text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
1„Chytro sa obhadzuj — už ste mali tam byť! Kedyže sa dovlečiete ta? Ja neviem — nemohol si
voz ešte včera večer zložiť, ale takto na amen to nechať! Čo povie svet o nás? Há? A ten lievč:[1]akože ho kladieš; nevidíš, že húžva popustila na ňom? A železný svoreň[2]je kde? Len daj ta drevený, nech sa zlomí! A húžvy, však, nemáš. Nepovedal som ti
už dávno: Mišo, húžvy maj vždy poruke i tri, aby si mal čo na voz dať, keď dajedna sa
roztrhne. Čo si si hneď včera zo dve neukrútil? Veď si bol celý deň pri voloch. To si celý deň
preležal nemilobohu!“Jano Trúbelka chodil okolo voza a vykrikoval na svojho paholka. Paholok neriekol ani slova
ani pol, len priviazal lievč kusom povrazu o drabinu a babril na voze čo-to, ale nikdy
neurobil to, čo bolo treba. Tu odškraboval z kolesa blato, tu zas vyťahúval lôniky[3]a zas ich zatískal. Bolo vidno, že do práce je taký ako sekera do plávania. Gazda
bol zas nasršený, ani do troch vozov by ho nebol zobral, lebo Trúbelkovi nebolo treba k
rozhnevu do susedov chodiť.„Nuž ty mi budeš takto… ty taký a taký — akože to robí, ani v rukaviciach. Aha, ani voza
nevie ako svedčí zložiť.“ Celý dvor sa ozýval hlasom Trúbelkovým.Paholok pozrel vše bokom na gazdu, a zas chytil sa do práce, ale nešla mu nijako od ruky.
Gazda prikročil k vozu sám a začal pomáhať.„Takto treba — takto. Len sa prichytiť, a bude. Keby si sa vedel posošiť, bolo by hneď;
ale ty si nesporý, bolo by ťa po smrť posielať.“Tak to šlo u Trúbelkov zo dňa na deň. Gazda nakričal vše na paholka až do zachrípnutia a o
chvíľu bol zas dobrý. Paholka zas nedotklo sa už mrzké slovo. Sprvu bývalo mu trochu neveselo
po každej kázni, každý deň sa sám sebe zaveral, že na Všechsvätých svätosväte vystúpi zo
služby, že gazdovi potom napovedá od pľúc, čo mu slina na jazyk donesie, že mu ukáže, ako
treba zaobchodiť s čeliadkou: ale čo raz Všechsvätých prišlo, zakaždým sa nakriatol. Raz už
mal slovo na jazyku, že mu povie: ,Gazda, hľadajte si iného paholka,‘ ale nemohol toho slova
vypustiť. Gazda tak pekne hľadel naňho a už zo tri dni mu nedal mrzkého slova. Nuž načo by i
bol odchodil? Služieb by sa mu bolo dosť trafilo, ale — darmo je — takých halušiek ako u
Trúbelkov nevarili nikde, ani v žiadnej službe nevyplácali tak poriadne. A ostal, kde bol. Veď
sluhovi je službu opustiť tak ťažko ako i rodičovský dom. Privykne gazdovi i gazdinej, že o
dva, o tri roky sa mu vidí, akoby i on patril k rodine, akoby tie voly, čo každý deň poháňa,
boli jeho, akoby tú úrodu, čo na poli narástla, bol jemu Pán Boh požehnal. Akože by opustil
svoje mozole, ako?…Gazda tiež, hoci ho často hrešil, predsa rád videl svojho paholka. Prirástol mu za tých
osem rokov k srdcu. Považoval ho za člena svojej rodiny. Veď aj ako by pristalo druhému
paholkovi sa tmoliť po dvore alebo za volmi do poľa kráčať? Ani za stôl Trúbelkovie sadnúť a z
veľkej misy s druhými jesť by inému nepristalo, len Mišovi. Ani deti nevolali by iného
strýkom, len jeho, dobrého, starého mládenca, Miša. Druhý by im sotva doniesol z oračky
zemských orechov, druhý by sa sotva chcel zabávať s nimi a robiť im vozíky. Ktorý paholok by
znal tak každý šindeľ na dome, ktorý by znal každý záhonček v poli? Ktorý by mu vedel tak
dobre pokovať kosu? Ktorý by vedel tak trpezlive vypočuť gazdovu kázeň? Pred každými
Všechsvätými prichodili gazdovi takéto otázky; i bál sa, že Miša nadíde dáka myšlienka a bude
chcieť odísť. Pred každými Všechsvätými sa zabožil, že už nebude naň tak bez viny vykrikovať,
že bude naň dobrý a že mu splní všetko, čo mu len na očiach vidí.No týchto sľubov nikdy nesplnil. Nešlo mu do hlavy, ako by mohol Mišo len tak nahlucho po
dvore chodiť. Ktovie, či by Mišo neutiekol potom zo služby zas preto, že mu nik ničoho
nepovie, ani zle, ani dobre, že sa nik oň netrápi. I zostávalo to z roka na rok tak, pri
starej obyčaji. Mišo robil svoje i bez rozkazu, a gazda zas kričal naň, či Mišo robil a či
nie…Konečne bol voz zložený a gazdiná vyšla na dvor zavolať ich jesť.Sotva sa najedli, paholok si ani ústa dobre neutrel, už gazda sa ho spýtal:„Ozaj, Mišo — kosa mi je už pokovaná?“Mišo neriekol ničoho, len schytil klobúk z postele a bral sa von.„Mišo — tá kosa!“ volal za ním gazda.„Idem — idem, o otčenáš bude!“„No, zase!“ udrel gazda päsťou o stôl. „Bodaj by ho čerti vzali i s takými ušima — aký je
nepočúvny. Človek mu ešte včera povie: Mišo, pokuj mi kosu, ale hneď — a on pustí jedným uchom
dnu a druhým von.“Gazda by bol ešte raz všeličoho narozprával, ale nemal komu. Už chcel za Mišom ísť, keď do
izby vošla na šťastie gazdiná.„Čože tak zavčas rána počínaš — mohol bys’ veru daktorý deň i pomlčať. Treba trochu
hľadieť i na hentých,“ a pohodila hlavou k vyšnému susedovi. „Var ešte nevieš, ako sú tí radi,
keď je u nás vada. Ona, viem, kým si ty na Miša kričal, obehla zo desať susedov, že sa my
vadíme, a oni že sú tichí ako ryba, že s nami by ani jeden nevyšiel.“Gazdu tieto slová ženine veľmi zamrzeli.„Vidíš ti ju, komu chytí stranu! Nie žeby sa postavila k mužovi, ale robí mu oproti —
všetko oproti! Pred ňou nedajbože vypustiť slova z úst. Ona strežie na každé slovíčko ako
mačka na myš, a musí sa zadrapiť doň, čo bys’ ty rozprával tak hladko ako na hodvábe. Ach,
bože, to je potrest s takouto ženou. Stihlo by ich byť v dome viac, i hlavu by ti objedli!“No gazdiná tu už nemohla mlčať.„Povedal si mi už v našom manželstve… Ach, bože, mohli ma rodičia radšej do vody hodiť že
za teba vydať — povedal si mi to i to, pravdu i nepravdu, ale toto slovo si dnes prvý raz zo
svojich nešťastných úst vypustil. Ach, aká to od teba bohaprázdnosť a aký hriech! Nie žeby sa
zo dňa na deň poprával, ale je čo deň horší. Čože bude s ním, keď ošedivie, keď mu vlasy
vypršia, keď príde naň dýchavica, lámka, alebo nech by Boh dopustil naň inú chorobu? Veď sa
potom pred ním nik v dome neobstojí.“„No, stará, teraz mi už povedz čistú pravdu; kto je väčší bohaprázdnik, ja a či ty? Ja som
ti ani dýchavice, ani lámavice ešte nespomenul. Vieš, keď ťa ten zub bolel, ako som šiel s
tebou ho dať vytrhnúť. A takto sa mi ty odsluhuješ!“„Len sa pochváľ — oj, pochváľ! Neposielal si ma s ním ku kováčovi? A ja potom som šla k
Ferovi Murárovie a zo svojho, čo som si horko-ťažko zhonobila, som si zaplatila sama. Hanbiť
sa môžeš radšej — na môj zub si ty nedal ani len grajciara!“„Ale čo je toto, čo ma šibe tým jazykom! Ani v krčme som nebol, ani som nepil, ani nič, a
ona ma takto štípe, ani osa. Povedz, čo ti chybí. Radšej všetko opustím — len ty mi daj
pokoj.“„Mne? Ach, veru mne, chvála Pánu Bohu, nechybí nič. Som zdravá, nuž čoho by mi bolo viac
treba? Ja len povedám, čo začínaš každé ráno s tým Mišom. To mi chybí.“„Veď ty začínaš. Kto spomínal lámavicu a kŕče? Ja nie.“„Najlepšie na mňa zvaliť všetko! Ja som v kuchyni, varím ako hodná a poriadna žena a
trápim sa. On sa vadí s paholkom — a ja začínam.“„Pravdaže ty.“„Ale ja?“„Ty! Mlč!“ A Trúbelka dupol na ňu nohou a ukázal jej kuchyňu. Gazdiná ustavične odvrávala
si tam čosi, čo muž nemohol nijako rozumieť. Keď sa jej srdcu trochu poľahčilo, vyšla na dvor.Spod ciene ozval sa cvengot, ako keď kosu kujú. Gazdiná vošla ta, a hľa, tam na podvalenom
kláte sedí Mišo a pokúva gazdovu kosu.„Ale veď je už dobre, netrápte sa mu s ňou toľko: nebol by hoden.“„Ja, horký — tuto, tuto, kde teraz kujem, musí byť kosa, ako svedčí, lebo tu najviac
chytá. Ak je tu raz nie dokonale pokutá, bude sa po tráve len šmýkať a nechytí.“„Nech by sa mu šmýkala. A ak mu nebude dobre pokutá, nech si ju pokuje sám. Taký dokonalý
gazda, a druhý mu musí kosy kovať. Už nech by sa chytila ja — a ja som žena — i ja by ju
vedela poklepať.“„Ej, ba je to nie tak ľahko,“ ohlásil sa paholok. „Ak udriete mlatčekom poza ostrie, to
tiež nebude dobre. Človek musí mať ruku v miere a klepať just ta, kde treba.“„Ale keď je raz gazdom, prečo si nepokuje sám? Ja by mu na vašom mieste just poza ostrie
poklepala: aby ten vedel, s kým ako treba zachodiť. Ale povedzte mi len, kde to chce kosiť?
Veď sú už všetky lúky skosené a voz hotový. Máme ísť k senu, a on ide ešte kosiť. Kde?“„Pod Borovinu!“ riekol Mišo a zobzeral sa na všetky strany, či ho dakto nepočul. No vo
dvore nebolo nikoho.Gazdiná sa nemohla dovtípiť.„Ale veď tam lúk nemáme, čo tam má kosiť?“„Prieloh[4]— prieloh. Viete, ten, čo sme ho v jar zas neobsiali.“„Ale s tým by sa chcel zabávať? Veď tam nebude trávy ani do výsypka. Všetko spásol statok.
Veru pre také nič škoda bolo kosu kovať.“„Viete — ale nech vás Pán Boh chráni zjaviť, že som vám to povedal — gazda včera zas sa
popriečil hen s tým,“ a Mišo pohodil hlavou k vyšnému susedovi. „Viete — to je veľký lakomec a
záškodník. Skaly všetky pozhadzoval na náš prieloh. Preto chce ísť gazda chytro pokosiť. I do
brázdy mu… takto…“A Mišo zodvihol triesku, postavil ju na klát a zahnal sa na ňu päsťou, akoby ju chcel do
kláta vbiť.„Čo to urobil?“ spytovala sa gazdiná.„Do brázdy mu takto…“ a zas postavil na klát triesku, „ale majte jazyk za zubami… lebo
gazda… čert nespí.“U suseda jedna špára v sieni zvidnela. Prešlo cez ňu čosi svetla. Ktosi musel tam prvej
stáť a zrazu odísť, lebo po chvíli bolo počuť i dvermi buchnúť.„No, hľa — kto začína? Kto začína? Ja — či on? Nemôže vyjsť ani so susedom, ani so mnou,
ani s nikým. Kto je ten nespratník? Z toho ešte dačo vykvitne.“Mišo zbil kosu na kosisko a oprel ju o stenu. Vošiel do maštale a mastil volom rohy,
zavrúc za sebou dvere, aby muchy ku statku neoletúvali. Gazda si v izbe dával tabak do
mechúra; vo dvore bolo ticho. Iba zrazu odchýlenými na humne vrátami vidno kohosi sa vkrádať.
Je to sused Píšťalka. Na pleci má kosu. Skočí ku stene, vezme tam opretú kosu, a vloží ta
svoju, čo sebou doniesol. Netrvalo ani toľko, čo rozprávam, už bol za humny.Po chvíli bolo do voza zapriahnuté pár volov, čeliadka pokládla naň hrable, plachty a
gazdovu kosu, gazdiná vyložila zas merindu, i pobrali sa na lúky.Voz vliekol sa pomaly hore dedinou. Hrabáčky si zaspievali a občania, vyberajúci sa tiež
na lúky, vidiac voz Trúbelkov, sponáhľali sa.„Chytro — chytro! Trúbelkovci už idú.“„Máme ešte dosť času. Nech rosa obschne. Nebudeme seno do rosy roztriasať.“Vyše dediny zastal voz a z neho zišiel gazda s kosou. Žena jeho, akoby nešípila ničoho,
opýta sa:„No, a na lúky nič?“„Prídem, prídem. Idem pod Borovinu, skosím ten prieloh. Večer sa môže tráva zobrať domov.
O polpoludní prídem k vám.“„Var bys’ tak chytro chcel pokosiť! Veď je to kus.“„Kus — kus! Jest mi tu kusa! Keď sa raz chytím, za dve hodiny leží. Len aby ste i vy
urobili dačo.“„Šťastlive — šťastlive!“ zvolala za ním gazdiná. On jej nezaďakoval.[1]lievč— súčiastka voza: kolík pripevnený jedným koncom k drabine
a druhým koncom k osi kolesa[2]svoreň— klin na voze, ktorý spája predné kolesá so zadnou časťou
voza (zadnými kolesami)[3]lônik— kolík na osi voza; zadržiava koleso, aby sa nezošmyklo z
osi[4]prieloh— zem, ktorá leží ladom, neoraná
|
Kukucin_Na-prielohu.html.txt
|
Robotná knižka(Dva obrázky zo života)
|
Tajovsky_Robotna-knizka.html.txt
|
OsobyJUAN CEROZA, sudcaLUCIA, jeho ženaJUANITA, jeho dcéraGIACOMO, jeho zaťMARIO TINO, spisovateľBENEDETTO VIGO, redaktorMIGUELE TOTTA, poslanecBEATA, jeho ženaINÉZ, Luciina priateľkaPREZIDENT súduMINISTERSLUHA na súdeSLÚŽKA u CerozovcovČAŠNÍKLen mená zmeniť a môže sa odohrávať v ktoromkoľvek „demokratickom“
štáte.
|
Barc-Ivan_Clovek-ktoreho-zbili.html.txt
|
Črty z doby moysesovskejZ príležitosti storočnej pamiatky[1]narodenia slávneho slovenského biskupa, blahej pamäti Štefana Moysesa, nemôžem
premeškať, na dôkaz svojej hlbokej úcty a najvrúcnejšej povďačnosti, ale aj k obživeniu
medzi živými a utvrdeniu medzi nasledovať majúcimi pokoleniami národa slovenského pamiatky
tohože velikána, poznačiť niektoré deje z jeho života, ktorých bol som svedkom a čiastočne
aj spoludejateľom.Podávam, čo som napochytre mohol vyhrabať zo svojej starej pamäti a zo zaprášených
tlačených i písaných zápiskov, a podávam to len v takých nedbalkách — ako som to pri
ustavičnom pretrhávaní a mýlení svojím terajším mechanickým zaujatím[2]urobiť mohol. Niektorým zdať sa budem asnáď nedostatočným, niektorým zase
priobšírnym, menovite uvedením udalostí, ktoré zdali sa mi byť potrebnými k objasneniu
vtedajšieho položenia našej vlasti a národa slovenského, ako aj snáh a činnosti biskupa
Štefana Moysesa. Ktorým by som nebol po vôli, tých prosím o láskavé prepáčenie.Životopisný nástin ponechávam iným. A predsa samo sebou pýta sa mi zjavne a popredku
vyzdvihnúť tú poznámku, že Štefan Moyses, syn ľudu slovenského, pre vynikavú uspôsobilosť
svojej osobnosti, ako v telesnom, tak i v duchovnom ohľade, bol zrodený a povolaný k
vysokej hodnosti a k epochálnemu dejstvovaniu na poli katolíckej cirkvi a v živote národa
slovenského.Biskupom banskobystrickej diecézy stal sa asi v päťdesiatom až päťapäťdesiatom roku[3]veku svojho, teda, ako sa hovorí, v najlepšom veku a v úplnej sile telesnej i
duchovnej, a do Banskej Bystrice prišiel roku 1851. Ja vtedy bol som tam mladým, nepatrným
dočasným úradníčkom, a ako taký nemohol som mať, ani nemal som žiadneho styku s takým
vysokým hodnostárom. Ale po chýre, akú postať zaujímal a akú činnosť vyvinoval v Záhrebe,[4]mal som o ňom vysokú mienku a skladal som v ňom veľké nádeje.Roku 1853 bol som menovaný a poslaný do Debrecína ako stoličný prvý komisár, roku 1859
do Veľkého Varadína ako radca tamojšieho námestníckeho oddielu[5]a roku 1860 do Budína ako radca ku kráľovskej námestnej rade.Ani v tejto dobe nestál som v žiadnom styku s ním a nemal som žiadnej príležitosti
pozorovať jeho účinkovanie. Ale to som vedel, že na hospodárskom, cirkevno-administratívnom
a vychovávateľskom ustrojovaní do jeho príchodu takrečeno opustenej a zanedbanej svojej
diecézy, a na ustrojovaní školstva veľkú, so značnými obetiami spojenú činnosť vyvinoval.
Aj podarilo sa mu menovite povýšenie banskobystrického nižšieho katolíckeho gymnázia[6]na vyššie gymnázium vyprostredkovať, na ňom reč slovenskú za náukozdelnú uviesť
a k tomu spôsobnými učebnými silami zaopatriť.Prišiel takmenovaný októbrový diplom,[7]t. j. najvyšší prípis od 20. októbra 1860, ktorým absolútne vladárenie v
Uhorsku bolo zrušené, a krajinská ústava bola do života uvedená. Následkom toho boli c. k.
námestnícke oddiely[8](Statshalterei-Abteilung) v Pešti, Prešporku, Šoproni, Košiciach a vo Veľkom
Varadíne, ako aj srbská Vojvodina zrušené a kráľovská uhorská námestná rada s kráľovským
taverníkom na čele,[9]ako jediné a najvyššie politické dicasterium[10]v krajine so sídlom v Budíne, bola do svojho, zákonami z roku 1723 a 1790
určite opísaného korporatívneho úkolu,[11]vnove uvedená.Následkom toho, ako takmer všetci v absolútnej dobe do úradov prišlí úradníci boli alebo
do disponibility postavení[12]alebo penzionovaní, aj ja, ako člen kráľovského uhorského námestníctva,
počiatkom januára roku 1861 prišiel som do disponibility. Ako taký, v porozumení s
bývajúcimi v Pešťbudíne a aj s prespoľnými slovenskými mužmi, ihneď hlásil som sa o vtedy
ešte potrebnú koncesiu k vydávaniu slovenských politických novín, a to pod menomPešťbudínske vedomosti, u peštianskej polície. Koncesiu som bez
ťažkosti obdržal a dňa 19. marca 1861 začal som vydávať Pešťbudínske vedomosti.Krajinský snem bol na 2. apríla 1861 do Pešťbudína zvolaný a 6. apríla aj otvorený.I účinkovanie stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách[13]bolo do života uvedené.Následkom všetkého toho padli reťaze sputnanosti duchov u jednotlivcov i v súkromnom i
vo verejnom živote. Všetko, akoby uradostené a akoby opojené radostnou zmenou, začalo
myslieť, túžiť a s napnutými silami snažiť sa slobodu vydobývať, utvrdzovať a požívať.Lenže spoluobčania naši, Maďari, a verejné úrady nadpriadali niť tam, kde roku 1849 bola
pretrhnutá. Pri všetkých „bratských“ a oduševnených osvedčeniach slobodu a jej užívanie
privlastňovali len sebe a zo slobody nemaďarským spoluobčanom tým menej povoľovali.Prirodzený následok toho bol, že aj v slovenskom národe povstala túžba a potreba celou
silou zasadiť sa za vykonanie takého zákonného stavu a takého ustrojenia pomerov v našej
krajine, aby národná rovnoprávnosť zákonnými mierami do života a do štátneho organizmu
uvedená a poistená bola.Mestu Turčianskemu Sv. Martinu pripadá tá nezapomenuteľná zásluha, že dalo k tomu podnet
a príležitosť tým, že v uzavretí svojho meštianstva dňa 9. mája 1861 povolalo všetkých
slovenských národovcov na zhromaždenie na deň 6. júna 1861 do svojho lona „ku porade a
usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorskej a na
základe celosti celého Uhorska“. — Na uzavretí tom podpísaní sú, okrem richtára Andreja
Košu, triadvadsiati úradskí, výborníci a mešťania.[14]Na toto vyzvanie zišlo sa asi šesťtisíc všetkých stavov a povolaní synov národa
slovenského do Turčianskeho Sv. Martina a tam ako slovenské národné zhromaždenie 6. a 7.
júna, pod mojím predsedníctvom zasadajúc, formulovalo žiadosti slovenského národa a
vypracovalo ich podľa návrhu blahej pamäti Štefana Marka Daxnera v podobe memoranda.[15]Biskup Štefan Moyses na tom národnom zhromaždení 6. júna nebol. Ale boli tam: barón
Šimon Révay, dedičný župan turčiansky, Martin Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh,
snemový vyslanec turčianskosvätomartinského okresu, všetci traja — ako sa hovorilo — z
naloženia vlády.[16]Podstatné požiadavky Memoranda sú:I.„Aby osobnosť národa slovenského a vlastenskosť reči slovenskej zákonom
pozitívnym a inaugurálnymi diplomami[17]uznaná a uznaním tým oproti zlomyseľným útokom nepriateľov svornosti maródov
zabezpečená bola.“II. Aby osobnosť naša národná uznaná bola„v priestore tom, ktorý ona ako
súvislá, nepretržená masa skutočne zaujíma, pod menom horno-uhorského Okolia, so
zaokrúhlením stolíc podľa národnosti.“Keď jestvujúce dištrikty, teda okolia
Kumánov a Jazygov,[18]mestá hajdúcke,[19]desať obcí kopijníkov,[20]šestnásť miest spišských[21]s provinciou atď. nie sú na ujmu a nebezpečie celosti krajiny, nemohlo by byť
ním ani slovenské Okolie.III. Potrebná je rovná miera pri vymeriavaní práva reči národov jednej vlasti. Tým
cieľom žiadame:Aby„v Okolí národ náš zosobňujúcom… jedine a výlučne reč slovenská bola
žľabom tým, ktorým tok života verejného, občianskeho, cirkevného a školského prúdiť sa
má“atď., atď.IV.„Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody
občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody
národnej ale so záujmami všetkých doteraz zákonmi utlačených národov, menovite: Rusínov,
Rumunov, Srbov a Chorvátov.“Memorandum končí sa osvedčením:„Heslo naše je: jedna, slobodná,
konštitucionálna vlasť[22]a v nej sloboda, rovnosť i bratstvo národov!“Že si národné zhromaždenie žiadalo, k zabezpečeniu slobody a rovnoprávnosti národnej v
podobe, podľa obyvateľstva slovenskej národnosti ustrojeného, slovenského Okolia, urobilo
to preto, lebo len v takom ústrojstve videlo možnosť slobodného a zabezpečeného požívania a
veľadenie slovenskej národnosti.Čo urobiť s tým Memorandom — o tom boli v podstate dve mienky. Jedni, ako dorozumení s
Martinom Szentiványim,[23]županom liptovským, a Adolfom Szentiványim, snemovým vyslancom, Ján Palárik a Nemessányi,[24]ďalej Ľudovít Dohnány[25]a iní, stavali sa na stanovište prísne konštitucionálne v naivnej a
neobmedzenej dôvere v slušnosť, spravodlivosti milovnosť a úprimnosť Maďarov a k panstvu
prišlých klík, žiadali, aby Memorandum bolo predložené len zasadajúcemu krajinskému snemu;
iní, rozhľadenejší, žiadali, aby Memorandum bolo predložené i snemu a súčasne i kráľovi.
Boli i takí, ktorí dosť nástojčive odporúčali predložiť Memorandum len kráľovi. Väčšina
rozhodla Memorandum predložiť len snemu.Tak sa stalo.Memorandum snemu oddať bol poverený stály národný výbor ako vyslanstvo. Avšak za vodcov
tohoto vyslanstva boli požiadaní páni: barón Šimon Révay, župan turčiansky, Martin
Szentiványi, župan liptovský, a Jozef Justh, snemový vyslanec svätomartinského okresu. Oni
to — menovite barón Šimon Révay — aj prijali. Ale keď sa u tých pánov hlásili: Francisci,
dr. Hurban, Závodník,[26]Daxner a Palárik, títo boli prekvapení výhovorkou baróna Šimona Révayho, že
žiadosť tú vyplniť nemôže neprítomnosťou Martina Szentiványiho v Pešti a nemocou Jozefa
Justha. Následkom toho požiadalo vyslanstvo Jána Francisciho aby postavil sa mu na čelo.I tak ja, ako predseda k prevedeniu uzavretí národného zhromaždenia, týmže národným
zhromaždením vyslaného stáleho slovenského národného výboru, na čele celého stáleho
národného výboru oddal som Memorandum dňa 26. júna, v neprítomnosti predsedu snemu
vyslancov Kolomana Ghyczyho,[27]podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi,[28]ktorý nás prijal vo svojej súkromnej hospode, v prítomnosti kohosi iného, s
čibukom v ruke.[29]Výšmenovaní piati páni boli i u Fraňa Deáka[30]a baróna Jozefa Eötvösa[31]odporúčať žiadosť Slovákov. U posledného stalo sa, že on, barón Eötvös,
spomenul: „Barón Šimon Révay mi povedal, že sa Francisci obáva, že keď sa my i dorozumieme,
Maďari za chrbtom nás a Slovákov spoja sa s Nemcami,“ — barón Jozef Eötvös takmer náruživým
hlasom vyslovil: „Viete, páni, ak vy budete požadovať veci nemožné, teda sa my spojíme so
šesťatridsiatimi miliónmi Nemcov!“ — Na čo dr. Hurban odsekol: „Ak tak, teda Slováci spoja
sa so sto miliónmi Slovanov!“Nasledovali stoličnými úradníkmi všetkým možným terorizmom vynútené a snemom objednané,
umele nastrojené protesty proti Memorandu,[32]následkom ktorých krajinský snem na podané mu Memorandum nič neodpovedal, ale
len toľko vykonal, že v záležitosti národnostnej otázky vyslal isté povereníctvo,[33]ktoré nemaďarským národnostiam neprajný návrh vyhotovilo.Medzitým nasledovalo najvyšším reskriptom od 21. augusta 1861 rozpustenie krajinského
snemu.Nasledovalo vymenovanie nedávno zomrevšieho grófa Mórica Pálffyho kráľovským námestníkom
a zrušenie korporatívneho úkolu kráľovskej uhorskej námestnej rady. Nasledovalo najvyšším
vlastnoručným prípisom od 5. novembra 1861 dočasné zastavenie účinnosti krajinských municípií[34]a rozpustenie ešte ostávajúcich výborov stoličných, okresných a obecných
zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách. Nasledovalo zrušenie alebo odstúpenie
hlavných županov z ich úradov a nahradzovanie ich menovanými administrátormi alebo
kráľovskými komisármi pre stolice a kráľovské slobodné mestá, a zase skrze týchto
ustrojovanie nových stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských mestách,
ako tiež účinkovanie týchto v zmysle predošlom, nemaďarským národnostiam neprajnom alebo
práve zúmyselne nepriateľskom, mysleli totiž, že keď nie konštitucionálne, teda podľa
svojej svojvôle úradovať smejú a majú.Nasledovalo námestníckymi nariadeniami od 20. a 21. októbra 1861 vyhlásenie reči
maďarskej za náukozdelnú na všetkých katolíckych gymnáziách a menovite i na gymnáziách v
Banskej Bystrici a v Levoči,[35]a vymenovanie profesorov slovensky neznajúcich a slovenskej výchove mládeže
nepriateľských.A nasledovalo pridelenie vojenským súdom istých, v prílohe reskriptu[36]od 5. novembra vyznačených priestupkov a zločinov,[37]čím krajina prišla do stavu výnimočného, do stavu obleženia.Vtedajší vladári ani nepremeškali to proti Slovákom využiť. Medzi inými stalo sa, že
zvolenský komisár Andrej Havas chcel poslať pred vojenský súd do Komárna dvoch farárov,
jedného katolíckeho, druhého evanjelického; ale to prekazil vtedajší c. k. miestny
komandant banskobystrický, c. k. major Rudolf Jakobs von Herminenthal.Jeden z tých farárov bol Štefan Záhorský,[38]vicearchidiakon a farár hájnický, a druhý August H. Krčméry, evanjelický farár
v Garamsegu. Ich vina záležala v tom, že sa za užívanie slovenskej reči zasadzovali, a to s
odvolávaním sa na najvyšší diplom od 20. októbra 1860 a na najvyšší kráľovský reskript od
21. júla 1861, keď im slúžny Szuchy György a viceišpán Ján Takács nimi nerozumené maďarské
prípisy posielali, a oni žiadali si prípisy v reči im zrozumiteľnej, slovenskej. A to im
pokladali za búrenie proti vrchnosti.[39]Medzitým stalo sa, že som ja, ako predseda slovenským národným zhromaždením vyslaného
stáleho národného slovenského výboru, z naloženia tohože zhromaždenia mnou vypracovaný
návrh stanov Matice slovenskej s prosbou o povolenie spolku Matice slovenskej a o
potvrdenie stanov dňa 1. augusta 1861 kráľovskej námestnej rade predložil. A keďže sídlo
Matice slovenskej v stanovách udané byť malo a udané nebolo, dostal som stanovy k doplneniu
a v niektorých paragrafoch k premeneniu naspäť.Zastupiteľský sbor slobodného kráľovského mesta Brezna v zasadnutí dňa 28. augusta
uzavrel slovenskú Maticu do svojho lona prijať. Avšak záležitosť tá následkom
nepriateľských štvanic prišla 23. októbra zase na pretras, pri ktorej príležitosti väčšina
obecného zastupiteľstva zase vyslovila sa za prijatie slovenskej Matice.Pre objasnenie a na dôkaz, ako nepriateľsky úradovali vtedajší noví úradníci,
pripomeniem, že napriek tomu, že konštitucionálne zastupiteľstvo slobodného kráľovského
mesta Brezna dva razy celkom riadne uzavrelo slovenskú Maticu do svojho lona prijať,
vymenovaný pre mesto Brezno kráľovský komisár Andrej Havas dňa 8. apríla 1862 nový
zastupiteľský sbor podľa svojej chuti zostavil, hneď nasledujúceho dňa, t. j. 9. apríla,
tomuže záležitosť Matice k novému pojednávaniu predložil a vykonal, že sa ten nový
zastupiteľský sbor proti prijatiu Matice slovenskej vyslovil.V takej nesnádzi zase mesto Turčiansky Sv. Martin pomohlo svojím uzavretím od 21. apríla
1862, v ktorom vyslovilo, že sídlo Matice slovenskej s radosťou príjme do svojho lona.Aspoň tento nástin vtedajšieho položenia krajiny a národa slovenského v nej uznal som za
potrebný, aby tým jasnejšie, vypuklejšie a odôvodnenejšie ukázalo sa vystúpenie biskupa
Štefana Moysesa z kruhu jeho diecézy na pole celého národa.Následkom tu vypočítaných a iných mnohých udalostí, celej slovenskej inteligencie a aj v
širokých vrstvách ľudu slovenského zmocnilo sa rozochvenie, rozhorčenosť a všeobecné
želenie toho, že Memorandum nebolo predložené aj kráľovi. Povstala všeobecná túžba a
žiadanie, aby vystrojilo sa k prestolu početné slávnostné vyslanstvo, ktoré by položilo na
stupne prestola, s vypočítaním krívd, v národnom ohľade Slovákom i ako jednotlivcom i ako
národu robených, najponíženejšiu prosbu o ochranu a v život uvedenie rovnoprávnosti
národnej. Naliehavé články a dopisy prišli aj pred verejnosť v Peštbudínskych vedomostiach
a ku mne, ako predsedovi stáleho národného výboru.Na naliehania ja, ako predseda stáleho slovenského národného výboru, odpovedal som v
osemašesťdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí, že „nateraz je to sčiastky už pripozde,
sčiastky ešte privčas“, kedže „Jeho Jasnosť už najvyšším reskriptom, ktorý krajinskému
snemu už dňa 21. júla t. r. vydať ráčila, svoju najvyššiu vôľu pred krajinou a svetom
vyslovila,…aby sa právo národností nemaďarských obyvateľov kráľovstva uhorského,
týchto objem, tak ohľadom vyvinovania reči a národnosti, ako i poťahom na ich pomery k
verejnej správe určili,“nasledovne že „za to mám, že Jeho Jasnosť zo svojho
otcovského vnuknutia a podľa sviatočného svojho sľubu, bez toho, žeby mu národ slovenský
prosbami obťažným byť musel, národné práva slovenského svojho verného národa určí a k
oživotvoreniu ich potrebné nariadenia vydať ráči“.Avšak priznávam sa, že k tejto vyhýbavej odpovedi prinútili ma dve obavy. Jedna obava
bola, že neberúc iné ťažkosti do ohľadu, už pre vtedajšie nesnadné, obťažné a drahé
premávkové pomery k vyslanstvu neprihlási a nedostaví sa taký počet slovenských mužov,
ktorý by národ dôstojne predstavoval a zastupoval. Druhá obava bola tá, že ak by sa i
dostatočný počet ako členov vyslanstva dostavil, nebude na čelo vyslanstva osobnosti takej,
ktorá by i svojím vynikavým verejným postavením i svojimi vynikavými osobnými vlastnosťami
k takej úlohe uspôsobená bola.Pomýšľal som, pravda, s vrúcnou túžbou na biskupa Moysesa; ale neosmelil som sa zrovna
ho osloviť, lebo do tých čias, z príčin vyššie udaných, nepoznal som jeho zmýšľanie v tomto
ohľade a jeho osobnú povahu.Medzitým moje obavy boli dosť skoro rozptýlené a celé položenie akoby slnečným bleskom
objasnené.Asi vprostred mesiaca novembra (deň nemám zaznačený a nepamätám sa naň) prišiel biskup
Moyses do Budína a zosadol u svojho školského priateľa, už v súkromnosti, vo svojom dome
žijúceho advokáta Gombára. Sotva som sa dozvedel o tom, nemeškal som hneď navštíviť ho.
Boli sme obaja radi, že sme sa osobne zišli. Po krátkom rozhovore prišla reč na vystrojenie
vyslanstva k cisárovi a apoštolskému kráľovi. Ja, ako podstatnú ťažkosť, vyslovil som obavu
o získanie dôstojnej osobnosti na čelo vyslanstva. Biskup Moyses na to bez váhania a
rozmýšľania odpovedal otázkou:„A ak by ja šiel?“Ja radostne
prekvapený nevedel som viac odpovedať ako:„Tak by bola deputácia.“Nato biskup Moyses odhodlaným hlasom vyslovil:„Ja pôjdem!“, a ja vo
vytržení vyskočil som zo sediska, zvučne zvolal som:„Tak bude
deputácia!“, padol som na kolená k nohám Moysesa a bozkal som mu ruku — a on
zodvihol ma, pritiahol k sebe a vrúcne objal.Tým bola otázka vystrojenia vyslanstva rozhodnutá, a myslím, že biskup Moyses s tým
úmyslom prišiel do Budína, aby túže otázku so mnou k riešeniu priviedol.Hneď nato oznámil som túto radostnú udalosť našim čelnejším mužom a začal som a začali
aj iní účinkovať na čím početnejšom zúčastnení sa na vyslanstve, počiatkom decembra vo
Viedni zísť sa majúcom — a to s výsledkom prajným.Už 30. novembra prišli do Viedne niektorí mužovia z Turca, a v nasledujúce dni neprišiel
ani jeden železničný vlak, ktorým nebolo by prišlo viac členov vyslanstva. Dňa 2. decembra
prišiel biskup Moyses a početnými našimi mužmi v nádraží privítaný, zosadol v hoteli u
„Kráľa uhorského“ (König von Ungarn).Nato držali sa porady, prestolný prosbopis sa vyhotovil, audiencia sa na 12. decembra,
desiatu hodinu predpoludním vykonala, k predstúpeniu potom pred cisára a apoštolského kráľa
a oddaniu prosbopisu, podľa pravidiel dvornej ceremónie, vyznačení boli nasledujúci
členovia vyslanstva, a to: biskup Štefan Moyses ako náčelník, potom Tomáš Červen,[40]kanonik, Ján Országh,[41]archidiakon, dr. Karol Kuzmány, superintendent, dr. Jozef Miloslav Hurban,
evanjelický farár, Ján Francisci, kráľovského námestníctva radca v disponibilite, Viliam
Pauliny-Tóth, prvý stoličný komisár v disponibilite, a Fraňo Blaho,[42]advokát. Títo i prosbopis podpísali.[43]Dňa 12. decembra o desiatej hodine ráno predstúpili k tomu vyznačení členovia vyslanstva
pred Jeho Veličenstvo. Biskup Štefan Moyses predniesol v prvom rade, že „v kráľovstve
uhorskom pod smerodajným vplyvom až do najnovšej doby stávajúcich stoličných výborov a
magistrátov, ako i posledného krajinského snemu, otcovská pečlivosť Jeho Veličenstva k
ochrane nemaďarských národností viac ráz, menovite i 21. júla 1861 najmilostivejšie
vyslovená, žiadúcim úspechom korunovaná nebola“. Ďalej: „Omnoho bolestnejšie dotýka sa
najvernejších nemaďarských národov Uhorska, že kráľovská uhorská námestná rada 20. a 21.
októbra 1861 nariadenia vydala, v ktorých prvé nemaďarským národným školám hrozí uvedením
maďarskej reči; druhým ale, ačkoľvek v odpore s dvoma, dňa 5. tohože mesiaca vydanými, ale,
bohužiaľ, v platnosti nezadržanými vyneseniami kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie,
maďarská reč ako výlučne náukozdelná reč vo vyšších katolíckych gymnáziách, bez všetkého
ohľadu na jazykové pomery, uvedená je.Keďže týmito poriadkami vzdelávanie ľudu v banskobystrickej, ani jednej maďarskej obce
nemajúcej diecéze najväčšiemu nebezpečenstvu vystavené je; z druhej ale strany
banskobystrické gymnázium, hlavná to základná škola pre duchovenstvo tejže diecézy, do
veľmi žalostného zmätku uvedené je: v povedomí nevyhnutnej úradnej povinnosti videl som sa
prinúteným u stupňov najvyššieho prestolu hľadať výdatnú ochranu pre nábožensko-mravné, do
nebezpečenstva uvedené vzdelanie svojich diecézanov.“V druhom rade potom predniesol biskup Moyses: „Keďže súčasne som sa dozvedel, že mnohí
vážnejší, k vyše dvoch miliónov duší počítajúcemu, Vášmu c. k. apoštolskému Veličenstvu
vždy nezlomné vernému slovenskému národu prislúchajúci súkmeňovci proti prehmatom ultramaďarizmu,[44]ktoré vyšespomenutými poriadkami tak dobre, ako i vo všetkých možných smeroch,
ešte i pred rokom 1848 stávajúcu mieru prevyšujúc, najavo sa dávajú, tiež jedine od
najvyššieho prestolu Vášho c. k. apoštolského Veličenstva výdatnú pomoc očakávajú a tú
vyprosiť sa pripravujú: k tým svojim, za tým istým cieľom sa snažiacim súkmeňovcom pripojil
som sa bez váhania.Ako zlomok týchto mužov stojíme pred najjasnejším obličajom Vášho Veličenstva, s
pokornou poníženosťou prosiac: nech ráči Vaše cisárske apoštolské Veličenstvo primerané
poriadky najmilostivejšie nariadiť, aby v zmysle opakovaných najmilostivejších ohlásení,
menovite ale najvyššieho, dňa 21. júla toho roku uhorskému snemu vydaného reskriptu,
národné práva i najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými
ustanovizňami trvanlive zabezpečené boli.“Nato oddal biskup Moyses v osemasedemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí uverejnený
prosbopis i s dvoma prílohami a to s Memorandom a so zovrubným operátom,[45]ako by sa rovnoprávnosť slovenského národa v Uhrách najsnadnejšie, bez
narušenia krajinskej ústavy a spolu Slovákom najviac bezpečnosti dávajúcim spôsobom
previesť mohla a mala.Prosbopis ten, po dokázaní, že od krajinského snemu vyplnenie žiadosti Slovákov podľa
dosavádnych skúseností očakávať nemožno, a po obšírnom historicko-zákonnom odôvodnení,
obsahuje prosbu:1. Aby Slováci uhorskí, ako staré uhorské zákony, menovite III: 25, § 1. a 2., 1608:13
a. c. 1608:10, 1609 :44 atď., dopúšťajú, práve tak ako Srbi, Rusi a Románi za osobitný
národ uhorský uznaní a tie kraje, ktoré tento národ ako nepretrhnutý celok obýva, ako
osobitné hornouhorské slovenské Okolie uznané a konštituované boli.2. Aby to Okolie, ako ucelistvujúca čiastka Uhorska, všeobecnému uhorskému snemu a
najvyšším uhorským vrchnostiam síce podriadené bolo, ale aby — osobitným národným
zastúpením a ako politickou, tak pravosúdnou správou nadelené bolo.3. Aby poradná a pokonávajúca reč[46]v politickej správe a pri prisluhovaní spravodlivosti v hraniciach tohoto
Okolia výlučne reč slovenská bola.4. Aby z ohľadu škôl tohoto Okolia slovenský národ, v medziach všeobecných školských
nariadení, nakladať mohol.V záverke sa prosí:„Vášho cisárskeho a apoštolského kráľovského Veličenstva sväté ústavné právo je také a
podobné prosby na základe krajinských zákonov II.-7. a II.-9. najmilostivejšie vypočúvnuť a
o tom z najvyššej plnomocnosti privilégiá udeliť. Prosiac teda o také privilégium,
opovažujeme sa spolu návrh takejto písomnosti — pripojiť.“Oddal tiež biskup Moyses osobitný, len ním samým podpísaný prosbopis strany ochrany pred
maďarizovaním škôl katolíckych, ktorý viď v prvom čísle Pešťbudínskych vedomostí, 1862.Jeho Veličenstvo prosbopisy prevzalo a doslovne odpovedalo:„Teší ma, že vás ako tlmočníkov zmýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach
časových verného a lojálneho slovenského národa (slawischen Volkes) z uhorských čiastok tu
vidím.Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti[47]na ne ohľad brať budem.Čo sa školských záležitostí týka, spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej
vôli stali sa, a tu čo skôr nariadim, aby sa tomu pomohlo.I v inom ohľade prosby a sťažnosti mne prednesené dám bedlive preskúmať a budem hľadieť,
aby sa im podľa možnosti vyhovelo.Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“Výbor po výsluchu ešte na niektorých vysokých miestach prosby Slovákov porúčal.Potom sa všetci rozišli, len biskup Moyses ostal ešte vo Viedni. Dňa 28. decembra
prišiel biskup Moyses, navracajúc sa z Viedne, do Pešťbudína, kde navštívil kráľovského
námestníka grófa Pálffyho a jeho adlátusa Privitzera,[48]ktorým porúčal záležitosti, v ktorých Jeho cisárskemu apoštolskému kráľovskému
Veličenstvu najponíženejšie prosby predložil.Pri tejto príležitosti predstavilo sa mu vyslanstvo pešťbudínskeho slovenského
meštianstva a slovenskej mládeže na všeučilišti,[49]aby mu vyslovili najhlbšiu vďaku za jeho vystúpenie.[50]Ako vidno, biskup Moyses, čo sa jeho týka, celkom opatrne, dôsledne, ale spolu aj
rozhodne pokračoval. On do tých čias v diecezálnych a školských záležitostiach účinkovavší
pri výsluchu v prvom rade predniesol sťažnosti a prosby v školských záležitostiach. Len v
druhom rade vyslovil, že „sa dozvedel, že mnohí jeho súkmeňovci sa pripravujú u prestola
vyprosiť výdatnú pomoc, teda že sa k tým svojim súkmeňovcom bez váhania pripojil“.Tak stal sa biskup Moyses celonárodným neúnavným dejateľom, ochrancom, borcom.Vystúpenie biskupa Moysesa a vyslanstva malo účinok keď aj nie nejaký výdatný, ale
predsa.Na vysvetlenie toho účinku mám biskupom Moysesom mi poslané odpisy troch v nemeckom
jazyku písaných listín, a to biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi grófovi M. Pálffymu
dňa 10. mája 1862 písaný prípis, kráľovským námestníkom dňa 1. júna 1862, pod číslom
11.679, danú odpoveď a zase biskupom Moysesom kráľovskému námestníkovi dňa 5. júla 1862
poslanú repliku.Hneď 1. a 3. januára 1862 kráľovský námestník gróf Pálffy z vyššieho naloženia vyzval
biskupa Moysesa, aby mu predniesol spozorovania vo vzťahu na záležitosti ním u najvyššieho
prestola, ako aj kráľovskému námestníkovi prednesené.Biskup Moyses odpovedal prípisom od 10. mája 1862. Prípis tento v nemeckom jazyku
napísaný, obsahom i formou vynikavý, ja držím za prepamätný, keďže v ňom ukazuje sa ako v
zrkadle celá povaha Moysesovho veľkého ducha, vrelosť, hlboká myseľ, dôsledná, neohrozená a
neústupná energia, a menovite aj vrúcna zaujatosť za všetky záležitosti slovenského národa
bez ohľadu na vierovyznanie.Po prednesení, že tlak na slovenský národ v objeme jeho skúseností[51]všetkými možnými prostriedkami sa vykonáva, uvádza jednotlivé udalosti.
Nielenže je na dennom poriadku, že stoliční úradníci vydávajú maďarsky neznajúcim obciam a
jednotlivcom maďarské rozkazy, ale že len banskobystrickému c. k. miestnemu komandu ďakovať
možno, že dvaja kňazi, jeden katolík, druhý evanjelik, netaktičnosťou zvolenskej stoličnej
vrchnosti neboli poslaní do Komárna pred vojenský súd. Ďalej že aj to, čo sa teraz (vtedy)
v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti, v Liptove a inde prevádza, tiež len na vyničenie
slovenského národa smeruje. Tiež že pod vplyvom kráľovského komisára dve uzavretia
zastupiteľstva mesta Brezna o prijatí slovenskej Matice do svojho lona boli odvolané.
Prejdúc na záležitosti školské, prednáša, že následkom intimátu kráľovskej uhorskej
dvorskej kancelárie od 27. decembra 1861 v prospech uvedenia slovenskej náukozdelnej reči
na banskobystrickom katolíckom gymnáziu, a bezpochyby i na iných katolíckych gymnáziách, sa
nič nestalo. Také pokračovanie smeruje k ohlupovaniu, znemravneniu a zhovädeniu slovenského
národa.Prechádza potom na otázku národnostného urovnoprávnenia. Obšírnejšie pojednáva o nej a
odôvodňuje oprávnenosť požadovania takej rovnoprávnosti. Potom doslovne píše: „Neráčiž Vaša
excelencia ani môj terajší, ani moje predošlé kroky v tejto záležitosti prepiatemu horleniu
za slovenskú národnosť pripisovať. Ako moje presvedčenie, práve tak zodpovedá aj moje
konanie môjmu veku a môjmu úradu. Tamto je nezvratné, toto chlácholiace.“Kráľovský námestník odpovedal hneď dňa 1. júna 1862, pod číslom 11.679, s veľkou
šetrnosťou naproti biskupovi Moysesovi, chlácholivým a najochotnejšiu hotovosť vyplniť jeho
žiadosti ukazujúcim spôsobom. V podstate písal, že okolnosti nie vždy dovoľujú aj
potrebnými ukazujúce sa záležitosti v ich úplnom rozsahu so žiadúcou rýchlosťou
uskutočňovať. Že smer Moysesovho prípisu je mu z majestátneho, v decembri minulého roku
skrze slovenské vyslanstvo podaného prosbopisu známy. Že v tých záležitostiach z
najvyššieho rozkazu sú pojednávania už v behu, že poťažné návrhy najvyššiemu miestu
predložené a na ne očakávané najvyššie rozhodnutia nezúžené prevedené budú. Ak by sa však v
tomto ohľade u súkmeňovcov ukazovala nedočkavosť, je kráľovský námestník presvedčený, že
biskup Moyses svoj vplyv vynaloží nielen stávajúcim mylným náhľadom oproti dejstvovať, ale
aj vyhýbať bude každej príčine, ktorá by v prítomných pomeroch medzi rozličnými
národnosťami krajiny nesváry vyvolala. — Konečné rozlúštenie národnostnej otázky v
budúcnosti vymáhať sa má len cestou zákonodarstva, v prítomnosti však niet takej krikľavej
pohnútky, ktorá by obzvláštnu ochranu Slovákov požadovala, keďže on — kráľovský námestník —
má i prostriedky i vôľu každé potlačovanie hneď zamedziť.Prejdúc na jednotlivé ponosy biskupa Moysesa, kráľovský námestník píše:1. Že biskup Moyses strany odvedenia dvoch kňazov len pre lásku ku slovenskému národu
bezmála nedobre je poučený, a on — kráľovský námestník — by to ani nebol dovolil.2. Že by to, čo sa teraz deje v Pešti, v Liptove a inde proti slovenskej evanjelickej
cirkvi, smerovalo k vykynoženiu slovenského národa, tomu on — kráľovský námestník —
prinútený je protirečiť, nakoľko na roztržkách v peštianskej slovenskej evanjelickej cirkvi
príčinou je farár Podhradský;[52]že v Liptove a inde medzi autonómnou a patentálnou cirkvou[53]kňazmi a svetskými prevádza sa zjavná agitácia, následkom čoho on nariadil na
základe najvyššieho rozhodnutia od 5. novembra 1861 zaviesť proti patričným vojensko-súdne
vyšetrovanie, výsledok čoho ešte mu je neznámy.3. Že podozrenie proti kráľovskému komisárovi v Brezne je bezzákladné, čo dokazuje jeho
zpráva od 15. apríla 1862. Ináče že na návrh ním osobne vypočutého radcu kráľovskej
uhorskej námestnej rady, Francisciho, preloženie spolku Matice do Turčianskeho Sv. Martina
28. mája najvyššiemu miestu navrhol a riešenie každú chvíľu očakáva.A predsa to v tomto bode spomenuté podozrenie nebolo bezzákladné a grófovi Pálffymu
ľahostajné, keďže písal o tom 12. marca 1862, pod číslom 6016, kráľovskému uhorskému
kancelárovi, ktorý mu odpovedal 7. apríla 1862, pod číslom 8732, v podstate nasledujúce:
Poťažne na prípad, ktorý dal príležitosť k predlohe Vašej excelencie, za primeranejšie
držím vyhýbať zásadným hádkam a rozlúštenie jestvujúcich ťažkostí pri danej príležitosti
zveriť taktičnosti patričných úradníkov v tom spôsobe, aby v tejto záležitosti Jeho
Veličenstvom dňa 20. októbra 1860 vyjadrený úmysel dosiahnutý bol. „Obzvlášte správca
Zvolenskej stolice mal by byť upravený, aby slúžnovci tým kňazom, ktorí po maďarsky práve
neznajú, úradné zdelenia, na ich žiadosť, v materinskej reči kňazov posielali.“4. Na ponosu biskupa Moysesa, že posledné vymenovania na banskobystrické gymnázium[54]dosvedčujú vždy neprajný prúd nárokom slovenským, a že strany náukozdelnej reči
na slovenských stranách jestvujúcich gymnázií nedeje sa spravodlivejšie, kráľovský
námestník odpovedá, že intimátom kráľovskej námestnej rady už vo februári stala sa na
otáznom gymnáziu niektorá odpomoc.[55]K prevedeniu ďalšieho že vyžiadali sa návrhy direkcií všetkých gymnázií, ale
kým sa preskúma a spracuje celý dochádzajúci materiál, k tomu je dlhší čas potrebný. Ináče,
poťažne na učiteľov, že je prekážkou tá okolnosť, že je nedostatok na súcich kompetentoch,[56]nakoľko v zmysle predpisov len skúšku zloživší môžu byť menovaní za učiteľov.Asi takú odpoveď dostal som ja od kráľovského námestníka grófa Pálffyho. Ja som totiž
často býval u neho, sčiastky v záležitostiach Pešťbudínskych vedomostí, keďže bývalo, že mi
c. k. polícia veľmi často pristavila poťažné číslo, a tu mi prichodilo chodiť do Pešti k
direktorovi polície, vychýrenému Prottmannovi, a jeho nástupcovi Vorafkovi, a odtiaľ zase
do Budína ku grófovi Pálffymu. Chodieval som k nemu tiež v záležitostiach slovenskej
Matice. Raz ma kráľovský námestník gróf Pálffy oslovil: „Ja by chcel Slovákov vymenovať
alebo na vyššom mieste navrhnúť do úradov; navrhnite mi, koho by som mohol.“ — Na prvom
mieste navrhol som Štefana Daxnera. Gróf Pálffy: „Čím bol, alebo čím je Daxner?“ Ja:
„Daxner bol prísediacim c. k. súdu v N. Kállove.“ Gróf Pálffy: „Vidíte, ten nemá potrebný
rang. Navrhnite iného.“ Ja som potom navrhoval Viliama Pauliny-Tótha, Ľudovíta Turzu a
viacej iných. Gróf Pálffy za každým mi odpovedal ako o Daxnerovi: „Vidíte, ten nemá
potrebný rang, potrebnú kvalifikáciu; ja nemôžem ľudí avancírovať dať.[57]Ľutujem, lebo veď som aj ja Slovák, aj moji poddaní boli Slováci. Ľutujem, ale
nemôžem. Vidíte, nemáte súcich ľudí.“ A napriek tomu menovaní boli slúžni, okresní
sudcovia, advokáti atď. na dosť vysoké úrady, keď len boli Maďari alebo maďaróni.V záverke pripomína kráľovský námestník, že v najbližšom čase precestuje slovenské
stolice a bude mať príležitosť s biskupom Moysesom prehovoriť a nájdené ťažkosti na mieste
podľa možnosti hneď odstrániť.Na túto odpoveď biskup Moyses podal dňa 5. júla 1862 jemu vlastnou taktičnosťou a
energiou napísanú repliku[58]kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu, v ktorej všetky svoje ponosy a
žiadosti základne vysvetľoval a odôvodňoval, ktorá však bola prevažne polemického obsahu.
Na konci prosí: „Ráčiž Vaša excelencia milostive nariadiť možné čím najrýchlejšie
prevedenie už započatého, cieľuprimeraného ustrojenia katolíckych gymnázií a
vyprostredkovať povolenie literárneho spolku Matice.“Pre objasnenie vtedajšieho položenia a udalostí, spomínaných v listoch biskupa Moysesa a
grófa Pálffyho, za potrebné držím krátkymi slovami uviesť nasledujúce doplnky, čo by prísne
i neprináležali k predmetu.Roku 1859 vydalo bolo Jeho Veličenstvo patent od 1. septembra poťažne na definitívne
ustrojenie cirkvi evanjelickej augsburského i helvétskeho vyznania v Uhrách a minister
kultu vydal inštrukciu, podľa ktorej malo by byť prevedené to ustrojenie. Smer tej
inštrukcie bol previesť ustrojenie odspodku nahor, tým zabezpečiť práva a vplyv
jednotlivých cirkevníkov a zase jednotlivých cirkví atď. zoči-voči svojvôli a nadužívaniam
zemianstva a panstvo v cirkvi svojvoľne prevádzajúcim jednotlivcom a cirkevným svetským
pohlavárom.Spomenuté dielo v podstate vypracoval bol nezabudnuteľný učenec, výtečný znateľ dejepisu
a potrieb ev. a. v. cirkvi a vrúcny milovník ľudu slovenského, dr. Karol Kuzmány.
Vypracoval ho bol v prvých rokoch po 1850, vtedy, keď cisárska vláda organizovala Uhorsko
vôbec. Ale referent pri cisárskom ministerstve kultu, dvorný radca Zimmermann, sedmohradský
Nemec, evanjelik, možno z vlastnej vôle, možno z návodu iných nechal ho ležať až do roku
1859, keď vo Viedni po porážkach v Taliansku mysleli, že vydanie toho patentu v
nepriateľskom smere proti Viedni rozbúrené mysle a agitácie upokojí a evanjelikov obojeho
vyznania aspoň v najväčšej časti pre Viedeň získa a zabezpečí. Pravdaže, kňažstvo i
luteránske i kalvínske a ľud, bez ohľadu na politickú situáciu, s jasotom prijali patent a
začali sa podľa neho organizovať, avšak toto posledné len u luteránov. Kalvínske kňažstvo
bálo sa verejne vystúpiť pre takzvaný „marasztás“,[59]podľa ktorého kňaza, keď našli proti nemu zádrapku, hockedy mohli vysadiť na
chotár. Ale zemianstvo u luteránov a prívrženstvo kossuthovských výdobytkov použilo patent
ako veľmi výdatný prostriedok k agitácii proti Viedni a k zachráneniu svojej svojvôle na
cirkevnom poli.Medzi kalvínmi, ako rečeno, keď i vrelo hnutie za patent u kňazstva, ale neopovážilo sa
vystúpiť na povrch. Tým rapídnejšie a všestrannejšie zjavilo sa u luteránov. Prevažná
väčšina cirkví, menovite slovenských, zorganizovala sa podľa patentu a ustrojila sa
predbežne v jednu superintendenciu pod superintendentom dr. Kuzmánym a mnou ako
superintendenciálnym dozorcom.[60]Nasledovali agitácie na život a na smrť, trenice, nepokoje, prenasledovania medzi
jednotlivcami, medzi jednotlivými cirkvami a v celej ev. a. v. cirkvi medzi jej patentálnou
a autonómnou čiastkou, na ktoré čiastky bola sa rozpadla ev. a. v. cirkev v Uhorsku. Tak
dialo sa v slovenskej evanjelickej cirkvi v Pešti. Farár bránil ústrojnosť patentálnu a
jeho nepriateľskí odporníci — i židia — agitovali proti nemu, až ho naposledy vyhrýzli. V
Liptove zase stalo sa, že proti slovenskému vôbec a evanjelickému cirkevnému výtečníkovi
Michalovi Hodžovi, proti ktorému od mnohých rokov brojilo liptovské zemianstvo, povstala
najsurovšia a brutálna perzekúcia. Raz, menovite idúceho peši z návštevy u Janka Lehotského,[61]farára v Trnovci, s mikulášskym profesorom Jankom Makovickým, pri Ráztokách
prepadli Béla Lehotzky, stoličný csendbiztos,[62]a istý Rásztokay-Motúz a ubili ich a rozkrvavili, dobre o život nepripravili.
Za dlhší čas obľahli a museli sa liečiť. V nasledujúcu nedeľu, dňa 17. júna 1863, keď Hodža
neprišiel do kostola, a pobožný, nedeľňajšie služby božie valne navštevujúci ľud dozvedel
sa o príčine neprítomnosti Hodžovej v kostole, hrnul sa do stoličnej dvorany, tam, narastúc
idúci asi na štyri tisíc hláv, búrlive žiadal potrestanie vinníkov. Marína,[63]Hodžova oduševnená dcéra, v tom zhromaždení vyskočila na stolec, povedala v
rozžialení a rozhorčení zápalistú reč, ktorú zakončila, že pomstu prisahá, ak sa jej
zranenému otcovi spravodlivosť hneď prisluhovať nebude. Ľud jednohlasne skríkol: „Pomsta!“[64]Zemianstvo, namiesto pokutovania vinných, použilo tento výstup za poburovanie a dovtedy
vŕtalo proti Hodžovi a jeho rodine, kým nepreviedlo, že Hodža svetskou vrchnosťou prinútený
bol vysťahovať sa[65]z Liptovského Sv. Mikuláša a bývať inde. On vyvolil si Tešín a tam v rozžialení
a rozhorčení, bohužiaľ, privčas i skonal.Čím gróf Pálffy v druhom bode svojho, biskupovi Moysesovi písaného listu prihrozil, to
sa i stalo, a to i proti cirkevným i proti svetským, všetko pre zločin poburovania. Dal
totižto u c. k. vojenského súdu v Košiciach zapravotiť Eduarda Zsedényiho,[66]dištriktuálneho dozorcu, a Ľudovíta Mádayho,[67]superintendenta potiského ev. a. v. dištriktu, ktorí boli i odsúdení a
uväznení! Tiež dal zapravotiť u peštianskeho c. k. vojenského súdu pre ktorýsi článok v
časopise Hon, ktorý bol napísal gróf Ferdinand Zichy[68]a vytlačiť dal Móric Jókai,[69]redaktor Honu.Obaja boli odsúdení k väzeniu a i sedeli v budínskej kasárni, kým neboli omilostení a
vypustení. Dal zapravotiť tiež u peštianskeho c. k. vojenského súdu Viliama Pauliny-Tótha a
Jána Bobulu[70]pre brožúru „Jánošík“, na ktorej bol vytlačený Ján Bobula ako pôvodca, a boli
obidvaja odsúdení pôvodne na väzenie po tri mesiace, ale peštiansky miestny veliteľ generál
Neuwirth zmiernil súd na jeden mesiac. A vskutku i vysedeli oba po jednom mesiaci väzenia,
a to v tých istých izbách budínskej kasárne, v ktorých pred nimi sedeli gróf Ferdinand
Zichy a Móric Jókai.[71]Tiež dal zapravotiť i mňa za článok „Politika historického práva“,[75]ktorý, ako veľmi mnohé iné neoceniteľné články Pešťbudínskych vedomostí,
pochádzal z neúnavne plodného pera výtečného žurnalistu, pod článkami vždy podpísaného Dusarova.[76]Pred vojenským súdom mi povedali, že som zažalovaný za zločin poburovania,
ktorý som spáchal vytlačením v Pešťbudínskych vedomostiach článku „Politika historického
práva“. Kto je pôvodca? Ja som odpovedal, že pôvodca chce byť nemenovaný a zodpovednosť že
prijímam ja na seba. Proti obžalobe bránil som sa v podstate tým, že veď v tom článku nikde
nevídať, akože ani nebol úmysel poburovania. V článku tom preberajú sa len veci historické
a zákonné z pragmatickej sankcie a iných zákonov uhorského zákonníka Corpus juris. —
Vojenský súd oslobodil ma spod obžaloby a dal mi na vedomie prípisom od 28. apríla 1863, že
zavedené proti mne trestné vyšetrovanie „aus Abgang des Tatbestandes“[77]pristavil.Po audiencii 12. decembra 1861 a oddaní Jeho Veličenstvu skrze biskupa Moysesa na čele
slovenského vyslanstva najponíženejšej prosby Slovákov vo všeobecnosti a druhej, len ním
samým podpísanej prosby v záležitosti gymnázií a škôl katolíckych, stalo sa, že v „Sürgönyi“,[78]v ten čas úradnom časopise, dňa 22. decembra 1861 vyšiel biskupa Moysesa
urážlive napádajúci, z úradných listín čerpanými dátami naplnený, teda vtedajšou vládou
objednaný článok akéhosi vraj „hornouhorského“ dopisovateľa.Biskup Moyses odpovedal tiež novinárskym, hneď dňa 24. decembra 1861 napísaným, ním i
podpísaným a 31. decembra 1861 v triaosemdesiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí v úplnej
celosti vytlačeným článkom. Na zavrátenie nápadu biskup Moyses uviedol v úplnom znení svoju
obšírnu, veľmi odôvodnenú a základnú mienku, ktorú bol podal 10. decembra 1860 následkom
nariadenia kráľovskej uhorskej námestnej rady od 24. novembra 1860 v záležitosti premien a
náukozdelnej reči na katolíckych gymnáziách. Na konci však osvedčuje, že keď jeho nárady a
prosby nesplňovali sa, „žiaden iný liek mu nepozostával, ako obrátiť sa k Najvyššiemu
prestolu. Ja som tento krok, spoločne s niektorými výtečnejšími jednotlivcami svojho
úbohého národa, plným právom urobil a urobím ho i budúcne“.[79]Ešte je pozoruhodná i odpoveď biskupa Moysesa od 9. februára 1862 v „Sürgönyi“, v
pôvodine a v Pešťbudínskych vedomostiach, číslo osemnásť, 1862 v preklade uverejnená, na
viac článkov Lukáča Mácsaiho,[80]„Poznamenania na predlohu niekoľko hornovidieckych prositeľov“. — Pripomínam to
i pre obsah i preto, aby slovenské obecenstvo vedelo, že biskup Moyses nedržal niže svojej
hodnosti unúvať sa i časopisnými článkami ku svojej obrane a za záujmy národa slovenského.Vystúpením biskupa Moysesa bol národ slovenský, ako elektrickou iskrou obživený,
sladkými nádejami naplnený a do práce na národnom poli oduševnený, uchvátený. Všetko,
menovite duchovenstvo jeho diecézy a aj iných diecéz na slovenských stranách, s
neobmedzenou dôverou túlilo sa k nemu. Neobmedzenej dôvery a povďačnosti, adresami obcí,
duchovenstva oboch vyznaní, a najrozličnejšieho povolania svetských bol verejne v
Pešťbudínskych vedomostiach a súkromne osobne v doslovnom znení slova obsypaný. Slovom,
biskup Moyses stal sa razom obdivovaným, zvelebovaným a všeobecnou dôverou slovenského
národa objatým, akoby nadzemskou aureolou otočeným, ožiareným slovenským velikášom, vodcom,
dejateľom, borcom.Výsledky jeho vystúpenia a námah prichádzali opozdene síce a skromne, ale predsa.Na poli školstva ja ako značný výdobytok zaznačujem, že výtečný slovenský pedagóg a
učenec Martin Čulen,[81]v ten čas direktor gymnázia v Satmáre, bol preložený do Banskej Bystrice ako
direktor na čelo tamojšieho katolíckeho gymnázia, a že to gymnázium bolo zaopatrené
početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami.[82]Druhý, ale omnoho vážnejší a dôležitejší výsledok bol, že spolok slovenská Matica bol
Jeho cisárskym apoštolským kráľovským Veličenstvom povolený a jeho stanovy boli potvrdené.A tu predovšetkým vyzdvihnúť mi prichodí, že uholným základným kameňom slovenskej Matice
bola tá tisícka, ktorú Janko Čipka, brezniansky mešťan a statkár, od mladi vrúcny syn a
štedrý mecén slovenského národa a jeho pomoci potrebujúcich a zasluhujúcich synov, už počas
národného zhromaždenia 6. júna 1861 k tomu cieľu bol venoval a vo svojom čase i skutočne
zložil.Záležitosť slovenskej Matice vyvinovala sa nasledovne:Slovenské národné zhromaždenie 6. júna 1861 uzavrelo založiť a ustrojiť literárny spolok
slovenskej Matice. Previesť tú úlohu zverilo k prevedeniu uzavretí zhromaždenia zo svojho
lona vyslanému stálemu slovenskému národnému výboru. Tento výbor predniesol tú úlohu zo
svojho lona označenému odboru ad hoc, ktorý záležal z nasledujúcich, v Pešti a Budíne
bývajúcich štyroch členov, a to: Jána Francisciho ako predsedu, Jána Gotčára, Viliama
Pauliny-Tótha a Jána Palárika. Odbor ad hoc dostal i vrchnosťami prijaté pomenovanie:
Dočasný výbor slovenskej Matice.S vypracovaním stanov pre slovenskú Maticu poveril Dočasný výbor mňa. Ja som ten návrh
vypracoval a Dočasný výbor ho prijal. A keďže podľa zákonov spolkovosti bolo treba v
stanovách udať sídelné mesto spolku, vyjednával som s vynikajúcimi mešťanmi slobodného
kráľovského banského mesta Brezna, či by mesto Brezno bolo ochotné prijať slovenskú Maticu
do svojho lona. A keď som dostal prajnú odpoveď, vložil som do stanov, že sídlom slovenskej
Matice bude slobodné kráľovské a banské mesto Brezno. I predložil som menom označeného
Dočasného výboru dňa 1. augusta 1861 stanovy Matice kráľovskej uhorskej námestnej rade s
prosbou o vykonanie najvyššieho povolenia spolku slovenskej Matice a potvrdenie jej stanov.Kráľovská námestná rada poslala tú prosbu, na mienku, poťažne na prijatie slovenskej
Matice do svojho lona, predstavenstvu mesta Brezna. Zastupiteľstvo mesta Brezna vyslovilo
sa 28. augusta 1861 za prijatie slovenskej Matice. Nasledovali tam búrlivé zasadnutia
volenej obce,[83]v ktorých uzavretie od 28. augusta bolo hneď odvolané, hneď potvrdené, menovite
pod predsedníctvom novovymenovaného kráľovského komisára pre mesto Brezno, Andreja Havasa;
dňa 15. januára 1862 vydržiavané zasadnutie volenej obce vyslovilo sa po druhý raz zákonným
spôsobom za prijatie slovenskej Matice.V domnení, že už niet žiadnej prekážky, predložil som 8. februára 1862 kráľovskej
námestnej rade prepracované, poťažne doplnené stanovy.Avšak mimo nazdania stalo sa inak. Ten samý kráľovský komisár Andrej Havas 8. apríla
1862 podľa svojej, Matici nepriateľskej mienky ustrojil v meste Brezne nové zastupiteľstvo
mesta a hneď na druhý deň, 9. apríla, predložil tomu novému zastupiteľstvu otázku
slovenskej Matice k novému pojednávaniu a riešeniu. A toto zasadnutie uzavrelo slovenskú
Maticu neprijať do lona mesta Brezna. Kráľovský komisár Andrej Havas potom predložil toto
uzavretie dňa 13. apríla 1862 kráľovskej námestnej rade.Avšak, ako som už predtým rozpovedal, v takejto trápnej nesnádzi vypomohlo mesto
Turčiansky Sv. Martin uzavretím od 21. apríla 1862, v ktorom sa osvedčuje, že sídlo
slovenskej Matice s najväčšou ochotou a radosťou príjme do svojho lona.I mesto Liptovský Sv. Mikuláš uzavrelo, ale už pripozde, len 26. júla 1862, aby
slovenská Matica v Liptovskom Sv. Mikuláši ubytovaná bola, a „v páde tom, jestliby L. Sv.
Mikuláš tak šťastlivý bol, žeby výbor slovenskú Maticu tam umiestiť ráčil, dáva mestečko
pre samý spolok matičný hospodu a miestnosť zo troch izieb pozostávajúcu na dva roky
zdarma; ba čo viac: pod týmito dvoma rokmi, mestečko naše, vedľa učiniť sa mohúcej smluvy s
Maticou, hotové bude vystaviť i zvláštnu, spolku primeranú miestnosť a príležitosť“.Uzavretie mesta Turčianskeho Sv. Martina od 21. apríla nepremeškal som hneď a hneď
predložiť kráľovskému námestníkovi grófovi Pálffymu s prosbou, aby posledne uvedené,
slovenskej Matici neprajné uzavretie breznianskeho mestského zastupiteľstva nepokladal za
prekážku povolenia slovenskej Matice, ale aby na základe uzavretia mesta Turčianskeho Sv.
Martina vykonal jej najvyššie povolenie a potvrdenie jej už predložených stanov.Kráľovský námestník gróf Pálffy, ako sa v hore uvedenom, biskupovi Moysesovi dňa 1. júna
1862 písanom liste osvedčil, že na tento môj návrh preloženie sídla slovenskej Matice do
Turčianskeho Sv. Martina hneď 28. mája 1862 na najvyššom mieste odporúčal.A vskutku cestou budínskeho mestského magistrátu[84]prípisom od 22. októbra 1862 doručené mi bolo vynesenie kráľovskej uhorskej
námestnej rady od 9. októbra 1862 s jedným, pri vysokej kráľovskej uhorskej dvornej
kancelárii vyhotoveným odpisom, skrze Jeho cisárske apoštolské kráľovské Veličenstvo
najvyšším riešením od 21. augusta 1862 potvrdených stanov, s naložením: do stanov vniesť
namiesto mesta Brezna mesto Turčiansky Sv. Martin ako sídlo spolku a stanovy podľa poslanej
mi od kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie osnovy vyhotoviť a vo dvoch prímerkoch[85]znova predložiť.Žiadané premeny stanov, okrem premenenia sídla slovenskej Matice, záležali podstatne v
tom: aby slovenskou Maticou zozbieraná základina v páde rozpustenia alebo rozídenia sa
spolku nemenovala sa „Základina slovenského národa“, ale „Základina slovenskej Matice“, a
nadobudnúť sa majúci dom nemenoval sa „Dom slovenského národa“, ale „Dom slovenskej
Matice“. Ďalej, aby vystali všetky tie paragrafy, v ktorých bola formulovaná okrem
ústrednej ústrojnosti i vidiecka ústrojnosť, t. j. ústrojnosť okresov so správcami na čele
a s právom vydržiavať občasne vidiecke zhromaždenia členov Matice pod predsedníctvom a
riadením vidieckych správcov. Podobne vynechať sa malo i to ustanovenie, že slovenská
Matica môže vydržiavať svoje valné zhromaždenia nielen v sídle spolku, ale i kdekoľvek
inde, kde to valné zhromaždenie určí. Naposledy vnesený mal byť paragraf, ktorým určuje sa
pre spolok slovenskej Matice zemepanský komisár.[86]Vidno z týchto premien, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa
národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi
Slovákmi vyvinúť rozsiahlejšiu a intenzívnejšiu činnosť národnú.Takto premenené stanovy predložil som ja menom Dočasného výboru kráľovskému námestníkovi
grófovi Pálffymu dňa 31. októbra 1862 cieľom vnesenia na ne potvrdzujúcej záverky, s
prosbou o dovolenie vydať vyzvanie ku vstúpeniu do spolku slovenskej Matice a zavedeniu
zbierok pre túže Maticu.Toto dovolenie mi kráľovský námestník vydal dňa 1. novembra 1862 pod číslom 20.298/pres.Hneď nato, a to 4. novembra 1862, dočasný výbor vydal a rozposlal tlačenéOhlásenie slovenskej Matice, v ktorom bolo vyzvanie k prihláseniu
sa za členov a k posielaniu ich členovských príspevkov. Príspevky mali byť posielané mne a
opatrovať ich mali Jozef Viktorin a pre banskobystrické okolie k tomu pozdejšie určený
Michal Chrástek,[87]ako dočasní pokladníci.Kým sa členovia prihlasovali a svoje príspevky posielali, doručené mi boli cestou
magistrátu mesta Budína dňa 8. júna 1863 potvrdzujúcou záverkou opatrené stanovy. Táto
záverka v doslovnom preklade zneje: „Číslo 38.441. Prítomné stanovy slovenského literárneho
spolku, slovenská Matica zvaného, na základe dňa 21. augusta 1862, toho samého mesiaca a
roku milostivým kráľovským dvorným nariadením pod číslom 14.002 oznámeného najvyššieho
riešenia Jeho cisárskeho apoštolského kráľovského Veličenstva, týmto potvrdzujú sa. Dané v
Budíne dňa 31. mája roku 1863. Štefan Privitzer v. r.“Už 1. mája 1863 v päťatridsiatom čísle Pešťbudínskych vedomostí mohol som vo svojom
radostnom uveličení nad dovtedajšími príhlasmi a príspevkami napísať článok: „50.000 a
slovenská Matica“.Príhlasy a príspevky prichádzali a množili sa v radostnej miere. Dočasný výbor uznal
príhlasy a príspevky už za dostatočné k tomu, aby zvolať sa mohlo zriaďujúce valné
zhromaždenie, i podal 1. júna 1863 kráľovskému námestníkovi prosbu o dovolenie k
vydržiavaniu, dňa 4. a nasledujúcich dňoch augusta 1863 v Turčianskom Sv. Martine, prvého a
zriaďujúceho valného zhromaždenia slovenskej Matice. To dovolenie oznámené mi bolo cestou
magistrátu mesta Budína prípisom od 15. júna 1863. Po obdržaní ktorého Dočasný výbor vydal
v triapäťdesiatom čísle, od 1. júla 1863, Pešťbudínskych vedomostí pozvanie do tohože
valného zhromaždenia.K doplneniu úplného opisu príprav pre tento dovtedy nebývalý slovenský národný sviatok
ešte pripomínam, že vtedajší administrátor Turčianskej stolice, gróf Egyd Dessewffy, 15.
júna 1863 pod číslom 2669 mi oznámil, že za zemepanského komisára pre tože zhromaždenie
vymenoval Šimona Nemessa, vtedajšieho podžupana Turčianskej stolice, spolu žiadal, aby som
mu predložil program pojednávať sa majúcich predmetov.Ten program podal som mu 20. júla 1863.Dňa 3. augusta zo všetkých slovenských strán hrnulo sa množstvo členov Matice a ctiteľov
biskupa Moysesa do Martina. A prišiel i túžobne očakávaný biskup Moyses. Na hranici
tekovsko-turčianskej pozdravilo ho úradníctvo a duchovenstvo Turčianskej stolice, v
Mošovciach, Príbovciach a iných obciach národ domáci i susedný. Do Martina vtiahol, po boku
majúc Michala Chrástka, sprevádzaný početným bandériom jazdcov,[88]na svojej štvorke[89]pri hučaní zvonov, streľbe z mažiarov, hudbe, a nekonečným volaním „sláva!“ cez
slávnostnú bránu, pri ktorej privítalo ho martinské predstavenstvo a meštianstvo, menom
ktorých pozdravil ho dr. Karol Kuzmány oduševnenou rečou — a zosadol v katolíckej fare.
Sotva zosadol, pozdravil ho Ján Francisci s Dočasným výborom Matice. Nasledovali poklony
stoličného úradníctva, vojska, financií atď., veľmi početné vyslanstvá členov Matice,
takmer zo všetkých slovenských stolíc, pod vedením dr. Jozefa M. Hurbana, Štefana Daxnera,
Jura Matúšku, Štefana Závodníka, Adama Kardoša, Jána Moravčíka atď.Večer bolo mesto bohato osvetlené a porada u biskupa Moysesa.Pred poradou medzi vlniacim sa ulicami národom vyhľadal ma úradný sluha a doručil mi
preradostnú zvesť od Jeho excelencie kráľovského námestníka grófa Pálffyho, že „Jeho
cisárske a apoštolské kráľovské Veličenstvo z vlastnej pokladnice na slovenskú Maticu tisíc
zlatých rakúskeho čísla najmilostivejšie obetovať ráčilo.“Svitol deň 4. augusta. O siedmej hodine ráno biskup Moyses slúžil pri asistencii
kanonika Tomáša Červena a farára Munkayho[90]svätú omšu. Po omši opát Ján Gotčár z kazateľne povedal dojímavú, príležitostnú
primeranú reč. O ôsmej hodine hrnul sa národ do evanjelického chrámu, kde dr. Karol Kuzmány
od oltára konal slávnosti primerané obrady, a farár Andrej Brózik[91]povedal slávnostnú reč. Potom hrnul sa národ do zhromaždenia slovenskej Matice.K tejto príležitosti, keď v celom Martine nebolo k prijatiu tak početného zhromaždenia
dostatočnej miestnosti, mesto Turčiansky Sv. Martin dalo postaviť na námestí pred stoličným
domom z dreva priestrannú dočasnú miestnosť.Biskup Moyses prišiel v sprievode duchovenstva a svetských výtečníkov, pozdravený
hlučným volaním mu na slávu. Mnou poslané vyslanstvo priviedlo i zemepanského komisára,
podžupana Šimona Nemessa, ktorý príduc postavil sa za vrchstola, k môjmu pravému boku, a ja
predstavil som ho, ako takého, zhromaždeniu.Po skončenej srdečnej reči zemepanského komisára vstal som ja, a ako predseda Dočasného
matičného výboru pozdravil som zhromaždených a vyhlásil zhromaždenie za otvorené. Keď v
tejto reči vyslovil som, obrátený k biskupovi Moysesovi: „So všetkou úctou a radosťou
naplneným srdcom pozdravujem vás, osvietený, asnáď o pár hodín najosvietenejší pane,“[92]pretrhol ma hromovitý výbuch radosti zhromaždenia, lebo už súkromne vedelo sa,
že Jeho Veličenstvo ráčilo biskupa Moysesa vymenovať skutočným tajným radcom. Potom oznámil
som, že Jeho Veličenstvo slovenskej Matici tisíc zlatých najmilostivejšie udeliť ráčilo a
že biskup Moyses ku daným už sto zlatým ešte dva zaväzovacie úpisy po tisíc zlatých
obetoval.Nasledovalo čítanie mojej zprávy, ako dočasného predsedu slovenskej Matice.Avšak, aby nebol i zpravodajcom i predsedom v jednej osobe, poprosil som biskupa
Moysesa, aby prevzal dočasné predsedníctvo. Čo keď sa stalo, čítal som svoju zprávu. A tu
zase povstal taký, ako predošlý, výbuch radosti, keď som rozbalil v modrom zamate zaviazaný
a s pečiatkovým odznakom slovenskej Matice, t. j. na troch vŕškoch dvojitým krížom v
bielo-modro-červených farbách, mojou manželkou umele a skvostne vyšívaný exemplár
potvrdených stanov slovenskej Matice, a pozdvihnúc ho dovysoka, nadšeným zvučným hlasom
povedal: „Toto je naša zlatá bula,[93]náš priepustný list, náš občiansky diplom,“ atď.Po dokončenom čítaní zprávy položil som na stôl a oddal som všetko do tých čias
zozbierané hotové a nádejné, t. j. podpísané imanie slovenskej Matice, súhrnom
štyriadeväťdesiattisíc dvesto jedenapäťdesiat zlatých a päťadeväťdesiat grajciarov.I vyzval som zhromaždenie, aby prikročilo k ustrojeniu spolku slovenskej Matice,
predovšetkým aby si vyvolilo predsedu a iných hodnostárov a v stanovách určených úradníkov
a výbor. Ale nemohol som dokončiť vetu, lebo zhromaždenie búrlive volalo: „Za predsedu
prosíme Jeho excelenciu biskupa Moysesa. Sláva mu!“Biskup Moyses, požiadaný mnou o to, hneď i prevzal definitívne predsedníctvo a vedenie
porád zhromaždenia. Pod jeho predsedníctvom zvolení boli: za prvého podpredsedu
jednohlasným vyvolaním dr. Karol Kuzmány a za druhého podpredsedu tiež jednohlasne
turčiansky archidiakon Ján Országh. Úradníci a výbor boli jednohlasne výkrikom vyvolení[94]na návrhy predsedu podľa doručeného mu programu.Po obsadení všetkých hodností, úradníkov a výboru, predseda vyhlásil spolok slovenskej
Matice za ustrojený.Nato predseda navrhol, aby toto zhromaždenie vystrojilo vyslanstvo k Jeho Veličenstvu
poďakovať sa za všetky slovenskej Matici udelené milosti a dobrodenia. Návrh bol prijatý a
ako vyslanstvo, pod vedením biskupa Moysesa ako predsedu, označení boli: Ján Francisci, dr.
Karol Kuzmány, Ján Gotčár, dr. Michal Mudroň,[95]Adam Kardoš a Ján Čipka.Vyššie označené vyslanstvo bolo na audiencii 10. septembra 1863. Pri tejto príležitosti
medziiným preriekol biskup Moyses: „Takto k radostnému povedomiu života prebudený mohutným
cisárskym slovom, nádeja sa slovenský národ s istotou, že bude nielen šťastne pokračovať vo
svojom ďalšom bohumilom vyvinovaní sa, áno, i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho
cisárskeho kráľovského apoštolského Veličenstva, menovite vo zmysle dňa 20. októbra 1860
najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu od 26. februára 1861 ku vnútornému
a vonkajšiemu zosilneniu celistvej dŕžavy[96]a kroz to ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestolu Vášho cisárskeho
kráľovského apoštolského Veličenstva, ako živý a ochotný faktor činne prispievať.“Vyslanstvo bolo Jeho Veličenstvom najmilostivejšie prijaté. V odpovedi na pozdravenie
biskupa Moysesa Jeho Veličenstvo sa medziiným vyslovilo: „Nádejem sa, že lojálny slovenský
národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského
ku celistvej dŕžave.“Vyslanstvo bolo na poklone i u kráľovského uhorského dvorného kancelára grófa Forgácha,
kde biskup Moyses prekvapil nielen kráľovského uhorského kancelára grófa Forgácha, ale i
samé vyslanstvo oslovením ho v slovenskej reči, na ktorú gróf Forgách tiež po slovensky
odpovedal.Dokončiac nákres povstania a ustrojenia slovenskej Matice, nemôžem premeškať kráľovskému
uhorskému námestníkovi grófovi Móricovi Pálffymu s povďačnosťou vysloviť uznanie, že
záležitosti slovenskej Matice pri všetkej rozsiahlosti byrokratického aparátu s možnou,
dobroprajnou rýchlosťou vybavoval a dal vybavovať.Štvrtý august 1863 bol kulminačným bodom[97]oslavy biskupa Moysesa i oduševnenosti národa slovenského i jeho obdržaných
alebo spoločnými silami vymožených výdobytkov.Oduševnenie ešte zvlnilo sa 3. augusta 1864, keď biskup Moyses prišiel na druhé valné
zhromaždenie slovenskej Matice do Martina a 24. novembra 1864, keď som ja ako vymenovaný
župan Liptovskej stolice vtiahol do Liptovského Sv. Mikuláša. Ale potom išlo všetko vedome,
nevedome a prinútene, aby som sa tak vyslovil, dolu kopcom.Charakteristika tej doby je, že viedenská nemecká vláda chcela Maďarov urobiť povoľnými
pre svoje centralizujúce a germanizujúce plány, i ukazovala a popúšťala Nemaďarom isté
drobné a nie veľkého významu výhody. Jej tlaku nemohla vyhnúť a sprotiviť sa ani uhorská
kráľovská dvorná kancelária. Avšak ani táto nepovolila nič zásadného a konala vyhýbave,
neurčite a kúskovite, kdežto kráľovská uhorská námestná rada účinkovala rozhodne v
protivnom úmysle a smere.Audiencia 10. septembra 1863 matičného vyslanstva a tam biskupom Moysesom pripomenutie
patentu od 26. februára 1861, a v odpovedi Jeho Veličenstvom prízvukovaná nádej, že
slovenský národ osvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení kráľovstva uhorského ku celistvej
dŕžave, činí rozhranie i pre nádeje Slovákov. Ja nezazlievam biskupovi Moysesovi, že to
vyslovil, ani vyslanstvu Matice, že to dalo vysloviť ústami biskupa Moysesa, ani
slovenskému národu, ak sa tak stalo v úmysle a z intencie národa, lebo „politica est
scientia exigentiarum“.[98]Avšak tak myslím, že naše nádeje od tých čias počali sa mariť. Viedeň
očakávala, že biskup Moyses a vôbec slovenský národ zodvihne a vyvinie tuhú akciu za
centrálny parlament[99]a za oboslanie Slovákmi centrálnej a jednotnej ríšskej rady. A to sa nestalo.
Takým činom Slováci ako neupotrebiteľný faktor upadli vo Viedni do nemilosti a u uhorských
konštitucionalistov, u Maďarov a u nepriateľov Slovákov vôbec počítalo sa im to za
neodpustiteľný smrteľný hriech.Ale končím, aby som dokončil, a končím niekoľkými vrúcnymi, ale jednoduchými, neumelými,
krátkymi slovami.Biskup Moyses, ako som na počiatku pripomenul, svojimi vynikavými telesnými i duchovnými
vlastnosťami bol zrodený, a teraz dodávam, svojou učenosťou a svojimi zásluhami a
skúsenosťami povolaný k vysokej hodnosti a k epochálnym úlohám na poli katolíckej cirkvi
medzi Slovákmi a slovenského národa vôbec.Postavy bol vysokej, mohutnej, vystretej, ale súmernej, telesnej ústrojnosti zdravej,
silnej. Duchovne vynikal hlbokou učenosťou, čistým charakterom, nezlomnou a neústupnou
silou vôle a k tomu neúnavnou pilnosťou, pracovitosťou. Čo podujal, to do poslednej
podrobnosti premyslel a potom do poslednej konzekvencie previedol alebo prevádzal. K tomu
mal i um i vôľu i bohatú skúsenosť vo verejnom účinkovaní, vyhladenú taktičnosť v stykoch s
mocnými a milú, zaujímajúcu láskavosť v stykoch každodenných. Z jeho tváre žiarila umnosť,
silná vôľa a spolu milá dobrota. Okamžením dal sa v maličkostiach tu i tu i uchvátiť a bol
i nedočkavý a tvrdošijný. Svojmu slovenskému národu bol celou vrúcnosťou srdca oddaný.Biskup Štefan Moyses bol vo svojej dobe fenomenálnym božím požehnaním[100]pre katolícku cirkev medzi Slovákmi a pre národ slovenský.*Ty duchu zvečnelý, ži zvečnelý vo vďačnej pamiatke svojho úbohého slovenského národa od
vekov do vekov!Oroduj zaň u najvyššieho prestolu nebeského, ako si orodoval zaň u najvyššieho prestolu
zemského.Oroduj i za mňa nízkeho, ktorý som sa pokúsil perly a drahokamy Tvojho veľkého ducha,
Tvojich zásluh, Tvojich námah len zlomkovite a neúplne, bez súvisu, bez súmeru a bez
umeleckosti poskladať nie do zlatej, ale len do železnej obruby nášho utrpenia plného
národného života.Oroduj i za odpustenie u ľudí i u Boha mojich slabostí a vedomých i nevedomých
previnení.A keď dnes-zajtra, z milosti božej, zase zídeme sa v ríši blažených, pozdvihni ma z
podnožia svojho do svojho objatia, ako si ma pozdvihol roku 1861 v Budíne.Večná Ti pamäť![1]z príležitosti storočnej pamiatky— totiž r. 1897. Štefan
Moyses narodil sa 24. októbra 1797, umrel 5. júla 1869[2]svojím terajším mechanickým zaujatím— Francisci bol v tom
čase predsedom Kníhtlačiarskeho úč. spolku v Martine[3]asi v päťdesiatom až päťapäťdesiatom roku— Moysesa vysvätili
za biskupa 25. mája 1851 a svoju diecézu zaujal 23. júla toho roku, takže nebol ešte
celkom päťdesiatštyriročný[4]akú činnosť vyvinoval v Záhrebe— kde bol medzi Chorvátmi od
decembra 1829 až do 23. marca 1851. Bol tam profesorom filozofie, cenzorom, neskôr
bol kanonikom a stále buditeľsky činným medzi tzv. Ilýrmi.[5]ako radca tamojšieho námestníckeho oddielu— pri rozdelení
zmenšeného Uhorska do piatich dištriktov v každom z nich bol miestodržiteľský
oddiel[6]Banskobystrického nižšieho katolíckeho gymnázia— totiž
štvortriedneho, na vyššie, osemtriedne[7]Októbrový diplom— bol už treťou oktrojovanou (panovníkom
jednostranne danou a nanútenou) ústavou, vydanou následkom porážky Rakúska vo vojne s
Francúzskom a Sardínskom r. 1859[8]Tie námestnícke oddiely so svojimi dištriktmi mali zodpovedať z najvyššieho miesta
vypovedanej zásade „rovnoprávnosť všetkých národov“, keď dištrikt prešporský bol by
mal byť slovenský, peštiansky maďarský, šopronský nemecký, košický ruský,
veľkovaradínsky rumunský a srbská Vojvodina srbská. Ale tej intencii nezodpovedali,
lebo v nich každá patričná národnosť bola obťažená prídavkom inej národnosti a vo
všetkých bola reč nemecká úradnou.[9]s kráľovským taverníkom na čele— najvyšší tavernikus (lat.)
bol kedysi jeden z najvyšších krajinských úradníkov v Uhorsku. Bol sudcom nad
slobodnými kráľovskými mestami, členom kráľovského miestodržiteľstva a sedmopanskej
tabuly (najvyššej súdnej inštancie). R. 1861 ho preto postavili na čelo uhorského
miestodržiteľstva, lebo palatínska hodnosť už nebola obnovená.[10]politické dicasterium(lat.) — ústredný krajinský úrad[11]korporatívneho úkolu(lat.) — tu: úradnej právomoci[12]do disponibility postavení(lat.) — nevykonávajúci predbežne
službu[13]stoličných výborov a zastupiteľstiev v slobodných kráľovských
mestách— výbory v stoliciach a zastupiteľstvá v mestách boli rovnako
samosprávne orgány. Francisci ich preto osobitne uvádza, lebo mestá nepodliehali
stoličným vrchnostiam, ale mali vlastnú správu.[14]Viď PbV, 17/6, č. 18 Viď tiež články PbV, č. 20, 21 atď., 1861.[15]v podobe memoranda(lat.) — pamätného spisu[16]všetci traja… z naloženia vlády— alebo aspoň panského kasína
v Pešti, strediska protirakúskeho odporu vtedajších maďarských politikov. (Vládou
treba rozumieť uhorské miestodržiteľstvo.)[17]inaugurálnymi diplomami(lat.) — úvodnými listinami, aké
vydávali panovníci pri nastúpení na trón[18]Kumáni, Jazygovia— bola Veľká Kumánia (medzi Tisou a
Berettyóom) a Malá Kumánia (medzi Dunajom a Tisou), ich obyvatelia mali veľké výsady
až do r. 1848. Jazýgia bola južne od Matry na úrodnej rovine. Všetky tri tieto
dištrikty (kraje) trvali až do r. 1876.[19]hajdúcke mestádovtedy trvali ako osobitný kraj. Bolo ich
šesť za Tisou a mali od r. 1699 vlastné zriadenie, takže nepodliehali župnej
právomoci.[20]desať obcí kopijníkovbol niekdajší samosprávny obvod na
Spiši[21]šestnásť spišských miesttvorilo druhý podobný obvod, ale
omnoho významnejší a trvajúci tiež do r. 1876. Tento obvod mal staré výsady, Máriou
Teréziou znova potvrdené r. 1775.[22]konštitucionálna vlasť(z lat.) — tu má zmysel:
ústavná[23]Adolf Szentiványibol podľa Bottovho diela „Slováci“
najvzdelanejší z vtedajších liptovských zemanov[24]Ján Nemessányi(1832 — 1899) — najprv učiteľ, potom školský
inšpektor, pravda, vtedy už dávno prestal byť Slovákom[25]Ľudovít Dohnány(1830 — 1896) — buditeľ, účastník slovenského
povstania r. 1848[26]Štefan Závodník(1813 — 1885) — katolícky kňaz, literárne
činný buditeľ, propagátor striezlivosti[27]Koloman Ghyczy(1808 — 1888) — maďarský politik, r. 1874 bol
uhorským ministrom financií[28]Koloman Tisza(1830 — 1902) — maďarský politik, v r. 1875 —
1890 predseda uhorskej vlády. Držal sa pevne vyrovnania z r. 1867 a mal za to od
panovníka voľnú ruku pre vnútorné veci, čo využil na bezohľadné maďarizovanie.[29]PbV, 28/6, č. 30.[30]Fraňo Deák(1803 — 1876), maďarský politik, za maďarskej
revolúcie umiernený liberál, kompromisný k habsburskej vláde. Potom sa stal vodcom
kompromisnej maďarskej strany a ako taký spolupracoval na vyrovnaní z r. 1867,
zabezpečujúcom v habsburskej monarchii nadvládu Nemcov v rakúskej a Maďarov v
uhorskej polovici ríše.[31]Bar. Jozef Eötvös(1813 — 1871) — maďarský spisovateľ a
politik, významný vedec a buditeľ svojho národa[32]protesty proti Memoranduboli skutočne umele nastrojené, aby
paralyzovali význam memoranda[33]isté povereníctvo— národnostný výbor snemu, zvolený až 25.
júna 1861. Mal 27 členov a boli v ňom len niekoľkí opoziční nemaďarskí
poslanci.[34]zastavenie účinnosti krajinských municípií(lat.) —
právomocností[35]v Levočivyučovalo do r. 1861 na katolíckom gymnáziu viacero
českých profesorov a niektorí Slováci[36]v prílohe reskriptu(lat.) — listiny, vydanej
panovníkom[37]Viď PbV, č. 69[38]Štefan Záhorský(1817 — 1863) — buditeľ, katolícky farár v
Hájnikách neďaleko Zvolena[39]PbV, č. 6 a 17, 1862[40]Tomáš Červen(Cherven, 1793 — 1876) — buditeľ, katolícky
kňaz, kanonik v Banskej Bystrici[41]Ján Országh(1816 — 1888) — buditeľ, katolícky farár vo Sv.
Jure v Turci[42]Fraňo Blaho— umrel r. 1907 vo Zvolene. Jeho rodina už nebola
slovenská[43]*;Viď viedenský dopis D od 9. nov. v PbV, č. 78.[44]Proti prehmatom ultramaďarizmu(z lat.) — výstredného,
krajného maďarského šovinizmu[45]so zovrubným operátom(lat.) — podrobným návrhom[46]poradná a pokonávajúca reč— totiž vnútorná a vonkajšia
úradná reč. Prvá sa používala v úrade samom, druhá v styku patričného úradu so
stránkami.[47]podľa možnosti— tieto dve slová v odpovedi panovníkovej sú
veľmi výrečné: je to odpoveď diplomatická, vyhýbavá, na nič sa nezaväzujúca[48]jeho adlátusa Privitzera(lat.) — pobočníka, ale tu skôr
pomocníka. Bol to Štefan Privitzer, vyšší úradník miestodržiteľstva.[49]na všeučilišti(zastar.) — na univerzite[50]Viď všetko toto v 77. a 79. č. PbV.[51]v objeme jeho skúseností— objem tu znamená rozsah[52]Jozef Podhradský(1823 — 1915) — nadaný Štúrov žiak, buditeľ
a spisovateľ, bol vtedy ev. farárom v Pešti. Keď ho tam znemožnili maďarizátori,
uchytil sa u Srbov (prestúpil kvôli tomu na pravoslávie) a bol profesorom na
viacerých srbských stredných školách.[53]medzi autonómnou a patentálnou cirkvou— prvá sa pridŕžala
dovtedajšej cirkevnej autonómie (samosprávy), zemanom a maďarizátorom výhodnej, druhá
sa pridŕžala zriadenia podľa cisárskeho patentu (nariadenia, majúceho moc zákona) z
1. septembra 1859, zabezpečujúceho poriadok v cirkvi a znemožňujúceho
zemiansko-maďarizátorskú nadvládu. Boje medzi oboma smermi trvali až do r. 1866, do
odvolania patentu.[54]posledné vymenovania na banskobystrické gymnázium— pri
ktorých sa ta dostali za profesorov Neslováci, ba práve maďarizátori.[55]na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc— násilné pomaďarčenie
banskobystrického gymnázia potrvalo totiž vtedy len cez jeden školský rok (1861/62).
V jeseni r. 1862 prišli na gymnázium už slovenskí profesori: Emil Černý, Karol Cerný,
Florián Cherven, Jozef Klemens, Jozef Loos, Anton Cebecauer, Fraňo Mráz a 15.
novembra 1862 zaujal riaditeľské miesto už Slovák Martin Čulen.[56]nedostatok na súcich kompetentoch(lat.) — uchádzačoch[57]ľudí avancírovať dať(franc.) — nechať postúpiť (v
úrade)[58]repliku(lat.) — odpoveď (vyvracajúcu tvrdenia druhého
partnera)[59]pre takzvaný „marasztás“(maď.) — zdržiavanie. V kalvínskej
cirkvi uhorskej vyvinulo sa totiž obyčajové právo „papmarasztás“ (zdržiavanie kňaza).
Podľa neho bol každý farár povinný poďakovať sa z úradu po presne určenom období a ak
ho vtedy jeho cirkevníci nezdržiavali (marasztalni, odtiaľ pošlo potom
„papmarasztás“), musel si hľadať inú faru. Aby vyhli prípadnému nezdržiavaniu,
kalvínski farári všemožne vyhovovali vôli cirkevníkov, takže pôvodne dobre mienená
inštitúcia stala sa nástrojom demoralizovania farárov a šikanovania zo strany
cirkevníkov.[60]A mnou ako superintendenciálnym dozorcom— svetským
funkcionárom popri superintendentovi ako duchovnom funkcionárovi. Obidvaja
reprezentovali navonok superintendenciu a obidvaja sa mali starať o jej dobro.
Dozorca len to nemohol robiť, čo bolo vyhradené biskupovi ako duchovnej osobe, napr.
vysviacanie kňazov.[61]Ján Lehotský(1804 — 1880) — buditeľ, ev. farár v Liptovskom
Trnovci[62]stoličný csendbiztos(maď.) — komisár bezpečnosti[63]Marína Hodžová— potom vyd. Hladká, buditeľka[64]PbV, 2. júna 1863[65]Hodža svetskou vrchnosťou prinútený bol vysťahovať sa— Hodža
po vysúdení z fary v Mikuláši nemohol ostať, iného povolania v Uhorsku mať nechcel,
hmotne zaopatrený nebol, preto sa uchádzal vo Viedni o plat z milosti. Ten mu
skutočne i povolili, ale pod podmienkou, že sa v budúcnosti nezúčastní politických,
národnostných a náboženských pohybov, nájde si bydlisko „von z okruhu doterajšieho
svojho pôsobišťa“, bude sa zaoberať vedeckými prácami a na všetko to sa zaviaže
písomným reverzom. Hodža to i urobil a keď mu neschválili Dolný Kubín za bydlisko,
rozhodol sa za Tešín ako lacnejšie mesto (miesto Viedne, na ktorú tiež
pomýšľal).[66]Eduard Zsedényi(Pfannschmidt, 1804 — 1879) — maďarský
politik, najprv krajný konzervatívec, potom od r. 1859 obranca protestantskej
autonómie proti vláde. Svoj značný majetok poručil na evanjelické cirkevné a školské
ciele.[67]Karol Máday,nie Ľudovít (1821 — 1870) — ev. farár v Spišskej
Belej, upozornil na seba odporom proti patentu z 1. septembra 1859, takže ho z
politických dôvodov zvolili r. 1861 za potiského superintendenta. Potom bol farárom v
Miškovci a od r. 1863 do smrti v Dobšinej. Uväznenie jeho i Zsedényiho trvalo však
veľmi krátky čas a bolo viac demonštráciou zo strany Pálffyho.[68]Gr. Ferdinand Zichy(1829 — 1911), maďarský politik, v Hone
(Vlasť) 7. februára 1863 uverejnil článok Alapkérdéseink (Naše základné otázky). Pre
ten ho síce odsúdili na väzenie a stratu hodností, ale odsedel si iba niekoľko
týždňov a hodnosti mu čoskoro tiež vrátili. Patril medzi zakladateľov klerikálnej
ľudovej strany (1895).[69]Móric Jókai(1825 — 1904) — popredný a veľmi plodný maďarský
románopisec a publicista[70]Ján Bobula(1844 — 1903) — publicista, veľmi ctibažný človek.
Odcudzil sa nenávratne Slovákom už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia.[71]Prečo bol Pauliny-Tóth odsúdený, keď ako pôvodca brožúrky „Jánošík“ bol vytlačený
Ján Bobula, vysvetlím nasledujúcou skutočnou udalosťou: Raz šiel som dolu vŕškom z
Budína do Pešti. Gróf Pálffy ma dohonil a oslovil: „Francisci, čože to zase napísal
Pauliny?“ Ja: „Ja neviem, Vaša excelencia, čo ráčite myslieť, Sokola[71]alebo Černokňažníka?“[72]Pálffy: „Niečo inšieho, Janeček, čiže dačo podobného.“ Ja: „Vaša
excelencia myslí snáď ,Jánošíka‘.“ Pálffy: „To, to.“ Ja: „Veď Jánošíka nenapísal Pauliny.“[73]Pálffy: „A ktože?“ Ja: „Nuž Ján Bobula je ako pôvodca vytlačený.“ Pálffy:
„Ale, dajteže pokoj. Čo by dačo takého vedel napísať sprostý murársky palier. (Ján
Bobula bol vtedy ešte ako mladoch bez fúzov murárskym palierom v Pešti.) — Ale dal
som odsúdiť grófa Ferdinanda Zichyho, a ten mi je rodina, a dal odsúdiť Jókaiho: dám
odsúdiť i Paulinyho a Bobulu.“[7171]Sokol— bol zábavnopoučný časopis, vychádzal v r. 1862
— 1869[7172]Černokňažník— bol časopis humoristicko-beletristický.
Vychádzal v r. 1860 — 63 (štyri ročníky). Obidva tie časopisy redigoval a
vydával Viliam Pauliny-Tóth.[7173]„Veď Jánošíka nenapísal Pauliny“.— tu Francisci tvrdil
nepravdu, lebo skutočným autorom tejto ostrej protifeudálnej brožúry bol
Pauliny a Bobula požičal na ňu len svoje meno.[75]Politika historického práva— tento článok Jána Mallého
vyšiel v Pešťbudínskych vedomostiach I, 1861, č. 80 — 81[76]Dusarov— bol pseudonym dr. Jána Mallého (1829 — 1902),
katolíckeho kňaza, buditeľa, vtedy pozoruhodného publicistu[77]„Aus Abgang des Tatbestandes“(nem.) — pre nedostatok
skutkovej podstaty činu (rozumej trestného)[78]Sürgöny(Telegraf) — úradné noviny uhorské, vychádzajúce,
pravda, len po maďarsky od r. 1860[79]Viď článok Moysesov a úvodný článok PbV, 31. dec. 1861, č. 83.[80]Lukáč Mácsai(1816 — 1881) — advokát, maďarský politik,
redigoval už r. 1848 — 49 a potom znova r. 1861 Priateľa ľudu, vládou vydávané noviny
na obalamutenie Slovákov[81]Martin Čulen(1823 — 1894) — buditeľ, katolícky kňaz,
profesor a riaditeľ kat. gymnázia v Banskej Bystrici, potom v Kláštore pod Znievom,
napokon farár v Čake, činný i literárne[82]početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami—
spomenutými už pri vysvetlivke vety. Na otáznom gymnáziu niektorá odpomoc (k str.
287)[83]zasadnutia volenej obce— právny termín pre mestské
zastupiteľstvo[84]mestského magistrátu(lat.) — predstavenstva[85]vo dvoch prímerkoch(zastar.) — exemplároch[86]zemepanský komisár— kráľovský. Býval prítomný na valných
zhromaždeniach Matice slovenskej, celkom zbytočne.[87]Michal Chrástek(1825 — 1900) — katolícky kňaz, literát a
buditeľ, pozoruhodný i svojou bibliografickou činnosťou (rukopisnou) pred
Riznerom.[88]početným bandériom jazdcov(lat.) — tu bandérium znamená
slávnostný sprievod[89]na svojej štvorke— záprahu so štyrmi koňmi[90]Jozef Munkay(1825 — 1877) — katolícky kňaz, buditeľ, najprv
profesor v banskobystrickom seminári, potom farár v Očovej[91]Ondrej Brózik(1814 — 1883) — ev. farár vo Veličnej,
buditeľ[92]najosvietenejší pane— taký titul prislúchal totiž skutočnému
tajnému radcovi, ktorým sa Moyses vtedy i skutočne stal. Bola to najvyššia hodnosť v
Rakúsku, pravda, len čestná.[93]naša zlatá bula(lat.) — tu má význam: listina (dokument)
našich slobôd. Cieli sa na uhorskú zlatú bulu, ktorú vydal r. 1222 uhorský kráľ
Ondrej II. (panoval v r. 1205 — 35) a ktorá bola po celé stáročia základným zákonom
uhorskej stavovskej ústavy.[94]jednohlasne výkrikom vyvolení— okrem dr. Jozefa M. Hurbana,
proti voľbe ktorého sa niekto ozval. Moyses vtedy pohnutý povedal: „Kto nechce
Hurbana, nech ide do kúta,“ čiže nariadil hlasovanie zoskupením na dve miesta, a
Hurban potom zostal vyvolený veľkou väčšinou.[95]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887) — buditeľ, advokát v
Bratislave, známy politickými publikáciami. Bol úspešným obhajcom vo viacerých
politických procesoch.[96]ku… celistvej dŕžavy— rozumej v zmysle centralistickom. Tam
nebolo miesta pre Uhorsko ako osobitnú štátoprávnu individualitu.[97]kulminačným bodom(lat.) — vyvrcholením, najvrcholnejším
bodom[98]„Politica est scientia exigentiarum“(lat.) — politika je
náuka o nevyhnutnostiach[99]za centrálny parlament— celorakúsky, ktorý by bol oboslal i
Uhorsko svojimi poslancami. (To sa, pravda, neuskutočnilo pre odpor maďarských
politikov.)[100]fenomenálnym božím požehnaním(lat.) — podivuhodným,
neobyčajným
|
Francisci_Crty-z-doby-moysesovskej.html.txt
|
Poďakovanie[1]Nie, nestačím: mám jedny ruky len,i tie sa chvejú už, je ťažké imi ľahké pero; jedny mám len oči,i tie už sliepňajú, sťa kahančekdohárajúci v našich chalúpkach,bo blikotal až do neskornej noci;a jednu hlavu mám len, zaviatuuž veku snežením tiež, i tú všakmi závrať pojala, súc vyplašenýja skromný, tichý z tône útulkuna vrchol svetlých pôct… A moje srdceje rozkvasené, moja duša jev chlp roztrasená… I jak mohol bychsa zdeliť s každým cele, ktorý sa midožičil všetok srdcom, dušou, jak…?Nuž, odpustite, zlatí priaznivci,dobrodincovia moji veľkodušní,blahorečníci, šťastia heroldia poklonníci s úctou, slávou — všetkosúrodí bratia z matky Slávie! —ach, odpustite láskave mi, keďvám jednotlive nezaťukám v okno,jak priletelý zďaľa holúbok,bych každému z vás podal snietočkuzakvitlej vďakou duše…Ó, nech somvždy ešte ten čo prv, tak mladý, silný:štep na ohrade v jari obleku —tu spôsobil bych jeseň pred časom,sa sprudka zachvel vlastným pohnutíma všetky, všetky otriasol bych listy,ich tokom vetrov pustil v šíry svet,že každému by, moji ľubimci,vám lístok zletel v lono: popísanýhustučko-husto vďaky črtami,stuľkaný úctou, láskou horúcoupouzardelý všetok!…Dneska takto,ach: — ak vidíte hockde u cestystrom holý, toť som ja — strom, týčiacimeravé vetvy prosto do nebies,skaď prosí jaro: toť, hej, moje rukytiež, ony, z toho zdroja prosiacezas na vás všetkých dobrôt zlatú žeň…Ó, rosteže ju, roste, nebesá!A nebies gazda, ty, ó, Hospodine,požehnaj splna môjmu národu,kde čoho sa mu nedostáva dnes(preds’ vidíš sám: je ošarpaný strom);požehnaj Slavianstvu, čo potrebuje,by vykonalo slávne poslaniena človečenstva prospech; požehnajna zemi všetkým ľuďom dobrej vôle!1909[1]Poďakovanie— Hviezdoslav sa v tejto básni poďakúva za všetku
pozornosť, ktorú mu tak mnohí preukázali v deň jeho 60. narodenín — 2. februára
1909.
|
Orszagh-Hviezdoslav_Basne-prilezitostne.html.txt
|
Nočné koloVšetko usnulo. Len ja čo stojím
od brata sna zabudnutý.
Tak mi je príkro, a tak sa bojím:
tisíc duchov v každom hnutí.
No, i tá svieca ako sa vzpiera —
Odpusť mi viny, bože!… Kdes’, viera?
Dumný zvon už polnoc bije,
a čo v tých hlasoch z veže stenuli,
keď sa už mestom, dlažbou minuli,
ku mne vchodia harmónie.
Moje myšlienky, jak kŕdeľ detí
kolo čiernej tably v škole,
každá v tie hlasy málo zasvieti
a uletí v dúm kostole.
Šuchot krídeliek zbúri tíšinu,
ona na steny založí vinu,
čo divotou zastenajú,
a ja si značím slabé obrazy,
čo mi myšlienka pestrá podrazí
na papier mojich predujatí.
Len ja čo stojím v pokojnom svete
pri nepokojov lampade,
len v duši mojej túžba sa pletie,
zabudnutie v druhých všade.
Lež mám tiež bôle v bôľnej nevoli,
sen dá na toho slasť, koho bolí
život odžitého bdenia.
Mne nie! — Obleťte jak ker, vtáčatá,
vy v mysliach mojich krásne dievčatá —
ker žije do premenenia.4. jan. 1868
|
Orszagh-Hviezdoslav_Z-basni-venovanych-A-Medzihradskemu.html.txt
|
Veľkonočná nedeľaNocľah vyhodených študentov v cintoríneCintorín(obsadený lipami, študenti ležia po hroboch. Oproti pomníku
Ľudovíta Štúra na hrobčeku sedí Svetozár Šelma, v ruke drží mŕtvu hlavu, v lone a kolo neho
mŕtve kosti a lebky. Prez celý výjav podzemných duchov počuť symfonie pianissimo. Po cintoríne
sem-tam zjavujú sa anjeli).SVETOZÁR ŠELMA:Tu vymrú hodiny, vymrú ideále.
Strašný duše cit v červivé keď svedomie
v tichej, tmavej hrobnici zazorí večna svit.Moji zo škôl vylúčení druhovia ako sladko pospali! Vo sne kolíše nás večnosť; preto je
taký sladký. Všetci vylúčení tu sme si dali dostaveníčko. Ja tu, pred pomníkom Ľudovíta Štúra,
prebdiem túto noc. Oni nech zabudnú vo sne neslávnu slávu sveta.Blahej pamäti prof. Schröer povedal nám: Kto v živote svojom nestrávil v prírode jednu
bezsennú noc, nevidel celej slávy krásneho Božieho sveta. Dnes je svätá veľkonočná nedeľa. Ja
do zory budem pozorovať na vylúčených Tatry deťoch času nášhonediela.ŠTUDENT(zo sna):Neplač, mamička. Boh opatrí.ŠELMA:Tento spáchal vlastizradu.
Strašné má prečiny.
Pansláv tento posledný svoj kozácky groš
na Národnie dal Noviny.DRUHÝ ŠTUDENT(zo sna):S Bohom, Hanička! s Bohom!(Nová gruppa vylúčených študentov prehadzuje sa cez plot do cintorína.)ŠTUDENT:Tu kúria Božia! Tu my bezpeční.
Sem zúfalcov nedočiahnu šípy,
tu nás slovanské prikrývajú lipy.
Tu sme bezpeční, jak holuby v Rusku.(Ľahne si na hrob.)DRUHÝ ŠTUDENT(veselo):Hrobčeky veselé! Mohyly zelené!
Dobrý večer! Prijmite nás do zore,
vo večnosti pitvore — na nocľah.
Tu vo viere nieto žartu,
každý hrobček chráni si ju,
jak penenka partu.
Každý hrob večna hrad,
a človeku preds’ milejší
zápas sveta, muky s potvorami,
nejde sem rád.(Ľahne si na hrob.)ŠELMA: To z Lučenca vylúčené Tatry deti. To sú už trinástej próby. Toto už druhý raz
dostali fokošové consilium abeundi pre slovenskú abecedu. Ba či i týchto zosnulých v živote
tak prenasledovali! Zemička je naša nebeská menažeria zakliatych v hrude duchov. Hryzieme sa,
ruveme sa, ako psi. Kebys’ úžerníka za vlasy dvihol z hrobu, hneď by skočil pod zem, zazrúc
obete svoje. Vytiahni za uši odrodilca z hrobu, utiekol by z cintora od hanby k cigáňom. Mnohý
rukama-nohama bránil by sa, ak by ho nútili nanovo žiť v liberálnej äre našej. Chudáčik Hodža,
Kollár, Ferienčik, Jozefy a stá iných — vzkriesení k životu zemskému znovu by pomreli, ak by
ich kto nútil, aby žili v našej slobode da Capo… A šľachetný duch Moysesa, keby mu daroval Pán
Boh ešte jeden zemský život, pokoril by sa vôli Božej, ale vyprosil by si od Pána Boha, aby mu
vylúpil oči, že by nevidel poníženia karpatských detí.ŠTUDENTI(spievajú):„Nad nami sa krútia sokoli;
nie im je už ten svet po vôli.
Horvati! Junáci!
Spomínať vás budú Slováci.
Keby sme neboli sputnaní,
leteli by sme tiež za vami.
Horvati! Krajania!
Spomínať vás budú Tatrania.“
Spočívaj sen blaženého!(Žehnajú hrob.)OZVENA: Ešte k hrobu pevca Zlatiborského. Na dobrú noc — tú jeho.ŠTUDENTI(spievajú):Von do poľa, junač mladá!
národ tvoju pomoc žiada.
Veď i hroby vaše budú
sláva slovenskému ľudu.
Viečnaja pamiať!…(Žehnajú hrob. Odídu.)OZVENA(k Šelmovi):Tebe jako páči sa tu?
Vo skvostných pomníkoch strážnikov mohýl,
ztratení z času na novo ožili.ŠELMA:Teskno mi tu; clivo v meste mŕtvom
národa za živa zahrabaného.
Po slávnych mužoch zostáva popol.
Strašný aj cintor živý, generál-konventy,
strašné parlamenty, bez rapportu s ľudom;
strašní diabli bez kopyta;
strašná nedeľa bez muziky,
strašná večnosť bez minúty,
strašný národ bez národa,
strašné roky bez večnosti,
strašná dedina bez zbojníka,
strašná mohyla bez krížika,
strašné hromady kamenia veľmiest,
nádherné paláce bez ambry ducha;
škaredá mi Pešť bez Kollára;
smutný nebosklon bez slniečka,
škaredé Česko vyšpikované Nemcom;
smutné Madunice bez Hollého,
pustá Biela Hora bez Hurbana,
smutná veža bez kríža a zvonov,
hrozná Kostnica, kde Ján Hus horel,
hrozný mi Tešín, kde Hodža zhorel;
mŕtvy Prešporok bez Ľudovíta,
smutná Radvaň bez Sládkoviča,
smutná Skalica bez Licharda,
smutné háje Tatier bez Janka Krála,
smutný háj bez hniezda slávika;
smutné Kúty bez Radlinského.
Po skvelých hlavičkách len blato v hrobe.
Žalostná krčma bez cigáňa.
Cintor? záhrada je mŕtva,
nieto tu krajčíra, ktorý
nové hábočky krojí.
A hrob sa s hrobčekom ani nepovadia,
ani dievčatko v hrobe nezaspieva:
Sobota, nedeľa, bodaj priletela!…
O veľa veselšia dedinka moja!
V sveta vyhni vše veselo!
Tu je život! Tu je svet!
U súsedov manželia každý deň urania,
a hneď počne svada.
Žena šmarí hrnec mužovi do hlavy;
ak ho trafí, raduje sa ona;
ak netrafí, raduje sa on.
Tak majú každý deň každý svoju radosť.
Milejšia takáto živá vojna,
nežli večný mier v chladnej zemi. —
Ideš popri krčme? Svada! Kriky!
Lietajú strely,
stretneš sedliaka, pravotí sa,
čia je tá hruška na tom sklade?
Vodí jalovičku advokátovi. —
Na obecnom dome stojí reštaurácia,
shodili z úradu hlásnika, ukradol okliepku,
borba tuhá! Je viac kandidátov. —
A tu v hroboch mŕtvy sen,
čuješ červíčka, jak dosku vŕta.(Sadne oproti hrobu Ľudovítovmu.)Ach, vy hrobčeky slovenské!
Keď nám naše rodné osvety sady
zničili, zrušili všady, všady, všady,
zmeňte sa nám na školy rodné.
Vystúp z mohyly, tu pod hlinou skrytá,
hovor nám hlavička Štúra Ľudovíta,
nastav prednášky pretrhnuté!
Keď si nesmel s katedry,
a ty z hrobu!
K tvojej mohyle vzdychy Tatry vejú,
drahé v nej myšlienky tlejú.
Keby mu len neboli katedru vzali,
kým nám neobjasnil: čo je Boh?
čo je duch? čo je myšlienka?
čo je človek? a načo je tu?
a načo jesú na svete hroby?
Ostatné záhyby života vysvetlil bych sám.
Ach!… odpusť, Bože!
Prednášku!… v cintori!
To ani nebo splniť nemôže.(Zahrmí.)HLASY Z HROBOV: Môže!OZVENA:Môže!!
Odmáraj sa, a spi budný!
Čo uslyšíš, nezabudni.
Spi sen somnambula.(Šelma zaspí.)OZVENA: Viera! Láska! Nádeja!(Zjavia sa, každá so svojím symbolom.)Viera! Božia dcéra!
Ty buďmediumŠtúra Ľudovíta,
kroz teba hovoriť budeon.
V universite večnosti držte prednášku
národu za živa zahrabanému.VIERA(zatrúbi trúbou života).NÁROD MŔTVY(vstane z hrobov v halienkach a v kasaničkách s mŕtvymi hlavami;
posadajú na hroby a poslúchajú).VIERA(zastane u hrobu Ľudovíta, jednu ruku položí na pomník, aby vstúpila do
rapportu):„Metodove deti! Potomkovia Rastislava! Vychovanci Kollára, Hollého!
Vykúpenci Krista! Keby všetky knihy Zákona, zachránené Božím promyslom, boly zahynuly, a
zachoval sa len 1. a 4. verš z evanjelia Jána a apoštola Pavla len tieto slová:„Je
telo telesné, je telo duchovné“, už by sme si mohli objasniť, čo jeBoh, čo jeduch, čoživot, čo
jesmrť. Na počiatku bolŽivot, a ten Život bol tiBoha, a ten Život bolBoh. A Boh bolláska— osoba sebapovedomá.Živottento rozpadol sa od večnosti na dva movimenty: na ducha a na
materiu. Toto sa zase vzájomne spojí, uniští, zachová a povýši vo vyššom živote, vo svetoch.Duchje moment negatívny, mužský, živý, povedomý.Materiaje moment positívny, ženský, mŕtvy, nepovedomý.Boh oplodil mŕtvu pramateriu od večnostimyšlienkou. Myšlienka je
semä, slovo; kde padne do materie, tam rodí sa hmla, zo hmly vykľuje sa žlté mladé slnce,
rozvije sa svet. Slnce, hviezdy, lev, slon, žaba, slávik, človek, ryba — sú myšlienky Božie,
Božie deti.Svet je zaklnutý zámok života. Duch vyklína sa zo zaklnutia k vyššiemu životu, to je
historia.Duchživotvečne tvoriaci jeOtec; On vystúpil od
večnosti sám zo seba, v prvorodzenomSynu; absolútny duchživotjesvätý Duch.To je akkord večnosti, večná harmonia =Trojica svätá. Votrochhlasochjedenhlas. Mysli v hlave:Boh; napíš na oltár:Boh; a vyslov hlasno:Boh; máš tri rozdielne zjavy, a predsa bytnosť lenjednu. Slovom:Trojica svätáje „celý
životBoha“, nielen kúštik.Duch spárený s materiou rodilčas= momenty to rozvoju života v
oplodenej materii.Absolútny Duch svätý oplodil astralne telo Panny v čase, peritheospritom = bohosemenom v
duchovnom tele; takto aby priskočil človečenstvu na pomoc, vtelil sa do času bohočlovekSyn, večná spona človeka s Bohom, večnosti s časom, ducha s prírodou.Myšlienkysú duchkandidáti, nový zárod nového zjavu života. Vyletujú
z Boha, jak lúče zo slnka, a z hlavičky človeka, jak jabĺčka z jablone, a pýtajú sa do tela.
Idea jabĺčka stvorí si na jabloni telo, kožušek svoj. Duch, idea, myšlienka bez tela strašidlo
je.HLASY NEVIDNÉHO CHÓRU:Biedna duša, zakliata v massu,
čo nečuje v sebe večnosti hlasu.
Mizerná idea zarytá v chlebe,
čo necíti Boha v sebe.Život je tvoriaca, povedomá sila.Myšlienka, najvážnejšia činiteľka v
duchovnom i v časnom svete. Myšlienka Boha jevšemohúca, stvorila vesmír;
myšlienka človeka jeveľkomožná, stvorila historiu. Ťažký má pôrod. Mozgy
sú bohotelo, duchovný telegraf. Keď myslíš, telegrafuješ; mysle lietajú v hlave, varia sa,
vrú, vyskakujú jak bublinky v hrnci, až utvorí samyšlienka. Ťažká je
grammatika ducha. Najpeknejšie mihy života sú, keď sa ti rodí do kolísky nemluvňa. Blažený,
jako Boh v sobotu po stvorení, kukneš do perinky na malého, živého znachorka, kam už orli
nevládzu, keď sa ti rodilamyšlienka, ale nie nejaká bláznivá huba.
Rozoznáš ju. Nielen sa pokojne raduješ, ale cítiš i silu. Nepotrebuješ vatriť sa v krčme, ani
pochybnosti zalievať páleným. Keď o nej píšeš, nemočíš pera do vody; keď hovoríš o nej,
nevaríš z pol funtíka mäsa sto okovov polievky alebo neslanej omáčky, jako mnohý rozštimovaný
klavír boží.Kňaz 30 rokov rozsieva myšlienky večné tisíce poslucháčom, všetkých oplodí novým životom,
a jemu neubýva, ba ešte on sám stal sa bohatším na myšlienky Božie.I Boh, čím viacej rozdáva, tým viacej má. Taká je povaha ducha.(Zjaví sa: Cherubin Golgoty, kňaz v bielom ornáte s krížom, 7 anjelov s pohrabným
krížom a funebrálom večnosti.)KŇAZ: Vo mene Boha Otca †, i Syna †, i svätého Ducha †.(Intonuje.)V
deň vzkriesenia Boho-človeka slávme pamiatku zosnulých. Kyrie eleyson!ANJELI: Slávme triumf života nad smrťou: Hallelu Jah!KŇAZ: Život človeka je jako tráva.ANJELI: A jako kvet poľný, tak hynie.KŇAZ: Sladko umierajú spravedliví!ANJELI:Radujte sa a veseľte sa!
Odplata vaša hojná na nebesiach!KŇAZ: Čujme hlasy z funebrála večnosti!ANJEL(číta z knihy):Posvätné večnosti vlny,
no veselé času struny,
tu dušička z moll rebríčka
vykreše si z kremeň času
pieseň veselého hlasu.KŇAZ: Cherubíne! Čítaj ďalej.CHERUBÍN(číta z knihy veľkej):„Trirozdielne sme osoby, a tie trijednosme.
Pred vtelením na svetboli sme;
narodení na svet —druhí sme;
a zas lenmysme; —
narodené v smrti,tretísme,
a zas len my sme — večneistí.
Jeden trojhlas, duchakkord
v harmonii vesmíra.
V Bohu tón osnovný,
v svete moll tercia;
v smrti septimy vlny
prelamujú času struny,
vejú, kde obloha,
do oktavy Boha…
Tri osoby v Božstve, a jeden Boh!
A tie tri jedno sú.
Tri osoby v nás; a tie tri jedno sme:
hriešne obrazy svätého Trojstva,
to historia celého ľudstva…
Napred v lone Božom,
potom — v plienočkách;
naposledy v hrobe duch telo si vzliekol
a v nedeľu smrti kment večna obliekol.
To historia človeka.
Krst svätý, svätá Trojica
nie sú kňazské pletky…
Historie človečenstva dobre poňatej
úloha je: dozreť k tôni Trojice svätej.“ANJELI(spievajú):„Všetci sme duchovia odpadlí,
zaklnutí v zámku tela.
Zemička naša elementárna,
ku vykliatiu ducha — škola.
V každom žalude boraví celý dub,
v idei človeka tají sa celý Boh.
Tu nám boriť sa s hriech-šarkanom!
Výbornú kto tu bojuje borbu,
nadletí vierou luzu i sberbu,
maturant z nauky jasna i mračna
do university postúpi večna.“JEDEN ANJEL(solo):Viera nie je hlúpych sklon,
to z večnosti hlasný zvon;
inštinkt, čo vlastu v neznámy svet vodí.
Ona národom večným svetlom horí,
divokých krotí, pyšných korí.DRUHÝ ANJEL(solo):Tam, dušičky kde rodia sa,
z Boha rodia a sa hrajú;
v jasných diamant-kolískach,
zlaté zory im spievajú.
Tam Dom ten, v ktorý viery krýdla nesú,
vo ktorom večné príbytky mnohé sú.VIERA(položí ruku na pomník Ľudovíta):Čo je svet? Na krýdlach ducha zaleťme k slniečku umviery,
ono sa nad dva vyvyšuje svety.
Lúčom svojím svieti obom;
i nášmu vidnému, i tomu za hrobom.Jak povstal svet a národy? To môže človek vyčítať sám zo seba. Človek je živá knižočka, do
ktorej Boh vložil všetky tajné zákony ducha i materie. Len tie večné paragrafy treba znať
prešlabikovať.Materia je ženský positívny pól; duch je negatívny, mužský. Hajdúk je negácia svetskej
svevole. Golgota, negácia sveta, keď pokropila našu zem krvou, rodilo sa kresťanstvo. Kde Boh
porosí materiu myšlienkou, rodia sa svety. Pustí myšlienku do dediny, hneď tam kysne nový
život, nový svet — revolúcia duchov. Svety sú materia už živá, lebo s myšlienkou Božou
spojená. Materia sosobášená s myšlienkou,prirodenák myšlienke, pekne
zove sapríroda. Myšlienka je kvások, materia hneď kysne životom, potom
žije a i sama tvorí.Tak povstaly slnečné systémy, sú to nebeské rodiny, gruppy, jako na zemi národy, plemená,
rassy. I tie systémy sú živé, žijú i umierajú k vyššiemu životu.NEVIDNÝ CHÓR:I my veční sme! Elementy naše,
večného duch-ohňa večne mladé zniky;
my nebeskí páni, keď sa prežijeme,
revoltujeme,
zas mladé tvoríme si republiky.VIERA: Každá nebeská sústava podobná je organismu človeka. Slnce jesrdce, čo na všetky údy planétyrozlievasvetlosť
a tým budí vatru života, teplotu. Lebo svety pozostávajú z materie a myšlienky. Obrok
myšlienky je svetlo, materie teplota, vozduch a vlaha.CHÓR ANJELOV(spieva):V slniečku niet noci,
vo svete niet mrenia,
len kríže a borba
Veľkých piatkov stony, —
a za tým Veľká noc
vyššieho rodenia.
Každý deň umre deň,
skloní sa v hrobu noc,
z noci ho vždy kriesi
ku ránu Božia moc.
Tu mu večer svetlo zhasí,
tam zory už zažíha si.VIERA(položí na pomník Ľudovítov ruku a pokračuje):Keď duchom Božím
oplodnená materia pracovala k pôrodu sveta, keď v prírode všetko kyslo, vrelo, vylievalo,
prelievalo, mútilo, čistilo, hľadalo si formy, zem bola nesličná, — Hospodár sveta hľadel,
jako hľadí človek, keď mu žena pracuje k pôrodu, — jak zákony jeho pracujú, robotujú, zápasia.
Pekne to označuje Písmo:„A Duch Boží vznášal sa nad vodami.“Slniečko naše rodilo potom našu zem. I zem naša živá je planéta. Na magnet-krýdlach (dvoch
Póloch) obletuje slnce, mať svoju, ktorá ju napája nektarom svetla. I zem je zakliaty zámok;
zakliate sú tu princezny Večnosti, myšlienky Tvorca, dušičky naše, ktoré sa tu vyklínajú k
životu. Ľudia to zovúhistoria.Materia zeme, jako ženský pól, je od Boha oplodnená semenom rôznych myšlienok, ktoré sa k
životu kľujú. Myšlienky tieto sú: hory, duby, lipy, tráva, ruže, červíci, vtáci, ryby, zveri.
Život je tu jeden, ale charaktery rozmanité. Život uďeľuje Boh, o potrebný organismus pečuje
zem.Jako sedliak-hospodár jednu nivu zaseje jačmeňom, druhú ovsom, ražou, pšenicou (i tu život
jeden, ale osoby rozdielne, každá o sebe, jako v sv. Trojici) — tak hospodár sveta založil na
zemi rôzne rodiny, rôzne národy, rôzne systémy ľudských plemien, na spôsob a jako by
komplement tých nebeských rodín, slnečných systémov. Tu zasial hrsť myšlienky za čierne, tam
za žlté, tu za biele plemena ľudské. Z vlka, hyény, havranov…, t. j. z nízkych strastí hrudy
národ nevyklnutý ešte, neprebil sa do harmonie s Bohom, nenie eštesvoj(svobodný). Ešte je len svobodný, svevoľný. Svobodný si, keď sa osvobodíš od v tebecudzieho, tak že to plané v sebe zaštepíš, zvelebíš. Najťažšie vyklnie
sa národ z vlka a z páva, z hrabivosti a pýchy. Vlk nevraždí len z hladu, ale i z passie, jako
Europa. Vyzliekať sa zo zverských strastí značí: znovu sa rodiť, byť svojím pánom a byť
svobodným.Aby sa národy z nízkych strastí mohly vyklnúť k vyšším, i o to postaral sa Tvorca. Každý
systém národa má svoje zvláštne slniečko, a to je jeho jazyk. Reč je kľúč do jeho duše, do
jeho večnosti, do jeho tajného kabinetu ducha. Reč je srdce národov, puls ducha. Cudzia reč
môže nasypať do hlavy svetla, ale vatry života do srdca nikdy. Zapáľ si v izbe sto voskových
sviec, ak je pec studená, dostaneš nátchu. Odpadlík, keď predá svoje rodné srdce, a cudzí
jazyk nasype mu do hlavy miesto rozumu putňu paragrafov a potom len o paragrafoch myslí, — je
najbiednejší tvor na zemi. Keď otváraš kabinet svojho ducha fidrichom, cudzím kľúčom, cudzím
jazykom, vtedy si svoj vlastný, duchovný zbojník, zo svojej rodenej slivky musíš si ukrasť
slivku. Len udicou materinského jazyka, pustenou do srdca, ulovíš myšlienku.Jazyk a reč sú inštrumenty národnej muziky ducha. Boh dal jednému národu husle, druhému
cymbal, bassu, píšťaľku, gajdy, harfu, — to je reč národa v čase, to je echo individuálneho
ducha jednej rodiny. Preto, ak si harfa, negajduj. Človek počne sa učiť jazyk hneď v kolíske,
keď plače. Pozdejšie plače melodične, spieva bez pesničky. Reč jeho z počiatku bol spev. Naše
Oravky i dnes, keď hovoria, spievajú. Živé melodie. Len darebák nectí jazyk svoj.Významné je, že sa človek môže modliť len v jazyku materinskom, čo vyznal sám generálny
inšpektor, blaženej pamiatky Prónay, za času Kollára. Vtedy sa ešte i páni modlievali. A jak
vážne je to! Veď modlitba je tajná audiencia u Boha. Národy, ktoré prestaly sa modliť a žijú
len v paragrafoch, koľké ctnosti vyrúbaly z národov! anezasadili ani
jednej!Na svobodu pustený vlk v dedine skoro je taký nebezpečný, jako university
bez Boha a ľudové školy bez cirkevného anárodnéhospevu.Má to teda i pädagogický moment. Lipa, oholená z listia, nedoženie do kvetu.Nezaštep v srdce rodinnej hránočky, večne ti potom rodí len plánočky.Zemička naša v prvej mladosti svojej uspela utvoriť surové len ešte organismy, pre nižšie
zveri. Jedovatí hadi, vlci, tigri, hyény… to sú zemičky našej strasti z mladej epochy.
Postupný to rozvoj večnej myšlienky života v materii, šuminy vo vrení života.Až keď zem dospela do zrelej panny, teprv utvorila organismus a shodné astrálne telo pre
človeka. Človek je už svedomie zeme našej.KŇAZ: Slyšme slovo života z funebrála Večnosti!NÁDEJA(číta z knihy):Zemička naša živá je, jako my;
vo zveroch cíti, v človeku užmyslí.
Ľudstvo na zemi teraz má 6 rokov.
Ďaleké ešte od zrelosti veka.
Černosi si aj dnes ľudí pečú v peci,
národožrúti sú Europejci.
Pánbožko má malú radosť…
Biela rassa dŕma Bohu fundamenty,
najlepšie vynašla mordinstrumenty.
Nadvýšila v tom Vulkána boha;
tento lenpodzemou, my na universitách.
Germán vykŕmil sa slovanskými deťmi…
Nízky je ešte historie ruch!
No —
Zo zory už vyskočila na firmamente,
v kresťanskom ornáte v ducha kmente
na arénu historie idea Slovanstva.
Ona lúčom svojím svetom svieti obom:
i nášmu vidnému i tomu za hrobom.
Pustili na ňu hadov, tigrov, ľvov,
vlkov ozbrojili, oflintili psov.
Vojnu kommanduje generál z neba,
pokorená — ona vzkriesiseba;
ak zvíťazí, vzkriesi žltých.
Mŕtvi, živí, utlačení
započnú zúfalé boje.
Či podľahne ona, či podľahnú žltí,
chútky, plány, fabrík stroje
národožrútom pomúti.
Možno odťať hránočky, ale duba nie!
Historiu píše si životom jej ľud;
ona národy v Kristovom ornáte
dovedie pred Boží súd.
Kde vyššej ambry dýšu kvety,
nežli ich splodily časné svety.
Tam predĺžia rozvoj v duchov kmente,
v klenutom večna firmamente.ANJEL(solo):By vietor lodičku ku večnu vám hnal,
vybrať vám je len národný kanál,
s kompasom Krista.
Bo národná harfa vyháňa len
z massy národa potvoru ven, —
ťahá k večnu.CHÓR ANJELOV:Pamätaj, človeče! Preč’ ťa Pán Boh stvoril;
nad všetko stvorenie na zemi povýšil;
preto, abys’ Jemu slúžil.VIERA: Čo je človek?Človek je synom dvojeho sveta, i tohoto vidného, i toho za hrobom, a tak i mešťanom a
dedičom oboch. Myšlienkou Božou oplodnená materia dozrela postupne k tomu, že utvorila už
dokonalý systém mozgu. Vo zvieraťoch to všelijak len probuje ešte jako učený, pri človeku je
už majster.Keď už lev panoval na pustinách, tigri, leopardi, hadi hospodárili v prahorách, orly pod
oblakmi krútily kolesá, chyboval na zemi hospodár prírody, pán veľkomožný človek. Toho ale
zemička naša už nemohla rodiť sama. Na pomoc musel priskočiť duchovný svet. Veď i v Písmach
čítame, keď Boh učinil človeka, vdýchol do neho svojho ducha, čoho neučinil, keď materia,
myšlienkou jeho oplodnená, tvorila žaby, červíkov, hadov, psov, vlkov, ryby…I vo zveroch je zaklnutá Božia myšlienka života, i oni lkajú, vyklnutia svojho čakajú.Človek jedualismusducha i materie. Preto, ktorý človek i duchovne
žije, dlhšie žije. Nie samým chlebom. Dva vždycky svety majú robotu, kým stvoria jedného
človeka. Teda i ten duchovný svet má tu prácu.Boh stvoril nielen slnečné sústavy, ale i nebeskú dŕžavu,svet
duchovný. Duchovia sú myšlienky Božie bez materiálneho tela, ale majú telo
duchovné (epištola Pavla). Nie je to fabula, keď Písmo hovorí o anjeloch, cherubínoch,
serafínoch. Sú to duchovia vyššieho stupňa rozvoju; sú to duchovia časne zomretých, ktorí sa
vrátili k ďalšiemu rozvoju; sú to anjeli, vyletené myšlienky z Boha, Otca. Oni sú kandidáti
pre časný život vo vesmíre, odení telom duchovným.Pre ducha nieto ďalekosti v priestore, nieto hmotnej prekážky, kam si umieni, tam je v
okamihu. I náš duch jedným mihom zamyslí sa, t. j. myšlienkou zaletí do Číny, do mesiaca, do
Liptova, do slnka, do mliečnej cesty; že nevidí, jako je tam, to len preto, že, viazaný k
telu, nemôže vziať s sebou inštrument telesného oka. Odvojený od tela, videl by.Duch prelazí cez steny, ako na otvorené vráta, alebo otvorený oblok. Keď sa odopne, uvoľní
od zemského tela, číta v hlave tvoje myšlienky, ako v otvorenej knižke, číta zďaleka, ako
zblízka. Dualismus človeka objasňuje i ten prípad, keď sa niekto utopí, telo umre v krútňave,
život prestane, ale ten vnútorný človek potrebuje hodinu, kým sa poodopína od materie tela, s
ktorou bol stotožnený. To rozprávajú utopení sami, ktorých po hodine vytiahli a k životu
priviedli.DVAJA ANJELI(rozmarínové perútky v ruke. Zjavia sa neďaleko
pomníka).1. ANJEL:Títo, čo tu tlejú v živých vesníc stredu,
vyučili sa už sveta abecedu,
postúpili v triedu k vyšším svetom.2. ANJEL:Príjemný je postup večnosti deťom,
tak rada by som už sem zaletela.
Pánbožko mi onehdy sľúbil,
že mi kúpi šlabikár
a pošle i mňa sem do školy tela.1. ANJEL:Dobrého máme Pána Boha,
a bohatý je. Veľa má tých svetov.
Onehdy som mihom zaletela,
blúdila sem-tam po Mliečnej ceste;
bola som i v Alcyone, v Siriusi, —
tam sú už nebeské duch-university,
vysoké školy.2. ANJEL:Prečo nás Pánbožko nepustí dial,
do trinásteho neba krásy?
Ja dočula som ztadiaľ
tak slaďučké hlasy.
Nuž zvedavá som, vieš,
zaletujem niekdy i do zabráneného.1. ANJEL:Nekoril ťa ešte Pánbožko za to?2. ANJEL:Poznamenal: „môj holúbku!“ riekol,
ty mi vznikneš, i kde ťa nezasejú.1. ANJEL:A ty čo?2. ANJEL:Otčíčku, Bože môj. Máličko všetečná som.
Nuž ale, keď si ma takú stvoril,
blahoslovil ma a láskave pohrozil.1. ANJEL:Keby my kukli, a čo len pol očkom,
v trinástu slávu večnosti pokoja,
neby sme vraj chcely do času boja.2. ANJEL:Vieš, sestrička, premyslíme si dva razy,
či máme z pokoja do boja.1. ANJEL:Nuž ale, takto nie sme ani jahody ani maliny,
až prebrodíme života šuminy,
potom sa ukáže, keď budeme človek.
A človek, vraj, nevydrží pokoja,
ak nieto galiby,
klebietkami zmúti si deň.
Vieš, sestrička, bez dusíka
zhorel by vesmír v oxygene.
Vo večitých ružiach vädne radosť,
slniečko smeje sa po búrkach.2. ANJEL:Tak rada by som bola smrťou.
Smrť má kľúče od života,
týchto, čo sedia tu na svojich hrobčekoch,
dvihla na čas, zas do času, viera,
že by slúchali z večnosti slová.1. ANJEL:Nás obliekol Pán Boh teraz
do tela času, do vlákna zorničky,
a dobre nám pristanú tie kasaničky…
Tak páčim sa sama sebe…(Prizerá sa.)Keby len ten kohútik nezaspieval skoro.2. ANJEL:Povedz mi, sestrička,
Pánbožko shliada sa v zrkadle vesmíra,
a teraz i my.
Ale kdeže potom, ak budeme azda
dievčatká kopaníc? Tu je háčik.1. ANJEL:Potom? — — vo studience,
jak slniečko, mesiačik
a i kopaníc dievčence.2. ANJEL:Na koľko ozaj rokov na zemi
navije nám Pán Boh hodinky života?1. ANJEL:Ako komu. To jeho je tajnosť,
kľúčik od hodín života odovzdal smrti.
Keď hodiny času stanú,
smrť navije nanovo do momentov večnosti.2. ANJEL:A vieš ty, sestrička, že my zabudneme všetko,
čo sme boly? Kde sme boly? Kedy boly?
Keď nás Pánbožko pošle sem do školy.1. ANJEL:Čula i ja, že dušičku nám opoja
äterom zabudnutia. Pamätuješ, dušičku Nádeju?
Rodila sa do kopaníc. Navštívila som ju,
keď spala v kolíske. Už má tri týždne.
Ešte v nej večnosť neochladla,
hneď poznali sme sa.
Vo sne radovala sa, sladko usmievala,
keď odchodila som, jaksi do motovidielka
nakrívila ústka, bolo jej ľúto.
Mamička len hľadela blažená
a hovorila: „s anjelmi sa hrá.“2. ANJEL:Jaj, ver’ tak. V tele zabudneme všetko,
cítiť len tmavo budeme večnosť
tykadlom viery. Krásne melodie duchov
už zosnúvame len, keď budeme husky pásť,
a zanôtime si potom: „Kačička divoká,
zavolala na oráčov: orajte zvysoka.“1. ANJEL:#To ja radšej ostanem doma,
a nerada vtelila by som sa
vo veľkom národe bez národa.
Ružička v spoločnosti žíhľav
udusí sa, — a žíhľavy nezveľadí.2. ANJEL:Daj si pokoj. Každý sa duch
rád zaklnie do tela. Duch je smelý.1. ANJEL:Načúvala som raz u dverí,
Kristus Pán navštívil Otca,
i rečie mu: Otče, zora viery je krásna,
no nie dosť jasná. Neby bolo shodné
otvoriť prôzor slniečka?
By z večnosti miesto zory,
slalo lúče v smrtných dvory?
Pri zorách zostáva i silnejšej viery oku
pochybnosti kúštik.2. ANJEL:A Boh Otec na to čo?1. ANJEL:Ostaňme len pri zorách,
rečie Boh. Slnečný lúč viery
do systému života vniesol by mi zmätky.
Tak by v smrti utratily deti moje
prekvapenia moment sladký.
Kulinoček pochyby
sladí sveta galiby.2. ANJEL:Ja od jedného čula serafína,
časného sveta sladké že sú putá.
Z večnosti krásnej hodinku vraj každú
sladká v horkosť času kvapne minúta.
Hneď, jak oblečieš v telo sa tesné,
mamička ti sladká sladké spieva piesne.
V kolíske ťa kolíše ztichúčka,
tichúčko, jak jabloň, keď zrejú jabĺčka.
A potom najhlavnejšie tu je:
že sa tu jedna dušička
do druhej hneď zamiluje.
Poznajú sa tu, že sú krajanky,
v osnovu si žitia radosť potom tkajú
a vo hmlách času svetlé dni snívajú.1. ANJEL:Juh! Či to sláva!
Keď už maširujú k sobášu, jak svoji,
pod vencom vedú dušičku v závoji.
Čelo sa mračí závistným hrobárom,
výhľady jasnia veselým krčmárom,
Cherubín Golgoty v belunkej kamži
čaká pred oltárom.
Muzikanti hrajú: Pred farárom mostok…
Juh… či to krásny svet!(Počuť ďaleký hlas basy.)2. ANJEL:Čuješ tam z dediny zvučnej basy struny?
Jak to pekne hovorí, jak to pekne brní.1. ANJEL:Rychtár vydáva dcéru,
rozpomínaš sa na dušičku tú,
zásebný predživot keď žila s nami,
zvali sme juPonosná,
vtelila sa do rychtárovej ženy,
v prvej mladosti pásavala húsky;
teraz sa vydáva.
Svadba stojí veselá. Po tanci bude spev.
Počúvajme!(Počuť spev z dediny. Basa kontruje.)Včera mi má milá povedala,
že by mi polovic srdca dala.
Pýtal som ho, nemala nôž,
chcel som jej požičať, nechcela už.
Pred farárom mostok zohybá sa,
pod ním ďatelinka zelená sa,
ďatelinka drobná, nekosená,
už je moja milá odvedená…2. ANJEL:Poďme bližej k dedine,
že by sme lepšie počuli.
Ešte kosy nezapadly, — máme čas.1. ANJEL:Nevyskočia psi na nás,
keď sme kúštik v zemskom tele?2. ANJEL:Na opilého a na blázna nejde pes.1. ANJEL:Nuž ale, holúbku môj!
veď my nie sme ani blázni, ani opilí.2. ANJEL: I psi majú rešpekt pred personou ducha. Skrze transparent tohoto nášho tela, v
ktorom nás Pánbožko sem pustil, kým kohútik nezaspieva, víri naša duchpersona. Pes ostrý má
zrak, rozozná, a utiahne sa.Tak je i pri opilom a pri bláznovi. Harmonická, symetrická spona medzi duchom a telom
rozviklá sa, tak že duchovná osoba je vypuklá, čo ostrozraký pes vidí a rešpektuje. Pre istú
príčinu blázon bojí sa opilého.(Počuť z dediny basu a spev: Široký jarček, bystrá vodička.)OBA ANJELI: Poďme! Poďme! Čujme spevy.(Odídu s cintora.)VIERA(položí ruku na pomník Ľudovítov):Viďme,čo je idea
človeka?Telo človeka sličné je telegrafickému stroju. Duša je elektrický prúd. Mozgy, bohotelo, sú
smotané klbko jednej dlhej niti, po ktorej myšlienky lietajú, duch telegrafuje,myslí. Už Aristoteles učil, že by sa daly mozgy ako klbečko odmotať.Od ducha k zemskému telu je veliký skok; a že zákon prírody netrpí skoku, duch s telom
zemským bezprostredne spojiť sa nemôže. Preto každý, i ľudský duch má svojeduchovnételo, ktoré apoštol spomína. Toto duchovné telo spojené je so
zemským telom naším, istým modrastým, bledo-fialkovým vláknom, duchovným to magnétom, ktorý
drží spolu organismus tela s dušou, vnútorného človeka so zovnútorným.Duša, zajedno so svojím duchovným telom, pri istých okolnostiach môže sa za života človekaodvojiťod zemského tela, a môže odísť do istej vzdialenosti, ale tak,
že zostáva v jakomsi slabšom magnetickom spojení so zemským telom. V smrteľnej nemoci, kde
spona medzi telom a duchom slabne, takýtovýchodduše z tela v hlbokom
sne je najčastejší. Ostrozraký pes vidí zjav a s rešpektom zavýja. A kuvik je vtáčik vidovitý.Len v páde smrti odmotá sa duch od tela navždy. Toto dvojstvo, tento dualismus človeka
najlepšie sa pozoruje, makavo vidí sa v našich snoch a v somnambulisme.Skôr, než prejdeme ku snom, k objasneniu dualismu človeka, hodno je spomenúť, čo píše
cirkevná historia. Prví kresťania za panovania Nerona a Diokleciana — mnohí z nich radostne a
veselo vraj umierali, keď ich divoké zveri trhaly živých na kusy.Tento zjav objasniť je ľahko. Len duša cíti, telo nie. Lekári, keď chcú človeku odrezať
nohu, aby nebolelo, keď budú rezať, uspia ho. Pomocou chloroforu odlúčia od mozgového systému
okolité nervy v tele. Telo potom môžeš páliť, rezať, odlúčené nervy nemôžu to sdeliť duši
telegrafom mozgu, dušička vymknutá z tela necíti, nič nevie, čo sa deje s telom. Preto ju ani
nebolí. U prvých kresťanov bolo to isté, lenže naopak. Tu sa duša tak zaniesla ku Kristu a
spojila sa s ním, ako peň so svojím koreňom, že sa od tela odopnula. Mohli potom páliť, rezať,
mučiť, duša blažená v Kristu necítila. Dvojnohé zviera menuje to fanatismom, tak ako dnes
národovca menuje svet bláznom (i apoštoli boli svetu blázni pre Pána), keď stotožnia sa s
národom a sami odopnú sa od lacného a pohodlného pôžitku sveta.ANJELSKÝ CHÓR odspieva: Pamätaj, človeče! atď.Spávanie a snyVIERA(položí ruku na pomník):V spávaní kolotok krvi je slabší a tým
oslabne i spona ducha s telom. Duša nespí nikdy, ona žije a pracuje večne bdelá. Vtedy
snívame. Sen je čisto duševná práca; keď telo mŕtvym snom odpočíva, duša pracuje nezávisle. A
vtedy je duša naša vidovitá. Ona vidí i minulosť i budúcnosť. V duchovnom kráľovstve nieto
času, ani jazyka. Duch myslí v obrazoch a hovorí myšlienkami. Preto i sny človeka sú
symbolické. Tejto duchovnej reči by človek rád rozumel, preto od jakživa usiloval sa stvoriť
si tejto duchovnej, obrázkovej, chinejskej reči grammatiku — Snár.Srodný so snom je somnambulismus, mesačníctvo, ktoré má rôzne stupne. Tu sa to fialkové,
magnetické vlákno, ktoré drží spolu ducha i telo, rozviklá, azda pôsobením mesiaca; a duša,
keď to pocíti, že je trocha odputnaná od tela, ako vtáčik z klietky, keď spozoruje otvorené
dvierka, vyletí do slobodného. Najsilnejší na svete je duch. Mesačník pojme sebou, ako
slimáčik svoj domček, a popne sa ľahúčko na vežu, na kostol, na krov.Staršie pokolenie na Myjave pamätalo ešte, ako raz o polnoci, pri mesiačku, hlásnik
spozoroval chlapa v bielych šatách, keď sa driapal hore na kostol, prešiel sa sem-tam po
vysokom krove, hľadel okolinu, ako sadla muška na konárik, obzerala svet, — potom sišiel a
hlásnik naplašený pozďaleky za ním. Bol to jeho kmotor. Ráno o 4-tej, keď prišiel k nemu,
mesačník už rozkladal svojej žene, jak strašne sa mu snívalo. „Hej, kmotor,“ povie hlásnik
„nebol to sen, to si bol ty sám.“Ak ale putá času nie sú natoľko oslabené, že by mohol takéto krkolomné špacírky vystrájať,
predsa môže duch jeho, nazávislý od tela, vstúpiť do bližšieho styku so svetom duchovným, a
vidí prešlosť i budúcnosť. Toto sú budní, vidovití ľudia, ktorí z dlane človeka, že by
dotknutím prišli do rapportu s duchom, alebo i bez toho, okom preniknú do duše, rozvinú mu
budúcnosť jeho, vidia i jeho minulého života deje.Poet je bdelý somnambul; duch, ktorý sa ľahko odopne od materie a vstúpi do rapportu so
svetom duchovným. Vyšší žiaľ oslabí, uvoľní sponu tela s duchom; žiaľ rodí poetu, pokoj srdca
prósu. Od otca dedí myšlienku, od matky melodiu. I poet hovorí rád v obrazoch, dialektom
duchov. K výšinám sa pnie, ako somnambul. Keď stretne v devuške svoj kontra pól a zaľúbi sa,
svet má s ním mnoho roboty. Hrom kde pukne, tam sa celý pochová. Pohýbe okolinu, zarachotí
ešte i v oblasti duchov. Odopnutý od materie, od Boha sa neodopne.V cintori neplače. Čosi mu tam srdce ševelí, čo v cintori obveselí. Chladný rozum pošle
obyčajne na prechádzku, že by mu jeho akkordy a klávesy nemýlil. S Bohom blízka je rodina,
Otec vstúpil sám do Syna.Est Deus in nobis, agitante calescimus illo,
Impetus hic sacrae semina mentis habet.Neplače okom. Slzy ducha vyleje na papier. Boh duch, kde oplodnil materiu, povstala mahla,
z nej vykľulo sa slnce. Poet, keď si vykreše z duše myšlienku, v hlave rodí sa mu melodia, z
nej vyrába pieseň, drámu, k tejto poslednej potrebuje i žiaľ i pokoj.Nešťastný je, zem ho pevno drží, nedá si ho, večnosť ho ťahá hor. No on a povesť národná
nezná nemožnosti nijakej. Všetky princezny odklnúť si trúfa zo zakliatych zámkov.Nerád baví sa, kde na chlieb orú. Chudobný je, a predsa bohatý. Nie je vždycky doma. Mnoho
blúdi po illuminovanom nebosvode, ako po svojom. Smelý je, ako nádej. V ekonomii nevyniká. Nie
je držgroš. Spí spokojne i lačný, ako muzikanti, čo večerali len pesničky, zapražené melódiou.
Ako Janko Král.KŇAZ: Čujme slovo života z funebrála večnosti!ANJEL(číta z knihy):Dotek s večnosťou vždy blaženosť plodí:
duch v mlunnom stroji tela je viazaný,
večna mlunom v láske elektrisovaný:
láska je napon dotknutia s duchpólom.
Večnosť ťa uriekla, príde ti z očú,
Keď duchprúd z veľducha z neba ťa ovane,
bolo v myšlienke, bolo v krásnej panne.
Večnosť svätý mlun, rapport, slasť iskru dá,
ktorá tak milunko duše preletuje,
či v básni, či v láske a či v nadšenosti,
večnosť s časnosťou v Bohu keď spojuje,
minúty sú tie, kúštik slasti Tvorca.2. ANJEL:Rodného slávička plamenné krýdlo,
srdce básnikovo často tam letí,
keď tvorí svoje duchovné deti, —
keď v básni modlí sa.CHÓR ANJELOV:Myšlienky sú lúčdušičky — bez tela,
pýtajú sa u básnika do pera.
By krásnučké dal im telo, prosia ho,
Večna chóry vatrou svätou rosia ho.ANJEL(solo):A keď zdiamantí myšlienočky do kníh,
a ten plameň večna večne dýše von z nich.CELÝ CHÓR:Čí duch ľúbi do večna zálety,
vyššie sa rady k nemu klonia svety.OZVENA:V minútach lásky duch vo večne brodí,
Tak sa z večnostičlovekv časno rodí.
Z duchvesmíra bohoiskra,
z hmoty tela stán,
prírody i neba irečitý dedič Pán.CELÝ CHÓR: Tak slávny rod náš!!JEDEN HLAS OD HROBU: A my tak neslávni!VIERA(položí ruku na pomník):Jak sa človek rodí?Človek tak sa rodí, ako sa rodil svet —z Boha. Ním živí sme, hýbeme
sa itrváme, t. j. množíme, plodíme sa.Pravečný život rozpadol sa na ducha a na materiu, na mužský a ženský moviment. Boh
oplodnil materiu myšlienkou, i povstaly svety. Do raja postavil mládenca a jednu pannu, dva
protivné póly, ktoré sa hneď pritiahly a našly v láske.Čo je láska? Láska je Božský náhon rozpadnutého života, po harmonii v Bohu, túžba za
životom v materii. Nápor je to života, negatívneho a positívneho pólu po stotožnení dvoch
polovíc k celku, ducha a materie k životu. Je to bdelý sen z večnosti, živá, hmlistá
rozpomienka z predzemského života duše, kde boly spojené v Bohu. Teraz sa tu poznali, a
oddelené zatúžia po harmonii celku, zatúžia po večnosti. Dvoma krýdelkami ľahšie sa tam letí.
Manželstvo je akkord = celý človek.Terciaje muž; milá túžnakvintaje žena. V akkorde ztratia a najdú sa v osnovnom tóne. Láska je
teda vznešený nápor ducha ku tvoreniu. Človek nechce sa odkotúľať ďaleko od Tvorca.Najsilnejšia je láska, keď sa na zemi stretnú duše, ktoré sa už tam v predživote poznaly,
— alebo ak sa stretnú dve dušičky, u ktorých sa spona s telom, ako u poetov, ľahko uvoľní, a
duša s dušou hneď srastie, ako peň s koreňom.Dušička keď v dušu vletne,
večnosť s večnosťou sa stretne.ANJEL LÁSKY a ANJEL ŽIVOTA(zjavia sa).ANJEL LÁSKY(s lukom a šípom):Jesú na zemi nebeské minúty,
z večnosti sladkej, večné okamihy,
keď rajské deti dušičky k nám sem
citujú v láske, z večnosti na zem.
Citujú duchov, lákajú ich dol,
ztratený večnosti keď pocítite bôľ, —
keď zasnívajú predzemskú minulosť.ANJEL ŽIVOTA:Zaostalú duchrodinku
vábime k nám dolu,
jak boli sme v duchvečnosti,
chceme tu byť spolu.
Duch po srodných duchoch túži,
čo kukajú na zem z večnosti brán;
v láske ich volá, v láske im tvorí
národný na zemi tela stán.ANJEL LÁSKY:Žena Božieho nádoba je ducha,
ona oblieka
lúč milosti Božej do prírody rúcha.
Na dvoch svedkov vtelí sa dušička,
vletí v náruč lásky duchtelegrafom,
zvábená dol z večna, z večnosti v kolísku;
lúč z jasnosti ducha do plienočky rúcha, —
oddaná rodičom na milosť.ANJEL ŽIVOTA:Za večnom keď smutné zatúžia myšlienky,
Duchmlunná sila v nápore
totožné póly spojí v jedinký,
kde v smrteľných tragičnosti
pól mužský sa unišťuje,
a tým embryu večnosti
život zemský on daruje, —
moment je,
kde lásky horuje slasť.ANJEL LÁSKY:A že ľudia tie dušičky večne, večne volajú,
Z večna ony, ako daždik, zhusta dolu padajú.
S večnosti keď stromu dušičky ráňame,
do tela ich zaklíname.
V hriechu počneme sa.CHÓR ANJELOV:Zvábia, jak so stromu slávička, ich dol,
keď horám spieva slávu zelených hôr;
ukážu v láske jablka slasť.
A za tú cenu dušička nevinná,
ako Evička hadom zavedená,
opustí večnú vlasť.
Láskou opojená letí
z večnej lásky slobody
do tela poroby,
v zakliate svety — —
Už je v klietke úbohá!
Keď vytrezvie, keď uhliadne
v tele matky vtelená,
hriešny časnosti náš kraj, —
zalká, jak anjel odpadlý,
keď opustil večna ráj.
Zalká pozde, ako panna
k oltáru vedená…V hriechu rodíme sa!ANJEL LÁSKY:V láske nevidný magnét obra silou
ťahá nás do večna, ruky nám prúži.
A ten rozumu plamienčok maličký
ztratí sa v láske, jak para v hrnci,
ztratí z múdrej sa hlavičky
zbledne, jak kahanček v slnci.
Večnosti vnadný dych i Herkula svalí,
dynamit ten láme i žulové skaly.
Nebezpečné sú tu hate! Horí v ducha vyhni,
rozhodí okovy, roztrieska prekážky,
jak žabica kameň v ohni.
Žiarli strašne, tým strašnejšie,
čím viery v ňom iskry menšie.
Večnosť vidí! Duchkolísky okamihy,
vytrhnutý z časnosti sna.
Nenie človek fysický len tvor!
Večný duchmagnét večne ho ťahá hor.
Darmo mu cestu puto hrudy hatí.
No nesmie, nesmie z tela ešte von,
aspoň anjela zvábi na zem on,
okradne večnosť a obohatí.ANJEL(solo):Komu preletela mladosť bez pesničky,
devuške u tichej, večitej ihličky,
koho neovial nikdy lásky bôľ, —
vo večnosti svej nikdy on nebol.
Načo jej anjeli krásne očká dali,
keď v živote nikdy sladko neplakaly!VIERA:V čarovnej sväzi symfonia svetov!
Tajomstvá tajné sveta sú to deťom;
um nedostihne ich výšky svým letom.
Len tu i tu prorok, a viery poeta
nakukli trošíčka do tajného sveta,
ktorého meštianstvo vytrpel Kristus nám.(Položí ruku na Ľudovítov pomník.)Povedali sme, že v duchovnom svete sú ianjeli, duchkandidáti pre
časný živoť.Keď niekoľko osôb položí na stôl ruky, rozvije sa duch, magnetický prúd z onoho modrastého
vlákna, ktoré spojuje v človeku ducha zo sveta duchovného, s ktorým vstupujeme do vzájomného
styku.U zvierat, ktoré sú tiež rodinka naša, tento prúd pritiahne astrálneho ducha, zalknutého v
materii, ktorý je tiež princip a zárod života, tiež večným, umným a povedomým ku tvoreniu, ale
ešte bez sebapovedomia a pre nedokonalosť mozgového systému ešte neprístupný. Pavúk tak tká
svoju sieť dnes, ako i za času Mojžišovho. Nedozrelej zeme tvor.Keď sa v manželstve negatívny a positívny pól spári, vyskočí nielen sperma, ale vyvinul sa
spolu i magnetický prúd, ktorý pritiahne z duchovného sveta anjel-kandidáta, tento hneď
zaklnie sa do zárod-čoveka, a hneď tvorí si organismus.To je už háčik k vyšším sfäram života. Že sa miesto duch-anjela kandidáta pre zemský život
do Márie Panny vtelil Duch svätý, absolútny Boh sám, v tom nieto nič divného, zákonom tvorenia
protivného. Boh priskočil svetu na pomoc, zaklnul sa tiež do astrálneho tela človeka.
Bystroumný a zúfalý genius Nietzsche nemusel sa preto zblázniť. Tento vtelený Boh víril potom
z očú Spasiteľa najvypuklejšie vtedy, keď v hneve svätom korbáčom vyháňal z chrámu
jeruzalemského kramárov, klamárov a predavačov — jak to významne pripomenul vášMilkin.Sperma je teda idea organismu tela. V ňom je utajený celý telesný stroj budúceho človeka
do podrobnosti, a je dedičný, ako v jadierku jabĺčko. Princip života leží v jadierku
negatívnom, mužskom. Ono, jak oplodí, zahynie. Hrom, keď pukne, zomre. — Tu povahatragičnosti; smrťou svojou druhému dá život, v tom druhom uniští seba,
ale sa i zachová a preslávi.V útrobe matky zaklnutý duch, i vedome i umele i majstrovsky, po večných zákonoch života,
utvorí sistromčekso štyrmi hranočkami. Najskôrkoreň= mozgy, hlavičku; z ratolestí po dve nôžky a dve ručičky, na
koncilist= dlane. Človek je prevrátený strom. Každý strom má svoj štít,
každý národ svoj charakter, svoj lik hlavy, zvláštny ústroj krvi. Charakter Maďara je
krátko-tlstý, slovanskej rassy dlhší-tenší, u Poliaka najdlhší.NEVIDNÝ CHÓR ANJELOV:Vstúp do duší zemských detí,
povedomie ľudskej slávy,
dôstojnosti krásna!
Rozohrej i starca, k samopôrodu zrelého.
Hroby, pohradky sú, v nich šestonedieľky
k večnosti stonaly;
betlehemské sú jasličky,
v cintori naše hrobčeky,
v nich z Ducha svätého rodíme sa k večnu.
Čo tam!… zemské krivdy…
Večna dedičovi, v tej by sviesti slzy
nikdy nepadaly,
nikdy! —
A keď i padajú z mutného oka,
nevidné ručičky, slnečné ručníčky
dolu nám spúšťajú, slzy utierajú
zvysoka.ANJEL(solo):No nač unovať sa v nebe!
Večnosť vpísanú máš v sebe.VIERA(položí ruku na hrob Ľudovítov):Najväčšie po Bohu je slovo čeloviek,
semä z večna, v času zaorané,
najslávnejšia nádoba ducha on.CHÓR ANJELOV:Preňho v bok Krista kopiou bodli,
v liturgii svätej v statisíc chrámoch
zaňho sa cherubín oltára modlí.
Pre jeho spásu, pri svätej omši,
v nevinnosti kmente, v belunkej kamži,
nekrvnou obeťou, modlitbou viery,
človeka svečnýmvečne, večne mieri.VIERA:Tu, v útrobách matky, zrel mesiacovdevät,
tomu pomerne na zemi,
už v materii svojho tela,
k pôrodu večnosti zreje tu rokovsto.
Zrelého pohrabné, žalostné kriky
odprevadia v cintor po smrti pôrodu.
Tu ho zahrobné prejme kráľovstvo,trinásťtisíckde zrieť bude našich liet,dľa samého Tvorca matematiky.Bo deväť mesiacov: ku tisíc aj dvesto, =
jakživot zemský: k budúcemu x? —
Vdruhomstupni million liet sedemstotisíc,
moment rozvoja trvať bude jeden;
keď v zónetretejducha Orionov,
stupeň duchživota rozvíjať bude sa
dvestotridsaťsedem až millionov.
Vyratujme život aj nebaštvrtého:
deväť sa má ku sto rokom =
jako momenttretí; k sledujúcemu x?
Tu rozvíjať bude sa už čeloviek,
tridsaťjedentisíc millionový vek…
A k dokonalosti Božskej, len k jejtôni,
vsiedmom nebi— ročišťa
potrebuje dušička,
nie tisíce, nie million, mnohé billiony!
I to:
74.915, 408.041, 086.596 zemských liet…
tu už hodín a mesiacov
nezná ani času svet…
Nezľakni sa tých čísel riadočka, —
v mori večnosti kvapočka.
Odmysli minúty prírody rozvoja,
jakby na Sahare; —
pustá ti večnosť! Preto i človek
vyhútal si kalendáre.
V čase bez večnosti duchovia pelešia,
vtelená večnosť? Bez hodín času
ešte smutnejšia.
Bo k večnu zárod, krýdlo v rozvoj ráje,
minúta je.CHÓR ANJELOV:Mizerná dušu zarytá v chlebe,
čo necíti večnosť v sebe.VIERA:Ston umierajúcich je ston rodičky,
ston Bohočloveka.
V smrti rodíme sa v Kristu,Onje večný život náš…On— ten v povestiach tušenýSyn,
ten potupený, najmladší, najmilší,
čo poprosilotca, by pustil i jeho
vyhľadať zhynulých v cudzine bratov.
Čo potom zakliatych odklína
v boji ťažkom so šarkanom,
na Golgote umiera.
Mŕtvy ľahne v hrobu chlad,
v ňom roztrieska kliatby hrad;
oslávený vstane hor
a víťazný skončí boj.
Nadvláda hriech šarkana,
oslobodí mesto;
v zakliatych zámkoch oslobodí sestry,
a skamenelých obživuje bratov,
mu zlých, —Kristus.—
Duch náš sa k večnému tampočalživotu,
keď Božieho Syna viedli na Golgotu.
Ťažký bol zárodnás! Tak ťažkopočal nás!CHÓR ANJELOV:Ťažko rodí telo telo:
no rodenie ducha z ducha
preniká bôľom svet i nebesá!(Viera zpoza pomníka dvihne veliký kríž, na ňom rozpätý Kristus, doranený,
dokrvácaný s prebodnutým bokom; drží ho do vysoka.)VIERA:Hľaď len na Božieho Syna!
Jak prišla Jeho hodina,
a duch už pracoval,
keď na kríži v krvi rodil človečenstvo,
a opona hmoty treskom v chráme pukla,
v pôrodu mukách bolestne zastonal:(Všetky hroby, chóry duchov hromovitým hlasom:)Bože môj!! Bože môj!! preč’ si ma opustil!!(Pausa. V pozadí spustí sa veliká opona, na nej vyobrazené Slovensko. Kriváň, okolo
moc domkov. — Počuť ďaleké hlasy.)Bože môj! Bože môj! preč’ si ma opustil!VIERA:Tak ťažký bol pôrodnás,
Boh bolesť pôrodu ni tu neodpustil,
mnohá jak rodička,
iOn— smrťou platil,
nový život náš: —
ťažký bol pôrodnás!…
My večné sme dietky kríža:(Dvihne kríž vysoko.)Tu sme sa v bôľoch rodilipre večnosť.(Zvon v cintori zazvoní.)CHÓR ANJELOV:Jelici vo Christa krestite sia,
vo Christa ablekoste sia.
Hallelu Jah!(Tri razy.)(Pod spevom mŕtvi políhajú nanovo do hrobov. — Chór s kňazom opustí cintor. Ostanú
len Viera, Láska, Nádeja.)VIERA(položí ruku na pomník):Načo rodí sa človek na zemi?Najväčšiu moc svojej všemohúcnosti dokázal Boh nie v tom, že založil telesné i duchovné
kráľovstvo vesmíra, že stvoril slnká hviezdy, človeka národy; — najvyššiu moc svoju dokázal v
tom, že v týchto svojich slávnych svetoch stvoril a ustanovil ismrť.
Smrť je kľúč večného progressu, teda kľúč života večného. Bez smrti všetka sláva sveta
prezradzovala by slabého, impotentného majstra. Ako je múčné zrnko hodno sto millionov, tak sa
smrť môže páčiť na million milliard. Na viac! Smrť je prechodný moment k vyššiemu stupňu
života. Večitý postup, večitý progress, večitý rozvoj, večitá historia života, je historia
všehomíra.Každý žobráčik, keď pozre na hvezdnatú oblohu, má právo očakávať, že on túto slávu Božej
práce videť bude zblízka. Ináče celá sláva a stroj oblohy bola by nemravná hlúposť, bez Boha,
bez múdrosti lásky.NÁDEJA:A keď už počnete ku smrti pracovať,
duchčlovek začne sa z tela vylamovať.
Rodenie je v smrti duchhudby sedmička,
cez ktorú bolestne,
zmúteno, žalostne
do veselšej smutná láme sa pesnička.LÁSKA:Človek, keď sa v smrti mučí,
Duchom svätým zastínený,
v sviatosti krstu bez muža splodený, —
k večnosti pôrodu pracuje on.
Bôle sa oznámia, ohláša hodinu
pôrodu.
Maternica tela, organismus času,
už dozrela; buď nezrelá — rozletela,
duchosoba von je z nej. Viera, posol večna,
už naň čaká na večnosti brodu.
Rozplačú bôle zľaknutú rodinu, —
namestia periny, svet už točí sa mu,
podušky shľadajú,
honom natriasajú slamu, —
ustelú lože — ľahne — vzdychá: Bože! Bože!
Príde nápor — prídu bôle — ešte jeden…
Krátky pokoj, zas čerstvý bôľ,
slabší nápor — studený znoj.
Plač, krik, slzy kol postele…
Vzdychy, hyky v každom kúte,
opona sa chrámu puká,
embryo večnosti sa už vylamuje,
zemská sirota ruky zalamuje…
Hrozné minúty, keď večnosť rodí!
Tu i viera, čo vždy dúfa,
hneď sa úfa, a hneď zúfa;
rozum obledne, zastanú myšlienky,
jak Elene Soltýsovej
pri smrti Boženky.[1]Oddych…
Sily sbiera nepohnutý…
Posledný nápor, bezcitný nával, boj,
ešte jeden — príjemný bôľ — mŕtvy znoj.
Už trhá sa materia tela,
jako tma pred zorou slnca,
ani v svete, ani v nebi
Buncá.
Tichučký ston, večna zory, sladký moment, —
už zas porodil — z tela vylomil…
Ružu rodia tŕňa prúty,
z hrudy si už vyklnutý,
veselý vyskočíš z milých minút, zo hmly času,
jak malá tercia, keď popne sa o polhlasu,
jako do vianočnej adventná pesnička.NEVIDNÝ CHÓR ANJELOV:V bôľoch smrti keď sa borí,
dušička to v ohni horí.
Tvár ručičky v slzách spiera,
plameňom si ich utiera,
krásna chce byť, chce byť čistá,
ku Veľkej sa noci chystá.VIERA:A keď už pohne sa äterbrod večnosti
a nastúpiť večnú cestu
rozklátia sa ätera prúdy,
vlny sa časnosti vôkol rozdýmajú,
jako keď paraloď od prístavu pohne,
trám, armary, stoly, práskajú, pukajú…
A tie zvony potrhajú, večný marš ti vyhrávajú:
plač pohrabný, moll sú tóny,
zvon hneď mäkko, tvrdo zvoní.
Niekdy hlasy zamĺkajú, vetry mu ich uchytajú;
a zas forte, zas v piano,
vkrádajú sa tiež do večna,
tam im hlasy vymierajú.
No hneď vrátia sa veselí,
večnosť trocha že videly.
Dedinke svej ohlasujú,
že si už oslobodený.VIERA(položí ruku na pomník):Zem naša je zakliaty zámok. Dušičky naše sú zaklnuté, v materii nebeské princezny, írečité
dedičky večnosti. V národnej povesti zakliata do potvory sestra prosí brata, aby jej odťal
hlavu, a ona hneď potom zmení sa na krásnu princeznu, oslobodenú od kliatby.Len dve nohy nedávajú ešte nároku na dôstojnosť človeka. On sa musí znovu zrodiť, svojou
kultúrou, ktorú rozvíja sám zo seba, a postupne zreje. Príroda netrpí skoku. Kvapná cudzia
kultúra je vianočný stromček bez svojho koreňa. Ako na pr. kultúra Japoncov, bez boha, bez
morála. Darmo upletieš z čistého hodvábu pavúkovi mrežu. On chce len pavučinku svoju. I
plánočka,nech len zrela a dozrela na svojom pni, dosť je chutná.Človek má v časnom živote mnohým potvorám poodtínať hlavy. Lebo človek je súhrn všetkých
zvierat. Indická povesť povstanie človeka vysvetľuje takto: „Boh zo všetkých zvierat po jednom
vložil do kotla: tigra, líšku, šťuku, vlka, slávika, holuba, zajačka, ľva, hada, orla… vložil
do jedného kotla, a z toho uvaril sačlovek.“ Výzeamné!Vskutku, všetky strasti, i nízke i vznešené, majú vo zveroch svojich repräsentantov. Šťuka
je nesýta, vlk vraždí, líška je ľstivá, had podvodný, tiger ukrutný. Slávik je hlasovír,
fonograf; on svoje melodie nevymyslel v háji, on tak, ako poet, vznešené svoje mysle a city
pamätuje z večnosti.Kultúra národa má tieto strasti v človeku nie vykoreniť, ale skrotiť, zachovať a povýšiť.
To je úloha i národov. Angličan a Germán na pr. repräsentujú v národoch šťuku, Maďari páva,
Slovania holuba, Židia kavku a pijavicu atď. Skrotiť možno už i krokodila. V divých národoch
líšky, hadi, tigri sú ešte dobre zdraví. Slávika nezastrelíme v háji, strastný spev jeho
povýšime v symfonie, v opery, piesne.Hriešna je poľovačka na neškodné zveri, z passie. I ony sú tak dobre Božie deti, ako my.
Sám v sebe máš každý čo loviť; nezastrelil si ešte svojho vlka, svojho medveďa, a ideš
strieľať divé kačky. Peter Veľký nikdy nepoľoval. „Kým mám na svete jedného nepriateľa,
nepôjdem strieľať jeleňov a zajacov.“Škaredá strasť nedá sa pokryť peknou. Angličan nepokryje sebectvo svoje bibliami. On v
nedeľu ide do chrámu modliť sa. Indiánov pošle na krov kostola, aby polievali chladnou vodou,
že by on mal chládok. A tí neboráci pražia sa na slnku, ako kúštik slaniny. Až na neuverenie,
jak zverská je ešte tá civilisácia! Len pri pluhoch nájdeš ešte pokrsteného, ktorý za zlato
nepredá dušu.V zápase s týmito mocnými potvorami v nás človek, kandidát večnosti, zrodiť sa má nanovo.
Bez takejto borby život na svete nebol by životom, len akási neosolená omáčka. Život bez
strastí bol by more bez vetra, barina mŕtva, po ktorej by paroloď historie nemohla krájať
vlny. Strasti sú víchor, čo morom hýbe, rodia vlnobitie. Strasti sú búrka, čo povetrie čistí.
V búrkach rodené národy a ľudia sú pekní.Mnohé zemské deti, ktoré tu zašpinily dušičku svoju a neoprali, utopili si ju v šuminách
zlata a pýchy, — nezrelí do vyšších sfär, repetovať budú časnosti školu v reinkarnácii.Takto sa duch človeka čistí vo večitom zápase nízkych a vysokých strastí, a vyklína k
vyšším poletom, k vyšším svetom, kam človeka ženie vyšší náhon.Život ducha je večitý postup, večitý progress, večitá borba, túžba po slávnom návrate z
cudziny, domov z boja a dissonancií životado harmonie s Bohom.LÁSKA:Jak Boh duch samého seba,
nie z druhého — sám zo seba,
od večnosti večne rodí, —
bez muža, bez ženy, nikdy nepočatý;
sám svojOtec, sám svojSyn, sám svojDuch svatý:
tak do večna,
sám, sám seba, sám zo seba
rodí človek, rodí v smrti,
z tela času v oblasť nekonečna.
Najprv z Boha počne v útrobách sa ženy,
zo ženy zrodí sa duch telom odený.
Vo večne princom bol, na zemi je ničím.
No v čase už, sám, sám seba,
sám zo seba, v bôľoch smrti
rodí ďalej k stupňom vyšším,
sám svoj Otec, sám svoj Syn,
už z Ducha svätého bez muža počatý, —
trojjediné líce,
tôňa toho, čo tu bol na kríži rozpätý,
obraz Trojice.
Smrť, babica mu večnosti…
Vo skale Arimatskébo maternice nechá kosti.ANJEL(medzi hroby. Solo):V oslávenom tele, v ktorom Boh Syn vstal,
v tele, v čistej Panne, bez muža počatom,
ktoré nepodľahlo Pilátovým katom, —
Ho už ani jeho apoštol nepoznal.VIERA(pristúpi ku spiacemu Valibukovi):Človekahľadáte, poznajte mu vieru.
Prijmite v spomen anthropomeru.(Podá kríž spiacemu Valibukovi.)VALIBUK(vo sne objíme kríž):Zachovaj nás… hynieme!JEDEN SKELET(vstal z hrobu, v bielej plachte):(K Viere.)Čo hľadáš v mŕtvych krajine?
Kto si?VIERA: Viera.(Ukáže mu v ruke slniečko, prikryté florom.)SKELET: Tmavá si, jak môj hrob.VIERA:Oko viery i vo tmách vidí.
Neveriacemu i v slnci tma.SKELET:Moje ideále vypila mi krčma,
moje vyššie snahy ubily karty,
rozum som dal do arendy,
srdce založil v bordeloch.
Zlaté minúty života prefajčil som.
Ach! keďby len to echo nešlo s nami za hrob!
V školách lumpoval som liberálnu äru;
za cenu patriotismu
vzali mi tam Boha, Krista i vieru.
Do hrobu mi ostala tma.
Za jednu iskričku dal bych svet!VIERA:Maj ju hneď! —Nádeja!NÁDEJA(príde a so slnka viery ukloní čierny závoj. — Jasné svetlo).SKELET:Svetlo vidím! Jasné je!(Žalostne.)No mňa neveriaceho nehreje.VIERA(zavolá):Láska!LÁSKA(príde, srdce šípom prebodnuté).SKELET:Ó jak milé svetlo, ohňa lásky vlietlo
v ducha môjho!
Jak sladko hreje, život nový leje
v údy nové!VIERA:Čos’ bol v zemskom živote?SKELET:Najprv študent; potom kúštik muzikantom.VIERA:Jak ti bolo, svetlo keď ti žitia haslo?SKELET:Teraz mi jasno.
Trpel som, jak mať, keď rodí.
No lásky a smrti sladké sú bôle.
Len harmoniu mi dissonancia hriechu
i tu kalí.
V živote len zmúteno zvonila;
ach! — tubolí!…
Keďby len to echo nešlo s nami za hrob!VIERA:Blažen, kto v svete úzku cestu volí.
No milosť Božia pre Krista veliká.SKELET:Ó, povedz ešte raz, milosť Božia, pre Krista!
Jak sladké to slovo, Bože môj!
Aj! prestal mi hriechu bôľ,
jako keď z vredu čierneho
von vyskočil biely znoj.
Ó, život! život cítim nový!
Ach!jeBoh! Všetko mi to svedčí;
márna nauka všech účilíšť;
svedčia mi srdca môjho reči,jeBoh! i ja už nie som ništ.(Žalostne.)Ach, že hriechov mojich čierna záclona
hatí mi cestu do Božieho lona!
Ach! jak zase — hryzie,
ach! — — jak bolí!VIERA, LÁSKA, NÁDEJA(odspievajú):Gospodi, pomiluj!
Gospodi, pomiluj!
Gospodi, pomiluj!(Tri razy.)(So skeleta padne pohrabné rúcho, stojí v oslávenom tele.)ANJEL CHÓRU:Trojice sviataja i nerozdielnaja!
Upovanie moje Otec,
pribiežište moje Syn,
pokrov moj Duch svaty;
Trojice sviataja, slava Tebie!(Celé videnie zmizne. Ostanú len hroby s vylúčenými.)SVETOZÁR ŠELMA(prebudí sa a pretiera oči):Aj spím, aj nie. Slávny sen!
V cintori prednáška.
Zory sa už zobúdzajú,
tône noci utekajú,
zo tmy vyplieta sa deň.
V cintori krásne je, čoho tu niet, —
čo si, jak svojinu, vzal vyšší svet.MIL. DOBROTA(zo sna):Viera! daj viery!ŠELMA:Smutné v hrobitove, že tu hnijú hlavy,
Božej svojmu rodu nezažaly slávy.
Odrodilstva žertvy, živí boli mŕtvi.Smrť?— Večnosti je babica. Telo?
Duchčloveka maternica.
Keď bôle k večnému pôrodu nastanú
a telo sa rozborí,
maternicu hrobár v rakvi
do už vykopanej jamy
schystanými motykami
flegmatickým rýľom,
potúžený vínom zakope v cintori.
„Sreťan pút!“ dá duchu kňaz. —
A pohrabní muzikanti na veži
pri pálenom
veselo, jak na krštení, vyzváňajú marš lúčenia
so zemičkou touto. —Nikdy som nevedel, čo znamená v akkorde malá plačúca tercia. Len pol tóna dohora — nemá
kedy ani slzy utreť, už usmeje sa veselo, jak z noci do dňa.To pôrod náš v smrti. —Žiaľny pohľad na slovenský cintor, či takýto hrobový, či ten živý. Koľko sľubných tu síl
tleje! Koľko rozvitých v živote, vo večitej tôni!Mnohá drahá perla, čistučkej jasnosti
leží na dne morskom, nik ju nevymámi;
mnohý Tatry kvietok kvitne v samotnosti,
dych jeho vonný len horám je známy.
A ten drahý kameň na dne v morskom blate
akú mal by cenu v politúre, v zlate!
a ten kvietok vonný, v tej pustej doline,
k jakej by sláve bol slovenskej rodine!
Vekové preč plynú, míňajú sa, minú,
tie talenty naše hynú, hynú, hynú.
Naši dňové vše sú bledší
A junáci vše sú redší.(Z dediny počuť: sviňský pastier trúbi, kraviar plieska bičom.)SPIACI ŠTUDENTI:Soberme sa, svitlo už.(Povstávajú.)(Shromaždia sa okolo kríža v cintore, bozkávajú.)PomôžmeMutrpeť, nech je nie vždy sám;
veď iOnpomáha, pomôže trpeť nám!MIL. BDELÝ:Bratia! mal som slávny sen.
Prednášky v cintore. Budem vám rozprávať.VŠETCI:Veď i ja sníval, a to veľmi živo, to isté.DOBROTA:Ja lúčim sa s vami… S Bohom! Do videnia!DRSNATÝ:A kdeže?DOBROTA:Do neba. Pomodliť sa za rod.ŠELMA:I ja odštiknem sa od vás.DRSNATÝ:Nuž a ty že kde?ŠELMA:Do pekla, malú vizitu.DOBROTA:Ale, Svetozárko, kdeže to? kde?ŠELMA:Do pekla. Doznať chcem:
Koľko času potrebuje motyka,
aby si hriech vykopal svoj hrob.DRSNATÝ: Sedem striel tomu do materi! Keď sa nám takto trápil a nič pre nič. Bouprisám,
bych všetku pyšnú holotu zahnal na Sibír, nech by sa to tam civilisovalo.(Odídu z cintora.)VALIBUK: Stojte! azda sa nám šťastie usmeje. Hľadáme po svete človeka. Vidím zďaleka
kohos’?DRSNATÝ(hľadí do ďaleka):Čo je to?VALIBUK: A čo sa ti zdá, že je?DRSNATÝ: Ľudia.VALIBUK: Uvidíme. Forma je tu.(Príde hromada opilých kortešov.)BUBENÍK(zabubnuje):Kto dá hlas za ablegáta Kulifaya, každý dostane
po 20 korún i liter pálenky.(Zacifruje na bubne.)DRSNATÝ: To nie za nás. Vopred!(Odchodia.)VŠETCI(spievajú):Kroky na Golgotu, bôľne k sláve chody,
bez kríža v kríži zúfalstvo sa rodí.
Mužne trpme, biedni chudí,
čo nám súdi
zúfalec veku, súd jeruzalemský.[1]„Živena“, Almanach 1886.
|
Podhradsky_Velkonocna-nedela.html.txt
|
Školské knihyŠkolstvo je tým faktorom, ktorý môže najviac prispieť k pozdvihnutiu nášho zaostalého
národa. Len vtedy nájdu iné, k šťastiu národa smerujúce podniky pripravenú pôdu, keď
rozmnožený počet vzdelancov účinkovaním vyšších škôl a počet uvedomelého ľudu účinkovaním
národných škôl.A tak príčinu našej zaostalosti treba hľadať len v nezriadenosti školstva; lebo pokroku
času i národnému duchu zodpovedajúca a kresťanstvom presiaknutá výučba odpomôže ľudu i
materiálnym nedostatkom a zobudí v ňom i hrdosť národného povedomia.Len s ľútosťou musíme vyznať, že naše školstvo posiaľ nebolo takto zriadené!Od r. 1868, ako vláda na základe nového školského zákona začala usporadúvať svoje školy,
i v našom školstve nastal síce čulejší a rezkejší ruch, ale predsa ani ten nemožno vyhlásiť
za dostatočný čo i len čiastočne. Miestami viedli sa mužné boje proti prechmatom vládnych
orgánov, predstavenstvá sa statne zasadzovali za konfesionálne školy a zasadzujú sa s
neustálou vytrvalosťou až podnes; ale keď povážime snahy a hojnosť prostriedkov vlády,
naplnení sme obavami a prichádzame k presvedčeniu, že konečne podľahnúť musí
konfesionalizmus. Že by k mužnému bráneniu našich práv naďalej nebolo dostatočnej sily; že
by naši mužovia, ktorí vec cirkvi a národa na srdci nosia, nemali i naďalej tie
najúprimnejšie snahy, o tom nech nepochybuje nikto — spomenuté obavy majú svoju príčinu
celkom v inom, a to je nezriadenosť, a síce nezriadenosť v školstve.Podľa zákona: čím väčší odpor, tým väčšia činnosť musí sa vyvinúť, sa dosiaľ
nepokračovalo. Horlenie slovom a perom v týchto bojoch je nedostatočné, tu požaduje sa čin
v skutočnosti, ktorým zriadiť by sa mali naše školy natoľko, že by vládne školy boli
paralyzované. Takto potom prechmaty vládnych orgánov založené by boli na piesku a my
požívali by sme blahonosné ovocie nášho konfesionalizmu.Že posiaľ na dosiahnutie tohto ani len snahy neboli obrátené, zrejmé bude, keď spomeniem
len školské knihy. Vláda totiž vydáva v zmysle zákona znamenité knihy — a my? My sotva máme
niekoľko, ktoré by zodpovedali našim požiadavkám! Ďalej vláda prísne nalieha na to, aby
tieto ňou vydané knihy uvedené boli do škôl; u nás ale málokto sa obzrie, akú knihu má
upotrebiť učiteľ, kdežto práve vydávané by mali byť odbornými mužmi vypracované knihy,
ktorými pri ich kresťansko-národnom smere pre ich pedagogickú cenu paralyzované by boli
tie, ktoré vydávané sú pre vládne školy.Keď Spolok sv. Vojtecha vydáva školské knihy vôbec pre všetky slovenské kat. školy, u
evanjelikov každý seniorát chce mať svoje osobitné, výsledkom čoho povstávajú školské spisy
bez ceny, ktoré v tomto zvrchovanom čase veru nepomknú výučbu dopredu. Stačí tu spomenúť
len „Šlabikár“, knižtičku, ktorej môže sa minúť najviac výtiskov. Šlabikárov týchto máme už
toľko, že ťažko bolo by ich spočítať; navydávali ich jednotlivci, vydávali senioráty. A
predsa musíme uznať, že nie sú nateraz nášmu školstvu ku prospechu.Na dosiahnutie jednoty netreba len vôle a ochoty u školského predstavenstva: ťažkosť tu
nemôže byť žiadna. A keď sa to docieli, z niekoľkých členov zostavený výbor súbehom ľahko
by mohol obstarať ročné vydanie aspoň dvoch-troch odbornými mužmi vypracovaných školských
kníh, ktoré potom isto mali by u nás dosiaľ neslýchaný odbyt, a tým postavený by bol pevný
stĺp na udržiavanie nášho kresťansko-národného školstva.Keď nebude chýbať dobrá vôľa a ochota a z druhej strany i obete, naše školstvo i bez
pomocnej ruky zo strany štátu kvitnúť bude; vyjde z neho ľud vzdelaný, kresťanský — a
budúcnosť národa bude zabezpečená.Školské knihy. Národné noviny, 12. októbra 1872, č. 122
|
Skultety_Za-slovensky-zivot.html.txt
|
Gemma DocciTino Docci i jeho žena Gemma boli profesormi na gymnáziu vo Verone. Dôchodok z ich
súkromného majetku bol taký značný, že by im bol stačil i na luxusné živobytie, ale jednako
pokladali za vhodné venovať veľkú časť svojho času vyučovaniu. Obidvaja boli ľudia
vysokovzdelaní a rozmýšľajúci veľmi vážne o všetkých otázkach života. Vedeli, že by im ich
majetok umožnil život bez akejkoľvek práce, ale vedeli i to, že by ich taký život chytro
zviedol na také cesty, na ktorých by nemali z neho ten hlboký pôžitok, ktorý mali teraz. Ani
muž, ani žena necítili v sebe povolanie do vytrvalej, často duchamornej, veľkú trpezlivosť
vyžadujúcej vedeckej práce, hoci sa obidvaja s najväčším záujmom zaoberali istými
filozofickými, historickými a umeleckými otázkami, ktoré sa im náhodne naskytli a ktoré pútali
ich pozornosť a rozplameňovali cit. Vedeli, že život potrebuje i tvrdú kostru práce, a tú im
poskytovalo ich učiteľské povolanie.K manželstvu ich zviedla vrelá láska.Zišli sa v záhradnej reštaurácii na janovskom Righi, odkiaľ sa divákovi naskytá jeden z
najkrajších pohľadov na svete. Z dosť vysokého vrchu vidieť na miernom, k moru sa ťahajúcom
svahu krásne mesto s palácmi, kostolmi, husto strakatené parkmi, alejami a záhradami. Kraj
mesta tvorí prístav s množstvom veľkých morských lodí a s člnmi hmýriacimi sa okolo nich.
Obraz zakľučuje s oblohou splývajúce belasé more, oživené prichádzajúcimi a odchádzajúcimi
plavidlami. Prekrásny výhľad bol zafarbený najväčší údiv vzbudzujúcim spôsobom, lúčmi
zachádzajúceho slnka, v ktorých sa menili od ohnivočervenej až po lilavú všetky farby dúhy.Gemma i Docci, prichádzajúci z rozličných strán, nemohli potlačiť výkriky obdivu nad touto
velebnou krásou, a zabudnúc na všetky spoločenské formality, nahlas vyjadrili oduševnenie a
zadivenie nad netušenou a dušu pozdvihujúcou nádherou tohto Stvoriteľovho diela.— Je to krása stavajúca dych! — zvolal Docci.— Je to obraz panorámy, ktorou boh zabáva blažené duše v nebi, — hovorila Gemma.Upozorňovali sa na jednotlivosti, na lesk lúčov na kupolách a vežiach, na úchvatnú hru
farieb a ich hru na trasúcich sa vlnách mora a prístavu.Trvalo hodnú chvíľu, kým sa nabažili obrazu a obrátili svoju pozornosť na seba. Ako vždy,
žena bola prvá, ktorá si uvedomila, že dosť vysoký, trochu pridobre živený, asi
tridsať-tridsaťpäťročný pán má milú, príjemnú tvár a lahodne zvučiaci hlas. Do jej citov
oduševenia sa začala miešať zvedavosť, kto to môže byť. Zdá sa byť ozajstný inteligent i podľa
držania, podľa šatstva i spôsobu a obsahu reči.Docci, hľadiac chvíľu na dámu, spýtal sa:— Dovolíte, aby som sa vám predstavil a aby som zvedel i to, kto bola moja spoločnica pri
jednom z najskvostnejších zážitkov môjho života, ak nie vôbec najskvostnejšom, keď povážim i
to, s kým som ho zažil?Gemma bola veľmi elegantná v sivom kostýme, ktorý skvele uplatnil jej štíhlu postavu. Jej
trochu priostrá tvár nepôsobila zvláštnou pravidelnosťou čŕt, ale zduchovnenou jemnosťou. Kto
na ňu pozrel, pokladal za vylúčenú možnosť, že by tá žena bola schopná zlého alebo nízkeho
skutku.Usmiala sa ľahučko, čo urobilo jej zdanlivo prísnu tvár prekvapujúco milou.— Pane môj, aká dokonalá reč pre taký skromný predmet! Som Gemma Cordigiani, gymnaziálna
profesorka z Verony.— Aká radosť pre mňa nájsť vo vás kolegyňu! I ja som gymnaziálny profesor z Milána,
Martino Docci.Podali si ruky a tešili sa, že ich šťastlivá náhoda tak zviedla.— Sme tu sami, signorina?[1]— spýtal sa Docci a spýtavým prízvukom na slove „signorina“ chcel zvedieť, či je
už nie vydatá.— Áno, a ešte raz áno, signor mio. I sama, i signorina.— Aké šťastie, aká radosť je to pre mňa! To by sme mohli spolu stráviť večer. Lebo i ja by
som mohol odpovedať na svoju otázku dvoma „áno“, keby som mal to šťastie byť dámou. Som tiež
slobodný a sám.Odišli z Righi s tým, že pôjdu do divadla. Ale cestou videli, že hoci neznámi, ale
kolegovia, majú si pod vplyvom spoločných záujmov toľko čo rozprávať, že sa im zdalo milšie
stráviť večer v rozhovore, ako prípadne nezaujímavou divadelnou hrou, ktorú by iste nepočúvali
s potrebnou pozornosťou, keďže sa ich myšlienky začali prechádzať po kvetnatej lúke, na ktorej
pod vodcovstvom Afrodity šantili amorety.[2]Mali veľkonočné prázdniny, i zostali tri dni v Janove. Na štvrtý deň Gemma odcestovala do
Verony. Docci ju odprevadil až na jej byt. Odobral sa už od nej tri-štyri razy a — nemohol
odísť.— Gemma, nemôžem sa od vás odlúčiť. Zdá sa mi, že vyjdem na púšť, keď vás opustím. Mám
dojem, že nemám čo hľadať v živote bez vás. Dovoľte, aby som zostal ešte tu s vami.Gemma sa usmiala a kývla hlavou:— Dovolím.Stáli už pri dverách útulného salónika.— Dovoľte mi tu zostať — naveky!Gemma bledla a zasa jej zašla tvár ľahkou červeňou. Usmiala sa zasa a na trochu chudých
lícach sa jej spravili jamôčky.— Zostaňte, kým sa vám tu ľúbi.— Tak, to je navždy! — zvolal Docci blažene.— Keď navždy, tak navždy, — odvetila ticho, skloniac hlavu.Docci ju oblapil okolo štíhleho drieku a privinul na prsia.— Si svätá, a budem s tebou vždy ako s takou zaobchádzať.Bozkali sa a ich duše sa spojili v tom bozku. A obidvom vstúpili slzy do očí…Prečo?Koľko ráz si Gemma spomenula neopísateľnú slasť toho bozku a objatia a koľko ráz jej zasa
vstúpili slzy do očí, keď si pomyslela, že vtedy zaplakali! Dojatím? Tušením nevypovedateľného
blaha — alebo danteovského žiaľu?Najvyššia múdrosť božia učila, že nijaká naša dobrota ani šľachetnosť nám nezabezpečí
blaženosť nášho života na tomto svete.*Gemma Cordigiani a Tino Docci sa zosobášili za najkratší čas. Ale celý rok nežili spolu,
navštevujúc sa len na sviatky a prázdniny. Gemme bola Verona omnoho milšia ako Miláno, a
Docci, vidiac, že jej presídlenie by ju stálo citeľnú obeť, nechcel ju od milovanej ženy
prijať, hoci bola i náchylná ju doniesť.Ich rozlúčenie malo tú výhodu, že udržalo ich lásku v stálej vrelosti. Túžili za sebou
celý rok ani v deň svojho sobáša.Veľký pôžitok mali z toho, že obidvaja rojčili za krásne umelecké diela, tak výtvarné ako
literárne. Najmä Gemma mala dušu preplnenú historickým romantizmom a stredovekou mystikou a
bola až chorobne citlivá na umelecké vplyvy. Mala veľmi mohutnú fantáziu, vedela si minulé
udalosti tak sprítomniť, že účinkovali na ňu, akoby sa odohrávali pred jej očami.Docci študoval viac archeológiu, kultúrne prostredie a myšlienkový podklad umeleckých
diel. Takto sa dopĺňali, ale aj rozchodili, lebo keď Gemma vďačne vypočula jeho výklady o
vzniku a príčinách umeleckého diela, Docci sa stával zavše i trochu netrpezlivý, keď sa Gemma
nemohla odtrhnúť od niektorého obrazu alebo oltára.Ich najmilší básnik bol Dante.*Gemma mohla pred niektorými obrazmi stáť každý raz, keď ich videla, i dve-tri hodiny,
zabudnúc na ustatosť. Prezrela každú postavu a hľadela si skonštruovať podrobne celý beh
myšlienok a priemety citov umelca, ktorý dielo stvoril. Vybásnila si a prežila takto celé
romány. Jej vzrušenie pri tom bolo niekedy také veľké a živé, že ho zbadali aj iní diváci.Ako ju mnohé umelecké predmety priťahovali, tak ju niektoré odpudzovali.Vo Verone ju pohľad na arénu zdrvil a jej návšteva ju doniesla na niekoľko dní do
bolestnej extázy. Pokladala tú ohromnú masu okresaných kvádrov za pomník najnemilosrdnejšej
ľudskej surovosti, ktorú láka krv a ktorá hýri v najukrutnejšom zabíjaní slabých a nevinných
pre ukojenie svojich najzverskejších pudov.Hoc jej tá návšteva zakaždým zapríčinila bolestné duševné otrasy, išla každý raz, akoby
hnaná cudzou silou, na Veľký piatok do arény. Kráčala s trasúcimi sa nohami jej ukrutnými
chodbami, do ktorých ústili hrozné karcery — premocnými mrežami od chodieb uzavreté pivničné
komôrky, — v ktorých boli pred a počas hier väznené obete, už či gladiátori alebo iní nútení
zápasníci, bijúci sa na život a na smrť, či nevinní kresťania, odsúdení „ad bestias“[3]— na roztrhanie divými šelmami.Pivnice s obeťami a s divými šelmami sa zamieňali, a nárek, často i spev pološialených
obetí sa zmiešal v hrozný súzvuk s revom a ručaním hladných tigrov a levov.A hore, na mramorových sedadlách, vystlaných kobercami a vankúšmi, chránené od úpalu slnca
nad nimi povystieranými plachtami, vyvaľovali sa ľudské beštie, usmievajúc sa a žartujúc a
šepkajúc si slová lásky v očakávaní zábavy, ktorú budú mať, keď krv ich ľudských spolutvorov
bude striekať možno až na ich tváre a roztrhané telá budú rozmetané po celej aréne. Tie a také
telá a údy, aké aj oni upotrebúvajú na oblápanie a láskanie a ktorými i tie nešťastné obete
oblápali a chceli chrániť svojich milých a zúfalo pritískali svoje deti k prsiam na ochranu
pred krvavými papuľami šeliem. Matky hľadeli na muky detí, podobných ich vlastným, a mužovia
nachádzali pôžitok v pohľade na mučenie dievčat, podobných ich ženám a sestrám.Gemma stála pred niektorým z karcerov,[4]držiac sa hrozných mreží rukami, na ktoré sklonila hlavu, predstaviac si ho
naplnený ľuďmi, ktorých bez hriechu jedine ukrutné blúdenie ich blížnych hnalo do
najbolestnejšej smrti. Videla nevinné deti, túliace sa k materiam, počúvala ich blúznivé
tešenie, plakala nad bezmocným žiaľom otcov, ktorí, hoci veriaci v spasenie, boli by jednako
radi oddialili chvíľu zániku ich najdrahších bytostí. Videla medzi obeťami kňazov, dvíhajúcich
nad svojimi hlavami kríž so Spasiteľom, na ktorý odsúdenci obracali nádejné pohľady, že ich
naplní tou pevnou vierou, ktorá ich prenesie cez všetky utrpenia najbližšej smrti. Ale už-už
sa blížia suroví kati, ktorí roztvoriac mreže, vyženú ich zbraňami, korbáčmi na slnečným
leskom zaliatu arénu. Zoradia sa a idú. Kňazi spievajú hymnu slávy a radosti, že zakrátko budú
všetci v nekonečnom pokoji a bezmedznej sláve, a obete spievajú s nimi.Pri vchode do arény je Jupiterov oltár, na ňom horí obetný oheň. Pri ňom na stojane sú
kvety a obilie. Kto z kresťanov, idúc popri ňom, hodí na oheň kvietok alebo štipku obilia,
môže sa od ostatných odlúčiť a ísť slobodne domov. Ba môže ísť i medzi divákov a pozorovať,
akej smrti vyhol a ako bude žiť.Aká hrozná je sila myšlienky! Všetci prešli popri oltári, len jediný starý, chromý žobrák,
ktorý už dávno prosí boha, aby ho povolal z pozemského trápenia, sa odtrhol od nich a hodil
hrsť pšenice na oltár.V jeho biednom tele nebolo sily dať sa umučiť.Gemma utekala k najbližšiemu vchodu, prenasledovaná spevom obetí, krikom divákov a revom
šeliem. Kolená sa pod ňou podlamovali, cítila, že by spadla na dlažbu, keby ostala dlhšie.Jas slnca a ruch námestia prerušili jej vidinu, ale bolestný tlak srdca ženie ju do
blízkeho chrámu sv. Mikuláša, v ktorom sa pred oltárom hodila na kolená, hľadiac modlitbou ku
Madone odohnať strašné preludy.Do modlitby sa jej vsunula postava Danteho. Zdá sa jej, že jeho tôňa stojaca v pozemskom
blate, siaha hore do nekonečna medzi hviezdy na nebi, v ktorých sa zlúči s nekonečnosťou.
Dante poznal všetky hriechy, tvoriace kliatbu človečenstva, akoby ich bol sám všetky pretrpel,
a jednako sa jeho duch pozdvihol k najvznešenejšej predstave boha, aká kedy požehnala ľudskú
dušu.Upokojila sa. Musí byť boh a musí byť i zlo na svete, lebo boh to tak chce. A keď je taká
jeho vôľa, musí to tak byť najlepšie a najspravodlivejšie.*O pol druha roka po sobáši sa im narodila dcéra Giuliana. Bol to plod lásky, plný cnosti a
zdržanlivosti.Oddaniu sa neskroteným túžbam bránili postavy, vypĺňajúce ich duševný život. Danteho
Beatrice a Petrarcova Laura[5]strážili nad ich čistotou.Giuliana bola krásna, akoby sa v nej stelesnila všetka povznesenosť myšlienok a popudov
jej rodičov. A dobrá bola ako anjel. Každého napĺňalo obdivom, kde sa už v drobnom, len
niekoľkoročnom dieťati vzala tá nekonečná dôvera k ľuďom a jeho milá dobrota.V nasledujúcich rokoch sa zblížili a spoznali, a videli, že je v nich omnoho viac
ľudskosti s jej všetkými slabosťami, ako o sebe predpokladali. Ich láska sa stala ľudskejšou.
Milovali sa láske kvôli a nemali viac pritom hoc i len za duševných svedkov ani Lauru, ani
Beatrice…Dva i pol roka za Giulianou dal im boh ešte jednu dcéru, Salvestru, ktorá sa úplne líšila
od Giuliany. Bola počerná, tmavých hlbokých očí, veľmi popudlivá, zlá-dobrá, podľa chvíľkovej
nálady.Otec zbožňoval Giulianu a mať visela všetkou svojou láskou na Salvestre. Možno preto, lebo
ju toľko trápila a robila jej toľko starostí.Kým Giuliana nikdy ani nezachorela, prešla Salvestra všetkými možnými chorobami.Na skarlatínu[6]bola taká chorá, že Gemma bola presvedčená, že jej pomôže len zázrak. Pri jej
zúfalom modlení zakorenila sa v nej istota, že jej pomôže jedine Kristus na chóre San Zeno
Maggiore i utekala nočnou hodinou celou Veronou z ulice Venti Settembre do katedrály,
najstaršej a najveľkolepejšej zo všetkých románskych chrámov severného Talianska.Vedela, že možno zhynie od hrôzy, keď vojde o polnoci sama do chrámu preplneného od skoro
tisíc rokov toľkým žiaľom, toľkými bolesťami! Veď sa ľudia obracajú k bohu len vo svojich
súženiach a hnaní zúfalstvom a strachom. Aké inferno[7]by to bolo, keby sa tam zišli stelesnené všetky nešťastia a starosti a bôle, o
odstránenie ktorých prosili utrápení a užialení ľudia!Kostolníka, ktorý mal pochopenie pre jej skutok, ľahko naklonila otvoriť jej dvere
katedrály. Dal jej i sviečku, ale s ňou nešiel… Čakal ju pred dverami… Zdalo sa mu to
pokúšaním pána boha… Pod chrámom je stará rímska krypta… Ktovie, čo sa na takých miestach o
polnoci deje?— Signora, kráčajte rovno pred chór, neobzerajte sa na nič. Nehľaďte ani napravo, ani
naľavo, choďte rovno, až padne vaše svetielko na Spasiteľa. Kľaknite, pomodlite sa a príďte
naspäť. Budem stáť s druhou sviečkou vo dverách, aby ste vedeli, kde sa obrátiť.Gemma, hoci trasúc sa na celom tele, išla. Hľadela len na svoje svetielko: srdce jej
trepotalo a v ušiach jej hučalo. Opakovala stále: — Pane bože, zmiluj sa nado mnou! Každý
šuchot, každý hlások sa ozýval v prázdnom, ohromnom priestore. Zdalo sa jej, hoci išla len
možno pol minúty, že nikdy nedôjde cieľa, že poblúdila. Až zrazu stála pred chórom, na ktorom
boli rozostavené sochy Spasiteľa a apoštolov.Hľadela na sväté tváre. Zdalo sa jej, že Kristus, ku ktorému zodvihla vysoko svoju
sviečku, jej milo kýva svojou božskou hlavou. Vedela, že je nie potrebné vyriecť svoju
modlitbu, však on všetko vie. Hodila sa na kolená a zohla hlavu k zemi. I ozvalo sa jej
nadzemským hlasom, ktorý nečula ušami, a jednako tým najistejším, nepochopiteľným spôsobom
precítila celou svojou dušou: — Boh je s tebou. Božia vôľa sa stane. Upokoj sa!Vstala. Kráčala najpokojnejšie za ďalekým svetlom vo dverách. Nikdy nebola taká istá a
spokojná vo svojom živote. Nemohla pochopiť, ako sa mohla báť tam, kde sa zdržiava Spasiteľ.
Veď bezpečnejšie miesto nie je na šírom svete. A že Spasiteľ tam bol, za to by dala sto
životov!Kostolník prevzal od nej sviecu a bohatú odmenu. Hľadel na ňu zadivene. Zdalo sa mu, keďže
svetlo sviece vo tme stojacej ožarovalo jej hlavu, že je to okolo nej svätožiara… Keď odišla,
ticho a pokojne sa prežehnal a opakoval si: — Tá musí byť svätá, tá musí byť svätá!Gemma kráčala domov. Nemyslela. Načo aj? Cítila s najdôraznejšou istotou, že boh drží
svoju ruku nad ňou a nad jej dieťaťom. Nech sa stane jeho vôľa, či Salvestra ožije, či nie!Tak je dobre, ako boh chce!*Salvestra vyzdravela.*Pre opateru a výchovu detí Gemma už od niekoľkých rokov nevyučovala. Boli jej bližšie
vlastné deti ako cudzie. Nenavštevovala ani múzeá ani arény. Nemala čas na snenie. Upotrebila
všetko na plynúci život, netrpiaci odklady.Zriedka jej prišiel do rúk i niektorý klasik. Nevynímajúc ani Danteho. Život zastrie
ideály.Doccimu sa tiež už zunovali — ako hovorieval — archeologické hračky. Nie je to jeho
chlieb. Omnoho viac zmyslu mali karty v klube.Láska smutne živorila medzi nimi.Ale veď už boli spolu osem rokov! Za osem rokov sa mnohé prihodí, čo privedie i
najbohatšiu lásku na žobrácku palicu.Ľudí nemožno nútiť k láske, keď ju necítia.Keď Gemma a Tino nemilovali tak ako prvé roky, ktože mohol za to?Gemma nachádzala na mužovi mnohé nemilé premeny. Šedivel. Svoje výroky — nielen o
umeleckých predmetoch — stále opakuje: vedela už všetky naspamäť. Keď len ústa otváral, už
vedela, či mu prisvedčí, či nie, bez toho, že by bol vyriekol slovo.Docci vyhadzoval Gemme na oči, že veľmi neidealisticky stučnela… Nuž, pravda, trochu
stučnela. Ale schválne, lebo sa jej videlo, že jej to omnoho lepšie pristane, keďže bola dosť
vysoká a vážila len päťdesiatosem kíl. Toto sú všetko trochu realistické podrobnosti, ale
život bez nich nebude. Gemma sa presvedčila, že teraz na ňu každý s väčším záujmom hľadí, ako
keď bola taká danteovsky chudá. Veď predtým i tvár mala takú danteovsky chudú. Niekto môže o
Dantem rojčiť, ale sa preto nemusí naňho ponášať. Ako nemusí ani muža klamať žena, ktorá má
inú predstavu o svojej kráse ako on.V ten rok išli na turíčne sviatky do Ríma. Zažiadalo sa im zasa raz stáť pod
Michelangelovou kupolou,[8]pozrieť na jeho Mojžiša[9]a na Rafaelove fresky vo Farnesine.[10]Tak si to nahovorili. Pravda bola, že sa im Verona už zunovala a že ušli z nej,
keď mohli. Vieme, ako je to v živote, keď si môžem premeniť: niečo sa mi zunuje, čo pokladám
za pekné, keď musím pri ňom zostať.V Ríme, kde už dávno neboli, zasa ožilo ich oduševnenie za umelecké krásy a — ožila aj ich
láska. Tino Docci naraz uznal, že Gemma mala pravdu, keď trochu pribrala. Zdala sa mu celkom
iná i v inom okolí, i pri iných myšlienkach. Zišlo im na um, ako sa veľmi milovali a ako by
bolo krásne, keby mohli svoju lásku vzkriesiť. Veď, hľa, aké prekrásne diela tvorilo rinascimento.[11]Išli domov zamilovaní ako po svadbe.Hneď po návrate do Verony dostal Tino záchvat malárie. Pri treťom umrel. Nepomohli mu ani
srdečné jedy, ani chinín.V Gemme niekoľkoročný všedný, jednotvárny život potlačil vzlet duše. Pri vedení
domácnosti, hoc i s hojnou čeľaďou, pri starosti o drobné dorastajúce dievčatá a pri všedných
zábavách, ktoré skytala Verona a okolie, stratil sa z jej duševnej spoločnosti s inými
velikášmi i Dante.Strata muža, teraz, keď ich láska spod pahreby vybĺkla novým ohňom, ju zasa vrátila k
onému veľkému trpiteľovi, ktorý s takou horkou skúsenosťou sa žaloval, že niet väčšej bolesti
nad spomienky na blažené časy v opustenosti a biede.Pred mesiacom by Gemma bola stratu muža dosť ľahko preniesla. Bola by našla potechu v
deťoch. Teraz zúfala a myslela si, že je život bez Tinovej lásky neznesiteľný.Čítala Danteho verše lásky k Beatrice. Zastával jej dych, keď tlmočiljej
vlastnépocity, keď vložil do čudesných slôh, čojej srdce a
dušu,hoci bolestne, ale hlucho tlačilo! Tisla knihu k srdcu, oči sa jej
zalievali slzami, keď vzdychala: — Ó, božský básnik! Ó, môj nezabudnuteľný drahý, drahý muž,
môj jediný Tino!O krátky čas sa jej zdal pobyt vo Verone neznesiteľný. Veď ju tam všetko bolestne
upomínalo na jej stratené blaho. Každou ulicou kráčala s ním; pred každou monumentálnou
stavbou, pri každom pomníku jej prichodili na um jeho poznámky.Hoci často i s trpkou rozkošou rozrývala svoju bolesť, zdalo sa jej, že tento stav
duševného rozrušenia by dlho nevydržala. Tratila vedomie prítomnosti a svojich povinností,
trávila nespavé noci, v ktorých si odriekavala Danteho slohy, cítiac bolestnú túžbu za
strateným druhom.Prešla bývať do Benátok. Pred odchodom sa odobrala s deťmi od Tina. Šli do cimitera monumentale[12]a plačúc a oblápajúc jeho pomník s poprsím, zavinuli ho vencami a pokryli hrob
kvetmi.Gemma sa šla odobrať i na Piazza dei Signori od Danteho. Koľko ráz kráčal po tomto
skvostnom, malom námestí, keď bol milým hosťom veľkodušného Scaligeriho[13]Bartolomea della Scala. Ale hoci bol vítaným hosťom, jednako bol vyhnancom bez
domova. Odíduc od Scaligeriho chodil od jedného pána k druhému, nemajúc nikde stáleho
pomeškania, až ho vložili v Ravenne do hrobu na večný odpočinok. Srdce mu ujedala túžba za
jeho domovom, za jeho Florenciou, hoci ho jeho spoluobčania odtiaľ vyštvali a odsúdili na smrť
ohňom na hranici, ak by sa vrátil. Jeho nadľudská bohatosť citov, jeho vznešenosť myslenia,
jeho dokonalé, všetko, čo vtedajší vek vedel, obsahujúce vedomosti, nemohli jeho spoluobčanov
presvedčiť o jeho najvyspelejšej oddanosti svojej otčine.Po jeho smrti Florenťania podnikli všetko, aby pozostatky najväčšieho talianskeho ducha
všetkých čias dostali zasa do svojich múrov. V oprávnenom tušení svojej veľkosti sa pomstil
svojim rodákom naložením, že nikdy nesmie byť jeho mŕtvola prenesená do jeho rodiska, ktoré,
vyvrhnúc živého, nemá právo honosiť sa ani jeho telesnými pozostatkami.Ale jeho srdce bolestne túžilo za nevďačným rodným mestom. Veď si ho všade vážili a ctili,
a jednako aký bolestný je jeho výkrik: „Veľmi dobre viem, ako preslano chutí chlieb, požitý
pri cudzom stole a ako unavuje vystupovanie a zostupovanie po cudzích schodoch.“Divina Commedia[14]je vlastne skomponovanie životných skúseností, citov a myšlienok do grandiózneho
trojdielneho obrazu. Bez pretrpkého osudu Danteho by toto jedno z najveľkolepejších diel
svetovej spisby nebolo povstalo. Cnosť a povznesenosť myslenia sa ukáže len v úpale utrpenia.
Gemma Docci sa ukázala hoc i skromná, ale jednako verná žiačka veľkého majstra.Na Piazza dei Signori stojí oproti palácu Scaligerovcov Danteho pomník. Aký bezvýznamný je
ten kamenný mních v porovnaní s jeho dielom! Gemma jednako vložila do neho svoje city a statua
sa jej zdala skvostná, tak ako palác, v ktorom videla pohybovať sa jeho vážnu postavu, ktorú
nikto nikdy nevidel sa zasmiať.*V Benátkach našla na Canale Grande opustený palác Brendacciovcov, dala ho zariadiť a
previezla sa doň s dcérami.Práca so zariaďovaním a bližšie oboznámenie sa s mestom jej aspoň čiastočne vyhnalo z
hlavy stálu túžbu za Tinom a voviedlo ju do riadneho, znesiteľného života, najmä keď mala zas
príležitosť ukojiť svoju túžbu za umeleckými predmetmi veľkým bohatstvom Benátok. Veď Benátky
sú mestom Belliniho, Tiziana, Tintoretta, Giorgioneho, Veroneseho, Tiepola[15]a mnohých znamenitých sochárov a staviteľov. Pamiatok pobytu Danteho tam niet,
lebo keď mal ta ísť ako vyslanec ravenského Tolentu, poveril ho boh inou úlohou a povolal ho k
sebe.Túžbu za spolužitím s iným mužom potlačila v ešte mladej a vtedy v plnosti vývinu a krásy
sa nachádzajúcej Gemme pamiatka na muža, čo ju opustil, a odpor dať deťom, na ktorých visela s
horúcim materinským citom, cudzieho človeka za otca. Cítila, že by jej každý pohľad detí
vyčítal pri každom milom slove, pri náhodnom láskaní nového manžela neveru k ich otcovi, s
ktorým prežila najblaženejšie chvíle, aké Stvoriteľ udelil ľuďom, aby im urobil život
žiadúcim, hoci s nekonečným radom starostí a utrpení.Hoci sa roky míňali, pamiatka blažených chvíľ ich lásky skvostným otrasom prenikla jej
celú dušu.Pomyslela si, keď jej Tino pokryl drobnými bozkami ústa, oči a končeky prstov, aká
nevysloviteľná slasť vibrovala nielen jej nervami, ale i aké prenikavé rozradostenie duše jej
spôsobilo pritom vedomie, že ten, koho nad všetko miluje, ten, ktorému by vďačne obetovala
život, ju s tými istými pocitmi privinuje na svoje srdce. Veď vrcholom lásky je pocit jej
vzájomnosti.*Giuliana sa udala na matku: bola vysoká, štíhla a jej pobelavé vlasy fluoreskovali na
slnci do medena. Keď bola ako dieťa nevedome milá a dobrá ku každému, tak sa pri dorastenom
dievčati spájali tieto vlastnosti ešte s vedomou a natrénovanou trpezlivosťou. Bolo ťažko ju
tak rozdráždiť, aby posunkom alebo slovom preukázala nahnevanosť.Salvestra bola počerná, čiernych vlasov a očí a drobnejšej, trochu plnej postavy. Bola
náruživá, nebolo možno povedať, či je dobrá, či zlá. Robilo jej radosť trápiť svojich milých
protivnými rečami a skutkami. Ale keď vedela, že najmä matku tým urazila alebo zapríčinila jej
bôľ, tak ukazovala také poľutovanie, jej žiaľ sa zdal taký úprimný, že jej matka vždy
odpustila, skoro ju prosiac, aby neopakovala svoj priestupok.Giuliana hľadela na ne s ľútostivým úsmevom, čoho následok bol, že ju obidve vykliali.Giuliana mala dvadsať rokov a Salvestra sedemnásť, a Gemma, hoci mala vyše štyridsať,
udržala ešte vždy svoju krásu. Mala peknú štíhlu postavu a tvár bola jemná, bez badateľných
znakov zániku pružnosti pokožky. Od dvoch rokov musela kvôli dcéram vyhľadávať spoločnosť, ak
ich nechcela vychovať ako mníšky.Hoc boli i Giuliana i Salvestra pekné, jednako sa v spoločnosti veľmi často prihodilo, že
matka, hoci nechtiac, privábila význačnejšiu mužskú spoločnosť okolo seba ako jej dcéry.Giulia sa tomu tešila. Keď prišli z takej spoločnosti domov, kde mama očarila nejakého
pána, ktorý sa jej nápadnejšie venoval, bozkávala ju a oblápala, tešiac sa, že na niekoľko
hodín zbavila sa svojej stálej, trochu smutnej vážnosti. Salvestra sa hnevala a robila často
urážlivé poznámky na jej, podľa jej mienky, primladistvé úbory a živé správanie. Ako osoba
citlivých nervov, podliehala Gemma nálade. Bola duchaplná a chápala každé sousentendu,[16]bol s ňou pôžitok besedovať, a keď našla primeraného spoločníka, zabudla vše na
svoju trudnomyseľnosť.Benátky sú jedným ohniskom sveta; na Lide sa v sezóne schádza najmä dobrá talianska
spoločnosť. Angelo Cagnola, bohatý neapolský bankár, našiel také zaľúbenie v Giuliane, že ju
pýtal za ženu od Gemmy. Keďže i on bol dievčaťu milý, šlo zaňho na najväčšie roztrpčenie
Salvestry, ktorá sestre závidela bohatého a elegantného muža, majúceho vystupovanie vzdelaného
svetoobčana. Bolo ju ťažko zadržať od toho, aby sa mu nenatískala. Robila matke výčitky, že
nedala Angelovi možnosť, aby si ju zamiloval, a sestre, že svojím nepekným koketovaním ho
odviedla od nej, pričom sa odvolávala na okolnosti pritiahnuté za vlasy, ktoré okrem nej nikto
nezbadal.Giuliana trpela výčitky s anjelskou trpezlivosťou a pod zámienkou, že musí nevyhnutne
navštíviť ochorevšiu priateľku, odišla na týždeň do Padovy, nechajúc Salvestre voľné pole, aby
si získala Cagnolovu náklonnosť. Bankár i v neprítomnosti Giuliany venoval najväčšiu časť
svojho času Docciovcom. Ale Salvestru vôbec nebral vážne a odbavoval ju, napriek jej Gemme
veľmi nemilému natískaniu sa, len žartovnými poznámkami a strojene vážnymi naučeniami. Ale
nemohol zakaždým vyhnúť, aby nešiel s ňou na vychádzku. Na ostatnej, ktorú spolu urobili — o
dva dni sa mala Giulia vrátiť — sa mu náruživé dievča v temnom kúte chrámu San Geronimo hodilo
na prsia a vyznalo mu plačúc svoju lásku. Cagnola musel zobrať celú svoju rozvahu, aby ju
upokojil, čo sa mu len čiastočne podarilo sľubom, že jej pošle svojho priateľa, kolegu, ktorý
je omnoho krajší, bohatší a lepší ako on.Pokladal za svoju povinnosť uvedomiť Gemmu, ktorej teraz prvý raz zaľahlo bolestne na
dušu, že egoistická povaha Salvestry môže zapríčiniť ťažké zauzlenie v ich živote.Keď prišla Giuliana domov a Salvestra precítila vysvetlením a láskavým napomenutím
matkiným celú šľachetnosť sestry a svoje nehodné správanie, s náruživým oľutovaním hodila sa
pred ňou na kolená a prosila ju o odpustenie, sľubujúc jej všetku lásku svojho života.
Giuliana jej s najláskavejším gestom odpustila.— Mám ťa rada, sestrička, a veľmi ľutujem, že si nešťastná. Ale ty, blázonko, veď si ty
ešte mladučká. Ty si dieťa, ktoré túži za hračkou. Neboj sa, je ich dosť na svete, nájde sa i
pre teba.Giuliana a Cagnola sa onedlho zosobášili. Sprvu žili veľmi dobre. O rok začal svetácky
bankár, ktorému sa núkalo toľko lásky najkrajších dám, Giulianu klamať. Ale dobrá žena
rozplamenila svojou múdrou trpezlivosťou malú iskričku šľachetnosti tlejúcej v jeho duši
natoľko, že ju pevne a čiste zavrel do svojho srdca.O niekoľko mesiacov neskoršie sa prihodilo, že si Salvestra, utekajúc šialene hore
schodmi, vyvrtla nohu, ktorá jej v členku napuchla. Gemma sa zľakla, že si ju zlomila a
poslala po najbližšieho lekára, keďže telefonicky volaného domáceho lekára nebolo doma.O niekoľko minút prišiel elegantný, vysoký pán príjemných, istých spôsobov a veľmi
priateľskej tváre a predstavil sa ako doktor Filippo Martelli.Nastráchaná Gemma ho zaviedla do izby Salvestry, ktorá tam ležala na diváne, stonajúc a
hryzúc šatôčku od bôľu. Martelli mäkkými prstami prehmatal jemnú nôžku a urobil s ňou niekoľko
pohybov, pričom Salvestra raz skríkla a hneď zatým sa zasmiala.— No, však už nebolí? — spýtal sa smejúc, pričom sa mu zasvietili biele opatrované zuby.Salvestra porúšala nohou, nebolelo.— Ó, doktor, aký ste vy eskamotér! Nebolí! Čo ste urobili s nohou?— Jedna kôstka bola trochu vyskočená, tú som napravil.Doktor sa odporúčal. Na druhý deň prišiel popoludní práve na čaj. Zadržali ho naň.Prišiel i na tretí a štvrtý deň. Veľmi sa zvidel Salvestre — i Gemme.Martelli mohol byť mladší o niekoľko rokov od Gemmy.Minulo asi dvanásť rokov od mužovej smrti. Gemma už len výnimočne myslela naňho. Život
donáša so sebou toľko rozličných zaujatí, že nemožno žiť len svojim spomienkam.Gemma sa naučila posledné roky i vybrať si niečo z radostí života. Často rozmýšľala, že
Salvestra sa tiež môže vydať a ona ostane sama. Bola ešte veľmi mladistvá, zdalo sa jej otupné
tráviť zostatok života, ktorý mohol byť i dosť dlhý, len v spomienkach a v očakávaní listov od
detí.Martelli sa jej videl. Zdal sa človek jemný a vzdelaný. Keď spomínal svoju „drahú matku“,
triasol sa mu hlas dojatím a vstúpili mu slzy do očí. Na Gemmu pozeral tak zamilovane, tak
mnohovravne, že klopila pred jeho pohľadmi oči. Nie bez vzdychov, hoci potlačovaných.Myslela si, poučená prípadom so zaťom, že Salvestra nebude žiarliť na ňu, keďže bol lekár
o viac ako dvadsať rokov starší od nej. A naozaj, Salvestra nielenže nevyhľadávala spoločnosť
Martelliho, ale sa ho do očí bijúco stránila. Keď prišiel, vždy ušla pod nejakou zámienkou
alebo hoci bez slova z izby. Ale jednako bola premenená. Bola málovravná a zabudla sa i vadiť
s materou, čo dosiaľ svedomite robievala. Nejedla, nespala, schudla.— Dievča, čo je s tebou? Nie si ty chorá? — spýtala sa jej zavše ustarostená Gemma.Salvestra drgla plecom:— Nič mi nie je. Zdravá som. Len ty buď taká zdravá, ako som ja.Toto sa opakovalo viac ráz.Až raz počula Gemma plač v dcérinej izbe. Vošla k nej a našla ju, sediacu na diváne,
usedavo nariekať.— Preboha, čo plačeš, čo sa stalo s tebou?— Preboha, čo plačem, čo sa stalo so mnou? Ako by som neplakala, keď mám takú matku, ako
si ty! Kedy stála matka tak v ceste šťastiu dcéry, ako ty stojíš mne? Ty si už žila krásny
život s mužom, ktorého si milovala a ktorý teba zbožňoval, a teraz mne nedožičíš, aby som si
vzala muža, ktorý by bol zárukou môjho šťastia. Toho si vezmeš ty! Ó, ja nešťastná!V Gemme zamrelo srdce a podlomili sa pod ňou kolená. Klesla na kreslo.— A či som ja mohla myslieť, že ty Martelliho chceš? Veď je pre teba pristarý, a veď si
utekala pred ním!— A pre teba je primladý! Je o osem rokov mladší od teba. O osem rokov! — kričala
pohrdlivo Salvestra.— Len o šesť! — povedala ticho Gemma. Zašiel ju taký hnev a nenávisť k dcére, že si
želala, aby hneď umrela.Salvestra zasa začala fikať a nariekať, bijúc si hlavu a zalamujúc náruživo rukami.Gemma odišla bez slova. Ako vyšla z izby, Salvestra prestala plakať.Gemma išla do svojej izby. Ako ju nadchádzali myšlienky, zastávala a rozmýšľala.— Nech si to zlé stvorenie toho človeka vezme!Schytila ju vlna ľútosti nad sebou a trpkosladký pocit obetovania sa.— Prinútim ju oľutovať to, čo urobila! Dám jej toho človeka, hoci mi je milý.Popoludní prišiel Martelli. Pred príchodom poslal krásnu kyticu.Gemma i Salvestra ho prijali vľúdne ako vždy. Nálada dám sa zdanlivo v ničom nelíšila od
obyčajnej.— Martelli, ďakujeme vám za krásnu kyticu. Neviem, prečo mi tie kvety dnes tak veľmi
slúžia mementom, že som už stará žena.Martelli možno s úprimným pocitom odporu vyhováral Gemme túto predstavu.— Stará, milý doktor. Lebo žena, ktorá sa už zriekla lásky, je nie mladá. Ja už milovať
nemôžem a ani si nemôžem predstaviť, že by som mohla žiť s mužom.Martelli, ktorý prišiel s odhodlaním, že dnes vyzná lásku Gemme, počúval tieto slová s
najnepríjemnejším prekvapením. Zvraštil čelo a hrýzol si peru. Nevedel napochytro, čo riecť.
Našťastie Salvestra, ktorá sa dívala von oblokom na Canale Grande, akoby ju do rozhovoru nič
nebolo, zvolala: — Ecco la![17]Gondola s veľkým plagátom! — slabikovala, ako sa gondola blížila: — „Koncert
D’Albertov!“ Pôjdeme, mamma mia?— Môžeme ísť. Rada D’Alberta. Jeho chápanie, najmä Gounoda,[18]je mi sympatické. Dám objednať vstupenky. Pôjdete, doktor?Z rozmýšľania vyrušený Martelli nevedel napochytro, či ísť, či nie.— Hľa, Gounod, nie, D’Albert! Hľa, ja. Neviem ešte. Čakám zvesť od pacienta, ako mu bude.
Nechcel by som, aby ma na koncerte vyrušovali.Gemma sa trochu usmiala: — Teda nie. Tak dám objednať len dve karty. — I vyšla.Salvestra sa obrátila k lekárovi: — Poďte, doktor. — Martelli nespustil z nej očí. Ako
čudne hľadí na mňa tá osoba. A tón jej reči! Hotová siréna!— Tak pôjdem, — riekol o niekoľko sekúnd.Salvestra prišla celkom k nemu. Myslel, že sa mu hodí na prsia. Ale nie, ukázala len rukou
na kyticu.— Tie kvety ste doniesli mne?— Ak by vás to tešilo, tak vám, milá Salvestra.— Veľmi, veľmi by mi to bolo milé.Martelli potreboval veľmi peniaze; prax mu nešla. Bol už na štvrtom mieste a nikde sa
nemohol preboriť. Išlo mu o to, aby sa už napokon dostal pod strechu. Bol veľmi dobre
informovaný, koľko peňazí má Gemma. Bolo to slušné. O to nešlo, či dostane majetok s rukou
Gemmy a či Salvestry.Keď sa Gemma o chvíľočku vrátila do izby, poprosil ju, aby i preňho kázala objednať
vstupenku na koncert. Gemma sa zasa usmiala. Myslela si: — Chytro presedlal. Quel farceur![19]Keď ho Salvestra chce mať, tak nech si ho vezme.Na koncerte Martelli sedel len pri Salvestre, lebo nedostali všetky vstupenky pri sebe.
Gemma sedela o dva rady za nimi, takže ich mohla pozorovať. Salvestrina hlava bola temer stále
na prsiach Martelliho. Gemma cítila horúci stud za svoju dcéru.Nespala skoro celú noc. Poschádzalo jej na um, čo všetko vytrpela pre Salvestru. Neprešlo
skoro dňa, aby jej dievča nebolo dalo aspoň zlé slovo. A jednako jej srdce visí na nej. Hoci
sa často i hnevá na ňu, takže by ju v hneve i prekliala, ale hneď sa spamätajúc, napraví svoj
hnev vzácnou žiadosťou, aby bola požehnaná a šťastlivá.Gemma si pomyslela, že sa jej Salvestra narodila ako plod jej najvrúcnejšej lásky k
Tinovi. Dali jej život bez jej vôle, jedine preto, že sa nevypovedateľne milovali. Je
zodpovedná za jej blaho pred bohom, ľuďmi a pred svojím svedomím.Rozhodla sa, že vykoná svoju povinnosť do krajnosti.*Salvestra sa vydala o dva mesiace za Martelliho, ktorý dostal stanicu mestského lekára v
Alessandrii, kde sa hneď presťahovali.Gemma si umienila, že im dá celý svoj majetok a bude žiť len zo skromnej penzie, ktorú
dostávala po mužovi. I dala im všetky peniaze a umelecké predmety, ako i sumu, ktorú vyťažila
za svoj cenný nábytok. Palazzo dala teraz sama do prenájmu, lebo získala takto istú, hoci
skromnú sumu, a sama sa utiahla do malej izbičky vo dvore. Zo svojej peknej knižnice si vzala
so sebou len Danteho vo vydaní Dioniseho. To bol jej jediný luxus.Niekoľko mesiacov žila tichý, nikým nevyrušovaný život. Prestala chodiť do spoločnosti a
navštevovala namiesto toho kostoly a obrazárne. Veď celé Benátky sú múzeom! Koľko tam mala
pokrmu pre svoju dušu, dychtiacu za umeleckými pôžitkami, za ktorými sa v nej túžba zasa
zobudila, ako kedysi pred rokmi.Bola so svojím osudom spokojná. Veď je Dante taký znamenitý vodca v živote, ktorý viac
nepočíta s pozemskými radosťami!Giuliana písala matke často. Každý jej list bol jej sviatkom a radosťou. Salvestra písala
zriedka. Našťastie. Každým listom otravovala jej srdce.Jediná radosť Martelliho bolo zbieranie peňazí. Jeho modla, jeho jediné potešenie na svete
bolo zhrabovať majetok. Boh ho potrestal. So skoro miliónom lír, ktoré dostal od Gemmy,
špekuloval na burze a prišiel o všetko. Teraz trpia i nedostatok, lebo narobil ešte i dlžôb,
ktoré musia splácať.— Mamma mia, ak môžeš, pomáhaj. Mne ostáva iba neslaný chlieb a nárek a zvady muža.Gemma mala niekoľko sto lír odložených zo svojej penzie, mala ešte niekoľko slušnejších
šiat, tie predala, ako vôbec všetko, za čo dostala nejaký groš, a tak zozbierané peniaze
poslala Salvestre.Odhodlala sa, že bude zasa učiť, hoci len malé deti, a čo len za stravu, a že pošle celú
penziu dcére, ktorej sa narodil syn.Sprvu dostala i žiakov. Ale jej o mesiac-dva všade vypovedali. Nikto nemohol hľadieť na
smutnú, opustenú vdovu, ktorej, zdalo sa, že neopísateľná bolesť — možno následok hriechu —
užiera srdce.Bieda dcérina jej bola stále pred očami. Bola by vďačne umrela, aby sa tých vidín zbavila.
Veď bolo to tak ľahko: lagúna bola všade pri ruke. Ale nemohla to urobiť. Možno by ju nebol
odstrašil ani večný trest, ale nechcela ukrátiť dcéru o penziu, ktorú by po jej smrti nebola
dostávala.Musela žiť.Vydala i izbu, v ktorej bývala, a utiahla sa do malej komôrky bez obloka, kde držiavali
kadejaké odpadky a smeti pred odprataním a kde bolo práve len toľko miesta, že mohla vložiť
otiepku slamy.Pomyslela si, že Dante postával pred cudzími dverami a prosil o skyvu chleba. Dante,
najvznešenejší duch Talianska, prosil úbohých, biednych sedliakov, aby rozdelili s ním svoju
biedu. Dante žobral!Odhodlala sa na najťažší skutok svojho života. Aby nemusela odobrať z penzie posielanej
Salvestre ani jediné soldo,[20]vystrela pred chrámom sv. Marka ruku o almužnu. Dostala jej hodne, lebo každého
dojala bolestná, ešte vždy zduchovnenosťou pekná tvár nešťastnej, ale stráže prekazili jej
zámer.Chodila len po stratených uličkách podvečer a prosila od najchudobnejších, hoci s
ponúkaním svojej práce, o kúsok chleba, alebo chudobou odstaveného jedla. Dali jej obyčajne,
hoci sa i to stalo, že jej surovo vynadali a jej i telesne ublížili.Prosenie o almužnu jej bolo také trápne, že sa odhodlala k nemu vždy len vtedy, keď
cítila, že ju sily už úplne opúšťajú a že ak už nepôjde, nebude vládať sa pohybovať a zahynie
predčasne hladom. Dni trávila utiahnuto v tmavých kútoch kostolov, modliac sa k bohu za
šťastie svojich detí.Druhú zimu po Salvestrinom vydaji našli ju v jedno februárové ráno v jej skrýši zamrznutú.
Nebolo vlastne ani mrazu, ale na kosť a kožu vychudnuté, úplne zoslabené telo nemohlo
vzdorovať viac ani menšej zime. Dožila sa len štyridsaťštyri rokov.Obecný úrad uvedomil zaťov a dcéry o jej umretí. Prišli parádne dámy a páni na pohreb do
Palazza Brendacci a hľadali ju v bohatom byte na poschodí.Keď počuli osud známej, tichej žobráčky a videli mŕtvolu matky, ktorá zahynula od zimy a
hladu, hodili sa Giuliana a Salvestra na jej telo a bozkávali ho a hladili ho plačúc.
Salvestra si trhala vlasy a skvelé háby a driapala nechtami líca. Kričala: — Ja, ja som ju
zabila! Ja som jej luhala, že nemáme z čoho žiť, a ona úbohá, svätá, hladom umrela, aby náš
príbytok, naše bohatstvo zveľaďovala!V mučení svojej duše kričala: — Niet pre mňa miesta na tomto svete, ako pre Judáša! Nikdy
mi to boh neodpustí!Giuliana plakala nad ňou.— Nešťastná, ako ťa ľutujem, úbohá Salvestra! Ó, mama drahá, že si nepomyslela, ako sa
svojou nekonečnou láskou pomstíš svojmu dieťaťu a do akého nešťastia ju donesieš!*Biedne telesné pozostatky Gemmy previezli do Verony a pochovali ich pri boku jej muža.
Salvestra dala nad matkiným hrobom postaviť krásny umelecký pomník, predstavujúci biednu
žobrácku, dávajúcu almužnu bohatej dáme.[1]signorina— (tal.) slečna[2]amorety— bôžikovia lásky[3]ad bestias— (lat.) vydať dravým zverom[4]karcer— (zastar.) väzenie[5]Danteho Beatrice a Petrarcova Laura— literárne idoly talianskych
básnikov, oslavované v ich poézii[6]skarlatína— (z tal.) šarlach[7]inferno— (z lat.) peklo[8]pod Michelangelovou kupolou— myslí sa kupola chrámu sv. Petra v
Ríme, ktorú projektoval Michelangelo (1475 — 1564), jedna z hlavných postáv talianskej
renesancie.[9]pozrieť na jeho Mojžiša— jedna z najvýznamnejších
Michelangelových sôch v rímskom chráme San Pietro in vincoli[10]Rafaelove fresky vo Farnesine— Raffael Santi (1483 — 1520),
význačný taliansky renesančný maliar a staviteľ[11]rinascimento— (tal.) renesancia[12]cimitero monumentale— (tal.) cintorín s monumentálnymi
náhrobníkmi[13]Scaligeri— Cangrande I. (1291 — 1329), na jeho dvore žil
Dante[14]Divina Commedia— Božská komédia, Danteho vrcholné dielo[15]Benátky sú mestom Belliniho, Tiziana, Tintoretta, Giorgioneho, Veroneseho,
Tiepola— v Benátkach pôsobili traja Belliniovci, otec Jacopo Bellini (okolo
1400 — 1470) a synovia Gentile Bellini (okolo 1429 — 1507) a Giovanni Bellini (okolo 1430
— 1516). Najmä obaja synovia boli vedúcimi maliarskymi osobnosťami v Benátkach. — Tizian —
(vl. m. Tiziano Vecelli, okolo 1490 — 1576), významný renesančný maliar s úsilím o
klasický výraz; maľoval hlavne v Benátkach. — Tintoretto (vl. m. Jacopo Robusti, 1518 —
1594), benátsky rodák, posunul maliarsky výraz smerom k duchovnosti. — Giorgione — (vl. m.
Giorgio da Castelfranco, 1478 — 1510), jeden z prvých veľkých zjavov benátskej školy. —
Paolo Veronese (vl. m. Caliari, 1528 — 1588), známy výzdobou Dóžovho paláca v Benátkach. —
Giovanni Batista Tiepolo (1696 — 1770), už barokový maliar a rytec, posledný veľký zjav
benátskeho maliarstva.[16]sousentendu— (fr.) nevyslovené, nepovedané[17]Ecco la— hľa, tam[18]Charles Francois Gounod(1818 — 1893), francúzsky hudobný
skladateľ, hlavný predstaviteľ tzv. lyrickej opery[19]quel farceur— (fr.) aký šašo[20]soldo— medený peniaz
|
Nadasi-Jege_Gemma-docci.html.txt
|
K meninám Jozefa Plech[a], profesora v škole ev. vrbicko sv. mikulášsk[ej] od jeho
syna prednesená r. 1850-ho[1][2]Čo to za cit v duši mojej zniká,že mi slová na rtoch klesajú,mysli radostné sa striedajúa srdcom hnutie svaté preniká?Oj doba, je to pre mňa velikáapušku deň mena drahéhoa zblíženia času blahého,kde cit posvatný v túžbe vyniká!Oj, plyňte tedy slzy radostiv voľnom toku prez tvár mojua proste tam toho z výsosti,aby tento mnohokrát mohol deňpri tichom svätievať pokojua dlho snívať… sladký žitia sen![1]Jozef Plech (Plch)zo Zemianskej Dediny z Oravy (nar.
1797) bol po skončení teológie vo Viedni profesorom a rektorom
vrbicko-svätomikulášskej školy, kde učil vyššie triedy. Janko Čajak sa stal
učiteľom nižších tried, zarobil si na štúdium a Plech ho poslal do Viedne.
Plech písal aj verše a učil i Janka Kráľa a štúrovcov.[2]od jeho syna— ide o mladšieho syna (Matúša Miloslava
Plecha), ktorý bol J. Čajakovým spolužiakom levočským po r. 1846
|
Cajak_Verse-z-dennika.txt
|
Kto vie o ňom?…Kto vie o ňom, kto vie o ňom? —Čierne rúcho, bledé líce,oči plačom zčervenelé,z ulice tak do ulicechodí žena po dni celé. —Ani slýchu, chýru po ňom!Kázali mu ísť do vojny,do krvavej, ľudomornej — —a on taký bol pokojný!takej duše bol pokornej!Neublížil ani brúčku,neznal hnevu, neznal zlosti,ceľoval jej bielu rúčku,srdce plné snov, ľúbosti. — —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?Čierne rúcho, bledé líce,oči plačom zčervenelé,z ulice tak do ulicechodí žena po dni celé,kde kasárne, kde paláce,páni zlatom šňorovaní,ruky vzpína k ním prosiace,spytuje sa v sužovaní:kto vie o ňom, kto vie o ňom?Páni zlatom šňorovanílebo nemo plecom kývnu,lebo veľmi zamestnanítvár ukážu chladnú, divnú; —ani slýchu, chýru po ňom!Letia týždne i mesiace,no od neho není zvesti — —vyschly oči už slziace — —srdce ztrplo od bolesti.Kto vie o ňom, kto vie o ňom?V chráme Božom kľačí, prosísladké Božské smilovanie — —v chrám i dcérku s sebou nosí,snáď tej kynie milosť Páne.Ó, Boh, Ten je milostivý,On je láska, On dobrota: — —v svete ľudia bojochtiví! — —boje: jejich to robota!Zpupni! čo stvárate vojny!čo smýšľate mordy, zhuby?zloduch zdrapil vás opojný,skrz vás ničí, skrz vás hubí.Zhnusily sa rodom boje — —veď by ľud bol rád pokojný,obrábal by pole svoje — —veď je život prácehojný,veď my ľudia brat sme bratu — —v pokoji by boli živí,nedali sa mordom, katu —keby nie tí bojochtiví!Kto vie o ňom, kto vie o ňom?Za mužom sa morí žena,za oteckom plače dcéra,konca není však súženia,bôľ im srdce sviera, sžiera — —ani slýchu, chýru po ňom!Hej! ja poviem, kto vie o ňom:o ňom vie ten ker tŕňový,v ktorom mladý mrtvý leží — —o ňom potok vie krvavý,ktorý blízko pri ňom beží.Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vedia čierne chmáry,čo ponadeň nebom tiahnua po jeho bledej tváritôni závojami šľahnú. — —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vedia víchry divéčo ponadeň zúria, dujú,piesne hviždia smutné, clivéa vlasy mu rozčuchujú. — —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vedia dážde, pľuty,čo sa naňho dúškom valia;kto sa tu nad ním uľutí,keď mu múly tvár zakalia? — —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vedia čierne vrany,ktoré nad ním poletujú;jaké strašné jeho rany!a tie víchry jako dujú! —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vedia stepí dravce,o ňom vie i mesiac nemý;o ňom vedia červy, mravce,čo sa plazia tam po zemi. — —Kto vie o ňom, kto vie o ňom?O ňom vie i snežík biely,čo naň tak tichunko padá; —druhí o ňom nezvedeli — —kto pod snehom brata hľadá? — —Ani slýchu, chýry po ňom!
|
KovalikUstiansky_Kainovo-dielo.html.txt
|
O KovladuByla jedna vdova a ta měla dceru velice krásnou. Matka byla pokorná vdovica, ale dcera
byla pyšná dioučica.Mnoho přicházelo dovedačů,[1]ale žádný nebyl dceři vhod, a čím více chlapci o ni se drali, tím se více hore niesla.[2]Jednou za jasné noci probudila se matka ze spánku; nemohouc zaspati, sundala se
zdi patričky[3]a začala se modliti za blaho své dcery, která jí těžkou hlavu dělala. Dcera
ležela vedle ní spící. — Matka s libostí na své krásné dítě se dívala; tu dcera ve spaní se
usměje. „Ach čože sa tomu dioučisku pekného snije, že sa tak chutně usmieva?“ — myslí si
matka, a domodlíc se Otčenáš, pověsí patričky na kliněc,[4]hlavu položí vedle dceřiny a usne též. — Ráno ptá se dcery: „Ale dcéra moja,
povedzže ty mně, čo sa ti v noci pekného snilo, veď si sa vo spánku usmievala?“„Eh matka moja, čože sa mně snilo; snilo sa mi, že prišiel pre mňa pán v meděnom voze a
že mi dal prstienčok s kamienkami, ktorie sa ligotaly[5]jako hviezdy na něbi. A keď som prišla do kostola, tu sa ľudie dívali hiba na
blahoslavenú pannu a na mňa.“„Ach dieťa moje, jaké sa ti to hrdé sny pletú?“ zavrtěla hlavou stará matka, dcera ale
zpívající šla odbývati svoji práci. — Ten samý den přijel na dvůr selský vozík a pořádný
synek vesnický přišel dceru prositi „na selský chléb“.[6]Matce se mladý ženich velice líbil, ale dcera pyšně ho odbyla řkouc: „A čo bys
prišiel pre mňa aj v meděnom voze, a čo bys mně prstienčok dával s kamienkami, ktorie by sa
ligotaly jako hviezdy na něbi, něšla by som za těba!“Ženich slyše tato hrdá slova, dal spánembohem a smutně odjel. Matka ale velmi dceru
kárala za její hrdost.Druhou noc se matka opět probudila ze spánku; i vzala zase patričky a modlí se za blaho
své dcery ještě vroucněji. Dcera ležela vedle ní spící; najednou se hlasitě ve spaní
zasmála. — „No, čože sa temu dioučaťu zase pletie!“ vzdychla si matka, pomodlila se ještě,
pak pověsila patričky na hřeb a hlavu položila vedle dceřiny hlavy, ale dlouho nemohla
zaspati.Ráno ptá se dcery při oblékání: „Ale čože sa ti, diouka moja, zase plietlo, veď si sa vo
spaní hlasně zasmiala?“„Eh čože sa mi plietlo; plietlo sa mně, že prišiel pre mňa pán v sriebornom voze a že
mně dal zlatú partu.[7]Keď som prišla do kostola, tu sa ľudie viac na mňa dívali lež na blahoslavenú
pannu!“ — pravila dcera matce.„Eh čože to vravíš,[8]diouka moja, jaké sú to hrdé sny! Ach modli sa, dcéra, modli, abys něpadla do
pokušenia!“ — kárala matka dceru, než ta, domrzena matčiným napomínáním, třískla dveřmi a
šla ven.Ten samý den přijel na dvůr panský kočár a přišli páni zemani prositi ji „na panský
chléb“. — Matka si to pokládala za velikou čest a těšila se již, že dcera svolí a že bude
šťastna, ale dcera hrdě odbyla námluvčího: „Něpuojděm za vás, a čo by stě pre mňa prišli i
v sriebornom voze a zlatú partu mně doniesli!“Námluvčí se hrdé panně poroučeli, když je tak odbyla, ale matka vyplísnila dceru — a
naříkala na její pýchu: „Ach dcéra, pýcha peklom dýcha, ach zanahaj pýchy!“ — ale dcera se
jí jen smála.Třetí noc dcera vedle matky dobře spala, ale matka nikterak zaspati nemohla starostí o
dceru, a patričky z rukou ani nedávala.Tu se dcera ve spaní začne rehotať.[9]— „Bože!“ zvolá matka, „čože sa temu něšťastnému dieťaťu pletie!“ — a modlí se,
modlit nepřestává za blaho své dcery do vidna.[10]„Ale dcéra,“ ptala se jí hned ráno, „čože sa ti zase v noci plietlo ? Veď si sa vo spaní
rehotala?“ — „Či mňa chcetě zase vyhrešiť?“ odmluvila dcera.„Len ty mně to, diouka moja, povedz!“ — ponúkala ji matka.„Nuž, čože sa mně snilo, snilo sa mi, že pre mňa prišli vo zlatom voze a že som dostala rúcho[11]celkom zlaté. Keď som prišla do kostola, tu ľudie len na mňa pozerali!“Matka žalostně spráskla ruce nad těmito hrdými sny — ale dcera sebrala oděv a šla se ven
dostrojiti, aby nemusela poslouchati matčino napomínání.Ten samý den přijely na dvorek tři vozy, měděný, stříbrný a zlatý. U prvního bylo po
dvou, u druhého po čtyřech, u třetího po osmi hrdých paripách.[12]Z měděného a stříbrného vozu skákali pánové v červených nohavičkách, v zelených dolmanikách[13]a čapkách. Z vozu zlatého ale vyskočil pán pěkný, v celém zlatém oděvu. Všickni
šli prosto do jizby a mladý pán prosil matku o dceru. „Ej, či by sme hodny boly takého
šťastia“ — omlouvala se pokorná matka, dcera ale jak se na pána podívala, hned si myslila:
„To je ten, čo sa mně o ňom snilo!“ a rychle uskočila do komory viti piero.[14]Když kytku uvila a ženichovi co záručnuo podala, dostala od něho prstének, v němž se
kaménky ligotaly jako hvězdy na nebi, zlatou partu a rúcho celé zlaté. — Byla plna radosti,
a rychle šla se do komory oblékati. Matka ale plna starosti ptá se ženicha: „A na jaký
chlieb, pán ženich, pýtatě moju dcéru?“„U nás je chlieb meděný, srieborný i zlatý, na jaký budě chceť něvesta pristať,“
odpověděl ženich. — Matka se všemu tomu velice divila a dělalo jí to mnoho starosti, ale
dcera se na nic neptala, na nic se neohlížela, ani na matku. Když byla ustrojena v zlatém
rouchu, byla krásnější než všecek svet.[15]— Ženich vzal ji za ruku a hned šli k sobáši,[16]aniž dříve matku o požehnání prosila, aniž se s děvojstvím rozžehnala dle
způsobu starootcovského.[17]— Matka, všecka zarmoucena, stála na prahu a za ně se modlila. Jak bylo po
vdavkách, sedla nevěsta s ženichem do zlatého vozu, svatovia[18]do stříbrného a měděného a ty tam ujížděly, aniž by se byla dcera s matkou
dříve rozžehnala.Jeli, jeli, až přijeli k jedné skále, do níž byla veliká díra jako městská brána. Před
tou branou koně zrazu obrátili dnu.[19]Jak byli uvnitř, tu ti přijde veličizný Zemotras a skálu za nimi zrútil. Byli
ve tmě. Nevěsta se velmi lekala, bála se, ale ženich jí povídal: „Nič sa ty neľakaj, len
čakaj, vyjasní sa, vykrásni sa!“A tu hned přibíhali se všech stran malí mužíčkové (permoníčky)[20]s rozžhatými pochodněmi v rukou a ti všickni vítali svého pána Kovlada[21]a na cestu mu svítili. Nuž tu teprv viděla hrdá nevěsta, za koho šla, že má
muže Kovlada. — Ale nic se proto netrápila. — Z těch tmavých skal přišli do veličizných
lesů a vrchů, po samé nebe sahajících, ale všecky ty smrky, jedle, buky, všechny hory byly
olověné. — Jak je přejeli, ty divné hory, přišel zase Zemotras a všecko za nimi zrútil. — Z
olověných hor přijeli do krásné roviny, kde se vše jen krásou třpytilo, a uprostřed té
roviny stál zámek zlatý, drahým kamením vykládaný. — Do toho zámku uvedl Kovlad nevěstu,
řka jí, že to vše i její bude. — S radostí a podivením si prohlížela mladoženka toto
bohatství, měla, po čem bažila. Než když si vše zůkol vůkol prohlídla, ustala a ráda
viděla, že strojí permončiky na stůl. — Cítila hlad. — Sedli ke stolu.Přinášeli na stůl jídla měděná, stříbrná i zlatá; všickni z nich jedli, jen nevěsta
ničehož požíti nemohla. Prosila tedy ženicha o kousek chleba.„Vďačně, pani moja,“ řekl Kovlad a hned kázal, aby přinesli bochník chleba měděného.
Sluha běžel, přinesl bochník chleba měděného — ale paní ho jísti nemohla. Kázal pán, aby
přinesli bochník chleba stříbrného. Sluha běžel, přinesl bochník chleba stříbrného — než
paní ho jísti nemohla. — Konečně kázal pán, aby bochník chleba zlatého přinesli. — I
přinešen chléb zlatý, ale ani ten paní jísti nemohla. — „Vďačně bych ti poslúžil, pani
moja, ale nemáme tu inšieho lež taký chlieb!“ — řekl Kovlad své mladé paní. Tu teprv viděla
nevěsta, do čeho se dala, a do hořkého pláče se pustila. „Už je darmo plakať a nariekať,“
řekl jí Kovlad, „veď si veděla, na jaký chlieb sa dávaš, nuž ako si volila, tak sa ti
stalo!“A tak bylo, a nejinak; co se stalo, odstat se nemohlo. Nevěsta musela pod zemí již
zůstati u svého muže Kovlada v zlatém zámku, když se jí jen zlata chtělo.[1]Námluvčích.[2]Nad jiné se vynášela.[3]Růženec.[4]Hřeb.[5]Blýskaly.[6]Totiž do selského hospodářství.[7]Náčelka; ozdoba, kterou nosí Slovenky na hlavě v neděli, nejkrásnější musí být k
svatbě.[8]Povídáš.[9]Řehtati se, z plného hrdla se smáti.[10]Do bílého dne.[11]Šaty nevěstiny.[12]Veliký pěkný kůň. V Čechách ženská veliká, okázalá, hrdá parita.[13]Kožíšky šňůrované, premované, dolman.[14]Kytku vázat na znamení, že je ženich přijat.[15]Všecken lid.[16]Svatbě.[17]Že nezachovala obyčeje dávné, jako při svatbách se dějí.[18]Svatebčané.[19]Dovnitř.[20]Bergmännchen (také je zovou Ludvíke).[21]Kovlad, král nad pozemskými poklady.
|
Nemcova_Slovenske-pohadky-a-povesti-II.html.txt
|
Seidlitzove prachyObsahVstupnéClimaxConcessioDubitatioPraeteritioCommunicatioAbruptioPeriphrasisOxymoronAllusioAnaphoraApostropheEpiphonemaInterrogatioZáverka[1]pre tých, čo na politicko-národnéindigestie trpia, k lepšiemuužitiu do obálok rétorickýchzavinutéNačo tie hnevy? Čo konám, to všetko pre vaše dušnie spasenia.RuttkayMôjmu ľúbemu Samkovi Medvecký ako závdavok k ďalším výtvorom jeho.Vstupné[2]Majte pravdu ako domy,v prsiach hlasy ako zvony,srdcia ako holubicei vlastenské nohavice —čo vám to pomôže v súre?Ja som Kubo, ak sa hnetev koľaji, tak na tom svete,ktorý je už scela chorýlen od samej metafory,myslí, koná vo figúre.[3]Probuj, ak neveríš, začni!Dlho veru budeš lačný,ak z úprimnej ideš vôle,bez trópov[4]a hyperbole(!)svetu pravdu odkrývať.Ale keď tu i tu v reči,tak ako na múdrych svedčí,vedľa synekdochy[5]— ver to —incertum povieš pro certo:Keď položíš majiteľaza to, s čím nevládze veľa,kaput namiesto pánika, —ako učí rétorika[6]—budú ťa napospol vzývať.Climax[7]V ošúchanom kabátiku,Slovák v reči, Slovák v zvyku,sokolov a Tatry vzýva,[8]o národe šírom sníva.Vo snách zbadá cudzie kraje,krajšie hory, milšie háje, —v horách bane, zlaté rúdy,v dolách inokrajných ľudí,ľahký život, ľahké mravy,i úložné cesty slávy —vedľa toho myseľ tvorív srdci túžbou novou horí,máme vinše i výhľadymenia vieru i zásady, —až bez rázu v mravnej biedestane, chudák, v cudzej gliede.[9][10]Concessio[11]Pekné to slová i krásne reči,čo nám, pánovia, hlásate,keď jednu vieru v jednom ovčienci[12]i sabadšák spomínate.Vážne to slová,[13]to každý vyzná,v srdce ich prijme, za svoje uzná,vzdychne, neprieči na mále:Potom však prejde časy v prešlostia vidí čiaru v túžbach, radostia — reservatum mentale.[14]Za našu ľúbosť čože my chceme,za ľúbosť našej krajiny?Len to, že keď my za ňu zomrieme,by nepísali dejiny:Toto vykonal národ z Kaukazu,[15]plný hrdinstva, práva i rázu,to vykonali Maďari;ale nech píšu: Tú účasť malii tí, čo vďačne pod Varn[o]u stáli,[16]synovia Slovenska jarí.Za našu ľúbosť čože my chceme,za ľúbosť našej krajiny?Len to: nech vždy sa bratia zoviemea nech sme láskou spojení;a keď si jeden stavia Valhalu[17]pre svoje meno i povesť stálua dvihá sa do výšiny —nech i my máme znaky života,nech i nám svieti božia dobrota,nech i my máme — dejiny!Dubitatio[18]Či mám zamlčať, bratia, pred vamia či vykríknuť v nevoli,ako križujú brázdou, skerkami[19]bezbožní po svatej roli?Či mám odokryť jašterov plemä,sluhov mamony, pokrytcov semäbez citu,[20]pravdy a rázu?Ktorí bez hanby, keď z ľudu žijú,v jarmo nevoľnú tisnú mu šijuna časnú i večnú skazu?Či mám vyčítať zberby tej mená,[21]čo kážu svaté známosti,čo zohýnajú často kolenáa vedú „slovom“ ku cnosti?Mená tých, ktorých [veľmi] je veľa,čo by predali i Spasiteľa,keby im zvýšili štóly?[22]A tak by mohli! Tak im prislúcha!Keby neboli otroci brucha,synovia márni — nevoli!Praeteritio[23]Ale nepoviem, by ste zvedeli,ako v mestečku jednom sedeliv chráme svatom na poradei sluha boží i cirkev celái iných [ľudí] prespoľných veľa —a premýšľali o sade:[24]„S akou výnimkou[25]do obce veľkej,[26]kde reč i kroje čisto slovenské,majú povolať rektora[27]? —“Po dlhej mysli, ťažkej rozvazepán farár takto napísať kážeprísne hneď do vokátora:[28]„Jestli sa zrečie slovensky písať,v reči tej knihy, noviny čítaťa reverz na to v písme dá —tak je prijatý a má výhľady,že ak objíme nové zásady,cirkev neskúpi[29]— viacej dá.“Communicatio[30]Vašu múdrosť, páni, radu!Svedčiť prosím bez odkladu:či to není pravda holá,kde je v reči väčšia štóla,kde patrónstvo[31]na koledezadrží ťa pri obede,kde je čistá sýpka[32]v žite,stojak[33]zdarma na koryte,kde ťa prijmú s „von“[34]po pansky,nie s tým sprostým „vy“ po našsky,kde spoločnosť vyberaná,v rečiach, mravoch cifrovaná,kde sa vrchom na vždy meriaetcetera etcetera, —či tam není povinnosťopovrhnúť národnosť?Abruptio[35]„Vy ste soľ zeme[36]“ — avšak nechajmevec túto, čo nás nepáli, —k stolu nezvaní nepresedajme,bojsa,[37]žeby nás prehnali.Len toto, rogo,[38]mi je na mysli,prečo duchovní nato neprišli,zaviesť zas dišputu[39]novú:Či brat náš slávny, keď robí zmienkuo soli zeme — značí varienku[40]a či len takú — zvánovú?[41]Periphrasis[42]Stojí lipa v šírom poli,v planej zemi, na skaline,z jej koruny list za listomletí svetom, až zahynie,až zahynie tam na vodáchVáhu, Hrona i Moravy,kým sa k brehom vyžiadaným,zasľúbeným nedoplaví.Každý lístok má písmeny,na každom je ruka známa:„Poďte, deti moje, ku mne,mati vaša stojí sama!Či vám zato láska hynie,že ma víchry kolísajú,či vám za to stydne srdce,že mi kvietky oberajú?Kto sa hanbí za krú svoju,beda tomu, tri ráz beda!Ten sa hanbí nielen za mať,ale i za otca z neba!“Oxymoron[43]Kde treba sadu vyvrátiť,zakašle vtedy zhlboka,keď nechce poznať dakoho,padne mu vlákno do oka;keď musí nechať úradyi tam sa, figliar, šikuje,[44]popredku — pre zlatú žilu —pekne-krásne zaďakuje,keď sľúbi niečo, už lyhá,[45]keď hrozí, už nemá sily,keď ako ruža prekvitá,vtedy sa ku hrobu chýli —keď nosí bibliu v ruke,vtedy s diablami šantuje,[46]keď oko zapiera v smútku,vtedy mu duša tancuje —a iné mnoho, — veď známeovocie z lohyne[47]kríkov!Slovák to zovie huncútstvom,[48]iný zase — politikou.Allusio[49]V bizotmáni[50]peroroval,chválil by ho sám Cicero,a to všetko za reč našuslovo jeho až hrmelo.Potom mu voľačo dali,už neviem, — čo-akú lieku.[51]I premenil, chudák, všetko,aj charakter — za mentieku.A páni naši sa smialia mali k tomu príčinu:zišiel im na um sivý kôň,[52]čo zaň kúpili krajinu.Anaphora[53]Keď na zvolenskom konvente[54]podkovičkami sklopalikňažkovia naši nevdojak,boli to strašné škandály!Keď v Bratislave neskoršie[55]náhodou[56]dogma zabudli,tak išiel svet ako predtým,smädní pili, lační jedli. —Apostrophe[57]Na vás sa, hory, údolia krajny,na vás odvolám v žalobe.Dajte dokument pre synov slávny[58]z života otcov v útrobe:Ako ste vernú krú ich prijali,keď sa zástavy k zbrani rozvialiproti Džingisu-Chánovi;keď sa Muhamed v siedmom seraju[59]strašne zadušil proti Dunaju[60]a proti nášmu kráľovi.Na vás ja volám, homole Varny,[61]či pamätáte na boje,keď zo Sarmatov[62]panovník švarný[63]na Carhrad šikoval voje?Tisíce chlapcov, ako jelina,stratila si tam ľúba krajinaod Váhu, Hrona, Torysy;nezabudli vás srdcia rodiny,ani zbielené kosťmi roviny,hoc vás zabudli zápisy!Koho si prijal na tvoje ruky,okrúhly Turiec, mohutné,keď zatemnili Tatárov luky[64]roviny naše ukrutné?Koho si ľúbil, keď ho rodinanechcela prijať za svojho syna,že už nemal na útrovu?A nad Dunajom pre vieru svätú[65]ktože vylieval krú začernetúhrdinu ináč — Kupovu?[66]A duch Mateja[67]na Vyšehradekeby [v]stal zo sna dávneho(a začal volať radom po radehrdinov z pluku Čierneho![68]Nejedno meno by ste počuli,čo ho nosili dávno usnulíod Tatier i od Moravy;a i výzvedy by ste slýchali:že kde Liptova knieža[69]bývalý,kde mu leží pochovaný?)…Staňže ta s berlou na Vyšehrade,[70]čo pravda s tebou zhynulaa zvolaj ešte radom po rademlaď, čo ti veniec uvila;zavolaj čisto každých po mene!Nech vidí pyšné Uhorska plemä,[71]kto v Čiernom pluku bojoval,ktorý v ňom padnul za vlasť hrdinaod pevných Tatier a či Devína,kto sa tebe obetoval.Nech vidia milí bratia Maďari,že im Slovák neublížil,že tam neprešla zrada po tváriod tých čias, ako s nimi žil —a hoc len vždycky na konci stola,nezdvihla predsa nikdy nevoľaprsia mu verné ku vlasti:Dobre on vedel, i teraz verí,že má tu život a i hrob šerý,krivdu i smútok i — slasti!Epiphonema[72]Takto, hľa, sami stojímemedzi svojimi siroty:keď druhým svetlá ligocú,nás chmúrne desia mrákoty,ale v tom mraku, kto vidí:pozná kríž Syna božiehoa z neho prúdy blaženstvačasného a i večného.A kto tu stály zostanea v biede vieru nestratí,tomu ten Ukrižovanýtisícnásobne navráti.Interrogatio[73]Jestli je múdrosť i v tom zložená,konať z rozumnej príčiny,ktorú vložila vôľa nezmennái do najmenšej byliny,majte tú lásku, povedzte verne,by nás obidvoch mrákoty čiernenepriateľstva nemámili:Prečože ste sa od rodu Slávy[74]ako potôčky z lesnej dúbravyk cudzej rieke preplavili?Jestli je láska i v tom zložená —láska, čo prenáša veľa,cnosť tá nad pevnú vieru zvýšená —milovať i nepriateľa:Akéže máte vážne príčinyhľadať na vlastnej rodine viny,nenávidieť si vlastnú mať?Veď máte múdrosť, máte učenia,inteligentní zväčša pánovia,ľahko môžte zodpovedať.„I zodpovieme!“ zaletia hlasya zhlboka sa zakašle,v módnu figúru uvedú vlasydo patriotizmu mašle,[75]k tomu šabličkou[76][zvučne] zacvendžia!Skúsení títo dávno už vedia,čo treba robiť cum plebe,[77]ktorý nechodil toľko do školya neučil sa súdiť v nevoli,ibák by[78]hádam o chlebe.„I zodpovieme, hoc nie povinní!“Prvú tú máte príčinu:U vás len biedne vídať ruíny,inde ku sláve výšinu;u vás k ničomu človek nepríde,od hladu temer zo sveta zíde,ak ho fília[79]— z lásky — daktorá —(: i to len môžte vravieť o štestía o velikom dakom náveští :)nezavolá — za rechtora.“„Veď len probujte, ak ste Slovácia seba vidíte radi,keď zasa príde čas k reštavráci,[80]uchádzať sa o úrady.Môžte sa chlúbiť vášmi hlavami,naplnenými hoc pandektami,[81]umom ostrým ako kosa:Predsa len máte — (: skúsenosť stará:) —výhľad na pána niekde „cestára“,alebo gór[82]za „kapoša“.“[83]„A tak je pusto všade len s vami,všade ste na konci v súre, —takí ste s vedou i so školami,na posmech v literatúre:Kde iný píše — národ veliký —opery dávno, „szomorjátéky,“[84]Thálie našej chrám hluchý!Len jedno dráma písali vaši,i to by mali hrávať v salaši,tie „Dva buchy a tri šuchy!““[85]„A či vám rátať teraz tých mená,hoc z vašej pošlých rodiny,ktorí zabudli Tatier temenáa zaľúbili roviny?Nieto na dačo súceho pána,čo priam spod zámku Mojmíra kráľa,ani vzdelanca vo školách,čo by sa vášho nestránil roda,keď taká všade biedna úroda,ako na snehových holiach.“„Sama reč vaša, aká nemilá!Uráža sluch i cítenie,akby ju boli stvorili braláa víchrov divých krútenie.Nenie spôsobná myseľ vyraziť,ani predmety stručne vyvážiť,ani krásy nemá ona:Len slovo jedno a hneď poznáte,v „slanine“ menšie obrazy máteako v tom nežnom „szalona“.“[86]„Hlavná nás ešte ďaleko stránivec u nás svatá, u vás nie:skrz nás sa blaho „otčiny“ chráni,u vás len blaho „národnie“.My ten dobrobyt vlastenskej vecilen v jednej navždy vidíme reči,budúcnosť v tejto len slávnu:prameň slobody ona vzkriesila,synom nezvädlých vencov navilaa ona stvorila krajnu!“„Keby ste znali krásu kvetiny,na odiv sveta spanilú,a mali pritom čujné orgánypocítiť vôňu jej milú —keby ste znali, že tá nerastietam, kde sa šíra šedivé chrastea chladné Kriváňa steny:keby ste znali, čo sa nás týkai vlasť rovnako i politika,boli by sme zjednotení.“„A naposledok, kto nám zakážetým byť i zostať, čím chceme?Kto nám reťazmi vôľu poviaže,krásny to poklad tej zeme?Rozumných ľudí sloboda značí,my tam ideme, kde sa nám páčiv cirkvi, tak i v národnosti.Inde podobné výjavy ctíte,voľnosť človeka hlasne bránite,len tu vidíte hriešnosti?“Ó, časy dávne, hrdinstva časy,hoc vás tmavými menujú,nebolo slýchať o vás ohlasy,jakové[87]teraz panujú —nehanbili sa vaši synoviaza jednotlivých ako orloviazaletieť v turnýr[88]o závod.Teraz tu máte iné príklady:Ktože sa teraz na tom zavadí,hanbiť sa za celý národ?Hanbiť sa za to — počujte svety,počujte háje, skaliny! —že sme na seba samých opretísynovia biednej rodiny.Za to do cudzích vstupovať šíkov,že sa tam ľahšie meniť v pánikov,že u nás bolesť, tam úsmech —hanbiť sa za to, verte, pánovia,hocby i väčšie bolo dônovia,hanbiť sa za to — veľký hriech!Však pravdu máte, nik vám nežiada,čo vám nedáva vlastný cit,pravda sa hocjak utvoriť nedá,tá sa musí v duši zrodiť —a zadržať ju, charakter treba,tento veliký boží dar z neba —a za koho? Len za biedu!Oj, pravdu máte! Horký to skutok,každý deň učiť slabý žalúdokako Mithridat[89]ku jedu.Ťažko je konať chválne bez chválya ponížiť sa k nízkemu,ťažko prežívať slávnym bez slávyslúžiť sluhovi núdznemu —veľké bremeno slúchať svedomia,keď slová sveta v ušiach zazvoniaa kráčať za srdca súdom:nemožnosť púha, idea číraza chudých obliecť šatu martýra,však nemožnosť — nízkym ľuďom.Len veľkých duchov sú tie vlastnostia mužov veľkého rázuvynášať z nížin biedy, nízkostidrahé perly bez úrazu:zanechať výšku, do hlbín [v]stúpiť,kliatbou zmorený národ vykúpiť,hriech jeho prejať na seba,príkladom toho, čo z Nazarétuspasenie hlásal celému svetu,génia pošlého z neba!Lebo v nížinách, kde tmavé šachty,skryté sú svetlé kamene,tam z tvrdých svieťa žúl diamantyi drahých kovov pramene,lebo v nízkosti verného ľudubožiemu slovu a jeho súduveľké leží zasľúbenienavrchu, ako šata na slnci,pri krivej zblednú civilizácicnosť, viera — ba aj spasenie.A čo sa týka tej našej reči,vy ju neznáte — nač vadu?Dávno skončený súd o tej veci,avšak prijmite poradu.Verne sa učte našemu hlasu,akby v dišpute dokázať krásuvašej reči ste snáď chceli —aspoň aby vám nechýbal vtedykoreň potrebný do propovedi,aby ste neonemeli.Aj to prijmite, ak sa vám volí:že pľuvnuť na chlieb znamená— len tak zo žartu, [z bujnej] svevoli —darmo brať božieho mena:nuž a čože je ten každodenný,hoc priam v horkosti sĺz vyrobenýchlieb, proti reči výrazu?A ten, kto sa tu oprie takému,či sa nerúha Duchu božiemu,jeho svatému obrazu?Že v reči našej dosaváď není,čo v inej vídať — opery?To je velikej pre národ ceny —Kto pochopí — ten uverí.Načože siliť po sklených domách,čo môže vyriasť voľno po horách,nač tak priečiť sa prírode?Načože dusiť génia rodu,aby porodil nejakú ódu,alebo systém po móde?Privčasné sú nám ešte dramatá,privčas smutné elégie,ladom tu leží zem — neposiata,doliny v kliatbe i háje.Nám treba pieseň, čo sa tak lúdi,ako keď matka zosnulé budíku ránu dietky milené:Nám treba slovo, ktoré tak voláako v slávnostný deň do kostolapobožných tiché zvonenie.Ktoby tu začal s Kantom vyzváňať,tajnými k tomu monadý,[90]toho by mohli slušne preháňaťza tak prepiate náhľady:To je len pre ľud, čo potrebuje,to, v čom si myseľ sám zobrazňuje,čo jeho nesie ústrojnosť,a ten, kto svaté tieto potreby,mysli národa spája do vedy,ten tvorí jeho slovesnosť.Zavčasu vedieť, čo ináč slušíčloveku neskôr len skúsiť,môže mu večne škodiť na dušii myseľ docela skrušiť:Tak môže národ — to moja viera —zahynúť ľahko, keď si začieranie z vlastného prameňa vied —keď vedy prišli včaš’[91]akby mali,nevlastným svetlom sa mu zjasali:Ony v život mu vliali jed.Čo tam tak múdre o vlasti znejeproti nám, od vás, pánovia?Spravodlivé to dokážu deje,že sme jej verní synovia.Lenže musíte prekladať mená,ktoré skrútila zájmov ozvena,zájmov cudzinstva ľúbosti:potom, ak sa vám rozhľadia oči,poznáte v krajny poliach, v úbočíi našich zbielené kosti.Mali sme za to chválne výsady?!Boli sme v krajne čítaní,mali len k tomu verné výhľady,že nás spomenú pri dani:Turiec i Liptov, Orava celámohla vypraviť chudoby veľa,aby dvíhala, jak patrí,hate na vodách [búrnych] bezpečné,lebo budovy národa(!) večné:múzeá, slávne teátry.A keď sa vrátil otec strápenýobjať si milého syna,ktorý bývaval v jeho súžení,nádeja ešte jediná,mal právo zobrať peniaz mozoľný,aby pripravil beh žitia voľnýškolami aspoň synovi:a tak sa tešiť, že prídu doby,kde sa vytrhne z večnej porobyza tieto nové útrovy.A v škole chlapík nevoľný sedel,načúval okom, ústamia ničoho nič sa nedozvedel,čo rozkladali tí páni.A keď sa druhí vo vedách našli,jemu sa oči slzami zašlipri cudzom výraze, slove:tak išiel vnivoč život mu mladý,tak jeho šumné sveta výhľady —tak šli nádeje otcove.Mali sme ešte privilégiá?!Brať účasť pri rokovaní,keď bola slávna kongregáciamedzi stoličnými pány:obzerať steny, na nich obrazyi rozumovať, ako ich kazímoľ i prísny časov prevrat —i pekne tvrdiť pravdu hlavamiv ľúbeznom spánku, odpočívaní,aj tu i tu si zakašlať.I to nám nikto nebránil hlasneprivolať „Sláva!“ našemu,že nám budúcnosť maľoval krásne,vyslancu do krajny snemu:okom túžobným naňho pohliadnuť,aby neráčil na nás zabudnúť,keď budú robiť zákony —že tuná žije opovrženýnárod pre krajnu velikej cenyhoc v tmavej Tatier zátoni.I nevzdelanej reči poprialipriestor z veľkej humanity,keď dereš z ciene vyťahovali,občiansky znak „ekvality“:[92]Tu mohol kričať chudák vystretýv reči, aká mu prišla v ústretyi v slovenskej perorovať.Drotár tiež mohol detto v krajinekričať po mestách vo slovenčine:„Dajteže hrince drotovať!“A predsa — predsa vlasť si ľúbime,mnoho ráz tuhšie jak mnohí,čo za jej slávu horia pri vínea iskry krešú z ostrohy:celosť koruny svätej Štefana,[93]krajna jak roľa nerozorvaná —naša to túžba i snaha —tu máme život i otcov hroby,a hoc i znaky ťažkej poroby,predsa nám zostáva drahá.Lenže my srdcom národa chcemeprísť k srdcu milej otčiny,my z nášho blaha riasť vinšujemei blahu našej krajiny —lebo to vieme, že biedou ľudunik neposvätí studenú hrudu,ani jeho porobami:len ten ju v oltár prerába svatý,ktorému zriastol živôt bohatýv nej okrášlený vedami.A z toho ide ako z prameňa,čo sa vás tak bôľne týka,tá pod stenami Tatier zrodenádivotvorná politika:dľa ktorej chceme v krajne záhradevšakové chovať zrastliny v radepri jednom zhrievaní slnca,by tak z nich pošlé rozličné kvetydali sa uviť v krásne bukrétyi do spanilého venca!Ešte horeká berme ostatnýdôkaz vášho sa stránenia,ktorý sa mnohým zdá byť nezvratný:„Slobodné zásad velenia.“A máte pravdu, že v takej veci,ktorá nepatrí ani do reči,voľno brať tú, hneď tú stránku:Máme — napríklad — prácu s ordovom,tam všetko jedno, či sa s lopovom[94]spúšťa víno, či na vránku:[95]Ale vo veciach vážnej povahyneústupná je dilema:Tu ak má človek za voľnosť snahylen tým smie byť, čím si byť má:Čo boh zakázal v slove, v svedomí,môžeš to voliť, nik neprelomípodivnú tvoju hrdinskosť:ale volením stratils neslávnymnárodom drahé — novým i dávnym —stratil si právo na voľnosť!Vytknuté jesú[96]večné zákonyna nebi tak jak na zemi,nimi sa vedú blesky i hromyi sveta celé systémy:Vložené jesú i v srdce ľudu,voľné od všeho mudrákov súdužitia pravidlá, zásady:vložené jesú i v slove Syna,a kto sa nimi k činom pohýna,ten je účastný slobody!Načo nás tedy delia ohrady,z akýchže príčin deľba tá?Nadšene krajnu vidíte radi —i nám je ona presvatá:K jednému jdeme oltáru všetci,či nás tu majú rozdvojiť rečialebo pôvod koreňa?Za tieto dvojby v svetodejináchšla by v ohlase ako po niváchhanby to našej ozvena:„Tu žili dávno šumné národy,rozmanitých mien aj rečí,Bôh im požehnal, dal im úrody,pomáhal im v nebezpečí —lebo sa kedys verne ľúbiliv milej, odpornej i v každej chvíliláskou spojené rodiny:Potom začali deliť sa sami,brat už bol cudzí medzi bratami,až sklesli posled v nížiny!“Záverka[97]Dones mi ešte, dievčina,ak ľúbiš hosťa dávneho —v nádobe tu z našej dielnetoho z Uhier červeného:Nech sa zasmejem nad láskoumŕtveho vína a hliny —i nech zaplačem nad hrobomživej — nesvornej krajiny![1]Seidlitz— Július Seidlitz (Issak Jeitelles 1814 — 1857)
nemecký novinár[2]Vstupné— Vstupnô — Vstup[3]vo figúre— figúra je tvar, podoba; v štylistike a rétorike nemení zmysel slova, len jeho tvar a usporiadanie, opakovanie osviežuje.[4]bez trópov— trópy sú zástupky, zamieňajú slovo a jeho význam, zaraďujú ho do nového radu.[5]synekdochy— synekdocha je spolurozumenie: zamieňa (číselne) časť za celok, celok za časť; druh za rod, rod za druh, incertum… pro certo — neisté za isté.[6]v rétorike— rétorika je náuka o rečníctve v najširšom zmysle, v užšom zmysle je náuka o reči (próze) a rečnení[7]Climax— rebrík, stupňovanie[8]sokoly a Tatry vzýva— v skratke charakteristika štúrovských a levočských básní študentských s národnými symbolmi sokolov a Tatier[9]gliede— glieda, člen, oddiel, zástup (z nem. Glied)[10]vedľa toho…— v Dobšinského odpise: Hneď dľa toho, v
rukopise B:a tak sa mu mysli tvoria,v srdci túžbou novou horia,[11]Concessio— povolenie[12]ovčienci— ovčinci, ponechávam liptovský tvar pre rým[13]slová— v odpise B: isto[14]reservatum mentale— reservatio mentalis, myšlienková rezerva, iné hovorím a iné si myslím[15]národ z Kaukazu— jedna z teórií o príchode Maďarov do Uhorska[16]pod Varnou— mesto pri Čiernom mori, tu v nešťastnej bitke proti Turkom r. 1544 padol Vladyslav, kráľ uhorský a poľský, zvaný Varnenčík[17]Valhala— podľa Dobšinského val — mŕtvola; halla — miesto, nebesá; dľa nordickej mytológie slávne miesto prebývania padlých v boji[18]Dubitatio— pochybovanie, váhanie[19]skerkami— skärkami (od kiar, a to od kehren) čiže zákrutami, kiarami[20]bez citu— v odpise B: bez ducha[21]zberby tej mená— iný text: neverných mená[22]štóly— farársky príjem za úkon cirkevný (z latinčiny)[23]Praeteritio— to, čo hovoríme mimochodom[24]o sade— o vete, o výpovedi, o myšlienke (z nemčiny: Satz — veta)[25]výnimkou— v origináloch všade „výminkou“[26]veľkej— v odpise B: veľké (pre asonanciu: slovenské)[27]rektora— riaditeľa školy, po dedinách zvaného „rechtor“[28]do vokátora— vokátor bola povolávacia listina, kde sa kazateľovi a učiteľovi určili práva, povinnosti a najmä príjem v peniazoch a prírodninách[29]neskúpi— nebude skúpa[30]Communicatio— oznámenie, ústny alebo písomný
rozhovor[31]patrónstvo— patróni boli mecéni, ktorí sa starali o kostol, faru, školu, kazateľa, učiteľa, o hmotné zaopatrenie[32]sýpka— zôsyp zrna ako príjem zaručený vokátorom (pred Novým rokom)[33]stojak— brav[34]s „von“— nemecké „von“ značí „z“, pôvod šľachticko-zemiansky[35]Abruptio— pretrhnutie, prerušenie[36]soľ zeme— narážka na citát z Písma[37]bojsa— z pôvodného boj sa, nebodaj[38]rogo— z latinského: žiadam, spytujem sa[39]dišputu— dišputa z latinského disputatio — učená vedecká rozprava[40]varienka— soľ jemná, biela, na varenie[41]zvánová— soľ v kusoch, tmavšej beláskavej farby, pre statok a ovce[42]Periphrasis— perifráza, básnický opis. Text v odpise B
chýba. Incipit Stojí lipa v šírom poli upomína na ľudové piesne.[43]Oxymoron— zdanlivo protirečiaci si prívlastok k
substantívu[44]tam sa, figliar, šikuje— hodí sa, sich schicken (z nem.)[45]už lyhá— v origináli: už lihá, značí asi: už luhá[46]šantuje— šantí, robí žarty[47]z lohyne— z kra s červenými plodmi; podľa neho mal básnik aj pseudonym: Lohynský[48]huncútstvom— beťárstvom, doslova: psou besnotou (z nem. Hundswut — psia besnota)[49]Allusio— narážka; báseň chýba v rukopise A i v odpise B,
má ju len Dobšinský[50]bizotmán— výbor, porady stoličné[51]lieku— vnadidlo[52]sivý kôň— vlastne biely kôň, za ktorého vraj Svätopluk predal kočujúcim Maďarom svoju krajinu, čím sa vysmievali Slovákom[53]Anaphora— opakovanie tých istých slov na začiatku
veršov[54]Na zvolenskom… konvente— na zhromaždení cirkevníkov, farárov; v Dobšinskom: Zv. l… skom[55]v Bratislave— v odpise B: tam v Prešporku, v Dobšinskom: v Br…slave[56]náhodou— v odpise B: v prísahe[57]Apostrophe— oslovenie osoby, oživenej veci i neživých
predmetov[58]slávny— v odpise B: asonancia — hájny[59]Muhamed v siedmom seraju— Muhammad v siedmom nebi. Tu nepriateľ kresťanstva a Uhorskej krajiny.[60]proti Dunaju— možno proti Viedni, ktorú južní Slovania volajú aj Beč a Dunav[61]homole Varny— znova narážka na Varnu[62]zo Sarmatov— Sarmati alebo Sarmáti sa pokladali za slovanský kmeň (najmä v Poľsku) ako Sauromati, vraj potomci Assarmota[63]panovník švarný— Vladyslav Varnenčík[64]Tatárov luky— narážka na útek kráľa Belu IV. do Turca (Kláštor pod Znievom), čo ospieval pred r. 1808 aj kňaz Ján Valentíny[65]A nad Dunajom pre vieru svatú— týmto veršom sa končil prvý hárok rukopisu A, ďalšie preberám z odpisu B a Dobšinského rukopisu pre tlač[66]krú… Kupovu— Kupa, dávny vojvodca; Dobšinský odkazuje na Kollárovu poznámku v Národných zpievankách, z ktorej vyšiel aj S. Chalupka a napísal (1875) Odboj Kupov[67]Duch Mateja— kráľa Mateja (v 15. storočí), ktorého Sládkovič ospieval podobnou strofou pred Čajakom[68]z pluku Čierneho— má na mysli ten istý Čierny pluk ako Sládkovič v Detvane[69]Liptova knieža— má na mysli knieža Liptovského Starhradu, ktorého opísal i Ján Kalinčiak[70]na Vyšehrade— myslí asi na Visegrád — Vyšehrad v dnešnom Maďarsku pri Ostrihome[71]pyšné uhorské plemä— Maďari, ktorých udatnosť („virtus“) vychvaľovali šľachtickí a zemianski potomci, najmä liptovskí Szentiványiovci; Maďarov nazýva „milí bratia Maďari“ a obraňuje odstrkovaných Slovákov pred vlastizradou.[72]Epiphonema— Epifonéma — dospev. Osihotené a osirotené
postavenie Slovákov tu rieši ako Hroboň a Hodža — mesianisticky. Dobšinského odpis
pre tlač nemalEpifonému, ale pokračoval novým rétorickým
názvomInterrogatiov deržavinovsko-sládkovičovskej strofe
(počtom 38) a na konci bola krátkaZáverkainým
veršom.[73]Interrogatio— otázka, výsluch, úsudok[74]od rodu Slávy— od Slovanov, Slovákov[75]od patriotizmu mašle— od vlasteneckého ozdobného rúcha[76]šabličkou— šablička bola odznakom zemianstva a šľachticov, prípadne husárov[77]cum plebe— s ľudom bez politických práv, s davom[78]ibák by— iba ak by[79]fília— z latinského filia — dcéra, ide o dcérocirkev v pomere k hlavnej cirkvi (matkocirkvi)[80]čas k reštavrácii— čas volieb pri obnovení stoličných (župných) úradníkov, ako v Kalinčiakovej Reštavrácii[81]pandektami— pandekty, latinské, právnické knihy[82]gór— v panskej a neliptovskej reči gar = vôbec, ba i (z nem.)[83]za „kapoša“— od kapu = vráta: za vrátnika (z maď.)[84]„Szomorjátéky“— smutnohry, tragédie[85]„Dva buchy a tri šuchy“— známe extempore, veselohra z pera profesora Jiřího Palkoviča (1800 a 1810), kde je po prvý raz slovenčina v komédii a ľudové, zbojnícke postavy, ktoré neskôr použil aj J. Chalupka v Kocúrkove (scénu študentov a zbojníkov)[86]„szalona“— slanina, tak ako vyše 1000 ďalších slov prebrali menej kultúrnejší nomádi za Arpáda[87]jakové— zvyšok češtiny a bibličtiny — aké[88]turnýr— turnaje, (z nem. Turnier) preteky v obratnosti a udatnosti v rytierskom stredoveku[89]Mithridat— grécky vojvodca a štátnik, Mithradatés, kráľ pontský, ktorý bojoval s Rimanmi aj v Malej Ázii a žil v r. 132 — 63 pred n. l.[90]monády— v Leibnizovej filozofii jednoduché čiastočky[91]včaš’— skrátené zo: včaššie[92]„ekvality“— z latinského aequalitas — rovnosť (fr. égalité), jedno z revolučných hesiel: rovnosť, voľnosť a bratstvo (égalité, liberté, fraternité)[93]celosť koruny svätej Štefana— Uhorsko pokladalo za prvého korunovaného kráľa sv. Štefana, na ktorého plášti slovenskí národovci spomínavali starosloviensky nápis, svätoštefanská koruna bola uhorská, preto aj vlastenectvo alebo patriotizmus vládnucich tried a vnútené aj ostatných bol územný a štátny, uhorský, iba neskôr maďarský.[94]s lopovom— s košťúrom. Dobšinský objasňuje: „nástroj, (podlhovastá s tenkým hrdlom láhvica) na vyťahovanie vína dychom z vrchu suda.“[95]na vránku— Dobšinský tamže vysvetľuje: „príprava na spúšťanie vína zospod suda.“[96]jesú— sú, užívané viacej v Turci ako v Liptove, kde je najčastejšie „sa“[97]Záverka— Dokončenie, záver. Verše sú 8ABCB (dve
strofy).
|
Cajak_Seidlitzove-prachy.txt
|
Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich buditeľský význam[1]Napísal Svetozár Hurban VajanskýJozef Kozáček veľkovaradínsky„opát, kanonik a rytier“, ako ho
tituluje Štefan Moyses vo dvoch listoch, od 13. marca 1863 a od 16. marca 1869, písaval
občas do Svätého Kríža dlhšie listy, z ktorých prebleskuje vysoký um a vrelý cit k
slovenskému národu. V takomto jednom poslaní od 23. decembra 1863 (po nemecky písanom,
posiaľ nevydanom) stojí: „Ja sprevádzamveľké činyVašej Excelencie s
plnou pozornosťou, s najradostnejšími citmi vďačnosti, obdivu a hlbokej úcty, a modlím sa
vrúcne za požehnanie a úplný zdaropravdu heroických podnikov, ktoré
dľa miery síl svojich a svojich terajších pomerov podporovať budem.“[2]Kozáček tu s veľkou prenikateľnosťou apostrofuje jednu vážnu stranu Moysesovho bytu:
jehoheroizmus.Obyčajne plytký svet vidí hérosov len po veľkých úspechoch a meria heroizmus dľa ich
veľkosti, nepamätajúc, že heroizmus je výplod vnútornej sily duševnej, ktorý nestratí
hlavnú svoju vlastnosť i veľkosť ani vtedy, keď úspech heroického činu naoko je malý alebo
i skutočne cele vystane.Áno, Moyses bol heroický duch, u nás taký riedky. Nie je slávou vyznať takú slabosť, ale
je to potrebné a zdravé.U nás heroickí duchovia bývali a sú i dnes predmetom nedorozumenia, jestli nie výčitky a
nasmiešky. Skôr bude náš človek rešpektovať pochybné junáctvo bakoňského koňokmína, než
vlastného muža, ktorý mužnosťou a odhodlanosťou vynikol nad úroveň slovenskej všednej
„dobrotivosti“, „mäkkosti“, „holubičatosti“, a ako všelijako okrášľuje sa slabosť,
pohodlnosť, pôžitkárstvo, ba povedzme rovno, trebárs nám pri tom srdce bôľom strasie sa,
chabosť slovenského života.Máme toho jasný príklad na veľkom martýriu[3]našich slovenských osemaštyridsiatnikov,[4]ktorí v národe našom vykonali veľké, heroické činy, akých nebolo od pádu
Veľkomoravskej dŕžavy. Heroizmus ich mal tri veľké momenty: za prvé cieľ bol ohromne vysoký
a ťažký: bez historickej prípravy, bez prodromu[5]duchovno-kultúrneho, z lenivých skál stvoriť synov ľudských, z netrebného,
bezštruktúrneho konglomerátu národ živý, rozčlánkovaný, z rozhádzaných rodín a jednotlivcov
organizmus: za druhé úplné chybenie tvrdých vlastností v tomto konglomeráte (bol i on
„mäkký“, „holubičí“), a za tretie temer apodiktické povedomie o istom nezdare k silám
nepomerného prvého pokusu, prvého živého zavolania do hluchoty a netrebnosti.A ako vítali v živote ideálny heroizmus našich slávnych iniciátorov? Odhliadnuc od nedvižnosti[6]más, za ktorú obviňovať možno okrem osud i divú nenávisť všetkých susedov,
absolútnu chladnosť pokrvných národov, mužovia činu, práve tí heroickí a všetkými vážiaci,
boli obviňovaní, chabo upodozrievaní, posmievaní — lenže neboli na zodpovednosť volaní, že
nevedeli a nemohli oslobodiť, osamostatniť, oživotvoriť slovenský národ. „Načo počínali,
keď nevedeli, či vyhrajú“, v tejto často opätovanej sade zrkadlí sa celá nezrelosť a
chabosť nášho žitia a bytia. A muž, ktorý najsmelšie, najmužnejšie vystúpil, najviac
pracoval medzi ľudom schôdzkami, plamennými rečami, takže celý pohyb pokrstený bol jeho
menom, počul najviac výčitiek od svojich, ako i najviac hán od protivníkov. „Bubeníkom“
ľahko je nazvať toho, ktorý život niesol v obeť, ľahko tomu, ktorý bezpečne sedel medzitým
za pecou. Ceniť, pochopovať, obdivovať heroizmus, ako zdá sa, nevyhnutne požaduje, aby i
národ dozrel k samožerstve a heroizmu.Z potomných slovenských dejateľov Moyses mal v sebe a svojom charaktere najväčšiu dózu[7]vozvýšeného, mužného heroizmu, ktorý mňa od mladosti mocne priťahoval, a ktorý
hľadel som dľa síl objasniť a osvetliť. Všetky jeho kroky, všetky prípisy, práce, ohlasy
majú na sebe pečať bezohľadnej, mužnej smelosti, otvorenosti a priamoty, takže len veľká
„vis major“ nesená mocným a víťazným princípom zla, mohla natoľko zamiesť stopy veľkého
Štefana, ako to vidíme v naše smutné dni epigónske.Moyses nezanechal po sebe väčších literárnych diel slovenských. Jeho špeciálne slovenské
účinkovanie počalo sa až 25. mája 1851, keď bol vysvätený za biskupa prímasom Scitovským v
Ostrihome, a vlastne až 23. júla tohože roku, keď zaujal biskupský prestol banskobystrický.
Narodený roku 1797 dňa 24. októbra, stál tedy už v 55. roku života svojho, tedy vo veku, v
ktorom nezapočínajú novú literárnu kariéru ľudia, ktorí už v inom jazyku majú za sebou
literárnu minulosť, ako ju mal Moyses v jazyku chorvátskom.No zanechal nám Moyses utešenú symfóniu v troch rečiach matičných, ktorých význam,
pravdivosť, vysoký vzlet vynahradiť môžu čujnému národu hodný kus literatúry, a to tej
najvážnejšej. Hriech bol by zabúdať tieto tri reči a považovať ich iba za historické
dokumenty ukrižovanej a pohrobenej „Matice slovenskej“. Sú ony viac! Ony sú dokumentami
života slovenského z útlej doby druhého preporodenia, sú emanáciou najväčšej hlavy
slovenskej minulého stoletia. Krátke sú to reči — ale i perly nebývajú veľké, neporážajú
veľkosťou, ale vnútornou hodnotou. V rečiach týchto obsažené je veľmi mnoho pre Slovákov.
No popri ich heroickom ozóne čujeme v nich jeden základný tón:horor pred
minulosťou slovenského národa, nepeknou, poníženou, otrockou, spojený s horúcou túžbou,
vymaniť národ slovenský spod duchovného podružia.Mám pred sebou osemstránkový, husto popísaný zošitok Moysesov, popísaný jeho drahou
vlastnou rukou. Sú tam citáty z čítaných novín a kníh, krátke poznámky na deje, notáty[8]a epigramatické nápady.[9]Sú to poznámky, čerpané z diel najrozmanitejších, ale každá, i najmenšia,
súvisí na silnejšej alebo slabšej nitke s osudom slovenského národa. Z týchto bežných notát
zračí sa vehementná, náruživá láska k svojmu národu. Je priamo citno, vhĺbiť sa do
intímneho denníčka veľkého muža, do konfesií, ktoré vynorili sa z jeho tajného vnútra a
nikdy neboli určené pre verejnosť. Ony nám dokazujú, že slovenská myšlienka zaujímala veľkú
časť duše jeho. Či už si zapisuje slovenský epitaf Rafaela Podmanína v chráme považskobystrickom[10](aké milé, aké vzácne, že sa upozornil na tých niekoľko slovenských slov, v
mramore rezaných r. 1558), či starou, trasľavou rukou píše si do denníka svojho mená
martýrov — Slovákov z Lajoš-Komárna a zapisuje pri menách i počet palíc, ktoré dostali
preto, že si hájili v cirkvi reč materinskú,[11]či zaznamenáva nejakú podlú klebetu nemeckú.[13][14]Všade veje ten samý duch, ten samý dušu zožierajúci smútok nad otrockou upadlosťou
svojho národa. V tých samých zápiskách Moyses ukazuje sa nielen ohlasom pravdy pozitívnej,
ale i dosť prísnym kritikom. Pod názvom:„Fatuitas slovacica“[15]cituje niekoho: „in P. B. Viedomosti 866 Nr. 64 quidam litera R. subscriptus“,
a dokladá: „Istud nempe finem non vero medium esse, non perspicit,pauper
spiritu“.Neušli zorkému oku tohto veľkého, len lásku a úctu zasluhujúceho muža, ani denné biedy a
potreby. Pod titulom: „Functio comitatuum anno 1861“[16]zapísal si Moyses: „Soha politikai éretlenség s önkormányzatra való képtelenség
hazánkban nagyobb mértékben nem nyilvánult mint az 1861-ikí megyék többségének eljárásában.“[17]„Pesti Hirnök“ 1863, č. 35. Na druhom mieste zapísal si svetlý okamih
maďarských novín „Vezér“, kde hovorí sa, že jestvovanie Maďarov je len tak zabezpečené, keď
budú spravodliví. (Csak úgy lehetünk szabadok, ha igazságosok yagyunk),[18]alebo i slová „Pesti Hirnöka“ (1864, č. 248.) pod titulom „Momentum
nacionalis“. „Napjainkban nem lehet többé nemzetiségeket kiirtani, ezeket vagy el kell
ismerni, vagy transigálni velök; ellenkező esetben örökös viszályok, harezok lesznek.“[19]Zapísal si náš biskup i slová Deáka: „Verba Francisci Deák ad Croates 1861.: mi
a hóditást soha sem ismerjük el érvényes jogalapnak a hóditott nép irányában. Morális
kötelességet csak a szerződésileg, vagy a szó nélkül ugyan, de kényszerités nélküli
folytonos cselekvényekben nyilvánult szabad beleegyezés vonhat maga után.“[20][21]K tomuto poznámka: Worte, Worte, Worte![22]Shakespeare.Medzi týmito diárovými citátmi a poznámkami našiel som citát, ktorý ma oprávňuje k
horeuvedenej charakteristike ducha Moysesovho, a ktorý súvisí s vnútorným významom jeho
matičných rečí. Citát znie: „Gleichberechtigung. So wie ein Volk alle anderer als
Unterthanen an seinem Triumpfwagen spannt, so absorbirt das dominirende Volk die Kraft der
Besiegten, hemmt und stört ihre naturgemässte Entwicklung in gestiger und materieller Beziehung.“[23]Hist. Pol. Blätter, 55 Band, 11. Heft. Seite 948.[24]Hľa, osud slovenského národa, hľa, ohromné nacionálne nešťastie, ktoré Moyses vycítil vo
svojej duši! Jeho žralo do najjemnejšej útroby, že v časoch vyhlasovanej „rovnoprávnosti“
možným je otrokárske priahanie celých národov do voza jediného, zdrapivšieho na seba
všetko, čím národy žijú a čím vyvinovať sa môžu duchovne a hmotne. A preto oddal sa
heroicky, neobzerajúc sa nazad, ani nahor službe vymanenia svojho národa prostriedkami,
ktoré jeho stavu boli primerané a prístupné. Svoju odhodlanosť vypuklo osvedčil od počiatku
svojho vystupovania na rodnej pôde, a potom spečatil a zobrazil večne pamätnými slovami v
Štubnianskych Tepliciach dňa 7. augusta roku 1865.[25]Keď tam Pavel Mudroň spomenul: boli chýry a predsudky, že Moyses nepríde na
valné zhromaždenie Matice slovenskej „pre politické pomery a mútny tok politického života“,
Moyses odvetil: „Také chýry a predsudky zostanú vždy planými a nepravdivými, pretože ja,
kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončím časnú púť zemskú, vystúpim z počtu živých ako
verný syn môjho národa slovenského.“Nemožno dosť často pripomínať žijúcim pokoleniam svetlé takéto okamihy, dosť často
neosvetľovať ich buditeľský význam. My ani nevieme, čo všetko im ďakujeme. Takéto blesky
ducha a charakteru neosvetlili len prítomných, ale zasiahli do budúcnosti, umožnili nám, že
ešte dnes dýchame, že pod ohromným tlakom a intrasigentnou[26]vôľou vykynožiť slovenský národ, on duchovne hýbe sa a trvá, pracuje na svojom
vymanení.Utešená slovenská trilógia moysesovská (naozaj iba nejaký budúci veľký básnik môže ju
prevýšiť nejakou kolosálnou trilógiou) počína sa v prvej matičnej reči tichým, pevným
osvedčením biskupa, že je hotový k práci i obetiam, že ideslúžiťnárodu. Nie panovať, nie rozkazovať, aleslúžiť!„Kde je otázka oslužbenárodu môjmu slovenskému a ochotnosti kslužbámtýmto, ako i k obetiam k rozkvetu národa nášho, jakživ som
sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem!“ A potom utešený, večne pravdivý,
z duše a srdca vyrvavší sa pasus:„A zaiste ako nad blaho môjho národa nie je mi
nič vznešenejšieho, tak ani nad priazeň môjho národa nie je mi nič vyššieho, čo by to
ihneď bola priazeň celého sveta.“Ako skromný biograf Moysesov takto
charakterizoval som slová prvej matičnej reči: „Slová tieto ostanú historickými, i keď
súdené bude národu slovenskému žiť v porobe národnej tak dlho, až denervujúci tlak šťastím
omámenej maďarskej prepotencie vykynoží v ňom zárodok čestného žitia, pred čím nech ho
chráni Boh náš trojjediný; historickými v tom zmysle, že predsa našiel sa duchovný
poctivec, ktorý junáckym odhodlaním vydal mu svedectvo, platiace i tam, kde slová národa
nebývajú povšimnuté.“[27]Mravná zásadaslúženianárodu, tak silno vyzdvihnutá, stala sa u
vyberanej družiny potomnej vodiacou ideou, a premáha ešte i dnes ľahtikárske pokusy,
panštiť v národe na osnove nízkych osobných egoistických plánov, trieštiť národ návodom
podplatených cudzích agentov na akési strany a stránočky. Len tyslúž,
môj milý, a poznajú ťa, nemusíš sám seba vystacovať a po barnumsky sa reklamovať.[28]Do služby chytili sme sa, i bude čestnému delníkovi i mzda, i vehlas, i sláva.Ako na tri slovenské hory hľadím na matičné reči veľkého Štefana. Tá prostredná, druhá,
povedaná v Turčianskom Sv. Martine pri druhom valnom zhromaždení dňa 3. augusta 1864, zdá
sa mi byť najvyššia, ako modré hory na matičnom štíte erbovom. Je to orátorský veľčin, je
to majstrovské, harmonické dielo, ktoré nezahanbí sa po boku výplodov najväčších rečníkov
klasických. Rečou touto prehĺbil sa význam Matice, ňou smelo načrtané je, že spolok tento
neslúži jednostranným cieľom, ale „kladie základy úspešného účinkovania vo veškerých
vrstvách života nášho národného“.Reč je prísne rozdelená na tri časti: kto má podporovať a život svoj zlúčiť s Maticou:
1. vzdelanci a vedomci; 2. ľudia moci úradnej a hodnostárskej; 3. pospolitosť, obecenstvo
národa slovenského. No pred týmto suchým rozvrhom hrmia slová veľavýznamne, priamoosudné, keby boli náležite povšimnuté:„Ktokoľvek… božskou prozreteľnosťou je údom slovenského národa; ktokoľvekako
taký, ctihodný prach otcov a dedov svojich hyzdiť za ohavný hriech sa
považuje; ktokoľvek bohumrzkým odrodilstvom poškvrniť sa nechce; ktokoľvek k
slovenskému ľudu v pomeroch buďto spoločenských, buďto občianskych, buďto konečne úradných
ako človek svedomitý stáť chce; slovom, ktokoľvek s národom slovenským svedomite zmýšľa,
tomu na obstánku,[29]upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí!“A už keď všetkým triedam vymeral neomylnú dráhu, vyleje celý bôľ veľkého srdca:„Núdza úbohého národa je nevýslovná; potreby sú nesčíselné. Tu požaduje sa napnutie
nepretržené, aby zamedzila sa toľká núdza, aby sa toľkej biede odpomohlo, aby celý národ
vzkriesiť sa mohol zosna smrtiduševnej k čulému, človeka dôstojnému
životu.Čo keby hrozným osudom stať sa nemalo a nedalo, žiadúcnejšieby ovšem bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ z obličaja zeme vyhladil,
než aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i
celému človečenstvu na potupu živorili!“To sú slová „sub specie aeterni“![30]Vždy sa mi duša trasie, keď tieto riadky čítam, a nielen preto, že som ich čo
mladý gymnazista nemecký počul zo zlatých úst rečníka. Ale v nich je vlastne celá tá
slovenská pravda, celý slovenský bôľ, celé nešťastie a pritom i celá sila života nášho
slovenského, lebo niet takej padlej duše, niet takého malodušného chabca, ktorý by myslel a
veril na vyhladenie nášho, čo aj biedneho národa z obličaja zeme! On sám, veľký náš Mojžiš,
neverí na takú káru neba — ale dáva len výraz svojmu titanskému sprotiveniu sa samej sudbe
v mene Boha, Hospodina a Pána národov!Kuzmány riekol:„Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná, svätá
reč!“A Hodža pomenoval ju„slovom žalmov a citov
slovenských“.Formálne bezúhonne, prísne logicky, pritom vzletne, mladou duševnou sviežosťou nesená
reč táto patrí medzi duchovné skvosty, po slovensky povedané i napísané. Je to vyššia
múdrosť, vyššia sila, vyššia intuícia, ktorá môže produkovať niečo podobného. Mali by sme
ju znať naspamäť, mali by sme ju predriekať deťom svojim, mali by sme ju mať v školách a
ústavoch našich zlatom vyšitú na hodvábe. Čože môžeme krajšieho, krajšie a kratšie povedať
národu svojmu? Čím môžeme náhľadnejšie,[31]citnejšíe, rozumnejšie budiť svoj národ a privádzať k povedomiu, k spáse, k
životu?Nie klasicita, nie sila, nie iskrennosť tohto orátorského činu, ale sama holá, nahá
pravda mala by hromom cestu raziť našej slovenskej myšlienke, sám fakt, že niečo podobného
vyznelo, že bolo rozšírené v desiatkach tisícov, mal by budiť celý národ, mal by ho surovo
a hrmotne vytrhnúť z letargie[32]a ospalosti.Konečne vieme, že duch, slovo, reč ešte nie sú v stave z masy urobiť národ. Ale ony sú
prvým predbleskom života, a šťastný národ, ktorý má geniálnych strojiteľov ríše duchovnej,
veľkých mysliteľov, mužov myšlienky, zvestovateľov budúceho života. No či kráčame v stopách
vysoko ideálnych mysliteľov, či my, hrdí na vecné pokroky, neodchyľujeme sa od ich
prednačrtaní, takých verných a spásonosných? Odpovedzme každý priamo! Bola by možná dnešná mizéria,[33]keby sme neboli odpadli od učenia prorokov svojich?Tretia časť rečníckej trilógie, povedaná pri treťom valnom zhromaždení Matice slovenskej
dňa 9. augusta 1865, možno v tajnej predtuche, zahlbuje sa do filozofických a poetických
výlevov, ktoré by sme ani neočakávali od Moysesa, tak jasno-prakticky zariadivšieho celý
svoj život a konanie požehnaných rúk. Slová sú jasné, heroické: „Ďaleko… odstúp od nás
podlá zmalátnelosť, ochablosť a neplodné ľúbostkárstvo… spasenie drahého národa nášho z tmy
nevedomostí, z poroby nerestí…, závisí hlavne len od neho samého, to jest od nás, a že
spasenie toto bez všestranného nášho usilovania avytrvalej
pracovitostije naprosto nemožné.“ Ako vidíme, Moyses dal námlekciu o práciprv, než to stihli urobiť holobradí mudrci, za
otrepanými frázami cudzieho anglo-nemeckého Konfúcia,[34]a tak vo svojich učňovských, bezforemných, prežvýkaných detinstvách len
zneužili, pokazili veľké heslo o samopomoci, o práci, o neustálom, prácnom borení sa za
svoj národ.Po tomto krásnom naučení, Moyses filozofuje o slobode človeka voči božskej ekonómii,
ktorá i samému Bohu sprotiviť sa môže. Tým chce povzbudiť národ k samočinnosti, aby
nespoliehal sa na nejaký „kismet“,[35]na nejakú „moiru“[36]. „Božie ustanovenie plní sa nevyhnutne, už či na blaho, či na stratu
našu:to závisí od nás, ale plní sa istotne.“ Toto sú zase heroické slová, z
úst teológa, vysokého cirkevného hodnostára, ktorými chce, ako zúfalými ramenami, proti
vôli, pozdvihnúť svoj národ. „Práca, usilovnosť, namáhanie“, volá k národu:„Ó,
keby mi bolo dané volať hlasom zemou zatriasajúceho hromu — ba hlasom trúby anjelskej,
otvárať majúcej hroby v deň posledný!“volá náš profét[37]k národu svojmu! Či nie márne??„Rode môj,“ volá ďalej po filozofickom svojom rozbore: „milý národe slovenský! Spal si
duševne stá, ba tisíce liet; precitni sa už niekedy a zmužni; precitni k práci človeka
hodneja sebe užitočnej. Ver mi, nevyhneš práci, ona je zákonom,
pochodiacim z vôle božej —len či na úžitok iných, či i na svoj, voľ
si.“ V tomto je zase veľký kus rýdzeho zlata: veď Slovák pracuje, mnoho
pracuje, vie pracovať, ale nie pre seba, ale pre iných! Celá hĺbka nášho otroctva, celá
priepasť nášho nešťastia, ako tma, ako pekelná tma hľadí na nás z tohto pracovania pre
iných, proti sebe, k vlastnej smrti, k vlastnej záhube. Koľko našich slovenských umov
myslí, koľko slovenských pier píše, koľko rúk pracuje iným, alebo práve proti nám!A z filozofie náš zlatoústy rečník prechádza k poézii: „Nie vo výšspomenutých
okolnostiach (v maločíselnosti, chudobe atď.) väzí príčina tvojich nerestí, drahý Rode môj,
lež jedine v nedostatku duševnej osvety.Rozptýlený si, ako zrnká poľa
piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Zostav sa[38]tedy osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnosťou, zostav sa
týmito bezpečnými prostriedkami v skalu tuhú, vzdorujúcu i treskom hromov i besnote
víchrov!“A končí slovom muža reálneho, verného učiteľa a vodcu: „Postav sa, národe môj,
na bezpečné plecia svojich prirodzených vodcov, by si sa povýšil; otvor
ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré prednášajú tidomáci
vzdelancovia tvoji v zrozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči; pracuj
pilne na národa roli dedičnej!“Tak vyznieva neobyčajná, u nás jediná trilógia rečí veľkňaza, učiteľa, hérosa[39]rokov šesťdesiatych, pevne tvrdím, u nás, v suché, hluché časy naše málo
povšimnutá, málo uvážená — a možno, cele nepoznaná v istých vrstvách mladších, ktoré,
možno,chcú slúžiťnárodu, ale huriavkom denných premien a v treskote
„nových“ fráz omámené, zabúdajú krásnu kontinuitu slovenskej myšlienky, celú masu hlboko
premyslených a ešte hlbšie precítených našich právd. Často stretáme sa s Kolumbami, idúcimi
znovu vynachádzať Ameriku,[40]a je nám ich ľúto! Veď vynájsť novú zem pre človečenstvo je vysoká idea, hodná
potu najlepších ľudí, ale, Pane Bože, keď už to samé vykonal Krištof Kolumbus, tedy načo?
Priamo smiešne je, keď práve mládež zablúdil do didaktického[41]tónu, a nedospelou vážnosťou ide učiť, učiť, kde by mala dľa starých, našimi
veľkými Kolumbami vynájdených ponaučení jednať, robiť, obetovať sa, pracovať, biediť, ak
treba, vydávať sa nebezpečiam, ústrkom a trestom.V matičných rečiach Štefana Moysesa väzí veľký buditeľský kapitál, ale my sme ho dlhé
roky nechali ležať po letopisoch, ctených, ale nečítaných. A keď sme odfúkli prach na
dokumentoch ukradnutej Matice príležitosťou storočnej pamiatky narodenia Moysesa, národ
choval sa netečne, mládež naša sotvaže upozornila sa na vydanie, tak vážne, tak blízke
slovenským srdciam. Veď mládež naša pokúsila sa novotami samostatne vystúpiť. Či ste čítali
v ich vydaniach čo len ohlas na jubileum moysesovské? Či už pochválne, uznanlivo, či
odmietavo a odsudzujúc? Či uvážiac horúce rozpomienky a pokusy oživotvoriť postavu veľkého
dejateľa, či kriticky rozoberúc nedostatky, neúplnosti ľudí pracujúcich? Nie, ani ohlasu,
ani písknutie, ani slova, ani riadka.Sila buditeľská Moysesových matičných rečí zato nebola oslabená, a keď neprišli úradne
zavolaní na svadbu, dostavili sa ľudia spoza plotov a rohov. Živé, veľké slovo nemožno
nadlho oslabiť nevšímavosťou jednej pomýlenej generácie,[42]nemožno ho zabiť púhou negáciou a nepočutím, nevidením.Cítime vnútorne, že pri terajších temných časoch, vzdor všetkým vybočeniam z dráhy
starej, vernej, rastie ako v dubovej hore vanie nového, sviežeho vetra, duch pravdivý a
verný! Zabudnutá krása, zabudnutá vysoká myseľ, veľké prorocké slová buditeľa a iniciátora
slovenského prídu k platnosti, a my srdečne a vďačne oddáme novým silám ďalšie prevádzanie
jeho posvätných závetov.[1]Konkurzná práca, odmenená 100 k. prémiou p. Radzolku. Viď č. 80 „Nár. Novín“.
Red.[2]„Ich begleite die grossen Thaten Euer Excellenz mit voller Aufmerksamkeit, mit den
freudigsten Gefühlen der Dankes, der Bewunderung und Hochachtung, und flehe,
instendig, um den Segen und das vollen Gelingen derwahrlich heroischen
Unternehmungen, welche ich nach Massgabe meiner Kräfte und meiner
jetzigen Verhältnisse zu unterstützen und zu förderen stets gedenke.“[3]martýrium(lat.) — mučeníctvo, utrpenie[4]Máme toho jasný príklad na veľkom martýriu našich slovenských
osemaštyridsiatnikov— účastníkov revolúcie rokov 1848 — 1849 po jej
násilnom potlačení rôznym spôsobom šikanovali a prenasledovali.
Centralisticko-absolutistická politika Viedne v porevolučnom období, reprezentovaná
ministrom vnútra Alexandrom Bachom tvrdo doľahla na slovenské národné hnutie a
nepriaznivo zasiahla do osudov jeho predstaviteľov.[5]prodrom(gr.) — príprava, úvod[6]nedvižnosť(rus.) — nehybnosť, meravosť[7]dóza(gr.) — dávka[8]notáty(lat.) — poznámky[9]epigramatický nápad(gr.) — stručne zveršovaná vtipná
myšlienka[10]epitaf Rafaela Podmanína v chráme považsko-bystrickom—
Rafael Podmanický, jeden z majiteľov považskobystrického panstva, zomrel v roku 1558.
Pochovaný je v považskobystrickom katolíckom kostole, kde mu jeho manželka Johana
dala postaviť náhrobný kameň so slovenským nápisom: „Leta Pane Tisíceho Pietisteho
Padesateho Osmeho První strzedu v Pustie Umrzel gest Urozený Pán Rafael Podmanitzky z
Podmanina a na Bistrzici…“[11]Táto poznámka takto znie: Martyri Lajos-Komarenses an. 1828:[11]Martin Bartoš 64, Juraj Janáček 50, Pavel Rus 40, Štefan Vrabec 24
palíc.[1111]Martyri Lajos — Komarenses an. 1828(lat.) — mučeníci
„lajoškomárňanskí“ (posmešný názov pre Komárno) roku 1828[13]Calumnia. Die Slovaken, der grossen Masse nach ohne höheres politischen Wissen,
werden durch Agitationen Einzelner geleitet. „Ost und West“ Nr. 25.864 in articulo:
„Centralisation oder Decentralisation“.[14]Calumnia. Die Slowaken,…(lat. — nem.) — Ohovárka. Slováci, z
veľkej časti bez vyššieho politického uvedomenia, boli vedení agitáciami
jednotlivcov. „Ost und West“, číslo 25. 864 v článku: „Centralizácia, alebo
decentralizácia“.[15]„Fatuitas slovacica“…(lat.) — „Slovenská pošetilosť“ cituje
niekoho: „v Pešťbudínskych vedomostiach 866, číslo 64 pod značkou R. podpísaný“, a
dokladá: „Cieľ a nie prostriedok nechápe chudobný duchom.“[16]„Functio comitatuum anno 1861“(lat.) — Účinkovanie žúp roku
1861.[17]„Soha politikai…“(maď.) — „Politická nezrelosť a neschopnosť
na samosprávu v našej vlasti neprejavovala sa vo väčšej miere, ako v počínaní si
väčšiny stolíc roku 1861.“[18]Csak úgy…(maď.) — len vtedy môžeme byť slobodní, keď sme
spravodliví[19]V naše dni nemožno už národnosti vyhubiť, treba ich uznať, alebo s nimi pojednať
sa, ináč budú večné biedy a boje.[20]„Verba Francisci Deák ad Croates 1861.: mi a hódítás…“(lat.
— maď.) — slová Františka Deáka k Chorvátom 1861[21]My podmanenie nikdy neuznáme za právnu osnovu voči podmanenému národu. Morálnu
povinnosť môže za sebou ťahať alebo zmluva, alebo ačkoľvek mlčanlivé, ale slobodné
zvolenie, vyjadrené v ustavičných činoch, bez prinútenia konaných.[22]Worte, Worte, Worte!(nem.) — Slová, slová, slová![23]„Gleichberechtigung. So wie ein Volk…“(nem.) —
Zrovnoprávnenie. Hist. Pol. Blätter… = Historischer Politischer Blätter, 55. zväzok,
11. zošit. Strana 948.[24]Keď jeden národ všetky ostatné priaha ako poddaných do triumfového voza, tedy
absorbuje panujúci národ silu premnožených, hatí a ruší ich prirodzený vývin v
duchovnom i hmotnom ohľade.[25]pamätnými slovami v Štubnianskych Tepliciach dňa 7. aug. 1865— O Moysesovej ceste na III. valné zhromaždenie Matice slovenskej v roku 1865 píše
Vajanský na strane 110. Pod „mútnym tokom politického života“ treba rozumieť
vnútropolitickú a zahraničnopolitickú krízu, ktoré zachvátili monarchiu v 60-tych
rokoch minulého storočia a vyvrcholili v porážke Rakúska vo vojne s Pruskom v roku
1866 a rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867.[26]intrasigentný(lat.) — neústupčivý, radikálny[27]Storočná pamiatka narodenia Štefana Moysesa. Život Štefana Moysesa. Napísal
Svetozár Hurban Vajanský. Turč. Sv. Martin. 1897, strana 106. (V našom vydaní str.
95.)[28]po barnumsky sa reklamovať— podľa amerického podnikateľa
Fineasa Tylora Barnuma, typického predstaviteľa odvážnej podnikavosti, ktorý
chvastavou reklamou, drzosťou, ale aj vtipom, chytráctvom a nevyčerpateľnou
vynaliezavosťou vedel takmer geniálne koristiť zo zvedavosti a naivnosti ľudí. Volali
ho tiež „kráľom humbugu“.[29]obstánok(rus.) — jestvovanie[30]„sub specie aeterni“!(lat.) — z hľadiska večnosti![31]náhľadnejší— názornejší[32]letargia(gr.) — ľahostajnosť, nečinnosť[33]mizéria(lat.) — bieda[34]Moyses dal nám lekciu o práci prv, než to stihli urobiť holobradí
mudrci, za otrepanými frázami cudzieho anglo-nemeckého Konfúcia— podľa
všetkého pod „anglo-nemeckým Konfúciom“ myslí Vajanský Marxa a Engelsa, ktorých
učenie na sklonku 19. storočia prenikalo do formujúceho sa robotníckeho hnutia u
nás.[35]kismet(tur.) — osud[36]moira(gr.) — osud[37]profét(gr.) — prorok[38]zostav sa— usporiadaj sa[39]héros(gr.) — hrdina[40]Často stretáme sa z Kolumbami, idúcimi znovu vynachádzať
Ameriku— Vajanský ako predstaviteľ Národnej strany martinského centra
polemizuje s opozíciou, ktorá sa v slovenskom politickom živote na konci storočia
začína formovať v univerzitných mestách (Praha, Viedeň, Budapešť) z radov slovenskej
študujúcej mládeže. Najmä pražské centrum slovenských študentov (Vavro Šrobár a i.)
pod vplyvom českých politických ideí, najmä Masarykovej teórie o drobnej práci medzi
ľudom sa kriticky a ostro polemicky stavalo k „zastaralým“ a nie vždy pružným
politickým koncepciám martinského vedenia Slovenskej národnej strany.[41]didaktický(gr.) — poučujúci[42]nevšímavosťou jednej pomýlenej generácie— Vajanský pod
nespravodlivo príkrym pomenovaním „pomýlená generácia“ myslí na hlasistov
(pomenovanie podľa časopisu Hlas, ktorý za redakcie Dr. Pavla Blahu začal vychádzať v
Skalici 20. dec. 1897), príslušníkov nastupujúcej mladej generácie, ktorí stáli v
opozícii k martinskému centru.
|
Vajansky_Maticne-reci-biskupa-Stefana-Moysesa-a-ich-buditelsky-vyznam.html.txt
|
Pieseň Jánošíkova[1][2]Zelenal sa javor, už sa nezelenie —chodieval Jánošík po zboji, už viac nie.Prekvital mi krásne, prekvital mi ten svet,ale už odpadol menistý z neho kvet,odpadol, odpadol, mráz mi ho pošvihal;falošný Gajdošík na pánov pomihal,pomihal na pánov: mňa tí oblúpili,tej zlatej slobody kruto ma zbavili.Sloboda, sloboda, premilá sloboda!Ver’ si sa stratila ako v koši voda,vodička vytiekla — a mňa okovali,sťa by to slniečko mraky obsnovali. —Načže ho, vy čierne mraky, obsnúvate,načže ma, vy zlostní páni, okúvate?Veď slnce má svietiť svetom požiarami,veď ja mám po Tatrách skákať s junákami!Ej, šťastné slniečko, bo mraky prerazí,mňa kto oslobodí železných reťazí?!Rúčky moje, rúčky ako dva javory,nebudete lámať bohaté komory!Nebudete blýskať zlatým palošíčkom,zlatým palošíčkom, zeleným hájičkom!Nôžky moje, nôžky, nôžočky jelenie,nebudete skákať cez bučky zelené!Nebudete behať po Kráľovej holi —oj, hlávka ma páli, srdiečko ma bolí!Klobúčik, klobúčik, zlatom vybíjaný,nebudem ťa viac mať na Klenovskej stráni,na Klenovskej stráni s pierečkom orlovým,mocne pripevneným tým radom perlovým!Košieľka hodvábna, košieľka zelená,striebrom vyšívaná, zlatom obrúbená,nebudem ťa nosiť po breznianskych horách,po zelených lúkach, po širokých poliach!Dolomán, dolomán, z anglie ružovej,nebudem ťa viac mať na Svadbe čertovej![3]Nohavičky drahé s zlatými šnúrami,nebudem vás nosiť pomedzi Tatrami!Čižmičky maličké, zlatušké čižmičky,ej, nebudete už lietať ponad kríčky!Valašôčka verná, tri ráz vybrúsená,tým ligotným zlatom tri ráz pozlátená,nebudem ja s tebou pri dudôčkach zvíjať,ej, nebudem s tebou veľkých kupcov zbíjať!Palošík, palošík, striebrom oblievaný,zlatom, perličkami husto krumplovaný,nebudem ťa už viac pri bočku nosievať,ej, nebudem s tebou viac pánov strašievať!Zlato moje, zlato s drahými perlami,ktože ťa tam nájde medzi zápoľami,medzi zápoľami, skalami tmavými?Nájde ťa dievčatko s očkami čiernymi!Oj, nájdu ťa ľudia, čo ťa zaslúžili,čo ma radi mali, čo ma opatrili! —Nebudem, nebudem, chlapci, medzi vami,čo sme blúdievali horami, dolami!Nebudem viac spávať v zelenom chládočku,nebudete striehnuť mňa za tú chvíľočku!Nebudete so mnou pri kotle gajdovať,ej, kolesá lámať, „odzeme“ tancovať!Nebudem viac s vami po salašoch chodiť,hej, viac vás nebudem už po zboji vodiť!Vyschla už tá voda, z ktorej sme píjali,zašli už tie časy, v ktorých sme zbíjali!Chytili káčera, káčera divého,kačičky skapali od žiaľu veľkého —chytili hajtmana bystrého, chytili,šuhajci sa svetom šírym roztratili! —Hory čierne, hory, hájičky zelené,ktože vás navštívi? — veď ste opustené,opustené, tiché ako tá sirota,čo ju ľudia šklbú, naháňa ju psota!Ktože vás rozsvieti, tmavé, ohníčkami,kto vás rozveselí sladkými piesňami?!„Javor sa vypučí, slniečko vyskočí —a Jánošík s chlapci kolesá zatočí!“Javor sa vyvalí — nezlomím kolesá,oj, Bože! veď ma už naráno obesia!Ty prekliate zlato, prekliate pivnice!Či som si zaslúžil pre vás šibenice?!Veď som ja nezbíjal, žeby ľudí mučil,ale som ja zbíjal, bych slobody užil! —Ej, keď ma obesia, dáždik ma oplače,mesiačik s hviezdami nado mnou zaplače!Víchry mi zahučia, Tatra sa ohlási:„Že už preleteli moje zlaté časy!!“[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti.[2]Vpísal Botto do Holubice I, 1846/7, č. 5, zv. 1. 24. novembra 1846, str. 68 — 70 (na
tomto mieste číslované sú polstrany-stĺpce). Odtlačil Pavol Dobšinský v Slov. Pohľadoch
III, 1883, str. 468 — 9 s týmto poznamenaním: „K prostonárodnej mluve i obraznosti takto
až príliš blížiace sa piesne Bottove i ľúbili sa nám mladým básnika súdruhom až príliš. V
tom usilovali sme sa i nasledovať ho.“ (str. 469) — Jozef Škultéty odtlačil ju ešte raz v
Slov. pohľadoch XVI, 1896, str. 695 — 6 a vo vydaní Spevov r. 1909 na str. 229 —
32.[3]Čertova svadba— strmý prechod cez Čertovicu v Nízkych Tatrách.
|
Botto_Piesen-Janosikova.html.txt
|
Lucijný stolček(Dľa povery ľudu.)[1][2]Raz, na Štedrý večer, šli sme do kostela.Susedovie Janko, to bol šelma smelá;dosť sa napočúval o bosorkách rečí:a on, vraj, neverí, len keď sa presvedčí.Dobre, no, Janíček — keďs’ taký paholček,sadniže si, sadni, semká na ten stolček,sadniže si, sadni, ak máš dobrú paru:veď ty hneď uvidíš, či ľudia len táru!„A čo bych nesadol? — čo priam v ňom bude Bes“ —(to stolček robený od Lucie podnes).„A čo bych nesadol? — zložte ho len dole,veď ja vám ukážem hneď straku na kole!Chachacha, chichichi — kdeže ste, bosorky?!“Nesmej sa, Janíčko, bude ti smiech horký! —Na stolček si sadne: — v obe líčka zbľadne;pozrie — dobre duša z neho nevypadne.Čo vidíš, Janíčko? — Jaj, Bože, prebože! —Schytí sa, chce skočiť — a tu hor’ nemôže.„Ha! krstná, suseda! pusťte ma, jaj, beda!“Chce ruku zodvihnúť, a tu — sa mu nedá.Kto je to, čo je to? my nič nevidíme;tri ráz chce hor’ skočiť, tri ráz ho dač’ stríme.A na tom stolčeku ako junec v jarmeborí sa, morí sa — a to všetko darme.A na tom stolčeku jaks’ trepe taks’ trepe:aha! pekný vtáčik, však si už na lepe! —Ľudia sa schádzajú, všeličo zháňajú;jedni sa zaň modlia, druhí zaklínajú.Tu je kädidlo i vodička svätá —ale on len volá: „Rata, ľudia, rata!“Kadili, kropili dosť na všetky strany,ale on na stolku ako prikovaný:„Jaj, hlavička moja — jaj, ručička moja!“A ľudia jak stĺpy kolo neho stoja.Smutne organ hučí, smutnejšie ľud spievaa na tom stolčeku šuhajček omdlieva.Len kedys’ nekedys’ smutný spev prebíja:„Rata, ľudia, rata! — jaj, Ježiš Marija!“Už všetko stíchlo, už pieseň skončená,scengali a národ padá na kolená.Začne sa modlitba — aj sa dokonáva —a Janík na stolci bolestne skonáva;opúšťa hlavičku, ručičky napína:niet pre toho raty len u Hospodina.Nespomôžu kliatby, nespomôžu lieky:Janík na stolčeku až na večné veky.R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Skálnik 1850. Rukopisy v oboch zošitoch majú podtituly „balada“. Prvé uverejnenie v
Dobšinského Sokole I, 1860, str. 191, 15. decembra tohto podtitulu nemá. Má túto poznámku
pod čiarou: „U ľudu slovenského je tá povera, že kto by malý stolček na sedenie začal
večer pred Luciou (12. decembra) robiť a každý deň niečo na ňom aspoň zastrúhal do Vianoc,
tedy na Štedrý večer (svätvečer) všetky strigy z neho v kostole uvidí“ (str. 191). Tú istú
poznámku má Botto v rukop. zošite z r. 1879. Do Spevov ju neprevzal.„Raz na Štedrý večer šli sme do kostola“ opravujeme podľa Bottu (Dobšinský Slov.
pohľady III, 1883, str. 475) „šli sme do kostela“ — rým „šelma smelá“. Tak je i vo
všetkých predchádzajúcich textoch.
|
Botto_Lucijny-stolcek.txt
|
První oddělení. O rozličných postních polívkách, vaječných, krupičných, moučných,
mlíčných, a reyžových krmích neb jídlech,jakož y o obyčejným pečivu z droždí (kvasnic) a z
přepuštěného máslaObsahPrvní rozvrh. Všeliké postní polívkyDruhý rozvrh. Všeliké věcy do postních polívekTřetí rozvrh. Všeliká vaječná jídlaČtvrtý rozvrh. Rozličné jídla z mouky, z mlíka, z krupice, nejvíc v postní
dniPátý rozvrh.Obyčejné pečivo z kvasnic a moukyPrvní rozvrh. Všeliké postní polívkyNro. 1. Pivní polívkaVlej do hrnce půl másu bledého piva, k tomu vezmi cukru dle líbosti, též koření a
šlupek cytronových, a nech je svařit. Vem zvlášť půl žejdlíka dobré smetany, zvař ji na
pánvičce a vraž 6 žloutků do hrnku; přidej k tomu tu vařicý smetanu, dobře v hromadu
zpěněnou, pak to vařicý pivo; pak všecko dobře v hromadu zamíchej a dej mezy to na
kostky zkrájených žemliček dle uznání.Nro. 2. Oleo, polívkaVem štiku neb lyna, trhni je, vyndej vnitřost, a vymej ji, pak přepust máslo, vlož v
něj na drobno zkrájené cybulky a dej tam tu rozřezanou rybu, nech ji trochu vypect, nebo
ji zduš, a přilej hrachové vody k ní, je-li málo, tehdy můžeš k posledku trochu páleného
cukru k ní přidat, pak přilož jednu mrkev a kousek cybule k ní, připeč k ní tež jedno
veyce, ať barvu dostane, pak k tomu všemu muškátového květu a nekolik petruželi přičiň,
vlej tu polívku na ty ryby, nech to dokonale se svařit, proceď je a zavař v to co chceš.Nro. 3. Zapražená chutná polívkaDej na rendlík máslo samé neb přepouštěné a rozpust ho na uhlí. Pak přisyp k tomu
tolik mouky, co zapotřebí. To nech znenáhla pěkně vypect, přidej drobet kmynu a naplň
rendlík čistou hrachovou jíchou nebo vodou, vlej ji do hrnce, přistav k ohni a nech to
dobře svařit. Přičiň mezy to koření, též celou velkou cybuli, a nech je alespoň půl
hodiny vařit, by se mouka dobře zvařila; dopouští-li tomu čas, že se ještě dýl vařiti
můž, tehdy je tím lépe. Co se zpět vyvaří, zpěň, pak nasol, a přidej trochu pepře a
muškátové kulky, tež žemličku na drobné kostky zkrájej. Pro lepší této polívky přípravu,
může tento chleb v másle do žluta usmažen, a do polívečné mísy vendán býti, přes nějž
polívka skrz vlásené sýtko se procedí.Nro. 4. Z chleba polívkaPřiprav dobrou čistou hrachovou jíchu do polívečného hrnce, nakrájej do něho drobných
petruželových kořínků, a nech to vařit. Vem na drobno zkrájeného černého chleba, polej
ho vřelým šmolcem t. j. přepouštěným máslem, polívku dobře okořeň a osol; pokudž čas
jest, vlej ji na chléb a nech ho zevřít, přistroj a nandej na to stracených vajec.Nro. 5. Ze žloutků polívkaŽloutková polívka sa dělá na způsob vinné polívky Nro. 26. však nebere se tolik vína,
tež se cukr a skořice vynechává. Syce se ve všem s touto jednostejně dělá.Nro. 6. Obyčejná hrachová polívkaPřistav hrách k ohni. Zkrájej potom všelike kořínky na tenko, co tlusté nudle zdýli.
Dej ty kořínky na rendlík s kouskem másla; postav je na drobet uhlí, a nech je opotit.
Když hrach změkne, tehdy jej proced, přilej k těm kořínkům, a nech polívku vařit, až
kořínky změknou. Zasol je, přidej trochu pepře, usuš skroječky žemlové, přistroj je na
mísu, nastrouhej drobet muškátové kulky a nalej na ně tu polívku.Nro. 7. Hrachová polívka k všem postním jídlámNandej do hrnce hráchu, celý zavař, 4 celé bobky, 1 kořen petruželový, 3 skrojky v
šmolcy usmažených žemlí; celý muškátový květ, a šafrán. Nalej na to vody, a nech to
dobrou hodinu vařit. Pak zceď svou polívku, a zas jinou vřelou vodu na to nalej, a tak s
tím zacházej, pro svou potřebu až budeš dost mít.Nro. 8. Z vajec ječná polívka (Berštel) s žampionyVem do velkého hrnce za 2 krejcary čisté drobené žemličky, 8 celých vajec, kus másla,
posol to, dohromady smíchej. Pak na to dobré vřelé hrachové polívky nalej, zvař to, dej
ale pozor, by sa nepřepálila. Zkrájej 6 vičištěných žampionů s zelenou petruželí, zdus
je v másle, vhrň je do toho hrnce, vem k tomu ztlučeného muškátového květu a zvař to
drobet.Nro. 9. Falešná hovězý polívkaVezmi línovou neb štičí hlavu, dej ji do hrnku, jakož y trochu hráchu do ní. Pak
nalej vody na to, a nech to as hodinu vařit, přilož na to petružele, celeru a mrkve, též
trochu muškátovýho květu, hřebíčku, a trošku šafránu a nech to opět zvařit, až co ti
toho zapotřebí. Můžeš do toho zavařit, co ti líbo.Nro. 10. Z rybího bayšlu polívkaPrv obvař bayšel v polovicy octa a v polovicy vody, pak vem hodný kousek másla na
rendlík, rozpusť ho, pak vem 2 měchačky mouky k tomu nech ji pěkně zažloutnout. Potom
něco málo na drobno zkrájané cybule, vhoď ji taky tam, pak vlej v to dobré hráchové
vody, trocha octa, trochu muškátového květu a pepře. Posol na dobro, nech to dobře se
provařit, vlož v to ten bayšel, ať se as půl hodiny vaří.Nro. 11. Polívka z ledvinkového hráchuPřistav na 3 žejdlíky vody dvě dobré přehršlí ledvinkového hráchu. Vař je na měko,
přiklop je pokličkou, aby se loupal. Může také celý v polívce nechat aneb procedit podle
líbosti. Musý jsouc zažloutlý s cybuli zapražen, pak s voctem, a drobet opepřen, zvlášť
ale dobře zasolen být.Nro. 12. Ječná polívka t. j. z ječných krup s hříby neb
žampionyPřistav celé ječné kroupy, však ještě nevymyté, a nech je na měko vařit. Zkrájej pak
hříby neb žampiony tence, a nech je v másle s zelenou petruželí spejchnouti, tý zvařené
jáhly okořeň, osol, a kousek másla k nim přidej.Nro. 13. Ztlučená polívka ze štiky neb kapraPřistroj smaženého kapra neb štiku, ztluč ho na drobno v kameným mořdíři s usmaženými
chlebovými kůrkami. Připrav ho na kastrol neb rendlík s krájeným celerem. Nalej naň
dobrou hrachovou omáčku, nech to dobře dohromady se svařit, pak proceď, a do obyčejného
polivaného hrnce připrav. Pak s máslovou zaprážkou na slušné tlouštce zapraž, okořeň, a
přilej smetany, dobře zasol, a na usušené žemlové skrojky (topinky) přistroj na mísu.Nro. 14. Zsekaná (Hašer polívka)Odluč kousek smažené štiky neb kapra od kosti, vyčisť potom pěkné smrže neb žampiony,
a všecko s řezáčkem na drobno zkrájej, utemfůj je se zelenou petruželí v másle, přisyp
dvě vařečky mouky k ním, temfůj to, nalej dobré hrachové vody na ně, totiž tolik, co
polívky potřebuješ, vendej to do hrnce, vem muškátového květu, zvař ho dobře, a přilej
pak polívku na smažené žemlové skroječky, též může se tato polívka se žloutky a se
smetanou slíti.Nro. 15. Štičí polívkaVem štičí hlavu, vyper ji pěkně, pak dvě usmažené topinky, ze dvou vajec žloutky a
přehrštlí mandlů, všecko do hromady stluč, a do hrnce vprav. Nalej na to vody
petruželové, a nech to hodně se vařit, proceď, přihoď kousek másla a drobet koření a se
smaženou žemličkou přistroj na mísu.Nro. 16. Kaprová mlíčná polívkaUsmaž zčerstva mlíčí, ztluč též celer, který v hrachové jíšce se převařil, nech ho
opět v té hrachové jíšce se vařit. Proceď a slej to se žloutkem, smetanou a čerstvým
máslem, pak okořeň, osol a vylej na mísu.Nro. 17. Z bylin polívka (krajtlsuppen)Vem třebuli pěkně pročištěnou a vymytou, na drobno zesekanou na rendlík, v nějž se
dřív máslo dalo, pak nech ji přiklopenou temfovat, zamíchej as lžícy mouky do toho. Když
se již dosti temfovalo, vlej do hrnce más hrachové jíchy, pak hoď tam tu temfovanou
bylinu, nech to hodně vařit a přisol to. Dřív nežli ji na mísu vyklopíš, dvě lžíce
smetany, 5 žloutků, 1 kus másla dobře smíchaného, s polívkou slej, trochu v vohni tím
míchej, a na usmažený topinky vyklop. Může se na ni dáti smažené zkrájené z kapra, neb
štíčí játrička.Nro. 18. Čočková polívkaVymej dobře přebranou čočku, zvař ji a nasol, pak udělej zaprážku. Vem smaženou štičí
neb kaprovou hlavu. Jedno neb druhé ztluč velmi na drobno s žemličkou v soli usmaženou,
přidej k tomu něco másla, z toho udělej černou polívku. Pak udělej s máslem zaprážku,
dej čočku, a to ztlučené s tou polívkou na to, a nech to dobře se zavařit. Tež ji trochu
zvocť, pak ji skrz sýtko proceď, osol, a okořeň. Můžeš ji taky štičím fáčem a smaženou
žemličkou ustrojit.Nro. 19. Slepá mandlová polívkaRozmíchej v hrncy dvě malé lžíce mouky s studeným mlíkem, a ocukrůj je dle líbosti,
pak vezmeš 3 žejdlíky mlíka, nech ho vařit, a vlej ho vřelé do té zamíchané mouky. Pak
vař ji as čtvrt hodiny, však pořád dobře ji míchej, aby se nepřipalila. Potom vem 6
žloutků a trochu másla do hrnce, vlej to vřelé mlíko do něho, a vyklop na mísu s
osmaženou neb na kostky skrájenou žemličkou.Nro. 20. Smetanová polívkaVem půl žejdlíka smetany, 2 lžíce mouky, trochu octa, pepře a soly, dobře to v
hromadu zamíchej do hrnce, na to půl másu vřelé vody nalej, a nech to zpovolna se vařit,
a dřív nežli to na stůl dáš, tedy k tomu ještě půl žejdlíka smetany dobré přidej, a v
jednom varu klokotu na mísu vyklop, kdežtoš prv na kostky zkrájené žemle dle uznání na
to naklaď.Nro. 21. Nydrlandská polívkaPrv nech 3 žejdlíky vody s několika petruželovými kořínky a drobet octem vařit, na
svrchu upravenou vodu 3 sardele, 3 kousky česneku dej. Z jednoho cytronu šlupiny tence
vykrájej, něco petruželových kořínků, sardele od kůstek očišť, všecko co nejdrobněji
zkrájej, a tu připravenou vodu zlehka zapraž. Pak tu sekaninu neb rubaninu s půl
žejdlíkem smetany hodně zamíchej a do ty zapražené polívky vendej. Zasol co zapotřebí
jest, vylož na smažené žemlové drobky, když se okoření.Nro. 22. Z jiker polívkaNakrájej do polívečného hrnce petružele, nech ji se vařit. Pak udělej malou zaprážku
a upraž jednu cybuli do ni, vem k tomu půl žejdlíka smetany, drobet octa, bobkového
listí a nenech to příliš zhustnout, nebo jíkra také víc hustějí, zkrájej jíkra na kousky
a zasol. Vyklop je do zapražené polívky, nech je dobře zvařit. Pak hodně zasol a okořeň.Nro. 23. Z lína polívkaOsmaž 2 líny v šmolcy do žluta, pak 2 cybulové hlávky, pročištěné petruželové
kořínky, rozkroj je v polovicy na 4 částky. Dva kousky cukru, 2 mrkve na lístky zkrájané
a 2 pečené vejce, všecko v šmolcy též usmaž. Vlož to do hrnce, nalej hrachové polívky,
nech je hodinu zpovolna se zvírat, nasol je, přidej trochu muškátového květu, pak vyklop
na smažené žemlové topinky, nebo udělej horké těsto. Vraž nuky do šmolce, nech je
smažit. Když se usmažily, vlož je do hrnce, a vylej na ně polívku.Nro. 24. Z hub polívkaZvař drobné hubky v dobré hrachové jíše, prv pět neb šestkrát v horké vodě vymej,
proceď je skrz polívku, a vem potom k té druhé ty hubky. Potom je v másle a v zelené
petruželi temfuj, jakož y strouhané žemlové drobečky, přidej dobré hráchové jíchy k té
druhé a s dobrou máslovou zaprážkou v pravé hustosti zapraž, dej tam ty smažené hubky,
nech je zevřít, pak okořeň, osol.Nro. 25. Z hub a ječných krup polívkaZvař 1 žejdlík ječných krup měkce, přilej trochu octa na ně, aby pěkne zbělely.
Zkrájej do hromady tence zelenou petružel, sušené neb čerstvé hříby, utemfuj je hodně v
másle. Když se krupky uvařily, tehdy vsyp ty temfované do nich hubky. Přilož k nim něco
málo muškátového květu a vylož na mísu.Nro. 26. Z vína polívkaPrv vlej do hrnce veliký žejdlík vína, půl žejdlíka vody, cukru podle líbosti,
muškátového květu, a kousek skořice. Nech to dobře dohromady se vařit, pak zamíchej
zvlášť do hrnce 6 žloutků a nalej žejdlík vřelé smetany v to, a pak svrchu zavařenou
massu, a dobře to zamíchej.Nro. 27. Cukrová polívkaVem 5 neb 6 kousků celeru, vyčisť jej dobře, přidej trochu zeleného k němu, zkrájej
ho na drobno, zceď polívku do hrnka, celer do ni, nech ho dobře se vařit, zapraž vše
pěkně, okořeň, když ji vyklopiti chceš, tehdy vem do hrnku kousyček másla, několik
lžíček smetany, 5 neb 6 žloutků, dobře je zamíchej, slej polívku, a pak vyklop ji na
topynky.Druhý rozvrh. Všeliké věcy do postních polívekNro. 28. Kaprové knedlíčky do postní polívkyVem kapra, rozmočenou žemličku a něco zelené petružele, to zkrájej pěkně na drobno,
pak kousek másla setři, vraž celé vejce a jeden neb dva žloutky do toho, to všecko v
hromadu smíchej, pak vem trochu drobené žemličky, aby lépe držely, přidej koření a soli
k tomu, a nadělej z toho knedlíčků, zavař je do ty polívky a dej na stůl.Nro. 29. Račí vemýnko do postní polívkySetři 1 čtvrtku račího másla, pak 5 celých vajec, každé dobře zamíchané, za 1 krejcar
v mlece namočené žemlové střídy, a na drobno zkrájených račích ocasků. Všecko dobře
rozmíchej, zasol to, namaž šat máslem zavaž to v něm dobře, a vlož do vřelé vody. Nech
takové 3/4 hodiny vařit, pak to na místo chleba polívkového na mísu vylož. Když se
polívka vyklopí, ozdob ji se štičími jatřičkami, a smaženými šilkrotami. Můžeš tuto
polívku též s topynkami upravit.Nro. 30. Smetanový fancel do postní polívkyVem do hrnce s lžícy bělu, rozmíchej ho se smetanou, vraž do něho 3 žloutky a 4 celé
vejce, nalej na to žejdlík smetany, rozmíchej to dobře, pomaž rendlík máslem, dej to
tam, pod to polož jen málo uhlí, nech to pomalu spejchnout, dej to na mísu, a polej
jakoukoliv polívkou.Nro. 31. Žemlové knedličky do postní polívkySetři pěkně 5 lotů šmolce, zamíchej za 1 jeden krejcar v mléce smočené střídy
žemlové, 4 celé vejce, každé dobře rozmíchané a drobené žemličky mezy to, aby těsto
příliš nestuhlo. Zasol ho, nadělej drobných knedlíčků, usmaž je z toho šmolce. Půl čtvrt
hodiny před dáváním jídla, nech je v polívce zvařit, polej je polívkou z lína neb z
hráchu.Třetí rozvrh. Všeliká vaječná jídlaNro. 32. Vaječný amulet (svítek)Zvař kus štiky a zeškubej ji, nech ji se smrži, žampiony a račími ocásky v másle
speychnout, zasol a okořeň ho, pak udělej do 2 kastrolů, do každého jednu frydatu, však
po jedné straně do červena vypeč, pak polož tu ragu na tu měkou stranu rakového fleku, a
to druhé s tou měkou stranou naň, aby to do červena vypeklé nahoru přišlo, pak to nech
ještě drobet pécy.Nro. 33. Míchané vejceZvař šparglové hlavičky v slané vodě, pak je nech s zkrájenýma hlavami a smržemi v
másle speychnout. Dej muškátového květu a soli. Aneb: Vezmi několik vajec, vraž je do
hrnku, k tomu koření, soli, zkrájené petružele a sardelů, též vem na rendlík trochu
smetany a másla, vlej ty vejce do toho, postav na uhlí, míchej je pořád, a nech je jen
trochu stvrdnout; naposledy přidej k nim ty svrchu utemfované věcy.Nro. 34. Z vajec flíčkycelých vajec do toho, opět je rozmíchej, a dej 6 rozsekaných sardelů k tomu. Rozhřej
šmolc na svítkové pánvičce, nalej na to a nech smažit. Když se to po jedné straně
osmaží, tedy obrať a nech to též po druhé straně dobře vypect.Nro. 35. Smažené vejceUdělej frydatu (vaječný svítek), vem žampiony, zelenou petružel a cybuli, ztluč to
dokonale v moždíři. Vezmi sladkou smetanu, zvař na drobno nakrájených žemliček do ni,
nech je dokonale zavařit, vem kousek másla, setři ho, vem do toho ty vystydlé žemličky,
a opět je hodně drobně s tím máslem setři, vraž v to polovic žloutku, a polovic celých
vajec. Vezmi to stlučené k tomu, posyp s drobenou žemličkou, zasol a okořeň to, a udělej
z toho vejce, roztluč vejce, obrať to v nich, a smaž je v horkém šmolcy.Nro. 36. Vejce nadívanéZvař vejce na tvrdo, oloupej je, rozkrájej je, vyber žloutky, zesekej na drobno,
zetři čerstvé máslo, rozmíchej hodně ty zesekané žloutky, vem k tomu smetany, okořeň a
nasol, též zelenou petružel, vraž v to jeden žloutek, a hodně to zamíchej. Nadi to zase,
vlož to nějakou mísu, pomaž šmolcem a smetanou, polej máslem, a posyp drobenou
žemličkou. Vem smetany sladké, poklaď nahoru i dolu uhlí, a peč je v pecy.Nro. 37. Sazené vejceVymej hubky v teplé vodě, dej je na rendlík, též kus másla, na drobno zkrájenou
petružel, nech je, popraš je moukou, nech opět vytemfovat, dej na ně polívku z lína, a
nech je zevřít. Pak vylož je na mísu, vraž na ně vejce a postav na uhlí a nech zvírat:
aneb vem mísu, nalej do ni smetany, nadrob též másla na ni, vraž vajec tolik co chceš v
to, postav na uhlí, nech se to zvařit, a nasol.Nro. 38. Vejce míchanéVem drobet mouky, rozmíchej ji jak náleží dobře s půl žejdlíkem mléka, zamíchej 5
celých vajec do toho, zkroj z citronu šlupiny tence, a dej je mezy to, též trochu
skořice a cukru, aby toho právě dost bylo, pak pomaž mísu neb rendlík máslem, vlej to
tam. Poklaď nahoře i dole uhlí, však jen něco málo, co by se rozpustilo, a pak hned s
nima na stůl.Nro. 39. Vejce, tak nazvané volové očiVem vejce jedno, roztluč ho, nasol, popraš moukou, rozhřej šmolc, dej na malou
pánvičku, vlej tam to vejce, aby se tuze nerozplynulo, upeč ho a tak je hotovo. Můžeš
tolik vajec vzýt, co chceš, však jedno po druhém.Nro. 40. Vejce na černé omáčceKdyž jsi kapra na černo uvařil, tehdy vlej od této samé kaprové omáčky něco do mísy.
Postav ji na uhlí a vraž, když omáčka horká jest, tolik vajec do ní, co zapotřebí máš,
pak dej trochu soli a pepře na ně, a ne nech je tak jako ztracené vejce ztvrdnout. Můžeš
předc také horkou lopatku nad níma držet.Nro. 41. Jídlo z vajecPředně usmaž flíčky z vajec, pak zetři kousek másla s 1 neb s 2 žloutky, zamíchej do
toho vařené a vychladlé jíkra, fatč z ryby a smočené žemle, soli a pepře dle líbosti, a
trochu smetany. Z toho zamíchaného dej na ty fleky, pak zas jeden flek nad to a tak
dále; na vrch dej smetany a peč je v míse s obroučkou, oblož na hoře y dole uhlím.Nro. 42. Stracené vejce v krvavé omáčcePřiprav hodně začernalou zaprážku, nandej do ní zesekané cybule, nech ji naběhnout,
pak na to petruželové vody nalej, též zasol, čtvrt cybulových hlávek s 3 neb 4 hřebíčky
prostrkaných dej taky do ní, zvocť to nalej trochu octa do krve, pak tu krev také tam
vlej. Potom ztrať vejce, jako při ztracených vejcých s utemfovanými žampiony a šparglem,
když vejce již hotové jsou, tehdy to na mísu vylož, a proceď omáčku skrze ceditko na ty
vejce, postav na uhlí, aby teplé zustaly.Nro. 43. Stracené vejce s šťovíkemNech na pánvi vody s vaječnou nádobou plnou vody vařit, a posol; vraž vejce do
žuffanu, každé zvlášť do vařícý vody, a nech to 3 sekundy vařit. Potom vyber to s malou
opěnovačkou, nech ať se to procedí, vylož na mísu, omáčku uprav na tento způsob: Nech
jako vejce veliký kus másla na rendlíku rozpustit, vem 5 přehrštlí šťovíku čistě
přebraného a vymytého, vymačkej ho dobře, nech ho trochu v másle temfovat, pak posyp ho
s trošku moukou, nech ještě drobet temfovat, pak nalej malý žufánek hrachové vody, a
plný 3 lžíce smetany, nech všecko dobře vařit, až zhustne, pak polej s ním ty vejce.
Brzce však musejí měké zůstat.Čtvrtý rozvrh. Rozličné jídla z mouky, z mlíka, z krupice, nejvíc v postní
dnia. KnedleNro. 44. Krůpičné knedlíkyVem 1 žejdlík krůpice za 2 kr. (krejcary) na kostky zkrájené žemličky, 1 čtvrtku
přepouštěné slaniny (špeku) rozkrájenou zelenou petružel, směš všecko dohromady, nalej
na to žuffan vařícý se hovězý polívky, dobře zamíchej a poklop, aby to protuhlo. — Pak
nasol, vraž celých pět žloutků v to, a nadělej knedlíků, nech je v hovězý polívce půl
hodiny vařit, pak dávej na mísu, polej hovězý polívkou, oblož uzeným neb čerstvým
vepřovým masem, a potrus šnitlinkem (sloupkem).Nro. 45. Knedlíčky z rakůSestrouhej z krejcarové žemličky kůru, a zkrájej na kostky, tu navlaž smetanou, pak
zvař 20 neb 30 raků, vyloupej a zkrájej ocásky též na kostky. Z těch šlupin udělej račí
máslo, zetři ho dobře, a zamíchej 3 celé vejce a 4 žloutky jeden po druhým do toho, tu
žemličku s račí ocásky přidej k tomu, míchej to v hromadu, posyp moukou, a nadělej
malých knedlíčků, a vlož je do vařícýho mléka, přidej kousek račího másla, oblož svrchu
y vespod uhlím, nech je pěkně do červena vytemfovat, při vyložení na mísu musejí mít
trochu mléka.b. NukyNro. 46. Račí nukyZvař raky a vyloupej je, zesekej několik ocásků, a několik nech v celosti, ty zkrájej
na kostky, a smáčej žemlovou střídu v mlíce nebo ve vodě, setři máslo, zamíchej v něm ty
zsekané raky, přiraž k tomu jeden celý žloutek, a ty žemle dobře vymačkej, též to do
toho zamíchej, a svaž to do šátku, vař ve vodě, však zasolené, a když se to vyvaří,
tehdy polož to na mísu, a nadělej z toho malých nuků, pak vem račího másla a smetany,
vraž to jedno celé vejce, a žloutek, spolu s těmi podlouhle zkrájenými račími ocásky,
nalej na ty nuky, a naklaď svrchu y dole uhlí.Nro. 47. Nučky ze smetanyK jednomu žejdlíku smetany vem 3 loty rozpuštěného másla a 3 žloutky, ty dobře v
hromadu ztluč, pak vezmi do záměrky trochu mouky, rozdělej dobré těsto, vem na palec
zvejši smetany na rendlík, a když se to vaří, tehdy ty nuky tam vlož, a oblož po vrchu y
vespod uhlím.c. NudleNro. 48. Zavlněné nudleVem 3 čtvrtky mouky, a půl žejdlíka smetany do hrnce, 7 žloutků, a 3 lžíce kvasnic,
vlej mezy tu mouku. Pak rozdělej těsto, až se bublení, polož na prkynko. Udělej z nich
na palec tlusté nudle, nech je kynout. Natři rendlík, vlej do něho 1 žejdlík smetany,
polož ty nudle do něho, a pěkně chladně je peč.Nro. 49. Máslové nudlePostav půl druhé libry bělu do teplého místa, vem 3 loty rozpuštěného másla, 1 vejce
a 2 žloutky, 2 lžíce dobrých kvasnic, vlažné mlíko, to v hromadu zamíchej, těsto
rozdělej, nasol, a udělej je jako ty předešlé. Pak nalej, když zkynuly, rozpuštěné máslo
na ně, a nech je v pecy pecti v udělaném hrnku.Nro. 50. Kvasnicové nudleVem do záměrky 1 libru mouky, rozdělej kvasnice s půl žejdlíkem teplého mlíka, nech
to dobře zkynout. Pak vezmi do hrnku 7 lotů rozpuštěného šmolce, 2 celé veyce, 2
žloutky, půl žejdlíka teplého mlíka, tež soli k tomu; zamíchej to, a nalej do té mouky,
vytluč to těsto, až ze lžíce spadá, přidej viných zrn, vyválej takové na prst ztlouští,
vykruž ho s kružátkem, a vlož na šat, ať dobře kyne. Vezmi na rendlík mlíka co veyce
veliký kousek šmolce, nech vařit, vlož ty nudle do toho, nech je dusyt když již dobře
jsou, dej na ně tlučeného, přepodsývaného cukru.Nro. 51. Žloutkové nudleVem 1 libru mouky do záměrky, nasol, vem půl žejdlíka mlíka, vraž v to 10 žloutků,
vezmi též 4 plné lžíce kvasnic k tomu, dobře to rozmíchej, rozdělej s tím těsto, dobře
ho vytluč, nadělej z něho nudlí, uprav je jako obyčejné nudle, nech je zkynout. Vem na
rendlík as na nehet zvýši mléka, vlož v něj kousek másla, poklaď svrchu y zespod uhlím,
však vespod něco velmi málo, když se upekou, tehdy je vykruž kružátkem, vyklop na mísu,
přilej drobet teplého mlíka obzvláštně.Nro. 52. Na prst dlouhé nudleVem pěknou mouku, usmaž drobenou žemličku v másle neb v šmolcy, dej ji mezi tu mouku,
též přilej dobré sladké smetany, a 2 neb 3 vejce, vytluč to všecko v hromadě, a zadělej
těsto. Udělej na talíř nudlí na prst ztlouští a zdýlí, vlož je do slané vřelé vody, nech
je se vařit, nandej na ně drobené žemličky a másla, a vylož na mísu.Nro. 53. Nudle vytemfované z droždíVem 2 neb 3 přehrštlí mouky na prkýnko, zasol, vraž 4 žloutky do ní, tolik lžíc
droždí, a půl žejdlíka sladké smetany, nech jí odvlažit, zadělej tím těsto, aby dostalo
měkost, jako k smetanovému štrúdlu, vyhněť ho dlaní. Zválej jeden flek, rozpušť máslo a
pomaž jím dobře to těsto, opět ho sraž a vykruž tyto nudle z droždí s kružátkem. Nech
kynout, pak postav půl másu smetany v rendlíku na uhlí, a když se vaří, tehdy ty nudle
tam vlož, dej svrchu y zespod uhlí, a nech na ten způsob vytemfovat.Nro. 54. Zkrájené třené nudleUdělej ze sprostného, obyčejného nudlového těsta s 3 vejcy zkrájené nudle, zvař je v
mlíce hodně tlustě, nech dobře vychladnout, zetři 1 čtvrtku šmolce jak náleží dobře,
zamíchej v to 6 celých vajec, jedno každé dobře rozmíchej. Pak vlož tam ty studené
nudle, a dej cukru, skořice neb na drobno zkrájených cytronových šlupin k tomu, pomaž
plechovou mísu neb obroučku máslem, dej je do ni, a přiklop ji v pecy.Nro. 56. Kušaté nudleZadělej těsto s vejcy, vlož šmolc do mlíka, nech vařit, a přijmi ho též mezy to,
pěkně ztuha ho rozdělej, co na hřbet od nože ztlouští ho setři. Zkrájej nudle 3-krát
větší nežli druhé zkrájené nudle bývají, vař je v mlíce, vyhlaď je, vraž do nich vajec,
usmaž v šmolcy, jako krajené nudle.Nro. 56. Krupičné nudle v mlíceVem na rendlík mlíka, nech ho vařit, namíchej do něj krupice, nech ji znenáhla
temfovat, jak mnoho kdo chce nadělat. Potom nech to docela vychladnout, přichystej 1 půl
libry šmolce, setři v záměrce, zamíchej v ni 6 vajec, a zasol. Nadělej na prst velkých
nudlí, připrav je na rendlík neb pekáč s mlíkem a šmolcem, v tom je nech zevřít. Skládej
nudle dvojnásobně na sebe, zespod y svrchu nandej uhlí, a půl hodiny peč. Musýš je také
v pecy pect a hned na stůl dát, sycby ztuhnout mohly.Nro. 57. Makové nudleZadělej těsto makové s vejcemi, zkrájej jak obyčej bývá nudle, zvař je ve slané vodě,
vyplakni je čerstvou vodou, rozhři na rendlíku kus šmolce, dej do něj ty nudle, nasyp
máku na ně a zmíchej je.Nro. 58. Nudle v šmolcyVem co vejce veliky kus šmolce, vymej ho dobře v čerstvé vodě, pak vem 2 žloutky a 2
lžíce smetany, k tomu dobře to všecko mezy sebou rozmíchej a rozdělej s bílkem těstko,
které člověk můž rukama zhněsti, pak nadělej na prst ztlouští a zdýlí šlejšek a chladně
je ze šmolce nasmaž.Nro. 59. Šupinové nudličkyZadělej těsto, tak jako ke kušatým nudlím však drobet tužší, nadělej malých nudliček,
svař je se smetanou, temfůj je v másle, natřes drobené žemličky, tež nalej trochu
smetany.Nro. 60. Třené nudleVem 8 lotů másla, dobře ho setři, zvař 3 celé vejce, a 4 žloutky do něj, rozmíchej.
Vem 4 lžíce droždí půl druhé libry mouky a 12 vaječných nadobek mlíka, dobře ho vytluč,
nadělej z toho podlouhlých nudlí, vem za rendlík půl nehtu zvyší mlíka, a trochu šmolce
když se vaří, tehdy je tam vlož, když dosti zkynuly, oblož vespod y svrchu uhlím a pěkně
je vypeč.Nro. 61. Smažené nudleNejprv vem libru mouky do záměrky 4 loty šmolce, ne celýho půl žejdlíka mlíka, nech
to ohřejt a slej v hromadu. Tři lžíce plné droždí (kvasnic), 2 celé vejce a 2 žloutky,
to všecko všudy do hrnka, a zamíchat, pak na to nalejt, však ne všecko najednou, jedno
po druhém, až uvidíš, že jest dosti měké, tehdy dobře vytluč. Potom nadělej z toho
podlouhlých nudlí, v prostředku nakroj, nech je scházet dobře, a chladné je v šmolcy
smaž.d. Z rejže jídlaNro. 62. Rejže naloženáZvař čtvrtku rejže v mlíce, nech ho vychladnout, setři čtvrtku másla, vem 2 celé
vejce a 4 žloutky, jedno každé dobře rozmíchej, pomaž máslem nádobu kuklhupovou, potrus
drobečkami, udělej vrstvu sekaných hub, zesekaných račích ocásků, nacpej tou rejží,
udělej ragu ze zadělaných kuřátek, vrstvu rejže a upeč ji do žluta.Nro. 63. Rejžový merydonVezmi 1 půl libry rejže, zvař ji v mlíce pěkně tlustě, když bude zvařená, vyndej ji
na mísu, nech ji vychladnout, udělej ragu z vemýnek, prsýček a z volových podnebí dobrý
kus másla setři. Pak tu rejži v to dobře zamíchej, vem 2 celé žloutky a dvě celé vejce,
každé dobře rozmíchej. Pak vezmi mísu, vylož to ragu na ni, a vetři tu rejži na to ragů,
aby prostřed pěkně vysoká zůstala, pak setři máslo s moukou, nalej na to trochu smetany,
svrchu pomaž a pěkně vypeč.e. KrapličkyNro. 64. Špenátové krapleTěsto se s vejcy a s polovic vody zadělá, pěkně tence vytažené, nádívka se udělá tak
jako pri kořenných štrudlích, však drobce tlustší, též se tak omastějí.f. ŠmornNro. 65. Šmorn z rejžeMlíko nech na širokým rendlíku vařit, vlož v něj šmolc, neb máslo, pošafraň drobet,
když se mléko vaří, zamíchej do něho tu rejži, pomalu ať se temfuje, má se dobrou hodinu
co temfovat, až nažloutne. Aneb vem za troník studeného mlíka, vlej 3 žejdlíky rejže do
něho, nech 2 hodiny stát, nasol a temfuj dobře přikrytou na rendlíku, aby škraloup
dostala. Dříve nežli tento šmorn na tabuly dáš, tehdy přimíchej 3 vejce, 3 lžíce smetany
k tomu, a nech ho několik okamžení temfovat.Nro. 66. Račí šmorn s mlíkemRozmíchej v hrncy částku bělu s půl másem studeného mlíka, tak pěkně jako (Rindskoch)
posol, vem as čtvrku rozpuštěného račího másla, 10 celých vajec. Od 30 raků na drobno
zkrájené ocásky, všecko do toho zamíchej, rozpusť na rendlíku čtvrtku račího másla, dej
toto těsto mezy to, naklaď svrchu víc uhlí než vespod, aby se nepřipálilo, když svrchu
sežloutne, roztrus ho, nech ho vytemfovat, dej pozor ať se tuze nestuhne.Nro. 67. Z mouky šmornVem běl, zadělej těsto ani příliš měkce, ani tence s studeným mlékem, přistroj pro
jednu osobu, pakli se domácý jídlo dává, 2 vejce do něho zamíchej, zasol, a v horkém
šmolcy utemfůj.Nro. 68. Žemlový šmornVem za 4 kr. staropečených žemlí, zkrájej je tence do záměrky, k tomu přidej půl másu
mlíka, 4 vejce, trochu zasol, dobře je v hromadu rozmíchej, a nalej je do horkého
šmolce, ať dostane škraloup.g. ŠtrudleNro. 69. Krupičný štrudelTakový štrudel dělej jako smetanový štrudel, jenom krupice se v mlíce tlustě zvaří,
studené s šmolcem a vejcemi setře, něco málo cytronových neb pomerančových šlupek na
drobno na ně zkrájí, na těsto namaže, a nech potom v něco velmi málo smetaně vytemfovat.Nro. 70. Mandlový štrudelVem půl libry mouky, 4 loty másla, 2 vejce, rozdělej těsto vodou, jako smetanový
štrudl, nech ho stát nějakou chvíli, vem 4 loty tlučených na drobno mandlí, 4 loty
cukru, 2 celé vejce a 3 žloutky, bílky co sníh ztluč, vezmi trochu cytronových šlupin, a
míchej to půl hodiny. Pak to těsto tence vytáhni, odtrhni okolek, natři na to nádivku,
sviň v hromadu, namaž rendlík máslem, vlož ji tam, nalej horkého mlíka a svrchu máslem
potři, a pěkně upeč.Nro. 71. Smetanový štrudel, neb smetanorulecTěsto se tak jako předešlé dělá, nech ho stát, pak vem 4 loty šmolce a v záměrce ho
dobře setři, rozmíchej mezy to 3 žloutky a jedno celé vejce, v tom šmolcy jeden žejdlík
smetany.Vytáhni těsto tence, to tlusté ztrhni z toho těsta, a nádivku natři, též na místo
drobné žemličky nasyp v to 4 loty vinných zrn, pak je v hromadu sviň a vlož je do
velikého žejdlíka vařícýho se mlíka, po vrchu s máslem pomaž a pěkně upeč.Nr. 72. Žemlový štrudelUdělej těsto, jakož již povědomo, vem za 2 krejcary žemliček, smoč je v mlíce, vem 4
loty šmolce, dobře ho zetři, žemle hodně vymačkej, zamíchej do šmolce, pak vezmi 4 vejce
jedno po druhém, též drobet muškátového květu. Těsto tence vyválej, tu zamíchanou
nádivku naň natři (namaž) zaviň ho, s vařečkou na 3 prsty zšíři ho uštipni, zvař v slané
vodě, vylož na mísu, s máslem a s drobenou žemličkou omasť.Nro. 73. Špenátový štrudelVař špenát jak jest obyčej, bez zapražení, pak ho vymačkej, na drobno zkrájej, rozhři
kousek šmolce, dej tam drobenou žemličku, upraž do žluta; pak vezmi k tomu ten špenát,
vraž do něj vejce, nandej soli a muškátového květu, nech jej vychladnout, těsto vytáhni,
natři naň ten špenát, přidej vinnych zrnýček, sviň ho, zvař ve vodě, pak vlož do mísy,
posyp s usmaženou drobenou žemličkou, polej ji máslem a vnes na stůl.Nro. 74. Jiný dobrý štrudelUdělej křehounké aneb vytažené těsto, tak jak čas dopouští, nádivka se takto dělá:
Vem máslo nebo šmolc, zetři to, vraž do toho celé vejce, jak mnoho udělati chceš, vem
smáčený žemlový chléb, smetanu, sůl, vinné zrnka a tak přistroj jako smetanový štrudel.Nro. 75. Tyrolský štrudelVem 1 libru mouky, půl libry šmolce, dobře to rozdrob, zasol, vraž 5 žloutků a 2 celé
vejce do toho, 3 neb 5 lžíc droždí (kvasnic), a 6 lžíc mlíka, sválej to těsto v hromadu,
několikrát ho tak jako máslové vytluč, aby to dobře smísylo, nech ho stát, zatím dělej
nádivku, vem 1 čtvrtku mandlů, 1 čtvrtku přepáleného cukru, zamíchej 4 žloutky, 4 celé
vejce, jedno po druhém do toho, dobře všecko rozmíchej, těsto nožový hřbet ztlouští
vyválej, rozkroj ho podle dýlky uprostřed, natři naň tu nádivku, co ruku zšíři ho zaviň,
polož na potřený papír, udělej ho okrouhle, jako smetanový štrudl, vlož dřív na lístek s
obroučkou, nežli jej do dortový pánve dáš, vem horké maslo, zamíchej do něho jeden
žloutek, pomaž ním ty štrudle, a posyp je cukrem. Můžeš jej taky rosolem neb rybizlem
naplnit.h. VandleNro. 76. Vandle z hráchuVem 1 půl libry na měko zvařeného hráchu a potři skrz dršlák, nech ho vychladnout,
zetři 10 lotů šmolce neb másla pěkně, z 2 cytronů šlupky drobně zkrájej, 8 žloutků, 2
celé vejce, jedno po druhém tam dej, 10 lotů cukru, též ten protřený hrach mezy to
zamíchej, pak míchej to všecko půl hodiny, a do těch namazaných vandlů vlej, trochu víc,
nežli půl dílu zouplna, a pěkně zpovolna peč. Aneb: Ztluč vařený hrách, a protři skrz
dršlak, musý však co mouka suchý beyt; pak 12 lotů tlučeného cukru, 12 žloutků, a tu
hrachovou mouku 3 čtvrtě hodiny dobře rozmíchej, přidej k tomu cytronových šlupin, pomaž
vandle, naplň a zdlouha je pěkně peč.Nro. 77. Kvasnicové vandleVezmi do hrnce půl čtvrtky mouky, 2 celé vejce, a 4 žloutky, půl žejdlíka vlažné
smetany, 1 čtvrku rozpuštěného másla, opěň ho, 2 lžíce kvasnic, zasol je, těsto s nimi
pěkně a čistě rozmíchej, pomaž vandle máslem, do polovice naplň, a upeč je.Nro. 78. Mozkové vandleUvař celý mozeček v slané vodě, vyvleč z čisté mazdry, smoč za 2 krejcary žemlové
střídy v čerstvé vodě, zkrájej ji se zelenou petruželí, mezy ten mozeček, zetři tence v
záměrce půl čtvrtky másla, rozmíchej do toho 2 celé vejce, a 2 žloutky velmi dobře a
syce jedno každé. Pak s tím zelenym do toho, dej na to soli, trochu pepře, muškatového
květu, a nového koření, potři vandle máslem, do polovice je naděj, vem půl rendlíku s
vřelou vodou, vlož ty vandle do něho, a nech vařit.Nro. 79. Z housky vandleVem čtvrt libry přepáleného cukru, vraž 4 vejce a 4 žloutky v to, míchej celou
hodinu, 4 loty ze sušené vaječné housky ztlučených drobečků, kostkovaté cytronové
šlupky, půl druhého lotu podlouhle zkrájených pistacyí, zamíchej to do hromady, pomaž
vandle, do polovice jich naplň, pěkně je upeč.Nro. 80. Lípavé vandleVytluč ze 3 vajec bílky pěkně jakby se rozsejpaly, potom vezmi 4 žloutky, i půl
čtvrtky podsývaného cukru, dej tam zaroveň žloutky y cukr, tak dlouho to v hrncy tluč,
až to zhustne, ztluč též půl čtvrtky pěkných mandlí s těmi šlupkami, zprosyvej je, pak
vem skořice, hřebíčku, cytronových šlupek, tolik cobys myslel, všecko v záměrce směš,
však pomaž vandle s máslem, nadi je, pěkně je upeč.Nro. 81. Smetanové vandle1 čtvrtku másla pěkně zetři, ažby se rozsejpalo, zamíchej 12 žloutků, jeden po
druhém, za 4 krejcary smetany, pak 3 plné lžíce kvasnic, a 20 lotů mouky, udělej z toho
těsto, jako nůkové, pomaž vandle, do polovice nadi, nech je kynout, aby naběhly, peč je
na dortové panvi.Nro. 82. Nudlové vandleUdělej ze 2 vajec zkrájených nudlí, vař je pěkně na tlusto v mlíce, a nech je
vychladnout, potom zetři 6 lotů másla, neb šmolce, vraž v to 2 celé vejce a 6 žloutků, a
pocukruj dle líbosti; dej do toho zetřelého; míchej v hromadu, vycpej vandle s maslovým
těstem, nadi je ním a peč je na dortové panvi, pak posyp páleným cukrem.Nro. 83. Žemlové vandleVem do hrnku půl libry cukru, 8 vajec a 8 žloutků, míchej to 3 čtvrtě hodiny, 8 lotů
naběhlých drobečků ze žemličkové střídy, které jsou pálené, z jednoho cytronu šlupky
nadrobno zkrájej, 3 loty podlouhle zkrájenych pistácyí, tak dlouho míchej, až se to v
hromadu sejde, pak vsyp do pomazaných vandlů, a zpovolna peč.Nro. 84. Jiné dobré vandleVem do hrnce veliký žejdlík mlíka, 5 celých vajec, dej na uhlí, pak dobře proceď, v
záměrce půl čtvrtku másla pěkně setři, zamíchej 2 celé vejce a 2 žloutky a na drobno
zkrájený cytronat do toho, utři jeden cytron neb pomeranč s cukrem, dej tam ten cukr též
částku všeho koření, vycpej vandle máslovým těstem, naděj a upeč je.Pátý rozvrh.Obyčejné pečivo z kvasnic a moukya. BodýnNro. 85. Bodýn s šatoZkrájej za 2 krejcary žemlové střídy na drobné kostky do záměrky, vraž do 1 másu
smetany 6 celých vajec, dobře je zamíchej, pak setři 1 čtvrtku velkých, drobně a čistě
ztlučených mandlí, nasyp na ty žemle, zválej 12 lotů másla v mouce, v masyté dni musyš
mork na místo másla vzýt a 4 loty pistacyí, 3 loty citronatu, všecko na drobné kostky
zkrájíš, a cukru dáš, aby dosti sladké byli, všecko s žemličkou rozmíchej, pomaž servit
dobře máslem, zavaž v něj všecko pevně, nech půl druhé hodiny v hrncy se vařit. Šáto k
tomu takto udělaš: Vem do hnce 10 žloutků, 12 vaječných nádobek plných vína, a cukru,
aby dosti sladké bylo, 1 půl čtvrt hodiny před dáváním jídla postav na uhlí a pořád
míchej, až dokonale zhustne, pak vyklop bodýn na mísu a šato naň nalej. V dni postní na
místo morku 12 lotů másla v mouce zválej, a svrchek podkroj.Nro. 86. Bodýn z jahelVem libru jahel, ty vař ztuha s mlíkem, nech je vystydnout a přimíchej k tomu osum
vajec a kus másla, cukru a tlučené skořice, to všecko vendej na jinou mísu, hodně
promíchej, a v dortové panvi do žluta vypeč. Pak udělej na to z mouky jíchu na tento
způsob: Vem půl žejdlíka mlíka, žloutky ze 4 vajec, kus cukru, kus celé skořice a kus
celé cytronové šlupky: to querluj, dej na studené uhlí, a tak dlouho to míchej, až začne
se vařit: pak vlej tu jíchu na ten bodýn, a posyp ho cukrem a skořicý.Nro. 87. Bodýn z morkuVem za 3 krešle žemliček, skroj kůru a namoč v mlíce. Potom vem za půl druhého
krejcaru tlučeného suchárku t. j. cviboků, sedm vajec, půl libry tlučených mandlí, cukru
a skořice, zkrájených pomerančů a půl libry hovězýho morku, a zamíchej to do hromady,
též přimíchej něco rozynek, a vinných zrnyček k tomu. Udělej obroučku z dortového těsta
na mísu, nadi bodýnu, a upeč na dortové panvi. NB. Všecky bodýny jsou lepší, když je dáš
do vymazané nádoby a do vřelé vody postavíš, jen ji svařit necháš, a povrchu trochu uhlí
nakladeš.b. KuglubNro. 88. Setřený kuglubStři půl libry másla velmi pěkně, vraž 20 žloutků dobře rozmíchaných do něho,
zamíchej půl žejdlíka vlažné smetany pomalu do másla a do vajec, dej 3 dobré vařečky
zamočeného droždí a soli v hodné míře k tomu, pak zamíchej ne celý 3 čtvrtky bělu dobře
mezy to, těsto dobře vytluč, aby bylo tenoučké, nějakou nádobu dobře šmolcem omaž, posyp
drobnou žemličkou, s polovicý jich to těsto naplň, nech ho v teplém místě sejít, pak ho
zpovolna v dortové panvi peč, pak pocukrůj.Nro. 89. Kuglub bez mlíkaSetři dobře 1 půl libry šmolce, vraž 8 celých vajec v něj, ať jest každé to vejce
dokonale zamíchaný, pokud které vejce se tam nacházý, tehdy vem 1 lžícy mouky, naposled
3 lžíce droždí, a jednu plnou lžícy cukru, a z jednoho cytronu na drobno zkrájené
šlupky, pomaž nádobu, naplň ji tím, nech scházet, a tak pěkně upeč.c. KoláčNro. 90. KoláčeVem na prkno 12 lotů mouky, zkrájej 6 lotů másla na kousky do ní zamíchej to, vem 1
plnou lžícy močených kvasnic, 3 žloutky, shrň těsto s nožem, když je shrnuté, tehdy ho
dvakráte slož, jako máslové těsto, válej ho drobně na prst ztlouští, a vykruž ho
sklenicý, nech kynout (scházet), když zkynulo, tehdy ho s vytlučeným bílkem pěkně pomaž,
4 loty cukru, 4 loty na drobno zkrájených mandlí a 2 bílky dobře setři, a udělej z toho
věneček na ty koláče, do prostředku dej višně neb rybizel, a pěkně je peč.d. HoustičkyNro. 91. Houstičky kvasnicovéVem 8 lotů másla, dobře ho setři, vraž 2 celé vejce a 2 žloutky do něho, dokonale
rozmíchej, vem 2 plné lžíce kvasnic, zasol, vem tolik též mouky do toho, abys mohl těsto
zválet, ale ne příliš, a drobet málo mlíka, vem těsto na nudlové prkýnko, vyválej ho,
nech ho jen na půl malíka ztlouští, vykruž s kružátkem třihrané flíčky, nandej do nich
zavařeného rybízu bizlu, zválej je v hromadu, nech je scházet, a vypeč je pěkně do
červena.Nro. 92. Zkrajené houstičkyVem na prkýnko 1 půl libry mouky a tolik též másla, 5 žloutků, 2 plných lžíc kvasnic,
drobet soli, všecko dobře rozmíchej, popraš jiné prkýnko moukou, polož je naň, vyválej
těsto, dělej houstičky, naplň je zvařeným, pomaž žloutkem, posyp cukrem, a pěkně upeč.Nro. 93. Kdoulové houstičkyZralá kdoule se oloupá a na měkce uvaří, jádro se vyndá a na drobno rozkrájí, pak
rozmíchej kousek másla velmi dobře, dej 1 vejce a 1 žloutek, 1 čtvrtku drobně ztlučeného
cukru, tu kdouli, něco cytronovych šlupin, mouky a drobené žemličky na prkno, nadělej z
toho těsta houstiček a napeč z toho šmolce, nech je s trochu vínem, cukrem, a s skořicý
zevřít.Nro. 94. Smetanové houstičkySetři 4 vejce, velký kus másla neb šmolce, vraž v něj 3 žloutky a jedno celé vejce,
přilej 2 plné lžíce kvasnic a 2 plné lžíce smetany, zasol co potřeba, namíchej tolik též
mouky k tomu, abys těsto vyválet mohl, vykruž čtyrhranné flíčky, nadi něčím zadělávaným,
neb taky rozinkami a vinnými zrnkami, však zkrájeti se prv takové musejí, pomaž je
žloutkem, posyp cukrem, nech zpovolna scházet, pak je pěkně upeč.e. KoblihyNro. 95. Sedlské koblihyVysyp libru mouky na tabuli, vem do hrnce 3 vejce a 3 žloutky, půl žejdlíka smetany,
2 lžíce močených kvasnic, rozmíchej to, zasol a zadělej těsto, ne velmi ztuha, vem půl
libry vypraného másla, setři to těsto, vlož to setřené máslo na polovic těch fleků; jako
jiné sedlské těsto, tři neb čtyrykrát vlož ztlouští bez přestání, pak to těsto na půl
prstu setři, přichystej velikou sklenicy, vykroj to těsto, naplň ho s temfovanými
vinnými zrnkami, nadrobno zkrájenými mandlemi s cukrem a skořicý smíchanými, udělej
pokličku z vykrouženýho těsta na prst ztlouští, obklaď ho, jako šneka, aby nadivka
přikrytá zůstala, pomaž vejcemi, postav koblihy do tepla, nech je kynout, (scházet) a
peč na ploským (rovným) plechu.Nro. 96. Koblihy velkéVem do zaměrky půl libry mouky, čtvrt žejdlíka vlažné smetany, a tolik droždí, též 4
loty přepuštěného másla, 2 celé vejce a 2 žloutky, nasol co zapotřebí, vytluč pěkně
tence s lžicý, nech ho dobře kynout, když kynulo, vyválej ho na malík ztlouští, vykruž
dva prsty ztlouští kousky, pomaž šmolcem, nech je rozhřát, vpleť ty kousky na ně jak
dlouhou koblihu míti chceš, přiklaď je dobře s rukou, aby dolu nepadaly, maž je při
pečení, peč zpovolna a do žluta; když jsou upečené, vem je, posyp cukrem, a dej na stůl.Nro. 97. Koblihy z droždíVem libru mouky do záměrky, 12 žloutků, 3 plné lžíce droždí, 1 žejdl. dobré smetany,
4 loty rozpuštěného másla, nasol, ale ne mnoho, těsto zadělej a vytluč, až na lžícy
viset nezůstane, pak těsto na pomoučený šat polož, vyválej ho na malík, vykroj plechem,
pomaž šmolcem, nech kynout a peč je. Chcešli tyto koblihy nadít, tehdy musý spodní díl
tenčí být nežli poklička.Aneb:Vem jednu libru mouky, nech ji vohřát, pak vem půl žejdlíka teplého mlíka a 3 loty
másla, a nalej na ni, pak vem droždí, tolik co myslíš, že je dost, 5 žloutků a celé
vejce, pak vezmi 2 loty šmolce, vlej do těsta, a dobře ho vytluč. Vyndej koblihy, nech
je sejít, a peč je na rendlíku.Nro. 98. Račí koblihyVem raky, zvař je, odsundej ocásky a klepeta, až jich je 8 lotů, pak je v moždíři
utluč, vem 6 lotů mandlí, vraž je mezy to, též k posledku 2 žloutky a 2 bílky, též
cukru, ze šlupek udělej račí máslo, též ho trochu mezy ně vraž. Pak vem kulaté oplatky,
natři to máslo na ně, posyp trochu cukru a pistecy, a pěkně upeč.Nro. 99. Smetanové krapleVem žejdlík smetany na rendlík, vlož co ořech velký kousek šmolce do ni, nech to se
rozejít, pak vem 5 plných měchaček škrobu, a 11 lžíc mouky, zamíchej je do toho, a vstav
na uhlí, dobře umíšené, aby bylo těsto tažné, namíchej v to polovicy celých vajec a
tolik žloutků zasolených. Vem to těsto na pomazaný talíř, udělej co ořech veliké kraple
do toho rozpaleného šmolce, a peč pěkně zvolna.Nro. 100. Ledvinkové krapleVem telecý pečenou ledvinu, a droboučce jí se sádlem zesekej a s zelenou petruželí
mezy to, též nandej mezy to koření a za jeden vídenský žemličky, kůrku tence pryč ukroj,
vraž na ledvinu jedno vejce, jen aby dobře mokrá byla, nakrájej skroječků z ty žemličky,
ale ne tlustě, natři ledvinu a co spolu sy zesekal, po obojí straně, posýp drobnou
žemličkou a vypeč ze šmolce pěkně zažloutlé.Nro. 101. Obyčejné krapličkyVem do záměrky libru mouky, 3 lžíce droždí, 1 celé vejce, 1 žloutek, za 1 krejcar
rozešlého másla, 1 žejdlík vlažného mlíka, a to zasol. Rozdělej těsto, vytluč ho, až se
ze lžíce odchlipuje, nadělej z něho koblih, jak povědomo, musejí však též pomazané býti.Nro. 102. Rybizlové krapleVem bělu, nasol; vem šmolce do pánvičky a vody k tomu: nech to se vařit, těsto s tím
zadělej, ale zvolna. Zválej tak tence, co můžeš, naplň ho s zvařeným rybizlem, a peč je
v šmolcy. Když se upečou, tedy svrchu pocukrůj.Nro. 103. Klíčové kraplePrv vem 14 lotů mouky na rendlík, pak vem na pánvičku půl žejdlíka vody, a za půl
vejcete velký kousek šmolce, nech to se dobře provařit, pak to na tu mouku za horka
vlej, těsto dobře hladce zamíchej, aby bylo pěkně tenké, pak jedno celé vejce na to vraž
a 4 žloutky, pak zasol též to těsto, rozpal šmolc, vlož ty kraple do něho, zpovolna je
peč, a ními začasté v té pánvi, aby naběhly, hejbej a posyp je cukrem.Nro. 104. Stříkané kraple (Spritzkrapfen)Vem 5 lotů šmolce a 1 žejdlík vody na rendlík, nech to se vařit, a zamíchej v to 1
libru mouky, těsto dobře vytluč. Vem 6 vajec vlažných jedno po druhém na to vraž, vždy
dobře zamíchej, a těsto jak náleží čistě rozmíchej. Vem stříkačku, namoč paličku od té
stříkačky v šmolcy, však nesmí příliš horký býti. Vystříkej je dobře a hejbej ními v
panvi, chladně upeč a naposled s cukrem posyp.Nro. 105. Zbrojné koblihy (Waffenkrapfen)Vem 8 lotů šmolce, a 8 lotů másla do hrnce, nech to drobet odvlažit, vraž v to celé 3
vejce, 8 žloutků, však zpovolna pěkně rozmíchej 3 plné lžíce kvasnic a neplný 1 velký
žejdlík mlíka a 3 čtvrtky mouky, dobře to zamíchej a v teplém místě nech scházet. Pak
kousíček šmolce do té železné nádoby dej a rozpal, dej pak potom s vařečkou kus těsta do
toho, železa zamkni, a pěkně žlutě vypeč.f. KoláčeNro. 106. Bavorské koláčeSetři dobře libru másla, vraž 8 celých vajec a s osmi žloutky do toho to též hodně
tři, půl žejdlíka dobře močených kvasnic a něco muškátového květu k tomu, naplň ty
máslem vymazané formy dopolou, posyp je s rozkrájenými mandlemi, když zcela sejdou,
tehdy je v horkých kamnech upeč.Nro. 107. Mastné koláčeVem dobrou sladkou smetanu, vlej ji na rendlík, nech ji na uhlí trochu odvlažit,
namíchej trochu mouky, nech na uhlí stát, hleď aby těsto pěkně stuhlo, musyš ním ale
začaste míchat, vraž v to napokon celé vejce, které v teplé vodě ležely, tolik, až již
těsto pravou tloušťku nabyde, vlož do šmolce v kulatosti na způsob knedlíku a peč.Nro. 108. S višněma koláčeVem půl libry šmolce, dobře ho setři, tež vezmi od 12 vajec 8 žloutků a 4 celé a 1
čtvrtku tlučeného cukru, dobře to tři, z jednoho cytronu šlupky nadrobno zkrájené též
přidej. Potom vem 14 lotů mouky, oloupané višně tolik, co zapotřebí, pomaž jeden lístek
a obroučku šmolcem, dej je tam, a zvolna peč. Aneb: vem do hrnce 1 čtvrtku tlučeného
cukru, 8 vajec, bílky co sníh ztluč, míchej hodinu, pak v to půl libry rozkrájené
žemličky dej, zamíchej ji mezy to s drobet na drobno zkrájených cytronových šlupek, vem
višní tolik co zapotřebí jest, lístek jeden, a obroučku šmolcem pomaž a upeč. Když je
upečený, tehdy ho opět s cukrem posyp a hlaď neb glasýruj jej s rospálenou lopatkou.g. FancléNro. 109. Fancel z kaprových jikerVem od kapra payšl, přepal ho v slané vodě, pak sedři střeva, vraž 5 vajec do hrnka,
zkrájej do toho trochu cybule a zelené petružele, smoč žemlovou střídu v mlíce, opět ji
vytlač, a taky ji tam nadrob, nasol a okořeň, vtlač v to ty jikra, rozmíchej to, vlej do
rozpáleného šmolce, dej na vrch y vespod uhlí, a když je již do červena vypeklý, tehdy
vylož na mísu.Nro. 110. Z jater fanclRozsekej játra na drobno, však ale musejí být telecý játra, moč žemle ve vodě neb v
mlíce, však aby celá zůstala, dobře je vymačkej, rozmíchej máslo, též dvě vejce jedno po
druhém, a ty játra a tu žemličku v to zamíchej, vem ještě víc vajec, trochu smetany,
zkrájej mork na kostky mezy to, peč to v panvi v horkém šmolcy pěkně zlehoučka, a dej
buď suchý neb v polívce na stůl.Nro. 111. Žemlový fanclVem půl čtvrtky šmolce neb másla, pěkně ať se rozpadá ho setři, zamíchej do něho celé
vejce a dva žloutky, zasol, a dej lžícy mlíka, též kostkované žemličky k tomu, dej
drobet šmolce na rendlík, ať se rozpálí, vhoď do toho to svrchní dotčené, vypeč po obojí
straně, vař potom buď v masyté neb v postní polívce, a dávej na tabuli s jednou neb s
druhou, také ho můžeš v mlíce svařit a na stůl dávat.Nro. 112. Višňový fanclSetři půl čtvrtky másla jak náleží, zamíchej 2 žloutky, a jedno celé vejce cytronové
šlupky, skořicy a višněch tolik co bys myslil do toho, smoč za troník drobné žemličky se
sladkou smetanou, zamíchej žemličku do ní, pomaž rendlík máslem, dej fancel na něj a
pěkně upeč.h. Sněhové míče neb koule (Schneebalen)Nro. 113. Sněhové míčeVem na prkno 2 dobré přehrštle bělu, v prostřed ji rozhrň, zasol co potřeba jest;
vraž 6 žloutků, a vlej pomalu sklenicy vína do toho, přidej k tomu taky co ořech veliký
kus másla, as lžícy smetany, těsto nevelmi ztuha zadělej, dobře vypracuj, až nabobrní
roztáhni ho dlaní a nakrájej 15 špalíčků, a zválej je pěkně kulatě, ne příliš tence,
vykruž je na malík v prostředku, však v tom místě ne na veskrz, kydej je z vařečky do
vřelého šmolce, peč je nepříliš horce, když jsou hotové, posyp je cukrem. K upečení vem
malou pánev, sycby byla koule tuze veliká.i. Teplé bábyNro. 114. Pražená bábaPřichystej dobrý běl do hrnku, postav ho do tepla, vem víno a šmolc do pánve, nech to
se vařit, vlej do té mouky, zadělej těsto, a zasol. Dobře ho vytluč, aby pěkně hladké
bylo, přichystej k jedné bábě 1 vejce, a 1 půl žloutku, udělej těsto v jedné tlouštce,
aby skrze lžícy k bábě přináležícý prošlo, vysmaž pěkně ze šmolce a pocukruj.Nro. 115. Smetanová bábaRozmíchej jeden žejdlík teplé smetany, přidej k ní dvě celé vejce a 6 žloutků, a 2
plné lžíce močených kvasnic, všecko dobře dohromady zamíchej, vem do záměrky, jednu
libru bělu nadrob, za 3 kr. másla do toho, vlej to setřené, nasol a udělej těsto v ty
tlouštce, aby skrze lžícy proběhlo, vysmaž zdlouha z toho šmolce, nacukruj, a dej to
teplé na tabuli.Nro. 116. Z vody bábaVem do záměrky 8 velkých plných měchaček bělu, zvař mlíko nebo vodu v pánvi, vlož co
vejce hrubý kus šmolce v to, zapraž tím tu mouku, rozmíchej to vařečkou pěkně droboučce,
těsto musý být jako pražené těsto, polož 10 vajec do vlažné vody, vraž jedno za druhým
do ní, dobře je rozmíchej, aby těsto hodně ztenčelo, zasol ho, rozhřej na panvi šmolc,
namoč v něm měchačku, ber ji polovic, pouštj ji pěkně zvolna a kulatě do šmolce, peč
zdlouha, jsouli po jedné straně vypeklé, obrať, když se upekla, tehdy vylož ji na mísu a
pocukruj.k. Obyčejné těstaNro. 117. Máslové těsto z kvasnicVem na vál 1 čtvrtku mouky, 4 žloutky, 1 lžícy plnou kvasnic, 1 plnou lžícy smetany a
trochu soli, všecko s řezákem na drobno zkrájej, pomouč šat, vyválej těsto na nožový
hřbet ztlouští, válej čtyrhranné flíčky, pak nadi do nich něco zadělávaného, zaviň je,
polož je na plech, nech scházet, maž je s bílkem, a pěkně peč.Nro. 118. Smetanové těstoVem 5 čtvrtek pěkného bělu na prkno, vem půl másu smetany, a jeden žloutek, zadělej
těsto takto, nasol ho, a jestli to těsto nepřipravíš do hromady, tehdy vem trochu vody k
tomu, udělej z něho jako bochníček a nech ho scházet, pak to těsto vyválej, polož na tu
polovicy těsta libru sladkého neb vypraného nasoleného másla, a dvakrát ho přehoď, nech
ho opět v zymním místě kynout, pak ho ještě tři krát přehoď, nech ho však opět zatím
kynout, čím více stydne, a čím dýl kyne, tím pěknější bývá. Můžeš ho y také den předtím
udělat, v letě však dej ho do sklepa. Udělej z něho torty nebo paštiky, koblihy, nebo
vandle, ke všemu se hodí, a pěkně nabíhá.l. Hnízda vosníNro. 119. Hnízda vosníSetři čtvrtku šmolce v záměrce jak náleží, vraž tam celých pět vajec a 3 žloutky,
každé dobře rozmíchej, míchej 3 lžíce močeného droždí, 3 lžíce vlažného mlíka znenáhla,
nasol ho, vem necelou libru bělu, těsto dobře vytluč, polož na pomoučené prkno, válej ho
tak tence co možná jen jest, pomaž ho šmolcem, pak vykruž na 2 prsty tlustý škvarky,
uprostřed je zase vykruž, posyp je s rozynkami a zrnkami vinnými, sviň je, pomaž nějaký
rendlík šmolcem, postav je tam, nech ať scházejí, naklaď svrchu víc nežli vespod, peč
pěkně zpovolna a posyp cukrem.
|
autor_Vyborna-Prazska-kucharska-kniha.txt
|
Poznámky k hre Ako sa Lomidrevo stal kráľomPoznámka prváPrvú verziu tejto hry som napísal na podnet Mestského divadla v Žiline, ktoré ju — pod
názvomLomidrevoa v réžii Branislava Matuščina odpremiérovalo 28. mája
2004.Pod rovnakým názvom vyšla neskôr aj v knihePäť rozprávkových hier(Divadelný ústav, Bratislava, 2012), kde som k nej pripojil aj takýto úvod:Hra o slovenských obrochSprávy o tom, že na svete žili kedysi popri ľuďoch aj obri, prinášajú hlavne staroveké mýty,
ktorým mladá slovenská mytológia zdanlivo nemôže konkurovať. A predsa konkuruje. Aj na Slovensku
sa totiž podarilo tu a tam vykopať neobyčajne veľké ľudské kosti, nuž nečudo, že sa dostali aj do
ľudovej slovesnosti. Najznámejšia spomedzi folkloristických záznamov tohto druhu je anekdota o
obrynke, ktorá našla oráča, položila si ho na dlaň aj s volkami a pluhom a šla ho ukázať rodičom.
Tí jej prikázali, aby ho hneď zaniesla nazad do brázdy, lebo ten malý človiečik s volkami a
pluhom sa stará o to, aby aj obri mali čo jesť. Túto ojedinelú, ale o to vzácnejšiu perlu (ktorá
by sa nestratila ani v konkurencii modernej politickej satiry) si všimol už Andrej Sládkovič a
nechal sa ňou inšpirovať k básniObri a zakrpenci, vyúsťujúcej do takejto
pointy:… a otec obor riekne: „Zanes to pospoluvšetko, čo si pobrala, v zástere tamdolu;lebo ak zakrpenci nepoorú zeme,tak my obri tuhore od hladu skapeme.“Ani ja som neodolal a v kniheVeľká kniha slovenských rozprávok(Reader’s Digest, Bratislava, 2003, jej reedíciu vydal Slovart, Bratislava, 2020) som z tejto
ľudovej anekdoty urobil rozprávkuO tatranských obroch. A ani ja som nemohol
obísť myšlienku, na ktorú prišiel už ľud:Tam kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti.
Aj Vysoké, aj Nízke Tatry sú z kameňa, lebo obri spia, akoby kameň hodil do vody.Tuším sa už obri nikdy neprebudia —pod Tatrami žijú už len obyčajní ľudia.Ale jedno sa nezmenilo — sedliak aj dnes orie, seje a dorába chlieb, aby mali čo jesť
aj tí, čo nepracujú.Tí, čo sa nechávajú živiť,lebo si myslia, že sú obri.A nie sú!Dokedy ich chcete kŕmiť, ľudia dobrí?Nevľúdne obdobie po zániku Veľkomoravskej ríše má na svedomí, že košatejšie príbehy z éry
obrov sa nám nezachovali. Za pozostatky dávnych mýtov však môžeme pokladať aj mnohé rozprávky o
obrovských jednotlivcoch. Je to už iný druh príbehov: obrovskí junáci sa rodili akýmsi zázrakom v
normálnych ľudských rodinách. Som však presvedčený, že v ľudovej fantázii nevznikli tí junáci len
tak náhodou. Aj oni sa z nej vynorili vďaka tomu, že tu kedysi bola mytologická pôda, zaľudnená
aj obrami.Za najkrajší výtvor, čo vyrástol z tejto pôdy, pokladám rozprávkuLomidrevo.Aj tú som — vďaka tomu, že mne ju vo svojej zbierke rozprávok porozprával Pavol Dobšinský —
mohol znova porozprávať v kniheVeľká kniha slovenských rozprávok. Takto sa
začína:Bola jedna žena, stará, ale jará. Keď mala deväťdesiat rokov, porodila syna. Dieťa bolo
neobyčajne veľké a mocné — čudovali sa nad tým nielen rodičia, čudovali sa i susedia a známi, ba
chýr o tom dieťati sa tak rozletel po svete, že sa prišli nad ním čudovať i ľudia z iných
krajín. A každý vravel, že ešte nepočul, aby niekde dáka žena porodila takú chlapinu.Radili sa, aké meno dať chlapcovi. Napokon poradila jedna baba: „To dieťa je neobyčajne
veľké — dajte mu aj neobyčajné meno!“„Dobre vravíte, starká,“ povedal otec. „Budeme ho teda volať Lomidrevo.“Keď dovŕšil Lomidrevo sedemnásty rok, pobral sa do sveta a vo svete potom stretol ďalších
potomkov tatranských obrov, Miesiželeza a Valivrcha, ktorým však ani ich mohutná fyziognómia
nezabránila, aby sa v nich v istej chvíli neprihlásila k slovu ľudská malosť — aj ľudská malosť
je totiž stará ako Tatry a mohla sa u nás vyskytnúť už aj za čias obrov.Lomidrevo sa teda od ďalších dvoch pekne urastených junákov líšil tým, že bol veľký nielen
fyzicky, ale mal aj veľkú dušu — o tom je tá rozprávka a o tom je aj divadelná hra, ktorú som v
roku 2004 podľa nej napísal pre žilinské Mestské divadlo.Napísal som ju tak, aby sa dala situovať už do lomidrevovskej predhistórie — vtedy totiž
netreba riešiť problém odlíšenia hercov, ktorí hrajú troch obrovských junákov, od ostatných
postáv. Ak sme v čase obrov, sú obri aj rodičia, aj princezné, aj ďalšie postavy, Lomidrevo sa
narodil iba o čosi väčší (preto mu je malá kolíska). To, že sme medzi samými obrami, stačí potom
vyjadriť ich vzťahom k pozadiu. Tak ako v známom českom filmeBroucimohli
hrať drobný hmyz normálne urastení herci a ilúziu ich drobnosti vyvolali obrovské predmety, my
môžeme zas vyvolať ilúziu, že naši herci sú obrovskí, ak ich postavíme do kontrastu s malým
pohorím v pozadí — kedy chcú, si môžu na ňom aj posedieť.Poznámka druháOd žilinskej premiéry ubehlo desať rokov aLomidrevasa rozhodlo uviesť
Slovenské národné divadlo. Dramaturg Peter Kováč ma vyzval, aby som sa na svoju hru znova pozrel
a aby som využil príležitosť, že sa teraz bude hrať na najväčšej scéne SND a že sa nemusím
obmedzovať ani v počte postáv. Využil som tú príležitosť na obohatenie hry a jej nová verzia — v
réžii Ondreja Spišáka a pod novým názvomAko sa Lomidrevo stal kráľom— mala
premiéru 7. a 8. júna 2014.V novej verzii dostali väčší priestor Lomidrevovi rodičia, draci aj Laktibrada.Aby som využil aj zaplnil najväčšie javisko SND, postavu trojhlavého draka som napísal pre
troch, postavu šesťhlavého pre šiestich a postavu dvanásťhlavého pre dvanástich hercov. (Zároveň
tak dračie hlavy dostali šancu na vzájomnú komunikáciu.) Z rovnakého dôvodu som škrate Laktibrade
pridelil ešte aj personál — tri podriadené škratky.To, že z ľudového Laktibradu mužského rodu som urobil Laktibradu rodu ženského, si mohli
všimnúť už aj diváci staršej verzie hry.V jej novej verzii, obohatenej o tri ďalšie mladé herečky a o dvanásť mladých hercov,
hrajúcich dračie hlavy, vznikol na javisku virvar, na ktorom sa, dúfam, dobre zabávajú nielen
deti, ale aj ich rodičia.Poznámka tretiaKeď sa raz ktorýsi novinár zhováral so mnou o mojich hráchStalin v
Žiline,Nepolepšený svätecaRozšklbaný
škovránok, — teda o hrách napísaných na historicky aj politicky zakotvené témy, — a
keď sa ma opýtal, politikum ktorej je podľa mňa najvýznamnejšie, aj vtedy som obrátil jeho
pozornoť na rozprávkovú hruAko sa Lomidrevo stal kráľom. A myslel som to
vážne. Ani detskí diváci nie sú takí naivní, aby si mysleli, že myšlienka tej hry je skrytá iba v
Lomidrevovej piesni o vernej láske:Sám spať — to unaví.Vankúšik dvojhlavý,od teba na svete niet mocnejšieho draka.Aj detskí diváci bývajú zhrození, keď zisťujú, že Lomidreva, ktorý si sám poradil s
trojhlavým, šesťhlavým aj dvanásťhlavým nepriateľom, napokon zradia jeho najlepší priatelia
Valivrch a Miesiželezo.Túto nepeknú stránku pekného rozprávkového príbehu poznáme aj z anglického príslovia: „My
Lord, save us from our friends!“ („Môj Pane, ochráň nás pred priateľmi!“) „S drakmi si poradím aj
sám,“ mohol by dodať Lomidrevo.Takto to v ľudskom svete chodí — a nikdy pred tým nezatvárali oči a teda svoje politikum
vždy mali aj rozprávky. Kto priateľov nezrádza, či sú hore alebo dole, ten sa málokedy uplatní v
politike. Česť takým výnimkám ako bol Lomidrevo.Vraj iba Japonci sa vedia po porážke úprimne zmeniť z nepriateľov na priateľov, pretože majú
— ako píše antropologička Ruth Benedictiová v kniheChryzantéma a meč— dušu
zloženú z niekoľkých protikladných duší. No ktovie, či len Japonci — možno to platí aj o iných
národoch, nuž možno i o nás Slovákoch. Nielen ponad okamih pokryteckej premeny Valivrcha a
Miesiželeza, ale aj ponad okamih, keď im hrozil zaslúžený trest, a takisto ponad okamih
Lomidrevovej kráľovskej veľkodušnosti sa staršia verzia mojej hry preniesla prirýchlo, hoci divák
na tie okamihy čakal a chcel si ich vychutnať. V novej verzii som si dal na to väčší pozor a
pousiloval som sa tie opkamihy spomaliť čakaním na príchod Lomidrevových rodičov. Koľko by mala
trvať tá chvíľa napätia v závere hry, to som však už ponechal na dobrý odhad režiséra Ondreja
Spišáka a na neomylný inštinkt hercov Slovenského národného divadla.VALIVRCH. Budeme čakať, kým sa im uráči prísť?MIESIŽELEZO. To sa načakáme!LOMIDREVO. Buďte radi, že sa načakáte, lebo hneď po svadbe sa chystám s vami zakrútiť!VALIVRCH a MIESIŽELEZO(preľaknú sa). Prečo by si mal s nami zakrútiť?LOMIDREVO(zamyslí sa, je to chvíľa napätia, a potom mávne rukou). Nuž
a prečo nie? Po svadbe býva tanec. Budeme sa v ňom krútiť všetci.Ľubomír Feldek
|
Feldek_Ako-sa-Lomidrevo-stal-kralom.html.txt
|
Tri dni zo Štúrovho životaSkutočná udalosť, rozprávaná podľa výpiskov z priateľovho denníkaOd 15. júna 1312, keď pri Rozhanovciach bola zlomená moc a sila posledného bohatiera
slovenskej slobody, až do roku 1848 hustá tma pokrývala obzor nášho národnopolitického
života. Slovák driemal, spal, hlivel, lebo behom času prestal sa cítiť Slovákom čo do
občianskych práv. Bol Slovákom len rečou, občianstvom bol Uhrom a toto jeho uhorstvo,
stotožňované v najnovšej dobe vládcami osudov vlasti s maďarizmom i jeho národnopolitické
práva natoľko ohrozovalo, že si už ani netrúfal ohlásiť sa za ne, a obmedzoval sa len na
číre vzdelávanie sa v slovenskej reči. Touto úlohou sa v tretej a v štvrtej desatine nášho
storočia zapodievalo tiež už len výlučne naše šľachetné kňažstvo oboch vierovyznaní. Ale
čím Slovák i v tomto ohľade bol skromnejší, prepych maďarstva i na tomto poli vždy tým
vyššie vystupoval, takže napokon i to púhe vzdelávanie sa v materinskej reči pokladali za
zradu vlasti a ústavy. V týchto časoch násilného odnárodňovania, v neblahých dobách, keď
vrchnosť palicami hnala slovenský ľud do kostola počúvať maďarskú kázeň, keď pre utrápenú
dušu rodoľuba nikde nebolo potechy, nikde výhľadu na obrat k lepšiemu, na nádej prislúžiť
pravde a spravodlivosti pre krivdou zbitý národ, istotne sladkým balzamom museli byť pre
bôľom utrýznené srdcia našich národu verných synov a dcér tie nebeské hlasy, ktoré prví
spevci národa Hollý[1]a Kollár[2]vylúdili zo svojich strún. Lebo keď už nebolo inde potechy, Slovák tešil sa
aspoň svojou peknou a slávnou minulosťou, ktorú po prvý raz tak verne líčil mu poet Hollý,
tešil sa pohľadom na osemdesiatmiliónové Slovanstvo, na ktoré prvý upútal jeho pozornosť
básnik Kollár a tešil sa konečne nádejbudiacimi veštbami[3]jedného i druhého, vďačne veriac v boha a dúfajúc, že ,žije ešte Slovák a žiť
bude voždy so slávou,‘ a že ,čo sto vekov bludných hodlalo, zvrtne doba.‘Svätokrádežou by bolo odmerane tvrdiť, že v našich menovaných dvoch národných génioch
rozžali sa tie hviezdy veľumu jedine následkom surového nátlaku maďarstva. No nepochybné
je, že krivdy na Slovákoch páchané neboli bez vplyvu na smer ich myšlienok a na ich
čákodajné veštby. Ale menovite tieto krivdy boli príčinou, že sa medzi nami rýchle ujali a
obľúbili vidiny, ktoré zvestoval všeslovan Kollár. Slovák nesmel sa cítiť vo vlastnej
domovine, v uhorskej dvanásťmiliónovej rodine Slovákom, dobre mu teda padlo môcť sa cítiť
aspoň v dume svojej členom osemdesiatmiliónovej slovanskej rodiny, ktorej jeho prvý spevec
takú krásnu budúcnosť zaveštil. A preto darmo žalujú sa bratia Maďari na panslavistické
intrigy a agitácie Ruska, na kumštovné rozdúchavanie panslavizmu v uhorskom Slovenstve.
Jediným búniteľom[4]a prirodzeným rozširovateľom panslavizmu bolo nešťastie nášho národa a krivdy
páchané na Slovákoch. Ak tieto prestanú, iste zanikne i panslavistické búnenie, ak ale
tieto stučnejú na rováš našich práv, nepochybne vzmáhať sa bude i v slovenskom národe
vrelosť pocitu spolupatričnosti k jednej rodine, ktorej výrazom bude činnejšia vzájomnosť
slavianska. Že je tomu tak, tomu nasvedčuje už i história. Kedykoľvek odvrhol Maďar čo len
i na okamih uzdu násilnej maďarizácie, kedykoľvek smel sa Slovák cítiť vo svojej vlasti
nielen Uhrom, ale i Slovákom, kedykoľvek trebárs i len slovami a na krátku chvíľu privinul
Maďar k sebe Slováka ako rovnoprávneho brata, v jeho prsiach roznietil sa posvätný plameň
vlastenectva a iskrenný pocit bratskej spolupatričnosti k jednej bratskej rodine. Tak to
bolo na jar roku 1848 a tak to bolo i na jar roku 1861. Uradostený uhorský Slovák roku 1848
prvý raz po dlhých piatich sto rokoch dal znak politického života, iskrenne tisnúc Maďarom
mu podávanú bratskú ruku, hotový ku každej obeti za milú slobodu, za drievnu ústavu a za
milovanú svoju vlasť, ak tieto tri veci, ako mu sľubovali, budú spoločným majetkom
všetkých, od tisícročia tu spolubývajúcich a za čias Mojmíroarpádovcov rovnoprávne, preto i
skutočne v bratskej svornosti žijúcich národov uhorských. Avšak medové dni tohoto národného
zmierenia netrvali dlho. Šidlo maďarskej ctižiadosti vládnuť zase dosť skoro vytislo sa z
vreca a násilné maďarizovanie všetkých úradov poskytlo menovite našej hornouhorskej šľachte
vítanú náhradu za stratený urbár[5]poddanstva. Ledva vybŕdol ľud zo želiez jedného urbára, už chystal sa mu nový
na národnom poli a ak sa kto ohlásil proti tejto k nebu volajúcej krivde národa, bola nad
ním s krajinským povykom vyslovená anatéma[6]rušenia ústavy a podlej vlastizrady.Ten istý osud stihol i prvé národné zhromaždenie, vydržiavané dňa 10. mája 1848 v
Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorého dvaatridsaťčlenné povereníctvo zostavilo Žiadosti.
Zhromaždenie ich prijalo[7]a menom slovenského národa so synovskou dôverou predložilo jeho jasnosti
uhorskému kráľovi, jeho výsosti nádvorníkovi a kráľovskému námestníkovi, vysokému uhorskému
snemu a vysokému kráľovskému uhorskému ministerstvu.Mnoho ráz počul som v najnovšej dobe pomenovať mesto Turčiansky Svätý Martin Betlehemom
slovenského národného života. Ja by som bol tej mienky, že ak vôbec možno porovnať rodisko
slovenskej politickej viery a spásy s rodiskom bohočloveka, nášho spasiteľa, Betlehemom
slovenským vlastne pomenovať by sa mal Mikuláš a Nazaretom Martin, lebo isté je, že
predchodcom svätomartinskoturčianskeho Memoranda[8]bolo vyššie spomenuté zhromaždenie a že ono má svoj nepochybný zárodok vo
svätomikulášskych Žiadostiach národa slovenského.Porovnajte žiadosti tohto manifestu s Memorandom a iste uznáte, že to tak je. Obsahom
oboch týchto, v histórii Slovenstva veľadôležitých listín tiahne sa podľa vzoru
švajčiarskej ústavy červená niť federácie národov žijúcich pod korunou svätého Štefana.
Takáto federácia bola základom i našej drievnej svätoštefanskej ústavy, za ktorej
blahonosné a jedine spásodajné inštitúcie i náš bohatier Matúš[9]pri Rozhanovciach vykrvácal. A či je voľačo v oboch týchto listinách, čo by
nebezpečenstvom ohrozovalo ústavu vlasti, čo by sa priečilo celistvosti krajiny, čo by
narušovalo poddanskú vernosť dedičnému trónu najjasnejšieho habsburgského domu, čo by sa
nezrovnávalo so vznešenými vidinami slobody, bratstva, rovnosti, čo by odporovalo prúdu
časoducha?… Niet! To najiskrennejšie uhorské vlastenectvo, posvätná ľúbosť otčiny, nezlomná
poddanská vernosť ku kráľovi, úprimná, opravdivá slobodomyseľnosť, vrelý cit bratstva a
rovnosti previeva ich obe. A predsa, kadenáhle doznali sa o nich riaditelia smerodajných
kruhov v politike našej vlasti, bez odkladu boli obe zatratené. Roku 1861 uspokojili sa
neprajníci slovenského národa už len silou mocou zohnanými protestami proti nášmu Memorandu
z národného zhromaždenia, odbývaného dňa 6. júna v Turčianskom Svätom Martine a
predloženému uhorskému snemu a kráľovi. No nie tak to bolo r. 1848 s manifestom národa, na
zhromaždení v Liptovskom Svätom Mikuláši osnovanom, bo sotva rozniesol sa po krajine chýr o
výsledkoch tohto národného zhromaždenia, už následkom ministerských opatrení lietali po
stoliciach komisári, lapali a väznili nielen prítomných a tých, čo i len doma prisviedčali
obsahu Žiadostí, ale i každého, kto sa opovážil verejne vyznať, že je Slovákom, iba často i
tých, čo boli v podozrení, že si kedysi kúpili dajakú slovenskú knižku, abo že radi čítajú
slovenské spisy. Časy tohto divého teroru, sláva bohu, pominuli a neblahé následky boja
krivdeného Slováka s krivdivším mu bratom Maďarom sa behom času zajazvili, obyčajný to
koniec bratských nesvárov. A hoci je ešte jedna mocná strana medzi Maďarmi, ktorá keby sa
sveta nehanbila i teraz ešte by asi nedbala tak zaobchodiť s nami ako roku 1848
zaobchodila, predsa sa už, menovite uprostred slobodomyselnej stránky maďarského národa,
nachodia jednotliví muži, ktorí práve pochopili záujmy vlasti, ktorí majú jasné názory o
zrastení jestvovania Uhorska so spravodlivým riešením národnostnej otázky, nelámu viac
palicu nad našimi rodoľúbymi snahami a sú za to, aby sme aj my konečne dostali to, čo nám
po božom zákone náleží. A preto verím, že ak slovenský národ i po tretí raz ešte v príhodný
čas ako národ prehovorí a ohlási sa, nebudú mu viac na tento jeho národný hlas odvetou ani
šibenice, ako roku 1848, ani protesty, ako roku 1861, ale vyslovenie úplnej národnej
rovnoprávnosti, ktorá jedine môže byť zárodkom rozkvetu, blaha, moci a slávy uhorskej. Bože
daj, aby nám tie časy čoskoro svitli!…Z tých čias divého fanatizmu, ktorý zachvátil všetkých našich odrodilcov ako dáka nákaza
hneď po vydaní národného manifestu, budem ti, ľúby čitateľu, rozprávať jednu skutočnú
udalosť, zaujímavú to epizódu zo života nášho veleslávneho prvého národného kriesiteľa
Ľudovíta Štúra, z ktorej uvidíš, s akými nebezpečenstvami bolo vtedy spojené vyznávanie
slovenstva. No zároveň sa presvedčíš, že ľúty je síce človek vo svojom fanatizme, slepý
oproti najsvätejším právam iného, že moc skrivodlivej vlády je veľká a ďalekosiahla, no
milostivý je Hospodin a bez jeho svätej vôle sa na hlave spravodlivého ani vlások nepohne.Ľudovít Štúr je zvláštny, epochu tvoriaci zjav v histórii národa slovenského. On prvý
obrátil svoj zreteľ na ľud, dobre vediac, že čo by tých národne uvedomelých Slovákov medzi
kňazstvom a učiteľstvom hneď trebárs dvetisíc bolo (a isté je, že ich roku 1843 všetkých
dohromady ani päťdesiat nebolo), že je to všetko ešte primálo pre vydobytie národných práv
pre krivdený národ a že táto skromná inteligencia národa bez veľkej masy ľudu nie je
dostatočným faktorom pri politických bojoch. A preto on aj prvý udrel na životnú strunu
národa, keď si za úlohu svojho pôsobenia vytýčil národné prebúdzanie ľudu. Za týmto účelom
namiesto cirkevnej češtiny, na Slovensku len evanjelickému ľudu zrozumiteľnej, od ktorej sa
ale spisovná reč česká postupom literárneho rozvoja tiež vždy viac a viac vzďaľovala,
pozdvihol pri spoluúčinkovaní našich slávnych mužov Hodžu a Hurbana stredné, vo Zvolene,
Novohrade, Honte, Tekove, Turci, Orave a Liptove bežné podrečia s rozličnými menšími
odchýlkami za spisovnú reč slovenskú. Tým dal výraz zásade, že osveta z bratského ohnišťa
môže síce krásne svetlo poskytnúť inteligencii národa, ak sa ale má stať majetkom celého
národa, treba, aby mala korene vo vlastnom ľude, čo je u nás možné len rečou dostupnou
všetkému ľudu. Okrem toho ale, čo nie je menej vážne, epochálnym skutkom pozdvihnutia
slovenskej reči na reč spisovnú malo sa pretrhnúť päťstoročné živorenie slovenského národa
a prekliesniť cesta istému pevnému smeru slovenského človeka v politickom koncerte národov
uhorských, čím umožnilo sa nadviazať na drievnu politiku národa, ktorej pozdným síce, ale
verným odrazom stal sa Liptovský manifest a Turčianske memorandum.A mládež so zápalom svätého nadšenia išla za svojím prvým národným kriesiteľom, zahoriac
za vidiny, ktoré jej on zvestoval. Keď odrástla a na dosky činného života vystúpila, verne
apoštolovala medzi svojím ľudom a keď prišla doba skutkov a obetí, dala svetu skvelé dôkazy
toho, že hotová je žiť a ak treba i mrieť za blaho, slobodu a slávu národa.Ostatne ponechajme podobné úvahy o historickom jave Štúra v rozvoji uhorského Slovenstva
jeho budúcemu životopiscovi. Teraz už bez ďalších odchyliek pristúpim k predmetu svojej
besiedky.Na liptovskosvätomikulášskom zhromaždení sa zúčastnil aj Ľudovít Štúr. Prišiel za týmto
cieľom do Liptova z Prahy a bol jedným z najúčinnejších údov tridsaťdvačlenného
povereníctva, ktoré osnovalo Žiadosti slovenského národa. Z Liptova naspäť do Prešporka sa
vybral s Ďurkom Hodžom[10]dolu Považím. Tam už ale kolovali prísne obežníky proti ,panslávom‘. Pri
budatinskom moste prepustila ho tam postavená stráž len vďaka slovenskej dobrote
strážnikov. Šťastlivo sa dostal k svojmu milému priateľovi Štefanovi Závodníkovi[11]do Veľkej Diviny. Tu prenocoval a včas ráno vybral sa na krytom vozíku, ktorý
práve bol z Nitry kaplána doviezol, do Trenčína. Asi o hodinu po jeho odchode hľadal ho už
v Divine komisár Szeghy. Váh v ten deň bol veľmi vzbúrený, a preto Štúr musel v Zarieči
dlhší čas čakať, kým sa na kompe do Hričova previezť mohol. Ale i toto opozdenie mu len k
záchrane jeho života poslúžilo, lebo ak sa o hodinu skorej do Predmieru dostane, práve tam
natrafí na Mórica Maršovského, vtedy ľúteho prenasledovateľa hnutia slovenského, ktorý
koňmo priletel z Maršovej do Predmieru a po krčmách hľadal Štúra. Keď ho v Predmieri
nenašiel, trielil do Bytče, domnievajúc sa, že Štúr z Diviny pešky išiel cez Marček,
Zarieč, Oblazov a Kotešovú do Bytče k svojmu priateľovi Eugenovi Geromettovi.[12]Keď Štúr hradskou cestou išiel okolo bytčianskeho prievozu, videl tam jedného
koníka letieť do Bytče a ani netušil, že je to človek, vyslaný uväzniť ho. Tak sa Štúr
dostal šťastlivo do Trenčína, kde mu ale nové nebezpečenstvá hrozili, z ktorých len tak
vyviazol, že sa ukryl. K ďalšej ceste pre lepšiu bezpečnosť bola opatrená príležitosť[13]z dediny, lenže na ňu musel veľmi dlho čakať, takže sa z Trenčína len o pol
druhej po polnoci pohol, zamieriac cez Kostelnú, Štvrtok, Haluzice, Bošácu do Zemianskeho
Podhradia k oddanému a vernému priateľovi Slovákov Gustávovi Ostrolúckemu,[14]u ktorého sa za dva dni zabavil. Po všelijakých bočných, väčším dielom nocou
konaných cestách dostal sa konečne do Modry k svojmu bratovi Karolovi,[15]skadiaľ svojho spoločníka Ďurka Hodžu vystrojil do Prešporka, aby mu doniesol
šaty, bielizeň a peniaze. Šaty a bielizeň Hodža síce doniesol, ale peniaze nie, lebo listy
s peniazmi, adresované na redaktora Národných slovenských novín Ľudovíta Štúra pošta bez
redaktorovho riadneho plnomocenstva nikomu nechcela vydať a Štúr, keď odchádzal do Prahy,
zabudol dať dočasnej redakcii takéto plnomocenstvo. Ostatne, keď sa vrátil Hodža z
Prešporka do Modry, Ľudovíta Štúra už tam nenašiel. Vrchnosť sa totiž dozvedela o jeho
prítomnosti a chcela ho dať lapiť. Avšak na tajné avízo, obdržané z emresovského domu, Štúr
utiekol do farskej záhrady, práve keď už gardisti v nedeľu podvečer dňa 28. mája dolnou
bránou mašírovali na evanjelickú faru a prv než gardisti dom obklopili, zmizol.*Brieždilo sa. Bolo 29. mája 1848. Ráno chladné a pošmúrné, polia a nivy rosou ako
sklenými perlami posiate. Ešte celá príroda odpočívala a len z tichých dedín ozýval sa
ranný spev kohútov.Z hôr od perneckej strany od východu k juhu v smere k Jablonovu kráčali dvaja mužovia.
Jeden asi päťdesiatročný, strednej územčistej postavy, s tvárou počernou, s výrazom
slovenskej dobrosrdečnosti a prostoty. Druhý voľačo vyše tridsaťročný, krásnej vysokej
postavy, s tvárou milou a peknou, s geniálnym výrazom vznešeného ducha a čistého
šľachetného srdca. Jeden i druhý sa kedy-tedy ohliadali vpravo a vľavo a bádavo pozerali do
ranného šera.„No chvalabohu,“ vzdychol si starší, poprávajúc si pušku na pleci, keď na jeden vŕšok
vyšli, z ktorého vidno bolo v rannej pare zahalenú dedinku. „Jablonov je už tu a vy
čochvíľa v bezpečnosti.“„Ešte nie úplne, pán Veštík!“ odpovedal mladší, „bezpečnosť je len za hranicami. Ktovie,
čo tu na mňa čaká?“„O váš čo najrýchlejší priechod za hranicu, viem, že svedomite postará sa jablonovský
pán farár.“„Ale, pán Veštík, Jablonov je tu. Opätovne vás prosím, vráťte sa naspäť, nevydávajte sa
pre mňa ešte i vy zbytočnému nebezpečenstvu.“„Povedal som večer, vysokoučený pane, že vás nielen cez hory, ale i k pánu farárovi
Galbavému odprevadím, a teda musím zadržať svoje slovo.“„Ej, veru ste mi veľkú službu preukázali…“„Nespomínajte to, vysokoučený pane. Bola to len moja povinnosť, ktorú som s najväčšou
radosťou vykonal a v službe národa, ako som raz od vás počul, nemá sa pravý národovec
štítiť žiadneho nebezpečenstva. Nuž a či ja neslúžim národu, keď váš drahocenný život
ratujem?“Miesto odpovede podal Ľudovít svojmu sprievodcovi ruku a srdečne mu ju stisol.O štvrť hodinky nato boli v Jablonove, kde ešte všetko bolo pohrúžené v spánku a len
šumenie stredom sa vlniaceho potoka narušovalo tichosť májového rána. Mlčky a rýchle
kráčali naši pútnici prostriedkom hornej ulice dolu ku kostolu, kde farská budova v
severnom rade úhľadných domkov stojí. Predo dvermi fary zastali a pár ráz prudko zazvonili.
Vtom sa pred domom, práve oproti fare stojacím, objavil človek a so zadivením hľadel na
túto včasnú návštevu. Veštík ho zbadal. „Ej, keby nám len čo najskôr otvorili!“ zašeptal a
upozornil na nemilého svedka tohto výjavu i svojho vznešeného súdruha.Čitateľu môj drahý, sme u Galbavého. Ja neviem, či si ty, láskavý čitateľu, tiež zbadal
kedy ten zvláštny cit, to akési pohodlie duše, akúsi príjemnú ľahkosť srdca, ktorá rozhostí
sa v hrudi človeka, keď tak na ceste postavený vkročí do domu, o ktorom vopred vie, že tam
ho vďačne vidia a že v ňom okrem obyčajného pohostinstva nájde i šľachetné, milé duše a čo
hlavná vec, ľudí telom i dušou našich, svojmu národu bezpodmienečne oddaných, ku každej
službe, ku každej obeti ochotne hotových. Keď človek do takéhoto domu príde, čo by tam i
hneď prvý raz bol, cíti sa ako doma, zdá sa mu všetko také známe, akoby si už na tej kanape
kedysi pri dôvernom besedovaní bol hovel, akoby bol pri tom veľkom orechovom stole už viac
ráz obedoval. Slovom, človek ku každému predmetu, ktorý tuná vidí, cíti akúsi sympatiu.
Usmievaš sa, ľúba čitateľka? Neusmievaj sa! Videl som ja už ľudí, ktorí muškátový lístok
stískali a bozkávali. Prečo?… že im ho taká mäkká okrúhla ručička podala, ako je snáď i
tvoja a ktorá sa stala ich najvrúcnejšou túžbou života. Počul som, že na plesoch napil sa
junák čaju z tej črievice, v ktorej jeho ľúbezná krásavica s ním mazúr tancovala. Prečo,
lebo zahorel túžbou pretancovať s ňou celý mazúr časného života. A iste čítala si i ty,
ľúba čitateľka, že boli ctitelia výtečných mužov, ktorí za ich tabačnice, perá a podobné
pletky mnohé tisíce dali i dávajú. Či div teda, že sa človek dobre cíti na tej kanape, na
ktorej i jeho srdečne ctený priateľ dumáva o blahu národa? Či div, že všetko to, čo ma
obklopuje, čo milé a drahé je môjmu rovesníkovi bied a radostí, milé je i mne?Keby bol Štúr i v čas pravidelného behu verejných vecí na pohodlnej príležitosti v
pravidelný čas došiel na priateľskú návštevu k nášmu šľachetnému veteránovi Galbavému, iste
i jeho hruďou boli by sa rozliali tie isté city sladkého pohodlia a bol by veľkými krokmi
pár ráz premeral tú priestrannú izbu, pomädlil rukami, pozrel von oknom a zase obrátiac sa
k dverám prehrnul ľavicou svoje pekné gaštanové vlasy. Potom by bol zastal pred vľúdne
usmievajúcim sa domácim pánom a povedal: „Ah, ako sa u vás dobre cítim.“ Z tohto si môžeme
predstaviť, ako sa musel cítiť Štúr, keď ho stíhali úradní lapaji o život usilujúci mu
nepriatelia a len-len že z Modry mohol uvrznúť do hôr k polesnému Veštíkovi, ktorý ho za
tmavej chladnej noci cez tri míle široké vysočizné hory a hlboké doly, jarky, vrchy, skaly
a kotliny verne previedol; ako sa, hovorím, cítiť musel náš drahý Ľudovít, keď po tejto
osudnej strastiplnej noci dňa 29. mája ráno okolo tretej hodiny ustatý, umazaný, upotený
vstúpil konečne do tichého príbytku horlivého národovca, oddaného mu priateľa Jána
Galbavého.Prv ale než by som Štúra uviedol do tohto rýdzeho národného príbytku, dovoľ, ľúby
čitateľu, aby som ťa s jeho domácimi bližšie oboznámil. Zo životopisu tohto nášho výtečníka
sú mi známe nasledujúce dáta: Michal Galbavý po viacročnej kuchárskej službe u grófa
Batianiho v Malých Bieliciach prevzal hospodárstvo po svojich starších v Broďanoch, kde sa
mu roku 1801 narodil syn Ján. Avšak malý Janík hneď v prvých rokoch stratil matku a krátko
na to i otca, takže nebožký osirotenec dostal sa pod svedomité tútorstvo svojho ujca
Andreja Galbavého, kuchára u nitrianskeho kanonika Vojtecha Boršického. Následkom toho náš
Janko dostal v Nitre svoje prvé vychovanie, tu sa školoval a tu i prvé štyri gymnaziálne
triedy vychodil. Vždy sa s akýmsi sladkým pocitom za Nitrana držal, hoci sa do tejto
ľúbeznej harmónie jeho domovinných citov často istý horký pazvuk miešal, záležajúci v tom,
že mu páni piaristi už i v tých prvých štyroch triedach každodenne húdli ten istý obľúbený
refrén: ,Nem szabad tótul beszélni.‘[16]Takáto prepiatosť nejestvovala ani u benediktívnov v Trnave, ku ktorým prešiel
do piatej a šiestej gymnaziálnej triedy, lebo tuná aspoň náboženstvo vyučovalo sa v
materinskej reči a spoločenský rozhovor smel sa viesť v ktorejkoľvek reči. V jeseni roku
1818 prijatý bol Ján Galbavý za klerika do semeniska svätého Štefana, kde si za šesť rokov
odbavil filozofiu a teológiu. Potom prešiel do ostrihomského presbyterstva, kde bol
vysvätený za kňaza, a disponovaný za dvorného kaplána rodiny Benčíkovskej na Füš. Stadiaľ
prešiel do Veľkých Levár za kaplána, po troch rokoch do Modry, kde i hrôzy cholery v roku
1831 prestál. Nato zase po troch rokoch dostal sa do Kuchyne a konečne roku 1838 ako farár
do Jablonova. Galbavý je muž veľmi vzdelaný a mnoho dobrého prečítal a, čo nám je obzvlášť
drahé a milé, jeden z najvernejších synov národa, o čom všetkom skvelé svedectvá vydávajú
jeho početné články, písané do Štúrových a Lichardových novín,[17]potom do Pešťbudínskych vedomostí (pod menom Rodomila), ba i do Sokola, Obzoru
a matičného Letopisu. Bože, daj nášmu národu jednu tisícku Galbavých a iste mu iné svitnú
časy!Dňa 20. mája včas ráno tohto nášho drahého a milého muža prudké cenganie zvončeka
vytrhlo z ranného čujného spánku. Rozumie sa, myslel si, že ho k nezdravému volajú. Zobral
sa teda, vstal, obul papuče, obliekol župan, keď sa medzitým spomenuté prudké zvonenie viac
opätovalo, čo si on vysvetľoval ako súrnu potrebu kňaza pre nezdravého. Konečne čuje v ambite[18]temné kroky slúžky Marieny, čuje odomknúť uličné dvere, ale miesto obyčajného
rozhovoru o chorľavcovi a kňazovi čuje akýsi tajný šepot, ktorý ale tiež len pár okamihov
trval a hneď na to neznáme kroky, blížiace sa k dverám jeho spálne a rezký klepot na dvere,
čo všetko zrejme sa protivilo obvyklému domácemu poriadku, zavedenému na jablonovskej fare
pri pravidelnom behu vecí.„No, no, hneď!“ zavolá domáci pán s napnutým hlasom a ponáhľa sa odtisnúť závoru. A keď
otvorí dvere, neverí očiam, bo koho vidí? Svojho milého priateľa Ľudovíta, o ktorom už i do
Jablonova doletel chýr, že vysoká vláda sľubuje skvelé odmeny za jeho uväznenie.„Preboha, človeče, kde ste sa vy teraz tu vzali?“ to bolo všetko, čo vo svojej
prekvapenosti a ustrnutosti bol v stave povedať.„In fuga constitutus!!“[19]bola Štúrova odpoveď. „Hneď vám všetko vyrozprávam, len vstúpme skorej dnu.“ A
keď vošiel do izby, opýtal sa: „Či som u vás bezpečný?“„U mňa, brat môj,“ odpovie Galbavý, „čo na mne záleží, to ste zaiste bezpečný. A ako
teraz tu na vidieku veci stoja, môžete sa na túto bezpečnosť v mojom dome celkom spoľahnúť,
ak by nám len dajaká mimoriadna, zvláštna prípadnosť koncepty nepomútila, odstránenie
ktorej nestálo by v mojej moci. No dá boh, že sa to nestane a naposledy, ak by aj prišlo
dačo, hotový som vás verne a svedomite ako dobrý priateľ zastať a zachrániť.“„Isté je,“ prejal slovo Ľudovít, „že ma vrahovia národa i tuná budú hľadať, lebo
rozposlali už obežníky na všetky strany, aby ma uväznili… a prečo? Prečo, brat môj drahý?“
zvolal Štúr s výrazom hlbokej bolesti, „iba preto, že svoj národ ľúbim, že to robím, čo si
oni za najkrajšiu cnosť pokladajú, ale ak to činí iný, je to hriech a podlá zrada ústavy a
krajiny.“„Brat môj drahý!“ tešil ho domáci, „nezarmucujte sa takýmito myšlienkami. Buďte dobrej
vôle. Oni zaiste pasú za vami, no boh je dobrotivý, on spravodlivého v biede neopustí. A
mňa veľmi teší, že práve v tejto vašej neresti u mňa hľadali ste bratské útočište. Ďakujem
vám za vašu dôveru ku mne a vedzte, že vaša spravodlivá záležitosť je teraz i mojou, a
napokon, ak má niekto padnúť, nech radšej tisíc národu zradných Kainov padne ako jeden
nevinný, roduverný Ábel.“„Srdečná vďaka vám za tieto šľachetné slová.“„Neďakujte, ctený priateľu! Ešte sme nič nevykonali a veru treba je nám teraz náležite
byť na pozore, aby sme previedli, čo chceme. Sú to teraz smutné časy, časy hrôzy a strachu.
Brat hotový je brata zradiť a oddať ho na smrť a najväčší nepriatelia človeka sú obyčajne
jeho domáci a pokrvní. Preto, hľa, nesmieme meškať, každý okamih môže nám záhubou zahroziť.
Teraz nám teda nepozostáva iné, ako sa spolu poradiť, čo a ako robiť a ustáliť sa na dačom.
Ale dovoľte,“ doložil prostosrdečne, „aby som si aspoň nohavice a čižmy natiahol, lebo som
ešte vždy len v župane.“Medzitým usalašil sa i Ľudovít v susednej, takzvanej ,hrubej izbe‘, odložil dvojcievovú
pištoľ, poutierali sa a prikročil k oknu, z ktorého bol výhľad na ulicu.„Pán farár, pán farár!“ zvolal s výrazom utajeného prestrašenia, keď na druhej strane
pred domom oproti fare ešte vždy videl toho človeka stáť, čo tam stál, keď sa naši pútnici
do fary domáhali a zbadal, že oči tohto jediného svedka jeho príchodu i teraz ešte ostro
upreté sú na farskú budovu, akoby chcel vyskúmať, čo sa v nej deje.„Čo je?“ ohlásil sa domáci pán, ktorý hneď nato vkročil do izby.„Nie je hen to richtár?“Keby bol vtedy Galbavého dakto putňou vody oblial, nebol by ho viacej zarazil ako táto
neočakávaná Štúrova otázka, lebo zaraz mu zišli na um tie najnovšie vrchnostenské
nariadenia, podľa ktorých sa predstaveným obce prísne nakladá, aby každého prespolného
neznámeho, najmä v ,čiernom kabáte‘ zastavili a ak sa nevykáže celkom riadne kto je a čo má
za prácu, aby ho uväznili a v putách slúžnemu dopravili. Jablonov vtedy patril do
stupavského okresu, ktorého slúžny býval v Bystrici a iste by vtedy len vítané bolo bývalo,
keby mu boli došikovali takýchto podozrivých ľudí. S ustrnutím teda prikročil i Galbavý k
oknu a keď sa pozrel na svedka Štúrovho príchodu so značným uľahčením srdca riekol: „Ach,
to je Štefan Palla, môj verný kostolník.“ Pri týchto slovách i Ľudovítovi značne odľahlo.„Iste sa domnieva,“ pokračoval farár, „že sa dakam na cestu vyberám, a preto snáď i on
včaššie vstal ako obyčajne.“„Ale nejdete nikam?“„Nie. No, ale teraz mi už povedzte, odkiaľ, čo a kam idete?“„Ja idem rovno z Modry,“ rozprával Ľudovít, „kam som v sobotu popoludní dorazil, chcejúc
tam u brata Karola dočkať Ďurka Hodžu, ktorého som včera ráno vystrojil do Prešporka pre
peniaze a šaty. Včera večer som však ešte zavčasu dostal výstrahu, aby som sa ratoval, lebo
že ma lapia. Takhľa sa mi pošťastilo, keď už gardisti boli na ceste, aby ma uväznili, do
Harmónie k Veštíkovi uskočiť, ktorý ma cez hory k vám doprevadil.“„A kdeže je ten dobrý človek?“ pýta sa starostlivý domáci.„Poprosil som ho, aby na chvíľku, kým sa dohovoríme, posedel v čeľadníku.“„Dobre, ten dostane dačo na raňajky a musí sa zaraz vrátiť domov. To káže nám opatrnosť,
aby sme pozornosť ľudu na seba neobrátili.“„Urobte, ako najlepšie myslíte a len mi čím skôr opatrite dakoho, čo by ma cez hranicu
previedol. Ja síce, ak treba v čestnom boji vďačne i život položím za svoj národ, ale v
rukách takých surových loptošov nemilobohu na šibenici hanebnou smrťou zahynúť, to by som
predsa nerád.“„Ej, priateľu, nespomínajte smrť. Smrť je pre nemocných, pre mocných je zápas s
neresťami! Budeme sa teda boriť, pokým budú sily stačiť. Ale na to nemyslite, že by ste
mohli ísť hneď ďalej. Ja nemám takého človeka, ktorý by vás cez hranicu doprevadil. To len
ja sám musím urobiť a teraz hneď naskrze niet na to čas. Povediem dnes i procesiu, bo máme
prosbové dni, preto nemožno sa mi teraz vzdialiť z domu a tak vašu ďalšiu cestu musíme
odložiť predbežne na neskôr. Zostaňte vy tu v tejto izbe a ja idem spraviť poriadky
straniva dajakého občerstvenia pre vás i pre Veštíka, ktorého bez odkladu zadnými
záhradnými dvermi preč vystrojím.“S tým tašiel do čeľadníka a kuchyne, aby konal, ako hovoril. — Kto nášho Galbavého
bližšie zná, vie, že je vždy na všetko bedlivý, ba často až úzkostlivo starostlivý býva a
menovite o veci a záležitosti, ktoré sa v priateľskej dôvere jeho ochrane zveria,
svedomitejšie bedlí než o svoje vlastné. Akože teda nemal cítiť trápnu úzkosť teraz v takej
osudnej dobe, keď na kocku bol položený drahý život najlepšieho syna mladého Slovenstva a
národného vodcu, ktorý v bratskej dôvere zveril svoj život jeho ochrane? Vyznal to potom
Galbavý neraz pred svojimi priateľmi, ako ho vtedy ťarcha tejto veľkej úlohy náramne
tlačila, takže vraj myseľ jeho, vyrazená z obyčajnej koľaje pocitom vážnosti a veľkosti
prevzatej úlohy, valne sa pobúrila a ešte ani počas vybavovania cirkevných obradov nemohla
sa utíšiť. Až keď po službách božích sám zostal v kostole, vrhol sa pred oltárom na kolená
a prosil boha o pomoc. V skrúšenej modlitbe utíšila sa jeho duša, rozvlnená páliacim
nepokojom a hruďou rozlial sa mu sladký mier v boha dúfajúceho kresťana. Mal teraz
skalopevný úmysel ratovať Štúrov život za každú cenu a čoby ho hneď trebárs i vlastným
životom musel vykúpiť.Posilnený modlitbou a vierou v božiu milosť, lásku a dobrotu navrátil sa z kostola do
fary, kde si Štúr medzitým hovel po užitých raňajkách pri fajke dobrého dohánu. „Hic labor
hoc opus“[20]hovorieva náš starký Galbavý a tieto slová opakoval pre seba i teraz, keď sa
navracal do fary a kul plány na vyslobodenie svojho drahého hosťa.„Brat môj drahý!“ rečie k nemu, sotvaže zavrel za sebou dvere. „Nebojte sa, pôjde to.
Rozpoviem vám, ako som si ja celú vec rozmyslel. Ja som si už v mladom veku svojho
školského života privlastnil a podnes v pamäti zachoval jednu axiomu, ktorá takto znie:
dissimulatio est ars inter innocentissimas una.[21]I nám treba sa teraz v terajšom kritickom položení tohto nevinného remesla
chytiť, a musíme, kde to bude potrebné, simulovať. Vy, ak vám ľúbo, môžete i zatajiť svoje
meno a pod dajakým cudzím menom vystúpiť…“„Mám aj pas,“ skočí mu hosť do reči, „na cudzie meno písaný.“„To je teda celkom v poriadku,“ pokračuje domáci, „no hraničná čiara je odtiaľto
vzdialená na dobré tri hodiny cesty a predsa vás cez ňu len ja, inn propria mea persona[22]môžem a musím previesť, ak sa nemáte vystaviť dajakému nebezpečenstvu. Toto sa
ale dnešný deň už naskrze nemôže stať, lebo k tejto ceste potrebujeme predovšetkým úplne
spoľahlivú príležitosť. Takúto ale je tu ex abrupto[23]ťažko dostať a ak sa budeme za ňou tu v dedine zháňať, môžeme v osade takého
hluku narobiť, že sa tým samým prezradíme a ak nás tí holomci na fare pred naším odchodom
neprekvapia, dohonia nás prv, než sa dostaneme do sucha. A najhoršie je pri tom všetkom to,
že ja ešte ani zajtra nemôžem odísť z domu, lebo som práve zo strany patronátskeho
úradníctva dostal list, v ktorom ma žiadajú o obed pre akúsi komisiu, ktorá má zajtra prísť
do Jablonova v pravotných záležitostiach. Komisia sa bude skladať z malackého hlavného
slúžneho, z komisára, fiškála a panského úradníka. Nasledovne ja bez zbytočného povyku a
podozrenia len pozajtra môžem odísť z domu, dotiaľ ale budem mať čas porobiť potrebné
poriadky pre našu púť, ktorá by mala byť v stredu. Dotiaľ musíte byť spokojný so skromným
bydlom v mojom letníku. No, zoberte sa a poďte. Ešte jedno, vy sa teraz pred mojimi
domácimi odoberajte odo mňa, ja vás budem zdržovať, ale vy sa len berte a ja poviem, že vás
teda cez záhradu vyprevadím. To je, viete, preto potrebné, ak by vás potom u mňa hľadali,
aby som mal svedkov, že ste skutočne odišli. No poďme!“Štúr nepovedal ani slova, vopchal si pištoľ do vrecka, vyšiel s farárom na ambit a začal
sa odoberať. Galbavý ho všemožne zdržiaval, ale keď tento neustúpil, povedal mu, že mu cez
záhradu chodníkom bližšie bude do Malaciek, že ho teda tadiaľ vyprevadí. Tento rozhovor,
ktorý sa odohrával v ambite, počula všetka farská čeliadka, menovite kostolník Štefan
Palla, pani Anna Jurkovičová, stará, tu z milosti živená rechtorská vdova, gazdiná Terézia
Rovenská, pomocnica Elena Matíčková a slúžka Marína Rusniaková. Na to zaviedol Galbavý
Štúra do svojej záhrady, obohnanej zo všetkých strán múrom, v ktorej strede sa nachodí
jednoposchodový, dosť pohodlný letník.„No, tu je váš dočasný byt,“ rečie domáci pán, vprevádzajúc ho do letníka, „tu budete
mať bezpečný úkryt a ja sa postarám, aby vám v ňom nič nechýbalo. Ak by sa blížilo dajaké
nebezpečenstvo, ja vám zaraz nezameškám signalizovať a na ten prípad by ste sa museli
utiahnuť alebo hen do mojej stodoly, stojacej konča záhrady alebo zadnými dvermi do poľa.“„Ale prosím vás, priateľu,“ rečie Ľudovít, „aspoň dajakú knihu mi dajte na čítanie.“„Bude aj to. Ad felix revidere.“[24]Sotva vrátil sa Galbavý do svojej izby, už prikvitol k nemu Štefan Palla, kostolník s
otázkou zvedavosti: „Či to neboli ten pán, čo tu už raz u nás na Veľkú noc aj v kostole
boli?“„Ba áno,“ odpovie Galbavý, „oni to boli, ale už odišli, lebo sa do Prešporka ponáhľajú.“„Teda len tak nakrátko…?“„Veru len tak, Štefan, ako to v tom evanjeliu stojí: Za máličko a uzriete ma.“S touto odvetou uspokojil sa kostolník tým viac, že i sám bol svedkom odberania sa
Štúrovho. Náš starý Galbavý cez deň viac ráz nadišiel do záhrady a Ľudovíta v jeho ergastulu[25]zakaždým navštívil. Samo sebou sa rozumie, že pre jeho čeliadku to ostatne
naskrze nápadným nebolo, lebo býva jeho každodennou obyčajou častejšie nahliadnuť do
záhrady. Večer pobavil sa Galbavý dlhšie v letníku, keď sa odoberal, povedal mu Štúr, že on
Veštíkovi naložil, aby oznámil jeho bratovi Karolovi v Modre, že je v bezpečnosti v
Jablonove na fare. Myslí si teda, že ho Jurko Hodža snáď tuná bude hľadať a k svojmu
príchodu použije bezpochyby nočnú tmu. Toto Štúrovo tušenie sa hneď prvý večer vyplnilo.
Sotvaže Galbavý zanechal Štúra v letníku a vstúpil do dvora, vidí, že mu v ústrety kráča
jeden mladý štíhly šuhaj, ktorý sa ostýchavo obzerá vpravo a vľavo. Aha, pomyslel si
domáci, to bude on, o tom svedčia i jeho váhavé kroky. Aby mu teda pomohol z rozpakov,
oslovil ho: „Či zo Záhoria idete, priateľu?“„Zo Záhoria, velebný pane,“ odvetil mladík neistým hlasom a skúmavo uprel čierne oko na
milú tvár neznámeho kňaza.„Ľudovíta hľadáte?“„Áno, toho hľadám.“„No, poďte do izby, zložte sa, potom vás zavediem k nemu.“Keď Hodža zložil v chyži svoj batôžtek a zvrchník, rozpovedal mu domový pán, ako Ľudovít
prišiel a kde je a oboznámil ho i s plánom, ako ho v stredu chce dostať za hranicu. Vyjavil
mu, že sa veľmi teší jeho príchodu, lebo že je Štúr akýsi veľmi zadumaný, že sa najbližšej
budúcnosti nášho národa obáva, že málo hovorí, je do seba uzavretý a že domáci pán má
nádej, že Štúr bude Hodžovým príchodom koľko-toľko zbavený svojich trápnych myšlienok. A
skutočne sa tak stalo, lebo sotvaže Hodža vošiel do letníka, Štúr navidomoči ožil a obsypal
príchodzieho tými najrozličnejšími otázkami. Hodža mu rozpovedal, ako stoja veci pri
redakcii Slovenských Novín, že ich teraz už len sám brat Janko s nádejeplným a ráznym
Ľudovítom Dohnánym rediguje a že o krátky čas pre nedostatok kaucie celkom zaniknú. Ďalej
mu zvestoval, že bielizeň a šaty mu doniesol, ale peniaze nie, lebo mu to poštový úrad bez
riadneho plnomocenstva nechcel vydať a napokon mu podrobne vyrozprával, ako modranskí
gardisti v nedeľu večer obklopili faru, ako ho hľadali po izbách, v komore, v pivnici, na
povale, ba i v samom kostole a ako hromujúc odišli z fary, keď to tam nenašli. Nato
spomenul i rozličné vidiecke a krajinské novinky, z ktorých menovite jedna z horných strán
nášho Ľudovíta veľmi zamrzela — upotrebenie vierovyznania k agitácii.„Ha, bedač!“ zvolal Štúr s výrazom trpkosti, „tým už nič nie je sväté! Katolíkov búria
proti luteránom, luteránov proti katolíkom vierou. A, bohužiaľ, nájdu sa krátkozrakí, čo
nedovidia nitky týchto ničomných intríg a dajú sa nabaláchať, že je voľačo vo veci. Veď nám
teraz nejde o vieru!… Ajhľa, oni starajú sa o ňu pre druhých, a sami ju nemajú. Bezbožníci,
na piaď neuhodia a chcú hviezdy ráňať. Zvony bez srdca, komuže chcete zvoniť? Bedač podlá!
Dobre ona vie, že teraz nikomu nejde o vieru, ale o slobodu a život národov. Dobre ona vie,
že ide tu o kožu tých, čo dosiaľ z mozoľov ľudí žili, ktorým tak zaľúbil sa tento pohodlný
spôsob žitia, že ťažko sa im rozlúčiť s ním a miesto fyzického otroctva, strateného
zrušením urbára, chcú si násilnou maďarizáciou do želiez mravného otroctva okovať náš
slovenský ľud. Jarmili ho dosiaľ urbárom, potom ho budú maďarčinou! No bez boja to nepôjde,
páni! Bude to boj krutý a dlhý, v ktorom jedna alebo druhá stránka musí vykrvácať. Bude to
boj proti ľútym a jedovatým drakom, o akých rozprávajú naše povesti. A takýmto drakom je u
nás tá večná reakcia slobody a práva, ktorej hlavy sú výsady jednotlivcov, aristokratické
chúťky, dedičné hodnosti, centralizácia, maďarizácia a germanizácia, despotizmus. Iba pre
tieto svoje nekalé ciele upodozrievajú oni národu verne oddaných katolíkov, že títo chcú
luteránov pokatolíčiť, a národovcov luteránov, že chcú katolíkov poluteránčiť. Odtiaľ ten
ich strach a krokodílsky plač, teda nie plač za vieru, ale jedine a výlučne za ich líškou
podšitú kožu. Neznabohovia! Chceli by tento boj národnosti s národnosťami preniesť z poľa
politiky na pole viery, ale dá boh, že génius národa zachráni náš ľud od tejto skazy, že sa
im pekelná ich machinácia nevydarí.“„To dúfam i ja, moji drahí bratia,“ prejal slovo domáci pán, „a verím v boha, že sa
vyplnia vaše túžby. No, že pri ich vyplnení postavia sa im do cesty nesčíselné ťažkosti, to
je isté, lebo ja tuším, že tým streštencom ani nejde tak o slobodu, ústavu a neodvislosť
krajiny ako o nadvládu ich národnosti a preto sa obávam, že tejto nadvláde, ak bude treba,
prinesú v obeť i slobodu i ústavu krajiny. Veď už teraz počuť chýry z rozličných strán
krajiny, že vláda straší ľud rozpúšťaním stolíc a menovaním plnomocných komisárov. Nuž kde
tu ústava, kde tu sloboda? Ale čo hneď celú ústavu vyzdvihnú z čapov a súmykov a čo hneď
celú krajinu zaplavia komisármi, my sa musíme ozvať proti všeobecnej násilnej maďarizácii,
lebo ak predošlé otroctvo náš ľud hmotne hubilo, toto nimi novovymyslené mravné otroctvo mu
hrozí i duchovnou záhubou… Ostatne, bude, ako bude! To viem, že ten divotvorný meč božskej
spravodlivosti, ktorý ste i vy spomenuli, skôr-neskôr i tejto nehode odzvoní, ,lebo
obveselí pán svojich milovníkov, byť dlho trpeli zlosti ukrutníkov.‘ Dobrý je Hospodin, on
zahanbuje pýchu a ukrivdeným dáva milosť. Bratia moji, verte, kedykoľvek o tejto veci
rozjímam, vždy mi na um zídu tie slová žalmistu: ,vyplieň, pane, všetky ústa falošné a
jazyk hrdomluvný, ktorí vravia: jazyk náš velebíme, ústa naše sú od nás a kto je pánom
naším?… Pre biedu núdznych a vzdychanie chudobných včuľ povstanem, vraví pán, povstanem v
bezpečnosti, dúfanlivo činiť budem v ňom‘.“„A skutočne, páni,“ hovorí po malej prestávke Jurko Hodža, „pre biedu núdznych a
vzdychanie chudobných pán svojimi nástrojmi skutočne povstávať počína. Ja som v Prešporku
hodnoverne počul, že v Chorvátsku vec už vrie a dosť skoro vypukne vo verejnú vzburu proti Kossuthovi.[26]Podobne i dolnozemskí Srbi chystajú sa vraj k rozhodnému boju, len ešte čakajú
na vhodnú zbraň.“„A to by pravda bola?“ skríkne Štúr ako vo vytržení.„To má byť číra, čistá pravda!“ potvrdzoval Hodža.„Ďakujem ti, láskavý Hospodine, na výsosti!“ s nadšením zvolal Štúr a vrhol sa na
kolená.Nastala významná prestávka, Štúr vstal, prešiel pár ráz po letníku, opäť sa vrhol na
pohovku a dumal.Galbavý, ktorý si sprvu neveľmi bol povšimol slová mladého zpravodajcu, až teraz, keď
videl, aký dojem urobili na Štúra, začal rozmýšľať o ich veľkom význame.„Teda verejná vzbura?“ riekol Galbavý tíško, akoby pre seba.„Nie vzbura to, ctený priateľu,“ ozval sa Ľudovít, keď počul jeho slová, „jedine nutná
sebaobrana! Vy sami ste vyznali, že nášmu národu ide o život, nuž či mu ho ani brániť
nebudeme? No bude to kriku, bude to osočovania, pred Európou, že sa nemaďari spojili s
kamarilou a reakciou proti ústave, slobode a neodvislosti krajiny, ale to obozretne
zamlčia, kto nemaďarov celkom vytvoril z požívania slobody a krajinskej ústavnosti, kto ich
národným zotročením násilne nahnal tejto reakcii do saku… Hahaha! Počkajte len, zaplatíte
vy ešte za vašu spupnosť!… Hlásali voľnosť, rovnosť, bratstvo, pokým potrebovali národy k
nátlaku na Viedeň, keď tam ale dosiahli, čo chceli, namiesto voľnosti a bratstva hrozia
ôsmim miliónom nemaďarov národným otroctvom, stoličné právomoci nivočia a vysielajú
komisárov, ktorí v každej dedine šibenice dajú stavať pre tých, ktorým by táto novosvetská
sloboda nešmakovala.“„Nepochybne by bolo veľmi želateľné,“ povie po chvíli Hodža, rozmýšľajúci o tých
šibeniciach, „keby ste sa čím skôr dostali ta za hranicu.“„Bude i to!“ zvolal Galbavý, „len trpezlivosť, lebo netrpezlivosťou môžeme všetko
pokaziť.“„Neviem, ako to pôjde,“ pokračoval mladík, „v Prešporku som počul, že Štúr, Hurban a môj
brat sú podrobne opísaní po celej hranici, ba i vo Viedni a že ich zatykačmi stíhajú.“„To sú pletky!“ odvetil na to domáci pán, keď spozoroval, aký nemilý dojem urobili tieto
slová na Štúra, „to iste budú len chýry, roztrúsené pre postrach našincov. A naposledy, ak
by aj vskutku boli pravdivé, čo ja ale naskrze neverím, ja vám stojím za to, že nášho
Ľudovíta bez úrazu prevediem cez hranicu. Som tam známy a viem, ako tam veci idú. Ak aj
dorazil ta nejaký maďarský zatykač, tam si ho veru veľmi nepovšimnú. Uisťujem vás, páni, že
to všetko dobre pôjde.“„Dal by pán boh!“ vzdychol si Ľudovít a po malej prestávke sa spoločnosť rozišla — Štúr
ostal v letníku sám a Hodžu zaviedol domový pán do hosťovskej izby.Galbavý chcel odísť, ale horúcokrvný Jurko nepustil ho tak ľahko. On s ním ešte osamote
nehovoril, musel mu teda aspoň teraz vyliať svoje city vďaky a oddanosti, vlniace sa mu
hruďou.„Ah, aké to šťastie,“ zvolal s nadšením, „aké to nesmierne šťastie pre nášho Ľudovíta,
že na takého dobrého a verného priateľa natrafil!… No, čo by len z neho bolo bývalo, keby
nie vás, velebný pane, kam by sa bol podel… kam by sa bol obrátil,… kde by bol utrápenú
hlavu sklonil? Oh, vďaka, tisícnásobná vďaka celého národa vám, vy ste jeho život
ratovali.“„Nieže, nie tak, môj mladý bratku,“ vyhováral svoj pekný skutok šľachetný kňaz, „ja som
vykonal len svoju povinnosť ako človek a keby mňa tu nebolo, bratku môj, iste by bol druhý,
snáď ešte lepší odo mňa. Svet vždy má i dobrých medzi sebou. Či by už nemalo byť na svete
človeka, ktorý by nepodal ruku topiacemu sa? Ej, tak veľmi zle nesmieme ešte o ľuďoch
myslieť,… to by bola hanba pre celé človečenstvo, keby sa to malo dokázať. A potom, bratku,
veď sme i kresťania a ako takým pamätať nám treba na to, že kresťan bez lásky k blížnemu
nemôže byť kresťanom. A ktože mal lásku blížneho k tomu, čo upadol medzi lotrov? Všakver
Samaritán, ktorý sa ho zaujal. Kto nie je takým samaritánom, nie je dobrým a pravým
kresťanom. V nešťastí skúšajú sa charaktery. Dobre to naše porekadlo hovorí: Daj mi, bože,
plačidruha, spevodruha si sám nájdem. Či ho znáte?“„Nie, to som ešte nepočul.“„No teda si ho dobre zapamätajte. A teraz idem, musím sa postarať o dajaké občerstvenie
pre neho i pre vás.“„Veru nezaškodí,“ prostosrdečne poznamenal hosť, „lebo som náležite vyhladol.“„No postaráme sa o dačo. Teda do videnia!“ domáci pán tašiel a bedlil ako starostlivá
Marta o pohodlie svojich hostí. Ľudovítovi sám potajme zaniesol čosi na záhryz do letníka,
ba sám mu priniesol i koberec a pripravil mu na diváne pohodlnú posteľ. Keď sa ale navrátil
k svojmu druhému hosťovi, naložil mu, že sa musí zavčas rána vybrať na spiatočnú cestu, že
mu dá človeka, ktorý ho prevedie cez hory do Modry, kde Ľudovítovmu bratovi môže oznámiť,
že je Ľudovít v bezpečnosti a že ak do soboty večera nedostane o ňom z Jablonova žiadnu
zprávu, môže byť ubezpečený, že sa Štúr šťastlivo dostal cez hranicu do Rakúska.*Svitol druhý deň, deň to nových obáv a starostí. Jurko Hodža sa zavčas rána vybral na
spiatočnú cestu a šťastlivo sa dostal do hôr, cez ktoré ho viedol Galbavého spoľahlivý
človek.Hneď po odbavení raňajšej pobožnosti tašiel domáci pán do letníka, majúc vačky kabáta
napchaté syrom a chlebom. Keď si svojho hosťa podľa najlepšej možnosti počastoval, oznámil
mu, že sa na dnešok musí z letníka vysťahovať, lebo jeho hosťom, ktorých dnes očakáva, by
mohlo napadnúť vojsť do záhrady a možno i do letníka nahliadnuť. Za záhradou je humenisko,
za humeniskom dve farské stodoly a medzi stodolami dvere s východom do poľa. Zadnými
záhradnými dvermi zaviedol Galbavý Štúra do ľavej stodoly, dal mu ta chleba, kus studenej
pečienky, sklenku vína, džbán vody a povedal mu: „Tu sa ticho držte, do večera sa
neuvidíme. Ak by vám dáke nebezpečenstvo hrozilo, ja vám ho zaraz budem signalizovať. Kľúč
vopchám tuto pod bránu, vy si otvoríte a hen tými dvermi, ktoré sú len znútra zarígľované
dostanete sa do poľa, hen k tomu lesu a tak do Malaciek…“„Oj, ta nie, pane, tam ma poznajú.“„Dobre, teda nie ta, ale severne, bokom vedľa Malaciek, potom popri Gajaroch na prievoz
k Morave, cez ktorú vás iste bez všetkých otázok a prekážok vďačne prevezú, len im
zaplaťte. Tu máte i peniaze. Ostatne, toto je len výstraha a opatrenie pre prípad
mimoriadnych udalostí, ktoré, viem, že budú zbytočné.“„No, staň sa vôľa božia, ja som na všetko hotový,“ vzdychol si Ľudovít. Vošiel do
stodoly a podal ruku svojmu ochrancovi.Tento sa vrátil do fary, napísal kuchynskému kaplánovi Antalovi Pachmanovi, mužovi to
národu verne oddanému, priateľský list, v ktorom ho žiadal, aby ho zajtra, to jest v
stredu, prišiel zastúpiť v úradných povinnostiach do Jablonova, lebo musí v súrnych
záležitostiach odísť z domu. Po vystrojení tohto listu robil prípravy k prijatiu hostí.
Okolo poludnia skutočne prišla do Jablonova pripovedaná komisia, ktorá sa skladala z
hlavného slúžneho, komisára, fiškála a panského úradníka. Okrem toho, ale len náhodne,
prišiel i pernecký farár pán Karol Otočka na ,susedskú návštevu‘.Komisia rýchle pokonala, čo úradné konať mala a asi o jednej popoludní zasadli páni k
pohostinnému stolu nášho jablonovského farára. Sotva strovila sa polievka a zaliala sa
,quadraginta guttis‘[27]tu Karol Otočka prehovorí čosi po slovensky a fiškál hneď nato urobí svoju
poznámku: „Eh, nem kell mindig tótul povedálni, tót nem ember!“[28]Ktovie čo chcel pán fiškál docieliť tou hlúpou poznámkou, snaď jeho úmysel bol
hneď na začiatku obeda rozvíriť dišputu, aby sa dozvedel, kto sa mu opováži protirečiť a
uvaliť tak na seba podozrenie vykričaného ,panslavistického‘ zmýšľania.„Hahaha!“ rozosmial sa domáci pán, chcejúc žartom dať iný smer tejto nepríjemnej
poznámke, „pravdu majú, pán fiškál, ale či vedia, kde to porekadlo svoj pôvod vzalo?“„Kde?“ chechtal sa pravotár, „nuž tam, že Slovák nie je človek.“„Aj, božeuchovaj,“ replikoval farár, „má to svoj zvláštny historický pôvod. Nech len
počujú, ja im to rozpoviem.“„No, halljuk hát!“[29]„To vedia, že Maďari pred svojím príchodom do Uhorska boli nomádsky národ. Mali kone,
taligy, šiatre a iné nič. Hospodárstvu a remeslám sa naskrze nerozumeli.“„Ja, to už bolo veľmi dávno.“„Veď áno, dávno to bolo, ešte keď boli pohania, keď jedni z nich vzývali divotvorného
boha Číňanov Taota, druhí mohamedánskeho Allaha. Vtedy ich vytisli z Ázie a porazili
Khadzari, prišli teda do Európy, osadili sa v zatiských krajoch Uhorska medzi pohostinnými
Slovanmi, ktorí už vtedy mali riadne stavané domy, obce a mestá a zapodievali sa remeslami
a orbou. Nuž vidia, keď tí kočovnícki Maďari tak orať videli slovenského hospodára, nuž sa
nad tým veľmi divili a rozprávali si:,Hiszen ez taot, to jest boh,
nem ember.‘[30]Tak, hľa, povstalo to sprosté porekadlo, že je Slovák bohom a nie človekom.“„Videt, amice,“ poznamenal nato komisár, „si tacuisset!“[31]čím sa tento nemilý rozhovor na veľkú radosť domáceho pána skončil.Ale radosť jeho netrvala dlho. Totižto predsedajúci hlavný slúžny, o ktorom tiež tuším
platilo to latinské: qui sic astutam gestat sub pectore vulpem,[32]naraz sa vytasí s nasledujúcou novinkou: „Ale, páni, či ste už počuli? Práve
dnes som to v novinách čítal, že toho chýrečného pansláva Štúra v banských mestách chytili
a obesili.“Domáci pán ostal pri tých slovách ako omráčený, ale premohol sa a nedal na sebe svoje
zarazenie nikomu ani najmenej znať. Pilne hľadel pred seba do taniera, krájal nachodiaci sa
na ňom kus pečienky na drobulinké kúštičky a jedol ich. No rýchle sa pozbieral a pomyslel s
ako tak utajeným úsmevom: ,Tak, ako ste Štúra obesili, môžete, nedbám, povešať, vy
krvižíznivci, celý národ!‘Podivné, že na spomenutú novinku, s ktorou sa vytasil slúžny, nikto nepovedal ani ah,
ani oh. Iba po dlhšej prestávke panský fiškál poznamenal tónom, akoby si želal zakončiť
rozprávku o tejto veci: „Hja, kto čo hľadá, nájde.“Po obede nebavili sa hostia dlho na fare. Domáci pán bol akýsi nebárs zhovorčivý,
spoločnosť trochu miešaná, v ktorej to vzdor všetkému namáhaniu predsa nešlo tak od srdca k
srdcu. Slávnej komisii, cítiacej sa v slovenskom dome nie najpohodlnejšie, nepozostávalo
teda iné, ako odobrať sa. Komisia tašla a po jej odchode bral sa preč i pernecký farár,
ktorého Galbavý vyprevadil cez záhradu popri osudnej stodole von do poľa. Ledvaže zatiahol
za ním závoru na dverách, zamieril rovno do stodoly.„No poďte, brat môj ľúby,“ riekol Galbavý Štúrovi, ktorý ho netrpezlivo očakával a túžil
po svojom vyslobodení, „poďte naspäť do svojej rezidencie v letníku. Povetrie je už čisté.“„Koho ste to tadeto odprevádzali?“„Perneckého farára Karola Otočku.“„Čo to za človeka?“Galbavý miesto odpovede stisol plecami a potom dodal: „Fele[33]voda, spoly víz.“[34]Keď prišli do letníka, domáci pán sa rýchle postaral o čerstvé jedlo pre svojho hosťa i
o čerstvý pohár vína a vody. Potom si obaja sadli na pohovku a dôverne besedovali, najmä
domáci pán, ktorý mal dostatočný materiál na rozprávanie. Rozprával o dnešnom obede, o
svojich hosťoch a o ich rečiach. Keď oznámil Štúrovi slúžneho novinku, tento na to naskrze
nič nepoznamenal.„No pán brat,“ počal Galbavý po dlhšej prestávke, keď už o obede a hosťoch nebolo čo
vravieť, „blíži sa rozhodná chvíľa. Poriadky som už porobil, môj suplent ešte dnes príde do
Jablonového, príležitosť je hotová a dostaví sa punkt o dvanástej hodine pred faru. Má ma
zaviezť na železnicu, kde, ako som furmanovi už vopred oznámil, mám veľmi súrnu prácu. Ale
môj furman nesmie o vás vedieť prv, až keď sa už na pol ceste zídeme. Ale o tom potom.
Ostatne, teraz musíte figurovať ako môj rechtor, bo tak budeme bezpečnejší. Čajda, a váš
pas kdeže máte?“„Tu mi je vo vrecku.“„Tlačený?“„Nie, písaný. Písal ho môj priateľ H. v Liptove.“„Tlačený by bol iste lepší. Zatiaľ zbaví i tento.“Hrkot voza pretrhol toto besedovanie. Galbavý sa ponáhľal do fary. Kuchynský pán kaplán,
Galbavého suplent pre zajtrajšok, už bol tu a na voze dorazil na návštevu jediný brat
domáceho pána. Prišiel náhodou a práve v taký čas, keď Galbavý, zaujatý duševne veľkou
starosťou o oslobodenie Štúra z pazúrov stíhajúcich ho lapajov, nemohol byť najpríjemnejším
spoločníkom.Po vzájomnom pozdravení a po zodpovedaní známych všeobecných otázok navrhol brat
Galbavého, aby sa išli prejsť do záhrady. Išli teda ta všetci traja. Chodili hore dolu
okolo zatvoreného letníka a rozprávali sa o nepokojnom behu sveta. Hostia Galbavého ani ako
zamak netušili, že i ten letník ukrýva vo svojom lone jedného výtečného činiteľa osudov ich
národa. Ctenému čitateľovi bude snáď divné, že Galbavý tajomstvo o Štúrovej prítomnosti
nezveril ani vernému národovcovi Pachmanovi, ba ani len svojmu vlastnému bratovi. Kto
bližšie pozná Galbavého, iste sa domyslí, že to nerobil z dajakej nedôvery voči Pachmanovi
a svojmu bratovi, ale že to robil z čírej šetrnosti. Ktovie, či podarí sa mu previesť Štúra
cez hranicu? Ktovie, či ho nepoznajú a oboch neuväznia a či potom i podporovateľa jeho
úteku nebudú žalárovať a trýzniť ako podporovateľa domnelej krajinskej zrady? I pomyslel si
teda, načo prichystať na takýto prípad tým krvižíznivcom ešte viacej spoluvinníkov a obetí?
,Ak si požaduje Štúrov pád ešte i druhú obeť, poručeno bohu, nech ňou ja sám budem!‘ Tak si
myslel šľachetný kňaz a zmýšľanie toto iste je vznešené, pekné, hodné v plnej miere
vďačného uznania každého národovca.*Odbila polnoc, nastal tretí deň. Jasno je ako v rybom oku, hviezdičky sa trblietajú na
temnej klenbe nebies. Je krásna jarná noc a celá príroda je ponorená v hlbokom spánku. V
Jablonove je ticho ako v hrobe, iba tam dolu pri kostole čosi zľahka šramoce. Je to tíško
sa pohybujúci voz, ktorý zastal na dolnom konci na pravej strane dedinky, pred dobre známym
nám farským príbytkom. Nato zľahka otvoria sa farské dvere a v nich ocitne sa mužská
postava, ktorá furmanovi pološeptom privoláva: „Zaraz som tu. Len chvíľku pozhovej!“ Nato
beží do záhrady a rovno do letníka.„No, môj ľúbezný brat!“ povie Galbavý svojmu chránencovi dojatým hlasom, „čas je, poďte
a zbohom!“„Môj milý, dobrý brat!“ zvolal Štúr so slzami v očiach a chcel sa odobrať, „ako, ako vám
ďakovať?“„Neďakujte za nič. Čo som urobil, urobil som zo srdca rád. Bože daj, aby nám to i dobre
vypadlo. Boh vás požehnaj i všetky vaše kroky. Zbohom!“Štúr chcel hovoriť, ale nevládal, tak veľmi bol dojatý dobrotou svojho priateľa, ktorý,
ako to Štúr dobre cítil, preukázal mu takú službu, ako dosiaľ nikto na svete.Ešte jedno horúce objatie, jeden iskrenný bratský bozk a priatelia vystúpili z letníka
do tmavej noci. Galbavý otvoril dvere na záhumní a pustil Štúra von s týmito slovami:
„Týmto chodníkom pôjdete ta dolu, ale sa ho nespúšťajte. Chodník vás dovedie na jednu
cestu, no tú zanechajte a tým istým chodníkom prídete na druhú cestu, tej sa držte, tou
choďte pomaly dolu k lesu. Ja vás budem na voze nasledovať a keď vás dohoním, prihovorte sa
mi a požiadajte ma, aby som vás odviezol.“O pár okamihov nato sedel už Galbavý na voze, kázal furmanovi Jánovi Mäsarovičovi, aby
pomaly poháňal, žeby sa potme dajak neprevrhli.Štúr musel náležite zaberať, lebo ho Galbavý už pri samom lese dohonil, načo domnelý
pocestný zastal pri ceste a zavolal: „Postojte trochu, prosím.“„Kto je to?“ pýta sa farár.„Ja som pocestný, idem zo Záhoria a rád by som sa dostal cez tento les do Malaciek, no
bojím sa, že tu v noci poblúdim, lebo nie veľmi poznám cestu.“„Hja veru, môj milý,“ poznamená nato Galbavý, „kto nie je tu dobre známy, ten tu ľahko
poblúdi nielen v noci, ale aj vo dne.“„A oni, prosím, kam idú?“„Ja idem do Rakúska na železnicu.“„Veď i ja by som ta chcel. Či by ma, prosím, nemohli so sebou vziať, vďačne im
zaplatím.“„Odkiaľ sú oni?“„Ja som rechtor z Pezinka.“„Ale, Štefan Rámus?“„Áno, Štefan Rámus.“„Ah, ľaľa, ako je tma, ani by som ich nebol poznal. No nech sa páči sadnúť si hor,
amice,… aspoň nám veselšie bude!“ Domnelý pezinský rechtor Štefan Rámus sadol si na voz.Jánovi Mäsarovičovi nemuselo byť toto nespodievané pribudnutie ťarchy na voze akosi po
vôli, lebo keď prišli v lese na rázcestie, zastal a upozornil domnelého rechtora, že tu
napravo odráža sa cesta do Malaciek, načo ho ale náš Galbavý zaraz zahriakol: „Ale, Janko,
veď si počul, že aj tento pán do Rakúska pospiecha a táto cesta, ktorou my pôjdeme je
kratšia ako tamtá na Malacky. Veď vari pán rechtor nemajú robotu v Malackách?“ obrátil sa s
otázkou k Štúrovi.„Nie, nemám tam žiadnu robotu a i mne by bolo milé, keby som sa čím skorej dostal na
železnicu.“„No, Janko, teda pohni!“Nato všetci zamĺkli. Každý sa zaoberal svojimi myšlienkami, svojimi dumami, na vzlet
ktorých krása tichej jasnej noci iste neostala bez účinku. Hrobové ticho noci narušoval len
tupý monotónny hrkot voza, kedy tedy i dosť nepríjemne, lebo na stromoch sa ani len lístok
nepohol. Hlbšie kde tu čuť bolo elegické zvuky čiernych drozdov, sťa by boli vedeli, čo to
za podivný sprievod tiahne ich lesom. Akási tajomná melanchólia, zdôrazňovaná magickou
žiarou miriád jagajúcich sa hviezd zaľahla na celú prírodu a citmi clivosti opanovala i
duše našich dvoch priateľov.Cesta cez les trvala dobrú hodinu. Za lesom prišlo sa do dedinky rečenej Štvrtok, z
ktorej pospiechalo sa čírym, v nočnom šere clivej pustatine podobným poľom vpred k rieke
Morave. Keď naši priatelia dorazili do hraničnej osady Uhorskej Vsi ležiacej z tejto strany
Moravy, už svitalo.Janko Mäsarovič na farárov rozkaz zatiahol do veľkého hostinca, stojaceho pri ceste, aby
tu kone nakŕmil a očakával návrat Galbavého. Pritom obdržal iste vítané mu splnomocnenie i
k svojmu občerstveniu na útraty najímateľa povozu. Keď mu i Štúr k tomuto cieľu jeden
dvadsiatnik do ruky vtisol, bol ešte príjemnejšie prekvapený a mrmlal: „Ľaľa ti ho i s
rechtorom, veď je to dvadsiatnik!“Štúr i Galbavý, tento náročky v reverende, tamten vo svojom obyčajnom rúchu vydali sa z
Uhorskej Vsi pešky na ďalšiu cestu cez Moravu, ktorá je tu od dediny ešte asi na štvrť
hodiny vzdialená. Prv, než ta prišli, rozpovedal cestou opatrný a s tunajšími okolnosťami
dobre známy farár ešte raz svojmu priateľovi všetko, čo držal za potrebné oznámiť mu.
Nezabudol pripomenúť dĺžku dreveného, cez rieku vedúceho mostu a budovy, stojace na jeho
dvoch koncoch. Na tejto strane stálo totižto mýto uhorské a na pravej mýto rakúske,
príbytok policajnej stráže, prehliadania pasov, tovarov atď. Pritom obozretne doložil: „Ja
som farár a vy môj rechtor, nechajte teda vždy len mňa ako svojho predstaveného hovoriť a
jednať.“Medzitým priblížili sa k samému mostu. Štúr si vzdychol, Galbavý v duchu a v pravde
prosil boha o pomoc. V dome uhorského mýtnika panovalo ešte ticho. Podľa zdania tam ešte
spali. Smelo teda kráčali naši priatelia ďalej. Sotva však spravili desať krokov, ozve sa
za nimi hlas mýtnika: „Warten sie, meine Herrn! Wer sind sie?“[35]Pútnici zastanú. Galbavý sa obráti a riekne: „Ich bin der Pfarrer von Apfelsbach.“[36]„Ja, der Herr Pfarrer von Apfelsbach. Gehorsamer Diener! Glückliche Reise!“[37]odvetil mýtnik a vošiel do domu.Nato kráčajú pútnici po moste ďalej a vidia už zďaleka pri úplnom rozvidnievaní sa na
rakúskej strane na ľavom boku mosta mýtnikovu búdu, na pravom boku, v jednej nížine od
severu, šesť-osem krokov od mosta budovu pre policajný úrad. Pred touto budovou vešala
jedna mladá, čisto oblečená žena bielizeň na sušenie. Oproti nej na moste stála cisárska
stráž, totižto pohraničný jáger v rovnošate a so zbrojou, švárny to driečny a mladý šuhaj.
Keď tento strážnik zbadal ale ženu, vešajúcu bielizeň, oprel sa o operadlo mostu a
rozprával sa s ňou podľa zdania veľmi dôverne, takže pohrúžený v tomto rozhovore bol k
blížiacim sa cestovateľom obrátený chrbtom. Títo, rozumie sa, chceli využiť príhodnú
príležitosť, aby sa vyhli všetkým dopytom a prehliadkam a brali sa naľavo k mýtnikovej
búdke, pred ktorou už sedel mýtnik.„Was zahl man für eine Mauth?“[38]pýta sa ho Galbavý.„Zwei kreutzer, meine Herrn!“[39]Zaplatili, tašli a zatočiac na bočnú cestu stratili sa z obzoru hraničnej stráže, ktorej
sa iste ani nesnívalo, že vtedy dakto prešiel cez osudný, ňou strážený most, že prešiel
práve ten, ktorého zatykač (Steckbrief) len deň predtým dorazil i na toto oddelenie
pohraničnej stráže.Na stanici sa Štúr zišiel náhodou ešte s jedným prešporským známym kandidátom teológie,
ktorý mu prepustil svoj tlačený pas, s ktorým sa teraz už Ľudovít už či do Viedne či do
Prahy bezpečne mohol obrátiť.*Dňa 31. mája 1865 — rozprával môj priateľ, — nocoval som v Senici. Včas ráno hnul som sa
zo Senice, lebo som chcel navštíviť nášho pochvalne známeho veterána, horlivého národovca,
Jána Galbavého, farára v Jablonove.Keď som dorazil do prívetivej dedinky, kázal som zatiahnuť rovno do fary, kde mi ale
bolo rečené, že pán farár je ešte v kostole. Bolo mi to nápadné, lebo som o žiadnom sviatku
nevedel. Chcel som i ja ísť do kostola, ale sotvaže som vyšiel z ambitu na ulicu, videl som
už samotného pána, navracajúceho sa z kostola.„Ale veď je dnes streda, pán farár!“ prihovoril som sa mu po vzájomnom srdečnom
pozdravení, „čože ste mali tak dlho za prácu v kostole?“„Hja, má to svoje príčiny!“ odvetil s vytešenou tvárou, „držal som tam Te Deum laudamus.“[40]„Nuž?“„Poďte dnu a rozpoviem vám to.“Vošli sme. Galbavý zložil reverendu a dal doniesť raňajky. Po ich užití dal sa mi
podrobne rozprávať zaujímavú epizódu zo Štúrovho života, ako sa menovaný náš oslávenec
dostal z Modry k nemu a od neho práve dnes sedemnásť rokov tu za hranicu. Zaviedol ma
pritom do záhrady a zaraz mi ukázal i pamätný letník i osudnú stodolu, ba potom mi
predstavil i dosiaľ žijúceho furmana Jána Mäsaroviča, ktorý sa i teraz, keď som mu pár
šestákov do ruky strčil, dušil, že on dňa 31. mája 1848 nie Štúra, ale pezinského rechtora
Štefana Rámusa do Uhorskej Vsi odviezol.„Kadenáhle som sa od železnice domov vrátil,“ končil šľachetný starec svoje rozprávanie,
ktoré som ja s najväčšou pozornosťou sprevádzal, „a i doma všetko v najlepšom poriadku
našiel, išiel som do kostola. Tu som sa rozpomenul na slová sto dvadsiateho tretieho žalmu
,život náš ako vták vytrhnutý je z osídiel lovcov‘, ,laqueus contritus est et nos liberati sumus‘[41]a vzdával som vďaku pánu bohu za jeho pomoc pri tomto vyslobodení. Odvtedy
každý rok dňa 31. mája za toto vyslobodenie slávievam svoje srdečné Te Deum laudamus, aké
som i dnes s blahými rozpomienkami na neblahú minulosť z hlbín svojej duše slávil.
Bohužiaľ, že toho, koho sa ono najbližšie týka, niet už medzi nami… Pán boh mu daj slávu
večnú!“„Večná mu pamäť!“[1]Ján Hollý— (1785 — 1849), klasicistický básnik, ktorý svojím
dielom ospieval hrdinskú minulosť Slovákov a silne vplýval na myšlienkový svet
štúrovskej generácie.[2]Ján Kollár— (1793 — 1852), preromantický básnik
lyrickoepickej skladby Slávy dcéry (1824), ktorou sa stal priekopníkom idey
všeslovanstva.[3]Čákodajné veštby— autor myslí na predzvestovanie hrdinskej
budúcnosti Slovanstva.[4](srb.) Buričom.[5]Urbár— 1. kniha obsahujúca súpis poddanského majetku; 2.
poddanská pôda, ktorej vlastníkom bol zemepán a držiteľom urbárny sedliak.[6]Anatéma— vyobcovanie z cirkvi, kliatba.[7]Zhromaždením prijaté Žiadosti— Žiadosti slovenského národa z
10. mája 1848 boli revolučnou petíciou, v ktorej sa v štrnástich bodoch požadovalo,
aby Slováci dostali zastúpenie vo všeobecnom uhorskom sneme bratských rovnoprávnych
národov Uhorska, aby sa zriadili osobitné národné snemy, aby národní poslanci
zastávali záujmy svojich národov, aby sa do verejného rokovania zaviedla materinská
reč, zriadilo sa národné školstvo, stanovili národné symboly, vyhlásilo všeobecné
volebné právo, sloboda tlače, oslobodenie od urbárskych povinností, aby bol z väzenia
prepustený básnik Ján Kráľ a jeho priateľ Rotarides a aby národné práva získali aj
obyvatelia Haliče.[8]Memorandum— Memorandum národa slovenského, schválené
slovenským národným zhromaždením v Turčianskom Svätom Martine dňa 6. júna 1861
formulovalo na prahu novej ústavnej epochy slovenské požiadavky. Žiadalo, aby bola
zákonom uznaná osobnosť národa slovenského, jeho reč, aby sa vyznačila národnostná
oblasť horno-uhorského — slovenského Okolia, aby boli povolené národné školy a
inštitúcie a zrušili sa zákonné články, protirečiace rovnoprávnosti a slobode
národov.[9]Bohatier Matúš— feudálny veľmož Matúš Čák Trenčiansky (umrel
1321) bol podľa Paulinyho romantických názorov zákonným dedičom tradícií
Veľkomoravskej ríše a bojovníkom za národnú federáciu, údajne zakotvenú už v zásadách
vlády uhorského kráľa Štefana I. (1001 — 1038).[10]Ďurko Hodža— (1824 — 1879), mladší brat Michala i Ondreja
Hodžu, neskôr notár v Turanoch.[11]Štefan Závodník— (1813 — 1885), katolícky farár a dekan v
Pružine, slovenský národný dejateľ.[12]Eugen Gerometta— (1819 — 1887), katolícky farár v Nitr.
Strede, spolupracovník a priateľ J. M. Hurbana a Ľudovíta Štúra.[13]Príležitosť— záprah, voz.[14]Gustáv Ostrolúcky— brat Mikuláša Ostrolúckeho, ktorý pomohol
Štúrovi roku 1847 pri získaní poslaneckého mandátu za mesto Zvolen.[15]Karol Štúr— básnik, starší brat Ľudovíta (1811 — 1851), od
roku 1839 profesor na gymnáziu v Modre, od roku 1846 až do smrti farár tamojšej
cirkvi.[16](maď.) Neslobodno hovoriť po slovensky.[17]Lichardove noviny— ide o Slovenské noviny, ktoré v rokoch
1849 — 1861 vydával vo Viedni Daniel Lichard (1812 — 1882).[18]Ambit— stĺpová chodba, vedúca dookola.[19](lat.) Na úteku zastavený.[20](lat.) Táto práca, toto dielo.[21](lat.) Pretvárka je jedno z najnevinnejších umení.[22](lat.) V mojej vlastnej osobe.[23](lat.) Bez prípravy[24](lat.) Šťastné do videnia.[25]Ergastulum— (lat.) väzenie, žalár[26]Košút— Ľudovít Kossuth (1802 — 1894), advokát, predstaviteľ
buržoázno-demokratického pohybu a vodca maďarskej revolúcie v 1848 — 1849.[27](lat.) Štyridsiatimi kvapkami[28](maď.) Netreba vždy po slovensky (hovoriť), Slovák nie je človek.[29](maď.) No počúvajme teda Veď to je „taot“, nie človek.[31](lat.) Vidíte, priateľu, kto mlčí.[32](lat.) Kto nosí pod srdcom túto ľstivú líšku.[33](maď.) spoly[34](maď.) voda[35](nem.) Počkajte, páni moji! Kto ste?[36](nem.) Ja som farár z Jablonového.[37](nem.) Áno, pán farár z Jablonového. Úctivý služobník! Šťastnú cestu Čo sa platí mýtne?[39](nem.) Dva grajciare, páni![40]Te Deum laudamus— slávnostná ďakovná bohoslužba[41](lat.) Putá sú zlomené a my sme slobodní.
|
Pauliny-Toth_Tri-dni-zo-Sturovho-zivota.html.txt
|
Ujcov románV obci boli hody, najlepšia príležitosť mládeži zísť sa v dome Titusa Mrkvu, alebo, ako
ho mládež menovala: u ujca Tita.Dom ujca Tita, najmä v júli a auguste, máloktorý deň bol bez hostí. Tu prišli navštíviť
syna Janka alebo študenta Slávka spolužiaci na deň na dva, ale zahľadiac sa do krásnych
očiek dvoch sestier Slávkových, akosi zabudli na odchod, a k tomu, že sa tam po týždni i po
dvoch zabavili, prispela i veselá a priama povaha ujca Tita.On ich vedel veselými rozprávkami zabaviť, a potom z toho prešiel na vážne, do života
siahajúce veci, a o nich ich poučil. Starší žiaci si hovorili, že je v dome ujca Tita celá
akadémia, kde sa môžu, o predmetoch v školách nevyučovaných, naučiť. Počuli tam krátky
dejepis Slovákov, dejiny literatúry slovenskej, vlastnosti dobré i zlé slovenského ľudu, o
prácach za ľud, a najmä sa tam spievali, pri starom, mnohoráz rozladenom, ale zvučnom
klavíri, nepočuté ľudové piesne, ktoré sa im do sŕdc vryli, a ešte ak ich spievali tichá
Zora a ohnivá Darina, domáce dcéry.Pobyt v dome ujca Tita to i predĺžilo, že chodili miestne i okolité dievčence Zoru a
Darinu navštevovať pod titulom najesť sa višieň, marhúľ, hrozna atď. Bývali to tam schôdzky
mládeže, na ktorej ujec Titus na strunách srdca vždy vedel zabrnkať a tón veselej nálady
nájsť. Preto sa v dome ujca Tita každý dobre cítil.Teda boli hody a mládež sa nepýtala, pred koľkými rokmi bol kostol posvätený, veď to pán
farár i tak musí vedieť, ale pozrela na ujca Tita, či ich i dnes tak vesele pobaví: a ujec
Titus bol vždy na to hotový, jeho program nikdy nezlyhal. Došlých hostí, starších i
mladších, po obede viedol na majer a cestou im anekdoty rozprával; na majeri, na trávniku
si oddýchli, a tu ujec Titus povedal krátku prednášku, raz o bernolákovskej, alebo
štúrovskej dobe a po nej pustil mládež do vinice. A mládež sa ako škorce popod kŕčové hlavy
rozliezla a zobkala sladkú vínovú šťavu. Ujec Titus so staršími, lanskú, dozretú šťavu z
pohárikov upíjal a vážne naslúchal prednášku iných. Len čo sa nasýtená mládež vrátila, už
vstal a navrhol jej tú alebo onú hru — on mal v mozgu celé skladište hier. Jeho návrh bol
však unisono prijatý, a len keď jednu hru zunovali, prišli sa pýtať, čo sa budú hrať.Vybehaná, v tvárach rumená mládež sa pod večer z majera do domu svojho hostiteľa so
spevom vracala, a tam ešte si po dvore pobehala, pokým ju k večeri nezavolali. Pravda,
takej chutnej večere málo kde jedli.Po večeri nastal spev a tanec, čo trvávalo skoro do polnoci; starší sa pri pohárikoch
zabávali.Mládež požiadala ujca Tita o radu, akú spoločenskú hru sa má hrať; a keď zunovali i ním
poradené, dievčence uchytili ujca Tita a viedli ho do izby, v ktorej sa zabávala mládež.
Tam ho usadili do leňošky, objímajúc ho prosili, aby im niečo rozprával.Ujec Titus sa opýtal: či rozprávať na poučenie a či pre zábavu? Všetci sa ozvali za
posledné.— Nuž, dobre, poviem vám niečo o láske; lebo viem, že vy, moje kozičky milé, o tom
najradšej počúvate. A tí mladí páni filozofi, bohoslovci, preparandisti majú mať lásku ku
knihám a len spoza kníh tu i tu nakuknúť na dievča. No dnes i im dovolíme počúvať, keďže sú
hody, a budem vám rozprávať o mojom románe.Mládež radostne sa pohla a hľadala si miesto okolo ujca Tita.Radostne zvolali:— Počujme ujcov román, román… ach, román!…— No len, prosím vás, ujec, nenasaďte nám s tým románom rohy, ako nedávno s receptom na
zaváranie, — poznamenalo dievča čiernooké.— Nie, neurobím, — riekol ujec vážne; a že sa mu jeden fúz nezdvihol, uverili mu všetci.
— Budú to i moji počúvať, a chcem, aby si poučenia nadobudli. Ale teraz už čušte a počujte:— Bol som študent a ako takého z vyšších tried ma na suplikačku vysielali. Za tri roky
som prešiel skoro celé Uhorsko. Popri zbieraní peňazí do knižky i mimo knižky, a ako
Slovákovi sa mi týchto posledných dosť dostalo, zbieral som i podobizne krajších
dievčeniec. Kde som sa mohol k podobizni doplátať, tam som si do notesa poznačil meno
patričnej s opisom krátkym, napríklad: štíhla, plavuša s nezábudkovými očami, tvár s
ružovým nádychom; alebo: černuša, ako žúžoľ, ohnivá, zvodná, postava stredná; alebo:
miefcná pleť, oči žilkavé, usmievajúca sa, tvár ako zrelé jabĺčko, postava ťarbavá. A ešte
aspoň jednu: tvár ako podarené pampúchy, očká malé, vždy sa smeje, až ju slzy zalievajú.— Ujec, a ktorá z tých sa vám zapáčila? — spýtalo sa dievča černuša.— Na to ešte prídeme, len trpezlivosť. Na mojich cestách som si poznamenal vyše dvesto
dievčeniec do notesa a potom cez dlhé zimné večery sme my študenti s práznymi žalúdkami z
môjho notesa štúdie robili. Tretí a posledný raz som šiel na suplikačku po zložení matúry.— Majúc veľkú zbehlosť dvoriť dievčencom, ťahal som sa najviac do domov, o ktorých som
počul, že majú dievčence. Teda, ak mali na fare, šiel som ta, ak u učiteľa, prilepil som sa
k obedu, alebo na večeru v škole. Moje poznámky v notese boli najviac ironicko kritické a z
takého stanoviska som i na dievčence hľadel. A divne, ani jedna sa mi nevrezala do srdca…— Uj náš milý, odpustite, ale ja vám neverím, — poznamenal prvoročný právnik.— No, no, veď príde rad i na halušky, hovorievali alumnisti, — bránil sa nepomýlený ujec
Titus, — hral som sa s ohňom, až som sa popálil. Idúc hradskou, pospevujúc si, ani som
nezbadal, že vozík za mnou hrkoce, a keď som ho počul z chodníka, neobzrel som sa naň, až
keď počujem zavolať: „Pán suplikant, nech sa vám páči na vozík!“ Obzriem sa a vidím, že
napredku v bričke poháňa kone mladý pán a pri ňom sedí s veselými očami na mňa hľadiace
dievča. Popošiel som k bričke, predstavil som sa, keď zastali. Hneď posadili sluhu napred,
a mňa usadili so slečnou na zadné sedisko, nám oproti sedel mladý človek, septimák v
gymnáziu.Slečna si mnou dovolila také žarty, že som sa viac ráz zapálil, a do tesného ma vohnala,
keď mi povedala, že ak som nie do nikoho ešte zaľúbený, ona sa môže za mňa vydať. Až keď
žart dosiahol vrchol, vytrhol ma jej bratranec z pomykova, lebo povedal: „Oľga preto sa tak
slobodne zhovára, že je verenica a o dva týždne bude mať svadbu…“A, tak reku.Ale ma potom z inej strany chytila. Veľmi jej ľúto bolo, že nejdem rovno do K. s nimi.
Veď sa jej sesternica Marka bude hnevať, ak neprídem do K.Keď som z bričky zoskočil v najbližšej dedine, kde som mal suplikovať, volala verenica
Oľga za mnou: — Zajtra pred večerom vám v ústrety vyjdeme do lesa… Iste prídete! — a
šelmovsky mi mihla.Čakal som na grófa až do pozdnej noci, a keď mi túžobnú piatočku do knižky zapísal, šiel
som do tmavej noci, a kým mesiac nevyšiel, som po poli blúdil. Len po polnoci som zazrel
zablyšťať sa plech na veži, a keď som k nej prišiel, našiel som faru, a bol som celý
zablatený dnu pustený…Spal som do poobedia, ako mŕtvy, a bolo pozde cez dve obce do tretej sa pohnúť, preto
len na druhý deň, prejdúc dve obce, pustil som sa cez vrchy a lesy do K.Bol som naozaj veľmi zvedavý na peknú Marku.Idúc lesom, asi na pol ceste vidím na starom dube hárok papiera. Čítal som:„Potiaľ sme vás boli čakať. Váš budúci švagor Tomáš. — Majte sa na pozore: iste odídete
s poraneným srdcom. Oľga. — Som skutočne na Vás zvedavá, Marka.“Tieto podpisy ma zmiatli. Už som mal vôľu „rechts um“ spraviť, ale som sa sám pred sebou
zahanbil. Ja, ktorý som mal v notesi toľké a v srdci ani jednu, by som mal pred neznámou
utiecť? I šiel som. Z vrchu na kraji lesa som v doline zazrel faru pri kostole, a pred
farou dve ženské a mužského. Tam bude ona…Bozkal som ruku staršej panej. Oľga mi ju predstavila ako svoju tetku, úradníčku a matku
Markinu. Čakajúc ma, lebo farskí odcestovali, a opateru suplikantov zverili na úradníkov.
Pozvanie som prijal s poklonou.— A nevideli ste v lese dievča, ktoré tam obročilo srnku sirôtku, ktorej matku pytliaci
zastrelili? — pýtala sa Oľga a šelmovsky mi do očí hľadela.— Nevidel som nikoho, ale… — a tu som sa zamlčal.Verenica Oľga mi do reči skočila: — Našli ste papier s našimi podpismi.Nemal som času odpovedať, lebo spoza môjho chrbta, ticho a hĺbavo, ako srnka,
predstúpilo dievča s úsmevom na ružovej tvári.Podajúc mi ruku, rieklo: — Som Marka, a vás už poznám, vy ste suplikant Mrkvička.Oľga sa rozosmiala a hovorila: — Ba celá Mrkva, a nie Mrkvička, a vbehla do dvora za
tetkou.Mňa Tomáš voviedol do svojej izby, kde som sa umyl a obriadil a len potom som vyšiel na
dvor. Tam som počul zo záhrady veselý smiech. Šiel som ta. V záhrade po trávniku behali za
pestrými motýľmi nám už známe dievčence a Tomáš.Oľga mi oproti volala: — Pán suplikant, skryte sa, lebo Marka i vás chytí do siete
miesto motýľa.Marka skutočne utekala ku mne a zadychčaná mi riekla: — Vás nemám za motýľa… nechytím
vás, a pozrela mi hlboko, hlboko do očí, že mi dych zastavilo. Takto mi z tých mnohých
dievčeniec, ktoré som mal poznačené, ani jedno do očí nepozrelo.Podanú mi malú, teplú ruku podržal som v svojej a zadŕhavým hlasom som sa jej spýtal: —
Slečna, odkedy ma vy poznáte? — Ona sa mi vytrhla a so smiechom hovorila: — V lese som
srnku sirotu kŕmila. Vy ste prešli popri mne a nevideli ste ma…Oľga, ktorá dobehla, ju prerušila: — V lese bola Marka vás vyzerať a nie srnku. Či som
uhádla, že sa o tom zhovárate?Marka jej niekoľko buchnátov dala a nastalo obháňanie a buchnátovanie. Dostalo sa i mne;
ale potom som i ja dával…Ujec Titus sa zamyslel a prestal hovoriť. Všetci hľadeli naňho a neopovážil sa nikto ho
osloviť, aby ďalej rozprával; vžili sa do jeho rozprávky. Ujec potom, ako zo sna sa trhnúc,
hovoril: — Slnko zapadalo a svoje zlatisté lúče metalo na nás štyroch, na tráve ležiacich a
sediacich… Oľga si spievala potichu o svojom ďalekom milom, Miškovi; Tomáš prezeral na
strome lišajník, vyvalený pri strome; Marka, niže mňa sediac, šklbala listy z brečtana a
šeptala niečo. Ja som zo strany pozeral na Marku a prirovnával som ju k tým mnohým, mne
známym dievčencom, a koniec uvažovania bol: do notesa si ju poznačím: Najkrajšia medzi
všetkými.Takto uspokojený som vytiahol škatuľku s maličkými dámskymi cigaretami. Ponúkol som
Tomáša, a i sám som si zapálil.— A nás neponúkate? — ozvala sa Marka.Skočil som, podniesol som jej škatuľku a pripálil. Fajčila. A ako fajčila! A div divúci,
mne sa predtým fajčiaca ženská nepáčila, ba boli mi odporné také ženské, a teraz sa mi
zdalo, že by sa mi bez fajčenia menej páčila; a ona, akoby uhádla moje myšlienky, ešte
koketnejšie odfukovala voňavý dym.Verenica Oľga sa podvihla na lakeť a riekla: — Pán suplikant, prosím vás, sadnite si k
Marke.Keď som to urobil, pokračovala: — Tak. Bol z vás utešený párik. Marka má šestnásť rokov,
vy máte štyri roky pobudnúť na hospodárskej akadémii; ona bude mať dvadsať a vy dvadsaťtri
roky, keď sa zoberiete…Marka, vyskočiac, udrela Oľgu po ústach a utekala hore svahom k lesu. Zatrúbiac na
trúbke, volala: — Milčiatko moje!… Milušká Milka, poď mi sem! — a zas zatrúbila a zas
zavolala: — Miláčik… sirôtka moja, poď! — Netrvalo dlho, na kraji lesa, ktorý so záhradou
hraničil zjavila sa srnka a placho sa obzrela; a keď zazrela Marku, hravým skokom pribehla
k nej. Ja som tiež ta utekal. Marka mi v ústrety volala:— Ak ste nie dobrý, nejdite sem, srnka mi utečie!Priblížil som sa blízo milého zvieratka, ktoré Marka objímala a hladkala. Srnka sirota
uprela svoje nevinné, pekné oči na mňa, a po chvíli červený jazyk vyplazila.— Pýta si od vás cukor. Nie ste zlý človek, lebo neuteká od vás, — a pozrela mi zas tak
do očí, ako len ona pozrieť vedela.Srnku sme obaja hladkali, a tu i tu sa nám ruky dotkli na hladkom hrdle srnky. Zakaždým
mi prešiel istý mráz telom a pocit, ktorý som dovtedy nepoznal. Tak sme za chvíľku láskali
zviera, až konečne som riekol: — Naozaj je krásna… Hodna vašej lásky. Ale ja by… — tu som
sa odmlčal a dievča sa ma očami spytovalo, čo som chcel povedať. Vtedy zdola z obloka
zavolal stentorský hlas:— Deti moje, poďte jesť!— Apa nás volá na večeru. Nech sa páči, — a už sme dolu svahom bežali.Večeru sme mali skvostnú, ktorej korunou bol štiavnický pečený kapún. Starý pán bol
veselý človek. Otvoril klavír a urobil pred Markou poklonu, ktorá si sadla a niekoľko
divých akordov chytiac prešla do g molu a zaspievala mäkkú a lahodnú áriu: — Nebanovala by,
ej keby nemusela… — Pri slovách, ktoré sme už všetci spievali, šelmovská Oľga na mňa
ukazovala: — keby ťa, šuhajko, rada nevidela… — Potom si pán otec dal vyhrávať piesne,
ktoré ako malý gymnazista od samého Štúra počul spievať, a na konci si aj sám sadol za
klavír a ťažkými prstami zahral niekoľko srbských a chorvátskych piesní.Potom nám dlho do noci rozprával o svojom študentskom živote tam v Prešporku, kde mal
priateľov Srbov a Chorvátov. Šli sme spať. Už sme si mali s Tomášom ľahnúť, keď nám niekto
na dvore zaklopal. Tomáš sa potom od dvier vrátil s tým, že sestra prišla po moje rispové,
biele šaty, lebo ich chce dať slúžke do rána oprať, a hoci som odporoval, vyniesol ich von.V širokej chodbe bolo počuť hlas zamierajúcej piesne: — Nebanovala by…Či som v tú noc spal, alebo nespal, na váhu nepadá… ale poďme si čaj vypiť, deti božie…*Partiu taroku nemýlilo sprvu džavotanie mládeže pri čaji; ale potom im už skríkli: —
Aleže sa nám practe odtiaľto! — keď sa jeden z nich prerátal v tarokoch a prepustil
pagát-ultimo. Mládež len to čakala a pojmúc so sebou ujca Tita vyrojila sa do bočnej izby.— Prestali ste tam, že ste šli spať, — povedala Nella, a pritom sa začervenala až po uši
a prebehla svojimi žltkavými očami po všetkých.— Vstal som veľmi zavčasu; niečo ma hnalo z postele. Obliekol som si Tomášove šaty a
vyšiel von na dvor. Bolo všade ticho, len v kuchyni zaštrkotalo tu i tu železo. Nazrel som
do kuchyne oblokom, a koho vidím tam! Marka stála a hladila moje šaty, biele ako sneh.
Zavolal som jej dobré ráno, ona zvrtnúc sa ďakovala a riekla: — Prečo ste aspoň trošku
nespali, pán suplikant?— Svieže, ranné povetrie milujem, a preto som vstal, — odvetil som. Popravde som
vstával, keď „žobrák bol už na tretej dedine“. A pre túto moju lož som sa musel začervenať.Potom som akosi zmätene hovoril:— Slečna, vy ste pre moje šaty celú noc nespali. Ako vy k tomu prídete, neoddýchnuť si!Ona hladiac odpovedala:— Ach, čo len jednu noc nespať… mám odplatu, že sú šaty vaše nezaprášené, bielunké ako
alabaster…Bol som premožený, ja, kritik a posmievač všetkých mne dosiaľ známych dievčeniec. Ona,
ako by to bola pocítila, pozrela bokom na mňa a oči jej zasvietili. Mozgom mi prebehla
myšlienka: takého dievčaťa som dosiaľ nepoznal… a chcel som jej to povedať, ale ona mi
podávala oprané, vyhladené šaty oblokom, rieknuc:— Oblečte sa… Naši všetci spia. Pôjdem si srnku nakŕmiť.Bol by som jej tú pracovitú rúčku pobozkal, ale som sa akosi ostýchal, veď som také
niečo ešte nikdy neurobil, a mal som dosť príležitostí. Za malú štvrťhodinku som vyšiel z
izby, v ktorej si Tomáš ešte sladko odfukoval, oblečený ako zo škatuľky.Prešiel som dvorom, všade bolo ticho, len neďaleko koniarne mladé kačky brbotali v
mláke; veľký, starý psisko chvostom sem i tam opálajúc, chcel mi labu na čisté šaty
položiť; nižšie vo dvore sa moriak s gunárom rval a husi sipeli na okoloidúceho z lovu
kocúra, a z domu ani hlások sa neozval. Šiel som pozorne chodníkmi cez záhradu: rosa vo
vychádzajúcom slnku tisíce briliantov napodobňovala; vtáci v lese spievali svoju raňajšiu
pieseň, a Marky ani srnky tam nebolo.Zas som sa vrátil chodníkmi, ale som zabočil konča domu a tam pod dvoma storočnými
lipami na lavičke sedela o stôl opretá a zamyslená Marka.Na prstoch som prešiel poza jej chrbát a postavil sa pred ňu. Opretá o lakeť, pozrela na
mňa a riekla: — A-a-á! — Ja som sa jej mal vôľu spýtať, ako sa jej páčim v šatách ňou
usporiadaných, ale miesto toho som povedal: — Hľadal som vás i srnku a neboli ste tam.Akosi nedbale, unavene odpovedala z dlane: — Srnka neprišla: nekŕmievam ju tak včas…
Nech sa vám páči sadnúť.Sadol som si na lavičku oproti nej. Obaja sme potom mlčali dlho, dlho. Počul som si
srdce hlasno klopať. Nevedel som, čo jej povedať. Len tu i tu sme jeden na druhého pozreli.
Až konečne ona preriekla:— Pán suplikant, prečo ste taký tichý?Pozrel som jej priamo do očí, do tých očí, aké ani jedna z mojich známych nemala, a
zadŕhavo som preriekol:— Vo vašej prítomností sa nedá hovoriť… ale… len obdivovať vašu krásu… Slečna, ja vás
milujem… — a podával som jej cez stôl ruku. Ona si do nej vložila svoju rúčku a mojimi
zmyslami preletelo nikdy nepocítené teplo. Boli by sme si do náručia padli, keby z obloka
nebol niekto zašramotil. Po chvíli sa obločnice otvorili a v obloku sa ukázala Markina
tetka, volajúca:— Marka, ty v takých ľahkých šatách nachladneš. Dobré ráno, pán suplikant, a vy tak
zavčasu vstávate?Odvetil som, že áno. Marka zmizla do záhrady a za ňou som šiel aj ja.Tomáš ešte vždy chutne spal, a ja som na odchod pomýšľal. Zobudil som Tomáša a povedal
som mu, že chcem ísť ďalej. On o tom ani počuť nechcel. Potom pri raňajkách mi všetci
hovorili, aby som aspoň, už keď nie viac, tri dni zostal. Len tetka, tá tetka ani slova
nepreriekla.I zostal som tri dni, ale málo som doma sedel. Raz ma pán úradník so sebou do poľa vzal,
potom som po horách s Tomášom blúdil, a zas po večeroch sme si od mládencov piesne
odpisovali. Jednako za tie tri dni som spozoroval, že Marka necíti opravdove po slovensky.
Ja som si predstavoval, že ju v listoch obrátim, a tretí deň po obede som si od nej i
dovolenie, jej listy písať, vyprosil. Potom so stiesneným srdcom som sa od všetkých
odobral.Tu sa vo dverách izby zjavila ujčiná Anna, žena Titova. On, hľadiac na ňu, povedal:— Žena moja, rozprávam o mojej prvej láske. Nebudeš žiarliť?— Prečo by som žiarlila? Len ty rozprávaj! — a zvrtnúc sa ponúkala tarokistom vína.— Odišiel som cez dolinu a prekročil som potok. Pri kráčaní hore svahom som sa pri
každom piatom kroku obzrel na dom úradníkov, ale živej duše som tam nevidel. Keď som na
náprotivný kopec vyšiel a tam som si zastal, zjavili sa v troch oblokoch tri ženské a
ručníkmi mi kývali. Rozprestrel som dáždnik a tým som, a potom i klobúkom, dával zbohom.
Zašiel som za vŕšok a z dobrej diaľky som sa zas ta vrátil. To som tri razy urobil a
zakaždým prišli k oblokom tri a bielymi ručníkmi mi kývali. Potom som sa premohol a viac
som sa nevrátil.Cestou som rozmýšľal, prečo mi už i tá štvrtá, tetka, nedala týmto spôsobom zbohom. Za
každými asi desiatimi krokmi som na Marku myslel, vlastne som neprestajne myslel, len v
pretŕhaných chvíľach som si vzdychol.Za štyri roky sme si dopisovali a vždy sme sa jeden druhému uisťovali, že sa zoberieme.
Keď som dostal úrad, hneď som si ju od rodičov listovne pýtal. Rodičia žiadali, aby som sa
tam blízko nich osadil. Ja som nechcel popustiť, a naostatok vyšlo šidlo z vreca, že je
všetkému na príčine nešťastná tetka.Ale Marka stala sa vernou Slovenkou. To som dosiahol svojimi nespočetnými listami. To
bol dobrý výsledok mojej veľkej, prvej lásky. — Dajte si pozor na srdcia a majte pri tom
rozum, — zakončil ujec Titus rozprávku, a mládež sa dala zas do tanca.
|
Martis_Ujcov-roman.html.txt
|
Znáš-li kraj ten?[1][2]Znáš-li kraj ten — kde večný máj,kde vavrín zelený,kde slasťou dýcha mach i háj,jak harfy ozveny?Ta by ja chcel s tebou, ta ja,do tohoto tiahnuť kraja,do myrtových tiení!Znáš-li kraj ten, kde hruď zemeobjali nebesá,kde tvorstva všeliké plemäpiesňou slasti plesá?Ta by ja chcel s tebou, ta ja,do tohoto tiahnuť kraja,kde slasť neminie sa![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis. Dobšinského odpis na liste D. Uverejnený v Slov. pohľadoch
III, 1883, str. 459.
|
Botto_Znas-li-kraj-ten.txt
|
Slovenské veršeObsah123456789101112131415161718192021222324252627282930313233343536373839404142434445464748495051525354555657585960616263646566676869707172737475767778798081828384858687888990919293949596979899100101102103104105106107108109110111112113114115116117118119120121122123124125126127128129130131132133134135136137138 (135)139 (136)140 (137)141 (138)142 (139)143 (140)144 (141)145 (142)146 (143)147 (144)148 (145)149 (146)150 (147)151 (148)152 (149)153 (150)154 (151)155 (152)156 (153)157 (154)158 (155)159 (156)160 (157)161 (158)162 (159)163 (160)164 (161)165 (162)166 (163)167 (164)168 (165)169 (166)170 (167)171 (168)172 (169)173 (170)174 (171)175 (172)176 (173)177 (174)178 (175)179 (176)180 (177)181 (178)182 (179)183 (180)184 (181)185 (182)186 (183)187 (184)188 (185)189 (186)190 (187)191 (188)192 (189)193 (190)194 (191)195 (192)196 (193)197 (194)198 (195)199 (196)200 (197)201 (198)202 (199)203 (200)204 (201)205 (202)206 (203)207 (204)208 (205)209 (206)210 (207)211 (208)212 (209)213 (220)214 (221)215 (222)216 (223)217 (224)1Nemajíce prácejinše na prekážce,lenivý nechtíc bytí,umínil jsem sobek vúli všakže tobečtenáři neco vzití.Co me prirozeníprineslo myšleníkrátce vyložiti,abys v posezenív častem rozmlúvánímohl vícej mluviti.2Že na tomto svete,cokolvek se plete,stálosti žádné nemá.Než kdy čas pomine,každý kvet zahyne,na malý čas krásu má.Perly, kdy se kropí,od octu se topí,když na ně vlíté bývá.Diemant[1]kamen tvrdýtež kozlovú krviobmekčení své mívá.3Hory i lesovevšelici stromove,když prichází zima,listí zeleného,ovodce[2]hojného,trefuje se promena.Co leto prinese,to zima odnese,tvrde se k lidém chová.Dobre si poradí,kdo s pole, záhradyovodce, zboží schová.4Sveta toho márnostžádnút nedá stálost,skúšenost sama učí.Rozkoš panovánímárnost jest na zemi,Šalamún múdrý svečí.Šaty ozdobené,činic telo pyšnémolove prežírajú.Pánské nabývánív času plundrování[3]jinší zas užívajú.5Včera kdo vesel byl,dnes žalostí nabyls nesmírnej veselosti.Neb po jasnem časesnadne mračívá sez velikej pálčivosti.Tak po veselostivšeliké težkostipricházejí znáhlosti.Kde se kdo nenádá,neštestí tam zhledá,bude mít dost teškosti.6Buh zvlášt tajných srdceskusuje nejvíce.Jejich skrytú žádostv známost uvozuje.Vúbec oznamujevšeckú jejich neprávost.Spravedlivým jsúdemošemetným lidemprevracuje jich chytrost.Napomáhá k pravdev nejchytrejší zradesvú ukazuje mocnost.7Lež pravé myšlenípro mnohé skúšeníkrajiny sveta zbehá.V obloze nebeskeji v propasti morskejneco divného hledá.Nic všakže novéhoco prvej nebylozdá se vni nenalezá.Nebo nic nového,nic také stáléhonevidí, tak se mne zdá.8Človek mnoho stáva,aby jeho slávavážnost u lidí mela.Mnohú vec začína,prichází príčina,co chtel dovest, necháva.V tom svoju nestálost,v predsevzetí márnostpo času známu dává.Když prichází ohen,válka, neb povoden,s práci místo zhledává.9Všech vecí začátekprichází na zmatek,jestliže času není.Protož což začínáš,jistý čas šetrit máš,chceš-li privest k skončení.S práci neodkladej,radnej radim-ť nechejto, co teško není.Máš-li se zhledávat,tvé vecí zakládát,mizerné tvé stavení.10Jazyk drž na uzde,nebo bývá pozde,jestlis koho omluvil.Naspátek vtáhnutí,co si žval,[4]tajití,komus predtím ublížil.Jestli neco mluvíš,nekoho omluvíš,jinší, vez, prítomen byl,který tvé mluvení,o jiném domnení,lépej než ty rozsúdil.11Tajnú vec nezjevuj,úmysl tvuj zdržuj,aby jiný nevedel.Jak náhle oznámiš,nekomu se zjevíšto, co si v umyslu mel,budeš litovati,musíš vdek hledátitomu, by nepovedeltvoju skrytú žádost,skutečnú neprávost,kterúž predtím sám vedel.12Kdo pokoje žádá,nech doma sedává,kde o nem nikdo neví.Zlému tovaristvú,mokrému bratrstvú[5]zrídka nech se vyjeví.Na krčme, na rínkuslyšenú novinkuhleď mimo propustíti.Jestli ju oznámiš,nevím jak zatajíš,múžet mešcu škoditi.13Pak-li nekde půjdeš,požádáný budešna svadbu neb hostinu,nesedej na prednímmíste zvlášt obzlášním.Abys nezústal z hanbúna míste posledním.Žes poctivost jinímnedal, príčinuť nájdu.Sedni na poslední.Jestli budeš vzácnýi v kúte tebe nájdu.14Mnohý ma obyčejsvaliti se vícej,než o nem jinší zmýšli.Neví pomysliti,že vlka po srstikaždý poznati myslí.Lepší, kdy te jinšísvalí, budeš milší,kdekoli se obrátiš.Pakli se sám chváliš,preveliceť blázníši lásku časem stratíš.15Žádný bohatého,zlato, stríbro jehonemá chválit žádného.Lebo mnohý kramármá veliký tovar,ale však není jeho.Švec také s kožamimá sve zamesknání,maso pak je jiného.Chváliš-li, chvál pro ctnost,skušenost a múdrostŠalamúna múdrého.16Človek po účinkúv,[6]znamenitých skutkúvpoznáti se ti dává.Víno ne pro barvu,když bývá v poháru,než pro chut drahé bývá.Kone ne pro krásnost,než pro jeho čerstvostpán kobercem odívá.Pannu pak pro krásu,která je do času,mládenec vzíti žádá.17Povest, jméno dobré,býva rozšírenéza hory i za more.Kde se sám nenadáš,chválu, potupu mášmezi lidmi po sobe.Dobrá v tvých končinách,zlá v mnohých krajináchroznese se po tobe.A protož jinéhonemáš vinit s toho.Sám si príčina sobe.18Kdo po cestách chodía z blázni se vodí,ten mnoho škody mívá.Neb zlým sitem pekár,v pustem mline minárs malým osohem bývá.Svojej nemúdrosti,že mel škody dostisve bláznovství nech stíhá.Že z pece na hrnec,strechy na kamenecskákáti obyčej má.19Neprijímej rady,jestliť blázen radísvého bláznovství neco.Nezavrhuj pravdy,jestlit múdrý praví,znat múdrý bude-li co.Poslúchat staršíhonad te múdrejšíhonebýva bláznivá vec.Starý skúšeností,mladý s všetečnostípoznaný bývá vúbec.20Mnohých pekných koní,které v hamých honí,zlý hospodár strhává.Čím se víc zmáhajú,tahnút pospíchajú,tým víc je šmihává.[7]Tak mnohý služebník,nejlepší robotník,co nejvíc pracuje,od pána od paníslýchává šemraní,že lenivost miluje.21Prorok v svojej vlastizústává beze cti,byt by učený byl.Doma vyváláný,má o nem domnení,že jindě za pecu hnil.Jestli chceš poctivost,dosáhnutí hodnostradnej jinde zustávej.Tak budeš v zácnostiu velkej vážnosti,apoštola poslúchej.22Umení vzácna cnostspúsobuje vzácnost,rozličné dary dává.Mládenci k hodnosti,starci k veselostiúprimne dopomáhá.Bohatým k ozdobe,chudobným v potrebežádostive spomáhá.Kterúž to, kdo najde,kdekolivek zajdevšecky statky sebú má.23Človek bohabojnýjest palme podobný,kterážto jednostajnepred bremenom teškýmprirozením vlasnímnikdy se neskryvuje.Tak človek pobožnýv prenasledovánívšecko milerád znáší.Kríž i protivenství,všeliké neštestí,necháva slávu zdejší.24Kdo mnoho slibuje,prísahu stvrzuje,ten sám svú víru lechčí.Neb častá prísahačasem dopomáhá,že zustává lhár vetší.Lepšit neslíbiti,nežli zatajiti,což predtím slíbil komu.Nemíniš-li dáti,nemáš slibovati,žadnyt nenútil k tomu.25Snadno jest jsúditi,falešne mluvitio nekom v tajnem míste.Než teško dosvečit,tajnú vec vyjevit,kterúž neskúsil jiste.Mnohý zná jiného,než sebe saméhodo konce nechce poznat.Kdo chce koho jsúdit,nemá in causis[8]bludit,jestli chce dobre obstát.26Jistý čas hled vzíti,chceš-li se súditis prítelem svým o statek.Nebo vec náhliváčastokráte míváneprijemný počátek.Z hnevu prilišného,súdu náhlivéhosám pricháziš o statek.Lepšit se poradit,hrube se nekvapit.Tak nepríjdeš na zmatek.27Za dobrú poradučasem zhledáš zvadu,komu si dobre radil.Lepší mlčenlivost,než v radách nemírnost,bys častokráte užil.Radíš-li, rad mírne,aby ti služebnémohli zatim dekovat.Žes dobre poradil,rozumne rozvážil,jak mel kdo pokračovat.28Tešká je vec tobepredpisovať sobenejakú vec pred sebe.Neznajíce časúv,cot sebú prinesúdnes nebo zítra tobe.Každý čas má svúj čas,kterýžto každý z náspoznati nemúžeme.Co sebú prinese,co zase odnese,když pomine, skúsime.29Peklo vždy se plní,však se nenaplnídokud stojí tento svet.Úmysl tež lidskýzvlášte melancholitskýnemúž jisté místo met.Oko žádá míti,co múže videtijest príčina márnosti.Nebo pozbuzuje,srdce privozujedo velikej teškosti.30Nic není drahšíhoneb príjemnejšíhojako milá svoboda.Kdes žádostiv jítí,múž se obrátitismele, kdekolvek set zdá.Sám si pánem býváš,žádného nemíváš,kdo byt smel rozkazovat.Co bys mel delati,na koho zbírati,žáden nemúž probovat.31Samotný jako ptáknesmyká[9]se co rak,užívá svej svobody.Nechodí na panské,roboty zemanské,kde se mu líbí, chodí.Neví o temnici,kterú páni velcípoddaným pripravují.Žádného biršáku[10]v společním porádkuna nej nepočítajú.32Dluhá čekanlivostspúsobí tesklivostve všelikej potrebe.Zvlášte pocesnémuneb osamelému,že musí stískat sobe.Neb v svém predsevzetínemúže vedeti,jak mu štestí poslúži.Minár tež bez vodypríjde do chudobyv dálkem[11]mline, kdy slúži.33Kdo po cestách chodípokušení všudymívá, časem i škoduna se uvazuje.Kdo korbel[12]miluje,pricházi na chudobu.Kupcové, frajnárky,v hostincoch krčmárkynemají dluho spávat.Než hnedky ranečko,než vynde slunečko,mají pilnost ukázat.34Kdo rozumu nemá,nech v rade nesedá,kde o neho nestojí.Než radnej zdalekaposlúcha rečníka.Vetším bude domnení,že poslúchal pilne,budú držet silne,že je neco zvlášního,školy platonickejneb peripatetickej —Platóna skušeného.35Nevládneš tvým srdcem,jestli ke všem vecemmusíš povolným býti.Tvé nestále srdcepotáhne te prudce,kde bys sám nerád jíti.Dáš-li se zlúditi,musíš mu slúžiti,do zármutkut pomúže.Neb te povolnéhoprivede do zlého,nevím, kdo ti spomúže.36Kdo má srdce smelé,počína zmužile,toho štestí miluje.Všelikém neštestí,v mnohem protivenstvísmelost svú ukazuje.Nebo bojazlivýdost bude zmužilý,jestli srdce trepece.Snadničko svú silu,svú čerstvost zmužilústrachem potratí lechce.37Každý kdo se vadí,nech se hledí zradypo strane od jiného.Nech nejprv pomyslí,co o nem kdo myslí,snadno postrcí jeho.I mušky žlut[13]mají,at se prosté zdají,do misy se odváží.Tak i protivník tvújmá ostrý pahnot[14]svúj,snadno tebe obrazí.38Blázen bez úmyslumíva práci jistú,ale však bez úžitku.Mnohýkrát pracuje,úmyslem vandruje,nemá žádného zisku.Ale nestydlivý,človek bezočivýz večím úžitkem chodí.Svojím zamesknanímčastým unúvánímkdejaké kúty schodí.39Nic není drahšíhochválitebnejšího,zvlášte na tomto svete,nad jméno a povest.Tú kdož obdaren jest,vzácný bývá po svete.Kdo v škarlate[15]chodí,nech k peci nechodí,kde masné jídla strojí.Neb škarlat od mastí,vzácny od zlých hostízrídka stále obstojí.40Dobrého i zlého,štestí, neštasnéhonemúš se zaríkati.Nebo cisár s pána,král svého hejtmanasnadno múž potrestati.Pro malú príčinunájde jemu vinu,že musí poddan býti.Nebo kdo si pýchaa nekráči sticha,ten má skrocení vcíti.41Kdo chce lechkú živnost,ten nemá povinnostna sebe pritahovat.Neb tešká povinnostzavdat velkú starost,že nebudeš mocí spat.Časem i chut stratíš,jestli se obrátišna lejstrá, quitancie.[16]Že máš počty dávát,vlasyt budú stávátod velkej miserie.[17]42Tajných veci pánuv,slávných potentátuv[18]nemáš hnedky oznámit.Okrome prítelúmtvojím dobrodincúmsluší se jich poradit.Co mají začítia pred sebe vzíti,musí pilne rozvážit.Neb veci náhlivénejsú trvanlivé,musejí svú skazu vzít.43Pri královském stoletýto veci trojemívají prední místo.Časté pochlebenství,nemírné bláznovství,pohárúv plných mnoho.Pochlebník s cigánstvím,blázen svým bláznostvímmnoho darúv pobere,že nevolný sedlák,sprostník a neborákna vúz je sotva zbere.44Královská kuchynamá býti nákladná,neb má mnoho komonstva.Ten bývá pán slávný,který má dvúr vzácnýplný svého rytírstva.Neb páni po dvore,sedlák po stodolesnadno se znáti dají.Sluhove odraní,konove chytvanípanom hanbu delají.45Krajín plundrování,zámkúv odjímanípríčina roztržitost.Kterúžto zlý s dobrým,pobožný z bezbožnýmuvozují pro svú zlost.Zradcovský zlatý lanc[19]dobrému zlý jest tanckdyť tak fortuna[20]blúdi.Odtud Mars právo má,že krajiny stínáa vúkol kazí všudy.46Nemáš se vypínatnad jiných počínatjestlis není Hercules.Neb jestli jinémuublížiš nekomu,najde se ti Achiles,který tvoju pýchuobrátit múž k smíchu,takže se sám podívaš.Že ti klobúk zvalil,kterýs k pýše spravil,snadno na nem to zhledáš.47Nežádej povinnostúradúv zbytečnostzvlášt u velikých pánuv.Neb veliký úrad,kde bys jíti nerád,privede te do sklepu.Radnej se vystríhej,pánuv neunúvej,jestli pokoj mit žádáš.Tak dojdeš dluhéhoveku dospelého,dobré jméno zachováš.48Nepárni volkove,mladí junčekovenechtejí táhnut v jarme.Mnohýkrát na ceste,kdy jich bijú častezvrací vúz aneb sane.Tak v mnohem království,kdy bez spravedlnostipokojní z bezbožnýminemohú bydleti,musí skazu vzíti.Prichází k splundrování.49Ne v roztržitosti,ale pri svornostivelké práce konají.Kde je jednostajnost,bratrská poslušnost,slávné mestá stavejí.Než kde rak z rybamibývá zamíšanýnachází se promena.Neb ryba napredek,rak rybu nazadektáhnúti obyčej má.50Pokoj žádostivý,sused dobrotivýjest k pohodlí každému.Zdarilé manželstvo,verné tovaristvonení k skázi žádnému.Ale zlé manželstvo,zradné tež susedstvoskázu mnohú prináši.Co jeden nazbírá,to druhý prožírá,neraduj se tam štestí.51Pri velikem dvorekaždý sobe orechtejíc gratiu[21]získat.Kdo chce v nem vdečný byt,má helitropium[22]vzítpolný sobe za príklad.Kterež hned raníčko,když vynde slunečkok nemu se obracuje.Tak panští dvoranejak náhle pán vstane,nech za ním povstupuje.52Kdo chce slúžit v dvore,dává se na moreproti vlnám prevážet.Pokud je neznámy,dotud v tichem morizdá se býti prevážat.Než když se obezná,potom lepej pozná,že se vlny dvíhají.Když pán, take pani,ostatní dvoranis neho blázna delají.53Lepší krivdu trpet,za častokrát mlčet,nedobre se náhle mstít.Príteli zlým za zlé,odmenit se náhle,žádaš-li pokoje mít.Kdo sobe súd činí,ten sám sebe viní,právo všecko zlehčuje.Odtud nič dobrého,než starosti mnohona sebe pritahuje.54Beda tomu zámku,který místo šrámkutŕním jst zarostený.Zlá jest pastva ovcam,kde bývá pastir sáma psúv ku ovcam není.Nebo vlk na ovce,chrt tez na zajícenelíbím hledí okem.Tak v jednom královstvídvúch národov panstvíspúsobuje skazu všem.55S pazdery dlúhá sitnemúže stála byt,snadno se rozvlacuje.Láska neprítelská,kobyla cigánskasnadno se rozpačuje.[23]Než nádeje silnábýva neomylnáve všelikem neštastí.Každé protivenství,lidské pochlebenstvízná trpezlive nestí.56Bohaté krajiny,nákladné stavenísnadná vec šacovati.Od nich lid vojenskýzmužilý, rytírskýtežší vec odvrátiti.Ješte nejteštejšíbývá nejdivnejšípodmanené spravovat.Lechko súkno macat,ale tezše válat,nejteší vypravovat.57Z hnevivým žertovat,z bláznivým tancovatmaličká kratochvíle.Hnevivý ze zlosti,blázen z nemúdrostivsadit banku[24]na čele.Žádaš-li žertovatrovného máš hledat,kdo tvým žertom rozumí.Neb človek zmužilý,blázen nelenivýostrý kord za nic drží.58Slávný titulove,kterýž cisárovevzácným pánom dávají,dost pro malú žádostkrajiny nestálostod nich vzaté bývají.Neprátelskú zlostíz velkej nenávistína ohni podrápané,z hory i ze statkemze vším jich nabitkem.Tak svetská sláva hyne.59Prílišnému štestínedej se podvestí,kterež mnoho slibuje.Neb jest vskutku slepé,ledakde te vplete,když tvú žádost sprobuje.Co si pri nem nabil,abys všecko stratil,prevrati tvoje srdce.Po svetskej márnostípomúžt do težkostí,uškodí ti velice.60Človek bohabojnýnech jest postavenýv jakemkoli neštestí.Však proto nezúfá,predce v Boha dúfá,že dojde zas radosti.Neb po mračnem časevyjasní se zase,prestane i pršeti.Tak po protivenství,velikem neštestínasleduje zas štestí.61Človek bohabojnýnech je pozbavenývšeckého svého zboží,zase k nemu prijde.Kdy pracovat bude,zas se v statku rozmnoží.Ale z lenivostii mizerné chrústynechtejí do úst padat,ne aby holuby,smažené koblihy[25]meli se za ním válat.62Skušení vojaci,vznešení junácichtejú štestím žertovat.Pres vody, pres ohenz nádherným svým konemumejí preskakovat.Pokud štestí mají,všecko premáhají,ostrý meč i kopiju.Než když štestí není,prijdú k pokušení,s korbáčem je vybijú.63Proč si kord pripínaš,jestli srdce nemášzmužilého v neštestí.Proč veliký statekužívaš na zmatek,jestli bojovat neznáš.Neb k velkému panstvísvečí kord hrdinskýčastokrát vytahovat.Ne prítelúv silných,poddaných nevolnýchkordem sluší zastávat.64Nemáš se vypínatpyšne si počínatz velkým vojenským (h)úfem.Neb časem malý (h)úfzmužilých vojakuvzaženet z Gedeonem.Chrobák dost je malý,všakže strom nemalýčastokrát podhryzuje.Tak že malým vetremzmareným korenemzeme se vyvracuje.65Prísne právo lidemnarízené všechnemsvobodné jest všem hledat.Neb za jedným stolemprítel z neprítelemnechtejí spolu sedat.Bohatý s chudobným,lakomý ze štedrýmnemohú se spravovat.Vlka take ovcethora tež slepicenechtejí za krále znat.66Kdo se chce potýkat,z neprítelem sekat,má se pití vystríhat.Častokrát ožhralství,prílišné lakomstvímúž te do klepca vehnat.Mej radej v pameti,že máš utíkati,jestli budeš premožen.Neb vojak opilýna všecko spozdilýnemúž se krútit s konem.67První pokušeníčiní prestrašenízvlášte bojazlivému.Druhé když prispeje,pridá mu nádeje,že sa vylhal prvnímu.Ale když již tretíza druhým priletí,vlas ti na hlave stane,že to co v rukách máša v čem se obírášz rukú tvojích vypadne.68Prinútiš-li kohoby stíhal nekoho,snadno pred ním uteče.Neb vec prinúcenávelmi jest nevdečná,náhle se zas odvleče.Chrta za zajícemkdo honí korbáčem,nech se mu neraduje.Darmo konom hvízdat,když jich máš napájat,jestliže sám nepije.69Ne z nákladnú zbrojína širokem polineprítelúv stíhajú.Aniž silu lidskú,mocnost neprátelskúvojska silne zmáhajú.Ale z bozkú moci,kdy jeho pomocimilostivej žádajú.Všeliké nástroje,vojenské rozbrojeza nič se pokladajú.70Tresci syna svéhoza času mladého,dokud se trestat dává.Bud dobrý záhradník,který krivý stromik,když tenký zarovnává.Neb zrostlé stromovíkvíti časem škodí,jestli je rozložené.Tak syn nezdarilýzrostlý po svej vúlii otce ven vyžene.71Ne tedy chovajú,kone opatrujú,když máš již na vojnu jit,ale pred trúbením,častým bubnovánímmají obyčej kŕmit.Kašu jestli jídáš,horúcu nefúkaš,snadnot ústa, bruch spálí.Tak koho dešt spere,darmo kepen bere.Po čase osoch malý.72Ne toho pták býva,kdo ho v hnízde vída,ale kdo ho vybere.Vul tež jarmo nosí,ovse orat musí,kun však oves požere.Hudci, jestli hude,jinších dost mít bude,kterýžto k tanci hrají.Lakomec stískanímzbíra statky s klaním,jinší pri nem výskají.73Ne vždycky jen zlato,ale časem blatood slunce bližtíva se.Ne mnohé tolaryna stole brinkají,kde pracovat lení se.Ale všecká práceve mlyne minárcekoláčúm dopomáha.Sedlácka robotanejvetší je psota,avšak pánúm spomáha.74Kdo chce vrecem mlátit,sitem vodu vážit,ten má prácu malý zisk.S práci tej poznáva,neb zlé prípravy má,jako bez causi rečník.Tak pri slávnem dvorune pastír od voluvpri boku pánském sedá.Než koho pán vážípodle boku sází,tomu vzácne místo dá.75Neradímt ze džberasednut do šechtára,múžeš-li v nem zustávat.Nebo s klece ptáček,z vreca divý mačekrád by se ven vydrápat.Ryba tež do vršerada by pustit se,ale když do ní vejde,zase chce naspátek.Když prichází pátek,na misu zatým pújde.76Mládenec tež pannužádá, co Diannu,Acteon by mohl dostat.Príležitost hledávíc kde panna sedá,nemúž se časem obstat.Dokud je prítomnýs pannu v posezení,dotud tesknost necíti.Než kdy se rozlúči,má zármutek večí,neví, kde se ocknúti.77Jestli maso vážiš,kost k nemu priložíš,všeckot peníze stojí.Hlava i kolená,plúce i slezinai ty mizerné rohy.Tak štestí s neštestím,jako maso s kostmina váškách se probuje.Kdo si v nem zakladá,mnohokrát se klamá,když jej časem vexuje.78Žid rád krám prodáva,nerad na borg[26]dávasvúj zvlášte kramársky[27]statek.Všecko se domníva,že Mesiaš prijdauvede ho naspátekk zemi kananejskeja on by v uherskejnerád zanechal statek.Radnej lacnej prodá,stává se mu škoda,kdo mu ví platit v svátek.79Príde-lit neštestí,máš o tom byt jistý,že i druhé pospíchá.Nebo psota psotu,sedlák tež robotunoční chvílu postíhá.Dokud slúží štestí,umej starost vestí,aby te nepotkaloneštestí ze mlyna.Pominet hostina,budet-li múky málo.80Pod slameným dachem[28]spokojnejším duchemnájdeš odpočinutí,než v palate slávnejkarpity[29]obtáhlej,kde nesmíš i mluviti.Žádný chudobnémužebráku núznémunezávidí chudoby.Ale lidem vzácnýma zvlášte udatnýmodjímají jich hrady.81Po počte novinna,z mrazu tuhá zimačastokráte se stáva.Počta o pokoji,sedlák o rozbrojinový kalendár dává.Komu máš veriti,nebudeš vedeti,zústaneš v pochybnosti.Počta z náhlivosti,sedlák s všetečnostinablúznit umí dosti.82Zradné lidské srdcesobe verit nechce,jak má verit jinému.Neb kdo v peci líhá,počernený bývá,neblíž se, radímt, k nemu.Snadno te počerní,zústaneš neverný,dáš-li se zvesti jemu.Vul teš z dúvernostirád by seno jesti,pes mu nedá i slamu.83Nebud závistlivý,co tvé oči vidí,to nemáš hnedky žádat.Nebo tak svobodu,spravedlnost súduzdáš se za dar prodávat.Pes tež dotud štekána zlého človeka,dokud mu chleba nedá.Ale když mu dá jest,hned bezpečnejší jest,hledí na nej zdaleka.84Kdo jiného jsúdí,sám sebe nevidí,ten je zvonu podobný,který jiným zvoníráno, v čas večerný,sám pak ke mši nechodí.Kdo chce v suše chodit,nemá raky lovitzvlášt hlubokých jeskynách.Chceš-li právo strílat,ručnici jistú mat,nemúž držet vlhký prach.85Z hnevu neúprimnost,nenávist, velká zlostmezi príteli býva.Tak že i bratrstvo,verné tovariztvošelmovský titul míva.Prítel své prítelstvo,kmoter tež kmotrstvopro malú vec zapíra.Když potreba prijde,vzácný kmotr bude,šelmy pán kmotr býva.86Richtár, boženíci,cechmistrove všecichcejíc jiných spravovat,mají pečet dáti,o to se starati,aby jich jinší stíhatnemohli svým právem.Hanba býti lhárempro dary neb peníze.Dar prokurátorovi,jsúdy richtárovidané sú po decrete.[30]87Ninejšího časuspravedlnost na vlasupauk[31]nám ukazuje.Kterýžto muztrovské,ale však cigánskemužkám síti spravuje.Z tejto jeho prácemužkám bývá zradce,neb jich mnoho morduje.Tak rozumem lidským,fortelem[32]cigánskymzradce dobrých sužuje.88Syrenes[33]spíváním,krokodíl s plakánímmnohých ptákúv zvoláva.Než když se zletujú,k nemu priletujú,nevolných zaškrtáva.Mnohý má v ústech med,na srdci trpký jedmezitým nezjavuje.Kde múže, uškubne,ústy však lahodnesvé cigánstvo funduje.89Miluj spravedlnost,v práci zdržuj mírnost,jestli žádáš královat.Narízeným právemsporádáným jsúdemmáš v súdich pokračovat.Chotáre starého,termínu prvníhonemáš pro nový nechat.Tak dojdeš pochvaly,jestli budeš stály.Na tvojem hled prestávat.90Kdo z obligátorem[34]z nekterým jsúsedemstatek svúj podpisuje,ruku za svetka má,sám si právo vydá,nech smluvu nezlechčuje.Ten prístupu v právenenalezá práve,jestli zatým klučkuje.Veliké útratypro statek utratí,nic však neobdržuje.91Vidíš-li v neštesti,velikej teškostičloveka upadlého,nemáš mu slibovat,že ho chceš zastávat,jestli vidíš zlé jeho.Čehož kdy zaslúžil,na sebe uvalil,oznám jemu úprimne.Nech sobe rozváži,by neprišel k zkazy.Zver jeho vec dúverne.92Temničné vezeníjest hrozné trápenínad smrt teštejší býva.Neb umrit jedenkrát,trápit se nastokrát,mnohem lechčí smrt se zdá.Kdo smrt již podstúpí,ten všeckým zaplatí,co komu zostal dlužen.Než v teškém vezeníprichází myšlení,bude-li vysvobozen.93Kterékoli prácemají svého zrádce,tý zlý konec mívají.Neb vlci z líškamimají zamesknaní,kože jich summu dají.Mezi tým zaškodía to z nenáhody,nebo fortele mají.Tak i zrádci v radek skaze a ne k pravdezahladiti žádají.94Radíš-li se nekde,hled, kdo druhý sedne,aby ti nebyl zrádcem.Múdre si počínej,náhle nezačínejtvrdé, nesnadné práce.Vzvlášt jestlis na vojne,drž vojakuv silnečastým napomínaním.By zmužilí byli,uprimne slúžili,nebyli zrádci nad ním.95Jestli neco konáš,pomoci málo máš,zvlášt obzlaštnejšího.Teškús práci začal,hluboko si zaťalsekeru do cizího.Nevimt, kdo spomúže,sekera ti múžebez toporiska zústat.Což mohl dokonat,z jinšími vykonat,musíš na chuti prestat.96Nemej ten obyčejpridávati vícejo nekom, než si slyšel.Nevíš sám nač vyjdeš,snád na jeho prijdeš,že te tež doma našel.Múže ti vrátit zas,bude mít jistý čas,když te budú spomínat.Povíš neco málo,co se s tebou stalo,on múže více prilhat.97Zaujatý statekprichází na zmatekzvlášt bohabojných lidí.Kdo je zaujmají,večí škodu mají,mnoho jménu uškodí.Nebo spravedlivýchpenez lidí druhýchzjída deset nepravých.Komu byli vzaté,bývají zas datéi tvoje časem pri nich.98Jiného neštestíz veliku pilnostímúdry umí se šetrit.Neb kdy susedovastena horí novái tvá múže skazu vzít.Bezpečnost zlý jest host,prináši škody dost,pomáha do neštesti.Zlé čizmi v tuhý mrázanebo v blatný čas,nájdú ti psoty dosti.99Závistný márny svetvšecko bere naspet,co komu kdy borguje.Jestli zle šafuješ,[35]šafárství pozbudeš.Jinému zas daruje.Teprv k sobe prijdeš,počítati budeš,co si kdekoli stratil.Na prvnejší summu,kterút jiní ujmu,rád by si se navrátil.100Není vždycky trebaklin klinem ze drevakyjanicú vyrážat.Jestlis včera výskal,dnes abys nestískal,máš nato pamatovat.Včera opilému,dnes nestrízlivémuslepá robota býva.Časté procházání,steny podpíráníkaždý človek vysmíva.101K užitečnej prácikaždý radnej kráčipodle svej povinnosti.Služebník, nádelník,všeliký robotníkza plat slúží z rychlosti.Kdo meko postíla,ten na mekem líha,tomu sen je sladký med.Než kdo s prinucenícokolivek činítomu práce trpký jed.102Žebráku pyšným byť,chromému k tanci jitsmíšna muzika býva.Neb zdrapaným šatám,polámaným nohámdost miseria spíva.Lakomci štedrému,kurváči starémuprotivná jest šlechetnost.Proti vode plinut,žráči krčmu minutodporuje vždy vlasnost.103Z lipového drevavzácné kumšty stávarezbár již vycvičený.S poslušného synaotec co chce delá,vo všem je mu povolný.Ale z hruškovéhozvlášt hluzovatéhoteško krídla zlepuje.Syna bezbožnéhoa neposlušnéhotrpko otec užije.104Rýchlý kun jako pták,lenivý jako rakspátkem hospody hledá.Neni to služebník,schválený robotník,který vždy v chlátku sedá.Kun vzácný i s tínem,hnilý sotva kyjemdá se často zapráhat.Daj mrchu preč zahnat,nemúžeš-li prodat,co se máš s nim ostúrat.105Chceš-li uhasitiplamen udusiti,nelej olej na ohen.Neb tak plamen zbúriš,který neuskrovníš,dokud mít budeš ohen.Rozhneváš-li koho,chtíc ukrotit jeho,slov prvnejších zanechaj.Tak kdy se ponížiš,gratiu obdržíš,spurným slovum pokoj daj.106Zlým skutkem za dobrý,dobrým zase za zlýodslúžit se teške vecí.Samár ze stodolyz velikej nevolizrno nosí ve vreci.Tak mnoho vrec vláčí,až se i potáčí,však plevy jisti musí.Včely kvet trhají,sladký med delají,jiní vláčí po kusy.107Kdo jamu jinémuzvlášt príteli svémukopá, sám do ni vpadne.Kdo s kordem bojuje,častokrát fektuje,[36]ten vezme ranu snadne.Zlému tovaristvíjestli se dáš zvesti,sám take zlým zústaneš.Rozličných tituluv:bešte s kurvysynuvpodle neho dostaneš.108Pri všelikej skazepýcha se ukáže,kterúžto nasledujíveliké teškosti,mnohé protivenství.Tak nadutých shrocují.Zas po malem časeukáže se zase,že již pýchu opustil.Mnohé plundrování,časté utíkání,kdy neborák okúsil.109Štestí jako kolotočí se okolo,jako pena na vode.Mnohot slíbit umí,ale málo splní,nezná práva po sobe.Ukazujet kvíti,které chceš-li míti,musíš do tŕny sahat.Skrz tŕny bodlavélílium láskavéobyčej mívej brávat.110V krpcách statky hledat,v čižmách zas utrácatslúži ku poctivosti.V papučách utrácat,potom bosým zústatslúži k velkej lechkosti.Ostatní jest sláva,kdy sedlák poštáva[37]pánu svému peníze.Panské zakladání,sedlácke dávánípomúže mu do núze.111Kdo neví o psote,velikej klopote,nech do dvoru nechodí.Neb dvorská polívkas fraucimerú dvorkažalútku, mešci škodí.Jestli zertu neznáš,malé pohodlí máš,osohu ešte menej.Každý te poškubne,kdo múže okradne.Radnej že doma sedej.112Ne z jedného drevahnedky hora býva,byt by jak velké bylo.Není to hnedky vúz,co jeden kun vest múž,taliga jméno jeho.Tak tež človek jedennemúž byt privedenza svetka proti mnohým.Jedného svedectvízrádná jest šibalství.Nepríjmi proti jiným.113K paštékám nákladným,koláčom pletenýmmnohých nákladúv treba.K baršánovým[38]šatámprešuvaný baranprišívati netreba.Baršán ze sobolem,halena z baranemzrovnaní své mívají.Páni s podanými,rak mezi rybamine vždycky se zrovnají.114Velký titul míti,poddaných nemítimalú slávu prináši.Neb ne titulove,nádherný krokovejméno vzácné rozhláši.Vinicu prodati,preš do ni delatiostatní prešování.Velkomožným sluti,poddaných nemíti,mizerné panování.115Dokudz ješte živý,nebud tak spozdilý,abys statek detom dal.Rozdajíce stateknevím jak naspátek,najde se, bys zase vzal.Lepší, když od tebejinší čekat sobebude statku po tobe.Než se máš žalovat,s plačem živnost hledat,nedej nic, radím tobe.116Od tebe vyšímuv statku moznejšímunedej statky tvé skovat.Zvlášte pánu tvému,který poddanémumúže, co chce, zadržat.Vlkovi prasatasvina tvá kudlatádost by nerada nechat.Ale vlk i svinu,že má k ni príčinu,umí s prasaty požhrat.117Na velikých svadbách,pri velkých hostináchvelká pompa po stolu.Slávné hodovánípri pochovávánípenízem činí škodu.Než kdo lid vojenskýverbuje krestanskýstatku svého chvalume.Dostanúc víteství,pro sebe rytírstvíslávné jméno zanechá.118Chudoba znižuje,cnost nepovyšuje,dávno je potlačená.Byt bys byl Tullius,udatný Marius,všeckot je jedna cena.Nebo chudobnéhoprázny mešec jehoprináši k potupení.Zvlášt u lidí pyšnýcha vysokomyslnýchneprospívá umení.119Vítezuv udatných,junákov skušených,jejich panství všecek svet,kde se jen obráti,múž jim štesti dáti,že budú kvest jako kvet.Tam bývá zemanstvíopravdove panstvi,kde dobré jméno najdeš.Ne kde se narodíš,než kde pekne chodíš,vlast svoju míti budeš.120Zmužilého srdcejest hotové k bitce,kdekolivek potreba.Ale nesmeléhostín jest vojsko jeho,víc utíka než treba.Smelý ze zlých šrámku,[39]nesmelý i v zámkusotva se obstat múže.Smelým jejich smelost,nesmelým bázlivostvelké veci pomúže.121Kdo má penez dosti,bývá v poctivosti,na predním míste sedá.Byt by nic neumel,múdrosti nevedel,Šalamúnem ho delá.Mnohý pro penízeposedává níže,od blázna raddy žáda.Od holého v tŕníjsúc sám obležený,košule vypoštáva.122Šaty velkú krásuprináši do času,k ozdobe jsú každému.Peníze k hodnostivelkej povinnostislúži neumelému.Mnohokráte pannazdá se byt Dianna,zvlášt kdy se prišperkuje.Podobná jest pávu,který krídla, hlavu,ne nohy ukazuje.123Kováče z uhlami,sedláci z pluhamisny častokrát mívají.Mačka tež z myšamia ne z medvedamiobírání své mají.Co kdo míti žáda,v sne se videt dáva.Kdy se procíti ze sna,na holém zústane,na chuti prestane.Že ho sen zklamal, pozná.124Za nič rady lidsképroti vúli boské.Daremné i praktikyod lidí bezbožných,kterýžto pobožnýchusilují skaziti.Pán všech v své moci má,komu chce, tomu dá,od koho chce, odejmerozum, statek jeho.Co kdo múže s toho,jestli co dal, kdy vezme.125Vyndeš-li polovat,prepelice lapat,nos krahulce na ruce.Nebo bez krahulce,byt bylo nejvíce,uletit prepelice.Chceš-li sa prevážat,máš veslo v člune mat.Nic tez veslo bez čluna.Máš-li se jsúditi,musíš svedky míti.Tak bude vec vyhraná.126Mnoho snúv tracení,zbytečné slúženípri velikých jest dvorúv.Zdraví umenšuje,krásu potracujezvlášt u horlivých pánuv.Jestli neco mívaš,v podezrení bývaš,žes ze statku panskéhozbohatl, v krátky časvezme ti to pán zas.Chce te mít poddaného.127Nemáš dlúho spávat,ledakde postávat,chceš-li hospodár býti.Neb dluhé spávání,pri uhlech stávánímnohot múže škoditi.Nejprv tvú kuchynupráznú a studenúna oči ukazuje.Potom plný mešecnaplnený všecekdočista vypráznuje.128Príbytek svúj míti,pánem sobe býtiblahoslavená j’t vec.Jakový jestkoli,však sedíš po vúlii tvúj pri ohni hrnec.Než v cizí palate,kdo chce, bruká[40]na te,byt by jak pekná byla.Precas jen hoferem,[41]jinší býva pánem,tys jako bez ule včela.129Na cestách dalekýchvzlášte nebezpečnýchnesmelý hned se leká.Nech zajíce vidí,nevidúce lidísnadno pred nim utíká.Neb ne bojazlivým,než lidem zmužilýmkáže štestí, kde chce jit.Kdo se šustu bojí,nech v hore nestojí.Nemúž bez šustu projit.130Vlk dost lačný býva,však se radnej dívana psa, kterýž dost jest má.Nebo vlk svobodný,pes z lancem pod vozyna hrdle lanc nosíva.Vzácnejší svoboda,komu se spodobá,nad všelijaké zboží.Svobodný jako ptáknesmyká se co rak,nechodí, kde mu hrozí.131Skrušeného srdcemodlení jde prudceaž do tretího nebe.Nebo, co žádáme,vskutku poznáváme,že vše žádosti našebývají slyšané,nám k potrebám danémimo očekávání.Ale psuv štekání,daremné šemráníneprijde k vyslyšání.132Nemáš žádat statkúv,susedských nábytkúv.Na tvem štestí prestávej.Co ti Buh málo dal,abyt zas neodjal,na tvej hrivne dosti mej.Neb lidské nabytkyprevrací príbytkylidí lechkomyslných.Jeden zle nabitýpeníz muž stratitideset tvých opravdivých.133Jazyk jest ostrý meč,zradí te jistá vec,jestli bláznive mluvíš.Sám te prodat múže,do psotyt pomúže,privedet, kde sám nevíš.Pod volem telátko,pod kravu hribiatko[42]netrebat rozhlašovat.Co tebe nepáli,užitek dost malý,tot netreba zhašovat.134O zemrelých lidech,pominulých vecechdaremní jest rozprávka.Sedlákum nevolným,žebrákum kulhavýmnení platná procházka.Neb lidé zemrelíjednúc zaplatilikaždému svoju smrti.Co jednúc pomine,jak voda uplyne,to víc nemúžeš míti.135Všech veci rozkošejak náhle mení sesnadno poznat múžeme.Co dnes v rukách bylo,rýchle zas minulo,víc snad to nevidíme.Všecko na malý časukáže se pri nás,tak jako rosa raní,prv než slunce sedne,odkvetne tež snadne,zhyne tak život márný.136Hodiny, minuty,kdo múž zadržati.Jedna za druhú jide.Voda jenž odplyne,více tam neplyne,neb se staví, kdo ví kde.Záhradní tež kvítinemúž stále býti,nech je jak chce roskošní.Všecko, což vidíme,v malý čas, v hodinemusí svú skázu vzíti.137Lide vekem zešlímívají sen tešký,neb málo mozgúv mají.Sobe sú nevdeční,v slových jsú zbyteční,za často lát[43]umejí.Teško jich poslúchat,zvláštny vúli hledat,tešší pri nich zustávat.Nebo dobrú vúlive snách potratili,proto umí mnoho lát.138 (135)Had kúži svú zbleká,[44]orlice zdalekaletajíc perá púšti.Jelen tež ze srsti,když prijde k starosti,opĺza z večí častky.Tak jest človek mladý.Divne se tež hladí,dokud v štestí zustáva.Teprv k sobe prijde,když starosti dojde,své bláznovství poznáva.139 (136)Kdo má teškú bolest,ten pohotové jestdluh starý zaplatiti.Vymerených cíluv,spravedlivých sudcúvnemúže prekročiti.Neb co Buh uložil,to také utvrdil.Nemožná vec ujíti.Pred smrti strašlivú,hodinu škodlivú,kdo múže se ukryti.140 (137)Od hlavy bolení,zimnice tresenínacházi se zelina.Od psoty a núzy,svečí nám to mnozí,že býva smrt bylina.Každý od zimnicepredce by rád vícelekárství sobe hledat.Neb smrtní zelinku,ostatní bylinkujinému by rači dat.141 (138)Z mléka dobrý magírpozná, bude-li syranebo sirovátka.Krajčí po jarmarkuk výročitým svátkumví, že bude poptávka.Krčmárom po časeznáti všem dáva se,dobrý-li jarmek býva.Tak cnost mládenecká,co klin trčí z vrecka,na všecko se dobýva.142 (139)V detinskem spúsobedítky ved po sobe,k pobožnosti privázej.Co žádají míti,nemáš náhly býti,po vúli jim nedávej.V rozkoši schovalý,doma vychovalýsyn má v statku své dúfání.Kterému když ho dáš,v skutku na nem zhledáš,že bude márnotratný.143 (140)Lepší bez dítek byt,kdo je neví voditv bázni a k pobožnosti.Neb nevytrestaný,syn nevyválanýpridat k zármutku dosti.Musíš na nej platit,pastírem jeho byt,jestli se kde obráti.Platba nepostačí,bude zrádce vetší,dokud hlavu nestratí.144 (141)Človeka vzácnéhovdečná povest jehoroznese daleko.Pro jeho vzácnú ctnost,obzvlášní náklonnostrozhlási se široko.Dokud míva štestí,býva v poctivosti,každý se k nemu hlási.Když štestí pomine,známost tež zahyne,neptají se ho: kdo si?145 (142)Jaks poslúchal staršíchrodičuv tvých vlasných,tak tebe tež potomcibudú poslúchati,k tobe se chovativ tvej všelijakej práci.Neb slzy rodiczké,kliatby materinsképrinášeji pokuty.Odkud se nenadáš,pomstvu na se zhledáš,proto žes byl nadutý.146 (143)Drobných dítek hrání,mladých vdov plakánínekdy z roskoše býva.Ptáček osamelý,ozhralec opilýtež z dobrej vúle spíva.Komu máš veriti,nemúžeš vedeti,všetci jsú podezrení.Slzy síce vdovské,hry také detinskévelmi náhle se mení.147 (144)Nová vec vdečnejšíod starej milejšíza novoty vždy býva.Staré sito s klina,zlý pytel ze mlynaminár za nic nemíva.Starý svoju radučiní mladým zvadu,neb se jim bláznosti zdá.Neb z vína staréhobývá bláznuv mnoho,novú bolest brichu dá.148 (145)Nezhod sita s klina,mináre ze mlynadokudz jiného nemáš.Prítele staréhood dávna známehopro nového nenecháš.Nebo prítel mladýnevím jakt uhovínevedúc tvúj obyčej.Jestli chceš sednutineb odpočinuti,dve stolice nehledej.149 (146)Kdo vína moc pije,ten rozum propijez nemírneho nápoje.Neb víno a milostčiníva bláznuv dost,škodit umí to dvoje.Milost srdce raní,víno take zbrániveci tvoje spravovat.Takže od milosti,velkej opilostinebudeš znát, co delat.150 (147)Nemá milost oči,skúšenost to svečí,že pekná škaredého,pekný tež škaredúvekem zešlú babubere času dnešního.Nech jen dukáty má,hned bude Diannanad jiné vše peknejší.Láska bude v mešci,ne na jeho srdci.Tak beží svet nynejší.151 (148)Mnohý se domníva,že vše zlato býva,co se kdekoli blyžtí.Jestli se obhledne,nekde v známost vejde,neví pohodlí jiští.Chrobák tež horký chrenvŕta, zustáva v nem,dokud v nem co nacházi.Prijdúc do jinéhokorene sladšího,za nic si chren neváži.152 (149)Zrídka se nachází,jestli se dva scházíjednostajní manžele.Vždy jeden múdrejší,druhý bláznivejšíkladú se do postele.Jeden z nich bedlivý,druhý zas lenivý,nesporá mu robota.Co jeden nazbírá,to druhý prožírá,najde ho zatým psota.153 (150)Ne vždycky Diannupreroskošnú pannuz Acteonem dostaneš.Byt bys co chtel myslil,vo dne v noci tesknil,na chuti tez prestaneš.Zdáliš Lucretia,jsúc pani spanilá,vždy s Euroalem byla.Tisba pro Pirama,Lucretia samasmrti milost pomstila.154 (151)Kdo koho miluje,ten nech zavandrujeza more neb kdekoli.Místo samé mení,milost však nezmení,predce ho srdce bolí.Železo tež magnes,[45]ačpráve tešké jest,vlastnosti svú pritáhne.Tak milost jest divná,býva ti príčina,že te zpátkem potáhne.155 (152)Mládence vzácnéhočiní mešec jeho,šaty drahé a krásne.Kde se kdy obráti,budú sa nan ptáti,všudy ho prijmu vážne.Neb z pečenej husy,kde jsú tlusté kusy,para vetší nežli hus.Ne toho však býva,kdo ju peče, zhríva,než kdo ju delíti múž.156 (153)Nynejšího časuv mesci nosí lásku,s kapsy milost poznajú.Zevnítrnú krásuna hlave, na pásupanny ti ukazujú.Kun tež osedlanýdo vojny pribranýhned nádhernejší býva.Když na nej chám[46]vtáhneš,hnoj vozit zapráhneš,maličkú cenu míva.157 (154)Chceš-li svobodný byt,nemáš se hned ženit,bys svobodu nestratil.Na malý čas roskoš,zatým zhledáš úskost,rád bys se spátkem vrátil.Alet pozde bude,svobodat nebudesvobodu zatým hledat.Neb tvoju zlú ženu,nedobrú bylinu,nebudeš moci prodat.158 (155)Manželskú uprimnost,lásku stálu, milostnevelmi v štestí poznáš.Ale když neštestíprichází, bolesti,tú potom hotovú máš.Jestli stáli budú,hnevat se nebudúpro velikú chudobu.V lásce tež zrovnanýbez zamesknávanístálej trvati budú.159 (156)Nemocní z nemocisilní vlasnú mocičasem sobe pomožu.Veznove s temnicetež od šibenicečastokrát se vymožu.Ptáka tež pro krásuptáčnik má do času,s klece jeho nechce zjest.Pani, kdy dostaneš,neb zlá, neb dobrá jest,nemúžeš na prodaj vest.160 (157)Veliký býva kumšt,kdo ostrihátí múžženu peknú od jiných.Neb ženská náklonnostjest úlisná chytrost,není stály v slibých svých.Snadnú odpoved má,tisíc chytrostí zná,prvej než te vyslyší.Odpoved ti najde,s chytrosti te zajde,po ji vúli byt musí.161 (158)Vínu obzlášnímuzvlášte španhelskémunetreba víchu[47]stavat.Koná též vzácnéhok behu spúsobnéhov maštali vedí hledat.Pannu ne pro venecpoznává mládenec,ale pro krásu a cnost.Nech vždy sedá doma,chválu po sobe má,bude mít ohlečúv dost.162 (159)Vzácná jest nádeje,jestli ti prospejev tvej nejvetší potrebe.Manželská tez láska,jednota prítelskádat památku po sobe.Drahší jest než zlato,teško jest, mám za to,v týchto časúv naleznut.Každý radnej k sobe,nerád by od sebe,naučí lásku prodat.163 (160)Krása a spanilostprináši tesklivostmládencúm také pannám.Obzlášte skušenýmk milosti prospešnýmnetrpezlivým vdovám.Kterým teško čekat,nechcú dluho klekatk modlení za jiného.Neverí dočekat,s krámem svým pospíchatkramáre s trhu svého.164 (161)Statky, mnohé zbožípo rodičúv mnozísynove dostávají.Pobožné manželstvo,verné tovaristvood Boha dosahují.Tí, kdo sa ho bojí,v lásce stálej stojí,požehnání mívají.Než, kterí od kútahoní se do kúta,tí mizerní bývají.165 (162)Beda tomu dvoru,v kterem krava volujarmo na šiju klade.Zlé jest tam manželstvo,príkré tovaristvo,kdy žena tebú vládne.Malú chválu získaš,jestli se ji tak dášnadluze kepkováti.[48]Neb koza k jarmarkunešla by ze šrámku,musíš ju kyjem hnáti.166 (163)Kona zvlášt mladého,hladí, krotí jehopán, dokud nan nesedá.Jestli ho skrocuje,kde chce s nim harcuje,spočinut nekdy nedá.Velká jest mu bída,časem i bez sedla,že býva zapraháný.Ale vetší teškost,neznesitedlnú zlostženské časté šemrání.167 (164)Mnoho musíš chodit,nikomu neškodit,jestli se míniš ženit.Neb z malej príčinylide lechkomyslnímohut velice škodit.Drž dvere zavrené,chceš-li tvého konebyt jiný neosedlal.Nezjev se každému,kterú chceš vzít pannu,bys na chuti neprestal.168 (165)Jaj tomu príbytku,zle tam i dobytku,kde zlá maštal, zlé okná.Kde hnuj místo sena,s plota býva stena,není tam i pec mocná.Ješte večí bída,kde mrcha jsúsedabez sedla muže sedlá.Kde chce ho richtuje,k vúli obracuje,slovy, co ostrohami phá.169 (166)Stratíš-li milú vec,byt bys kde zašel preč,precet na pamet prijde.Zlá žena, čizmy zlé,zlý sused tež podlédosti ti psoty najde.Neb po jasnem časečastokrát mračí se,náhle i krúpy prší.Tak po dobrej ženei zlá te požene,nebudeš vedet, kde si.170 (167)Zlá povest o nekomzrovnává se ptákom,kterí prudce letají.Místa bezpečnéhoobydlení svého,kde by chteli, nemají.Tak tež o zlem povestumí daleko lést,teško ju spátkem hledat.Neb z príčiny malejzlá od dobrej dalejnovina umí behat.171 (168)Starých lidí rada,závist nebo zradavelké pevnosti bere.Víno sladké ženámjest pomoc štebetám,mnoho kuchárek spere.Dosti z márnych rečí,skušenost nám svečí,velká zvada povstáva.Sedlák ne po sluncihnezdáre presvečí,po horách čas poznáva.172 (169)Pravda sama v sobe,jestli jest hotovésnadnost k právu pomúže.Že ti mrcha človek,bud mu vdek neb nevdek,uškoditi nemúže.Proti vode plivata do vrchu behatnevelmi snadno býva.Pravdu uhasiti,faleš osvítititeškú decisiu[49]má.173 (170)Hlavnému rytíri,slávnému malíriškoda práci zadržat.Krásnej take panipro jeji vzdycháníteško samu zanechat.Kone teš prudkéhopro prudký beh jehoškoda bývá ochromit.Sluhu tež staréhopro blázna mladéhonení dobre odpravit.174 (171)Nelituj nic statku,máš-li bolest jakú,chceš-li zdraví nabýti.Lekárství v nemocinájdeš prescriptii[50]od doktora múž vzíti.Magnes, diemant drahý,jinší statek mnohýnezpomúžet z nemoci.Jestli ho lituješ,víc než se šanuješ,zacpaj bleskem oči.175 (172)Utratíš-li statek,teško ti naspátekzhledávat quitancie.Darmo počty delatneb multiplicovat,[51]nenajdeš divisie.[52]Tak po zlej povestinemožné ti vesti,aby si dobrým zústal.Neb hrnec čím navre,tým vždycky teš páchne,bys ho jak chtel umýval.176 (173)Denglavé jsú včely,zvlášt když vítr k vúlisem i tam je zanese.Predce však že k zime,když zlý čas pomine,kvítí do úle nosí.Aby tak v tvrdý časmohli mít živnost zas,ustavične pracují.Tak pilní žáčkove[53]učí se bedlive,s kních hodnost dosahují.177 (174)Lesník mnoho schodí,dokud zvíre zhodí,nebo ptáka z ručnice.Rybár tez po vode,obzlášte na brode,močíva se nejvíce.Kohút na smetiskuhledá živnost s písku,aby neco vyhrabal.Kramár proto chodípo jarmarkoch všudy,aby neco vydelal.178 (175)Šalamún král svečí,že novotných vecižádných pod sluncem není.Mezitím pro živnostvidíme kumštúv dost,které jsú k podivení.Neb času nynejších,zvlášt pri dvorych velkýchumejí lanc udelat,na kterémžto blechy,aby neutekli,umejí za krk držat.179 (176)Jedi, aby žili,žijú, aby pilimnozí ležochladníci.[54]Zhola nedbají nic,zítra mohu-li ríc,kdo bude s nich pit moci.Štestí jest vrtkavé,lez sklenice právesnadno se roztreštit múž.S prilišného žití,nemírného pitís pána zebrák býva juž.180 (177)Pokrm, vítr, ohen,nápoj, šaty a senpotrebné jsú k životu.Ale však z mírnostislúži k potrebnosti.Najdút časem i psotu.S pití nemírného,spaní tež dluhéhosnadno nemoc dostaneš.Od vetru, od ohne,od vody, povodnei žebrákem zústaneš.181 (178)S pití nemírnéhozrídka co dobréhona svete se nachází.Pro veliké pitíctnost se musí krytí,zlost se sem i tam vrází.Nejen vzácnému pánukráli Alexandruožhralství uškodilo,tež Aristotelovislávnému philosofovi,neb byl žene za sedlo.182 (179)Kdo času letníhohospodárství svéhos pilnosti nespravuje,ten času zimníhoz humna tež práznéhomálo obilí veje.S práznej tež kuchynelehká para vynde.Nevím jak se nasýtiš.Letný zahálání,zimný brucha klánísám sobe tak spúsobíš.183 (180)Zbyteční lakomstvíspúsobí tyranstvíblížnímu take tobe.Podobné jest žabe,která v prachu hrabe,avšak s neho jest nesmí.Aneb medvedovi,kterýžto vlkovičasem zvera zabije.Sám toliko krvi,vlk hlavu i klúbyvšecko spolu požere.184 (181)S pokojem chleba kussmačnejší[55]než-li husbýva, kde jest nesvornost.Nech jsú plné skrýše,pominu nejspíše.Jestli láska a milostmanželská kde není,snadno se premení,byt by všeho dost bylo.Pred vlkem tež ovcerozbehnú se lechce,jako by jich nebylo.185 (182)Nemá žádnej krivdy,komu zboží všudypo dvore se sušíva.Slama tretoroční,seno tez výroční,kdy z roka na rok býva.Ale kde dobytkustrechu drápa zbytku,tam sama miseria.Tam i chleba máloze mlyna zústalo,prázna býva kuchyna.186 (183)Kdo v súdych spravedlnostužíva vždy mírnost,ten právo za pravdu má.Ale kdo za darypravdu zhledávájí,ten lhárem časem býva.Takovým jsudcovepodle excepciemajú causu rozsúdit.Aby podle jsúduhledíc na osobu,nevideli se blúdit.187 (184)Jelena po rohách,medveda po noháchsnadno poznati múžeš.Osla po ručení,páva po kričeníjinší čas byt znamenáš.Človek tez po rečisám o sobe svečí,je-li pravda, nebo leš.S cigána černého,s chlapa ryšavéhozrídka co dobrého jest.188 (185)Hled byt opatrný,v povolaní pilný,múdre sobe počínej.Co pred sebe vzít máš,pilne rozvážiš včas,dobrej rade místo dej.Častokráte pánijsúce citovanína rákoš,[56]moc prohrají.Prijdúce z rákošepo nekterém časemúdrejší se byt zdají.189 (186)Vlk dost lačný býva,však se radnej dívana psa, který dost jest má.Vlk všudy svobodný,krámský pes nevolnýna hrdle lanc nosíva.Častokráte bitímusí pretrpeti,neb nemúže utíkat.Kdy neco sám chytá,vlk snadno utíka,ví se z ovcami vítat.190 (187)Nádeje u lidí,nech se jistá vidí,snadno te múže sklamat.Slíbilit sladný med,za med ukáže jed,na kole straku múžt dat.Lepší chvalabohudluhé jest, dá-li Buh,kdo ví, kdy ho dočekáš.Co dnes hotové máš,nehled opustit zaspro to, co za tým čekáš.191 (188)Rade neprítelskej,cesty tež zbonitskejpilne se vystríhat máš.Neprítelská radaskaziti te žáda,zboník vezme, kde co máš.Never včil žádnémunepríteli tvému,když ti lahodne mluví.Krokodíl tez plačemnevolným ptáčatemk smrti pomoci umí.192 (189)S pánem vlastným jsúd mít,proti vode brodit,velmi teškú práci dá.Lepší se pokorit,po vode dolu jittobe, mne tak se zdá.Chceš-li bezpečný byt,nedávej se plavitpo mori v búrlivý čas.Snadnot múže morenastrojit nástroje,že k sobe neprídeš včas.193 (190)U pánuv gratiuzajači malujú,kdo ju najde, každému.Neb zajíc, kde spal rád,nejde tamt druhýkrád,lehne ku kru jinšímu.Tak šlepeje tratí,kdy se spátkem vráti,činí z místa promenu.Pán pro malú vinnunaléza príčinu,dá, co slíbil jinému.194 (191)Nebud, radímt, zradcem,nebo pochlebačemna nekoho pred nekým.Zradíš-li nekoho,prodáš nevinného,zústaneš tež Jidášem.Zradce za svú zradudo temnice kladú,o statky pripravují.Pro jejich neprávostčiní spravedlnost,zámkuv je vyhazují.195 (192)Neraduj se statku,cizímu nabitku,[57]kterys neprávem nabyl.Neb jeden mizernýpeníz zlorečenýdeset jiných by zkazil.Pes take Esopupro stín pustil kost svú,pres vodu jdúc upustil.Stínu se zradoval,kost pro stín zanechal,darmo se vode močil.196 (193)Bohatý je dosti,který bez závistiv statku svojem šafuje.S pokojem zustáva,príčinu nedáva,že lakomství miluje.Ke všem jest príjemný,mnohým dobre činí,víc než sobe lakomec.Kterýž má statku dost,varí ve vode kost,pro skúpost žebrákem jest.197 (194)Drž se spravedlnosti,v tvojej povinnostižádnýt stíhat nebude.Nech kdo jak chce fúkaa na tebe bruká,spravedlnost všudy budeza tebe zastávat.Koho se budeš bát.Neb pravdomluvným lidemsám Buh napomáha,v príčinách spomáhasvým spravedlivým jsúdem.198 (195)Kdo se rád zdeluje,blížného litujev jeho zvlášt nedostatku,ten má požehnáníbez očekávánív svojem maličkem statku.Ale kdo zlodejstvím,prílišným cigánstvímsvú živnost vyhledáva,co dneska vylháva,to zítra chybáva,na malučký čas trvá.199 (196)Prítele ne v štestí,než v jeho neštestímáš často navštevovat.Kdo v statku oplýva,prítelúv dost míva,netreba jich kupovat.Ale k nevolnémupríteli núznémuzrídka se shromaždují,neb bílých koláčúv,cigáni šátorúv,jsúce černí, hledají.200 (197)Máš-li nekde lásku,zanechaj procházku,nečasto tam chodívej.Prítele dobrého,k tobe úprimnéhotez nečasto unúvej.Nebo nové sito,švec[58]také kopytoza novoty schovajú.Kdy se obedere,ledakde po dvoreve smetách se válajú.201 (198)Deš-li na hostinu,zanechaj rodinu,nevláč se s celým dvorem.Snadno te omluví,prijdu ti na divylechkomyslným slovem.Cigán tez šátorem,kurva ze satoremnevelmi vzácný býva.Psa také s kostela,že ho tam netreba,kostelník ven vytvíra.202 (199)Ne vždycky pro statekmáš se jsúdit v svátek,jestli kostel miluješ.Každý čas má svúj čas,kteremz odložit mášjsúd, který učinit chceš.Den páne zrušiti,chrám jeho tupitijest znak bohaprázného,kterýzto kázánío pravem pokánínerád slyší dne toho.203 (200)Nebývej z úžitkembez potreby svedkem,všudy se máš ohledat.Neb časem krahulcihoníc prepelici,orel chce oba zežhrat.Jestlic jednúc obstal,hled abys nezústaldruhýkrát pri nevere.Falešnému svetkupre jeho reč lechkúukazujú za dvere.204 (201)Koláče, mandaly[59]maličkú chut mají,jestli manželku zlú máš.Nech jsú jak nákladnéanebo pripravné,velmi malú chut zhledáš.Vždycky chleb jsúsedskýnež koláč domovskýchutnejší lidem býva.Nebo u susedúpekají chleb z medu,také prísloví býva.205 (202)Paštéky, konfecty[60]nedají nic chuti,jestli z nemilým jídáš.Všeckat chut odpadnea to velmi snadne,když vúle žadnej nemáš.Lepší kyselicu,valaskú zincicuz milým ledakde jídat.Nebo plot s trny plíst,nez zlaté groše čísts tým, koho vidíš nerád.206 (203)Darovaným konomnelapej se k zubom,radnej mluv deogratias.[61]Jestli vdačne prijmeša toho pozbudeš,snád ti dá druhého zas.Kdet darují prase,tam se nerad zase,kde ho upecti máš.Víš dobre, že z lidínekterí litují,co dají, chcú vzíti zas.207 (204)Dáš li dar nekomu,nechlúb se jinému,aby te neodsúdil.Žes vysokomyslným,chlúby žádostivým,protož take štedrým byl.Nechod s farizejmi,kterí své almužnys trúbením rozdávali,aby jejich skutky,pokrytské nabitky,všeci lidé chválili.208 (205)Lásku, jednostajnost,manželskú úprimnostpltníci znamenajú,kterí jednu mysli,aby s prúduv zešli,vesly spolu tahajú.Tak manželstvo milé,kde býva zdarilé,jedným úmyslem činí.Vzlášt v tesnej potrebepomáhají sobe,co pred sebe vzít míni.209 (206)Tresci syna tvéhoza času mladého,dokud se trestat dává.Za mlady strom zehneš,jakkolivek sám chceš,obrátiš, kde se ti zdá.Budet k potešenísyn často káraný,po tvej vúli vyroste,z kteréhoz na starostbudeš míti radost,a to na každem míste.210 (207)Darmo je psa krmit,na slaninu zabit,ze psa bývá vždyčky pes.Bláznu radu dávat,z hlúpym se ostúzatdaremná tez práce jest.Zlého napomínat,psu na stúl hlavu cpat,vždycky pes pod stúl hledí.Kočka tez za myšinechá mléka v misi,beží, jesli myš vidí.211 (208)Kdo bláznive chodí,ten sám sobe škodí,jestli s cesty ven vyjde.Nikdy starú cestupro novú, nejistúneopúštej, neb jindesnadno múž zajiti,do mraku blúditi,nenájdeš-li žádného.Tak radu staréhopro blázna mladéhonezavrhuj vzácného.212 (209)Lidských ruku dílo,byt by vzácne bylozdelané, nekdy spadne.Nemúže stále byt,musí svoj konec vzit,nic není trvanlivé.Slávne fundování,rezby, malovaníod vetrú se zmekčují.Silní Hectorove[62]neb Alexandrovedo času tež panují.213 (220)Furmani od vozúv,masáre od volúvnáhle své rúcho mazú.Ševcovi tež smola,nech je ruka holá,pachnochty[63]se však zmažú.Tak dobrý od zléhotovariše svéhočastokrát se nakazí.Pes také zdalekana človeka šteká,zblízka pred nim uchází.214 (221)Dotud z dbanem chodíslužobnice z vody,dokud se neroztrhne.Zvlášt když na led prijde,snadno se ho zbude,jestli dolu upadne.Zlodej dotud kradechodíc v noci všade,dokud do sídla padá.Koho majú zvesit,nemúž se utopit,jest spravedlivá pravda.215 (222)Lotr za nic nemá,dokud svobodu má,jestli mu právem hrozí.Neb svoje lotrstvíklade za bláznovství,bezpečne časem leží.Kočky na slanine,potkany ve mlynetez bezpecne bývají.Mimo však nadánímináre z pastiamináhle jich polapají.216 (223)Pták častým spíváním,jelen utíkánímmnohýkrát skok stracuje,ryba tez do vrše,[64]když jednúc pustí se,ven z vrše netrefuje.Rozum take lidskýmíva zmysl tešký,nemúž všecko pochopit.Nenarodil se tenčlovek, ktorý by senmohl každý vyložit.217 (224)Ne co sami chceme,o tom psát múžeme,než co se naučíme.Sco[65]byt nemúžeme,jiným zanecháme,pravdu vyznat musíme,že ne všecko víme,vzdycky se učímeabecedu poznávat.Od štýrdvacet literani svaty Peterneumel více kázat.[1]diemant— diamant[2]ovodce— ovocie[3]plundrovaní— zbedačovanie[4]žval— hovoril, táral[5]mokro bratrství— pijanská spoločnosť[6]účinek— skutok, dielo[7]šmihává— šľahá, bije[8]causa(lat.) — príčina[9]nesmyká— nešmýka, nepohybuje[10]biršak(z maď. bírság) — pokuta[11]dálkem— ďalekom[12]korbel— krčah, pohár[13]žlut— žlč[14]pahnet— pazúr, nechet[15]škarlat— šarlát, drahá tkanina[16]quitancia(lat.) — potvrdenka[17]miseria(lat.) — bieda[18]potentat— vládca[19]lanc— reťaz, povraz[20]fortuna— bohyňa šťastia[21]gratia— vďaka[22]helitropium polný— slnečnica[23]rozpačovať— rozvažovať[24]banka— seknutie žily[25]koblihy(z maď.) — krapňa, dolka, fánka[26]borg— pôžička[27]kramár— kupec[28]dach— strecha[29]karpit(z maď.) — čalún, čalúnenie[30]decret— výrok, rozsudok[31]pauk— pavúk[32]fortel, fortieľ— podfuk, fígeľ, obratnosť[33]sirena— morská panna lákajúca plavcov do záhuby[34]obligátor— dlžný úpis[35]šafovať— šafáriť,šafuje— hospodári (zneužíva)[36]fektuje— narába, šermuje[37]poštáva— požičiava[38]baršon(z maď. báršony) — zamat[39]šrám— jazva[40]bruká— kričí, bzučí[41]hofer(z nem.) — domkár[42]hribiatko— žriebätko[43]lát— nadávať, hrešiť[44]zbleka— zvlieka[45]magnes— magnet[46]chám(maď.) — postroj, chomút, záprah[47]vícha— viecha[48]kepkovati— riadiť, viesť[49]decisia— rozhodnutie[50]prescriptia— predpis, recept[51]multiplikovat— rozmnožovať, zväčšovať[52]divisia— rozdeľovanie, rozvrhnutie[53]žáčkove— žiaci[54]ležochladník— ležiaci v chládku, lenivec[55]smačnejší— chutnejší[56]rákoš— vrch, porada, snem[57]nabitek— nadobudnutie, majetok[58]švec— obuvník[59]mandola(z maď.) — mandle[60]konfect— cukrovinka[61]deogratias— bohuvďaka[62]Hectorove— víťazi[63]pachnochty— nechty, pazúre[64]vrša— kôš na chytanie rýb[65]sco— čo
|
Benicky_Slovenske-verse.html.txt
|
Katka volíMinule som sa viezol s dobrým priateľom, advokátom Miškom Halajom z Bratislavy do Košíc.
Vieme, že na takej dlhej ceste sadneme si oproti sebe, hľadíme si zamilovane do očí, vymieňame
si cigarety a traktujeme sa navzájom v jedálnom vozni. Nevideli sme sa dávnejšie, križujúce sa
záujmy nemáme, a tak sa nám zdá, že sme v celej republike najlepší priatelia. Z dlhej chvíle
si vyrozprávame nielen svoje vlastné, ale i všetky cudzie tajnosti, ktoré nám kolú bok a chcú
vyjsť na svetlo božie.Pravda, o deň-dva sa nám rozleží v hlave čo sme to všetko potárali, nadáme si do hlupákov
a daromných tárajov a umienime si, zaprisahajúc sa čím najdôraznejšie, že iný raz budeme ústa
držať zamknuté. I dodržíme svoj pevný úmysel, až sa nám naskytne nová príležitosť na primerané
frflanie.My sme s Miškom tiež takto hrešili a spoliehali sa na svoju (nikomu neznámu) mlčanlivosť.Myslím, že tentoraz môžem vyzradiť niečo z tajností, ktoré mi Miško rozpovedal bez toho,
že by som sa musel obávať, že to dementuje.V budúcnosti sa možno odvážim i na väčšie indiskrécie.Rozpoviem celú históriu tak, ako mi ju Miško rozpovedal.— Vieš, moja drahá ženička, je nie vždy mojej mienky. Ja som vždy jej mienky. Len v jednom
sa rozchádzame (nateraz). Pravdaže si svoju mienku zadržím len pre svoju privátnu potrebu.Máme chyžnú, ktorá patrí do rodu hrdých krásavíc. Volá sa teraz Katka Strnádková. Predtým
sa volala prostejšie len Katka Strnádka. Hlavu nosí ako kráľovná a hľadí na všetko z vysokosti
svojej absolútnej nevedomosti a neznalosti sveta. Netrápia ju nikdy nijaké pochybnosti,
všetko, čo vie, vie iste a nezvratne.Dovolíš, že ti ju opíšem trochu podrobnejšie, aby si sa presvedčil, že je to osoba z tých
lepších, a nielen taká tuctová domáca pomocnica. Pre začiatok poznamenávam, že má veľkú záľubu
v skle. Vždy, keď má na to príležitosť, hľadí na zrkadlo i pol hodiny, alebo na tably obločné
aj vtedy, keď by mala končiť inú prácu. Moja žena hovorí, že nevie ani riadiť, ani pri stole
obslúžiť. Má vraj vo všetkom svoje spôsoby, ktorých oprávnenosť dokazuje pádnym dôvodom, že v
iných službách pracovala podľa nich na uspokojenie domácej panej. A boli to služby
„panskejšie“. Zmetá teda prach pod koberce a núka pri stole vždy z pravej strany. Na naše
striebro hľadí s opovrhnutím, lebo je to len také obyčajné. Tam, kde slúžila pred nami, mali
až akési čínske.Rózka, naša druhá domáca pomocnica, vyzradila mojej žene, že pred nami slúžila u pána
obvodného notára v Kraviciach, u ktorého ako u veľmi rozumného človeka nerobili veľké
ceremónie s jedením, odbavovali ho napochytro v kuchyni, a s daromným riadením izieb tiež nie,
lebo ich čistili len na výročné sviatky.Katke robí nevinnú radosť i tlčenie lepšieho skla a porcelánu. Moja žena jej urobila zavše
preto poznámku, že je slepá, alebo kľavá. Katka na to mykla hlavou a riekla, že hneď myslela,
že sa to milosťpanej nebude páčiť. Keď si moja žena na to dovolila ešte akúsi repliku, sadla
si do kúta a plakala tri-štyri hodiny a oddala sa celkom bolesti na úkor práce, ktorú mala
urobiť. Vtedy ju moja žena zasa upozornila, že obloky môže umývať i keď plače, lebo s tým
systémom nariekania nesúhlasila. Katka sa prišla ku mne požalovať, že jej pani vyčítala, že má
na očiach a rukách „funkcie“ a že ona za to nemôže, lebo sa už s nimi narodila.Je taká múdra, že vie všetko popredku. Žena jej povie:— Katka, vymeň už kvety vo vázach.Katka na to:— No, veď som to už včera chcela urobiť.Chce poslať domov balík poštou a donesie mi poštovú poukážku, aby som jej ju vyplnil.— Katka, veď na to potrebuješ sprievodku a nie poukážku.— No, veď som hneď vedela, že je to nie dobrá karta.Pre také maličkosti nehľadí na ňu moja žena dobrými očami.Ja zasa hľadím na jej okrúhlu, mäkkú briadku dobrými očami. Keby ju i moja Oľga chytila
vše za tú briadku, ako to urobím ja — pravda, len z najrýdzejšej ľudomilnosti — a pozrela by
jej tiež dobrotivo do očí, nuž by jej možno prepáčila niektoré slabôstky.Možno i tú, že má milého — pekárskeho tovariša — s ktorým sa, podľa vlastného priznania,
neschádza len v nedeľu popoludní; podľa údajov Oľgy denne päť-šesť ráz, lebo keď vyjde po
hocičo na ulicu, nepríde naspäť nikdy skôr ako o hodinu. Ten nešťastný pekár vždy na ňu niekde
číha.Pri posledných voľbách do snemu priniesli volebné lístky i pre ňu i pre jej pomocnicu v
hatení domáceho poriadku.Katka všuchla ku mne do kancelárie, keď som tam bol sám.— Môžem sa pána advokáta niečo spýtať? — riekla, jemne skloniac hlavu nabok a dožičila mi
jeden z pohľadov, akými rozpaľovala lásku pekára, myslím, že na trochu privysoký stupeň.Otcovsky som jej odvetil:— Môžeš, dieťa moje.I ukázala mi obálku s kandidačnými lístkami.— Prosím, keby mi ráčili (používanie slovesa „ráčiť“ pokladá sa za znak vyššej
vzdelanosti) povedať, ktorú z tých kartičiek máme odovzdať ja a Rózka.— Katka, to ti ja nesmiem povedať, lebo som tvoj zamestnávateľ a ako taký nesmiem na teba
vplývať, na ktorú stranu máš hlasovať.Katka pozrela na mňa s koketnou prosbou:— No, nech mi len ráčia povedať, ja to nikomu nevyzradím.— Vieš čo, vysvetlím ti celú vec, a tak môžeš sama rozhodnúť, na ktorú stranu budeš
hlasovať. Dobre?— Prosssím pekne.— Vieš, čo je štát?Katka zahryzla spodnú peru a vytiahla obočie dohora.— No, no, aké je to smiešne: štát. Aká otázka. Viem dobre, čo je to. No. Štát je, kde
bývame.— Hm. Doparoma. To bude tvrdý orech, — mrmlal som a nevedel sám napochytre, ako vysvetliť
zrozumiteľne, čo je štát. — Nuž, hm, vieš, čo je štátna forma?Katka sa radostne usmiala.— Pravdaže viem, čo je forma. Ako človek vyzerá. Na Teru od Chovanov hovoria, že nemá
nijakú formu, lebo je taká rozkysnutá.— No vidíš, že vieš. Forma štátu sa určí podľa toho, kto je v ňom najväčším pánom, či
prezident, nuž je to republika, a keď kráľ, nuž kráľovstvo. Náš československý štát je čo?— No, všetci vždy hovoria, že republika. Veď máme i prezidenta, pána Mäsiarika.— No, dobre. A kto rozhoduje, alebo zrozumiteľnejšie, kto rozkazuje v štáte?— No, ktože by rozkazoval? Nuž najväčší pán, pán Mäsiarik.— Nuž, nie pán prezident rozkazuje, ale snem. A vieš, čo je snem?Katka odpovedala urazene:— No, ako by som nevedela. Do snemu máme voliť poslancov.— Čo ty všetko nevieš! Aká si ty múdra. A kto všetko volí do snemu?— No, ten, komu pošlú kandidačné lístky. To veru každý vie.— A komu pošlú volebné lístky?Katka sa víťazoslávne smiala.— Veď to páni v úrade vedia, komu majú poslať.— Pravdu máš.Začal som sa po hlave škrabať.— Hm, nuž, ktorú kartičku odovzdáš pri voľbe?— No, veď to nech mi ráčia povedať.— Tak, tej strany, ktorá sa ti najlepšie páči. A vieš, čo je to strana?— Čo je strana? Nuž sedliaci majú svoju stranu, robotníci svoju, remeselníci tiež a azda i
páni majú svoju stranu.— Dobre. Ďalej Maďari, Nemci, Slováci, socialisti, komunisti, katolíci, židia atď., atď.
Tak do ktorej z tých strán chceš hlasovať? Tvoj otec je roľník a ty si robotníčka, si
katolíčka a Slovenka. Môžeš hlasovať na robotnícku alebo roľnícku, na katolícku alebo
slovenskú stranu. Vyber si.— Neviem, — riekla o chvíľu, — nech mi ráčia poradiť.— Ja, duša moja, tiež neviem. To je tvoja vec.— A oni, pán advokát, na ktorú stranu ráčia hlasovať?— Ja, dieťa moje, budem hlasovať na stranu výrobcov.— Jój, a prečo ráčia hlasovať na tú stranu?— Lebo tá kandidovala môjho švagra na prvom mieste do snemu.— To i ja budem na tú stranu hlasovať.— Ako sa ti páči. Je to iste nie horšia strana ako tie ostatné. Sľubuje práve také belasé
z neba ako hociktorá iná.— Chvalabohu, že viem už teraz, na ktorú stranu mám hlasovať. Poznám pána švagra, keď tu
boli posledne na obede, dali nám po desať korún diškrécie. To sú dobrý pán. Poviem i Rózke,
aby naňho hlasovala. Ďakujem im, pán advokát.Zvrtla sa a ušla.Po voľbe som sa spýtal, na ktorú stranu hlasovali Katka a Rózka.— Nuž, pravdaže na milosťpána, — zvolala Katka s urazeným sebavedomím. — Obidve sme
hlasovali na pána Zámorského. Však, Rózka?— Pravdaže, — dotvrdila Rózka.— Pekne od vás. A kde ste hlasovali, v obecnom, či v župnom dome?— V obecnej kancelárii.Vedel som, že tie opice nehlasovali na Zámorského, lebo som sa hneď po voľbe o tom
presvedčil. Chcel som im trochu zakúriť.— No, dobre. Keď sa zajtra presvedčím, že ste naozaj hlasovali naňho, dám vám po päťdesiat
korún.— Ďakujem ponížene. Ruky bozkávam! — zvolali jednohlasne a radostne.V obecnej kancelárii nebolo ani jedného hlasu na výrobcov, v župnom dome tiež len jediný.
Neviem, ako sa ta dostal, lebo — toto Miško pošepkal — ani ja som nehlasoval na švagra.Ráno som šiel k tým donnám a riekol som im:— Dievčatá, nedostanete po päťdesiat korún, nehlasovali ste na švagra.Kričali a dušili sa, že áno.— Nie, detičky, darmo vrieskate, V obecnej kancelárii nehlasoval na výrobcov ani duch.
Teda ani vy ste nemohli.— Jój, to je nie pravda: to sa museli naše karty stratiť.— Nestratili sa; toľko odovzdaných kartičiek sa našlo, koľko bolo voličov. Povedzte mi
pravdu, na ktorú stranu ste hlasovali.Katka zvolala:— No, dobre, poviem pravdu. Ja som hlasovala na ľudovú stranu.— Jój, necigáň! — zakríkla ju Rózka. — Hlasovali sme obidve na 63. stranu, ako ti kázal
tvoj Adolf.— A aká je to strana? Pekárska, či aká?— To nevedia! — skríkla Rózka, — to je židovská. Veď jej Adolf je žid!Pri večeri mi žena rozprávala, že sa tie dve celý deň vadili; málo chýbalo, že sa jedna
druhej nedali do vlasov.Spýtal som sa Miška, prečo nehlasoval na švagra, keď je jeho strana nie horšia ako iné.— Prosím ťa, beztak sa nesprace do kože. Má byť ešte i poslancom?Myslel som si: ako by ľudia mohli byť spokojní na svete, keď sú všetky ľudské inštitúcie
na takých vratkých základoch postavené ako aj voľby do snemu!
|
Nadasi-Jege_Katka-voli.html.txt
|
Strakatý pásA. Conan Doyle[1]Keď prezerám svoje značky o sedemdesiatich prípadoch, dľa ktorých som za posledných osem
rokov študoval spôsoby svojho priateľa Sherlocka Holmesa, vidím, že je mnoho prípadov
smutných, mnoho smiešnych, mnoho len zvláštnych, ale ani jeden každodenný. Lebo Holmes,
poneváč pracoval z lásky ku svojmu umeniu, a nie aby si nadobudnul majetok, sa nikdy
nechcel pustiť do riešenia prípadu, ak videl, že z neho nevýjde dačo neobyčajného. Medzi
týmito všetkými prípadmi ale nebolo ani jednoho, ktorý by sa bol udal za zvláštnejších
okolností, ako prípad rodiny Roylott zo Stoke Moranu.Táto udalosť sa stala v prvších rokoch môjho spojenia s Holmesom, keď sme ešte bývali v
spoločnom mládeneckom byte v ulici Bakerskej. Možno, že som si udalosť túto zaznačil už
dávnejšie, ale v tom čase som bol ešte viazaný sľubom: mlčať o veci. Môj záväzok prestal až
minulý mesiac, keď zomrela predčasne pani, ktorej som tento sľub bol dal.Bolo to v prvých dňoch mesiaca apríla r. 18**, keď som zobudiac sa ráno, uvidel Holmesa,
ktorý stál už celkom oblečený pri mojej posteli.Môj priateľ vstával obyčajne neskoro; teraz, keď som videl, že hodiny, na krbe stojace,
ukazujú len štvrť na osem, podíval som sa na Holmesa trochu prekvapený, ale aj trochu
neprívetive, lebo aj ja sám som mal rád, keď ma nik nevyrušoval z obvyklej koľaje.„Watsone, ľutujem veľmi, že som vás musel zobudiť,“ povedal Holmes. „Ale nás čaká dnes
ráno spoločná práca. Voľakto zobudil pani Hudsonovú.[2]Ona zase zobudila mňa a ja vás.“„Čo sa stalo? Horí dakde?“„Nie, prišla dákasi klientka. Tak sa zdá, že tá mladá dáma prišla sem veľmi rozčulená,
lebo sa veľmi chce so mnou shovárať. Čaká teraz v prijímacej izbe. Je jasné, že keď sa
mladá dáma vydá na cestu takto zavčasu z rána, že nám má povedať čosi velmi súrneho. Ak by
bol náhodou prípad zaujímavý, som presvedčený, že si ho budete žiadať počuť od samého
začiatku. — Myslel som si teda, že mi budete povďačný, keď vás zobudím, aby ste dobrú
príležitosť neprepásli.“„Môj milý, príležitosť využijem na každý pád.“A skutočne som nemal nikdy väčšej radosti, ako keď som mohol pozorovať Holmesa pri jeho
odbornom pátraní, obdivovať jeho spôsoby, ktoré boly založené vždy na najčistejšej logike;
touto logikou on lúštil prípady, ktoré sa druhému zdaly byť nerozluštiteľnými.Skočil som tedy z postele a za pät minút som bol oblečený, aby som sa môhol zúčastniť
rozhovoru v prijímacej izbe.Dáma, oblečená v čiernych šatách, s tvárou zahalenou hustým závojom, sedela vo výklenku
obloka. Keď sme vstúpili do izby, vstala zo stoličky.„Dobré ráno, pani,“ privítal ju Sherlock veselo. „Moje meno je Sherlock Holmes a tento
pán je môj dôverný priateľ a spoločník dr. Watson. Pred ním môžete hovoriť celkom tak
smelo, ako predo mnou. — Pani Hudsonová urobila dobre, že založila v krbe[3]oheň. Prosím vás, prisadnite si bližšie k ohňu, dám vám doniesť šálku teplej
kávy, lebo vidím, že sa trasiete.“„Netrasiem sa od zimy,“ povedala tichým hlasom dáma, sadajúc si na stoličku, ktorú jej
Holmes ukázal.„A od čoho teda?“„Od strachu, pane Holmes. Som strašne poľakaná.“Pri týchto slovách zodvihla závoj a videli sme hneď, že je jej tvár zmenená strachom.
Bola strhaná a popoľavej barvy a oči jej chodily sem a tam, ako oči uštvaného zvieraťa.Dáma sa zdala byť asi tridsaťročnou, ale vlasy mala už predčasne zošedivelé. Bola celá
ustatá a vyľakaná.Sherlock Holmes si ju obzrel od hlavy až k pätám svojím rýchlym, naraz všetko vidiacim
zrakom.Naklonil sa trochu a chytiac dámu za ruku, povedal jej, aby ju uspokojil:„Nebojte sa, vec bude hneď v poriadku, som o tom presvedčený. Ako vidím, prišli ste sem
z raňajším vlakom.“„Vy ma tedy poznáte?“„Nie. Ale vidím, že máte zpiatočnú železničnú karotku zastrčenú za rukavičkou. Akiste
ste staly veľmi zavčasu, lebo ste šli hodný kus cesty vozmo v ľahkom otvorenom vozíku a po
zlej ceste, kým ste neprišli na stanicu.Dáma sa prudko pohla a dívala sa s úžasom na môjho priateľa.„Ó, milá pani,“ hovoril ďalej Holmes, usmievajúc sa. „Nebojte sa, tu sa nedejú žiadne
tajuplné veci. Na vašom ľavom rukáve ste postriekaná blatom na najmenej siedmych miestach.
Blato je ešte celkom čerstvé. A len na ľahkom, otvorenom vozíku môže človeka blato takto
postriekať, aj to len preto, že ste sedeli na ľavo od kočiša.“„Akoukoľvek cestou ste prišli na to, vaše tvrdenie je správne. Pohla som sa z domu ešte
pred šiestou, prišla som do Laterhadu o štvrť na siedmu a odtiaľ do Londýna prvým vlakom na
Waterlooské nádražie. Pane, nemôžem ďalej niesť tú ťarchu a sošalela by som sa iste, keby
to ešte ďalej malo trvať. Nemám nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť, — okrem jednoho,
ktorý ma miluje, ale bohužiaľ ten mi pomôcť nemôže. — Počula som o vás, pane Holmes; počula
som o vás od panej Faurintoshovej, ktorej ste pomohli v strašnom položení. Ona mi dala aj
vašu adressu. Ó, pane, povedzte, či mi môžete pomôcť alebo aspoň trochu posvietiť do tmy,
ktorá ma obkľučuje? V tomto čase sa vám za vaše služby nemôžem odmeniť, ale o mesiac, dva
sa vydám budem si sama spravovať svoj majetok, potom sa vám odvďačím.“Holmes vybral so svojho stolíka malý soznam, a začal v ňom čosi hladať.„Faurintoshová,“ povedal. „Áno, áno, pamätám sa na ten prípad. Šlo o diadém s veľkým
opálom. Bolo to, Watsone, ešte pred tým, ako sme sa sišli. Môžem vás ubezpečiť, drahá
pani,“ hovoril ďalej, obrátiac sa k dáme, „že budem šťastným, keď sa vás budem môcť zaujať
tak, ako som sa svojho času zaujal vašej priateľky. Čo sa týka honoráru, moje povolanie je
mi samo v sebe odmenou. Môžete mi moje výdavky vrátiť vtedy, keď vám to najlepšie padne. A
teraz vás prosím, aby ste nám rozpovedali všetko tak, ako sa stalo.“„Žiaľbohu,“ začala naša návštevnica rozprávať, „najhroznejšie je, že sú moje obavy veľmi
neurčité; všetko, čo vám môžem povedať, sú len maličkosti. I ten, u koho som v prvom rade
hľadala pomoc, považuje to, čo som mu rozprávala, len za domnienky a fantazie nervóznej
ženy. On to síce nehovorí, ale ja mu vidím na očiach, že tak myslí. Ale o vás som počula,
pane Holmes, že vy viete vaším bystrozrakom vniknúť aj do tej najhlbšej zloby ľudskej duše.
Môžete mi tedy poradiť, ako sa mám vyhnúť nebezpečiu, ktoré mi hrozí.“„Moje meno je Helena Stonerová a bývam so svojim otčimom, ktorý je posledným potomkom
jednej z najstarších saských rodín v Anglii, rodiny Roylottov zo Stoke Moranu.“Holmes kývnul hlavou.„To meno poznám.“„Rodina táto bola kedysi najbohatšou medzi anglickými rodinami a ich majetky ležaly
ďaleko v chotároch súsedných obcí. V poslednom století ale štyria dedičia premrhali väčšinu
majetku; ostalo len niekoľko jutár zeme a dvestoročný kaštieľ, ktorý je ale hypotékami
veľmi obťažený.Posledný pán-šľachtic ťažko biedil. Ale jeho jediný syn, môj otčim, dostal podporu od
svojho príbuzného, tak že sa môhol stať lekárom; odišiel do Kalkuty, kde sa mu dobre
vodilo.Pre jakúsi príčinu ale zbil svojho domorodca-sluhu a horko-ťažko ušiel trestu smrti.
Vysedel si trest v žalári a potom prišiel, na duši zlomený, do Anglie.Dr. Roylott si vzal ešte v Indii moju matku za ženu, pani Stonerovú, mladú vdovu
generála Stonera. — Moja sestra a ja sme boly dvojčatmi a maly sme len dva roky, keď sa
matka vydala za dra Roylotta. — Naša matka mala slušný majetok, ktorý donášal ročite
najmenej tisíc funtov šterlingov,[4]ktorý dala úplne do správy dra Roylotta, kým žijeme s ním v jednej domácnosti;
ale keby sa daktorá z nás vydala, má nám vyplácať ročnú apanážu.Moja matka krátko po príchode do Anglie zomrela pri železničnom nešťastí. Dr. Roylott
zanechal lekárstvo a šiel bývať do svojho starého domu v Stoke Morane. Dôchodok z matkinho
majetku nám zabezpečil slušné živobytie. — A nič nekalilo naše šťastie.Ale od tej doby sa náš otčim veľmi zmenil. Miesto toho, aby sa bol usiloval si získať
priateľstvo súsedov, sa zavieral doma a nechodil nikam a chodil von len málokedy. Aj vtedy
sa obyčajne s dakým pobil. Zúrivú náturu zdedil po svojich predkoch. Pobyt v Indii mu túto
náturu ešte zosilnil.Iné takéto bitky sa skončily pred súdom, tak že sa dr. Roylott stal postrachom celej
dediny; ľudia utekali, keď ho zočili, lebo bol veľmi silný a v rozhnevanom stave ztratil
všetku vládu nad sebou.Nemal druhých priateľov okrem tlupy kočovných cigáňov. Týmto dovolil sa rozložiť na
svojom majetku. — Aj sám chodil medzi nich. Niekedy sa túlal s nimi celé týždne. Mal rád
veľmi aj všeliaké indické zvieratá, ktoré mu jeho známy posielal z Indie. Teraz má čitu[5]a paviána; behajú slobodne všade a naši súsedi sa ich boja ešte väčšmi, ako
samého otčima. — So sestrou sme veľmi mnoho vytrpely. U nás nevydržala žiadna slúžka a tak
sme my dve musely robiť všetku prácu okolo domu. Moja sestra, keď zomrela, mala len tridsať
rokov, ale mala už niekoľko šedivých vlasov, tak ako aj ja mám.“„Vaša sestra tedy už zomrela?“„Zomrela práve pred dvoma rokmi a práve o jej smrti vám chcem rozprávať. Pri takom
živote, aký sme maly, je prirodzené, že sme nemaly príležitosti stýkať sa s mladými ľudmi.
Ale sme maly tetku, ktorá žila blízko Harrowa, a k tejto sme kedy-tedy chodievaly na pár
dní. Sestra Julia bola takto u nej cez Vianoce pred dvoma rokmi: poznala sa tam s jedným
námorníckym majorom a zasnúbila sa s ním.Náš otčim sa to dozvedel, keď sa sestra od tetky vrátila. Nemal proti tomu nič. Ale
dvoma týždňami pred tým, ako sa mala vydávať, sa stala tá strašná udalosť, ktorá má
pripravila o sestru.Sherlock Holmes sedel nazad nahnutý na svojej stolici. — Hlavu mal opretú o podušku, oči
do poly zavreté. — Pri týchto slovách našej návštevy ale otvoril oči a podíval sa na ňu.„Povedzte mi prosím vás všetko o tejto udalosti čo najpodrobnejšie.“„To môžem urobiť veľmi ľahko, lebo sa mi každá podrobnosť vryla hlboko do pamäti.
Spomenula som už, že náš dom je veľmi starý a že bývame len v jednej jeho čiastke. Spálne
sú v prízemí, druhé izby v prostrednom bloku budovy. Prvá spálňa je doktorova, druhá bola
sestrina, tretia moja. Medzi sebou sú nie spojené, ale dvere všetkých sa otvárajú na tú
samú chodbu. Obloky všetkých týchto izieb hľadia na trávnik. V osudný večer náš otčim šiel
včaššie do svojej izby, ako obyčajne. Vedely sme, že si neľahnul spať, lebo sestra zavoňala
vôňu silných indických cigár, ktoré fajčil.Julia nemohúc vydržať silný tento dym, prišla do mojej izby na chvíľku; shováraly sme sa
o jej svatbe. O jedenástej sa sestra sberala spať. U dverí sa ale obrátila a spýtala sa ma:„Povedz, Helena, počula si dakedy v noci zapískať?“„Nepočula som nikdy,“ odpovedala som.„Myslím, že si nemohla zo spánku ty zapísknuť?“„Isteže nie. Ale prečo sa to spytuješ?“„Lebo som posledných niekoľko nocí, vždy asi okolo tretej ráno počula ľahké, ale celkom
jasné zapísknutie. Nespala som tuho a zobudila som sa. Neviem ale, kde to zapísklo. Chcela
som sa ťa už viac rázy spýtať, či si to aj ty počula?“„Nie. Nepočula. Pískali to akiste tí protivní cigáni dakde v sade.“„Možno. Ale ak to boli cigáni, je divné, že si to aj ty nepočula.“„Ach, ja spím o mnoho tuhšie, ako ty. — Sotva to má veľký význam.“Julia sa usmiala a odišla. O pár okamihov som počula, ako sa zamkla.Sherlock Holmes sa opýtal:„Čo ste sa do svojich izieb v noci zamykávaly?“„Áno, vždy. Myslím, že som vám už spomenula, že mal náš otčim čitu a paviána. Pre tieto
zvery sme sa zamykaly.“„Ah, tak! Prosím pokračovať.“„Nemohla som v ten večer zaspať. Mala som jakúsi predtuchu. A okrem toho bola strašná
noc. Fučal silný vietor, dážď bil do oblokov. A naraz sa v tomto lomoze ozval úžasný výkrik
prestrašenej ženy. Hneď som poznala sestrin hlas!Vyskočila som z postele, zahodila si šál a vybehla som na chodbu. — Keď som otvorila
dvere, sa mi zdalo, že som počula ľahunké zapísknutie, také, o akom mi sestra bola
hovorila, a oniekoľko okamžikov som počula úder, ako by bola dákasi kovová doska na dačosi
spadla.Utekala som chodbou a tu som našla dvere do sestrinej izby otvorené, a naraz som zazrela
i sestru. Tvár mala na smrť bľadú, rukami hýbala v povetrí, ako by bola bývala chcela volať
o pomoc, a ona sa sama kývala, ako opitá!Bežala som k nej a chytila ju okolo pásu. Ale v tom ona spadla na zem. Svíjala sa ako v
hrozných bolestiach a údy sa jej strašne krivily. Myslela som, že ma ani nepozná, ale v tom
zkríkla hlasom, ktorý nikdy nezabudnem:„Ó, Bože milosrdný! Helena! Bol to pás! Strakatý pás!“Chcela ešte čosi povedať a ukázala prstom ku izbe otčima, ale nový kŕčovitý záchvat ju
napadnul. — Utekala som, volajúc otčima. On vyšiel zo svojej izby, oblečený do županu. Keď
pribehnul ku sestre, už bola v bezvedomí; on jej nalial koňaku do úst a poslal hneď pre
lekára, ale všetko darmo; sestra už bola mŕtva.“„Len mi ešte povedzte, prosím vás,“ povedal Holmes. „Viete iste, že ste počuli zapískať
a ten ťažký kovový úder? Mohly by ste na to odprisahať?“„To isté sa ma spytoval aj vyšetrujúci sudca. Pamätám sa určite, že som to počula. — Ale
predsa je možné, že sa mýlim, lebo bol vtedy ten strašný výchor a náš dom prašťal celý…“„Bola vaša sestra oblečená?“„Nie. Bola len v košeli. V pravej ruke držala spálenú zápalku a v ľavej škatuľku so
zápalkami.“„To dokazuje, že vaša sestra, keď nastal poplach, zažla zápalku. To je dôležité. A čo
vyšetril súd?“„Vyšetrovali veľmi bedlive lebo mali otčima pre jeho povahu veľmi v podozrení. Ale na
príčinu smrti neprišli: ja som potvrdila, že sa sestra do izby zamkla a že okenice boly
zdnuky zavreté. — Ani na stenách sa nenašlo nič podozrivého, ani na podlahe. Komín z krbu
je síce široký, ale sú v ňom silné mreže. Zistilo sa tedy jasne, že sestra bola pred
nešťastím úplne sama. A okrem toho nemala na tele žiadnej stopy po násilí.“„A čo, — otrava?“„Lekári sestru pitvali, ale nenašli žiadneho jedu.“„A čo si vy myslíte? Čo mohlo byť asi príčinou smrti vašej sestry?“„Mne sa zdá, že zomrela následkom strachu a nervového otrasu, ačkoľvek neviem, čoho sa
mohla zľaknúť.“„Boli vtedy cigáni zase na vašich roliach?“„Áno, tí sú tam skoro vždy.“„A čo si myslíte o tom, že vaša sestra spomenula strakatý pás?“„Dakedy si myslím, že to bol len výkrik bez smyslu, ale dakedy si zase myslím, že sa to
hádam vzťahuje na cigáňov, lebo cigánky často nosia šaty z takýchto strakatých látok.“Holmes zavrtel hlavou, ako človek, ktorý je s dačím nie spokojný.„To sú hlboké vody, hlboké záhady,“ povedal. — „Prosím pokračujte.“„Od tých čias sa minuly dva roky a ja som žila ešte väčšmi osamotená, ako predtým. Ale
pred mesiacom ma môj starý známy, ktorého poznám už viacej rokov, požiadal o ruku. Volá sa
Peter Armitage. — Otčim nemal proti sňatku nič, a máme sa sobrať ešte behom jari. — Od
dvoch dní sa začaly na našom dome robiť prípravy ku svatbe. Stena na mojej spálni sa má
vybrať, takže som sa ja presťahovala do izby, kde zomrela moja sestra. Môžete si predstaviť
môj strach, keď som minulej noci, práve mysliac na osud svojej sestry, počula to slabé
zapísknutie, ktoré pred dvoma rokmi zvestovalo mojej sestre smrť. Vyskočila som, a zapálila
lampu, ale nevidela som nič. Od rozčulenia som ale viacej nemohla zaspať; akonáhle vyšlo
slnce, som sa vytratila z domu, najala koč v hostinci, ktorí stojí práve nám oproti a
utekala som k vám prosiť vás o radu a pomoc.“„Urobili ste dobre. Ale, — povedali ste mi všetko?“„Áno, všetko.“„Slečna Roylottová, vy ste mi nepovedali všetko, vy zakrývate svojho otčima.“„Prečo? Ako to mám rozumeť?“Miesto odpovede Holmes odhrnul čierne čipky na ruke našej návštevnice. Na bielom
zápästku bolo vidieť päť modrých pruhov, stopy štyroch prstov a palca. „Akiste vás ukrutne
trápil!“Helena sa celá zapýrila a zakryla si chytro namodralú ruku.„Môj otčim je veľmi surový človek a hádam ani sám nevie, akú má silu.“V našej izbe nastalo ticho. Holmes sedel, bradu opretú na ruke, a díval sa do ohňa v
krbe.„Toto je veľmi záhadná záležitosť,“ ozval sa o chvíľu. — „Je tu tisíc podrobností, ktoré
by som mal vedieť prv, ako sa rozhodnem, čo mám robiť. Ale nesmieme ztratiť ani okamžiku.
Keby sme dnes prišli k vám, mohli by sme obzrieť vaše izby bez toho, že by nás váš otčim
videl?“„Áno, otčim mi povedal, že má dnes jakúsi prácu v meste. Akiste tedy ho nebude doma celý
deň. Máme ešte starú gazdinú, ale tú pošlem preč, aby vám nezavadzala.“„Výborne! Pôjdete so mou, Watsone?“„Povedal som, že pôjdem.“„Tak tedy, slečna, čakajte nás hneď po obede.“Ona prisvedčila a, stiahnúc si hustý závoj na tvár, odišla.Holmes sa pohodlne oprel o leňoch kresla, zadíval sa na mňa, a potom povedal:„Aká je vaša mienka o tejto historii, Watsone?“„Zdá sa mi, že je to najtemnejšia a najzáhadnejšia záležitosť, o akej som kedy počul. Ak
dáma hovorí pravdu, že steny a podlaha boly neporušené a že sa dvermi, oblokom a komínom
nikto nemohol dostať do izby, tak je jasné, že jej sestra bola sama, keď ju smrť zastihla.
Ale čo znamená potom to pískanie a zvláštne slová, ktoré povedala umierajúca?“„To nemôžem vedieť.“„Je podozrivé, že cigáni boli vtedy na blízku. Doktorovi akiste záleží na tom, aby sa
jeho dcéra nevydala, — musel by jej platiť apanážu. A, ďalej — zapísknutie, kovový zvuk,
ktorý slečna počula, to všetko nám akiste pomôže tajomstvo rozriešiť.“„Uvidíme. Ale najprv pôjdeme do Stoke Moranu a obzreme si sami miesto, kde sa táto
tragédia stala. — Teraz sa naraňajkujeme a potom odídeme trochu do mesta po práci.“*Bola skoro už jedna po obede, keď sa Holmes z mesta vrátil. — V ruke držal kus modrého
papieru, popísaný rôznymi číslicami a záznamy.„Bol som si obzrieť testament nebohej pani Stonerovej; aby som ale správne môhol
pochopiť jeho význam, musel som napred odhadnúť cenu majetku, ktorý poručila. Keď zomrela,
donášal majetok tisíc funtov sterlingov[6]ale dnes, poneváč zemedelské plodiny padly v cene, nedonáša len 750 funtov.
Každá z dcér, ak by sa vydala, mala dostávať po 250 funtov. Je teda jasné, že keby sa obe
dcéry vydaly, by bolo po bez starostnom živote pána doktora. Moja rannia práca nebola tedy
marná: dokázala, že pánu dr. Roylottovi veľmi musí záležať na tom, aby sa jeho dcéry
nevydaly. Teraz ale poďme na miesto nášho bádania, ale si strčte na každý pád revolver do
vrecka. Možno, že ho budete potrebovať.“Zastihli sme ešte na Waterlooskom nádraží vlak do Laterhardu; tu sme si najali bričku a
viezli sme štyri alebo päť míľ pekným krajom sureyským.Čas bol utešený. Veliký bol rozdiel medzi touto krásnou prírodou a medzi chmurnou
záležitosťou, ktorú sme mali riešiť. Môj priateľ Holmes sedel s rukami na prsiach
zkríženými, klobúk stiahnutý na oči, a hlavu sklonenú na prsia. Bol pohrúžený do hlbokého
rozmýšľania.Onedlho sa nám ukázala malá dedina Stoke Moran, a v nej kaštieľ dra Roylotta. Videli
sme, ako sa neďaleko parku prechádza dáma; hneď sme poznali slečnu Stonerovu, ktorá nás už
čakala. Sišli sme tedy z bričky, zaplatili vozkovi a tento sa vrátil nazad do Laterhardu.Slečna Stonerova nám s radosťou šla v ústrety. — „Čakala som vás úzkostlive!“ zvolala,
podávajúc nám ruky. „Všetko sa dobre darí. Dr. Roylott šiel do mesta, a je pravdepodobné,
že sa do večera nevráti.“ Pritom všetkom nám ale sdelila, že by mala veľké obavy o nás, ak
by nás tu pristihnul.„To nás nezmýli,“ odpovedal Holmes, „musí si dať pozor, lebo sa presvedčí, že mu je na
stope ktosi chytrejší, ako je on. Dnes v noci sa musíte zamknúť. Ak by sa proti vám
dopustil dákeho násilia, tak vás odvezieme ku tete do Harrowa. — Teraz nám ale ukážte
všetko, aby sme si to mali dosť času prezrieť.“Kaštieľ bol stavaný so šedého kameňa; vyzeral dosť obšúchaný. Slečna nám ukázala, ktoré
sú okná spálni doktorovej a jej. Skutočne, blízko okna tejto poslednej spálne stálo
lešenie, a bolo vidno na stene vylámaných niekoľko kameňov; ale robotníka nebolo nikde, ani
žiadnych príprav ku práci.Sherlock Holmes sa prechádzal pomaly sem a tam po biednom trávniku a obzrel si zovňajšok
oblokov.„Tento oblok vedie do izby, ktorá bola predtým vaša, tento prostredný do izby vašej
sestry a tento tu do izby doktorovej, avšak, slečna?“„Áno, ale teraz spávam v prostrednej izbe.“„Ale, ako viem, len za ten čas, kým sa bude stavať? — Úprimne ale rečeno nevidím žiadnej
príčiny ku opravám.“„Skutočne, potreby neni žiadnej. — Mne sa ale zdá, že sa opráva len preto, aby som sa
musela zo svojej izby vysťahovať.“„To je v skutku nápadné! A teraz buďte tak dobrá a choďte zavrieť vo vašej izbe okenice
na závoru.“Slečna Stonerova vnišla do izby a zavrela okenicu. Holmes si oblok dôkladne poprezeral a
potom chcel okenicu z vonká otvoriť. Ale to nešlo. Okenica sa zavierala tak dôkladne, že
nebolo na nej ani škárky, kde by sa bol dal prepchať nôž.Potom Holmes poobzeral cez zväčšovacie sklo pánty a skoby okeníc; ale železo bolo silné
a pevne zapustené do steny.„Hm! povedal Holmes, škrabúc sa v rozpakoch po brade, „ak sú tieto okenice z dnuky raz
zavreté, tak ich zvonku nikto neotvorí. Tu voľačo nesúhlasí. Musíme ísť do izby, aby nám
tam dačo záhadu objasnilo.“Malý postraný vchod viedol do úzkej chodby, odkiaľ sa vchodilo do troch izieb:
doktorovej a dvoch sestár.Holmesa prvá — Helenina — izba nezaujímala a preto sme rovno vnišli do izby, kde teraz
táto spávala, a kde stihla jej sestru strašná smrť. Bola to malá útulná izbička, s nízkou
povalou a širokým, otvoreným krbom tak, ako to býva v starých domoch v kraji. Náradie
úhľadné, ale jednoduché. V izbe stála skriňa so zásuvkami v jednom kúte, v druhom postel s
bielou, vyšívanou pokrývkou, a na ľavo od obloka stál malý toaletný stolík. Ešte dve
rákosové stoličky, a máme celé zariadenie izby pred sebou. Dosky, ktorými boly steny
vykladané, boly dubové, ale črvotočinou voskrz prevŕtané.Holmes postavil jednu stolicu do kúta a sadol si na ňu. Jeho oči hľadely po izbe sem a
tam, hore-dolu; prezeral každú maličkosť v izbe.„Do akej izby sa cengá s týmto zvoncom?“ opýtal sa po chvíli, ukazujúc na silný povraz
od zvonca, ktorý visel pri posteli; strapec, v ktorom sa povraz končil, ležal na hlavnici.„Do izby našej gazdinej,“ odpovedala slečna.„Tak sa zdá ale, že je toto zariadenie novšie, ako ostatné v izbe.“„Otčim ho dal spraviť len pred pár rokami.“„Vaša sestra si to žiadala mať?“„Nie. Ani neviem, či ho čo i len raz upotrebila. Ak sme dačo potrebovaly, šly sme si to
vykonať samy.“„Skutočne, i mne sa zdá tento zvonec je tu zbytočným. Teraz mi ale dovolíte, aby som si
obzrel aj podlahu.“Holmes si ľahnul na brucho a plazil sa — v ruke so zväčšovacím sklom — po podlahe sem i
tam a veľmi pozorne prezeral škáry na nej. — Potom celkom tak poprezeral aj dubové dosky,
ktorými boly steny pokryté. Potom si stal ku posteli, sklonil sa nad ňou a zahľadel sa na
stenu, pozerajúc na ňu od hora dolu. — Konečne chytil povrázok na zvonci a prudko ním
trhnul. Zvonca nebolo počuť.„Čože?“ zkríknul, „veď je to zvonec len tak na oko!“„Čo nezvoní!?“ Spýtali sme sa obaja so slečnou.„Nezvoní. Veď je povraz ani nie pripevnený ku dákemu drôtu. To je veľmi zajímavé.
Pozrite len! Povraz je zavesený na jakýsi háčik, práve tam, kde je malý otvor pre
ventilátor.“„Aké je to zariadenie bez smyslu. — Nikdy som to nepozorovala.“„Áno, to je velmi podivné,“ mrmlal Holmes pre seba a ťahal povraz ďalej. „Niekoľko vecí
je v tejto izbe veľmi nápadných. Na príklad: čo to bol za staviteľa, čo zaviedol ventilátor
len do súsednej izby, namiesto, aby ho bol otvoril na zdravý vzduch do zahrady?“„Tento ventilátor sa urobil tiež len nedávno,“ povedala slečna Stonerova.„Hádam vtedy, keď sa robil aj zvonec?“„Áno, vtedy. V tom čase sa robily vôbec všeliaké podobné malé zmeny.“„Čudné zmeny!“ zvolal Holmes. „Čudné! Zvonce, čo nezvonia, ventilátory, ktoré nevetria.
Dovolíte, slečna, teraz si obzreme spálňu pána doktora.“Izba dra Roylotta bola väčšia, ako predošlé, ale bola tiež tak jednoducho zariadená.
Jednouchá poľnia posteľ, malá polička, plná kníh — lekárskych a vedeckých, fotel pri
posteli, jednoduchá drevená stolička pri stene, okrúhly stôl a väčšia železná škriňa; to
bolo všetko náradie. Holmes chodil po izbe a prezeral všetko do najmenších podrobností.„Toto tu je čo?“ spýtal sa naraz, poklepajúc na železnú škriňu.„Listiny a papiere otčimove.“„Videli ste túto škriňu dakedy otvorenú?“„Len raz pred niekoľkými rokmi. Pamätám sa, že bolo v nej plno papierov.“„Neni v nej na príkad mačka?“„Mačka? Nie. Aká to zvláštna myšlienka!“„Tak tedy toto čo znamená?“Sherlock Holmes vzal do ruky malú misku na mlieko, ktorá bola položená na železnej
škryni.„U nás sme nikdy nechovali mačky. Ale otčim má paviána a čitu.“„Pravda. Ale čita je o mnoho väčšia, ako mačka a pochybujem, že by jej bolo dosť mlieka
z tejto misky. Túto vec by som chcel mať objasnenú. Záhady sa množia.“Holmes pristúpil ku drevenej stoličke, kľaknul si ku nej a sedadlo skúmal s najväčšou
pozornosťou.„Ďakujem vám. Vec mi je už celkom jasná,“ vstávajúc, pri čom kládol do vrecka zväčšujúce
sklo. — „Haló! Tu je ešte čosi zaujímavého!“Predmet, ktorý Holmes zbadal, bol malý psí bičík; visel zavesený na rohu postele. Bičík
bol ale skrútený a sviazaný, že tvoril jakési oko.„Toto je zaujímavé,“ povedal Holmes, berúc bičík do ruky. Raz je pravda: keď sa vzdelaný
človek oddá hriechu, býva najhorší zo všetkých zločincov. Ale myslím, že som už videl dosť.
Slečna Stonerova nás zavedie teraz do sadu.“Ešte som nikdy nevidel tvár svojho priateľa tak zamračenú a obrvy tak stiahnuté, ako keď
sme vychodili z doktorovej izby.Holmes sa hodnú chvíľu prechádzal po sade a my dvaja so slečnou Stonerovou sme sa medzi
tým shovárali. Konečne Holmes pristúpil k nám.„Slečna Stonerova, je pre vás veľmi vážne, aby ste sa mojej rady pridŕžali čo
najprísnejšie. Vec je veľmi dôležitá. Nemáte ani chvílky na rozmýšľanie. Váš život visí len
na nitke.“„Urobím všetko, čo mi rozkážete.“„Po prvé: ja a môj priateľ strávime túto noc vo vašej izbe. A síce to urobíme takto:
tamto z toho hostinca je vidno oblok vašej izby. Vy sa večer zavrete do vašej izby, — dajme
tomu, poviete otčimovi, že vás bolí hlava. Keď počujete že si ľahnul, musíte okenice
otvoriť a položíte na oblok lampu. To bude znak pre nás, že môžeme prísť. Potom odídete
tíško do izby, kde ste spávali predtým. — Hádam jednu noc môžete spať v tejto izbe, vzdor
tomu, že sa prerába.“„Áno, urobím tak. Ale čo budete robiť vy?“„Strávime noc vo vašej izbe a budeme sa usilovať vypátrať príčinu toho, čo vás tejto
noci zobudilo.“Slečna Stonerova zbledla a položiac ruku na Holmesovo rameno, povedala:„Tak sa mi zdá, pane Holmes, že vám je celý prípad už jasný. — Pre milosrdenstvo božie,
povedzte mi, čo bola príčina smrti mojej sestry?“„Ešte dočkám, kým sa mi vec celkom vyjasní a kým budem mať celkom určité dôvody.“„Ale mi aspoň povedzte, či sa nemýlim, keď si myslím, že zomrela od náhleho strachu?“„Nie, to nemyslím. Myslím, že bola tu príčina o mnoho citelnejšia, väčšia. — A teraz,
vás musíme opustiť, lebo by bolo všetko pokazené, keby nás dr. Roylott tu prichytil. S
Bohom! Držte sa hrdinsky a urobte všetko tak, ako som vám povedal. Ak sa tak stane, tak vás
ubezpečujem, že vás zachránime pred nebezpečím, ktoré vám hrozí.“Odišli sme do hostinca „u koruny“. Dostali sme hneď izbu, ktorú sme si žiadali. Odtiaľ
bolo dobre vidieť vrátka, ktoré viedly do sadu, ako aj celý kaštieľ.Pred večerom videli sme dra Roylotta ako sa vrátil domov. Jeho vysoká postava sa
vypínala statne popri kočišovi, ktorý ináče tiež nebol malý človek. Mládenec nemohol naraz
otvoriť dvierka a my sme celkom jasne počuli, ako sa doktor surove naň osopil a hrozil mu
zaťatou päsťou.Vozík zmiznul medzi stromami a o chvíľu sme videli svetlo preblesknúť cez listy stromov;
v izbe zapálil doktor lampu.Sedeli sme vo tme, ktorá bola čím diaľ, tým väčšia, keď sa tu naraz Holmes ozval:„Viete Watsone, že rozmýšľam, či vás mám na tú nočnú výpravu sebou vziať? Lebo to bude
veľmi nebezpečné podujatie.“„A čo by bolo aké nebezpečie, ak som vám potrebný, pôjdem s vami. Máte už určitú mienku
o celej veci?“„Mám. Mal som už, keď nám slečna Stonerova rozprávala svoj príbeh. A vy ste dačo zbadali
v tých izbách?“„Videl som šnúru a ventilátor a zdá sa mi to byť trochu nápadným, lebo neviem pochopiť,
na čo tieto veci môžu tam byť. Zvonec ktorý nezvoní a ventilátor taký úzky, že by potkan
sotvy cezeň prešiel.“„Vidíte, a ja som už doma vedel, že takéto čosi tam nájdeme. Rozpomeňte sa: slečna
Stonerova bola spomenula, že jej sestra raz zavoňala dym doktorovej cigary. — Ak dym z izby
doktorovej prešiel do súsednej izby, tak si je ľahko domysleť, že vedzme: diera — musela
byť veľmi malá, lebo by ju vyšetrujúci sudca bol ináče zbadal.“„Dobre, ale čo je na tom zvláštneho?“„Nuž, ak inšie nie, tak sú to všetko veľmi zvláštne náhody: doktor dá urobiť ventilátor,
zavesiť šnúru nad posteľ a o krátky čas dáma, ktorá v posteli spávala, zomrela. Neni to
nápadné?“„Ja v tom nevidím nič zvláštného.“„A okrem toho: nezbadali ste na posteli nič?“„Nezbadal.“„Je pribitá ku podlahe. Videli ste dakedy postel, ktorá by bola železami pribitá ku
dlážke?“„Pravda, to som dosiaľ nikdy nevidel.“„Dáma nesmela a nemohla, ak by bola chcela, posteľ preložiť na druhé miesto. Posteľ
musela vždy stáť na tom jednom mieste, pod ventilátorom a povrazom.“„Počujte, Holmes, začínam trochu chápať, kam smerujú vaše myšlienky. Prišli sme práve v
najvyšší čas, aby sme prekazili nový, lotrovsky vymyslený zločin.“„Aj dobre vymyslený, aj lotrovský. Ale doktor nemyslel na to, že môžu byť druhí ešte
šikovnejší, ako on. My mu sekneme dneská hlbšie, ako sám chce. Ale máme strašnú noc pred
sebou. A preto si vyfajčme pokojne po fajočke, aby sme sa na pár hodín dostali aspoň v
myšlienkach do druhého sveta.“Zapálili sme si fajky a mlčky sedeli.*Okolo 9. hodiny zhaslo svetlo v doktorovej izbe a celý jeho kaštieľ sa pohrúžil do tmy.
— Pomaly sa míňal čas, až konečne, okolo 11. hodiny, sa zablesklo svetlo vo tme práve proti
nám.Vyskočili sme. To bol signál pre nás.Keď sme vyšli von, Holmes povedal hostinskému, že ideme na návštevu ku známemu a že
budeme u neho možno celú noc.O chvíľku sme už boli na malej cestičke; dul studený vietor. Šli sme rovno, za svetlom,
vychodiacim z izby. Prešli sme cez otvor v starom zváľanom plote a kráčali sme ticho medzi
stromami. — Chystali sme sa práve prejsť cez trávnik pred domom, keď tu naraz z poza domu
vyletel jakýsi tvor, ktorý sa podobal škaredému dieťaťu. Tvor skočil skrývenými údami na
trávnik a bleskurýchle zmiznul vo tme.Ostali sme ako prikovaní od úžasu. Holmes chytil kŕčovite moju ruku. Ale v tom sa už
potichu zasmial a zašeptal mi do ucha: „To je doktorovo hospodárstvo. Zabudli ste na
paviána?“Ale bola tu ešte čita. Mohli sme očakávať, že nám naraz skočí na krk. Priznávam sa, že
mi odľahlo, keď som sa, vyzujúc si, ako Holmes, topánky, videl v izbe, kam sme s Holmesom
obaja oblokom vliezli. Holmes zavrel ticho okenice, preniesol lampu na stôl a poobzeral sa
po izbe. Bolo všetko tak, ako sme ho po obede zanechali. — Potom pristúpil ku mne, a ticho
mi zašeptal do ucha:„Najmenší šuchot by nám mohol všetko pokaziť. Musíme sedieť po tme, lebo by doktor mohol
zazreť svetlo cez ventilátor.“ Prikývnul som.„A nezaspite, Watsone, lebo by vás to mohlo stáť život. — Nahotujte si revolver, ak ho
bude treba; ja si sadnem sem ku posteli a vy tamto na tú stolicu.“Vybral som svoj revolver a položil ho na stôl. Holmes doniesol sebou dlhú, tenkú
trstenicu a položil ju na postel ku sebe. Ku trstenici položil škatuľku švíbaliek a ohorok
sviečky. Potom zahasil lampu a my sme ostali sedieť vo tme.Na toto mlčanie nikdy nezabudnem. Nebolo počuť ani hlásku, ba ani dych, vzdor tomu, že
môj priateľ sedel odo mňa len na dva kroky v celkom takom napjatom očakávaní, ako ja.Cez okenice nevnišiel do izby ani slabý papršlek svetla. — Len raz bolo počuť pod
oblokom dlhý fňukavý zvuk, na dôkaz, že čita bola na slobode. Kdesi v dialke bily hodiny na
kostolnej veži. Akými dlhými sa nám zdaly byť tieto štvrť hodiny!Odbilo polnoc, jednu hodinu, odbilo aj tretiu a my sme ešte vždy sedeli ticho na svojich
miestach.Náhle, krátko po tretej, sa zablesklo svetlo od ventilátoru. Svetlo skoro zhaslo, ale
miesto toho sa po izbe rozšíril zápach horiaceho oleja a rozpáleného kovu. V susednej izbe
ktosi zažal zlodejský lampáš.Počul som zvuk celkom lahučkého pohybu, ale potom zase všetko ztíchlo. Len zápach sa
stal prenikavejším. Za pol hodiny som sedel, majúc sluch napnutý do krajnosti.Potom náhle bolo počuť iný zvuk — celkom tichý, tlumený zvuk, akoby tenký obláček pary
unikal stále z dákeho kotlíka. — Ale v tom okamžiku, keď sme začuli ten zvuk, Holmes
vyskočil, zažal zápalku a začal zúrive šľahať trstenicou do zvonovej šňúry.„Videli ste, Watsone, videli ste?“ zasupel Holmes.Ale ja som nevidel nič!V okamihu, keď Holmes zažal zápalku, som počul ľahké jasné zapísknutie, ale náhly
záblesk svetla, ktorý oslepil moje ustaté a na tmu privyknuté oči, mi znemožnil videť, čo
to môj priateľ tak zúrive odháňal. Zbadal som ale, že tvár jeho bola na smrť bledá a že
bola pokrytá úžasom a výrazom hnusu.Holmes prestal šľahať po šnúre, ale díval sa stále ešte na ventilátor. Tu sa zrazu ozval
do tichej noci najstrašlivejší výkrik, aký som kedy v mojom živote počul. — Rozliehal sa
vždy hlasitejšie a hlasitejšie, ako prenikavý jakot boľasti, strachu a zlosti. My sme
ostali strachom primrazení.Neskoršie nám ľudia rozprávali, že tento hrozný krik prebudil ľudí v dedine, ba počuli
ho až vo fare, ktorá bola dosť vzdialená. Naše srdcia nám na okamžik prestaly biť a chvíľu
sme sa dívali s Holmesom jeden na druhého, ako vyjavení. Konečne krik zatíchol v tichej
noci.„Čo to všetko znamená?“ vyrazil som konečne zo seba.„To znamená, že je po všetkom,“ odpovedal Holmes. — „A možno, že sa dobre stalo tak.
Vezmite revolver a poďme do izby dra Roylotta.“S veľmi vážnou tvárou zažal Holmes lampu a kráčal predomnou na chodbu. Dvarazy zaklepal
na dvere doktorovej izby; ale z izby sa nik neozval. Potom chytil kľučku; dvere sa otvorily
a my sme vstúpili držiac v rukách revolvere.Videli sme zvláštne divadlo.Na stole stál zlodejský lampáš; jasný papršlek svetla vychádzal z neho a osvetloval
železnú skriňku, ktorá bola otvorená. Pri stole na drevenej stoličke sedel dr. Roylott, v
dlhom, šedivom župane, zpod ktorého vyčnievaly jeho nahé členky; na nohách mal obuté
červené turecké papuče.Na lone mu ležal krátky bičík, ktorý sme boli deň pred tým obdivovali. Brada Roylottova
bola obrátená hore a oči jeho hľadely ztrnule do kúta pod povalou. Okolo čela mal ovinutý
podivný, žltý pás s hnedými fľakmi; zdalo sa, že ho má tuho obviazaný na hlave.Keď sme vnišli, doktor sa nepohnul; ani sa neozval žiaden zvuk.„Pás! Strakatý pás!“ zašeptal Holmes.Pristúpili sme k doktorovi.V tom sa ale pás na jeho hlave pohnul a vo vlasoch doktorových sa zjavila sploštená
hlava a nafúknutá šij ohyzdného hada.„To je močiarová užovka,“ povedal Holmes, „najjedovatejší a najnebezpečnejší had Indie.
Doktor skonal už desiatimi sekundami potom, čo ho uštipla. Násilia zabije obyčajne toho,
kto ho páše a zločinec padá do jamy, ktorú prichystal druhým. Musíme napred hada zahnať do
jeho skrýše; potom prevezieme slečnu Stonerovu do lepšieho domova, ako je tento prekliaty
dom. Aj policiu musíme upovedomiť o tejto tragédii.“Holmes pri týchto slovách bleskurýchle schytil bičík z nehybného lona doktorovho, hodil
oko rýchlo na hlavu hadovu a ztiahol ho dolu z doktorovej hlavy; niesol ho v ruke,
vystretej ďaleko od tela a hodiac ho do železnej škriňky, zavrel ho do nej.*Tak zišiel zo sveta dr. Grimesby Roylott. Nemusím rozprávať, ako sme sdelili výsledok
našej výpravy ustrašenej slečny Helene, ako sme ju vypravili ku tetke do Harrowa, ako sme
vec oznámili policii, a ako táto potom úradne vyšetrila, že doktora zabil jeho miláček-had,
keď sa s ním neopatrne zabával. Čo mi v tejto veci nebolo ešte jasné, to mi cestou domov
sdelil Sherlock Holmes sám.„Musím sa vám priznať, milý priateľu,“ — začal mi vykladať cestou — „že som zo začiatku
šiel nepravou cestou. — Ukázalo sa, aké nebezpečenstvo hrozí tomu, kto si utvorí mienku o
veci prv, ako by ju sám bol vyšetril. Prítomnosť cigáňov a slovo „pás“, ktoré nešťastné
dievča vyslovila v smrteľných úzkostiach, bolo dostatočné, že som šiel po falošnej stope.
Zachránilo ma ale to, že som hneď zaujal správne stanovisko: taktiež videl som hneď, že
nebezpečenstvo nemohlo prísť na slečnu ani cez dvere ani cez oblok. Moja pozornosť sa
obrátila hneď, ako som už spomenul, k šnúre a ventilátoru, ktoré boly oba nad postelou. Keď
som videl, že šnúra nevedie k žiadnemu zvoncu, a že je postel pribitá k dlážke, mal som
hneď podozrenie, že je šnúra len na to, aby sa dačo mohlo po nej dostať z ventilátora do
postele. Na hada som myslel hneď, akonáhle som zvedel, že doktor dostáva všeliaké zvery z
Indie. Bol som na pravej stope.Muž tak prebitý, ako doktor, a ktorý bol ešte k tomu dlho v Indii musel prísť na
myšlienku zabiť svoju obeť jedom, ktorý by sa nedal žiadnou chemickou cestou vykázať z krve
obete. — K tomu ešte jed účinkoval strašne rýchlo. Bolo by treba veľmi bystrého zraku, aby
dakto mohol zbadať dve malé bodky na koži, ktoré zostaly po uštipnutí hadom. Potom som
rozmýšľal o zapísknutí. Bolo jasné, že doktor musel po vykonanej vražde hada zavolať nazad;
ešte pred ránom, lebo prítomnosť hada pri mŕtvej by ho bola prezradila. — Doktor vycvičil v
tomto hada akiste pomocou mlieka, aby sa vtedy vrátil, keď on chce. Doktor vpustil hada
ventilátorom do dcérinej izby v čase, ktorý pokladal za najvýhodnejší. Vedel, že sa had
spustí po šnúre do postele. Možno, že had bol takto viac razy v posteli, bez toho, že by ju
bol uštipnul, ale konečne k tomu raz muselo prísť.Toto všetko mi bolo jasné ešte prv, ako som bol v doktorovej izbe. Preskúmajúc stolicu v
jeho izbe som videl, že si stával častejšie na ňu, — prirodzene len preto, aby dočiahnul
ventilátor. A keď som uvidel železnú škriňku, misku na mlieko a bičík, bol som si svojej
veci istý. Kovový zvuk, ktorý slečna Helena počula, povstal vtedy, keď doktor zavrel do
škriňky strašného hada.Viete, videli ste sami, čo som potom robil. Počul som hada zasyčať — počuli ste akiste
aj vy — zapálil som sirku a útočil som naňho.„Hada ste tedy chceli zahnať nazad.“„Zahnal som ho, a had sa potom vrhnul na svojho vlastného pána. Musel som ho pár razy
udrieť, tak že sa prebudila v ňom jeho zlá príroda a hodiť sa na prvého, kto sa mu dostal
do cesty. — Keď uvážime vec celkom nestranne, som zapríčinil smrť dra Roylotta ja. — Ale
nemôžem povedať, že by ma za to svedomie veľmi hrýzlo.“Prel. Z. ml.[1]A. Conan Doyle, angl. spisovateľ, ktorý sa stal chýrnym tým,
že uviedol do svetovej literatúry nový typ:detektíva(d. sa
volá policajt, ktorý chodí nie v uniforme, ale v občianskych šatách a tak stopuje
zločincov; každý väčší policajný úrad má detektívov. Inde ich volajú aj policajnými
agentami).SherlockHolmes, mladý človek, veľmi vzdelaný a
nadaný, z passie pomáha stopovať zločinné a vôbec záhadné prípady. Je nie úradným,
ale privátnym detektívom. Chodí všade so svojím priateľom-lekárom, drom Watsonom,
ktorý potom Holmesove prípady opisuje. U Holmesa obdivujeme jeho neobyčajne ostrý um,
ktorý myslí prísne logicky, a vidí spojitosť udalostí aj tam, kde druhý človek nevidí
nič. Holmes si všíma všademaličkosti, z ktorých zatvára potom
na udalosti stavšie sa alebo ešte len stať sa majúce. Conanové rozprávky o Holmesovi
sú nielenzábavné a napínavé, ale aj nadmierupoučnélebo nás učia správne mysleť a pozorovať.[2]Meno domácej panej, u ktorej bývali dvaja priatelia Holmes a Watson.[3]V Anglicku kúria väčšinou dľa starého zvyku ešte i teraz v krboch, je ako náš
kozub, len že je položený bezprostredne pri podlahe.[4]1 funt št = 24 K.[5]Čita iným menom lovecký leopard; patrí do triedy mačiek, ale okrem hlavy a chvosta
sa podobá psovi. V Indii upotrebujú tohoto krvožižnivého zvieraťa ku loveckým
cieľom.[6]24,000 K.
|
Doyle_Strakaty-pas.txt
|
DiabolHostinec u „Zlatej hviezdy“ bol plný ľuďmi. Všetky stolíky boly obsadené, len jeden
väčší stôl na záhlaví jedálne bol neobyčajnou pečlivosťou prikrytý, kvetmi ozdobený a
opatrený nápisom: „Obsadený.“Hostia bavili sa tichým rozhovorom, len pri okrúhlom stole, na pravej strane jedálne,
ozýval sa veselý smiech.Zrazu však nastalo ticho, bo vošla celá spoločnosť vyšších dôstojníkov. Uvoľnili sa a
zasadli okolo kvetmi zdobeného stola.Nadporučík Milko Kvetniansky slávil svoje povýšenie na kapitána a z radosti nad týmto
postupom hostil svojich dôverných priateľov.Pri chutnej večeri rozpriadol sa živý a veselý rozhovor, potom nastalo voľné
besedovanie, pri ktorom veselí hostia statočne pripíjali na zdravie hostiteľa. Oheň ťažkého
vína zasypal ich tváre rudou žiarou a roziskril oči.Hostiteľ statočne pil so svojimi priateľmi, ale — ako sa hovorí — víno bolo zlé, lebo
jeho otvorenosť zmenilo v bezohľadnú hrubosť, žarty v posmech a vojenskú odvážlivosť v
urážlivú zpupnosť.V akej miere rástla veselosť jeho priateľov, v takej miere stával sa Kvetniansky vážnym
— až zasmušilým a nafúkaným.„Spíš, kamarát? Či čo robíš, keď si razom tak onemel?“ ozval sa súsed Kvetnianskeho,
džugnúc ho lakťom do boku.Kvetniansky miesto odpovedi zašomral niekoľko nesúvislých slov: „Protivný netvor…
strašidlo… ohava… pravý diabol“ a uprene hľadel polosklenenými očami smerom ku naproti
stojacemu stolu. Súsed sledoval jeho pohľad a videl tam sedieť škaredého človeka širokej,
nadutej tvári, ostrých, čiernych, vytreštených očú, nad ktorými sa dvíhaly silné čierne
obrvy, od ktorých ťahal sa veľký, široký nos, pod ktorým sa šírily svisnuté ústa s akýmsi
neobyčajným, skoro škodoradostným úškľabkom. Zdal sa byť asi päťdesiatnikom. Veľkú ploskatú
hlavu opierajúc o široké dlane, uprene hľadel na Kvetnianskeho.Súsed upozornil ostatných priateľov na čudáka a títo pustili sa do hlasitého smiechu a
robili o ňom rôzne strakaté, ba i nemiestne poznámky.Podivný cudzinec sa vôbec nepohol a tak skúmal driečneho Kvetnianskeho, ako by bol
obdivoval jeho súmernú krásu a porovnával ju so svojou protivou.Kvetniansky znervóznel od upreného, dotieravého zraku čudáka a zlostne zvolal: „Tú
škaredú ropuchu naučím, aby ma nepozoroval.“ Vzal niekoľko karát, ležiacich na stole, a
šmaril ich do tváre neznámeho. V kruhu dôstojníkov nastal hlučný smiech a potlesk.Neznámy nepovedal ani slova. Z karát si vybral tú, ktorá mu zasiahla pravé ucho, vopchal
ju do vrecka a ďalej pozeral na Kvetnianskeho tým istým vyzývavým pohľadom, ako predtým.„Ten chlap je zakuklený medveď!“ riekol Kvetniansky.„Ba slon!“ dodal druhý.„Slon? Čo slon! Mefisto — diabol!“ nadhodil tretí.„Nechajte ho! Čo vás po ňom!“ napomínal štvrtý, vidiac, že hostia pri ostatných stoloch
začínajú šomrať a znepokojovať sa.No, Kvetniansky znova chytil niekoľko karát a preklínajúc, hodil ich do špaty. Karty sa
odrazily od jeho ruky, ktorou si chránil oči. Ani toto nevyviedlo neznámeho z kľudu.
Chladnokrvne vybral si jednu z karát, uschoval si ju, nepustiac oči s Kvetnianskeho.Toto mladého, horkokrvného a silným vínom rozjareného kapitána už naozaj rozhnevalo,
shrnul i ostatné karty a mrštil ich prudko do neznámeho, zahrešiac mu tak po vojensky.Hostia, pohoršení týmto výstupom, povstávali od stolov a poodchádzali…Neznámy vybral si zasa celkom pokojne jednu kartu, vložil do vrecka ku druhým dvom,
pošiel ku Kvetnianskemu a riekol mu s úsmevom: „Pán kapitán, vy neviete dobre cieliť; ja
mám v tom väčšiu zručnosť a zbehlosť a preto za každú ukrytú kartu dám vám jednu lekciu.
Tri postačia na výučbu. S prvou lekciou môžeme začať hneď zajtra.“„Dobre,“ odvetil ľahostajne mladý kapitán.Nato ustálili zbrane, čas a miesto súboja. Neznámy sa zdvorile uklonil a odišiel.*Druhého dňa Kvetniansky so svojimi sekundantmi skôr sa objavil na určenom mieste, ako
jeho protivník. Dlho však nemusel čakať, bo po niekoľkých minútach prišiel i tento s dvoma
svedkami i lekárom. Nakoľko súboj mal sa konať pištoľami, ťahali lós na prvú ranu.Šťastie prialo Kvetnianskemu. On mal začať.Keď už v predpísanej vzdialenosti stáli proti sebe a padlo znamenie súboja, Kvetniansky
nacielil… spustil — ale netrafil…Neznámy sa usmial, rieknuc: „Ráčite byť nervózny, pán kapitán. Pri takomto vážnom
výkone, kde sa jedná o život a o smrť, musí si človek zachovať istú chladnokrvnosť. Ráčte
si vziať príklad odo mňa. Ako vidíte, som úplne pokojný, tichý. Smrteľne vás neraním, veď
máme ešte dve výučby mimo tejto. Pošteklím vás na pravom uchu, bo prvá vami hodená karta
dotkla sa tiež môjho pravého ucha.“ Nacelil… spustil… a na pravom uchu Kvetnianskeho
vykvitla červená ruža…Lekár pozrel ranu a riekol, že je ucho len ľahko poškriabnuté, čo sa za niekoľko dní
zahojí.Neznámy, lúčiac sa s Kvetnianskym, vrátil mu prvú kartu so slovami: „Nech sa vám páči,
pán kapitán, vraciam vám prvú zálohu. Do videnia pri druhej výučbe.“ Odišiel.Kvetnianskemu akási ťarcha ľahla na dušu. Nahnevano hľadel za odchádzajúcim a slovo
„diabol“ sa mu mimovoľne vykĺzlo z úst.*Prešiel rok a kapitána Kvetnianskeho preložili do iného mesta.Už takmer všetci zabudli na záhadnú udalosť, odohratú v hostinci u „Zlatej hviezdy“, len
Kvetnianskemu tlačila myseľ i dobrú vôľu, ako trápna mura…V snách často vídaval škaredú tvár neznámeho, a to v takej obrovskej veľkosti, s
vytreštenými očima, s tým škodoradostným diabolským úsmevom, že sa jej zavše bál… No, viac
sa bál toho dňa, ktorého sa objaví táto ohava, tento diabol, a vyzve ho k druhej výučbe,
pri ktorej ho iste zničí.Tieto desivé myšlienky rušily jeho duševný kľud, ničily šťastie lásky, ktoré sa blažene
usmievalo zo známosti s plukovníkovou dcérou, krásnou Oľgou. Oľgu celou dušou i srdcom
miloval a veľmi sa tešil, že našiel ozvenu svojich citov v jej srdci a v anjelskej duši.Z tohoto raja šťastnej, mladistvej lásky má ho vyrvať tento diabol?Radšej by sa videl bojovať na fronte, ako so dňa na deň tohoto hrozného človeka
očakávať.Dnes slávi svoje narodeniny jeho zbožňovaná Oľga… Dnes, aspoň dnes, chce zapudiť všetky
mátoživé myšlienky a chce sa plným dúškom napiť blaženosti. Oľge poslal utešenú kyticu
bielych ruží a jej otec pozval ho na obed. Napadlo mu, či by nemohol pri vhodnej
príležitosti požiadať o jej ruku. Sadol na pohovku a premýšľal… Zrazu sa spamätal, pozrel
na hodinky a videl, že je už čas, aby sa vystrojil na vzácnu návštevu. Keď si obliekal
parádnu uniformu, začul klopať na dvere. „Slobodno!“ zvolal apaticky. No, zmeravel, vidiac
vkročiť svojho „diabla“.„Ráčťe odpustiť, pán kapitán, že vás vyrušujem, ale, súc na cestách, dozvedel som sa, že
sa tu ráčite zdržovať a ste, chvála Najvyššiemu, zdravý. Nemohol som odolať, aby som vám
neurobil svoju povinnú poklonu.“„Zajtra som k službám, dnes nemôžem, lebo som pozvaný k plukovníkovi na obed,“ riekol
Kvetniansky.„Počul som, že má peknú dcéru a radi vás vidia. Gratulujem ku skorému sobášu. Škoda, že
si svoju záležitosť nemôžeme hneď vybaviť; zajtra zasa ja nemôžem; musíme to odložiť na iný
čas! Tak sa zdá, že sa bojíte, pán kapitán. Nebojte sa!“ dodal ironickým úsmevom a odoberúc
sa, odišiel.V Kvetnianskom vrela krv zlobou, vybehol za svojim diablom, volajúc: „Halló! Kedy si to
dnes prajete?“„Hoci hneď teraz,“ znela odpoveď.Kvetniansky pozrel sa na hodinky a — na oko celkom chladnokrvne — riekol: „Dobre. Ešte
mám toľko času.“ Myslel si, že mu dnes iste roztriešti hlavu.„Tak sa mi páčite, hájenie cti je najsvätejšou povinnosťou človeka. Dovolíte, aby vaši
svedkovia boli i mojimi svedkami?“„Nedbám,“ odvetil Kvetniansky. Keď už stáli na osudnom mieste s pištoľami v ruke, riekol
cudzinec: „Zadržme ten istý poriadok, ako predtým. Pán kapitán, ráčte strieľať!“Kvetniansky cielil… strelil… ale strela preletela ponad hlavou neznámeho.„Vysoko ste cielili,“ poznamenal cudzinec.„Úmyselne…“ zašomral Kvetniansky.Neznámy skúmave sa pozrel na mladého krásavca a povedal: „No, veď ja vás tiež
nezohyzdím. Druhá karta mi narazila na ľavú ruku; vrátim vám to!“Tak sa aj stalo. Kvetniansky bol škriabnutý na prostrednom prste ľavej ruky. Poranenie
bolo ľahké, lekár vymyl ranu a zaviazal ju celkom malým obväzkom.„Myslím, mladý pane, že ste spokojný i s druhou výučbou. Šetril som vás, lebo veľmi
vážny výkon máte pred sebou. Nech sa páči, tu vám vraciam druhú kartu. Ešte mám jednu. Ešte
jednu výučbu máme prekonať. Ešte raz… ešte raz… S Bohom!“ Nato sa vzdialil so slzami v
očiach.Kvetniansky a jeho sekundanti s údivom sa pozerali jeden na druhého, kladúc si otázky,
prečo zdôraznil tie slová „ešte raz“, prečo bol taký dojatý a čo znamenaly tie jeho slzy?…Záhadná vec.*Na veľkých manévroch sa kapitán Kvetniansky vyznačil a tým si ešte väčšmi získal
plukovníka.Keď Kvetniansky pred troma rokmi požiadal o ruku ich dcéry, bez každej námietky mu ju
prisľúbili, predpokladajúc, že jej budúcnosť pri jeho boku bude najlepšie zaistená, nakoľko
nielen u vojakov, ale aj vo verejnosti tešil sa veľmi dobrej povesti, čo sa chovania, cti a
charakteru týka.Ale veľká starosť a trápenie zaľahly na snúbencov a Oľginých rodičov, leby kapitán
Kvetniansky, keď sa chce oženiť, bude potrebovať kauciu, ktorá sa toho času od dôstojníkov
požadovala. Kde ju vziať? Plukovník nemal toľko peňazí. Nádherné vedenie domu pohltilo
všetky jeho príjmy a tie skromné úspory, ktoré má uložené vo dvoch peňažných ústavoch,
sotva stačia na slušnú výbavu. Čo robiť?Kapitán Kvetniansky tiež nemal peniaze, lebo bol synom veľmi chudobných rodičov, ktorí
umreli ešte počas jeho štúdií.I Oľga bola smutná, ale predsa ho zavše posilňovala vo viere:„Nie reptať a zúfať, ale trpeť a úfať je znakom zmužilosti. Netrať nádeje!“„Moja drahá Olinka, čo nám pomôžu nádeje?… Nádej je posledným majetkom nešťastného,
ktorým sa aj žobrák môže honosiť.“„No, nesmieš to tak tragicky ponímať. Ja, vidíš, pevne verím, že sa Boh nad nami smiluje
a pomôže nám dospeť k cieľu.“„Ako? Nazdávaš sa, že k vôli nám bude zázraky robiť?“„On má veľa spôsobov, ktorými môže pomáhať. Naša čistá láska vznáša sa k Nemu ako
skrúšená modlitba, ktorú iste vyslyší.“„Aká si šťastná, Olinka moja, že vieš sa kojiť takýmito naivnými snami!“„Ver, že Boh je najväčšou potechou v nešťastí a ten, kto Boha ztratil — ztratil všetko.“*Kvetniansky — ako obyčajne — veľmi namrzený prišiel domov. Hodil sa na pohovku a ťažké,
čierne myšlienky vírily mu v hlave. Myslel, že ju rozpolia.„Načo žiť, keď niet žiadneho východiska z bludišťa temnej beznádejnosti?… Či nebolo by
lepšie jedným výstrelom z revolvera urobiť koniec všetkému?… Lepšie veru!…“ Siahol do
vrecka a vytiahol revolver. Pred očima sa mu razom zatmelo… len malý jasný bod sa jagal v
tme. Bod sa začal zväčšovať, stále riastol, a keď dosiahol veľkosti vozového kolesa,
objavila sa v ňom jeho zbožňovaná Oľga s anjelským pohľadom a s nežným úsmevom na krásnej
tvári… Žasnul nad neobyčajnou vidinou, revolver mu vypadol z ruky na pohovku, potom rezko
vstal a vystrel ruky po krásnom zjave. No, zjav zmizol… zrazu sa rozodnilo, spamätal sa… Na
to začul klopať na dvere. „Kto to môže byť o takomto čase?“ Prišiel mu na um jeho „diabol“…
„Čo, i po troch rokoch by mátožil?“Klopanie na dvere sa opakovalo.Kvetniansky stŕpol. Chytro schoval revolver do vrecka, popravil si uniformu a neistým
hlasom riekol: „Slobodno!“Do izby vstúpili dvaja neznámi páni. Kvetniansky si voľne oddychol…„Prosím úctive, máme šťastie s pánom kapitánom Milom Kvetnianskym?“ pýtal sa z nich
jeden zdvorile.„Áno, ja som kapitán Kvetniansky,“ odvetil oslovený.„Prichádzame od majstra Urbaniča, ktorý vás srdečne pozdravuje a posiela túto malú
truhličku,“ riekol neznámy, a vezmúc truhličku z rúk svojho sprievodcu, oddal ju
Kvetnianskemu.Tento ju odobral a položil na stôl.„Kľúčik od truhličky je, prosím, v tomto liste,“ riekol zasa neznámy a odovzdal
kapitátnovi lístok vizitkového formátu.Kvetniansky položil lístok na truhličku.Nato neznámy vytiahol z vačku malú listinu, podajúc ju Kvetnianskemu, riekol: „Ešte
jednu prosbu máme, pán kapitán. Ráčte nám túto potvrdenku podpísať. Potrebujeme ju ako
dôkaz, že sme truhličku a kľúčik statočne odovzdali.“Kvetniansky zamračeným zrakom letmo prebehol podanú listinu a spýtal sa: „Kto je to ten
Urbanič? To meno som už počul, ale na osobu sa nepamätám.“„Poznáte ho dobre, pán kapitán; je to váš diabol.“„To nepodpíšem a nič neprijímam. Všetko, čo ste priniesli, ráčte odniesť,“ riekol
nahnevaný Kvetniansky.„Neráčte sa rozčuľovať, pán kapitán, listinu nemusíte podpísať. Máme nariadené, aby sme
truhličku s kľúčikom nechali u vás i vtedy, keď aj prijatie vaším cteným podpisom
nepotvrdíte. Úctive sa vám porúčame!“ Slušne sa uklonili a odišli.Kvetniansky zmeravel. Naľakane sa pozrel na čiernu, z ebenového dreva umelecky
vyrezávanú truhličku, ako keby v nej tušil ortieľ smrti…„Čo by v nej iného mohlo byť, ako zbraň? Pištole alebo revolvery, ktorými chce ten
„diabol“ zakľúčiť tretiu svoju výučbu, ktorými ma chce zničiť… Ach, Oľga, Olinka, môj drahý
anjel, náš smutný osud je spečatený… my nikdy nebudeme svoji…“Umorený takýmito desivými myšlienkami, hodil sa na pohovku.*Týždeň uplynul a truhlička ešte vždy nedotknutá stála na stole v izbe kapitána
Kvetnianskeho. Teraz ho však prešiel strach a rozhodol sa ju otvoriť. Nervózne vyňal z
lístka malý pozlátený kľúčik, otvoril ju a na samom vrchu zbadal tretiu, poslednú to kartu,
ktorú si Urbanič v hostinci u „Zlatej hviezdy“ pri osudnej afére uschoval a ktorú mu mal
vrátiť pri tretej výučbe. Pod kartou ležala silná obálka listová s objemným obsahom a pod
touto elegantná kazeta s drahocennými šperkami ženskými.Kvetnianskemu srdce rýchlym tempom začalo biť a dych sa mu zastavoval od prekvapenia.
Zimničnou dychtivosťou vzal list, pretrhol obálku, v ktorej pri obšírnom dopise nachádzala
sa vkladná knižka prvej svetovej banky, znejúca na päťdesiattisíc zlatých.Mladý kapitán bol v hroznom vzrušení. „Čo toto všetko má znamenať? Čie je to? Komu to
patrí? Azda mne?“ opakoval si v mysli. „Možno, v dopise najdem rozluštenie tejto podivnej
hádanky.“ Rozložil list a čítal:„Mnohovážený pán kapitán Milko Kvetniansky!Predovšetkým nutno mi Vás úctive žiadať o láskavé odpustenie, že som Vás toho večera,
keď ste so svojimi priateľmi v hostinci u „Zlatej hviezdy“ oslavovali svoje povýšenie na
kapitána, nahneval a urazil svojím, na Vás upreným pohľadom.Na ospravedlnenie tohoto svojho, dľa Vášho pojmu snáď neslušného chovania, dovoľujem si
Vám podať krátky úryvok svojho životopisu.I ja som bol mladým a milujúc prírodu, miloval som ľudí a skúmal ich život. Ideálom
mojím bolo zobraziť týchto ľudí a jednotlivé výjavy z ich života. I stal som sa maliarom.
Bohaté dedictvo po zámožnom strýkovi umožnilo mi zdokonaliť sa v umení. Pri svojej prvej
výstavke soznámil som sa s krásavicou, jakú som dotiaľ vo svojom živote nevidel. Sledoval
som ju od tých čias neprestajne, bo zahorel som k nej láskou mladého umelca. Zbožňoval som
ju ako anjela krásy, akého som len v nej a vo svojom umení videl. Dozvedel som sa, že je
dcérou po nebohom architektovi Žilovskom a že žije v skromných pomeroch so svojou chorľavou
matkou. Rád by som im bol pomohol a spríjemnil ich život, lebo polovicu dedictva po nebohom
strýkovi mal som ešte v banke, ale nemohol som sa priblížiť k týmto dámam, lebo som vedel,
že by mnou i mojou pomocou opovrhly, nakoľko príroda pri udeľovaní telesnej krásy bola ku
mne veľmi macošská. Toto nešťastie sa ma však nikdy nedotklo natoľko, ako vtedy. Zaopatriac
si jej podobizňu, ľúbil som ju, bozkával a nosil ju pri sebe, ako drahý talizman… Keď sa
však moja zbožňovaná kráska vydala za bankového úradníka, istého Kvetnianskeho, div, že mi
srdce bôľom nepuklo. Nechcel a nemohol som vidieť iného človeka šťastím oplývať pri jej
boku, preto rozhodol som sa odísť niekam do ďalekej cudziny… Ju som však neprestal milovať
a na všetkých svojich obrazoch žien zvečnil som krásu Vašej nebohej matky. Je pravda, že
kritika mi neraz vytýkala, že všetky krásne ženy na mojich obrazoch majú takmer tú istú
tvár, tie isté ťahy, oči i ústa. No, vzdor tejto kritike moje obrazy tešily sa veľkej
obľube obecenstva a i popri vysokých cenách dobre sa míňaly. Nielen dobré meno, ale aj
značný majetok som si zadovážil nimi.Keď som sa po dvadsiatich rokoch vrátil z cudziny, dozvedel som sa, že Vaša pani matka
už nežije. Celý rok som smútil za ňou a krášlil jej hrob kvetmi…Prešlo zasa mnoho rokov, až stretol som sa s Vami v hostinci u „Zlatej hviezdy“.
Frapantná podoba Vašej matky mi hneď prezradila, že ste jej synom, a keď som sa od čiašnika
dozvedel Vaše ctené rodinné meno, preniesol som na Vás lásku, ktorou som zbožňoval Vašu
nebohú mamičku. Najradšej by som Vás bol vyobjímal a vybozkával, ale spoločenská slušnosť
mi to nedovolila. Vás to urazilo a začala sa komédia s kartami. Od tých čias sledujem každý
Váš krok a každý Váš čin. Poznám všetky Vaše záležitosti i pomery rodiny, s dcérou ktorej
mienite sa oženiť. Viem i príčinu, pre ktorú sa nemôžete sobrať. V prílohe Vám zasielam
čiastku svojho dlhu. Toto Vám prichodí z kapitálu, ktorý som si zadovážil obrazmi Vašej
nebohej matky, ako dedictvo po nej. Vašej neveste ráčte láskave odovzdať tu pripojený
svadobný dar, ktorý som voľakedy pripravil ako svadobný dar pre Vašu mamičku.Po mne však nepátrajte. Odchádzam spokojne zasa preč, ani sám neviem, kam… Odchádzam so
slzami v očiach, ktorými sa mi srdce rozplakalo. Buďte šťastný!Zdraví Vás:Michal Urbanič,akademický maliar (Váš „diabol“).“
|
Urbanek_Beh-zitia.html.txt
|
Gábor VlkolinskýNedarmo v slávnosť Turíc (ako námuž známo je), keď tiahli do chrámu,ponúkol Ezech druha Gábora,by pripojil sa k Marke, dievčineto Tomášovie: voľky-nevoľky,no poslúchol ho; i keď ulomilsi orgovánu byľku, za pannousa švižko pobral, by ju sprevodil.„Veď dovolíš, šak —“ zvolal, „aby smepospolu išli?“ pritom pospešiac,že zahrali mu zvučno ostrôžky,dolmána kraje zvláli krúživé,prehodeného vľahce prez plecia,„dovolíš, Marka…?“ „Ja dbám —“ vetilamu ledabolo, lesklým spevníčkomtvár pricloniac si zľava, od strany,skiaď slnko jaré zahrievalo ikam dostupoval práve mládenec.„Aj cestuje sa to vždy veselšievo spoločnosti — nemám pravdu, čo?“sa zasmial, klobúk (za nímž jarabémal brko) lepšie k očiam pritlačiv.„Za cesta — veru,“ riekla s dôrazom,s posmieškom istým, „človek samotnýdosť chytro mohol by aj poblúdiť —“„Nuž vidíš, aké šťastie pre oboch!“on čulo na to, „takmer také, jakpre oných tam dvoch (kynom pokázalvtom za Ežovci, ktorí kráčalisi zvoľna družne —); či nie, Marienka…?“„Och, hrozné šťastie, vskutku…“ v rozpakochči zmrzelá skôr hlesla potichu,snáď ani nedočul; i zrýchlilakrok, až jej sukne — ako na brodeby prúdy šumné — len tak zriasneliv šust prez opätky strojných čižmičiek,zbrnkali svetlé stuhy plecničné,a mriežavý stín stromov nad cestuovislých lenže zmihal postavou,zjav nestačiac jej ani zatemniťni zjasniť nadosť. „Ja, veď nie tak zas,tak náhlo. — Predsa dosť včas dôjdeme:toť, ešte ani nezazvonili!Poriedku vídať z domov vychádzať —ľaď, u Krištofov raňajkujú len:zrieť oblokom, jak hrabú lyžice —Pomalšie…“ zdržal Gábor. „A či var’tých dohoniť chceš…?“ opäť narážkouju zhačkať zmyslel; ale dozrev aj,jak na to drmla plecom v nevoli,chod zmiernila tiež: ustal. — Pozvŕtalperečkom v prstoch ešte zroseným;doň zadíval sa, hútal. Povedľavtom vrzgli dverce. Starec zjavil sav nich nahrbený, ale v mentiekepreds’, v líščej čiapke… (Jób to Petrovie);o palicu sa spieral, šúchajúctak ťupkal. — Toho zhliadnuv Gábor, muprivolal: „Dobrô ráno, sváčku, hej! —Ako ste spali…?“ Hlavou kývol kmeť:„Ech, nebárs, synku, nebárs — kašeľ zlý,ech, mrcha posteľ —“ „To ste mali ver’len doma sedkať…“ „Synku, Turíce,viem, ostatné —“ „I čoby!? —“ Odkašľal:„Ech, úvrate tu — A veď schodil somdosť roličky…“ „Nuž, len si pomaly…“a k Marke sponáhľal sa. „A čo taksamučká?“ počal znova. — „Z vašich viacnik do kostola nejde?“ „Nemôžu — “„A prečo?“ „Preto — Ba hej: tato, tensa zberá, ide — (Obzrela sa vzad,na ústach trpkosť; nevidiac ho všakísť, vzdychla —) Mama — hlava bolí ju…“„Bo búrili vás v noci —?“ „Neviem, kto?“„Nuž, ktorí máje boli stavali,vás splašili, tí…“ „Neviem o ničom.“„Pred oblokami nezbadalas’ ichčnieť pekne-rúče hodne nad hálku,jak oltárne by sviece v páre —?“ „Nie —“„A ani sa ti nesnívalo, ktoich u vás sadil?“ „Mne sa nesníva.“„Nemožno!“ „Prečo? —“ spoza knižočkyvzozrela placho v oči druhovi,až schveli sa jej riasy mihalníc,na vlasoch stužka vánkom podlietlai tkla sa šije mládencovej. „Nuž,“k nej prichýlil sa, zvážnev razom, „nuž:bo panny vo snách vidia, kukajúsťa okienkom by vo svet ďaleký —A kým tak hľadia, neraz uvidianestatým i to, čo už odstalo,ej, navždy, navždy — na čom premeniťniet moci, ej, niet…“ „Nepleť, prosím ťa —“ho zahriakla, a príkry bol jej hlas,„skôr mládenci! Vieš?…“ Zápyr prehnal jejpo zbledlom líci, ňadier pohnutieznať dával otras riedkej kosičky.Zrak odvrátila priam aj k trávnikomzazelenelým bujne, zvlnenýmtráv, šťavín čajsi tu-tam výspamiv ligote ešte rosnom, nad nimižsa pretekali v ihrách lastovky,jak nožničiek by hajno strižkalona lúčoch slnka, tieto pazderímpadali zlatým… stadiaľ k obrubevŕb kol potoka valiacej sa, jakby schlpili sa dymy striebristé —povyše k stráňam jasným, k skaliskám,čo nad dedinou hradmi strmejú —až utíšená sklopila ho adoriekla: „Pováž: kostol pred namii veľký sviatok — a ty figľuješ —“„Máš pravdu, Marka,“ vľúdne prisvedčil,„hej, slávnosť — lenže pováž zase ty:radostná slávnosť! — A keď radostná,nuž nepôjdeme hádam plačúci,čo? Povedz…“ „Tedy vlastne drážiť maje úmysol tvoj…“ „Drážiť?!“ zhíkol — „Jaťa hnevať…?“ Kročil jakby do gliedy,dolmánik sepnul k plecu, popod nossi prsty sšimral, hladil sťaby fúz,až zholil ho — „Kde myslíš?… Božechráň!To ešte!…“ Zvrtol znova perečkomi povoňal ho. „Ozaj voňavýtoť orgován, a krásne rozvil sa.“„Veď kmášu ho aj, lámu detiská —“„Kto zná, či malé? Kto zná? — Napríkladja nevčerajší tiež mám z neho; mnevšak privolilas? — Nuž a kebych taksi karafiát jeden zaprosilz tej tvojej kytky: dáš mi — ?“ „Uhádol.Božedreviny budeš? —“ Schechtal sa:„Driemoty zahnať, ašak? — Pekne ver’,za úcta!… Vidíš, ja bych príčinumal skorej cnieť si; lebo či som užtak starý, Marka? — Odpúšťam ti však,a ku klinčeku, áno, muškátik,ten prijmem —“ „Plno. Inde pýtaj si —“„Kde? Nemám kde, mi uver! Na moj’…“ „Nič.Len dočkaj, dôjdu —“ „Nuž a čo by hneď:ja od teba chcem…“ a vtom čiahol ajpo pierku chvatom; Marka zbránila,no na čas len, bo v spechu obranyz rúk upadla jej na zem kytica:on nelenivý bystro priskočili zdvihol ju a vzniesol korisťou,v tvár deve patriac zrakom žarkavým.„Tak vyberiem si ja sám —“ „Nesprobuj!“zakazovala vzdorne. „Takoj vráťmi celú… Gabo! Nerob, preboha!To mrzko…“ Ale neslúchal. Len keďuž vybral, čo chcel, z kytky, vtedy jupodával spiatky Marke zdvorilei s omluvou, by prepáčila vraj…No ona: „Zadrž si!“ mu odsekla.A ani oňho viac sa neozrúc,poď v nohy, pošla temer útekomdol dedinou — až zmizla u fary:že Gábor, pierce kladúc za klobúk,nezbadal, len keď kus už bola preč;i ledva stihol aspoň privolaťjej víťazivo: „Pekne ďakujem!“ —Čo ďakoval a komu Gábor: dosťby dochodiaci cestou medzitýmznať boli chceli, najmä mládenci;no zamlčal. — Sám podnet vďaky nájsťsíc nebolo tak ťažko, lebo veďsťa trofej trímal v hrsti bukrétu,ju hájil proti druhov nápadomi spôsobom až drsným: „Chlapci, kuš!“ich odpudzujúc, „bo vás …“; od kohovšak mal ju, ktorá mu ju dievčinaak ozaj dobrovoľne podala:to tvrdým bolo pre nich orieškom.I oborili naň sa s dotazmi,podchytávali rozlične ho — „Trc!“mu Jonáš, „našiels’ iste odhodok…“„Skôr vydrel ju len, verte!…“ Pavol zas.„Ba, bračekovci, motýľ všadebol!“v to Elek, „radím krielcia vyskúbať mu —nač kváriť má nám v každej záhradke?Čo nejde už raz medzi plešivcov,kam dávno patrí…?“ Prepukli v smiech. „Nie,kamarát, nie tak!“ iný na to, „hriechmu ubližovať. — Hlavu vsadím, žeod nevesty ju dostal! Od tej…“ Ležni tieto reči, trebárs šteklivéi zapáravé, nepohli ho, bysa priznal; huckal ich len: „Hádajte!“a usmieval sa samospokojne.Tú tedy hádku ďalej hádajúc,stúpali krepko — vľavo ku fareskrútili; tiahnu hore návrším —— Chrám totižto stál dúžom na kopci(v úzadí, k juhu, majúc výbežokvelebných Tatier: jakby zázračnýkýs’ vranec z čriedy bol sa vyrazili zvirgav, s hrivou mračne vlajúcouobzora krajom cválal k západu,snáď aby, keďže slnce pripeká,i vlastný ho škrie oheň, čím skorejv pláň nozdry vnoril, nachlípal sa vĺn,kde prúdy poja Váh i Orava).I príkre stezky viedli ku nemupomedzi porast krovín všakých, lenkde-tu sa spätiac k stínnej besiedke,na oddych zvúcej — ináč strmé, jakby dokladom, že k spáse duševnejvždy vedie cesta trudná, tŕnistá.Pri uhloch lipy vzrástli obramimu sťaby strážou, vôkol pažiť ažnadvihnúc kľukatými koreňmi,jak hrozitánskych hadov chumáčom;i konárovím, na ňomž spletalonavyše sto liet prsty pilnými— i teraz pletie jaro ozdobne —od nehôd chránia vetchý jeho krov.Bo podstav len čo dostal pevnejší,múraný totiž, jehož otvoryod dlane užšie okienka sú krýpt,kam ukladali kedys’ — vchádzajúchneď pred oltárom, za obruče keďodchlopili kameň — cirkvi prednejších,zvlášť z Malo-Vlkolína, patrónovskutočných, členov šľachty pravdiveji srdcom-duchom, silných vo vierea blahorodných činu hrdinov(nie sebcov dneška bohaprázdnych, cnosťtupiacich každú, podlé trstiny,zhýralcov zvleky…): — deti po školev rozpuste svojom neraz vyškrabúsa k oblôčkom tým, drievcom šparchajú,či všetečne dnu hádžu skalôčky,no očujúc hurt, buchot po rakvách,alebo holý spatriac hnát či leb,i s krikom často ,Ide pá’rechtor!’aj cupnú strachom, rozpŕchnu sa vraz —Ostatne celý zbudovaný bollen z hmoty, akú skytal blízky les,odetý jedle hladkou doštinou(zdnu k tomu pekne zmaľovanou ajarabeskami, kvetín vencami…),jak domec šindľom prosto pokrytý,kríž spredu hálkou, nazad korúhev —nu, kostol jeden z artikulárskych.Opodiaľ druží sa mu zvonicatej istej skladby s viežkou šišakupodobnou, dlhým kosmým príkrovoms ním spojená súc, popod ktorý všakprv chodba, zrovna od jej bránice,tak potom schody vedú početnéku hlavným jeho dverám: k portálutiež bez okrás, no zato úpravy,jak bránou bol by ozaj toho tamdnu neraz v onej hymne velebnejspomínaného hradu pevného…Naľavo úboč šíra: cintorín —Aj zoraná je zhusta, číry rov;porastlá býlím, chrastím rozličným:nik nezdepce ich, nevykynoží,zavili každé znamä v svoju chvoji zahladzujú hroby v nepamäť.Až krušno pozrieť… Čiže človek náštak zabúda? Tak chytro vysycházdroj uňho lásky, z nehož pamiatokvtač plachá píja?… A preds’ závoj tenzapomenutia je snáď najkrajším:však miesto stĺpca, krížka u hlavyvyvráteného vkrátce hniloboupostaví starostlivá prírodanáhrobník zápäť: sochu rastúcu!života symbol, pravý pamätník:ker kaliny tu skvetlý — osikutam šeptajúcu večné tajomstvá —A zderie-li plášť rovov podzimoknezbedný, nový utká vďačná jari nádhernejší, nímž si perly sĺzaj nesmrteľné hviezdy poutrú,nietoby chmára prchajúca snom…— Len pri spodku, hneď poblíž zvonice,tam rady mohýl krytých kameňmis okázalými u hláv pomníky:ten na temeni s miskou obetnou,jejž plam však v prvom vzblku skamenel,tie s urnami, v nichž pleseň zelená,či s turbány skôr? Možno… U tých, hľa,pred služieb božích zavše počiatkommlaď zhromaždí sa mužská: nebodaj,by uvideli, za chodníčkom jaksi panny vykračujú, mladicepomedzi divých ruží kríky, viacvšak uzardelé v obličajoch nežtie ruže samy, týchto vonný dychpri každom krôčku rozvievajúc, šiatšuchorom duriac v kolot vozdušný —až zniknú v nízkej viežky bránici.A neraz popri inej príbavketen-ktorý šarvan (päste na bedrácha v tyle širák) čítať vezme sasôch nápisy a slabikuje — ,F-a-r-k-a-s’: čo to, kto vie? — Bolo to tam: ,vlk’!mu druhý — Zatým ,Ber-ta-lan’: zas čo? —Ber, Taljan! Nuž to… Chichot skrsol — ,S-z-uľ! čajsi zomrel? ,Meg-h’ ale var’že narodil sa?… Pravda: po smrti!Joj, múdre! Ďalej — ,Al-das’ — Nebohýpán rechtor vše bol zjačal: ,Halgaš! Ps…’to tedy bude najskôr i tam stáť,smrť riekla: ,halgaš’ — Kýveš uchom, ženie? Tak ty lepšie prelož, Ondro… Takhieroglyfy lúštia po svojom,hľadajúc rozum v nerozume, niťtej motaniny, že i v cmiteri,i v smrti ešte robia rozdielytí odštiepenci… delia sa i tam,a prečo? Kto ho tam zná? — Aby snáďpozorom našským takto zakryli,že obyčajní smrteľníci sútiež, prach i popol? čiže v reči tejvar’ myslia tušiť dať, že zosnulýchich tobôž lepší laská osud? Imsmotánka i tam…? Hlúposť nad hlúposť!Dosť ľahko: žobrač ľahla povyše,i nohami im durká do lebiekči prihŕňa svoj hmyz im… V žití tom,hej, inam pošli, inam — ale nech!Tie pomníky, toť, ošumeli už:zub času zrýpal ich lesk, okrasy,písmená zhrýza. — Naklonil sa ten,ten kolpak zhodil; tamto kameň v črepzdrvený — skleslo onde zábradlie…Kde dedič slávny? Pýchy nástupca?Čo nezavrátia pominuteľnosť,ju neopravia?… Môž’, niet ani zač…I oni takhľa letia v záhubuna zhavranelcov vetchých perutiach,na netopierích blanách mľandravýchtiež pustnú — zhynú — potopia sa k dnuv národa vlnách zdravých, záchvatomvzprúdených jarným, ako zaplavívzbúrená rieka hatí rárohy - -Tam zastali si i dnes mládencia strežú príchod panien, nejedenna srdci s vrelou túžbou zhliadania;a prikvitne-li jeho dievčina,priam spozorovať na ňom premenu;prv rozpaky, hneď hrdosť vzdmutých pŕs,len výraz jej dať, iste zaplesáv tom prevolaní: Páčte, druhovia!Toť krása — ruža, ktorá skvitla mne…Aj Tomášovie Marka o chvíľusa objavila svahom — opleckojej srieňom svitlo z škárok zelene;pár ružičiek si v chôdzi odtrhla,a stezkou, zraky k zemi upreté,prešmykla, srnkou skokla v bránicu.Ju zbadali tiež. Ktorýs’ prehodilviac šeptom: „Jaksi bledne, civeje…“„Podistým želie ešte za Ežom,podistým — Ozaj škoda dievčiny —“A v ten čas mnohý pozrel mimoďakku bočným dverám, kde i skutočneu hrobu otca dlel už Ezechiel;na ramä kríža zľahka opretý,v ľavici knižku držiac, potichuso svojou zhováral sa manželkou,nad nimi šiator lipy košatej —K nim čosi-kamsi Gábor pristal. „Ľaď,“mu Ezech, „aký šťastný!…“ usmial sa,„za odprevádzku hneď aj odmenu…?“Naľavo zase starších stával húf,na cmiteri to dávno zrovnalomv kosienok hladký, mäkkej pažite.(Vraj báli sa, že pôdy zrývanímtu oslabejú chrámu základy:preniesli lôžko mŕtvych pozhora.)A húf sa množil dneska nápadne:nie div, preds’ prvá slávnosť, kedy ajnajväčší hriešnik ukáže sa rádvo zhromaždení ( — zajtra isteženestučnie rechtor príjmom ofery).Tu potom zvládnu pestré rozpravytiež; každý slovo prvé chcel by viesť,predstúpiv z tlupy, porozkročiv sa,si pomáhajúc občas posunkom,reč dľa potreby verou stvrdzujúc.Hneď vážne veci prídu na pretras,jak pomknul svet sa v týždni, v obzoreich úzkom, ovšem, bo len kalendárčítajú zväčša, leda povesť akpreletajúca i hôr ohradyim cekne čo-to; hneď zas vyhupnúna povrch ľahké: vravy bubliny,čo zligocú sa ráznym humoromi takoj žartom pľasknú, okolohlaď hravo sčeriac myslí. — Z oných tamobecné riadne prvé bývajú,ichž povšimnú si. Schytia riečicutú najredšiu a z ruky do rukyju zaberajúc, správy poriadkyi opatrenia cúdia o závod,len tak sa práši. — Mnohé na dávkysi posťažujú, zhania monopol,trafiku, horšiu od podbeľu vraj…(veď žandár tiež kdes’ svätí); zavzdychnúza minulými časmi zlatými,za slobodami… až ich spomienokniť dumnú pretne protivníkov priek,smiech neurvalý. — Ten ich spamätá;obrátia zreteľ k hospodárstvu, kdeuž spolné nájdu zájmy: — Ozaj, jakto stojí v poli? Čiže nádejeich veľasľubné nevysmeje zasktos’ iný, vyšší… slnca úsmechomtoť neprestajným? — Ver’ by neškodil(dnes viacerí tak), ale výdatnýdážď na siatiny! — To by zoslanie,hľa, bolo s Duchom svätým na dušei chlebíka hneď zase pre telána chotára stôl rozsiahly — a tými paša by sa popravila… Nolen dajte pokoj! Niet nám k ponosupríčiny ešte, chvalabohu, bársmal by nás dosť ver’ prečo kárať… Tak,od pastvy jakby prejdúc na inú,k záležitostiam cirkvi prestúpia.O udalosti blízko majúcejv jej lone nastať ihneď zvedú reči teraz: o ,patente’, ktorý zdása poniektorým, aspoň zosýpaťvraj netreba… „Hej, dobre!“ „Ačida!…“však ozvú sa priam v odpor z väčšiny,„ste trafili…“ a Peter (prokátoruž známy) dodal k tomu: „Akurát!Len verte — Poznať, ďalej od nosaže nevidíte. Každý zaplatíšdo štátnej kasy za to porciu,a hodnú, prisám… Bože, odpusť… (tunadvihol klobúk, sepnul plecami),či nie tak, strýku Nátan? Rozsúďte —“Ten v tôni chrámu stojac, podpretýodzadu kvačkou, šatkou jarabousi stieral znojnú hlavu plešivú,bo práve že sa hore vydriapal,i vyparil sa. Vetil Petrovi:„Už tak je… A čo cisárovo je,to cisárovi —“ Načo Efraim,priciepkav za ním s vernou cipuškou,ubratou skvostne, v čepci kochľatom(lež ihneď zahla pyšno na chodbu),tiež zmrnčal: „Takô…“ Takoj na kňazazačali šomrať: jakby nebral dosťna pláci od nich, tobôž od fílij,z koledy, ofier… „Panštiť by sa rád,to je! A dcéry ešte širokšieby chceli chodiť, každá ani páv…“„Len čakám, či nám dvere kostolnénebude treba bojsa vypíliť,čo nosia, pre tie vŕšky akési —“doložil Ferduš, vôkol vzbudiac smiech.„Pst, majte rozum,“ Bocko vážne k nim,sediaci na podstavci onom líp,pod sebou rozostretý ručníček.„Preds’ náš on kňaz i otec duchovný,a taký, ktorý všetkej úcty jever’ hoden, pravý pastier, kazateľ,akému páru treba pohľadať:nuž…“ „Všetko jedno! Malý Vlkolín,ba vôbec všetci páni, našinci,sú proti totej v cirkvi pramene.A keď tí, my tiež svojho práva sivziať nedáme, nie! —“ „Pravda!“ väčšinamu prisvedčila. „Vzopreme sa tiež…“„Ja, citže, cit,“ im Ondrej Blažko, „veďtu nie je konvent. A keď bude, nužnezabúdajte, prosím, páni, žei my sme tu, tu… šianam tento chrám(a odpľuvnul); tam pomeriame sa,kto utiahne viac…“ „Radšej,“ narazilv to iný, „kto čul dačo novéhoz tej Talianskej: nech nám rozpovie.Toť, ujček Jakub! — Čo vám píše váš…?“„Nič, chudák — “ riekol, polknúc, až sa muschvel schradlý lalček, „len tak stŕpame —“„A chýrečná kde paciencia?“mu Ferdo v smiechu. Uškrnul sa síc’,no trpko, vetiac: „Dobre sa vám smiať,keď máte svojich bučkov v ohrade,ej, dobre; ale počkajte len —“ „Čo,že fľochols’ na mňa?“ Tomáš ku nemutak (otec Markin). „Ja sa nesmejem;môj papľuh je len, nuž a dievka, tádo patálie var’ len nepôjde — ?“„Veď nemyslel som teba…“ zokúňalsa onen, obstarnú si krišpínkupritiahol, zniknul čopriam v hromade.„Var’ Halaj, Brtoš… budú vedieť?“ Všakz tých každý tiež len stisol plecami.„Náš Ezech,“ Bocko tiahle prehodil,„skôr poučí vás. Číta novinky.Ak chcete, príďte k nám si posedieť,napríklad zajtra, po večierni —“ „Ech!“však Peter na to, „ja i bez tohoviem, čo viem. Včera v meste rekli mi,a páni — nie hen pletkár-novinkár:jenerál Ďulaj kvačí ešte vždyna jednom mieste — nemá kurážu —Len neviem, keď sa zíde nepriateľ,i Napoleon — to vám šelma, ťaj!nad všetky — sa mu ešte pripojí:či ozaj vtedy dostane ho skôr?Či bude smelší…?“ „To nás vyknošia,šak?“ Ferdo k nemu, tváriac úzkosti,„už dovešti len, ale neprestraš,joj, hnáty —“ „Veru takto nebodaj —A toho potom viete následky?Vrchnosti našské, riady, svobodysa vrátiť môžu…“ „Braček, výborne!Tož vyhráme preds’ —“ Dívali sa naň,kde on to popäl. — „Vskutku, nedávno,“v to Jurák, kováč, „keď som s kočiarombol u našich toť pánov Farkašova čakal prípusť: čosi takéhotiež dopočul som, ako túžilisa na balkône, hádam pri vínku —“„Hľa, nepovedám?“ Peter zmykal sa.„Ja neverím,“ tak Bocko oproti.„Ak ozajst ubil by nás Piemont:tá strata všetkých bude bolieť nás,budeme platiť —“ „Nebudeme!“ tízas na to. „Uhria zadržia sa ver’!“„Zvlášť oni v krpcoch, avšak?“ Blažko im,„tak prečo nejdú pomôcť?“ „Nemcom var’?“„Nuž tedy trp, jak svrček… Dáte ver’tie kuny, líšky kožkárovi aostrohy na klince… a budeteich kaputroky nosiť…“ „Ale my?“„Toť Miklúš už ho má — Však dobre v ňom?“„A ako!“ „Ja nuž, šnajder býval vždynemčúrom —“ „Ľaľaď!“ Peter pokázal,„i Eliáš drobčí nahor…“ „Košeľumá bezpochyby novú.“ Ferdo zas,„musíme mu ju pekne pochváliť —“Však zahriakol ich Bocko: „…Hľa, už ajpán farár ide…“ Vskutku, pred farousa objavil a — pred ním kostolníkvo spechu, čo sneh kamžu ramenom —obrátil k vŕšku. Spredu luteráksi nadvihujúc, bral sa rezko dosťpo schodíkoch, čo viedli na dverehneď u kancľa — (Aj panstvo tadiaľ všev chrám prichádza…)Tu chlapci, do tých čiasčo rákošili hore v zvonicii liepali sa v oknách, povrázkyopreteky z rúk chvatli mendíkoma zazvonili. Hurtom z bránicetým predesené pŕchli ženštiny.Učiteľ, spešiac na chór povedľa,im hodne smial sa; kto to slýchal vraj,jak holubice plaché… Stárež priamsa vážnym pohla krokom: jedni smerna hlavné vezmúc dvere, k postrannýmzas druhí či na chóry vedúcim.Dnu zaznel predspev ,Nejsvetejší’ vtommohutným hlasom kňaza. Napriadolho ihneď kantor s krúžkom školákovhrdeliec čistých, jakby škovránkyzavelebili boli, z poľných brázdvo vytržení k nebies kvetniciamvraz unesené —, tak sa pridal zboruž zhromaždených popred v kostole.Za predspevom však organ ozval sa,síc’ chatrný i vetchý, ale dnesv predihre silnej, triumfálnej, sťaby zdužnel, omladnul bol; podistýmhráč na všetky ho pustil registre.Toho si všimla mládež napokon;v dva rozdelila tiež sa prúdy ahrnula dnuka. Tí, čo zemianski,na chodbe ešte zatkli ostrohy,prihladil každý šticu si: i čorad vojakov by hore stupňamirušali — mizli v šerom portáli.To šero tohto preds’ však početnýchsviec na oltári i tých v svetlárižiar presvecoval trblotný, jak svithviezd prediera sa súmrakom — čo viaci prez vetvy líp z pavláč ovislé,opínajúce stĺpy zeleňou,sa preciedzali žmurkom paprsky;ba prezrieť snadno ľza až k oltáru.Kňaz pred ním stojí v rúchu belostnom;zrak upretý má, zdá sa, na obraz,no iste vyššie: k viditeľnémulen duchom zjavu, cieľu… Slniečkocez okná dlhé vpúšťa pramená,sťa svetla dúhy v skvúcom vlnení:či jazyky to asnáď plamenné? —A celá cirkev zjednotila savo slávopiesni svätodušnej, ažsa ocítal ňou, drnel starý chrám.I dlho dosť už splýval jasot ten,jak zo strminy kedys’ Sionskej,keď pod vŕškom sa ešte matrónydve ukázali, zrejme na cestetiež do kostola. Matka Markinaz nich bola jedna; druhá Estera,toť vdova po Beňovi zostalá,v odení voskrz čiernom. Povoľnestúpali nahor. Tamtá riekla: „Veď,ach, ani som ver’ netrôfala ísťdnes do kostola; ale vo sviatoktak veľký doma zostať veľký hriech,i chorá bárs, len som sa vybrala —Veď uverte mi, drahá kmotrička:noc neraz prejde, a ja na chvíľkuvám očí nezavrem; veď trpím, ach,i trpieť musím, vidiac, počujúc,jak trpí naše dievča ešte vždy —“„Je veru blázon,“ vrkla Estera.„Sťa nebolo by iných mládencova hodnejších — čo neprikrútneš jej,ju nevykľaješ? Až sa zídem s ňou,no, počkaj, ja ju vycuzdím, len no —“„Ach, neharušte, horšie bude len…“„I čoby horšie? Uznáš, osoží —No ale, sestra, trochu sporšie poď,bo odspievajú — Pre tú čeľaď zlúsa človek takhľa musí zapozdiť.Poď, poď —“ „A kdeže sadneme si, kde?Veď v našich bude ako nabitô…“„Hneď za dverami vždycky miesta dosť…“Ba o chvíľu aj kočiar zrachotil,či viac ich hradskou; zdunel paríp cvala dupot. — Z Malo-Vlkolína čajs’to panstvo náhli tiež ta; inšpektorvar’ s rodinkou a iní. — Zastanúpred farou skoro, iste. — Mýlka preds’!Už prešli, frčia hore dedinou:kam? (K trakte hádam — svetské záujmyfedrovať, strojiť pikle, rozkoše…)Len kúdol prachu zostal za nimi —Ostatne jak ich hrmot neujalni hláska z chrámového chorálu,bo zvučí jasným vodopádom diaľ,tak i prach po nich spadá, uľahne,sám pritlačí ho blankyt nebeský —*aimovci tobôž hornom na koncisvoj dvorec mali, za potokom priam,pod vŕškom, zvaným ,Zámkom mačacím’.(Že prečo? Ťažko sa je dopýtať —Nu, ľud ten mravov zdravodrsnatých,nie bez vtipu tiež, prezývky má ráda prívlastky: jak iskra z kremeňato frkne z neho dôtkom, chytí sana mieste — ni sa nepozná kto-ten,len keď mu špirka navždy prilipla.)Dom obyčajný. Vľavo záhrada,až po driek vŕšku takmer ženúca;stromovia plná. Dolný okraj jej,jak úšust značí s chlpy koreňov,i s plotom z tynín jarný urval prúd,ten, ktorý i most pojal so seboubol: takže v jarnú prácu či z nej späťcez vodu vozmo museli, či keďtá bola veľká, zaobísť; i dosťvše musel Gábor, čo jak nerád by— sám po lavičke zdola skackajúc,šmižkajúc bičom — býky napružiťpri prechode a strmým poťahomdo dvora.Otec síce obstojnýmmajetkom vládol: mával niekedyi štyri voly, biele ani sneh,pár juncov k tomu, kravy, nejedenchvost jalovizne, oviec kŕdeľ tiež —súc vôbec gazdom pilným, bedlivými šanoblivým odprvoti, jaklen stačil, obhŕňal sa všemožne:no pri tom všetkom, navzdor námahámtým nedajbože v onom rozvitkusa upevniť mu, nie to žeby vzrásť!Ba z roka na rok šťúplel, upádalčím diaľ tým viacej, až i nakoniec,čo záprahu sa týka, na jednytoť brny zišiel, hlúpe domáre —Mal sťaby zmoka, nie však pravého,lež toho, ktorý z domu vynáša.Veď hospodárstva, áno, zabermez dom’ do dom’ bárs sa zvedať, nikde nietbez akých-takých oštár, nezdarov.Kým od remesla človek napríkladsi v úzkom kruhu dielne pracuje:čo znebezpečil pritom? Najviac akpohubí nástroj lichý, zápäť ajnahraditeľný. Kdežto gazdovi,zaujatému v celom chotári,vo veledielni šírej prírodyza podmienok tých najrozličnejších,jak mnoho môž’ sa zlého prihodiť,čo ozaj skazou je i nešťastím!?A bez toho, by sám čím vinen bol,a k tomu, čo aj potom zakaždými ťažšie sa i dlhšie nahrádza.Tu — niekoľko len pádov — na pastvebydliatko zlomí nohu. (Pastier? Tenlen plecom mrdne: Pliaga ho vraj vie…Nač bzíkalo vraj?) Ovce odkapú,a čoviac, k jari: po zimovisku,keď osoh by im vlastne prišlo vziať —Zas — robotí si gazda pokojne,až kečka sa mu parí: tulitichýr zrazu, ani z čista-jasna hrom:vraj v holi medveď vola zabil mu!(Ak nestihol ho do komory ajpán mäsiar takoj odvliecť, rozberiesíc’ korisť obec, funt však po groši…)Na poli škodu zrobí závistník,či príval zjarčí krásnu jarinu;ovocie v sade nocou otrasú,i…a tak ďalej hodne ďaleko.No sú to všetko preds’ len nehody,čo škrabnú, ovšem, gazdu, neraz hoi o krok nazad hegnú: nikdy však,by hodili ho o zem — nemožné,by preto musel zrovna vypriahnuť,zo džbara preliať v šechtár. Vráže tolen zarezané jakby do kôryživého smreka, jehož zdravie ichi miazga činná letom zaleje;štrbiny, aké svalov na brúsechlap, a nie baba chytro ohladí.Nuž: od rán takých ver’ i gazda nášvždy bol by vstave zotaviť sa včas.A tvrdších skúšok, pohrôm živelnýchBoh nedopustil dávno na obec.Tri dievky v dome, pravda, neresť jenemalá: treba nové viganáim často, aspoň každé na sviatky,odevy, blysky, stužky bez konca;no viacej ešte, akže by sa taknadaril kupec, pre ne uložiťdo maľovaných truhál výpravou —kde ešte potom veno, výplatok?A hospodár, toť, tiež tri odchoval.I firky veru boli všetky tri,paráda samá. Stojí ale aj(čo z druhej strany slušno priznať im):v deň robotný zas osy do práce,že len tak zmizla pod ich rukami,či to ľan z kužľa v zime, či včas žnelán žita, radky, keď zas hrabali;a nebolo ver’ takej, jejž by sauľakli boli, bárs jak obťažnej:s batohmi z polian vtačou zleteli,snop len tak fŕkal z vidlíc za prielaz…I tých však vzdal sa šťastne, vydajúcdosť skoro jednu za druhou, a čona váhu padne (snáď i povestiznak preds’ len dobrej), von ich z dediny,ba do druhej až vydal stolice,že nemôž’ mať im oknom podávať,či pod zásterkou čo-to odniesť k nim —Syn mladší Pavol pošiel k remeslu.Je krajčír mužský; ako tovarišvandruje ešte. — Práve písal list(po dlhšej prestávke), že zblížil sazas do Bystrice, kde aj zotrvá;pracuje vraj až samodesiatyu majstra v meste najchýrnejšieho,i dobre sa mu vodí, zdravý je;aj túži už raz domov nakuknúťpo toľkých rokoch — Čiže oni tanezamýšľajú kedy na jarmok?Jak by ho návšteva tá tešila!…Ten tedy tiež mu, zvlášte od tých čias,čo priepust dostal, iste nerobilstarostí žiadnych; pomáhal mu skôrtie doma znášať, ač i zďaleka.Tak počas sestár oných vydajubol zo svojej mu poslal úsporynejeden rímsky: vraj rád pomôže,keď môže najmä milým rodičom;veď u nich sa to preňho nestratí,zachová lepšie, nežli v cudzine.A väčších-menších dárkov medzitýmčo došlo od neho! Tak (o sestráchni nehovoriac ten raz) pre matku:zvlášť marcelínky na hlavu… ba ajna sukňu mnohdy matérie kus,pravdaže tmavej, práve dľa veku —Tatovi zas: tu baranica (táuž viac ráz; var’ aj preto uštedrilposmievač ktorýs’ čudné meno mu,že ,Deväť čiapok’: závisť najskorejvyhŕkla z neho); tu zas fajok pár,v ozdobnej mošne dohán voňavý(raz s penovkou aj, striebrom okutou;včuľ Gábor, syn, už ňou sa pýševa)a iný drobizg. Ba i bratovi,toť, Gáborovi neraz zavďačilsa čím-tým —Tento zase, čo i boldŕžava, ,cifráš’, jak ho prezvali,tiež nebol žiaden márnik, výstupník,nech čo chce zlý svet o ňom klebetí.Bo že sa pekne nosil, šviháčil,čo samo v sebe ešte nenie hriech,viac bolo brata tamto zásluhou:on prislal mu vše darom niekedyi celý oblek, vyšnurovanýna podiv — lajblík prosto z baršúňa;no Gábor ani za svet nikomuby s tým sa žriedlom nebol zdôveril:kás’ hrdomyseľ bránila mu v tom.Že ale ľúbil kratochvíľu, ples,to ani otec nezazlieval mu.Veď urobí sa, keď je robota:keď táto odtisne sa, nech sa tamzabaví, tančí, chodí v zálety(tak rozmyšľoval, súdiac nebodajdľa rozpomienky na svoj mladý vek,po sebe); k tomu veď je mládenec —Až ožení sa: však on doskáče.— Nuž totým zmokom, vynášajúcimvon z domu jeho… kto bol? Iný nik,len vlastná jeho družka Tereza.I pozde dosť, čo zbadal osudnútú vadu pri nej, dobrodušný sám,i preto málo obozretný var’;tým horšie preňho. — Deti, dcéry zvlášť,ak vedeli aj niečo, z úcty užnaproti matke, z hanby, z bázne snáďby neboli sa jemu priznali;svár robiť nemôž’ medzi rodičmi,len dieťa zvrhlé, srdca pustého.Jak mohli, verže radšej prikrylivred domácnosti — nech sa prepučísám, keď byť musí… tým viac k ohľadomsúc zaviazané, keďže matka impovoľovala ozaj vo všetkom,čo zachceli len, na nej vymohli —(,Hej, kúpim vám ver’, moje husičky,by ste mi boli ani v rozprávke,tak krásne, zlaté… Čo kde vypradiemgroš, kúpim, veru kúpim!… Pred otcomzašemotíme dáko; povieme:Toť, Pavko poslal… ašak?’ rozmarnevše ku nim, keď čo ktorá nadštrkla.)Až vydali sa, pošli nastranu.A Gábor, ak znal, iste želel pádten v mysli, mlčal však tiež sťaby hrob;i jeho na rukách by nosila,i proti vôli hovela mu, žepreds’ nie viac chlapec, ani maznák kýs’,rád-nerád, musel zrovna odhŕňaťod seba príkru priazeň matere.— Nu, hlava v dome, otec čeľadný,on: pokým ešte bola pospolurodinka, ľahko mohol vysvetliťsi, že sa míňa či to z mešteka,či zo sypárne… Predsa príčinakol na bielo-dni, počtom výhonkovaž pastornatá: čeľaď hojná dosť,a každé zdravé sťa buk, ochotné,jak do roboty, tak i do misy, —i naho chodiť nemôž’; na vydaj,ľaď, dcéry dneska-zajtra všetky tri…Ver’ kdebykoľvek, prirodzená vec:bez výdavkov sa obísť nemožno.Keď dcér sa sprostí — čo síc’ nepôjde(tu škrabal sa v hlavu mimoďak)bez útrov ešte väčších, veružei na zálohy bude treba vziať,keď zvýšených niet, — potom vydýchnusi doma všetci! Uskrovnia sa, jaklen možno, stiahnu; zrežú rováše;kde aký záťah, skärok, vyprostia;i opäť hupne v koľaj gazdovstvo,jak sprvu, pôjde obcou jeho chýr —No a nech sa tak Gábor obabíporiadne: svet im bude závidieť! —A jeho žena chytrá (zažitá,vždy ako ruža ešte) v domnienketej uspela ho zavše utvrdiť,výpočty jeho pomiasť, výčitkámvychytiť každý základ: Budzme silen zdraví, rečúc, bude to i to —Toť, vtáčky nebies, poľné ľalie…Na ústach smiešok, k tomu zžmurkajúcpoločkom vábne, znala rozohnaťčo aké mračné jeho obavy:,Oj, aimún! aimún! (privolajúc mui potľapkajúc ho vše po pleci),čo sa ti robí? Jež si, vlkodlak?…No, posúďte si, ten by pristal, byraz dňa sme jedli, spali hodinku,odievali sa lístím vŕbovým,šak?… Bolo by ver’, lenže nemôž’ byť,mužíčku! akoda, sama ľutujem:len vtáčky nebies, poľné ľalie…Nuž, nebuď chmuráň, ani vydriduch —’Však vedela mu vôľu hľadať aj,sa fatinkovať: tak mu zaslepiťvše oči. Lepší kúsok pri stolevždy prihrnula jemu, pod jehovidličku, jak ňou mieral. Na polipo poludienku riekla srdečne:„Ba zavaľ sa len, starký, zdriemni si,od rána netu! Ustals’…“ V robotenejednej kývla deťom: „Pomoztetatovi, nech sa, chudák, nemorí,“i sama nošu zdvihnúť skočila —Ba v žatvu bolo ktorús’: kosilii hrabali hneď. On sa podriekol:„Ej, veru by sa zišlo občerstviť…No (spamätal sa, pozrel na ženu)len vodou, myslím — Dievča, vybehni(najmladšia bola už len slobodná),vieš, vyššie prameň…“ Sotva skončil však:„Zuzanka, zostaň,“ ozvala sa mať,„netreba…“ sama bzíkla pod medzu,v ker lôhu siahla tam a tuliti!jak triumfujúc, krpku prinieslai riekla dobroprajne: „Pravdažesi zaslúžil! Na, aimko, napi sa —Aj Gáborovi nechaj; je v nej dosť —“„Čertovská baba!“ zdúpnel údivom,„tá uhádne ti, ľaď, i myšlienku,máš lebo nie ju…“ „Žiadno bosorstvo;to každá dobrá žena dokáže…“I upil si a zhákal, zmŕštiv sa:„Je túžava — Nuž a ty nebudeš?“„Ba ešte! To je iba pre chlapa —Daj Gáborovi, čo zas odpracem —“„No, nájdu sa i pani sestry, čoju nevylejú, najmä varenúa sladkú… (dlaňou prešiel ústa si,požmurkal) nájdu… (atopnul do fajky,zakresal.) Kľampy!…“ „Mužské pomluvy,nič inô, aimún, na moj’ hriešnu! Len…“Syn nechcel, pošla tedy s krpôčkou.A aimún, v zuboch fajku kúriacu,poostriac kosu rázne, nohamisa porozkročiac bahrovitými,do poloviny riasnej, šumiacejzakosil; kosil, hlavou skrúcajúc…Len neskoršie, keď herská manželkazačala postonávať pre hlavyvraj boľačku i polihovať — keďpo dome hynul zvyklý poriadok,bárs, čo aj dcér už snažných nebolo,vše ona zato doma zostala;keď počas orby kedy-netedylen došla, i to najviac s obedomprismudlým: hneď jak fakľa, rečičkya smiechy samé — hneď zas bledý stín,že len sa vliekla, sťaby starucha,tu počal šípiť koreň stálych bieda nedostatkov, základ úpadku.Tak dôjduc z poľa raz, kým vypriahalsyn, lebo dvere boli zamknuté,kol ticho (leda teľa v záhradečo zabľačalo), na prah sadol si,a bradu v dlani lakťom v kolenoopretej pravej, hútal nebodaj:kde, čo je žena? — Prišla o chvíľu.„Ľaď, vy už doma!?“ podivila sai pravicou sa ťapla do bedry,„no, povážte si, korec zarobiťtak chytro…?“ „Doma,“ vrkol studenoi skúmavo jej vzozrel do tváre.„A kde si bola?“ „Len tu — Za vodou,kroz…“ zajakla sa. „Hej, i na Lúčkach,raz ešte na dnes skropiť plátenko…“„Ba! o pol večier? Nemäť… A čo máštoť pod zásterkou? Ukáž!… Sklenicu?Čo je to? —“ Stŕpla, zrakmi zdupkala.„Nič, aimko…“ (žmykla ústy), „veru nič…chceš vedieť? Onô… z potoka, ľaď, somnačrela idúc, reku, prelejemsi pijavičky —“ „Ah-ah, var’ tiež touod aalamúnky? Zvláštno,“ pohnieždilsa na sedisku. „Sem! Nech zavoniam…To pálenka! —“ „Nuž,“ pustila sa v chicht,dosť nasilu, „nuž — vám som doniesla!…“„Poď, dúchni na mňa —“ „Ach, iď, pokuso! —Či som var’ heno Fruža? Plevuľa?…Či nezdieľala som vždy starostinarovno s tebou, rúča gazdiná?Alebo kedy som sa pokĺzlačo manželka var’? Znáš mi poklesok,ha? To nie; nikdy, muž môj, prenikdy!…I podnes si ťa verne milujem,môj holub…“ čiahla, v tvár pohladiť.„Žena, ty slopeš!“ skočil na nohy,sťa uštipnutý hadom. Z ruky jejvtom vyrazil aj fľašu na dlažbu,kde roztreskla sa, obsah fľuskol však,hrdielce kusé kotúľ dol’ dvorom —„Už neodtajíš, lumpa jedna!…“ „Joj!Či čuješ, Gábor!? čo mi tento drak —joj…“ vzlykla, s chvatom dvere odomkla,a pitvorom sa tiahly ozval plač,i v izbe dnu —A prišiel dônovok,s ním prísna ráta tobôž. Nezbudlovo štoku zrnka, môcť ho speňažiťv jej odbyt; a čo práve na Jurabol jalovicu predal, peniažky,jak dlaňou by bol pľasol, minulisa na daň, úrok, kde-tu príplatkom.Čo bolo robiť, z čoho spraviť groš?Jak poradiť si z tvŕdze? Ináč nie,len teliatko že, čo bol prisadilo Hromniciach (vraj, druhé prikúpii odchová pár rúči, terajšíchvšak celú cenu strhne…), toho takkrásneho ryšku, údov širokých,s lampáškom v čele; určil odpeľať.A rozhodnúc sa takto v nesnádzi,bo boženík už honil po tretie,i odpeľal ho v ten deň: navzdor, žei syn sa vzpieral tomu urputne,vraj inak dáko dieru zalácu…zaň orodoval, lúdil u otca —i sťažka len sa lúčil s hoviadkomtak podareným: takmer zaplakal,mu hladiac hlavu, šij, kým ono zasho za to polizlo, keď na mrakupreň došiel mäsiar. Tento čo dal zaň,uschoval gazda zápäť do skrinky,tej, za stolom čo v rohu stávala,i zvrtnul kľúčik; kade svitne, vraj,čím u richtára dlžen, zapraví.Dňom nato aj chcel dostáť úmyslu;lež — zrak! nikdy! — z tržby včerajšejuž zmíšilo sa pár mu šajničiek —Ký Parom, ani prez noc istoty…?Urobil tartas. „Gábor, rušaj dnu,v tom okamžení!“ spred dvier privolalsynovi, ktorý meškal pod cieňou,čos’ strúhal, kálal, čajsi hrablisko —„Kde sa mi deli sťato peniaze,há!?“ vkročivšieho skríkol na syna.„Ja viem —“ ten chladno, stisnúc plecami.„Že nevieš?“ otec ešte ostrejšie,„nie!?“ vpálil vtom si hrsťou do kečky.„Čis’ nedrichmal tu cez noc na štíte!?Neprepadli sa!…“ „A či zlodej som?“mu v odvet Gábor, „tato, povedzte!Ste zbadali var’ kedy najmenšie? —Mňa takto podozrievať bez viny…“stál rozpálený, až mu iskril zrak.„Nu, dobre, dobre; nič to, synku, iďpo svojej práci,“ otec krotšie hneď,už výzor synov presvedčiv ho snáď,že mylne zašiel — „Tak však, stariga,tys’ musela ich piznúť, iba ty!“zas ku žene, čo práve izbicuzachytávala metlou chvojovou.„Počuješ! hrom ti…“ Vystrela sa: „Nužkeď ja, nech ja —“ i žmurkla očami.„A ktože riadil teľa? — Zaslúžimvar’ z neho dačo; chodím ani rab,i žatva príde, tlačenice niet…“„Jaj, hrmen tebe… na žranicu skôr!To — Pavol poslal nedávno ti chlp,kde je? V ňom iste lozí židuľa —Kde predtrojičný z plátna výťažok?Kde, čo si všetko na trh odvliekla,že skoro niet čo ukľochniť už…!? Kde?Breš!… Jaj, ty korhelica! Povaľač,ty môjho hniezda skaza sodomská!…“I natoľko sa tenraz nasrdil(bo ona čoviac odvŕkala mu:vraj, vypil veru i on milerád;vraj, nežičlivec, len by všetko sám…),že vposled lapil, ubil Terezu.Dva týždne temer zatým chodilas umotúranou hlavou, strašidlojak opravdivé, kmotrám, susedkámna otázky tak vykladajúc vec:len náhodou sa, čírou náhodouudrela, potme, o roh kozuba,pod okom preto fľak… (,Ach, nerecte,’tie na to, ,šťastie, že…’); i nemá dňani noci: tak ju zuby trápia vraj —Nuž zakrývala sama. Rodinapodobne, jak sa dalo; a sám mužjak mohol inak? Nešvár manželkinpreds’ neodhalí, nedá na bubonsvoj vlastný posmech!?… Ale vetieroklen pošuškával v stromoch záhradnýchbez prerušenia. Odtiaľ však vše brnk!letáčik-vtáčik, iných do štepníc,kde šeptal ďalej, často pred okny —Počuli ľudia; šuškali si tiež —I jedna páka už len zbývalapre zviklaného, ktorej uchopilsa oberučne. Syna ožení:hej!… (Obodril sa v mysli gazda náš.)Do domu vtiahne hodná nevestas povážnym venom; správu povedie,za pásom kľúče — tým si popravína lóse už-už neznesiteľnom…Tak úfal-dúfal. Ale chyba támanželky, bohužiaľ, sa závadouvystrkla i tu —Gábor oznal sabol dávno predtým s Uľkou Gažkovie:s dievčinou ozaj rúčou, z dobréhotiež domu. (Boli iba dcéry dve;a majetok, čo sa aj prekrojí,i z polovice hodne zavážil.)I zamiloval si ju úprimne,a ona jeho. Láska, za mladiútlučkej ešte v srdciach zrodenáich — ako včasné z noci svitávadeň májový, deň krásy, veleby —postupom času mohutnela len,až rozvinula sa, vyspela: jak strom,ktorému pôda k duhu padla tua zhora priala nebies pohoda,strom konáriaci v slávooblučie,rozkvetu plný v lístí nádejeza slnka, za hviezd tichých plápoluvšak sladkou šelestiaci túžobou —kto barbar bol by ten a ukrutníkpriložiť k stromu tomu sekeru,ho zahubiť, čo viac, prv než by bolna svetlo vydal bytu tajomstvá,sa zaskvelo ním blaha ovocie…!?Niet takého. — A oboch rodičialen tešili sa jejich pomeru,stavali na ňom dietok budúcnosť;nech sa tak stretli, zvlášte matere:ni rozísť sa, vždy toľko mali čopotrizniť o ich zväzku… Po vôlii zalietal si Gábor, v sobotnývečierok iste, k Uľke, holúbkeholúbkom verným — neraz sokolomči orlom, odbiť možných votrelcov,ju pred jastrabmi zastať krídlami —a ona z vďaky za tú ochranu,ač nepotrebnú — sama bola vždydosť silná, schopná vyhnúť nástrahámbársakýmkoľvek — z nežnej odmenyza jeho péč i strasti, obavytak márne, no viac ešte splna zvlášťľúbosti zavše pritútila satým vrelšie k nemu. Jemu o plece,o dubca povoj jak by skvitlú byľ,oprela hlávku šťastnú; v pokojitam slasti plnom nasluchovalahneď tlku jeho srdca, premenouhneď zase reči milej žblnkotu:kým naproti plál čistom na nebimesiačik čistý, stráž jak čistoty…A pýšil sa aj s ňou, sťa držiteľby najdrahšieho v svete pokladu.Keď s ňou sa viedol, do kostola takči z neho, hrdo hlavou pohodili obzrel sa vše, jakby vyzval svetbol k pozornosti: Nono, pozrite,jak utešená je! Jak v slniečkui sama svieti! — Ako vetríčekhrá s jej sa stužkami, vše krídelcomsa tkne jej líčka, by ho odfarbilsnáď, zmaľoval si siné perute…Spod tmavých mihalníc jak jasný lúč!Sťa paprsk, prešlý riasou čečiny —Jak hybko kráča, lanke podobne,po kvetnej poľani; čo spraví krok,to závej voňavý… Jak zuní hlasjej, piesne vtáčkom v stráňách kľučkujúc:veď počuli ste neraz hudbu tú! —Jej smiešok zvonkot striebra… srdce jejvšak zlato rýdze, duša bez mráčkani hor’ ten blankyt boží… Ale záviďte,jak chcete: ona večne moja je! —Na priadkach, v stínnom kúte čupiacis druhami (— svetla sa var’ štítili;skôr panien! v svetlá krásy rozžatých —),jak kochal v jej sa zjave! V zjave sťaby zlatopriadky, seba nebodajza princa v ten čas držiac z povesti —A v tanci ako si ju vykrúcal!Rozkázal nôtu bystrú, veselú,i vrhol hudcom zvučný dvadsiatnik;hneď tanečníci stranou vyhli mu,rozšírilo sa ženštín kolesočo veniec kvetín, ako splašenéjazierca vlnky ženú ku brehu:sám vprostred zostal s ňou! I ručníčkom,vyšitým zdobne, povievajúc, všei zavýskajúc, tančil, kreskal si,ju, cifrujúcu pekne, záponkyokraje v prstoch, pritom stydlivoklopiacu oči, schytil poza pása povyzvŕtal sem-tam, na grúnijak osamelou šumnou jedličkoupozvŕta vetrisko… Až diváctvoich rozkoš zrakmi len tak hltalo —To trvalo pár rokov.Medzitýmreč bola neraz, že sa poberú,i príprava — no odročilo sa,zakaždým zrok sa našiel k odkladu.Vraj v dome, kde je ešte zolvica,nechýrno neveste, je slúžkou len,bo s dcérou všehdy drží testiná.Keď aimovci však už i najmladšiuvydali boli, zase u Gažkovtá vznikla príčina: vraj ku mladšejprv prístupníka treba zvoliť im,keď jedno von, nech druhé zaraz dnu,ináčej hrkne priam stroj gazdovský;nuž, potom nechže — razom najlepšie —No bolo badať aj, že Gažkuľačím ďalej, tým viac tupie, ochládzaod úmyslu ich spolčiť manželstvom,ač roky takmer v sľube stojacich;len habká-lapká, zháňa výkrutya šiky tratí… Dlhšie nemoholzniesť Gábor; nielen lásky súženieže cítil, lež i jeho ctižiadosťuž trpela. — I v samodôverea vedomý si práva istého,pozbieral všetku svoju výrečnosť:a v jednu nedeľu, keď z večiernesa navrátili (otca Gašparaza stolom nájduc sediaceho i,na nose okuliar, sťa rectujúc,čítajúceho ešte z postily,když pak…’ až hlasno), pravým útokomna matku oboril sa: musí byťvraj koniec už raz, svadba… Pričom mui Uľka bola vrelým spojencom,tak výmluvným, až srdce rástlo v ňom;ba i jej sestra prišla na pomoc.„Nuž,“ otvorila ústa konečnemať, popravila čepiec na hlavesi, „dobre! — Ale treba povážiť,svet by nás vysmial: teraz… akoda dňa!Až po robotách bude, zveziemei vymlátime: nedbám — na jeseň!aak, starý?“ Tento na to, okuliardo futrálika šupnuv: „Ako tychceš, staň sa — ameň.“ „Tedy v jeseni…“I Gábor prikryl voľky-nevoľkya tisol milej rúčku…Cez letočo všetko zrobiť načim v gazdovstve!Len vezmime beh zbierok: počnúc odsien do sekania kapúst. Gazdinkyvšak vždycky zvlášte zaujíma ľan.Aj nie čud: keď je iné pokrmom,čo na poli sa koľvek urodí,on zas je pokrov ľudskej nahoty;on dielom ich rúk najvlastnejším — ažho vystrú plátnom: koľko kropajíim z čela sfŕkne! Sotva mieň než týchna bielovisku… Kým ho spradú: čoutrovia sliniek, hľúz sa nahryzú!A pod kúdeľou mlčky sediacim— keď totiž jazyk-mlynček vystal už —cez hlavu koľko brnkne myšlienok,viac než im húsok divých na podzim,kopavším švábku, tiahlo nad hlavou,než vláken im, toť, splynie do štipky…No jak by dlhú zimu odbyli,čím, naučené v lete za svituvstať, uložiť sa pozde na pokoj?Bez ľanu či už práce kol nehoniet pre nich ver’ ni žitia! Pustým bylen jarmom bolo, pustým; potechya kúzla prázdny strkot. — aimovci,pravdaže, tiež ho siali. Lúčku, čoviac, preorali preň. V tej novinei bujne vzrástol: bol ni perina,i kučeravý, hnevný; tablicasťa belasého neba upadlaby bola, keď stál v kvete… Plela ho,sliepňala dlho pri ňom Tereza,že aimún už sa nezdržal jej riecť:„Do čerta, kedyže ho dopleješ!?…“— A vytrhali ho. A na večer(jak to už zvykom tejto pri práci,navzájom pomáhať si) čeliadkasa húfne zbehla, chasa veselá:ho rafať. Živo bolo na humne.Jak v diaľke by bol niekde mrmlal hrom,tak výkon dunel; hlávky cupkali,sťa hrad by: pokým dievčat nôteniekous’ vetrov hudbou vplývať zdalo sav ten huk, sa zjagať výsk vše chasníkovni bleskot. — Uľka prišla pomôcť tiež;jak nie? Veď v zime bude ho i priasť,môž’ byť, i trepať ešte… Gáboraobsluhovala, podávajúc muhrsť za hrsťou: až levom kmásal ho,no pri oddatí, pri prijatí všei rúčku stihol chvatnúť… Gazdiná,čo posiaľ snopky bola viazala,za spevu mladi, smiechov zmizla vraz:ni nevedeli. Vrátila sa síc,no hodne neskôr. „Aby — aby vám —veselšie — bolo,“ ledva vyriekla,tak jazyk viazol jej. I lolocúcvždy ešte čos’, jak: že ich rada má,že uvarila dobrej… nalievaťzačala do lônika; ale vtomsa potočila: zmrčiac, spadla z nôh,sťa bol by podťal ju — len toľko, ženie o rafalo tresla. — Kahan tieždo hlávok… Hupkom ženy skočili,ratovať (ktorás’ ešte nápoj prv),ju zdvihnúť. Zdvihli aj jaks’ s tiažou izavzali ju viac vlekom do izby;na posteľ dali, treli, šúchalia preberali… Ani netúrnulna hluk ten aimún, dunčiac v kutineu kozuba; len smudil na zádus,odpľúval — kým syn, plný starostiči rozpakov, bo jakby zmätený,sem-tam sa motal, fľochnúc medzitýmvše k dverám, kde stisk mladíc…Uľku, lenvkročila doma, privítala mať:„No, videla si krásnu svokrušu!Čo? Hrúza! Posmech! — Ale rada som,žes’ na vlastné ju oči videla…Tak myslím, že ti už raz prešla chuťta vydať sa!…“ „Joj, mama, aká ste,“jej na to dcéra, „hneď to najhoršie —Len omdlela vraj, kási ťarcha jejna srdce prišla; keď kus precítla,i sama: kŕč že…“ „Kŕče? Chachacha!“mať schechtala sa. „Kŕče!… Kde by nie?Jaj, bodajže ťa! — Veru slepá si,dievčička, bola, sprostá; vidíš, mňatam nebolo, a viem už s istotou,že opila sa, mrzko opila!I skydla… no dosť! Jedným slovom, vedz:ty nevestou jej veru nebudeš!Var’ abys’ sa tam lôchať navyklaa, na čo vyjde skoro Tereza,z dom’ do dom’ potom s hrncom brúsila?Nie, nikdy!…“ „Ale, mama!…“ Uľka čosnamietnuť chcela, zahriakla ju však:„Po tretie: nikdy! — Maťko Koštiaľkinje hodný šuhaj, k tomu jedinák:gazdovstvo pekné; stará minie sa —za toho pôjdeš —“ „Ako? Za toho?Nie, mama, nie ja!…“ „Ja zas, že ver’ hej,hej, dievka moja. Choď spať; svitne tiskôr —“ „Z ktorho každý sa len vysmieva…’„Tým viac ty budeš v zácti, vážnosti;šak, starý? povedz —“ Gašpar zazíval,už pod perinou čupiac zarytý:chcel riecť snáď… „Tato, neprisvedčte, nie,“zúpela deva, „zmilujte sa vy…“No stalo sa preds’: pekne potichu,bez zrejmých príprav. Ani ešte listnestihol zžltnúť v lipách u chrámuku jeseni, keď v jednu nedeľupo kázni farár spustil ohláškuMateja s Uľkou. Nastal v kostoleaž ševel, tak to zarazilo kol.Sám Gábor zblednul stenou v stolici,zalomil hlavu, hľadel pred seba;ver’ radšej by sa bol znal pod zemou.Z kostola vyjdúc, kamaráti hohneď obskočili: „Ako? Nechalaťa?…“ doliehali naňho dotazmi.Uškrnul sa jaks’: „A ak som ju ja…?“„Podivnô —“ „Taký mrmaj má ju vziať!?…“„Ech, bračekovci, dajte pokoj — nech,nech…“ rukou hodil, vzdýmnuc zhlboka.A v hodení tom pravou bolo, jakby do pŕs si bol býval zasiahola srdce vyrval, šmaril — „Ale preds’:je blázon, verte, každý, dievčinekto verí; kto sa srdcom pripútak nej, každý… Čo je dievča? Púpavyver’ odkvet: fúkne vetrík, uletí —jesenný záblesk… Veľa múdrejšieje: baviť sa len, užiť, čo sa dá,a inam bzíknuť, ako robieva,toť, motýľ s kvietky… Ale nestojíto ani za reč; poďme,“ doložil.A vskutku: bližšej potom známostiuž nehľadal, jak bol by zriekol saženitby navždy. Mládenčil si lena hovel voľne; dobrej vôle všes kým-tým sa stretol, čo viac s Uľkou ajbez hnevu, zášti: požartoval s ňou…Var’ oželel sa v ten čas natoľko?Či domáci ho potrest otupil?Alebo oné žitia pravidloneviazaného zvidelo sa mu?…Tak priplichtil sa bol i k Marke, hľa,keď na Turíce do kostola šli.*Čas sejby minul dávno. Zeleňoutou najskvostnejšou priodeli sakol nivy, polia, stráne: jasnejšou,kde jarín hony — skoro do modrapredchádzajúcou tie zas ozimín;ba lúky tobôž bujno trávnatéa briežky už-už kvietím napospolsa jarabeli sťaby koberce;pažitný závoj splýval čo viac ipo bokoch grúňov, vrchov driekmi čiprez tváre poľaní — tak slávilituríčne sviatky v rúchu májovom —Len ľany ešte zbudlo pozasiať,ku čomu, ako učí skúsenosťroľnícka, vraj sa hodí najlepšiedeň Petronely.Gábor podobnetým cieľom vyšiel v ten deň s volkamido Kráčin. Záhon, ďatelinisko,vyoral rúče; rozsial ľanovec,kým brny na úvratiach žviakalii lapkali si byľky zelené;tak potom ho aj kypro zabránil.Polvečier bolo. Zrazu mrákavy,čo do poludnia hustli západom,meňastým svetlom často zžmurkali,vystúpili hnané vetrom po zenit,hrom zarachotil, lejak spustil sa:nastala búrka, prvá v mesiaci,no silná, s treskom-pleskom spojená,s prívalom, jakby v smutnú rozluku.I Gábor, volky rýchlo zapustivna prieloh, len že stačil vybehnúťdo hájka pred ňou, cupkajúcou uždážďovým brokom, kde sa pod smrekovskryl príkrov. Zakresav si do fajky,tam na jej prieval čakal v myšlienkach,ihrajúc s kystkou biča, vyzeralna obzor zhusta, snáď i za volmi,kým v húšti vtáča piskotalo ,piť’…Konečne prešiel mrcha dúl, a onzapriahol statček, spukal vo trojei rušal domov. Voda hučalana ohluchnutie, toľkým rykotom,jak jachal, popri ceste v potoku:čo kaša mútna, dravá, so seboušurdujúc skálie, kriaky, vetvy vŕbzachytávajúc. — aelmou rvala breh,sťa psina zlostná v reťaz kúsava;ba brehom nižšie prekypela až:zvlášť nad dedinou, kde sa vylialaroztokom šírym, lúky potopiac.Sám mlynár dlubal ešte úsilnena jaze, prietrž razil v úpuste,hneď opäť zbíjal, cvíkal stavidlo,jak Gábor došiel cestou povedľa.Vtom na proťajšej strane povstal krika nárek desný — (Po lúčinách tamvystreté plátna mali pojednygazdiné: tu bol trh už trojičný,i najskôr tedy slednej po zvárkeich chceli ešte z prádla pobieliť.)Krik očuv Gábor, záprah pristavil.Medzerou vrbín skúmal, čo to preds’za povyk…? Zazrel pospech plachých žien,boj s živlom. Marku Tomášovie tiež,jak bŕdla vodou, plátno ťahala,to ale bral jej prúd: kým obďalečšarvanec, brat jej, volal na raty,čo hrdlom stačil. Volky prikrútilpriam o prievoru hrádze u cesty.Uskočil k vode, i po zdvihnutomúpustu brvne, ustrnulom lenna kmeňoch vŕb tu i tam, prez ktorépremetali sa vlny zjašené,ním potriasali (ač ho varovaldosť mlynár), prehnal vľahce naproti.Jak bol, sa ihneď vrhol v povodeň,a kusy plátna, pookrúcanékol krovín, snoval, zberal v náručie,povyše kolien brodiac záplavou…až všetky šťastne vylapal, ba ipreniesol, skadiaľ prišiel, len sa takcedilo z neho; tam však na hradskejna vôzok orný zložil, na brány:vraj dovezie… I Marke privolal,že prevedie ju celkom bezpečne,by nebála sa (i zas chlapcovi:,Ty, Jožko, len choď poza Parkany,a pekne Hôrkou…’); ale zamietla:vraj, s bratom už len prejde okolo —„Len abys’ dáko neprestydla aneochorela,“ ešte v starostisa privrával jej, priblíživ sa ajk nej na hroblinu. „Toťhľa, Trojicanablízku, pár dní… Dobrú muzikusme objednali až hen v Liptove,keď Kohutiar nám umrel — škoda ho!To bude rozkoš!… Ale drví ťa,hľa, zima, ašak?…“ „Trochu; premoklasom“ Marka na to. „Lenže žiaden strach,nič nebude mi a ak: nechže tam,ver’ slabá škoda — Skorej, aby somja na svedomí teba nemala…“„Ba!…“ Gábor v smiechu. „Či som majránik?Zlá zelina, vieš…“ „Jožko, dočkaj ma!“vtom skríkla. „Ale, ozaj: ďakujemti, Gábor —“ „Nemáš za čo, Marienka.Nuž za perko, čo som ti v sviatky, toť,bol vzal — a krásne bolo, voňavé! —var’ odslúžil som sa, čo?“ „Sotva,“ muv odchode ona, „ešte príde trest —“„Tak? Dobre, nedbám. Tedy kajať saa vďačne budem, vediac, milostiniet bez pokánia…“ s hvizdom šibol späť.Keď domov došiel, i ver’ s ťažkosťou(bo potok, ač aj značne opadol,dosť ešte hrnul veľký), obchodomlen kľukatým sa dostal do dvora;jak vypriahal, zrel otca v cienici.„Vy doma ste už?“ prihlásil sa mu.„Jak vidíš,“ vetil otec. „To ver’ stesa chytro obrátili! — (Košiar bolprekladať s kŕdľom gazdov z poriadky.)Akože tam ovce, tato? Paše jest?“„Jest.“ „Leja vás šak uťala tiež?“ „Dosť.“„A čo robíte?“ „Ostrím sekeru,“aj vskutku znova zvrtol točencom,rez pritknul na brús, až to sškrípalo,„v robote som ju trochu naštrbil,a potrebujem zaraz ju —“ „A nač?Veď priam je večer, slnce na schode…“„Tej korhelici hlavu odseknúť,že neškrkne viac —“ vetil, sfučiac asa durdiac zrejme. „Komu?“ „Materi!“„Kde myslíte…!?“ sa zhrozil Gábor iihlicu hodil. „Sa-sa! Do stajne!“okríkol brny… „Len choď do izby,“mu tupo otec, „podívaj sa — strach!Sťa klada drichme zavalená, sťa…a v akom stave! Joj! Už porazíma… Nezabávaj —“ a zas pritkol rez.„Len utíšte sa, tato, prosím vás!“sa k nemu zblížil, „náruživosť zlá…“„Dosť miernil som sa, synku, posaváď;dosť som jej trpel, nahrozil sa dosť,dosť káral ju. — Nič nespomôže viac:len smrť!…“ „Ba ešte! Pán Boh uchovaj —“„Ba, Pane Bože, pomôž! — Iba smrť,jej lebo mne — Jej, ináč žobrák si!…“i už sa zberal — „To sa nesmie stať!Nie, nikdy!…“ srdne Gábor vzoprel saa frčal do domu —Čo našiel tam?Mať na lavici štítnej ležala,pod sebou kožuch, bledšia od steny,sťa mŕtva; ľavá na stolovinujej kväcla… Chrap jej len čo trhanýčuť bolo — „Mama, mama!“ strhal ju,„čo vám je?“ Zdýmla, sťažka zodvihlakus hlavu, osýpli sa schlpenéz nej vrkoče… „Nič, synak — vody — nič,“prehovorila. „Jaksi zdriemla som:tá hrmavica —“ aimún otvorilvtom: „Hrmavica!“ vrieskol, „tu je! Jejsto jazerných striel v tebe páralo,ty ožranica ošklivá! Hach, sem!Sem klát!“ a vztýčil tešlu na úder,vystúply pozor, ústa skrivené.„Sem, že ti odtnem spitú kotrbu,tvoj hrvoľ, priepasť môjho mania, juj!…“„Hop, tato, stojte! Bližšie ani krok!“syn zaskočil mu. „Vražedlníkomvar’ stať sa chcete? Z Vlkolinských čonik nevykonal posiaľ, chcete vy?…A okydnúť rod večnou pohanou?Nie, kým ja žijem!…“ Hupnul k nemu: z rúkmu vydrel nástroj, prudko zašmarilpod posteľ, až sa zaryl v podvale;a než sa otec obzrel po inom,už pozajal ho: „Ta-ta, choďte! Von…Uviazať voly: krave ublížiťmôž’ daktorý —“ „Čo!?“ aimún zoškrípal,„ty štenec planý planej matere!Ty rozkazovať budeš otcovi?Na!…“ dal mu zaucho. „To držíš s ňou!?Na…“ Ale z izby šetrne ho preds’vypratal Gábor, dvere pričapila behnul k matke.Tá sa za ten čassťa osika by triasla, skrčenáv kút zástolný. Priam vody podal jej,upravil šmatku hrdlom, na hlave,i doviedol ju tíško k posteli.„Oj, mama! mama! Čo to bude z nás?“vyrazil z neho osrk bolestný;snáď slzy mu aj z očú vyhŕkli,no súmrak clonil, nedal vidieť ich.„Ach, syn môj drahý, odpusť…“ preriekla.„Veď vidím, vidím zo dňa na deň, žesom zbytočná — na ťarchu som len vám,ba, hriešna stvora, zrovna k potupe —Bár by sa Pán Boh čím skôr zmilovalnado mnou a ma odvolal… a tysi k žene došiel hodnej. — Alebovar’, Gáborko, si mohol nechať len:by vyzúril sa tato… zabil ma,má pravdu, chudák, má —“ „Ja, nieže tak!“ju sponáhľal sa tešiť. „Netraťmedôvery… Všetko dá sa napraviť;len premôžte sa…“ „Nono, synček, tuv uzlíčku nájdeš zvyšok, čo som dnespredala plátenko: skry — zíde sati na Trojicu —“ „Oj, nie; ďakujem,nič netreba mi…“Vstúpil gazda zas.„I kdes’, ty lotra!?“ rykol. „V brlohuuž? Tisíc…! A kde domu obriadokku noci? Ktože kravu podojí…?Jaj, hrmen!… Bodaj takú gazdinú…Vstaň, rušaj — Mám ťa zvliecť var’…? Pristúp hneď!Tu k domovému kľakneš oltárua prisahaj!…“ „No, tato: dosť už, dosť…“sa Gábor ozval. „Mlčíš!“ zahriakolho zápäť otec, „ináč… Radšej iďsi ženu hľadať! Chumaj, starý cap —Dokedy ešte vyčakávať mámza slušným žrádlom-prádlom? Chodiť misťa Cigánovi príde, psotu trieťani by želiarovi… Natoľkodoviedla devla táto! — “Žofiavtom vošla (sestra Terezina isuseda blízka), i len do dveríčo strčila nos, zhíknuc, do aimazačala dojedať: „Už hodinupočúvam, a len vade konca niet:čo za divy zas stváraš, švagre, ha?Či tratíš rozum…?“ Viac riecť nestihla,už zavrátil ju, skričiac: „Pakuješmi z domu! Striga!… Tiež si jedna z tých:len bújať — znám ťa! Ale Ferdo, tenrád privrie oči, bo sám glgá rád —Marš!…“ Pošla, hundrúc, popod obloky.— Nad oknom sino svitká kahanec,v izbe ticho. Otec pod pecousa rozložil; snáď zdriemnul, v dlane sizavrzov hlavu — zakiaľ na štítezas Gábor sedí, blízko postele,kde uľahla mať, lakťom opretýo operadlo stolca, povzdychnúctu i tu zľahka, ináč bez hnutiarozmýšľa, dumá… Iba potokačo slýchať hukot zvonku; niekdy v tojak zďaleka by hromu zdunenie —*Trojica! — Akým bystrým tlkotompodskočia srdcia pannám naporadna Vlkolíne pri spomenutítohoto sviatku, zvlášte keď je užnablízku, predo dvermi! — Ovšem, jeon sviatok sviatkov, božstva celéhonesúci obraz v čele bleskúcom,tajomství plný, slávny, vznešenýpre každého, kto ctí sa kresťanom;no pre Vlkolín zavše znamenái posviacku, s ňouž v družnom spojenstvesú radovánky, plesy, hostinky.Trojica, áno, do tej dedinyprivádza radosť, aká zasvitáraz v roku iba na jej obzore;no vtedy svitne ozaj jasanímjak slniečka by z čista blankytu,sa núka s plnou čašou rozkoše,prekypujúcou penou perlistou…A tohto roku, mladi na štastie(bo v posledné dni zhusta spŕchal dážď,čomu sa zase stárež tešila,zrúc smaragd poľa ešte skvostnejším,)s prekrásnym zavítala ránom. — Nu,dievčiny iste dobre modlilisa celý týždeň… Tak sa vravieva,keď na Trojicu trafí pohoda.Priam zrána popod kostol priestoromrozsiahlym (križovatke troch to ciest)ruch zvláštny nastal, ale sviatočný,bez hluku-kriku, jemuž vážnostilen dodávali húfy, zástupy,do kostola sa uberajúces tlmenou vravou. — Čulý šafraník,ni nevedieť, jak, kedy skladal ho,už postavený mal svoj šiator, štítdo vyše pyšne vznášajúci, sťana stračej nôžke onen bájny hrad,vo slnka lúčoch chvel sa, trblietal.Pod jeho strieškou v šerom úzadí,mriežanom svitom, vletlým špárkamicez stanovinu, sedel na trónekráľ-vladár… a či vlastne šafraníkna debne; nohy na kríž prehodiv,si kúril Turkom. Pohovoril hneďpokonča s druhmi, unujúcimisa nemálo tiež; hneď zas naproti(s kým postretal sa na trhoch už viacráz) s plátenníkom: hlavne o záujmochkupeckých — koľký schodil sveta kusz nich každý, čo sa boli rozišlihen v Debrecíne, koľko zarobilči utratil — kde aká novina,a aké obchod stihli nesnádze;o kamarátoch, ktorí za chlebomtým roztúlanej svetom Slovačedo Turecka či Ruska tiahli až:čo počuť o nich, jak sa vodí imtam? A tak ďalej… Zakým povedľapreháňali sa deti, v kabankáchči puliderách nových, pojednos koláčkom v tlstej rúčke, kol ústokpĺnočky jeho fliačky; na doskysa obiešali tu-tam lešenia,hučkali, až ich flagnár odduril;kol zevlovali, striehli, jastrili,neveriac vyčkať výklad tovaru:tu šafraníckeho, tých rozličnýchliskavých vecí, hračiek, zábaviek;tam medovníkov, onde obrázkov…— Ruch zvšednel, len keď z vŕšku z kostolachorálu zaznel finál, pozatými dôvet zvonov; v každom zo stánkovzhmýrili ruky v práci výkladnej.Lež po nešpore zvládol opravdutrh priestorom. Zhon ľudu zbehol saním nepriehľadný z bližších-ďalších strán;sa točil sem-tam pravou krútňavou,nad sebou prachu závoj v poletevo predvečernom slnku zjatrený —Jak keby kopec rozryl mravenčíbol niekto: tak sa kol to zhemžilo,sprtelo množstvom čulým, strakatýmod všakých krojov. Každé zajal specha túžba prebŕsť davu návalomkríž-krážom: aspoň očkom nakuknúť,čo v krámoch trčí? A či k výberu?(Na kúpu predsa ešte času dosť! —)I v ohromnom jak úle zvrelo to,buňalo hrubšie-tenšie, bzukotomzmäteným: pomedzi to výkrikykramárov vábne. — Deti pískali:to kohútiku dujúc vo chvostík,to na trúbeľke práve kúpenej;za sebou tiahli vozíčky, ichž sprežvo výcval bola pohnaná; tie zas,čo výmyselný zlepil pernikár,buclaté bábky tisli v náručiachči jazdcov cifrovaných, pomimoidúcim chváliac sa: ,Hľa, čača! mám —’,čím nabžďúrené decko za sukňupriam skublo matku: ,Kúpte to i mne…’i nadŕdalo ju a frnkalo,až po rúčke ho fľasla: predsa jumýlilo v reči s milou rodinkou,čo na hostinu došla z mestečka —A vlkolínska mládež vtiekla tiežv ten vír, sťa veniec svieži v príboj vĺn:roj panien švárnych v krásnom odenís mládencov kŕdľom strojným. Na svadbujak nejakú by, prišli po páre,hrkútajúcom tíško, alebopo riadku, vojkou perál združenom,si besedujúc hlučne, veselo.A vmiešajúc sa v zástup, od šiatraku šiatru tiahli — asnáď jarmočné,kým nepreberie svet ho, za čerstvaby pokúpili devám šuhajci,tak za perká sa každý odmenil,čo za klobúk ich dostal od roka;a po vychádzke totej parádnej,po prekvapeniach by tým jarejšísa navrátili k tancu do krčmy…— I Tomášovie Marka zišla ta,na trhovisko, sotva zo žiadzevšak po zábavke, jak toť mladý svet,pre okázalosť, skorej za prácou,bo s matkou, s bratom spolu. Tento, súcškolákom ešte vlani, za to, žebol výborne sa učil, pri skúšketiež zdarne obstál, z dejín Uhorskazvlášť o Huňadskom odrectoval staťaž so zápalom, zrovna úlohu,juž naložil mu sám pán inšpektor:od tohto zápäť panskou odmenouobdržal pekný dukát. Matke hodal schovať doma v tajný priečinok;keď Trojica zas príde, kúpi vrajzaň čosi. — Komu? Marke jedine,jej: ručník veľký, krásny, hodvábny…(I od radosti nad tým zharcovalkomorou, čo skok, rypnúc v olovrant,v kruch chleba, hrubo maslom natretý —)Tak rád mal sestru. Keď sa strojila,ju obdivoval zavše s úľubou,kol nej sa pľantal, zaraz k posluhehotový každej. — I dnes, ledvažeužili obed, ozaj hodujúc,jak náleží sa v sviatok, v hostinu:už lúdiť počal, poďkať, aby šlipod kostol… „Doň skôr, chlapče!“ opravilho otec, zuby vystykujúc si.„Ber knižku: prvej spievať ,po jídle’ —“„Však nie var’ všetky, tato?“ začal… „No! —I na večiereň ešte, potom nadiváky…“Práve stáli pod jednýmzo šiatrov, keď sa Gábor priblížilk nim znezrady. Tiež nebol s chasou vrazpritiahol, ale so sestrami, čoz príležitosti práve trojičnejdoputovali tobôž návštevouv dom rodičovský. (Úfal: dojachái brat. No skoro odpovedal mu:Pre nával práce nemôž’, bohužiaľ,ač i sám tešil tým sa úmyslom —Nech hostia sa, vraj, bavia šťastlive;on, Gábor, i zaň devy vytančí…Vraj prikvitne raz: ani nezvedia,len keď im zdupká predo dvermi — Hoj,tá chvíľa…) I bol veľmi sestrám rád.U pernikára toť aj nakúpilpre detváky ich hŕbu drobizgu;a zobzerav sa spešne okolo,kým sestry dárky totie v uzlíkysi ukladali, krátkym so slovom:,Hneď som tu’ zvirgal, zmizol v národe.A k Tomášovým pristav usmiaty,sa starej pýtal: „Ľaľaď, vari uždnes kupujete? A čo?“ „Nič, ach, nič —“mu na to ona ťahavo. „Ba hej!“netrpezlivo chlapec namietnul,„už kúpme…“ Gábor štipol v líce ho,i obrátiac sa k Marke, potichypreriekol: „Za ten dnestýždňajší kvet,voňačku nesmiem ďalej dlžen byť;beztak si trestom pohrozila mi;nuž, dovoľ, Marka, nech sa vymením —,“a obal zvinúc, podal ozornéjej srdce z marcipánu. „Ale choď,“zazrela naňho v zmätku, zhanbená;nu, poblíž mnohí boli svedkami,čo viac, i Ezech v ten čas popri nichso svojou prešiel, kývnul s úsmeškom;ba kupcová tiež sštebotala: „Hja,dar za dar ide: to je sveta beh —Nuž bez okolkov vezmi, dievčička…“„Neprijmem,“ Marka zopakovalaurputne, šlo jej temer do plaču,tak zacnela si nátisk mládencov,i iste chrbát ukáže mu, nechju netrhne mať, „daj si, komu chceš;toť…“ Blížila sa mladá Koštiaľka,i na tú fľochla. — Za žart poňal vec:veď čo mal robiť? — Dar dal Jožkovi,a „Nehnevaj sa…“ rečúc, odišiel.— No trh ten, trvajúci od týždňana plátno, ktoré prišli skupovaťaž z Poľskej židia v dlhých kaftanocha skrutky na slychoch, že deti, kýmjednánka stála, matkám za suknesa skryli v strachu, zvlášť ak ktorá aj,jak vyňal mošnu dúžu priekupeci kľačiac, mrmkom čítal groše z nej,upomla fagana: ,Len neslúchaj,buď mrcha, hneď ťa vštúri do kapsy,na hrebene,’ — ten trh až na druhýdeň rozvinul sa v jarmok bez hraníc.Sťa mesta rínok v dobu podobnú,tak zaplavila davu mrákavakút skromnej dediny. A spústa táhneď zhrčila sa, roztočila hneď,jak v jazere keď zhabre víchrica:i od stisku tam šustla vo dvoryčo v chobote, vdol hučí prívalomhen k pastierni; ba svahom kostolnýma cmiterom až prekypela, v znakostaviac kde-tu škvrny počerné.Od flagnárky tej počnúc, stolík svojčo postavila, na ňomž pletenáksi s husľou dudká s biagľov rodinkou,alebo plné sladkých kočvardínsklenice plajú žlto, ružovo,jak na hostí by vábne mružkali,po kupca z mesta, v jehož kráme stredkartúnov hodváb skvie sa, zlatohlav;od predavačov podlých zhybákovči oslí po zlatníka so skvostya drahokamy, všetko zbehlo satu, rozložilo v radoch bez konca —Ký tovar len jest, dielom umu, rúk,je pohromade; onde dobytok —A nemá totých hlasov príroda,by neozvali sa kol, v búrnu zmesa mítor hrozný čo by nevpadli:huk ľudskej vravy, lom, buch, dusot, muk,kvik… podomkárov škrek, kviľ lazárov:to jeden akord; v úbočí však hor’klep, krkot, zvonkot, že bys’ myslel: týchtam mŕtvych musí v hroboch prebudiť —A nad všetkým tým v mieri velebnomsi pruje slnko, stúpa k vrcholu,smev v tvári, iste pre ten márny hmyrpozemský… Čo to? Var’ by na jarmoktiež bolo zhuplo? Blysklo z nehodnej,toť, kosy razom ostrým odrazom,a zase mžik-žik…„Veru, strýku, távám bude, nežiaľ…“ ubezpečovalEljaša Ezech, kosou kinkajúco zvariak. „Iskrí, ľaď, ni ocieľka:či dozreli ste?“ Eljaš zhmkal: „Hja,zlý zrak už, synku —“ „A jak cvendží, ťaj!sťa zo spieže by, hrajúc: počujte!…“Nadstavil ucho, odchytil: „Hm, brnk,drnk kýsi iba, črep — no čerta ajby inô, keď ti vôkol frfocesvet, lemeš každý! Bodajs’…! Človekupreň ani kosy obrať nemožno —Však,“ prichránil si slych a odpľuvnul,„ja na teba sa dám, dám, Ežko, dám.Len pozoruj, hm: aby nebolakde lata na nej, päta priklitánaverímboha, hlúpa, rezivood žabykláča. — Dnes len oči bráň…“„Nie, pánko, nie!“ mu Hronec. „Tovar môjmá veru chýr…“ „Hm, tebe v pečeni —uvidím!…“ peru skrivil na smiech. „Nuža koľko pýtaš?“ „Toliar i šesť…“ „Ťu!Ty drancier!“ zdupkal. „Je var’ zo zlata?Alebo hádam sama kosiť vie…?“„To ani jedno. Ale treba lenkosisko ku nej, chlapa, toto čoza rohy chytí pevne: potom užtne ozaj sama! —“ „Hronci furtáci…“„Dosť toliar jej,“ v to Ezech, „prez hlavu —Je hodna, strýku…“Blažko pristal vtomk nim. „Chudákovi nekrivditeže,“preriekol, škúľnuc na Eljaša. „Iď!“mu tento, „Čo tu chce…?“ „Ľaď: kosu tiež —“„Tak zaplať duplom ty —“ „To ako to;ja nie som magnáš, jak vy… Ale nič,nič za zle: zbudne na rozóliš viac —A trôfam, keď tak Ezech naháňavám do kešene, doma, na polirobotiť, tu zas jednať pomáha,že neminie ho hodné jarmočné,napríklad: celé po vás dedictvo;šak ver’ tak bude?“ „Nemrnč, do tohoťa nič, hm —“ odpľul. „Nuž a Judka jak…?Tá prýča ešte trápi chudinu?“„Var’ felčiar si?“ „Nie; ale Ezech toťby poďakoval sa vám, nech by stesa po druhý raz mali oženiť —Čert nespí, mladá žena podobne;nie pravda, Ezech?“ „Hurtoň bývals’ vždy…“Eliáš jemu. „Ale nemaj strach,hm, neboj“ (odpľul) „tá mňa prežije!Je nad kremeň… sťa húžva, plot i kôlčo pretrvá, či mačka: prehoď jubárs prez dom, cupne na štyri…“ I sámsa zrehtal —Nato prišli Bockovcii Žofka; táto sťaby kvetinadnes rozvitá, v tak čarnom obleku,až šušťal na nej, v čepci okrúhlomso stužkou v tyle jasnou, že sa zdalbyť ľaliovým rámcom kolo jejružovej tváre — „Tisíc!…“ vypleštilstrýk na ňu oči. „To ti žieňa, hm,“(tu zmľaskal) „ani lusk! — A tučnie, ľaď —No nehanbi sa, ináč cmuknem ťatak, že ho celý jarmok počuje!Hm, nech by…“ Blažko v to: „…šak Ezech, drak,nestriehol? Verím — Ale do čerta!Veď urečiete ju… Sem hľaďte, sem,kde kosy!“ — I keď dojednali sa,čo ešte stálo fígeľ nejeden,a vyrovnali cenu (Eliáš,ovšemže, i z tej musel utrhnúť),doložil Blažko: „Teraz ale tendá oldomáš, kto kúpil lacnejšie;vy, pane Eljaš!“ Mrdnul plecom: „Streb,hm, za svoje; mne kozy neorú;mals’ u mňa v zime daromnice dosť —No (pľuvnul), Žofka moja, poď, ty, poď!(za plecko ju drmol), tebe, hej,čos’ kúpim…“ „Sedem detí za krajciar,sa stavím!“ Blažko v smiechu. „Belčovčekza druhý k tomu; šak som uhádol,šak?“ „Nemóresník, ľaba…“ Eljaš mu.A všetci stratili sa v stisku —Hor’na cintoríne starom v ten čas zasoberal Gábor bubny, klepáče,hrkajúc nimi radom na próbu.„A načo ti to?“ z druhov pýtal saho jeden, Karol, „visieť v sypárni…?“„Nuž?“ urazene Gábor pozrel naň,„to vám len treba, lebo sivoneže máte? A tri páry?“ „aušvorcelen, braček. — Ale, nerozumej zle:veď brny ani nedals’ na hoľu! —“„Však vyženiem ich. Nač sú cez letonám doma?“ „Pravda!… Ale vidíš preds’:tie, prítulné tak, nezblúdia ti tam —Ba tých sa ani medveď nedotkne,nie užtoveru!“ „Prečo?“ „Nazdá sa:tak vypasené, burné, fučiace,že švagri to, nu, tobôž medvede…“Checht nastal; Gábor rozosmial sa tiež.— A popoludní znova schytilasa mládež kŕdľom, medzi pokrikya laškovaním: jarmok navštíviťvraj, obzrieť si svet; ale nebodajskôr ukázať len svoju nádherutam, rozkoš. — Panny boli v úborevar’ štvrtom už dnes (vravia: v tento deňaž sedem ráz sa preobliekajú),v letniciach jak hmla ľahkých, podskočných,v živôtkov broni kvetnej, záponkyjak siné mráčky spredu, hrdielcomblysk perál, party trblot na vlasoch,stuž samá nimi v hravom vlajote,že mnel bys’ ani zeme netknú sadostupom bôtok karmazínových,lež, rukávce jakby im za krielaa brkami v nich stužky dúhové,si brnkocú len, liecu za cestousťa holubice, v zraku hrdopýš,mlk vážny hneď, hneď smiešok na ústach.A po boku im, sťaby pomedziružové kríky, vykračujú simládenci herskí, dvoriac susedkám.Držaním každý junák, gavalierna podiv: ni sneh na ňom košieľka,len cifra oblek tmavomodrý, jaksluč dymu nivou v pozdnej jeseni,na prsiach gombí roj, až bleskocú,preds’ strieborné — i čo raz kročí, musvit čižiem zmihá, zvíria ostrôžky —Líc rozpálených, klobúk nakrivo,pojeden všehdy z radu vyrazí,zaskočí deve (najskôr milenej),zakreše, ,íhop!’ zvýska, ručníčkomnad hlavou trasúc, i jej ku pocte,račkujúc hupká pred ňou, cifruje,až ostatné mu: ,Ale nepráš! Ty…’Však všetec trvá ďalej, fígle, smiech —Sám Gábor viedol predok družine,sťa náčelník kýs’; i ver’ rúči: užten jeho lajblík, zvrchu rozpätý,z belasej látky jasnej, z hodvábunákrčník rudý, jemný ručníčekmu spoza pása zvislý — výstroju,nie, jeho žiaden nevyrovnal sa;nuž, ozajst „cifráš“, k tomu dŕžava.V pravici sláčik trímal, akobyvelením. Zrovna primášovi hobol odňal, keď sa zriekli k vychádzke:vraj aby lecikomu nehúdol,nech, komu vôľa, skáče nahlucho…(,No, počkaj!…’ zhromžili naň nevesty.)Ba v nižnej krčme tiež tak idúckypretrhli tanec chasy sedliackej.Jonášov nápad bol i návod. S nímroztopašníci vrútili sa dnu:i než sa stihli obzrieť parobci,im tanečnice schvatli, s tými však,kríkajúc: ,Hopsa!’ ,Duvau!…’ ,Hore hu!’,Ty gajdoš za groš, friško! Pengetár!…’v skok pustili sa, v dubas divoký,,trarara!…’ znova, ,tak sa tancuje,nie láta-pláta krpcom podlaha…’,Huj!…’ Až keď hudci začli čvrlikaťna závierku (dosť skoro, stŕpalivar’ prsty im): tu Jonáš, popred nichvo zvrte práve, zrazu, akobylen stebla dáke, ľavou zahrnulim všetky bičíky, až v nástrojochto nešeredne bľaklo — „Stisniteaj gajdy!“ druhom ešte privolal,a zápäť: „Teraz za mnou, chlapci, preč!“Von ale, kam sa za ním vymlelis chachotom, korisť šmaril na strechu.Aj šťastie, že tak bzíkli ozlomkrk;bo parobci, ichž bavil sprvotiten rozpust, skoro spamätali sa:,Ťaj, lotri!’ skríkli, ,hrmen… ožrani!’,Kde žandári, ich zajať, okovať?’,Čo žandár? — Po nich radšej, za nimi…’a tváre fakle, päste zaťaté,vybehli z krčmy. — I len Gábor čoich zdržal, meškajúci povedľavždy ešte, začas v kruhu panien, kýmlom, hurhaj toten nerozplašil ich,len on: „Ja, rozum, rozum, šuhajci!…“chlácholiac prchkých. „Biť sa chcete? Ba?!A dnes? To hanba: pľul by celý svetjarmočný… aak to od tých iba žart!“„Žart tebe!…“ Juro mu, „tak žartujtesi medzi sebou, vieš?“ „To bláznovstvoa hlupstvo…“ Ondro ešte ostrejšie.„Že trúbi vám tam trubač do uší,dajsamibože slávy! Trúpi, trúb…“„No dosť!“ im Gábor. „Odmeňte sa námtiež fígľom, keď ste múdri, múdrejším,však inokedy. - A veď bičíkyhľa, schránili už pekne zo strechy;už ,brnk-drnk’ dnuká: tedy do cárkuspäť, do roboty. — Abo, akže stepri groši, ráčte s nami na jarmok:dievčinám kúpiť jarmočnô — šak ver’mám pravdu, Zuzka…? Ako, chluchí ste?Tak ja vám kúpim, poďte, dievčatá!…“A zdúdajúc, hnal za družinou, byjej predchádzal zas —S nimi postretolpán farár sa priam s hosťmi svojimi.„Kam, mládež, kam?“ sa pýtal vľúdne. „Semlen nižej, vaša milosť,“ Gábor mu,„poobzerať sa trochu po svete —“„No, dobre, dietky. Keď i veselšie,vše rúče si len veďte, stydlive;aj predpokladám o vás…“ A jak saodporučili, dodal: „Hodný ľudi zdravý, rýdzi, pekných schopností,len pribujný. Tie staré vrtochyzemianske stále ešte burcujúv nich, z krvi nejde jaksi nešplecha…“„Bo tak chce iste Malý Vlkolín.Tá rozpustilosť jemu oporou;vplyv odtiaľ, odpor…“ vtrhol do rečimu senior. (Muž starší, v pohybochvšak čulý; obŕv hustých, vyčneláskráň prezrádzala tvrdosť povahy.)„Hja, páni…“ ten mu. „Páni-nepáni,pán brat,“ hneď senior zas. „Slova muž,jak vy ste, zdolá všetky priekory!“„Nepochlebujte, pane senior;skôr vy sa viete kasať s hydrami,skôr! —“ pousmial sa. „Nuž a v národnomohľade ako? Ľud ten chápe sauž dačoho raz?“ „Sťažka, bohužiaľ;no nezúfať. — Sú z mladších pojedni,syn zvlášte tej, hľa —“ prešla Esteravtom povedľa nich s tichým pozdravom,za rúčku vedúc dcérku zolvice.„I kamže, pani matka?“ stavil ju.„A veru, prosím, len hen — k Turčanom:pre slúžky kúpiť za chlp tlačenia,nič inô. — Nuž a vaše milostikde ráča?“ „Len tak vyššie…“ „Oj, nech bychtak šťastie mala dneská, v hostinu:jak veľmi, veľmi by ma tešilomôcť uctiť! — Ale veru vrátim sa…“„No, ďakujeme pekne,“ farár jej.„Preds’ máte prácu; len si choďte, kýmjest z čoho vybrať —“ „Ojoj! Zbudne…“ ala.„Po Vlkolinskom vdova, Beňovi…a opustená. Jej syn jedinýsa oženil jej proti vôli, aspor ten ich trvá…“ ďalej prechádzkourozprával hosťom.Onedlho všaksa mládež navrátila z jarmoku:nie krokom, skokom. Skrsol pravý šturca poplach, lebo zrazu dozreli,od Malo-Vlkolína na bričkáchjak ľahkých frčia pánici, i chýrdoletel: Piťo vraj už v krčme hrá!Tou hudbou vďačia sa im Farkaši —A vskutku. Piťo rezal trávniceuž, čo späť dobehli: až hučalov múranej krčme. Nával ľudu, stisk,až bieda prebiť sa. Dnu údiv, jasna tvárach ženštín, z bočnej výkrikyzas mužských s ráznym o stôl pľaskotom:,Haj! To sú naše!…’ ,Jujuj! Kohútik…’,auhajko, biela hus… to nôta, ťaj!…’(I nie div, že sa rozjarila taki starešina: v husliach Piťovýchje kúzlo, ktorému neodolá vek,nie stav. — Tie zvuky tečú nápojomdo duše sladkým, čerstvým zároveň:že srdce, nechsi bôľom zmorenéi zhorklé, v chvíľke obrnení svoj cit,ni v horskej riave pstruh sa švihne acez oči frskne rosou radosti…Tie melódie ozaj pod srpyjakby tie trávky-kvietky vinú savo veniec krásy nielen, ale hneďi osnúvajú prsia, ramená,tak reka viažuc, prajúc leda muak potriasť hlavou, zdrugať nohami…)Mládenci sprvu netrúfali sido víru hupnúť; iba pánoviakeď podurili ich, im príkladomi sami predišli: tu vtenuliv prúd jeden za druhým, jak voda keďbreh strhá. — Gábor pojal Marku. (Tiežta bola prikvitla, hoc poterazni vidieť nebolo jej na tanci.)I tančili. I trebárs bavil juaj v tanci Gábor, v smiechu vraviac jejčos’, či var’ práve preto: odrazutvár zmraštiac, ani rybka sa mu z rúkvykĺzla, zvrtla sa i nechalaho samého. Skryť chcela v kruh sa žien,lež už ju držal jeden z panákovza pravicu i vyzval do tanca;nemohla umknúť. Gábor skalenývšak čo stĺp zastal v kole. Oblednulnápadne. Fľochnúc ale okoloi spozorujúc neviest úškľab: ,Chu,chu!…’ zhúkal, otočil sa na päte,v stred ženštín vodral sa i vytiaholod dverí takmer Zuzku Klockovie,až patrne sa tomu vzpierala.(Tiež na diváky bola pribehla,jak mnohé iné z tej tam muziky.Dievčina driečna, kyprých ramien, lúčvo zrakoch vábny, vrkoč na podiv…)S ňou rozpustile vzal sa haštriť, juvykrúcať. — Začal však len; lebo vtom,čo upustil ju v zvrte: lahodnýmposunkom, schvejúc v ľavej klobúčkom,ju vo zvrt zajal mladší z Farkašov,Aladár (švárny, štíhly mládenecs počerným fúzkom). Kývnul Piťovi:o svoju nôtu čajs’, i drboliltým pružnejšie, čo hybká trstina,a voľne skrúcal devu, patriac jejiskriacim okom, s milým úsmevomv tvár zapýrenú… Až čuť bolo tloskúdivu a či skorej závisti,zvlášť keď i upadnutý ručníčekjej podal. — A tak Gábor zakrátkoi o tú prišiel. Začervenal saaž do brnava, zgánil; nákriv ústdal znať, že vtom aj sškrípal zubami.A rozkročiv sa, nakríž ramenácez prsia, dlel, snáď v rade so sebou:čo zrobiť? Nato Farkaš tľapol hopo pleci, v smiechu rieknuc: „Tanečnícdosť! Do kolesa…“ Neodpovedalmu — premohol sa. „Počkaj, neujdeš…“len k sebe zhundrúc. Odísť mienil, ležpriam ináč. — Srdne dupnul nohou iprstami spukal. ,Íhop’ vykríkol,i hodiv hlavou, skočil, nevestykde stáli: schytil v tanec Koštiaľku —„Hľa!“ jedna mu z nich vtedy posmešne,„len nevesty ťa z blata vytiahnu —“A druhá: „Stará láska, uverím…najprujšia; ale, Gabo, pamätaj! —“i durk ho v chrbát. V chachot prepuknul,zajasal znov ,Ťuj!…’ a Ulianuna obe strany zvŕtal víchorom,až prosila ho: „Nože, pomalšie…“— A hudba čo raz tíchla, pokrikmi,Hore hu!’ zdužela zas; Piťo sám,potriasajúci bradou sivastou,pozorom tmavým jastriac veselo,zdal kochať sa v tom harci mládeže:i sťaby vtáčik z kríka do kríkaprelietal z jednej piesne do druhej.Konečne, bolo takmer podvečeri oddychu čas, s vírnym švitorom,s triumfom jakby plným jasotuhrať prestal — ,Vivat! vivat!’ skričalivtom tanečníci, utierajúc potsi z tvárí, z bočnej tobôž starci saim ohlásili. ,Vivat!…’ znelo. ,Hore s ním!’,Ať žije náš pán!…’ Lapli staršiehoFarkaša, Belu; zdvihli na pleciavzdor protestu, i hlučným pochodomkol po izbe ho niesli do bočnej,ač dosť ich tíšil, pritom vrieskajúc,čo hrdlá stačili im, bez konca:,Nech žije!…’ ,Vivat! náš pán inšpektorbudúci…’ „Viac!“ v to Ferduš, „vicišpán!…“„Ba,“ Peter zápäť, „dá Boh, ablegát!aak, veľkomožný pane?…“ , Vivat!…’ „Cit!“k nim Nátan, sediac vážne na štítes Eliášom, Bockom… Dymu obláčiknad nimi snul sa v slnku večernomi tenul oknom. — Zopakoval: „Cit!Počujme! —“ Farkaš ale, v úklonena všetky strany, vetil: „Ďakujemvám, bračekovci! (trochu račloval)za úctu… dosť však!…“ Iste čakaliviac reči; darmo —Nato o chvíľu(mal spretŕhať sa v práci Abrhám,i žena, dcéry, koľko ich len jest —)už stoly plné stáli jedivaa nápojov; sviec ni by na bálesa ligotalo z trámov v svetlárochi po stenách. — Tak sa im odmeniltoť Farkaš; preds’ sa nesklamali v ňom.A páni bratia, jak prv v povyk ten,tak, povedomí snáď si zásluhy,i chytrí boli hnedky do trakty:bez ostychu sa vrhli na újesť,bez ponúkania — „Kto sa hanbí, nechmá prázdne gamby!“ škrekol Ferdo. Ibárs hostili sa preds’ už druhý deň,i dotrundžení boli nadostač:nič nevadilo; jedlo, pilo sado rozpuku a dúškom dúhy — vraj,keď daromnica: kto by neužil? —Keď dávajú, ber; uteč, keď chcú biť —I Trojica raz v roku; ku pánomtiež zriedka majú šťastie — preškodavraj starých časov… ,Mhm-mhm,’ zhmkalis mľaskotom na to — „Volieb napríklad“(Jób spomnul) „v štyridsiatom…“ „Boli čas…!’v to zreval Krištof; zahriakli ho však,ba sused zrovna ústa pričapilmu dlaňou: „Mlčíš! Na grúni si var’?Žuj radšej, na-na…“ „Ale kedysi,“tak Peter, sepnuv plecom, „preds’ len zasbudeme voliť: ašak, pánovia…?“„Úfame —,“ tí mu v odvet. Nastal štrnga hrmot, zvlášť jak Nátan, pozdvihovsa sťažka z miesta, skončil prípitok;i nebolo zas miery ,vívatom’a sláve, chvále pánom prítomným.„A v Talianskej,“ Peter opäť, „čo…?Či uperú nás? či už uprali?Ja myslím, bude z toho omáčka —Čuš! (Osopil sa na Ferduša, v chechtsa pustivšieho: „Mačka, Petro? Všic…“)Hej, prehra bude! Ale bár by, bár…“„Ech, politika — nechajme ju tak,“v reč Farkaš vtrhol. „Beztak vo Viednidosť strachu —“ „Strachu?“ jaknul Peter, „hľa!…Nech…“ „Ticho!“ Bocko vtom. „A proč pak?“ „Boi steny majú uši —“ „My sme my!…Vieš?“ ,Tak je!…’ zhúkli. „Takô,“ Efraimzabručal, dodav: „Ergo bibamus —“„Cigar mi dajte —“ skvílil Jakub „Ba!Var’ zapekačku, chlape?“ Tomáš mu.„A Piťo čo nám nejde vyhrávať?“„Ľaď, aký kazár!…“ Gábor s Ezechom,čo posiaľ v dverách meškal opretýi pozoroval v smiechu hurhaj kol,vtom sňal sa tam i riekol: „Kamarát,čis’ videl, jak som obstál nepekne?…“„Nič preto,“ Ezechiel mu, „pletka ver’ —Len s chuťou ďalej; kvapka za kvapkouprevŕta kameň. — Len si veselo! — “„Máš pravdu,“ pravej dlaň si ku skráni,zavýskal: „Ichú!… Hudci, zahrajte! —“A Piťo zahral. Z bočnej vymlelisa všetci, čo len vládli nohami;i v chvíľke všetko strhlo v krútňavu,hučiacu hrozne, krčmy oblokyaž rinčali, sviec plápol ubiehal —I mali rozkoš už i nevesty:i sami páni zvali naporadich do tanca; čo viac, i matrónamz nej uliezlo sa starším natoľko,že k smrti budú iste spomínaťdrb pri Piťovej hudbe chýrnej. — Toťi Efraim si vodí cipuškutak tíško… „Ale!“ zazrel na Ferda,„nesocaj —“ „Pekne, sváčku… hore si!“mu Jonáš, „len sa mýliť nedajte -“„A Eliáš kde?“ Peter ozval sa.Ten v bočnej zostal preds’, kosť oberalvždy ešte, pokým v kútku za pecousa knísal Jakub, v hrsti skleničku;za stolom Nátan kľuckal, fučal Jóbsťa jež, prez posteľ ale krížom ni by klátpozavalený Krištof chrapotal.„Do kŕdľa!“ zvrieskal Peter, „dokedychceš ešte dusiť…!?“ „Iba žviakam, hm…“mu Eliáš, spištiac. I len Ezechielčo zastal sa ho: „Pokoj starcovi…“A tanec trval. I ver’ trval bybol, ktozná, dokiaľ, ale, prebudivsa jaksi, či že žena zdurilaho, tuliti náš Krištof v kolesesa razom zjavil, sťaby húšťou cezstisk prelomiv sa. Vypľaštený zrak,stál schvíľu, ústy mykal; zatľapkalvtom, náruč rozstrel, chvatnul aandorkus poločkom. (— Starý aandor, príštipkár,keď o nový mu čepček húdla, juodbavil nebárs: „Zotkni kopyce!Na —“ ryknul; čepiec však preds’ vypriadla,i ostužkaná tŕpla dychtenímza tanečníkom, až toť zavítal.)No ledva hupla krôčik, prizrev sajej Krištof, odhrnul ju: „apata, bäk!Sám budem…“ zbrbrúc. Nato zavyl, hneďzabľačal: vôbec aký zvieracíhlas len jest, radom napodobil hoi posunkami nemotornýmisprevádzal, jak to mal už vo zvyku;s tým šalieť začal, skákať vozvysok,vše o trám pľask; až jedným úderomscupkali sviečky — „Hrušky, zbierajte!Zob-zob-zob…“ scipkal. Hluk a zhrozenievo množstve — až i sekla muzikadrsnatým tónom. Ženy zjachtalidoň nadávkami: ,Hrom ti… šibenec…’,Oplecko moje!…’ ,Veď tlieš, dievčička!…’,Joj, oplan!…’ Však viac ani nestiholnezdobiť, bo už chlapi zavrzliho medzi seba, i bárs metal sai kopal, hrýzol (za čo istežetiež dostal svoje), vyvliekli ho von —Čuť bolo ženy kviľ: „Poď domov, poď…“„Nie! Prisám…“ sprotivil sa. „Piťo mnemá teraz zahrať…“I as’ k polnocisa blížil čas, keď onen zahúdoltú ,Ešte jednu na rozchodnú…’ imarš nato. Vonku ešte niekoľkozaznelo v počesť búrnych pozdravov,a bričky odhrčali —Pozatýmdosť skoro domov niesli Krištofana nošiach. — Nuž toť: kazil zábavuim znova; vyšli z trpezlivostii ubili ho. (Čomu obzvláštebol Tomáš rád, snáď nahuckal ich aj:mal priek s ním z jari, že mu odoral.)Až bedákajúc žena za ním šla,i preklínajúc však: vraj, korheli…„Och, bodaj vás!…“A zore broneliuž na východe, v nich sa kúpaladennica, lúčmi fľúskajúca v tvárpozemským stínom, keď sa zabralihor’ cestou s hudbou, zhusta kríkajúc.To žiadosť Gáborova bola. Onaj napovedal hudcom nôtu k hre,tú ,Počkaj, dievča, však ty budeš banovať —’I dav sa do spievania, piesenkatak tklivo znela, jakby vyrývalbol zo srdca ju — —Ráno napotomnemálo námah stálo mládencov,kým muzikantov zdvihli na nohy.(Veď nie div: predsa jarmo ťahaliči sláčky zas až do dňa bieleho,i častovaní boli prez mieru:sám Piťo prizval za dielnikov ich.)Museli humno vpravde dobýjať,kam utiahli sa oní pochytrena zaslúžený pokoj. Závorakeď pustila však, zo záčina zas,zarytých v slame, pekne prielazomich treba bolo povykladať, imdo uší strúbiť, s nimi zvadiť sa:Vraj žráči-spáči iba! Lenivci…Ľaď, Piťo či vás neodmenil dosť,ha? — Nemali ste obriad, žranicedo zhnusu, čo?… Priam chopte remeslá,vy…! Ináč pláca fuč!… Tak dali lensi s nimi rady. I keď vručilikaždému nástroj, preliať gágor mutiež dopriali, zvlášť trubačovi, vrajby hodne vrieskal: pošli dedinouz dom’ do dom’, devy zháňať na tanec.Dosť matky zdráhali sa: nepustiavraj ani na piaď! Včera hop, dnes rob…I kto to slýchal toľko hulákať?!Tri božie dni až zmámiť v rozpuste?…Ta okopávať!… Neprospelo nič.(Var’ vykrúcali i len očistom,poznajúc dcéry, vôľu čítajúcim z očí — Nuž hľa: mladosť pochabosť…)A panny ni sa prezliecť nestihli;jak v tlačeniciach boli, ledva aksi prihladili vlasy: zajaliich so sebou… I hlučno na krčmezas, kratochvíľa. Minul utorokčo dozvuk radovánok trojičných —A v stredu nato sotva slniečkože vyskočilo, jasom oblejúcsvet prihalený šerom: z dedinyuž muzikanti tiahli do poľa,by horskou cestou poza Holicusa prevalili čím skôr na Liptov.Ich sprevádzala mládež hromadne.Na Mikolíne, vŕšku malebnom,zastali k rozluke. Tu zahraliraz ešte hudci. Tanec zvíril, brnkni mušiek v slnci, čudný na pohľad;proťajším svahom jakby na stenemih tieňov… Gábor, ostav bez páry,„I dovoľ trochu…“ Jonášovi vtomuchytil dievča. „Nedovolím!“ tenmu s hnevom. „Coky! Ber si svoju — Akjej nemáš, hybaj! — podopri si plot,most správaj…“ I len zrážku ostatníčo prekazili. Gábor, zacnev si,i zvrtnul vdol. — A ešte jeden zvuksa trúby ozval tiahly napokon,vyvábil ohlas okolitých brál,na paši rykot: a mlk… Prírodynastúplo dejstvie. Junač zhúkajúcspäť obrátila. Devy zásterkypodňali k očiam; slzy vytrelii zavzdychali si: akoda Trojice! —*Už síce priadli vzduchom škovránky,sťa vretienka by, zašúľnuté vraz,sa vrtiac švižko, bystro hupkajúcs nitkami nových piesní rozkošných,od brázd ich k nebu siažiac, tam však hneďi ovíňajúc s prudkým trepotomo prsty zory; ale pravý svitvždy ešte meškal za obrubou hôrpochmúrnou: leda prez ich lesnú šteť,cez štrbiny ich skalných hrebeňovže časom jeho štice zlatistejvše blysol strúček… Zato trávnice,tie v prúde práce trvali už: kolpo pasekách i stráňach, ovečkyjak rozpŕchnuté, v nôžkach-rúčkach spech;opretek, s chvatom jedna pred druhou,kde celina, kde bujný medze plášť,zbierali trávu. A ich pritom spevsa narážavo vznášal, z dúbrav sťaby vatry zbĺkal neviditeľné,vo výšinách sa splietol v jas i ples,rozprsknul zápäť, osve prelietalod grúňa na grúň, z brda do brda,zo štíta na štít, až kdes’ v zápačiach,v úplazoch, rokliach temných, ranenýčo vták by, žiaľnou skonal ozvenou.I Marka Tomašovie napriek, žejej zbraňovala matka, starostiacsa o jej zdravie, pošla na trávu.Bez družky prišla; ani nemalavar’ jej. (Veď dievča, nájduc útulokv ľúbosti, srdce v srdci mládencazakotviac: chytro zhŕda priateľstvom…)Pod skalísk jedným, nad dedinou čovyčnelo prosto baštou ohromnous temenom plochým (raz vraj hradišťa,jak povesť vraví; teraz oráčinpláň čierno-zemná, popol, nálezovsklad — spredu poľan s krovín porastom,sťa veniec čelom —): toho úpätímzajala postať. Z medze do medzebrúsila krepkou kozičkou, z ich hniezdjariabky plašiac; vyžíňala, srpaž drnkal. — Práve šustla výsypokna hŕbu, majúc takmer do koliensukienku zarosenú; na nôžkachjej bielych liplo kvieťa, zlatý peľ.Osŕkla, zrakom šmihla k východu,kde červeň zorí zlatela vždy viac:zrieť bolo, ako struje belostnéz nich vytekali, čím diaľ šírilii lunili sa. — Vtom sa strhla z marenia,i znova bzíkla zbierať. Podosiaľ,ač čula spevot dievčín, škovránčíslýchala švehol, sama mlčalaurputne: ni tá tráva nevoľnávzdor zhube. Ale srdcu uľaviťsnáď musela preds’ jeho ťažobu:bo — vychádzalo práve slniečko,stráň množstvom očiek rosných vzhliadla naň —vtom vystrela sa spod kra šípäťa,i ukosenú kladúc v plachticuhrsť bylín-kvetín, skrušným povzdychomtá pieseň sa jej z ňadier vydrela:,Trávička zelená, závidím ti vskutku!Vzrástla si, skvitla si tu pod kríčkom v kútku;preds’ si nepocítia ružového palu:neznáš, čo je láska, neznáš ani žiaľu.To moje srdiečko poznalo ju, pozná:sladkou bola sprvu, teraz horič hrozná —Bárs bys’ bolo radšej tebe spodobalo:jak ty, rástlo, kvitlo, jak ty, uvädalo.Pod srpom mi padáš — či ťa ozaj bolí?Sotva bolí, sotva; skorej ti je k vôli…Prídi, čierna žnico, podtni srdce, odnes:nemôže viac bolieť, jak bolelo podnes —’Tak zanôtila smutne, ťahave,čo slnko bledú farbilo jej tvár,však bezcieľne, a hlas jej chvel sa, mrel —I zhúkla vposled, lež snáď slabúčko:netúrnul ani obor braliska,môž’ byť, mal zmysly v seba zvrátené,si dvoril hádam v rannej nádhere…Tu spoza chrasti, plecom halienku,vyskočil zrazu Gábor. Zľakla saaž druzgu, srpec zdvihla k obrane.„Čo chceš tu, povedz?“ kríkla zjatrenázachríplym hlasom. „Čo chcem?“ so smieškomon — „Ako vidíš, idem za prácou;na hoľu idem, veď vieš, z poriadky —“„A inej cesty nevieš, iba kdemne prekážať môž’š…?“ pokračovalas výčitkou. „Ako?“ zhrdol. „Ja že tiprekážam? Divnô…“ „Tak je —“ polykla.„Prenasleduješ ma už od času,a badám, hucká ťa len Ezechiel,ten…“ hrkli z očí slzy jej. „Oj nie!Mýliš sa, Marka… Ale —“ scitnel tiež,odskubol snietku lôhu, zmäčkal ju,„žart na stranu. Ja myslím, Marienka,a celkom vážne: zhodli by sme savar’… Zjav mi raz už, čo máš proti mne!“„Nič —“ zajakla sa; priam však dodala:„Nič, Gábor, iste. Ale prosím ťa,mne pokoj daj. — Ja nie som na vydaj…“„Tak želieš predsa!? V tom je príčina!“„Neželiem —“ hlesla tíško, zásterkykraj podnesúc si — „A tie slzy, čo?“„To rosa; slnko osuší ju hneď —“„Ačida! — Zle ti stojí pretvárka:pred chvíľou bolo len, že čul som spev,spev srdcolomný: on ma odrazilsem z cesty. Tvoj bol, tys’ ho zmyslela,v ňom srdca svojho vyliala si cit…“„Och!“ zmužnela, „čo všetko dievčinapospieva…“ Postupla sa: „Choď už…“ „Len,len chvíľku. Darmo tajíš predo mnou…(reč zhlbela mu, hlavu priklonili vrúcny uprel pozor na devu).Ja viem tiež, čo je v láske sklamanie.Tiež želel som i srdcom krvácal,tiež…“ „Ktovie?“ pretrhla ho, trpký smevna perách civých, „mne sa zdá, si skôrsťa motýľ brnkal —“ „Uver, od žiaľu“dotvrdil mračne — „Nuž dva sklamaní(zas zjasnil pohľad), ty a ja: čobysvet sklamať nemohli tiež? Spolčiť sav dôvere novej…?“ „O mne nehovor —“„To slovo tvoje, Marka, ostatné?“„Hej, ostatné —“ „Tak zbohom!“ valaškouzavätil v mukyne peň. „Banuj, akv tom útechu vieš… Vidíš: Ja si lenza vrštek zájdem, tam si’…“ „aťastný si,“povzdychla. „Nuž tak aspoň zadvihnemti batoh, keď, hľa, som sa urosilpre teba…“ „Choď len, nič mi netreba —“Zabočil vľahce, totú pesničkusi prehvizdujúc. Stúkal, v úskalíaž zhučalo to. Kavky sčavkali,tým zdurené čajs’, či že krahulcedva strepotali brala priečelím? —Kdes’ v háji zakukala kukučka.A celý chotár skvel sa, zhŕňajúcvždy viac si tône z rúcha sviežeho;čím diaľ, viac pestrel polí rozvitok —Nedlho matka došla Markina,zdychčaná celky. „Veď ťa, dievčička,už toľko hľadám. — Vidíš, neslúchašmať…“ zúpela. „Veď tmolíš, vláčiš sa,a máme záhrad, ďateliny dosťpre kravy… Bože s tebou! Aká si…(vtom zhíkala), či sa chceš umoriť?Ta nepreseklo —?“ „Ale, mama, veďje leto —“ „Komu leto, komu nie.Poď domov už; veď otec dudravý,vieš, ach… Len že som umkla zo dvora —Sem plachtu — Koľká hŕba! Vezmem ja…“„To už nie, mama! Var’ len na posmechnepôjdem z trávy prázdna, bez trávy?“„Veď ja nič; ale, dievča, uvidíš…“„Nie, mamičko. Len zadvihnite mi…“Robili sená.Horských na lúkácha poľanách, pod oným vznešenýmpredhorím Tatier rozložených v šíri v mnohých záhyboch sťa zelenáby šata, zvaných, ,Lúka Jančovie’,hen ,Paratovie’, ďalej ,Laziny’…tam tretí už deň až sa hemžilood robotného ľudu. Počasiečo viac im prialo ten raz. (Pravý div.Bo, vraj, vše skosia akús’ rastlinu,čarodejnícke zelie nebodaj:i kde sa vezmú, kde nie, mrákavysa zrotia rýchle černokrídlaté,okáľmi z plamu razom zlupkajúc,skrákoria hrozne, počne šústať dážď,liať bez miery…) I boli veselínapospol. Mali prečo. Zajednoto práca hračka skôr i zábavkanež ťarcha; počas letnej pohodyniet ani krajšej, veru! Majrániki hodváb senko: radosť šuchoriťv ňom, rozkoš, pokým vonný jeho pachaž opája. — Ni chýru o znoji:vzduch horský aspoň nedá prikladaťslniečku; a ak kratšie ťahal bypreds’, naporúdzi je les s ochladou:on v šiator pojme robotníka rád,ba treba-li, i na mach uloží,v sen sčičíka ho svojím šumotom,v báj z detských čias: že v ríši povestisa naraz octne spáč i v zrkadletam kúzelnom sa pozná, usvedčíak samým kráľom nie, tak aspoň, žeje Popelvál… I prameň, kde len chceš,ti v oči zblýska dúhou, paprsky;i nemusíš, jak inde, s námahouprilíhať k nemu, čerpať priehrštím,širáka pyskom, tŕpnuc v obave,bys’ nezamútil — stačí jedinenadložiť ústa, a mok kryštalný,čerstvoty plný, sily, života,sám potečie ti zo skaliny pŕs,sám. — A skok iba: na salaši si!I spred koliby s dúžim črpákomzas, prekypelým urdy pochúťkou,zazdravkať môžeš trebas celémukol vidieku, ak ďaka ti tak… No,čo najhlavnejší podnet, preds’ var’ lenten bude: že sa vtedy hodúvaaj skvostne, temer ako na Hody.Na mise, jestli opekance nie,tož iste musia predísť pirohy,a pravdaže, tie kŕmne, slovutné,nie panské znáčky-ráčky, popritomi plávajúce v masti s čľupkom až,ak prirovnať ľza, aspoň v močilejak krkačky vše — ináč gazdinej,rušiacej slávny úrečitý zvyk,by beda bolo! — Zle by obstálapred svetom, ešte horšie pred gazdom;pán manžel — hrozné i len pomyslieť —preds’ v plnom práve, mravov zástanca,obhajca česti domu, v zúrenísťa tur by zreval, zdrúzgal hrabliskonajmenej… Nuž a keď sa dobre zje,i zapije sa lepšie. — Pravdu malnebohý rechtor: Prehryzni si, vraj,raz toľko vypiješ, i budeš chlap!Valibuk ozajst… Túže zásadu,nad princípie všetky vzácnejšiu,aj prevádzali potom doslovne,keď skrsol zrok. Tak pri sene toť. Leskpochyľovaných k ústam lônikov,dosť chytro, dozrel až hen naprotiu skalísk kto ten v poli, mívajúcsa var’, že škriatok kýs’ tam rozsýpa,presúša toliare — — Nuž na takomzáklade, ovšem, snadno zbudovaťi vežu dobrej vôle; v zeminetak žírnej rozmar musí zhúknuť, niza stavy lopúch, skvitnúť plamenno,sťa ten mak poľný. Vtedy však vraj irobota ide od rúk, ulietavraj ani perie vetrom… zisťujúvždy. — Bolo tedy totam povykua smiechot ozaj vyše potreby.Čo starší dráždili sa navzájomi nakárali, privolávajúcsi rozpomienky všaké, šelmovstvá;len ženy čo ich skubli za uzdui zavrátili časom, zdudrúc: Joj,čušteže, blázni starí! Psohlavci…S ohlasom rozpor viedli zurvali,vše prez kopu, jak stála hotová,rad-radom hup-cup! — Devy nôtili —„— Ako to bolo, pane Eliáš,pod Líšťou skalou?“ Ferduš zavadilvtom do Eliáša. No ten, jakby nič,len kosil ďalej, hlavou mykajúc,kým za ním Judka pohrabovala,v batôžku ešte ruku. „Akože,ste hlucháň už?…“ I sťa by vpálil bolďas doň, sa Eliáš zvrtol, podskočil,zahnal sa kosou: „Tu ťa prekolem,hm, ľapták!…“ zvrešťal. Chachot poľanou,až v horách zjajklo. Sama udalosťvšak nasledovne mala sa zviesť s ním:Nedávno on súc tobôž na holiz poriadky (bolo v Jána), kdesi tamim naraz zmizol, ihlou stratil sa.Zlozili všetky pŕte, oboryhôr pretúkali, kukli v priepasti:no chlapa len niet. — Do paroma! Akho macko pojal… zmrzli. Krutý jevšak — stará lýtka mrcha objedza:var’ vráti ho… Až chľuplo jednému:Vraj, škriabuc sa vhor, i to maninou,po samých pekliech — jak sa dostaliku Líštej skale horko-ťažko, kde,zadrhovaný bučím vetvovím,z nej prúd sa šurdí: Eliáš hupkom boltam; zhodil halenu i tanistrua vzal sa smoliť — ,Dobrá vodička,hm, chlapče’, zäkal, ,nemáš lepšej, nek…’i súkal zas. ,Ej,’ reku, ,ale stezasmädli rúče. Tučný frištik čajs’…’,Vieš (šuchol hubu), bol som kocúromtak trochu, he-he; teraz hláčom som…’a znova glgal. ,Pľuští — uverím,no čo moc, to moc. Dosť! či ochvátiťsa chcete?…’ I vraj ledva odpoďkalho stade; musel odniesť merindumu, kvaku vtisnúť… Môž’, tam strebe zas,môž’… výskli. Ale chlípal demikát —Hoc! bryndze vsypal z pušky dobrú hrsť —I ostatní kým bdeli nad čriedou,dva uždi vdol… A vskutku, dopadlitam Eliáša. Práve terigalsa z diery skalnej, chrčiac, stenajúc;no nikam von — ,Ťú, kýho beťaha?…To opuchli ste pokladmi var’!? Chaj!…A dáte nám z nich? Recte: hej? nie? —’ ,Bŕŕ,nebrešte!’ zmrnčal; ,lapte, ťahajte…’I za ruky ho, väzy popadnúc,dák pomohli mu. ,— Hm: môj ,Zemský kľúč’kde…?’ spišťal. ,Tu je,’ zrehotal sa, ,tu —’jak ohmatal si čosi v pazuche —— Nuž mali príčinu sa z neho smiaťi dnes. Však Peter: „Nemýľte ho, veďmi prekosí! — Hen radšej Jasenci,hľa (kosou mieril v zápač Braliska),jaks’ smutno kosia: ani keby imkrú z nosa tiekla; pošteklite tých —“I hnedky jeden: „Mačka na jarme,žriebä na vôdre!…“ v ten smer zakríkol.„Ťaj! Kaša na vidličkách, pirohyna Ďorďov! — Hrmen bohov!…“ v odvet impriam oni…V ten čas doma pred cieňou,na brvne sediac sťaby na koni,kul Gábor kosy; prvej otcovu,tak svoju. Matka, z izby vylezúcso zivkom, s chvatom šatku na hlavesi popraviac — že vraj kým vidno je(a bolo slnko hodnú na týku),ukopať ide trochu rožkuľky —drgľavou chôdzou pošla záhradou;tam zjakla ešte: „Nono, Gáborko,nezabuď ukosiť aj strakuľke…“I ticho bolo stínnym nádvorím.Len toten klepot vyznievajúciv cveng, čo sa hlásil v stavoch štekavo;u chlievca skrákorila kura, snáď,že zunovala márne hrebenie,či že jej zastesklo sa samotnej;a lastovky čo, dvorom skolotiac,vše s štebotom sa švihli vozvysok,zoblietli v sade stromov vrchovce,kde v ústrety im, v letku žiariacim,úslním bronel hrušiek, jabĺk hoj —I potok ločkal mdlo, sťa v driemotách;bol opadlý: hneď vedľa vechtíkapýr z pracej ťapy chytkal, nevládalním hnúť však.Gábor kosy pokovav,i pripravil si svoju. Cez humno(vrzg bolo čuť vrát) prešiel na ohrad,svah jehož celý, včude slivôň lens pastorčím u pňa, trávnikom slul, ačdosť skrovným — var’ že býval v tôni viac —zvlášť zhora: leda turčie, myší chvost;už níž skôr blyštek, štrbák, bršlica…I rúbal s chuťou —Tu hor’ z pavlačena vŕšku múraného domu (jakby zámček, drnčal na výšave teji pohrdlivo patril v dvory): staďzyv ,Puj-puj! čupaj…’ zaznel krikľavý.Tam stará panna Tonka sídlila,dedičkou po ktoromsi strýcovi.Vraj Pikulíka mala v komíne,vedela čariť, veštiť… v remeslestríg vyznala sa vôbec; môž’ byť, ikeď upír bol vše chodil gniaviaci,len jej to nespôsob — tak dedinskázlopovesť o nej. — Vari preto, žeohyzdou bola: suchá, šmŕľavá,i napádala; k tomu vrelo v nejvždy ani v kotle: samý frfot, jed,vztek… Beda mu, kto rozpapral sa s ňou!Až uši schliapil, oči zažmúril,onemel, stĺpom skrahnul na mieste,tak nešťastlivca prchko obsyplakrupovcom kliatby, bryzgu strelivom,najtarkavejším kvietím prezývok;jej hurt aj spredo dvier tam z výstupkačuť mohol tehdy až hen pod kostol —I mátavala kedys’: ďubalom,vraj, akýmsi. Raz aspoň postihliju pri výčine tom. Jak biela smrťz cmitera zišla o polnoci adedinou tíško tiahla, s máchanímsťa krídel, vzrastúc takmer na topoľaž zvýše… Trafila však na chlapavo hlásnom. Ten, keď už si nevedels ňou inak rady, práve že mu z rúki halapartňu vyrazila, nuž:,Čis’ dobrô, či zlô!’ skríknuc, ,vo meno…’sa prežehnajúc, ducha konečnesi dodal, prez pás schytil strašidlo,oblapil, až v ňom kosti sprašťalii — z hlavy žrď vtom frung! i s vetešou —hneď povedľa ho mrštil do kasna.„Uch, diable! Moje nové bôty, uch!“to hrubo zryklo. „Bodajs’ zahryzoldo sloje! Psi aby ti na kare…“„Tak!? Z Mačacieho zámku sme? A niemátoha z cmitera?…“ I sťažka lensmiech zdusil. „Óvi! Prepytujem, no…Či pomôcť var’? —“ Však radšej pratal sa.,Chváľ každý…’ spustil nato veselo,zapískal dvanásť. Ráno vybľaptal —A to jej hodne z váhy ubralo,z vzozrenia. Ale vyhýbali jejlen preds’, kde mohli. Najmä deti, tie,jak strelil by, vše rozpŕchli sa, juuž zďalša dozrúc kyvkať: slamenýna hlave klobúk s dienkom vypuklým,kostruby skráňmi, v plášti dlhokoms rukávmi plutvy sťa či vejačky,na ruke dúži vak… Bo posla bártiež z Vlkolinských kmeňa, viedla sioveľa vyššie, už i výchovou;i po pansky sa nosila, čo priamdľa módy s mladosťou jej zapadlej.Troch bratov mala: ovšem, v úradocha stoličných, jak rodu slávnehoznačeniu, iste primeraných ajich schopnostiam. — Toť, Boldko, najstarší(ten, čo sa, akže pravda, prisahal,že videl už raz morskú pannu… Kde?Na peci v lekárni — a ktormu tiež,ním nevídaný nikdy do tých čias,tak znázornili boli pomarančfigliari z kruhu: ani súdok vrajto jablčisko — navŕtajú ho,dva vysadnú naň, stisnú koleny,a vínce š-š-š, a nie var’ ločprda,tokajské!… I uveril vraj), tenhen komisárom bol až: cestovným!i možno viac, než bratia obajadovedna, leda diurnisti ak —Len škoda, že ho skoro poslali(jak s ordinárnym preboril sa most)na odpočinok, ešte skôr že sám,bo zalieval — snáď z toho pošlý žiaľ,sponáhľal na ten pravý: na cmiter.Bo takto vdova, pani Tilda, žei sama z domu bola chudobná:zostala, čoviac, s hŕbou detvákov,a pravda, pánčat, ozaj v pomerochneblahých, v biede. Z dreva chalupa,podpretá i tá, zopár zemičiek:ich manie všetko. Nie div: po smrtimanžela dlhé dni že sedalaNiobou smutná, stuplá, bezradná,dnu v núdznej chyžke, tmavých vlasov prúdňou rozmetaný, plecmi, po ňadrách,na nichžto visel chrobák najmladší,kým ostatné (hneď blizny, štebľatáhneď rebríčka) sa kol nej tlačili,sa škriepiac, frnkajúc i šantujúc…až desný pohľad! — Z totých sirôtokprijala tedy tetka Tónikaza svoje jedno: dcérku najstaršiu,Eržiku. Rátala tak: vydá jučo i len seberovne, podoprei seba samú, a súc bezpečnáv tom, časom všetko zverí manželom.No vzdor jej žiadbe živej, pátraniama nástrahám i čarom, jestližeim rozumela, nehlásil sa zať;a neter zrela, až i prezrela.Vraj, tetka tam, čo všetkých svokrušízlých preváži zlosť. Chovanica? Ech,zelená ani žaba, šaškaváči pochabá - - I táto bola, čoz pavlače kríkla práve. Hlások jejpriostrý počul Gábor dobre, ležlen šústal ďalej; čul ho neraz už.A to ju pohlo var’, tá nedbalosť,že ani neobzrel sa, lebo vtom,na operadlo sprúc sa lakťami,meravo patriac vdol i medzitýmvše kývnuc prstom, zanôtila tak:,Príď, šuhajko, príď ty k nám!Ejveru ti čosi dám:za klobúčik perečko,na dôdavok — srdiečko…’No Gábor, trebárs badal, pieseň tákam cieli, zas len nič; ba smejúc sasám k sebe, ešte tuhšie zakášal.To ale bodlo ju už, zdupkala:„Hej, Gábor! Gábor!…“ Vzozrel. „Čože je,panička?“ pýtal sa. „Čo?“ zašuchlasi prudko čupry z očí — „Morky henmi zaraz podžeň! —“ Práve vyletelbol na plot moriak s chvostom rozstretým,a lesklý svoj švorc metnúc prez zobák,zhudrikal spurne. Voľky-nevoľkypodbehnul tedy Gábor, zahyškal,zatľapkal, a hyd hybaj! s piskom vhor —„Kde kľapčíš, Erža!?“ vtom však z pitvorahlas zhrmotil tiež. „Už, tetuška, už!“zjačala neter. Ale oná hneďi prikrivkala na štít pavlačou,zababúlená, v ruke omelo(chlieb piekla čajsi), kľúče za pásom,i kľacnúc, kýchla strašne. „Na zdravie!…“„Už som ti povedala, nádchu mám!“jej strmo tetka. „Radšej vygaudž, čotu paratíš? Čo ziapeš, zaháľaš,kým ja sa pražím —?“ „Morky navraciam,hľa —“ „Ozajs’ súca iba medzi ne;fuj!… Takoj popas ich hen za mangľom!“A smrkla —Gábor, čo bol ukosil,i do humna priam zniesol; záhradouvšak spustil sa. Tam škúlil po stromoch,skúmajúc zrejme, skoro dôjdu-li,preds’ rané hrušky? Aj strom pokýval,lež nadarmo. S tým zahnul na pokraj,podupkal: čiže ešte drží breh,zrýpaný z jari? (austlo prsťou var’,bo kačky zvrieskli, rybáriace tam,sčľapkali placho —) Zastal na uhle;i pravou obkľúčiac kmeň nahrblý,jemužto tiažou slivák zelenýchaž skydli vetvy, prečo podprieť skôrich umienil si, — stadiaľ závadoupobehal zrakom; iste vyzeral,kde matka ešte vždy?… I dozrel ju:od aalamúnky vyšla práve a,na pleci uzol celembajúci,oporou porisko však motyky,ťarbavo šmotlala sa. — Pomyslel:Ejch, krpkárka, tam prvej navaríA poosŕknuc, zmizol vo tôňachzáhradných.Mrkalo už, otec jakdoťapkal domov, značne frcnutý.Kdes’ v meste sliedil, ani nezdeliac,kroz čoho, svojim. Za stôl rozložilsa, fučiac. Začkal. „Stará, večeru!A dobrú, vieš —“ jaks’ znôtil, kolenomdurk do stola — „Hneď, aimko,“ škrobla savrchhlavou. „Len pád, že nič na pánte…jak vďačne by som…“ i sa šiplala.„A zajtra k senu! — Navar, nachystaj…“„Veď milerada, ale kdeže vziať,aimúnko?…“ „Tu máš!…“ vybral z kešienky,po stole sypnul. „To už je reč, ľaď!Až štrngá… Jojój!“ schlopla dlaňamipeniažky; vystrela sa, stloskalastešená; aima zachránila v tvár,„muž zlatý! — Verže bude hostina…“„I potrvá nám práca…“ podotknulvtom Gábor, posunujúc v kahanciknôt. — Otec však hneď (i už zbrnavelmu zánet líca, úškrn bzíkol úst,zrak vysadol…): „Ba! Čerta potrvá,a čerta — jeden tálik, jesto tam —“„A druhý?“ „U Tomáša v zálohu —“„Kde?“ užasnul syn. „To byť nesmie! Nie…“„Že nesmie?“ otec hlavou pohodil,„ej-ej… A kto tu, synku, vladárom?Ty, či ja?“ „Veď hej, vy ste, tato, ním,no posmech taký!…“ „Posmech?“ zrehtil sa.„A keď on, inu, hanb sa jedine;bo povedz, čo mám z teba na pomoc?Var’ prenášaš tiež starosť dajakú,či podbúchals’ ma venom ženiným,há? — Sťaby papľuh podnes strečkuješ…Tĺk, ľahtikár!…“I tvrdo spali už,jak v tú noc ešte voz bol zhurtovalu potoka i prehnal s čľupkotom.Zľakaní z postieľ vyskákali, šturcna dvore čujúc, buchot na dverách.A kto bol? Pavol, dávno čakanýsyn… Vraj, preds’ už raz stačil uskočiťz pracovne, pozrieť ich bárs kratuškoulen návštevou; tým milšie avšak dniže budú preň… I bolo radosti,vítania, zvedov všakých, otázoka odpovedí; neskôr ponukuzas skrze matku, ač i postruhňomlen so slaninkou (čoviac, od sestryto nadelením v súre): toho, zvlášťjak hŕbu zhliadla darov — sukne ajšvík pritkla k očiam, stuknúc: „Ďakujemti, syn môj drahý; Pán Boh vynahraď…Veď mnoho potrieb — tato, chudák, až…a na mňa pozri, šak som randavá…“A Pavol pri spomienke o sestrách,nevdojak a či naschvál, narazili na to zrazu: kde, vraj, nevesta,kde detí kŕdeľ? — žmurknúc medzitýmna brata potuteľne; tedy vlastne holen poškádliť chcel. — Ten i zapŕlilsa, zmiatol; bez poznámky však i hneďprekĺznul šťastne iný na predmet.Len otec, bár si napchal do fajkyľubietovského, pukal s pochuťou,so záujmom slúchal správy Pavlove,tu i tu i sám cekol v rozhovor:dosť skoro vystal predsa; zadriemal,až vrknul všetkým: „Spať — včasráno vstať!“A zrána gazdi pošli s kosamina poľan. K nim sa zrovna pridružili Pavol, hrable schytiv na plece,odnáškou: prejde vraj sa veľmi rád —Veď ukrčil sa toľké roky dosťu stolka, hlúpou ihlou bádajúc,až neraz hnáty zdreveneli mu —vraj oprobuje ten raz s jedličou,i čo tam oni kosou nažižlú,on pozošíva pekne: z látky tejvšak taký im vraj habit vytresne,že celý svet sa zbehne čudovať!…(Tak s nimi žartoval, šumný fúzsi pokrucujúc, hrajúc s hrabľami…jak za chodníčkom tiahli zelenécez ovsy; pozadu on, na žiadosťzvlášť otcovu: vraj škoda obuvitak peknej — rosa veľká, otrasúju pred ním… Podobal sa bratovinápadne; len bol vyšší, čulejší.)Mať ale, prvej obed zhotujúc,veležďúr vína k tomu, ešte iu Tomášov čos’ náhle odbaviac,s batohom dúžim šibla za nimi.Jak omladla by bola, kráčalavzdor noši, v tvári zrudlá ani rak;i dojdúc, bola samá reč i smiech…I kosili a boli veselí,polapiac jakby dozvuk skončivšíchtam včera prácu… Ba i na druhýkosienok prešli neskôr: zásluhounebodaj Pavla —Pavol, homôlkousi strmo zastav (práve preliezalcez slnko mráčik), dlho kochal sa,až vlhol mu zor slasťou, v pohľadena veniec holí modrý, plápolomiskriacim posýpaný — tečúcuna rieku v diali v jasných okľukách,pobrežím viesky švárne, panny jakv sviatočnom rúchu, uzierajúceskvost, štepníc účes v jej si zrkadle —hneď oproti na útul rodiska,usmiatym deckom snívajúcehona vábnom lone matky-doliny,v stých upomienkach vôkol rozmilých…až z plná duše spustil: ,Nad Tatrousa blýska…’ Sotva vyrazil však, že,nebojme —’ , „Nie ver!“ zvolal u bokumu Ezech. Zvítali sa srdečne,preds’ kamaráti tiež raz od mala —No pár slov len čo zamenili: vtomzas sponad nich, as’ smerom od ,Studieň’(kde salaš stál; i lenže fujaračo zmĺkla), jak by pokračovanímspev, ,Ešte jedle rastú…’ zhlaholillahodou zvláštnou, valným roztokom.I načúvali oba s citom, zrakvhor obrátený k horám vzrušeným.A bujará tá pieseň zunelasťa pŕška v máji, dúhou pretkatá,čo zvoní, svieti, vlaží-blaží ido vzrastu budí-pudí odrazu.Tie smreky, jedle, tak sa zdalo, tiežže nadvihujú hrdé kosorce:var’ rozumeli, že je o nich reč,so spevom že sa snúbi ich chvoj, ženesmrtnou ony kynú nádejou…Bezmála výletníci, končiar tamčo zliezli, od salaša idúckyto zanôtili. (Farská rodinanajskorej, s hosťmi; učiteľov hlasznať bolo aspoň: švihol sokolomdo výše ponad hukot bystriny,a za ním dievčie zvuky škovránčieo závod…) ,Živio!’ vtom sa búrlivýrozniesol pokrik, ,živio!’ ,sláva mu!…’(Snáď medzi nimi bol i pôvodcatej piesne: nuž var’ z pocty platiloi jemu.) Zatým ,Hej, Slováci!…’ zaszhučala pejma vzdorom mohutným,a ,duch’ jej zdal sa obra údermi,buch-buch’ v brál durkať boky, temená,tie mŕtve skaly kriesiť k životu —a ,hrom a peklo!’…Zachvátení, ninezbadali, jak vtrhli razom v chóri tí dva — ,Tak je!’ zhúkli. ,Živili!…’*V nedeľu bolo jednu, podjeseňdľa časobehu. Po večierni.Predrichtárom, nímžto slul bol známy Jób(za Tobiášom hodnosť prevzav tú;muž rozšafný —), u jeho porty priam,na násype, čo viedol do dvora:tam pod lipovým stromom košatýmzasadla slávna rada obecná.I rokovali o všeličom, jakim nastolené bolo, horlivo,so zájmom prudkým. Hlasno dopadalhneď za, hneď proti dôvod kladivom,že iskrilo sa ani vo šmikni:rečníkom päsťou podurený prvz pŕs skrýše vlastných, a jak frkol z úst,vtom zakalený, ešte kúpeľom,ba bouprisám! je tak —’ pospolui dušou operený — by čo šípv sluch hromadný tým hlbšie zarazil.Hluk, rozkol, hádky predsa vznikalizakaždým, celou členstva reťazou,až zhrkala vše hrozne, škripotne:len uši brániť! — Nuž toť: koľko hláv,i toľko rozumov. A každý tam,i rozumček, je mienkou tehotný;a vajataním splodil-li ju raz,nie čud, že ako dobrý rodič, jui prichovať sa kustrí za pravdu.A pravdy toľké ťažko prichlopiťpod jednu vršku: nie to kŕdeľ vrán,čo, ako vravia, očí navzájomsi nevyďobú nikdy; naopak,tie, schlpiac sa, len za tým pašmú, lenich vyklať si — až z borby vybŕdnejediná, môž’, tiež poloslepá, čiškuľavá: krivda, s ostrým paznechtom,s kľuvákom dravým. — To už pôtka takpred verejnosťou, okázalá iobdivovaná, nesie so sebou;boj kohútov na zrutnom smetisku:sám predmet a či podnet scvrkol sana máčny máčik, i ten zapadolv prach na kolbišti — zato praští praa vášeň blčí… Darmo šelestilstrom nad nimi i trúsil lupienkyuschlého kvetu: neutíšil ichvzbúrené mysle, vyparených čielznoj neochladil. Len keď richtár vše,tróniaci na okruchu z žernova(prst na hrbatom nose, vladárskysvoj pozor v toku tichom po zbore),na dôraz moci správu vedúcejpalicou rafnul o kmeň, v kolotnúvšak hodil lármu: „Teda hlasovať…ty, Jono, zober vota! Oznám nám —A ticho už raz! —“ vtedy zatíchli.No len že vyrkol ortieľ: víťaziv krik ešte väčší pustili sa, z miestpovyskakujúc, v jasot — z toho v smiechnad protivníkmi, mrkvy strúžuc im,cerkajúc zuby. Títo, porážkoutou zahanbení, sškamrúc leda čos’a zgániac, cúvli aj hneď; v posupnýmrak miesto v hune vtiahli hlavy apozavalení bokom, dunčalitak začas, pažiť skubúc, rýpuc zem,sťa plte by im boli stenuli;až pri novej zas príležitostipremôžuc oných, jak by prečarilich razom, s nimi zamenili sizástoje, oni navrch, naspod tí:dľa ústavného voskrz poriadku…— Najtuhší sporník, najzaťatejšíbol, ovšem, Peter. Ani na mlyncimlel rapotne, vše sepnúc plecami:var’ vtedy práve sypnul do koša.Preds’ ni len Brtoš neustúpil muvo škriepke, trasúc hlavou brčkavouni jazvec, — ba ani len Mačuhas štrbavou perou, hoc mu šušlot šieldosť ťažko; ešte menej Jurák, čosnáď myslel, kuje aspoň dáky hák,bo v kameň treskol sťaby v nákovuvtom päsťou, čiernym zrakom zblýskajúc;najmenej Blažko však. Ten, sprev si v dlaňohnutú briadku, pritom nespustiaczo soka oka, vracal nápadyviac hračkou len, na tvári širokejvýsmechu mihot; tým aj pohol skôrnež kolom by, nôž to priam do rebár…I mali práce Bocko s Ezechomtak rozsápané zrovnať protivy,čo zas však Eljaš im mal za zlé: „Hm,či richtár si? — Hen Jóbo vie, čo má —Nech kmášu sa! Nech trebas za škunty,mudráci…“ sfrfrúc. — Pár ráz presadolsi inam Tomáš, fučiac. Krištof však,šrám na líci, vstal tiež, a zbrbrúc ,bŕŕ’,šiel sadnúť k nemu. Ktovie, čo s tým chcel?Čoviac, že prisadnúc si, zakaždýmmu susedil s tým lícom so znakom?Tu Tomáš, zazrúc mrzko, na múriku záhradky (kde ruže slezovéaž temer k samým zhúkli oblokomi prekvitali pestre) zamieril.„Pomkni sa či ujď…“ vrkol aimovitam, „na svojom drnč! — Veď vraj záhraduže podmúrať chceš, či tak?“ „Posmešníkrohatý…“ aimún mu, a vzdialil sa.Lež ani tam sa neusadil; lenže skočil k slovu v ohni, Krištof lopna jeho miesto. — „Pokušiteľ, iď…“už nezdržal sa mu riecť — — V rozporejak však na uzol hodne zhľuzavel,tu Nátan, zdvihnúc vážne obrvy,vše sa ho ubral rozpliesť, vyzvanýskrz mätežníkov… „Počkaj, noža tidám,“ Miklúš mu raz. „Nožníc!“ tomutohneď Ferdo s chechtom, „trakov nakrájať…Nuž a vy, aandor, chytro šidlom doň:od ucha počnúc rovno do brucha —Juj, tisíc! že tiež neznám remesla:jak by ich páral!… Aspoň notáromnech som: hneď s brkom ktosi uletí —“a fľochol stranou. „Nikdy!…“ na odpormu z mnohých hrdiel. — Iba Efraim,ten, nechsi riekol Nátan čokoľvek,prisvedčil všehdy ,takô…’ ozvenoubručiacou.Nie síc’ nahlavnejší, ležnajzábavnejší iste zo sporovbol ten: čo s bačom, o ňomž salašnýtoť gazda ten chýr zdelil úradu,že vyradovať nemôž’? Preskúmalvraj jeho rováš, ale štrbinatam veľká: ešte mnohým dlhujea do Michala nemoc… Nuž čo s ním,keď okrem detísk nemá ničoho…?„Na dereš!“ skríkol Ferduš. „Na dereš,i s gazdom —“ „S tebou!“ Jonáš odsekol(bol salašným aj). „Iste kradol syr,nejednu hrudu spredal v oštiepkoch,“vtom Peter. „Inu, chybu nahradiatí, čo ho naradili; prisám, vy…“k tým zdola obrátil sa. „Na rozkaz! —“mu Blažko. Jurák zápäť: „Mali stenie traktovať sa, ale dozerať,keď ovce merali, tak, panáci…“Až trhlo Petrom: „Netrep, buchadlokoválsko!…“ zvrešťal, až mu podhrdlieobelaselo. Strhla zvada sao meraní tom v máji, tobôž io protipróbe zatým. Navzájomsi vytýkali vady. Zhora títým zdola: samých škopov honia vrajna salaš… Tí zas oným: Nuž a vy?Trlice zvrhlé, leda na chvojiprezimované. akurát — práchna strap…Dosť Bocko so zaťom ich tíšili,zahovárali: mokré leto preds’,i mrcha paša preto — nadarmo,len válčili. — Až pani richtárka,odchýliac oblok, plný obličajsvoj vysvietila, čepcom ,pod bradu’ozúbkavený, priam i preriekla:„Vy, vy tam dolu, vy ste na vine!Ja sama (na Juráka vzniesla prst)som zazrela, jak tvoja Zuza — bai tvoja (prešla ďalej na Klocka)do šechtára šust vody…“ „Nepravda!“sa zhrozili tí. „Pravda pravdivá!“duplikovala. „Prejdem popri nichtam, dojacich: var’ že mi odvrklina prihovárku? Len ak, ,mhm’, tak, ,mhm’ —Líčiská takto (ukázala vtom)oduté mali! Ani bochnice —“Smiech navôkol. — I Jób sa uškľabil;no skrútil sa aj na sedadle priam,i kvakou velel. — Okno zapadlo.— Jak s poradou však zašli na koniec,tu Peter s oným dôležitkárstvoma chvastom zvyklým, plecom skyvkajúc,započal: „Teraz ale za chotár!Za hole! — Ďalej: za tie šmúhy až!Kto vie z vás, povedz: koľko padlo ichu Solferina? Koľkých zajali?To bola rež, ťaj! Krvi potokya po nich mŕtve telá, brvná jakvše u nás v príval… (Vyobrazoval,sťa keby sám bol býval prítomným;kto zná, kde zlapal to? Však zvedavec,i priekupčík čo: bludár po trhoch…)Ty, Jakub, ten tvoj iste ražeň zjeltiež…“ Zúpel onen: „Ešte neverím…“„Len čakaj, vyčkáš…“ „Radšej, pá’ richtár,“reč pretrhla mu vdova Črchľanka,„mňa počujte! Tú škodu, prosím vás,čo nám to v holi volček vyničel,už zohnať dajte… Blízko Matúša:i rada by som v jarmok prikúpiťdo párky —“ „Bude,“ Jób jej. „Jono, tyi s boženíkom pôjdeš z dom’ na dom’…“„Ďakujem pekne,“ riekla, odchodiac.A Peter ihneď znova nadpriadolniť svojich známostí. Priam načiaraldivákom v pochop prstom do pieskui bitku totú, radiac kamienky…Lež: „Čo nás po tom?“ Jurák prerval hozas. „Mechy duť choď!…“ zvriesknul. „Užveru,“v to Elek, „lepšie: posťažujme sa,čo koho morí… Ako zberieme,ak máčať bude…?“ „To-to!…“ prikryli.Tu k politike zahnul, znajúc, táže bratom chutí skôr. I poznámkyzačali sršať… atipol na kňazochpre ,patent’, v tlupách vzbudiac súhlas tu,tam nevoľu. — I bol by vysnovalnejeden záver z onej pohromy;no richtár povstal, blysli prilbicepokoja-stráže…Behom doby tejčo mládež? Tá zas buďto prechádzkoualebo v pestrých sem-tam skupináchvysedovaním družne preddomím,laškujúc, popevujúc, krátilasi dlhú chvíľu: jak to v nedeľuvše na dedine býva, slniečkokeď usmeje sa. Zhon, šum veselýhor’-dol’ —A Gábor?„Odpočívate?“s tým prívetom bol vošiel u Klockovdo záhrady, čo miernym svahom sa,zdĺž plota kríky, mladé jasene,rozprestierala pred chalupou. Tamna lávke podstenou si sedeliKlockuľa a syn Juro. Na oslovten privítali rúče Gábora,ponúkli sadnúť. „Oddychujeme;veď zíde sa,“ mať riekla. „Vlastne, jalen — Juro musí.“ „Musí?“ Gábor k nej.„Nuž, šaľo; včera s ďatelinou smerobili, prišlo náhle ostrvuopatriť z hája: zaťal do nohy —“„Ah-ah — a veľmi ublížil si si?“„Oškúlil leda; ani spomenúťnehodno,“ Juro na to; zhíkol však,hnúc nohou. „aťastie, braček, šťastie aj…A kde vás viacej? —“ Slovo prejalamať zas: „Nu, Jano u richtára kdes’ —a dievky brúsia… U vás novéhočo? Mama ako? Dobrý mala ľan?I zdraví sa…?“ „Hej, bohu ďakovať.Tato je tiež tam na porade —“ „Náš,keď zháňač bol tu, ledva vyhriebolsa zo sena…“ „Hja, kosba cez týždeňvymorí…“ „Horký!“ pohnieždila sai divom tloskla: „Poľovali zas!Dva dni až zmárnil v horách s Farkaši —“„Ak len nie darmo. — Pravda, zveri dosť,sťa oviec je sŕn —“ „Parom ho tam vie!Tú jeho škrabňu ver’ už zašmarímraz do studne…“ „Dá druhú, lepšiu pán;tak chýrny jáger to aj zaslúži…“„Veď ale mešká čas i robotu!Toť, syn sa mohol neobkaličiť;že mraky hnali, kliesnil v náhlosti —“„Však predsa s pánmi povoľkať si môcť,si z jednej misy s nimi ujedať:to hónor…“ „Čo nám z toho?“ „Noženo…aš!“ zoháňal sa. „Či vás včely tievše nepoštípu?“ „Neboj“ okríkolho Juro. „Len ju nedur, odletíi sama —“ Práve v uhle záhradkypod strieškou viacej úľov stálo ich.A každý klát mal ľudskú podobu:ten bohatiera kéhos’, z kolčavyi s forgom kolpak, pozor orličía metlistý fúz (vari Jánošík) —ten mnícha zas snáď, lebo v kutni jakbol zakuklený, sotva trčal munos, potuteľný škľab dlel v kútkoch úst;hneď na kraji, jak strážou, patrnesi strmel husár: čákov pripätý,mentieku plecom, v zhyboch prez šablerukoväť — len mu podhnať paripu,by cez plot cvalnul; ďalej matrónakás’: sčesaný vlas pekne nahladko,ač pútec šíry, preds’ líc ružovýchi bucla — pri nej panna, dcéra snáďjej: rtíky drobné, k bozku stúlené,unylý pohľad, túžbou zrosený,čajs’ mladucha, bo s vencom na hlave…(Tak kumštár mlynár dolný strúhať znal:brat Klockov.) A kde ruky prez životzlúčené mali, tadiaľ otvorombzik! včielky premávkou, i honilisa po kvetnici z kvietka na kvietok,a stretali sa, s bzukom uchodiaca vracajúc sa s vzácnou korisťou —„Ľaď!“ poukázal Gábor vdol, „nie totam Zuzka? Žofka? — A kto ozaj ichto sprevádza?“ I Juro prehodil:„Akiste Farkaš mladý; otca var’zas zaneprázdniť —“ „On je!“ zasmialasa matka; v kline ruky, uprelaaj zrak. — „Hľa!“ Gábor chcel čos’ dotvrdiť,no premlčal; len vzbĺknul: vari žemu na um zišiel výčin trojičný —„Už idem,“ vrkol. „Ale pobudni…“zdržiaval Juro ho. „Nie, Jurko môj,som na prekážke. — Prídem druhý raz —“Bol vskutku Aladár, v šat loveckýodený strojne, v pravej s korbáčkom.Tým šmižkajúc si, stálou rozpravou,do smiechu zrejme, bavil dievčence.Jak ale zblížili sa: „Zuzanka,“preriekol hlasom zvučným, rozmarným,„ej, krásne máte kvietky v záhradke!Čo, kebych prosil aspoň o jeden? —“I zapýrená, ledva hlesnuvšia,že ,vďačne’, zbehla kvetným ku hriadkam —„Jaj,“ strnula, „už niet tu klinčekov;len rezedka, i muškát, ostrôžka…A mesačná len v pukoch ružička —“„Čokoľvek,“ usmial sa, „vždy prijmem rad —“*„…A kde ’jdeš?“ „Nižej —“ „Ale s nami poď…“„Nie —“ „Slúchni! Dávnos’ nebol na krúpach…“„Len si ich trite…“ taký rozhovorčuť bolo v jeden večer zimušnýna ceste, blízko domku onoho,vpadlého starobou, kam zemianskedievčiny schádzali sa na priadky(ku vdove Lackovej). Kol na nebihviezd splývavý jas. Temne nad hlavouplul plný mesiac, ľahkým závojomvše priclonený unikavej hmly,a v jeho svetle skvitlé osuhľousa stromy skveli, sťaby z krištáľu.Mrazilo silne; pod nohami ažsneh vržďal —Ten, čo bol sa odlúčilod súdruhov tak svojich bezmálaa leda fľochnúc k domku, z jehožtooblôčkov kýval mihotavý žiar,dol’ dedinou hnal krokom chrupiacim:bol Gábor.Včude vôkol svietili,ač hlásnik len že prešiel s deviatou.Však nemožno aj, aby tam, kde tmelsa oblok, vo snách boli dleli už;tak bude: ženské sem-tam po priadkachšúľajú pilne nite; mužskí zas,jak trávievajú v zime večery,čo usadlejší najskôr v susedstve,u kmotra, švagra… budú posiedkou,tam pofajkať si, potrkotať kus,kým iní, totí neviazanejší,istotne známy dusia mariáši lomozia, či zrovna bújajú(môž, kúpa, sprava… či len obyčaj)po krčmách —Stúpal rázne, krátky tieňho obskakoval, tlmiac srieňu blysk,jak okľukami fáral: pred jednýmaž domkom zastal sprudka, akobybol zarazil sa (vedľa Habáňov,u studne’). Z okien šprihal ohňa sviti lesinou si tančili záhradky,na chraniač brnkol stadiaľ omrzlý,ním zjagotal, až konca dosiahnuc,uskočil kamsi v svetlo mesačné.Lež ani nie to bolo, mládencačo pribavilo schvíľu; skorej, ženaslúchal, z izby jak znel spevot, vraj:,…Bielená košieľka:šila ju milenka,šila ju prez týždeň,plakala každý deň —’(I znel, čo viac, tak tklivo, trúchlivo:snáď spomenutím tých, čo mladistvýsvoj život nechali toť na vojne.)Tam zasa dievky zdola priadalirok po rok, zdávna vrstva za vrstvou,i matky iste priadok terajších.Len umĺkli však, Gábor schytil saa dnuka vpálil. Vzbĺkol ohníčekv kozúbku jasno, vari vznietenývtom kroz niektorú suchou kolčinou,spukotal, ziskril; vôkol na kužľochsa slučky schveli z pestrých galúnov;môž, každá z priadok kohos’ čakala,i trhlo nimi: hádam prichodíon… „Dobrý večer,“ riekol. „Snujete,ej, usilovne? Ani pavúci —“„I ďakujeme,“ Marka od Blažkovmu odvetila, „nuž toť, musíme —aak nech sa páči sadnúť…“ „Aby stedriemali lepšie, ašak?“ „Ľaľaď ho:prú chvála, a už…“ „Nič to, dievčatá,“sa zasmial. „Predsa nemôžte vždy priasťsťa kolovrátky, priadky zakliate;kto by vás nútil?…“ „Ale odmusíten iba, kto nás príde zabaviť,šuhajík švárny — nie hen z Kapušian,ten kýsi z grísy ak… tak!“ odsekladievčina, blízko kochu sediacavo tôni (mrdkala snáď pačesyči klky tam). Kol chichot tlmený, tým viac, že„Už zas trepeš…“ z prípeckaju pozahriakla stará Habáňka.„Tak? Dobre!“ sadnul k Zuzke Klockovie,odtisnúc sestru jej. „Nuž bavme sa…“Tá, rozpačitá, kryla za kúdeľsi tvár, čo na to riecť mu, neveriac.On však poza kúdeľ, akobyv hre o kukučku, zrakom stíhal ju,a postihnúc i žmurknúc šelmovsky:„Praď,“ duril, „Zuzka… šúľni skoro! Vŕŕ…Či odmeniť ťa? Tak sem vreteno,sem! Na moj’ hriešnu, tak ho zašúľnem,že vrňať-brňať bude do rána!…Nuž a vy (k ostatným), čo stíchli ste?Čo nespievate, štebocete, há?Veď stará mať — šak veru nebráni?…“Však úsmech iba v obličajoch kol,osvecovaných žiarou kozúbka,mlk ďalej; len rúk hmyr a vretien bzuk.„Že anjel letí? Ba hej! Čertík skôr…Nuž, idem —“ Vstal aj. „Vidím, kazím vámlen vôličku, tú zlatú, jarabú,len prekážam…“ i zapäv halienku,von vrzol. Vedeli však, čo s tým chcel:a Zuzkin kužeľ už bol v pitvore.I sama pošla za ním, zhanbená —„Len ktorý zdolie?…“ vrkla ktorás’ hneď.„Veruže Gábor nikdy!“ Zuzkinatak zdurne sestra, ručník zháňajúc:pre Zuzku iste. „Nuž, var’ dáky pán?čo, Žoša…?“ „A čo koho do toho? —“„Pst,“ viac ich na to. „Radšej zanôťme…“„To, moja. Lenže akú, keď sme ichuž prespievali celý spevník? Hľa,i chripím už…“ (Tak prvá speváčka,priam u kozuba; prikladala naňdnes sporiadky: kmit jeho liskotalsa na vlasoch jej hladkých, počerných —)„No, veru (jej tá tam), strach! Za núdza!Len by sme iného tak mali dosť,čo pesničiek! To rastie v národesťa tráva za humny, sťa jelšinau potoka. — Mne aspoň hemžia sana mysli, ani… Ak chceš: vymyslími sama jednu, zvláštnu…“ „Počujme!“vykríkli dievky. „Nejdem, bojsa byvás… puklo, stará totka hen by tiež…Však takú, čo sa lepšie hodí sem —no, ťahaj, sestra, ju — ver’ na slinkuti potom dám —“ „Z tých kyslých plánčat var’?“„Oj, sladkú sušienku: vieš, v štepniciz tej u brezy… Máš! Bodaj — z umu mi…Ba tu je!“ Zdudala. I spievali:,Išlo dievča po voducez zelenú záhraduPrišiel pán:zabil džbán,aha, mhm, zabil džbán…’Kým ale takto nôtil dievok kruho džbáne rozbitom — jak želelodievčatko za ním… pán zas náhradoujak dával dukát, záprah, kaštieľ mu,však márne: žiadnym neodškodnil ho,len keď mu vlastné srdce obecal —za ten čas Gábor meškal pod stenouso Zuzkou družne, tíško dvoriac jej;len mesiačik čo slúžil svedkom im,na ciagľoch hrajúc-plajúc ústrešia.Jak zhovárali tam sa: jeho zvlášťotázka jedna v jazyk svrbela;i už stál na tom, že ju upravíku deve, spýta sa jej úprimne,od srdca… ale vtom štrng hrkolcov!Cval paríp zdupkal cesty zákľučím — —Sprež panská, len tak kone fŕkali;korbica ni sen mihla povedľa,pár ľahký závoj zvíriac vo vzduchu.Ta uprel zrak a Zuzka zosŕkla —„Len kto to, nevieš?“ riekol. „Sedelidva nazad; jeden zrejme vyhnul sa,sem do oblokov kukal. — Mne sa zdá:var’ Farkaš…“ „Najskôr, otca priviezol —“„Zas poľovačka? — Mnoho chodí k váma…“ nedokončil; dojem na tvárijej skúmal mlčky. Ona pozoromvšak v lunojasnej blúdiac diaľke kdes’,prestupovala z nohy na nohuni húska, odev pritiahala — môž’,premrzla, a či netrpezlivosť? —To zbadav: „Zima ti?“ sa opýtal,bys’ neprechladla bojsa…“ Ale ,ah’ledaže slabé hlesla. — „Tak choď dnu,iď, Zuzka,“ dodal tupo. „Dobrú noc —“a rukou zajmúc ciagľov celý šiar,že s druzgom-trkom na zem kyckali,odtiahol.Hore cestou zamieril,zhuchkajúc. Silným kráčal rozmachom.Však krátko. Lebo táže sánka: huš!vtom podľa neho; za ňou vrátil sa.A dobre hádal: práve zastalapred chalupou, kde priadky. — Zostúpilktos’ hupkom i priam zmizol vo dvorci,a kočiš pohol síc’, no zľahka len,čajs’ kone zatiaľ baviť prevádzkou…Nevošiel Gábor dnuka, ale hneďza studňou, sňav jaks’ v spechu dverčiatka,od záhradôčky šupol. Odúchnulna okne špárku si, i sčupenýpo izbe držal priezor. — Aladárbol, poznal ho: mal oblek sedliackyna sebe: belásky ni sneh, i čos’sťa opaštek by s praciek blyskotom,halienku plecom, ktorej krielcom kvetaž horel vo svetle. — Stál stred izby,pred Zuzkou zrovna, hlavu schýlenú,a pravej prstami, z nejž zvíňal sakošieľky rukáv beloskvúci, fúzsi prihládzajúc, s ňou sa zhováral,žiar tvárou. — Ona, ruky na klines vretienkom, pilne naslúchala mu;ostatné tíško nite točili,len sestra jak by rástla hrdosťou…I Gábor, trebárs zdal sa nevrlým,bo vše sa zrušal, trknúc do steny,bol iste by i ďalej sliedil tak;no ženské prikvitli vtom ,pod oblok’:i limec vztiahnuc, umkol —Pozvoľnesi vykračoval, zrejme v myšlienkach;kul snáď čosi —Stretol ,spravené’(maškary): Turka s hrozným turbanom,v kaftane ligotnom; mu u bokuaj Fatimu kús’ v hustom závoji;ozrutné babsko zápäť, s životomohromným, blízkym sťaby pôrodu.Za nimi ženštín tiahla hromada,zababušených; kŕdeľ detísk tiež,čo po návšteve zakuklencov toťzhabali odev-obuv po staršíchi z chalúp vyhŕkli, ich sprevádzať,i odŕhajúc, v piastky dúchajúc,s povykom tlačili sa popri nich,hneď zas sa sklbčili i ruvalipo snehu družďavom… A náčelníkten na Gábora zjakal štekavo:stáť rozkázal mu, spoza opaskautrčiac handžár (piestik nebodaj);Fatima v náručie ho vábila,mu bozky hádžuc, s vzdychom pokážuci na mesiačik; ,ech-ech’ stenajúc,ku nemu valila sa babizňa,ba celý sprievod naňho útokomdorážať počal v hlučnom rozruchu:no Gábor klinom sformovaným z rúkuž vrazil do hŕby, raz rozovrelramená sťaby v rieke plávnutími nával rozdeliv, tou prietržoubrnk! prešmykol sa, i bol z klepca von!Sa zrehtal obďaleč: „Keď odvahavám toľká s chlapom sily pomerať:tu príučnô vám — pozbierajte sa…cha-cha-cha…“ Lebo vskutku, z oboch stránnejedno skydlo. Baba tehotnázjachtala: „Bodajs’!… Babi-hlavnicu…Ten kolodej…“ A odalisku sizodvíhajúci beg sa zahrozil:„No, počkaj, šelma! Prídeš medzi nás…“„A na ,ostatky’ každá dá ti kôš…“hlas spravel. (Bol ten Evky Petrovie.)I bral sa ďalej —Len že došiel všakpred krčmu, občul, jak sa skrbalilktos’ dolu schodmi, stadiaľ idúcky.Za pádom zmrmlal, zaklial najskorej.Aj zrepetil sa jaksi, o stenusa podpierajúc, v závej hupol, iňou tackavo sa brodiac, konečnezo tône vyšiel. Bol chlap. Rukamisšermoval zrazu, škrekom zanôtil:,Pásol by ja kozy,ale mňa to mrzí…’V ňom Gábor poznal — otca. Zmrznul až;nevedel, čo má: dať sa znať, či ísť?No aimún, ako práve vytiaholto ,mrzí’ i ,hop!…’, chcel var’ poskočiť,vtom bác! zas: možno, vykĺznutím aj,sa ustrel koľký dlhý kraj cesty,a čoviac, hlavou zaryl do jarku,že zrovna skrepčal, zdruzgal v povetrí,vo snehu trepal sa i čeperil,spľul, zbrblal zádrhom jak. — Skočil synna pomoc. „Tato, tato, hore sa…“potichy zvolal, otca ťahajúc,až postavil ho s tiažou na nohy,oprášil, temä pokryl čapicou.„I krvácate, lalaď. — Kdesi stesa tlkli…“ dlaňou ošuchol mu slych.„Keď ona žerie — i ja — i ja — i…“ziíkal aimún. „Budeme sa mať,huj! znamenite — Ale — ber ju čert!…,Že každá kozička…’ A kto si ty?“„Či nepoznáte ma? No — poďte, hej,pomaly domov…“ „Pôjdem, ale sám,sám! Sto striel… S tebou netúlavam sa —Neovoniavam — ošmrd…“ „Nedbám, lenstúpajte —“ „Ja dbám!“ Ruky rozhodil:„Choď… Psia mať…“ „Poďte tíško, poďte…“„Choď!…“*A o pomere Zuzky s panákomuž predtým skrsli chýry v dedine.Z úst do úst to šlo s všakou obmenou,s prídavky priazne, zloby, závisti:nu, írečitá babská praktika,jejž počiatku i stokov, dosahu,jak u mokrade, nevystihne nik —Vraj: poľovačka zrok len! Aleboi ona: srnka predsa… potrafiťak môž’ ju, dobrú chuť. — Vraj, cipkať saobidvom dievkam ľahko, z kešienkykeď Farkaš posýpa… Ver’ mrzká vec! —No, brať ju bude vraj! — To, na Vida!Keď voda nahor pouteká, keďna tŕňoch v stráni bude hrozno, kdetoť zapadá, tam vzíde slnce, keď…uverí. Pán by takú doviedolsi do svetlíc?… Ba! Znáte, kmotrička,ich obyčaj: smiech v tvári, v srdci hriech…a potom mužom hajdúch, komorník —— Hja, zázraky sa vždycky stávajú…*Mladý pán sa díva oknom do trávnika —,Čo tam vidíš, syn môj?’ pýta sa ho mati.„Krásny, matko, kvietok! Ako zora vzniká;a keď rozvije sa, slnka blesk on zlatý…“,Synak, takých krások dosť u cesty všade —Iný ja pre teba viem kvet, rodom spolný:vzrástol, skvostne kvitne šírom na ohrade…’„Nechcem cintľavý kvet; len chcem kvet ten poľný…“,Synku, poblúdil si…’ „Pravú našiel cestu.“,Krv ti zvrela mladá…’ „Ľúbosť to v rozvinu…“,A tú mi chceš priviesť — hrúza! — za nevestu?’„Ak nie tú, tak matko: nikdy žiadnu inú! —“,Preboha! — Je sprostá, z biedy brložiska…’„Srdce má nad zlato! V duši kryštál viery…“,Svet si pôjdeš obzrieť…’ „Zostane mi blízka —“,Zabudneš ju; musíš…!’ „Možno: na cmiteri.“,Na cmiteri: čo to, ako?’ zmrzla ľakom,zvrávorala — ,Čo ti hlavou preletelo?’Syn sa trpko usmial, patriac za oblakom:„Len preletieť môž’ …jak vyviedol brat Belo —“K manželovi behla. ,Och-jaj! Zabráň pádu…Otcom vystúp! Ináč náš kmeň, rod sa zvrhne —Márne pokazujem panskú na záhradu:poľný len chce kvet…’ On: „Hlavaj! — Nech si strhne —“U Klockov iste hodne tlelo toočakávaním, túžbou, žiadosťou;no pod pokrývkou.Neraz z domácichten-onen rád by sa bol pochlúbil— tak ho to v hrdle pieklo, klalo v bok —i odkryl ľuďom zvláštne tajomstvo:Aladárovu známosť so Zuzkou;jak on, pán, vážne zalieča sa jej,čím diaľ, tým tuhšou láskou rozžatý,ju vyznačuje sťaby princeznú,jej korí sa, ju sľubmi zahŕňa,i keď ich splní: Zuzke odrazujak mimoriadne šťastie zasvitne,ni slnko spoza chmár — veď prečarísťa v rozprávke sa, kúzlom akýmsi,na paniu, člena slávnej rodiny —I oni takoj v cene podskočia:svet celý na nich nechá pozor svoj,len pohltiť ich! Ale nezhltí,bo vtedy už k nim hodne vysokoby musel: nemá takej rebriny…Lež zavše skoro zvládla obavau neho, takto umysleného,kýs’ ostych, ktorý ústa primkol mu,než stačil by bol rúšku nadvihnúť —Ak preds’ len všetko to je bublinou,čo v chvíľke tejto skvie sa, ligoce,v nasledujúcej zhasne na veky:čo potom? Hanba, posmech bez konca;kde do hory sa utiecť, pod zem vliezť…I plameň, z krbu už-už vyšľahlý,zas — ohrebli ho — ľahol pod popol,tam žral sa, ďalej dusil —Ani lenhen Jurákovej, ktorá bola preds’Klockovej sestra vlastná: ani tejnezdôverili sa, keď prišla raz —bo čula reči, ba i pomluvu,potvárku špatnú — celá zhrozenása o to schválne k sestre dozvedať.„Veď toto slýcham, Zuza! —“ vyjakla,sa na štít oprúc — — „Tvoja staršia savraj s pánom zvlekla!…“ „Never, Žofia,“Klocková na to rázne, prikrútiacna krosnách návoj. „Never klebetám,“zopakovala, vzozrúc na sestrus úsmeškom. „Tebe ide do smiechu?“tá v podivení. Oná avšak priam:„Nuž, mám sa hádam o zem hádzať? Máms jazyčnicami oškliviť sa?… Svetbol mrcha, mrcha je i bude vždy! —Keď zomele mlyn, i hurt prestane —“„Nie: klepať bude čo i naprázdno.A bez vetra, vieš, byľka…“ „Verže viem.Však viem i, odkiaľ fučí. — Závisť: toten bachroš, mech…“ „Skôr pýcha nadúva —Veď toľko vláči sa k vám…“ „A či muja zbrániť môžem? Pána znevážim,sťa parobkovi pričapím mu var’pred nosom? Povedz… Ty tak? Neverím —Dosť hundrala som: s poľovačkamičo všetko Jano zanedbáva si,i na zdraví že môž’ si uškodiť —neosožilo: ani hnev, ni rev…Nuž, pre mňa, nech tam — Viac už nedudrem —“„A kde je švagrík?“ „Paromže ho zná!Kdes’ za hlucháňmi lozia v Minčole —“„A dievčatá?“ „Tie zbehli do mesta.“„Kupovať, ašak? — Blízko Veľká noc —Ej, moc tých parád, Zuza…“ „Máme zač,Žofika, máme! — Jano zarobí,veď zaslúži aj toľkým honením —nejeden dukát…“ „Nože, pozor daj…“jej pohrozila, vstanúc. „Podbehneš —Toť, Diežkulina ako obišla…“„Nestar sa,“ chvatla bidlá, prisekla.I tkala zatým, len tak trnul stav,čln pstruhom mihal, húdli podnože,tvár celú v blku. Ale počalisa nite jej skúbsť zrazu, z nitelnícvše ledva vyhrebla ju — „Bodaj ťa…Ký beťah? Urek dáky?…“ Batôžkomsi šatky drmla. „Pliaga… kdeže si,i s pliagou. — Aha, tu si…“ lapla niť,odžuvla, chvatne stokla cez brdoi nadviazala. — „Ale žičím im:nech rozpučí ich všetkých od jedu!Na kolomaž bár, nech…“ sa schechtala.„Nech!…“ bacia bidlami —A dievčence:tiež ani samým sesterniciam byneboli priznali sa úprimne,čo sa to u nich kutí. — Koľko rázlen koľvek, najmä v časoch posledných,a všehdy rovno vyobliekané(— i vskutku: hodváb len tak šuchotalsi na nich, hrali stužky poletom:šperk blýskal z ušiek, hrdlom — u staršeji prstienkov skvost…), kedykoľvek satak ukázali na svet: Zuzka vždy,na líci zápyr, sťaby splašenása zdala — mžikotal jej svitný zrak,jak pred šľahom by biča zľakaný —vlas plavý spružnel, zvlála záponka,len krielcami hnúť, vzniesť sa holúbkou,tak diváctvu ujsť. — Kdežto Žofka, tásťa regrút stúpala si popri nej,až vrzalo to, pery oduté,vzpriamená príkro; bielym ručníčkom(vyšitým pekne) pohadzovalasi v chôdzi, stranou fľochla zmraštenovše, výzyvom jak, v borbu s kýmkoľvek,či zahrozením: Netýkaj sa nás — —I preto var’, by vyhli výzvedom,otázkam všakým, dotieravémupodchytávaniu, snáď i narážkam,začali vposled uťahovať sa,od spoločnosti bočiť — samotnési vychádzali: pestrých vážok párjak ponad vodu v leta sálaní,sa slniac, pávmi vodiac, dvoriac si…A to druž pohlo. Zvlášte mládencov.A menovite totých zhora: — Ľaď,vraj, aká pýcha lačná, nadutosť,ba neprístupnosť zrovna… ani byti u dám dákych! — Miesto, aby ichtešilo, keď sa o ne otre kto,sotva ti škrknú slovce, zmrdajúsťa ryby chvosty — mrnky, potvory…Sšomrali zavše, nech tak zočiliich hrdopýšiť sa, či vedľa nichkeď devy prešli. Dali priechod aj,kde a jak mohli, svojej nevolikýms’ fígľom, výčinom.Tak Juro, brat,nedávno obstál.V jednu nedeľupopoludní, priam z jari, ledvažeobsychlo, trávky prvé cíperkomsa vykľúvali, na Záhrady hor’sa vyrojila chasa dedinskáv rozpuste hlučnom, s krikom, jasaním:po nadpradenej piesni škovránkov,po jarkov rozviazanom blábole,výkuku prvých krások briežkami,po vetierkov kol strečkoch laškovných,po múšat zbrnkaní jak zbývaloby bolo ešte jaro pozdraviťi toť ich šantom, plesom, rozkošou.Ich občul, zbadal Juro, po sádkusa sem-tam plantajúc. I príkradompodišiel takoj — pripojil sa k nim.O ,longu métu’ zhodli sa hrať; ajna tábory sa podelili hneď.„Tu máte pílus,“ Karol vykríkol,„netakší! Vidzte…“ popod nohu hovozvysok mrštil, lapnul. Zvidel sanapospol — (atyri riadil cez zimusivone, česal, až sa zlienilini lasice: nuž hŕbu nazbieralz nich srsti. V teplej vode zgniavil judo gule stuha, pekne mriežkavoi obsačkal: i bola ozajst z nejna podiv lopta.) Pristúpili k hre.I po vyrážke silnej vysokosa lopta niesla ponad svieži luh,zažiariac v slnku sťaby povetroň,oblúkom malebným — ju chytalití ,nižní’ opreteky: kustriac saňou, zlapanou, z tých pyšných, vyšných, čood stanice sa zavše rozpŕchlia kľučkujúci métu obehnúc,ozlomkrk vracali sa niektorhokdekoľvek trafiť, ovšem ,buchtou’, žeby neodtajil. Práve nastúpiljak vodca Jonáš, loptu zarážať,a Juro skočil podšmierať mu ju.„Aleže, čuješ, rúče podhadzuj,“nakladal onen. „…,Kampa-svieca’… vieš?“„Na rozkaz, čida —“ Juro s rehotom,a šiky-miky stváral. Nakoniecju podhodil: a Jonáš drúčikomaj rypnul v ňu, však už či nechtiačkyči naschvál, vtom i Jura začiahol.„Joj!…“ zjojdal tento, cmuľknúc hánku si,„ty trubač! — Takô ti priam vysolím…“i zahnal sa. „Čo?“ Jonáš postavilsa v odpor, zbledlý. „Chceš tým drúkom viac?Hneď zgegneš… čo si hľadal, máš i drž…Teľacník! Mrmaj! — Kto ťa volal sem?čo medzi nás sa štúraš? Keď si pán,keď Farkaš kamarát ti — švagor ači ký hriech: pakuj! S ním sa voď a hoň;di, sedlaj trlicu —“ „Kuš! lecikto…“zareval Juro. I sa zrazia ver’,nech Gábor nepriskočí, ktorý, hrusledujúc, sedel na prievore. „Hop!hô, chlapci! Rozum! — To by najkrajšiez hry do bitky… Ta, hrať choď, bratišku;a Jurko, nechaj ich, nech bzíkajú —Poď, sadni ku mne…“„Kážu — maminka,“vtom žugan Boldkov skuknul (pohrobok),priťupkav zadychčaný: o tráčkulen jednom nohavičky obdraté,so štítkom puklým čiapku, z kapčekovvon prsty — „A čo kážu, Lacuško?“ku nemu Pavol tíško, s úškľabkom.A chlapec smrknul: „Stoly prikrývať —“„Nepovedz — A čo bude? Hostina?“Podskočil chasník, až sa kapec mudopoly vyzul, vyhnuv odiedzkysi okraj k šiji: „Veru — olevrant…“„A všetci máme ísť?“ „Ná! — Gejzíčeklen, Poldík, Marek…“ (Všetko šarvancipo Boldkovi: čo s kŕdľom chlapcov prvkol močíl strkali sa, do žabíchšturkali perín, žaby triafali,až zunujúc to, vzali hrať sa tiežo ,purgu’, šibeň preskakovať… vreska lomoz tropiac pritom k ohluchu.)A Rudo, tiež syn Boldkov, najstarší,už na mieste chlap, cepáň vychudlý,chlpatých obŕv: „Hybaj, braček, k nám,poď…“ s prívetom tým zajal Gáborakol hrdla ramenom, i ťahal ho,bár protivil sa. — Sotva zišli kus,sa ozval chachot. „Len čím prikryjú?…“„Posteľnou plachtou ak —“ „Skôr na stôl čo,to hádka!…“ „Čír čajs’ s kosťa-osťami:a Rudo, skyckajúc si podbradník,,pieratko’ — povie —“ „Ale Gábor — hosť!To znamenie —“ „Ťú! Ako na nebi?“„Ba — na povale ibák Boldovie:cŕk! škárami…“ „Hja, sestry: frajle dve…“„Len ktorú mu!? Tú doma, machyňu,s tým šľapom ťavím, a či zo Zámkuhen roztomilú kňažnú?“ „Obe var’…“„No ciťte: iste závisť frfocez vás. — Menej žlče, viacej žičovstva…“„Zdrav! Nech si má!“ vraz skríkli; smiali sa — —Len Jano, otec, zdal sa nevedieťo ničom. Vídal síce: Aladárže zabáva sa zhusta s dievčatmi,ich v práci pretrhuje, nakárazvlášť Žofku, škádli sa s ňou — kým on sámsa k poľovačke strojil, hotovil,druh opatrný. (Neraz zvolajúcna babu: Ešte toto, onô mi…A ona ani kaňa sliedilaod kúta do kúta, ho vypraviť,jak načim — jedným uchom avšak vždyprítomná bola dcér tam zábavke:čo a jak Zuzka jemu odvráva?…I kukla vše ta, tloskla s záľubou —)No všetko to mu bežným, zvyčajnýmpredišlo celkom, šumom vetierka:chvíľ márnych medzi ľuďmi roztrusom —On pán a mladoň — dievky naokovar’ trochu — snadný postret, pohovor:i keď mu ďaka, nechže trkocúsi spolu. — Beztak reči daromnéto: okrut návlak — dnes tak, zajtra vzpak —či ako hrušky, ktoré z konárovnad plotom vyhlých vo svet skyckajú.— Domáci tobôž pred ním mlčali;syn Juro, môž’, tiež zmýšľal ako on.A občania: len jemu jedineby za všetok svet ani zďalekaneboli ublížili. Ctili hoi vážili si. — Riadny hospodárbol, včelár k tomu chýrny (lovec žeaž náruživý, ani nespomenúc,bár vesť šla o ňom: všehdy jeho je,čo vzal raz na mušku); muž striezlivýi rozumný… Keď zastal kdekoľvek,ni jedľa vztýčiac sa, nos orličí,výrazné oko: hnedky upútal,zaujal človeka, bo rečúc čo,,ba nech som kujon…’ dobrodušne ajdoložiac v doklad, každé slovo muz úst s váhou upadlo, i trefne vždy,jak zo strechy by kvapka v jamôčku.No nad to všetko viac čo značiloi vpravde dodalo mu vážnosti:slul felčím aj, znal radiť, spomáhať;tak ľuďom osožil, či pri statku,či keď ich samých mrcha nehodapricvikla…Toť: i včera pribehlood Ferda dievča, ani zdivelé(i šťastie, hneď že z rána, doma keďdlel ešte: majstroval čos’ na klátochnovučkých vnútri, vkladal… nové snáďpre roje). Dobre vráta neskydli,tak buchlo fortňou. „Poďte, ale hneď —“„Nuž, ale horí —?“ „Totka aimoviedo vody spadla, dodrúzgala sa…“„Ah! Idem zaraz…“ Tedy Terezuto prikvačilo ten raz nešťastiečihavé. Inu — z onej zápače,kam zaliezala rada, vracajúcsa, bezpochyby naťahaná už:nie že by bola, ako prišla, toui pratala sa ciestkou poza sad,lež — dozrúc najskôr, kúštik povyšeže šaty prali práve Čižmárky —ku čomu, jak sa potom sčísťala,sám Lucifer jej, vraj, len posvietil —k tým zamierila, sťa stín vlečúc savýslním — s nimi poklekotiť sičajs’, keďže zriedka slovo stratí s kým…I na skalnatý briežok potočnýsa vyštverala jaksi, o topoľaj nechty zapárnuc. — „Var’ nesietenám frištik?“ zasmiala sa mladica,až zúbky zleskli sa jej, prehodiacvzad vrkoč počerný. „Veď od svitu,ej! hodný kus…“ „Ach,“ zdýmla oná vtomi polkla, hrdlom žily vychradlé,„dieťatko — veru iba sebe, ľaď,soličky trochu nesiem…“ bacla nauzlíček zo zásterky — „trebárs somzle spala, zle… (Čo sova zlupkalaočami.) Sťaby bolo dáviloma čosi, až strach!… No vy bohačky,vám rozkoš. — Ja, toť…“ ústa prekriviac,natrhlý skubla servianky cíp,„sťa žobráčka…“ „Len Pán Boh bohatec!“Čižmárka na to. I zas sťapkalinárazom piesty; voda ligotnouvšak prchla vlnou, odnášajúc pienhasnúcu perleť, skrslú pri splakuči z prešumenia prúdu kol nôh im.Oproti sochou tŕpla Tereza,sa pokniskujúc — až zas vyjakla:„A moc háb máte?…“ „Verže ich je dosť:od jari netu — krátko do Jána;nebolo kedy preprať naskrze —“„Ja za pol roka — pieram iba raz,raz —,“ posepla sa. „Gábor, ten vám mákošieľky — krása; sťa kvet —“ Pokväclajej hlava. „Na moj’ dušu — sťa kvet… Juj!Ten potok: závrat — Óvi… chytajte!“i rukami len voslep zhabkajúc,sa zavalila… Ledva vytiahliju z vody ani šúpu — odvliekli.A Klocok prihnal. Sňal sa v pitvoreso aimom. „Zle je?“ Ten: „Bár radšej bysi obe čungy bola zlomila!Nadobre, aspoň…“ „Ja, cit, aimko, cit!Čo škodného sa komu prihodí,vždy dosť je na tom, vždy!“ a do izbyspel ku pomoci — — I keď napravilTereze ruku (v pleci vytkla ju),ju ošetril, kde skaličila sa:ač stenajúca rán tých bolesťou —kým obkladal jej čeľusť odretú —preds’ po skráni ho šuchla medzitým,i hlesla: „Pán boh zaplať, Janíčko,vám, pánboh, ach. — A u vás ako tam?aak zdraví všetci?“ „Chvalaž-bohu, hej,sťa buci! — Len tak nech i napotom,i nebude sa na čo sťažovať…“„Dievčatá hodné — Zuzku ver’ by ste,ach, za Gábora toť…“ Ten prudko vstal:„Joj, mama! Mlčte — “ „No, nič,“ Klocok mu,„viem, dobre mieni —“ „Veru,“ dodala.„Ak za Farkaša hádam drží sa,zle prejde: pán —“ „Nuž!?“ Klocok zdupnel až.„Vraj, známosť…“ „Čušte!“ zas ju pretrholsyn; doriekla však: „Vraví celý svet,ach, celý —“ Pošiel Klocok schmúrený,zaťaté päste —Doma vzal sa priamvec vyšetrovať. — Nato zrobil šturc,spor i súd náhly. Pušku schytil, vraj,aj v zlobe: i vraj, počnúc so starou,ich postrieľa tam všetky naskutku,nech zavčasu sa, jarabice jak,nerozlietajú s kviľom, povykompo stavoch, sadom, v stráni — záchranou…*To nad dedinou mračné skalisko,čo medvedicou jak by ozornouzaľahlo priekom, zakiaľ povyšezas druhé loptie si sťa ostrovid,strihajúc ušami — to skalisko,jak zhodí náhle habit pošmúrny,sa v skvostnom zjaví šate, v mentieke,keď prvé slnka lúče zbozkajúmu chladné čelo! Jeho obličajjak splna zjasá! Vekov vrásky ním,zvetralé šrámy, jazvy nehôd zlých,hlod časo-zuba, hromo-klina vráž:hneď všetko zaleje sa milotou,že sťaby jamky v lícach mladosti,kde hopkajú si neba s veselím,o schovávanku smiešky bavia sa,tak predídu. — Ten otvor — do dračejvraj jaskyne vchod — žiara obrubí,až ústami sa pozdá s peramikoralovými: prehovoriť len!Ku slovu slovo stýbnuť hrkotomprameňa čistým, rovným krištáľu —len preriecť! — Vyriecť veľké tajomstvo,čo zabalené a či zakliateod pradôb drieme v prsiach braliska,čakajúc reka príchod, na dotyk,šľah jeho prúta odklínajúci —Ten krovín porast v ľahkých oblúkochpo rímsach, výklenkoch i cimburísťa obrvy by bujné, strážiacenad očí skrytých v rokliach pokladom,či zrovna samy mihalnice ich,sperlené skvostom rosy bohatým:čajs’ srdce tvrdé mu tak roztálopri zhliadaní sa s hosťom východu,i plače, ovšem, slzy radosti —Z temena zvislá tráva, cíperie,jak štica: v nej sa hravo prehŕňadych rána svieži, čechrá, zhýna ju,tým činom, môž’ byť, štekliac čela štít,by svojej dume ťažkej, hlbokejuž výraz dalo raz, jak klenutiutakému lebky večne prisvedčí,šat vzletný, kráľovský… A dalo hovar’: myšlienky mu vo svet vytryskli,jak slncu paprsky, i s týmitoto ony zlatým vzduchu vlásenímsnáď roztočili sa, sťa vlákenkonemakateľné, viditeľné lenzrenici oka či tej duše: iich nebodaj to pilne spriadajúvše priadky penaté, čo kolovrattam spešne krahulec, hor’ orol sámdôstojne skrúca. — Ó, to tkanivolen bude slávne! Hodváb lunivý!Jagotný zlatohlav, sám rajský skvet!…(Bár tomu rodu, ktorý v údoliachkol rodí sa, spí nemluvňaťa snom,bár jemu by sa dostal za podiel,venečkom sľubným: pokryť, okrášliťtú jeho duše núdzu, holotu!V tej duši jeho malej, mĺkvej rázjunáka, obra vôľu vzbudiť!…)Dnestiež splesalo tak tože skaliskopri vzchode slnka v sláve, za jariuž zletilej. Kde aký malo kvet:rozvilo všetky v ústrety mu. Preds’ten najkrajší mu skvitol temenom:trávnica mladá. Srpec v pravej (jakby bola z neba ponočného tenligotný sňala), krížom prez ňadrávzad plachtu trávnu uviazanú, z nejžkukali kvietky — sukňu upätú,belostný spodníček: tak strmla ním,sťa prikutá by na tú jeho tvŕdz,a zánet v líci, v zraku túhy vlaž,vlas skvúci kovom, stála — hľadela.Kam? Obdivom snáď slnca na východnádherný, na svet v dúhy odený,na vrchov, holí rannú velebu?Či naslúchala piesni vtáčkov skôr,ju, lebo novú, chcejúc nadobresi v pamäť zaštepiť, by družky razňou prekvapila, keď sa zamlčia,zavijú zrazu v smútok…? Alebo,ač zmysly jej preč umkli zdanlive,preds’ vpravde v seba bola zavrená?Jak otrokyňa viazla v okováchpomyslov vlastných, stenkajúcehou srdiečka, mu prudký strážiac ruch,s ním bolestiac, tam diela matičkoubezradnou?…Bola Zuzka Klockovie.Sa spamätala; vzdychla. Vrhla srp.V záňadrie s chvatom čiahla, papieruvytiahla blanku, v balvan postrelanablízku, opuku, i k tomutohneď prikľaknúc si, v mysli starostnejčo vyhútala, napovediac ajsi tklivým hláskom, pritom osrkomsa neraz schvejúc — túžbou do ústokvše omočenou takto písala:„,Som, ach, len dievka sprostá — znáte ma:nuž odpustíte neforemnosť slovi písma chyby… Pekne prosím vás,bo pozdraviť vás aj, si netrôfam,len prosím zrovna, prosím: povedzte,čo máte na mne? Nie som krásota,ak lichý kvietok z nášho prieloha —nie z kaštieľa: len z tichej chalúpky,spod striešky nízkej — ani vzdelaná,nie bohatá… veď dcéra sedliacka —Čo máte na mne? — Otec dozvedelsa o všetkom. Sa hnevá, kľaje, strach…zvlášť mater trápi… Nuž (tu vyhŕklijej slzy cíčkom, hlávku sklonilaaž na kameň; no vzmohla sa aj priam,sĺz pristavila tok —), nuž, nepríďteviac, ach — A buďte zdravý, šťastlivý,a zabudnite dievku, ktorá tiežsa usilovať bude zabúdať…’Však (vzhliadla prudko, temer v predese)kto odnesie mi k nemu lístok ten?Ty, sivý holube, čo kriela máštak bystré, ty? Lenže si bázlivýa plašný tak. — či ty, môj škovránku,čo vysoko vieš vzlietať? Ale var’tiež radšej spievaš, než bys’ poslom šiel —Kto? Bože!…“ vstala. „Nuž ja, daj ho sem!“v zrub rozsadliny vyhupol sa i,skok-krok, stál pred ňou Gábor, v tvári jas.„Ty!…“ užasla až, odpla sukienku;„čo sliediš za mnou?“ „Sliedim? Rada buď:máš poštu… Však, hľa, ani netra: sámpreň ide si tvoj — frajer —“ Vskutku, vtompriesekom valu jazdec vyleteli prosto zbočil k nim. Bol Aladárna bujnej paripe; jak cvalmo hnalpomedzi zbožie i zas hroblinoua kantár skvostný v slnku jagal sa,za klobúčikom vialo vlave muvolavčie pero. — Prihnal; zoskočil,v čom ostrôžky mu u bôt vysokýchzvírili zvonne; vranca tľapol v krk,ten strnul však. S tým uprel skúmavýzrak na Gábora, ktorý vzdmutých pŕs,na ústach úškľab, zastal nehnuteblíž devy, na skoku jak do borby.„A ktos’ ty?“ zápäť opýtal sa ho,bičíkom sšvácajúc. Ten, valaškuzas lapiac v hrsť, však vzdorne odvetil:„Som Vlkolinský tak, jak Farkaš vy! —“„To moja láska, braček! Po svojejta stúpaj práci —“ „Nejdem!“ „A čo chceštu, povedz?“ „Poviem: nuž, mám povinnosť —Čo zvádzate, toť, dievku? Lebo keďvy pán a ona jedna z našich: lenju zvábiť chcete… No ja prekazímvám rozkoš tú! —“ „Vidz, anjel-strážca!…“ v chechtprepukol Farkaš. Zuzke, chvejúcejsa lístkom posiaľ, krv však šľahla v tvár.„Kde myslíš, Gábor?“ zlkala, bolestnýna perách potrh. „Kto ti dovolil…?“„Tak?“ ten k nej. „Dobre! Nechcem natískaťsa za obrancu, bohchráň! — Tvoja vec…Keď zbytočný som, vďačne ustúpim;nuž zbohom —“ aibnul dolu úplazom,pred sebou šurd skál, rúcajúcich sado priepasti. — A Farkaš, sšomrav čos’,už obličaj svoj zjasnil, pokročilku Zuzke s lichotom. Tá cúvla vtom,sťa pred hadom by, zbledlá, zjašená,až zjakla ,Gábor—’, vidiac nebodajsa holubicou voči jastrabu —„Ej!“ zasmial sa, „ty bojíš sa ma preds’?A prečo, Zuzka…?“ Strmla, v ruke srp,jak v cherubovej meč by plamenný —„Oj, neboj, ľúba, moja…“ krotil ju.*,Sloboda všetkým mojim národom!…’Ten príhlas vážny, mocný, slávnostnýznenáhla zaznel z výšin prestola,i jak by na deň veľký vzkrieseniazvuk zvonov búrny v tupý ľudstva sluch,jak hromu tiahlovalné dunenie,otriasajúce vrstiev riad i sklad,zdeptaný vekmi, v sypkosť úrodnúich vzrušujúce: s takým zanášalsa burcovaním v ríše končiny.A národy — hen od Álp vysokýchaž po najďalšiu haluz Karpatov,od Krkonošov k vlnám Adrie,kde aký, väčší-menší, prebýva,i najbiednejší — všetky precitliz oloveného spánku, z únavy,z mdlôb ťažoblivých, do nichž štátnickálesť, opekúnska faloš, lakomosť —vo svojich systémov to úskočnýchspleť a zmäť, rovno sťaby pavúkovschytralá háveď v siete múšatá —ich zdávna boli takmer na zádrhuž opantali. — Oči zrosené,vydýchol z hĺbky každý, rumenecv zjav siný pojal razom, odvalilz pŕs bôľnych žarnov kliatby, poroby,osudu priepust vrhol: fantóm sibol, výmysel len spupných šudierov,mam! — Ním sa jak dym vzchytíš, rozleziešna mojej vôle kyn! A zhustneš-lizas: v kladu nie ver’ ani v okovy! —Nanajviac spršíš dažďom vítaným,môž’ lejakom aj zhučíš, prívalomna role dedičné, však odhučíš!A ruky pilné zápäť zahladiašľak jarkovitý tvojich stupají,a opäť zeleň, klasy vzhúknu z hrúd…Nie nákovou som púhou, podnožou!Nie mošnou potu, krvi! Právo mámi kovať v dielni vlastnom na šťastí!Som časťou osnovy či správcom tiežu krosien stavu: spolník ústavy,zákonodarca! — Svojich síl a snáhmne patrí zhrnúť zlatý výsledok!Bezo mňa o mne nieto rozhodu;môj súčin k dejstviu, k váhe prímet môj,môj súhlas v chorál, k sláve i môj lúč!……A hlavy vzpriamiac, zo žalára jakby prepustená na ten sladký vzduch,vo výslň krásnu, — rozstrúc ramená,nepamätlivé bied ni protivní,len prítomnosti zachvátené hrou,jej opojené muštom mámorným,si, seberovné navždy, zbratrené,kol krku padli radom; zavýskliv svet zradostnene, techou vysokou,jasotom šírym: Bratstvo! Sloboda!Sloboda, rovnosť!… Uverili: nie,zvon hesla toho, zunot prívetunie októbra to šelest pohrebný,nímž ohláša sa padajúci list,to rozpuk brostu! Miazgy žblnk i šum;to jara tlkot! Ruchot, obnova,ňouž žitie klíči, skvitá, zreje v žeň —To popud, pošin z výšin vnuknutý,čo za občana zdvihol otroka!K človeka pleciam pripäl perute,že živelníkom stal sa svetla. — Bolož, tmy to dcéra vlastná, po zemisa hadom plíži vždycky, slzký brudza sebou, napred seba žihadieltykadlo klané: baziliškovýmtak zrakom gáni, číha na obeť;či netopierom v postrach bojaznev hre nemotornej bzíka kol uhlov…Na človečenstva bralách, trónoch to,jak na horských by štítoch, vznešených,bez kalu, puchu, čistý musí viaťvzduch, ani krištáľ v tichom roztoku!Veleba sídliť, najjasnejší svitsa skvieť, sfér zunieť hudba posvätná,koruna z pravých skvostov temenom:pod prístreším jej rýdzosť úmyslov,roj myšlienok čo medonosných včiel,stálica-vôľa lúčov nemýlnych,péč všestranná i vševidiaci zor,pohýnajúci berlou v pravici,všeláskou zabronelý obličaj;na hrudi pancier spravedlnosti,kam tlak ni dojem lichý nevniká;hermelín mysľou, duchom z purpuruplášť, svojho srdca krvou sfarbený,i pravdy svetlý odtok na rtoch… Nie!Tam vierolomstva, šaľby nemôž’ byť —I nebo bližšie: vidí, počuje,i požehnáva potom, kára skôr;a jako práve jeho žehnatbatam zvrchovanou mierou dopadá,v jas nesmrteľný topiac ľudskú skráň,upevniac na tvŕdz moci podstavec:tak pokolení svorom najďalšímza károu frčí kára, s trestom trest…— A príhlas ten, zvest jakby nebeskýs blahoposolstvom, kraje dunajskév šír prelietav, i k Tatrám doletel:v nich znásobil sa rujnou ozvenou,k ich jesennému švistu pridal sa,na jarný zmenil ho, vzlyk trúchlivývšak riek ich v plesný spevot prečaril…A národ, toten, na ich úpätíčo sudbou božou rozložil svoj byt:ten prikovaný k bradlu Prometej,popelvál, vyhnanec i trpiteľ,ten lazár — a preds’ večných nádejískvost v utýraných prsiach chrániaci,jak hory nad ním večne zelené —on občul ho tiež, prebudil sa, vstalzo súžby loža, v zorách omyl tvár,vzrast narovnal si, načrel do dušezo zdroja túžby — scitnel, omladol,a strupy rán hneď zakryv stydlivehalienkou šumnou, horič odvekúzatlačiv srdne na dno útroby,z pamäti vytrev šereď priekorov,sneť klamu, fľaky krivdy, zrady čerň —len vytýčiac štít svojej vernosti,si na zdedenej, znojom presiakleji krvou predkov, strmiac postati,v ňu vkorenený právom života:tak pozdravil tú veličavnú zvesť,širákom zavial chvojkou zdobeným,i z plna duše splesal: Sloboda!…A napriek vekov priekom, útiskom:,vzdor sklamaniam až k zvratu dôvery:uveril — dúfal znova. — Ruky kdeĽudovítove, vzletom orličím,sopečným citom k dielu nesené,kde ruky tobôž jeho družiny,tých planét verných slnku svojemu,mu vracajúcich lásky jatrenie,kde totie drahé ruky prestali:tam nadpriadol zas dejín osnovu,rozvitok žitia, slávy zlatohlav,do námah z všetkých vzprúh sa rozohnav…(Ach, že len márne zas… Že toľký pot,sĺz toľkých ron, sprež toľkých úsilí,túh: dostatočných polnoc rozbrieždiť,obetí, prosieb toľko: nadarmo —Ó, beda!… Hoj, len k nebu upretýzrak, od vrtkavých ľudských pomyslovna zákon boží: žaluj, pastorku…krič, na bránu tlč…)aírou krajinouto vzbúrilo, jak do vôd jazerakeď zaboria sa víchre lakťami:vprostriedku nápor hrebenatých vĺn,sťa pahrb kúriaci, čo v chvíľke všaki zapadne, by nové vydviholkol prúdy, pláňou kolesami ichzavalil, k brehom pohnal, špľachotomkde v šamotinu rozsypú sa pien.Tak z centra ruch sa niesol navôkol,rozputnávajúc sily, pohyby:zhukotal v mestách, župách, dedináchnáramným otrasom i rozryvom,vzkyp vášní zmútiac, dlho dusený,z pŕs opráskajúc tiesní obruče,zubadla osteň v ostrôh zmeniac hrot,chlad ľadovitý stopiac včerajškav žiar horúčky, až celú verejnosťnaruby, čím hor, tým vdol prekotil.Po hradských vozný rachot: Faëtontu-tam z rúk boha vyrvav opraty,heroldov pozyv v turnaj, štafiet cval —hluk, povyk rínky, hesiel výmena,žvast chlubný samozvaných tribúnovi narážky, vresk škodoradostný,lichotné pozdravy, váb panských vnád,tisk pravíc v priazni, predtým studených,objatia bratské, bozky: všetko tovo znaku, v mene svätej slobody,tej bohyne, tej… (Vpravde nanajviacpre urvateľov iba idolu:pre odsotených zrovna Molocha,pysk jehož chlepce krv a hlce mrav —)Hneď nato zhony, schôdzky, porady,zvlášť v stoliciach, tých čudných veličín,čo spoločenstva vrchom plávajú —Že akým právom, akou zásluhou,kých cností peruťnatým podvihom?Záhada večná. — Ale najskorej,bo ozaj penou sú, len lisk a šum,no domáhačné k tomu, treštivé,i domýšľavé, ni tá na vodenafúkla lunka, v nejž sa odbleskolkol obzor: myslí tedy, ona jei ním. — Kde drepel šľachtic-pohlavárv ústraní svojom, na svet zanevrev,lev urazený, spupný patriot,kýs’ Koriolán — jeho palotyuž rozhodená brána dokorán,hrad spustil mosty. — Vari na výpad?Či na válečnú niekam výpravuúľ zbieha sa ta lačný rytierstva…?Ech, víťazstvo tu! Padlo jablkomdo lona samo: len ho rozkrájaťdľa chuti, miery, váhy sebeckej;a múdry šafár, toť, on utrafí…I k tomu práve v sieni, zvešanejpodobizňami rekov posupných,sa zhromaždili, sťaby krkavcovťah k pustej zápači, i zasadolich snemík, rákoš, v tuhých debatáchsa rozkrákoril, reční, rokuje,dôvodmi rúbe proti dôvodom,na úskok tromfom rypká pádnejším,preds’ v borbe, husárska kde odvahaa vlastenecký ryk-krik vývodí,tak plány kujúc, variac projekty:jak verejnosti zajať postate,kde aká hodnosť, uchvátiť jej šat,i vše sa zvadí, schlpí v rozopri,ni šelmy keď sa zrujú v pralese,hneď — lebo zvrčal tiger oligarch,i podobizne zrakmi zlupkali —zas krotkosť, svornosť, číra rodinka,záujmy rovná, zhládza protivy,trhuje, zmlúva, jedná zhodu, zmier —až nakoniec i kocky vrženéi prevedená deľba koristi(slobody-lanky zlatej), dobytáústavy bašta chrabrým útokom! —Tak radovánky, hurhaj, rozkošei výtržnosti…Prirodzene, tenprúd strhol so sebou i Vlkolín.(Preds’ hniezdo tvrdých ešte zemanov,nezabudnuvších lehôt niekdajších,neviazaností — žiaden tedy div,keď onen starý svevoľníctva duch,bezuzdný démon priam sa ozval z nich,vytrčil rožky.) Pravda, Peter bol,ten slávnej obce bystrý politik,stonoha bludná, s ňuchom kopovca,čo prezvedel sa prvý o zmenetej prevýznamnej. Dobre forteň sanerozsypala, tak až tresol ňou,jak k richtárovi vpálil, k Jóbovi.Richtárka práve i dve nevestyľan drvili, ni z nájmu, spred stajneaž oblak prachu vstával nádvorím;no tých si ledva všimol, pravicoulen nad hlavou čo zihral triumfom,i zmiznul v dverách. „Viete novinu!?“s tým vpadol dnu, i praštil kaňák v kút.„Nuž?“ okuliare k čelu šupnul Jób.„Do pece s lajstry! Ani vindry viacvám nedávkujem — Nemec, do Nemiecmarš!… Prevrat! Obrat! Konštitúcia!…“„Ba…“ „Prisámbohu! Tak je. — Čítal somcisársky ohlas; naši páni miho čítať dali… Či ho vidíte?Ten v Talianskej výprask na osoh:trest na ministrov, pre nás poľaha!Či zlý som prorok?… Oj, to kotŕbka!“(Sa v čelo durknul.) „Takoj zvolajtehromadu! Behúň — kde je? Do cvalu!“„A načo?“ Jób mu. „Načo?“ vytreštilzrak, plecom skubol. „Poradiť sa môcťo veciach, ktoré sa nás týkajú!Veď budú voľby, reštavrácie:i v obci našej. — Treba zavčasu —“„Nadájať, ašak?“ vtrhla do rečimu gazdiná, vtom vkĺznuc do izby(zvedavá najskôr), hlavu v obruse,upazderená. „Hja, nuž žiadna česťnelieta, schody potrebuje: lentak môž’ liezť… Ale, pani ujčinká,len rady môžte byť: váš kotlíček,čo od toľkých čias stydnul na pôjde,zas zíde zohriať sa a klokocúc,vám dudať bude: hej, zas budetesi slivovičku doma variť. — aakste slivák mali na div! —“ „Nebaluš!Choď, si ich natras…“ „Teraz? Na rôčik.I dohán budem sadiť na hradu —“„A kapustu kde?“ Jonáš na to, brkza uchom. „Var’ na holohumnici?či v sude hneď?“ „To moja starosť je.Alebo hádaj — teba podsadnemna tvojom rezanci! Čo? Pomkneš sa?“„Oprobuj, zahryzneš…“ A podchvíľousa pánov bratov zohnal celý húf,dychtivých zvedieť: čo sa stalo, keďtak náhlil zháňač? Peter, spravodaj,aj vykrámil im hnedky horlivoudalosť veľkú, svoje pridajúck nej dômysly i rôzne výmysly,až všetkých usvedčil i zachvátil.„Ťú! Zase svitnú časy!…“ „Slobody!…“„Nemčúrom Všechsvätých…“ „Ba metly! Vonz vidieka s nimi!“ „Lokeš, Vytrčpán…do Haštrdámu!…“ rozkríkali sa.„Len pomaly,“ v to Peter. „Počiatoknech páni naši zrobia: potom my,ak treba, cepy, kosy pochytiac —I zbroj sa nájde — ja už vyhrebiempukačku svoju. — No, ten zvláštny chýrzaslúži pocty! Iste krajinaho celá zasvätí. — Tu začnimemy, bračekovci! Čože?“ Schváliliochotne návrh s búrnym súhlasom,a „Poďme!…“ schytili sa, hrnulivon s lármou, s hurtom. „A kto oldomášdá? — Treba bolo odhlasovať prv —“„Nuž ty: si strhol hodne na voloch —“„Poľahlo! —“ „Item: rováš obecný —“„Ja protestujem! Nejdem —“ „Hlúpi ste!Kto dá? Ten, čo chce hlavou obce byť,ten!… „Vám dám, vlci! Žráči…“ ozvalasa od trepačky v hneve richtárka,až zutekali, tak pohlo ich.„Vy rozpustilci! Čvarga satanská —Ba Ťurka na vás! Faraóna skôr,čo zazubadlí vás! Vás poputná,vám kožu zodre, črevá vysnujez vás s všetkým činom! S hnusom, nešplechou;len tak ak prídete raz k rozumu —Bodaj ste…!“ Trojny jej však zjachtal seksťa brechot. — A k ich harmatiacemudol’ cestou kŕdľu kamdiaľ pribudloviac mužstva. Krištof sedel na strechehumienca, na samučkom hrebeni:čos’ dlubal, diery látal snáď a čido štíta vprával vŕšku na vrábov.No lenže z cesty spišťal ktorýs’ : ,Piť,vták, piť-piť’ — horký po rebríku, nie,z vrchstrechy šurdom spustil sa hneď acup! do záhrady. Jeho šťastie, žetam detváky sa boli ihralio pohreb, pri tralote tiahavomsa odnášajúc, pochovávajúcnavzájom — nazhŕňali lísťaťa:bo zaryl do toho; i presadiacplot, medzi chlpmi skrsol. „Nuž tak piť…Kto štedroň-vedroň?“ „Ten raz Abrhámsám…“ „Ľapceš, Ferdo!“ „Dnes má chasenes;či nepozval ťa?“ „A čo s Rebekou?“„Prepustil, vyobšíval obšitom!Vraj, stará, mrzká; mladú berie si…“„Jaj, huncút! Ešte nenaplodil dosť…!?No počkaj, hebrej!…“ Chachot v zástupe.„Hej, pomsta mu!“ „Skôr jeho pivnici!“„Najbachratejší musí zaklať sud!“„Náš regál! Krčma naša…“ „Žiaden strach!“do hluku Peter. „Ja váš dobrodej(vtom v kešienku sa ťľapol): čujte!…“ „Hí!To ošmálil si s kravou niekohoči s konskom slepým?“ „Nebreš!“ „Podistýmuž kortešuje…“ „Čuš tiež! Viem, čo viem;i kto nám bude hlavným županom! —No, napred! —“ Stretli Blažku. „Želiar, vbok!…“„Pred vami? Nikdy!“ „Ondro, páni smezas! Nečuls’?…“ „Tomu vzopreme sa my!Nič o nás bez nás. — Hoďas starý som,som prvý medzi dobrovoľníkmi,i dokážem vám silu, odvahu,čo v ľude našom obrom spočíva;náš Hurban žije!…“ „Tichšie! A kde jdeš,há?“ Peter k nemu. „Hore k švagrovcom.“„Vráť s nami!“ „Nemám kedy.“ „Musíš! Svetv radosti pláva… Hybaj! Častujemja — lebo, Ondráš, či sa pamätášna predpoveď? Hľa, moje navrchu!…“A pospešili. Jakub bubnovalvšak ešte vždy a hláskom trasľavýmohlášal správu. Dozrev avšak zhonpred krčnou: bubon šmyknul na chrbáta zdrobčil vhor. — „Juj, chytro, Jakubko!“ho baby ešte viacej durili,sa chichcúc. „Veru bez vás popijú…“„Veď to; a už som sťa hláč na súši —Joj, nemýľte…“ „A paciencia…?“zo šmikne kríkol Jurák. „Jeseň je,ľa, opŕchla —“Dňom nato, v sobotubál — u Boldkov. Už zrána rozbehlisa chlapci z dom’ do dom’, kde mládenecči panna, s pozvánkami od Ruda.Do smiechu prišlo iste pozvaným:veď, ako znali, i sám zovňajšokobydlia prezrádzal už zďaleka(stien orýpaných, tu-tam s podpierkoupod trámy, s dachom ani riečica,i načatým toť vzadu, nebodajna palivo, bo trčia kýpte láti plátvy zadnej, sadzou sčernalé,ni rebrá kostry), ozaj horúcatam bieda, neresť… a ľaď, napadneim kratochvíliť. — Ale panstvo preds’!To nejde zohrdiť; a mládež, bárby v samom tŕní, na kamenci kdeneschodnom vždy si vďačne zaskočí.(A aby preds’ sa lepšie bavila,než v tŕní rohatom, než na ostromkamenci, zviedol pozývateľ tým,že pozatĺkal jamy v podlahe,majstrujúc pri tom do poludnia, ažmu z obŕv sklenky potu kvapkali.)I len že zmrklo sa, kol sšarpanýchpo stenách žmurkli sviečky, na strunáchzbrinkali hudci: ľudu návalomsa vhrnulo, že Rudo, obočiemrzute stiahnuc, však i uškrnúcpod štetnatým sa fúzom, privolaťmu musel: „Nazad, prosím! Prosím plac!Ta ku dverám — Veď nemožno sa hnúťvo svetlici…“ A tanec započal.Sám Rudo otvoril ho s dievčinou,tou od Tomášov. Gábor zaprosilvšak Eržu, slečnu síce zo Zámku,no domácu preds’: skokla s ochotou,a vzozrúc milostne mu v obličaj,za rameno ho chvatla. Ostatnítiež nedali sa núkať do harcu.I zvíril tanec, rozpust bujarý,až steny striasali sa. „Ak sa tak,“u dverí vrkla ktorás’ ženička,„povala zrúti —“ „Neboj, dvermi toťunikneme chytro…“ „Vonku začínaduť veľký vietor, len tak praští krov:kde odžižlaný, nech tam zapre sadoň, zdvihne všetko ver’!…“ „Nuž, prejde báldo víchru; výskok ozlomkrk, sťa strígo Lucii. — Rad Tóna povediena tiesku… Dieťatko, si strachopud;hľaď radšej, ako Erža cifriká,vo štipkách polu, chvisty na očiach —a sestra Lojza — do popuku, chaj!…“zajakla. „Ticho…“ ústa zapchalijej susedky. I chlapci Boldkovivtom pretisli sa, zháňať šarvancov;tam z pece, v kúte z almarie zas.„Preč z kachieľ! Chceš ich zvaliť?…“ „Beztak immoc nechybí — hej, idem, Marečko…“A onde zápäť: „Dolu z kredenca!Riad pobiť chcete?…“ „Ani sklíčka tu —“„A taniere?“ „Ná — jeden, odbitý —“„Lyžice —“ „Eha, z dreva, hory dosť…“Checht. „Za pačesy ho!…“ „Už skáčem, už…“— A čosi-kamsi Eduš Revickýprikvitol, mladý panák (z rodinyčajs’), buco, čelom rusé kadere.U pani Tildy, ktorá sedelana štíte pod zrkalcom puknutým,na hlave kapišon kýs’ s rojticou,ovislou k pleciam, oči plné sĺz,v pravici ručník rozkrídlený (veňovíňal rinticu si najmladší,jej na kolenách), tam bol pozastal;s ňou besedoval. Struhol poklonui zolvici vtom, Tonke, pokríknuc:„I tetinka tu? Ah-ah —“ „Neter mám,pamätaj, chlape!“, fľochla úkosomna neho. Prstom pohrozila mui dupla nohou: „Alo! Do mangľa —“Čeľusťou kývla: „Raz-dva…“ Zasmial sa,uklonil znova: „Hádam tetičkesa bude páčiť…?“ „Ah, iď, potvorník!“zdrmala sebou, až jej náušníczacelembali hrkom pijavky,a v stenu najskôr trknúc kontíkom,do tyla zhrklo maziva kus — „Hrom!…Chvác tie hen!…“ Zvrtol na päte sa. Aatilu zhodiac, už bol vo víre;vykrúcal s chuťou radom dievčiny,si pohukujúc, i zas z cigarkypotiahnuc stuha, až sa skudlil kúr,z nej iskry šprihli. Predsa najviacejsa s Tomášovie Markou zabával:ručníčkom krepko trasúc nad hlavou,ju zvŕtal, na rtoch úsmech záľuby,do nekonečna. (Pobledlá jej tváraž sčervenala skoro docelav tom ohni rozkoše, vždy silnejšiezažiaril zrak jej z tône mihalníc;ružová na nej sukňa, záponkahmle podobná: sťa keby krídlami —tak lietať zdala sa, stuž vrkočavšak dúhou za ňou. — Inu: tančilatiež s vôľou a jak páper, ľahunko,sťa motýľ tekavý, že tanečník,on, zavše musel za ňou pohonom,by dostal ju, vtom dlaňmi stlieskajúc,a jak ju dostihol i pozajal,vše zvýskol: „To kvet!…“ „Pôvab! Maškrta…“„Jaj!“ sfučal raz zas. „Padám — do studne —“i podlomil sa. „Na sto láktorov!…Kto vytiahne ma? Kto… či Marienka?“…)I o polnoci, po zákuske keď,užitej v bočnej (iste lahodnejto objedzi; no vľúdnosť domácichju oslabila aspoň — hostiteľ,syn, Rudolf, dlaňou utrev gamby si,i s hurtom pripil celej družine,prv Uhrom však…), keď hodín kukučkaich vykukala znova na plán v ples,i k tancu práve ručníčkovémuzahrali hudci, Lujza Eduardavšak vyzvala: i vtedy, hopkajúcsi kol on jare, teták o zázernedbajúc, takže Marke ku nohámrozprestrel ručník… Erža natož svojzas pred Gábora zrovna postlala,zachrániac po ňom: chtiačky-nechtiačkyprikľaknul, ona zápäť k nemu,i do tretice ozval sa cmuk. Môž’,bol znel by ešte, ale mládenecuž hupol na nohy! Sa zokúňaltým takmer, zazrúc potuteľný smiech:no dupnúc, vystrel sa a paničkouzatočil rázne. A ju upustiac(do lona tetke kväcla, tá že až„Uf! vrece…“ rykla), Marku uchytilhneď nato a ,Ťú!’ kríknuc, vyvádzals ňou bziky-šanty, unášajúc juni oblak zoru. Stíšil; vrkol jej:„Skutočne, Marka, zmenila si sa —“„Nuž? Neviem, v čom —“ „Nie, takto veselousom nepoznal ťa nikdy!“ „Naozajst?“„Však dobre máš, buď mysle jarabej;kto by aj smútil, žialil za mladi?Len raz nám svitá, i to nakrátko…Či heno Rudko počaril ti tak?No jaksi schmurel, čo toť Revickýťa vyznačuje — ako…?“ „Ale choď;skôr teba Erža omámila, to —Hľaď, ako škúli sem, i tetka. — Pánna Zámku: budeže ti tri svety,zvysoka len tak zhŕdať dedinou…“A schichtali sa. „Môžem tedy ťavykrútiť ešte?“ „Prečo nie? No krúť,krúť, Gábor, prudko: ani burian keďtŕpovkou skrúca, až druzg… Sťakedybez duše…“ — I len blízko nado dňomsa chasa rozchodila. Víchricazmietala sadmi, šerom ponočnýmsneh prvý siala milión hrsťami,až v oči šibal. — „Marka,“ bolo čuťhlas Gáborov, „maj trošku strpenia!Rozhorúčená… Môžeš odpykať…“„Ach, bolo to tam…“Ráno do chrámuuž Erža v čepci zlatom ciepkala.Vraj: za Gábora čopriam vydá sa;chce zvedieť, jak jej čepiec pristane?I pristane ver’, tak i zrkadlojej prisvedčilo… Tlosknúc jazykom,sťa páv si dvoriac pyšno, vypäte,tak odvŕkala ženám, idúcimtiež do kostola. Nemo slúchali,stískajúc pery…Po obede hneď(pre krátkosť dňa už bez večierne aj)bol konvent. V škole ten raz. (Obďalečod fary stranou stála, samotná,jak vo vyhnanstve, príkrom sa svahusťa prilepená hniezdom. — Skutočneaj hniezdko! V ňom sa obce piskľatá,bablnky všakej, tisli, chovali,vyvinovali: niekdy pod tvrdouferuľou, skackajúcou po drapkoch,keď ktoré písklo mimoklasicky,za Ciceróna-Gallasa zvlášť čiCatona-kata-Izraela… Dnesovšemže ináč. — Hnedky povedľak cmiteru zákľuč: kadiaľ zoprchléčí dotrápené v klietke životapo skúške závernej, rty znemelé,zamknuté oči, ulietali zasna večný pokoj v zápač…) Vymlelisa cirkevníci s harmatom z nej; ina schodkoch, ba i nižej odchodom,postávajúci ešte hádalia škriepili sa: Petro v čele ichi Nátan, k jehož vážnym poznámkam,jak robievaval, zbručal Efraimvše svoje ,takô’. Farár pozostallen s presbytermi niekoľkými, bai s mladochmi (čajs’ prišli počúvať,jak múdrosť otcov cirkev spravuje).Znať bolo, že kňaz zdýmal pohnutímvždy ešte: aspoň jeho obličaj— prez čelo zrovna krvavý sťa vráž —až blkom horel, strely sršal zrak;i jak si hovel v starej katedre,po operadle klopkal prstamihrubými, pokým v rozčúlení tiež,zdurenú šticu, pred ním na stolkuhromadu písem zhŕňal učiteľ,snáď protokoly. „Ej-hej, lebky to,“si odfúkol kňaz. „Ani z kremeňa!Ba horšie: žiadna iskry nevydá —A tvrdošijci! Navlas podobnítým urputníkom, neobrezanýchsŕdc súcim, kedys’ v Jeruzaleme —A protivníci! Viac var’ nástrojesvetákov spupných. — Cirkvi lodičketí že by vzdmuli dušou vetriláa pomohli jej v prístav…? Naopak:zaľahli na ňu ťarchou skalísk hen! —Predarmo totým všetkým prorokovhorlenie sväté, Izaiášovhnev hrímajúci; tu len stesk a plačJeremiášov… (Hodil pravicou.)A pravda, rohy zas im porastú!Už ovoňali z časov záveja;zas, bláhajú si, budú buntošiťmôcť, božie-ľudské šliapať zákonyznov… Starý koreň, hrča, sukoväť,vo stržňoch zbútlený i vyžitý;ak na oheň. — A predsa nezúfam:bo Hospodin sa zračí v zázrakochrád, v studienkach jak jeho slniečko;snáď obrodí sa v mládnikoch peň ten,zverených rukám opatrnejším,pravého záhradníka opeke;i z týchže preds’ raz drahá cirkev tu,tam národ milý schráni ovocie,úrodu zdravú, šľachetnú… Tak, tak,hoc pomýlený mnohdy, sklamaný,dotknutý bôľne, v službe Pánoveji pokročilý, ukonaný dosť:chcem úfať — šťastným oberačom že,ak dopriano mi zhora, ešte isám budem…“ Mládež prešiel pozorom,a z učiteľa spustiac, sklopil ho,vtom ruky skľúčiac sťaby k modlitbe.„A prosím, vaša milosť,“ pretrholEzechiel ticho nato nastalé,„jak trôfať ráčite? Toť od premienmôž’ očakávať niečo národ nášpre seba dobrého, jak žiadúcneby bolo?“ — Farár zžmurkal očamijak zo sna, vlasov chumáč prehrnulna plechu, náhle zjasnil obličaji čule vetil: „Dá Boh, synku, žepo toľkých ujmách, krivdách, útiskochi on sa práva raz už dobudne,žiť môcť čo národ žitím dôstojným!I jemu slnko spravedlnostiže bleskne už raz z vekovitých chmár,a Slovač naša, po prívale jakto zbožie, vystre uvoľnený vzrast!Len vzchopiť sa jej, hýbať, domáhať…a pritom neba nespustiť sa: bodôvera v Boha pevná, nezvratná,tá v ľudských žilách, k práci napätých,je silou tou, čo hory prenášadľa Písma, zdolá bralá prekážok!…Prst boží zriem v tom: káravý prv, zasupravujúci — siahol v sveta beh.V dejinách často jasne dovidieťmih jeho: áno, z trónu svojehosa nahne k stolcom zemských vladárovsám svetovládca neraz, vnukne im,zbočivším vľavo, obrat napravo —Tak hútam: toto zlietlo vnuknutie,snáď v holubice perí skvúcom, inapovedalo slávnu prímluvuk národom všetkým — tedy zaistei k nášmu, jehož vernosť pečať mánie z lichotných slín, ale z prebitýchsŕdc krvi zrovna, zorám podobnúdoposiaľ; i len nasledovať ho,ním dať sa viesť… Jak v púšti Kristus Pán:odpraviť krátko pokušiteľa…A nebo zrúšnie, zriasnie v baldachýn —Hej, koruna je sama nádobou,v nejž spravedlnosť s mocou zlúčilasa v roztok živelný: a površímkyp, perlot všelásky; len úlisní,zlí radcovia, tí zdávna hrešili!…“„A budú hrešiť,“ Blažko ozval sa,preložiac ruky krížom po stole(vzblk západu zhral v strúčkoch šedín mu),„do jarma vďačne zas by vpriahli nás —“„Ak dovolíme!“ na to Bocko. „Ak— neprimeriavam — sťa tie nevoľnévolčatá, väzy nadložíme…“ „Takje,“ zistil farár. „Aký ľud: i bludje potom taký. Nech sa dovtípion vlastných hodnôt, samováženímsa usvedčí, že nie je otrokom,lež človek, občan — ako ktokoľvek,s kým postretá sa v zemskom údolí,i pravých vodcov oberie si: tíuž spôsob vyzrú zmariť nástrahy —už nájdu cestu, k spáse vedúcu,a nech by niesla strminami brál,hôr húšťami — nech k trónu samému!Ba práve k tomuto má, musí viesťtá najschodnejšia, šíra, slobodná:však predsa k Bohu každý vkročiť smieuž prez prah komôrky a v handrách bári boso sa mu zblížiť k oltáru,pred velebnosťou jeho skloniť sači prositeľ, či s vďakou, s žalobou,a hoci v chráme aalamúnovom!…“„Veď“ — Blažko zase — „len by mužov smeku tomu mali súcich —“ „Máme ich!“učiteľ zhorlil. „Máme,“ dotušili Ezech i tesť. „Áno,“ zápäť kňaz,„mať môžme ich; len chcime, zdvihnimeich na ramená. — akoda“ (povzdychnul),„preškoda nášho Ľudovíta! Onnám Mojžišom by pravým…“ „Kto to bol?“sa sticha Gábor spýtal Ezecha.Učiteľ dočuv, vrkol: „Velikývlastenec, Slovák chýrny! — Neviete?To hanba!…“ zmeral ostro mládencov.Tí, zrozpačení, mlčky kryli saza chrbty starších, dusiac mrmlot, chicht,až od okienca priam syn mlynárov,ktorému štica vzblčala aj (nu:červenák), ten si pridal smelosti,sa vytiahol i zblýskav zrakom, z úst— bár dosť ho skubal sused za rukáv —vybuchol: „Nuž hľa — odkiaľ vedieť, keďnás neučili? Starý pá’rechtormal inú starosť —“ Rechtor na skokubol odseknúť; no kňaz mu predišiel:„Máš pravdu, syn môj. A nik učenýneprišiel na svet, nie ver’…“ zahládzalobmäklým tónom. — „Nič to. Kto však chce,vždy poučí sa… Pane učiteľ,nám treba ináč sporiť so svetlom:doprosta plytvať, rozptyľovať tmu,keď pozažal nás sám Boh za fakle,jak vy, toť, sviece — takto zmeškanénahrádzať: myslím, školou nedeľnou;do čítania kníh duriť mládež… Stesíl bujarých i znalec, pedagóg;ja podoprem rád každý podjem váš…Hej, drahí moji: blahej pamätiatúr bol ten, ktorý prvý vyslovilna sneme v Prešporku — ó, Požuň, teni cintor i zas záhon vzkriesenýchnádejí! — prvý vyrkol myšlienku,zrodenú v jeho duši plamenneji precítenú srdcom anjela,tú: Putá zlámme, zrušme poddanstvo!Nech sedliak svojou pozve hrudu si,juž veky žírnym potom fedroval…A miliónom matkou bude vlasť,nie rozmaznaným zopár tisícom…Nevzbudil ozveny — hja, Slovák v ňomdo púšte zavolal; ba z ,Osudu’bŕd kýchsi sškriekal kuvik: Nevoľno,to zatratenci!… Ale napokonpreds’ zodvihli len jeho svetlú niť,kuľhali za ňou reci, mudrci,a potvoru tú zdrhnúc odvekú,jak Tézeovia, vykupiteliav oslavy krážoch stadiaľ skvejú sa.Takého syna porodila maťSlovenka! Večná škoda, že ho nietviac v počte živých; zákernícka smrťže ulovila nám ho ukrutne:hôr našich vznešeného jeleňa,i kráľa-orla nadoblačných sfér —A koľkých iná zas nám urvala!Po celých radoch ani kosec, mor,či válka osudná! Och, ešte leni pamäť zostaviac nám neblahú,páliacu škvrnou v duši potomstvo:bo — odrodilská!… Košuth, napríklad,tiež Slovák bol, hen z Turca, pôvodom:hlas jeho kedys’ čo priam v predkovi,istotne s ohlasmi brál tatranskýchsa boril, ruval — tak sa priučil(jak Demosténov morskom na hluku)znieť búrou, zvonom, hudby lahodou —sám on však zaznal dobrý prameň ten,až k dnu ho znenávidel. — Z tohožetam Turca s mliekom materinských pŕs— ó, prsia, ktoré veľduch požíval —zas vžblnkli všetky kúzla prírody,kvet, obraz, jas, vzlyk trávnic slávičí…do mysle Petroviča: zaspievalprekrásnu pieseň! — No nie rodine,nie materi — lež z krbu vyšľahovprameňom, žhavým sopky výronom,dal zachvátiť sa lichej vzduchohre,povetroň dúhou roveň preklenul:tam perál pršal svit, tu súmrak sĺz…A koľkí ešte tak nám unikli!Zanikli pre nás, temer útratouporážajúcou, z Tatier paláca,jak počas skazy z tvŕdze sionskej,až odkydali všetky ozdoby,piliere, viežky, sošky, vencovie,šľachetná obluč, kvet spôn, štítov pych,z mramoru odev s vkladmi porfyru,prám alabastru, hviezdny diadém,s ním prápor zory, svitu hermelín,erb slávy: i sám scvrkol na chatrč,len šťastie, že mu zbudol fundament,tá žula aspoň! — Na to pomysliac,uverte, moji, často zastaneum, neviem… ale tak mi predchodívše rod náš: i vzdor jeho chudobeže boháčom je, klenotníkom kýms’,z jehožto krámca za šperkom šperk, skvostza skvostom chváce pyšná cudzina —či v prírode že je as’ kvetnou, jejžnesmrtným brečtanom, z dúh povojousa šnuruje dub spupný hen, tam hrbsšarpanej vŕby, púšte bodľač, vňať…No predsa — chvála Bohu za to buď! —i lepšie, lepšie hrivnu uložil:do pokladnice zrovna Slavianstva!Aj, Kollár, aafárik… to istizny,ichž slávo-úrok on si poťahá,kým svetom bude svet!… Tak mali sme,hľa, talenty: ich voslep rozdali,či proti vôli zutrácali ich,i zachovali za hrsť pre seba,pre velespolok Slávy, pre ľudstvo,kráľovstvo ducha… Mali mužov sme;i ešte máme! nielen od knihykníh tých — ja sám som jeden z najmenších —lež z každej vrstvy, z akých ukladása spoločenstvo: toho, práva mečv pravici, toho s moci čelenkou,hen bystrých priemyselných… V duchu zriem:jak opäť Mojžiš schádza Sinajoms posolstvom — skvitá Áronova hôl;vo zbore rekov válči Jozue —i od pluhu jak náhli Gedeonburiny zbaviť nivy v Gileád;za Dávidom rad pevcov s harfami:ich hra, čo šelmy krotí, azda žei odpadlíkov ešte privráti —Oj, budeme ich mať! Len pozrieť kolbedlivým okom, vďačným uchom čuťich povel, plnoverne pozdvihnúťich na ramená!… Takto v budúcnosťnároda verím — Bože, pomiluj! —Vy, mládež…“ povstal, v tvári žiar i znoj,chvev postavou — „vy chápte, cvičte sa!Chcem úfať…“ Za ním zápäť pobralisa domov všetci.Ezech s Gáboromi s páru ešte tiahli pospolu.„No, rozumel si mnoho z kázne tej?“tak ku Pavlovi Jonáš. „Bratišku,rebríka toho nemáš v dedine:tak vysoko to šlo…“ „Jakž ten duchmu vymlúvať dal…“, Ezech potvrdil,„reč vzácna, no i slovo na čase,keď doba nová. — Verže musímetiež pomladiť sa, zlieniť už raz, túchrastavú kožu vyzuť…“ Gáboravšak ťukol po pleci: „Poď ešte k nám!“„Nie, Ezko,“ ten mu na to, „akýsisom mdlý — vieš, prečo — lepšie len ísť spať —“„A na Zámok šak? Na pánt?“ Jonáš v smiech.„Ba do sitna —“ „Veď s Eržou vraj ste užzosobášení!…“ „Ale choď mi s ňou!“…*„Už idú!“ „Idú!…“ pokrik v zástupea mítor. „Teraz obracajú sem!…“„Ťaj, viťúzi!…“ A vskutku po cesteod Malo-Vlkolína vedúcejcez panskú roveň (ani prestretáby veleplachta), zhusta topormivrúbenej, po nichž plástmi jarabelmladušký sneh sa, — jazdcov pestrý húfsa skokmo blížil; i jak slniečkovše z roztrhaných blyslo oblakov,jas komonstvom tam, tuto v divákochvšak podiv vyvolalo zakaždým:„Hí, nikdy! Krása!…“ „Ani husári…“Nu, bandérium; ono. Starý pán,pán Móric Farkaš stal sa županom;i uvítať ho, na hranici snáď,v tej hodnosti — sa vracajúcehovraj prosto z Viedne — a tak s príslušnouho pompou doprevadiť do sídlastolice: jemu to šli v ústrety.Na čele vlkolinských šuhajovhnal Gábor. Jak by k tomu zrodený,na paripe si sedel ohnivej,brk za kolpakom, z pleca ovisommentiečku, spod nej šable obnovec…len fúzy nech: a husár bez páru!No aj si viedol okázale. (Hja,vo svojom živle bol: si pobrnkaťmôcť v sláve prchavej…) Hneď obzrel sapo šíku, vodca jak, mu pokynul;hneď ostrôžky zas vnoriac do slabín,uskočil strelmo, uzdu popadolvšak silnou rukou vtom, že paripašij lepú nahnúc, pod ním do taktusa vzala hupkať, vskutku cifrujúci pohadzujúc snehu podkovky,až rozkoš bĺkla z očí, z tváre mu.(Komoňa pojčal sám mu županovsyn Aladár. Dal okantáriť honádherne, skvostnou pokryť čabrakou —sám, v hrive jeho črčrúc ligotnej,chcel Gáborovi pomôcť v strmeň, nomžik! a bol v sedle pevne. — Otočilkol paripou; a kolpak nadvihnúc,pokríknuc ,Za mnou!…’ spred kaštieľa, sťaby víchra záraz, bzíkol vo výcval…)Pod jeho ráznym tedy velenímtak k Vlkolínu uháňali, sivše zavýsknuc i zaspievajúc, vraj:V Móricovie dvore kukurica rastie:dajže, Bože, slnka i dáždička časte!Dáždik ju omyje, slnko utrie zase:narastie. — Na nej sa koník môj popasie.Koníček na lístí zrána, podvečerom…Kvet jej riasny bude za klobúk mi perom!A tie zrnká z šúľka budú miesto broku:dievčaťom do srdca, hladošom do boku…Jak dobiehali však, zas z diváctvavzdor kriku-hluku zaznel popevok:,Keby nie Tamáši a nie Farkaš Móric,veru by zemani nemali nohavíc…’A Erža, ako Gábor prifrčalpovedľa, hrdý úsmech na ústach,vo vytržení celá, hodilamu kyticu. Však nedochytil ju;upadla. — Kone po nej kopyty —„Juj, babrák!“ zjakla. „Všetek muškát somsi ošklbala pre ohavu, pre…“škamrala. V chachot ženy navôkol —A jazda ďalej trieli s dupotom —*A zasvitnul deň voľby snemovej.Deň marcový.Noc spriadla holomrázaž chrupotiaci, sťaby zo zrebího bola drugala; deň s ránom všakhmlou pozavalil údol, schlpenými ligavým jak vláknom. — Príšeryčo, mihali sa rínkom stíny v nej,podivných tvarov, v nič sa rozplynúc;čos’ máchnuť zdalo sa, jak ohromnáby peruť netopiera; až keď saz nej vymotalo, doznať: zástavato, ľaď, hej… (Chlapča odľahčilo sipovzdychom, uprúc na ňu zdesenýzrak svoj.) A tie zas tône tekavé,zo zakuklenia apokalypsysa kľuvajúce, v trysku spínavých,jak síru i plam prskajúcich byna tátošoch, i krielcia na prilbách,z pliec mračný plášť — čo ony? Heroldivar’ zmŕtvychvstania, súdu, ku urnetej božskej zvúci?… Ejha! Korteši;tiež zvestoni: len z fajty havranov —Aj čuť, hľa, zhora-zdola krákor ich:,Ať žije vlasť! Ať…’ Pokrik, ovšemže,v tej mluve zvláštnej, panskej, ktorá síc’,jak akákoľvek iná, vyvábikol z grúňov ohlas tiež, no poneváčim nezrozumiteľná, cudzotná,v protive s každou totu tóninou:len mumlavý. — Čuj! Čuj ho: kŕdľov on,sem narazených…Onedlho anámestie hemžilo sa národom,jak v búri pleso, hučiac zmietaním.A voľba započala: ústavnýten trh a lomoz, hurhaj, končiacis čemerom zavše, s mdlobou… Kto by ajho znázorňoval? Pero zaškrípe,keď odpor v duši. — Myslíš nahliadnuťv zdroj krištáľový, z nehož vytekáprúd, z púšte život vyludzujúci,tok edenu, a oko utkvie tina bahne — vôkol, ovšem, tučná byľšťaviny, blenu, ale po šľachteje rastlín: puch a hnis — i odvrátišzrak s hnusom… A veď, ako našský chvastv svet hlása starú jeho hodnotu:snáď z pradôb už, je vždy si podobný,jak vajce vajcu, ten vždy. (Stadiaľ var’i pečať príslovia: ,Hriech na Uhriech’ —I pokuta však, veru!…)Ostatneniet o čom reči šíriť. Prvej, nežtam hor’ si slnko zvlieklo osuheľ,ten budúcna jak závoj netrebný,prekážku svetla, clonu nevraže,tu dol’ už svitlo z šera osudia,tu jasno určité a radosť dňaa myslí roztopaš… Pán Tamáši(tiež z pohlavárov jeden), nemajúcni znáčka-mráčka protivníkom (môž’:ctihodným vlivov, zájmov zmierením —aj najlepšie — I neba posol hentak zjednať by sa mal: a mrákavyby pod zem zaliezli vše…), Tamášisám šťastne zhrnul všetku dôveru,vyslancom blyskol. Vykričaný ním,krik hrozný zhučal jemu k pozdravuvo množstve zdola, jak by potrhlom,na spôsob víchra: stoličný až domotrnul v múroch, z jeho okien kyvhláv nasviedčaním, obličajov jas,z rúk nežných vlajot bielych ručníčkov…A dav sa zdvihol, valom hnul, toť tvŕdzčajs’ podmyť hroziac… Ale Orlóci(tiež slúžnodvorský), okno vytrhnúc,na striešku vyskočil vtom nad bránou(chlap obor, brucháč, bradu do pásu),i zdupkajúc tam, v kýchsi jančiarkachso žltým strapcovím, a pozorompojastriac, spustil: „Milí voliči!Vlastenci! Uhrá do koreňa — hop!hop! slúchajte — Vy harkabúzi, vy…Vlasť naša (utrel čelo) bola užstracená, hej — šak viete? Világoš!Tam upadla jej sláva do jamy —Ten áruló, ten… (päsťou zahrozil)a moskáľ! Terrem… Ale nakrátko:povstala hore, žije! Bude žiť!…aak kričte: Éljen!… Ešče!… Ešče!… Tak —Jej synová sme šetci. Ona násrovnako rada, bere na prsáa dojčí… I vy tak hu milujte!Ah! (Chvatnul k srdcu.) Dnes ste slúžilijej pekne, keď ste, ako bol jej vinši dobrodincov vašich v dome tomi vrchností též, jednohlasovneužili vóta, slobód uherských,a vyvolili na diétu steveľkomožného… (,Iljén!’… povyk kol.)Skrzeva teho máte zásluhuvelikú o vlasť; tým vás tužejšejpritisne na prsá, i budete…Ľaď, tutaj! (Z brány vyšiel Tamáši.)To ten kvet, čo ste dneska odterhlipre vlasť! — Hou! Revci, Vilci, Medvedi…špás (rehotal sa); v címeri zver též —Sem! (aatkou povil.) Za ním!…“ zoskočil,až pod ním zdudnelo. No vyslanecuž na lavici stojac, začal reč;i peroroval, ďakúvajúc isľubujúc hory-doly. Sotvažezakončil: chmatli ho i vyzdvihlina vlnu jakby morskú v triumfe,pri búrnej hudbe vzali pochodom,vo množstve sklbčiac, mrviac, tlačiac saa hulákajúc… ani nestačilsa poklonkovať. Ulapili všaki Orlóciho: bárs i vzdoroval,lakťami strkal, drugal nohami,„eb… živáň! štipec…“ zreval ani lev,preds’ rady dali mu i odvliekliho s výskotom. — Ba jeden do bradymu vrepil sa: „Piť, pane (sfňukal), piť!Kvak…“ „Pustíš!“ on doň. „Krištof lotrovský!Čis’ nežral už…?“ mu zaklial —Oprotina chodbe stálo kňazov niekoľkov skupine. Osve, no im nablízkuzas hlúčik učiteľov. Hľadelina divadlo to; s trpkým pojedniúsmechom v tvári abo zmraštene.„Veď máme ten ľud i ho nemáme,“vtom z kňazov jeden, „najtiaž zatúkaťnaň z tamtej strany: ani kopovce…“„Nedvižná masa!…“ „Ale dvíhajútoť —“ „Perse: kladu!… Iba koťuhy!…“„Nevypočítateľná…“ „Tak či tak,mať musíme ho!“ durkol seniordo dlážky rúčou bakuľou, „mať! Maťdo posledného nervu! Len ho v cvik…“„Var’ od školy skôr počať“ dekan v to;vy, páni učitelia: vtipte sana vzore heno…“ „Veru s vrstvou touto ťažko. — S onými sa rozkmotriťvšak neradno je…“ „Veď, ty diplomat!“mu senior, „ty vždy len paktuješ…“„Nuž?“ strmnul onen. „Čelom do múrusnáď…?“ „Etsi fractus… vieš!? či renegátmá so mnou v jednej mise omáčať?Prv zásada — tak ona — ona zasa vždy len ona! Žiaden ústupok…“„No dobre. Prídu voľby znova: ikandidát bude — bude! Uvidím…čo mám, dám v obeť vďačne!…“ Ezechiel,na kraji skupy vidiac farárastáť svojho, priplichtil sa ku nemu.„Ej, vaša milosť,“ riekol, „kedy samy pochlapíme? Kedy prerazíi vôľa ľudu?“ „Ľud sám musí chcieťprv, synak,“ kňaz mu. „Potom — príde čas,len vytrvalosť — príde…“ V sprievodevtom vicišpán sa zblížil, obočiestiahnuté; vzozrel — „Páni, k obedu!“pokynul mimochodom. „Istotne,domine magnifice —“ Seniorvšak zbĺkol až: „Im strúhať zdravice,šak?“ vrkol. „Uhádli —“ a pozazrelza podžupanom: „Starý nepřítel! —Kto chce, nech ide…“Pozde za nocihviezdnatej, mraznej, cestou hrochotnousa ubierala vlkolínska mlaďk domovu. Išlo to dosť prevrhom(nu, ako z voľby a či z jarmoku)i s lármou, šanty. Hulákali; v hvizdo závod vtrhli. I zas znôtili,a Gábor — poznať bolo — viedol chór:,Plače dievča, plače dievča po doline —Ej, pobrali ho na zeline,ej, pobrali ho na zeline.Kebych vedel, kebych vedel: ktorý hájnik?Ej, Tamášiho pán úradník,ej, Tamášiho pán úradník!Kebych vedel, kebych vedel, že bez viny:ej, zapálil bych tri dediny!Ej, zapálil bych tri dediny…’*Ó, máj!… Ty junoš s lícom rumenným,so slncom v zraku čistej modrine,v kaderiach s nocou, ambrou kvapavou,hneď škovránčí, hneď opäť slávikaspev na rtoch, v stredku krákor sokolí;na mysli rozpuk kvetomyšlienok,zo srdca zdrojmi tryskajúci cit,s krielami u pliec ducha, odvahybúrlivý otras hruďou, vôle bleskjagotný v ruchu, v žilách bujarýchsíl záprah bystrý v službe úmyslov:aj, mládenče ty, reku, umelče,div, čar tvoj okolo! Tvoj velečin,tvoj dômysel i výkon majstrovský…Kam dozrieť: tvoja tenie nádheraod hole k holi rúcha vlnením,sťa mladuchinho v slávnom povleku,beľ z ľalíj základ, paprskov ním spleť,pruž tu-tam mižná jakby z krvi — snáďaj z krvi vskutku, piesňou horúcouvyrážajúcej z vtáčích srdiečok;kam dočuť: hudby šumí záplavachorálu deltou, prúdmi akordov,sa jak by práve z lúčozlatých strún,rozkošou schvelých, vyráňajúc ipo hravom vale, špľachte radostnomjak vodopádom — sťa by preťal zvuk —stekajúc, miznúc kamsi za obzor —Ba každý zmysel stihne idol svojv tom toku krás a v premien divadle,mu pokorí sa v túžbe ľúbostnej,ho vzývajúci kľakne predeň ahneď slasťou mrie, hneď živne velebou…Tie skaliská tam — ozaj čnejú-livždy ešte hmotou tupou? Nemožno!Skôr hradby ony budú — na tos’ ichty čudotvorca preobrazil! — Hej,palácom budú, zámkom: na nocľahkam zachádzaš, bys’ po dňa výpravách,princ-dobrodruh, svoj ochmeľ utrovil,kde avšak preds’ i vo snách pracuješ— prstíkmi všetkých zlatopriadok: hviezd —na novom prekvapení zajtrajšom —Tie háje — vskutku sú tak nehybné,tak zasmušilé? Oj, nie, úlohutiež svoju znajú: šijú — za nocišidlami sebe bôtky machové,obratní ševci; za dňa zase čokrajčíri umní lesklým ihličíms pablesknou nitkou, mnohdy perlamii drahokamy dokladajúci,na tvojom, hrdošu ty, úbore,na tvojich plesov zdobách, fáboroch,na dúhach, práporoch tých nebeských,i na mračnách, keď vášňou zahoríš —Hen dúbrava — či hlava bolí ju,že s podopretou zdá sa dumať? Nie,je zdravá, čulá; ale myšlienkyjej šantujú v nej lístia trepotom,čo mravce hmýria, bzučia hajnom včiel,na srdci iskrí túžob pahreba —i penicou lká, nyje: nebodajza tebou, šuhajko, tak cnie sa jej —A lazy čože? Starci-plešivci,len včude strúčky šedín — porastláhrabiny pamäť, obŕv kostrnky —zakvitlé tŕnie; stranou kožuchy,sa vyhrievajú v teplom úslní,si vyprášťajú hnáty, pojedenvše kýpťom briežky, suchou rukou čo,či kriakom jalovca, jak čeľusťouby, skývuc: Sem sa, chasník nezbedný,saď medzi nás! Nás prestroj, zotav nás —Ten potok — hľa-hľa! jak sa zligotalni ryba v švihu, krútiaci sa had —či potokom je posiaľ? Sotva; tvoj,tvoj opaštek on, driečny valachu!No na svite už, láskou zmožený,na ústach ústa v bozku opojnom,doline-deve dals’ ho… Vzala pási prepásala ním sa zvodlive,všetečný smiešok v jamkách líčok, zrakšelmovstva plný, mamu… Lež či vieš,jak bez opaska obstál Jánošík,jak v silách omarel?… ,Hoj, neboj nič,mám družku jeho ešte, valašku!Tamhore drieme v tôni hlbokej:nu, chovanica ,Studieň’, dvojostrýmeč, riava horská… Len raz zahvizdnemv brál uši, strasiem lesov hrivami,širákom zmácham blesko-prackatým,zatúkam v poplach hromu fujarou:a valašienka bystrá, okamihlen — prez všetky sa pretne doliny,prez všetky ľvicou-žnicou, prívalom…’— Tie luhy — nie to bieloviská? Môž’,lež kde sa slní striebro-zlatohlav:nuž, kvetoviská skorej — Záletníkty plnokrvný! Bo ti povoľai chuť, tys’ zhodil hunku kvetistúi postrel po nich, vábiac dievčín roj,polievajúcich plátno, upätýchtak skočne… ich zvúc sladkým lichotom:Ó, poďte, milé! sem si pohovieť…nad baršúň mäkšia je, jak tafatai hodváb šušťavý… Jej výšivkyvšak strhám všetky! Každej nameriamna partu, limce dlhý, dlhý kus —ba postrihám ju celú naskutku,jak ľúbo: na sukničku, živôtik…Tie polia — ako štice zježili!Tys’ vydrmal ich za ne, ranostaj:Leňosi, hore! Hore, drichmavípaholci!… Prebrali sa; prchli snyčo ľahké pary vzduchom. — akunty tensi češe, šetriac dávny chodníček:z tej strany žitko, z onej ľadníček;ten britvou — skôr var’ srpcom trávnice —zas bradu zháľa: zmladlú medzičku,pupenček zrezal, pustil krvičku;ten pretrel oči: blysol dvojstý zdroj;ten okrúcajúc zôrne návlaky,ni drozd si hvízda; strmnul onen: grúňto štíhly — tentam zrovnal by sa rád,no kmeť už, s ťažkým väzov pahrbkom…A všetci hneď sa dali do práce!Jej ruchu ľakli snáď sa hrudy, toť:bo z brázd kol, rozstrúc krielcia zelené,sa dvíhať zdajú kŕdli, letieť — Kam?Kam? — Zlatému čajs’ letu v ústrety,čo pozláti im perie… Potom? V krážakiste stvore onej brnavýchlíc, totiž jeseni, tej gazdinejhrabivej; tá ich zlapá, chúďatá,sťa húsky (ježibaba v povesti),i ošklbe a pustí v mrazný svet:a z peria toho zlatoriasnehonastele duchien stohy v záčinoch…Toť, ker! Že drieň on? Horký! Družbovskýon roztomilý: vedie krovinukaliny a či vlastne mladuškuvo venci belokvetom na sobáš.Kam? Pred kňazov-múď snáď… S kým? Ženíchomlôh bude var’, či starý mládenec:klen vyšnorený? — S nehou pred nimisa uhýna byľ, kvieťa, šepocúc:Oj, po nás, po nás smelo ku cieľu,my čalúnovou k nemu podlahou…A nad dedinou — v letku gule to,zakotúľnuté plochou obzoru?Obrovské glóby; pôda zelenáa po nej kyste srieňa s červenenádychom meňavým. (Ten najväčší:ha, ,rodostrom’! — Ach, klesá…) Zurvalče!To tvoje lopty, hejže? Vyvádzašhry — len s kým? Našiels’ roveň v dedinepomedzi chasou azda? Ech, ba! Chrústa trpaslík sám tam. — Hej, stranníkomhen slnko iste ti; no, podhoď, no!Však zručne! Nie kams’ lúkou blankytnou,lež jemu prosto v zlaté priehrštie…Ó, božská hra! aum, poskok, jasot, ples!A všade také kúzla zázrakykol: obrazárňou jakby, sochárňoui klenotnicou skromný rodný kút,že od divu dych ťažko popadnúť;zurk piesní z výšin, dolou hudby brod —že srdce zabúda svoj na tlkot.Tak pôsobíš, tak tvoríš, majstruješ,ty, čarodejný máj! Roh hojnostiprechýlils’ nadobre: i nádejía čáky šustnul z jeho dutín v šírspln zvrchovaný kyprou zeleňou,žeravým skvetom, zarážajúcimuž oberačiek medom zďaleka,žne veselím i chleba zápachom —rozvitkom sypnul slávnym, úponiek,tykadiel motky s vlásím, pastorčím,i bedára hruď ešte scivenúoliezajúcich, sťaby háčkamipripínajúcich k stromu života.I cmiter, ľaď! si zhalil pokrovcom:len glbať rúna, pestrá činovať —nie tlenia viac on mĺkvou zápačou,zármutku svahom, plačom zjarčeným,lež miestom kratochvíľ, stred výletov,dostaveníčko: bodré svity kdea tône snivé v nežnom spolčenísplývajú v rozkoš — pod osikou vše,šat mriežkovaný v riasach okolo,poktorá z tôní v spočin zasadnei vije veniec z kvetín pohrobných,svit však ho viaže lykom zlatistým,a jak už dovitý, tu zodvihnúho na ramenách oba vysoko,oblučím vznesú vzletným, roztočiakol girlandami po konároch líp,i štíty kostola ním obopnú,a po ňom, jakby šnúrou húpavoučo fantómy sa pustia v chorovod,v zázračný tanec, v čarný telocvik —I kto by na mohyly, zapadlékdes’ do vĺn pažitnatých, pomýšľalpri divadle tom vzdušnom, v nadsvetieuchvacujúcom myseľ…?Včera, toť,mrákavy brzkým dažďom hrozili,už od poludnia spoza obzorusa vystavujúc valy, baštami,kamdiaľ viac hustnúc, rastúc záplavouaž po vrchol, stok nahor tisíc riek:síňava desná, žúžoľ, kde-tu fľakjak z medi, hnevu vášňou zjatrený,že bez súmraku, toho tichéhoúmoru zdravia, zrazu skonal deň;no tys’ sa tomu vzoprel úmyslu,i ďalej veľkodušný, zadržals’vpád búre. — Prez noc vetrov krídlamisi poometal nebo načisto,vyleštil rosou — svitlo úsvitomni velekalich nový striebornýs obetným obsahom, až kypiacimhviezd perlotom vdol, na dne s tajomstvom,len jak sa on sám nachyľuje amok vyprázdňuje pritom vonný, taksa zjavujúcim svetu postupne:so zlatým slncom… Inu, mladoň súc,i žičíš rád a praješ mládeži,jej zdieľajúc sa celou podstatou;a dnes čo viac jej najútlejšia časť,tá vrstva modrých očiek, buclatá,tie púčky smavé tvojich detských dňov,tá púpavka, ten drobizg školný másvoj ,majáles’. No z tohto podnetunie oná chasa len, i odrastlá,ba zrovna sama stárež nemálosa potešila, vidiac na nebipredivný obrat: tvojou zásluhou,pri lastovičom jasnom švítoredeň vstávať ružový. — I z povďaky,ledaže slnko vzišlo, v dedineťa zasypala chvála z všetkých úst,sŕdc zrýchlel tlkot, v domoch zvíril ruch,spech z ulíc, pokrik… až i sčerenáradosťou vlna žitia vyšľahlana cestu, s plesným pohla hukotom —I kto by pátral po opaku z bied,špinavom bytu rube, po ranáchosŕkajúcich, trýzňach, súžbach? Ktoby na smrť spomínal dnes? V máji…?Veďi Tomášovie Marka rada bynespomínala… krutej nerestiver’ dala výhost, vďačne zmenilaas’ včerajškom sa trúchlym jasotnýna dnešok, vďačne; ale rady niet,niet pomoci, nie… Vskutku hádanka:čo podrylo jej mladý dobrobyt,jej uškodilo zdraviu? Či hen žiaľ,že Ezech bol ňou prosto pohrdol(ač ľúbila ho veľmi), zármut ten,i ukrývaný v sebe, napokonsa chrobákom stal vnútri hlodavými podjesť vzal sa koreň kvetinydo posledného vlákna, a či plesten u Boldkov skôr vinou?… Boh ho zná —Dosť na tom: krátko po tej zábaveonemocnela vážne. Zima juschytila — údmi zvládla únava,kás’ tieseň v prsiach… Zánet (súdil zhonbáb), zapálenie bude! — Iste pľúc:hľa, blčí celá! Nabieha jej tvár,belasie, dych sa kráti… Odvarokjej z pľúcovníka! Chrenu… Lepšie priamlen pijavice! Avšak kole ťa,Mariška? Chúďa… Môž’ byť, ruža že —ej, mrcha kvet tiež… A ak, božebráň,by úložnica? Hrúza!… „Nepleťte!“ich od postele krstná Esterazahriakla. „Moje milé veštice,veru vy viete… Tomáš, kdeže si?Ruš ku mne zaraz! Daj zapriahnuť afrč pre doktora. — A ty, dievčica(po vrelom čele dlaňou prešla jej),trp ako svrček; najskôr sama sisi príčinou. Jak prišla choroba,i pôjde: žiaden strach. — Ty, kmotra, všakbudz múdra: nehyň, nelamentuj hneď;jest to tu… Nazriem znova po chvíli —Preč, ženy! Za mnou… Pokoj chorôbke;a, Plevuľsko ty, babo, nebabri:doktora vyčkať načim…“ No ten sámv tme zdal sa tápať; z daných príznakovnedospel k jadru. Hlavou pokrútila mlčal. Čakal vývin nemoci,tvar asi ostrý; avšak k podivuobavy zlyhali, až zarazilsa nad tým. Snáď i trúfal, nebezpečže odvrátená, aspoň v pošmúrnychspríjemnel ťahoch; ale váhal preds’i ďalej s nálezom. Až nemocnejstav všeobecný keď sa urputnepredĺžal: mdlota, nechuť, vrtošnýskok náteplia; keď sľubnej nápravydni púhou zbleskli šaľbou, nevzpružiacsíl pokleslých, ba i pot za nociich zmysle podmieľať — dych trhanýjaks’ hržať počal, uzliť v škaredésa kašlisko, kdes’ strácať, v podzemiasťa dutinách — bol s vadou načistom.Ulapil neduh: podludníka jakna skutku, ponočného zlodeja,z pŕs panenských odvláčajúcehoživotnú hotovosť. Čím skúsenosťaj veda slúžili mu, s ochotoui všetko použil… I cez zimuvardala Marka. Vstala (vtedy všei práce chytila sa okradom;no pokus nesnadný — ju oblial vara ruky odpadli…); i ľahla zas.Tenknúce pery, lícom vyziablymvznet škvrnitý, kýs’ závoj na očiach,oblosti súmer hranatiaci, hlaskaliaci sipot… vôbec s každým dňomvždy viacej tôni celá podobná,nech nie ten nápad časom na zádrh:bez stonu, trpne chradla, zvädala —Len jari dočkať! K tomu túžobuuprela všetku. Tyla z nádejetej hladným deckom, veriac, chudinka:tá ošetrí ju ináč! Uzdraví,sťa ten krík ošatí; i nadpradiesvoj mladý život zas, oj, inak siho sporají — Len jar… Aj dočkalasa jej, ba mája samého; no as’jak zamrazená zimou jablonkajej dožije sa: zopár snietočiekvysilí ešte šťavou ostatnou,vynúti i kvet — tými zosŕka,tým uškrnie sa, skoro okväcnúvšak žihom slnka, zvinú k snu sa, s tými sama zaspí navždy…„Mamičko —“zrak vzoprúc zapadlý a na ňadráchopľaslých suché ruky skrížené,tak v ten deň zrána pološeptmo is námahou zrejmou riekla matke: „aak —šak dovolíte — mi dnes — vonká?“ Tá,jej zapletajúc vlasy, zredlé uži bezlesklé a schablé, po tvárisĺz kusé sledy, zmrzla temer. „Ach,dievčička,“ zlkala, „ešte chladno tam;i počína duť. — Veď ich oblokomuvidíš dobre…“ „Nie-nie,“ dcéra v tos dôrazom, aký hlasu znala dať,„hľa, von tak krásne — Pusťte, mamička:ten boží — obzrieť svet, ach — Lepšie mi,mi ľahšie — verte. Azda —“ „Mama, hej,hej! vyveďme ju,“chasník Jožko hneďsa sestry zastal. „Ale zapleťtedo vrkoča jej dneska — Marienka,šak pravda? — stužku peknú, červenú;priam z truhly prinesiem… Aj oblečmeju do sviatočných, mama, háb! Veď, hľa,dnes všetci ľudia idú sviatkovať!I ručník dajme, ten — ten odo mňa —šak, sestrička? Bárs prez kolienka lenprehodiť, ja už pozor dám…“ I juvyviedli, vlastne s dievky pomocouvyniesli do záhradky pre domom,na prístennej tam lávke nastlatýchstred perín usadili, braček vtomi stolček šupov pod nohy jej. — Čížzanôtil práve štítu na hálkez hrdielca plna, v sádku susednomsvoj raj si znajúc, v kútku pod strechoulastovky sštebotali, tešiac sau hniezdka z blaha lásky: občulačajs’, lebo kýs’ kmit razom preleteljej zvlhlou tvárou; vzdychla. — Pohliadlakol blúdive, i prekvap radostnýi horič bolo badať na jej rtoch:ten zhíknuť kázal, nimi žmykla tá —v podušky skleslá hlavou. — Na slnkuuž rozvíjal kysť svoju orgovánvo hviezdky modré, sladkým dychčanímsprerážav kvetín vône: včielok rojpospiechal k nemu, jak by v cukrárakrám pre pamlsky. — Vôkol od plôtkadruž tulipánov švárna, narcisky,svit rosy ešte v očkách, skyvkalijak uvítaním, krajmi hriadočiekv nádhere stáli kašky ešte… Z týchutrhol hupkom Jožko, priniesolich sestre. „aak sú krásne, voňavé?“sa s chvatom pýtal. „A či spokojnási s opaterou, riadom tunák? Veďchcel som ti kvôli, Marka, všetko tak,jak kebys’ sama…“ Tíško prikývla.„A rozmajrín kde?“ zdýmla. — „Vyschnul hneď,jak sme ho vysadili —“ „Vyschnul? Ach —“zosŕkla, „vyschnul —“ „Nie div, biedny bol;no zato, hľa, hen cyprus vzkudlil sa,ni kadu kúdeľ…“ K nej s tým prikľaknul;si briadku podprúc, patril v obličajjej — „Ako ti je, povedz, Marienka?“preriekol. Chcela odvetiť mu, všakvtom zdusilo ju náramne, až ňouotriaslo celou. I len po líciho v spechu šuchla; a si uľaviacod ťarchy, hlesla: „Choď — choď, Jozefko,ta — medzi deti —“ „Počo?“ zacnel si,„nie som viac žiakom.“ „Podívať sa —“ „Nač?I videl som ich už, ich viganáa purtky, čačky — Každô ani páv —A vreštia, jačia ani jahňatá,keď od oviec sa stratia na paši,bä… A veď beztak pôjdu tadeto,vraj, na Mášovskô; lúku skvasiť nám —Nech tak som tatom, zakážem im, hej!…“až rozohnil sa.Gábor, povedľafárajúc nahor, očul hovor ten,i postál, zahnul. „Tos’ ty, Marka? Ľaď!“podivom skríkol. „Chvalabohu, žeťa takto vidím… To ver’ pôjdemetiež na majáles — zatančiť si, čo?…“O šranky oprel sa. Sa usmechlanevoľne: „Sotva viacej —“ „Horký nie!…“ju uisťoval. „Jar i leto tu:uvidíš, ako zvirgá choroba,jak keby ju hnal; zmizne ani sen,sťa tá hmla!…“ „Myslíš?“ oči privrela,i seba samu jak by spytujúc;kýs’ pokľud zdal sa opanúvať ju —„Veď keby — keby —“ doložila, v šeptprechodiac, „keby…“ vzniesla pravicui upustila. „Nielen myslím, leži verím, Marka, úfam!…“ Bolo čuťvtom detvu školskú pohýnať vhor, spevi pokriky, ba cestou kľukatou,kde priezorno, i vidieť zástaviekperestých vlajot z tyčiek vysokýchtrepotom vtače v slnci s krídlamistých farieb, zo stúh, z vencov. Spievalitú ,Nitra milá, Nitra’; žalobysa tokom niesla, zaplavujúc nímsŕdc sihote… „Ech!“ Gábor s nevôľou,„tak smutno spievať: kto to slýchal? Čis pohrebom idú? Joj!…“ Však premenou,Hej, pod Kriváňom, tam je krásny svet…’už narazili, zdrobčiac pochodom.„No veď tak!“ vrkol Gábor. „To už dač!To pieseň: súca žilky rozihraťi v mŕtvom — Jožko, vieš ju?“ „Netakšie,i tamtú — moc ich, všetky!“ „Uverím —Ej, dobrý spevák je ten rechtor náš!“dokladal, „dobrý. — Nielen nábožné,i svetské piesne hodne pilujeso žiactvom, hodne; tak to má aj byť!Nech nezahanbia v poli človekaletáčky-vtáčky! Ešte chlap nech tami trebárs krká havraniskom; nodievčina musí nad škovránka, nad…šak, Marienka, mám pravdu?…“ Medzitýmdetvákov, tou si vykrúcajúcichhrdielca pieseň, prvá dvojičkasa objavila vedľa: za sebourad dlhý snujúc, reťaz dievčatiek,tak chlapcov, v tvárkach rozpálených, šatsám kvet; húf zápäť chasy odrastlej,žien, matiek sprievod. — „To už spevot je,pá’rechtor! Ani v chrasti stehlíkov…či anjelikov zrovna na nebi,ba užtoveru!“ Gábor zvolal, ilen toľko, že sám nevspieval sa tiež;no aspoň stlieskal… Vpadla muzikav ,cic kozinu’, však mrkol učiteľ:„Pst!“ Dietkam zvelil: „Hop! - Stoj! Obráť!“ ašík školákov sa skrútil, otočilkol neho rúče. Jeho na pokynspustili ihneď onú o dúhe,pijúcej vodu hor’-dol’ Oravou,a ťahali ju pravým švitorom,pyšteky ďaviac čížky, smavý zorna učiteľa každé upretý —„Ťaj, znamenite!“ výskol Gábor. „Ťaj!Nech žije, áno — Marka naša! Nech!…“Vtom kukol na ňu — zdupnel, bledunkoujej tvárou zočiv bežkať hrášky sĺz,i zvážnel. — Snáď tiež srdce stislo mu —A Marka na druhý deň — usnulanaveky. Jak už v tichej komôrkena doske ležala — len troska z jejbývalej podoby, zvlek… iba bŕvpruž pekná ešte, riasa mihalníc,no povalená, čiernych motýľkovjak pár by, rozčapené perútky —kytičku v rukách trímuc, ranný lúčv hre bielom na čielku; tak žalostnezalkala hrana zvonov: bôľ-žiaľ, bôľ…Och, cele ináč, ináč, ako keďstarému ozve sa, tiež vážne síc’a smutne, lež preds’ tupšie, zmierlive,že ,bom-bom’ znie jak: pokoj napokon —V tú hranu nárek dvorom vmiešal saaž usedavý; nárek matere(vešala háby); v dverách na prahusa schúlil braček, fikal. — Otec? Ten,zalomiv hlavu, pošiel: rozkázaťjej truhlu —Popoludní v nedeľu(na nebi šírom ani obláčka)bol pohreb jej. Už hodne pred časomdav ľudu zhrnul sa, že ledva hodvor stačil pojať, ač i priestrannýi s kutín útulky — jak šiatrom byohromným, skoro celým rozmerompozaclonený zrutnej jablone,čo vzrástla bola práve uprostred,košatým vetvovím, už v rozvitkubujarom: ním to, sťaby strapcovímnaozaj šiatra, zdal sa zrazu schvieť,zotriasať zázvon. — Ruch, hluk… Družboviavyniesli rakev, tíško zložilihneď konča stola, pokrytého jakby novopadlým sniežkom, na máry;višňovej farby bola, zvenčenádocela: iste z priazne družičiek,a stužky z nej až po zem viseli,i spod vrchňa: snáď zrovna z rúcha jej…A došiel farár, rechtor s mendíkmii so žiakmi. Hneď z izby vyviedlii matku zlomenú: si kŕčnateprez čelo skľúčiac ruky, vykríknuczúfale, skleslá takmer u rakvy —A družina sa párne rozstalapo oboch stranách: v čiernom mládenci,ramenom každý biely ručníčekčo krídlo zvislé s pierkom z cyprusu,a panny v bielom zas, no s prepáskousťa súmrak tmavou, zdôbku na vlasochz krás bledučkých… Len Gábor, s citrónomna hrote šable, v ľavej mladušskýna tanieriku venček, strnul sám,kde krížik s bielou stužkou v poletučnel, u hlavy. — A obrad započal:so spevom z funebrála, dojemnýma trúchlym: o márnosti všetkého,v čomkoľvek človek zakladal by sina svete tomto, nech to krása je,nech sláva, bohatstvo… V ten chorál priami celý zástup vtrhol ohlasomz pŕs vzrušených; jak v chráme len by zbor,spievali zbožne, citne: v hlbokýkol náraz starších, horskou bystrinouv tok riečny, vpádal hlahol mládežepod správou kantora. Preds’ neraz plač,vzlyk, nárek matkin bolo prečuť: jakten dcérin domček zobjímajúc, nímhľadajúc otvor k ústkam, k očkám jej,skvílila nad ňou, stenúc bolestne;jak zúpela: „Ach, precíť, Marienka!Vstaň… veď čas, veď čas mater podoprieť —“keď vykladala: ,Poklad… anjel môj!…dobrôtka moja — pýcha, potecha…Veď som ťa vydala! A jedinú —veď ideš mi, ach, ideš mladuchoujak máloktorá — žiadna! — Beda mne!Joj, rata, ľudia!…’ Tak bratov kviľvyrazil často: dlejúc za matkou,na operadlo hlávku zloženú,keď, ako zjakla ona, rodička,od bôľu, zápäť za ňou splakal vše,ľutujúc var’ i ju: až ľútosťoumu pliecky zoskubalo. Estera,nu, krstná matka, k truhle zasadlatiež. I jak kmotra horekovalatak — vykladajúc krušno, vydaj ajpripomla, vydaj hrozný: ona, jakby zrazu bol ju štopol od chrbtakto, z dojmu totej trpkej výčitkyvraz vzpriamila sa, zrakom posupnýmpošmihotala vôkol po množstve,pachtila zrejme po koms’, kutalaho medzi ľuďmi — vari pôvodcubodnutia toho — syna najskorej;no darmo loviac, v rozpoloženiepredošlé cúvla, zhŕbla poznovu,osŕkla, vŕbou v daždi zslzila…A po zápeve kňaza tklivom, poodznení reči ducha božieho,jak Izaiáš veľký v zápalenajvyššom stihol zaznamenať juo cestách božích, božích pomyslochnad ľudské cesty, mysle vznesených —zas zaspievali: onú ,Dobrú nocvám dávam, rodičovia premilí…’A pieseň totá zdvihla, stlala sačo čierna rúška ponad dvor i dom,nad jabloň, vyššie! …zhaľujúc ni mraki slnko zlaté fátľom zármutku;a sťaby meče, strely z chmáry tej,sa navracala, zarývala v stredsŕdc rodinky vždy hlbšie, priateľov,ba všetkých tam. — Sám Tomáš, otec, ačdosť zatvrdlivý, neznal ubrániťsa slzám; skašlúc, sfikal… Po spevevšak vstal zas farár. Proroka jak zjavvelebný strmnul, slychov zsinelých,sťa zduševnelý obličaj, len kýs’vznet pod očami: a vzozrev do výšin,pozačal kázať. A reč stekalaz rtov mu jak prúd by, nie však plesavýten zjara, ale onen v jeseni:stesk číry, zádrh, jakot údolím.Vraj: pre kňaza niet ťažšej úlohynež odprevádzať — k hrobu! …Čo viac, tých:ichž on sám pozval menom na svetlovo mene Otca svetiel, skropil sámz Jordánu Ducha rosou, za členovprivtelil cirkvi svätej, ohnivkyv zbor krížový vsul; ktorých vídaval— uveličený, šťastný hospodár —rásť, skvitať, dužieť k zdaru úplnkuvo vinici tej, zahájenej ním,ním pestovanej — Pánovej — i lenich ovocie už vyčkať, zácveng žne,zlatistý hrozna presvit, veselíndeň v Káne Galilejskej… len — a hľa,hľa… „A čo,“ (vzdychnul) „ešte krušnejšímje, stupňujúcou zármut protivou:je mladosti vek! Doba jara — máj:ten vrchol pudu, zdvihu, rozpnutiavlôh, slobodenia z pút sa, z popolastáčania tvarov, podôb spanilých,jak keby vetchý pokrov prírodyna svoje údy nesmrteľné bolprihodil večne svieži tvorčí duch —Kam zmysly zájdu: všade postretnúživota výpad zo zakliatych hrádz,spod bremien výhup vzprúh, i z tiesne brálsíl šprihot, triumf vzniku, rozvoja…Najavo vzchodí všetko. — Oráču,oj, nesials’ darmo: ranám čerieslai bránam napriek — kyprej do pôdyti zrnko padlo, žije! Koreniacvo brázde bezpečnej, tak pripínaklík v lúče slnka. — Svoje pôvabyčo panna — áno, pannou teraz je —zem vynáša i skladá vnadidlomv púť človeka: kvet na kvet… A v ten čas:my do nej máme schovať, zahriebsť kvet,kvet panny hodnej, cnosť…“ (Hlas zlyhal mu.)„Ach,“ stukla mať, „môj kvet! — A do zeme,môj… Nedám si ho! Nedám… Zmiluj sa,och, Bože! (Ručníček svoj rozkrídliac,vzopäla ruky.) Neber! Nechaj…“ Noi obecenstvom trhlo: zvzlykalimatróny… Gábor takmer zmeraveltam, druzi zbledli: na ich ramenápoklesli družky; sám strom sústrasťoukous’ schvel sa, sypnul kvietím na truhlu,dvor mrkol, všetko — škripol vrzgot vrát —„Nuž,“ (nadpriadol kňaz), „smutno, trudno mipri takom prípadku — cit vylejezo srdca valom, strhá rozvahu,breh ducha pevný, vidiac zámrazevzkvet podľahnúť, zrúc zeleň nádejíošmrklú sparnom, zrána zhasnúť užzrenicu domu, vo prach zvrátiť sa,ach, rodičovských túžob nádobua márne stavať ju, bár s plačom… Však,ó, Hospodine! Nauč počítaťnás našich dňov! Aby uvodili smetak do sŕdc múdrosť…(Vzhliadol k nebesám.)Bo čo je človek, žes’ naň pamätliv,že si ho vážiš? —“ A tu pozačreldo Písem svätých splna: Žalmistajak a kráľ k tomu, slávou slynúci,sa pokoril, keď dieťa umrelomu milené!? čo riekli proroci,čo Sirach múdry, utrápený Jób,i Kazateľ?… ,Svet prudko pospiecha,by pominul —’ ,Sme na ňom príchodzía stajný príchod, z neho odchod náš —’,Všeliké telo jak tá tráva jea vzácnosť jeho jak kvet: usychátá, tento prší, ako povanienaň vietor Hospodinov…’ ,Hlina my;i mládež ustáva a omdlieva…’I ,zriaď dom svoj, bo umrieš!’ ,Včera mne,dnes tebe —’ ,zmluvy s hrobom neznáš anik nie je v stave brata vykúpiť,dať plácu Bohu zaň… Nuž, prečo lenzem tá a popol pýchu prevodí?’Zač chlúba? Vskutku bláznovstvo, keď: ,hrobmi bude domom, vo tme usteliemsi lôžko, jamu otcom nazoviema matkou, sestrou červy…' Tedy ,nietlekárstva v Galád, aby zhojenádcérečka ľudu môjho…?’ Niet, ach! Niet —Nu: ,Z teba zhuba tvoja! — Od ženypočiatok hriechu; v hriechu počalama matka…’ Ticho tedy, ticho — ,Ikeď odpočíva mŕtvy, prestaň naňi pamätovať — ’ Známkou všetkéhopreds’ ,Márnosť nad márnosť!…’ „Vtedy už(dovŕšil), ako z raja archanjelvypudil človeka, mu zahradivku stromu žitia prístup, vtedy munad sirou hlavou zhrmel ortieľ: ,Prachsi, prach! A v prach sa vrátiš’…“ Clivý šumkol zhromaždením prešiel, jesennýjak závan nivou: zrejme poddanstva,pokory, skruchy vzdychol; matka ,ach’ach, stonala len… „Lež jak!? (Kazateľvtom sprísnel.) Či sme azda pohania,čo viery nemajú, ni nádeje,ni lásky k Bohu?… Že by šľachetnýchsnáh, skutkov znôška, perly duše to,i s totým zdrojom svojím, zrkadlomtým božstva v nás — to všetko malo pôjsťv zmar naraz s telom porušiteľným?Do dymu túha zbožných?… Nemožno!Nie, skormútení moji! Iný cieľmá uložený človek. — Veríte?I zviete jednúc!… Bo kto, pred seboupúť krížovú u muky precítivuž vopred smrteľné — kto privolalcez hluk ten sveta pomíjajúcinám slová spásy: Ja som vzkrieseniei život! Kto v mňa verí, trebárs byi umrel — podľa tela — bude žiťnaveky’!? Kristus Pán! Sám Bohosyn,to telo pravdy večné!… K nemu sautečme tedy v súžbach pozemských,pri smrti milých… A on prevedienás šťastne plačlivým tým údolíma v onom pravom nebies kráľovstvei opäť spojí v blaha rodinuu seba, áno…“ uisťoval; ajak predtým poslucháčstvo v ničotubol zdrtil: teraz viery na krídlachi pozdvihol ho, vzniesol, posilnil —I šelest skrsol zas: lež za jarajak pobrežných krov oddych, zloživšíchkrýh ťažobu; len blízki príbuznídiaľ mareli sťa vetvy zlomené…Po kázni rechtor karmen predniesol,umrlej prívet, ,vale’ v rozluku,vo veršoch ozaj zručných, zvonivýchi tklivých. (Vzbudil nimi plaču dosť.)A koniec. Sprievod hnul sa… Skríkla maťaž srdcelomne, jak už družboviapodjali schránku: ale trúchlospev,Ó, smrti ukrutná…’ zas zvonov zvukprerazil všetko, hluk — aj ženy viesťju museli (¦ i sama farárkas ňou popošla —), tak cestou klesalapod krížom (za ňou synček, kuriatkojak zmoklé…), ba i odvliecť od hrobu:ináče vrhne sa im za rakvou —A pochovali Marku, zahreblido chladnej zeme —Jak tak kľovačkya štrochu nával šustnul do jamya hrnul, až pod jeho dopadomdudnela truhla: Gábor, sťaby mubol do duše kams’ kliny zarážal,ten pocit čul… Stál zdola, podpretýo šabľu zľahka; zostal stáť, i keďľud rozchodil sa. — Meškal: meravona rut ten patriac, ako zapĺňaviac a viac hrob jej; zmružkal medzitým:var’ slzu bolo treba zmäčkať tak…Konečne hlesnul: „akoda dievčaťa —“A k hrobárom sa usilujúcimrov čím skôr nahriebsť, riekol: „Verte mi,milerád bol bych jej hrob zaľahol…“*U aimov akže? — Ej, zle-nedobre:jak pred výstavkom býva.Úpadoka neriad gáni mútnym okáľomzo všetkých kútov domu. Akobyni nebolo v ňom ženy, gazdinej:i cez deň často brloh postele,nezachytená izba, lochy šiatnepopratané — riadom v kuchynivšak pastva muchám: nemal pomyť hokto, jak tam postlať, zamiesť, sporajiť;a steny, trebárs prešla Veľká noci Turíce, ba sama Trojica,tá slávnosť zvláštna, s hlučnou hostinou,k nejž vyfintí sa tak rád Vlkolín,i tá — sú podnes číre zrkadlo…(Snáď ani štetky nie dom omazať.)Do pôjda krovom slnce prezerá,či prší dážď — síc’ v prázdne súseky;spĺznuté ďalej strechy, hrebeňaroh urval fujak v zime; na humneodkydli vráta: a či vôbec nietich?… Jakby ani gazdu nebolo!Púšť v stajniach, hlucho — ovšem, leto je;no ani salaš, ani hoľa z nichni srstky nemá — ako obsialinezaložených ešte záhonkovz pár: pošli býčky… (Krava ešte prv;a ovečky tam dávno nezbľaklo.)I v chlievci takže: nezaburcuje,neskvičí prasiatka v ňom — konský štiavdokola zhúknul s lístím ani chren;ba nádvorím čo jednej kuričkynezakrákorí, nie… A záhradous tou rozhradou, bár v bujnej zelenii obrodenou, zrieť: kýs’ trudný švist,bez tiku vtáčka — ten vše zbuní šum,vzdych…aimún, mal-li kedy ráznostikus, vytrovil ju skoro docela,zmalátnel v spruhách čo muž, hospodár,rodiny hlava, jaksi otupel,čo vari žiaden div: keď bezbrannýmsa videl voči skaze, úsilídaromnosť spoznal, výstrah, kárania.No i sám spustil sa; veď, pravda, žiťim treba bolo všetkým, dônovkuzavčasu čeliť, rôznym potrebáma biedam zapchať pysky; vposled všaki jemu samému piť… Prostriedkybral tedy, kde a ako trúfal ich,dlh na dlh kopil… (Rozumie sa: Židten, onen ťažil z toho najlepšie.)Už ani slamky nechytal sa viac,len tenul, topil sa; ni neznal vše,či stojí, leží… Písma úradnému dochádzali zhusta: plecmi hnula písma šupnúc za trám nedbale,odišiel voslep, v krčme ustrnúc —Nedávno páni prišli návštevou(pod cieňou práve Gábor fringiusi čistil, drhol krídlom haleny:toť, k pohrebu…), no len ich zobadal:myk! do kuchyne, stadiaľ kradmo vona záhumním poď vnohy! Uvrzol;i na druhý deň iba priťapkal,už smelý: spitý… (A ver’ obavadosť bezpodstatná: lebo páni, sapoobracajúc sem-tam v budúnkoch,popritom iba hundrúc svoje — snáď,že holota tam, chytro skončili,i jako prikvitli, aj odtiahli.)V tých písmach potom prehŕňal sa synpriam; že však zneli v cudzom jazyku,nemohol rozumieť im; ale preds’,— nu, mená čítal, rátal číslice —preds’ dobre musel hádať, čo je v nich:bo skladal ich vždy prsty chvelými,i s osŕkaním strkal za trám…Mať,na sebe vetché, brudné oplecko,ni nestiahnuté mnohdy pod hrdloms tou žľabinou tam — hlavu v batôžkuponakrívenom z šmatky vyjdenej,bez zásterky a spodník do kolienvyziablych; tvár až s vrážmi ku kútkoma prerudlú: tak neraz, ostrvasťa, viecha dáka, strmla pod stenous hrnčiskom v ruke. Iste hútala,vše ľavej nechty myknúc batôžkom:kam požičať ísť doň?… I doprostauž fortne pred ňou zatvárali — Ľaď,už ridá žobrať zasa, čertica;len oči bráň… bež, chlapče! Prichlopni,zakolkaj chytro!… Ani Cigánka,ba horšia sto ráz nežli z koliby!…*„— Hop! Postoj, braček!“ na Gábora tak,čo vedľa stúpal s kosou trávovoujedného rána (— bolo ku Jánu,nedlho po pohrebe Markinom —),zo dvora zvolal Ezech, spredo dvier.„Len tohto šťurka hodím materi…(Chlapiatko myslel, čo sa pripilomu kolo krku váľky ramienoka s škrekom laškovalo.) Kdeže si,hej, Žofka?… Na ho, ber!…“ A valaškupopadnuv v schode, zišiel podstenou,do fajky krešúc — „Kosiť už? A čo?Kde?…“ opýtal sa druha s podivom.A Gábor až sa spätil, zapŕlil.„Hej (vrkol), skosiť trávu — konča hriad —Políha —“ „Tak? To zrúť ju! —“ Ezechielsa zasmial. „Tedy spolu zájdeme;ja zase vybehnúť mám na salaš:čo, ako hudú tam tí gajdoši?…No, dlho som ťa, Gábor, nevidel:i ako sa máš, čo vieš nového,a u vás jak tam?…“ Kosou na plecidruh posepnuv: „Ja? Len tak… U nás? Ech —“zalomil hlavu. „Akés’ písmiskánám prichádzajú. — A sú nemeckéči aké — nikam rozumieť im — “„No nič to!“ Ezech bodre. Vedel síc’,čo za písma to, čul, oč chodilik nim slúžnovci; však zručne obrátil:„Slovenské budú skoro! Ako sai patrí pre nás s právom… Nedávno,vieš, kde som bol?“ „Nie ja — kde?“ „V Martine!“„Var’ na jarmoku? Kúpils’, predal si,a dobre…?“ „Čoby! Celkom pre iné,pre zvláštne, braček! Neuhádol bys’.Pán farár zajal ma — a dobre mal!Bár by bol sťato vyhnal viacerých,čo korbáčom aj! Menovite mlaď,i teba s ňou: — bol bys’ mal vytriešťaťzrak na čo, mal i čoho slúchať!… Botam ti bol sviatok veľký — zriedkavý!Zástupy ľudstva sa ta zhrnulizo všetkých strán sťa príval: ledva impostačil rínok šíry — ulice!A popri hodnej pospolitostiv halienkach nových, v krásnych širiciachsi tiahnuť videl v rúchach slávnostnýchzbor kňazstva vážny, s pásmi, klobúkmiso zlatou šnúrou, učiteľstva húf —i našich všetkých: pánov zemanov,županov… tobôž v skvostných oblekoch,až sa im v slnci liskli mentiekys drahými majcmi, prámy — inakšienež kuny naše tu… A na rínkuv prostriedku, sťaby na sihoti stál— okolo hukot rieky, prúdy vĺn —hral Piťo! Rezal —“ „A čo robilitam tolikí?“ „Vieš — národ držal zjazd,nuž: zhromaždenie… Vtedy prvý razsa ozval ten náš národ slovenskýdo sveta mocne: svoje žiadostivyslovil, spísal, predniesť uzavrelpred krajinský snem, pred vladárstvo. — Ťaj!Tie reči bol bys’ počul ohnivé!Jak hrmel Hurban!… Potom istý — no,akže sa zovie? — pozor sokolí,reč, jakby švihal jedľou, mečom ťal…ha, viem už: Daxner! — Bol tiež vicišpán —Vraj: Chceme žiť tu v našej otčine!Nie paholčiť, nie slúžiť otrokmi;lež popri bratu brat… žiť, slobodne,životom plným, seba dôstojnými vlasti spoločnej!… Tá chvála vtom,tá radosť, sláva! Nikdy toho dňa!A koľkí iní prehovorilitak do srdca a duše! Posaváďti ma to dvíha, hreje. — Lístie líp,pod ktorými tá stála poradau chrámu nášho: i to počul si,že stlieskalo vše!… Vskutku, nádhernýdeň to bol: nemáš, brate, v lete hočo do svetla i tepla! Od láskytam všetko vrelo valom, kypelo:pán sedliakovi padol v náručie,i najďalší sa stali blízkymi —Jasalo všetko! Slzy útechyna očiach starcov, mládež zjatrenásťa zore!… Spevot, výskot bez konca,že celý Turec zaplnil sa ním,i prez hory mu čľuplo: aspoň, keďsme vracali sa, tak sa zazdalonám, ním že Kraľovanská dolinavždy ešte hučí, šumí Orava,a Choč náš starý že ver’ omladol,nás usmievave víta k návratu —To bys’ bol mal čuť, vidieť, priateľu!Ak opis tak chceš, dám ti noviny —Nuž, neboj: prídu písma slovenskéod súdov, vrchností! Keď platímeich my: nám našsky slúžiť musejú,tak bude pravda pravdou!… Len by ľudnáš poznal seba! Svojho držal satak aspoň, jak sa pluha držať vie:a Slovákovi musí svitnúť tiež,tiež!…“ rozkladal i ďalej druhovi,až rozpálený. A ten medzitým,ktozná, či slúchaj aj? Či v myšlienkachnebrúsil kade-tade? Môž’, i tkvellen na tých písmach…Došli k rázcestiu.„Nuž zbohom tam kos!“ dodal Ezechiel.„A narob sena aspoň zo desať,nie krtinák — kôp, toľkých!“ poriskomv znak otočil. „Ba — “ Gábor s úškrnommu, „taký bedár jak ja; skorej tytam zavaľ grúňom z toľko syrných hrúd —“*A opäť neskôr — na počiatku žní —sa takže zišli Ezech s Gáborom,na pleciach zbožné kosy. Onen šielpšenicu zakášať až do Jelšín,ozimnú fuzačku; ten povyšezas jačmeň zrubnúť: bojsa prezrie, vraj —Na briežky k ceste ponavalenýmosenia klasím, ôstím pomedzi,čakanky kvietím skvúce viselikropaje rosy ešte; lastovkyvo vzduchu skrižovali s piskotom,stíhali kaňu a či pustovku;zo zbožín zhusta zjaklo ,podspodok’,i cvrčky zhúdli: jak tak do poľakráčali cestou, Gábor schmúrený(na kosisku vzad uzlík, s merindkouak), Ezech ale s chuťou z fajočkysi poťahujúc (čo krok: osla ,hrk’mu v oselníku). „A ty nefajčíš?“vtom tento k tomu. „Nechám tatovi —“„Veď bol si tuhý fajčiar!“ „Nebárs — a —Hej, ktože bude zberať za tebou,keď tvoja nejde?“ „Len sa odkutí,i príde. — Má ver’ doma tancu ažmoc, chúďa; chlapec bezdek, varovkazlá — moc až… Nuž a tebe nedôjdenik na pomoc?“ „A načo?“ podívalsa na Ezecha s žmurkom. „Skosím sámdosť taký pásik, dosť —“ „To tato var’zas inde zašiel kosiť? K pšenicivar’ pošli s matkou?“ „Horká pšenica,prehorká — naša!“ z hĺbky zosŕkali zmnul si čelo. „Ej, zas nevrlýsi akýsi a kyslý. — čo ti je?“A Gábor polknul: „Dosiaľ okúňalsom sa ti priznať — ľahko uhádneš,čo za ťarcha to musí byť, keď mii hrtan stiahla. — Ale viem, že tije známo, o čom vraví šíry svet,nuž počuj, Ezech: my sme žobráci!Mizera, bedač! Tak je, kamarat,nač tajiť dlhšie? Seba zavádzať?Môj život za nič — len sa stratiť kde,či zverbovať sa…“ „Ale netáraj —“„Ba tak je!“ (Znova šuchnul z tváre pot.)„Sto ráz som prezávidel bratoviPavkovi, tisíc ráz! Je na stranea obhŕňa sa… Veď znáš príčinu,čo za chrobák to rozvŕtal náš dom?Ejch, braček! —“ (Povydýchol, zachvel sa.)„Kde žena v dome rozgazdinou jea nevaruje, nech bár po laktemuž ruky zderie, nohy odchodído kolien — dá sa začas zatierať —no zhuba predsa tak raz otrasietým domom, že vtom skydne na hŕbu!Och, menší potrest, keď muž korheľom —Len chudák otec, chudák!…“ na očipritiahol klobúk, vzdychnúc. „Nezúfaj,“mu Ezech. „Oba ešte zdraví ste,do práce súci! Práca statočnávšak uživí vždy. — Nuž a ja, veď vieš,jak obišiel som? A hľa, trvám preds’,buď Bohu chvála!“ Hlavou pokrútilvšak Gábor: „Oj, to inô — ďalekonie taký pád! Tá neresť…“ Zamĺklia pospešili —Prišli k potoku,čo jasným sklom sa krušiac, hučal vdol,hôr bystrý posol, spádom náramným,i sperlenými lapkal ústamisneť zvislých jelšín. Prešli po skalách —A Ezech zajal postať. Podišieli Gábor; ale — kraj úvratí užskamenel takmer stĺpom, zryknuv lenjak divoch. Jačmeň bol už skosenýi zobratý, len holé strnisko —(Najskorej chytrák ten bol Abrhám.)Vybehol Ezech na krik. „Vidíš ho —či vidíš?“ Gábor zdýmnul. „Posmech ten!?Ba nezbýva mi, iba prebiť satou kosou, prebiť! Joj!…“ No Ezech juuž vyskubol mu, šmaril na záhon,že s cvengom sfrungala. „Sa blaznieš, há?To pášu trúpi! — Hybaj: sadnimehen na briežok…“ „Ni nejdem domov viac,nepozrem… (zuby zdrgotali mu),čo mám tam hľadať?… Pôjdem — do služby —Či vezmeš ma?“ „Iď, čo ti napadá?“„Viem: nechcel bys’ ma, nechcel od hanby(až vzlyknul), verím, Ezko — pravdu máš —Kus ďalej musím o ňu žebroniť,preč! — Začnem… (v skráň si zadrel do krvi),hej, u Farkašov! — Hajdúch, pandúr čičokoľvek…“ „To-to!“ Ezech vybúšilso srdom, „to by krásne svedectvopre teba! Krásne! Môžem povedať:žes' — darebákom, vieš? Že robiť sati nechce! — Vskutku, zvláštna chvála ajpre syna gazdu: byť chlap ani buk,sa vládať údmi do váľania pňov,a pred robotou preds’ hup v mundier! Fuj!…“„Tak čo si počať, Ezech?“ Gábor v to,založiv ruky s práškom. „Ak vieš, raď —“„A poslúchneš ma?“ „Slúchnem.“ „Ožeň sa!“„Ja!? (Bezmála v checht Gábor prepuknul.)Ja? — Dneska-zajtra už i bez strechy! —“„Choď na prístupky.“ „A kde?“ „Do Blažkov —A jak mi v moci, chcem i pomôcť. — Snáďoratujeme otca — majetok…“„A vážne myslíš?“ „Fígľov nepoznám…“Tu zamlčali sa —A o chvíľuzakášal Ezech. Gábor zberal zaspšeničku zlatú za ním, klasnatú,a za snopom snop skladal na hŕbu,až Žofka došla, chlapča na chrbtev snách, v ruke hrable. Zatým kosilivšak obidva. A Žofka muselasa ozaj posošiť, až harcovať,zberajúc, chvácuc zákos za každým;praskali byle, riasa šušťala…
|
Orszagh-Hviezdoslav_Gabor-Vlkolinsky.html.txt
|
Čudná pani— Nákres od jednej slúžky —Každý vek života ľudského má svoju naničhodnú zelinu tak, ako aj rozličné zeme majú zvláštne svoje zeliny a bodliača, ktoré po rokoch zase zmiznú a spravia miesto iným. Aká zelina a bodliača sa darí u mládeži, to je všade známo a pán farár dosť vypráva o tom v kázňach a pri vynaučovaní. V mužskom veku rastie veľmi bujno svetské smýšľanie. Muž sa hodí do svojich prác a obchodu a žena sa zahrabe do starostí famílie a často pri tom zabudnú obidva na Boha, na dušu a večnosť. Keď ale vek staroby dolezie, čo potom? Či tu nevymre každá zelinka? Veru nie. Tu sa zjavia: jasenná sirôtka, jedovatý a starej panenke podobný kvet, — a pri ňom všeliaké huby jedovaté. Ja z tej zeliny len jednu vyberiem, ktorá síce aj v prvších časoch života predchodí, ale najradšej v staršom veku. Táto ošklivá, poljedovatá huba je: „čudná pani“.Divnú a čudnú paňu opísať môže najlepšie mestská služka, ktorá už u mnohých pánov slúžila, lebo takéto „čudné“ panicky sú najviac medzi mestskými dámami zastúpené. „Čudná pani“ je vlastne s nikým nie spokojná v dome, najskôr býva spokojná so svojím psíkom, ktorého češe, cifruje, ako chlapca a so svojou „mačičkou“, ktorú tak opatruje, ako svoje dievčatko, s červenou stužkou ozdobuje krk mačke, alebo vtáka krmí v klietke cukríčkom. Tieto jej nezákonité pankhartské deti môžu v dome robiť, stvárať, čo chcú a čo sa im ľúbi; najviac keď ich veľmi útlo napomenie a pokarhá, to je celé, či jej kvetníky a šálky poprehadzujú, ba aj potlčú, keď sa bavia a naháňajú. Naopak ale, keď slúžočka so strachom a so starosťou sa usiluje, aby všetko dobre a dľa vôle panej spravila, to všetko nepomôže nič, dostane horúcu lekciu z vyhrešenia, z kriku a špicatými slovami bude trápená a mučená.Psík veľkomožnej paničky naháňal frajlenku, jej mačičku, a táto shodila s „Etažera“ — s police drahú porcellánovú vázu s kvetami, ktorá sa na črepy rozbila. Pani veľkomožná týmto svojím chovaním dala spasiteľné napomenutie: „Vy šelmy, viac mi to neurobte, ináč dostanete s lapankou“ — čo muchy ňou zabíja. — Nezadlho vypadla z ruky služky misčička, z ktorej mačka smatánku fruštikovávala, — taká búrka sa zdvihla v dome, že aj trirazy uderil hrom z ruky veľkomožnej poza krky služočky a dve hodiny hrmelo v kuchyni. Škoda sa prirátala ku platu a slzy dievčaťa prirátal ku kontu veľkomožnej „Fúrie“ pán Bôh. A keď potom takáto chuderka konečne — lebo je tiež človek — z trpezlivosti výnde a niečo oproti povie, vtedy sa to tak stane, akoby kto úl so včelami prehodil a včely by sa naňho srútili; včeličky totižto panej veľkomožnej alebo starej frajlenke z úst vyletujú, ale nenesú žiadneho mädu, len samé pichláče. Vtedy je už potom ponosov a žalôb: aká to bezočivá táto služka! To sa ani vypovedať nedá, čo ona — pani totižto — od služky vytrpeť musí, nenie viac k vydržaniu — kde ona (pani) je len samá dobrota anjelská a sama trpezlivosť; ona už cíti, že bude nemocnou pre túto beštiu — že celú noc nič nebude spať!Donesie-li služka niečo z trhu, tak je to veľkomožnej drahé; nenie-li to drahé, tak je to nie z dobrého; už je to veľké, lebo malé, už žlté, už zelené. Kúpila-li sladké jabĺčka, maly byť horké, ak kúpila kyslé, maly byť sladké. Príde-li neskoršie domov, tak dostane náležité hrešenie, že sa po uliciach túla a postáva; príde-li skoro domov, tak jej zase na oči vyhadzuje, že len v súsedstve u pekára, alebo u sklepníka kupovala, s ktorými pani v mrzutosti a hneve žije, a kam chodiť služke zakázala. Čert môže ale takej čudnej panejvariť! To je večitá vada, hrešenie a frflanie: už je v panvici mnoho masti položené, už zase málo; tu je polievka hustá, už zase riedka; tu je mäso tvrdé, už zase prevarené; slovom nech sú jiedlá aké chcú, na žiaden pád sú nie dobré! Alebo keď služka jie, veľkomožná jej ani vtedy nedá pokoja: má-li služka appetit a chutno jie, vtedy južráčkoumenuje; jestli mnoho nejie, vtedy zase dostane výčitky, že jepaškrtná, prieberčivá, že zaiste potajomne paškrtí. Na takýto spôsob veľkomožná drží kázeň pri jedení a pokazí služke všetku chuť k jedeniu, tak, že by radšej plakala, než jiedla.Je-li služka mladá a pekná, tak stará veľkomožná je závistlivá a mrzutá nad tým, ba aj žiarlivá a to drží za obrazenie, že taká obecná osoba môže byť od nej — od panej — krajšia a mladšia; a mučí a trápi potom aj pána veľkomožného a služku, ktorej krásu a mladosť on obdivovať nesmie. Je-li ona nepekná, škaredá, tak zase hreší, že taká chodí, ako „šlompa“ a „vandrovná“ a jej domu musí vraj aj sluha česť robiť skrz čisté a poriadne šaty. — Veru, veru sú osoby, ktoré sa niako dobre necítia, keby nemali na niečo hrešiť, frflať a iných trápiť, mučiť a sekírovať.Takáto čudná žena je vlastne korbáč čertov, ktorým on iných ľudí každú chvílu po ušiach šľahá a snesitelnejšie je s grobianskými a surovými osobami bývať, nežli len s jednou „čudnou“ ženou. — Preto mnohý manžel radšej vysedáva v krčmách a kaviarňach, alebo je cudzoložníkom, lebo by radšej chcel sedeť v tŕňovom kríčku, ako pri takejto „čudnej“ manželke. Preto radšej preč, von z domu uteká ta, kde mu priateľskejšiu tvár ukážu a kde radostnejšiu hodinku nájde.Ďalej pri „čudnej“ žene sa výchova dietok niako nevydarí. Ona každý krok detí chce komandírovať, ustavične hreší, vyhráža sa a deti oštekáva, ktoré ešte zátvrdilejšie ostanú. Sedliak takúto ženu volá „oštekanou“. Deti potom od tohoto mnohého kriku, štekania, tárania by rady cez múry sa von dostať, druhý raz zase vysmejú matku a zo žartu jedno druhému drží kázeň matkinú; poslušnosti sa na židen pád nenaučia a privyknú na to, že na slovo a na reč matkinú nič nedbajú, či je to vážne alebo nie.Medzitým, aby ženy nemaly ťažké srdce na mňa a nepovedaly, že som jednostranný, k utíšeniu ich hnevu a k uspokojeniu ich rozdráždeného svedomia, budem sa usilovať aj z pokolenia mužského takých „čudných“ pánov za uši ponaťahovať a na posmech ženským osobám predstaviť.
|
Gaspar-Zaosek_Cudna-pani.html.txt
|
Děvče z TaterITatranské hory jako věštky sedí,
tajemný půlkruh, vážný, bez hnutí;
jich srdce vtělené jest mládnutí,
jich ústa soujem velkých průpovědí.
Jich čela chladně pokryta jsou ledem
a šije šedivým mlh závojem,
však u jich paty lesy úkojem
a trávy zeleň květným dýchá medem.
Co kněžky drží skal kamene desky,
v něž zapisují řeč svých pověstí:
když zapisují, les div šelestí,
když vypravují, Sinaiské to blesky.
Jsou ženy též: na lesk i šat svých strání
v jezer a bystřin hledí zrcadla,
co kněžky pak je v role usvadlá
rozešlou řekami co požehnání.
Co požehnání — ale jenom časem;
neb zhusta tok jich v proud se rozvalí,
jenž urve strom a balvan kutálí
a hrá si s člověkem jak vítr s klasem.
A jak ty hory, jest i s hor těch lidem.
Duch, mysl, spůsob tobě zakynou,
jak bys překrásnou chodil krajinou:
v nich vábí vše a všecko dýchá klidem.
A hned tu propast v duše tajných řasách,
že oko s žasem u ní postojí;
a hned tu bouře z nich se vyrojí,
že hrozná jest v svých nevídaných krasách.IIProstřed těch hor, na stráni, nejníž dole,
kde, jako z nití provaz utkají,
u řeku bystřiny se stékají,
stál dvorec; za ním luh a něco pole.
Co obydlím, to uhodnete sami:
tam celičké je břečťan zakrývá,
že když se někdo z okna podívá,
víc ukryt jest, než ptáček za mřížkami.
Jen Katuška když přistoupila k němu,
ta měkkou rukou listy rozvedla
a celičkou vždy hlavou vyhledla,
a byla jako měsíc z lesních lemů.
I vyhlédala z okna za večera,
jak řeka bystrý kolem valí tok,
jak luny lesk se třepí v jisker skok,
jak v závod s leskem vlna skáče sterá.
Pak utkvěla tam na protějším břehu,
jak jasmínem byl hustě lemován,
a bílý dvůr v něm byl jak uschován —
a vše se v luně bělalo jak v sněhu.
Pak níže viděla, jak v loďce malé
kdos silným veslem spěje přes řeku,
pak loďku váže k vrbě v záseku,
pak zmizí, v jasmínův se stíny hale.IIIVšak za dne málo tak ji stihnout okem;
víc na stráni, kde chodě zvonil skot,
tam, sama zvonek, pěla o překot,
tu sedíc, tu jak kamzík mihnouc skokem.
Neb tkvěla v horách těch jak v půdě kořen,
tu s radostmi jak ptáče těkala,
tu mladý žal v ně měkce vetkala,
a svět ten hor byl pro tu duši stvořen.
Jen někdy, stojíc na temeni vrchu,
zatoužila znát svět ten daleký,
že chtěla plouti s ptáky, s oblaky —
však zas to střásla jako růže prchu.
Vděk její nebyl posud nikde vážen;
bylať jak pramen v stínech vinutý,
jenž poutníku zůstává zamknutý:
kdo však jej najde, usedne si blažen.IVA našel ji syn protějšího dvora;
sic nenašel, znal ji co robátko,
jak rostla, jak dospěla za krátko,
až zpěvem jejím živila se hora.
Když pak si kdys kolem jejich domu zašel,
a ona břečťan rukou shrnula:
tu celá bytost jeho strnula,
a bylo mu, přec jakoby ji našel.
Od času toho v duši měl jen jedno,
však byla duše tím přeplněná:
v snu jeho zavládla oslněná,
dnem táhla jej, jak voda kámen ve dno.
Hned z rána vyhledával její stopu,
vymýšlel radost jí a potěchu,
dar snášel, kvítky sbíral po mechu
a byl by hvězdy smetal s jejich stropu.
A nikdy syt, vždy lačněj toužil znova;
co cítil, v hled a slovo upřádal,
jí v ústa nové písně ukládal,
a byla písní všecka jeho slova.
O, což tu předmětův, jež uměl vznésti
na písně souměr v srdci prohřátý!
Lesk oka, z modrojasna upjatý,
tvář bílá, jakby chtěla v žilkách kvésti,
vlas měkký jako na hedbáví příze,
rtů lahoda, úst krásné říznutí,
prst růžový a rámě labutí,
a ona celá ve své prosté říze!
A hlas a slovo, citem zduševnělé:
až k nebi vše to vzletem povznášel,
pak nebe zpět zas k zemi přinášel —
nebť vše to může srdce láskou vřelé.VA Katuška?
S radostí poslouchala,
co Tomeš ze srdce jí předkládal,
nebť bylo krásné tak a nenadál,
že pojednou jak v zemském ráji stála.
Na každé jeho těšila se příští
a slova jeho ssála dychtivá;
neb co tak mile srdce dobývá,
to bývá vítězem i na bojišti.
Pak těšila se, jaká slova dále
a jaké dary znova vymyslí;
on život činil na ní závislý,
a to ji blažilo tak neskonale.
Pak ničím nebyla již překvapena:
nechť v oslavu jí ráje vyhlídal,
vše věřila, tak jak to povídal,
vždyť zbožňoval ji muž, a byla žena.VITéž zvláštní místo pro sebe si našli:
milounké hnízdečko to v lůně hor.
Dvě skály proti sobě stály v spor,
a ty, jak dívčí vlas se zdobí mašlí,
svůj mech si bílým vyleštily pásem,
jenž po nich zurčil tenkým pramenem.
A dole, mezi skal těch kamenem,
se leskly trávy sametovým klasem.
Ty byly jako schválně tu, dle plánu,
jak koberec k sedátku prostřený;
sedátkem kámen byl tu omšený,
kobercem to, kam noha šlápla v stranu.
To dole. Nahoře však, prostřed doubí,
vstříc rostly sobě šípky vysoké,
ty spletly tak se v tísni divoké,
že tvořily jak jednoslité loubí,
jímž s těží dral se den i krůpěj deště.
Bylať to klenba divě líbezná,
jak velká živá brána vítězná,
kde vše se šatí v přirozeném leště.
To byl jak koutek schvalně uschovaný.
Však znali jej též ptáci peřestí,
jej laňky znaly v ranním úcestí,
a Katušce byl nad vše milovaný.
Sem přicházeli v nejkrásnější zdobě,
by cítili se novým domovem,
tu zakládali víru obnovem,
již novou srdce vždy vynajde sobě,
a jež jest věčná jak základy země.
Tu byli sobě kněžmi pospolu
a žáky v nejvděčnějším úkolu,
tu shodli se i bez slova a němě.
Jen jedno nesrovnala dobře v mysli:
když mluvil o pánech a o hradech,
tu jakás nenávist jej jala v spěch,
že bledna chvěl se jak list dubu svislý.
A tu se zdálo jí, že Tomeš roste,
že ani nemluví, jak byl by z hor:
řád, světy, člověka uváděl v spor,
tu jiným byl a ne jak mysli prosté.
Tu zběžně jen a v urvaném vždy slovu
protrhnul předků svých jakýsi děj:
tam, v zemi dál, bezcitný dobrodziej
je pošlapal a spoutal do okovů,
až jenom útěk do těch hor je spasil.
Tu ujali se; leč i nenávist,
již nezmírnil ni čas, ni změna míst,
jež rostla v dětech, jak ji otec zasil.
To lehký jen byl uzel mladých táček;
nebť láska, jež plá v plném zápalu,
jak slunce ozáří vše v návalu
a leskem vroubí i na nebi mráček.VIITu na trh jeli kdys blízkého města,
a Tomeš koňmo je tam provodil;
však bůh ví, ký se zmatek přihodil —
Katušce v tísni ztratila se cesta.
A bloudíc v tkanivu neznámých tváří,
jak muška v pavučině zmatená,
nadarmo v lidech volá na jména,
jež blízka jí dle rodu i dle stáří.
I rodičův i Tomše ptaní všade
ve směsi hlasů mizí zhlcená:
vše marno; stopa byla zvrácená,
an lidu proud již přes ni vlny klade.
V tom zmatku, než by noc své strhla hráze,
radš sama jme se spěchat k domovu;
snad cestou že se najdou poznovu,
snad jinak nesnázím se vymkne snáze.
Tak spěchajíc, zas byla dobré mysli.
Časem se nazpět k městu ohledla,
časem si v odpočinek usedla,
a pak zas jako ptáček neodvislý.
Pak uslyšela zahrčeti kola —
nebyl to její vůz; však postála.
S vozu se mladá hlava usmála
a přikyvla a pozdravila s pola.
Katuška v mladé důvěrnosti zdobě
se ptala: „K nám-li do hor jedete?“
„K vám do hor; libo-li vám, sedněte.“
A mladík zastavil a zved’ ji k sobě.VIIIA jeli. Ona vylíčila krátce
svou velkou v matné tísni nehodu,
a mladík žehnal jí co původu,
že může navrátit ji rodné chatce.
A byl to mladík zaosmahlé pleti,
jak bříza rostlý, něžný v blednutí,
svěží jak kytka, bystrý ve hnutí,
že bylo radost, naň se zahleděti.
I dvorný byl, i srdcem doved’ hnouti,
ve slovech hlazenost a teplý cit,
hlas jeho zvonil, řeč jak vábný třpyt,
že byla radost, jeho poslechnouti.
Vyprávěl, odkud, kam a za čím jede:
z velkého města dal se na pouti,
by mohl kraje, lidi shlédnouti,
a nyní do Tater ho touha vede.
A tu, co dosud viděl, tak ho jímá —
ten skvoucí kraj i lid drahocený:
že jest si jako znovu zrozený,
jak zřel by kolébku, v níž lidstvo dřímá.
To Katuškou tak hnulo vůčihledě,
že tvář i oko jí se zalesklo,
že srdce vejsklo si i zastesklo,
jak slavík, lká-li na větvici sedě.
Vždyť to ten kraj, jenž od dětství jí drahý,
a ten i jeho nad vše zanítil!
Až slzy třpyt jí na tvář zasvítil.
A jako mistr několika tahy
dovršit umí obraz ve výrazu,
tak dokreslila jeho nástiny
a vylíčila stráně, pastviny,
lid, život, vrchy — vše ve vlastním rázu.
Tak byla schvácená svých citů vzrostem,
že ruku jeho ve své držela
a řekla: „Jsmeť jen prosti docela,
však buďte v našem domě milým hostem.“
Tak byla obrazů těch jata sledem
že konský dusot minul doslechu,
když u ní Tomeš stál jak bez dechu
a přelít’ vůz, jako blesk mraky, hledem.IXA však ten blesk as také v Tomši šlehnul:
stát zůstal jako v pasti zachycen,
a mžikem života byl nasycen —
kůň zařehtal a jezdec hlavu sehnul.
Jak socha stál a vzdech se jemu loudil
tak táhlý, jak by celou duši bral,
a Tomeš ve vzdechu tom zavzdychal:
„Já hledal ztracenou a sám sem bloudil!“
Svislý jak uzda, již popustil s koněm,
ponechal koni cesty chvat i směr;
kůň vlek’ se za dne, bloudil přes večer,
pak Tomeš slez’ a dál to dělal po něm.
A bloudil dlouho.
Sestár’ den a klesl
a jako stařec barvy potratil,
měsíc vrcholky spánkem ošatil
a Tomeš jako duch se lesem nesl.
Mech voněl, řeka šplounala a stromem
cos šumělo jak uspomínek dech,
a když se Tomeš uspomenul v spěch,
stál u břečťanu před Katušky domem —
tož u okna, kde poprvé ji našel.
Skrz okno prolila se lampy zář,
a v záři viděl svítit její tvář,
a cizinec jí lesk i barvu snášel.
Jej slyšel líčit kraj i země cizí,
mrav lidí dalekých, jich štěstí, trud,
měst nádheru a společnosti lud,
v níž člověk jako v moři kapka mizí.
A divadla a paláce a chrámy,
že Katuška jak v chrámě slouchala
a jedva v řeč si šeptnout troufala:
„Ach, kéž to mohu všecko vidět s vámi!“
Dál Tomeš neslyšel; leč ve své hlavě
sám předivné si věci předl dál,
až upřed’ nit, které se nenadál,
a na zeď kles’ a zalkal usedavě.
A bylo pojednou tak pusto kolem,
že z místa cestu dále nevěděl,
byl jako slepý: v prázno zahleděl
a chápal vše, a nic zas neznal bolem.
Jak stál tu sám, tak stálo náhle všecko;
vše krásné ze světa se tratilo,
nebe se zralé v peklo zvrátilo —
padali andělé jak přes práh děcko.
Ty světa formy nádherné — jak feny
posuňkem sprostým naň se šklebily,
květ, mladost, víra vůně pozbyly —
nezbylo v duši, co by mělo ceny.
A nevěrnost zřel jen v podobě její:
nevěrna bohu, sobě, přírodě,
nevěrna horám, jemu, v neshodě
se vším, co svaté v citů pestrém reji,
nevěrna srdce zásadám a rodu,
lhostejná láme nejútlejší květ,
jej na smích vrhá v panských hejsků svět — —
co sbásníš, hlavo ubohá, v svou škodu!
Dál Tomeš neviděl; leč ve své duši
zotvíral přízraků všech směsici
a když již shasli svíci v světnici,
on viděl víc, než viděti kdy tuší:
viděl je šeptat, domluvit co nelze;
viděl, v čem den jim bránil, na rtu ret;
viděl je z očí srdce napájet
a srdce v ústech cvičiti se ve lze.
Viděl je vedle, pod tou samou střechou,
jíž žehnal z celé duše tolikrát:
ó, kdož tu může city v slova brát,
kdy nedomyslit, jedinou jest těchou!
Viděl je sycením roznícet žízeň
a v prosbě domlčet a selhat hlas,
viděl je anděly a ďábly zas — —
co sbásníš, duše ubohá, v svou trýzeň!
Když probral se, noc spěla do únavu,
kukačka tloukla siroby své žal,
měl srdce pusté, když naň zabuchal,
měl pražnou duši, opilou měl hlavu.
Copotomdálo se, lze říci krátce
host na den, na dva konal výlety,
kam krása hor volala v ústrety,
pak zas se vracel k břečťanové chatce.
A když tak mnohé prohlednul si trati,
rozloučil se a pohnut děkoval,
a vesel v mysli dále cestoval,
a slíbil, že se ještě brzy vrátí.
A co sezatímdálo, moh’ by říci
nám Tomeš, kdyby ještě řeči dbal;
však jeho ňadra dravec vydlabal
v bezsenných nocech sobě za ložnici,
a že byl hostem, v zámlklost se halil:
neb kdyby ten se k hlasům přiměsil,
on byl by duši z těla vyděsil
a soulad hor na pouští úžas zvalil.
A Tomeš chodil do besídky skalné,
kde v šípku loubí vod hra líbezná:
ó, byla tě to brána vítězná,
však vítěz kleslý ve podobě žalné.
A tak tu sedal jedin, u sedátka,
jak socha bez dechu a bez hnutí;
co za ním, bylo s výše klesnutí,
co před ním, hrozná k přemítání látka.
A divně mu se v mysl kladly věci:
smrt, život, věčnost, člověk, vražda, hrob,
pak z všeho nic a život z běd a mdlob,
a člověk zavřen v tom, jak orel v kleci.
Pak na mysl mu přišlo mocným tvarem,
co v loubí tom již sobě zbudoval,
a jaké naděje a jak v nich hodoval,
a to mu prsa rozžhavilo žárem.
A když pak srovnal, čím je tady nyní
žhavá mu slza v ňádra zaklesla,
však vnitřní výhně málo vynesla —
tať zbyla všecka v ňader choré skříni.XIPak stalo se, co lehko předvídati:
když nějaký den na to pominul,
on s Katuškou se opět dostihnul,
že bylo oběma se k sobě znáti.
A Tomeš ve tváři lhal poklid jasný,
jak lovec, když chce obejíti laň,
však celý byl jak namířená zbraň,
kdy tajně krytá v roucha záhyb řasný.
A počal lahodným omlouvat slovem,
že už tak drahný čas jí neviděl,
že samotil a jakby osiřel,
an neměl domova pod vlastním krovem.
Že ani k dárkům neměl mysl hledět;
však že jí nyní v dar cos uchystá,
co překoná ji nad vše dojista —
co při tom myslil, těžko na vlas vědět.
A Katuška jak druhdy, plná víry,
dětinným okem k němu pohledla,
v zrak srdce, duši, mysl pozvedla,
jako když láska její nemá míry.
I litovala, že tak dlouho scházel;
že mohl seznat svět a světa div,
a slyšet, co neslyšel jaktěživ,
vše vidět, jakoby ho doprovázel —
však že se host k nim ještě brzy vrátí.
Ta přímost Tomšem skoro viklala,
jak láva vrchem, než se vydrala,
že ze svých myšlenek již chtěl se káti.
A však jen na chvíli se v sobě klátil.
Nebť hned se mu zas v duši zabřesklo,
jakby se dravci oko zalesklo,
a břitký úmysl vše v pěstě schvátil.
Tenkrát v něm dravec zveď se z polovice
a s těží jen se zase uložil.
Pak jako v odpověď jí doložil:
„Div! O, já viděl divů mnohem více!
Já nes’ jak v pouzdře všecku krásu světa
a k vůli ní sem pozbyl rozumu,
pak zmoudřel sem, vrh’ pouzdro do rumů
a srdce s ním a bylo po všem veta.
Ta noc jak upír krev mi ssála z těla.“
Pak zvolal s bolestí a s jásotem:
„Jak krásná naše plavba životem!“
Pak rozešli se jako v přízni zcela.XIILeč co se dále v jeho duši dálo,
to bylo již jak bouře dospělá,
když den převrhne na noc docela
a co má zkázu vzít, v ní douzrálo.
A bouř, ta jeho podobenství, znáhla
s roztáhlým křídlem v Tatry přilítla,
kam hledla, rudým bleskem zakmitla,
a její řeč se z hor co hrom rozpřáhla.
A kapky s sebe třásla v šumném hodu,
jak marnotratník jmění nadbyté,
že byly hory vodou napité
jak ovčí stádo, když se plaví z brodu:
že každý pramen naběh’ v mocném steku,
že každá stružka byla vodopád,
až sebraly se v jedno napořád,
jak zemská hotovost, a vplouly v řeku.XIIIA když bouř přelítla a mír se vrátil,
zašel si Tomeš k řece po břehu,
jež rostouc, vlny hnala do běhu,
an proud jim šumnou hudbou cestu krátil.
Tam usednul, kde malá loďka stála,
po níž v protější břeh se převážel;
vln hukot o břehy se rozrážel
a vůně jasmínů přes řeku vála.
Sotva že used’, lehký krok tu šustnul —
Katuščin krok, jejž vedl hravý spěch.
„Přeplavme se!“ zašeptal její dech,
jenž v tváře výrazu co prosba zhustnul.
Ta slova zalahodila mu v duchu,
leč také uslyšel je s úžasem,
nebť jemu byla čehos ohlasem,
co déle již se chtělo vydrat k sluchu.
„Se převézt? Voda roste vůčihledem
jak jezdec vlna pne se do skoku,
jenž smrt a zkázu nese v tlumoku —
ty bys jim svěřila se dětským zvědem?“
A hleděl přec, jak sám by přál to sobě,
ba jakby dávno již byl uchystán;
a ona dětsky obemkla mu skrán:
„Ne vlnám, vždyť bych svěřila se tobě;
jáť za větších vln s tebou v loďce dlela.“
To znělo, jako pouhá lahoda;
on vstal a rychle vesla dobuda,
byl připraven. Jen řek’: „Tys tomu chtěla.“XIVA sedli. Loď kmen byla vyhlobený,
jak v Tatrách obyčej. A do běhu
rozehnal Tomeš loďku od břehu
se silou, při níž odpor nemá ceny.
Loď řízla vlny jak radlice hlínu,
že zaječely plachým povykem,
pak vrhly se jak lvice v loďky lem,
podrážděné až na krev v rodném klínu.
A lemem škubaly jak v loupež spiklé,
jak chtivé, loďce rázem zvrhnout cíl,
že veslo, jež zas Tomeš zarazil,
jak stéblo třáslo se na větru vzniklé.
Však vytrh’ ji z vln hnévu mocným chvatem,
by vrh’ ji v prudší jek vln sousedních:
ty hned, jak pyrati, z sil nezhledných
ji ztékaly a hrozily jí zvratem.
Když pak i z těch ji vyhnal rázem druhým,
zastříkly pěnou jako na posměch,
nebť za nimi hned jiných dme se dech:
těm jistě neunikne během tuhým!
A unik’ jim, unik’ i druhých plenu,
v němž hrozily ho zervat útokem,
tu v hor tu v dol se měníc úskokem,
tu jako jícen, tu tvoříce stěnu.
Uniknul všem a loď již ploula hladce;
a když se na Katušku podíval,
ret její chvěl se, zrak se usmíval,
ba plná něhy zachvěla se sladce.
Však v tom tvář zbledla jí jak z mlhy tkaná,
nebť Tomeš pojednou byl bez vesla:
loď ploula, kam ji voda zanesla,
a ta ji nesla zpět, jak bičem hnaná.
„Vždyť tamto břeh!“
„My k jinému as plavem!“
on řekl klidně, s děsnou rozvahou,
a již šla loď zas cestou neblahou,
jež byla divých vln poseta davem.
Ó, tenkrát vlny jinače si vedly,
by neušla jim kořist toužená:
lest, násilí, mstou dravost broušená —
vše spojilo se v útok nepřehledlý:
jak smečka vlků hned se na ni vrhly,
ji mžikem zalily po samý lem
a zvrhly, vzhůru dno, ve proudů jem,
a již jak třtinu všecko s sebou strhly.XVVše bylo ztraceno. On jedva chytil
se loďky zvrhlé jedním ramenem,
a v druhém dívku zvedal vztaženém,
a bezděčně jí v vlnách cestu mýtil.
Ty brzy nad ním vítězně se dmuly,
hned zase pod ním jako zmožené,
a dívka — pírko na bouř vržené —
jak sama vlnou, na vln byla zvůli.
Tu vznořen vlas, tu šíj nad pěnu bílá,
tu roucho prosáklé se neslo z nich,
tu noha, lesklá jako padlý sníh —
jen ruku tiskla Tomši, co jí síla.
Ten přitáh’ ji, až obemknul ji pevně,
až víc než sebe nes’ ji nad vodou,
jež tanec vedla divou lahodou,
tu ve vír, tu se ve skok točíc zpěvně.
Tak mezi břehy letěli jak střely;
a břehy stály pyšně v plnu vnad,
nedostupné, jak v slávě starý hrad,
tak příkré, bez srdce, tak zatvrzely.
I byly krásny tak v své příkré zdobě,
že byl by musel býti srdce prost,
kdo nepostál by tu jen málo dost
a zžaslým okem nezaplesal sobě:
tu v skalách sestárlé a plny vrásky,
tu dětské s kyprou křovin kadeří,
tu zadumané v sosen zášeří,
tu květem veselé jak popěv lásky.
Což by tu každý popřál sobě času!
Jen vlny v chvatu zlém ho neměly,
ty tupě s časem kolem letěly,
a kdo byl s nimi, ztracen byl v jich kvasu.
Tu křik by marný byl. Nebť voda letná
zalila v ústech každý hlasu vznik,
a v jeky vln se ztrácel lidský křik
jak zrnko písku v zrnka nespočetná.
A byl by marný, neboť duše živé
nekmitlo na stráních jim v záruku:
jen orel v pyšném křídel oblúku
přepínal břehů srázy domýšlivé
jak lávka, již vdech’ malíř nad propastí —
a pod ním více lačných zlodravců
za nimi lítlo s pudem krkavců,
by na jich srdci již se mohli pásti.XVITak spěli bez cíle a beze stopy;
převrhlá loďka celý jejich svět,
a svět ten jako křehká stromu snět,
s níž urvanou si větry žerty tropí.
Ba smrt si s nimi hrála již jak s lupem,
jejž pohltí, kdy jí se zalíbí:
prodléváním si chuť jen vytříbí,
pak labužnicky k hodům sedne s trupem.
Ba již i do nich zatínala spáry:
tu šat jim škubouc hrotem skrytých skal,
tu v světlo očí házíc pěny kal,
tu v ňádra bušíc zvlněnými sváry.
Tak spěli dál, čím dál, tím blíže konci,
jenž ukrutně s svou ranou prodléval,
by dovršil, co v kapkách naléval,
an vše již spiklo se, být na ně honci,
an všecko zamklo se, co sluje svitem,
an slovo vedla pouze beznaděj,
an v posledním byl septu žití děj,
an srdce tlouklo zlomeným již citem.
Tak spěli dál: v tom vln zcuchaném letu
dvě bubliny — dva lidské životy,
v nichž všecky duše lidské tepoty,
schopné v tom pouzdře nejvyššího znětu,
hněv, láska, naděj, touhy strast i síla —
vše slilo se do matné krůpěje
jak ve kahánci zbytky oleje:
dech stačil na zmar nádherného díla.
Tu snad již vlny naposled se spjaly,
by rozhodly to v příštím úskalí:
již loďku z všech sil pěstí porvaly
a mrštily jí v úraz vychytralý.XVIIPrask — všecko otřáslo se tupou ranou,
jak když se žebra potrou v zimnici;
loď sténala v vln kypré zpěnici,
a smrt již měla oběť na vybranou.
V tom loďka stála.
Zachytla se krajem
o hranol skály, skrytý pod vodou:
zaň držela se divnou doshodou,
jak když se ruka ruky chytne vzájem.
Aj div! Loď stála v místě skoro tichém
jak ostrůvek to z klidné vody stlán
a vlnami jak plotem obehnán,
jež plazily se kol hrozebným šplichem.
Ba Tomeš, jak mu voda svezla nohu,
moh’ nohou opříti se o skálu:
opřel, a držel v síly návalu
loď, dívku, skálu — vše v jediném stohu.
A ještě víc. Proud byl tu v lehkém hnutí,
že loď spíš podpíral, jak ramenem,
že Tomeš dívku v chvatu zmnoženém
moh’ složit na ni jako k spočinutí.
A složil ji. Však nebeské vy moci —
teď teprve též na ni pohleděl —
tať byla kleslá jak lilie běl,
a víc než dnem již obestřená nocí.
Zrak přimknutý a ústa prosta vlády,
a hlava na rameno skloněná,
a ruka jako peruť zlomená,
bez dechu prsa, a jen plná vnady.
A šat, jenž zbyl jí, prosáknutý splýval,
a s tělem slepen, v měkké lahodě,
však šatem víc byl jen po náhodě,
nebť více očim jevil, než-li skrýval.XVIII„Jen ona dospěla k onomu břehu?“
jak v kletbu Tomeš k nebi zaupěl;
snad že v něm každý cit již otupěl,
snad že byl cit mu v nejmocnějším sběhu
„Můj život! Mistrné to losu tkání!
Stůj, věčnosti, a slyš! Vše probudit,
co člověk z prsou nemůž’ vypudit,
co s ním se rodí, jak ruch krve maní,
jak duše teplo, jako srdce hnutí,
co v něm i s ním jest tukem života
jak míza, která v stromě kolotá —
a když to vše se chystá k propuknutí — —
Stůj, osude, a slyš: mně vyssát kořen,
oklestit větve, listí oškubat,
mráz pustit v poupata, když chtí se hřát,
nalomit srdce, až i duch s ním zmořen —
tak v jeseň vystavit mě v době jara:
kmen otrhaný v celé nahotě,
oloupit mě v snů rajských plnotě,
sžžít v popel, lidského co ve mně hárá
tos na mně spáchal bez milosrdentství
a žitím zvals, bys moh’ se pobavit!
A nyní na prahu mne zastavit,
kdy házím zpět to lidské pokrevenství?
Nuž odmítám té pídě délku zradnou,
tu shasínám ten zbytek vědomí,
zpět vracím pahejl s jeho úlomy —
já nechci s životem mít přízeň žádnou!“
Již loďky okraj trhal silnou rukou,
by od skály ji vrhnul v jícny vln:
v tom zrak Katuščin prohléd’ něhy pln
a prsa zvedla jí se divnou mukou.
I vztáhla ruku nad hedbáví hladší,
v očích jí zlesk’ se nevídaný vzlet,
líbezný úsměv ovládnul jí ret,
co promluvila, bylo nad vše sladší.
„Cos, Tomši, pravil, já sic neslyšela,
však zdá se mi, řeč byla strašlivá;
slov těžká hrůza posud doznívá,
až duše má se cítí ohlušelá.
Můj milý, není čas již k naříkání.
O, kéž jej mohu láskou vyplnit,
kéž mohu všecku v jeden doušek slít,
bych teď ti podala jej v zulíbání!
Kéž všechen život, ten, jenž být měl příští,
lze vtěsnat v zbývající času mžik!
Však čas jest závistivý ukrutník:
co nelze prožít s ním, to krutě tříští.
A přec! O, kéž má duše ze vší hloubi,
kéž všecky skvosty může vyvážit,
bych mohla jimi tebe oblažit,
než noc je vrhne v neproniklé zhouby!
O, cítím to, jak poklady to drahé,
an právě s nimi mám se rozloučit;
můj život do šedin měl vystačit,
by tkal tvé žití v jedno pásmo blahé.
Mé celé příští mělo být jak svátek,
jejž kropí světlem teplý slunce hled,
tys v svátku tom byl modlitby mé střed —
já měla duši z paprskových látek.
Ba bylo žití mé jak z kvítí tkané,
jež bytost tvá u vínek splétala,
já v rozkoš jako ptáče vzlétala,
když vidí luhy jarem obestlané.
Ba mělo být mé žití nad vše dlouhé,
by ruka duši, srdci stačila:
mne přetíž touhy k tobě tlačila,
jak laštovkuj Jcdyž hledá jaro pouhé.
Ach, konec nenadálý vše to loupí!
Však tolik nemá moci nad námi,
by zprovodil nás v svět ten neznámý,
a život náš být musil v konci skoupý
O milý, milý! Taká jest má síla,
že s tebou zmírajíc jsem blažená,
má duše ve tvé jest obsažená,
a plesá, vždyť jest dílem tvého díla!“XIXTak mluvíc, k srdci mu se přivíjela
a ústa k ústům jeho přitiskla,
jak by v ně celou duši vystýskla
a jeho duši zadržeti chtěla.
A Tomeš vyděšen, pln udivení,
jakoby všemu s těží rozuměl:
však slov líbeznou stopu v sluchu měl,
že bylo mu, jak v květů jarním dštění.
I přestal škubat loďku ode skály,
jíž dosud držela se jemu v žas,
však z prsou dutý ozval se mu hlas —
nebť duše základy v něm k slovu vstaly:
„Tyza sebejen hledíš mylným okem,
chtíc květem zastřít žití mrtvolu;
co mohlo nám vykvésti pospolu,
nech spát a nebuď slov lahodným tokem.
Tu před se hleď. Tu pravda již jen baví.
Za chvilku, za mžik není pochyby:
zamknou se ústa s všemi zásliby,
oněmne jazyk, srdce dorozpráví,
zrak zasklí otupen se světla kynu,
a naše těla s silou vydychlou
jak tráva budou s vůní vyčichlou —
na pospas — nic — stín sotva našich stínů.
To pravda jen, vše ostatní jest klamem.
Hleď ve tvář jí a dost-li máš sil těch,
zpečetit klamem poslední svůj dech —
nuž zpovídej se — jsi na prahu samém!“
On jakby náhle silou rost’ všech oudů,
byl hlasem svým i zjevem velikán:
svět neznámý stál před ním zodmykán,
hlas jeho zněl jak k poslednímu soudu.
„A co jest pravda?“ ona na to klidně,
a z rukou vypustila jeho skráň.
„Co pravda jest? O, svědkem nebes báň,
k níž vzdechy mé se potácely bídně!
Kdo podvrátil života mého stavbu,
kdo vydal na plen mého srdce mír?
Kdo strhnul loď mou v zhoubyplný vír,
když ved’ sem ji na nejkrásnější plavbu?
Kdo zpustošil mou duši v puku máje,
kdo promrhal mou víru v člověka?
Kdo v posměch vydal práva odvěká,
jež táhnou člověka ku bránám ráje?
Kdo v myšlenek mých krb nasadil hada,
že z dnů mých vyplet snění sladký květ?
Kdo den můj zaved’ k věčné noci zpět?
Nuž zpovídej se, na tobě jest řada!“
Katuška v dlouhém naň hleděla zření,
půl jata v úsměch, polo ku slzám:
„To pravda, Tomši, není, to jest klam,“
a hlavou zavrtěla jako v snění.
Pak odmlčela se, pak hlavou klesla,
pak na pláč usedavý zaštkala,
pak utichla, pak v tvář cos utkala,
že na ní zář co lesklou mluvu nesla.
Tomeš se zachvěl, jako bleskem tknutý.
„To vše jest, co si chtěla povědít?“
V tom byl, jak když se má v něm rozednít,
a takto zas jak skála nepohnutý.
„Teď nech mne umřít,“ ona na to s prosbou,
a pevně rameno mu objala,
jakby je k zvedu loďky vyzvala,
již obcházely vlny s novou hrozbou.
„Teď umřít? Umřít? — Ano, umřít, věru!
Však dříve slyš též o mé zpovědi,
než slova naše dozní v posledi.
Já tebe miloval nad lidskou měru,
však já tě nenávidím ještě více.
Tys měla srdce mé vznést nejvýše,
však tys je ponížila v přepyše —
a proto smrt ustlána na tvé líce.
O, výborně tys splatila mou lásku!
Znáš lidi ty, kdož pýchy odkazem
nám tyranů se stali obrazem,
až člověk nic jim leda v nízkém svazku,
až tyjí z jeho slzí, běd a tuku,
až muž jim upoutaná svalem kost,
až leda pamlskou jim ženy cnost?
A ty — o, ty si podala jim ruku!
Já více nežiju po onom šeru,
kdes pochovala moji naději;
dnes já tě pochovávám snadněji,
ač zbytky srdce ještě žalem deru.
Já umřel již a já umíral dlouze.
A já jsem ten, jenž na smrt tebe zval,
já v jícnech smrti veslo udolal,
jak bylo vypočteno již v mé touze.
Já strůjcem všeho. Že pak dosud žijem,
jest nezdařená hříčka náhody;
smrť čítá nás již do své úrody
a jenom z nerozumu váhá kyjem.“
„A pročtyváháš, když to vůle tvoje?“
Katuška řekla, však to byl víc zpěv;
bylť již jak sladkým dechem její zjev,
jenž v umírání našel struny svoje.
A byla jako z tepla její slova,
jak by je srdce zvláště vynašlo:
vše chtění nadobro v ní vyhaslo,
jí byla chtěním vůle milencova.
Pak řekla: „Když sme sedávali spolu
pod keři šípků, v loubí sebraných,
a ty si ze slov v písně utkaných
chtěl luštit pohádku života bolů:
o, tenkrát zraku mému bylo skryto,
že sám podvrátíš v sobě poklady,
jež byly bytosti mé základy;
ne života, však klamu jest mi líto.
Pohádka ta se nezdařila tobě.“XXVěc divná, jež se s Tomšem udála.
Jak by pojednou kůra roztála,
jež smysly jeho jala v kruté mdlobě:
nastal mu v duši zápas přebolestný;
nesmírná tíže vnitřní únavy
jak příval, který všecko zaplaví,
jak právě ten, jenž jal je v jícen lestný:
žal, lítost, smutek v hrůzodivé směsi
s vším bolem vrhly mu se do duše,
tam hlasy zvedaly až k ohluše,
jak když se v Tatrách v bouři zvednou lesy.
Prsa mu stoupala jak vlnobití,
hlas v nich byl jako v slzy porozlit,
a jediné, co mohl promluvit:
„O, nelze, nelze mi víc odpustiti!“
O, teď to cítil, jak i duchem krásná,
tak krásná, jak nesmírný jeho bol!
Zvuk, oko, dech, jejž cítě viděl spol —
jaký to soulad, jaká duše jasná!
I těla kyprá něžnost, v úběl tkána,
jež cudna v šatu zbyt se halila,
duch, srdce, tvář — tak ve všem spanila
a lesknouc se jak jarní haluz z rána:
to vše jej jalo prudce tak a z náhla,
že byl jak ze sna leskem oslněn,
před ním stál v plné záři mladý den,
a duše jeho žízní po něm prahla.XXIO, ano! Žít chtěl, žít za každou cenu,
teď, kde již zel naň jím schystaný hrob;
kdy zmařil vše až na poslední drob,
teď za něj vše zas chtěl mít u výměnu!
Takť člověk jest!
A jako pramen vody
jen s tísní prolomí se ze skály,
tak v něm i těsné boly uzrály
až rozlily se v slz přetěžké brody.
I volal hlasem stíženým a v pláči:
„O drahá, kdož to zvážit může v mžik!
Já všecko zavinil, já nešťastník!
O nebe! Bídní jsme my rozdávači!
Já sem ti vracel žití svého jmění!
Žít, žíti chci! Jen rok, jen roku půl!
Ba méně! Příliš já své přání pnul!
Jen z části nahradit své provinění!
O nebe! Životů máš na rozdání
a blaha celých světů zásobu.
Jen krůpěj mně, jen píď, jen na dobu
tak krátkou, co jmem na noc od svítání,
a já jí krásy snesu, co jí v světe,
a blaha, co se vejde v člověka!
O drahá! Duše má se obléká
jen v slzy již a těžká na odlete!
O, kéž ti mohu já, co vzal sem, vrátit!
Žít, žíti chci a život tobě dát,
a já ti nahradím jej tisíckrát!
Já kletý, že o den sem jej chtěl zkrátit!“XXIITvor nebohý! Nebťvodave vln pýše,
teď náhle syta lichých rozmarů,
již také rostla zas jak ve varu,
a loďku zvedala, však rvala spíše.
Což jí byl život! Co života touhy!
Vše strhla, co jí chtělo v cestě stát —co živelcítila svůj majestát,
a on ji vyzval: nářek — zvuk to pouhý!
Co člověk jí, co jeho srdce tepy,
zdaž sem či jinam vykáže jim směr!
Však druhdy život z ní vychází ster,
dnes heslem smrt, a smrti krok je slepý.
Dnes ona valí veleproud svůj šumem,
jenž jako páru zhltí srdce zvuk,
v triumfu nedbá malicherných muk —
a co jest člověk s srdcem vším i umem!
A loďka zhoupla v zvlnění se stalém,
jak by se již již měla zmrštit v před,
a nový náraz ještě výš ji zved’,
a nové vlny k ní se shlukly valem.
Tu Tomeš se zbytkem zmořené síly,
jak zoufalý loď k skále přivíral,
vln nátlaku se zády opíral
a prsem dívku chránil s celou pílí.
A voda rostla dál a on chtěl žíti!
A z břehů života nic nekmitá!
Však tonoucí se stébla zachytá —
on chytal mžik: víc nelze zachytiti.
„Jsme ztraceni,“ on náhle jako z hrobu,
nebť bránu světla zřel již zamčenou;
jen dodal jako na rozloučenou:
„O, my se našli na kratičkou dobu!“
Tím jakby vše již řek’, co chtěl tu říci;
pak již jen zíral dívce do oka,
jež lesklo se až z duše hluboka,
nebť psáno mělo na své zřítelnici
„A my se našli přec!“
* * *
Mocnosti boží,
jaká mu nemoc smysly vysmahla,
že v přelud jej tak mocný potáhla:
on život zahléd’ v smrti děsném loži!
O, je-li klam to, klam to nad vše krutý.
Nad sebou vidí láno jako v kmit,
jak hada, jako blesk se klikatit,
u břehu pevný z lidí uzel skutý,
na skále výše Katuščina hosta,
a vše to volá těla pohybem,
by neváhal ni dlením, pochybem
a zachytil, co kyne mu tak z prosta.
O, klam-li to, klam nad vše pomyšlení!
Však zachyt’ jej a nechť je přeludem:
v mžik obtočil jím dívku v mocný jem,
obtočil sebe — a jsou zachráněni.
Tak píseň. Dodat-li co zapotřebí:
nuž nová zář jim v svět se rozstřela,
a nových světů tvar rozevřela —
po bouři s duhou svět se rovná nebi.
A radost duha jest, když zleští líce;
ta nad jasmín a břečtan napnutá
až k loubí šípků byla sklenutá —
tam svět měl o dva šťastné lidi více.
|
Halek_Devce-z-Tater.html.txt
|
RojkoNovela1Neraz som premýšľal o stave našich učilíšť v Uhorsku. Jako som ich sám zkúsil, sú ony
nie len v tom chybné, že ničím niesú iným, nežli propagandami Maďarismu; ale — a to nado
všetko, že tak uspôsobené sú, aby neznabohov a materialistov vychovaly. Volá sa smer tento
smeromreálnym. Krása — rozumiem duchovniu — tá nemá ceny: nám načím
len osoh; cit šlächtiť — k čomu je to? Nám načím brúsiť vtip, aby prebili sme sa životom!
Svedčí o tom dostatočne rozpočeť hodín jednotlivých vyučovacích predmetov. Keď týdenne dve
hodiny padnú na náboženstvo, pripadá na mathematiku 6 — 8 hodín. A potom aké je to
vyučovanie náboženstva?…Verte mi, že prvým a najhlavnejším základom nášho i národnieho i cirkevnieho nešťastia
sú naše maďarónske školy. — Počíname síce mať už i svoje vlastnie, — ale čo že je to pre
tak mnohé? Zasadíme-li sa horlive za školstvo svoje, pán Bôh nám ho zveľadiť pomôže!Nám treba výchova a to výchova docela našská, nie cudzinská. Do tedy budeme mať len oáze
národnieho života, a vodcovia ľudu a národovci naši budú vždy mučedlníkami, ktorí tak
pochodia ako i tento môj — rojko. —*Mirko Ľubinský bol za svojho času jeden z najlepších a najpilnejších študentov. Druhovia
jeho mávali ho veľmi radi, a ač aj často podohadovali sa o zásadách svojích, neporušili
nikdy s ním vrelé priateľstvo. — Vrúcnosť citu, zaujatosť Mirka nášho za všetko, čo bolo
dobré, pravé a krásné — to všetko muselo mu ak aj nie lásku, aspoň úctu vydobyť u
spoludruhov jeho. Pravda, že našli sa aj takí, ktorí vysmievali sa len z vrúcnosti citov
jeho; ktorí zásady jeho držali za bláznovstvo, nimiž nešťastným urobí sa v živote; ktorí
idey jeho držali za snárstvo a jeho samého nazvali — rojkom.Jedni z týchto ho ľutovali, druhí nenávideli. — Ale čo dbal Mirko na úšklebky, na
posmechy, na ľútanie spoludruhov svojích?Požehnané chvíle jeho blažených snov a vidín vynahradily mu všetko; vynahradily aj
družstvo jeho.On býval najblaženejší sám so sebou a sám v sebe.Keď predstavil si živo ďalekú budúcnosť svoju, keď rozvinúl sa čarokrásný obraz jeho
vidinného života pred zrakom duše jeho; keď videl sa v boji, v utrpení za pravdu ľudu
svojho, za dobro národa, za krásu po nejž túžil: — tu, aj jak úzky mu bol celý tento svet,
aby vmiestiť sa bola mohla doň veliká blaženosť srdca jeho, a toto zas hrozilo mu puknutím
v podobných posvätných okamženiach.Oj blažený svet vidiny! Z tých, pre níchž toto píšem, a ktorý riadky tieto čítať budú;
viem mnoho jest ktorý pochopia Mirka nášho, a ač ho z pomedzi ních niektorí aj poľutujú: že
by ho v nenávisť vzali, že by ho odsudzovali — neverím. Však odsúdili by život náš,
odsúdili by seba samých! —„Neodťahuj sa od kvetu lipy,Keď vidíš dub už s žaludom;Cudzie ťa nikdy nesmieria vtipy,S naším slovenským osudom!Náš život drieme ešte len v puku — ešte nerozvil sa; ešte v ovocie tak ľahko nedozraje.
A kto bude mať za zlé ruži, že sníva, sníva v puku o živote krásy? kto jej bude mať za zlé,
keď aj nesplní sa sen jej, keď ju vo kvete ešte nenadalý mráz spáli?Snívať o živote je primeraná vec, však je aj celý život ľudský — len sen. — Je síce
pravda, že by sme my už raz i menej mali snívať a viacej žiť a bdieť; žeby sme viacej mali
účinkovať, nežli len hútať a rozmyšľovať o klamných nádejach; ale kto zazlí srdcu
mladistvému, keď rojčí viacej, nežli chladnokrevne rozumuje, uvažuje, abo ako hovorí sa —
špekuluje? — Lebo:„Sú mohútnosti v mládenských dušachJako vranci tvrdopiskí,Kde len jeden zvuk zvoní nám v ušach,Jedny oko zajmú blysky:Nemožno ľudia! — Nezbúrite hoLebo nemá on smyslu žiadneho,Nemáte kde, zač ho chytiť:On za svojou si letí vidinou,A v nebi svojich dúhových stínov,Sám seba nezná pocítiť!*Blázon? oj, pekný syn blahaKtorému či vlasť, či deva draháJe svet jeden pozlátistý.2Náš Mirko chtiac postavenie životné také, v ktorom by najviacej ľudu svojemu slovenskému
osožiť bol mohol a zastupovať pravdu i zastávať pred odporníkami právo jeho — stal sa
pravotárom a zástupcom ľudu.Obratnosť a šikovnosť jeho našla skoro obdivovateľov, priateľov — no i závistníkov
svojích. —Dobré duše odporúčaly ho všade; zlostné podozrievaly pred každým, a zištné hľadely
vykoristiť, schopnosti jeho k svojemu prospechu. Keď ale nemaly pravdy, rázný náš Mirko
odsotil jich s opovržením od seba, čo mu tiež nezískalo priazeň jejich.On však o lásku nestál a hnevu sa nebál tam, kde bolo treba zastať ukrivdený ľud. Ľud
hrnúl sa k nemu, poznal verného svojho, zaľúbil si ho, a zdalo sa, že verne vo všetkom
nasledovať bude radu jeho.Náš Mirko Ľubinský ožil. Ideále jeho počaly sa razom a neočekávane uskutočňovať, — kto
bol blaženejší na svete ako on? Pravde, právu bude slúžiť, a dobro ľudu hmotné a skrze to i
mravnie napomáhať bude. —Tej myšlienke žil, tomu cieľu posvätil sa. —Ó jak málo podobá sa z tých, ktorí zaujímajú postať života svoju na svete, nášmu
Ľubinskému. Väčšinu vedie zisk, sebectvo; iných zas pohodlie, výhody, priazeň ľudí; — nie
tak nášho Mirka, — jeho viedla jedine pravda a na sebazaprení založené blaho ľudu. — On
chcel pracovať nie pre pohodlie svoje, ale pre pokoj spolubližních svojich; on chcel
bojovať a namáhať sa nie pre vydobytie si uznalosti a priazne sveta, ale pre dosaženie
skutočného blaha národa svojho. —„Krásny mládenec!“ vzdychly si devy ušlächtilé; „ein gescheidter Jüngling!“ robily si
laskominy koketky. —Kollegovia jeho kliali ho a nazvali „šlendriánom, pedantom!“ — Mládenci nazývali ho
„domasedom, filistrom!“Ľud prisvedčoval si hlavami: toho sa držme, to je náš pán! Židia zas šepkali si medzi
sebou: „Ein Hitzkopf, ein Schwärmer!“ On sám ale držal sa za toho najsčastlivejšieho
človeka na svete. —*Život náš malomestský každý z nás dobre zná. — Je to miešanina živlu nášho s rozličnými
živlami cudzími. Synak vychoval sa v dome rodičovskom po našsky, vyrastnúc však zpod ferule
rodičovskej, a idúc svetom, cíti sa byť slobodným v tom, keď robí čo mu doma nebolo
dovoleno, čo od cudzích vidí: — nevie a nechápe, že je to jeho škoda, nevie a nerozumie
tomu, že práve tam, kde cíti sa byť najslobodnejším, je ničím iným, nežli otrokom vôle
cudzej. Prijdúc potom domov, ožení sa, počne viesť remeslo a hospodárstvo na svoju ruku, —
sriadí si domácnosť, v nejž všetko nachodí sa, len nie bázeň božia, len nie úcta k svojeti
a láska k národu a materčine.Tí lepší po mestách naších sú len čestné výnimky, a predmet úšklebku ostatních. Nemáme
šlächty, mešťanstvo by nám ju ľahko nahradiť mohlo: ale čože, keď toto vedie len zvierací
materialismus? — Všetko jeho konanie, úsilie, namáhanie je výsledok jeho. — Sebäzaprenie,
obetovavosť — to sú veci neznáme. Len to vraj načím robiť, len to podujímať, čo sa vyplatí.
—Kedy zmení sa to? kedy spôsobia mestečká naše to, že „ráj v lone božom budú slovenské
stolice? —“Náš Mirko nepoznal túto tmavú stránku mestečiek našich; on nenahliadnul sa hlbšie do
nej, len zovnútorne súdil o povahe jejích. A jestli v čom, v tomto by som mu aj ja skoro
bol zazlil; jestli z ktorej príčiny, nepochybne z tejto by som skoro aj ja bol mal vôľu,
nazvať a štämplovať ho — rojkom. — Tak je to s idealistami na tom biednom svete!Kto ve snách žil a nikdy nebyl zbuzen,Ten zná jen svet, jak pěvci o něm bájí,A kletbau hříchu nikdy nevypuzenSám blažený i jiné tuší v ráji.On neviděl ty dlouhých věků hrůzy,Kdyby proudy krve bohatýrské tekly,A neslyšel ten vzteklý jasot luzy,Když mučenníky k popravišti vlekli.Však znám ten svět a tajné jeho děje,To mrviště všech běd a lží a klamůA znám ten lid, jenž za křížem se krejeA kalným okem hltá klenby chrámů.Těch bojte se. Neb každý z nich jest katemPosvátných citů lidstva, svaté viny,Již utlačili tisíckrát již zlatemA s ní i chudé její bohatýry.(Martinec.)Avšak vráťme sa k deju vypravovania nášho, vráťme sa k nášmu — rojkovi.3Zábavymilovné spanilé čtenárky moje viem, dosavádním suchým vyprávaním mojím už celkom
zunovaly sa — ja ale nedám sa v tomto ohľade napraviť, neľutujem túto chybu moju na ních
spáchanú; ale skoré polepšenie sľubujem; ba napravujem ju na skutku, som k službám — a
pokračujem zábavne. — Prosím, nech sa ľubí na soaré. — Podávam za dlhú chvíľu hneď milú
odmenu.Kupec Ritter — syn jeho volá a píše sa teraz už Lovagym, neznám či s dovolením otcovým a
či bez neho — má utešenú, duchaplnú dcéru, Irénu. Aspoň tak ju nazýva všetka „elita“ mladi
mešťanstva zmieneného. — Niet v celom meste, niet široko ďaleko v okolí zemänského,
mešťanského synka, ktorýby ju nechválil, nezbožňoval. — Všetko točí sa okolo nej, ona je
všade kráľovnou plesu, vývodí nad všetkými; dievčatká, ač jej to i závidia, predsa ochotne
podrobujú sa prevahe a víťazstvu spoludružky svojej, — medzitým aj Iréna, ač aj nedává to
na sebe znať, povedomá si je toho, a pyšná je na to. —Že pyšná je na to a že povedomá si je toho, zavieram aj z toho: že Iréna slepou robí sa
oproti všetkým zbožňujúcím ju mínam; hluchou oproti všetkým až do neba vychvalujúcim ju
rečiam. Darmo uchádza sa mnohí u nej len o jedno pekné slovo, len o jeden vrelý pohľad, len
o jedno jemné stisknutie ruky, — neobdrží ho. — Mnohí repcú na jej krásu, že načo jej ju
pán Boh dal, keď má srdce z kameňa, keď vraj nikoho na svete ňou oblažiť nechce. Iní zase
spomínajú: že je Iréna nie taká ako javí sa povrchne, že v dosť blízkom pomeru stojí s
istým šlächticom z okolia, bohatstvo hľadajúcim Rónaym. Ale to boly len prázdné reči, v
níchž málo videlo sa veci; boly to reči, ktorým málo kto veril, až konečne aj tyto zamĺkly.V mestečku X. nebolo interessantnejších osôb nad nášho Mirka Ľubinského a Irénu
Ritterovú; onen šikovnosťou svojou, táto zas krásou nad všetkých vynikajúc, napadli
každému, a tým viacej spomínali sa pospolu, že Mirko Ľubínský počal navštevovať dom
Ritterov, a ako vôbec spomínalo sa po meste — nie bez prospechu; nebol tam vraj
ľahostajným. —Chýr tento vyvolal poznovu proti nemu, všetkých dosavádnich nepriateľov jeho, zvlášte u
mládeži, a vieme, že na svete nieto hroznejšieho nepriateľa, nad soka. —Dnes je u kupca Rittera veliké soaré, je deň narodzenia Irény. —Deň slavný v rodine — predmet rozhovoru v celom meste — deň blažený pre Ľubinského.
Nedivme sa, že s chladnými paragrafamí do činenia majúci pravotár — zaľúbiť sa vie! Náš
Mírko sníval si, tvoril si ideále nie len o pravde a práve, ale aj o — kráse. —A Iréna Ritterovie zodpovedala jeho túžbam — stala sa uskutočneným mu ideálom. Stala sa
ním skutočne.Večer pred dňom jej narodzenín, teda včera večer, vyznal jej náš Mírko horúcimi slovami
vrelú lásku svoju, a tá — ktorá dosiaľ, tak zdalo sa, naproti všetkým mládencom zdala sa
byť chladnou, a ľahostajne chovala sa — neodmrštila o lásku ju prosiaceho junocha, — no,
padla mu do náručia.A v okamžení tom blaženom kto vyrovnal sa jemu? On všetky svoje ideále uskutočniť môcť
bude; všetko, všetko, tak ako by si ani sám nebol trúfal podarilo sa mu v živote. Pravde,
dobru ľudstva žije, a krása mu ten život blažiť a zdobiť bude! Ach! jak úzký mu bol celý
tento svet, aby vmiestiť sa bola mohla doň celá blaženosť srdca jeho. Nebe mu padlo na zem.
Kto nazovie ho včuľ — rojkom? Krásná to bola zábava, krásná spoločnosť na deň narodzenia
Iréninho. Hostí plno, skvosu mnoho. Najkrajšie ale bolo to jej zakončenie.Domový pán predstavil a odporúčal ku koncu dcéru svoju dámam — ako nevestu, ktorá dnes i
zasnúbenie svoje sláví.Dámy klonily sa, páni zvedaví, ako hromom omráčení, pýtali sa po šťastnom ženíchovi.Domový pán predstavil ím ho v osobe p. M. Ľubinského.Nastal všeobecný šuchot a šepot. Kollegovia ho kliali medzi sebou, že šlendrián, pedant
dostane takú krásu. Židia, kupci, ktorí tam boli, mrmlali na hitzkopfa a schwärmera. Mnohí
opustili dvoranu. Oddavky slávnostne skončily sa. Celé mesto žaslo, závidelo, abo žehnalo
Mirkovi.On sám ale držal sa za najšťastlivejšieho človeka na svete.4Svet časom na všetko privykne, so všetkým sa spriatelí. Tak to bolo aj ohľadom nášho
Ľubinského a Irény. Tí istí, ktorí od oddávok jejích preč utekali, tí istí dostavili sa, a
to v tom najlepšom rozmare, na skvostnej svadbe jejích. Tí istí, ktorí reptali naproti
mladoženichovi, nevedeli sa ho pri svadbe dosť vynachváliť, dosť sa mu navynšovať; tí istí,
ktorí mladej neveste krok tento pri zasnúbení za zlé mali, s velikou istotou tvrdili jej
teraz, že bude šťastná; ba áno, aj samí židovskí kupci boli už „zufriedengestellt!“ že vraj
kupecká dcéra za obratného pravotára — nenie tak „schlechte Wahl“.Tak sú stálé výroky svetské! A po svadbe mal náš blažený Mirko Ľubinský priateľov vyše
práva. Všetko, čo prv na slobodného vražilo, smierilo sa s manželom. Všetko, čo prv od
mládenca bočilo, shrnulo sa okolo ženatého.Tak smieri krása nepriateľský svet — myslel a bláhal si náš prešťastný Mirko Ľubinský.Zo dňa na deň postupoval on vo vážnosti a v priazni obecenstva, bol hlavním pravotárom v
mestečku; ba čo viacej aj pán Rónay a celá slavná família mena toho vyvolila ho za svojho
pravotára; čo vidiac pán župan a slavná stolica, tiež ho vymenovala hlavným stoličným
pravotárom.A všetko toto bolo od razu. Tak sa zdalo, akoby s Irénkou miera požehnania a šťastia
Ľubinského bola sa teprv doplnila.Tak sa stalo, že v krátkom čase bol dom nášho Mirka Ľubinského prvým domom, vynikajúcim
v celom meste; navštevovaným od všetkých zemänov, od celej „elity“ mešťanskej.Irénka, ako bola slnkom osvetlujúcim všetky zábavy za času pannenstva svojeho, tak
neprestala byť ním ani za času svojho manželstva, — ba práve tak zdalo sa, že pribylo slnku
tomu i tepla i svetla. Áno tak zdalo sa, lebo úprimní ctitelia a zbožňovatelia jej ako
trabanty okolo slnka, len teraz v pravom smyslu slova, točiť sa počali okolo nej.A ona si bola úplne povedomá toho. Že pyšná bola na to, a povedomá si toho, zavieral
svet odtiaľ, že Iréna slepou sa robí oproti všetkým zbožňujúcim ju mínam; hluchou oproti
všetkým až do neba ju vychvalujúcim rečiam. — Ona zostala milou, príjemnou hostiteľkou a
váženou domovou paňou — ale pritom vzornou manželkou.Darmo uchádzal sa u nej i na potom každý len o jedno vrelejšie slovo, len o jeden
významnejší pohľad; len o jedno jemnejšie stisknutie ruky, ako obyčajne dovoľuje to všetko
prísne odmerané priateľstvo — neobdržal ho.Ona zostala milá, príjemná hostiteľka, vážená domová pani — ale i verná manželka.Ľahkomyslní a mladší priatelia domácnosti jej reptali na jej krásu, že načo jej je, keď
má srdce z kameňa; keď nikoho ňou na tom svete, — mimo manžela — oblažiť nechce. Iní zase
klebetili, že je Iréna nie taká, ako javí sa povrchne, že dosť v blízkom pomeru stoji s
Rónaym, šlächticom; ale to boly len číre klebety, prázdne reči, v níchž málo videlo sa veci
— rečiam tým málo kto veril, až konečne aj tyto zamĺkly. Iréna Ľubinského, ako som povedal
zostala milá, prijemná a vďačná hostiteľka, vzácná vážená domová paní; — ale manželka
vzorná a verná.Aby sa šťastie jeho všestranne doplnilo, navštívili ho v terajšom skvelom položení a
stave jeho aj niektorí jeho bývalí súdruhovia zo škôl; tí istí, ktorí ho bláznom, ktorí ho
rojkom nazývali boli; jedni sa tešili, druhí mu závideli, tretí ho vystríhali, s tým
školským Solon-ovým: „Nemo ante mortem beatus!“Náš Mirko si nepovšimnúl toho, ale ani prílišne nezakladal si na sláve svojej, —
nezpyšnel, len zabudnúl na všetko na svete; jediná myšlienka: pravde a právu ľudu svojho na
nohy pomôcť, viedla a zamestknávala ho. Ľud ufal sa mnohému od hlavnieho pravotára
stoličného: ktorý tak, ako dosiaľ ešte žiaden, naklonený bol jemu. — A on práve tou
myšlienkou jedinou vo dne i v noci zaoberal sa: ako by mohol na nohy pomôcť ľudu tomuto?Ľud poddaný Rónayho bol krajanom jeho. — Náš Mirko Ľubinský narodil sa tiež na panstve
Rónayho — títo boli velice ukrivdení od slavnej famílii; teraz vyvolili si jeho za
zástupcu. On veľmi vďačne uchopil sa tejto dobrej príležitosti, ktorú uskutočniť môcť bude
už raz, a to tým viacej, že na priateľstve Rónayho mnoho si zakladal a ešte viacej si od
neho sľuboval. Bol istý, že podarí sa mu všetko.Krása ho blaží, pravdu a právo zastane — dosiahne úplne cieľa svojho. Rojko, rojko,
rojko!!!5Najkrásnejší deň života Mirka nášho Ľubinského zasvitnul dnes. Dnešní deň mal korunu
položiť celému životu jeho, mal uskutočniť túžby jeho mnohé, mal korunovať ustávanie jeho.
Dnes porovnať sa malo obyvateľstvo so stolicou a poddanstvo so svojou slávnou famíliou.On dobre bol už za drahný čas pripravoval ľud na krok tento — i nemohol on vypadnúť
ináč, len s najväčším zdarom, len s najväčším uspokojením oboch stránok, len s výsledkom
zdarilým pre pravdu a právo ľudu milého.Iréna vrúcnejšie nežli kedy indy lúčila sa dnes rano s manželom svojím, objala ho vrele,
akoby požehnávala dnešní veľavýznamný krok jeho. V stolici pokonávali sa veliké, zaujímavé
a dôležité záležitosti právné; pán podžupan predsedal, ostatní súdcovia záležali zo
stoličných pánov a úradníkov.Mnoho processov predôležitých už slavne bol vyhral náš Mirko Ľubinský, ale všetky
neuspokojily tak srdce jeho, akoby ho tieto dnešnie uspokojily boly. —Práca začala, Mirko zaujal miesto svoje, pokojne otočil zrak okolo po všetkých známých
tvárach i súdcov i stránok. Ale aký javí sa to výraz vo tvárach tých? zľaknúl a ztriasol sa
v hlbinách duše svojej — a zatmelo sa mu v očach. Premohol sa. Ešte raz otočil zrak do
kola, — to isté spozoroval, ten istý účinok to malo zase na dušu jeho. —Stoličný a súdný zapisovateľ počal čítať. Mirko uspokojil sa, pretrel si oči, myslel že
je nemocný; — premáhal sa všemožne. —Však čo to ten zapisovateľ súdný číta? On číta žalobu, hroznú žalobu na Mirka nášho,
žalobu podpísanú všetkými stránkami, tymi stránkami, ktoré on zastával.Obžalovaný bol ako klamár a zradca stolice, ktorý zpreneveriac sa pravde, právu a
spravedlnosti, opovážil sa úrady jej pred stránkami na cti pokaliť, stránky proti nej
búriť. Na základe obžaloby na vedomie dalo sa mu pospolu i to, že kým koľvek neospravedlní
sa zo zločinu svojho, úradu stoličného, jehož hodným (je-li obžaloba pravá) nikdy nebol, sa
týmto suspenduje. Poviedať Vám, ako nášmu Mirkovi bolo?… Zpadnúl z neba ideálov svojich! —
Div, že nezkamenel…Len slabo videl zakaleným zrakom svojím tie škodoradostné tváre i súdcov, prv priateľov
dobrých, a ako ho oni ujišťovali úprimných, i tých prv pokorných plaziacích sa pred ním,
teraz drzých, nahrávajúcich sa na nešťastí jeho stránok.Sobral a zmužil sa.Povstal a hovoril, hovoril nadšene, spravedlive; no tvrde… Pretrhli ho v reči.Oznámili mu: ponevádž obžalovaný zdá sa byť dnes chorým, odkladá sa vyšetrovanie
záležitosti tejto na pozajtra.Mirko schytil klobúk, a potočil sa neistým krokom ku dveriam. —*Doma si dal zapriahnúť a ponáhľal na panstvo. Tam trúfal naisť potešenie svoje.Pri slavnej famílii už boli shromaždené stránky, tam bol ten milý mu ľud, jehož
osloboditeľom on má byť dnes. Svojho drahého priateľa Rónayho nenašiel dnes doma; iba
lístok od neho bol mu doručený. V lístku tom prosí ho priateľ Rónay, že odcestoval do
Paríža, svoj majetok že všetok zpeňažil a ač pod processom stál, aby nedivil sa tomu, dnes
že vysvetlí sa mu všetko; ku konci ho prosí, aby neztratil trpelivosť. A že nevie, či vidia
sa ešte kedy? —Mirko náš šiel do dvorany, kde sa pojednávať malo. Vstúpil, len čo sa ukiazal, ohriakli
ho surove: „von s ním!“Len jeden starý pán, človek mierný a vzdelaný, ochránil ho pred surovou pomstou luzy.
Oznámeno mu, že ľud sám žaloval ho, ako ho búril a zvádzal proti panstvu a oproti slavnej
famílii. Família slavná že nechce sa pomstiť na ňom, nechce ho žalovať; len mu vraj
vypovedá z ďalšieho advokátstva u nej. Bol mu predstavený nový pravotár — ku podivu, tiež
jeden z jeho najúprimnejších bývalých priateľov.Vrhnúl sa do vozíka a kázal hnať kočišovi domov. Luza surová vyhrnula sa von z panského
dvora a hádzala za ním kamením, ktoré ako dážď do vozíka pršalo; Mirka na hlave poranilo —
tak, že ho polomrtvého domov, jeho tiež zakrvavený kočiš, doviezol.*Celý týdeň ležal náš Mirko bez sebä. Keď sa počal trochu zotavovať, pýtal sa po svojej
žene Iréne. Nik nevedel kde je.Pozdejšie vysvetlilo sa, že ona dávno už žila v nedovolenom a hriešnom pomere s Rónaym;
pravdivé boly i za panenstva i za manželstva jej, tie reči o tom; tak vzorná a verná bola
ona manželka. — Iréna ušla s Rónaym do sveta. — Jej rodičia vedeli veľmi dobre o pomere
dcéry, a s usrozumením Rónayho vidali ju za bohatého pravotára Ľubinského, z jehož mozolov
všetci koristili. — Nebolo na tom dosť. Rodičia Iréniní urobili falošný bankrot a tiež
zutekali, nechajúc mnoho nevyplatených úpisov na meno Ľubinského, dcérou popodpisovaných. —Bol úplne na mizine. — Tak odmenila sa mu v prevrátenom svete — pravda; tak ho samého
zničilo — právo; tak ho oblažila — krása v podobe Irény. —Zo všetkého toho ale nič ho tak nebolelo, ako tie kamene metané naň z rúk vlastnieho,
tak vrelo milovaného ľudu. Bolely ho údery tieto nielen na tele, ale aj, a to ešte viacej
na duši. Ľud ten bol vraj zagitoval proti nemu Rónay a švagor Lovagy. —To hľa mladých ideál — a tak vypadá v skutočnosti.Mirko náš zomrel, bol by to všetko mohol preniesť ako svedčí sa na muža; ale on nebol
duch otužený v boji života, jeho to stálo život, lebo bol — rojko.
|
Bachat_Rojko.html.txt
|
Niet domu, kde sa nedymí v komíneV stráni pod Grabovikom,[1]sťaby prilepené o strmý bok, stoja domy bratov Bercov. Idúcky z dediny, vlastne
mesta, prejdeš najprv popri dome Ivanovom, potom Franićovom[2]a tretí dom je, v ktorom býva Mate.[3]Ive je najstarší, Mate najmladší z nich. A tak i domy. Ivanov dom je najstarší
a najmenší, Franićov je novší, pod ním pivnica s velikánskymi sudmi, a Mateho je už celkom
nový, s akýmsi nádychom luxusu, pravda težackého, sedliackeho.Franić dosť dávno vystavil svoj dom, ale ho nedohotovil. Vyzerá v ňom všetko akosi
provizórne. Štyri steny zapackané zhruba maltou, podlaha z dosiek, pod ktorou je spomenutá
pivnica, ale povaly ešte niet. Iba čo sú hrady poprekladané a či vmurované. Tak, že hneď z
izby môžeš cele pohodlne prehliadnuť celú konštrukciu težackého dachu, to jest
najsolídnejšiu čiastku domu. Na rohoch sú pribité laty a na nich naukladané ľapky kamenia,
pekne jedna na druhej sťa šindeľ alebo šupiny na rybe, tak, že voda môže stekať bez
prekážky. Aby bura[4]nevnikla špárami a nepodvihla celú konštrukciu — lebo bura by ľahko mohla
rozhádzať i takýto dach — dach je zalepený zvonku maltou a poliaty pekne vápnom. Po trámoch
sú rozvešané mužské a ženské košele a ostatné šatstvo a bielizeň, ba i kožené mechy, v
ktorých náš sedliak prenáša mušt a víno, olej a vôbec všetko, čo je tekuté, dľa potreby i
vodu z obecnej nádržky alebo more z neďalekého zálivu. Dom záleží teda vlastne z jednej
jedinej izby, bez pitvora, kuchyne, alebo druhých miestností. Troma oblokmi zíva na
mestečko, ak sú nie okenice drevené práve pričapené, jedným oknom a dverami hľadí rovno do
stráne Grabovika, porastenej česmínami,[5]myrtovím a borovčím, spomedzi ktorého chrastia vyčnieva kde-tu bor svojou
mohutnou korunou, alebo dumá stará šedivá oliva. V oboch štítoch pôjda, ktorého, ako sme
videli, ešte nieto, tiež sa nachodí po jednom okne. Predbežne len vrabce čo si na nich
dvoria, keď sa strhne neočakávane lejak.Nuž nemožno sa v takomto dome cítiť domácky. No vzdor tomu i takéto prístrešie vyhovuje
sedliakovi v tomto podnebí, kde konečne naozajstnej zimy ani nieto.Zato však nech sa nikto nenazdáva, že je Franić človek zanedbaný. Naopak, on je sedliak,
alebo ako sa tu hovorí, težak príčinlivý. Bude mať čosi i v truhlici, takže by dom ľahko
vyriadil. Ale načo vyhadzovať groše, keď nemá ešte detí odrastených. Keď chlapci odrastú a
budú sa mať ženiť, ľahko prehradí každému koterec, pokryje i povalu a narobí izieb, koľko
len bude treba, takže každý pár bude ani v škatuli. Dosiek na sklade má vždy nadostač paron[6]Mikula, ktorý svojím trabakulom[7]dováža víno na Rjeku[8]a na spiatočnú cestu naloží sa tu i tu doskami a trámami z rozsiahlych lesov
okolo Delnice a Ogulina.Najstarší brat Ivan ostal sám v dome starom; z neho sa vyrojila celá rodina bercovská,
alebo, ako ich tu prezývajú, pretúrovská. Pretúr znamená sudca, alebo asi to, čo bol kedysi
u nás slúžnodvorský. Ktorýsi predok terajších Bercov bol akiste človek vynikajúci, že mu
prilepili takú prezývku. Domec je neveľký, o malých okienkach, tiež len s okenicami
drevenými. Povaly v ňom vôbec niet, lebo by izba bola prinízka, zato je dach vyfutrovaný
zdnuka doskami, ako to býva v podkrovných izbách.Nuž v tých časiech stavali sa napospol také domce. Žilo sa jednoducho, utiahnute, ale o
biede tiež nebolo chyrovať. Káva sa vtedy nepila — pilo sa víno a v zime rakija —
terkelica, ktorú mohol páliť každý sám na svojom kotlíku. Voda sa vôbec nepila, ako ani
teraz — padá na žalúdok ako olovo. Spomínajú tiež, že sa ani nekúrilo. Jediný starý šor Nade,[9]veterán gardy Napoleonovej, oficier k tomu, pýcha nášho mesta, ktorý videl
pekný kus sveta, i starú „Moskoviju“,[10]odkiaľ sa bol vrátil s celou kožou, iba čo mu na ušiach a nose bola oškvrnutá
od ruského mrazu — tento pán Nade kúril z ohromného čibuka, dohliadajúc v poli na svojich
težakov. Zato šnupal každý, ako hovorí stará kronika; šnupala i stará šora Reparata;[11]tá istá, čo to darovala tú ťažkú zlatú reťaz patrónke nášho mesta,
blahoslavenej Matke Božej od Carmena,[12]ktorej socha so skvelou zlatou korunou ozdobuje náš hlavný oltár.Zo starého domu vytiahol najprv Franić a o niekoľko rokov i Mate. Mate sa ženil dosť
pozde, vyše tridsaťročný. Celé detstvo a mladosť strávil na mori, vždy pod komandom starého
kapetana Dubčića. Vtedy čeliadka tak ľahko nemenila svojich pánov, a zvlášte takých, ako
bol slávny kapetan Luka[13]Dubčić, známy vo všetkých prístavoch Adrie.No konečne zunoval sa mu i život námornícky, jeho radosti i trampoty. Prišiel mu na um
domec pod Grabovikom, v tôni česmín, prišli mu na um rozsiahle stráne zarastené chrasťou a
ktoré boh na to stvoril, aby ich vykolčovala ruka ľudská, prekopala, vysadila révou a
ťažila z nich divotvorný mok, ktorý obveseľuje dušu človeka. A možno najväčšmi prišli mu na
um čierne oči, ktoré ho priťahovali, kým ho neprivábili nazad do rodného mesta. Čo bol
zhonobil, z toho vystavil dom, omnoho elegantnejší, než Franićov. On videl kus sveta, mal
väčšie nároky, než brat domár, odrastený v primitívnych pomeroch. Čosi zeme dostal i od
bratov a ostatok zeme vzal od na kontrakt, kapetana Luku ktorý práve vtedy bol kúpil celé
panstvo v mestečku. Tak Mate Berac nepremenil gazdu: stal sa jednoducho z mornára težakom
toho istého kapetana Luku.Sotva prišiel dom pod krov, náš Mate sa oženil. Jera[14]bola dievčina čiernooká, driečna, svižná ani ryba. Do roboty ako osa, sama
svojimi rukami pomáhala mužovi kolčovať, prekopávať, sadiť a zakladať vinice; zvlášte kým
nebolo detí. Keď boli vinice založené a počali donášať dôchodok, obmedzovala sa i ona na
obyčajnú robotu težačky. Pod jej príčinlivou rukou nič sa nestratilo, ale skôr rástlo a
veľadilo všetko. Mate predbehol v blahobyte i oboch starších bratov, predbehol mnohých
druhých težakov, ktorí mali plné sudy, keď sa on ešte pri kolčovaní a vysádzaní potil. Jeho
dom utvrdil sa v základoch, zabezpečil si budúcnosť, kým druhé domy írečité, solídne,
zviklali sa vo fundamentoch pod tlakom ťažkých nových časov.Mate i ináč preslávil rod pretúrovský. Keď príde medzi pánov, i medzi nimi má poctivosť.
Je členom „crkovinarstva“ — cirkevného výboru — ako taký dozerá na robotu na cirkevných
viniciach, delí voskovice o výročných slávnostiach v kostole a pri procesiách, drží kľúče
od veľkej skrine, ktorá je v sakristii a kde sú dlhočizné voskové sviece.V živote domácom tiež ho sprevádzalo šťastie. Odchoval syna Ivana a dve dcéry, Matiju[15]a Katicu.Premena v tom živote nastala iba vtedy, keď sa Ivan oženil. Dnes už má dvoch chlapcov,
ktorí rozveseľujú celý dom. Mať musí byť ustavične pri nich, ako vôbec matere v dnešných
časoch. Zdá sa jej, že by zaraz zlomili si nohu, alebo, uchovaj bože, vylomili šiju, keby
im nebola za pätami. Veď ono je i pravda, že sa ustavične liepajú po múroch a prístavách,
ktorými je ohradený dvor sťa nejaká pevnosť. Nie div, že Barica[16]ani nestačí na druhé, ako behať ustavične za nimi. Ale Jera jej to nechce
uznať. Šomre na jej daromnosť; žaluje sa, že s nevestou nevtiahlo vraj do domu poľahčenie,
ako očakávala, ale skôr nepokoj a nová starosť. Barica, sprvu krotká, ústupčivá, začína
svokre odvrávať. Tak sa neraz strhne medzi nimi ozajstná zvada. Stará neustúpi: ona
zhonobila, nadobudla všetko svojimi krvavými mozoľmi; ona neprišla do hotového, ale
hrdlačila celý život od svitu do mraku. Mladá neustúpi: dala na svet nádej a chlúbu
pretúrovskej famílie, záruku budúcnosti — malého Mateho a Ivana. Ona má v dome stále a
vynikajúce miesto…Takéto zrážky vybavovali sa spočiatku potajomne. Tam niekde v kuchyni, alebo v kúte, len
tak letky, ako mimochodom. Nebolo by dobre, aby sa dozvedel o nich gazda. Prísny je,
neúprosný — nuž pravý Pretúr. No konečne hriech vybúšil prudko a bezohľadne, tak, že ho už
nemožno zatušovať.„Naničhodnica!“ šepla Jera neveste v kuchyni pre akúsi pletku.„Stará striga!“ odpovie jej Barica.Jera ju štuchla lakťom a Barica začala už nahlas.„A čo máte zas so mnou, máme[17]moja!“ zvolala dobre hlasno, aby počul starý Mate, ktorý je kdesi vo dvore.
Preto jej dala i „máme“, lebo starú strigu by jej svokor sotva odpustil. „Keby ste sa aspoň
sveta hanbili, keď sa už boha nebojíte! Ale ja už nemôžem prejsť popri vás, aby ste ma
neštuchli?“„A čo je to zas?“ ozval sa Mate a pozrel na ženu prísnym okom, keď vyšla na dvor. „Vy sa
nazdávate, že ja neviem, čo vy stvárate, oddávna, keď ste samy? Viem dobre, ale sa mi
bridilo zamiešať sa medzi vás. Ale už viac nebudem zatvárať oko i jedno i druhé a zapchávať
uši: lebo by ste sa pomaly počali vláčiť za vlasy, nehanblivice! V mojom dome bude pokoj a
poriadok — zachovajte si. Ja som gazda, mňa bude každý slúchať…“Umĺkli obe, neopovážili sa ani dýchnuť. Málokedy počuli takto starého; jeho hlas nebol
nikdy tak tvrdý a pohľad tak prísny. Pod ním sa utíšila odrazu domáca búrka a nastal pokoj
a poriadok.Jera sa prvá zotavila po okríknutí a začala sa obšmietať okolo muža, akoby mu chcela
pomôcť ukladať drevo do stôsa.„Ani nevieš, môj Mate, aká je to rana, táto naša nevesta hlavná,“ začala plačlivým
hlasom. Ja už neviem, kde sa mám podieť od trápenia… Tmolí sa ti po dome, ako mucha bez
hlavy. Čo chytí do ruky, všetko jej ide naopak. Ako máš pozerať na takú ničomnosť? Len čo
mi riadu porozbíjala po dome. Všetko vychodí navnivoč, a povedz slovo — nos hneď do zeme,
mrcha reči, hriech a krik…“„Ustúp, ty si staršia, máš mať rozum. Múdry ustúpi. Pretrp — boh trpí i teba. Keď
nebudeš do nej zadierať, sama sa popraví: takto ju iba pokazíš ešte horšie. V robote ju
nepreháňaj: vidíš, deti má drobné. Kým boli tvoje malé, tiež nebolo v dome všeličo v
poriadku… No, no, netreba sa hneď zato nadúvať, viem ja, že si bola pravá gazdiná. Nebolo v
poriadku, lebo nemohlo byť, nestačilo sa — a prenieslo sa. Ty máš predchodiť dobrým
príkladom každého, ty si gazdiná. Ale takýmto činom dávaš zlý príklad, a ja to nebudem
trpieť, to je darmo!“Jere ostal v srdci tŕň. ,Ani on mi neuzná — ani on ma nezastane. Ja už nemám miesta v
tomto dome. Ja som ho pomáhala vystaviť, a druhá sa bude v ňom rozhadzovať…‘ Len ako môže
karhať ju, svoju ženu, a zastávať druhú? Či je to spravodlivé a slušné? — Muž, ktorý má
zotrvať pri svojej žene i v radosti i v žalosti!Mate spozoroval dobre, čo ju trápi a hryzie. Dreva poukladal do stôsa popri múre ohrady,
a keď mu doniesla vína a chleba a položila ho na stôl, ktorý vykresaný z bieleho kameňa
stojí na preddomí, riekol jej vľúdne, tónom priateľským:„Vieš ty, ćerće,[18]ja som gazda a chcem mať v dome pokoj a poriadok. Nechže bude pokoj pod mojou
strechou. Tebe hovorím, teba hreším, lebo si mi žena. Tú tam keby pokarhal ja, to by už
bola druhá vec. Tú nech karhá druhý, komu je žena.“„Veď si uhádol, akurát!“ chcela už zvolať Jera, ale zatíchla. On nadvihol prst ako na
výstrahu a pozrel na ňu prísnym okom.„Viem, čo chceš povedať,“ preriekol s nádychom žiaľu, „viem, netreba to roztriasať.
Preto ja ustavične opakujem, že gazda má byť muž, on má rozkazovať a vládnuť. Tým horšie,
keď je naopak. Taký dom nemôže vzrastať a veľadiť sa, kde nieto gazdu…“Ona odišla trochu utíšená, uspokojená, lebo v týchto rečiach vidí, že muž dáva predsa
len jej za pravdu. Naoko ju odsudzuje, karhá, ale v srdci drží predsa len zase s ňou. A to
je pre ňu predsa len zadosťučinenie.Zato Matemu sa už nevyjasnilo čelo. Pred očima mu stojí celá neresť, ktorá sa mu
rozrástla v dome, a teraz už sa strojí zaujať i samé základy a rozvrátiť ho. Nemôže
nevidieť, že s nevestou vtiahla do domu. Predtým bol sklad a pokoj, bez tresku a zmätku
poťahoval každý k spoločnému cieľu. Držali tuho sťa na reťazi ohnivá. A teraz?On hneď za horúca pobadal a snažil sa vyhodiť, čo sa mu zdalo, že nepristane k celku.
Poslal do služby najprv jednu dievku a potom druhú.„Nech sa učia, ako svet beží,“ vysvetľoval žene. „Nech privyknú na cudzotu a nadovšetko:
nech sa naučia slúchať cudzích ľudí. To im bude na osoh…“A Jera pristala i na to, ako na všetko, čo on uznal za dobré.Myslel, že keď bude menej ženských, bude i nepokoja menej. Ostala len svokra a nevesta,
a hľa — ešte im je tesno!A čo, keď rozopra vybúši na povrch, prelomí tú krehkú kôru ohľadov? Darmo tajiť — syn je
už nie, čo býval. Stará úprimnosť zmizla, vyhýba sa otcovi, materi; čosi varí v sebe. Pri
robote sa neraz zamyslí, odpovedá roztržite. Vidno, prechováva myšlienky, ktoré drží
výlučne pre seba. Či ostane dlho na tomto váhaní? Či nepodľahne konečne tomu, čo mu šepoce
žena, ktorú ľúbi, mater jeho dietok?I pri obede bol zamyslený, ako i ostatní. Každý sa uzavrel sám do seba a oddal sa svojim
myšlienkam.Po obede Mate sadol na múrik pred domom, do chládku, a oči mu blúdia po okolí. Popod
jeho dvor belie sa chodník, ktorý sa spúšťa svahom do údolia. Odtiaľ zas dvíha sa hadovite
hore kopcom do mesta, kde sa náhle tratí v tôni, ktorú na ostrom letnom slnci hádžu prvé
domy, akoby prilepené k proťajšej stráni. Stráň leží pred ním rozostretá ako na dlani.
Podstavy a kamenné ohrady, ktorými je rozdelená na záhony a hriadky, belejú sa tuho v
oslepujúcej žiari. V týchto štvorcoch záhonkov, pravidelných a nepravidelných, temnie sa
zelenina pouvädlá alebo postrhávaná. Iba listy kapusty vzdorujú víťazoslávne svojou
šťavnatou zeleňou letnej suchote. Cibuľa počína vädnúť od vrchovca, len kde-tu čo sa ešte
dvíha kdektorá rúra so šedou kystkou. Nad nejedným múrikom kloní sa figovník so svojimi
skrivenými konármi. Inde zas utkvela osamelá oliva a dumá smutne nad týmto letným
suchoparom. Tíšina naokolo, ani lístok sa nehýbe na konári. Meštrál[19]poťahuje síce od mora ako každé poludnie, lenže tento kút mu je z cesty. Šumí
tam hore na Graboviku v korunách česmín a večne hučiacich borov. Iba cvrčky čo vyhúdajú
večnú svoju pieseň, keď jeden zunuje, druhé dva ju pochytia s novou silou. Zapiští stehlík,
alebo hvizdne drozd stúlený kdesi hlboko v kroví — no zamĺkne zaraz, sťaby sa bál rušiť
prírodu v poludňajších driemotách. Z pitvora sa ozývajú šuchotné kroky starej Jery, ktorá
ani po obede nemá sna, lež sa večne tmolí a čosi šuká po dome; zo synovej izby dolieha
otvoreným oblokom hlboké odmerané chrápanie…„A zmestiť sa musíme, druhej pomoci nieto,“ dumá Mate, púšťajúc modré dymy zo svojej
krátkej fajočky. „A koľko jesto, bože môj, miesta na tomto svete! Kto by ho premeral a
obsiahol svojim okom!“ A inštinktom bývalého mornára spúšťa pohľad dolu dolinou, tadolu,
kde medzi dvoma bralami modrie sa kus mora v tichej zátoke. „Nemá konca ani kraja — len
koľko je mora, čo je medzi naším krajom a Itáliou. A predsa sa nemôžeme pomestiť. Ako je to
— ako?“Po večeri zas vysadol na múrik a dumá. Ivan ešte sedí za stolom a pozerá na zem. Tvár je
nespokojná ako u človeka, ktorý je v nesnádzi a nevie z nej nájsť východu. Nerád by naraziť
ani sem, ani tam… Nuž nenie on z toho tvrdého dreva ako otec: nie je stvorený vynájsť a
prevádzať smelé podniky. Človek je on všedný, ktorý sa bude večne motať v obvyklom kruhu,
po vychodených koľajach, bez veľkého lámania hlavy, ktorú mu druhí beztak ustavične kálajú…Žena, upratujúc misy zo stola, pozrela naň významne niekoľko ráz. Chcela tým povedať
čajsi: ,No, čo kvačíš, človeče, pohni sa už raz…‘ On cíti silu pohľadu, trnie mu celá
bytosť pod ním — no nemožno sa vzchopiť. Akoby na ňom ťažilo hrozné bremä. Jera badá, že sa
čosi varí medzi mladými, naschvál sa kutí okolo stola, aby sa nemohli dohovoriť. Možno, ani
netuší, ako jej je syn povďačný za toto prekážanie.„Ach, bože pomozi!“[20]vzdychla konečne Barica, držiac malého Ivicu[21]na lone. Hlávku oprel o ňadrá materine a okolo ústok poletuje mu anjelský
úsmev. „Pomozi a neopúšťaj nás, biedne siroty…“Jera sa uškrnula zlobne, pletúc pančuchu, aké pletávajú tu ženy z domácej vlny: robota,
ktorou ona opovrhuje ináč, lebo uberá mnoho času a nevypláca sa.Ivan sa konečne vzchopil, vyťahujúc sa, založiac ruky do tyla a ohnúc sa v kríži.
Medzitým hľadí nežným okom nadol, kde sedí mladá žena s deckom na lone. Hľa, jeho svet,
jeho poklad, jeho všetko! No vtom sa stretol s pohľadom ženy, v ktorom nieto nežnosti, ale
tvrdá výčitka. Vzdychol tajne, odvrátil sa a pobral sa k múriku, na ktorom sedí otec.Mate je pohrúžený v dumách, hľadiac do kraja, obliateho svetlom mesiaca, aký sa môže
zaskvieť iba na dalmatínskom nebi. Hviezdy veselo trblietajú a mliečna cesta tiahne sa
mohutným pásom sťa šedá stuha po tmavom úzadí. Zem oddychuje, akoby ustatá pod žihavými
lúčmi slnca. Krovy domov belejú sa skvele, akoby pripadnuté čerstvým snehom. Z mesta od
kríža dolieha spev mládeže, štvorhlasný, padajúc akosi ťažko na dušu svojimi tiahlymi
tónmi, ktoré sa prelievajú v povetrí a padajú tupou ozvenou ta kdesi do údolia. Spevu na
odvetu zavznela pieseň odkiaľsi z poľa, tiež tak tiahla, smutná, ako všetky piesne tohto
ľudu. Tu i tu sa ozve ostrý rehot mulíc, alebo brutálne trúbenie osla, priviazaného dakde k
hŕbe prútia o kolík.Ivan sa spustil na múrik k otcovi, ktorému sa rozlieva po tvári plné svetlo mesiaca,
dávajúc jej výrazu povzneseného, vyrážajúc ešte ostrejšie na nej každú črtu. Ohnutý nos
Mateho, charakteristický nos rodu bercovského, dodáva jeho tvári niečo energického,
mocného.Otec sa pohol a jeho oko uprelo sa na syna. Pobadal zaraz nepokoj, rozochvenosť pri ňom.
,I on sa trápi,‘ usúdil Mate, ,má mi čosi povedať; iste čosi neveselého…‘ S očakávaním
hľadí na syna, akoby chcel povedať: ,No nechže bude, čo má byť…‘„Ćaće,[22]ja som všakovak rozmýšľal v svojej hlave… Viete, že Bepo[23]Lukrin zase poslal desať lír z Ameriky. Od troch rokov vyše dvesto. A píše, že
mu ich ešte ostalo.“„A Bepo!“ zvolal Mate s akýmsi obľahčením. Vydýchol si, lebo vidí, že sa ide viesť
rozhovor o veciach každodenných. „Teší ma. Konečne by doma zaháľal a nevymotal by sa z
dlhov. Takto, ako vidím, ide sa vysekať, a o rok o dva budeme mať o súceho človeka viac.“„Veru, ťažko sa pohnúť u nás,“ pokračuje Ivan s akousi schválnosťou. „Zem nedáva — čo sa
urodí — to zas ide navnivoč. Len na vinice aké choroby padli neslýchané! I polievaj, i maž
i posýpaj, i čisti, a úroda čím ďalej, tým menšia. Horšie z roka na rok.“„To ti je tak,“ odpovedá otec: „čím je ktorá rastlina užitočnejšia, tým viac chorôb na
ňu letí. I na ľudí prišli nové choroby, o ktorých nebolo prvej chyrovať. Prečo? Lebo i
ľudia sú čím diaľ jemnejší. No zato sa nemôžeme my žalovať. Urodí sa menej, to je pravda,
ale zato nenakazia celé pivnice, ako za starodávna. I s cenami sa dá ešte vyjsť ako-tak,
hoci sú i menšie. Nuž ani v dnešných časoch neumrie súci človek od hladu.“Mate ani netuší, aké to posekal konáre pod synovou nohou. Na strome svojho predsavzatia
ostal takrečeno v povetrí, bez opory. Začal sa klátiť, otáľať — no pohľad mu padol na
Baricu, prišli mu na um jej výčitky, badurkanie, plač a vzdychy. Vzmužil sa znovu.„A ja by, ćaće, chcel tiež ísť — pozrieť, čo je to tam, v tej Amerike.“Vydýchol — odvalila sa mu veľká ťarcha zo srdca. Sám sa teraz diví, kde sa vzalo v ňom
toľko odvahy.„Ty!“ zvolal Mate, vytiahnuc fajočku z úst a vytriešťajúc oči naň. „Odkiaľ si to zobral,
môj synko?“ A pokrútil hlavou od divu. Pozrie naň ukradomky tu i tu, akoby v neistote, či
je to ozaj ten jeho Ivan, o ktorom často myslieval, že pretúrska krv v ňom zvodnatela.
Videl ho od detstva vždy takého nepatrného, malého, až sa tratil svojou prostrednosťou
medzi druhými mládencami. Vie, že by sa nebol hádam ani oženil, keby ho nebola zaputnala
Barica. No ona, ctižiadostivá, podnikavá, hodila oko na nepatrného Ivana, lebo bol z domu
pretúrovského, kde je všetkého nadostač. „Čo mi hovoríš! Svojej smrti by sa bol skôr nazdal
ako tomu!“„A vidíte, ćaće, idú i druhí, čo tiež nikda nepomysleli. Každý hľadí, kde mu bude
ľahšie. Prečo by reku nie i ja…“„Ale to je rozdiel: ty a druhí!“ zvolal Mate. „Nemajú čo jesť, nemajú na čom robiť,
alebo ich jesto v dome vyše práva: tí nech idú, nech oprobujú. No ty, jedinák — dnes-zajtra
gazda! Ako zanecháš tu svoje mozole, mozole svojho otca? Naverímboha, nič po nič, do vetra…
Nie, synko, tvoja Amerika je tu, musí byť tu…“Ivan nemá už čo nadhodiť. Čo vedel, vyriekol a teraz ho zaujal hnev nad vlastnou
malomocou, slabosťou. Cíti, že je pod vyššou mocou, darmo sa mu hádzať, trhať: vyššia moc
drží ho tuho, neúprosne.„A vy ste za mladi tiež boli po svete. Tiež ste chceli probovať,“ riekol akosi nasilu a
hneď strnul od strachu, čo sa to opovážil povedať otcovi.Starý sa len usmial opovržlive, hnev synov ho neurazil, ani sa ho nedotkol.„So mnou — to bola druhá vec,“ odpovedá hlasom pokojným. Ja som musel, lebo otec
nevystavil dom a nenasadil viníc, koľko by bolo nám trom bratom nadostač. A potom, keď som
šiel z domu, na to tiež nezabúdaj — nemal som ani ženy ani deti. Ja som bol slobodný ako
vták: ale i v tej slobode mi vždy stálo pred očima, vidíš, toto údolie, ten chatrný domec:
ustavične žila vo mne nádej, že po bludárení zasadnem ja tu, zapustím korene, zabezpečím
seba a moje deti, aby neboli prinútené blúdiť po cudzom svete, ako som bol prinútený ja.
Ten cieľ som azda len dosiahol — od teba závisí, či budeš môcť udržať a zveľadiť svoje
dedičstvo a rozmnožiť ho pre svoje potomstvo. To je tvoja Amerika. Držať sa motyky,
vychovávať deti za dobrých, statočných težakov. Lebo kto ich bude viesť a naúčať, keď im
otec bude za horami? Kto ti bude spravovať ženu, ktorú i ty sám ledvým činom môžeš udržať
na vôdzke? Nie, ani hovoriť o tom,“ pretrhol sa Mate v svojom horlení. Videl syna
premoženého, uhneteného pomermi, pritisnutého dôvodmi otca, a prebudila sa v ňom sústrasť.
„Ja sa neprotivím nikdy veci rozumnej,“ doložil, ako na vysvetlenie svojho rozhorlenia. „No
táto ti, synko, nemá ani hlavy ani päty. Najlepšie ju zahrabať na večné veky. Miesto do
Ameriky pôjdeme my zajtra pozrieť pod Kopičiu hlavu, čo robí peronospóra,“[24]doložil už s úsmevom.Ivan nahliadol, že podľahol. Kde by on, úbohý, s otcom — s tým človekom, ktorého sa
najväčšmi bál od malička! Sklonil hlavu, obťaženú starosťami a menovite hlavnou starosťou:
ako vydá počet z dnešnej zrážky pred Baricou? Ako sa jej predstaví; jej, ktorá mu jednostaj
letí k hlave, že je sluha, horší od sluhu v tomto dome.Otec vidí dobre jeho trapy; tuší, čo sa to deje i čia je náuka. Umienil si, že pristúpi
k veci. ,Keď sme raz v takom tanci,‘ myslí si, ,dotancujeme ho do konca.‘„Teraz mi povedz, Ivan, ako si ty prišiel na takú myšlienku,“ ozval sa po chvíli. „Také
myšlienky sa nerodia v tvojej hlave. Ty sám pochopuješ, že sa nemáme čo báť ani hladu ani
biedy. I najeme sa, i napijeme, i zvýši nám na predaj. Odkiaľ teda pochodí ten tvoj
úmysel?“Syn nemôže slova prehovoriť. Pod otcovým pohľadom cíti, akoby bol vystavený na pranier.
Zdá sa mu, že to živé, prenikavé oko vidí do hlboka, do záhybov srdca, a číta v nich všetku
tú biedu, pod ktorou sa zmieta od toľkých čias; že meria celú malomoc, poddajnosť, slabosť,
pre ktorú sa stal hračkou ctižiadostivej ženy.Starý cíti, v čom je jeho syn, chápe úplne jeho stav a hľadí naň opovržlive.„Ty mlčíš, a máš pravdu. Načo hovoriť? Viem i tak všetko — možno viac, než sa ty
nazdávaš. Teba vyháňa z domu nezmestnosť ženská. Viem ja to. Neprajnosť, nežičlivosť, čo
nežičí sebe ani druhým; čo ráta každú lyžicu, čo nosíš k ústam. Hriech, ktorého u nás
dosiaľ nebývalo, ktorý sa vkradol do domu a chcel by v ňom rozrastať. Ona ťa prehovára,
hudie, napráva — viem ja dobre, tvoja žena!“Ivan sklonil ešte hlbšie hlavu. Prísne reči otcove dopadajú na ňu sťa kladivo. Hučí mu v
nej a šumí sťa pod vodopádom — cíti slabosť a cíti faloš, ktorá otrávila úprimný pomer k
otcovi. Na čelo mu vystúpili krupaje potu a tvár mu horí od hanby.„Čo klopíš oči a ovesuješ hlavu?“ horlí otec už v hneve nad takýmto výjavom, nad ktorým
sa sám počína hanbiť. „Ja sám sa hanbím, keď ťa vidím takto! Hore hlavu! Pozeraj každému
smelo do očí. Bojuj odhodlane proti hriechu a-a,“ Ivan podvihol hlavu, pozerá naľakane, čo
to ešte vyjde. „Vytiahni sa spod cudzieho jarma a buď sám sebe pánom,“ doložil otec s
dôrazom. „Ženy neslobodno slúchať vo všetkom. A menovite keď ich zaujme nenávisť…“„Ja, ćaće, neslúcham ženy!“ ozval sa Ivan urazený a spolu šťastný, že sa mal nad čím
uraziť. „Mne žena neradila a neradí. Ale viete sami: mať ju prenasleduje.“„To je pravda,“ prisvedčil Mate. „Zato som ju i pokarhal.“Ivana to posmelilo.„Ja som už zunoval toto večné hryzovisko!“ vykríkol odrazu a pocítil, že mu padá ťarcha
zo srdca, ktorá ho dusila od toľkých čias. „Čo ti osoží, že sa môžeš najesť a napiť do
sýtosti, keď ti duch neodpočinie? A ako ti odpočinie, keď vidíš, počúvaš, čo sa robí medzi
nimi? A keď by si sa chcel potešiť, príde jedna, príde druhá, rozbíjajú ti hlavu ustavične
žalobami a ponosami. Ako by sa nezunovalo? Ako by sa ti nezažiadalo pokoja, hoc i ďaleko od
svojich?“„Á,“ zvolal otec spokojne, s istou útechou, že čuje už raz úprimné slovo a rozumné, „na
dobrej sme ceste, neboj sa! Vidím i ja, že nejdeme dobre. Tu treba, synko, naprávať. Zlo
vytrhnúť i s koreňom — bez milosti! Ale náprava nám nemôže prísť z Ameriky! Nie — ani
zatvárať oči, ani vyhýbať zrážkam, ako sme vyhýbali dosiaľ. Zlo treba chytiť za rohy,
srdnate, junácky. Ženu treba vodiť, naúčať, a ak treba, zavracať. Poblúdi ona ľahko, keď ju
zaslepí nenávisť. Teda do roboty, synko! Ty na jednej strane sa pričiň, ja na druhej:
dobrotky, čo sa dá dobrotky, zlotky tiež, ak bude treba. Ak si ty hotový, tu som i ja. Ak
ty nechceš, alebo si netrúfaš — nuž zase som tu len ja: probujem si poradiť sám. Viem, čo
mám robiť — ja som gazda, ja som otec…“Znelo to už trochu ako hrozba.Úbohý Ivan sa cítil ako medzi dvoma kameňmi. Tu otec a jeho krásne náuky — tam žena,
ktorá sa pritiera, prehovára, mámi a naostatok plače… Stať na kraj — stať na kraj — to je
pekná vec: ale kde je spôsob, kde je možnosť! On teraz vidí jasno, čo sa snuje. Barica by
chcela prevziať opraty a mať si ich nechce dať. Ale čo mu to pomôže, že teraz vidí tak
jasno, keď sa mu pri Barici všetko pomieša, pomúti, a on zas nebude vidieť ničoho, iba
motaninu, hmlu, nesklad a nad všetkým tým jej pohľad, ktorý ho podmaňuje, ochromuje… Stať
na kraj! Ale ako? prevracia v svojej hlave a nemohúc v nej vyvariť nič poriadneho, pozerá
malodušne na otca.„Vidíme, synko, že nie každý je súci na ženenie,“ vraví otec s nádychom výsmechu. „Ženu
treba vodiť — a nejeden miesto viesť ju, dáva sa sám vodiť… Konečne ani to by nebolo
nešťastie — keby len vodila po cestách pravých! Nuž ale žena! Slepý vodí slepého, vraví Písmo.[25]Tak i ty, synko. Uznajme si, čo je pravda — svoji sme…“Ivanovi už nepríde na um, aby sa urazil, alebo odporoval. Slová otcove sú pripravdivé,
nemôže sám odškriepiť.Otec prikryl synovu porážku plášťom súcitu a veľkodušne si jej nevšíma. Doložil už
celkom veselo, dobrodušne:„Teda sme ostali na tom, že do Ameriky nepôjdeš. Čo ty na to?“„Ja pristanem.“„No tak. To sme odbavili, a to je hlavná vec. Ešte sa my nebojíme,“ a okolo úst preletel
mu úsmev, „ani len tých tam v kitli. No, čo ty na to?“Ivan zas stojí v rozpakoch. Otec doložil:„Azda si i ja sám poradím s nimi. Či pristávaš, aby ja sám začal, ako gazda, ako otec?“Ivanovi odľahlo: prisvedčil otcovi ochotne. Seba vytiahol z potýčky, stojí na zdravej
strane. Čo na tom, že sa priznal k svojej malomoci? Priznal sa k nej konečne len pred
otcom. Či by to bola hanba, pred mužom, ktorému v každom mihu, v každom pohybe vyráža sa
odhodlanosť, rozhodnosť. On to sám uriadi najlepšie. Veď je otec, gazda je… No pochytilo ho
trnutie, keď sa otec zodvihol z múrika a pokročil voľným krokom ku dverám. Zatajil sa v ňom
dych, keď ho videl zastať pred Baricou, ktorá sedí pri mesiačku a pradie. Čakala tu na
výsledok porady medzi mužom i svokrom. Strhla sa i ona, keď ho tak znezrady videla pred
sebou.„A kde je mať?“ pýta sa Mate nevesty.„Dnuka budú — možno ľahli…“„Choď, Barica, pozri: ak neľahla, nech príde medzi nás…“„Mohol by i Ivan,“ ozvala sa Barica, pozrúc na Mateho okom tak pokorným, akého Ivan pri
nej ešte nikdy nevidel.„Keby mohol Ivan, bol by zaraz poslal Ivana,“ odpovedá Mate pokojne. „Ale mne záleží na
tom, aby si šla práve ty…“Nevesta sklonila hlavu a nehýbe sa.„Teda nechceš, povedz doprosta, po hrvatsky, a bude koniec veci.“„Oni nehovoria so mnou…“„Povedz, že ju ja volám — iba toľko.“No Barica sa ešte vždy nehýbe. Ivanovi potrháva v kolenách, skočil by, letel by ako
víchor, poslúchol by, len aby sa skončil už raz tento výjav, ktorý ho trápi a naháňa naň
triašku. A medzitým ona sedí nehybne, so stisnutými perami od vzdoru a rozhorčenia.„Barica — ja by sa ťa čosi spýtal!“ začal Mate vždy spokojne ešte. Ivan je vo vytržení,
že otec sa takto mierni. I Barica pozrela naň, prekvapená takýmto tichým tónom. Ona
očakávala, že vypukne búrka. „Spýtal by sa ťa, koho ty chceš vlastne slúchať?“ Nedostanúc
odpovede, pokračoval zase celkom ticho. „Lebo v pretúrovskej rodine bola starodávna obyčaj,
že každý musel niekoho slúchať. A staré dobré obyčaje ani my nezahodíme. Ja, ako gazda a
otec, slúcham svoje povinnosti. Ivan a jeho mať slúchajú mňa, a ty? A či sa azda nazdávaš,
že nemáš nikoho nad sebou?“ Tu sa mu už hlas zatriasol a obočia sa hrozive stiahli. „V tom
páde si sa ty veľmi pomýlila. Dom je môj a všetko je moje: poriadok je u nás raz taký, kto
je v mojom dome, bude slúchať mňa. Pôjdeš zaraz po mater!“Jeden pohľad, a Barica vyrozumela, že sa dejú veci osudné. Ak neslúchne, kto môže
predvídať, čo sa s ňou stane? Narážka, že dom je jeho, je aspoň jasná. Prišlo jej na um,
len tak letkom, tých dvoje červíkov. Ak ona musí odísť z domu, odídu i oni, a čo bude z
nich potom? A ak ostanú tu, musí sa s nimi lúčiť. Ani nemala odvahy domyslieť. Zodvihla sa
a otvorila dvere na svokrinej izbe. O chvíľu vošli obe do pitvora.„Mater dobre počuli, že ich voláte, a čakali,“ preriekla Barica a hlas sa jej triasol
rozhorčením.„Ah — čakala, či sa jej prihovoríš?“ preriekol Mate hlasom láskavým. „Či je tak, stará?
A teraz je všetko v poriadku. Nepôjdeme na odpočinok s hnevom v srdci. Pozhovárame sa,
svorne a znášanlive a zaspíme spokojnejšie. Či je tak, stará?“„Ja som sa nikdy neprotivila. Vieš najlepšie, aká som bývala, či bolo kedy čo medzi
nami…“„Ja ani nehovorím, že bolo kedy čo medzi nami,“ odpovedá Mate veselo a priateľsky. „Ak
čo bolo, to nepatrí sem, to sme vybavili už dávno… Ale ja o tom chcem raz prehovoriť, čo je
medzi vami dvoma. Takto už ďalej byť nemôže, ani nesmie. Ja, že vy to samy medzi sebou
odbavíte: preto som mlčal, čakal, úfal sa. Ale vidím, že vám to akosi nejde. Čo robiť?
Musím sa ja zamiešať medzi ženské, a vidí boh i svet, že nie vďačne — ale z prinútenosti.
Nuž ale s pomocou božou vybavíme i to v láske a svornosti.“Pozrel na ženu a na nevestu. Stoja pred ním ako obžalované, odvrátená jedna od druhej. V
Barici vrie, rumeň jej horí na líci, že sa musela prvá ponížiť. Horí jej v oku čudný plameň
odhodlanosti, že sa viac ponižovať nedá. Mate hľadí na ne a úsmev mu pohráva okolo úst, keď
si pomyslí, že medzi týmito má zavládnuť láska a svornosť. I akoby bola v ňom pochybnosť,
ako sa skončí tento výstup.„Vy ste odkázané jedna na druhú, celý deň ste spolu v dome, vo vašich rukách je všetko,
čo sa zhonobilo a zgazdovalo. Rozvážte si dobre, aké to bude šafárenie, keď sa vy budete
hrýzť medzi sebou. Ako bude dom rásť a prekvitať, ak vy, čo ho spravujete, nebudete nažívať
v svornosti a láske? Tak veru musí všetko navnivoč sa obrátiť, čo sme my v poli našimi
mozoľmi nadobudli. Lenže ani Ivan, ani ja nedáme si rozptyľovať, čo sme zhromaždili
horko-ťažko. To už nie! Radšej by sme zverili dom druhým rukám, ako vidieť takéto
gazdovstvo. A či sa nazdávate, že by sme to nemohli?“ A Mate pozerá prísne na Jeru, ktorá
už-už strojila sa mu skočiť do reči a teraz pod touto hrozbou stojí zarazená. „Nevyzeralo
by to pekne, keby musela prísť cudzia ženská za gazdinú, kde sú dve gazdiné: ale radšej
nech sa svet smeje, ako aby sme mali hľadieť na skazu nášho domu. Či ste si len pomysleli
kedy vy, svokra a nevesta: akým príkladom predchodíte nevinné deti? Ony v útlom veku hľadia
na vás, všetko si zachovajú, čo vy robíte, čo vy hovoríte: aké to náuky budú čerpať od vás?
Čo to bude s nimi, keď odrastú, keď sa budú mať v dome pomestiť, jeden druhému ustupovať:
keď budú mať otrávenú dušu vašou nenávisťou, zvadou a nezmestnosťou. Či neustrniete aspoň
nad nimi keď už druhé nič sa vás netýka?“Jera začala vzdychať. Narážka na deti dotkla sa jej srdca. I nevesta sklonila hlavu a
hruď sa jej mocne vlní. A keď pozrela na starého, v očiach jej zaihrala slza povďačnosti.
Vycítila z jeho rečí, z výrazu jeho tváre všetku lásku, čo prechováva k jej deťom; on, o
ktorom vždy myslela, že na jej deti nikdy nemyslí.Sám Mate, keď skončil, bol dojatý; miesto toho, aby bol hromžil, odmäkla mu odvaha a v
srdci zavládli city nežnejšie.„Podajte si ruku a pomerte sa,“ dokončil ticho, hlasom, v ktorom zachvievalo
rozochvenie. „Zabudnite, čo bolo a počnite už raz život nový. Pokoj boží nech zavládne v
tomto dome: pokoj i veselosť a úprimnosť. Podajte si ruku, ak chcete, aby sme boli všetci
šťastní a spokojní…“Ivan hľadí na svoju ženu a diví sa, ako jej tvár prijala výraz miloty a nežnosti. Srdce
sa mu pohlo nad týmto novým obrazom, zdalo sa mu, že Barica nebola nikdy taká pekná. Mate
tiež s úľubou pozerá na ňu a myslí si: ,Dobrá je, srdca dobrého. Prístupná lepším hnutiam.
Keby ju mal kto viesť…‘ No tu preletel mu tieň po čele — pri ňom stojí jeho Ivan v celej
svojej malomoci, nemý svedok tohto výstupu. ,Ba či sa kedy vzchopí, strasie tejto
slabosti…‘No nemal kedy zaoberať sa synom, lebo z nevesty pohľad sa mu zviezol na Jeru. Ani ona
nemohla sa ubrániť dojatosti, to je pravda, ale nebadať na nej hotovosti k zmiereniu. Mate
hľadí na ňu prísne, a pod váhou toho pohľadu ona klopí oči a stíska pery.Barici neušlo, že Mate je na jej strane. Zmocnilo sa jej radostné rozochvenie, lebo i
muž ožíva pod jej zmierlivou náladou. Už sa obrátila k starej, že jej podá ruku, keď ju
Mate chytil za ňu a zadržal ju.„Vidím tvoju ochotu, Barica — ďakujem ti,“ prehovoril starý láskave. „Ty si sa prvej
prihovorila materi — teraz je na nej rad, nech i ona popustí.“ Z čiernych očí Barice
poliala ho celá žiara povďačnosti. Jera sa zľakla, že ide prehrať a na nej zhrmí hnev
mužov.„Prečo by sa nepomerila,“ prehovorila cez zuby. „Ani som sa nehnevala. Ja som len
chcela, aby bolo všetko, ako boh prikázal, a nech sa plní jeho vôľa.“A podali si ruku nevesta a svokra. Mate schválne prehliadol, že stará podľahla len
krajnej nutnosti, zmierenie je teda len naoko. ,I to je čosi,‘ uspokojuje sa, ,teraz z
prisilenosti, druhý raz bude z ochoty…‘„No tak — koľko bolo treba rečí!“ zvolal veselo. „Nebozkali ste sa — no ale dnes dajme
pokoj.“„Ešte to by chybelo!“ durdí sa Jera.„Teraz je hneď inakšie v dome!“ zvolal Mate. „Hneď sa to veselšie bude spať. Len si ho
teraz už hľaďte, toho svätého pokoja. Vidíte, ako sa ťažko nadobúda.“ Zrazu, ako by mu čosi
prišlo na um, zvolal: „A či viete, že je na dnes týždeň fiera?“[26]„Veru,“ zvolala Jera, „prišla chytro. Ale nebude veselá. Indy koľko sveta bývalo!“„Nám musí byť veselá,“ zvolal Mate. „Mohlo by sa dievkam písať, nech prídu…“Jere zajasali oči; muž uhádol, čo jej chybí. Vidí zas Matiju i Katicu, hoc len na
dva-tri dni, kým minie hostina. Pozrela naň vo vytržení.„Nech píše Barica!“ zvolala Jera v zabudnutí, a na tvári jej rozlial sa rumenec od
hanby, že nevestu pomenovala po mene.„Vďačne, máme moja!“ odpovedá Barica.„Tak dobre — na tom sme ostali,“ pristal Mate. „A teraz dobrá noc — pozde je.“On odišiel popredku, a keď sa za ním poberala Jera, pocítila odrazu, že ju držia okolo
hrdla a na tvár jej padá bozk veselý a čujný. Okriala pod ním aspoň na okamih; čo bolo
okolo srdca trpkého, chladného, rozplynulo sa.„To ja na dôvažok, máme moja, a na dobrú noc.“„Nech ti boh odplatí, dievka moja,“ zvolala stará a na oku zaskvela sa slza. Vrátiac jej
bozk na ústa, doložila: „Dobrá noc i tebe, a boh na pomoc!“[1]Grabovik— miestny názov v Selciach, blízko dvora Na
sela[2]Franić— chorvátska forma mena František. Podobne je to aj
pri ďalších menách.[3]Mate— Matej[4]bóra— i bura, silný severovýchodný vietor na Jadrane[5]česmína— v bračskom nárečí druh dubu (Auereus ilex)[6]paron— (z tal.) majiteľ (lode)[7]trabakul— (z tal.) nákladná viacplachtová (zväčša
dvojplachtová) loď[8]Rjeka— prístavné mesto v Juhoslávii na brehu zálivu Kvarner
v Jadranskom mori[9]šor Nade— (z tal.) pán Nadalin (z lat. Natalis) Božić[10]„Moskovija“— (chorv.) Rusko[11]Reparata— meno katolíckej svätice, ktorá bola patrónkou
kostola v obci blízko Seliec[12]Matka Božia od Carmena— Matka Božia z Mont Carmelu v
Palestíne, uctievaná na ostrovoch Brač i Hvar. Carmen je ľudovou zámenou názvu
Carmel.[13]Luka— Lukáš[14]Jera— Jeronyma[15]Matija— Matilda[16]Barica— Barbara[17]máme— (chorv.) mama, oslovenie matky[18]ćerće— (chorv.) oslovenie dcéry i láskavé oslovenie
ženy[19]meštrál— (z tal.) severozápadný vietor, vietor od
mora[20]pomozi— (chorv.) pomôž[21]Ivica— zdrobnenina mena Ivan[22]Ćaće— (chorv.) oslovenie otca[23]Bepo— Jozef[24]peronospóra— hubovitá choroba rastlín, najmä viniča[25]Slepý vodí slepého, vraví Písmo— biblické podobenstvo (Matúš
XV, 14 a n.)[26]fiera— (z tal.) cirkevná slávnosť, hody
|
Kukucin_Dom-v-strani.html.txt
|
1„Zuza, čo sa tak pomaly vlečieš?“Mladé dievča, ktorému tieto slová platili, nič neodvetilo, len zrýchlilo krok, až
dostihlo dvojkolesovú rozvŕzganú káru, ťahanú veľkým čiernym, huňatým psom. Popri ňom
kráčal Mišo Mikula a pomáhal mu ťahať za tlstý, cez plece prevesený motúz. Za károu,
rozličnou batožinou naloženou, kráčala jeho žena, sklonená, bez slova pozerajúc na prašnú
cestu, vinúcu sa dolu vŕškom k dedine, roztratenej v neveľkej kotline; kráčala so sklopeným
zrakom, nepozorujúc krásu okolia. Zato dcéra Zuzka všímala si jej tým viac. Jej tmavé oči
bystro behali po zelenom poli, po vŕškoch, obtáčajúcich zo všetkých strán dedinku, ku
ktorej sa práve poberali. Kráčala už teraz zároveň s rodičmi, pridržujúc ľavou rukou káru.
Chvíľami podniesla ohorenú a až po lakeť obnaženú ruku k očiam, chrániac ich tak proti
bleskom zapadajúceho slnka. Jeho posledné lúče padali na vŕšok, pod ktorým beleli sa
čistunké domčeky mrázovské, všetky kryté slamenými strechami. Z komínov vystupoval modrastý
dym a stlal sa ponad dolinku, napomáhajúc v nej nastávajúci súmrak. Na tvári Zuzkinej,
slnkom do barnava opálenej, zjavil sa pri zbadaní toho obrazu radostný úsmev. Jej plné
červené pery zostali máličko otvorené, odhaliac dva rady drobných bielych zúbkov. Krátka
sukienka a modrá zástera, na boku vypätá, opálali sa okolo zaprášených bosých nožiek.,Či ma poznajú doma?‘ dumala Zuzka, kráčajúc, rukou o rebrinu opretá, s málovravnými
rodičmi. ,A ako asi vyzerá naša chalupa? Nebol by div, keby bola spadla za tie dva roky, čo
sme neboli doma… Ba ozaj, čo povie Samko, keď ma zase uvidí? Oh — ten sa už iste oženil…‘
rozmýšľala ďalej, a mimovoľne sklonila hlavu, ,oženil sa a na mňa si viac ani nezmyslel — —
a predsa kedysi povedal, že by ma rád…‘Zasmiala sa potuteľne a hrdo vztýčila hlavu. Jej oči divno sa zaleskli. ,Nech!‘ hodila
hlávkou, zahalenou v kartúnový, neveľmi čistý ručník. ,Čo ma po ňom! Nie je ani trochu
pekný: taký malý, nahrbený a dlhé vlasy. Ten lajdák Ištván je inakší!…‘„Čo sa vždy smeješ, Zuzka?“ — spýtala sa jej matka, podvihnúc k nej tvár, tienenú
červenkastou šatkou. Bola to tvár samá vráska, s nízkym čelom a širokými ústami, hoci
nemala ešte viac než štyridsať rokov. No vyzerala oveľa staršia v ušpinených šatách,
nedbalo visiacich na jej chudom tele.„A nič, mamička. Len tak mi čosi prišlo,“ odvetila Zuzka stručne; „som rada, že prídeme
dnes na noc do svojho, a že si trochu odpočinieme.“„No veď!“ prisviedčal Mikula už teraz mäkším hlasom a pošinul si obšúchaný klobúk na
ľavé ucho. — „Hneď zajtra pôjdem nakúpiť javoria a budeme robiť riad. Na žatvy pôjdeme zas
dolu na Pešť.“„Ja by som myslela, aby sme išli preč až na jeseň,“ hovorila Mikulová, „dosť sa natúlame
od roka do roka po svete, až to človeka už počína mrzieť. Ja by som radšej zostala navždy
doma!“ riekla živšie a usmejúc sa mdlo, zahľadela sa na dedinku.„Doma! A kde? Snáď v tej roztrhanej búde?“ rozhorlil sa Mikula. „Čochvíľa zrúti sa ti
ostatný došok na hlavu, ak ešte aký zostal. Ani okna dobrého, ani dvier — no nič!“„Dobrá bola tá chalupa, starý, dobrá!“ — vzdychla žena; „škoda ju bolo nechať tak
zapustnúť a dvor trávou zarásť. Keby nie tej nešťastnej myšlienky, ísť do sveta, mohlo nám
v nej byť ani v teplom hniezde!“„A — čo! Ja som doma, kde prídem; však každý kúsok zeme je boží. Už som zvykol na túto
káru, a ťažko by mi bolo sedieť na jednom mieste. A, chvalabohu, vyživíme sa i takto
poriadne; aj teraz máme pár groší usporených.“„A veď by ste vy, mamička, mohli doma ostať, a ja s tatíčkom by som išla do sveta,“
ohlásila sa Zuzka, ktorá až doteraz mlčky naslúchala rozhovoru rodičov a začínala rozumieť
túžbe matkinej po tichom domove. „Ja som mladá, urobila by som aj za vás, a vy by ste si
odpočinuli…“„Čo by som si počala bez vás?“ hovorila smutne, „bolo by mi clivo za vami, a ešte by som
sa sama pustila do sveta…“Mikulová utíchla a sklonila hlavu, v ktorej mihali sa rozpomienky na minulosť. Už od
dvanástich rokov vracajú sa raz-dva do roka touto cestou do dedinky Mrázovce zo svojich
potuliek ,svetom‘. Pobudnú dva-tri týždne v malej svojej chalupe, za ten čas nastrúhajú
varešiek, napletú opálok, a keď začne sa Mikulovi a dcére cnieť za ,svetom‘, pustia sa s
výrobkami svojich rúk do ďalekého kraja. Už viac ráz prešli tak Rakúsko; — ba chodia aj
dolu za Pešť, k Tise. Pred šestnástimi rokmi prisťahovali sa do Mrázoviec z Považia, kúpili
si od obce kúsok pasienka a vystavili si — ako Cigáni — za dedinou malú chalupu. Prečo sa
vysťahovali z niekdajšieho bydla, odkiaľ sú, nikto neznal. Mrázovčania chovali sa k nim
sprvu pekne, blížili sa im — zo zvedavosti. Ale s málovravným Mikulom a jeho tichou ženou
nebolo žiadnych stykov. Zato prenasledovali ich posmechom; a keď o pár rokov Mikulovci
počali svetáriť, mienka spoluobyvateľov stala sa im veľmi neprajnou. Obzvlášť odkedy počala
preskakovať povesť, že Mikula kedysi túlal sa s komediantmi. Už to dostačilo, aby sa
Mrázovčanom objavili v divnom svetle. Bohzná, čo to za ľudia, keď nežijú ako iní doma, ale
túlajú sa svetom za neistým chlebom, a bohzná, aké ,vedmá‘ a bosoráctva naučili sa pri
komediantoch! Preto, keď sa Mikulovci na čas vysťahovali do sveta s károu a psom, nikto by
sa nebol za nič zblížil k slabo zamknutej chalupe. Mikula so Zuzkou smiali sa predsudkom
dedinčanov, ktoré voči nim prechovávali; ale Mikulová niesla to veľmi ťažko, a časom stala
sa ešte zádumčivejšou. Ale čo by aj boli doma robili? Statku nemali ani chvosta, ani rolky,
a vo svete predsa vyrobil sa groš. Žili skromne; Mikula časom nedoprial si ani pálenky,
zhŕňajúc grajciare do hodného vymasteného mieška. Ten miešok nosil na hrdle uviazaný, a
jeho žena zase opatrovala kľúč od chalupy. Jeho povzbudzoval miešok k ďalšiemu svetáreniu a
v nej kľúč budil ustavičnú túžbu po domove.Medzitým už došli k prvým domcom mrázovským. Z dedinskej veže zaznel vážne zvon. Mikula
rýchle sňal klobúk, jeho žena zopäla ruky, šeptajúc modlitbu. I Zuzka zvážnela. Všetkým sa
zdalo, akoby zvuk zvona hovoril k nim hlasom dobrého priateľa. Samého Mikulu, ináče
neprístupného, ovanuli príjemné pocity. — V dedine bolo živo: ľudia vracali sa z poľa
domov, i pastieri priháňali statok z paše. Malé deti, boso, v krátkych košieľkach, behali s
výskotom po prašnej ceste a hádzali prach jedno po druhom. Zuzka zvedavo hľadela na známe
domky — zvlášť zostrila sa jej pozornosť pri veľkom dome, nachádzajúcom sa pri obecnej
studni, z komína ktorého vystupoval dym. Vráta boli otvorené — na dvore stálo hospodárske
náradie; ktosi tam vypriahal pár sivých volkov, a nôtiac si pritom akúsi piesenku, odvádzal
ich do stajne. Zuzka zastala na okamih a zahľadela sa naňho, ale vo večernom súmraku ho
nemohla poznať. ,To je iste Samo,‘ pomyslela si, obzerajúc sa ešte na dom, ,alebo to bude
nejaký paholok; Samo, ak je ženatý, by si nespieval…‘Pri studni stál hlúčok žien a dievčat, naberajúcich vodu do čisto vydrhnutých putieň.
Smiali sa, štebotali, no keď uzreli divný povoz, razom zmĺkli a zostrčili hlavy dovedna,
nedôverčivo obzerajúc si rodinu Mikulovie. „Pozrite, to sú Mikulovci!“ zvolala ktorási z
nich. — „Aha, to tí tuláci!“Mikula nevšimol si poznámky žien, jeho žena vzdychla, neopovážiac sa ani hlavy
pozdvihnúť, Zuzka vzpriamila sa hrdo a usmiala sa. Teraz zabočili do úzkej postrannej
uličky, pomedzi stodoly v humnách postavené. Tu zatáčala sa dedinka okolo hodného vrchu.
Pod ním, ba trochu na jeho svahu, túlila sa chalupa Mikulovie. Bola malá, s dvoma na juh
obrátenými okienkami, s nízkymi dverami a strapatou rozvláčnou strechou, na ktorej mach a
netresk trochu udržovali spráchnivené dosky. Pred oknami bola kedysi záhradka; teraz tam
rástla pŕhľava a bodľačie. Z plota zostali iba dva-tri koly latou spojené a trochu raždia.
Mikula zatiahol káru ku dverám a zastal. Zuzka hneď vybehla k oblokom a odpratala z nich
surovú tehlu, ktorou boli zastavené. Mikulová zažala kúsok sviečky, ktorú snáď schválne
kúpila k tejto chvíľke, a vytiahnuc zo záňadria kľúč, odomkla ťažký zámok na dverách. V
pitvore zapáchalo potuchlinou, bolo v ňom chladno a najväčší neporiadok. Po zemi roztrúsená
slama, v jednom kúte stálo pár otiepok, v druhom stará, črvotočinou prežratá skriňa
„žiglou“ zvaná. Spod nej trčala zodratá metla a sáry starých čižiem. Na ohništi bolo
zložené trochu riadu, panva s odrazenou nohou a hrniec s bielou hlinkou a štetkou, ktorou
nebielilo sa už pár rokov. V izbe tiež nebolo žiadneho náradia, iba z pár dosiek zbitá
posteľ, lavice okolo stien a skriňa, slúžiaca za stôl. Na jednej stene viselo pár džbánkov,
prachom zapadnutých. Celé siete pavučín rozpriadli pilní pavúci po tle ,roštu‘ a ,fogaši‘.
Hneď sa schytili do usporadovania; Zuzka vymietla izbu, vynášala slamu z pitvora pred
dvere, a Mikulová celá oživená zvŕtala sa po izbe a ukladala z káry mužom donášanú batožinu
do skrine. Bol to celý ich majetok: niečo vrchných šiat, bielizne, V mechu dve podhlavnice,
kuchynský riad, pozostávajúci z hrnca, panvy, misy a troch lyžíc. Viacej nepotrebovali; vo
,svete‘ viedli život celkom kočovnícky: kde prišli, hoc i pod holým nebom, uvarili si
trochu jedla, spali často i v poli, alebo v stodole, pod šopou. Za nocľah zriedkakedy
platili — to priečilo sa Mikulovým gazdovským zásadám. Vždy hľadel stroviť čo najmenej,
tvoriac v tom zvláštnu výnimku medzi ,svetármi‘, ktorí väčšinou žijú len ,deň ku dňu‘.
Pilne zhŕňal do koženého mieška, ním odôvodňujúc pred ženou svoju záľubu svetárenia.Po skromnej večeri, pozostávajúcej z chleba, upravili si spoločné lôžko v pitvore na
zemi a uložili sa na odpočinok. Zuzka nemohla usnúť — vstala z lôžka, sadla si na vysoký
prah pitvora a, objímajúc kolená rukami, zahľadela sa do šerej noci. Zamyslela sa o svojom
živote, ktorý strávila zväčša vo svete. Od desiatich rokov, čo môže sa pamätať, chodí s
rodičmi, navracajúc sa len na pár týždňov do tejto chalupy na veľké naliehanie matkino. Tu
necítila sa tak dobre ako vo svete: hoci nikomu tu neublížila, predsa dievčatá bočili od
nej a všetci ľudia akoby ňou opovrhovali. Avšak vo svete ju všade mali radi. Vedela, že ju
prezývajú tuláčkou, ba i ,bohyňou‘, a preto nenatískala sa im. Mimo kostola nechodila
nikde. Iba posledný raz, keď bola doma, zašla na muziku, vyzvaná Samkom, ale zariekla sa
toho: matka Samkova, zato, že on s ňou tancoval, verejne jej nadala, zapovediac jej
,zvádzať‘ syna. Ale on vzdor tomu predsa zastavil sa raz pod ich oblôčky. Zuzka usmiala sa
ešte i teraz, keď si pomyslela, ako sa hnevali dievčatá v dedine, keď sa prezvedelo, že ju
Samko Melanovie, dosť majetný mládenec, a čo viac, samotný gazda, rád vidí. Bolo to síce
len pár dní — — ona odišla s rodičmi do sveta, bez rozlúčenia, odvtedy ho nevidela, a vo
svete, v dojmoch nových a nových, temer zabudla naňho. Len dakedy obnovila sa rozpomienka
naňho, keď matka pripomenula malú chalupu, alebo keď napadlo jej porovnať Štefana so
Samkom. So Štefanom poznala sa v Rakúsach, on tiež ,svetáril‘ — predával kuchynské a
vačkové nože a tak sa ich cesty často a nie čírou náhodou stretali. Zuzke páčil sa driečny
šuhaj, ale viacej ľúbila slobodu, než by sa bola viazala k nemu. To zdedila po otcovi. Bola
nestálej povahy, nesústredenej mysle, ustavične žiadajúc si nové dojmy, nové vzrušenie,
ktorým by sa zaoberala jej myseľ. Matku to často rmútilo, že sa v tom tak veľmi podala na
otca. Kým ona priala si tichý kútik chalupy, teplé ohnisko, zatiaľ otec s dcérou hnali sa
za akýmisi neistými túžbami — —Zuzka v myšlienkach pohrúžená položila hlávku na zopäté ruky a ani nezbadala matku,
ktorá medzitým vstala a priblížila sa k nej. Až keď si sadla povedľa, ustrašeno pozrela na
ňu.„A čo vy nespíte, mamička?“ spýtala sa jej ticho, nechtiac zobudiť otca.„Nechce sa mi spať; som rada, že som doma, a preto nemôžem usnúť. Rozmýšľam si, ako by
nám bolo dobre tu doma, keby tatíčko chceli ostať! Vidíš, Zuzka: svoje je len svoje, a moja
mamička vždy hovorievali, že ten človek je šťastlivý, ktorý v pokoji tam môže umrieť, kde
sa zrodil. Chúďatko, keby boli vedeli, ako to so mnou bude!…“„A dávno už, čo umreli?“ pýtala sa Zuzka, aby čosi riekla.„Veru dávno — hneď ako si sa ty narodila; potom sme sa sem prisťahovali z našej dediny.
Vtedy sme mali v Okružnom pekný statoček aj domec, ale po ich smrti, akoby to všetko na
vietor uhodil. Role pobral žid na dlhy, dom spustol, lebo sme neznali s tvojím tatíčkom
hospodáriť, keď on bol vždy len ,do sveta‘. Tak sme sa sem presťahovali, lebo sme tam
nemali od ľudí pokoja… Mamička už vtedy boli dva roky v zemi: umreli, chudera, od žiaľu,
keď videli, že začína sa na mne vyplňovať tá kliatba…“Mikulová umĺkla a zložila ruky. Zuzkine temné oči zväčšili sa divným úžasom. Nikdy ešte
nevidela svoju matku takú rozžialenú ako po týchto slovách, a ani takú zhovorčivú, čo sa
týkalo jej minulosti.„Veru tak,“ pokračovala Mikulová, zakrývajúc sklonenú tvár rukami. „Oni tuším vedeli,
ako to bude so mnou, a predsa neposlúchla som ich, keď chceli, aby som sa za iného vydala…
Ešte pred smrťou mi povedali: ,Vidíš, dieťa moje, ty nikdy nebudeš mať život pokojný, lebo
tá kliatba starej opustenej matky, ktorú v zúfalstve vyriekla, nikdy nedá ti pokoja.‘ A
mali pravdu: od ich smrti blúdime po svete ako tuláci, nemajúc stáleho miesta, lebo tá
kliatba prešla i na tvojho otca i na teba…“Zuzka striasla sa a prestrašene hľadela na matku, schúlenú na prahu a rozsmútenú
spomienkami.„Poznala si starú Králikovú?“ — opýtala sa zrazu Mikulová, živo podvihnúc zrak k dcére,
a keď tá pokrútila záporne hlavou, pokračovala: „Veď ozaj, zabudla som, že si ty tu
vyrástla. Bola vdovou a bývala v Okružnom hneď blízko nášho domu. Nemala nikoho, iba syna,
Janka, ktorý bol jej pravou rukou, jej podporou. Bol poslušným, poriadnym synom, a bol aj
pekný, veľmi pekný —“Mikulová zastala, nevediac ako pokračovať, a nahla sa stranou do pitvora, naslúchajúc za
chvíľu pravidelnému oddychovaniu spiaceho Mikulu.„Bola som o niečo mladšia ako ty teraz, keď sme sa s ním zasľúbili. On chodieval už
predtým často k nám; moja mamička boli tiež vdovou, ale nám bolo dobre. Janko ma mal rád —
tak rád, že ani žiť nemohol bezo mňa. A iste by sme boli bývali šťastní spolu, keby som
nebola poznala tvojho otca. Prišiel do našej dediny — bohzná odkiaľ — s komediantmi, s
ktorými sa túlal svetom. Dosiaľ neviem, ako sa dostal k nim! Komedianti bavili sa tu za
týždeň, a za ten čas sme sa poznali. A to bolo moje i Jankovo nešťastie. Bola som vždy
veselá, živá, Janko tichý, málovravný, a preto sme sa častejšie nepohodli. Mikula bol taký,
akého som si vždy v mysli predstavovala: veselý, žartovný, ľahký, ľúbiaci tanec a zábavy.
Sotva som ho videla, hneď mi napadlo, že nemám Janka tak rada, a že som ho ani nikdy
opravdive neľúbila. Vyznala som sa mamičke, že ak ma budú zaňho nútiť, utečiem s Mikulom a
s komediantmi. Tá, chudera, plakali — Janko zúfal; ale nemohli si pomôcť. Komedianti
odišli, Mikula zostal u nás, a o tri týždne sme mali svadbu. Janko zmizol… Keď sme išli od
sobáša, stretli sme ľudí, ktorí ho niesli: našli ho vo Váhu utopeného… A jeho matka vtedy
ma prekliala, abych nemala nikdy pokoja, ani ja, ani moje deti; lebo len ja som bola
príčinou jeho smrti, ja vzala som mu ľahkomyseľne život, a ju pripravila o jedinú podporu v
starobe. A jej kliatba sa vyplnila, lebo s týmto na svedomí šťastná som nikdy nemohla byť!
Mamička umreli, ľudia ma nenávideli, a muž, ten nemal chvíle pokoja, až privolila som na
tento život. Keď sme vo svete, žiada sa mi domov, a keď som pár dní tu, už zase rada by som
preč, lebo tie slová, tie mi ustavične hučia v ušiach.“Mikulová zastrela tvár rukami a pustila sa do kŕčovitého plaču. Zuzka ju objala a
pritúlila sa úzko k nej. Až teraz si porozumeli — a po prvý raz v živote zaplakali spolu.
Dlho tak sedeli v objatí, až Zuzka temer násilne uložila matku na lôžko. Sama znovu sadla
si na prah a rozmýšľala o matkiných slovách, o kliatbe, ktorá podľa matkinej mienky, ich
prenasledovala. ,Ktozná,‘ podumala po mnohom rozmýšľaní, ,či mohli by mať ľudské slová taký
účinok! To iste prišlo len tak, že chodíme do sveta — — však aj iní ľudia chodia. A tatíčko
už za slobodna boli navyknutí, nuž preto teraz nemôžu zabudnúť…‘A to ju uspokojilo. Zopäla ruky a, hľadiac hore k zatemnenému nebu, počala sa modliť.
Bola tichá, vlažná májová noc — dovôkola ticho, len dolu od cesty znelo chvíľami hlasnejšie
glgotanie potôčika. Na nebi kde-tu trblietala sa hviezda. Mikula spal tuho, chrápuc, a jeho
žena chvíľami strhávala sa zo sna, slabo postonávajúc. V dedine hlásnik hlásil jedenástu,
zaťahujúc trasľavým mekotavým hlasom. Kdesi neďaleko ozýval sa vravot a rozpustený smiech,
a hneď vznikla ozvena blížiacich sa krokov. Zuzka zatajila dych — poznala, že sú to
mládenci idúci z vohľadov a šantujúci po ulici a tušila, že zo žartu blížia sa až sem. A
skutočne, smejúc sa a šeptajúc, zastalo si viacej postáv pod oblok. Zuzka vstala, priložiac
pravý ukazovák k ústam — nocou ozval sa ostrý, prenikavý hvizd; v tom okamihu zrútilo sa
čosi náramne veľké a čierne z povaly a vrhlo sa medzi zvedavcov. Tí, na smrť poľakaní,
rozpŕchli sa na všetky strany, sprevádzaní zlostným smiechom Zuzkiným. Mikula sa vzchopil,
no uspokojil ho dcérin výklad. Veľký čierny pes pritúlil sa k nej. „Tak, Pozor,“ šeptala,
hladiac ho lichotivo po dlhej srsti, „už môžeš ísť spať!“ Pes, akoby bol porozumel,
vyskočil na káru, z nej na nízku povalu a uložil sa tam do slamy.„Chudera mamička!“ zašeptala Zuzka, ukladajúc sa na slamu vedľa rodičov, a zaborila
hlávku do plachetky.
|
Podjavorinska_Za-neistymi-tuzbami.html.txt
|
1Boh je láska, a kto v láske prebýva, v Bohu prebýva a Boh v ňom.Medzi Nimnicou a Topoľovou stála od nepamäti kováčska vyhňa. Patrila rodine Bielych a
dedila sa z otca na syna cez mnohé pokolenia.No posledný Biely syna nemal. Dcéra vydala sa do Pešti za zámočníka, synov dala do škôl;
vyrástli z nich páni, zabudli materinskú reč, staré zvyky i matkino rodisko. Len raz sa naň
rozpamätali, keď umrel starý Biely a prišlo im predávať jeho pozostalosť.Kúpil vyhňu cezpoľný kováč, človek mladý a pritom švárny, že mu tak skoro páru nenájdeš.Skúsili ľudia hneď, že je z neho remeselník dobrý, obzvlášť na rezivo. Chválili si ho v
horách i pri kopačke; chválili furmani, že dobre kone kuje; pochválila by ho i tá nemá
tvár, keby mohla.Len jedno na ňom hanili, že sa ide ženiť a berie si zo svojej dediny chudobnú ženu.„Čo len myslí?“ hovorili, „našlo by sa u nás dosť bohatých neviest, radi by mu otcovia a
matky dcéry dali, len čo prišiel. Zhospodárené nemá nič, chalupa i vyhňa sú staré, vietor
do nich chodí nocovať. Ten kúsok zapusteného humna a tá roky neobrobená rolička, ktorá k
chalupe patrí, to len na hanbu; rob, rob a roky čakaj, než sa ti dač urodí. Z remesla v
terajšom čase nikto nevyžije, — a on si berie chudobnú nevestu, k tomu ešte starého svokra
na prídavok!“Nuž starali sa ľudia mnoho; lebo to už tak na svete býva: keď nebojíš sa budúcnosti ty,
boja sa za teba druhí.Keď si kováč doviezol svoju mladú ženu, pokrútili chlapi hlavami, a už ho nikto viac
nesúdil. Ženy krčili plecami: „Švárna je, a pristanú k sebe ako ruža k rozmarínu, ale —
krásy sa nenaješ.“*Prišli z Topoľovej do Nimnice chýry; zabudli pri nich na chvíľu Nimničania aj na svojho
kováča Adama Dúbravského, a jeho Aničku. Pred rokom umrel posledný pán z Topoľovských,
majiteľ kaštieľa i pozemkov. Zostala po ňom jediná dcéra, a tá sa teraz vydala za bohatého
človeka, ktorý poskupoval všetko, čo starý pán Nimnický Židom a sedliakom musel popredať.
Kúpil i kaštieľ Topoľovú a — dokladali ľudia — kúpil si s majetkom aj ženu.Ináč sa to nedalo pomyslieť. On, už štyridsiatnik, takto postava pekná, no nijaký gróf,
— staval vraj železnice a mosty, pri tom tak zbohatol — a ona 19-ročná grófka, odchovaná
medzi samými grófmi a barónmi, ktorá sa nikdy na takéhoto „sprostého“ človeka ani
nepozrela.„Pán staviteľ Rudohorský je šťastný človek a múdry pán,“ poučovali Židia ľudí.
„Bohatstvo už mal, teraz mu žena otvorí svet, príde medzi samých veľkých pánov, i sám sa
niekedy môže stať grófom alebo barónom, a jeho deti budú veľkí páni.“Keď teraz ľudia chodili okolo topoľovského kaštieľa do mesta na trh, každý trochu postál
a myslel, aký to tam býva šťastný a múdry človek.„Ba, že Pán Boh niektorým ľuďom všetko dáva, čo len sami chcú. Modlíš sa a robíš, a nič
z toho! Taký sa ani nemodlí, ani nerobí, a má, čo mu duša žiada!“ hovorievala stará
mlynárka spod brehu, ktorú si každé ráno videl v kostole; ale ľudia povedali, že i mužove i
svoje vynosila v zástere do krčmy. Pila najprv sama; z dešperácie[1]začal piť aj muž; keď sa napili, spievali spolu nábožné piesne. Jeho sa chytili
suchoty, umrel. Ona zostala vdovou. Prepila, čo bolo. Teraz žila z nádenníctva; a čo jej
ľudia udelili, aj to ponosila do krčmy.„Nuž,“ hovorili susedky, „keď sa človek raz naučí, musí.“Keď videli pána Rudohorského v novom novučičkom kočiari prevážať pani grófku, spomínali
slová mlynárkine i dávali jej za pravdu.Začal pán Rudohorský stavať pri kaštieli nové hospodárske staviská, pritom dal opraviť
múr okolo starej záhrady, či — ako ju volali — parku, zakladal vedľa druhý, nový park a pri
ňom veľký ovocný sad.V novom parku robili výkop pre rybník; po lúkach pri kaštieli ukladali pod zem rúry, aby
nimi voda z močiarov odtekala do rybníka. Roboty bolo dosť; mali si ľudia kde zarobiť.Nosili ženy mužom obedy do Topoľovej, videli na vlastné oči, koľko mávala pani grófka
hosťov.Prechádzali sa po starom parku bohato odeté slečinky i panie, páni vo vojenských šatách
a v klerikách. Slovenského slova si nepočul, pán Rudohorský bol rodený Čech a matku mal
Slovenku.„Šťastní ľudia!“ vzdychávali ženy, i mali doma čo rozprávať. Nie div, že zabudli starať
sa o chudobného kováča.Chytil sa mladý párik opravovať svoje hniezdočko; a tí, ktorí do vyhne s robotou
chodili, až sa divili, ako im to išlo.Pošil[2]starý Križko zaťovi chalupu, — nebude už do nej fúkať; spravil mu okná, čo aký
stolár, nepotreboval si ich len okuť. Spolu osadili rámy. Žid zasklil a natrel. Navozila
Anička s tatíčkom od tehelne hliny, narobila blata, zamazala[3]kdeakú dieru na stavaní. Popravili spolu orúcané násypy, očistili zapustený
dvor, pokopali záhradku i humno. Chytili sa i do roličky.Nedali chlapi Aničke klčovať a zbierať kamenie; poslali ju radšej líčiť po dome. Oddali
sa do toho s radosťou a s chuťou.Keby Adama neodvolávali, skopali by roličku za deň; ale remeslo je predsa len prvé, a
roboty bolo mnoho.Pochválil jeden z Nimničanov, akého oni majú kováča chýrneho na rezivo. Začali všetci
tesári a panskí robotníci nosiť sekery, pantoky,[4]rýle, motyky; čochvíľa by Adam nestačil.„Ako je to dobre, že vás tu mám, tatíčko,“ hovorieval svokrovi. „O nič sa nemusím
starať. Keby som robil svoju robotu, odpudili by sa mi ľudia, a keby som len pre ľudí
robil, spadne mi chalupa nad hlavou. Len mi, prosím váš, pekne Aničku šanujte; nechcem, aby
sa zodrala, sotva za mňa išla.“„Neboj sa, synku, však my to s pomocou Božou všetko porobíme; hľaď si ty len svojho
remesla. Ty si nato tu, aby si nás živil, a my aby sme ti poslúžili.“Neprešlo ani osem týždňov, odkedy si mladý kováč Aničku priviezol, a už by nikto starú
vyhňu nepoznal. Vyzerala chalúpka, ako keby sa stará babička ešte raz do svojich sobášnych
šiat obliekla. Bielunká, modro obrovnaná; okná nové, veľké, plné kvetov. Zvnútra vidíš
biele záclony a izbičku čistučkú, ako zo škatuľky; pitvor, kuchynka samé pierko maľované.
Komôrka pre tatíčka, ako taká maľovaná klietočka. Všetko v nej mali, aj svoj tkáčsky stav;
aj Aničkin kolovrat i praslica tu stála. A stará almara plná kníh, ktoré dedom, otcom i
vnukovi prinášali rovnaké potešenie. Dedilo sa to u Križkov. Že boli dobre písma znalí,
volievala si ich cirkev tam doma za výpomocných učiteľov. Preto aj Anička vedela čítať, čo
aká pani.Hnevali sa Nimničania na kováča, že nikdy neprišiel medzi nich do krčmy na posedenie;
dohovárali o to starému Križkovi: „Držíte ho ako na povrázku!“„Ľudia moji,“ hovorieval Križko, „niet z tej krčmy žiadneho úžitku ani pre dušu; čo
prepiješ, nemáš. Opitý človek je len na hanbu sebe, Bohu i ľuďom.“„Však sa každý nemusí opiť.“„Nemusí, ale môže. Prosíme Pána Boha: „Neuvoď nás do pokušenia!“ Prečo by sme teda sami
liezli do neho a hnevali milostivého Boha?“„Ale, nechajte ho!“ pokrčili chlapi plecami. Niektorí pokrútili hlavou. „Veľkú ten
pravdu hovorí!“ mysleli. „Len keby sa človek mohol udržať! Ale keby sa človek ani napiť
nemal po chuti, čo má na tom svete?“Dohovárali aj Adamovi. Zamračil čelo: „Celý týždeň, vždy som v robote, a nedeľu by som
mal v krčme zmrhať? Kto sa chce so mnou zhovárať, nech príde k nám na posedenie, privítame
každého radi.“„Ty si veľký pán!“ mrzeli sa. „Myslíš, že starí gazdovia budú za tebou chodiť?“A predsa niektorí chodili. Vedel starý Križko tak rozprávať — z Písma, či zo starých
kroník — celý deň by si ho počúval.Dobre sa to sedávalo pod zakvitnutou sladkou jabloňou na drevenej lavičke a počúvalo,
ako bolo kedysi ťažko ľuďom žiť podľa Písma a veriť pravde. Ba takých už dnes nieto, ktorí
by chceli umrieť za vieru! Dnes verí každý, čo a ako chce, a mnohý povie: „Nieto ani neba,
ani pekla, ani Boha, ani Krista; keď umrieš, zožerú ťa červíky.“Zamyslel sa Križko. „Bol som ešte mládencom. Ochorel nám pán farár a miesto neho kázal
mladý, ešte nevysvätený človek; ale kázal tak, že sme dlho o tom rozprávali. Dobre sa
pamätám, ako hovoril: Aj diabli veria, a predsa sa trasú! Keď veríme Bohu a Jeho svätému
Slovu, musíme to celým životom dokazovať. Žite tak, aby ľudia videli, že ste od Boha prišli
a k Bohu pôjdete. Žite tak na zemi, ako Kristus; milujte Boha, čiňte každému dobre. Boh je
láska, a kto v láske prebýva, v Bohu prebýva, a Boh v ňom. A keď ma náš staručký pán učiteľ
prepúšťal zo školy, povedal mi: „Raduj sa, mládenče, v svojej mladosti, ale pamätaj, že ťa
s tým všetkým privedie Boh na súd. Pamätaj, synku, abys dobre žil na svete, bárs by si bol
aj chudobný.“ Nuž on je už na pravde, ja ešte na krivde; čo aj koľko rokov minulo,
nezabudol som jeho napomenutie.“Starý Križko miloval Boha i Krista, veril, že je nebo, i že on do neho príde; veril, že
je peklo, a varoval ľudí pred hriechom, ktorý do neho dvere otvára. Tak veriť naučil aj
svoju Aničku. Zostala mu posledná zo siedmich detí; keď ktoré odchoval, umrelo. Po nich
umrela mu i žena. Nežiali za nimi; veril, že sú u Boha, a že si ich tam nájde.Anička bola najmladšia; kým dorástla tak, že mohla rozumieť, dotiaľ Boh jeho najviac
naučil; a tak aj on ju.Adam, odkedy spolu žili, mnoho musel myslieť na dušu. Predtým nemyslel nikdy na Boha,
tak ako mnoho iných ľudí, hoci kedysi býval najlepším žiakom, a pri konfirmácii zo všetkých
najlepšie vedel katechizmus.[5]Dokiaľ bol učňom, odučil sa i modliť, lebo sa mu vysmievali. Ako tovariš počul samé
rúhanie proti Bohu a pri vojenčine — kto tam myslel na Boha?Keď sa kedy do rodiska vrátil, išiel do kostola, počúval, čo kázali; — ale nerozmýšľal
nad tým.Bol poriadnym mládencom; vedel o tom, lebo ho všetci chválili, a chcel zostať poriadnym
človekom. Preto, keď počul, že Anička Križková je najporiadnejšie dievča v dedine, začal
tam chodiť. Ako ju raz videl, povedal si hneď: „Ona musí byť moja!“ — Nuž a bola.Znali sa málo; aká je, poznával až teraz deň po dni lepšie a lepšie.Keď sa Anička s otcom prisťahovali sem, začali žiť podľa svojej obyčaje; začínali i
končili deň spoločnou modlitbou.„Milý synu,“ hovorí svokor, „Božie požehnanie napredok, potom práca. Čo si nevyprosíš,
dobre neurobíš; a patrí sa nielen prijať, ale aj poďakovať. Bez Božej ochrany špatné
spanie.“Pristal Adam, a dnes by mu už chýbalo, keby mal ísť do vyhne prv, než si spolu
zaspievali, pomodlili sa, prv než svokor prečítal z postily[6]denný výklad.Hanbil sa Adam, že neznal z Písma ani toľko ako Anička, hoci bola o 10 rokov mladšia. V
nedeľu ráno, keď ona obed varila, aby mohli všetci do kostola, vzal svokrovu Bibliu a
vošiel do vyhne alebo do humna a čítal. Čím častejšie čítal, tým častejšie musel myslieť na
Boha a na svoju dušu.Keď čo nerozumel, opýtal sa svokra; a ak oba nerozumeli, hovorieval Križko:„Nechajme tak, syn môj, snáď nám to Pán Boh zjaví; ak nie, dozvieme sa, keď prídeme pred
Neho.“Do kostola mali dosť ďaleko, ale nikdy im cesta nebola pridlhá, vždy si mali čo
rozprávať; ta idúc o tom, čo Adam čítal, a odtiaľ idúc o tom, čo v kostole počuli.Keď si Adam po prvý raz doviedol do kostola ženu, zhíkli všetci. Však len bola pekná,
hoci ani nemala chýrne šaty, a stala si medzi mladé ženy na posledné miesto.Vedel Adam, že má peknú ženu a nemálo si na tom zakladal; ale nikdy sa mu nezdala taká
pekná, ako keď uhriata od ohniska pribehla pozrieť sa za ním do vyhne, čo robí, či mu nie
je samému smutno. Musel prácu tak nechať, bárs bola aká pilná a pozhovárať sa s ňou. Nemal
to rád, keď ich ľudia pomýlili a keď pred ňou rozprávali sprosté, škaredé reči.Keď už bolo všetko po dome počistené, obrobené, premýšľala Anička, ako by pomohla mužovi
zhospodáriť toľko, aby si skôr mohli kúpiť kravu; bez dojeného je tak zle v dome.Raz podvečer vojde za ním do vyhne. — Bola sobota; upratoval ako pred nedeľou. Pomohla
mu, zamietla. Vyšli spolu do humna. Adam dnes od rána ustavične koval; ani nezbadal, že je
ustatý, až teraz, keď sadol trochu na lavičku.Zbadala aj Anička, prisadla k mužovi, vzala ho za ruku.„Si ustatý, pravda?“Pozrel jej do modrých, láskavých očí a cítil takú dobrotu v srdci; veď dosiaľ nik sa
nestaral, či je on ustatý, alebo nie.„Veľmi mnoho musíš robiť,“ pohladila ho po spotenom čele.„To neškodí; však som mladý a zdravý,“ zovrel ju pevno do náruče.„Adam, a čo ja teraz budem robiť?“„Ty? A či nerobíš dosť,“ zadivil sa. „Keď som si ťa bral, nemala si také tvrdé dlane ako
teraz.“„To od mazania, Adam; ale však už všetko máme; na druhý týždeň ja už nemám roboty, tú
trochu, čo navarím. Vo vyhni ti neviem pomôcť. Dnes bola u nás richtárka, chodila pre tú
retiazku; hovorila, že aj svoju Betku pustí do kaštieľa nosiť vodu murárom. Myslela som,
keby som sa aj ja hlásila, snáď by ma tiež vzali. Na svitaní by som vám uvarila, a večeru
by aj tatíčko uvaril. Že platia štyridsať grajciarov[7]bez stravy; vzala by som si niečo so sebou.“Nechal Adam Aničku dohovoriť; na čele zasadlo mu mračno.„Nikam nepôjdeš. Nuž či som sa ja nato oženil, aby moja žena murárom vodu nosila a na
panské tovarichy[8]chodila bezo mňa?“„Ale Adam, tuším sa hneváš? Veď ja len preto, keď by som rada zhospodárila, aby sme
skorej mali kravičku. Vidíš, pusti ma, do týždňa hromadu vyrobím!“Hľadí Adam na svoju peknú ženu a myslí: „Hľa, aká je ona pekná; ľúbi sa mne, ľúbila by
sa aj druhým a cudzí by mi s ňou robili žarty.“ Až sa tak celý triasol od hnevu. Zadržal
pevno ženine ruky vo svojich a hovorí vážne:„To pusť z mysle, Anička. Nikdy nepôjdeš robiť ta, kde by som ja nebol s tebou; svet je
zlý. Krava bude aj bez panského tovarichu. Keby mi ľudia nezostávali dlžni, už dnes by som
ti ju mohol kúpiť. Nájdeš si ešte po dome dosť práce; a sľúbila si mi ušiť košele z toho
plátna, ktoré som bol od vás kedysi kúpil, tak uši; všetky sa mi trhajú.“ — „A“ — domyslel
Adam, ale nevyriekol, — „ja mám ženu len pre seba.“Pristala Anička na mužovu vôľu; tešilo ju, že nemusí von z domu. Veď žili spolu ako v
raji. Nepustil Adam ženu na tovarich; a vždy, kedykoľvek odpoludnia prišla a vo vyhni šila
jeho košele mal ju tak blízko seba, vždy sa z toho tešil.Poplatili ľudia, zaplatil pán Rudohorský za pluhy a kovanie koní; vybrali sa zať so
svokrom na jarmok. Doviedli kravičku — neveľkú, ale dobrú. — „No, Anička, už budeš mať
okolo čoho robiť!“A predsa si Anička vyhľadala zárobok, aby mužovi poľahčila. Začala ľuďom prať; brala si
pranie domov, i sami jej ho nosili; potok mala blízko. Dochovala si sliepky, kurčatá;
dopestovala v humne i v záhradke zeleniny, nosila do mesta na trh s maslom a so syrom.Musel si Adam učňa vziať, nestačil s robotou. Zbadali ženy, že je Križko dobrý tkáč; keď
ktorá čo napriadla, nosili jemu.Začali sa Dúbravských vzmáhať. Čo mohli, všetko si spravili sami, a ešte aj ľuďom
pomohli.Bývali pri ceste; každý žobrák, každý vandrovník sa zastavil u nich; nikoho neposlali
naprázdno. Ak bol mladý a súci, nechal ho Adam vo vyhni pomáhať a zaplatil mu slušnú mzdu.Jeden práve u nich zostal; nemal vo svete živej duše a nikdy ešte nebolo mu v živote tak
dobre. Spával so starým Križkom v komôrke. Zašatili i zaobuli ho, za to im slúžil. Hovorili
mu Tomáš, druhé meno nemal.Tak minuli sa jar, leto i jeseň. Na malej roličke požehnával Pán Boh. Zarodila sladká
jabloň i dve hrušky, orech a slivky. Za robotu vyplatili kováča niektorí zbožím, zemiakmi,
kapustou, zásobila sa rodina na zimu.Tešil sa Adam, že keď prídu dlhé večery, bude môcť so svojimi v izbe sedávať a čítavať
im. Tatíčko s Tomášom navozili hojne dreva. Anička kúpila si konopí i ľanu, bude mať čo
priasť. Odpočinú si všetci v teplej izbe.Bolo to po katarínskom jarmoku. Išli Nimničania z neho, išla i Anička. Odbehli ju ženy,
kráčala samotná, rada by čím skôr prišla domov; srdce jej bolo plné radosti, najradšej by
si zaspievala. Veď niesla v noške za vlastný zárobok kúpenú čiapku pre Adama a tatíčkovi
biele papuče. Ako sa oni budú tešiť! Bolo jej ľúto, že Tomáš nemá nič na krk, kúpila mu
ručník; a učňovi niesla zjednané čižmy.Pretrhol ju v myšlienkach cengot zvončekov; obzrela sa i hľadí hodnú chvíľu za peknými
saňami.Konečne videla už aj ona pani grófku. Aká je pekná v tej čierno prámovanej bundičke a v
tom perovom klobúčiku! Pekná, ale akási mrzutá. Jej muž sa jej prihovára, a ona ho tuším
ani nepočúva. Zívlo sa jej; je iste ospalá. Hľa, už i on zakrútil sa do bundy a nechal ju
tak.Všetci ľudia v Topoľovej a v Nimnici hovorili, že sú to dvaja najšťastnejší ľudia na
svete. Je to pravda?„Nie,“ zakrútila mladá žena hlavou, „nie sú šťastnejší, než Adam a ja. Že oni majú
bohatstvo, a my nemáme? Však nám Pán Boh všetko dá, čo potrebujeme, a všetko si môžeme
vyprosiť. Že oni nepracujú, a my musíme? Pracoval sám Syn Boží; a my pracujeme radi,
pracovitému je sen sladký! Že oni sa vezú, a ja tu ustatá idem? Však som, chvála Bohu,
zdravá, a doma si odpočiniem. Že oni sú učení, a my nie? Čo potrebujeme, toľko vieme, a
ostatné všetko nás Pán Boh naučí. Že oni sú páni, a my sedliaci? Rovnako nás Syn Boží
miluje a miloval; nemáme žiadnej krivdy, všetci nemôžu byť rovnakí. Nie, oni nie sú
šťastnejší, lebo ani nemôžu byť. My im nemáme čo závidieť.“Tak dumala Anička. — V diaľke vidno už kaštieľ. Dohonila starú Gálovú, ktorá tam má
dcéru za chyžnú. Presvedčila by sa tak rada, či sú tí páni predsa šťastnejší a v čom.
Prihovorila sa žene; odobrala jej košík, — bolela ju už od neho ruka. Povedala, že videla
panstvo.„Teraz že sa viezli?“ diví sa žena. „To nie je ich obyčaj; ale iste nemajú hosťov, nuž
mala pani grófka dlhú chvíľu.“„A čo ona robieva?“ vyzvedá Anička.„Nič, dievka moja; však niektoré panie aj robievajú, ale ona nie je na to zvyknutá.“„Však len čosi musí robiť! Ako by tam mohla žiť?“„Nuž ráno sa oblieka; potom, keď niet hosťov, dá si niečo čítať, alebo si hrá. Potom sa
ide prechádzať, zase trochu maľuje a keď sú hostia, tak sa zabáva celý deň.“„A pán čo robí?“„Ach, ten má roboty dosť, niekedy mu ani deň nestačí, musí aj noc nadkladať.“„Teda on tam nie je, keď sa oni zabávajú?“„Niekedy, keď musí, ale nie je tam rád. Lebo, dievka moja, to sú tam všetko Nemci a
Maďari a veľkí páni, a on predsa len z nás pošiel. Tí páni že sa s ním hneď hádajú, čo ja
viem o čo; — však vieš, že to u nás Maďar chce byť najväčším pánom; — a on je Čech.“„Ale však pani grófka ide za ním a pomôže mu niekedy? Však veru iste aj dobre písať aj
rátať vie?“„Iste vie. Ale ty si myslíš, že je to tak, ako u nás? On sa musí dať opýtať, či smie
prísť. Však on jej dá všetko, aj by ju na rukách nosil, keby chcela.“„A ona?“Žena pokrčila plecami. „Neviem; z takých mladých paní človek nezmúdrie. Ono je to vždy
dobre, keď sa svoj so svojím spojí, a mladý s mladým si lepšie rozumejú. Keď ona bude
staršia a budú mať deti, však sa to podá.“Medzitým došli ku kaštieľu. Žena odobrala kôš, ďakovala za odnesenie; Anička už len sama
ponáhľa sa domov, až pred vyhňou zastala, a oddychujúc zhlboka vyriekla, čo po celej ceste
myslela: „My sme predsa šťastnejší!“Z vyhne žiari svetlo plameňa, tam ožiarený stojí Adam, jej Adam. Zadívala sa na neho,
potom rýchlo zložila nošku, vytiahne z nej čiapku, podá ostatné von vybehnuvšiemu učňovi,
aby zaniesol do izby; sama vbehla dovnútra, a objímuc jednou rukou okolo krku nič
netušiaceho muža, vložila mu druhou na havranie, husté vlasy čiapku. Pristala mu ako
kráľovi koruna.„Adamko, to som ti ja kúpila!“Ona nemenila by s nimnickou grófkou. No, či menil by on s pánom Rudohorským? Sotva…[1]dešperácia— beznádejnosť, zúfalstvo[2]pošiť (chalupu)— pokryť strechu domu krytom zo slamy, šašiny
a pod.[3]mazanie (mazať)— bieliť, líčiť; zatierať trhliny v hlinenej
podlahe[4]pantok— ťažká sekera s dlhým poriskom[5]katechizmus— základná učebnica náboženstva zostavená formou
otázok a odpovedí[6]postila— zbierka kázní a výkladov Biblie (z lat.
postilla)[7]grajciar— drobný peniaz, stotina zlatky v bývalom
Rakúsko-Uhorsku[8]tovarich— nádennícka, námezdná práca, obyčajne na
veľkostatku
|
Royova_Stastni-ludia.html.txt
|
ÚvodCuncta trahit secum vertitquevolubile tempus,nec patitur certa currerepuemque via.Matthaeus de Chák[1]Pre obnovenie a oživenie slávnej pamiatky našich hrdinov v národe slovenskom rozprávať
vám idem, drahí rodáci moji, o najslávnejšom, no bohužiaľ i poslednom bohatierovi uhorského
Slovenstva — o Trenčianskom Matúšovi. Nakoľko budú stačiť moje vedomosti o vtedajšom veku a
spisovateľská schopnosť, sprítomním vám v zábavnom síce, ale na číročistej historickej
pravde a na logike udalostí osnovanom líčení drievnych dejín Matúšovu dumu, vrchol jeho
slávy a úžasný jeho pád, aby ste tak uvideli a spoznali tú priepasť bied, do ktorej bol s
Matúšovým pádom slovenský národ vsotený. — Lebo keď ho pripravili o samosprávu a
samostatnosť, olúpili o plody viacstoročnej činnosti, poviazali na nohách i rukách, odňali
mu i len možnosť vzmužiť sa, vzchopiť sa a zotaviť sa, takže napokon, keď udusili v ňom už
všetku národnú hrdosť, keď ho pripravili o všetky národné práva, musel sa stať povrheľom
tohto sveta, ba politickým popolvárom i vo vlastnej domovine.Sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by ten terajší národ ,valachov, pltníkov, drotárov
a drevorubačov‘ bol mal snáď i nejaký vznešenejší zástoj v dejepise našej milej uhorskej
vlasti. A sú Slováci, ktorí už ani neveria, že by určenie slovenského národa od nepamäti
sveta bolo bývalo iné ako večná služba a otroctvo! — Vidíte, drahí rodáci moji, my už tak
sme navykli na to naše odveké jarmo ducha, že si ho už ani nevšímame, ba mnohí z nás
myslia, že to tak musí byť. Koža našej národnej hrdosti už tak otupela, zhrubla a
zmozolovateľa, že šidlom treba do nej pichnúť, aby to do živého zasiahlo.Oj, kedysi to celkom inak bolo!Ten istý, teraz otupelý, hmotne i duševne zmorený národ, čo teraz tu tak biedne živorí s
obťatými ratolesťami sily a zdaru, národ ako holý trup, ako zmŕtvený peň, ten istý národ
bol kedysi jarý, bystrý, mohutný, slávny. Z jeho lona rozpriadali sa slávne deje,
bohatierske skutky, zo stredu jeho prúdili idey s blahosľubným vplyvom na mohutný i mravný
vývin človečenstva.Akože je to teda, že o niekdajšej mohutnosti a sláve slovenského národa, o bohatierskych
skutkoch jeho hrdinov dejepisci nášho veku tak zanovite mlčia, že o tom ani sám náš
slovenský národ nevie? A ak to všetko vskutku tak bolo, ako to všetko zapadlo, ako to
zaniklo?Sú dejepisné pramene, ktoré obsahujú ojedinelé iskierky objasňujúce nám deje tých
predávnych vekov, avšak slabé svetielka týchto, nám Slovákom prajných iskierok, od dávneho
času dusí a tlmí kainovský požiar lži a klamu podpaľovaný zášťou neprajných nám dejepiscov,
ktorí v slovenskom národe vidia len masu určenú od pravekov k službe cudzincom, ľud biedy a
zbabelosti, ľud hany a manstva. Tak stavali dlhé veky naši neprajníci budovu uhorskej
histórie, ku ktorej, bohužiaľ, ešte nejeden i z otcov a bratov našich pomáhal voziť tehly a
skáľa. Nie div teda, keď sme nielen mlčali, lež v krátkozrakosti svojej ešte často i sami
pomáhali stavať, že teraz už celý svet drží tú budovu za pravú a dobrú a za spoľahlivú
skrýšu dejepisu. Pritom predsa je isté, že jej základom je lož, jej hlavnými múrmi klam,
jej pokrovom krivda a násilie. Z toho teraz už asi vysvitá, aké veľké zásluhy pri budení
národného povedomia majú tí vedomci naši, ako sú Sasinek, Záborský, Hostinský, Hložanský,
Trenkus, Križko a iní, ktorí so smelým čelom a neúnavnou silou chytajú sa do rúcania tej
teraz mohutnej budovy lži a krivdy, ktorí s nadobyčajnou horlivosťou snažne usilovne
domáhajú sa tých malých, neprajníkmi našimi všemožne udusovaných iskierok, aby z nich
rozžali vatru pravdy a spravodlivosti, ktorá prebudí, oživí a posilní národnú hrdosť a
národné povedomie. Len jedno je, čo nás musí pri spomienke na veľké zásluhy týchto našich
vedomcov prenesmierne bolieť a ňadrá naše hlbokým žiaľom naplňovať, a to je, že sám národ
nie je vstave ešte ich prácu chápať a dostatočne oceniť, a my, inteligencia slovenská, nie
sme vstave za tie veľké zásluhy sa im čo len skromne odslúžiť, tým menej opatriť im také
nezávislé postavenie, v ktorom by sa mohli úplne posvätiť vede a národu a upravovať
menovite našu študujúcu mládež na cestu historickej pravdy, dosiaľ tŕním a bodľačím
zarastenú, dosiaľ tarasami lži a klamu zahatenú.Ktože napríklad neučil sa z nás ako chlapec v školách, že roku 884 po Kristu hnuli sa
chrabrí Maďari z Ázie, prišli k Dunaju, porazili kráľa Svätopluka, podmanili si Slovákov a
založili uhorské kráľovstvo?Či to naozaj tak bolo?Aby i tí ctení čitatelia moji, ktorí sú v dejepise Uhorska menej zbehlí, mohli pochopiť
zástoj Trenčianskeho Matúša, treba mi aspoň pár slovami spomenúť staršiu históriu Uhorska,
s ktorou v nerozlučnej súvislosti stojí celé Matúšovo pôsobenie.Svätopluk I., kráľ Veľkej Moravy, ktorý v Stolnom Belehrade dal bol okolo roku 892
svojej dŕžave vtedajším okolnostiam primeranú a na vôli národa osnovanú ústavu, zomrel 10.
mája 894 a zanechal troch synov: Mojmíra, Svätoboja a Svätopluka II. Veľkomoravská dŕžava
skladala sa za Svätoplukovho panovania z troch, na základe vyššie spomenutej ústavy úplne
samostatných, len veľkňazovou čiže kráľovou osobou spojených marchií alebo okolí. Tieto tri
okolia sa menovali:1. Panónia medzi Dunajom, Ľutavou (Lajta) a Sávou, ktorej veľkniežacím sídlom bol Stolný
Belehrad. Erb tejto marchie predstavoval sa štyrmi vodorovnými bielymi čiarami na červenom
poli, ktoré vraj označovali Lajtu, Sávu, Dunaj a Tisu.Tuná ešte len to poznamenávam, že časom sa iste preukáže, že to, čo pražský Kosmas o
Velegrade píše, nevzťahuje sa na moravský Velehrad, ale na panónsky, čiže Stolný Belehrad.2. Čiernouhorsko, skladajúce sa z kraja zatiského a časti Sedmohradska s kniežacím
sídlom na Marušove, pozdejšie v Kniežacom (Gýlas) Belehrade (Gyula-Fehérvár). Erb tejto
marchie bol ten istý, ktorý podnes užíva Sedmohradsko.3. Bielouhorsko alebo terajšie Slovensko, medzi Tatrami a Dunajom až po Topľu, Tisu,
Zaďvu z jednej a Moravu z druhej strany, s kniežacím sídlom v Nitre. Erb tejto marchie
predstavoval sa jej hlavnými troma vrchmi (Tatra, Fatra, Matra) modrej farby so vztýčeným
dvojkrížom na prostriedku v červenom poli.Každá táto marchia alebo krajina mala svojho osobitného kňaza a to Marchia panónska
veľkňaza, čiže kráľa, a druhé dve marchie údelných kňazov, ktorí skladali veľkňazovi údelnú
prísahu (Wasalleneid). Každá marchia mala svoj osobitný zákonodarný sbor, svoje vlastné
zákony, vojsko, hrady, váhy, miery, peniaze atď.Starý kráľ Svätopluk nasledovne podelil tieto tri marchie na základe ústavy vydanej v
Stolnom Belehrade roku 892 medzi svojich troch synov, ktorých všetkých rovnako miloval a
preto žiadnemu z nich nechcel ukrivdiť: veľkňaz Mojmír dostal Panóniu, údelný kňaz Svätoboj
dostal Čiernouhorsko a najmladší syn údelný kňaz Svätopluk dostal Bielouhorsko, čiže naše
terajšie Slovensko. Títo traja bratia, ako je známe, nebárs sa znášali, a preto ich otec
ešte i na smrteľnej posteli napomínal k zhode a svornosti, aby boli ako nezlomná viazanica
prútov. Avšak sotva zažmúril otec oči, bratská nesvornosť, ktorá dotiaľ len pod pahrebou
tlela, vybúšila skazonosným plameňom a vypukol boj brata proti bratovi. V Nitre sídliaci
Svätopluk totižto nebárs bol spokojný s poručeným mu údelným kniežatstvom; „Prečo vraj
Mojmír má byť veľkňazom a ja jeho vazalom? Veď ja som takisto syn veľkého Svätopluka ako
on. Prečo by som nemal právo na svojom území byť od neho úplne neodvislým kňazom?“ Tak
rozumoval mladý, nerozvážny a neskúsený Svätopluk a svoje chúťky pomaly i začal
uskutočňovať, z čoho rozpriadali sa vždy horšie a povážlivejšie spory, až konečne sa vec
musela riešiť mečom. Jedna i druhá stránka, chcejúc si zabezpečiť istotu úspechu, postarala
sa i o pomocné voje. Obozretný Mojmír spojil sa rýchle s bratom Svätobojom, ktorý mu
dopomohol získať si žoldnierske voje maďarské. Svätopluk ale zavolal si na pomoc Nemcov.Pravda, ako vidno, bola na strane Mojmírovej a boj, ktorý nastal i skutočne podľa pravdy
riešil tento bratský spor. Mojmír a Svätoboj s pomocou nájomného maďarského vojska porazili
nitrianskeho Svätopluka a jeho marchiu si rozpoltili. Ale už okolo roku 930 zaujali Česi
jej západnú časť až po Hron a Poliaci územie medzi Hronom, Tisou, Topľou a Dunajom, takže
keď tieto časti asi deväťdesiat rokov zostali takto roztrhané, zmietali ich tie
najneblahejšie osudy. Mojmír, chcejúc sa odmeniť Maďarom za pomocné služby, ktoré mu
preukázalo ich nájomné vojsko, dal svoju dcéru za ženu Árpádovmu synovi Zlatoňovi, a s jej
rukou, po odstránení Svätoboja, i údelné kniežatstvo Čiernouhorskej marchie. Po smrti
Mojmírovej ale Zlatoň dosiahol dedičstvom i veľkniežací panónsky prestol a ako on, tak i
jeho syn Tokyš (Toxus) panoval nad spojenými marchiami Panónie a Čiernouhorska. Takyšovi
synovia rozdelili si dedičstvo, ktoré im ostalo po otcovi tak, že veľkňaz Gejza dostal
Marchiu panónsku a kňaz Ladislav holec Marchiu čiernouhorskú čiže Zatisie a Sedmohradsko
ako údelné knieža. Po Gejzovi zdedil Panónsku marchiu jeho syn, svätý Štefan (pôvodne
Vaceslav, Voic, Vgek). Tu vznikol zase asi taký rodinný spor ako roku 895 medzi synmi
veľkého Svätopluka. Totiž Štefanov strýko Ladislav holec (plešivý) chcel, aby nie on —
starší — bol Štefanovým údelným kňazom, ale Štefan — ako mladší člen rodiny — jeho údelným
kňazom. I teraz vec sa riešila bojom. Roku 1002 šťastlivo porazil Štefan cára Ladislava i
jeho synov, cára Andreja a Belu, a k Panónskej veľmarchii opäť pridružil strýkovu marchiu
Čiernouhorskú, čiže Zatisie a Sedmohradsko, ale nie ako podmanenú zem, lež iba ako údelné
kniežatstvo a ponechal mu jeho staré práva a drievne ustanovizne.Spomenul som, že okolo roku 930 rozčesnutá bola marchia Bielouhorského kniežatstva na
dve časti, v ktorých tiež údelní kňazi patričných panovníkov vladárili. Takýto údelný kňaz
svätováclavskej koruny bol za čias Štefanových kňaz Ctibor, ktorý sídlil v Nitre. Ctibor
ale udelenú mu marchiu zaplavil zbytočne poľskými a českými vojami a dobrodruhmi, usilovne
podporoval snahy kňazov západnej cirkvi, vôbec teda tak vladáril, že nespokojnosť
slovenského, od deväťdesiatich rokov všelijakými neblahými osudmi zmietaného národa, zo dňa
na deň vzrastala. Vtedy v slovenskom národe vznikla myšlienka holdovať svätému Štefanovi
pod podmienkou, že bude naklonený obnoviť ústavu veľkého Svätopluka a ju slávnostnou
prísahou potvrdiť. V túžbe splniť toto prianie, národ obracal svoju pozornosť hlavne na
Jóba, muža národu a cirkvi verne oddaného a už i preto vôbec cteného, že po praslici bol
vnukom kňaza Svätopluka.Novozámocký Jób odobral sa teda s bratislavskými veľmožmi (Brastburg) Vencelínom a jeho
synom Sebeslavom, s Jaroslavom a jeho príbuzným Hontom a mnohými inými, veľmožmi do
Stolného Belehradu a menom slovenského národa vyjednával s kráľom Štefanom o pripojení
Bielouhorska ako údelného kniežatstva k panónskej korune. Svätý Štefan, žiadostivý nielen
hranice svojho kráľovstva rozšíriť, ale upevniť v ňom i trón mojmíroarpádovskej dynastie,
radostne uvítal toto vyslanstvo slovenského národa a zoberúc svoje čaty roku 1018 tiahol k
Nitre proti českému Ctiborovi. Keď ho porazil, pripojil Bielouhorsko na večné časy k svojej
korune a ponechal jeho drievne práva a ustanovizne a vôbec celú ústavu Svätoplukovu. Jóba
menoval údelným kňazom Bielouhorska a dal mu svoju sestru Šarlotu za ženu. Prísaha, ktorá
sa konala vtedy v Nitre a v ktorej sa potvrdzujú všetky staré práva marchie Bielouhorskej
ako údelného kniežatstva a touto prísahou potvrdené drievne ustanovizne (instituta), na
ktoré odvolávali sa potom ešte i roku 1222 bielouhorskí veľmoži, boli tou osou, okolo
ktorej točila sa všetka činnosť nášho Trenčianskeho Matúša. On nechcel iné, len aby ten,
kto po vymretí dynastie mojmíroarpádovskej zasadne na trón uhorský túto drievnu, svätým
Štefanom zloženú prísahu a tiež staré ustanovizne Bielouhorského údelného kniežatstva
opätovným slávnostným potvrdením obnovil, oživil a utvrdil.[2]Tretiu vojnu viedol svätý Štefan roku 1028 proti Ochtumovi, kňazovi, ktorý sídlil na
Marušove. Porazil ho a jeho územie pripojil k panónskej korune. Pretože teraz už väčšiu
časť jeho dŕžavy tvorili údelné kniežatstvá Čierneho a Bieleho Uhorska, prijal pre krajiny
svojej koruny miesto názvu Panónie názov Uhorska.Mylná je teda podľa všetkého mienka, že by svätý Štefan bol založil nejakú novú ríšu s
novou ústavou. To neobstojí. Svätý Štefan len obnovil ústavnú dŕžavu Veľkej Moravy a dal
jej iné meno. Mylná je podľa toho i tá mienka, že by kráľ Štefan bol vydal pre krajiny
svojej koruny dajakú novú ústavu. To tiež neobstojí. Svätý Štefan jedine drievnu, v Stolnom
Belehrade roku 892 vydanú ústavu kráľa Svätopluka[3]obnovil a utvrdil, čo už i z toho zrejme vysvitá, že decretum S. Stephani čo do
zmyslu úplne súhlasí so Svätoplukovou ústavou, ktorú spomínajú juhoslovanskí kronikári.A teda ako za čias Svätopluka I. i za čias svätého Štefana pozostávala uhorská dŕžava z
tých istých troch marchií:1. Z Panónskej marchie so sídlom v Belehrade, neskôr — pri vzmáhaní sa cirkevnej
centralizácie — v Ostrihome, kde panoval sám veľký kňaz čiže kráľ.2. Z Čiernouhorskej marchie, ktorá sa skladala zo Zatisia a Sedmohradska, so sídlom v
Kniežacom Belehrade (Gyula Fehérvár), kde panoval osobitný údelný kňaz, závislý od veľkňaza
čiže kráľa.3. Z Bielouhorskej marchie alebo terajšieho Slovenska medzi Tisou, Moravou, Karpatmi a
Dunajom, kde tiež panoval osobitný, v Nitre sídliaci údelný kňaz, ktorý rovnako závisel od
veľkňaza belehradského čiže kráľa uhorského.A tento poriadok vecí trval po Štefanovej smrti ešte vyše dvesto rokov. Nasledovne za
panovania kráľov z krvi árpádovskej nebolo v Uhorsku takej územnej celistvosti, aká je
teraz a politickú jednotu tvorila len spoločná osoba veľkňazova čiže kráľova. Bola to
federácia rôznych národov osídlených v troch samostatných marchiách Uhorska, ktoré však v
prípade nebezpečenstiev, čo by im hrozili zvonku, stáli ako jeden múr, za milenú vlasť
zliali sa v jednu čatu pod veliteľstvom kráľa, za posvätnú osobu ktorého s poddanskou
ochotou cedili svoju krv. Podrývať základy tejto, všetky národy uspokojujúcej, vskutku a
vpravde slobodomyseľnej ústavy, alebo druhými slovami, centralizovať túto uhorskú dŕžavu —
začala najprv hierarchia západnej cirkvi ako moc postavená proti východnej cirkvi. Pod
plášťom cirkevnosti vo vyšších, pod zásterou nábožnosti v nižších kruhoch usilovne sa
pôsobilo za ideu scentralizovania uhorskej dŕžavy. V týchto snahách maďarizmus sa používal
ako nástroj proti slovanizmu. Za čias panovania posledného Árpádovca bola na cirkevnom poli
centralizácia uhorskej dŕžavy už dokončená, ale politická sa veľmi pomaly kľuvala. Až mladý
Karol Róbert, vedený vplyvom kňazstva, začal ju veľmi usilovne uskutočňovať. Nastal zase
ten istý boj, ktorý už roku 907 a roku 1002 prebiehal za drievnu ústavu dŕžavy a proti nej.
Na tejto strane, teda za centralizáciu, stál Karol Róbert s kňazstvom, na tamtej
čiernouhorský kňaz Ladislav Opor a náš slávny Matúš syn Petrov z rodu Čáka narodený roku
1243. Spod Matúšovej zástavy idea federatívneho Uhorska, duma o podunajskej obci ešte raz
zažiarila krásnym svetlom svojím od Tatier k Dunaju, no pri Rozhanovciach žiara tá jedným
úderom zhasla, zanikla! Či len na čas, na päť, šesť storočí a či na veky? To sám pán boh
vie.[1](lat.) Všetko vlečie za sebou a mení plynúci čas, nikomu nedá kráčať istou cestou (Matúš Čák).[2]… oživil a utvrdil— „Tuším, že mu zasvietila zhasnutá
hviezda Veľkej Moravy, či na jasne, či len medzi chmárami, súdiť nemožno. Ale čo aj
nezablysla mu táto hviezda, z jeho vyvedených a skutkom ustálených úmyslov bola by
vstala z hrobu vlasť slovenská. Dejiny jeho sú kus pohrobní dejov krajiny a vlasti
našej (Veľkej Moravy). Ľahko sa domyslieť, že jej pamiatka nebola v ten čas celkom
zabudnutá a zaniknutá,“ Ľudovít Štúr (Živ., s. 113 — pozn. autora).[3]Svätopluka— Túto ústavu zreteľne zdeľuje Anonymus Presbyter
dioklejský, ktorý v predmluve udáva, že ju preložil zo staroslovenského rukopisu
(pozn. autora).
|
Pauliny-Toth_Trenciansky-Matus.html.txt
|
Nad mohylou J. Kollára[1][2]Kto to tu plače? — že, vraj, mŕtvy On!Nie! neverte — to sú klamy.Pravda, že na deň odzvonil už zvon,no, zora tu, nad horami!Kto to tu plače? — že vraj prorokaodznelo slovo — pustý dom.Neverte, bratia — zdvihnite oka:slovo to stalo sa telom!Kto to tu plače? — že On nežije,kto to tým svet i nás mámi?Páčte len vôkol: Slovanstvo žije —a duch Jeho medzi nami!R. 1859[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]Turiec 1859. V Sobraných spevoch 1873 U hrobu Kollára, 1879 Na mohyle Kollárovej s
údajom „z r. 1859“. Uverejnená v Dobšinského Sokole I, 1860, str. 53, 5. júla pod názvom U
hrobu Jána Kollára, ako „Ozvena na pieseň v Lipe I, 1860, str. 139“, čiže Bottu
vyprovokovala napísať báseň s tým istým názvom báseň Emila Černého, ktorú Botto takto
odmietol ako plačlivú. Vyšla i v Slov. Kalendári na r. 1881, str. 70.
|
Botto_Nad-mohylou-J-Kollara.html.txt
|
IncognitoBol som vo vytržení! — Myslíte si snád vy, ktorých jedine cveng zlata a sriebra
rozveselí, že mi od voľakadial pár žltáčikov do vrecka prikvitlo? Alebo snáď vám v ríšach
ideálov snívajúcim zaľúbencom napadne, že som ružový, zlatorezý list dostál? Či ma budete
podľa sebä súdiť vy, ktorých jediným živlom sú rozkoše a zábavky, že ma niekam na veselú a
nádhernú zábavu pozvali? Všetci ste na omyle, ač trocha — trocha by ste mohli mať i pravdu;
no, ale počujte ma ďalej.Nezapieram, žeby ma ponajprú lesk a cveng tých zlatých čertíkov nepotešil; ale do
vytrženia priviesť — ej, to by ma už naskrze nemohol! Ale ja tu asnaď priveliké
opovrhovanie zlata prezradzujem, aké hádam v srdci mojom miesta nemá! Napadá mi to staré:
homo sum et humani nihil a me alienum esse puto t. j. po slovensky: som človek, a to síce
človek devätnásteho stoletia — stoletia toho, v ktorom jedine peniaze panujú, v ktorom
cveng zlata najmilšou je ušiam hudbou. V našom veku za peniaze všetko obdržíš; čím chceš,
tým sa staneš; Rubeš o tom takto svedčí:„Kto má hodně dvacetniků,učeným hned pánem sluje,ten má vtipu, krásnych zvyků,umí víc než potřebuje.Slovem, kdo má drobných dosti,ten má samé zlaté cnosti;Kdo však zlaté nemá cnosti,ten je i nyní bez milosti,i pod věncem bobkovýmvulgo — oslem hotovým!Nuž ale, či to nebolo aj predošle tak, ako je dnes? Ja myslím, že je to starodávné
porekadlo: kup sebe, habebis! No, tak to bolo aj predtým, len s tým maličkým rozdielikom,
že predošle čo si si kúpil, to si aj mal; teraz ale, keď si aj kúpiš voľač, nenajdeš v
kapse to, čo si chcel, bo len po kúpe ti bije do očú, ako ťa — ošidili. Ja znajúc všetky
tyto spády zlého sveta, vätšiu váhu kladiem na rozum ako na všetky peniaze; že ale pod
rozumom chytrosť rozumiem, to každý dobre vie. Ale keby mi predca niekto tak hŕbu tých
žltáčikov nasypal, čiby som ozaj cele chladný ostal a neposkočil od radosti? Pod tou
jedinou výminkou Vám materialistom popustiť môžem, keď si pomyslím, že moje vrecko nikdy
ešte v mojom živote dukátamí plné nebolo, a tak ani neviem s istotou, akými asi citmí by ma
to naplnilo, keďby som od razu plnou hrsťou ty žltáčiky rozsýpať mohol. Najlepšie by to
bolo pravda oprobovať.Ale ľubolist žeby ma bol do vytrženia priviedol — hádajú zaľúbenci. No, tí predca voľač
šípä. List to bol — ale nie ľubosti lež zváci list a tak viac ako ľúbolist. — Prosím
útlocité slečinky, nerád by som vás obraziť; ale rád pravdu hovorím bez obalov a myslím, že
sú slovenské slečinky tiež pravdymilovné. A potom je to už tá naša slovenčina na príčine,
že sa pravda tak ľahko z úst vykĺzne. Ja aspon slovensky hovoriac, nemôžem kremä úprimne,
kremä prostorečne sa vysloviť: nuž sa mi to aj tu do prosta vyreklo, že je zváci list viac
ako ľubolist; aspon u mňa to platilo, a mňa tedy zváci list do vytrženia priviedol!„Aha! pomyslia si naši zabavkári, my sme uhádli! Ten lístok musí byť pozvaním na nejakú
zábavu, už na akú takú, ale na zábavu istotne.“ No a ja? Ja vám, bračekovci mojí, nemôžem
len prisvedčiť.„Teda neľúbi peniaze, rozumujú materialistovia; ako sa zabaví bez peňazí?“ Tí ale nech
len pekne krásne mlčia, tí to neuhádli. Oni nevedia, čo Sládkovič hovorí, že:„Každý to ináč so žitím hrá sikaždému inde svitajú krásykaždé srdce inšie blaží!“Zaľúbenci ale a zábavy milovníci, ktorí v hádaní predca sa voľačoho domakali, zasluhujú,
aby som jím ako ten dobrý pán rychtár prisvedčil: Oba máte pravdu.*Bolo práve po skvosnom alumnickom obede, keď som s rozpečadeným listom v ruke vbehol do
jednej žiackej hospody, kde dakoľkí moji rovesníci zbytky od obedu — ten každodenní —
smačne dojiedali. Musel som divne vyzerať, lebo všetci — akonáhle som dnu vkročil, a čo je
prosím, veľká vec — ujiedať prestali a príčinu mojej rozčulenosti sa spytovali. Neodpovedal
som jím ani slova, len som sa nepozorne hodil na tvrdú, polštvrtej nohy majúcu stoličku,
ktorá chudinka ako by sa ma tiež na príčinu mojej rozčulenosti spytovala — hneď praskla
podo mnou. Bratov moje chovanie sa podivením naplnilo. Boli tým zvedavejší a dotierali na
mňa zo všetkých strán rozličnými otázkamí. Miesto odpovedi podal som jím hrdo lístok:
„Nate, reku, prečítajte si to sami.“ Čítali. — Ja som to ešte raz načúval, aj! a — bol som
vo vytržení; lež nebol som len sám, ale boli aj bratia moji všetci!Dostali sme my v tom liste pozvanie na — divadlo. „Hm — pokrútia hlavou usmievajúc sa
daktorí, teda nič viac len to? Bude to tedy čestný lístok, čomu sa študenti pri tanečných a
divadelných zábavách tak velmi radujú!“ — Možno že sa radujú, ale do vytrženia jích to len
neprivedie, a ja som už teraz nevedel, čo som mal robiť od radosti! Nebudem vás ale ďalej
takto nič po nič na reči držať; poviem vám už čo je vo veci. — My sme neboli študenti ako
študenti, lebo sme my boli —slovenskí študenti; to divadlo nemalo byť
len ako divadlo, lebo to malo byť —slovenské divadlo! A u nás
hľaďteže, nevolali len prizerať sa, ale nás vyzvali hrať divadlo a tak za hercov, vulgo
dilettantov a po slovensky ochotníkov takrečených. A hľa, preto som ja bol teraz vo
vytržení!Ešte som bol len maličkým maličičkým študentíkom s čítankou a katechismusom pod
pazuchou, keď v mojom rodisku hrali Klicperov „Divotvorný klobúk.“ Oj, a mne sa ten krásny
večer tak hlboko do srdca vryl, že sa i teraz tak živo naň pamätám, akoby to bolo len
včera. Vtedy a vždy za tým som si vrúcne žiadal, čím častejšie vidieť a zažívať radosti
divadelného predstavenia. Potom ale keď som odrástol, pokročil som i v žiadosti mojej o
krok ďalej: nechcelo sa mi už viac len trpným divákom byť v slovenskom divadle, ale som si
i sám ako herec vystúpiť žiadal. A pán Beskydov uhádnul vrelú túžbu slovenských mladých
sŕdc a mezi nimi aj moju napísav nám výborné „Incognito“, v ňom pre mňa úkol Jelenského,
jemu ku boku úkol Evičkýň: teraz nás volali ten kus zahrať a ja — oj, ja som bol vo
vytržení!*Nebudem vás unúvať opisovaním tej netrpelivosti, ktorá sa v každom z nás najviacej ale
vo mne zmáhala dočim určený den k našmu odchodu nesvitnul, aby ste naposledok i vy do
netrpelivosti neupadli. Chcete si ju ale predstaviť, to sa opýtajte modrookej dievčiny, aké
sú to trapné chvíle, v ktorých po istom dni ustavične vzdycháva a ten preto skôr nesvitá
akoby svitať mal — deň to nejakej zábavy, ku ktorému je už so všetkým, aj s ľalijovými
šatami hotová. Ona má pred očima dvoje veľkých radostí: jednu, že sa po prvýraz verejne
ukáže, (ak ale už pred tým na verejných zábavách bola, teda že bude môct zase verejne v
nádhere sa ukiazať); druhú, že si známosť urobí. Toto sú ty dve hlavnie radosti, za ktorými
nekonečný zástup iných radostí nasleduje, ako za mesiačikom myriady hviezdičiek na nebi.
Tak asi vyzeralo to s namí. My žiaci a veľkonočné sviatky nám na pätách, v ktorých sa
trochu zo školského prachu otriasť môžeme! To bola tá prvá veľká radosť naša, a druhá ako
sa rozumie, to divadlo — slovenské. Koľko za týmato dvoma jích nasledovať malo? To si sami
vypočujte, hádam ste lepší, no aspoň pilnejší mathematici ako ja. Ja som krem toho pred
týmito sviatkamí najprú dni, naposledy aj hodiny rátal, o koľko dní a hodín sa to už
vyberieme na cestu, a bol som netrpelivý, že len lezly a neutekaly, akoby som si bol
žiadal. Moju netrpelivosť ale, ako hovorím, nechcem opisovať. Nie snáď preto, aby som vás
milí čitatelia zašanoval (nezašanoval som vás docela už posiaľ), ale preto, že som hrozným
egoistom a nechcem si muky mojej netrpelivosti ani v obrazotvornosti zprítomniť, aby sa mi
— musíte vedieť, že mám veľmi mäké srdce — to mäké srdiečko voliákosi nepuklo a bolo by po
mne a tak i po tejto besiedke, ktorou vás predca zabaviť chcem.Podívajte sa na hradskú, za mestom P.; tam vidíte dva vozíky, v každom štyroch šuhajov,
a počujete — štvorhlasný spev. Čo myslíte, čo je to za karavána? Tak cestovať nemôžú len
veselí žiaci, napadne vám, a vetrík do uší pošepne: a — divadelní ochotníci. Už sme tedy
šli do zasľúbeného mesta hrať divadlo: túžby a žiadosti naše sa počaly uskutočňovať. Z prvu
to šlo veselo, lebo sme šli veselo — na voze. Ale potom to len bolo na druhý deň! Došli sme
do mestečka P. a tu náš najatý vozár nazpät sa obrátil, a my sme ostali po pansky, nie na
voze, lež v hostinci — sedieť. Posilniac sa k ďalšiemu cestovaniu, opustili sme hostinec.
Vystúpime z mestečka von, tu pred nami stoja rozložené — velebné Tatry. Dávno som jích síce
už nevidel, ale na tento čas nebol som — vo vytržení. Ostrý vetor fúkal nám do tvári a
metal sňah do očí; my sme bojovali proti jeho sile a mrazom našimi riedkymi kepeňkamí, a tu
som videl, že na tej divadelnej ceste nechodí sa vždy po vencoch a ružiach. Prizrite sa ale
lepšie na tú ináče peknú cestu, ktorá sa ťahá pod velebnými Tatrami popri V. hostincoch do
Š! Vidíte tam osmích šuhajov, ako nesú na paličkách všetek svoj majetok a zaberajú, ako
čoby o závod s tým vetrom? Vidíte ako jím vetor klobúky ztrhuje, a oni na to nič nedbajú?
Tak cestovať, pomyslíte si, nemôžú len slovenskí študenti, a vetor vám do uší donesie: a —
divadelní ochotníci. —O chvíľku prišli sme do V. hostincov. Tu ľudstva plno, akoby ho nabil. Čože je to tu,
vari tanec? Nie: ale ľudia idú z trhu z mestečka V. a ostrý vetor nahnal jích sem sa
zohrievať. Tu sú aj naši známi z Š. Ihneď nás obstali, počastovali, potom na vozy pobrali a
do Š. zaviezli.V Š. u nášho priateľa stavilo sa veľa žiakov z R. a K. na sviatky domov idúcich. Minulo
trocha času kým sme sa vzájomne uvítali, až sme z rozličných proeludij na tú pravú nôtu
natrafili. „Vy idete divadlo hrať do L.?“ spytoval sa akosi starostlivo známy náš z R.
menom Krajský. — „„Áno!““ bola moja krátka odpoveď. — „Škoda vášho ustávania!“ odvetil on.
Ja bľadnem; moji bratia vyvaľujú naňho oči, akoby ho zesť chceli; on sa obráti k nášmu
P-skému priateľovi a hovorí: „Palko, ukáž jim list!“Palko nám nemo podal písmo. Prečítam ho nahlas — písmo mi z ruky vypadne, všetci sú ako
na tŕni, oj a ja — ja som ešte len vo vytržení! List ten bol od nášho priateľa a brata z L.
na Palka písaný a v ňom čo? Počujte ty osudné štyry slová: „Odopreli nám povolenie k
divadlu.“ To je hrôza! kričali temer zúfanlivým hlasom všetci moji spolubratia razom. Ja
som nemohol ani slova prehovoriť, klesnul som ako bez seba na pohovku v tom vytržení. „No
len nezúfajme!“ potešoval nás brat Palko. Moji bratia sa aspoň na oko uspokojili, len ja
som sa nemohol. Uspokojujte, že divadelného herca v čas jeho príjmu, keď v divadle kremä
pár chlapcov na galérii vidí, či vám neodpovie zúfale:„Ach! není tu není, co by mě těšilo;Ach! není tu není, co mě těší!“Konečne ma predca ukojily nádejou; tak asi ako keď takého herca uspokoja, reknúc mu:
Preložíme predstavenie na zajtra, dnes je asnáď nepríhodný čas obecenstvu! Palko t. j.
ukazoval na dátum toho lista osudného, ktorý bol ešte pred dvoma týždňami písaný. „Od tých
čias možno, že sa veci premenily, hovoril on; lebo som ja bratovi B. do L. písal, aby sa
zrovna k vyššej vrchnosti obrátili, keď jím je nižšia v ceste.“ Tyto slová nás novou
nádejou naplnily, a tak sme ešte ten deň strávili po študentsky veselo.Priblížil sa večer. K bratovi Palkovi došiel z mesta L. vozík nám v ústrety poslaný a
vozka doniesol zase na Palka — list. List sa hneď rozpečadil a my sme čakali, čo v ňom
bude, ako výrok, nad životom a smrťou. Palko číta: „Vyhrali sme, Tvoja rada bola dobrá.
Povolenie od vyššej vrchnosti máme už v rukách.“ Ďalej ešte čítal rozličné veci, ale ja som
nepočul; lebo som bol ešte len teraz — vo vytržení.*Stojíme na čarovných brehách bystrotokého Váhu. Tak ako luny tohoto tatranského pútnika
valily sa prúdy krve po žilách mojich, lebo som s krásneho vršku pozeral na vyvolené
mestečko slovenskej Thalie. Deň sa práve nachyloval k večeru. Bol to utešený pohľad na to
čarovné okolie Váhu, na ktoré sme sa my teraz v tichom večerňom dumaní zahľadeli až nás
hlasy zvona upomenuly, že je čas divadelným ochotníkom vtiahnuť do mesta. Nevítal nás síce
nikto, ani by nikto nebol poznal v nás to, čo sme vlastne t. j. ochotníci, ale my sme
predca s akousi hrdosťou a samoľubou vtiahli do mesta ako ochotníci. Zatiahli sme rovno k
nášmu bratovi B. a poznali sme ihneď v jeho sestričke herečku — Borku. Naše rozhovory okolo
samých príprav k divadlu sa točily, až sme cestou i rozhovorom unavení na odpočinok sa
odobrali, tešiac sa na zajtrajšok, kde sa s ostatnými herečkami a ochotniciamí uvítame. Pán
Potomský myslel na pani Sokolovú, kosci na svoje hrabačky, ja na všetkých týchto korunu —
Evičku. Nastalo ticho; všetci usnuli; len ja som za veľa oči zažmúriť nemohol, a len čo som
zaspal, už som sa videl na — prôbach.Svitlo utešené ráno. Räd rädom sme sa predstavili našim spoluochotniciam a vzájomne sme
sa s nimi obznámili. V tento deň sme mohli hneď prôby začiať a to čo viac na lešení
divadelnom; ale niektorí prespolní herci ešte chybovali a jednej hrabáčky tiež ešte nebolo.
Držali sme teda čítacú prôbu a po nej sa zabávali — až sa pekne minul deň.Na druhý deň prišli všetci ochotníci. Maly byť dve prôby cez deň. Sídeme sa do dvorany
divadelnej; vystúpi Evička s Borkou; no, a počínajú si hneď vtedy dobre! Predohra sa
skončila. Za tým v bočnej chyži vedľa dvorany sporadujú sa už všetci k prvému deju, a medzi
ních vpálim i ja dnu. Tu ma chytí môj priateľ B. za ruku a predstaví ma ešte nevídanej
hrabačke Miline… Ja chcem chladnú urobiť poklonu a povedať to obyčajné: „Teší ma, že mám
šťastie!“ — ale — pozrem na tú postavu aňjelskú, zahľadím sa do tej významnej tvári i —
nemohol som slova preriecť, len som stal ako primrazený. Dívam sa, dívam na tú už do zmatku
prichádzajúcu krásku, a čím viac sa na niu dívam, tým viac prichodím — do vytrženia. Všetko
sa mi tak zdalo, akoby som túto Vilu už dakde bol videl, a verte mi, nikdy ju moje oko
nevidelo. Divný to úkaz! ako čoby ten obraz krásy zrovna z môjho srdca vyňatým bol býval!
Jednoduchá hrabačka ma cele očarila! Vystúpiť na divadlo — a trebas to len prôba bola —
viacej mi nebolo možno; prôba sa na druhý raz odložiť musela. Ochotnice sa divily mojej
premene a boly starostlivé, aby som len neochorel; hrabačka Milina bľadla, chvela sa ako
osyka; moji bratia sa ale smiali a uškŕňali mezi sebou a šopkár šopkal: „Tak mu treba, z
očú mu prišlo, na čo sa zahľadí na krásu!“ Ja som si len na bolenie hlavy sťažoval; ale krv
sa divo prúdila po žilách mojích, v očach sa mi menilo, a bol som — vo vytržení.*Prôby trvaly. Nuž či som neuľahol do postele nemocou zdrobený? spýtajú sa zvedavo
útlocité a súcité slečinky a čitateľky. Nie drahé moje; ale som ani zdravým nebol. Nemoc
srdiečka je ale nemoc tajná, zatajím si ju pred vamí aj ja. — Na ten prvý výstup s Milinou
skoro sa zabudlo. Ona ale a ja — my — kedykoľvek sme sa potkali, prichodili sme do —
vytrženia!Prišiel žiadaný den samého predstavenia. Od rána do večera hŕkaly vozy prichodiacích
hosťov po uliciach. Prišiel aj večer a my už so všetkým hotoví, len vystúpiť treba. V tom
Piťo krásnu zahudie trávnicu a nadchne hercov všetkých. Mne pri slyšaní hudby všetky žilky
hrajú, tancujú! V tom padne ešte zrak môj na utešenú hrabačku Milinu — — i prichodím vám do
vytrženia! Dobre len, že som nemal hneď prvý vystúpiť; ináč by zle bolo bývalo. Ale čo to
bola za nadprirodzená krása že ťa, šuhajko, tak omámila? Mne vám ju nemožno opísať, len
toľko vám riecť môžem, že bola prirodzene krásna, jednoduchá, aňjelsky tichá, utiahnutá,
čistá, nevinnná dušička. Aké mala oči? Dosť som sa do toho rýdzeho zrkadla jej kryštálovej
duše nadíval, ale — vždy som prichodil do vytrženia, a práve preto vám jích nemôžem opísať.Šopkár zacengal — hra sa započala. Nám s Milinou nebolo treba vystúpiť, i zabávali sme
sa spolu za kulísňami ako holúbky nevinné. Ale holubičke závidí hrkútanie holúbkovo druhá
holubička. I mojej Miline sa tak prihodilo; ale o tom, potom. — Predihra sa skončila. V
prvom dejstve vystúpim i ja. Dej sa pradie — príde mi preobliecť sa za kosca — vystúpä
hrabačky — Milina mi chce podávať veniec — ja pozrem na niu, ona sa zachveje, čo v úlohe
poviedať mala, na to zabudla, prichodila do zmatku a ja do vytrženia — no Piťo zahúdol
trávnicu, my sme začali mechanične za ním spievať: „Ach čože si šuhaj v poli pripomína za
rána za rosy keď trávičku ztína“ i boli sme von z blata.Prvý dej sa skončil; opona spadla, potlesk trval. Mezi hrou zase idem k Miline; ona ma
odstrkuje od seba; ja prichodím do — vytrženia nad týmto divným úkazom; ale nechcem
odstúpiť; kým mi nevysvetlí príčinu tohoto podivného chovania sa. „Páčte len — vraví a
myhne na stranu očkom — ako zazerá na nás!“ Obzrem sa a vidím — Evičku, ktorá tu stojí ako
prísny sudca proti mne, ako žiarlivá holubička proti Miline. Ona to nechcela trpieť, že jej
za kulisňami tak nedvorím ako na javišti. Chudina! nevedela, že svet na divadle a svet mimo
divadla su celkom rozdielne dva svety a že sme hrali — incognito.Nasledoval druhý i tretí dej. Prišlo na to, kde som ja na divadle kúru strihal Evičke,
kde som jej lásku vyznával. Milina sa na to dívala z poza kulisien; ja som tiež tu i tu
hodil zrak svoj na niu. Ona mne rozumela, vzdych sa jej z pŕs vyvinúl a ja som mu
porozumel: my jedine sme znali, že svet na divadle a svet za kulisňami sú celkom rozdielne
dva svety a že sme hrali — incognito. Obecenstvo si myslelo keď som nad sokom Jelenfym
zvíťazil: Pekný to párik! Ono to ale tiež nevedelo, že svet na divadle a mimo divadla alebo
lepšie za kulisňami sú celkom rozdielne dva svety, a že sme hrali — incognito!Hra sa skončila a nasledovala tanečná zábava. Na prvý tanec som sa bol sľúbil Evičke.
Vtom ale ako som ju práve pojať mal, prikvitne v slovenskom kroji odiata moja premilená
Milina a ja vo vytržení — schytím ju. Pekná to bola zábava! Výborne som sa bavil i Milina
si chválila; len ktosi, vraj, predca tam bol, čo túto noc preplakal. Ľúto mi bolo, ľúto tej
dobrej duše! Nuž ale kto z toho môže, že svet na divadle a mimo divadla sú celkom rozdielne
dva svety a že sme my hrali — incognito?*Prebral som sa z krásneho sna, pretrel som oči a a bežal som rovno k obloku, či aj deň
tam von tak krásny, ako bol môj sen. Deň bol pravda jasný, ale pred domom môjho priateľa
stál vozík, na ktorom sme sa mali nazpät zaviesť do P., ta, odkiaľ sme boli prišli, ta
ďaleko, ďaleko od — Miliny; a hľa! to jediné bolo, čo tomuto dni vadilo, že predca nebol
tak krásny ako môj sen. Odberali sme sa v spoločnosti räd rädom od každého; od Miliny som
sa šiel odobrať sám jediný. Slzila. Ja som perly jej krásnych očičiek poutieral jej bielym
ručníčkom. A chúdera ešte neznala, že i v tom svete mimo divadla človek rozličné úlohy hrá
a raz jích aj dohrá — bola by iste horkejšie slzy ronila. Rozlúčil som sa s ňou na veky.Nemé to bolo lúčenie, nemé ale opravdové, smutné, bolästné. — Sedíme na vozíku —
priateľom ešte kývame klobúkmi na rozlučné — vozík sa pohne a hrkoce dolu mestom — zatočí
sa na most do druhej ulici — ja sa mimovoľne obzrem v pravo — Bože! to ona stojí v obloku —
kýva ako aňjel bielým ručníkom a ja div že nezabudnem so slzami v očach pokývať jej a
zavolať: S Bohom! s Bohom! na večné rozlúčenie! — Ale veď porekadlo hovorí: Hora s horou sa
nesíde, ale človek s človekom ano. A ja vám odvetím, že človek s človekom sa stretá, aj my
sa snád stretneme; ale srdcia naše — ty sa pri tomto lúčení večne rozlúčily.Koho by toto všetko neprivedie do vytrženia? Vy odchovanci rozkoše, zábav a milosti,
viem že mi prisvedčíte; ale tí necitní materialistovia mi neveria. Oni, čo len žalúdkom
žijú, držia sväté boľnocity srdca za bláznovstvo a reknú mi, že toto všetko bol len ružový
sen, ktorý sa pominul, ruže jeho opŕchly a po zobudení sa z neho nezostal len ostrý, srdce
bodajúci tŕň skutočnosti. Pravdu síce majú, že prebudenie sa z takéhoto sna musí byť bolné;
ale nech vedia, že si nedám ten boľný sen —Nie za tú vašu slastnú skutečnosť,ktorú si podlá vaša výrečnosťtak chváli a tak vynáša.Bôľom sa duša moja krmieva,bôľom si srdce moje tlučieva:sladkým bôľom sa zanáša!Od tých čias som mal príležitosť do podobného prísť vytrženia, ale neprišiel som.
Kedykoľvek som mu už podliehal; kedykoľvek sa srdce nad rozum zmáhalo: vždy mi v duši
blysla aňjelská postava s bielým ručníkom v ruke, v ktorom boly schované perly jej duše —
ty slzy, ktoré moju mladosť oplakávaly, požehnávaly, a k svätým bojom posviecaly, a tu —
bolo po vytržení! A tak koľkoráz podliehať budem; koľkoraz srdce nad rozum zmáhať sa bude:
toľkoraz mi v duši blysne aňjelská postava s bielym v útlej rúčke ručníkom, v ňom budú
perly duše kryštálovej — jej slzy vrelé, ktoré mladosť moju oplačú, požehnajú k sladkým
bôľom a k veľkým bojom posvätia, a — bude po vytržení.Ľubil som raz a viacej tak
ľúbiť nebudem!„My ťa ale šuhajko nerozumieme; ty blúzniš!“ — — Nerozumiete? Teda nerozumiete ideálom
života? Teda nerozumiete prvej láske mladíka! Ľúbil som a vzýval krásu panny raz; viac ale
tak ľúbiť nebudem. Ľúbiť ale neprestanem: jest čo zaľúbiť, jest čomu život posvätiť;
posvätím ho i ja tomu, čo je hodno posvätenia mladíka!Miline som napísal do pamätníka nezábudku, ktorú i vám tu sdeľujem, aby ste ma lepšie
rozumeli:Nezábudka MilineNezabudnem na ty časy,V níchž som, družko poznal Tebä,V ktorých si mi zazrieť dalaV citov Tvojích krásne nebe.Nezabudnem na ty chvíle,V ktorých sa mi objavila.V celej kráse duša TvojaRýdza, aňjelská, spanilá.Nezabudnem tú hodinu,Kde si slzy venovala —Slzy môjmu losu, nad nímžSúcitne si zaplakala.Nezabudnem na ten večer,V ktorý nad Váhom sme stáli,A pri vlniek sladkom šumeO národe si dumali. —Na ten večer — krásny večer,Keď si Rod náš spomínala;A tú žialnú dumku mojuO ňom s citom zaspievala. —*Kedykoľvek v zemskej pútiSrdce zajmú trpké žiale,K utíšeniu bôľov svojíchTeba spomniem neustále.Kedykoľvek duši mojejBôľmí budú dni ztrpčené,Tvojej duše krásny obrazPoskytne jej oblaženie.A keď si nad losom mojímStýskať bude duša moja,Poteší ju losu môjmuVenovaná slza Tvoja.A zas, keď nad Roda biedouDumať v trpkom budem žiali,Stíšim sa, zpomnúc, nad VáhomAko spolu sme dumali.Tak ty v mojom žití zemskom,Strasťmí, žialom pretkávanomVždy zostaneš drahou perlou,Mojím drahým — talismanom!Či ma rozumiete? Či blúznim? Viem ale, že som vás neuspokojil, že ste čakali zakončenie
môjho románu svadbou alebo — smrťou pošlou zo žiaľu. Ja som ale nechcel román napísať;
začal som len o srdci poviestku, ktorej koniec ani sám ešte neviem a — — — No, ale dosť,
aby som oriešok pre vaše zlaté zúbky určený nerozhrízol a nezabudnúl, čo som napísal na
čelo mojej rozprávky, a čomu aj verným ostať chcem a tak aj ostávam i na ďalej — incognito.
|
Bachat_Incognito.html.txt
|
Zlá voľba(Rozprávka)V úzkej uličke bývajú naproti sebe učiteľka slečna Elenka Lužianska a doktor Gašpar
Landócy, okresný sudca, rodom zeman. Hoci republika pretrela hrubou čiarou všetky címery,[1]predsa pán sudca cítil v sebe kolovať len belasú krv. Myslieval si: „pán je pán“ a
to nikto nijakým nariadením nepreinačí, i drgol sebavedome hlavou.Obidvaja sú šumní mladí ľudia: sudca vysoký, elegantný, každý jeho posunok a pohľad
prezrádzal, že sa „cíti“. Elenka získala sympatiu každého svojou milotou a milým úsmevom
pohrávajúcim na milej tváričke. Z jej vystupovania žiarila skromnosť a akási neobyčajná
náchylnosť každému poslúžiť. Kto na ňu hľadel, nevedel si predstaviť, že by sa tá osôbka mohla
s niekým poškriepiť.Mladí ľudia vše stáli alebo sa niečím zaoberali pri otvorených oblokoch, a keďže bolo
medzi nimi len nejakých päť-šesť krokov, hľadeli a usmievali sa na seba. Neboli si
predstavení, ale vedeli, ako sa volajú a čo je ich povolanie. Za niekoľko dní sa zdravili
kývnutím hlavy a jedného rána sa sudca blahosklonne pýtal: — No ako sa máme, ako sme
buvičkali?Elenka sa zapálila a zašveholila:— Dosť dobre, keď som zdravá a spať, ja vždy spávam veľmi dobre.Sudca si pomyslel: — Aké je to milé, neskazené húsatko! Učiteľky nebývajú také neviniatka!Hľadel na ňu ako učiteľ na polovyspelú žiačku. Zdalo sa mu, že vykanie je pre ňu privážne
a tykať predsa učiteľke nemôže. I hovoril k nej v prvej osobe množného čísla, čo sa mu zdalo
najprimeranejšie.— Tak, máme veľa roboty, máme, čo? — pýtal sa ďalej.Elenka nechcela pochopiť jeho spôsob reči a robila sa, ako by ho tak chápala, že hovorí i
za seba. I riekla, zdvihnúc naň usmievavé oči:— Čože, pán sudca má toľko roboty? Ja jej tak mnoho nemám. A s deťmi sa rada zaoberám. Zdá
sa mi to skôr zábavka.— No, to ma teší, to ma teší! Do videnia! — i pokýval jej zasa blahosklonne rukou a
odišiel od obloka.Za nejaké dva-tri týždne, čo sa pán sudca takto s Elenkou zhováral, ani raz sa na ulici
nezišli. Poznali sa len z oblokov a Elenka vedela o susedovi, že zavše prišiel alebo odišiel z
domu v lepšom aute, ale vždy len večer. Ináč chodieval do úradu i na iné vychádzky peši.
Elenke sa ten pán videl, bola by sa s ním vďačne i bližšie zoznámila, ale nebola z dievčat,
ktoré si vedia muža chytiť. Po škole vše chodievala s nejakou priateľkou na prechádzku. Doma
niečo šila alebo čítavala zavidna pri obloku. Čo robievala večer, o tom pán sudca nevedel,
lebo vždy spustila nepriehľadné záclony.Pán sudca dva razy videl, že v sobotu prichádza k nej staršia skromne oblečená pani na
vysokej bričke so starým kočišom a donáša jej kôš rozličnej zeleniny, ovocia a potravy. Pani
bola u nej vždy i dve-tri hodiny a každý raz ju Elenka vyprevádzala a pri odobierke bozkala na
líce.Sudca si myslel, že to bude nejaká jej tetka, ktorá jej zakaždým poriadne vyriadila i byt.
Myslel si, že Lužianskovci budú nejaká skromnejšia, ale poriadna rodina, ktorá takto pomáha
svojej dcére. Jej otec bude iste dedinský učiteľ alebo notár, o čom svedčí i jej veľmi skromné
držanie.— No pekne od nich, veru pekne, že tak podporujú svoje dievčatko.Elenka za ten čas vzdychala za pánom sudcom a hádzala naň túžobné pohľady, ktoré však na
pána sudcu nepôsobili.Raz ju videl, ako prezerala v obloku akýsi veľký, krásny obrázkový časopis.— Čože to máme také krásne, čo, pekná Elenka? — pýtal sa láskavo sudca.— Prišlo mi nové číslo London News, to pozerám. Je naozaj zaujímavé. Ak chcete, požičiam
vám ho. Doniesť vám ho k obloku? — pýtala sa a tak milo naň pozerala, že by sa bol i kameň
obmäkčil.Sudca pokrútil hlavou.— No, to už nie. To radšej ja prídem k vám.I pribehol k nej do bytu. Keď vošiel do izby, začudovane zastal, ako vkusne, moderne bola
zariadená. Videl teraz, že má dve izby, prednú a zadnú, ktorá mala obloky do záhrady a slúžila
jej ako spáleň. Na stole a oblokoch ležali pekne viazané knihy a v skrini mala celú knižnicu
najlepších diel svetovej literatúry staršej i najnovšej.Sudca všetko obdivoval.— Ako len pekne bývame a koľko krásnych kníh máme, — krútil hlavou, — to by som si ani
nebol myslel. To celý plat vydávate na nábytok a knihy? No, to je veru pekne od vás, veru
pekne.Elenka vstala. Bola menšej, ale chutnej postavy a privítala pána sudcu s malou poklonou,
ako to robia dobre vychované učiteľské dcérky, myslel si pán sudca.— Nech sa páči, sadnite si u mňa! — ponúkla ho ostýchavo pohodlným fotelom. Sudca si
sadol.— Famózne sa tu sedí. To teda anglicky čítame! No, to je veru pekne. A tie knižky máme na
parádu, či ich aj čítame? — pýtal sa žartovne.— No čosi z nich prečítam. Anglicky rada čítam, — opovážila sa pochváliť Elenka.Pán sudca by bol vo svojej blahosklonnosti dievčatko najradšej poťapkal po líčku. Ale sa
zdržal. Myslel si, že v nej nebude zbytočne vzbudzovať nesplniteľné nádeje, ešte by si
chúďatko niečo namýšľalo. Poprezeral časopis, z ktorého nič nerozumel, pochválil ho, že je
pekný, pekný veru a zasa sa odporúčal so sľubom, že príde aj iný raz.— Pá, Elenôčka pekná, pá. Keď pôjdem v nedeľu na aute niekam na výlet, vezmem vás, ak
chcete. Pôjdete? — riekol s veľkopanskou blahosklonnosťou.Elenka sa radostne zapálila.— Pôjdem vďačne, — viac slastne vzdychla ako vyriekla.Sudca odišiel a prisľúbil jej, že ju iste vezme. Aby sa prichystala.Bol presvedčený, že by potreboval len vystrieť ruku a to dievča by si určite získal. Ale
už bol viazaný.V Astórii sa viac ráz zišiel s pani Melániou Dubeckou, raz rozsobášenou a druhý raz
ovdovelou dámou. Je to osoba vábnej postavy, pekne v modernom štýle vymaľovanej tváre. Obrvy
má vyholené a nahradené čiernym pásom, oči hnedo podfarbené, líca natreté na príjemne ružovo,
pery na svetločerveno, nechty na tmavohnedo. Jej správanie v spoločnosti dokazuje veľkú
školenosť a dokonalú istotu. Pán sudca sa považoval za dokonalého Dona Juana. Pani Melánia s
ním zachádzala ako s otrokom, počnúc od ich prvého stretnutia, lebo poznala, že ho jej
správanie dokonale omráčilo. Imponovala mu panskosť a tu ju mal, ako si žiadal. Zvidel sa jej
a ona si zaumienila, že si ho vezme. Po druhom mužovi zdedila dosť pekný majetok:
trojposchodový dom v meste a päťstojutrový „zbytiak“.[2]Bola o štyri roky staršia ako sudca, čo on ešte predbežne nevedel, ale vycifrovaný
autiak tú chybku vyvážil. Deti nemala.Pána sudcu hneď strhla z nôh. Najprv si ho vybrala zo zhluku mladých ľudí, ktorí sa
krútili okolo nej v Astorke, potom ho vzala na svoj statok, kde ho omráčila svojou parádou.V nedeľu sa Elenka vyobliekala na sľúbený výlet. Tak sa dohovorili so sudcom, ktorému
Melánia povedala, že v nedeľu má schôdzku s rodinou nebohého muža v Piešťanoch. Na tú musí
ísť.Ale v nedeľu jej naraz odišla vôľa ísť do Piešťan, zdalo sa jej, že by sa mohla lepšie
zabaviť s Gažom, keby sa s ním previezla na svojom aute. A tak prišla tip-top vyobliekaná o
druhej do Astórie, kde sudca v nedeľu obedúval a vzala ho so sebou. Trochu sa poškrabal za
uchom, keď mu zišlo na um, že sľúbil Elenke, že ju vezme na Babu. Ale pomyslel si, že keď ho
bude čakať do večera, presvedčí sa i tak, že z výletu nebude tentoraz nič. I odišiel bez toho,
aby jej odkázal, že na výlet nemôže ísť.Čo sa s ním stalo, dozvedela sa Elenka v noci, keď počula, ako zastalo auto po polnoci
pred sudcovým domom a videla, že vystúpil z neho sudca s parádnou dámou. Auto tam potom stálo
zo tri hodiny. Za ten čas Elenka ani oka nezažmúrila, čo jej srdiečko tak nepokojne trepalo.Dosiaľ šlo pánu sudcovi všetko ako po masle. V pondelok ráno sa začalo všetko akosi kaziť.
Ráno, keď vyzrel z obloka, aby pokýval Elenke rukou na pozdrav, nebola tam. Sudca si myslel,
že iste musela odísť včaššie a nerobil si nič z toho. Veď sa vymerí. A ak nie, nuž nie. Čože
mu na nej záleží?Poverčiví veria, že keď sa v pondelok začína zle vodiť, potrvá to potom celý týždeň.
Tentoraz to bola pre pána sudcu pravda. Lebo na súde sa stretol s notárom z obce, kde mala
majetok Melánia. Bol uňho niekoľko ráz pri všelijakých repozíciách[3]a tak sa skamarátili, lebo notár pánov vždy gavaliersky počastoval. Pred
pojednávaním mal ešte chvíľu čas a ten strávil v rozhovore s notárom. V dôsledku tohto
rozhovoru pán sudca utekal, akonáhle mal pol hodiny stihu, do pozemkovoknižného úradu a kázal
si vyložiť hárky majetku a domu pani Melánie. Polhodina nestačila ani na povrchnú prehliadku
dlžôb zaintabulovaných[4]na dome a na majetku!Pán sudca si pomyslel: — No, do pekného bahna som to vbehol!Keď prišiel popoludní domov a vyzeral oblokom Elenku, ktorá sa tvrdohlavo nechcela ukázať,
vošlo do ulice prekrásne auto značky Cadillac, ktoré sa tak jagalo, že sa celá ulica zdala ním
ožiarená a zastalo pred Elenkiným bývaním. Vystúpil z neho elegantný mladý pár, s ktorým sa
Elenka na ulici čo najsrdečnejšie vítala. Vošli k nej a zostali u nej hodinu a potom odišli i
s ňou.Pán sudca mal príležitosť zostať teraz sám, a tak mohol neženírovane zavolať: — Hrom do
toho, väčšieho hlupáka ako som ja niet iste na Slovensku! Ký parom môže byť tá Elena, keď má
takú rodinu! Lebo tak sa víta len rodina, a to dobrá, ako sa tí vítali!Pán sudca sa ako zeman nestýkal so svojou skromnou domácou paňou, lebo nemal rád dôverné
spôsoby nižšiepostavených ľudí. Kovalčíkovci mali obchod a dom a tiež sa neradi natískali, a
tak bola pani Kovalčíková dosť prekvapená, keď pán sudca vrazil k nej do izby bez pozdravu a
opýtal sa, čie je to parádne auto a kto boli páni v ňom?— To je auto pána Lužianskeho, legačného radcu na ktoromsi vyslanectve, brata slečny
Elenky a tá dáma je jeho pani. To sú veľmi bohatí páni. Veď i rodičia slečny Elenky sú veľmi
bohatí, majú veľkostatok a bohviekoľko hotových peňazí!— Nuž a čože sa tá osoba šalie, že sa trápi s ufúľanými detiskami! Veď je to hotové
klamstvo! — skríkol rozhorčene pán sudca.— To má prosím takú pasiu. Je to neobyčajná osoba a veľmi nerada sa panští. Je to ináč
veľmi fajné dievča a najradšej len číta alebo niečo robí. Hovoria, že i knihy píše. Veru tak,
prosím ponížene. A čím môžem ešte poslúžiť? — opýtala sa nakoniec, ako bola z obchodu
privyknutá.Pán sudca bol zlý a bol by jej najradšej povedal, aby ju parom uchytil. Vybehol bez
pozdravu, ešte i dverami trepol.Ľudia sú zvláštna čeliadka! Pánu sudcovi sa naraz zdala pani Melánia, ten vzor panských
spôsobov a elegancie, stará, vybitá ženská a obyčajná manželská švindlerka. Celkom zabudol, že
sa s ňou znamenite zabával a že ju považoval za dokonalú dámu a bol blažený, že sa zaň vydá.
Proti nej bola mu teraz Elenka jagavý drahokam! To čistučké, neskazené dievčatko, ktorej
nielen tvár, ale ani dušu dosiaľ nepoškvrnila nijaká farba. Tá nepotrebuje robiť zo seba
maškaru! Tie oči, tie ústočká svietia najúprimnejšou dobrotou a nevinnosťou. A ten veľkostatok
a tie kapitály jej rodičov! Panebože, kde som mal oči a rozum! — búchal sa po čele.Keď sa ako-tak udobril, pomyslel si, že urobí pokus Elenku nejako udobriť.Zazrel ju len na druhý deň ráno, zasa v obloku, ako iný raz. Myslel, že mu tým podáva ruku
na zmierenie. Urobil radostnú tvár, poklonil sa jej a zvolal slabučkým hlasom: — Dobré ráno,
akože sme buvičkali?Elena mu hľadela do očí. Ale aký to bol nemý pohľad! Tak bezvýrazne pozeráme na celkom
cudzieho človeka, na ktorom nás nič nezaujíma.Keby bol na nej videl, že sa hnevá, že by mu najradšej vyškriabala oči, bol by mohol
dúfať, že jej vysvetlí svoju nedbanlivosť, ale neprítomnosť akéhokoľvek záujmu ho presvedčila,
že ho úplne vytrela zo svojho života. Stal sa jej taký cudzí, ako keby ho nikdy nebola videla…Či sa mu to videlo či nie, musel zostať pri svojej Melánke, lebo tá ho nechcela vypustiť.
A bol by sa jej vďačne striasol. Keď preštudoval jej majetkové pomery, videl, že teraz môže
namiesto panského života tráviť čas naťahovaním sa s veriteľmi, aby zachránil aspoň nejakú
čiastku toho, čo bolo kedysi pekným majetkom.Pritom mu vždy otravovalo dušu vedomie, čo s Elenkou stratil, pri smutnom pohľade na doma
nenafarbenú, scvrknutú tvár ženy, ktorej v ústach nikdy nechýbala cigareta, takže sa vždy z
nej valil dym ako z popukanej pece.[1]republika pretrela hrubou čiarou všetky címery— po vzniku
Československej republiky sa zrušili všetky stavovské privilégiá a tituly[2]„zbytiak“— tzv. zvyškový veľkostatok, zmenšený o časť, ktorá sa
pri čiastočnej pozemkovej reforme po prevrate rozparcelovala[3]repozície— v právnickej terminológii znovuuvedenie do držby;
konali sa často priamo v teréne[4]zaintabulovaných— t. j. takých, o ktorých je zápis v pozemkovej
knihe, že je na nich uvalená dlžoba
|
Nadasi-Jege_Zla-volba.html.txt
|
Čokoláda a tynta„Mamičko, prečo sa vždycky zastavíte, keď ideme okolo tohoto domu, podívate sa naň a
vzdycháte?“ Tak pýtal sa dvanásťročný chlapec blädej, čisto oblečenej ženskej, po jejž boku
kráčalo osemročné dievčatko, jej dcéruška.„Ach!“ odpovedala žena, „k tomuto domu vzťahujú sa pre mňa veľmi smutné zpomienky. Ktože
by mi bol mohol pri mojej kolíske predpovedať, že sa uvidím kedysi s vami v takejto núdzi!
Tento veliký, pekný dom prináležal kedysi mojim drahým rodičom, ktorí v ňom mávali dlhý rad
krásne upravených a zariadených izieb, a oni sami riadení boli ku najvzácnejším obyvateľom
nášho mesta. Môj ujec, ktorý u nás býval, bol najvyšším komisárom potravnej dane a držal si
sluhu, ktorý v nedeľu a vo sviatok v peknom obleku za mojou matkou modlitebnú knihu do
kostola nosieval, tiež nás deti na prechádzku vodieval, tak že nám to naši susedia
závideli. A teraz!“„Teraz som stavačom kolkov u ,zlatého jeleňa‘“ — skočil chlapec matke veselo do reči —
„a jestli chcete, budem za vami tiež nosiť modlitebnú knihu do kostola, a pomyslite si, že
som váš sluha, bárs aj nemám vyšnorovaného obleku. Ale jako ste o ten dom prišli?
Rozprávajte mi to, mamičko moja.“„Vojnou,“ — odpovedala matka — „alebo skorej ubytovánim vojska. Bolo to r. 1813, keď
francúzska armáda ruské a pruské vojsko po jakejsi bitke do Sliezka zahnala. Od jary do
jasene museli moji rodičovia bez prestania toľko Francúzov zaopatrovať, že jich bolo mnoho
tisíc. Obyčajne pritiahlo sto a päťdesiat mužov sprostého vojska a poddôstojníkov, šestnásť
dôstojníkov (oficierov) a jeden major naraz, a tí všetci chceli dobrú nocľah a hojne jesť a
piť. Dľa úradného predpisu musel dostávať vojak ku raňajkám kávu so žemlou, denne pôl funta
mäsa s privarou, fertálik pálenky, máz piva a dva funty chleba; poručík (lajdinand) na obed
trojaké jedlo a flašu vína, večer pôl flaše vína a studenú pečeňu; kapitáň raz toľko a
major až štyrirazy toľko. Pomyslite si, deti, čo sa stalo! Kto svojich ubytovancov nemohol
sám zaopatriť, musel platiť za vydržanie vojaka denne pôl druhej zlatovky. Aby tieto veliké
výdavky, ktoré len majitelia domov niesť museli, zapraviť mohol, musel robiť môj otec dlhy;
a poneváč ani tieto, ani úroky z nich zaplatiť nemohol, bol náš dom na verejnej licitácii
predaný. Cena domov padla ale vojnou tak, že náš dom takrečeno za pohlavok bol predaný. Na
ten deň nezabudnem nikdy, keď sme chudobní a všetkého zbavení zo svojho otcovského domu
odtiahnuť a do biednej podstrešnej izbičky v predmestí odsťahovať sa museli. Preklínanie
veriteľov, ktorí následkom nízkej kúpnej ceny nášho domu len malú čiastku svojich
požiadavok obdržali, alebo s nimi celkom prepadli, vyprevádzalo nás. Moji rodičia ranu túto
ťažkú neniesli dlho — o pár rokov zomreli a zanechali nás neopatrených. Od rána až do
večera musela som si šitím núdzne na živobytie vyrábať, až si ma váš otec, ačkoľvek bol sám
len chudobným kancellistom, za ženu vzal a mňa dosť šťastnou urobil. Moje šťastie trvalo
dotial, dokial ho pan Boh živil, — keď nám ale pred dvoma rokami na horúčku zomrel, bolo po
šťastí. Viete samy najlepšie, jako sa nám od toho času viedlo. Ach, keď si pomyslím, že sme
mali domáceho učiteľa, vy ale že musíte navštevovať školu chudobných, kde so surovými,
nečistotnými a zkazenými detmi často obcovať musíte a od nich i vy zkazenými byť môžete, tu
sa so mňou celý svet točí, a neraz ani neviem kde som, na ktorom mieste!“„Mamičko,“ — odpovedal chlapec — „náš pán učiteľ hovorieva, že vyučoval vo školách,
ktoré navštevujú deti vznešených a bohatých rodičov, a tam že mával často surovších a
nemravnejších žiakov, než vo škole chudobných. Taktiež, vraj, tí mužovia, ktorí dôležitými
vynálezami lebo velikými a pamätnými činami a skutkami vynikli a sa vyznačili, najviac z
nízkeho stavu pochádzajú, a sám že, vraj, tiež býval chudobným žiakom.“„Mamičko,“ — vravelo dievča — „tamhľa ide pan ujček. Keď nás uvidel, obrátil sa rýchle
stranou. Prečo vždycky robí, jako by nás nevidel, a keď sa nám nijako vyhnúť nemôže, býva
veľmi nevľúdny a takú tvár robí, že sa ho až bojím?“Pani Sokolová hlboko si vzdychla. „Môj brat, váš ujček,“ — odpovedala smutno — „mal by k
nám byť veru laskavejším a spoluútrpnejším. Nenávidel vášho otca, bars proti nemu ničoho
zlého povedať nemohol, a nechcel, aby som sa zaňho vydala. Že som za vášho otca predsa
išla, nemôže mi od trinásť rokov odpustiť a dáva aj vám to cítiť.“„Je ujček tiež takým chudobným, jakými sme my?“ — pýtal sa chlapec.„Veru nenie,“ — odpovedala matka — „lebo zanechal svoju predošlú živnosť a žije z
kapitálov. Je vyučený zlatníkom a bol mnoho rokov v Ruskom Petrohrade, kde, vraj, nadobudol
dosť veľký majetok. Bývanie jeho je síce malé a chudobno zariadené, tiež na šatstvo a chôvu
mnoho nevydáva, ale ľudia hovoria, že sa to stáva skôr z lakomstva než z núdze. Ale
detičky, kedykoľvek sa s mojim bratom sejdete, buďte ku nemu len hodne vľúdne, lebo on je a
zostane vždy vaším ujcom a najbližším príbuzným.“„Ó ja takmer každý deň sa s ujčekom schádzam,“ — vravel chlapec — „uzlatého
jeleňa, kde hráva s pasiou v kolky. Ale on robí, jako by ma neznal, a keď som
ho raz pomenovalpánom ujčokom, zaškaredil sa a pohrozil mi, že
prinúti hostinského, aby si vzal iného stavača, jestli si to ešte raz dovolím. Keď tí páni
srazia viac kolkov alebo všetkých deväť, dostávam po krajciari lebo i po viac, ale ujček mi
nikdy nič nedá. Poneváč je takým skuhrošom, nemôžu ho druhí hostia vystáť; hovoria mu za
chrbtom: Skučko cibulový.“„Skučko cibulový! hahaha!“ — smialo sa dievča; „to meno som ešte nepočula.“„Ticho!“ — rozkázala matka. „Rudolfe, Boženko, zakazujem vám, aby ste si zo svojho
ujčeka posmech nerobili a mu nenadávali.“„To my nerobíme,“ — odpovedal Rudolf. „Ale mamičko, mali by ste videť tie posuňky, ktoré
náš ujček pri hre v kolky robí. Vesluje rukama a nohama, telo nahýba hneď v pravo hneď v
ľavo, ústa nakryvuje, líca nafukuje, robí krik a hrmot, jakoby len najlepšie guľou kolky
poválať mohol. Keď má hádzať, štuchajú sa hostia so slovami: „Skučko hádže!“ a tu sožene sa
divákov, ktorí sa posuňkom ujčekovým hlasito vysmievajú: on ale si toho ani nevšíma.“„Z toho môžete poznať,“ — vravela matka, — „jako je ťažko špatné zvyky odvyknúť.“„Ujčekovi podobá sa trochu kupec Mikuláš,“ — vypravoval Rudolf ďalej. „Ten najprv chvilu
guľu v ruke poťažkáva a obracia, a keď ju vyhodil, beží za ňou až do prostred kolkárni a
volá: ,Guličko, guličko, drž sa dobre!‘ Ale ten je štedrejší než ujček a vždycky mi dá za
všetkých deväť tri krajciare. Ba ma aj pochválil, že znám rýchle a dobre stavať, a že
nezhadzujem nohou kolky, jako robievajú druhí chlapci, aby dostali viac krajciarov.“„S poctivosťou najďalej sa dôjde!“ — hovorila matka. „To si pamätajte vždycky, milé
detičky.“„Hostia hovorievajú tiež, že jim ujček potajmo pivo odpíja,“ — pokračoval Rudolf.„Ticho!“ — rozkázala matka vážne; „ani slova ďalej! či vieš len špatné veci o bratovi
svojej matky rozprávať? Hanbi sa, Rudolfe!“Chlapec sa zahanbil a kráčal kúsok cesty mlčky vedľa matky. Konečne zase počal:
„Mamičko, musím si kúpiť za tri krajciare tynty. Pán Mikuláš má najlepšiu, najčernejšiu,
ktorá nikdy neožlká. Tamhľa je jeho sklep.“„Choď len,“ — vravela matka. „Mňa najdeš u pančuchára Millera, ktorému nesem tucet
pančúch.“Zvonček zacingal, keď Rudolf dvere na sklepe otvoril; ale kupec Mikuláš cingať nepočul,
lebo bol zahrúžený v rátaní, obrátený súc ku dverám chrbátom.Mikuláš bol asi šestdesiať ročný muž malej postavy, suchý, plechavý a šedivý; na sebe
mal tmavý kabát z grobovitého súkna, hodne zamastený a škvrnami tyntovými jakoby posiaty.
Sedel za malým stolíkom a sčítoval: „17 a 13 je 30, a 22 robí 52, a 11 je 64 —“„Nie, pane Mikuláš,“ — prerušil ho Rudolf, — „52 a 11 robí len 63, nie 64.“Kupec zarazený vyskočil so stolice. „Kto tu hovorí?“ — zkrikol. „Ha! jako si sa sem
dostal? veď som nič nepočul.“„To nenie moja vina,“ — odpovedal Rudolf. „Ale viem, že by som celý váš sklep bol mohol
vyprázniť, čo by ste nič neboli spozorovali, tak hlboko boli ste zabraní do rátania. Rád
bych za tri krajciare tynty.“„Tynty?“ — pýtal sa kupec — „čiernej? To je pekne od teba. Iné deti chcejú cukrovinky a
kadejaké maškrty. Daj sem flaštičku. — Ah, nestavávaš kolky uzlatého
jeleňa? To ti musím priliať. Nepotrebuješ pier? Mám prekrásne brká, jedno za
krajciar.“„Píšem ocelovými perami,“ — odpovedal Rudolf berúc flaštičku s tyntou do ruky.„Ach tie ocelové perá! tie perá!“ — durdil sa kupec. „Tie robia, že moje brká mole a
červíci kazia, ale i to, že všetci pisári dostanú tvrdé ruky a konečne trasenie do nich.
Nešťastný železný vek! Teraz je všetko železné: cesty, vozy, kone, kachle, hrnky, panvy,
randlíky, ba i domy. Tuším, že budú hádzať i železnými guľami do železných kolkov; potom
bude veta po zábave. No synku, dnes odpoludnia uvidíme sa na kolkárni zase?“„Ano!“ — odpovedal Rudolf. „Jak bude odpoludnia o tretej hodine po škole, musím na
kolkáreň, ktorú čisto vymetem, vyrovnám a všetko do poriadku uvedem; kým sa hráči sejdú,
vyčistím lampy, nože a vidličky, prinesem vody a vykonám rozličné veci, začo mi dá
hostinský niekedy pohár piva, chleba s maslom a niekedy i niečo od obedu. Tiež dostanem
niekedy šálku kávy; to sa stáva obzvlášte vtedy, keď sa páni hrajú dlho v noci kolky, aby
som nebol ospalý.“„Či si mnoho vyrobíš stavaním kolkov?“ — pýtal sa kupec.„Jako kedy,“ — odpovedal Rudolf — „ide to od desiati až do päťdesiati krajciarov; ba raz
som to priviedol až na osemdesiať.“„A čo robíš s tými peniazami?“ — vypytoval sa kupec.„Dávam jich mamičke,“ — odpovedal Rudolf.„A sebe nič z nich nenecháš?“„To by bol hriech!“ — odpovedal Rudolf vážne. „Moja matka musí sa beztoho trápiť až do
noci šitím, pránim, bigluvaním, a predsa dosť často musíme trpeť núdzu. Najviac bolí
mamičku to, že musíme chodiť do školy chudobných. Ale či nenie pravda, pane Mikuláš, že
chudoba nenie hanbou, ba že chudoba cti netratí?“„Obzvlášte keď nenie zavinená,“ — podotknúl kupec.Rudolf odišiel. —Budúcej soboty mala pani Sokolová plné ruky práce: čistila čepce, bigluvala šaty, prala
rukavice, všetko cudzým dievkam služebným, ktoré druhého dňa chcely ísť do tanečnej zábavy
alebo na prechádzku. Keď s tým bola hotová, vyčístila svoje bývanie a umyla skrovné svoje
kuchynské náradie, pri čom jej malá Boženka pomáhala. Zatým bilo desať hodín, a ustatá
ľahla si matka s dcérkou, zavesiac najprv kľúč od domu na špagáte oknom na miesto, ktoré
syn Rudolf dobre znal. Boly tri hodiny po pôl noci, keď sa pani Sokolová zobudila. Pohľad
na nedotknuté lôžko synové hovoril jej, že ešte neprišiel domov. Tak dlho ešte Rudolf nikdy
neostal z domu. Naľakaná vstala, obliekla sa, vzala kľúč od brány a rýchle odobrala sa do
hostinca kuzlatému jelenovi. Na blízku hostinca stretol ju jeden muž,
ktorý na kolkáreň huboval. Pani Sokolovej sa zdalo, že je to jej brat, a už sa ho chcela
pýtať po svojom synovi, ale spomenúc si na nebratské a nevrlé jeho chovanie, neurobila to,
a šla mlčky svojou cestou ďalej. Príduc do zahrady, začula padanie kolkov a hrčanie gulí.
Na konci kolkárni našla syna, ktorí pri mdlom svetle lampy petrolejovej službu svoju konal
a veľmi sa podivil, keď naňho matka zavolala.„Rudolfe,“ — počala Sokolová — „skoro bude svitať a rannie služby božie sa začnú. To je
hriech, až do nedelného rána kolky stavať. Jako to môže vrchnosť dovoliť, ktorá nedopustí
ani, aby sa v nedeľu s menším hrmotom spojené práce konaly.“„Tiež sa tomu divím,“ — odpovedal Rudolf — „jako i tomu, že susedia noční ten hurhaj
trpelive snášajú. Ach, mamičko, som náramne ustatý a sotvaj že oči ešte otváram.“„Tak to nesmie ostať,“ — rekla matka. „Veď sa účastníš v hriechu nesvätenia nedele a
privykáš tak nepravideľnému, pustému životu; si, keď dlho do noci staváš kolky, mrzutý k
učeniu, a nezbyvá ti ani času, aby si školské svoje práce vykonal.“„Ale mamičko,“ — vravel Rudolf, „vyrobím mnoho, dnes viac než zlatý!“„Bárs,“ — odpovedala matka. „Blaho duše má ísť nad blaho tela. Boh nám zahynúť nedá, ani
keď nebudeš stavať kolky. Poď, dieťa moje!“„Veď nemôžem v prestred hry utiecť?“ — podotknúl Rudolf v súroch. „Myslím, že by ma
hostinský navždy od kolkárni odohnal.“Tu povstala medzi hráčami hlasitá hádka. Guľa, jakoby ju niekto z kanóna bol vypálil,
letela prudko po kolkárni, vrazila do prvého kolka, odrazila sa od neho a uderila Rudolfa
do stehna tak mocne, že chudiak chlapec boľastne zkriknúc na zem klesnúl. Nastrašená matka
skočila do kolkárni, schytila dieťa svoje a vytiahla ho z obvodu hrčiacich gúľ. Nedbajúc na
hráčov, ktorí po hádke a zvade dali sa do bitky, pýtala sa starostlive: „Preboha, dieťa!
nemáš prerazenú nohu?“„Myslím, že nie,“ — odpovedal chlapec, boľasťou zuby zatinajúc. „Však môžem ešte
chodiť.“„Teda ujdime z tohoto nešťastného miesta,“ — vravela matka objímajúc syna. „Opri sa o
mňa, dieťa moje drahé!“Napolo matkou nesený kríval chlapec vedľa nej zo zahrady. Krik hádajúcich sa hráčov jich
sprevádzal.„Čuješ?“ — pýtala sa matka syna; „to sú nedelnie rannie služby božie! A čo asi zakusia
manželky týchto divokých hráčov! Ach, koľko obetí uchytila už náruživá hra ktorákoľvek!“Rudolf musel niekoľko dní ostať na posteli a v izbe, a keď sa zase uzdravil, cítil ešte
dlho boľasť v stehne guľou trafenom. Na kolkáreň už nevstúpil. Ačkoľvek sa tým príjmy
vdoviné umenšily, mohla predsa kúpiť si funt vlny, z ktorej Boženka tri páry mužských
pančúch uplietla.Zatím priblížila sa jaseň. Tu hovorila raz pani Sokolová svojej dcérke: „Boženko, tvoj
ujček, môj brat, nenie práve k nám laskavý, ale nesmieme mu to tak veľmi mať za zle, lež
vyhovoriť ho tým, že sa dostal skoro z domu rodičovského medzi nemilosrdných ľudí, a
obcovanie s nimi urobilo myseľ jeho zatvrdnutú. Môj brat býval vždycky otčímom k telu
svojmu, preto by som sa stavila neviem o čo, že nemá žiadnych teplých pančuch. Zanes mu
tedy tieto tri páry darom.“„Ach mamičko moja, ja sa ujčeka bojím,“ — vravelo dievča; „a keby sa so mnou tak ešte
vyvadil?“„To sa nerobieva,“ — odpovedala matka — „keď sa niečo dostane darom. Len choď a vykonaj
svoju vec dobre.“Boženka posluchla a dala sa na cestu. Ujček býval v prízemí v zahrade na predmestí. Keď
Boženka prišla do nízkej izby s malými oknami, sedel skrčený pri železných kachličkách,
ktoré náramne kädily a preto len málo hrialy. Podlaha nebola už dávno drhnutá, a nábytek,
záležajúci v starej, črvočou sožranej almare, dvoch stolíc a stolu bol pokrytý prachom a
špinou.„Dobré ráno, pán ujček,“ počalo dieťa trasúcim sa hlasom. „Mamička vás dáva pozdravovať
a tu vám posiela tohľa,“ — ukázala balíček s pančuchami.Zdálo sa ale, že ujček ani nevidí ani nepočuje, a že len kachlami sa zapodieva. Zaražené
mlčalo dieťa, a poneváč si ho ujček vôbec ani nevšímal, ozeralo sa strachovito vôkol seba.
Tu zazrelo na najbližšom obloku malé, len dva centimetry dlhé bábky (panenky) z bieleho
papieru vystrihnuté pohybovať sa hore a dolu, aniž by videť bolo, jaké tajné perá a struny
ten život pôsobia. Teprv keď taká bábka padla na znak dolu na okno, poznala Boženka, že
mucha nosila prilepenú na sebe panenku. Okrem týchto trápených, svojich krýdeliek zbavených
múch videla Boženka na okne ešte množstvo škaredých trpaslíkov, ktorí boli složení z
rezaných kôstek čerešňových, slivkových a breskyňových a račích klepiet. Z tohoto spôsobu
zamestknania možno bolo súdiť o spôsobe mysli obyvateľa tej izby.Konečne snáď predsa mu bol čas dlhý; preto obrátil tvár svoju ku dieťaťu, a pýtal sa ho
nevrlo: „Čo chceš, há?“„Mamička,“ — odpovedala Boženka so slzavýma očima, „vás dáva prosiť, aby ste tieto
pančuchy, ktoré som já plietla, prijali a nosili.“„Nepotrebujem pančúch,“ — okrykol starec dievča; „povedz svojej matke, že sa mýli, ja že
som dal svoj majetok na doživotné dôchodky — čuješ? na doživotné dôchodky — čuješ! na
doživotné dôchodky!“„Životné dôchodky!“ — opakovalo dieťa slová, nerozumejúc jejich významu.„Životné dôchodky!“ — prisvedčil ujec; „preto nemôžete ničoho odo mňa obdržať. Ale
počkaj, celkom nadarmo si predsa neprišla.“ Vstal, vytiahol z almari naplnené plátené
vrecúško, ktoré dieťaťu doručil. „Z toho si môžete,“ — doložil pichlavo sa usmievajúc,
„uvariť pokrm. A tu je niečo pre teba!“Panák z račích klepiet vkĺzol Boženke do ruky. Dieťa odišlo ťažko plač potlačujúc.Keď pani Sokolová vrecúško to prezerala, bola v ňom zplesnivelá krupica od myší
zanečistená. Toto nebratské počínanie dotklo sa veľmi boľastne srdca vdovinho, na chvíľku
sa zamlčala jako omráčená; potom ale zkalený jej zrak sa vyjasnil a usmievajúc sa pritúlila
deti svoje k sebe a vravela mierne: „Poľutujte svojho ujca, ktorý je o veľa chudobnejší než
my. Ó jak o veľa bohatšou som ja majúc vás, než on, keby mal aj stotisíce! Boh mu odpusť,
že nám tak boľastno ubližuje a našej láske sebecké úmysly podkladá!“ —O dva mesiace bral sa ulicami mesta nádherný pohrebný sprievod. Zomrelý poručil celý
svoj majetok, viac než 15,000 zlatých, mestskému sirotčíncu; preto šiel za rakvou dlhý rad
sirôt. Nad otvoreným hrobom mal vysoko postavený mestský úradník reč, v ktorej veľké
zásluhy zomrelého, jeho ľudomilnosť, dobročinnosť a bratskú myseľ a lásku velebil,
vychvaloval, ktorý nemajúc žiadnych bližších príbuzných, celý svoj majetok sirotám poručil
a tým si nikdy nehynúci pomník postavil. Ničmenej pochvalne zmienil sa i duchovný otec v
druhej reči o nebožtíkovi a o pravej ľudomilnosti jeho. Nábožné, dojemné spevy počaly a
ukončily smútočnú slávnosť, pri ktorej i pani Sokolová so svojimi dietkami prítomná bola,
lebo vychválený nebožtík bol — jej jediný brat, ktorý s dvojnásobnou lžou zo sveta sa
odobral. Svoje peniaze na doživotné dôchodky neuložil, a neboly jeho sestra a tejto deti
jeho príbuznými?Posledný zvuk smútočného spevu doznel, ľud z hrobitova sa rozišiel. Tu sa priblížila
matka so svojimi deťmi k nezasypanému ešte hrobu. Polohlasito pomodlili sa Otčenáš a potom
hodili obvyklým spôsobom po tri hrsti zeme do hrobu. Keď z hrobitova odchádzali, začala
hovoriť matka ku svojim deťom takto: „Opätujem vám, že pri svojej chudobe som o veľa
bohatšou, než bol môj brat, ktorý za svojho živobytia svoj majetok prospešne neužíval,
neznajúc pomimo hry v kolky inej radosti. Čo on leží teraz v chladnom, tmavom hrobe, my
tešíme sa zo života, zdravia a iných požitkov. Menovite otvára sa vám nádejná budúcnosť,
zostanete-li statočnými a usilovnými. Práca je korením života, a odtial sa dá vysvetliť
samotárska, sebecká a nevrlá povaha môjho brata, ktorý práce sa zriekol, a po celý deň nič
nerobil.“„Nie, mamičko,“ — vravela Boženka horlive, „robil, veď chytal muchy, na ktoré nalepoval
papierové panenky. Čo sa stalo s tými panákami, ktoré ujko z čerešňových, slivkových a
breskyňových kôstok zkladal? — I tých siroty zdedily?“Na to nedostalo dieťa žiadnej odpovede. —Rudolf sa usiloval, zanechajúc stavanie kolkov, aby inou prácou príjmy matkyné
rozmnožil. Keď raz opäť u kupca Mikuláša tyntu kupoval, našiel ho vo veľkom rozčúlení,
ktoré sa javilo neobyčajnou bľadosťou tváre a trasením rúk. Keď kupec tyntu nalieval do
flaštičky, veľmi sa hneval a huboval. „Nevďačník!“ — mrmlal. „Čo by sa bolo z neho stalo,
kebych sa ho nebol zaujal? Žebrotou by bol musel chodiť alebo do sirotčínca ísť. Teraz nech
chlapčisko pohýňa rozumom, jako bez strýčka obstojí. Chlapče!“ — obrátil sa k Rudolfovi
uderiac flaštičkou s tyntou hrmotne o stôl, „chráň sa, abys to tiež ty niekedy tak neurobil
jako ty terajší výrostkovia. Po celý deň drahé cigare smoliť, až do pôlnoci po kaviarňach a
hostincoch sa túlať, dobre jesť a piť, v karty hrať, tančiť, divadlá navštevovať, dľa
najnovšej módy sa šatiť, a aby všetko to robiť mohli, svojich blížnych klamať lebo okrádať
— to je v terajšej dobe zvyk a mrav.“„Boli ste oklamaný lebo okradený, pane Mikuláši?“ — pýtal sa Rudolf spoluútrpne.„A jako!“ — odpovedal kupec zlostne. „Žiadnemu človekovi nemožno teraz veriť.“„Mojej mamičke môžete veriť,“ — odpovedal Rudolf horlive, „a mne a sestre mojej tiež.“„To by sa muselo osvedčiť,“ — odpovedal kupec. „Každá nová metla dobre zametá. Duch je
ochotný, ale telo slabé. To som videl na tom naničhodnom Karolovi.“„Na svojom pomocníkovi?“ — pýtal sa Rudolf zvedavo. „Ten vás oklamal lebo okradol?“„Potichu!“ — rozkázal kupec; „nevravme o tom. Ja o svojom synovcovi Karolovi už vedeť
nechcem. Ale až najdem dajakého spoľahlivého človeka — ty si býval hodným chlapcom pri
kolkárni — povedz svojej matke, že by som s ňou rád prehovoril.“ —O tri dni neskôr nachodíme Rudolfa so zelenou súkennou zásterou v Mikulášovom sklepe,
kde konal učňovské práce. Mimo nadania rýchle soznámil sa s obsahom rozličných tých
truhlíkov a škatúl v sklepe, s cenou tovaru, s mierou a váhou, s robením škarniciel a
papierových vrecušiek i s inými povinnosťami svojho nového stavu. Pilne tĺkol korenie,
škoricu a kávu v železnom mažiari, ba znal už i kávu upáliť. Pán Mikuláš videl, že je i
hoden, aby ho zasvätil v robenie svojej vôbec vychvalovanej černej tynty, ktorá bola takmer
hlavným tovarom v jeho obchode a preto vždycky vo značnom množstve v zásobe. Tu musel
Rudolf dubové šišky a gumu arabskú roztĺkať, vodu prinášať, kamenec odvažovať a horúcou
ešte tyntou celé hodiny pohybovať a ju miešať. Pán Mikuláš len niektoré prídavky vlastnou
rukou do veľkého, paru vydávajúceho žbána s tyntou nasypával.Čo sa kupcovi veľmi ľúbilo, bolo, že Rudolf nemaškrtil jako iní kupeckí učňovia, keď
vážil a zaobaloval hrozienka, mandle, cukrovinky alebo iné ku jedeniu sa hodiace veci. Tiež
jeho statočnosť pán Mikuláš zkúšal, nechávajúc naschvál truhlík s peniazami otvorený, alebo
rozhadzujúc jednotlivé peniaze po zemi, tak že jich Rudolf zametajúc sklep, najsť musel.
Ale vždy vychádzal šuhaj náš z takých nástrah jako víťaz, čo mu získalo u pána ešte väčšej
dôvery a priazeň.Ku štedrému večeru obdaril pán Mikuláš svojho malého pomocníka novým teplým rúchom,
matke ale poslal kávu, cukor a ešte peňažitý dar. Viac ešte než tento dar tešily vdovu
slová, ktoré k nej hovoril, keď mu prišla ďakovať: „Keď sa váš syn i ďalej tak bude držať
jako teraz, prijmem ho za skutočného pomocníka, ktorý svojim časom celý môj obchod nielen
viesť, ale i prevzať môže. Bars aj obchod ten za terajších časov žiadne bohatstvo nenese,
predsa môže pri skrovnosti celú rodinu slušne vyživiť.“Zamestknanie Rudolfové nebolo, zvlášte v zime, ani príjemné ani ľahké. Sklep nemohol byť
kúrený a preto mu mrzly nohy i ruky. Hneď musel holou rukou siahať do súdka pre harinky,
hneď zas nalievať tyntu, tu korenie tĺcť, tu cukor sekať a podobnú prácu robiť, tak že mal
ruky dost skoro opuchnuté a rozpukané. Keď ale videl kominárskeho učňa, ktorý v koženom
svojom obleku bosý a holé ruky pod pazuchy pchajúc po vŕzajúcom a druždiacom sňahu kráčal a
pomocou svojich kolien a lokťov úzkymi, tmavými, niekedy i dusivým dymom naplnenými
komínami predierať sa musel: tu sa pokladal pri porovnáni s ním za šťastného a snášal svoje
ťažkosti bez reptania. Keď blížilo sa jaro, boly ťažkosti tie už menšie, a zvyk učinil jich
snesiteľnejšími.Bolo to v prvej polovici marca, keď jednoho rána prišlo do Mikulášovho sklepu malé
dievčatko a k nemu hovorilo: „Jakýsi dobrý priateľ posiela vám tohľa a praje vám dobrého
chutnania.“ To vraviac postavilo dievča na stôl kávový žbáneček z porcelánu, a k tomu
položilo ešte v papieri zaobalený, cukrom posypaný koláč. Zo zbánčoka vychádzal ľúbezný
zápach ešte teplej čokolády.„To je divné!“ — vravel Mikuláš. „Jako sa menuje ten dobrý priateľ, a jako si k nemu
prišla? Snád si sa zmýlila, a dar ten prislúcha niekomu inému?“„Išla som do školy,“ — vyprávalo dievčatko. „Keď som šla na rynku okolo jednoho domu,
kýval na mňa jakýsi muž vo dvore a pýtal sa ma, či by som si nechcela vyrobiť niekoľko
krajciarov? Povedala som: áno, i dal mi tento žbáneček a balíček do ruky, pričom mi
rozkázal, aby som všetko doručila vám; menoval mi vaše meno a ukázal mi z dialky váš
sklep.“„Jako vyzeral ten muž?“ — vypytoval sa Mikuláš. „Bol už starý?“„Mal na sebe čierny kabát,“ — odpovedala dieťa, „a mohol mať tak asi dvadsať lebo
päťdesiat rokov.“„Nepovedal ti,“ — pýtal sa Mikuláš, „aby si pre ten žbáneček zas ku mne prišla a na isté
miesto ho zase odniesla?“„Nie,“ — odpovedalo dievčatko. „Ďalej nemala som nič robiť, jako obe tieto veci
odovzdať. S bohom ostávajte! musím zase ísť, aby som neprišla neskoro do školy.“Keď dievča odišlo, Mikuláš krútiac hlavou vravel k Rudolfovi: „Divná to udalosť. Snáď si
urobil niektorý môj spoluhráč od„zlatého jeleňa“, ktorý náhodou vie,
že je dnes deň môjho narodzenia, ten žart; ale ja o čokoládu nestojím a mastným koláčom
nebudem si kaziť žalúdok. Vezmi čokoládu i koláč domov, Rudolfe, a sedzte to spoločne na
moje zdravie.“Rád poslúchol Rudolf tento rozkaz. S vďačnou radosťou prijala jeho matka tento dar a
chystala sa s detmi svojimi ho stroviť. Na každého sa ušla šáločka čokolády a kus koláča,
pochútka to už od dávnych časov nepocítená.V tom okamžení, čo všetci traja za stolom sedeli a lahodný dar už okúšať chceli, vstúpil
do izby jakýsi pán, ktorému vdova Sokolová právala šaty. „Kýho paroma!“ — počal usmievajúc
sa, „dnes to je u vás jakosi po pánsky. No prajem dobrého chutnania a zažitia. Chcel som sa
vás len opýtať, či dostanem do nedele svoje prádlo?“„Ach, milý pane Lipovský!“ — odpovedala vdova, „nemyslite si, že svoje skrovné príjmy na
čokoláde a koláčach premaškrtíme; čo tu vidíte, dostali sme darom.“ A teraz vyprávala,
jakým neobyčajným spôsobom k daru prišli.Lipovský, ktorý bol v apatéke pomocníkom, sa zamračil a hovoril: „Ja na vašom mieste
nepožíval by som tak hneď niečoho, čo ktosi neznámy kupcovi Mikulášovi spôsobom tak
tajuplným poslal. Darca môže byť tajným jeho nepriateľom, ktorý ho jedom zo sveta sniesť
chce. Mne je celkom podobný prípad známy, ktorý pred nekoľkými rokami v našom meste sa
prihodil. Jakási komorná u jednej grófky mala dobrú priateľkyňu, ktorá výnosné jej
postavenie jej závidela a sama by ho rada bola dostala. V tom úmysle poslala komornej práve
tým istým spôsobom, jako sa stalo tu, žbánček čokolády, ktorú komorná, ničoho netušiac,
požila, a potom boľastnou smrťou zahynula.“S výrazom prestrašenia na zbľadnutých lícach počúvali všetci traja vyprávanie
Lipovského. „Dobrý Bože!“ — vravela pani Sokolová trasúc sa, „keby vás tak Prezretelnosť čo
nášho anjela strážca k nám bola poslala, abyste v posledňom okamžení strašné nešťastie od
nás odvrátili! Jako sa ale máme domakať pravdy?“„Obyčajno zkušuje sa na zvieraťu, na psovi lebo mačke, či je niektorý pokrm jedovatý,“ —
odpovedal apatekársky pomocník; „ale tu tak ukrutnej zkúšky nenie treba. Snád máte nejakú
pľachovú lopatku do kachiel lebo na uhlie? Podajte mi ju a k tomu horiacu sviečku.“Soškrábal cukor s koláča na lopatku a pod tým držal horiacu sviecu. Keď železný plech až
do žerava bol rozpálený, bolo cítiť cesnakový zápach po izbe.„Je tomu tak,“ — hovoril apatekár vážne, „ten cukor je silne s arsenikom (veľmi prudkým
jedom) smiešaný a taktiež má sa to iste i s čokoládou. Tú si vezmem do lekárni a bedlive ju
prezkúmam. Ale jako príde pán Mikuláš, ktorého znám jako muža hodného a statočného, k
takému úhlavnému nepriateľovi, ktorý spôsobom tak hanebným so sveta sprevodiť ho zamýšľa?“„Má synovca,“ — odpovedal Rudolf vo veľkom rozčúlení, „ktorý ho ošudil a okradol a preto
od pána Mikuláša bol zavrhnutý.“„Jako pán Mikuláš tak aj úrad musí sa o tejto udalosti hneď dozvedeť,“ — vravel
apatekár, „aby travič bol vykutaný a potrestaný. Ja to oznámim sám. Vy ale nikomu ani
slovom o tej veci sa nezmieňujte a koláč skovajte.“Vrúcimi vďakami zachránenej rodiny vyprovodený odišiel pán Lipovský s čokoládovým
žbánečkom domov.Keď bol preč, vravela matka: „Život náš visel na vlase. Jaký trápny bol by býval koniec
náš, keby nám pán Boh nebol v posledňom okamžení vysloboditeľa poslal! Ó milé dietky!
zapíšte písmom plamenným dnešný deň v srdcách svojich a nepochybujte nikdy o milostivej
ochrane nebeského Pána!“ —Mikuláš počujúc o tomto pokuse otrávenia veľmi sa naľakal. I on hádal hneď na svojho
synovca Karola, že je pôvodcom toho, dal ho tedy zavreť. Vyšetrovanie trvalo dlhšiu dobu.
Poneváč ale dokázať mohol, že toho istého dňa, keď pokus vraždy sa stal, v meste nebol, a
tiež opísanie muža, ktorý dievčatovi žbáneček a koláč doručil, s osobou Karolovou sa
nesrovnávalo, musel byť zlý ten mladík pre nedostatok dôkazov z väzenia prepustený.Od toho času ostal kupec Mikuláš veľmi zamyslený — všade sprevádzala ho myšlienka, že na
obe strany ostrý meč na vlase nad hlavou mu visí. Už ho ani hra v kolky viac netešila; ba
obával sa už večer i z domu vykročiť, poneváč myslel, že naňho za každým uhlom číha vrah.
Nedostatkom pohybovania zhustla mu krv, to mu pôsobilo často závrat, a on po celé noci spať
nemohol. Tento stav hrozil stať sa ešte horším, keď sa priblížila jaseň so svojimi
nepríjemnými plúštivými dny, kedy nikto rád z domu nevychádza.Raz večer cítil neobyčajnú nespokojnosť. „Tak mi ešte nikdy nebolo,“ — žaloval sa
Rudolfovi. „Zdá sa mi, jako by som bol spáchal vraždu a mal byť zato odpravený. Keby už len
skôr svitalo!“„Ja u vás zostanem,“ — ponúkol sa Rudolf.„Veď mi nemôžeš pomôcť,“ — odpovedal Mikuláš, „a i tak nenie tu miesta, kde by sis’
mohol ustlať niečo.“„Ale aspoň môžem zabehnúť k lekárovi, alebo niekoho iného vám na pomoc zavolať,“ —
odpovedal Rudolf, „keby sa vám niečo malo prihodiť. A čo sa spania týka, posadím sa v
sklepe do vašej veľkej stoličky, alebo budem spať na vašej vysokej, velkej truhle.“„Ano,“ — skočil mu do reči kupec, „a zhodíš ten velký plný žbán tynty a roztrepeš mi ho
na capart.“„Tak ďaleko nesiahajú moje nohy,“ — odpovedal Rudolf, „a krom toho sa ani nehnem, keď
zaspím. Zabehnem domov a poviem matke, že dnes ostanem tu, aby na mňa nečakala.“Mikuláš proti tomu nič viac nehovoril, i odbehol Rudolf a za chvílku vrátil sa s
poduškou a vlnenou prikryvkou. Mládež obyčajne miluje vždy niečo zvláštneho, preto si
vyvolil Rudolf velikú truhlu v priliehajúcom ku sklepu sklade (magazíne) za lože, totiž jej
široké a dlhé veko, poneváč ňútro tovarom rozličného druhu naplnené bolo. Kupec nemal nič
proti tomu nápadu chlapcovmu. Keď si chcel ustlať, upotrebil najprv sklepné schodíky, aby
mohol na truhlu vyliezť; potom oproboval to bez schodkov, pričom mu veľmi pomáhaly rozličné
rezby na starožitnej tej truhle popribíjané.O desiatej hodine, keď boly dvere jak sklepové na ulicu tak i skladové do dvora vedúce
dobre a opaterne pozamikané, odobral sa pán Mikuláš na postel. Rudolf vyhrabal sa na truhlu
a tiež sa uložil, súc tomu rád, že povetrie hore je o veľa teplejšie než dolu a vo sklepe.
Ustatý chlapec skoro zaspal, nie tak jeho pán, lebo na tohoto až po pôl noci spánok
prišiel.Mohla byť asi hodina po pôlnoci, keď Rudolf následkom jakéhosi svetla sa prebudil.
Zároveň začul polohlasité slová dvoch neznámych hlasov, ktoré jakoby prichádzaly z tadial,
kde jeho pán odpočíval.„Skôr musíme videť,“ — bolo počuť, „či nás ten starý neoklamal. Potom bude na čase
zapchať mu ústa na veky. Hľadajme teraz to hniezdo, do ktorého ten škuhrák svoje zlaté a
strieborné vajíčka toľko rokov snášaval.“Opatrno podvihol Rudolf hlavu a pozeral dolu. Poznal dve mužské postavy so začernenými
tvárami, z ktorých jedon niesol zlodejský lampáš a teraz na dlážku ho postavil. Hneď nato
pocítil, jako sa pod ním hýbe truhla, ktorá, jako na obvinutých súknom válkoch spočívajúc
pri všetkej svojej velikosti a ťarche dosť zľahka sa pohybovala a za chvílku zase sa
zastavila. Pohybovanie truhly dialo sa tak potichu a bez všetkého otrásania a vŕzania, že
hlinenný žbán neďalako od kraja stojaci a viac než 20 litrov tynty obsahujúci, za ktorým
Rudolf na postriežke ležal, ani sa nepohnúl. Oba mužovia potom kľakli a vyzdvihli jakési
padajúce dvere, ktoré súc vo dlážke zapravené dosiaľ velikou truhlou zakryté bývaly.
Mužovia si posvietili do tmavého otvoru a prezerali si ho.„Ha, tu stojí skutočne ten železný drak!“ — zaradoval sa jeden skoro hlasito. „A tu visí
tiež kľúč k nemu, jako ten starec sa priznal. Bolo mu dosť ťažko úkryt svojho pokladu
prezradiť, ale ja som mu sťahoval hrtán tak, že div dušu nevypustil a jako pristupený
červík sa svíjal. Teraz rýchle do práce! Martine, posvieť mi, aby som nemusel kľúčovú dieru
dlho hľadať.“Kľúč vošiel do plechu, jehož dvojité zátvory dosť hrmotne odstrčil. Zároveň očuť bolo
zádušný chrapot pánov Mikulášov. Hore na truhle hýbal Rudolf rukama a nohama dvojušatým
žbánom s tyntou, a skôr než lúpežníci svojou korisťou zamestknaní hlasitým vŕzaním truhly
upozornení boli, zvalil sa ťažký žbán dolu, rozbil sa s buchotom na hlavách a chrbátoch
klačiacich lupičov, omaloval jich svojou čiernou tekutinou, zhasil svetlo v lampáši a
zahalil miestnosť v najväčšiu tmu. V pridusené preklínanie zlodejov a šumot rýchleho jejich
úteku, spojovalo sa hlasité volanie Rudolfovo: „Pomoc! pomoc! Kmíni! zlodeji! vražedlníci!“Chytrejšie než na truhlu vyliezol, sošmyknul sa chlapec z nej dolu a šmatrajúc po tme,
hľadel sa dostať ku svojemu pánovi, ktorému najprv ručník z úst vytiahol a potom ruky a
nohy posväzované oslobodil. Domáci obyvatelia sbehli sa v najpodivnejších oblekoch;
niektorí prispeli pomocou polomrtvému kupcovi, iní ale sliedili po lupičoch. Stopa tynty a
krve viedla k jame na smeti, druhá ku veľkej hromade koňského hnoja. V jame a v hnoji
najdení boli dva muríni až na kožu tyntou premoknutí a začiernení, jako i na hlavách a
chrbátoch poranení.Lapení zlodeji chovali sa teraz jako lišky do pästi chytené. Keď boli súdu odovzdaní a
murenínstva svojho zbavení, poznaný bol v jednom Mikulášov synovec Karol, v druhom ale
zlodej niekoľkorazy už trestaný, ktorý s Karolom sa spojil a tiež vyše spomenutý pokus
otrávenia spáchal, aby podozrenie od Karola odvrátil. Oba odsúdení boli ku dvadsaťročnému
trestu v žalári.Mikuláš bol jako znovu zrodený, nadobudol zase pokojnú myseľ, stal sa najveselším
človekom, hrával v kolky, a prvou jeho prácou po tej strašnej noci bolo, že paní Sokolovej
a jej deťom bezstarostný život opatril, prijmúc ju do svojho domu a sveriac domáce
hospodárstvo svedomitej a pilnej tejto žene.Keď po desiatich šťastno strávených rokoch pán Mikuláš jako 76-ročný starček na druhý
svet sa odobral, zdedil vždy dobrý a statočný Rudolf celý kupecký sklep s tretinou celej
ostatnej pozostalosti, ktorej dve tretiny jeho matke a sestre pripadly. Mikulášov majetok
obnášal 30.000 zl., tedy o veľa viac než nevľúdny brat pani Sokolovej po sebe zanechal. —
Divná vec! V oboch práve rozprávaných prípadoch nededili najbližší príbuzní nič, ale celkom
cudzí ľudia; v jednom prípade bol toho príčinou nevľúdny brat, v druhom nehodný synovec. —
Šťastný je človek, ktorý na neistom dedictve šťastie svoje nezakladá, ale v sebe samom dosť
sily a prostriedkov nachodí, aby spokojne žiť mohol! —(Z Nieritza.)
|
Rizner_Zabavne-vecery-II.html.txt
|
AťkaRáno na Paseke zabilo Bariaka a večer toho dňa neďaleko odtiaľ v Sihlách pásli koniari.
Kone sa im motaly na sihoti a povedľa potoka a oni sedeli pri ohni pod svrčinou. Oheň už
dohasínal. No keď plachý plamienok poskočil trochu vyššie alebo sopár iskier vyletelo ku
konárom a zaplietlo sa medzi ihličie, ožiarila sa pri strome tvár, ktorú inakšie nebolo
vidno, lebo tma padala do ohňa. Táto tvár bola červená a ligotaly sa jej oči. Keby však
svietilo slnko, bola by žltkastá ako osikový list v jeseni a oči by mala celkom obyčajné,
povedali by sme, nevýrazné, skryté. Keby svietilo slnko, zistili by sme aj to, že táto tvár
je už stará, ale okrem vrások, ktoré napíšu roky do každej tváre, našli by sme na nej aj
také, čo sú zrejme celkom iného pôvodu. Tvoria na ľavom líci strapatú hviezdu, ktorej stred
je práve pri ľavom kútiku úst a ramená presekávajú ostro celé líce všetkými stranami.Táto tvár bola ujčeka Maca, ktorý teraz majú koníky ani hámriky. Ujček Maco chodievajú
často pásť, aj na furmanku sa ešte vyberú, hoci budú už mať vyše šesťdesiat. Tú hviezdu na
ľavom líci si doniesli z vojny, ale nie z frontu, lebo keď ujček Maco slúžili, vtedy ešte
nebolo chyrovať o fronte. Povráva sa, že im ju dal vyznačiť sám pán cisár za voľajaký
priestupok. Aký to bol priestupok, nikto nevie povedať, lebo ujček Maco sa nikomu o tom
nezmienili.V ten večer sedeli pri ohni a nemali zapekačku v ústach ako obyčajne. Sedeli a vari tuho
o voľačom rozmýšľali, lebo hľadeli síce do ohňa, ale neprišlo im na um ponaprávať oheň, aby
nezhasol.Keď vyšľahol plamienok a aj sopár iskier sa zaplietlo medzi konáre, vystúpily zo tmy aj
iné obrysy. Boly však čierne, lebo žiara na ne sálala s opačnej strany. No aj tak bolo
rozoznať chrbát a sklonenú hlavu.Toto bol Bariakov paholok. Sedel naproti ujčekovi a robil si porisko z mladého bučka, na
ktoré chcel zajtra pripevniť celkom nový-novučičký bič. Táto robota ho celého zaujala, lebo
okrem toho, aby každá hrčka bola rovno zahladená a aby rukoväť nezadierala ničím do dlane,
musel dávať pozor aj na to, aby si ostrým nožom nezarezal do hánky. Takáto rana sa rada
rozjatrí. Len niekedy mu sadla do očú hustá mrákava; to preto, že ho zašla smutná spomienka
na nešťastného gazdu, pri ktorom už zaiste vyspevovaly staré ženičky žalostné a ťahavé
piesne.Bola tma ani v kochu, ale táto tma nepochádzala z noci, lebo nebolo ešte neskoro. Bolo
to tak koncom jari, keď šípy u nás kvitnú, keď slnce dlho visí nad horami, a keď aj
zapadne, nepriblíži sa hneď noc, lebo svietia ešte zore. Lenže toho dňa od poludnia začaly
blúdiť po nebi oblaky. Boly najprv biele ako bruchá letiacich husí, no čím bližšie k
večeru, hustly a zatemňovaly sa, ako by na ne sadala sadza z komínov. Plávaly hore dolinou
a zastavovaly sa pod vrchmi. Hustly a nížily sa. A keď na luteránskom kostole odzvonili,
boly už ako olovo, čo chce odkväcnúť na zem. Táto tma pochádzala jednak z oblakov a jednak
zo zeme. Tá, čo padala shora, bola fialová a valila sa po hore ani ufúľané kudliská
zodvihnutého prachu. Vietor ju rozčuchrával, ale bola lepkavá, nuž sa len rozťahovala ani
smola a nedala sa popretŕhať. Tá, čo išla zo zeme, bola čierna a rástla ako príliv. Niekde
sa i vydula a rozpukla. Na takomto mieste schytávaly sa krútňavy.Chystalo sa na búrku.— Ujček Maco, hádam poženieme, — ozval sa Bariakov paholok, keď už tma bola taká hustá a
čierna, že sa jej začal báť.Ujček nepohli ani hlavou, ani očami. Dívali sa ďalej na jedno miestečko, ktoré by ste
boli darmo hľadali po okolí.— Môže nás zaliať, — vravel paholok.— Ešte sa nerúca, — ozvali sa už na to ujček a zašprihali očkami, ako robia starí ľudia,
keď sa bránia driemotám.Za dolinou zahrmelo.— A že nie, počujete?— To nad Breznom.— Príde aj sem —Ujček Maco naddvihli trochu hlavu, prevalili doboka oči a chvíľu načúvali. Nablízku
hučal potok. Peny v ňom syčaly ani jedovaté hady, ale v doline sa nepohlo nič.— Búrka pôjde Hronom.Paholok sa uspokojil. Ujček sú múdry. Skúsili už veľa sveta. Hodno im veriť. Chcel
pokračovať vo svojej robote, ale ujček Maco mu ešte mali čo povedať:— Pozavracaj kone bližšie, lebo víchrica zaženie aj k nám, nepočuli by sme ich potom.Poslúchol. Zodvihol sa a išiel. Bol ťarbavý a knísal sa, ale to aj preto, že dlho sedel,
nuž stŕply mu nohy. Keď vstal, svetlo mu bolo len po kolená, a keď sa pohol, tma ho
zasypala.Ujček Maco osameli. Žiara nad ohňom sa zúžila. Sedela už len nad uhlíkmi, lebo tma ju
zatískala a dusila. Ale ujček Maco ju ani nepotrebovali. Zadívali sa voľakde do seba, hádam
na samé dno svojej duše, kde cítili uzlíček, ktorý bolo treba rozviazať. Ujček Maco veľa
uzlíčkov vo svojom živote porozväzovali, ale tento nedajbože, lebo tento bol neobyčajný,
nepodobal sa ani trošilinku napríklad tomu, v ktorom si nosia na furmanku chlebík a
slaninku. Mal voľajako veľa koncov a nedal sa chytiť rukami ako, povedzme, sekera. Mohol si
ho rozmotávať len v hlave, aj to veľmi opatrne, aby sa ešte viac nezamotal. A to bolo pre
ujčeka Maca veľmi ťažké. Skôr by boli štyri kubiky naložili. Začali sa s ním trápiť hneď
ráno, ako sa dozvedeli o nešťastí, ktoré zastihlo Bariaka na Paseke, ale zadovážili si ho
pred mesiacom, keď boli kupovať s nebohým v Liptove kone. Oni vtedy kúpili gaštanové
hámriky a Bariak beluše. Idúcky zastali u Žida v Kráľovej nakŕmiť. A možno, že by sa boli
odtiaľ chytro vyplietli, keby sa nebol pred krčmou zastavil akýsi Hyban na takých istých
belušoch, ako viedol Bariak. Ale Bariak, len čo tátoše zazrel, dal sa s Hybanom do
známosti. Najprv ho napájal, a keď myslel, že má dosť, začal s ním kupčiť:— Priateľ, meňme kone!— Za vaše kaliky?— Neoľutujete!— Keby ste dali takých dvoje!Bariak sa neuspokojil. Utrel si do dlane ústa, ako vždy robieval, keď ho niečo mrzelo, a
vybehol na cestu ku koňom. Ľavého by bol aj prehliadol, ale kobyla sa mu páčila; zakaždým
pomľaskúval od rozkoše, keď sa jej dotkol. Nemienil ju prepásť.— Zameňte aspoň pravého, priateľko!— Aťku?— Nie je viac hodna ako môj Sivko!— Aťka je múdrejšia ako vy!— Nadhodím tri stovky!— Takého koňa niet pod slnkom —— Dám ešte dve!— Kúpil som ju v cirkuse!— Stovku prepijeme, — vybuchlo už z Bariaka a schytil Hybanovu ruku a potriasol nasilu.
Potom vytiahol zpoza pása stovky, vyčítal päť na stôl a na šiestu pýtal liter. Bol už
večer, keď zamieňali kone, ale stovka ešte nebola prepitá, nuž pilo sa ďalej. Ujček Maco
zdravkali, kým vládali, a keď už mali hlavu ťažkú, vyvalili sa na lavicu a hneď zabudli na
svet. Prebudili sa na svitaní, aj to len preto, že sa im chcelo pripáliť na fajočku. Bariak
ležal ako drevo na druhej lavici. Po Hybanovi ani slychu. „Hádam odišiel večer,“ mysleli si
a tackali sa k oknu, kde bolo viac svetla. A vtedy počuli vonku za dverami tento rozhovor:— Päť stovák je vašich a kôň môj.— To nie je rovný diel.— Viete dobre, že predo mnou je ešte ťažká robota.— Aký termín ste dali?— Mesiac.— Nesklame?— Aťka ma ešte nesklamala!— Raz môže.— Nesmie, budem striehnuť!— Tak vás budem o mesiac čakať.— O mesiac!— Prichystám zatiaľ niečo.— Môžme ešte skúsiť, ale nechcel by som sa už veľa babrať, toto už bude šiesty.— Veď sa pojednáme.Potom hlasy zatíchly a o chvíľu zafŕkaly kone a po ceste zahrkotal voz. Ujček Maco
nemali už takú pamäť a také uši, ako keď vojenčili, ale dobre rozoznali, že jeden z
hovoriacich bol Hyban a druhý nosatý Žid, ktorý sa večer tak ochotne okolo nich krútil a
šuškal chvály o koňovi Bariakovi do ucha. Keď vonku všetko zatíchlo, ujček stáli ešte
chvíľku pri okne a napchávali si fajočku, ale potom ju vložili nazpät do opaska, lebo im
prešla celkom chuť na fajčenie. Ľahli si znova na lavicu a začali rozmýšľať o tom, čo
počuli. Rozmýšľali do bieleho rána, ale nič nenarozmýšľali. A ráno, keď pili posledný decík
a museli ešte raz pozrieť do pichľavých očiek Židiska, zbadali, že im na dno duše padol
uzlík, ktorý bude treba rozviazať. Celý mesiac sa na to chystali, ale či nebolo kedy, či
čo, len ráno, keď priviezli Bariaka s odkvacnutou hlavou a zakrvaveného, ako by bol na
jatke, pribrali sa do toho, lebo uzlík oťažel, ako by bol vodou nasiakol. No nešlo im to
nijako. Preto sa aj po obede odpratali ku koňom, mysleli, že tam budú mať šťastie, ale sa
pomýlili.Tma sa počala štiepať, lebo z oblohy vyšľahovaly dlžizné plamene ani nabrúsené meče
alebo ako rozpajedené hadie jazyky. Keď taký plameň zasiahol zem, nastal deň so svetlom,
jasnejším nad poludňajšie slnce. Kopce, skaly i stromy obelely a zasvietily, ako by celý
svet bol z ohňa a jasu. Bolo to však len za chvíľočku, lebo hneď zatým spojila sa rozkálaná
tma v nesmiernu, nepriehľadnú pevninu, ktorá stonala pri nápore vetra.Hromy hučaly.Ujček Maco sa nepohli. Vyzerali ani indický boh, ktorého myšlienky zakrúcajú sa od
večnosti do špirály.Hromy sa ruvaly ako stádo zvierat, ktoré sa nakazilo besnotou.Ujček Maco ich nepočuli, ale počul ich Sochorkin chlapec, ktorý v ten večer tiež pásol
kone a nebolo ho dosiaľ vidno len preto, že spal pod huňou. Keď ho však hromy naľakaly,
vyskočil a zadíval sa do tmy.Tento Sochorkin chlapec vyšiel len nedávno zo školy, ale robil už za otca aj za mater,
lebo otca si nepoznal a mater sotva nohy za sebou vláčila. Lanskej zimy si doniesol zo
šlógy lámku, ktorá mu trochu povykrúcala nôžky v kolenách a lomí ho vždy, keď sa sberá
premeniť čas. Chodí najradšej s ujčekom Macom.— Čože sa plašíš? — povedali mu vtedy.Chlapča prisadlo blízko k ohňu a vytrčilo proti uhlíkom ruky. Bolo mu už iste pod hunkou
zima.— Mal si ešte spať, ráno ti mater nedá dodrichmať.Nepovedalo nič, len hlavu obrátilo do tmy, lebo začulo podozrivý šuchot. Také deti sa
ešte boja.Prišiel Bariakov paholok. Tma ho vypľula priam k ohňu. Bol zadychčaný a zaváňal
koňacinou.— Kde sú? — vyzvedali sa ujček.— Tu okolo vŕby.— Spokojné sú?— Aťka sa plaší.— Aťka?— Vetrí, ako by jej stavovalo dych, a vzpína sa.— Svedomie ju trápi.— Už ráno sa mi nepáčila.Paholok si sadol k ohňu, ale nepriberal sa do starej roboty. Videl, že ujčekovi Macovi
prešly driemoty, že majú oči ako orechy a že aj Sochorkin chlapec načahuje uši a prilepil
sa očami na neho, nuž začal rozprávať. Koľkýkrát od rána? Sám Boh vie. Rozprával každému,
kto sa dal s ním do reči, aj Sochorkinmu chlapcovi, aj ujčekovi Macovi, nuž nemal by už ani
ústa otvoriť, ale o čomže on má dnes svetu vyprávať, ak nie o svojom gazdovi?— Vravím ráno gazdovi, — hovoril, — Aťku celú noc triaslo, ako by mala zrádnik, hádam
nám prechorie, nechoďme dnes nikde, ale gazdu už vari voľačo hnalo, nemali pokoja. Rúče sme
nabrali, aj cez Borovú sme rúče prešli, len na Paseke sme na nešťastie zaviazli. Azda nás
čerti za kolesá držali. Vravím gazdovi: ,Shoďme jedného kusa,‘ ale tí ani počuť, len sa
mordovali s koňmi. A možno, že by sme boli aj tak vytiahli, keby boly oba zabraly, ale
silil sa len Belko. Aťka tancovala na mieste. ,Zaberaj, komediantka, lebo ťa budem ja učiť
tancovať,‘ kričali na ňu gazda, ale tá len ďalej drobčila. Tu skočili pred ňu, vytrhli mi
bič a začali ju ťať po pyskoch, po ušiach, po očiach, kade začiahli. Aťka sa vzpínala,
trhala, fŕkala, a gazda len ťali, čo im sily stačily. A naraz Aťka sa zmetala, vyskočila,
pretrhla opraty, odopäla sa a rovno na gazdu. Vzala ich pod predné kopytá a tancovala po
nich aj potom, keď už ležali ako bez duše. Nevidel som ešte také rozbesnené zviera. Keď som
k nim pribehol, dívali sa ešte a vraveli: ,Vedel som, že ma zabije!‘— Tak vravel, že vedel… — zastareli sa ujček Maco.— Hej, tak: ,Vedel som, že ma zabije!‘ — a potom skonali za amen.Paholok skončil a začal obhrabávať uhlíky novým poriskom do hŕbky, aby aspoň tie dlhšie
potrvaly, keď nebolo čo na ne položiť. Toto vedel najlepšie on, lebo na Paseke bol len sám
s Bariakom. Ostatné vedeli už aj iní, veď na Paseku po Bariaka prišla potom celá dedina.Koniari sa utopili celkom vo tme, lebo na uhlíkoch neposkakoval už plamienok a do
konárov medzi ihličie nevyletela iskierka. Oheň zdochýnal. Bolo smutno pri ňom. Smutnejšie
ako vo tme. Sochorkin chlapec sa k nemu tisol, lebo vedel, že je to jeho jediná záchrana.
So všetkých strán ho mohly zdrapiť neviditeľné ruky. Odtiaľto nie. Tu pukaly uhlíky a
sálalo teplo, ktoré ho hrialo do kolien aj do tváre. A to bolo tak, ako by ho vlastná mater
hladkou dlaňou šúchala. V očiach mu svietily lampáše.Svet sa šalel. Zem sa kyvotala, obloha sa lámala a vietor driapal tmu. Tma vzdorovala.
Bola mocnejšia ako vietor, lebo sa už spojila s nocou. Vietor v zlosti oblizoval zem ako
býk, ktorý sa chystá na útok. Niekedy vyletel až k oblakom. No oblaky ho vždy pleštily o
zem. Vietor zúril.Celý svet sa skladal z ryku. Nebolo vidieť nič, ale bolo počuť zem, oblohu i vietor. Zem
ručala ako zviera, ktoré sa topí, obloha zas hučala ako mútny príval, v ktorom sa len
zlostné peny belejú a vietor jačal na storakých ústach. Raz skučal ako zbitý pes pred
dverami, inokedy zavyl ani črieda lačných vlkov, zaplakal ako dieťa alebo zapískal ako
valach na fujare. K týmto zvukom sa pridávaly iné, čo vydávaly skaliská, stromy a pne. Boly
príšernejšie, lebo sa podobaly zvukom, ktoré azda vydávajú obludy v rozprávkach. Sochorkin
chlapec mohol dobre rozoznať hvizd dvanásťhlavého draka, ale nerozoznával. Sochorkin
chlapec načúval inému hlasu, ktorý najprv znel s vetrom. Chcel sa podobať vetru alebo
vietor jemu. Ponášaly sa. Lenže vietor nevydržal, preskočil na iný tón a tak hlas znel sám.
Najprv sa strácal v chaose ostatných, ale časom vynikol, lebo sa nepremieňal. Znel stále
rovnako. Ničím sa nedal pomýliť, a to ho robilo čujným.Sochorkin chlapec sa bál tohto hlasu. O ostatných vedel, že sú neživé, že ich vydávajú
predmety, ktoré po búrke budú tiché a krotké. O tomto to nevedel. Tento znel žalostnejšie.
Triasol sa voľajako, hádam zimou. Mohol byť živý. Jeden živý medzi mŕtvymi. Mŕtvy medzi
živými straší, ale aj živý medzi mŕtvymi straší.Sochorkin chlapec mal vyvalené oči a otvorené ústa. Pozeral na druhých a tí mali tiež.
Tak sa presvedčil, že ho uši neklamú.Hlas znel neprestajne. Nezastavoval sa ako iné hlasy. Nepresiľoval sa ani neslabol. Keď
sa búrka rozdivela, bol ako topiaci sa človek, ktorému sa len čierne vlasy niekedy nad vodu
vytrčia, ale keď búrka slabla, bolo dobre počuť, že sa neutopil, že žije.Sochorkin chlapec zbadal, že sa mu trasú gamby. Chcel zavolať na ujčeka Maca, ale
Bariakov paholok ho predstihol.— Počujete, ujček?— Hej.— To nie je vietor.— To je človek.Všetci traja obrátili hlavy do tmy a načúvali. Vietor sa skrútil nad ohňom a horúcu
pahrebu vyfúkol medzi konáre. Paholok pokračoval:— To nie je v dedine.— Nie.— To je na Paseke.— Tam.— Tam.— Kde ráno skonal gazda.Biela pahreba, čo vyletela do konárov a nezachytila sa na ihličie, padala im na hlavy.
Vlasy im šedively. Paholok nemal pokoja:— Ujček Maco, hádam poženieme!— Počúvaj.Hlavy zasa obrátili do tmy, smerom na Paseku, ale potom ich pomaly zvracali zpät.
Hľadali sa vo tme. Troje očí zasvietilo proti sebe a troje úst zašepkalo.— Volá!Troje uší sa nemohlo klamať. Vietor sa utíšil a búrka prestávala. Podivný hlas znel od
Paseky sám. Bol takto hroznejší, lebo bolo zrejmé, že volá človek.Sochorkinmu chlapcovi sa už aj brada triasla. Nadarmo zatískal zuby. Myslel, že bude
lepšie, keď sa ozve.— Ujček Maco, to vás volá.Troje uší sa nadstavilo a troje pľúc prestalo dýchať. Keď sa ujček Maco presvedčili, že
Sochorkin chlapec má pravdu, povedali:— Poďme!— Domov?— Na Paseku.Sochorkin chlapec sa teraz začal báť ujčeka Maca, lebo ujček Maco si zahodili na plecia
huňu a vstali, ako by sa naozaj chystali takto nocou na Paseku, kde ráno skonal Bariak.— Ak je mŕtvy, prežehnáme ho, aby mal po smrti pokoj, ak je živý, snesieme ho dolu.Takto vraveli ujček Maco a ani raz im v hrdle neheglo, ako by heglo jemu, keby tak
hovoril. Aj Bariakov paholok súhlasil s chlapcom, lenže jemu sa už nesvedčilo dať najavo
strach, nuž len povedal:— Niekto musí byť aj pri koňoch.— Chlapec zostane.Rozhodli ujček Maco a proti tomu sa nedalo ozvať.Búrka už nehrozila. Hučala voľakde za horami. Vietor sa celkom stíšil a tma sa
upokojila. Načúvala hlasu, ktorý volal sám. Bol opustený, ale neúprosný. Niesol sa prázdnou
a tmavou dolinou ako prízrak, ktorý vháňa hrôzu živým aj mŕtvym. Volal do prázdnej noci a
nikto sa mu neozval. Aj noc sa ho bála.Sochorkin chlapec sa pričupil k ohňu a ujček Maco s paholkom vošli do tmy.— Prejdeme cez brod a vybehneme hore prťou, skôr budeme tam, — vravel paholok.— Sídeme na most a pôjdeme za cestou. Je veľká tma, mohli by sme sa zamotať do hustej
mladiny, — rozhodli ujček Maco.Ujček Maco neboli poverčivý. Keď im niekto rozprával o všelijakých pliagach, čo sa vraj
potulujú po svete, čo majú tajomnú moc a čo moria ľudí, nuž len počúvali, počúvali, ale si
mysleli po svojom. Verili, že tam hore je Pán Boh, ktorý spravuje celý svet, vidí do
každého skrytého kútika, sleduje každú myšlienku, i dobrú i zlú, lebo raz musí podľa týchto
myšlienok človeka súdiť; vládne všetkými silami, čo sú na zemi i na nebi. Všetko je Jeho
všemohúcnosťou a vševedúcnosťou spútané. Nič sa nemôže hnúť bez Jeho svolenia a vedomia.
Tak je to aj vo svätom Písme. Nuž kdeže by sa braly obludy, o ktorých vravia ľudia, že
robia zázraky samému Bohu podobné? Nemôžu byť, lebo nad všetkým vládne boží zákon. Sú však
zlí ľudia, čo nadužívajú dôverčivosť ľudskú a rúhajú sa Bohu. Takto veril ujček Maco a
nemali sa zle, lebo život im dával za pravdu. Aj teraz tak uvažovali. Nebohého už nikto
nezodvihne s dosky, len Boh. Nebáli sa, že sa stretnú s mŕtvym. Ten hlas, čo plašil noc,
mohla vymyslieť len zloba ľudská, ktorá sa chystala na nový hriech. Ujček Maco ju chceli
prekvapiť. Preto sa vybrali na Paseku a preto sa rozhodli ísť dolu k mostu a za cestou hore
mladinou, čo bolo oveľa ďalej ako za prťou. Ak nezbedník sedel na Paseke, istotne dobre
striehol na prť, lebo odtiaľ ho mohli najskôr a najrýchlejšie vyrušiť. Na cestu, ktorá mu
vyúsťovala za chrbtom, ktorou pravdepodobne sám prišiel, nerátal, lebo tá viedla z dediny,
kde v ten čas všetko čušalo v domcoch alebo sa modlilo pri nebohom Bariakovi.Keď prešli drevený most a vchádzali do mladiny, paholok upozornil ujčeka Maca, že hlas
už prestal volať. Ujček však nepovedali nič. Sledovali ďalej niť svojich myšlienok, ako
sleduje starý skúsený poľovnícky pes stopu diviny. Mladina bola pokojná. Oddychovala po
víchrici, ktorá ju popreháňala. Bola čierna a voňala čerstvou čečinou. Cesta sa ňou
prehýbala ako dlžizný had. Išli len po pamäti. Keď boli asi v polovici, paholok pristavil
ujčeka Maca a šepol:— Voľakto uteká proti nám.Ujček Maco sa započúvali, a keď sa o tom presvedčili, upokojili sa, lebo mali dôkaz, že
ich tušenie neoklamalo.— Ak sa bude tak náhliť, neuhne nám, — povedali a postavili sa do cesty.Skoky sa blížily. Boly strmé a rýchle. Zem pod nimi dunela a skaly sa rúcaly. Paholok
chytil ujčeka Maca za ruku, lebo slabol v nohách. Bol by sa najradšej pustil nazpät
ozlomkrky, ale pri ujčekovi sa mu zdalo istejšie.O chvíľu zjavila sa na ceste čierna postava, čo letela ani guľa, a keď bola blízko nich,
vymrštila sa do výšky a padla na ujčeka Maca. Ujček pocítil na tvári horúci dych a okolo
hrdla obruče rúk, ktoré sa začaly sťahovať. Najprv si mysleli, že sa do nich zadrapilo
nejaké zviera, a boli by už skoro volali na ratu, ale potom zdvihli ruky a objali mocne to,
čo im viselo na hrdle, a zavolali:— Chlapče, čo sa s tebou robí?Obruče rúk povolily a postava sa skĺzla na zem. Bola drobná. Belely sa jej nahé
kolienka.Bol to Sochorkin chlapec.Ujček ho pridržiavali za plece, lebo sa triasol ako osika. Dívali sa mu zblízka do
tváre, z ktorej blčala hrôza, a vraveli:— Kde sa tu berieš, chlapče?Sochorkin chlapec chcel hovorť. Hltal sliny, ktoré mu tuhly v ústach, zatískal zuby, čo
mu hrkaly ani kostlivcovi, ale nepomohol si. Hrôza bola väčšia ako jeho sily.Ujček sa oň začali strachovať. Zodvihli ho do náručia ako malé dieťa. Pritisli si
chrapľavú tvár k jeho, šúchali ho širokou dlaňou, ako by mu boli vlastný otec. A Sochorkin
chlapec si možno aj myslel, že je pri vlastnom otcovi, lebo sa trochu upokojil a začal
vyjachtávať:— Vybehol som za vami hore prťou… Voľakto je pri koňoch… Videl som mu oči… Volal na
Aťku…Ujček Maco najprv zakresali očami a preglgli naprázdno. Tvár im nabehla zlosťou, ako by
sa chystali na dakoho odpásať remeň. Chlapca položili na zem a mrzko zahrešili. Ujček Maco
nehrešievajú ani vtedy, keď ich kone nechcú na furmanke počúvať, ale vtedy strašne mrzko
zahrešili.— Utekajte dolu! — skríkli na chlapcov, čo pri nich stáli a nevedeli, prečo ujček Maco
tak strašne zahrešili. Sami sa pustili vopred. Pravdaže, chlapci ich poľahky predbehli,
lebo ujčeka Maca klalo v boku, nuž museli si niekoľko ráz zastať a oddýchnuť. V taký čas si
vždy uvedomovali, že starnú, že im svet uteká zpod nôh a že už všeličomu nemôžu rozumieť.Pri ohni našli potom len Sochorkinho chlapca. Rozduchoval pahrebu.— Kde je paholok? — pýtali sa hneď.— Utekal domov.— Čože?— Aťka zmizla.— Aťka?— Hej.Ujčekovi sa chcelo ešte raz nemilobohu zahrešiť, ale odkväcla im len brada, ako odkväcne
nešťastnému cestujúcemu, keď mu ujde vlak zpred nosa.— Poženieme, — povedali a súčasne si uvedomili, že uzlík ich neprestáva tlačiť.
|
Svantner_Atka.html.txt
|
Vojín na úmoreKoníku môj vraný,od kráľa mi daný,už ma neponesieš,ja som porúbaný.Tečie, — dotekávatá moja krv mladá;už na moje očitma hrobová padá. —Hen slovenská Tatra,tam bystrý Váh beží;tam moja dedinkav šírom poli leží.Maličká dedinka,v nej dobrá rodina,nikdy neprivítavíťazného syna.Dajte, bratia, ohlassmutnému otcovi,že som padol vernývlasti i kráľovi.
|
Chalupka_Vojin-na-umore.txt
|
Kapitola prváČo to znamená ten šuhaj ako z iskry?Na tom som si lámal hlavu, ako by sa štyri letory ľudské tak po našsky najlepšie dali
pokrstiť? Začal som prekladať: sangvinik — krvnatý; to mi však bolo neľubozvukom. Rozmýšľal
som o flegmatikovi: sadnuté mlieko, mledzivo, huspenina, — to všetko zdalo sa mi
priprostonárodné, nevedecké. Išiel som ďalej, ale ani so žlčnikárom alebo svalnáčom namiesto
cholerika ani s pokútnym alebo citlivkárom namiesto melancholika som naskrze spokojný nebol.Namrzený nad nezdarom svojich jazykospytných bádaní zavreštím na chyžnú z plného hrdla, až
sa mi celý dom hnevným hlasom ozval: „Julča, vody!“Julišku našu ani najmenej z promptnosti vo výsluhe vychvaľovať nemôžem. Teraz ale snáď
pohnutá mohutnosťou neobyčajnou môjho volania, pripáli naskutku do mojej chyže sťaby hromom
podšitá. Až ma zarazil jej skorý príchod. Opätujem ešte raz prízvukom cézarským: „Julča,
vody!“ — a pridám konca-kraja nemajúci prúd filipiky,[1]ktorej i začiatok i koniec v ten zmysel vychádzal, že prečo dá na seba toľko razy
kričať? — Takmer som sám vidieť mohol iskriaci hnev na konci malých bajúzikov svojich, ako keď
pohoniči iskriť vidia v čiernej noci mlunné blesky z uší konských.Julka, lapiac krčah do ruky, s úplnou rezignáciou vypočula prostosrdečnú moju mienku. V
idylickej pozitúre[2]celkom ľahostajne hľadela do sršiacich mojich očú.Keď sa všetci diabli a ich kumpáni mojimi snáď i primalými ústočkami šťastlivo premleli,
opätoval som ešte raz žiadosť svoju a začal som sa ďalej, akoby som závet Rotchildovcov držal
vo vrecku, pyšne po izbe preháňať.Juliška, ktorú k najvyššiemu môjmu hnevu všetok lomoz, krik a hromovanie ani za mak
nevynieslo z koľaje, otvorí konečne dvere (blízo ktorých bezpochyby nie z obozretnosti alebo
zo strachu, ale len z tej jednoduchej príčiny zaujala pozíciu, že krčah náhodne pri dverách
stál) a polohlasne rečie: „Čože ich vodí?“ — i chtiac i nechtiac, aby som jej poznámku dopočul
— a v tom okamihu ako svižná laňka zmizne.Vo mne vrelo.„Máš čas, že si sa odpratala!“ myslel som si.Po kratučkej chvíli vstúpi Juliška s krčahom dnu.„No veď už konečne!“ privítal som ju a začal som zase nespokojnosť svoju nad jedným-druhým
jej sluchu vzorne trpezlivému predostierať.„Jaj, mladý pán, taký sú ako z iskry, nemám času ďalej sa baviť a ich naslúchať,“ dopovie
už v pitvore a driev než som zbadal, bola tá tam.Haha! — rozosmial som sa zrazu, akoby ma v tom istom okamihu šaľba bola napadla. Nad čím
som si ja za pár hodín na daromnicu lámal hlavu, ona to bez všetkého rozmýšľania vie! Ako z
iskry! Tu, hľa, máš slovo slovenské namiesto latinského sangvinik, tu výraz nielen povahu
dotyčnú výborne označujúci, ale k tomu i básnický. A radoval, smial som sa zase, behajúc po
izbe, akoby som nejaký drahocenný poklad bol našiel.*Výjav tento zaznačený mám v zápiskoch svojich ešte z tých ružových časov študentstva. Na
dôkaz jeho pravdivosti len to pripomínam, že som ho z úst samého priateľa svojho Rarášťoka
Smejku ako od osoby v ňom dejstvovavšej počul a, nakoľko možné bolo, prísne podľa počutia
napísal.[1]filipika— útočná reč, prudká reč.[2]pozitúra— (lat.) postoj.
|
Bansell_Suhaj-ako-z-iskry.txt
|
Slováci do československého státuTúto knižočku z lásky venujem nášmu spevcovi Hviezdoslavovi a všetkým bratom i sestrám
na našom drahom Slovensku.Dr. Alojz Kolísek.Byl jsem požádán, abych ztlumočil několik myšlenek o připojení uherských Slováků k
československému státu.Pokusím se tak učiniti a sice ve způsobě odpovědí na dvě zásadní otázky:I. Proč Češi do svého státu chtějí Uh. Slovensko?II. Zdali Uherští Slováci si přejí připojení k československému státu?
|
Kolisek_Slovaci-do-statu-ceskoslovenskeho.html.txt
|
Spev prvníObsahPo vivráťenéj Tróji Eneáš, Anchízáša a Vénuše sin, muž nábožnosťú a silú
znameňití, keď v sédmém blúďeňá svojého roku po tirhenském mori ze Sicílie do Vlach sa
plaví, spósobenú od Eola krála vetrov, na prosbu Junóni, strašľivú búrkú na libickí breh
sa priháňá: i vijda na zem, seďem veľkích jeľeňov šípami postrílá, a jedného na každí
koráb (nebo toľko z rozmetaného loďstva jích pozbíral) dává: tovarišov pozatím dlhím už
blúďeňím zunovaních, náďejú budúcého odpočinuťá k znášáňú ostatnéj, čo zbívala, práci
zbudzuje. Medzitím Vénus Eneáša svojého a Trojánov pred Jupiterem vec koná, a všeckích
tích bíd príčinu Junóňe pripisuje. Jupiter naproťi, otvorením osudov rádem, náďejú
sčastľivého potomstva a mocnosťi Rímanov, céru v žalosťi ťeší. Jeho rečú utvrďená Vénus,
Eneášovi svojému, místa ňeznámému, a pre viskúmáňí krajni sem i tam sa túlajícému v
ústreti príjďe, a zvestuje, že rozmetané loďe zachované sú: ukáže též, že ňeďaľeko odtáď
je mesto Kartágo, které tenkrát na tích stranách stavala Dído. Eneáš tehdi do hmľi od
matki zaobaľení, spolu z Achátem do Kartági vstupuje: kďe i tovarišov zdravích naľézňe,
i od Didóni láskavo je prijatí. Vénus aľe, že aňi junonskéj hospoďe, aňi ženskéj
ňestálosťi dosť ňeverila, uložením do sna na luhoch Idálie Aškánem, na místo jeho
Kupidina podstrčí, kterí medzi pestováňím v královnéj potajemňe k Eneášovi lásku
rozpaluje.Spívám o zbrojstvách a o tem muži, s Tróje čo první,
Vihnan osudmi, do Vlach, ku brehom dostal sa lavínskím;
Premnoho on po zemách i morách bol premnoho zmítan
Boztva mocú, pre hňev zlobivéj nad míru Junóni;
Premnoho aj v pótkách zakusil, než mesto zakládal,
A vňésol svích v Lácko bohov: skaďe stal sa laťinskí
Národ, i albánské meščanstvo, i ohradi Ríma.
Príčini, Múzo, poveď že mi, čím ubľíženo boztvu,
Neb čo královná si ňebes tak lútala veľmi,
10
Nábožného prijať muža toľko že práce a bídi
Nahnala: tak veľké u duchov srďitosťi ňebeskích!
Najstaršé bolo mesto; luďé v ňom bívaľi tírskí;
Od vlaskéj ďaľeké zemi naproťi vítoku Tibra,
Možnosťú bohaté, a po vojnách sprudka horícé,
Ménom svím Kartágo: praví sa, že Júno ho vácej
Nad zemi všecki iné, aj nad svój lúbila Sámos;
Tam mala zbroj, tam vóz; ona už pracovávala tenkrát,
Jestľi osud povoľí, abi všech hlava bívalo králostv.
Naproťi však, národ že sa od krvi zdvihňe trojánskéj,
20
Sľíchala, ňekdi čo má tírskích bašt ohradi zrúcať;
Odtáď že všaďe král, a prepíšné válkami ludstvo
K Líbii skáze viísť má: tak že naríďiľi Párki.
Tochto sa Júno bojíc, a predešléj vojni pamatná,
Čo predná za milích sebe védla u Tróje Achajskích:
Príčini ešče aňiž hňevu jéj, a boľesťi ukrutné
Z misľi ňevišli; krití zostává celki na srdci
Párisa súd, a hrubá opovrhléj úraza krási,
Též preňenávistní rod, i tá Ganimédova pocta:
Tímto rozohňivená, metaních pres rovňinu Teukrov,
30
Dánajskích ostatki, a tak hrozného Achilla,
Od vlaskéj najďál oďeháňala krajni; i množší
Rok sťihaní osudem vókol mor tlkľi sa všeckích.
Tak ťažkú rimskí založiť lud zavdalo prácu.
Sotvaže sa plavbú ze sicílskích híbaľi končin,
A spešní rosolov morskích penu brázďiľi meďmi:
Keď ranu cíťícá večnú pod ňadrami Júno,
Tak ze sebú: „Já mám premohlá úmisľi opusťiť,
Od Vlach aňiž Teukrov zavráťiť krála ňevládňem?
Neb mi osud bráňí. Pallas hľe korábi zapáľiť
40
Grécké, a v morskéj zatopiť jích mohla prepasťi,
Toľko pre ňestúdnú Oileviča Ájasa vsťeklosť?
Tá, prudké z oblak metajícá ohňe Perúna,
Rozhnala loďstvo, tuhím i celé more zbúrila vetrem;
Též jeho, pres boďené jak bol prsa plápoľi dímal,
Víchorem uchváťíc do skal pozarážala ostrích.
Já aľe, královná čo si kráčám boztva, i sestra
Aj žena Juppitera z jedním tak dávno potíkám
Národem. I kdo potom buďe cťívať boztvo Junóni,
A zňížen z obetú pred jéj sa uhadzovať oltár?“
50
Takto si rozvažujíc na plamenném bohiňa srdci,
Spíchala hvižďícéj do Eólie, místa fujákov
A vsťeklích povetric. Tu Eol král v jaskiňi pustéj
Zápasních vetrov a hlučné ukrocuje búrki
Rozkazem, a stálú ve žalári opatruje strážú.
Horšící oňi sa z veľkím hori strašňe jačáňím
Vókol závor hučá; visokéj na hraďbe nosící
Berlu seďí Eol, a vždi kojí hňev, a zmakčuje prudkosť;
Jestľi bi tak ňečiňil, more aj zem i víšku bi hvezdnú
Strhľi, a po všeckom ze sebú rozmétľi povetrú.
60
Než boh vševládní v černé jích jaskiňe zavrel,
Tochto sa báv; k tomu aj visokú hor spustu naválal,
Aj dal krála, kerí bi veďel jím zákonem istím
Kratšé, neb dlžšé podla rozkazu uzdi popúščať.
Pred ňeho Júno tedáž s takovú pristúpila prosbú:
„Ctní Eole, však oťec ťebe boztva a ludstva panovňík
Doprál vládu kojiť vlni, buď jích vetrami zbúriť,
Rod mi ňepráťelskí po tirhenskích vesluje víroch,
Tróju a zvíťazené do Vlach svoje boztvo ňesúcí:
Vetrom pusťi tuhosť, a zahrúž do prepasťi korábi;
70
Buďto narózno zažeň; mrtvích též pres vodi rozňes.
Obzláštních dvakráte seďem na krásotu mám Nimf;
S tíchto, čo jest najšvárňejšá, Dejopéju za stálu
Manželstvom pripojím ťi, a vlastnú večňe oďezdám:
Svój ze ťebú abi vek za takéj pretrávila službi
Zásluhu, a krásních roďičem ťa čiňívala ďétek.“
Naproťi rekňe Eol: „Tvá, ó královno, čo žádáš,
Práca je rozvážiť; mňe konať tvé rozkazi patrí.
Ti pred Juppiterem toto mňe králostvo a berlu
Obsahuješ; ti mi též pri bohov stoľiť hosťiňe práváš,
80
Víchoric a hlučních ti čiňíš mňa vládara búrek.“
Keď to rekol, do dutéj napráhlú mocňe rozehnal
Píku na bok hori. V tom vetrové, jako zástupi vojska
Otvorenú sa valá bránú, a fukotmi zahvízdnú.
Nad more sa vrúťá, a celé až ze dna prepasťi
Víchodní a poľedňajší prívalmi i častí
Západní chváčú, a valá k brehu vlnska ohromné.
Krik mužov a strašní provazov hňeď strhňe sa vrzgot.
Mračna tedáž bílí vidrú ďeň a svetlo ňebeské
S Teukrov očí; noc černošerá sa na rovňinu spusťí,
90
V obloze v tom zahrmí, a povetrí ohňami bľíská;
Všecko i prítomnú vihrážá záhubu mužstvu.
Hňeď zima pozdrobené Eneášovi zatrase údi;
Zalká, a vsťáhlé k hvezdám ruki spínaja rekňe:
„Ó trikrát ščastní vi! kerímžto pred ustami otcov
Pod visokími umreť sa podostalo hraďbami Tróje!
Ó najsilňejší s králov Dioméde achajskích!
Zdáž ňemohel sem i já na poľi vzať skázu trojánském,
A skrze tvú mój tento život sa mi pravicu odňať?
Kďežto ľeží Hektor zabití od Achilla, kďe veľkí
100
Sarpedon; a schiťeních Simois kďe natoľko šišákov,
Toľko pavez, ťel toľko mužov pod vírami krúťí!“
Jak povedal toto, hvižďící od pólnoci víchor
Sprudka do plachti vrazí sa, a záveje zdvihňe ku hvezdám,
Vesla sa rozlámú; zatočí loď predkem, a vlnskám
Bok dává; hromadú príkrá hora vodstva sa rúťí.
V najviššéj ti visá vlňe; tím voda spátki opadlá
Otvárá zem; rozhráté more pískami žúrí.
Odňesené tri veter do sľepích skal napre korábi:
Skal, čo Vlach v Mori prostredném oltármi nazívá;
110
Náramní pod vodmi chrbát. Tri do nákal a ňízkích
Vrhňe fuják melčin, vec k pohľedu veľmi žalostná,
I v brodi povrážá, a koľem jích zavre do písku.
Než na jeden, ve kerém z Lídskími sa vézel Orontes,
Pred tvárú jeho náramní zhora praskňe do zadku
Závej; v tom virazí, a hlavú doľe zvrhňe sa správec;
Než ten v tom jedném potrikrát mísťe zakrúťeň
Vókol sprudka točí val, a morskú zhltňe prepasťú.
Zrídka na ňezmerném uhľédať víre plovúcích;
Zbrojstvo, a deski loďí, i trojánskí pres vlni poklad.
120
Už mocnú Ilióna loď, už silného Acháta,
Též na keréj sa Abas, na keréj sa i vézol Alétes,
Búrka premohla; do všech naporád puklími sa bokmi
Záhubná vťíská voda, a ščerbinmi nabírá.
Náramními zatím sa mitúchať rovňinu zvukmi,
I strhlú Neptún pobadával búrku, a celki
Bahna povivracané, pohnutí preprudce; i ze dna
Vzhľédnúcí, premilé nad vrch vodi usta viňésol.
Rozhoďené po celéj Eneáša zre rovňiňe loďstvo;
Skrz vlni potlačeních a skrz ňeba záhubu Teukrov.
130
Podvod aňiž mu krití ňebol a hňev sestri Junóni.
Víchodného volá si a Západného; i rekňe:
„Tak veľkú ve vašém dóvernosť nároďe máťe?
Už ňebe, už zase zem, vetrové, bez mého pomíchať
Rozkazu, a zdvíhať toľké zľevov ohromi smíťe?
Vás já. Než pohnuté ľepšej buďe vlnska uťíšiť.
Však pozatím z vístupku takú ňeoďejďeťe kázňú.
Včil sa mi berťe po svích, a královi skážťe vašému:
Ňe vládarstvo jemuž mora a trojzubca krutého,
Než mňe je losmi dané. Své on má skalska ohromné,
140
Čož vám sú domové: ňech Eol sa na temto vipíná
Zámku, a pritvorením nad vetrami vládňe žalárem.“
Rekňe, a skór, toto než vipoví, scela búrku uťíší;
Mračna porozháňá, a oďešlé slnko navráťí.
Cimotoe, spolu s ňú i Tritón snážíce od ostrích
Loďstvo ťahnú skaľin, on sám též hore vidlami zdvíhá;
Námoľi zotvárá, a koľem vlni všecki porovná;
Pozvrchnosť mora aj lahkími prebehňe koľesmi.
Jak, keď ve množšém rozbroj podvihňe sa ludstve,
A hňevná podlími horí srďitosťami zberba;
150
Už lúč, už kameňí ľétá; vsťek zbrojstva dodává:
V tom, zazrú-ľi pre nábožnosť a pre zásluhi ctného
Starca, porád zmlknú: a držá uši naňho pozorné;
Tento rečú ducha jím ríďí, a zlahodzuje srdce:
Tak všeľikí prestal zvuk, oťec čím rovňinu morskú
Vzhľednúcí, a ňebom vezení pres hladčinu jasním,
Pral koňe, a spešními ľeťel na vozíku opratmi.
Uznovaní Eneášoviči, snážíce na bľízké
Dostať sa brehoví, na libické vrhľi sa medze.
Místo je zestraňené; prístav sa od ostrova bokma
160
Náproťivíma čiňí, závej ze keríma sa každí
Láme a odrazení do svého sa odtoka zvíňá.
Odtáď též odtáď dve hrubé sa do víški ňebeskéj
Vistrmujú ťemenom skaľi; pod ňimi v šíre mlčává
Bezpečné more; ľiščících k tomu záslona hájov,
A hrozním tmavoluh nastává od hora sťínem.
Naproťi je kľenutá ve visících jaskiňa skalskách;
Tu sladké vodi sú, s kameňá tu živého sedadla;
Nimf domové. Žádná uhnaté tam húžva korábi
Ňepridržá, aňi kotva krivím ňehrizňe pazúrem.
170
Sem vchádzá Eneáš na viťáhlích sedmi koráboch
Ze všeho počtu; i s ňích náramnú po brehu túžbú
Ven vijdúc, písek žádostní Teukri dosáhnú,
A zmočeními vodú položá sa na zábrehu údmi.
V tom první kremeňem bol vikresal iskri Achátes,
A vzal oheň v lisťí, i koľem ňeho dobre suchého
Nakláďel rážďá, a plameň rozdúchal ochotní.
Mokré hňeď vijmú obilí, a zbrojstvo pekarské
Zúbožení bídú; i z vln čo zachráňiľi zbožné
Zrnka na ohňi dajú sa visúšať, a na skaľe drúzgať.
180
V tom sa na najviššú Eneáš skalu zdvihňe, a vókol
Pres každí patrí mora víhľed: jestľi bi ňekďe
Antea zrel metaného vetrem s fríďskími korábí,
Buď Kapisa, buď na zvíšném zbroj loďstve Kaíka.
Ňikďe plťí ňeviďí: jeľeňov troch na brehu túlať
Sa zhľédá; za kerími celé od zadku sa ťáhňe
Stádo, a najdlžším v doľinách pase mnoztvo porádkem.
Tam postál, i rukú oblúk a strelki dopadnul;
Zbrojstvo keré verní ve svéj mal hrsťi Achátes;
Napred postrílá vodcov, čela víški ňesúcích
190
Pannožitíma rohí; pozatím aj všecko honící
Mnoztvo po razsochatích zrážá dolu šípami hájoch.
Skór aňi ňeprestal, seďem až keď víťazu ťažkích
Padlo na zem kusov, a s počtem sa zarovnalo loďstvo.
K prístavu sa vráťí, a druhom dá jednako všeckím.
Vína potom, dobrí čo nalél jím v rádi Acestes,
A sprajní daroval ze brehov keď višľi sicílskích,
Rozdává: i rečú truchlé oblahčuje srdca:
„Ó druhové (však aňiž sme na zlé ňezabudľi predešlé)
Ó vác znášajicí; koňec aj tomu od boha príjďe.
200
Vi sťe i zlí Scillin vsťek a úskaľi znútra hučícé
Prešľi; vi Ciklópov sťe na skalní vtrhľi i prístav.
Pozbírajťe misel, trúdnú povirazťe si bázeň.
Asnaď i tíchto vecí sladká buďe ňekďi památka.
Príhodi pres toľké, a ňebezpečnosťi ukrutné
Cestu konáme do Vlach: kďe ťiché nám odsudi bidlo
Prislubujú; postať má tam králostvo trojánské.
Utvrďťež sa, a na ščastné zachovajťe pohodlí.“
Tak hovorí, a plní ťažkími starosťami náďej
V tvári jeví, hlboké aľe sťíská v srdci boľesťi.
210
Než ti sa pristrojujú na korisť a na jédla budúcé:
Ze všeckích sťahujú kože údov, a masso odestrú.
Částka na drobno seká, a trasúcé pichňe na rožňe;
Částka na breh sádľí zase kotľi, a ohňe zakládá.
Vládu potom jeďeňím čerstvá; a na tráve ľežící
Roztučnú zverinú a starím sa nasíťiľi vínom,
Než jak hlad zahnatí bol hodmi, a zebraľi jédla:
Nad straťeními dlhím ponosem si sťískaľi druhmi;
V náďeji rozpačití, i v bázňi, živích-ľi, či mrtvích
Misľeť, aňiž vác bezdušních už ňikďe ňesľíchať.
220
Obzlášť nábožní Eneáš, včil Oronta tuhého,
Včil zas Amíka žeľí, včil zas nad osudmi Giáša,
Též nad Líka zhubú, a prezmužilého Kloanta.
Aj koňec už bol: keď Jupiter z visokosťi ňebeskéj
Na plachtoplavné more, na králostva ľežícé,
Na brehi, aj na luďí zhľédnúc, tak Olimpa na víšce
Bol postál, a zrakem na libickú krajnu sa oprel.
V tom k ňemu, jak zmítal takovími na srdci sa pečmi
Smutňejšá, a v očách prekrásních slzmi zalétá,
Vénus takto poví: „Ó čožto i ludstvo i boztvo
230
Večním ríďíváš mocnárstvom, a hrommi ďešíváš,
Čož ťebe mój Eneáš previňiť, čo na toľko i mohľi
Dardánskí? že sa jím, toľiké už bídi ňesúcím,
Pre vlaskú širokí vókol svet krajnu zavírá?
Odtáď ňekdi časem prijdúcím Rímanov, odtáď
Vodcov od obnovenéj postať krvi Teukra majících,
Čožto bi všecko ve svú more aj zem dostaľi vládu,
Prislúbil si. Jaká ťeba, otče, prevráťila radda?
Tímto prezáhubnú sem Tróje ťešívala skázu,
Odsudi nahraďujíc zase odporními osudmi.
240
Včil však ňeščasťí metaních toľkími to isté
Bídmi hoňí. Keďi práci koňec dáš králu preveľkí?
Anténor hľe mohel, vimsťen s prostredku Achajskích,
V zátoki illirské bezpečňe sa dostať i núter
V krajnu liburňanskú, a prevíšiť žrídla Timáva:
Odkáď pres ďevať ust z veľkím hori strašňe jačáňím
Rozťáhlé sa točí more, a kraj vodmi zalévá.
Predca tam on založil paduánské mesto a bidlo
Teukrov, i svím nazval prízviskom národ, a zbrojstvo
Dardánské zavesil; v premilém včil pokoji bívá.
250
Mi, tvój rod, visokého kerím ňeba částku zaslúbil s’,
Ľen pre jeden (hrozná vec) hňev skazeními trpíme
Loďmi, a od vlaskích najďál vždi motáme sa končin.
Čnosťi tak odplácáš? tak nás v králostvo uvádzáš?“
Jéjžto uzasmejicí sa i ludstva i boztva panovňík
Tvárú, ňúž ňebo a hromové rozjasňuje mračna,
Céru milú božkal; pozatím k ňéj takto vireknul:
„Ňechcej sa krásná podarebňe Citérko obávať;
Ňezmenné sú tvích osudi; zreš mesto lavínské,
I zmužilého buďeš prehrdá Eneáša ku hvezdním
260
Podvíhať ňebesám; mňa aňiž ňeprevráťila radda.
On (ťebe však rekňem, poňeváč peč táto ťa hrizňe,
Ďál osudov též rozvážíc tajnosťi oďestrem)
Hroznú ve vlaském poveďe kraji vojnu, a mocních
Vládú potre luďí; i mužom dá zákon na hraďbi:
Až v láckích ho treťé kralovať leto uzre pomedzách,
I tri po zvíťazeném prejdú zimi vojsku rutulském.
Než pacholík Aškán, Júlus včil méno mající
(Ílus mal, dokaváď iliónskí bívaľi kráľi)
Svém v mocnárstve tricať veľkích po mesácoch oďešlích
270
Pretráví rokov, i preloží králostvo z Lavína.
A z veľkími dlhú posaďí nákladkami Albu.
Tu pres tri sto rokov kráľem buďe Hektora národ;
Kňazka pokáď s krvi královskéj od Marsa ťehotná
Tím istím porodem bľížencami Ília zlahňe.
Ďál Romulus, vlčice svéj dojki sa zvľekmi ťešící,
Národu nastúpí a bojovné podvihňe mesto,
Rímanov aj ménom buďe ména ze svého nazívať.
Já aňi končin aňiž času jích vládarstvu ňedávám;
Večné sem bol jím uďeľil mocnárstvo. Ba ostrá
280
Júno, čo včil bázňú more aj zem i oblohu búrí,
Raddu chiťí ľepšú, a se mnú buďe stáľe hovívať
Rímanom, obšírním sveta králom, a pokoja pánom.
Takto sem ustanovil. Po rokoch volakoľko ubehlích
Príjďe vek, Assarakov pod moc keď vezme Micéni
A Ftiu dvór, i ve zvíťazeném buďe Argoši vládať.
Od roďini krásnéj dardánskí postaňe císar,
Panstvo čo obmedzí oceánem, a hvezdami skutki;
Július on ménom volaní od Júla hrubého.
Víchodních ti ho ňekdi krajin ťažkého koristmi,
290
Podvihňeš do ňebes; bozkú on i dostaňe poctu.
Tenkrát po skonaních drsní vek prestaňe vojnách.
Víra šedá z Vestú, Romulus brat z Rémem i hájiť
Panstvo budú; hrozné závormi tuhími, a kovmi
Bráni sa válki zavrú. Bezbožná v nútri seďícá
Na zbesnéj vsťeklosť zbroji, a sto reťazmi za chrbtem
Obkovaná, krvavími krutá buďe ustami reptať.“
Tak hovorí; a ze víški na zem sina Máje posílá;
Kraj bi a hraďbu nová Kartágo otevrela k Teukrov
Hospoďe; ňeznámá osudov ňeviháňala Dído
300
S končin. Pres veľkú v tom on oblohu veslami krídel
Spešňe ľeťí, a tedáž na libické pristaňe medze.
Svú už i prácu koná; ďivoké z boha rozkazu Pénom
Srdca sa obmakčá. Královná zvlášťe pokojnéj
Misľi a dobroťivéj k Dardánom vóľi nabívá.
Než zbožní Eneáš, pres noc mnoho zmítaja v misľi,
Čím napred zazorí sa viísť ven, a místa novotné
Viskúmať; do jakích vetrem bi sa dostaľi končin,
Zdáľi tu lud bívá, čiľi zver, nebo púšče zahlédá,
Vizvedať ustanoví, a druhom, čo vipatreno, predňésť.
310
Ve sklepeňú hájov pod skalmi dutími korábi
Zatvorené stromovím a strašním zvókola sťínem
Ukrije. Sám jedním kráčá viprovádzan Achátem;
Dve kláťíc širokíma ve svéj ruce píki zelezma.
V tom sa mu na prostred luha matka na ústreti vňésla,
Panni i tvár i zbrojstvo i kroj Špartánki majícá;
Buď jaková bujních trácká Harpalica žrebcov
Rozháňá, a chitrého ve svém skoku Hébra ubíhá.
Neb lahkí na pľecách bola jak bi polovňica oblúk
Ňésla, a roztrásať sem i tam vlasi dávala vetrom;
320
Lítka nahé, a poobkasané víš rúcho majícá.
A predná, „Hej,“ tak hovorí, „mláďenci, poveďťe,
Zdáž ňejakú sťe tu z mích túlať sa ňeuzreľi sestru,
Pristrojenú v túl a strakatí z ostrovida obľek,
Buď penavého krikem sťihajícú v odbehu kanca.“
Tak Vénus; než sin tak Vénuše naproťi začňe:
„Žádnú sem ňepočul, žádnú s tvích sestru ňezazrel,
Ó jako mám ťa volať? poňeváč aňi, panno, ti smrtnéj
Tvári ňemáš, ludského aňiž hlasu; bohiňa isťe;
Sestra-ľi Féba? aneb spaňilích Nimf jedna si rodstva?
330
Buď dobrá, a našéj, kdo si koľvek, bíďe polahči;
I, v jakovéj sveta stránce, v jakéj zmítáme sa krajňe
Rekňi. Mi ňeznámí zdejšého i ludstva i místa
Včil blúďíme, vetrem dohnatí sem a vlnmi krutími.
Najmnožšá od méj ťi obeť ruki padňe pred oltár.“
V tom Vénus: „Hodnú sa takéj biť pocťi ňesúďím;
Tírské panni majú obracať sa s túlami zviklosť,
A sťahovať visoké modrími si škorňami lítka.
Krajnu viďíš pénskú, Tírskích, a Agénora mesto.
Než je libická zem, ňepremohlí válkami národ.
340
Dído ve svéj králostvo drží moci, s Tíri oďešlá,
Pred bratem ustupíc. Predlhá je krivda, i veľké
Okluki; však z vatšého buďem ťebe predca vikládať.
Tá muža nad všeckích mala možňejšého Fenícskích
Sichea, a vrúcnú milovávala veľmi ho láskú,
Pannu jemuž ju oťec ze zdarnú svadbi oďezdal
Veščbú. Než tírské brat jéj králostvo užíval
Pigmalión, horší ode všech na skutki zločincov.
Medzi kerích vsťeklosť pristúpila. Sichea tento
Bezbožní, a pozasľepení od láski bohatstva,
350
Kradmo pred oltárem porazil, ňevšimna si lásku
Sestri, i z účinkem za dlhí čas kril sa, a trúchlú,
Premnoho zlostňe tajíc, manželku privádzal o náďej.
Než ve snách muža sťín sa ňepohrobeného ukázal;
Obľedlé ďivním udvíhaja spósobem usta,
Ukrutní oltár i prebodlé od meča ňadra
Odstrel; a tajňejšé vijevil domu všecko zločinstvo.
Raddu potom dává preč uťécť i krajnu opusťiť,
A k tomu cesti pomoc v ukritéj zemi dávno ľežící
Otvárá sklad, ňeznámé zlata hrivni a stríbra.
360
Tím pohnutá z družinú sa na odchod chistala Dído.
Zešľi sa všecci, čo buď maľi k ukrutňíku ňenávisť,
Buď čo sa báľi pre strach; hotového sa z náhodi loďstva
Zmocňá, a zlato naň naložá. Lakomého po vodstve
Pigmalióna vezú poklad. Žena vívoda skutku.
Zašľi na kraj, kďe tedáž náramné múri zahľédňeš
A pnúcé Kartági novéj do visosťi sa hraďbi;
Kúpiľi místa, čo hňeď z účinku nazívaľi Birzu,
Koľko bi stredňe kožú zakľíčiť mohľi bujáka.
Než kdože vi sťe, aneb z jakovích sťe sa pohnuľi končin,
370
Neb kam včil vaša cesta?“ Na tú on vzdichna otázku
Odpovedá, hlbokími také slova prsmi dající:
„Ó bohiňo, s prvného buďem-ľi začátku viprávať,
A chcela bis-ľi našéj poslúchať náhodu bídi:
Skóršej ďeň zavretím Zvíradňica zastre Olimpem.
Nás ode Tróje staréj, do uší vám jestľi sa méno
Dostalo Tróje, inú vezeních pres rovňinu cestú
Náhodi búrka ze svéj do libickích prihnala končin.
Já sem nábožní Eneáš, čo ňepráťelu boztvo
Loďmi ňesem vidreté, známí nad hvezdi povesťú.
380
Lácko hľedám vlasť mú, a pošlí ze Jupitera mój rod.
Na fríďskú ze dvacáťi sedol sem rovňinu loďmi,
Matkú k cesťe veďen bohiňú, plňiť odsudi snáživ;
Sotvi seďem zbívá zhubeních od vetrov a od vln,
Ňeznámí a chudí z Európi a z Ázie vihnan,
V pustaťinách túlám sa libickích.“ Ňechcela Vénus
Dať si mu vác sťažovať, v prostred tak rekla boľesťi:
„Kdožkoľvek si, misľím, že ti ňe v ňemilosťi ňebeskích
Živ si duchov, keď s’ ráz k tírskému sa mestu pribľížil.
Iď ľen a v královnéj odtáďto sa náhľi paláce.
390
Však ťebe oznamujem, druhové že sa vráťiľi z loďmi,
A zmeňeními vetrí bezpečné dostaľi místo;
Krem že bi ľen márnú roďičé mňa učívaľi veščbú.
Pozri dvanásťe labuť pľesajících v krdeľi spevmi,
Spusťící sa keréžto orel v jasnosťi povetrá
Sprudka hoňil; predlhím sa viďá včil místo porádkem
Buď si voľiť, buď na zvoľené už zbľízka pozírať.
Jak zňícíma hrajú oňi krídlama spátki ľeťícé,
A pretočíce koľem sa, milé dali hrdlami pesňe:
Tvé ňeináč loďe a mláďež na prístave ňekďe
400
Buď mešká, buď doňho plnú vestupuje plachtú.
Iď ľen, a tam spešní, kďe ťa tá veďe cesta, ponáhlaj.“
Rekla, i odstúpíc krásními zaľiščala krkmi,
A z bozkú ambrózické vlasi díchaľi vóňú;
Od vrchu podkasané ku patám sa spusťilo rúcho;
Chod též znať, bohiňú že je, dal. Jak náhľe roďičku
On poznal, takovími za ňú sa slovmi ohlásil:
„Čož sina, ukrutná i ti též, márními natoľko
Tvármi klameš? Prečo tvéj ňedopúščáš pravice dotknuť
Sa pravicú, i pravé slova slíchať a spátki ťi dávať?“
410
Tak si na ňu sťíská, a krokem sa do mesta zanášá.
Než ťemním Vénus povetrím zaoďála idúcích;
A hmľi mnohéj černím vókol zaobálala rúchom;
Ňikdo bi jích ňemohel zahľédnuť, ňikdo sa dotknuť,
Buďto na cesťe baviť, buďtož, načo prišľi, sa tázať.
Než sama zdvihnúcá sa ke svému do Páfu uchádzá
Bidlu: kďe chrám, a sto oltárov k jéj pocťe kaďidlom
Díchá sábejskím, a novími voňačkami páchňe.
Cestu zatím konajú, kam ukázan ťáhňe sa chodňík.
Už sa berú i do kopca, kerí nad mesto viléhá
420
Najmnožší, a na postavené proťi bašti sa ďívá.
Veľkosťám sa ďiví Eneáš, kďe chalupki ňedávno
Stáli; na bráni ďiví sa, na brinkot, a dlážbi uľičné.
V práci sa obracajú Tírskí: časť múri viháňá,
Hrad sádľí, a prenáramné skaľi rukma tu válá;
Časť príbitki merá, a kopánkú místo ukládá.
Posvatních si volá ze staršin sudcov, a raddu.
Tam prístav ďubajú morskí; tu ďivadlu pracovní
Základi podstavujú, a porádkem ze skal ohromné
Slúpi krešú, oponám slúžiť za krásu majícé.
430
Jak včeľi po strakatích na noví jar kvítkami lúkách
Pod slnkom pracujú; keď národu svého dorostlí
Pusťá roj, neb keď sa topíce plásťini husťá,
A sladkú své rozťahujú šír svetľice ščávú;
Buď keď ťerchu berú prišlím, buď v zástupe rádném
Rozľeňivé trupov odsacujú od pitvora stádo.
Práca vre, mad voňavím lúbežňe zapáchuje tímem.
„Ó ščastní vi, kerím stavajú sa už ohradi múrov!“
Tak hovorí Eneáš, a na veľkosť mesta pozírá.
Obskľepení hmlú sa vnášá (vec k víslove ďivná)
440
V prostred, a medzi mužov zmíšá; a ňeuzre ho ňikdo.
Prostred mesta bol háj, chládkem nad míru milostní,
Kďež metaní po morách závejmi a vetrami Pénskí
Prvné odkopaľi znameňí, čo ukázala Júno
Královná, koňskú hlavu; takto že vojnami slavní,
A snadnú opatren chóvú buďe pres veki národ.
Tam bola chrám tírská náramní Dído Junóňe
Zdvíhala, rozbohatí pokladmi a bohiňe modlú:
Chrám, z meďi čo dvere mal, spojené k prahu podvoje skvúcú
Stáľi meďú; sťažeje v pomeďenních škrípali bránách.
450
V temto nová luhu vec nasamípred umenšila bázeň;
Tam sa na bezpečnosť Eneáš sám najprve ozreť,
A v bídách pevnéj smel dóvernosťi nabívať.
Neb jak v náramném ďívá sa chráme na všecko,
Královnú čekajíc, keď ščasťú tochto sa mesta,
Keď remeselňíkov sa rukám a práci ňelahkéj
Veľmi ďiví, zhľédá iliónské od radu pótki,
A sveťe rozňesené po celém už vojni povesťú,
Átrevičov s Priamem, hrozného i tímto Achilla.
Postál; a vzdichnúv, „Je-ľi už,“ praj, „místo, Acháte,
460
Zem je-ľi už, čo našími plná bi ňenašla sa bídmi?
Hľe Priam. Aj tu daná bívá svéj odplata čnosťi;
Sú slzi nad bídú; a iních zlé srdca sa tíká.
Zlož strach. Táto povesť ňejakí ťebe dostaňe prospech.“
Tak reče, a práznú sa ťeší tu na srdci malóvkú
Povzdichujíc, i mnohími kropí tvár slzmi zalétú.
Neb zhľédá on, jak bojující Pergamu vókol
Tam taďe Gréci bežá, dardánská ťiskňe sa mláďež;
Tam taďe zas Fríďskí; a vozem pere v zápať Achilles.
Odtáď v ďáľi maľéj po plachtách Rézove stáni
470
Poznává bílích; zraďené ve spánku čo prvném
Tídeovič zlúpil krvaví od premnoho mordov;
A prudkích zachopil žrebcov, skór nežľi bi obrok
Tróje do ust vzaľi a v prúdoch sa napájaľi Ksanta.
S konca druhého Troil straťením preč ubíhaja zbrojstvom,
Ňeščastní pacholík, a ňerovní potkať Achilla,
Koňmi ťahá sa, a od prázních kol znački visící,
Oprati predca drží: šija a vlasi bídňe po písku
Techto vľečú sa, a sprevracaná prach kopia čárá.
Prostovlasé nazatím Ilianki do Palladi chrámu
480
Kráčali rozhňevanéj, a plášč jéj ňésli na spósob
Trúchlících smutné, po prsách sa i dlaňma tlčícé;
Bohiňa odkloňená sklopené v zem opírala svetla.
Hektora potrikrát iliónskéj hraďbi navókol
Smíkal, a bezdušné ťelo za zlato dával Achilles.
Až vtedi náramné púščá od srdca ikáňí:
Jak lúpež, jak vóz, jako aj ťelo práťela mrtvé,
Jak též ňezbrojné Priama ruki spínať uzíral.
Aj seba na prostred poznával kňížat achajskích,
Aj pluki víchodné, aj černé Memnona zbrojstvo.
490
Ščítami ozbrojené v hajnách Amazonki dovádzá
Pentezila vsťeklá, a pomedzi ťisícami žúrí
Obnažení ze zlatím prsňík váľečňica pásem
Obťahujíc, a smí z mužskími sa panna potíkať.
Keď na to všecko patrí Eneáš tak veľmi poďivné,
Keď sa ďeší, a v temto samém sa tu pohľeďe mešká:
Krású prespaňilá královná Dído do chrámu
Kráčala, mláďencov ňemalé ju otáčalo mnoztvo.
Eurótáša jaká na brehoch, neb Cinta pahorkoch
V tanci pľesá Diana; za kerúžto ťisícero odtáď
500
Též odtáď Nimf sa hromaďí; ona pres pľeco vrhlí
Túl ňese, a v choďe postupujíc nade všecki je viššá;
Sladká mlčki radosť zaščegluje srdce Latóni:
Dído taká bola, tak veselá sa po prostredu ňésla,
Prácu ponúkajicá hľeďeť a králostvo budúcé.
Na prostred sa chrámu zatím pri bráňe Junóni,
Ohraďená zbrojstvom, do svého osádľila trónu.
Zákon a práva mužom rozdávala; prácu i v rovné
Vážila částki, aneb metaními ukládala losmi:
Keď z veľkím Eneáš zbíháňím znáhla sa bľížiť
510
Antea aj Sergesta viďí, i tuhého Kloanta,
A z Dardánov iních; čo na morskéj rovňiňe búrka
Rozhnala jích, a v iné a iné pozanášala místa.
Veľmi sa hňeď poďešil, poďešil spolu veľmi Achátes
I pre radosť i strach; túžebňe zadichťiľi dotknuť
Jích ruki: ňeznámá aľe vec rozbúrila srdce.
Ďál sa tajá; a dutími krití oblakmi tu patrá,
Čož je za jedno mužov ščasťí; kďe opusťiľi loďstvo;
Čo prišľi: neb vibraní od všeckích išľi korábov,
Prosbi ľejíc o milosť, a krikem do chrámu sa ňésľi.
520
Keď núter vešľi a pred ňú moc dostaľi rečňiť;
Najstarší tak s ňích Ilióneus krotko začíná:
„Ó královno, keréjžto nové dal mesto zakládať
Juppiter, a pravdú ďivoké brať národi v uzdu,
Dardánskí ubohí, po všeckéj rovňiňe vetrem
Rozmetaní, ťa prosíme: ňedaj nám loďstva zapáľiť;
Odpusť nábožním, a milosťive zhľedňi na bídních.
Sem sme ňedošľi vašéj ozbíjať zbrojstvami krajni,
Buď pokoristovanú odvádzať na brehi lúpež:
Toľkéj vládi ňeňí, toľkéj aňi píchi premohlím.
530
Místo je, názviskom volajú Hešpériu Gréci,
Zem dávná, i na zbroj možná, i na úrodu hojná;
Lud bíval tam enótrickí; včil Itáliu mladší,
Jak je povesť, volajú od vodca. Do téjto sme išľi:
Keď rázem podvihnúcá sa na rovňiňe búrka
Nás do sľepích pozaňésla brodov, prudkími i prácu
Vetrami zvíšícá pres vodstvo a úskaľi celki
Rozhnala; málo naších do vašéj sem priplulo krajni.
Čožto za lud je, aneb čo za vlasť zvik tento dopúščá
Tak ďivoká? za malú bráňí nám hospodu písek.
540
Naproťi boj zdvíhá, a ňedá nám na brehi vistať.
Jestľiže rod ludskí a smrtné zbrojstvo tupíťe:
Aspoň bojťe bohov sa dobrého a zlého pamatních.
Náš bol král Eneáš, ňebol od ňeho ňikdo na pravdu,
Ňikdo na nábožnosť vatší, aňi vojnu a zbrojstvo.
Jestľi osud ho drží, a povetrí jestľi požívá
Horné, ešče aňiž ňezašel ke sťínom ukrutním;
Strach tu ňeňí, prvná že si nás predchádzala službú,
Lúto že má ťi priíť. Sú aj ve Sicílii mesta,
Sú pola, a slavní rodu dardánského Acestes.
550
Roztrepané od vetra povol k zemi loďstvo doťáhnuť,
A v hájoch pouťať naň brvna i vesla prichistať;
Jestľi sa z obsáhlím do Vlach tovarišstvom a kráľem
Dopraje ísť: veselí bi sme do Vlach a Lácka oďešľi;
Jestľi ňeňí aľe už spaseňá, a ti s’, otče, v libickém
Pohrobení mori, ňezbívá aňi Júlova náďej:
Aspoň abi sme tedáž na sicílskí prístav i bidlo,
Odkáď sem prihnatí sme, ke králu Acestovi išľi.“
Tak rečňil. Spolu Dardánski posvedčiľi ustmi.
Dído nakrátce tu hňeď sklopenú odreknula tvárú:
560
„Strach si virazťe ze srdc, a pečú ňetrápťe sa Teukri.
Ťažká tak ňúťí mňa vec, a králostva novotnosť
Včil robiť, a zvókol strážňíkem končini chráňiť.
Kdož ňezná Eneášovcov, kdož mesto trojánské,
Čnosťi a víborní lud, i toľkéj podpaľi vojni?
Veľmi ňe tak hlúpé nám srdca sa dostali Pénom;
Slnka aňiž ňechoďá od nás tak ďaľeko žrebce.
Buď veľkú zem hešperskú, i Saturna pomedzí,
Buď breh Eriksa raďej si, a krála voľíťe Acesta;
Bezpečních višľem pomocú, i bohatstvom opatrím.
570
Zdáž chceťe aj se mnú tu do téjto sa krajni osádľiť?
Mesto, čo včil zdvíhám, vaše je. Zvitahujťe korábi.
Bez všeckého budú rozďílu Trojáňi a Tírskí.
Ó kebi sám též král Eneáš, timi vetrami dohnan,
Prítomní bol! hňeď po brehoch mláďencov oďešľem
Istích, a prezreť poručím kraje všecki libické;
Jestľi bi snaď vihoďen túlal sa po hájoch a mestách.“
Túto poosmeľení hovorú hňeď v srdci Achátes,
A vrúcní Eneáš už dávno sa z oblaku vidreť
Žádaľi. Prvňejší k Eneášovi rekňe Achátes:
580
„Bohiňe sinku, jaká na tvéj včil misľi je radda?
Všecko je bezpečné: druhové, a korábi naľézlí.
Ľen jeďiní schádzá, utopiť sme sa techto ve víroch
Spatriľi: ostatné znášá sa ze slovmi roďički.“
Sotvaže tú dokoná reč, keď rozpukňe sa zrázu
Obhoďená hmla, a pres čisté sa rozejďe povetrí.
Postál, a v jasném Eneáš sa svetľe ožáril,
Súc bohu obľičajú a širíma ramenma podobní:
Neb sama ozdobné vlasi, švárnéj lesku mladosťi,
A skvúcéj peknosťi očám dala sinkovi matka:
590
Tak jako keď slonovím kosťám ruka ozdobu dává,
Neb keď sa zlatem obrúbí mramor anebo stríbro.
V tom ke královnéj presloví, a zrázu ke všeckím
Tak ňečekan reče: „Dardánskí tu, jehožto hľedáťe,
Pred vami jest Eneáš, od vln zachráňen africkích.
Ó sama lútosťú pohnutá nad bídami Tróje,
Nás čo tu, Dánajskích zostatki, i rovňini všeckím
Aj zemi ňeščasťím sťihaních, všeckého potrebních,
V mesto a dom prímáš, hodné, ťebe Dído, vidávať
Ďéki ňeňí sme na dosť možní, aňi čo kďe je koľvek
600
Dardánskí po celém roztrúsen okršľeku národ.
Boztvo ťi, jestľi patrí na pobožních, jestľiže ešče
Ňekďe pravosť, a dobréj svedomé rovnosťi je srdce,
Odplatu dáj hojnú. Čo za vek ťa na svetlo viňésol
Tak ščastní? jaková toľkú ťa poroďila matka?
Réki zakáď brávať sa budú v more, sťíni pahorkov
Úboče obchádzať, meňavé skveť hvezdi na uhloch:
Vždicki i méno i česť z veľkú tvú zostaňe chválú.
Kamkoľvek sa ve svet pohňem.“ Tak rekna milého
Vezme pravú Ilióna, ľevú obsáhňe Seresta;
610
Ostatních pozatím, i Giáša, i vodca Kloanta.
Tímto napred viďením tírská sa strápila Dído;
Tak veľkú pozatím bídú Eneáša; a rekla:
„Čož ťa za ňeščasťí pres toľké, bohiňe sinku,
Pádi metá? Čo za moc k ukrutním prihnala medzám?
Ten-ľi ti sám Eneáš, jehož Anchízášovi krásná
Vénus pri fríďském na svet Simoenťe viňésla?
Já pamatám, keď bol Teuker do Sidóna sa pribral,
S končin vlasťi zahnan, hľedajíc králostvo novotné
Béla pomáháňím; neb oťec Bél práve bol ostrov
620
Tenkrát ovládal Ciper, a v ňem rozkazi dával.
Už známá od tíchto časov mňe i skáza Trojánov
Mesta, i tvé známé jest méno, a kráľi achajskí.
Sám vznešenéj Teukrom ňepráťel chváľi dodával,
Aj seba od dávnéj roďini chcel Teukra pochádzať.
Včil nože, vestupťež do naších mláďenci palácov.
Aj mňa to nárovné metanú pres tak mnoho náhod
V tíchto posľedňe zemách ščasťí chcelo bidlom osádľiť,
Zlého ňeňeskusená bídním sem zvikla pomáhať.“
Tak hovorí; a do svích z Eneášem ťáhňe palácov;
630
A spolu pres bozké slavnosť všaďe chrámi naríďí.
Ňe z menšú tovarišstvu zatím na korábi starosťú
Juncov pošľe dvacať, veľkích drsními chrbátí
Pošľe bravov sto, i tučňejších sto z matkami jahňic,
Dar veľkí, bi celí v radovánkách stráviľi ten ďeň.
Než dom nútrajší, královskú hojňe pľinúcí
Skvostnosťú, sa pristrájá, a na hosťinu chistá.
Rúcha dané umelú prácú sa a červcami ľiščá;
Stríbro mnohé po stoloch je, hrďinské na zlaťe predkov
Číni viobrazené predlhím sú všecko porádkem,
640
Pres toľkích veďené mužov od prvného začátku.
K loďstvu zatím Eneáš (poňeváč ňedopúščala srdcu
Otcovská dľeť láska) chitrého pozašľe Acháta,
S tím k Aškánu zaísť; a vzať ho samého do mesta.
Všecka milého je peč na drahém Aškánovi otca.
Krem toho aj vidreté iliónskéj skáze darunki
Káže priňésť; drsní zlatom a tvárnosťami pláščík,
Též ze žltími koľem povišívan akantami závoj,
Ozdobi argoskéj Heleni: čo ze hraďbi micénskéj,
Keď sa na ňesvečnú do Tróje pobírala svadbu,
650
Ňésla sebú, hodní ďiveňá dar Lédi roďički.
Krem toho berlu, čo s ňú Ilióne choďívala ňekdi,
Najstaršá Priama cér, též diamanti na hrdlo,
Korunu aj dvojakú zlatom a predrahími kameňmi.
To vzať náhlící ke korábom chvátal Achátes.
Než Vénus tu na srdci noví klam a raddu vimíšlá:
Bi premeňen v ustách a celéj ve tvári Kupído
Mesto milého prišel sám Júla, i darmi zapáľil
Vsťeklú královnú, a do kosťí ohňa napúščal.
Neb domu, a dvojakích sa obává ustami Tírskích;
660
Pálí Júno krutá, a na noc peč táto ju hrizňe.
Okridlanému tedáž hovorí timi Ámoru slovmi:
„Sinku drahí, moc a najvatšá moja vládo, tifonské
Najviššého čo sám sebe ňišt streľi otca ňevážíš;
Pristupujem s prosbú, a k tvému sa boztvu uťíkám.
Brat jak tvój Eneáš vókol pres rovňini všeckích
Sa zmítá brehov, odpornéj závistmi Junóni,
Známo ťi; aj nad mú si boľesť mal často boľesťú.
Techto drží, a milími baví rozprávkami Dído;
I v strachu sem, kam tá ve junonském hospoda mesťe
670
Padňe; takímto vecí ňeprestaňe Júno pohodlím.
Skór teda chitrosťú predeísť a plameňmi zaklíčiť
Míňím královnú; abi svéj ňepremíňala misľi:
Než veľkú se mnú k Eneášovi zhárala láskú.
Včil, jako bi s’ to mohel vikonať, moju vezmi si raddu:
Královskí povolan tírského do mesta od otca
Íť chistá pacholík, veľké mé srdca kocháňí,
Z darmi, čo z vln morskích a ohňov pozebíraľi Tróje.
Techto na posvatném ukojícá predňe do spáňá
Chráme Citéri, aneb do idálskích ukrijem hájov:
680
Klam bi sa ňezdovedal, buď v ňem nás ňekďe ňepotkal.
Ti pres jednu sa ľen klamaví noc zaňho vidávaj,
A známú si chlapca chlapec tvár obľeča vezmi:
Bi s’ vtedi, keď ťa na svój posaďí klín Dído radostná,
Královskích pri hodách a pri nápoji vína lahodném,
Keď buďe objímať ťa a k ustám usta priťískať,
Díchal oheň tajní, a klamem jedu láski napúščal.“
Ámor matki miléj poslúchá rozkaz i krídla
Vizľéká, a chodem pospíchá Júla radostní.
Než Vénus premilé Aškánovi sňíčki dopúščá,
690
A zloženého na svém do luhov ňese lóňe idálskích:
Kďežto ho páchnúcá líbú majeránčina vóňú
Kvítkami a vďačním vókol zasťíňuje chládkem.
Rozkazu poslušní už bral sa Kupído, a Tírskím
Královské ňésol dari, z vodca Acháta radostní.
Keď prišel, už na zlatú královná kládla sa posťel,
A v prostred na prenádherních si zasedla pokrovcoch.
Už veľkí Eneáš, spolu už mláďenci trojánski
Pristúpá, a na podhoďeních seba červcoch osádlá.
V tom sluhové jím popriňesú vodi na dlaňe, vijmú
700
Chléb s košov, a z makkími choďá uťirákami vókol.
V nútri služek paďesáť: predlhím všech tíchto porádkem
Práca je ostrájať živnosť, a dom ohňem okáďať.
Je sto iních, je vekem rovních též toľko junákov,
Jédla na stól čo bi ňésľi, a z vínom kládľi pohári.
Rovňe sa aj Tírskí v najmnožšém do dvora počťe
Zešľi, i tím na kritích posedať rozkázano stláňách.
Veľmi ďivá sa na dar veľkí Eneáša, na Júla,
Na stuha rozhorenú boha tvár, i na usta klamúcé,
Též na plášč, a koľem povišívan akantami závoj.
710
Ňeščastná obzlášť, poprireklá skáze budúcéj,
Dosť nahľeďeť sa ňemóže, i tím vác plápola cíťí
Dído, a ze chlapcem sa ťeší i darunkami jednak.
On, keď bol v objímáňú Eneáša pomeškal,
A zmisľenému sitú učiňil dosť otcovi lásku;
Bral sa ke královnéj. Ona očma a prsmi na temto
Všecka vezí, a na lóňe chová, ňeveďevši to bídná,
Koľkí boh na klíňe seďí. On dobre pamatní
Rozkazu matki miléj, Sichea z hlavi lahki virážať
Začňe, a predsťihnuť sa živím prisnážuje ohňem
720
Dávno už odviklé a zabudlé srdce na lásku.
Čím první bol hodám koňec, a preč oďebraľi jédla;
Číše kladú veľké, a plňá až pres vrchi vínom,
Zvuk v dome nastává, a hlas pres pitvori zmítá;
S pozlátného visá kľenuťá od podlahi fakľe,
A svetlosť plameňov hustú noci mrákotu víší.
Královná tu zlatom ťažkú si a perlami číšu
Pítala a z vínom ju naľéla: čo Bélus, a Béla
Zvikľi potomci vrchem naplňiť. Dom tehdi uťíchel:
„Juppiteru, všech neb ťa pravá mať v ochraňe hosťov,
730
Tento učiň veselí Tírskím ďeň a z mesta Trojánov
Sem prišlím, i naších pamatať naň často potomkov!
Poprispej Bache, darče radosťi, a Júno milostná!
Buďťe vi aj Tírskí dobréj tu na hosťiňe vóľi!“
Rekla, i k pocťe bohov na stól pouprsknula vína
S číše, a ľen vrchními prvá sa ho dotknula ustmi;
V tom s ponukem zavdá Biciášovi. Chitro peňící
On zapopadňe pohár, a celí až do dna viprázňí.
Predňejší napotom. Vlasatí zňí všecko pri harfe
Pozlátnéj to Jopáš, veľkí čo bol Atlas učíval.
740
Spívá blúďící i mesác, i čo slnko sa tmívá;
Odkáď rod ludskí, a zver; odkáď príval, a ohňe;
Vozca, i Vóz obojí; i nosícé déžďe Kurence;
Čo spíchá zimné sa do rovňini slnko zahrúžiť,
Neb jaková ľetnéj pridržá noci zábava súmrak.
Na dlaňe pľeski čiňá Tírskí, a Trojáňi podobňe.
Ňeščastná též v rozličních sama trávila Dído
Rozprávkách noc, a veľmi dlhú sa opájala láskú;
Zhusta sa na Priama tázavši, na Hektora zhusta:
Včil, jakové ze sebú sin Ďeňňice zbrojstvo doňésol;
750
Žrebce jaké Dioméda, jakí bol Achilles ohromní.
„Ba s prvného poveď radšej nám, hosťe, počátku
Nástrahi Dánajskích, a ňevolnéj záhubu vlasťi,
I tvé blúdi. Nebož leto už dovčilka je sédmé,
Po všeckích čo zemách a vlnách tak bídňe sa túláš.“
|
Holly_Virgiliova-Eneida.txt
|
ZajacV Trnave kupec S. má každú jeseň vo výklade bandu vypchatých zajacov. Zajace sú ako živé a
pristrojené za muzikantov.Stojí to za podívanie, čo súdim už aj z toho, že niet hádam v Trnave a okolí človiečika,
ktorý by si to nebol obzrel.A hneď-hneď pri výkladnom okne je červená poštová skriňa, známa každému, aj Zuzke, slúžke
od Šramkov.Pani Šramkovej doniesol jedno ráno listár nákladný list na zajaca.Pani zavolá Zuzku: „Tu máš, Zuzka, túto kartičku, prejdi k pánovi do kšeftu, nech pošle
učňa na poštu po zajaca, a ty ho potom dones domov.“Zuzka vzala kartičku a šla. Bolo to tak o desiatej predpoludním.„Ale čo ja pôjdem do kšeftu? Však taká múdra, ako učeň, som ešte aj ja,“ pomyslela si
Zuzka. Bolo jej iba štrnásť rokov preč, teda ešte nedávno, čo vyšla zo školy, a v škole z
maďarčiny bola prvá! Ešte ani dosiaľ všetko nezabudla! Dodávala si odvahy. Čo za kartičku
chce, to by už povedať síce nevedela, ale povie: „Jó napot,“ a podá kartičku — nuž vykoná aj
bez učňa.Šla, ale na ceste jej sišlo na um, že vlastne nevie, kam má ísť?„Aha, to tamto!“ zazrela s druhej strany zajacov u S. a poštovú skriňu, do nej už neraz
listy nosila. Ani len nepostála, ale prešla cez cestu, a čo tam aj nikto nebol, dosť hlasne
povedala „Jó napot!“ a vstrčila nákladný lístok do skrine. V tej trocha hrklo, ale viac nič,
ticho, ticho.Zuzka stojí, čaká, ale zajacovi ani ucha nevidieť.Obzerá, načúva, húta, kde je už toľké časy, ale ušiak ani í ani á.Dala sa teda dôkladnejšie prezerať skriňu.„Ach, ja slepá!“ prezvala seba, keď dolu na skrini padol jej do očí nápis, z neho za štvrť
hodiny vymudrovala, že tam stojí napísané „o 11. hodine“.Pozrela na vežu, bolo ešte iba pol. To sa ešte za pol hodiny načaká, myslela si. Pozrie si
zatiaľ tých v tom výklade.Prestúpila tri kroky a nahľadela sa ešte raz na toho s tými okuliarmi a s paličkou v ruke,
ale najviac sa jej páčil jeden malý síce zajačik s ovisnutými ušima, ale tučný ako klát a mal
bubon pred sebou.Nasmiala sa do chuti, ale vše len pozrela sa aj na hodiny, aby jedenásť nepremeškala a keď
zajac zo skrine pôjde, aby si ho mohla vziať a bežať domov, lebo pani už aj tak bude
dohovárať, že je dlho — ako keby ona, Zuzka, zato mohla.Odbilo aj jedenásť, zajac len predsa nejde. Čo si počne?Má k panej bežať, či do kšeftu k pánovi?K panej mala viac dôvery.Šla, a na otázku, kde je zajac, odpovedala, že „nedošiel“.Aj to sa stáva, myslela si pani, ale vstúpivší pán pýtal obšírnejšie vysvetlenie, a z toho
vysvitlo, kam Zuzka kartičku podela a prečo zajac „nedošiel“.Hja, Zuzka, maďarčina ešte nie je —rozum.
|
Tajovsky_Zajac.txt
|
OsobyJÁN HRUŠKAKATRENA, jeho ženaEVKA, ich dcéraJANKO REPIČKÁRANIČKA, jeho sestraZUZANA, stryná Janka a AničkyJURO ZEMÄN, ich ujec, hrobárONDREJ, mládenecMATEJ, obecný sluhaŠALAMÚN, krčmár1. CHLAP2. CHLAP3. CHLAPEXEKÚTORViac ľudí — ženských, mužských
|
Holly_Amerikan.html.txt
|
Pokrývanie hlavy u ľudu v Lopašove(Pri Vrbovom v Nitre.)[1]Opisuje Pavel Socháň.Keď novorodenca obriadili, nastoknú mu na hlavučepec(čepček), aby sa mu temiačko neprechladilo, i nosí ho potom stále, aby mu hlava okrúhla
vyrastala. Čepec nosí aj do roka jak chlapec, tak dievča.V chladnom počasí uväzujú na čepec ešte ajručník(ručníček).Po prvom roku, keď dieťa začína behať, začínajú aj v pokrývaní hlavy brať ohľad na
rôznosť pohlavia. Chlapec dostaneklobúčik,dievča chodíholou hlavoualebo v ručníku.Mravy požadujú, že dievčence musejú nepokrytou hlavou chodiť, čo je znakom panenstva;
preto nepoctivá dievka nesmie sa holou hlavou ukázať, ale stále pokrývať sa ručníkom. Dnes
však i poctivé panenky rady chránia si hlavu proti horku a chladu ručníkom.Donedávna odrastlé osoby ženského pohlavia viazaly si na hlavypólky,ktoré ajdlhými ručníkamizovú.
Pólka je na ríf široká a na pol piata (prv aj len na 4 rífy) dlhá pola plátna, ktorú položí
si na hlavu tak, že kratší konec visí a dlhší okrúti si okolo krku, na predku sa prekríži
na obe strany, na bokoch v zadu sa podstrčí pod šnúrky z fertuchy a konce rozprestrú sa po
zástere i po sukni. Pólky boly z plátna perkálového alebo bavlnkové. Voľakedy ručníkov
nebývalo a chodily aj do roboty (aj do žatvy) v pólkachkonopných,ktoré boly na 3 — 3 1/2 rífa dlhé.Pólky (dlhé ručníky) nosia teraz už len staré ženy na veľké sviatky, (v zime na
mentekách) a mladé nevesty, keď idú na sobáš. Avšak mladá nevesta má pólku na chrbát dolu
spustenú, v predu okolo rúk otočenú a tak na sukni s oboch bokov rozprestrenú. Len keď ide
mladá nevesta na sobášny úvod, zdvihne jej krstná matka pólku na hlavu a po úvode zase jej
ju strhne. Ako matka ide na úvod tiež do tejto pólky s dieťaťom zavinutá (tak ako do
nejakej odedze).Pólky boly obloženécipkami(čipkami) „misikornovými“ (Nesslgarn,
zo žíhľavových cverien pletené), „šmídovými“, ktoré stály aj 6 zl., alebo bielymi
„cverennými“. Dolu visely čipky široké, po bokoch vinuly sa úzke. Konce vyšívané hodvábom
„žeravým“ (Orangengelb) a „sirkovými“ (Citronengelb) „zplna“ (Plattstichstickerei); popri
krajoch tiahly sa vyšívané pruhy „štvorky“ a „mrežky“ (Punto tirato. Die einfache
Durchbruchstickerei).Teraz nosiaručníkydo robotykartúnové,a to ich má jedna v zásobe 5 — 6.„Svátečné
ručníky“súkašmírové, atlasové, tylanglové,bohato
vyšívané v rožku na zadku a okolo krajov „pobielo na dzierky“ (Die Weissstickerei). Ručník
je veľký na 5/4 rífa, skladá sa na kríž („na skos“), spodný rožok sa zavinie, uprostred
preloží cez hlavu a konce zaviaže „na uzg“ (na uzol) pod bradou.Ručník vlnáčikberú okolo domu na hlavu, konce viažu na
predku alebo na zadku na krku. Nosia ich len asi od 18. rokov.Dávnejšie nosily okolo domu na hlaváchobrúsky,nové aj
do kostola. Fajné volalyservítkami.Dieťa na krst nesúc prikryjú horučníčkom. Voľakedy maly jedenhedvábny,ktorý len na to slúžil; býval veľmi drahý.Hrubý ručníkzáleží zo dvoch rífov, viaže sa na zadok
okolo hrdla; vyšívaný je na troch rohoch, jeden, čo visí na chrbte,vrchný,a dva rohy zaviazané, okolo krajov na troch bokoch vinú sacipky(5 rífov).Keď sa dievča vydá, dostane na hlavučepec,ktorý
pristroja jej („začepámladú nevestu“) po svadbe ráno po frištiku.
Najprv pripravia jejgrguľua na túto nastoknú čepec tak, aby rožky z
čepca padly práve na rožky z grguľe, dienko z čepca prestre sa potom na grguli. Čepec
položí mladej neveste najprv mladý zať na hlavu (a to jej ho dá naopak), „aby hej ho mohou
aj sraziť, keď ho nahnevá“. Inému žene čepec sraziť není dovoleno a považujú to za veliké
pohanenie, preto žena, ktorej daktorý chlap v zlosti čepec s hlavy strhnul, kričí na neho:
„Nedau si mi ho ty na hlavu, aby si mi ho mohou strhať!“ Ku tomu má len jej muž právo. —
Čepec považovaný je za odznak ženskej dôstojnosti, poddanosti a vernosti. Preto keď padlá
dievka nastokne si na hlavu čepec, ženy jej ho roztrhajú bárskde. — Holou hlavou sa ukázať
je pre vydatú ženu veľkou hanbou. Ženy spávajú bez čepca, aby si ho nepokrčily, ale hlavu
si do ručníka zakrúťa tak, že v predu konce ručníka prekrižuje a potom zaviaže na krku.
Čepec záleží z„líčka“a z„dienka“;sťahuje sa
na„šmečky“(slučky) šnúrkou v tyle; v predu ku líčku prišité
vyčnievajú von z tváre široké„cipky“(čipky). Líčko i dienko bývajú
vyšívané „z plna“, „pobielove“ alebo „zlatom striebrom“, ktoré i hotové na trhoch po
okolitých mestečkách kupujú od žien z trnavského okolia. Na sviatok oviaže v tyle okolo
čepca širokú pestrofarebnústužku,jejž konce dolu chrbtom
padajú. Čepcov má žena 10 — 20. Stojí jeden najmenej 1 zl. 50 kr., ale aj 12 zl.*Klobúky, ktorými si chlapi hlavy pokrývajú, sú maličkéokrúhle
širáky. Na širáku rozoznávajú„vrch“, „strechu“,medzi
týmito v záhybe vinie sa dookola„šnórka“. Strecha kol do kola
obrúbená je„švíčkom“alebo stužkou „oblamovkou“. Zvnútra širáka„dno“prikryté je plátennou„podšívkou“,ktorá
je s kraja obtiahnutá„oblamovkou“. Mládenci nosia za šnúrkou
zastrčenébiele „perá“ z kohúta. Širáky robia „širáčnici“ (vo Vrbovom,
Fraštáku, Trnave).Pred 30 rokami ešte nosili mladí chlapi širáky s väčšmi odhrnutou, skoro rovnou
„strechou“ a tiež ich volaliokrúhle širáky. Starí nosiliširáky vysoké,ktoré posmešne volali„homolkami“,lebo boly homolkovitej podoby, vyše piade vysoké.
„Vrch“ bol máličko prevalený, len keď bol širák nový, bol rovný. Tentovysoký
širákbýval nad „strechou“ okolo „vrchu“ vyzdobený farbistými„húseničkami“a„strapcami“aj na piaď šíre,
že zo samého širáka bolo sotva na dva prsty videť. Zpod „húseničiek“ vykukovala červená
stužka. Strapce boly obyčajne bavlnené, ale ktorý chcel byť väčší „frčkár“, strapce a
stužku si kúpil hodvábne a širák si sám pristrojil. Mládenci nosili„kosírky“ z
bieleho kohúta, z bažanta, z túza, z páva.Dievčence dávajú frajerom v zime za širákperá z
rojmajrínu,5 — 6 ohánek, v lete z kvetov, ktoré si v záhrade dievčence samy
vypestujú:tulipán, bazalku, hrebíček, muškátik, resedu, georgínua
pod. Tieto kvety, aj kým sú ešte na koreni, zovú„perami“,preto keď
sa niekto spýta dievčaťa, vidiac ho v záhradôčke, čo robí, odpovie: „Ná, sadím pero!“
alebo: „Polievam pero!“ Tieto „perá“ nosia aj dievky sami, keď idú do kostola, zapichnuté
za bruclom alebo šnúrkou na „fiertochu“ miesto „šperku“. V kostole potom „perá“
privoniavajú. Rekrúti pripínajú si na širák alebo na prsia mašličky z úzkej stužky vo
farbách krajinskej trikolóry. Nepoctivý mládenec „pero“ za širákom nesmie nosiť, lebo by mu
ho mládenci roztrhali a aj jemu namlátili.Pred 100 rokami nosili klobúkybez strechy,len rovné vysoké
homolaté, na vrchu ohnuté do zadu, na samom konci„kyskou“opatrené.V zime nosia špicatéčepicez čiernejbarančiny (od čoho ich ajbarančinovými čepicamizovú), podšívku ale zbielej.
Keď dážď padá, čapicu vyvráti naopak. Donedávna nosilisúkenné
čepices čierno-súkennými vrchami. (Tej samej formy, ako oravské „baranice“.)
Strechu tvoril„priem“,z nehož tá čiastka nad čelom bola s „vrchu“
prišitá, ale ostatok od ucha k uchu bol voľný, tak že sa dal prevrátiť a na uši stiahnuť.
Súkenná čepica bola sošitá zo 4 kúskov súkna, každý vonkoncom aj na priem; švíčky boly
pošitésvetlými šnórami, „boritášmi“,a na ich vrchu trônila„kystka“. („Boritáše“ sú šnúrky zdnuky bavlnené, zvonku hodvábom
obtiahnuté.) Podšívka zčiernej barančiny. Do veľkej zimy nosili ich
na ušiach stiahnuté, ale pravidelne nosily sa s priemom vyvráteným a zadkom do predu. Za
čapicou sa pero nikdy nenosilo. V zime, kto nemá čapice, natiahne si na hlavušlochaubňu(Schlafhaube) a na to postaví širák. Táto čapica je
pletená z čiernej bavlny. Na kom dobre poznať, že sa hodne „motúza“ naťahal, na toho
povedia: „Ten si hodne naložiu pod čepicú.“[1]Poznámka Zlatého fondu SME: Myslí sa v Nitrianskej stolici.
|
Sochan_Pokryvanie-hlavy-u-ludu-v-Lopasove.html.txt
|
I. Žena a absolutismusKdyž s vývojem obchodu zámořského, tedy hlavně po objevení Ameriky, počal kupec
usilovati o vykořisťování celého světa, bylo mu zjednati si záruku, že jeho výdělky budou
trvale zabezpečeny i rozmnožovány. Především potřeboval ochrany svých obchodních zájmů
zahraničních. „Obchod potřeboval vojska k ochraně svých zájmů zevně i uvnitř, k poražení
národů konkurujících, k dobyti trhů, k prolomeni šraňků, jež malé celky obecní ve státě
stavěly proti svobodnému obchodu, k udržování silniční policie proti velkým i malým pánům
feudálním, kteří drze a netoliko theoreticky popírali vlastnické právo, které obchod
hlásal.“ (pozn. 1) K tomu všemu hleděl obchod tudíž zřídili si silnou ústřední moc
politickou se silným vlivem mezinárodním, zájmy obchodníků směřovaly povšechně nad
samosprávu měst a jejich vrcholem bylo zřízení národního státu. V takovém státě vyskytly se
ovšem ihned také zájmy dynastické, a tu i královská a vladařská moc potřebovala armády. Tak
vzniklo spojenectví mezi dynastií a třídami finančně silnými; dynastie potřebovala peněz k
vedení válek posilujících její moc, zámožné třídy obětovaly rády tyto finanční prostředky,
neboť běželo o války obchodní a moc dynastie se mobilnímu kapitálu vyplácela. Tento
hospodářsko-revoluční vývoj za renesance položil tedy základy kdobě vladařského
absolutismujako nezbytné fázi kapitalistického vývoje, která podle okolností
trvala na př. v Anglii jen několik desetiletí, kdežto ve Francii a Německu téměř půl
třetího století.K úplnému vítězství dopomohla vladařskému absolutismu všude ta historická situace, že v
důsledcích kapitalisačního procesu podařilo se buržoasii dosíci stejného vlivu a významu,
jaký měly třídy až dosud společesnky vládnoucí, t. j. především feudální šlechta. V tomto
stadiu vývoje zrodila se neomezená moc královská, poněvadž společenský stav jí dovolil, aby
se vyšvihla na ramena obou směrodatných tříd a jednu pomocí druhé udržovala na uzdě.
Královská moc stala se mechanicky rozhodčím v třídním zápasu buržoasie se šlechtou po tu
dobu, pokud buržoasie nebyla ještě dosti silna, aby na sebe strhla veškeru politickou moc,
ale třídy dříve vládnoucí nebyly již schopny udržeti si svou moc bývalou a jediné z ní
těžiti. A tak, jak praví Fuchs (pozn. 2), dala se královská moc jako galantní dáma
vydržovati dvěma oficielními milovníky, z nichž jednoho měla pro radost a druhého pro
peníze.Feudální šlechta, které průmyslový vývoj odňal pomalu zaměstnání, stala se šlechtou
dvorní, odměňovanou místy důstojnickými a sinekurami, a tím oporou trůnu. Výdaje s tím
spojené platila sice rovněž peněžní buržoasie, ale dostávala za to obchodní monopoly a jiné
výsady. To byla rovnováha, která trvala přibližně od polovice 17. století do druhé polovice
století 18., a kdy vladaři se mohli skutečně oddávati blaživé domněnce, že stát existuje
toliko pro ně. Ale vladařský absolutismus nebyl nikdy a nikde ani na okamžik nezištnou mocí
státní, nezávislou na třídách, stojící nad stranami a představující spravedlnost, která
vyrovnává protivy a chrání slabého před mocným. „Absolutismus, pokud měl vůbec vliv na
hospodářské poměry, podroboval spodní davy lidové bídě vykořisťování nejen feudálního,
nýbrž i kapitalistického, až jimi vůbec byl pokládán za vykořisťování ztělesněné.“
Absolutní vladaři této doby byli bez výjimky chamtiví a frivolní sobci, více nebo méně
ješitní a nejčastěji zcela negramotní. Za typické představitele absolutismu bývají
považováni francouzský Ludvík XIV., král-slunce, a německý Bedřich II. pruský. Nuže, Ludvík
XIV. byl ješitný hlupák, který neuměl ani čísti ani psáti a každé vzdělání nenáviděl. A
„osvícený absolutismus“ Bedřicha II., hlavy dosti jasné, neměl ani síly ani vůle změniti
něco na ohavnosti reakčního státu pruského; již jeho nastoupeni na trůn bylo zklamáním pro
„osvícence“ a domnělé úspěchy jeho vlády byly humbug. Na vladařském absolutismu ani v jeho
počátcích nebylo nikdy nic mladistvě hrdinného a ideálního; prostředky, kterých používal,
aby si dobyl a udržel politické moci, byly vždycky zvláště hrubé a špinavé; způsoby,
kterými dosažené moci využíval, nebyly o nic lepší.Absolutní vladař z „milosti boží“ pokládal se a byl pokládán za vtělení boží vůle, byl
nejen podle theorie neviditelnými přehradami, ale i v praksi zákonnými předpisy přísně
chráněn před stykem s lůzou, k níž náležely všecky nešlechtické třídy, měšťané, dělníci i
rolníci. Ještě za dob Goethových byly ulice a promenády ve Výmaru pro lid úplně uzavřeny v
době, když kníže pán ráči jíti na procházku. Zato však na toho, s kým vladař měl častý
styk, přecházela čast jeho božství. Oficielní milenka vladařova byla v opovržení jen u
konkurentek. Byla také „z boží milosti,“ poněvadž vladař uznal ji za hodnu, aby mu sloužila
svými půvaby a milostnými dovednostmi; její hvězda ovšem ihned úplně zapadla, jakmile jiná
ji vytlačila definitivně z královské přízně. Absolutní vladař mohl všecko, neboť v něm
přece působil sám bůh: proto králové francouzští uzdravovali dokonce nemocné vkládáním
svých posvátných rukou. Absolutnímu vladaři náleželo také všecko, rozhodoval o životě a
svobodě svých poddaných a především — o jejich vlastnictví. Proto nesmírné plýtvání bylo
první samozřejmostí téměř u všech absolutistických dvorů.Ohromný deficit státního hospodářství francouzského několik let před Revolucí nebránil
Ludvíku XVI., koupiti pro královnu zámek saint-cloudský za 15 milionů a sobě zámek
rambouilletský za 14 milionů. Marie Antoinetta dovedla za jeden večer prohráti sto nebo
dvěstě tisíc. Kateřina II. ruská věnovala na ukojení své milostné žravosti celkem 90
milionů rublů. To je však ještě nepatrnost vedle toho, co stály milostné požitky Ludvíka
XV. Pouze zřízení t. zv. jeleního parku se zásobou stále čerstvého zboží ženského spolklo
několik set milionů. Největší položky, na Pompadourovou, sestry Neslovy a Dubarryovou,
nejsou v to počítány. Sama Pompadourová stála stát několik tuctů milionů. Ale stavební
vášeň Ludvíka XIV. byla ještě dražší. Za jediný rok 1685 vydal 90 milionů franků toliko za
to, aby své posvátné osobě postavil důstojný příbytek. A drobní potentáti napodobili velké
krále, hlavně francouzského krále-slunce. Na nejmenším dvoře německém byl vrchní hofmistr,
vrchní hofmistryně, dvorní kavalíři, dvorní dámy, šlechtická pážata dvorní, která v lesklé
livreji stála při stolech za stolicemi výsostí a serenissimovi vyměňovala talíře. Pak tu
byla ostatní pážata, hofmistr, podkoní, dvorní medici, dvorní kaplani, dvorní sekretáři,
dvorní pokladník, dvorní kapelník, dvorní hudebníci, vrchní kuchař, dvorní zahradník,
komorníci, poslíci, hajduci, tělesní myslivci, nehledíc k zástupu nižších lokajů,
komorných, šatnářek, kočů, jezdců, pacholků, zahradních pomocníků, kuchtíků, služek a — k
tělesné stráži, která nesměla chyběti a při sebe menší příležitosti stavěla se do zbraně a
vzdávala čest. Ostatně, drobní vladaři snažili se dokonce přetrumfnouti mrháním své
královské vzory. Hlavně saský August Silný a virtemberský vévoda Karel Evžen. Ač vévodství
tohoto vladaře mělo tehdy právě 600 tisíc obyvatelů, dovedl Karel Evžen jen za ohňostroj
zaplatiti 52 tisíc zlatých a pařížskému tanečníkovi Vestrisovi platil 12 tisíc zlatých za
vystoupení každého roku.Peníze sháněli absolutní vladaři především daněmi: všecko bylo zdaňováno a nové daně
stíhaly jedna druhou. Ve Francii zaveden byl k tomu cíli systém jenerálních pachtýřů,
dvorních kreatur, jimž určitá daň byla za paušální částku pronajata. Důsledek toho byl, že
lid byl vyssáván dvojnásobně, jednou pro kapsu královskou a po druhé pro kapsu pachtýřovu.
V roce 1789 byli ve Francii tací jenerální pachtýři 44, kteří společné sehnali pro stát 138
milionů. V Prusku činila za Bedřicha II. selská „kontribuce“ 33 a 1/2 až 45 procent
rolnického výtěžku; pruský junker neplatil však ani čtvrtinu. Ale daně nestačily plniti
královské a vladařské pokladny. Byly tedy prodávány za hotové úřady a hodnosti, které
vladař udílel. A podle toho, jak stoupala finanční potřeba dvora, stoupal také počet úřadů,
dostávali je především ti, kdož za ně nejvíce nabídli. Za Ludvíka XIV. zřízeny byly tyto
důležité úřady: dohližitelé nad vepři a podsvinčaty, kontroloři paruk, dohližitelé nad
čerstvým máslem, ochutnavači másla soleného, revisoři stavebního kamene, sčítači sena,
kontroloři skladačů dřeva, prodavači sněhu, zkoušeči vína atd. Jen v Paříži bylo 900
zkoušečů vína. Dále rozmnožovaly dvory své příjmy zhoršováním mincí. Až do Ludvíka XV. byla
ve Francii změněna nominální hodnota stříbrných mincí dvěstěpadesátkrát a hodnota zlatých
mincí stopadesátkrát. V 1709 vydělala státní pokladna takovým manévrem 50 milionů liber.
Rovněž spekulace s obilím byla pro absolutní monarchy vhodnou příležitostí k obohacení se.
Ludvík XV. na př. byl hlavním akcionářem Malissetovy obilní společnosti lichvářské a u jeho
dvora byl dokonce zvláštní pokladník pro „obilní spekulace jeho veličenstva“. A o jeho
milence Maintenonové napsala vévodkyně z Orleansu: „Jak ta stará coura viděla, že obilí
kleslo, dala na všech trzích všecko skoupiti. Vydělala při tom hanebně peněz, ale všickni
lidé umírali hladem.“ Konečně ani zřejmou loupeží nepohrdla panská pokladna státní. Tak na
př. v 1689 bylo ve Francii pod přísným trestem nakázáno, aby královské mincovně byl úplně
odveden stříbrný nábytek, který v druhé polovině 17. století byl v módě.U malých dvorů mohlo býti ovšem těchto prostředků k plnění státní pokladny používáno jen
v míře velmi omezené. Tyto malé dynastie, většinou mrzce vydržované francouzskými nebo
anglickými podporami, aby pro jejich zájmy udržovaly svá vojska, jakž podobně děje se
podnes, pěstovaly tudíž jiný obchod výnosný: obchod lidským masem, prodávaly domácí synky
cizím mocnostem válčícím. Tu nejčileji počínali si landkrabí Vilém hessenský, dědičný kníže
brunšvický a virtemberský vévoda Karel Evžen. Karel Vilém Ferdinand brunšvický prodal v
letech 1776 až 1782 Anglii celkem 5723 muže za těchto podmínek: Vévoda brunšvický se
zavázal, že dá anglické vládě k disposici sbor 4300 mužů pěchoty a lehké kavalerie, kdežto
anglická vládá se zavázala k podpoře, která měla počíti dnem podepsání smlouvy a činiti
ročně 64.500 německých tolarů, pokud bude vojsko v anglickém žoldu. Jakmile pak přestane
vojsko dostávati žold, měla býti podpora zdvojnásobena a trvati ještě dvě léta po návratu
vojska do Německa. K tomu dostal vévoda za každého muže roční verbovné 30 tolarů a
odškodnění za každého mrtvého 40 tolarů a za každé tři raněné rovněž 40 tolarů. Z těchto
zašantrovaných synů brunšvické vlasti nevrátilo se 3015 mužů, kteří však nepadli všickni ve
válce, nýbrž, byvše raněni nebo zmrzačeni, byli na rozkaz vévodův zanecháni v Americe, aby
tu bídně zahynuli, a tak vzrostl vévodův výdělek. Měl tedy vévoda trojnásobný zisk z těchto
nešťastníků: nejprve prodal jejich zdravé tělo, pak dal si zaplatiti za jejich raněné tělo
a konečně ušetřil žold invalidům. Jaký div, že při této slavné „finanční reformě“ zastrčil
do kapsy čistý zisk přes 5 milionů tolarů. Dlužno dodati, že veliká většina vojáků byla ke
službě v těchto prodaných regimentech násilím donucena a jen nepatrná část dala se
dobrovolně najmouti.Poněvadž poddaní byli na světě jediné pro vladaře, nepokládal panovník za draze
zaplacenou hodinu své rozkoše, která pro desetitisíce neurozenců znamenala třeba doživotní
bídu. V době, kdy Ludvík XIV., král křesťanský, platil 90 milionů za své stavby, živilo se
obyvatelstvo v Dauphiné luční travou a stromovou korou. Podobný jídelní lístek měli i
němečtí sedláci. Ve Francii napočítáno bylo v 1777 jeden a čtvrt milionu žebráků: z toho
120.000 v Paříži čili šestina obyvatelstva.Těchto několik hrubých fakt postačí snad ke karakteristice základu, na němž spočíval t.
zv. ancien regime a ke karakteristice jeho všeobecné povahy. Nikdy nebyla třídní propast
mezi oběma póly společnosti tak široká a hluboká jako v době absolutismu, kdy pět procent
žilo a přiživovalo se v „ráji“ a 95 procent hladovělo nebo žilo v ustavičné bídě a
starosti.Dvůr, šlechta, peněžní buržoasie se zástupy svých příživníků a dobrodruhů, dohromady
však jen dvacetina obyvatelstva, žily tedy úplně tvrdě a krutě na útraty pracujících tříd a
pokládali to za věc zcela přirozenou a bohem danou. Lid neměl politických práv, v zájmu
práva absolutistického bylo mu mlčeti a nemysliti. Strašlivá knuta censury potlačovala
veškeren duchovní život, věda zkostnatěla, církev protestantská stejně jako katolická
ustrnuly v orthodoxii, náboženské spisy byly téměř jedinou četbou. Vládla nevědomost a
pověra; hlavně v Německu, kde po třicetileté válce oddaly se občanské vrstvy z bídy a
resignace pobožnůstkářství. Při tom celá společnost vyšší byla, jako každý parasit,
dokonale zkorumpována: jen gauneři toho neb onoho druhu se mohli míti a měli dobře.To byl rámec onoho blahobytu pro vládnoucí třídy a stavy, který byl nazván ztraceným
rájem a o němž Talleyrand v pozdním svém věku řekl: „Kdo nepoznal dobu před 1789, ten vůbec
nežil!“ Zahrada tohoto ráje byla, jak jsme právě viděli, zavřena pro ohromnou většinu lidí,
která byla pokládána za luzu; poznala ji toliko nepatrná menšina, nejsoucí zatížena ani
svědomím ani morálkou, ale jsoucí také bez velikosti a hlubší krásy.Fuchs vykreslil povrch této společnosti: „Nikdy nebyly ženy tak svůdné, nikdy muži tak
elegantní, a dokonce pravda nechodí v této době nahá, nýbrž jejím rouchem je vždy jiskřivý
esprit. Růže ztratila ostrost svých trnů, neřest svou ošklivost, ctnost svou nudnost.
Všecko jest jen vůně, líbeznost a kouzelný lesk. Není tu tragiky, není bolesti a zločinu,
které by znetvořovaly obličeje. Na všech tvářích trůní veselost a blaženost. Každá slza
mírněna je smíchem, a neštěstí jest jen stupněm k většímu štěstí… Doba nezná stáří a
odkvětu. Žijí věčné mládí a žertují i vtipkují ještě na smrtelné posteli. Všecko je
smyslnost a rozkoš a celý život jediná, ustavičná extase rozkošnická. Ale po opojení
nepřichází trapné vystřízlivění, nýbrž nová slast. Věci nemají důsledků, zítřka, nýbrž jen
dnešek. Pruderie nečiní ze smyslnosti neřest ani karikaturu; je to velká kouzelná zahrada
divů, z které hřích je vyhnán. Neboť z její půdy neroste žádný strom se zakázaným ovocem.
Možno okoušeti všecky sladké a svůdné plody, a na cestách i stezkách kyne každé touze tisíc
splnění. Rozkoš kráčí s člověkem po celý život a marnotratně setřásá každému své slasti do
klína. Již pohled chlapcův je rozkošnický slib, a matrona prozrazuje: i má zahrada dovede
ještě žádost obdarovati hojným ovocem. Příroda změnila své železné zákony, odloučila odpor
od přirozenosti. Neboť to všecko je ponořeno v zářící krásu. Kam pohlédneš, jest krása a
nezkalený lesk. Žijí a umírají v kráse. Krása stojí již u postele rodičky a drží ještě ruku
umírajícího. Je to slunce, které nezapadá…“ Ale tato krása, která patrně opravdu
existovala, neboť tlumočí ji podnes žhavé básně, rozkošné rytiny a nadechlé malby rokokové,
je však jen hra prchavých oblaků nad velikým močálem smutným, tanec pestrých motýlů nad
špinavou louží. Právě líbezné umění této doby prozrazuje velmi svědomitě dutost jejího
rozkošnictvi, jsouc samo beze všech hrdinských kvalit.*Představy, které má většina lidí o životě, nejsou původu nadpřirozeného a nejsou bez
vzájemné souvislosti; představují krystalisaci hospodářských a politických poměrů, v jakých
lidé právě žijí, proto s každou hospodářskou a politickou situací shoduje se určitá kultura
obecná. Načrtli jsme právě obecnou povahu toho, co po této stránce zplodila doba
vladařského absolutismu; zastavme se nyní u několika jejích zvláštních znaků.Viděli jsme, že doba renesanční, posilující individualismus, podporovala občanské
sebevědomí, občanskou hrdost, svobodu a tvořivost, a tak se nyní nepodivíme, že
absolutismus potřeboval a pěstoval ctnosti právě opačné. Nyní bylo nejvyšší ctností a
povinností občanskou poddávati se slepě vůli a rozmarům vládnoucí moci. Poněvadž pak
absolutismu podařilo se národy úplně zotročiti politicky, povedlo se mu také vypěstovati
dokonalé občany podle jeho chuti, t. j. dobré poddané.Dobrý poddanýje zbabělec ze zásady, hlupák z poslušnosti a darebák ze msty, člověk servilní, který však
jho a hoře, uložené mu absolutismem, nepokládá za následky systému vládnoucího z vůle boží,
nýbrž vidí jejich zřídlo v náhodné zlomyslnosti dočasného držitele moci. Touží při tom po
pánu skutečně milostivém.U lepších tříd občanských jevil se tento servilismus hlavně napodobováním dvorních mravů
a nápadů, které byly jimi pokládány za vrchol vkusu, slušnosti a účelnosti. Co dvůr si
vymyslil, stalo se módou. Měšťáctvo, hlavně v sídelních městech, vzdalo se svého třídního
vědomí a opičilo se úplně po dvorních kruzích, majíc při tom ovšem na mysli i svůj výdělek
nebo zisk. To také vedlo nutně ke korupci. Lord Malmesbury napsal v 1772 o Berlíně: „Berlín
jest město, kde není ani poctivého muže ani počestné ženy. Úplná zkaženost mravní ovládá
obě pohlaví všech tříd, k čemuž přispívá i nouze, která způsobena byla jednak útiskem, jejž
provádí nynější král, jednak láskou k luxu, které se naučili u jeho děda. Muži jsou
ustavičně zaměstnáni tím, že vedou velmi výstřední život z omezených prostředků. Ženy jsou
harpyje, kterým je neznáma něžnost a pravá láska a které se vzdávají každému, kdo si je
zaplatí.“Milostnice, tak příznačné pro vladařský absolutismus, staly se obecnou institucí také u
dvorní šlechty a velkých měšťáků. Muž, který si nemohl platiti milostnici, velmi se styděl
za tento tuze zahanbující nedostatek své občanské existence. Pruský poeta Ramler, učitel na
berlínské kadetce, psal kterémusi příteli, že jest nemocen, poněvadž je příliš chudý, aby
si mohl vydržovati milostnici. A milostnicemi nebyly snad jen nevěstky, nýbrž i matky,
sestry, ženy, nevěsty přátel, a čím byly „slušnější“, tím přišly dráže.Tímto napodobením dvorních mravů šlechtou a měšťáctvem nebyly ovšem za ancien regimu
setřeny třídní rozdíly. Co si nesměl dvořan dovoliti k vladaři, nesměla si měšťačka
dovoliti ke šlechtičně nebo služka ke své paní. Ostatně podle absolutistického názoru
počínal vůbec člověk teprve u barona.Absolutismus byl ohromná, výpravná hra, v níž každý hrál roli, která mu připadla nebo
kterou chtěl hráti, jako by ji hrál před zrcadlem. Všecko bylo tu representace a póza,
každý chtěl býti ve své úloze viděn. Společnost, která představovala ancien regim, žila od
kolébky až do hrobu veškeren život jako veřejný akt a společenskou lež. Ani věci
nejintimnější nechtěly zůstati důvěrnými. Dáma konala svou intimní toaletu v přítomnosti
svých přátel a hostí, aby před nejvděčnějšími diváky mohla prováděti nejdelikátnější pózy.
Holka spravovala si na ulici podvazek, poněvadž věděla, že tím na sebe na okamžik kdekoho
upozorní. Proto také byl v této době ve společnosti i umění tak oblíben duchaplný vtip a
anekdota, prostě jako věc ihned nápadná. Neznali tichého štěstí a tajného hoře; všecka
tajemství byla veřejná. Žena, o které teprve po její smrti se dověděli, že měla milence, o
němž nikdo nevěděl, byla hanebná. Slídili v sobě i u bližních, a největší pikantností doby
bylo: překvapiti v nejlepším. A poněvadž tedy všecko bylo veřejné a všecko bylo pro
veřejnost hráno, dělo se všecko pro dojem, vnějškově a povrchně. Pravdivé a pravé věci
nebyly by bývaly této společnosti pohodlné; její lehkomyslné štěstí rodilo se ze lži a
klamu. Žili, hrajíce divadlo, hráli divadlo, žijíce.V pohlavním životě znamenal absolutismus proklamaci ženy za mocnou panovnici ve všech
oborech života a uznání jejího kultu za nezbytnost. V 18. století stala se žena, jak praví
Goncourtové, nejen božstvím štěstí, rozkoše a lásky, nýbrž i poetickou bytostí, v
nejpravdivějším smyslu posvěcenou, cílem každého duchovního vzletu, lidským ideálem,
ztělesněným v jednom lidském rodu. Žena usedla na trůn jako nástroj požitku a tudíž jako
živoucí ztělesnění smyslné rozkoše — to bylo jádrogalantnosti. Svou
povahou byla galantnost všude stejná: ve Francii byly její formy nejrafinovanější, poněvadž
v této zemi měla absolutistická kultura nejpříznivější předpoklady a podmínky; jinde byla
hrubší a neomalenější, jako bývá každá kopie, ale to byl také jediný rozdíl. Jako osobnost
žena uctívána nebyla. Žádali od ní jen tolik ducha, fantasie a „duše“, mnoho-li těchto
vlastností přispívá ke zvýšení smyslného půvabu a činí tento půvab proměnlivým. Nemohli
potřebovati vášně a skutečného zápasu. Váhání ženy, její zdráhání a okolky byly jen
dráždivou pózou; ústy říkala nikoliv, ale obratným pohybem usnadňovala útočníku úspěch.
Bylo dbáno toho, aby se všecko dělo hladce. Brutálnost byla co nejvíce vyloučena. Prudká
žárlivost a nesmiřitelná nenávist byly pokládány za komické. Krev prolitá v souboji měla
býti podle možnosti jen symbol, nikoliv ukojení pomstychtivosti. Škrábnutí jakoby růžovým
trnem stačilo k nápravě uražené cti; jen zřídka pronikl kord srdcem. Chtěli milovati, lépe
řečeno, prožívati milostná dobrodružství elegantně a půvabně, bez rušivé hřmotnosti a
výbušnosti.Pro ženu ancien regimu byl jen jediný životní program: aby byla ustavičně a všude, v
saloně, divadle, společnosti, na ulici i v budoáru delikátní pochoutkou pro smysly všech
přítomných. Opěvanou kráskou byla především ta žena, na jejíž tváři kvetly růže rozkoše a
„jejíž kypící ňadra s chvěním prozrazovala tajný oheň, jímž byla ztravována.“ Každá žena
byla takto v jistém smyslu pro všecky muže, a muž se také každé ženě dvořil. Slovem,
dotykem, pohledem opakoval všem jedinou otázku: Kdy mne vyslyšíte? A poněvadž každá žena
měla se cítiti královnou, dvořil se jí muž uctivě a nehlučně. Na místě pravdivosti a
upřímnosti stala se zdvořilost obecnou formou mezipohlavních styků, ke které podle potřeby
přistoupilo lichocení, více nebo méně zahrocené k cíli stále stejnému. Polovinu života
věnoval muž sloužení ženám, nejeden muž dokonce život celý, ale veškero toto sloužení
zahroceno bylo eroticky, a tím právě doba galantní lišila se od dob jiných.Původní galantnost znamenala zřetel fysicky silnějšího k fysicky slabšímu; pokud tento
rozdíl mezi jejich fysickými silami potrvá, potud galantnost nevymizí z poměru mezi
pohlavími. Ale galantní doba vystupňovala a zahrotila tento zřetel groteskně a výhradně
směrem pohlavním. Ostentativně dvořila se nejen bytosti fysicky slabší, nýbrž hlavně
bytosti, která je zároveň drahocennou nádobou požitku, jejž ztělesňuje.Expanse síly je však z vůle přírody dosti omezená. Kdo stále myslí na smyslný požitek,
musí nutně pozbýti přirozené síly při své smyslné činnosti a dojde nutně k tomu, že jeho
láska stává se stále hravější a rafinovanější. Rafinovanost jest nejen obvyklý způsob, jímž
zjednává si ukojení člověk, který fysiologicky nemůže ho již dosíci cestou normální, nýbrž
rafinovaností možno si také zdánlivě rozmnožiti sílu, kterou příroda omezila.Galantnost jako životní filosofie požitkářská změnila ovšem i názory morální, uvolnivši
je pro vládnoucí třídu, která zhostila se jich jako břemene, nikoli však jako břemene
překážejícího společenskému vzestupu, nýbrž jako nepřítele prázdné poživačnosti a
nesvědomitého příživnictví. „Morálka vnesla do lásky všecky neřesti,“ řekl Retif de la
Bretonne. To jsou slova věcně velice správná, ale v ústech galantního spisovatele zní velmi
falešně, poněvadž společnost, kterou jimi omlouval a vysvětloval, nestavěla proti předchozí
morálce žádné nové a zdravé ethiky a neznala vůbec ctností občanských a sociálních. „Nač je
tu k čertu ctnost, nečiní-li nás šťastnějšími?“ volal abbé Galiani a měl rovněž pravdu,
zapomínaje však, že život jednotlivcův stejně jako život společnosti může býti měřen a
posuzován jen podle toho, kolik ctností právě činilo jej šťastným. Při tom ovšem neznamená
cnost nějakou domněle věčnou a neměnnou veličinu z mravouky kněžské nebo čítánkové, nýbrž
určitou míru velikosti v cítění, myšlení a jednání, kterých doba potřebuje, aby pojala,
pochopila a provedla svou historickou úlohu vyplývající z jejího hospodářského a sociálního
stavu.Galantní doba, tento domnělý „věk ženy“, nepovznesla také ženy ve skutečnosti. Takový
kult ženy, jaký pěstovalo 18. století, mohl míti za podklad jen ponížení ženy. Muž a žena
nestáli vedle sebe jako rovnocenní, neboť jen to by bylo bývalo skutečným povýšením ženy.
Žena neměla skutečných a zaručených práv; politická vláda mužova a jeho libovůle byly
naopak úplně neomezené. Galantní doba pokládala sice ženinu nevěru, tak jako nevěru
milenčinu za milostnou pikantnost, nevěrná žena stávala se každou novou nevěrností jen
pikantnější pro svého muže nebo přítele, a požitek ženy s mužem jen rostl představou, že
již mnohé ženy podlehly jeho chtíči; zároveň však moc mužova mohla ženu nejkrutěji
potrestati za pouhé podezření z cizoložství doživotním zavřením v klášteře. Veškeren
galantní kult ženy opíral se o rozmar všemohoucího muže, který svého otroka povýšil na
svého pána a otrocky mu slouží.Když slovo galantní přišlo do módy, v Německu na př. již asi od roku 1695, znamenalo
pojem velice široký. Mluvili o galantních šatech, galantní chůzi, galantním jídle, pro
jednoho byla pragalantní nožka jeho dámy, jiný nazýval oči své milenky galantními hvězdami.
Hezké děti poskytovaly galantní pohled, pěkný kůň byl nazýván koněm galantním. Byly
vydávány galantní příručky pro praktický život, aniž v nich běželo o věci pohlavní.
Galantními mohly býti střevíce, židle, stoly, pokoje, jisté módní barvy atd. Asi za padesát
let však ztratilo toto módní slovo svůj široký význam, jeho všestranný obsah scvrkal se
stále více, až konečně znamenalo slovo jen zvláštní ráz milostných mravů ancien regimu,
hlavně nelegálních milostných styků se ženami.Nebyla to ovšem pouhá náhoda, že slovo „galantní“ se objevilo tehdy ve všech zemích a
všude stalo se podobnou módou, jsouc původem z Francie a jinak staré několik staletí. Každá
doba historická snaží se také řečí vystihnouti svůj zvláštní způsob myšlení a cítění. Slovo
„galantní“ se svým vylíčeným obsahem bylo výrazem oné nové věci, kterou zrodil
absolutismus, oné elegance, jemnosti a hravosti, které stavěl proti neotesanosti a hrubosti
doznívající renesance. Tou měrou, jak se absolutistický režim zmocňoval všech oblastí
života, stávalo se i slovo „galantní“ tovární značkou pro všecky formy, ve kterých nový ráz
se uplatňoval nebo chtěl uplatniti.Jak jsme již řekli, nevznikl absolutismus ve všech zemích ve stejnou dobu a netrval
všude stejně dlouho; bylo toho příčinou různé tempo kapitalistického vývoje v různých
zemích. Nejprve objevila se zvláštní kultura absolutistická ve Španělsku, které mělo veliký
zámořský obchod a bylo světovou mocí. Španělské zvyky a dvorní mravy měly první rozhodný
vliv na dvorní život evropský. Ve Francii, kde vladařský absolutismus a konsolidace
politického centralismu počaly ovšem již s Ludvíkem XIII. (1614), stal se absolutismus
opravdu politicky a kulturně směrodatným pro Evropu teprve po španělském bankrotu, skončil
neodvolatelně v 1789 za Velké revoluce a netrval tudíž ani dvěstě let. Německo, které již
od počátku 16. století zatlačeno bylo hospodářsky změnou obchodních cest a bylo rozdrobeno
i zuboženo třicetiletou válkou, takže ztratilo zcela kulturní význam, ovládáno bylo
stupidní mocí svých knížat a knižátek téměř přes 250 let, poněvadž absolutistické panství
skončilo tu opravdu teprve v 1848, což platí i pro Rakousko. Zato Anglie, třetí velkostát
tehdejší, měla jen krátkou periodu absolutistickou. Zde již v 1649 velká revoluce anglická
posadila buržoasii velmi důkladně do sedla, a poté toliko třicet let t. zv. restaurace
umožnilo Karlu II. rozvinouti pravé methody absolutistické, jimž se učil u francouzského
krále-slunce. Galantní doba absolutistická vyvrcholila tudíž obecně politicky a společensky
v 18. století, kromě Anglie, kde toto století bylo již buržoasní; 18. století bylo v
evropské kultuře oním proslulým věkem ženy, v němž však ženino postavení sociální povšechně
nic nezískalo.*Každá doba snaží sepřetvářeti lidské tělopodle svého ideálu
vlastností povahových. Viděli jsme, jak se tato snaha projevovala v renesanci; doba
vladařského absolutismu musela ovšem po této stránce projeviti představy a snahy zcela
jiné.Renesance vyzdvihovala a opěvovala robustní sílu u muže i ženy, přiměřenou tvůrčí povaze
doby; absolutismus, počínaje především ženou, opovrhoval vším robustním jako nehezkým. Jeho
krasocitné pojmy vycházely z třídy, která žila zcela na útraty druhých a pro kterou práce,
hlavně práce fysická, byla věcí nejvíce opovržitelnou, a proto pokládala za krásné hlavně
to, co se vůbec k žádné práci nehodilo. Oblíbena byla něžná, útlá ručka, práce neschopná,
za to však tím líbeznější pro pocely, milovali malou nožku pěkně tančící, ale neschopnou
energické chůze, obdivovali se drobným ňadrům vhodným pro milostné hříčky, ale tak
nepodobným živné bujnosti prsů, které maloval Rubens, neboť také pěstění nové generace
považovali za práci pro sebe nevhodnou. Krásné tělo galantní doby nechlubilo se fysickou
silou, nýbrž pěstěnou líbezností a půvabností.Nikdy před tím nebyly ženy tak obecně lakomé ke svému dítěti, sotva bylo počato, nikdy
před tím neodmítaly tak zásadně kojiti své děti. Většina panských žen užívala prášků, které
domněle vyháněly do dvou dnů mléko z prsů. U lepších měšťáků, nehledíc ani ke šlechtě, bylo
pokládáno za hanbu, kojila-li matka své dítě, nebo byl takový nápad pokládán aspoň za
směšný. Prováděla-li některá mladá matka bohatá přesto tuto nevhodnou věc, mluvilo se o tom
v jejích kruzích jako o sensační, neuvěřitelné události. Nezřídka pojímáno bylo do
manželské smlouvy, že žena nebude nucena kojiti své děti a muž postará se včas o kojnou.
Pravidelně měly však obě strany shodný názor na účel prsů: že jsou drahocennou hračkou pro
manžela a milence, jejichž půvab může býti mateřstvím posílen, nikoliv však a v žádném
případě zmenšen. Člověk jako luxusní zviřátko, stvořené, aby nic nedělalo, to byl
aristokratický ideál doby, k němuž absolutismus na vrcholu své moci přičiňoval rád ještě
jistou majestátnost, povahy čistě herecké.Renesanční láska, zůstávajíc živočišnou, zdůrazňovala, jak víme, plodivost: těhotnou
ženu pokládali namnoze za zvláště krásnou. Pro živočišnou lásku galantní byl však všecko
rafinovaný požitek, technika lásky. Proto omezila a rozložila lidské tělo na směs nástrojů
milostného požitku, netoužila po jeho harmonické skladbě, nýbrž přála si, aby jí
poskytovalo řadu vybraných pokrmů pro rafinovanou hostinu milostnou. Takové pokrmy jsou
však očekávány a okoušeny jeden po druhém, nikoliv najednou; proto horovali pro tělo
svlékané a nikoliv pro tělo nahé, a také nahé tělo bylo pro ně především tělem svlečeným.
Až do doby galantní byl oděv jen oblek a okrašlující dekorace nahého těla, nyní stal se
činitelem podstatnějším; rozkládal tělo na jeho „vnady“, u ženy především na ňadra, klín a
boky, a zároveň byl spojovacím rámcem pro tyto jednotlivosti. Za renesance byly milenky a
ženy s oblibou portretovány nahé, za absolutismu oblíbena byla „svůdná“ dekoletáž, rámec
oděvu kolem určitého půvabu, k němuž měl upoutati zraky.To byl důsledek stárnoucí kultury v prostředí, jehož nejvyšším ideálem životním byl
smyslný požitek; v pohlavních věcech cenili si především rafinované okliky, přímou cestou k
cíli pokládali za sedlácký mrav.Pikantnostvyhledávána byla nejen
místo zdraví a drsnosti, nýbrž i místo skutečné krásy; smyslnou pikantností bylo možno
zastříti nejen ten neb onen nedostatek, nýbrž i skutečnou ošklivost. K pikantnosti náleželo
na příklad bledé líčko, znamení fysické něžnosti a nocí věnovaných lásce. Tváře svěží a
kvetoucí pokládány byly za selské. Tato bledost, pro kterou spotřebováno bylo v 18. století
nesmírné množství pudru, zvyšována byla černými „muškami“ nalepovanými na čelo, tváře, šíji
a ňadra. K pikantnosti náležela také ústa „jako předsíň lásky a krabička balsámu, vonící
samou radostí a líbezností.“ Jejich rty měly býti „potaženy tenkou kůžičkou, kterou jako
sklem září příjemná barva purpurová nebo červená tinktura korálová. Jsou to pole, na něž
láska seje cukr a med blaženosti, za nimiž milovníci a milovnice putují tak horlivě jako
včely…“ Galantní Venuše, toť žena, jejíž údy jsou „břečťanové úponky něhy“, jejíž ňadra
jsou „skvostné cukrové koule rozkoše“, „poháry rozkoše“, a boky „rozkošnické polokoule
blaženosti“. Linie jejího těla mají prozrazovati zkušenost a obratnost. Je zkrátka
delikátní hračka pro veškeru jen pomyslitelnou fantasii zamilované galantnosti. A od muže
jest žádáno, aby se jeho tělo jevilo ztělesněním schopnosti, hráti na tomto drahocenném
nástroji ustavičně jiné melodie, stále nové variace.V renesanci potřebovali, jak víme, mládí, jeho síly a rozhodnosti pro úplný požitek,
který byl bouřlivý. Proto toužili po omlazovacích studnicích. Za absolutismu naopak vůbec
nemyslili mnoho na stáří; prodlužujíce si mládí rafinovanou obratností milostnou a
nahrazujíce si živelné ukojení variacemi a oklikami, byli do jisté míry při své věčné
žádostivosti věčně mladí. Ninon de Lenclos, krasavice, která prý ještě v osmdesáti letech
okouzlovala muže, ale podle moderního badání vůbec nežila, byla obraz, na němž ideologie
doby okrášlila fantasií svou skutečnost. Všickni se pudrovali a šminkovali, děti i staří,
ženy i muži, paní i služebné, aby rozdíly věku nebyly příliš zřejmé.Půvaby zralosti nebyly opravdu ceněny, neboť zralý strom dává ovoce, oni však milovali
květ neplodný a rozkoš bez následků, jež kazí hru nebo ji rychle a na dlouho zastaví. Zralá
žena zkušená byla ceněna právě jen pro svou zkušenost, při které neohrozí nebezpečí, a pro
svou schopnost zveličiti a rozmnožiti požitek. A čím se stávala galantní kultura
rafinovanější, tím větší přednost dávala předčasné zralosti jinochů tvářících se jako silní
muži, pannám, které jako děvčátka již předstírají pikantní obratnost. Starý strýček, který
svou malou neteř vede po prvé do milostných vln, a stará teta, která svého pěkného synovce
zasvěcuje do tajů lásky, to byly náramně oblíbené motivy uměleckého tvoření rokokového. A
na konec i milostné scény mezi nezralými hochy a dívkami považovány byly za nejpikantnější.Babička Georg-Sandové vypravovala své vnučce: „Tvůj dědeček byl hezký, elegantní,
pečlivě oblečený, jemně navoněný, veselý, roztomilý, něžný, spokojený až do smrti. Tehdy
neměli ošklivých bolestí tělesných. Umírali raději na plesu nebo v divadle, než ve své
posteli mezi čtyřmi voskovými svícemi a ošklivými muži černými. Užívali života, a když
přišla hodina, kdy bylo nutno život opustiti, nehleděli druhé oloupiti o jeho radosti.
Poslední sbohem mého muže bylo vyzváním, abych ho hodně přežila a život činila si
příjemným.“Takový pružný elegán, na jehož zevnějšku lze ihned poznati, že dovede využíti každé
situace mrštně a půvabně, že zdolá snadno i situaci nejchoulostivější a vedle toho celý
svůj život zasvěcuje milostné službě, toť Adonis zralého absolutismu. V době vzestupujícího
absolutismu tváříval se sice tento elegantní dvořan pod svou alonžovou parukou jako sám
pánbů, aby imponoval podřízeným, ale jeho skutečné síly, pohlavní v to počítajíc, nebyly
nikdy síly Jupiterovy nebo Herkulovy; nepotřeboval jich vůbec. Žena v této době nebyla
dobývána a přemáhána rozpoutanou vášní; stačilo mu obletovati ji a přemoci pikantními
zdvořilostmi. Galantnímu muži nebylo třeba, aby byl zároveň odvážný dobyvatel; stačilo,
byl-li koketní motýl.Vedle lidského ideálu, ztělesněného v galantní ženě, neznamenal muž nic podobného a
proto také nebyl pravidelně svlékán. Jeho fysický zjev byl podřadný; pro svou funkci,
kterou měl u ženy, nebylo nutno, aby byl hezký. Potřebovala jeho fantasie a chtivosti; tu a
tam stával se z něho faun, satyr, sám Priap jako ztělesnění ustavičné žádosti tělesné.
Normálně však vystupoval vedle ženy úplně oblečen a tím jen podporoval pikantní účinek
ženské dekoletáže. Proto nakonec z mužského zjevu typického vymizely vůbec mužské
vlastnosti. Za soumraku absolutismu byl to už jen sameček úplně zženštilý.Po stránce tělesné i duchovní byla tedy hodnocena žena v době galantní jen s hlediskapožitkárského. Tělesné půvaby byly jediný smysl ženina bytí,
poněvadž poskytovaly jiným rozkoše nejrůznějšího druhu; „nebesa propůjčují ženám dar krásy,
poněvadž ženy nic jiného nemají.“ K jejich duchu přihlíženo bylo tudíž jen potud, pokud
jejich psychické vlastnosti byly vhodné a schopné stupňovat pro muže erotický účinek ženské
krásy.Baron von Pöllnitz, spisovatel Galantního Saska (1737), popisuje takto paní von Hoym,
jednu z mnoha milenek Augusta Silného: „Měla podlouhlý obličej, nos pěkného tvaru, malá
ústa, dokonale krásné zuby, veliké, černé, zářící a důvtipné oči, všecky její rysy byly
něžné, její úsměv vábný a schopný probouzet lásku v hloubi srdce. Vlasy měla černé, klín,
ňadra, ruce a paže znamenitě vytvořené, barvu neobyčejně přirozenou, ale řádnou, bílou a
růžovou. Tvary jejího těla mohly býti pokládány za mistrovské dílo. Tvářila se majestátně a
tančila s největší dokonalostí.“Takový bylženský ideáldoby, jejž opěvala galantní poesie pod
smyšlenými jmény; v 17. století byly to Sylvia, Albania, Lesbia, Arismene, Rosilis, v 18.
století Fleurette, Phyllis, Růženka, Luisa, Mína, Laura atd. I v četných dílech zeměpisných
a národopisných, vyšlých v 18. století, bývá téměř vždy pojednáno i o kráse domácích žen a
jejich fysický zjev je posunován do popředí.Jak se zdá, byla tehdy nejvíce proslulou krása žen anglických. Za klasické krásky byly
pokládány a světově proslulé zejména sestry Gunningovy a lady Hamiltonová, vesměs milenky
vznešených pánů. Zvláště ceněny byly u Angličanek krásné prsy, bujná zadnice a dokonalý
obličej. Toliko nožky jejich pokládány byly obecně za příliš veliké. Tato záliba v kráse
plných a statnějších Angličanek vzrůstala později jako reakce na úpadkové půvaby ženské,
když duch absolutismu zanikal. Vždyť měšťácké ideály, které v Anglii nejdříve zvítězily,
počaly všude převládati společensky dříve, než měšťáctvo mohlo zvítěziti politicky. To je
normální průběh všech revolučních proměn světových: nejprve spodní, těžké přesuny
hospodářské jako geologické drama v nitru sopky, pak nové ideály a ideologie jako dýmy nad
sopkou, konečně výbuch války a revoluce, a po výbuchu jiné mocenské poměry třidní, změněná
tvářnost světa.V Německu pokládány byly za krásné hlavně ženy saské, brunšvické a hanoverské, kdežto
Berlíňačky považovány byly spíše za ošklivé. Vůbec pruský zevnějšek stejně jako pruský
duch, prušácké ideály a mravy, všecky plody hrubého junkerství, tohoto hlavního
hospodářsko-politického základu Pruska, nebyly nikdy a nikde oblíbeny. Triumfem pikanterie
byla však Francouzka. „Její smyslná chůze odhaluje každému rozkoše, které miláček najde v
jejím klíně. Tím právě jeví se býti všem mistryní požitku, neboť všecky její pohyby jsou
vedeny láskou, proto je také nejkrásnější ze všech. Pravá krása nevězí v dokonalosti, nýbrž
ve svodech, jimiž působí na mužské pokolení.“ Tak psal o Francouzkách výmarský měsíčník
„Londýn a Paříž“.Galantní kult ženských vnad náležel, jak jsme již řekli, hlavně ňadrům, klínu a bokům.
Bez konce a míry bylo nadšení, jež v životě i umění vzbuzovala krásná ňadra ženská, mladé
pahorky prsou, alabastrové vrchy lásky, poupata mistrovskou rukou sklenutá a rozdělená,
jablka z mléčných korálů, která pokládána byla za nejsmyslnější, byla-li tak sněhově bílá,
že „jejich ohnivý sníh mohl skály zapáliti“. Pak to byla jejich něžná poupata, jež
uchvacovala milence i básníky. Tvrdili, že jejich poupata oklamou i motýla, který snese se
na ně, poněvadž je pokládá za skutečné květy, právě se rozvíjející, a když pak jsou
zralejší, když laskající rukou jsou rozevřena k ohnivému životu, přiletí na ně dokonce
pták, poněvadž purpurové poupě zdá se mu nejskvostnější jahodou, kterou kdy viděl. A proto
prosí básník (Wittekind, 1747):Proč mučíš tyto věci drobné,
je šněrujíc do vězení?
Ó, dovol ruce milosrdné
jim přinést osvobození.Vždyť všecka tato nádhera není jen k tomu, aby bylo na ni toliko nadšeně hleděno. A
chtějí-li zraky zjistiti, jsou-li milenčina ňadra bílá a oblá, chce ruka se přesvědčiti,
jsou-li také tvrdá. To je nezbytné a to je také nejskvostnější požitek, jak se domnívá i
Goethe v Římských Elegiích:Po celé noci mě však má k jinaké činnosti Amor,
napolo poučen jen, dvojnásob šťasten jsem přec.
A což se nepoučím, když rozmilých ňader těch tvary,
hledám a po bocích těch ruce sklouzati dám?
Mramor pak teprve znám, neb přirovnávám a myslím —
cítí můj vidoucí zrak, cítící ruka má zří.Tento kult ňader rozšířil se v poslední třetině 17. století a potrval po celé století
18., aniž pobledl; jen rafinovanějším se stal. Nejen básníci, nýbrž i malíři, rytci,
sochaři a modeláři, pro něž Venuše nebyla již nahou bohyní, nýbrž salonní dámou, úplně nebo
napolo svlečenou, oslavovali tímto způsobem ženská ňadra jako nejlepší sousto labužnické.Bratři Goncourtové vypravují historku podivuhodné mísy na ovoce, která zdobila kdysi
zámeček Malý Trianon ve Versaillích, vystavěný pro Marii Antoinettu, a znázorňovala prs
dokonale krásný. V důvěrném kroužku královnině vznikl prý jednou prudký spor galantní o to,
která z přítomných dam dvorních má nejkrásnější ňadra. První cenu v tomto zápasu dostala
ovšem jednomyslně Marie Antoinetta. Vždyť v době galantní musila býti nejkrásnější ženou
ovšem královna, jako dnes každá vládnoucí kněžna je vzornou matkou vlasti nebo vzorem
ctnosti. Což nedostala dokonce korunovaná nevěstka, Isabela španělská, růži ctnosti od
papeže? Aby zvěčnila tento ušlechtilý zápas, z nehož její ňadra vyšla jako nepopíratelný
vítěz, dala Marie Antoinetta zhotoviti umělecký odlitek svého půvabu zdánlivě jedinečného.
Dala mu zkrátka postaviti pomník, zvláště přiměřený době a prostředí. Proč ostatně neměl by
býti postaven pomník krásným ňadrům? ptá se Fuchs, vždyť jejich krásná skutečnost je
vždycky méně popíratelná, než skutečnost tak mnoha zásluh, kterým pomníky byly a jsou
stavěny. Historka bratří Goncourtů není potvrzena jinými prameny; stačí však, že tato mísa
byla ozdobou zámečku pro královnu vystavěného a symbolisovala erotické poslání ženských
prsů. Beraní hlavy, na nichž ňadro, proměněné v mísu ovoce, spočívalo, byly symbolem mužské
vilnosti.Kult ženské nohy, nemálo souvisící s poddanskými city, zvrhal se tu a tam v úplnou manii
masochistickou. V soudobém vypravování o výmarské vévodkyni Anně Amalii čteme, že
vyhledávali každou příležitost, aby se mohli obdivovati malé noze vévodkynině, páni nosili
její napodobeninu ve zlatě na hodinkovém řetízku, kdežto dámy kupovaly si o závod její
střevíce, poněvadž vévodkyně nosila denně nové. Retif de la Bretonne (pozn. 3), velmi
oddaný fetišismu ženské nožky, věnoval mu celý román a značně místa v celé své literatuře.
Vedle ženských nožek francouzských ceněny byly nejvíce nohy Španělek. Chvalozpěvy básníků a
milovníků stávaly se vřelejšími, běželo-li o „hrdé sloupy, nesoucí svatyni lásky“,
„rozkošné svěrky blaženosti“. Také stehna měla býti bílá jako sníh a vedle toho hladká jako
atlas. S kultem stehen spojen byl ovšem i kult krásných hyždí, jejichž smyslný půvab podle
úsudků básníků může jediný zápoliti s půvabem ňader; jiní nazývali je dokonce vítězným
konkurentem ňader, pahorky radosti, vrchy touhy, pohořím obkličujícím údolí radosti. Měly
býti tvrdé jako mramor, půvabné jako slonová kost, růžové jako broskve a při tom pružné
jako kypící podušky. Byly také pokládány za ony květy ze zahrady ženské krásy, které nikdy
nevadnou. Pro galantní malíře stal se ženský zadek nevyčerpatelným motivem; nejnadšenějším
jeho ctitelem uměleckým byl François Boucher, nejtypičtější malíř ancien regimu. Hlavně
steré scény klystýrové, tak oblíbené v sedmdesátých a osmdesátých letech 18. století, měly
jen ten účel aby v pikantních posicích představovaly a velebily krásné hyždě ženské. Muži,
kteří tehdy rovněž používali hojně klystýru, nebyli v této posici zobrazováni; jen ženy a
to podle vkusu doby, neboť vyhrnuté sukně a prádlo kol nahého těla cenila si rafinovaná
doba jako zvláštní pikantnost.Galantní doba milovala, aby měla požitek; požitek nebyl pro ni však odměnou, důsledkem
milostného svazku duchovního. Prováděla kult milostné techniky, nikoliv milování hluboce
lidského. Proto ze všech ženských vděků nejhoroucněji zbožňovala ženský klín s jeho
intimními půvaby. Také renesance byla nadšena pro tuto část ženského těla. Ale nemazlila se
s ní; její zdravá a tvůrčí síla jednala s ní směle, hrubě, rozpustile. Absolutismus smělost
nahradil drzostí, rozpustilost chlípností, což je velice podstatný rozdíl pravě v životě
pohlavním.Galantním dvorním básníkem Bedřicha I. pruského byl na příklad jakýsi Besser,
„nepřekonatelný vzor ušlechtilého tónu poetického v zamilovaných básních“. Věnoval vylíčení
intimních půvabů ženského klínu hymnus o dvoustechpadesáti řádkách s názvem: „Zátiší lásky
neboli milenčin klín“. Podrobným popisem poetickým dokazoval, že „purpurová broskev není
tak jemně a něžně rozpoltěna, a žádný malý prostor nemá tolik nadbytku“. A tento rozvláčný
opus nebyl snad jen dílem chvilkové nálady, nýbrž důležitou prací v díle poetově, věnovaném
Bedřichu I., kterou vydavatel opatřil dokonce zvláštním úvodem, v němž vykládá, jak se tato
báseň líbila kurfiřtce Žofii, které přinesl jí Leibnitz, a že z rukou této kněžny, ještě
než byla vytištěna, putovala po četných dámách knížecích, které ji považovaly stejně za
okouzlující. Mnohem stručnější byla rokoková písnička:Jako růže, když jí z rána
rosa skropí lístečky,
růže tvá je, ale krásou
předčí všecky růžičky.Tituly přečetných básní zněly: Klín, Na její klín, Klín Lesbie, Venušina jeskyně,
Venušin lasturový vůz, Co má Doris nejkrásnějšího atd. A nejoblíbenějším autorem poesie
galantní byl ve Francii proslulý abbé Grécourt, spisovatel dosud hojně čtený. A stejně i
malířství zanechalo nám nesčetně obrazů a rytin, malovaných a rytých především ke chvále
ženského klína a poodhalujících jej tak, že pozdější doba, mravně nikoli vždy vyšší, ale
jistě pokrytečtější, nejednou dala přemalovati „choulostivé“ místo.Kde žena byla rozložena na své vnady jako nástroje rozkoše, kde vládnoucí a bohaté třídy
neměly jiné touhy, než ustavičně hráti na tyto nástroje nové variace, a kde tedy ženy
spatřovaly v těchto svých vnadách-nástrojích svůj nejvyšší statek, tam nutně běželo ženě
jedné jako druhé o to, aby se mohla pochlubiti vnadami dokonalými. „Která jsme
nejkrásnější“ a „Co máme která nejkrásnějšího“, to byly otázky, které si dávaly přítelkyně
doma i v důvěrném kroužku a které se snažily také zodpověděti skutečným srovnáváním svých
vnad. Soudobá literatura memoárová i soudobé umění obsahují hojně příkladů. Muž býval při
tom někdy tajným rozhodčím. Ale jindy býval i k tomu povolán, aby přímo rozhodl.Proslulý Francois Boucher mluvil jednoho dne ve společnosti o neporovnatelné kráse jisté
dámy, kterou maloval nahou pro jejího milence jako nymfu pramene. Když bylo naň doléháno,
aby podrobněji popsal zvláštní krásy vychvalované dámy, prohlásil, že nikdy nespatřil klína
půvabněji opatřeného a nikdy hyždí smilněji zaokrouhlených. Za několik dní dostal Boucher
pozvání k dámě, která byla účastna při tom rozhovoru a měla také pověst vybrané krasavice.
Když Boucher v udanou hodinu pozvání vyhověl, byl zaveden do budoáru, kde mu bylo po
několik vteřin čekati. Když však panská opustila pokoj, rozhrnula se ihned záclona před
jedním výklenkem a Boucher spatřil zmíněnou dámu pokrytou jen volným závojem, svůdně ležící
na pohovce. „Zavolala jsem vás, abych od vás slyšela, zda půvaby dámy, kterou jste tak
vychvaloval, zastiňují půvaby moje?“ To díc, zbavila se i poslední roušky. „Vytvořily
Gracie někdy krásnějšího klína? Mohou existovati smilnější hyždě, než jsou moje?“ Když to
dáma vyslovila, zaujala takovou posici, která mohla Boucherovi poskytnouti nejlepší dojem z
těchto vnad. Poněvadž zmíněná dáma náležela opravdu k nejkrásnějším exemplářum svého
pohlaví, neváhal Boucher vyjádřiti jí své nadšení a obdiv a uznati, že její vnady jsou při
nejmenším rovnocenné. Když dámu konečně opouštěl, řekla na rozloučenou: „Nechci, abyste
toto tajemství považoval jen za své.“ — O vévodkyni de Chastlemanie u dvora Karla II.
vypravuje de Grammont ve svých memoárech, že byla ochotna na místě podati důkaz, že její
vnady jsou ještě svůdnější, když v její přítomnosti byly příliš nadšeně vychvalovány půvaby
některé dámy.Každá doba, která si ideologicky vytvořila novou ženu a nového muže, vytváří také kroj
zásadně nový, řešíc znova jak základní problém erotický, tak i tendence třídního
rozvrstvení. Kroj doby galantní byl ve všech svých proměnách nejkarakterističtější pro její
povahu a vývoj.V době absolutistické počal v Evropěoblečený človek. V Asii, u
Japonců a Číňanů, je oblečený člověk ovšem původu mnohem staršího. Bude však nutno ještě
podrobně vyšetřiti příčiny toho. Rozdíl známe: pro Japonce na př. nemá nahota esthetické
hodnoty, aniž, do příchodu Evropanů ovšem, byla považována za nepřístojnost s hlediska
mravního; v Evropě však byla klasická nahota již ve starověku nejvyšším esthetickým
ideálem, za to však, čím oblek stával se složitějším, tím nahota stávala se „nemravnější“.
Oblečeného člověka máme dosud. Ještě v renesanci byl oblek dekorativním rouchem na nahém
těle; počínajíc absolutismem až do dneška, nehledíc ke krátkému mezidobí, jež tvořila
reakční perioda Francouzské revoluce, jest na člověku věcí hlavní, v níž uplatňuje se i
krasocitný ideál doby. Člověka nelze již od šatů odděliti, tvoří s ním jednotu. Ve svých
zvláštních šatech jest určitým člověkem. A za absolutismu byli lidé téměř jen ze šatů.
Tehdy především šaty dělaly člověka. V umění počala móda hráti mnohem důležitější úlohu než
dříve; v 17. století objevily se také hromadně módní obrázky, které jsou stále ještě
nezbytnou součástkou civilisace.Nová móda vychází vždy z vládnoucí třídy, která se chce také zevnějškem lišiti od vrstev
spodních a výrazně projevovati své vyšší postavení sociální. Poněvadž pak za absolutismu
byl vladař vrchol a míra všech věcí, byl na počátku absolutismu vlastností módních forem a
linií majestátní ráz. V té době staly se tudíž karakteristickou módou také krejzlíky na
krku, ostávající pentle a obroučkové sukně, které opravdu nutily každého k uctivé
vzdálenosti. Druhá tendence, moc a bohorovnost majestátu, našla svůj výraz v módě teprve za
Ludvíka XIV. ve Francii, který dovedl dokonale hráti úlohu vladaře z boží milosti, čehož
bylo mu také třeba vůči francouzskému lidu, s nímž bylo nutno stále počítati. Zavedl
alonžovou paruku, aby z plavé hojnosti kadeří zářila mu tvář „jako slunce z ranních
oblaků“. A aby tento účinek byl dokonalý, musila ustoupiti bývalá hlavní ozdoba muže, vous.U žen se projevila tato snaha o majestátnost dole novým prodloužením vlečky, nahoře
fontanží, strašlivou ozdobou hlavy, která má jméno podle slečny de Fontanges, milostnice
Ludvíka XIV. Tato fontanž byla protějškem alonžové paruky a nezbytnou protiváhou ohromné
vlečky, která tehdy měřila podle hodnosti své velitelky dva až třináct metrů. Fontanž byla
věžovitou ozdobou z vlasů, kadeří, krajek, stuh a náběrek, druhá hlava na hlavě. „Šatí se
tak, aby zůstaly ještě nahé, zahalují se fontanží, aby tím více byly viděny,“ praví (1690)
jistá soudobá satira. Tyto „účesy“ byly na př. ve Vídni loket i více vysoké, a tehdejší
loket měřil 1,30 m!Po třicetiletém panství obroučkové sukně a fontanže nastala reakce, která se projevovala
módami poměrně rozumnějšími. Ale nebyla to reakce z rozumu, nýbrž z touhy po větší zvůli a
rozpustilosti. Ve Francii počala s t. zv. regenstvím, ale dvorní šlechtě nevyhovovala,
nejsouc v zájmu přísného rozlišení třídního, byla jí příliš měšťáckou, a tak rokoko vrátilo
se znova k obroučkové sukni a účesům věžovitým. Nakonec, v době copů, v době, kdy
absolutismus rozviklal stát i společnost a tuhé linie módy rozbředly, vytvořilo módní
bláznovství z obroučkové sukně skutečnou obludu, a účes stal se malým jevištěm, na němž
odehrávaly se různé pitvorné kousky. To není přemrštěno. Všecko, co ve společenském a
politickém životě vzbudilo obecnou pozornost, bylo zpodobováno na hlavě dam: scény z honů,
krajiny, mlýny, pevnosti, divadelní scény, ba i popravy dodávaly popud a látku. „Návrat k
přírodě“ byl tu symbolisován, pastýřské hry, milostné scény byly tu napodobeny. Tato
pitvorná móda vznikla jako většina podobných ztřeštěností v Paříži, ale zakrátko se
zmocnila všech hlavních měst evropských.Ve spisku „Galanterien Wiens“ (1784) čteme: „Jejich šňoření je opravdu přemrštěné a
přesahuje téměř veškeru lidskou vynalézavost. Jejich hlavy, na kterých vlekou celé válečné
lodě, zábavní parky a bažantnice, jsou pro cizincovo oko předmětem překvapení, a jejich
vlasy, kořeněné všemožnými šťavami a na padesát kroků páchnoucí jako pižmový had, naplňují
jeho nos znamenitým puchem… Viděl jsem dámu, která na jediný účes spotřebovala dvě libry
pomády, tři libry pudru na vlasy, několik lahviček eau de Levande, mille fleurs a poudre
maréchale, šest polštářů, několik set jehlic, z nichž některé byly dvé střevíců dlouhé, asi
dvacet per a stejně pentlí z barevných stuh.“ Podobná líčení existují i z měst jiných.Když tatocoiffurevystřídána byla krátce před vypuknutím Revoluce
francouzské poslední karakteristickou módou absolutismu, módou perovou, byl to zase jen
zcela krátký náběh k rozumu, neboť také perová móda zrodila brzy pitvorné nehoráznosti.Třetí tendence, obecný ráz vládnoucích tříd, musila se rovněž v módě projeviti a
ukázati, čím živočichové luxusní se liší od živočichu dělných. Poněvadž však bytí
vládnoucích tříd za ancien regimu vězelo v nečinnosti, činila móda tělo, k nečinnosti
předurčené, přímo násilně k práci neschopným. Paruka, kabát lemovaný zlatem a drahokamy,
krajková vesta a podobné věci dovolovaly mužům pohybovati se jen odměřenými kroky. Dáma s
vosí taillí a ohromnou sukní obroučkovou musila potlačovati téměř každý pohyb vůbec, aby
nevzbudila komického dojmu nebo dokonce neztratila rovnováhy a nepadla. Také vlečka je
projevem nečinnosti, svátečního rázu; stala se oficielní součástkou obleku u tříd, které
měly svátek po celý život.Protože také ostatní formy obleku, vyplývající z uvedených tendencí, budily dojem, že
člověk takto oblečený nemůže pracovati, byl celkový výsledek barokního a rokokového
oblékání zjev neorganický a móda nejošklivější: právě proto, že úmyslně znemožňovala
lidskému tělu pohyb a práci, byla galantní móda ve všech svých proměnách více nebo méně v
rozporu s vnitřní logikou lidského oblékání. Vyšším rozumovým smyslem oděvu jest, aby
dovoloval člověku neomezené užívání všech údů, a proto tato neomezená schopnost je nezbytný
předpoklad harmonické módy a tím skutečné krásy. Byla-li barokní móda nádhernou, praví
Fuchs, byla to nádhera pitvorná, poněvadž byla výrazem pózy a libovůle, a byla-li rokoková
móda nadevše půvabná, byla jádrem jejího půvabu rafinovanost zahalečů, kteří u ženy i muže
hledali jen pikantnost. Rokoková móda byla nejrafinovanější a výhradní výraz tělesné
erotiky, zmizela navždy s cizopasnou společností třídní, jejíž životní filosofii tlumočila,
a vzbuzuje-li podnes jistý obdiv, je to jen pro její erotický smysl.Jeden prostředek z těch, které galantní doba vynašla, aby zdůraznila jednotlivé vnady
ženského těla, bylvysoký podpatek, část lidského oděvu na pohled
velmi podřízená a přece vymoženost revoluční. Vysoký podpatek mění celou postavu, zatlačuje
břicho, vytlačuje ňadra, stahuje záda, aby bylo možno udržeti rovnováhu, a tím zdůrazňuje
pánev, ztlačuje kolena, činí postavu výbojnější, napíná stehna a dáva jím plasticky
vyniknouti. Tak tělesné vnady ženiny zdají se nyní aktivnější. A protože galantní doba
požadovala této ženské aktivnosti ustavičně, vynašla vysoký podpatek. Postava ženy dostala
tím zcela jiný ráz než měla ženská postava ve středověku a za renesance.Až téměř do konce století 16. nošena byla obuv plochá. Jakýmsi předchůdcem podpatků byly
podstavce připevňované na obuv, které prý Španělky převzaly od žen maurských. Nošeny byly
však i v jiných zemích, hlavně v Italii. V Benátkách dosáhly prý někdy výše dvanáct až
patnáct coulů. Původně bylo jejich hlavním účelem umožniti chodci, aby se dostal přes
obvyklý hluboký kal pouliční a nezamazal si obuvi. Ještě v 18. století dal se pouliční
potok nečistoty přejíti jen na určitých místech. Poté přišly ženy na to, že tyto podstavce
zvyšují jejich postavu a činí ji majestátní. Vznešené kurtizány benátské jistě je nosily
již hlavně z tohoto důvodu. Pomalu stal se tento důvod vůbec hlavní, neboť podstavce byly
nošeny i tam, kde bláta nebylo, a především ženami, které je obratně zakrývaly pod vlečkou.Na počátku století 17. byly ještě první formy podpatků velmi hrubé, ale vyvíjely se k
elegantnějším tvarům velice rychle. Všecky možnosti podpatku byly vyzkoušeny; jest jím
ostatně dosud experimentováno. Až do Francouzské revoluce zachoval si pak podpatek téměř
nepřetržitě výšku, která činila normální chůzi téměř nemožnou. Casanova vypravuje, že u
francouzského dvora spatřil jednou dvorní dámy, nucené odejíti z jedné komnaty do druhé,
kterak prazvláštním způsobem, polo na bobku, odhopkovaly, neboť jinak nebyly by se udržely
na svých vysokých podpatcích v rovnováze.Možno říci, že výše podpatku jest v přímém poměru ke spoločenské vládě ženy, ovšem jen
jako moci čistě erotické. Nejzávratnější výše dosáhl v době Ludvíka XV., kdy převaha ženy
slavila nejdivočejší orgie, kdy erotický požitek byl jediným náboženstvím chvíle, po které
měla přijíti potopa. Když erotická vláda ženy ve státě a společnosti zmizela, zmizel i
vysoký podpatek aspoň na tak dlouho, dokud erotické tendence nepočaly opět hráti
rozhodnější úlohy. A nemizí vůbec z kruhů, kde žena jest výhradně nástrojem rozkoše;
světačky a kokoty nosí jej vždy a všude.*Co jsme dříve řekli všeobecně o renesanční nahotě a galantní svlečenosti platí především
o dekoltáži. Ženy za absolutismu chodily dekoltovány nejen pří příležitostech slavnostních,
nýbrž stále, doma, na ulici, v kostele, všude. Také v renesanci, jak víme, ukazovaly ženy
často a hojně nahá ňadra. Ale to byla právě ňadranahá, tak nahá, jako
jejich tvář a ruce. Neboť nesejde na tom, mnoho-li nahoty jest ukazováno, nýbrž směrodatna
jest celková tendence obleku a zvláštní způsob, jímž vnady jsou předváděny. Galatní doba
ukazovala ňadra svlečená, která vedle toho ještě dokonale nabízela. Šněrovačkou zatlačila
si žena nemilosrdně ramena a paže a vytlačila ostentativně ňadra. Tak prsy se nabízely
ustavičně na pohled v takovém stavu, v jakém podle přírody jsou jen ve chvíli milostného
roztoužení. Tlumočily žádostivost ženy, která dráždí mužovy smysly. „Galantní žena ukazuje
ráda, že na vrcholcích jejích krásných hor hoří něžný oheň. Tím míní růžové jahody, které
mužským nejlépe zjevují její vilnou chuť.“ Při tom žena již starší, jejíž ňadra ztratila
panenskou pevnost, může vyšněrováním předstírati kypíci sílu.Poněvadž při úplném odhalení prsů nelze nic předstírati a napodobiti, byla tato móda
povšechně vzácná, za to však tím častější u žen jednotlivých, ktoré se chlubiti mohly.
Hlavně při slavnostních příležitostech. Také na promenádách objevovaly se ženy výjimečně
krásné s ňadry úplně obnaženými. Zpráv o tom je dosti. Jedna na př. referuje o třech
Angličankách, které denně promenovaly společně s prsy úplně obnaženými v alejích
vauxhallských a vzbuzovaly veliký podiv hlavně tím, že každá měla jinou velikost a jiný
tvar ňader. „Nikdy nebylo viděti všecky krásy ňader tak šťastně pospolu, a lidé se denně
přeli, které z těch tří patří první cena, aniž aspoň jednou mohli se shodnouti.“ Všeobecnou
módou bylo prý úplné obnažování ňader na dvoře Karla II. anglického.O rozšíření galantní dekoltáže a její povaze svědčí nejen soudobé umění, nýbrž i jeho
protinožec: hanopisy a řeči katolických i protestantských kněží, jejichž horlivost známe
již z dob dřívějších. Stůjž zde tudíž jen malá ukázka z Abrahama a Santa Clara, proslulého
svými výtečnými nadávkami a svou zřetelností. Píše kdesi: „Přišla žena s nářkem k lékaři a
udávala, že velikým mrazem trpí na prsou, jakmile jen mužský se na ni podívá. Lékař
odpověděl: To pozoruje člověk na vašich dvou kopcích masa, z nichž jeden jako Vesuvius dští
oheň vilnosti, z nichž druhý jako Etna vyvrhuje plameny s kouřem, jimi mnohé město boží,
mnohá duše je popálena. Bůh dal na srozuměnou, že vaše holé, nahé prsy svádějí vaši duši i
jiné duše.“ A jinde týž kazatel volá: „Mnohé z vás mají ten zlý obyčej, že mezi nahými prsy
démantový křížek nebo zlatý krucifix rytý zavěšený nosí. Neznamená to, Christum ještě
dnešního dne mezi dvé vrahů věšeti, jako kdysi bezbožní Židé činili na hoře Golgotě?“Hezké ženy za všech dob chodily do kostela méně z potřeby se modliti jako spíše z
potřeby ukazovati sebe a své šaty. Také v galantní době poznaly brzy, že právě v kostele má
hezká žena klečící pěknou příležitost ukazovati svá ňadra a poskytovati podívanou velmi
pohodlnou. Koncem 18. století přišel pak do módy lehký přehoz, nazývanýadriennenebo volante, který činil dojem negližé a působil proto
velmi pikantně. S touto adriennou chodily ženy zvláště rády na „ranní“. To také pobuřovalo
kněze, kteří ve věcech pohlavních jsou více než bystrozrací. V 1730 bylo Vídeňačkám
zakázáno navštěvovati velké chrámy ve zmíněné adrienně. Ale již v době, kdy kněží
neprosadili ještě tohoto zákazu, přihodila se ve vídeňském dvorním kostele tato věc: Jeden
kazatel prohlásil s kazatelny, že by si přál, „aby orel evangelisty Jana nas… těmto dámám
na nahé prsy.“ Poněvadž tímto otcovským přáním cítilo se postiženo a uraženo také několik
vznešených dam, byl zmíněný kazatel svým představeným vyzván, aby v příštím kázání veřejně
se omluvil za svou hrubost. Kněz nechtěl se však k tomu snížiti, a proto měl to zaň učiniti
aspoň jeho kolega Abraham a Santa Clara. Přišli na pravého: Santa Clara vyslovil politování
nad vybočením svého předchůdce, poznamenal však, že kdyby po jeho státi se mělo, „nikoli
orel, ale vůl evangelisty Matouše musil by tu věc provésti.“ Pak se již nesnažili tu věc
napraviti.Pozoruhodno je také, že podle Casanovy a benátských maleb z oné doby, chodily dokonce v
různých zemích, na př. v Italii a Francii, dekoltovány i jeptišky některých řádů. Ale tomu
netřeba se diviti: také v 17. a 18. století byly jako v renesanci četné kláštery ženské
pouhé šlechtické pensionáty, do nichž posílány byly dcerky, jež v zájmu rodinného jmění
nesměly býti provdány, nebo do nichž uchylovaly se na jistou dobu a z určitých důvodů
vznešené dámy.Nesmíme se však domnívati, že dekoltáž byla po celou dobu absolutistickou stejně v módě.
V 18. století vyskytovaly se dokonce největší rozdíly, nejodvážnější obnažení se střídala s
přísným upnutím. Neboť střídaly se také nálady ve vládnoucích třídách, které spěly rychle k
záhubě, a každá jejich kocovina se vyznačovala mizením dekoltáže. Nicméně celková linie
absolutistické módy, vždy znova po každé reakci se vracející k typickým formám dekoltáže,
zůstávala při tom zcela jasná.*Jako většina módních vynálezů doby absolutistické byl také vznikobroučkové
sukněpřipisován nápadu královské milenky. Byla prý to madame de Montespan,
milostnice Ludvíka XIV., která vynašla tutorobe batante, aby jí
zakrývala svá těhotenství. Skutečnou příčinu vzniku obroučkové sukně třeba však hledati
jinde, neboť v Anglii vyskytovala se dříve, než ve Francii stala se módou. Při tom nelze
ovšem popírati, že v době galantní i později pokládána byla vždy za hlavní přednost
obroučkové sukně její schopnost zakrývati co nejdéle těhotenství. Vždyť veliká většina dam
t. zv. společnosti byla den ze dne v nebezpečí, že otěhotní nemanželsky, a bylo v jejich
zájmu společenském, aby v takovém případě zakrývaly svůj stav do poslední chvíle. Proto
také byla obroučkové sukni dána přezdívkacache-batârd(skrývá
pancharta). Tato její vlastnost byla ovšem vítána i ženám svobodným, jejichž milostná
povolnost nebyla menší. A konečně skrývána byla co nejdéle i těhotenství legitimní,
poněvadž byla jednak pokládána celkem za směšná, za hloupost, byla-li na kontu manželově,
za nešikovnost, byl-li vinníkem milenec, a jednak se snažila dáma i v tomto bodě co nejvíce
omeziti práva přírody v zájmu své poživačnosti.Tato přednost obroučkové sukně nebyla však to, co tuto formu stvořilo: to byl nutně
zákon obecnější a vězel ve snaze, rozšířiti ženské boky a tak vyvolati hrubý půvab
erotický. Obroučková sukně byla lepší, rafinovanější a při tom i lacinější pokračování
nabrané sukně s pufnami, která vznikla v renesanci a za absolutismu stala se
nejpitvornější. Za součinnosti přiměřené šněrovačky řešila obroučková sukně skvěle problém,
o který právě běželo: zdůrazňovala naléhavě „ženství“ podle vkusu galantní doby. Vznikla
vosí taille, která rozdělovala tělo na dvě poloviny, na ňadra a boky s hyžděmi. Klín
zdůrazněn byl pak zobákem šněrovačky, směřujícím a ukazujícím na „sugestivní místo“. Tyto
linie nebyly sice nic nového, ale 18. století dosáhlo nejlépe jejich tajného účelu: svádělo
bezděčně a v každé situaci tímto „ukazatelem do údolí radosti“ zraky na klín ženy. Vedle
toho dosáhla doba obroučkovou sukní a vosí taillí ještě jednoho důležitého výsledku: každá
žena, i když její tělesné tvary byly podle názoru doby trochu hrubé, vypadala v tomto
obleku zcela půvabně.Druhá erotická tendence obroučkové sukně byla ještě rafinovanější. Tento neproniknutelný
zvon zahaloval dolejšek těla na pohled právě tak důkladně, jako šněrovačka obnažovala
hořejšek těla. To byl nejsmělejší kontrast. Nahoře bylo všecko vyzývavě prozrazováno, dole
byla naopak odstraňována i sebemenší ozvěna tělesného pohybu, každá přirozená linie, a zvon
řídil se jen pohyby vlastními. Ledaže objevila se tu a tam ženina nožka, byla-li malá a
hezká. Ale ani tento podivuhodný kontrast nebyl ještě to nejrafinovanější u této módy.
Obroučková sukně zakrývala jen zdánlivě, to byla její prohnanost. Tato pitvorná forma vedla
nutně každou chvíli k odhalením stejně pitvorným. Pod tuhou formou sukně široce odstávající
nebylo na nahém těle nic než krátká spodnička, neboť ženské kalhoty nebyly oblíbeny po celé
17. a 18. století — jaké zajímavé pohledy poskytovala obroučková sukně, když dáma stoupala
do schodů nebo se sklonila nebo upadla a podobně. Se zdánlivou bezděčností, s nejnevinnější
tváří a v nejnevinnějších situacích mohla žena dáti všecko na pospas zvědavým pohledům,
stále číhajícím na tuto pikantnost. A tak nejedna stala se v tomto oboru mistrovskou
herečkou.Později stala se obroučková sukně řiditelnou, aby nemohl kdokoliv spatřiti to, co
skrývala, a nazývána byla vertugadin (strážce ctnosti), poněvadž chránila domněle ženy před
aktivním flirtem nepovolaných mužů. Ve skutečnosti stala se tím jen „divadelní oponou“,
zůstávajíc neproniknutelnou pro lhostejného člověka, ale „otvírajíc v každé chvíli bránu do
ráje“ tomu pravému. Vláda obroučkové sukně byla tudíž velmi odůvodněna a trvala dobrých
čtyřicet let, od 1719 do 1760.Obroučková sukně byla velmi chráněná výsada vyšších stavů. V mnoha městech a zemích byla
ženám stavů nižších pod pokutou zakázána; služky a selky trestány byly za ni dokonce
bezodkladným vězením. Přes to však snažily se i ženy nižších stavů oděvem zdůrazniti půvab
svých boků a hyždí. Přišel tu do módy známýcul, „francouzská zadnice“
neboli „honzík“, jak se říkávalo u nás v 80. letech minulého století. „Francouzská zadnice“
jest oble podlouhlá, měkká a mírně vycpaná poduška nebo polozástěrka, kterou si žena
zavazuje vzadu pod svrchní a zvláště hladce splývající šaty, aby tím pozdvihla svou
tailli,“ praví „Frauenzimmerlexikon“ z 1725. Také tento módní artikl dožil se velikosti a
forem velmi pitvorných a vracel se stále znova do ženského obleku. —Odhalování zespoda, „umění ukazovati své nohy“, vedlo přirozeně k vývoji a kultuře
spodních částí obleku (dessous). Počalo to střevíci a botkami, punčochami a podvazky.
Tvarem střevíců a barvou punčoch opravována byla forma nohou, podvazek, který byl dříve
nosíván pod kolenem, stoupal vzhůru a hranice ochotného retroussé (vyhrnutí) posunuta byla
tak co nejvýše. Právě v našich dnech byli jsme svědky podobné módní tendence, z vnitřních
příčin ovšem poněkud jiných, a jako dnes, také tehdy byly punčochy a podvazky závažným
módním artiklem, který den ze dne byl znova kombinován s ostatním oblekem. Tak záliba v
retroussé vedla k rafinovanému vývoji dessous a pikantní dessous byly příčinou retroussé co
možná častého a vydatného. Dáma, která se nevyhrnovala, byla v podezření, že její dessous
nejsou v pořádku a podle nejnovější módy.Poněvadž nejžádoucnější retroussé bylo to, při němž docházelo až na podvazky, oblíbila
si doba takové hry a zábavy, při nichž tohoto cíle bylo možno nejčastěji a nejdůkladněji
dosíci. Tak přišla do módyhoupačkave všech formách. Nesčetné obrazy
a rytiny poučují nás o způsobech a požitcích této zábavy. Každý tehdy blouznil o „šťastných
náhodách houpačky“. Fragonard, malíř nad jiné holdující ve svých dílech této módě,
vypravuje: „Brzy po ukončení Salonu z 1763 poslal ke mne jistý pán s prosbou, abych ho
navštívil. Když jsem se u něho ohlásil, byl právě se svou milenkou na venkově. Nejprve
zahrnul mne chvalozpěvy na můj obraz a pak se přiznal, že si přeje míti ode mne obraz,
jehož myšlenku mi udá: Chtěl bych totiž, abyste madame vymaloval na houpačce. Mne
vypodobněte tak, abych viděl nohy toho hezkého dítěte — anebo ještě více, chcete-li mně
udělati zvláštní radost.“ Ochotný Fragonard znázornil toto „ještě více“ pikantními
podvazky.Tak retroussé uměle a systematicky pěstované bylo proklamací lásky za veřejné divadlo na
veřejném jevišti.Nemůžeme ovšem pochybovati o tom, že právě vládnoucí třídy abolutistické doby snažily se
vyniknouti a vynikaly voděvním luxukvalitou i kvantitou. Tito
cizopasníci hráli a representovali výkvět lidstva, bohem k panování určený, a proto
plýtvaly i na oděv těžkými miliony vydřenými na „holotě“. Zlatem a drahokamy zářily jejich
státní a společenské obleky. A usmyslila-li si vznešená dáma někdy, praví Montesquieu, že
se chce objeviti v některém shromáždění v určitém vyšňoření, padesát umělců nemohlo od té
chvíle oka zamhouřiti a nemělo kdy ani jísti a píti. Slečna Bertinová, komornice Marie
Antoinetty, pracovala stejně jako dvorní kadeřník denně s královnou a byla její
nejintimnější důvěrnicí, jak známo z jejích memoárů. Byla také nazývána „ministrem módy“,
což všecko nezabránilo však, aby v 1787 neudělala bankrot, majíc dva miliony dluhů. Ruská
carevna Alžběta, která zemřela v 1761, zanechala po sobě 8.700 drahocenných toalet, z nichž
více než polovina stála 5.000 až 10.000 rublů kus. Kadeřníci a oděvníci byli nejproslulejší
lidé. I bohatí soukromníci měli vlastního umělce oděvního, který pracoval jen pro ně. Jistá
paní Matignová povolila své krejčové za jediný oblek, který vyvolal sensaci, doživotní
rentu šestset liber. Když se vdávala slečna de Tournon, darovala jí madame Dubarry, která
byla její tetou, drobnosti za tisíc liber, pracovní sáčky, tobolky, vějíře, podvazky atd.,
jakož i dvé obleků, z nichž jeden stál 1.400 liber, a druhý 5.840 liber. Obleky státní a
ceremonielní byly ještě dražší, stály 12.000 liber i více, k čemuž třeba připočítati ještě
prádlo a krajky. Ve čtyřech letech, od 1770 do 1774, vydala madame Dubarry jen za tuto část
své garderoby 91.000 liber. Paní de Choiseul, která byla pokládána za prostou, nosila na
sobě někdy krajky za 45.000 liber, a paní de Bouffleurs vlastnila krajek za třikrát
stotisíc liber. Když zemřela paní de Verrue bylo v jejím inventáři 60 korsetů, 480 košil,
500 tuctů kapesníků, 129 ložních prostěradel, jen pro dům v Meudonu, nesčetné obleky, mezi
nimi 45 hedvábných. V roce 1774 prodala madame Dubarry šperk za 488.000 liber; své neteři
darovala za 60.000 liber diamantů. Madame de Pompadour měla drahokamů za tři miliony;
vévodkyně de Mirepoix, když šla ke dvoru, měla na sobě perel za 400.000 liber. Každá
význačnější rodina měla šperků aspoň za milion. Marie Antoinetta, která byla pokládána
rovněž za „prostou“, nadělala již v prvním roce svého panování 300.000 franků dluhů za
parádu. V 1776 spatřila u pařížského klenotníka Boehmera pár náušnic, které se jí velmi
zalíbily a kterých jí ochotný manžel také neodřekl, ač stály 348.000 liber. Za takový peníz
bylo tehdy po celý rok živo asi tisíc dělnických rodin. Podobný luxus panoval také v
Anglii, kde už i buržoasie se vyznamenávala po této stránce. Luxus mužů po této strance
nebyl menší.Také nižší stavy však měly sklon k luxu, chtějíce předstírati příznivé postavení
sociální. Boj morálních kazatelů byl v tomto směru nejvíce namířen proti střednímu a malému
měšťáctvu. Městská vrchnost vydávala také oděvní nařízení, méně ovšem z péče o blaho malých
lidí jako spíše v zájmu třídního rozlišení. Jistý anglický spisovatel řekl: „Ženy a dcery
tanečních a hudebních mistrů, obuvníků, oděvníků a jiných řemeslníků neliší se za našich
dnů šatem téměř nic nebo vůbec nic od dam nejpřednějších, napodobujíce nejen nádheru, ale i
všecka modní bláznovství velkých.“Tam, kde luxus je společenským příkazem, a nemožnost napodobiti v něm druhé je trestána
společenským opovržením, tam stávají se hromadným zjevem muž vydržovaný stárnoucí koketou a
žena vydržovaná bohatými milenci. Velké dámy prodávaly se v této době zcela veřejně. Bohatý
nájemce Paget napsal jisté paní d’Alonne, kterou si přál míti na jednu noc, že obyčejně
platí za přízeň svých milenek sto pistolí, že však za ní by dal až dvěstě pistolí. A
hraběnka odpověděla, že nikdy nedostala nic hezčího, než jest jeho lístek. Paní de la
Rocheguyon vydržovala si jistého Benserda: měl dům na celý rok, vůz s třemi korunami, tři
lokaje, stříbrný příbor a nikoliv špatný nábytek. Nicméně byl mrzut, že toho potřebuje ke
svému způsobu života, poněvadž ta stará milovnice ho nudila.Jak vidno, měl galantní ráj předrevoluční náramně mnoho stránek tak stinných pro náš
zrak, jistě velmi otužilý, že slovo Talleyrandovo, jež jsme citovali na počátku této
kapitoly, nezasluhuje valné víry v době naší. Hlubší zájezd do pohlavního života
galantního, jejž učiníme v další kapitole, potvrdí tento dojem.Přes orgii korupce, která kolem nás řádí, a povšechnou mrzkost pohlavního života,
řízeného úpadkovou třídou buržoasní vyskytují se dnes přece jen jiní, hlubší lidé, než byli
vyvolenci století osmnáctého.
|
KostkaNeumann_Dejiny-zeny.html.txt
|
Dvanásť dušíJuro Verbiak je už piaty raz v Amerike. Piaty, ale i — posledný. Od svojho dvadsiateho
piateho roku býval tam po tri-štyri roky a zas rok-dva doma; teraz je už zas na tretí rok tam,
a čo predtým nerobieval, teraz v každom liste — azda i preto, že sa deti ponosujú na neúrodu,
vysoké interesy, porcie atď. — potupoval starý kraj i ľudí a chválil Ameriku, a že on veru,
len by vyplatiť banku, húta na veľké veci, a nedokladá na čo, a my sme i hádali, i nemohli sa
ustáliť, čo zamýšľa. Však nám to konečne a nakrátko vyložil i vykonal.Keď som došiel pred dvanástimi rokmi za učiteľa do šarišskej obce N., Juro Verbiak vrátil
sa bol tretí raz z Ameriky. Ba pomáhal ma i vyvoliť. Bol v spolku, čítal noviny, začul o
slovenčine, a jeho pričinením dostal som prevahu nad učiteľom-maďarónom.Verbiak hneď v prvý deň môjho príchodu prišiel do školy a rozpovedal mi, ako za mňa
bojovali, a predstavil sa mi, i poznal som v ňom dôveryhodného človeka, prebudeného Slováka.
Zostali sme hneď priateľskí, a kým som sa oženil, dal som mu učiteľskú zemičku a lúčku do
árendy. Mal už štyridsaťpäť rokov a bolo vidieť na ňom dlhé cesty či roky „americké“.
Neamerikáni sú ohorení, zdravej farby, mozoľnatých, tvrdých rúk, i zeme, hnoja, viac na ich
súkenných hábach, čižmách alebo krpcoch; Amerikán, a tak i Verbiak je prebielený, bez krvi,
ani za dve-tri letá neohorí tak rovnomerne po všetkých údoch, lebo tvár si chráni i v
sedliackej robote čiapkou so strieškou, v šate je praktický, nosí pantalóny, i hnoja nakydá,
orie a kope v širokopyských topánkach, neraz i žltých, inak sa strihá, inak holí… Zájdite si
do Prešova na jarmok a rozoznáte temer každého, kto bol čo i len rok-dva v Amerike. Môj
Verbiak je neveľký, chudý chlap, čiernej tvári, švíkovitého krku, čo poukazovalo, že bol
kedysi plnší, tučnejší, a od polčela až po temä plešivej hlavy, veľmi biely. Ježaté obrvy i
fúzy, oči — trnky, reč smelá, hoc i trochu zmotaná angličtinou a vplyvom novín i obcovania so
Slovákmi z iných krajov, do roboty ako sršeň — to u domácich budilo úctu, ba strach pred ním,
a spisovateľ by mal nariekať, kde sa podel v ňom mäkký, dobrácky, pokorný slovenský typ.
Verbiak podáva ruku, klobúk berie s hlavy len v izbe, a nie predo dvermi, do kancelárie
obecnej, notárskej vojde s horiacou cigaretou alebo cigarou, a keď ho neponúknu, sám vezme si
stoličku a sadne. I zas vo svojom dome každého tak otvorene, smelo prijíma a svojich, ženu i
deti, hodných už synov, odúča od chabosti a bázne pred pánom farárom. Azda by sám bol i
nemilý, a preto o jeho osobe už nepoviem viac, veď uvediem ešte dosť príčin si ho znenávidieť.Po treťom návrate z Ameriky oženil prvého syna, ktorý len čo sa vyslobodil zpod asentírky.
Na svadbe som sa i ja vyznačil: navyberal a nastrúhal som veršov svadobných, a svet sa milo
zabavil, že získal som si i bočiacich svojich nevoličov. Syn peňazí nevyženil, ale Verbiak
predsa kúpil majetok, „aby mala i nevesta čo robiť“, a obťažil svoj pôžičkou. Robili,
hrdlovali. Ale plané dva roky a nevesta dva razy do kúta — prerátal sa Verbiak, a preto si
pomyslel, že pôjde zas do tej Ameriky… To je krátka, jasná filozofia na našom východe.Bol tam tri roky a vyplatil dlžobu, ešte zvýšilo pár zlatých. Vnúčat bolo štvoro, hoci
stará mať s piatkou chodila v meste po doktoroch, aby neveste pomohli, lebo otec sa i z
Ameriky hneval, a štvrté mu len trištvrteročné oznámili, že sa narodilo vtedy, keď mladší syn
šiel k vojsku. Treba bolo robotníka doma, a Verbiak sa vrátil už po štvrtý raz.Pobudol doma zas tri roky. A ozaj nie ako otec láskavý, ale ako „exekútor“, ako ho trefne
sama žena nazvala a deti mlčky prisvedčily. Ženy ani do susedov, nie by na besiedky, on so
synom len na behu skočili do krčmy vypiť po pol deci slivovice a reči nebolo, iba o robote. I
to málo. Každý musel znať svoje miesto, svoju prácu. Ako stroj. Oddych bol v nedeľu dopoludnia
v kostole. Verbiak bol v dome pánom, ostatní ho len slúchali, slúžili mu; neveste bol cudzí,
triasla sa pred ním pre tých veľa detí a či vlastne úst. Materi tiež ako by reč uťal: predtým
ona rozkazovala, teraz, i keď chce inak než otec, Verbiak potrebuje iba pozrieť na ňu, už sa
jej slovo v hrdle dusí a pre pokoj neraz je i čierne — bielym. Všetci ho radšej mali, keď bol
v — Amerike. Listy jeho bývaly srdečnejšie ako živé slová a skutky.Doma vybudol tri roky, netrpezlive, len čo mladší syn vyslúžil pri vojsku, toho dočkal, za
štyri týždne oženil a sa mu „vystúpil“, ako sám povedal. Ale aby mal i mladší syn, ako i
starší, načo sa usilovať, prikúpil rolí; pravda, i tie i tieto i celý majetok dal písať na
svoje meno, na čo žena, deti ani nešomraly, lebo veď vlastne ozaj on vyplácal z amerických
zárobkov, oni len že z otcovského vyžili a ak interes zaplatili.„A bude ti treba i chyžu postaviť, v jednej sa nebudete tisnúť, ako Cigáni v kolibe…“Deti sa potešily i roliam, i sľúbenej chyži, a Verbiak mal na závdavok, ostatné dala
banka, i sberal sa s novou starosťou, s novou chuťou, ako by vymladnutý, zas do Ameriky. To je
v tomto kraji istá spása; kiež by nikdy nikoho nesklamala… Do Ameriky idú usilovní ľudia, do
Ameriky idú i takí, čo doma vygazdovali, prepili alebo preúradníčili ako richtári, a keď ich z
desiatich päť zhynie, piati sa pretlčú, a svet týchto vidí, na tých nepomyslí a lakomstvo u
každého, či chudobného, či majetnejšieho, rastie a sníva o dolároch.„Veď ste už starší ako mladší, sused môj, že sa vám to chce…“ hovorím mu, keď sa
pošuškávalo, že sa ani prvého krštenia nechce dočkať u druhej nevesty.„Ale sa zdravý čujem!“ vystrel sa Verbiak. „Ja už doma stánia nemám. Keď má byť majetok,
nech je majetok — americký. Čože tí zvíťazili, čo tam boli po dva-tri roky? Doniesol dve-tri
tisícky, a teraz sa trasie, nič neužije, skoro sa ani nenaje, a bojí sa, že do smrti nebude z
čoho vyžiť. A mne sa dosiaľ darilo, bol by som vinovatý nejsť. A deti len tak čakajú. Ľahšie
sa im bude i rodiť i žiť…“„Išly by deti, synovia, skúsiť,“ navrhujem.„Nedobre, mistr,[1]hoci ste i učiteľom. Ja znám, kam sa obrátiť. Viem reč, a to je tam ako v lese
sekera. Čože moji synovia?! Dosiaľ boli pri pluhu, pri statku, tým ťažko sa tam hnúť a len by
sa zrobili, strápili, a ono hlavne treba rozumom hýbať, ak sa nechceš pod zem doniesť ako
nejeden rodák, čo neváži životom a letí do majny (bane), ktorá sa už sosýpa alebo horí, len
keď sa mu dolárik blysne pred očami. Tak i moji synovia. Marili by sily a mňa by doma čert
bral, že sa i zoderú i nič nezarobia. A potom ja jedno mám na pamäti: dôverne, len vám, to ani
mojim nepoviete, ak ste mi priateľom. A už ste muž, otec.“„Nepoviem.“„Vy ste v dedine len jeden učiteľ, jeden farár, a vyučujete päťsto-šesťsto duší, farár i
viac. A tak na tridsať rokov bude dosť, keď z každej rodiny, ako i z mojej, jeden sa odhodlá
vážiť za ostatných zdravím i životom. Predtým som tak nesmýšľal, ale čím viac som šiel a čím
viac nebezpečia zažil, nešťastia videl, tým viac som si to rozhútal: ja som ten baran, čo
podbíja pevné koly pod svoju rodinu. Ona to nechápe, ale však kedysi spomenie… A ja som
spokojný s cestami a cieľom svojim, zaň som dal všetko: i hniezdo rodinné, i statočnosť muža,
i bohviečo všetko, čo ma z domu vyháňa… Eh, márnosť spomínať,“ vzdychol Verbiak.A ja som skoro nedýchal od prekvapenia, že na každom doláriku štipka jeho srdca, jeho
duše.„Ale škoda by tam bolo mojich synov. Tí lepšie znajú orať, gazdovať,“ prechodil Verbiak k
starému tónu a videl som očami, ako sa slobodí, ženie dušu, myseľ do obyčajnej nálady. „S
materou a ženami. Ja zas tam, ak boh pomôže, inak sa obhodím, ako taký, kto tam nebol. Deti
tu, ja tam, za tri-štyri roky vyplatíme role, i synovi chyžu postavím. Cením si otcovskú, ale
v tej novej, z vlastných mozoľov, by som rád položil hlavu na dosku. Ale ako bude. Čože o tom
rozprávať!“„A čo žena, deti? Pustia vás spokojne?“„Žena nerada. Už sme vraj starí. Bojí sa i o seba i o mňa, že si na pohreb nedôjdeme. Čo
len na pohreb si dôjsť, to je už posledná potecha. A život sa nám minul bez plaču, bez radosti
— i pochovávať sa tak budeme… Na nej veľa trápenia. Synovia — svoje hlavy, a nevesty tiež sú
smelšie do nej, keď mňa niet doma. Ale deti ochotne: nepodával som im z lyžky, nepriľnuly ku
mne; ústami vravia: ,Neiďte, otec,‘ ale v duši si myslia: ,Nech len idú, bude nám viac, a doma
sa iba škriepia, zavracajú.‘“A Juro Verbiak šiel k notárovi. Za pár dní vykonal si pas a šiel do mesta pokúpiť a sa
„obliecť“. Svetu nerozprával, ale roznieslo sa, lebo Verbiak prišiel z mesta vyholený,
vystrihaný, do čiernych šiat oblečený, golier, mašľa… Žena-mať zaplakala, keď ho takého
videla, ale jej utrel slzy slovami:„Ty nebudeš mať rozumu ani na starosť. Potom plač, keď ma nebude. Obišiel som štyri razy,
obídem i piaty…“Zašiel som i ja k nim rozlúčiť sa.„Pozdravujte krajanov a všetkých dobrých Slovákov. Aby tam nezabúdali na starý kraj, a vše
pomysleli, odkiaľ slnko vychodí; tu sme my — siroty slovenské.“„I pošleme niečo do kostola, keď do školy už ani slovenského obrázka, slova neslobodno —
ako vravíte — na stenu zavesiť. Novinky nech i ďalej chodia deťom. Potom vám napíšem adresu,
aby som niečo znal o vás a kraji starom, a pošlete mi novinky tiež. Ja vám zas pošlem americké
listy, keď poštou nesmú,[2]“ nasľubovali sme si vzájomne a deti počúvaly a tešily sa i slzily.„A chráňte si, otec, zdravie, život,“ prehodil starší syn, a razom všetci zaplakali, ako
by otca v tej chvíli bolo smrteľne zavialo.Ľutovali ho úprimne, že sa ide na nich trápiť a už starý, a tými slovami otvoril starší
syn všetkým slzy.„Človek si chráni a boh vládne životom,“ dojalo i otca, ale sa nedal. „Všade ten samý
pánboh, taká istá zem, do ktorej sa dostaneme,“ zachladil im Verbiak rozžialené srdcia.A spoliehajúc sa na boha, ľahko sa lúčil, ako keby do mesta na jarmok išiel niečo kupovať
a nevie, či sa oklame, či dobre kúpi. Iba bol nepokojný. Nepomyslel, či na ceste nezahynie, či
ešte kedy vidí svojich: ženu, deti, vnúčatá, starý kraj, rodný dom i dedinku. Kostol, v ktorom
prepúšťa otcovské miesto synom alebo cudzím, alebo — veď koľko je už prázdnych lavíc!…
Zostávajú prázdne, iba ak na veľké sviatky, pravda, nie dedičmi, prezpoľnými sa zaplnia.Dedina naša sa vzmáha, ale len na cene rolí, len na majetku, nie na dušiach… I celé okolie
tak: nové chyže murované, črepom kryté, veľké okná, záclony… Nový kostol alebo aspoň opravený,
oltár, organ, obrazy, lustre… Pri ceste hustnú kaplnky, kríže, ako by na znak, koľké kríže
nesie národ náš v Amerike a po svete… Kňaz na sviatky nové rúcho, ktoré chváli jedného alebo
viac darcov, spolky, ale — tam za morom, odkiaľ skoro už niet navrátenia… To obete odtiaľ, od
známych a ich detí, už často neznámych, ale vďačných, a doma dom boží, škola vše prázdnejšia…
Bohatstva i hriechu, i likérových, rumových skleníc s roka na rok viac, a duší menej… Na
ženách, deťoch parády. To všetko z Ameriky. Dolár je veľký, zvodný, tu v kraji kúpiš zaň veľa,
veľa… Kdeže by naša korunka… Päť![3]A dva? A desať a sto? Hej, nejednu dušu si nám už zvábil a tam zahubil na mori, na
statočnosti, vo fabrikách, pod zemou, a len samý hriech a smrť znajú, kde a ako…*„No, mamka, písali už starý?“ zastavil som o tri-štyri týždne Verbiačku, ponáhľajúcu sa s
poľa s košom zeliny.Bola iste v zemiakoch, lebo z koša trčalo i porisko z motyky. Vystrela sa pod košom a,
oddaná svojim myšlienkam, musela si ako by spomenúť, čo sa vlastne spytujem. Robota, starosť
tak zaujmú náš ľud, že udúšajú mu v duši i najväčšie rany a bôle. Nestačí sa nimi zabývať,
oddávať sa im…„Jaj, starý? Ach, nepísal ešte, iba že sadá na šíf.“„A načože ste ho zas pustili?“ pýtal som sa znova, chcejúc zvedieť jej úsudok.„To on už ako lastovička. Iba že tá každý rok uletí, a on predsa vydržal i dva doma.
Priviažte ju tu v jeseni, alebo tam na jar, odkiaľ letí, nebude, radšej zhynie. Už bude to
tridsať rokov, čo za more putúva. Keď pomyslí, nik, nič ho nezadrží…“„A deti vás slúchajú?“„Slúchajú. Ešte im je otec v pamäti, ešte sa môže vrátiť, azda si i tak dumajú a
slúchajú…“„Buďte im povoľná v dobrom,“ odvážil som sa ju poučovať, lebo — tak to býva — bolo počuť,
že u Verbiakov vše robí krik mať s nevestami. „Ak vidíte, že sú nevesty schopné samy sa dobre
postarať o dom, nechajte, dajte im kus samostatnosti… Len dozrieť vám treba a keď chyba —
napraviť.“„Veď tak, hľa: už majú šestoro prasiec, a detí niet stihu obriadiť, a ja, i všetky tri
cválame za zelinou…“ posopla si kôš, z ktorého trčaly črevce, slimák, púpava a také svinské
lakôtky.„To deti rady, keď majú zodpovednosť na svojej mladej hlave,“ bránim nevesty.„Veď sa ja chlapcom nemiešam do roboty, ale mladé nevesty treba poúčať… Ja som, že len keď
budú zemiaky, aby sa nejaké tie prasce prichovaly, a ony nemaly pomešku… A ak prídu horúčosti?
Už bol veru i krik. Ešte aspoň že neboly drahé. Pekné prasiatka. S tými krátkymi rypáčikmi. A
žerú ako oheň…“A bola by mi rozprávala, ako im vravia, koľko im dávajú a že i v noci, ale ja som ju
vrátil zas k Verbiakovi, aby sa len pekne, múdre snášali vospolok.„Veď tak hľadíme i my, aby sme ho tam nezarmútili. Lebo si to on predsa veľa berie na
starú hlavu, a synov vystrojiť, ani počuť. Bude sa tam blukať (blúdiť)… A keď mu taká vôľa
bola, nemohli sme mu zakázať. Ani sme ho neprehovárali. Čím býval dlhšie doma, tým bol horší,
zlý na nás: Zarobíme vraj iba čo zjeme, a dlhy sa nesplácajú, majetku nepribúda. Ostarneme,
pomrieme, detí je už a bude ešte väčší kŕdeľ, z čoho sa vychovajú? Tak prehútal vše, ako by
nás už zajtra mali spredať…“„A iní, chudobní ľudia, a nezúfajú,“ podávam jej niť ďalej.„Ale veď máme, máme, chvalabohu, všetkého. Však ste videli: ešte i chlebíka, i masti,
zemiakov i dvanásť chvostov na stajni a päť dojíme… Len už že tých peňazí nieto, keď sa
mliečko doma zje. Viete, šestoro detí… veľa ich je, už by ich dosť mohlo byť. Už to ho
hnevalo, že nevesty alebo na rukách, alebo pred sebou… Už sa ho i hanbily, biedne, i ma
prosily… ale čože ti ja pomôžem?… On už len tie peniaze najradšej na svete. Tie by čítať,
premieňať, ba keby mohol presýpať… A majetky skupovať, a zas peniaze a zas nové ťarchy… Už
tomu nebude dosť, ani keby nikto nič nemal, len on celý chotár… ,Čo by mi dnes dali za celý
majetok?‘ to mu sedelo stále na mysli a rátal v hlave, rátal s chlapci na papieri… A že prečo
sme mu nenapísali, keď bolo to alebo iné na predaj? Bol by tam požičal a mohli sme mať
skladom, a nebolo s ním inej reči, iba o majetkoch. Ani ho deti nespomenú inak, iba pri robote
alebo oddychu, že by nám dali otec, aby nás takto videli sedieť… To keď sa poihraly, zasmialy
nevesty, ponaťahovali ženy s mužmi, žart, pieseň… Za všetkým mu bolo vari ľúto, nerád na to
hľadel. On toho s materou (suseda si vzdychla a prešla si dlaňou tvár) nikdy nerobil… Veru,
veru nie. I tie deti, neviem, ako sa nám rodily. Bez lásky…“*Pred troma rokmi zhoršily sa pomery nielen doma, ale i v Amerike. Neviem, prečo. Ľud
vravel, že preto, lebo vyvolili „demokrata“ za prezidenta Štátov.[4]Tam sa zastavila robota, tu všetko zdraželo, a najmä peniaze v bankách, i bolo zle
na ľudí zadĺžených. Nebolo na úroky, a banky pýtaly i splátky… K tomu nepohody, i čo narástlo,
skazu vzalo na poli; myši zosekaly jariny, oziminy boly vymokly, zemiaky mnohým v zemi zostaly
pre nečasy a včasné mrazy a snehy; potom zas chorel a padal statok na celom slovenskom kraji…
Zle sa mali i Verbiakovci. Nezaplatili ani interes, nie by na srážku. Otec v Amerike robil
tri-štyri dni do týždňa a, ako písal, prebehol všetky roboty, slabo pomáhala mu i anglická
reč. Bol „porterom“ (ani to dlho nevedeli, že sluhom v obchode), robil v hostinci, v
stolárskej, krajčírskej dielni — ale, neučený tomu, čo mohol zarobiť? Strechy natieral,
zametal a medzitým obehol kdejakú fabriku, a to všetko za dolár, za pol druha… a precestoval
deväť štátov za robotou. Ba bol i bez roboty, a čo predsa poslal, to sa minulo v domácnosti,
na statok, na chlieb, do banky nedošlo. Sberal sa i domov, ale deti mu píšu, že i doma bieda.Videl tam, že i fabrické robotníctvo ide za robotou na farmy. Noviny, spolky odporúčajú
chytať sa rodákom našim fariem. Špekulanti kupujú, parcelujú, zvádzajú…I starý Verbiak bol s agentmi obzrieť farmy, ožila v ňom stará láska k zemi, a napísal
taký čudný list deťom, že hneď pribehly po mňa, aby som čítal. Písal, že keby sa im trafilo
doma majetok predať, on už vyzrel také a toľko poľa, pol ich dedinského chotára, a ako on
ráta, za jeho majetok mal by toľko dostať, čo by na tento bolo… A zem — rovina, úrodná, všetko
mašiny robia… „Tu by nám bolo, deti moje, sveta žiť… Keby to toľko nestálo, mohol by to prísť
Ondrej (starší syn) pozrieť… Ale spoľahnite sa na mňa, na vášho otca, a starajte sa majetok
dobre odpredať. Ja píšem i fiškálovi do mesta, že zo slobodnej ruky, ak by v celosti alebo po
kuse predal…“Starému Verbiakovi napísaly deti, napísal som i ja, že ony nejdú, aby ich nevolal,
neožobračoval národ o dvanásť duší, aby sa on vrátil, i tu vyžijú… a všelijako sme mu i pekne
i zle.Synovia prešli k fiškálovi, aby sa neopovážil…Verbiak nám odpovedal v jednom liste. Že na farmu, aby mu ju nepredchytili, už dal tristo
dolárov závdavku, čo si tam od krajanov požičal, a proti mojim dôvodom zopakoval svoje staré:
jedného boha, jednu matičku-zem, a čo Slováci? „Tu je sloboda pre Slováka, nie tam…[5]Že by sme sa v potomkoch pre náš národ a našu vieru stratili — to sa nebojte. Tu
je už celá dedina rodákov. Keď sa my farmári cele postavíme, vybudujeme si kostol, školu… ešte
vás za rechtora pozveme… Tu budeme Slováci, ako patrí. Slobodní a mocní. Dokážeme, čo my
vieme. V starom kraji prekážajú páni národu i husto sveta, preto ťažko sa hýbať, ťažko vyžiť.
Tu naše pole, k susedovi bude, ako doma od dediny do mesta (na hodinu chôdze)…“Fiškál počal majetok potichu predávať. Stál všetok na mene Verbiakovom a plnomocenstvo už
mal i chcel zarobiť…Verbiak z Ameriky počal už diktovať: Príďte, alebo zostaňte, ja majetok predám.Probovali sme chorobou materinou, ktorú mužov list ochromil; obavami, že na mori môže
umrieť; synovi-vojakovi, že pas nevydajú.Napísali fiškálovi, ten pokonal, a Verbiak o pol roka poslal „šífkarty“. Všetko podľa
úpravy fiškála.No loď zameškali. Schválne. Oni nejdú!S novými majiteľmi ich rolí zvady, ba skoro bitky.*Čo sa za tých päť-šesť mesiacov v toľkých hlavách a srdciach myšlienok a citov prevalilo,
kým prišli všetci k jednote a kým sa zachytili — deti so sľubom, že sa vrátia, mať s veľkým
nárekom, že tam ide v cudzí svet kosti složiť — odberať od rodiny, od živých i mŕtvych…Dvanásť duší, takých krásnych, takých mladých, opustilo razom našu dedinku… Ako keď v
dedine studne vysychajú…Mne tiež chybí žiačka… A keď pred tridsiatimi rokmi bývalo do osemdesiat žiačikov v škole,
teraz rok po roku schodíme po traja-štyria dolu a sišli sme už na necelých päťdesiat. A sídeme
ešte nižšie…Ako keď v dedine studne vysychajú…[1]Mistr(z angl. mister), pane[2]Ja vám zas pošlem americké v liste, keď poštou nesmú.Americko-slovenské noviny, ktoré náležite kritizovaly pomery v „starom kraji“, maly odňatú
poštovú dopravu do Uhorska. Nielen že ich nebolo možno posielať pod lacnejšou novinovou
známkou, ale poštové úrady ich musely zhabať a zaslať svojim nadriadeným úradom. Bolo
preto možno také noviny posielať len v zatvorených listoch, pravda, s rizikom, že zmiznú
spolu s listom.[3]Kdeže by naša korunka… Päť!Za dolár sa platilo naozaj temer päť
korún (4.935 K)[4]Vyvolili „demokrata“ za prezidenta Štátov.V Spojených štátoch
boly dve veľké buržoázne strany, demokrati a republikáni, ktorí sa striedali pri vesle
štátu.[5]Tu je sloboda pre Slováka, nie tam, rozumej v starom
Uhorsku
|
Tajovsky_Dvanast-dusi.html.txt
|
Výšky na nebi1Si šťastný kvet v rukách Stvoriteľa. On teba zdobí a iba tak ho ty zdobíš.Obloha nebeská ťa objíma. Všetko máš od nej.Súhrn toho, čo sa tu deje, je veľký čin Boží. Večný priestor stvorenia.Prvý raz spieva vtáčik. Neobráti sa k nikomu chrbtom. Veď je v nebi.Ide byť čas pre dobré skutky.Svätí tak raňajkujú. Najprv sa modlia.A či odoženieš anjelov, keď sa neboja palice?Láska sa vtedy píše, keď nehynú dŕžavy od bojovníkov.*Pred tvárou Božou si aj vtedy, keď ti dom zhorí.Proti nebu nejdeme s mečom. Nám treba žiť na zemi…Keby kvietok prehral svoj boj, nastala by tma.A Pánu Ježišovi by sme doniesli slzu na tanieri.On vždy nájde pre nás chatu. A záhradu pri dome neparohatú.A sú okolo nás všetci naši. Tí z blízka, i tí zďaleka. Modlia sa.A hovoria rečou svätých na zemi: Moja vina. Trikrát.Tak povieme celému svetu, že nie sme bez Boha.*Bohu nik nezabráni, aby nás videl. Či ste videli zomrieť modlitbu?Nijaké opadané ovocie. Láska sa tak nevolá.Jar príde k stromu sama.Poľana je plná oviec. Stvoriteľ pri nich nestúpi do tŕňa.Vtáčky spievajú a nezletia na smetisko.Tatry nespia, keď ich niekto šliape. A nezašliape ich.Vždy sa stretneme s očami Stvoriteľa.Nemôžeš povedať, že príde búrka a odoženie ťa. Božie brázdy neodoženie.2Kto sa modlí na kolenách, počuť i to, že kľačí. A dovolí i kameňom, aby ho omínali.Ruky zložené sú nehybné a jednako idú dopredu. Ani sa to nepozoruje.Tak chlieb, premenený v rukách kňaza, je telom Krista. A premenenie nik nezbadal.Každý deň žije strom. Neprestajne rastie. Aj tak, že sa to nevidí.A keď donesú jeho ovocie na stôl, vieme, prečo rástol. Oberačku bolo počuť.Ježiš v Getsemane na kameň padol, na tvár. A bolo to počuť.Prosil svojich: Modlite sa, aby ste neupadli do pokušenia.Učeníci boli tie kvietky, čo čakali, kým sa dostanú na stôl k ovociu.Z modlitby do neba rastieme. Sladký je domov tam, kde si ho prinesieme.Keď vtáčik letí do diaľok, vieme, že ich nájde.Letí vysoko. Tam sa nezapráši.Keď Boh sa stará o ľalie, nepovedia nič o tom. A šatí ich.Grúne kvitnú, ako ich nebo stráži. Pre naše maliny.Zachytí náš hlas každá hora, keď sa k nej prihovoríme, kľaknúc k jahodám.Tu znova treba pripomenúť, že kto sa modlí na kolenách, počuť i to, že kľačí.A dovolí aj kameňom, aby ho omínali.Na sviatok nás Stvoriteľ volá do chrámu.Sám ťahá zvon pre všetkých. Povraz mu neoderie ruky. Veže spievajú.Pripomínajú znova ruku Božiu, zdvihnutú k nebu pri stvorení.Ideme k piesni. Naše nohy sa nezoderú.3Roľa je rozmnoženie chleba Božieho. Chlieb roztvorí ruky.Sme na krôčik k chudobným a hladným.Veď medzi zázraky Kristove sa započítalo, že chudobným sa hlása evanjelium.To je toľko, ako po šiestich robotných dňoch čakať posolstvo z neba. Donesie slovo
Božie. Na nedeľu.Kristus dlhšie rozdával svoju náuku päťtisíc mužom na púšti.Rozdávanie piesne nie je bolestné.Potom lámal a dával chlieb. Všetkým. Neboleli ho ruky.Mužovia si posadali. Tak svoje bremená položili na zem. Zhrbení.Boli tam slabí, i menej dokonalí. Každý inak sedel.Kristus šiel zaradom. Nevyberal, neuprednostňoval. Všetko bolo nasýtené.Tak hľadíme všade, kde sú siatiny. Boh je na našej roli. A neobíde ani jednu z tých kolo
nás.Sú siatiny Božích detí, i takých i onakých.Či je kto hoden, či nehoden svojho záhonu, Boh sa mu nevyhne.Byľky kláskov nad brázdou sú zelené. Ale tú farbu stratia a budú zlaté. S tým zlatom
pôjdu do chleba.Naše ruky neporania mozole, keď budú lámať a dávať ten pokrm.Nemyslite si, že tí, čo nemajú pozemkov, nič nerobia. Práca s hladom je ťažká.Tých päťtisíc nasýtených rozišlo sa do všetkých dolín sveta a hovorili o tom všade.A volali na ľudí: Iďte k Nazaretskému. Hovoria, že je Syn Boha. On sa vám dá z ničoho
najesť.Každý to môže povedať o svojej roli: Tu je Boh, dá sa vám zadarmo najesť.Prešiel si kus sveta. Priznaj sa, koľko ráz si to povedal svojim blížnym.4Viera je večná jar. Otvorené dvere. Rozkvet neba.Nie sme kvet nájdený, ale stvorený. Nerodíme sa v cudzích rukách.K svojim prišiel Nazaretský a neprijali ho s vierou.Kto ťa objíma, je ten istý, kto ťa objal v Betleheme.I na vrchu Golgoty ťa stretol. Kríž nie je presadený.Viera nie je vietor, čo sa šplhá na strom a chce ho rozmetať. Keď sme my takí.Svätí, pretože verili, trpeli od sveta. A prosili Boha, aby im ten kríž nechal.Keď prídeme tam, kde nás nechcú, neutekajme od nich. Boh nás tam chce mať.Ak to bude dlho trvať, že sú odmietaví, láska večnosti je bohatá.Z ľudského krupobitia sa nebo nezvalí na zem. Treba v to veriť.Nám milujúcim Milujúci verí. Tak je slabosť nás smrteľníkov položená do rúk Božích.Nepohne sa ani vlások z našej hlavy. Kto nás stvoril pre seba, ten nás ratuje.Jeho strely nerania. Treba im veriť. Odháňajú nepriateľov. Máme ich dosť.Aj trpiacich s nami máme. Sme spolu z najmenšieho prášku zeme. Z toho šliapaného.Synovi Božiemu stačilo raz prísť na zem. Či tu našiel vieru?Všetkým dobre robil, hovorí evanjelium. Všetkým bez rozdielu, či prešli s láskou pri
ňom, či bez lásky.Kráčajme po zemi s vierou v Boha; i v tomto storočí kričania na ratu. Všetko je éra
chorých.Svet hrozne kričal i za časov Krista.Každému povedal: Viera ťa uzdravila.5Život ľudský vždy sprevádzajú svetlá. Nehasnú, len sa menia.Na celom svete žijú. Je pieseň svetiel.Tak sa každý narodil. Mihoce sa na obrázku i za vidna i za obrázkom dňa.Stačí vyjsť z domu, premávkové svetlá ti ukážu kade ísť a kade neísť.Aj zákony Božie sú svetlá. Človeka tak riadia ako tie uličné.A povieš: Bože, svoju slobodu si spútal s nami, poď aj Ty, je zelená farba.Keď kráčaš s krížom, ide aj Pán Boh. Pozor, hneď bude červené svetlo.Tak je to od detstva. Chlapca zašikujú do prvej triedy gymnázia a napokon dostane do
výroby kvalifikačný dekrét ako kopáč.Dotknutý prachom zeme, škriabeš sa do neba.Tvoja slza prešla po strnisku na roli. Pri ženitbe.Keď kľakneš pred oltárom, máš mocné kolená.Nikdy sa najprv neprežehná, kto kľakne pred dievčaťom. História je dosť silná, ale slabé
kolená.A všelijako kľačíme. Pred zlatým teľaťom, pred potleskom na slávu, pred egoizmom. Tak
všelijako.No ak prídu utrpenia, málokedy kľakneme, z vďaky Bohu. Ba veru nikdy.Či sme už prosili nebo na kolenách, aby nám dalo bremená?A ešte pošleš doláre, mne chudákovi. Dar domova.Otčina je na kolenách. Musím jej dar vrátiť. A svietiš.Rodisko ťa čaká, ty sladký chlapec. Neboj sa ničoho, ta sa vrátiš.Hrozí nám argument atómového hrnca pohromy.A Boh kľačí s nami pri zapálenej hromničke.6Čnostný človek kráča do neba.No do večnosti prídu i slzy z detstva, i nohy z prachu zeme.Topoľ sa chce dotknúť hviezd na oblohe. A pastier má píšťalu. Ide vyššie.Bolesť ľudská nikdy nezastane. V jej krokoch sme.A z kríža čo máme? To, že ideme s Kristom.Keď sa ráno zobudíme, zabudnime, prečo sme plakali. Veď nič sa nám nestalo.No snívalo sa nám, že nás bili, okradli, podpálili dom.A na úsvite dňa otvoríme okno a voláme: ľudia, poďte k nám, poďte ľahkým krokom.*Aj slabým povie Boh: Vstaňte a príďte.S vtáčkami nás prosí: Ak sú kroky málo, dám vám krídla; príďte.Váš Fénix nezhorí, keby ste chceli viac ako je slnko.Pravda, i ten, čo krokmi modlí sa, ide s vami.Tak naši rodičia niesli nás do neba. Ešte sme boli bez krídiel. Diaľky sú krásne, tie
neznáme. Volajú.Zem ich má tiež. Ale krása z nich prchá, niekedy trochu, niekedy celá.U Boha nikdy sa nestráca.*Modlitba je veľkonočný pochod. Naše zmŕtvychvstanie.Aleluja spievame, ako je v nej hlas Boží.To robíme celý život.A chceme sa vždy dohovoriť s nebom. Aj slabí.Boh nás napráva, keď sme nepovedali dobrý Amen.Vždy sa priblíži.A ideme mu v ústrety. Naše kroky má rád.Zmŕtvychvstanie zdvihne naše diaľky.7Božia rieka je láska. Tečie okolo nás. Je naša vyrovnanosť.Pokoj má meno krásne. Povieme mu: Vďaka ti.Otvoríme srdce. Je chrámom. Je náš svet plnosti.Kreslo dostaneme. Mnoho príbytkov. Všetky. Je jedna výška.Dary sú zadarmo. Pane, nie som hoden. To je pre dušu odpustenie. A tak je po slabostiach
čistá.No čistotu upevní Boh. Drží nás za ruku.Niekedy sa vyšmykneme. A v tej chvíli nás to už bolí. Často až po rokoch. A vina sa
odpúšťa.Tak sme slzou ľudstva. Chceme o ňu bojovať.Najkrajší je kríž s Kristovým telom. Ako ho jeho samého trmáca. Nemáme inak mysliteľnú
cestu. Len tú na Golgotu.Sme skutočnosťou obety. A s nami celé ľudstvo.Všetky životy berieme, všetky smrti. Keď aj len z omrvín.Milosrdenstvo nás zdvihne. Je to prastarý kvietok našich odpadkov.Cestujeme do neba. Sme nádobami benzínu Božieho.Nerátajú sa lúky, ktoré prejdeme. Sú s kvetmi.Míle sa nedajú kopírovať, treba ich robiť.Ani jeden dvor neobídeme. Kráčajú po ňom naši dedovia.A ideme ďalej. S Božím pokojom; so šepotom, že milujeme Stvoriteľa.Tak vidno aj ducha. Modlitba nevie byť iná.8Jozef vzal osla. Bez hurtu zaklopal na dvere Egypta.Decko zdvihlo ručičky k nebu. Znamenie, že ide Boh.Nebol to útek z rodných lazov. Boli to kroky do sveta. Do budúceho domu.Hranice neboli zavreté. Išlo sa do jestvovania.Nebola to únava od odchodu, keď lepšie bolo doma.Deti sú bez strachu. Ešte sa nedomodlili svoje narodenie.A budú tiché i neskôr chodníky. Po modlitbe.Nestanú sa hercami. To iné ukazovať, nie seba.Stred zeme je tam, kde sú pokrstené.A prvý raz na svadbe v Káne Syn Boží bude darcom. Povedia mu: Tu sme.Keď ich predtým zlý duch pokúšal, povedali mu: Nie sme tu.Bude mnoho chorých. Pochytajú sa za ruky v sprievode Boha. A uzdravia sa.Učeníkov Kristových nepochytajú dravé ruky pred odchodom do sveta. Ich bude pevná zem.Tak, emigranti, budete hlásať, že Boh prišiel k nám.Otvoria sa vám ústa a predpoviete, že navždy sú Turíce.Z pastierov boli proroci. Hlas volajúci z miesta na miesto. Bez rána s raňajkami.A ukážete, kde je manna. Tá ozajstná z neba.Budete zbierať bez slova.Hrnčíček mal v ruke i Chlapček, raz utečený z Betlehema.Bol v Egypte ticho. A nebol hladný.
|
Dilong_Vo-vyskach-zivota.html.txt
|
OsobyMAŤKO, roľníkKATUŠA, jeho ženaJANKO, MILKA, ich detiPAVOL, sused MaťkovEVA, jeho ženaMARKA, ich dcéraJURKO, mládenecHANKA, jeho sestraMIŠO, obšitník (vyslúžený vojak)Rekrúti, družice, hudciDej odohráva sa pod Tatrami r. 1878, za okkupácie Bosny.
|
Grajchman_Ako-to-bolo.html.txt
|
1. Letí voda do Dunaja[1][2]Letí voda do Dunaja —do šíreho Dunaj kraja:Dunaj, Dunaj, neletiže,mladosť moja, nezmizniže.Čos’ sa horcom vychovala,slzamis’ sa napájala, —chovať ťa ja budem mannou,pojiť rosou ligotavou.Dunaj letí dolinami,moja mladosť vlnôčkami:oj, voda tá sa nevráti,a moja sa mladosť stratí!Rybár, rybár, chystaj lode!Zlatý vtáčik môj na vode!Leťže vodou, tou zmútenouza mladosťou utratenou!Letí loďka po hladine —moja mladosť po hlbine:tam sa v hĺbke tmavej tratí,ej, tej rybár nezachváti!Kačky, kačky vy divoké,vy divoké, bystrooké!Vytiahnite kvietok zlatý,čo sa v hĺbke tmavej tratí!Kačičky sa zamorili —moju mladosť neschytili;neschytili, spodkom pláva,Dunaj sa s ňou poihráva.Rybky bystré, pozlátené,chytajte mi potešenie;chytajte ho, tam sa viniepo tej tmavej hlbočine!Čakám chvíľku — dve hodiny,lež tie nejdú z hlbočiny;len jedinká začľapkala,mne smutnému povedala,povedala, zašeptala,v horkom žiali zaplakala:„Voda ušla, druhá letí —tvoja mladosť nepriletí.“Keď novinku hovorila,tichý Dunaj zamútila,zamútila sťa prívalom —moje srdce horkým žiaľom.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / K
mladosti.[2]Poznáme len zo Slovenských pohľadov XXX (1910), str. 441, kde ich uverejnil Jozef
Škultéty pod názvom Piesne. Od Jána Bottu. Škultétyho poznámka pod čiarou: „Z prác
študentských, vpísaných r. 1847 do Zápisov Ústavu československého v Levoči. Rukopis je
Bottov vlastnoručný.“ Škultéty neudáva, kde boli vtedy tieto zápisy — doteraz sa nenašli.
Náš text je odtlačený presne z Pohľadov — teda Škultétyho eventuálna úprava.
|
Botto_Piesne.txt
|
Spokojní(Z väzenských zápiskov)Na dvore r-ského áreštu[1]pred rokmi, keď som i ja tam obýval jednu z izbičiek, mali sme na nevysokom pni v
klietke čierneho drozda. Hovoril mi strážnik, že ho ešte drozdíka vybrali z hniezda, dali do
klietky a tam ho staré odchovaiy. Za môjho pobytu bol už dospelý, staré ho už boly opustily a
drozd už nesmútil, ale netrebne skákal v klietke s paličky na dno, a nikdy nezaspieval. Iba
keď sa vrabce na stromoch pobily a neraz hodilo sa ich celé klbko k nemu na trávu, zastal,
nazeral na ne a najviac ak sčŕkal. Neozval sa, ani keď mu prišly vrabce na klietku kradnúť
mrkvu, ktorej mu strážnici každé poludnie medzi drôty napchali, a od ktorej sa mal drozd
naučiť čím skorej hvízdať. Ale vrabce uletely a drozd na dne klietky pokojne oberal práve
odpadnutú mrkvu, a len pre obyčaj zodvihol vše čiernu hlávku alebo stiahol veľké žlté obočie.
Býval ticho, ako bolo v jeho okolí, iba že žltý, hrubý zobáčik vše dôkladne s jednej, s druhej
strany vyutieral a sadol na paličku, a zase sa riadil, alebo sedel a sedel, ani na vzor nám
áreštantom.Tak sa mu minul celý čas. A mne tiež. Nedali mi ani roboty, ani čítanky, hľadel som teda
škáročkou okna naň a dumal, dumal o väzení a slobode.Bola podjeseň a bývalo nám väzňom i dozorcovi chladno, lebo slnce nekukalo iba ak cez obed
trochu do dvora, múrom ohradeného. Ak pršalo, drozd utiahol sa za vietor pod striežku klietky
a predriemal celé hodiny. Ja, pritiahol som si k oknu lavicu, vyložil som si aj nohy na ňu, ač
nebola dlhšia od rífa, a stúliac kolená pod bradu, objal som si ich, oprel horúcu hlavu o
železnú mrežu a snil som… Rátal si týždne, dni, hodiny a mal som sa spochabiť. Árešt nie je
pre ľudí fantázie a k tomu ešte ak sú si presvedčení, že nevinne trpia — nie div, keď sa
človek zblázni. Neraz som chytil mreže do rúk a proboval ich zatriasť, vytrhnúť, myslel som na
ostrý pilník, už čo by radšej sa nevrátiť nikdy k svojim, ako sa tu spochabiť.Zprava, zľava cely, s druhej strany chodby tiež a v nich väzni; všetko akési spokojné,
tiché tváre, ako som ich idúc na „luft“[2]vídal. Cigáni, pospolitý ľud, zavretí po chlpe v kutkách, na „lufte“ šantili i
plakali i bili sa pre trochu močky, a keď si na dvore vydýchli, vracali sa ako nemé stádo do
ciel, iba ak ktorý Cigán schválne chcel sa dať zavrieť s inými kamarátmi, bolo socanie a krik
a zauchá, páckané strážnikmi. Vzbúrila sa niekedy jedna — druhá cela väzenia, iba keď posúdili
niekoho na viac, ako si rátal, a v rozhorčení vyrazil trpkú, hlasnú žalobu na boha, na sudcu a
neraz ešte chvíľu ozýval sa tmavou, dlhou chodbou usedavý plač alebo rev, trieskanie na dvere,
hrmot strážnikov a vše skončilo sa všetko v „čiernej“.[3]To boly pre mňa sviatočné chvíle, budily súcit a mal som tých neznámych hrdinov
hrozne rád, že sa búri v nich neslobodný človek. Netrápil som sa, či spravodlive alebo
skrivodlive bol ktorý odsúdený, ja cítil som s každým takým nešťastníkom a rozumel som jeho
zhrozenie sa pred dvoj-trojročným väzením v Leopoldove, v Nostre.[4]Potom ale otupievali a ledva čakali, kedy ich už vezmú preč, lebo takí, čo boli
tam, hovorili, že tam ľahšie, lepšie, a to uspokojovalo.Taký spokojný bol aj môj drozd. Stalo sa, že mu vietor otvoril klietku, vyskočil si ešte
vyššie pod striešku, ako by sa bol ľakol otvorených dveriec a najviac, že hľadel dolu, ako
vietor dvere kyvoce, a ustupoval do kútika. Ba stalo sa, že strážnici, dávajúc mu čiernu
pečienku, vodu, mrkvu a čím ho chovali, zabudli mu zavrieť dvercia a tie ostávaly celé hodiny
otvorené. Ja trnul som, že už-už sa vyslobodí a mne tu pusto, ľúto bude, že nebudem mať hoci
nemého učiteľa trpezlivosti, ta pôjde na slobodu a viac nedolietne na väzenský dvor. Druhý raz
som ho zase odháňal, žiaril, plesal som, že odletí mi už, už je na dverciach a bude o jedného
väzňa menej. Zastal nad nimi, hľadel dolu na trávnik, aj na peň proboval, ale skĺzly sa mu
nôžky, alebo zavial vietor, fŕklo dažďa so stromov, už bol v klietke a oberal mrkvu a hľadel
na dno klietky, čo by pozobal.Popod okno tmolieval sa mi dosť často starý áreštant, nakoľko som ho mohol cez škáru
vidieť asi päťdesiatročný, malý, zarastený a ako každý dlhšie zavretý áreštant, chudý, bledý.
Dlho som si ho nevšímal, ale on raz, či zo zvedavosti, či prečo, otvoril okno mojej cely, lebo
sa zvonku dalo otvárať a nazrel, a vidiac ma pri okne, pozdravil ma, ako pozdravíme každého,
koho sme prekvapení stretli, ač by sme ho často ani vidieť nechceli.Odchýlil mi okno a ja videl som zase kus sveta, celý, celý dvor väzenský! To je áreštantom
celá zem, raj, nebo, suma všetkej túžby. To je pol slobody! To je predzvesť, že ešte žijú, že
nie sú zaživa pochovaní, ako sa cíti človek v cele.Áreštant rozkladal si obielené, vŕbové prútie popod okno, aby mu obschlo. Bol to väzenský
remeselník, košikár. Poliak, ale znal slovensky. Plietol dozorcom, sudcom a ich paniam, deťom
košíky, vozíky, osožné veci i hračky. Dali sme sa do známosti bližšej. Prvé bolo: Dal som mu
košeľu, on mne nožík, aby som si mohol stružlikovaním čas krátiť. Potom mi vše strčil dohánu v
handričke aj papieriky na cigaretle; o zápalky nebola starosť. Zgazdoval som si z tých, čo nám
po jednej, po dve strkali strážnici dieročkou vo dverách, aby sme si mohli kahance zapáliť.
Tento Poliak, áreštant, strašné, čo mi tu cele chladne nevzrušene vyrozprával.Vybudol vraj už dvadsäťdva rokov vo väzeniach, nie na dúšok, ale s malými prestávkami. Na
slobode že býval len toľko, kým ho pri prvej krádeži nechytili, a potom, vše za pletku
dostával roky a roky, a je spokojný.„Už by som vo svete nevyžil a žiť sa chce, hocijako biedne. Toto moje remeslo slabo
platia. Neviem už takú robotu, ako teraz ide a tu, čo spravím, všetko vďačne prijmú a dajú mi
aj zjesť lepšie, aj dohánu, aj vypiť sa mi tu i tu dostane. Ja som tu bol skorej zavretý, ako
je tu ktorýkoľvek strážnik, pán direktor alebo sudca. Mňa tu našiel každý, či to je v
okresnom, či v „sédrii“[5]— spomína, ako s chválou, že on je tu najstarší obyvateľ.Býva v osobitnej cele, v zime má dreva dosť, lebo tam robí; keď chce von, povie, že ide po
také lebo také drevo, dosku, a už potom strážnici vidia, že je statočný, že sa mu kamarátsky
poďakoval za kolísku, vozík, aj pán direktor, ba mu dohánu podal, nuž odskočia si spolu aj do
krčmy. Ale že neznesie moc, že od pol deci slivovice ho točí.Tak sa mi motal popod okno košikár, veľa ráz aj bez dozoru, tak priskočil trocha ďalej na
trávniku, na pni, aj drozd a - - ten mal vráta otvorené, ten klietku a či pomysleli na útek?„A už teraz v novembri mi vyjdú tri roky, čo som tu a už ma pustia. Príde pán fiškál[6]a bude mi kázeň držať, aby som viac nekradol a keď vážne skončí, povie mi usmiaty,
že kedy sa uvidíme? Oni ma už poznajú a radi vidia. Ba by im vari ľúto bolo za mnou. Aj
áreštantom. Ja som tu už všetkým ako otec, brat. Ak ktorý zavšivavie, ja mu dám petroleja aj
hrebeňa. Nožíkov mám aj desať. A keď ich strážnici poberú, ja ich zase rozdám, ako aj vám. A
keď ideme na vrbinu a všelijaké prútie, to si pýtam na pomoc takých, čo vidím, že im ťažko v
árešte a utíšia sa aj na dva týždne. Aj si zafajčia; ja mám vojenského dosť, ale ho nerád, nuž
rozdávam, a vám chutí, však? Tak ja, privyknutý, pomáham druhým. Teraz sme prútia narezali…!
Celú zimu by som ho nesplietol. Ale ja ho nivočím a každý týždeň ideme rezať… Aj cez zimu. A
keď ich tam dobre vytrasie zima, sú spokojnejší doma.“„Vy ste tu dobrý náš človek, ale nebojte sa, vyžijete na slobode, len sa s chuťou do
práce. A ako sa vám nežiada slobody? Veď mne len tak sluchy trhá, keď si na ňu pomyslím…“„A načo mi je sloboda? Aby som hladoval, nemal sa kde v zime zohriať, vyspať? Vandrovať?
Žobrať? Zamrznúť niekde na ceste? Ja som okúsil aj z toho. Žiť sa chce, a vo svete nevieš, ako
budeš žiť. Ja, pane, bol som v špitáli, keď som bol ešte mladý a bolo to v zime. Bol tam aj
istý lakýrnik, mal zapálenie pľúc. Ale vyzdravel, chodiť mohol, bol veselej mysle a doktori
posielali ho preč. Ale on nemal ani krajciara. Akože pôjdeš „na luft“? hovorieval, keď je sneh
nie chlebom a mráz nie zimným kabátom? Čo raz prišiel doktor chorých prezerať, schoval sa,
alebo, keď ho dovedali, šiel, tĺkol lakťami do steny, hrýzol, jedol kriedu a zase ho uznali za
akéhosi nezdravého… A vojenský dohán mal a kúril ako Turek, len aby si vraj troška tie pľúca v
chorobe udržal, len do jari, kým sa robota otvorí… Vytiahol do jari v špitáli, a potom v lete
na suchoty jednak len zomrel. Ja som si to premyslel inak. Ja som tiež robil remeslo i v
Krakove a čím väčšie mesto, tým väčšia bieda. Ani vyžiť, ani sa najesť, ani obliecť a ženská
tiež stojí peniaze… A keď ju ľúbiš a nemáš začo kúpiť, ukradneš, ak ozaj ľúbiš, lebo sa bojíš,
že sa inému privesí a ťa nechá. Hanba aj srdce nechce. Chytia ťa, zavrú, súdia — hanbíš sa na
svet. Ideš inde, tam zase to isté, lebo ženy a bieda sú všade. Zase ťa zavrú a počínaš na ten
život privykať, počína sa ti páčiť. Pane, ako som ja plakal za svojou ženou… ale mi doniesli
chýr, že je už v druhých, tretích rukách… Nebudeš tĺcť lakte do steny, ani kriedu jesť, to by
ťa mohlo život stáť, ako môjho kamaráta. Tu má so ženskými človek pokoj. Tu to máš vôbec
ľahšie. Dva-tri razy sem, a keď sa prvý, druhý raz radia v súde, či ti nebude veľa tri-štyri
dni, potom nespustia, s troch-štyroch rokov ani štricha, a Poliak urezal z prútika konček s
palček zdĺže, a človeku je žiaľ odísť. Už si sa spoznal s ľuďmi a — už ti je aj za tými múrmi
ľúto…“„Vy ste ako ten drozd. Ten už tiež, koľko ráz mal klietku otvorenú a nejde…“„Ale on je hlúpy. Nenaučil sa hvízdať, neviem, či ho nevystrčia na zimu, — hovorili
strážnici. Mňa tiež vystrčia, ale ja mám rozum. Mne netreba sa iba hodiniek chytiť niektorého
pána, sám zavolám na policajta, alebo strhnem komu klobúk a pobehnem, už som tu zase na pol
roka.“„A na leto?“„Na leto… V lete je všade dobre… i tu. Ani horúce, ani zima…“„Tak vy už nechcete odtiaľto?“„Nie; len viete, pane, ja sa toho bojím, že keď nebudem vládať tie košíky pliesť, že sa i
o mne budú tak shovárať, ako o tom drozdovi, že nevie spievať…[1]Na dvore r-ského áreštu(lat.), ružomberskej väznice. Bola ešte v
starej budove sédrie (krajského súdu), bývalej pevnôstke sv. Žofie.[2]Idúc na „luft“(nem.), na čerstvé povetrie, na povinné prechádzky
po väzenskom dvore.[3]V„čiernej“, v samoväzbe, kam sa dostávali väzni na krátky čas.
Bola to zatemnená miestnosť (odtiaľ „čierna“) a pobyt v nej bol disciplinárnym opatrením
proti väzňovi.[4]V Leopoldove, v Nostre.V Leopoldove, bývalej pevnosti, bola už
vtedy trestnica. V Márianosztre, v maďarskej čiastke Novohradskej, bola veľká trestnica
pre ženy.[5]V „sédrii“(lat.), na krajskom súde[6]Príde pán fiškál(lat), v tomto prípade fiškus, čiže
prokurátor.
|
Tajovsky_Spokojni.html.txt
|
Prvý honorárEšte iba niekoľko týždňov bol som v Prahe a už som bol taký sklamaný. Od rokov túžil som
po Prahe, plnej šťastia, jasu a radosti, po kráľovskej Prahe, kde na každom kroku budú ma
povznášať skvelé historické a umelecké pamiatky a kde — odpusťte mi vtedajšiu moju detskú
naivnosť — i ja stanem sa azda známym, ba azda slávnym.A ja som už bol v Prahe celé týždne a nezažil som v nej ešte jedinkej šťastnej chvíľky
úspechu. Každý deň večerom vracal som sa do podkrovnej svojej izbičky vinohradského
činžiaka z práce ustatý, rozladený, sklamaný. Ticho, horko plakával som tam, kde sníval som
o uznaní a sláve.Popri svojom celodennom zamestnaní pilne písaval som články. Politizoval som. Kritizoval
uhorské vlády, páchal národnohospodárske prehľady. Miesto prechádzky krčil som sa nad
stolíkom svoje slabo kúrenej izbičky a písal, písal. A keď rukopisy zhrubly, nosil som ich
do redakcií a s tlčúcim srdcom podával starým i menej starým pánom:— Na — napsal jsem pro váš list.No, poznámky, s ktorými moje rukopisy bývaly prijímané, moje nadšenie trochu chladily:— Člověče, nosíte sem rukopisy, a přece vidíte, že je nás tady jako červených myší!Alebo:— Naprosto neaktuelní.Len kedy-tedy dožil som sa obojetného:— Přijďte si tak za osm dní pro odpověď.A moje mladé nadšenie mohly schladiť, ale nie utlumiť odmietavé a poloodmietavé
odpovede.Keď bola odpoveď nepriaznivá, zronilo ma to iba na deň-dva. Tretieho dňa škriabal som už
zas veselo vo svojej mansarde a blúznil o novinách, v ktorých skvieť sa bude môj článok
neskrátený na mieste úvodnom a mne vyplatia v redakcii honorár — — v zlate.A aké to boly sklamania, keď redaktor vracal mi rukopis s poznámkou:— Pro nás se to nehodí.Alebo:— Moc primitívni.Ba stalo sa i, že redaktor — známa a „významná“ veličina, vytiahol predo mnou zásuvku
skrine, preplnenej shrždenými rukopismi a kopnúc do nich obrátil sa ku mne:— Vidíte, mladý příteli, snad je váš článek také mezi nimi. Snad si nemyslíte, že my
máme času všechny ty nesmysly číst?!A ja utekal som z redakcie tackajúc sa od žiaľu jako opitý, pred očima videl som
ustavične svoje články, ktoré som s takým zápalom písaval. Videl som ich pokrčené, kopnuté,
pošpinené. A nemohol som isť v tom žiali ani domov, ale letel som preč, bez cieľa, neznámym
smerom, na prsia zaliehala mi hmla sychravého novembra a v očiach mihaly sa mi pouličné
lampy ako svetlonosy a električky hučaly ako by chcely prehlušiť môj žiaľ, chcely ho
prehlušiť, i keby som mal bolesťou vykríknuť.A príduc k Vltave, zadíval som sa do jej mutných vôd. Taká bola smutná, rozbolená, taká
blízka môjmu srdcu. A ešte bližšia, keď zazrel som na nej dlhý rad pltí, ktoré ma upomínaly
na rodný kraj. Ach, môcť tak soskočiť na jednu z nich a viezť sa ďaleko, ďaleko, preč z
toho Babylona!*Bolo to na Štedrý deň. Brat, s ktorým som býval, prišiel zo školy:— Nemal som na obed. Daj mi pár šestákov. Vysháňal si niečo?Ach, ako ma každé z tých slov bodalo. Ja som bol tiež hladný, no ja som to zaslúžil. Ale
brat hladoval nevinne. Ja jako starší bol som „kasírom“, ja písal som, keď bolo treba,
domov o peniaze. A práve v tie časy som nebol písal. Trúfal som si zarobiť článkami,
doniesť domov honorár. Posledné dni chodil som po redakciach, kam som svoje rukopisy bol
pozanášal. A vracal som sa s každej cesty beznádejnejší.— Nemáš?Neodpovedal som, len sklopil zahanbené oči.— Môžeš sa hanbiť, starší brat! čo si domov nepísal?— Myslel som, že — — slovo zaviazlo mi v hrdle.— A čo si nemohol požičať?— Nedostal som.— Babrák!Obliekol som si ošumelý zimník a pustil som sa dolu schodmi. No, skoro vrátili sme sa
dvaja.— Práve som chcel isť k Milovi a ten si sám chce od nás požičať.— Aspoň pár korún, bračekovi! Tieto dni iste peniaze z domu dostanem, ale dnes nemám ani
na večeru.Miesto odpovedi vyvrátili sme vrecká.Priateľ Milo sadol si zronený na stoličku. Schovali sme tváre do dlaní, aby sme ani
nevideli ten mrzký svet. Sedeli sme bez slova, apaticky. Tak míňala sa štvrťhodina za
štvrťhodinou.Vianočný večer! O dve-tri hodiny sa zotmie, tisíce pražských okien zažiari sviatočným
svetlom, v tisíciach domácností blížia sa najkrajšie chvíle v roku. Deti pôjdu žmúriť, lebo
„príde Ježiško“. Jeden z rodičov zacengá. Už! vyrútia sa deti zo svojej skrýše a vpália bez
dychu do izby, ožiarenej stá svetlami. Vianočný stromec v plnej kráse. Na ňom sviece, zlaté
a strieborné nite, pestria sa v desatorakých farbách cukríky, reťaze, vtáky, svätojánsky
chlieb, jablká. Pod stromom balíky. Práve dvíha matka jeden z nich: „Jankovi!“ a podáva ho
bratovi.Modlitba.Večera: počnúc od kapustnice s klobásou až po lokše, koláče, orechy, jablká a med.A pod okny spev:„… leží malé pacholátko na slame.“„Povedzteže, pastuškovia, čo ste videli,keď ste sa vy o polnoci všetci rozbehli?“A mladá cigánka — akiste neznajúc vhodnejšej piesne, nôti:„A tá lúka zelená,stojí na nej mámilá.“A nás čo čaká? Hlad, rozladenosť, chladná, pustá izba, kým tisíce iných prežívať budú
najkrajšie chvíle v roku.Striaslo ma. Ticho som vstal a vyšiel z izby. Kam isť? Od koho požičať? Všetky pramene
už vyčerpané. Ale tej mizernej nálady medzi štyrmi stenami neznesiem. A nechcem vidieť
vyčítavé pohľady brata a priateľa.Sneh mi vrždí pod nohama. Okolo mňa chodci náhlia sa domov. Každý nesie niečo so sebou.
Len ja nemám nič. A minúta uteká za minútou. Som taký zlomený. Čakám na obrat, na zázrak.
Neprichádza. V rozpálenej hlave rodí sa plán za plánom, ale hneď v zárodku i zmieria.Už je darmo. Budeme na Vianoce bez Vianoc.Blyslo mi niečo v mysli. Utekám na Františkovo nábrežie. No, už sa miernim, hamujem.
Daromné nádeje. Číslo iste nevyšlo. I zamknuté už bude.Nie, vošiel som až dnu do nakladateľstva B. Kočího. Dnu až ku kase. Na pulte nakladené
časopisu dákeho nového čísla. Načahujem sa. „Rozhledy“.Ach! Do revue tej zaniesol som asi pred dvoma týždňami článok. Písal som ho v
rozhorčení, skoro v horúčke. Nadpis bol: „Soudní dny v Ružomberku“. Písal som o procese
Hlinku, Šrobára a spoločníkov.— Co si přejete? — spýtala sa ma vľúdne staršia slečna.V rozochvení ledva som mohol odpovedať. Ale rozumela ma.— Kolik pak toho máme? — vzala do rúk sošit s mojím článkom. — Tři a třetinu strany po
třech korunách, 10 korun. A už i mala napísanú výkažku.— Pane šéfe, račte podepsat!Až teraz som si všimol, že blízo nás pri otvorených dverách v druhej izbe stojí bledý,
ešte dosť mladý človek. Zrejme šéf. Podišiel k pultu, podpísal. Nasledoval môj podpis.A nasledovala pre mňa radostná, slávnostná, ba — riekol by som — posvätná chvíľa. O
mramor cvengly dva biele ako srieň päťkorunníky. Shrabol som ich dychtivo, zamrmľúc
poďakovanie a bral som sa von. Až vonku trúfal som si tešiť sa z honoráru. Hlava sa mi
mimovoľne vztýčila, prsia vzodmuly, spadol s nich razom všetok bôľ, všetka ťarcha, nevoľa.
Pocítil som v sebe silu, mladosť. Ba zdalo sa mi, že narástly mi krýdla. Vyskočil som na
električku. Ale pri najbližšej zastávke soskočil som, lebo šla mi pripomaly, a letel som
pešky, letel v zimničnom náhlení, radostne rozčulený, udychčaný Ferdinandkou, Spálenou,
Karlovým námestím, Ječnou na Vinohrady. Až keď som vyletel na štvrté poschodie, som sa
spamätal: Hop!Musím potrestať netrpezlivcov. Nesmiem sa hneď prezradiť.Vydýchol som si pár raz zhlboka, utrel vreckovou šatkou oči, horúce čelo. Zmiernil,
stíšil som kroky. Vošiel som pomaly, váhave, čo najsmutnejšie, bez slova.Brat a priateľ Milo sedeli v pozitúre, ako som ich opustil. Ovisnuté hlavy zakryté
dlaňami.— Nemáš nič! — vyhŕklo to z brata. Cítil som, že sa mierni, že je rozladený, rozhorčený,
že by sa mu chcelo vykríknuť od žiaľu.— Ach, bračekovci, taký som otrávený! — zastenal náš druh.Ani sa na mňa neozreli. Priplichtil som sa k nim. Položil som im ruky na plecia. V
každej hrsti svieral som ťažký päťkorunník. Obom naraz položil som na krk chladný peniaz.— Čo to?! vyskočili zelektrizovaní. Hodili sa na mňa ako ľvi, rozovreli mi päste
násilne. Počali výskať, skákať od radosti. Začali sme sa bozkávať, objímať.Rozbehli sme sa po sklepoch. Práve zatvárali. No, čo-to sme nakúpili predsa. Liehový
samovar mal prácu dlho do noci.Nie, Vianoce 1906. roku netrávil som naskrze smutnejšie, než po iné roky. A desať korún
stačilo i na druhý deň, i na druhý sviatok vianočný, keď dostali sme všetci, my i priateľ,
z domu balíky s vianočnými koláčmi atď. A na tretí deň boly tu i peniaze.Od tých čias zažil som už všeličo pekného. Ale tak rád, ach, tak rád by som ešte raz
zažil radosť z prvého honorára!
|
Kompis_Prvy-honorar.html.txt
|
69. Legendy starozákonnéObsahA) Legendy kozmogonickéB) Legendy o prvých rodičochC) Matuzalem a smrteľná hodinaD) SodomaE) O ŠalamúnoviF) Ohlas legendy o Jozefovi EgyptskomA) Legendy kozmogonickéDobšinskýv Úvahách o slov. povestiach, str. 38 — 39, uvádza
legendu:Na začiatku letel Boh v povetrných (svetlých) výšinách nebom sem od mora a niesol v
zástere pred sebou zem. Kde sám sypal, tam povstávaly roviny, hory a doliny zemné,
úrodné. Ale tu ho dobehol čert a chcel si násilím vziať údel z toho, aby sa i jemu niečo
ušlo, i potrhol zásteru. Zástera sa Pánu Bohu roztrhla a tu sa vysypalo z nej samé
skálie. Z toho sú naše tatranské žuly a kopce a vŕšky skalnaté, neúrodné. Od tých čias
sa hovorí po dedinách, kde sú chotáre skalnaté, neúrodné: „U nás roztrhla sa zástera
Pánu Bohu, keď zem sial.“Srovn. pojednanie M. Dragomanova: Poznámky o slovanských legendách
nábožensko-etických, II. Dualistické stvorenie sveta. Sbornik za nar. umotvor. VIII. a
X.; Veselovskij: Dualist. povjerja o mirozdaniji (Razyskanija, soš. 5., kap. XI.),
citované na str. 54.; z Aug. Wünsche: Sagenkreis vom geprellten Teufel, str. 20. a — d.;
Revue des trad. popul. VI., str. 307; Vuk Vrčević str. 75, č. 169; Kića IX., č. 9., str.
l.; Srp. Etnogr. Zb. XLI., str. 545, č. 164.S tým súvisí, čo zaznamenalF. Š(ujanský)v rukopisnej sbierke,
str. 15, i Katol. Novinách 1888, č. 1, str. 7, že oráči hovoria: „tu sa vari čertovo
vreco roztrhlo,“ keď so svojím pluhom narazia na kamenisté miesto. V poznámke v rkpe
pripomína ruskú „skazku“.B) Legendy o prvých rodičocha) Adam a čertVerchratskyj, str. 125, má verziu zoŠarišskejstolice:Adam povedal čertovi, že bude horárom. Ale čert odvrhol, pretože sa mu nepáči, aby
choval psa a ten aby sral a on aby musel uňho stáť.b) Prečo je bieda na svete?Slovenské PohľadyXX., str. 93 — 4, majú verziu zRatkovej v Gemerskejstolíci. PodalL.
Konček.Adam a Eva mali nepodareného syna Biedu a vyhnali ho. Bieda plakal v lese, že nemá čo
jesť, a Boh sa ho pýtal, čo chce. Vyžiadal si hrušku, s ktorej nikto nesmie jesť bez
jeho dovolenia. Keď prišla pre neho smrť, vyliezol na hrušku, pochutnával si, až i smrť
dostala chuť na hrušky a vyliezla na strom.Smrť sa nemohla dostať so stromu dotiaľ, kým nesľúbila, že pre Biedu nepríde. A tak
je bieda stále na svete.Ako inde smrť alebo čert. Viď Bolte-Polívka Anmerkungen II., str. 164 — 187.c) Prečo matky nosia deti na rukách?Č. LidXIII., str. 80, má verziu zBošáckejdoliny.Keď sa Eve narodil Kain, nosila ho celý deň na rukách. Boh sa jej spýtal: „Prečo ho
vláčiš celý deň? Polož ho na zem, nech behá!“ Eva odpovedala: „Ako má behať, keď je taký
slabý!“ Riekol jej Boh: „Nech sa stane po tvojej vôli, nos ho za celý rok na rukách!“Od toho času musí každá matka svoje dieťa za celý rok nosiť na rukách.Srovn. Hrinčenko, Materialy I., 83, č. 107; Etngr. Zb. XII,, 73, č. 80; Šuchevič Hucu
V., str, 5; Mater. antropol. i archeolog. IV., oddiel 2, str. 192; Karadžič II., 55;
Srpski etnograf, zbornik XIII., 437, XVI., 374, č. 7, XIX., 95; Zb. jslav. XII., 153;
Sborn. Min. I., odd. 3., str. 105, č. 2. Revue des trad, popul. II., 485; Romanov,
Belorus. Sborník, IV., 178 č. 37.C) Matuzalem a smrteľná hodina1. Čiastočne sem patrí rozprávkaFr. Šujanskéhov Slovenských
Pohľadoch XII., str. 724 č. 21„Matuzalemský plot“a rovnako v rkp.
sbierke str. 4, 57 č. 39 a v Katolíckych Novinách, sv. XXXIX., r. 1888, č. 7, str. 67.Matuzalem opravoval plot ledabolo, tak že mu Boh dohováral, že takto plot nemôže mať
trvácnosti. „Mne vytrvá dosť, už som starý, prečo by som sa trápil pre iného,“ odvrkol
Matuzalem. Avšak žil zpomedzi všetkých ľudí najdlhšie a musel stále opravovať svoj plot.2. Podobne vČasopise Muzeálnej slovenskej spoločnostiXVII., je
verzia „Matuzalemov plot“zBratislavskejstolice.Matuzalem plietol si okolo stavänia plot zo žíhľavy, že mu to vydrží. Boh mu hovoril,
že bude ešte dlho žiť, nech si spraví kamennú ohradu a i tú prežije.Srovn. Köhler: Kl. Schriften II., 102; Etn. Zbirnyk XII., 74. č. 81 — 83, XIII., 235,
č. 411.D) SodomaEtnogr. ZbirnykIII., str. 7 — 13, č. 5, má verziu zoZemplínskejstolice.Mladík si chcel vziať za ženu len také dievča, ktoré má tú istú povahu, ako on. Pán
Boh dozvedel sa o jeho žiadosti a dal ho zaniesť anjelom do druhého kraja na svadbu
dievčaťa, ktoré malo takú povahu, ako on. Dievča odmietlo svojho ženícha, že mu anjel
priviedol vyvoleného. Rodičia dcéru vyhnali a anjel ju i s mladíkom zaniesol na horu,
aby tam bývali, že tam vznikne z ich potomkov mesto Sodoma.O tristo rokov rozkvitlo mesto a bolo pomenované Sodomou. Žilo tam mnoho falošných
ľudí. Vydali zákon, aby do mesta nebol vpustený cudzí človek. Jeden pohan predal majetok
a myslel si, že sa stane kráľom pre svoje peniaze. Druhý nakúpil mnoho obilia, lebo
ľudia sa majú zavrieť do mesta a tam veselo žiť. Tretí nakúpil len soli. Vystavili okolo
mesta múr na tri siahy a za ním vykopali rovnako hlbokú priekopu, aby sa nikto nemohol z
mesta dostať. Vystavili i železnú bránu na železných stĺpoch. Za tri roky bolo všetko
hotové, brána zavretá na reťaz, aby ju nikto nemohol otvoriť.Tí traja chytráci svolali národ, aby rozhodol, ktorý z nich je najmúdrejší a má sa
stať cárom. To mesto volalo sa Sodoma, ale „jim yže natura znosyla, žij to Sudohomor“.Národ odpovedal: „Všetci traja ste cárovia.“ Hádali sa potom tí traja medzi sebou.
Dokazovali, že zlato v zavretom meste nemá ceny. Ani chlieb bez soli sa nemôže jesť.
Človek, ktorý mal mnoho soli, nahneval sa a podpálil celé mesto. Všetko vyhorelo,
zachránili sa len tí, ktorí mali pivnice. Nastala veľká bieda; nebolo čo jesť. Ktorí
zostali pri živote, jedli ľudské mäso. Tak i jedna pani, ktorá mala jediného krásneho
synčeka, o ktorého prv starostlive pečovala, vtedy ho upiekla a zjedla. Behala po meste
a sbierala suché kôrky.Okolitý ľud bežal k múrom dozvedieť sa, čo sa v meste robí.Pri samom múre stál Lotov domček. On sám sa so svojou rodinou zachránil. Prišiel k
nemu anjel a rozkázal mu, aby urobil dieru cez múr, ale sám aby prvý neprešiel cez ňu,
nech pustí najprv ľudí, ktorí ešte žijú v meste. Dedinčania dávali zachráneným jesť, ale
tí od toho umierali. Prekliati urobili zo Sodomy Sudohomor. Konečne dedinčania vylomili
vráta.O tristo rokov mesto sa zasa vzmohlo a žili v ňom ešte horší pohania. Uväznili
každého, kto ta prišiel na noc, a umorili ho hladom. Kľučiarova slúžka potajomky nosila
poslednému väzňovi jesť a ľudia sa divili, že ten človek ešte žije. Keď to vyšlo na
javo, slúžke odťali ruky a nohy, potreli ju medom a položili ku včelínu. Tak bola
umučená.Boh sa nahneval, nechcel to ďalej trpieť a rozhodol sa, že mesto zničí. Poslal
anjela, aby vyviedol z neho jediného statočného človeka Lota a jeho rodinu. Lotova žena
pripravila raňajky, ale ľúto jej bolo soli a neposolila anjelovi polievku. Keď
vychádzali z mesta, žena sa obzrela a premenila sa v soľný stĺp preto, že jej bolo ľúto
soli pre anjela.E) O Šalamúnovia) Šalamún a jeho matka1.Etnogr. ZbirnykIX., 79, č. 32, má rozprávku zoŠarišskejstolice.Šalamún žiadal ráno od matky vody. Mať ho nepoznala, pretože mal iné šaty. Pýtala sa
ho, čo chce; riekol jej, aby prišla večer. Ľahli a žena riekla, aby robil, čo chce.
Šalamún položil jej ruky na prsia a povedal: „Ztadiaľto som bol zrodený a vychovaný.“
Mať ho poznala a zakliala ho, aby onemel a prehovoril vtedy, až drevo prehovorí. Šalamún
zhotovil si husle, a keď zahral, prehovoril.Srovn. Etn. Zbirnyk XII., str. 46, č. 50 a 51 a ináče tamže XIII., 230, č. 402.2. Podobne tamže IX., 79 — 80, č. 33.Šalamún bol na bále; mať sa ho pýtala, čo tam bolo dobrého. Odpovedal, že nič. Poslal
sluhu a rozkázal mu, aby vodou polial matkine nohy, keď sa zasmeje, že chce. Mať sa
zasmiala. Šalamún v noci, oblečený do šiat svojho sluhu, prišiel k nej. A teraz sa
opakuje to isté, ako v predchádzajúcej verzii. Onemel na sedem rokov.Zatým sa rozpráva o múdrych a vtipných odpovediach dievčaťa. Viď 120 Bb.b) Šalamún múdrym chlapcom, pastierom, kráľovná a čertEtnogr. ZbirnykIII. 22 — 29, má rozprávku zoZemplínskejstolice.Šalamún v chlapčenských rokoch prejavoval múdrosť, ako jeho otec Dávid. Raz prišiel
akýsi starec radiť sa, či si má vziať mladú alebo starú ženu. Šalamún mu riekol, že
dievča sa mu nesprotiví, len keby si ho vzalo, ale vdova mu bude vyčitovať, že nebohý
bol lepší.Keď sa Dávid o tom dozvedel, vyhnal syna. Šalamún stal sa pastierom prasnej svine,
kúpil si krásné šaty. Hospodár sa tomu divil, Šalamún riekol, že za mesiac bude pásť
ešte osem prasiat. Hospodár mu sľúbil, ak sa to splní, že mu dá krásné šaty a jedno
prasa.Žiadal ho iný hospodár, aby šiel pásť jeho ovce, lebo nemá vlastných detí. Ale
Šalamún riekol, že mu žena porodí chlapca. Hospodár mu sľúbil polovicu svojich oviec, ak
to bude pravda.Cár Dávid vysielal poslov hľadať syna a mali sa spýtať chlapcov, na ktorej hore leží
sneh o sv. Petre. Šalamún im povedal, že sneh leží na ich hlavách, pretože boli
bielovlasí. Dávid poznal, že to bol jeho syn.Druhý rok pásol Šalamún ovce a kráľovskí dôstojníci zasa ho išli hľadať. Niesli malý
zlatý pluh v papieri a pýtali sa ľudí, koľko je hoden. Odpovedali im, že sa zíde len za
hračku pre deti. Len mladý ovčiar povedal, že pluh by bol mnoho hoden, keby sa z neho
razily peniaze. Šalamún sa potom hlásil u hospodára o svoju odmenu a dostal sľúbenú
polovicu oviec; od prvého hospodára dostal sľúbené prasiatko. S tým všetkým sa vrátil k
otcovi.Dávid ustanovil ho cárom, pretože bol múdrejším než on. Šalamún pozval na hostinu zo
všetkých krajín najlepších: prišli Nemci, Maďari, Rusňáci, Taliani a Turci. Šalamún znal
jazyky ich všetkých a učil ich jazykom, aby Nemec sa dorozumel s Maďarom i Židom a Žid s
Rusínom. Vynašiel sklo a znal ešte reč vtákov. Svolal vtáctvo. Sišlo sa ho toľko, že
nebolo vidieť slnca. Potom sa ich pýtal, či sú tam všetci z celého sveta. Chyboval ešte
veľký kohút. Keď došiel, Šalamún sa ho spýtal, kde bol, a kohút povedal, že v Amerike za
morom. Je tam vraj kresťanská žena kráľovnou a diabol je kráľom. Mužovia sa tam len raz
do roka schádzajú so ženami. Mať kojí tam chlapca tri roky a potom ho odnesie domov do
svojho kraja. Šalamún poslal kresťanský list kráľovnej a diabolský kráľovi po kohútovi,
aby k nemu prišla na „damšifu“. Kráľovná nechcela ísť. Poslala mu do daru tisíc
dievčat-vrstovníc, obliekla ich do červených šiat a opatrila ich peniazmi na dva roky.
Vedela, že za štyri roky umrú v jeden deň, lebo bola veštkyňou, znala deň smrti každého.
Napísala ešte, že ak zahynie niektorá z nich, musí to Šalamún draho zaplatiť.Šalamún obliekol dievčatá do bielych šiat, opatril ich peniazmi a poslal nazad,
pretože bol tiež veštcom, nech u nej umrú, a poslal list diablovi, aby prišiel, ináče že
príde sviazaný. Diabol roztrhal i ten list.Šalamún poslal svojich oficierov, dal im sedem reťazí, posvätených kňazmi, a sud
vína. Naučil ich všetkým jazykom. Prešli more, kráľovná kresťanská im sľúbila, že
navštívi Šalamúna, a ukázala im ďalšiu cestu. Prišli do kraja, ktorý obývali len mužskí
a nad nimi vládol diabol. Denne museli čertovi obetovať vola. Dôstojníci vyčreli vodu zo
studničky, naliali ta vína, čerta opili a sviazali ho. Čert ľutoval, že neposlúchol
Šalamúna, a dal sa k nemu doviesť, keď mu denne budú dávať vola a súdok vína.Napred išla kráľovná, lebo múdry Šalamún chcel vedieť, či je čert alebo kresťanka.
Keby bola čertom, nemala by vlasov medzi nohami. Šalamún dal urobiť na hrade pod chodbou
pivnicu, pokryl ju sklom, a keď kráľovná tadiaľ išla, videl, súc skrytý v sklepení, že
to mala zarastené.Čertovi sa to veľmi páčilo, ako ho tam chovali, a sľúbil, že ztadiaľ nepôjde. Radil
Šalamúnovi, ako to má urobiť, aby sa mužskí nedívali na ženy. Dal svolať tristo žien a
šesťsto žandárov. Dvaja žandári šli pred každou ženou a dvaja za ňou. Žena, ktorá sa
obzrela, mala byť sťatá, a práve tak i žandár, ktorý sa obzrel. Tak zahynulo mnoho ľudu:
denne po 2 — 10 ženách a žandárov ešte viac, niekedy až päťdesiat.Šalamún a diabol dívali sa na ženy, ako chodia v radoch, a tu Šalamún v opilosti
vyzval čerta, aby ukázal div, aký ešte nevidel. Diabol žiadal, aby mu dal svoje šaty a
prsteň. Otvoril oblok, chytil Šalamúna do huby a vypľul ho do mesta vzdialeného 400 míľ
a veľká hrsť slín letela za ním. Diabol vládol sám, ženy nepúšťal a chcel len, aby sa s
ním „jibala“.Keď Šalamún vytrezvel, hľadal svoj zámok, prosil „girečkyňu“ o chlieb, že zaplatí
zajtra, že je múdry Šalamún. Žena mu neverila, policajti ho uväznili a zbili. Ráno ho
páni dali predviesť a pýtali sa ho znova, kto je, potom ho pustili. Šalamún šiel dva
roky pešo. Diabol znal deň jeho príchodu, svliekol šaty, odložil prsteň a utiekol.c) Šalamún a zradná ženaEtn. ZbirnykIII., 42 — 6, má verziu zoZemplínskejstolice.V tejto verzii zaujal Jozef „krásny“ miesto Šalamúnovo.Jozef sa nechcel ženiť, lebo bez ženy môže dlhšie žiť a pre ženu môže prísť na smrť.
Prišiel k nemu maliar, a on objednal sedem ženských obrazov. Dal takú ženu hľadať, i
priviedli mu jednu, ale pri svadbe dohovorila sa s tureckým bašom. Baša dal doviezť na
40 vozoch sirky, fajky, dohán, šatky, nože, zrkadlá a i., že vraj je to dar od matky
kráľovninej, a tým kráľovná podarovala obyvateľstvo a vojakov. Jozef išiel práve na
poľovačku do hory, rozostavil stráže pri zámku, aby kráľovná neutiekla. Ale vojaci boli
oklamaní, žena ušla na voze so šatkou Jozefovou, ale prsteň nechala; za ňou odišly
ostatné vozy. Vojaci sa chceli postrieľať, ale Jozef prišiel a povedal, že to nestojí za
to, že bol cárom a bude ešte väčším. Objednal zasa maliara a dal prefarbiť šaty pre tri
pluky: pre jeden čierne, pre druhý červené a pre tretí biele. Tiež ich tváre rovnako
zafarbili. Potom sa pobral k tureckému bašovi. Zapískal na píšťaľke a rozkázal, že keď
budú v tureckej krajine, aby prišli na pomoc, až zapískne.Prišli na vrch, kde bola turecká šibenica. Jozef tam nechal vojsko a sám išiel k
bašovi do kuchyne; tam nesmeli nikomu dať jesť bez svolenia ženíchovho. Pani dovolila ho
pohostiť, Jozef zanechal tam prsteň, ktorý žena zabudla doma a za ktorým sa jej cnelo.
Baša pozval ho na večeru, keď je kráľom, nech nechodí ako žobrák, a povedal, že nebude
asi raňajkovať. Jozef odpovedal, že skorej bude visieť turecký baša. Ráno dal baša
trúbiť, Jozefa viedli na šibenicu a ľudia sa ta hrnuli.Pri šibenici Jozef tri razy zapískal, vybehlo vojsko biele do mesta, to vraj anjeli
pre Jozefovu dušu, potom vojsko červené, to vraj je nevinná krv, napokon čierne — vraj —
diabli letia pre dušu tureckého bašu a nevernej ženy. Dal ich zatým obesiť a oženil sa
so slúžkou na dvore bašovom, bývalou prvou jeho paňou. Viď č. 121. A.d) Zo Šalamúnových rozsudkovCzambel, § 174, str. 338 — 9, má verziu zAbaujskejstolice.Havrani nemohli vyživiť svoje dve mláďatá, samec odletel do iného kraja sháňať
potravu. Keď sa vrátil, jedno mláďa už zahynulo. Hádali sa vtedy, komu živé mláďa patrí,
žiadali spravedlivosť od kráľa a dorážali naňho svojím krákaním. Kráľ im nerozumel, dal
vyhlásiť, že dá pol kráľovstva a svoju dcéru tomu, kto porozumie ich reči. Jeden pán
porozumel, vysvetlil kráľovi spor a kráľ rozhodol, že mláďa patrí samici, pretože ho
nielen vyliahla, ale i vychovala.Srovn. Pohádky a pověsti našeho lidu, str. 43; V. Příhoda, str. 9, č. 8; Obert:
Rumän. M., str. 102, č. 68; Gaal Stier. Ungar. V. M., 119 nsl.; Légey: Contes et
légendes du Marocco, str. 57, č. 11.F) Ohlas legendy o Jozefovi EgyptskomZTekovskejstolice je verzia, ktorú rozprával Martin Turinský
(Šmídela), nar. na Novej Bani, veľa čítal, 31-ročný. ZapísalS.
Czambel21. V. 1903.„Izmaelovi, najstaršímu sinovi krála egipskího, keď sa raz navracau domou s polovački
zo svojím slúžobníctvom, prišlo iť okolo pustovňíckyho domku, v kerom pre jeho nábožnosť
a učenosť na ďelako chýrny človek bývau. Vojšou k ňemu a sa ho poraďeu, že ako by sa
mohou osloboďeť od svojich nepriatelou. Ten človek mu poraďeu, že ništ ňepotrebuje, len
aby bratom vystúpeu z cesty, lebo že sa mu tý največí ňepriateľia preto, lebo on má
prvorodzenskô právo na trôn. Keď sa domou vráťeu, odobrau sa od otca a išou svetom.
Prišou do jednej krajny, v kerej dobrý lud bývau, ale meňej učený, ako v jeho otcouskej
krajňe. On vstúpeu tam g vojsku a pri vojsku spraveu taký poriadok, ako bou v otcovom
vojsku, a s tým vojskom ždy premohou nepriateľou. Druhí vojanskí pány počali ho
ňenávidieť, lebo mu záviďeli. Viďeu, že aj tu má zas len ňenávistňíkou. Pomysleu si, že
aj tým vystúpi z cesty. Odobrau sa od toho krála. Ten ho velmo ďačňe ňepusťeu, lež tý
vojanskí pány boli rady. Ztaďe oďišou a prišou g moru do jednýho mesta, ďe začau kupčiť.
V kupectve mau šťasťia a zbohatou. Tam ho zas začali ňenávidieť druhí kupci. Prezývali
ho, že je on zkaďe ruka zkaďe noha a že odberá poctivým luďom zárobok. Ako sa raz plaveu
po mori, zrázu sa naňho oborili morskí zbojňíci, obrali ho o šetko, život mu ale nahali,
aby aj ten mohli užiť. Trpký bou potom jeho život, lebo ho na brehu mora predali za
otroka. Často museu chodiť peší a bíjau ho ňeľútostivý pán. Aj tu sa chytro vyvíšeu nad
druhých otrokou svojou usilovnosťou a spolehlivosťou. Pán ho tedy spraveu rozkazovatelom
nad ostatnýma. Zbili ho z ňenávisti otroci; pánovi ho bolo lúto, tak ho prepusťeu na
slobodu. Zase si zdychou: ,Smutný je môj život. Z domu som vynšou, aby sa odstúpeu
bratom, od susednýho krála som odišou z cesty vojanským pánom, v tom mesťe pri mori som
sa vystúpeu závislivým kupcom, v zajatí som sa vystúpeu otrokom, čilej robeť už
ňevládzem, musím chodiť po žobraňí. Aspoň ňikomu ňebuďem zavadzať.‘ A tak potom pusťeu
sa po žobraňí. Jednýho dňa večer prišli k ňemu dvaja mocný žobráci, kerí ešťe dosť by
boli vládali robeť: ,Daj nám, čo si vyžobrau.‘ ,Či ja ňemám tak právo žobrať, ako vy?‘
,Právo sem, právo tam, len daj, čo si vyžobrau, ty si žobrau v našom mesťe, a ztato si
nie.‘ Potom sa dali doňho paliciami. Zbili ho a zobrali mu šetko. Na druhý ďen ho najšli
na tom mesťe, gďe sedávau, zomretýho.Aspon na druhom sveťe mu buďe dobre, gďe nieto ňenávisti ludskej.“
|
Polivka_Legendy-a-legendarne-rozpravky.html.txt
|
Stoličný bálBolo to pár rokmi pred vojnou. V Trenčíne slávil sa stoličný bál. Patrónkami boly pani
hlavného župana a pani baróna veľkostatkára. Stoličná dvorana bola slávnostne vyzdobená,
parkety novonatrené. Sám starý víceišpán, starý mládenec, vytiahol sa do gály — po celý rok
to neurobil — a šiel sa pokochať zlatou vlasteneckou mládežou. Vidiecki židovskí árendátori
na svojich kočoch, dedinskí sedmoslivkári na svojich bričkách i mestskí židia a úradníci na
najatých fiakroch schádzali sa zo všetkých strán. Starý hajdúch Fúčeľa v červenej
šnorovanej blúze nestačil hosťom roztvárať krídla sklenených dverí na dlhej tmavej chodbe.I tanec sa rozprúdil hneď. Stoličiarski gavalieri rozplývali sa okázalou pozornosťou k
tanečniciam, či to boly vznešené aristokratické dámy, či plné počerné židovčatá vo
výstredných toaletách, či koketné úradnícke dámy, či plaché dcérky tých pár slovenských
mešťanov, ktorí pokulhávali na obe strany a nechceli si to pokaziť ani s národným, ani so
stoličným domom.Čardáš stíhal čardáš, kde-tu ozval sa sentimentálny valčík. Mužská spoločnosť pila,
tancovala, kurizovala. Účinok nápoja bol stále zreteľnejší. Už začala sa deliť na rôzne
skupiny, vrstvy; županovci s barónovci a grófkou sedeli pohromade; víceišpán sedel síce
medzi mladými židovkami, ale rozklad zasiahol sám úradnícky tábor.Maďarskí prisťahovalci počínali robiť nešetrné poznámky na domorodcov, zmaďarónčených
slovenských Janov, ktorým trčí slama z ucha. Najväčšmi sa rozhadzoval medzi dolnozemskou
gardou štátny inženier Hertelendy, vykŕmený ako kapún, zazerajúci zpoza svojich bujných
fúzov s pleca na trenčianskych bočkorošov. Hertelendyho mali stoličiari vôbec v oku. Keď
prišiel do Trenčína, neporobil ani oficiálnych návštiev a vôbec choval sa spurne, ako by mu
ani vicišpán neimponoval.Ešte dosť, že sa uráčil do maďarského kasína vstúpiť. Mal už tretiu ženu, vraj bohatú
vdovu — po statkárovi. Nevedelo sa, koľko s ktorou ženou vyženil, či mal z domu peniaze.
Dosť na tom, že štátny inženier Hertelendy bol človek prvej triedy, obýval s paňou celé
poschodie moderného domu pekára Holbu, držal si dve slúžky a troch psov. Div, že majiteľ
domu trpel krik a zápachy, ktoré boly s držaním psov spojené. Akiste platil mimoriadne
veľkú árendu. Bol to človek vôbec nepopulárny, na pozdravy ledva odpovedal.I v úradnom styku bol vraj ostrý, pánovitý, pohádal sa so stránkou ako nič. Držal si
automobil a šoféra. Hertelendyho automobil zadlávil už nejedného trenčianskeho psa a
nejeden človek zachránil sa pred úrazom iba tým, že v poslednom okamihu odskočil pred
revúcou, benzínové pary chrliacou beštiou na bok.Bohatý dolnozenský nadutec bol prirodzene tŕňom v oku zadĺženým, väčšinou len zo svojich
neskvelých platov živoriacim stoličiarom.Hovorievali, že neškodilo by mu hodiť bombu pred automobil, keď na ňom najšialenejšie
uháňa, alebo ho pri príležitosti verejne vyzauškovať.Lebo veď nevprace sa do vlastnej kože, odkundes voľáky!Na stoličnom bále dával pociťovať nešetrne svoju povýšenosť. Shromaždil okolo seba —
ženu na bále vôbec nemal — svoju gardu: starého Nagya, úradníka na bernom úrade, mladých
profesorov na vyššej obchodnej škole, Barabáša a Lelkeša, Spišiaka, Zasmuckého,
železničiarskeho úradnika atď. Kritizovali o milých päť stoličné hospodárstvo.Po rezkom čardáši, ktorý trval vyše polhodiny, nasledovala polnočná prestávka. Rodiny
poberaly sa do vedľajších miestností a zasadaly ku sviečkovici a hojne paprikovanému
pörköltu. Inženier Hertelendy pokývol cigánom. Vošli za ním do bočnej dvorany, kde sedel so
svojími kompanmi. Dal si vyhrávať kurucké a dolnozemské beťárske nóty. Neraz búšil päsťou
na stôl a cifrovane zateremtetoval, keď cigáni nemali o rozkázanej piesni ani poňatia.
Počerný, malý profesor Lelkeš, Hertelendyho priateľ, priviedol si k stolu tanečnicu, vysokú
blondýnu. Bola to štátna učiteľka, ktorú mladý profesor najviac vykrúcal. Páni dali
vyhrávať jedinej dáme, ktorá bola medzi nimi, do ucha. — Vo vedľajších miestnostiach bola
shromaždená najväčšia časť bálovej spoločnosti. Stoličný podnotár Nehrebeczky, mladý
statkár Folkušovský, podslúžny Jazernícky zabávali s kamarátmi celý veniec krásiek. Do
najkrajšej z nich, Margity Csepcsányich, bol vysoký, fešný Nehrebeczky smrteľne zaľúbený.
Mládež zabávala sa i počas prestávky dobre, trebárs pociťovali trochu nemilo neprítomnosť
cigána.Blížila sa jedna hodina, keď krásna Margitka prosila hlavného aranžéra Jazerníckeho:— Pišta, dajte zahrať valčík!— Áno, áno, malo by sa už tancovať — prisviedčali rozjarení mladí ľudia.Spoločnosť vstávala od stolov akoby na povel. Podslúžny Jazernícky sebavedome otvoril
dvere na malej dvorane:— Paľo, hrať! Valčík! — zvolal na cigána.— Paľo, ani na krok! — dupol nohou Hertelendy a vrhol na Jazerníckeho vyzývavý pohľad
dolniackeho beťára, hotového klať sa na nože.Ku dverám malej dvorany nahrnulo sa zvedavých mužských. Ba i niektoré dámy povšimly si
kriku.— Dnes ja disponujem s hudbou! — zvolal Jazernícky rázne. Cítil, že nesmie ustúpiť ani
na piaď. Veď za chrbtom mu stálo pol stolice.— Ale ja si nedám cigána vziať! — zreval Hertelendy. — Mne tu nikto nerozkáže!Cigáni obzerali sa váhave na všetky strany. Primáš rešpektoval síce bohatého inženiera,
z ktorého sa požil viac, ako z desiatich stoličiarskych hladošov dohromady. Ale bál je bál,
a stolica — stolica.— Paľo za mnou! — opakoval Jazernícky svoj rozkaz.— To je paholské tempo! — zareval Hertelendy.— Čo ti je paholské tempo, ty papuľa neumytá! — priskočil nelenivý Jazernícky k
Hertelendymu ako strela a vyťal mu zaucho. Silák Hertelendy, červený ako krv zreval divoko,
schvátil útleho Jazerníckeho jako loptu a praštil ho o zem tak, že chudák podslúžny
boľastne zjajkajúc rozplaštil sa na podlahe jako žaba. Na nehybnom tele a smrteľne zbľadlej
tvári zjavily sa stopy mdloby. Z oboch strán skočilo mu pár ľudí na pomoc. Fŕkali ho vínom
a kriesili.Dámy bedákaly: Bože, Bože, azda mu len neublížil! Kto to kedy videl, pobiť sa pre
cigánov!Jazerníckeho odvliekli do jednej z vedľajších miestností. O chvíľu zjavili sa v malej
dvorane Nehrebeczky a Folkušovský a oznámili Hertelendymu a kompánii, že aféra bude mať
rytierske pokračovanie, a vyzvali Hertelendyho aby sa vzdialil.Nehrebeczky ujal sa hlavného aranžérstva. Po polhodinovej trapnej prestávke konečne
zavznely sladké tóny valčíku.Hertelendy vzdialoval sa hrmotne so svojimi kompanmi.Po ich odchode bol vzduch hneď čistejší, ľahší, ale zábava neprišla ani do rána do
starej koľaje, trebárs mladý Jazernícky popíjal víno a čierne kávy za stolom naproti dverám
do hlavnej dvorany.Vicišpán dohováral svojim mladým obľúbencom:— To je hanba, že ten lapátoš hortobáďsky odišiel s celými hnátmi!— Veru ste nemali, mladí páni, nechať tak prepadnúť chudáka Jazerníckeho! — dohováral
drevokupec Teich.Skupina účastníkov stoličného bálu: notár, dvaja kancelisti a kastelán odišli s bálu
ešte za tmy. Podgurážení zastali pred jedným hostíncom a radili sa, či majú vojsť.Naďapil sa blízko nich sadzač Lasica so svojim kamarátom Frličkom.— Podívaj sa, Jožo, na tých bendegúzov! — ukazoval Lasica priateľovi na postavy,
mihajúce sa v hustej tme jako plaché tône. — Uvidíš, že náhle k nim priskočím, hneď sa
pobijú. Požičaj mi tej palice!A Lasica rozbehol sa po prstoch k dohadujúcim sa stoličiarskym proletárom. Vkradol sa
medzi nich ako had.— Poďme, basom mu dušu! — povzbudzoval Ďula Zelenkay.— Poďme, azda len nepôjdem ešte spať!V príhodnom okamihu udrel Lasica po chrbte starého Zelenkaya. V nasledujúcom okamihu bol
jedným skokom v bráne súsedného domu.— Kto ma to udrel? Basom mu dušu, však mu ja vrátim! Ty si to bol, Déneš, ty živáň! —
dvíhal Zelenkay palicu na notára vedľa stojaceho.— Čo je? Čušíš ho, ty chúďa z teplej múky! Choď sa radšej vyspať, lebo ti naozaj
priložím! — zastrájal sa notár podráždený.— Alebo ma to ten lagan Milosevics! Tu máš, ty zbojník!A nastala všeobecná kuca-paca, výkriky, jajkanie a nadávanie.A pisár Milosevics nosil polroka po stoličnom bále dva červené fľaky, ako pamiatku po
rozbití hlavy. A inženier Hertelendy zakrýval si ešte i potom dlho čiernou páskou švík na
ruke, tak hlboká bola rana, ktorú utŕžil v súboji s podslúžnym Jazerníckym.Hja, nebol to bál ako bál, ten trenčiansky stoličný bál!
|
Kompis_Stolicny-bal.html.txt
|
Na hodochChodil som po slovenskom kraji pýtať od skúpych a opatrných Slovákov na budovu Múzea a
zašiel som i na okolie mesta Č.[1]Ba Č. mi bolo za pár dní centrom.Katolícko-židovské mesto. Chystalo sa práve k odpustu. Mladými jedlicami bol už ozdobený
kostol, sochy, kríže, kaplice. Na rínku sbíjali, rozťahovali šiatre rozliční remeselníci a
lakôtkári. „Ringlšpíl“ točili za trochu prevezenia väčší-menší chlapci; neďaleko ticho, s
veľkým napínaním zpoza motúzovej ohrady hádzali parobci kariky na nožíky a hodinky. Na krížnej
ceste, poniže, vŕzgal verklík a zelený papagáj ťahal planéty, ak mal komu, a keď nie, oberal
si všice. Cudzí svet dochodil v húfoch do kostola na spoveď, ale chlapci zastávali a s tvárí
žiarila im radosť.Mešťania celý týždeň bielili, zametali preddomia, zasýpali blato. Len na vyšnom konci, kde
práve bolo zhorelo tridsať-štyridsať domov, bolo pusto, iba čo na rovinke tesári sbíjali s
chvatom veľkú búdu z nových dosák… Barák pre krčmu.Z Č. vybral som sa včasráno, aby ma slnce neomarilo, kým dôjdem do dediny Z.[2]Bola jar, ale ešte skorá. Šiel som strmým poľom i lesom. V dolinkách pod zápačou ešte
ticho stekal čierny ľad, džurdžaly potôčiky. Šiel som chodníkmi a hôrnymi cestami, po ktorých
ešte nešlo v tej jari voza. V starých koľajach svietila alebo černela sa voda, podľa toho, či
blyslo na ňu slnce, alebo bola v tmavom chládku lesa. Krovie pučilo, rakyta už kvitla, na
sosnách pohvizdovaly drozdy a pinky, a divý holub šibol. Vcelku však bolo ešte akosi prázdno v
prírode, riedko.Prechodil som polianky, čistiny a v dolinke nad úbočím videl som už i chalúpky: jednu, dve
i tri spolu. Kopanice, čiže lazy.S vŕšku chalúpky svojimi obielenými okienkami, svätými obrázkami hľadely na mňa ako
kvočky, kryjúc cieničky, chlieviky, komôrky, humienka a plevníčky pod krídla zčiastky
šindlových, zväčša slamených striech, spustených s troch strán až cele na trávnik.Pri osamelej chalúpke nad chodníčkom zastavil som sa. Dvere boly otvorené. Pozdraviac po
katolícky ešte na prahu, spytoval som sa:„Či je gazda doma?“„Nie sú,“ znela odpoveď z chyže.Vošiel som otvorenými dverami do tmavej, od povaly do polstien začadenej izby a našiel
dievča jedenásť-dvanásťročné. Sedelo na klátiku, zaviazané nakríž, v špinavom bielom obrúsku,
a škrabalo lyžicou zemiačiky, nie väčší od žĺtkov a i také pekné ako jeden. Splašené dievčatko
nevstávalo, ale ochotne mi odpovedalo, že otec s bratom sú „vo svete“ a mamka s nevestou a
dvoma deťmi bratovými sú v dedine na spovedi. Ona má naškrabať i navariť pre všetkých
zemiačikov.„Navar, dievka moja, prídem i ja na obed s vašimi.“Dievča sa usmialo a ja som pošiel, pustiac sa dolu chodníčkom k potoku. Čím nižšie, tým
viac života: i jarček žblnká, i spevu vtáčieho viac, i ľudí stretneš, dohoníš. Babky v bielych
plachtičkách, s knižkami, patričkami. Úctive ťa pozdravujú, a ak sa prihovoríš, zastavíš,
zastanú i ony a odpovieš, že sa na faru ponáhľaš, spamätajú sa a idú ti niektoré ruku
bozkávať, a ty dávaš deťom po krajciari, aby si si získal dôveru. A ide to. Teraz zvlášte sú
biele moje babky vďačné, v zbožnej nálade; idú k spovedi a zajtra na Č. pôjdu prijímať. Tam
bude odpust. I ja rozprávam im o vyzdobenom kostole a sochách, o šiatroch a „ringlšpíli“.
Veselo sbehneme do dediny.Po pol treťa hodinovej chôdzi ledva som sa vtisol do fary pre ženy a starých chlapov. Zle
som trafil. Predsa predniesol som svoje poslanie, farár vyčítal mi štyri koruny, len na
podporu „Múzea“… „Hľa, nemám, len čo mi za Otčenášiky babky doniesly… samé drobné.“ Ja,
vďačný, bol by som chcel pomýliť i kaplána, ale z farárových rečí som vyrozumel, že by to bolo
preň nebezpečné a doviedol by som ho azda do rozpakov, ak nemá…Poďakujúc sa, vracal som sa na Č. Ale aspoň prejdem dedinou, kuknem do krčmy. Bolo tam i
chlapov i žien, drahne, práve raňajkovali — pálenku a chlebíček. Všetko svet z lazov. Kúpil
som cukríkov pre malú kuchárku tam pod horou a bral sa zpät.Doháňal a predbiehal som biele ženíčky, huňatých chlapov s fajôčkami, a čím vyššie, tým
redšie, lebo tratili sa po lazoch…Len jednu babku, obstarnú, som ešte dohonil. Nebola oblečená sviatočne.„A vy ste neboli na spovedi?“ a známosť bola hotová.„Ja len zajtra pôjdem, v meste. Človek do rána ešte veľa môže nahrešiť,“ vzdychla. „Ja mám
nevestu, čo ma z chalupy vyháňa a syn jej ide po vôli… Môj je úžitok do smrti i v chyži i na
grunte; ale ja odstúpim… Aby si ty užívala kedysi tak svojho vdovského života, ako ho mne
žičíš…“A ženička sa rozvravela, zohriata strmšou chôdzou za mnou i ako by jej bolo „niečo“ do
hlavy udrelo… Mala ťažké srdce na deti a rozpovedala mi, že jej ani jesť nedajú, ani pálenky
do skleničky, a ona je už stará, žily potrebovaly by už poživy… Ale ona si premyslela! Nech
vidí syn i tá planá nevesta, ako budú bez nej. Ona sa sľúbila gazdovi „do sveta“. Nemá nič pod
rukou, všetko jej odobraly deti, iba čo pár vajíčok židkovi zaniesla a z toho si nejaký
krajciar spravila.„I toto som si na dlžobu vzala,“ a vytiahla zpod bielej plachtičky, ktorou bola priodetá,
motyku. „Mne dajú, lebo vedia, že na jeseň statočne zaplatím.“„A čo vám budú za to rátať?“„Čože môžu? Ako v meste: šesťdesiat krajciarov ak by. A za počkanie pôjdeme niečo pomôcť.
Jeden deň, ale chovu dá, a pálenky i päť ráz. Náš židko je veľmi statočný človek. On má od
sveta a svet od neho. A pálenky z prachu narobí! Len už aká je to! Ja som ešte takej nepila.
Chlapom v hore len kázal dve krhly vody doniesť, a tak sa popili, ležali ako brvná… A hlava
nebolela. Čo teraz nevymyslia!“A babka čaká, či i ja tak budem obdivovať pálenku z prachu.„Čože my tu vieme, ale páni v meste! Teraz má pálené sto chutí…“A ja som chápal, prečo syn a nevesta tak zaobchodia s materou, a márne som vysvetľoval
babke, že je to všetko planá chuť a lepšie je mlieko.„Dobré je i mliečko… Všetko nám pánbožko na úžitok stvorili,“ zastávala moja babka trúnok,
až sme sa rozišli.Apolienku, ktorej som sa sľúbil na zemiačiky, našiel som zas nad hrncom a opálkou. Dal som
jej cukríky, i osmelila sa. Jedny už varila na obed, nové škrabala na večeru a raňajky. A
zajtra že zas, a pozajtre zas a zas…Vrátil som sa z Č. a bolo mi ísť popri zhorenisku. Že tak všetko do vzniku zhorelo! Domce
boly drevené. Len popol a čierne brvná porozťahované, a kde-tu múriky, azda kamenné podstenia…
Ľud potratený, ako by ho tam nebolo bývalo. A bol. Predsa chlp domov zhorel. A zhorela i
židova krčma. Ešte tiež drevená. Boh zná, prečo ju ešte neboli vymurovali, veď tam tak radi
jeho tovar…Svitlo ráno. Pekný deň, slnce. Ľudu sa už bolo nahrnulo na stá, ba tisíce.V baraku zrána a dopoludnia žid meral ešte potichu. Vypiješ si a ideš do kostola. Sú stále
sväté omše a bude veľká kázeň. Mladý r-ský kaplán sa na ňu pripravil, a je ešte iba druhý rok
kňazom; má hlavu dobrú, srdce horlivé. I kázal. O hriešnikoch a pekle. Istému chýrnemu
kazateľovi vraj naložil biskup, aby tridsať dní po smrti prišiel mu povedať, ako je na druhom
svete. A kazateľ i prišiel. V biskupskom paláci smrad, síra, belavý plameň na zadusenie, a z
neho sa vynoril chýrny kazateľ. Nebol totižto v nebi, ale v pekle, a rozpovedal, aké hrozné je
peklo pre hriešnikov, ako bol i on, lebo nekázal pre česť božiu, ale slávu svoju. Tak ta príde
i každý hriešnik svetský, ktorý hľadá mamonu (ó biedny slovenský kraj!) a nechodí na spoveď. S
vŕšku, z kostola, z hrobitova od kostola rozliehal sa mohutný spev pútnikov, sprevádzaný
veľkým organom. Ľud na kolenách chodil po cintoríne okolo kostola a spieval, modlil sa. Sňal
som klobúk a strachom prechodil ma mráz pred skrúšenou modlitbou, polohlasnou, a slzami,
vzdychmi, ľúbaním sôch a krížov…„Prečo ich nevyslyšíš? Vyslyš ich, bože!“ zažialil a vzdychol som so zástupom. Ako
skrúšene oči upiera na kríže, na pomníky, okolo kostola, len hľadieť na niečo. A tie biele
babky! Ani keby sa shováraly s Matkou božou a jej umučeným Synom. Mráz mi šiel chrbtom od
skrúšenej modlitby. Bože, vyslyš ich; nemožno bože, aby si sa nezmiloval! Koľké pátričky ako
orechy, nedaj ich namárno premŕvať… I deti už z knižtičiek sa modlily, pekné, čisté babulienky
a učesaní, uhladení chlapci, parobci dedinskí… A odrastlý svet! Spovedal sa doma, ako i v Z.
včera, a teraz odvčera poludnia spovedali štyria kňazi až do tmavej noci. Tak sa starajú o
jeho duševnú spásu. Kiež ich boh vyslyší a dá tomu národu aspoň po smrti obísť tú hrôzu, v
ktorej bol a je ten chýrny kazateľ, dá veselosti a slávy, keď tu iného potešenia nemá, až na
ten barák…O jednej sa ľud vyvalil z kostola. Ulice sa ním zaplnily. Zvony hučaly, všetky, kdejaký…
Baby, deti ožily. Krik. Všetko sa tisne k šiatrom, k pernikárom, krčmárom, druhí sadajú a
rozkrúcajú na cintoríne batôžky a jedia.Kňazi vošli do fary obedovať. Zaslúžili veru! Pochvíli zvonia znovu. Ľud sa hrnie zas do
kostola odbaviť litánie. Z fary ide už len chudý, vysoký kaplánik. Celý svet ho pozdravuje a
mu ruky bozkáva. On celou cestou nestačí viac, ako: naveky, naveky, naveky…Bolo s vyložením, ale litánie predsa dlho netrvaly. Azda mali ohľad, že ľud má ešte i
domov ísť, hodiny a hodiny cesty.Začalo byť inak. Dievky smiech, mládenci s perkami za klobúkmi, pokrikovanie, smiechy,
naťahovačky. Chlapci, v ústach harmoniky alebo cigarety; daj si pozor, aby ťa neopľuli, lebo
ich je ulica. Ožil i barák na pohorenisku. Veselosť! Prišli traja-štyria Cigáni a začali hrať,
a podvečer ľud v bielych, „Amerikáni“ v čiernych hábach, sedliaci v huniach, a všetko pustilo
sa už bolo do tanca a roztancovalo sa po čiernom pohorenisku a miešali popol azda z poslednej
čejsi truhly, postele, hlavnice, šaty… I pomyslel som si na spoveď, na celý odpust, a žiaľ
taký, ako nikdy… Väčší, ako strach predpoludním. Prišiel starý, otrhaný žobrák a vraj
„pohorenec“. Sňal klobúk vo vrátach baraku a vošiel medzi tancujúcich a zabávajúcich sa pri
stoloch.„Dobrí ľudia… Vyspovedali ste sa, ste bez hriechov, dobrí, milosrdní… Vidíte toto naše
pohorenisko… Koľko biedy, hladu, plaču, sĺz preliato… Složte sa bedárovi… pohorelcovi,
sirotám… Nedajte všetko židovi, oferujte… Kresťanský skutok…“„Mohli ste sa nezapáliť!“ sekol mu ktosi.„Ktože ho vie…“ A všetci sme sa len nezapálili…Cigáni hrali, nepočúvali starca, iba najbližší a triezvejší postáli trochu v tanci, obišli
ho, iní zas smiali sa a socali ho. Tu „Amerikán“ hodil žobrákovi šesták. Zhíkli. Ten už,
poznať, videl sveta, azda i sám pýtal. Jedna žena mu dala koláča. Akýsi mládenec pol pára
virštlí. Chudák, azda, teraz, raz do roka ich je, a má srdce. Zatým jeden furták, práve pil —
nalial mu zo širokej pollitrovky pálenky do klobúka… a bol ohromný smiech. Žobrák všetko
pritisol pod pazuchu a stál ako sprostý, vyjavený… Ešte väčší smiech.Večer šli sme sa prejsť i na štúdium. Zašli sme až na most. Stál na ňom s jednej strany
sv. Ján Nepomucký, s druhej sv. Florián. Dobrí svätí, budete vy mať dnes roboty… ľutujem ich.
A skutočne, zadržali sa: ani ráno, ani potom nebolo počuť, nikto sa neutopil, ani ohňa nebolo…Vrátili sme sa. Vedľa pohoreniska. Vôkol baráka cudzích už bolo menej, boli sa rozišli;
tým viac bolo dievok a paholkov domácich. Porobili si, prišli sa zabaviť a tí, ktorí sa
nezmestili do baráka, tancovali už vonku, veď žid osvietil, dobre vediac, že i tí budú z jeho
pálenky piť.Povytierané sklo, stajňových lampášov zastieralo sa zlatým prachom, zodvihnutým veselým
dupotom mladých nôh z trosiek biedneho náradia a šúchov štyridsiatich pohorelých rodín… Vôkol
i od noci i od pohoreniska všetko sa černelo, len tieto ľudské duše boly jasné,
tancovaly…[1]Na okolie mesta Č., Čadce.[2]Kým dôjdem do dediny Z., do Závodia (pri Čadci).
|
Tajovsky_Na-hodoch.html.txt
|
PavúkovciKeď som prišiel do dediny N. za učiteľa, moji Pavúkovci mali už po jedno
päťdesiat-šesťdesiat rokov alebo i viac. Zrobenému človeku roky ťažko uhádneš…Za mladi chodili na roboty: do kosby, žatvy v dedine, i ďalej s druhými do repy, a za tie
roky nadobudli si za deväťdesiat zlatých chyžku i s gruntom, dvorcom, na ktorom by sa ovšem
voz obrátiť nemohol, ktorý ale skopali a nasadili si na ňom rok po roku zeleniny.Detí že vždy čakali, potom aj prosili a boh im ich nikdy nedal. Aj sa ostareli.Ako organista, nezadlho som zbadal, že každé ráno prichodí do kostola istá ženička —
Pavúčka. Už zpred kostola sa žehná, šepce modlitbu, poutiera si obrúskom tvár a pobozká kríž;
do svätenej vody namáča štyri prsty (ako keby vychrániť šla nimi niečo zo sväteničky) a sadá
vždy do tej istej lavice, hoci v stredtýždni bývaly všetky prázdne.Pobadal som tiež, že na ulici zároveň školským deťom aj odďaleka beží farárovi ruku
bozkať; ak mňa ešte i nebárs známeho dochytí, i mne ju chce bozkávať a s kostolníkom-zvonárom
rada si postojí a mu šepce, shovára sa s ním a je veľmi úctivá aj k tomu.Za organom, ač mám dosť plané uši, ale nemohol som nezbadať, že medzi staré hlasy žien,
ktoré rady diskantom spievajú, mieša sa i najvyšší nesúhlasný spev starej Pavúčky. A rozťahuje
pesničky ako harmoniku: vždy je o pol slova napredok a vydrží o celé ďalej. A každé „o“, „u“
je u nej uj, ju, jo. „Jo Mária…“ „jutiekame…“Idúc z kostola, utiera si oči. Plakala od rozcítenia… Jej v kostole každá soška je živá.
Ako nám obrázky známych ožívajú, tak jej každý svätý, ktorých všetkých v kostole kolenačky
obišla, oferujúc každému, čo len po tri „Otčenáše“ a „Zdravasy“. Tri, sedem, deväť má i v
kostole väčšiu moc, štyri, šesť, dvanásť.A v ceste, na poli neprejde obrázka, aby sa neprihovorila: „Ach, svätý Vendelínko, opatruj
mi môj statoček“ (ač nemá iba tri sliepky, čierne ako Cigánky): „Floriánko, ochraňuj nás pred
navštívením ohňa;“ „Janko (Nepomucký), od potopy a klebiet…“ Odnedávna je i neobyčajnou
ctiteľkou sv. Antona. Čo jej má pomáhať hľadať, to ešte neprezradila. Ale „hladkým“ dievkam —
i keď je už pozde — káže sa utiekať pod ochranu svätého Alojza; za vydajom bažiacim odporúča
Jarolíma. A každému dľa potreby. Od zrádnika pomáha sv. Valent…*„Má muža, ale ten je čudák. Ten do kostola už pätnásť rokov nechodí. Ani do kostola, ani
na spoveď. Aj s ňou sa vadí, že by vždy len v kostolíčku sedkala, po púťach sa motala a že keď
krajciara v dome niet, ide, požičia ho, ale do zvončeka musí byť. A keď organ reparovali,
doniesla i ona dvadsať krajciarov naň a farár musel ich prijať, lebo že by sa mu (organu)
hanbila do očú pozrieť, aby naň nič nedala… Taká pobožná osoba. A on ako klát. Klobúka
nepodvihne, keď ide popred kostol alebo kríž. Turek, pohan, horší ako žid! Pred koledou sa
schová, ujde z domu…“*Raz v pôste spomnel som si, cestou idúc na Pavúkovcov a vošiel som k nim. Starý Pavúk na
pozdravenie mi neochotne zaďakoval a hľadel na mňa, ako by sa mi prizeral, či ma pozná alebo
nie; s lavice od okna sa ale nehol, roboty z ruky nepopustil. Podal som mu ruku. Podal mi
svoju aj s kriváčikom-nožom; mňa premrazilo, že sa porežem a on iste nevedel, že sa ruka tak
nepodáva. Nuž ale nie div; jemu pán ruky hádam nikdy nepodal…Ona mi nevedela miesta nájsť; vzala mi ľavú ruku a chcela bozkať, že som sa k nim
„uponížil“. Aby som jej len povedal, ako som k nim trafil, keď sme u nich s koledou ešte
neboli… a som v dedine nový človek.Odpovedal som jej, že som aj ich prišiel kuknúť, ako sa majú a hľadel som zaviesť rozhovor
s ním. Ale ona vždy sa plietla do reči, rozprávala o nových pesničkách v kostole, chválila ma
a nového kaplána až zbožňovala, ač ešte iba tri týždne bol v dedine. Ale figliar, obracal sa
pred oltárom ako osemdesiatročný, vážne, pomaly, o hodinu sme v nedeľu dlhšie boli v kostole —
iste zato.Pavúk strúhal lyžičku a bez slova sedel. Len keď som sa ho na niečo spýtal, odpovedal mi,
za aký čas lyžičku alebo vahan spraví, po čom to predá… Ba začal ešte aj klátiky štiepať, že
slova bolo ťažko rozumieť. Odišiel som a pomyslel si, že sa dozviem od iných niečo. Ona,
vyprevádzajúc ma, šepla mi, že sa pred ním ani modliť ani si pesničky prespievať nesmie. A ako
ona len rada napr. tú sedemnásťveršovú „Poďakujme Kristu Pánu…“ Potajme v pitvorci, vo dvorci
si prespevuje a jednak, keď ju dočuje, hneď ju zahriakol, aby už toľko „nemiavčala“. „Taký
divný človek,“ doložila a prosila ma, aby som sa nehneval, a keď som ju ubezpečoval, že nemám
prečo, hladkala mi rukáv, ako deti mačke chrbát, a utierala si slzy.Svet mi len také drobné veci vedel o nich rozprávať. Ako napríklad, že dostala ona v meste
od nejakej panej dobrosrdečnej háby. Pravda, keď si ich obliekla — nepoznal ju ani vlastný
muž. A len že ich nedriapal s nej… Musela to dať Cigánke.Takto, že statočne žijú so svetom. So dňa na deň si niečo zarobia, cez zimu vystrúha on na
riade pár krajciarov, ona pradie gazdinám a rada sa ukradne do susedov — požalovať sa,
poplakať si…Starý Pavúk sa so svetom nestýkal. Dedinu obchodil a od desať-pätnásť rokov už nepije,
nefajčí, pri nikom sa nepristavi, s nikým neposhovára. Za pozdrav zašomre pod nos, ale on
nepozdraví nikoho. Ide a hľadí zadumaný do zeme. A predsa nemožno povedať, že by ľudí
nemiloval, im dobre nechcel. I keď lyžičku pristruhoval, celý bol zaujatý, aby sa ňou dobre
jedlo už či decku, či staršiemu; vahanček, hrable, vidly a čo také, kde myslel, že by sa
puknúť mohly — už popredku stiahol kramličkou, drôtom a vyprobúval, či budú na ruky, či sa
nebudú prevaľovať… Drevený jeho riad bol povestný…Pavúčka by bola celý opak mužovej povahy, lenže vše nemôže… Keď mu začína ako straka
rapotať, čo kde videla, počula — a často to boly aj prázdne, hlúpe, ľahké reči — odpľuje,
utrie zápästím ústa, pozrie na ňu — už stíchla… Taká je vycvičená.Bývalo, že toho riadu nabrali na seba a šli na trh, na jarmok do mesta. Ale sedliaci radi
jednajú. Pavúk to nemohol zniesť a prestal na trhy a jarmoky chodiť a ženu o pár čias tiež
nepustil.Tohto života chytil sa Pavúk len na starosť. Za mladi sa usiloval, nadobudol z holých rúk
— hľa — tú chyžku a dotiaľ nikto ho v dedine „čudáka“ nezbadal. Žili ako druhí. A keď sa začal
vyrážať z ostatných, nechodiť do roboty, do sveta — čert po ňom! Ako by ho už nebolo.Žena nariekala, že ak upadnú do choroby, ľahko prejde chalúpka. On sa toho nebojí. „Ľahne,
povzdychá, nebude jesť a zdochne,“ vravieval jej a nedbal na seba ani mak. Ba trýznil sa: v
zime, v lete neobliekol sa len aby bolo; zdrapy s neho visely; pod nimi len veľmi čierna,
chlpatá koža, ako by tiež len na to, aby sa mu kosti nerozsypaly. Mäsa na nich sotva čo bolo.
Vlasy, tvár, ako chudý, starý vlk. Surová kapusta, pečené zemiaky, bolo všetko jeho jedlo cez
zimu. V lete tráva všelijaká…Ak sa žena pre takýto život jeho s ním škriepiť počala, dobil ju ako hovädo a musela ticho
byť. Vôbec žili spolu ako dvaja áreštanti v jednej izbe, každý dľa svojej hlavy a srdca.
Rozišli by sa, ale sa nemôžu a nevediac sa zbaviť takého života, vliekli ho, ako kýmsi silou
na nich naviazané bremeno.Keď ho zlosť prešla, prihovoril sa žene, rád ju videl a hovoril jej, že vie, kade ju má
udrieť, že jej neublížil, aby uznala, že zaslúžila. Ona bola zimomravá; do kostola i v lete
chodievala v obrúsku.„Obrus si rozvláč, do truhly ti plachtu dám!“ zastrájal sa jej muž a rozumel to tak, že ak
umrie ona prv, než on — plachty nedostane, obrúsok si rozvláči — bude teda „na holom“ ležať.Ona veľa sedávala pod pecou, ako všetky staré priadky; bola zimomravá a vytierala si oči
teplou vodou. Tak sa umývala. On otvoril si jediné okienko v chyžke a tak strúhal aj cez zimu
a neumyl sa. Ak niečo prala, hneval sa, že derie, a keď mu dokázala, že je aj on špinavý už
ako diviak, dobre, šiel na potok obdriapať kôru, čo cez zimu naň naschla, ale musela si nohy
močiť, ako on, aj ona a keď kričala, revala, plakala, fŕkal na ňu vodu a smial sa.„No, pomyslite si, ako by mládenec s dievkou…“ A keď ju tak vymordoval, bol k nej milý,
dobrý; ako keď deti myš topia: výskajú, že ako pláva, a keď sa utopí, je im ľúto, že ju ešte
nemôžu — topiť.Ešte raz sme sa za dedinou v poli stretli. Niesol kus javora na pleci.Pristavil som ho: ako ste vy, čo ste vy? Som vás dávno nevidel.Spustil javor na zem, oprel o plece a vydýchol si. Vrátil som sa s ním, kládol mu otázky a
on horko-ťažko odpovedal, z čoho som vyrozumel, že za mladi bol nešťastný. Prečo? Vraví, ako
po biede zadovážili si so ženou tú chalúpku. Deväťdesiat zlatých zgazdovať — to peniaz!
Odpierali si, trápili sa a komu? — komu?? Mysleli si, úfali sa, že budú žiť deťom, v deťoch a
boh ich strestal, nedal im ich… Odsúdil ich, aby zahynuli…Chcel som ho poučiť, že svoje deti vychovať, tým sa trápiť je povinnosťou každého rodiča;
to že aj zviera svoje mladé vychová. Ale že vyššie je, krajšie, bohumilšie vziať si cudzie,
ktoré nemá rodiča, ktoré na ceste mrzne, hynie hladom a smädom…Zdalo sa mi, že sa zamyslel nad mojou rečou, alebo pomyslel, že už pozde; pokrútil hlavou,
iste — že to by nebola jeho krv a inšie — čo by dal komu…?„Keď zhynúť, tak zhynúť!“ Tak boh chce mať, aby vyhubil jeho rod… Nuž, že len aby skorej;
lebo že mu je už celý svet zunovaný a protivný. Rád by už pod zem, zhniť, večne zhniť… až som
tŕpol nad jeho úprimnou žiadosťou.Rozišli sme sa a nezadlho som potom z dediny prešiel na druhú, na lepšiu plácu a viac o
Pavúkovcoch som ani nechyroval.*Ale vše, keď podobných ľudí vidím, pomyslím na nich. Na Pavúčku: že za deti našla náhradu
vo všetkých svätých anjelikoch v kostolíčku, v piesni, modlitbe a preto úfala sa nebu; na
Pavúka: že ačkoľvek hlbšie myslel, nevedel sa zachytiť ani za vieru v boha, ani za lásku k
svetu…Tam sa už rozsýpajú bez mena, bez potomstva…
|
Tajovsky_Pavukovci.txt
|
ÚvodemNežli jsem vyjel, poslali mi dobří přátelé tlusté svazky o italských dějinách, o starém
Římě, o umění vůbec a jiných věcech s důtklivou radou, abych si to vše přečetl. Naneštěstí
jsem tak neučinil; následek této nedbalosti je tahle knížka.Člověk obyčejně dělá něco jiného, než co chce. Nechtěl jsem vůbec cestovat, a zatím jsem
jezdil jako blázen, všemi myslitelnými vehikly a ponejvíce pěšky, a když už jsem stál u
moře Afrického, chtěl jsem jet i do Afriky; nechtěl jsem napsat nic, a zatím jsem toho
napsal celou tuto knížku, a ještě k ní píšu předmluvu, do níž bych chtěl honem zaznamenat
vše, nač jsem v následujícím pohříchu zapomněl, například o stavitelství florentském, o
různých druzích vína, jakož i rozličných způsobech, kterak se váže réva, zvláště pak o víně
orvietském, o Tintorettovi, o předměstích, která jsem ze zvláštního zájmu prometl všude,
kdekoliv jsem byl, o chrámech v Paestu, jež zdálky vypadají jako sušárny, ale zblízka jsou
dórské, o krásných Římankách, jež rovněž mají dříky velmi silné a mocné, o slavících ve
Fara Sabině, o zvláštnostech oslího křiku, o dveřích Bonannových a Barisanových v Monrealu,[1]o velikém množství jiných věcí a úkazů; nyní však je pozdě vzpomínat.A tedy putoval jsem nejen beze všech užitečných znalostí, nýbrž i bez plánu; razil jsem
si cestu prstem na mapě, často sveden jen pěkným jménem nebo tím, že v dotyčnou stranu jel
vlak až v deset ráno, takže jsem nemusel časně vstávat; avšak jelikož podle Hegela se v
běhu světa uskutečňuje Absolutní Rozum, vedly mne tyto náhody a rozmary divuplným řízením
do všech skoro míst, která se „mají vidět“ v požehnané Itálii.Na tomto světě má se však vidět všechno; vše stojí za vidění, každá ulice a každý
člověk, každá věc chudá i slavná. Není ničeho, co by nezasloužilo zájmu a pohledu. Rád jsem
brousil končinami, ve kterých bedekr neklade pražádnou pozoruhodnost, a nelitoval jsem
žádného kroku a vlezl jsem, kam se dalo, třeba hodným lidem na chodbu; někdy jsem se díval
na památky nejslavnější a někdy jen na děti, na staré babičky, na lidskou bídu a radost, na
zvířata nebo lidem do oken. Ale když jsem pak chtěl napsat, co jsem viděl, tu jsem se jaksi
ostýchal povídat o věcech tak nepatrných, nebo jsem to dělal z ješitnosti anebo z osobní
mánie, — zkrátka koneckonců psal jsem zrovna jen a ponejvíce o všelijakých slavných
památkách. A proto nyní kladu úvodemVÝSTRAHUvšem, kdo budou čísti tuto knížku, aby ji nepovažovali za průvodce, ani za cestopis,
aniž za cicerona, nýbrž za cokoliv jiného budou chtít; a aby až sami někam pojedou,
spoléhali krom jízdního řádu jen a jen na zvláštní milost, jež doprovází pocestný lid a
ukáže mu více, než vůbec je možno napsat a vypravovat.[1]o dveřích Bonannových a Barisanových v Monrealu— o
bronzových dveřích s reliéfy v hlavním vchodu katedrály (dílo sochaře a architekta
Bonanna Civis pisana z 2. pol. 12. stol.) a v bočním portálu (od mědirytce Barisana
da Trani, 2. pol. 12. stol.)
|
Capek_Italske-listy.html.txt
|
Ako zomieral SlávičekSedel na ružovom kríčku taký pekný, mladý, prívetivý. Jeho očká pozerali po krásnom
jarnom svete. Všetko ho tešilo; veď sám bol stvorený nato, aby každého potešil.Menoval sa Sláviček. Vlani mal dvoch bračekov a dve sestričky; zo všetkých sa stali
speváci. Nuž tak zaleteli svetom kam ktorý za svojím svätým povolaním: chváliť Boha a tešiť
ľudí.Keď sa niekto len tak ledabolo podíval na malého Slávička, ani by nebol uveril, z akej
je on chýrnej rodiny, a že tak krásne spieva, že ho ešte nikdy niktorý spevák neprevýšil.
Veď mal on taký jednoduchý popelavobarnavý kabátik bez ozdoby. No keď pootočil svoju hladkú
hlavičku, hneď si videl, že musí byť veľmi prívetivý a milý, a aj bol.Preto ho každý, ale každý mal rád, okrem tej všelijakej škodlivej chrobače.Pod ružovým kríčkom tiekol potok, taký pekný plytký potôčik. Zletel Sláviček k nemu a
začali sa tí dvaja spolu rozprávať:„Prosím ťa, potôčik, dovolíš mi napiť sa vody?“„Ach, prečo nie; len sa napi, aby si zase mohol tak krásne spievať. Ani nevieš, ako sa
mi to v noci počúva; nemôžem ináč, musím ti pomáhať. Prial by som si, aby celý rok bola
jar, aby si ty nemusel zaletieť preč.“„A ja zase, potôčik, keby teba nebolo, ani by som tuším nevydržal. My sme jeden druhému
na dobrej pomoci.“„Tak s Bohom, Sláviček!“ volala voda v potôčiku. „Čo odkážeš svojím bratom a sestrám, ak
na nich natrafím?“„Že ich dám pekne pozdravovať, a aby len verne spievali; tak snáď predsa naučíme ľudí
Boha chváliť. Ja že sa mám do Božej vôle vždy dobre, len mi je niekedy smutno za nimi. Aby
ma ten-ktorý prišiel navštíviť, ak môže!“Vtom priletela včelička. „To darmo odkazuješ!“ hovorí, keď sa pozdravili. „Ak tvojich
bratov všade tak potrebujú, ako my teba, sotva ich pustí Pán Boh na návštevu, keď je život
taký krátky!“„Ach, včelička, moja, každý mi len hovorí, že ma potrebujete!“ vzdychol si Sláviček; „a
ja ani neviem, načo som komu!“Letia chvíľu spolu a sadnú si na bohato zakvitnutý ružový kríček.„Dobré ráno, ružičky! Smieme medzi vás?“„Dobré ráno, Sláviček, a vitaj!“„Dáte mi medu?“ prosila včelička.„Dáme, rady; no musíš si ho hľadať. Nevieme, čo je to s nami: už akosi odkvitáme.“„Ach, čoby; veď ste také pekné!“ odporuje Sláviček. „Keď cítim vôňu, ktorou Boha
chválite, hneď sa mi chce spievať.“„Ach,“ — ohlási sa malá, polorozvitá ružička, — „ja som sa na tvoj spev včera zobudila.
Nebyť teba, možno by som ešte i dnes spala.“„Nuž my si jeden druhému pomáhame žiť pre nášho Stvoriteľa. Ale čo je tebe, ružička,“
preskočil Sláviček na druhú halúzku, „aká si zblednutá!?“ prizerá sa na roztrasenú ožltnutú
ružičku.„Ja neviem, Sláviček; mne je tak divno. Všetky sily ma opúšťajú; ani voňať už nemôžem,
zdá sa mi, že musím zomrieť. Dobre, že si prišiel; môžem sa aspoň od teba odobrať. A pravda
mi ešte raz naposledy zaspievaš?“V Slávičkových očkách zligotali sa slzy; pohladil zobáčikom ovisnuté lístky kvetinky a
dal sa spievať.Pri tom krásnom speve rozvoňali sa všetky ružičky. Potôčik hral vlnkami sprievod, a
umierajúca ružička zaspávala, lístočky jej pomaly opadávali — umrela!Odobral sa Sláviček, že musí domov; včelička letela s ním.„Včelička, nevieš ty, prečo my musíme zomrieť?“ hovorí cestou.„Neviem, Sláviček.“„Mne je tej ružičky tak ľúto. Ako jej len pri tom umretí bolo? Bolelo ju to?“„Naša nebohá kráľovná hovorievala, že keď včielka žila podľa Božej vôle a podľa Božích
príkazov, a potom jej Pán Boh káže umrieť, že to nebolí. A neboj sa, však tá ružička bude
ešte raz a krásnejšie žiť. Terajšia naša kráľovná mi povedala — a ona videla kus sveta a je
najmúdrejšou včielkou snáď na celom svete — že, keď kvetinka umrie, zostane po nej také
suché semienko, a tomu semiačku že dal Pán Boh život; ono sa v zemi vyliahne, ako naše
vajíčka, a narastie, a je to nielen tá istá kvetinka, ale z tej jednej je mnoho iných. Tak
po smrti že vždy prichádza ešte jeden život, krajší, ako ten prvý.“„Spýtajže sa, prosím, včelička, tej tvojej kráľovnej, čo bude so mnou, keď i ja umriem!“„Dobre, Sláviček; a s Pánom Bohom lietaj; musím už zaniesť domov med, mám ho mnoho. — A
len už pekne spievaj tam dakde blízko nás; naša kráľovná mala po tieto dni mnoho starostí,
nemohla ani v noci spať — veď to nie je maličkosť, spravovať takú ríšu, ako je naša, — nuž
ona vravela ráno: „Keby Pán Boh nebol stvoril toho Slávička, kto by nás v noci potešil?““„Ale, ozaj?!“ rozradoval sa Sláviček. „No tak aj dnes budem z celej sily spievať, aby
som vás všetkých rozveselil.“Odletela včelička, i Sláviček zmizol v javorovom háji. Tam radostne ho privítali stromy,
veď hneď sa pustil do práce čistiť ich od škodlivého hmyzu.Nuž tak žil Sláviček, a každý v tom kráľovstve prírody musel mu vydať to svedectvo, že
robil dobre, kde len mohol, na každom mieste, že žil podľa Božej vôle.A to bolo na ňom také zvláštne pekné, že aj keď ho ľudia menovali kráľom spevu, písali o
ňom v knihách i po novinách, pokúsili sa napodobňovať ho na husliach, na píšťale i spevom,
predsa sa nikomu nepodarilo napodobniť ho. Preto bol u nich vo veľkej vážnosti — on o tom o
všetkom nevedel. On mal len jednu svätú povinnosť, ktorej žil: chváliť Stvoriteľa a blažiť
Jeho stvorenie; a to robil verne. Keď len Pán Boh bol s ním spokojný, po inej chvále sa
nepýtal.*Minula sa jar, pomreli všetky divé ružičky, a Sláviček, keď ich tak videl zomierať,
prestával spievať a sedával veľmi zamyslený na kríčku. Raz prišla veľká búrka a krupobitie.
Ach, čiže bolo všetko spustošené, keď prešla! Všetky vtáčatká si museli presúšať svoje šaty
na slniečku, do nite boli premoknuté. Skoro všetky mali hniezdočká porúchané. Nie div, veď
i veľké stromy v horách povytŕhal vietor i s koreňmi, a voda sa len tak valila, a čo našla,
všetko brala so sebou.Sláviček, mokrý, ako bol, preletoval z miesta na miesto, tešil, kde ako mohol, obzvlášť
stehlíky a strnádky, ktoré nariekali nad svojimi mŕtvymi mláďatkami. Tešil aj polámané
kvetinky.A ako tak lietal, našiel aj svoju kamarátku včeličku polomŕtvu, skrehnutú, len čo už
posledný raz vydýchla. Opatrne ju vzal do zobáčika a zaniesol na ten kríček, kde to na jar
spolu sedeli, položil na lístok, aby ju slniečko osušilo a zohrialo. No keď sa hneď
neprebrala, začal jej spievať. Ach, spieval tak pekne, ako ešte nikdy, až sa to rozliehalo
hájmi i dolinami, tým spustošeným krajom.Vody v potôčiku bolo mnoho, hrala ani dáky vojenský hudobný zbor. Všetky ubité,
skrehnuté a smutné vtáčatká sa rozveselili, aj polámané kvetinky, ba i tie mušky a
chrobáčiky poletujúce vzduchom. Polámané boriny prestali stonať. Ach, všetko ožívalo pri
tej krásnej Slávičkovej piesni, ale nikto nevedel, čo ho ona stála. V starosti o druhých
zabudol Sláviček, že je veľmi, veľmi poudieraný; obzvlášť hlavičku sotva držal hore, ubili
mu ju tie ľadové kamene. Aj bol celý skrehnutý zimou, keď tu sedel taký mokrý. Dospieval
ešte jednu dlhú trilku, a tak ju utešene dlhasto ťahal, akoby jej nemohol ani konca nájsť,
div mu malé srdiečko hrdlom nevyletelo. Ach, tak sa z celej sily namáhal, ešte raz chváliť
Stvoriteľa — aj keď jeho hniezdočko bolo zničené, a nemal dnes večer kde skloniť ubolenú
hlavičku — predsa Ho v tej žalosti chválil, a tešil stvorenie Božie.No zrazu sa trilka náhle skončila. Slávičkovi zakalili sa očká, hlavička sa mu
zakrútila, srdiečko prestávalo biť — a on padol medzi husté lístky ružového kríčka.„Čo ti je, Sláviček?“ zvolala ním vzkriesená včelička, a zletela mu na pomaly, ťažko
oddychujúce prsičká.„Už viem, včelička, ako je to zomierať. Povedz potôčiku, nech pozdraví mojich bratov,
aby len spievali, keď zase príde jar; ja že som už dospieval. Keď Stvoriteľ volá, nie je
ťažko umrieť.“Dala sa včelička plakať, pozvolávala vtáčatká, aby spolu nariekali.„Ako my len, Slávičku, budeme bez teba, ktože nás bude tešiť spevom!?“Tu otvoril sa ešte raz malý zobáčik, a hláskom pekným — ach, akým, pekným! — tichúčko a
kamdiaľ tichšie zaspieval Sláviček naposledy a — skonal…„Umrel nám Sláviček! Umrel nám Sláviček!“ zvestovala včielka žalostnú zvesť, kade
letela; a horami zavládol smútok na neopísanie. Zabudli vtáčatká svoje straty, nastala im
starosť, ako pochovať Slávička.I prišiel havran, čierny ako uhoľ, zniesol ho úctivo na zem, položil na machové podušky.
Prišla krtica, začala hneď kopať hrob. Vyložili ho vtáčatká machom, perím, kvetinkami,
položili Slávička do tých voňavých podušiek. Doleteli včeličky aj s kráľovnou, dali sa
hrať. Voda v potôčiku im pomáhala. Vetierok pohýbal fialovobiele zvončeky; zvonili všetky.
Slniečko svietilo, keď chrobáčiky-hrobáriky zasypali hrob.*Nuž tak pochovali Slávička, a veľmi za ním žialili, veľmi im chýbal. Ach, keď on tak
verne až do konca vyplnil tú svoju svätú úlohu: chváliť Stvoriteľa a blažiť stvorenie!*Ako plníš úlohu, ktorú ti zverili? Či budú ľudia i nad tebou a za tebou dakedy tak
plakať? Bude i s tebou spokojný svätý Boh dnes a až do konca?Ak nie — čo potom?…(1909)
|
Royova_Ako-zomieral-Slavicek.html.txt
|
4. august 1863(Otvorenie Matice slovenskej.)[1][2]Bola raz jedna mať, matička úbohá.Nemala nikoho okrem Pána Boha.Deti, tie sa všetky svetom rozbehali,len jeden jej zostal, jeden synček malý.I ten jeden, bedár, jak by ani nebou,zakliaty, nevládze ani sám so sebou.Ani žiť — jaj, beda! — tá kliatba mu nedá,ani mrieť nemôže, bo v ňom slovo božie.A mať dobrá čula, kde čo synka bolí.Ide lieku hľadať po celom okolí.Ide ona, ide od kraja do kraja,to Tatier sokorcom, to brehom Dunaja;ak chodí, tak chodí celučký boží deň,po horách, po dolách hľadá prútik jeden.Ale nedajbože! — daromné hľadanie;nečakaj chudobný iba potrestanie!Cudzí sa jej smiali, vlastné deti kliali,pred ňou, jak pred lotrom, dvere zamkýnali.Daromné chodenie, daromné blúdenie,pre teba, mať, prútka v horách týchto nenie!No, ona ešte raz vzdychne k Pánu Bohua biednu vystiera šírym svetom nohu.Pustí sa za slnkom rôznymi cestami,cez príkre zápole i bezodné jamy;nad hlavou jej hladní havraní krkali,pod nohou jej zradní hadi sa zvíjali.Až ju raz napokon po psote po biedesám Pán Boh ku Orlov kráľovi dovedie.A ten nezatvoril pred ňou svojich dverí —ale dal, čo chcela, slovenskej Materi;dal slovo potechy, dal i prútik zlatý:nech mu za to milý sám Pán Boh zaplatí!* * *Vstávaj — nevoľná sirota!Mať kynie prútom života!Na deň vzkriesenia hučí zvon!Dnes tisíc rokov pokrstený si,[3]dnes tisíc rokov pohrobený si:dnes z hrobu kliatby vystúp von!Von sa — národ môj — hučí zvon!Von sa, von z krajín povestí,napred, smelo cez krížne cestyna pole dejov vystúp von!Tu Mať tvoja, v objatí jejzačni si prvý slávy dej!Von sa — nič to, žes’ ešte malý —však duby z klíčkov povstali;dieťatko svoje dobrá Maťnaučí skoro pevne stáť,vyoblieka šaty nové —šaty nové, slniečkové —a nebeským chlebom slovav syna slávy ťa vychová!Von sa, von na deň, národ môj!Strašidiel noci sa neboj!Kto, jak dieťa, prelomil svoj hrob tisícletý,ten, jak junák, preborí stohlavé potvory;osud svoj si osedlá, ponad svet vyletí —a prúd prasvetla otvorí!Von sa — národ môj — hučí zvon!von sa, von z krajín povestí!Napred! smelo cez krížne cesty —na pole dejov vystúp von!Tu Mať tvoja, v objatí jejzačni si prvý slávy dej![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Štiavnici. Otvorenie Matice slovenskej. Rukop. Sobrané spevy 1873 i 1879. V rukopise
z r. 1879 vo verši „Išla (v našom texte „Ide“ — J. M.) lieku hľadať po celom okolí“ slovookolípodčiarkol. Ide o SlovenskéOkolie,
územie Slovákmi obývané, ako ho žiadalo vyznačiť uzavretie memorandového zhromaždenia v
Martine 6. júna 1861.[3]dnes tisíc rokov pokrstený si— Matica slovenská zakladala sa na tisíce výročie príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, kde ich roku 863 povolal knieža Rastislav.
|
Botto_4-august-1863.html.txt
|
Kráľovná zo SábyKráľovná zo Sáby počula zvesť o kráľovi Šalamúnovi pre meno Hospodinovo a prišla
ho skúšať ťažkými otázkami. Došla do Jeruzalema s veľkým početným sprievodom, s ťavami,
ktoré niesli vonné veci, veľmi mnoho zlata a drahokamov. Keď prišla k Šalamúnovi,
povedala mu všetko, čo mala na mysli.(1. Kráľ. 10, 1 — 2.)Zapadalo slne, slnce východu. Jeho lúče rozlievali tekuté zlato po nádhernom pohorí
zeme, svojím významom na svete jedinej, zeme zasľúbenej. Po nej jej deti — keď ju raz
utratili — túžievali nevýslovnou túžbou. A žiadna časť sveta im ju už nahradiť nemohla.Rozlialo sa slnce po nebotyčných, modrastých vrchoch Libanonu. Pocelovalo jeho mohutné
cédre, ktorým podobné dnes už v svete nenájdeš. Odzrkadlilo na chvíľu žiarivú svoju tvár vo
vlnách jazera Tiberiadského, osvietilo letiace, striebristé vody Jordánu, podívalo sa do
páchnúcich smutných hlbín Mŕtveho mora. A konečne akoby si to najlepšie naposledy bolo
nechalo, osvietilo pohorie Morija a na ňom rozložené mesto pokoja — Jeruzalem — otočené
hradbami, krášlené záhradami na strechách domov a palácov. Tak si tu ležalo na úpätí hory
Olivetskej posiatej striebrolistými olivami ako obraz prekrásnej pohádky. Báne[1]a veže nádherného chrámu, tohto divu vtedajšieho sveta, velebná budova
kráľovského hradu v jeho blízkosti, jagali sa v zlatočervenom svetle lúčiaceho sa slniečka
so zemou.Po parnom dni — v ňom bohaté obyvateľstvo Jeruzalema ukrylo sa vnútri domov a palácov, a
po uliciach videl si iba postavy nosičov dreva i vody — začal znovu život.Na námestiach vlnenie ľudstva. Záhrady na strechách plné ľudí a mnohé oči stadiaľ
obrátené ku chrámu. Tam z nádvoria z veľkého oltára Božej obetnice vystupujú kúrňavy dymu.
Horí večerná obeť za kňazov, za kráľa, za kniežatá, za celý národ. Mohutný zvuk trúb,
nenapodobiteľný nežný zvuk striebrostrunných hárf doplňuje a mieša sa v nádheru ľudských
hlasov, spievajúcich slávnostne:Haleluja!Chváľte Hospodina!Lebo je dobréspevom oslavovať nášho Boha;lebo chválospev je milý, ľúbezný.Hospodin buduje Jeruzalem,zhromaždí rozptýlených Izraela;On uzdravuje skrúšených srdcoma obväzuje ich rany;určuje počet hviezda všetkým dáva meno.Veľký je Pán náš,nesmierny je v sile;a Jeho múdrosť nemá hraníc.Hospodin pozdvihuje pokornýcha bezbožných ponižuje až po zem.Spievajte vďaku Hospodinu,ospevujte na citare nášho Boha.(Žalm 147, 1 — 7)Karavány, vchádzajúce bránami do mesta, mimovoľne zastávali. Nejedna hlava obrátila sa
smerom, skadiaľ znejú tie nádherné zvuky. Na chvíľu zabúdali na zem s jej starosťami a na
obchody. Ich duše vznášali sa k tomu veľkému Bohu, Staviteľovi tohto prekrásneho mesta,
ktorého slávne meno roznášalo sa po celej zemi. Nie tak pre jeho nádheru a výstavnosť —
boli na svete mestá skvostnejšie, Sidón a Týrus, poviestkové perly mora, zniesli by s ním
porovnanie — ani nie pre jeho obchod a priemysel! Ach, nie. Pre jeho kráľa!Kráľ tohto mesta bol ako skvostný diamant, ktorého oslepujúce lúče svietili ďaleko. Meno
Šalamún letelo od úst k ústam, vyslovované s úctou, s akou spomíname len veľké a slávne
postavy. A na výšinách kráľovského hradu, uprostred figovníkov, myrty,[2]pomarančovníkov a cyprusov sedela dcéra Nílu, dcéra kráľovská. Zahalená v rídzu
z bieleho hodvábu, zdobená na ramenách a hrdle skvostnými náramkami a perlami, obutá v
sandáloch zlatom šnurovaných, pozdvihla v zamyslení do jemnej dlane sklonenú hlavu. Pritom
zviezol sa jej zlatoniťový závoj z hodvábnych kaderí a tieto — ako páper čiernej labute —
rozvlnili sa po kráľovskej postave. Oči Šalamúnovej ženy uprené boli v úžase na nečakaný
obraz. Ulicami obtáčajúcimi kráľovský hrad, bližšie a bližšie, tiahne karavána. No, nie je
to karavána ako každá iná! Veľký počet tiav s ohromnými bremenami svedčil by, že idú kupci
z ďalekej krajiny ponúkať skvosty, o ktorých v Kanaáne ani nechyrovali. No v popredí, na
indických bielych slonoch, vidno nosidlá, samý hodváb a drahokam. I slonie postroje nad
pomyslenie skvostné! Ba, koho zakrývajú tie čalúny a pokrovce? Kto to prichádza,
sprevádzaný ozbrojeným vojskom?Ó, je to velice slávny kráľovský sprievod zo slnečnej Arábie, zo zeme nasýtenej farbami
a vôňou! Sú to deti Núbie, čo tak pozorno, túžobno obracajú svoje ohnivé zraky ku
kráľovskému hradu.Hľa, tu otvárajú sa brány. A než prešla polhodina, zná každý obyvateľ Šalamúnovho
paláca, že to prišla kráľovná zo Sáby navštíviť kráľa Šalamúna. A že priniesla zo svojej
zeme dary, aké v Kanaáne nikdy predtým a nikdy potom nevideli. Uvítala dcéra Nílu, dcéra
faraónova, šťastná žena Šalamúnova, slávnu a mocnú panovnicu Arábie. Uviedla ju do svojich
skvostných komnát a Jeruzalemom rozletela sa tá neslýchaná zvesť. Kde kto koho postretol,
predkladal len jednu otázku, prečo ona prišla? Prečo prišla táto bohatá, umná panovnica
veľkej ríše za kráľom Šalamúnom?Len jedna jediná kniha na svete podáva nám túto veľkú udalosť vtedajšej doby. Nie
mnohými slovami, a predsa tak, že hodno je, aby sme sa hlboko do nej ponorili.Nedá sa ani vypovedať, koľko poučenia pre každé ľudské srdce spočíva v tej udalosti. Tam
stojí napísané:Kráľovná zo Sáby počula zvesťo kráľovi Šalamúnovi pre menoHospodinovo a prišla ho skúšaťťažkými otázkami.Ak chceme rozumieť niečí čin, musíme skúmať pohnútky, ktoré k nemu viedli. Skúmajme tedy
pohútky kráľovnej zo Sáby skôr ako sa pozrieme bližšie na jej príchod.Žena, ktorá mohla so sebou ako dar priniesť stodvadsať centov zlata, pritom diamantov,
rubínov, smaragdov a iných drahokamov veľmi mnoho, musela byť panovnicou nad pomyslenie
bohatej, veľkej a slávnej ríše. A keď k tomu daru pridala skvostné voňavky, oleje, masti a
kadidla — aké vraj už potom ľudia v Jeruzaleme nikdy v takom množstve nevideli — svedčí to
o tom, ona prišla zo zeme, kde krása Božieho stvorenia dostúpila najvyšší vrchol. Hneď od
narodenia — kamkoľvek oči tejto ženy padli — videli vždy len krásu a krásu. Každú noc
zaspávala uspávaná vôňou rozkošnej prírody!Kto zná, aká dávnoveká bola dynastia, ktorej ona bola snáď posledným členom?Černošská ríša neznala v tej dobe nepriateľa, ktorý by ju bol mohol premôcť!Ach, uprostred moci, bohatstva, krásy a slávy vyrastala táto bytosť! Jej skutočne na
zemi nič nechýbalo — ako porekadlo hovorí — iba ak vtáčie mlieko! A predsa si ju
predstavujem, ako blúdi skvostnými záhradami sídelného paláca so sklonenou hlavou; srdce
plné túžby a nezodpovedaných otázok. Veď všetko, ale všetko: vody rybníkov, kalichy bielych
ľalií, let pestrofarebného vtáctva, ligotavý lesk nesčíselných hviezd, čarovný bledý svit
mesiaca v úplnku, nádhera slnka — čo ako kráľ vychádza — všetko to akoby jej rozprávalo,
žeby čosi mala vedieť, žeby Kohosi mala znať! Ale čo, a Koho?Národ pripravuje jej ovácie, volá ju k rozkošiam, vojská jej k nohám kladú koristi
donesené z bojov… Na chvíľu vytrhne sa kráľovná zo Sáby, udrie v nej hrdinné srdce, ľudské
srdce! No radosť, víťazosláva zhasne znovu ako iskra, a túžba zostáva.Snáď utíšia ju obete prinesené bohom! Stavajú sa obetniceoltáre na kráľovnine náklady.
Horia na oltároch tisícoraké obete. Všetko márne! Roky utekajú a nikde, nikde potešenia!Usiluje sa dvoranstvo rozveseliť svoju vladárku. Prinášajú správy a noviny z iných ríš.
Dakedy sa im to podarí, dakedy nie. Hľadajú po černošskej zemi ľudí, ktorí by mohli
priniesť niečo nového a zvláštneho.Tu raz na tržisko prišla karavána z ďalekej krajiny. Priniesli tovar, hľadajú zlato.
Rozprávajú ľuďom úžasné zvesti o ešte len mladom izraelskom kráľovstve, o Jeruzaleme.
Nadovšetko však o svojom kráľovi Šalamúnovi, o jeho veľkej múdrosti a o chráme, ktorý
vystaval živému Bohu, Bohu neba a zeme.Doviedli dvorania mužov pred kráľovnú, nech aj jej oznámia tie predivné zvesti! Stalo
sa.Ó, ako ich ona počúva! Veď, aký to musí byť kráľ, ktorého každý poddaný si pokojne
prebýva pod svojím figovníkom a viničom! Nikto z nich nie je otrokom! Oni sú slobodní
synovia slobodnej zeme. A tá zem vraj patrí celá Bohu! Ona sa nesmie predávať! Každý
päťdesiaty rok ten, kto sa zadĺži, smie a môže získať späť svoje dedičstvo. Áno, aký to
musí byť kráľ, ktorému dali meno Miláčik Hospodinov (Jedídja; 2Sam. 12,
25). Lebo Boh ho vraj miluje, tak miluje, že raz za noci osobne k nemu
hovoril a rozkázal mu, že si má dač žiadať. O čo požiada, to mu vraj bude dané. On žiadal
si múdrosť. A Boh mu ju dal! No, sľúbil i bohatstvo, i dlhý vek, i slávu.Nemôže sa kráľovná tých správ ani nasýtiť. Kupci ochotne jej rozprávajú, aký vystaval
Šalamún chrám, nákladný, nádherný, ako preň všetko pripravovali mimo Jeruzalema. A keď bolo
hotové a privezené, tak tichúčko ho potom stavali, že ani sekery, ani kladiva počuť nebolo.
Aká je v tom chráme svätyňa svätých, zastrená mohutnou oponou, za ktorú — okrem najvyššieho
kňaza — žiaden smrteľník vkročiť nesmie, bo tam prichádzava sám Hospodin. Rozprávajú
mužovia o tej slávnej posviacke tohto chrámu, a ako dym a sláva Hospodinova ho naplňuje.A kráľovná len počúva a počúva a v duši jej zreje úmysel: „Pôjdeš do Kanaánu, spoznáš
Šalamúna, uvidíš ten chrám živého Boha. Ach, do Jeruzalema; do Jeruzalema! Pustite ma do
Jeruzalema! Tam zviem pravdu.“Užasla rodina, dvoranstvo, poddaní. Prehovárajú, odrádzajú, prosia, poukazujú na
ťažkosti a nebezpečenstvá ďalekej cesty; no ona nie a nie. „Nechajte ma ísť! Šalamún má
Božiu múdrosť, on mi zjaví, čo od detstva žije vo mne, po čom túžim. On zodpovie mi otázky,
ktoré mi mudrci a kňazi mojej otčiny nemohli zodpovedať. Snáď mi ten jeho živý Boh, ktorému
on slúži, dá pokoj duše, keď naši bohovia a všetky obete mi ho nemohli dať.“Nuž, pustili ju. Zostavili čestný mnohočlenný sprievod, naložili veľký kráľovský dar.
Vzali so sebou karavánu a kupci z Kanaánu vedú tú kráľovskú výpravu do milovanej vlasti.
Tak prišli do Jeruzalema.Otvorila sa na druhý deň Šalamúnova trónna sieň. Posadil sa Šalamún na svoj lví trón,
ktorému podobného v tom čase nemal žiadon panovník zeme. Nevieme, aké boli vtedy obyčaje
pri uvítaní, keď sa zišli dvaja králi. Iste to nebolo také jednoduché, ako v dnešnej dobe.
No myslím, že kráľovnin pokladník odovzdal Šalamúnovmu pokladníkovi prinesené dary. A
medzitým, čo všetko žaslo nad ich veľkosťou, začal medzi kráľom a jeho hosťom rozhovor.
Neboli to nijaké pohádky, čo kráľovná rozprávala. Veď nebola ona tou „Sibylou“, akú z nej
spravili. V nijakom prípade neprišla poučovať Šalamúna, ani jemu prorokovať. Ach, nie!
Rozprestrela ona pred ním pohádku tajomnú, vlastného, vnútorného života. Predkladala otázky
popravde. Ako nemocný, opisujúc svoj stav lekárovi, kde a kedy cítieva bolesť, tak ona
opisovala stav svojej duše. A ak mala ukázať miesto, kde čas od času sídli bolesť, kládla
ruku na to úbohé, ubolené svoje srdce, ktoré všetky skvosty a krásy Arábie nemohli zahojiť.
A Šalamún odpovedal na všetko. On, stojac v tej dobe v nepretržitom spojení s Bohom,
naplnený Božou múdrosťou a známosťou ľudského srdca, objasňoval všetky jej poryvy. Zvedela
kráľovná, že tá bytosť, po ktorej tam, doma, túžila, je ten veľký, svätý, živý Boh
Šalamúnov. A že nad Neho a okrem Neho niet žiadneho iného Boha. Že On je to Dobro, po
ktorom sa každá nesmrteľná duša v túžbe vystiera, pretože od Neho prišla. Že hriech ju od
Boha rozdelil, a tak od zdroja svetla a pravdy, a že jej stesk len návratom k Jeho svätým
nohám môže pominúť. Každodenne viac a viac rozvidnievalo sa v kráľovninej duši a ona za
mnoho dní zotrvala v Jeruzaleme, áno, mnoho dní! Veď medzitým doviezli lode týrskeho kráľa
Chíráma veľmi mnoho vzácneho dreva, a na kráľov rozkaz zhotovili z neho zábradlie k domu
Hospodinovmu, a harfy a lutny pre slávny chrámový zbor. A bolo to vraj také drevo, aké ani
nevideli predtým. Počula kráľovná snáď hrať na tých harfách a lutnách pri večernom
obetovaní.Konečne, keď bolo v nej jasno, keď navrátila sa táto hriešna duša k Bohu, ktorý ju mohol
očistiť, keď snáď, ako Jetro, Mojžišov svokor, vyznala, že len Hospodin je Bohom, a dala za
seba obetovať obeť, a On, v láske nevýslovnej, jej obeť prijal, zhliadnuc na ňu, ako na
Ábelovu, a zahodil za svoj chrbát všetky jej hriechy, tu konečne a trvale ozdravelo srdce.
Vtiahla do neho radosť, zavládol v ňom pokoj. Oči teraz prešťastnej panovnice černošskej
otvorili sa konečne i pre okolie, ktoré obklopovalo kráľa Šalamúna.Začala obdivovať jeho veľkú múdrosť, prejavenú v každom konaní, obzerala si dom, ním
vystavaný, zaujímala ju hojnosť a dobrota pokrmov, ktorými boli sýtení tí, ktorí boli takí
šťastní, že smeli žiť v jeho blízkosti a slniť sa v zásvitoch jeho kráľovskej priazne.Ó, ako obdivovala tých kráľovských služobníkov a služobnice sedávajúcich a vstávajúcich
podľa kráľovho rozkazu! Skvostne ich on odieval, do kmentu, purpuru a zlatohlavu, takže
každý z nich vyzeral ako kráľovský syn a dcéra. Ach, títo ľudia nepoznali nedostatok a
núdzu!A keď vyšla kráľovná zase ku chrámu, len tu si všimla, po akých to stupňoch vystupoval
kráľ a jeho služobníctvo k domu Božiemu. A tu, ako sa tak raz spolu v záhrade kráľovského
paláca prechádzali — pod nimi Jeruzalem, po pravici prekrásny chrám — obrátila snáď ku
kráľovi Šalamúnovi radostný obličaj, zložila si východným spôsobom ruky na hrudi, dotkla sa
nimi čela a úst na znak úcty a vyriekla tie pamätné slová: „Pravá je zvesť, ktorú som
počula v zemi svojej o veciach tvojich a o múdrosti tvojej. Nemožnými zdali sa mi byť tie
reči, nechcela som im veriť. Až keď som sem prišla a na vlastné oči pravdu uzrela. Teraz
vidím, nepovedali mi ľudia ani polovicu. Prevýšil si múdrosťou a dobrotou povesť, ktorú som
o tebe počula. Buď Hospodin, Boh tvoj, požehnaný, ktorý si ťa zamiloval a na kráľovský
prestol izraelský posadil! Je to iste dôkaz, že miluje Hospodin Izraela na veky, keď teba
ustanovil mu za kráľa, aby si činil súd a spravedlnosť.“Tak so srdcom plným blaha nad tým, že nebola sklamaná v nádeji, nasýtená pravdou,
osvietená múdrosťou, strojila sa kráľovná zo Sáby naspäť do života a domov, do svojej
vlasti. A tam — čo sa tu naučila, videla a počula — chcela uskutočniť pre blaho svojich
poddaných. Ale nesmela odísť prázdna! Šalamún dal jej vraj kráľovský dar, a nad to všetko,
čo požiadala. Na čomkoľvek spočinuli jej oči a ústa vyslovili túžbu, žeby to rada mala, ak
to bolo v jeho moci, on jej to všetko dal.Nečakaný bol jej príchod do Kanaánu, zato tým slávnejší jej odchod! Celé mesto iste
plesalo, obyvatelia Jeruzalema — s kráľom na čele — vyprevadili vzácneho hosťa s jej
družinou von, za brány Jeruzalema a dívali sa dlho, ako sa im stratila z očí. V chráme
zneli spevy. Vôňa kadidiel, dym obetí vstupovali k nebesiam za šťastnú cestu
odchádzajúcich. Možno spievali tam kňazi i levíti, doprevádzaní tou, nad každé pomyslenie
nádhernou chrámovou kapelou, 117. žalm:Chváľte Hospodina všetky národy!A velebte Ho, všetci ľudia!Lebo nesmierna jeJeho milosť voči náma vernosť Hospodinova je naveky.Haleluja!Potiaľto dej o kráľovnej zo Sáby. Viacej o nej nikde na svete nikdy sa už nedozviete, bo
všetky knihovne tejto zeme nepodajú vám knihy, kde by ste sa o nej dač dočítali. Pre
pokračovanie musíme si ísť až ta, kde do ulíc mesta dláždených zlatom, bránami z perál
vchádzať budú králi zeme, aby vniesli česť a slávu svoju a svojich národov pred trón Kráľa
všetkých kráľov a Pána všetkých pánov, bo tam bude i ona medzi nimi. Vojde, sprevádzaná
slávnou družinou, a dostane sa jej skvelého uvítania. Veď i jej — v deň velikého súdu, až
svätí budú súdiť svet — sľúbené je sudcovské kreslo.Povedali o nej sväté ústa samého Syna Božieho, ktoré nikdy neluhali:„Kráľovná
Juhu povstane na súde s týmto pokolením a odsúdi ho; lebo od končín zeme prišla počuť
múdrosť Šalamúnovu, a hľa, tu je väčší ako Šalamún.“Ó, kto by to tej žene bol povedal — keď tam, v slnečnej vonnej Arábii po pravde
túžievala — že ak sa pre túto pravdu všetkého odváži, bude jej raz dané za to miesto medzi
svätými a právo súdiť svet!Také sú cesty Božie!Je ešte jeden Šalamún, slávnejší, čistejší, lepší! Nie syn pokoja, ale Pokoj sám. Ten —
v kanaánskej krajine — bol len Jeho slabým predobrazom. On, večná Múdrosť, Sila a Svetlo,
Pán a Kráľ, JEŽIŠ KRISTUS!Keď raz duša počula o Ňom zvesti neslýchané, neubráni sa viac túžbe: „Za Ním, za Ním…!“Môžeš mať všetko na svete — tak ako tá kráľovná zo Sáby — nič ti Ho nenahradí! Snáď aj
tebe, ktorý toto teraz čítaš — tak ako tej kráľovnej kedysi — rozprávajú kalíšky kvetov,
šumenie vody, ligot hviezd a mesiaca za noci, spev vtáctva, nádhera hôr, tíšina lesov,
všetko, ale všetko, žeby si mal znať kohosi a čosi. Ale koho?Zdá sa ti, že žije kdesi Jeden, ktorý by ťa rozumel, ktorý by všetky záhady tvojej duše
rozplašil, že jestvuje kdesi veľké šťastie i pre teba. A ty ho hľadáš v práci, v mamone, v
ukojení ctižiadosti, v rozkošiach, dobrých i zlých, ale — príde radosť, je ako sen, príde
rozkoš, zájde a po nej — zošklivenie. Staneš sa ženíchom, nevestou, splnia sa ti všetky
túžby srdca, staneš sa mužom, ženou, má ťa kto oblažiť aj ty koho. Dopriate je ti byť
otcom, alebo matkou, slníš sa v blahu rodičovskom, dopracuješ sa úspechov v práci,
dosiahneš ten úrad, to čestné miesto, alebo vidíš vzrastať svoj majetok… Zdá sa ti
chvíľami, že si šťastný, veľmi šťastný! No, keď príde chvíľa samoty, dostaví sa s ňou i
stesk i túžba, lebo tvoja duša tým všetkým nie je nasýtená. Jestvuje len jedna bytosť vo
Vesmíre, ktorá môže ducha, dušu, srdce, myseľ, dokonale nasýtiť a uspokojiť: On, ten
nebeský Šalamún, JEŽIŠ KRISTUS.Raz chodil po tejto zemi ako zosobnená láska. Keby si človek mohol dobrými skutkami nebo
zaslúžiť, On by si ho bol zaslúžil. Do tridsiateho roku žil z práce svojich rúk, živil nimi
i svoju matku ako tesár. Neraz videli ho ľudia dvíhať ťažké krovy na domy boháčov. Neraz
platili mu ťažko zaslúženú mzdu, áno, i zadržali Mu ju, utrhli! Nebránil sa, neodpieral
zlému. Nezávidel tým, čo žili v hojnosti a bez práce. Mal takú myseľ, ktorá sa vedela
uspokojiť s tým, čo mal.Odený v to najjednoduchšie rúcho obecného, chudobného človeka, spokojný s nocľahom čo aj
pod holým nebom, spokojný so sušenou rybou, alebo kúskom chleba, trochou mlieka, neznal
túžby, ktoré by mu boli prekážali; vždy mal dosť.Keď doplnil tridsiaty rok, opustiac remeslo, a tak statočnú výživu, začal svoje prorocké
a kazateľské poslanie; s vierou v Boha a s očakávaním jedine na Neho. Pre toto poslanie bol
posvätený a ordinovaný samotným Duchom Svätým v Betánii pri Jordáne. On, ktorý ľuďom
pokrýval domy, nemal potom, podľa vlastného výroku, kde by hlavu sklonil. Ani tá
najchudobnejšia chalúpka nebola Jeho! Neraz za noci, keď skončil svoje dôverné rozhovory s
Bohom a uložil sa dakde v horách, padali mu kropaje východnej rosy na hodvábne, jemné
kadere. Svit mesiačika i hviezd celoval božsky jasné, kráľovské čelo, dotýkal sa rtov,
závodiacich v peknosti s ružami sáronskými, na ktoré kto sa podíval, túžba zachvela mu
srdcom po jednom jedinkom dobrom slove. Mesiačik celoval i tie líca, peľom nadzemskej
čistoty zastrené, podobné snežnej ľalii. Rozváňalo kvieťa, stišoval sa vetierok, alebo v
horúcom čase povieval lahodne, umĺklo vlnobitie, hromy nerachotili, celá príroda šetrila
spánok toho ľuďmi nepoznaného Dávidovho syna a potomka. Lesná zver nakúkala na Neho, skrze
Ktorého, pre Ktorého jestvovalo všetko na zemi.No, málo bývalo tých chvíľ odpočinku! Deň čo deň prinášal nával práce, ktorému podobný
nikdy dotiaľ človek nezdolal. Ježiš Nazaretský nekázal len pokánie, nevolal len k návratu k
Bohu. On, muž práce, pracoval deň, noc, ako lekár, ako učiteľ a ako prímluvca. Pritom tie
ďaleké cesty zemou i Tiberiadským morom! On vracal matkám synov, ženám mužov, deťom rodičov
a deti zas rodičom. Tí, ktorí vo svojej bezvládnosti a v nemociach boli dosiaľ ťarchou
svojim rodinám, stávali sa im zase živiteľmi. Kam On prišiel, ustupovala bieda, nemoc,
smrť. A tak možno povedať, že zlepšili sa pomery sociálne a dvíhal sa blahobyt. Nakoľko
poslúchali ľudia Jeho učenie lásky, začali sa lepšie znášať, prestali si krivdiť,
neokrádali jeden druhého, ba vracali olúpeným. Vrátil Zacheus, vrátil Lévi, vrátili iní.
Prestali hriešne ženy mužov mámiť, začali život lásky a odriekania, namiesto predošlých
rozkoší a zvodov.A čo dalo ľudské pokolenie za to všetko tomu veľkému reformátorovi sociálnych a mravných
pomerov? Akú Mu dali odmenu? Zradu, povrazy, bičovanie, najpotupnejšiu smrť na kríži a
požičaný hrob. Stelesnená láska, ktorá v službe ľudstva strávila svoje sily, dokonala svoje
dielo obeťou na Golgote. Táto večne platná obeť platí i mne, i tebe. I za nás utratený a
položený bol tento na zemi najužitočnejší život! Taký mladý, ešte len 33-ročný, a musel
zomrieť, násilne zomrieť, aby si ty, milá duša, mohla žiť!Akú si Mu dala posiaľ odmenu? Čo si urobila s tou krvou veľkonočného Baránka? Priniesla
si už svoje srdce tam, pod ten kríž? Nechala si si ho krvou skropiť a očistiť? A či v
bujnej rozkoši tancuješ po tej zemi, čo raz, počnúc od jeruzalemskej radnice, až na
Golgotu, pila krv Ježiša Nazaretského, Božieho Baránka?No, sláva veľkému Bohu, že tento drahý, slávny život nezostal v smrti stratený, že len
kratučký čas smela si matička zem podržať zmučenú telesnú schránku kniežaťa života. On
ožil! Prelomiac putá smrti i hrobu, vstal! Ukázal sa viac, než 500 svedkom a potom odišiel,
oblakmi nesený, domov, do večnej svojej ríše a je tam tým Šalamúnom, ktorého onen v
Jeruzaleme bol len slabým predobrazom.(1913)[1]báň— klenba, niečo klenuté[2]myrta— ozdobný krík z oblasti Stredomoria
|
Royova_Kralovna-zo-Saby.html.txt
|
O románe Proti prúduNa konci nutno mi podať ešte niektoré objasnenia, k tejto svojej literárnej práci, v čom
by snáď sama za seba nehovorila dosť jasno.Po prečítaní jej naše obecenstvo môže mi namietnuť: Podala si nám román zo slovenského
života, ktorý pozdvihuje opadnutú myseľ, v ktorom čujeme svojskosť: ale či môžeš ho vo
všetkom ospravedlniť? Či sme vskutku takí, akými nás opisuješ? Či vôbec nepredviedla si nám
v tejto svojej práci utópiu, ktorá nikdy nedôjde uskutočnenia? — — —Na to ja odpovedám: Svedomite som dbala, aby som nemožnosti nepodávala. Čo je
zidealizované, i to je možno uskutočniť, lebo nie je zasiahnuté v tom vyše našich síl, vyše
našich dobrých schopností. Keď som v tom podala viac začiatok ideálnejšej, vytúženej nami
budúcnosti než skutočnosti zodpovedajúci popis nášho prítomného stavu, nuž aspoň podala som
ho v miere pravdepodobnej, ktorú pri serióznom, vytrvalom usilovaní možno dosiahnuť. To,
myslím, dozná každý, a tak som ospravedlnená.Čo sa týka osôb vcelku, tie nie sú vybájené, ale vytvorené na základe skutočného
pozorovania; však nie v tom spôsobe, akoby v každej mnou predvedenej osobe niekto skutočný
musel nájsť svoju podobizeň, lež len natoľko, že asi toho ducha, toho typu ľudia sú tí
lepší medzi nami, na ktorých spočíva nádeja národného povznesenia. Starý Laskár napríklad,
povznášaný aj iných okolo seba povznášajúci čistým oduševnením prvotnej doby národného
prebudenia, je iste nie vybájený; ale je to asi typ našich čistosrdcích, v tichosti
súkromného života účinkujúcich otcov zo Štúrovho svetlého tábora. Oľga, jeho vnučka,
nabratá jeho duchom, je tiež asi ideálny typ slovenskej ženy, kreslený síce nie dľa
žijúceho modelu, ale súhrn peknoduchosti, nachodiacej sa v upovedomelých vzdelaných
Slovenkách, v nej je zložený. Ak by mi kto vytknul za chybu, že podala som v nej ženu,
akých v skutočnosti predsa nemáme, na to môžem len toľko odpovedať, že určenie ideálu je
byť všestranne dokonalejším, než je jednotlivý človek, aby každému sťa vzor zasvietil do
duše. A Oľga je jednako nie ideál vzdušný — ale skutočnosti primeraný, aký aspoň približne
možno dosiahnuť.Prichodí mi prehovoriť o samom Šavelskom, hlavnej osobe deja. — Kde si ho vzala? Veď
takého zemana nemáme, lebo keby sme ho mali, čuli by sme ho — — namietne mi čitateľ tejto
knihy. Žiaľ, nemáme ho; naše odrodilé zemianstvo ešte nevykázalo sa takým — ešte nám ho
dlhuje. Mne tanul na mysli ako nevyhnutnosť, ktorá skôr-pozdejšie musí sa zjaviť v našich
zvláštnych pomeroch. Je nemožnosť, žeby neprišiel. Predvídanie takého zjavu nezakladá sa na
nadprirodzenom prorockom nadaní, lež skôr na historickej poučke — a nadovšetko na samom
mravnom povedomí duše. Naše odcudzené zemianstvo s úzkostlivosťou slabodušného cudzobažníka
vzpiera sa úlohe, ktorú tu za svoju uznal Šavelský, a predsa pred bohom, pred svetom i pred
sebou len vtedy dôjde pravej, plnej mravnej váhy, keď spomedzi seba vystanoví takých, v
ktorých ohlušený cit národnej pravdy ožije a zdvihne sa v novej sile naprávať hriešne
premeškanie minulosti.V prvej časti tejto knihy podala som priebeh odtrhnutia sa Šavelského od svojich
rovesníkov a od zavedených snáh svojho stavu, ktoré sprotivili sa jeho samostatným, z
hlbšieho vhľadu a zo sebapoznávania vzniknuvším názorom; a jeho postavenie sa na pôdu, ku
ktorej odkazuje ho nepodkupné svedomie. To bola úloha sama pre seba, a považovala som ju za
dovŕšenú.No predostrúc svoju prácu pánu profesorovi Jaroslavovi Vlčkovi v Prahe k posúdeniu, aby
som Šavelskému dala ďalej sa rozvinúť. Toto bola pre mňa, nutno vyznať, úloha priťažká.
Podať Šavelského účinkovanie za národ v postupnom, podrobnejšom vylíčení verejných dejov a
v nich obsažených našich krívd ťažko je tomu, kto nie je dokonale znalý verejných diel,
zákonov atď. No predsa pokúsila som sa podať Šavelského medzi svojimi udomácneného, s nimi
žijúceho aspoň v najnutnejších náčrtkoch, ako tanul mi v predstave. Akže sa mi podarilo
vylíčiť ho tak, že čitateľ vycíti v ňom čistý, neohrozený charakter, silný um a silu vôle
proti sebe aj proti iným, nuž je na tom dosť. V požiadavkách proti nemu tiež nešla som do
nemožností, ale pridŕžala som sa samej pravdepodobnosti.Toto by asi bolo, na čo posvietiť čitateľovi držala som za potrebné. Ostatné, čo
vyžaduje diskusiu, bolo by vecou povolanej kritiky, spravodlivo súdiacej o prednostiach i o
nedostatkoch. Ak táto moja práca bude tak šťastná, že takou kritikou bude povšimnutá, nuž
ja sama viac nemám čo povedať o nej — iba ak to, že prajem si zo srdca, aby som touto
knihou poskytla svojmu čitateľovi nielen chvíľovú, povrchnú zábavu, lež i hlbšieho
duševného pôžitku — čo neprestávalo byť mojou snahou pri celom dlhom spracúvaní jej.Turč. Sv. Martin, v októbri 1894.
|
Marothy-Soltesova_Clanky.html.txt
|
Případ doktora Mejzlíka„Poslyšte, pane Dastychu,“ ŕekl zamyšleně policejní úředník dr. Mejzlík starému
kouzelníkovi, „já k vám jdu vlastne na poradu. Já mám tuhle jeden případ, se kterým si
nevím rady.“„Tak ven s tím,“ děl pan Dastych. „Kohopak se ten případ týká?“„Mne,“ vzdychl dr. Mejzlík. „Čím víc na to myslím, tím míň do toho vidím. Poslouchejte,
člověk by se z toho zbláznil.“„Tak co vám kdo udělal?“ ptal se chlácholivě pan Dastych.„Nikdo,“ vyhrkl dr. Mejzlík. „To je to nejhorší. Já sám jsem něco udělal, čemu
nerozumím.“„Snad to nebude tak zlé,“ těšil ho starý Dastych. „Tak co jste to provedl, mládenče?“„Chytil jsem kasaře,“ odpověděl dr. Mejzlík pochmurně.„A to je všechno?“„To je všechno.“„A ten kasař asi nebyl ten pravý,“ pomáhal pan Dastych.„Ale byl, vždyť se priznal. Udělal kasu v Židovském dobročinném spolku, víte? Byl to
nějaký Rozanowski čili Rosenbaum ze Lvova,“ bručel dr. Mejzlík. „Našli u něho hasáky a
všechno.“„No, a co byste rád věděl?“ pobádal ho starý Dastych.„Já bych rád věděl,“ řekl policejní úředník zahloubaně, „jak jsem ho chytil. Počkejte,
já vám to povím po pořádku. Před měsícem, to bylo třetího března, jsem měl až do půlnoci
službu. Já nevím, jestli se pamatujete, že tehdy už třetí den pršelo. Tak jsem si zaskočil
na chvilku do kavárny a pak chci jít domů, na Vinohrady. Ale místo toho jsem šel opačným
směrem k Dlážděné ulici. Prosím vás, nevíte, proč jsem šel zrovna v tu stranu?“„Snad jen tak, náhodou,“ mínil pan Dastych.„Poslouchejte, vtakovémpočasí necourá člověk jen tak náhodou po
ulicích. Já bych rád věděl, co jsem tam u všech sakramentů chtěl. Co myslíte, nemohlo to
být nějaké tušení? Víte, něco jako telepatie.“„Aha,“ pravil pan Dastych. „To je docela možné.“„Tak vidíte,“ mluvil dr. Mejzlík ustaraně. „Tady to máme. Ale taky to mohla být taková
podvědomá představa, abych se podíval, co je u Tří panen.“„To je ten zapadák v Dlážděné ulici,“ vzpomněl si pan Dastych.„Právě. Tam přespávají tihle kasaři a kapsáři z Pešti nebo z Haliče, když přijdou do
Prahy na práci. My na ten lokál dáváme pozor. Co myslíte, nebyl to docela obyčejný
policejní zvyk, že jsem se tam šel mrknout?“„To může být,“ soudil pan Dastych. „Takové věci dělá někdy člověk docela mechanicky,
hlavně když jaksi má smysl pro povinnost. Na tom není nic zvláštního.“„Tak já jdu do Dlážděné ulice,“ pokračoval dr. Mejzlík, „podívám se mimochodem na seznam
noclehářů u Tří panen a jdu dál. Na konci Dlážděné ulice se zastavím a mířím zase zpátky;
pěkně prosím, nevíte, proč jsem šel zpátky?“„Zvyk,“ mínil pan Dastych. „Zvyk patrolovat.“„To by mohlo být,“ souhlasil policejní úředník. „Ale já jsem neměl službu a chtěl jsem
jít domů. Třeba to byla předtucha.“„Bývají takové případy,“ uznával pan Dastych. „Ale taková předtucha není nic záhadného.
To je přece známo, že v člověku jsou jakési vyšší schopnosti…“„Hergot,“ zařval dr. Mejzlík, „tak byl to zvyk, nebo nějaké vyšší schopnosti? Tohle bych
rád věděl! — Tak počkejte: Když si to tak šlapu, jde proti mně nějaký človek. Řekněte,
pročpak by u všech všudy nemohl kdokoliv jít v jednu hodinu v noci Dlážděnou ulicí? Na tom
není nic podezřelého. Já sám jsem na nic ani nepomyslil; ale zastavil jsem se zrovna pod
lucernou a zapaloval jsem si egyptku. Víte, to my děláme, když se chceme v noci na někoho
pořádně podívat. Co myslíte: byla to náhoda, nebo zvyk, nebo… nebo nějaký podvědomý alarm?“„To nevím,“ řekl pan Dastych.„Já taky ne,“ křikl zlostně dr. Mejzlík. „Hrom do toho! Tedy si zapaluju cigaretu pod
tou lucernou a ten člověk jde podle mne. Pane, já jsem se mu ani nepodíval na nos a jenom
tak čumím k zemi. Když ten chlap přešel, začalo se mně něco nelíbit. Čerchmante, řekl jsem
si, tady není něco v pořádku — ale co vlastně? Vždyť jsem si toho vašnosty ani nevšiml. Tak
stojím v dešti pod tou lucernou a přemýšlím; a najednou mě napadlo: boty! Ten člověk měl
něco divného na botách. A já vám z ničeho nic povídám nahlas: popel.“„Jaký popel?“ ptal se pan Dastych.„No popel. V tu chvíli jsem si vzpomněl, že ten člověk měl na botách mezi svrškem a
podrážkou popel.“„A proč by neměl mít na botách popel?“ mínil pan Dastych.„To se rozumí,“ zvolal dr. Mejzlík. „Ale pane, v ten okamžik jsemviděl, ano,vidělvyříznutou ohnivzdornou, ze
které se sype popel na podlahu. Víte, ten popel, co je mezi ocelovými pláty. A já jsemviděl, jak ty boty šlapou do toho popela.“„Tak to byla intuice,“ rozhodl pan Dastych. „Geniální, ale náhodilá intuice.“„Nesmysl,“ řekl dr. Mejzlík. „Člověče, kdyby nepršelo, tak bych si toho popela ani
nevšiml. Ale když prší, tak lidé obyčejně nemají na botách popel, rozumíte?“„Tak to byl empirický závěr,“ pravil s jistotou pan Dastych. „Byl to skvělý úsudek na
základě zkušenosti. A co bylo dál?“„Inu, pak jsem šel za tím chlapem: to se ví, zapadl ke Třem pannám. Potom jsem
zatelefonoval pro dva tajné a udělali jsme tam šťáru; našli jsme pana Rosenbauma i s tím
popelem a hasáky a dvanácti tisíci z kasy Židovského dobročinného spolku. Na tom už nic
není. To víte, v novinách se psalo, že tentokrát naše policie ukázala značnou pohotovost —
Takový nesmysl! Prosím vás, kdybych náhodou nebyl šel do té Dlážděné ulice a náhodou se
nepodíval tomu gaunerovi na boty… Totiž,“ děl dr. Mejzlík sklíčeně, „byla-li to jen tak
náhoda. To je právě to.“„Na tom přece nezáleží,“ mínil pan Dastych. „Mladý člověče, to byl úspěch, ke kterému si
můžete gratulovat.“„Gratulovat!“ vybuchl dr. Mejzlík. „Pane, jakpak si mám gratulovat, když nevím k čemu? K
svému báječnému detektivnímu bystrozraku? Nebo k mechanickým policejním zvykům? Nebo k
šťastné náhodě? Nebo k nějaké intuici a telepatii? Koukněte se, to byl můj první větší
případ; i něčeho se člověk musí držet, že? Dejme tomu, zítra mně dají nějaký mord; pane
Dastychu, co budu dělat? Mám běhat po ulicích a koukat lidem bystrozrace na boty? Nebo mám
jít za nosem a čekat, že mě nějaká předtucha nebo vnitřní hlas povede rovnou k vrahovi? Tak
vidíte, to je ten případ. Celá policie si teď říká: Tenhle Mejzlík, ten má nos; z toho
mládence s brejlemi něco bude; to je detektivní talent. Vždyť je to zoufalá situace,“
bručel dr. Mejzlík. „Nějakoumetodu člověk musí mít. Do svého prvního
případu jsem věřil na všelijaké ty exaktní metody; víte, na pozorování, na zkušenost, na
soustavné vyšetření a takové hlouposti. Ale když si teď probírám ten případ, tak vidím, že
— Poslouchejte,“ vyhrkl s úlevou, „já myslím, že to byla jen šťastná náhoda.“„Vypadá to tak,“ řekl pan Dastych moudře. „Ale byl v tom také kus dobrého pozorování a
takové té logiky.“„A mechanická rutina,“ děl mladý úředník malomyslně.„A intuice. A taky trochu takový dar předtuchy. A instinkt.“„Ježíšikriste, tak to vidíte,“ bědoval dr. Mejzlík. „Pane Dastychu, jak mám nyčko něco
dělat?“„— Pan doktor Mejzlík k telefonu,“ hlásil pan vrchní. „Volá policejní presidium.“„Tady to máme,“ zahučel dr. Mejzlík zdrceně; a když se vrátil od telefonu, byl bledý a
nervózní. „Platit, pane vrchní,“ křikl podráždeně. „Už to tak je.
Našli nějakého cizince zavražděného v hotelu.Hromaby —“ a odešel.
Zdálo se, že tento energický mladý muž má trému.
|
Capek_Povidky-z-jedne-kapsy.txt
|
Štefanovi Moysesovi[1]Biskup dôstojný!Ku bratom od bratovs úlohou svojou slávosvätouna slovenskú zem si kročil,a ďaleko nášHronnespokojnýv ústrety saTizatočila šumné jeho blbotaniežiadalo siTvojepožehnanie.Pravda, len rieka a brehov jej skalynaše vítanie,naše želaniezapočali:No to je naša hudba,to naše ctiace delá!Nám spozdilá sudbadosiaľ ešte odoprelablesk sveta aj úst mocných rečňovanie:My sme takí osiralí! —Osiralí? — Veď,Otec, Tysi tu!Tyčeľaď svoju hanou pokrytúzjasňuješ slavianskou slávouMy pohanení? —Veď náš siTyzas a my smeTvoji:Tisíce hláv predTvojouvelebnou hlavouspravodlivé poklony strojía vTebe, Velebný! my sme zvelebení!Blahoslavstvuj, Apoštol slávy! —Ty pobožné očipozdvihneš k nebu za slovenský ľuda vrahov našich hroziace postavypoženie Hospodin pred súd;a koho pravda nezmieri s nami,toho nílskymi pokorí ranamia všemohúcim požiarom rozbijev našej vlastnej podliactvo hrudi —a nevídaný život prebudí —keď ku Pánu všelikého tvoruzaznie v miliónov chóruTvoje: salvam fac gentem Slaviae! —Blahoslavstvuj! vystúp na horu svätú,znes zákon, vrah nechže sa jemu klania,zákazu tomu: „Nezabiješ!“ —Hoviadka modlu zlatústrhneš a hada bohozmilovanianad hlavy svojstvu neverné pribiješ,uderíš hoľou nad krívd našich bralo,keďby kde mesto brány zamknúť dalo,kde Gabaonci prielaz by zaťali;národ zadúchne v hromozvuké trúby,zhŕknu Jericha žulovaté zruby;tí, čo prez biedy toľké putovali,zazrú zem sľubov — a pri tom pohľaduslnko slavianske zriekne sa západu:Hľa, s každým krokom Kánaan sa blíži! —Slovač má spásu v svojom svätom Kríži.Hej, Muž boží, tak opri vážnu hlavupokojne na hruď slávneho ľudua vďaku jeho posväť slzou radosti!Ústa rodoľúbe hlasmi pobožnostipozdnému potomstvu budúopakovaťTvojuslávu![1]Báseň prvý raz uverejnená v Pešťbudínskych vedomostiach I. 1861, č. 78
pod názvom: „Osvietenému Pánovi Sväto-Krížskemu Biskupu Pánu Štefanu
Mojzesovi“.Text, uverejnený v Pešťbudínskych vedomostiach, je vlastne
prepracované znenie textu pôvodného z roku 1851, ktorý uverejnil
Július Plošic v Orle IX, 1878 34 — 35 s touto poznámkou: „Nesmrteľný
náš básnik Andrej Sládkovič bol mi pred úvodom (inštalláciou) Štefana
Moysesa na hodnosť baňsko-bystrického biskupa doručil ,Vítanku‘, abych
ju dal vytlačiť. No inak zazdalo sa p. predstatovi (podľa tehdajšieho
slohu ,Komitats-Vorstandovi‘) stolice zvolenskej. Nemohol som vymôcť
jeho ,imprimatur‘ a tak ,Vítanka‘ zostala u mňa až po dnes, deň to jej
vzkriesenia.“Text, uverejnený v Orle odtláčame:VítankaKu bratom od bratovS úlohou svojou svätouNa slovenskú zem si kročil —A ďaleko náš Hron nespokojnýV ústrety sa Ti zatočil,A šumné jeho blbotanieŽiadalo si Tvoje požehnanie.Odpusť, že rieka a brehov jej skalyNaše vítanie,Naše želanieZapočaly:To naša hudba,To naše ctiace delá!Nám zpozdilá sudbaDosiaľ ešte odoprelaBlesk sveta, i úst mocných rečňovania.My sme takí osiralí. —Osiralí? Veď otec Ty si tu!Ty čelaď svoju hanou pokrytúSjasňuješ slovanskou slávou!My pohanení? —Nie, veď náš si Ty, my Tvoji!Tisíce hláv pred Tvojou velebnou hlavouSpravodlivé poklony strojí —A v Tebe, Velebný, my sme zvelebení!Vítaj Apoštol slávy!Ty pobožné očiPozdvihneš k nebu za slovenský ľudA vrahov našich hroziace postavyA každého raba, čo iných otročí,Poženie Hospodin pred súd;A koho pravda nesmieri s nami,Ztresce, pokorí nilskými ranami.Ten Všemohúci požiarom rozbijeV našej vlastnej podliactvo hrudiA velikánsky život prebudí,Keď ku Pánu veškerého tvoruZavzneje z millionov chóruTvoje: salvam fac gentem Slaviae!Nuž, mužu Boží, opri vážnu hlavuPokojne na hruď slávneho ľuduA vďaky jeho posvätíš slzou radosti:Ústa rodoľubé, hlasy pobožnostiPôzdnemu potomstvu budúOpakovať Tvoju slávu!Zachoval sa len rukopis textu, uverejneného v Pešťbudínskych
vedomostiach (1 list rozmerov 34 × 21 cm). Rukopis má ten istý názov,
pod akým báseň bola prvý raz uverejnená, verše sú číslované, na konci
vedľa Sládkovičovho podpisu je uvedený rok jej vzniku: 1861. Medzi tu
uverejneným textom a textom rukopisným sú tieto odchýlky: v. 3:
slávosvätou — slávno—svätou; v. 5: ďaleko náš Hron — daläko náš Hrôn;
v. 7: šumné — šumnô; v. 17: blesk sveta aj úst — blesk sveta a úst; v.
20: čeľaď — čeläď; v. 40: svätú — svatú; v. 53: slnko slavianske
zriekne sa — slnko slaviansko srekne sa; v. 54: Hľa — Hlä; v. 55:
Slovač — Sloväč; v. 58: vďaku — vďaky.
|
Sladkovic_Prilezitostne-basne-z-prvej-polovice-sestdesiatych-rokov.html.txt
|
Drotárove VianoceZem sa priodela bielym rubášom, čerstvo napadnutý sneh sa trbliece v popoludňajšom slnci a
oslepuje oči. Hradská stratila svoju niekdajšiu živosť, vozy odpočívajú v kôlňach. Veď ani
niet príčiny vynášať ich na svetlo božie. Gazda si poľné práce dokončil a ak má v meste dáke
pokonávky, môže si zájsť i pešky. Aj tak vozy stratili svoju moc, ich panstvo zaujali sane.
Vidno, že sane nevynašli pre sedliakov: tie sú určené iba pre veľkomožné panstvo, aby sa na
nich preháňalo hradskou za jasného hlaholu zvončekov.Nuž — znovu zavítala zima so všetkými svojimi krásami. Zeleň lesov posypaná snehom a
inovaťou — to očarujúci obraz. Mimovoľne máš na mysli nevestu s myrtovým vencom, cez ktorý má
biely priezračný závoj. Záveje v poli i na ceste, nimi sa zakráda plachá zver pred zbraňou
krutých lovcov. Áno, zima… No nebudem ju opisovať. Kto ju ešte v horách neprežil, ten by mi
neuveril: kto ju prežil, toho by môj mdlý opis nudil. Teda zbytočná námaha.Ďurko Loboda si veselo vykračuje po hradskej. Cieľ jeho cesty je dedina, ktorá sa
rozprestiera na pár dostrelov pred jeho zrakom. Leží hlboko v doline ako v hrobe. Z oboch
strán vypínajú sa nad ňou hory, odené do skvostného šatu jedličia, ozdobené inovaťou. Ich
plešivé temená, pokryté hŕbou snehu, čnejú smelo k belasej oblohe. Údolím valí sa potok,
bystrý, priezračný a čistý ako tá myseľ onoho ľudu, ktorý si vystavil po jeho brehoch
chalúpky. Polí vidno málo; zato však celý obzor, najmä blízke okolie dediny, honosí sa
množstvom stromovia, ktoré teraz vzdychá, keď i nie pod ťarchou ovociny, tak aspoň snehu. Keď
to údolie z jari rozkvitne, keď oživne spevom toho ľudu — tak by si si pomyslel, že to
zabudnutý kus raja tu na matičke zemi.Nad dedinou bdie kostolík, biely a čistý, s nízkou vežou. Ďurko Loboda uprel naň svoj
vrúcny pohľad a slzy sa mu sperlili v očiach. Prežehnal sa svätým krížom, pery sa mu chveli
pri odriekaní akejsi modlitby, ktorú sa bol ešte za detstva naučil.„Chvalabohu, naša dedina stojí!“ vydýchol si Ďurko zhlboka a jeho hruď šírila sa akousi
nevýslovnou rozkošou.„To je dáky pochábeľ, ten tvoj Ďurko Loboda,“ usmeje sa azda daktorý z čitateľov, „vari za
krátky čas sa toľko udalostí premelie, aby sa celá obec stratila? Azda dakde začul, že sa zem
krúti a preľakol sa, že sa mu aj Riečany dakde skrútili?“Ďurko Loboda nie je pochabý. Ale keď zazrel svoju viesku, nemohol sa zdržať, aby nezvolal:
„Chvalabohu, naša dedina stojí!“ Nuž nečudujme sa mu. On sa nenaučil zatajovať svoje city a
plakať, keď mu je do smiechu, alebo sa smiať, keď mu je do plaču. Čo na srdci, to na jazyku. A
teraz iste cíti radosť: vidí svoju dedinu, ktorú hneď z jari bol opustil. Sotva sa zazelenali
stromy a pole byľku skopnelo, vzal si tovar na chrbát a vybral sa na cestu ,do sveta‘. Žena i
s chlapcom asi osemročným, odprevadila ho k susednej dedine. Tam sa s nimi rozlúčil. A od tých
čias ich ani nevidel, túlal sa z mesta do mesta, z dediny do dediny a iba v myšlienkach sa k
nim mohol vrátiť a nimi sa zaoberať. Ak natrafil na ochotného človeka, ktorý vedel aj písať,
požiadal ho, aby im napísal, čo len zopár slov, čo i len pozdravenie…Áno, hoci bol Ďurko Loboda iba obyčajný drotár, vie vycítiť, čo sa tam skrýva v tom kúte
pod slamenou strechou. On vie oceniť aj blaho, ktoré dáva iba domov. Drotára videl už skoro
každý. Nejeden sa azda zhrozil nad jeho spustlosťou, neraz, pravda, iba zdanlivou. Ďurko
Loboda nie je práve z tých najkrajších. Tvár má zbrázdenú predčasnými vráskami, nejednému sa
pozdá hrubou. A predsa tento človek prechováva rovnaké city ako ľudia uhladení. Čo na svojich
potulkách zarobí, ba niekedy i vyžobre, to sčasti už poslal a sčasti teraz nesie domov, svojej
žene, svojmu dieťaťu. Často si líhal o suchom chlebe a čistej vode, len aby sa viac zvýšilo.
Ale dnes sa tie útrapy skončili; uvidí ženu i dieťa, presvedčí sa, že netreli biedu — aká to
pre neho odmena!A preto sa raduje. Nevracia sa domov naprázdno. Okrem peňazí nesie žene novú olejkovanú
šatku, ktorá v dedine vzbudí pravý obdiv, až sa v nej na Hody ukáže. Ondrejovi kúpil nové šaty
a čiapku — len aby mu boli dobré. Vyberal ich sám v sklepe, ale len tak od oka. Bohvie, deti v
Ondrejových rokoch rastú ako z vody, ako púčiky; ťažko im po roku odhadnúť len tak od oka
mieru. Bude to pasotu v starej chalupe Lobodovej! To bude privítanie!Ďurko sa dostal do dediny, strmým krokom sa náhlil ku svojej chalupe. Neobzerá sa ani
napravo, ani naľavo; oči sa nechcú odtrhnúť od domu, od toho predmetu, ktorý mal na mysli
skoro po celý rok.Pred domom zastal akoby v rozpakoch. Nevedel sa mu ani priznať. Stali sa na ňom také
dôležité zmeny! Vráta sú nové, i podstena je nanovo kameňmi vyložená. Veru aj žena sa
pričinila, aby muža pri návrate ako sa patrí prekvapila. Nazrel do oblokov, či ju tam
nezazrie; nevidel ju. Konečne, keby stála pri obloku a videla, kto to prichádza, sotva by
čakala, kým by vošiel do domu.Otvoril dvercia na vrátach, tie zaškripeli. Zastal, načúval, či ju vo dvore nepočuje. Vo
dvore pokoj a ticho ako v kostole. Pár krokov, už stojí pri dverách. Ruka rozochvená od
rozčúlenia chytí drevenú kľučku, kľučka povolí, ale dvere sa neotvárajú. Sú zamknuté. Tak žena
nie je doma — aký to nepríjemný pocit. Kde len je? Prečo ho nečaká? Nenapísal jej síce, kedy
príde; chcel ju prekvapiť. Ale ona aj tak musí vedieť, že muž sa môže každú chvíľu vrátiť. Aj
vlani ho po celé dni čakala, i vybehla mu v ústrety na ulicu. Čože — vari sa jeho návratu
neteší, azda… zmocnil sa ho akýsi nepokoj.Chvíľu postál pri dverách, potom sa obrátil k obloku. Oblokom sa pozrel do izby. Sotva ju
poznal. Kde len jeho oko padne, všade samý neporiadok. Stôl nie je na svojom mieste, všade
plno smetí. Chalupa iste dávno nebola vymetená. Posteľ je odokrytá, periny sú na nej
rozhodené, naprostred izby je pohodený hrnček, misa a zopár lyžíc, tiež neumytých, špinavých.To má byť to privítanie, na ktoré sa celú cestu tešil?Sadol si na prah pred zatvorené dvere. Hlavu sklonil do dlaní a oddal sa myšlienkam.
Všetko sa mu tu zdalo cudzie. To nie je ten útulok, v ktorom chcel nájsť pohodu po dlhých
útrapách. To už nie je tá chalupa, v ktorej sa narodil, v ktorej prežil najkrajšie chvíle
života, ktorú bol z jari opustil. Chýba tu čosi, čo jej dodávalo života, krásy, tepla.Zacítil čiusi ruku na pleciach. Strhol sa ako prebudený z ťažkého sna a pozrel hore. Pred
ním nestála žena, ale starec, jeho tesť Adam Kučera.„Videli sme ťa, ako si šiel dedinou. Prišiel som za tebou. Vitaj!“Ďurko sa zachoval nevľúdne k starcovi. Ani ruky mu nepodal.„Kde je Katrena? Prečo ma nečakala? Aká je to tu zmena…“„Upokoj sa, poď k nám.“„Kde je Katrena? Chcem hneď vedieť, kde je moja žena? Dosť som sa napotĺkal po cudzích
domoch. Teraz sa chcem zložiť a oddýchnuť si v svojom dome.“„Keď nechceš, dobre. Tu je kľúč od domu, odomkni si.“Urazený tesť odišiel bez slova. Ďurko otvoril dvere, vstúpil do chalupy. Ovial ho odrazu
chlad, až sa striasol. V pustom poli, pod holým nebom sotva by ho tak mrazilo. Prázdnota
civela zo všetkých kútov.Veci si uložil k stolu na lavičku, hrnček a misku položil k peci a pristúpil ku kozubu.
Ale aký to bol kozúbok: neobielený, sadzami začadený. Neblčí na ňom oheň. Keby sa aspoň iskra
objavila pod hrubou vrstvou popola! Ale ani iskry! Miesto toho tiahne kozúbkom vietor, pohráva
sa popolom a skučí žalostne po pôjde, akoby spieval Miserere…[1]Vidno, že už dlho nebol na kozube oheň. Kde je Katrena? V dedine asi nebude.To už nebol obyčajný nepokoj, to bol strach, čo ho hnal z domu dosliediť sa istoty. Dom
zamkol, ako ho bol našiel, a náhlil sa k tesťovi. Cestou síce stretával ľudí, ale tí sa mu na
privítanie neusmievali. Hľadeli naň skôr s akousi sústrasťou.„Kde je Katrena?“ zvolal, keď vstúpil do tesťovho domu.„Ach, bože, bože: čo som sa len tohto dožila!“ zabedákala starena, ktorá sa len s námahou
zdvihla z lavice uvítať príchodzieho, svojho zaťa.„Aké to časy nastali na moje staré kolená. Prekonala som urbár i revolúciu,[2]ale toto takto ešte nebolo. Sadni si!“Ďurko nepočul testinej ponúknutie. Obzrel sa vyjaveným pohľadom po malej chalupe. Neušiel
mu nijaký kútik: ženu však nikde nenašiel. Studený pot mu vystúpil na čelo.„Tak naozaj umrela? Ale čo sa pýtam: vidím vám to na tvári. Tak som sa tešil a zatiaľ…“„Nie, chvalabohu žije. Neboj sa, žije.“„A kde je Ondrej?“„Katrena šla za ním…“ odvetila starena.„Kdeže šiel? Také dieťa v tejto zime. Kdeže šlo?“„Ďaleko…“ vzdychla stará. Tesť mávol v nevôli rukou.„Umrelo!“ vykríkol otec. Nevýslovný žiaľ mu prenikol srdce. „Umrelo a ona šla za ním!“„Neumrelo,“ tíšila ho stará. „Je ďaleko, veľmi ďaleko, ale nie na druhom svete. Žije — sú
na Dolniakoch.“„Na Dolniakoch!“ užasol Ďurko a zabudol zatvoriť ústa. Myslel, že sú obaja mŕtvi a odrazu
počuje, že sú ,na Dolniakoch‘! To bolo naozaj nemalé prekvapenie. V túto poslednú hodinu
prežil veľmi mnoho, azda viac ako iný človek po celé roky. Osud sa s ním pohrával ako vietor s
ľahkým perkom.„A čo tam robia? Veď je už zima; zárobky na Dolnej zemi prestali. A prečo vzala so sebou
aj Ondreja?“„Ona nešla na zárobky; tohto roku by to ani nepotrebovala. Dosť sa i nám urodilo. Aj ty si
jej dosť posielal. Na Dolnú zem išla Ondreja hľadať. Páni ho tam odvliekli so sirotami.“Ďurko teraz už tobôž nerozumel, čo mu testiná vraví. Vôbec, dnes je všetko také čudné,
neslýchané. Páni odvliekli jeho dieťa kamsi so sirotami. Čo len chcú páni s jeho dieťaťom?„Bolo to ešte v lete,“ vysvetľovala starena svojmu zaťovi, „prišli páni do Riečan. Pán
slúžnodvorský a pán notár si spísali všetky siroty, koľko ich len v dedine bolo. Medzi ne
zapísali i nášho Ondreja. My sme o tom nič nevedeli a myslím, že sme boli v ten deň všetci na
poli. Až po Všechsvätých prišli si pre chlapca a vzali nám ho. Katrena ani nebola doma; bola v
meste na trhu. Keď sa vrátila, dieťa už doma nenašla.“„Môjho Ondreja, môjho Ondreja. A prečo ho vzali?“„Že vraj je sirota.“„Veď ja som tu a Katrena tiež! Čo ste im to nepovedali?“„A koľko sme im toho narozprávali! Páni vraveli, že mu tam bude lepšie. Dajú ho vraj
bohatému gazdovi, ten ho prijme za svojho. A neodvliekli len jeho; vzali ich z našej dediny
desať.“„A richtár čo, nebol doma?“„Aj on chodil s pánmi. I u nás bol.“Ďurko sám nevedel, ako sa zachovať. Nemohol uveriť tomu, čo mu vravela testiná. Aby páni
mohli len tak nič po nič vziať cudzie dieťa a bez vedomia rodičov ho poslať do šíreho sveta!
Schodil už pekný kúsok sveta, všeličo videl v živote, ale toto ešte čo je svet svetom nepočul.
Veď konečne páni majú s vlastnými deťmi dosť starosti, načo by sa ešte starali o deti
drotárov!Rozhodol sa o veci pozhovárať s richtárom. On je človek starý, skúsený a spoľahlivý —
vyzná sa aj medzi pánmi. Ten mu najskôr povie pravdu.Richtár vypočul Ďurka so zvesenou hlavou. Ani oka nezdvihol k nemu. Vyhýbal sa mu pozrieť
do očú ako stelesnené nečisté svedomie. Iste cítil, čoho sa dopustil.„Máš pravdu, máš pravdu,“ to bolo všetko, čo odpovedal na Ďurkove výčitky.Ale Ďurka tá odpoveď nepotešila. Veď aj aká to náhrada, keď niekto uzná, že nám krivdil a
krivdu nedokáže odčiniť? Naliehal teda na richtára ďalej:„Čo som vám vykonal? Mal som vás vždy za priateľa; skoro za rodinu. Kedy som vám ublížil?
Keď iní proti vám bojovali, ja som sa vás zastal. Dávky od obce a na krajinu som riadne
platil. Ani stolica mi nič nevyčítala, keď som si žiadal pas. A za to ste mi odvliekli môjho
Ondreja. Odvliekli, ako odvliekli! Ukradli ste ho, ako keď havran vytrhne kurča spod
materiných krídel. Aký je to hriech. Viem, keď vám posledná udrie, ten zločin bude svedčiť
proti vám.“„Máš pravdu, Ďurko,“ vzdychol si richtár, „ja nepopieram, previnil som sa a ťažko som sa
previnil. Leží mi to na svedomí ako mlynský kameň. Ale iní mi v tom pomáhali. Len počúvaj, ako
to bolo… Kedysi v lete prišli ku mne pán slúžny a pán notár. Pán slúžny ani nepovedal čo chce.
Len na odchode sa mi zveril, že z Pešti príde tritisíc zlatých pre naše siroty. Že sa vraj
páni dozvedeli, že je v našej stolici mnoho sirôt a že trú biedu. Preto vraj tým chudobnejším
dajú podporu a tie najopustenejšie zaopatria vraj celkom, aby z nich vyrástli poriadni ľudia.
Tak, reku, spíšte všetky siroty, koľko ich len v Riečanoch je, aby som vedel, koľko peňazí mám
pre ne vyžiadať. Vieš, aké sú u nás časy, keď sa pole obseje a prednovka nastúpi. Aj v
najlepších domoch trú biedu a potešia sa, keď príde pomoc zhockade. Tak som i tvojej žene
chcel popriať podpory, vpísal som aj tvoje dieťa medzi siroty. Úmysel, ako vidíš, bol dobrý.
Ale páni nás okabátili. Peňazí deťom nedali, ale ich radšej zavliekli na Dolnú zem za tie
peniaze. Že sa tam vraj reči naučia, lebo po slovensky vie každý paholok. Musíme sa vraj učiť
po maďarsky, aby sme sa mohli s pánmi dohovoriť a porozumieť, čo si v kancelárii rozprávajú.
Tak ich odvliekli, aby sa naučili po maďarsky.“Richtár sa odmlčal pred rozhnevaným drotárom, ktorý cítil bezmedzný hnev a hlboké
opovrhnutie. Bohužiaľ, hnev málomocný! Kým sa nazdával, že o dieťa ho obral richtár, mohol sa
aspoň utešovať nádejou, že sa mu pomstí. Ale ako sa mohol pomstiť dobrákovi, ktorý bol tiež
oklamaný a ktorý sa ku svojej vine — ak aj dáku mal — tak pokorne priznáva.„A prečo ste im nepovedali, že môj Ondrej nie je sirota, že sa dostal medzi ne iba omylom?
Ale čože vám, čo vy viete… Vy to nemôžete pochopiť… Nemáte nijaké deti! Aká to bolesť! Váš pes
by vám skôr povedal, koľká to bolesť.“„Viem — rozumiem. Aj ja som mal deti a dobré deti — pomreli. Cítil som bolesť, keď som ich
tam odprevádzal — veľkú bolesť. Ale tvoja musí byť ešte väčšia. Mne ostalo aspoň na útechu
slovo Písma svätého, ktoré povedal Jób: ,Hospodin dal, Hospodin též odňal, budiž pochváleno
jméno jeho, a všichni se tam shledáme.‘[3]Tebe ani to neostalo. Dieťa sa ti stratilo, hoci neumrelo. Bohvie, kde ho
zaviedli, čo z neho vyrastie! Napokon, čo sa môže stať z dieťaťa-siroty v cudzom svete… Nuž,
horšie je to ako smrť. Prosil som aj pána slúžneho, aby sa zmiloval, netrhal vás od seba, že
tvoja žena o rozum príde, aby si predstavil, ako by sa to jeho dotklo, keby mu dakto… Všetko
som mu povedal, plakal som — on sa mi vysmieval. Že vraj sme sprostí, že sa bojíme, akoby sa
svet končil už za našimi humnami. Mali by sme sa vraj radšej tešiť. Deti sa dostanú do
lepšieho kraja z tejto hroznej chudoby; tam nebude o švábke a kapuste ani chýru, tam slanina
div nie na vŕbach rastie a ploty sa opletajú klobásami. Aj pánom sa vraj ťažko na takú biedu
dívať, tak teda…“Ďurko cítil, že mu krv stúpa do hlavy. Päste sa mu mimovoľne zovreli. Pravica, tá pravica,
ktorá sa posiaľ iba k práci vystierala, nadvihla sa k úderu. Ale koho udrieť? Nevinného
richtára? Nie, to cítil, že toho nie. Pána slúžneho? Kaštieľ, v ktorom on sídli, je mocný,
múry odolajú aj najväčším úderom. Kto sa na ne vrhá päsťou, ublíži len sebe.Aké to nešťastie, keď je človek slabý a ešte väčšie, keď svoju slabosť musí sám pocítiť.
Div mu srdce nepuklo. Vzal klobúk a odišiel. Richtára ani nepozdravil, ani mu ruky nepodal.
Ako v snách, so zvesenou hlavou kráčal k tesťovmu domu.Na druhý deň bol v stoličnom meste trh. Nebol to vlastne trh, volajú ho proste ,jarmoček‘,
tržík. Teda malý trh. Malý, ani nie tak preto, že by na ňom bolo málo kupcov, ale skôr preto,
že sa na ňom iba maličkosti predávajú. Vianoce sa blížia a tu treba všeličo kúpiť, čo
prislúcha na Hody a čo v dedine nedostaneš. Med, mak, bryndza, múka, sviece, nové lyžice,
hrnčeky a okrem toho perník a také vecičky. Preto na trh chodia ženy v dlhých radoch. Sú
veselé i štebotavé. Vianočná nálada sa im začína nepozorovane vkrádať do duše. Každodenné
starosti ustupujú do pozadia, aby sa až po sviatkoch objavili vo svojej bývalej podobe. Prečo
by sa ich aspoň cez sviatky nezbavil, kto môže.Medzi ženy sa zatúlal aj Ďurko Loboda. Ide do mesta, ale trh ho tu nevábi. Ani veselé
okolie naň nepôsobí, naopak, veselosť mizne, sotva sa on objaví. Vybral sa do mesta k
slúžnemu. Zbiera si roztrúsené myšlienky, aby vykonal, čo si zaumienil. Rozhodol sa prehovoriť
pána slúžneho a primäť ho, aby mu dieťa znovu vrátil.Keď vošiel do mesta, zamieril k domu, na ktorom sa skvel odznak slávnej stolice
Trenčianskej a okolo neho zlatý nápis: ,Szolgabírói hivatal‘ (Slúžnovský úrad). To do zátvorky
som napísal ja, tam na nápise nebolo nijakej zátvorky s vysvetlením, čo to znamená. Vieme
dobre, že v Uhrách panuje jeden národ, jedna reč a ten národ i tá reč sú preslávené ,házi‘, to
značí domáce; ostatné národy, hoci v Uhrách i od vekov bývali, sú ,idegen‘, to značí cudzie.
Preto, kto nechce byť v Uhrách cudzím, naučí sa reči ,domácej‘, maďarskej a potom bez všetkých
ťažkostí porozumie aj tomu nápisu nad slávnym slúžnovským úradom. Kto mu neporozumie, je
cudzinec a cudzinec nemá čo v úrade hľadať.V predizbe sa to len tak hmýrilo národom, ako to obyčajne o trhoch býva. Boli tam richtári
zo susedných obcí a iní občania, ktorí mali sťažnosti, alebo chceli do slávnej stolice platiť.
Napriek tomu nápisu nik nevravel rečou domácou, ale cudzou, slovenskou. Ba aj stoličný hajdúch
obcoval so stránkami v cudzej reči. Stál tam pri dverách v belasom cifrovanom kabátci, na
ktorom sa už šnúry dosť ošúchali, i lakte sa ctihodnou starobou blyšťali. Stál pri dverách na
stráži a vpúšťal ľudí pekne po poriadku, podľa známosti. Iba keď chcel ukázať, že on dokáže
obcovať aj ,s pánmi‘, zaklial v reči domácej, celkom tak, ako to od nich počul.Ďurko pristúpil hneď k dverám.„Si richtár?“ osopil sa naň hajdúch. Ďurkova tvár sa mu zdala neznámou, nemal vôle tak
skoro ho vpustiť.„Nie som.“„Tak čo tu hľadáš? Tu nie je nijaká krčma.“„Hľadám veľkomožného pána slúžneho.“„Chachachacha!“ zasmial sa mu hajdúch. „A to sa tak náhliš! Pozri len, koľko richtárov tu
čaká!“ Odstrčil ho do dverí. Ďurko sa nedal odbiť. Poznal zvyky, ktoré panujú v takej
predsieni. Pokročil znovu ku dverám.„Načo potrebuješ pána slúžneho?“ pýtal sa ho už trochu zdvorilejšie hajdúch.„Vzali mi dieťa, chcem si ísť poň.“„Kto ti ho vzal — kto sa lakomí ešte aj na taký tovar?“„Páni; odvliekli ho na Dolnú zem.“„A — tak! Tak ho už nik nenájde, keď ho tam poslali. Bol to chlapec, či dievča?“„Ondrej to bol…“„Ondrej — chacha!“ znovu sa rozosmial hajdúch. „Ondrej, akoby len jeden Ondrej bol na
svete. Nech čert vezme tie mená. Na mene nezáleží.“„Dostal ho na krste svätom, a je to statočné meno, preto na ňom záleží.“„Dostal ho na krste — ale čo s ním. Mená nemajú nijakej stálosti. Aj mňa pokrstili
Ondrejom a volal som sa Klanica, Ondrej Klanica. A čo som mal z toho? Bol som žobrákom,
kamenie som tĺkol pri ceste. Potom som sa chytil rozumu; zaplatil som pánom päťdesiat
grajciarov, aby mi dali meno iné, lepšie. A dali mi iné, teraz sa volám Kélniczey Andor a mám
sa dobre. Páni ma vzali do služby v slávnej stolici a ja som celkom iným človekom. Mám sa
dobre. Tak i tvoj chlapec. Keby sa volal Ondrejom, musel by drieť a predsa by bol žobrákom.
Ale páni ho pomenujú Andorom alebo Aladárom a bude sa mu dobre dariť. Preto načo sú tie
sprosté mená? Až ma moje terajšie omrzí a trochu sa ošúcha, vyberiem si zase nové, hoci
Andrássy či Eszterházy a budem zase väčším pánom.“Hajdúch sa obzrel po prítomných, ako na nich zapôsobila jeho múdrosť. Ale ten ľud bol
prisprostastý, nepochopil ju.Keď pán Andor videl, že Ďurko neustúpi, pustil ho bez ďalších okolkov do úradovne pána
slúžneho. Na hojdavej pohovke sedel veľmi ctihodný pán, ktorý stučnel vo vernej službe slávnej
stolice. Lebo inde úradníci zostarnú a zošedivejú v službe národa a vlasti, v Uhorsku omladnú
a stučnejú, až sa stanú práceneschopnými. Pán slúžny sedel teda na pohovke, jeho buclaté rúčky
odpočívali na operadle. V izbe sa šíri príjemná vôňa cigary, ktorú by si iný ako pán slúžny
sotva mohol dožičiť.„Čo si želáš, synku, máš na niekoho žalobu?“Tieto vľúdne a prívetivé slová vzbudili v Ďurkovi nové nádeje.„Vzali mi chlapca, ešte bol celkom malý, sotva na piaď od zeme a odvliekli ho na Dolnú zem
so sirotami. Prosím, keby pán veľkomožný…“Pán mu kývol, aby prestal.„Ako sa voláš, odkiaľ si?“„Z Riečan, Ďurko Loboda, drotár.“Pán sa prigúľal k stolu, na ktorom ležali papiere a neprestajne mrmlal: „Loboda. Loboda…“
Konečne vytiahol akýsi hárok. Rozložil ho a ukázal na jeden riadok prstom, na ktorom sa skvel
zlatý prsteň a povedal:„Ondrej Loboda — tu je napísané, že je sirota.“„To je len omyl. Richtár sa mi priznal i veľkomožnej milosti vraj oznámil, že sa pomýlil.“„To je už neskoro, môj drahý Ďuríčko: tu je napísané čierno na bielom. Čo som písal,
napísal som: to ani mačka nevylíže. Tvoj Ondrej je sirota, nezaopatrené dieťa: poslali sme ho
tam, aby sa ho dobrí ľudia ujali a vychovali z neho čosi poriadneho. Nemusí sa potĺkať svetom
ako ty a starať sa o každú skyvu chleba. Keď vyrastie, bude požehnávať tú rodinu, ktorá ho z
tohto žobráckeho kraja preniesla do tej krajiny naozaj zasľúbenej. Aj ty budeš mať radosť.“„Ale ono je ešte také malé a útle — zahynie mi v tom cudzom svete. Ani nik sa nebude oň
tak starať ako ja, jeho otec. Preto by som si ho sám vychoval a keď vyrastie, nech si ho vezmú
páni na vojnu alebo i na Dolnú zem. Veď ani kvočka neopustí svoje mláďatá, kým nevyrastú.“„Dobrý si ty otec, Ďurko, veľmi dobrý. Ale ja s tebou nemôžem súhlasiť. Ty vravíš, aby sme
ti ho ponechali, kým vyrastie: potom že nám ho dáš. Ty by si nám ho azda i dal, snáď — ale či
by potom chcel on odísť z domu. Privykol by na túto biedu, na ten túlavý život a nechcel by
potom byť ničím iným ako drotárom. A keby aj súhlasil — či by mu potom na Dolnej zemi
svedčilo? Neprivykol by si nikdy na stravu, ani na reč, hoci by mu tam bolo omnoho lepšie. To
je tak isto ako s ovsom. Ten sa ti v chudobnej zemi vydarí, ale keď ho zaseješ do tučnej, hneď
ho podryjú chrobáky. Takto si tam privykne a bude vedieť po maďarsky — aká to bude pre chlapca
výhoda!“„Ale po slovensky zabudne.“„A keď aj zabudne, aj tak tú reč na nič nebude potrebovať. A tak sa len upokoj; choď domov
a ďakuj milému Pánu Bohu, že teba, chudobného človeka, zbavil takej otcovskej starosti a
zodpovednosti. Ani nevieš, koľko narobí taký chlapec starostí, to je bremä — ťažké bremä.“ Pán
slúžny si vzdychol. Iste si spomenul na svojich synov, ktorí študovali v Pešti na univerzite a
azda aj po hostincoch a kaviarňach už asi pol tucta rokov.„Ja by som sa radšej staral…“„Blázonko, nevieš, čo vravíš. Veď ty sám drieš, nebudeš ty dlho takto vravieť. A teraz len
choď — zbohom.“„A ja prosím, keby ste mi ho predsa len vrátili. Ja ho tam nemôžem nechať.“„Ale, ale — to sa ti čudujem,“ pokračoval pán slúžny. „Dávaj pozor, nech ti tú vec ešte
raz vysvetlím. My úradníci sme na to, aby sme bdeli nad blahom krajiny. Tu musí byť každý
šťastný, či sa mu to páči alebo nie. Preto i tvoj syn musí byť šťastný a musí ostať na Dolnej
zemi.“„Ja sa chcem sám o jeho šťastie postarať, to je moja otcovská povinnosť,“ odpovedal Juro.„Napokon uvidíme. Teraz už nemám času. Pozhovárame sa ešte raz o tom. Predpoludním si ťa
dám ešte raz predvolať.“Tak prepustil Jura, ktorý si sadol do predsiene a oddával sa znovu nádeji. Bolo jasné, že
slúžny mu nevládal odporovať a bol by musel povoliť, keby sa nebol vykrútil. Ešte jeden takýto
útok a dieťa je zachránené.Ľudia vchádzali a vychádzali, na veži už odbilo dvanásť, v meste sa rozliehal hlas zvonov,
ale Ďurka nepredvolali. Konečne sa objavil vo dverách pán slúžny, oblečený do teplého kožucha.
Zamieril rovno na dvor, kde ho netrpezlivo očakávali dva vraníky, dupkajúci bystrými nohami.
Ďurko videl, že rozhodná chvíľa je tu. Vstal a zastúpil pánovi cestu. Ten sa naň pozrel s
akýmsi údivom. Iste zabudol, že sa mal ešte s Ďurkom zhovárať.„Teraz Mišíčko… či ako sa voláš…“„Ďurko.“„Aha, Ďurko. Tak tu, môj milý Ďuríčko, je márna práca. Tu niet pomoci, celkom nijakej.
Chlapca ti nemôžem vrátiť, neviem, kde ho odviedli, do ktorého mesta.“„A ako by to len bolo možné, aby páni nevedeli.“„Tak teda, povedal som ti, že neviem a naozaj ani neviem. Pri najlepšej vôli… Ostatne,
všetko zavinil richtár, prečo ho zapísal medzi siroty? Choď si za ním, ja nemám kedy.“Pán si sadol do saní, sluha skočil a zabalil mu nohy do ťažkej medvediny, aby mu
nepremrzli. Kočiš šibol do koní, zvončeky zacengali a sane uháňali ku kasínu, kde na pána
čakal bohatý obed. Aj si ho zaslúžil po dnešnej námahe.Ďurko ani chvíľu nerozmýšľal. Aj on vykročil ku kasínu. Obed tam, pravda, na neho nečakal,
ale ostatne ani tabuľa pána slúžneho by mu nechutila. Chcel urobiť ešte posledný rozhodný
krok. Pred kasínom si sadol ticho na zamrznutú lavičku; ani necítil, ako naň útočí vianočná
zima. Chlad necítil, skôr mu bolo horúco. Hlavu mal ako v ohni. Zmysly mu zastierali mrákoty.Slnce skončilo svoju krátku púť, večer začal rozprestierať svoje tmavé krídla. Niektoré
šiatre boli síce ešte rozložené, ale mnohé sú už uložené do obrovských vozov. Ulice stíchli a
spustli. Národ sa už dávno vrátil do svojich viesok. Z oblokov kasína počuť veselú vravu,
smiech, spev, štrngot pohárov a milé zvuky cigánskej hudby. Vraníky pána slúžneho už dlho
podupkávajú pred vrátami, čakajú na svojho pána, aby ho s vetrom opreteky zaviezli do jeho
krásneho kaštieľa v blízkej dedine. Aj Ďurko sa zdvihol z lavičky; súmrak priniesol so sebou
tuhý mráz, ktorý sa mu už vtieral pod huňu a prinucoval ho pohybovať sa. Páni jeden po druhom
vychádzali pred kasíno a každý sa striasol, keď zacítil čerstvý vzduch. Ale aj tak boli
veselí, ba rozjarení. Bolo im to vidieť už na tvárach. Sadli si do saní a uháňali do svojich
kaštieľov. Medzi najposlednejšími sa objavil pán slúžny. Aj on bol veselý, ba viac ako
ostatní. Pri saniach našiel Ďurka.„A ty si ešte vždy tu! Veď ti už azda bude neskoro. Skade si… už som zabudol, aha už viem:
z Riečan, áno, z Riečan. Tak kus cesty pôjdeme spolu, odvezieš sa. Staň si tu za sedisko. No,
len si staň, ja ťa veľmi rád…“„Ja ponížene ďakujem. Radšej prosím, keby mi syna, môjho Ondreja…“ ďalej nevládal; hlas sa
mu či už zimou, či žiaľom rozochvel a hrdlo sa mu zovrelo.„Aha syna… syna ti odviedli… na vojnu… na vojnu, však…“„Nie na vojnu — medzi Maďarov.“„Á — na Dolnú zem… teraz som si spomenul. Ale nechaj ho tam… Tam mu je dobre. Tam nie je
taká zima a ochutnal už aj slaninu. Ver mi, cnelo by sa mu za ňou.“„On mi tam zahynie.“„Nezahynie… Kdeže — blázonko! Také sprostosti! Ale odstúp kúsok, nech si sadnem.“„Prosím o zľutovanie…“„Ako vie prosiť — huncút! Ale teraz už choď, odstúp…“Ďurko sa vzchopil a zvolal pevným hlasom:„Neodstúpim, kým…“„Pozrime len! Ešte raz: ustúp, nechcem ti pokaziť sviatky, ináč…“Pán slúžny odrazu stratil všetku dobrú náladu. Čelo sa mu zachmúrilo, chvíľku čakal, ale
Ďurko sa ani nepohol. Pán ho chytil za plece a odstrčil nabok. Využil to a sadol si do saní.
Keď Ďurko videl, že je oklamaný, skočil ku koňom a chytil ich za uzdy. Pán si zabalil nohy do
medvediny a zvolal svojím jasným, pokojným hlasom: „Jóži!“ Ale to bolo zbytočné. Jóži už
odkiaľsi zo dvora zazrel, čo sa pri saniach deje a ponáhľal sa z vlastnej vôle pomôcť dobrému
pánovi. Chytil Ďurka, ale ten nepúšťal kone. Pán čosi povedal Jóžimu, pravda, v domácej reči,
čomu Ďurko nerozumel. Odrazu zacítil pálčivú bolesť na tvári. Kočiš ho šľahol bičom. Kone
trhli, zvončeky zacengali a sane boli fuč.Ďurko sa našiel v snehu. Vstal, Jóži mu nedovolil ani sa očistiť. Viedol ho pred sebou k
tomu pamätnému domu, na ktorom sa skvel nápis: ,Szolgabírói hivatal‘.Zatvorili ho, ale vyhrážka pána slúžneho sa nesplnila. Ďurkove sviatky boli tak či tak
pokazené; nedali sa pokaziť ešte viac.*V Riečanoch sú chalúpky osvetlené. Z každého obloka nazerá šťastie a radosť do zachmúrenej
prírody. ,Pokoj ľuďom na zemi,‘ to anjelské heslo sa vyplnilo. Vôkol stolov zhromaždené rodiny
sa oddali radosti, ktorú Štedrý večer so sebou priniesol. Iba jeden domček v srdci dedinky je
smutný, tmavý. Smutný ako tí jeho obyvatelia. Je spustnutý, na kozúbku nepraská oheň, ani na
stole neblikoce štedrovečerná svieca.Ani u Kučerov, Ďurkovho tesťa, nie je veselšie. Boh im síce požehnal všetkého hojnosť,
stôl je pripravený, ale si nemá kto zaň sadnúť. Chýbajú naraz dvaja členovia rodiny. Jeden
bohviekde, druhý vo väzení. Pán slúžnodvorský starému Kučerovi síce sľúbil, že mu zaťa na
Štedrý deň prepustí, ale ,panská láska na zajačom chvoste‘, vraví ľud a má pravdu. Neprepustil
ho.Ale tu je Katrena. Vrátila sa domov neobyčajným, neočakávaným spôsobom. Vrátila sa bez
chlapca. Otec sa jej spytuje, prečo ho nepriviedla.„Páni nevedia, ktorý to bol. Posielali ma s aprílom z mesta do mesta. Skoro všade som
bola, kde rozdelili trenčianske siroty, ale svoje dieťa som nenašla.“„Prečo si im nepovedala jeho meno?“„Páni mu ani meno nevedia. Siroty museli svoje mená nechať tu, v Trenčianskej, a na Dolnú
zem sa dostali ako hoviadka bez mien. Až tam im dajú mená, iné, aby nikdy nevedeli skade, z
ktorej dediny ktoré je, aby sa nemohli vrátiť.“„A ako ich, chúďatká, rozoznávali od seba? Museli ich predsa dáko volať a zapísať.“„Každé dostalo svoje číslo. Podľa čísel ich volali i rozoznávali.“Starý Kučera si spomenul, že podľa čísel sa rozváža tovar. Začudoval sa tomuto novému
spôsobu označovania ľudí. A začudoval sa tomu každý, kto o tom počul. Ale čo je pod slncom,
najmä v Uhorsku čudné?Vraveli sme, že Katrena sa vrátila neobyčajným, neočakávaným spôsobom: prišla totiž
železnicou. Ona úbohá peňazí nemala, ale páni sa kdesi na Dolnej zemi nad ňou zľutovali.
Chytili ju ako pobehlicu, tuláčku, aj jej dali číslo a poslali ju šupasom do domovskej obce.
Iba tak sa stalo, že svätí Štedrý večer u svojich rodičov a nie dakde na puste.Takéto Vianoce boli u Kučerovcov a Lobodovcov v Riečanoch. Pán slúžny prežil sviatky v
najlepšej pohode a spokojnosti. Zaopatril i s ostatnými trenčianskymi slúžnymi stodvadsať
biednych ,sirôt‘, bez toho, aby im dal z vlastného vrecka čo len jediný groš. Pritom si získal
aj večnú zásluhu za národ a vlasť; obrátil stodvadsať nádejných obyvateľov ,cudzích‘ na
rovnaký počet obyvateľov ,domácich‘. Že zopár slovenských rodín, ba celý národ preto trpí,
pána slúžneho nemrzí. Aj tak pozná príslovie: „Grzech na Weugrzech a pokuta Polskiej“.[1]Miserere(lat.) — Zmiluj sa; začiatok 51. žalmu a názov
duchovných skladieb podľa tohto žalmu[2]urbár i revolúcia— sedliacke poddanstvo pred rokom 1849 a
revolúcia 1848[3]slovo Písma svätého, ktoré povedal Jób: „Hospodin dal, Hospodin též odňal,
budiž pochváleno jméno Jeho, a všichni se tam shledáme— Podľa biblie Jób bol
bohatý patriarcha, prenasledovaný krutými údermi osudu, ktoré znášal s bezpríkladnou
zbožnosťou, vytrvalosťou a oddanosťou.
|
Kukucin_Drotarove-Vianoce.html.txt
|
PredslovoHoci už roku 1868 vydal som „Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska“, roku 1870 „Dejiny
kráľovstva uhorského“ diel I. a roku 1871 diel II., chystal som sa temer hneď k ich
druhému, opravenému vydaniu, lebo som sa presvedčil, že som slepý nasledoval slepých vodcov
v historii, tak že mi vyznať treba so sv. Pavlom: „Keď som bol maľučký, smýšľal som ako
maľučký: keď som sa však stal mužom, zmizlo zo mňa, čo bolo maľučkého“ (I. Kor. 13, 11);
ztratil som zápach, ktorý som naťahal do seba z predpísaných kníh školských. Nastaly vo mne
pochybovania o pravdivosti toho, čo som slýchal a čítal v škole a vo vydaných „Dejepisoch
Uhorska“. Nastaly vo mne boje za a proti, bez rozhodnutia, lebo to, čo sa mi zdalo byť
lživým, zastávali i dejepisci na slovo vzatí, ba i slovanskí. Ešte boje trvaly vo mne, keď
som písal a vydal výšspomenuté „Dejiny“, a tak v nich už pri Arpádovi spomenul som
pochybenie Maďarov. Tým spôsobom však tie boje vo mne nestíchly, ba sa ešte zostrily, lebo
naše stredoveké kroniky boly v protive so súčasnými, hodnovernými, západnými prameňmi
historickými. Vzal som teda tie naše kroniky pod objektívnu kritiku; ale ony kritiky
nevydržaly.Na šťastie začal som študovať východné historické pramene, menovite cisára Leva († 911)
a Konstantína Porfyrogenetu († 959), ktorého latinský preklad stal sa Západu prístupným až
roku 1588, grécka pôvodina však padá do roku 950. Výsledok bol, že som bol prinútený
vyvoliť si ho za hodnoverného, temer súčasného a bezpečného vodiča na ceste k poznaniu
dejepisu Uhorska. Jeho dielo „De administrando imperio“ bolo mi slnkom, pred ktorým zmizly
tmy, skrze našich kronikárov (Šimona Kezu roku 1282 a Jána Turčianskeho okolo roku 1480)
nakopené do počiatkov dejepisu Uhorska. Tak sa stalo, že som nemyslel viac na „druhé,
opravené vydanie Dejín Uhorska“, ale na samostatné vydanie „Dejepisu Uhorska“.
|
Sasinek_Strucny-dejepis-Uhorska-I.html.txt
|
1Keď pán učiteľ Ondrej Pevný asi pred sedemnástimi rokmi nastúpil úrad učiteľský v
odľahlej dedine Konopanoch, bol preniknutý už v mnohom ohľade novými ideami. Nuž, hľa,
mladý človek, nedávno vystúpivší z učiteľského ústavu, čili takzvanej preparandie!Cirkevníkom sa on hneď spočiatku nepozdával, totiž na próbe.[1]Nebohý pán rechtor bol tučný; bolo veru čo vidieť na ňom, keď vystúpil na
kazateľňu, čo sa aspoň tri razy do roka stávalo — na výročité sviatky v prvú slávnosť na
večierni, alebo keď zasadol za organ. Toto bol ako slamka a jeho nohy v uhorských
nohaviciach dobre sa pod ním nezlomili. Nebohý bol šedivý ako holub; toto sotva sa z
vajca vykotúlilo. Nebohý sa holieval ako každý poriadny pán rechtor; tento už mal na
brade a pod nosom šteť: riedku síce, ale predsa šteť. Nebohý nosil sa vážne, do kostola
chodieval v zime-v lete v dlhom deáku[2]— tento mal tiež šnurovaný kabátik, ale celkom krátky. A mnoho, mnoho našlo
sa, v čom rôznil sa od nebožkého pána, Pán Boh ho osláv! Ale čo robiť? Bez bachtára[3]Konopany byť nemôžu, tobôž bez rechtora: vyvolili si pána Pevného.Do obstarožnej školy prisťahoval sa celkom mladý šuhaj. Doviezli ho na jednom voze so
všetkým jeho náradím, s celou perepúťou.„Je ako kostolná myš!“ hundrali cirkevníci. „Máme sa naň narobiť, kým sa trochu
zapieri a akomak stučnie! Ten nebude veru za plácou rok, dva roky čakať: bude si
vystíhať…“Horšie bolo, keď o dva týždne nato dal nový učiteľ zo školskej izby vypratať dlhé
krčmárske stoly i lavice, na ktorých vedychtivá konopianska mládež dosiaľ nohavice s
dobrým úspechom drávala. Dedinou roznieslo sa, že do školy prídu stolice také, ako sú v
kostole. „Vedeli sme sa za stolmi učiť — prečo by sa nemohli i naše deti?“ kričali
gazdovia. Ale kričali márne. Nové stolice predsa len vsťahovali sa do školy.Škola zaplnila sa, napadol prvý sneh. A iba teraz chodil chýr za chýrom dedinou —
jeden divnejší ako druhý. V škole nemáš ferule, ani signum![4]„Bude to za škola — ani židovská! Hlavu mu objedia tie detváky, ak
nezavoňajú ferule. Veď by sme my boli nebožkému po chrbte tancovali, nech nie feruľa — a
to bol rechtor, to už bol!“ Ale nemálo divili sa, keď zvedeli, že ten šťúply, chudorľavý
človiečik i bez ferule vie si poradiť. Deti nesmeli robiť toľkú sodomu[5]ako za nebohého. „Čerti vedia, čo je to: porobenina najskôr!“ rozhodli
ustaraní Konopania.Ale to nebolo všetko! Deti pribehli domov s hroznou novinou: učiteľ naložil chlapcom,
aby sa ostrihali. „Ale my tých!“ kričali otcovia. „Radšej im vlasy i s hlavami
poodtínať. Nie dosť nešťastia, že ti ho ostrižú vo vojne: ešte tu aby si ho dobrovoľne
strihal!“ A mnohí vážnejší presbyteri[6]šli k učiteľovi a prosili ho, aby ten hrozný rozkaz odvolal. „Za čože ich
budú, pán učiteľ, kvákať,“ strašili ho, „keď im hlavy oholíme? Nebude v škole ani kázne,
ani bázne, keď chlapci budú mať hlavy holé ako kolená. Za uši, to sa tu osvedčujeme, si
ich ťahať nedáme: pačesy, keď sa i vytrhnú, narastú ľahko i druhé. Ale ucho nenarastie
druhé, keď ho raz vytrhneš.“ Učiteľ mal vôbec mnoho roboty, kým presvedčil presbyterov,
že čo musí byť, to musí byť. Pekné vlasy šuhajcov padli za obeť jeho reformám.Ešte dedina dobre neutíšila sa od nesmierneho rozčúlenia, keď tu nový poplach. Učiteľ
nariadil, že chlapci a dievčatá bez výnimky donesú si pero, písanku a atrament. „Môj
Maťo notáriušom nebude!“ kričal jeden. „A načo je mojej Katuši vedieť písať — var ju
spravia richtárom!“ A presbyteri zas len šli do školy. „Škoda papieru kaziť nič po nič.
Veď my sme tiež chodili, chvalabohu, do školy — písať nevieme a tu sme. Traja nám
odpisovali škriptá,[7]my sme im dávali za to obáraného hrachu a konopného semenca, alebo jabĺčko,
ak bolo… Nebohý Ondráš Zacharovie bol vyše dvadsať rokov richtárom, a vedel len krížik
napísať. A dievčatá! Veď si tie iba ruky podaromnici zafafria. Nech len učia sa z
knižky, aby si našli v kostole pesničku… Majú tie vreteno: to nech vedia poriadne
zvŕtať, a nie číry-čáry po papieri robiť!“Ale učiteľ nepovolil — stalo sa mu i tu po vôli.Prišlo Ondreja. Boženíci zišli sa u richtára. Doniesli sebou tu vrece, tu širanicu —
takto opatrení pustili sa dedinou. Za nimi vliekol sa hajtman a dvaja hájnici — ťahali
za sebou sánky, pravda, prázdne. Divná táto procesia šla z dom’ na dom, vyberajúc od
gazdov pšenicu. Vrecia plnili sa a uložili hajtmanovi na sánky. Okrem toho každý gazda
dal tri poriadne polená, čo dali sa dobre kálať: tie vliekli hájnici na svojich sánkach.
Keď celá dedina bola schodená, o polvečer zastali pred školou. Pšenicu zložili v
pitvore, polená uložili pod cieňou do stôsa.„Došikovali sme pšenicu na oblátky,“ oznamoval richtár učiteľovi.Učiteľ iba teraz spamätal sa, že vo vokátore[8]jeden bod znie: pečenie oblátok na Vianoce. Utiahol sa do svojej izby,
uvažoval vec zo všetkých strán a umienil si — zrušiť i tento pozostatok stredovekého
tmárstva. Ale toto nejde tak jednoducho. Tu treba už vokátor zmeniť — a vokátor meniť
nemá on sám práva…Prišiel konvent,[9]predniesol mu svoju žiadosť s patričným odôvodnením. Ale zle pochodil:
nenašlo sa jedného človeka na konvente, ktorý by bol ochotný zriecť sa vianočných
oblátok.„Čo k nám chodil, keď sa mu vokátor nepáčil!“ bolo počuť z úzadia rozhorčený hlas.Učiteľ teda podľahol. Konventuáli[10]boli vo vytržení. „Budeme mať oblátky!“ uspokojovali svojich domácich,
znepokojených zlými chýrmi o oblátkach. „Budeme mať oblátky!“ tešili sa deti a tancovali
po izbe.Učiteľ teraz už nevedel, čo si počať! Chcel oblátky zrušiť z mnohých príčin, ale
najviac preto, že bol samotný, nemal ženskej pomoci v dome; bude on sám nútený viesť
túto nemilú prácu. Pritom nemal pochopu, ako sa majú oblátky piecť. Ako sa robí na ne
cesto, aké husté alebo riedke — vôbec, čo má to pekárenie za spády. Koľko mu treba
oblátok, koľko sa má pšenice zomlieť, ako oblátky zariadiť. Vôbec otázok povstalo celé
more; nevedel, kde nájsť na ne odpoveď.Vrecia so pšenicou stáli dosiaľ v pitvore, drevo vo stôsoch. Keď si pomyslí, že príde
čas, keď bude treba začať, vlasy sa mu ježia. Keby sa mal aspoň koho poradiť, dákej
susedy, snáď by mu povedala. Ale nemá nikoho, je tu osirený v tejto cudzej dedine.
Dosiaľ nebol v žiadnom dome, ani s nikým okrem svojho úradu nehovoril: nechcel sa
zamiešať medzi ľud — bál sa o svoju autoritu učiteľskú. A tak po večeroch musel sedávať
doma a nudiť sa pri fajke a dakedy i pri knihe.Na šťastie, v jedno odpoludnie prišla k nemu suseda Kopytkuľa. On jej mena, pravda,
nevedel, ani ju vôbec neznal. Divil sa, čo tá osoba uňho pohľadáva. Uškierala sa mu,
hodila okom po prázdnej, skoro celkom prázdnej svetlici, obzrela si ho zblízka — zblízka
ho i tak dosiaľ nevidela. ,Neborák, aký je suchý!‘ pomyslela si. Bol by sa jej snáď i
zapáčil, keby nie tá šteť pod tým nosom; ale to je trochu onô… Zas sa uškerila, a
zakryla si rožkom šatky, ktorú mala na hlave, ústa. ,Čo ich zakrýva,‘ rozmýšľal učiteľ,
sú veľmi pekné, malé — pery červené a plné, a za nimi zuby, ani perla najčistejšia. Skôr
by ich mohla ukazovať celému svetu, také pekné zúbky!‘„Máte vari v škole dieťa?“ skúmal ju učiteľ.„Ach, nie, moja Žofka iba na rok pôjde do školy. A zas usmiala sa a jej oči usmievavo
mu hľadeli do tváre.,Čo táto stvora chce?‘ trápil sa pán Ondrej a klopil pred ňou oči, červenajúc sa.
Nebol akosi sám svoj. „Máte muža?“ pýtal sa jej. Sám nevedel, prečo jej predložil práve
túto otázku. Cítil, že mu tvár horí i uši sú ako v pahrebe. Nebol by jej za svet pozrel
do očí.„A kdeže by ho podela?“ zasmiala sa suseda. „Mám, ale…“ a tu sa jej vzdychlo a pozrela
vážne na učiteľa, „niet ho doma skoro od Gála.[11]Šiel do pálenice, ale teraz kedysi príde. Ja ho už viac nepustím, lebo to
je…“„Veď si sadnite!“ núkal ju učiteľ, ktorému rozpaky pomaly prešli.„Ach, veď idem. Mám sa ešte u matere ohlásiť. Ja som k nim prišla, keby mi tie hlávky…
Keď nebolo ešte rech… keď ich ešte tu nebolo, kurátor[12]mi toto… mal kľúče tu od pôjda, dal mi hlávky vysypať na povalu, čo by
trochu preschli. A teraz by ich nedbala omlátiť, nuž čo by…“Učiteľ iba teraz vyrozumel, že na jeho pôjde sú čiesi ľanové hlávky. On si pôjda
dosiaľ ani nevšimol, veď i tak mnoho nepochodil na pôjd — nemal tam čo hľadať. Ale darmo
je: o oblátky v Konopanoch mali Kopytkulkine hlávky prvú zásluhu. Kým Kopytkuľa odnášala
hlávky, učiteľ sa s ňou zoznámil, takže keď pre ostatné prišla, už sa dobre znali.
Následkom toho zdôveril sa jej so svojím krížom.„Hí! A pšenica je ešte nie vo mlyne?“ divila sa suseda.„A kto by ju odniesol — nemám tu nikoho takého…“„A čo by ju nezaniesla? Ja ju odnesiem hneď, oj, vďačne!“„Ale neviem, koľko jej treba dať zomlieť!“„Ja veru tiež neviem.“ Suseda nesmierne zamyslela sa. „Ale im čosi poradím. Jano
Predajovie pekával za nebožkého — ten bude vedieť. Pôjdem sa ho opýtať…“„Alebo mi ho pošlite.“„Alebo tak — to bude najlepšie.“Jano Predajovie prišiel. Bol to mladý ešte gazda, nemal vari ani tridsať rokov. Urobil
rozpočet s takou určitosťou a istotou, že bolo hneď vidno, že sa Jano darmo nepovaľoval
od osemnástich rokov pred každými Vianocami dva týždne pred školským ohniskom. Pán
učiteľ bol jeho známosťami ohlušený. Čo Jano nariadil, to učiteľ vykonal. Na trhu
nakúpila Kopytkuľa hrncov, variech, habariek, cukru, škorice a hrebíčkov — mala veru čo
niesť z mesta. Jano Predajovie najal zas rubačov, ktorí triesky natenko kálali. Vôbec
znášanie ľanových hlávok spôsobilo v oblátkovej otázke úplný prevrat a malo by sa vniesť
ako svetodejná vec do protokola obecného v Konopanoch. Lebo ináč veru neviem, či by bol
pán Pevný pri najlepšej vôli napiekol oblátok — a ak by ich i napiekol: neviem, či by sa
boli na oblátky ponášali.Prišlo Lucie.[13]Chlapci doniesli železá a vyčistili ich. Keď nimi tam štrkali, žiactvo bolo
ako vymenené. Všeobecný šumot, šepot a pohyb nastal v školských laviciach. Ba ani sám
pán učiteľ nemohol udržať chladnú krv. Nechal školu školou, vbehol do kuchyne. Železá sa
už hriali nad plameňom. Nesmierny zhon po celom dome. Jano Predaj naháňal húf chlapcov,
ktorých mu učiteľ pridelil za pomáhačov spomedzi žiactva. V bitkách nenaháňal Napoleon
tak svojich ordonancov, ako Jano Predaj týchto pomocníkov. Ale oni sa ver preto
nehnevali.Prípravy postúpili konečne tak ďaleko, že prvá oblátka zišla zo železa. Obzrel ju
najprv Predaj, potom učiteľ a konečne, chlapci, akoby to bol desiaty div sveta. Nakoniec
nezostalo z nej nič.„Treba bude múky prisypať. Oblátka je tenká, a tu radi hrubšiu.“A chlapec, ktorého Jano postavil k ohromnému hrncu s rozrobeným cestom a dal mu do
ruky habarku, musel znova roztrepávať prisypanú múku.Pán učiteľ, keď už i tak mrkalo, rozpustil školu. Deti idúc pitvorom a čujúc praskot
ohňa na školskom ohnisku a štrkot želiez, zaradovali sa znovu. Oblátky pečú sa — hody sú
už v kuchyni!“ hovorili si medzi sebou.Učiteľ vstúpil do kuchyne, ktorá hemžila sa ľuďmi. Jano Predaj stál pri ohnisku s
varechou v ruke. Striehol oheň, železá, chlapcov — všetko! Železá boli dve. Jedno
hladké, vlastne kedysi bolo doň čosi vyryté, ale behom času zárezy stali sa na
nepoznanie plytkými. Druhé, ešte nové, rytina na ňom zachovaná. Oblátka z neho niesla
dva výjavy z Písma svätého: Adama a Evu v raji a Božie narodenie. Dookola nápis s menom
cirkvi a rokom jej založenia.Chlapcov bolo v kuchyni šesť. Dvaja narábali železami, jeden mal v ruke kutáč a
naprával oheň. Že je pecúchom, bolo vidno nielen po kutáči, ale i z toho, že má tvár ako
murín. Chlapci ho zafúľali, aby si zachoval, čo je jeho úrad. Iný chlapec bol vymenovaný
za kuchára: miechal cesto, ako sme ho už prvej videli. Aby bol značnejší, urobili mu
chlapci z cesta výložky na kabátku a búzy na tvári. Ostatní dvaja stáli ako rezerva v
úzadí. Majú zameniť chlapcov pri železách a starať sa do tých čias, aby bolo v kuchyni
dostatok paliva.[1]próba— skúška, na ktorej sa cirkevníci presvedčili, či
uchádzač vyhovie podmienkam pre učiteľský úrad[2]deák— (z maď.) starosvetský kabát[3]bachtár— (z nem.) hlásnik[4]signum— (z lat.) knižka hanby, do ktorej sa
zaznamenávali priestupky žiakov[5]sodoma— nezbeda, neporiadok; podľa biblie bolo izraelské
mesto Sodoma zničené pre neporiadny život obyvateľov[6]presbyter— (z gr.) v evanjelickej cirkvi predstavený
cirkevného sboru[7]škripta— (z lat.) písomné cvičenia, úlohy[8]vokátor— (z lat.) v evanjelickej cirkvi písomné pozvanie
na učiteľský úrad. Vo vokátore boli podmienky a náležitosti učiteľa.[9]konvent— (z lat.) cirkevné zhromaždenia[10]konventuál— (z lat.) v envanjelickej cirkvi člen
konventu[11]Gála— 16. októbra[12]kurátor— (z lat.) hospodársky správca evanjelického
cirkevného sboru[13]Lucie— 13. decembra
|
Kukucin_Vianocne-oblatky.html.txt
|
1Drahý Vedoslav sa zabavil u mňa istý čas a potom ho vlny tohto podvrhnutého života hnali
do jeho sveta, do večne mocných Tatier. Lebo jeho domov je hniezdo, z ktorého vyletel ako
mladý orol, tie večné hory, na vrchovcoch ktorých sa severné vetry lámu a ktoré vidia
všetky svety starých i nových vekov a dívajú sa na tie brehy, v ktorých tiekla, tečie a
tiecť má rieka histórie sveta. Jeho domovom sú nedobytné hrady Uhorska. A bolo mi tak
clivo, tak úzko okolo srdca, keď som už videl, že môj Vedoslav ma opúšťa a preč odo mňa sa
uberá. Lebo mi prišlo na um, že toto naše stretnutie je už posledné, a keď nie posledné,
tak dlho ďalšie nebude. Naše životy, ktoré sa večným ohňom a akýmsi prorockým tušením
zveľadili a rozživotnili — pánbohvie, čo to môže byť — sú akosi málo trvanlivé, lebo už ani
nestačíme plakať nad tými vždy sa obnovujúcimi víťazstvami smrti slávenými nad životmi
našich mládencov.Zato keď sa rozchádzame, vždy nám letia popred oči obrazy našich krásnych slovenských
mládencov, ako v ohni života nastupujú do vysokých koľajníc veľkých predsavzatí, a zrazu
padajú do studenej tône smrti a hrobu. Tomášik, Baraňai, Volko, Mazúr, Kolléni, Fontáni,
Priekopa, statočný človek a môj drahý priateľ Michalovič, Červenák, teraz posledný Tomes a iní[1]zvädnutí ležia vo svojich hroboch, rozsiati po pekných slovenských Tatrách.A vtom, čo som bol taký zovrený bolesťou ducha a úzkostlivou mysľou, génius ma nadchol
tak, že som sa stal povolaným, aby som sa teraz vydal na cestu k mojej sestre, čo býva na
vrchu Trenčianskej stolice v Súľove; hneď som sa aj vystrojil s milým Vedoslavom. Iba som
sa nakrátko zobzeral po veciach potrebných na takúto cestu. Za polhodiny som bol i s
Vedoslavom na nohách. Všetko sa to stalo dňa 16. augusta 1843.Už sme sa tlačili na vŕšok, ktorý rozbúrená príroda kedysi medzi Prietržou a Hlbokým
naviala, už sme videli aj staropamätný kostol evanjelického artikulárneho prietržského
zboru, už sme sa dolu tým starým vŕškom v Prietrži mali spúšťať, keď nám obom prišla na um
akási hlboká myšlienka, zatiaľ čo naše oči boli obrátené na ten starý kostol. Boli to
žalostné časy, v ktorých ho stavali a jeho kvet bol kvetom splodeným bolesťou tisícich
sŕdc. Tak sú kvetmi životy vo všetkých pásmach sveta a vo všetkých vekoch ľudského
pokolenia. Každý vek má svoje pyramídy, každý vek má svoje veľkosti. Duch sa nikde nedal
zaprieť, lebo keď ho zapierali, vtedy sa on otváral v celej svojej velebnosti. Kvet tamtoho
kostola sa viaže k časom, keď čiastka ľudstva v Uhrách hynula pod bremenom
nespravodlivosti. Aký to kontrast! Vyše osemdesiattisíc ľudí schádzalo sa tam k tým lipám,[2]čo držia stráž okolo neho, a teraz sú tam chodníky pozarastané, teraz, keď sa
evanjelikom sloboda náboženstva zaskvela. Tak je to! Jednotlivci sa dvíhajú, keď celku
hrozí pád, lebo sa všetok celok k jednému uberá. A zas idú časy, že celok rozšírený —
odoberá jednotlivcov.Tisíce nás chodievali z najodľahlejších strán a kútov, aby sme sa slovom božím tešili vo
svojich trápeniach, biedach a božích navštíveniach. A vtedy kvitol žalostne, lebo jeho kvet
svedčil, že ľudské srdce nemôže tam nájsť úľavu vo svojich žiaľoch, nemôže sa tam povzniesť
k bohu. Teraz je kostol opustený. A tisíce, čo okolo neho vzdychali, sa scvrkli do
maličkého zboru, ako keď sa Myjava rozvodní a všetka zaleje prietržské, omské a hlbocké
lúky a potom zas do úzkeho potôčika zostúpi. Kde bývali udlapčené chodníky, teraz tade
trávka rastie a jedna strana kostola je celkom zavrená, akoby bola zakliata. Ktovie, či už
i tie železné pánty k čapom svojim nepoprirastali?Ale celý kostol je svojím rázom svedkom času útlaku a ujarmeného ducha, lebo je na ňom i
pri ňom všetko neokresané, hrubé, neporiadne a bez všetkého staviteľského, remeselníckeho
vkusu a chuti. Povalu nemá, chóry či povaly sú pod samou strechou, miesta a priestranstva
je veľa, pohodlnosti a ekonomiky nijakej. Zo všetkého hľadí na človeka ujarmená myšlienka,
táto myšlienka: Dajte nám len suché miesto, na ktorom by sme sa mohli zo srdca modliť k
bohu, nič inšie nechceme. A naozaj, nič inšie nechceli títo ľudia. Preto aj nič iné
nevykonali. Lebo to vykoná len človek, čo prv vykonať chcel a mal to vo svojej mysli.Ja som ďakoval bohu, že tie časy už zašli, ale som ľutoval, že s nimi odišlo aj to
dobré, čo v nich bolo. Lebo tie časy neboli vo svojom veku inakšie ako naše časy vo svojej
súčasnosti, našom dnešnom veku. Tie časy boli plné následkov z minulosti, tak ako sú naše
dnešné, vychádzajúce z víťazstva predchádzajícich. My sme teraz na vyššom schode, zato ale
neprestáva schodom byť ten schod, na ktorom boli naši dedovia a tomuto terajšiemu vyššiemu
bol rovný i tamten, čo bol vo svojich časoch najvyšší. Ba ešte aj tá divosť, ku ktorej ľudí
viera zapaľovala, chvályhodnejšia je, pokiaľ ide o prameň, ako terajší bezbožný chlad
mnohých ľudí, ktorý do ničoho vyššieho nepodnecuje.Darmo je. Nesmieme ľudí a ducha času súdiť podľa tunajšieho raisonementu[3]nášho rozumčeku, ale ich máme chápať v ich vlastnej nástojčivosti, v ich
vlastnom veku a čase, lebo ich pravda je v nich samých schovaná. Po porade bývajú vraj páni
múdrejší, hovorí slovenské príslovie. A v ňom je tá pravda ukrytá, že je ľahko tomu, kto
vyšiel po stupňoch rebríka vyššie, smiať sa tomu, kto nižšie na tom istom rebríku stojí! Že
v tých smutných časoch náboženského prenasledovania sa veľa takého ukázalo, čo nejde dokopy
s naším rozumom, to všetko je len nižší stupeň, na ktorý my teraz už len dolu hľadíme, lebo
tí na vyšší stupeň nedorástli. A aby sme pravdu povedali, nikdy duch našich dnešných
slobodných rezonancií nepozná, čo je sväté nadšenie, neurobí také veľké skutky, nesplodí
také velebné postavy a charaktery, akým bol zápal u druhej strany vtedajších vekov. Ak
chceme byť spravodliví, musíme si od celého toho ľudského poblúdenia, ktorému bude človek
naveky podrobený, odmyslieť tú všeobecnú moc a silu, čo hnala ľudí do bojov a životného
nebezpečenstva. Lebo len tu nájdeme pravdu, a nie keď si bude každý húsť svoju nôtu a len
svojej čiastke pravdu prisudzovať. V každom ľudskom vzdore je ľudský duch a pravda
človečenstva je duchom človečenstva. V tých minulých časoch prerážala osobná viera ducha
cez čiaru lásky. V terajších prevažuje rozumovanie a chýba centrum všetkého — viera. A len
teraz my zvestujeme prichádzajúci vek zmierenia. Preto formálnym rozumkárom sme tŕňom v
oku. Lebo ešte vždy snívajú o panstve a krviprelievaní. Ešte sa vždy nájdu ľudia, čo by
radi iba všetko svoje chválili a všetko cudzie do deviateho pekla odsudzovali. Ale to už
nepôjde. Musíme si spravodlivosť vzájomne prisudzovať, ale v spojení protikladov pravdu
hľadať.Ale skoro by som bol už ďaleko zabehol od prietržského kostola. Tak sa to, hľa,
myšlienky jedna z druhej pradú.Zišli sme z vrchu, prešli cez lavičku z jedného brehu Myjavy na druhý preloženú. Pustili
sme sa lúkami — a ocitli sme sa pred farou nášho drahého Ladislava.[4]Tres faciunt collegium. A my sme práve traja boli. Nuž čože, či bola hostina,
ako to kedysi bývalo, keď sa dvaja-traja zišli? Či sa blýskali poháre? Či sa penilo víno?
Či sa komplementovalo? Či čo sa robilo? Nič z toho všetkého, len stisk ruky a doňho sa — do
toho milého rozhovoru, do toho myšlienkového kruhu. Ako lúka rozprestrená dolinou, nad
ktorou sa vinuli háje, jedliny, dubiny, smrečiny, tak je komukoľvek otvorená a rozprestrená
história. A čo môže byť rozkošnejšie, ako pružným duchom prechádzať sa po požehnanom poli?
Tu vidíš, čo bolo, ba môžeš sa osmeliť zaletieť i do borovicových hájov a tušiť, aké z nich
na budúcu jar orly vyletia. Aj naša rozhovôrka s Ladislavom bola také pierko z kvetov na
tejto lúke mysľou pozbieraných. Ale my zvlášť k takýmto pierkam, bukrétam a kytičkám
privoniavať máme, lebo je to náš ľud, ktorý sa nevyžil ešte a pozerá do budúcnosti. My si
môžeme len to myslieť, že vyjde náš národ z tej filozofickej i občianskej svojvôle a bude
celým človekom v človečenstve, mysliteľom nábožným v živote, obcou v toku a krútenici
padajúcich a hynúcich obcí a národov. Zmierenie to má byť — ako víťazstvo mnohých
tisícročných bojov a vývinov.Pozhovárať sme sa pozhovárali, ale s veľkou istotou sme si nesadali, lebo nám v ušiach
hučalo, že sme pútnici ešte ďalej mašírujúci. A poberali sme sa teda zasa ďalej, a to k
Bukovcu a Starej Lúke a Myjave, kde mala dnešná štácia byť. O Slavomilovi Bukovskom sa
tuším aj všelijako žartovalo, ako o takom, pre ktorého žije svet, pretože na ňom i im zrejú
vynikajúce myšlienky a uskutočňujú sa večné túžby. Úžerník, prozaický chlebárik, vždy sa
len o hojný interes trápi. Chlapci naši veselo, aby sme sily nabrali na zajtrajšie bolesti,
boje a trápenia.Odprevádzaní z Bukovca k Turej sme sa s Vedoslavom poberali ďalej, aby sme našu
prechádzku po tej časti Slovenska, ktorá je i mojím rodiskom,[5]čo najrýchlejšie mohli začať. Už sa to človek len rád podíva ta, kde mu detské
hračky a chodníčky zakývajú a pamiatka hodín nevinného detstva sa v srdci ohlasuje. A okrem
toho všetkého, koho by neťahalo do tej rajskej doliny považskej? Tento dolinový považský
svet je magnetická dolina, v ktorej sa čarovné a čarodejné okľuky, vŕšky, doliny, háje
najrozličnejšie na pútnika dívajú a všetky ho očarovať chcú.Ale ešte som len pri Bukovci, už zabieham na Považie. Veru to len medzi týmito výmoľmi
príde na myseľ. Lebo kto videl aspoň raz za života Považie a príde k týmto výmoľom potom,
tak mu musí prísť na rozum to naše Považie.Vŕškom od Bukovca k Turej Lúke je pekná prechádzka. Ide sa pekným vŕškom, potom dolu,
takým utešeným hájikom, a vždy má človek pred sebou výhľady. Nie síce také, ako keď sa za
Mnešicami z vŕšku otvorí dolina, na ktorej severnom konci sa ukážu vrchy a skaly
pruštianske, zámok Trenčiansky, ba už hen vrcholce hôr belušských, nozdrovických a dolu na
juhu — roviny až hen skoro trnavské, nie síce takéto výhľady, ale vyhliadky do kútikov
všelijakých, kde ľud náš tiež žije. A my chodiac všade s myšlienkou, všade vidíme život a
všetko nás láka a všetko nás priťahuje a všetko sa s nami teší a raduje.Dívali sme sa po tých roztratených domoch po kopcoch a dolinkách a úbočinách a zamysleli
sa nad tým arkadickým životom[6]Slovákov. Sú to kopanice, na ktorých slovenský ľud v rodinách a akejsi
patriarchálnosti žije idylickým životom, bár sa zdá mnohému biedny. Bieda je veľmi
rozdielna, vlastne chápanie biedy nie je u všetkých ľudí rovnaké. Mešťan, čo všetko imanie
svoje premárnil, lákavých dobrodružstiev sa nasýtil, takže všetko natoľko okoštoval, že sa
mu všetko spriečilo a duša už doňho len nocovať chodieva, má to za vrchovec svojej túžby,
keby sa mohol vzdialiť od hlučného sveta, v ktorom už preňho nič nieto, ísť do úbočín
neskazenej prírody a žiť na sladkom v plástoch sa ligotajúcom mede a skusovať radosti
neskalenej prírody. Tento kopaničiar sníva zas o meste, o pekných palácoch a o hojnosti
všetkých rozkoší a závidí tým, čo sa topia každý deň v radostiach, rozkošiach a
veselkárstve. Nepomyslí, že sa tu nejeden smeje, čo má na svojom tele z rozkoše rany
trápivé, vo svojom svedomí urážlivé tŕne neprávosti, vo vrecku dlhy pozapisované a jeho
úsmev je len mechanická práca tváre, o ktorej srdce nič nevie. Napokon ale ľud tento je
spokojný. Vo zvykoch starých, ktoré majú aj tisíc rokov, v obyčajoch dedovských, ktoré sa
verne zachovávajú, stará sa o svoj dobytok a svoju daň, o svojho syna a dcéru svojho
suseda, ktorú by pre jej poriadnosť rád za nevestu v dome mal. Každá dolinka a každý vŕšok
má svoje nuansy zvykové, jazykové, aj odevové. Ale všetky na jednom základe slovenského
života stoja.V Nitrianskej stolici je takýchto kopaníc veľké množstvo a ich obyvatelia sú napospol
evanjelici, čo iste ukazuje na časy náboženského prenasledovania. Kopanice sú prekopané a
hory vyklčované, je to zväzok medzi pánom a poddaným. Pán dal poddanému slobodu, dal
vyklčovať horu a daroval mu tie zeme, odtiaľ meno kopanica. Keď mal sedliak takú kopanicu,
zaviazaný bol pánovi za tú slobodu isté dane dávať. Myjava, Brezová, Lukna, Stará Turá,
Turá Lúka, Kostolné, Krajné atď., kde ich veľa tisíc duší prebýva. Živia sa hospodárstvom,
remeslami, furmankami, ba aj handlom. Väčší diel ich však chodí do výžinku, to znamená do
žatvy na dolné strany k Trnave, Novým Zámkom, Šali atď. Domáca zem ich vyživiť nevládze.
Jedna osada má viacero častí, k akým patrí hneď hŕbka zo päť-osem domov, hneď celý rákoš[7]domov ako veľké dediny. Mená týchto oddielov pochádzajú raz od krajov, v akých
ležia, inokedy od hlavných a prvopočiatočných osídlencov.V takýchto myšlienkach a v takýchto rozprávkach sme zazreli až samu Myjavu.Hej, vitajže nám, hrdinská Myjava! Hrdinská je Myjava, lebo jej história obsahuje veľa
skutkov, ktoré sa môžu volať hrdinskými. Škoda len, že všetka sláva hrdinskosti myjavskej
patrí len ženám. Muži si ju vraj nechali pre budúcnosť. No aj tak dobre. Charakterom a
ťahom Myjavcov je hrdosť. Každý Myjavec je pyšný, že je Myjavec. Ale táto pýcha ešte
neprešla v ten pekný cit, v ktorom česť svoju hľadáme a v nej sa tešíme, a nič nerobíme, čo
by nám toto znamenie zastrieť mohlo. Ľud myjavský je tvrdý, ale vo svojej tvrdosti
podnikavý. Na čo sa podujme, to vykoná. Len sa musí vedieť riadiť i s jeho vlastnými
slabosťami, nedokonalosťami, bludmi a predsudkami.Urodzený pán Mikulecký, tunajší notár, je takýto muž života, takýto kráľ myjavský,
takýto faktor všetkého dobrého a trvalého na Myjave.[8]On túto desaťtisícovú obec tak spravuje, akoby mala päťsto duší. Ale pravda, on
tomu rozumie, ako sa má charakter ľudu poznávať. Zato bude mať i Myjava naňho večnú
pamiatku a on na Myjavu. Lebo darmo je to, pôsobenie je zrastenosť toho, kto pôsobí, s tým,
na koho pôsobí. A časom môže byť Myjava jedným z najzvláštnejších punktov nášho života.
Desaťtisíc obyvateľov garantuje za jej stálosť a bezpečnosť, duchovní správcovia za jej
mravný charakter, vnútornú vrchnosť i vonkajšiu silu.Na Myjave sme sa u dvojctihodného pána Jána Šulca,[9]tunajšieho evanjelického pána farára, výborne zabávali všelijakým rozhovorom a
hádaním.Bohviekedy, ale isté je to, že prvšie alebo pozdejšie vyplnia sa naše tušenia a naše
nádeje, lebo ich nevystavujeme na základe vymyslenom, ale na podstate pravdivej, na
potrebnom historickom vývine ľudského pokolenia. Však sme sa už tisíc rokov pripravovali na
to, čím v najbližšej budúcnosti byť máme. Ale že na to výhľad nemajú tí, ktorí sa na
budúcnosť dívajú z úzkeho okienka doterajších formičiek, tomu sa nemáme čo čudovať, lebo to
sú ľudia, čo i o Kristovi hovoria, že bez prorockého ducha mohol predpovedať skazu mesta
Jeruzalema. Oni sú to, čo bývajú múdrejší než rada, avšak len pre ten prípad, ktorému
videli východ, priebeh a koniec. Ľahko je už teraz povedať, že mohol to Kristus i bez
prorockého ducha predvídať, keď vidíme, ako sa všetko vyvíjalo a po sebe nastupovalo. Oni
sú to, čo čakajú takú budúcnosť, ako bola minulosť, chcejúc, aby sa rieka vždy nového a
nového života národov prekĺzavala až po ich úzke briežky rozumu. Špekulácie duchovnej nieto
tam, kde sa takéto myšlienky nachádzajú. Aj tá obyčajná mienka, že by sa všetko len
opakovalo, je plodom takejto formálnej mysle. Preto sa ľudia zavše skoro usilujú vypriasť
také niečo v histórii, ako už bolo a čo sa im zapáčilo. Aj vo Francúzskej revolúcii[10]sa zavše hľadelo na staré revolúcie, a predsa sa to všetko ináč skončilo.
Novšie zimničné fantázie niektorých ľudí hľadeli zas sa formovať podľa francúzskej
revolúcie. A to sa skončilo ako: „Parturiunt montes, nascetur ridiculus mus!“[11]Nie je to pravda, že by nič nového nebolo pod slnkom a len sa všetko opakovalo.
Bo je nové tak, že sa staré všetko opakuje a pretvára v novom, nie je však už ako celok,
ale ten starý celok sa v tom novom roztápa na chvíľu, na nerozlučnú čiastku toho nového.
Nová je teda reprodukcia všetkého starého s pričlenením všetko dosahujúceho a sceľujúceho
sveta. Tak aj náš vek je reprodukcia všetkých starých vekov. Ale už predsa nebude taký
paradoxný, žeby sa opovážil povedať, že 19. storočie by nič iné nebolo len opakovanie sa
predchádzajúceho storočia. Vieme, čo vedeli tí, ktorí vlani žili. Ale nevedeli oni, čo my
vieme teraz. Slovom, jedna niť sa pradie človečenstvom, národy a storočia ju vždy len
zachycujú a ďalej pradú. Tá niť je zavše dlhšia i obsiahlejšia. A my sa domnievame, že po
rozpadnutí sa živlov tých národov, ktoré dosiaľ krútili vretenom historickým, na náš národ
prejde poriadok krútenia tým vretenom. A preto nám všetky prekážky budú na to len slúžiť.
Lebo čo má žiť, tomu všetko pomáha k životu; čo má hynúť, tomu všetko do hrobu pomáha.*Dňa 17. sme sa poberali ku Kostolnému a naše nohy sa usilovali vyhovieť žiadostiam srdca
a ducha, lebo sme neverili, že čoskoro sa uvidíme s tým šľachetným duchom, s pánom dekanom
novomestského okolia Jánom Trokanom.[12]Krajinka táto je neúrodná, vraj chladnejšie podnebie v okolí Senice. Je tu blízko
Javorina, najvyšší vrch tohto okolia, položená na medziach Moravy. Do oboch vlastí hľadí
okom zarmúteným, akoby plakala nad Moravou i nad Slovenskom. Na jej najvyššom vrchovci sa
prestierajú lúky. Pod ňou ležia mestečká Stará Turá a trochu nižšie Lubiná.[13]Staroturanci sú obdarení zvláštnymi kráľovskými výsadami či privilégiami,
pochádzajúcimi od uhorských kráľov, ale zvlášť od Matiáša. Pohostinnosť okolitých
kopaničiarov som ja už viac ráz spoznal. Ale to poznanie mám, že kostolanskí sú omnoho
vľúdnejší ako myjavskí. Ja sa domnievam, že je to pôsobenie tých obcí, k akým obe patria.
Myjava je obec veľká a táto povaha dodáva i jednotlivým rodom akejsi tvrdosti,
bezohľadnosti, akéhosi železného rázu. Kostolné je obec malá, kde sa skôr zídu pospolu
občania a vidiac svoju statočnosť i krotkosť, vľúdnosť i ohľaduplnosť k ľuďom, viac sa
spájajú ako tamtí. Aj nábožnosti je viac u kopaničiarov kostolanských než u niektorých
myjavských, lebo sa jednotlivci skôr cítia byť údmi kostolanského zboru, a preto aj
častejšie sám zbor ich môže mať pod dohľadom. Mnohí myjavskí kopaničiari rozlietaní po
horách a najukrytejších kútoch sotva raz do roka vidia kostol a kňaza.V Kostolnom sme sa výborne zabavili, lebo sme našli syna slávy svedomito pracujúceho na
národa roli dedičnej — i v dobrom rozmare a položení. Nuž tento sa obzvlášť svedomito
zaujíma o školy a učiteľov zverených jeho správe. Hneď po povýšení na hodnosť dekanskú
oznámil učiteľom svoje úmysly a predsavzatia, ktoré sa ale najlepšie dajú spoznať z cirkulára,[14]ktorý hneď vydal pre učiteľov a ktorý tu verne prepísaný pripájame:Vľúdni a výborne učení muži! Veľavážení páni učitelia škôl! Velebné bratstvo nitrianske,
menovite slávny seniorálny konvent zadržaný dňa 2. júla t. r. v Senici, poctil ma dekanským
úradom v novomestskom okolí. Koľko má tento úrad v sebe dôležitosti, to vie posúdiť každý
osvietený priateľ škôl. Ja sa tým až potom pochválim, keď zbadáme šťastné pokroky našich
úspechov. Že som Vaším dekanom, to je podľa mojej mienky toľko, že mám byť svedkom a
pomocníkom na šírom poli vedenia útlych dietok k človečenstvu. Táto úloha je síce ťažká,
ale podľa svojho zámeru taká pekná a dôležitá, že si tu treba neodkladne domyslieť: „Čo je
vzácne, nie je lacné.“ Z telesného človeka vytvoriť rozumný vzor a obraz, prirodzenú tuposť
človeka zostriť, tvrdé zjemniť, mäkké zmužniť a celkove človeka k cíteniu a vývoju mravnej
osoby povýšiť, je tuším toľko, ako z tvrdej látky pekný obraz vytvoriť, potom ráz mu a vkus
živých podôb vtlačiť a oduševniť ho. Už tu má toto povolanie svoje ťažkosti! Akoby nemalo
toto odstraňovanie vedľajších prekážok svoje ťažkosti, nie v kruhu mládeže, ale napríklad v
nechuti rodičov ku škole, v nedostatku príležitosti, prostriedkov vedúcich k cieľu, v zlom
usporiadaní škôl, v skromných platoch učiteľov a z toho pochádzajúcej malátnosti a
nečinnosti. Preto tie žaloby, že tento stav je odporný a trpký, preto k nemu často mužov
len núdza zverbuje a donúti, kadejaká ľudská zberba s ním nestatočne šafári, a tak si
tomuto dôležitému úradu a jeho odvážnym zástupcom nečestnosť a urážky spôsobujú. Slovom,
tento úrad je ťažký ako všetky naše úrady. Ťažký je i pre toho, kto jeho vrcholný cieľ
svojou mysľou obsiahne a potom v duši i srdci nosí: ťažký je šľachetnému mužovi a správcovi
školy, ale najťažší je tomu, kto je nájomníkom a prospechárom, kto pri každej ťažkosti iba
na seba hľadí, kto nemá ani trochu ducha na hrdinskú vytrvalosť a srdce pre útle
človečenstvo, semenisko otvorených a úprimných pokolení vystupujúcich na svet. Avšak
šľachetných mužov učiteľského stavu vždy nazývali ľudomilmi. Staršie národy a ich mudrci
poctili svojich vychovávateľov týmto vznešeným súdom: „Za to, že žijeme, vďačíme rodičom:
za to, že žijeme rozumne, učiteľom.“ Kto robí človeka človekom, kto v maličkom dieťati tú
blaženú ideu dobrého otca a matky, svorného občana, verného vlastenca, pobožného kresťana
kriesi a budí, ten má veru šľachetné povolanie! A takí sú statoční správcovia škôl! Vaše
povolanie!Keby sa už prestala vyťahovať podlá a nevhodná námietka, že naše školy sú strašidlá,
mučiarne a žaláre, v ktorých učitelia mravne stoja medzi otrokmi, karhajú ich, trescú,
telesne tepú, hnetú ľudské duše. Keby otcovská disciplína a trpezlivosť boli meradlom Vášho
zaobchádzania s dietkami, tak by bol ten stav vážený a dôležitý. Tým by ste sa, vážení páni
učitelia, najlepšie sami na seba odvolávali, lebo ducha a srdce odvážneho muža nestíha
podradná priazeň nestálej ľudskej zberby. Načo priťahovať falošným a neúctivým
poklonkovaním oči a záujem cirkevníkov? Treba sa oprieť o hlbokú schopnosť svojho zistenia,
a potom sa stane človek najväčšmi sám sebou. A takto najlepšie poslúži svojmu poslaniu, tak
najmocnejšie pritiahne mladé pokolenie k zlepšeniu svojho stavu a zisteniu svojich zásluh.
Potom aj Vy, vážení muži, budete dietkam vychovaným vo Vašom náručí vlastným otcom a na
starosť Vás prikryjú ako mladé ratolesti svoj kmeň: ľudstvo si Vás bude uctievať, vážiť a
chrániť ako svojich priateľov, národ ako svojich obľúbencov…V Kostolnom dňa 16. augusta 1840Úprimný priateľ a ctiteľJán Trokan,kazateľ kostolianskej cirkvia dekan novomestského okoliaTakéto ohlásenie sa nemohlo zostať bez dobročinných následkov. Za základ takéhoto
pôsobenia má slúžiť dekanská knižnica, ktorá sa pod správou pána dekana nachádza a aj
budúcne nachádzať má, jej knihovníkom vždy ten pán učiteľ byť má, ktorý s pánom dekanom v
jednom zbore slúži. Na zveľadenie tejto knižnice svoju pomoc priniesli jednotlivci i celé
zbory. Myjavský a brezovský zbor prejavil pre tento cieľ zvláštnu náklonnosť. A toto
novomestské okolie má svojich učiteľov v tomto spolku. Jediný zbor staroturanský nemá. Keď
som to počul, chcel som spoznať muža, ktorý takú vec mohol urobiť. A potom som ho aj videl.
Vyzeralo to z neho. Ale beda takej cirkvi, ktorá má učiteľa, čo od spolkov učených,
knižnice a čítania uteká.Je to veľké šťastie mať knihy a knižnice. Pretože ale podmienky našich učiteľov nie sú
také, aby mohli mať vlastné knižnice, starajme sa spolu o to, aby aspoň dekanáty a
senioráty také mali. Už je zvrchovaný čas, aby sme sa pozdvihli z kariet a od pohárikov
prešli na niečo vyššie.Od toho času, čo terajší pán dekan svoj úrad nastúpil a jeden poriadok do učenia
školského uviedol, sú už aj skúšky omnoho odlišnejšie od tých, ktoré sa dávali predtým.
Lebo nielenže sa učí lepšie, keď sa dozerá lepšie, ale je aj voľajaká šľachetná ctižiadosť
či pretekanie sa medzi učiteľmi, takže každý sa usiluje, aby čo len môže najviac pre
vzdelanie dietok urobil. A k tomu dopomáha i spomínaný poriadok a vymedzený okruh určených
predmetov.Z Kostolného sme sa ponáhľali k môjmu Váhu, preto sme sa v Bzinciach len tak na okamih
zastavili u kaplána Kolléniho, ktorý nás odprevadil ďalej. Vitaj, Považie — vitaj nám! Už
sa začínalo slnko lúčiť s krajinou nášho obzoru a Považie bolo pohrúžené v tôni, len
vrcholce blednúcich kopcov a sivé rozvaliny zámkov, najmä v oblakoch plávajúceho Tematína,
ožiarovalo lúčiace sa slnko. A tu pri tomto večernom jave plnom rozkoše prišli mi na myseľ
pekné verše nášho Chalupku:Už jemné Považí — dávná Slovanů to kolébka —v temnotu je vnořeno!Na mrakonosném jen ještě dlí štítu na Kriváněv záři večír oděný!„Prevez, prevez, prievozníčku“, volali sme obaja na brehu Váhu a ohlas šumel po tichej
hladine, tiekol tichým večerom s vlnkami teraz pokojného Váhu. Prievozník si sadol do člna
a v mene božom nás viezol na druhú stranu. Vlny pod nami šepotali, akoby nám niesli pozdrav
od našich statočných Liptákov. A mne prišla na um myšlienka, ktorá rieka bude asi riekou
života našich synov a géniov Slávy?Nocou sme došli do Beckova. Nezdržal som sa tu dlho, hoci som tu uzrel svetlo života.
Beckov je dosť nepekné mestečko, uprostred mesta sa kúpu po barinách husi a kačice, krášli
ho bodľačie, žihľava a tŕnie…Z Beckova sa išlo do Malých Stankoviec a už popredku sme sa tešili na spoločnosť pána
farára Čendekoviča. A tu sme naozaj strávili príjemné hodiny a chvíle, lebo pán Čendekovič
je náš obľúbený slovenský humorista. Ten už vie nájsť správny tón zábavy. Dostali sa na
pretras všetky smiešne javy a karikatúry nášho života a ja som sa už viac rokov toľko
nenasmial ako tu, kde pán farár stankovský rozprával svoje vtipy.Nad Stankovcami je vŕšok, z ktorého keď sa dívaš, smiať sa ti nechce, čo by si hneď
samého pána farára počúval. Je to výrazný obraz považského sveta. Od hory zo severnej
strany vypína sa staroslávny Trenčín, sídlo Matúša Trenčianskeho. A tam sa zdá, sťaby
Považie bolo už zavreté, lebo vrchy sa ťahajú viac na východ, akoby sa opierali o Trenčín.
Spod Trenčína vyteká Váh a tečie medzi svojimi brehmi, lúkami, roľami, sečami, ba aj
zarastenými hájikmi. Na oboch brehoch sú roztrasené dedinky, ktoré sa vežičkami ohlasujú,
že aj ony sú svedkami týchto považských krás. Sem-tam zo sadov a štepníc vyzerajú kaštiele,
domy, a keď sa približuje búrka, vežičky sa navzájom nábožne zhovárajú a po Váhu sa krúti
chumelica, akoby chcela všetko pohltať, ale zasa sa ukladá a považskej kráse ani zamak
neublížila.Nevedel som sa nakochať v tomto dojímavom pohľade, dívalo sa na mňa v tejto krásnej
bujnosti celé Slovensko. A kto nevidel túto dolinu, nevidel najkrajší zjav podtatranskej
krásy.V Stankovciach som sa rozlúčil s mojím drahým Vedoslavom, lebo som mal nádej, že sa s
ním ešte zídem. Ale človek mieni, a boh mení. Tak si ma môj Vedoslav darmo čakal, ja som
zostal len v tom dolnom Považí, bár ma tie tatranské magnety dosť ťahali, v Turci urodzený
Ďurko Košút, v Liptove Miško Hodža, okolo ktorých by som bol našiel tie ušľachtilé, dobré,
horúce, blažené postavy v slovanskom povedomí.Dňa 18. augusta som sa teda len na východ poberal, k Rokošu a k nášmu pod ním zrodenému Ľudovítovi.[15]Ťahali ma aj sami rodičia týchto synov, lebo je to veru šťastie ako pre národ,
tak pre jeho jednotlivcov mať a vidieť otca, čo vychoval a vychováva veľkých synov, ako sú
naši Štúrovia.[16]Tohto otca, ktorý vychoval Karola, Ľudovíta, Samoslava, tohto otca, ktorý ešte
týmto rovného Janka vychováva,[17]mal by národ opliesť vencami nevädnúcej slávy. — Ale tento šľachetný muž ešte
trpí so svojimi synmi a stíhajú ho za to, že svoj život, imanie, pokoj posvätil bohoľúbemu
životu, umeniu, škole, vychovávaniu svojich synov. Zato je tento šľachetník na svoje staré
dni predmetom mocnej, ale nezmyselnej vášne.[18]Preto však nezúfaj, šľachetný šedivec, ale dvíhaj ducha k nebu…V lone tejto tichej a bohabojnej rodinky, skade vyšiel môj drahý priateľ, ktorého tak
ľúbim, ctím si ho a ktorým sa biedny slovenský ľud môže tešiť a pýšiť, prežil som skoro
celé jedno popoludnie sám a sám. Lebo Ľudovít prišiel až celkom večer i so Samkom z Turca a
Považia. Už sme ich čakali, už sme pochybovali a každý buch nás splašil. Iba zahrkotal voz
a z voza skákali títo dvaja bratia duchom i krvou. Bolo tu radosti v našich srdciach, keď
sme sa zas uvideli. Ale nebudem to opisovať, lebo by som tým za možnosť síl svojich
prestúpiť mohol. Dosť na tom, že je to pekný zjav u nás a pri nás, že sa tak nekonečne radi
máme a nič nás nie je schopné roztrhnúť. Keď sa Slováci zídu, ako keď sa vlnky vo Váhu v
jedno zlejú a celosť svoju jedna v druhej nájde. A keď sa rozídu, zas je to tak, ako keď
tie vlnky v jedno zliate plť alebo prievozník člnkom rozrazí, takže bárs sa zas rozdvoja,
predsa každá nesie v sebe i tú druhú, alebo tej druhej čiastku a naopak.Ľudko môj, Ľudko môj! Ty si teraz nad Dunajom a ja načúvam šepot rozsiahleho boru. Ale
viem, že si so mnou myslíš, keď hovorím, že pekný je ten život náš, bár nás ľudia naháňať
chcú. Pekný je, i keď nás žiaľ neraz zachvacuje. Pekný je, bár nás ľudia tuční telom
ľutujú, že nič dobré neokúsime. Boh nás chráň od všetkých takýchto radostí a daj nám len
sily, aby sme nemuseli naháňať pôvodnosť a tvorivé schopnosti, aby sme sa rozžiarili vždy v
skutky nové duchovnej vlády nad telom, aby sme sa aj ďalej nedali do moci žiadosti tela a
vedeli nachádzať radosti aj v inom, ako je kráľovstvo zmyselné.Keď sme sa uvítali, keď sme sa tak dobre v sebe obaja našli a obaja zas jeden v druhom k
svojej vlastnej podstate poprichádzali a usadili pohnuté duše svoje, hovorili sme si jedno
aj druhé. O Turci bola reč, lebo z čerstvého Turca prišiel čerstvý Ľudovít. Ja som sa
nejeden raz v tých pekných časoch môjho prvého prebúdzania hnevával na Turiec, pretože
akokoľvek som poznal Turčanov, keď odrátam dve výnimky,[19]to dobre vieme, všetci boli nepodarenci. A nikdy som to nevedel pochopiť, ako
sa len mohol Kollár tu v tomto Turci zjaviť. Ale teraz ja už vidím, lebo mi k vtedajšiemu
tajomstvu terajší život kľúč podáva.Druhého dňa sme išli do kostola. Bola to práve desiata nedeľa po sv. Trojici.
Dvojctihodný pán M. Svatý,[20]uhrovský kazateľ slova božieho, držal kázeň a buď mi dovolené na tomto mieste,
kde sa mi dobrá príležitosť ponúkla, aj pár slov o rečníctve tohto výborného evanjelického
kazateľa povedať. Keby sme mali svoje teologické noviny, tam by sme si povedali, čo vieme a
mienime. Ale povedzme, čo môžeme v takom nedostatku. Kázal pán farár o príklade pádu mesta
Jeruzalema, vystavujúc výnimky trvania a rozkvetu národov a krajín. Jeho hlas je prenikavý,
rezký, bijúci do duše, zvonivý a plný. Hlas pána Svatého je dokonale rečnícky, slávou
slovenského kazateľstva si slušne a zaslúžene vynúti i obdiv ľudí. Pokiaľ ide o samo
vypracovanie, zdá sa mi, že sa pán kazateľ miestami dlho pri všeobecnosti bavil, čo veľmi
prekážalo vstupovaniu do živého, konkrétneho vystavenia veci a predmetu. Ale predsa väčšia
čiastka kázne rezala do živého a uchvacovala nás do menivých prúdov skutočného života, kde
sme tiekli i my riekou výrečnosti dvoj ctihodného Svatého. A my sme išli z kostola vzdelaní
a plní nábožného citu, žiadajúc, aby boh každému zboru dal takých výrečných kazateľov a
tohto aby na mnohé roky udržoval v zdraví a schopného rozširovať vzdelanosť a nábožnosť.Nech by sme len čím skôr teologické noviny mali, aby sme sa mohli opytovať na spôsoby
kázní a na ducha, v ktorom sa budí viera a nábožnosť a v ktorom by sme k životu sa budili a
svoje plody ducha merali a vážili, aby sme nezrastali tak veľmi s tým nekontrolovaným, sebe
samým sa páčením. Naši profesori a učitelia nemajú orgán, v ktorom by sme videli, čo robia
a čo vedia a čo učia. A my nemáme orgán, v ktorom by sme pestovali svoje vedy a svoje
učenie. Všetci žijeme a pracujeme len tak pod kepeňmi súkromnosti verejnej a verejnosti
súkromnej. Nechže mi tu voľakto nepovie, čo sa bojí s farbou von vystúpiť, že on verejne
učí alebo káže. Bože môj! Verejnosť tvoja je to povetrie, v ktorom žiješ s tvojimi učeníkmi
a poslucháčmi. Do tejto verejnosti musíme teda všetci vletieť, aby nás videla zas celá
verejnosť. Pole vedy, na ktorom sa ukážeš pred svetom celý, ako pôsobíš vo svete menšom, to
je verejnosť. A táto má súdiť všetkých nás a my musíme i ju súdiť i sebe navzájom pred ňou
naprávať, učiť, viesť, zdokonaľovať. Ale my nič nemáme — nič — a ešte raz hovorím, my nič
nemáme, kde by sme sa mohli ukázať a potvrdiť domnienku o nás, že sme učení. Preto je už
zvrchovaný čas, aby sme sa niečoho chytili, v čom by sme sa držali. Ukážme smer. Už nás
potom azda len budú nasledovať aj tí ostatní, čo s nami spolu jedno telo nevidených učencov
tvoria. Teraz to už len pôjde do života, čo sa ospravedlní v ohnivej peci myšlienky
presvedčenia, duchovnej mienky.Popoludní po nešpore sme išli z murovaného kostola do kostola samorastlého — do prírody
krásneho uhrovského okolia. Je to čarodejná krajina. Rokoš, ktorý nám už v Ľudovítových
básňach aj na vyššom duchovnom poli žije,[21]je so svojou rodinou pánom uhrovských hôr. A tak si panuje, akoby ozaj aj
vedel, že je najväčším pánom týchto hôr a vrchov vekovitých. Hory a vŕšky sa tu premávajú a
prejímajú, akoby jeden na druhý sa vynášajú a jeden druhého zahanbujú. A tie lúky pod nimi
zdajú sa smútiť nad tým, že ony sa len v tôni musia uspokojovať a že ich dietky, kvietky
skromnučké, nevládzu sa tak hrdo vypnúť k oblakom ako jedle, duby a buky rozsiate po
horách. Celé toto okolie je smutné, ale smútkom svojím hlbokým, vysoko vynášajúcim ducha,
vráža sa akousi mäkkou radosťou do duše čulého pozorovateľa. Ja som sa tu aspoň zabával
rajskými rozkošami. Nikdy som nemal vo zvyku pozorovať zjavy prírody chladnou dušou. Ale
keď sa mi kde vo výjavoch prírody zbiehali aj myšlienky a prichádzali na um porovnania, tu
som sa vždy vo vytržení svojho ducha tratil v tichom vnútrajšom horekovaní a plesaní, alebo
keby som chcel jedným slovom tento môj stav naznačiť, povedal by som, že som sa tratil vo
svojom spasení. A v pohľade na túto čarokrásnu uhrovskú prírodu, kde sa môj Ľudovít svetu
zjavil, svetlo uzrel, rástol a svoje detské hry hrával, čo sa v tomto pohľade na moju myseľ
nieslo myšlienok, nemôžem to opísať. Lebo mi žil každý strom a všetko ukazovalo Ľudovíta.
Videl som ja tu všade Ľudovíta, jeho dušu s ideálom týchto hmotností v jedno zliatu. Tá
nekonečná bolesť, čo sa ustavične varí a prekypuje v prudkej duši drahého Ľudovíta, a ten
skok jeho ducha, ktorým sa vyroňuje z tejto bolesti v slovo a v skutok, takže bolesť, slovo
a skutok pôsobí jeho večnú trichotómiu, ukazuje a tvorí jeho podstatu, túto ráznu povahu
Ľudovítovu čítal som už v tejto prenikavo uchvacujúcej uhrovskej prírode. Z hlbín, dolín
smutných, ktorými plačú potoky, a rozostierajú sa lúky i záhonky tichučké, dvíhajú sa vŕšky
a skaly, čo sa ohlasujú každému žblnknutiu vlnky a každému šepotu vetríka a každému
klopnutiu slávika, a zrazu sa tieto melanchólie prírody vyšvihnú v skaly a vrchovce
kráľovského Rokoša a prechádzajú v hory, kde sa dubov a bukov sila so silou hromu meria a
korene hôr a vrchov nebo ráňajúcich s víchrom pasujú. A to ti všetko tak razom rastie, ako
ti razom rastie bolesť, slovo a skutok, Ľudovítova sila a energia. A ja, keď som tuto takto
všetko videl, bol som bez seba. A keď som pozrel na Ľudovíta, ktorý stál vedľa mňa a oko do
neba upreté, bol som zas pri sebe, lebo som sa tešil, že takéhoto človeka môžem mať za
priateľa.Boli to hody môjho ducha. Ktovie, či sa mi kedy obnovia. Boli to hody slávené v desiatu
nedeľu po sv. Trojici, 20. augusta 1843 popoludní. Nasledujúceho dňa sme niektorí svoji
išli ďalej. Ja som sa poberal i s pánom Orgovánom, kandidátom cestujúcim po Slovensku, k
Súľovským skalám. Ľudovít i so Samkom nás vyprevádzali. Tento po Kšinnú, tamten až hor na
vysoký Vtáčnik.Uhrovskými dolinami sme išli hore a vždy hore a len vždy hore vrchmi ako strecha
strmými, až sme sa vydriapali na spomenutý Vtáčnik. Odtiaľ obracali sme zraky svoje po
tejto vysokej hornatej krajine. Vrch na vrch a hora na horu sa tu kopcujú, až vlasy dupkom
stávajú. Ale duch sa zas vzmôže a počína sa zmocňovať tejto nemocnej moci a sily. A tu už
rozumuje, aká to mŕtva životnosť, aké to bez ceny poklady, aké bez výplaty kontá!! Dreva tu
leží stá a tisíce siah po jarkoch — a hnije. Prečo sa nevie duch grófov radšej na toto
obrátiť a vymyslieť niečo pre tento poklad ležiaci tu bez ceny? Nemohlo by sa tu voľačo
také dať vybudovať a vystaviť, čo by trávilo drevo a ohňom tvorilo iné veci, za ktoré by
stá a tisíce išli? Ale pán gróf má iné starosti. No, nechže je ten poklad mŕtvy, pokým
nepríde duch, čo by ho obživil a previedol rovným kanálom do vrecka, z ktorého by mohli
biedni poddaní za svoje mozole aspoň na úľavu svojho kríža dostávať.Zem táto vrchovatá má svoje určenie byť horou a hora má určenie dávať drevo. Prečo je tu
ľud biedny? Preto, že nepozná určenie svojho kraja. Seje a trápi sa a z toho všetkého nemá
nič, lebo kraj tento nie je na roľníctvo, ale baníctvo. Prečože sa baníctva nechytá?— Ja, no keď je to všetko panské! Čo si ľud pomôže? A mnohí páni len po mestách sa radi
vozia a zabávajú. Nech panstvá bár čert driape! — tak hovoril jeden, čo s nami šiel, aby
nás z priateľstva odprevadil.— Veď je to zlé, — odpovedal som. — Ale potom naozaj nie čert, lež žid berie najkrajšie
panstvá, keď o ne neexistuje nijaká svedomitá a ekonomická starosť. Preboha, akože sa hen z
tamtoho skoro nedohľadného vrchovca dostane ten ovos, či čo je to tam?— Hm, dosť biedne! A to sa tam tiež len niekedy urodí, lebo keď sa po dva roky zaseje,
musí sa to nechať ale za štyri-päť rokov zas na úhor, keď sa to tam popraviť nemôže, ani
poorať sa skoro nedá.— No, pán boh vás osvieť, aby ste lepšie poznávali jeho múdru radu! — odpovedal som a
nechal som radšej ducha svojho slobodne si lietať po týchto vysokostiach. Veru som sa
radšej na strmý Fačkov díval, ktorý odtiaľto dobre vidieť, akoby bol mal vravieť o tejto
ľudskej nízkosti.Na Vtáčniku sme si s Ľudovítom poležali trochu a potom sme sa rozžehnali. On sa vrátil s
jedným a my s pánom Orgovánom brali sme sa ďalej s druhým sprevádzačom. Nesmierne hory a
vrchy neradili nám len tak na svoju hlavu a šťastie sa spustiť. Preto sme si až do
zliechovských hút najali jedného sedliaka z Kšinnej a ten nám aj nepríjemnú cestu
spríjemňoval.Z Vtáčnika sme sa spúšťali pomaly do Valaskej Belej. Valaská Belá je hniezdo
skleničiarov a sklenárov, križujúcich po vlasti. Je to dedina, ktorá má so svojimi
kopanicami, tuto lazmi menovanými, vyše dvanásťtisíc obyvateľov. Chotár je tu biedny, samý
vrch a samé strminy. Domy sú drevené, sám ľud ošúchaný a zanedbaný, čo obzvlášť o ženách
platí. Výnimka toto medzi našimi Slovákmi. Robí to tento kraj, v ktorom nerozkoší a
nevybujnieva v okrasách a v šperkoch ľúbopríjemných ani sama príroda. Zhovorčivosť,
veselosť, žiadostivosť a ochota, Slovákovi vlastná, aj u týchto Beľanov je domácou cnosťou.
Keď sa dvaja bárako neznámi zídu, myslel by si, že sú aspoň kmotrovia, keď nie švagrovia.
Mohol by si ich aj na druhú dolinu počuť.Táto cesta nám bola veľmi dlhotrvanlivá, bár sme sa zhovárali o všeličom, lebo aj hlad
nás začínal moriť. K zliechovským skleným hutám sme prišli peknými dolinami. Z tejto doliny
mi však jeden hlas dosial z uší nevyznel, ba azda ani nikdy nevyznie. Boli to tóny, boli to
večné zvuky z hrdla jednej Slovenky tečúce. Nevina, rozmar, reč prírody — to boli jej
zvuky. Hneď sa niesli k nebesám na krídlach žaloby, hneď leteli dolu rozkošou lúk a hájov
priťahované a zas sa rozliehali v citovom nadšení po brehoch šumiaceho potoka. Hneď
vyrážali tieto spevom stvorené hlasy pŕs, v ktorých by bol spoznal silu a vytrvalosť,
veľkosť ducha a večnú lásku, hneď prúdil z nich ťahavý zvuk zvona znejúceho dolinou, v
ktorom spojená bola všetka nábožnosť, tichosť volajúca k modlitbe, pokoj svedomia a akási
veľká spokojnosť, harmónia duše so svetom.A keď sa roznábožnil hlas dolinou, zas sa vyniesol z trasavého hrdla do svetlavých
vysokostí, kde si zas pohrával, krútil sa, hopkal, a ukrytá kdesi v húšti Slovenka
bezpochyby na milého myslela. Bo samá nádej, samá radosť, samé blahoslavenstvo tieklo a
znelo z tohto anjelského spevu.A my sme zastali na kvetnatej lúke a ja som čakal, čo z toho húštia ešte za tajnosti k
bohu vyletia. Ale dievka utíchla. Tuším videla, že to prenikne moju dušu, lebo teraz mi
začalo ľúto byť za strateným rajom, do ktorého ma okom nevidená Slovenka voviedla. Ale o
chvíľu — ach, tu zas začala prerážať nebesá naša speváčka. Ale vydržať to bolo ťažko. Akoby
sa jej malo srdce rozpuknúť tak, žeby už viac ani pŕs nepotrebovala, tak bolestne a tak
silne čistým a strieborným hlasom zaspievala. V tom bola skrytá mizantropia, v tom bol
skrytý žiaľ nad zemou, že nie je nebom, v tom bola skrytá akási letálnosť,[22]zabraňujúca mať spoluútrpnosť so svetom. Zdalo sa mi, že karhá táto ukrytá víla
národy sveta z nedbanlivosti, že nevedeli ešte dosiaľ nájsť cestu pravdy a bezpečnosti. A
všetky tieto zvuky nemohli nájsť sebe primerané slová. Preto bola to pieseň bez textu, bolo
to meranie vysokosti a hlbokosti ľudských žiaľov jediným nástrojom hlasu. A koncom týchto
prechádzok bol akýsi tvrdý hlas, ktorým slobodne znelo povedomie večného víťazstva.Potom sme už viac ten hlas nepočúvali. Ale sa začali ohlasovať spevky po vŕškoch a
dolinkách, ktoré predtým ani nečúchli. Bože môj, ale čože to bolo proti týmto kráľovským
nebeským zvukom! Niet divu, že všetko mlčalo, keď ten hlas plnil okolité doliny. Hlas tento
bol úplne sám v sebe tým, čím sú piesne slovanské. A mne tu prišlo na um, čo básnik spieva
o nich:Piesne slovanské, ako jarné nocisvietite v dušu tichosťou májovou,ducha nesiete ako vyššie mociv kraje povestí, ríše minulosti,držíte srdce na stužkách milosti.Ej, šťastný básnik, čo vás všetky razomv horúcich prsiach vyvarí, vykŕmi,čo dušu vaším vystrojí obrazom —ten veľkou piesňou darmo nezahrmí.[23]Pán spolucestovateľ môj! Toto všetko som v duši mojej cítil, keď som taký zadumaný pri
vašom boku stál po tom speve nevidenej Slovenky. Potom, keď sa rozvlnená duša moja trošku
usadila a ustálila, rozjímali sme o tých chválami aj zlatom oslávených veľkomestských
speváčkach. Prečo mňa len ani jedna z nich nikdy tak nepohla a neuchvátila ako táto oku
skrytá Slovenka? A tuto mi prišla na myseľ Kollárova Slávy dcera, 223. znelka, kde preňho
je príčinou, že ho Catalani[24]spevom nepohla, že:Mína z duše, tato z měšce zpívá.Tak sme prišli do zliechovských sklených hút a občerstvili si vyčerpané telo. Našli sme
tu výbornú zábavu s pánom Barinekom, správcom týchto hút, ktorý nás povodil po huti, kde sa
práve pracovalo, a všetky spôsoby spracovania a formovania povysvetľoval. Pracujú tu
Slováci, Moravania, Česi aj Nemci. Toto všetko patrí komore a terajšou majiteľkou týchto
hút je vdova pani Antónia Vidímková. Pri hutách je asi tristo duší, ktoré tu majú aj svoje
domce a pri nich kúsky rolí a záhonov. Dolina je to rozkošná, úzka síce, vysokými horami
stisnutá, predsa je však prepletená a okrášlená bujnými lúkami, obživovanými hučiacim
potokom. Touto dolinou sme sa teda k Čičmanom poberali, a pán Barinek nás odprevádzal — a
veľa chvál o panej a majiteľke zliechovských sklených hút rozprával.Za súmraku sme došli do Čičmian a u pána Kasnára našli slovenskú pohostinnosť. Dedinka
je to chudobná, ako obyčajne z drevených domcov pozostávajúca. Dolina je krásna, romantická
a naši horniaci sú jej dobrí a veselí obyvatelia. Kone majú, neboráci, veľmi drobné, malé a
chudé, a ich ženy nemajú v tvári aj odeve toľko príjemnosti ako napríklad okolo Uhrovca. Z
Čičmian sme išli tou peknou Fačkovskou dolinou a môžem vyznať, že som takouto dolinou ešte
nikdy nešiel. Trvá dobrú pol druha hodinu a divou krásou zahŕňa dušu cestovateľa. Z
obidvoch strán sa vypínajú vysoké hory a z pravej strany utvárajú nepretrhnutú reťaz
vrchov: z ľavej strany sa pretŕhajú nové hory, a tie na západ nové doliny otvárajú.
Prostriedkom Fačkovskej doliny prúdi a pení sa potok, ktorý musí človek azda aj tridsať ráz
prejsť a prebrodiť. Miestami čuť pekný ohlas a hlasy vtákov doliehajú z oboch strán do uší
pocestného. A pretože by nám táto dolina dlho trvala, pripomeniem tu v krátkosti svoje
myšlienky, s ktorými som sa podelil s mojím vedychtivým cestovateľom Orgovánom na tejto
spoločnej ceste: zasahujú do oblasti vedy. Myslím si však, že aj takéto výlety Slováka
priamo sa prechádzajúceho po svojej vlasti krajania od neho vďačne prijmú.Na ceste z Uhrovca do Súľova bola medzi nami reč spočiatku tuším o umení, a potom prešla
do iných, rozmanitých myšlienok, bár podľa mojej domnienky nikdy nepresiahla hranice a
záujmy umenia. Ten pekný svet gréckych bájí zostane naveky živým svedkom živého ducha tohto
národa. Hoci mnohé v gréckom svete a živote odinakiaľ prišlo, grécky živel je živlom celého
sveta. V ňom bolo všetko, čo mal svet duchovné a myšlienkové. Tak Herodotos píše, že v
Egypte našiel obrazy fénixa, toho svatého bájneho vtáka, o ktorom sa hovorilo, že sa sám
spaľuje a z tohto plameňa a prachu sa zas znovu rodí. A naozaj, Egypt je vlasť takýchto
symbolov, lenže umenie sa tu nemohlo na tú dokonalosť povýšiť, na akú sa dostalo v Grécku.
Lebo v Egypte ešte chýbal ten všetko prenikajúci duch, ktorý by sa bol vedel sám nad seba
povýšiť. Stál tu len sám symbol — od zobrazeného fénixa — až po svaté nadzemské a podzemské
tajomstvá, to znamená pyramídy a labyrinty. Tu v Egypte sa sám duch odmaľoval, ale aby bol
sám seba v tom rozumel, tam sa už dostať nevládal. Iba sa sám vylial do nesmiernosti, do
veľkosti citu — a v tom zavretom symbole zastal, akýsi duch tu sám stvoril bľach a rígeľ, a
nemohol už odomknúť, nemohol sa duch sám k sebe z týchto symbolov vrátiť. Rozumej, človeče,
koľko chceš o egyptskej symbolike, o hieroglyfoch, o pyramídach, o labyrintoch — predsa len
vždy na to prídeš, že títo Egypťania zaviazali hádanky a uzly umenia, ale sami ich
rozviazať nevládali. Čo ako sú Egypťania národ s veľkým umením, tak ich umenie je iba
zvonom bez hlasu, životom bez pohybu, tajomstvom ukrytým v nedostupnom zámku. Nič
zreteľnejšie nevidíš na celom tomto egyptskom umení. Zdá sa, že celý národ so svojimi
vládcami mal len tú úlohu, aby urobil všetky hĺbky aj výšky svojho ducha viditeľné: preto
vtlačil do zeme kolosálne labyrinty, vyniesol nad zem kolosálne pyramídy. Dlho sa všeličo
hovorilo o týchto pyramídach, na čo boli, potom sa hádači na tom ustanovili, že sú to
hrobky kráľov alebo posvätných zvierat, Apisa, Ibisa, mačiek atď. Novšie zasa chcú vidieť v
pyramídach — ako nedávno jeden publicista vo Všeobecných augsburských novinách písal —
nástroje na zachytávanie vôd Níla pod zemou, lebo ako vieme, v Egypte len zriedkakedy
pršieva. Čokoľvek ľudia o nich narozumujú, je pekné a vtipné. Ale ten, kto chce vo všetkých
dielach vidieť iba to, čím sú, ten nebude veľmi držať na všetky tieto hypotézy, lebo sú to
len hypotézy. Na pyramídach vidíme, že predstavujú len jednu stranu ducha, vyrážajú ducha
von na svet, do skutočnosti. Umenie však musí prerážať, prenikať a vyjadrovať ducha z
obidvoch strán, lebo na jednej strane z jeho povahy vyplýva, aby bolo aj pre svet a malo
svoj vnútorný zmysel, a na druhej strane, aby bolo aj pre ducha. Pyramídy však skrývajú vo
svojom vnútri to, na čo duch hypotézami prísť ani nemôže, a keď aj na niečo príde, tak je
to všetko iba negatívna stránka života aj umenia, temnota, tajomstvo, smrť, prízrak,
konečnosť. No umenie je loď, ktorá vedie cez oceán časnosti k brehom večných ríš ducha.
Všetko v egyptskom umení je symbol, všetko je hieroglyf, samo nič neznamená, ale vždy na
iné poukazuje.Ale aj túto stranu ľudského ducha — že sa jeho vnútro, život a pohyb k vyššiemu navonok
má ukázať, že nestačí len čosi tvoriť, ale to aj tak stvoriť, aby to zas aj inému duchu
žilo, ako to vidíme na vyvinutejšom umení, kde ťa socha pohne k slzám — nájdeme u
Egypťanov, len aby sa navonok prejavila a iba vzdialené tušenie tejto moci ukázala. Túto
duchovnú moc, túto božskú bytosť, uctievali Egypťania v živých zvieratách, lebo živú moc
kládli vyššie ako mŕtvy materiál, a preto si mysleli, že len v živom má miesto tajomstvo
ich vlastného vnútra. Jasnosť svojho ducha však nevyjadrili v umeleckých dielach, lebo sa
prejavovali navonok a vzývali voly, mačky, opice atď. V nich videli vonkajškovosť, ktorá v
sebe skrývala tajomstvo vnútra. Pravda, je to čosi nerozumné, hrubé, hlúpe, no v Egypte to
nemohlo byť inakšie, museli pretrpieť túto biedu chudoby ducha, ak malo zrelšie povedomie
ducha prostredníctvom Grékov a dokonalejších prác neskorších vekov prejsť k nám.Slovom, aby sa skončil tento názor na umenie Egypťanov — celé umenie tohto tajomného
národa živej symboliky sveta, je večná práca, ktorú sprevádza jediný cieľ, aby sa duch sám
sebe stal zjavným: v tom sa však prejavila iba povolanosť ducha na uhádnutie samého seba, a
nie ešte jeho vyvolenosť. Tú mala dokázať čistá grécka individuálnosť. Oidipus zhodil
tajomnú Sfingu z tajomnej skaly, keď uhádol jej hádanku, dobre známu aj medzi naším ľuďom:
„Ráno to chodí po štyroch, na poludnie na dvoch a večer na troch nohách. Čo je to?“ Oidipus
uhádol, že je to človek a zhodil Sfingu. Tak sa skončila symbolická forma ducha a začal sa
jej prechod do klasickej gréckej. Tu v tomto prechode majú svoje pole fabula, parabola,
hádanka, alegória, rétorické figúry, nápisy atď.Medzi inými vecami sme rozjímali aj o panteizme, ktorý sa prejavil po dlhé stáročia v
umení Indov a mohamedánskych Peržanov, ba aj v mystike kresťanského západu…V samom Fačkove som sa rozhorekoval ako hádam ešte nikdy. V krčme, kde sme sa zastavili,
chcejúc aj niečo zjesť, ale obzvlášť nájsť príležitosť, lebo nám nohy službu vypovedali,
našli sme tam hotovú peleš bezbožnosti. Štvoro detí sa potácalo po chyži, v rukách mali
skleničky naplnené páleným. Alebo chodili ku korheľom lalotajúcim okolo stola a tí im
vypitú otravu zas nalievali do nich. Oči sedeli deťom navrchu a byšťali sa, akoby boli zo
skla, starcom boli v jamkách zatlačené a podobali sa väčšmi dieram ako zrkadlám duše. Deti
boli rozpálené, starí boli vychudnutí a vyblednutí, akoby z podzemských dier boli vyliezli.
Deti sa motali od stola k stolu prostriedkom chyže, starí sa kývali pri stole a nosom hneď
do seba, hneď do steny, hneď do stola bádali.Nemohol som sa zdržať, aby som týchto stratených a zatratených ľudí aspoň neoslovil, aby
aspoň tieto dietky neťahali za sebou do pekla. Ale som dostal otcovskú odpoveď:— Hm, mladý pán, keď neviem, kto sú, aby im titul dal. Ľahko je to hovoriť pánom, keď
majú všetkého dosť. Ale chúďatká naše deti sa musia hneď trápiť a nič neskúsia. Nech im to
nezávidia, však iného neužije, to je jeho všetko, čo užije. A keď sa nemá stať korheľom,
nuž sa nestane. Však aj ja som píjal.— A korheľom ste sa stali, pravda?! — oslovil som ho a vidiac ľudí na tomto stupni stáť,
zas som aj toto ospravedlňoval a inde som hľadal príčinu tohto nešťastia, nie v ľude samom.
Keby som mal čas a miesto tuto teda by som poukázal na ten spôsob, ako náš sedliak k
pálenému sa lapá, naháňa a priťahuje. Ale teraz mlčme, keď si ešte pomôcť nemôžeme.Páni, kňazi, učitelia, vrchnosti! Hádajte, kto je z vás väčšmi príčinou tejto
zatrateniahodnej neprávosti?! Zakryl som si oči, sadol i s mojím spolucestovateľom do voza
a utekali sme z tejto čertovej krčmy. Adieu, Fačkov!V Rajci som nič tak neľutoval, ako že som nepoznal aspoň jedno meno tých krásnych duší,
čo sa tu nachádzajú a dobre myslia s týmto naším slovenským ľudom. Vedel som zo správy
podanej v českých Květoch,[25]že sa tu aj divadlo hralo, ale tam na nešťastie nebolo ani jedno meno okrem
študentov, ktorí divadlo hrali.Navzájom sa oboznamujeme s menami našincov! Z tohto poznania našich mien vytečie akýsi
nový svet, v ktorom hýbuc sa, budeme to povedomie mať, že sa všetci títo na nás dívajú. A
to nám ani zblúdiť, ani zaspať nedá.Rajec leží v peknej doline a je obkrútený utešenými vrchmi a horami. Vedie k nemu dobrá
cesta. Bývajú tu Horniaci, tí po celej vlasti známi Horniaci. Ľud je zdravý, čerstvý,
usilovný, a to, čo mu príroda vzala, doháňa usilovnosťou. V Rajci však je mimoriadne mnoho
remeselníkov, obzvlášť tu bývajú tí chýrni koželuhovia, ktorých výrobky sú veľmi dobré a
povestné. Samo mesto je jedno z najkrajších mestečiek Trenčianskej a iných stolíc. Má
štvoruholný, veľmi priestranný rínok, ulice po bokoch mu dobre pristanú. Ale v poslednom
čase veľmi mnoho trpelo kvôli ohňu.Asi štvrť hodinky od Rajca leží Jasenová, dedinka pod vrchom. Tu sme si najali jedného
chlapa, ktorý nás cez bludné vrchy, jarky a hory previedol až k Súľovu.*Súľovské skaly vyvábili už našu väčšiu spoločnosť do svojho čarovného lona. Priestranná
cesta, široká, štrkotavá vedie zo Súľova k tomuto Žulovu,[26]k týmto večným hradbám, k tejto Palmýre[27]rozváľanej, k tomuto babylonu, k týmto labyrintom na vrchu sa pnúcim.Prvé, čo človeka, prichádzajúceho zo Súľova, ohromí a k ľaku a úžasu skloní, je ohromná,
prírodou vystavená brána. Z oboch strán od severu a od juhu ležia skalnaté steny, medzi
ktoré ide užasnutý cestovateľ. Všetko hľadí naňho okom všemohúcnosti, všetko sa smeje z
jeho maličkosti, všetko mu visí nad hlavou, akoby mu hrozilo rozmliaždením, ak by sa
opovážil neuznávať túto neslýchanú a nevídanú silu, moc, slávu, hrôzu a velebnosť. Táto
skalnatá úžina sú opravdivé slovenské Termopyly.[28]Keď ideš od Jablonového, až sa ľakáš, že sa budeš musieť cez skaly driapať, a
nevidíš pred sebou cesty. A len keď na koniec prídeš, vidíš, že sa cesta zas inde
zakrútila.Celé kráľovstvo týchto nesmiernych skál je ako jeden zakliaty vek so svojimi ľuďmi.
Nebadať tu nijaký život. Miestami len dáky kríčok a po skalách sem a tam mach — to je celá
vegetácia týchto ohromných balvanov. Hneď sa vežia hore obelisky, hneď vypínajú veže
skalnaté, hneď sú naváľané hory a vrchy skál, hneď spúšťajú z nesmiernej výšky rovné steny.
Medzitým zas tam vidieť postavy a sochy, tu zas potvory a akési hieroglyfy a múmie. Umĺknuť
tu musí duch, lebo čuje v týchto nemotách akýsi tajomný hlas, ktorý mu hovoriť zbraňuje.
Len obrazotvornosť tu svoje nite pradie a v pásma ukladá. Tejto žije celý tento svet
zakliaty, ona sa neľaká vstúpiť do tajností jeho, ale vyčituje, čo kde môže, a podobá sa
dieťaťu, ktoré všetko všade obzerá a so všetkým chce mať niečo spoločné. Aj ja som musel
podľahnúť svojej obrazotvornosti. Oprel som sa o skalu a písal som si, čo som videl a čomu
som sa rozumieť zdal.Celá táto ríša, vychádzajúc od západnej strany, ťahá sa od severu na juh a tvorí reťaz,
a tak jeden celok divov skalnatej prírody. Spočiatku sú len malé skaly bezprostredne
spojené s vrchom, len tak z neho vykukujú. Ale potom sa pomaly dvíhajú a vypínajú, až
dosahujú nesmiernu výšku svojimi rohmi a špicami. Na ohromnej skalnatej hmote zakladajú sa
potom tie tisíce koncov, vrchovcov, rohov a hrebeňov skál. Všetko toto sa mi tak podobalo,
ako keby jazero roztopeného olova bol dakto z neba do mora nalial, lebo takéto by sa asi
boli museli z razom ochladnutého olova nastrieľať figúry. Hneď sa zdá ostrie skalnatého
rohu siahať k nebesám, a hneď sa vedľa neho otvára priepasť, z ktorej však zas niečo trčí.V prostriedku severného masívu týchto skál dvíhajú sa dve ohromne vysoké veže, stojace
vedľa seba a zďaleka pripomínajú ženskú podobu. Ale viac určitosti som na nich nezazrel.
Vyše týchto dvoch skalnatých žien vypína sa okrúhle skalisko a na jeho vrchovci javia sa
tri podivné, dosť jasne poznateľné a rozoznateľné figúry. Prvá figúra, k severnému masívu
obrátená, predstavuje rozdráždeného psa, zohnutý chrbát ktorého sa veľmi prirodzene
ukazuje. Pred ním rozostavené množstvo rozmanite tvorených skalín zdá sa množstvá
rozhádzaných a rozmetaných ľudí predstavovať. Za tým rozježeným psom vidieť i holým okom,
ale oveľa lepšie zaopatreným ďalekohľadom, konskú hlavu i s hrivou rehtať za psom. Tie
stĺpy, rozostavené pred týmito potvorami, hravej fantázii predstavujú útok namierený proti
psovi. Pes sa zdá počúvať, ale konská hlava nahlas nepohnute za ním rehce; a za ňou je
neurčitá hmota, ale dosť dobre podobná bašte, za ktorou bezprostredne priepasť hlboká sa
otvára.Prvé oddelenie skál od severu má na svojom konci za medzou okrúhlu skalu, pri ktorej je
majestátna socha, veľmi pravdivo predstavujúca kňaza obráteného tvárou, ako sa zdá, k
poslucháčom počúvajúcim ho na juhu, ale priepasťou od neho oddeleným. Z priepasti tej dvíha
sa vysoká skala pri svojom vrchovci rozštiepená. Poniže tejto je nižšia skalka, ktorá má
dokonalý tvar a formu kancľa. Nemenej úspešne sa vyníma z nej podoba modliaceho sa kňaza.
Aj on je obrátený k južnej strane, kde chrbát skaly a vrchu je pokrytý a posiaty samými
potvorsky vyzerajúcimi podobami, akoby tieto zakliate severné ríše modlitbou ochrániť chcel
pred náprotivnými potvorami. Neďaleko tej ohromnej brány, slovenskými Termopylami nazvanej,
vypínajú sa tri podoby na strmej skaline. Tá od severnej strany je nečitateľný hieroglyf,
postava bez určitosti, akási ideálna všeobecnosť. Ale za ňou stojí zreteľná postava
vymedzených ťahov a zhybov a hneď na prvý pohľad sa vidí ako vážna žena žiaľom a bolesťou
zmorená. Pripodobnila sa mi pri prvom pohľade matke opustenej deťmi, potupenej cudzími,
mučenej nepriateľmi. Táto postava je medzi týmito fantastickými zjavmi niečo prenikavé,
živé, hýbúce sa. Niže tejto zreteľne zasa vidieť zostarnutého kňaza. Mach rastúci na jeho
pleciach dodáva tým väčšmi akcent starobe. Zdá sa, že tento chce potešovať roztrúchlenú
matku, ale sám je vyžialený a vyplakaný nad minulým životom tohto zakliateho sveta bez
najmenšej pomoci. Potom sú zasa úšusty a priepasti, až kým sa tieto pyramídy spustia k
Termopylám.Už spomínaná ohromná skala od južnej strany posiata je množstvom nepodarených a
nezakončených podôb. Ale tým väčšmi bije do očí jedna uprostred týchto potvorských podôb,
čo vyniká nad ostatné nepravidelnosťou. Je to tu zas modliaci sa kňaz, ale tak očividne
sformovaný, že všetko vedie k jedinej predstave. Sedí v habite na skale, cez pás je
prepásaný, hlavu má sklonenú. A všetko je to tak vykrúžlené a vyhladené, že prvou rozkošou
napĺňa dušu pozorovateľa. Ja som sa dlho nemohol od neho odtrhnúť, lebo čím som väčšmi celú
túto zostavenosť zvažoval, tým živšie som v tomto všetkom videl symbol nášho nešťastia. V
prostriedku skalnatých potvor sedí skalnatý kňaz v modlitbách. To mi nikdy z pamäti
nevyjde. Tento obraz musí zaujať každého, kto s bolesťou srdca svojho sem príde. Ešte keď
som odchádzal, dlho som sa obzeral na túto symboliku. S premenením miesta všetky tie múmie
a potvorské podoby svoje postavy menili. Iba ten kňaz nikdy podobu nemenil. Vždy len ako
modlitebník so sklonenou hlavou sa vyjavoval.Kde ste, maliari naši? Poďte sem a ľudia vás budú obdivovať, keď len aspoň tôňu tejto
všemohúcnosti a slávy vystavíte. Tu sa rozpálite ohňom, lebo z týchto tajomných ríš blýskať
vám bude žiara večných farbitostí, blesk živého odrážania sa sily a moci božskej od týchto
silných obrazov večnosti.Z Roháča, vrchu ležiaceho juhovýchodne od Súľova, sme videli tieto skaly zas v novej
podobe. Ale tu už dvojaká krajina plnila moje srdce i myseľ moju. Tam od severu sa pod
mojimi nohami a pred očami mojimi rozprestrela krajina rozkoše, krásy, pôvabu, bol to
výhľad na žilinské kraje, na tie divé Horniaky, čo sa topia v samej čerstvosti,
vznešenosti, rozmanitosti dolín, rovín, vŕškov, hôr a vrchovcov nebotyčných! Tam na
juhozápade videl som, ako sa celá krajina skál na krídlach dvíha k nebesám!Tento pohľad som nikdy nevidel, spôsobil mi neopísateľnú rozkoš. Niekoľko sto tisíc
bocianov letelo nad Súľovom do iných príbytkov a nechcelo obletieť tieto večné pyramídy a
labyrinty. Skoro každý vrchovec a vrchovček Súľovských skál bol obsadený takýmto krídlatým
husárom. Nevyzeralo to ináč, len akoby sa Súľovské skaly na let chystali. Už viali ťažkými
svojimi krídlami, už aj niektoré nadletovali — už som len čakal, či neschytia tieto oblačné
hromozvody za sebou do nebies. A keď sa už chystali milé bociany, to bol pohľad
najvelebnejší. Ešte sa zakrútil celý kŕdeľ nad touto skalnatou krajinou a letel preč, až ma
samého akási nikdaj predtým nepocítená clivota a bolesť pochytila.Ale predsa je to žalostná skúsenosť, že Nemci viac vedia o týchto divoch našej
tatranskej prírody než my sami, že ani jeden z našich učencov a básnikov zreteľ svoj na
tieto divé krásy a krásne divy neobrátil! Už my len vždy pozde prichádzame k svojmu dielu.
Ale že sa už zoberme raz, aby to aj ďalej tak nebolo! Ja som urobil, čo som podľa svojich
síl mohol. Iný nech urobí viac. Všetko spolu zobrané hojne prispeje k tomuGnóthí
seauton![29]národa slovenského.*Dňa 23. augusta popoludní som si zaskočil do Lietavy k tomu šľachetnému a velebnému
géniovi týchto krajov, pánu Antonovi Horeckému,[30]známemu lietavskému farárovi. A to bola moja radosť, to bolo moje
blahoslavenstvo osobne poznať už dávno známeho podľa ducha. Vážna postava, vážna reč, bár
oboje plné sily a výrazu, sú prvé do očí bijúce pekné tak ako aj zriedkavé vlastnosti
velebného tohto Slováka: svedomitá starosť o jemu zverený ľud a úprimná starosť a dychtenie
po oslávení nášho života. To sú anjeli, ktorí ho týmto životom sprevádzajú.U pána farára a s pánom farárom viedli sme potom rozprávku o našich dôležitostiach a
našich veciach slovenských. Tento pán je aj odborník, aj vrúcny milovník doterajšej i u nás
z väčšieho dielu spisovnej reči českej. Dlho sme hovorili o krásach aj tej jej
vybrúsenosti. A pánu farárovi zavše bolo čosi na jazyku, čo ale riecť nechcel, vari aby mňa
ako hosťa neurazil. Ale ja som vedel, čo je. Preto som prešiel z češtiny na slovenčinu.[31]— Ale akokoľvek, — hovorím, — je čeština vybrúsená, predsa nezasahuje do nášho
slovenského života. Lebo vybrúsenosť a vzdelanosť reči nenesie ešte tým istým národom
vzdelanie. Tou rečou musí byť preniknutý ľud sám. On si ju musí vybrúsiť a vzdelať, keď
chce, aby ho ona zas prenikala. Slováci sa museli dlho učiť sem a tam súkromne po kútoch,
keď chceli sa stať účastnými tých spisov, ktoré sme im v češtine vydávali. A celá naša
literatúra bola len po kútoch rozlezená. Nepísali sme pre Slovákov, ale pre Čechov. A preto
nikdy nebolo dokonalého uzrozumenia medzi spisovateľmi a národom. Spisovateľov zviedli
české príklady a vzdelanie a ich publikum sa skladalo z takých istých čitateľov. Všetky tie
poklady zvuku, významu, rozmanitosti, hojnosti výrazov, novosti porekadiel, slovom všetky
tie poklady svojstva nášho — nášho nárečia slovenského — ležali zahrabané, lebo sme to mali
za barbarizmy, za drsnosť, za nevybrúsenosť a chceli sme priúčať ľud náš na vybrúsenosti
české. A teraz vidíme, že to nešlo, ba že to bolo nespravodlivé omŕzanie nášho ľudu, ktorý
sa už potom o nič nestaral, keď videl, že tí, čo sa chvália ako jeho milovníci, sami to,
čím sa on každý deň zaoberá, reč jeho za sprostú majú. Naše zemianstvo videlo svoju reč
potupenú, kňažstvo katolícke, používajúc slovenčinu nepretržite, cudzie bolo všetkým spisom
novšieho ducha, lebo tieto boli české. Evanjelické kňažstvo pre tie hrôzy pravidiel českej
gramatiky nepísalo, lebo sa bálo výsmechu a potupy. A kto písal, to bol už len pravý učenec
a celou dušou na naučení sa češtiny pracujúci. Medzi samými Slovákmi nebolo teda
sprostredkujúceho punktu. Bernolák a Hollý ujali sa síce vlastného slovenského živlu,[32]ktorý jediný mohol Slovákov osvietiť, ale čože to bolo proti toľkým prekážkam?
Po prvé, toto nárečie nebolo čisté, tatranské, po druhé, spisy svojím obsahom nesiahali tak
ďaleko do života nášho ľudu, po tretie, neujali sa toho mladí, a konečne silnejšie kroky
českých Slovákov udúšali toto rozvíjanie. My sme lamentovali nad Bernolákom, že roztrhal
Slovákov, a mali sme len nad sebou lamentovať, že sme potupovali Slovákov. Bližšia košeľa
ako kabát. A tak aj nám má byť bližší Slovák ako Čech. Český spisovateľ sa stará o českého
Slovana a nedbá mnoho o slovenského. Slovenský spisovateľ nech dbá najmä o slovenského
Slovana, aby sa mu ten nezdivočil a nespôsobným pre Slovanstvo nestal. Pokiaľ však ide o
ten fantóm chcieť jedno nárečie uviesť do Moravy Sliezska, Slovenska, nárečie české, to sa
nikdy nestane, lebo je to nemožnosť. Svojstvá kmeňové sú korene svojstiev národných. Že sa
národné reči nedajú vziať národom, je len to isté zrastenie ducha so svojou rečou, aké v
nižšom stupni vidíme tam, kde si kmeň živý, čerstvý, spôsobný inému kmeňu nárečie vziať
nedá.Či aj my takto chceme gazdovať medzi naším ľudom? Svornosť a vzájomnosť, na ktorú
bezpochyby budú sa mnohí odvolávať pri tomto našom predsavzatí, nespočíva v odhodení
svojstva a prijatí iného, hoci aj slovanského kmeňovstva, ale svornosť a vzájomnosť je
duchovné uznávanie seba navzájom, svojstiev svojich kmeňových k povedomiu národnému
povyšovanie a z kmeňov kmeňovských kmene slovanské utváranie. Nie je to nešťastie, že máme
veľa nárečí, ale šťastie, lebo čím viac je čiastok k jednému celku tuho priliehajúcich, tým
je celok mocnejší.— Tento blud náš teda, — pokračoval som ďalej, — chceme napraviť a po slovensky písať a
obzvlášť noviny na žiadosť celého Slovenska v našom nárečí vydávať!— A iné spisy čo?— To je pravda, — odpovedal som, — že na osvietenie ľudu nášho všetky haluze umenia
patria. Ale neviem, ako to spočiatku pôjde.— My sme sa všetci zradovali, — odpovedal vážny pán farár, — keď sme počuli, že pán Štúr
hotový je naše prosby a žiadosti vyplniť. Lebo, darmo je, my nikam neprídeme s českou
rečou. Ľud náš je zanedbaný, my všetci potrebujeme niečo svoje, na čo by sme ukázať mohli,
že je to naše. Ale vaša Nitra by mala veru slovenskou byť.[33]Keď máme už raz svoje chcieť, teda to chcime celkom. Všetko naše okolie by
čítalo, keby malo čo. Po česky sa im učiť nechce, ale zato neprestávajú byť Slovania, že
svoje chcú.„A bez tohto sa ešte ani jeden národ nepozdvihol,“ myslel som si a niečo aj hovoril. —
Každý musí najprv sám seba chcieť, sám seba vidieť, keď chce, aby ho iní videli. Len svojím
perím sa obyčajne odlišuje od iných. Na nás sa už aj tak veľa biedy a hanby uvalilo za tú
bezbožnú nevšímavosť, že sme vždy k iným, keď nie k cudzincom, teda istotne aspoň k iným
kmeňom radšej zabiehali ako k svojmu. Všetko slovenské nám bolo hrubé, neokresané, sprosté
a išli sme radšej k hotovej kope sena sa pásť, než aby sme boli svoje zhrabávali, sušili,
ukladali. Čo odtiaľ potom nasledovalo? Potupa od cudzincov, i od samých kmeňov slovanských.
Istý český spisovateľ mne samému, keď som bol v Prahe, do očí riekol:,My Česi bez vás Slováků být můžeme, vy bez nás nikoli!‘Ja som toto vtedy považoval len ako výhodok márnomyseľnosti jedného človeka. A bár ma to
hrozne bolelo, predsa som si z toho veľa nerobil. Ale konečne som sa presvedčil, že sme my
sami takejto spupnosti príčinou. Lebo som videl, že sa ozaj s nami aj ako s takými
zaobchádza. Hej, ale viem, že keby tie veľké sily slovenské, čo tak rozhojnili českú
literatúru, vo svojej reči to boli urobili, hej, viem, viem, že by sa nik nebol opovážil
tak blatom hádzať na Slovákov. Ale nemajme to za zlé týmto, ba radšej ďakujme im za
upozornenie na naše povinnosti, lebo to už naozaj špatné bolo, že sme my Slováci ničoho
nemali. A muselo to prísť časom, keď mal aj slovenský ľud k dačomu vyššiemu sa stať
spôsobným. My sme si dosiaľ nepomohli a boli sme v českej literatúre len taký dôvažok a
taký akcident[34]literátov českých. Ale naša literatúra — tá zväčša tiekla do Čiech a tam sa len
krútila ako nepovolaná panna v tanci, ktorú len ten berie, ktorý chce zvedieť, ako tancuje.
Tak sme sa tratili v češtine, a nie aby sme sa boli nachádzali. Zjavujme sa ale slovenstvom
svojím a istotne sa nájdeme v Slovanstve. V tomto chráme nájdeme brata Čecha aj brata
Moravana, aj brata Chorváta atď. A keď každý cestou svojho svojstva do tohto kostola pôjde,
teda zachová seba, lebo sa v tejto opravdivej vzájomnosti aj sám nájde, aj bratov svojich v
čistejších a zrelších formách uvidí. Ku Kollárovej vzájomnosti by sa mal už teraz komentár
písať, lebo ju už niektorí zle začínajú vysvetľovať, ustanovujúc akýsi primát jednolivých
nárečí, do ktorých by sme sa všetci mali vliať. Ale vzájomnosť je nie literná a formálna.
Tá je kvetom duchovného žitia Slovanstva vypestovaným na Tatrách. Tá nesmie chcieť hynutie
kmeňov menších vo väčších, ale žitie všetkých v centre Slovanstva.A už sa nepamätám, čo som všetko hovoril, čo som všetko z našej skutočnosti navážil.
Bolo by to aj tak mnoho pre toto miesto. Keď budeme ex professo[35]o tomto predmete hovoriť, potom nám bude slobodnejšie a hlbšie sa pustiť a
širšie rozložiť.Až v samý večer sme sa rozchádzali. Pán farár nás ďaleko, ďaleko vyprevádzal. A ešte aj
keď sme sa rozišli, širákmi sme si kývali, až sme sa tak v súmraku všetci navzájom
stratili. Ja s mojím švagrom dolinou a vŕškami na Roháč som sa driapal a nocou k čakajúcej
nás sestre došiel. A tejto noci obletovali ma sväté a zlaté sny o šľachetnom Horeckom a o
našej živej, okrúhlej, zvonivej, vlniacej a hrmiacej slovenčine.Čarovné Považie, zasa ťa vidím, zas sa rozplývam v tvojich rajských krásach! Pri
Predmieri, mestečku vzdialenom asi pol druhej hodiny od Súľova, rozvinie sa pred
cestovateľom jedna časť Považia, jeden oblúk, alebo lepšie kuša pohoria a pôsobivé doliny.
Od Bytče sa po pravom brehu Váhu severozápadne, do okrúhliny, ťahajú vrchy a na konci tejto
časti, trochu vyše Podhradia sa nakrivujú na východ. Po ľavom brehu sa zas vrchy ťahajú
severovýchodným oblúkom a napravo od Podhradia sa skrúcajú na východ, pekne uzatvárajú
tento rozkošný úsek, takže tomu, kto ide od Predmiera k Plevníku sa zdá, že Váh musí tiecť
popod vrchy tam, kde sa vrchy akoby spájajú. Podhradský zámok sa nad tieto vrchy vypína a
ako zošedivený strážca stojí nad Váhom. Nad Podhradím sa skrúca Váh trochu na východ a tu z
vrchu medzi Plevníkom a Považskou Bystricou otvára sa nový výhľad na Považie. Vrchy sa zas
rozostupujú a dedinky i mesto Bystrica do vôd Váhu pozerajú. Išiel som pešky až po
Bystricu, lebo kto chce zažiť naozajstnú cestovateľskú radosť, nech sa pochlapí a ide pešo.
V Bystrici som si až po Trenčín najal furmana, lebo som sa musel ponáhľať za svojím
povolaním. Cválali sme po ľavom brehu Váhu, len tak sa menili tie považské raje, nové a
nové krásy si obliekali. Pruštianske skaly, Nozdrovické a Ilavské vrchy mi kývali, hľadeli
za mnou, keď som od nich utekal. Zďaleka ma už vítala aj Skalka so svojím kláštorom na
pravom brehu Váhu, smutne sa v kúte dívajúca na melancholickú nestálosť. Už ma pozdravil aj
majestátny Trenčín, ovievaný večerným povetrím a súmrakom, sídlo nášho slávneho Matúša Čáka Trenčianskeho.[36]V Trenčíne som nocoval, pohostinnosť a priateľstvo som našiel u pána farára. Na druhý
deň pršalo — a ja v daždi som sa viezol domov po pravom brehu Váhu. Považská dolina od
Trenčína až po Nové Mesto bola zatiahnutá oblakmi, hory boli zahalené v hmlistej a daždivej
chumelici a Váh si tiekol tak zamyslene, že hoci pršalo, predsa som sa tešil, že som zas
teraz po mnohých rokoch uprostred takýchto považských obrazov. A tak ma milý trenčiansky
kočiš zložil až v Bzinciach, kde som sa zasa zišiel s drahým priateľom Kollénim[37]a jemu som rozprával, čo som videl. Uňho som sa dozvedel všelijaké noviny, na
ktoré nám teraz nezostáva čas. O nadutosti a ľudskej bezbožnosti. A tu sa poézia môjho
cestovania trochu schladila. Teraz som videl, že moje pookriatie na prsiach tatranskej
prírody a obživenie môjho srdca na priateľských prsiach smerovali a smerujú k tomu, aby sa
posilnil boj nášho života.[1]Tomášik, Baraňai, Volko…— Pavel Baraňay z Novohradu,
podpísal zákony lýcea v školskom roku 1836 — 1837 ako sedemnásťročný; Ján Volko (1816
— 1837) z Liptovského Mikuláša, zomrel na suchoty; Karol Priekopa, Gemerčan, zomrel
r. 1836; Samuel Michalovič z Gemera, zomrel na suchoty r. 1841; Benjamin Pravoslav
Červenák (1816 — 1842), autor spisu „Zrcadlo Slovenska“ (1844), za Štúrovho pobytu v
Halle viedol bratislavský Ústav, najčistejší a najmocnejší charakter spomedzi
štúrovcov; Ján Thomes — v druhom ročníku Nitry sa s ním rozlúčil Janko Kráľ Pesničkou
na kare ku cti zosnuliemu Jankovi Tomesovi; o ostatných lyceálnych spolužiakoch sa
nám nepodarilo zistiť presnejšie údaje (Tomášik, Mazúr, Kolléni, Fontáni).[2]Vyše osemdesiattisíc ľudí schádzalo sa tam k tým lipám…— Do
artikulárneho kostola chodili ľudia zo širokého okolia, preto taká veľká
účasť.[3]podľa tunajšieho raisonementu— (franc. raisonnement),
mienka, úsudok[4]pred farou nášho drahého Ladislava— Ladislav Paulíny (1815 —
1906), ev. farár v Prietrži, cirkevný historik a básnik.[5]moje rodisko— Beckov[6]zamysleli sa nad tým arkadickým životom— (z gréc.) idylický,
tichý. Starovekí básnici ospievali Arkádiu na Peloponéze ako krajinu idylickej
tichosti a ľudského šťastia.[7]rákoš— (z maď.) množstvo, hromada; podľa vlastného mena
Rákoš. Na Rákošovom poli pri sútoku Rákoša a Dunaja sa konávali snemy uhorskej
šľachty.[8]pán Mikulecký, faktor všetkého dobrého a trvalého na Myjave…— Nezaslúžil si Hurbanovu chválu, r. 1846 sa pridal k maďarónom.[9]u dvojctihodného pána Jána Šulca— Ján Šulc (1807 — 1853),
ev. farár v Prietrži a potom na Myjave.[10]vo Francúzskej revolúcii— buržoáznodemokratická revolúcia v
r. 1789 — 1794, ktorá skoncovala s feudalizmom[11]„Parturiunt montes, nascetur ridiculus mus!“— (lat.,
Horatius: De arte poetica) „Vajatali hory, porodili myš!“[12]s pánom dekanom novomestského okolia Jánom Trokanom—
evanjelický farár a senior v Kostolnom. V prvom ročníku Nitry (1842) uverejnil
niekoľko básní.[13]Lubiná— rodisko Štúrovho otca[14]cirkulár— (lat.) okružný list, obežník[15]k Rokošu a k nášmu pod ním zrodenému Ľudovítovi— Rokoš, 1010
m vysoký vrch v Štúrovom rodnom kraji[16]naši Štúrovia— Karol Štúr (1811 — 1851), najstarší Ľudovítov
brat, profesor ev. gymnázia v Modre a tamojší farár; vydal knihu spevov a povestí
Ozvěna Tatry (1844). Ľudovít Štúr (1815 — 1856), vodca a organizátor slovenského
národného života v štyridsiatych rokoch 19. stor., osnovateľ spisovnej slovenčiny.
Samuel Štúr (1818 — 1861), ev. farár v Zemianskom Podhradí. Ján Štúr (1827 — 1905),
po revolúcii 1848 — 1849 prísediaci súdu v Trenčíne a neskôr v Rábe.[17]otca, ktorý vychoval Karola, Ľudovíta, Samoslava… ktorý ešte týmto
rovného Janka vychováva— Samuel Štúr (1779 — 1851), otec Ľ. Štúra,
učiteľ v Uhrovci[18]Zato je tento šľachetník na svoje staré dni predmetom mocnej, ale hlúpej
vášne.— Myslí sa na maďarizačné úsilie uhrovského grófa Zaya, ktorý
chcel pôvodne získať na svoju stranu aj mladého Ľ. Štúra. Zayovým pričinením bol Štúr
pozbavený profesúry na bratislavskom lýceu a Štúrov otec prišiel o učiteľské miesto,
lebo nechcel vyučovať po maďarsky.[19]keď odrátam dve výnimky— ide o Jána Kollára (1793 až 1852),
veľkého básnika, autora Slávy dcery, mošovského rodáka. Druhým môže byť (podľa J. V.
Ormisa) Michal Miloslav Hodža (1811 — 1870), rodák z Rakše, okr. Martin.[20]Matej Svatý— píše sa aj Szvatý (1805 — 1871), pochádzal zo
Senice, od r. 1840 ev. farár v Uhrovci[21]Rokoš, ktorý nám už v Ľudovítových básňach aj na vyššom duchovnom poli
žije— Štúr spomína Rokoš v cykle českých básní Dumky večerní,
uverejňovaných v Květoch v r. 1838 — 1840[22]letálnosť— (lat.) smrteľnosť[23]Piesne slovanské, ako jarné noci…— citát z básne J. Dunina Borkowského (1809 — 1843) Narodowe pieśni słowiańskie. U nás ju prvý preložil Ľ. Štúr.[24]Catalani— Angelica Catalani (1779 — 1849), slávna talianska
speváčka, v r. 1818 — 1819 podnikla turné po Európe a zastavila sa aj v Karlových
Varoch[25]v českých Květoch— České Květy, od 2. ročníka iba Květy,
zábavný český časopis, od r. 1834 do r. 1848 ho redigovali J. K. Tyl, Jaroslav
Pospíšil, J. Malý. Prispievali do nich mnohí štúrovci až do r. 1846.[26]Žulov— pravdepodobne Hurbanov tvar podľa žuly[27]Palmýra— staroveké sýrske mesto[28]slovenské Termopyly— Spartský kráľ Leonidas mal v tomto 4 km
dlhom a iba 50 m širokom priesmyku zadržať veľanásobnú presilu Peržanov dovtedy, kým
by ich Gréci neporazili na mori. Všetci obrancovia padli hrdinskou smrťou.[29]Gnóthí seauton!— (gréc.) Poznaj seba samého! (Sokratova
zásada)[30]Antonovi Horeckému— Anton Horecký (1783 — 1857), katolícky
farár v Bytčici, Lietave a Dražovciach[31]prešiel som z češtiny na slovenčinu— Štúr, Hurban a Hodža sa
definitívne dohodli na uzákonení spisovnej slovenčiny začiatkom júla 1843 v Hlbokom,
teda mesiac pred Hurbanovou cestou na Považie.[32]Bernolák a Hollý ujali sa síce vlastného slovenského živlu—
Anton Bernolák (1762 — 1813), prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny r. 1787. Ján
Hollý (1785 — 1849) používal bernolákovčinu vo svojom mohutnom básnickom
diele.[33]vaša Nitra by veru mala slovenskou byť— o rok vyšiel druhý
ročník Nitry (1844), prvá kniha v štúrovskej slovenčine[34]akcident— (lat.) nepredvídaná udalosť, príhoda[35]ex professo— (lat.) z povolania[36]Matúš Čák Trenčiansky— (1252 — 1321), „pán Váhu a Tatier“,
ktorého štúrovci nehisitoricky pokladali za predstaviteľa slovenskej
samostatnosti[37]Daniel Kolléni— (Kolény), od r. 1849 ev. farár, resp. kaplán
v Hurbanovom rodisku, Beckove
|
Hurban_Prechadzka-po-povazskom-svete.html.txt
|
Krivoprísažnica[1]V maličkej záhradke stromček prekvitávaa vetríček tichý s lístky si pohráva.Pod stromkom kvetistým drevená lavička,na nej si hovieva s Janíčkom Mariška.V hájičku zelenom holub poletuje,Mariška Jankovi lásku zas sľubuje:„Janíčko, Janíčko! kedyže prídeš k nám?Ja z príchodu tvojho náramnú radosť mám.“„Mariška maličká, načo mám k vám chodiť,keď si už prestala mňa viac verne ľúbiť?“„Janíček, anjel môj, neverže klebetám,za teba ja život, život môj rada dám.“„Že ma ty rada máš, darmo to rozprávaš,keď ty svoje sľuby hneď zas odvolávaš.“„Pán Boh mi je svedkom, tomu ja prisahám,že teba, milý môj, nikdy viac nenahám!“„Nerúhaj sa Bohu, pánu zeme, neba,znám už tvoje srdce, znám už dávno teba.“„Čierna zem, čierna zem, nech ma hneď prikryje,ak prísahy mojej veniec sa rozvije!“„Mariška, Mariška! Či vieš, čo ty robíš?Daj pozor! daj pozor, že zle nepochodíš.“V maličkej záhradke stromček sneh prikrýva,v ňom hukot silného vetra sa ozýva.Pod stromkom zmrznutým drevená lavička,na nej viac nesedí s Janíkom Mariška.Krkavce, havrany nad ňou poletujú,že Marka prísahu — zlomila, zvestujú.Zlomila prísahu, zlý ľud ju odvábil,a tak čiernym ziskom dušu mladú zabil.Oj, ľudia! Ľudia! Vás trest boží neminie,že ste rozlúčili dve duše nevinné.Krkavce kŕkajú, havrany kvákajú:„Či tebe, Mariška, bôle pokoj dajú?!“[1]Prvý raz v Sokole 1865, str. 97. — Táto balada je podpísaná v S len značkou-ľ.Ľ. Rízner vo svojej Bibliografii na str. 446 ju uvádza medzi básňami Janka Kráľa. Inak jej autorstvo nemáme potvrdené. Predpokladáme, že Rízner mal dôvody, prečo ju zaradil medzi básne J. Kráľa. Naše dôvody, svedčiace pre Kráľovo autorstvo, sú tieto: 1. Téma, motívy, sloh, slovník, verš poukazujú na J. K. Jediné slovo — „klevetám“ miesto „klebetám“ ukazuje skôr na úpravu prepisovateľa, ako na J. K. Téma, že ľudia prehovoria dievča, aby zrušilo sľub a danú prísahu milému, je príbuzná téme v Skamenelom, kde šuhaj zradí svoj sľub. Išlo by tu o protiobraz. Kompozičný princíp J. K. často používa také protiobrazy, napr. v motívoch matky a syna, matky a dcéry. Balada Kvet žaluje na matku, že zničila šťastie dcérino, tu sa žaluje na klebety ľudí, že dievča zrušilo prísahu, za čo ju stihne trest. 2. V tomto ročníku Sokola ide za sebou päť básní J. K., od polovice ročníka však niet jeho básní, akoby sa ich zásoba bola vyčerpala. Značka -ľ sa už neopakuje a je veľmi ťažko nájsť básnika okrem Kráľa, ktorého meno by sa končilo na-ľ.— Závažnejší protidôvod by bol len jeden: Prečo bola táto báseň podpísaná len značkou, keď ostatných päť je podpísané plným menom? Či nebola aj u redaktora neistota v otázke autorstva básne? Rukopisy J. K. prechádzali z ruky do ruky, a to i v odpisoch. I táto báseň mohla byť takým odpisom. Mohol však i sám básnik mať dôvody, že ju podpísal len značkou. Autorstvo tejto básne pripisujeme J. Kráľovi len s veľkou pravdepodobnosťou. Otázka zostane otvorená, kým sa nenájde presvedčivý dôkaz. Vlček ju nepojal do svojich výborov, lebo ešte nemal k dispozícii Riznerovu Bibliografiu, kde je označená ako Kráľova. Náš prepis je verný textu v S, s výnimkou nevyhnutných pravopisných opráv.
|
Kral_Krivoprisaznica.html.txt
|
I. Hodnocení*1*Dle jeho hodnocení lze poznati člověka.2*Kritika předpokládá měřítko, tedy předsudek.3Cenu má jen to, co si přejeme.4Výčitky: „To ještě nikdo neřekl“ a „To již mnozí řekli“ neubližují pravdě výroku, nýbrž
má jimi býti jen dosaženo citového znehodnocení.5Tvrdí-li se o A, že nedovede oceniti B, je to jen zlomyslné (naproti A) vyjádření, že B
pro A nemá ceny.6Nižším zdá se (intelektuálně) vždy to, co jest tak zv. překonaným stanoviskem. Tím však
může býti všechno.7„To je laciná pravda“. Námitka ta prozrazuje nepoctivý boj anebo nedostatek schopnosti
abstrakční. Ladnost neubírá nic pravdivosti, ale znehodnocuje jinou stránku.8Soud o proneseném (jednostranném, falešném) mínění: Je to pravda; také lze zneužíti věci
k takovému spojení slov.9Říci: „ten má vkus“ je identické s: „ten má můj vkus“. (Každý v ostatních chválí sebe.)10Hrozny jsou kyselé — přísloví, vysvětlující mnoho, velmi mnoho ocenění.11„Neloyální“ kritika vždy může vytknouti vady. Neboť indukce není nikdy úplná; staví-li
se tedy kritik na stanovisko širší indukce, zvrátí zásady autorovy; může to činiti i
výsměšným tónem.12Praví-li se: to je existenční otázka, má to být snížení (citový přídech).13Jsou lidé, kteří dělí ostatní lidi na chytré a hloupé a poznají-li někoho, hledí
vypátrati, do které kategorie patří. Což pak nemůže však někdo býti „jenseits von Klugheit
und Dummheit“?14To je falešné (nespravedlivé), to je správné (spravedlivé) neříkejme. Jen: to jest
posouzení od člověka, kterému nejsem sympatický, to jest posouzení od člověka, kterému jsem
sympatický.15Lidé, u kterých rozhoduje první dojem, nejsou vědci; jsou pohodlní, vše ostatní
připojují k tomuto dojmu: totiž jen to, co se jim k tomu hodí.16Milujeme někoho, když ctí v nás (obdivuje) to, co my sami na sobě ceníme.
Zpozorujeme-li, že cení něco na nás, co my považujeme za méně cenné, zklamali jsme se v
něm.17Posudek objektivní knihy:Příznivý: Spisovatel našel prostředek učiniti zadost i požadavku tomu i onomu (na př.
theorie i praxe). Vzácný talent spojiti obojí. Zlatá střední cesta.Nepříznivý: Snaží se o obojí, neobsáhl žádné — hybridní, ani mastné ani slané. Bez
karakteru. Prostřednost.Posudek subjektivní knihy:Příznivý: Má ráz.Nepříznivý: Jednostranná.18Úsudek o kandidátu:Příznivý: (Kompetuje.) Zajímá se o to, dáme mu to.(Nekompetuje.) Je skromný, nedere se do popředí. Dáme mu to.Nepříznivý: (Kompetuje.) Dere se o to, zrovna nedáme.(Nekompetuje.) Nestará se o to, tedy nedáme.
|
Tilsch_Aforismy-a-myslenky.html.txt
|
Ukojenie tôní1Ostatný vidok rakvy padajúcej,až plachta čierna pred očima hynie,ostatná tôňa duše kapajúcejzaniká jak hmla v hrobovej hlbine.Ostatná tôňa, tôňa bledej tôni,len pustý obraz diaľneho predmetu,žalostné lkanie nad cmiterom zvoní —jedna milota lúči sa od svetu.I zvon, i plače, šum smreka, jaseňa,jedno druhým sa jak rieka premieňatam pod jaseňom, jeho koreňami,prepadáva sa ten závor nešťastný,čo stratu hlce do seba úžasnýa zalieva sa žiaľom a slzami.2[1]Už rakev zašla; sypká zem sa sypena miesto, skiaď sa, nešťastná, vybrala,jak brána hosťa čo vľúdne prijalaza ním sa zavrie, s úškľabom zaškrípe.Nač’, zem osudná, ti tú vyťať ranu?Abys’ sa drahšou ranou zacelila —tvoja sa hojí, nám sa otvorila,tvoja zarastie, nám je ku zúfaniu.Tak tvoj hrob stojí nad zemou vysoko,tak strata naša odlieta hlboko —strom to prekliaty život pohlcuje,z východu v západ sa v dĺž preťahuje,už vzrástol, stojí, jak budúnok hrdý,na zápust chladný a k výboju tvrdý.3Smutne dozváňa… Zmierajúce zvukydunejú menej, spať sa ukladajú,len tie trúchlivé časom ešte hukyvoľno v povetrí do hôr zalietajú.Jak rakev dlhá dlhý hrob sa stelieostatná hŕstka zeme naň sa kyde,osudné stránky, ach, chladné postele,v ktorých jak v ohni život sa rozíde.„Byť“ byť zunuje[2]a čas sa vyžije,ale tvie zámky nikto neroztlučí,čo sa raz cez tvie hranice prelučí,tomu ničota za cieľ sa vybije —len niekdy v prachu vetrami zháňaný,z hrobu sa zjaví tieň tela neznaný.4Jak šerý znáčok, fujakov krútňava,časom sa zjaví z hrobu tôňa tmaváherskej postavy, ruky váľajúcej,prach sa kolíše na limbe kvitnúcej.Čo predtým súrne silami zvíjala,slávou a svetom jak perím metala,hlava úbohá teraz sa potĺka,ona už pre svet, pre ňu svet zamĺka.Namítaná jak v dome duša planá,ktorú dolapí ruka čarovníka,z dávneho panstva jak zieľ’ vyhádzaná,ktorú vypleje zvoľa záhradníka,tak sa na slávu potomok pospotí,nástupca otca z vlastného vysotí.5Búrka, pokora, tichosť, zavádzania,všetko uderí o hrobové brány,tam sa jak ohlas na skalách rozváňa,tratí sa jak hmla po širokej stráni.„Dobrú noc“ — darmo zhaslý život durzapadlých očí blesk sa nerozžiari,môže v nebeských póloch surma búriť,nepretne žiaden hlas priepadné chmáry.Môže plač chodiť, úzkostné volania,tvrdá zem, tvrdšie sú na rakve uši,detí, priateľov hlboké zármutyako pod búrkou zámkov múr rozsutí,ako strom, čo ho slnka žiar vysuší,darmo dážď, rosa k životu vyháňa.6Hrob sa vykopil. Od hrobu v čiernistomuchodí rúchu sprievod zármutkový,ešte raz každý očami sa lovípo tom miestisku divom a tônistom.Deti rozfikané idú od pohrebuk pohrebu svojich radostí, vďačností,čo bolo život — ich pripadlo žrebua im ostali medzery, prázdnosti.Postava drahá z vidoku skapala,darmo si budeš ju pred sebou tvoriť;zamklo sa, nevieš to srdce otvoriť,komu závora navždy sa zakliala,darmo máš hľadať, jak ružové pary,ktoré vláhajú pri slnečnej žiari.7Rozpŕchnuli sa. Deti osiraléz akej výpravy domov sa vracajú.Jak bez zástavy tábory vystále,čo sa pred vrahom v nohách uhýbajú.Pustý dvor, izby zármutkom zastreté,po stenách čierne flóry sa kundolia,kundolia sa, jak ktorých srdcia bolia,ktorých sa túžba nad strateným hnetie.„Mať naša drahá, kde si sa podela?“Deti žalostne plačú, ožehajú,a izba tichá, vážna, neveseláohlasmi plačov ťažkých postenáva,„dobrú noc, matka“ — siroty volajú,„dobrú noc“ — teba kryje rúška tmavá.8Kto stratu vyrkne, kto slzy spočíta,ktoré sa v nárkoch nad matkou zjavujú?Žalosť a horkosť zo srdca sa pýta,jak zo skál prameň potočný sa kľujú.Slzy neverné, čo preč utekáte?Srdce strúdené v samote necháte,vy sa zbavíte strádania nad bôľom,srdce necháte jak kvet suchým poľomTajdite, družky, ľstivé nevernice,v rozkoši nechce vám sa od nás lúčiť,ako vrtkavé pri mladom devicenechcú sa s starým do staroby mučiť —len iďte, iďte, jak vrany splašené,ktoré huk streľby z kostolov zoženie.9Len iďte, slzy, jak vojská vlnisté,ktoré v pancieroch z dolín sa vyroja,ktorých zrak, srdce, šable ocelistéjak strela z mrakov prúdia sa do boja.Len iďte… Bujné na vás mi pramenez prsov do očí búrlivo hrkocú,v hlave sa mrká, myseľ vetrom ženie,vlastné ma vlny zapovodniť chocú.Pečať, pod ktorou ste boli, zlomená,teraz v rozvôli zharele tekátea mňa so sebou jak čln unášate,jak čln púšťate z brodov do vlnenia —ach, zostaň, srdce, o strate v samote,zmyslov mých živly ostaňte v mrákote.10Nač’ si mi, spanie, ktože ma uloží,číže ma ráno prebudí hlas z loži?Spanie je nie viac spaním a oddechom,ako bez jadra črep nie je orechom.A sny, nač’ sú mi — tie by zrkadlili,čo bdenia horko v skutku vyvalili?Pálnejšie by mi z krvi a požiaruv horkejšom prišlo horké piť poháru.Alebo ak by žartom si dovolilčert, čo zavádza sny a duši krídla,ak by ho prelesť k zábude dobýdla,duch by si ľahko zvetrale rozvolil —a mne by lkanie nad mysľou nevernouochriaklo srdce žalosťou nezmernou.11Darmo mi baba makom zrak zasype,[3]aj ma sám bobo, žeby zaspal, straší,darmo vyškiera zubami a škrípe,mocnejší smútok zo mňa nevyplaší.Už mihalnice navyklé k roboteklipkajú zrezka, odklipnúť žiadajú,ale sa očí túžby po žehote,pres sen jak pres mrak blesky prerážajú.V dumaní trávim ťažké okamženia,ktoré nečulým šepotom jak muchyza jedno-druhým roja sa a menia,i čakám, kedy zahrabané duchysa vyšušoria z truhly či z kostolovjak zo smrekových cvrčoky popolov.12Ťarchavé doby, čierne ako žúžeľ,jak kepeň, v ktorom z hrobu mních vychodí,lietajúc, v rukách fakľu ako kužeľ,sny sladké straší a ženie do škodyZastaňte, mihy, s nimi aj hútania,ťahy myšlienok chmúrnych nech si vzdychnú —vy sa ženiete rezko do svitaniaa s vami moje túžby sa nestíchnu.Nestíchnu, oj, nie, potom pri dni bielomvidím len lepšie všadiaľ tú pustotu,čo neukáže sa hor’ pres temnotua čo je len stín teraz pred dňa telomTak sa len strmo do priepasti vaľte,moje dumania, slzy len diaľ žiaľte.13Čo sme stratili? — Povedzte vy, ľudia,čo nad tým pádom zároveň trúchlite,rieknite, steny, slzy preč’ sa prúdia,preč’ jedna druhou, mysle, sa rušíte?Vy oči, uši, vy zdvojené dychy,ústa i prsia, rieknite, čo schádza,nech každý svoju odpoveď odvádza,na tú otázku, bo je môj hlas tichý:„Nemám sa komu verne vyžalúvať,nemám od koho dôveru počúvať,nemáme za tým pomoc a porady,nik naše túžby viacej neochladí,ach, my nezrieme tie drahé pramene,z čoho sa pre náš život a svet ženie.“14Domček kamenný, hostinec zármutku,do ktorého sa smrtka uhostila,rukou vrávornou z nehož vychvátilajednu preč dušu kúzlom svojho prútku.Nedobre je s ňou z jednej misy jedať,ani sa od nej s čemegami hostiť,bo budeš ťažko, dlho po nich postiť,jej vyschlé pole do spráchnenia čriedať.Jej sú všiaď dvere, kde sa hne, odknuté,a kto ich zavrie, nik ich neotvorí,život jak lístie suché sa sšušorí,obrazy krásy sú v plášti zahnuté,dvere nešťastné, ktorými dnu vchodí,zámky zakliate, ktorými zachodí.15Hneď jak víchrica na polia sa znesie,dubmi lomcuje po stoletom lese,kvety a lúky pálčivo zaberá,v studených rukách jej leto umiera.Tma ako paják v steble zaviazanýzožiera čerstvé života korene,jak šarkan ohňom žravým rozdúchanýzaklína všetky živly a pramene.Osudné sveta všetky prejdú detijej rukou, všetko v jej náruč doletí,i všetko prijme, nad všetkým sa vzmôže,keď sa do cieľa beh bytia domôže,ruchá paláce, hory v plápol borí,za ňou sa zjavísk divadlo zatvorí.16Prsia mohutné, čo pýchou dýchali,prudká zachváti strela, jej poštárka,lebo sa v toske pritrie ako starká,šedého reka jak chromý dub zvalí.Ten sa nad knižkou dobre nezačíta,dobre mu čelo múdrosťou nezletí.Čo je smrť, nebo — svet sa starne pýta,an za tým nemo smrť nad ním škrevetí.Toho veselosť, žalosti zas tohoznesú zo sveta jak dieťa úbohô,čo za motúzom sa nad priepasť rúti.Ušmi a mozgy, kolenom, hrtanom,jak vietor zájde na prahu vyhranom,celú hospodu za svým kynom núti.17Orol s vetrami dumne si zavádza,ako dva mraky pod slncom sa šerie,samopán lesov v sláve sa prechádza —viďte ho, živly, javí sa v nádhere.Najvýš od zeme, svižný jak myslenia,jak strela hromov cez mrákoty páli:tak jak vysoko do nebies sklepenia,zletel hlboko, tak sa v bezdno zvalí.Kazárska to daň, čo sa smrti splácaza dni života tak ťažko brodené,mýto, k ktorému všetko sa priženie,s ktorým pokonná za úžitok ráca.Plameň preskakuj, alebo doň padneš,alebo za ním do hrobu prepadneš!18Vetry váľavé, otvorte dolinya ako vrátmi nimi sa vyvráťte,vonka z tesných dier na polia sa zvráťtevoľno pod nebom z zavretej pukliny.A jak sa poľom jazdajúc pustíte,rozdujte žiaľov našich plače chmúrne,s sebou do zvuku nárky preč zachyťte,i tak loskotné jak vy i ponurné.Jestli v tekaní k jaseňu dôjdete,pod ktorým krehké zvleky práchnivejú,len sticha vejte, že sa nedotknetezátišných spánkov spočinného mieru,že nezrušíte tú pokryvu šerú,pod ktorou zvleky oddane už tlejú.19Keď našich rozkoší prístup je zakliatya nemôž’ zvábiť citný radosti smiech,horkosťou búriť ten príbytok svätýje neodplatný priestupok, živých hriech.Keď sa veselie naše im preťalo,nech aj sa slza do srdca nevdiera,bo v hrobe telo v chlade osiralô,druhý raz ešte v hryzote umiera.Duša vyhnaná do tela sa vraciaa hrozné tône života vzkriesuje,ruka sa dvíha, oko sa obraciaa prsmi prieduch závratný lomcuje —i hrob, i duša sú zázemské sklady,nech aj potomok ich svätosť ohradí.20Dobré ti ráno, modré nebo v zorách,dobrý deň, vitaj, slniečko na horách,kde si tak dlho svetom sa túlalo,že si sa zraku nášmu ukrývalo?Jak pútnik zomdlel po ťažkom blúdení,jak labuť snežná z morských vĺn vychodíš,lebo jak víťaz z bojov navrátenýlúčky domové nadšene obchodíš.Pozdrav ten domček úzky a stiesnený,v ktorom prvú noc tá nevesta spala,na ktorej svadbe znie spev rozžialený,čo bez ženícha, bez svatov nechaná,družstvu kostlivcov, mátoh, duchov daná,chudinka, pri nich samotná zostala.21Nový budúnok, aj nová gazdiná,ohlás sa u nej, nebeský poslanec,spýtaj sa, jak jej sa v cudzom počína,či jej nie divý ten clivý vyhnanec.V rúchu sviatočnom nájdeš ju čiernistom,oblačné plachty na nej spočívajú,ručník hodvábny a v čepci fodristom,vlnisto vlasy spodeň sa klmkajú —žena nešťastná, matka toľkých detí,pozri, jak krvou srdce sa jej svieti,dobrú noc mile cez večnosť pozerá,cez nekonečné časnosti medzery,ale cez to nič a cez priestor šerýdarmo sa prízrak, darmo hlas prediera.22Tam na tom srdci svieti krv zmrznutá,na oku slza horúca prischnutá,na bledých perách slovo zastavenô,ostatnô slovo — „Janík“ — sladké meno[4]Bude ti vravieť tvár tá vytrápená,celý sa obraz v nej žitia zmaľuje,a keď sa v bôľoch svojich vyžaluje,v ohni nezhorí nad tým slzná pena.Slniečko zlaté, pretni sa k nej blyskom,poľúb jej zimné čelo od jej syna,lebo jak vrúcim za ňou sa rozžína,prijmi ju po ňom nerozdvojným tiskom —povedz, ach, tú lož, my že sme veselí,že sa, ach, rana po nej deťom celí.23Odnes jej, odnes, tie detinské slováa so slovami srdce v nich tlčúce,čo ako čĺnča na vodách plynúcedo brodov s strachom pred záhynom plová.Surmy i hnevy nad ním vŕšne planú,prítulok jeden ten ty máš so sebou —pozri v zrkadle jeho ťažkých žrebov,pod tými jeho mladé sluchy čanú.A komu, chudák, má sa vypovedať,lež tebe, kto ho v zúfaní poteší,s cudzotou, chladom musí všiaď sám čriedať,ako v lotrovskej, statoční, peleši.Ach, matko drahá, nač’ si ma nechala,jediný poklad, aj ten s sebou vzala.24Slniečko zlaté, dobrá myseľ v žiaľu,sladastá radosť v zármutku — počujže,všetko, v čom trudnem, verne vyžalujže,vylejže slovmi dušu osiralú.Lebo daj pokoj — stánky zahraničnénedlžno rušiť zemskými strasťami,naše sú biedy, choroby dedičné,tie sa odrazia pred hrobu hradbami.Pokoj pokoju! Boj sa bojom hojí,čo dnes vyrazí, zajtra ho zacelí,život človeka je meč kázne skvelý,ktorý osudov našich výrky kojí —a tam za svetom čo je a čo bude,to druhá čiastka je v osudnom súde.25Pohrebný palác, v ňom všetko hotovô,čo k jeho behu a potrebe mieri,vidok je úzky, obzor jak noc šerý,stiaď neprezradí sa najmenšie slovo.Vietor neteká, pálčivosť nežiari,nevädne jeseň, nekvitne brosk jari,fujak sa v chladné ležisko prepadá,ležiaci za ním jak v vodách tiaž sadá.Kým sa obznámi a verní susediao novom gazdu kým sa nedozvedia,červy prpľavé hodujú dľa vôlia chudák gazda im všetko otvára,ach, hrozný obraz, srdce mi rozbára —ach, matko drahá, čo sme — a sme boli?26Zastri sa, slnce, do smutnej kaboni,do tých čadistých, ej, veď vieš, oblakov,nech to zjavisko zmizne mi spred zrakova žijúca smrť nad sa mi odtôni.Muchy nezbedné som zháňal, bys’ spala,teraz ťa nikto z tvrdých snov nezbudía červy bridké, tie mrzké obludy,pasú sa, dlejúc k koncu od náčala.Jak započali, tak aj dovršujú,tančia na nemej svadbe, nešťastníci,prr, prr… zuby mi od zimy trkocú —jak pred priepadom polnočnej blúdnici,červy jak z jadra sa po rakve snujú,podoby i stín navnivoč hukocú.27Matka drahunká, kde si sa stratila,ach, veď ťa hľadám po širokom svete,chodníky, cesty, noha má zblúdila,ale sú znaky po tebe všiaď streté.Len jedna dráha široká, zrobenásmutnými stráňmi, vždy hĺb zavodieva,po nej plač, nárek, žalosť rozídená,za ňou vedením dumne podunieva.Či za tou si šla? Nemám sa kde spýtať.Žiaden mi nejde naspäť ňou v ústrety,ticho a pusto driemu vôkol svety —ak raz zamrklo, nechce viac tu svitať,pútnik sa žiaden viacej nenavracia,či v skaze, čiže v slahe sa zatráca.28Čo to za mesto, kde ma púť dohnalabez smeru, tiché jak polnočná duma,ním voľne vetry zo všech svetov šumia,mierno bez hriechov, bez pokút a kráľa.Ulíc tiež nemáš, prechody slobodné,príchodzím domy každému hneď novie,prípravy naraz dané, však lahodné,každý tu usne, každý si pohovie.Tu vyblúdenej prítulok je duši,nik ju nemátra, bo s ňou všetko čuší,chýry a pletky chytré tu neslýchať,záštie a prýštie nikoho nešľahá,nevoľno zášti s láskou sa tu miechať,šťastiu, nešťastiu zatvorená dráha.29Starý a chorý preč z domu odišiel,nový a zdravý sem do mesta prišiel,starý pre život, nový pre kraj smrti,kým sa rušenie k cieľu nevyvrtí.Jak slnce mihne, tratiac sa v obzoru,kým ta nezájde v veľkovlnnom moru,jak vevné farby dúhy vytiahnutej,tak hynie bytie duše v hrob kvapnutej.Lancúchy zliate krvou a žilamia samých seba silou zaživenésa porozpustia a každá cestamisvojmi do prachu a vnivoč sa ženie.Čo sa držalo, žitím prelievalo,to sa zabúda, každô osiralô.30Či znáte ten kraj, kde sa smrť s životomprejíma, letiac si v náruč s hukotom —večnosť a časnosť kde sa v surme láme?Ach, tam je ona, ktorú tak hľadáme.Či znáte ten kraj, kde nivoč východoma kde rušenie je denným zachodom,kde je hýbanie ťažké jak hriech v chráme?Ach, tam je, tam je tá, ktorú hľadáme.Ach, tam je, tam je… Horké vysliedenia,mohli sa radšej ti polámať kosti,ako že si nás zviedlo do zistenia,žes’ nádej zjedlo dôkazom svetlosti.Oj, znám kraj, k nemu srdcom sa šľak značípri potokoch sĺz, pri šumiacom plači.31Zostaňte krvou, vy šľaky zájdené,ktorá presiaka jak prameň spuchnutýa do zátoňu prúdneho sa ženie,keď ho rozločká vetrisko nadutý.Zostaňte aj vy, medzery nesplenésrdca biedneho, jak ľadovne temné,chlaďte tie ohne túhy rozdúchanej,alebo stopte sa do vody slanej.Ak vetry tiahnu, tak oblaky letia,skiaď slnce vzchodí, stadiaľ nám dni svietia,nešťastné doby, kliate hodín bitie,v ktorej je studňa porážok pustená,nešťastné zmretie, nešťastnejšie žitie,že oheň ohňom preds’ sa v vodu zmieňa.32Vždycky sa mi tak milých zväzky zdali,jak by na večnosť bez skonu byť malivšetkých životy do jedného skuté,ako zo stromu listy vyrastnuté.Keď jeden zájde, s ním pôjdu ostatní,jak strelou zhnané lastovičky z dachu,jak keď zaberá vetrisko záchvatnýs sebou do rumov priepadneho šľaku.Ale čas čanul a my s ním čanuli,vyrástol každý cestou svojou viacej,odtrhujúc sa od moci držiacej,viacej pre seba za svojím zvisnuli:Tvojho sa vnútra stržeň dohnal k mieru,nám jak bublinu vydúchol medzeru.33Duša odslulá po ľudskom jazyku,odrastlá zväzkov vzájomnej bytnosti,s lepším si dielom tašla do zánikua diel netklivý skrylas’ do žalosti.Čože, kochaná, čo si zanechala,jednu potechu, aj tú s sebou vzala,jedna je rozkoš — matka svojho syna,koho tak jak mňa žreb v krokoch podtína?Rozviate túžby z svetov sa vracajúk srdcu materi, do prítulnej slahy,tu kríž nachádza tôňu a mier blahý,tu pod tým krovom, trudy ovládajú —modlitba a vzdych požehnania svätý,nimi skrocuje búrky syna mati.34Kto to dolinou po trávnom chodníčkuide za rieky, prúdy skalovými,nad horou jak bys’ videl vasť ružičku,kloní sa slnce s obzory svetlými.Na brehu junák z dávnej jak povestikrvou rodákov v dumách zavádivý,z nezlomných očú kúdol krívd sa veští,z čela zastrého páli broj ohnivý.Kto to? Preč’ tá búr za ním podunieva,preč’ tajná surma, jak z dolov zakliatychza ním zavieva, jak smrti vták spieva?Dobrú noc, junák, si v lonoch zaviatych…Kto, čo je? Neviem, keď sa doviem, zjavím,pomník žulový z jeho záští vstavím.35Náramné chvíle mesiaca trúchleho,čo sa po hrivnách horkých zalievatea pachy kroku na hran’ niknúcehozátvrdným žiaľom budúcim hlásate.Všetko prúdami, mrakom zanesiete,kto vás chce vidieť, nezbedné čertice,jeho i sveta inačí sa líce,kto chce pozerať po vašom zámete.Ale však jedno ešte nezmetiete,ten kameň z očí prúdy sĺz pudiaci,čo je samotný jak ten strom na svete,ktorý schrevedil vetrisko srieňací —kameň ten hore do mrakov čumelí,spod mrakov kvapká pár prameňov skvelých.36Bože, daj všetkým veštcom lepšiu slahu,jak mne tí dali svojimi náukami,vedou a kázňou, čo po prešlom dráhuvekom cielia jak letnými snehami.Veštby zlým dané na heslo horšieho,čo predchytáte istý výraz žrebu,on len vysmeje detinskosť netrebu,čo s spevom letí v past zhynu svojeho.Zlovestní vtáci, ústa kuvikovie,nad stratou raja, nad pôvabným stromom,boj sa stal mierom, kojný pokoj hromompod šírym nebom jak keď kňaz zapovie,do hrobov duše živly utajenéčakajú jícnov svojich otvorenie.37Osudné stroje života skrslého,čo preburujú bytnosť do ničoty,náčinie skazné trávenia smrtného,čo jak mrak modrý prejde dní klokoty.Ruka zaniká i jej ľúbe stisky,hruď sa nevoľní, z nej láska vyhára —vravia, že smrť je dar novej kolísky,ktorej sa duši krajší sln otvára…Viera obláha, ale či z nájdeniastratených nitiek sa spletie a bude,povedzte, kraje záští a tušenia —mne sa mysli broj láme na tom súde,že, čo sa z hrsti zemských stúh vymykne,zemskému styku naveky zanikne.38Mesiac meňavý bohviekde sa zmeškal,dakde v snoch sladkých nad jazerom leskal,za to sa spozdil… Jak pánom strhnutýs pol skrytým okom teraz sa v beh rúti.Chcel by nahradiť, čo odspal rozvoľne,sem-tam sa kníše, jak z krčmy opitý,svet je jak vojsko a tábory poľné,mesiac je prápor na šiatri vybitý…Sladké vám snenia, ríše driemajúce,kráľovstvo živlov, spokojné zmraknutia,najtvrdší spánok, kde sa dni s dňom skrútia,v najhlbšom mamu nebesá tajúce —polnoc, ty si ten cit sveta tajený,kde je príroda, duch práci v modlení.39Kde to tie rokle rudý piesok vedúsamotnou stráňou chodníček stratený —pred mnou uháňam nezbedných vídm čriedu,jak kŕdeľ čiernych vrán na zmrak splašený…Zádumčivých vôd klokoty hukocú,v vlnách sa víly z pien vzrastlé špľachocú,zamknutých svetov vypustené zboryvedú polnočné tance a zhovory.Čo to tam blyslo ako hus snežnistá,jak biely plameň dohora vylietlo,či duša z hrobov a či bludné svetlo,či šatka z mŕtvych belaso ohnistá? —Chodník sinavý a hynúci v sebe,žiaden sa druhý nechce pripnúť k tebe.40Ešte nevzišlo, čo v jeseň uvädloa v trúchlom ešte šate polia mradnú,jak komu líca pod túhami chradnú,koho podžralo ostné žitia ži’adlo.Zazvoňte, driemne živly chvíľ zakliatych,jak temné chóry z popodzemských dolov,túhy prírody na krídlach rozviatychnech sa vylúštia z namáhavých bôľov.Brána závorná nech s hukom zliskoce,i nech sa parí čierny roj padúchov,nech tátoš s čertom na nivách zrihoce,ktorý sa z znoja hadích skál vydúchol —len daj jeden hlas, ty svete zaviaty,len jeden ešte, drahá, drahá mati.41Či slyšíš, matka, to tklivé volania,jak prúd podzemný zhlboka prenikáa každým zvukom sĺz prameň vysíkaprudký jak strela a jak voda slaná.Keby ten obor, za nímž si ukrytá,bol zámkom tvrdej reťaze zavrený,morských by prúdov nával rozpenenýpritočil do tvých vrát skalného bytia.Teraz, ach, matka, jak stĺp putujúci,z ktorého kanú tie tiché potokysem primeriava zádumčivé kroky.Či ti spev zalkať v skrýšu žalujúci,žalmom náreky či zalkať kvíliace,či sudby hrešiť, nás včasno lúčiace.42Pozdes’ skapala, lež aby nárokypriatelia dobrí na teba nemali,skoro, lež aby pekné si výrokybrzkým pospechom boli dokonali.Obecný smrti dlh za dar bytnostisplatilas’ včasno, a čo si nabrala,od nás naspoly osoh výnosnostisemä, ovocie, všetko nám preč vzala.Na kom dlžobu našu hľadať máme,sladkých nárokov dlžobu kto splatí,v srdci sklamaní úroky hľadáme,ktoré „svätý vid“ blízo len uhostí —čím strom bohatší ovocia a cností,tým väčšia žalosť z jeho rastie straty.43Vyziabla ruka sa vytŕča biedy,dôverne hľadiac — požehnania kedy,kedy sa zjaví milosť blahodatná,pomoc chatrná, vládnosťou pozlátna.Nemoc rozmožná liečb’ čaká chlabiacich,ach, kedy príde skúsenosť medová,kedy moc zelín, uzdravenia slova,ach, kedy príde dúha rád tešiacich?Pokora, vľúdnosť, cudná zvykov hudba,čakajú svojho vyloženia zisky,z kochaných kvietkov strapec živu blízky —však kto zálohy poverené zroví,čím sa nahradíš, odslulá, synovi?Čím, ach, čím? — Sudba, divá sudba!44Dlhos’ ho ešte mala v slahách chovaťduši úprimnej, kým by hodný teba,svojich nadaní, túžob hodných neba,v prúde svojich síl mohutný bol splovať.Či sa svet bude na mne kochať, či nie,bárs’ jak je krehký, do lásky nepevný,do rajok chytrý a do lania revný,kto neraráši s ním, ten uňho hynie.A mne ktože dal za skrúšené túžbyna triumf veniec, za muky odmenu,kto dá uznanie za hodené služby —tys’ bola oltár jediný mi ducha,kde koniec mojej chvály i haneniu,kde odpor mlčí a syn matku slúcha.45Teraz samotný — kto mou bude mierou,kto ma lahodne slov srdečných prúdomsvojím, kto bude ochraňovať súdom,i pred zúfaním bude opaterou?Jednos’ mi dala, čo mi teraz škodí,i čoho veľké občúvam bremeno,čo v mne nezmerných bôľov žiar pôvodí,preč’ srdce ťažké horko rozkojenô —že tuhým putom v tebe zanietený,hlboko v tvojich ňadrách zasietený,z tvojho kochania žil som navyknutý:Tys’ bola klbko niti mej života —niť sa roztrhla a na strátnej pútináčal bez konca v zácestiach sa motá.46Tak stroj hodinný, skladno natočený,keď pero a pruh pukne síl a zväzkus náramom zhrčí a v bremennom praskumrhne so sebou z kŕčov vystrelený:jak pukol lancúch, ktorým obrnenýsom sa v závojoch tvej lásky nakájal,z zdrojov striebristých tvých ňadier napájala žil jak telom, dušou nezrodený —teraz súdené do bied sa prebranie.Kto mi opatrí na cestu žehnanie?Kto ma vyfintí bielym jak sneh rúchom?Kto do kostola pošle zbožným duchom?Kto mi pregadá zádumné večere?Kto mi na vojnu hlavičku operie?47Veľa dotazmi myseľ nazdrojená,ktoré si mala, milá, mi rozriešiť,teraz zvedavosť bojáca sa škriečiť,dusí sa od dvier odvetu strčená.Ej, kto mi zjaví moc zelín a kvetov,po nich neznalec šliape zhovädilý,čo vernou péčou a rúk umných vedoublažených kúzel vyháňajú sily.Kto ma tak jak ty hlbokým, vznešená,vyvedie citom pod neba klenútbyi ta pod stropy rajského zvečnenia?Tys’ znala stíšiť huk zemiväzných pút,bych slasť dopočul zvučnej svetov hudbya z rúk letiacu neba zacítil chuť.48Jedno i druhé mi len včuľ napadne,ach, a čo neznať hneťom ma zožiera,jak zaslepený po farbách vyzerá,tak myseľ darmo po zvedení chradne.Však čože bájim, nač’ hlbšie rozrievaťzburácanú hať rozsoptených prúdov,nač’ darmo pred tvár nepodajných súdovneukojenou nezbedou dodievať.Stalo sa, stalo — strata úpne volá,ktorej duch bál sa nadiať lepšoúfny,ktorú sprevádza teraz už roj húfny,sĺz a žaloby, lkania stráď a bôľa.Ach, preč’ na mysli sedíš rozdráždenýobraz mých smútkov, kormútnych zvest snení?49Kým môj lopotný hlas sa v túžbach tratí,kým sa v želaní citov osteň hubí,ty, žalovaní mojich predmet ľúby,spočívaš, s tebou mdleje pokoj svätý.Jak sa prameň slov temení a dúži,tak ty zarastáš drobnou ďatelinou,jak roj uchádza tvých pošepných stínova medzi nami vidok sa viac úži.Nezazli, milá, že ťa pred zrak svetatak dlho držím na div vystavenúa do rozprávok púšťam ťa, zvečnenú,ktoré tvú pamäť márnia, pokoj hnietia —ach, prepáč, že si volať dovoľujeza tebou hlas, čo ťa len ostínuje.50Kebys’ nebola tú si vernosť citovv mých vnútornostiach bujno rozchovalaa blaženosťou duša sa nesýtounebola nikdaj pri tebe spašmala!Teraz jak tvoje údy v hrobe vädnú,čanul by vo mne cit tvojej pamiatkya pohreb dlhý, ale zmyslom krátky,zamyl by pamäť tvej straty priepadnú.Verný národným žitia povinnostiam,cieľom, vnuknutím vôľa posvätená,verný zostávam i mojim žalostiam!Kde lámať nejde, aspoň slza vrúcanech padne v obeť na stínov zmierneniaa tvár za tvojou šerou cestou zrúca.51Nech nás kto laje — teba zo závisti,mňa z rozfikaných piesní a žalostí,i nech nám kalí prameň hnutia čistý,ktoré nepoznal pestenec márnosti —tak vezmi, prosím, v dosah počestnosti,ktorú ti môj spev oddať plnú nevie,vôľu skrúšenú, hnanie úprimnosti,keď svetlo neskvie sa, len stín mu v speve.Bárs ma do akých vženie čas skvostnostía skorou stratou vezme plácu za ne,ba dlhým žiaľom náhradu dostane —tys’ prvá kropka z srdca odpadnutejkrvi, čo mieri v škvrne jazvozrutejohňom mi píliť tablu pamätnosti.52Medzi všetkými osudmi, čo hlavuzastihnú moju, strata, búrka a žiaľ,tys’ prvý príval a bez konca náčal,na zápor nectu a kláštornú stravu. —Rodica božia pod krížom v útrobez vykypeného srdca dna krváca —tak tvoj rodenec pri siralom hrobestojí, mu duša krvou sa peniaca.V kliatbach s velebou kráčal jej rodenecpod ranu katov a červený veniecskvel sa oslnom nebeskej oslavy —však kto sa synu tvojmu v smrť dostaví,kto, ach, požiali jeho osud tmavý,kto mu podušku do hrobu popraví?!53Môžeš už spievať, ak ti gágor stačí,smrtný vtáčisko, zvesť nočných úžasov,môžeš ohlášať oblak čiernych časov,nútiť psov k revu, k vetreniu zrak mačí.Vlas sa na hlave nehne živoriaci,hromotresk hnedé kvety dol nezvrátia zvuk výzovu tvojeho pištiaciprázdno preletí cez dom už prehnatý.Či chceš pripomnúť veštbu dokázanú,sa na obetiach pomsty tvej potešiť?Tak poď, padúchu, ňadier zámok zriešiťmojich i vyžeň krem toho skáranúdušu a dur ju, kým nevyvetreje,preš búrku, krypty a snehov záveje.54Niet už prítulku pre skrehnuté údy,stánia, príkrovu niet, tisíc hrmenných!Jak zmok do pľúští vyhnán’ rozpľuštených,od dvier do dverí prívetu krok blúdi.A všetko darmo. Stoj! Čert drží prestolv radách a snemoch, radcov mastno hostí —na mäso zrušil, však dal ducha pôsty,by si vytučil svet pre červov bandol.Od toho času, čo mrav Mefistola,[5]kôravý, durný, zjavný a válečný,zmenil sa v hladký, pôvabný a driečny —motúz medový sa v ústa pretiahola miesto silných je šalbiarov vôľa,ktorá sa chlúbi rozumu byť vlahou.55Jazyk vyzval meč, papier bojovisko,rečník hrom streľby, posýpka čierny prachna súboj zhodný, červené žriedliskokrvi válečnej, pečať na listinách.Boj krvi straší, bo jak hmyz nezbednýdo ramien sa dnu jazykom roj vžiera,delo pri snemoch hluchne a sa vtierana pancier a meč hrdzí jed škaredný.Však to je hnetné, že ak meč sa zniští,on v znak zúfania žily si presekáa tak zaleje svet krvi plameňom —ak on zvíťazí, vedz, že si vyprýštiz papiera rečí v srdci vyhlobenomzaschlý zdroj krvi, čo meďou vyteká.56Pekná nádeja, ak sa jej kto tešía na srvátku krv si nevyvára,ako žíl bujných, jak otcov prašteť stará,pred buzogánskym lomozom nebeží.Davor,[6]Šťastena[7]— sú milenci v boji,kto s kým je užší, táto mu viac preje,kto sa s Davorom z jednej čaše pojí,šťastie mu krajšie pokoja sny seje.Veď sa len pasie Šárco[8]v luhách Sávy,[9]len sa zubadlo v Tatrách Tátoš[10]čeká,tentam zachován’ ponesie do slávy,tento si s jazdcom v bájny kraj zuteká —a kde zlatá púť Tátoša dosvieti,jazdec na Šárcu utkvie v bájne svety.57Kde v starom práve život sa vymykala vôľa večne chce pozbyť hranice,myseľ národov padá v chumelicea čas rozmrhá, čo biedne postýkal —kde výhľad v prýštia zátrudná útroba,náruživostí presýtených záhaskvasila a z pút zarastlých porobas citom bôľu i vytrieskať sa vzmáha:tam len konečný živel všetkých vecí,smrť abo život stojí a ohňom liek,jak sa surová ruda varí v pecia obeť darí vyzdravelý výtek —tak búr národov, a jak bájok zviera,ktoré je krajšie, čím viac sa zožiera.58Za zdobič, vieru, cudzím do gágoraželezo, zlato, päsť slúži Slováka,pre topor valný rastie driečna hora,vínom na triumf tokaj mu vymáka:znoj i mozole — ovocie krvácne,medom sa daria dni jeho lopotné,predsa mu nikdaj lepší čas nezlačnie,sotva z hôd svojich zdrapí mrvy psotné.On priepadisté kŕmi črevá bojai azda ešte lacnejšie pokoja —a jemu sotva dáky klas pocteniazo snáh sa príde, ani po ňom menanenosí služba a pilná zásluha —nech si v odmenu v krvavú dlaň dúcha.59Oho, panáčku, rozum si oprieti,putá neľúbia pilník ich obetí,rybe nemilý Jonáša nož[11]v bruchu,krik oplienených kazárovmu uchu.Ani je po tvej vôli nie, milostnábohyňa piesní — vrtoch a priečny hneť.Ty si šťastlivá, keď radosť mladostnánesie ťa s žartom, zábavou v krajší svet.Tam je tvoja vlasť, kolá oslnenýchsvetov jak lancúch zlatý vôkol planúa nerušené stánky oslávenýchsa v pompe kráľskej pred tebou ligocú,len niekdy jemne tvej hudby sšuchocúvánky, strepetiac v uši nám zavanú.60Len niekdy pošleš z tvojich svätých hnevovnám za kalištek a do prstov blesk leješ,do strún zvuk hromov a oheň do spevov,sama jak pomsta nebeská sa rdeješ:len niekdy, vďačná, žiale niesť prispeješ,trúchle žaloby zvučno horám seješ,jak strieborný zdroj po kryštáli blýska,tak z tvojich očí slzí briliant prýska.Oj, poď, svätená! O sladkom dumanísadneme na jej hrob si vyplakaní,tam pri poslednom šumení jaseňai pri žalostnom rozvievaní smreka,nech bôľ slobodno z ňadier von odtekái nech meláni duša rozžialená.61Veď ona bola z tvojich vďačníc jedna,jak spev láskala, prívetom zhúdala,veselá, i keď ju zaviala biedna,chvíle len v piesňach, len v nôtach stápala.A mne s ňou zašla sladká harmónia,hudba lahodných učutí, zbožností —lutna báječná denných zážitnostís tebou mi zašla zoziabla ľalia.Počujem ešte kúry chrámov zvučnéi zvelebené po nich ľudu spevy,pevby divadiel, plesov hudby hlučnéi zludné túžby rozkochanej devy —len nie sladký zvuk mej doby detinskej,zlaté melanie piesne materinskej.62Ó, zjav sa, drahá, v podnebí mých zrakov,ukáž na výslň tvár ukrytú v hrobe,daj počuť hlas tvoj spopod stínu mrakov,ruky i prívet daj skrehlej podobe.Roztrhni bledé plachty spočívania,rozjar plačobné údov smrti vánia,rozdúchaj v ňadrách ľúto stavený vzdech,na perách milý porozväzuj úsmech.Ó, zjav sa, zjav sa, nech zima mej stratyaspoň sa mihmo pred mnou zazelenái obzor duše, vetrom strád zaliaty,nech sa rozvedrí aspoň v okamženia,lebo sprav, že tvoj pád je len sen v mukáchlebo nech sním v vek, že v mých žiješ rukách.63Hlucho i nemo môj hlas na pustináchvečnosti hynie a tá hran’ byt márni,i všetky konce chová v svých končinách,stok skutkov hádžuc zdarný o nezdarný.Žalosť je kratšia, lež aby vzbudeniev skutočnosti sa mohlo prežiť vládnej,i že by nárek prítomnosti chladnejnezmenil bolesť na čisté spomnenie.Čo z vernej duše sa hnalo, prýštilaťažoba, kým sa ctná neukojila,v ranách sa nieslo, teraz prúd nehnanýz prístavov srdca klesne a odrieva —dlh neskroteným stínom je oddanýi duchu jasné ráno sa zaskvieva.64Posledná slza z tváre odkanula —a kde sa podel pozor šerých stínov,čo len prekážal pokoj jej hrobných snov,ktoré pre zemské odsnutie odslula.Úprimné slovo, dobrá vec rozstánia,moje ťa ústa volať viac nemajú,ani viac slziť nad tvoje nechaniaspánky posvätné mým očiam nedajú.Však na dne srdca vždy čerstvá pamiatka,vždy budeš svietiť jak kahanec bľadý,a čo ti pieseň chatrná a krátkanevzdá, nech verných snáh ti prúd nahradí:kto nemá zlata, ten tým, čo má, zláti;kto nevie slávou, hrsťou prachu platí…[1]Po prvom uverejnení cykluUkojenie tôní(1967) vyšiel výber 13
sonetov z Vozárovej skladby v básnickej adaptácii Milana Krausa v knihe:Zažiaril meteór. Z tvorby slovenských romantických básnikovBratislava, Slovenský spisovateľ 1984. Na ozrejmenie uvádzame text tohto sonetu v úprave
Milana Krausa (c. d., s. 107):Už rakev zašla; sypká zem sa sypezas tam, odkiaľ sa včera vykopala,jak brána, hosťa čo vľúdne prijala,za ním sa zavrie, s úškľabom zaškrípe.Nač’, zem osudná, načo táto rana?Drahšou by si sa ranou zacelila —tvoja sa hojí, nám sa otvorila,tvoja zarastie, nám je do zúfania.Jak tvoj hrob rastie nad zemou vysoko,tak strata naša norí sa hlboko —strom to prekliaty život pohlcuje,z východu sa na západ rozvetvuje,už vzrástol, stojí jak budúnok hrdý,na rozpad chladný, na zvládnutie tvrdý.Ten istý sonet sa v citovanom výbere (s. 114) uvádza aj v preklade Józefa Waczkówa do
poľštiny:Juž trumna weszła; sypki piach się sypietam, skąd ruszyłaś w drogę, nieszczęśliwa,ziemia w gląb puszcza jak brama žyczliwa,a gdy zamiera się, szyderczo skrzypi.Twa rana w ziemi wyrocznej cóž znaczy?Przyschnie, a w nas się jątrzy bezlitośnie,w nas będzie krwawić, a twoja się zrośnie,zabližni się twym bližnim ku rozpaczy.Więc grób twój, matko, piachem się wzwyž spiętrza,a nasz ból schodzi glęboko do wnętrza —to straszny szczep, co z žycia czerpie soki,juž się rozrasta, juž stoi wysoki,tkwi jak przybytek, niezniszczalny, dumny,na fundamencie lodowatej trumny.[2]„Byť“ byť zunuje— upravujeme v tomto vydaní dodaním úvodzoviek, ktorými sa dá výraz ľahšie dešifrovať v zmysle „existovať“[3]Darmo mi baba makom zrak zasype— vo význame zaslepiť, zatemniť; v ľudovej „múdrosti“ vraj od maku oslepnú oči. Ale odvar z „makulín“ (makovice) sa u nás po dedinách hojne používal aj ako svojrázny uspávací prostriedok.[4]Janík, sladké meno— mladší brat Sama Vozára sa volal Ján (ale môže ísť aj o básnickú licenciu v použití vtedy najfrekventovanejšieho mužského mena na Slovensku)[5]mrav Mefistola— autorova narážka na úlohu pokušiteľa — Mefista; tu kontrahovaný tvar z originálneho Mefistofeles v známej Goetheho modifikácii (dramatická veľbáseňFaust)[6]Davor— staroslovanský boh vojny (rímsky Mars)[7]Šťastena— staroslovanská bohyňa šťastia a lásky (ako rímska Venuša)[8]Šárco— Šarac, „zázračný“ verný kôň srbského národného hrdinu kráľoviča Marka (1371 — 1394); spomína ho aj Ján Kollár v dieleVýklad, čili Přímětky ku Slávy dcere. Pešť 1832, s. 266.[9]Sáva— rieka v Srbsku; pri Belehrade vteká do Dunaja[10]Tátoš— „zázračný“, „hovoriaci“ kôň zo slovenského slovesného folklóru; spomína ho aj Ľudovít Štúr v prednáškachO poézii slovanskej. Martin, Matica slovenská 1987, s. 78 a 119.[11]Jonáša nôž— zo starozákonnej biblickej legendy o spravodlivom prorokovi Jonášovi, ktorý šťastlivo prečkal divú morskú búrku po stroskotaní „v bruchu veľryby“
|
Vozar_Ukojenie-toni.html.txt
|
RodiskoKysúc Nové Mesto,milená ty môjmu srdcu obec, blízka!V lone tvojom úsvit vzniku môjho jesto,pevca tys’ kolíska.Vôkol vrchy, viesky,miazgavé ťa venčia smreky, bory, jedle.Zelených po stráňach oviec shon, kráv rezkýpreberá si v jedle.Voňavých v lazúrachjahodárok driečnych ozev kypí sladký.Z pasiek haluz, íver v nošiach, legatúrachvlečú chlapci, matky.V kručín, krov, hôr húštirozihrané vtáctvo, zver sa poneviera.V lieskach bucko, bolvan oriešky si truští,služobná stel sbiera.Bujná raž so žítky,jačmeň, strova, krumple poľom tvojim rastnú,Po smaragde lúčin detva vije kytky,chvíľu trávi šťastnú.Kaňa, birkut, jastrabtočí sa vo výši, ostrým sliedi jastrom.Strelou ti v dvor vpáli, vzchytí, rve hyd na strap,letí lesov na strom.Stojíš, dýchaš dávne,a len šíny šarkan rozchýril ťa navždy.Veží tvojich čiapky vyčnievajú slávne,páči na ne každý.Burých viež tých okienrozliehavé zvony tak velebno zvučia.Burian, Median zvlášte, aj ten tretí sok, viem,prenikavo hučia.Čerstvá, bystrá rieka,Kysuca sa svíja, po chotári krúti.Kol v marastoch, lúžach rákoš krká, škrieka,bodrí sihoť, prúty.Divo jačí, vreští,potoky keď, jarky rozprúdia ju, dažde.Vtedy všetko berie, vtedy všetko treští:topoľ, vŕbie, ráždie.Behom beží gazda,by mu stohov zbožia neskľúdilo kalmi.Chváce snopy, kríže… Podarí sa azda,neutrpí valmi.No keď jednak besnévlny zhabú táčky, rolí skántria pôdu:na Boha porúča, Boh pomôže z tiesne,keď mu pejú ódu.Dobrý to ľud, krotký,usilovný, prácny, nebu verný zrejme.Sporý mravec, včelka, nezná mrcha pôtky,mrzký blud ho nejme.Jednak nemá priazne,priateľa, zástupcu, pardov len a dravcov.Čím diaľ, tým viac krsne, do miziny viazne,sverepých pre ssavcov.Kedysi, hej, dávalkarmínky, krstinky, svačinky vehlasné;dnes ho bieda kváče, súžby machlí nával,vidomočí pľasne.Orbu, sejbu, stríž, žeňriadnym on sprevádza, dumným spevu vírom.Ten mu kojí lačnosť, palnú hasí žížeň —Ducha mu to výron.Ak mu z chlieva, brázdynestačí na daň, chlieb, soľ a trovy stále:opustí kutrisko a, chudák, fujazdív cudzie sveta diale.Ah, tvrdý ten svet je!tak sa trápi, zdiera, nesie osud ťažký.Až s radostným srdcom techu v čeľaď pletiehojnými peniažky.Zimných za večierkovna židlicu ľahne, fajčí pri čeľustí…Choť kolovrat krúti s nevestou i dcérkou,drobizg hrachom šustí.A snujú si vôlepásma rôznych besied, bájí, hier, povestí.Janošíka kúsky, Genovéfy bôle —všetko sa tam pestí.A tkajú víl fígle,Ježibaby kúzla, Loktibradu lútky;zakliate princezny, tajné zámkov rýgle,strigôňov hnev prudký.Takto sa, hľa, spájazasmuhlá skutočnosť s poezie bleskom.Trúchly žitia podzim nadchnutia do májav prachu stúpa zemskom…Zdravstvuj, kraju ľúby,skromné Nové Mesto, kolísočka prostá!Nech ti struny drhnú, veselia ťa trúby,blaho doby vzrostá!Dl. 5. X. 1900
|
Polsky_Z-rodinneho-kruhu.html.txt
|
I. Príspevok Jána Kadavého1. Lúčka v dolineZ Lučivnej.Mám ja lúčku v širokej doline, :/:
Na nej tráva, ďatelina nikdy nezahynie. :/:
A tá tráva ďatelinka hustá; :/:
Keď ju švarný šuhaj kosí, len sa mu tak šústa. :/:
Mám ja kosu vykovanú dobrú; :/:
Ona kosí, lebo musí, ďatelinku drobnú. :/:2. Oči, líčka, ústa, ruka(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 70.) — Nitrianska.Má milá, premilá, však pekné oči máš;
Šťastný je to človek, čo naňho pozeráš.
Má milá, premilá, však pekné líčka máš;
Šťastný je to človek, čo mu ich bozkať dáš.
Má milá, premilá, však pekné ústa máš;
Šťastný je to človek, čo sa s ním shováraš.
Má milá, premilá, však bielu rúčku máš;
Šťastný je to človek, ktorému ju ta dáš.3. Vinšovanie(J. Kollár „Nár. Zp.“ II. 382.) — Nitrianska.Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu tak mnoho šťastia,
Jak mnoho je v lese lisťa.
Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu moc lásky vernej,
Aby prišel večer ke mne.
Čo mu milá, čo mu vinšuješ,
Keď ho tak verne miluješ?
Vinšujem mu toľko hubičiek,
Koľko na nebi hviezdičiek.4. Výčitka(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 198.) — Nitrianska.Počkaj milá, mám ti dačo hovoriť: :/:
Nechcelas mi včerá večer otvoriť; :/:
Ani dverí, ani vrat, ani so mnou shovárat:
Počkaj dievča, ty to budeš lútovat.5. Rozžehnavanie(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 220.) — Nitrianska.Keď my cez hory pôjdeme, čo že my jesti budeme?
Čo že my jesti, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam šúlky borové, ako pečienky sviečkové,
Ako pečienky, moje srdečko, sviečkové.“
Keď je ti dobré, jedz si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.
Keď my cez hory pôjdeme, čo že my píti budeme?
Čo že my píti, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam voda v kolaji, ako vínečka v Tokaji,
Ako vínečka, moje srdečko, v Tokaji.“
Keď ti je dobré, pi si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.
Keď my cez hory pôjdeme, kde že my spati budeme?
Kde že my spati, moje srdečko, budeme?
„Jest to tam lísťa z javora, ako perinka z pápera,
Ako perinka, moje srdečko, z pápera.“
Keď ti je mäko, spi si sám, a ja sa s tebou rozžehnám,
A ja sa s tebou, moje srdečko, rozžehnám.6. Šuhaj dostal pekné dievča(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 248.)Káčer na doline,
kačka v šuchorine;
káčer na ňu volá:
Vráť sa, duša moja. :/:
„Veru sa nevrátim,
Veniečok nestratím!“
Predsa sa vrátila,
Veniečok stratila. :/:
„Rybári, rybári
Na tichom Dunaji!
Či ste nevideli
Môj vienok zelený?“ :/:
„Videli, videli.
Pod trníkom zostal;
Veru si si šuhaj
Peknô dievča dostal.“ :/:7. Mlynárka a húska(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 338.)Kázala mi mati biele húsky hnati
Ta dolu, ta dolu k mlynárovej hati. :/:
Chytila mlynárka širokú lopatu,
Zabila mi húsku najkrajšiu, kochlatú. :/:
Počkaj len, mlynárka, čo sa tebe stane,
Ak moja husička na nohy nestane. :/:
Hotuj sa, mlynárka, do mestského práva,
Lebo moja húska na nôžky nestáva. :/:8. VečerSlniečko sa níži, k večeru sa blíži;
kde ja budem nocuvať, nocuvať, nocuvať?
Má milá sa hnevá, nocuvať mi nedá,
že ma bude trucuvať, trucuvať, trucuvať.(Dakde sa spieva nasledovne:)Slniečko sa níži, k večeru sa blíži;
kde ja budem nocuvať, nocuvať, nocuvať?
Má milá sa hnevá, nocuvať mi nedá,
že ma bude trucuvať, trucuvať, trucuvať.9. DovedenáNitrianska.Neprišla som sama,
Chlapci ma doviedli;
bodaj že tí chlapci sedem hrušiek zedli. :/:10. Horyčky zelenéZ Lučivnej.Ej hory, hory,
dve horyčky zelené, :/:
Ej ktože bude dnes na večer milovať
moje líčka červené?[2]II. O JánošíkoviZ Gemera.Pod hájičkom, pod zeleným,
ej orie dievča s volkom jedným. :/:
Ešte brázda nezorala,
Ej mati na niu zavolala: :/:
Ančúš, Ančúš, poď že domu,
Ej vydávam ťa, neviem komu. :/:
Vydávam ťa Janíkovi,
Ej najväčšiemu zbojníkovi. :/:
V noci príde, v noci tajde,
Ej nič dobrého nedonesie. :/:
Len košielku vyparenú
Ej a šabličku skrvavenú. :/:
Bielu plachtu potrhala,
Ej kym šabličku utierala. :/:
Už v Liptove vyzváňajú,
Ej už Janíka opatrujú. :/:
Už v Liptove odzvonili,
Ej už Janíka ulapili. :/:
Už ho vedú cez Košice,
Ej plačiu za ním try dievčice. :/:
Jedna plače, druhá kvilí,
Ej tretia sa mu lapá šiji. :/:
Janík, Janík, srdce moje,
Ej čo tu vidíš, všetko tvoje. :/:
Vidím, vidím zoreničku,
Ej prenešťastnú šibeničku. :/:
Kebych ja bol o tom vedel,
Ej že ja na nej visieť budem. :/:
Bou bych ju dal vymalovať,
Ej striebrom, zlatom povykladať. :/:
Po spodku len toliarami,
Ej a po vrchu dukátami. :/:
Na prosredku mramor, skalu,
Ej kde položím moju hlavu. :/:[3]12. Čerešnička(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 87.)Zasadil som, zasadil som čerešničku v zime;
dá to pán Boh, dá to pán Boh, azda sa mi príme, azda sa mi príme.
Počala sa, počala sa čerešnička prímať;
Začal som ja, začal som ja dievčence objímať.
Počala mi, počala mi čerešnička rasti;
Začal som sa, začal som sa za dievčenci triasti.
Počala mi, počala mi čerešnička kvitnúť;
Začal som ja, začal som ja za dievčenci lipnúť.
Počala mi, počala mi čerešnička rodiť;
Začal som ja, začal som ja za dievčenci chodiť.(Má tiež nasledujúci nápev:)Zasadil som čerešničku v zime;
dá to pán Boh, a azda sa mi príjme.13. Išlo dievča cez horuIšlo dievča cez horu; :/:
Cez horu zelenú. :/:
Stúpilo tam na skalu, :/:
Na skalu studenú. :/:
Pod tou skalou studnička, :/:
Pila z nej Anička. :/:
Prvýraz sa napila, :/:
Červíčka vypila. :/:
Druhýraz sa napila, :/:
Farbičku zmenila. :/:
Tretíraz sa napila, :/:
Dušičku pustila. :/:14. Zasadený boroníčokTurčianska.Zasadiu som boroníčok
Do zahrady na chodníčok;
Daj to Bože, aby zišiou,:/:
Aby mi môj milý prišieu.:/:15. RozlúčenieKeď sa my dva rozlúčime,
Dve srdiečka zarmútime;
Dve srdiečka, štyry oči, :/:
Budú plakať vo dne v noci. :/:
Pošieu milý, pošieu prečká,
Vzau mi klúčik od srdiečka,
Od srdiečka od mojeho, :/:
I od líčka rumeného. :/:16. OpýtačLiptovská.Dievča, dievča, dobrá mysel,
Prečo som ja k tebe prišeu!
Prišieu som sa opýtati, opýtati, :/:
Či mňa budeš milovati. :/:17. Zabitý voják milenec(Veľmi stará.)V mikulášskej kompanii
Leží milý porúbaný,
Leží, leží zabitý,
Rozmarínom prikrytý.
Zvoňte zvony po vše strany,
Umrelo mi potešení;
Odpadnul mi z ruže kvet,
Bude plakať celý svet.
Pokial koľvek živa budem,
Čierne šaty nosiť budem,
Čiernu pantlu na rukú,
Pre tu ľúbosť velikú.18. Kosec(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 296.)Pod horou ovos drobný kosí ho šuhaj hodný;
kosí, kosí, nemá rosy, ej dievčatko mu vodu nosí.
Kosa je nekovaná, tu vrštek a tu jama:
Ej predca kosa dobre kosí, ej keď mu dievča vodu nosí.19. Anička urosená(J. Kollár „Nár. Zp.“ I. 296.)Anička maličká, kde si bola,
Že si si čižmyčky zarosila?
Bola som v hájičku,
Žala som trávičku,
Žala som trávičku, duša moja.
A ja som po tri dni trávu kosil,
Ešte som si čižmy neurosil.
A ja som hrabala,
Teba som čakala,
Teba som čakala, duša moja.20. OklamanáŠuhaj, šuhaj, kat ťa lámau,
Nejedno si dievča sklamau,
Nesklamau som iba dvoje,
Aj z tých bude jedno moje.21. Poďme chlapci…Poďme chlapci, poďme sbíjať,
Keď nemáme za čo píjať!
Oj veď sa nám začala bučinka rozvíjať,
bučinka rozvíjať.
Obúvajte chlapci krpce,
Ktorý máte smelé srdce:
Oj a ja ho jeden mám,
Na zboj sa poberám.
Vezmem flintu, dve pištole —
Zdraví buďte, deti moje —
Oj ženička, boskaj ma,
Na jaseň čakaj ma.
Keď vyndeme na poľanu,
Staneme si rovno na ňu;
Oj svíjaj si valaškou,
Každý svojou stranou.[2]Piesne v tomto taktu sú u nás veľmi zriedkavé.[3]Pieseňku túto o Jánošíkovi predspieval a sdelil r. 1863 p. J. Kadavému podpísaný.
Preto úplnejšiu a dľa Zábavníkov ponapravenú osnovu vidz tiež medzi príspevkom mojím:
Rozprávky, Poviestky. Číslo 1. Jánošíkova Šibenička. P. Dobšinský.
|
Chrastek_Slovenske-narodnie-piesne-II.txt
|
Osoby:ZUZA JAVOROVÁ, štyridsaťpäťročná, vdovaANIČKA, jej dcéra, sedemnásťročnáJANO DLHÝ, starý uhliar na odpočinkuMARA, jeho žena a staršia sestra ZuzinaMIŠKO, ich syn a regrút, dvadsaťtriročnýĎURKO, štrnásť-pätnásťročný, kraviar u JavorovNOTÁRREGRÚTI, MLÁDENCI, DIEVČATÁ i DETI(Javisko predstavuje priestrannú izbu u Javorov. V úzadí dvere, naľavo od
obecenstva pec, na nej široké kachle. Napravo kasnička a na nej police s kuchynským
riadom. Vôkol kachieľ, ako i sprava povedľa steny, lavica. Zľava hneď od kachieľ dvere
do malej komôrky, ďalej posteľ a truhla. Oproti truhle sprava stôl zakrytý obrusom; pod
ním stolec. Nad posteľou a truhlou žrď s perinami a hábami. Na stenách obrázky svätých.
V pravej stene dva obloky, pod nimi krčiažky na ráme. Zľava vedľa truhly hodiny. Pri
obloku zrkadlo.)
|
Tajovsky_Sluby.html.txt
|
OsobyJOZEF Z ARIMATIE, dekúrio, člen synedria, štátny úradníkZAFIRA, jeho žena, bývalá pohankaOBÉD, sluha u JozefaŠIMON, priateľ JozefovPONTSKÝ PILÁT, správca krajiny JudskejKLAUDIUS, centúrio, dôstojník rímskyELEAZAR, kupecMÁRIA MAGDALÉNAMÁRIA JOZEFOVAFARIZEJRímski vojaci (stráž)Odohráva sa na Veľký piatok roku 33 v Jeruzaleme, a to:Prvý obraz: V dome JozefovomDruhý obraz: V pretóriu u PilátaTretí obraz: Na hrobochKONFERENCIER: Vysielame dnes na Veľký piatok epizódu z toho veľkého času, keď v
Jeruzaleme na Golgote odohráva sa tragédia Ježiša Krista.Či je možné, že tento dobrý prorok z Nazaretu, ktorý hriech neučinil, a nie je lesť v
jeho ústach, je úplne opustený?Či niet nikoho, kto by sa ho zastal, slovo-dve prehovoril na jeho obranu a ho prípadne
vymanil z rúk jeho nepriateľov?Veď jeho najbližší, jeho milí učeníci, všetci ho opustili a utiekli… A jeho matka,
bolesťou skľúčená, pozerá bezmocne na kríž, kde sa tak trápi jej syn!Suroví rímski vojaci a bezcitná masa ešte si posmechy robia z neho a mučia ho
polomŕtveho! A vysokopostavení páni, i jedni i druhí, i Židia i Rimania, spokojne si mnú
ruky, že sa konečne zbavili toho „rebelanta“.A predsa jeden verný Izraelčan, ktorý očakával kráľovstvo Božie, úzkostlivo a citne
sprevádza ťažký boj Ježišov na Golgote. To je JOZEF z ARIMATIE, počestná úradná osoba, člen
synedria, dekúrio.Ale on už len o mŕtveho Ježiša sa stará. Lebo pred majestátom smrti mizne každý ohľad,
každá chúlostivosť — zákonu je zadosťučinené, prichádza ľudskosť.Prenesme sa, ctení poslucháči, do dávnej minulosti a pozorujme, čo sa to tam odohráva, v
slávnom Jeruzaleme, v deň pripravovania roku 33.Naša hra sa volá Jozef z Arimatie.
|
HurbanVladimirov_Jozef-z-Arimatie.txt
|
PieseňObsahStrieborný mesiačik…Na zoráchPoéziaMladému poetoviPieseňRefrényPieseň k úteche ľuduBásničkároviPríčina horkých piesníTrudno spievaťPieseň V[eľkej] IdyAkú chcem pieseňKto prijme piesne?Strieborný mesiačik…(Zaspievaj si, šuhaj)Strieborný mesiačik do potôčka hľadí —zaspievaj si, šuhaj, kým si ešte mladý.Zaspievaj, zaspievaj, ale tak do chuti,že zabudneš na svet — na zem, či sa krúti.Na zorách(Za zory)Ráno je. Sivé hmly po horách sedajú,pozostatky čiernej noci;v belasých výšinách škovránky spievajúzvelebujú božie moci;Tam vzhúru sa maj i ty, pieseň moja,veď v živote pokoja niet.Tam sa len túžby tvoje upokoja,mladosti večnej vzíde kvet!Poézia„Odkiaľ ideš a ku komutak neskoro, šumná deva?Pozri, noc sadá na kraje,vietor studený povieva.“„Ak ma prijmeš, k tebe idem:Či máš pre mňa málo miesta?V domku tvojom svetlo vídať,tadiaľto ma viedla cesta.“Mäkké vlásky ponaprávam,prvšia smelosť nevídaná —mäkkú rúčku túlim k sebe:„Dnu poď, u mňa si vítaná!“Na komínku horí drevo,jasno horí kosodrievä —a jej oko — divné okomilo na mňa sa usmieva.„„Aká tu bieda, chudoba!““začne pomaly rozprávať.„„Jak tu môžeš pokojne žiť?Jak pokojne i tu spávať?Tvoje steny bez zrkadla,bez opony, oblok nízky:všetko bohatstvo, čo vídať,rozhádzané sem-tam knižky.““„Šumná moja divná deva!Chudobný som šuhaj veľmi,vďačne vítal by ťa hrdo,lež ak, z čoho?, povedz, zdeľ mi.“„„A tak pusto je u teba:vidíš sa mi ešte mladý,oko tvoje smútok značí,smútok obličaj tvoj bľadý.A nikoho — sám jediný!Nemal by si vôľu k tomu:túžby svoje, city svojezdieľať duchu priateľovmu?““„Šumná moja divná deva,ktože teraz túžby schváli?Ač počúva: zasmeje sa,hlavou skrúti, preč sa vzdiali.A priatelia! Kdeže sú ti?Blízko stoja, kým čo zhryznú,nakŕmení, napojenív diaľke stoja — v diaľke miznú!“Na kozúbku plameň syčí,z kosodrievä oheň hasne,v mojej chyži — div nad divy! —svetlá všade predsa jasné!A tie steny, kam sa deli?Na ich mieste krištáľové:veci v kráse rozmanité,oku milé, duši nové!I sám cítim zmenu blahú:V srdci sa mi radosť hostí.Či si prelud snov tráplivých?Či skutočnosť to zemskosti?„„Ani jedno, ani druhé.Slabé vaše zemské oči.Aký zrak máš — taký život,taký svet sa s tebou točí.A mne bolo tvojho ľúto,iný pohľad dávam ti ja.Ži pokojne, mysli na mňa:Menujem sa — Poézia!““Mladému poetovi(Pravá fujara)Ak žiadaš hlasnú fujaru,vykrúť ju z lipy, z mukyne,zo stromov, ktoré vyrástliv preľúbej našej krajine.Pravdaže, rastú i inde,ale sú krehké ak šípy:od tých vám citné fujaryhrdielce rado zachripí.Potom ju napoj v tých vodách,čo z Tatier našich šumejú.I tak ti bude zahrávať,čo všetkých slzy zalejú,i úsmech príde najavo,z hĺbky ona cit vylúdi:myšlienky umreté v dušik novému žitiu prebudí. —Pieseň(Úhod pravej piesni)Ľahko vykrútiť píšťalu,ľahko vyrobiť fujaru,ľahko pod javor usadnúť:ťažšie je dierky rozmerať,v poriadku prsty preberať,najťažšie pieseň odhadnúť.Potom sa spláca trápenie!hoc ťa neslúcha stvoreniežiadno, len vtáčik v sihline:[1]Slúchaš ty hlasy fujary,omladneš ako zem z jari,ako sneh smútok zahynie.Refrény(Kde ozvena piesni?)Udri v skalu lebo v hrudu,žiadne zvuky nezahudú.Kde je hlucho ako v stene,darmo čakáš po ozvene.Tak je s ľudom, brat môj mladý,bez známosti, bez zásady:tam zaspievaj jak chceš jemne,len zvuky ťa zájdu temné.Hruď osvetou v zvuk sa mení,národ múdry — dá ozveny.Pieseň k úteche ľuduInáčej spievať nemôžem.Čo vás do toho, pánovia?Zíde sa tomuto ľudu,dávno ho trápi dônovia.Nik sa neozrie o ľud ten,len keď ho zapriahať treba:Nuž zíde sa mu k útecheaspoň piesenky veleba.BásničkároviNekaz mi moju fujaru,ty básničkár zachripený,čo nemáš v srdci iba jeda na ústach iba peny.Nechaj mi piesne nevinné,dobrému ľudu ja spievam,s ním sa ja teším, s ním trpím,s ním horké slzy vylievam.Alebo urob, ako chceš:Ja si preto len zaspievam,miesto tvojho kalu, jedu,Tatry v krásu poodievam.Príčina horkých piesníPesničky moje dnes horko znejúa ja znám toho príčinu,ale nepoviem nikomu,nedám žiadnemu za vinu.Lebo keď vyznám, len sa zasmejú,a predsa si ma objímua potom zdvihnú pohárei spomenú mi otčinu —a do nápoja jedu nalejú!Pesničky moje dnes horko znejú —tebe sa ale vždy zdali —hádam už i teba, Janko,planí bratia oklamali?!Trudno spievaťPesničky moje, načo vás spievam,keď vás nikto nepočúva?Ja žiale svoje vo vás rozsievam,a tieto osud rozdúva.Tu v duši mojej, tu vás ukryjem,príde azda čas, že vás rozvijem,keď sa tie sloty pominú.Trudno je teraz stenám len spievať,ťažko je slzy do skál vylievaťa piesne prehúdať — stínu.Pieseň V[eľkej] Idy(Cigánovi)Ani strunou nedám pohnúť!Tú mi nehraj — to je veľa.Inú začni — doparoma! —ak ma chceš mať za priateľa.Ja mám tiež tak ako i tysmutnú pieseň Veľkej Idy:tú si sám len vtedy spievam,keď ma žiaden duch nevidí.A potom — — — — — — — — —Akú chcem pieseňUmky, naše, Víly naše,vezmite ma do ochrany:Dajte myseľ mojej piesnii chodníček vymeraný.Myšlienku tú nech poznajú,že je z duše ľudu toho,ktorý je môj a ja jeho,ktorý znášal biedy mnoho.Chodníček ten nech je taký,žeby viedol ku dedinke,i do verných mesta domov,k mojim bratom, ku rodinke.Kto prijme piesne?Deti moje, deti moje,keď ja umriem, kto vás prijme?Či vás budú menom volať?Či vás budú kŕmiť, chovať?Piesne moje, piesne moje,keď ja zhyniem, kto vás prijme?Či vás víchry rozchytajú?Či vám ľudia miesta dajú?[1]v sihline— J. Čajak poznamenal: „Liptovský výraz mladú jelinu (jedlinu) značiaci.“
|
Cajak_Basne-Janka-Cajaka.txt
|
Ukážka žartovného prekárania slovenskéhoAzda niet na Slovensku obce, na ktorej obyvateľov by vtip súsedných občanov nebol
spískal dajaké žartovné, často hodne kúsavé prekáranie, a keď sa tým navzájom domŕzajú,
povstávajú z toho i seriózne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a
chladnokrvnejší sa takému prekáraniu smejú, a hoci ich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa
tvária, akoby ich tie žarty tešily. Nech len dakto vSkalicizavolá:
„Skaličané, búda horí!“ — alebo nech sa spýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem
trísku?“ — alebo, že kopali studňu, a keď bola vykopaná, nevedeli, čo robiť s vykopanou
hlinou a kamením; či je to pravda, že sa potom uradili: aby pre tú z vykopanej studne
nahromadenú hlinu vykopali jamu, a ju do nej pohádzali? — uvidí a zkúsi, ako ho ten
najkrotší Skaličan poctí titulom „mrvoň“, čo je tam najšpatnejšia a najhroznejšia nadávka.V južnej Trenčianskej je veľmi sporiadaná a národne prebudená obecSrnie. Srňanov premŕzajú, že sa raz v zime sobrali s klaniciami
vlka honiť; a keď ho v poli obkolesili, dodávali si navzájom smelosti, pokrikujúc jeden na
druhého do diaľky: „Chlapi! klanicou ho! len ho klanicou!“ A keď domnelého vlka klaniciami
nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu
zavolať v Srniem: „Klanicou ho!“ — lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.V bánovskom okrese v Trenčianskej je starobylá zemianska dedinaDežerice.Dávno kedysi zapadol istému zemänovi kôň do bariny, že ho
z nej ani vídať nebolo. Dali sa tedy do hľadania koňa pomocou žrdí a hákov, až po dlhom
namáhaní podarilo sa im koňovu hlavu z bahna na svetlo vytiahnuť. „Nuž hlava jako hlava“ —
riekol jeden — „ale deže ric?“ A tak povstalo meno dediny Dežeríc.Niže Trenčína na Považí je dedinka,Krivosúdzvaná. Stalo sa, vraj,
že jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre žrebnou kobylou
ťahanej, a veselo, aby si kupcov privábil, vyspevoval zvučným basom, kolomažníkom obvyklé:
„Kuli-máááž!“ Druhým ale koncom vtiahol handrlák, ťahajúci káru s handrami, ovešanú
pestrými šnôrkami, cvernami, prstienkami a iným drobným handrláckym tovarom, a kam si
preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke, s kabátovej dierky na motúzku
visiacej, a keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť, a
už pred každými dvermi usmiate ženičky a dievčatká naňho s handrami čakaly — zvláštnou
handrláckou melódiou vyspevoval:Kúp si, Kačo,jak máš za čo,daj handričky za ledačo!Keď si kúpiš, budeš mať,nemusíš požičiavať.Takto jeden s jednoho, druhý s druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa u krčmy
Šrúľovej. „Vítaj, kamarát!“ zvolal kolomažník na handrláka. „Bodaj zdrav bol!“ odpovedal
handrlák. „Ako sa ti tovar míňa?“ „Len tak“ — riekol handrlák — „a tebe?“ „Tak po trose,“
odpovedal kolomažník. „Keď sme sa tu stretli,“ — riekol handrlák, — „poďme si trochu na
vítanie upiť!“ Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru,
a vkročili k Židovi. Tam si veselo popíjali, a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo
rozprávať. Medzitým, čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo,
že je už čas, aby zaplatili, a každý šiel po svojom obchode. Aké bolo ich prekvapenie, keď
videli žriebä stáť na boku káry handrlákovej! Kolomažník natešený, že bude mať už dvoch
koňov, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Handrlák ale riekol: „Či nevidíš, že
sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej
materi, mojej káre? Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, a nie tvoje!“ Z reči do reči,
až konečne sa povadili. Ľudí sa sbehlo mnoho, a ako už to býva, jedni jednomu, druhí zas
druhému dávali za pravdu. Keď sa ani medzi sebou, ani pomocou ľudu nemohli vyrovnať,
vybrali sa k rychtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred rychtárom a obecným úradom i
kolomažník i handrlák na svojom stáli, a ani jeden popustiť nechcel, riekol rychtár:
„Hajtman, dovedz sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo
handrlákova kára jeho mater; keď ho pustíme, ono iste zabehne k svojej materi.“Žriebä pred rychtára doviedli a potom ho pustili; ono sa sem-tam motalo, až konečne
zabrčkovalo do handrlákovej káry a tam si zastalo. Nato riekol rychtár: „Darmo je, žriebä
si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi.“ Nad takýmto neslýchaným výrokom
rozkatovaný kolomažník riekol: „Ej, veru, to je krivý súd, lebo kto to kedy počul, aby sa
kára ožrebila?“ A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa
meno Krivosúd.V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v
predhistorickej dobe bola osada, a na viac miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako
neodtajiteľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred 40 rokami vyrábala selecká
papiereň výborný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla sa vyhnúť
premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí
každoročne za soľ vydávať, sišli sa do rady, a uradili sa, že si na obecnú roľu soli
nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk, a aby
pri rozsievaní roľu prílišne nedošliapal, postavili ho na bránu, a túto štyria chlapi vzali
na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata.Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či
soľ schádza. Roľa už z ďaleka zelenala sa od žihľavy. Tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a
jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude? Jak žihľavu
priložil k ústam, veľmi ho poprlila, a on natešený zvolal: „Chlapi, dobrá to bude soľ, len
je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.“ Uspokojení odišli domov. Keď ale
daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli zbadaly, nechodily popod ploty a do
sečí pre husi a prasce žihľavu sbierať, ale si vychádzaly tajne v noci na roľu, kde si jej
celé batohy nažíňaly kosákmi. Stalo sa, že v čas žatvy rychtár spozoroval, že sa na roli
soľou posiatej veľké plešiny ukazujú. I svolal zasa úrad a riekol: „Na tú soľ nám chodí
jakýsi žier, lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačku striehnuť, aby
sme toho žiera popadnúť mohli; a začneme už tejto noci našu postriežku.“ Keď okolo role
obchádzali a jeden smelší vyžaté plešiny prezeral, zablyskol sa mu na zemi odbehnutý kosák.
„Sem sa, chlapi!“ — zvolal ten smelý Selčan — „tu je žier, zabime ho!“ I dohrnuli sa chlapi
s cepami, a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po rúčke tak trafil, že
kosák vysoko nadskočil od zeme, a pádom dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od
strachu skríkol: „Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie!“ — a dal sa na útek.
Na úteku mu kosák odpadol, a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku rozum
potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali, a viac na roľu striehnuť chodiť sa neodvážili,
aby ich žier nezmárnil, maly ženy vyhrané, lebo všetku žihľavu po nošách poodvláčaly, a
nemusely pre ňu až do inoveckých sečí chodiť.Maríkovanovpremŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca,
a keď sa dozvedeli, že to bol žrebec vojenský, tedy cisársky, báli sa veľkej pokuty. Tu
bola tedy rada drahá; čo urobiť, aby spôsobenú škodu napravili? I uradili sa, že vezmú
guľovatú dyňu a vysedia z nej žrebca. Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch a
počali na nej rad radom, po numere sedieť, ako kvočka na vajciach. Tak prišiel rad aj na
jednoho starého muža, ktorého, keď už hodnú chvíľu na dyni sedel, počala omínať; i hniezdil
a poťažkával sa na tej dyni, ale tak nemotorne, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým
rýchlejšie dolu vrchom, k veľkému strachu tam prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. Vtom
vletela dyňa do bôrkového kríčka a roztrepala sa na kusy, z kríčka ale vyskočil zajac, a
utekal, len sa tak za ním prášilo, do húšťavy. Maríkovania skríkli: Hľa, už je žrebec
vysedený, a je fako, veru fako.Jednomu farároviv B. Váh veľmi podmýval role, a kus po kuse mu ich
odnášal. Napísal tedy V…m, aby mu prišli robiť klietky k roliam, že by sa Váh od nich
odrazil. Rychtár ale nevedel čítať, povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili.
Ale v celom výbore nebolo ani jednoho, ktorý by bol vedel farárov list prečítať, a čo ako
ho obracali na všetky strany, nemohli obsahu jeho vybadať. Pozdejšie dostavil sa ešte
jeden, oneskorený výborník, a keď videl, ako všetci hlavou krútia nad listom, bez toho, aby
uhádli, čo v ňom stojí, riekol: „Dajte sem ten list, ja ho najskôr prečítam, lebo chodím
dva razy do krčmy a raz do kostola.“ Vzal list a keď sa doňho do sýta nahľadel, riekol:
„Podívajte sa: toto (ukážuc prstom na o) je kamenie; toto zas (ukážuc na i) sú koly; a toto
(ukážuc na s) je prútie; a toto biele (ukážuc na biele miesta papiera) je smotana.“ I
usniesli sa na tom, že najprv nasbierajú a dovezú farárovi smotany, a potom sa spýtajú, čo
sa to s tým kamením a prútim a s tými kolky stať má. Vzali tedy sud s jedným dnom na káru,
a chodili od domu k domu, vyberajúc od gazdín doňho smotanu, a keď prišli k poslednému
domu, odviezli smotanu zrovna na faru. Farár sa ich spýtal: „Čo to veziete?“ „Smotanu,“ —
riekol rychtár, „ktorú ste si kázali poslať — ako nám to z vášho listu tento, čo dva razy
chodí do krčmy a raz do kostola, vyčítal.“ „A či je to samá smotana?“ — spýtal sa ďalej
farár. „Veru samá smotana,“ — odvetil rychtár. „A pokiaľ jej je v sude?“ tázal sa zasa
farár. Na to skočil rychtár, aj v krpcoch, do suda, a zas zo suda vyskočil na rovné nohy
pred farára a riekol hrdo: „Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotany,“ a ukázal
prstom na svoje zasmotanené nohy.Pod Lopeníkom v Bošáckej doline, ale už v Morave, leží dosť veľká dedina, Brezová. Jedna
brezovská kopaničiarka, od dlhšieho času nezdravá, porodila veľmi malé a slabé dieťa,
opravdové nedochôdča; a že ho nemohla sama kojiť, len kašičkami ho kŕmila, tak že to dieťa
len veľmi málo podrastalo. Za rok, keď už z nemoci svojej vyzdravela, porodila druhé,
pekné, silné, hodné dieťa, z čoho i mať i otec mali veľkú radosť. Otec hneď poslal starých
kmotrov prosiť, aby mu novorodzeniatko na krst zaniesli. Na tretí deň prišli kmotrovia, a
najprv si náležite upili a koláčov zajedli, až potom vzali z kolísky, na ktorej obidve deti
uložené boly, to menšie, a uháňali s ním na brezovskú faru. Až keď boli kmotrovia s
dieťaťom odišli, pozrel otec na kolísku a videl, že kmotrovia omylom vzali to menšie,
vlaňajšie dieťa, a to väčšie, silnejšie, ktoré sa pred troma dňami narodilo, tu odbehli. I
rozbehol sa cvalom za nimi, a zakiaľ ich nedohonil, kričal, čo mu pľúca stačily:
„Kmocháčku, vráťte sa, vzali sce lonščáka!“Týchto málo uvedených príkladov potvrdzuje nám tú pravdu, že „Was sich liebt, neckt
sich“ (čo sa rado má, rado sa dráždi a premŕza). Čím viac sa kto na také prekáranie hnevá,
tým viac ho ním domŕzajú. Slovák sa skoro rozhnevá, ale sa aj skoro udobrí; žart rád povie,
ale aj prijme, zakiaľ žart neprekročí medze slušnosti.(1896)
|
Holuby_Ukazka-zartovneho-prekarania-slovenskeho.html.txt
|
Z ciestSedeli sme v teplý jarný večer roku 1896 na drevenej terase kúpeľného hostinca na
benátskom ostrove Lido. Previeval ľahký, príjemný juhovýchodný vetrík a more dýchalo v
pravidelnom tempe, zaplavujúc priezračnými vlnami nízky piesočnatý breh a pohrávajúc sa
pritom s pilótami, na ktorých stojí hostinec s rozsiahlou terasou nad pobrežnou hladinou
mora. Nad nepriehľadným povrchom vody poletovali bystrým a elegantným letom čajky,
prisadnúc si z času na čas na nízke vlny, a bolo vidieť, že im je pri tom hunčkaní veselo.
Zapadajúcim slncom trochu do ružova zafarbené plachty rybárskych lodiek v diaľke ligotali
sa na horizonte a stáli akoby nepohnute na jednom mieste.Bol to posledný večer nášho pobytu v Benátkach. Začalo sa stmievať. Pobrali sme nohy na
plecia a krátkou, platanmi vysadenou cestou zašli sme k parníku, ktorý každú hodinu
pristáva pri severozápadnom brehu. Chôdza netrvá ani desať minút. Celá vegetácia kypela
bujným životom a čo len mohlo, kvitlo; silná, príjemná vôňa čudne kontrastovala s
nepochybnou vôňou lagúny, ktorou sme sa za pol hodinky dostali na Slovanské nábrežie (Riva
delli Sciavoni) v Benátkach.Hneď od prístavišťa parníka prejdeme pri kniežacom paláci cez Slamený most (Ponte della
palia) na „Piazzettu“, výbežok námestia sv. Marka, k moru, ozdobený dvoma stĺpmi, na
ktorých lev sv. Marka a sv. Teodor s krokodílom dávajú pozor na lagúnu a na more. Okolo
podstavcov stĺpov je — keď neprší — cez deň i v noci rendezvous všetkých možných a
nemožných benátskych existencií: sú tam kŕdle predavačov zápaliek, žobrákov, ciceronov,
agentov, kupeckých lapajov a ešte iných -ov. V sezóne bývajú na Markovom námestí a na
Piazzette koncerty; pri takej príležitosti potom to „valné zhromaždenie“ polícia
vykvartíruje a ono sa presťahuje do vedľajších ulíc. I tento večer bolo na Piazzette živo;
mestská banda hrala a pilne predvádzala melódie Mascagniho, Leoncavalla a Verdiho. Mnoho
plechu a mnoho píšťal! Je pravda, Taliani sú blázni za muzikou, ale úsudky o ich
spôsobnosti k nej sú rozličné. Korenní speváci síce tvrdia, že oni sú dobrí muzikanti, ale
muzikanti zasa hovoria, že s tou muzikou to ide len tak, tak, ale že Talian je rodený
spevák. Myslím, že tento posledný náhľad bude asi pravý; aspoň toľko spevu ako v Taliansku
tak ľahko nikde nepočuješ a ak sa urodí a ujme z času na čas jedna alebo druhá populárna
melódia, tak ju dostaneš gratis nadostač nielen pre ten jeden pár svojich uší — stačilo by
to i pre pol tucta. Roku 1896 bola v móde neapolská „Funiculi-funicula“ (pôvodne
komponovaná na oslavu železnice na Vezuv) a v Benátkach najšťastnejší ľudia boli vtedy —
hlucháni… Piazzetta je pomerne malé námestie — ako to už samo talianske meno naznačuje — a
nestačí ako korzo pre tisíce cudzích a domorodých na ňom sa tmoliacich ľudí; má ale tú
výhodu, že je odtiaľ celkom voľný výhľad na prístav, na lagúnu, na oproti ležiace ostrovy:
San Giorgio, Jiudeccu atď. Poslucháči koncertov môžu tu iba z jednej strany sedieť, a to
pod kolonmi „Zeky“, jednej z najkrajších budov benátskych, slúžiacej starým Benátčanom za
mincovňu. Nerád sa tisnem a nemôžem vystáť, keď ma tisnú, a preto sme sa pobrali do
kaviarne „Florian“, kde nám vždy ochotný, starý, čistunký čašník s bielymi ako sneh vlasmi
a ešte čistejšou bielou kravatou hneď zaopatril pohodlné miesto. Tento čašník patrí tiež
medzi benátske starožitnosti; slúži v tej kaviarni už 42 rokov — ja sám ho poznám 26 rokov
— a má takú vycvičenú pamäť pre cudzincov, že ťa po rokoch na prvý pohľad spozná. Sedeli
sme na Markovom námestí; bohatým osvetlením ako vo dne viditeľný chrám sv. Marka ligotal sa
nám vpravo; naproti nám v kaviarňach „Quadry“ atď. vysedávali hostia a na priestore, ktorý
kaviarnici nesmeli zastaviť stolmi, kráčalo množstvo ľudstva pri živom rozhovore, speve,
kriku a smiechu. Benátski „kameloti“ (predavači novín) vykrikovali opreteky noviny, a
elegantné sklady na sklo, drahokamy, zlatý a strieborný tovar pod starými prokuráciami
vábili cudzincov, pri čom lapaji číhajúci pred sklepmi, vo všetkých európskych rečiach
pomáhali. „Ekte Venecia Klass! Pitte, spassiren se errain! Kostet nix ansaugn!“ tak mi
dohováral Talian-Židáčik pred výkladom Salviatiho, popredného továrnika benátskeho skla, a
u Testoliniho (sklad benátskych špecialít, ako napr. mozaík atď.) vykladá mi druhý po
rusky: „Possalujte, parin, basmotret, braffia venecianskoe mussajiky!“ Vedľa neho lámal
tretí angličtinu a ponúkal staršej dáme s mladuškou dcérou asi to isté po anglicky ako jeho
kolega mne po rusky — zdá sa, s lepším výsledkom ako u mňa, lebo dámy, ako ten nešťastný
rybár v Lorelei, zmizli v labyrinte Testoliniho. „Halb zog er sie, halb sanken sie hin und
waren nicht mehr gesehen“. — Benátčania boli odjakživa dobrí kupci — kupovali lacno a
predávali draho. Za starých čias pri kúpe vždy najprv probovali si zadovážiť tovar zadarmo
— päsťou; keď to nešlo, tak za päť prstov; keď i to nie, tak s krvácajúcim srdcom kupovali
na kredit (to jest: hľadaj si peniaze) a už len v najkrajnejšom prípade za hotové. Celá ich
história svedčí o tom. Dnes sú iné časy: päsť im zlomili a prsty prirezali, a tak sú
odkázaní na industriu, ktorá síce nedonáša takých ľahkých a ohromných úžitkov, ale vcelku
čestnejšie a spoľahlivejšie dáva výživu šikovnému a nadanému ľudu.Čašník o chvíľku priviedol dvoch mladých ako jedle vysokých pánov a vľúdne poprosil, aby
im smel dať miesto pri našom stole. Miesta bolo dosť a páni prisadli; jeden z nich po
francúzsky oboch uviedol. Boli to švédski inžinieri, ktorí, vládou vyslaní za hranice, v
Rijeke mali zamestnanie; využili krásne dni a usporiadali si malý výlet do Benátok.
Príjemní a vzdelaní ľudia. — Netrvalo dlho, príde tučná, vyfintená, asi o 25 rokov nazad
retušírovaná kvetinárka a položí nám s obvyklou frázou malé kytičky čerstvých kvetov na
stôl, za ktoré zobrala obyčajnú dežmu, s podobne obvyklým úsmevom šepkajúc: „Mille gracie,
siňori.“ Ten mladší Švéd sa usmial a celkom správne po rusky vzdychol: „Tfe tebená! Kakaja
radosť!“ Vyšlo, že dlhší čas zdržiaval sa v Helsingforse a tam sa naučil po rusky.Bolo už okolo deviatej, keď sme sa odobrali do hostinca „U koníčka“ na večeru; kuchyňa
je tam talianska a zachcelo sa nám dobrej ryby a dobrého vína, čo oboje dostaneš U koníčka
„hors concours“. Ináč mali sme v našom hostinci „Bauer-Grünwald“ dobrú a slušnú viedenskú
kuchyňu.Ešte pozde večer urobili sme poriadky na ďalšiu cestu, a síce na druhý deň včasráno do
Milána, kam sme chceli prísť do poludnia.Prv než sa rozlúčim s Benátkami, myslím nebude zbytočné pozrieť trochu na históriu tohto
podivného a v svojom rode jediného mesta na svete.Bolo založené roku 180 illýrskymi Vendmi na malých ostrovoch pred ústiami nepatrnej
rieky Brenty. Boli to iste ľudia, ktorí nechceli mať bezprostredný styk s obyvateľmi
pevniny, a na tomto základe vyvinula sa republika oligarchická, ktorá ako nijaký iný štát,
doviedla ad absurdum domnelé liberálne zásady konštitucionalizmu. Beda tomu, kto sa
opovážil i len akademicky rozberať práva „miseri contribuentis plebis“. Sám staručký knieža
Marino Falierno musel zložiť hlavu na schodoch kniežacieho paláca za svoje lepšie
presvedčenie a miesto jeho podobizne v sále Veľkej rady, kde sú umiestnené podobizne
kniežat benátskych, namaľovaný je čierny závoj s nápisom: Hic est locus Marini Falethri
decapitati pro criminibus.Hŕstka odvážnych a smelých ľudí, ktorí ozbíjali a zdrancovali celé pobrežie Jadranu,
vymenovala sa sama za patriciov, a tí ako praví samozvanci založili na základe päste a krvi
svojho času hroznú republiku zo všetkých aparátov, podzemných temníc (pocci), mučiarní,
tajnej a verejnej polície. Čím viac rástli, tým viac rozbujnela u nich hrôzovláda.
Podmanili a zaujali Dubrovník a veľkú čiastku Dalmácie, dubové lesy vyrúbali a pobrali na
stavbu svojich galií a mužstvo prikovali k veslám. Padla Candia, Cyprus, ba i Carihrad, a
celý obchod arabsko-indický a severoafrický išiel cez ruky Benátčanov. Beda bolo
konkurentom: Pisančanom, Janovčanom, ale i beda bezprostredným susedom na pevnine, ako
Scaligerom vo Verone a Sforzzom v Miláne. Darmo sa usilovali vymaniť spod hrozného jarma
Dalmatínci a Slovinci v Istrii; príklad Muggi na zátoke oproti Sv. Ondrejovi pri Terste bol
odstrašujúci. Mujanci vystavili si mesto na hrebeni polostrova, ktorý delí zátoku Mugginskú
od Capodistrie, a odtiaľ napádali kupecké galie benátske a terstské. Trvalo to dlhé časy,
až konečne Muggincom tiež prišla chuť na bohaté lode severo-nemeckej Hansy, čo primälo
Hanseatov spojiť sa s Benátčanmi a Tersťanmi, ktorí už potom spoločne mugginské loďstvo po
chrabrej obrane zničili, mesto Muggiu zaujali, zbúrali a obyvateľov donútili, aby sa pri
samom brehu mora osadili, kde ich potomci ešte dnes žijú. Na rozvaliny starej Muggi som sa
osobne podíval a je to čistá práca; polohu ulíc a námestí možno ešte dnes po zrúcaniskách
ľahko poznať; zo starej Muggií stojí len jediná kaplnka. — V najlepšej sile benátskej
napadlo Portugisovi vynájsť morskú cestu do Arabie, Perzie a Indie, a čo tisíce a tisíce
ľudí nemohlo zmôcť, to vyviedol umný a smelý Vasco de Gama. Od tých čias prešiel obchod do
iných rúk a Benátčania padali postupne, až im Napoleon I. dal posledné pomazanie. Ešte raz
vyskočila iskrička roku 1848, ale nebola to už stála hviezda, len chvíľkový meteor. — Sit
transit gloria!Po šesťhodinovej ceste rýchlikom boli sme v Miláne. Železnica vedie krásnou
benátsko-lombardskou dolinou — hotovou záhradkou, až na široké riečištia potokov a jarčekov
z Álp Julských, Dolomitov a Álp Švajčiarskych, ktoré zanášajú široké riečištia skalami a
prívalom. Skoro všetky potoky vlievajú sa do rieky Po, ktorá v dolnom toku má taký nízky
spád (0,3 — 3 cm na jednu geogr. míľu), že náplava vypĺňa koryto Po, v dôsledku čoho povrch
potoka vždy stúpa. Dnes už leží dno rieky skoro na úrovni s okolím a nastáva potreba
neprestajne zvyšovať umelé hrádze, aby sa aspoň čiastočne prekazila potopa polí; koniec
hrozí ohromnou katastrofou na pobreží Po, začínajúc od Jadranu až po Guastallu.Na ceste sme minuli Paduu, Vicenzu, Veronu, Pescieru, Bresciu atď. — krajinu posiatu
ľudskými kosťami a zaliatu, ľudskou krvou v dôsledku neprestajných vojen. Čo tam len v
tomto storočí bolo preliatej slovanskej krvi, to by tvorilo samo sebou potoky.Až po Veronu je čistá pláň posadená kukuricou, viničom, karfiólom a posiata obilím.
Mestečko za mestečkom, dvory, fabriky jedno za druhým letí pred očami. Priekopy a kanále
svedčia, že „contadini“ neželejú práce, aby využitkovali náležite vodu, ktorú im horské
bystriny — ináč veľmi nepravideľne — privážajú. Od Verony na západ stretáme polia zaliate
vodou a miestami letí rýchlik hodnú chvíľku rovno cez ne. Vyzerajú ako šachová doska s
vodnými poliami; sú to ryžové plantáže s napustenou vodou. Ploty okolo záhrad a polí tvoria
výhradne morušové stromy, na ktorých sa ako nekonečný veniec kolembá vinič. Mohutné cyprusy
a tuje, vysoké ako u nás topole, označujú cintoríny, ktoré vôbec v celom Taliansku sú veľmi
skvostné a nádherne vystrojené; vo väčších mestách, ako v Pizze, Verone, Miláne, nájdeme
výtvory najväčších umelcov sústredené na týchto posvätných miestach.V Mestre, na prvej stanici z Benátok, prisadol k nám mladý poľský šľachtic z Haliče,
barón W. (meno bolo nemecké), cestujúc do „Rokabruny“ na „Rivieri di ponente“ — breh
Stredozemného mora od Janova po Niccu — najkrajší kus zeme v Európe. Cestoval na návštevu
rodiny, ktorá tam bývala. Je to pri samom „Cap San Martine“, kde rada bývala naša úbohá
kráľovná.Poliak bol veselý, vľúdny a veľmi galantný človek, lebo kde len mohol na staniciach,
kúpil a priniesol mojej dcére kyticu kvetov. Cestou sme si trochu zapolitizovali a
pohovorili o všeličom, medziiným o poklesku, ktorý sa vôbec v Hornom Taliansku z kroka na
krok zjavuje; mladý barón bol dobre podkovaný najmä v histórii, a menovite v histórii
Verony, ktorú poznal podrobne. Nasmiali sme sa na mene najmohutnejšieho despotu „Cán grande
della scala“ (= veliký pes z rebríka), ktorý si podmanil, Vicenzu a Paduu; pritom sme sa
nehanbili naširoko použiť predložené nám pravé ruské cigarety, ktoré v Pontebbe šťastne
zachránil barón pred jazvečími očami talianskych financov. Z vďaky objednal som zo stanice
vo Verone telegraficky závtrak v Brescii, kde sme potom vypili na „slávu všetkých
Slavianov“ pár pohárov chutného „Asti spumante“.Na milánskej stanici sme sa rozlúčili, lebo náš Poliak cestoval bez zastávky ďalej;
neprešlo niekoľko minút, už lietali talianski konduktori po stanici a kričali ako na ražni
svoje „partenca, partenca!“, čo je v Taliansku zvyčajné a opakuje sa na každej stanici.V Taliansku, pochopiteľne je viac svätých ako inde. Pre domácu potrebu si v posledných
štyridsiatych rokoch urobili troch nových, a síce: Garibaldiho, Vittore Emanuela a Cavoura.
Súdim podľa toho, lebo nemáš v Taliansku väčšieho mestečka, kde by nestáli sochy, keď nie
všetkých troch, tak aspoň najmenej dvoch z nich. Nápadné je len to, že práve ten, ktorý bol
duševným pôvodcom jednoty Talianska — Cavour — má najmenej pomníkov.V Miláne je zato Cavour — alebo ako ho Taliani menujú „Cavore“ — na prvom mieste;
krásny, veľký pomník stojí pri vchode do mesta. Pri pyramíde predstavujúcej hrobku, sedí
génius dejepisu a vpisuje meno oslávenca na stenu zlatými písmenami; vzletná idea, krásne
urobená. Pomník pôsobí vážne a pokojne a neprekáža mu, že niet na ňom ani stopy podobizne
velikého štátnika. Zato som nevidel pomník Garibaldiho bez toho, že by táto ozaj dobrácky
vyzerajúca osoba nebola všitá do všemožných mundierov, a „l re galantuomo“, o ktorom sa
plným právom môže tvrdiť, že si predikát zaslúžil pred dámami, bol síce dobrý lovec na
kozorožce a divé kozy, ale za zjednotenie Talianska padne naň najmenšia vina. Heslo jeho
dynastie „Sempre avanti Savoia“ je v ňom stelesnené.Miláno je dnes najbohatšie mesto v celom Taliansku a stredisko priemyselných okresov
hornotalianskych. Všetky peňažné obchody sú v Miláne sústredené; obchod je živý a život
čulý. Piemonťák a Lombard majú celkom inú krv ako iní Taliani; ešte v XI. storočí malo toto
mesto vyše 300.000 obyvateľov — viac ako každé iné na celom polostrove — pracovitých a
pilných a pritom chrabrých ľudí. Húževnate držali sa svojho a nijak nechceli rozumieť tomu,
že to, čo oni zarábajú pre seba a rodinu, majú postupovať druhým, ktorí na základe hesla
„Macht geht vor Recht“ už vtedy kšeftovali po svete. Z toho nastávali nedorozumenia a
nepríjemnosti, tak ako napríklad roku 1162, keď nemecký cisár Fridrich Rudofúz (Barbarossa)
až do základov dal zbúrať celé mesto. Nič nezostalo stáť okrem kostolíčka sv. Ambróza
(najstaršieho chrámu vystaveného na rumoch starého chrámu Bacchusovho). Neslúžilo to ani
zdraviu Rudofúza, lebo zanedlho potom ochorel na žltačku a na ceste cez Alpy skonal na
alpskom prievale.Viscontiovci panovali nad Milánom od roku 1287 do roku 1446 a najznamenitejší medzi nimi
Giovanni Galeacco, vybojoval Paviu a utvoril kniežatstvo milánske, pripojac k tomu Pizzu,
Bolognu až po Perugiu a Spoletto. Kráľ Václav roku 1395 potvrdil ho v držbe tohto
kniežatstva. Po Viscontiovcoch — roku 1447 — strhol moc a vládu na seba Sforzza, bývalý
milánsky generál, ale panstvo Sforzzovcov netrvalo dlho; Francúzi, Španieli atď. priečili
sa o dedičstvo, až konečne roku 1713 pripadlo Rakúsku.O rakúskej administrácii ešte dnes čujeme chválu a uznanie; stavali sme im cesty, najmä
horné — pravé divy sveta; dane boli mierne a priemysel a poľnohospodárstvo vo všetkom
podporované. Všetko to ale nemohlo zahladiť zlobu nad tým, že u nich panoval a rozkazoval
cudzí. Koniec je nám známy a „Taliansko“ je konečne „unita“. Miesto bývalých desiatich
dynastov majú teraz jedného; kdežto prv každý z nich usiloval sa ako-tak udomácniť a
zvelebiť u seba umenie, priemysel a hospodárstvo a takým spôsobom prospešne pôsobiť pre
ľud, keď i nie politicky spojený — dnes tam panuje 400 — 500 vyslancov, ktorí nikomu a za
nič nie sú zodpovední, a dosiaľ veru následky tohto systému neukazujú na to, že ohromná
väčšina ľudu zmenila staré zlé za nové dobré.Najväčší milánsky kostol, Dóm, je celý z mramoru vystavený a je zároveň jedným z
najväčších a najkrajších kostolov na zemi; plným právom ho nazývajú ôsmym divom sveta.
Pokrýva plochu niečo vyše 3300 štvorcových siah, vyše 2000 mramorových sôch slúži na ozdobu
zvonka. Začal ho stavať horemenovaný Galeacco Visconti roku 1386 a stavajú ho na novej
fasáde ešte dnes. Päť povál vo vnútri kostola spočíva na 52 stĺpoch, z ktorých každý má 16
krokov v objeme, a 40.000 ľudí má v kostole miesta. Dlážka je celá z mramorovej mozaiky. Z
plochej strechy Dómu, kam vedie 194 schodov, a ešte viac z veže (celkom 494 schodov), je
nekonečný rozhľad na Alpy počínajúc od Ortlera v západnom Tirolsku a končiac pri
prímorských Alpách (Stredozemného mora) s Monte Vizo. Za jasného rána niet tak ľahko
veľkolepejšieho výhľadu na vrchy, napríklad Monte Rosa, Mont Serven (Matterhorn), Mont
Blanck a Michabel (vo Švajčiarsku), snehom a ľadom pokryté, ligocú sa ako kolosálna reťaz
strieborných velikánov.Na námestí Dómu je nový, veľký a nádherný, sklom krytý bazár, takzvaná „Galleria Vittore
Emanuele“. Sú to široké, v prostriedku sa križujúce ulice z vkusne vystavených
trojposchodových domov, v ktorých sú najelegantnejšie kupecké sklepy na zlaté, strieborné
atď. šperky a riady, hodvábne a vlnené, vôbec módne tovary. Tiež sú tam sústredené
najelegantnejšie kaviarne a hostince, medzi nimi i naša právom obľúbená reštaurácia
„Biffi“.Keď je Dóm najväčší a najskvostnejší, tak je chrám sv. Ambrosia najstarší a
najzaujímavejší kostol. Pred ním je malé námestie a dvor s náhrobnými kameňmi (C. Ludvik
II. † 875); tam stojí pod lipami starý stĺp, pri ktorom skladali prísahu lombardskí a
nemeckí králi, prv než ich v kostole korunovali železnou korunou. Železná koruna, ktorú som
videl v Dóme v Monse (13 kilometrov od Milána vzdialené mesto s kráľovským letným palácom),
je zlatá široká obruč vykladaná drahokameňmi; znútra má vložený úzky železný pásik
zhotovený údajne z jedného klinca Spasiteľovho kríža prineseného zo Svätej zeme cisárovnou
Elenou. Touto korunou korunovali do 40 kráľov a cisárov (posledný bol roku 1838 cisár
Ferdinand I.).Kostol je neveľký a plný starožitností, ktoré opisovať bolo by nevďačným predmetom;
človek to musí osobne vidieť, lebo každý opis pokrivkáva. Len toľko ešte vyzradím, že je
pod starým, pôvodným oltárom krypta s hrobmi sv. Ambróza a ešte dvoch svätých.Neďaleko od kostola sv. Ambróza je bývalý starý kláštor sv. Márie teraz kasáreň pre
jazdu. V refektáriu je slávny obraz Leonarda da Vinci, Večera Pána, maľovaný na stenu
olejovými farbami, následkom čoho vlhkosťou veľmi trpel, takže jednotlivé čiastky už ani
nepoznať. Vydarená kópia, a síce urobená ako mozaika, nachádza sa v kostole Minoritov vo
Viedni.Zo zbierok podívali sme sa na bibliotéku Ambrosianu a na „Breru“; poslednú s pár
kilometrami pomaľovaného plátna najviac lombardskej školy; čo v zbierke vyniká, nie je
lombardské, a síce Raffaelova „La sposalizio“ a niektoré obrazy od Pavla Veronesa, Tiziana,
Mantegniho a Moretta. Človek, ktorý prv prejde benátske galérie a zbierky, je trochu
otupený naproti tým zbierkam milánskym; to som spozoroval nie len na sebe samom.Keď je už v Miláne v obyčajnom čase živo, tak bolo za nášho pobytu ešte živšie; prišiel
ta kráľ s káľovnou a celým dvorom na slávnostné otvorenie výstavy. Akej? Ani neviem, lebo
som sa na ňu ani nepodíval; netrpím na prílišnú zvedavosť a nerád sa tmolím medzi ľudstvom,
čomu by som sa nebol vyhol pri tej záplave ľudstva zo všetkých končín Talianska. Keď sa na
niečo nemôžem podívať ako a kedy sa mi páči, tak radšej nie.Zato ale sme sa živo skrúcali na uliciach, námestiach atď., a tu je prvé, čo ti napadne,
že v porovnaní s Benátkami tu vo dne ani nevidíš žobráka. Zídu ti na um aj tí vážni,
prísni, čierno oblečení páni (dlhý kabát s jedným radom čiernych gombíkov a malým stojatým
golierom, čierne nohavice a čierny plstený vysoký cylinder na hlave, ktorého vrch je
pokrytý čiernym voskovým plátnom, prišraubovaným malými mosadznými šraubami na klobúk) s
dlhými palicami, ktorých tu a tam stretávaš na uliciach. Sú to policajti, a že ich takto
vyobliekali, to bude asi tá príčina, že sa obecným starším asi dakedy snívalo o londýnskej
polícii. Nie menej nápadní sú majitelia kočov. Keď prší, čo sa stáva pre blízkosť Álp
častejšie, majú za golierom kepeňa zastrčený dáždnik ohromných dimenzií; keď je prvý poťah
na ňom zodraný, prevesí sa cezeň druhý, tretí atď., takej farby, akú pochytí, takže dakedy
má celú škálu farieb nad sebou prestretú. Keď teda milánski policajti majú mozog
prišraubovaný, tak aspoň kočiši ho udržia v suchom.Raj pre velocipedistov je Miláno; nikdy som ich toľko nevidel. Kuchárka na trh, kominár
po práci, pekár s košom, holič s misou — jedným slovom, všetko to beží na kolese o dušu. K
tomu tie koňky, elektrické a automobilné vozy na všetkých stranách! Človeku,
prichádzajúcemu z Benátok, kde koňa alebo voza za nijakú cenu nevidíš, hlava sa zakrúti.Neďaleko bývalého zámku Viscontiovcov a Sforzzovcov je brána „Arco del Sempione“
vystavená na pamiatku dokončenej cesty cez Alpy a Simplon. Stojí na voľnom mieste, je
stavaná z bieleho mramoru; začal ju Napoleon I., dokončil cisár František roku 1838.
Pôvodný nápis, ktorý to stručne konštatoval a ktorý som roku 1857 ešte videl, zamenili
Piemonťáci, len čo im Napoleon III. daroval Lombardiu, bombastickou frázou.Končím cintorínom. Je založený roku 1866 v ohromných rozmeroch a preplnený skvostnými
prácami sochárov a utešenými skupinami stromov, kvetov a rastlín. Len čo je pravda, Talian
si ctí mŕtvych. Na konci cintorína je krematórium, kde mŕtvych pália podľa cenníka:
bohatých za 50 frankov, chudobných zadarmo.Mali sme síce veľkú chuť podívať sa na Stredozemné more a na Genuu — je to z Milána len
malý skok — ale preto, že sme mali na programe ešte Veronu, Gardské jazero a Trient, museli
sme návštevu toho hrbatého mesta odložiť na príhodnejší čas; možná vec, že sa medzitým
Genuánci polepšia, lebo dodnes majú ukrutne špatný chýr. Sám Dante sa im nanosil do duše a
Toskánci im dali vysvedčenie: „mare senza pesce, montagne senza albori, uomini senza fede e
donne senza vergogna“ (more bez rýb, vrchy bez stromov, muži bez viery a panie bez hanby),
čo asi stačí, a preto ani nedodávam to, čo profesor Leo ešte krajšie opisuje vo svojej
histórii Talianska.Vrátili sme sa do Verony. Po milánskej lárme a šante pôsobí veronský pokoj a ticho na
človeka naozaj veľmi príjemne. Verona vyzerá asi tak, ako keby bola ešte pred potopou sveta
stála, ale prvé stopy nachádzame len z roku 89 pred n. l., keď tam už bola rozvinutá rímska
kolónia, ktorá sa vždy väčšmi rozmáhala. Poloha je veľmi výhodná či už pre obranu čiastky
Horného Talianska, medzi Sv. Gotthardom a údolím Belej (Fella), či na vtrhnutie do
severných krajín cez pomerne nie náročný a nízky prieval Brennerov. Verona leží pri rieke
Adiži a je podnes jednou z najsilnejších a veľkých pevností sveta; po páde Ríma prechádzala
z jednej ruky do druhej a čo sa pri tom dialo, to presahuje ešte i najväčšie hrôzy
hornotalianských bojísk. Posledné kniežatá, „Scaliggeri“ (nosiči rebríkov), biedne
zahynuli; brat vraždil brata pre prestol atď., až ich tvrdá benátska päsť podmanila a
konečne Napoleon I. urobil benátskej republike a tým i jej panstvu koniec. Pod rakúskym
panstvom bola Verona strediskom a oporou armády ležiacej v Taliansku; my sme ta posielali
peniaze a Taliani ich tam brali. Dnes musia Taliani posielať peniaze pre posádku sami, a
Verončania, zvyknutí na mastné príjmy, dnes veru divne hľadia do sveta; oni sú síce dnes
„uniti“, ale pritom podseknutí. — K tomu všetkému rakúsky vojak — najmä dôstojník — vedel
celkom inak vyhadzovať peniaze ako sporiví, ba skúpi Taliani, ktorých je dnes vo Verone asi
6000 mužov proti stálym 36. až 40.000 Rakúšanom do roku 1866, neberúc ohľad ani na
rozmnožené s tým spojené úradníctvo atď. Že ceny plodín, no najviac pozemkov a bytov značne
padli, to je prirodzené; najnižšie ale padla cena ručnej práce a dnes veronský okres má v
tomto ohľade ťažké postavenie.Výroba salámy — následkom ešte vždy hojného materiálu — neutrpela veľkú ujmu, a tak ešte
i dnes spoľahlivo vieme, kde sa podievajú ročne tie tisíce zinvalidovaných somárov a mulíc,
čo ešte i po smrti slúžia človečenstvu.„Piece de resistance“ je vo Verone veľká aréna, vystavená za Diokleciána roku 290 po n.
l. pre 36. — 40.000 osôb; je 76 siah dlhá, 60 siah široká a 16 siah vysoká a má oválny
tvar. Je veľmi dobre zachovalá, lepšie ako Koloseum v Ríme alebo v Pulji, a zdá sa, že ju i
„poco a poco“ spravujú. Z posledného poschodia vidieť bojové polia Solferina, San Martina a
Custozzy. Verona je plná i keď nie veľkých, tak aspoň krásnych architektúr a muzeálnych
zbierok je tam pomerne v hornom Taliansku najviac; spomeniem tu len námestie „Dei Signori“,
prekrásnu „Loggiu“ a nadovšetko pomník bývalých dynastov „Scaliggerov“ v gotickom slohu. Už
som sa o tom zmienil, že títo páni mali v armálesoch „rebrík“, čo je veľmi významné, keď si
človek pomyslí na to, na čo vlastne obyčajne — okrem u kominárov a murárov — rebrík slúži.Z kostolov sv. „Anastazia, Dómu a San Zeno Maggiore“ patrí prednosť rozhodne poslednému;
je čisto románskeho slohu, stavaný roku 1139 na mieste starej baziliky; zaujímavé sú veľké
kostolné vráta pokryté vypuklými bronzovými obrazmi zo života sv. Zenobia. Vedľa kostola je
krásna krytá krížová cesta tiež s malou zbierkou kresťanských starožitností.Nečistý a strašne zanedbaný dom, kde bývala Capuletova Júlia (podľa všetkého
klobučníkova dcéra, lebo odznak, klobúk, ešte dnes visí na dome), rozčaruje všetky ideálne
myšlienky, ešte viac jej udajná truhla, v ktorej je celá hekatomba navštíveniek útlocitných
navštevovateľov. Ja mám ten zlozvyk, že verím vôbec málo a z toho vždy len polovičku, a tak
som veru po autorite toho kamenného, prostého koryta neriskoval navštívenky.Na ľavom brehu rieky Adiže, tvoriacom dosť strmú stráň, stojí značná časť Verony, ktorá
je spojená šiestimi mostami so starým mestom. Tam stojí nádherný „Palacco Pompei“, darovaný
bývalými pánmi mestu, ktoré umiestnilo v ňom občianske múzeum (museum civito), najviac
malieb zo školy veronskej; je tam i záhrada grófov Guisti (giardino Giusti) s cyprusmi 400
— 500 ročnými, až 40 metrov vysokými; z vysokej stráne záhrady, kam vedú schody, je krásny
výhľad na Veronu, na Alpy Brezčianské a Apeniny.Verejný život je nápadne tichý, ba i premávka cudzincov nie veľká, čo je dosť
poľutovaniahodné, lebo mesto samo je nadmieru zaujímavé; blízkosť Benátok a Milána mu je
rozhodne na ujmu. Azda mu škodí i tá pravá talianska nečistota!Z Verony previezli sme sa po železnici do Desenzana pri Gardskom jazere a odtiaľ
popoludní na parníku „Sermione“ ďalej na sever do Rivy (= breh). Železničná trať vedie cez
Pescieru (= rybárska dedina) pri ústí Gardského jazera, tvoriacom potok Mincio; potom cez
San Martino, povestné bitkou z roku 1866, kde naši naposledy rozbili taliansku armádu.
Desenzano, malé mestečko pri jazere s prístavom, je asi desať minút od stanice vzdialené a
zodpovedá i väčším nárokom na vrodenú taliansku nečistotu.Talian nie je pedant; má o jeden element viac ako my a zdá sa, že mu je pri tom dobre.
Mimo vody, zeme, ohňa a vzduchu zadovážil si ešte nečistotu. Nechcem hovoriť o veľkých
mestách a čiastočne o vyšších spoločenských triedach, ale vo veľkom je pospolitý Talian
prototyp toho, čoho sa my veľmi radi metlou, kefou, vodou a mydlom zbavujeme. To neplatí
len o osobe, ale i o domácnosti. Taká pospolitá talianska kráska len sama vie, kedy sa
posledný raz umývala alebo česala; bielizeň perie najviac vlastným potom, ale zato na seba
navešia najkrikľavejšie farby, a čo znesie šperkov na krku, v ušiach a vo vlasoch, to musí
človek vidieť na vlastné oči.K tejto poznámke ma primäla živá spoločnosť, ktorú sme našli na parníku „Sermione“. V
ten istý deň čo sme sa plavili, bola posviacka v Garniano — asi pol cesty do Rivy — a už v
Desanzane samom bol náš neveľký parníček dobre obsadený pestrou a veselou spoločnosťou.
Najmä na „puppe“ (predná časť paluby, obyčajne druhá trieda) bolo ako v židovskej škole.
Samotný parníček bola stará, rozkývaná, ufúľaná taliga, a ten zamastený kuchár, ktorý pri
otvorených dverách svojej malej kuchynky na palube piekol vo veľkej panve celú hŕbu rýb na
oleji, neubral ani zamak tej vône, ktorá sa ťahala cez celú loď; plavili sme sa proti
vetru.Jazero vyznačuje sa nielen veľkosťou (je najväčšie v Taliansku — 496 štvorcových
kilometrov), ale i bezpríkladnou farbou vody; je priezračná, ale pritom celkom tmavobelasá.
Leží 69 metrov nad hladinou Jadranu a je obklopené vysokými, strmými vrchmi, najmä na ľavom
brehu, kde sa súbežne s jazerom od severu na juh ťahá pätnásť hodín dlhý Monte Baldo (=
plešivá hora), ktorý stúpa až do 2198 metrov výšky. Vegetácia je bujná a na pravom
(západnom) brehu sú rozsiahle citrónové záhrady. Rýb, a síce najchutnejších, ako pstruhov,
hlavátok a ulitníkov (úhorov), má hojnosť, a pstruh 8 — 10 kilový nie je zriedkavosťou.Náš parník plával popri západnom brehu a minuli sme prístavy Salo, Gardone a Maderno;
všade ešte pribúdalo ľudu, až konečne v Garniano loď sa skoro razom vyprázdnila. Už zďaleka
počuli sme trúby a píšťaly na brehu našu loď čakajúcej muziky, ktorou privítali nových
pútnikov, a i náš parníček pustil sa veselo do skoku, lebo miesto toho, aby spomalil, plnou
silou vrazil do mostoviny, na ktorej stálo ľudstvo. Ten krik, tá larma, to nadávanie a
žehnanie nášho kapitána, ktorý si s kormidelníkom vymieňal rozličné titulatúry, ako
napríklad „maledetto asino“, „bestia“ atď., k tomu ten krik a plač žien, ktorým slzy
vymleli celé jarky na pomaľovaných lícach, to bol pamätihodný okamih. Keď ale videli, že sa
vlastne okrem pár vyvalených pilotov a rozbitých dosák nič vážnejšieho nestalo, vrátila sa
všeobecná nálada a pri slávnom „evviva!“ naše parníča zasa vyplávalo do široka na jazero. —
Ešte stanica Limone a výnimočne na ľavom (východnom) brehu Malcésine so starým, Karolom
Veľkým vystaveným zámkom, a už sa k nám priblížili pobrežné partie Rivy a malý colný
prístav, do ktorého sa ale náš parníček neodvážil; colnica je na príbreží (quai) a tam nás
prijali rakúski financi, lebo práve pred piatimi minútami prekročili sme zas — teraz mokrú
— rakúsku hranicu, ktorá sa ťahá asi štyri kilometre do jazera. Prehliadka batožiny diala
sa tak „po očku“; niekomu prevrátili kufor až na dno, inému zas blahosklonným gestom ruky
udelili pardon; rád sa priznám, že sme boli medzi tými poslednými, k čomu asi moja dôverná
otázka, kde by som dostal v Rive dobré rakúske cigary, pomohla. A to je tiež jedna z
veľkých výhod Talianska, že ťa tamojšia dohánová réžia odnaučí pomaličky fajčiť dohánové
cigary, zato ťa ale priučí fajčiť zemiakovú vňať, kapustné a orechové sušené listy
pripravené s nikotínovou šťavou.Hostince sú v Rive pohodlné a dobré; my sme si vybrali a telegraficky objednali ešte z
Verony byt v hostinci „Sole d’oro“, v peknej polohe pri samom jazere, so širokou terasou. V
čitárni boli vyložené najnovšie čísla rozličných novín pri bohatej zásobe turistickej
literatúry.Riva je staručké mestečko v krásnej polohe a žije najviac z turistov. Okraje jazera sú
na viac miestach opevnené — tak pri Torbole, Monte Brione atď. — podľa regule, že
prozreteľnosti nikdy nie je nazvyš, doliehal na to najviac nebohý arciknieža Albrecht,
ktorý mal v blízkom klimatickom mestečku Arko krásny palác, kde, tuším, i zomrel. Vegetácia
je ako v hornom Taliansku: olivy, figy, cyprusy, moruše atď. Znamenitá je do zráznych,
kolmých stien pravého brehu jazera v skalách vysekaná Ponálska cesta z Rivy do Ledra; vedie
vysoko nad jazerom, čiastočne tunelmi a galériami pri krásnom výhľade na jazero Monto Baldo
a na vodopád Ponálu, ktorý jedným skokom vedľa cesty skáče do jazera. — Druhý vodopád,
Varrone, asi pol hodinky od Rivy, padá v hlbokej a vysokej jaskyni.V Rive je neprestajná premávka cudzích turistov, medzi nimi veľké percento Nemcov z
rajchu; sú dakedy až odporne inteligentní, sebavedomí („Jeder Zoll der eingefrorne Dünkel“.
Heine.) a akurátni; tí ľudia ďalej zájdu s markou ako my so zlatkou. Taký Nemec už či
chceš, či nechceš, vždy ťa šulmajstruje, a keď ho odbiješ, tak sa vrhne na najbližšieho,
koho polapí. Bol som svedkom, ako sa jeden Viedenčan pri stole nevedel inak obrániť od
takého docenta — bol „Amtsrichter“ z rajchu — až mu povedal: „Pane, keď sa ešte raz narodím
a budem hlúpejší ako vy, tak sa k vám obrátim s prosbou o poučenie“. A ten nešťastný docent
potom sa vrhol na mňa, až som mu po krátkom rozhovore objavil, že som toho istého náhľadu
ako tamten Viedenčan.Reč v Rive je talianska, ale tu a tam už i po nemecky rozumejú; na dôkaz toho veselé
intermezzo. Ideme podvečer medzi stromami pri brehu na prechádzku; pred nami dvaja mladí
Viedenčania „pur sang“, zabávajú sa čistou vravou lerchenfeldskou. Tým člnkár pri brehu
ponúkal svoj člnok: „Commandano una barca, signori?“ (Rozkážete člnok, páni?) Na to mu
jeden z nich veselo privolal: „No, no, alterlo, miro gengmero vajtero!“ (Po nemecky: „Nein,
nein, Alterle, wir gehen weiter!“)Z Rivy vedie úzkokoľajná železnica cez hory a doly, vedľa jazierka „Loppio“, ktoré ako
had obtáča, do Mori v údolí Adiže, skadiaľ sa už potom južná cesta tiahne ďalej na Trient,
Bozen, Brenner z jednej, do Aly a Verony z druhej strany. Celé údolie je jeden vinohrad, ba
zdá sa, že tam vôbec ani niečo iného nepestujú. Zato ale je tam božieho požehnania tak
hojne, že počas oberačiek máš tam kupcov z celého sveta, najmä z Uhorska a Francúzska, a
síce na surové hrozná, z ktorých potom doma dorábajú budínske a jágerské alebo burgundské a
bordeauxské vína. Ja sám sa priznám, že už tridsať rokov nekupujem iné víno ako to, čo mi
dodáva odtiaľ môj starý viničiar, ktorý, pravda, nefabrikuje vína a predáva len to, čo sa
mu na vlastnej pôde urodí a čo sám vyrába.Trient je pra-prastaré mesto a boli časy, keď bolo najväčšie a najbohatšie v Tirolsku.
Dnes je hlavným mestom „irredenty“, má asi 28.000 obyvateľov; každý štvrtý človek, ktorého
stretneš na ulici, je kňaz a každý piaty vojak. Neveria im, leží tam podľa regule „divide
et impera“ český pluk a hory a vysočiny sú prešpikované delami.Celý Trient je v noci skvostne osvetlený elektrinou, čo azda pomáha tomu, že tam panuje
také smädné ovzdušie. Po uliciach — a musím uznať, že sú tu ulice oveľa čistejšie ako v
Taliansku — je výčap vedľa výčapu, krčma vedľa krčmy — a ľudia pijú pilne. Prechodili sme
celé mesto — vedení inteligentným a úslužným hlavným inžinierom mesta — krížom-krážom a
všade tie isté stopy smädu a patričnej medecíny. My sami sme museli voľky-nevoľky
ochutnávať nové a veruže čiastočne znamenité ročníky, pri ktorých rád dáš absolúciu trebárs
celému mestu za trochu toho viac prihnutia.Poobzerali sme si Dóm, radnicu, potom javište chýrneho koncilu, kde v rokoch 1545 — 63
zasadalo 7 kardinálov, 3 patriarchovia, 33 arcibiskupov a 235 biskupov v kostole S. Maria
Maggiore, kde sú i vymaľovaní.Na druhý deň sme sadli do vagóna — domov!
|
Kuzmany_Z-ciest.html.txt
|
1. Pod Kriváňom„Hej pod Kriváňom tam Je krásny svet!“V slovenskom podkriváňskom mestečku H. je jarmäk. Kupuje, predáva, jedná a pije sa — do
dobrej vôle. Zrazu jeden zjav zaujme všetkých jarmäročníkov, všetkých oči sa obracajú na
hradskú, kde sa dlhý rad vozíkov hore mestom spešne tiahne najrúznejšou strakatinou
mužských i ženských osôb naložený. Známí jarmäročníci s osobami v rade tých vozíkov si
sdeľujú vzájomné poklony; neznámi sa len dívajú, až kým rad tento nezanikne, a divákom
kúrňavy prachu po sebe nezanechá.Čo je to za karavána? Kde to idú toľkí páni a panie? Čo to znamená? Tyto a týmto podobné
otázky sa striedajú v lone jarmaročného obecenstva, až sa aj pilný Icik zastaví v meraní
tovaru svojho, a „kuntov“ svojich sa zvedavo zpytuje:„Níí! wos hotí zu bedeuten?“„Či si ho poznal — zpytuje sa Peter Voľný svojho priateľa Janka Kučeravého — na tom
prvom voze?“„Koho?“ — odvetí nm tento.„Nuž nášho bývalého kapitána dobrovoľníckeho!“„Ba ešte čo! netáraj! Kdeže by sa ti ten teraz tuná vzal?“„Nuž ale nevieš — hovorí zase Petor — že Štefan Marko Daxner prišiel na Kriváň?“„On je to? — vraví zadivený Janko — ja ho musím videť. Vieš čo, brat môj, pokonajme si
tu naše veci čím skôr, a poďme tiež podvečer — do kolíb.“„Dobre, tu je ruka na to; ale zverbujeme ešte i viacej, a pôjdeme kokavskou stranou a
prekvapíme jich.“„Dobre, dobre, budeže to za zábava! Jaj Petor môj, ja sa už po predku teším, ja som ti
hneď vo vytržení, keď si na tie naše dobrovoľnícke časy len pomyslím. Ach, budú to za
rozpomienky! Keby nám len nebo bolo priaznivé s peknou chvíľou!*V rezkej podkriváňskej dedinke V. zastavil sa rad vozíkov, nás výletníkov kriváňských
vezúcich. Bratia Gemerskí za príhodné uznali, koníky svoje tu nechať, až kým by sme sa z
Kriváňa navrátili, a dať sa pod Kriváň zaviezť na zvyklých na tú cestu koníčkoch rolnických
dedinky tejto podkriváňskej. Bratia liptovskí ale mali tu k zajtrajšiemu dňu veliké
prípravy porobiť; z týchto veľadôležitých príčin zastavili sme sa teda tu v hostinci.
Starší sa rozdelili na dvoje a šli zpomenuté potreby zaopatrovať. My mladší ale sme vo
spoločnosti spanilých Sloveniek milo trávili čas v hostinci. Pri zábavnom rozhovore prišlo
sa — jako to pri takýchto príležitosťach obyčajne býva — aj na potreby naše. Rozhovor náš
sa teda točil rozmanite o všelijakých dôležitosťach dňa nastávajúceho, jehož hlavnú čiastku
zaujímaly potreby a dôležitosti útleho, s nami dobrodružstvujúceho pohlavia, a medzi tým na
najsamprvšom mieste jakovosť obleku jejich, v ktorom sa na sväté temeno nášho kamenného
slovenského hradu tatranského odhodlať a dostať zamýšľaly.„Budúže ti peknéTie naše dievčiny,Keď nám budú zajtráRaz bez Krinoliny!“ —Spievali bystrí šuhaji, žartujúc s veselými Slovenkami o jich zajtrajšom bezkrinolínovom
stave, až sa od smiechu celý hostinec — ináčej neveselý — s nami rozveselil.Hovorím hostinec neveselý v každom ohľade. Nebolo tu žiadneho pohodlia, jakého by sa
aspoň pre naše dobrodružky na tento čas bolo vyhľadávalo. Hja, ale darmo! Kto cestuje, ten
skusuje; tešily sa naše veselé Slovenky. Mne ale napadol prvý výstup z mojej úlohy z
„Incognita“, v ňomž som pred troma týdňami Jelenského predstavoval, a s
dilletantsko-komicko-tragicko-theatralistickou minou som začal rečniť, prechodiac sa po
dlhej dubovej, prosried krčmy stojacej tabule, v krčmách našich všade napospol sa
nachodiacej, akoby po divadelnom lešení k smiechu a obveselení všetkých — takto:„A tie hostince — to je do porazenia! Fuj, hanba to pre nás, že temer na celom Slovensku
nemáš statočného hostinca! Chcej nechcej, musíš hospodu hľadať v ušpinených krčmách
židovských, a lepšie ju zaplatiť, nežli v prvých hôteloch veľkomestských.(Obzerá
sa vôkol.)Hm, i toto sa zdá byť taká jakási diera židovská! Vari by toto mal
byť hostinec podkriváňský? Hahaha, to by ver nebolo velice poeticky! vtedy by prvá
charakteristika čisto-slovenského nášho výletu podkriváňskeho mala byť táto ušpinená
židovská krčma?!“ —*„Hoj hrmen prabohov! var je čertová svatba, či vari sám ten „Černokňažník“ sem k nám
priletuje s tou hrbou panskou?“ — zahrmel hromovým hlasiskom valach Matej na kriváňskom
salaši, vidiac nás sa sbližovať.„No len narychtujte tie gajdy Matejko, zaskočíme si od zeme!“ — žartoval jeden z naších.„Hej, bysťu bohu bude dač! Chlapče zavolaj chytro baču, nech ide pánov žinčicou
pohostiť, veď tu takýchto hostí zriedka máme!“ — Sám ale odskočil pre gajdy, nafúkal jich
parou, a počal svoju obľúbenú:„Stojí Tatra stojí,I Kriváň rohatý;Cic kozy kozina,Cic Maďar fúzatý!“Čo len vládalo, všetko sa točilo okolo neho. Dievčiny spievaly. Prichodiaci bača iskril
očami radosťou: „tak tak, hrmeň sa mu, to hľa sú naši páni! Voňahdy ti tu boli voliakí
nemčúri, čo sa ti jim bridilo z mojich črpákov jesť. Hrmeň sa ti reku, nuž veď si ty ani v
tej prvej kúpeli čistejší nebol, ako moje črpáky. Ej, týchto si ja ver uhostím; akejže, či
sladkej, či kyslej?“„Bača! — ozve sa jeden hlas hromovitý — sem celý kotál!“„Ba už živiem Bohu to bude — zahľadel sa s obľubou na Marka, potichu doložiac: — ej, to
ti je, nech som dobrý! ešte hen z tej rebelúcie hľaďže, justik takú gubku má, jako tí, čo
tu u mňa pár razy nocuvali z tých dobrovoľníkov. Chlapče, umy tie črpáky aspoň pre mladé
panie, a týmto hodným pánom ja kotál prihotujem.“My sme spievali:Bača náš, bača náš,Umývaj kotál náš;Umývaj svrčinou,Razí baraninou.“„Ale len kde sa jich to toľko nabralo? Bezpochyby pôjdu hore na Kriváň. Ej, pán Bôh
pomáhaj! Veru už dávno neboli tam tak hodni naši na ňom!“*„Viete, odkiaľ ideme šuhajci?“ — zpytoval sa nás statný Marko, keď sme zo salaša do
kolíb kriváňských sa poberali.„Zo salaša, zo salaša!“„Zo slovenského hostinca! To bola náhrada bratku za ten židovský vo V.“ obrátil sa ku
mne.„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“„Nech žije pôvodca memorandum!“„Živio Okolia!“ voláme, jasáme.„Nech žijú salaše, slovenské hostince!“„Nech žije pôvodca memorandum!“„Živio Okolia!“ — čuť odpoveď z blízkych kolíb. —Či je to podkriváňská ozvena? divíme sa.Hneď nato počuť strelbu a veselý spev:„Hej pod KriváňomTam je krásny svet!“To sú šuhajci z Hýb, zo Sielnici, z Kokavy a z Lupči, čo šli stranou kokavskou.„Pán Bôh daj šťastie pod Kriváňom!“„Bože daj, Bože daj!“V kolibách i vôkol kolíb kriváňskych je hlučno a živo. Spevy, žarty, vtipy často sa
striedajú. Pred kolibámi stojí hŕba vozov vyzerajúcich práve tak, ako tábor hussítov. Toto
srovnanie myslíme nekulhá. Hrdinný Marko je opravdivý potomok hussítov, a on bol hviezdou,
vodcom, hlavou našej peknej spoločnosti, tak ako aj v Martine v duchovnom ohľade stal sa
Žižkom, braniacim ho proti bludu mandarínskemu. Roku osudného 1848 stál ale aj pod
šibenicou v Plešivci. Spieva o tom náš chór. Počujme! Na vrcholec väčšej koliby kriváňskej
vylezli šiesti šuhajci, bystrí jako tá voda kriváňská, pevní v rodnom smýšľaní jako žuly
jeho, smelí jako temä jeho velebné. Šuhajci títo zpredmetnili a predstavili nám hlasami
svojimi úplný chór muzikantov z pol tucta záležajúci, a verím, že i sám lubozvuký Piťo by
bol naslúchajúc jich takú rozkoš pocítil ako my, ktorí sme s nevyslovne blahým pocitom
pozerali hore k divotvornému chóru tomuto k improvisovanému to sboru muzikantskému. Nôtili
oni predne z dobrovolníckých krásnych bujarých časov piesne života i ducha plné, a síce
najsamprv k oslave Marka, Rimavského a Kyjova tú plešivskú:„Hoj traja sokoli,Či vás smrť nedesí?Nedesí, nedesí,Ale sa nám hnusí.Hoj traja sokoli,Či hrob váš hlboký?Nie je tak hlboký,Ako je vysoký.Hoj traja sokoli,Kto pomstí smrť vašu?Jedine sám pán Bôh,Čo zná krivdu našu.“Zdalo sa, že i sám velebný Kriváň pocítil rozkoš chóru tohoto, lebo len čo sa zvuky jeho
roznášať počaly u päty jeho, zachmúrený predtým, hneď temä svoje vyjasnil, a sa nám v celej
sláve svojej, pri zapadajúceho práve slnka posledňom blesku objavil.„Živio Kriváň!“ pretrhnutí boli budebníci svojim obecenstvom, ktoré sa nad vyjasnením
Kriváňa v nádeji zajtrajšieho pekného dňa rozradovalo; načo keď pretrhnutý od nich sbor,
ako hudebníci „tušom“ odpovedal, ešte viac zajásalo a ešte viac na jeho spevy upozorneným
sa stalo. Významné vážné spevy zamenily teraz žartovné, aby sa poslúchajúce obecenstvo dľa
toho starého „varietas delectat“ tým lepšie zabaviť mohlo. A sbor oslavujúci
dobrovoľníctvo, teraz žartovne i jeho nehody pospomínal, zvlášte v tej vtipnej:Tú piesničku skládalOd brigády hajtman,Keď on chudák pod MuráňomReteriroval!Zpomienka táto vzbudila v niektorých protivné a tak žalostné city, lebo si v odrodilom
meste Muráne pripomneli všetky tie naše hniezdá vulgo mestečká Slovenska odrodilé; ale
obecenstvo vôbec podržalo svoj húmor; žijúc len prítomným blahým pocitom a radujúc sa nad
tým, že chmáry z Kriváňa odreterirovaly.Kriváň zostal jasný, oblaky sa prehnaly, nad ním zajasaly tri krásné hviezdy. Počalo
mrkať. Okolo ohníka, z ktorého chviľkou celá vatra sa rozplamenila, sedia šuhajci a mužovia
poberajúci sa zajtra na Kriváň. Zpomienky zašlých dňov, lebo bolo medzi nami moc
dobrovoľníkov, boly predmetom všeobecného rozhovoru. Za nimi prišly najnovšie udalosti, a
medzi nimi — samo sebou sa rozumie — najvýtečnejšia sväto-martinská a jej odporujúce
protesty.S nadšením načúvali sme prorocké slová politického nášho Marka, tak asi ako čítavame, s
nadšením úvodné jeho články výborné vo „Vedomosťach“. a to s prospechom. On nám otváral
brány žitia verejného na poli politickom, on nás naúčal spôsobu nášho života verejného tu
pod Kriváňom; na jeho reči, už sú po pár týdňoch tu skutky v župe našej, ako to číta
Slovensko milé vo „Vedomosťach“.„Pozrite tie kriváňske vily“ — prerušil pozornosť našu a rozhovor náš, hlas od kolíb.
Všetci sme sa obzreli a videli šesť dobrodružiek našich, na čele úprimnú pani Markovú k
zajtrajšej púti, bez krinolín vystrojených. Vyzeraly skutočne jako vily; v jednoduchom tom
slovenskom obleku boly tak krásné jako nikdy. Boly to ale, a sú aj opravdivé dcéry národa,
akých, daj Bože! čím viacej na Slovensku. Ony sú a boly zvlášť teraz okuzlujúce srdcom,
telom i dušou prekrásnou. Oči sa jim žiarily radosťou, keď sa takto videly, žiarily z
príčiny zajtrajška, k nemuž sa tak úhľadne pristrojily. Ja — dľa Czaykovského — nado všetky
arcidiela sveta, milujem oko ženské, lebo to je to najkrásnejšie, najvelebnejšie arcidielo
božie:„Oči panny, oči moje,Ako nebo obidvoje!“Nado všetky rozmluvy rozumných a vzdelaných mužov milujem rozmluvu ženštiny, lebo v nej,
a zvlášť v reči opravdivej ženštiny slovenskej, opravdivej Slovenky je poklad veľkých právd
srdca i duše. I čo div, že som politizujúcich šuhajov opustil, a k rozmarno sa zabávajúcim
vilám sa pridružil. Pod Kriváňom v kole víl slovenských jedon večer ztráviť, je viac ako
krásné!Nezabudnem drahé moje,Nikdy tú prekrásnu chvílu,Pod Kriváňom v jasný večerTak utešene prežilú.A teraz kedy len pozremNa štít jeho usnešený,Hneď mi je v mysli ten večerI náš výlet utešený!*Hore Hronom, dolu Hronom,Hore Hronom, dolu HronomDúha vodu pije,Dúha vodu pije —Kto si Kriváň, memorandum, Okolie Sv. Martin, Hurbana, Hodžu, Daxnera, Francisciho,
Kuzmányho, Sládkoviča, Paulínyho, Tomášeka (pôvodca piesni: „Hej Slováci!“), Cochiusa,
Závodníka, Gotschára, Tvrdýho, Hýroša, Štrossmayera, Dobranského, Palackého, Riegra atď.
atď. zamiluje —Ať žije, ať žije!Ať žije, ať žije!ozývalo sa ľubozvučne z úst vôkol vatry stojacích výletníkov kriváňských, a trvalo to
dlho, dlho, až sa všetci výteční mužovia Slovenska i Slovanstva slavnostne pospomínali. —
Za slavnostnou piesňou touto nasledovaly druhé národné piesne rad radom.V prírode bolo ticho. Miriady hviezd dívaly sa na nás, aspoň na mňa; lebo ja som sa veru
nie, — nie snáď preto, žeby som pre tie svetlá božie, lampy nočné žiadneho citu nemal, ale
jedine z tej jednoduchej príčiny, že som krajšie hviezdy očí Sloveniek mal v blízkosti, v
ktoré som radšej ako do hviezd pozeral, mysliac si:Pekné ste vy hviezdy nebies,Krásu od’preť nechcem vámAle v krásnych panny očáchKrajšie blesky ja poznám.„Dobrú noc, náš Kriváň, dobrú noc!“ vyspievajúc mali sme sa poberať k odpočinku, keď nám
jeden z našich bystrých šuhajcov zaimprovisoval, a my za ním takto spievali:„Na nebi ligota hviezdičiek,Pod nimi sbor slavských detičiek,SlovenkaI SlovanStrojá sa zajtrá isť na Kriváň.K ligotu hviezdám pozerajú,A takto dnes večer vzdýchajú:Ó Bože!Ty máš moc:Daj zajtra jasno, dnes — dobrú noc!„Dobrú noc, dobrú noc!“ — poberalo sa všetko spať.Len ja som zostal a kráčal v bok Kriváňa, obdivujúc krásnu tichú noc, očarený výjavami
dnes sa udavšími, i nebolo mi za dlhší čas, vzdor tomu, že zajtra púť nastávala, hlavu k
spánku zložiť. — Bol som očarený. Kolo opravdivých Slovákov a Sloveniek, zvlášť týchto
posledných tak krásnych ako víly tatranské, by nemalo očariť slovenského mladíka, keď si
ešte na to pomyslí, jako málo bez toho tých opravdivých dcér národa máme?! A čo viac pod
Kriváňom,Kde tak krásný je svet,Kde videl roda svojho jarý kvet;Kde počul rodné uprimné hlasyPamätné, drahé na večné časy.
|
Bachat_Vylet-na-Krivan-roku-1861.txt
|
O vzájomnosti slovanskej[1]Niečo zvláštneho leží v tom, že náš velikánsky národ slovanský na viac rozličných kmeňov
(Rusov, Poliakov, Čechov, Slovákov, Srbov, Chorvátov, Bulharov, Slovincov, Lužičanov)
rozvetvený je, z ktorých každý sám osebe zvláštne nárečie a literatúru, zvláštnu nielen
národnú, ale aj politickú individualitu, zvláštny štát v histórii tvorí, alebo aspoň tvoriť
sa domáha. Toto bočenie od všeobecnosti a jednoty, tento centrifugálny čiže výstredný smer
jednotlivých kmeňov slovanských, toto prílišné lipnutie každého kmeňa k svojmu zvláštnemu
nárečiu a snaženie o zvláštnu kmeňovitú literatúru, zvláštnu samostatnú obec, zvláštny
utvoriť si svet, je charakteristický úkaz vo vývine národa nášho, ktorým delí sa tento od
všetkých terajších národov európskych — úkaz, ktorý mnohí novší slavianofili za najväčšie
nešťastie národa slovanského považovali, v ňom príčinu jeho literárnej i politickej
rozdrobenosti a zárod jeho rozpadávania sa a konečnej záhuby hľadajúc a nesvornosť Slovanov
v tomto ohľade bolestne oplakávajúc.Kolikráte myslím o tom našemnárodu a jeho veľkosti,ale na zlomky a drobnostirozervané zhoubným satanášem:Pod knížetem, cárem, králem, bašemžijícím, co kaluž v temnosti,veždy duchem plným žalostivolám takto za Izaiášem:„Rozmnožil si národ tento, Pane,ale nezveličils’ veselí!“A v tom slza z oka mého kane;nebo všeho světa zlořečenstvína veľký se národ schumelí,nepomkne-li dále člověčenství.(Kollár.)Ačkoľvek povedomie spoločného pôvodu a mena, u všetkých slovanských kmeňov až posiaľ
žijúce, tenže vnútorný ústroj, slovosklad a duch reči vo všetkých slovanských nárečiach
posiaľ zachovaný a mnohé pozostatky starých obyčají, mravov, porekadiel, povestí, národných
piesní a mien i zásad bájoslovných, nachádzajúce sa u všetkých slovanských kmeňov, zjavne
prezrádzajú, že ony niekedy len jednu rodinu, jeden pod spoločnou vládou sústredený
pranárod tvorili, dejepis predsa mlčí o jestvovaní a dejinách takéhoto jedného pranároda
slovanského. Akonáhle objavili sa Slovania v histórii, už ich vidíme na rozličné kmene
podelených, rozličné kniežatstvá, vojvodstvá, slobodné obce a ríše bez všetkého medzi sebou
spojenia zakladajúcich, ba často o nadvládu a panovanie medzi sebou kruté boje vedúcich a
vzájomne sa podmaňujúcich alebo vykoreňujúcich.Síce obrátenie všetkých slovanských kmeňov na vieru kresťanskú a uvedenie u nich sv.
Cyrilom a Metodom zostavenej azbuky a bohoslužby neomylne bolo by muselo kmene slovanské v
ich duchovnom vývine a smere výdatne zblížiť medzi sebou. Tá istá viera a bohoslužba, tie
isté záujmy a ústavy náboženské a cirkevné, ten istý cirkevný, v bohoslužbe i písme užívaný
jazyk starosloviensky mali stať sa duchovným ich spojivom a časom snáď aj činiteľom úplného
literárneho a politického zjednotenia. Ale na nešťastie u niektorých slovanských kmeňov,
rímskemu a germánskemu vplyvu viac vystavených, menovite u nás Slovákov, Čechov, Poliakov,
Chorvátov a iných, slovanská, sv. Cyrilom a Metodom pôvodne uvedená bohoslužba a s ňou aj
cirkevný jazyk slovanský a azbuka, cudzím vplyvom vypudené, miesto latinskému obradu i
jazyku museli popustiť. Škoda večitá, že kniežatá týchto slovanských kmeňov, záujmy národa
svojho i svoje vlastné v tom temnom veku pochopiť neznajúc, v prenasledovaní a vypudzovaní
slovanskej bohoslužby a azbuky spojili sa s nepriateľmi Slovanstva. Slovanská bohoslužba a
azbuka jedine u Rusov, Srbov a Bulharov útočište našla, kde všetkým možným útokom latiníkov
a Nemcov víťazne odolávala a až posiaľ si svoje panovanie v cirkvi i v písme udržala. Tak
rozpadlo sa Slovanstvo v ohľade náboženskom na rímskych katolíkov, čiže latiníkov a na
pravoslávnych, a títo zase na zjednotených, nezjednotených a glagolitov. Keď slovanské
kmene, kým ešte boli v mrákote pohanskej pohrúžené, aspoň jedna viera v bohov slovanských a
jeden obrad modloslužobníctva ako-tak spájal, kresťanstvo ich aj tohoto jediného duchovného
spojiva na večné časy pozbavilo a zástavu náboženskej neznášanlivosti a fanatickej
nenávisti medzi nich vystrčilo. Poliaci, Česi, Slováci a Chorváti, priznávajúc sa k
rímskokatolíckej cirkvi, nenávideli svojich pravoslávnych bratov, Rusov a Srbov, až do
najnovších čias. Ale ešte horšie následky toto rozpadnutie malo na literárny vývin kmeňov
slovanských. Totiž Poliaci, Česi, Slováci a Chorváti po zamietnutí a úplnom zabudnutí
slovanskej azbuky za dlhé roky bez všetkého národného literného umenia biedne živorili v
latinčine, ktorú z pohnútok náboženských a podľa príkladu susedných románskych a
germánskych národov do obecnej správy a verejných ústavov uviedli, náhradu hľadajúc a
otvárajúc bránu cudziemu živlu a duchu, ktorým nakvasil sa ich slovanský ráz a duch.Najväčšie ale zlo pritom bolo to, že neskôr, chcejúc si nahradiť stratu slovanskej
azbuky tam latinskými, tu švabachovými písmenami v národnom literárnom umení, boli akoby
prinútení na označenie zvláštnych, len slovančine vlastných, ale ani v latinčine, ani v
nemčine sa nenachádzajúcich hlások latinské a švabachové písmená všakovak medzi sebou
skladať, alebo čiarkovať a chvostíkovať. Že si v tom Poliaci ináč, Česi ináč a Juhoslovania
zase ináč, všetci bez istého nejakého pravidla a bez náležitého ohľadu na zákony a ducha
slovančiny, celkom samovoľne, najvýš s jednostranným ohľadom iba na svoje vlastné, tam
vplyvom latinizmu, tam germanizmu spotvorené nárečia počínali, vyvinula sa u nich hrozná
rozličnosť a strakatosť abecied a národných pravopisov, opravdivá to veža babylonská
slovanských kmeňov, ktoré, nerozumejúc si už ani v náboženstve, ani v písme medzi sebou,
ako tí potomci Noemovi, ktorým boh jazyky pomútil, jeden napravo, druhý naľavo ťahali.Táto náboženská a literárna rozorvanosť kmeňov slovanských bola na príčine, že odcudzili
sa celkom jeden druhému, nemôžuc v tom veku duchovnej slepoty ani len pomyslieť na dajaké
bratské zbližovanie medzi sebou v ohľade politickom, čoho prirodzený následok bol úplné ich
osihotenie medzi sebou a konečné podľahnutie nadvláde cudzích národov, alebo úplné
zmiznutie z dejišťa sveta. Jediní Rusi po strasení z krku jarma mongolsko-tatárskeho[2]pod Ivanom I. Vasilievičom (r. 1480) udržali si nezávislosť, ba od čias Petra
Veľkého v obrovskú, európskej rovnováhe povážlivú veľmoc vyrástli. Ale i tu národ pod
absolutistickým systémom vlády a pod ťažším ešte jarmom stredovekého feudalizmu v nevoli až
posiaľ mizerne stonal. Tu si potom básnik náš nad odrodilosťou a nevoľou národa slovanského
slušne nariekať mohol:Nejedenkrát věru tak se zdálomysli mé a srdci bolnému,jak by ku otroctví věčnémuvšechny Slávy nebe odhodlalo;tak je duší samostatných málo,tak se chladně mají ke svému,tak se přilepují k cizému,jak by vlastních sil jim chybovalo:Nejvíc pak to rozhořčuje žele,že lid náš v tom manství ubohémkřižuje sám i své spasitele;(Kollár.)Toto je asi kostra histórie Slovanstva až do nedávnych čias. Až počiatkom devätnásteho
storočia, v ktorom duch osvety, slobody a národnosti mocne zavial celou Európou, počína sa
nová, radostnejšia doba pre Slovanov. Smutnými osudmi a skúsenosťami minulých storočí
poučení, cudzím jarmom, útlakom a hanou rozdráždení, vlastnou škodou zmúdrení, jazykospytom
a dejepisnými bádaniami prebudení, odokrytím drahocenných starožitností a literárnych
pomníkov slovanských osmelení, uverejnením krásnych národných piesní a povestí vábení,
začali Slovania hlavy svoje hore dvíhať a obzerať sa po súkmeňovcoch svojich, začali seba
samých, svoje kmene, nárečia a literatúry, svoje prednosti a nedostatky, svoje šťastie i
nehody, svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť poznávať, čím ich predošlé udusené tušenie v
to jasné povedomie prešlo, že oni všetci vlastne jednu rodinu, jeden na viac ratolestí a
nárečí rozvetvený národ tvoria a jednaké národné záujmy a potreby, jednakú národnú misiu v
histórii človečenstva vykonať majú. Z tohoto prebudeného citu a povedomia spoločných
národných záujmov a potrieb zrodila sa u nich tzv.vzájomnosť
slovanská.Slovania spočítali sa a zistili, že sú oni najpočetnejší, najväčší
národ v Európe; hľadali sa na zemeguli a videli, že oni v kompaktných velikánskych masách
väčšiu polovicu celej Európy obývajú, nad ich vlasťou, ako básnik spieva, slnce nikdy
nezapadá; porovnali sa s druhými susednými národmi a presvedčili sa o svojej fyzickej
prevahe, poznajúc pri tomto porovnaní, že len ich roztrieštenosť a neznášanlivosť
náboženská, literárna a politická príčinou bola ich doterajšieho hlbokého uníženia,
otroctva a slabosti fyzickej i mravnej. Toto poznanie prebudilo u nich ten ľudskému srdcu
prirodzený cit, ktorý silného tajomným studom naplňuje nad tým protirečením prírody, že
silnejší slabšiemu podlieha, alebo za ním zaostáva, mravne ho vyzývajúc, aby hľadel
pozbaviť sa tejto uníženosti, ktorá je preňho potupná a človeka — národa nehodná. Tieto
duchom času ešte viac oživované myšlienky a city naplnili ich tichou túžbou po vzájomnej
láske, dôvere a zbližovaní sa jedného kmeňa s druhým, aby, keď už je raz národ zovnútorne
roztrhaný a rozdrobený, aspoň v národných citoch a túžbach boli jedno.Ako každá veľká, národy preporodzujúca myšlienka, tak i táto idea vzájomnosti slovanskej
našla svojich zástupcov a zvelebovateľov, ktorí jej vo vede, v básnictve a v živote silný
výraz dali a ňou jednotlivé kmene slovanské k novému životu oduševnili. Medzitým, ako náš
nesmrteľný Kollár, tento nadšený zvelebovateľ vzájomnosti slovanskej, píše, duch času a
pocit národných potrieb môže sa u jedného kmeňa pre rôzne okolnosti prv prebudiť a
silnejšie vyraziť ako u druhého. Kto už niečo má, alebo aspoň mať sa domnieva, ten
uspokojuje sa obyčajne tým, čo má, netúžiac zveličiť sa; kto ale nič nemá, ten žiada si
mnoho, žiada všetko. My Slováci v Uhrách sme posiaľ nič nemali v národnej literatúre a
najviac sme vystavení boli odnárodňovaniu; preto sme aj boli prví, ktorí sme ramená k
objatiu všetkých ostatných Slovanov vystreli. Naše nárečie stojí v gramatickom a
geografickom ohľade v stredisku všetkých slovanských nárečí, bo naše Tatry boli a sú
kolískou celého Slovanstva. Preto u nás Slovákov v Uhorsku idea vzájomnosti slovanskej,
jazykovednými dielami nesmrteľného Dobrovského a Kopitara prebudená, medzí všetkými kmeňmi
slovanskými najprv a najvrúcnejšie objatá, vypestovaná, najhlbšie zakorenená, a
najrýchlejšie rozšírená bola. Tak je, len naše Tatry mohli splodiť Kollára, Šafárika,
Hollého, Štúra, Hurbana, Hodžu, Hattalu a iných; len tu, v kolíske celého Slovanstva, v
ktorej stretajú sa všetky slovanské nárečia, mohla sa narodiť a vykolísať„Slávy
dcera“, ktorá svojou krásou všetky slovanské kmene okúzlila a všeslovanskou
láskou ich zapálila; len tu mohol spievať básnik:Stokráte jsem mluvil, teď už křičímk vám, ó, rozkydaní Slávové!Buďme celek a ne drobtové,buďme aneb všecko, aneb ničím;Národem vás zovou holubičím,než aj holuby jsou takové,že milují hejno spolkové,i vám tedy vlastnost tuto žičím:Slávové, vy národ zlomkovitý!Síly sjednocené dělají,než proud mělkne a schne roztočitý;Slávové, vy národ mnohohlavý!Moudří horší smrti neznají,než jest život hnilý, prázdný, tmavý.(Kollár.)Po Slovákoch nasledujú v tomto smere Rusi, Česi, Chorváti, Srbi a Slovinci, ktorí všetci
majú výtečných básnikov, vzdelávateľov vedy slovanskej a politikov ideou vzájomnosti
slovanskej nadchnutých.Táto nová, svojím spôsobom pôvodná a len slovanským kmeňom vlastná idea vzájomnosti za
krátky čas zázraky tvorila v národnom vývine Slovanstva. Ona jednotlivé kmene slovanské,
ktoré pod tlakom cudzieho živlu a jarma už-už umierali, z tisícročnej letargie prebudila.
Jej blahodarným pôsobením vznikali u všetkých kmeňov slovanských nové časopisy, zakladali
sa národné literárne spolky, matice, jednoty, školy, divadlá a nastala literárna činnosť
nikdy predtým nevídaná. Učenci slovanskí vzájomnosťou touto hnaní cestovali k svojim
bližším i ďalším súkmeňovcom, oboznamovali sa s ich nárečím a literatúrou, nadväzovali
bratské styky a literárne spojenia s nimi, svoje literárne plody, knihy, spisy, časopisy
navzájom si zasielajúc. Pôsobením idey vzájomnosti slovanskej vznikali katedry reči a
literatúry slovanskej na vysokých školách a všeučilištiach v Prahe, vo Viedni, v Lipsku, v
Berlíne a v Paríži, a v Rusku na štyroch hlavných univerzitách, z ktorých vyšli noví
vzdelávatelia vedy slovanskej, básnici, politici a apoštoli vzájomnosti slovanskej.Následkom týchto trudov jazykovedných a literárnych čistili sa slovanské nárečia od
všakových špín, prílepkov a spotvorenín cudzoživelných, snažiac sa podržať si jedine to, čo
je čistoslovanské, a zbližujúc sa v slovnom spojení, v pravopise a v gramatických formách
jedno s druhým; jedným slovom, medzi rôznymi kmeňmi slovanskými zjavila sa zrazu snaha
nikdy predtým neslýchaná, snaha centripetálna, k jednote národnej smerujúca, snaha
všeslovanská. Jedine poľský kmeň touto novou náukou vzájomnosti slovanskej, až na niektoré
výnimky, zostal posiaľ nepreniknutý, ba staval sa vôbec na odpor snahám všeslovanským,
spájajúc sa často aj s nepriateľmi a utlačovateľmi druhých slovanských kmeňov. Príčinu
tohoto divného a mnohým Slovanom nepochopiteľného a na prvý pohľad neprirodzeného úkazu
nižšie vysvetlím.Zatiaľ nie je cieľom tohoto pojednania históriu vzájomnosti slovanskej nakresliť,
dokázať význam, obsahujúci v sebe zárod duchovného preporodenia celého Slovanstva, a na
objasnenie, čiže radšej na opravenie teórie vzájomnosti slovanskej, naším nesmrteľným
Kollárom v „Slávy dcere“, menovite ale v jeho vedeckom spise „Über die literarische
Wechselseitigkeit zwischen den verschiedenen Stämmen der slavischen Nation“, vystavenej,
zdelením svojich skromných náhľadov prispieť.[3]Ján Kollár v uvedenom spise ohraničuje vzájomnosť slovanskú iba na literatúru s
vytvorením všelikej politiky. Ale aj túto čisto literárnu vzájomnosť obmedzuje zase iba na
štyti hlavné nárečia slovanské, totiž ruské, poľské, české a ilýrske, v ktorých sťa v
hlavných riekach Slovanstva všetky ostatné menšie kmene a nárečia utonúť by mali. Podľa
môjho náhľadu obidve tieto ohraničenia boli hlavnou príčinou mnohých nedorozumení, zmätkov
a nesvárov medzi rozličnými kmeňmi slovanskými.Prehovoriť chcem najprv o ohraničení vzájomnosti slovanskej na literatúru. Možno, že
Kollár ešte netrúfal si otvorene vysloviť, čo v srdci cítil, a za dobré uznal obmedziť
vzájomnosť slovanskú iba na literatúru rozličných kmeňov slovanských.Podľa teórie jeho vzájomnosť slovanská záleží „vo vzájomnom kupovaní a čítaní spisov a
kníh vo všetkých (rozumej štyroch) nárečiach slovanských vydávaných“, t. j. vo vzájomnom
podporovaní a zvelebovaní literatúry štyroch hlavných slovanských kmeňov. „Nezáleží ona
teda — tak píše Kollár — v snažení slovanských kmeňov o nejaké politické zjednotenie, z
čoho by iba rozbroje, zmätky a nešťastia mohli vzniknúť. Literárna vzájomnosť Slovanov môže
aj tam byť, kde sú oni pod rozličnými berlami, na viac štátov, krajín, kniežatstiev a
slobodných obcí rozdelení. Ona nie je svetským vrchnostiam, zemepánom a kráľom nebezpečná,
hranice a krajiny, závislosť poddaných od toho alebo iného mocnára a iné podobné politické
okolnosti v pokoji nechávajúc; ona je s prítomným postavením vecí spokojná, práv a zákonov
krajín netýka sa; slovom, s každým pánom v pokoji a s každým susedom v priateľstve žije.
Ona je tichá, nevinná ovečka, ktorá síce k veľkému stádu prináleží, ale pasie sa na svojej
zvláštnej literárnej paši“. Tak Kollár. Že ale táto jeho „tichá, nevinná ovečka“ aj do inej
paše rada zabehuje, toho dôkaz podávajú mnohé jeho znelky v „Slávy dcere“. Čože znamená tá
velikánska socha, o ktorej spieva:Rusko by jsem v její hlavu skulil,dřík pak byli by v ní Lechové,ramena a ruky Čechové,Srbsko by sem ve dvě nohy půlil;menší větve, Vindy, Lužic dvoje,Horvatů kmen, Slezů, Slovákůroztopil bych v odění a zbroje:Před tou modlou klekati by mohlacelá Evropa, anť oblakůvyšší, krokem svým by zemi pohla.(Kollár.)Že vzájomnosť slovanská nezáleží len v „kupovaní a čítaní spisov a kníh slovanských“,
ako to Kollár učí, toho živý dôkaz bol Slovanský sjazd v Prahe r. 1848 a iné politické
udalosti, menovite u Slovanov uhorských. Od toho času je ona oživujúcim duchom politických
časopisov slovanských a ozýva sa už aj v národných zhromaždeniach, v snemovniach a inde.Z toho vidieť, že ohraničenie vzájomnosti slovanskej iba na literatúru je mystifikácia
akási, ktorá snáď spočiatku potrebná bola, teraz však zbytočná, ba v mnohých ohľadoch nám
samým škodlivá je. Zbytočná preto, lebo už celý svet vie, že vzájomnosť slovanská nielen na
reč a literatúru, ale aj na politiku sa rozprestiera; škodlivá preto, lebo práve utajovaním
našich opravdivých, prirodzených a nasledovne spravodlivých národných snáh podozrenie na
seba uvaľujeme, akoby sme niečo hriešneho, nesprávneho, všeobecnej slobode a civilizácii
záhubou hroziaceho zamýšľali. Z tej príčiny vidí svet v našej nevinnej vzájomnosti hroznú
mátohu politického panslavizmu, ktorý celú Európu panickým strachom napĺňa. „Ty si pansláv“
— pri tomto slove tanie na mysli každému Neslovanovi testament Petra Veľkého[6]a ruská kančuka, pod ktorou by sme vraj všetky slovanské kmene s úplným
prevratom prítomného poriadku vecí zjednotiť a jednu všeslovanskú, celej Európe nebezpečnú
ríšu založiť chceli. Ale škodlivá po druhé aj preto, lebo mystifikujúc pred sebou i pred
svetom, v čom vlastne vzájomnosť slovanská záleží, sami potom nevieme, čo vlastne chceme, a
v nedostatku jasného povedomia spoločného nášho cieľa a vedúcich k nemu prostriedkov, v
nedostatku spoločného dorozumenia, len tak v tmách kdesi-čosi mátame a často na krivé cesty
uchvátení bývame.Je teda najvyššia potreba, aby sme jasný pochop vzájomnosti slovanskej mali. Ja by som
ho asi takto určil:Vzájomnosť slovanská je spoločné (vzájomné) podielubranie všetkých kmeňov
slovanských v ich opravdivých národných záujmoch a snahách. Záleží ona vo vzájomnom
podporovaní všetkého toho, čo k národnému vývinu a vôbec k hmotnému a duchovnému blahu
každého jednotlivého kmeňa dopomáha. Ako teda opravdivá láska neobmedzuje sa na predmety
a spôsoby, tak ani vzájomnosť slovanská, ktorej matkou je vzájomná láska Slovanov,
nemôže obmedzená byť iba na nárečia, knihy a literatúru, ale hľadí ona všetkými možnými
a mravne dobrými spôsobmi národný vývin a blahobyt slovanských kmeňov a tým celého
Slovanstva napomáhať.Vzájomnosť slovanská, v tomto širšom zmysle vzatá,
nevytvára teda politiku, nakoľko táto medze mravnosti a prirodzeného práva neprekračujúc, k
napomáhaniu národného blaha všetkých slovanských kmeňov smeruje. Je ona práve tak „tichá a
nevinná ovečka“, ako tá Kollárova, bo milovať sa vzájomne, vzájomne si všetko dobré priať,
vzájomne si pomáhať ako jednotlivcom, tak ani rodinám, národom zakázané byť nemôže.
Vzájomnosť slovanská v pokoji necháva cudzie národy a vlády, neruší právo druhých, nežiada,
čo cudzieho je, ale len to chce, aby aj právo slovanských národov druhými, menovite
panujúcimi vládami šetrené a národný Slovanov vývin a blahobyt v štátoch, v ktorých bývajú,
zabezpečený bol.Nie teda k zjednoteniu všetkých slovanských kmeňov pod jednou vládou, nie k založeniu
jednej velikánskej ríše, ako nám to protivníci naši nadhadzujú, ale len k tomu smeruje
vzájomnosť slovanská, aby každý jednotlivý kmeň pod svojou zvláštnou vládou čím väčšej
národnej samostatnosti, samosprávy a slobody si dobýval alebo zvláštnu samostatnú a
slobodnú obec s druhými rovnako samostatnými a slobodnými obcami slovanskými nijakým iným,
iba dobrovoľným zväzkom vzájomnej lásky, potrebu najvýš národného spolčovania obsahujúcim,
spojenú tvoril. Smer politiky tejto zjavne z vyššie uvedeného pojmu vzájomnosti slovanskej
vyplýva. Bo vzájomná láska, táto matka vzájomnosti slovanskej, začína sa od „Ja“ — „Amor
incipit ab ego“.[7]Každý kmeň slovanský, milujúc ostatné kmene slovanské, miluje napred sám seba.
Ba láska jeho k druhým kmeňom nie je vonkoncom nezištná — ona žiada od nich vzájomnosť
lásky, vzájomnosť dobrých služieb. Milujúc teda ostatné kmene a podporovať chcejúc ich
národné záujmy a snahy, nechce sa tým svojej vlastnej kmeňovitosti a svojich zvláštnych
národných záujmov zrieknuť, t. j. nechce z lásky k nim umrieť, ale rovno s nimi žiť; nechce
z lásky stať sa ich otrokom, ale chce byť ich rovnoprávnym bratom. Žiada teda lásku za
lásku, podporu za podporu, život za život, slobodu za slobodu.Tejto náuke vzájomnosti a vyplývajúcej z nej politike slovanskej nič neprieči sa tak,
ako panovitosť jedného kmeňa nad druhým, alebo všetkých pod jednou ústrednou, národnú
samostatnosť a slobodu jednotlivých kmeňov ničiacou vládou násilné zjednotenie. Ak v rodine
brat nenávidí brata, ak tento osobuje si právo panovania nad ním, tak v národe slovanskom
jeden kmeň skôr znesie jarmo cudzie, skôr zmieri sa s podmaňujúcim národom cudzím, ale
jarmo druhého kmeňa slovanského netrpí, k tomu je neznášanlivý, nezmierlivý. Stade tá
žiarlivosť každého kmeňa na udržanie a slobodný vývin svojej kmeňovitosti, svojej národnej,
občianskej a politickej samostatnosti a slobody. Stade tá historická nesvornosť a nenávisť
medzi starodávnymi Milcami a Obodritmi, Circipánmi a Ratarmi a neskôr medzi Čechmi a
Lechmi, od nepamäti ale až posiaľ medzi Poliakmi a Rusmi. Násilným spôsobom prevedené
zjednotenie Poliakov s Rusmi pod jednou vládou cárov moskovských túto vzájomnú nenávisť
ešte zväčšilo. Táto nenávisť Poliakov oproti Rusom je síce poľutovaniahodná a každého
Slovana bolesťou naplňuje, ale je ona celkom prirodzená, pokiaľ Rus Poliaka nie za
poddaného, ale za rovnoprávneho, slobodného a samostatného brata svojho neuzná. Dokiaľ teda
Poľsko pod tlakom absolutistickej vlády petrohradskej postavené bude, naša náuka
vzájomnosti slovanskej prsia Poliaka neobmäkčí, ani jeho nenávisť k Rusom neprelomí. Ba tou
istou nenávisťou k Rusom zanevrel by iste aj druhý, ktorýkoľvek kmeň slovanský, keby ho
podobný osud stihol ako Poliaka. Nie, žiaden kmeň slovanský nechce stratiť svoju
samostatnosť, nechce byť od druhého kmeňa slovanského pohltnutý alebo ujarmený a len
natoľko chce mať spolky s druhým kmeňom, nakoľko tieto jeho zvláštnej kmeňovitosti a
národnej samostatnosti nielen nebezpečenstvom nehrozia, ale takú aj vzájomne napomáhať a
proti vnútorným i vonkajším nepriateľom garantovať súce sú. Nie teda centralizácia, ale
spolčovanie možné je medzi Slovanmi a len toto posledné kmene slovanské zosilniť a oblažiť
môže. Nie jeden sústredený veľký štát slovanský, ale toľko samostatných a slobodných štátov
slovanských, koľko vyvinutých kmeňov, je cieľom politiky z náuky o vzájomnosti slovanskej
vyplývajúcej. A týchto samostatných a slobodných štátov slovanských spojivo jedine možné a
prospešné podľa môjho náhľadu je: jeden za všetkých a všetci za jedného, čiže národné
spolčovanie.Každý nahliadne, že takéto zriadenie, štátov slovanských, aké si ja tuná v duchu,
svetlom náuky vzájomnosti slovanskej osvietenom, predstavujem, jedine na základe zásad
slobodomyseľných možné je. Aj v histórii dávnominulých storočí nachádzame temné stopy
tohoto smeru politiky slovanskej. Tak užSvätopluk, kráľ
veľkomoravský, pomyslel kedysi na slobodný zväzok slovanských kmeňov,[8]keď s Borivojom, vodcom českým, priateľské vzťahy uzavrel proti nadvláde cisára
Arnulfa. PodobneBoleslav Veľký, kráľ poľský, jeden z najväčších
politikov národa slovanského, pozorujúc strašnú záhubu, ktorú naplodil cudzinec v mene
kresťanstva a civilizácie v slovanských zemiach,[9]písal kniežatám českým, „aby pamätliví boli rovnakej krvi svojej a spoločne
odporovali všetkým nepriateľom Slovanstva“. Jasnejšie ale myšlienku politiky slovanskej
pochopil iba slobodomyseľný cár ruskýAlexander I.[10]a slávny štátnik poľský kniežaAdam Czartoryski.[11]Keď totiž uzavretím zmluvy viedenskej Poliaci poslednú nádej stratili na
možnosť obnovenia celistvosti a nezávislosti svojej otčiny, za ktorú pod Napoleonom proti
Svätej aliancii bojovali, jediný knieža Adam Czartoryski, ktorý bol vtedy osobným priateľom
a miláčikom cára Alexandra, nádej nestratil. On totižto, podobne ako Kościuszko v Amerike
žijúci, nikdy nedôveroval klamným sľubom Napoleona, chcejúceho Poliakov iba za nástroj
proti Rusom použiť; naproti tomu pre Poľsko viac docieliť dúfal od slobodných zásad cára
Alexandra, ktorým tento za viac rokov panovania svojho s celou úprimnosťou oddaný súc,
všakové reformy zamýšľal. A preto Adam Czartoryski dal sa do súkromného vyjednávania s
oddaným sebe cárom. Základom ich dorozumenia bola slobodomyseľná ústava z r. 1815,[12]ktorú cár Alexander z vlastných pohnútok kráľovstvu poľskému udelil. Podľa
tejto ústavy poľské kráľovstvo malo svoju vlastnú národnú vládu (senát), reprezentatívny
systém (zákonodarný snem vo Varšave s právom verejných zasadaní), samosprávu, slobodnejšiu
tlač, malo svoje vlastné národné vojsko a financie, jedným slovom, bolo štátom opravdivo
samostatným, ústavným a slobodným a k veľkému cárstvu ruskému radšej personálnou úniou v
osobe cára, ktorý bol spolu ústavným kráľom poľským, než takrečenou reálnou prináležiacim.
Adam Czartoryski v takýchto pre budúcnosť Poľska mnohosľubných výhľadoch milerád zostal
ministrom cára Alexandra, v tomto svojom postavení odhodlane vystúpil a pôsobil za tú i
cárom Alexandrom schválenú ideu, aby mimo Poliakov aj ostatné ratolesti Slovanstva,
menovite pod tlakom polmesiaca stonajúceho, pokroviteľstvom cára ruského a kráľa poľského
napomáhané, podobnej národnej a politickej samostatnosti a slobody dosiahli a časom sťa
samostatné obce do spolku samostatných štátov rusko-poľských vstúpili. Toto bola idea
velikánska, opravdivo slovanská, lebo nie k centralizácii, ale k federácii slovanských
kmeňov smerovala. — Medzitým nemám úmyslu príčiny tuná skúmať, pre ktoré idea táto vtedy
prepadnúť musela. Hlavná však príčina bola hrozný ten kontrast medzi cárstvom a
kráľovstvom: vo velikánskom cárstve ruskom nevoľa a absolutizmus, v maličkom kráľovstve
poľskom sloboda a ústavnosť! Aká to ohromná disproporcia a disharmónia! Cár, ktorý vo
velikánskom Rusku celkom s neobmedzenou mocou vladáril, nemohol sa zdržať, aby sa v
maličkom kráľovstve poľskom proti ústave kedy-tedy neprehrešil. Samovládny cár všetkých
Rusov nemôže byť spolu dobrým ústavným kráľom slobodných občanov v maličkom štáte — to sa
nezrovnáva! Tak sa stalo, že už sám cár Alexander často prehrešil sa proti svojmu vlastnému
dieťaťu — ústave poľskej, zvlášť keď ho neskôr reakcia zo všetkých strán obkľúčila, takže
naposledy i Adam Czartoryski z jeho priazne i z ministerstva vypadol a žil od tej doby ako
súkromník vo Varšave. Ale ešte horšie bolo, keď po smrti AlexandraMikuláš
I., osobný nepriateľ všetkého konštitucionalizmu, na trón nastúpil, ktorý
mnohonásobne skracoval práva a slobody Poliakov, ústavou im zaručené. Pravdaže, aj Poliaci
dopustili sa veľkých chýb; hrešené z jednej, hrešené i z druhej strany. Následok však bol
krvavé povstanie Poliakov r. 1830 proti Rusom, ktorú to hroznú katastrofu ďalekozraký Adam
Czartoryski a jeho strana (aristokratická) namáhala sa prekaziť, vystríhajúc vždy národ
pred nerozvážnym prenáhlením; ale keď napriek tomu nastúpila, i on sám prinútený sa videl v
osudnej dobe s národom svojím držať a dokončil život svoj sťa hlava emigrácie poľskej
nedávno v Paríži. Jeho obavy vyplnili sa navlas: Poľsko následkom toho nešťastného
povstania stratilo svoju samostatnosť a ústavu, stanúc sa podmanenou provinciou ruskou, v
ktorej od tej doby ruskí cári celkom ľubovoľne panujú. Osudné toto povstanie bolo veľkým
nešťastím nielen pre Poliakov, ale iste i pre celé Slovanstvo, bo ním na mnohé roky — bárs
by nie aj storočia — pretrhnutá je niť politiky, opravdive slovanskej u dvoch najväčších
kmeňov slovanských. Či konečne zmúdrejú v niečom Poliaci, a či terajší cár ruskýAlexander II.bude chcieť a vedieť nadpriasť niť tam, kde
pretrhnutá bola, to najbližšia budúcnosť dokáže.Najjasnejšie ale objavuje sa smer politiky slovanskej, z náuky vzájomnosti vyplývajúcej,
u Slovanov rakúskych počínajúc r. 1848, keď majú už teraz svoje verejné orgány,
federalistické časopisy nielen v českom, poľskom a chorvátskom, ale aj v nemeckom jazyku.
To istá vec je, že ak kedy v diplomacii európskej príde rad na otázku slovanskú, táto
celkom ináč vyrovnaná bude, než sme to videli pri rozuzlení otázky talianskej. Slovanské
kmene dobrovoľne nikdy neprivolia, tým menej spolupôsobiť budú k centralizácii, ako to
Taliani učinili. Slovanské kmene, na svoju kmeňovitosť, na svoju zvláštnu národnú
samostatnosť a slobodu žiarlivé, dobre vedia, že pri takej centralizácii i kmeňovitosť i
slobodu svoju žertvovať by museli, dobre vedia, že čím by viac v takom veľkom sústredenom
štáte od spoločného strediska vlády vzdialené boli, tým menej svetla osvety, vzdelanosti,
slobody a slávy by ich osvecovať, zohrievať a blažiť mohlo. A konečne veľký sústredený štát
— aspoň história to dokazuje — jedine pri absolutizme udržať sa môže. Preto podľa môjho
náhľadu ústavná sloboda ani u Francúzov, ani u Talianov, ani u Germánov budúcnosti nemá
práve preto, lebo národy tieto alebo už sústredené alebo aspoň k sústredeniu svojmu sú
náchylné. Naproti tomu velikánsky národ slovanský už mocou svojho rozvetvenia na rozličné
vyvinuté kmene pravdepodobne nie k centralizácii, ale najvýš k federácii smeruje, a práve
preto on jedine zdá sa byť povolaný rovnoprávnosť a slobodu národov v Európe zachrániť a
ustáliť. A v tomto spočíva veľkosť a vznešenosť historickej úlohy, ktorú Slovania v
dejinách človečenstva vykonať majú:My, co jiní dokázali, známe,než to skryto přede jinými,co my v knize lidstva býti máme.(Kollár.)Z týchto krátko načrtnutých zásad, ktoré podľa môjho presvedčenia z pojmu vzájomnosti
slovanskej vyplývajú, každý jednotlivý kmeň slovanský odvodiť si môže spôsob politiky, akú
má sledovať. Každá politika, ktorá protiví sa týmto zásadám, je podľa môjho náhľadu
neslovanská, nenárodná. Keďže ale posiaľ, následkom obmedzenia vzájomnosti slovanskej iba
na literatúru, zásady tieto nie sú dosť vysvetlené a Slovanom viacej-menej neznáme boli,
stalo sa, že často všakové poblúdenia v ich národných a politických snahách nastali. Také
poblúdenie bolo napríklad tých Slovanov, ktorí sympatie k ruskej vláde u súkmeňovcov
svojich oživovať a rozširovať za slovanskosť považovali. Chyby tejto dopustili sa mnohí,
ináč vysokoučení a národu svojmu dobre prajúci mužovia nielen u Rusínov v Haliči, ale aj u
nás Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov a Slovincov. Prirodzená vec, že Poliaci, o takomto
panslavizme nič vedieť nechcejúci, od strany tejto za nepriateľov vzájomnosti slovanskej,
za separatistov, za egoistov boli pokladaní. Naproti tomu Poliaci, v takom panslavizme
svoju skazu vidiac, hotoví boli priateliť sa radšej s Maďarmi, s Turkami a Francúzmi, ako
so Slovanmi, ba r. 1848 a 1854 proti týmto na strane Maďarov, Turkov a Francúzov bojovali.[13]Ako poľské časopisectvo kmeňov slovanských v najnovších časoch vystupovalo a s
nepriateľmi Slovanstva do jedného mecha dulo, je vôbec známe. Poliaci totiž pod
panslavizmom nič iného iba zjednotenie všetkých slovanských kmeňov pod protektorstvom,
respektíve pod absolutistickou berlou cárov moskovských rozumeli. Tak vinou niektorých,
vzájomnosť slovanskú nesprávne ponímajúcich Slovanov, rozšírila sa po celej Európe chybná
mienka o politickom panslavizme v tom zmysle, akoby snahy Slovanov skutočne k centralizácii
ruskej smerovali. Ako mnoho škodilo Slovanom takéto bludné ponímanie vzájomnosti
slovanskej, ani opísať sa nedá. Ono 1. celú náuku o vzájomnosti slovanskej u Poliakov do
úplného miskreditu[14]priviedlo, ba nahnalo ich do tábora protislovanského; 2. ono upevnilo mnohých
Rusov v tej pyšnej mienke, akoby skutočne oni boli tá „gens electa“,[15]ktorej povolanie je nad všetkými kmeňmi slovanskými panovať, čo v nich splodilo
nie vzájomnosť v opravdivom, mnou vyššie uvedenom zmysle, ale, pravda, panovitosť a
vládychtivosť slovanskú, mocou ktorej aj zo stanoviska slovanského cítili sa byť
oprávnenými svoje násilné, ľubovoľné panovanie nad Poliakmi všemožne udržiavať; 3. ono
vzbúrilo proti nám verejnú mienku celej civilizovanej Európy, akoby sme my oproti záujmom
všeobecnej vzdelanosti a slobody absolutizmus ruský podporovať a taký na všetky kmene
slovanské rozšírený mať chceli. Tak stalo sa, že druhé, menovite s nami susediace národy aj
v tých slobodomyseľnejších a najnevinnejších národných snahách strašidlo domnelého
panslavizmu vetriac, všemožné, často nepremožiteľné prekážky nám v cestu kládli.A predsa toto nedorozumenie, ktoré nám tak veľmi škodilo, niektorí prihorliví
apoštolovia vzájomnosti slovanskej zapríčinili tým, že o sympatiách k Rusom ohnivo
hovoriac, často nerozvážnych, alebo nie dosť určitých výrazov užívali, ako oni tie sympatie
v politickom zmysle rozumejú. Lebo to nemôžeme tajiť pred svetom, že naša vzájomnosť
slovanská aj ruský kmeň sťa najväčšiu ratolesť Slovanstva v sebe zaviera, ba z ohľadu
literárneho obzvláštnu našu pozornosť a náklonnosť ruský kmeň zasluhuje; v ohľade však
politickom má sa rozdiel robiť medzinárodom, rovno nám k slobode
stvoreným a za ňou bažiacim, a medzi doterajšímsystémom vlády,
vzájomnosti slovanskej najvýš odporným. Národ ruský láskou všeslovanskou objímame a jeho
národnému vývinu a šľachetným snahám o občiansku a politickú slobodu zdaru prajeme a také v
duchu opravdivej vzájomnosti slovanskej podporovať chceme. V tomto záležia sympatie naše k
Rusom.Neľakaj sa teda, svete, nášho panslavizmu! Nie je on nič iného, iba požadovanie toho,
aby sa aj vzhľadom na Slovanov plnil ten zákon prirodzený, Kristom vyslovený: „Čo nechceš,
aby ti iní činili, ani ty nečiň im.“ Proti tomuto panslavizmu inej pomoci niet, iba —
spravodlivosť. Prislúžte teda Slovanom spravodlivosť, aby chránené boli práva civilizácie;
doprajte Slovanom národný život a slobodu, a panslavizmu nášho nemáte sa čo obávať, lebo
on, práva národov slovanských reklamujúc, také aj u druhých národov ctí a zabezpečené mať
chce. Panslavizmus nie je nepriateľom druhých národov a ich slobody, ale, pravda, ich
nadvlády, ktorú si nad národmi slovanskými osobujú. Opravdivého panslavizmu smer je čisto
liberálny, bo každá nadvláda či fyzickej, či mravnej osoby nad druhou je účinok násilia a
nasledovne bezprávie, utláčanie, otročenie, ktoré v ríši opravdivej slobody miesta mať
nemôže![1]O vzájomnosti slovanskej. Úvahy politicko-literárne. — Lipa, národný zábavník,
Pešť 1864.[2]Jediní Rusi, po strasení z krku jarma mongolsko-tatárskeho—
tatárske jarmo niesol ruský ľud od polovice 13. stor. Rozhodujúcim úderom pre
tatársku nadvládu bolo víťazstvo moskovského veľkokniežaťa Dimitrija Donského nad
Tatármi r. 1380. O sto rokov neskoršie (r. 1480) prestal Ivan III. odovzdávať Tatárom
aj poplatky a striasol sa tak úplne tatárskej závislosti.[3]Až potiaľ bol článok tento v 1. čísle „Sokola“ r. 1862 uverejnený. Vzhľadom na to,
čo nasleduje, stálo v 2. čísle tohože časopisu na obálke nasledujúce poznamenanie:
„Veľmi ľutujeme, že dokončenie tohto výtečného článku pre okolnosti, ktorých
odstránenie od nás nezávisí, podať nemôžeme. Redakcia.“My nechceme skúmať tie „okolnosti“, pre ktoré článok tento vcelostiv „Sokole“ podaný, vraj, byť nemohol(?); a pretože
priateľ náš Beskydov pojednanie toto pôvodne i tak do „Lipy“ bol určil, podávame ho
my vcelostijeho, ačkoľvek myslíme, že by teraz po najnovšom
povstaní Poliakov[3]oproti Rusku i Beskydov svoje náhľady tu i tu bol snáď zmenil a ačkoľvek
netajíme, že my v otázke rusko-poľskej svoje vlastné, od myšlienok v článku tomto
rozvinutýchčiastočneodchodné náhľady máme. Keďže ale držíme sa
zásady „In necessariis unitas, in dubiis libertas, in omnibus charitas[4]nevidíme príčiny, prečo by Beskydovove náhľady o vzájomnosti slovanskej
tak, ako ju chápe on, trebárs by náhľady jeho niekomu po chuti neboli, uverejniť
nemali.Na národu roli dědičnécestymohou býtirozličné,jenomvůlivšickni mějmerovnou.Vyd.(Poznámka redakcie Lipy.)[33]po najnovšom povstaní Poliakov— povstanie poľských
stredných vrstiev r. 1863 proti ruskej nadvláde. Pre izolovanosť od ľudových
más, nedostatok financií a organizovanosti bolo potlačené a Poľsko ešte väčšmi
pokorené.[34]lat. v nevyhnutných veciach jednota, v pochybných sloboda, vo všetkých
láska[6]testament Petra Veľkého— falzum vo forme tzv. testamentu, v
ktorom vraj Peter I. († l725) zanechal svojim nástupcom dobyvateľské plány. Podľa
nich malo cárske Rusko pokoriť Európu a napokon dosiahnuť svetové panstvo. Prvý raz
toto falzum bolo uverejnené r. 1812 vo Francúzsku (Lessure: De progres de la
puissance russe), čím sa mali ospravedlniť Napoleonove výboje proti Rusku. Falzum sa
zjavovalo vždy vtedy, keď západné mocnosti a najmä fašistické Nemecko potrebovali
zastrieť svoje agresívne plány a vzbudiť strach pred „ruským nebezpečenstvom“.[7]lat. láska začína od „ja“[8]Tak už Svätopluk, kráľ veľkomoravský…— Palárik naráža tu na
spoločnú obranu Svätopluka a českého kniežaťa Bořivoja pred rozpínavosťou
Východofranskej ríše[9]Podobne Boleslav Veľký, kráľ poľský…— Posolstvo Boleslava
Chrabrého (992 — 1025) českým kniežatám je pravdepodobne neskoršieho pôvodu. V jadre
však vystihuje Boleslavov záujem o stmelenie západných Slovanov v jednotnom štáte,
ktorý by lepšie vzdoroval prenikaniu nemeckého tlaku na východ.[10]slobodomyseľný ruský cár Alexander I.(1801 — 1825) — Ak
Palárik spomína jeho slobodomyseľnosť, zrejme má na mysli jeho plány z mladých rokov,
keď pod vplyvom svojho vychovávateľa, švajčiarskeho liberála a republikána Fr. C.
Leharpa zamýšľal uskutočniť rozličné liberálne reformy (vládnuť na základe občianskej
slobody a rovnosti, odstrániť v Rusku nevoľníctvo a podobne). No neskoršie po
Napoleonovom páde (1815) postupne zriekal sa ideálov svojej mladosti a nastúpil cestu
reakcie.[11]Adam Czartoryski(† l861) — poľský šľachtic, ktorý ako
významný činiteľ v ruskom ministerstve zahraničných vecí a obľúbenec Alexandra I.
vplýval na cára v tom zmysle, že Alexander I. bol ochotný obnoviť poľský štát vo
forme personálnej únie s Ruskom. Czartoryski aj neskoršie hral dôležitú politickú
úlohu v boji o oslobodenie a zjednotenie Poľska. V revolučnom roku 1848 skladal veľké
nádeje na oslobodenie Poliakov do spolupráce s nenemeckými národmi Rakúska, ale po
porážke revolúcie musel odísť do emigrácie (Paríž), kde sa postavil na čelo
monarchisticky orientovanej poľskej emigrácie.[12]slobodomyseľná ústava z r. 1815— upravovala vnútorné pomery
v tzv. kongresovom kráľovstve poľskom (obnovenom v čiastočnom rozsahu na viedenskom
kongrese v r. 1814 — 1815) a určovala jeho vzťah k Rusku (personálna únia).
Vychádzala z liberálnych zásad, ako to vyplýva z jej obsahu, ktorý uvádza Palárik.
Jej liberálnosť netýkala sa však sociálnych otázok, neriešila roľnícku otázku a
ponechávala moc v rukách poľskej šľachty.[13]Naproti tomu Poliaci… r. 1848 a 1854 proti týmto na strane Maďarov,
Turkov a Francúzov bojovali…— narážka sa týka boja poľskej légie po
boku maďarských revolučných vojsk r. 1848 a kozáckeho pluku na čele s agentom
Czartoryského Michalom Czajkouskim, ktorý sa za rusko-tureckej vojny (r. 1854)
utvoril na tureckej strane, podporovanej Francúzskom a Anglickom[14]lat. nedôvera[15]lat. vyvolený národ
|
Palarik_O-vzajomnosti-slovanskej.html.txt
|
DieťaŠtevo Rásocha sháňal vo vojne na dedine potravu. Na nohách mal ťažké okuté baganče, čo
priniesol si domov z vojny, na chrbte batoh zo zeleného voskovaného plátna, v ňom pár
nevyprášených vrecák, iba jedno bolo už plné. Stará Sýkorka predala mu tri kilá fazule.
Nebola najkrajšia, i červavej sa našlo, ale v núdzi sa na to tak nehľadí. Tak jej ďakoval
za ňu, ako by ju bol dostal zadarmo. A preca dala si dobre zaplatiť.Idúcky zašiel ku kmotrovcom, veď ich mal v ceste. Azda ho niečím ponuknú. Lebo veď v
dedinskej krčme beztak by ničoho nedostal. Ba krstný otec, sedliak Lasička mu vše i niečo
predal. Keď prišiel ku krstným rodičom, vítal ho krstný brat Ďuro už na dvore, šiel práve z
maštale od koní.— Vítaj, Števo! Kamže, kam?— Ale, podívať som sa na vás prišiel, čo porábate v týchto ťažkých časoch, či ste všetci
zdraví.Ďuro sa usmieval, vediac dobre, že krstného brata vyháňa z mesta na dedinu skôr núdza o
potravu, než rodinný cit.V kuchyni u Lasičkov bolo hneď veselo. Pribehla krstná mať od krosien i starý Lasička s
fajkou v ústach. Nevesta Marka mútila práve maslo.— Prišiel si, Števo, na cmar? — cerila zuby na príchodzieho.— No, zdraví, zdraví? — vyzvedala krstná mať.— Ach, ešte to obíde, chvalabohu — zaklepával mladý Rásocha od opaku na stôl.— A Jožko čo píše?— Ba už so tri týždne nepísal. Mama je celá zháčená, už zasa horšie spáva.— Chudera. A čože ju nepotešíte?!… A to by bol Jožino azda zasa na fronte?— Veru, neborák, ale v robotníckom oddiele. Azda len voľáko vybŕdne.— Dal by Pán Boh!— Počuj, Števo, čo to o vás Rohovancoch počúvame? Tak by to bola pravda o tej
Horňanskej?— Čo? — staval sa Rásocha nevedomým.— Podívajmeže sa! Ako by mladý pán o ničom nevedel. Veď vám je súsedou — paprčila sa
nevesta.— Nuž, že sľahla — nezdržala sa stará Lasičková.— A čože by nesľahla?! — usmieval sa Števo. — Veď má muža.— Nuž, veď, ale keď je muž už toľké časy preč z domu, v tej Talianskej zajatý, či kde.— Kto ho vie. Možno boly to iba také plané chýry. Ja som zasa počul, že až donedávna v
Košiciach rekrútov cvičil.— No, tak vidíte, klebetnice! — obrátil sa starý sedliak k ženským s krotkou výčitkou. —
Čo by hneď všetko uveril!— Daj pokoj, Števo. My sme to počuli inak — bránila sa nevesta.— Veru, veru, len sa jej nezastávaj, ty huncút! — prekárala krstná mať. — Azda len nemáš
ty v tom prsty?— Ba ozaj, Števo, všeličo sa hovorí, i na teba hádajú — zvážnela nevesta. Všetci traja
zadívali sa na Rásochu skúmavo. Aby to tie oči neprezradily, ak je pravda?Mladý Rásocha sa rozosmial. — No, na moj’ pravdu, to si pekné veci o mne myslíte?! Ja
ešte, že by ste sa ma zastali, a ono, hľa!Marka sa zapálila studom.— My nikomu za pravdu nedávame, nemáš nám čo vyčítať. Ale človek počuje všeličo. Nuž,
reku, čo ty na to?— To by som bol pekný vták! Ja viem o tom, hádam, menej ako vy. Iba že má syna. A že
vraví, že ho má s mužom.— To verím, že tak vraví. Ale vy čo myslíte?— A či ju my striehneme?! Možno, má pravdu.— To sa taká robí každá peknou, ale svet vie všetko. Keď muž nebol už vyše dvoch rokov
doma…— A či ona nemohla byť za ním v Košiciach? Trebárs sú na to svedkovia, čo ich videli.— Ale výhovorky sprosté! — rozhorlila sa Marka.— Tak, dvanásť rokov nemali nič, a naraz taký zázrak! Blázon, kto by jej uveril.
Vypriadla si dieťa inde. Čože taká vzdelaná dáma, prednáša, divadlá hrá, po výletoch, po
kúpeľoch chodí, maľovať sa dáva. Ľahko si nacvíka niekoho, keď chce.— Podívajmeže sa! — smial sa Števo. — Táto Marka vie toho o Horňanskej, ako by sa nehly
jedna od druhej. A či aj ty chodíš toľko po kúpeľoch?!— Daj pokoj, ty huncút! Musím ja za ňou do kúpeľov chodiť? Veď je tých rečí plné mesto,
ba už i tuná na dedine si svet o tom pošuškáva.*Stará Španková vravela vydatej dcére tlmene:— To ti bol špás, keď sa narodilo! Ktorýsi deň pošle direktorka slúžku na mestský dom,
aby dala dieťa zapísať.— Kedy sa narodilo?— Dvaciateho siedmeho februára — číta slúžka s kartičky, čo jej dala pani.Notár sa spytuje:— Ako ho dáte krstiť?— Olgerd Valerian.— Ba ešte kieho ďasa! Ako?— Tu je to napísané. — pchá slúžka kartičku, a slzy jej vhŕkly do očí.— A otec?— Aký otec, prosím?— Nuž, kto mu je otcom?— Nuž, ktože by? Pán urodzený.— Aký pán urodzený?— Nuž, pán direktor, čo sú na vojne.— A odkedyže sú tam? Akože môže byť otcom, keď doma nebol?— Ale pani urodzená mi prikázali, aby som ich pána dala zapísať.— Mne je to všetko jedno. Ale i tak tomu nikto neuverí.— Veru, tak, dievka moja. Direktorka bola celá zelená od jedu. Že sa muž, keď príde z
vojny domov, s notárom poráta a ona že ho zažaluje pre urážku na cti. A s pánom farárom to
bolo ešte horšie. Keď prišla direktorka na vádzku, spytoval sa, vraj, s kým to dieťa mala.
Že s mužom. A pán farár spustia: aby si dala pozor pred oltárom v chráme božom, aby si
neobťažila dušu takým ťažkým hriechom, ak je to nie pravda. Už poberala sa preč, už mu
chrbát obracala, tak sa urazila. Iba na veľa dala sa voľáko nakriatnuť.*Už vozievalo sa dieťa, pekný ružovolíci chlapček, od pár týždňov vo vozíku po parku i po
meste, raz vzala si ho mať, inokedy varovkyňa, a v Rohove hovorilo sa o decku direktorky
Horňanskej ešte vždy ako o nejakej senzácii.— Videli ste ho?— Ešte nie. A čože?— Celkom je na ňu a na neho nič. A to že by malo byť jeho dieťa?— Veď sa to na takom malom tielku ani nevidí, to musí mať aspoň pár mesiacov.— Ach, to je, veru, nie pravda. Čože by sa nevidelo? Nos má šťúply celkom na ňu.
Direktor má ňufák poriadny. Aj tie oči má také zelenasté ani mačka. A Horňanský má preca
modré.— Čo nepoviete?— S kým to len mohla mať?— Vraj, s kým? Nuž, či tá má o mužských núdzu? Veď u tej si hostia kľučky podávajú. A
potom berie pani direktorka všelijaké hodiny, klavírne, francúzske a čo ja viem aké. I
maľovať sa, vraj, učí. Profesor kreslenia z reálky jej chodí hodiny dávať, driečny človek,
slobodný. Nedala by som, veru, hlavu na to, že tí ustavične iba kreslia a maľujú.— Aj voľáky poľský šľachtic, vraj, k nej na čaj chodieval.— Aha, o tom človeku som už všeliniečo počula. Hovorí sa, že by mal byť špionom.— Ten, ten. Nuž, ktože ho vie. Človek už starší, s pädesiatnik, ale ešte dosť rezký.
Býval vo Zvolene i s voľákou ženskou, varila mu a dcéru opatrovala, so ženou je, vraj,
rozsobášený. Ale on akiste s tou ženskou žije, Poliačisko. Roboty nemá, iba si, vraj,
všetko zapisuje a vláči sa po kraji. V kasíne, v remeselníckom spolku, po hostincoch, všade
ho, vraj, videť. I po domoch ľudí navštevuje a zabáva. Aj k direktorke, vraj, zachodil, i
po meste že sa s ňou prechádzal.— Ja som zasa počula, že ľudia videli ísť od direktorov raz v noci dákehosi cudzieho
človeka, vraj, advokáta z Pešti.— Čo by ten u nich hľadal?! A kdeže by sa bol s ňou spoznal?— To má byť, vraj, priateľstvo z kúpeľov. Vraj, veľký boháč, ženatý, i deti má.— Takému je to jedno, keď sa raz zabudne.— Podívajme sa ti ho! Samí prespolní. Taká opica si dá pozor, s tunajším sa ti, veru,
nezapletie. A myslíte si, že to tie známosti sama sháňala?! Muž vodil kamarátov do domu
sám, staral sa svojej panej o spoločnosť, blázon! Ale mu to presadlo!— Čo to len bude, keď sa ten človek domov vráti?!— Zastrelí ju ako psa, nevernicu.— Horkýže ten. Neurobí jej nič. Dajú sa rozsobášiť.— Bude po panskom živote. Veď jej azda len nebude museť platiť?— Kdeže by?! Na nej je vina. Ale aký je to dobrý, mäkký človek, bude jej platiť z dobrej
vôle.— No, veľa toho nebude. Preca sa len bude musieť uťahovať.— Ak sa nevydá ešte lepšie, ako prvý raz.— Že by sa našiel taký somár?— A čo by sa nenašiel? Chytí sa na takú potvoru. Vyzerá dobre, zašanovaná, zrobiť sa
nikdy nezrobila. Parádiť sa tiež vie. A rečmi tiež obalamutí takého dobrého blázna. Len aby
mal peniaze.— A naposledy, ktož’ vie, či nemáte pravdu.*V kasíne prevracala miestna inteligencia pri čiernej káve alebo troch decíkoch vína
noviny a obrázkové týždeníky. Preberalo sa položenie na bojištiach. Potom prišly do reči
odvody, kto padol, kto zomrel v špitáli, kto ako kšeftuje.— Škoda, že je nie doma direktor Horňanský! — spomenul ktosi. — Ten by mal teraz žatvu,
zarobil by si státisíce.— Kto ho vie. Možno mu je lepšie preč z domu. Rodina sa síce množí, ale nevedno, či mu
je to vhod.Spoločnosť sa rozosmiala. Pri bočnom stole hovoril učiteľ Staník kupcovi Hrabákovi:— Moderná ženská, emancipovaná. Ja by tú naučil! Boli ste na tej prednáške, keď žiadala
pre ženy rovnoprávnosť? Ak, vraj, voľnosť, tak pre obe pohlavia. Mužský, vraj, nemá práva
odsudzovať ženskú, ak nie je lepší ako ona. A natárala toho, baba opovážlivá, že sa človeku
až žalúdok obracal. Byť tak mojou, bol by jej za takú prednášku vysolil doma hneď
päťadvacať!— Ja by jej nedovolil tak tárať. Ako by mi začala prednášku spomínať, porobil by s ňou
taký harmatanc, že by jej do smrti neprišla prednáška na um! Nuž, či nemá poriadna žena
dosť práce doma? A keď nemá čo robiť, hybaj do kostola alebo šiť, vyšívať niečo. Ja by tú
naučil!*Pani statkárka Somorová bola na návšteve u Horňanských.— Si rada, Irmuška, že je chlapec, či by si bola mala radšej dcéru? — spytovala sa
priateľsky s teplým záujmom.— Ja som sa, poviem ti, duša moja, pravdu, úfala skôr dcére. Že mi bude pomocnicou,
neskôr priateľkou, dôvernicou vo chvíľach,keď mi ani muž neporozumie. Že budeme bojovať
spolu o ženské práva. Ale odkedy mám syna, som mu tak, ach, tak rada! Chcela by som z neho
vychovať celého človeka, charakter, muža bez slabostí a bez predsudkov. Aby bol novou,
dokonalejšou podobou otca.— Ale nemala by si tak ďaleko zabiehať a nechávať ho, chúďa, vonku do šiestej.
Prechladne ti, a bude ťa to mrzeť.— Moderná lekárska veda káže detí otužovať od malička. Keď som ja chrchliak, Olgerd
nemusí byť. Chlapec sa rozplakal. Pani direktorka dala ho uchlácholiť varovkyni do druhej
izby.Statkárka využila chvíľu, v ktorej zostaly samy. Nahla sa k priateľke dôverne a šeptala
dotýkajúc sa skoro perami jej hrdla:— Počuješ, Irma moja, ale sa mi nenahnevaj. Čo sa to s tebou stalo?! Veď je to zázrak,
hotový zázrak! Veď si mi ty hovorila, že chyba je u tvojho mužíčka. A teraz tak naraz také
prekvapenie! Veď som ja nechcela vlastným ušiam veriť, keď som o tom počula.V Horňanskej všetko zovrelo, ale opanovala sa preca a odvetila pokojne:— Mal, pravda, chybu, mal. Ale už jej nemá. I lekár to konštatoval. Boli sme vo Viedni
na klinike. Je zdravý, bez chyby, chvalabohu.— Nehovor! — divila na statkárka naoko, netrúfajúc si do priateľky ďalej dodievať. Ale
uveriť, neuverila. — Bájky, hlúpe bájky — pomyslela si.*Irma Horňanská sedela oprená o pohovku svojho salónu, hlava zaborená do veľkého
vyšívaného vankúša. Hruď sa jej ešte vlnila od rozčulenia, ale oči boly už suché, pred
chvíľou utrela si ich šatôčkou. Zato celým jej vnútrom lomcovala urazená hrdosť, a búrily
sa pošliapané najnežnejšie city sebavedomej ženy.Ju opovažuje sa odsudzovať, ohovárať šosácka hlúpa malomestská spoločnosť?! Jej trúfa si
stúpať do cti kŕdeľ zadubených mešťaniek, plodiacich blbé deti s mužmi-opilci a
nemravníkmi?! Jej manželstvo berú si do úst klebetné švadleny, osladzujúce si v spoločnosti
svojich zlomyseľných učníc nehanebnými rečami čaj, ktorým zapíjajú na desiatu šunku so
žemľou?! Na jej útrapách pasú sa ženy remeselníkov, ktoré by boly dodnes starými dievkami,
nech sa o ne dáky somár nepotkne! A opustenú, keď je muž preč, trúfajú si urážať ešte i ten
lumpisko frajerkár-notár a farizejský farár, čo by jej mali byť už z akejsi úradnej
povinnosti ochrancami! V miestnom plátku zjavujú sa o nej dvojsmyselné besednice, jej
najintímnejšie veci pretriasajú sprosté dorky po dedinách. Ľudia prestávajú sa jej klaňať,
alebo pozdravujú ju nedbale, niektorí so zreteľným posmeškom. Do očí škeria sa jej
nehanblivé slúžky, čo podliehajú večer v bráne vilnému šepotu posledného podguráženého
pisára! Rozlieva sa povodeň malomestského mravného kalu a špiny, aby ju pohltila!Ach, tak ťažko je žiť medzi kofami a paniami, z ktorých smrdí na každom kroku ich
slúžkovský pôvod! Aký dusný je čerstvý vidiecky vzduch, otrávený zlomyseľnými poznámkami a
posmeškami nafúkanej inteligencie, ktorá odpustí človeku skôr akúkoľvek bezcharakternosť,
než priestupok proti prehnilej takzvanej spoločenskej morálke!Srdce prekypovalo jej bôľom. Žiaľ naplnil jej žravou horkosťou celú bytnosť. A z
horkosti počala sa rodiť pomstychtivosť. Môcť tak ukázať týmto malomestským kreténom a
farizejom, ako nimi opovrhuje! Odhaliť ich tak verejne v celej ich nahote, tak by jej
odľahlo! Ako by sa hojily rýchle ako zázrakom rany na krvácajúcom ubolenom srdci!Nevdojak pomyslela si na muža. Čo ten? Prečo nepíše? Dostal jej kartu? Či ešte žije? A
či zanevrel na ženu, zanevrel na dieťa, ktorému nemôže byť otcom, iba ak pestúnom? Odpustí
jej? Nie nepotrebuje odpustenia, veď necíti sa vinnou. Cíti sa čistejšou, svätejšou než
kedykoľvek predtým. Veď je preca matkou. Vo vedľajšej izbe v kolíske spí jej malý poklad,
ktorý ju stál skoro život. Za čím túži, je trochu pochopenia, porozumenia pre materstvo,
ktoré je citom svätým, silnejším nad — áno cítila to, bola hotová za to bojovať — nad lásku
manželskú.Porozumie jej, či prebudí sa v ňom dravé sebectvo, mučivá žiarlivosť samca, akýsi dozvuk
pudu pračloveka, čo zmocňoval sa ženy násilím, ktorý videl v nej svoj majetok, svoju
korisť, o ktorú nechcel sa s nikým deliť, iba ak biť sa na život a na smrť?! Pred takto
rokom bola mužovi odcudzenejšia. Mala proti nemu sto výčitiek. Najväčšia z nich bola jeho
nevernosť. A najhroznejšie bolo, že klamal ju — — s jej najlepšou priateľkou, Pavlou
Gubiškou. A jeho previnenie bolo tým ťažšie, že nepriznal sa k nemu sám, že vyznanie musela
vypočuť od priateľky.Ach, ako dojemne vedela sa Pavla spovedať!Mala ísť do Pešti na operáciu. Prišla sa k nej — muž bol už dávno v zajatí — odobrať. —
Maj sa dobre, Irmuška moja! — počala slzeť. — A modli sa za mňa! Kto vie, či sa už kedy
uvidíme — posledné slová dusily sa v plači.Irma Horňanská nebola z kameňa. Tešila priateľku — veď nad ňu nemala lepšej — dusiac sa
sama v plači:— Čo si to berieš do hlavy, duša! Je to z ľahších operácií, uisťujem ťa. Aby si to ty
nemala zniesť?! Veď kvitneš. Veď si taká otužilá, že som ti vždy závidela. Neplač,
Pavluška, nie, nesmieš plakať — tisla priateľke ruku a schvátila ju do náručia.Gubiška nedala sa upokojiť.— Ja otužilá? Daj pokoj, Irmuška. Ach, keby si vedela, ako sa bojím! Veď od samého
strachu už ani spávať nemôžem… Chcela som ťa o niečo poprosiť…Horňanská uprela na priateľku dlhý tázavý pohľad. Aby si chcela požičať peniaze? Nešlo
jej to do hlavy. Bola by jej síce požičala ochotne, ale že by Gubiška, bohatá advokátska
vdova, mohla mať súru o groš? Skôr bude chceť, aby jej dozrela zavše na domácnosť. Alebo
niečo iného?— Irma moja, ja sa ti musím k niečomu priznať — pokračovala skrúšene trasľavým hlasom,
klopiac oči na zem. — Nebola som ti dobrá, oklamala som tvoju dôveru… Mali sme sa s Vilkom
radi. Odpusť mi, pre Boha, odpusť! — stískala jej ruku svojimi dvoma silne, horúce.S pani Irmou zatočil sa svet. Ako by bola tratila poslednú oporu pod nohami, roztvárala
sa pred ňou akási hlboká, bezodná príepasť. Tak ani tejto trpkej chvíle ju život neušetril.
Oklamal ju ten v kom videla jedinú svoju záchranu, oporu, vysloboditeľa. Oklamal ju ten,
ktorému musela pred manželstvom toľko, ach, toľko odpúšťať, a ktorý dostal ju do svojich
rúk čistú, nedotknutú.Spovedal sa jej tak kajúcne, s mužnou úprimnosťou, ale i bezohľadnosťou. Jeho spoveď jej
prvý raz odhalila hrôzy a priepasti života, o ktorých vedela do tých čias pramálo. Videla
sa s ním zasa v rodičovskej záhrade, ku ktorej pútalo ju toľko blaživých rozpomienok.
Slnečné letné odpoludnie bolo tak krásne, a on rozprával, ach, také hrozné veci! Rozprával
jej o tom, ako do tých čias žil. Trvalo to dosť dlho, kým ju, slziac sám, aspoň trochu
uspokojil, rozvravel hlboké je sklamanie a žiaľ. Sľuboval jej svätosväte, že je už iný,
lepší. Keď ju, vraj, prvý raz zazrel, stal sa čistejším, šľachetnejším. Plakala a —
uverila.A verila mu, verila pevne celých dvanásť rokov. Visela na každom jeho slove. Všetko
robila k vôli nemu a pre neho, aby sa mu páčila, zaimponovala mu, priblížila sa mu. A
verila i priateľke viac, než vlastnej sestre. A teraz, keď by najväčmi potrebovala duševnej
opory, dozvedá sa, že bola zrádzaná, klamaná.Hlava klesla jej do ochablých rúk. Až po chvíli pomyslela si na Pavlin vážny stav, veď
očakáva ju ťažká operácia, a vypravila zo seba s námahou:— Čo to hovoríš? Klamal? A kedy?— To leto pred samou vojnou. Keď sme sa tak často navštevovali a chodievali ste ma
tešiť, ovdovelú.— Schádzali ste sa? Tajne? Kde?— Neschádzali. Veď boli sme ustavične pohromade. V salóne, na záhrade, v besiedke a
najradšej pod tou lipou.Hlavou Irminou preblesklo nedobré tušenie. Či táto Pavlína neblúzni z horúčky? Zápal
obličiek, poslaná je na operáciu. Azda bola to len letmá túžba, čo jej tak rozvírila
chorobnú fantáziu. Uchopila ju dychtive za ruku. Naozaj teplá, i tie oči aký majú divný
lesk!— Mňa klamali, so mnou a predo mnou? Čo to hovoríš, Pavluška? — probovala prebrať
priateľku ako by zo zlého sna.— Nie pred tebou, ale skoro — odpovedala pomaly, rozvažite. — Keď odbehla si k slúžkam
do kuchyne, šeptala som Vilkovi roztúžené, vášnivé slová. Vyznávala som mu lásku a vravela
mu, že musí byť mojím.— A on?— Bol zprvu trochu zmätený, ale potom opätoval moje nežnosti. Bozkával mi ruku, hrdlo,
pery.— A? — hodila Horňanská sebou nazad do kresla.— Keď ma zavše odprevadil domov, zabudli sme sa ešte, ešte väčšmi — vyrážala advokátska
vdova posledné slová s námahou, zapálená jako fakľa. — Musíš mi odpustiť, musíš! — spínala
ruky k priateľke prosebne. — Veď som to, ach, toľko ráz oľutovala. A tou nemocou ma iste
Boh za to tresce — zavzlykala.Horňanská pritiahla k sebe kajúcnicu, objímajúc ju nežne. Pocítila s ňou v tej chvíli
sústrasť.Ale od srdca jej Pavla odpadla. Taká vec nedá sa tak ľahko zabudnúť, ani odpustiť, a čo
by človeka hneď prešiel prvý hnev, náruživé vzplanutie. Avšak ešte viac, než na chorú
Gubišku, počala zanevierať na vzdialeného muža.Dal sa sviesť, podľahol. Jej muž — podlá, slabá baba. A takým nevinným, takým dobrým
robil sa vždy, i v tie časy. Nie je ten inakší — utvrdzovala sa v tom presvedčení — ani
dnes. Prichádzaly jej na um povedačky a chýry, čo počúvala o neviazaných mravoch vo vojne,
o vojenských láskach. Na dôstojníkov — a jej muž je jedným z nich — ženské sa, vraj, len
vešajú. Mužský dostane sa do ženskej spoločnosti tak ľahko. Na každom uhle, každom obchode,
kaviarni, hostinci, na byte — všade môže číhať naň pokušenie. Či sa vie ovládať ďaleko v
cudzom svete, v zajatí, na tisíc míľ od nej, zunovaný, vypočinutý, žijúci v záhalke? Čo, ak
jedného dňa podľahne alebo už podľahol? Čo má zavádzať sama seba, čo dôveruje v stálosť
biedneho slabocha?!Čo keby sa mu pomstila, vzala si od života, čo jej on dať nemôže? Veď kto vie, či sa jej
vôbec vráti? Čo, ak jej umre v zajatí? Veď zajatcov kosia nákazy tak hromadne. Zostane sama
jako prst, iba pár rozpomienok na neho ak jej zvýši. Nezostane jej po ňom ani len — — —
dieťa.I to, že ho nemá, je mužova vina, následok hriechov jeho mladosti. Že mu ich odpustila?
Ľahko jej bolo odpúšťať, keď nevedela, čo to vlastne znamená, neznala samu seba, svoje
pudy, túžby. Ak mu aj bola niečím viazaná, on to sám rozviazal; dôkazom spoveď priateľkina.Sužovala sa celé dni. Rozmýšľala o svojom živote. Zdalo sa jej, že prvý raz premýšľa o
ňom poriadne, nerušená. Veď žije v dome ako nejaká pustovnica. Keby neozval sa vše z
kuchyne alebo čeľadnej izby šuchot či tlmený hovor slúžok, skoro by sa bála svojej
osamelosti. Ale takto jej je samota iba vítaná. Oddáva sa jej s akýmsi sladkobôľnym
pôžitkom. Preberá svoj život, ako sa preberá gazdina v bielizni, vo vrecúškach strovy,
maku, kaše v komore. Zamýšľa sa nad svojimi zápasmi, sklamaniami.Ach, ako sa kedysi na manželstvo tešila! Ak bolo pre koho vyslobodením z trápenia,
živorenia, pre ňu bude iste, bláhala si. Veď vydávala sa za bankového riaditeľa. Jej
detstvo bolo smutné, neveselé, dievčenské roky otrávené biedou. Pomáhala matke — otec
odumrel ich predčasne, spil sa — vychovávať kŕdeľ bratov a sestár. Dívala sa bezmocne na
matkin zúfalý zápas so životom, na poslov veriteľov, ako si podávajú kľučku, prichodiaci
upomínať o splátky, keď v domácnosti nebolo krajciara. Vyrastala s otráveným srdcom,
závidiac spolužiačkam v škole rožky a jablká, čo braly si z domu na predobed. Závidela im
krajciare a pätáky, čo strkaly im na maškrty staré tetušky a dobrácki svákovia. Keď
dorastala, rástla závisť v srdci s ňou. Často ju ranilo jediné stretnutie s bývalou
spolužiačkou, ktorej prialo šťastie. Do očí bila jej drahá toaleta, módne črievice, s bôľom
v srdci všímala si bezstarostných úsmevov, mäkkých, nežných ručiek s hebunkými dlaniami a
lesklými manykúrovanými ružovými nehtíkami. Keď sa vše podívala na seba, chcelo sa jej
zaplakať. Život, jeho pôžitky, radosti — to všetko kráčalo mimo nej.A z toho údolia smútku, utrpenia vytrhol ju vydaj. Čakala ju hojnosť, pohodlie. Vyrovná
sa kamarátkam, ba pretrumfne ich!A prišlo manželstvo, s ním toľko blaha a radosti. Ale trpkých chvíľ, sklamania,
vysiľujúcich bojov bolo ešte viac. Kto môže za to, že z plytkých radostí, vyvolaných
peknými toaletami, dobrou kuchyňou, pohodlím, tak skoro vytriezvela? Muž pozeral na ňu
akosi shovievave, ako by videl v nej iba bábu, rozkošnú peknú bábu. Noviny, knihy, revue
čítaval si sám, pobesedovať šiel si do klubu medzi priateľov.To ju pokorovalo. Musí sa mu priblížiť, vyrovnať sa mu, musí ho dohoniť.Pustila sa do čítania kníh. Často zahadzovala ľahké romány a vyberala si samé ťažké
veci. Vniknúť do ich obsahu, to už išlo ťažšie. Unúvala muža zakaždým otázkami, nedala sa
odstrašiť ani jeho zunovaným: „Daj mi už, prosím ťa, pokoj.“ Zatúžila stať sa vzdelanou.
Brala klavírne hodiny, učila sa maľovať akvarely. Do vkusnej riaditeľovej vily počali
chodiť učitelia. Mladá pani učila sa moderným jazykom, literárnym dejinám, ba i zemepisu,
dejepisu. A po čase nestačilo jej ani to. Túžila stať sa niečím, účinkovať vo verejnosti,
vyzískať si meno. Nie, nebude iba púhym tieňom svojho muža.Keď dostal sa jej prvý raz do rúk „Ženský svet“, prežívala zvláštne chvíle. To je to, čo
hľadala, za čím túžila. Ach, ako ju posilňovalo vedomie, že podobné starosti, podobné túžby
žijú v srdciach tisícov jej družiek! Hltala článok za článkom, číslo za číslom. Jej život
dostával nový smysel, nový cieľ.O polroka rozhodla sa propagovať emancipačné zásady verejne. Prvý raz vystúpila na
večierku miestneho ženského spolku. Prednášala na téma „Žena a vzdelanie“. Ľutovala
dievčatá, ktoré pre samé ručné práce zanedbávajú svoju dušu, nedostanú sa k vzdelavateľným
knižkám. Také dievča navyšíva, naháčkuje, napletie toho za päť rokov za dákych tristo
korún. Škoda toho času a námahy; ba i zdravie si tým podkopávajú. Vynaložiť ten čas na
dobré čítanie, mohla byť z dievčaťa vzdelaná žena. Takto však vyrastá z nej obmedzená
tuctová klebetnica.Prednáška vyvolala v malomestskom obecenstve hotovú senzáciu. Nič podobného v Rohove
dosiaľ nikdy nikto nepočul. Boly to myšlienky kacírske, ba revolučné. Nastalo všeobecné
hniezdenie, povážlivé vrtenie hlavami, ba ozýval sa podozrivý šepot. Pár poslucháčiek,
starších teták-mešťaniek pohoršilo sa tak nad neslýchanou smelosťou zásad, čo hlásala
Horňanská, že odišly hundrúc ešte pred koncom prednášky, nerobiac si nič z toho, že sa celá
dvorana na ne díva. Ale i v ostatnom obecenstve ozývali sa po prednáške tlmené poznámky: —
Podívajmeže sa na drzaňu, ešte nám bude deti kaziť!— Čože je tej, keď sama žiadnych nemá. Idú ju mrle zožrať od povaľovania, ale kto robí,
je urodzenej panej hlúpy.— A jako sa hnevá na tie ručné práce, kľampa voľaká! Iste nevie ani ihlicu do rúk vziať.O prednáške sa hovorilo ešte dlho. Riaditeľovú opálalo celé mesto.— Ako by ti chcela celý svet poučovať, nevídano, banícka dcéra.— Ba že jej to muž dovolí tak tárať. A vyzerá celkom rozumný človek. To by som si bola o
ňom viac myslela.— Ba, taký dobrák. Rozmaznal si ju, blázon, nuž, prerastá mu nad hlavu, pačmaga.*Nie, nenašla u muža porozumenia. Darmo žili spolu toľké roky, neprestali si byť trochu
cudzí. A teraz ešte tá nevera, navidomoči ju klamať, a ona to neprezrela!*V tých týždňoch zrodila sa v jej srdci túžba, mocná, neodolateľná. Byť tak znovu malým
dievčatkom, dospievajúcou devou a začínať znovu životný boj! Pripravila by sa naň lepšie,
šla by do neho obrnená, s rameny zaoceľovanými. Byť ešte raz deckom! To by sa inak vybehala
po zelenej lúke, kúpala v potoku, lokala čerstvý vzduch do šíriacej sa útlej hrudi. Všetky
prasily matky-prírody vsala by do seba. A potom by sa učila, učila sa dychtive, náružive.
Vyzbrojila by sa do života všetkými možnými zbraniami. A silná, bystroumná, keď treba,
lstivá, vždy opatrná, predvídavá, vedela by vyhnúť úskalinám, sklamaniam.Omladnúť, začať život znovu!Nemožno. Či ozaj nie? A či snáď? V srdci osamelej ženy počala sa rodiť nová nádej. A či
snáď preca? Počalo jej náhle svitať. Počínala si uvedomovať, čo jej vlastne chybí, o čo
bola dosiaľ pripravená, nie, okradená, olúpená. K čomu chcel smerovať jej život, všetko jej
snaženie, túžby, bez čoho slabla, klesala premožená.Omladnúť tak v — dieťati! Prežívať s ním život znovu. A prežívať ho — šťastnejšie.
Vychovať z neho tú novú silnú ženu, bojovnú, nepoddajnú! Vychovať súperku
mužovi-zotročovateľovi. Viesť dcéru cestou života a vystríhať ju zavčasu pred každou jamou,
každou nástrahou. A závodiť a víťaziť s ňou a mladnúť a okrievať radosťou z jej zdaru.Dieťa! Myšlienka tá jej nechcela z hlavy. Počínala ju prenasledovať, vykrádať sa do jej
denných fantázií, nočných snov. Mať tak pri sebe zlatého drobizga, jako by jej bolo s ním
veselo! Tmolil by sa okolo nej, keď číta, upútala by ho jej slabá hra na klavír. Mala by
kamarátku, pohľad na jej nevinné očká, usmiatu tváričku zaháňal by jej s čela chmáry.Dieťa! V srdci osamelej ženy počínala rásť, bujneť, mohutneť túha za kúskom materského
šťastia. Túžbou tou zamierala, túžbou tou chorľavela, túžba tá počínala dávať nový smysel,
nový cieľ jej prázdnemu — tak sa jej zdalo — životu.A túžiacu za novým šťastím počal ju život zasa viacej tešiť. I príroda v mestskom parku,
doma hra na klavíri, stretanie známych po meste — všetko dostávalo v jej očiach nový pôvab.Jedného odpoludnia pozdravil ju na prechádzke po meste Leo Rosenthal, jej povrchný známy
zo spoločnosti. Pozdravil ju a „s dovolením!“ počal ju sprevádzať, zasypávať ju otázkami,
tlachajúc bez vyzvania o svojich študentských skúsenostiach v Pešti i o novej morálke,
ktorej sa, vraj, po dlhých bojoch dopracoval. Ani ho dobre nepočúvala, nechcela videť jeho
protivné slizké oči a dlhé kučeravé čierne vlasy. Voľačo cudzieho, dotieravého ju pri ňom
zarážalo. Ale mladý Leo mlel ďalej svoje a porúčal sa až pred samou bránou honosnej vily
Horňanských.Protivné chlapčisko! — Hľadela zapudiť nepríjemný dojem z neočakávaného stretnutia. Ale
nedarilo sa jej. Drzé mäsité pery a lepkavé hnedé oči Leove stále ju prenasledovaly.
Pomyslela si na svoju životnú túžbu. Striasla sa. Nie, nestane sa matkou židovčaťa,
nesplodí bastarda!A čo, ak dotieravé žíďa nedá pokoja a bude ju prenasledovať znovu a znovu a v nej
vzbúria sa v niektorej slabej chvíli dlho potláčané ženské city?!Sadla si k písaciemu stola a napísala zmätený list maliarovi Edovi Rohoňovi. Volala ho,
aby ju prišiel portrétovať. Že prežíva hlbokú životnú krízu, našla sa na prielome, akomsi
medzníku, a život jej dostať má nový smer. Žiada sa jej jeho spoločnosti, rady,
porozumenia. Bola by rada, aby schválil jej zámery. Ale iba, ak bude to môcť urobiť naozaj
z presvedčenia, ináče nemalo by to vôbec smyslu. A čo ten portrét? Ten by chcela mať na
pamiatku, chcela by mať v ňom zachytenú tú, ktorou bola a ktorou čoskoro asi prestane byť.
Lebo veď zdá sa jej, ako by sa práve prudko menila, rodila znovu, vyrastala v novú, v inú,
odchylnú od včerajšej. Kedykoľvek zadíva sa v budúcnosti na portrét, zadíva sa do tej
minulej, čo stratila sa, odumrela. Kedykoľvek podíva sa na ňu, bude ňou merať svoj vývoj,
postup, podľa nej posúdi, ako pokročila za svojím cieľom, ako stáva sa inou, dokonalejšou.Chudák, akademický maliar Edo Rohoň, suchý brunet, úzkej tvári a hlbokých hnedých očí,
taký solídnejší bohém blížiaci sa k štyriciatke, vyrušený bol čudnými riadkami exaltovanej
panej úplne zo svojho pokoja. Dosiaľ shováral sa s ňou iba pár razy, v kúpeľoch, v
spoločnosti, zakaždým najviac ak hodinu-dve, aj to v ročných-dvojročných prestávkach. I to
bola skorej reč o umení, než o živote, trebárs ho už vtedy akosi nevdojak zaujal vekový
rozdiel medzi rozkvitlou mladou ženou, tak dychtive zvedavou na svet o storaké jeho zjavy,
a jej mierne blazeovaným, dobráckym, trochu vyžilým mužom, dívajúcim sa na jej fantenie s
akousi strýcovskou blahovoľnosťou.Teraz chce sa pekná zaujímavá pani dovolávať jeho rady? Akej rady a o čom? Čo ju trápi,
čo ju vháňa do prielomu, aký to má zámer a vôbec kam sa to vlastne ženie ako dáka
námesačnica? List podráždil ho a znepokojil, vybičoval, a rozplamenil. Ako do čerta má to
vlastne porozumeť tejto tekavej, večne nespokojnej, neukojenej rozmarnej bytnosti?!Nevedel dopiť ani polliter vína na mäkkom čalúnovanom kanapé útulnej vinárne, kde
spriadal deň čo deň svoje večerné dumy.Na konci listu stálo:— O vaše ubytovanie, stravu atď. je postarané. Odpíšte, kedy prídete.Odpovedal expresným listom, sľubujúc sa na pozajtre. Až keď bol list už v poštovnom
vagóne rýchliku, čo uháňal funiac žiariaci ako nejaký fantastický netvor do nočnej tmy,
počal si robiť starosti, či bude môcť dať za jediný deň ako-tak do poriadku svoju trochu
zanedbanú garderobu.Pani Irma očakávala určite, že maliar pozvanie prijme. Chystala sa ubytovať ho u seba.
Sama zašla k obstarnej tetke zaistiť si u nej na tých pár dní nocľah.— Mohla by som síce doma spávať, veď som nie sama,keď mám slúžku. Ale človek si musí dať
pozor na ľudské jazyky.— Veru, musí, dievka moja, — zapáčila sa starej osobe direktorkina opatrnosť.— A potom, tetka moja, sama by som sa pred ním hanbila, keby som mala s ním, keď je
Vilko preč, pod jednou strechou spávať.— Ako by nie, dievka moja — schvaľovala tetka. Ale nevdojak prišlo jej na um, či vnučka
nebude vystavená pokušeniu vo dne, keď ju bude maliar celé hodiny maľovať. Iba ak by si
vzala k sebe slúžku — rozmýšľala. — Síce kto by varil? — zháčila sa.*Maliar prišiel. Pani Irme zdal sa jakýsi zdivelý, spustovníčelý, ako by neprichádzal z
mesta, ale priamo z lona hlbokých, zamĺklych hôr. Videl sa jej však tým zaujímavejším.Rozhovorili sa o živote cez vojnu.— Ako to vlastne príde, že ste doma, že nevojenčíte?! — ozvala sa z nej zvedavosť. —
Taký zdravý, urastený muž!Maliar sa zapálil, zrak stemnel mu od nevrlosti.— Mám akosi šťastie — zamumlal. — Alebo urobil som na komisiu mrcha dojem svojím telom —
kostlivca — doložil, trpko sa uškľabiac.Pani Irma premerala si svojho hosťa pozorne, aký je zhustený, sústrednený ako nejaký
stlačený výťažok asketickej mužnosti. Zamýšľala sa nad maliarovými slovami. Sto túch, sto
čudesne živých, podrobných predstáv zrodilo sa zrazu v jej vnímavej rozvlnenej duši.— Ranilo vás to azda, pokorilo? — spytovala sa skoro šeptom, súcitne.Edo Rohoň sa nerád obnažoval. — Ako to povedať? — hľadal slová. — Odľahlo mi znovu, že
som unikol na čas tým jatkám. Ale zarazil som sa ako pred zrkadlom: ajhľa, bohém! Ajhľa,
fotografia biedy! — vykoktal ledva zo seba, chrípnuc a odkašľávajúc, ako by mu nemilá
spoveď bola zabehla do koláčovej dierky. — Predtým som si svoju figúru ani dostatočne
neuvedomoval.— A čo vaša tvorba? — prestala sa pásť na jeho rozpakoch. — Pracujete hodne?— Umelecky nebárs. Bieda a dražoba nútia človeka vytĺkať groše. Časom cítim až čemer od
ustavičného portrétovania strnulých neforemných udenárok a šperkami ovešaných tuponosých
kupcových.— Ja by som vás chcela, majstre, inšpirovať! — zadívala sa naň skúmave, hneď však
vzniesla pohľad oknom k modrej oblohe.— Inšpirovať, mňa?! — rozrehotal sa sarkasticky, zadívajúc sa na vlniacu sa poloobnaženú
hruď svojej hostiteľky.Sklopila oči. — Chcela by som, aby ste ma odmaľovali akosi zvnútra, nie povrch,
zachytili až do najskrytejších záhybov bytnosti, všetky moje myšlienky, túžby, zámery —
rozprúdila sa, unášaná sama sebou. — Trúfate si to? — zodvihla oči.— Ak ma inšpirujete, áno, — uškľabil sa, vyzerajúc v tej chvíli až mefistovsky.Striasla sa nevdojak. Ale takým, práve takým priala si ho videť.Musel začať maľovať hneď. Nedala mu pokoja, kým nenapnul do stojanu plátno, nepripravil
paletu, štetec, nevzal do ruky ceruzu.Chvíľami vyfajčil labužnícky cigaretu, sťahujúc črty k pôžitkárskym grimasám.— Musíte ma preniknúť úplne — radila pani Irma skoro rozkazovačne. Filozofovala s
maliarom o najšteklivejších otázkach, koketovala, vydráždila ho, až preťahoval sa v kresle
kŕčovite, zatínajúc zuby a päste.Zrazu však odskočila do svojho budoáru a o chvíľu vrátila sa oblečená na prechádzku.
Bola cele iná, pohrúžená zasa do seba, krotká, tichá. Celou cestou neprehovorila nič
dráždivého. Vrátiac sa domov, večerala s hosťom, dávajúc sa obsluhovať slúžke. Tá
odprevádzala ju k tetke, keď išla k nej neobyčajne včas spať.*Až keď bol portrét hotový a rozšafný maliar skoro svíjal sa v kŕčoch, rozbehla sa k nemu
sama a ovinula sa mu oblými naružovelými rameny okolo šije. — Som to ja a preca nie ja —
šeptala mu do ucha. — Lebo od tej, čo bola ešte pred pár dňami, odbehla som už ďaleko,
ďaleko, na sto míľ… Ale bude to pre mňa pamiatka na ďalekú cestu.A Eva podala Adamovi jablko.*Prišlo splnenie Irminej najvrúcejšej túžby.Dožila sa istoty.S istotou prišly nové starosti. Čo muž?! Ako vyriešia svoj pomer? Bolo jej jasné že
nebudú môcť žiť ďalej spolu. Nie, veď vnútorne rozišli sa už dávno. A rozlúčenosť odcudzila
ich ešte väčšmi. Rozídu sa, ale rozídu pekne ako priatelia. Smieria sa so životom, s tým,
čo sa stalo a čo sa nedá odčiniť. Čo alimenty? Aký je Vilo dobrák, aký je povoľný, ľahko by
sa k nim zaviazal.Ale on ich od neho neprijme, nemohla by prijať. Musí byť od neho neodvislá, stáť na
vlastných nohách. Bude sa učiť, skúšky skladať, najde si postavenie. Beztak ťažilo,
pokorovalo ju už od rokov vedomie, že je hmotne odvislá od muža, z ktorého už dávno
vytriezvela, ktorý jej prestal imponovať. Konečne bude žiť podľa svojho presvedčenia,
odkopne od seba smelo posledný chabý kompromis, nazývaný manželstvom.A neupadne ani do novej odvislosti. Čo, ak jej Edo Rohoň ponúkne manželstvo či aspoň
spolužitie? Čo, ak sa začne prienergicky domáhať svojich otcovských práv?!Nie, nesvolí, nebude trvale jeho. Veď by ňou beztak nebola. Umelca brzdiť v rozmachu,
rušiť v intímnych náladách, oberať o inšpiráciu — nie, to by sa beztak priečilo jej
zásadám. A potom taký náladový bohém by ju beztak nevedel s deckom uživiť, prv-neskôr staly
by sa preň bremenom, zapadli by do všednosti a zunovali sa navzájom. Raz nad ním zvíťazila,
zvíťazila rozhodne, pripraviac ho vopred o všetky trofeje víťaza. Snížiť sa k drobným
potýčkam, malicherným treniciam, hádkam s partnerom, ktorého uznala aspoň v určitej chvíli
života za skoro rovnocenného sebe, — nie, k tomu sa nikdy neodhodlá! Chce byť svoja, voľná,
nezadaná vždy až do poslednej chvíle, chce byť neobmedzenou paňou svojich citov, nálad a
vášní. Nikto nebude smeť robiť si na ňu právo, ale bude si ju museť získavať, dobývať s
vypjatím všetkých svojich schopností, darov a síl znovu a znovu.*A prišlo dieťa, vysnené, vytúžené, privolané odkiaľsi z Neznáma úžasným sústrednením
vôle i prudkým vzkypením krvi.Porod bol ťažký, spojený s operáciou. Ešte že predvídajúc ťažkosti zašla si včas do
veľkej krajinskej nemocnice do Tešína. Ale i tak vystála omnoho viac, než si predstavovala.
Porodila takrečeno medzi zemou a nebom, ako sa neskôr vyjadrovala. Azda tak, len tak rodí
sa niečo veľkého, nadpriemerného, utešovala sa.Nazad vracala sa s tichým, sladkým triumfom. A preca nebola to nastávajúca žiačka,
priateľka, dôvernica, koho privážala si sebou v rozplakanom, ako rak červenom drobnom
tvorovi.Bol to syn.*Dieťa nebolo ešte ani odstavené, už počala sa mu starať energicky o budúcnosť. Nie,
nesmie upadnúť do biedy, ani keď bude museť opustiť tieto priestranné, príjemne vykúrené,
blahobytné priestranstvá.Zriekla sa vďačne hudby a literatúry. I učenie sa rečiam počala zanedbávať. Zato čoraz
väčšmi počala sa vrhať na počty, korešpondenciu, účtovníctvo, na predmety, čo jej dopomôžu
azda k chlebu. Ale až teraz videla so žiaľom, ako málo porozumenia, schopností má k týmto
praktickým náukám. O čo väčšmi zaujímaly ju umenie, literatúra! Ale neochabovala ani tak.
Ide preca o najkrajší kvet jej duše, o jej budúcnosť, priame pokračovanie, o dediča,
mstiteľa a dovŕšiteľa, o jej syna!Na dva listy, v ktorých sa rozpísala mužovi do zajatia o svojich materských radostiach a
o novom živote, prišla odpoveď na tretí mesiac.Iba skúpych pár riadkov na neveľkej karte. Horňanský písal, že sa teší na ňu i na syna.
On sám, vraj, trochu chorľavie na obličky, ale mu je už lepšie. Úfa sa však, že dostane sa
z tábora do nejakej lepšej nemocnice, aby mohol ľahšie diétu dodržiavať.Znepokojila sa trochu. Aký je veľkodušný! Nie, nepotrebuje to. Iba meno, to by sa dalo
ešte od neho prijať. A naposledy i tých pár groší pre prvé časy, povedzme na rok, polroka,
ale viac nič.Chcela mu to jeho otcovstvo hneď za horúca rozhovoriť a napísať mu dlhý list. Ale
zháčila sa. Teraz, práve teraz bude sa ho odriekať, bude ho rozlaďovať, keď je
najopustenejší, chorľavý?! Ako by sa bola prenáhlila, spáchala na úbohom zajatcovi
ukrutnosť!List vypálil trochu čudne. Nebolo v ňom síce dosť nežnosti, ale trochu tepla preca, ba i
citu. Naznačila síce, že od týchto čias chce žiť nekompromisne podľa svojich zásad. Ale
vyslovila to hodne mierne, zaobalene, len aby vzdialeného trpiteľa neranila. A nebola si
ani istá, či jej narážkam porozumie.*Jeseň rozdala stromom a krovinám celú svoju bohatú paletu farieb, chcejúc vzbudiť svojím
nastávajúcim odchodom tým väčšiu ľútosť, keď direktorová dostala z cudziny list.Bol nápadný, rekomandovaný, vystrojený všetkými odznakami a zálepkami švajčiarskeho
Červeného kríža.V liste sdeľovalo sa jej stručne nemecky a francúzsky, že jej muž bude vymenený spolu s
inými zajatými rakúsko-uhorskými dôjstojníkmi ako invalid za patričný počet talianskych
zajatcov. Transport dorazí na hranice v tú a v tú hodinu presne o 12 dní, a odtiaľ vystroja
každého z vymenených vlakom, ak bude treba so sprievodcom, do jeho domova.Telegrafovala, že bude očakávať muža na žilinskej stanici toho a toho dňa. Tých desať
dní vlieklo sa jej pomaly, ako smola. Zpráva ju znepokojila, rozrušila a plnila novými a
novými starosťami. Počala horšie spávať, ani jesť jej poriadne nechutilo. Čo, ak muž bude
sa držať chlapca ako tonúci stebla?! Alebo ak príde sošlý, zbiednený, zostarený, potrebný
pomoci, opory? Akože ho od seba odstrčí, ako ho odíde?! Bude mať dosť sily uskutočniť svoj
zámer až do konca?Všetko sa vyrieši samo, upokojovala sa nakoniec. Všetky styky medzi sebou nemusia preca
hneď prerušiť. Kto vie, či aj ženu nebude mu museť sama hľadať? Lebo veď chcela by mať
pocit, že Vilo bude v dobrých rukách. Nebol to preca zlý človek, zachádzal s ňou jemne,
láskave. Uviedol ju do blahobytu. Len u neho sa vzdelala, precítla k sebavedomiu. Nikdy mu
to nezabudne.Vo štvrtok mal dôjsť transport na hranice. V sobotu o polštvrtej popoludní mal byť
direktor Horňanský na žilinskej stanici. Pani Irma pripravovala si so slúžkou v piatok na
zajtra bielizeň a šaty.Na telefóne ozval sa zvonec.Marka pribehla k aparátu. — Haló, kto tam? Tu byt pána direktora Horňanského.
Milosťpani? Je doma, je. Hneď ju zavolám.— Aby sa páčilo ísť k telefónu, milosťpani. Alebo nie. Pán notár ich dajú prosiť, aby sa
im páčilo na mestský dom. Ale ešte dneská.Pani Irma zašomrala. Čo jej ten protivný človek zasa chce? Azda ju neide zasa sekírovať
pre to dieťa? Však mu ona vyčiní!Asi za hodinu sa vybrala. Hmla srážala sa na vlhký asfaltový trotoár, v ktorom zasvitly
zrazu odrazy pouličných elektrických lámp.Notár prijal ju napodiv úctive. Nemohla však z neho dostať, čo s ňou chce. Iba ak by
chcel poslať na chvíľu preč pisárov a sdeliť jej niečo dôverného, pripraviť ju na
prehliadku potravinových zásob alebo čo takého.Rozpačitý fúzaň predložil však pred ňu na stôl telegram.— Ráčte odpustiť, milostivá pani, to sme dostali — miatol sa.Zlou predtuchou jatá siahla za papierom dychtive.— Prosíme upovedomiť pani Irmu Horňanskú, že je muž Viliam Horňanský zomrel na následky
zapálenia obličiek a pochovaný bol… — čítala stále viac sebeneprítomná. Zotmelo sa jej v
očiach. Notár a pisárka zachytili ju padajúcu v mdlobách na zem. Trvalo to dosť dlho, kým
prebrali ju chladnou vodou a masážou čela, zápästí a slúch.V príjemne vykúrenej, intímne osvetlenej ružovej izbe direktorovcov behala zatiaľ slúžka
s plačúcim deckom na rukách.— Neplač, Olgerdko, neplač, zajtra ti prídu otecko a donesú veľa pekných hračiek.
Či-či-či-či-či-či! — chlácholila dieťa.
|
Kompis_Dieta.html.txt
|
– 1 –Ondrej Tráva, gazda v Kameňanoch, zavesil gazdovanie na klinec a oddal sa na
špekuláciu. Gazdovstvo viedol jeho syn a on prevádzal kupectvo. S čím vlastne kupčil,
ťažko zejmena povedať. Ako mešťan mení dľa sezóny a módy obleky, tak Ondrej Tráva menil
dľa okolností články svojho obchodu. Niet vari plodiny, ani výrobku, ktoré by za čas
svojho pôsobenia nebol dovážal na trh. A čo je zvláštne a svedčí o jeho nadaní: vždy
vedel, kedy treba tento článok opustiť a tamten miesto neho pochytiť, aby z toho povstal
úžitok a nie škoda.Prirodzená vec, že málo bývaval doma. Výročité alebo iné sviatky, nedele a tu i tu deň
lebo dva odpočinku — ináč vždy na vozíku, na železnici alebo na jarmoku. Menovite po
jarmokoch chodil nielen do blízkeho okolia, ale i po druhých vidiekoch. Nie div, že
naďaleko znalo ho každé dieťa. Ale on — ako všetci vychytení ľudia — málokoho znal
dôkladne alebo dľa mena: zato každému dával sa do známosti ako starému známemu. A často
podarilo sa mu zaviesť ľudí, lebo dľa kroja a výrečnosti hneď vynašiel sa, kto z ktorej
dediny a akého je stavu a povolania, a dľa toho vedel sa i držať.„Daj Boh šťastia, Ondrej!“ počul volať chlapa v čiernej, umastenej košeli. Ondrej hneď
vedel, že to skadesi valach, ale nevedel skade, ani kedy s ním bol na slove.„Pán Boh uslyš, Ďuro! Akože sa máš?“ poďakoval mu, a hneď ho i obdaril menom len tak
naslepo.„Len tak, len tak. Ale ma ešte znáte?“ tešil sa valach. „Ja že ste ma od zalanska
zabudli. Čo som vám tú vlnu predal, už sme sa viac nesňali…“„Kdeže by ťa neznal, Juríčko! Dobre, ako vlastného brata.“ A podával mu usmiaty ruku.„No, keď ma tak znáte — no!“ divil sa natešený valach. „Ale ja som Mišo, nie Ďuro.“„Ľaľa, bodajže ťa i s hlavou!“ A pľasol sa širokou dlaňou po čele. „Pravdaže Mišo,
teraz mi huplo do hlavy.“„To sa vám plietol náš bača — to je Ďuro.“„To-to-to — teraz už viem, už viem.“„A neprídete po vlnu? Zas jej máme z pol centa. Popri mytošinskom salaši sa vozievate,
vídavam vás z grúňa. Len zoskočiť, horou dvadsať-tridsať krokov, a ste tam. Príďte!“„Ak ma nepretiahnete, lebo vy ste…“„Čosi spustíme my, čosi zas vy pridáte — nuž veď sa var len nepobijeme.“„Veď by to i bolo, aby sme sa rozišli! Prídem dakedy. Len pozdravuj, Mišíčko, baču!“Tak sa hlásili u Ondreja ľudia, keď mali dačo na predaj a peniaze potrebovali. Túto
okolnosť vedel znamenite využiť. Keď mu dakto dačo ponúkol, Ondrej nikdy neukázal veľkú
ochotu do kúpy. Skôr sa vyhováral, že to nemá teraz žiadneho odbytu, že sa to zle drží
na sklade: vôbec vždy vynašiel dáku ťažkosť, pre ktorú nehodno to kúpiť. Ale naveľa sa
len dal naviesť ku kúpe, i to viac len po známosti a z priateľstva. Ľudia ho
vychvaľovali, že je dobrý človek, že hodno s ním kupčiť, lebo že nie je lakomý.A Ondrej chodil si po jarmokoch a dedinách, kupčil a bohatol.Zo všetkých jarmočných známostí najlepšie zostal mu v pamäti pán Aduš Domanický.Vídal ho od rokov na každom jarmoku, ale nezoznámil sa s ním, ani jeho mena nevedel.
Ostatne, načo by sa s ním zoznamoval, keď nemali medzi sebou žiadneho obchodu? Ale čo im
bolo súdenô, predsa ich neminulo. Zoznámili sa znamenite.Bolo to vlani, na Ondreja, v Podhradí na jarmoku. Ondrej predával valaské súkno na
rínku. Hneď ráno videl pána Aduša chodiť popod šiatre. Obzeral bundy, čapice, vôbec
kožušiny. Tak chodil od šiatra k šiatru sťa trhový gazda, akoby chcel každého kušniera
ošacovať. Sprobúval bundy futrované vlčinou i tureckou barančinou, ale ani jednej
nekúpil. Nemohol sa iste s majstrom pohodnúť. Po obede už nechodil samotný: pridružili
sa k nemu druhí, bohvieskade ľudia. Všetko mladí, zdraví, veselí; ale pán Aduš bol
predsa len nad všetkých. Okrúhly klobúčik s kosou tetrovovou sedel nad uchom, ponad
ktoré boli vlasy sčesané, že zakrývali celé sluchy. Fúzy vykrútené pyšno dohora, oči sa
ligotali, ústa usmievali — vôbec pán Aduš nemá páru v celom jarmoku.Zastali pred šiatrom pernikárskym. Navyberal hŕbku marcipánu, tri srdcia so zrkadlami
a peknými veršíkmi na obrázkoch; celú kohortu husárov šnurovaných, pravda, len cukrom;
dve panny; dvoje kolísok s deťmi v nich; sedmoro detí — a podobné výrobky medovníckeho
umenia. Pernikár ho obskakoval, lebo takého kupca nemal vari celý dnešný deň. Ale tu pán
Aduš začal sa jednať. Pernikár nechcel úvalom spúšťať, pán Aduš sa nahneval: nekúpil
nič, len tie dve kolísky a tých sedmoro detí, a opustil i s priateľmi šiator sklamaného
pernikára. Keď poodišli, Ondrej ich videl, ako sa lakťami štuchajú a smejú. Iste bavia
sa na pernikárovi.Po jarmoku, keď šiatre boli rozobraté, naložené i s rohožkami na dlhočizné vozy, i s
truhlami neodpredaného tovaru, mesto začínalo tíchnuť. Jarmočníci sčiastky poodchodili,
sčiastky uchýlili sa do hostincov a krčiem. Ondrej Tráva tiež vošiel do mestského regálu
zapiť trampoty dnešného dňa. Za stolom videl pána Aduša i s priateľmi, ktorých bolo ešte
viac než pri pernikárovi. Ondrej Tráva zastal vprostred izby, vyňal drevienku-fajku a
vytriasol z nej popol na zem. Obzeral si tú divnú spoločnosť. Pán Aduš nemal známeho
klobúka na hlave — sedel na ňom lebo on sám, alebo niektorý z priateľov. Košeľa ukrčená,
mašľa zatisnutá k pravému uchu. Vlasy neboli začesané na sluchy, ale vyčnievali, ako sa
ktorému páčilo, každý v inú stranu.„Taká je moja Diana!“ kričal pán Aduš, búchajúc na stôl. „Vlani chytila diviaka za
ucho — vážil vyše troch centov — a došikovala ho ku mne na polianku. Šiel ani dieťa, tak
ho skrotila. Videl, ako naň zo simple[1]cielim; vedel, čo sa s ním stane — a musel stáť dvadsať krokov predo mnou
ani svieca: tak ho znamenite trímala!“„Ale, Aduš, netáraj!“ zamiešal sa jeho sused. „Diviak nedá sa len tak držať ako
dieťa.“„Ale tento sa dal,“ veral sa pán Aduš, udrúc sa v prsia. „Lebo sa nemohol hnúť. Diana
ho…“„Iba ak bol iba taký vypchatý. Diviak hodí rypákom, a Diana ani nečuchne — už je
nebohá. Načo by mal zuby? Ale rozprávaj také pletky bláznom, a nie —“„A držala ho, keď raz poviem!“ Pán Aduš búšil na stôl, žily mu naskočili na sluchách.
„Zastrelil som ho. Trafil som mu rovno do komory. I kožu mám z neho na korbe.“„Necigáň! Korby ani nemáš!“„Ale ja? Nikdy si takej nevidel! Podošvy železné, boky politúra — osmoro do nej
vojde.“Spoločnosť sa rozosmiala. Ondrej sa tiež nemohol zdržať; usmieval sa tichučko a
pozeral bystro na Aduša.„A čo sa ty smeješ? Ty trhan!“ oboril sa naň Aduš. „Čo si ty? Zeman si ty? Pakuj za
pec!“Tráva mrdol plecom, odvrátil sa od pána Aduša a pristúpil k rekeštíšu, kde za latkovou
obrubou krútila sa celá família Eduša Mayera, obsluhujúc prívetivo jarmočníkov.
„Blázon!“ riekol Tráva, usmejúc sa krčmárovi. Mayer sa bezvýznamne usmial, nechtiac mu
ani prisvedčiť, ani protirečiť: rovnako si vážil oboch, Trávu i Aduša. Tráva bol dávny
hosť, tŕžil po málo, ale od rokov. Aduš bol nový hosť, ale tŕžil dobre. Tráva si sadol
za stôl ku fľaške a pozoroval spoločnosť pri susednom stole.Pán Aduš zabudol medzitým na Trávu, i kam ho bol poslal. Rozprával už o inom.„Ani lasice! Na vzrast ani čo by ich ulial. Jabĺčka po krížoch a stehnách — len sa tak
v očiach mení. A múdre! Tloskneš na ne, už idú. Potrafia i bez liace. A pod sedlo — ani
belčov. Ťahajú, koľko im naložíš. V kroku sporé. Vozík pretiahnu cez Váh ani pierko — a
čo by im bol Váh vyše hlavy. Ej, to sta koníčky!“„A kde si ich kúpil?“„V Dunajci tohto leta. Poľská sorta.“„Čos’ dal za ne?“„Hádaj — či uhádneš!“„A ja viem?“„Štyristo — rovných štyristo, sťaby odštrichoval.“Susedia prikyvovali mu sťa na odobrenie kúpy.A Ondrej pozoroval a počúval, čo sa vraví pri susednom stole. Zanímal ho zvlášte pán
Aduš. Z reči vyzvedel, že je to Aduš Domanický z Domaníc a hrubý gazda — ako sa dalo
vyrozumieť z rečí Adušových.Spoločnosť pri susednom stole začínala sa stenčievať. Tí, čo boli z dedín, ponáhľali
sa domov. Pri pánu Adušovi zostal konečne iba jeden z priateľov, a i tomu bolo už ako na
tŕňoch.„Aduško, poď, bude ti tma, netrafíš.“„Ale ja? Aby moje kone netrafili! Liace im pustím, oči zaviažem, a trafia. Pepo,
vypime si!“ A udrel pohárom o pohár susedov, že sa ten prekotil a jeho obsah šiel
susedovi po sviatočných nohaviciach. Pán Aduš pustil sa do smiechu. „Sláva, sláva! Bude
krštenie! Na moj hriešnu — veď ma len zavoláš naň!“„U mňa? Oj, braček, už je popoludní! U mňa to už všetko dávno prehrmelo. Syna mám vo
vojne, už na druhý rok, je pri kanónoch, a už kaprál. Zo mňa sa už farár nepožije. Ale
ty: mladý, zdravý, čerstvý — doma žena mladá, pekná…“Pán Aduš hľadel priateľovi do tváre a dychtive načúval jeho reči. „Hej, hej,“ ohlásil
sa konečne. „Pekná je moja Žofka, oj, pekná, nech som Kubo! Preto sa nezariekam, ak Pán
Boh požehná… Chlapca už mám — Aduša. Ale sa neodhŕňam.“ A, ako na stvrdenie svojich
slov, vyprázdnil pohár až na dno. „A čaká ma doma, čaká, moja Žofka…“ A zahľadel sa ku
dverám, akoby tá, čo naňho čaká doma, tam pri nich dakde stála.„No, poď, bude sa trápiť, kde si: či sa ti dačo neprihodilo, či si sa nevyvalil. Poď,
bude desať, kým domov prídeš.“Pán Aduš sa nehýbal, ani neodpovedal, len kýval hlavou. „Hej, idem, idem,“ riekol
konečne, ale sa nehýbal. Priateľ ho chytil pod pazuchy, ale vyterigať ho nemohol, lebo
pán Aduš sa mu opustil v rukách.„Nejdeš?“„Idem, ale si vypijeme ešte jednu.“„Ja nie — poď!“„Nejdem, choď si!“Pán Aduš hľadel na priateľa, ako sa zberá. Keď videl, že už má čiapku na hlave a bundu
na pleciach, volal za ním:„Čakaj, idem i ja!“„No čakám.“„A toto tak necháme?“ Nadvihol fľašu, v nej vyše polovice vína. Poď, do kvaterky!“„Nejdem, tma je!“„Trafí i potme dolu gágorom — hybaj!“ Nalieval mu do pohára, pričom pomimo tieklo.
„Poď, vypi!“ Obzrie sa, priateľa už v izbe nebolo. „Skuhroš, lakomec!“ volal za ním a
dopil pohár sám. Obzeral sa v izbe, či nenájde tu človeka, čo by sa mu k poháru šikoval.
Zazrel Trávu. Zodvihol sa, neistým krokom pristúpil k nemu. Keď chcel pred ním zastať,
potočil sa. To ho muselo potešiť, lebo sa usmial.Prisadol si k Ondrejovi.„Ja som nie opilý. Zdržím veľmi moc. U báčika popijem toľko — moc!“„A kto je to ten báčik?“„Dekan v Chochoľove.“„Ten? Toho znám,“ odpovedal Ondrej naraz vážne. Adušovo zdelenie urobilo naň veľký
dojem.„Znáš ho? Ako?“„Kúpil som od neho tejto jesene päť vozov kapusty. Pravda síce, utratil som na nej…“„Boháč, strašný boháč! Peniazmi sa obsýpa. Mojej mamy vlastný brat. A rád ma vidí!
Daroval mi i kone.“„Tie z Dunajca?“ pýtal sa Ondrej.„Aké? Toto sú od neho, nie z Dunajca. Do roboty — i s riadom. Dal ho zreparovať.
Povedá, vezmi si, to ti bude pamiatka.“Ondrej hľadel zas s väčším rešpektom na pána Aduša. „Taká pamiatka — to je už hodno.
Keby tak mne dakto…“„A ty ho znáš? Kapustu máva na div. Ale počkaj, poď — vypijeme si.“ A objal ho vôkol
krku a zaviedol k svojmu stolu. Sadli si: pán Aduš ho oblapil ako milenku. „Má pod pol
druha sta výsevu. Jačmeň ani broky.“„Po jari som ho kúpil vyše päťdesiat mier od neho. Pekný bol jačmeň.“„Kupčíš s jačmeňom?“ Ondrej prikývol a pán Aduš sa zamyslel. „Ty, ja ho mám vyše sto
mier vo štokoch. Vycúdený — ani holub by ho nenaoberal. Ovos — a ovos! Sibírsky — báčik
mi ho dal tridsať mier na siatie. Ja by ti predal…“Ondrej poslúchal Aduša a srdce v ňom rástlo. Vyše sto mier jačmeňa a ovsa možno
toľko,“ hútal si v hlave. „Človek podnapitý, mäkký — oddá sa s ním jednať.“ Ale zatajil
túto myšlienku. „S jačmeňom kupčím iba pred jarou, keď ho treba na siatie, a v prednovku,[2]keď sú múčnice prázdne. V zime sa to zle kupčí so zbožím,“ odpovedal
Adušovi.„Čerta zle — len kúp! Dám lacno.“Tomu slovu sa Ondrej zaradoval. Ale tvár jeho nebola natešená, skôr zamyslená. „Kde by
ho zosypal? Toľkej sypárne nemám…“„Na pôjd, hockde,“ radil mu pán Aduš.„Myší toho roku ako hmýru; zoseknú mi ho na krúpy. Hotová škoda.“„A načo sú pasce?“ pretrhol ho pán Aduš v reči.„Zrno sa zbehne, dobrota z neho vymrzne; na jar zostanú v štoku iba kepienky.“„Keď sa zbehne — vody všade dosť. Nakropíš ho.“„Schytí sa oheň, vyhoríš — choď pýtať od koho chceš náhradu.“„Čerta vyhoríš, to len tak! Nedáme ťa. Len kúp.“„Ach, lepšie sú peniažky,“ a udrel sa po prsiach, kde mal za kožuškom zastrčený
ohromný pugilár nabitý bankovkami.Pán Aduš by bol práve stratil trpezlivosť vydržať ešte ďalej pri tejto veci, ale slovo
„peniažky“ ho pútalo. Doliehal na váhavého Ondreja. „Ale kúp! Dám ti ho lacno, odpoly
darmo — po dva štyridsať. I to len tebe. Ale nikomu nepovedz, pred báčikom pst!“„Ani peňazí toľko nemám,“ vyhováral sa Ondrej.Pán Aduš s opovržením pozrel na Ondreja. Odtiahol rameno, ktorým ho bol ovinul vôkol
krku. Posadol od neho ďalej a odvrátil sa.„Pán Aduš!“ zaliečal sa mu o chvíľu Ondrej. Trochu sa zľakol, že sa táto dobrá kúpa
kazí. „Po čom ho dáte?“„Keď si žobrák — nekupuj! Po ničom.“ A pán Aduš odstrčil ho lakťom od seba.„Ja žobrák? A toto je sečka?“ Vyňal tobolku a roztvoril ju pred ním. Bankovky ležali
stisnuté ako karty v dákej starej knihe. „Ešte máme sa čoho chytiť.“„Po dva štyridsať,“ riekol pán Aduš.„Povedali ste dva tridsať.“„Tak dobre — dva tridsať. Od slova neodstúpim. Sto mier jačmeňa, dva tridsať — tu je
ruka!“Ondrej nebol taký náhlivý. Jednal sa, kým neodjednal ešte šesták na miere. Zavolal
krčmára. Vysvetlili mu, čo sa stalo. Ondrej pred jeho očima zložil desiatku, závdavok
Adušovi. „A kedy prísť poň?“„Hoc i zajtra,“ riekol pán Aduš. „Vína, vína do tejto fľaše — bude oldomáš!“„Dobre,“ pristal Ondrej, zajtra teda. Ale nemám vozov, ani koní,“ riekol starostlive,
chcejúc kovať železo, kým bolo horúce.„Ja dám odviezť — koní u mňa plná stajňa; nič nebudem pýtať, lebo moje kone…“„Pravdaže vy,“ prisviedčal Ondrej. „Veď ja som sa hneď tak jednal.“A kúpu, ako sa svedčí, okúpali oldomášom.[1]simpla— (z lat.) jednoduchá puška[2]prednovka— čas pred novou úrodou
|
Kukucin_Ked-bacik-z-Chocholova-umrie.html.txt
|
ÚvodPrípad, ktorý zaviedli do análov tajnej policie mesta Madridu pod záhlavím „Uzlovité
remienky“, a záhada s ním spojená — do ktorej moje stretnutie sa s grófkou de Tuittiers
bolo úvodom — bol jednou z najpozoruhodnejších na ten čas ešte nerozlúštených tajností.Faktá, čo uvediem, sú pravdivé. Všetko, čo tu podávam, videl som na vlastné oči, počul
som od očitých svedkov, čítal som v hodnoverných zprávach korešpondentov kontinentálnych
časopisov, alebo dozvedel som sa zo záznamov tajnej policie, ku ktorým som mal prístup.
Pravda, ani ja by som nebol tomuto všetkému veril, keby som nebol čítal denník grófky,
písaný jej vlastnou rukou.Toto dobrodružstvo mohol by som právom nazvať mojím vlastným, keby poručík Algen nebol
ako obyčajne býval tým pravým rozlúštiteľom záhady, ktorú rozuzliť márne sa namáhaly tie
najlepšie umy stíhateľov zločinu západnej Europy.Bol som pozorovateľom každej podrobnosti, ako ich môj priateľ, poručík Algen, odhaľoval
svojím svrchovane vytríbeným umom.Poručík Algen bol zrodeným analytikom okolností. Vedel odôvodňovať neomylne pohnútky z
následkov a vedel vypátrať z nich pravého páchateľa zločinu. Len veľmi málo prípadov by
bolo možno uviesť, že by niektorý z významnejších stíhateľovrušiteľov zákona našich čias mohol porovnať sa dôvtipu, ktorým bol poručík Algen
obdarený.Ak možno veriť v teoriu dedičnosti a prenášanie dobrých alebo zlých vlastností s
predchodcov na potomkov a ak nemožno upierať, že niektorí zločinci rodia sa s tak citlivými
prstami, že vedia vycítiť položenie zápor peňažnej skrine cez hrubé oceľové steny, treba
tiež pripustiť moje tvrdenie, že poručík Algen zdedil od svojich predkov zvláštny,
neobyčajný smysel, ktorý v ostatných ľuďoch vymizol a ktorým vedel vypátrať tie prsty, čo
otvorily peňažnú skriňu v neúradných hodinách alebo spáchaly zločin, ktorý zdal sa byť
neodhaliteľným.Cteného čitateľa nechcem ďalej nudiť bezúčelnou rozpravou o okolnostiach, ktoré sa
skončily pred naším odchodom do Europy, hoci je potrebná na jasné pochopenie môjho zástoja.
V celej záležitosti zastával som len úlohu nečinného pozorovateľa. — Poručíka Algena
sprevádzal som po celý ten čas ako spoločník v cestovaní.Keď mi bol oznámil svoje prianie, aby som sa pridružil k nemu v cestovaní do Paríža,
zdráhal som sa prijal jeho veľkodušné ponúknutie.„Nemysli si, že moja ponuka je len ľahkomyseľným gestom,“ povedal. „Pôjdem do
Španielska, budem ťa potrebovať. Tvoja znalosť reči Kastilcov bude podrobená skúške. Nerád
by som sa sveril inému; ide o ľudský život, azda — nevinne.“„Ach, tak?“ podotkol som, všetečný zvedieť ešte viac o veci.„Bližšieho neviem ešte nič; ďalšie úpravy podá vám grófka de Tuittiers v Paríži.“
|
Kalnik_Poklad-Inkov.html.txt
|
Hojže…Hojže, Bože, jak to smutne,keď reč dáka zahynie,syn reč otcov pozabudne,matku sotva rozumie.Keby slávik piesne svojezačaroval s kvakom vrán,strašne, ale horšie to je,keď to spraví sveta pán.20. 11. 1884
|
Milkin_Piesne-a-spevy.html.txt
|
Stopy tureckého hospodárenia v Trenčianskej v šestnástom a sedemnástom storočí[1]Ešte nám je všetkým v živej pamäti to všeobecné tajtrlíkovanie nad hrobom tureckého
svätého Gül-Babu v Budíne, kde nie snáď plnokrvní Turci-mohamedáni, ale len budapeštianski
turkofilkovia v najrozkošnejšej jednomyseľnosti, nebesá prerážajúcim hlasom, vykrikovali
„éljen!“ a „tšok jašša!“ — tak že dávno spráchnivelý Gül-Baba nad takouto, hlavnomestskou,
posbiehanou mládežou a stárežou mu preukazovanou poctou nielen v hrobe mohol sa obrátiť,
ale od radosti kotrmelce robiť. Za istý čas bývaly to za času poslednej rusko-tureckej
vojny nad Gül-Babovým prachom opravdové magické inkantácie, na výpomoc, do pomykova prišlým
Turkom, a proti nimi ujarmeným a jarma konečne sa striasajúcim, kresťanom. Ale hocijak
často, hlučne a hrmotne sa opakovaly tieto poľutovania hodné výjavy, na prirodzenom behu
udalostí zmeniť nemohly a nezmenily ničoho; lebo Turci náležite vyčerpaní a doklepaní, ani
prorokovou zástavou, ani z hojných kresťanských a skúpych židovských milodarov Abdul
Kerimovi na zkazu kresťanskej ráje poslanou parádnou šabľou, neboli vstave Bulharov, Srbov,
Rumunov a Rusov z Europy vyhnať, ale museli náležite pustiť chlp a pristať na osvobodenie
ráje. Že vo vlasti našej nebýval vždy v istých kruhoch taký chorobný, lebo z paroxyzmu
smrteľných úzkostí pochádzajúci zápal za Turkov a všetky nimi popáchané ukrutnosti a
zverstvá nad kresťanským ľudom, známe, keď aj od historických diel odhliadneme, aj z
modlitieb a nábožných piesní všetkých kresťanských vyznaní a všetkých národov vlasť našu
obývajúcich. Na dôkaz toho uvediem len niektoré príklady z Tranovského Kancionálu, v
prevažnej väčšine luteránskych cirkví Uhorska dosiaľ so zvláštnou záľubou, pri verejnej a
domácej nábožnosti, užívaného. Pôvodne nemecká (Erhalt uns, Herr, bei deinem Wort, od Dr.
Just. Jonasa),„Chráň nás, Pane, při slovu svém,Před ďáblem,Turkem,kacířstvem,Kteříž Krista, Syna tvého,Zvrci chtějí s trůnu jeho.“(Tran. č. 435.)Až vo vydaní Tranovského Kancionálu Institoris-Mossóczym r. 1787 v Prešporku, pieseň
táto, keď už v našom kraji tureckých ukrutností nebolo sa čo obávať, zmenená bola takto:„Chráň nás, Pane, při slovu tvém,Proti zlým nepřátelům všem“atď.Medzi piesňami „Za všeliké obecné potřeby“ pieseň „Oroduj za nás“ v 3. verši znie:„ZkazTurkazlého,Antikrista podvodného,Ovšem pak ďábla přeukrutného.“(Tran. č. 657.)Ďalej čítame v piesni „Odvráť válečný nepokoj“ vo verši 4.:„Dejž, ať budou zahanbeni,Kteríž páchají rauhání,Turci, Tataři zlobiví,Holomci Mahometovi.“(Tran. č. 818.)a v piesni „Odvráť nepokoj válečný“ vo verši 2.:„Ztroskotej moc nepřátelskau,Ukroť zůřivost Tureckau,Rač bránit zemi Uherskau.“(Tran. č. 817.)„Proti nepřátelům Tureckým“ máme pieseň: „Dej nám pokoj, Hospodine“, jej 5. verš znie:„Amen, Pane, rač to dátiNám zvěstovati,To přemilostné poselství,Že jest vítězstvíNad Turkem obdržené,Pro tvé svaté jméno.“(Tran. č. 810.)Pieseň Jeremiáša Lednického (Tranov. č. 816) opisuje požehnanie pokoja a pohromy
vojenné, a o týchto posledných spieva vo veršoch 8. a 9.:„Chrámy, školy pusté stojí,mnohé jsau rozbořené,Sluzi Boží smutní chodí,Pro služby odebrané;Z pravé náuky posměchyČiní svět z velké pýchy:Ach, kdybych mohl slyšeti,Kdy nám Bůh pokoj navrátí.Dobré mravy spočívají,Zákon s trestáním mlčí;Bez rozdílu již bojují,Spravedlnost se tlačí;Nepravost se rozmohla,Pravda z světa vyběhla.Ach, kdybych mohl“atď.Pieseň „O jak hrozná trápení“, ktorú spievavali otcovia naši „V čas hladu, moru, válek a
vpádů nepřátelských“, vo verši 22. narieka:„Vidauc, že hněv svůj vylil, (totiž Boh)Jejžto ukazuje,Skrze Turky ukrutné,Ty pohany,Nás velmi sužuje.“(Tran. č. 806.)Že však v tých časoch dlhotrvanlivých, všeobecných zmätkov, tak nepriateľské, ako aj
priateľské vojsko mnohých výtržností a násilenství proti pokojnému, pracujúcemu
obyvateľstvu sa dopúšťalo, i o tom nám svedčí jedna pieseň, takto:„Pane, hleď, na vše stranyZle se děje s křesťany:Jak velké jest pálení,Laupeže, mordování.I tí, jenž ku obraněPovstali, milý Pane,Činí též plundrování,Odkudž plač, naříkání.“(Tran. č. 822.)Mám v rukách starý maďarský Graduál, tlačený r. 1770 vo Frankfurte, v ktorom Turci a
Tatári pod menom pohanov (pogány) sa spomínajú. Je tam pod č. 475 jedna pieseň z časov po
moháčskej porážke (A Mohátsi hartz után), v ktorej opisujú sa biedy záplavy tureckej, na
uhorskú zem sa dovalivšej. Na ukážku tu podám zlomky tej piesne, pravopisom toho Graduálu:7.„A’ Pogányságnak olly nagy rabságra magunkat engedtük,Hogy tsak kenyérrel mi éhségünket megelégithessük.12.Aszszony-állatok tisztaságokban meggyaláztatának;A gyenge szűzek sok városokban szeplőket vallának.13.A fejedelmek akasztó fára fel függesztetének;És ven népeknek ő tekintetek nem betsültetének.“Vo veľkej litánii na strane 765 prosí sa aj takto: „Hogy a’ szegény foglyokat a’ Pogány
kézböl te megszabadítsad, Felséges“ etc. V piesni veľmi dlhej: „Jővel, légy velünk, Úr
Isten“, vo verši 24. takto vyvádzanie tých pohanov sa opisuje a Boh za vysvobodenie od nich
sa prosí:„Nem nézik ők a’ Véneket,Levágják a’ gyermekeket,Meg-rontnak sok szép szüzeket.Szánj’d meg, Ur Isten! ezeket:Ne szenvedd-el nagy vétkeket.“Aj v modlitbách zo XVI. a XVII. storočia pochádzajúcich, často sa objavujú prímluvy za
zajatých a nevinných kresťanských väzňov, a v jednej utešenej, až do dneška v potrojičných
nedeliach, po slovenských evanjelických chrámoch často odriekanej modlitbe sa prosí:
„Milosrdný, věčný Bože… rač… zajaté a nevinné vězně vysvoboditi“… Dnes, pravda, málo kto aj
z tých, zvlášte mladších kňazov, ktorí túto modlitbu odriekávajú s kazateľnice, pomyslí, že
je to srdečná prímluva za tých nešťastných kresťanov, ktorých Turci do zajatia odvliekli, s
nimi ukrutne zachádzali, ich za otrokov predávali alebo surove, bez citu a milosrdenstva
vraždili, ako na to dôkazy nachádzame aj v protokoloch starých ev. kontubernií
trenčianskych, ktoré niže uvedieme. Ale pod tými Turky a Tatáry nesmieme si vždy
predstavovať plnokrvných Turkov-mohamedánov; lebo veď pod tureckými, polmesiacmi ozdobenými
konskými chvostami a zástavami bojovávali a drancovávali — a to nám je aj dnes ľúto — aj
pravoslávni Rumuni (Valasi), Bulhari, Srbi a Gréci. I slávneho Štefana Pilárika, keď na
úteku pri Branči do zajatia upadol, kúpil kresťan, valašské knieža Ghika a s ním pekne
zachádzal. A za Pilárikovho úradovania v Beckove — ako niže spomenieme — aj zajatí Turci
pri stavbe chrámu a zvonice ochotne pomáhali a služby božie v evanjelickom chráme radi
navštevovali, čo by sa istotne nebolo stalo, keby boli bývali mohamedáni, a podľa
národnosti Turci, slovensky ani za mak nerozumejúci.Počnúc od r. 1580 až do 1672 častejšie sa spomínajú v protokoloch seniorátov horno- a
dolno-trenčianskeho Turci a Tatári rozličným spôsobom; a kde-tu aj vizitačné protokoly od
r. 1611 — 1648 zmieňujú sa o plienníkoch, kostolné náčinie uchvátivších. Najzaujímavejšie
sú však manželské prípady, pred duchovným súdom pojednávané, kde manželia, ktorým ženy do
tureckého zajatia upadly, prosili o povolenie nového manželstva. Také pády pokonávaly sa na
generálnych kongregáciach, na ktoré boli všetci farári povinní prísť; alebo na
kongregáciach partikulárnych, kde boli len kňazi „prvého stola“ sídení, totiž pod
predsedníctvom seniorovým, 3 — 4 dekani, 3 — 4 asesori, notár a fiškál (opatrujúci kasičku,
obyčajne prázdnu); alebo na kongregáciach špeciálnych, ku ktorým povolával senior v
mimoriadnom páde niektorých kňazov prvého stola. Pri generálnych kongregáciach sedeli
ostatní kňazi pri druhom stole, a týmto predsedal orator. Nepatrí to sem, aby som sa
rozpisoval o agendách toho ktorého hodnostára kontuberniálneho (seniorálneho), ale za
potrebné som uznal pripomenúť aspoň máličko slovami rozdielne tie kongregácie, aby si ctený
čitateľ mohol predstaviť to forum, pred ktorým niže uvedené manželské záležitosti boly
pokonávané.V protokoloch horno-trenčianskeho kontubernia spomína sa nám prvý prípad zajatia
tureckého, keď 29. febr. v Predmieri pojednávaná bola žalobaMartina
Kušniera, zo zajatia tureckého sa navrátivšieho. Kušnier sa žaloval na svoju
ženu, že sa v neprítomnosti jeho cudzoložne pripojila ku Kašparovi Domkovi vo Fačkove.
Žalobník udáva, že pred pol rokom vybral sa po zárobku a vyhľadávaní živnosti do banských
miest, a odchádzajúc, svoju ženu Annu napomínal k poctivému životu a sľuboval, že jej bude
podľa možnosti posielať na živnosť. Táto však, sotva minulo pol roka, „nepamätajúc na
napomenutie manželovo a na sväzok manželský, a soberúc v neprítomnosti mužovej rozličné
potraviny, ani nevediac o ňom, či je mrtvý alebo nie, pripojila sa Kašparovi Domkovi.“ O
tom sa nič nespomína, kedy, kde a ako upadol žalobník do zajatia a ako sa vysvobodil. Ale
muselo sa to stať pri banských mestách, lebo v tom roku ešte turecké hordy v Trenčianskej
neplienily. V tejto veci vyslúchaní boli traja svedkovia. Prvý Jur Kováč z Fačkova, ktorý
pod prísahou soznal, že vie, ako Martin pri odchode z domu napomínal ženu svoju a jej na
výživu podľa možnosti posielať sľuboval. Druhý, Vavrinec Petr, tiež obyvateľ fačkovský, pod
prísahou svedčil, že keď Martin Kušnier odchádzal a ženu Annu napomínal k poctivému životu,
ona mu odpovedala: „Chod prawy na lokne, wicze se newratiss“[2], a keď ju opätovne napomínal, odpovedala mu: „Chodt len chodt, a zahwizdnuwsse,
a ya z walassky do wrbi.“ Tretí svedok, Martin Kolár z Fačkova, tiež pod prísahou svedčil,
že Martin Annu v svojom dome upomínal na jej povinnosti a poctivý život, a sľuboval jej, že
sa vráti; ona však odpovedala: Choď, choď, ja si iného muža najdem. A keď jej muž ruku
podával, „illa podicem porrigebat“. Na to bol vynesený výrok tohoto obsahu: Keď sme všetko
toto povážili a najvyšším právom preskúmali, nachádzame menovaného Martina ako stránku
nevinnú, najvyššiu krivdu trpiacu, druhú však stránku, to jest Kašpara Domku a Annu,
nezákonne jemu pripojenú, cudzoložníkmi. Ostatné všetko prenechávame súdu občianskemu.
Ďalej o tom v protokoloch niet reči, ale sa dá s istotou predpokladať, že Domka a Anna pred
svetskou vrchnosťou na sucho neobišli, ale boli prísne potrestaní. Či to tú sverepú
jazyčnicu, ktorá sa tak hanebným spôsobom s mužom bola lúčila, popravilo, je iná otázka.Od r. 1596 častejšie stretáme sa v týchto protokoloch s vojennou taxou, akú aj ev. kňazi
platiť museli „in militem christianum, secundum regni constitutionem“. Táto taxa v tom roku
činila od 22 kňazov 12 zl. 31 denárov a 3 zl. 731 den., lebo bola dvojnásobná, a to podľa
celého dôchodku farského, a druhá podľa tretiny tohože dôchodku vyrúbená. Na vyzvanie
vrchností vysielavaly senioráty zo stredu svojho poľných kňazov k vojsku, proti Turkom
bojujúcemu, a dávali im zo svojho vlastného vrecka cestovné. Tak vydržiavaná bola dňa 16.
júla 1597 kongregácia na fare bytčianskej, kde sa o tom radili, ktorého z bratov majú
vystrojiť ku kresťanskému vojsku za poľného kňaza a akým cestovným ho opatriť? I vyvolili
Jána Textoria, farára štiavnického, ktorému sa kňazi, podľa pomeru svojich dôchodkov,
složili na cestovné, 12 zl. obnášajúce. Ďalej sa nespomína, kam ten poľný kňaz šiel, aké
služby tam konal a ako dlho tam bol, alebo iné, čo by nás teraz aj po 300 rokoch zaujímalo.8. jan. 1598 predložil na bytčianskej kongregáciiJán Hrabič(Hrabecius), farár hričovský, prosbu dvoch tamojších vdov o povolenie nového manželstva,
lebo mužovia ich v boji pri Rábe boli Turkami udajne zabití. Kongregácia uzavrela, že tieto
ženy zatiaľ nemôžu do nového manželstva vstúpiť, zakiaľ to osoby, v tom boji podiel
bravšie, pod prísahou nedosvedčia, že tí mužovia boli skutočne zabití. To keď sa dosvedčí,
vdovám sa manželstvo povolí.V tom istom roku dňa 4. mája zase iný manželský pád bol pojednávaný, o čom protokol
takto znie:Štefan Sokol, obyvateľ mestečka Bytče, predstúpil pred
naše bratstvo a s najväčšou bolesťou prednášal, že mu jeho verná manželka nedávno umrela, a
teraz prosí, aby mu potvrdenie nového manželstva povolené bolo s Dorotou, vdovou po
Matiášovi Hodnoviech z Horného Hričova, ktorej muž odišiel pred štyrmi rokami do vojenského
tábora, viac sa nevrátil a nevie sa, či je živý, a či zabitý. Na túto prosbu manželstvo na
ľahko povoliť sa nemohlo, keď však pilne preskúmaly sa obstojateľstvá a povyslúchali
svedkovia, našlo sa, že niektorí hodnoverní svedkovia, menovite Tobiáš Kiliani z Horného
Hričova, pod jehož kaprálstvom Matiáš Hodnoviech bojoval, dokázali, že naisto bol zabitý:
povolilo sa jeho vdove nové manželstvo. — Tohoto času ešte tak podrobne všetky reči svedkov
nevpisovávali do protokolov, ako pozdejšie uvidíme. Tí „daktorí hodnoverní svedkovia“ bol
iste len ten hričovský kaprál; ináče by ich boli, pre uspokojenie svedomia svojho a
prosebníkov, podľa mena uviedli.V tých časoch ustavičných bojov, nepokojov a zmätkov prihodiť sa mohlo, ako sa aj
skutočne viac ráz prihodilo, že prosebníkom, na dosť pochybné svedectvá, nové manželstvo sa
povolilo, a keď ten, za mrtvého považovaný zajatec, alebo v boji domnele zabitý, živý a
čerstvý domov sa vrátil, bola ostuda hotová. Môžme si snadno predstaviť jeho prekvapenie,
keď uradovaný domov pospiechal a už si v duchu predstavoval ten dojemný výjav v rodine, keď
sa svojej, po ňom uplakanej, dobrej ženičke predstaví, ona mu so slzami radosti okolo hrdla
padne a ľúbeznými slovami uvíta a miesto toho našiel druhého muža v dome, ktorý sa naňho,
ako na strašidlo, s vypleštenýma očima díval, ako by sa chcel opýtať: Čo tu vlastne chceš,
človeče? Keď za mrtvého považovaný bojovník domov sa vrátil, a jeho žena medzitým bola sa
vydala za iného, musel tento druhý sviazať svoj uzlík a čím skôr sa odpratať, lebo prvé
manželstvo bolo platné, už či sa to tomu prvému mužovi ľúbilo alebo nie. Maly potom svetské
vrchnosti roboty, aby nedočkavú ženu a jej ľahkomyseľného druhého muža pre bigamiu
potrestaly!Aj na tejto májovej kongregácii (1598) vyvolený bol pre prípad potreby poľný kňaz v
osobeJaroslava Urbanoviča, farára varínskeho. V tom istom roku 1.
júla zase boli taxovaní farári, na prípis podžupana Teodosia Syrmiensisa, k potrebám
vojenným, ktorá taxa činila 14 zl. 14 den., a spoločným usnesením kňazov, keby bol
vrchnosťami žiadaný poľný kazateľ, za takého znovu vyvolili spomenutého Urbanoviča, a
votovali mu 12 zl. cestovného. Na budúcne však mali ísť za poľných kňazov farári alebo
Timotej, alebo Samuel Lovčáni.Na partikulárnej kongregácii 14. jan. 1599 predstavil saOndrej
Muranz Dlhého Poľa, udávajúc, že jeho ženatý syn u Rábu v boji padol, a pýta
radu, či sa jeho nevesta môže vydať? — AjGeorg Gaňaz Pekliny sa
dostavil, udávajúc, že muž jeho dcéry u Rábu v boji padol; preto prosí, aby sa jeho
ovdovelá dcéra mohla vydať. Keďže oba bez svedkov sa dostavili, ani ničím nedokázali, že by
spomenutí mužovia mrtví boli, nebolo možno povoliť manželstvo už teraz; ale sa im naložilo,
aby svedectvami kaprálov (decurionum), alebo iných bojovníkov dokázali, že spomenutí
mužovia sú skutočne mrtví, čo keď sa dokáže, nové manželstvo sa povolí. Viac o tom v
protokoloch niet reči.V kongregácii, dňa 28. apríla 1599 v Bytči odbývanej, čítaná bola prosba kňazstva
kontubernia žilinského pred grófa Juraja Thurzu, v ktorej vojennú, na kňazov uvaľovanú
taxu, za neznesiteľnú vydávajú a o miernejšie taxovanie prosia. Pri tejto príležitosti,
vyrúbená taxa činila 28 zl. Najväčšiu taxu platil farár varínsky — 2 zl. 80 den. —, a
najmenšiu lúcky u Púchova — 40 den. — Že však toho času peniaz bol veľmi vzácnym tovarom a
mal viac než desaťnásobnú hodnotu, ako teraz, a že sa u farárov aj na tých najlepšie
dotovaných staniciach málokedy zbytočný hotový groš nachádzal, ľahko pochopíme, že tie
vojenné, často sa opakujúce taxy, boly veľkým bremenom pre nich. Nech nám hodnotu peňazí
toho času ilustruje aspoň jeden príklad. Roku 1592 mal trenčiansky notár pláce 70 zl., a z
toho si sám musel platiť spôsobného expedítora. Keby dnes Trenčín svojho notára tak
briliantne honorovať chcel, zutekal by kade ľahšie! Roku 1600 (11. júla) 22 farárov zase
muselo platiť 23. zl. 17 den. vojennej taxy; snáď následkom prosby o niečo menej, než roku
predošlého.V podjeseň r. 1599 dovalily sa turecké drancujúce hordy hore Považím do Trenčianskej,
všetko ohňom páliac, rabujúc, a ľud, ktorý sa nestačil zavčasu do hôr ukryť, vraždiac alebo
do zajatia uchvacujúc.Spomína sa, že toho času vyše 13.000 zajatých odvlečené
bolo do otroctva.Stopy tohoto záhubného plenu tureckého nachádzame nielen u
Piešťan, Beckova a Trenčína, ale až po Púchovskú dolinu. Rabujúci Turci vypálili a
vydrancovali aj všetky obce od Púchova až po Lúky, a pri tej príležitosti vykradli aj lúcku
faru, a odvliekli so sebou medzi inou korisťou aj bibliu farárovu. Nápor bol tak nečakaný,
že sa ani všetci nestihli útekom do hôr zachrániť, preto mnoho ľudí upadlo do zajatia.
Potom vydržiavaná kongregácia lúckemu farárovi naložila, aby si miesto Turkami uchvátenej
biblie novú kúpil. Či Turci tú bibliu spálili, alebo ju so sebou odvliekli, nespomína sa.
Farárom na Lúkach bol vtedy Matej Garna.Tablic píše v Pamětn. Příhod. Štěp. Pilaříka v poznámke na str. 55: „Mikuláš
Ladislaides, neyprw Jahen Čachtický, potom pak kněz w Súči w Trenčanské
Stolicy, r. 1599 od Tatarů toto okolj w zpusstěnj uwozugjcých zabit bil.“ Ale Lauček o ňom
píše v sozname farárov súčanských, že zo Súče prešiel na faru čachtickú, a tam bol Tatármi
zavraždený.Keď odchádzal grófJuraj Thurzodo Nových Zámkov, ako „kapitán“
vojska proti Turkom operujúceho, vystrojilo kňazstvo z kongregácie, dňa 10. júla 1602 v
Bytči odbývanej, vyslanstvo k nemu, aby mu na cestu šťastie prialo, menom celého
kontubernia.Veľmi podivne a ľahkomyseľne povolila kongregácia 4. júna 1603 v Bytči nové manželstvo
ženeJakuba Mezerického, ktorý udajne v bitke u Rábu zahynul. Bod 6.
protokolu tejto kongregácie v doslovnom preklade takto znie: „Vdova Jakuba Mezerického,
ktorý sa v bitke u Rábu ztratil, prosí povolenie, aby sa mohla vydať za iného. Výrok: Keďže
tak dlhé roky zostáva (prosebnica) v čistotnom vdovstve, povoľuje sa jej vydaj. Jestli by
však jej prvý muž bol na žive, a podľa vôle božej by sa vrátil, tedy nech sa aj ona k nemu
navráti. Ohláška sobášna po tri razy buď vykonaná.“ Pozdejšie, následkom zákazu
vrchnostenského, aby sa v takých prípadoch len tak na ľahko povolenia k novému manželstvu
nedávaly, aj bratia horno-trenčianski boli opatrnejší a prísnejší.Roku 1605 okolo Vstúpenia K. P.vypálili Bocskayho hajdúsi Bytču,
vyrabovali Thurzovský hrad, a medzi mnohými inými domy aj faru.Ján
Ďurovič, koštiansky farár, z tých tam rozchvátaných vecí po čase bol kúpil
drahocenný, pekný koberec. Keď sa Thurzo o tom akosi dozvedel, vystrojil svojho sekretára,
Juraja Závodského, so žalobou na kongregáciu. Ďurovič sa vyhováral, že koberec nekúpil od
hajdúcha, ale od poddaných Thurzovských, nevediac, že je to majetok Thurzov, a zaplatil zaň
3 zl. 25 den. Aj svedkov si predviedol, ktorí dosvedčili, že Matúš Šuntoviech z Rajca ten
koberec Baltazarovi Kozičkovi za 65 denárov predal, tento zase Melicharovi Kušnierovi z
Konskej za 1 zl. 60 den. a od tohoto Kušniera kúpil ho Ďurovič. Kongregácia uzavrela vyslať
poslanstvo k Thurzovi s prosbou, aby ohľadom na vysokú starobu Ďurovičovu, tomuto
priestupok odpustil, a bez náhrady kúpnej ceny koberec ten od neho prijal. Aby však Ďurovič
docela bez pokuty nezostal, povinný bude kontuberniálnu pečať, ktorú v tom rabovaní hajdúsi
z Bytče uchvátili, na svoje útraty od zlatníka za 3 zl. odkúpiť. Jestli by to však urobiť
sa zdráhal, musí trojdňový žalár podstúpiť. Keďže však predavači majetok svojej vrchnosti
nepríslušne kupovali a predávali, a svojmu kňazovi tieto ťažkosti zapríčinili, prosí
kontubernium, aby Thurzo aj týchto pokarhal. Juraj Thurzo na túto prímluvu prijal Ďuroviča
na milosť, a tento pečať za svoj groš kúpil, a tak vec bola uspokojive pokonaná.Na kongregácii bytčianskej 13. sept. 1607 vydržiavanej žiadal senior uzavretie strany
povolenia nového manželstva istej žene, ktorá sa bola v Bytčiza pokrsteného
Turkavydala, tento ju však potom odbehol. Výrok znie: Páni bratia súhlasia s
novým manželstvom a vyhlasujú opustenú stránku za svobodnú; môže sa teda svobodne vydať
pobožne a v Pánu. Čo sa týka Turka odpadlíka, pliennika a palača bytčianskeho, ten sa
vyhlasuje za neverného, pre ktorého opustená stránka nemôže a nesmie byť služebnosti
podrobená, zvlášte však, keď nieto žiadnej nádeje, že by sa ten odbehlík turecký, pre
zločin v Bytči spáchaný, na tieto strany kedy vrátil.Asi r. 1657 dal beckovský farárŠtefan Pilárikkostol (teraz
katolícky farný) pavlačmi rozšíriť, lebo bol pre veľký nával ľudu primalý, nadto za 120
ríšskych toliarov organ v ňom postavil, a na vŕšku za farou novú zvonicu vybudoval, a na ňu
dva zvony, jeden 16- a druhý 8-centový, oba vnove uliate, zavesil. Na všetko toto náklad
shromaždil z dobrovoľných obetí svojich farníkov. Pri stavbe kostola a veže toho času na
hrade beckovskom zajatí „Tatári“ výdatne ručnou prácou pomáhali, ale aj služby božie s
pilnosťou navštevovávali, ako o tom sám Pilárik svedčí (Currus Jehovae mirabilis, kapit.
6.). Že pod tými „Tatármi“ nemôžu sa rozumieť mohamedáni, ale z tureckého vojska zajatí a
sem internovaní pravoslávni kresťania, poznávame z toho, že tie práce konali dobrovoľne a
že radi slovenské služby božie navštevovali. Tatár, Turek, Egypťan, alebo iný mohamedán
nebol by ani slova rozumel pri bohoslužbe slovenskej. Pilárik z Beckova prešiel na faru
senickú v Nitrianskej, kde ho v septembri 1663 Turci zajali, keď na Branč utekal, aby sa
tam ukryl. Pilárik sám hovorí, že ho Tatár zaviedol na trh do valašského tábora, kde ho
„kapitán“ za 80 toliarov kúpil a s ním pekne zachádzal. Pilárikovi sa pošťastilo ztadiaľ
utiecť. Obšírne o tom rozpráva v spomenutom dielku svojom v kapit. VIII. a IX.I na Považie dovalily sa r. 1663 hordy turecké od Nových Zámkov, ohňom a mečom pustošiac
osady a tisíce ľudí odvláčajúc do zajatia. Počet Turkami zajatých a do otroctva odvlečených
zo stolíc Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej udáva Tablic (Pam. Příh. Štěp. Pilaříka,
p. 85, nota 47) na viac než 150.000. Mnohým zajatým podarilo sa od Turkov utiecť, a tí sa
po biede horami potĺkali, až sa im pošťastilo na okľukách domov sa dostať; iní boli
peniazmi vykúpení, zase iní kresťanským vojskom vysvobodení a domov prepustení. Že tí zo
zajatia sa navracajúci o milodary u milosrdných ľudí sa uchádzali, je prirodzené, a poznáme
to aj z protokolu kongregácie, 13. febr. 1664 odbývanej, kde 10 kňazov složilo pre zajatých
6 zl. 45 den. Nebolo to mnoho, ale vážilo mnoho; lebo súc cudzej biedy citeľní, z chatrného
svojho majetočku tú biedu biednych uľavovať sa ponáhľali.Na kongregácii 13. febr. 1664 zhrmela žaloba župana turčianskeho, Františka Révayho,
proti farárovi rajeckémuSamuelovi Paulinimu, preto, že akéhosi
cudzieho katolíka, Tatármi vyhnaného a všetkého majetku pozbaveného, v Rajci sa
zdržovavšieho a tam aj zomrelého, spolu s rektorom svojím, nechcel pochovať, „ačkoľvek —
hovorí protokol — stavy kráľovstva príslušníkom obidvoch náboženství zvonenie a
pochovávanie dovoľujú“. Výrok: Keďže táto žaloba po dokonanej kongregácii a po zavŕšení
všetkých predmetov prednesená bola, a ani sudcovia prvého stolu (t. j. senior, dekani,
asesori, notár a fiškál) pre nebezpečnosť v plnom počte dostaviť sa nemohli, ani zákonnou
cestou práva obžalovaný o žalobe upovedomený a citovaný nebol, preto tu prítomní bratia
Jeho veľkomožnosti teraz zadosť urobiť a platne v tejto záležitosti uzavierať nemôžu, ale
sa určí čas a miesto, kde sa obžalovaný zodpovedať má, a o tom všetkom upovedomí sa zavčasu
aj pán veľkomožný, ako žalobník. (Bolo totiž zákonom, že sa obžalovaný ešte pred
kongregáciou, na ktorej sa žaloba pojednávať mala, o obsahu žaloby seniorom upovedomoval, a
ním aj listovne k pojednávaniu kauzy citovaný bol, s tým doložením, aby, ak má daktorých
svedkov za seba, aj tých doviedol. Tým sa malo prekaziť, aby niekto s duba padlou žalobou v
zasadnutí netušene prekvapený nebol.) Že sa táto kauza viac nespomína, musel ju nejako
senior u žalobníka vyrovnať.V čas tureckého rabovania r. 1663 nielen trenčianske Považie, ale aj väčšie do Považia
ústiace doliny nevýslovne mnoho škody utrpely, lebo Turci okrem pevných a dobre bránených
hradov, — pri ich dobývaní sa tí diví rabunkoši ani veľmi nenamáhali, ani nebavili, len aby
čím najväčšej koristi nahrabať mohli, — aj dediny a mestečká, napospol drevené domy majúce,
a aj mnohé kostoly vypálili. V protokoloch sa spomína lúcky farár v Púchovskej doline,Jakub Petroselinus, ktorému manželku Turci odvliekli. Roku 1665 28.
jan. prednášal na „verejnom konvente“ Petroselinus svoj prípad takto: „Poneváč v predošlých
rokoch, v čas nápadu nepriateľských Tatárov, keď okolo Púchova ich tyranstvo najviac
zúrilo, medzi inými osobami odvlečená a zajatá bola aj moja milovaná manželka Katarína, o
jejž živote alebo smrti dosiaľ nič istého slýchať nebolo. Prosím tedy radu od ctihodného
bratstva, ako sa v tomto prípade zachovať mám?“ Odpovedali mu výrokom týmto: Tento prípad
sme s bolesťou preslyšali. Keďže sa to z dopustenia božieho stalo, má sa zniesť. Keď však
radu hľadá a prosí, takúto dávame prosebníkovi: 1) Nech si hľadí obstarať od politickej
vrchnosti zákonné svedectvá o živote alebo smrti svojej manželky. 2) Medzitým nech sa chová
trpelive a ničoho nepodujíma, z čoho by v cirkvi pohoršenie povstať mohlo. — Na to 16.
febr. 1667 — až po dvoch rokoch, za ktorý čas Petroselinus pilne hľadal stopy svojej
manželky, — na kongregácii žilinskej predložil svedectvo zemianky Anny Urbanovskej, nedávno
zo zajatia tureckého sa vrátivšej, podľa ktorého manželka Petroselinova Tatármi sťatá bola.
Na toto jedno svedectvo, ktoré však v celom znení i s vykonaným vyšetrovaním nie je do
protokolu vnesené, vyniesla kongregácia tento výrok: Poneváč dvojejctihodný pán zadosť
urobil prvému výroku, a nadto novým svedectvom zemianskej ženy dokázal, že jeho manželka
Tatármi sťatá bola, vyhlasuje sa za svobodného od manželského sväzku, niekdy uzavreného, a
ponecháva sa mu voľnosť vstúpiť do druhého manželstva, avšak pod tou podmienkou, aby sa
táto jeho svoboda v niektorých (t. j. okolitých) kostoloch slávnostne vyhlásila. Na to sa
Petroselinus oženil.Na partikulárnej kongregácii žilinskej 25. februára 1666 pojednávaný bol prípadMikuláša Kováčazo Zbory u Zariečia, ktorému Tatári ženu zranili, z
čoho aj umrela a bola na Morave pri Vrběticiach pochovaná. Výrok hovorí: „Ačkoľvek
dôležitejšie kauzy, pochybné, po prvý raz pozdvihnuté, nezvykly sa hneď rozsudzovať; že
však vznešený pán biskup nakladá, aby sa s touto záležitosťou neodkladalo, a aj urodzený
pán Jonáš Medňanský za svojho poddaného sa primlúva, a čo je hlavná vec, svedectvá z Moravy
prinesené sa prečítaly, ktoré naisto dokazujú, že ranená manželka Mikuláša Kováča skutočne
tam zomrela a pochovaná bola, čo aj obyvatelia vrbětickí dosvedčiť sa ponúkajú, že sa vec
skutočne tak má, a nie ináče. Preto predmenovaného Mikuláša Kováča za svobodného od sväzku
zomrelej manželky vyhlasujeme, lebo jej bol len do smrti zaviazaný manželskou vernosťou.
Pre lepšiu však istotu radíme, aby sa vyslali dvaja mužovia do Vrbětíc, a pre odstránenie
všetkých ďalších pochybností celá obec nech vec zistí.“ Tuto, kde boly svedectvá
nepochybnej smrti a pohrebu Kováčovej ženy predložené, až prílišnú a celkom zbytočnú
škrupulozitu ukazovali tí dobrí predkovia naši, kdežto inde pri dosť pochybných svedectvách
nové manželstvo dovoľovali.V tomže roku dňa 9. februára pojednávaný bol v Žiline nasledujúci prípad, ktorý je pre
nás aj z ohľadu rečového zaujímavý, lebo výrok, ako aj uvedené svedectvo, sú slovensky
písané.Georg Pagáčzo Strezeníc u Púchova predniesol svoju žiadosť,
strany manželky svojej Zuzanny, dcéry Jána Kozoviech zo Strezeníc, ktorá v čas nápadu
tatárskeho (1663) uchvátená, a ako hovorí, aj zavraždená bola; preto prosí o povolenie
nového manželstva.Výrok: Hoci je táto záležitosť veľmi nebezpečná „a z nebezpečenstwym Žiwotů nassjch, pro
wrchnostj wywyssenych wjstrahu a zapowed wyhlasenu, spogena: A tuto dostatečnj swedkowe
negsau statuminovani, podle gegjchž wyznanj bychom finaliter mohli tuto Causu decidowati.
Pročež dawa se gemu napomenuti, aby gesste pjlnegj o teto wecy wyzwedel se, zdaližby to
mrtwe telo, ktere on za sweg manželky telo poklada, to same prawdiwe bylo gegj: aby tak o
Smrti gegj dalegssj pochibnosti nenalezalo se. Potom, ponewadž giž y Excellent. Dnum
Superattendentem pohledawal w teto wecy, tehdy podle geho slawne Dwogictihodnosti
Imponowanj, ma w chrame Pane tento predgmenovany Georgius Pagacž, w pritomnosti trech osob
Bratrstwa nasseho Duchownjho, Prísahu položiti, žeby on sweg vlastnj Manželky Telo mrtwe
pochowal. Tak potem ma se gemu sloboditi k druhemu Manželstwu poradne prystupiti.“ Zatým sa
uvádza svedectvo: „Ao. 1666. die 8. Jan. extradatum. Guro Mosstensky fassus est, že slyssel
z ust Sestri, Manželky Pagačoweg, gako y z ust Manžela gegjho tyto slowa: Nemame kam det,
než že ona, totiž Manželka Pagačowa byla, ponewadž to znameni na noze mela, gako o tem
Pagacž poweda, totiž mrtwu Kost.“ A keď Pagáč podľa výroku kongregácie a z naloženia
superintendentovho, v žilinskom chráme v prítomnosti troch kňazov udanie svoje prísahou
potvrdil, povolilo sa mu nové manželstvo.AjŠtefanovi Mlynároviz Lazu uchvátili Turci ženu, a keď prosil o
nové manželstvo na kongregácii žilinskej, 16. febr. 1667, takúto odpoveď dostal: „Ponewadž
podle prwnegssj Deliberatie, nemohl až posawad gisteho Swedectwj dostati, kterymby se bylo
mohlo potwrdit, žeby manželka geho uchwacena žiwa neb mrtwa byla; a giž čas postnj nastawa,
w kteremžto nenj obyčeg ženiti se, podle praw Cyrkewnych, a sprawy Kralowstwy tohoto
Uherskeho: Tehdy to nachazjme, aby gesste do S. Giriho strpenj mel a Panu Bohu se modlil, a
snad mezi tym ukaže P. Bůh prostredek, že netco gistegssjho do toho času wyzwedeti se mocy
bude o teg sweg uchvacene Manželky spůsobnosti; Ano, y my sami spůsob hledati budeme, aby
geho žadosti se časem učiniti mohlo (t. j. zadosť). A tak povinnen bude, da Bůh, okolo So.
Girjho postawiti se pred p. Seniorem. Tehdaž uplnegssj spravu dosahne od P. Seniora.“Táto kauza bola aj 13. septembra 1667 v Žiline pojednávaná; lebo superintendent Joachim
Kalinka naložil kongregácii, aby ju preskúmali a rozhodli. Po prečítaní listu Kalinkovho
vyniesli toto uzavretie: Keďže sa žiada obnovenie procesu a dôkladnejšie svedectvá, preto
tento prípad, po prvý raz na fare lúckej roku 1666 1. novembra pojednávať začatý, takto
opisujeme. Štefan Mlynár, poddaný veľkom. panej Judity Bossány, obyvateľ lazovský, jehož
manželka Barbara Tatármi bola uchvátená v tom čase a v ten deň, v ktorom aj manželka pána
farára. I prosí slobodu k novému manželstvu, domnievajúc sa, že jeho manželka už mrtvá byť
musí; na dosvedčenie toho uvádza nasledujúcich svedkov, ktorí pod prísahou takto svedčili:1. Christina Jiríka Wrlíka z Lazu manželka, asi 50-ročná, svedčila: „Že w Tabore spolu
zustawala s tu gistu Barboru, Mlynarowu manželku za 8 Tydnj. Než ponewadž pry Porodu, i po
porodu welice byla zemdlena, za tym od poly gako mrtvu gj zanechala, když se odtud
wyslobodila. Nebo y mrtwy plod tam v ceste porodila.“2. „Catharina Cžaikovjech Gracžka z Lysey manželka fassa est: Že slyssela od teg gisteg
Rabkine, ktera pri porodu Mlynaroweg manželky Barbari pritomna byla, že y ditatko mrtwe od
nj odnesla. A to z ust tegže Barbari Mlynarky slyssela, že gest velmi nedužiwa, a že sobe
nic netruffa sama, aby žiwa zustati mohla.“Pred vypočutím týchto svedkov čítaný bol list veľkom. panej Judity Bossány, manželky
veľk. p. Daniela Révayho, jehož hlavný bod znie:„Že gestližeby ta prwnejsšj
manželka nawratila se, on gj prigal, tuto pak druhu, kteruby sobe pogal, aby dobrym
spůsobem propustil“(!). Výrok znel: „Ponewadž Testes predstawenj, nic gineho
krome o mdlobe a nedužiwosti manželky zwrchu gmenowane Barbari, Mlynarowe Lazowskeho, nas
wynaučiti a ugistiti nemohli: S teg príčiny ani my nic gineho odtud zavjrati nemůžeme. Než
gesste to se dawa napomenuti tomuto Stephanusowy Mlynarowy, aby s pjlnosti gesste doptawal
se na tu swau Manželku uchwacenu, a coby se wyptati mohel, to oznamil dali Bůh, v buducy
Congregacij duchownjmu Bratrstwu nassemu. Tam se mu potem ukaže, čehoby se mel držeti, a
kterak dale zachowati.“ O niečo pozdejšie — deň sa neudáva — vynesený bol konečný výrok
(deliberatum ultimatum), že poneváč Štefan Mlynár naliehave prosí o výrok priaznivý, a aj
superintendent Kalinka rozkazuje znova pretriasať túto kauzu a uvážiť všetky okolnosti
náležite, ešte raz vec so všetkých strán uvažujúc a všelijak argumentujúc, aby si svedomie
neobťažili, z nasledujúcich dôvodov sa rozhodli, zadosť urobiť prosbe Mlynárovej:1. Stav ženy uchvátenej. Poneváč žena je nádoba krehká, vystavená pri pôrode bolestiam,
a vzdialená súc od domácich a priateľov, v cudzej zemi zajatá porodila, bez všetkého
milosrdenstva nepriateľsky s ňou sa zachádzalo, ani žiadnej pomoci a liekov potrebných
nemala: čože mohlo v tak biednom jej stave iného nasledovať, než smrť? A keby aj divným
spôsobom k predošlému zdraviu bola prišla, nakoľko bola odvlečená až za Dnepr do Tatárska,
sotva sa možno úfať, že by sa kedy navrátila.2. Nepriateľov furioznosť. Všetkým, ktorí tatárske, viac než hovädské barbarstvo
okúsili, je známo, že žiadnemu neodpúšťajú, ani dieťaťu, jestli im v niečom prekáža, a že
zvlášte starcov, k práci nespôsobných, vraždia. Akoby tedy ženička nemocná, blízka smrti,
bola mohla milosrdenstvo očakávať od hovädských ľudí?3. Opustený manžel, ktorému otec zomrel, manželka a deti do zajatia odvlečené boly, a
staručká matka mu ťažko nemocná leží, nie je v stave hospodárstvo viesť, mlyn spravovať a
roboty každodenne pánovi odbavovať. A v tomto položení už od štyroch rokov sa trápi; a
jestli by aj ďalej tak mal ostávať, musel by svojho zemského pána opustiť.4. Ale aj zemská pani sa zaňho primlúva, a jej prímluvy suma v tom sa zahrňuje: „že
gestliby ta prwnj manželka nawratila se, aby on gj prigal, tuto pak druhu kteruby sobe
pogal dobrym spůsobem propustil.“Keď všetky tieto dôvody a okolnosti povážili, za potrebné uznali povoliť Mlynárovi druhé
manželstvo, ale pod týmito podmienkami: 1. Aby superintendent, ako najvyšší sudca
kontubernia, ku ktorému také pády ku konečnému potvrdeniu sa posielajú, výrok tento svojou
auktoritou odobril. 2. Aby veľkomožná pani túto kauzu, podľa daného sľubu, sebe mala
poručenú. — (Myslím, že sa kongregácia predsa obávala návratu zajatej Mlynárovej ženy; a
keby kňazi za to, že Mlynárovi druhé manželstvo povolili, vrchnosťou boli na zodpovednosť
ťahaní, aby ich zemská pani zastala, tá zemská pani, ktorá hneď od počiatku takú
nešalamúnsku radu dávala: len dovoľte oženiť sa Mlynárovi, však ak sa prvá žena vráti, tú
nech si podrží, a tá druhá môže ísť s hanbou na pašu.) A superintendent Kalinka, listom v
Ilave dňa 21. septembra 1667 vystaveným, výrok tento odobril, pod tou podmienkou, keď
Mlynár v čas kongregácie v púchovskom kostole prísahu složí, jejž formulár superintendent
priložil. Že však superintendentov list pozde došiel do Žiliny, preto nie v Púchove, ale v
Žiline bola táto kauza konečne riešená, keď Mlynár túto prísahu složil:„Gá N. N. prísaham Bohu Otcy, y S. y D. S. že podle toho, gakž gest predepsano, od toho
času, gak my Manželku Tatari do wezenj wzali, weden sa mylosti manželsku, wždicky z weliku
pjlností ptal sem se na mu Manželku, a wyhledawal sem bylaliby žiwa čili ne. A wssak za ten
wssecek čas nic gineho, než toliko to, co Swedkowe z wezenj prissli, a odtud se nawratili,
oznamili, slysseti sem nemohel; k tomu ani od meg manželky ani gedneho slowa, anebo
odkazanj, skrze tech ktery se nawratili neprigal sem. A take o nj wjce, ani gakowy chjr,
ani powest, ani Nadegj o žiwobytj gegj nenachazj se. Odkud tak sem na mem Swedomi o Smrti
meg Manželky nekdy do wezenj zagateg gisty a bezpečny, že žadna w mem Srdci a Umyslu
nenachadzi sa pochjbnost, ale radegj swedomy giste a spokogne. Tak sy my pomaha Swata
Welebna Trogjce, Bůh Otec, S. y Duch S. Amen.“Na to konečný výrok znie: „Ponewadž Ssteffan Mlynar, od pol druha leta poradne
vyhledawal nowe Manželstwy, a z častky y doswedčil, že prwssj Manželka geho umrela: a toho
y Prisahu samodruhy potwrdil. Nachazj se, aby s dobrym swedomjm, na které prisahu činil,
svobodne do stawu Manželskeho, v baznj Božj wstupil, ku kteremu my wynssugeme požehnani od
Boha.“ Mlynárova prísaha však viac obsahovala, než sám vedel o svojej žene, a kongregácia,
iste len následkom súrenia zemskej panej, veľmi na ľahko brala vec pri konečnom rozsudku,
lebo nikto nepochybne nedokázal, že by Mlynárova žena skutočne v zajatí bola umrela. Tie
pod číslami 1 — 4 uvedené argumenta dajú sa, pravda, dobre čítať, amohlo
tovšetko tak byť, ako to tam tí, v pomykove sa nachodiaci ctihodní bratia,
popísali, ale s určitosťou nemohol nikto tvrdiť, že všetko aj skutočne tak bolo. Zemská
pani chcela mať Mlynára ženatého, aby mohol lepšie zrábať panštinu, preto sa tak zaňho
zaujímala, ale nie z čistého milosrdenstva a zo sútrpnosti. — Toto je posledný taký prípad,
pred horno-trenčianskym kontuberniom pojednávaný.Protokolydolno-trenčianskehokontubernia máme len od roku 1619 —
1672, aj to len v odpise Laučekovom z konca minulého storočia, ktoré som si pre svoju
potrebu verne prepísal. Škoda, že Lauček tie čiastky protokolov, ktoré v pôvodine veľmi
klátivým pravopisom slovensky písané sú, na kopyto svojho pravopisu narazil, a možno, že aj
kde-tu slovo zmenil. Staršie protokoly tohoto seniorátu sa ztratily, a ani v odpise ich
nemáme. Čo tu niže z dolno-trenčianskych protokolov slovenského vynímam, vypisujem to verne
z Laučekovho odpisu aj s jeho pravopisom.V povestiach ľudu často sa spomínajú „Tatári psohlavci“, ktorých si obrazotvornosť ľudu
predstavuje ako obludy s ľudskou podobou tela, ale s psou hlavou. Rozpráva sa o nich aj v
Bošáckej doline, že keď tu rabovali a ľud sa rozutekal do hôr, chodili psohlaví Tatári aj
so psami po horách, vykrikujúc: Kačo! Jano! poď sem, niet tu Tatára! a ak sa im kto ukázal,
alebo snoriacim psom bol najdený, hneď sa Tatári naňho oborili, a alebo rozsekali, alebo
odvliekli ho. Ale hoci Turci a Tatári u ľudu nášho v špatnej povesti žijú, a nadávka: Ty
Turek! Tatár! dáva sa človeku surovému, ukrutnému, predsa „turecký (krikľavo-červený)
ručník“, „turecký rozmarín“ (Santolina), „turecký hrebíček“ (Dianthus chinensis), veľkú
obľubu nachádzajú. V starých vizitačných protokoloch od r. 1611 — 1707, kde-tu sa
spomínajú, ako vzácnosti, medzi rúchami kostolnými aj „turecké koberce“. A že zvlášte
skočná mládež lipne za „tureckou muzikou“ — ako napospol kapely vojenské sa nazývajú, — je
všeobecne známe.V dolno-trenčianskych ev. protokoloch — koľko nám z nich v odpisoch zostalo — spomína sa
po prvý raz 4. októbra 1628 na kongregácii ilavskej, Turkami zajatá žena, keď totižMatej Zlínskyzo Zlína pred shromaždených kňazov predstúpil,
hovoril, že mu pred ôsmimi rokmi Turci ženu do zajatia odvliekli, a že sa dosiaľ ničoho o
nej dozvedieť nemohol, prosí o povolenie nového manželstva. Výrok hovorí: Aby istými
svedkami dokázal, že ničoho nepočul o svojej žene od tých, ktorí sa zo zajatia vrátili, a
tak aby sa potom v mene božom oženil. Z toho poznávame, že nielen žena Zlínskeho, ale s ňou
aj viac osôb, neznať kde a ako do zajatia upadlo, a že sa ich čiastka akosi aj vysvobodila;
ale poznávame aj, s akou ľahkosťou, ba ľahkomyseľnosťou Zlínskemu nové manželstvo povolili!Až — ako vyššie spomenuté bolo — roku 1663 pri najväčšom a najzáhubnejšom, ale aj
poslednom návale drancujúcich hord tureckých, veľké množstvo ľudí do zajatia upadlo, a v
protokoloch sa množia od toho času prosby o nové manželstvá. Že v pojednávaniach týchto
manželských pádov, Turkami roztrhaných, i zachádzanie Turkov so zajatými, i vyhľadávanie
zajatých ich rodinami, ako aj spôsob vyslúchania svedkov a vyšetrovania, a celá procedúra
duchovného súdu, poznať sa dáva, podáme i tieto prípady všetky tak, ako sú v protokoloch
zaznačené. Stretneme sa ale aj s takými ženami drakyňami, ktorým sa u Turkov lepšie ľúbilo,
než doma u svojich mužov, — ale stretneme aj Žida, ktorý podľa vrodeného špekulatívneho
ducha, zajatých od Turkov kupoval, a potom s hodným ziskom ďalej do otroctva predával.Na ilavskej partikulárnej kongregácii, dňa 21. septembra 1665 čítané boly dva listy
slovenské urodzen. pána Ladislava Nozdrovického, v kauze jeho poddanéhoJána
Ševcaz Borčíc, z ktorých prvý takto znie:„Adm. Reverende et Clarissime Domine! Z přjčiny tegto toliko dohledawam A. R. et Cl. D.
V. exponugjce kterak pominulými časy, kdy pohan raboval okolo Trenčjna, též gedného mého
podaného z Borcžicz manželka gest od Tatara zagata: která těhotná sauce w cestě gest
porodila, kdy pak bylo po porodě, Tatár djtě od nj nohau kopnul preč, geg pak na koně
sedati rozkazowal; kdy pak ona na koně sednauti nemohla, Tatár gj w hlawu baltau udeřil,
takže hneď tam žiwot swůg dokonala. Na to swědek gest gedna žena z Tepleg, která se z
wězenj nawrátila, a na ten casus tegže ženy podaného mého se djwala, takže y pod přjsahau
toto swědectwj wydala, o čemž y p. Vice-Ispán je powedomý. Z teg přjčiny C. V. prosym, žeby
se tomuto podanému dopustilo do nowého manželstwj wstúpit. Wssak gestliby zatjm bylo co
takowého, gá dám za to odpowed. Datum im Arce Trenchin, 17. Aug. Ao. 1665. A. Rev. Cl. V.
compater ad servitia paratus Ladislaus Nozdrowicky.“ Druhý podobného obsahu list písal
Nozdrovický na seniora 26. aug. Tak sa dostala záležitosť táto pred fórum seniorátu, kde
Jána Ševca zastupovali Ján Dubnička a Mikuláš Burdej, a poznovu rozprávali všetko to, o čom
Nozdrovický listovne svedčil, a nadto ešte predložili obecné svedectvo, tohoto obsahu: „My
Rychtář a Starssj poctiweg dediny Borcžicz, známo činjme týmto nassjm psanjm, že sme
odebrali přjsahu od sslechetneg ženy Katařjny Ondrega Dardy z Tepleg manželky, která se
temi dny z wezenj pohanského nawrátila, w přjčině manželky sauseda nasseho Jana Šewca, od
Tatarow zagateg, která po přjsaze na tento spůsob wyznala, že y ona do rukau tých Pohanow
se byla dostala, kterých y manželka tohoto nasseho sauseda. W ceste kdy se tjsse zmlauvaly,
žeby gj oznámila ta někdy nasse sauseda, žeby z Borcžicz byla, Jana Šewca manželka, potom
sauc těhotná, žeby bolestmi porodu postižena byla a nemluwňátko porodila, které pohan nohau
od nj kopnul, gj pak na koně sednauti kázal. Potom kdy pro bolesti nemohla na koňa, žeby gj
baltau udeřil w hlawu, tak že hned tam žiwot swůg dokonala. Iidem, qui supra.“ Výrok znel,
že sa tento prípad už teraz konečne rozhodnúť nemôže, zčiastky preto, že Actor svedka sem
nepriviedol, aby znovu mohol byť examenovaný, ako to svedomie káže, či zákonne svedčí?
zčiastky preto, že palatínsky zákaz, takým, nedostatočne dokázaným prípadom, je prekážkou.
Preto sa nakladá actorovi, aby čím skôr tú svedkyňu vyhľadal a pred kontubernium doviedol,
že by sa, ako svedomie káže, mohla vyexamenovať, aby sa tak naisto poznalo, či pravé
svedectvo o tejto veci vydáva? O niekoľko dní pozdejšie predvedená bola tá žena, a v
kostole košeckom v deň pred Michalom takto bola inkvirovaná: „Gistotněli twrdj, žeby očima
swýma widěla manželku tohoto Actora od Pohana zamordowanau? Zdali přjpadnosti času, mjsta,
pádu manželky tohoto Actora, tak gak se magj wčil, gako predtým mluwila? Nenjli asnad
pronagata od Actora aby takowe swědectwj o geho ženě wydawala anebo nedopausstjli se w
tegto wěcy něgakého podwodu? aneb neočekáwáli proto něgakowý užitek, dar aneb plat? Chceli
gesstě přisahati na dobré swědomj, na mjstě swatém, w chráme Božjm, že tak, a neginak se
stalo s manželkou tohoto Actora? Nebudeli se obáwati hrozných Božjch pokut, kterými w
přjsaze bude zawázaná, gestliby falessně swědčila, a nasse kněžské swědomj zawésti chcela?“
Na toto všetko privedčila; preto jej naložili túto prísahu: „Gá Katarjna manželka někdy
Ondřege Dardy z Tepleg, přisahám Pánu Bohu Otcy, Synu y Duchu S. na tomto mjste swatém, že
gistotně wiem o smrti tohoto Jana Šewca z Borčicz manželky od pohana zagateg a že sem na
gegj pád nessťastný a smrt očima swýma se djwala: toto pak pod přísahau na dobre mé swědomj
wyznáwám, ne gako, wěc negistau, ne pro sliby anebo pro dary twrdila a swědčila; žádám aby
Pán Bůh saudce sprawedliwý, wssemohaucý a wssewědaucý, mne na dussi y těle, pokutámi
časnými y wěčnými trestati ráčil. Tak mi pomáheg Bůh Otec atď.“ Po tejto prísahe, keďže
Actor prosil o osvobodenie, vynesený bol tento výrok:„Poněwadž Slawná Stolica týchto pominulých dnow z strany takowýchto manželow aneb
manželek od pohana osyrelých učinených, u Geho Oswjcenosti Pána Palatinusa pracowati
počala: aby Geho Oswjcenost z strany Inhibitie a Zápowědi, kterau predtým zapowěděla, aby
takové osoby kwapně se nesobássily, nějakowé ulewenj anebo modificatiu nagjt a učinit
ráčila; Poručuje se tomuto Actorovi, aby do času malého měl gesste poshowenj, w trpeliwosti
na modlitbách zustáwal, dokud od Geho Oswjcenosti Pána Palatinusa odpowěď do Slavneg
Stolice přigde; abychme tak y my o teg wěcy wyrozuměwsse, tým gistěgi a důwodněgi tomuto
Actorowi w žádosti geho se propůgčili; a on též aby gistěgssjm a upokogeněgssjm swědomjm,
ginau sobě potom manželku pogati mohl.“ V tomže roku dňa 1. novembra ešte raz, a to
naposledy, bola pojednávaná a konečne rozhodnutá kauza borčického Ševca.[3]Tu predložil Švec úsudky dvoch zemänov, a to Ladislava Nozdrovického a Štefana
Borčického, ktoré doslovne už aj preto podávame, aby sa videlo, ako v tých časoch ani
zemäni nepovažovali to za nevlastenectvo, alebo práve vlastizradu, slovensky písať aj tam,
kde by aj latinským listom výborne boli rozumeli. Nozdrovický písal toto: „Poněwadž se giž
doswědčilo, žeby gistotně zemřela tohoto Šewca manželka, a tá gistá žena na to dussu
položila, protož giného nie nepozustáwa, než aby se sobássil. A poněwadž pořádně pokračuge,
že guž třetj rok gest, slobodně může. Mezytjm y Geho Milost Pán Wyce-Isspán to powěděl, že
poněwadž ge takowé swědomj, že může wstaupit w Staw manželský. Geho Oswjcenost Pán
Palatinus preto zakázal, poněwadž by se mnozý ženili, by y gistotne wedeli, že sau gim
manželky žiwé gako se ytak stáwalo. Než proti takowýmto nenj zádného
zákazu. Datum in Possessione Kamenicžan 12. Octob. Anno 1665.“Štefan Borčický ale tento úsudok vyslovil: „Z takowého Swědomj zretedlného dnu zapsaného
poněwádž w čas takowého ukrutného pohanského nepokoga, kdy mnoho kresťanských swědkow
nemohlo oculowati casum, meo tenui Judicio, ze samého gedného swědomj můze se zwolit
manželstwo. Inhibitie pak Geho Oswjcenosti Pána Palatjnusa, len na takých se wztahuge,
kteřj žádného swedomja nemagj. Actum in Borcžicz 29. Oct. 1665.“ Pod tými, ktorí „žádného
swedomja nemagj“, nesmieme rozumieť ľudí nesvedomitých, ale takých, ktorí svoje udania nie
sú v stave prísahami svedkov dokázať. Ale tento duchovný súd ešte vždy sa obával, že
povolením novej ženby Ševcovi, dá prsty medzi dvere palatínskej a stoličnej zápovedi; preto
sa rozpriadla hádka, či je dostatočné svedectvo jednoho svedka? Ale keď aj súsední občania
kameničianski, totiž Ján Šmaloch a Ján Sečkár svedčili, že Ševcova žena v čas zajatia
skutočne bola blízka pôrodu, konečný výrok vyniesli: že v tomto prípade dostačí aj jedon
svedok, keďže v takom nešťastí je nemožné viac svedkov nájsť, a že aj písmo sväté muža, po
smrti manželkinej za svobodného vyhlasuje; a tak sa mu povoľuje inú manželku pojať, ale len
v Pánu, t. j. poctivým, kresťanským spôsobom.Na generálnej kongregácii v Lieskovci, dňa 14. januára 1666 pojednávaný bol podobný, v
mnohom ohľade veľmi zaujímavý prípad.Michal Pastierik, sládok
trenčianskeho mešťana Jakuba Bohuša, zastúpený pred duchovným súdom farárom trenčianskym,
Samuelom Chalupkom, prednášal svoju kauzu: že aj jeho žena do tureckého zajatia odvlečená
bola a stala sa otrokyňouMustafa-Aguv Nových Zámkoch, ktorý ju
predal istémuŽidovi, a tak sa dostala až do Carihradu. Na dôkaz toho
predložil aj list toho Mustafa-Agu, ktorým sa zisťuje smrť sládkovej ženy. Sládok Pastierik
bol sa najprv obrátil na superintendenta Kalinku, ale tento ho odkázal na kontubernium. V
protokole je tento list Mustafov v latinskej osnove; ale niže sa menuje „tureckým listom“;
či preto, že bol menom Turkovým písaný, alebo že bol po turecky na papier položený? Ale
tureckému listu nebol by ani jeden z členov tohoto duchovného súdu rozumel. Keďže ale toho
času vyšší hodnostári tureckí, v okupovaných čiastkach Uhorska úradujúci, u boku svojho
mávali aj kresťanských, rozličné reči znajúcich pisárov, nemožné to nie je, že pod svojím
menom aj latinské listy písať dávali. Obsah toho listu je: „Prajem (ti) od Boha všetko
dobré, ako dobroprajnému priateľovi. Môj Priateľu! O tom som ti musel písať, totiž o tvojej
manželke, keď vidím, že si sa po nej dosť nadopytoval, ktorá bola u mňa zajatá, ale ja som
ju predal do Carihradu. A na ktorého človeka si sa vyzvedal, totiž na Houda Kausa, ten až
do Carihradu písal, a vyzvedal sa po tvojej žene. Ztadiaľ dostal určitú odpoveď, že naisto
umrela. V tom buď istý, že ťa viac neuvidí, tak ako ani ty ju. Tak tedy, Priateľu môj!
smele sa môžeš oženiť, bez všetkého pochybovania, lebo je ona skutočne mrtvá, o tom buď
ubezpečený. Boh ťa zdržuj dlho zdravého. Dané v Nových Zámkoch 13. okt. 1665. Tvoj vždy
dobroprajný v Nových Zámkoch zostávajúci Mustafa Aga.“ Z naloženia superintendentovho
trenčiansky farár Samuel Chalupka examenoval Jána Kulhavého z Oponíc, ktorý tenturecký listbol doniesol, či ten list nebol zlatom alebo iným
nezákonným spôsobom vyžobraný, ale či ho Aga Mustafa zákonne vystavil? Pri tom výsluchu
spomenutého Oponičana boli prítomní, mimo trenčianskeho farára, aj tamojší diakon Mat.
Michalovič a Ján Repacius, farár motešický. Michala Pastierika zastupoval trenčiansky
mešťan Eliáš Slezanský. Svedok oponický pred výsluchom složil nasledujúcu prísahu:„Gá Gohannes Kulhawy přisahám žiwému P. Bohu, Otcy, Synu y Duchu Sw., že gá nehledjce na
přjzeň ani na hněw, ani na přjtelstwo, ani na dary, ani na žádnau ginau wěc, na mau wjru
křestanskau wyznám prawdu o těch wěcech, o kterých zeptaný budem. Gestlibych pak prawau
prawdu newyznal, neb zamlčal, aneb ginač powěděl, žádám, aby Pán Bůh mne potrestal y na
dussi, na zdrawj, y na sstěstj, na tomto swětě y budaucným. Tak sy mi Pán Bůh pomáhá.
Amen.“ Na to vynesený bol výrok: Keďže ctihodné bratstvo z pilne preskúmanej tejto
záležitosti poznalo, jak zo svedectva tureckého Agu Mustafu novozámskeho, jehož zajatou
bola žena Actorova, tak aj z prísahy toho, ktorý výšuvedený list priniesol, že žena
Actorova nielen skrz Žida do Carihradu bola predaná, ale tam aj naisto zomrela, a že sa vec
ináče nemá, ačkoľvek na žiadosť Actorovu posol tú ženu mnohokrát hľadal: usúdilo sa,
povoliť Actorovi nové manželstvo zákonným spôsobom a v Pánu.Z tohoto prípadu poznávame, že zajatých hľadávali ich priatelia aj na tureckom území,
opatriac si od tureckých vojenských vrchností pasy. Aj trenčianskemu farároviSamuelovi ChalupkoviTurci odvliekli ženu do zajatia a i do
Valašska, zkadiaľ bola vykúpená a domov sa vrátila. O tom spísal a vydal jej muž knižočku:
„Wandrowka, anebo Putowánj přežalostné Rozýny Puchalky, Samuele Chalupky manželky. W
Trenčjně. 1664.“ Možno, že sa dakde po povalách domov trenčianskych, medzi odhodenými
papiermi a starými tlačivami výtisky tejto knižočky najdú, a veľmi by sa mi zavďačil ten,
kto by mi spisok tento, ktorý som dosiaľ nevidel, aspoň k prečítaniu a prepísaniu doposlal;
lebo sotva sa v Trenčíne toho času našla rodina, ktorá by si spisok o tureckom zajatí a
vysvobodení z neho svojej farárky nebola obstarala. Ďalej poznávame z vyššie uvedeného
prípadu, žeŽidia sprostredkovávali predaj zajatých kresťanov, lebo aj
Pastierikovu ženu, keď sa jej Aga Mustafa za rok nasýtil, kúpil od neho Žid a do Carihradu
ju predal. I za našich dňov čítavame po novinách zhusta prípady hnusného a najprísnejšieho
trestu hodného kupčenia s mladými dievčatmi, tu do Turecka, tam do Egypta, alebo do Južnej
Ameriky, pre peleše nemravnosti odvláčanými. V prípade Pastierikovom prekvapí nás, že kňazi
dolnotrenčianski takú vieru pridávali listu tureckému, že na jeho svedectvo, ako by to bol
riadne vystavený smrtný list, prosebníkovi povolili nové manželstvo.Ešte roku 1665 1. novembra na partikulárnej kongregácii spomína sa pádOndreja
Šebu, ktorého žena, Anna Slivkoviech, zlomyseľne odbehla preto, že ju raz bol
uderil pre neposlušnosť, keď na žiadosť mužovu chleba napiecť nechcela. Naproti tomu
svedčil farár omšenský, že počul od matky odbehnutej ženy, ako s ňou muž tvrdo a neslušne
zachádzal. Keďže obžalovaná ani osobne tu prítomná nebola, ani priateľmi zastúpená, a bez
vypočutia obžalovanej stránky súdiť nemohli, odložila sa tá kauza na iný čas, a potom 14.
januára 1666 na generálnej kongregácii zase bola pojednávaná, o čom punkt 6. protokolu
takto píše: Pád nedávno na partikulárnej kongregácii pretriasaný, znovu bol horevzatý,
totiž Ján Žigo z Prejty menom svojho sluhu Ondreja Šebu prednášal, že žena Šebova, Beta
Slivkoviech, bez všetkej spôsobnej príčiny odbehla muža, a nechcela sa viac k nemu
navrátiť, ale sem-tam sa túlajúc, v čas nábehov nepriateľských do barbarského zajatia
odvlečená bola, čomu by bola vyhla, keby sa bola muža pridŕžala. Preto prosí, aby od nej,
ako od zlomyseľnej odbehlice, osvobodený bol. Výrok hovorí: Keďže sa Actar neprispôsobil
predošlému uzavretiu, nakladá sa mu, aby vykonal, čo káže predošlý výrok, a potom riadnym
spôsobom v budúcej kongregácii svoju causu prednesie a ďalší výrok očakáva. Ešte roku 1666,
na deň Mateja, na partikulárnej, u seniora v Lieskovci odbývanej kongregácii, sa tento
prípad spomína, kde sa čítaly aj svedectvá, z poverenia seniorovho farármi vystavené. Keďže
ale — hovorí protokol — prípad nebol tak dôležitý, odložili ho na generálnu kongregáciu. Že
sa ale v protokoloch viac nespomína, bezpochyby Šebo zo zajatia vrátenú ženu, keď sa
dostatočne vystrečkovala a konečne k rozumu prišla, prijal na milosť a vec sa pokojne
skončila.V ten deň Mateja pretriasaný bol aj nasledujúci pád:Ján Motyčka,
obyvateľ klobučický a farník košecký, predniesol, že v čas barbarských nábehov roku 1663
jeho manželka, toho času v Sedličnej niže Trenčína sa bavivšia, zmizla, a on nevedel, či
bola zajatá, alebo nejakým spôsobom zahynula. Až po dvoch rokoch v rozvalinách jednej
pivnice v Sedličnej najdená bola mrtvola ženská, ktorá bola uznaná za mrtvolu zmiznutej
ženy. Preto prosí povolenie k novému manželstvu. Prosebníkovi ale bolo výrokom naložené,
aby šiel do Sedličnej, a tam zákonným spôsobom svedectvá vyhľadával, ktoré by nepochybne
dokázaly, že tá najdená mrtvola bola mrtvolou jeho ženy. To sa stalo. Svedectvo rukou a
menom Štefana Szemeteiho písané priniesol. Toto ale uznané bolo za nedostatočné, lebo len
od jednoho človeka pochádzalo, ani nebolo zákonne vystavené. Preto zase rozkázali
Motyčkovi, aby priniesol svedectvo istejšie od rychtára sedličanského. Šiel tedy zase a
svedectvo priniesol, ktorým sa dokazuje smrť Motyčkovej ženy, a svedectvo Szemeteiho za
nepravé sa vyhlasuje. Výrok znie: Hoci svedectvo rychtára sedličanského za pravé sa uznáva,
predsa je k rozsúdeniu tejto záležitosti nedostatočné; preto má pán senior poveriť dvoch
ctihodných bratov (kňazov), aby šli do Sedličnej a svedectvá, po predchádzajúcej prísahe, o
tejto veci vybrali. A tak 6. apríla 1666 vyslaní kňazi seniorovi túto zprávu podali:„V mene Božom, my dolupodpísaní, shromaždení z poverenia velebného pána seniora vel.
kontubernia trenčianskeho v dome urodzeného Mikuláša Valentiniho, toho času zemanského
rychtára v obci Sedličnej, vyslýchali sme svedkov pod prísnou prísahou, o smrti ženy Jána
Motyčku, ktorí svedčili, jako nasleduje:1. Martinus Gloz, zemän sedličanský „wyznal, že na tom mrtwem a zhranělém těle, které za
půldruha roka w zemi bylo, a které w piwnicy Pána Lipsky Gyurgya gest nalezeno, poznal ty
gisté pančuchy, které za živa nosywala Katařjna, žena Jana Motyčky.“2. Johannes Dubnický, zemän sedličanský, „wyznal, že tá gistá Motyčkowa žena, kdy Tatari
pribehli do Sedličneg, w tych pančuchach wběhla do pitwora toho domu, w kterém mrtwe tělo
ženské gest nalezeno.“3. Barbora Šteffana Kutaga žena „wyznala, že y tye pančuchy widěla, y wlasy také dlauhé
zapletené, a takoweg barwy byly, gakowé nekdy měla žena Motyčkova.“ Podpísaní: Andreas
Urbanovicz pastor loci eius. Mattheus Michalowicz Ecclae Trenchiniensis Diaconus. Nicolaus
Valentini Iudex Sedlicensis.“Na to v nedeľu Quasimodogeniti, na partikulárnej kongregácii svedectvá tieto boly
examinované a výrok znel: Poznovu má byť daná komisia, ktorá by podľa predpísaného dekrétu,
z troch kňazov záležala, a títo aby znovu vyšetrili svedkov, keďže sa posledné svedectvo s
prvým nesrovnáva. Deutrum (t. j. otázka, na ktorú majú svedkovia odpovedať) je: „Mohau-li
Swedkowé gistotně twrdit z tých pančauch na mrtvém těle nalezených, že to tělo bylo ženy
Motyčkoweg?“ Farár Ondrej Urbanovič sa listovne ochotným osvedčil seniorovej komisii zadosť
urobiť, ale sedličanský rychtár tomu odporoval, lebo že ani tí svedkovia ináče svedčiť
nebudú, ani k inej prísahe nútiť ich nemožno, keďže tá prvá dosť prísnou bola. K tomu
pridal rychtár svoj list na seniora, ktorým žiada, aby senior s dosavádnymi svedectvami bol
spokojný. Ale duchovný súd nebral túto vec na ľahko, než dopytoval sa Motyčku, či sa
nenašiel na mrtvole tej aj iný ešte znak, mimo tých punčoch a vlasov, z čoho by sa určite
zatvárať dalo, že to skutočne jeho žena bola. Na to odpovedal Motyčka, že istá žena
sedličanská svedčila, že našla v zápletku vlasov mrtvoly peniaz, o ktorom Motyčka vie, že
ho žena jeho vo vlasoch hlavy ukrývala. Na to výrok znel: Keďže mimo punčoch na mrtvole
najdených, o ktorých svedkovia dosvedčujú, že patrily žene Motyčkovej, aj o akomsi peniazi,
o ktorom Motyčka vie, že ho žena jeho vo vlasoch nosievala, v zápletku mrtvoly najdenom je
reč, nakladá sa mu, aby ešte raz šiel do Sedličnej k pánu farárovi (túrňanskému, lebo v
Sedličnej fary nebolo), ktorý ženu, menom Doru Hurkovú, na dobré svedomie má examenovať, či
sa vec s tým peniazom skutočne tak má, alebo nie? Ak áno, tak svedectvo to na doplnenie
ostatných svedectiev slúžiť bude, a potom dostane Motyčka konečný výrok. Motyčka poslúchol
a doniesol od farára Urbanoviča list tohoto obsahu: „Na rozkaz Vaších Dvojejctihodností,
poctivú polovdovu (semividuam) Dorotheu Huorkovú, ktorá muža u Párkáňu alebo v boji
zabitého, alebo zajatého, žalostne oplakáva, som examenoval, ktorá na svoju vieru, ako pre
počestnosť všeobecne známa žena, vyznáva: že v spráchnivelom závoji manželky Motyčkovej
našla jeden poľský peniaz, našich 10 denárov platiaci.“ Keď sa toto svedectvo prinieslo,
naložené bolo pastorovi košeckému, Ondrejovi Sartoriovi a kontuberniálnemu notárovi, aby od
Motyčku prísahu vybrali, či naisto vie, že jeho žena v závoji taký denár nosievala? A keď
sa aj to stalo a Motyčka to prísahou potvrdil, vynesený bol konečný výrok nasledovne:„Keďže sa trimi hodnovernými, sprisahanými svedkami dokázalo, že pančuchy predtým známe,
na mrtvole boly videné a najdené, a tak tá mrtvola bola žena Motyčkova; k tomu aj znak
vlasov podobných a podobne zapletených, jako si ich zapletávala Motyčkova žena, a nadto
znak najdeného denára, jaký vpletený nosievala, dáva sa svedectvám miesto, a Motyčka za
svobodného vyhlasuje a dovoľuje sa mu inú ženu pojať.“Príkladhromadných prosiebo povolenie nového manželstva pre
uchvátenie žien do tureckého zajatia a ich tam pravdepodobného zahynutia, nachodíme v
protokole partikulárnej kongregácie na fare ilavskej, v prítomnosti superintendenta
Joachima Kalinku, dňa 11. nov. 1667 odbývanej.Štefan Chrastinaz
Kožkoviec u Púchova menom svojho syna Ondreja Chrastinu,Jakub Majdan, Mikuláš
Majdan, Mikuláš Kutej dolnýaJán Hulvathz Nosíc,
všetci farníci kočkovskí a poddaní Štefana Petrőczyho, podali pred svojho zemského pána
prosbu, v ktorej udávali, že im v čas plienenia tureckého ženy do zajatia odvlečené boly, a
hoci ich už od štyroch rokov očakávali a od navrátivších sa zajatcov pilne po nich sa
dopytovali, ba aj, opatrení listami svojho zemského pána, po území Turkami obsadenom pilne
ich hľadali, ničoho sa o nich dopočuť nemohli, či sú živé, či mrtvé. Že však aj ich
hospodárstvo mnohú škodu tým trpí, aj rodiny upadajú, keď nemajú žien, a ani povinnosti,
akými sú zaviazaní zemskému pánovi, vykonávať nemôžu, prosia zemského pána o povolenie
nového manželstva. Túto prosbu svojich poddaných „Veľkomožný pán Štefan Petrőczy, jako sa
na pobožného pána sluší, spolu i so svojou prímluvou oddal velebnému bratstvu“. Preto
zasadli vo fare ilavskej a dali sa do pojednávania tejto dôležitej veci. Vyzvaní
prosebníci, aby svoju žiadosť vystavili, hovorili takto:Štefan Chrastinamenom svojho syna Ondreja rozprával, že viac ráz
so značnými útratami súc opatrený listami veľkomožného pána, ako aj pomocou priateľov
jelšavských a košických, ktorí saso Srbmičastejšie schádzajú, pilne
sa dopytoval po svojej žene zajatej, ale od tých Srbov (a Rasciis) ničoho dozvedieť sa
nemohol. Nadto sa aj dopytoval od Skaličanov a Vrbovčanov, zo zajatia domov sa
navracajúcich, ale ani tí mu ničoho povedať nevedeli.Ján Majdanmenom svojich synov Jakuba a Mikuláša hovoril, že od
toho dňa, ako mu nevesty boly odvedené, ničoho o nich nepočul, hoci sa na všetky strany
dosť po nich nadopytoval.Ján Hulvathrozprával, že osobne, podopretý listami veľkom. pána,
chodil do Nových Zámkov, tam si vyprostredkoval list od tureckého pašu, a tak v spoločnosti
behúňov (cursoribus) Gjurana a Zbína podhorského bol v Nových Zámkoch, Novohrade, Vacove,
Pešti, Budíne, a na zpiatočnej ceste v Hatvane a v Jágri, ale ani najmenšieho sa o zajatých
dozvedieť nemohol, ani od žien súsedov svojich, zo zajatia sa navrátivších.Mikuláš Kutejudal, žez jeho rodiny 16 osôb do zajatia
upadlo, a medzi tými aj jeho žena; ale, hoci pilne sa po svojich zajatých
dopytoval, ničoho sa o nich dozvedieť nemohol.Výrok znie: Vedení spoluútrpnosťou k týmto predmenovaným, prosbu ich sme podľa svedomia
pilne skúmali. A že už predtým v tejto záležitosti zákonne pokračovali, Boh bezpochyby
ukáže cestu a spôsob, aby sa žiadosti prosebníkov zadosť urobilo. Že však je toto ich prvá,
pred forum svedomia predložená prosba, a uvedené dôkazy ešte ďalšie potvrdenie vyžadujú,
odkladá sa táto záležitosť na budúcu generálnu kongregáciu, ktorá, až Boh dá, budúceho roku
po Zjav. Kr. P. M. vydržiavať sa má. Príčiny oddialenia veci sú tieto: 1. Neprítomnosť pána
seniora, v jehož prítomnosti sa takéto prípady pojednávajú; 2. potrebné potvrdenie
uvedených udaní a dôkazov. Preto sa napomínajú prosebníci, aby mali do budúcej kongregácie
strpenie, a aby Boha prosili, aby im bol na pomoci. A keďže Štefan Chrastina hovoril, že
pomocou Jelšavanov a Košičanov, svojich priateľov, u Srbov sa dopytoval po zajatých ženách
svojich synov, nakladá sa mu, aby pre lepšie potvrdenie svojich dôkazov, až Boh dá, v čas
jarmoku prešovského na deň Ondreja, alebo sám osobne, alebo skrz spoľahlivého a
hodnoverného človeka, šiel ta a pomocou k tomu spôsobných ľudí u Srbov a Moldavanov
(Valachov, Rumunov) a podobných, ktorých by natrafil, po zajatých sa dopytoval, a čo by
počul o nich a pred kým, o tom aby písomné svedectvo doniesol. Tak nielen že jeho udania
potvrdené budú, ale sa aj bezpečnejší spôsob ukáže, ktorým by aj ostatní prosebníci žiadúci
výsledok obsiahnuť mohli. Aj ostatní nech sa medzitým pilne dopytujú od zajatých, domov sa
navracajúcich, kde by ktorého našli, či by sa čo od nich vyzvedieť mohli?Na generálnej kongregácii, dňa 18. jan. 1668 vo fare trenčianskej vydržiavanej, medzi
inými predmetmi pojednávaná bola zase kauza Kočkovanov. Tu predložili svedectvá, medzi
inými Jána Messtenjna, mešťana prešovského (Joh. Messtenjn civis Eperiesiensis), ktorý
vyznania mnohýchGrékovuvádza, písomne svedčiacich, že o týchto
zajatých ženách nič istého vyzvedieť sa nemohli. To isté svedčil aj notár sibínsky v
Sedmohradsku, Aj svedectvá štyroch, zo zajatia sa vrátivších osôb boly predložené, a to
Tomáša Slobodného z Ludaníc, ktorý bol zajatým vo Varadíne, Gregora Mészárosa od Temešu,
ktorý bol zajatý v Ostrihome, Ondreja Skryzova, ktorý bol zajatý v Budíne, a Georga
Rutkayho, ktorý bol zajatý v Nových Zámkoch. Títo všetci boli examenovaní pred rychtárom
kočkovským, skrz tamojšieho farára, a vyznali, že o spomenutých zajatých Kočkovankách
ničoho nepočuli. Na to vynesený bol tento výrok:Keďže velebné bratstvo vyrozumelo, že Štefan Chrastina kočkovský, ktorý výšuvedené
svedectvá predložil, odišiel bol na jarmok do Prešova, a vznešeným pánom superintendentom
bol napomenutý, aby tam ďalšie, ak možno, vyhľadával svedectvá, k pevnejšiemu potvrdeniu
prosby svojej, uzaviera sa, že sa má očakávať návrat Štefana Chrastinu, a táto kauza má sa
ešte odložiť na najbližšiu kongregáciu, kde aj svedectvá, jestli také Štefan Chrastina
donesie, predložené budú, a medzitým Boh niečo istejšieho ukáže. Nech si dajú na tom
záležať, aby zatiaľ čistotne, pobožne na modlitbách zotrvávali, aby Boh i im, i nám otvoril
dvere, ako by sa v tejto veci so zdarom pokračovať malo. Keďže ale Chrastina ani 16. jan.
r. 1669 na kongregácii, v Lieskovci u Dubnice odbývanej, tie doplňujúce svedectvá z Prešova
nepredložil, zase mu len naložili, aby si ich opatril, a kauza zase len bola odročená.
Tohože roku 11. febr. vydržiavaná partikulárna kongregácia vo fare košeckej, podľa 4. bodu
protokolu zase zapodievala sa s kauzou Chrastinovou. Chrastina, chtiac zadosť urobiť
nedávnemu výroku, priniesol z Prešova list a predložil ho; keďže sa ale zdalo, že ten list
nie je hodnoverný, a zase len od toho Messtenjna písaný bol, a že sa táto kauza na
generálnej kongregácii bola pojednávala, poslali Chrastinu s tým listom k superintendentovi
do Ilavy, aby ho jemu predložil. To aj urobil; ale keďže superintendent práve v tej chvíli
mal plné ruky práce okolo svadby svojej vnučky, poslal ten list seniorovi, aby ten dal
radu. Konečne 20. febr. pri príležitosti posviacky kandidáta v Ilave senior túto vec do
reči priviedol; ale zase len bola odložená. Konečne Chrastinovi, sem a ta rozháňanému,
pukla struna trpelivosti a syna svojho i s jeho snúbenicou vystrojil potichúčky k sobášu do
Štiavnika k vyhnancovi kňazovi Ambrosiadesovi, a ten ich aj osobášil napriek zákazu
superintendentovmu a výroku žilinského kontubernia. Za tento sobáš bol Ambrosiades
superintendentom Kalinkom na púchovskej kongregácii 8. febr. 1669 zažalovaný, a keď sa
dostatočne ospravedlniť a platne vyhovoriť nevedel, odsúdili ho takto: 1. bol na tri hodiny
do kostola púchovského zatvorený, aby tam Boha za odpustenie prosil; 2. všetky dôchodky,
ktoré za nepríslušné sobáše (teda viac takých párov musel osobášiť) dostal, musel do
kontuberniálnej kasy vrátiť; 3. musel vystaviť reverz, že také nepríslušné sobáše viac
vykonávať nebude. Ak by však daný sľub zrušil, oddaný bude superintendentovi k potrestaniu.
Pri tomto Chrastinovom páde si kňazi dolno-trenčianski oblahčili svedomie tou, do protokolu
vpísanou frázou: „Tak, jestli sa jeho prvá manželka zo zajatia vráti, my budeme osvobodení
od bremena a sám bude pred Bohom a vrchnosťou zodpovedným.“ Čo sa stalo s ostatnými
farníkmi kočkovskými, ktorí spolu s Chrastinom boli 11. nov. 1667 prosili o povolenie
nového manželstva, o tom protokoly mlčia. Dosť podivne vyzerá, že zo všetkých piatich
prosebníkov kongregácie práve len samotného Chrastinu naháňaly po vyhľadávaní svedectví, a
ostatní boli na boku. Že sa ale tak bohatý zemský pán, akým bol Petrőczy, za nich
primlúval, nie tak z čistého milosrdenstva, ale z príčiny sebeckej, aby mu poddaní lepšie
panštinu zrábali, nepochybujeme, že ostatným manželstvo bolo povolené.R. 1668 dňa 18. jan. na fare trenčianskej prosil ajOndrej Štepanz
Prielesu o povolenie ženby, lebo mu Turci prvú ženu do zajatia odvliekli. Predložil aj
svedectvo Babuše Koyšovej z Teplej, zo zajatia sa vrátivšej, ktorá vyznala, že so ženou
prosebníkovou jednými putami sputnaná bola, potom ďalej predaná, zanechala ženu
prosebníkovu v putách a nevie, či ju Turek predal, alebo či z nemoci umrela. Naložilo sa
mu, aby tú svedkyňu na budúcu kongregáciu predstavil, viac sa tento pád nespomína; a tak
zatváram, že sa buďto žena prosebníkova vrátila zo zajatia, alebo muž upustil od ďalšieho
vyhľadávania svojej ženy a v niektorej vzdialenejšej fare sa dal osobášiť, čo sa tiež
stávalo.Pri tejto príležitosti dostavil sa ajPavel Jurčozo Zemianskeho
Lieskového (v protokole meno tej dedinky píše sa „Lieszkowecz“, ale Lieskovec leží u
Košece) k fare kochanovskej patriaci, že sa istý kraviar z Malých Stankoviec vrátil zo
zajatia, a svedčí, že jeho (Jurčovu) ženu barbar sťal; prosí tedy o povolenie nového
manželstva. Predložil aj svedectvo, dvoma zemanmi, Jánom a Petrom Zambokrethym, na písmo
položené. Keďže ale svedka nepredviedol, aby mohol byť pod svedomím examenovaný, naložilo
sa prosebníkovi, aby toho svedka hľadal a nájdeného predviedol; a keď sa jeho svedectvo
pravdivým dokáže, vynesený bude konečný výrok. Viac sa tento pád nespomína,R. 1669 dňa 16. jan. na spomenutej kongregácii, v Lieskovci u Kušece odbývanej, prosil
aj túrňanský farárTomáš Dentulinus(Zubor, podľa iných Zúbek), syn
Tomáša Dentulina staršieho, českého vyhnanca a farára drietomského, o povolenie nového
manželstva, o čom punkt 11. protokolu znie: Ctihodný p. Tomáš Dentulinus predložil svoju
causu strany svojej manželky Anny Fabriciovej, do zajatia barbarského odohnanej, tvrdiac,
že umrela pri Belehrade, a preto prosí svobodu inú ženu si môcť prijať. Svedectvá podľa
poverenia vznešen. p. superintendenta, ctihodnými mužmi pp. Georgom Bučánim, farárom
drietomským, a Matiašom Rudinským, farárom kochanovským, pod prísahou vybrané, takto znejú:1. Poctivá matrona Zuzanna Krmannová, manželka uroz. p. Mikuláša Bugára, navrátivšia sa
nedávno zo zajatia, svedčila: „Gá sem gegjho mrtwého tela nevidela, ani kdy skonala: než
sem slyssela po rabowanj nassem ale w poldruhém roku od Barbory Gelssoweg, nekdy hoferkyně
még, že ona očima swýma widěla, kdy skonala, y rukama se týkala gegj mrtwého těla, tehdáž
když s ginssými raby to gegj mrtwé tělo do Dunage na rozkaz Turka toho, který s nu wládl,
uhodila (sic!), a to při Bělehradě, kdy se Turek wracowal od Kaniže, z teg wogny, kterau
wyedl s pánom Zrjnim.“ Tá istá svedkyňa pred touto Zuzannou dodala: „A k tomu, prawj,
usmrcenj swemu přissla eadem Anna Fabrici, skrze násylnost welikau, pohanskau, kterau
snásseti nemohauce wssecka w krwi utonula byla, a w tom kázal Turek ten, který s ňu wládl,
a neprawost tau prowodil, osem welikých a těžkých kobercow na nj uházeti, aby skoreg pod
nimi udusená byla, co se y stalo: a tak ze Šjfa do Dunage gest uwržena.“2. Zemianska matrona Magdaléna Pettko to isté svedčila všetko, len to dodala, že to od
Zuzanny Krmannovej počula.Výrok znie: Nech má (Dentulinus) ešte strpenie do budúcej kongregácie, z toho ohľadu, že
len jednoho svedka priviedol, ktorý len počul vec a na tom sa konečný rozsudok zakladať
nemôže; ani nie je prítomná tá, ktorá sa za očitú svedkyňu vydávala pred Zuzannou
Krmannovou. — Až r. 1670 dňa 22. jan. na kongregácii, v košeckej fare vydržiavanej,
pojednávaná bola znovu záležitosť Dentulinova, takto: Ctihodný p. Tomáš Dentulinue
predložil druhé svedectvo k prvému, z Belehradu prinesenému, v záležitosti smrti
manželkinej, ktoré takto znie:„Na wýpowed Zuzanny Bugarky z Drietomeg, žeby někdegssjho Pána Farára Tomásse Dentulina
manželka, gménem Anna Fabriciuska, jakožto Rabkyne, w Gréckém Belehradu zustawagjce, od
swého Turka a Pána zadusená a do Dunage whozena byla: w kteregžto wecy sauce gá pohledáwaný
swého Tlmače sem se wyzvěděti, gestliby tomu tak bylo, a na to wyptáwati pilně poručil.
Oznámil mně, že to w Stolicy slyssel, a že gistotně tomu tak gest, a žeby giž wýce u tohože
Pána a Turka se nenacházela: dalegi aneb důwodněgi se ptati na tau wěc nesměl. Neboby byl
Camirum a Saudce města cruentum weliké od něho wzal, a geho potřestal, odkudby
nepřjležitost weliká mohla byla y nám nasledovati. To sem chtěl na pohledánj,
předgmenowaného Pána farára attestirowati, a zprawu učiniti. Datum Trenchinii die 17. Nov.
Ao. 1669. (L. S.) Johann Rottenhoffer Wznesseneg Orientálskeg Companii Spolu-Interessowaný
kupec, Buchhalter a Cassier w městě Belehradu Greczkem.“ Výrok tento bol vynesený: Keďže
dv. p. Tomáš Dentulinus k predošlým svedkom ešte iné svedectvo predložil, ktoré sa aj za
hodnoverné považuje: preto sa aj Jeho ctihodnosti voľnosť dáva vstúpiť do nového
manželstva; avšak nech čaká do kongregácie v Ilave, na deň Doroty vydržiavať sa majúcej, s
touto cautelou: aby pán farár trenčiansky svedectvo prinesené so sebou vzal a u pána
Lipského pilne sa vyzvedal, či toto svedectvo za platné uznáva, tak že by sme sa naň s
dobrým svedomím spoľahnúť mohli. Za tým nasledovať bude riadnym behom výrok. Konečne na
partikalárnej kongregácii, 1670 dňa 22. júla v Ilave u superintendenta Kalinku odbývanej,
svedectvá tieto boly za platné uznané a Dentulinovi sa nové manželstvo povolilo.V Sedličnej u Trenčína prihodil sa ten zvláštny pád, že sa tamojší svinský pastier[4]oženil a vzal si za ženu osobu, ktorej, muž bol v zajatí tureckom, a potom sa
vrátil, a žena zase k nemu sa pripojila. Takto o manželské radosti netušene a šmahom
pripravený svinský pastier chcel sa zase oženiť. Tu bola dobrá rada vzácna! Toto kuriozum
nám rozpráva protokol z 25. júla r. 1669 takto: V tomže roku… podaný bol list zemänov obce
Sedličnej, ktorí sa primlúvajú v kauze svinského pastiera, ktorý ako vdovec pojal takú ženu
za manželku, ktorá mala v tureckom zajatí živého muža, a keď sa vrátil, žena bola odňatá
svinskému pastierovi, a tento chce si inú pojať. Obsah listu na seniora upraveného je
nasledujúci:„Adm. Rev. et Cl. Dne Pater in Chrieto nobis honorande. Salutem etc. Poněwadž gistá wěc
přiwédla nás k tomu, že W. D. musýme nynj pohledáwati toliko z strany služebnjka nassého
dědinského, kterého způsob gest taký, že w tomto roku wčilegssjm dal se k nám na službu,
prigdauce z městečka Belusse, zůstáwal s manželkau swau try týdne, w čtwrtém týdni mu
zemřela. Za tím slobodným vdovcem bywsse, tehdy pogal sebe pastiera nasseho manželku, který
pred Rabowánjm w nassej dědině poctiweg slaužil, a skrze Pohanow zagatý bywsse, Pán Bůh ho
vyslobodil z pohanského wězenj, takže přigdauc domow, ženu swau žádal k sobě, která hnedky
zanechagjce tohotostarého, k prwněgssjmumladémussla, a tohoto zas w wdowstwj zanechala. Tento gistý zase rádby se oženil, ale newie, gak?
za nami chodj, aby sme mu dopomohli. Gakož sme nasseho Pána Farára skrze tej wécy
pohledávali: ale geho Dwogjctihodnost na to se wzýti nechce, aby ho sobássil, bez Commissie
Pána Biskupoweg, aneb Wasseg D. kterému dosti gest zle bez ženy, nebo sám sobě newie, gako
rady dáti: protož W. D. prosýme služebně: Poněwadž tá, s kterau se byl sobássil wBeckowě, přidala se k prwněgssjmu muži: tehdy pro tau přjčinu
prosýme a žádáme, aby ráčili s Pánom Biskupom W. D. toto rozeznati, a gemu ze Samotnosti
pomocy. Odpowědi gisteg od W. D. očekávagjce, s tjm w moc a w ochranu P. B. poraučjme etc.
Dátum in Sedliežna die 25. Julii Ao. 1669. Ad Rev. D. Servitores et Amici paratissimi,
Judex et universi Nobiles possesionis Sedličnae.“Na toto dal duchovný súd túto rozhodnú odpoveď: Tento pád celkom odvrhujeme od nášho
súdu, keďže tento človek aj, naším stavom, aj domácim farárom opovrhol. Vzal si za ženu
takú, o ktorej vedel, že má živého muža, a tak sa vedome cudzoložstvom poškvrnil. Svedomie
nám nekáže, aby sme takému cudzoložníkovi, jehož causa najprv pred politickým súdom
vybavená byť mala, povolili manželstvo a sobáš s inou ženou; lebo tak by sa bigamia
napomáhala: keďže by mal dve sobášne ženy. Nech sa tedy páni zemäni varujú, aby pre tento
pád seba samých do nejakých ťažkostí nezaplietli; ale nech vec oznámia p. podžupanovi. Jeho
Urodzenosť bude vedieť, čo v takomto páde podľa krajinských práv urobiť má.Čo sa s tým ženbychtivým pastierom stalo, neznáme. Toho času už v Beckove stáleho evanj.
farára nebolo, ale sa občas zdržovávali z fár vyhnaní kazatelia u tamojších zemänov, a
niektorý taký vyhnaný kňaz pastiera osobášil. Nemôžem nevysloviť to podozrenie, že keď tomu
pastierovi, človeku už starému, zákonná žena umrela, a on pasúc zemianske svine, deň čo deň
s nimi po poli zarážať sa musel, a doma nemal mu ani kto uvariť a kedy-tedy šaty opraviť a
ozvárať, na radu zemänov si obchádzal na polo ovdovelú pastierku, ktorej muž žil v tureckom
zajatí, a aj na radu tých istých zemänov, ktorí o tom vedieť mohli, že sa niektorý vyhnaný
kňaz v Beckove zdržuje, ta sa vystrojil k sobášu. Keď sa ale zajatý prvý pastier vrátil a
žena s radosťou k nemu ako k mladšiemu sa vrátila, už si zemäni sedličianski netrúfali sami
vec do pravej koľaje priviesť, ale hľadali pomoc u seniora a biskupa! Vrchnosť dozaista pre
bigamiu potrestala starého pastiera i nepríslušne s ním sosobášenú ženu, ale zemäni sa
nejako vylízali a bez trestu obišli.AjMartin Nemecz Malých Stankoviec sa dostavil na ilavskú
kongregáciu r. 1670 dňa 6. febr. so zákonne vystaveným svedectvom o smrti manželky svojej,
v zajatí tureckom podstúpenej. Svedectvo predložené hovorí: „Ao 1669. 29. Nov. My Martin
Husar, na ten čas Rychtar dědiny Welkých Stankowiecz, Misso Wakoš, Misso Domko Přjsažný,
Andráš Nowák a Gurik Tkadlec, tolikéž Přjsažnj z Malých Stankowiecz: známo činjme týmto
nassim psanjm, wseem wůbec, obzwlasstě komu wěděti přináležj, že my nažádanj sance od
Martyna Nemecza Sauseda a Obywatele Malo-Stankowského, z strany gistého Wyswědčenj od nás,
aby sme gemu wydali, a to z strany manželky geho, kterau mu pohan zagal do Tureckeg země,
kterážto dostala se do Dolnjho Belehradu: toho času zagatý sauce Wlk Michal, pastýr
Sedliežanský, též se do toho Belehradu dostal, a tam zůstáwala, a často s sebau býwali na
řeči; s mocý Božskau wyslobozený suce, dal se zas na službu do Welkých Stankowiecz za
Pastýra. A tak my obeslawsse tohože Mychala Wlka pred sebou twrdo sme geho přjsahali,
napomjnagjce prw dobrými slowý, aby usstipek dussi sweg neučinil: kterýžto po přjsaze to
oznámil: že w tom Belehrade neyprwe zůstawsse těhotnau, po půrodě zůstáwala zdravá, než s
druhým bremenem chodjce, při tom žiwot swůg gest dokonala táže manželka Nemecz Martynowa,
gménem Dubnický Anna, kterýžto Wlk Michal byl přjtomný při tom, když gu ten Turek
pochovával, u kterého byla. Pro lepssj toho gistotu tento list a Wyswědčenj sme gemu
wydali, a to w přjtomnosti niže psaných osob zemanských. Actum in Nagy-Sztankócz die 21.
Januarii Ao 1670. Martyn Husar na ten čas Rychtár, Walko Stankowský s přjsažnými z wrchu
psanýma: manu aliena. Andreas Nowák, Georgius Tkadlec, manu aliena. To powedá Wlk Michal,
že y za tým kdykolwek a kdekolwek hotowý gest z strany tegto wěcy přjsahu položiti. Coram
me Nicolao Valentini m. p. Coram me Francisco Tomcžani m. p.“ Výrok znie: Svedectvo sa
uznáva za platné; ale pre lepšiu istotu musí sa svedok dostaviť pred forum svedomia. Preto
sa uzaviera, aby svedok prišiel na budúcu stredu do trenčianskeho kostola, kde po náležitom
examenovaní, v prítomnosti farára trenčianskeho, dvcth. p. Urbanoviča, a dvcth. p. diakona
trenčianskeho, na svoje svedectvo prísahu musí složiť. Potom sa prosebník vyhlási za
svobodného. Že sa viac tento pád nespomína, Nemec naisto dostal povolenie k ženbe, a ho aj
hneď použil.Aj urodzenému pánuOndrejovi Chomútovi— ináčRodizvanému — manželku Justinu Kamenickú Turci r. 1663 zajali. To
ale bola mršina žensko, lebo sa jej Turek, ktorému sa dostala, tak zaľúbil, že odkázala
mužovi, aby na ňu viac nečakal, lebo že sa ona viac nevráti. Musela to byť mladá a driečna
žena, a pritom ľahko- a márnomyseľná, lebo nepovážila, že keď sa jej Turek nasýti, predá ju
hoci Židovi, alebo komukoľvek, a bude po pohodlí a po paráde! Pád tento bol pojednávaný r.
1670 dňa 22. júla v Ilave vo fare superintendentovej, o čom protokol takto hovorí: Urodzený
p. Pavel Reyman, zastupujúci svojho principála, urodzeného p. Ondreja Chomúta ináč Rodiho,
jehož manželka Justina Kamenická, v čas tureckých nábehov pred 6. rokmi odvedená bola a
potom odkázala svojmu mužovi, že sa svojmu manželstvu odcudzila, ako to aj predložené
svedectvá dokazujú. I prosí, aby ho velebné kontubernium v tejto záležitosti podporovalo.
Svedectvá, podľa komisie p. podžupana sl. stolice Trenčianskej, hlavným slúžnym a
boženíkom, Pavlom Bogádim a Ondrejom Szilágyim, týmto spôsobom vystavené sú, tak aj otázky
svedkom predložené, od slova do slova tu uvedené sú.„Deutrum. Wieli swědek, že temito pominulými Roky, kdy Lewice spatky od Turka sau wzaté,
toho Roku gistá žena od Fraysstáku rodem, z Marketánmy cez Stankowce gdauce prawila by, že
žena Ondrásse Rhodi, gináče Chomauta z Turneg by odkázala z Lewjc, žeby gu wjce muž dotčený
Chomut Andráss domů nečekal, poněwádž ona za Turka se wdala, a s Turkem y preč yssla, kdy
gsau přepustěnj od křesťanů z Lewjc, což y tá gistá žena, žeby očitě widěla, kdy s Turkem
na koč sedla, a preč z Lewjc do Tureckeg země s njm yssla, pred fatensmi zgewně mluwila:
která žena žeby byla od predgmenowaného Andrássa Chomúty Manželky prosena, a nárokem
poslaná k nemu, žeby mu oznámila, aby nečekal gu wjce.“Svedkovia nasledovne svedčili:1. Zemianka pani Barbora Tarnóczy, vdova po urocdz. p. Georgovi Dubnickom z Malých
Stankoviec, pod prísahou vyznala, že všetko tak od tej ženy počula, a ešte aj to, „žeby mu
y to od teg isteg ženy odkázala, aby se slobodně oženil.“2. Zemianka Žofia Jesenská, vdova urodz. Mik. Ripschera, pod prísahou to isté svedčila,
doložiac, že tá žena v jej dome prenocovala v Kľačanoch pri Višňovom a Kamenici v
Nitrianskej, kde svedkyňa mala vtedy svoju „rezidenciu“.3. Katarína Pavlíková ináče Zámečníčka, manželka tehotná urodzeného Štefana Borovského z
Belej u Túrnej, examenovaná bola „v svojej a manželovej rezidencii“, a o všetkom tiež tak
svedčila.Na to boly predložené otázne punkty:„1. Mohau-li pod dobrým svědomjm powěděti, že tá žena, která přinésla tau řeč, od teg
Justiny Kamenickeg, aby se on oženil, nemá porozumenj a známost s temato svedky?2. Z gakeg přjčiny tá istá sem mezy nich se dostala?3. Mělali gakau známost s Pánom Chomut Andrássom?4. Neprenagalli on gj sám od sebe, anebo skrze giných, aby to mluvila?5. Mohau-li na dobré swědomj wzýt, žeby giž tá žena umřela?6. Od toho času slyssalli co o teg ženě sweg Justine, a odkázala-li co, či nic, žiwáli
ge, anebo né? a ptalli se o něg od Rabůw kteřj wycházegj, či nic?7. Máli gesste swé Rodiče, a zdali k tomu dowolugj, aby se oženil?“Odpovede znely na bod 1.: Že tú ženu svedkovia prv neznali, ani s ňou sa neschádzali. Na
2.: „Žeby Rabkyna oswobozena suce s Markytanmi sem přissla, s kterou y Justina, kdyby byla
chtěla, mohla sa nawrátit.“ Na 3.: Nemala žiadnej známosti, ale volaná prišla, a ten odkaz
vybavila. Na 4.: Na dobré svedomie tvrdí, že ju nenajal. Na 5.: Pravda, že je mrtvá, že sa
na ňu osobne pýtala, a natrafila na istú osobu „z Kamóce“, zkadiaľ ona pochádza, a tá jej
povedala, že už umrela. Na 6. punkt je pod č. 7 odpoveď. Na 7. a posledný: Že rodičia tej
odbehlice vystrojili človeka, aby ju po tureckom pohraničí hľadal, ale hoci už 40 zlatých
vynaložili na to, nemohli jej nájsť; áno aj rodičia privoľujú na to, aby si Rhodi (Chomút)
inú ženu pojal. Na to vynesený bol výrok: Keďže sa svedectvá za hodnoverné uznaly, že
manželka Chomútova, Justina Kamenická, hoci sa svobodne mohla zo zajatia vrátiť spolu s
ostatnými zajatými, ale to neurobila, než s Turkom na koči preč odišla a mužovi svojmu
odkázala, aby na ňu viac nečakal, lebo sa nevráti: preto ju za zlomyseľnú odbehlicu a jej
muža za svobodného od jarma takejto ženy vyhlasujeme a mu nové manželstvo povoľujeme, a to
tým viac, že na to aj rodičia tej odbehlice privoľujú.Trenčianskemu mešťanoviMikulášovi Trojanidesovimanželku tehotnú
tiež vtedy Turci do zajatia odvliekli a ničoho sa o nej dozvedieť nemohol, ako to jedno, že
istá z novozámockého zajatia pred pár rokmi sa navrátivšia žena v Trenčíne u obyvateľa
Feyka hovorila, že s Trojanidesovou ženou v Nových Zámkoch spolu bola zajatá, a že tam pri
pôrode umrela. Na to farárom Sinapiom viac svedkov bolo vyslýchaných, ktorí svedčili, že
tak to počuli hovoriť od tej, zo zajatia sa navrátivšej ženy. Causa táto bola odložená na
budúcu kongregáciu, na ktorú bude povinný actor svedkov doviesť, ktorí to od tej, zo
zajatia prišlej, medzitým už zomrelej ženy počuli, že manželka Trojanidesova pri pôrode
umrela. Jestli svedkovia, keď zákonným spôsobom vyexamenovaní budú, to isté dosvedčia,
prosebník dostane konečný výrok. Na to r. 1670 dňa 21. sept. vo fare ilavskej tento pád bol
pojednávaný, keď najprv predložené boly Sinapiom a trenčianskym diakonom vybrané svedectvá.
Svedectvá tieto sú nasledujúce:1. Ján Čerňanský, obyvateľ trenčiansky, pod prísahou svedčil: že počul od svojho svokra,
Jána Ditmera, odtedy už zosnulého, že od tej, zo zajatia sa navrátivšej ženy, menom
Kulkovej z Opatovej, počul, že Trojanidesova žena po pôrode umrela v jej prítomnosti, a že
je hotová na to aj sto ráz prisahať.2. Dorotea, manželka Georga Hrabovského, obyvateľa trenčianskeho, vyznala, že jej muž
počul v rodine Jakuba Faixa,[5]ktorému vtedy (Hrabovský) slúžil, a v jehož dome žena, zo zajatia sa vrátivšia,
ležala a umrela, že rozprávala o manželke Trojanidesovej, že v Nových Zámkoch porodila
mrtvé dieťa a umrela, čomu ona bola prítomná a videla to.3. Katarína, manželka Georga Jankoviech, obyvateľa trenčianskeho, svedčila, že jej tetka
Barbara Čertíčka z Hámrov, nedávno umrelá, hovorila, že chodila k vrátivšej sa Kulkovej
dopytovať sa, či nepočula niečo o jej zajatom synovi? a medzi inými tú odpoveď dostala, že
manželka Mik. Trojanidesa po pôrode umrela, na počiatku zimy, v tábore u Nových Zámkov.Výrok: Hoci prosebníkovi predošlým výrokom bolo naložené, aby svedkov, ktorí počuli onú
zo zajatia sa navrátivšiu ženu, ktorá bola očitou svedkyňou smrti jeho manželky, osobne
pred konsistorium predviedol, avšak keď sme shliadli, že pán farár trenčiansky Ján Sinapius
s pánom diakonom Mat. Michalovičom predmenovaných svedkov zákonným spôsobom examenovali,
máme tieto svedectvá za pravé, a preto uzavierame: 1) Aby pán farár cirkvi trenčianskej Ján
Sinapius tých uvedených svedkov vyskúmal, či nie sú priateľmi prosebníkovými a len z
náklonnosti k nemu tak svedčili, a na to nech ich sprísahá. Jestli to pod svedomím
dosvedčia, že nie vedení priazňou alebo úplatkom a darom prosebníkovým svedčili, ale len,
ako sa vec v pravde má, dobre bude stáť záležitosť. 2) Nadto nech p. farár trenčiansky
pilne sa dopytuje, či zajatá žena prosebníkova má v Trenčíne alebo na blízku priateľov?
Jestli má, nech aj tých povolá a pilne sa vypytuje, čo o tej veci budú hovoriť a či o tých
svedectvách nemajú dajaké pochybnosti a neprotivia sa prosebníkovmu novému manželstvu? 3)
Ukladá sa mu prísaha, že mimo tejto, už mŕtvej svedkyne, od toho času žiadnej zprávy o
svojej zajatej žene nepočul, a že od toho času, čo bola odvedená, vhodným spôsobom sa
vyzvedal, či je mrtvá, alebo živá? Keď toto všetko bude zákonne vykonané, povoľuje sa mu
manželstvo v mene Pánovom. — Že viac tento pád nespomína sa v protokoloch, naisto urobilo
sa zadosť tomuto výroku, a Trojanides sa oženil. Dosť podivne vyzerá vyslúchanie takých
svedkov, ktorí sami o Trojanidesovej žene ničoho nevedeli, len to, čo počuli od ženy zo
zajatia sa navrátivšej, ale v čas pojednávania kauzy tejto už mŕtvej, alebo čo počuli od
takých, ktorí sa kedysi s tou svedkyňou boli shovárali. Hoci sa aj táto kauza dosť dlho
vliekla a s častým vyslúchaním a prísahaním svedkov spojená bola, až konečne nové
manželstvo povolili, predsa ani jednoho úplne spoľahlivého svedectva o istej smrti ženy
Trojanidesovej na svetlo nepriviedli.Predposledný taký pád, a to nevernej a veľmi ľahkomyseľnej ženy sa týkajúci, pojednávala
generálna kongregácia dňa 27. jan. 1672 vo fare košeckej. Punkt 3. protokolu tejto
kongregácie takto nám ho podáva:Štefan Palkoz Beluše prednášal, ako
s pilnosťou vyhľadával hodnoverné svedectvá o svojej manželke, do tureckého zajatia
upadnuvšej, a pri tom už aj mnoho utrovil, keď ju po rozličných miestach hľadal, ale ničoho
o nej dozvedieť sa nemohol. Až mu jeden z Belušanov zo zajatia sa vrátivších rozprával, že
s jeho ženou v zajatí tureckom hovoril v meste Bulla rečenom, kde mu povedala, že sa viac k
mužovi nevráti, preto že je prvou ženou istého Turka. Svedectvá predložil nasledujúce:1. „Nicolaus Petrjcžek Beluschensis oznámil, co od nawracugjcýho se z Turek slyssel před
dvěma léty, gdauce s njm z Belusse až do Swerepán, který se pravil býti od Wařjna: že
Šteffana Palky manželka u gistého Turka 14 žen magjcýho, a ona patnáctá neypřednějssj,
odkázala, že ona wjce nikdy nepřigde k němu, a tak aby on gj nečekal. Doložil y Rad od
Wáhu, na kterém Šteffan Palko bydlj, k tomu že ona má s Turkem pachole. Na co Fatens, gako
slyssané, přjsahu chce položiti.2. Giřjk Petráš Belussensis, že gdauce před dwěma léty z Illawy z Panskeg Swadby, potkal
se s tým člowěkem z Turek se nawracugjcým u Kossece, a ssel s njm až do Belusse y hospodu
mu ukázal, který oznámil, že manželka Šteffana Palky nikdy se nenawrátj; aby gi nečekal.
Šel pak ten člowěk z mesta Bule Tureckého.3. Ďuro Izwolt klobučnjk hoffer Katařjny Kačenkoweg, u ktereg Hromadowá spolu s
hospodářinou tau Kačenkowau, u ktereg ten člowěk nocowal, co od něho tam slysseli,
powěděli: že manželka Šteffana Palky u sweho Turka neypěkněgssj chodj, a gemu gest
neyljbezněgssj, a že o swém nawrácenj powěděla, že aby y neymenssjm w Belussi toto powěděl,
aby tak Šteffan Palko wěděl, co má dalegi činiti.“Sám Št. Palko hovoril: „Gá sám Stephanus Palko wsseligak sem až dosawád se staral, abych
nětco o még odwedeneg manželce zwěděti mohl. Chodil sem s Pawlom Rucžkem sausedem nassjm do
Kokawy, k Rymawskeg Sobote k pánu farárowi Andreasowi Piscatoris, který s Pány farářmi
ginými sebranými, o mau wěc pracugjce, wyprawily posla mého do Yágru, manželku mau
hledagjcýho; nic pak nemohlo býti. Odtud ssel sem do Rymawskeg Soboty, awssak nic wyzwěděti
sem nemohl. Towaryss pak můg, Pawel Rucžek w Kokawě mne očekával. Nakladal sem i na giných
dosti poslů, kteřj chodili hledati do Budjna, Ostřihoma, a po giných mjstech v městech
Tureckých, bez užitku wssak že wssecko. A tak znati se může, gak s welkau starostj a
nákladkom, o manželku odwedenau sem až dosawad pečowal. Giného zpuosobu giž wyzwěděti
nemuožem.“Výrok znie: Čo sa týka prosby tohoto Štefana Palka, keďže sa usiluje zrejmejšie
svedectvá predkladať, zdá sa zasluhovať hojnejšej modifikácie; že však to teraz len po prvý
raz pred vel. kontubernium predložil, a prv, než by to bol urobil, vedený hlavatosťou a
svevoľou, ani nečakajúc vyhlásenia ho za svobodného od svojej zajatej ženy, inú si
zasnúbil, a to urobil na pohoršenie cirkvi a s opovrhovaním kňazstva, prv, než by sa o jeho
žiadosti konečne bolo rozhodlo, predovšetkým pre pohoršenie zavdané a opovrhovanie rádom
cirkve evanjelickej: složí za pokutu (ktorú by ináče verejným odprosením podstúpiť musel) 3
zlaté, a snúbenica tiež 3 zl. Potom, keďže sme sa dozvedeli, že sa dakoľko zajatých žien v
najnovšom čase zase navrátilo z Turecka, a tieto zčiastky v okolí bánovskom, zčiastky okolo
Trenčína byť musia, nakladáme mu, aby sa u nich na svoju ženu dopytoval, na potvrdenie
svojich dosavádnych svedectví, a aj od nich dajaké vyznania vyhľadával. Potom až môže
očakávať prajný výsledok. — Ani o tomto páde nevieme, ako sa skončil, lebo toto bola vôbec
posledná kongregácia dolno-trenčianskeho kontubernia v XVII. storočí.Hneď za týmto nasleduje v protokole pádMikuláša Mlynárahorného,
ktorý tiež mal zajatú ženu, a hoci ju pilne na všetky strany hľadal, ničoho sa o nej
dopočuť nemohol, a preto prosí svobodu k novej ženbe. Na túto prosbu bol vynesený tento
výrok: Keby tento Mikuláš Mlynár horný v tejto svojej záležitosti zákonným poriadkom a bez
pohoršenia bol pokračoval, pre obstojné dôkazy a pilné vyhľadávanie svojej zajatej ženy
bolo by sa už snáď jeho žiadosti zadosť urobilo. Že sa to nestalo, nech sebe pripíše. Aby
jeho záležitosť zákonne napredovať mohla, predkladajú sa tieto veci, ktoré najprv vykonať
má. 1) Keďže veľké pohoršenie zapríčinil, že v treťom stupni pokrvnosti, proti zákazu, hoci
ešte nebol od prvej manželky osvobodený, sa zasnúbil, a v tom sa hlavatým proti vrchnosti
dokázal, pokutuje sa na zaplatenie 6 zl. 2) Keďže sa dopustil vzdorovitosti aj proti
vrchnosti, nemyslíme, že by sa to bez vedomia vrchnosti rozsúdiť mohlo; preto nech čaká, až
sa vec oznámi veľkomožnému pánovi, čo sa za málo dní stať môže, aby sa niečoho proti
auktorite veľk. pána ďalej nedopúšťal. 3) Nakladá sa mu, aby so Štefanom Palkom od
navrátivších sa zajatých vyzvedal, či by sa čoho mohol dopočuť o zajatej svojej žene. Náhle
príde odpoveď od veľkom. pána, očakávať môže ukončenie svojej záležitosti. Čo sa však
sľúbenice týka, keďže, súc predvolaná, neprišla, a okolo sľubov mala byť opatrnejšou, tiež
sa pokutuje na 6 zl. Toto je vôbec posledný taký manželský pád, pojednávaný pred duchovným
súdom dolno-trenčianskeho seniorátu.Každému, kto má trpelivosť prečítať si tu uvedené výpisky z protokolov trenčianskych ev.
kontubernií, musí byť hneď na prvý pohľad nápadným, že sa nepomerne viac Turkami zajatých
žien, než mužov spomína. Či snáď Turci viac číhali na lapanie žien než mužov? či sa ženy
všetečne vystavovaly väčšiemu nebezpečenstvu zajatia? či na úteku dlhé rúcho im prekážalo a
tak ľahšie mohly byť polapené? Na to určitej odpovede dať nevieme. Bezpochyby však všetky
tri príčiny mohly zaviniť nepomerne väčší počet zajatých žien. O ovdovelých, alebo ešte
svobodných osobách, ako aj o odrastlejších deťoch, do zajatia upadnuvších a do otroctva
odvlečených, v týchto protokoloch zmienky niet, lebo tu len o takých je reč, ktorí nemohúc
k zajatým ženám prísť a ich vysvobodiť, ani o nich ničoho sa vyzvedieť, alebo ak o ich
smrti slabý chýr počuli, — o povolenie nového manželstva žiadali. Keď, ako sme vyššie
spomenuli, len jedinému Mikulášovi Kutejovi z Nosíc r. 1663šestnásť
osôbz rodiny Turci do zajatia odvliekli, môžeme si predstaviť, aká pohroma
tým tureckým plienením stihla naše Považie!V rukopise superintendenta Daniela Krmana „Fata Familiae Krmannianae“ dočítame sa v §
16. aj toto: „V cirkvi blesovskej Danielovi Krmannovi staršiemu… šťastie prialo, ale nie na
dlho, lebo r. 1663 pred pustošiacimi Tatármi utekal i so ženou a s deťmi do Trenčína, kde
si bol dom kúpil. Na úteku obrátili sa do Omšenej pri Trenčianskych Tepliciach, kde sa mu
narodil syn Daniel, potomný superintendent. Toho času bol farárom v Omšenej Matej Domko…
Domko svojich hostí nechcel prepustiť od hodov cirkvi svojej, v týchto nebezpečných časoch
slávených. Avšak Dan. Krmann starší, tušiac nebezpečenstvo, odoslal šestonedeľku manželku
svoju do Trenčína, a že tu bol prítomný aj urodz. p. Bossányi, Krmannov kmotor, pripojil sa
k nej na cestu; ale nešli zrovna do Trenčína, lebo to bolo pre Tatárov sem-tam behajúcich s
veľkým nebezpečenstvom spojené, ale cez hory na Porubu a Ilavu. Sotva vyšli z fary
omšenskej, dovalili sa ta Tatári a boli by istotne aj Domka lapili, keby nebol uskočil do
záhrady a tam sa ukryl, a toľkým nebezpečenstvom prestrašený, za tri dni blúdil po horách,
až sa konečne do Trenčína dostal. Daniel Krmann starší, nechtiac sa ďalej po horách
zarážať, seba a svojich poručiac Bohu, odišiel do Trenčína… Stalo sa Božím riadením, že ho
na ceste stretli niekoľkí stoliční ozbrojenci, ktorí sa pripojili k jeho vozu a sem-tam
obletujúcich Tatárov srdnate odháňali, tak že sa šťastne do Trenčína dostal a spoločný s
Trenčanmi los zakúsil. Keď sa tu za viac týždňov pobavil a Tatárov, na predmestie
dorážajúcich, spolu s inými mešťanmi zaháňať pomáhal, vrátil sa do Blesoviec. Keďže však
Blesovce cele vypálené boly, strávil aj s ľudom dlhý čas v horách… Matej Domko (farár
omšenský) následkom pretrpeného strachu umrel“…Že aj okolie bánovské r. 1663 spustošené bolo, dokazuje aj starý protokol mestečkaBánoviec, kde medzi iným toto čítame: „Za tohože Richtarstwy Andr.
Fillo (1663), Turczy a Tatary excursij učynily do Uherskej zeme. Welyke Paleny… Prowodyce,
Lidu množstwy mladych do Wezeny Prowodyce, starych ukrutne mordugyce. In summa suženym
welikym a strachem wssy kraginu ne tolyko Uherskú ale y Morawsku a gine naplnyce. W tom
Roku 1663. in Septembri Tatare do Mestečka Banowicz nasseho nenadale wpadnuce, Lidu
obecniho Neco zagaly, Neco zmordowaly, P. RichtareAndr. Fillorowne
zmordowaly, Mestecžko wypalyly a mnoho bid a tesskosty učinily…“Protokoly hradnianskeho (bánovského, alebo záhorského) ev. kontubernia sú dávno
ztratené. Už koncom minulého storočia ich nebolo, ináče by ich zázračne pilný sberateľ
takých listín Martin Lauček, dozaista bol do svojich Collectaneí odpísal. Zato máme
vizitačné protokoly prvých superintendentov, počnúc od Eliáša Lániho až po Kalinku, a
kde-tu roztrúsené zápisky. Tak vieme z Laučekových Collectaneí a z Tablicovho vydania
„Pamět. Příhod Štěpána Pilaříka“ pag. 56, že keď Turci pustošili v okolí Bánoviec, a aj
Prvotice vypálili a vyrabovali, zajali aj tamojšieho faráraJána
Crispiho, a keď sa pokúsil útekom sa zachrániť, dohonili a zabili ho v
Bánovciach pri hornom kostole, kde aj pochovaný leží. Všetky obce tohoto okolia boly
vyplienené. Ba drancujúci Turci odvážili sa aj do slatinskej doliny a v popol obrátili toho
času napospol z drevených chalúpok sostávajúce dedinky, vyrabovali a vypálili aj
veľko-slatinský kostol. Mám odpis suplikačného listu (Litterae Intercessionales) z r. 1669,
vystaveného obecným úradom veľko-slatinským Václavovi Kyseľkovi, nímž ho odporúčajú
dobrodincom ako sberateľa milodarov na stavbu Tatármi rozrumeného kostola. Podávam ho tu v
celom znení z Laučekovho priepisu.„My Rychtary Zákupnj i s poctiwym Uradem nassjm, y se wssj Obcy k Cyrkwi Slatinskeg
přislauchagjcy etc. Wssem wůbec gak duchownjho, tak y Panského Stawu lidem zdrawj, pokoge,
a we wssech wecech požehnánj Páně hogného winssugjce, nasse modlitby a Služby wždy hotowe
offerugeme.Welikeg pochwaly a kresťanského gmena hodnj gsau ti lidé, kteřj wedle swég nagwětčj
možnosti předně o chrámy Boské starost znássegj, a radegi swým wlastným nakladem, nežli od
giných wyžádaným skazu chrámůw Swatých oprawugj: nebo to slaužj gak k sláwě Božj, tak i k
užitku gegich wlastnýmu, a giným nenj také k obtjženj. Ale kdy gináče nemůže býti u těch,
kteřj často okolo chrámu swého budowati musegj, a pro weliký nedostatek křesťanských
Patronow a Dobrodincow na pomoc skrze swatau Almužnu wyhledáwati magj: gako se y při nassem
chrámu, který gest k památce Swateg Alžbeti zastawený, takowý weliký nedostatek zwlasste
nacházý, a který gest odTatarapohana splundrowaný a spálený, gak
zwony, oltář, škola, fara y wssecka poctiwa Osada, a wssecko nawniweč obrácené a zkažené.
Protož k wěcy tak swateg a potrebneg společnau radau wsseckeg Cyrkwi nasseg, wyslali sme
tohoto Poctiwého mužeWáclawa Kyselku, aby on statečně a poctiwě se
chowagjce, y kamkoli od nás přicházegjce, buďto před Chrámem Božjm sedjce, buďto příbytky
dobrých lidj s nassj pokladnicy nawsstěwugjce, porádne na náš Chrám žádal Almužnu. A protož
wedlé neywetssj ponjženosti W. M. snažně žádáme, aby na tohoto nasseho wyslaného,
dobrotiwým obljčegem pohlednauti, geho poctiwě přigati, k němu se sstědře prokázati, a
nasse dobré předsewzetj napomáhati ráčili. Učinj w tom wěc člowěka křesťanského hodnau, nám
potřebnau y užitečnau, Pánu Bohu pak wděčnau, očekáwagjce od něho odplatu, gak časnau, tak
též y wěčnau. W giných wěcech W. M. Pánu Bohu w ochranu poraučegjce dobře a ssťastně mjti
se žádáme. Dán z nasseg Obcy poctiweg Welikeg Szlatiny z domu Rychtářského, dne na Swatého
Matěge Aposstola Páně, Roku Páně 1669.“Postulati in subsidium has Intercessionales Venerabilis Contubernii sigillo et nominum
subscriptione confirmare volunt(L. S.)Joannes Dureus Ecclae Ugroczensis Ecclesiastes Senior, Decani, Assessores et Alma
Fraternitas Dietrictus Transmontani Comitat. Trenchinien.V Laučekových Collectaneach (XXII, p. 199 — 203) je aj výťah z protokolu cirkvi ev.
limbašskej pri Pezinku, kde sa tiež spomína, že r. 1663, keď všetky okolité obce Tatármi
spustošené boly, aj v Limbachu 8 ľudí Tatári zabili. Tamojší farár Christian Müller toto
vpísal do protokolu: „September. 17-y deň tohoto mesiaca bol v mnohých súsedných obciach, a
tak aj nášmu Limbachu, pre nabiehajúcich Tatárov, veľmi nešťastný a krvavý; lebo z našej
tunajšej evanj. cirkvi tyransky a biedne zosekané boly nasledujúce osoby: Václav Pokorný
alebo Demüthig, súsed a bednár tunajší; starý Ján Bärisch, súsed tunajší, v 63. roku veku;
Ján Pühler, súsed tunajší, v 60. roku; jeho ešte svobodný brat Wolf Pühler v 65. roku.
Georg Creutz, obyvateľ tunajší, blízko 60-ročný. Dňa 18. okt. Oswalda Reutera, súseda a
kurátora tunajšieho a jeho manželky Márie syn, menom Michal, umrel na úteku a bol tu
pochovaný, vyplniac veku 13 rokov. Posledného decembra umrel synáček Matiaša Sackmayra z
Zuckersdorfu, tamojšieho súseda a jeho manželky Kristíny, menom Tomáš, vo veku 13 dní, a
bol pochovaný. Aj tohoto dieťaťa otec bol Tatármi zajatý.“ Protokol tento je nemecky
písaný.Týmito z rozličných súčasných rukopisov podanými a, ako otvorene a skrúšene vyznám,
povykrádanými výpiskami, chcel som trošku posvietiť do tých dávnych, často bez rozvahy
dobrými nazvaných časov, keď v našom kraji nikto nemal príčiny prílišne sympatizovať s
Turkami, ktorí kdekoľvek sa ukázali, ukrutnosti páchali a pokojné obyvateľstvo do
nevýslovnej biedy uvaľovali, mečom a ohňom pustošiac utešené Považie naše. Myslím však, že
aj podanie pojednávania manželských pádov pred duchovným súdom evanjelickým, osôb, ktorým
Turci manželky do zajatia odvliekli, trpelivým čitateľom nebude nevítaným, lebo im dovoľuje
nazrieť do cirkevného súdobníctva vtedajšieho, ktoré je v kultúrno-historickom ohľade
zaujímavé.(Slov. Pohľ. 1894.)[1]Podľa pôvodných protokolov trenčianskych ev. seniorátov.[2]Tak stojí v protokole, čo to má znamenať: „Choď na lokne“ — nerozumiem.[3]Či tento Borčičan skutočne priezviskom Švec sa menoval, alebo podľa remesla bol
ševcom, nespomína sa; mne sa vidí, že bol ševcom. Aj vyššie spomenuté mená Mlynár,
Kušnier, Kováč, sotva sú priezviská, ale remeslá. Tak sa to toho času zhusta stávalo,
že vedľa krstného mena napísali miesto rodinného mena jeho remeslo, a pri takom
označení osoby každý občan vedel, o kom je reč.[4]„Subulcus“ radšej prekladám bežným slovom „svinský pastier“, než správnym síce a
kratším, ale odporný a potupný význam majúcim „sviniar“; lebo sviniar v obyčajnej
reči asi toľko znamená Slovákovi, čo Nemcovi „Schweinskerl“, a to je omnoho nižšia
hodnosť, než Schweinhirt.[5]Tu sa píše meno toFaix, a vyšeFeyk.
|
Holuby_Stopy-tureckeho-hospodarenia-v-Trencianskej-v-sestnastom-a-sedemnastom-storoci.html.txt
|
INič sa nepletie tak tence,Čoby nevyšlo na slnce.Sotva vstúpil krakovského krajinského súdu cisársky a kráľovský državný pravotár 21-ho
júla 1869. roku ráno do svojej pracovnej chyže, keď mu úradný slúha podal nejaké písmo.Toto písmo sa dostalo mimoriadnou cestou na patričné miesto. Kto ho napísal, nesveril ho
pošte, ale ovesil jednoducho na klučku pravotársko-državného úradu, mysliac, že veď ho
niekto len tam nájde. A úradný sluha našiel ho i veru a oddal državnému pravotárovi.Pravotár ho otvoril a rýchle prečítal neobyčajný list; ktorý, tak sa zdá, musel byť
veľmi zaujímavého obsahu, lebo sa pravotár celý zanoril, ťaby jeho tváre prezradzovaly
najväčšiu prekvapenosť a potom, keď dočítal písmo, zazvonil tuho a rozkázal sluhovi, aby
hneď svolal súdobný vyšetrujúci výbor a súdobného lekára; on sám ale chytil klobúk a
palicu, ponáhlal sa k arcibiskupskému palácu.Čo ozaj mohlo byť v tom liste?Veru bola v tom veľmi smutná vec. To napísali v ňom državnému pravotárovi, že zavretú
držia od 21 rokov v kláštore krakovských karmelitánskych mníšiek nešťastnú mníšku Jovita,
rodzenú Barbora Ubrik, ktorú jej hrozné položenie urobilo bláznivou a telesným bedárom.Tento chýr zatriasol državným pravotárom. Bola to vec na každý pád taká, v ktorej bolo
treba hneď vyšetrovanie previesť. Z tej príčiny pravotár navštívil arcibiskupa.Arcibiskup poslúchal prednášku pravotára smiechom, a vyjadril sa, že ani slovo nemôže z
toho pravda byť, on aspoň za neschopné drží karmelitánske mníšky takéhoto hriešneho skutku
a že tento strašný chýr bude len nepravdivé osočovanie.Práve zato usrozumel sa s tým, aby súd zaviedol vyšetrovanie v kláštore, ba vyslovil, že
sa i on sám dostaví tam.Tak sa tedy stalo, že arcibiskup a državný pravotár boli už v krátkom čase pred
kláštorom, kde súdny lekár a vyšetrujúci výbor ich prijal.Mníška vrátnička otvorila bez vôle bránu kláštora týmto nezvyklým navštevovateľom. Keď
údovia výboru a i ostatní tam dnu boli, pravotár oslovil mníšku, aby ich zaviedla hneď pred
predstavenú.Všetci šli do rozmluvnej siene, kde sa predstavená nezadlho dostavila v sprievode
niekoľkých sestár.Pravotár predniesol bez všetkého ostíchania obviňovanie.Predstavená zbľadla, keď počula hrozné obvinenie, a vyslovila, že je nie pravda ani
slovo zo všetkého; oproti tomu ale odporovala, aby prehliadli kláštor.Toto ustrašené odporovanie prekvapilo arcibiskupa; on posiaľ dúfal mocne v nevinnosť
mníšiek; slovom, sám to žiadal, aby nevýsledné vyšetrovanie vyvrátilo obviňovanie. Teraz
ale i arcibiskup zdesený videl trasenia sa predstavenej.Len že pravotár neveľa dbal na odporovanie, ale sa vyslovil jednoducho, že prehliadnu
celý kláštor.Predstavená mníška skladala celú nádej v arcibiskupa a starostlive, zúfanlive pozrela na
čestného hlavného kňaza; keď ale i sám arcibiskup určite náhlil prisné vyšetrovanie a
prehliadnutie kláštora, predstavená skoro zamdlela od strachu; jej údy jej zmeraveli od
strachu a bola vstave len opierajúc sa na jednu laik sestru v studenom gangu po kamených
schodoch do konca isť, aby zaviesť mohla výbor do pivníc a aby im ukázala žiadané bydlo.
Počas toho veľký duševný boj zúril v jej ňádrach, biela bola ako stena a nemá ako ryba.
Zrazu zastala v najtmavšom kúte pivnice pred veľkými, železom obitými dverami a pokynúc
kľúčiarke rozkázala, aby otvorila dvere, — toto je to?Kľúčiarka otvorila dvere, a keď sa tie roztvorily, každý si myslel, že predstavená
podviesť chce výbor, lebo v tej hroznej diere nebolo ani stopy nejakého náradia, ale ani
toho, že by tu prebývať mohlo v tejto tmavej, nezdravej, mokrej diere nejaké ľudské
stvorenie. Čo oko spozorovať mohlo pri svetle zapálenej sviece, bolo iba za náručie slamy,
ktorá bola v kúte hrozného žalára.Ale na tejto špatnej slame… či je možné? Áno! — jedna ľudská bytnosť alebo už viac
odstrašujúca ľudská kostra sa hýbala. Rovno, bez pohybu dívala sa na približujúcich sa, keď
ale zazrela predstavenú, sem a ta sa obzerala so zúfalou nespokojnosťou hrúzy, trasúc sa na
všetkých údoch od zimy a súženia.Žiadna pochybnosť, našli hľadanú, hrozne strápenú, úbohú Barboru Ubrik.Výbor hneď vzal hore zápisnicu o tomto, viac neodtajiteľnom hroznom čine, z diery
vyviedli na čerstvé povetrie úbohú, strápenú Barboru Ubrik, ale len pozorne, aby
nezapríčinilo tak dávno neužívané povetrie jej smrť! Hneď lapili predstavenú mníšku, aby ju
postavili za zločin pred súd, s ktorým skoro na smrť strápila nešťastné stvorenie. O tom
nebolo ani reči, aby Barbora Ubrik ostala v kláštore; súd ale nezvedel ani takto mnoho od
nej, lebo dvatsatjednoročné trápenie zničilo ju v žalári na toľko, že zničená bola i
duševne docela a sotva mohla na otázku niečo odpovedať. Odviedli úbohú Barboru Ubrik na
výdavok kláštora do blázninca; tu potom nadobudla pomaly-pomaly jej telesnú silu, ale
trápenie nechalo takú stopu na jej duši, že temnosť kryla i ďalej vždy jej mysel. A z tej
príčiny nebolo ju treba ľutovať, ale za šťastnú považovať, keď ju smrť oslobodila 1871.
roku od zemského trápenia a podala jej v lone hrobu po tak mnohých trampotách pokojný
odpočinok, ktorý ona úbohá na darme hľadala v kláštore.Noviny v ten čas mnoho písaly o krv rozochvejúcom stave a súžení nešťastnej Barbore
Ubrik; plná bola celá Europa históriou jej zamurovania a veru vynudilo sa mnoho horúcich
sĺz za pobožnú mníšku, ktorá tak dlho a nevinne trpela v plesnivom žalári.Rozpoviem i ja tebe drahý čitateľu, poučnú históriu strápenej mníšky, a to v úplnej
súvislosti. Vidz a oplač túto dobrú dušu, ktorá sa krčila za trápnych jedonadvadsať rokov v
udusujúcom povetrí žalára, ačpráve dožila bola prv i lepšie dni a bola by zaslúžila, aby na
miesto kliatby boli jej urobili živôt požehnaným.*Poľské mesto Varšava činí na cestovateľa najrozličnejšie dojmy. Závisí od toho, že
cudzinec z ktorej strany sa približuje k mestu. Vonkajšie čiastky stavané sú s ich širokými
ulicámi, krásnymi domámi a strakatými sklepámi celkom na podobu nových, moderných veľkých
miest, oproti tomu ale staré mesto skoro nastraší chodiaceho lebo je opravdívé hniezdo
smetiska, s jeho úzkymi dierami, úzkymi, dlhými ulicámi. Papršlek slnca zriedka svieti sem,
označuje nečistota a mrákota této staré, ošarpané domy. Cudzý človek zriedka sa zatára ta,
jestli len nie neaký zvedavý angličan, ktorý chce vidiť všetko.V takomto nečistom, tmavom jednom kúte mesta žil Jaromir Ubrik, a jeho obydlie bolo
práve také, ako iné na tomto vidieku.Za dávna žil v lepšom postavení, — mal ako poľský zeman vážnosť a majetok; ale šľahly ho
mnohé nešťastia, tak že utratil všetko, a súc úbohý, zničený človek, prinútený bol opustiť
jeho prastarý zámok a utiahnuť sa do tohto nečistého hniezda Varšavy.Utratil ale so zničením jeho majetku i jeho duševnú rovnováhu. Stal sa rozhorčeným
zunovaným človekom; nikto nevedel o ňom, že z čoho žije, živoril a dobre sa cítil len v
nečistých podzemných budovách. Čože by bol aj doma hľadal tento znivočený človek? Veď tam
úbohá rodina žila v najhroznejšom, srdcolomnom trápení a biede. Mal veľa detí, ktoré ležaly
nezdravé a biedne na vlhkej slame; jeho manželka ale ležala na slameníku a chovala
novonarodzeniatko z jej chudých pŕs. Handry kryly chudé telo detí a i toho málo náradia,
ktoré bolo v domku vyzeralo veľmi biedne. Jaromír Ubrik obyčajne dostal sa domov len
neskoro v noci z niektorej pálenčenej krčmy.Žena zbadala už z neistého tackania sa po tmavej chodbe, že jej manžel ide domov zas
opitý; ale čože mala robiť úbohá? Len trpela a snášala, veď videla, že zúfalosť vohnala jej
manžela do tohto života, nerobila mu výčitky, ale trpela potajme, zožierala sa pre biedu
jej detí.Takto sa dostal nešťastný Jaromír Ubrik jednoho večera zas opilý domov. Srdce jeho
manželky plné bolo práve horkosťou; nemohla utajiť svoju boľasť, žial vypukol z nej v
slovách.Jaromír nechcel ju ale počúvať, ale sa obrátil nahnevane a zas sa potáckal nazad do
krčmy z kade hol asi pred štvrť hodinou odišiel.Krásna spoločnosť bola tam v krčme, samí opití naničhodníci tropili nesvár okolo stolov.
Jaromír si ale nezasadol medzi nich, ale sa utiahol do jednoho kúta; spustil si ťažkú jeho
hlavu na obidve ruky a tak oprený mrmlal nesrozumiteľné slová a vypíjal plné poháre.V tom vstúpil nový hosť do krčmy. Sotva že zazrel znivočeného zemana, rovno šiel oproti
nemu a usadil sa pri ňom. Potom mile pozdravil Jaromíra a riekol mu, že sa veľmi teší, že
ho tu našiel, lebo že sa má s ním o niečom dôležitom rozprávať.Jaromír pozoroval a obrátiac sa oproti cudzincovi hodil na neho otázny pohľad. Tento ale
pokračoval nasledovne:— V blízkosti nášho mesta býva jedna bohatá a vznešená rodina. Táto prastará zemanská
rodina mala všetko, len jedno jej chýbalo k úplnej blaženosti, a síce — dieťa. Po
desaťročnom manželstve nasledovala i táto radosť. Grófka — lebo reč je o grófskej rodine —
pošeptala začerveňaná tajomstvo svojmu manželovi, ktorého obličaj sa žiarila blaženosťou na
tento chýr, ale hneď doložil, že sa úfa, — chlapec bude prvorodzený, lebo žeby ináč nemohol
nikdy na to dieťa sa s dobrým okom dívať. Počas toho ale gróf oddialil sa z kaštiela a
grófka porodila dieťa, ktoré ale nebol chlapec, ale dievča. Blažená matka objala radosťou
na prse svoje dieťa; ale jej prišlo potom na rozum, že jej manžel, gróf ako si žiadal
určite, keby dieťa len chlapec bolo a z tej príčiny povstala v mysli grófky tá myšlienka,
že použije oddialenosť grófa a premení svoje dievča za chlapca. Žiadala len to od baby, aby
zo zemanskej rodiny pochodiace dieťa zadovážila na miesto dievčaťa.Jaromír Ubrik poslúchal so zatajeným dychom; cudzí pokračoval v reči:— Ty si zeman a narodil sa ti práve zas chlapec, dievča ale máš z pomedzi mnohých detí
len jedno. No, čo by si riekol na to, nemal by si vôľu za dobré peniaze začarovať tvojho
chlapca za grófkino dievča? Rozmysli si! Veď naposledy ty nič neutratíš; ba urobíš šťastnou
tvoju rodinu.Jaromír zprvu nechcel ani počuť o jednaní, ale cudzinec tolko mu nahovoril do hlavy, že
naposledy sa rozhodnul, ale urobil len tú podmienku, že aby k tomu privolila i jeho
manželka. Potom sa usrozumeli straniva peňazí; určili, že aby grófka zaplatila desaťtisíc
zlatých za prečarovanie, z týchto sedemtisíc zlatých ale pripadne cudzincovi; určili ale i
to, že sa čarovanie musí ešte tejto noci stať.Vypili svoju pálenku, platili a oddialili sa. Cudzinec prisľúbil, že bude o hodinu s
kočom na dvúch koňach v blízkosti Jaromírovho bývania, Jaromír ale vyslovil, že odnesie
svojho syna ak bude treba i mocou od matky a oddá ho na určenom mieste cudzincovi.Ale čo že povedala k tomuto, k tej hroznej veci matka? Či privolí matka, aby jej odtrhli
od pŕs synčeka? Nie, dobrá Ubriková nechcela o tomto ani počuť. Rozhnevaná odvrhla návrh
svojho manžela a vypovedala, že nedá synčeka svojho ani za celý svet a vyskočila ako
poranený lev zo slameníka, aby si dieťa, jestli je treba, ochránila i cenou svojho života.Ale z ľudskej prírody pozbavený otec chytil chlapca a do toho času sa hrdloval s matkou,
kým neodtrhol od nej dieťa a potom utekal k dverom a oddialil sa s korisťou.Odniesol ho útekom na označené miesto, kde ho už cudzinec čakal. Vysadili si rýchle na
koč a uháňali. Kone ako tátoše uháňali s kočom; nezadlho došli do grófskeho kaštieľa.
Cudzinec zaviedol Jaromíra Ubrik do krásnej chyži, vzal od neho chlapca, a vnišiel cez
stenové záclonové dvere s drahou korisťou.Nezadlho sa navrátil, oddal Jaromírovi v malom košíku dievča grófkino, vyčítal mu do
ruky sedemtisíc zlatých a dokonaný bol tento hrozný trh detí.Teraz Jaromír chytil košík pod pazuchu, v ktorom spalo nešťastné grófske dievčatko,
vsadol si s cudzincom zas do koča a uháňali nazad do mesta.Prirodzené bolo že po dobrom jarmoku museli i oldomáš vypiť a dvaja chlapi vnišli do
krčmy a tam pili hojne z dobrého dôchodku. Svitanie ich tam tiež našlo, keď naposledy
odišli v dobrej vôli tam i malý košík. Na povetrí mu svitlo v hlave a teraz zbadal, že
dievča ostalo na lavici v krčme. Náhle sa vrátil, ale košík už nenašiel tam a ľud z krčmy
len koľko vedel mu povedať, že ako odišli hneď hore vstal jeden cudzí žid z popri susedného
stola, ktorý zodvihol košík a vzal ho sebou.Nikto nepoznal bližšie žida, len to vedeli o ňom že sa Áron volá, vo Varšave býva, a že
je malý, chudý šedivej brady žid.Jaromír Ubrik sa nazdal, že nájde po tejto stope Árona a vynájde grófske dieťa.Jeho domov sa navrátenie neopíšem, domyslí si to sám čitateľ, že ako prijala Jaromíra
úbohá, dieťaťa olúpená matka! Ale čože mohla urobiť? Jaromír Ubrik nedal žiadno
vysvetlenie, ale na miesto toho napchal jej ruky peniazmi, aby ošatila deti a aby nakúpila
všetko, čo je treba.Jaromír sa potom navrátil hneď do krčmy, kde zvedel od slúžky i to, že ten žid Áron v
košíku pri dieťati našiel i zlatý kríž a ešte i nejaký pak, ktorý vtisol do vrecka, daroval
slúžke a i sluhovi niekoľko strieborných rubľov, oddialil sa. Zvedel Javomír i to, že dieťa
ukradnúci žid je v úzkom spojení s iným židom, ktorého každý pozná pod menom „varšavský
Izák“.— Veď to je výborné! — pomyslel si Jaromír — teraz som už na istej stope.A utekal do mesta, do židovskej štvrti a tam vynašiel nezadlho žida Izáka. Ale nebolo
ľahko z falošného žida tajomstvo dostať, ako si to Jaromír myslel. Žid Izák riekol, že v
židovskej štvrti býva aspoň 200 takých židov, ktorého Áronom menujú, ktorý je nízky, chudý
a šedivú bradu má, — akože by teda mohol vedieť, že pán veľkomožný, ktorého hľadá z tých
200 Áronov? Jestli je len nie Áron Königsberger, ktorého hľadá pán veľkomožný. Ale to je
chyba, že práve Áron Königsberger opustil nedávno Varšavu a Izák ani len mienky nemá, že
kde išiel.Čoho že sa mal teraz Jaromír chytíť?Prinútený bol hľadanie sám, dľa svojej mysli pokračovať. A hneď na druhý deň, ako sa
díval von z obloka chyže, oko sa mu zadívalo na jednoho podomného žida, vlastne viac na
trahličku, ktorú ten žid mal okolo hrdla zavesenú, medzi jej rozličnými vecami sa trblietal
jeden diamantami vykladaný zlatý kríž. To je jej zlatý kríž! — myslel si a zbehol k židovi.
A veru tak bolo, ešte i vyryté boli tam grófovho mena počiatočné písmeny. Jaromír hneď
odkúpil od žida zlatý kríž; ale bohužiaľ, nemohol nič zvedieť o ukradenom dieťati, lebo žid
povedal len toľko, že začaroval zlatý kríž v tieto dni od šedivej brady žida za iné zlaté
drahocennosti.Počas toho sa minuly dni, a grófka oznámiť dala Jaromírovi Ubrik, že by rada videla
dieťa, a že ho vyhľadá pri príležitej príležitosti. Môžme si myslieť, že ako bol Jaromír
prestrašený! Každý deň čakal grófku s tlčúcim srdcom. Zo zlého bývania sa vysťahoval,
prevzal si pekné bývanie, mal všetko, nevidel už svoju rodinu v biede; ale predsa nevedel
sa uspokojiť, lebo ho svedomie trápilo a vo dne v noci myslel na to, že čo povie grófka?
Ako vysvetlí skapanie na neho svereného dieťaťa.Ináč sa Jaromír nemal čo strachovať a ponosovať, lebo mu dobre bolo a i mal šťastie. Zas
sa obrátil v panských spoločnosťach, ktoré prv boly vytvorily znivočeného žobráka. Teraz,
že mal peniaze, jeho priatelia a i známi zas ho prijali milo a jeden jeho priateľ vykonal
mu, že Jaromír i dobré postavenie dostal, urobili ho policajným náčelníkom a tak budúcnosť
zabezpečil docela svojej rodine.A ačpráve ako policajný náčelník vykonal čo len mohol v hľadaní grófskeho dievčaťa,
predsa nemohol prísť na stopu zhynutého Árona.Nezbývalo tedy nič iného, ako vyznať grófke pravdu. A i opravdove, keď grófka Satorin
prvýraz ho vyhľadala, aby vzhliadla svoje dieťa, Jaromír Ubrik porozprával jednoducho, čo
sa stalo. Povedal, že istý Áron Königsberger menovaný žid ukradol v košíku spiace dieťa;
riekol, že s jakou vytrvalosťou od toho času hľadal Árona Königsberger, ale nemohol ho
najsť, len odkúpil od druhého žida diamantový zlatý kríž, ku ktorému sa dostal od Árona
Königsberger.Grófka poznala diamantový zlatý kríž, ale táto jediná stopa, táto jediná pamiatka o jej
stratenom dieťati nepôsobily veľa radosti materinskému srdcu. Jaromír ale sľúbil a
zaprisahal sa na všetko, čo je sväté, že neodpočinie do toho času, kým nenájde stratené
dieťa. Boľasť grófkina sa tedy umenšila aspoň o niečo.Práve vtedy znepokojovali veľké krádeže celú Varšavu. Skoro každú noc sa vlámali niekde,
tu olúpili bohatého, tu iného tí neznámi zlodeji. Každý znak ukazoval na to, že pácha toto
v meste sriadená zlodejská rota. Pri čine dochytiť nepodarilo sa zlodejov, ale veľká
pozornosť a vyšetrovanie predsa docielily to, že policajti zvedeli mená tých, ktorých
podozrenie najviac ťažilo.Môžme si pomyslieť rozhnevanie policajného náčelníka, keď našiel v menoslove i jednoho
mladého žida menom Áron Königsberger.Jaromír Ubrik vydal hneď rozkaz, aby lapili tohto Árona žida. A ho i lapili. Žid nechcel
ani počuť o tom, žeby on zlodej alebo skovávač bol, ba ani meno jeho mu nemohlo prísť na
rozum, len po niekoľkých úderoch korbáča vyznal, že sa Áron Königsberger volá, že asi pred
pol rokom sa navrátil z poludného Ruska do Varšavy, kde ztratil v nešťastných špekuláciach
svoj celý majetok.Teraz Jaromír pokračoval vo veci ukradeného dieťaťa.Žid Áron nechcel o tomto nič vedieť. Ale pomohol mu v rozpamätaní sa sodvihnutý olovený
korbáč.Pravda je, že on odniesol košík z krčmy. Našiel v ňom malé v pekných háboch oblečené
dieťa a i jeden zlatý kríž. Tento zlatý kríž predal jednomu varšavskému židovi za 10
dukátov, s dieťaťom ale odcestoval do Brody, kde predal dieťa za tridsať strieborných
rublov Sáre, židovskej žene, manželke Izáka Gersona. Medzi tým žid Izák a Sára židovka
odsťahovali sa z Brody do Kieva, do Poludného Ruska. Sára dala dievčatku meno „Judka“ a
veľmi ľúbila toto dieťa.Jaromír Ubrik neúfal sa po tomto zas, žeby tak rýchle našiel dieťa; ale aspoň zvedel, že
žije a že kde je — a toto dodalo mu novej sily k ďalšiemu pátraniu.Ako policajtný náčelník hneď sa obrátil úradne na kievské predstavenstvo. Ztadeto ale
obdržal veľmi smutné oznámenie, Izák Gerson žid áno býval v Kieve s manželkou Sárou a s
dieťaťom Judka; ale vlámali sa k ním v noci cestujúci cigáni a orabovali ich z vecí čo
drahších. Vtedy v noci ztratila sa i malá Judka. Bezpochyby tedy, že cestujúci cigáni
ukradli malé židovské dievčatko.Čo sa dalo urobiť medzi takýmito okolnosťami? Ani naostrejšie oko nemohlo nasledovať s
kroka na krok blúdiacich cigáňov, ktorými je Polsko zaplnené. Tak mnoho cigáňskych húfov
blúdilo sem a ta, že v tejto sem a ta blúdiacej bande veľmi ťažko bolo k vynájdeniu
ztrateného dievčaťa vedúce znaky vyhľadať.Osud ale pomohol Jaromírovi. Jednoho dňa chytili veľký húf oláhskych cigáňov, celú
bandu, ktorú udajne osud sem a ta metal, ktorú ale v opravdivosti zbojníčka a zlodejská
spolupatričnosť sväzovala. Tento húf žandári viedli do Varšavy, aby ich oddali súdu.Viedli pred sudcu strapatých, smelých, starých cigáňov a ohorených, bystrých očí mladých
mládencov, za nimi sa tislo veľké množstvo žien a detí, všetko do poly nahí a obložení
rozličnými handrami.Akonáhle Jaromír toto dopočul, hneď sa ponáhľal k vyšetrujúcemu sudcovi a popreskúmal
ostrými očima húf, či je nie medzi ními také dievča, ktoré by grófkino ukradnuté dieťa
nemohlo byť? Pravda, že od toho času sa už roky minuly a Jaromír Ubrik ani dobre nepozrel
to malé dieťa, ale dľa opisu grófkinho a zvlášte opierajúc sa na to úfal výsledok, že
grófske dieťa doista zachránilo i oproti takému vandrovnému cigáňskemu životu jemnejšie
ťahy oddelujúce ho od cigáňskych detí.Jaromírovi i napadlo v húfe jedno pekné, krotké dievča, ktoré asi mohlo byť toľko ročné,
ako grófkino dieťa. Ale o tomto sa vyzvedelo, že je ono dieťa jednoho cigáňa. Od cigáňov sa
nič nemohlo dozvedieť; týchto ľudí nadarmo bili korbáčom — nemí ostali, ako hrob.Čo sa ale nepošťastilo ostrým doliehaním, to sa podarilo útlosťou, užitou oproti
cigáňskemu dievčaťu. Jaromír Ubrik, keď cigáňsky húf uvrhli, do žalára, vzal k sebe
cigáňske dievča a toto divé dieťa prírody, ktoré len k ostrosti, bitiu, a k núdzi bolo
privyknuté, on podmanil útlou dobrotou, a ono počalo rozprávať.Takto zvedel, že patrí ešte k lapenej cigáňskej bande ešte i menší húf, v ktorom je
práve také „nájdené“ dievčatko, ako Jaromír hľadá.Na toto rozkázal policajný náčelník, aby každého blúdiáceho cigáňa lapili a doviedli do
Varšavy. Zvlášte cigáňske stareny, ktoré chodia s mladými dievčencami. Lichotením prilákané
cigáňske dievča povedalo Jaromírovi i to, že to krásne, báječné dievča „stará matka“, stará
cigáňka menom Žarák chráni veľmi bojazlive, ako len jej oči. Nebolo tedy ťažko žandárom
naučenie dať.Lapili i viac húfov, počas niekoľkých týždňov každý žalár Varšavy plný bol blúdiacimi
cigáňmi, ale nenašli medzi nimi ani starú matku, ani jej „vnučku“.Ale Jaromír Ubrik neupustil od toho. Poneváč myslel, že čím viac cigáňov zavrú vo
Varšave, tým istejšie príde za nimi i starena vyzvedať sa, čo sa stalo s nimi.A Ubrik sa ani nesklamal v tomto jeho predsavzatí.Starena sa približovala s čarovaním, vykladaním karát, hádaním, veštením k Varšave a v
tejto ceste došla i do zámku grófa Satorin. Zakúpila ona čelaď a stalo sa, že sa dostala až
ku grófke, aby jej odporúčať mohla jej tajomné služby.Grófka podala starene svoju pravú ruku, aby jej táto veštila z ruky. A cigáňska starena
nasledujúce jej povedala:— Milostivá grófka, vy ste nebola blažená vo vašom živote. Na darmo sa tie poklady, toho
veľa bohatstva, zaťahujú vaše čelo smutné udalosti. Ale sa potešte a úfajte; po dáždi sa i
oblaky rozídu, slnce zasvieti a v krátkom čase bolasti, ktoré trápia vaše srdce sa skončia
a nasledovať bude po mnohom smútku a žiali mnoho dní radosti.Grófka sa zasmiala ľahostajne, a obdarujúc ju pustila starenu, ktorá teraz povedala
pravdu. Ale otázka je, či by ona bola vedela i svoju budúcnosť tak vyveštiť? Sotva. Lebo
naradovaná od daru s vnučkou pokračovala v svojej ceste, večer dostala bývanie v sedliackom
dome jednej susednej dediny, kde ju na druhý deň našli na slame v kôlni mrtvú. Veru ju
ranila mrtvica.Báječné dievča, ktoré v jej sprievode bolo, ostalo samotné. Čo že mala urobiť úbohá?
Prišlo jej na rozum, že ako ich vďačne prijali v zámku grófa Satorin; odhodlala sa, že sa
navráti ta; rozpovie grófke svoju históriu a odporúčať jej bude svoju službu.Citlivé srdce grófkino sa smilovalo tým viac nad dievčaťom, lebo jej prišlo na rozum, že
kto vie, či jej dieťa je práve tiež nie utisnuté na milosrdenstvo? Vzala k sebe cigáňske
dievča, ktorého krása, milota prekvapila a očarovala každého.Judka, lebo ona bola, usilovala sa s vďačnou láskou veľa dobrého odslúžiť, s čím ju
grófka obsypala. A tak veštenie cigánkino sa vyplnilo nezadlho; lebo grófka Judku veľmi si
zamilovala, dívala sa na ňu s nejakou prírodnou úľubou vždy ale bez toho, aby len zďaleka
sa bola nazdala, že sa spojila teraz s jej vlastným dieťaťom.Minulo sa takto viac mesiacov, každého miláčkom ostala Judka v dome, i očarovala ona
mladého grófa Alexadra Satorin alebo lepšie rieknuc Alexandra Ubrik docela.V tento čas Jaromír Ubrik prišiel do kaštieľa, aby rozpovedal grófke, že ako sa vlákna
poputnali okolo ztrateného dieťaťa. Prišiel Jaromír sem i pre inšie; počul, že jeho syn, to
jest mladý gróf Alexander Satorin sa navrátil z cudzozemskej cesty. Žiadosť otcovského
srdca viedla tedy Jaromíra, aby vzhliadol syna, ktorého predal voľakedy za peniaze.Ako sa Jaromír Ubrik rozprával s grófkou, krásna Judka vstúpila zrazu do komnát a milo
sa poklonila pred Ubrikom, potom pobozkala grófke ruku a spýtala sa, že či nerozkáže niečo?
Grófka pohladkala tvár krásneho dieťaťa a riekla, že nič nežiada, načo sa Judka zas
odstránila. Toto čarokrásne dievča očarovalo docela Jaromíra. A ešte aké veľké bolo jeho
prekvapenie, keď vyrozprávala grófka históriu krásneho dieťaťa. Jaromír zvolal rozčulený:— Grófka, pre Boha, privolajte hneď to dieťa!Grófka zavolala Judku, ktorú Jaromír Ubrik prijal s tou otázkou, aby povedala, či vždy
medzi cigáňami žila? Či iní neboli jej rodičia? Judka sa začerveňala a bez zdráhania
vyrozprávala, že je ona nie cigáňske, ale židovské dievča, jej otec bol Izák Garson, matka
Sára, ale cigáni ju ukradli od rodičov pred ôsmimi rokami.— Ona je to! Ona je to! — skríkol Jaromír Ubrik rozčulene. — Grófka, Judka je vaša
dcéra! Judka, grófka je vaša matka!Matka a dievča si padli okolo hrdla a blaženosť, radosť grófkina bola neopísateľná. Veru
áno, ale keď k sebe prišla z omámenia prvého prekvapenia, vtedy uznala, že nemôže pred jej
manželom toto tajomstvo vyzradiť. Čoby povedal gróf, keď by zvedel, že jeho zbožňovaný,
milovaný syn, driečny gróf Alexander je nie jeho vlastné dieťa, ale Jaromírovo Ubrik, tá
najdená života ale, ktorú poznali posiaľ v kaštieli ako komornú grófkinu, je jeho dcéra,
opravdová grófska slečna!Grófka uznala, že toto už teraz vyzradiť nemôže, kým jej manžel žije. Pri sebe si tedy
držala dcéru a chránila tajomstvo.Nezadlho ale gróf zomrel a zanechal v testamente svoje majetky na syna Alexandra a
svojej manželke zanechal len zámok Satorin. Teraz materinské srdce nemohlo ďalej ukrývať
opravdivosť. Jednoho dňa vysvetlila bohatému nápadníkovi grófa, že je on v opravdivosti nie
gróf Alexander Satorin, ale Alexander Ubrik, grófske dieťa že je ale Judka, pekná Judka.
Kto bol vtedy šťastnejši ako mladý Alexander? Driečny mladík už dávno bol zamilovaný do
očarujúcej Judky a len to ho trápilo, že ako gróf nemôže si vziať za manželku neznámeho
pôvodu sirotu. Teraz, keď zvedel pravdu prvou jeho vecou bolo vysloviť, že miluje jej
dcéru.I Judka vrele milovala mladíka, a grófka tedy dala milerada na nich svoje materinské
požehnanie. Tak sa stalo, že v Satorin grófskom kaštieli držali nezadlho svadbu, blažení
milovníci sa spojili pred oltárom; Alexander si vzal za manželku Judku.Jedon druhému podobný bol to pár, milovali sa, boli blažení a ich blaženosť sa ešte
zväčšila, keď požehnalo nebe ich manželský stav jedným krásnym dievčatkom.Toto dieťa je herkyňou našej histórie; toto dieťa je to, o ktorom pozostala táto smutná
poviedka. Lebo keď spanilé dievča doriastlo, vzalo závoj mníšky a neskoršie osudu
podivuhodným činením pod menom Barbora Ubrik nešťastná mníška ostala známou po celom svete
jej hroznými mukami.Této hrozné muky, toto trápenie vám vyrozprávam teraz; počúvajte s trpezlivosťou a
dobrým srdcom.
|
Cecotka_Barbora-Ubrik-zamurovana-mniska.txt
|
I. Co se tam děje?Horstvo, táhnoucí se rovnoběžně s americkým pobřežím oceánu Atlantického a prostupující
Severní Karolinou, Virginií, Marylandem, Pensylvanií a státem New-Yorkským, má dvojí
pojmenování: Alleghamy a pohoří Apalačské. Skládá se ze dvou různých pásem, na straně
západní jsou to hory Cumberlandské, na straně východní hory Modré (Blue Ridge).Táhnou se tyto hory, nejvýznačnější v této části Severní Ameriky, v délce asi devíti set
mil, t. j. asi šestnácti set kilometrů, a nejsou průměrně vyšší šesti tisíc stop; nejvyšší
vrchol jejich, hora Washington, dostupuje výše 1918 metrů.Horský ten hřbet, jehož jeden konec napájí Alabamu a druhý svádí prameny do Svatého
Vavřince, nevábí obzvláště horských lezců k výstupům. Nejvyšší jeho hřeben nesáhá vlastně
ještě do vysokých končin atmosférických. Nemůže tudíž vábiti jako hrdé vrcholy světa
starého a nového. A přece bylo v tom horském řetězu místo, na něž by se byli turisté
nedostali, zdáloť se zajisté, že jest takřka nedostupné.Než, ačkoli lezci vrch ten, Great-Eyry,[1]dosud zanedbávali, upoutal na sebe záhy pozornost, ano vzbudil docela všeobecný
nepokoj z důvodů velice neobyčejných, jež musím na počátku tohoto vypravování vylíčiti.Stavím-li v popředí svoji osobu, jest toho příčinou, že jsem měl přímou účast — jakým
způsobem, to uvidíme — v příběhu nejpodivuhodnějším, jehož naše dvacáté století jest
svědkem. Ano, mnohdy se ptám sama sebe, zdali se to přihodilo, zdali to bylo tak, jak se na
to pamatuji, či spíše řečeno, jak mi to obraznost moje předvádí. Nelze se však diviti, že
moji představení mě pověřili tím nepravděpodobným úkolem, v němž mi bylo co činiti s
nezbadatelným tajemstvím, pudíť mě k tomu jakožto vrchního policejního inspektora
washingtonského vrozená zvědavost, vyvinutá až do krajnosti, a pak že od patnáctého roku
měl jsem co dělati s nejrůznějšími věcmi a že mi byla dávána často tajná úloha, v níž jsem
měl obzvláštní zálibu. Ovšem jest nevyhnutelno, abyste hned od počátku tohoto vypravování
věřili mým slovům.Nemohuť, co se týče těch podivných skutků, vydati jiné svědectví, než své vlastní.
Nechcete-li mi věřiti, dobrá, nevěřte mi.Great-Eyry vystupuje z malebného pásma Modrých hor, které se pnou v západní části
Severní Karoliny. Jeho okrouhlý tvar vidíme již, vyjdeme-li z městečka Morgantonu,
vystavěného při řece Catawba, a ještě lépe z obce Pleasant-Gardenu, jež jest o několik mil
blíže.Co to tedy vlastně jest ten Great-Eyry?… Jest správné to jméno, které mu dali obyvatelé
krajů přiléhajících k Modrým horám?… Že hory ty nazvány Modrými pro svou nádhernou
silhouettu, jež za jistých okolností atmosférických má blankytnou barvu, jest přirozeno.
Učinili-li však z Great-Eyry „hnízdo“, jest to snad proto, že tam mají útočiště draví
ptáci, orli, supi nebo kondoři?… Jest tam vskutku bydliště velikých letounů, zdržujících se
v kraji tom? Bývá je viděti vznášeti se ve vřískavých hejnech nad tím doupětem, které jest
přístupno toliko jim?… Nikoli, není jich tam více než na ostatních štítech alleghanských.
Ano, naopak — jak bylo pozorováno — v jistých dnech, když se přiblíží tito ptáci ke
Great-Eyry, zdá se, že spěchají zase s odletem, krouží mnohokráte sem a tam a rozptylují se
na všecky strany s ohlušujícím křikem.Odkud tedy pochází to jméno Great-Eyry?[2]Nebylo by bývalo lépe jmenovati jej „kotlem“, jenž se vyskytuje ve všech zemích
v krajích hornatých? Zajisté tam jest asi uprostřed vysokých stěn dokola stojících hluboká
a široká kotlina… Kdož ví dokonce, není-li tam jezírko, nějaké mořské oko, napájené dešti a
sněhy zimními, jako jsou podobná na mnohých místech a v různých výších horstva Apalačského
i v rozličných pohořích starého i nového světa?… Neměl by se od nynějška v zeměpise
jmenovati spíše takto?…Konečně, abychom řadu domněnek vyčerpali, nebyl tam snad jícen nějaké sopky, a nespala
ta sopka dlouhým spánkem, z něhož ji snad vnitřní nárazy jednou probudí?… Nebylo třeba
obávati se v okolí jejím výbuchů podobných jako ze sopky Krakatoa[3]nebo hrůz hory Pelée?… A je-li tam mořské oko, není třeba míti obavu, že voda
jeho pronikne do útrob zemských, že se tam vnitřním ohněm v páru promění a že bude
ohrožovati roviny karolinské výbuchem podobným, jako byl r. 1902 na ostrově Martinique?…Ano, jakoby tuto možnost chtěly potvrditi, jakési zjevy, pozorované nedávno, svědčily
svými výpary o nějaké činností uvnitř země. Jednou docela slyšeli rolníci, zaměstnaní na
polích, temný a nevysvětlitelný hukot.V noci objevily se ohnivé sloupy. Z nitra Great-Eyry vystupovaly páry, a když je vítr
srazil směrem východním, zůstavily na zemi stopy popela a sazí. Ve tmě odrážely se ty bledé
plameny od mračen níže se nalézajících a příšerně osvětlovaly okolí.Když tak podivné zjevy byly pozorovány, nelze se diviti, že lidé byli vážně znepokojeni.
A k nepokoji tomu družila se naléhavá nutnost, vypátrati, co počíti. Karolinské noviny
přinášely nepřetržitě zprávy o tom, píšíce o „tajemství Great-Eyry“. Chtěly věděti; není-li
nebezpečno pobývati v takovém sousedství… Články jejich budily zároveň zvědavost a obavy —
zvědavost u těch, kdo sami jsouce v bezpečí zajímali se o zjevy přírodní, a obavy u těch,
kdož byli v nebezpečí, že stanou se jejich obětmi, kdyby zjevy ty ohrožovaly okolní kraj.
Většinou to byli obyvatelé Pleasant-Gardenu, Morgantonu a vsí nebo dosti četných farem na
úpatí hor Apalačských.Bylo opravdu litovati, že se horští lezci nepokusili dosud dostati se do Great-Eyry.
Nikdy ještě skalnatý okraj jeho nebyl překročen a též snad nebylo tam ani rozsedliny,
kterou by se bylo mohlo vejíti dovnitř.A což nevyčníval nad Great-Eyry nějaký blízký štít anebo kuželovitý vrch, s něhož by
bývalo lze jej v celém rozsahu přehlédnouti?… Nikoli, v obvodu mnoha kilometrů nebylo hory
vyšší.Hora Wellington jedna z nejvyšších v horstvu Alleghanském, zvedala své týmě příliš
daleko.Však důkladná prohlídka Great-Eyry byla nutná. V zájmu okolního kraje bylo potřebí
věděti, zdali tam není jícen sopečný, zdali výbuch neohrožuje té západní části Severní
Karoliny. Bylo nezbytno tudíž učiniti pokus horu slézti a vypátrati příčinu zjevů
pozorovaných.Ale ještě nežli došlo k tomu pokusu, jehož veliké obtíže nebyly neznámy, naskytla se
možnost spatřiti vnitřní rozlohu Great-Eyry a nevystoupiti naň.V prvých dnech měsíce září měl se vznésti v Morgantonu balon s větroplavcem Wilkerem.
Východní vítr měl hnáti balon ke Great-Eyry; byla tudíž vyhlídka, že balon popluje přes
nej. A pak, až bude několik set stop nad ním, prohlédne jej Wilker dobrým dalekohledem,
probádá jej v jeho hloubi a vypátrá, zdali mezi těmi skalami jest nějaké ústí sopky. To
byla hlavni otázka. Jakmile ta bude rozluštěna, bude se věděti, zdali okolní kraj má se v
blízké nebo daleké budoucnosti obávati nějakého výbuchu.Výstup udal se způsobem naznačeným. Vítr byl mírný, pravidelný a nebe jasné. Ranní páry
rozptýlily se účinkem zářivých paprsků slunečních. Nebyl-li vnitřek Great-Eyry naplněn
mlhami, mohl jej větroplavec přehlédnouti v celé jeho rozloze. Kdyby vystupovaly odtamtud
páry, musil je uviděti. V tom případě pak by bylo nutno nabýti přesvědčení, že v té končině
Modrých hor jest sopka, jejímž jícnem jest Great-Eyry.Balon vznesl se hned do výše patnácti set stop a čtvrt hodiny se nehýbal. Ve výšce té
nebyl již vítr, ačkoli dole ještě vál. Však nastalo veliké zklamání! Balon dostal se pak do
jiného proudu a plul směrem východním. Vzdaloval se tak od hor a nebylo naděje, že by se
tam vrátil. Obyvatelé městečka viděli záhy, an se ztrácí, a dověděli se později, že se
spustil v okolí Raleighu, hlavního města Severní Karoliny.Když se pokus tento nezdařil, bylo ustanoveno, že se bude opakovati za okolností
příznivějších. A záhy bylo slyšeti zase jiný hukot, provázený výpary sazovitými a mihotavým
světlem, které se odráželo od mračen. Jest samozřejmé, že nepokoj ukonejšiti se nedal,
krajina byla stále ohrožována zjevy, jaké se vyskytují při zemětřesení nebo výbuchu sopky.V prvých dnech měsíce dubna roku následujícího stupňovaly se obavy, které byly dosud tu
menší, tam větší, z důvodů vážných ve zděšení. Noviny tamější ihned sdílely obecnou hrůzu.
Celý kraj, nalézající se mezi horami a městečkem Morgantonem, bál se pohromy, jež mohla
nastati.V noci ze dne 4. na 5. dubna probudili se obyvatelé Pleasant-Gardenu otřesem a strašným
hukotem. Ohromné zděšení zmocnilo se všech při pomyšlení, že nejbližší část hor se zřítí.
Vyběhše z domů, byli všichni hotovi dáti se na útěk, báliť se, že se otevře nějaká propast
nesmírná a že pohltí farmy a vesnice na deset až patnáct mil kolem.Noc byla velice tmavá. Husté oblaky vznášely se nad krajem. Ani za dne nebylo by bývalo
viděti hřeben Modrých hor.V té tmě nebylo možno ani nic rozeznati ani odpovídati na výkřiky, jež se všech stran se
ozývaly. Vyděšené hloučky mužů, žen a dětí hledaly cesty k odchodu a tlačily se ve velikém
nepořádku. Tu a tam bylo slyšeti ustrašené hlasy:„To jest zemětřesení!…“„To jest výbuch!…“„Ale čeho?“„Great-Eyry…“A až do Morgantonu rozšířila se letem zvěst, že prší kamení, láva a škvára.Někdo by byl mohl alespoň poukázati na to, že kdyby to byl výbuch, hřmot by byl
slyšitelnější a že by se byly na hřebene horském ukázaly plameny. Také by bylo bývalo
viděti v té tmě proudy žhavé lávy. Ale nikoho to nenapadlo; vyděšení ti lidé jen
ujišťovali, že jejich domy se otřásly. Bylo ostatně možno, že otřes ten stal se zřícením
nějaké skály, která se utrhla na úbočí horském.Všichni čekali v smrtelných úzkostech a připraveni utéci do Pleasant-Gardenu nebo do
Morgantonu.Uplynula hodina a nic se nepřihodilo. Sotva bylo pozorovati západní vítr, jenž se
odrážel o dlouhou záštitu apalačskou a vál korunami jehličnatých stromů, které stály v
dolině při bažinách.Nic se nestalo, co by bývalo lidi znovu vyděsilo, a každý pomýšlel vrátiti se opět do
svého domu. Zdálo se, že se není již čeho báti, a přece se všem dlouho nerozednívalo.Bylo nepochybno, že se zřítila ohromná skála s výšin Great-Eyry. Jakmile nastane jitro,
bude možno snadno se o tom přesvědčiti, obejde-li se úpatí horské v délce několika mil.Ale o třetí hodině ranní nastal nový poplach, nad skalnatým okrajem Great-Eyry vzepialy
se plameny. Odrážejíce se o oblaky osvětlovaly ovzduší daleko široko. Zároveň bylo slyšeti
praskot.Byl to snad požár, který vypukl sám na onom místě, a co bylo asi jeho příčinou?… Boží
posel nemohl jej vznítiti!… Nebyloť na obloze pozorovati nijakého zablesknutí. Ovšem bylo
by mělo dost co hořeti. Ve výši té jest horstvo Alleghanské porostlé ještě lesem, jak v
Cumberlandu, tak v Modrých horách. Roste tam mnoho stromů, cypřiše, palmy vějířovité a
jiné, jejichž listí neopadává.„Výbuch!… Výbuch!…“Tak volali lidé se všech stran. Výbuch! Great-Eyry jest tedy jícnem sopky, jež zasahá
hluboko do útrob zemských! Vznítila se snad znovu po tolika letech, ano po tolika věcích?
Přijde po plamenech déšť kamení rozžhaveného, spousta sopečných výmětů?… Nebude tu záhy
láva jako lavina neb ohnivý proud, jež spálí vše, co jí bude v cestě, zničí městečka,
vesnice, farmy, zkrátka, celý kraj, roviny, pole, lesy až za Pleasant-Garden nebo
Morganton?…Tentokráte zmocnilo se obecné zděšení již všech, a nic nemohlo je zadržeti. Hrůzou jako
šílené odvlékaly ženy své dítky a uháněly na cesty směrem východním, aby co nejdříve byly
pryč s jeviště bouří vnitrozemních. Muži vyklízeli domy, vázali nejdrahocennější předměty
do ranců, odvazovali domácí zvířata, koně, hovězí dobytek a ovce, jež se rozutíkávala na
všecky strany. V tmavé té noci nastal strašný zmatek, pobíhaliť lidé a zvířata lesy, jež
vystaveny byly ohni sopečnému, podél bažin, z nichž voda mohla se rozlíti. Ano prchajícím
mohla unikati i půda pod nohama!… Budou míti kdy se zachrániti, kdyby příliv žhavé lávy,
vytékaje na povrch, cestu jim zatarasil a utéci bylo nemožno?…Někteří však z předních farmářů, kteří byli rozmyslnější, nedali se strhnouti zděšeným
davem, jejž zadržeti nemohli.Vyšli pátrat až do vzdálenosti jedné míle od hor a seznali, že plameny jsou čím dále
menší a že možná konečně uhasnou. A vskutku nezdálo se, že by byl kraj ohrožen výbuchem.
Žádný kámen nelítal vzhůru, žádný proud lávy nestékal po svahu horském, žádného hukotu
nebylo slyšeti ve vnitřnostech zemských… Nebylo žádné známky vnitřních bouří, provázejících
zemětřesení, jež mohou ve chvilce zničiti celý kraj.Pozorování, které učinili, a to právem, bylo, že síly ohně v nitru Great-Eyry ubývá.
Světelný odraz od oblak pomalu slábl, a kraj bude zase do rána zahalen v plášť tmy.Dav prchajících zatím stanul ve vzdálenosti, kde byl chráněn ode všeho nebezpečí. Sešli
se k sobě a několik vesnic a několik farem se vrátilo, než se rozednilo.O čtvrté hodině byl na okrajích Great-Eyry jen bledý odlesk. Oheň hasl, nemělo asi co
hořeti, a ačkoli nebylo ještě lze stanoviti jeho příčinu, bylo možno doufati, že již
nevzplane.Každým způsobem bylo pravděpodobno, že Great-Eyry nebyl jevištěm zjevů sopečných.
Nezdálo se tedy, že v jeho okolí obyvatelé byli by ohroženi buď výbuchem nebo zemětřesením.Tu bylo o páté hodině slyšeti ve vzduchu nad hřbety horskými, zahalenými ještě v noční
tmu, obzvláštní šumot, jakési pravidelné oddychování, provázené silnými rozmachy křídel. A
kdyby již bylo bývalo světlo, možná, že by byli viděli lidé z farem a vesnic obrovského
dravého ptáka, jakousi obludu létající, která vznesši se s Great-Eyry prchala směrem
východním![1]Vyslov asigrét-éri.[2]Great-Eyry(angl.) = Veliké hnízdo (dravých ptáků).[3]Krakatoa, ostrov v úžině Sundské, ve stejné vzdálenosti mezi
Javou a Sumatrou, jehož sopka stala se pověstnou děsným výbuchem v noci ze 26. na 27.
srpen 1883. HoraPelée, sopka na francouzském ostrově
Martinique, která pokládána byla za vyhaslou, ale v dubnu r. 1902 začala pracovati a
dne 8. května na to výbuchem zničila severní část ostrova a město
Saint-Pierre.
|
Verne_Pan-sveta.html.txt
|
Synovský vděk[1]Srdce, co chceš? že biješ tak boky,snad tě tajného cos strachuje?Aneb statná volnost cestujenezdlouhlými ku Parnassu kroky?Asnaď milá v tobě byt svolilanade losem svým spokojenost?Aneb přírody nepříjemnostpokoje tě tehdáž pozbavila?Asnaď osoudu se nevdečnostibojíš citem na před zvědavým,aneb smyslem všudy létavýmtoužíš blahém bytu po věčnosti?Než již cítím stav tvé bláženostina srdci, jenž chrám si stavila.Oltár jehož svatě ovilacitem blahé k rodičům vděčnosti.Tenť jest jenž se rozvil v vnítrnostech,on mi mení v máj nahý ledeň,on mi trpkost mení ve Éden,snáší zlato zavinuté v ctnostech.O sám cit ten dáva věcem barvu,smíchy kladé na řti chudobě,potešení leje starobe,a má aspoň všemožnosti larvu.Než byt bych měl ústa Ciceronskáblahost predce citu onohonevyslovím, byt by premnohobděla ve mne Múza Helikonská.Krásna matko všého přirodzení!Ty si věnec nežný uvila,v nemž si věčnou láskou spojilaotce, syna, Matku pokolení.O coby tě srdce této hnetnévazby v světe ješte zbavilo,není, coby duše rozvilosjednocené, ve prostore světné.Co ty smrti žížníš po rozplětu?Tělo jenom časné rozloučíš,duše věčnoživé nezmučíš,v svazku tuhém pozustalé světu.Jestli boure ledních zimníc šedáse na stánek duše rozzlobí,moc se jen nad tělem osobí,duše rušiť bytu svého nedá.Milá buňka medosavé včelky;dcéra noci, putujícímu;líbý větrík hořkem mroucímu;outlé děve líbovonné nelky:A však blaho lásky převyšujevšecky títo přírodzenostilahoudky, a marné stkvostnosti,které mysl zbožná zavřhuje.Láska jestiť, nejvižšího králediamant a klenot na zemi,která všemi vládne srdcemi,ve své moci věčně neskonalé.Ona jest pleť svazku prátelského,ona nebe činí na zemi,pohybuje tělá srdcémi,matka citu v ňadrech nebeského.Outlé dítko ledva že dennýhosvětla osoud zríť mu dovolí,a již jazyk nemě švěholí,k matce upíná rámě vlastnýho.Nerozumné ješte nevinňatkoláska pojí k matce starostné,rodí city srdce radostnéjes vštípilas vnej, přírodo matko!Když odvyknuv mléku, se ubíráv věk jinošský tělem vedený,a pak starší v rukou Štěsteny,nebe se mu rodí, a umírá.Ačkoli pak s času toho tokemlidské osoud kalí radosti,ctnost však s láskou všecky tesknostirozeplaší vělemocným okem.A však co ti smřtedlníče mladýsklad ze zlata v světě prospeje,když ctnost se ti v srdci nesmeje,nemá blahost v vnítřku tvém vlády:Jestli láska otci ke milémunezažhne se v srdci zatvrdlém;meč se boží klátí nad hřdlem,odrodilče, třest nevděku tvému!Tato jestiť, srdce zatvrdilostza rodičů starost odměna?rvoucím v horách hlasem Ozvěnapomstu volá na lásky tvé hnilost.Táto jestli zaujať by mělasrdce tebe, špatná hanobamá by na dvě rozeřvala zlobaTě, a strašnou pomsty píseň pěla.Než klíďtež se ven ze srdce méhočernoduché zlosti myšlénky;pějte raděj vy Milostěnkyslasti píseň, ke cti dne nového!Neb čas i má asnáď léky chystástrasti, a dá sladké zábavy;snáď se i mne ješte zotavípalma časem někdy zlatolistá.*Zavítej mi dneška, ty zornicezlatosejná, třikrát zavítej,mraky mysli mužné zamítej,vzlétni milá slasti ty orlice.Zavzniž hlas tvůj sládce hejno žvavé,jenž do díř se stromů ukrývaš,ačkoli již smutnožalmy zpívášhledě smutně na listí žlutavé.Větrové vy nechtě zurivosti,slunce neskri tvári v oblaky,zažeň šedé v more soumraky,vylej dnešku plnost laskavosti.Okrejte vy aspoň ružobarvéjeseňky, a vůní polejtelouky smutné, mne pak poprejtevidět krás těch vaších aspoň v lávě.Co pěřutí nemám Daedalovýchvás bych bratři, sestri svolatimohl, a pak tem odolaticitum v srdci, v jednoduchých slovích:Velemocný Otec Všehomíranad blankytem v tronnu sedící,blahodarnou ducha pravicí,dejž ať Tobe radost neumírá;Zdraví, Otče Vělemilovanýstáleho Ti přejte nebesá,síla v těle nechať neklesáv krátkém toho světa putování.A ač s dnem se i starosti množí,síla s časem v věčnost obíhá,duch však zbožný tělo vyzdvíhákdyž to chce míť mocná ruka boží.Větší bída ovšem, tělo bijeducha, když smrt svazek roztrhne:a pak jednu v smutku zavrhnepůlku, a druhou ach, v zemi skrije.Zažeň trápný nepokoj od Tebe,a slaď medem cestu života,odžeň nouzí, prejž tvá dobrotahvězdokryté na vysosti nebe!Vylejž hojné s nebe požehnánína mdlé hlavy vážní šedini;radost, potešení s milýmiprejž Ti nebe, Otče Milovaný!Když pak jednouc zavzní trouba božísmrt pak duši s tělem rozdelí,duch se večně nechat veselíaž sa tělo v hrudy země složí.Tam ať Otče v polích Elyzeiskýchduše rajských slasti požívá,když sirotěk slza vlaživáspadne na hrob drahých kostí zemských.[1]Báseň prvý raz uverejnená v Slovenských pohľadoch 1897, č. 8, 500 —
504.Uverejnil ju Sládkovičov syn, Martin Braxatoris, a týmto úvodom:„Ako veršoval Sládkovičv 18. roku života svojho.Podáva M. B.Ct. čitateľstvo Slovenských pohľadov snáď vďačne prijme takúto ukázku.
Mám pri ruke rukopis pohronského básnika, verš pochádzajúci z roku
1837, tedy z čias, kde ako iní, tak aj Sládkovič písal prvotiny svoje
češtinou a ešte boja o slovenčinu nebolo. Verš tento, česky písaný, je
z najprvších prvotín Sládkovičových; veď písal ho ešte ako štiavnický
lyceista. Sedemnásť a polročný básnik sotva mohol mať úmysel podať
verš tento širšej verejnosti, tým menej, lebo je verš
privátno-rodinného rázu: je to veršovaný vinš otcovi k jeho meninám;
no vynášam ho na verejnosť ako literárno-historickú zvláštnosť, tým
radšej, lebo životopiscovia Sládkovičovi spomínajú — naším vedomím —
prvotiny len až z čias prešporského študovania pochádzajúce (1840 —
1842), kdežto Sládkovič napísal verš už v novembri 1837 ako lyceista a
úd slovenskej lyceálnej spoločnosti štiavnickej.Rukopis je pozorne, úhľadne, kalligraficky písaný, ortografiou asi
kollárovskou, jehož vplyv na Sládkoviča je aj ináč vo verši tomto
zrejmý.Formát rukopisu je väčší hárok silného papieru, zloženého do osmorky;
predposledná karta, na ktorej už nie je písano, je vystrihnutá.Na prvej strane rukopisu je ozdobnými písmenami napísaný titul básneSynowský WděkNa den Gména DrazemilowanémuPánu OtcyOndreg BraxatorisOd střednýho syna Ondrege prokázanýr. 1837 d. 30 Listopaduv Štáwnici.“(Druhá strana je prázdna a na tretej sa začína sama báseň.)
|
Sladkovic_Ceske-prvotiny.html.txt
|
Ukradený kaktus„Tak já vám povím,“ pravil pan Kubát, „co se mně letos v létě stalo.Byl jsem na letním bytě, jak už ty letní byty jsou: bez vody, bez lesa, bez ryb, vůbec
beze všeho; ale zato je tam silně zastoupena lidová strana, okrašlovací spolek s čilým
jednatelem, perleťářský průmysl a poštovní úřad se starou a nosatou poštmistrovou; zkrátka
je to tak jako všude jinde. Tedy když jsem se tam asi čtrnáct dní oddával blahodárným a
hygienickým účinkům takové té ničím nerušené nudy, začal jsem větřit, že mne mají místní
klepny a vůbec veřejné mínění nějak v prádle. A protože mé dopisy mně docházely nápadně
dobře zalepené, až se celá obálka na rubu zrovna leskla arabskou gumou, řekl jsem si: Aha,
někdo otvírá mou poštu; hrom do té poštmistrovské báby! To víte, tihle pošťáci prý dovedou
rozlepit každou obálku. Počkej, řekl jsem si; a už jsem seděl a začal jsem svým
nejúhlednějším písmem psát: Ty strašidlo poštmistrovské, ty nosatá fuchtle, ty kometo, ty
treperendo zvědavá, ty zmije, ty rašple, ty ježibabo a tak dále, s úctou veškerou Jan
Kubát. Poslouchejte, tahle čeština je bohatá a přesná řeč; jedním dechem jsem na ten papír
vysypal čtyřiatřicet výrazů, kterých může přímý a počestný muž užít vůči každé dámě, aniž
by se stal osobním nebo dotěrným; pak jsem to spokojeně zalepil, napsal jsem na obálku svou
vlastní adresu a jel jsem do nejbližšího města dát to do schránky. Den nato běžím na poštu
a strčím s nejlíbeznějším úsměvem hlavu do okénka. Paní poštmistrová, povídám, není tady
pro mne nějaký dopis? — Já vás budu žalovat, vy ničemo, zasršela na mne paní poštmistrová s
tím nejstrašnějším pohledem, který jsem kdy viděl. — Ale paní poštmistrová, povídám jí
soucitně, snad jste nečetla něco nepříjemného? — A pak jsem raději ujel.“„To nic není,“ pravil kriticky pan Holan, vrchní zahradník Holbenovy zahrady. „Tahleta
lest byla příliš jednoduchá, já bych vám mohl povídat, jak jsem nalíčil na toho zloděje
kaktusů. To víte, starý pan Holben je náramný kaktusář, a jeho sbírka kaktusů, já nelžu,
může mít cenu tři sta tisíc, když nepočítám unikáty. Na to si starý pán potrpí, aby ta
sbírka byla veřejně přístupná. Holane, říká, to je ušlechtilá záliba, to se má v lidech
živit. Ale já si zas myslím, když nějaký malý kaktusář vidí, řekněme, takového zlatého
Grusona za dvanáct stovek, tak ho jen zbytečně bolí srdce, že ho nemá. Ale když to starý
pán chce, nu dobrá. Ale tuhle vloni jsme začali pozorovat, že se nám ztrácejí kaktusy; a to
ne nějaké ty naoko, co kdekdo chce mít, ale zrovna takové ty speciality; jednou to byl
Echinocactus Wislizenii, podruhé Graessnerii, pak jedna Wittia, import přímo z Kostariky,
pak jedna species nova, kterou poslal Frič, potom jeden Melocactus Leopoldii, unikát, který
nikdo v Evropě neviděl už přes padesát let, a nakonec Pilocereus fimbriatus ze San Dominga,
první kus, který kdy přišel do Evropy. Poslouchejte, ten zloděj musel být nějaký znalec! —
To nemáte ponětí, jak starý pán zuřil. Pane Holbene, říkám mu, jednoduše své skleníky
zavřete, a bude po ptákách. — A to zas ne, křičel starý pán, taková ušlechtilá záliba je
pro všecky; musíte mně chytit toho prašivku zloděje; vyhoďte hlídače, najměte nové,
alarmujte policii a takové ty krámy. To je těžká věc; když máme třicet šest tisíc hrníčků,
nemůžeme postavit ke každému jednoho hlídače. Tak jsem aspoň najal dva revírní inspektory
od policie na penzi, aby dávali pozor; a zrovna tehdy se nám ztratil ten Pilocereus
fimbriatus a zbyl nám po něm jenom důlek v písku. Teda to jsem se dožral a začal jsem pást
sám po tom zloději kaktusů.Abyste věděli, tihle praví kaktusáři, to je něco jako sekta dervišů; já myslím, že jim
místo fousů rostou ostny a glochidy, tak jsou do toho zažraní. U nás máme dvě takové sekty:
Spolek kaktusářů a Sdružení kaktusářů; čím se od sebe liší, to nevím, — myslím, že jedni
věří, že kaktusy mají nesmrtelnou duši, kdežto druzí jim přinášejí krvavé oběti; ale
zkrátka ty dvě sekty se navzájem nenávidí a pronásledují se ohněm a mečem na zemi i v
povětří. Teda já jsem si zašel k předsedům těch dvou sekt a ve vší důvěrnosti jsem se jich
zeptal, nemají-li nějaké zdání, kdo by — třeba z té druhé sekty — ty Holbenovy kaktusy mohl
ukrást. Když jsem jim řekl, které vzácné kaktusy se nám ztratily, prohlásili s největší
určitostí, že teda je nemohl ukrást žádný člen té nepřátelské sekty, protože tam jsou jenom
takoví svrabaři, hudlaři a nezasvěcenci, kteří nemají ani ponětí, co je to takový Wislizen
nebo Graessner, neřkuli Pilocereus fimbriatus; a co se týče jejich vlastních členů, že ručí
za jejich poctivost a ušlechtilost; že ti nejsou schopni něco ukrást, ovšem krom nějakého
toho kaktusu; ale kdyby někdo z nich takového Wislizena měl, že by ho jistě ukázal těm
ostatním k uctívání a náboženským orgiím, ale o tom jim, předsedům, není nic známo. Načež
oba ti ctihodní páni mně řekli, že kromě těchto dvou veřejně uznaných nebo trpěných sekt
jsou ještě divocí kaktusáři, a ti prý jsou ze všech nejhorší; to jsou ti, kteří se pro svou
náruživost nemohli snést s těmi umírněnými sektami nebo vůbec holdují různým bludům a
násilnostem. A tihle divocí kaktusáři prý jsou schopni všeho.Když jsem tedy u těch dvou pánu nepochodil, vylezl jsem na takový pěkný javor v našem
parku a přemýšlel jsem. Já vám říkám, nejlíp se přemýšlí v koruně stromu: tam je člověk tak
jaksi odpoután, trochu se to s ním houpe a přitom se díváte na všechno z vyššího
stanoviska; já myslím, tihle filosofové by měli žít na stromech jako žluvy. A na tom javoru
jsem si vymyslel takový plán. Nejdřív jsem si oběhl své známé zahradníky a povídám:
Mládenci, nehnijou vám nějaké kaktusy? Starý pan Holben by je potřeboval na ty své pokusy.
— Takhle jsem sehnal pár set marodů a přes noc jsem je nastrkal do Holbenovy sbírky. Dva
dny jsem byl zticha, a třetího dne jsem dal do všech novin tuhle zprávu:Holbenovy světoznámé sbírky ohroženy!„Jak se dovídáme, byla velká část jedinečných Holbenových skleníků zachvácena novou a
dosud neznámou chorobou, zavlečenou nejspíše z Bolívie. Nemoc napadá zejména kaktusy,
probíhá po nějaký čas latentně a pak se projevuje jako hniloba kořenů, krčku i těla.
Jelikož se zdá, že tato choroba je velmi nakažlivá a rychle se šíří dosud nezjištěnými
mikrosporami, byly Holbenovy sbírky zavřeny.“Asi za deset dní — po těch deset dní jsme se museli skrývat, aby nás kaktusáři
neroztrhali samými dotazy — jsem poslal novinám druhou zprávu:Podaří se zachrániti Holbenovy sbírky?„Jak se dovídáme, určil profesor Mackenzie v Kew chorobu, jež vypukla ve světoznámých
Holbenových sbírkách, jako zvláštní tropickou plíseň (Malacorrhiza paraguayensis Wild.) a
doporučil postřikovati zachvácené exempláře tinkturou Harvard-Lotsenovou. Dosavadní pokusy
s tímto lékem, které se nyní ve velkém měřítku provádějí v Holbenových sbírkách, jsou velmi
úspěšné. Harvard-Lotsenův roztok lze dostat i u nás v tom a tom závodě.“Když tohle vyšlo, seděl už jeden tajný v tom závodě a já jsem se uvelebil u telefonu. Za
dvě hodiny mně telefonoval ten tajný: Tak pane Holan, už ho tu máme. — Za deset minut jsem
držel za límec takového malého človíčka a třepal jsem jím.Ale pane, protestoval ten človíček, co se mnou třepete? Já sem jdu jenom koupit tu
známou Harvard-Lotsenovu tinkturu —Já vím, povídám mu, jenže ona žádná není, tak jako není žádná nová nemoc; ale vy jste
nám chodil krást kaktusy do Holbenovy sbírky, vy čerchmantský taškáři!Zaplaťpánbůh, vyhrkl ten človíček, tak ona žádná taková nemoc není? A já jsem deset nocí
nespal strachem, že ji dostanou mé ostatní kaktusy!Tak jsem ho za límec vynesl do auta a jel jsem s ním a s tím tajným do jeho kvartýru.
Poslouchejte, takovou sbírku jsem ještě neviděl; ten človíček měl jediný kumbálek v
podkroví ve Vysočanech, no, asi třikrát čtyři metry, v koutě na zemi deku, stoleček a
židli, a to ostatní byly samé kaktusy; ale jaké exempláře a v jakém pořádku, to teda aby
člověk pohledal.Tak kterépak kousky vám ukradl, povídá ten tajný; a já jsem koukal na toho taškáře, jak
se třese a polyká slzy. Poslouchejte, řekl jsem tajnému, ono to nemá takovou cenu, jak jsme
mysleli; řekněte na direkci, že ten pán toho odnesl za padesát korun a že si to s ním
vyřídím sám.Když tajný odešel, povídám: Tak, přítelíčku, nejdřív mně spakujte všechno, co jste si od
nás odnesl. — Ten človíček vám mrkal, protože měl slzy na krajíčku, a šeptá: Prosím vás,
pane, nemohl bych si to raději odsedět?Nic, křičím na něj, nejdřív musíte vrátit, co jste nám nakradl. — Tak on vám začal
vybírat jeden hrnéček po druhém a dával je na stranu; bylo jich asi osmdesát, — my jsme
neměli ani ponětí, že nám toho tolik chybělo; ale nejspíš to odnášel už po dlouhá léta. Pro
jistotu jsem se na něho rozkřikl: Co, tohle že je všechno?Tu mu vyhrkly slzy; vybral ještě jeden běloučký De Laitii a jeden corniger, dal je k těm
ostatním a vzlykal: Pane, na mou duši, víc už jich od vás nemám.To se ještě ukáže, hromoval jsem, ale teď mně řekněte, jak jste je od nás mohl odnášet.To bylo tak, breptal a přitom mu takhle skákal rozčilením ohryzek. Já… já jsem si totiž
vzal na sebe ty šaty…Jaké šaty? křičím já. Tu se vám začervenal samými rozpaky a koktal: Prosím ženské šaty.Človíčku, divím se, a proč zrovna ženské šaty?Protože, zajíkal se on, prosím, takové obstarožní ženské si nikdo pořádně nevšimne, a
pak — dodával skoro vítězně — to přece dá rozum, že nikdo nebude z něčeho takového
podezřívat ženskou! Pane, ženské mají všechny možné vášně, a!e jakživy si nedělají sbírky!
Viděl jste už někdy ženskou, která by měla sbírku známek nebo brouků nebo inkunábulí nebo
takových věcí? Nikdy, pane! Ženské nemají tu důkladnost a — a — takovou tu náruživost.
Ženské jsou tek děsně střízlivé, pane! Víte, to je ten největší rozdíl mezi námi a jimi: že
jen my si děláme sbírky. Já si tak myslím, že vesmír je jenom sbírka hvězd; on je nějaký
mužský bůh, a ten si dělá sbírku světů: proto jich je tak strašně mnoho. Hergot, kdybych já
měl tolik místa a prostředků jako on! Víte, že si vymýšlím nové kaktusy? A v noci se mi o
nich zdá: třeba takový kaktus, který má zlaté vlasy a hořcově modré květy — já jsem ho
nazval Cephalocereus nympha aurea Racek — já se totiž jmenuju Ráček, račte vědět; nebo
Mamillaria colubrina Racek; nebo Astrophytum caespitosum Racek; pane, tady jsou takové
zázračné možnosti! Kdybyste věděl —Počkejte, přerušil jsem ho; a v čem jste ty kaktusy odnášel?Prosím za ňadry, řekl stydlivě. Ono vám to tak krásně píchá.Poslouchejte, já už jsem neměl to srdce ty kaktusy mu vzít. Víte co, řekl jsem mu, já
vás dovezu k starému panu Holbenovi a ten už vám utrhne obě uši. — Lidi, to vám bylo, když
ti dva se sčuchli! Celou noc zůstali ve skleníku, než obešli těch šestatřicet tisíc
hrnečků. Holane, řekl mně starý pán, to je první člověk, který dovede ocenit kaktusy. A než
uběhl měsíc, starý pan Holben s pláčem a žehnáním vypravil toho Ráčka do Mexika, aby tam
sbíral kaktusy; oba svatosvatě věřili, že tam někde roste Cephalocereus nympha aurea Racek.
Do roka jsme pak dostali takovou divnou zvěst, že pan Ráček tam zahynul krásnou a
mučednickou smrtí. Přišel tam nějakým Indiánům na jejich posvátný kaktus Čikulí, který je,
abyste věděli, vlastní bratr Boha Otce, a buď se mu nepoklonil, nebo jej dokonce ukradl;
zkrátka milí Indiáni pana Ráčka svázali a posadili ho na Echinocactus visnaga Hooker, který
je veliký jako slon a posetý ostny dlouhými jako ruské bajonety, následkem čehož náš
krajan, odevzdán ve svůj osud, vypustil duši. Tak to je konec zloděje kaktusů.“
|
Capek_Povidky-z-druhe-kapsy.html.txt
|
Faust, Novella od Ivana Turgeneva(Šimonovi Nikolajevičovi V…)IV M… 6. lipňa 1850Pred štyrma dňami doraziac sem, priateľ môj ľubý, ponáhľam sa splniť sľub, písať Ti. Od
rána už šustí tichý dáždik, ktorý pútá má ku chyži; a mimo toho žiada sa mi pošťebotať si
trochu s Tebou. Tu sedím zase v starom hniezde mojom, ktoré nevidel som — ach, boľno mi to
vysloviť — od deväť úplných rokov. Čo všetko neprihodilo sa za deväť rokov tých! Já sám,
keď tak dobre povážim si, zdám sa sám sebe iným človekom. Som v skutku sťaby premenený.
Iste rozpamätáš sa ešte na malé, od pramatky mojej pochodiace šeré zrkadielko, čo v našej
hosťovskej chyži stojí, a na krajoch ozdobené je tak divotvornými okrasami — veď zviknul si
ho bol obdivovať, čo vraj ono všetko v behu sto rokov skusiť a videť muselo. Hneď po
príchode mojom vrhnul som zrak svôj doň, a zľaknul sa sám seba. Nikdy ešte tak príliš a
žive necítil som, jako zostaral a premenil som sa. Medzitým nie len ja sám zostaral som sa;
môj dávno nachýlený domčok hrozí mi konečným rozletením, a ukazuje na všetky strany
pováženia hodné nachýlenie ku zemi. Hodná gazdinka moja, Vasilevna, (tú si pod istým
nezabudnul, bo Ti jej zaprávané ovocie vždy obzvláštne chutnalo) je celkom vyschlá,
vyziablá a do hŕby sletená. Radosťou nad opätným shľadaním-sa, ani vykríknuť ani plakať
neznala, len zajakala sa a pokašľávala, klesnúc vysilená na stoličku, s rozostretým proti
mne náručím.Starý Terenti drží sa ešte rezko a rázne hor, tak ako kedysi; vykračuje si mužne, nosí
ešte voždy tie isté žlté nankínky a kamaše, s vysokými opätkami a viazkami; ale bože môj!
jako opáľajú sa mu tie nankínky kolo chudých vyhradlých nôh jeho, jak šedivé sú jeho vlasy,
a jak zvraskovatelý obličaj jeho! Kade náhle so mnou hovoriť začal, alebo kadenáhle počul
som ho v bočnej chyži rozkazy vydávať: i do smiechu mi bolo, i ľutoval som ho. Utratil
všetky zuby a nevyrečie bez hvizdu a syčania žiadne slovo viacej.Napriek tomu zkrásila sa zahrada patrne. Rozpamätáš sa na tie akácie, kvetiny a stromky
rozmanité, ktoré sadili sme spolu? — rozrastajú sa už v mohútné stromy. Brezy i javore,
všetko to zbujnelo do výsosti i šírky; zvlášť stromoradie lipové je podivuhodné. Veľkú
zaľubenosť mám v tom liporadí, v jeho čerstvom, ľahodnom zelenu, v jeho vôni, ktorú kol
sebä šíri, v jeho svetlotkanivách, ktoré odrážajú sa skroze košaté konáre ku zemi; piesku —
ako znáš — tu nieto. Mladá lipka moja rozkonárila sa široko. Včera presedel som celé hodiny
v jej tônistom chladu. — Bolo mi tak voľno. Bujná trávka kol dokola; zlaté svetlo
rozlievalo sa po všetkom, ba vodralo sa až do tôni; a jako vtáč spievala!! Bez pochyby
nezabudnul si ešte, že vtáč je moja náruživosť. Holúbky hrkútaly, škovránok si nôtil;
síkorka neprestajne ozývala sa veselým štebotom svojím, a žiarlivé svrčky vo tráve tiež
nemými zostať nechceli; krom toho z ďaleka ozýval sa ešte žalujúci hlas kukulienky a
nepríjemný škrek zeleného ďatla. Sliedil som — pohrúžený v sladkom snení, za harmoničnými
zvukami týmito, a počúvať jich neustal som. A nielen že v záhrade všetko zrôstlo; za každým
krokom potkávám rezkých šuhajcov, v níchž už ani nepoznám bývalých chlapcov maľunkých. Z
obľubeného Ivanka Tvôjho, stal sa veliký mohútny Ivan; v starosti si bol o zdravie jeho a
prorokoval si mu suchoty; keby si teraz pozrel na tie pevné červené ruky, čo kukajú mu von
z úzkych rukávov, a ustrnul by si nad jeho mocnými svaly. Krk má — ani byko; hlava jeho
ovenčená je žltkavými vlasy —; slovom, celý Herkules Farnesský. Pritom všetkom je tvár jeho
premenená trochu, bez toho žeby sa plnšou stala bola; a to veselé — jako si hovorieval —
zívajúce smiatie jeho, je ešte voždy to isté. Zvolil som si chlapä to za komorníka môjho;
ten ktorého mal som v Petrohrade, zostal v Moskve. Z mojích kopovov som žiadneho nenašiel.
Nevka prežila ostatních; môj príchod ale ani ona nedočkala, tak ako Argos Odyssea.
Zhasínajúcemu jej zraku, nebolo popriaté zpatriť ešte raz svojho súdruha na love, Schavka
ale je zdravá, šteká ešte vždy chripľave, má ešte vždy natrhnuté ucho a chvost gundžovitý,
jako to poriadok so sebou donáša.Udomašnil som sa v Tvojej niekedajšej chyži. Vystavená je veľmi slnku a plná much; ale
pach starého domu menej cítím tuná, nežli inde. Divno to! tento ostrý, nákyslý, ztuchlý
pach veľmi vplýva na obrazotvornosť moju: nie práve nepríjemne, ba práve na opak — len že
robí ma i zamračeným a konečne melancholickým. Práve tak, ako ty, i já ľúbim tie staré
vypuklé skryne so žltými bľažkami, tie biele stoličky so zaokruhlenými operadlami, tie
muchoobsadlé kryštálové lustre — zkrátka to starootcovské náradie; ale ustavične prizerať
sa na ne; naskroze nemôžem; bo ma to nudí a znepokojuje. V kúte stojí dlhá úzka skryňa s
priečinkami, a na nej prachom zapadlé zelené i modré sklenené náradie, a na stene visí ten
ženský obraz v čiernej obložke — vieš ešte? ktorý nazýval si portraitom Mamon Leseaut. V
behu tých deväť rokov barva tejto mladej ženskej trochu zbľadla, lež oči podržaly ten útly,
cituplný výraz, i gamby ten tichý melancholický úsmech, a z jej nežnej rúčky voždy padá
ešte tá z poli poštíkaná ružička. Veľmy zabávajú ma opony na oblokoch; boly dakedy zelené
ale teraz sú od slnka už ožlklé. — Tie pošmúrne maľby, nímiž ozdobil ich dáky vynálezlivý
umelec, predstavujú hlavné výjavy z pustovníka z d’Alincourt; výjav únosu a vraždy, a
všetky možné hrúzy — k tomu zúkol vúkol ten hlboký, nenarušený pokoj, a útly odblesk, jenž
z opôn na zastieradlo padá!Od príchodu môjho sem, nachodím sa ustavične v úplnej duševnej spokojnosti. Nemám
žiadnej chuti robiť niečo, albo videť niekoho; snívať nemám o čom, k mysleniu som lenivý,
len k dumaniu nie. Mysleť a dumať — ako sám dobre vieš — sú dve rozdielne veci. Najprv
nahrnuly sa mi zpomienky detínstva môjho. Pri každom kroku, ktorý urobil som na rodinnej
pôde, pri každom predmete, ktorý videl som, staväly sa až na malichernosti pred oko duše
mojej; potom zamenily sa tieto zpomienky s inými, potom… a potom odvrátil som sa potišku od
minulosti, a nezostalo mi inšie ako príjemné vysilenie a uspávajúca ťažoba na srdci mojom.
Pomyslí si, ako som tak nedávno sedel pod jedným stromom na hati, plakať som počal, a vzdor
usadlému veku môjmu bol by som i dalej plakal, keby ma sedliačka jedna stará nebola
zpozorovala, ktorá po pri mne idúc, ani neobzrela sa na mňa, len hlboko poklonila sa. Tento
stav duše mojej mi je, vyjmúc sĺz, veľmi vítaný, a rád by som ho zadržal až do času môjho
odchodu t. j. do rujna. Zlej vôly by som bol, keďby ma z mojích súsedov niektorý navštívil;
že sa ale toho čo báť nemám, viem lebo aj tí najbližší súsedia moji sú ešte hodne vzdialení
odo mňa. Že ma rozumieš, som úplne presvedčený; z vlastnej zkúšenosti znáš, jaká dobrá je
niekedy samota… Potrebná mi je ona teraz nadovšetko po púti mojej.Nadto — nudiť sa nemôžem. Doniesol som i ja knihy so sebou, a aj tuná nachodí sa krásna
knižnica. Keď som včera prachom zapadlé priečinky knižnice prezeral, našiel som viac diel
zaujímavých, ktorým som predtým žiadnu pozornosť nevenoval; medzi iným rukopisný preklad
Candidy Voltairovej; Journale z toho času: „Le camélèon triomphant“ (Mirabeau):
„Le Paysan perverti etc.“ Prišly mi spisy mládeže pod ruky, ktoré z čiastky starej matke, a
— pomysli si — ešte i mojej prastarej matke náležaly. — Na jednej ceľkom obstarnej
francúzskej grammatike v modrej väzbe, je veľkými písmenami napísané: Ce livre appartient â
Mlle. Eudoxie de Lavríne, a pod tým rok 1741. Potom som videl knihy, ktoré doniesol som z
cudzozemska ja, a medzi ními Goethovho Fausta. Hádam ti známo bude, že bol čas, keď som
Fausta (prvú čiastku) od slova do slova vedel nazpamäť, a ním nasýtiť sa nemohol. Iné časy,
iný vkus. V posledních deviatích rokach som sotva do rúk vzal Goetheho. S jak nevýslovným
citom videl som včera tú malú, mne dobre známu knižočku (plané vydanie z roku 1828)! Vzal
som ju k sebe, položil sa na posteľ, a počal som čítať. Jak som bol zaujatý krásnym prvým
výjavom! Zjavenie podzemného ducha, jeho slová, ktoré sú ti dobre známe;„In Lebensfluthen, im ThatensturmeWall’ ich auf und ab,“vzbudily vo mne dávno necítené nadšenie. Čítanie toto upomenulo ma zrazu na Berlín a na
môj žiacký život, na slečnu Claru Stich, najľúbeznejšiu to Gretku; na Seydelmanna ako
Mephista; na hudbu z Radziwili, a čo ja viem, na čo všetko ešte!… Dlho som zaspať nemohol.
Mladosť moja zajásala sa predo mnou, sťa zjav magický, nový oheň zohrial žili moje,
rozšíril srdce moje; niečo siahlo do strún jeho, a žiadosti moje zvlnili sa…Tu máš to rojčenie, do nehož zanoril sa priateľ Tvôj starý, takmer už v 40. roku veku
svojho. Čo, keby tak niekto vysliedil bol tento duševní stav môj! Lež, čo sa mám haňbiť
zaň? Nie, haňblivá bázeň v ohľade tomto je vlastnosť bujarej mladosti, a ja badám, že
stárnem. Vieš ty, prečo to badám? Zveličujem si pocity príjemné a uhašujem žialné. V
mladosti mojej som naopak robieval. — Mal som zaľúbenie v žalosti, chránil som si ju sťa
poklad drahý, a z najmenšej veselosti robil som si svedomie.Pri tej všetkej skúšenosti mojej drahý Horátio, zdá sa mi, že som ešte niečo nezkúsil, a
to by mohlo byť to najzvláštnejšie, to niečo.Lež kam že som zašiel? S Bohom druhýraz viac. Čo robíš v Petrohrade? ’A propos, Saveli —
môj kuchár — Ťa pozdravuje. Tiež sa zostaral, stal sa tlstým a zpozdilým, čo mu ale
neprekáža, mne dobrú kuraciu polievku s cibuľou pristrojiť, ako aj syrovníky ozdobnými
krajkami a kyslé polievky s uhorkami, obľúbené to jedlo na stepoch naších, od nehož dostal
si raz pluhier na jazyku a nepozbavil sa ho za celých 24 hodín. Len pečienky jeho sú sťa
pergament suché — Teraz ale s Bohom!TvojPavel Aleksandrovič B.IIV M… 12 lipňa 1850Priateľ ľubý! sdeliť Ti mám zvláštnu novinu. Počuj! Zachcelo sa mi včera preisť sa, a
síce nie v záhrade, lež na ceste, čo vedie do mesta. Idem dlho bez smeru jednou cestou,
ktorá rozprestierala sa predo mnou. Bolo mi, ako by som pokonávať šiel kamsi dôležitou
záležitosť. Zrazu vidím hrkotajúci vozík pred sebou. Hádam ku mne ide? myslím si tajne,
bojazlive… Ale nie! vo vozíku sedel fúzatý, neznámy mne pán. Uspokojil som sa. V tom ako
zbližuje sa mi vozík, rozkáže neznámy vozkovi zastať, sníme čiapku, a pýta sa prívetive, či
má česť s pánom P. B. Hlasom pred súdnou stolicou obžalovaného odpovedám: „Ja som.“
Prizerám sa fúzatému pánovi mysliac: Pane Bože kde že som ja teba videl?“„Neznáte ma!“ hovorí z vozíka zchodiac.„Nie, pane.“„A ja poznal som vás hneď.“V tom som ho i ja poznal; bol to Primkov, náš druh zo škôl.„Veľmi ma tešilo, keď počul som, o príchode vašom na statky vaše; bo ja bydlím vo
susedstve vašom. A nie ja sám teším sa tomu.“„Dovoľte spýtať sa, kto by bol ešte tak laskavý?“„Moja pani.“„Vaša pani?“„Ano, je ona vaša dávna známa.“ —„Smiem prosiť o vysvetlenie?“„Vzal som si slečnu Vieru Elzov.“„Vieru Elzov?“ vykríknul som mimovoľne.To, priateľ mój, je tá novina zvláštna. Ale aby znal si, prečo: rozprávať ti musím jednu
episodu, z mojej minulosti, minulosti dávnej.Keď sme 1836-ho spolu Universitu opustili, bol som 23 ročný… Ty vstúpil si do služby
státnej, ja odhodlal sa cestovať do Berlína. Poneváč som ale pred rujňom nič počať nemohol
v Berlíne, umienil som si prežiť leto v Russku na vonkove, požiť radosť pohodlia, a len
potom pristúpiť ku práci. Na koľko splnilo sa toto poslednie, o tom nehovorím teraz. Ale
kde prežiť leto? pýtal som sa. Odobrať sa na statky moje, nemal som žiadnej chuti. Otec mi
nedávno zomrel, nemal som rodiny blízkej; bál som sa samoty, nudenia. V týchto rozpakoch s
radosťou prijal som pozvanie strýka môjho na jeho, v Tverskej gubernii ležiace statky. On
bol zámožný, šlechetný muž, žil po veľkopansky, a býval v utešenom dome. Šiel som k nemu.
Mal početnú čeľaď, dvoch synov a päť dcier; mimo toho ustavične bol hosťami naplnený
pohostinný dom jeho. — Hostia šli neprestajne — a predca žiadneho nebolo vyraženia. — Dny
míňaly sa hlučne; ani okamženie nebolo možno byť o samote. Všetko konalo sa spoločne, každý
vymýšľal spôsob vyraženia, a večierkom každý rovnako ustatý bol. Život takýto je nudný.
Umienil som si odcestovať, len som ešte vyčkať chcel strýcove meniny. Lež práve na nich
videl som Vieru Elzov, a — zostal som. Viera bola vtedy šestnásťročnia. Žila sama s matkou
na maličkom, od strýkovho päť werst vzdialenom statčoku. Otec jejej — ako vravia — bol muž
výtečný. Rýchle vyšvihnúc sa na nadporučíka, bol by neomylne ešte ďalej v hodnosťách
postupoval, keby nešťastnou náhodou od súdruhov svojich na polovke nebol zastrelený býval.
— Zanechal Vieru jako dieťa. Mať jej bola významná, vzdelaná, viac rečí hovoriaca osoba. K
manželovi — ačpráve sedem, osem rokov staršia od neho — viazala ju tá najúprimnejšia láska.
Uniesol ju bol z jej domu rodičovského. Nikdy nevedela sa uspokojiť nad ztratou jeho;
chodila voždy v čiernom odeve, a zomrela o nedlho po výdaji dcérinom. Akoby som ju dnes
videl, tú významnú, uboľastenú tvár, husté tmavé vlasy, niečo vyhaslý zrak, a rovný útly
nos. Jej otec zval sa Ladanov, bol 15 rokov vo Vlasskej, kde pojal si za choť jednoduchú
Albanessku, ktorá ale nežila dlho. Po narodení dcéry svojej — matky Vierenej — od jednoho
mladého Trasteverína, svojho prvšieho ženicha, ktorému ju Ladanov odlúdil, zamordovaná
bola. Udalosť táto narobila vtedy veľmy veľa hluku. Ladanov vrátiac sa do Russka, zavrel sa
do dielny svojej, z ktorej ani nevychádzal. Zaoberal sa s lučbou, pytvo-vedou a inými
kabbalistickými vedami; spytoval tú tajnosť, predĺžiť vek ľudský; veril, že možné je s
duchmi obcovať a mrtvých vycitovať… Dosť na tom, súsedia jeho mali ho za čarodejníka.
Miloval nesmierne dcéru svoju, vyučoval ju vo všetkom sám; ale že uniesť sa dala Elzovom
neodpustil jej. Ísť mu nesmeli ani on, ani ona viac na oči. Prorokoval jím obom život
nešťastný a zomrel v samote.Pani Elzov obrátila po smrti manželovej celý čas svoj na vychovávanie dcéry, a nevidela
za dlhy čas žiadneho človeka u seba. Keď obznámil som sa ja s Vierou, nebola ešte v žiadnom
meste; ba ani len v najbližšom mestočku v okoli.Viera rúznila sa od obyčajných pannien rusských, mala zvláštný svoj ráz. Z počiatku,
hneď na prvý pohľad prekvapila ma podivuhodná pokojnosť v jej pohyboch i rečách. — Zdálo
sa, že nestará sa o nič, že ju nič neznepokojuje; odpoviedala jednoducho a vtipne, načúvala
pozorne — a s tým dosť. Výraz tváry jejej bol otvorený, čistý a detinský; trochu studený a
jednotvarný. Veselá bývala zriedka; nie jako iné dievčatá. Rýdzosť nevinnej duše jejej,
ktorá je ľubeznejšia nežli veselosť, žiarila v celej bytnosti jejej. Strednieho zrastu,
nežná a príjemná, mala útle, foremné ťahy, jasné hladké čelo, zlatožlté vlasy, rovný
noštek, ako jejej mať, plné rumenné pery a husté, hor vyhnaté myhalnice, pod nímiž dvoje
ako žúžal čierných očí vykúkalo. — Rúčky jejej, ač aj malinké, neboly pekné; vysokonadaný
ľudia nemajú také ruky. A vskutku Viera ani nebola nadaná. Hlas jejej znel ako hlas
dieťaťa. Na meninách strýkových bol som jej matke predstavený, hneď na to šiel som k ním na
prvú návštevu.Pani Elzov bola, jako som Ti už hovoril, osobnosť neobyčajná, ale celkom bytnosť
zvláštna, rázuplná, vytrvanlivá. Mal som úctu, ba skoro bázeň pred ňou. Všetka jejej práca
bola voždy sústavne sporiadaná, a v zásade tejto vychovávala aj dcéru svoju, ostatne bez
obmedzenia slobody jejej. Dcéra ju ľúbila a slepú dôveru mala v nej. Keď jej matka knihu
dáku dala, s tým doložením: „Túto alebo onnú stranu nečítaj“, to Viera radšej už i
predchádzajúcu stranu vynechala a ani nepodívala sa na tú zakázanú.Medzitým ale mala pani Elzov, ako Francúzi hovoria svoje idées fixes, alebo ako my
vravíme svojho koníka. Tak mala ku pr. veľkú bázeň pred všetkým, čo obrazotvornosť
roznecovalo; tak stalo sa, že Viera do šestnásteho roku svojho žiadon román nečítala, ani
žiadnu báseň nevidela. — Naproti tomu v dejopisu, zeme- a prírodopisu tiahala by sa bola aj
s čakateľom vedy tejto za prsty. Raz zamýšľal som nameriť rozhovor na spôsob vychovávania
pani Elzov, čo naskroze ľahké nebolo, lebo ukazovala sa veľmi odtiahnutou. Potriasla
hlavou, a riekla:„Tvrdíte, že čítanie básnikov je príjemné a osožné; zdá sa mi, že nám v živote zavčasu
buď za príjemné buď za osožné prehlásiť a potom vvvoleného pevne držať sa nádobno. I ja som
chcela raz spojiť oboje… Lež nemožné je to, a vedie alebo ku zkaze, abo ku marnosti.“Ano, matka Vierina bola neobyčajná stvora, lež nie bez istého fanatismu a povery.„Život ma tesklivosťou naplňuje“ — vravela raz ku mne — a vskutku mala úzkosť pred
životom, pred jeho vnútornými silami, ktoré ju dočiahly. Beda tomu, na koho oboria sa ony!
A či ona neskusila to najhroznejšie od nich? Povážme smrť jejej matky, otca, manžela. Jaká
reťaz záhruzných udalostí.Nikdy som ju usmiať sa nevidel. Poviedať možno, že srdce svoje ako zámok obšancovala, a
kľúč od vchodu do vody hodila. Nikdy nebola by sa sverila niekomu s boläsťami a utrpením
svojím; všetko v hlbokej tajnosti v sebe ukrývala. Tak uvykla ukryť city svoje, že aj k
dcére svojej chladno držala sa. V mojej prítomnosti neboskala ju nikdy, zvala ju vždy
Viera, a nikdy útlejšie.Málo ľudí chodievalo k pani Elzov; ja ale častejšie, zpozorujúc že mi je naklonená, a
obľubiac si Vieru. S ňou zabával, prechádzaval som sa. Prítomnosť matky nám naskroze
neprekážala. Viera nerada vzdialila sa od nej, a ja som nemal príčiny, žiadať si toho.
Viera, otvoreného srdca dievča, mala ohyčaj hlasno mysleť a vo sne všetko to, čo namyslela
si cez deň, vyštebotať. Raz mi hovorila, pri čom prísne pozerala na mňa, a dľa obyčaju jej
hlavu na dlaň oprela: „myslím, že je B. šlechetný človek ale dôverovať mu nemožno“.Náš poťah jednoho k druhému bol púho priateľský. Len raz zdalo sa mi, že som v najhlbšej
hlbine očí jejej zvláštný výraz náklonnosti zpozoroval; lež možno mýlil som sa.Medzitým prešly týdne, mesiace; bol čas pomysleť na moje odcestovanie, a nevedel som
nijak odhodlať sa k tomu. Zľaknul som sa tej myšlienky opustiť toto krásné stvora, a Berlín
nemal žiadnej zajímavosti pre mňa. Sám zjaviť som si nesmel, čo robí sa vo mne; sebe samému
nerozumel som.Bolo mi, ako by mi hmla zaľahla bola na dušu. Konečne jedno rano vyjasnilo sa mi všetko…
Prečo ďalej hľadať? pýtal som sa sám seba; za ktorým cieľom mám túžiť? To práve naisť — je
veľmi ťažko. Či by nebolo lepšie, tu zostať a oženiť sa?Vidíš, tak málo zľaknul som sa vtedy myšlienky na ženbu, ba áno s radosti som sa jej bol
chopil. V ten istý deň vyjavil som city moje — nie Viere, ako nazdáváš sa hádam, lež jejej
matke. Starička ma obzrela.„Nie, priateľ môj — riekla — choďte len do Berlína. Ste muž šlechetný, ale muž pre dcéru
moju, ten ste nie.“Sklopil som oči, a — čomu zadivíš sa ešte viac, pristal som na reči matkine. O týždeň
som odcestoval, a nevidel viacej ani paní Elzov ani dcéru jejej.Tu máš, priateľ môj, v krátkosti rozprávku dobrodružstva môjho; viem, že obšírnosť v
ničom neľúbiš… V Berlíne som rýchle zabudnul peknú Vieru.Ale Ti len vyznám, že zpráva o nej ma do vytrženia priviedla. Tu v jej blízkosti, v jej
susedstve byť, v pár dňach ju zase videť, to ma veľmi prekvapuje. Celá minulosť akoby z pod
zeme predo mňa vystúpila a dolieha na mňa…Primkov mi nedávno povedal, že skroz naše stretnutie sa, chce starú známosť obnoviť a že
úfa ma čím skôr videť u seba. Sdelil mi, že slúžil pri husároch a ako dôstojník vystúpil zo
služby. Že statok osem werst od môjho vzdialený kúpil, a oddať sa chce výlučne
hospodárstvu. Z troch dietok čo mal, dve že mu zomrely, dievčatko jedno mu zostalo.„A pani Vaša rozpamätá sa ešte na mňa? — pýtam sa ho.„Ano,“ — odpovedal zdĺhavo. „Ona bola, keď ste ju poznali ešte veľmi mladá, matka jejej
Vás vždy chválila, a viete, jak drahé jej je každé slovo matkino.“Tu mi napadly tie slová, ktoré mi pani Elzov poviedala: „Vy nie ste muž pre moju dcéru“,
a pozrúc stranou na Prímkova, pomyslel som si: „ty si tedi bol, muž pre ňu!“Viacej hodín bavil sa u mňa. On je príjemný, dobrý muž, hovorí skromne a pozerá tak
dobrotive. Nemožno ho neľúbiť. Ale jeho duchovné schopnosti, od toho času, jako sme ho
poznali, nič nepokročdy. Navštívim ho istotne, možno že hneď zajtra. Zvedavý som nevýslovne
videť, čo stalo sa s Vierou.Ale ty špatný človeče vysmievaš sa mi v Tvojom bureau-ve. V priek tomu, uvedomím Ťa o
tom, aký dojem na mňa urobíS Bohom!Tvoj Pavel B.IIIV M… 16. lipňa 1850Tak teda, priateľ môj ľubý! som bol u nej, videl som ju! Predo všetkým Ti ale jednu
okolnosť sdeliť musím. Či veríš, či nie, Viera nepremenila sa naskroze ani v jejej podobe,
ani v tvárnosti. Keď mi v ústrety prišla sotva zdržať som sa mohol výkriku prekvapenie;
videl som to isté sedemnásťročné dievča pred sebou, priam tak ako voľakedy. Len očiam
chybel ten výraz detský, ktorého ale ani nikdy nemaly; boly ony už vtedy priohnivé pre
ďetské oči. Ináče je celkom taká ako predtým: tá istá pokojnosť v chôdzi i v držaní-sa, ten
istý hlas, to isté hladké čelo. — Jakoby celý rad tých rokov ztrávila bola pod dajakou
snežnou pokrievkou!… A má teraz už 28 rokov, a mala troje detí!… Je to k nepochopeniu! —
Nemysli ale, že preháňam asnaď zo zaujatosti za ňu. — Naopak, táto „nepremenlivosť“
nepozdáva sa pri nej.V 28-om roku nemá pani tak vyzerať, ako dievča dáke; veď nežila darmo.Viera ma prijala veľmi vľúdne a jejej muž tešil sa veľmi návšteve mojej. To dobrotisko
zdá sa mi skutočne len o to obzerať, komu pridružiť by sa mohol. Obývajú pohodlný, čistotný
dom. I strojna Vierina je celkom dievčenská. Mala biele šaty s modrým opaskom, a peknú
zlatú reťaz na krku. Jejej dceruška je ľúbezná, ale neneponáša sa na ňu, a upomína viac na
starú matku. Podarená podobizeň tejto podivnej ženy visí v svetlici nad pohovkou. Hneď mi
padla do očí, ako som vstúpil; zdala sa prísne pozerať na mňa.Viera zaujala svoje obľúbené miesto na pohovke pod obrazom, ja sadnul som si proti nej a
hovoriac o minulosti, zdržať som sa nemohol, žebych nepozdvihnul oči k zasmušnému obrazu
matky jejej. Predstaviť si môžeš moje podivenie, keď Ti poviem, že Viera pamätlivá na
naučenia matky svojej, ani dosial ešte — ako vyjadrila sa — žiadno vymyslené básnické dielo
nečítala. Ľahostajnosť táto k najšlechetnejším duše požitkom ma veľmi domŕza. Vzdelanej, a
— na koľko som v stave posúdiť ju, — útlocitnej žene, odpustiť sa to naskroze nemôže.„Uložily ste si to teda za povinnosť“ — pýtal som sa jej — „nikdy nečítať diela
podobné?“„Nie,“ — odvetila ona — „ale nestihla som, nemala som času.“„Nestihly ste? Divím sa. Ale Pane“ — obrátil som sa k Primkovi — „prečo ste manželke
svojej chuti nedodal k literatúre?“„Já by som to bol velmi rád urobil, medzi tým…“Viera mu vpadla do reči.„Nepretvaruj sa len, ty sám nie si veliký milovník veršov.“„Veršov, pravda nie, ale románov, ako na príklad…“„Nuž a jakože trávite večierky?“ — pýtal som sa Viery — „hráte karty?“„Niekedy. Zaneprázdnenia jesto dosť. A aj čítavame. Jesto i mimo poézie ešte mnoho
výborných diel a knižiek.“„Ale čože len máte proti dielam básnickým?“„Ja nič; ale od malička som jich nečítala. Tak to mať chcela mati moja, a čím viac
stárnem, tým lepšie presvedčujem sa o tom, že všetko to, čo mať moja hovorila, svätá pravda
bola.“„Dobre, dobre; avšak prisvedčiť vám predca nemôžem. Zdá sa mi, že nemáte príčiny
pozbavovať sa požitku tak čistého a oprávneného. Neopovrhujete hádam hudbu a maliarstvo:
prečo teda len samé básnictvo?“„Ja ho neopovrhujem, len že ho dosiaľ ešte nepoznám; to je všetko.“„Dovoľte teda postarať sa mne o to. Pani matka vám to bezpochyby nezakázala na večnosť
oboznámiť sa s krásnou literatúrou?“„Naskroze nie. Pri mojej svadbe nazpät vzala všetky príkazy svoje. Ale mne samej to ani
nenapadlo — tie — akože ste jich menovali? — no hej, tie romány čítať.“S podivením počúval som ju: to som neočakával. Ona pri tom tak pokojne hľadela na mňa,
ako vtáci pozerajú, keď sa nebojá.„Doniesem vám jednu knihu“ — zvolal som ja. (Náhodne miFaustnapadnul.)Viera tíško vzdychla, a s akousi tesklivosťou riekla:„Knihu… lež hádam nie od George Sand?“„Ach, vy počuly ste, o tom básnikovi? Nuž, a čoby to kniha priam i od neho bola, čože by
to škodilo?! Ale nie, ja prinesiem vám od iného autora. Nezabudly ste vari svoju
materčinu?“„Nie.“„Priam tak ju vraví jako nemkyňa“ — sloví Prímkov.„Znamenite. No uvidíte, jakú divotvornú knihu vám ja doniesem.“„Pekne; uvidíme. Ale teraz poďte do zahrady, moja malá Natália tu ďalej nevydrží.“Postavila si okrúhly slamenný klobúk, opravdový to detský klobúčik na hlavu, vcele taký
ako jejej dcéruškin, len trochu väčší. Ja šiel som popri nej. V čerstvom vozduchu, vo
vonnom chladu vysokých líp, zdal sa mi obličaj jejej ešte ľúbeznejším, obzvlášte keď hlávku
zvoľna nazad nachýlila, aby z pod širokej partici klobúčka na mňa pozerala. Keby Primkov za
nami a malá Natália pred nami nebola šla, nazdávať by som sa bol mohol, že som ešte ten dva
a dvadsať ročný do Berlína odisť hodlajúci šuhaj. Tak žive cítil som sa presadeným do času
toho, a to tým viac, že zahrada, v ktorej nachodili sme sa teraz, veľmi podobala sa zahrade
pani Elzov. Zdržať som sa nemohol, nevyjaviť Viere dojem tento.„Všetci mi vravia — vetila ona — že málo premenila som sa zovnútorne. Ja som ale aj
vnútorne ešte voždy tá istá.“Zblížili sme sa k čínskemu letníku.„Takýto domčok — poznamenala Viera — nemaly sme v Ossinovke. Nezarazte sa nad tým, že je
zvonku taký ošumelý a ošarpaný; vnútrok má dosť čistotný a chladný.“Vstúpili sme dnu; ja som sa poobzeral.„Viete čo — slovil som k Viere — keď zase prídem, dajte sem priniesť stôl a par stolcov.
Tu je skutočne milo. Tu vám čítať budem Goethovho Fausta; nič menšieho vám čítať nemienim.“„Pravda; tu niet aspoň múch — poznamenala ona naivne. — A kedyže prídete zase?“„Pozajtra.“V tom trhla sebou malá Natália, ktorá spolu s nami vkročila od strachu celkom zblädnutá
a pustila sa do kriku.„Čo ti je?“ — pýtala sa Viera.„Ach, mama! pozri, pozri to hrozné zviera!“ — kričalo dieťa, a ukazovalo na ohromného
pavúka, ktorý hore stenou liezol.„Čo sa ho bojíš?“ — pýtala sa Viera. — „Nič ti neurobí.“A skôr, lež by som jej prekaziť bol mohol, vzala hnusný hmyz do ruky, dovoliac mu liezť
po nej, a potom ho vyhodila von.„Ej!“ — zvolal som ja — „aká ste hrdinná!“„Prečo hrdinná? To nebol z tých jedovatých pavúkov.“„Vidím, v prirodozpytu ste ešte voždy doma. No ja nedotknul bych sa veru toho špatného
hmyzu.“„Niet sa ho čo báť“ — opetovala Viera. Natália pozerala na nás a smiala sa.„Ako podobné je to dieťa matke svojej!“ — zvolal som ja.„Ano,“ — vetila Viera s úsmechom uspokojenia — „to ma veľmi teší. Daj Bože aby jej
nebolo iba tvárou podobné.“Volali nás ku stolu, po stole som šiel preč. Mimochodom Ti rieknem, Ty pamlskár, jedlo
bolo veľmi dobré a chutné. Zajtra jim doniesem Fausta. Len aby som s tým starým Goethom
neprepadnul. Opíšem Ti všetko obšírne.No čože povieš na všetky tieto udalosti? Myslíš, že ma tak dojala, že zaľúbil som sa do
nej? Pletky, Bratku! Čas je stať sa rozumným. Viviedol som ja už dosť bláznovských kúskov.
A nie som viac v tých rokoch, v ktorých znovu počína sa život. Ostatne neboly mi ani takéto
ženské nikdy nebezpečné. Ktoré že mne ženské vôbec boly nebezpečné.„Mein zitternd Berz beginnt voll GrämenSeiner Idole sich zu schämen.“Na každý pád teším sa súsedstvu tomuto, teším sa príležitosti, často vídať tú dobrú,
tichú, detskú ženu. Čo ďalej nasledovať bude dozvieš sa svojim časom od TvojhoP.B.IVM…, 20. lipňa 1850Priateľ drahý! Čítanie, o ktorom zmienil som sa Ti, dialo sa včera; čo a jako, to Ti
poriadkom teraz rozpráväť idem. Predovšetkým nadobno mi vyznať, že výsledok bol nad všetko
očekávanie. Výsledok — to je ani nie to pravé slovo. Ale počuj.Prišiel som priam v čas nastolenia obedu… Šiesti sedeli sme pri stole: Viera, jejej
manžel a jejej dcéra, potom tejto bľadá, bezvýznamne vyzerajúca učiteľka a jeden starý
Nemec, v krátkopristrihnutom fraku škoricovej barvy, čisto vyholený, skromného zovňajšku, s
prirodzeným srdečným úsmevom a s ústami bez zubov. Tento statný Nemec veľmi páchnul
cichóriou — pachom to u všetkých starých Nemcov nevyhnutným. Predstavili mi ho: zovie sa
Schimmel, a je niekoľko verst odtiaľto, v dome kniežaťa Ch. vychovateľom. Viera, ktorá zdá
sa mu byť naklonená, prosila ho, aby prítomný bol i on čítaniu nášmu. Sadli sme dosť pozde
ku stolu, pri ktorom sme dlho sedeli. Potom nasledovala prechádzka. Chvíľa bola utešená.
Ráno bolo trochu vetrno a daždivo podvečer ale vyjasnilo sa opet nebe, a my šli sme všetci
spolu na von do poľa. Vysoko nad nami vo svetlom vozduchu kolembal sa ružový oblak, zôkol
vôkol šerými chmárami otočený. Za jejich najkrajnejším obrubkom ligotala sa — hneď
objavujúca hneď zas skrývajúca sa — krásna hviezdička; kus ďalej zase odbleskoval sa na
zľahka zapálenej modrine nebeskej biely kosák mesiačka srieborného. Upozornil som Vieru na
oblak ten krásny.„Hej“ — slovila ona — „to je veľmi pekné; ale hľaďte len sem.“Obozrol som sa. Tam dvíhalo sa — zapaľujúce slnko smutne zastierajúca tmavomodrá
mrákava. Vyzerala práve tak, ako vrch sopkový; končiar jejej bol ako široký snop plamenný;
vôkol tohto jasný obrubok s purpurom pohromu veštiacim, ktorý na jednom mieste, práve na
prostriedku ťažkú massu túto prebíjal, akoby zo žeravého hrtána sopky vystrelený bol…„Bude búrka“ — poznamenal Primkov.Lež oddialil som sa od hlavnej veci. Pozabol som Ti v poslednom liste mojom podotknúť,
ľútosť moju nad tým, že práveFaustavyvolil som si za predmet čítania
môjho. O veľa lepšie hodil by sa bol ku tomuSchiller, keď už raz s
nemeckou literatúrou urobený mal byť počiatok. Predovšetkým znepokojovali ma prvé výjavy až
po soznámenie sa s Grétkou, a i poťažne na Mephistophelesa nebol som celkom spokojný. —
Medzitým ale ja stál som raz pod dojemom Fausta, a žiadne iné čítanie nebolo by mi bývalo
tak po vôli.Keď zmrklo sa konečne, shromáždili sme sa v letníku, už predo dňom k tomu cieľu
pristrojenom. Práve proti dverám stál pred pohovkou okrúhly zastretý stolík; vôkol neho
stolce a leňošky. Na stole svietila lampa. Ja posadil som sa na pohovku a vzal som knihu do
ruky. Viera posadila sa blízko dverí na stolec. Pri svetle lampy pozorovať sa dalo ľahké
kolembanie pred letníkom stojacích akácov a tu i tu bystro zavieval dnu nočný vetrík cez
dvere polootvorené. Prímkov sedel hneď pri mne pri stole, vedľa neho zase starý nemecký
vychovateľ. Učiteľka zostala s malou Natáliou doma. Pred počatím čítania prehovoril som pár
vysvetlujúcich slov o legende, o Faustovi, o básnickom geniovi Goetheho, a prosil som, aby
ma pristavili, jestli zdalo by sa jim daktoré miesto básni nejasným. Potom odkašlal som…Prímkov pýtal sa ma, či nežiadam pohár cukrovej vody, a bol ako som zpozoroval, veľmi
spokojný so sebou, že obrátil sa s touto otázkou ku mne. Ďakoval som. Hlboké ticho nastalo.
Počal som čítať bez toho, žebych pozdvihnul bol oči svoje; bolo mi tak úzko, srdce mi
prudko bilo, hlas môj triasol sa. Prvý výkrik úľuby vyvinul sa z úst Nemcových, on bol
jediný, ktorý čítanie pretrhoval… „Wun lerbar! Erhaben!“ často opetoval, tu i tu doložiac
ešte: „Aber das ist ein wenig stark!“Prímkov nudil sa; dľa zdania môjho z čiastky preto, že po nemecky len povrchne znal, z
čiastky, že — ako aj sám vyznal — verše vôbec neľúbil… Kto mu aj kázal počúvať? Už pri
stole kynúť som mu chcel, že pri čítaní prítomným byť nemusí, ale bál som sa, že ho s tým
obrazím.Viera ani len nepohla sa. Pár rázy som okradomky pozrel na ňu: oči jejej boly pevne na
mňa uprené; bola bľadá. — Po prvom potkání sa Fausta s Gretkou, zohla sa trochu na stolci,
složila ruky do lona, a zostala v položení tom až do konca. Z prvu mýlila ma ľahostajnosť
Prímkovová, avšak o nezaveľa zabudnul som naň, stával som sa vždy zasmušilejším a čítal som
s citom a nadšením… Čítal som jedine pre Vieru. — Vnútorný hlas šeptal mi to, že Faust
veliký dojem urobí na ňu. Keď som dokončil (intermezzo noci Walpurgisovej tak ako i niečo z
výjavu kuchyne bosoráckej som vynechal) a keď poslednie: „Heinrich!“ zavznelo, vykríknul
nemec s nadšením: „Gott wie herrlich!“ Prímkov vyskočil uradovaný; chudák vzdychnúc ďakoval
mi za radosť, ktorú som mu pripravil!… Neodvetil som mu nič na to; len som pozeral na
Vieru; bol som zvedavý počuť, čo ona povie. Ona pozdvihla sa bez toho žeby slovo preriekla,
šla neistým krokom ku dverom, postála za chvíľu na prahu, a išla potom tíško ta von do
zahrady. Ja ponáhľal som sa za ňou. Len pár krokov bola odo mňa vzdialená, ale som vo tme
ledva rozoznať mohol jejej biele šaty.„Nuž“ — slovil som, — „neľúbilo sa vám?“Zastala.„Nemohli by ste mi tej knihy požičať?“ — vetila ona.„Darujem vám ju, je-li vám ľúbo.“„Ďakujem vám,“ slovila, a zmizla.Prímkov a starý nemec blížili sa ku mne.„Je veľmi horúce“ — začal Prímkov — „až sparno. Ale kam že šla moja pani?“„Tuším, že šla dnu do domu“ — vetil som ja.„Myslím, mohli by sme už večerať. Výborne čítate“ — doložil o nedlho.„Panej vašej zdá sa Faust veľmi ľúbiť.“„Bezpochyby“ — riekol Prímkov.„Ó, jistotne“ — vpadol mu Schimmel do reči.Vnišli sme do domu.„Kde je pani?“ — pýtal sa Prímkov v ústrety nám idúcej chyžnej.„Milosťpani tašly do nocovnej chyže.“Prímkov šiel ta.Ja zostal som so Schimmelom na pavlane.Starý pozdvihnul oči svoje ku nebu.„Koľko tam hviezd!“ — mrmlal, berúc šnupku tabáku. — „A všetky tieto hvezdy sú svety
samy o sebe!“ — doložil, pri čom druhú šnupku vopchal do nosa. Nedržal som za potrebné
odpovedať, pozeral som nemo ku nebi. Tajná pochybnosť trápila ma… Zdalo sa mi, že tie
hviezdy prísne pozerajú na nás.Po pár okamyhoch vrátil sa Prímkov k nám a zval nás do obedni.Hneď na to prišla Viera. Posadili sme sa.„Obzrite len moju ženu“ — riekol Prímkov.Ja oprel som môj zrak na ňu.„No, nič nepozorujete?“Zpozoroval som ovšem premenu v jej tvári, ničmenej predsaj odpoviedal som, ani sám
neviem prečo: „Nie, nič nepozorujem.“„Či nemá červené oči?“ — pokračoval Prímkov.Mlčal som.„Pomyslite si, keď som do chyži jejej vstúpil, našiel som ju v slzách. To nestalo sa
dávno s ňou. Viete kedy plakala poslední raz? keď nám naša Saša zomrela. To ste vy s vaším
,Faustom‘ zapričinili“ — doložil s úsmechom.„Teraz už nahliadnete“ — obrátil som sa k Viere — „že som pravdu mal, keď…“„Nebola by som to čakala“ — odpoviedala mi. — „Ale Bôh vie, či ste so mnou dobre
učinili. Hádam mi moja mať také knihy len preto čítať nedovolila, bo vedela že…“Viera umĺkla.„Prečo?“ — pýtal som sa. — „Vyslovte to.“„Načo? Už sa i tak dosť hanbím. Ako som ja len plakať mohla? Budeme ale ešte hovoriť o
tom; neporozumela som dobre všetkému.“„Prečo ste sa ma hneď nepýtaly?“„Slová rozumela som všetky, aj smysel jejich; ale…“Znovu zamĺkla a zamyslela sa.V tom okamžení počuť bolo šušťať vetor lístím stromov zahradných. Viera trhla sebou, a
obrátila sa k otvorenému obloku.„Hovoril som, že bude búrka“ — riekol Prímkov. — „Ale Viera drahá, čo si tak trhla
sebou?“Nemo pozrela naňho. Odblisk bladého blesku na okamyh, tajnostne ožiaril obličaj jejej
nepohnutý.„To všetko ,Faust‘ narobil“ — ohlásil sa zase Prímkov. — „Najlepšie bude hneď po večeri
ľahnúť. No či nie, pane Schimmel?“„Po napnutí síl duchovných je physický odpočinok práve tak dobročinný ako aj užitočný“ —
odvetil dobrý starec a vyprázdnil kalištek liqueru.Keď bolo po večeri, rozišli sme sa. Pri rozchode stisknul som Viere ruku, bola chladná.
Šiel som do vykázanej mi chyši a dlho stál som pri obloku kým nezobliekol som sa a neuložil
do postele. Proroctvo Prímkovo splnilo sa; búrka zblížila sa, romonila. Počul som ako dul
víchor, a dážď šlopotal nastromy; videl som, ako ukazoval sa mi
blízký pri jäzere ležiaci kostolík dedinský pri svetle blesku hneď čierno na bielom, hneď
zas jasno na šerom záhume, a v ok amihu zmiznu zase vo tme nočnej… Ale myšlienky moje
blúdily ďaleko. Myslel som na Vieru, na to, čo povie, keď sama ,Fausta‘ prečíta, myslel som
na jejej slzy, na tú pozornosť, ktorú mi venovala bola pri čítaní.Búrka dávno zatíchla; ligotaly sa hviezdy, všetko zatíchlo. Neznámé mi vtáča spievalo v
rozličných zvukoch voždy jednu a tú istú pieseň. Osamotelý a zvučný spev jeho podivne
zavznieval v tichosti nočnej; ja som ešte voždy neľahnul.Druhý deň ráno bol som prvý vo svetlici. Zastanúc pred obrazom pani Elzov, hovoril som s
tajným triumfom: „No hľa! predsaj čítal som dcére tvojej jednu z tých zapovedaných kníh!“ V
tom zdalo sa mi… Bezpochyby zpozoroval si, že tak zdá sa, akoby podobizne tvárov v tvár
hľadiace pozorovateľa obzerali. Teraz ale zdalo sa mi, akoby na mňa uprela bola zrak plný
výčitok pani Elzov. Odvrátil som sa, prikročil k obloku, a spatril som Vieru.Šla, so slnečníkom v ruke, s bielou šatkou na hlave, na prechádzku do záhrady. Ponáhľal
som sa za ňou; pozdravili sme sa.„Celú noc som spať nemohla“ — riekla mi. — „Bolí ma hlava. Vyšla som na vozduch čerstvý,
hádam mi lepšie bude.“Asnaď to len nebude od včerajšieho čítania?“ zpytoval som sa.„Ba predca. Ja nezvykla som k tomu. Vo vašej knihe sú veci, ktorých ztriasť sa nemôžem.
Preto ma tuším, tak veľmi hlava bolí“ — riekla tisknúc si ruku na čelo.„Veď je to krásné!“ — vykríknul som. — „Bojím sa len, že vám toto hlavy bolenie, chuť
odníme od čítania kníh podobných.“„Myslíte?“ — vetila Viera a odtrhla mimochodom konárik z divého jasmínu. — „Bôh vie! zdá
sa mi, že kto ráz túto cestu nastúpil, vrátiť sa mu viac nemožno.“V tom odhodila kvietok odtrhnutý.„Poďte, hovorila ďalej, posaďme sa do tohto chládočníku, a prosým vás, nespomínajte
knihu tú, kým ja sama vraveť nepočnem o nej…“Povedala „knihu tú“ akoby bála sa vyrieknuť to slovo ,Faust‘.Vojšli sme do chládočníku a posadili sme sa.„Nedbám teda, nebudem hovoriť viac o ,Faustovi‘, a dovoľte aby som vám blahoprial a
vyznal, že vám závidím.“„Vy mi závidíte?“„Ano, lebo viem, ako vás teraz znám, aké naskytujú sa vám, pri vašom citu, ešte požitky.
Jesú i kromä Goetheho ešte veľkí básníci: Schakespeare, Schiller; i nášho Puškina menovať
môžem… S tým vás tiež obznámiť musím.“Mlčala a kreslila v prachu na zemi s koncom svojho slnečníka.Ó, priateľ môj drahý, keby si ju bol videl, aká bola ľúbezná v tomto okamžení! Temer
priezračne bľadá, zvolna vopred naklonená, trochu ustatá, vnútorne skormútená a predca tak
jasná, ako samé nebe!… Hovoril som dlho, až som zamĺknul“ — nemo sedel vedľa nej a pozeral
na ňu. Ona nezdvihla očí, kreslila slnečníkom ustavične v piesku, a nakreslené zase
zotierala. Naraz počuli sme rýchle kroky dieťaťa a malá Natália skočila do chládočníka.
Matka jejej zodvihla sa rezko a udivený som bol nad tým, s akou láskavosťou objala dieťa
svoje. To naskroze nebolo dľa jejej spôsobu. Neskôr prišiel aj Prímkov. Pán Schimmel, to
svedomité dieťa so šedivými vlasy, už na svite bol odcestoval, aby nezameškal svoje hodiny.Šli sme k čaju.Ale som už ustal v písaní; čas je, aby zakončil som list môj. Zdáť sa ti bude zmateným.
Ja sám sebe zdám sa byť zmateným. Je mi tak obzvláštne. Neviem čo mi je. Bez prestania tone
mi na mysli ten malý letník s holými stenami, tá horiaca lampa, polootvorené dvere, nímiž
čerstvý noční vetrík dnu veje, a tam pri dveroch tá načúvajúca mladistvá tvár, tie ľahké,
biele šaty… Teraz pochopujem, prečo vziať som si ju chcel za ženu. Vtedy, pred mojím
odchodom do Berlína, som ja predsa nebol tak sprostý, ako som to dosial veril.Tak, draky Šimko môj! priateľ Tvoj je v divnom rozpoložení ducha. Myslím ale, že to
prejde, nuž a keď neprejde… nuž, nech tak bude! Som vzdor tomu predsa veľmi spokojný.
Predne, prežil som veľmi utešený večer, a potom, ktože mi smie preto výčitky robiť, že som
tú dušu obudil? Stará pani Elzov visí na stene a vraveť nemôže. Podivuhodná starena! Nie sú
mi známe všetky okolnosti jejej života; no to jedno viem, že ušla z domu otcovského.
Nezadár mala matku taljanku. Hm, chcela si dcéru poistiť. No vidzme…Už odkladám pero z ruky. Nemilosrdný posmeškár Ty, mysli si, čo len chceš; ale
nevysmievaj sa mi v listoch Tvojich. Sme starí priatelia, a prezrieť si musíme, dač jeden
druhému. S Bohom. Tvoj P. B.VV M… 26. klasňa 1850Dávno tomu, drahý Šimko! ako som Ti písal; celý mesiac už, jestli nemýlim sa. Toľko by
som Ti mal vyjaviť, ale bol som lenivý, a vyznať Ti musím, že som za celý ten čas málo
myslel na Teba.Zpozoroval som v posledňom liste Tvojom, že bezzákladné alebo aspoň nie celkom základné
domnenky máš o mne. Nazdávaš sa, že rojčím za Vierou; mýliš sa v tom velice. Navštevujem ju
často, to je pravda, a ľubí sa mi aj nesmierne… Komuže neľúbila by sa ona? Rád by som Ťa
raz videl na mojom mieste. Jak divotvorné stvora to! Bleskorýchlé pochopovanie spojené s
detínskou nezkúsenosťou; jasný, zdravý rozsúdok a prirodzený krásocit; neunavná snažnosť po
pravde po všetkom vyššom, najdokonalejšie srozumenie vecí akýchkoľvek, ba ešte i jak
hriešnych tak smiešnych, a nad to všetko jakoby bielyma aniela krielami rozprestrená ženská
pôvabnosť a čistota. Čože Ti povedať ešte? Cez celý tento mesiac som mnoho s ňou štebotal a
čítal. Spolučítanie s ňou poskytuje mi požitok dosiaľ ešte nikdy nepocítený; otvárajú sa mi
priestranstvá dosiaľ nepoznané. Ona do hlasitého nadšenia neprichádza nikdy; všetko čo je
hlučné a kriklavé, vzdialené je od nej. Jestli páči sa jej niečo, vtedy útlo jasá sa celá
jejej bytnosť a jejej tvár dostáva výraz tak šlechetný, výraz to dobroty, — áno opravdovej
vnútornej dobroty. Lož Viera nikdy neznala; od malyčka privykla ku pravde a dýcha len
pravdu. Odtiaľ je to, že zdá sa jej i v básnictve len to prirodzeným byť, čo je spolu aj
pravdivé; to vynajde ona hneď, bez všetkého namáhania, sťaby tvar dajakú dávno známú… Veľká
to prednosť, riedke štastie! A k pochvale matky soznať nádobno, že za toto jej blahodariť
má. Jak často myslel som si pri shliadnuti Viery: pravdu reku vraví Goethe,„Ein guter Mensch in seinem dunkeln DrangeIst sich des rechten Weges wohl bewusst.“Iba to jedno ma mrzí, že Prímkov obšmietá sa vždy vôkol nás. (Prosím Ťa ale, nerob že z
uprimného vyznania môjho žiadne žarty nevčasné, a neznesväť žiadnou nehodnou myšlienkou
čisté priateľstvo naše.) Tento človek tak pramálo rozumie sa do poesie, ako ja do pískania
flauty, a predsa chce byť vždy prítomný a stavia sa, jakoby ho to práve tak zanímalo, ako
jeho paniu. Niekdy ale aj Viera tvrdo skusuje trpelivosť moju. Hneď nechce o básnictve nič
počuť, nič čítať, nič vraveť; sadne si a šije, alebo hrá sa s malou Nataliou, zaneprazdňuje
sa s gazdinou domu, beží do kuchyne, alebo pozerá podoprúc si ramená von oknom, alebo jej
práve napadne karty hrať s pestúnkou.Spozoroval som, že v takom páde je najlepšie nechať ju tak, kým nepríde sama zase a
nezačne rozhovor, alebo knihu dajakú do ruky nevezme. Má mnoho samostatnosti; čo ma veľmi
teší. V mladosti našej — vieš ešte? — často stalo sa nám to, že počuli sme panny, vlastnie
naše slová opätovať, a ozvena táto nadchla, často i k holdovaniam priviedla nás; až kým sme
zbadali, čo skrýva sa za tým. Ale táto — nie tak! Tá má svoju hlávku pre seba, tá
nedôveruje nikdy slepo, a nekorí sa pred žiadnou autoritou. Nepúšťa sa síce do hádky; ale
ani nepopustí. Často besedovali sme o Faustovi; ale pamätná to vec, o Grétke ona sama nikdy
ani slova nevetí, lež len počúva, čo ja o nej vravím. Mephistopheles nedesí ju ako diabol,
ale viac dačím, „čo v prirodzenosti každého človeka byť môže“.To sú jej vlastnie slová. — Chcel som jej vysvetliť, že my toto „dačo“refleksiounazývame ale ona neporozumela tomu slovu tak, ako ho
Nemci užívajú, ona pozná len francúzsku „réflexion“ a navyknutá je považovať ju za niečo
veľmi užitočného. Divný to pomer medzi nami! V istom ohľade povedať môžem, že mám veliký
vplyv na ňu, a že ju takrečeno vychovávam. Ale i ona účinkuje na mňa bez toho žeby si toho
povedomá bola, a síce jako pozorujem k môjmu dobrému. Tak jejej zásluha je na pr. že som
len nedávno na to prišiel, aká hromada prídavkov z oboru konvnitie a rhetoriky nachodí sa
vo mnohých slávnych výtvoroch poetičných. Pri čom ona chladná, ostáva, to mi je hneď
podozrivé. Ano, môj rozsúdok zdokonálil sa kroz ňu. V jejej blízkosti, byť, s ňou obcovať,
a nepremeniť sa, to je čiročistá nemožnosť.Kam toto všetko ale viesť má? pýtaš sa. Skutočne tak myslím, že nikam. Do jasene zabavím
sa tu príjemne, potom odcestujem… Prvých pár mesiacov bude mi život smutným a nudným
prichodiť; potom ale zvyk zase učiní povinnosť svoju.Viem, jak nebezpečný je každý pomer stávajúcí medzi mužom a mladou ženskou, jak
nezpozorovane tam jeden cit do druhého prejde, a preto, ver mi, násilne odtrhnul by som sa,
keby som nebol o tom úplne presvedčený, že sme oba celkom pokojní.Raz pravda udalo sa medzi nami dač neobyčajného. Z čoho to pošlo, neviem — pamätám sa
len, že spolu čítali sme „Onägína“ Puškínovho. Boskal som jej ruku. Ona pomkla sa ďalej a
uprela na mňa zrak (zrak tomuto podobný nevidel som nikdy u nikoho; ležala v ňom
zamyšlenosť, pozornosť a istá prísnosť)… Zrazu zarumenila sa, vstala a odišla. V ten deň
nepošťastilo sa mi viac s ňou byť o samote. Vyhybovala mi. A štyry úplné hodiny hrála sa
karty s mužom, s vychovateľkou a pestúnkou. — Druhý deň ráno vyzvala ma na prechádzku do
zahrady. Prešly sme sa až k jazeru. Zrazu šopkala mi, bez toho, žeby bola obrátila sa ku
ume. „prosým vás neurobte to nikdy viac!“ A hneď na to počala mi čosi vyprávať… Bool som
veľmy zahanbený.Už len vyznám, že mi jejej obraz už ani z mysli nevychodí, a píšem Ti list tento temer
len preto, abych o nej hovoriť mohol.Avšak počujem už dupot koňský: to je môj vozík. Letím ku nej. Kočiš môj nezpytuje sa už
nikdy, kam ísť má; akonáhle sadnem si do vozíka, uháňa rovno k Prímkovcom. Dva wersty od
dediny, tam kde od razu zkrútne sa cesta, vykukáva z pomedzí brezín dom jejich… Voždy
zachváti ma blahý radocit, keď len obloky domu jejej zajasajú sa mi z diaľky. Staručký
dobrý Schimmel, ktorý z času na čas k ním dochodí, nie bez príčiny hovorieva
mravnosviatočným spôsobom vravy svojej, poukazujúc na byt Vierin: „Das ist die Stätte des
Friedens.“ V skutku ubytoval sa v dome tomto sám aniel pokoja.Básník náš spieva:„Zastri ma svojmi kriedlamiUtíš bolasť divú —Mier vlaje tvojmi tôňamiV dušu blahochtivú…Avšak dosť; bo ináče ešte Bôh vie čo budeš si mysleť. O nezaveľa Ti zase písať budem…
Ale čo Ti budem mať sdeliť pri najbližšej príležitosti? — S Bohom! — A’ propos: ona nikdy
nepovie len: „s Bohom“, ale voždy: „Tedy, s Bohom.“ To ľúbi sa mi nevýslovne.Tvoj P. B.P. S. Nepamätám, či som Ti to už povedal: ona vie, že som ju bol pýtal za ženu.VIV M… 10. srpňa 1850Už len vyznaj, že čakáš dnes odo mňa list, plný zúfalstva, alebo nadšenia. Chyba lávky!
Aj tento list iba taký bude, ako všetky ostatnie. Nového nestalo sa nič, a jako zdá sa mi,
ani stať sa dač nemôže. Pred pár dňami vozili sme sa na člnku po jäzeri. Opíšem Ti to. Boli
sme traja: Ona, Schimmel a ja. Nechápem, čo za radosť má na tom starom Nemcovi, keď ho tak
často pozýva. Hovorí sa, že kňahyňa Ch. je s ním nespokojná, lebo že prednášky svoje
zanedbávať počína. Ostatne bol teraz veľmi zábavný. Prímkov nemohol s nami ísť, hlava ho
bolela. Chvíľa bola utešená, veselá; veľké phantasticky roztrhané mraky visely na modrine
nebeskej; všade jasanie, veselý hluk v krovine; na pobreží šplächot a šlopot vody; na
kolembajúcich sa zlatolisklých vlnách bystrota a slnca blesk!Z počiatku veslovali sme, Schimmel a ja, potom vytiahli sme vetridlo, a ta šli sme sťaby
letmo napred. Čln náš oral pyskom svojim vlny ustupné; a za ním zostávala šumiaca, peniaca
sa brázda.Viera spoľahlivou ruku riadila veslo, a smiala sa, kedykoľvek jej voda do tváry
šplechla. Kadere jejej vykypovaly zpod šatky okolo jej hlavy ovinutej, a vlaly vo vánku
vetierka tichého. Ja som ležal utiahnutý na dne člnka temer pri jej nohách. Schimmel
zapálil si na čmudku, kúril a príjemným basový hlasom spievať počal.Najprv spieval starú známu pieseň:„Freut euch das Lebens.“Potom áriu z „Zauberflöte“, po tejto romancu: „Das A B C der Liebe.“ V tejto romanci
prejde sa celá abeceda — rozumie sa, že primerenými výpoveďmi —: od „A, B, C, D, — Wenn ich
dich seh“, po „U, V, W, X, — Mach einen Knix“. Schimmel s cituplným výrazom odspieval
všetky sloky, a mal si ho videť, ako figliarsky pri slove „Knix“ ľavým okom žmurknul. Viera
nemohla sa zdržať nepohroziť mu prstom, pri čom usmiala sa milostne… Poznamenal som: že ako
zdá sa mi, pán Schimmel v mladom veku svojom veselý furťák byť musel.„Ó hej, bol som veru šuhaj — odvetil on s ctihodným povedomím, popol vytriasajúc. — Keď
som žiak bol, o ho ho!Ďalej nehovoril nič, ale v tom jeho „o ho ho“ ležala výrečnosť velavraviaca. Viera ho
prosila, aby nejakú žiackú zaspieval, a on i hneď počal:„Knaster den gelben,Hat uns Apoll’ präparirt“a t. ď.pri čom ale v refrainu trocha denotoval. Slovom veľmi rozkrákoril sa. — Medzitým
zdvihnul sa vetor, vlny niesly sa vysoko, člnok počal sa kolembať; lastovičky husto
obletovaly nás po nad dmúcu sa vodu. Vetridlo ztiahli sme dol, a počali sme krúžiť. Zrazu
zvrtnul sa vetor, a nám nepodarilo sa parirovať mocnému postrku jeho: jedna vlna prelomila
sa cez obrub loďky, a my dostali sme kopu vody do člnka. Pri tejto príležitosti zobracal sa
starý nemec s opravdovou mládeneckou silou a zručnosťou. Vytrhnul mi provaz z ruky a umele
postavil vetridlo do pravidelného položenia, reknúc: „So macht mans’ in Cuxhaven“Viera zľakla sa iste trochu, lebo zbľadla; avšak obyčaji svojej verná, nepreriekla ani
slova. Udvihla si trocha šaty a položila nohy na krížné brvno. Mne zrazu na um zišly slová
Goetheho (od jednoho času som plný ním):Auf der Welle blinkenTausend schwebende Sterne.rečnil som na hlas celú pieseň. Ale ako som ku tej sloke prišiel:Aug’, mein Aug’, was sinkst du nieder?nežno pozdvihla Viera oči svoje (ja sedel som nižie než-li ona, tak že jej zrak dolu na
mňa padal) a hľadela dlho do dialky, pri ťahu vetra mimovoľne žmurkajúc.Tichý daždík počal poprchať a bubliny házal na jäzero. Ponuknul som jej môj svrchník
(paletot), zavesila si ho na ramená. Prišli sme na breh, a ja podal som jej rameno, abych
odprevodil ju domov. Cítil som potrebu o všeličom pohovoriť s ňou, avšak mlčal som. Pamätám
sa len, že pýtal som sa jej, prečo sedáva v dvorane voždy pod podobizňou pani Elzov, sťa by
vtáča pod krielami matere svojej.„Vaše prirovnanie je výborné,“ — odvetila — „nechcela by som nikdy byť bez týchto kriel
strážných.“„Prečo slobodu svoju užiť nechcete?“ pýtal som sa opeť.Ona neodpoviedala.Vlastne ani sám neviem, prečo Ti o tomto výlete píšem. Hádam preto, že on bol pre mňa v
posledních dňoch tou najblaženšou udalosťou, ačpráve bližšie vec povážac udalosťou menovať
sa naskroze nemôže. No mne bolo tak blaho, tak ticho, tak veselo vôkol srdca, že slzy,
blahé tklivé slzy tisly sa mi neprestajne do očú.A pomysli si: keď zbližoval som sa v druhý deň letníku, počul som príjemný, ľubozvučný
ženský hlas spievať piesničku: „Freut euch des Lebens.“ Zblížil som sa — bola to Viera.
„Znamenite“ — skríknul som — „veru nevedel som, že máte tak čarovný hlas.“Začervenala sa a mlčala. Má vskutku utešený sopránový hlas. Som ale presvedčený, že to
ani netušila.Aké poklady môžu ešte driemať v nej ukryté! Ona nezná sa sama. Ale či je ženská taká nie
opravdový zázrak v našom čase?12-ho srpnaMali sme včera spolu divný rozhovor, prišli sme na zjavovanie sa duchov. Viera tomu
verí, a tvrdí, že má i dostatočné dôvody na to. Prímkov ktorý tiež prítomný bol, sklopil
oči a kýval hlavou, akoby na potvrdenie jej slov.Predložil som jej dakoľko otázok, no dosť skoro pobadal som, že jej predmet tento nebol
velice príjemný. Počali sme vraveť o obrazotvornosti, a moci tej, ktorou na nás vplýva.
Vyprával som, že v mladosti snívalo sa mi často o šťastí (ako mnohým, ktorý ho v živote
nikdy nemali alebo nemajú). Medzi inými spomenul som sen mladosti mojej, ktorý ma najviac
nadchýnal: s milovanou manželkou pár týdňov v Benátkach prežiť. Predstavoval som si to tak
často, tak žive, zvlášť v noci, že som úplný obraz toho mal, ktorý som dľa ľúbosti, kedy
koľvek pred oči duševné vyčarovať si mohol len mi bolo treba oči zažmúriť. Vymaľoval som si
to nasledovne. Noc levnú, mesačnú, vôneplnú… nazdávaš sa hádam, od oranžov? nie, od vanílie
a kaktusov; k tomu priestranné vodné zrkadlo, veľký olivami vysadený ostrov; na tom
ostrove, pri samom brehu, tichý mramorový dom s otvorenými oknami. Hudba znie, Bôh vie
odkiaľ: z nútra svetlo polozastrenej lampy slabou jasnotou norí sa v konáre tmavých
stromov. Z výklenku jednoho obloka vlaje báršonové tkanivo so zlatými strapcami visiac až
až po hladinu vodnú. Na tkanive tomto opretí sedia on a ona, a hľadia von na ďaleké, akoby
z mora vykukávajúce Benátky. A celé to malovidlo tonulo mi tak živo na mysli, jakoby som ho
bol videl na vlastné oči svoje.Viera načúvala phantasiam mojím a slovila: že i ona tak často snije, ale celkom v inom
spôsobe. Tak že vsnije sa do pustín Afrických ku boku dákeho odvážlivého pútnika, alebo že
sleduje stopy Franklina na ľadovom mori, a živo predstavuje si všetky tie strádania, tie
namáhania a nebezpečenstvá, s ktorými jej zapásiť prichodí…„Ty čítala si moc cestopisov“ — sloví Prímkov.„Možno,“ — odvetila ona — „ale keď snívať máme, na čo máme snívať nemožnosť?“„A prečo nie?“ — ohlásil som sa ja. — „Prečo zatracovať sny nemožnosti?“„Zle som sa vyslovila“ — vetila ona. — „Chcela som riecť: čo nám je z toho, snívať o
osobnom šťastí našom? S tým ho jednako neobčiahneme; načo ho teda stíhať vo snách?Je to s ľudskou blaženosťou práve tak ako so zdravím: dotial ju máme kým na ňu
nemyslíme.“Slova tieto zázračne zatriasly mnou. Táto ženská má velikého ducha, ver mi to.Z Benátek prišli sme na Vlachy a Vlachov.Primkov tašiel von, a ja zostal som s Vierou samotný.„I vo vaších žilách koluje vlasská krv.“ poznamenal som ja.„Tak je“ — odvetila ona. — „Či vám ukázať obraz mojej starej matky?“„Budem vám za to veľmi povďačný.“Šla do chyže svojej a doniesla velikú zlatú medaillu.Otvorila ju, a ja zočil som v nej dva výborné obrázky v miniatúre: jejej starého otca a
matku, to spomínané Albanské dievča. Obraz jejej starého otca, mal veľkú podobnosť s pani
Elzov; len mal trochu prísnejšie a ostrejšie ťahy a z očú jeho malých, nážltkavých, skril
zasmušilý vzdor.Ale jaký bol obličaj Vlašky! Bujný, otvorený ako úplne rozvitá ruža, s veľkými vlažnými
očami a samospokojne úsmevajúcimi sa sviežo-červenými perami; útle, pohyblivé nozdry zdali
sa ešte triasť, akoby po boskoch horúcich, barnavá tvár žiarila sa mladosťou, zdravím a
ženskou silou. — Sláva Bohu! toto čelo nebolo schoravené bľadosťou myšlienky… Odmaľovaná
bola v albanézskom krojí; umelec (slavný) vovil vinnú ratolesť do jej žúžaločierných, modro
žiariacích vlasov. — Táto bachusovská ozdoba hodí sa dobre ku jejej tvári. A vieš Ty, na čo
upomína ma obličaj tento? Na našu Manon Lescaut v tej čiernej obložke. Čo je ale
najdivnejšie pri tom: zdalo sa mi pri dlhšom pozorovaní obrazu toho, že aj Vierin obličaj
vzdor základného rozdielu ťahov, istú podobnosť s ním má v úsmeve a v pohľadu…Ano, opätujem to: ani ona, ani nik druhý na svete nevie o všetkom tom, čo v nej spočíva…Ešte niečo. Pani Elzov pred svadbou Vierinou, porozprávala jej celý svoj životopis, smrť
matky svojej atď. bez pochyby z didaktičnej pohnútky.Na Vieru účinkovalo zvlášte to, čo o svojom starom otcovi o tom tajomností plnom p.
Ladanovi, počula. Či reku hádam jej viera v zjavovanie sa duchov nepochodí odtiaľ? Divno
to, že práve táto tak čistá a jasná duša ľaká sa tmavého, podzemného sveta, a verí voň.Ale načo že Ti to všetko píšem? Ostatne keď hodil som to už raz na papier, nech to už
len odíde ku Tebe.Tvoj P. B.VIIV M… 22. srpňa 1850Desať dní prešlo, ako som Ti písal… Ach! Priateľ môj, tajiť to viac nemôžem, musím Ti
povedať, ak mi je teskno, ako ju ľúbim!… Môžeš si mysleť s akým bôľom, slovo toto píšem.
Nie som už chlapec ani útly mládenec; nie som vo veku tom, kde nemožno druhých, a možno tak
ľahko seba samého klamať. — Viem a vidím jasne všetko. Viem že som už skoro štyridciatnik,
že Viera patrí druhému a že ľúbi manžela svojho; dobre viem, že z neblahého pocitu toho,
ktorý zmocnil sa ma, nič, krom tajných bôlov a konečnej zkazy životných síl mojích, inšie
očakávať nemôžem. — To všetko viem, a nedúfam, nežiadam nič; a predsa neposkytuje mi ani
toto oddanie sa moje žiadneho poľahčenia.Od mesiaca pozoroval som, že náklonnosť moja k Viere viac a viac rastie, bol som i
znepokojený i uradostnený nad tým… avšak či bol som v stave pomysleť si, že opetne budem
uchvátený jednou z tých náruživostí, ktoré miznú práve tak ako mladosť, bez toho, aby
vrátily sa zase kedy? Avčak čo to vravím! Takto som ešte nikdy, nikdy neľúbil! Manon
Lescaut, Frétillon boly kedysi idoly moje! Také idoly zlámu sa ľahko. Teraz len viem, čo to
znamená: ľúbiť? Hanbím sa temer takto hovoriť, ale je to raz tak. Hanbím sa… Ľúbosť je len
sebectvo, a v mojom veku je sebectvo nie viac k odpusteniu. So 37 rokami neni viac slobodno
žiť len sebe samému; tu stať sa nadobno už užitočným, mať svoj cieľ, posvätiť sa povolaniu,
vyplniť povinnosť svoju. Začal som bol i ja prísne pracovať… Ale dobré predsavzatie moje
rozprchly sa, sťa pleva vo vetre! Napadá mi, čo som Ti v prvom liste mojom písal že chybí
mi čosi, čo som ešte nepocítil — a hľa jako razom prišlo na mňa teraz pokušenie! —Tu stojím, bez myšlienky zahľadený do budúcnosti: hustý závoj zastierá ju pred zrakom
mojim; srdce mi je ťažké a smutné. Zovnútorne namáhám sa pred druhými i sám pred sebou
pokojným byť, — viem sa dobre držať, nechovám sa sťa dieťa; ale v hlbine duše mojej ryje
červík vo dne, v noci.Ako skončí sa to?Dosiaľ som bol iba vo vzdialenosti od nej, smutný a nepokojný; jejej blízkosť
postačovala k uspokojeniu môjmu… Teraz som už aj v jej prítomnosti nepokojný — a toho
hrozím sa.O, priateľ môj! jak bôľno je, hanbiť sa museť za slzy svoje a ukrývať jich! Len mladosti
dovoleno je plakať, jedine jej náležia slzy…List tento mi prečítať nemožno; vymanil sa on jako ťažký vzdych zo srdca môjho, a nemám
čo dodať k nemu, nemám čo rozprávať… Daj mi len času. Posnažím sa prísť sám k sebe a zase
hovoriť ako muž ku Tebe; Teraz ale rád sklonil bych hlavu moju na prsa Tvoje a — —O Mephistopheles! Ani ty mi spomôcť nemôžeš. Naschvál som sa premáhal, naschvál som
ironickú žilu drážil v sebe. — Sám chcel som sa vysmievať všetkým slabosťam lásky, sám
upomínal som sa na to, jak smiešné, jak nudné sú mi všetky tieto bôle lásky o rok alebo už
o pol roka… Avšak Mephistopheles bol mdlý a žihadlo vtipu jeho bolo zatupené.Tvoj P. B.VIIIM…, 8. jaseňa 1850Drahý priateľ môj!Poslední list môj bral si s’ prílišne ku srdci. Veď vieš, že som vždy bol náklonný k
tomu, preháňať city moje. To stáva sa u mňa mimovoľne: mám niečo ženského v náture mojej.
Časom to prestane. So vzdychaním Ti vyznám, že ešte dosial nepremohol som slabosť túto.
Medzitým uspokoj sa. Nechcem tajiť dojem ten, ktorý na mňa Viera učinila; no opätujem Ti
predsa, že je to nič nie neobyčajného. Píšeš mi, že sem prísť chceš — neurob že to. — Cestu
na tisíc werst, nič po nič konať — to by bol nesmysel. — Ale ja som Ti srdečne povďačný za
tento nový dôkaz priateľstva Tvojho, a ver mi, že Ti to nikdy nezabudnem. Cesta Tvoja semká
je už aj preto nemožná, že sám poberám sa o nedlho do Petrohradu. Keď sedeť budem vedľa
Teba na pohovke, mnoho Ti rozprávať budem; teraz veru nemôžem. Mohol by som zase všeličo do
hrby zmiasť a potárať! Pred odchodom mojím odpíšem Ti ešte raz. Tedy do skorého videnia!
Buď zdravý a veselý a netráp sa príliš nad osúdomTvojho verného P. B.IXP… 10. marca 1853Dlho neodpovedal som na list Tvoj, avšak po tieto dni ustavične myslel som naň. Cítil
som, že nešoptala Ti ho marná zvedavosť, lež uprimná podielubravosť priateľská; a predsa
váhal som, či radu Tvoju nasledovať, či žiadosť Tvoju vyplniť mám. Konečne odhodlal som sa,
Tebe všetko porozprávať. Zdáli mi zpoveď moja oblahčí srdce moje — ako Ty myslíš — neviem!
avšak zdá sa mi, že nemám práva ukrývať pred Tebou to, čo život môj na vždy úplne
premenilo; ba zdá sa mi, že bol by to hriech opominutia… Ach! ešte väčší hriech naproti tej
nezapomenutelnej milej duši, kebych trúchlivú tajnosť našu nesveril tomu jedinému srdcu,
ktoré mi je ešte drahé. Ty jediný — okrem mňa — na svete rozpomínaš sa ešte asnaď na Vieru,
a i Ty posudzuješ ju ľahkomyseľne a nepravo: to ja sniesť nemôžem. A preto všetko vedieť
máš. Ach! totovšetkovysloviť dalo by sa dvoma slovami. Čo udalo sa
medzi nami, prišlo neočekávane, rýchlo ako blesk, a sťa blesk prinieslo smrť a záhubu.Od toho času, čo utratil som ju, od toho času, čo utiahol som sa do samoty tejto, ktorú
až do konca života môjho viacej nezanechám, viac lež dva roky uplynuly, a všetko je ešte
tak jasné v pamäti mojej, moje rany sú ešte tak svieže, môj žial ešte tak horký, že — —…
Avšak nemienim ponosovať sa. U iných asnaď ponos — jenž bôle drážieva — snaď bôle tie zaraz
i kojí; u mňa nie. Ja iba rozprávať budem. —Či rozpamätáš sa na môj list poslední — onen list ktorým zapúdiť chcel som obavy Tvoje —
a v ňomžto odhováral som Ťa od Tvojej ku mne zaumienenej cesty? Ty nedôveroval si silenej
neostíchavosti jeho tónu, neveril si v naše skoré shľadanie sa — — a mal si pravdu.
Predvečer toho istého dňa, keď som Ti ten list písal, dozvedel som sa, že ma Viera miluje.Tieto slová píšuc, hlboko cítim, ako ťažko padne mi, zakončiť rozpravu moju. Neprestajná
myšlienka na jej smrť trápiť ma bude sdvojenou silou; rozpomienky tieto spáľa srdce moje…
Avšak budem hľadeť zmužiť sa a radšej prestať písať, nežli trebars len o jedno slovo viacej
povedať.Teraz počuj teda najsamprv, jako dozvedel som sa že ma Viera milovala. Predo všetkým
ujistiť Ťa musím (a Ty mi to uveríš), že až do spomenutého dňa nemal som o tom ani
najmenšieho tušenia. Ovšem že nachádzal som ju tu i tu — proti jejej predošlej obyčaji —
zamyslenú, rozpačitú; no nepochopoval som odkial to pochodí. Tu konečne jednoho dňa, a síce
siedmeho septembra — pamätný deň to pre mňa! — udalo sa nasledujúco. Ty vieš ako miloval
som ju, a aká tíseň trápila srdce moje. Chodil som okolo ako tá tôňa, a nikde netrpelo ma
to. Chcel som doma zostať, avšak nevydržal som to, a ponáhľal som sa ku nej. Samotnú našiel
som ju v jejej chyžke. Prímkov nebol doma, tašiel na polovku. Keď sbližoval som sa Viere,
ztrnulým zrakom hľadela na mňa, bez toho žeby vetila bola na pozdrav môj. Sedela pri okne,
v lone jej ležala kniha, ktorú som zaraz poznal: bol to Faust. Tvár jej mala výraz
unavenosti. Sadnul som si naprotivá nej. Prosila ma, aby prečítal som jej ten výjav, v
ktorom zpytuje sa Grétka Fausta, či verí v Boha. Vzal som teda knihu a čítal som. Keď som
dokončil, pozrel som na ňu. Hlavu svoju sklonila bola na operadlo stoličky, ruky uložila si
krížom na prsá, a neprestajne hľadela na mňa.Moje srdce — neviem prečo — hlasne biť počalo.„Čo ste urobili zo mňa!“ vravela tichým hlasom.„Prečo?“ pýtal som sa zarazený.„Čo ste urobili zo mňa!“ opetovala ona.„Chcete snáď povedať“ — vetil som ja — „že prečo dal som vám také knihy čítať?“Mlčiac zodvihla sa a vyšla z chyže. Moje oko sledovalo kroky jejej.V dveroch zostala stáť, a obrátila sa zase ku mne.„Milujem vás“ — preriekla. — „Teraz znáte, čo ste zo mňa urobili.“Krev tisla sa mi do hlavy…„Ľúbim vás, zaľúbená som dom do vás,“ opetovala Viera.Odišla a dvera zamknula za sebou.Nechcem robiť pokus, opísať Ti to, čo dialo sa vtedy vo mne. Rozpamätám sa iba, že padil
som do zahrady, tam ztratil som sa v húšťave, oprel na strom, a tak stáť ostal — jak dlho,
už ani sám neviem. Bol som ako ztrnutý, ale spolu rozlial sa mi po srdci nevýslovný cit
blaženosti… Nie, také dač nedá sa opísať. Hlas Prímkova zobudil ma zrazu z omámenosti
mojej. Ohlásili mu príchod môj, následkom čoho navrátil sa z lovu, a teraz mňa hľadal.
Čudoval sa, naleznúc ma v zahrade bez klobúka, a zaviedol ma dnuká.„Moja žena je v svetlici“ — hovoril, — „poďme ku nej.“Predstaviť si môžeš, s akýma cítami prekročil som prah svetlice.Viera sedela v kútiku s vyšívaním zaneprázdnená. Viac razy pozrel som na ňu okradomky; k
môjmu nemalému prekvapeniu zdala sa mi byť pokojnou. V tom, čo vravela, ba ani len v zvuku
jejej hlasu nebadal som ani najmenšej rozjarenosti. Napokon smelo uprel som na ňu môj zrak.
Naše oči stretly sa… Ona začervenala sa trošku a hlbšie sklonila sa ponad vyšívačku svoju.
Skúmal som ju veľmi pozorne. Bola akoby sama so sebou v rozepri, a neľubý úsmev zabresknul
chvíľami na jejej perách. Prímkov vzdialil sa. Naraz zodvihla hlavu a pýtala sa ma hlasite:
„Čo teraz učiniť zamýšľate.“Otázka táto ma zmiatla, avšak rýchle odvetil som jej stisneným hlasom: „Mienim tak
jednať, ako svedčí sa na muža statočného, lebo… lebo ľúbim vás Viera Nikolajevna, ako ste
to bezpochyby už dávno zpozorovaly.“Zase sklonila sa ponad vyšívačku svoju, a zanorila sa do dúmania.„Nadobno mi s vami prehovoriť“ — riekla ona. — „Prijdite dnes večer po čaji do letobytu,
v ktorom ste nám Fausta čítali.“Slová tieto tak hlasite vravela, že ešte ani teraz nepochopujem, ako to mohlo byť, že
Prímkov, ktorý práve vtedy vkročil do svetlici, nedopočul dač z nich.Pomaly, unavujúco pomaly vliekol sa tento deň. Viera tu i tu pozerala vôkol seba s
výrazom, akoby pýtať sa chcela: „Či snijem, a či bdiem?“ ale spolu prezradzovala tvár jejej
pevnú odhodlanosť.Ja nemohol som nijako viac ku sebe prísť. Viera ma ľúbi! Tieto slová kolovaly mi
ustavične v mozgu; avšak nerozumel som jim — nerozumel som vlastne ani sebe, ani žene
milovanej. Neosmelil som sa dôverovať sčastiu tak neočekávanému, tak podmaňujúcemu. S
namáhaním uvádzal som si minulosť v pamäť, a vyhliadal a vravel som tiež ako snívajúci.Po čaji, keď nalámal som si už na tom hlavu, ako mohol bych sa najlepšie vykradnúť z
domu, naraz osvedčila sa ona sama, že by rada ísť na prechádzku, a vyzvala ma, abych ju
sprevádzal. Vstal som, vzal môj klobúk a šiel za ňou. Neopovážil som sa slova preriecť, ba
sotvy dýchal som. Očekával som prvé slovo zo strany jejej, čekal som osvedčenie dáko; avšak
i ona mlčala. Mlčiac prišli sme do čínskej búdky, mlčiac vkročili sme dnu, a tam — ani
posial neviem, ba ani len pochopiť nemôžem, ako stalo sa to — naraz našli sme sa v jeden
druhého náručí. Dáka tajomná neviditelná moc tiahla ma ku nej a túlila ju ku mne.Poslední blesk dňa osvecoval jejej kaderami otočenú tvár, z nejžto úsmev blahého
sebazabudnutia žiaril — a pery naše potkaly sa v bosku horúcom, dlhom.Bosk tento bol prvý i posledný. —Naraz vytrhla sa mi Viera z náručia, a s výrazom hrúzy v ďaleko otvorených očiach,
potáčala sa nazad.„Pozrite len!“ — vravela trasúcim hlasom. — „Či nič nevidíte?“Rýcble obzrel som sa. „Ja nič nevidím. Vidíte vy dačo?“„Teraz už nie, ale videla som…“ Hlboko a zdĺhavo vzdýchla si.„Čo, koho ste videly?“„Moju matku“ — šoptala trasúc sa.Aj ja ztriasol som sa, sťa mrazom opálený. Úzkosť akási zaľahla mi na srdce, sťa
zločincovi dákemu. A či nebol som zločinec v tomto okamžení?„Prestaňte prosím vás!“ — vetil som — „k čomu je to? Povedzte mi radšej…“„Nie, pre boha nie!“ — pretrhla ma Viera, chopiac sa oboma rukama hlavy svojej. — „Je to
pomätenosť… Tratím rozum… S tým niet čo žartovať… To je smrť… S Bohom!“Chopil som ruku jejej. „Pre Boha vás prosím len ešte na okamyh zostaňte! — zvolal som v
nenadalej rozjarenosti. Nevedel som, čo vravím, a ledvy že držal, som sa na nohách. — Pre
živého pána Boha!… to je ukrutné…“Uprela oči svoje na mňa, a rýchlo vravela: „Zajtra, zajtra večer, dneska nie. Prosím
vás… dnes tájdite domov… zajtra večer prijdite k dvierkam zahrady, tam pri jazeri. Ja tam
budem, prídem, naisto prídem… Prisahám ti, že prídem! — opetovala s výrazom vytrženia, a
oči jejej svietily. — Nik ma zdŕžať nesmie, prisahám ti! Potom vyjavím ti všetko, len dnes
ma pusti…“A prv lež som jej len slovo vetiť mohol: zmizla.V hlbokovrúcnej zkormútenosti zostal som sám. Hlava točila sa mi. Do vzteklého
blahocitu, ktorým moja celá bytnosť prekypovala, vkrádalo sa čuvstvo úzkostlivosti.Pozrel som okolo mňa. Clivo mi bolo v tej temnej vlhkej izbe, majúcej nizké sklepenie a
tmavé múry. Zanechal som pavillon a ťažkým krokom blížil som sa k domu. Viera čekala ma na
terasse; avšak keď zbližoval som sa, zmizla, vníduc do nútra a hneď odobrala sa do svojej
nočnej chyžky. Ja tašiel som domov. Ako strávil som noc a nasledujúci deň až po večer,
nemožno mi opísať. Iba toľko viem, že ležal som na tvári, skrývajúc ju v oboch dlaniach, že
živo predstavoval som si blažený úsmev Viery pred bozkom, šoptajúc: tu je konečne!Aj tie slová mi napadly, ktoré mi Viera o jejej matke sdelila. Táto vraj k nej raz
vravela: „Ty si ako ľad: pokym neroztopí sa on, je pevný ako kameň: ale raz roztopený,
nezanechá stopy po sebe.“Ešte voľačo mi na um zišlo: keď zabával som sa raz s Vierou, o tom vraviac, čo menuje sa
hlbším umom a čo talentom, povedala ona: „Ja mám iba jeden talent: mlčať po poslednie
okamženie.“ Vtedy nerozumel som ani slova z toho.Ale čo znamenal jejej ľak? pýtal som sa sám seba… Či skutočne mohla jejej matku videť?
Bola to hra obrazotvornosti a nič ďalej — myslel som si — a znovu ponechal som sa
tesklivému pocitu očekávania.Ten istý deň písal som Tebe ten schytrale vymyslený list — — — je to pre mňa trapná
rozpomienka.Večer, ešte pred západom slnka, stál som už na pädesiať krokov diaľky od osudných
zahradných dvier, vo vysokom a hustom kroví na brehu jazera. Celú tú cestu z domu až ta som
pešky vykonal. K mojej hanbe Ti vyznať musím, že bázeň, opravdivá detínska bázeň prebiehla
mi ňadrá moje a mrazivo striasala ma; ale ľútosti necítil som. Ukrytý v krovine neprestajne
číhal som po dveroch, ktoré boly a ostaly zatvorené.Už zapadalo slnce; bolo pozde. Už trblietaly sa hviezdičky na nebi a šerá tma nastala.
Nikto neukazoval sa. Mňa akoby zima drobila. Už nastala noc úplná; dlhšie nemohol som to
vydržať. Prozretelne zanechal som môj úkryt, a blížil som sa k dvierkám. V zahrade všetko
ticho bolo. Ja volal som šoptavým hlasom „Viera!“, volal som hlasitejšie po druhý, i tretí
raz… Žiadnej odpovedi. Minula pol hodina — celá hodina. Medzi tým zotmilo sa celkovite.
Čekanie toto zbavilo ma všetkých síl. Nato potisknul som klučku dvier, otvoril som jich, a
na prstoch — tíško ako zlodej — zbližoval som sa ku domu. V tôni líp zostal som stáť. V
dome boly takmer všetky okna osvietené; v izbách videl som ľudí chodiť sem a tam. Toto mi
divné bolo. Moje hodinky — na koľko som pri mútnom myhotu hviezd rozoznať mohol — ukazovaly
na pol dvanástu. Naraz počujem hrkot za domom; jeden voz šromotil von zo dvora.Bezpochyby mali navštevu, myslel som si. Nato ztratiac i nádeju, že bych Vieru ešte toho
dňa videť mohol, zanechal som zahradu a rýchlym krokom vrátil som sa domov. Bola tmavá
septembrová noc, ale teplá a tichá. Cit, ktorý opanoval ma — nebola to tak namrzenosť, ako
rádnej útrapa a skormútenosť — utíšil sa pomaly, a ja prišiel som do bytu môjho, trošku
unavený síce od náhlej chôdze, uspokojený avšak tichom noci, v sčastnom, ba takmer veselom
rozpoložení duše. Vnišiel som do mojej nočnej chyžky, prepustil som môjho komorníka
Timoteja, hodil som sa nevyzlečeno na posteľ a zanoril do rozmýšľania.Zpočiatku to boly radostné snenia, ktorým oddal som sa; dosť skoro ale nastúpila zmena
neobyčajná. Nevoľky prikvačila ma nevýslovná clivosť, tesknota, a hlboký, hlodajúci
nepokoj. Nebol som v stave pochopiť príčinu toho; avšak bolo mi vždy tráplivejšie a
tesklivejšie, ako by mi dáke blízke nesčastie hrozilo, ak by v tom okamyhu dajedna milá mi
duša trpela, a mňa o pomoc volala.Na stole horela voskovica slabým, nepohyblivým plameňom; hodiny klepaly, odmerane a
jednotvarne. Ja oprel som hlavu na ruku a prebehnul som zrakom mojím po pološeru chyžky
mojej osamelej. Myslel som na milenku, a hlboký bôľ prelietnul mi dušou mojou. Všetko, na
čo tešil som sa tak veľmi, zjavilo sa mi teraz v svojom svetle opravdivom: ako nesčastie,
ako zkaza, ktorej utiecť nemožno. S každým okamyhom riastla úzkosť moja; nemohol som ďalej
ležať ostať, a zase zdalo sa mi naraz, akoby ma dakto prosiac volal… Trasúc sa dvíhnul som
hlavu do výšky… Skutočne, nemýlil som sa! Z diaľky ozýval sa úpenlivý hlas, a tíško znejúc
odrážal sa na tmavých sklách okien. Zretelný nárek voškrel sa do chyže, a trasavo prezunel
mi ponad hlavu. Strasúc sa od hrúzy, začul som jeho poslednie, doznievajúce vania.Znelo to, ako by dakto v diaľke pod nožom vraha svojho o ľútosť prosil. Či to bol krik
sovy v lesi? a či stonanie dákeho iného stvora? — V okamyhu tom nezpytoval som čo by to byť
mohlo, a nevoľky vyvolal som hlasite: „Viera! Viera! či si to ty, čo ma volá?“Krik môj zobudil Timoteja. Udivený a rozospaný pribehnul ku mne.Sobral som sa opet, vypil som pohár studenej vody, a šiel som do druhej chyže; ale
spánok neprišiel na oči moje. Srdce tĺklo mi chorľavo, trebas i nie rýchlo. Nebol som
viacej v stave oddať sa snom blaha; nepovážil som sa už viacej veriť v ščastie moje.Nasledujúceho dňa ponáhľal som sa ku Prímkovi. So starostlivou tvárou išiel mi v
ústrety.„Moja žena je chorá — počal on: — leží v posteli. Dal som lekára zavolať.“„Čo že jej je?“„Nepochopujem to. Včera večer tašla do záhrady a naraz vrátila sa celkom bez seba od
strachu a hrúzy. Jejej komorná pribehla za mnou. Já prídem a pýtam sa mojej ženy: čože ti
je? Ona neodpovedala nič, a od toho okamženia leží v posteli. V noci fantazirovala. Bôh sám
vie, čo všetko pohovorila. Aj vás spomínala. Jejej komorná rozprávala mi divnú históriu, že
vraj v zahrade zjavila sa mojej Viere jej nebohá matka, a vraj zdalo sa jej, ako by jej
táto s otvoreným náručím v ústrety išla.“Môžeš si predstaviť, čo cítil som pri slovách týchto.„Pravda, že je to všetko len samá sprostosť — pokračoval Prímkov, — ostatne vyznať mi
nadobno, že moja žena podobným spôsobom už prepamätné veci dožila.“„Ale povedzte mi, je vaša žena skutočne povážlivo chorá?“„Neomyľne, veľmi chorá je; mala veľmi zlú noc. Teraz trochu usnula.“„Nuž a čože vraví lekár?“„Lekár vraví, že choroba jejej ešte určitého rázu nemá.“12-ho marca 1853Nemožno mi drahý priateľu! tak pokračovať, ako som započal. Veľmi ma to donímá, a
pribolestne driape rany moje. Choroba Viery — abych použil slov lekárových — dostala určitý
ráz, a ona zomrela na ňu. O dva týdne po osudnom dni nášho krátkeho dostaveníčka, nebola
viac medzi žijúcimi. Pred smrťou jejej videl som ju ešte raz. To je najukrutnejšia
rozpomienka moja. Už od lekára som počul, že nebolo viac nádeje. Neskoro večer, keď uložilo
sa už všetko v dome, prikradnul som sa ku dverám jej chyžky, abych ju videl ešte raz. So
zatvorenýma očami ležala v posteli, celkom schudnutá, majúc oči zimnične rozpálené. Ako
zkamenelý stál som pred ňou. Naraz otvorila oči, na mňa jich uprela nezvratne dívajúc sa na
mňa, a — k postrachu môjmu — naraz zdvihla sa, vystrela vyziablú ruku, a vravela slová
Gretky:„Čo ten chce na tomto mieste posvätnom? On mňa chce!…“Hovorila to s hlasom tak hrúzyplne znejúcim, že ja — ustrnutý, dal som sa do úteku.
Takmer počas jej celej nemoce fantazirovala o Faustovi a matke jejej, ktorú hneď Martou,
hneď zas matkou Gretky nazývala.Viera zomrela. Pri jej pohrobe bol som prítomný. Od toho času zriekol som sa všetkého, a
tuná osadil som sa trvácne.Rozvaž teraz všetko, čo som ti rozprával, mysli na ňu, na tú tak rýchle pominutú krásnu
dušu. Ako stalo sa to, ako vysvetlovať má sa toto podivné zasahovanie jednoho mrtvého do
osudov žijúceho to človeka, ja neviem a ani nikdy vedieť nebudem. Ale dopustiť musíš, že to
neboly puhé „hypochondrické vrtochy“ — ako vyjádril si sa ty — čo pohlo ma k odtiahnutiu-sa
od spoločnosti. Nie som viac taký, akého znal si ma predtým. Teraz veľa verím, čo neveril
som kedysi. Celý posledný čas rozmýšľal som tak veľa o tej nesčastnej žene (skoro bych
„deve“ bol povedal) o jejej pôvodu, a o tajnoplnej ihre losu, ktorý my v našej sleposti,
slepou náhodou nazývame. Kto vie, koľko siaťa zanecháva každý človek na svete, ktoré dla
určenia svojho, zísť má teprv po smrti jeho. Kto nám to povie, aká tajná reťaz spína osud
človeka s losom jeho dietok, jeho vnukov, ako ožívajú v nich zase náruživosti jeho, a ako
kajajú a trpia ony za hriechy a zablúdenia jeho? My všetci pokoriť sa máme a zkloniť hlavu
našu pred neznanou mocou, ktorá vladárí nad námi.Ano, Viera zahynula, a ja zostal som.Ešte z mojej mladosti rozpomínam sa, že mali sme v dome našom utešenú čašu z
priehľadného alabastru. Žiadna škvrna nehanobila jejej čistotu panenskú. Jednoho dňa, keď
som sám bol v chyži, počal som potriasať podložku na ktorej stála… Naraz zkydla sa čaša a
roztrieskala sa na tisíc kusov. Ja ústrnul som od ľaku, a nepohnute stál som nad črepami.Môj otec vkročil dnu, zazrel ma a povedal: Vidíš, čo si urobil! Krásnej čaše nemáme
viacej, a nemožno ju nijak viac spraviť takou, akou bola.“Pustil som sa do plaču. Veril som, že som zločin spáchal. —Dorastúc a stanúc sa mužom — ľahkomyseľne rozbil som nádobu stotisícraz drahocennejšiu
nežli tamtá!Darmo vyhováram si to, že som také zakončenie očekávať nemohol, že mňa samého ono svojou
rýchlosťou prekvapilo, že nemal som ani tušenia o tom, čo za bytnosť je Viera. Skutočne
znala mlčať až po okamyh posledný! — Moja povinnosť bola vyhýbať jej, kadenáhle mal som
povedomie toho, že ju ľúbim, že vdanú ženu milujem…Ale ja zostal som, a teraz to utešené stvora zlomené leží v črepoch, a ja s nemou
zúfalosťou hľadím na dielo rúk mojich.Ano, pani Elzov žiarlive strážila dcéru svoju, ochraňovala až do konca, a pri prvom
neopatrnom kroku ztiahla ju za sebou do hrobu.Čas je zakončiť… Ani stú čiastku nepovedal som ti toho, čo som ti povedať mal; ale i to
bolo pre mňa dosť. Nech ponoria sa teraz už všetky rozpomienky tieto v hlbinách duše mojej
zkadial vyzdvihly sa!Dovoľ mi povedať ti napokon ešte toto: jedno presvedčenie získal som zo skušeností a
skúseb mojich posledných rokov. Život je ťažká práca. Odriekanie, ustavičné odriekaniesa —
to je jeho tajný význam, to jeho pohádka. Človek starať sa má nie o uskutočnenie svojich
obľúbených myšlienok a ideálov, čo by trebars ako vznešené boly; — ale jedine o vyplnenie
povinnosti svojej. Kto nevezme na seba železné putá povinnosti, ten konca púti svojej bez
potknutia-sa nikdy nedosiahne. V mladosti myslíme: čím voľnejšie, tým lepšie, tým ďalej
zájde sa. Mladosti môže byť dovolené takto rozumovať. Ale komu ráz už prísna tvár pravdy
nazrela v oči, ten nech stydí sa kochať v šalbe a mamu.Maj sa dobre. Voľakedy bych bol doložil: buď sčastlivý: teraz ti vravím: usiluj sa žiť,
— nie je to tak ľahko ako myslíme. Rozpomínnj sa na mňa, nie v hodinách smutku, lež v
hodinách pochybnosti, a zachovaj v srdci tvojom obraz Viery v úplnej nepoškvrnenej čistote…
Ešte raz — s Bohom.TvojPavel Aleksandrovič B.Preloženo:„Z Rusk. Revue“
|
Bachat_Faust-novella-od-Ivana-Turgeneva.html.txt
|
VlasteneckéJubilejné vzdychy[1]Od desať liet skvie hviezda slobody
nad našou vlasťou oslobodenou.
Boh vymanil jej národ z poroby,
z katanských ramien, láskou vznešenou.
On vyviedol aj jaté parie
Sionské, niekdy z Babylonie.
Sletela i nám hviezda veliká;
úsmevom žiari náš zrak, naše rty.
A dušu chmúrnu radosť preniká,
Slovensko skvie sa už rok desiaty.
Keď zavítal ten jasu prvý deň,
nazdali sme sa, že je to len sen.
Nebeský Otče, vrúcne modlíme,
ráč proti zhubcom chrániť národ náš.
Tajnými svodci obkľúčení sme:
len Ty ich cestu dokonale znáš.
Zlom nepriateľské zbroje, úklady,
by sme žiť mohli svorne, bez vady.
Radosťou jasá národ slovenský;
žiaľ duše dávny tíchne, uniká.
Leť chvála, vďaka pred trón nebeský!
Dobrota Jeho je tak veliká.
Ó, popraj, Bože, blaho národu;
Pavezou Tvojou chráň mu slobodu!
Ó, Hospodine, Otče láskavý,
hoj rany vlasti v súžbach ubitej!
Nepriateľ nech nás už viac negniavi
a Ducha lásky, mieru aj doň vlej!
Nech blaží národ krásny ružoker:
ten prežiadaný, stály pokoj, mier!Šesťdesiat rokovŠesťdesiatkrát prekonala
zem púť svoju od tých čias,
keď slovenská hruď jasala,
zavznel žitia — plný hlas.
Zavítala, Slovák verný
hlásal: „Tu je milý hosť,
Matica a predo dvermi
stojí skvelá budúcnosť.“
Matička si hneď pritisla
k srdcu svoju rodinu;
zdalo sa, že keď už prišla,
zlé časy sa pominú.
Krátka bola radosť táto,
zhubca hral jej o ztratu;
o jedenásť rokov nato
viedli ju na Golgotu.
Tam ju na smrť odsúdili,
srdiečko nám pukalo;
života ju pozbavili,
malé, veľké plakalo.
Boh je ale nie náhlivý,
On náš národ miluje;
Je na toho pamätlivý,
kto Mu stále verný je.
Pred štýr rokmi z hrobu vstala
v oslávenom už tele;
zem slovenská zajasala,
žije slávne, vesele.
Národ spiaci prebudil sa;
zažal osvety vatry;
starec tešil sa i chasa
od Dunaja po Tatry.
A odkedy národ náš sa
oslobodil z poroby,
Matica nám svetlo hlása,
blahodarne pôsobí.
Ako víťaz triumfuje,
brány pekla zborila,
vrele národ náš miluje,
rozmáha sa jej sila.
Na Slovensku slnce jasné
na vše strany už svieti
i s dcérami šíri krásné
dielo našej osvety.
Zvláštny deň sme dnes dožili;
Matička, ten víťaz náš,
má deň vzácny, slávny, milý —
Národ — čo jej za dar dáš?
„Ah! len čím ju ovenčíme,
veď je teraz nie leto!
Kvety v takej krutej zime
po lúčinách už nieto.“
Dačo nieto! srdce máme,
tam sú kvety najkrajšie;
odtrhneme, z tých jej dáme,
tie jej budú najmilšie.
Venčok krásny uvijeme
z lásky a všetkých ctností;
kytku dcérkam upletieme,
budúže mať radosti!
A složíme sľub vernosti,
že ju chrániť budeme
proti nepriateľskej zlosti,
čo priam za ňu zomrieme.
Oh, pomáhaj pracovať jej
Všemohúca pravica!
a chráň našu najmilšiu mať!
Zdravstvuj, naša Matica.[2]Sedemdesiatročnej Elene Maróthy ŠoltésovejPovďačná dcéra sa k matke s úctou chová;
radosť preukázať jej, vždy je hotová.
I národ slovenský má matku vznešenú,
ktorá oň pečuje; ctihodnú starenu.
Sedemdesiat rokov minulo od tých čias,
keď lúč slnka bozkal matku tú prvý raz.
Od tých čias otecko, Slovák to horlivý
vštepoval do srdca dcérke kvet spanilý.
Blízo polstoletia, čo sťa hviezda jasá,
slovenskému ľudu svieti, stále hlása.
Hlása pravdu, lásku, osvetu, slobodu;
tak stala do služby ducha nášho rodu.
Ale prišly chmáry, jako závoj čierny
zastrely národ náš dávno zotročelý.
To svetlo všemožne cez závoj sa tislo,
lež len kedy-tedy národu zablyslo.
Nepriateľ kládol jej do cesty prekážky,
čo zlého len mohol; ah! — boj to bol ťažký.
Borže sa so svetom, keď ti so všetkých strán,
hľadí škodiť zhubca a zavdá bôľnych rán!
Stala s nepriateľom do boja tuhého;
za pravdu bojovať, — niet vznešenejšieho!
Snažila očistiť ľud náš od tmy, bludu;
horlila oproti škodlivému prúdu.
Ale hviezda naša neprestala svietiť;
dúfala, všetko to musí sa premeniť!
A aj poslal Pán Boh víchor, vír svetový
neprávosť odmietiť a stvoriť svet nový.
Po tomto očistci nebo vyjasnilo,
na slovenský národ slnce zasvietilo.
Po boji víťaznom hviezda sa už jasá;
po celom Slovensku ľudu znovu hlása.
Odtedy národ náš slobodný z poroby
budí, osvecuje a zdarne pôsobí.
Pracuje s dcérami a tie múdre vedie,
zkúsená to matka, všetkým radu dať vie.
Aj do tej najmenšej chalúpky osvetu
rozsieva; — národ čím odmeníš prácu tú?
Niet marných pokladov, čím by s’ to odmenil,
od teba to čaká, aby s’ jak Ona žil.
*
Šľachetná správkyňa a vodca „Živeny“
zo srdca prajeme život Ti blažený!
Nech Ti na oblohe jasné slnko svieti,
nech pre Teba rastú tie najmilšie kvety!
Radosť z práce Tvojej požívaj mnoho liet!
Oh! svieť Ti slniečko mnoho liet, ešte svieť!Len tu sa mi páčiOj, tie háje naše,
hory a doliny
nečarám za vaše
žírne pustatiny!
Zaletím do lesa,
ľahnem si pod kríka,
a tu hneď ozve sa
ľúby hlas slávika.
Vetríček zaveje
a lístie zašuští,
tam vtáča zapeje,
huš! — a už je v húšti.
Škovránok vyletí
vysoko nad stromy;
ležím, hor vystretý,
a aj ten spieva mi.
Ešte aj svrčok len
príjemne čviriká;
jeho hlas čujem hen
zpoza môjho kríka.
Ľúbežný ručaj je
hučiacej riavy;
príjemné šušťanie
vánkom hnanej trávy.
Ľúbim, keď včeličky
rútia sa na lúky
a ponad trávičky
porobia zákľuky.
Nejedna náhli sa
sladuškú šťavu ssať,
druhá prášok striasa
kvety ním posypať.
Lahodné bzučanie
včeličiek s obľubou
načúvam, to mi je
sťaby milou hudbou.
Ovečky, jahňatá
šklbkajú trávičku;
nech je len rosnatá,
zjedia i maličkú.
Jedna si zacvendží,
druhá zas zabľačí;
tu sa všetko hemží,
mne sa aj to páči.
Z kapselky pastierik
vytiahne fujaru;
zanôti, ako nik,
nôtu novú, starú.
Alebo prstami
zahvizdne tak, že sa
ozýva horami
od lesa — do lesa.
Stádočku na paši
pastierska pesnička
lepšie sa zapáči,
ako tá trávička.
Zastane, — načúva
a strihá ušima;
medzitým prežúva
trávu, čo v pysku má.
Ba i to stane sa,
blankyt že zakryjú
chmáry a zatmie sa,
hromy divo bijú.
V studenej cudzine
nemal by radosť v tom,
lež v mojej otčine
príjmam to s úchvatom.
Cudzí mi spev a kraj
nevzbudí nadšenie;
ale náš spev je báj,
ľúbežné zunenie.
Keď na dol, i na hor
víchor hviždí, jačí;
všetko, aj taký chór,
všetko sa mi páči.
Tu chcem ja ešte žiť,
trpeť len tu s vami,
tu sa aj potešiť,
dokiaľ Pán Boh dá mi.Aký je život?Chceš vedieť, aký je život?
Obzri náš slovenský kraj!
Máš tu vrchy a doliny,
Máš tu kvetnaté roviny,
Máš tu krásyplný háj.
Najdeš ale aj priepasti,
máme dosť nerestí, strastí;
všetkého tu hojne máš,
taký je ten život náš!PopanštenáBetka zo Slatiny,
slovenskej dediny
prišla zo Zvolena,
domov premenená.
Tak na ňu hýkali;
sotva ju poznali.
Čo to vraj za dáma?
z voľakiaľ neznáma.
Tu klobúk na hlave,
tam črievy beľavé;
sukňa novomodná,
ale veru hodná.
To iste od panej
dostala, bo to jej
nijako nesvedčí;
vidno, veď je väčší
celý ten jej oblek;
Boh vie, koľký má vek.
A tak si vám kráča,
ako malé vtáča;
ide, ako páva,
kde-tu i postáva.
Len sa tak vyškiera,
sem a tam obzerá,
kde by boli chlapci,
tí švárni šuhajci;
čo by ju videli,
takto po nedeli.
A aká je hrdá,
aj nosom vám mrdá.
Zrazu dievčat tlupa
rovno k Bete stúpa;
začnú strašne ju myť,
ani len jednu niť
suchú nenechajú
a takto volajú:
„Hej, si mi za dievča!
ale ti len svedčia
také fúry staré,
čo sa všade páre!
Aké to srdce máš,
keď ten pestrý kroj náš
takto opovrhneš,
a na seba vrhneš
hocijaké špaty?
Nuž, či sú to šaty? —
Čo aj hviezdy s neba
prilepíš na seba,
nič krajšia nebudeš;
darmo o tom hudieš.“
Zrazu milá Beta
skapala so sveta;
skryla sa voľakde,
doteraz neviem kde. —
Slatinským panenkám,
driečnym to Slovenkám
vrele blahoželám
a pozdrav posielam:
„Dobre ste spravily,
vy ste zvíťazily;
driečne ste Slovenky,
žite tak naveky!
Kto ctí slovenský kroj,
ten ctí aj národ svoj.Náš strom rastie(Allegória)Náš strom rastie,
vždy je pevnejší,
s roka na rok
krajší, silnejší.
Oči žiaria,
keď naň pozreme;
slasti z neho
sa dožijeme.
Národ milý,
prispej pomocou!
Polej hojne
lásky ho rosou!
Aby strom náš
čím skôr zmohutnel,
všetkým búrkam
statne odoprel.
S veľkou prácou,
ba v potu tvári,
sadili ho
legionári.
Strom už pučí,
aj sa rozvíja;
našu dušu
vôňou opíja.
A keď pučí,
bude aj kvitnúť.
Keď noc bola,
musí aj svitnúť.
Pomaly aj odrast
dozreje.
Potom sa nám
srdce zasmeje.
A tak verne
vždy oň pečujte;
k jeho sláve
všetko venujte.
Spravujte ho
čestne, s rozumom.
Zdráv buď, našej
republiky strom.Tu je ráno!Zpoza hory lúče zory
jagajú,
spiacich, ľudia
k práci budia,
volajú.
Volajú: už tu je ráno;
božská moc,
že náš národ zachránil cez
dlhú noc!
Tu je ráno a tma sa už
ztratila;
žiara nebies k Slovensku sa
zblížila.
Tu je ráno, Jemu vďaku
každý daj!
a za tým sa hneď do práce
priberaj!
Tu je ráno, práce všade
premnoho;
chyť sa starec, mladík zmužne
do toho!
Tu je ráno, nepracuj len
pre seba;
myslí na to, že aj iným
žiť treba!
Tu je ráno, pracuj až do
večera,
keď sa starec do večnosti
poberá!Dievča, dievča, či si krásne!…„Dievča, dievča, či si krásne, odkiaľ si?
Ktože ti dal báječné tie okrasy?
Nemáš klenot, nemáš šperkov zo zlata,
predsa si ty na krásu tak bohatá,
Z tvojich očú trblietavých a tvári
nebeské sa blaho sála a žiari.
Mnohé kraje, pol sveta som pochodil,
nevidel som také dievča, ako včil.
Pomenuj mi tú bylinu a zem tú,
krásy také, ako si ty, kde rastú?“
„Nechoďte vy, pane drahý, ďaleko,
tá zem tu je, menuje sa Slovensko.
Zem tá svätá bohatá je na krásy,
obzrite sa, všetko jasá, spieva si;
spieva slávik, spieva deva v dolinách,
spieva šuhaj, kosiaci po lúčinách.
Lúče slnka naše líčka ohrejú,
preto sa tak milo, vľúdno zasmejú.
A čo naše zdravé telo zdobuje,
to si každá deva sama hotuje.
Čo hneď celý okršlek obídete,
Slovenkám vy páru ťažko nájdete.“[1]Uverejnená v „Stráži na Sione“.[2]Napísal a na Matičnej slávnosti, v Brezne 2. febr. r. 1923 vydržiavanej, predniesol Andrej Kachnič. Uverejnená v „Novom Rode“.
|
Kachnic_Fialky.html.txt
|
Podzim 1914Dopoledne tma, hysterie, pláč, duše v očistci. Odpoledne nechutnost, tupost, chabý život
roznesený a připlesklý na vyčnělinách dnů jako na plotech mokré hadry. Co vyčistí, čím jen
oživit rmutný plamének tohoto života? Telegramy a zpravodajství novin, slova, slova, úvahy
a naděje bez důvěry. Ta šedivá pára, obláčky mlhy, rozplývající se nízko v kalnou vlhkost.
Tvá podstata leží vedle tebe jako těžká kláda,cizíneuchopitelné
těleso, jež nezdáš se unésti, a zdlouhavé tempo míru samoty stačí jen k tomu, aby sis
uvědomil svou bezmocnou tupost.Živote z dřívějška! kdy se vrátíš, tady tě vidím — přízračné připomenutí v nestálých
průhledech —, proč vidím tě oknemdaleko mimo mne? Proč bloudíš,
mátožný duchu, smutný polibku, vzdechu, vůně, mdlá barvo, na mokrých střechách, padáš s
kapkami, díváš se z černé vlhkosti země, chvěješ se daleko na posledním slunci, dotýkáš se
mne chladem podzimního zavanutí?Zmatené srdce, ten dlouhý pohled oknem nezdá se spojit, kdy tvůj neklid s tvým ztraceným
a odcizeným vědomím, které vidíš rozestřené a položené po cestách všudy přítomné vody
podzimu. Kde je pozoruješ a znovu v umínění hledáš, když jsi sevřeno divností tohoto
rozpoznání a rozloučení, kam se tu vlastně snáší tvá pokorná touha? Ven, venku, kde voda v
nekonečnosti šelestí a stoupá ze země a spadává s nebe. Kde mokré listí leskle splývá ve
směrech vody a splývá jako ženské vlasy plynoucí po řece nebo vlhké pláčem. Kmeny jsou
vlhkem černé a země sirá, na níž odumírají slehlé a zatopené listy konvalinek. — Ty jsi
myšlenka bez křídel a beze světla, a trápíš se marnými obrazy a zdáním pravého a skutečného
života, který tu není.Vykonati něco, zmařit z neklidu svůj život, zabíti někoho, založiti náboženství, utéci,
vystavěti systém, vynalézati zlo, hledat pokoru — avšak nic nebude vykonáno, nic nebude
vynalezeno a nebude osvobození. Hodina natáčí se k hodině jako prameny dlouhého provazu,
veliká klička, na níž visím, na níž všichni visíme.Bože, buď milostivý ke svým nehodným služebníkům, k Ervínu Taussigovi,[1]ve válce zemřelému, ke mně a ke všem milým, k St. K. Neumannovi, který to také
cítí, a k české zemi…— Příroda se otevřela a vzduch na všech stranách vzrušeně šumí a okouzluje. Držíme se za
ruce, horská voda stéká v prudkých stržích u našich nohou a unáší syrové kamení a dřevo.
Vzduch krásně šumí kolem radostných skrání a na březích vyrážejí sasanky. Vidím a slyším,
město se naráz otevřelo, slunce skvěle vychází a ozařuje lidi i věci. Vystřídaly se výkonné
elementy, žijeme a chceme místo a volnost pro nás ostatní. Silně zvoní zvony i tramvaje,
lidé živě spěchají, na chodníku rvou se rozpustile psi a kameloti prodávají opožděně vyšlýVeselý kalendář na rok 1915. Probuzené město volně a svobodně
vydechuje zářivě ozlacenou hrudí, ulice vlají a dýchají širokými slunečními pruhy,
rozletěly se vchody a východy, okna, krámy, místnosti a výstavy se otevírají hlasitě, jasně
a plnozvučně.Nenechte mne, nenechte se šálit obrazy jiné skutečnosti — hodiny jsou provaz, který nás
všechny svírá…Buď osud příznivý mně a všem milým, všem, kteří to také cítí, a české zemi.[1]k Ervínu Taussigovi… k St. K. Neumannovi— Ervín Taussig
(1887 — 1914), básník a kritik (především časopisy Přehled, Scéna, Rozvoj, Kalendář
česko-židovský) s výrazným podílem na debatách předválečné avantgardní moderny. Hned
na počátku první světové války byl odvelen na ruskou frontu, kde 23. 8. 1914 podlehl
úplavici. — Stanislav Kostka Neumann (1875 — 1947), básník, kritik a publicista, s
nímž bratři Čapkové v desátých letech 20. století spolupracovali na několika
podnicích (Almanach na rok 1914, časopis Červen; srov.DNČ). Neumann narukoval v květnu 1915 a po výcviku v Szegedu
(Maďarsko) byl odvelen v únoru 1916 na jižní frontu — po dvou letech v Albánii se
posléze s diagnózou malárie vrátil do Prahy a v červnu 1918 byl propuštěn z
armády.
|
Capek_Podzim-1914.html.txt
|
AtlantisNemecká poštová a rýchla parná loď „Roland“ odplávala z Brém dňa 23. januára 1892.
Zpomedzi lodí severonemeckej paroplavebnej spoločnosti, ktorá sprostredkovala premávku
medzi kontinentom a New Yorkom, ona bola jednou z najstarších lodí.Posádku lode tvorili kapitán, štyria dôstojníci, šiesti strojníci, zásobár, pokladník,
zásobársky asistent, pokladničný asistent, hlavný steward, druhý steward, hlavný kuchár,
druhý kuchár a napokon lodný lekár. — Okrem týchto ľudí, ktorí sa mali starať o tento
plávajúci dom, boli na palube námorníci, stewardi, stewardky, kuchynskí pomocníci, nosiči
uhlia a iní zamestnanci, viacerí plavčíci a ošetrovateľka.Loď viezla z Brém len sto kajutových cestujúcich. Medzipalubie bolo obsadené okolo
štyristo ľuďmi.Šľachtic Bedrich Kammacher objednal si z Paríža telegraficky jedno kajutové miesto. Po
zabezpečení tohoto, mladý človek pre krátkosť času, ani nie o pol druhej hodiny musel
vysadnúť na rýchlik, ktorým v noci okolo dvanástej dorazil do Le Havre. Odtiaľto, bez
zvláštneho príbehu, preplavil sa šťastne do Southamptonu, prenocujúc v koji hroznej
ložnice.Pri svitaní bol na palube. Anglické pobrežie približovalo sa nejako príšerne vždy väčšmi
a väčšmi, až parník napokon vplával do southamptonského prístavu, kde na Bedricha mal čakať
„Roland“.V lodnej kancelárii mu povedali, že pri nábreží kotví malý salónny parníček, pripravený
k odchodu, ktorý odpláva, keď sa na obzore ukáže „Roland“. Pánu šľachticovi Kammacherovi tu
radili, že najlepšie bude, keď k večeru s celou svojou batožinou príde na tento salónny
parník.Mal tedy celé hodiny času v cudzom a pustom meste. A bola zima, desať stupňov pod nulou.
Rozhodol sa ísť do hostinca a ak možno, niekde prespať značnú čiastku času.V Port Saide videl vo výklade vyložené cigarety Šimona Arzta. Vošiel do malého krámu,
ktorý práve vymetala dievka a kúpil z nich niekoľko sto kusov.Toto bol vlastne viacej skutok piety, lebo nehľadal mimoriadnych fajčiarskych radostí.V náprsnom vrecku šľachtic Bedrich Kammacher nosil portefeuille z krokodílovej kože.
Toto portefeuille, okrem iných papierov, obsahovalo aj list, ktorý dostal ani nie pred
dvacať štyri hodinami. Znel takto:Milý Bedrich!Nič nepomáhalo. Do rodičkovského domu vrátil som sa zo sanatória v Harzi ako stratený
človek. Táto prekliata zima medzi vrchmi! Po návrate z tropických krajov nemal som sa hneď
dostať do pazúrov takej zimy. Najhoršou vecou, pravda, bola bundica môjho kolegu, táto
prekliata haraburda, ktorú nech Belzebub v pekle zvlášť dá spáliť, lebo jej mám čo ďakovať
za celú psovskú biedu: s Bohom! Prirodzene dal som si vstrekovať aj tuberkulín, od čoho som
potom vykašľával hodne bacilov. Napokon: ostalo ich ešte vždy dosť, môcť mi dožičiť skorýExitus letalis.Ale teraz o tom podstatnom, môj dobrý priateľ. Musím si do poriadku dať pozostalosť.
Zistil som, že som Ti dlžen tritisíc mariek. Svojho času si mi umožnil dokončiť lekárske
štúdium, ktoré ma teraz peknekrásne nechalo v závoze. Ty, pravda, za to nemôžeš, a je dosť
podivné, že ma práve teraz, keď je všetko stratené, trápi nadovšetko to trpké povedomie, že
sa Ti nemôžem ničím odvďačiť. — Hľadže: môj otec je mestský nadučiteľ, ktorý zázračným
spôsobom niečo usporil, ale zato, okrem mňa, má ešte päť nezaopatrených detí. Hľadel na mňa
ako na svoj kapitál a vynaložil na mňa v nádeji hojných úrokov oveľa viacej ako mu pomery
dovoľovaly. Ako praktický človek dnes už vidí, že stratil kapitál aj úroky.Nakrátko: desí sa zaviazaností, ktoré so mnou — fuj! fuj! fuj! (tri razy odpľuť!) —
neprejdú do lepšieho sveta. Čo mám robiť? Či sa budeš môcť zriecť nároku na moju dlžobu?Ináč, starý priateľ môj, niekoľko ráz som už bol temer na druhej strane. A zanechám ti
značky, ktoré zo stanoviska vedy, o priebehu takých stavov azda nebudú celkom bezcenné. Ak
by to po onom veľkom momente nejako možné bolo dať o sebe znať zo záhrobia, neskôr sa
dozvieš o mne ešte viacej.Kde si vlastne? Dobre sa maj! V blýskavých orgiach mojich nočných snov totiž kolíšeš sa
vždy na šírom mori. Chceš azda podniknúť aj cesty na mori?Je január. Či nie je v tom aj nejaká výhoda, keď sa človek už viac nemusí báť aprílovej
nepohody? — Tisnem Ti ruku, Bedrich Kammacher!Tvoj Jur Rasmussen.Na tento list hneď z Paríža odpovedal telegraficky tak, že hrdinsky umierajúcemu synovi
odpadla so srdca starosť o zdravého otca.V čitárni Hofmanovského hotelu, pri prístave, Bedrich napísal odpoveď umierajúcemu
priateľovi:Starký môj milý!Mám stuhnuté prsty. Namáčam rozčuchrané pero neúnavne do plesnivého černidla. Ale ak by
som teraz nepísal, moju odpoveď nedostal by si prv ako pred tromi týždňami: lebo dnes večer
vstupujem na palubu „Rolanda“, ktorý je majetkom severonemeckej paroplavebnej spoločnosti.Tvoje sny zdajú sa mať nejaký podklad, lebo je celky vytvorené, že by Ti bol mohol
niekto prezradiť niečo o mojej ceste na mori. Dvoma hodinami pred prijatím Tvojho listu
ešte ani sám som o nej nič nevedel.Pozajtre bude tomu rok, čo si po svojej druhej svetovej ceste zrovna z Brém prišiel k
nám, s batohom, ktorý bol preplnený príbehmi, fotografiami a cigaretami od Šimona Arzta.
Sotva som vykročil na anglickú pôdu, už som zbadal dvacať krokov od prístavišťa vo výklade
tento náš obľúbený druh. Prirodzene nakúpil som si ich celú hŕbu a práve fajčím jednu na
rozpomienku. Žiaľ, desná čitáreň pri mojom písaní nechce sa od nej nijako ohriať.Bol si u nás štrnásť dní, keď v jednu zimnú noc na dvere môjho domu zaklopal osud. Hneď
sme sa obidvaja vyrútili pred dvere a tu sme sa pravdepodobne nachladili. Predal som potom
svoj dom, nechal som prax, troje svojich detí poslal som do penzionátu; a o tom, čo sa
privalilo na moju ženu, budeš iste vedeť.Hrom do toho! niekedy od tých rozpomienok až prehradí človeka. Ešte sme sa mali ako-tak,
keď si prijal zastupovanie nášho chorého kolegu. Ešte Ťa vidím fárať ku chorým na sánkach v
jeho líščej bundici. A po jeho smrti naozaj nebolo mi proti chuti môcť Ťa videť ako
vidieckeho lekára, osadeného v mojej bezprostrednej blízkosti: hoci sme sa odjakživa
takejto vidieckej psej praxi len vysmievali.Ale všetko sa to celkom ináč prehodilo.Pamätáš sa ešte, aké nudné vtipy sme si robili zo strnádok, ktoré sa vtedy v celých
kŕdľoch shŕkly do zasneženého kraja. Keď sa človek priblížil ku lysému kríku alebo stromu,
hneď sa mu zdalo, sťa by sa zachvel a vôkol seba sypal množstvo zlatých listov. My sme z
toho zatvárali na kopy zlata. — V ten večer sme naozaj jedli strnádky, lebo ich poľovníci
celé množstvo ponúkali a moja kuchárka, ktorá obľubovala pálenku, vedela ich výtečne
pripraviť. Vtedy si sa klial, že nebudeš lekárom, ak ti len štát nedá k dispozícii zásoby
ohromného skladišťa, môcť chudobných pacientov zásobiť múkou, vínom, mäsom a všetkým
potrebným. No a teraz zlý démon lekárskeho cechu Ťa poriadne ošialil. Ale Ty sa mi musíš
uzdraviť.Cestujem do Ameriky. Prečo? O tom sa dozvieš, keď sa znova uvidíme. Svojej žene, ktorá
je u Binswangera, tedy v znamenitej opatere, nemôžem byť už v ničom na osoh. Navštívil som
ju pred tromi týždňami. Nepoznávala ma. Ináč s lekárskym povolaním a aj bakteriologickým
bádaním som celkom trhol. Ty vieš, že sa mi stala nehoda. Moje, vo vedeckých kruhoch ctené
meno je trochu dorantané. Tvrdia, že som, vraj, miesto zapríčiniteľa slezinovej sneti vo
farbive skúmal a v svojej práci popísal vlákienko. To môže byť, ale ja tomu jednako
neverím. Ináč — napokon je mi to ľahostajné.Mne sa zošklivila harlekyniáda tohoto sveta, preto cítim, že som sa veľmi priblížil
anglickému spleenu. Temer celý svet, ale Europa rozhodne, zdá sa mi byť v železničnom
hostinci zabudnutou chladnou misou, ktorá ma už viac nedráždi.*Šľachtic doktor Bedrich Kammacher pripojil k tomuto listu srdečné zakončenie, opatril ho
adresou a dal ho nemeckému sluhovi k odovzdaniu. Potom vyšiel do svojej izby, kde boly
omrznuté okná a pri mrazivej tempearatúre ľahol si do veľkej ľadovej, dvojitej postele.Stav cestujúceho, ktorý má za sebou nočnú prevážku a má úmysel preplaviť sa cez oceán,
už sám v sebe nie je na závidenie. Jedine nálada, ktorú mal mladý lekár, prekazila vírenie
bolestných, čiastočne proti sebe bojujúcich rozpomienok. Vynorovaly sa mu v povedomí,
zatísajúc jedna druhú, v nepretržitom shone. Bol by rád zaspal a posilnil sa trochu k tomu,
čo malo prísť nového, ale s otvorenými alebo s prižmúrenými očami videl všetko v jednakej
jasnosti.Jeho život za celé desaťročie, od dvaciateho až do triciateho roku, vyvinoval sa
meštiacky. V jeho obzvláštnej vede snaživosť a veľké schopnosti zadovážily mu priazeň
veľkých učiteľov. Bol Kochovým asistentom. Ale aj u jeho protivníka, Pettenkofera, v
Mníchove strávil celý rad semestrov.Tak sa stalo, že v Mníchove práve tak, ako v Berlíne, a aj ináč v kruhoch
bakteriologickej vedy, platil za jednu z najschopnejších hláv, o ktorého kariére sa
nepochybovalo, ak len jeho suchopárni páni kolegovia s času na čas nepokrútili povážlive
hlavami nad jeho náklonnosťou ku peknoduchej rojčivosti.Dnes, keď sa zjavila jeho nešťastná práca, a on si utŕžil to veľké fiasko, v
odborníckych kruhoch sa všeobecne vravelo: nádejný duch mladého človeka, rozptýlený bočnými
záujmami, podľahol skaze.Bedrich vlastne preto cestoval do Paríža, aby sa zbavil istej náruživosti, ale jej
predmet, šestnásťročná dcéra človeka zo sveta artistov, držala ho v moci. Jeho láska sa
stala chorobou, a táto choroba azda preto sa natoľko vystupňovala, lebo pacient chmúrnymi
prípadmi nedávno minulého času pre jed lásky stal sa zvlášť vnímavým.Neveľká batožina šľachtica doktora Kammachera nepoukazovala na pečlivo pripravenú cestu
morom. Rozhodol sa v mámore zúfalosti, ba vlastne pri výbuchu náruživosti, keď sa dozvedel,
že artista a jeho dcéra dvaciateho tretieho januára v Brémach vstúpili na poštovú a rýchlu
parnú loď „Roland“, ktorej cieľom bol New York.*Cestujúci len s hodinu ležal oblečený v posteli, potom vstal a keď v krčahu preboril
ľad, trošku sa umyl a sostúpil do prízemných miestností hotelu. V čitárni sedela mladistvá,
driečna Angličanka. Vstúpil menej driečny a menej mladý izraelitský obchodník, ktorý sa
čochvíľa odhalil ako Nemec. Nuda vyčkávania vlívala na sblíženie. Nemec sa osadil v Amerike
a na „Rolande“ chcel sa preplaviť nazad cez veľké jazero mora.Povetrie bolo popolavé, chyža bola studená, mladá dáma prechádzala sa netrpezlivo
horedolu pred nezakúreným krbom a rozhovor nových známych skoro zanikol v jednoslabičnosti.Stavy nešťastného zaľúbenca okoliu sú skryté, alebo smiešne. Takého človeka striedavo
uchvacujú jasné ilúzie, alebo mučia ho tmavé poryvy. Nepokojného mladého šialenca lásky,
hoci bol vietor a zima, vyhnalo to von do uličiek a ulíc prístavného mestečka. Myslel na
to, ako ho jeho krajan náznakove vyskúšal o zámere jeho cesty, a ako sám, nie bez rozpakov,
musel niečo spomenúť, aby len neprezradil svoj tajný cieľ. Rozhodol sa, že odteraz, ak by
sa vyskytli nejakí dotieraví zvedavci, odpovie, že cestuje videť Niagaru a Yellowstonský
Park a okrem toho chce navštíviť priateľa zo študentských čias.Pri mlčanlivom obede v hoteli sa dozvedeli, že „Roland“ pravdepodobne už o piatej
dorazí. Keď Bedrich so svojím novým známym, ktorý mal vlastný obchod a cestoval k vôli
strižnému tovaru, vypil kávu a vyfajčil niekoľko cigariet od Šimona Arzta, obidvaja páni
odišli, soberúc aj batožinu, na salónnu parnú loď, ktorá ináč voskrz nezodpovedala svojmu
skvelému pomenovaniu.Niekoľkohodinový pobyt na nej bol veľmi neútulný, kým nízky komín do špinavej žltej
hmly, ktorá zaľahla na všetko, vrhal čierne kotúče dymu. S času na čas zacvendžala kuričova
lopata v strojovej miestnosti a prišlo päť-šesť zamĺklych cestujúcich s nosičmi. Kajuta
bola nad palubou. Vnútri, pod oblokmi — miestnosť bola ako sklená skriňa! — umiestená bola
lavica s baršúnovými vankúšmi.Ťažko by to bolo vysloviť, v akom objeme si uvedomil Bedrich svoj doterajší život, keď
raz opustil pevninu Európy. V svetle tohoto zovnútorného lúčenia súčasne stála aj celá
čiastka jeho vlastnej duše: a tuná neplatil prívet, do svídania. Nie div, že v tejto
chvíľke Bedrichova celá bytosť zdala sa byť nesmierne otrasená.*Okolo malého parníka tiesnila sa hustá tma. Prístavné svetlá zmizly. Orechová škrupina
so skleným pavilonom povážlive sa kolísala. Vietor hvízdal a hulákal v škárach. S času na
čas prinútil zastať malý parník. Odrazu zarevala niekoľko ráz parná píšťala a zasa to išlo
v nejakom behu napred v tmavočiernej noci.Klopanie okien, otrasy lodného trupu, vírivá, podvodná prerývavá práca propelera,
spojená s plačlivými, piskľavými, hulákavými zvukmi vetra, ktorý loď povalil na bok: toto
všetko dovedna zapríčinilo pre cestujúcich krajne nepríjemný stav. Vždy znova, ako by
nevedel čo a kam, parník zastal, dal zavzneť ostrému a prenikavému zvuku píšťaly, ktorý
medzitým divý pohyb čierneho vzduchového mora natoľko stlmil, že napokon znel len, ako
bezmocný chrapot zachrípnutého hrdla — a potom išiel raz nazad, raz zasa napred, kým znova
neostal bezradne ležať, krútený a dvíhaný vírom vĺn, zdanlive stratený a ponorený do večnej
tmy.Potom to odrazu zahučalo, voda zašumela, loď vypustila mocne šuštiacu paru, hrozne a
úzkostlive hvízdala, raz, dva razy — šľachtic Bedrich Kammacher načítal sedem! — a odrazu
docielila svoju najväčšiu rýchlosť, ako by bola chcela ujsť pred satanom, — a teraz odrazu
sa obrátila a ležala pred mohutnou vidinou v plnosti svetla.„Roland“ dorazil k Needles a uľahol si pred vietor. Pod ochranou jeho mohutného boku
zdalo sa ako by bol parníček prišiel do prístavu, osvetleného lučežiarou dňa. Dojem, ktorý
v Bedrichovi vzbudila prekvapujúca prítomnosť ohromného premožiteľa oceánu, rovnal sa
najsilnejšiemu fortissimu.Ešte nikdy necítil Bedrich toľkej úcty pred ľudským geniom, pred naozajstným duchom
času, v ktorom žil, ako pri pohľade na túto obrovskú, čiernu, z tmavej vody vyčnievajú
stenu, s touto ohromnou fasádou, ktorá z nekonečných radov okrúhlych otvorov vrhala
svetelné prúdy na nivu pred vetrom chránených prúdov.Námorníci boli zaujatí pri boku „Rolanda“ spúšťaním padacích schodíkov. Bedrich mohol
zbadať, ako hore na palube, kam ústily, prichystané k prijatiu nových cestujúcich, stála
mohutná skupina lodného služebníctva v rovnošatách. Keď sa teraz každý vnútri malého
salónneho parníka, zachvátený náhlym spechom, staral o svoju batožinu, celý výjav opanoval
mladého lekára mocou vznešenosti. Pred touto dobrodružnosťou nebolo možné zachovať si
presvedčenie o triezvosti modernej civilizácie. Tu sa každému vnukovala odvážlivá
romantika, s ktorou v porovnaní pobledly všetky básnické sny.Kým sa parníček na dmejúcich sa penách, koketne tancujúc, kolembavo približoval ku
spadacím schodíkom, hore vo výške na palube začala koncertovať kapela. Bol to plavný, rázny
marš, nesený tým bojovným a súčasne rezignujúcim spôsobom, ktorý vojakov do boja, totiž k
víťazstvu, alebo k smrti vedie. Taký orchester, pozostávajúci s dýchacích nástrojov, s
panvíc, bubnov a bubníkov chybel len ešte, aby sa nervy mladého lekára hneď rozpustily v
ohnivom pohnutí.Bolo zrejmé, že táto hudba, s výšky zaplavovala v noci manévrujúci parníček, bola tu len
pre omámenie úzkosti bojazlivých duší. Vonku sa stlal nekonečný oceán. — Človek si ho v
takejto chvíľke ani nevedel ináč predstaviť, ako nočný a tmavý! — ako desnú, človeku a jeho
dielu nepriateľskú silu. Ale teraz niesol sa z hrudi „Rolanda“, z hĺbok kotliny sa vinúci,
stále mohutnejúci zvuk, volanie, bučanie, hrmenie, tak desné a mohutné, že od neho prestala
v srdci kolovať krv. Tak, milý „Roland“, preletelo Bedrichovou mysľou, ty si chlap, ktorý
sa môže boriť s oceánom. S tým položil nohu na spadací mostík. Zabudol, čím bol doteraz, a
prečo prišiel sem!Keď pri nežných rytmoch hudby dosiahol najvyšší stupeň schodišťa a napokon stál na
priestrannej palube, pod oslepujúcim svetlom kruhovej lampy, zdesil sa nad tým, koľko
dôveru vzbudzujúcich mužských postáv je oproti nemu. Bola to sbierka skvelých mužských, od
dôstojníka počnúc dolu až po stewarda, všetko veľkí a vyberaní ľudia a k tomu s ťahmi
tvári, ktoré boly práve tak odvážne ako prosté, práve tak rozumné ako oddane spanilé.
Šľachtic Kammacher si povedal, že jednako len jestvuje také niečo ako nemecký národ a hneď
cítil v sebe hrdosť a dôverivú istotu. Áno, jednou z podpôr tohoto pocitu bol ten veľmi
čudný náhľad, ktorý sa letmo vynoril z jeho duše, že Boh sa nikdy nerozhodne takýto výber
ušľachtilých a povinnosti verne plniacich ľudí utopiť v mori ako mladé mačiatka. Ubytovali
ho samotného v kabíne s dvoma posteľmi, a čochvíľa zatým sedel v jedálni, znamenite
obslúžený, na konci stola, ktorý mal podobu podkovy. Jedlo sa a pilo, ale v malej
spoločnosti opozdencov nebolo veľmi živo v nízkej, širokej, prázdnej miestnosti, lebo už
bolo vlastne po obede, a každý bol ustatý a dostatočne so samým sebou zaujatý.Pri jedení Bedrich si ťažko vedel predstaviť, že cestuje do Ameriky, ba že vôbec
cestuje. Temer nebadateľný otras budovy, v ktorej bol, zdal sa mu byť nepatrným, ako
sprevádzajúci zjav, upozorňujúci na rušanie. Keď podľa zvyku vypil niekoľko pohárov vína,
mal pocit pokojného pohodlia, príjemného stavu vyčerpanosti. Aké je to divné, myslel si,
tušiac istotu hlbokého sna, že po týždňoch, ba mesiacoch prvý raz najde práve tuná, na
tomto pohyblivom oráčovi oceánu, hodiny pokoja a uvoľnenia.A naozaj, spal potom desať hodín ako dieťa v kolíske a keď otvoril oči, ešte vždy mal
pocit nejakého blažiaceho pokoja. Jeho prvou myšlienkou bolo dievča, ktoré teraz na mnohé
dni a noci v tomto priestrannom plávajúcom hostinci ostane s ním spojené v žalosti i
radosti. Bedrich šmátral po stenách, ako by boly vedúcim médiom, skrze ktoré môže prísť do
styku so svojou milou a z nich živý dych jej bytosli môže prúdiť do neho.Bedrich bol v jedálni, kde mu priniesli bohaté raňajky, ktoré pojedal so srdečným
apetítom. Spal som, vravel si, ležiac ako v hociktorú noc, v stave omámenosti, a pri tom
urazil som dvesto míľ cesty, napredujúc v atlantickom oceáne. Aké je to divné, aké je to
len čudné!Bedrich si vyžiadal soznam cestujúcich, a keď v ňom našiel dve mená, ktorých najdenie
musel predvídať s dokonalou istotou, schúlil sa od ľaku, zbledol a dostal klopanie srdca…*Keď Bedrich prečítal meno ,Hahlström a dcéra‘, poskladal soznam a poobzeral sa. V
dvorani bolo shromaždených pätnásť až dvacať osôb, dám a pánov, ktorí boli všetci zaujatí
jedením, alebo stewardom oznamovali, čo si želajú na raňajky. Ale Bedrichovi sa zdalo, že
sú tu len preto, aby ho špehovali a pozorovali.Jedáleň zaujímala celú šírku lode, a jej oblôčky zatmely sa s času na čas vlnami, ktoré
na ne dorážaly. Oproti Bedrichovi sedel pán v námorníckej rovnošate, ktorý sa mu predstavil
ako lodný lekár. Medzi nimi vyvinul sa hneď veľmi živý odbornícky rozhovor, hoci aj Bedrich
nevenoval veci naozajstnej pozornosti. Nemohol sa rozhodnúť, ako sa má zachovať pri prvom
stretnutí sa s Hahlströmovcmi.Pomohol si sebaklamom, povediac si, že vlastne ani neprišiel k vôli malej Hahlströmovej,
ale, že cestu do nového sveta podnikol naozaj len preto, aby mohol navštíviť zvlášť milého
priateľa Petra Schmidta a videť New York, Chicago, Washington, Boston, Yellowstonský Park a
vodopády Niagary. Chcel to povedať aj Hahlströmovcom a zodpovednou urobiť náhodu pre toto
zvláštne stretnutie.Zbadal, že získava vždy viacej a viacej vnútornej istoty. Modloslužba lásky zaujíma vždy
osudný objem v stave, keď je milovník od modly odlúčený. Bedrich, kým bol v Paríži, žil v
stave ustavičnej horúčky a jeho túžba sa vystupňovala v miere neznesiteľnej. Okolo obrazu
malej Hohlströmovej utvoril sa nimbus, ktorý vnútorný zrak Bedricha upútal takým
podmaňujúcim spôsobom, že pre všetko ostatné doslovne oslepol. Táto ilúzia odrazu zmizla.
Hanbil sa, predchodil si zrovna smiešnym a keď vstal ísť prvý raz na palubu, len toľko
cítil, ako by sa bol vymanil z úzkych tiesniacich pút.Tento pocit slobody a uzdravenia sa stupňoval, keď tam hore do jeho vnútra vnikol slaný
prievan. Mužskí a ženské ležali na skladacích lôžkach vystretí v poľutovania hodnom stave.
Ich tvári maly zelený ťah hlbokej ľahostajnosti, a len podľa tohoto zjavu zbadal mladý
lekár, že sa už „Roland“ nekĺže pozvoľne po hladkej vode, ale že sa badateľne točí a krúti.
Počudoval sa nad tým, že sám ani len to najmenšie necíti z obávanej morskej choroby.Išiel okolo dámskeho salónu vedľa vchodu osobitnej kabíny a vystavil sa pod veliteľským
mostom oceľovému, slanému morskému vetru. Pod ním až po hrot lode usalašili sa cestujúci
medzipalubia. Hoci „Roland“, ako sa zdalo, uháňal plnou parou, jednako sa mu nepodarilo
rozvinúť úplnú rýchlosť. Dlhé prúdy vĺn, ktoré proti nemu valil vietor, mu v tom prekážaly.
Pod dolnou palubou, pravdepodobne pre prípad nevyhnutnosti, bol aj druhý veliteľský most, a
Bedrich náhle cítil, vidiac loď tancovať, silné vábenie, postaviť sa na tento prázdny most.Prirodzene tým, že sostúpil do medzipalubia a potom vystúpil po železných stupňoch hore
do previevanej výšky a postavil sa na moste do vzdušného prúdu, vzbudil istú pozornosť: ale
o to sa nestaral. Odrazu cítil šialené osvieženie a obnovenie odvahy, ako čo by nikdy nebol
mal nijaké muchy, a nebol nikdy trpel vrtochmi svojej nervove chorej ženy, a nebol nikdy
prevádzal prax v zapadlom kúte provincie. Zdalo sa mu ako by nikdy nebol študoval
bakteriologiu, a tým menej, že by s ňou bol utŕžil fiasko. Sťa by nebol býval tak zaľúbený,
ako sa to ešte pred nedávnom zdalo.Smial sa, pred silným a sviežim prúdom vetra vypínajúc hlavu, sal do seba slaný van a
cítil sa zdravo.Vtom z medzipalubia vzniesol sa ku Bedrichovi všeobecný, divý smiech, súčasne ho niečo,
čo videl bielo a mohutne dmeť pred hrotom lode, šľahlo po tvári, tak rázne, že temer
oslepol a cítil ako, až po košeľu premoknutý, stojí v prievane, a voda s neho len tak
kvapčí. Bol to nával prvej vlny.Len pred chvíľou cítil, ako by jeho naozajstným životným povolaním bolo wikingstvo, a
odrazu sa už plúžil, vnútorne mrznúc a chvejúc sa, pri všeobecnom smiechu, zasa dolu
spružľami železného rebríka. Ešte mal na hlave popolavý okrúhly klobúk, takzvaný „praliné“.
Jeho paleto malo atlasovú podšívku, mal kožené rukavičky, elegantné gombíkové topánky z
tenkej ševrovej kožky. Cestujúci medzipalubia, cez ich rady musel urobiť svoj nebárs slávny
ústup, zanechávajúc za sebou mokré stopy, sa krčili od smiechu. A ako tak ním lomcoval
hnev, odrazu ho oslovil hlas, ktorý ho zrovna pomenoval menom. Nechcel veriť svojim očiam,
keď, obzrúc sa, poznával chlapa, ktorý doma pre pijanstvo a rozličné neporiadnosti mal ten
najhorší chýr.— Vy ste to, Wilke?— Áno, prosím, pán doktor.Wilke mal brata v štátoch Nového Anglicka v Severnej Amerike, za ktorým išiel. Tvrdil,
že v jeho domove „ľudstvo“ je naničhodné a nevďačné. Doma plachý a nedôverčivý ešte aj
oproti lekárovi, ktorý mu na krku liečil poslednú, bodnutím zapríčinenú ranu, tuná, plaviac
sa s druhými, na vlnách veľkej vody, bol otvorený a shovorčivý, ako dobre vychované dieťa.— Ani vy ste tam nezažili veľa vďaky, pán doktor, — riekol konečne širokými, na vokály
bohatými zvukmi svojej krajomluvy a spomínal radom celú hromadu, jemu neznámych prípadov,
ako mu dobrodenia splácali ošklivými ohováraniami. Mal tú mienku, že takých ľudí ako je on
a doktor, obyvatelia Passenbergu a jeho okolia, kde Bedrich býval a prevádzal prax, nie sú
ani hodní. Pre nich dvoch zodpovedajúcim miestom je krajina slobody, Amerika.Keď sa vrátil na promenádovú palubu, pristavil sa pri ňom sám plavovlasý kapitán
„Rolanda“, slobodný pán z Kesselu a povedal mu niekoľko prívetivých slov.Kabína, v ktorej sa Bedrich prezliekol, bola, keďže sa loď silnejšie kolísala,
problematickým miestom pobytu. Svetlo dostávala cez oblôčik, ktorý bol opatrený tlstým
sklom. Keď sa stena, v ktorej bol oblôčik, zdvihla a ako šikmá strecha položila do vnútra,
cez oblôčik z popretrhávaných oblakov neba padlo slnečné svetlo na mahagonové lože, ktoré
bolo oproti: sediac tu na jeho peľasti, Bedrich sa musel držať — s nachýlenou hlavou, aby
sa neudrel o hornú posteľ! — a kŕčovite chrániť pred tým, aby súčasne so zadnou stenou
neurobil zpiatočný pohyb. Kabína bola v turnuse toho pohybu, ktorý menujú kotúľaním, a
Bedrichovi sa zavše muselo zdať, sťa by stena s okienkom bola povalou a táto pravou bočnou
stenou, potom zasa, ako by stena pri lôžku bola povalou, táto však stenou s oblôčkom, pri
čom naozajstná stena s okienkom, ako by ho chcela zvať ku skoku, posunula sa temer kolmo k
jeho nohám: chvíľka, v ktorej prirodzene okienko bolo celkom pod vodou a kabína bola
zatemnená.V izbe, ktorá je v takomto pohybe, nie je sa ľahko vyzliekať a obliekať. Tomu, že chyžka
od toho času ako z nej pred hodinou odišiel, mohla prísť do takého pohybu, sa Bedrich po
istú mieru čudoval. Vyňať z kufra topánky a nohavice a obuť a natiahnuť si ich, bolo tuná
telocvičným výkonom, takže sa nad tým pustil do smiechu a robil porovnania, pri čom sa jeho
smiech len obnovoval. Nemožno povedať, že by tento smiech bol išiel od srdca. Achkajúc a
pracujúc, hovoril si takéto a tomu podobné slová: „Tuná sa preoseje celá moja osobnosť.
Mýlil som sa, keď som predpokladal, že sa to už v posledných dvoch rokoch stalo. Myslel
som: Osud ťa osieva. Myslel som, že je vo mne tragika. Zmietam sa s celou svojou tragédiou
v tejto vŕzgajúcej skrini a tým som zneucťovený pred samým sebou. — Mám obyčaj premýšľať
nad všeličím! Premýšľam, na príklad, o lodnom ryle, ktoré sa norí do každej novej vlny.
Myslím na smiech cestujúcich z medzipalubia, tých najúbohejších ľudí, ktorým asi nie je
najveselšie a ktorí sú mi za to vďační, ako za dobrodenie! Myslím na toho lumpa, Wilkeho,
ktorý si doma vzal za ženu hrbatú krajčírku, a zmrhajúc jej úspory, každý deň ju týral, a
ktorého by som bol nedávno temer objal. Myslím na toho plavovlasého, teutonského, trošku
sženštilého kapitána von Kessla, tohoto trošku uzavretého, pekného človeka, ktorý okrem
toho je tuná naším absolútnym panovníkom a kráľom, a ktorému človek hneď na prvý pohľad
dôveruje. A konečne rozmýšľam aj o svojom ustavičnom smiechu a uznávam, že smiech len v
tých najzriedkavejších prípadoch býva duchaplným.“Na takýto a onaký spôsob pokračoval Bedrich nejaký čas v tomto vnútornom rozhovore, pri
čom aj tá náruživosť, ktorá zapríčinila jeho cestovanie, ukázala sa v svetle najtrpkejšej
irónie. Nemal už naozaj nijakej vôle, a v tomto stave, v úzkej klietke, na vysokých vlnách
oceánu, zdalo sa mu, ako by mu v takej istej forme znázorňované bolo dejstvovanie osudu a
jeho vlastná mdloba.Ešte vždy bol dosť značný počet ľudí na palube, keď sa tam Bedrich znova zjavil. Postele
chorých, alebo cestujúcich pripevnili na steny kajút. Stewardi núkali občerstvenia. Bolo
zaujímavé videť ako so šiesti alebo ôsmi limonádou naplnenými pohármi balansovali na
veľkolepe rozhojdanej palube. Bedrich sa darmo obzeral po Hahlströmovi a jeho dcére.Kedže za nejaký čas s všemožnou opatrnosťou premeral celú dĺžku paluby, zbadal driečnu
Angličanku, ktorú prvý raz videl v čitárni southamptonského hotelu. Pohodlne sa umiestila s
prikrývadlami a kožušinami na mieste, ktoré bolo kryté pred vetrom a ohrievané neďalekým
komínom. Veľmi pohyblivý mladý človek sedel vedľa nej a robil jej rytiera. Odrazu vyskočil
a pozdravil Bedricha. Tomuto sa zdalo, že mena mladého človeka, ktorý sa volal Hans
Füllenberg, posiaľ ešte nepočul, ale obratnému mladému človeku sa podarilo presvedčiť ho o
uveriteľnosti toho, že už raz spolu trávili večer v istej spoločnosti. Išiel do
železiarskeho dištriktu v blízkosti Pittsburgu v Pennsylvanii.*— Či viete, pán Kammacher, — riekol odrazu, — že malá Hahlströmová je tiež na lodi?— Aká Hahlströmová? — opýtal sa Bedrich.Hans Füllenberg nestačil sa dosť načudovať tomu, že Bedrich už zabudol na malú
Hohlströmovú. Zdalo sa mu celkom iste, že videl Bedricha v dome umelcov v Berlíne, kde malá
Hahlströmová tancovala svoj tanec.— Ak ste ju, pán Kammacher, nevideli, tak ste naozaj zameškali veľmi veľa, — riekol
mladý berlínsky gentleman; — keď sa malá Hahlströmová ukázala, mala toho na sebe veľmi
málo, ale to, čo potom robila a prevádzala, bolo naozaj obdivuhodné. Panovala o tom len
jedna mienka.Najprv doniesli veľkú umelú kvetinu. Malá Hahlströmová pribehla k nej a privoniavala ju.
Robila to s privretými očami, kedže vibrujúc, ako krídelkami včielky, so zatvorenými očami
hľadala kvetinu. Odrazu otvorila oči a zmeravela na kameň. Na kvetine sedel obrovský
pavúk-križiak. Ušla do naj ďalšieho kúta miestnosti. Na začiatku sa zdalo, ako by sa
zbavená váhy, vznášala nad zemou, budiac predstavu, ako by ju rázne zdesenie bolo vydúchlo
do priestoru, snažiac sa prejaviť ako niečo nejestvujúce.Okrem tohto matiné v dome umelcov, Bedrich Kammacher videl to dievča tancovať jej úžasný
tanec ešte osemnásť ráz. Kým sa mladý Füllenberg pokúšal vyvolať ho mohutnými slovami, ako
„famózne“, „veľkolepé“, „kolosálne“, on prežíval ho znova, vnútorne. Videl, ako sa to
detské telo, keď sa chvíľu celé chvelo, znova približovalo ku kvetine, a to na rytmus
hudby, ktorá bola prevádzaná gongom, škridľami a flautou. Toto druhé približovanie dialo sa
z prinútenosti a nie z rozkošníctva. Tanečnica pri prvom raze upotrebovala jemné voňavé
prúdenie, povetria ako stopy, ktoré mohly viesť ku prameňu aromatu. Ústa jej pri tom ostaly
otvorené. Nozdierky jej nosa sa pri tom zachvievaly. Druhý raz ju priťahovalo niečo
desného, čo v nej premieňavo vzbudzovalo strach, zdesenie a zvedavosť, pri čom mala
naširoko roztvorené oči, ktoré len niekedy, aby nič nevidela, úzkostlivo zakryla obidvoma
rukami.Ale odrazu ako by bola zahladila všetok strach. Bála sa bez príčiny a teraz zbadala, že
nehybný, tučný pavúk pre okrídlené stvorenie nie je nebezpečný. A táto čiastka jej tanca
bola veľmi pôvabná a prekypovala žartovnou veselosťou.Teraz sa začala nová fáza tanca, ktorá mala dumavý vstup. Mladá tanečnica, zrejme v
stave ukojenej tanečnej túžby, po rozkoši kvetinového mámoru, s pohybmi príjemnej
ustatosti, chcela sa odobrať na odpočinok, s času na čas odstraňujúc s tela ako by vlákna
pavučiny. Toto bola zpočiatku tichá oslnivá činnosť, do ktorej jednako vnikalo vždy viac a
viac čudného nepokoja, ktorý zachvátil všetkých divákov. Deva sa zarazila, zadumala a
chcela sa zrejme sama vysmiať istej obave, ktorá sa v nej vynorila. Ale v nasledujúcej
chvíľke zbledla a urobila bojazlivý a veľmi umelecký skok, ako by sa chcela vyslobodiť z
nejakej slučky. Ako menáda šmarila prúdom ľanovoplavých vlasov, ktorý sa podobal planúcemu
prílivu, takže tento výjav vylúdil výkriky obdivu.Začal sa útek, a teraz téma tanca — ktoré ináč išlo pod titulom „Mara, alebo obeť
pavúka“ — fikcia, ako by sa Mara vždy väčšmi a väčšmi zamotávala do pavučích vláken a
napokon bola nimi sputnaná.Malá Hahlströmová oslobodila si nohu a zbadala, že jej pavúk ovinul hrdlo. Siahla za
vláknami na hrdle, ale zbadala, že má ovinuté ruky. Mykala sebou, ohýbala sa, unikla. Bila,
zúrila a zamotávala sa čím ďalej tým väčšmi do hrozných pavučín. Napokon, opletená, ležala,
sťa kus dreva a človek cítil ako jej pavúk saje život.*Keď sa Bedrich Kammacher, podľa mienky mladého Füllenberga, nebárs dostatočne zaujímal o
malú tanečnicu Hahlströmovú, pomenoval niekoľko iných berlínskych velikášov najnovších
čias, ktorí boli tiež na „Rolandovi“ a cestovali do Spojených štátov. Tu bol v umeleckých
kruhoch dobre známy tajný radca Lars, ktorý pri štátnych nákupoch maliarskych a sochárskych
diel mal slovo. Išiel do Ameriky študovať tamojšie sbierky. Ďalej bol tu profesor
Toussaint, známy sochár, ktorý v niekoľkých nemeckých mestách staval pomníky, diela
zle-nedobre zvodnateného berlínskeho ducha. Toussaint, rozprával Füllenberg, potreboval
peniaze. Vlastne potreboval tie peniaze, ktoré jeho žena strovila.— Keď vystúpi na americkú pôdu, — mienil Hans Füllenberg, ktorý bol tiež zaťažený
berlínskym spoločenským tlachom, — nemá ani toľko prostriedkov, môcť vyrovnať hotelový účet
troch prvých dní.Temer v tom istom momente, ako si Bedrich povšimol sochára, ktorý, ležiac na triumfálnom
loži, bol účastníkom „Rolandových“ pohybov, akýsi chlapec, držiac za golier kabáta
zvláštneho bezrukého mužského, viedol ho cez palubu a opatrne ho prestrčil cez blízke malé
dvere, ktoré viedly do fajčiarskej izby. — To je artista, — vysvetľoval mladý Berlínčan
lekárovi, — bude vystupovať v newyorskom Websterovom a Forsterovom varieté.Niekoľko stewardov balansovalo na palube, rozdeľujúc umrazeným cestujúcim v bachratých
šálkach horúci bouillon. Keď mladý Berlínčan svojej dáme zaopatril omáčku, nechal ju sedeť
a odišiel s Bedrichom do fajčiarskej izby. Tu bol hurt a čmud a obidvaja páni si tiež
zapálili cigary. V kúte malej miestnosti mlátili skat, pri viacerých stoloch sa
politizovalo v reči anglickej a nemeckej. Doktor Wilhelm, lodný lekár, s ktorým sa Bedrich
obznámil už pri raňajkách, prišiel tiež. Prišiel z rannej prehliadky medzipalubia. Sadol si
vedľa Bedricha. V medzipalubí bolo tristo ruských Židov, ktorí sa vysťahúvali do Spojených
štátov, alebo do Kanady. Okrem toho tu bolo ešte tricať poľských a tricať nemeckých rodín,
tieto posledné z juhu a zo severu a východu krajiny. Doktor Wilhelm pozval kolegu, na druhý
deň urobiť s ním inšpekčnú túru.V malej fajčiarskej chyži vládol tón, aký býva vo výčapoch piva: totiž mužskí si
popustili uzdu a zabávali sa hlučne. Tak sa potom vyvinul aj ten drsný humor a tá šumiaca
veselosť, pri ktorej mužským ujde čas, a ktorá pre mnohých v chvate života znamená isté
omámenie a odpočinutie. Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi tento spôsob zábavy nebol
odporný, boli mu zvyklí ešte zo študentských čias, takže im osviežil a zblížil rozličné
rozpomienky.Hans Füllenberg skoro zbadal, že ho spoločnosť dvoch lekárov nudí, keďže tí ináč temer
celkom zabudli na neho, a odplúžil sa zpäť ku svojej dáme, vraviac jej: — When Germans
meet, they must screem, drink till they get tipsy and drink „Bruderschaft“ to each other.[1]Tak sa zdalo, že doktor Wilhelm je hrdý na tón tejto fajčiarskej miestnosti. — Náš
kapitán, — vravel, — veľmi prísne bdie nad tým, aby tu pánov nik nevyrušoval a aby
srdečnosť nebola v ničom narušená. Inými slovami, umienil si, že sem nepripustí dámy za
nijakých okolností! — Miestnosť mala dvoje kovových dvier, jedny sa otváraly na pred a
druhé na zad lode. Keď sa jedny otvorily, odchádzajúci alebo prichádzajúci musel vždy
prebojovať živý boj s pohybom lode a s tlakom panujúceho vetra. Okolo jedenástej hodiny,
ako každodenne o tomto čase, ak bolo znesiteľné počasie, vstúpila vždy veľmi pokojne
masívna postava kapitána von Kessla. Keď pán kapitán dal priateľské, ale skúpe odpovedi na
obvyklé otázky o vetre a počasí, o dobrých alebo zlých výhľadoch na ďalšie cestovanie,
sadol si ku lekárom.— Vo vás sme stratili námorníka! — obrátil sa ku Bedrichovi Kammacherovi, ktorý
odpovedal: že, žiaľ, musí s žiaľom opraviť kapitánov omyl, lebo on, Bedrich, má dosť na tom
jednom krste morskou vodou a netúži už za druhým. Pred niekoľko hodinami kormidelnícka
bárka doniesla od francúzskych brehov najnovšie zvesti. Loď Hambursko-americkej linie,
ktorá bola len od roka v službách, parník s dvojitými šraubami, menom „Nordmania“, utrpela
na zpiatočnej ceste do Europy havariu a vrátila sa zpäť zo vzdialenosti asi šesťsto
morských míľ od New Yorku a dorazila do Hoboken bez ďalšej nehody. Takzvaný skočný prúd
alebo skočná vlna (Waterspout) vyzdvihla sa odrazu z pomerne tichého mora v blízkosti lode
a náraz mohutnej vodnej masy preboril dámsky salón, dlážku dámskeho salónu a nasledujúcej
paluby až do hĺbky, pri čom klavír dámskeho salónu vrhnutý bol do lodného priestoru. Toto a
iné rozprával kapitán svojím tichým spôsobom. A ďalej, že Schweninger je vo Friedrichsruhe
pri Bismarckovi, treba sa teraz už obávať, že jeho smrť môže zavítať každú hodinu.*Na „Rolande“ nemali ešte v úžitku medzinárodný gong. Vše trubač zatrúbil zvučný signál
na kajutových chodbách a na palube na znamenie toho, že v jedálni je už prikrytý stôl. Do
skučiaceho vetra zatrúbený signál najprv zavznel do úzkej, hlučnej, preplnenej začmudenej
fajčiarskej izby. Sluha bezrukého mužského prišiel odviesť svojho pána. Bedrich pozoroval s
veľkým záujmom držanie sa bezrukého pána: bol mimoriadne čulý a bodrého ducha; jednako
plynne hovoril anglicky, francúzsky a nemecky a ku radosti všetkých, odrážal neomáľané reči
drzého, mladého Američana, ktorého bezočivosť, tak sa zdalo, nemala chuti zastaviť sa ani
len pred posvätnou osobou kapitána.Stôl jedálne bol postavený na spôsob trojzuba. Uzavretá čiastka vidlice bola na strane
lodného hrotu, tri zuby smerovaly dozadu. Tu, na konci stredného zuba, pred akousi krbovou
rúrou a nástenným zrkadlom, stála vzpriamene elegantná postava do belasého fraku oblečeného
hlavného stewarda Pfundnera. Pán Pfundner, medzi štyriciatym a pädesiatym rokom, podobal sa
s bielymi, pečlivo nakaderenými vlasmi, ktoré sa zdaly byť napudrovanými, dvornému
majstrovi z čias Ľudovíta štrnásteho. Ako tak so vzpriamenou hlavou prezeral kolísavú a
pohnutú dvoranu, zdal sa byť súčasne zvláštnou osobnou strážou kapitána von Kessel, za
ktorým stál a ktorý, sediac na konci prostredného zuba, bol domácim pánom a najprednejším
hosťom tabule. V jeho blízkosti sedel lodný lekár, doktor Wilhelm, a prvý dôstojník lode.
Keďže sa Bedrich kapitánovi zapáčil, vyznačili mu miesto vedľa doktora Wilhelma.Keďže asi polovica slobodných miest bola zaujatá, karbaníci vpotácali sa z fajčiarskej
izby do jedálne, a stewardi na rozkaz začali zaraz aj obsluhovať. V blízkosti kartovej
spoločnosti čochvíľa tresly zátky šampanského. Keď Bedrich letkom pozrel tým smerom, hneď
poznal pána Hahlströma, ktorý však prišiel bez dcéry. S akejsi galerie ustavične znela
tabuľová hudba. Na koncertnom programe, na ktorom bolo meno lode, dátum a postava na
mandolíne brnkajúceho Černocha vo fraku a cylinder, bolo označených sedem „čísel“.*Predná časť lode a s ňou aj dvorana, spolu so stolmi, taniermi a fľašami, so stolujúcimi
pánmi a dámami a obsluhujúcimi stewardmi, spolu s varenými rybami, prívarkami, pečienkami a
múčnikmi, s orchestrom a hudbou, ešte vždy sa premieňavo dvíhala na chrbte vodného vrchu do
výšky a klesala nadol do hĺbky nasledujúcej vlny. Mohutná práca stroja otriasala loďou. A
steny jedálne predbežne, prerývajúc sa pätnásťmíľovou rýchlosťou cez slaný prúd, maly
vydržať prvý nábeh odporujúceho živlu.Stolovali pri elektrickom svetle. Šedé svetlo oblačného zimného dňa, ktoré, okrem toho
ako začaly vírivé prúdy útočiť na okienka, každú chvíľu haslo, neposkytovalo jedálni
dostatočného osvetlenia. Bedrich požíval túto povážlivú situáciu, sťa by v bruchu veľryby
pri frivolnej hudbe slávnostne stolujúc — a premožený údivom, s úsmevom hľadel na túto
hroznú ľudskú smiešnosť. Mohutná loď, držiaca sa ustavične svojej cesty, s času na čas
narazila na chvíľkovú prekážku. Istá kombinácia protichodne pôsobiacich síl oborila sa na
hrot lode, ktorá pôsobila vzdorom pevného telesa, ba niekedy temer brala. V takýchto
chvíľach utíchol hluk spoločnosti a nejedna bledá tvár pozrela na kapitána, alebo na hrot
lode.Len kapitán von Kessel a jeho ľudia boli zaneprázdnení jedením a nevšímali si tohoto
úkazu, ktorý na chvíľu prinútil loď zastať, hoci sa celá chvela. Jedli, alebo rozprávali
ďalej, hoci aj, čo sa častejšie stalo, príliv, tlak, alebo skok vodnej masy zdanlive chcel
prevaliť steny. Tento mohutný, len smiešne tenkou stenou zadržiavaný, rozhnevaný živel,
ktorý s hrdúsiacim vztekom, nenávistné klokotajúc, dute zaburácal, nevedel akosi znepokojiť
týchto námorníkov.Bedrichov pohľad znova a znova priťahovala Hahlströmova dlhá postava. Pri ňom sedel asi
tricať päťročný mužský, s hustou bradou, tmavými mihalnicami a očami, ktoré na Bedricha
niekedy vrhly ostrý, ba pichľavý blesk. Tento človek znepokojoval Bedricha. Bolo badať, že
už má ľahko pošedivelú šticu, ale zato ho jednako ešte vždy bolo treba označiť ako pekného
človeka, ktorý si od cudzincov milostive dal dvoriť.— Kolega, či poznáte toho plavého, dlhého pána? — Bedrich sa naľakal a zabudol
odpovedať, a len hľadel bezradne na tážuceho sa doktora Wilhelma. — Je to totiž Austrálčan,
menom Hahlström, — pokračoval tento, — ktorý nám predtým fušoval do remesla. Popri tom
podivný človek. Ináč cestuje s dcérou, nie práve nezaujímavou mačičkou, ktorá však
nesmierne trpí morskou chorobou a od odchodu z Brém sa ešte nezdvihla z vodorovnej polohy.
Ten čierny, ktorý sedí vedľa Hahlströma, zdá sa byť, povedzme, jej ujcom.— Kolega, akýže to vlastne prostriedok upotrebujete proti morskej chorobe? — Tajne
preľaknutý Bedrich, týmito slovami hľadel obrátiť rozhovor na iný predmet.*— Vy tu, milý doktor? Neverím svojim očiam! — Týmito slovami zastavil Hahlström Bedricha
na úpätí kajutových schodov, keď sa práve chcel vydriapať na palubu.— Pán Hahlström! to je ozaj podivná náhoda, je to temer tak, ako by sa bol celý Berlín
dohovoril, že sa vysťahuje do Ameriky. — Takto a podobne sa pretváral Bedrich, simulujúc
prekvapenie s trošku silenou živosťou.— Architekt Achleitner z Viedne! — Takto predstavil Hahlström pána Achleitnera, mužského
s pichľavými očami. Architekt sa usmieval so záujmom a pri tom sa kŕčovite držal mosadzného
operadla, nechtiac, aby ho pohyb lode šmaril o stenu.Na prvej plošine schodov ústily dvere do trochu chmúrneho fajčiarskeho salóna. Okolo
tmavovykladaných stien bežala podušková lavica a cez troje či štvoro oblokov možno bolo
pozerať na vírenie a vztekanie vĺn. Túto miestnosť vajcovitej podoby medzi poduškami
vyplňoval na tmavo lužený (leptaný) stôl. — Zrovna úžasná búda, v ktorej je človeku úzko a
cíti sa v nej stiesnene, — riekol Hahlström. V najbližšej chvíľke volal na neho zvuku trúby
podobný rozosmiaty hlas. — Ak to tak pôjde, zamešká vaša dcéra u Webstera a Forstera svoj
smluvou ustálený prvý deň a ja spolu s ňou, môj najmilší Hahlström. Toto svinské počasie je
hrozné. Veď neurážame ani len osem uzlov. Dajte si pozor, aby vaša dcéra nemusela platiť
ešte aj konvencionálnu pokutu. Ja som zviera! Môžem ležať vo vode hoci osem dní a nestane
sa mi nič. Dnes máme dvaciateho piateho — a keď prvého februára večer o ôsmej zakotvíme v
Hoboken, o deviatej už môžem celkom sviežo stáť na pódiu Webstera a Forstera. Vaša dcéra to
však nemôže, najmilší Hahlström.Bedrich vstúpil s pánmi do fajčiarskeho salónu. V hovoriacom poznal mužského bez ramien.
Táto kalika, ako sa to Bedrich pozdejšie dozvedel od Hahlströma, bola svetoznáma. Jeho
jednoduché meno, Artur Stoss, skvelo sa už vyše desať rokov na oznamoch všetkých väčších
miest sveta a priťahovalo obrovské množstvo do divadiel. Jeho zvláštnym umením bolo robiť
nohami všetko, k čomu iní upotrebovali rúk.Artur Stoss obedoval. Servírovali mu ho v tejto málo upotrebovanej miestnosti, lebo
nebolo možné nechať jesť pri spoločnej tabuli človeka, ktorý bol prinútený vidličku a nôž
chytať chodidlami. Ako vedel Artur Stoss holými, čistými nohami vidličky a nôž upotrebovať
a nimi ukladať do úst množstvo kusov jedla, vraviac pri tom s najlepším humorom tie
najvtipnejšie veci, hoci sa loď silne kolísala, pre pánov bolo to naozaj hotovým
predstavením. Artista ináč čochvíľa začal pána Hahlströma a jeho spoločníkov trošku
priveľmi kúsavým spôsobom naberať, pri čom s Bedrichom vymieňal pohľady, ako by ho oveľa
vyššie cenil. Takéto útoky prinútily potom obidvoch pánov po krátkom čase utiahnuť sa na
palubu.— Menujem sa Stoss! — — Von Kammacher! — — Pekne, že chcete byť trochu mojím
spoločníkom. Tento Hahlström a jeho dráb sú protivní. Dvacať rokov som už artistom, ale
takých odvislých a lenivých chlapov, ktorým sa nič nechce robiť a popri tom využívajú svoje
dcéry… pôsobia na mňa ako prach na dávenie, nemôžem ich videť. — A zahráva si na veľkého
človeka! Boh uchovaj, on baronizuje, on nie je artista! Kde si bude potom variť polievku z
kostí svojej dcéry? Horenos! Keď vidí niekde v blate ležať dukát a prítomný je nejaký
distingvovaný pán, nechá ho ležať, nezdvihne ho. Je síce pravda, že má príjemný zovňajšok.
Keby tak bolo z čoho, vedel by si zahrať na talentovaného šplhúňa. Ale on si to zariadil
pohodlnejšie, radšej sa dá vydržiavať svojou dcérou a jej ctiteľmi. Divná vec, koľko
hlúpych ľudí sa ešte najde. Tento Achleitner! dajte len raz pozor, ako vznešene, zvysoka si
zahráva na priaznivca Hahlström. — Predtým bol jazdcom, praskol so svojou švédskou
uzdravujúcou gymnastikou, s tým podvodom a s tou jeho vodoliečbou. Potom mu odbehla žena:
súca, pracovitá osoba, ktorá teraz u Wortha v Paríži ako direktrisa má znamenité živobytie.Bedricha to ťahalo nahor ku Hahlströmovi.Minulosť tohoto človeka, o ktorej sa náhodou dozvedel od Stossa, bola mu teraz
ľahostajná. Poznámka artistova o hlupcoch, ktorí nevyhynú, vohnala do Bedrichovej tvári
letmú červeň.Artur Stoss stával sa čím ďalej tým shovorčivejším. Sedel ako opica, podobnosť, ktorú
nevyhnutne zbadáte pri človekovi, čo musí nohy tak upotrebovať ako ruky. A keď bol po
obede, ako ktorýkoľvek iný gentleman zapálil si na cigaru.— Takí ľudia ako je Hahlström, — pokračoval chlapčenský jasným hlasom, — si tiet zdravé
a rovno narastené údy, ktoré im náš milý Pán Boh dal, vlastne ani nezaslúžia. Pravda je to
vždy bieda, hoci je niekto hneď tak urastený ako olympický víťaz, keď je toho tu hore
primálo (a poklepal sa po čele). Žiaľ Hahlström má toho primálo. Pozrite na mňa! V mojom
položení, nechcem povedať, že každý, ale medzi desiatimi najmenej deviati by boh zahynuli
už v detstve. Ja však živím svoju ženu, na Kahlenbergu mám vilu, krmím troje detí, svojho
nevlastného brata a okrem toho ešte staršiu sestru svojej ženy. Staršia sestra bola
speváčkou, ale, žiaľ, stratila hlas. Dnes som už celkom neodvislý. Cestujem, lebo svoj
majetok chcem zaokrúhliť na určitú sumu. Keď dnes „Roland“ utonie, môžem temer s najväčším
pokojom vodu chlípať. Ja som svoju robotu vykonal, šafáril som so svojou hrivou: o svoju
ženu, o deti mojej sestry a o deti môjho nevlastného brata je postarané.Artistov sluha prišiel odviesť svojho bezrukého pána do kabíny k odpoludňajšiemu
odpočinku. — U nás to ide všetko punktovne, ako po šnúrke, — riekol Stoss a o sluhovi
poznamenal: — Odslúžil si štyri rôčky pri nemeckom námorníctve. Pri svojich morských
cestách inakšieho človeka potrebovať nemôžem. Mužský, ktorý mi má byť osožným, musí byť
morským potkanom.*Hore na palube, v porovnaní s predpoludním, zavládlo ticho. Bedrich, nie bez nápadov
závratu, doniesol si z kabíny plášť a sadol si na lavicu oproti vchodu hlavného schodišťa.
Hahlström bol neviditeľný. S vyhrnutým golierom a so silne na hlavu natiahnutým klobúkom
Bedrich upadol do stavu tej ospalosti, ktorá charakterizuje morské cestovanie. Tento zjav,
hoci sú viečka očí ťažké, je spojený s nepretržitou luciditou. Pred vnútorným vidom
naháňajú sa obrazy. Je to večný príliv a večný odliv farebného prúdu, ktorého nekonečnosť
zapríčiňuje duši útrapy. V Bedrichovom mozgu ešte burácalo sybaritské stolovanie s rinčaním
tanierov, a s hudbou. Počul slová artistu. Poloopičiak držal v objatí Maru. Dlhý Hahlström
sa prizeral a usmieval. Vlny útočily na jedálňu a napadaly praskajúci trup lode. Bismarck,
ohromná postava v pancieri, a „Roland“, obrnený hrdina, smialy sa zlostne a zabávaly sa.
Bedrich videl, ako brodia morom. „Roland“ držal na dlani malú, tancujúcu Maru. S času na
čas mrazilo Bedricha. Loď bola naklonená. Silný juhovýchodný vietor stlačil ju na pravú
stranu. Vlny mohutne syčaly a šumely. Bedrichovi sa napokon zdalo, že vlnou šrauby
zapríčiňovaný rythmus, je rythmom jeho tela. Bolo jasne počuť pracovať šraubu. Po istom
čase zdvihol zadok lode nad vodu a šrauba začala sa krútiť v povetrí. Tu počul Bedrich
Wilkeho povedať: — Pán doktor, či sa tak nezlomí tá šrauba! — Celý stroj pracoval napokon,
ako sa to Bedrichovi zdalo, v jeho mozgu. S času na čas zavolal strojník na strojníka v
strojární nejaké slová, bolo počuť zvuk kovovej lopaty.Bedrich sa schopil. Zdalo sa mu, že videl hore kajutovými schodmi potácať sa mŕtvolu a
bežať k nemu. Keď sa lepšie prizrel, poznal konfekcionára, s ktorým sa stretol už v
Southamptone. Vlastne podobal sa väčšmi umierajúcemu, ako už nebohému. Zahľadel sa na
Bedricha s hrozným pohľadom bezvedomia a klesol do najbližšie dostižiteľnej, stewardom
držanej triumfálnej stolice. Ak tento človek nemá byť počítaný medzi hrdinov, myslel si
Bedrich, tak už potom hrdinovia nikdy nejestvovali. A či to nebolo hrdinstvo, čo mu
dovolilo prejsť znova a znova cez peklo takých ciest?Pri vchode schodišťa oproti Bedrichovi stál plavčík. S času na čas, keď zavznel signál
trojitej píšťalky s veliteľského mostu, zmizol, odobrať nejaký rozkaz od službu konajúceho
dôstojníka. Niekedy prešla hodina i dlhší čas, bez toho, že by sa bola ozvala píšťalka, a
na tak dlho mal ten driečny šuhaj pokoj, môcť premýšlať o svojom osude.Keď sa Bedrich dozvedel, že sa menuje Max Pander a pochádza zo Schwarzwaldu, dal mu
otázku, ktorá sa sama vnukovala: či má radosť zo svojho povolania? Odpovedal s
fatalistickým úsmevom, čo ešte zvyšovalo nehu jeho hlavy, ale dokazovalo, že na námorníckom
povolaní neľpí nejako náruživo.Bedrichovi sa zdalo, že trvajúca náruživá láska k moru je len bájkou. Ručičky hodín
ukazovaly tri. Na lodi bol ešte len devätnásť či dvacať hodín a cítil, že pobyt na nej už
aj teraz znamená malú štrapáciu. Ak „Roland“ v svojej ceste nebude pokračovať so zvýšenou
rýchlosťou, bude museť pretrpeť osem až deväť ráz dvacať štyri hodiny trvajúce podobné
jestvovanie. Potom už aspoň bude trvale na suchu, ale ten plavčík o pár dní bude museť
prekonať zpiatočnú cestu.— Ale keby ti tak niekde na pevnine zaopatrili dobré miesto, — opýtal sa ho Bedrich, —
či by si nechal námornícke povolanie? — Áno, — riekol určite šuhaj prikyvujúc hlavou.— Je ošklivý juhovýchodný vietor, — riekol doktor Wilhelm, ktorý prešiel okolo vysokej
postavy prvého kormidelníka. — Ak sa vám páči, kolega, poďte so mnou do lekárne, tam môžeme
pokojne fajčiť a popíjať čiernu kávu.*Keď sa šlo pozdĺž hlbšej paluby „Rolanda“, tak človek prešiel zadným okrajom lode, práve
tak, ako na okraji kormidla, krytou chodbou. Tu mali dôstojníci ložnice a tam bola aj
kabína doktora Wilhelma, dosť priestranná miestnosť, v ktorej sa nachádzala doktorova
posteľ, stôl, stoličky a dobre zariadená lekárnická skriňa.Sotva sa páni usadili, už prišla sestra Červeného kríža a s úsmevom oznamovala doktorovi
niečo o pacientke druhej kajuty.— To je taký prípad, kolega, — vravel lodný lekár po odchode sestry, — ktorý sa v mojej
lodnej praxi teraz piaty raz opakuje: totiž, dievčatá, ktoré sa pozabudly, keďže už ďalej
nemôžu utajiť následky, cestujú po mori, pri čom možno s istou pravdepodobnosťou počítať na
želanú nehodu. Také dievčatá, prirodzene, — pokračoval lekár, — netušia, že sú u nás typami
a čudujú sa, keď im naši stewardi a stewardky sem tam idú v ústrety dosť otvorene s
primeranou úctou. Prirodzene ujímam sa podľa možnosti takýchto ženských, a väčšinou sa mi
podarilo prinútiť na to lodných kapitánov, neoznamovať udalosti, nakoľko sa už šťastlivo
odohraly. Lebo vyskytol sa u nás prípad, že istú ženskú, pri ktorej nebolo možno vyhnúť
oznámeniu, hneď po pristaní našli obesenú na okennom závore v jej prístavnom byte.Ženská otázka, mienil Bedrich, je predbežne, aspoň, ako ju ženské ponímajú, len otázkou
staropanenskou. Neplodnosť starých panien sterilizovala celé snaženie. — A Bedrich rozvinul
svoje idey! — Ale kým to, keďže bol zbehlý vo svojich myšlienkových rezultátoch, robil
mechanicky, prepadly ho rozličné mučivé predstavy, ktoré súvisely s „Marou“ a jej ctiteľmi.— Živým, klíčivým bodom každej reformy ženského práva, — riekol Bedrich, vyfukujúc
kotúče dymu so zdanlivou živosťou, — musí byť materinské povedomie. Buňkou budúceho
buňkového štátu, ktorý bude tvoriť zdravšie spoločenské teleso, je žena s materinským
povedomím. Veľkými reformátorkami ženského sveta nie sú tie, ktoré majú úmysel urobiť ženu
v každom ohľade s mužským rovnocennou, ale tie, ktoré si upovedomia, že každého, ešte aj
toho najväčšieho mužského porodí žena, povedomé rodičky ľudských a božských rodov.
Prirodzeným právom ženy je právo na dieťa, a je to najpotupnejšou stránkou v dejinách ženy,
že si dala urvať toto právo. Narodenie dieťaťa, nakoľko nie je sankcionované mužským, je
vystavené sírovému dažďu všeobecného a verejného opovrženia. Toto opovrženie však je
súčasne tou najohyzdnejšou stránkou mužského rodu. Čert sám vie, ako sa dostalo napokon k
svojmu ošklivému, absolútnemu panovaniu.— Odporúčal by som ženám založiť ženskú ligu, — pokračoval Bedrich, — a každý člen nech
sa prizná, bez ohľadu na sankciu muža, tedy na manželstvo, prakticky a naozaj, skrz živé
deti, k materstvu. V tomto spočíva ich sila, ale len vtedy, keď v súvise s deťmi riadia sa
slobodne hrdosťou a otvorenosťou. Vydobyte si nazad prirodzené, celkom oprávnené, hrdé
povedomie rodičiek ľudstva, a v chvíli, keď ho budete mať, stanete sa nepremožiteľným.Doktor Wilhelm, ktorý mal spojenie s odbornými kruhmi, poznal Bedrichove meno a jeho
vedecké osudy. Nešťastná bakteriologická práca Bedrichova, ako aj jej krvavé odbavenie a
jej oprava, boly v jeho knižnom priečinku. Jeho meno však jednako mu znelo autoritatívne.
Načúval napnute a lichotilo mu, môcť byť Bedrichovým spoločníkom. Ale doktora Wilhelma
odrazu odvolala sestra Červeného kríža. Malá, zatvorená lekárska mníšska cela, v ktorej
osamel, poskytla Bedrichovi zasa príležitosť premýšľať o smysle svojej podivnej cesty.
Okrem toho pri požívaní cigaretového dymu a že „Roland“ teraz pokojnejšie plával, zachvátil
ho istý príjemný pocit, hoci aj tento príjemný pocit zapríčiňovalo všeobecné nervové
omámenie morskej cesty. Bolo a ostávalo to jednako len podivným, pre taký čudný popud byť
naloženým k vlastnému zisku i škoda s týmto veľkým ľudským transportom a byť odvážaným do
novej čiastky sveta. Ešte nikdy nemal, ako teraz, pocitu byť bezvládnou lútkou osudu. Ale
zasa sa zamieňaly jasné a tmavé ilúzie. Myslel na Ingigerd, ktorú ešte posiaľ nevidel; a
ako sa dotkol otriasajúcej sa steny nízkej lekárskej konzultačnej chyžky, zasa ho preniklo
šťastie, môcť byť s „malou“ ukrytým za tými istými stenami a pod tou istou palubou. To nie
je pravda! Je to lož! opakoval polohlasne znova a znova: a myslel pri tom na tvrdenie
bezrukého mrzáka, že Hahlström svoju dcéru nešľachetným spôsobom využíva.Návrat doktora Wilhelma temer bolestne zobudil Bedricha z dumania. Lodný lekár so
smiechom hodil na posteľ svoju čiapku, vraviac, že malú Hahlströmovú aj s jej psíkom práve
vyvliekol na palubu. Potvorka robí formálne divadlo, pri čom jej verný púdlik, menom
Achleitner, je čiastočne bitý a čiastočne maznaný.Táto zvesť naplnila Bedricha nepokojom.Keď Bedrich prvý raz videl „Maru“, zdala sa mu byť stelesnenou detskou čistotou.
Medzitým dostaly sa mu do uší zvesti, ktoré otriasly vierou v jej nedotknutosť, a také
zvesti zapríčiňovaly Bedrichovi hodiny plné múk a niekoľko bezsenných nocí. Doktor Wilhelm,
ktorý, tak sa zdalo, že sa o malú „Maru“ tiež zaujíma, zaviedol rozhovor o Achleitnerovi,
ktorý sa mu dôverne priznal, že je s Ingigerdou Hahlströmovou zasnúbený. Bedrich mlčal.
Ináč by nebol mohol utajiť svoj nový, hlboký strach. — Achleitner je verný púdlik, —
pokračoval Wilhelm. — Patrí k tomu peknému druhu mužských, ktorí okrem druhej psej
vlastnosti, sú trpezliví. Nechá sa pošľapávať, aportuje, robí panáka a bere si kúštik
cukru. Mohla by robiť, čo sa jej len páči, podľa môjho presvedčenia, jednako by bol
trpezlivý a psovsky verný. Ináč, ak by sa vám páčilo, mohli by sme k tým ľudkom von, na
palubu; malá je zábavná! — popri tom mohli by sme sa trochu pokochať aj v prírode.*Malá „Mara“ ležela vystretá v triumfálnej stolici. Achleitner, ktorý dosť nepohodlne
sedel na poľnej stoličke tak, že jej mohol hľadeť do tvári, zabalil ju, ako dieťa až po
pazuchy do pokrovcov. Za mohutne dmejúce vŕšky mora zapadajúce slnce osvetľovalo milú,
zduchovnelú tvár. Paluba oživla. Pri pokojnej polohe uplatnila sa na lodi potreba
prechádzky, a panovala všade sviežo obživená shovorčivosť. Zjav malej „Mary“ trochu upútal
pozornosť, lebo ju obklopovala hriva ľanovoplavých vlasov v mäkkých, otvorených vlnách.
Okrem toho držala v rukách malú bábiku, okolnosť, o ktorej sa každý okoloidúci znova a
znova nedôverčive presviedčal.Keď Bedrich znova videl dievča, ktoré týždne sa vynášalo pred jeho dušou, takže mu
zastieralo ostatný svet, jeho vzrušenie bolo tak veľké, jeho srdce tak mocne mu bilo o
rebrá, že ak chcel udržať rovnováhu, musel sa odvrátiť: A ešte po niekoľkých sekundách bolo
mu ťažko ujasniť si, že otrocký stav jeho vnútra nemohol byť okoliu celkom nebadateľný.— Otec mi už povedal, že ste tu, — riekla malá slečna Bedrichovi a upravila bábike
belasú atlasovú kapotu. — Nesadnete si k nám? Achleitner, doneste, prosím vás, pánu von
Kammacherovi stoličku. Urobili ste krátky poriadok, — obrátila sa k doktorovi Wilhelmovi. —
Ale som vám vďačná, že tu hore môžem byť a videť západ slnca. Aj vy zbožňujete prírodu, pán
von Kammacher? — Len pre prírodu, — blábolil doktor Wilhelm a kolísal sa na špiciach
podošiev, — má sympatie! — Ah, vy ste bezočivý, — riekla Ingigerd. — Doktor je bezočivý!
videla som to hneď, keď na mňa pozrel a ako ma chytil! — Moja milá, malá milostivá, tak
viem, že som vás nechytil! — Ďakujem, hore schodmi. Mám od toho celé modriny.Takýmto spôsobom pokračovali nejaký čas v rozhovore, pri čom Bedrich, bez toho, že by to
bol dal na sebe poznať, pozoroval každé jej slovo, každý ťah jej tvári, jej pohľady a každý
pohyb jej mihalníc. Ale pri tom vnímal žiarlivé každý ťah, výraz, každý pohyb, pohľad,
ktorý jej platil. Aj to zbadal, ako sa plavčík Max Pander, ktorý ešte vždy stál na svojom
mieste, vpíjal do nej očami, kým napnutý úsmev otvorené držal plné pery jeho úst.Na Ingigerde bolo badať spokojnosť, že sa vidí obklopenou holdovaním mužských.
Pošklbkávala bábiku, pošklbkávala jej hnedo a bielo pruhovanú kazajku z teľacej kožky a
odovzdávala sa koketným rozmarom. Bedrich, pri počutí drahocenného zvuku jej hlásku, bol
uchvátený rozkošou pijana, ktorý hynul smädom. Súčasne planula jeho celá bytosť
žiarlivosťou. Prvý kormidelník, pán von Halm, skvostne urastený mužský, pravá veža,
pristúpil a bol Marou nielen pohľadmi vyznamenaný, ale aj zahrotenými poznámkami: čím
prezrádzala svojim ctiteľom, že jej ten opálený dôstojník nie je ľahostajný. — Pán poručík,
— opytoval sa Achleitner, ktorý bol bledý a zdalo sa, že trochu mrzne, — koľko míľ sme
urazili od Needles? — Teraz bežíme už zasa trochu lepšie, — vetil pán von Halm, — ale v
posledných dva či triadvaciatich hodinách sotva sme urazili dvesto míľ. — Takto budeme po
New York potrebovať štrnásť dní, — zavolal na skupinu trochu prihlasne Berlínčan, Hans
Füllenberg. Mal pri sebe mladú Angličanku zo Southamptonu. Priťahovalo ho to mocne do
okružia „Mary“, takže vyskočil, nechajúc sedeť „dámu svojho srdca“.Priniesol tón, ktorý sa, okrem Bedricha Kammachera, „Mare“ a jej ctiteľom zapáčil.
Skrsla veľká veselosť, ktorá sa rozšírila po celej promenáde paluby. Bedrichovi sa
protivila táto orgia banalít, odpútal sa, chtiac byť so svojimi myšlienkami v samote.Paluba, cez ktorú cez obed len tak rinula voda, teraz bola už zasa celkom suchá. Bedrich
sa odvážil ísť až na zadný koniec parníka a hľadel nazad na širokú, šumiacu cestu, tvorenú
vodou podlodia. Vzdychol si zhlboka, spokojne, že už nie je svieraný húžvami malého
ženského démona. Dlhé napnutie duše odrazu sa vyrovnalo. Teraz sa už hanbil pre svoju
neskrotiteľnosť a náruživosť, ktorá sa mu práve k tejto malej osôbke zdala smiešnou.
Tajomne sa udrel do pŕs, a hánkami pravej ruky, ako by sa chcel prebrať, bez ostýchavosti
sa udieral po čele.Prúd sviežeho vánku valil sa ešte vždy kosmo proti lodnému telesu, ktoré bolo trošku na
stranu naklonené, kým slnce, planúc mohutným hnedým plamom, chcelo práve zapadnúť: Toto
slnce, pod ktorým more, farby kameného uhlia, v pokojne putujúcich vrchoch, pomaly valilo
zemité hrebene pien… toto more a napokon ťažkými mrakmi preorané nebo zdaly sa byť
Bedrichovi vetami svetovej symfonie. Pre niekoho, čo ju vníma, povedal si, nie je vlastne,
hoci je aj hrozne nádherná, základom cítiť sa malým.Stál neďaleko logu, ktorého dlhá šnúra sa vliekla v oceáne, a obrátil sa smerom plavby.
Pred ním sa otriasala mohutná loď. Čmud obidvoch komínov pohyb povetria stláčal s otvorov
ustavične na vodu, v ktorom bolo videť tiahnuť trúchlivý pochod postáv, vdov s dlhými
krepovými závojmi, so zalamujúcimi rukami v nemom lkaní, sťa by v nekonečnom súmraku
zatratenia. S času na čas počul Bedrich zvuky besedujúcich cestujúcich. Predstavoval si, čo
všetko je sjednotené za stenami tohoto neúnavne sa šinúceho domu, koľko hľadaní, útekov,
nádejí, úzkostí sa v ňom shluklo; a vo všeobecnom, veľkom údive v Bedrichovej duši zobudily
sa znova tie nezodpovedané veľké otázky, ktoré sa s ich: prečo? a na čo? dotkly tmavého
smyslu jestvovania.*Bedrich ani nezbadal, ako prišiel, prechádzajúc sa, zasa do blízkosti malej Ingigerdy
Hahlströmovej. — Želajú si vás, — riekol odrazu hlas. Ozval sa doktor Wilhelm, ktorý, keď
zbadal, ako sa jeho kolega striasol, ospravedlnil sa. — Vari snívate! Vy ste snilko! — tak
volala teraz malá „Mara“ na Bedricha. — Poďte ku mne, — pokračovala, — hlúpi ľudia, ktorí
sú okolo mňa, sa mi nepáčia. — Šiesti či ôsmi páni, ktorí stáli okolo nej, sa zasmiali a
odišli, okrem Achleitnera, s humoristicky prízvukovanou poslušnosťou. — Nuž a, čo vy tu
ešte sedíte, Achleitner!? — Aj tento dostal takto pokyn ísť. Bedrich zbadal, ako tvorili
odpudení v istej diaľke páry, alebo skupiny, a rozprávali sa tak, ako je to zvykom medzi
pánmi, ktorí sa zabávali s jednou nie práve stydlivou ženskou bytosťou.Vlastne s pocitom studu, ale rozhodne s nechuťou, sadol si Bedrich na Achleitnerovu
stoličku, ktorá bola ešte teplá, a „Mara“ sa začala oduševňovať za prírodu.Povedala: — Či nie je všetko najkrajšie pri západe slnca? Mňa to baví, mne sa to aspoň
páči, — dodala prosebne, keď sa Bedrich zamračil a ona si preto musela myslel, že podceňuje
jej poznámku. Potom prešla na vety, ktoré sa všetky začínaly: — ja to nechcem, ja nechcem
tamto, nemám rada to, alebo ono, — a tak podobne. Pričom v prostred ohromného kozmického
deju, ktorý sa odohrával pred jej smyslami, celkom triezvo a bez účasti vyvinovala
osobovačnú ješitnosť rozmaznaného dieťaťa. Bedrich by bol najradšej vyskočil. Pošklbával
nervózne fúzikami a jeho tvár nadobudla mokantnej strnulosti. Zbadala to hneď a bola týmto
neobvyklým spôsobom holdovania badateľne znepokojená.Bedrich nebol nikdy telesne chorý, ale zato s času na čas prejavoval náruživé
podivínstvo. Jeho priatelia vedeli, že v dobrých časoch bol pokrytou a v menej dobrých —
oheň chrliacou sopkou. Podľa zovňajšku zdanlive jednako ďaleký každej sženštilosti a
brutálnosti, preca len mal ženské a brutálne záchvaty. Niekedy ho posadol dithyrambický
raptus, zvlášť keď mal v žilách trošku vína. Vtedy obskakoval a rojčil, keď to bolo vo dne,
hlasite a patheticky o slnci, nocou o hviezdach, a recitoval svoje básne.Malá „Mara“ cítila, že je nebezpečným súsedom. Ale ona už bola raz taká, že ju hra s
ohňom dráždila. — Takých ľudí, — riekla, — ktorí si o sebe myslia, že sú lepší ako iní,
nemám rada. — Ja tým menej, lebo som farizej, — vetil Bedrich. Teraz však osvedčil sa
celkom brutálne: — Tak sa mi vidí, že ste na svoje roky hodne prešibalá a požadovačná. Váš
tanec sa mi vlastne lepšie páčil. — Pri tom sa asi tak cítil, ako by samého seba bolestne
káral. — „Mara“ usmievavo hľadela na neho a konečne riekly jej pery: — Podľa vašich
pochopov, mladé dievča môže najvyššie hovoriť len vtedy, keď sa jej opýtujú a nesmie mať
vlastnej mienky. Tak sa mi zdá, že vy len také dievča viete milovať, ktoré vždy len to
hovorí o sebe: „som preca biednym, nevedomým stvorením, nechápem, čo nachodí na mne.“ Nemám
rada takých hlúpych stvorení. — Keď Bedrich, ktorý desne vytrezvel, chcel vstať, zadržala
ho tvrdohlavým, durdivým „nie“. — Ešte v Berlíne musela som vždy pri tanci na vás hľadeť, —
pokračovala a držala bábiku šikmo pred perami, takže jej noštek ostal stlapačený. — Už sa
mi vtedy zdalo, že nás spája nejaká páska, vedela som, že sa ešte stretneme. — Bedrich sa
naľakal. Ani na chvíľku sa nedal oklamať, súc presvedčený o skutočnosti, že to bola len ňou
často upotrebovaná forma nadpriadania, ale naozaj v jadre bola to len lož. — A ste vy
vlastne ženatý? — počul, prv ako sa mohol spamätať, zbledol veľmi a chystal sa odpovedať.Riekol, ale voskrz nie prívetivo, lež temer tvrdo a odmietavo: — Bolo by to celkom
dobré, slečna Hahlströmová, keby ste si ma, prv ako budete so mnou tak zaobchodiť ako s
ostatnými, trochu lepšie povšimli. Tej páske, ktorá by nás mala spájať, zvlaštnejšie
spájať, predbežne neverím. Veď ste pri tanci hľadeli nielen na mňa, ale na všetkých
ostatných!Ingigerd sa krátko zasmiala a riekla: — Dobre začínate, môj najmilší, či ma azda
pokladáte za Johannu z Arca, pannu orleánsku?— Nie práve, — vetil Bedrich, — ale ak dovolíte, chcel by som vás pokladať za mladú
distingvovanú dámu, ktorej chýr nie práve priveľmi prehnanou opatrnosťou má byť zachovaný
od najmenšieho zakalenia.— Chýr? — rieklo dievča, — mýlite sa, ak si myslíte, že som sa o tú vec niekedy
zaujímala. Desať ráz radšej byť rozchýrenou a žiť podľa svojej chuti, ako umreť od nudy a
popri tom mať ten najlepší chýr. Ja musím svoj život požívať, pán doktor. — Pri týchto
slovách, ktoré Bedrich zdanlivo pokojne počúval, zdôverila sa mu Ingigerd so slušným radom
tajností, ktorých obsah bol by slúžil ku cti akejsi Lais alebo Phryne. Bedrich ju môže, ak
chce, ľutovať, riekla, ale nik si nemá o nej veci namýšľať. Každý, kto sa s ňou stýka, musí
presne vedeť, kto a čo je ona. Pri týchto slovách prezradila úzkostlivú pravdivosť, ktorá
chce brániť rozčarovaniu.Keď slnce zapadlo a Ingigerd, so stálym rozkošnicky zlým úsmevom, dokončila svoju krutú
spoveď, Bedrich cítil, že ho postavili pred skutočnosť mladistvého ženského života, ako sa
mu to ani v lekárskej praxi v takej dobrodružnej a zdivočilej forme ešte nestalo.
Achleitner a otec Hahlström, ktorí chceli dievča odviesť s paluby, boli ním viac ráz prudko
odohnaní. Napokon Bedrich zaviedol „Maru“ do kabíny.V svojej kabíne hodil sa Bedrich, tak ako bol, na posteľ, premysleť nepoňatné: vzdychal,
škrípal zubami, chcel pochybovať. Viac ráz povedal nahlas „nie“, alebo „nemožno“ a pri tom
udieral päsťou na blízku žinenku hornej postele: a napokon bol by prisahal, že teraz v
celej bezočivej rozprávke dievčaťa nebolo lže. „Mara, alebo obeť pavúka.“ Odrazu pochopil
pomenovanie a predmet jej tanca. Tancovala to, čo predtým zažila.*Na nič som staval svoju vec: s týmto do seba vstúpením sprevádzal Bedrich pri večernej
tabuli svoju trochu utrápenú, zdanlive prekypujúcu veselosť. On a lodný lekár pili
šampanské. Bedrich už pri polievke objednal prvú fľašu a hneď vyprázdnil niekoľko čaší.Čím viacej pil, tým menej ho bolela rana, tým báječnejším zdal sa mu svet: čiže, zdal sa
mu byť plný divov a záhad; nimi preniknutý požíval mámor dobrodružného jestvovania. Bol
skvelým zábavkárom. Popularizoval pri tom šťastne svoje vedomosti. Okrem toho mal ľahký
humor, ktorý mu aj vtedy bol naporúdzi, keď ako i teraz, trpké humory zaľudnaťovaly dno
jeho hlbokej duše. Tak sa stalo, že kapitánsky kútik v tento večer bol očarovaný jeho
duchom.Staval na obdiv vieru v samospasiteľnú silu vedy a moderného pokroku, ktorá ho vlastne
už opustila. V sviatočnom jase množstva žiaroviek, rozčulený vínom, hudbou a rytmicky
pulzujúcim chodom putujúceho lodného telesa, chvíľkami sa mu naozaj zdalo, sťa by ľudstvo,
v zvonivej hre, pochodovalo slávnostne ku ostrovu blaženosti. Azda sa raz človek pomocou
vedy stane nesmrteľným. Najdú sa spôsoby a cesty, ako udržať bunky tela v sviežosti.
Podarilo sa už aj teraz mŕtve zvieratá vstreknutím istého slaného roztoku vzkriesiť ku
životu. Rozprával o divoch chirurgie, ktoré často bývajú predmetom rozhovoru, keď si človek
prítomnosti chce byť povedomý obrovskej sily svojho veku. V krátkom čase chemia rozrieši
sociálnu otázku a pokrmové starosti človeka budú patriť do minulosti. Chemia totiž stojí
tesne pred možnosťou urobiť naozaj z kamenia chlieb, k čomu posiaľ slúžila len bylina.Prostred víru všetkých možných omámení Bedrich s hrôzou myslel na začiatok času
odpočinku. Vedel, že ani oka nezažmúri. Po stolovaní išiel s lekárom do dámskeho salónu,
ztadiaľ do fajčiarskej izby. Onedlho vyšiel zasa na palubu, kde panovala tma a pustota a
vietor zasa prudko a žalostne kvílil medzi lanami náhradných stožiarov. Bolo veľmi zima a
Bedrichovi sa zdalo, že sa jeho líc dotkly vločky snehu. Konečne sa musel rozhodnúť odobrať
sa na odpočinok.Dve hodiny, asi medzi jedenástou a druhou, ležal skrčený na žinenke v stave bdelého
hĺbania a niekedy, na krátky čas, v nejakom dosť bolestnom súmraku, medzi bdením a spaním.
V obidvoch stavoch jeho duša bola rozčulená návalom vizionárskych obrazov, niekedy to bolo
divé vírenie, potom zasa strnulá, mučivá jednotlivá tvár, ktorá nechcela ustúpiť. Všetko vo
všetkom pôsobilo tu nepremožiteľné nútenie, držiace otvorene oči vnútra pre hru cudzích
mocností. Zahasil svetlá, a teraz vo tme, keď zovnútorný smysel oka ostal nezamestnaný,
vnímal dvojmo, čo sprostredkovaly sluch a cit: všetky šumy a pohyby mohutnej lode, ktorá
jednomerne pokračovala v svojom behu cez polnočné more. Počul neúnavné vrývanie propelera,
ktoré sa podobalo práci mocného démona, čo bol zapriahnutý do robotnej práce ľudstva. Počul
volanie, kroky, keď pri uhlí zamestnaní robotníci vysýpali do mora uhoľné škvary mohutných
krbov. Dvacať päť tisíc centov uhlia pohltily tieto krby na ceste do New Yorku.Ináč svet Bedrichových predstáv bol v zajatí „Mary“ a zavše v zajatí doma nechanej ženy,
pre jej utrpenie si robil výčitky: teraz, keď Ingigerda Hahlströmová zneuctila jeho
náklonnosť. Ako by jeho celé psyche bolo v reakčnom stave proti jedu tejto náruživosti. V
ňom zúrila ťažká horúčka. A to, čo v tomto stave zastupovalo jeho „ja“, hnalo sa zbesile za
tým „ty“, za „Marou“. Chytil ju na ulicach Prahy a vliekol ju nazad k jej matke. Našiel ju
vo vykričaných domoch. Videl ju stáť v dome jedného mužského, ktorý sa jej ujal zo súcitu a
vzal ju so sebou do bytu, kde ním opovrhnutá, stála hodiny pri obloku. Bedrich ešte
dostatočne nezkáral toho nemeckého mladíka. Okolo zapadlého ideálu „nemeckej panny“ ešte
vždy chvela sa v jeho očiach svätožiara. Ale hoci aj často prichytil Bedrich „Maru“ pri
ohyzdných veciach, hoci ju často odsotil od seba v svojich fantáziách, a so všetkými
mravnými silami svojej bytosti usiloval sa zničiť jej obraz, jej zlatými kaderami obklopená
tvár, jej biele krehké dievčenské telo, vynorily sa znova a znova zpoza každej opony,
každej steny, a každej myšlienky, nemohla ich zničiť ani modlitba, ani kliatba.Krátko po jednej hodine vyhodilo Bedricha z koje. V najbližšom momente potácal sa nazad
ku svojmu lôžku. Nemohlo to ostať pre neho tajomstvom, že sa „Roland“ znova dostal do
pohnutejších vôd Atlantiku a že sa počasie zasa zhoršilo.*Medzi piatou a šiestou hodinou ráno už bol Bedrich na palube. Sadol si znova na
včerajšie miesto na lavici, oproti schodišťu, ktoré viedlo ku jedálni. Ztadiaľ mu doniesol
jeho steward, neúnavný, mladý človek, saský rodák, horúci čaj a sucháre: veci, ktoré mu
prišli k duhu.Palubu znova a znova obmývala morská voda. So strechy malej nadstavby, ktorá chránila
schodište, zavše privalily sa prúdy vody, takže malý Panderov kolega, čo tam teraz stál na
stráži, bol nimi celkom premoknutý. Na náhradných stožiaroch „Rolanda“ a na jeho lanách
jagaly sa už aj ľadové krištále. Dážď zamieňal sa so snehovou metelicou. A šedé bezútešné
ranné šero, s huriavkom, s hulákaním, hvízdaním a skučaním prudkého vetra vôkol stožiarov a
lán, s divým a všestranným syčaním a šumom, chcelo, tak sa zdalo, zvečniť svoje
jestvovanie.Ohrievajúc si ruky na mohutnej čajovej šálke, pozeral Bedrich s planúcimi, ako sa mu
videlo, vpadnutými očami, stále nad práve klesajúcu stenu okraja kotúľajúcej sa a
zdýmajúcej lode. Cítil v sebe prázdnotu. Cítil sa otupelým, ktorý stav mu ináč po
minulonočnom cvale obrazov bol vítaný. Jednako osviežil ho silný, vlhký, brómom presýtený
vzduch a slaná chuť, ktorú cítil na jazyku. Pod plášťom, ktorého golier si vyhrnul, ho
ľahko mrazilo a pomaly sa hlásila aj príjemná ospalosť.Pri tom vnímal zplna veľkoleposť vlnobitia a borbu plávajúceho domu: krásu a silu istého
behu, s ktorou pretínal vlniace sa vysočiny, ba skôr s vždy obnovenou, miernou, smrteľnou
odvahou ich musel prelomiť. Bedrich chválil chrabrú loď, ako by bola živá, a bola si
požadovala jeho uznanlivosť.Krátko po siedmej prišiel tenký a štíhly mužský v lodnej rovnošate, ktorý sa pomaly
blížil k Bedrichovi. Zľahka povzniesol prst k čiapke a opýtal sa: — Vy ste pán von
Kammacher?Keď Bedrich prisvedčil, vyňal z náprsného vrecka list a vysvetlil mu, že včera prišiel z
Francúzska s kormidelníckou poštou, ale nemohol byť hneď odovzdaný, lebo mena Kammacher
nemohli nájsť v sozname cestujúcich. Ten pán sa menoval Rinck a na palube „Rolanda“ mal na
starosti nemecko-americký poštový úrad.Bedrich schoval list, na ktorom poznal rukopis svojho otca. Cítil, ako sa mu pod slaným
návalom musely zatvoriť viečka.Doktor Wilhelm našiel Bedricha v sentimentálnej nálade.— Spal som ako medveď, — riekol lodný lekár, badať podľa jeho zdravej a osvieženej tvári
a podľa jeho naťahovania sa a zívania, že naozaj základne okrial. — Po raňajkách pôjdete so
mnou do medzipalubia? Ale prv ako ta pôjdeme, zaistíme sa radšej v mojej lekárni prachom
proti hmyzu.*Keď sa to stalo, páni raňajkovali pečené zemiaky a malé kotelety, ham and eggs a
rozličné pražené ryby. K tomu popíjali čaj a kávu a potom odišli do medzipalubia.Keď ako-tak privykli, na tam panujúce pološero a každý sa držal, aby nespadol, kolmého
železného podopieradla lubu — našli sa oproti ľudskej smese, ktorá na dlážke prehadzovaná
achkala, horekovala a kričala. Keďže nebolo možno otvoriť oblôčkov, povetrie bolo skazené
od výparov mnohých rusko-židovských rodín, cestujúcich tu s deťmi a celou batožinou. Bledé
matky, ktoré boly viacej mŕtve ako živé, ležaly tuná s otvorenými ústami a zatvorenými
očami, majúc kojencov na prsiach, a bolo hrozné videť, ako bezvládne sem a ta valkané,
trýznené boly napínavými kŕčmi dávenia. — Poďte, — riekol doktor Wilhelm: ktorý v tvári
svojho kolegu zbadal niečo, čo sa podobalo závratu, — dokážme, že sme tu zbytoční. — Ale
doktor Wilhelm, sprevádzaný ošetrovateľkou, jednako len tu a tam mohol niečo dobrého
urobiť. Nariadil doniesť hrozná a iné lahôdky zo zásobární prvej kajuty.Tak to šlo s nie menšou únavou a namáhaním s oddelenia na oddelenie, kde sa všade
tiesnila bedač, utekajúca pred biedou. Aj na bledých tvárach tých, čo sa v tomto kolísavom
priečinku zúfalosti jednako len v hromade držali, tkvel výraz chmúrno-urputnej
rozhorčenosti. Bolo tu aj niekoľko driečnych dievčat. Pohľady lekárov a týchto dievčat sa
stretly. Veľké nebezpečenstvo, veľká núdza v chvíľke nechá život žiadúcnejšie vzplanúť. Je
to hlboká rovnosť, ktorú tu ľudia pocítia. Súčasne vzniká odvážlivosť.Bedrichovi utkvel v pamäti hlboký a tmavý pohľad istej mladej ruskej židovky. Wilhelm,
ktorému neušlo, že jeho kolega na dievča a toto zasa na neho urobilo dojem, nemohol sa
zdržať a dotkol sa tejto skutočnosti, blahoželajúc Bedrichovi so smiechom.Pri ďalšej prehliadke pristavil pánov Wilke a volal na nich zlostným hlasom. Vzhľad
Bedrichovho krajana sa medzitým zmenil, lebo chtiac vzdorovať biedam svojho položenia,
oddal sa zrejme požívaniu liehovín. Wilhelm sa na neho oboril, lebo Wilke bol pre svoje
okolie ťarchou a nebezpečenstvom. V opilosti sa mu zdalo, že je prenasledovaný. Na žinenke
ležal jeho otvorený ranec so špinavými handrami pri syre a omrvinkách chleba, a v pravici
držal otvorený nôž, nejaký druh zavieracích.Wilke kričal, že ho súsedia, stewardi, námorníci, proviantmajster a kapitán okradli.
Bedrich mu vzal nôž, oslovil ho menom, a pritisnúc mu jazvu na podbehnutom krku, prebral
tohoto násilníka, upozorniac ho, že mu už raz po ruvačke zašíval ranu a horko-ťažko ho
zachoval pri živote. Wilke poznal Bedricha a trochu sa utíšil.*Keď dvaja lekári zasa vystúpili a vdychovali čerstvé povetrie oceánu, Bedrichovi sa
zdalo, že sa vyslobodil z dusiaceho pekla.Kráčali s veľkou námahou mokrou, prázdnou palubou, ktorú zaplavoval vždy znova a znova
príliv vĺn. Ale to bol oslobodzujúci úžas, ktorý Bedricha osviežoval. Prečítať list z
domova, na ktorý temer zabudol, išiel do dámskeho salónu. Niektoré dámy, ktoré netrpely
morskou chorobou, sedely tu ojedinele vôkol ustaté a zmalátnelé. Miestnosť páchla baršúnom
a lakom, mala zrkadlá v zlatých rámoch a koncertný klavír. Kroky nôh robil nečujnými
koberec.Otec šľachtica Bedricha Kammachera písal toto:Syn môj milý!Neviem, či Ťa stihne tento list a kde Ťa stihne? Azda až v New Yorku, kam príde hádam
pozdejšie, ako Ty. Pozdrav starého otca a dobrú matku mal by si si vlastne vziať na cestu,
ktorá nás po istú mieru prekvapila. Ale veď sme už privykli na prekvapenia s Tvojej strany,
keďže Tvojej dôvery už oddávna len vo veľmi nepatrnej miere požívame. Som fatalista a ináč
veľmi ďaleký toho, robiť Ti výčitky. Ale je to škoda, že sa medzi nami od Tvojej
plnoletosti vyskytly toľké protivy v smýšľaní a v činoch. Boh sám vie, že je to škoda. Keby
si ma tak zavše bol počúvol,… ale vravím, s takými kuľhavými výrazmi, ako sú „keby si“ a
tomu podobné, nemožno nič urobiť! — Milý šuhaj, keď Ťa už raz stihol taký trpký osud, —
povedal som Ti hneď, že Angela pochádza z nezdravej rodiny — tak už aspoň teraz drž na
vzpriamených väzoch hore hlavu, lebo ak to urobíš, nič nie je stratené. A najmä o to Ťa
prosím, aby si si ten nesmysel s tým nepodareným oňuchávaním bacilov nejako veľmi
nepripúšťal k srdcu. Vravím Ti teraz, a to nie prvý raz, že celý ten krik o baciloch
považujem za podvod. Pettenhofer tiež preglgol celú bacilovú kultúru a nestalo sa mu zhola
nič. Nedbám, choď do Ameriky: nemusí to byť zlá myšlienka a nijaké chybné podujatie. Poznám
ľudí, ktorí ztade, keď tuná v Európe stroskotali, vrátili sa ako milionári, ktorým závideli
a pochlebovali. A nepochybujem, že po tom všetkom, čo si musel prežiť, svoj krok, ktorý
teraz robíš, si dostatočne a zrele uvážil.Bedrich si vzdychol a s krátkym, temer nečujným smiechom poskladal list. Chcel ho neskôr
prečítať do konca. Vtom zbadal toho amerického šarvanca, na ktorého sa už včera nahneval,
flirtovať s mladou dámou, o ktorej vedel, že je z Kanady. Nechcel veriť svojim očiam, keď v
miestnosti, v ktorej mohlo ľahko vzniknúť nebezpečenstvo ohňa, odrazu vzplanula hŕbočka
švédskych zápaliek, podpálených tým mladým človekom. Prišiel steward a poznamenal, veľmi
skromne sa skloniac k dandymu, že je povinný upozorniť ho na neprístojnosť jeho činu. Načo
ho mladík odohnal so slovami: —Get out with you, idiot![2]Bedrich vyňal list svojej matky a prv, ako ho začal čítať, musel letkom rozmýšľať nad
otázkou: asi aká látka tvorí mozog v lebke toho mladého Amerikána. Matka mu písala:Syn môj milovaný!Sprevádzajú Ťa modlitby Tvojej matky. Skúsil, zažil a trpel si veľa už v mladých rokoch.
Ale, čuj už raz aj niečo radostného: tvoje detičky sú zdravé. Presvedčila som sa pred tromi
dňami, že sa u joviálneho pastora Mohaupta dobre majú. Albrecht sa skvele zotavil,
Bernhard, ktorý sa viacej podobá matke a vždy bol zamĺklym šuhajkom, zdal sa mi byť
sviežejším a shovorčivejším, a tak sa mi vidí, že život na fare a vo vidieckom hospodárstve
robí mu radosť. Pán Mohaupt myslí, že obidvaja chlapci sú nadaní. Učí ich začiatkom
latinčiny. Malá Annamaria spytovala sa ma stydlivo na mamu, ale zvlášť a často na Teba.
Povedala som, že v New Yorku, alebo vo Washingtone je veľký kongres, kde tej hroznej
tuberkulóze — riekla som suchotám — konečne vykrútite krky. Syn môj, vráť sa čím skôr do
milej, starej Europy.S Binzwangerom som mala dlhý rozhovor. Povedal mi, že Tvoja žena je dedične zaťažená.
Choroba bola v nej učušaná a bola by vypukla skôr, či neskôr. Vravel aj o Tvojej práci,
milé dieťa, a mienil, aby si sa nedal zahriaknuť. Štyri, päť rokov pilnej práce a o fiasku
nebude viac ani chýru ani slychu. Môj milý Bedrich, počúvni, prosím, radu svojej matky a
obráť sa s celou dušou zasa k nášmu milému nebeskému otcovi. Myslím, že si neznabohom. Len
vysmej svoju mať! Ver mi, bez božej pomoci a milosti sme ničím. Pomodli sa zavše: to nemôže
škodiť! Viem, že si pre Angelu v niektorých veciach robíš výčitky. Binzwanger myslí, že v
tomto ohľade môžeš byť celkom spokojný. Ale, keď sa budeš modliť, ver mi, Boh odníme s
Tvojej úzkostlivej duše každú myšlienku viny. Máš len niečo vyše tricať. Ale ja mám práve
vyše sedemdesiat. Ale zo štyricaťročnej skúsenosti, ktorú mám pred Tebou, môj najmladší,
môžem Ti predpovedať, vravím Ti, Tvoj život sa ešte môže tak utvoriť, že raz sotva budeš
pamätať na svoje terajšie biedy a trápenia. Faktá síce budú stáť pred Tvojím duchom: ale
darmo sa budeš usilovať predstaviť si živé bolesti a pocity, ktoré sú teraz s nimi spojené.
Som žena. Mala som rada Angelu. Jednako ju i Teba a Teba i ju pozorovala som so
spravedlivým smyslom. Ver mi: každého muža by bola vohnala do zúfalosti.*Koniec listu obsahoval materinskú nehu. Bedrich sa v duchu našiel pri šijacom stolíku
svojej matky vo výklenku okna a bozkával jej temeno, čelo a ruky.Keď sa Bedrich obzrel, videl stewarda znova pristúpiť ku dandymu a počul, ako ho tento
odpudil dobrou nemčinou hlasnými slovami: — Kapitán je somár! — ktoré všetkých prenikly,
ako elektrický prúd. A zápalková hranica horela znova blkotavým plamienkom v úzkostlivom
šere miestnosti, ktorej hrozilo nebezpečenstvo ohňa.Bedrich podľa všetkých predpisov anatomického umenia v duchu vypreparoval čistotne malý
a veľký mozog mladého človeka, ihneď ukázať skúmateľom stredište stupídnosti, ktorá
prezpochyby tvorila celú dušu mladého Amerikána. A okrem toho vyskytujúca sa drzosť, ktorá
asi tiež mala v mozgu svoje centrálne sídlo, bola tiež tou najzriedkavejšou vecou. Šľachtic
Kammacher sa musel smiať a prostred tejto veselosti cítil, že teraz požíva novú slobodu,
keď nad ním „Mara“, malá Ingigerda Hahlströmová, už nemala viacej moci, ba znamenala pre
neho menej, ako hnedá Židovka, ktorú len pred krátkou štvrťhodinkou prvý raz videl.Vošiel kapitán von Kessel. A keď ľahkým kývnutím plavej hlavy pozdravil Bedricha, sadol
si k stolu staršej dámy, ktorá ho hneď živo oslovila. Medzitým mladý dandy s peknou
Kanaďankou, ktorá bledá a zalknutá, ale koketná, sedela v lenoške, vymenil niekoľko
pohľadov. Bedrich súdil, že by to mala byť žena neobyčajnej južnej krásy: rovný nos,
vibrujúce nozdierky, silné, ušľachtile krojené obrvy, čierne ako vlasy na hlave a tieňový
nádych páperia okolo jemných, hovoriacich a svierajúcich sa úst. A keď pri svojej slabosti,
pre silné pohyby parníka, nemohla odolať dráždeniam smiechu a jej ctiteľ s komickou
vážnosťou znova ukladal zápalky, zavše si zahalila celú tvár čiernym čipkovým šálom.Bola to napätá chvíľa, keď nebolo pochybností, že mladík znova chce začať nebezpečnú hru
s ohňom, aj v prítomnosti kapitána.Von Kessel, široký a ťažký, s trochu krátkymi nohami, zdal sa byť vo vkusnom dámskom
salóne trošku neúmerným. Sedel pohodlne a rozprával sa pokojne. Ináč bolo možno zbadať
podľa výrazu jeho tvári, že je pre zlé počasie vážne naladený. Odrazu vzplanula hranica
zápaliek. A teraz sa kapitánova pokojná bernhardínska hlava obrátila trošku stranou, a
niekto povedal slovo: — Zahasiť! — takým tónom, ktorému nebolo možno nerozumeť, ako ho
posiaľ Bedrich nikdy nepočul odzneť s pier mužského, znelo tak úsečne, veliteľsky a naozaj
hrozne. Mladý človek zbledol a zaraz zadusil ohník. Krásna Kanaďanka zavrela oči…*Holič, u ktorého sa Bedrich krátko potom dal holiť, riekol: — Počasie je úžasné. — Bol
to inteligentný človek, ktorý, hoci sa aj loď mohutne kolísala, svoje umenie prevádzal
jednako len s veľkou istotou. Opakoval historiu o „Nordmanii“ a o tom, ako nárazom prúdu
klavír sa cez podlahu dámskeho salónu prevalil, údajne až do lodného priestoru. Prišla
nemecká slúžka, ktorú menoval Ruženou, a dal jej kolínsku vodičku. Vidiečanka bola zdravá
ako buk a robila dojem nebárs osvieteného dievčaťa. — Od Kuxhavenu je to už piata fľaša
kolínskej vodičky, — riekol holič. — Slúži pri panej s dvoma deťmi, ktorá sa s mužom
rozviedla. Dievča nemá tie najlepšie časy. Za šestnásť mariek mesačného platu musí byť
každú hodinu napohotove, či je to ráno, na poludnie, pred polnocou, či po polnoci. Dával
som do poriadku frizúru tej panej. Čo sa tu tej Ruženy nanaťahovala. Ani stopy o
uznanlivosti. — Bedrichovi dobre padlo, kým ležal vystretý na patentovanej operačnej
stolici, a dal sa holiť, počúvať rozprávky o rozličných veciach. To ho rozptyľovalo a
upokojovalo. Mohol požívať malú prednášku o modernej lodnej sústave. Je to chyba, že sa
toľká váha kladie na rekord rýchlosti. Ako by mohla nadobro vzdorovať útokom mora taká
obrovská, ľahko stavaná budova, s tenkými stenami ako oblátky. K tomu tie ohromné stroje,
ohromná spotreba uhlia. „Rolanď“ je ináč dobrá loď a stavali ju v glasgowskej lodenici John
Eldera a spol. Už je v službe od júna 1881-ho. Má päť tisíc osemsto indikovaných konských
síl. Denne spotrebuje sto pätnásť ton uhlia. Za hodinu urazí šestnásť uzlov. Dosahuje až
štyri tisíc päťsto desať registrovaných ton obsahu. Má trojcylindrový compoundový stroj.
Jej posádka počíta až sto šesdesiat osem mužských.Všetky tieto drobnosti vypočitoval holič, ako po šnúrke. Nahnevano, ako by s tým osobne
mal tú najväčšiu robotu, rozprával, že „Roland“ pri každej plavbe vlečie so sebou v
uholných skladoch dvacať päť tisíc centov kamenného uhlia a niekedy i viacej. Ostal pri
tom: že pomalšia plavba je pohodlnejšia a istá, kdežto rýchla plavba je nebezpečná a drahá.Malý holičský salón s elektrickým osvetlením bol by býval celkom útulný, keby bol stál
nepohnute. Žiaľ, pohyboval sa, pri čom sa pulzovaním stroja otriasaly a chvely jeho steny,
a zvonka vlny priamo s hnevom tygra dorážaly na tlsté sklo okienka. Fľaštičky v priečinku
len tak rinčaly a cvendžaly: ale holič bol tej mienky, že pomalšie idúce, ťažšie stavané
lode majú oveľa pokojnejší chod.Potom rozprával o malej osôbke, ktorá má farbené vlasy: — Vyše jednej hodiny, — vravel,
— ležala na operačnej stolici a dala si ukazovať šminky a rozličný púder, ba napokon aj
celú zásobu Pinaudu a Roger et Gallet-u. — Kaderník sa pridúšal od smiechu. Vravel, že pri
morských cestách vyskytne sa príležitosť poznať tie naj podivnejšie ženské a zabával ho
istými historkami, ktoré údajne sám zažil a ich hrdinkami boly vždy erotomanické dámy.Najmä hrozný bol prípad, ktorý sa stal s mladou Amerikánkou, ktorú našli bez povedomia v
jednom z visiacich záchranných člnov, kde bola postupne zneužitá všetkými mužskými: Bedrich
vedel, že príčinou smeru, v ktorom sa pohybovala holičova fantázia, bola osoba Ingigerdy
Hahlströmovej. Na tej istej stolici, na ktorej on, odpočívajúc, ešte vždy ležal, sedela aj
ona; podľa zadŕhajúceho sa a potom zasa poskakujúceho bitia svojho srdca s úžasom zbadal,
že moc maličkej ešte vždy nebola celkom zlomená.Bedrich vyskočil a otriasol sa. Tak sa cítil, ako by pod švihaním studenej sprchy musel
sa ísť očistiť do horúcich a studených kúpeľov, zovnútorne i vnútorne, a tak vytiahnuť z
krvi odporný, ťažký jed.*Holičská miestnosť bola za polovičkou lodného telesa. Keď človek vykročil, mohol videť
pracovať valce a skrutky parných strojov. Bedrich sa s námahou vydriapal na bočnú palubu a
vliezol do preplnenej fajčiarne, hoci sa mu vlastne protivilo tiesniť sa v spoločnosti
kričiacich ľudí.Wilhelm mu rezervoval miesto. — Tak, boli ste v medzipalubí, — riekol kapitán, obrátiac
sa ku Bedrichovi, pri čom sa trošku šibalsky usmieval: — Náš doktor mi povedal, že nejaká
pekná Debora urobila na vás nebezpečný dojem. — Bedrich sa smial a tým rozhovor od začiatku
dostal sa do veselých koľají.V svojom kúte sedeli kartári a hrali sa v skat. Boli to obchodníci s apoplektickou
telesnou sústavou. Od raňajok pili pivo a kartovali, ako to od začiatku cesty vždy
robievali. O zábavu ostatných sa nezaujímali, nestarali sa o počasie, ako by ani necítili
kolembania lodného obra, a nepočuli otupného a príšerného hvízdania vetra. Rozmach
kolísania, ktoré musela zniesť šinúca sa loď, bolo tak veľké — a presunovalo sa so zadu na
predok a s predku na zadok — že sa Bedrich nevdojak zachytil. Niekedy mal ten pocit, že sa
zadok lode prevalí na predok a predok na zadok lode. Vtedy by sa bol našiel spodok
„Rolanda“ v slobodnom vzduchu, ale zato komandantský most, sťažne a komíny musely by sa pri
zvýšenom hlbokom chode dostať pod vodnú hladinu. Vtedy by však všetko bolo stratené: len
títo traja hráči skatu, zdalo sa mu, by hrali ďalej s hlavami nadol.Do záplavy čmudu s pochýlenou hlavou vhupla vysoká postava Hahlströma. Jeho jasné,
chladné, kritické oko pátralo po nejakom mieste. Nevšimol si bezrukého, ktorý ho vítal
ironickými poznámkami. Keď si podľa možnosti čím ďalej od Stossa s tichou zdvorilosťou
našiel nejaké miestečko, vyňal tabakové vrecko a krátku holandskú fajku. — Ako sa má dcéra?
— opýtal sa lodný lekár. — Oh, — vetil Hahlström, — veď to prejde. Myslím, že sa počasie
napraví. — Celá spoločnosť, ktorá pozostávala prirodzene so samých moru vzdorujúcich,
pevných ľudí, teraz sa na chvíľu zúčastnila rozhovoru o počasí. — Či je to pravda, pán
kapitán, — opýtal sa niekto, — že sme sa dnes v noci temer srazili s plávajúcim lodným
vrakom? — Kapitán sa usmieval a neodpovedal. — Kde sme to vlastne teraz, pán kapitán? Či
sme mali dnes v noci hmlu? Aspoň ja som cez celú hodinu každé dve minúty počul hlas sirény!
— Ale kapitán von Kessel vo veciach, ktoré súvisely s vedením a osudom lode ostal
nesdielny. — Či je to pravda, že naša loď pre veľkú washingtonskú banku vezie zlaté prúty?
— Von Kassel sa usmieval a cez plavé vlasy brady vyfúkol do povetria tenký pruh dymu. — To
by bolo toľko, ako do Atén niesť sovy, — poznamenal Wilhelm: a teraz už nemohlo vystať, že
veľké svetové téma, téma tém, prišlo k všeobecnému pretrasu. Prirodzene, každý cestujúci
ihneď mal v hlave svoj majetok do posledného haliera, alebo aspoň podľa možnosti hľadal čím
akurátnejší prehľad. Temer všetci sa stali spočítacími strojmi, kým navonok nahlas
porovnávali majetok Washingtonskej banky s Anglickou bankou, Crédit Lyonnais s bohatstvom
amerických miliardárov. Pri tomto rozhovore kedy-tedy počúvali aj karbaníci.Amerika trpela pod tlakom obchodnej depresie. Pojednávali o jej veciach. Prítomní
Amerikáni boli v prevažnej väčšine demokraticky naladení a vrhali vinu na republikánov.
Tammany-Tiger bol predmetom mimoriadneho vzteku. Mal v pazúroch nielen New York, ktorého
mešťanosta bol Tammanyho kreatúrou, ale temer všetky dobré a najvlivnejšie miesta krajiny
boly obsadené Tammanyho ľuďmi. Každý z nich vedel strihať svoju ovcu a americký ľud bol
vysávaný. Korupcia na vedúcich miestach bola obrovská. Na flotu boly povolené milióny, ale
keď konečne skrsla vojenná loď, to bolo už veľa: lebo všetky peniaze ďaleko od miesta
určenia vsiakly do vačkov pokojných Američanov, ktorých záujem o námorníctvo je mysliteľne
ten najmenší. — Nechcel by som sa dať pochovať v Amerike, — volal ostrým hlasom bezruký. —
Bolo by mi tam ešte aj v hrobe nudno. Smrteľne nenávidím odpľúvanie a pitie icewoteru. —
Vypukol veľký smiech. Stossa to posmelilo k ďalším výpadom. — Američan je papagáj, ktorý
ustavične vyslovuje tieto dve slová:dollar a business. Business and dollar!
Dollar and business!Od týchto dvoch slov zahynula v Amerike kultúra.
Američan nepozná ani len spleen. Pomyslite len na ten hrozný výraz: ríša dolárov. U nás v
Európe preca bývaju ľudia.Američan hľadí na všetko vo svete a ešte aj na človeka zo stanovišťa, koľkú hodnotu
reprezentuje v dolároch. V tom, čo nie je vypočítané v dolároch, nevidí nič. A potom príde
ten Carnegie a spol. a chcú nás udiviť odporným obsahom svojej kramárskej filozofie.
Myslíte si azda, že sa tým svetu pomôže, keď mu odtrhnú ten dolár? — alebo keď mu ten
odtrhnutý dolár s veľkým trara zasa nazpäť darujú? Myslíte si azda, keď sú tak milostiví
nás strihať, že my hneď cez palubu hodíme nášho Mozarta a Beethovena, nášho Kanta a
Schopenhauera, nášho Schillera a Goetha, nášho Rembrandta, Leonarda a Michel Angela,
nakrátko celé naše obrovské duchovné európske imanie? Čo je proti tomu taký lumpácky
miliardár a dolárový hlupák? Nech si od nás pýta milodar!*Kapitán prosil Bedricha, aby mu napísal niekoľko slov do pamätnice. Pri tejto
príležitosti ukázal mu mapovú a kormidlovú miestnosť, kde bolo za kompasom umiestené veľké
kolo, ktoré jeden námorník podľa rozkazov prvého kormidelníka, čo dostával pomocou hlasovej
rúry, pohyboval. „Roland“ ležal, čo sa dalo zistiť na ruži kompasu, západo-južno-západne,
lebo sa kapitán úfal, že pri južnejšom brehu najdú lepšiu vodu. Námorník pri kormidle ani
na sekundu nenarušil svojej pozornosti. Jeho bronzová, búrkami ošľahaná tvár s plavou
bradou a s belasými očami, podobnými farbe mora, tkvela na západo-južno-západnej čiare
kompasu s neochvejnou vážnosťou, ruža ktorého, zavesená v okrúhlej mosadznej schránke,
napriek pohybom, čo vždy sa veľkolepé kolíšuca, veľkolepé poskakujúca, ako slon napred
rušajúca parná loď robiť musela, ostala v horizontálnej polohe.V svojej súkromnej izbe kapitán stal sa shovorčivejším. Bedrich si musel sadnúť, a ten
pekný plavý Germán, ktorého oči boly práve také, ako námorníkove pri kormidle, ponúkol ho
cigarami. Bedrich sa dozvedel, že von Kessel je neženatý a mal dve staršie nevydaté sestry,
okrem brata, ktorý mal ženu a deti. Obrazy sestár, brata, jeho ženy a ich detí, taktiež aj
fotografia kapitánových rodičov, povešané symetricky nad červenohnedou baršúnovou kanapou,
tvorily zvláštnu svätyňu.Bedrich sa ho nezabudol opýtať: či je von Kessel pri svojom povolaní s výslovnou
náklonnosťou: — Dajte mi na pevnine miesto, — znela odpoveď, — kde najdem ten istý
dôchodok, a ja ho zamením bez ďalšieho rozmýšľania. Keď má človek už svoje roky, plavba na
mori začína tratiť na pôvabe. — Kapitánov hlas bol najvýš sympatický a guturálny.
Bedrichovi pripomínal akosi zvuk srážajúcich sa biliárových gúľ. Mal bezvadný prízvuk, a
vyhýbal sa dialektickým zvukovým zvláštnostiam. — Môj brat má ženu a deti, — riekol: pri
čom prirodzene nebolo možno zbadať v jeho orgáne ani to najmenšie sentimentálne zachvenie;
ale bolo videť v jeho žiarivých očiach, s koľkým zbožňovaním obdivuje svojich synovcov a
svoje netere, ktorých podobizne položil pred Bedricha. Napokon povedal otvorene: — Môjmu
bratovi možno naozaj závidel. — Potom sa opýtal Bedricha, či je synom generála von
Kammachera. Ten mu to potvrdil. Kapitán prekonal vojenné ťaženie v rokoch 1870 a 1871 a ako
poručík slúžil pri delostreleckom pluku, ktorého veliteľom bol Bedrichov otec. Hovoril o
ňom s najväčšou úctou. Vyše pol hodiny bol Bedrich na návšteve u kapitána a zdalo sa, že ho
prítomnosť Bedrichova mimoriadne teší. Bolo to podivné, aká mäkká a jemná duša sa skrývala
v tomto mužskom. Predtým, ako mu niečo odhalil, vždy urobil z cigary niekoľko silnejších
ťahov a Bedricha vždy dlho a skúmavo pozoroval. Medzitým sa určite ukázalo, ktorý magnet
účinkoval najsilnejšie na kompas v srdci tohoto plavého obra. Premieňavo poukazoval na
Schwarzwald a potom na thüringský les. Nevdojak videl Bedrich tohoto skvelého mužského s
nožnicami stáť pri ohrade jeho tichého domku, alebo medzi ružovými stromkami s očkovacím
nožom. Bedrich bol presvedčený, že by sa tento mužský s rozkošou ponoril navždy do mäkkého
šumu nekonečných lesov a ochotne by bol za ne dal šumenie všetkých oceánov sveta.— Azda ešte nezavítal posledný večer všetkých dní, — riekol kapitán, vstal s humorom a
položil pred Bedricha veľkú pamätnicu. Pohrozil mu slovami: — A teraz vás tu zavrem s perom
a černidlom, a keď sa vrátim, musím na tejto strane najsť napísané niečo obsažného.Bedrich prelistoval pamätnicu. Bolo badať, že sa k nej najužšie pojí nádej na zeleninové
hriadky, egrešové kríčky, vtáčí švitor a bzukot včiel. Pri listovaní tejto knihy, iste sa
vzpružila kapitánova duša, keď pri nejednej morskej ceste bola pod tlakom ťažkej
zodpovednosti, a to pri myšlienke na čas, keď v pokoji prostého svojského krbu táto
pamätnica bude môcť svedčiť o svojom majiteľovi. Potom už sa vždy vynasnažoval vykonať
všetky povinnosti, aby v bezpečnom prístave prekonané nebezpečenstvo, prekonaný boj,
prekonanú námahu premeniť mohol na úplný, hlboký pôžitok.A odrazu sa vynoril pred Bedrichovou dušou jeho vlastný quietistický ideál v podobe
farmy, v podobe celkom osamelej chatrče. Ale nebýval v nej sám, no s malou diablicou
„Marou“. Bol roztrpčený. V duchu stúpal ešte do pustejších krajov a videl sa ako opustený
pustovník, ktorý pije vodu, chytá ryby na udicu, modlí sa a živí korienkami a orieškami.Keď sa kapitán vrátil a keď sa potom rozlúčil s Bedrichom, v svojej pamätnici našiel
tieto riadky:Vznášaš sa na oceánoch —
svojho majstra verná družka,
posledná keď minie skúška,
zakotvíš na svojských lánoch;
v jeho záhradôčky tichu
budeš chrabrých činov svedkom:
ako divých morí pýchu
skrotil mužnou vôľou letkom!
Nosiť budeš hrdé runy
ku cti kormidelníkovej,
z teba vďaka duší zuní,
ktoré viedol k zemi novej.Keď Bedrich, jednou rukou pridržiavajúc si klobúk a druhou držiac sa zábradlia schodov,
sostupoval s hviždiacej výšky kapitánskej kajuty, otvorila sa pekná kabína paluby, ktorá
patrila prvému kormidelníkovi a tento sa zjavil v rozhovore s Achleitnerom. Achleitner
idúcky zavolal na Bedricha a s ustarostenou, bledou tvárou mu rozprával, že prenajal
kormidelnícku kabínu pre Ingigerdu Hahlströmovú, lebo sa už ďalej nemožno na to dívať, ako
teraz nesmierne trpí. Búrlivé počasie sa zhoršilo a na palube nebolo ani jedného
cestujúceho. Námorníci prehliadali záchranné člny. Kosmo od predku proti kurzu lode bežiace
a na jej bok dorážajúce mohutné vodné masy, striekaly do výšky mohutnými skokmi, zastaly na
moment, sťa biele koraly v povetrí a plieskaly, všetko zmáčajúc, na palubu. Čmud komínov,
rvavým dychom povetrnosti stlapačený, bol trhaný od otvorov a rozptyľovaný v divom chaose,
v ktorom sa nebo miešalo s morom. Henrich vrhol pohľad na nízke predpalubie. Rozpomienka na
Židovku a potom na šibenca Wilkeho, vynorila sa mu za rozpáleným čelom. Predpalubie
medzitým natoľko bolo vystavené útokom mora, že sa tam, okrem námorníka, ktorý na predku
konal službu, nemohol nik zdržovať.Okolo pravouholnej diery hlavného schodišťa bolo umiestené operadlo. Vôkol ostal malý
priestor, kde pri dobrom povetrí a v ochrane pred mokraďou, mohlo sedeť niekoľko ľudí.
Bedrich, majúc úmysel sostúpiť do salónu, vstúpil cez vždy otvorené dvere schodišťového
domku a našiel shromaždenie zamĺklych a bledých ľudí. Jedno kreslo bolo slobodné, takzvaný
„triumf pohodlnosti“, a do tohoto si sadol. Mal dojem, že sa včlenil do kruhu zatratených.O jednom z úbohých hriešnikov si Bedrich myslel, že je to profesor Toussaint, do biedy
prišlý, chýrny sochár; na to poukazoval kalabrézer a plášť. Jeho súsed kedy-tedy vymenil s
ním slovo: bol to akiste tajný radca z ministerstva kultu, ktorého zjav pred Bedrichovou
dušou stál len nejasne, hoci aj raz oproti nemu sedel v dome mešťanostu. Konfekcionár — Boh
vie ako! — vyštveral sa sem zo svojej kabíny a teraz ležal ako mŕtvy na stolici. Bol tu
ešte okrem nich malý, okrúhlastý, plachý pán, ktorý sa zabával s chudým a dlhým pánom.Dlhý pán ukazoval tamtomu prierez podmorského telegrafného kábelu. Tvrdé, složité
spletivo z konopí, kovu a gutaperky kolovalo medzi prítomnými. Z úryvkov šeptom povedaných
viet dlhého pána vyrozumeli ostatní, že v sedemdesiatom siedmom roku ako elektrotechnik bol
na parníku, ktorý kládol europsko-severoamerický kábel. Práca na šírom mori nepretržite
trvala mesiace. Rozprával, že mal dozor v lodenici nad stavbou kábelovej lode, a nad
päsťami robotníkov, ktorí mali úlohu kovové dosky lode spájať nýtmi. Rozprával o
telegrafnej vysočine morského dna, ktorá, tvoriac zelenú piesočinu, rozprestiera sa medzi
Irskom a Newfundlandom a tvorí ložisko hlavného europsko-amerického kábelu.Medené drôty vo vnútri kábelu menujú sa dušou, a ich ochrane slúži asi na päsť hrubá
ostatná masa, ktorá sa podobá mohutnému kotvovému uzlu. Bedrich v hroznej pustote morských
hlbín videl v duchu obrovských kovových hadov bežať zdanlive bez konca a kraja piesočinou
dna, zaľudnateného tajomnými tvormi morských hĺbok. Zdalo sa mu, že osud takej hlbokej
opustenosti musí byť ešte aj duši kábelu hrozný.Potom sa spytoval samého seba: že vlastne prečo jasali ľudia tak oduševnene na obidvoch
koncoch prvého kábelu, keď prišly prvé depeše? Azda to bude mať nejakú mystickú príčinu,
lebo, že dnes v jednej minúte dvacať ráz možno telegrafovať také niečo okolo zeme, ako:
dobré ráno, pán Müller, alebo: dobré ráno, pán Schultze, alebo, že zpravodajskou klebetou
všetkých čiastok sveta možno trivializovať celé ľudstvo, to nemohlo byť pravou pohnútkou
toho radostného jasania.Keď tak rozmýšľal, odrazu sa skĺzla jeho stolica a šmarilo ho to tvrdo na operadlo
schodovej diery do spoločnosti elektrotechnika a spiaceho konfekcionára, kým oproti ležiaci
rad cestujúcich s tajným radcom a profesorom prevalil sa nazadok. Prípad bol dosť smiešny,
ale nenašiel sa nik, komu by sa bolo chcelo smiať.Zjavil sa vždy nejaký zaujatý steward a k poteche prekvapených z nevyčerpateľných zásob
proviantovej komory núkal španielske hrozná. — Kedy budeme v New Yorku? — opýtal sa niekto.
V prekvapení a úžase všetky oči obrátily sa hneď na neho. Ináč, vždy zdvorilý, steward,
neodpovedal. Podľa jeho mienky určitá odpoveď bola by znamenala toľko, ako vyzývať osud.
Cestujúci mali asi ten istý pocit. Ba, v ich danom položení myšlienka, že raz naozaj budú
cítiť pevnú pôdu pod nohami, zdala sa im byť len šialenou bájkou.Podivne sa choval ten malý, tučný pán, ktorému elektrotechnik prednášal. Ustavične robil
starostlivé poznámky a v krátkych prestávkach pozeral vždy na vonku zúriaci odboj vĺn.
Skúmavé uprel malé, bdelé očká svojej utrápenej tvári raz na koniec stožiarov, ktoré
neprestávaly opisovať veľké kruhové čiary — druhý raz zasa s obavou na jednotvárne
vajatanie stále sa zväčšujúcich vodných más. Bedrich sa práve chcel v duši zabávať na
zbabelosti tohoto mizerného pevninového potkana, keď mu ktosi povedal, že ten tučný pán je
námornícky kapitán, ktorý len asi pred tromi týždňami prišiel zo svetovej výpravy so svojou
bárkou do New Yorku, keď sa predtým s ňou plavil celé tri roky, a teraz sa vracia do New
Yorku podniknúť novú, práve tak dlho trvať majúcu cestu.*Bedrich premýšľal o tom bojazlivom námorníkovi, ktorého povahové vlastnosti zdaly sa tak
málo byť v súlade s požiadavkami a výkonmi jeho na strádania tak bohatého povolania, a
opytoval sa samého seba, čo drží trvale takého človeka v manželstve a v živote; potom
vstal, aby niekam bezcieľne išiel. Nedobrovoľné prázdniny morskej cesty zapríčiňujú, najmä
pri zlom počasí, že cestujúci, keď už raz obehol kruh všetkých možných dojmov, ktoré sú na
lodi dosažiteľné, tenže vždy zasa znova obieha. Tak sa Bedrich našiel, keď sa za čas
bezcieľne driapal horedolu schodmi, na kožených vankúšoch tej parádnej fajčiarne, ktorú
masa fajčiarov neobľubovala, a v ktorej včera obedoval bezruký artista.Hans Füllenberg vstúpil s otázkou, či je tam dovolené fajčiť cigarety. Potom sa
rozhovoril o počasí a posudzoval ho dosť strastne. — Kto vie, ako to skončí, — riekol, —
miesto toho, aby sme prišli do New Yorku, z prinútenosti zakotvíme, vari, v niektorom
prístave na New-Fundlande. — Tento výhľad nedojal Bedricha.Füllenberg hľadal nové téma rozhovoru.„Čo robí vaša dáma? — opýtal sa Bedrich.— Moja dáma, ak možno u nej vraveť o duši, vypľúva dušu. Pred dvoma hodinami uložil som
ju do postele. Táto Angličanka je už plnokrvnou Amerikánkou. Môžem vám to povedať bez
ostýchania! Veľkolepé. Najprv som jej trel čelo liehom, čo jej nebárs poslúžilo, potom som
jej rozopäl šaty na hrdle. Zdalo sa, že ma pokladá za maséra, ktorého jej manžel
charteruje. Napokon som vec zunoval. Okrem toho v jej praskotajúcom boudoire aj mne stúpala
duša cez žalúdok. Čert sobral všetku poéziu.Ináč ukázala mi fotografiu svojho nežne milovaného new-yorkského manžela. Myslím, že má
v Londýne ešte jedného… — Hansa Füllenberga prerušilofirst call for
dinner; trubač pri vchode schodišťa zatrúbil síce, ale rev jeho trúby hrubé
povetrie a nesmierny huriavok mora hneď pohltil, takže ostal bez ozveny.— Okrem toho, — riekol napokon mladík, — dala si zavolať doktora Wilhelma.V jedálni bolo pusto. Nebolo tam ani jedného dôstojníka, ba ani kapitána „Rolanda“. Pri
zlom počasí nedovoľovala to služba. Dreveným zariadením podelili plochu stola na priečinky,
ktoré maly zabrániť skĺznutiu tanierov, pohárov a fliaš. V kuchyni a v komore pre porcelán
to zavše mohutne prasklo. Ozývaly sa nárazy tanierov. Pri stole bolo asi dvanásť-trinásť
ľudí, medzi nimi Hahlström a doktor Wilhelm. Napokon sa privalili aj kartári s rozpálenými
tvárami a hlučnými hlasmi. Výhru hneď premenili na Pommery. Hoci bolo hrozné počasie,
stolová hudba jednako len húdla. Bolo v tom niečo rúhavého, veď „Roland“ znova a znova
zastal, chvejúc sa, ako by bol narazil na úskalie. Raz bol tento klam tak veľký, že v
medzipalubí vznikla panika. Hlavný steward, pán Pfundner, doniesol o tom zvesť do jedálne,
kam, napriek hluku čliapkajúcich vodných más, napriek hrkotu tanierov a hudbe, prenikol
desný krik vzrušených ľudí.Ku desertu Hahlström so svojho vzdialeného miesta presadol si s akousi námahou ku
Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. Sám sa nazval mastičkárom a začal rozhovor o zdravotnom
telocviku. Prostredníctvom tohoto telocviku prišla vraj Ingigerd, jeho dcéra, na myšlienku
svojho tanca. Zdalo sa, že pil whisky, lebo sa nechoval tak zdržanlivo, ako obyčajne.
Rozvinoval filozofické náhľady. Zahrával sa, snažiac sa vylúdiť jedno za druhým tie
najdivšie a najšialenejšie tvrdenia. Každý z jeho trumfov bol by stačil poraziť desať
nemeckých filistrov. Ak bolo hodno veriť jeho rečiam, tak bol teroristickým anarchistom,
obchodoval dievčatmi, a bol všemožne šplhavcom: vcelku staval sa s rozvahou svojej celej
osobnosti za týchto ľudí proti hlupákom.— Ameriku, — vravel, — ako je známo vytvorili naničhodníci, a keď nad ňou vystrete
šiator, tak máte najpohodlnejšiu káznicu sveta, pánovia! Naničhodník, veľký renesančný
hlupák je tam víťaznou formou života. A to je jedine možné. Dajte len pozor, ako veľký
americký naničhodník raz ovládne svet. Europa teraz tiež trošku tápe okolo renesančného
ideálu a renesančnej šelmy. Pracuje, mohli by sme povedať, tiež na tom, stať sa
naničhodnou. Ale Amerika ju predstihuje o desať konských dĺžok. Jej Cesarovia z Borgie
sedia v zvončekových šatách v kaviarňach a vydávajú svojho lupičského génia v dosť
nevinných veršoch. Sú takí, ako čierne pivo s penou, alebo ako by im boli v bani odčapovali
trochu krvi.Ak sa chce Europa zachrániť, tak má len jednu možnosť: urobiť zákon, podľa ktorého
Amerike nevydá ani jedného šplhavca, pokladničného defraudanta, ani podvodného bankrotára,
ani falošného hráča. Europa ich vezme pod svoju celkom zvláštnu ochranu hneď ako vystúpia v
amerických prístavoch z nemeckých, anglických a francúzskych lodí. Videli by ste, ako skoro
by prevýšila Európa strýčka Sama.Lekári sa smiali.— Kedy si vedel čo počať génius s morálkou? — pokračoval Hahlström. — Ani len sám tvorca
nebies a zeme to nevedel: lebo on stvoril svoje stvorenie nemorálnym. Každá vyššia forma
činnosti hodila morálku cez palubu. Čo by bolo s historikom, keby miesto bádania,
moralizoval? Alebo lekár, keď moralizuje? Alebo veľký štátnik, ktorý si za regulu vezme
meštiacku morálku desatora. Nebodaj umelec, keď moralizuje, je blázon a naničhodník. A
potom, aký obchod by robily cirkvi celého sveta, keby sme boli všetci morálni? Staly by sa
zbytočnými.*Vstali od stola a keď vyliezali na palubu, riekol Hahlström odrazu Bedrichovi: — Moja
dcéra na vás čaká. Máme tu totiž priateľa, pána Achleitnera, krotkého macka, ktorý má veľa
peňazí. Chudáčik nevie, ako by ich mohol najlepšie vyhodiť. Preto pre moju dcéru prenajal
poručíkovu opulentnú palubovú kabínu. Žiaľ, preto má potom aj právo byť jej niekedy na
ťarchu.A naozaj, keď páni vstúpili do palubovej chyže, Achleitner sedel na neveľmi pevne
stojacej maliarskej stoličke, kým pečlivo zabalená „Mara“ bola vystretá na pohovke. Hneď
volala na otca, aby Achleitnera, ktorý ju nudí, bol tak láskavý odpratať a riekla
Bedrichovi, že ho chce o niečo naliehavo prosiť. Hahlström a Achleitner poslušne odišli.— Čím vám môžem poslúžiť? — opýtal sa Bedrich a vypočul jednu z tých bezvýznamných
naliehavých prosieb, ktorými Ingigerd rada zamestnávala svoje okolie. Podľa jej vlastného
vysvetlenia, robila to preto, ak by jej ľudia nerobili drobné služby, cítila by sa
opustenou. — Ale, ak to nechcete urobiť, — riekla potom — bola to nejaká celkom malicherná
vec, pre ktorú zodpovednou inštanciou bola by bývala stewardka! — keby ste to nemohli
urobiť, tak mi bude milšie, keď to necháte. A ak sa pri mne vôbec nudíte, tak potom radšej
ostanem sama.Bedrich ponímal tento začiatok, ako šialený výraz rozpakov. Povedal pokojne, že chce byť
všemožne užitočný, a osvedčil sa, že sa voskrz nenudí. A naozaj bola to pravda, lebo v
kabíne, kde pohyby lode boly menej citeľné, v spoločnosti malej tanečnice vnímal nebezpečné
kúzlo jej osobnosti.Pre utrpenie, ktoré zapríčiňovala cesta morom, jej tvár, robiaca dojem Madonny, dostala
voskovú priezračnosť. Stewardka jej rozplietla vlasy, ktoré sa po bielom plátne vankúša
rozprestrely: zlatým prúdom, ktorý Bedricha miatol. V tej chvíľke sa mu zdalo, ako by celá
obrovská loď, so stovkami jej ľudských mravcov, nebola ničím iným, ako kuklou tejto drobnej
hodvábnej húsenky, tohoto rozkošného motýlika nežných farieb; sťa by nahí heloti, vrhajúci
na dne lode kamené uhlie do bielo rozžhaveného žiaratoku, potili sa len preto, aby
poslúžili tejto detinskej Venuši. Ako by kapitán a dôstojníci boli paladínmi kráľovny, a
ostatní tvorili jej sprievod. A medzipalubie sťa by bolo naplnené slepo oddanými otrokmi.— Azda som vám včera svojimi rozprávkami ublížila? — riekla odrazu.— Mne? — opýtal sa Bedrich. — Ba skôr samej sebe ste ublížili!Hľadela na neho so sardonickým úsmevom a rozstrapkala pri tom malý chomáč ružovej vaty z
konfektnej škatule, ktorá stála vedľa nej.Bedrich cítil, že v spôsobe jej úsmevu, v spôsobe jej pohľadu odzrkadľuje sa chladná
rozkoš a keď sa ako mužský cítil bezmocným proti takému výsmechu, vzkypela v ňom vlna
fyzickej zlosti, ktorá mu hnala do očí krv a stiahla mu ruky a nohy. Bol to ten raptus,
ktorý Bedrich príležitostne potreboval a ktorý jeho priateľke bol dobre známym zjavom.— Čo vám je? — šepkala Ingigerd, ďalej strapkajúc vatu, — takého mnícha, ako ste vy, sa
nebojím.Táto poznámka sa nehodila k tomu, aby sa ukrotila v Bedrichovi kypiaca vlna náruživosti.
Zatým sa opanoval. V stajni tejto Circe nechcel byť novým zverom.Ako by bola bývala Ingigerd stelesnením zlej Psychy, tak málo sa vyskytovalo pre ňu
niečo skrytého v citových pohnutiach mužského.— Oh, veď som aj ja chcela byť raz mníškou, — riekla a po istú mieru obšírne džavotajúc,
rozprávala, pravde primerane natoľko, nakoľko neluhala, že raz bola v kláštore dlhšie ako
rok polepšiť sa, ale to sa veľmi nepodarilo ani v kláštore. Ona je totiž nábožná. To môže
vraj pokojne povedať o sebe. Každý človek, pri ktorom necíti, že by sa pri ňom a s ním
mohla modliť k Bohu, ostane jej cudzím, ba odporným. Azda sa jednako len raz stane mníškou,
ale nie k vôli zbožnosti, — a tu sa začala, ale zdanlive to ani nebadajúc, všetkému, čo
predtým povedala, vysmievať — nie k vôli zbožnosti, ani reči o tom, lebo ona nie je
nábožná. Neverí ničomu, iba sebe samej. Život je krátky a po ňom nepríde nič. Pôžitky
života treba vyčerpať. Kto si odopre pôžitok, ten hreší proti sebe a klame samého seba.Do kabíny prišla stewardka a s veselými slovami ponaprávala Ingigerde podušky a
pokrývky. — Všakver tu je lepšie, slečna, ako dolu? — Keď odišla, riekla Ingigerd: —
Neviem, čo je to, ale tá hlúpa ženská je už tiež do mňa zamilovaná.— Prečo tu sedím? — opýtal sa samého seba Bedrich, a hneď pri tom začal s pokusom
šialenému malému stvoreniu v dobrote dohovárať. Prečo pôsobila vždy na neho takým mohutným
dojmom súcitu, ktorý si toto stvorenie voskrz nenárokovalo? A prečo sa nemohol zbaviť
myšlienky čistoty, kým len na neho vlívala táto detská Lamia? Zdala sa mu byť cudnou a
nedotknutou, a každý jej kapriciózny pohyb a každá rozmarná poznámka v jeho očiach len
zvyšovaly jej dojímavú bezbrannosť.Každá láska je súcitom! Táto veta, ktorú postavil Schopenhauer, vyhlasujúc ju za
paradoxnú a súčasne aj pravdivú, preletela Bedrichovou mysľou. Vzal do ruky jednu z báb,
ktoré boly rozhádzané okolo malej tanečnice a skúsil humánnym hlasom, ktorý si osvojil v
styku s pacientmi, urobiť Ingigerde zrejmým, že nemožno beztrestne žiť v tom omyle, že svet
je bábkovou hrou. Jej bábiky sú naozaj dravci. Beda, keď to človek nezbadá prv, až keď ho
ich zuby roztrhajú a ich pazúry povalia na zem.Zasmiala sa krátko a neodpovedala. Potom sa žalovala, že má bolesť v hrudi. Veď je
Bedrich lekárom, či by ju nechcel preskúmať.Bedrich odpovedal príkro, že je to vecou doktora Wilhelma, on vraj na cestách prax
neprevádza. Odpovedala mu, že keď teraz trpí a on, ako lekár, mohol by utíšiť jej bolesti,
ale to urobiť nechce, tak jeho priateľstvo pre ňu nemá zvláštnej ceny.Pred touto logikou sa Bedrich neuzavrel. Vie vraj dávno, že jej mimoriadne útla sústava
medzi „dal a vzal“ len horko-ťažko balansuje a je každú minútu ohrožená. — Keby som bol
vaším lekárom, — riekol, — umiestil by som vás u niektorého vidieckeho farára alebo
farmára. Nedovolil by som vám navštevovať divadlo, tým menej vystupovať v ňom! Toto
prekliate komediantstvo ju telesne a mravne zničilo.Som hrubý a to je liek, myslel si Bedrich.— Chcete byť farmárom? — Ako? — Farmárom ste už aj tak! — Zasmiala sa, a rozhovor
prerušil škrek papagája, ktorého lazecký pántik stál v pozadí kabíny, a Bedrich ho posiaľ
nezbadal.— Ešte len to chybelo, odkiaľ máte tú potvoru?— Prosím vás, dajte mi tú potvoru! Koko! Koko! — Bedrich vstal a nechal si toho veľkého,
bieleho pútnika s ružovým nádychom vyliezť na ruku.Medzitým „Roland“ tam vonku cez klesajúce doliny slaného vodstva a na dvíhajúcich sa
horských pásmach, sťa ohromný stroj jednomerne roboriaceho oceána, vovŕtal sa do oblaku
hmly a nechal prúdiť jačiacu sirénu. — Hmla, — riekla Ingigerd, a všetka krv jej tvári
zmizla. Ale hneď povedala, že sa nikdy nebojí. Potom vzala do úst kus konfektu a nechala
papagája z neho odkusovať, ktorý pri tom necitne stúpal po milo sa dmejúcej hrudi dievčaťa.Bedrich medzitým musel každú chvíľu podávať ruku, a preto sa opytoval v duchu, počúvajúc
ju blúzniť o jávanskej opičke, ktorú vraj raz mala, či je naozaj lekárom, ošetrovateľom,
kaderníkom, chyžnou, alebo lodným stewardom, a či sa pri Ingigerde nestane raz aj poslíkom?Zatúžil živo za slobodným povetrím a za palubou.Ale keď skoro potom vstúpil do chyže Achleitner s úzkostlivo zpytujúcimi očami a
Ingigerda Bedrichla s nadurdeným pohľadom a celkom neláskavo skôr poslala, ako prepustila,
sotva sa našiel za zatvorenými dverami v hustej hmle, už sa mu zdalo, ako by niečo, sťa
očarovaného, ťahalo nazad ku lôžku dievčaťa.*Siréna hučala ohlušujúcim revom. Bol to zasa ten, sťa by z pŕs obrovského vola chrčiaci,
divo a desne sa stupňujúci tón, ktorý mal niečo výhražného, ale zároveň aj niečo
úzkostlivého. Bedrich ho vždy tak vnímal, ako by sa na neho vzťahoval. Práve tak sa mu
zdalo, že ženúca sa hmla je obrazom jeho duše, alebo jeho duša je obrazom ženúcej sa hmly a
obrazom voslep do neznáma rušajúcej lode. Pristúpil k zábradliu, a keď sa zahľadel dolu,
mohol videť s akou mohutnou rýchlosťou sa šinie ohromná lodná stena cez vodu. A tu sa
opýtal: či ľudská odvaha nie je šialenstvom.Či by niekto od kapitána až do posledného plavčíka mohol zabrániť, že by sa, hádam, už v
nasledujúcej chvíľke zlomila vlna jedinej šrauby, ktorá sa ustavične vynorovala a otáčala v
povetrí. Kto by mohol vycúdiť loď prv, ako by bolo možné vyhnúť ničiacej srážke s tenkých
stien formovaného, dutého kolosu? Kto by sa mohol úfať, že je možno vyhnúť troskám jednej z
tých mnohých utonulých lodí, keď pláva pod vodou v hmle a jej zšúverená masa z trámov a
železa šmarená je nárazom vlnobitia o trup mohutne sa blížiaceho „Rolanda“? Čo by sa stalo,
keby teraz stroj vypovedal službu? Keby tak vypovedal kotol, ktorý by už dni a dni
trvajúcemu tlaku a napätiu pary viacej odolať nemohol? Na týchto stranách vyskytujú sa aj
ľadové vrchy. Nevraviac o tom, aký osud mohol stihnúť „Rolanda“ vo vystupňovanej búrke.Bedrich vstúpil do hornej fajčiarne, kde našiel pospolu kartárov, doktora Wilhelma,
bezrukého Artura Stossa, profesora Toussainta a ostatných pánov. Prijali ho s výkrikom
haló. Chyža, ktorá silne zapáchala kávou, bola preplnená hustým, štipľavým čmudom, ktorý sa
pri Bedrichovom vkročení srazil s vlhkou hmlou.— Čo sa stalo, pánovia? — opýtal sa Bedrich.Niekto zakričal: — Či sa vám pošťastilo vyoperovať všeobecne známe znamienko, ktoré má
tanečnica na dva prsty od krížov, tesne nad ľavým kĺbom?Bedrich zbledol a neodpovedal.Zasa si sadol ku doktorovi Wilhelmovi a robil sa tak, ako by ten krik a slová neznámeho
vôbec nebol vzťahoval na seba.Návrh kolegu, hrať v šachy, prijal.Pri hre mal dosť času, potlačiť v sebe stud a rozčulenie. Kradmo hľadal pôvodcu slov.
Stoss mu privolal: — Sú tu ľudia, pán doktor, ktorí, keď idú do Ameriky, svoje nesnádze
nechajú v Nemecku, hoci zato cesta nie je lacnejšia. — Trafený neodpovedal na túto
poznámku. Ale zato sa ozval niekto: — Ale mister Stoss, vecí tu nie sme v dámskom salóne, a
pre malý žart sa netreba hneď nahnevať. — — Nie som pre žarty, — vetil Stoss, — ktoré sa
robia na vrub ľudí, ktorí sú v blízkosti, a zvlášť nie, keď sú v hre dámy. — — Oh, mister
Stoss, — riekol starší pán z Hamburgu, ktorý mu už raz odpovedal, — všetko v pravom čase:
nemám nič proti kázňam, ale tu sme v zlom počasí na mori, a táto izba nie je kostol.Niekto riekol: — Veci ináč nikoho neoznačili menom.Mladý Amerikán, ktorý sa vyznamenal v dámskom salóne kladením ohníka, riekol teraz
sucho: — When Mister Stoss is in New York, he will hold church survices every night in
Webster and Forsters’ tingel tangel.[3]— Stoss odsekol: — No moisture can be compared with the moisture behinde the
ears of many young American fellows.[4]— Mladý človek vetil: — Directly after the celebrated Barrison sisters’
appearance, ofter the song ,Linger longer Loo‘ Mr. Stoss will raise his hands to heaven and
beg the audience to pray.[5]—Po týchto slovách, bez pohnutia jediného svalu v tvári, mladý šibenec vybehol von.Artur Stoss bol shovievavý. Ale po údere, ktorý dostal a po smiechu, ktorý nasledoval,
ani on neostal dlho. — Ľudia sa veľmi mýlia, — riekol, obrátiac sa k profesorovi
Toussaintovi, ktorý vedľa neho sedel, — ak si myslia, že morálka v kruhoch artistických je
laxnejšia, ako hocikde inde v spoločnosti. To je celkom mýlny predpoklad. Alebo si niekto
myslí, že tie neslýchané a odvážne výkony, v ktorých sa artisti ustavične zdokonaľujú,
možno spojiť s nezriadeným životom? Goddam! To by sa nejeden začudoval. K činom, ktoré
prevádzajú v tingeltangloch, je potrebná askeza a železná robota, ktorá je filistrovi, čo
nikdy nezamešká ísť na predpoludňajšie pivo, celkom neznáma. — A pokračoval vo vychvaľovaní
artistov.Hans Füllenberg sa opýtal: — A čo je vlastne vašou špecialitou, pán Stoss?— Keď to človek vie, — vetil, — nie je to vec ťažká, mládenče. Ale, ak by sme mali raz
duelovať, mohli by ste si slobodne voliť, ktoré oko, ktoré ucho, alebo ktorý črenový zub
chcete obetovať.— Strieľa ako Carver, — ozval sa niekto. — Jedno za druhým tri, štyri razy — vyrazí vám
guľkou srdiečko z esa!— Umenie ako umenie, páni moji! Ale nemyslite si, že to docielite bez potu a
trpezlivosti, hoci máte aj ramená a nemusíte nohami držať pušku a spustiť kohútik.Zjavil sa kapitán von Kessel a bol privítaný hlasným — Ah —. Cez dvere vôkol neho vhupla
plnosť slnečného svetla. — Barometer stúpa, páni moji!Skutočnosť účinkovala, ba pôsobila zrovna ako kúzlo. Pán, ktorý ležal v kúte a spal —
bol v tom polosne, ktorý je najmiernejším následkom morskej choroby! — sadol si vzpriamene
a pretieral si oči. Hans Füllenberg ponáhľal sa s inými cestujúcimi na palubu. To isté
urobili aj doktor Wilhelm a Bedrich, ktorý prehral partiu.*Obidvaja lekári prechádzali sa po celej dĺžke palubovej promenády, kde sa rozvinul
prekvapujúce rušný život. Povetrie bolo mierne. Loď ležala ticho, a zdalo sa to byť pre jej
mohutné telo pôžitkom prebíjať sa už len nízkymi ťahami radov zelených vĺn. Aj cestujúcich
prenikala spokojnosť. Páni museli ustavične pozdravovať a vyhýbať sa, lebo stewardi po
všetkých kojach zvestovali pekné počasie, a každý vyliezol na palubu. Všade sa ozývalo
džavotanie a smiech, a človek sa musel znova a znova čudovať, aký veselý veniec dám sa
posial skrýval v útrobách „Rolanda“.Hans Füllenberg šiel okolo, so svojou zasa zdravou Amerikánkou. Našla si priateľku. Táto
mala plavú korunu vlasov, ako Švédka, na nej plstený baret a bola odiata liščím kožuchom,
zdalo sa, že ju zlé žarty a zlá angličtina Hansa Füllenberga veľmi zabávajú. Okrem toho
opatroval jej muf, ktorý zamieňavo tisol raz ku žalúdku, zasa ku srdcu a hrozne náruživo k
ústam. Mladý Amerikán sprevádzal svoju Kanaďanku, ktorá sa veľmi blazeovane, ale značne
osviežná prechádzala. Zdalo sa, že mrzne, hoci si obliekla kazajku z kanadského soboľa,
ktorá jej siahala až po kolená.Na backbordovej strane paluby mala svoj circle Ingigerda, teraz pred kabínou. Na
poprednú miestnosť, ktorú obývala a dvere ktorej mala za sebou otvorené, bola hrdá teraz,
keď paluba bola plná ľudí a každý jej mohol závideť, čo pochlebovalo jej márnivosti.Bedrich riekol doktorovi Wilhelmovi: — Ak je vám to po vôli, kolega, tak ostaňme radšej
na tejto strane Rubiconu. Maličká ma trochu fumiguje. A ináč, nevedeli by ste mi povedať, —
pokračoval, — keď predtým vstúpil do fajčiarne, prečo sa rozpútalo také haló a prečo padla
poznámka toho neznámeho?Wilhelm, udobrujúc ho veselo, vetil, že pri svojom príchode Hans Füllenberg z
rozpustilosti urobil poznámku. Videl totiž vykročiť Bedricha z Ingigerdinej izby.Bedrich chcel mladíkovi odrezať uši.Páni sa smiali a boli veselí a tak súhlasne vpadli do všeobecného mámoru radosti zo
života. Po hrozných hodinách každý sa zasa naučil poznávať hodnotu holého života. Len žiť a
žiť! to bolo želanie, ktoré sa pripínalo ku každému kroku, ktoré žiarilo z každého úsmevu,
hlaholilo z každého volania, ktorým sa ľudia pozdravovali, v ňom sa tratily všetky žalosti.
V týchto minútach nebolo cítiť ani tej najmenšej panovačnosti, jestvujúcich starostí, či
boly európskeho, či amerického pôvodu, a ktoré ľudia doniesli so sebou na palubu. Každý,
kto žil, získal veľkú výhru.Všetci títo promenujúci ľudia boli by bývali hotoví páchať všakovaké šialenosti a mierne
posudzovať to, čo by si na pevnine neboli nikdy dovolili a nikdy neboli odpustili.Na kapitánov rozkaz medzitým ukázali sa na palube hudobníci a postavili sa s notovými
stojanmi a nástrojmi. A keď ich hudba zahlaholila veselo po celom „Rolande“, sviatočná
nálada dosiahla vrcholu a za pol hodiny, ako by sa tie na belasom nebi letiace niekoľké
oblaky, loď, a k tomu ľudia i oceán boli dohodli, že si zatancujú štvorylku.Odrazu ten starý hrozný kmeť mora stal sa joviálnym a dobromyseľným. Bolo to vidno z
toho, že v zrejme žartovnej nálade, nie bez márnivosti, práve v okolí „Rolanda“, číslo za
číslom, rozkázal tancovať svojim bábikám. Musely sa vyšvihnúť kopy lietajúcich rýb. Veľryba
nechala metať svoj známy vodomet. A už aj z medzipalubia pri prednom stevene ozvalo sa
volanie: — Delfín!Páni jednako len nemohli nadobro obchodiť Ingigerdu. Keď zbadala Wilhelma, tento riekol:
—Thermidium triste, šibeničný pavúk! — — Ako? — opýtal sa Bedrich,
ktorý sa trochu preľakol. — Veď viete, — vetil Wilhelm, — že šibeničný pavúk obyčajne v
blízkosti mravenčieho kopca sedí na vrcholci stebla a nerobí nič iné, keď dolu okolo ide
nejaký ten Mirmidonec, že pred neho hodí klbko pradiva. O ostatné sa postará potom už
mravec sám. Zapletie sa do nepohnutia, takže ho malý pavúčik môže celkom pohodlne zožrať.— Keby ste maličkú boli videli tancovať jej tanec, kolega, — riekol Bedrich, — azda by
ste jej boli skôr pridelili úlohu mravca, ktorého zadlávi šibeničný pavúk. — — Neviem, —
znela Wilhelmova odpoveď, — veď ktorýsi básnik hovorí: najsilnejší je ten rod, ktorý je
slabý.Ingigerda mala medzitým zasa novú senzáciu, za ktorú sa mala čo poďakovať pánu Rinckovi,
prednostovi poštového úradu. Hrala sa s chutným psíčkom, ktorý jej ležal na lone, asi ako
dve pästi veľké klbo. Žart pozostával z toho, že tento ľadový medveďen
miniaturevztekle brechal smiešne tenkou fistulou na veľkú lodnú mačku, ktorú
mu pán Rinck držal pred očami.— Dnes sa aspoň raz dobre vyspíme, — riekol Wilhelm, — s dovolením, Mr. Rinck. — — I
always sleep well,[6]— odpovedal veľmi flegmaticky poštový úradník, ktorý vedľa ťažkej, mäkkej,
visiacej mačky držal horiacu cigaretu.— Pozrite sa sem, kolega! — s týmito slovami doktor Wilhelm otvoril blízke dvere, cez
ktoré bolo možno nazreť do hlbokej štvorhrannej šachty: bola naplnená do polovičnej výšky
tisícimi balíkmi. Bolo možno po nich v čižmách chodiť. Poštový úradník to musel všetko
usporiadať. — Okrem toho ešte listy, — dodal flegmaticky Mr. Rinck.— Tento Rinck, — riekol Wilhelm pri prechádzke, — je vlastne originálny človek, ktorého
treba poznať. Pred niekoľko rokmi s podobným typom, ako je táto malá Hahlströmová, mal
smolu. S takými typmi netreba sa ženiť. Od toho času na všetkých moriach sveta na všakovaký
spôsob pozrel smrti ľahostajne do očí. Mali by ste ho raz počuť rozprávať, k čomu ho možno
len zriedka dostať, lebo nepije. Toľko sa rozpráva o fatalizme, ktorý však napokon pri
väčšine, čo má plné ústa slov, je len papierovou vecou. U Rincka však nie je papierovou
vecou.Život na palube vždy väčšmi nadobúdal mondénneho strihu. Bedrich sa čudoval, koľko
Berlínčanov, ktorých poznal z videnia, sa odrazu vynorilo. Skoro sa mu predstavil profesor
Toussaint a zaviedol ho ku svojej, v lodnom kresle rozliatej, žene. — Prijal som pozvanie
svojho amerického priateľa, — vysvetľoval Toussaint, trošku blahosklonne a vyslovil meno
známeho milionára, — a ak pre seba za morom najdem nejaké úlohy, môže sa stať, že budem v
Amerike videť niečo také, ako svoju druhú vlasť. — A ten bledý, ustarostený, vzácny človek
pokračoval, pod ironicky blazeovaným pohľadom svojej ešte vždy veľmi peknej ženy, v
rozvláčaní starostí a nádejí. Bez toho, že by to bol sám zbadal, vždy znova, ba až pričasto
upotrebil výrazu: dolárová ríša.Po nejakom čase na zadnej palube začali tancovať. Bol to Hans Füllenberg, vždy dobre
naladený Berlínčan, ktorého Straussov valčík popudil pojať do kola dámu v líščom kožuchu.
Ako vždy, príklad nasledoval rad ďalších párov, a tak pod vyjasneným nebom skrsol tanečný
krúžok, ktorý sa točil až do západu slnca.Keď sa kapela s blýskavými hudobnými nástrojmi chcela utiahnuť, bola spoločnosťou
zadržaná; v momente zaviedli sbierku, a do pokladnice hudobníkov složili značný peňažný
dar. Potom sa pustili do ďalšieho veselého tanca.*Doktora Wilhelma odvolali. Bedrichovi sa po čase podarilo odpútať od manželov
Toussaintovcov, a byť trošku o samote. Vyjasnené nebo, sťa by divom utíšené, sklené dmejúce
more, tanec, hudba, slnečné lúče, vznietily aj v ňom nový, príjemný pocit jestvovania.
Život, riekol si Bedrich, je vždy tak alebo onak, bolesťou alebo radosťou, nocou alebo
dňom, lučežiarou alebo čiernym mrakom naplnenou chvíľkou. A preto sa minulosť a budúcnosť
vždy zatemní alebo vyjasní. A či by tak oslnené jestvovanie malo mať menšiu realitu ako to
zatemnené? S mladistvým, temer detinským plesaním počul všetko v sebe a vôkol seba
odpovedať: — Nie!Posunul klobúk nazad, roztvoril ľahký kabát, jeho ramená, s rukami, na ktorých mal
natiahnuté šedé švédske rukavice, položené na zábradlie, boly ako háky. Videl more,
rušajúcu loď!, cítil pulzovať stroj, jeho sluch oplýval hebkými, viedensky sa
rozplývajúcimi súzvukmi valčíka a celý svet sa stal ešte aj v častiach ľahkomyseľne
pohnutou, farbami sršiacou tanečnou dvoranou! Trpel a zapríčiňoval bolesti iným, a
všetkých, pre ktorých trpel, a ktorým kedy zapríčinil bolesť, teraz objal a zdalo sa, že s
nimi splýva v mámore.Tu sa stalo, že Ingigerda Hahlströmová a hrdinská postava prvého dôstojníka prešla
povedľa. Bedrich ju počul povedať: vy netancujete, a tancovanie je vraj nudnou zábavou.
Vtom vyskočil a hneď potom sa otáčal v kole s Kanaďankou, ktorú prekvapenému mladému
Amerikánovi so zvláštnym plamenným nemeckým manierom bezohľadne uchvátil od boku. Bolo
badať, že sa hlboko dýchajúcej, útlej a exotickej panej toto silné dobyvateľské rameno
páči.Ked Bedrich musel dokončiť tanec, z prinútenosti začal s Kanaďankou lámať francúzštinu a
angličtinu. Bol veľmi rád, keď ju mohol vrátiť mladému Amerikánovi. Práve vtedy, ako
obyčajne, Stossov sluha cez palubu transportoval svojho pána, držiac ho za golier kabáta.
Bezruký artista využil príležitosť, a upozornil žartovne na tento spôsob dopravy: pomenoval
ju zvláštnou privátnou poštou na suchu i mori. Bedrich potisol palubovú stolicu, lebo sa mu
zachcelo pobesedovať s artistom, ktorého jeho sluha s opatrnou zručnosťou na ňu posadil.— Ak potrvá takéto počasie, — riekol Artur Stoss, — v utorok budeme môcť zakotviť v
Piere na Hoboken. Ale len, ak táto pohoda potrvá. Ako mi kapitán vravel, teraz letíme plnou
silou, šestnásť uzlov za hodinu. — Bedrich sa naľakal! V utorok by sa tedy mal zakončiť
spoločný život s Ingigerdou medzi tými istými stenami.— Maličká je pikantnou potvorkou, — riekol Stoss, ako by bol uhádol Bedrichove
myšlienky. — Nečudujem sa ani mak, keď neskúsený mužský padne do osídiel tohoto kvietka.
Pravda, treba sa jej v rukavičkách dotýkať! — Bedrich pocítil bolesť. Keď zboka škúlil na
bezramenný trup, jeho duša sa svíjala pod kliatbou hanby a vlastnej smiešnosti.Ale Stoss pokračoval, filozofujúc vo všeobecnosti o erotike. On, bezruký Don Juan,
najdôvernejším spôsobom poučoval Bedricha o umení, ako treba zachádzať so ženskými.
Medzitým sa aj chvastal a jeho inteligencia sa scvrkala akurátne podľa toho, ako rástla
jeho márnivosť. Nejaký mučivý pud hnal ho k tomu, iným ako mužský imponovať.Povedľa prešla slúžka s deťmi. Bedrich si vydýchol, lebo tým bola pozornosť Stossova od
predmetu odvrátená. Zvolal: — Ružena, čo robí milostivá? — Ružena vetila: — Nepríde hore.
Je zaujatá vykladaním karát a pohybovaním stolíka. — Sluha Burke, v ktorého očiach dievča,
tuším, našlo milosť, pomohol jej detičky posadiť na stolice. A Bedrich poznal v nej tú istú
vidiečanku, ktorá v holičskej sieni kupovala kolínsku vodku, a o jej nebárs utešených
služebných pomeroch dozvedel sa od holiča.Tieto pomery potvrdil teraz aj Artur Stoss: — Je tu nejaká pani Lieblingová, — riekol, —
ktorá si proti tejto domestickej perle volala na pomoc hlavného stewarda. Ale Pfundner jej
povedal, že túto príkladnú Ruženku, miesto obžalúvania, mala by si zavinúť do vaty. —
Bezruký artista bol tej mienky, že — také ženské niekedy ani nevedia, čo robia.*Ešte znela hudba, ešte žiarilo slnce na suchú palubu, kde svet cestujúcich v povrchnej
nálade, pred tvárou nekonečného neba a vody, vykrúcal sa a tancoval, keď Bedricha volali do
strojovej miestnosti. Bolo treba sostúpiť po kolmom železnom rebríku, a cez hustý olejový
zápach pri umelom svetle ísť cestou, ktorá sa Bedrichovi zdala nekonečnou. Okolo neho
pracovaly stroje. Na mohutných premietacích kolesách šuštiac letely široké remene. Na
hrubých kovových osách otáčaly sa veľké kovové kotúče, spojené s kolesami a kolieskami,
ktoré všetko konaly zvláštnu prácu. Bedrichove oči prebehly po obrovských valcoch, v
ktorých sprešovaná para poháňala pumpovým váham podobné piesty a ich pomocou veľkú osu,
ktorá bola zapravená pozdĺž spodku lode a išla nazad.Strojníci stúpali s handrami a olejovými konvami medzi krúžiacimi železnými masami s
úžasnou istotou a odvahou, kde každý najmenší neobozretný pohyb musel zapríčiniť smrť.A išli ďalej do hĺbky, až ta, kde mnohé lopaty v rukách helotov hádžu uhlie do bieleho
žaratoku kotlov. Prišli do uhlím, popáleninou a šlakom páchnuceho pekla, ktoré bolo
osvetlené bielu žiaru vrhajúcimi dierami pece.Bedrich lapal povetrie. Hĺbka, v ktorej sa nachodil, mala takú temperatúru, že sa mu
dolu chrbtom hneď rinul pot. Ešte vždy zaujatý novotou dojmu a celkom zabúdajúc na to, že
sa vlastne nachádza hlboko pod hladinou mora, kde je vodou obkľúčený, odrazu zbadal doktora
Wilhelma a súčasne aj mŕtvolu, ktorá biela ležala na čiernej hromade.O chvíľu pozdejšie už celkom oddaný lekárstvu so stetoskopom doktora Wilhelma v ruke,
skúmal srdce padlého. Jeho druhovia od hlavy po päty začiernení prachom kameného uhlia,
ustavične zaujatí službou stroja, sotva vrhli kedy-tedy na neho pohľad, keď do seba liali
pivo alebo vodu. — Zrútil sa, — riekol doktor Wilhelm, — ani nie pred celými tromi
minútami; tam, hľa, ten na čerstvo umytý, je jeho nástupca.— Chcel práve uhlie vrhnúť do diery, — vysvetlil, kričiac — lebo pri štrkote lopát a
úderoch železných dvier ťažko bolo rozumeť slovo! — vysvetlil, kričiac strojník, ktorý
doviedol Bedricha, — tu mu vyletela z rúk lopata do diaľky a temer by bola poranila
uhlonosiča. Chlap, — pokračoval, — bol prijatý v Hamburgu. Keď prišiel na loď, hneď som si
myslel: len keby si šťastne obstál, mládenče. Ale on ešte urobil trpký žart: len keď je
srdce v poriadku, pán strojník! A bolo mi ho ľúto, lebo ináč sa nemohol dostať na druhú
stranu veľkého jazera a za každú cenu chcel niekoho videť po štrnásťročnom odlúčení.— Exitus, — riekol Bedrich, keď dlho skúmal hruď nešťastníka. Na sinavo voskovej koži
rebár úbohého kuriča ešte bolo možné niekoľko momentov videť kruhy, zapríčinené tlakom
lekárskej pozorovacej rúrky. Mŕtvemu spadla brada. Bedrich ju podviazal bielou šatkou.— Bol to zlý pád, — poznamenal Bedrich. Roh mohutnej skrutkovej maternice urobil mu
hlbokú, popálenú, čierno krvácajúcu ranu na sluchu.Lekári vystúpili zasa na palubu a obeť civilizácie, perlami znoja svojej hroznej
činnosti ešte vždy pokrytý moderný galejný rab, ktorý s obviazanou bradou robil dojem
človeka, čo trpí bolením zubov, bol viacerými mužskými vynesený zo žeravého pekla do
miestnosti, určenej pre mŕtvych.Doktor Wilhelm musel vec hlásiť kapitánovi. Bez toho, že by bol niekto smel a mohol
niečo tušiť na palube, kde hudba dohrala práve posledné takty, mŕtvolu vystreli pomocou
sestry Červeného kríža na žinenku, okolo ktorej sa v chvíli shromaždil kruh dôležitých
ľudí, medzi nimi bol intendant, lekári na čele s kapitánom.Kapitán von Kessel vydával rozkazy, žiadajúc lekárov, aby smrť kuriča zamlčali. Potom
museli byť vybavené písačky a rozličné formality, takže vonku sa už celkom zotmilo afirst call for dinner, známy signál zvučnej trúby „Rolanda“,
zavznel na palube a na chodbách prvej triedy.*Zatiaľ sa Bedrich preobliekol v svojej kabíne. Keď vošiel do jedálne, už prúdil čulý
príliv toaliet. Prišli temer všetky dámy, šumiac v jase elektrickými lampami slávnostne
osvetlenej miestnosti. Keď Bedrich sedel na svojom mieste, pozoroval, ako nejedna kráska
pri vstupe musí sa najprv osmeliť, aby potom s gracióznym humorom zbavila sa strachu pred
morskou chorobou.A naozaj, okrem tichého chvenia, ktoré všade na „Rolande“ prenikalo dlážky a steny,
pohyb lode sotva bol badateľný. Hudba začala hrať a zástup livrejovaných stewardov mohol sa
bez balansovania dostať ku stolujúcim. — Slávnostná tabuľa, — riekol kapitán, sadnúc si,
keď sa prv spokojne poobzeral okolo.Už boli všetci pri stole, keď Ingigerdu voviedol lajdácky a veľmi obyčajne vypadajúci
Achleitner. Bedrich by sa bol najradšej prepadol, tak nepriaznivým dojmom pôsobil vstup
maličkej tanečnice. Lodný kaderník z jej plavých vlasov urobil celý vrch frizúry, na
pleciach mala prehodenú španielsku šatku, ako by chcela predstavovať Carmen, veľmi chatrnú,
úbohú Carmen, ktorá z jedného konca stola na druhý zapaľovala kúsavý výsmech a posmech.
Bedrich si myslel, prehltnúc kus ryby aj s kôstkou, aké jedovatozelené pančuchy má? a prečo
nosí tie obyčajné zlatohlávkové topánky. — Trochu kriedy, — riekol jeden pán, — na podošvy
tej dámy. Tá dáma chce tancovať na povraze. — S pier pánov a z očí dám vznášal sa oblak
nevôle. Ľudia sa zakuckávali, museli si pred ústami držať servítky. Nie všetky poznámky
boly robené diskrétne, a v kruhu kartárov, ktorí zasa pili sekt, výsmech nadobudol hrubej
formy.Bedrich myslel, že dobre nevidí, keď odrazu táto malá obluda zastala pred ním s
kompromitujúcou intímnosťou, a vyznamenala ho dôverným oslovením. — Kedy prídete zasa ku
mne? — opýtala sa, alebo niečo podobného, načo Bedrich, zdesený, niečo odpovedal. Hrdlá v
tvrdých golieroch, holé reťazami a perlami zdobené hrdlá sa obrátily. Bedrich sa nemohol
rozpamätať, že by bol zažil niečo trápnejšieho. Ingigerda to nevidela a necítila.
Achleitner sa namáhal odviesť ju, lebo sa tiež necítil dobre v krížnom ohni spoločnosti.Konečne odchádzala so slovami: — Fuj, vy ste nudný! Vy ste hlúpy! Ja vás nechcem! — Načo
od kapitánskeho rohu zavznel dlho trvajúci, dosť oslobodzujúci smiech.— Môžete mi veriť, pánovia, — riekol Bedrich so suchou, bolestne líčenou ironiou, —
neviem naozaj, ako som si zaslúžil pôžitok tohoto vyznačenia, a ako si ho zaslúžim v
budúcnosti. — Potom sa hovorilo o iných veciach.Jasné počasie a očakávanie pokojnej noci stolovú spoločnosť naplnilo bezstarostnou
živosťou. Ľudia jedli a pili, smiali sa a flirtovali v tom povedomí, že sú občanmi
devätnásteho a skoro pravdepodobne ešte skvelejšieho dvaciateho storočia.*Keď dvaja lekári po večeri sedeli v doktorskej kabíne, pretriasali téma: súvaha modernej
kultúry.— Bojím sa, — riekol Bedrich, — že svet obopínajúci premávkový aparát, ktorý má ľudstvo
údajne v moci, má skôr v moci ľudstvo. Aspoň posiaľ z toho nič nevidíme, že by nesmierne
pracovné sily strojov boly zmenšily ľuďmi konanú prácu. Moderné strojové otroctvo je
najimpozantnejším otroctvom, aké kedy bolo; ale ono je jednako len otroctvom! Na otázku, či
vek strojov zmenšil ľudskú biedu? musíme predbežne odpovedať, že „nie“. — Či zväčšil
šťastie a možnosti šťastia? predbežne musíme odpovedať zasa len, že „nie!“— Preto možno videť, — riekol Wilhelm, — že každý tretí vzdelanec, s ktorým sa
stretneme, je Schopenhauerovým prívržencom. Moderný buddhismus nesmierne napreduje.— Áno, riekol Bedrich, — lebo žijeme v svete, ktorý si ustavične nesmierne imponuje a
popri tom sa vždy väčšmi a väčšmi nudí. Človek duchovej strednej triedy väčšmi vystupuje,
je neobsažnejší ako býval, popri tom blazeovanejší a presýtenejší. Neudrží sa nijaký
idealizmus, a nijaký druh naozaj veľkej ilúzie.— Pripúšťam, — riekol Wilhelm, — že mohutná obchodná firma Civilizácie všetkým skrblí,
len nie s ľuďmi, ani s tým, čo je na nej to najlepšie. Ona to nehodnotí a dopustí, aby sa
scvrklo. Ale nám ostáva jedna útecha: myslím, že táto firma má ešte to dobré, že nás raz
navždy zbavuje tých najhorších barbarizmov minulosti: na príklad, inquizície,
najkrutejšieho stínania a podobných vecí, ktoré už nie sú možné!— Viete to celkom iste? — opýtal sa Bedrich, — a nezdá sa vám to čudným, že vedľa
najvyšších výdobytkov vedy, spektrálnej analýzy, zákona o sotrvačnosti sily atp. najstaršie
omyly sa ešte vždy húževnate držia? Ja nie som si istý, že upadnutie do najdesnejších časovMalleus maleficarumje nemožné!Vtom súčasne prišiel steward, na ktorého zvonili a plavčík Pander. Wilhelm riekol: —
Kolega, tak sa mi zdá, že musíme piť šampanské. Adolf, — obrátil sa k stewardovi, — doneste
jedno Pommery. — Na sektovú pivnicu to akosi veľmi dolieha, — riekol Adolf. — Prirodzene
všetci sa tešia, že sme včera a predvčerom neutonuli. — Plavčíka poslal kapitán doniesť
kuričov smrtný list. Mŕtvy kurič sa volal Zickelmann. Medzi značkami úbohého človeka našli
začiatok listu, ktorý znel asi takto: — Zabudol som, aký je Tvoj vzhľad, drahá mati! Mám sa
zle, ale raz jednako len musím k Tebe, do Ameriky, videť Ťa znova! Jednako je to zle, keď
človek na celom svete nemá príbuzného! Drahá mati, chcem Ťa aspoň raz videť a viacej Ti
nechcem byť na ťarchu.Doniesli šampanské a trvalo to len krátky čas, že prvú fľašu nahradili druhou. —
Nečudujte sa, kolega, — riekol Bedrich, — že som dnes nemierny. Hádam sa mi podarí pomocou
tohoto lieku zaspať na niekoľko hodín.Bolo pol ôsmej a lekári ešte vždy sedeli pospolu. Ako to pri starých študentoch a v tom
istom obore pracujúcich druhoch, ktorí sa sblížili, prirodzeným býva, víno vyvolalo
dôvernosť vysokého stupňa.Bedrich povedal, že do sveta vstúpil s priveľmi priaznivou predpojatosťou, z nejakého
idealizmu odložil vojenskú a úradnícku kariéru. Venoval sa potom lekárskemu štúdiu,
mysliac, že tak bude osožným ľudstvu. V tejto viere sa pozdejšie sklamal. — Veď napokon,
kolega, naozajstný záhradník stará sa o záhradu, ktorá je plná zdravých stromov, ale my
musíme svoju prácu venovať chorľavej vegetácii, pochádzajúcej z nezdravých klíkov! — Preto
sa vraj Bedrich postavil do boja proti najhroznejším nepriateľom ľudstva, proti baktériám.
Ináč zasa nesmie zamlčať, že ho suchopárna, namáhavá, trpezlivosť vyžadujúca odborná práca
nemohla akosi uspokojiť. Nemá schopnosti ku skostnateniu, ktoré je potrebné, ak sa človek
má stať odborníkom. — Keď som mal šestnásť rokov, chcel som byť maliarom. Nemôžem odtajiť,
že som pri pitevnom stole berlínskej pitevne verše strúhal. Dnes by som bol najradšej
slobodným spisovateľom. Z toho všetkého vidíte, milý kolega, — končil Bedrich, zasmejúc sa
pri tom ironicky, — že je môj život dosť rozháraný.Wilhelm to nechcel nijako pripustiť.Ale Bedrich pokračoval: — To je tak! Som naozajstným dieťaťom svojej doby a nehanbím sa
za to! Každý niečo znamenajúci človek dneška, je práve tak rozháraný, ako je aj celok
ľudstva. Pri tom mám pred očami len vedúcu európsku miešanú rasu. Vo mne trčí pápež i
Luther, Wiliam druhý a Robespierre, Bismarck a Bebel, duch amerického multimilionára a
rojčenie za chudobu, ktoré je slávou Františka z Assisi. Som najdivším pokrokárom svojho
času a najdivším reakcionárom a zpiatočníkom. Nenávidím amerikanizmu, ale zato vo veľkej
americkej svetovej záplave a vykorisťujúcej svetovláde vidím jednalo len niečo, čo sa
podobá tej najchýrnejšej robote Herkulesa v Augiášovej stajni.— Nech žije chaos, — riekol Wilhelm.Štrngli si. — Áno, — riekol Bedrich, — ale len vtedy, ak porodí tancujúce nebo, alebo
aspoň tancujúcu hviezdu.— Pred tancujúcou hviezdou treba sa mať na pozore! — riekol so smiechom lodný lekár a
pozrel významne na Bedricha.— Čo môžete robiť, — vetil tento, — keď vám trčí v krvi už raz taký prekliaty morový
jed?Táto rázna spoveď zdala sa byť Wilhelmovi i Bedrichovi prirodzenou.Wilhelm citoval: — V pivničnom hniezde potkan žil.— Veď, hej, veď, hej, — riekol Bedrich, — čo možno proti tomu robiť? — A potom zasa
odbočil.— A prečo by sa mal ešte považovať človek za intaktného, keď mu, ako tomu povestnému
garbiarovi, kožka, alias ideál, odplával. So svojou minulosťou som už zúčtoval. Nemecko pre
mňa utonulo v mori! Tak je to dobre! Napokon, čo sa má o to človek starať? Či je to ešte
vždy tá silná, sjednotená ríša, a či nie skôr korisť, o ktorú sa Boh a diabol, chcel som
povedať cisár a pápež, boria? lebo veď povedať treba, že dlhšie ako cez jedno tisícročie
jednotiacim princípom bolo cisárstvo. Vraví sa, že tricaťročná vojna roztrhala Nemecko!
vravím radšej o tisícročnej, z ktorej tricaťročná bola len najhorším záchvatom, Nemcom
zaštepenej, náboženskej epidemie hlupáctva. Ale bez jednoty ríša sa podobá podivnej budove,
ktorej tehly len v malej miere tvoria imanie jej majiteľa, alebo obyvateľov, a ktorú
veriteľ s tiarou, v Ríme, ustavične uvoľňuje, vydieračsky hroziac so zborením domu, kým si
ho naozaj aj s úrokmi a s úrokmi od úrokov bude môcť nazpäť vziať. Potom v najlepšom
prípade budú z toho sutiny.Človek by mohol revať a trhať si vlasy, že Nemec nevidí, že v podzemí jeho podivného
domu je uzavretá tajná, desná komora modrofúza. Ale nielen pre samičky. Netuší, aké
duchovné nástroje sú tam prichystané na mučenie: duchovné natoľko, že fanatickému
šialenstvu krvavej pfafáckej myšlienky slúžiac, prichystané sú k ošklivému mučeniu tela.
Beda! keď sa tieto dvere raz otvoria. Ustavične kmášu ich zámkami. Potom všetky krvavé
hrôzy tricaťročnej vojny krvavo zkvitnú zase, ako nepodarená bitúnková krutosť kacírskych
súdov.— Na to, — riekol Wilhelm, — si však neštrngneme! Potom radšej povieme: nech žije
zdravý, statočne cynický americký ideál vykorisťovania, s jeho plochosťou a toleranciou.— Áno, tisíc ráz radšej, — riekol Bedrich! A tak pripili Amerike.Stewardka z druhej kajuty doviedla odrazu z medzipalubia sedemnásťročnú ruskú Židovku,
ktorá si na nose držala vreckovku, lebo trpela neutíšiteľným krvácaním nosa. — Óh,
vyrušujem, — riekla Židovka a ustúpila pol kroka z dvier na palubu. Wilhelm ju žiadal
pristúpiť bližšie. Ale pravou príčinou stewardkinho príchodu k doktorovi Wilhelmovi nebolo
to, že doviedla dievča. Pošepla mu niekoľko slov do ucha, ktoré zapríčinily, že vyskočil,
prosiac Bedricha za odpustenie. Vzal čiapku a odišiel so stewardkou, odporučiac Židovku do
kolegovej opatery.*— Vy ste lekár? — riekla ruská Židovka. Bedrich prikývol a nevraviac veľa, keď požiadal
pacientku ľahnúť si na pohovku, pomocou tamponu skoro utíšil krvácanie. Dvere kabíny ostaly
otvorené, lebo Bedrich vprúdenie čerstvého morského povetria považoval za dobré.— Pre mňa môžete pokojne fajčiť, — riekla ruská Židovka po nejakom čase, lebo zbadala,
že si Bedrich v roztržitosti viac ráz chcel zapáliť cigaretu, ale napokon to vždy nechal.Riekol úsečne: — Nie, teraz nebudem fajčiť.— Ale potom by ste ma vari mohli ponúknuť cigaretou, — riekla Židovka, — nudím sa.— Tak sa patrí, — riekol Bedrich, — pacient sa má nudiť.— Keď mi dovolíte vyfajčiť cigaretu, — riekla pacientka, — potom poviem: áno, máte úplnú
pravdu, pane.Bedrich riekol: — Viem, že mám pravdu! a o fajčení cigarety teraz nemôže byť reči.— Ale ja chcem fajčiť, — riekla. — Vy ste neslušný.Bedrich pozrel náročky na dievča so zakabonenou tvárou, lebo tvrdohlavo zdvihlo trochu
pätu a nechalo ju padnúť na koženú podušku.— Myslíte si, že som preto odišla z Ruska, aby ma v zahraničí niekto zasa komandoval? —
rieklo dievča hundravým hlasom. Potom pokračovalo: — Chladí ma! prosím zatvorte dvere.— Ak si želáte, zavrem ich, — riekol Bedrich. Urobil to s nie celkom statočným zdaním
rezignácie.Bedrich, ktorý sa ráno v medzipalubí pohľadom dorozumel s touto Deborou, hoci mu víno,
alebo práve preto, že mu víno udrelo do hlavy, jednako túžil za Wilhelmovým príchodom,
ktorý pozdil. Keď jeho pacientka chvíľku mlčala a Bedrich za potrebné pokladal preskúmať v
jej nošteku vatový tampon, zbadal v jej očiach slzy.— Čo sa stalo? — spýtal sa Bedrich, — prečo plačete?Vtom sa mu vzoprela rukami a ramenami, nazvala ho buržujom a chcela vyskočiť. Ale
Bedrichova nežná, rozvážna sila prinútila ju zasa do predošlej ležiacej polohy. Potom si,
ako predtým, sadol, čakajúc.— Milé dieťa, — riekol mäkko a nežne, — vy na veľmi podivný spôsob rozhadzujete isté
čestné tituly, ktoré mne nepatria. Ste nervózna. Ste rozčulená!— Nikdy by som necestovala v prvej kajute!— Prečo nie?— Lebo v tej biede, ktorú tre väčšina ľudstva, je to naničhodnosťou. Čítajte
Dostojevského, čítajte Tolstého! Čítajte Krapotkina. Nás štvú! Nás naháňajú! To je všetko
jedno, za ktorým plotom umreme.— Ak vás to zaujíma, — riekol Bedrich, — poznám všetkých: Krapotkina, Tolstého i
Dostojevského. Ale nemyslite si, že ste jedinou na svete, ktorú štvú. Aj mňa štvú. Nás
všetkých štvú, moja milá.— Ah, vy cestujete v prvej kajute, — vetila, — a vy nie ste Žid. Ja som Židovka! Máte
pochop, čo to znamená, keď človek žil v Rusku a je Židovkou?— Preto prídeme teraz do nového sveta, — riekol Bedrich.— Poznám svoj osud, — vetila ona. — Či viete, do akých prekliatych vykorisťovateľských
rúk som sa dostala?Dievča plakalo, a že bolo mladé a podobnej krehkej postavy, ako Ingigerda, lenže inej,
tmavovlasej a tmavookej rasy, Bedrich cítil, že mäkne. Jeho súcit rástol a vedel dobre, že
súcit je najbezpečnejším mostom lásky. Preto sa ešte raz prinútil k tvrdej odpovedi.Riekol jej: — Som tu lekárom, zastupujem kolegu. Čo mňa po tom, a ako to môžem zmeniť,
že ste upadli do rúk vykorisťovateľa. Okrem toho, vy intelektuálni Rusi a Rusky ste všetci
hysterickí! A to je ťah, ktorý sa mi práve oškliví.Zdvihla sa a chcela ujsť. Bedrich, chtiac ju zadržať, chytil ju najprv za zápästie
pravej a potom aj ľavej ruky. Potom pozrela na neho s pohľadom toľkej nenávisti a toľkého
opovrženia, že musel pocítiť celú náruživú krásu tejto devy.— Čo som vám urobil? — opýtal sa Bedrich, ktorý sa naozaj naľakal a nevedel, či sa
niečím naozaj neprevinil. Bol podnapitý. Bol rozčúlený. Čo by si o ňom niekto myslel, keby
tak náhodou vstúpil? Či nesiahla s výhodou už faraónova žena, tá Potifárka, ktorej Jozef
ušiel, k osvedčenému prostriedku? Opakoval: — Čo som vám urobil?— Nič, — riekla ruská Židovka, — okrem toho, čo je u vás obyčajnou vecou: urazili ste
totiž bezbranné dievča.— Zošaleli ste? — opýtal sa Bedrich.Hneď mu odpovedala: — Neviem. — A vtom sa premenil tvrdý, nenávistný výraz jej tvári a
stal sa oddaným; táto premena na človeka, ako bol Bedrich, pôsobila dojmom neodolateľným.
Zabudol sa. Ani on sa nemohol viacej ovládať.*Táto podivná udalosť s príchodom, videním, láskou a s rozlúčkou naveky, preletela ako
sen. Keď sa Wilhelm ešte vždy nevracal, Bedrich, po odchode pacientky, vystúpil na palubu,
kde na neho dojem hviezdneho neba nad nekonečným oceánom pôsobil očisťujúce. Od prírody a
zo zvyku nebol Don Juanom, preto sa musel čudovať, že mu neobyčajné dobrodružstvo
predchodilo ako najprirodzenejšia vec na svete.V túto hodinu mal Bedrich až do najhlbších hlbín precítenú bolestnú víziu obsahu života
a smrti v rámci zemských milionov rokov. Ale smrť musela byť trochu pred začiatkom, myslel
si Bedrich, ktorý sa zasa znova zožieral! — Smrť a smrť, to boly tie hranice, hranice
nesmierneho množstva starostí, nádejí, túžob, pôžitkov — pre obnovené túžby, ilúziu
vlastníctva, realitu straty, pre biedy, boje, spojenia a rozlúčenia, všetko nezadržateľné
pochody a priechody, ktoré sú vždy spojené s novými a novými bolesťmi. To uspokojovalo
Bedricha v predpoklade, že pri takej pokojnej plavbe, ruská Židovka a všetci ostatní
spolutrpitelia, oslobodení od veľkého šialenstva života, odpočívajú v bezvedomí sna.Takto hĺbajúc a čakajúc na lodného lekára, Bedrich sa trošku odvrátil od kraja paluby a
zbadal neďaleko komína v kúte, ku stene schúlenú masu, ktorá sa mu pre nejakú príčinu zdala
byť podivnou. Keď pristúpil bližšie, zbadal spiaceho mužského, ktorý mal na očiach
stiahnutú čiapku a sediac na zemi mal položenú bradatú hlavu na poľnej stoličke. Tento
mužský, ako sa Bedrich presvedčil, bol Achleitner. Na otázku, ktorú si musel dať Bedrich,
prečo tu drepí pri štyroch, či piatich stupňoch zimy a neleží v posteli, hneď dostal
primeranú odpoveď: veď v diaľke troch krokov boly dvere, vedúce do kabíny Ingigerdy.
Achleitner mohol byť pokladaný za verného psa, v tom smysle, že je strážcom, Cerberom,
alebo vzteklosťou posadnutým žiarlivcom. — Úbohý mamľas, — riekol Bedrich celkom nahlas, —
úbohý, sprostý Achleitner! — A popri najozajstnejšom, temer nežnom súcite, doľahla na
Bedricha celá bieda milujúceho a sklamaného človeka, ako ju možno sledovať u Nietzscheho a
Schopenhauera až dolu k Buddhovi Gotamovi, ktorého sa opytuje jeho žiak Ananda: Ako sa máme
chovať ku ženskej, pane? a tento mu odpovedá: Vyhnite sa jej pohľadu, Ananda! lebo bytosť
ženskej, riekol, je nevyzpytateľne tajomná, ako púť rýb vo vode a lož zdá sa jej pravdou a
pravda lžou.— Pst, kolega, čo tu robíte? — Ticho kráčajúc, s týmito slovami sa priblížil k nemu
doktor Wilhelm, ktorý niečo pečlivo zabalené niesol v rukách. — Viete, kto tu leží? —
spýtal sa Bedrich, — je to Achleitner! — Chcel striehnuť, — poznamenal Wilhelm, — aby
premávka cez tieto dvere nebola priveľmi živá. — Bedrich riekol: — Musíme ho zobudiť. —
Wilhelm vetil: — Prečo? Až neskôr, keď si pôjdete ľahnúť! — Pôjdem už, — riekol Bedrich. Na
čo Wilhelm: — Ale prv poďte na chvíľku ešte ku mne.V kabíne lekár vybalil z papiera mokré embryo ľudského dieťaťa. — Docielila to, čo
chcela, — riekol a myslel na dievča v druhej kajute, ktoré podľa jeho mienky len preto sa
vybralo na cestu, aby sa zbavilo svojej ťarchy. A Bedrich, pri pohľade na tento malý
anatomický predmet, nevedel, čo by bolo naozaj lepšie, narodiť sa, alebo neprebudiť sa k
životu.Potom išiel, zobudil spiaceho Achleitnera a viedol nesrozumiteľné slová hundrajúceho,
brániaceho sa, ale pri chôdzi spiaceho mužského pod palubu dolu do jeho kabíny. Nie bez
zdesenia pred útrapami bezsennosti odobral sa na lože aj Bedrich.*Bedrich zaspal hneď; ale, keď sa zobudil, boly ešte len dve hodiny po polnoci. Loď ešte
vždy pokojne ležala a pod vodou bolo počuť rovnomerne pracovať šraubu. Ak je život v čase
veľkých duševných kríz horúčkou, tak potom cestovanie a bezsenné noci ešte zvyšujú túto
horúčku. Bedrich poznal samého seba a naľakal sa, keď sa po tak krátkom čase cítil obraným
o pokoj sna.Ale či to bol naozajstný pokoj? Snívalo sa mu, že s Achleitnerom ruka v ruke putoval do
nekonečna pod čierno odiatym, vdovám podobnými kotúčmi uhoľného čmudu, ktorý sa valil po
oceáne, chrlený komínmi „Rolanda“. S ruskou Židovkou s Odesy horko ťažko vyvliekol do
belasého dámskeho salónu mŕtveho kuriča, a pomocou séra, ktoré sám vynašiel, ho vzkriesil.
Potom urovnal spor, ktorý vznikol medzi ruskou Židovkou a Ingigerdou Hahlströmovou, ktoré
sa do seba pustily a zasypaly sa náruživými nadávkami. Potom zasa sedel s doktorom
Wilhelmom v lekárni a pozoroval, ako kedysi Wagner, homunkula, ktorý sa ešte embryonálne
vyvinoval v sklenej guli v sprievode svetelných zjavov. — Ľudia vystupujú ako bubliny z
vody, — riekol Wilhelm, — nemožno vedeť načo, nemožno vedeť kam! — a prasknú. — Pri čom
rapotil Ingigerdin biely papagáj v tónoch Artúra Stossa, vraviac: — Dnes som už celkom
neodvislý! Cestujem, lebo chcem zaokrúhliť svoj majetok. — Bedrichovi sa zdalo, že sa na
tieto veci pamätá, ale čochvíľa zaspal znova. Odrazu sa prebral so slovami: — Chytím vás za
uši, Hans Füllenberg! — Hneď zatým povedal vo fajčiarni zdrcujúcu kázeň, v ktorej morálne
porazil pána, čo znesvätil jeho tajný pomer ku Ingigerde.A znova sa počalo putovanie ruka v ruke s Achieitnerom a s čmudnými vdovami po šírej
vodnej pláni. Namáhavé vláčenie nahého mŕtveho kuriča spolu s ctiteľkou Krapotkina hore a
dolu schodmi. Zvada ženských, káranie Füllenberga a človeka vo fajčiarni sa opakovaly. A
opakovania stávaly sa vždy mučivejšími. Homunkulus v guli s doktorom Wilhelmom zjavili sa
znova. Vyvinoval sa v sprievode svetelných zjavov. V núdzi a nekonečnej bezradnosti proti
tejto obraznej kliatbe vzoprela sa odrazu Bedrichova štvaná a za pokojom túžiaca duša i
riekol nahlas: Zapáľ svetlo rozumu! Zapáľ svetlo rozumu, ó, Bože na nebi! — Potom sa
zobudil a zbadal, že slúžka Ružena s naozajstným horiacim svetlom stojí pri ňom. Riekla: —
Nie je vám dobre, pán doktor?Kabína práskala. Slúžka zasa odišla. Loď ležala ticho. A či už beh „Rolanda“ nebol taký
pokojný a istý? Bedrich načúval napnute a počul pod vodou šumel jednomerne pracujúcu
šraubu. Prenikaly k nemu s paluby monotónne výkriky a hlasné strkanie šalaku, ktorý hádzali
do mora. Bolo päť hodín, takže od posledného Bedrichovho precitnutia uplynuly tri hodiny.Zasa skĺzol sa s hrmotom a šuchotom náklad šalaku do Atlantického oceánu. Či ho
nevyhadzovali druhovia mŕtveho kuriča? Bedrich počul detský krik, potom plač a vzlykot
hysterickej súsedy; konečne Ruženin hlas, ktorá sa vynasnažovala malého Siegfrieda a
žvatlajúcu Ellu uspokojiť. Siegfriedovi sa nechcelo ďalej cestovať. Modlikal plačlivo a
chcel len nazad ku starej mame do Luckenwaldu. Pani Lieblingová hašterila sa s Ruženou a
robila ju zodpovednou za správanie sa detí. Bedrich ju počul povedať: — Štabarcujete na
mojich nervoch, nechajte ma spať!*Napriek všetkým týmto dojmom Bedrich jednako len zaspal. Snívalo sa mu, že bol so
slúžkou Ruženou a malým Siegfriedom Lieblingom v záchrannom člne, ktorý sa kolísal na
pokojnom zelenkavo žiariacom mori. Zvláštnou náhodou mali na dne malej bárky kopu zlatých
prútov, tie, pre Washingtonskú banku určené, ktoré údajne mal mať „Roland“ na palube.
Bedrich bol kormidelníkom a za nejaký čas našli sa v jasnom, prívetivom prístave, niekde na
Azorských ostrovoch, alebo na Madeire, a či na Kanárskych ostrovoch. Neďaleko nábrežia
Ružena skočila do vody a dosiahla breh, malého Siegfrieda nesúc vysoko na ramenách. Ľudia
ju prijali, potom skoro zmizla s malým Lieblingom v dome prístavu, ktorý sa podobal kvetu.
Keď Bedrich pristal, na mramorových schodoch prístavišťa, k svojej veľkej radosti bol
privítaný starým priateľom Petrom Schmidtom. Peter Schmidt bol ten lekár, o ktorom vravel
zvedavým ľudom, že navštíviť ho je hlavným cieľom jeho cesty. Bedrich sám bol prekvapený
nad radosťou, ktorú cítil, že ho v rámci bieleho, južného mesta po mnohoročnom odlúčení
znova neočakávane našiel. Ako to bolo možné, že na takého skvelého človeka, svojho verného
druha z mladosti, cez toľké časy len zriedka i to len príležitostne myslel.— Pekne od teba, že ideš, — riekol Peter Schmidt a Bedrich cítil, ako by ho boli dávno
čakali. Priateľ ho viedol mlčky do hostinca, ktorý ležal neďaleko prístavu a Bedricha
opanoval pocit posiaľ nevnímanej tajomnosti. Kým sa občerstvoval zákuskou pri stole a
majiteľ domu, Nemec, trúc si ruky, stál oproti nemu, riekol Schmidt: — Mesto síce nie je
veľké, ale môže sa ti spodobať. Najdeš tu ľudí, ktorí sa tu navždy osadili.Bolo tu v obyčají, že sa v tomto podivnom, v oslepujúcom svetle ležiacom, nemom meste,
ľudia mohli dorozumeť tým najmenším množstvom slov. Tuná vnímali všetko nejakým novým,
nemým, vnútorným smyslom. Ale Bedrich riekol: — Pokladal som ťa vždy za mentora neznámych
hĺbok nášho osudu! — Boly to slová, ktorými chcel prejaviť úctu pred tajomnou bytosťou
priateľa. — Áno, áno, ale toto je len malý začiatok, — riekol priateľ. — Jednako možno tu
najsť ešte vždy niečo, čo je pod povrchom skryté! — S týmto Peter Schmidt, rodom z Tondern,
vyviedol priateľa ku prístavu. Ten bol veľmi malý. Kotvily v ňom viaceré starobylé lode. —Fourteen hundred and ninety two,[7]— riekol Peter Schmidt. Bol to rok, o ktorého štyristoročnom, návrate sa veľa
hovorilo medzi, americkým publikom na „Rolande“. Friesan ukázal na dva koráby a vysvetlil
Bedrichovi, že jeden z nich je „Santa Maria“, admirálska loď Krištofa Columba. — Ja, —
riekol, — prišiel som Krištofom Columbom.Toto všetko rozhodne objasňovalo veci Bedrichovi. I vtedy, keď mu Peter Schmidt
vysvetlil, že drevo týchto pomaly sa rozpadávajúcich korábov menujúlegno
santoa spaľujú ho na sviatky v krboch, lebo je v ňom poviazaný duch
poznania, Bedrich v tom nevidel nič tajomného. Ďalej vonku na mori kotvila tretia loď,
ktorá na predku pravého boku mala čierny, mohutný otvor. Friesan riekol: — Utonula a
doniesla nám jasné množstvo národa. — Bedrich pozrel von. Nebol spokojný. Rád by sa bol tu
vonku viacej dozvedel o tomto podivne cudzom, podivne známom plavidle. Ale Friesan už bol
preč z prístavu a zabočil do úzkej, rohatej, schodišťovej uličky.Tu sa stalo, že starý, viacej ako pred pätnásti rokmi zosnulý Bedrichov strýko, držiac
pokojne fajku v ústach, predstúpil pred neho. Tak sa zdalo, že práve vstal z lavičky, ktorá
stála pred otvoreným vchodom jeho bytu. — Dobrý deň, — riekol, — všetci sme tu, syn môj
milý! — A Bedrich vedel, čo mienil tými slovami starý pán, ktorému šťastie svojho času v
živote nebárs žičilo. — Tu sa celkom dobre žije, — pokračoval s úsmevom, — u vás, v tom
tmavom povetrí, nemal som sa tak dobre. Najhlavnejšou vecou je, že mámelegno
santo, syn môj — a ukázal fajkou na tmavé vnútro domu, kde na krbe plápolal
belasý plamienok! — a napokon máme ešte svetlonosov. Pripustíš preca, že s týmto
Arcanibusom v nebezpečenstvách vesmíru, Boh vie, dosť dlhý čas vydržíme bez prehnaných
starostí. Ale ja ťa zabávam. My tu máme dosť času, ale ty sa ponáhľaš! — Bedrich povedal ,s
Bohom‘. — Ale čo! — zvolal strýc popudlivo, — či tam dolu ešte vždy máte toľko trápenia s
tým ,vítajte‘ a s tým ,s Bohom‘, syn môj?V ďalšom pokračovaní cesty a vzostupu Peter Schmidt viedol snívajúceho cez viaceré domy
a vnútorné dvory. V jednom štvorhranom dvore, ktorý Bedrichovi pripomínal istú hamburgskú a
či norimbergskú starú štvrť, bol krám, ktorý mal štít s nápisom „K morskej lodi“. — Všetko
je to tu veľmi obyčajné, — riekol Peter Schmidt, — ale, predovšetkým, máme tu pravzory. —
Tým upozornil priateľa na malý model starobylej lode, ktorý stál medzi žvýkacím tabakom a
bičovými remienkami v malom obloku krámu.Lode, samé lode! a ako by sa pri pohľade na novu lodku v Bedrichovej hlave bol hlásil
slabý, mučivý odpor. Vedel aj to, že v nej mal všetko zahrňujúci symbol pred očami. Novým
ústrojom poznania, so sústredenou jasnosťou poznal, ako bolo tu v malom obraze shrnuté to
celé pútnické a dobrodružné jestvovanie ľudskej duše. — Oh, — riekol kramár, ktorý práve
otvoril sklené dvere malého obchodu, takže všetek tovar, čo na nich visel, s klepotom
rozkolísal — oh, milý Bedrich, ty si tu? Myslel som, že dlieš ešte na mori. — A Bedrich v
kramárovi, ktorý pred ním stál v ošumelom župane a čiapočke ešte v jeho detstve zomrelého
kondítora, k svojmu počudovaniu poznal Juraja Rasmussena: Georga Rasmussena, ktorého lúčivý
list dostal ešte v Southamptone. Hoci bolo všetko tajomné, v tomto stretnutí Bedrich videl
preca niečo samozrejmé. Krám sa ozýval šumom strnádok. — To sú tie strnádky, — riekol na
kramára premenený Rasmussen, — ktoré minulú zimu v kŕdľoch priletely do Heuscheueru, ako
vieš, a ktoré sa mi staly osudnými. — Áno, — vetil Bedrich, — keď sme sa priblížili k
holému kríčku, odrazu sa zdalo, ako by sa zachvel a vrhal vôkol množstvo zlatých mincí.
Vysvetľovali sme si to, že to má znamenať kopy zlata. — — Tak, — riekol kramár, — práve,
keď som v rukách držal zrovna štyriadvaciateho januára, o jednej hodine a trinásť minútach,
tvoj parížsky telegram, v ktorom si mi odpustil môj dlh, vydýchol som posledný raz. V
pozadí krámu visí liščí kožuch môjho kolegu, ktorým — ale sa vôbec nežalujem! — som sa
nakazil. Písal som ti, že ťa chcem na seba upozorniť zo záhrobia.Well!tu som! Ani tu mi je nie všetko jasné, ale cítim sa lepšie;
my tu všetci ležíme v bezpečnom základnom pocite.— Veľmi pekne, — pokračoval, — že si sa stretol s Petrom. Peter Schmidt veľa znamená na
tejto postati. Nuž, veď sa vy tam hore, v jubilárnom ruchu New Yorku,fourteen
hundred and ninety two‘, zasa stretnete. Bože, čože znamená v základoch taká
malichernosť, ako je objavenie Ameriky. — A divotvorne prestrojený Rasmussen vyňal malú
lodku z výkladnej skrine, ktorá sa zasa, práve tak, ako admirálsky koráb Krištofa Kolumba,
tiež menovala „Santa Maria“. Riekol: — Teraz prosím láskavé pozorovať! — A Bedrich zbadal,
ako ten starý kondítor z najprvšej lode rad radom vyťahuje vždy menšie a menšie lodky.
Riekol, ešte vždy vynímajúc z brucha jedinej lode ďalšie nové lodičky: — Len trpezlivosť,
tie malé sú totiž vždy lepšie. A keby som mal čas, prišli by sme k tým najmenším,
najposlednejším, najslávnejším dielam Prozreteľnosti. S každou takouto lodkou dostaneme sa
nielen za hranice našej planéty, ale ešte aj našich poznávacích možností. Ale, ak sa o to
zaujímaš, — pokračoval ďalej, — mám v dome aj iný tovar. Tu sú kapitánove nožnice, tu je
zasa vodné závažie, ktorým možno premerať bezdné hĺbky hviezdneho neba a mliečnej cesty.
Ale nemáte času, nechcem vás zabávať. — A kramár utiahol sa za sklené dvere.Ale za sklom bolo videť ako oň pritláča nos. Tajomne, ako by mal ešte niečo na predaj,
položil si prst na ústa, sformujúc ich k vyslovovaniu tak, že sa podobaly ústam kapra.
Bedrich porozumel:legno santo!Svetlonosov! Ale tu Peter Schmidt
rozbil sklo na dverách, strhol prestrojenému Rasmussenovi pletenú čiapočku s hlavy, vyňal
malý kľúčik a kývol Bedrichovi ísť ďalej.Opustili domy a vystúpili do slobodnej, pahorkovitej krajiny. — Tak je to s tou vecou, —
riekol Peter, — že to bude namáhavé. — A potom išli a vystupovali hodiny. Zvečerilo sa.
Urobili si ohník. Spali na strome, ktorý sa kolísal vo vetre. Svitalo. Putovali zasa, kým
slnce už celkom nízko stálo a Peter konečne v nízkom múre otvoril malé dvierka. Za múrom
bola záhrada. Záhradník v nej priväzoval vinič a riekol: — Vítajte, pán doktor. Slnce
zapadá, ale veď vieme, prečo sa umiera. — A keď si Bedrich dobre obzrel toho človeka,
zpozoroval, že je to kurič, ktorý na „Rolande“ prišiel o život. — Radšej to robím, ako
hádžem uhlie lopatou, — riekol, čím poukazoval na dlhú šnúru lyka, ktorá mu visela medzi
prstami a na prácu medzi viničmi a hroznami. A potom prešli všetci traja cez dosť dlhú
cestu do zdivočilej čiastky záhrady, kde bola úplná tma. Teraz zadul vietor a krovina,
stromy a kríčky záhrady začaly šumeť ako príliv. Na kuričov pokyn učupili sa v kruhu, a
zdalo sa, že vyňal z vrecka holou rukou ako by kúsok žeravého uhľa. Podržal ho trošku nad
zemou, takže bol osvetlený asi toľký otvor pôdy, ako je strečkova diera.—Legno santo, — riekol Peter Schmidt, poukazujúc na žiariaci uhoľ.
— Teraz uvidíš tých mravcom podobných, malých démonov, ktorých tuná menujúnoctiluci, alebo nočnými svetlami. Oni sa hrdo nazývajú
svetlonosmi, a rozhodne treba uznať, že sú nimi, lebo pod zemou ukryté svetlo shromažďujú
do skladíšť, a vysejú ho na zvlášť preparovanú ornú plochu, potom ho sožnú, keď vzrástla
stofarebná úroda a opatria ho v zlatých snopoch, alebo prútoch pre tie najtmavšie časy. — A
Bedrich naozaj videl cez škáru do druhého, sťa by podzemným slncom osvetleného sveta, kde
sa veľké množstvo malých svetlonosov zapodievalo kosením, vykášaním, viazaním snopov,
slovom, žatvou. Mnohí vyrezávali zo zeme svetlo v podobe zlatých prútov. — Predovšetkým, —
riekol Peter, — sú to svetlonosi, ktorí pracujú za moje idey. — Bedrich sa zobudil a ešte
vždy počul celkom blízko seba hlas svojho priateľa.*Prvou vecou, ktorú Bedrich urobil hneď po prebudení sa, bolo, že pozrel na hodinky.
Nejaký tupý pocit mu hovoril, že musel prespať dni a noci. Ale od jeho posledného
prebudenia sotva uplynulo šesť minút.Zachvátila ho podivná triaška. V rozčúlení sa mu zdalo, že bol vyvolencom zjavenia. Zo
sieti nad lôžkom vyňal zápisník a poznačil si deň o hodinu smrti, ktoré mu označil ten
podivný kramár; jedna hodina, trinásť minút, počul Rasmussenov hlas: jedna hodina, trinásť,
dňa dvaciateho štvrtého januára.Pohyb mora a tak aj lode sa trošku zväčšil. Okrem toho začala húkať veľká siréna.
Bedricha prepadol záchvat netrpezlivosti. Opakované, hromové volanie sirény, ktoré
oznamovalo hmlu, kolísanie lode, ktoré bolo azda len predzvesťou nových búrok a nových
útrap, urobily Bedricha rozhnevane chmúrnym. Z dobrodružného shonu, ktorý sa odohrával za
jeho čelom, prenesený bol do nie menej dobrodružného naozajstného sveta. Vo sne pristal k
brehu a prebudiac sa, našiel sa zatvorený v úzkej kabíne more prerývajúceho parníka,
plavidla, ktoré obťažené úzkostlivými a ťažkými snami mnohých ľudí, podivným spôsobom
jednako len neutonulo.Už pred pol šiestou bol Bedrich na palube, hmla zasa ustúpila a nadmieru pohnutým,
oloveným morom dvíhal sa nočný úsvit. Paluba bola prázdna a robila dojem šutej opustenosti.
Cestujúci ležali v kojach a keď nebolo videť ešte ani jedného námorníka, zdalo sa, ako by
mohutná loď bez ľudského vedenia pokračovala v behu.*Bedrich stál na zadu lode pri „logleine“, ktorá sa plazila za širokou, rozvírenou
brázdou podlodia. Aj v tejto mátožnej predrannej hodine nasledovaly loď hladné čajky,
niekedy sa približujúc, niekedy zasa zaostávajúc a vždy znova s bezútešným krikom
zatratených duší narážajúc na vody podlodia. To nebol sen, a Bedrich jednako ťažko to vedel
od neho oddeliť. Ešte vždy preniknutý divotvornosťou a neobyčajnosťou zážitkov sna, hoci
bol aj predráždený, jednako len obdivoval v plnej miere veľkoleposť cudzej, rozvlnenej
pustatiny svetového mora. Tak valilo svoje vodné vrchy pred slepými očami milionov rokov,
nie súc menej slepé ako tie miliony rokov. Tak to bolo a nie ináč, od prvého dňa stvorenia:
na začiatku stvoril Boh nebo a zem a zem bola tmavá a prázdna a duch Boží vynášal sa nad
vodami. Bedrich mrzol. A či kedy naozaj žil s niekým iným, ako s duchom a duchmi, totiž so
strašidlami? A či nebol v tejto chvíľke odlúčenejší ako inokedy od toho, čo pod menom
skutočnosť platilo pre neho, sťa neochvejne pevný základ? Či neveril v tomto stave babským
bájkam a povestiam o bludnom Holanďanovi a vodníkovi? Čo skrývalo toto valy vĺn do
nekonečna valiace more? Čo všetko nevystupovalo z jeho hĺbok? Čo všetko neutápalo zasa v
hlbinách? Prečo by nebola mohla nejaká moc otvoriť Bedrichovi jasnovidný pohľad do
tajomstva utonulej Atlantídy?Bedrich prežil hlboké a tajomné minúty desnej, ale aj blažiacej úzkosti: tu bolo more,
na ktorom zdanlive opustená loď, tak malá v tejto nekonečnosti, potácala sa napred: pred
ňou niet viditeľného cieľa, za ňou nijakého východiska. Bolo tu nebo, ktoré na nej ležalo
chmúrne a šedo. On sám, Bedrich, bol štvrtým v tomto sväzku, a čo nebolo mŕtvym v tejto
pustatine, pretvorilo sa v jeho nútri na vízie, návštevy tôní a príšer. Proti
nevypátrateľnému stojí človek vždy sám: to mu vnukuje pocit veľkosti, ale súčasne aj
opustenosti. Na zadnom stevene lode stál človek v ustupujúcej pranoci svitajúceho rána,
pevne pospájaný neviditeľnými, žeravými vláknami osudu s dvoma čiastkami sveta a očakával
od slnca novú, menej mučivú formu života, od slnca hviezdy, ktorá bola od zemskej planéty
vzdialená na mnoho milionov míľ. Toto sa mu zdalo byť temer v ničivom smysle báječným. Ako
by bol býval uväznený divom. V chvíľkovej beznádejnosti, uniknúť hrdúsiacemu násiliu záhady
a zázraku, prepadlo ho pokušeníe, vrhnúť sa cez zábradlie do hĺbky. A tu ho zachvátila
plachosť človeka, ktorý má zlé svedomie. Obzrel sa, ako by sa bol bál, že ho pristihnú. Na
hrudi cítil ťarchu, ako by na nej spočívalo do hĺbok ťahajúce slovo.Vtom počul, že ho niekto pozdravuje mohutným: — Dobré ráno! — Bol to kormidelník pán von
Halm, ktorý šiel na most. A pred zdravou krásou zvukov reči ustúpilo strašidlo a Bedrichova
duša bola vrátená jestvovaniu. — Chcete vari prebádať hĺbky mora? — spýtal sa pán von Halm.
Bedrich sa smial: — Áno, nechýbalo veľa, — riekol, — bol by som tak podnikol premeranie
ponorenej Atlantidy.Odskočil: — Čo si myslíte o počasí? — Bohatiersky námornícky dôstojník obliekol si
nepremokavý plášť a odkázal Bedricha na tlakomer, ktorý značne klesol. Steward Adolf hľadal
Bedricha. Keď ho nenašiel v kabíne, doniesol mu čaj a suchár na palubu. Bedrich si sadol,
ako predošlého dňa, pred kajutové schodište, uchlipkával si s chuťou a ohrieval si ruky na
šálke.A podivná vec: prv ako vypil čaj a pochrúmal suchár, medzi lanami záchranných stožiarov
začalo znova hvižďať. Tvrdošijný, tuhý vánok oprel sa na zadok lode a položil ju na okraj
kormidlovej strany. Bedrich reptal v sebe, ako by bol niekoho volal na zodpovednosť pre
blížiace sa nové útrapy cesty.*Keď ráno o ôsmej s Wilhelmom pojedal vo veľkej jedálni pravé raňajky, loď sa zachvela a
zdanlive letela neúprosne proti úskaliu. Nízky, s času na čas elektricky osvetlený, ináč
bezútešným šerom zaplavený skriňový priečinok salónu, v dosť šialenom tanci bol do výšky
vyzdvihnutý, alebo so všetkým, čo v ňom bolo, vrhnutý do víriaceho mora. Niekoľkí páni,
ktorí sa odvážili k raňajkám, sa smiali a ponad nebárs ružové položenie hľadeli sa preniesť
žartami a vtipmi. Bedrich si uvedomil, že pod žalúdkom má ten pocit, ktorý mu už ako
dieťaťu znemožňoval kolísať sa do výšky.Wilhelm riekol: — Kolega, sme v satanovej práčni, tu sa niečo robí, proti čomu všetky
doterajšie veci sú hračkou! — Niekto povedal slovo „cyklon“. Slovo „cyklon“ je hrozné
slovo, ale zdalo sa, že na statočnom „Rolandovi“, ktorý odhŕňal vodu a trhal prielomy a bol
vzorom rozhodného plnenia povinností, robí len malý dojem. New York bol cieľom, a on rušal
napred.Bedrich chcel ísť na palubu, ale tam bolo zle, takže sa neodvážil von. Pod záštitou
schodištného krovu musel stáť na najvyššom schode. Úroveň mora sa zdanlive zvýšila, takže
„Roland“ zdal sa ísť stále v hlbokej ulici. Bolo možné podľahnúť dojmu a omylu, ako by v
každej chvíľke mal byť rozhodnutý osud lode tým, že sa nad ňou uzavre povrch mora.
Námorníci a plavčíci chodili vôkol, kontrolovali všetko, čo nebolo dosť upevnené a
pritiahnuť kde-ktorú šraubu. Už preletelo niekoľko vĺn. Slaná voda sa valila a stekala po
palube, s neba šľahal dážď a sneh. Medzi lanami to vo všetkých tónoch hučalo, stenalo,
supelo a hvižďalo. A tento tvrdý a desivý stav, s tým šumením, bučaním, večným otriasaním,
večným syčaním huriavku vôd, v ktorom sa parník, sťa by v divom a slepom mámore vopred
valil, toto vzteklé, bezútešné potáčanie trvalo s hodiny na hodinu a na poludnie ešte
zosilnelo.Volanie k obedu jednako len zahlaholilo na palube, cez praskajúce príbytky lode, ale
našlo sa ich len málo, ktorí ho nasledovali. Dlhý Hahlström sadol si pri prázdnej tabuli ku
Bedrichovi a doktorovi Wilhelmovi. — Či sa možno čudovať poverčivosti námorníkov? — riekol
Bedrich. — Toto počasie tak neočakávane prišlo z jasného neba, že by človek bol náchylný
mysleť na čarodejstvo. — Wilhelm bol toho náhľadu: — že to môže byť ešte šialenejšie. —
Niektoré dámy keď to začuly, pozrely na neho a maly zdesené oči. — Myslíte, — opýtala sa
jedna z nich, — že nám hrozí nebezpečenstvo? — Bože, — vetil Wilhelm, — veď v živote nám
vždy hrozí nebezpečenstvo! — A dodal s úsmevom: — Môže byť len o tom reč, že nie sme
úzkostliví.Bola to temer neuveriteľná vec, že kapela, ako obyčajne, začala koncertovať, hrajúc kus,
ktorý sa menoval„Marche triomphale“. Hahlström riekol: — Moderný
šibeničný humor je veľkou kapitolou! — Ó, Bože, pokojný stôl, pokojné sedadlo, pokojné
lože! Kto je majiteľom týchto vecí, ten aspoň nevie, aký je bohatý, — toto povedal Bedrich,
kričiac z plného hrdla, lebo pri dvojitom huriavku vytvoreného mora a zatvorenej hudby
nebolo možno nič rozumeť.*Bezruký Artúr Stoss, hoci bolo zlé počasie, zachovajúc si rovnováhu a veselosť duše,
jednako len obedoval vo fajčiarni, ktorej každý vyhýbal. Keď si Bedrich po dokončení lunchu
sadol oproti tejto originálnej a vtipnej oblude, práve si rozdelil rybu pomocou vidličky a
noža, ktorý držal medzi palcom a malíčkom nohy. — Pod starým omnibusom to kus rachotí, —
riekol Stoss. — Ak sú naše kotly dobré, netreba sa ničoho báť. Ale to je už raz isté, ak to
nie je cyklon, ešte ho môžeme mať. Mne to nevadí. Vec zdá sa byť bezútešnejšou, ako naozaj
je. Ale akýže je to chlap! Ukázať ľudom v Kapstadte, v Melbourne, v Tannarivo, v Buenos
Aires, v San Francisku a Mexiku, čo možno s pevnou vôľou dokázať, napriek nezdaru prírody,
človek sa nechá unášať po moriach všetkými cyklonmi, tornádami a tajfunmi. O tom sa takému
filistrovi, ktorý sedí v berlínskej zimnej záhrade, alebo londýnskej Alhambreet
cetera, ani nesníva čo všetko musí prekonať artista, ktorého vidí na javisku
odohrať svoje číslo, aby tam hore mohol len stáť.Bedrich sa zle cítil. Hoci nočné sny ešte mátaly v jeho mozgu, jednako len cítil, že
každý iný pocit vždy väčšmi a väčšmi mizne v nebezpečenstve, ktoré vždy zrejmejšie hrozilo
všade. Prišiel Hans Füllenberg a rozprával bezduchým spôsobom, že na palube je mŕtvola.
Robilo to dojem, že mŕtveho kuriča privádza do súvisu s besniacou búrkou. Spadlo mu maslo s
chleba. Stoss vravel, že mu Bulke, jeho sluha, tiež rozprával o kuričovej smrti. Bedrich sa
tváril, ako by o ničom nevedel. Zvyknutý pozorovať sa statočne, zistil, že pri známej
zvesti ho preskočil mráz. — Mŕtvy už nie je medzi živými, — riekol Stoss, zničiac s dobrou
chuťou pečienku. — Na mŕtveho kuriča nebudeme sa potkýnať. Ale minulú noc videli vraj
trosky lode. Tieto lodné mŕtvoly sú nebezpečnejšie. Keď je more pohnuté, nevidno ich.Bedrich sa nechal zovrubnejšie informovať.— Za päť rokov tuná v severnej čiastke Atlantického oceána videli ponevierať sa tristo
sedemdesiat päť vrakov, — riekol Stoss. — Iste ich počet bude raz toľký, ba i väčší. Jeden
z najnebezpečnejších tulákov je železný štvorstožiarnik „Houresfeld“, ktorému pri ceste z
Liverpoolu do San Franciska chytil sa náklad, prečo ho posádka opustila. Ak na také niečo
narazíme, tak ani len v jednom zo štyroch dielov sveta nebude o nás chýru ni slychu. —
Stoss to povedal, vždy živo žvýkajúc, ale nie tak, ako by vážne počítal s takýmto výsledkom
cesty.— V chodbách nemožno napred, — riekol Füllenberg, — závory sú zatiahnuté. — Teraz začala
znova húkať parná siréna. Bedrich síce ešte vždy vyciťoval z jej zvukov vzdor a
víťazoslávu, ale ešte niečo, čo upomínalo na štetinový roh bohatiera, ktorého meno mal
parník. — Ešte nie sme v galibe! — riekol chlácholivo Stoss.*Bedrich bol ešte vo fajčiarní, ktorej vyhýbali, keď Stossa sluha už dávno odpratal do
postele na obvyklý popoludňajší odpočinok. Miestnosť bola Bedrichovi nepríjemná, ale práve
preto ju s ním nesdieľal nik. A Bedrich v tom vážnom položení potreboval zvlášť samotu.
Začal premýšľať o najhoršej možnosti. Okolo stien miestnosti bola umiestená lavica s
koženými poduškami, Bedrich si na ňu kľakol a tak cez okienka získal výhľad na mohutné
vírenie svetového mora. V tejto polohe a pri pohľade na nepochopiteľne húževnatý nápor
rozbúrených vĺn proti zúfale bojujúcej lodi, videl pred sebou odohrávať sa revue svojho
života.Okolo neho panovala šedá tma. A teraz jednako cítil, že túži za svetlom a že ešte nie je
dosť pripravený umreť, ako si to len pred nedávnom myslel. Chcelo ho niečo také preniknúť,
ako je kajúcnosť. Prečo som tu? Prečo som po zrelom uvážení neuplatnil vlastnú, rozumnú
vôľu, ktorá by ma bola zachránila pred touto nesmyselnou cestou? Umreť, nedbám! ale nie
takto! nie v pustatine vôd, ďaleko od rodnej zeme, nie zhynúť nedostižiteľne ďaleko od
veľkého spoločenstva ľudí. Zdalo sa mu, že je to zvláštna kliatba, o ktorej nemajú tušenia
na pevnine, pri svojom krbe skrytí ľudia. Čo znamenala pre neho teraz Ingigerda! Ingigerda
mu bola teraz ľahostajná! A priznal si, ako teraz v tom najužšom smysle len na seba myslel.
Aká je to myšlienka, chceť uniknúť tomuto brutálnemu osudu a zakotviť zasa pri niektorom
brehu. V Bedrichovej obrazotvornosti každá čiastka zeme, každý ostrov, každé mesto, každá
zaviata dedina predstavovala sa ako eden, ako raj, ako nepravdepodobný sen o šťastí! V
budúcnosti za jediný krok po suchej zemi, za púhe dýchanie, za oživenú ulicu, slovom, za
tie najmalichernejšie veci, chcel byť až prekypujúce vďačným. Bedrich škrípal zubami. Čo tu
osoží ľudské volanie o pomoc? Kde by tu mohol človek najsť božie ucho? Keby sa stalo to
posledné a „Roland“ by začal tonúť s tým množstvom ľudí, človek by videl výjavy, ktoré,
keby bol aj zachránený, nedovolili by mu byť viacej veselým. Nemohol by som sa na to dívať,
myslel si Bedrich, a vyhnúť tomu pohľadu — radšej by som skočil s paluby do mora.Parník „Roland“ utonul, píšu noviny. Oh, riekne filister v Berlíne, v Hamburgu a
Amsterdame, preglgne trochu kávy a zabafá si chutne z cigary prv, ako vychutná niečo
bližšie o pohrome, nakoľko ju pozorovali, alebo vybájili. A to hurrá vydavateľov novín!
senzácia! noví predplatitelia! To je tá medúza, ktorej keď sa pozreme do očí, povie nám,
koľkú naozajstnú hodnotu má ľudský náklad takej lode.A Bedrich sa nadarmo namáhal bojovať proti predstave, ktorá mu celkom mohutne sa
boriaci, šinúci a neúnavne napred sa valiaci dom „Rolanda“ s jeho v búrke temer hasnúcim
zvukom sirény, ukazovala tichý a mlčiaci na dne mora. Videl tam, sťa by do sklenej masy
pochovanú mohutnú loď, nad ktorej palubou sem a ta tiahla hromada rýb, a ktorého miestnosti
boly naplnené vodou. Veľká jedáľna s pohovkami z orechového dreva, so stolmi a kožou
vankúšovanými otáčacími stolicami bola naplnená vodou. Veľký hlavonožec, slimáci, ryby a
hube podobné morské ruže vnikli ta tou istou cestou, ako teraz cestujúci. A k Bedrichovmu
úžasu uzavreté, uniformované mŕtvoly hlavného stewarda a jemu podriadených stewardov
plávaly tu stále pomaly v kole. Táto predstava bola temer smiešna, keby nebola bývala taká
hrozná a keby nebola ležala v obvode možnosti takého prípadu. O čom všetkom rozprávali
potápači. Čo všetko našli potápači v kabínach a chodbách veľkých utonulých lodí:
nerozlučiteľne zauzlené masy ľudí, cestujúcich alebo námorníkov, ktorí ako by boli na nich
čakali, s vystretými ramenami, vzpriamene, ako živí im išli v ústrety. Šaty týchto správcov
a strážcov strateného imania na dne mora, týchto zvláštnych lodiarov, kupcov, kapitánov a
lodných pokladníkov, týchto lovcov šťastia, hľadačov zlata, defraudantov a šplhavcov a
iných, boly ovešané polypmi, krabmi a rozličnými morskými živočíchmi, ktoré si na nich
pochutnávali, kým len neostala biela, ohlodaná kostra.A Bedrich videl samého seba, ako takú lodnú mátohu, ktorá sa ponevierala v tom dome
hrôzy. Bolo miesto desu, kde každý išiel okolo svojho suseda s posunkami úžasu. Zdalo sa,
že každému zaviazol v hrudi bedákavý výkrik, čomu dával výraz tým, že mal nadol obrátenú
hlavu a vystreté ramená, alebo nazad hodenú hlavu a otvorené ústa, alebo hrôzyplne išiel na
rukách, zalamoval nimi tak alebo onak, vystieral ich alebo oháňal sa nimi. V miestnosti
strojov sa zdalo, že strojníci kontrolovali valce a pohonné kolo, lenže ináč ako prv, lebo,
ako sa zdalo, zákon príťažlivosti na nich neplatil. Jeden z nich v podivne ohnutom stave,
ako spáč, bol otočený medzi špicami kolesa. Na svojej mátožnej púti Bedrich sostúpil až ku
kuričom, ktorých pohroma prekvapila pri robote. Niektorí ešte držali lopatu v rukách, ale
nemohli ju zdvihnúť. Vznášali sa, ale oblapená lopata sa nepohla. Bolo po všetkom, nemohli
viacej roznietiť oheň, a tak nemohli do pohybu priviesť ani to mohutné plavidlo. V
medzipalubí, mužskými, ženskými a deťmi poprepletaná smesa bola v tme natoľko zhustená, že
ani len žralok, ktorý cez komín dostal sa do topiarne a ztade cez stroje až sem, nemal dosť
odvahy a pažravosti zamiešať sa do tohoto shromaždenia.Noli turbare circulos
meos, zdali sa vraveť i títo ľudia. Všetci rozmýšľali v napnutí a v
nesmiernom dumaní nad záhadou života, k čomu, pravda, mali dosť času.Zdalo sa, že každý z nich je tu len preto tak podivne umiestený, aby rozmýšľal. Tí, čo
zalamovali rukami, čo ich vystierali, čo na rukách chodili, ba mohli stáť aj na končeku
prsta, kým sa nohami dotýkali povaly, rozmýšľali. Len profesor Toussaint, ktorý sa pred
Bedrichom vznášal na chodbe, zdal sa vraveť pozdvihnutou pravicou: umelec nesmie
zahrdzaveť! treba sa vyvetriť! treba vyhľadať nové pomery! keď ho podľa zásluh neoceňujú
dostatočne v Taliansku, treba jednoducho, ako to urobil Leonardo da Vinci, ísť do
Francúzska, alebo hoci vysťahovať sa do zeme slobody.Chcem žiť, žiť, iné si neželám, myslel si Bedrich. Chcem ako Cato starší, v budúcnosti
radšej celý rok ísť peši, hoci by tú istú cestu loďou mohol vykonať za tri dni. A aby sa
nejako nedostal do desného domu siných, nabudnatených mysliteľov, opustil hrobove chmúrnu
fajčiareň a vliekol sa s boľavou hlavou a olovenými údami na palubu, kde divý pohyb búrky a
chaos zo snehu, dažďa a slaných penových oblakov, vypudily mu z duše moru.*Na malom priestore okolo kajutového schodišťa našiel Bedrich spoločnosť, ktorá bola tam
aj predošlého dňa shromaždená a umiestila sa natesno ku sebe potisnutých palubových
stolicach. Ináč bol tam bojazlivý kapitán plachtovky, ba i dlhý elektrotechnik, ktorý
vykladal o kladení kábela a okrem toho americký plukovník. Tento vynikajúci exemplár svojej
rozšírenej fajty rozpriadol rozhovor o dĺžke železničnej sieti Spojených štátov a tvrdil
veci, ktoré, hoci bolo aj ošklivé počasie, európsky šovinizmus dlhého elektrotechnika,
jednako len rozplamenily. Obidvaja spomínali neuveriteľné čísla kilometrov a potom každý
vyzdvihoval prednosti svojho domáceho železničného zriadenia.— Teraz ideme len polovičnou silou, — riekol Toussaint Bedrichovi. — Či to nie je
prekvapujúce, ako sa obraz odrazu premenil? — Áno, celkom prekvapujúce, — vetil Bedrich. —
Ja sa prirodzene nevyznám v cyklone, — pokračoval Toussaint s bledou grimasou, ktorá chcela
byť úsmevom, — ale námorníci hovoria, že sa táto búrka podobá cyklonu. — Malý, tučný,
bojazlivý kapitán plachtovnice poznamenal, že túto búrku by bolo možné nazvať cyklonom. —
Keby som bol na svojej lodi, a keby ma prekvapil s takou istou prudkosťou burácajúci orkán,
neboli by sme mali dosť času stiahnuť plachty. Ale jednako len cítim sa lepšie na svojej
štvorsťažňovej bárke, a radšej by som bol dnes, ako zajtra medzi svojimi štyrmi sťažňami. —
Čo sa týka „Rolanda“, pán kapitán, — riekol, — aj ja by som teraz radšej sedel v
mníchovskom dvornom pivovare. Ale vaše štyri sťažne ma menej lákajú. — Hans Füllenberg sa
pritočil a rozprával, že voda hladko odniesla jeden záchranný čln. Sotva to vyslovil,
preletela krížom od predku ponad loď klenutá masa vody, ktorá zo všetkých vylúdila výkrik
zdesenia. — Veľkolepé! — riekol Bedrich, — krásne! — To je na spôsob cyklonu, — riekol
námornícky kapitán. — Môžete mi veriť, — bolo počuť zasa plukovníka, — že všetky cesty New
York — Chicago… — Toussaint riekol: — To bol vodopád Niagary. — A naozaj spadla masa vody,
ktorá bila do ventilačných trúb a do komínov a mohutné lodné teleso formálne okúpala.Bolo zima, a „Roland“ zababúšený do snehu a ľadu jednako len pokračoval vo svojej
obdivuhodnej ceste. Na stožiaroch a na lanách visely ľadové ciagle. Okolo veliteľského
mostu a fajčiarne utvorili sa stalaktity a bolo ich všade videť na operadlách a okrajoch.
Paluba bola klzká a prejsť po nej bolo odvážlivosťou. Henrich sa pokúsil o to hneď, keď sa
otvorila Ingigerdina kabína, a objavily sa víchrom chlpatené dlhé, plavé vlasy dievčaťa.
Ingigerda ho vtiahla dnuká.Vzala k sebe Siegfrieda a Ellu Lieblingovú, lebo, vraj, Ružena mala s matkou dosť
roboty. Prejavila nad tým svoju radosť, že Bedrich k nej prišiel a chcela vedeť, či sa
treba spriateliť s myšlienkou na nebezpečenstvo. Keď Bedrich krčil plecami, nenaľakala sa,
ba skôr ešte získala na rozhodnosti. Zvolala: — Čo poviete na takého človeka, ako je
Achleitner? Leží v kabíne a stále kričí: „Ach, moja úbohá mamička! Moja úbohá sestra! Prečo
som ťa len neposlúchol, mama!“ a podobne. Reve! Mužský! Je ošklivý! — Potom sa chytila
mocne postele, čo by bol musel urobiť každý, ak len nechcel byť hodený do kúta, ako balík,
a zachodila sa od smiechu.Vrch balvanov, pod ktorý Bedrich pochoval hriešnu Ingigerdu, v tom momente zmizol.Jeho obdiv vzrastal. Lebo chcela ísť odrazu cez palubu a sostúpiť ku Achleitnerovi,
potešiť toho starého osla. Ale Bedrich to nedovolil.*Jeho príchod odbremenil Ingigerdu, lebo sa venoval aj deťom. Ella, ktorej Ingigerda dala
svoju bábu, sedela na jednej strane pohovky a mala nožičky zabalené do pokrovca, kým sa
Siegfried zasa usalašil na posteli. So spustenou tvárou bavil sa s balíkom karát dosť
jednotvárnou hrou, pri čom zdal sa mať imaginárneho spoluhráča.— Mama je rozvedená, — rozprávala Ella, — otecko sa s ňou vždy hádal. — Siegfried to
potvrdil, odsunúc stranou karty: — Mama raz hodila do otca topánku. — Otecko je silný, —
riekla znova Ella. — Raz hodil na zem stolicu. — Ingigerda sa musela smiať: — Tieto
deťúrence sú rozkošné. — Otecko raz hodil do steny aj vodovú fľašu, — riekol Siegfried, —
lebo k nám vždy chodil ujo Bolle. — Malí v tom tak pokračovali, s predčasnou rozumnosťou
základne rokujúc o otázke manželstva.Sluha artistu Stossa previedol cez palubu Ruženu práve tak, ako svojho pána. Obidvaja
mali spokojný výraz na rumenných tvárach, a Bedrich sa spýtal mladého človeka, ako hľadí na
položenie „Rolanda“. Smial sa a riekol: všetko je dobré, ak sa len niečo nevyskytne. —
Bulke, — riekla Ružena, — vezmite na chrbát Siegfrieda. — Bulke urobil ochotný posunok, kým
si ona už posadila Ellu na rameno, ktoré bolo červené ako rak.Ale deti sa zdráhaly a Ingigerd riekla, že vďačne si ich podrží. Ružena ďakovala a
mienila, že sú tu naozaj najlepšie opatrené. Kúsok žemle a trochu mliečnej kávy, čo musia
dostať na olovrant, objedná vraj hneď. — Čo to máte na ramene? — opýtal sa Bedrich. Zbadal
dlhé škrabnutie. Jej milostivá pani, riekla, je vraj od útrap a úzkostí celkom šialená.*Cyklon zúril päť hodín s nemilosrdným vztekom. Na loď sa vrhal nápor vĺn za náporom,
nasledujúc jeden za druhým vždy v kratších pauzách. Bedrich horko ťažko sa dostal dolu ku
holičovi, ktorý vskutku vedel dokázať umenie, oholiť ho aj pri tomto desnom počasí. —
Človek musí byť pri tom nepretržite, — kričal holič, — keď človek nepracuje, je stratený. —
Odrazu zastal, odtrhol britvu s Bedrichovho hrdla a zbledol. V strojárni zavznel signálový
zvonec, na znamenie toho, že cez hlasovú rúru s mosta prehovoril kapitán. Taká, ináč celkom
jednoduchá udalosť, pri takom počasí, prostred Atlantického oceána, účinkovala nielen na
Bedricha a holiča, ale na každého len trochu príčetného cestujúceho a práve tak aj na celé
mužstvo mocou katastrofy. Bolo hneď badať rozčulenie, ktoré v bezvládnej lodi zachvátilo
každého. Hlasy volaly, ženy škriekaly, kroky sa ponáhľaly po chodbách. Jeden pán prudko
otvoril dvere a zvolal: — Prečo vlastne ležíme ticho, pán holič? — Vyslovil tú otázku tak
vzrušene, že sa zdal úbohému holičovi pripisovať zodpovednosť kapitána. Bedrich sotrel
mydlovú penu s tvári a podľa možnosti čím rýchlejšie, v spoločnosti mnohých opýtajúcich sa,
lezúcich, kolišúcich sa, omakávajúcich, od jednej steny k druhej hádzaných ľudí, hľadel sa
dostať na palubu. — Zlomila sa šrauba! — Cyklon! — volali niektorí. Iní: — Zlomila sa
skrutka! — Ah! — rieklo mladé dievča, ktoré sa vlieklo v župane, — o seba sa nestarám,
voskrz sa o seba nestarám. Ale v Štuttgarte býva moja úbohá matka. — Čo je, čo je? —
kričalo odrazu dvacať hlasov na okolo idúceho stewarda. Odbehol a krčil plecami.Keďže ľudia, stlačení ako ovce, prvé, na palubu idúce schodište, ktoré Bedrich dosiahol,
celkom zatarasili, našiel druhé a bol prinútený urobiť dosť dlhú cestu a odtiaľ cez úzku
chodbu zasa ísť na predok lode. Išiel chytro, pri čom zdal sa byť zovnútorne pokojným, hoci
v skutočnosti bol mimoriadne napnutý, ba úzkostlivý. V druhej kajute pristavil ho mužský,
ktorý bosý stál pred kabínou. Chcel si zapäť na košeli golier, čo sa mu v rozčúlení
nepodarilo. — Čo sa stalo? — volal na Bedricha. — Či je v tejto prekliatej skrini všetko
šialené? Najprv umre kurič! Teraz zasa máme asi trhlinu, alebo sa zlomila šrauba! Čo si
myslí kapitán? Ja som dôstojník! Dvaciateho piateho februára musím byť na každý prípad v
San Francisku. Keď to takto pôjde ďalej, ostanem ležať.Bedrich chcel ísť ďalej, ale pán mu zastal cestu. — Som dôstojnik, — riekol. — Menujem
sa von Klinghammer. Čo si myslí ten kapitán, — kričal ďalej, keď odrazu neočakávane sotený
bol k stene chodby a temer vletel do svojej kabíny. — Nešiel som do výslužby a nevzdal som
sa kariery, aby som v tejto prekliatej, ošumelej skrini… — Ale Bedrich už medzitým odbehol
ďalej.V lodi, ktorá už viacej vnútorne nepulzovala, zavládlo ticho: ticho, v ktorom úzkostlivý
život obyvateľov bol dvojmo badateľný. Dvere sa zatváraly, a keď sa otvorily, z kabín
prúdily krátke, úsečné zvuky, svedčiace o zmätenosti a úzkosti obyvateľov. Bedrichovi
zvlášť predchodil desným v tomto elektrickým svetlom ožiarenom, ako nová čižma vŕzgajúcom
koridore, ustavične znejúci zvuk elektrických zvoncov. Zdalo sa, že naľakaní ľudia, ktorí
dobre zaplatili svoje kajutové miesta, a mali nárok na dobrú obsluhu, odrazu v sto kabínach
pritláčali gombíky zvoncov. Ani jeden z nich nebol náchylný uznaťforce
majeureAtlantického oceánu, cyklonu, zlomenej šrauby, alebo možnosť nejakej
nešťastnej príhody. Mysleli si, že zvonením dávajú výraz svojej neodolateľnej požiadavke,
byť dopravenými nejakým bezpodmienečne zodpovedným záchrancom na pevninu. Kto vie, myslel
si Bedrich, kým vy tu zvoníte, hore už azda na vodu spustili záchranné člny, ktoré sú ľudmi
preplnené až do pohrúženia.*Ale ešte to nebolo tak ďaleko, keď si Bedrich získal priechod a napokon sa prebojoval až
po palubovú kabínu Ingigerdy: lebo ho to pudilo ku Ingigerde Hahlströmovej. Okrem nej a
detí, ktoré hľadela zabaviť, ako nejaká malá mamička, našiel tam ešte jej otca a doktora
Wilhelma. Wilhelm riekol: — Zbabelosť ľudí je nesmierna! — Hej, to vy tak vravíte, ale čo
sa stalo? — opýtal sa Bedrich. — Asi sa zavarila osa. Kým ochladne, potrvá to nejaký čas. —
Na chodbe sa tiesniaci cestujúci stále volali na kapitána; Wilhelm riekol: — Kapitán má iné
starosti, ako odpovedať na nezmyselné otázky. — Bedrich mienil, že by bolo treba ľuďom vec
objasniť a upokojiť ich, potom dodal: — Myslím, že obavy potkana s pevniny, ktorý nemá
tušenia o nautike a nevie správne posúdiť položenie, sú oprávnené. — Prečo by sa malo ľuďom
niečo vysvetľovať, — vetil lodný lekár, — hoci by vec celkom zle stála, aj vtedy je lepšie,
keď ich mámia. — Nuž tak ich mámte, — riekol Hahlström, — pošlite stewardov a odkážte im,
že všetko jeall right, musíme utonúť!O krátky čas potom cestujúcich z poverenia hlavného vedenia malá armáda stewardov naozaj
upokojila tou zvesťou, že ide naozaj, ako doktor povedal, o zavarenie osi a že stroj skoro
zasa bude bežať. Na tisíc ráz opakovanú otázku, či hrozí nebezpečenstvo, všetci stewardi
odpovedali najrozhodnejším: — Nie! — Ale bezútešný pohľad na bezvládne sa zmietajúci kolos
„Rolanda“, ktorý skytalo pozorovanie z Ingigerdinej kabíny, nebárs veľmi podporoval zvesť
stewardov.Osviežiť povetrie, Ingigerd nechala palubové dvere trochu odchýlené. — Nemôžeme si
zatajiť, — riekol Hahlström, — že tu stojíme s holými sťažňami. — Hneď potom riekol
Wilhelm: — Vešiame olejové vrece! — a cez odchýlené dvere ukázal Bedrichovi plavčíka
Pandera, ktorý spolu s jedným námorníkom spúšťal na lane do vody olejom nasiaknuté vrece z
vetrilového plátna. Toto opatrenie pri búrlivom mori, ktoré sa valilo, podobné putujúcim
vrchom, v hrozne zaťažujúcom víchre, ktorý ho sprevádzal, zdalo sa byť temer smiešnym.
Mŕtvy „Roland“, ktorý teraz nepretržite dával tiahle výstražné signály, čo sa podobaly
volaniu o pomoc, bol každú chvíľu do výšky vyzdvihnutý zpod neho vyvierajúcou horou vĺn.
Mohutný parník stál, súc sem a ta zmietaný návalom vĺn, nevediac ani kam sa má vrhnúť, a z
jeho herkulovskej sily mu ostala len bezradná masa. Pomaly sa otáčal, obrátil sa, a odrazu,
ako by sa na neho rútila svorka syčiacich, bielych panterov, ktorých vychrlil chrbát
čiernozelenej hory, palubu zaplavila hrôza vodstva.— To bolo zlé, — riekol Wilhelm, ktorý ešte zavčasu stihol v zámok naraziť krycie dvere.Bedrichove nervy opanoval pocit napätosti, ktorý nielen v prenesenom smysle, ale zrejme
vnímal, ako napätie do prasknutia natiahnutej struny. — Robí vás tá vec nervóznym? — opýtal
sa Hahlström. — Trošku, — odpovedal Bedrich, — netajím to. Človek má silu i trochu
inteligencie a nič nemožno z toho vyťažiť, hoci je aj nebezpečenstvo pred očami. — Wilhelm
mienil: — Priame nebezpečenstvo? Kolega, ešte nie sme tak ďaleko. V prvom rade, šrauba bude
zasa skoro pracovať a ak sme naozaj zaviazli, napokon vystreme záchrannú plachtu a na tejto
našej skrini môžeme byť ešte aspoň osem dní čerstvými ako líška. — Hahlström sa opýtal: —
Čo rozumiete pod tým, ,čerstvý ako líška‘, pán doktor? — Búrku máme zo severoseverozápadu.
To sa nestáva, že by taká loď uviazla na šírom mori. Je najvýš pravdepodobné, že budeme
hnaní k Azorským ostrovom a v jeden deň zakotvíme tam v niektorom prístave. Možné je však,
že sa dostaneme ešte južnejšie a potom to nie je vôbec vytvorené, že za osem dní pristaneme
na Kanárskych ostrovoch, niekde pred nádhernou Teneriffou. — Hahlström riekol rozladene: —
Ďakujem za Teneriffu. Ja musím do New Yorku. Sme povinní.Bedrich sa vrátil ku svojim do prasknutia napätým nervom. — Osem dní neistoty by už moja
nervová sústava nevydržala. Nie som stvorený pre také trpné hrdinstvo. V aktívnom by som
vedel viacej dokázať. — Všakver poznáte Koženú pančuchu, — riekol ironicky Wilhelm, — tak
musíte vedeť aj to, kolega, že už u starých amerických rudokožcov — pomyslite si len na ich
stĺpy múk! — vyššie cenili trpné hrdinstvo. — Nie, nie, — riekol Bedrich, — s tými stĺpmi
múk nechajte ma láskave na pokoji. Keď sa dnes dozviem, že máme zlomenú šraubu a zajtra sa
budeme ešte bezvládne ponevierať, tak to potom už dlhšie nevydržím, a pozajtre skočím do
vody. Preto som proti záchrannému pásu. Odmietam ho: Môžete mi ho smelo ponúknuť.*Hodiny letely. Za šedým úsvitom, s nekonečným, ohlušujúcim hlukom mora, nasledovalo
večernému podobné, ešte hlbšie šero. Bedrich darmo čakal s ostatnými na chvíľku, keď sa
šrauba znova pohne a bezvládny lodný trup zasa prinavráti predošlému behu. Odhadovali
prudkosť návalov vetra a s úzkosťou zúfalstva pozorovali, či sa prestávky medzi nimi
zmenšujú a či zväčšujú. Keď vietor neustával, Bedricha zavše prepadol žeravý, osobný
stihomam. Desnou bola najmä okolnosť, že cez hodiny a hodiny, v krátkych prestávkach,
ozýval sa hromadný výkrik zatvorených medzipalubníkov. Ľudské mravenište sa hniezdilo,
ľudia kričiac sa modlili, volali nebo o pomoc a bručali, čiastočne od úzkosti, čiastočne od
zlosti, alebo pre fyzické bolesti. Ale v určitom čase, ako by sa nič nebolo stalo,
zahlaholilo volanie k obedu na lodi, čo sa ešte vždy zmietala bez cieľa, na mohutnom, zasa
množstvom lámp osvetlenom korábe, na tomto, bezútešnej hre vĺn vystavenom, zamrznutom
paláci rusaliek — a Bedrich sa opytoval, kto by len dnes mal chladnokrvnosť, alebo odvahu,
alebo chuť ako obyčajne ku posedeniu pri tabuli. Ale Wilhelm volal: — K stolu, pánovia! — a
keď Ružena zasa premoknutá a odvážna prišla opatriť deti, a ďalší pobyt v Ingigerdinej
kabíne nebol možný, musel sa Bedrich práve tak ako aj doktor Wilhelm a Hahlström, po
krátkom rozhodnutí, umelým poskokom premietnuť cez palubu. Papagáj škriekal, Ella kričala a
bola Ingigerdou a Ruženou dosť energicky napomenutá. Ale prv ako opustil miestnosť, Bedrich
sa opýtal: — Želáte si, aby som tu ostal? Záleží mi na tom, byť vám teraz k službám, slečna
Ingigerd. — Vetila: — Ďakujem, pán doktor, veď vy zasa prídete. — A Bedrich sa čudoval nad
tým zrejmým spôsobom, ktorým sa opytoval a dostal odpoveď.Ale teraz nastal neočakávaný obrat. Bolo badať na istom, všetko prenikajúcom otriasaní
stien a dlážky, že rytmus sily, rytmus cieľavedomosti, tepna a srdce „Rolanda“ zasa ožilo.
Ingigerda zvýskla, ako dieťa a Bedrich zaťal zuby. Príliv obnoveného života obnovených
výhľadov a nádejí, znova obnovená plánovitosť, spojená so všeobecným uvoľnením napätosti,
zapríčinily u neho slabosť, ktorá mu hrozila dojatím a slzami. Otrasený vystúpil na palubu.Teraz sa obraz celkom zmenil. Veselo a mocne poskočil zasa „Roland“ napred do lomoziacej
tmy. Celý ten obrovský, nočné šumiaci bosorácky shon, v ktorom sa vztekaly vody potopy,
zdal sa mu byť zasa príjemnou slávnosťou. Zasa prevrtával prielomy cez tmavé pohoria,
nechal sa dvíhať a rútil sa s divou šialenosťou do hlbokých dolín, pri čom to vždy za
šraubou v hučiacom povetrí niekoľko sekúnd divo a slobodne škripelo.Rinck sedel na prahu svojej nemeckoamerickej zámorskej pošty, ktorej miestnosť bola
jasne ožiarená, fajčil a hladkal svoju škvrnitú mačku. — Dobre, že zasa bežíme, — riekol
Bedrich, nemohúc sa zdržať poznámky, keď sa v jeho blízkosti tackal napred. —Why?— vetil flegmaticky Rinck. — Aspoň ja na každý prípad, —
riekol Bedrich, — radšej letím plnou parou, ako by som sa mal dať bezvládne sem a ta vrhať.
—Why?— riekol zasa Mr. Rinck. Na spodných chodbách, hoci sa loď
pohybovala, bolo zasa dosť príjemno. Zdalo sa, že ľudia už zabudli na úzkosť. Cestujúci
žartujúc, všade sa zachytávajúc, potácali sa popri sebe do jedálne. Šramot porcelánu v
blízkosti kuchyne bol ohlušujúci, menovite, keď, ako sa to stávalo — rozbila sa hŕba
tanierov. Ľudia sa museli smiať. Privolávali — na zdravie. — A každý mal v ušiach príjemný
rytmus zasa bežiaceho, veľkého stroja, s ktorého blažiacim účinkom teraz nemohla závodiť
ani jedna hudba sveta.Bedrich sa osmelil, lebo bol hodne premoknutý, preobliecť sa v kabíne. Adolf, jeho
steward, prišiel pomôcť mu. Rozprával, kým si Bedrich menil šaty, o panike, ktorá sa strhla
pri stopovaní strojov v medzipalubí. Niektoré ženské chceli skákať do vody, v čom im druhí
prekážali. Jeho kolega, steward Scholl, a jeden matróz jednu Poľku doslovne už len za nohy
stiahli nazad na palubu.— Tým ľuďom to v takom položení nemožno mať za zlé, že sú zbabelí, — riekol Bedrich. —
Opak toho bol by divom. Kto môže o sebe povedať, že pevno stojí, keď sa mu pôda kolíše pod
nohami. Taký človek alebo by musel luhať, alebo by bol po istý stupeň tupý, čo by ho ešte
pod zviera snížilo.— Ale, čo sme mali robiť my, — riekol steward, — keby sme boli natoľko zbabelí? — A
Bedrich prišiel, ako sa to často stávalo, do učbárskej nálady, čo mu, ako súkromnému
docentovi, zadovážilo množstvo mladých poslucháčov. — U vás je to niečo iné, — riekol, — vy
máte v pocite, že ste vykonali svoju povinnosť, odmenu a to vás obodruje. Kým sme sa my,
cestujúci, triasli, kuchári pripravovali bouillon, čistili a varili ryby, zdobili ich
petržlenom, piekli a delili kurčatá, slaninkou špikovali srňací chrbát a tomu podobné, —
steward sa smial! — ale ubezpečujem vás, že zavše je ľahšie upiecť pečienku, ako ju zjesť.
— A Bedrich pokračoval temer slávnostnejším tónom, ale práve preto furtáckejším spôsobom,
vo filozofovaní o zbabelosti a smelosti.*Obed sa začal a hoci počasie voskrz nebolo lepšie, po prekonanom ešte väčšom
nebezpečenstve jednako sa zhromaždilo pri trojrohej tabuli pomerne veľa jedákov. Hlavný
steward Pfundner, ktorého biela štica, hoci aj nebola do vrkoča spletená, ale aj dnes bola
lodným holičom nakaderená a na spôsob rokokovej parochy strojne pristrihnutá; a on stál,
ako vždy, v majestátnom postoji pred napodobeninou krbu, medzi dvermi salónu, zkadiaľ mal
najlepší prehľad jedálne.Ganne,La Pere la Victorie. To bol marš. Potom nasledovalGillet, Loin du Bal. Pri suppé, ouvertura z„Banditského
šibalstva“, vypotácali sa do siene nemotorne veční hráči skatu, ktorí sa,
ako… temer vždy, pre partiu opozdili. Všade pili hodne vína, lebo dodávalo odvahy a
omamovalo. Zavzneli Vollstedtovi„Veselí bratia“, pri čom sa ešte vždy
hovorilo o prekonanej pohrome. — Vytiahli sme ochranné vlajky, — vraveli. — Dávali sme
raketové signály. — Boli prichystané ochranné pásy a člny. — Áno, ba aj olej sme vylievali!
— A tým hlasnejšie hučaly sem a ta poznámky, lebo pri stole nebol ani kapitán, ba ani jeden
námornícky dôstojník. — Kapitán, — vraj, — od včera nesišiel s veliteľského mostu.Odrazu sa okienka zvonku osvetlily, každý položil s výkrikom počudovania vidličku a nôž
a po všeobecnom — Ach! — všetci poskákali zo stolíc a potom, sáčuc sa, tlačiac a hurtujúc,
s volaním: — Loď! — — Parník! — jeden cez druhého driapali sa na palubu, zkade bolo videť v
otriasajúcej velebe a v jase tisíc svetiel v blízkostí, pädesiat metrov v peknom pohybe
rušať a duneť najmohutnejšieho premožiteľa mora tých čias.— Knieža Bismarck! Knieža Bismarck! — volali ľudia, keď už poznali parník! A potom
revali z plného hrdla — hurrá! — Bedrich reval tiež! Hahlström takpodobne. A doktor Wilhelm
a profesor Toussaint na plné pľúca revali tiež spolu s ostatnými. Podobné radostné
hulákanie znelo aj z medzipalubia. K tomu hrmely ešte pozdravom mohutné parné píšťaly.Prirodzene bolo videť aj na rozličných palubách „Kniežaťa Bismarcka“ cestujúcich kývať a
hoci lomozil Oceán, keď aj slabo, jednako len bolo počuť výkriky — hurrá. — Parník „Knieža
Bismarck“ mal vtedy práve za sebou svetovú rekordnú cestu, na ktorej prekrižoval Oceán za
šesť dní, jedenásť hodín a tricať štyri minúty. Na dvojšraubovníku, ktorý bol prvým
produktom tohoto typu, cestovalo teraz dve tisíc ľudí z New Yorku nazad do Europy. Dve
tisíc ľudí, to znamená masu, ktorou možno dva razy naplniť priestor veľkého divadla od
prízemia až po galerie.S „Rolanda“ dávali vlajkové signály „Bismarckovi“ a s „Bismarcka“ „Rolandovi“. Ale
videnie od vynorenia do zmiznutia netrvalo dlhšie, ako tri minúty. Za tento čas vriaci
Oceán bol zaplavený prúdom svetla. Až keď bolo videť len blikanie hmlistého svetla,
dostavila sa na palubu „Bismarcka“ hudba a bolo počuť mátožne zaviate zvuky národnej hymny.
Hneď zatým bol „Roland“ zasa prostred oceánu, prostred moci búrky a snehovej metelice sám
so svojím behom.S dvojitou vervou hrala teraz kapela štvorylku z Karlových „Sviatočných zvukov“ a galop
z Kieslerovho „Jarmočného škandálu“; a cestujúci v jedálni s dvojitou chuťou, s dvojitou
živosťou pokračovali v obedovaní. Výkriky obdivu: „Báječné!“ „Úchvatné!“ „Skvelé!“
„Mohutné!“ a „Kolosálne!“ sa pretekaly. Ešte aj Bedricha ovládal pocit hrdosti a
uspokojenia a dychu života toho ovzdušia, ktoré duchu moderného človeka je práve tak
potrebné, ako povetrie pľúcam. — Akokoľvek sa vzpierame, kolega, — riekol Bedrich, — a hoci
som včera ešte tepal modernú kultúru, pohľad na také niečo, v čom sme sa práve kochali,
musí človeka obdivom preniknúť až po kosti. Je to proste šialenstvo, že taký rukou a duchom
človeka sostavený produkt tajomných prírodných síl, taká tvorba tvorieb, taká loď, je vôbec
možná. — Pripili si, a bolo počuť pri mnohých stoloch štrnganie. — A aká odvaha, aká
smelosť, aký stupeň nebojácnosti, — pokračoval Bedrich, — leží v nej odbojom proti cez
tisícročia obávaným prírodným silám, a aký svet geniálnosti je vstavaný do tohoto mohutne
žijúceho organizmu od podlodia po hrot stožiara, od veľkého sťažňa po šraubu.— A toto všetko, čo je dnes docielené, kolega, dosiahnuté bolo ani nie za sto rokov, —
riekol lodný lekár, — a tak znamená ešte len začiatok vývinu. Môže sa kto vzpierať, ako
chce, veda, ale ešte viac technický pokrok, je večnou revolúciou a naozajstnou jedinou
reformáciou, všetkých ľudských pomerov. Čo sa tu začalo, tento vývin, ktorý je trvalým
pokrokom, nezastaví viacej nič. — Je to, — riekol Bedrich, — ľudský duch, ktorý po
tisícročia trvajúcej pasivite, odrazu stal sa aktívnym. Niet pochybnosti, že ľudský mozog a
s tým sociálna spolupráca vstúpili do novej fázy. — Áno, — riekol Wilhelm, — istým spôsobom
ľudský duch bol už azda aj v staroveku aktívny, ale pridlho šermoval s mužským v zrkadle. —
— Úfajme sa tedy, — potvrdzoval Bedrich, — že nie je ďaleko posledná hodina všetkých na nás
vrhajúcich zrkadlových šermiarov, kaukliarov, čarodejov a kúzelníkov južnomorských ostrovov
a že všetci morskí lupiči a cynickí vykorisťovatelia, ktorí žijú z lovenia duší a od
tisícročí žili, pred rýchlou a bezpečnou morskou loďou civilizácie, ktorej kapitánom je
intelekt a jedným správcom domu humanita, spustia plachty.Po obede Bedrich a doktor Wilhelm vyliezli do hornej fajčiarne. Pri skatovom stole
sedeli hráči. Fajčili, pili whisky a kávu, bili kartami o stôl, a všetko ostatné zdalo sa
im byť ľahostajným. Bedrich objednal víno a pokračoval v sebapopudzovaní. Bolela ho hlava a
ledva ju držal na boľavom krku. Viečka ho bolely od ustatosti, ale keď mu padly na očné
telesá, tieto súčasne svietily vnútornou, bolestnou jasnosťou. Každý nerv, každý sval,
každá cela v ňom bdela, a mysleť na sen nemohol. Ako by obratom ruky bol prežil týždne,
mesiace, roky, ale od Southamptonu v tento večer uplynulo ešte len pol treťa dňa.— Kolega, ste ustatý, — riekol Wilhelm, — tedy vás radšej ani nebudem už dnes volať na
pohreb mŕtveho kuriča. — Jednako, jednako, — riekol Bedrich, a vrela v ňom bolestná zlosť,
že nemôže byť ničím ušetrený, a musí až do dna vychutnať aj tie najtrpkejšie dojmy tohoto
bezuzdného, trhaného a kmásaného kúska ľudského sveta.*Lekári prišli práve k tomu, keď kuriča Zickelmanna, ktorý chcel svoju matku navštíviť, a
či len hľadať, zašívali do vetrilovej plachty. Pustá miestnosť, v ktorej to robili, nebárs
bola osvetlená elektrickou žiarovkou. Bedrichovi prišiel na um sen, v ktorom kurič s lykami
v ruke, jeho a Petra Schmidta viedol ku svetlonosom. Teraz sa stala s ním silná premena,
jeho tvár zdala sa byť umele sformovanou masou zo žltého vosku, na ktorej boly prilepené
vlasy, obrvy a brada. Ale, ako sa Bedrichovi zdalo, okolo úst mŕtveho ležal tichý, furtácky
úsmev. A keď ho mladý lekár so zvláštnym napätím a zvedavosťou ostrejšie pozoroval, zdal sa
vraveť: —legnosanto! svetlonosi!Keď zahalili aj tvár mŕtveho a rubáš bol zašitý hrubými stehmi, námorníci priviazali tú,
v pokoji len ťažko udržateľnú kuklu z vetrilového plátna, na ohobľovanú, železom obťaženú
dosku. — Či ozaj bude, — opytoval sa Bedrich, — z takej kukle raz aj motýľ? — Celý priebeh
s jeho potácavou akrobatikou nebol natoľko desný ako smiešny. Či sa to však malo stať len
so smrteľným obalom nesmrteľnej duše, to ostalo nekonečne smutnou myšlienkou, ktorú
rozlúštiť mohla len desná pustatina svetového mora.Spustenie cez palubu v takom počasí nebolo práve najľahšou úlohou a keď vodou ustavične
zaplavovaná, kolísavá paluba nedovolila nijaké obrady, požiadal pokladník prítomných —
kapitán von Kessel nesmel opustiť veliteľský most! — za dušu mŕtveho povedať tichú
modlitbu. Stalo sa, a štyria kuričovi druhovia niesli zastávajúc, potácajúc sa a potkýnajúc
dlhý balík na palubu k zábradliu, zkadiaľ ho v priaznivej chvíľke spustili do mora.Wilhelm želal Bedrichovi dobrej noci a dodal: — Mali by ste oprobovať spať. — Rozišli sa
a Bedrich hľadal na palube chránené miesto, kde by mohol prenocovať a radšej na mrazivom
povetrí a v hustej tme noci, pod bledým svetlom ku stožiaru pripevnených oblúkových lámp,
pozreť do očí hrôzam víchra a počasia. Desil sa tiesnivej úzkosti svojej kabíny s upevneným
okienkom a horúcim, vydýchaným povetrím. Ale nebola to len táto hrôza, ktorá ho tuná
priputnala, ba skôr želanie, v prípade nebezpečenstva byť v blízkosti Ingigerdy
Hahlströmovej. A keď si sadol blízko komína, tisnúc chrbát ku teplej stene, stiahnuc klobúk
na oči, bradu vtisnúc pod golier svrchníka, odrazu sa zasmial do seba, lebo bol v takej
istej nálade a na tom istom mieste, na ktorom včera našiel staviteľa Achleitnera.Bedrichovi hučalo v ušiach. Cítil nad sebou oblúkové lampy opisovať mohutné krížne
polkruhy. Cítil pravidelné búrlivé nábehy vetra a do šumu a vrenia vôd zavznievajúcu desnú
mačacinu vanúceho vetra medzi lanami stožiara: tvrdošijné, zlostné mravčanie, s odrazu
nasledujúcim tygrím skokom. Potom sa zasa zdalo Bedrichovi, že sa tie hlasy väčšmi podobajú
nevysloviteľnému fňukaniu a plaču poblúdilých detí, kŕdľu detí, ktoré teraz mohol jasne
rozoznať a ktoré, hlasne nariekajúc, stály okolo már mŕtveho kuriča. A hľa, odrazu tu boli
aj svetlonosi. Bedrich hneď chytil jedného a chcel ho zaniesť do kabíny Ingigerdy
Hahlströmovej. Ale Ingigerd sa práve obliekala k svojmu chýrnemu mimickému tancu. Veľký
pavúk už visel pripravený a priadol sieť, do ktorej sa Mara pozdejšie musela zamotať.
Bedrich si žiadal metlu, lebo chcel tanec znemožniť a pavúkov odmiesť. Ale metla prišla v
podobe sluhu, ktorý niesol a vylieval vodu; za ním nasledoval druhý, tretí, štvrtý, piaty,
až všade pretekaly šumiace masy vody. Bedrich sa zobudil, snívalo sa mu o kúzelníckom
učeníkovi, a mal ešte na perách úzkostlivé slovo, čím bolo možné prúdy sputnať. Vlny
šumely. Zaspal znova. Teraz sa šum premenil na prúd, ktorý tiekol k Bedrichovým nohám.
Slnce svietilo, bolo jasné ráno. S druhého brehu išla Bedrichova žena, mladistvo pekná,
oblečená do šiat s veľkými kvetmi, veslujúc na malom člnku. Jej nežná, tmavá a plná postava
mala súčasne pôvab vestálky i ženy. A z blízkej hory vystúpila krehká Ingigerda, skvostom
plavých vlasov a tela. Oslnená krajina, s ktorou splývala jej čistá nahosť, zdala sa byť z
čias, keď ešte Adam a Eva neboli vyhnaní z raja. Bedrich vzal svoju ženu za ruku, ktorá sa
mu oddane usmievala a vzal Ingigerdu Hahlströmovú za ruku, ktorá sa zdala byť mäkkou,
čistou a poslušnou, a ich ruky vložil jednu do druhej, pri čom riekol Ingigerde:„Ja mením ťa na cudnú,
a ohňom pálim stopy škvŕn.“Ale nebo sa zatmelo. Hora sčernela a nad tou horou, ktorá hrozne šumela, ako nesmierne
vody, vyšiel mátožný mesiac. Bedrich utekal niekoľkými skokmi na okraj zachmúrených polí,
keď odrazu počul za sebou volať: — Moira! Moira! — a pohybom, sťa by mohutných čiernych
krídel, odlúčilo sa od okraja hory kus tmy. Bol to vták, ktorý s vždy prenikavejším
kričaním: — Moira! Moira! — letel za ním. Vytiahol nožík, brániť sa… Bedrich sa zobudil a
našiel sa vyzlečený v posteli; niekto ho, ako on včera Achleitnera, zaviedol do kabíny.
Výkrik: — Moira! — mu však ešte aj keď bdel, znel v ušiach.*Keď si Bedrich pospal niekoľko hodín, prebudiac sa, odrazu sa našiel niekde na koridore,
kde sa rozprával s niekoľkými stewardmi, ktorí už boli pri rannej robote. Pomaly pochopil,
že má na sebe len nočnú košeľu. Posiaľ na sebe neskúsil, že by bol námesačníkom. Ale teraz
už vedel, že ani on nie je istý pred týmto neduhom. Bol vzrušený, hanbil sa a musel sa dať
v košeli tak, ako bol, zaviesť stewardovi do kabíny. Teraz videl, že v jeho kabíne stála
voda vo výške troch, štyroch palcov, a iste pochodila z nejakej nezapchanej rúrky. Vliezol
do postele a vtlačil, vtiesnil a vnútil sa, na svoj zvláštny spôsob, medzi posteľové dosky,
aby ho nevyhodilo. Krátko po šiestej bol Bedrich na palube a na svojom mieste, držiac v
rukách šálku horúceho čaju. Počasie bolo desné! Ráno mohlo núkať len ľadovú bezútešnosť.
Vztek mora sa zväčšil. Prichádzajúce svitanie nebolo ničím iným, ako istým druhom tmy. Šum
a hurhaj vody a vetra boly ohlušujúce. Bedricha bolely blany ušných bubienkov. Ale loď sa
ešte vždy borila a rušala, a kurz, hoci aj pomaly, jednako len mohla zadržať.A odrazu, Bedrich ani nevedel hneď, či dobre počuje, cez hluk mora k jeho ušiam
prenikaly nadzemské, zbožné zvuky, slávnostne povznášajúce, pokojne sa dmejúce akordy a
súzvuky cirkevného chorálu, ktoré Bedricha pohly až k slzám. — Tak, vzdajte Bohu vďaku,
rukami, srdcom, rtami. — Vzpamätal sa, že práve svitajúce bezútešné ráno, je ránom
nedeľným, ktoré lodná kapela aj prostred cyklonu primerane predpisu začínala týmito
zbožnými zvukmi. Postavila sa v obchádzanej fajčiarni pod palubou, v polovičnej výške
schodišťa, zkadiaľ zvuky slabo prúdily nahor i nadol. Táto vážna, prostá a nevinná hudba
roztopila v Bedrichovej duši všetko, čo v nej tvrdo a rozvírene a rozpoltene so sebou
bojovalo. Musel mysleť na svoju mladosť, na nejedno ráno, plné nevinnosti, plné očakávania,
a plné tušení veľkej blaženosti, na nedele, slávnostné dni, narodeniny otca, alebo matky,
keď ho ako chlapca budila zo sna, ranná hudba plukovej kapely, začínajúca sa s chorálom. Čo
to bolo dnes v porovnaní s minulosťou? Čo všetko ležalo medzi tým: koľko neužitočnej práce,
rozčarovaných nádejí, trpko zaplatených poznaní, koľko náruživo zachyteného vlastníctva,
ktoré vyšlo na zmar, vsiaknutá láska, vsiaknutá náruživosť, koľké prvé stretnutia a ťažké
lúčenia, namáhavá bolestná borba, všeobecná a zvláštna, koľké do hanby a kalu stiahnuté
čisté úmysly, koľké boje o svobodu a samostatnosť, s výsledkom bezvládneho, slepého
zajatia.Či bol pred Bohom naozaj takou dôležitou osobou, že ho navštevoval vyberanými, horkými
očisťovacími skúškami?— Som zúfalý, — kričal Hans Füllenberg, ktorý sa ukázal pri vchode kajutového schodišťa.
— Už to viacej neurobím, bo ináč osprostiem. — Len on a Bedrich, ako i všetci ostatní
cestujúci, ktorí boli do posledného stupňa vyčerpaní a boli bez vôle, alebo zúfalí, na taký
istý hrozný spôsob prekonali to, od hodiny k hodine, od rána k obedu, od obedu k večeru, a
zas od večera k ránu, keď všetci, ktorí si dvacať ráz mysleli, že umrú, ešte vždy boli
živí, hoci aj zamdlení a zúfalí. V takomto stave vydržať hoci len i nasledujúcu hodinu,
väčšine sa zdalo nemožnosťou a jednako museli počuť, že po New York budú museť trpeť ešte
najmenej tri razy dvacať štyri hodiny.*Pondelok so špetkou slnca a s nezmenšenou búrkou, bol desný. S paluby odrazili všetko,
čo nebolo dostatočne upevnené. Pravidelné výkriky, ktoré z medzipalubia prenikaly boriacu
sa loď, pripomínaly nie ľudí, ale zvieratá, ktoré sú pod nožom mäsiara. Utorková noc bola
mukou, a nik, kto len nezamdlel od slabosti, alebo útrap morskej choroby, nezažmúril oka.
Bolo to v utorok skoro ráno, v rannom šere, keď v prvej kajute steward prekvapil niekoho
pokojne povedaným slovom: — Nebezpečenstvo!Bedrich práve nejaký čas ležal na posteli oblečený, keď steward otvoril aj jeho dvere a
vo vážnom postoji primerane rozkazu zavolal do kabíny slovo: — Nebezpečenstvo! — Pri tomto
oznamovateľ tak lapidárneho a obsažného posolstva zažal elektrické svetlo. Bedrich sa
zdvihol. Sedel na posteli, pri čom mu prekážala z puknutej rúrky presiakajúca voda, čo sa
sbiehala podľa húpavých pohybov lode raz na jednej, raz zasa na druhej strane kabíny.
Napokon nevedel, či slovo, ktoré počul, bolo naozaj povedané a či bolo len sluchovým
preludom, ktorý zapríčiňuje predráždenosť a priveľká únava nervov. Ale keď mohol celkom
jasne rozoznať klopanie stewarda a otváranie dvier súsedných kabín a viacnásobné volanie
slova: — Nebezpečenstvo! — mal pocit, ktorý v ňom vyvolal premenu. — Dobre, — riekol ticho
a oblečúc si pečlivo svrchník, ako by bol volaný na divadlo, ktoré sa ho netýka, vystúpil
na chodbu.Chodba bola, ako by vymretá. Bedrich si pomyslel:— Dobre, teraz nás bude neviditeľný majiteľ moci, ktorého hračkou sú ľudia, napokon
nepokryte brutalizovať. — Zobudil sa nie zo sna, ale zo sto vrstiev sna a ospalosti a
odrazu vytrezvel. Zdalo sa mu, že je to všetko zasa len fantastický klam zmäteného mozgu a
chcel sa utiahnuť do kabíny.Až teraz zbadal, že necítiť a nepočuť viacej ani rytmu stroja, ani škripľavého zvuku
šrauby. Odrazu si myslel, že posádkou a cestujúcimi opustená loď sa poneviera po oceáne,
len na neho zabudli pri všeobecnej záchrane. Zrazu prepotácal sa vedľa neho cestujúci v
hodvábnom župane, ktorého sa Bedrich mohol predesene opýtať, čo sa stalo. — Oh, nič, —
vetil pán, — hľadám svojho stewarda. Smädí ma. Chcel by som dostať len pohár limonády! — S
tým vpotácal sa do svojej kabíny.— Osol! — riekol Bedrich a myslel pri tom na seba. Vynadal si do dokonalých bláznov. Ale
ticho ho nesmierne tiesnilo, a uchvátený divým pudom, nemohol iné urobiť, ako hneď rútiť sa
napred, dostať sa na palubu.Niekto išiel oproti nemu a opytoval sa ho, kam chce ísť. — Miesto! — vetil Bedrich, — do
toho vás nič. — Ale ten desný, stopami morskej choroby poškvrnený, polooblečený, smrteľne
bledý človek neustúpil a volal: — Či sú tu všetci stewardi šialení? — Vtom hneď pri
Bedrichovom uchu začal tĺcť elektrický zvonec a v nasledujúcej chvíľke potácajúca sa
strachom jatá mátoha posilnená bola desiatimi, dvaciatimi, triciatimi podobnými mátohami,
ktoré kričali: — Čo je? Čo sa stalo? Nebezpečenstvo! Tonieme! — Steward, steward! — bručal
jeden pán veliteľským hlasom. — To je prekliate komisné hospodárstvo! — nadával niekto a
prekričal všetkých. — Niet tu ani jedného stewarda! Či nás tu chcú brutalizovať? — A
elektrické zvonce začaly zúriť.Bedrich ustúpil a cez nekonečnú chodbu bežal dolu na druhú stranu, pri čom nikým
nezadržaný, prešiel vedľa okien strojárne. Valce a vrtule sa nehýbaly. Z útrob lode, od
kotlov a pecí, prenikal, hoci aj práskaly a škripely steny, šum, ktorý znel, ako čľapot a
prúdenie vody. — Praskol azda kotol? — myslel si Bedrich a pri tom zabudol, že by pri tom
bol musel zbadať mohutné vybuchovanie vriacej pary. Ale nezastal, bežal ďalej, pri poštovom
úrade na zadok lode ku druhej kajute. V behu mu preletelo umom, akým šťastným sa cítil v
Paríži, keď sa v kancelárii Tomáša Cooka a syna, na Place de l’Opéra, dozvedel, že ak sa
bude ponáhľať, „Rolanda“ zachytí ešte v prieplave pred Southamptonom. Prečo vlastne s takou
rozochvenou netrpelivosťou, v ustavičnej úzkosti, že zmešká, letel práve do skazy?Pri dverách do druhej kajuty narazil Bedrich na holiča. — Ohne vyhasly, — volal tento. —
Srážka! Voda vnikla do miestnosti pod mojím salónom. — Zvonenie prestalo. Holič vliekol so
sebou dva záchranné pásy. — Načo sú vám dva? — Bedrich si vzal jeden a utekal ďalej.*Dobehol k druhým krycím dverám, ale nemohol sa dostať von. Ihneď zbadal podľa polohy
lode, že sa s ňou niečo stalo, čo nemožno napraviť. Na jednom mieste ležala vysoko, kým na
druhom len na dva či tri metre nad čiarou vody. Keďže aj zadok lode hlbšie ležal ako predok
„Rolanda“, bolo by to bezvýhľadnou odvážlivosťou bývalo, chceť sa po palube vydriapať
napred. Chtiac alebo nechtiac, dobre, ale nebárs, Bedrich tou istou strechovou rúrou, od
ktorej sa práve vzdialil, musel sa zasa vrátiť na predok a nahor.O pätnásť minút potom, keď Bedrich dosiahol nad jedálňou predný východ na palubu, nebol
by vedel povedať, ako to bolo možné, že sa pretlačil cez chodbu, ktorá bola preplnená
cestujúcimi, a že nebol zabitý, zgniavený a pošliapaný. Čelo a ruky mal oškúlené a s
námahou sa držal rámu dvier, hovoriac s doktorom Wilhelmom. Wilhelm ho chytil a kolegovia,
opovrhujúc smrťou, vydriapali sa na veliteľský most. Schúlili sa v závetrí pod ochranou
búdky a v šedom úsvite videli, ako v mohutnej výške a so šialeným rozmachom niečo letí nad
nimi a v nasledujúcom momente, najdúc sa po pás vo valiacom sa vodopáde, boli by bývali
spláchnutí s paluby, keby sa celou silou neboli držali zábradlia a tyčí.Na veliteľskom moste bolo to ako obyčajne. Kapitán von Kessel stál, zdanlive pokojný, a
nahýňal sa napred, obrovský pán von Halm mal na očiach ďalekohľad a vynasnažoval sa
preniknúť hmlu, ktorá vždy znova padala. Siréna hučala. Na predku dávali raketové signály a
strieľali z mažiara. Od kapitána napravo stál druhý dôstojník, a tretí práve dostal rozkaz:
— Laná okukliť, záchranné člny spustiť na vodu! — Laná okukliť, záchranné člny spustiť na
vodu! — opakoval tento. Zmizol, podľa možnosti vyplniť rozkaz.Pri tom všetkom Bedrich mal zasa dojem niečoho neskutočného. Podobné momenty síce vždy
mal pred zrakom duše, ako niečo možné, ale teraz zbadal, že s nimi nikdy vážne nepočítal.
Vedel iste, že pravda, pred ktorou stojí, je neúprosne tu, ale jednako nemohol ju
presvedčive poňať. Povedal si, že by sa aj on mal vlastne vynasnažovať, dostať sa do člna.
Tu padlo na neho belasé oko kapitána, bez toho, že by ho bolo poznalo, alebo s porozumením
na ňom spočinulo. Rozkaz zavznel pokojným hlasom, v tom peknom, akosi srážku biliárových
gúľ pripomínajúcom, tóne: — Všetci mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — Všetci
mužskí na palubu, mužstvo od púmp na stanice! — opakoval mužský prv, ako so schodov
sostúpil na palubu. Teraz znelo: — Ženy a deti na okraj lode! — Ženy a deti na okraj lode!
— nieslo sa odpoveďou ako blízka, vecná ozvena. Teraz ku kapitánovi pristúpil plavčík
Pander. Mal statočnú a divnú myšlienku, ponúknuť mu záchranný pás. Von Kessel chvíľku
podržal ruku na jeho hlave. Potom riekol: — Ďakujem ti, syn môj milý, nepotrebujem ho. —
Vzal tužku, vrhol na papier niekoľko slov a dokument podal plavčíkovi so slovami: — Skoč do
člnka, šuhaj, a zanes to, ak môžeš, mojej sestre.Privalilo sa rozbúrené more, dmela nesmierna krútňava, vzniesla a točila obrovskú, ešte
osvetlenú loď, a Bedrich sa márne usiloval premôcť olovenú ľahostajnosť, ktorá ho putnala
pri pohľade na to nepochopiteľné divadlo. Potlačil ju, lebo za nijakú cenu nechcel sa ani
sebe, ani iným zdať zbabelým. Ale nasledoval svojho kolegu Wilhelma, ktorý kráčal v stopách
plavčíka Pandera. — Musíme sa dostať do člna, — riekol Wilhelm, — niet pochybnosti,
tonieme. — Hneď potom našiel sa Bedrich v kabíne Ingigerdy. — Hor’ sa! napred! ľudia už
skáču do člnov! — Nechal otvorené dvere, a videl, ako plavčík Pander a dvaja námorníci v
najbližšej blízkosti pretínajú sekerami omrznuté lano jedného záchranného člna. Ingigerd sa
opytovala na otca. Opytovala sa na Achleitnera. Bedrich jej povedal, že teraz možno už len
na seba mysleť! dostať sa pod palubu je nemožnosťou a znamenalo by to len istú smrť. —
Obliekať sa, obliekať sa! — Ponáhľala sa urobiť to nemo. Až teraz prišiel steward ku
palubovej kabíne Ingigerdy a zavolal krátke: — Nebezpečenstvo! — Aké nebezpečenstvo? —
zvolala tanečnica. — Azda tonieme? — Ale Bedrich ju už schvátil, zdvihol a zaniesol do
blízkosti lodky. Práve popustili povrazy a čln spadol do hmlistej krútňavy.— Ženy a deti na druhú stranu! — velil rázne hlas tretieho dôstojníka. Tento rozkaz
vzťahoval sa nielen na Ingigerdu, ale aj na slúžku Ruženu, ktorá, planúc červeňou od
námahy, ako by sa bála zaťažená tržným nákupom, že zmešká električku, prišla na palubu,
vlečúc s neuveriteľnou silou jej tučných ramien pani Lieblingovú a jej dvoje detí. — Ženy a
deti na druhú stranu, — opakoval, trošku priostro, tretí dôstojník, ale na šťastie musel
venovať pozornosť začínajúcim sa bojom o nasledujúci záchranný čln. Nebolo možno mrhať čas,
a hoci im v tom dvaja námorníci rozhodne bránili, Bedrich, plavčík Pander a doktor Wilhelm
jednako len šťastlivo spustili Ingigerdu do člna. Pri tom bol Bedrich odrazu hlasný a
pruský. Svojou železnou energiou, ktorá zlomila každú protireč, podarilo sa mu docieliť, že
deti, pani Lieblingovú a napokon Ruženu, umiestili v bárke, čo nebolo ľahkou vecou. Bedrich
kričal, komandoval; oborili sa na neho, on sa tiež oboril na námorníkov a botsmana,
bojoval, pracoval: všetko to robil bez najmenšieho lúčika nádeje a s tým jasným, pevným
povedomím, že stojí oproti položeniu, z ktorého niet východiska. Všetkému bol koniec.
Všetko bolo stratené. Kto by to nebol chcel veriť, mal teraz možnosť presvedčiť sa o veci
vlastnými očami. Šťastlivo spustili na vodu aj druhý čln. Obskakovali v ňom traja
námorníci. Kolísal sa. Vznášal sa. Bedrichovi sa zdalo, že medzi ôsmi či deviati
cestujúcimi, ktorí už boli na člne, sú známe postavy, odrazu sa naplnil vodou a zmizol. Ako
pod úderom čarovného prúta, tam kde len pred chvíľou hmýrila sa ešte drevená bárka s ľuďmi,
ostalo prázdne miesto, nad ktorým sa vznášala hmla a kypela pena.Pomaly sa zmenil černošedý a hnedošedý úsvit skorého rána v podivne cudzo a ľahostajne
sa blížiacom dni. Keď aj hmla trochu ustúpila, Bedrich mal zavše chvíľky trvajúci, hrozne
klamlivý dojem, že je medzi vrchmi v závetrí doliny s kvetnatými lúkami, do ktorej padajú
snehobiele lupienky jari. Ale potom vzteklými duchmi víchrice obchvátené vrchy pohly sa do
doliny. Ťažké, sklené výšiny zrútily sa s váhou svojich mokrých skalných stien na prvý a
druhý stožiar a smietly ich s paluby ako štetce. Biedna troska s celkom vychladnutých
kotlov nemohla už ani raz volať o pomoc. Jej biedny trup ešte vždy giganticky vyčnieval
napred. Rakety lietaly do výšky. Na najprednejšom sťažni márne vravely svojou nemou rečou
vlajkové signály do nemilosrdného zúrenia živlov. V medzipalubí zavládlo ticho. Ale s boku
lode bolo počuť podivný hluk, ktorý upomínal na výskanie a škriekanie zástupu medzi
jarmočnými búdami a pri hojdách. Cez vzteky orkánu prenikalo bzučanie, podobné rojacím sa
včelám, bzučanie, ktoré bolo prehlušené smesou fistulových a až po zúrenie rozpútaných
alebo vytržených ženských hlasov. Bedrich myslel na svoju tmavú Deboru. Myslel na Wilkeho,
práve keď Artúra Stossa doviedol jaho verný sluha Bulke. Wilke nasledoval. Napil sa a
kričal, ako by išlo len o zábavu. Ale doniesol na palubu, vlečúc ju a zas nesúc, aj staršiu
robotníčku, ktorú, odtisnúc Stossa a Bulkeho, šťastlivo spustil do bárky. Ingigerd volala
na svojho otca a na Achleitnera. Miesto nich padol do člna bezruký Stoss, ktorého Bulke a
Wilke držali na povraze.Neďaleko Bedricha stál Mr. Rinck s mačkou na pleci, zakvačený do otvorených dvier svojho
poštového úradu. Bedrich kričal: — Tak sa mi zdá, že je s nami zle, Mr. Rinck. — Dostal
flegmatickú odpoveď: —Why?— V nasledujúcej chvíľke zakričal na neho
úzkostlivý hlas: — Čo sa stalo, čo sa stalo? — Nič! — vetil Mr. Rinck.Medzitým Wilke a Bulke pomohli aj doktorovi Wilhelmovi do člna. — To dievča tam dolu, —
riekol Bulke, — vykričí si za svojím otcom dušu. — Ingigerdino škriekanie rezalo Bedrichovi
do srdca. Ale Hahlströma nebolo nikde. Bedrich sa dostal až po obchádzanú fajčiareň, ktorá,
hoci v nej horely elektrické žiarovky, so svojimi koženými poduškami zdala sa na neho zívať
ako tlama pekla. Wilke bol hneď pri ňom: — Tuná niet nikoho, — riekol Wilke. Obidvaja
sostupovali po schodoch ďalej. Miestnosť pred jedálňou a sama jedálňa boly prázdne. Jedálňa
bola naklonená. Množstvo tanierov a strieborného náčinia bolo rozkotúľané pri vchode.
Bedrich kričal z plných pľúc. — Hahlström! Achleitner! Sem sa, sem sa! — Ale nedostal
odpovedi. Tu odrazu hudba zahrala mohutný marš, pravdepodobne na kapitánov rozkaz, premôcť
hrôzy paniky. Ale teraz, pri pohľade na túto, ku slávnosti smrti osvetlenú, hudbou hučiacu
prázdnu miestnosť, Bedricha zachvátila nahá hrôza. Teraz utekal, utekal zachrániť svoj
život.*Hneď zatým našiel sa v člne, ktorý chceli odraziť. Bedrich protestoval a mal lomozný
spor s dôstojníkom, ktorý sa chopil kormidla. Nemohol sa rozhodnúť opustiť chrabrého
Wilkeho z Heuscheueru, ktorý ho tak smelo nasledoval do podpalubia, ale ešte neprišiel.
Odrazu ho zočil, ako s nadstavby salónneho schodišťa, doslovne ako na klzišti, skĺzol sa až
po zábradlie. Zavolal na neho: — Wilke, Wilke! rýchlo do šalupy! Wilke viac ráz odpovedal —
Hneď! Hneď! — Našiel záchranné pásy a vrhal ich s rozličných bodov do mora, kde zúfale sa
borili s paluby smetení ľudia. Medzitým vznikla medzi záchrannou šalupou a bokom „Rolanda“,
následkom morského príboja a veslových úderov, až dvacať-tricať, ba i viacmetrová
vzdialenosť.Teraz bolo videť miesto, kde sa cudzia loď, alebo zmietaná troska musela vryť do boka
„Rolanda“: mohutnú trhlinu, ktorá zapríčinila katastrófu. Zasa spadla hmla, ktorá pred
zrakmi zahalila poranenú loď. Keď ju bolo zasa jasne videť, tonúci vrak urobil neuveriteľný
obrat, a tých asi dvacať osôb, ktoré boly s Bedrichom v šalupe, hľadelo zdvihnuté do
závratnej výšky na zadok parníka, ktorý bol temer v jednej úrovni s vodou mora. Kričali
hlasne, lebo si mysleli, že budú s úžasným vrhnutím hodení na masu ľudí, ktorá sa shlukla a
čiernym mraveniskom hmýrila na zadku lode. Až v tejto sekunde bolo možné videť, aký pre
ľudské pochopy nepoňatný stav tu skrsol. Všetci títo malí, súžení mravci, ktorí sa bezradne
a bez pomoci sem a ta hmýrili, socali, kmásali sa a shlukovali. Skupiny ženských a mužských
sviazaly sa v bojujúce uzly. Niekoľko, ešte neprichystaných, záchranných člnov dalo sa
lanami a železnými držiakmi premeniť na rozkolísané, tmavé hrozná, s ktorých vždy niečo,
sťa by bobuľka, alebo mravec, odpadlo do vody.Hmla a pena urobily okolité povetrie nepreniknuteľným. Ale šumenie a vírenie mora,
bľachové lomozenie orkánu, ozývajúce sa v mušliach ucha, prehlušil hluk, ktorý Bedricha
hneď nepriviedol do sávisu s desným, na lodi sa odohrávajúcim divadlom. Niekoľko sekúnd bol
ďaleko, v istom okolí svojho domova, kde na širokých močaristých lúkach sadli si odpočinúť
obrovské, jesenne sa sťahujúce vtáčie kŕdle. Ale neboli to pútnicky naladení sťahovaví
vtáci, ktorých zbadal v hmle, lež hluk ľudí, čo dostali nesmierne ťažký trest, ktorý si
nemohli zaslúžiť nijakým ľudským previnením. Bedrich cítil dobre, ako vlivom obrovského
dojmu bol do povetria vyhodený most, spájajúci to, čo smysly vnímaly s najhlbším nútrom
duše. Ale odrazu jednako len vnikla aj do úkrytu Bedrichovej duše horúčka otvoreného
smrteľného boja toľkých nevinných ľudí a vylúdila z neho výkrik, s ktorým všetci v člne sa
nachádzajúci ako by na povel súhlasili: bola v ňom úzkosť, bieda, vztek, protest, prosba,
zdesenie, obvinenie, kliatba a úžas.A tento úžas živený bol povedomím, že tu niet uší, ale je len hluché nebo. Kam len
Bedrich pozrel, všade vládla smrť. Olovené, ťažké reťaze pahorkov valily sa ľahostajne.
Boly to pohyby vražednej pravideľnosti, ktorú nemohlo nič zadržať a ktorá nepočítala s
nijakými prekážkami. Bedrich zatvoril oči, hotový súc umreť. Niekoľko ráz siahol za
rodičovskými listami v náprsnom vačku, ako by mu boli potrebné, čo cestovné dokumenty cez
blízku krajinu večnej tmy. Neodvážil sa znova otvoriť oči, lebo nemohol hľadeť na kŕče
ženských v člne a na ukrutnú popravu na palube „Rolanda“. Nárazy vetra zúrily. Bola ľadová
zima. Voda zamŕzala na hranatých okrajoch bárky. Slúžka Ružena bola jedine nepretržite
zaujatá poskytovaním pomoci deťom, pani Lieblingovej, Ingigerde a Artúrovi Stossovi. Bulke
a ona pretekali sa v ustavičnej horlivosti, vyčerpať vnikajúcu vodu, v ktorej ležal Artúr
Stoss a pani Lieblingová a ktorá sediacim siahala až po kolená.Čo sa medzitým odohralo na „Rolande“, nakoľko to mohol Bedrich chytro pochopiť,
nevmestilo sa do jeho pojmov o ľudskej prírode. Čo tam v jednotlivostiach rozoznať mohol,
nemalo nič spoločného s tými civilizovanými a umravnenými ľuďmi, ktorých videl pri zvukoch
hudby v jedálni a na palube tancovať, besedovať, usmievať sa, zdraviť sa a chutne vidličkou
rozdeľovať rybu. Bedrich by bol prisahal, že rozoznáva bielu postavu kuchára, ktorý s dlhým
kuchynským nožom razí si cestu medzi úctyhodnými osobami, pre ktoré varil. Bol presvedčený,
že videl kuriča, čierneho chlapa, ktorý jednu dámu, akiste Kanaďanku, čo sa ho chytila, bil
a prevrhol ju cez zábradlie. Niektorí jasne rozoznateľní stewardi, držali sa ešte vždy
hrdinsky, podľa úprav. Zamotali sa do šarvátok. Z jedného stewarda valila sa krv; stále
bojujúc a kričiac, pomohol jednej žene s dieťaťom do záchranného člna. Ale čln sa prevrhol
a zmizol.Rady okienok ešte vždy žiarily, stúpajúc šikmo s predu nazad, v plnom jase elektrického
svetla. Ešte aj kruhová lampa vrhala bodavú belosť žiare do šedého rána. S času na čas
zadunel pridusený výstrel záchranného mažiara a slabo svietiaca raketa vyletela do
povetria. Ale svetlo okienok zhaslo. A ako by more v neskrotnej nenávisti bolo čakalo na
túto udalosť, s obrovskou vlnou záplavy spláklo palubu, takže hneď potom pena v závetrí
lode len sa tak hmýrila plávajúcimi, revúcimi, okolo seba bijúcimi, so smrťou zápasiacimi
ľuďmi. Odrazu, ani nik nevedel, ako sa to stalo, šalupa sa dostala do najbližšej blízkosti
„Rolanda“ a bola napadnutá zúriacimi, na všetko odhodlanými ľuďmi a začal sa beštiálny boj
morskej bitky.Bedrich všetko to videl i nevidel: hoci sa to dialo v jeho blízkosti, jednako sa mu
zdalo, že sa to odohráva v nekonečnej diaľke. Udrel do niečoho: bola to ruka, rameno,
hlava, mokré, nie, ľudským hlasom revúce, tuleňu podobné zviera z hĺbok mora, ktoré bolo
zdanlive rukami kata odsotené. Videl červené pästi Ruženy, kŕčovite sovreté prsty pani
Lieblingovej a malej Ingigerdy, so silou zúfalca s na hladko omrznutého kraja šalupy
odlupovať, ruky a lakte tonúcich bližných. Námorníci upotrebovali veslá na taký spôsob, že
za nimi nasledovaly čierne prúdy krvi. Nezbadal nik, že za nejaký čas miesto dôstojníka
Bulke trímal kormidlo, že dôstojník zmizol a nový hosť, mladý človek s dlhými vlasmi leží v
člne, ktorý nedával na javo ani najmenší znak života.Išlo o to, dostať sa z obvodu tohoto pekla topiacich sa ľudí a z kruhu krútňavy, ktorú
loď pri konečnom tonutí musela zapríčiniť. Ešte bolo počuť s času na čas odvážne zahlaholiť
osirelú lodnú kapelu. Títo biedni, neznámi a skromní hudobníci stáli pred duševným zrakom
Bedricha dosť dlhú chvíľu v heroickej veľkosti. A jednako vám, myslel si, neodhalia nijakú
pamätnú dosku. Čochvíľa budeme, aj s naším hrozným osudom, zabudnutí. Ale Bedrich všetko
to, čo zažil, zasa odrazu pokladal za prelud sna, a udrel čelom do vesla. Či nebol ešte len
nedávno ukrytý v bezpečnom pohodlí príjemnej chyžky a jednako teraz sa kolísal bezradne
vydaný na ľubovôľu, bez prístrešia a pevnej pôdy, v priestore, rozvlnenom do nekonečnosti?
Ako to bolo možné prežiť? Celé minúty muselo Bedrichove povedomie blúdiť, lebo v istom
precitnutí zdalo sa mu, ako by sa z veľkej diaľky vracal na miesto úžasu. V duchu navštívil
svojich rodičov, ktorí v pokojnom zátiší domu chodili trpezlivo a mierne, nemajúc ani len
tušenia o hrozných úzkostiach smrti, ktoré on cítil. Aký bolestný bol tento návrat, aká
mučivá bola tá nedostižná diaľka. Teraz bolo treba celkom nepovšimnute zahynúť, a nebyť
inými pohladkaným ani len myšlienkou lásky. Bedrich cítil, ako jeho hrtan kňučí od vzteku a
zúfalosti. Ale aj to, čo sa medzi nebom a morom okolo neho zmietalo, bolo výrazom
škodoradostného, démonického vzteku: slepou pomstou na diele človeka. Bezhraničnej
vražednosti a nepriateľstva. A pri tomto poznaní, vypäly sa Bedrichove ramená, vzkypela v
ňom tvrdohlavá, divá a vzdorovitá moc, s ktorou sa vzoprel, ako nepriateľ proti
nepriateľovi, tomu presilnému, hluchému zúreniu. Vesloval so železnou vôľou a všetko
bezohľadne odsocoval, čo sa, hatiac, zavesilo na jeho veslo. Teraz chcel žiť a chcel sa
zachrániť. Zpomedzi tých, čo boli v člnku, máloktorý vedel, čo bolo pred nimi a čo za nimi,
čo hore a čo dolu. Ale údery vesiel získaly na jednomernosti, čln prišiel do behu pod
velením Bulkeho; a bez toho, že by to bol vedel niekto vysvetliť, ako to bolo možné, po
krátkom čase utíšily sa mnohé, večne pohyblivé hory vĺn medzi člnkom a medzi vrakom
„Rolanda“ a mohutný, rýchly poštový parník Severonemeckej paroplavebnej spoločnosti stal sa
celkom neviditeľným.*K večeru nešťastného dňa zbadal kapitán hamburgskej nákladnej lode, ktorá viezla
pomaranče, víno, olej a syry, pri jasnom počasí a vysokom dmení, blúdiť čln. Hutne stavaný,
malý parník dopravil z Hamburgu na Azorské ostrovy poľnohospodárske náčinia a náklad pre
New York sobral vo foyalskej rajde. Kapitán zistil, že z potulného člna mávajú ručníkmi.
Namieril k nemu a za pol hodiny stroskotancov, ktorí boli v člne, s veľkou námahou
dopravili na palubu. Bolo to vcelku pätnásť osôb. Traja námorníci a jeden plavčík, ktorí
mali na čiapkach meno známeho rýchleho parníka „Rolanda“, dvaja páni, dve panie, jedna
obyčajná staršia ženská a jedna slúžka, mužský bez rúk, a mužský s dlhými vlasmi, ktorý mal
baršúnovú kazajku. Okrem týchto kormidelník a dvoje detí, dievča a chlapec. Chlapec bol
mŕtvy.Námahy, útrapy a úzkosti, ktorým útly chlapec podľahol, na ostatných ľudí najhroznejšie
doliehaly. Jeden premoknutý pán, bol to Bedrich, pokúsil sa zamdlenú mladú dámu vyniesť
hore spadacím rebríkom. Ale nestačilo mu síl. Námorníci nákladnej lode museli potácajúceho
sa zadržať a vziať mu z ramien peknú, premoknutú ťarchu. Chcel rozprávať, ale jeho choré
hrdlo vydávalo len sipiace zvuky. Museli mu, celkom premoknutému a zmrznutému, ako nejakému
od lámky pošuverenému človeku, pomôcť na palubu. Achkal, smial sa chrapľavo bez príčiny a
vystieral na belaso umrznuté ruky. Aj pery mal belasé a vpadnuté oči mu svietily
horúčkovite z tvári, ktorá bola zkornatená od špiny a slanej vody. Robil dojem, že
predovšetkým má želanie usušiť sa, zohriať a očistiť. Za ním nasledovala slúžka Ružena,
ktorá, keď prvému kormidelníkovi položila na ramená zamdlené malé dievčatko, Ellu
Lieblingovú, sa obrátila a zasa chcela sostúpiť do šalupy. Ale cesta nebola slobodná, lebo
sluha Burke pomocou jedného námorníka práve obvyklým spôsobom pomáhal celkom premrznutému
bezrukému dostať sa po schodíkoch na palubu nákladnej lode. Bezruký pozeral divo, kvapkalo
z neho, zuby mu drkotaly. Cez drkotajúce zuby, po obnovených pokusoch, len toľko vedel
povedať: — Grog! horúci grog! — Z nosa mu tieklo, viečka mal zapálenečervené, kým konček
jeho nosa bol voskovobiely, ako pri mŕtvolách. Tak sa zdalo, že sluha Bulke a Ružena si pri
práci dobre rozumejú. Sostúpili, skrz a skrz premoknutí, do šalupy, kde vo veľmi zlom stave
ležala druhá dáma, pani Lieblingová. — Pani je mŕtva i chlapec je mŕtvy, — vraveli
námorníci nákladnej lode a chceli ženskú, ktorá ešte chrčala, z medzipalubia dopraviť na
bezpečné miesto. Ale Ružena sa dala do hrozného náreku a prisahala, že je pani Lieblingová
živá. Námorníci vraveli, že napila sa priveľa vody. Ale Ružena sa nedala, kým jej paniu
nezaniesli do sucha a položili ju na veľký stôl veľkej kabíny. Keď hrozne chrčiacu,
zamdlenú ženu z ľudu tiež vyniesli na palubu, začal jeden námorník z „Rolanda“, ktorý mal
omrznuté nohy a ktorý pri shone ani len neceknul, od bolesti odrazu kričať. Jeho kamaráti
mu privolávali: — Hanbi sa, Karol, nie si starou ženou! Drž hubu a buď ticho. — Potom
vyniesli námorníka, ktorý mal výraz nesmiernej bolesti na tvári a už len ticho kňučal, hore
schodmi. Za ním išiel mužský v baršúnovej kazajke, ktorý blúznil, potom doktor Wilhelm a
napokon nasledovala námorníkmi nesená mŕtvola malého Siegfrieda Lieblinga.Hore na palube držal sa dlhovlasý v trúchlivom pochode veľmi podivne. Raz stál ako
nováček v pozore, potom sa zasa klaňal, mieril do povetria, ako by bol na poľovačke. Pri
tom kričal: — Ja som umelec! Ja som si zaplatil kabínu! stratil som len svoju kabínu! Mňa
poznajú v Nemecku, — a: — pričom držal sa sebavedome — som maliar Jakob Fleischmann z
Fürthu. — Dávil poľutovaniahodným spôsobom morskú vodu a paluba od vody, čo mu so šiat
stekala, bola okolo neho celkom mokrá. Doktor Wilhelm zabudol hovoriť, mohol len kýchať a
kýchať.Medzitým jediný steward lode doniesol Bedrichovi horúci čaj a námorník, ktorý bol
poverený s konaním ošetrovateľskej služby, pokúsil sa pani Lieblingovú prinavrátiť životu.
Bedrich sa skoro cítil natoľko posilneným, že sa mohol zúčastniť námorníkovej samaritánskej
práce. Doktor Wilhelm preglgol už niekoľko koňakov a pri asistencii pána Wendlera, prvého
strojníka lode, dal sa, hoci so slabou nádejou, do oživovania malého Siegfrieda.Pani Lieblingová bola celkom podobná mŕtvole. Čelo, líca a krk ešte mladej a len nedávno
peknej panej boly zohavené tmavočervenobelasými škvrnami. Obnažené telo bolo tiež, keď aj
nie natoľko, ako krk a tvár, podbehnuté a napuchnuté. Bedrich jej prstami otvoril pery,
roztiahol mnohým zlatom plombované dva rady zubov, jazyku dal správnu polohu a odstránil
hlien, ktorý sa pri vchode priedušnice nahromadil. Potom rozkázal lodnému kuchárovi treť
mŕtve telo horúcimi uterákmi a sám zaviedol umelé dýchanie.Veľký, oválny mahagónový stôl, na ktorom nehybné ženské telo prinucovali k mechanickému
dýchaniu vymkýňaním ramien a nôh, čo sa podobalo pohybom údov báby, zaujímal väčšiu čiastku
kajuty, ktorú nákladná loď mala pre cestujúcich. Malý, praskotajúci lodný salón dostával
cez povalu svetlo a po zdĺžke každá stena mala šesť mahagónových dverí, ktoré tvorily vchod
do ložnicových kabín. Tieto, ináč prázdne miestnosti, lebo parník nemal cestujúcich, boly
ihneď premenené na kliniku.Celkom pospolitý matróz sňal šaty s Ingigerdy Hahlströmovej a jej útle telo, ktoré sa
lesklo ako perleť, bez ostýchania položil na priečnu stenu zaujímajúci diván, a podľa
úpravy Bedricha celé telo jej silne trel vlnenými zdrapmi. To isté robila Ružena malej Elle
Lieblingovej a dieťa zpomedzi všetkých prvé sa dostalo do postele. Steward so zápalistým
záujmom prevliekal celý tucet postelí. Keď bola druhá hotová, Ingigerdu zabalili do
hriatych prikrývadiel a vankúšov. Bezruký artista, Artúr Stoss, svojmu oddanému Bulkovi mal
čo ďakovať, že sa s ešte vždy drkotajúcimi zubmi, dostal do tretej prichystanej postele. S
maliarom Jakobom Fleischmannom mali veľké ťažkosti. Keď ho jeden námorník, prívetivo mu
dohovárajúc, chcel vyzliecť, začal sa s divým krikom: — Ja som umelec! — oháňať a zúriť.
Steward a Bulke museli pomáhať držať ho. Potom ho nasilu dali do postele a doktor Wilhelm,
ktorý si zachránil veľké kožené puzdro s medikamentmi, zavítal v pravý čas, utíšiť ho
vstreknutím morfia. Žiaľ, lodný lekár medzi časom zistil smrť malého Siegfrieda.Tomu námorníkovi, ktorého napokon premohla bolesť, takže musel nahlas kričať, museli
topánky nožnicami odstrániť s nabehnutých nôh. Preglgol bolesť a len achkal, kým ho uložili
v koji, kde vystretý prosil o kus žvýkacieho tabaku. Tú, handrami odiatu ženskú tiež
uložili do postele, ale len toľko vedela povedať, že so sestrou, štyrmi deťmi, s mužom a s
matkou je na ceste do Chicaga. Tak sa zdalo, že z toho, čo sa s ňou medzitým stalo, jej v
pamäti celkom nič neutkvelo.Medzitým Bedrich, tiež po pás nahý, pri asistencii námorníka nepretržite pokračoval v
pokusoch oživenia ženskej mŕtvoly. Robilo mu to dobre, lebo sa pri tom dobre upotil. Len
sily ho opúšťaly a doktor Wilhelm ho zamenil. Keď tento ramenami pridusenej ďalej
pohyboval, ako by to boly rukoväti pumpy, Bedrich sa vpotácal do najbližšej otvorenej koje
a padol tvárou napred, vyčerpaný, medzi neobtiahnuté prikrývadlá a podušky.*Po nejakom čase vstúpil pán Butor, kapitán vždy húrne plávajúcej parolode, blahoželať
doktorovi Wilhelmovi a Bedrichovi. Poslal námorníka, odovzdať obidvom lekárom, ktorí hoci
boli aj veľmi ustatí, jednako polonahí pokračovali v oživovaní ženského tela, suché
šatstvo. Prirodzene povetrie salónnej jedálne oplývalo sladnúcimi výparmi.Keď páni, pokračujúc neúnavne v kriesení pridusenej, podali prvú krátku zprávu o pohrome
„Rolanda“, kapitán Butor sa veľmi čudoval, lebo vraj na ceste nemal síce mimoriadne dobré
počasie, ale ani nie zvlášť zlé, ba plavil sa, práve tak ako teraz, väčšinou v jasnom
ovzduší, pri silnom vánku a strednom vlnobití.O príčine pohromy Bedrich a doktor Wilhelm mohli povedať len veľmi málo. Wilhelm mienil,
že okolo šiestej hodiny ráno počul zvuk, ako by bol silno zavznel gong, ale v ospalosti
myslel, že volajú k obedu, kým si uvedomil, že na „Rolande“ neupotrebujú gongu, lež trúby.
Bedrich myslel, že „Roland“ narazil na vrak, alebo na bralo. Ale kapitán tvrdil, že v
týchto vodách o bralách a úskaliach nemôže byť reči, a ak by sa predpokladalo, že „Rolanda“
od pravej cesty odklonily prúdy, proti tomu zasa vraví krátky čas, ktorý potreboval
záchranný čln od bodu utonutia po kurz jeho parníka. Kapitán Butor svojho kolegu von
Kessela, s ktorým pred krátkym časom hovoril v Hamburgu, nazval skúseným kapitánom, a
pohromu jednou z najťažších. Predpokladajúc, že obrovský parník naozaj utonul a nebol azda
dovlečený do niektorého prístavu. Napokon pozval pánov, keď im to povinnosť dovolí, hneď
zavítať do jedálne na večeru.Lekári chceli práve zastaviť oživovací pokus na pani Lieblingovej, keď jej srdce začalo
biť, a jej hruď dýchať. Ruženina radosť nemala hraníc. Len s najväčšou námahou tlmiac
hlasné výbuchy, cítila, ako sa vracia životné teplo aj do nôh jej panej, ktorej chodidlá
neúnavne trela svojimi, ako železo tvrdými rukami. Zachránenú tiež uložili do postele a
obložili ju ohrievačmi, ako predčasne narodené dieťa.Posledný veľký úspech, ktorý lekári docielili svojou námahou, a ktorý sa podobal
vskrieseniu z mŕtvych, hlboko otriasol všetkými, čo boli pri ňom, ešte aj Bedrichom a
doktorom Wilhelmom. Obidvoch mužských to hneď pudilo potriasť si rukami. — Sme zachránení!
— riekol Wilhelm, — uskutočnila sa tá najnepravdepodobnejšia vec! — Áno, — riekol Bedrich,
— je tomu naozaj tak. Teraz je otázka: načo sme ostali pri živote.*Jedálňa na parníku „Hamburgu“ bola malá štvorhranná chyža so železnými stenami, v
ktorej, okrem štvorhraného stola, na troch stranách s prístennými lavicami, nebolo nič. Keď
sa usádzali ku mohutne sa pariacej polievkovej nádrži, dvoch lekárov, ktorým práve tak, ako
ostatným stroskotancom, venovali dojímavú pozornosť — usadili ku najteplejšej, so
strojárňou hraničiacej stene. Parník nemal elektrického osvetlenia a nad stolom visela
lampa, ktorej dobre sostavený olejový horák vrhal vôkol príjemné svetlo.Kapitán Butor osobne rozdeľoval silnú polievku a pán Wendler, prvý strojník, ešte pred
pečienkou, majúc úmysel trochu rozveseliť stroskotancov, odvážil sa opatrne povedať nejaký
ten žartík. Narodil sa na okolí Lipska a nemecká reč kraja toho malého, okrúhlastého pána
na lodi vzbudzovala častý smiech. — Nehovorte nič, — riekol lekárom kapitán, — najedzte sa,
vypite si a vyspite sa. — Ale keď pečienku, obrovský hamburgský roastbeef, ktorú doniesol
námorník, rozkrájal sám kapitán a keď jej značnú čiastku zjedli stolujúci a zaliali ju
červeným vínom, zachránení zavše zabudli na radu statočného hostiteľa. Prišiel Bulke, ktorý
s námorníkmi „Rolanda“ zrejme si dožičil najbohatší dúšok. Nechcel ísť spať, hoci bol
značne podnapitý, čo mu nikto nezazlieval, a hoci ho doktor Wilhelm a Bedrich na potrebu
sna upozorňovali, pozdravil lekárov po vojensky. Bolo stanovené, že holič a ošetrovateľ s
iným námorníkom „Hamburgu“ majú spoločne prevziať nočnú službu: všetci ostatní, ktorí sa na
loď dostali z „Rolanda“, mohli a mali, nakoľko to len možné bolo, požívať sladkosť sna.Podrobnosti pohromy pravdepodobne utonulej lode však lekári nespomínali, hoci aj zrejme
boli shovorčivejší. Bolo to niečo tak veľké, niečo tak hrozné, ležala tak blízko, že sa
toho predmetu stroskotanci, okrem námorníkov „Rolanda“, bez najhlbšieho citového pohnutia
dotknúť nemohli. Ležalo to na dušiach ako tupá ťarcha. O čom rozprával Wilhelm pri jedení a
o čom vravel zovňajškom vždy väčšmi a väčšmi životu prinavrátený Bedrich, vzťahovalo sa na
námahy v záchrannom člne a na jednotlivosti „Rolandovej“ plavby z čias, kým ešte nekrižoval
vlny oceánu a sekundu večnosti, kde sa rozhodol jeho osud.Bedrich riekol: — Pán kapitán, vy nepoznáte údiv z mŕtvych vzkrieseného. Predstavte si,
pán kapitán, človeka, ktorý sa so všetkým, čo mu bolo v živote milým, celkom jasne a určite
rozlúčil. Nielen, že som mal život na jazyku, nielen, že som dostal posledné pomazanie, ale
mal som smrť, telesnú smrť vo všetkých údoch! A ešte vždy ju cítim vo všetkých údoch! A
jednako tu zasa sedím v bezpečnosti pri prívetivom svetle lampy, mohol by som povedať, v
rodinnom kruhu. Sedím v najpohodlnejšom domove, s tým rozdielom, že vás všetkých — bol to
kapitán, strojník, majster Wendler, lodník, a prvý kormidelník! — že vás všetkých ešte vždy
neviem pokladať za niečo tak nepatrného, ako sú ľudia.Wilhelm riekol: — Keď sme zbadali „Hamburg“, práve som robil svoju záveť. Lebo ja sa tak
ľahko nepoddávam, ako kolega von Kammacher. Keď vaša loď mala veľkosť špendlíkovej hlávky a
potom vzrástla na zrelý hrach, brúsili sme si už — kto ešte vedel kričať, kričal! — hrdlá
čo najlepšie. Keď bol váš „Hamburg“ taký veľký, ako vlašský orech, pán kapitán, a my sme
zistili, že ste nás zbadali, vaša loď začala tak planúť v mojich očiach ako obrovský
diamant, alebo rubín a zdalo sa mi, že trúbia na fanfáre. Východ, z ktorého ste išli, pán
kapitán, Boh vie, bol pre mňa žiarivejší ako západ, kde ešte slnce stálo nad morom. Všetci
sme zavýjali ako chrti.— Navždy to ostane pre mňa podivným, — pokračoval Bedrich, — ako môže za takým ránom
nasledovať takýto večer. Prežil som rad plných hrôzy dní a tie neboly obsažnejšími ako
minúty. Prešlo leto. Prešla zima. Tak sa mi zdalo, ako by po prvom snehu bezprostredne hneď
bola nasledovala prvá fialôčka. Po prvej fialke bezprostredne hneď prvý sneh. Čo obsahuje
takýto jediný deň? — Doktor Wilhelm rozprával, že námorníci „Rolanda“ už v Kurhavene boli
poverčive postrašení pre niekoľko kňazov. Potom spomenul sen, ktorý mala jeho stará matka v
noci pred tým, ako mal ísť na palubu. Jedno z jej dávno umrelých detí, ktoré po pôrode
dýchalo vcelku len dvacať štyri hodiny, zjavilo sa jej vo forme dospelého človeka a
odrádzalo cestovať na „Rolande“. A keď už raz zablúdili na široké a v námorníckych kruhoch
vždy obľúbené bezhraničné pole povery, pokračovalo sa v spomínaní prípadov o profetických
snoch, splnených predtúch, zjavení sa umierajúcich, alebo mŕtvych. Pri tejto príležitosti
vytiahol Bedrich z náprsnej tašky, ktorú zachránil, posledný list Rasmussema, a prečítal
miesto, ktoré znelo: — Ak mi to po veľkom momente bude nejako možné, byť badateľným zo
záhrobia, tak pozdejšie počuješ o mne ešte viacej.Kapitán Butor sa spýtal s úsmevom: či sa priateľ zo záhrobia naozaj hlásil? — Stretol
som sa vo sne s touto vecou,— riekol Bedrich, — posúďte ju vy, ja neviem. — Celkom proti
svojmu zvyku, rozvinul teraz sen, ktorý sa začal s pristaním v mystickom prístave, končil
so svetlonosmi a od toho času ho veľmi zaujímal. Pri tom podal personália svojho amerického
priateľa Petra Schmidta, o ktorom povedal ešte vždy zachrípnutým a štekajúcim hlasom:
poslal mu vraj oproti svoje astrálne telo, pozdraviť ho prostred Atlantiku. Hovoril ofourteen hundred and ninety two, o Kolumbovom korábe „Santa Maria“,
ale najmä o stretnutí s Rasmussenom, ktorý mal podobu starého kramára. Opísal podrobne
Rasmussenove šaty, podivnú loď vo výklade krámu, aj samotný krám, štebot a šum strnádok.
Vyňal svoj zápisník a prečítal slová, ktoré mu tajomný kramár povedal vo sne: — Dňa
dvaciateho prvého januára vydýchol som posledný raz o jednej hodine a trinásti minútach. —
Či je to pravda, — končil Bedrich, — musím si ešte zistiť. Toľko je isté, že ak tento sen
nebol len prázdnou hrou obrazotvornosti, tak sa moja duša dotkla záhrobia a bol som na
blížiacu sa pohromu upozornený.Prv ako táto malá rodina „Hamburgu“ odišla od stola, ešte raz si zvlášť vážne, ba
slávnostne štrngli.*Na druhý deň ráno prebral sa Bedrich z jedenásťhodinového sna. Doktor Wilhelm, nakoľko
to bolo potrebné, prevzal na noc ošetrenie chorých. Do Bedrichovej úzkej kabíny svietilo
jasné slnce, cez žaluziové dvere bolo počuť pokojne hovoriace hlasy a prívetivé hrkanie
čaší a tanierov. Nepamätal sa na nič, myslel si, že je na rýchlej a poštovej lodi, ale
zmenu svojej kabíny nevedel priviesť do súladu s predstavou, ktorú si utvoril o kabíne na
„Rolande“. V počudovaní zaklopal konečne na blízke mahagonové žalúzie a v nasledujúcom
momente mal nad sebou sviežu, zotavenú tvár doktora Wilhelma. Chorí, riekol doktor, okrem
ženy z medzipalubia, mali pokojnú noc. Keď pokračoval v klinickom raporte a po chvíli ho aj
zakončil, zbadal, že sa jeho kolega v posteli až teraz začína horko ťažko orientovať.
Wilhelm sa smial o uvádzal mu do pamäti niekoľko najnovších skutočností. Bedrich skočil a
držal si sluchy. Riekol: — V hlave sa mi rojí smesa všakovakých nemožných vecí.Krátko zatým sedel s doktorom Wilhelmom pri raňajkách, jedol a pil, ale pohromu
nespomínali. Ingigerda Hahlströmová sa zobudila, ale potom zasa zaspala. Holič, ošetrovateľ
a námorník, menom Flitte, zamkli dvere jej kabíny. Bezruký Artúr Stoss ležal v posteli a
pri otvorených dverách, v najlepšej nálade, žartujúc, dal sa kŕmiť svojmu vernému Bulkemu,
alebo dal si raňajky podávať „do nôh“. Jeho piskľavému hlasu sa zdalo, že prekonaná bieda
je vlastne len reťazou komických situácií. Kľajúc štipľavo, zistil pravdepodobnosť, že
nedorazí do New Yorku práve na začiatok svojho predstavenia, čo znamená pre neho stratu
najmenej dvesto anglických funtov. K tomu zabohoval poriadne dobrou angličtinou celej
hanse, ale najmä „Hamburgu“, naničhodnému haringovému parníku, ktorý urazí najviacej desať
uzlov.Štrnásť hodín trvajúce pokojné spanie vzkriesilo k povedomiu aj umelca Jakoba
Fleischmanna z Fürthu. V posteli si rozkazoval jedlá, komandoval a stewarda nechal behať
sem a ta. Hovoril veľmi hlasno, a bolo počuť jeho opätovné uisťovanie, že strata jeho
olejových malieb, kresieb a leptov, ktoré chcel v New Yorku odpredať, je síce
nenahraditeľná, ale zato paroplavebná spoločnosť za ne bezpodmienečne ručí.Slúžka Ružena vzala so stola, hoci aj s uplakanými očami, ale zato chtivo a šťastne,
kávu, cukor a chlieb a zaniesla to svojej panej do kabíny. Bola to obdivuhodná vec, nakoľko
sa mŕtva zasa zotavila. Keď Bedrich po raňajkách navštívil túto paniu, o tom, čo sa s ňou
dialo, mala len veľmi nejasný pochop. Vravela, že sa jej snívaly nádherné veci, a keď
zbadala, že by sa mala prebrať, pocítila ľútosť.Okolo desiatej hodiny prišiel do kajuty kapitán Butor, opýtal sa pánov, ako spali,
stisol obidvom ruku a rozprával, že na veliteľskom moste pozorovali celú noc, či azda
nezbadajú ďalších zachránených. Keď je vietor ešte vždy severozápadný, bolo by vraj možné
počítať s tým, že sa ešte priblížia kurzu trosky, predpokladajúc, že je ešte nad vodou. — O
jednej hodine v noci zbadali sme naozaj plávajúci vrak, — riekol, — ale mohli sme ustáliť,
že na ňom nebolo ľudí, bol dávnejšieho pôvodu a vôbec nebol to parník, ale bola to
plachtovka. — Azda to bol vrah „Rolanda“, — riekol Wilhelm.Kapitán preto prosil doktora Wilhelma a Bedricha do kartárne, kde na neho už čakalo
zachránené mužstvo „Rolanda“. Išlo o to, získať podklad ku zovrubnému námorníckemu raportu,
ktorý musel odovzdať agentúre svojej rajdy v New Yorku o prijatí stroskotancov a o
ostatných bližších okolnostiach. S perom a ostatným písacím náčiním po ruke prevedený bol
istý výsluch, pri čom sa o obrovskej pohrome nevykľulo nič podstatne nového.Plavčík Pander ukázal tužkou popísanú ceduľku, ktorú mu dal kapitán von Kessel, aby ju
doručil jeho sestre. Ľudia hľadeli na ňu a na tých niekoľko slov dojatí. Pri tejto
príležitosti sa ukázalo, nakoľko trpely pod vlivom strašného deju srdcia a nervy ešte aj
otvrdnutých námorníkov. Nielen Pander, ale práve tak aj námorníci pri spomínaní toho alebo
oného človeka, tej alebo onej okolnosti, začali hystericky plakať.Po zakončení výsluchu Bedrich cítil silnú potrebu byť o samote. Podivná vec: ešte včera
večer bol by sa vedel smiať, ale dnes mal pocit, že vážnosť jeho bytosti premenila sa na
kov, a obtiahla jeho bytosť nie ako železná maska, nie ako olovený obal, ale ako ťažký
kovový sarkofág.Bedrich cítil, že udalosť mu zanechala tmavé dedictvo. Bol to černostiahnutý kotúč
mraku, ktorý výhražne vajatajúc blúdil v priestore jeho duše. Bedrich musel vždy so silným
napätím vôle premôcť zachvenie, keď niečo, podobné blesku, vyšľahlo z tohoto mraku a celý
prekonaný úžas, ožiarila ako niečo ešte prítomné.Prečo mu tie sily ten súdny deň neukázaly ako videnie, ale daly mu ho videť naozaj a
boly natoľko strannícke, že s niekoľkými dovolily mu uniknúť záhube? Či bol on, malý
mravček, ktorý bol schopný poňať taký desný úžas, naozaj natoľko dôležitý, že ho zvlášť
viedly, majúc s ním vyšší úmysel v dobrom a či zlom? Previnil sa? Zaslúžil si trest? Ale
jednako táto udalosť davovej vraždy bola pridesná, priobrovská! bolo smiešne pripisovať jej
niečo ako pedagogický úmysel ohľadom na malicherné ľudské jestvovanie. Jednako Bedrich
cítil aj to, že vo veľkej všeobecnosti tejto udalosti — všetko osobné bolo temer zatisnuté.
Nie! pri tomto deji, okrem hrozitánsky postihnutého človeka, pôsobily len slepo ničiace,
hluché a nemé sily.Ale Bedrich jednako len pozrel do očí odvekej tragiky ľudského pokolenia, do očí
neblúdiacej krutosti síl a do očí smrti. Hoci aj bez zvláštneho, vyššieho spojenia a
určenia, jednako len získal poznanie, ktoré v jeho bytosti skamenelo na tvrdosť
najtvrdšieho brala. V čom spočíval smysel takého počinu, keď ho nariadila večná dobrota, a
v čom spočívala jej všemohúcnosť, keď ho nemohla prekaziť?*Ako pomaly ubúdalo času na „Rolande“, tak zasa na „Hamburgu“ prekvapujúce chytro obehla
rafička na ukazovači času dva razy dvacať štyri hodiny. Zatiaľ obidve dámy ostaly v
posteli, hoci aj počasie bolo svieže a jednomerné a umožňovalo pobyt na palube. Následky
pohromy javily sa pri pani Lieblingovej v periódach silného vzrušenia a prudkého klopania
srdca, sprevádzaného stavmi úzkosti, pri Ingigerde Hahlströmovej v zdravom mame sna, ktorý
upotrebovanie morfia, na čo zvykla pani Lieblingová, robil zbytočným. Obidve zachránené
dámy boly bez horúčosti. Naopak pri námorníkoch s omrznutými nohami dostavila sa horúčosť;
lekárom sa tiež nepodarilo vysokú telesnú temperatúru pri ženskej z medzipalubia značnejšie
stlačiť pod štyricať stupňov.Pri každej návšteve úbohej stroskotankyne, Bedrich cítil sa vždy pokúšaným znemožniť
navždy jej prebudenie. Jej horúčkové fantázie v prvých hodinách zalievaly sa s utonutím
lode, s mužom, sestrou a deťmi. Napokon, zdalo sa, že sa premenila na dieťa a že v
rodičovskom dome prežíva dni mladosti: lastovičie hniezda, kravička, koza, lúka s
pohrabaným senom, ktoré nemalo zmoknúť, boly v nej dôležitými vecami.Artúr Stoss, transportovaný svojím verným Bulkom a maliar Fleischmann v najlepšej nálade
behali už po palube, alebo ležali na palubových sedadlách, ktoré aj tuná boly po ruke.
Kalika-artista, ktorého lekári tiež museli pre nejaké maličkosti obliepať náplasťou a
masírovať, kričal na nich škrekľavým hlasom: — Veď to ja vždy vravím, že zlá zelina
nevyhynie. Pánovia, dobre vyrobenú kožu nenapadne ani morská voda. Som práve tak otužilý,
ako každý mravec, ktorý „môže pod vodou žiť osem dní bez toho, že by zahynul“.Ella Lieblingová, vďaka neúnavnej starostlivosti Ruženky, vybŕdla z nebezpečenstva so
silnou nádchou. Usušili jej šatočky a malé dievčatko koketne a strojne behalo pod dozorom
všetkých po všetkých kútoch „Hamburga“. Bolo jej dovolené podľa ľúbosti vyštverať sa na
veliteľský most ku kapitánovi Butorovi, so strojníkom sostúpiť do strojárne, ba až do jasku
hrubej šraubovej osi. Bola miláčkom každého. Prirodzene, že temer každý človek vedel dobre
o životnom položení a o spôsobe života jej pani mamičky.Bol to sviatok celej malej lodnej rodiny, keď Ingigerdu, po dlhom odpočívaní na lôžku,
zakrútenú do Bedrichovho zachráneného plášťa, vyniesli na palubu. Sladké, plavovlasé
stvorenie, ktoré stratilo svojho otca, všetci mužskí obdivovali s mužným súcitom. Chrabrý
plavčík Pander stal sa jej tieňom. Z kielskej debničky urobil jej stolček a kým sedela na
palube a rozprávala sa s Bedrichom, stál obďaleč, ale dosť blízko, môcť plniť jej rozkazy.
Aj matróz a ranhojič Flitte, obskakoval so zvláštnou horlivosťou a nebol by za nič zameškal
drobné potrebnosti ošetrenia.Najčastejšie bolo počuť povolávanie na Flitta. Malý, zavalitý človek z pohraničia,
ktorého sklon ku dobrodružstvu z holiča a ranhojiča urobil námorníkom, prostred svojej
lodnej rodiny neočakávane prežil triumf svojej osobnosti. Tu volala na neho pani
Lieblingová, tam Ingigerda, zas námorník s omrznutými nohami, čoskoro Fleischmann i Stoss,
ba ešte i Bulke a Ružena, ktorá cez deň pracovala niekoľko hodín v úzkej kuchyni starého a
prehnaného lodného kuchára. Prirodzene aj lekári mali stále robotu s Flittom a rozumelo sa
to samo sebou, že aj v očiach svojho zbožňovaného kapitána, ktorého pri obyčajnom behu vecí
holieval, zmenil sa na človeka celkom iného významu.Nebolo možné tajiť, že neočakávaný príchod malej tlupy podivných cestujúcich prostred
oceána u kapitána a posádky malej nákladnej lode vyvolal vzrušenie. Lekári museli si dať
vždy znova rozprávať od kapitána, od bootsmana, od prvého kormidelníka, od lodného kuchára,
od saského strojníka Wendlera, históriu ich vzhliadnutia a zachránenia, ako nejakú cudziu
udalosť. Podľa vzrušenia, s ktorým to robili, mohli posúdiť, akú neslýchanú udalosť v tom
videli aj títo morskí medvedi. Ani jeden z nich, hoci ako dlho bol na mori, ešte nikdy
nevylovil takúto korisť.*Ingigerda ležala vystretá na svojej pohodlnej palubovej stolici, a Bedrich sa uvelebil
oproti nej na poľnú stoličku. Kolega Wilhelm a pod jeho vplyvom všetci, ktorí boli
sjednotení na „Hamburgu“, hľadeli na Bedricha ako na romantického záchrancu a ctiteľa malej
tanečnice. Každý si bol s úctou a záujmom povedomý toho, že je svedkom vývinu zrovna nebom
sankcionovaného románu. Ingigerda ľnula k Bedrichovi s nemou povoľnosťou, ako by bola
poslušnou sverenicou a on jej prirodzeným poručníkom.Počasie bolo svieže a pri miernom vlnobití sa celkom vyjasnilo. Odrazu, po dlhšom
mlčaní, ktoré jej Bedrich nanútil, opýtala sa ho Ingigerda: — Či sme sa na „Rolande“
stretli naozaj len náhodou? — Bedrich dal vyhýbavú odpoveď: — Niet náhody, alebo všetko je
len náhoda, Ingigerd! — S tým však ona nebola spokojná. Neustúpila, kým si nebola na čistom
s príčinami a pohnútkami, ktoré Bedricha ešte pred Southamptonom priviedly na loď „Roland“.
Potom riekla: — Tak tedy málo chybelo, že by ste boli zrovna pre mňa zahynuli. Preto ste sa
stali teraz mojím záchrancom. — S takýmto krátkym preťahovaním rozhovoru páska sa medzi
nimi mocnejšie zauzlila.Okrem Bedricha a Ingigerdy povedomie prinavráteného jestvovania pri zachránených aj
zovňajškom nadobudlo prekypujúcich foriem. Ani nie oveľa viacej ako dva razy dvacať štyri
hodiny ležalo medzi prítomnosťou a utonutím lode a najjasavejšia a najnenútenejšia veselosť
zavládla mnohostranne práve medzi tými istými ľuďmi, ktorí všetci prežili brutálne hrôzy
tohoto príbehu. Artúr Stoss v svojom celom živote nemal také vďačné obecenstvo, ako teraz
kapitána, prvého kormidelníka, bootsmana, hlavného strojníka Wendlera, lodného kuchára,
maliara Fleischmanna, doktora Wilhelma, ba ešte aj pani Lieblingovú, ktorých privádzal do
smiechu.Maliar Fleischmann robil to isté nedobrovoľne a nepovedome, čo artista nastolil z dobrej
vôle a úmyselne: veď nemohlo byť zábavnejšej veci, ako keď černovlasý mužský, ktorý si
zachránil morskou vodou presiaknutú aksamitovú čiernu kazajku a práve také nohavice, pri
svojich malebných teoriách o svojom zahynulom poklade obrazov, začal o tomto predmete
rozumovať. Stoss si znova a znova urobil ten žart, že uzlovitého pragenia pohol ku
opisovaniu svojich malieb, ktorých strata, podľa Fleischmannovho náhľadu, pri celej pohrome
„Rolanda“, bola tá najťažšia. Alebo doktor Wilhelm, v neprítomnosti Ingigerdy, začal
rozhovor o bližších okolnostiach jeho zachránenia. Tieto totiž v hlave maliara nadobúdaly
také spôsoby, ktoré ho v najvyššej miere glorifikovaly, kým na všetky prevažne úbohé
medzipríbehy, ktoré zažil, celkom zabúdal.Všeobecne známou bola na lodi, hoci ako výška kurzu niektorého štátneho, alebo
priemyselného papieru, posledná suma, ktorou Fleischmann ocenil svoju stratu obrazov a
svoje nároky proti paroplavebnej spoločnosti. Za dva, a pol dňa z tri tisíc mariek
vyskočila najmenej na dvacať päť tisíc mariek. A predbežne nebolo možné predvídať, asi akú
výšku bude môcť ešte dosiahnuť.Fleischmann si vedel na „Hamburgu“ zaopatriť tužku a konceptný papier a od toho času bol
neúnavne zaujatý, na lodi každého karikovať. Tak sa stalo, že teraz, keď Bedrich a
Ingigerda nepotrebovali iného človeka, bol neraz neželaným tretím. Bedrich bol preto
namrzený. — Čudujem sa, — riekol mu raz nie práve milo, — že vás po takej vážnej udalosti
vidím zasa byť schopným takých žartov. — Silný charakter! — vetil lakonicky Fleischmann. —
Nemyslíte si, — pokračoval Bedrich, — že vaše ustavičné pohľady by mohly v slečne Ingigerde
budiť nepríjemné pocity? — Nie, — riekol Fleischmann, — to si nemyslím! — Ale Ingigerda mu
priskočila na pomoc a tým zväčšila Bedrichovu nevoľu.Pani Lieblingovej ešte vždy neoznámili smrť malého Siegfrieda. Teraz skrslo v nej
podozrenie, lebo jej vždy priviedli len malú Ellu. Keď prosila Flitteho a Ruženu, aby jej
priviedli Siegfrieda, títo vrátili sa bez neho a napokon, rozčúlenou a úzkostlivou paňou
nechali si vylákať osvedčenie, že chlapec ochorel. — Čo je chudáčikovi, môjmu sladkému
Siegfriedovi? — volala na Bedricha, keď prišiel do jej kabíny. Ihneď potom, pritlačiac si
ruky na obidve oči, padla nazad na vankúše a riekla: — Óh, Bože, óh, Bože, to nie je preca
možné! — A potom, nečakajúc na Bedrichovu odpoveď, ticho a úprimne plakala.*Nasledujúceho dňa, cez poludnie, vyviedol ju doktor Wilhelm a Bedrich na palubu. Na
všetkých, s ktorými sa nevidela od toho času, keď ju ako mŕtvolu z bárky vyniesli na
palubu, zjav oživenej panej pôsobil dojmom hrôzy. Námorníci pozerali na ňu placho a kým sa
všetci vynasnažovali vyčítať z očí Ingigerdy Hahlströmovej jej želania, stránili sa pani
Lieblingovej, ako by ešte vždy pochybovali, či je pred nimi naozaj prirodzený človek. Keď
už raz more, keď už raz hrob vydal svojich mŕtvych, prečo by nemal zo svojej márnice
vystúpiť aj malý Siegfried?Keď peknú, bezkrvnú dámu, zabalenú do kapitánovho plášťa a vlnených pokrovcov, umiestili
v pohodlnej polohe, dlho a nemo hľadela do diaľky pokojného mora. Potom riekla odrazu
Bedrichovi, ktorého spoločnosť si želala: — Podivná vec, cítim sa tak, ako by som bola mala
hrozný sen! Ale práve len sen, a to je pri tom podivné! A akokoľvek sa namáham, nemôžem sa
presvedčiť, ak len nemyslím na Siegfrieda, že ten sen odzrkadľuje niečo naozaj zažité.— Neslobodno hĺbať, — riekol Bedrich.— Iste, — pokračovala, nepozrúc na neho, — iste, nekonala som vždy správne. Myslím na
trest! Ale, ak som si zaslúžila trestanie, tak si ho nezaslúžil Siegfried. A prečo ma
prepustili? — Mlčala a zmienila sa o jednom-druhom z minulosti: boje s mužom, ku ktorému ju
priputnali obvyklým spôsobom a ktorý ju najprv oklamal. Povedala, že má umeleckú povahu a
starý Rubinstein, ktorému hrala ako jedenásťročná, predpovedal jej vraj veľkú budúcnosť.
Končila: Kuchyni a výchove detí sa nerozumiem. Vždy som bola hrozne nervózna, ale jednako
len budem mať rada svoje deti. A či by som ich bola ináč vytrucovala od svojho rozvedeného
muža?Bedrich robil potešujúce poznámky, z ktorých sa zavše vynorilo aj niečo menej povrchne
myslené: tak, čo riekol o umieraní a vzkriesení a o veľkom smierení, ktoré zahrňuje každý
druh smrti, ba ešte aj jednoduchý sen. — Milostivá pani, keby ste boli mužským, odporúčal
by som vám Goetha. Povedal by som, čítajte čím častejšie začiatok druhej čiastky „Fausta“:Veľkodušnosť malých elfov
chvátaj ta, kde pomôcť vieš.Alebo:Len stíšte v srdci dravé muky dnes,
výčitiek zničte rozžhavené šípy,
odstráňte z vnútra zažitý už des.A podobne. Pri všetkom tom, čo sme prežili, nemáte pocitu smierenia, očistenia? — Zdá sa
mi, — riekla vzkriesená pani, — ako by môj predošlý život ležal v nekonečnej diaľke. Od tej
udalosti pred mojou minulosťou leží neprekročiteľná reťaz vrchov! — Končila: — Choďte,
doktor, nudíte sa! Nemrhajte pri mne nadarmo svoj drahocenný čas.Ale Bedrich sa vlastne radšej zabával s pani Lieblingovou, ako s Ingigerdou. Keď sa
nudil, tak sa to skôr stalo pri malej tanečnici, ako tuná. — Óh, prosím, — riekol preto, —
len nijaké starosti.— Moja matka mi vravela, — pokračovala pani Lieblingová, — že je to nesprávne, brať deti
za more. Keby som ju bola počúvla, Siegfried by ešte žil. Bude mi môcť právom robiť
výčitky. A napokon po tomto hroznom prípade, ako sa mám postaviť pred Siegfriedovho otca.
Aj on robil, čo mohol, pomocou listov, priateľov, advokátov, zadržať deti.*Na „Hamburgu“, odhliadnuc od drobných nedorozumení medzi Ingigerdou a Bedrichom, pri
rovnomernom peknom počasí, panovala dobrá a živá nálada. Miesto hrôzy ležalo už vo
vzdialenosti šesťsto, sedemsto, osemsto míľ v oceáne a každou minútou snášaní boli vždy
hlbšie do darovaného života. V priestore lode umiestnený náklad južného ovocia poskytoval
príležitosť, môcť panie ním zaopatriť čím hojnejšie. Pre obveselenie Ingigerdy páni často
sa hrávali s veľkými pomarančmi na loptu. More Atlantického oceána zdalo sa byť okolo
„Hamburgu“ celkom iné, ako to, ktoré pohltilo „Rolanda“. Podkladalo sa lodi ako druhé
rozvlnené nebo, a len ju príjemne kolísalo. Aj malá nad vodnou čiarou na čierno a pod ňou
na červeno natretá obchodná, neozdobená loď v svojom chode mala tiež niečo majestátneho.
Porovnaná s ohromným dielom techniky, ktoré tvoril „Roland“, podobala sa starému,
pohodlnému poštovému koču, ktorý spoľahlive a húrne urazil svojich desať uzlov za hodinu.
Kapitán Butor tvrdil celkom vážne, že mu stroskotanci priniesli šťastie. Od chvíľky ich
objavenia starý oceán skrotnul a stíchol ako osemdesiatročný anglický farár. — Áno, —
riekol Stoss, — ale ten starý, anglický farár predtým, do čerta, zožral niekoľko hekatomb
ľudského mäsa. Netreba byť dôverčivým! Keď to stroví, bude mať ešte lepší apetít.Ale cesta zato, hoci mali jedného mŕtveho a ťažko chorú paniu na palube, už do konca
nestratila nič na slávnostnosti. Veliteľský most bol slobodným priestorom a kým len slnce
svietilo, bolo tam väčšinou videť pána Wendlera šach hrať s Ingigerdou, alebo prizerať sa,
ako Bedrich vyhrával partiu za partiou proti hlavnému strojníkovi. Celé mužstvo spolu aj s
kapitánom bolo toho náhľadu, že s korisťou, ktorú ulovilo na šírom mori, môžu byť najvýš
spokojní. Keby svoje vysoké pocity, ktoré vládly v srdciach na chrabrej nákladnej lodi
„Hamburg“, boli premenili na papršleky, parník by bola vo dne obkľučovala zvláštna
slávožiara.Robili stávky na čísla krátko predtým, ako sa kutter s číslom dvacať päť na plachte
odrazu vynoril v bezprostrednej blízkosti. Artúr Stoss, ktorý vyhral, temer sa zadusiac od
smiechu, kázal Bulkemu shrabnúť značnejšiu sumičku. Úzke spojenie so spolucestujúcimi
robilo Bedricha vnútorne nepokojným. On ešte, ako ostatní, nezískal svoj starý pomer ku
životu. Opanovala ho istá duševná hluchota. Vnímanie minulosti, vnímanie budúcnosti, áno, i
jeho náruživosť pre Ingigerdu mu akosi ušly. Zdalo sa mu, ako by hodina hrôzy bola pretrhla
všetky vlákna, ktoré ho pojily k udalostiam, ľuďom a veciam jeho doterajšieho života. Koľko
ráz pozrel na Ingigerdu, vždy cítil tupú zodpovednosť. V týchto dňoch sa mu temer zdalo, že
prevažne vážna a mäkko naladená deva, čaká na prejav jeho náklonnosti. Raz povedala: — Vy
všetci hľadáte len svoju zábavu, ale nik nechce odo mňa nič vážneho. — Bedrich nerozumel
samému sebe. Hahlström bol tam, Achleitner musel trpeť za svoju psovskú lásku, a dievča, v
istom smysle preniknuté a otrasené, bolo, ako mal teraz Bedrich príčinu veriť, voskom v
jeho rukách. Často sa stretol s jej zrakom, ktorý ho dlho, vážne, dumavo pozoroval. Vtedy
si Bedrich predchodil dosť žalostným, lebo musel si priznať, že on, ktorý ju predtým chcel
zahrnúť celým bohatstvom náruživo milujúcej duše, stál pred ňou s prázdnymi rukami. Mal
hovoriť, vytiahnuť stav, za ktorým maly sa zdvihnúť prúdy jeho náruživej duše, a on v
hlbokom zahanbení ostal nemý, lebo vedel, že predbežne všetka voda vsiakla, a všetky
pramene vyschly.*Bolo to šiesteho februára okolo deviatej hodiny, keď kapitán Butor ďalekohľadom ponad
Ellu Lieblingovú, ktorá sedela na pléde a veselo hompáľala štíhlymi nôžkami, zbadal
pevninu. Bola to otriasajúca chvíľa, keď sa o tom dozvedeli cestujúci. Steward, ktorý túto
zvesť zavolal do Bedrichovej kabíny a v nasledujúcej chvíľke zasa zmizol, netušil ako jeho
krátky výkrik: — Zem! — pôsobil na cudzinca. Bedrich zavrel kabínu a bol ochvievaný mocným,
nehlasným vzlykaním. Jeho srdcom prenikala myšlienka: — Taký je život! Či nepreniklo len
nedávno v tmavej, bezútešnej noci do mojej kabíny slovo „Nebezpečenstvo!“ ako do cely
úbohého hriešnika? A teraz surmita do hromového otrasu, čo ešte celkom nestíchol. Nariekal
a keď sa vyplakal, Bedrich pocítil chvenie, ako by sa zasa víťazoslávne vracal nazpäť
život. Zachvátil ho mámor, ako by sa z diaľky blížila obrovská armáda so zvučnou hudbou;
armáda bratov, pri ktorých sa zasa cítil ako doma, v bezpečnosti. Ešte nikdy tak nehľadel
na život! Ešte nikdy k nemu tak neprúdil. Človek musí byť vrhnutý naozaj hlboko do víru a
tmy, aby si upovedomil, že ani na jednom nebi niet tak utešeného slnca, ako je naše.Aj ostatní cestujúci a zachránení, každý svojím spôsobom, boli rozrušení výkrikom „Zem!“
V blízkej kabíne bolo počuť volať pani Lieblingovú na Ruženu a Flitta. — Per bacco, môj
starý mamľas, — riekol Stoss svojmu vernému Bulkemu, — per bacco, teda preca len raz budeme
pod papučami cítiť pevninu. — Doktor Wilhelm nazrel ku Bedrichovi: — Gratulor, kolega von
Kammacher, — riekol. — Už videť Kolumbovu zem. Máme tú výhodu, že nemusíme baliť do kufrov.
— Zpoza doktora Wilhelma nazrel dnuká tučný hlavný strojník Wendler. Bol trošku komický.
Riekol: — Doktor, musíte hneď na palubu. Vaša sverenica sa ide utopiť v slzách. —
Prirodzene bola reč o Ingigerde. Keď Bedrich prišiel k nej, plakala, a jeho útechy boly bez
účinku. Posiaľ ju ešte nikdy nevidel plakať. Jej stav, čo sa veľmi podobal tomu, ktorý on
len ťažko premohol, budil v ňom súcit a sympatiu. Ale aj teraz jeho súcit a sympatia
ostávaly viacej otcovskými pocitmi. Odrazu riekla: — Ja nie som príčinou toho, že môj otec
zahynul! ani za Achleitnera nie som zodpovedná, odhovárala som ho po dobrom i po zlom, aby
necestoval.Bedrich hladkal Ingigerdu.*Beh „Hamburgu“ vždy väčšmi nechával za sebou mohutnú oceánsku samotu. Nebolo videť už
len tu a tam nejakú loď, ktorá sa snažila do prístavu, ba vodná plocha bola oživená veľkým
množstvom prichádzajúcich a odchádzajúcich parníkov a plachtoviek, zvestujúcich blízkosť
veľkého prístavu. Už bolo videť maják Sandy-Hooku. Hoci aj Ingigerda a Bedrich vnútorné
kolísanie svojich otrasených duší nemohli utíšiť, jednako ich len priťahoval premenlivý
obraz vplávania do prístavu. Údiv nasledoval za údivom, a temer so sekundy na sekundu
opanovala ich nová forma vzrušenia.S hlaholiacou hudbou pomaly tiahol povedľa parník White-Staru. Práve započal cestu,
ktorú „Hamburg“ už temer dokončil. Na palubách majestátnej lode hmýrili sa cestujúci ako
mravci. Zdali sa byť veselo a slávnostne naladení. Mohli o tom teraz niečo vedeť, čo ich v
budúcnosti očakáva? A keď tak hľadeli na malý „Hamburg“ s niekoľkými cestujúcimi na palube,
nemali ani len najmenšieho tušenia o veľkosti a hrôze príbehu, z ktorého sa vyslobodili,
ako jediní svedkovia, títo niekoľkí ľudia.Vzrušenie a pohnutie nervov, sťa by ohňom a slzami, ktoré nebolo možné utíšiť pri
vplávaní popri Sandy-Hooku, cez Lower-Bay k prístavišťu, bolo súčasne odobierkou od
domoviny a nebezpečenství mora a zvítaním! Vítaním pevniny a zábezpeky ľudskej civilizácie.
To bolo to materské lono, z ktorého ľudia pošli a v ktorom až do času duchovnej životnej
zrelosti vzrastali. Tak zažívali nejaký návrat, ale s tým podivným bočným pocitom, ako by
prichodili na cudziu planétu. Tu vonku v mori a nad morom spriadala sa hrôza samoty, v
ktorej človek, čo všetko vidí, bol neznámym, nevideným, Bohom a svetom opusteným tvorom. V
týchto medzidržavách je to vražedlnosť, na ktorú človek v svojom rozohriatom, hmýrivom a
trúcom sa mraveništi zabudnúť musí, ak chce byť šťastným: človek, ten hmyzu podobný tvor,
ktorého ústroj smyslov a duch uspôsobujú pochopiť len svoju nesmiernu opustenosť vo
vesmíre.Plachtovky sa križovaly, parníky túkaly. Kŕdle čajek chytaly ryby, alebo tu i tam vrhaly
sa cez svieže a pohnuté povetrie. Pri Norton-Pointe blížil sa veľký, atlantický,
Hamburg-Amerika-Linii patriaci parník. Túto obrovskú stavbu, ako by bola napred posunovala
pokojne a bezpečne nejaká tajomná sila. Jasne bolo počuť zvuk gongu, volajúceho cestujúcich
s palubovej promenády ku stolovaniu.— Teraz, — riekol Bedrich, vynímajúc z vrecka hodinky, — sú v Európe tri štvrti na
šiestu a panuje tam ešte nočná tma.Kapitán Butor vymenil so stanicou karantény vlajkové signály, „Hamburg“ zastal a na
palube sa zjavila zdravotná komisia. Po dlhšom vyjednávaní a po udelení podrobnej
informácie lekármi, s paluby sniesli chorú ženskú, a s dovolením pani Lieblingovej, mŕtvolu
malého Siegfrieda. Bedrich sa staral o to, aby pani Lieblingová ostala v kabíne, čím sa
vyhlo pribolestnému výjavu. Potom išiel chrabrý „Hamburg“ plnou parou cez Nerrows do
báječného Upper-Bay.Socha slobody, dar francúzskeho národa, cestujúci ešte vždy hľadajú ďalekohľadom prv,
ako sa vynorí pred ľudským zrakom. Aj Bedrich sa jej koril v myšlienkach, keď ju videl
vyčnievať z vody na hviezdnatom podstavci. Nezdala sa byť práve obrovskou, ale jednako dala
mu pekný zvuk, viacej zvuk budúcnosti, ako prítomnosti, zvuk, ktorý sa dotkol jeho srdca,
ba v podivnej nálade, v akej práve bol, rozvlnil aj jeho hruď. Sloboda! hoci bolo toto
slovo aj zneužité, jednako len nestratilo nič so svojho kúzla a so svojej budúcnosti.*A odrazu sa zdalo Bedrichovi, že sa svet zošalel. Užší, babylonskými mrakodrapmi
obklopený prístav s nesčíselnými, vtedy ešte v najvyššom stupni grotesknými, obrovsky
vežatými vaporetami, sa blížil, skytajúc pohľad, ktorého nesmierna fantastičnosť bola by
azda smiešnou, keby nebola naozaj gigantickou. V tomto krátere života vyje, huláka, mravčí,
mumle, hrmí, šumí, syčí a čmýri sa civilizácia. Tu je termitská osada, jej činnosť je
prekvapujúca, mätúca a omamujúca. Zdalo sa byť nepochopiteľným, že v tomto neutíšiteľnom,
hrmotnom chaose, mohla minúť čo len jedna minúta bez srážky, prevalenia, bez vraždy a
zabitia. Ako bolo možné pokojne sledovať svoje ciele, a ísť so zdarom za svojimi obchodmi,
v tomto vresku, mlátení, udieraní na kovové platne a v ostatnom šialenom virvare?V týchto posledných chvíľach spolubytia nedobrovoľní cestujúci „Hamburgu“ stali sa
jedným srdcom a jednou dušou. Bedrich pri lodnej katastrofe nestratil svoju hotovizeň a
Ingigerdu Hahlströmovú pohol, neodmietať v prvých dňoch pobytu na pevnine jeho služby.
Všetci sa dohovorili, že v New Yorku nestratia jeden druhého so zreteľa. Je prirodzené, že
lúčenie s mnohými želaniami a naozajstným dojatím trvalo v živom prúde dlhšie ako hodinu
pred zakotvením „Hamburgu“.Dityrambický hluk veľkého mesta, s miliónmi pracujúcich ľudí, pôsobil dojmom, ktorý
obnovoval a pretváral. Bol to sťa by vír života, do ktorého bolo treba neodolateľne ísť. On
netrpel nijakého hĺbania a nijakého ponorenia sa do minulosti. V ňom všetko volalo a tislo
sa napred. Tu bola prítomnosť, nič iné ako prítomnosť. Zdalo sa, že Artúr Stoss s jednou
nohou už stojí na javisku Webstera a Forstera. Mnoho sa hovorilo o vystúpení Ingigerdy
Hahlströmovej. Ona a Stoss boli angažovaní od toho istého dňa, a táto lehota už bola
prekročená. Ingigerda vravela, že nemôže tancovať s neistotou o zmiznutí svojho otca v
hrudi. Artúr Stoss zasa tvrdil, že keby sa mu podarilo prísť na čas, svoje číslo na javisku
odbavil by ešte dnes večer. — Už som, — riekol, — za dva večery stratil za každé
predstavenie okrúhlych päťsto dolárov. Ináč: musím pracovať! Musím medzi ľudí! — A chtiac
poučiť Ingigerdu k jej prospechu, uvádzal príklady ľudí, ktorí sa ani v najťažších chvíľach
svojho života nedali hatiť v plnení svojho povolania: nejaký učenec vraj mal prednášku,
hoci jeho žena umierala. Jeden bajazzo, ktorému ušla žena, jednako vystúpil robiť žarty,
hoci mu aj krvácalo srdce. — To je naše povolanie, — riekol Stoss. — A nielen, že je to
naše povolanie, ale povolanie každého, či už s chuťou, alebo bez chuti, s bolesťou, alebo
šťastím v srdci, konať svoju povinnosť. Každý človek je tragikomický gaukliar, hoci aj nie
je ním azda tak, ako sme my. Ja v tom vidím triumf, — pokračoval, — po tom, čo som
prekonal, dnes večer pred zrakmi za senzáciou dychtiacich divákov, bez zachvenia z esa
vystreliť srdce. — A artista sa, čím ďalej, tým väčšmi, ale nie nesympaticky a nie bez
ducha, živo rozhovoril. — Ak neviete, páni moji, nič lepšie robiť, — obrátil sa na obidvoch
lekárov, — tak príďte potom dnes večer do varieté Webstera a Forstera videť ma robiť skoky.
Robota! Robota! — Jeho slová platili potom Ingigerde. — Želám si toho veľmi, aby ste sa
rozhodli! Práca je liekom! Práca je všetko! Smútiť nad tým, čo sa stalo, to nič nepomáha. A
okrem toho, — riekol odrazu vážne, — nezabúdajte, že naše akcie nateraz vystúpili do
šialenej výšky. Artisti nesmú také niečo prepásť. Uvidíte, ako nás budú obliehať reportéri
hneď, keď vystúpime na breh.— Ako? — opýtal sa Bedrich. A Stoss pokračoval: — Myslíte, že nás so stanice karanténi
dávno nesignalizovali do New Yorku so všetkými podrobnosťami pohromy „Rolanda?“ Hľaďteže na
tento obrovský mrakodrap, ten s tou sklenou kupolou a p.: to je „Sun“, „World“, „Newyorkské
štátne noviny“. Tam nás teraz tlačia na rotačke a roznášajú široko-ďaleko v miliónových
exemplároch. V najbližších štyroch-piatich dňoch nebude v New Yorku takého chýrneho
mužského, alebo ženskej, ktorá by sa mohla merať so zachránencami „Rolanda“.Pri takýchto a podobných rečiach „Hamburg“ napokon zakotvil a lúčenie začalo byť teraz
už celkom vážnym. A bolo naozaj veľmi podivné pozorovať, aké pohnutie zachvátilo týchto v
základe si jednako len cudzích ľudí. Pani Lieblingová plakala a Bedrich, ba i doktor
Wilhelm, museli od nej prijať poľúbky vďačnosti. Ružena bozkala Bulkeho a potom znova a
znova celovala ruku doktora Wilhelma a Bedricha, pri čom naozaj nariekala. Samo sebou sa
rozumie, že aj dámy si navzájom prejavovaly nežnosť. Námorník a ošetrovateľ Flitte bol
chválený, kapitána Butora a strojníka Wendlera, ako vôbec celú posádku „Hamburgu“
zvelebovali, ako zmužilých ľudí a záchrancov. Námorníkov „Rolanda“ lekári a Stoss
titulovali „našimi hrdinami“! Dohovorili sa, že sa všetci sídu a kapitán Butor a strojník
Wendler, ba i hrmotný maliar Fleischmann boli doktorom Wilhelmom pozvaní do Hofmannovho
baru, odkiaľ potom mali ísť na potulky.Úbohý maliar Fleischmann pri pohľade na toto zúrivé mesto bol trochu zmätený a zamlklý.
Nerozumel anglicky, mal malú hotovizeň; kapitál, ktorý mal v obrazoch, stratil. Hľadel sa
najslušnejším spôsobom zakvačiť do svojich druhov v nešťastí. Radili sa, ešte aj bezruký
Stoss dával dobré pokyny a prejavoval záujem o umelca. — Ak by ste pri agentúre mali nejaké
ťažkosti, — riekol, — tak vás uvediem u svojho priateľa, u šéfa „Newyorkských štátnych
novín“.*O niekoľko chvíľ neskôr s pocitom istého závratu Bedrich cítil pevný kamenný základ
pobrežia pod nohami. Ingigerda visela na jeho rameni; znely„Cheers“,
privolávali im„Hooray“a obklopovala ich hulákajúca, kričiaca, ba
zúriaca masa ľudí. Odrazu sa vytasil malý Japonec, ktorý niekoľko ráz rázne opakoval slová:How do you do, pán doktor? Poznáte ma? — V náhlosti ani sám
nevedel, kto je, kým mu prenikavé „nech žije“ zblízka hrmelo do uší, a so všetkých strán mu
potriasali rukami. Za ním sa oháňaly priateľské pästi, vznášajúc sa nad ním a tesne pred
jeho nosom. — Nepoznáte ma, pán doktor? — opakoval s úškrnom Japonec. — Áno, ale hrom do
toho, — zvolal teraz Bedrich, — veď ste vy Willy Snyders, môj starý žiak!? Willy! Ako ste
sa sem dostali? — Bedrich študoval vo Vratislave, a keďže nebol bohatý, polepšoval si
rodičovský príspevok dávaním dobre platených privátnych hodín, ktoré tamojší priemyselník
žičil svojmu dešperátnemu synovi. Bedrich v tomto kvietku našiel práve tak zaujímavého, ako
i statočného huncúta, ktorý mu bol skoro dušou a telom oddaný. Vo veselom Japoncovi poznal
teraz tohoto huncúta, ktorý vyrástol na mladého človeka.— Ako som sa sem dostal? Pán doktor, to vám vysvetlím neskoršie, — riekol Willy Snyders,
ktorému sa od radosti shliadnutia rozšírily nosové nozdry. — Teraz by som sa vás len to
chcel opýtať, či máte byt, a či vás mám bočnými cestami previesť do Cooperu, aby ste sa
oslobodili od tejto prekliatej reportérskej čeliadky. A či sa vari chcete dať
interviewovať? — Za nič na svete, Willy, — vetil Bedrich. — Potom vás musím prosiť, ostaňte
mi v pätách. Na každý prípad zabezpečil som fiaker a hneď pojacháme ku svojim ľuďom! —
Bedrich predstavil Ingigerdu a potom pokračoval: — Mám povinnosti! Najprv musím túto ctenú
dámu umiestiť v bezpečnosti dobrého hotela. A ináč ani potom ju nemôžem nechať samotnú. —
Willy Snyders pochopil vec hneď. To však nezmenilo nič na jeho návrhu, obnovil ho teraz
ešte naliehavejšie. — Totiž, — riekol, — mladá dáma v našom súkromnom dome bude oveľa
príjemnejšie a bezpečnejšie ubytovaná. Je tu jediná otázka, či snesie taliansku kuchyňu. —
Milý Willy, — vetil Bedrich, ktorý zpozoroval Ingigerdinu ochotu, — vo vašommaccaroninevidím nijakých ťažkostí, chcem, ako ste sa mi vy dali
pred rokmi viesť, aby som sa tento raz k vôli premene aj ja mohol sveriť vášmu osvedčenému
vedeniu. — All-right! tak napred! — riekol Willy, a bolo na ňom videť radosť, že sa mu
podarilo urobiť taký dobrý lov. Ešte videli, ako prednášal Stoss kruhu reportérov s pohybmi
úst jedného zuboloma, a práve sa chceli útekom predrať cez zástup ku koču, keď akýsi
zadychčaný pán postavil sa pred Ingigerdu Hahlströmovú so slovami: — Odpusťte, všakver mám
česť… Som poslaný Websterom a Forsterom, riekol celkom spotený, hoci bolo veterné počasie,
starší pán, utierajúc ručníčkom pot z vnútra klobúka. — Som poverený, som poverený! Slovom
som tuná s kočom! Mám tu koč… — Zamĺkol, priveľmi ustatý a chystal sa vraveť znova.Bedrich riekol: — Dáma dnes nemôže vystúpiť! — Oh, ako by nie, veď dáma je vo veľmi
znamenitej kondícii, pane! — Dovoľte! — Bedrich chcel byť už hrubým. Agent od Webstera a
Forstera postavil si klobúk na lysinu: — To by bola neslýchaná chyba, ktorú by nebolo možno
napraviť, veľká chyba, keby dáma nechcela vystúpiť. Som poverený stáť dáme k dispozícii s
peniazmi a s všetkým možným. Tam je môj koč. V hoteli Astor sú už objednané chyže. —
Bedrich sa stal prudkým: — Som lekár, a vravím vám ako lekár, že dáma dnes, ani v
nasledujúcich dňoch nemôže vystúpiť! — Azda vy nahradíte dáme gážu? — Čo urobím v tomto
smere, to nie je ani Websterovou a Forsterovou, ani vašou vecou! — Bedrich myslel, že sa
tými slovami už oslobodil.Ale agent bol neodbytný: — Kto ste, pane? Ja mám len s touto dámou robotu! Nemáte práva
miešať sa do veci. — Ingigerda mienila, že nemôže vystúpiť. — Keď budete na javišti, to
hneď pôjde. Ináč žena môjho šéfa odovzdala mi vám adresovaný list: jej chyžná je v hoteli a
doniesla všetky potrebné veci. Stojí vám vo všetkom k službám.— Naša Petronilla je tiež celkom chýrna osoba, — zvolal Willy Snyders. — Keď jej
poviete, že niečo potrebujete, milostivá slečna, tak to máte za päť minút v rukách! — A
pomohol Ingigerde s náhlivosťou dievčenského únoscu do koča. — Potom, — riekol povereník
Webstera a Forstera s dôrazom: — upozorňujem vás na následky porušenia smluvy a absolútne
naliehavo musím vás prosiť o vašu adresu! — Ulica 117, číslo toľko a toľko! — zakričal
Willy so zápisníkom ozbrojenému cudzincovi, načo on, Ingigerda a Bedrich, odjachali.Koč s cestujúcimi spolu s inými vozidlami a nákladnými vozmi, s Hoboken, ako obyčajne na
„ferryboate“ bol dopravený do New Yorku. Mladý roznášač novín podal im do koča exemplár
„Sunu“, ktorý obsahoval už podrobné opisy utonutia „Rolanda“.Premávka ferrybootov, vlečných lodí a parníkov rozličného druhu bola obrovská. Plavné
člny podobaly sa plávajúcim obrovským chrobákom, ktoré sa černely ľuďmi, nad nimi sa
vznášal pumpe podobný prístroj. Keď už kompa zastala pri móle a keď sa všetky vozidlá, koče
a nákladné vozy daly temer odrazu do pohybu, sprevádzané drobčením ľudského mravenišťa,
zavznel rachot.Toto mesto, myslel si Bedrich, je zachvátené šialenosťou lakoty. Kam sa len pozrel,
hrozily mu obrovské plakáty! obrovské litery, obrovské pestré obrazy! obrovské modelované
ruky, pästi, tvári, ktoré na niečo ukazovaly. Bol to revúci, pažravý konkurenčný boj, ktorý
sa všade vybíjal na najrozličnejší spôsob, divá a nestydatá mačacina ziskuchtivosti a práve
preto nepostrádajúca vcelku istú veľkosť. Tu nebolo pretvárky, to bola úžasná otvorenosť.Pri jednom telegrafickom úrade zastali. Odovzdali kábelové depeše Ingigerdinej matke a
Bedrichovmu otcovi. Bedrichova zvesť znela: — Som zachránený, zdravý a mám sa dobre, —
Ingigerdina: — Som zachránená, otcov osud neistý. — Kým písala tieto slová, Bedrich mal
príležitosť povedať Willymu Snydersovi, že Ingigerda pri pohrome lode pravdepodobne stala
sa sirotou, ktorá stratila otca.Koč s troma cestujúcimi jachal ďalej dolu Broadway, po tej míľu dlhej newyorskej ulici,
po ktorej sa zdanlive nepretržité reťazi dvoch tramwayí proti sebe pohybovaly. Vtedy sa
pohybovaly pomocou dróteného lana, ktoré bežalo v podzemnom ložisku. Premávka bola všade
mohutná. Tým podivnejšie sa dotklo Bedricha a Ingigerdy to ticho, ktoré ich obklopilo, keď
koč zahnul do bočnej uličky a dorazil k cieľu. Zastal pred nízkym rodinným domkom, ktorý sa
od druhých budov ulice v ničom nelíšil. Takú architektickú jednotvárnosť maly len
robotnícke kolónie v Nemecku, ktorá tuná ovládala poprednú štvrť. Ale vnútro nových
príbytkov sa skvelo čistotou a pohodlím.Už sa stmievalo, keď cestujúci konečne za dverami svojich izieb našli pokoj. Petronilla,
stará talianska gazdina, privítala Ingigerdu a starala sa o ňu s horlivosťou a nehou.*Bedrich sa umyl a v sprievode Willyho Snydersa, sostúpil do prízemia, kde mali stolovať.
Dlážka jedálne bola pokrytá vlnenými kobercami a na stenách splývaly lykové rohože. Tam,
kde končily, okolo stien sa ťahala odtoková rúra, na ktorej boly postavené zo slamy
upletené „fiaschi“. Stôl bol prikrytý pre osem osôb a bielizeň sa na ňom len tak skvela
čistotou.Willy Snyders poučil Bedricha o povahe a primeranosti tohoto pohodlného domova.
Prenájomcom domu bol nemecký umelecký krúžok, ktorého hlavnou oporou bol sochár Ritter.
Všeobecne bol chválený ako veľký talent. K jeho mecénom a zákazníkom patril Astor,
Gouldovci, Vanderbiltovci. Willy nazval Rittera „jemným esom!“ a chválil „rýdzosť“ jeho
povahy.V rohu jedálne boly postavené odliatky jeho prác, ktoré Willy mimoriadne vychvaľoval.Okrem Rittera ešte jeden sochár požíval požehnanie tohoto klubového domu. Menoval sa
Lobkowitz a bol, ako Ritter, rodom z Rakúska. Štvrtý v sväzku bol Slezák, celkom chudobný
maliar a podivín, ktorého talent však tuná veľmi obdivovali. Statočný Willy tohoto svojho
rodáka dopravil sem, nie bez námahy, z jednej biednej štvrti New Yorku.— Dajte pozor, — riekol Willy svojím zvláštnym prízvukom, v ktorom hrdelné a nosové
zvuky americkej angličtiny s rakúskym dialektom jeho priateľov splývaly dovedna, — dajte
pozor, ako sa bude držať tento šialený pes, Franck. Darebák, hryzie okolo seba! je do
popuku. Totiž, — pokračoval, — ak sa tá pošúverená kalika vôbec ukáže.Ale maliar Franck zavítal do jedálne prvý. Mal oblečenú, ako Willy, tvrdú košeľu a žaket
ku stolovaniu. Willy hovoril veľmi mnoho, kým ten podivný človek Bedrichovi podal mdlú ruku
bez slova. Hoci rodáci boli pospolu, pre zjavenie sa Franckova nenútenosť, s ktorou sa
Willy Snyders a Bedrich bavili, na chvíľu zmizla.Bedrich ľutoval, že nemá smokingu. — Hej, Ritter je jemný pes, — riekol znova Willy, —
každý večer musíme sa zjaviť pri stole, ako najmenej attaché vyslanectva.Petronilla prišla a rozprávala na slová bohatou taliančinou, že chuderku, milú, malú
signorinu prikváčil olovený sen, v ktorom pokojne a jednomerne dýcha. Potom sa opýtala, či
páni ešte nepočuli o utonutí veľkej lode. Keď sa pokúsili predstaviť jej Bedricha, ako
jedného zo zachránených stroskotancov, smiala sa hlasite a odbehla.Do jedálne vstúpil Lobkowitz.Lobkowitz bol pokojný, dlhý človek, čo ku Bedrichovi, ktorého najnovšiu historiu už
poznal, pristúpil so srdečnou vrúcnosťou. Oznamoval, že práve prijachal Ritter. Pozerali
von oblokom, pred ktorým stál elegantný koč a na jeho kozlíku sedel kočiš v čiernej livrei.
Pripínal koženú pokrývku proti blatu, chystajúc sa odjachať, kým rasový beloch sa už temer
rozohnal do cvalu.— Chlapík, čo drží opraty, — riekol Willy, — je skrachovaný rakúsky dôstojník, ktorý
vyskočil z rovnošaty pre kartárske dlhy. Pre Rittera je teraz nezaplatiteľnou silou, lebo
mu vie povedať, ako sa má obliecť k prvým raňajkám, k lunchu, k dineru, k tennisu, ku
cricketu, k jazdeniu, alebo ku pohoničstvu, ako sa jachá mailcoach, ako sa nosí čierny
alebo šedý cylinder, ako taký, alebo onaký nákrčník, také rukavičky, onaké manžetové
gombičky, alebo pančuchy! vôbec všetko, na čo treba pozor dať, aby človek tuná, v New
Yorku, mohol byť esom.A dvacať osemročný Bonifácius Ritter, ktorému v Amerike oveľa viacej padlo do lona, ako
sa mu kedy snívalo, vstúpil sviežo, pekne, a milo, ako Alkibiades. V prvej minúte bol
Bedrich celou bytnosťou tohoto dieťaťa šťasteny zrovna uchvátený. Na Ritterovi všetko bola
bonhomia, naivnosť, životná radosť a srdečnosť. Mäkká milota Rakúšana v novom ovzduší
zjasnela, stala sa slobodnou a ohnivou. Išli ku stolu, a hneď potom, pri ministre
rozprúdila sa zábava.Na Williamovi Snydersovi, ktorý bol ekonomom krúžku, bolo badať, ako sebavedome nalieva
vína, aký je hrdý na Bonifáca Rittera, a koľké zadosťučinenie mu spôsobuje, môcť svojmu
bývalému učiteľovi na tejto mimoeurópskej pôde, poslúžiť takými priateľmi a takým útulkom.
A keď obsluhovačka v bielom čepčeku, s bielou zásterkou, nastolila rybu, zo všetkých strán
pripili na zdravie zachránenému Bedrichovi a jeho chránenkyni. Potom zavládla malá pauza,
ktorú bledý, mladý učenec použil k prejavu.— Prišiel som za more, — riekol, — tuná v Amerike so svojím priateľom pokračovať v
štúdiách, ktoré som s ním začal konať pred rokmi. Vy ho poznáte, milý Willy, — obrátil sa
na svojho bývalého žiaka, — je to Peter Schmidt, teraz lekár v Springfielde, Connecticut. —
Willy Snyders poznamenal: — Práve sa presťahoval do Meridenu.— Stretol som sa na lodi, k môjmu počudovaniu, s malou dámou, — pokračoval Bedrich, —
ktorá teraz požíva vaše pohostinstvo. Mali sme šťastie, prv ako vypukla panika, dostať sa
pokojne do záchranného člna. Žiaľ, napokon museli sme opustiť jej otca. Tak nás sviedla
náhoda, a ja sa cítim byť za malú slečinku zodpovedným.Bedricha prepadol pocit tajomnosti, akého nemal už veľmi dávno. Vždy ho to priťahovalo k
umelcom. Ich zábava, ich družnosť bola mu odjakživa najmilšia. Teraz sa stalo, že tuná, kde
očakával chladnú cudzotu, bol prijatý takýmto krúžkom s otvoreným náručím. Kým si štrngali,
a najnenútenejšie stolovali, Bedrich sa opytoval samého seba, či je to možné, že je v New
Yorku, vzdialený na tri tisíc morských míľ od starej Europy? Či tu nebol jeho domov? Či sa
cez posledných desať rokov v jeho naozajstnej vlasti čo len raz tak domácky cítil ako tuná?
A ako na neho dorážal prúd života! Ako ho teraz každú minútu dvíhala do výšky nová vlna.
Jeho, čo len nedávno si zachránil holý život zo všeobecnej pohromy.Riekol: — Ďakujem vám zo srdečnej hĺbky, pánovia a milí nemeckí rodáci, že mi
poskytujete nezaslúžene toľko pohostinného priateľstva. — Zdvihol do výšky pohár, a štrngli
si. A odrazu, vlastne proti jeho vôli, prekvapil Bedricha záchvat prostosrdečnosti.
Pomenoval sa dvojitým stroskotancom. Má všeličo za sebou, a keby utonutie „Rolanda“ nebolo
takou naozaj tragickou udalosťou, bol by náchylný cítiť, že to nesmierne nešťastie je
symbolom jeho doterajšieho života. — Starý svet, nový svet: krok cez veľké jazero je
urobený, — mienil Bedrich, — a ja už pociťujem niečo, ako nový život.Pokračoval: ešte vlastne ani nevie, akému zamestnaniu sa venuje. Toto tvrdenie
protirečilo jeho predošlému výroku. V budúcnosti nechce vôbec pôsobiť ako praktický lekár,
alebo bakteriolog. Podľa možnosti bude písať knihy. Akého druhu budú tieto knihy, to ešte
nevie. Na príklad, má nahromadené myšlienky o doplnení torza milonskej Venuše. Má v mysli
hotový spis o Petrovi Vischerovi a Adamovi Krafftovi! Ale azda napíše niečo ako životopisný
román, mohla by to byť aj moderná filozofia. — V tom prípade pokračoval by som tam, kde
Schopenhauer nechal dieru, — riekol, — myslím vetu, ktorú mám vždy na mysli, zo Sveta, ako
vôle a predstavy.— Za naším jestvovaním totiž tkvie niečo iné, čo sa nám len tak stane prístupným, keď so
seba strasieme svet.Táto rozprava mladého učenca, ktorý prekonával svoj opozdený „Sturm und Drang“, bola
prijímaná s úctou a súhlasom. Willy riekol: — Striasť so seba svet, to je niečo pre maliara
Francka, pán doktor! Nože, povedz nám to, Franck, ako si prišiel do Ameriky. — Alebo,
Franck, — riekol Lobkowitz, — vravte o vašej pešej túre do Chicaga! — Alebo, — dodal
Ritter, — o tom dobrodružstve v Bostone, keď ste v poľovníckom koči pre ukrutnú
podnapitosť, ktorou ste údajne boli omámený, uháňali zrovna do policajného väzenia. — No,
to bolo preca veľmi dobré, — riekol s tichým smiechom Franck, odhŕňajúc si kadere s čela, —
ináč by som sa bol iste nachladil.Franckove výroky k Bedrichovmu počudovaniu temer vždy boly prijímané s výbuchmi smiechu.
— Franck je naozajstným maliarskym geniom, — riekol Willy, nalievajúc mu chianty, — ale
súčasne aj najväčším originálom všetkých päť čiastok sveta.*Taliansky kuchár, Simone Brambilla, doniesol teraz vlastnoručne deserty a syry, chcejúc
sa dozvedeť, ako chutily jedlá spoločnosti. Rozprávali sa po taliansky, a dôvernosť, ktorá
sa prejavovala medzi gazdami a kuchárom, prezrádzala ten najlepší pomer. — No a teraz
veselo, old fellow, — zvolal odrazu Willy, — Signore Simone Brambilla, teraz nám niečo
zabrnkáte! a „cantare!“ rozumiete, ma forte non len mezza voce! — A vzal so stola mandolínu
a vtisol ju do rúk šéfovi kuchyne. — Signore Guglielmo e sempre buffo, — riekol kuchár! —
Áno, buffo, buffo! — riekol Franck a udrel päsťou na stôl. Jeho úsmev sa stal už trošku
hlúpym.Kuchár, ktorý bol majstrom mandolíny a mal dobrý spevný hlas, s bielou plátenou čiapkou
na hlave, odiaty plátenou kazajkou a zásterou, poskytoval zábavný pohľad. Kým hral na
nástroji, ktorého rytmus prechádzal do nervov poslucháčstva, súčasne spieval uličnú pieseň,
akú možno všade v Taliansku, ale menovite v Neapoli počuť. Bedrich sa prehol nazad a zavrel
oči. Pred jeho vnútorným zrakom vystupovaly brehy a belasé zálivy Talianska. Tmavý dórsky
chrám Paetmus, bralá ostrova Capri. Po dokončení každej piesne zavznel potlesk pochvaly.
Práve v takejto chvíli prišla dnuká Petronilla a šepla niečo Willymu Snydersovi do ucha,
ktorý si pokladal za povinnosť upovedomiť zasa Bedricha; tento hneď vyskočil a opustil s
ním miestnosť.Jeden pán a statná dáma, napriek všetkým protestom Petronilly, vnikli až do Ingigerdinej
ložnice. Bedrich a Willy prišli práve, keď dáma, ktorá bola dosť prepychové oblečená,
pokúsila sa zobudiť spiace dievča so slovami: — Dieťa moje, pre Boha vás prosím, dieťa
moje, nože sa zobuďte na chvíľočku…Keď sa dámy opýtali, akým právom sem vnikla, odpovedala, že je majiteľkou najväčšej
newyorkskej divadelnej agentúry a svojho času sprostredkovala uzavretie smluvy medzi
Websterom a Forsterom a s otcom tejto dámy. Otec tejto dámy dostal preddavkom tisíc
dolárov. Čas sú peniaze, menovite tuná, v New Yorku. Ak dáma dnes nemôže vystúpiť, tak je
dosť času mysleť na zajtrajšok. Je, vraj, ochotná ísť slečne po ruke, ale ona nemá len s
touto jednou vecou robotu, ale aj so sto inými. A keby slečna mala zajtra vystúpiť, musela
by ísť s ňou — a tu pomenovala Gersona z New Yorku! — aby jej úbor mohol byť daný nocou do
práce. Obchod je na Broadway, a koč stojí pred dvermi.Toto všetko povedala dáma plynne, netlmiac svojho hlasu, v ložnici Ingigerdy. Bedrich a
Willy ju upozorňovali raz, dva, tri razy, aby sa pokojne držala, ale to neosožilo. Potom
riekol Bedrich: — Slečna vôbec nevystúpi! — Tak? — odpovedala agentka, — tak sa pozajtre
zapletie do veľmi nepríjemnej pravoty. — Dáma je maloletá, — riekol Bedrich, — a jej otec,
s ktorým ste údajne mali uzavretú smluvu, pri pohrome „Rolanda“ pravdepodobne zahynul. — A
ja, — riekla agentka, — pre nič za nič nechcem stratiť tisíc dolárov. — Dáma je chorá, —
riekol Bedrich. Agentka vetila: — Dobre, tak jej pošlem svojho lekára. — Ja som tiež lekár,
— odpovedal Bedrich. — Nemecký lekár, — riekla ona; — pre nás sú smerodajní len Amerikáni.Kto vie, či by táto mužským rozumom, mužskou energiou a mužským hlasom vyzbrojená
Amerikánka nebola uplatnila svoju vôľu, keby olovený sen Ingigerdy nebol vzdoroval všetkému
zobúdzaniu a kriku. Bedrich napokon prejavil tak vysoký stupeň nepochybnej rozhodnosti, že
sa napokon aj agentka scvrkla a musela opustiť bojište. Napokon Willymu prišla na um
myšlienka, ktorej nosnosť Bedrich len neskôr pochopil. Osvedčil sa totiž prekvapenej
agentke, že, ak nerozvinie vetrilá, podľa možnosti hneď upovedomí „Society for the
Prevention of Creulty to Children“, lebo slečna Hahlströmová ešte nemá sedemnásť rokov.— Pánovia, — riekla dáma, badateľne ústupčivo, — pomyslite si, že ako ja, tak aj Webster
a Forster vydali sme na reklamy obrovské sumy. Počítala som s tourné až do San Franciska.
Teraz, keď je dáma jednou zo zachránených stroskotancov „Rolanda“ a okrem toho stratila aj
svojho otca, stala sa senzáciou sezóny. Keď teraz vystúpi, v troch mesiacoch môže sa vrátiť
do Europy so ziskom pädesiat tisíc dolárov. Či viete zodpovedať za stratu takej obrovskej
gáže pred slečnou Hahlströmovou?Keď agentka a jej sprievodca odišli, Willy Snyders potvrdil, že plakáty s „Marah or the
prey of the spider“ videl na stavebných ohradách, cementových sudoch, na oznamových
tabuliach a p., a to zavše s postavou tanečnice v ľudskej veľkosti. Tanečnica bola vraj
polovičatým dieťaťom, istým druhom Albína s červenými zajačími očami, a mala šafranovožlté
vlasy. Pavúk, ktorého trup bol najmenej tak veľký, ako malý, detský balón, v úzadí sedel vo
svojej sieti. Plakát vraj vyhotovil najnadanejší newyorkský plakátista, Bedrich ho môže
ešte všade na uliciach videť. — Preto je mi naozaj komické, — vravel Willy, — mysleť, že
som vždy na tento plakát hľadel bez najmenšieho tušenia, a že je slečna Ingigerda spolu s
vami v našom dome. Život vybásni naozaj šialené veci. Môžem vás ubezpečiť, že som pri tom
plákate na všetko iné skôr myslel, ako na vás, pán doktor, a že by mohol mať, pre mňa ešte
aj iný význam, ako tuctová varietná reklama.Keď sa páni vrátili do jedálne, kuchár tam už nebol, ale Lobkowitz a Franck dostali sa
do sporu o zastaralej otázke, kto je väčší: Raffael a či Michelangelo. Willy rozprával o
prebojovanej amazonskej vojne. Páni sa nad vecou pohoršili, a umelci sa osvedčili, že
sverenicu nevydajú ani vtedy, keby hneď celý New York útočil. Bedrich vyňal hodinky,
zistil, že je už na jedenástu, a rozprával, čo povedal bezruký Artúr Stoss. Totiž: presne o
pol jedenástej v noci bude stáť pred obecenstvom. Willy Snyders, človek iniciatívy,
navrhol, ísť spoločne ku Websterovi a Forsterovi, videť vystúpenie bezrukého.*Ešte pred pol jedenástou vstúpili umelci a Bedrich do lóže u Webstera a Forstera.
Mohutná miestnosť, v ktorej bolo dovolené pri predstavení piť a fajčiť, podľa Willyho
odhadnutia, preplnená bola asi štyri tisíc ľuďmi. Javište bolo malé a ploché a práve
zaujaté španielskou tanečnicou. V tabakovom dyme mnohé oblúkové lampy stály ako mrazivé
mesiace, kým tanečnica v smese žartu, nevinnosti a divosti tancovala so štíhlym torerom.Bedrich pri pohľade na jej mužského druha cítil sa, ako v sevillskej aréne, pri pohľade
na devu však, ako v korintskom zálive, alebo na niektorom ostrove Cyklád a skoro sa
rozhodol opustiť Španielsko a ísť za tanečnicou do jej gréckej domoviny. Tam ju vymenoval
za Chloe, kým on sám bol Daphnisom. Starí, popíjajúci pastieri sedeli v píniovom háji,
ktorý bol posvätený Pánovi, kým s lúk planiny pod skalnatým brehom bolo videť grécke more,
ale nebolo počuť jeho šumu. Znela hudba na syrinx, ale Webstera a Forstera a hustého
potového zápachu množstva ľudí už nebolo. Cez pínie povieval dych jari. Pastierka
tancovala, ako sa tomu od žartovných skokov kôz naučila, ba čo viac, ako jej vlohu do
kolísky položil veľký Pan. Tanec vyjadroval divú, mladú, prekypujúcu životnú silu a životnú
blaženosť. Pôvodom každej hudby je súčasne prevádzaný tanec a spev, myslel si Bedrich. Nohy
si vynútia rytmus, ktorý musí zavzneť v hrdle. A tanečnica počuje celkom inú hudbu, hoci
sama nespieva, ako je tá, na ktorú tancuje. Ale hoci aj sama nespieva a len tancuje a nie
je sprevádzaná nijakou hudbou, na ňu hľadiaci človek jednako môže počuť jej hudbu.— To je pre ľud kaviar, — riekol Bedrich, keď umelkyňa, pri nepatrnom potlesku, zmizla
za kulisou.Teraz sa objavil na javišti sluha v červenej livreji, ktorý v odmeranej vzdialenosti
postavil vedľa seba viaceré malé sedadlá. Až potom, keď tento na javište doniesol pištoľ a
husľovú skrinku, poznal v ňom Bedrich chrabrého poddôstojníka Bulkeho. Ihneď zatým prišiel
Stoss a prijatý bol s frenetickým jasaním.Mal oblečený frak z čierneho baršúnu a čierne baršúnové eskarpiny. K tomu čipkový žabó a
čipkové manžety, čierne, hodvábne pančuchy a lakové črievice. Žltasté vlasy mal na všetkých
stranách mohutnej lebky vyčesané dohora. Bledá tvár so širokými lícnymi kosťami a do šírky
stlapačený nos, hľadely na obecenstvo usmievavo a pokojne.V tomto momente videl Bedrich toho istého človeka, oslavovaného tamhore na javisku,
premoknutého morskou vodou a bezradného ležať pod sedadlami na dne záchranného člna a
myslel na to, s akou vražednou odhodlanosťou museli čln zachrániť pred prevrhnutím,
námorníci „Rolanda“, Bulke, doktor Wilhelm a on, taktiež Ružena a dámy Lieblingová a
Ingigerda. Aká nepravdepodobná protiva medzi prítomnosťou a minulosťou! A prečo oslavovali
toho človeka?Čo všetko mohol vyjadriť prejav priazne: My súhlasíme s Pánom Bohom, že ťa zachránil!
Ty, bezruký chudák, prekonal si všeličo! Niekoľko sto ich zahynulo, hoci mali obidve ruky a
ty, ako by sa nebolo nič stalo, môžeš dnes večer stáť na javišti! A my musíme mať tiež
svoju zábavu! Lepšie je, že nás svojimi kunštami zabávaš a rozveseluješ, ako by bol ten
lebo onen zachránený! Okrem toho chceme ťa odškodiť za pretrpené muky! A napokon pre svoj
kunšt a pre svoje zachránenie si dvojmo cenným zázračným tvorom!A keď jasanie znova začalo burácať ako more, v ktorom oslavovaný formálne tonul, ukázal
sa na javisku pán v obyčajnom fraku a kynul obecenstvu, že chce hovoriť. Prosil slovo pre
champion of the world, chýrneho majstra streleckého umenia Artúra Stossa. Hneď potom
zavznel jasný a ostrý chlapecký hlas bezrukého tak hlasne a prenikavo, že ho bolo počuť až
do najďalších radov dvorany.Bedrich rozumel niečo takéto: — moji milí Newyorkčania. — Počul niečo o — pohostinných
Amerikánoch, — o — pohostinnom americkom pobreží, — o — Kolumbovi — a o — fourteen hundred
and ninety two. — Na všetkých oznamových tabuliach možno čítať dnes rok 1492, v ktorom sa
narodila moderná Amerika. — S rtov majstra streleckého umenia plynuly slová: — Navigare
necesse est, vivere non necesse, — „cez tmu noci k svetlu“ a mnohé podobné veci. — Noachov
koráb, — znelo, nie celkom bez ducha, — ešte vždy nie je zbytočným, veď dve tretiny povrchu
zeme sú zaplavené vodou. Ale keď aj s času na čas tam von potopa pohltí niektorú loď, koráb
ľudstva nemôže utonúť, preto postavil Boh do oblakov dúhu. Oceán je aj ostane kolískou
hrdinstva, spojujúcim a nie rozdeľujúcim živlom medzi národami. — Meno plavovlasého
kapitána von Kessela zavznelo dvoranou. Bedrich videl pred vnútorným vidom mŕtveho hrdinu
pod hviezdnym nebom vonku medzi vlnami blúdiť na vlnách povodňou zaplavenej zeme. Z
artistovej reči vycítil kapitánov hlas: — Môj brat má ženu a deti, pán von Kammacher. Je
závideniahodný muž. — Bedricha potom zobudila búrka prejavu priazne, ktorú britký rečník
práve utŕžil.Artúr Stoss si sadol na jedno sedadielko, kým Bulke na druhé položil husle. Zatým hrdina
a záchranca, odiaty do červenej livreje, stiahol črievice svojho pána, a jeho nohy v
čiernych pančuchách, ktoré maly slobodné prsty, staly sa viditeľnými. Artista vzal prstami
pravej nohy slák a vlasy sláčika začal natierať živicou. Bol to pohľad, pri ktorom
obecenstvom prebehol šepot údivu. Teraz začal orchester intonovať známe Bachovské prelúdium
a Gounodova „Ave-Maria“, ktorú Stoss hral pekným tónom na husliach, vznášala sa nad
obecenstvom, počúvajúcim melódiu s nadšením, súc takto ohľadom na ťažkú pohromu lode,
zachvátené nábožnou náladou, ktorá sa Bedricha dotkla bolestnou hrôzou. Takto bolo využité
to desné nešťastie.Pôsobilo to oslobodzujúce, keď Artúr Stoss „pracoval“ s pištoľou. A bol to zasa Bulke,
ktorý si od Bedricha a umelcov vynútil aspoň toľký obdiv, ako jeho pán. Karty držal
chladnokrvne, ktorých srdcia jeho chlebodarca poprestreľoval jedno za druhým, bez toho, že
by bol chybil.*Bedrich sa začudoval, keď sa na druhý deň ráno dosť neskoro zobudil, a vôkol neho všetko
tonulo v tichu. Jeho posteľ sa nekolísala, nepočul rinčať poháre a umývadlá, dlážka nebola
pod ním šikmá, ani stena sa nerútila na neho.Bedrich zazvonil, prišla Petronilla: Malá miss, vravela mu, je zdravá, zobudila sa s
ružovými lícami, a už sa aj naraňajkovala. Willy Snyders mu oznamoval v lístku, že do toho
a toho času, v tej a v tej ulici, v tej a tej obchodnej kancelárii pracuje, a že k lunchu
príde domov.Mladý učenec sa okúpal cez dvanásť hodín už druhý raz. Mal prichystané novučičkonové
šaty, takže si mohol zasadnúť k raňajkám ako „znovuzrodený“. Petronilla ho obsluhovala a
súčasne poznamenala, že je v dome poslednou. Odišla a vrátila sa zasa, opýtať sa Bedricha
ešte raz, aké má želania. Hneď zatým videl chrabrú gazdinú, hrubo zahalenú, cez hlavné
dvere vystúpiť na ulicu.Keď toto spozoroval, stal sa nepokojným, zapálil si cigaretu, a zahryzol si do pier. Bol
s Ingigerdou Hahlströmovou samotný. Aj teraz sa Bedricha podivne dotkla fantastická
nevypočítavosť života. Neúfal sa, že by takúto príležitosť, takéto položenie, ako bolo
toto, mohol docieliť cez týždne, ba hoci cez mesiace, najmenej v divom newyorkskom víre a
vare. Po lodnom a mestskom hluku, po dunení oceána, odrazu ho obklopil idilický pokoj. V
tomto štvormilionovom meste každý išiel teraz s úžasne húževnatou náruživosťou za svojimi
obchodmi, alebo bol zapriahnutý do železného jarma povinností, a preto pre všetko, čo
ležalo mimo jeho cesty, bol celkom hluchý a slepý.Jeho nepokoj rástol, nemohol pokojne sedeť. Každý jeho nerv, každá bunka jeho tela teraz
bola dotknutá a pobúrená silou, ktorá na neho zovšadiaľ prúdila. Takej sile, ktorá preniká
cez dlážky, pokrovce a steny, dali už ľudia rozličné mená. Vravelo sa o magnetizme, o vode,
o elektricite, a čo sa zpomedzi síl tejto poslednej týka, Bedrich práve, keď si teraz,
hľadajúc upokojenie, sadol pred krb, mohol si nadobudnúť zvláštnych skúseností. Všade
totiž, kde s kozubovými kliešťami sa priblížil železu, preskočily praskotavé iskry. V
miestnosti všetko zdalo sa byť nabité elektrinou. Keď sa Bedrich končekmi prstov jemne
dotkol malého krbového koberca, s praskotom bičíka všade vyskočily iskry.Tu máme, hľa, myslel si Bedrich s úsmevom: svetlonosov! A keď sa nad tým zamyslel, kde
čítal o týchto malých potvorkách, prišiel mu na um sen na „Rolande“. — Svetlonosi, čo
chcete? — riekol Bedrich a chytal iskry na taký istý spôsob, ako keď človek v netrpelivosti
chytá muchy. Nie dlho potom dostalo sa mu do krvi množstvo týchto iskier. Vstal a vyšiel na
chodbu.Chvíľu stál, obidvoma rukami držiac sa mocne najnižšieho konca schodišťového operadla.
Napokon sklonil naň hlavu, kým sa jeho celé telo chvelo, ako pri zimničnom záchvate.To bola chvíľa, keď pochopil náruživú reč svojho tela, a povolil požiadavku
rozhodujúceho hlasu svojho nútra. Čo sa teraz prevalilo, to bola potlačená, neukojená
požiadavka. V tomto vábivom, rannom tichu cudzieho domu, odrazu získal nepremožiteľnú moc.Tak vstúpil do chyže, kde Ingigerda sedela pri ohni krbu a sušila si hrivu svojich
plavých vlasov. — Ah, pán doktor! — zvolala poľakane a pozrela na neho. Ale sotva utkvela
žmurkajúcimi očami na ťažkopádne dýchajúcom mužskom, už sa rozprestrel na jej tvári výraz
bezvládneho odovzdania, ba úplného zamierania.Táto chvíľa Bedricha, u ktorého sa spojila vôľa s náruživou žiarou, urobila znova celkom
bezvládnym a nepríčetným. Keď napokon chcel páľčivé peklo svojho nútra uhasiť divým,
slepochtivým nápojom, vrhol sa so zvieracím výkrikom do pomaly, pomaly ochládzajúcich a
oslobodzujúcich hlbokých vĺn lásky.Bolo asi jedenásť hodín, keď sa gazdina Petronilla vrátila v spoločnosti obvyklou
pečlivosťou nebárs oblečeného mužského. Plavovlasý pán, ktorého žilnaté ruky boly bez
rukavičiek a ktorého nohy maly hrubú obuv, trímal mokrý dáždnik v pravej a obnosený filcový
klobúk v ľavej ruke, hvízdal si veľmi umelecky, chodil horedolu s hrmotným krokom a držal
sa ako človek, ktorý sa v klube nemeckých umelcov cíti celkom doma.Skorý návštevník bol Peter Schmidt, o ktorom sa už Bedrichovi snívalo na oceáne. Prišiel
z Meridenu do New Yorku vyhľadať Bedricha, ktorého meno našiel v sozname zachránencov
„Rolanda“. Vedel o tom, v akom pomere sú od študentských čias Willy Snyders a Bedrich a
chytro si zistil jeho pobyt.Prvá otázka, ktorú dal Bedrich, hneď potom, keď sa po radostnom uvítaní upokojili,
znela: — Veríš ty v telepatiu, syn môj? — V telepatiu? Ani zbla! — vetil Friesan, a
pokračoval s mohutným smiechom: — Človeče, ešte nemám tricať rokov! Veď nie som hlupák!
Azda ti len nepomiatol hlavu nejaký Mr. Slade, ako nebohému starému Zöllnerovi v Lipsku.
Azda si prišiel sem predsedať na nejakom veľkom špiritistickom meetingu? Tak je potom,
človeče, po našom priateľstve.Takýto tón panoval medzi nimi bežne od univerzitných čias a ktorý ich nevysloviteľne
osviežoval. Ich vzťahy boly prosté všetkého, čím sa spojenia pozdejších rokov obmedzujú.— Neboj sa, — riekol Bedrich, — o špiritistické meetingy sa ešte vždy neinteresujem,
hoci by som to na základe mojich posledných skúseností mal robiť: lebo si sa mi zjavil na
šírom mori a oboznámil si ma s utonulou čiastkou zeme. Ale nevravme teraz o snoch.— Pekné to veci robíš, — riekol priateľ, keď mu Bedrich potvrdil, že bol svedkom
utonutia „Rolanda“. — Myslel som si, že si ženatý, máš deti, prevádzaš prax v Nemecku,
popri tom pracuješ vedecky, alebo prevádzaš vedľajšiu prax, a skôr myslíš na všetko iné,
ako na cestu do Ameriky, ktorá ti nikdy nebola zvlášť sympatickou.— Či to nie je mátožné, — riekol Bedrich, — že sa takto odrazu stretáme na celkom
nepredvídaný spôsob, v celkom nepredvídanom čase, na celkom nepredvídanom mieste? A okrem
toho, nezdá sa ti, ako by tak hrubo reálny, hrubo naozajstný obsah života ôsmich rokov
odrazu sa obrátil na nič?Friesan navrhol, kedže obidvaja boli peripatetikmi, krátku prechádzku po uliciach New
Yorku. Ingigerda v nasledujúcich hodinách mala byť celkom zaujatá s objednávkami a povedala
len toľko, že má úfnosť stretnúť sa zasa s Bedrichom pri raňajkách. Tak kráčali potom
priatelia po očistených asfaltových cestách pod ošarpanými, zasneženými stromy, medzi
zasneženými lúkami Centrálneho parku, kým šialené mesto vôkol nich naplňovalo povetrie
starým, korybantským huriavkom.Zdalo sa im, ako by pokračovali v rozhovore, ktorý prerušili pred pol hodinou. Bedrich
nezatajil pred priateľom svoju rozvrátenosť a rozdrobenosť. Schopnosť rezignovať označil
ako najvyšší a posledný zisk života: tvrdenie, ktorému jeho priateľ najrozhodnejšie
protirečil.— Tu to máš, — riekol Peter Schmidt, rozprestierajúc mohutné noviny, ktoré si práve
kúpil: — „Roland“! „Roland“! ešte vždy siahodlhé stĺpce. — Bedrich sa chytil za hlavu. —
Áno, — riekol, — bol som pri tom naozaj? — No, a ako, — poznamenal Friesan, — veď tu to
preca stojí palcovými literami: Doktor von Kammacher pôvodcom hrdinských činov! Hrom do
toho, a veď si tu zrovna vyobrazený.Kreslič „Worldu“ a „Sunu“ niekoľkými ťahmi pera znázornil mladého človeka, ktorý bol
taký ako jeden zpomedzi milionov jemu rovných ľudí: odnášal mladú dámu, ktorá mala práve
len košeľu, po lanovom rebríku s vysokej paluby napolo utonulého parníka na záchranný čln.— Urobil si to naozaj? — riekol Peter Schmidt. — Nemyslím, — riekol Bedrich, — ale musím
sa ti priznať, že sa už na podrobnosti pohromy jasne nepamätám. — Bedrich zastal, zbledol a
hľadel sa spamätať. Riekol: — Neviem, čo je pri takej udalosti desnejšie: či to, že sa
naozaj stala? alebo, či niekto, kto bol pri nej, všetko to všemožne stroví, ba i zabudne? —
A Bedrich pokračoval, ešte vždy stojac na prostred cesty: — Pri takom zážitku najhlbšie
raní človeka tupý nesmysel, neprekonateľná krutosť a brutalita! Poznáme túto brutálnosť
prírody teoreticky, ale v jej reálnom objeme, a v jej naozajstnosti človek na ňu musí, ak
chce žiť, vždy zabudnúť. Kdesi-čosi, na nejaký spôsob, mienil, aj ten najosvietenejší
človek jednako len verí koľkosi v nesmierne láskavého Boha. Ale toto „kdesi“ a „nejako“
taká skúsenosť potom nemilosrdne vtlčie do človeka železnými päsťami. A tu jedno miesto
jeho nútra ostalo hluchým, slepým a bezcitným a ešte neprecitlo k životu. Toto
brutalizovanie je tak silné, že, kým si je človek povedomý, že každý verí v Boha, človeka,
budúcnosť ľudstva, blažený vek, a tomu podobné veci nechcú mu ísť na jazyk práve tak, ako
nejaký nízky a povedomý klam. Lebo, čo to všetko osoží, mienil, na akom základe, pre aký
cieľ, mal by človek upadnúť do Schillerovského pátosu a vraveť o vznešenosti ľudskej, o
božskom poslaní ľudí, keď sa taká desná, na nevinných ľuďoch spáchaná krivda už raz stala a
nemožno ju viacej nijako napraviť.Bedrich veľmi zbledol, a zachvátila ho silná mdloba. Rozškeril naširoko viečka, takže
očné telesá vypúlil s divným výrazom úzkosti a hrôzy. Zachvieval sa zľahka, a kým sa hodne
preľaknutý, s ráznym chmatom zachytil do priateľovho ramena, cítil ako sa pod ním začala
vlniť pevná pôda. — Nemal som to ešte nikdy, — riekol. — Myslím, že som pri tom príbehu
niečo dohnal.Peter Schmidt doviedol svojho priateľa k parkovej lavičke, ktorá bola v blízkosti.
Bedrichovi skľavely ruky, vystúpil na neho chladný pot a odrazu stratil povedomie.Keď chorý prišiel k sebe, potreboval istý čas, kým sa spamätal, kde je a čo je s ním.
Prihováral sa niekomu, a myslel si, že vidí svoju ženu, potom svoje deti a svojho otca v
úplnej rovnošate. Keď sa mu myseľ zasa vyjasnila, úpenlive prosil svojho priateľa, aby celý
záchvat a prípad zachoval v tajnosti. Peter Schmidt mu to prisľúbil.Friesan mienil: — je to pomsta prepiatych a preťažených nervov. — Bedrich riekol, že
hoci po otcovi a matke zdedil tú najlepšiu sústavu, jednako len minulé leto a jeseň po túto
chvíľu doľahlo na neho toľko vecí, že na taký kollaps vlastne už dávno čakal. Potom dodal:
— Myslím, záchvat sa bude opakovať. Budem sa tešiť, keď mi to neostane na krku. — Bude sa
to opakovať, — riekol Schmidt, — a potom, ak budeš niekoľko mesiacov pokojne nažívať, sa to
raz navždy stratí.Po nejakom čase priateľov ovládala zasa tá stará živosť, za predmet rozhovoru volili si
iné témy. Ale lekár Peter Schmidt od toho času náročky vyhýbal tomu, vrátiť sa ku rozhovoru
o stroskotaní lode.*— Sme v blízkosti Ritterovho atelieru, — riekol odrazu Schmidt, — a ak sa ti páči,
môžeme ta nakuknúť. — Bedrich súhlasil, ale prosil priateľa prípad držať v tajnosti. — Ináč
je to odo mňa, alebo od riaditeľa nad nami, chytráctvo, — riekol, — že až potiaľ čakal s
tým osudným kŕčom, až si ty bol v mojej blízkosti. — Petrovi Schmidtovi tanula na mysli
viera v predurčenie, ktoré sa v niekoľkých hodinách viac ráz prejavilo, a ktoré Bedricha so
šíreho mora priviedlo na pevninu.Ulica, v ktorej boly miestnosti Ritterovho ateliéru, ústila do Centrálneho parku. Keď
páni vstúpili, ocitli sa hneď v dielni lejára sádry. Mal na hlave papierovú čiapku, čo si
sám spravil, ktorá práve tak ako jeho plášť, nohavice, nakoľko boly viditeľné, a papučky,
ktoré nosil, boly pokryté sadrovými prskancami. Posmrtné masky a všelijaké odliatky podľa
antiky, a podľa anatomických preparátov, a údov živých ľudí, visely vôkol po stenách. Až po
bedrá obnažený človek, ktorý mal atleticky vyvinutý torax, bol čiastočne formovaný. Keď
lejár odišiel ohlásiť návštevníkov, atlet začal rozprávať.— Čo všetko neurobí človek, pánovia, — riekol dobre po sasky, — aby si len zaslúžil ten
kúsok každodenného chleba. Som z Pirny. — On riekol Berny. — Ale môžem vám povedať, že v
tomto prekliatom New Yorku našincovi nie je do smiechu. Najprv som pracoval ako trhač
reťazí. Potom môj šéf zbankrotoval, a preto som celú vec musel nechať stáť. Každý večer
dvíham železné tyče a závažia, čo je pri mojom povolaní, ničím. Na bruchu udržím dvanásť
metrických centov.Ritter dal prosiť pánov, aby vstúpili.Zaviedli ich do miestnosti, kde mladá, statná dáma pracovala na portrétovej buste.
Nebolo videť modelu a zdalo sa, že dielo z hliny je už temer celkom dokončené. V druhej
miestnosti boli kresáči mramoru, ktorí s pokojnou mysľou, bez ohliadnutia, s hlučnými
dlátami a mlatmi pracovali na balvanoch rozličnej veľkosti. Potom vystúpili po točitých
schodoch, končiacich svetlíkom, nahor, kde prijal pánov Bonifácius Ritter.So zrejmou radosťou, zapýriac sa, ako mladá deva, po zdvorilom pozdrave pozval Bedricha
a doktora Schmidta, aby išli za ním. Vstúpili do malej miestnosti, ktorá dostávala svetlo
cez jediné, z francúzskeho kostola pochádzajúce, antické, sklené okno. Steny boly vykladané
drevom. Merajúc dĺžku miestnosti, asi polovičku pôdorysu, zaujímal ťažký, dubový stôl,
ktorý so troch strán obklopovaly lavice.— Tu, hľa, vidíte, — riekol Ritter, — quasi útulný kútik nemeckého domova. Všetko
nakreslil, posnášal a zariadil Willy Snyders. — Bedrich, ako starý študent a dobrý Nemec,
bol prekvapený a unesený, lebo keď sa to všetko podobalo príbytku svätého Hieronyma, tak sa
to ponášalo na vlas aj šerej svätyni nemeckej vinárne. Tým väčšmi, lebo hneď zatým šuhaj s
belasou zásterou, kamenársky učeň, ktorý však mohol byť aj debnárom, prišiel s fľašou
starého rýnskeho vína a s čašami.Priatelia, ktorí dávno vypadli z čias predobedňajšieho dúška, jednako sa nemohli
ubrániť, aby ich znova okúzlila poézia predobedňajšieho dúška. A Bedrichom ešte vždy vládol
stav neodôvodnenej odvážlivosti. Ešte vždy sa zachytával do chvíľky a bol vždy hotový
pripojiť ku nej včerajšok a zajtrajšok. Chmúrna miestnosť prebudila v ňom rozpomienky
mladistve šťastných hodín. Preto sa s hlasitým oduševnením usiloval štrngnúť si s čašou a
uvelebil sa so slovami: — Ztadiaľto ma dnes nedostanete, pán Ritter, — ako odhodlaný
hodovník.— Totiž, — riekol, — najprv by som jednako len rád videl vaše práce.Bonifácius Ritter odvetil rozjarene, že to nespechá. Doniesol pamätnicu, do ktorej sa
Bedrich a Peter Schmidt museli podpísať. Keď s tým boli hotoví, zo stenného priečinka vyňal
sochu, nemeckú Madonnu od Riemenschneidera, ktorá so sladkým oválom jej nežnej tváričky
bola skôr naozajstnou nemeckou Margaretou.Ritter riekol: — Willy, vraj, tvrdí, že ju vzal newyorkskému colnému úradníkovi, lupovi
nemeckého pôvodu. Skvelá rezbárska práca pochodila z ochsenfurtskej radnice, kde otec
colného úradníka bol stolárom, a pri nejakej oprave si ju ponechal a nahradil ju nejakou
čerstvo zamaľovanou soškou, ktorú bodrí ochsenfurtskí občania a občianky v záplave
všeobecnej radosti pozdravili, ako krajší a omladnutý originál. — Tak Willy Snyders, —
končil Ritter so smiechom. — Za jeho reči nie som zodpovedný. Isté je na každý prípad, že
dielo je od Riemenschneidera.Zo sochárskej tvorby würzburgského majstra vyžiarovalo živé kúzlo, ktoré spojené s
pôvabom láskavo vybudovanej malej miestnosti a so zelenkavo zlatým jasom moku v čašiach,
zbližovalo z hĺbok vyvierajúcu krásu nemeckého domova: krásu, ktorá nie je vlastnosťou
priemerného Nemca.Willy Snyders vstúpil hlučne. — No, počuj, Ritter, — riekol, pozdraviac hosťov, — ak si
myslíš, že nie som smädný, tak si na falošnej stope. — Skúmal fľašu. — Taký prekliaty
chlap, vyrve bez môjho vedomia jednu z tých dvacať fliaš johannisburgského, ktoré mu ten
svinkár z Chicaga daroval dovažkom za portrét jeho hrbatej dcéry. Keď už musela byť jedna
obetovaná, nech ide na to aj druhá. — Willy Snyders prišiel práve z práce, z pracovne
svojho predstaveného, kde kreslili architektúru vnútorného zariadenia. Zvolal: — Povedzte,
pánovia, či to tu nie je fidelný kútik vinárne. — A poukazovaním na malú Madonnu z
Ochsenfurtu nad Mainou, opýtal sa, či to nie je celkom fešná malá osôbka a hneď dodal, že,
Boh vie, či nie je z lepenky. On sám, vravel, sbiera len japonské veci, a všetci boli
ochotní hneď veriť tomuto čiernemu nemeckému Japoncovi, tejto kostrbatej kučeravej hlave,
že je to pravda. Predbežne je, vraj, len biednym psom, riekol, lebo začal sbierať ešte len
japonské drevorezy. Ale keď si za štyri-päť rokov nastráda dostatok potrebnej mamony, začne
s plnou parou sbierať japonské zvláštnosti. Ani jeden národ sa vraj v umení nevyrovná týmto
holomkom.— Ale teraz ti niečo poviem, môj milý Ritter, — riekol svojmu priateľovi, — ak nemáš nič
proti tomu, zavolám sem hneď Lobkowitza a miss Evu, ktorá mi práve teraz, keď som išiel cez
atelier, povedala, že si želá na každý prípad poznať hrdinu z „Rolanda“. Nečakajúc na
odpoveď, odišiel, a hneď potom vrátil sa s Lobkowitzom, ktorý pracoval u Rittera a s
Ritterovou žiačkou, slečnou Evou Burnsovou z Burminghamu, z Anglicka.Kamenársky učeň doniesol druhú fľašu cenného moku s čašami a položil na stôl veľký
tanier sandvičov. A ako to už pri takých príležitosťach býva, práve prejavený úmysel
obidvoch lekárov, prerušiť pridlho sa ťahajúcu návštevu, za ďalšiu pol hodinu bol utopený v
prúde dobrej nálady.A ako malá spoločnosť po ďalšej polhodine, ba aj po uplynutí celej hodiny, ešte vždy
sedela pri víne, tak bola ešte aj pri zábave viazaná nevyčerpateľným, srdcu ich všetkých
veľmi blízkou témou o nemeckom umení. — Večná škoda, — riekol Bedrich, — že duch, ktorý
stvoril umenie starých Grékov, nemôže sa spojiť s celkom novým a hlbokým nemeckým duchom,
ktorým sa vyznamenávajú diela Adama Krafta, Vita Stossa a Petra Vischera.Dáma sa opýtala: — Pán doktor, či ste sa prakticky zapodievali s výtvarným umením? —
Willy Snyders odpovedal miesto Bedricha: — Z doktora sála nadanosť, — riekol. — Viem to
dokázať. — V sbierke jeho zvláštností zachovaly sa t. zv. „pivové noviny“, do ktorých jeho
učiteľ kreslil vážne i humoristické obrázky.— Že ja sálam nadanosťou? — riekol Bedrich, zapýriac sa. — Boh ma uchovaj, Willy. Prosím
vás, milostivá slečna, neverte tomuto úžasnému školákovi. Ak by som mal mať nejaké nadanie,
tak ono nespočíva na „pivových novinách“. Raz som bol prakticky činný, áno! Prečo by som to
mal tajiť, že som bol diletantom, ako každý nie celkom na hlavu padlý mladý človek, medzi
šestnástym a sedemnástym rokom, v maliarstve, sochárstve a v peknej literatúre. Z toho sa
môžete dozvedeť najviacej to, aký som bol rozháraný, a nie, koľko talentu som mal pre
umenie.Milujem umenie, dnes ho milujem väčšmi, ako prv, to môžem povedať, lebo v svete, okrem
umenia, všetko sa mi stalo problematickým. — Nemecky povedané: radšej by som bol vyrezal z
dreva matku Božiu, ako je tu táto, — myslel na dielo Riemenschneidera, — ako byť dovedna
Robertom Kochom a Helmholtzom. Toto prirodzene platí výlučne len na mňa, ktorý ináč týchto
ľudí obdivujem.— Nonono! hrom do toho, ešte sme tu aj my, — zvolal Peter Schmidt, vyskočiac. Vždy, keď
bol v tomto umeleckom krúžku, ktorého členovia ho ináč radi mali, a často sa uchádzali o
jeho radu, vyskytla sa chvíľa, keď vzplanula hádka, či umenie, alebo veda zaslúži si
prednosť: a vtedy prirodzene Friesan prudko zastával vedu. — Keď túto, — riekol teraz, —
Riemenschneiderovu drevenú figúru hodíš do ohňa, tak zhorí ako drevo. Ani drevo, ani
nesmrteľné umenie, ktoré na nej byť môže, neodolá ohňu. Ale keď sa premenila na popol, tak
potom pre pokrok ľudstva nemôže nič znamenať. Ináč svet bol plný drevených bohov a sôch
bohorodice: ale zato, mojím vedomím neožiarily najčiernejšiu noc nevedomosti.— Nehovorím nič proti vede, — osvedčil sa Bedrich. — Len to prízvukujem, — pokračoval, —
že ide o lásku k umeniu v najväčšom stupni rozháraného človeka. Tak tedy, milý Peter,
upokoj sa! — Ak vás to naozaj tak priťahuje ku plastike, — riekla Eva Burnsová, ktorá
výlučne len Bedricha počúvala, — prečo nezačnete hneď zajtra ráno modelovať tuná u majstra
Rittera? — Ritter poznamenal veselo: že sa vlastne do rezbárstva nerozumie, ale ináč stojí
vo všetkom Bedrichovi k službám. Bedrich zvolal hneď bezprostredne: — O svoju malú madonnu,
moju drevenú bohorodicu, neprídem. — Vstal s čašou v ruke, a to isté urobili všetci, nie
bez bočných myšlienok, pripiť s úsmevom na zdravie malej madonny. Čaše štrngaly a Bedrich
pokračoval trošku odvážne:— Želám si veľmi schopnosť, môcť urobiť s božským citom a ľudskou rukou, ako Goethe
vraví, to, čo mužský pri ženskej animálne môže a musí. — Složil ruky, ako by nimi chcel
načerpať vody. — Cítim, — zvolal, — madonnu v priehlbine svojich rúk, ako homunkulusa. Tam
žije. Dlane mojich rúk sú zlatou mušľou. Myslite si, že je moja madonna na piaď veľká, a
je, nedbám, povedzme, zo živej slonoviny. Predstavte si, že má po sebe viaceré ružové
škvrnky. Predstavte si, že táto madonna je zahalená len takým plášťom, aký mala Godiva,
totiž vlasmi, pozostávajúcimi z tekutých slnečných lúčov, a tomu podobne a tomu podobne.A Bedrich začal improvizovať:I riekol majster: vstúp do mojej dielne!
Tu do obidvoch rúk vzal sošku malú,
— sťa bol by bohom, tvorcom, — veledielo,
a jeho srdce bilo rušne vraz:
Jak vidíš, tak som zrel ju živú raz…
a vše tak a vše tak
sálaly po mojich rukách
zlaté vlny, pery chladné…— Už nepoviem nič viacej! poviem len toľko, že by som túto nemeckú madonnu chcel vyrezať
z lipového dreva, polychromovať ju, ako je sám život a potom, nedbám, hoci aj zahynúť.Entuziastický vzlet Bedrichov bol prijatý s volaním hlasného: bravo!Eva Burnsová bola azda trochu mužský lepá, pekná osoba, ktorá už prekročila dvaciaty
piaty rok. Jej nemčina a angličtina bola trošku tvrdá, a nejaký zlomyseľný poslucháč bol by
mohol prísť na myšlienku, že má v ústach trošku prihrubý jazyk papagájika. Jej tmavé a
husté rozčesané vlasy hadily sa na ušiach. Mala širokú, a bezúhonnú postavu. Keď Bedrich
niečo povedal a keď hovoril, hľadela na neho svojimi veľkými tmavými, umnými očami.Napokon riekla: — Mali by ste sa o to naozaj pokúsiť.Bedrichove oči a oči dámy sa stretly a mladý učenec odpovedal jej takým tónom, ktorý
znel pološtudentsky a polorytiersky. — Miss… Miss… — Eva Burns, — pomáhal mu Willy! — Miss
Eva Burns z Burminghamu! Miss Eva Burns z Burminghamu, povedali ste veľké slovo. Na vás
bude spočívať všetka vina, ak bude svet o jedného zlého lekára chudobnejší a o jedného
zlého sochára bohatší!Medzitým sa zotmilo; zapálili sviece z najjemnejšieho včelieho vosku na lustri, ktorý
visel nad stolom. — Nemám nič proti tomu, keď s božským citom a ľudskou rukou, alebo
nedbám, keď aj len s božským citom, totiž s rozumom, chceš vplývať na rozmnoženie vyšších
typov a ľudského pokolenia. — S týmito slovami zasiahol Peter Schmidt znova do debaty. — To
isté je totiž, ak dovolíš, cieľom, konečným cieľom lekárskej vedy. Zavíta raz deň, keď
umelý výber stane sa medzi ľuďmi obligátnym. — Umelci sa dali do smiechu. Nedajúc sa
pomýliť, končil Friesan: — A potom svitne druhý, ešte krajší deň, keď ľudia, ako sme my,
znamenať budú medzi ľuďmi najviacej toľko, ako dnes africkí bušmani.*Svetlá lustra doháraly, keď im prišlo na um prerušiť to malé stolovanie. V ateliéri
panovala tma. Pre nejakú príčinu robotníci prv zakončili prácu, ako obyčajne. S ohorkami
lustra svietili si vo vymretých miestnostiach. Lobkowitz rad radom prikrýval pre Chicago
určené práce: obchod, priemysel, premávku, prácu, nezabúdajúc na poľné hospodárstvo! Modely
zo sádry a hliny, ktoré maly kolosálne rozmery. — V umení pri kolosoch z toho nič
nevykvitne, — riekol Ritter. Práce boly robené s vervou, a v svetle sviec vrhaly obrovské
tiene. Willy riekol: — Všetko pre dodatočný jubilárny ruch fourteen hundred and ninety two,
všetko pre Chicago World Exhibition. Z Norska príde wikingská loď. Budú si podávať jedného
krivonohého Španiela, posledného potomka Krištofa Kolumba! Je to obrovský humbug, vždy
znamenité žrádlo pre pánov Amerikánov. — Willy riekol, vždy naširoko otvárajúc ústa, že
prídavok obrovského poverenia Ritter má čo ďakovať len svojej opičej fixnosti. Stavebná
komisia, dostala od Rittera už všetky skizzy, kým druhí ešte nenavlhčili ani len hlinu. —
Vtedy, — riekol Ritter, — ešte v svojom malom brooklinskom atelieri, úplných štyricať osem
hodín nedostal som ruky von z hlinenej skrine! — Všetky tieto dekoratívne práce boly
podkupnými dielami. — Nemrzia ma vôbec, — riekol Ritter, veď po zakončení výstavy budú
jestvovať len na fotografiach. — Willy poznamenal: — Takí sú už raz tí Amerikáni. Prosím
Washingtonov pomník, Mr. Ritter! Nemáte azda náhodou vo vrecku vesty hotový Washingtonov
pomník? — Nie! ale do dnes večera ho zaobstarám. — V tom sa vyzná, huncút! — Willy sa
zľahka dotkol zbožňovaného Rittera, — a preto sa hodí do United States of America.Vstúpili do Ritterovej zvláštnej dielne, kde bolo možno videť práce celkom iného ducha.
Kým pyramidálne figúry pre Chicago maly krikľavý charakter svetového tržišťa, tuná bolo
všetko umelecké. Vysoký relief, znázorňujúci spievajúce dievča, stál ešte nedokončený v
hline na silnom podstavci a ukazoval dobré vlastnosti. Bolo možno videť ešte v hline jednu
dekoratívnu prácu, Putti s kozlami, tancujúcich fannov, mänady, Silena na oslíku, slovom na
postavy bohatý bachanálny pochod. Bolo tu tiež videť z hliny postavu na stupni, nahého
človeka, ktorý držal v ruke rybu a pozeral na ňu joviálne. Druhý svätý Jur, ktorý nemohol
odtajiť, že jeho vzor vo florentskom Národnom muzeu pochodí z ruky Donatelliho, už tu stál
hotový v sádrovom odliatku. Vo všetkých týchto dielach bol najdený šťastný stred medzi
Grékmi a Donatellim a ony maly svoj štýl, ktorý popri všetkej dovolenej odvislosti dával
výraz majstrovmu spôsobu.Tuná sústredené práce bez výnimky boly určené pre amerického Crassusa, pre človeka,
ktorý bol do mladého maliara a jeho umenia až po uši zbláznený, a ktorý žiarlivo bdel nad
tým, aby sa z jeho tvorieb nič nedostalo do cudzích rúk. Cítil sa byť novým Medicejským.
Stavba paláca, ktorý medzi priestrannými záhradami na Long Islande hotovili pre neho, jeho
ženu a dcéru, a ktorý bol temer celý z mramoru, už pohltil miliony dolárov. Plastické
ozdoby záhrad, dvorov a miestností domu, maly byť výlučne Ritterom vytvorené, a to podľa
jeho slobodného úsudku. Aké úlohy v tejto Amerike! Keby bolo možné tak ľahko zadovážiť
talenty, ako si možno v „our country“ zadovážiť doláre, tak by to muselo vyvolať tretie,
ešte oveľa väčšie renascimento, ako bolo to veľké talianske.Bedrich bol jedinečným šťastím mladého človeka celkom omámený, pri čom obdivoval
menovite súlad úspechu a zisku. Keď tak porovnal plnosť týchto zdanlive hravo vytvorených
diel a pokojnú povahu mladého majstra s vlastným rozorvaným jestvovaním, prepadal ho najprv
ako by pocit pariu, ba beznádejná skleslosť. Ako tak padal svetelný lúč sviec na bohatú
Ritterovu tvorbu, ktorý všade formu a dušu vmiesil do vlhkej, beztvarnej hliny, niečo vždy
vravelo Bedrichovi: — Opozdil si sa v jestvovaní! zmrhal si svoje dni! To, čo si stratil,
už nedohoníš! — Hlas závisti, trpkého, výčitiek plného obvinenia nejakej vyššej bytosti bez
mena, sa vznášal a chcel vedeť, prečo táto bytosť nedovolila svojho času ísť Bedrichovi
takouto cestou.Ritterov život vo vlasti bol podlomený. Nejaký psovský prípad pri vojsku pohol mladého
človeka najprv ku sprotiveniu a potom k desercii. Už bol niekoľko rokov v Amerike a musel
si povedať, že jeho podlomenie vo vlasti bolo nemožnou vecou, ktorá dopomohla k tomu,
presadiť bylinu do novej, naozaj pre ňu sa hodiacej úrodnej prsti. Prosto, harmonicky a
rovno rástla tuná Ritterova osobnosť, ako nejaký zvláštny strom, a nedostatok mladého
princa z krajiny geniov vo vojenskej subordinácii bol osudom skrze jemu žičenú
superordináciu bol raz navždy vyrovnaný.Ritter odrazu riekol Bedrichovi: — Na palube „Rolanda“ bol s vami aj berlínsky sochár
Toussaint. — Peter Schmidt nebadane požiadal umelcov, nespomínať pohromu lode, lebo toto,
pri nervóznom založení priateľa, mohlo by mať zlé následky. Ale na upozornenie sa zabudlo.
— Chudák Toussaint, — riekol Bedrich, — úfal sa najsť tuná zlaté vrchy. A veď bol len
niečím takým ako cukrárskym geniom. — A jednako vás ubezpečujem, — riekol teraz Lobkowitz,
— ako človek bol po istú mieru veľkolepý. Zaostal, hoci mal aj veľké úspechy, len preto,
lebo jeho žena sa priveľmi venovala spoločenskému životu a že na neho s veľmi vysokého
miesta padal lúč milosti. Keby sa bol dostal na americkú pôdu, bol by nechal podľa možnosti
svoju ženu sedeť a bol by sa stal celkom iným človekom. Chcel len tvoriť, len pracovať,
podľa možnosti najradšej medzi schopnými remeselníkmi s vysúkanými rukávmi stáť na lešení.
Raz mi povedal mimochodom, — končil Lobkowitz: — Keď raz náhodou vzhliadnete v Amerike
murára, ktorý medzi prácou pri odpočinku pochutnáva si na chlebe s rascovým syrom a na
whisky, a bude mne podobný, pomyslite si len celkom pokojne, že som to ja. A potom ma
nemusíte ľutovať, ba môžete mi blahoželať.Zasa jeden, myslel si Bedrich, ktorý najlepšiu čiastku svojej bytosti držal ukrytú pod
povrchnosťou svojho času a ktorý, ako aj ja, nadarmo hľadal rozhodnutie medzi bytím a
zdaním.*Maliarov kočiar stál pred dverami k službám Bedricha a doktora Petra Schmidta, ktorý sa
zasa chcel vrátiť do Meridenu, prichystaný odviezť ich na stanicu. Obidvaja páni museli sa
tiesniť v malom povoze pri rakúskom trainerovi, a či komorníkovi. Ritter ho predstavil, ako
Mr. Boabu. Tento človek bol s Ritterom asi v jedných rokoch a nosil obvyklý malý, tmavý,
okrúhly klobúčik, tmavé rukavice, a krátky jazdecký svrchník. Mal silnú čelusť, jemný nos,
nad hornou perou mal páperisté fúziky. Pokladali ho za pekného mládenca, lebo na jeho tvári
vládla prevažne odvážlivá, mladistvá naivnosť. Pohrával si na nej šťastný úsmev, keď
utešeného belocha poháňal cez záplavu kočov, nákladných vozov a vagónov uličnej dráhy.Popri všetkej fantastike, ktorú v obraze mesta vytvorila divá výstrednosť techniky,
mesto malo jednako len charakter provizoriumu. Chvat, pilnosť, náhlenie, ziskuchtivosť,
pachtenie za dolármi techniku všade vybičovaly ku odvážlivým činom. Obrazom tohoto boly
mrakodrapy, pri úpätí ktorých chodili ľudia, vysoká dráha, pod ktorej elevátormi bolo treba
prejsť, na otvorenom mieste položené koľajnice bez ohrady, po ktorých nepretržite
dvojhlasne túkajúc, rachotil rýchlovlak. Vysokej dráhy, ktorá, ako priesvitný had, bežala
na jedinom rade elevátorov, zatáčala za rohy, vydriapala sa do každej uličky, bolo sa možno
z poschodí temer dotknúť. — Nesmysel, šialenstvo, bláznovstvo! — riekol Bedrich. — To tiež
nie je celkom pravda, — vetil Peter Schmidt, — za všetkým tým tkvie práve celkom bezohľadná
a neporušiteľná triezvosť a cieľuprimeranosť. — Bolo by to ošklivé, keby to nebolo také
veľkolepé, — zavolal odpoveďou do huriavku Bedrich. Ešte vždy Roland! Roland! — Wreek of
the gigantic steamer Roland! — kričal predavač novín. — Čo je to? Čo to bolo? Gniavim sa v
živote! myslel si Bedrich. Čo ma je po tej historii? Zasekla premávka a preto musel zastať
aj beloch. Hrýzol zubadlo, hádzal hlavou, z papule mu lietaly chomáče peny. Obzrel sa, ako
by bol chcel hrdinsky iskriacimi okáľmi mladému, zarazenému, rakúskemu dôstojníkovi
preskúmať srdce i obličky. Pri tejto vynútenej prestávke Bedrich zbadal, ako posunujúci,
strkajúci, tiesniaci sa zástup hlce celé zvány „Worldu“, „Sunu“ a „Newyorkských štátnych
novín“. Krava žere trávu a New York hlce noviny. A chvalabohu, vo „Worlde“, ktorý si Peter
Schmidt chvatne kúpil od predavača novín, čo sa s ohrozením života predral pomedzi vozidlá,
bola o „Rolandovi“ zasa nová senzácia. Nešťastie v pensylvánskych baniach. Tristo baníkov
odrezaných od sveta. Požiar trinásťposchodového mrakodrapu a priadelne. Zahynulo štyristo
robotníčiek. — Po nás potopa, — riekol Bedrich, — uhlie je drahé, obilie je drahé, drahý je
aj lieh a kamenný olej, ale človek je lacný, ako maliny. Či nie ste toho náhľadu aj vy,
pane Boaba, — končil Bedrich, — že naša civilizácia je štyricať jednostupňovou horúčkou? Či
človek nemusí tvrdiť, že tento New York je blázincom?Ale delfický pánsky kočiš Boaba s nenapodobiteľnou eleganciou na spôsob rakúskeho
dôstojníka priložil slobodnú ruku ku čiapke, pri čom práve taký určitý, ako i šťastný úsmev
zakrúžil okolo kútikov jeho úst a jeho odpoveď neobsahovala voskrz súhlas. — Well, I love
life; here one really lives. When there is no wor in Europe, then it is wearisome. — (Hej,
ja milujem život; tu sa naozaj žije. Keď v Europe niet vojny, je tam nudno.) Hovoril
anglicky, čím dal jasne na javo svoj pomer ku starému kontinentu.Na stanici riekol Peter Bedrichovi, tisnúc mu na nemecký spôsob ruku: — Ale teraz už
prídeš skoro ku mne do Meridenu, človiečku. Meriden je vidiecke mesto, a tam sa lepšie
možno zotaviť ako tuná! — Bedrich odpovedal s tichým fatalistickým úsmevom: — Pri mojich
rozhodnutiach nemám celkom slobodnú ruku, syn môj! — Prečo nie? — Mám povinnosti! som
viazaný! — S indiskrétnosťou najdôvernejšieho priateľstva opýtal sa teraz Schmidt: — Súvisí
to azda s drevenou madonnou? — Môžbyť, — riekol Bedrich, — že je to niečo podobné. Chúďa,
to malé stvorenie stratilo svojho otca, tedy svojho ochrancu, a keď som sa po istú mieru
zúčastnil jej zachránenia… — Tedy jednako, — riekol Schmidt, — dievča v košieľke a lanový
rebrík! — Áno, a nie, — odpovedal Bedrich; — najbližšie ti to rozpoviem podrobne. Na každý
prípad vyskytnú sa chvíle, keď je na človeka odrazu prekvapujúcim spôsobom uvalená
zodpovednosť za niektorého blížneho. — Peter Schmidt sa smial: — Myslíš hádam na prípad,
keď vo víre veľkého mesta človeku odrazu položia na ramená nemluvňa neznámej ženskej s
prosbou, podržať ho minútu a keď sa potom tá ženská nevráti? — Neskôr ti všetko vysvetlím!
— Vlak s dlhým a dobre vybudovaným železničným vozňom sa pomaličky pohol: celkom bez hluku
šinul sa hneď nebadane do diaľky.*Bedrich, vrátiac sa do klubového domu, dal sa spýtať skrze Petronillu, či Ingigerde bude
vhod jeho návšteva. Starká sa vrátila so zvesťou, že signorina prosí o ňu až o štvrť
hodiny. Poznamenala, že je u nej signor pittore Franck. Prv, ako vyslovila tento dodatok,
Bedrich mal úmysel okiepiť sa a preobliecť. Ale teraz mu vstúpila krv do hlavy; preskakujúc
dva-tri schodky, hneď vybehol na prvé poschodie, kde silne zaklopal na dvere Ingigerdinej
chyže. A keď nik nezavolal „slobodno!“, nezvane vstúpil a videl vedľa Ingigerdy tesne sedeť
cigánskeho šuhaja Francka. Pod žiarovky položil dosť veľký hárok papieru a kreslil niečo, v
čom Bedrich, keď bližšie pristúpil, poznal v rýchlosti naskizzované návrhy na kostymy. —
Dala som vás prosiť až o štvrť hodiny, — riekla, špúliac ústami, Ingigerda. — A ja prídem
vtedy, keď sa mi páči, — vetil Bedrich.Franck vstal, uškŕňajúc sa srdečne na mladého učenca, a neponáhľajúc sa práve, odišiel z
miestnosti. Ingigerda volala za ním: — Ale, Rigó, sľúbili ste mi, že zasa prídete.S citeľným hnevom a dosť hrubo opýtal sa Bedrich: — Čo hľadá v tvojej izbe ten mladý
človek, Ingigerda? A k tomu Rigó? Ako to, že Rigó? Stratili ste obidvaja rozum? — Hoci
tento tón mladej stroskotankyni musel byť niečím celkom novým, zdal sa byť napokon jednako
len správnym, lebo riekla celkom pokorne: — Prečo ste boli tak dlho preč? — To ti neskôr
poviem, Ingigerd, ale v našom terajšom pomere, zakazujem si také priateľstvá. Ak už chceš
niečo urobiť, daruj tomu obesencovi hrebeň, kefku na nehty a na zuby. Ináč ten mladý človek
nemenuje sa Rigó, ale Max, je dosť zlumpovaný a vonkoncom živia ho len jeho priatelia.Ingigerde bolo ľahko zahanbiť Bedricha výrokom, že jej je všetko jedno, či je niekto
chudobný, alebo bohatý, záletnícky, alebo zle oblečený, nevidí v tom nijakého rozdielu.
Bedrich zamĺkol a pritisol svoje pery na jej tylo.— Kde si bol? — opýtalo sa dievča. Bedrich jej rozprával o Petrovi Schmidtovi a o
veselých chvíľach, ktoré prežil v Ritterovom atelieri. — Ja to nemám rada! neželám si také
niečo! — a dodala, — ako len možno piť víno.Asi o hodinu po tejto predohre požiadal Bedrich svojho bývalého žiaka, Willyho Snydersa,
pomôcť mu najsť penzionát, v ktorom by bola Ingigerd dobre zaopatrená. Willy musí, vraj,
nahliadnuť, že to nejde, mladú dámu nechať bývať v mládeneckom, klubovom dome. Willy to
uznal, ba už, vraj, prenajal vo Fifth Avenue znamenitý byt.Na druhý deň ráno, Bedrich znova premožený vzrušením, vošiel ku Ingigerde. Rozhodnutie,
ktoré ho teraz opanovalo, zavinilo citové vzrušenie, ktoré sa chcelo dočista vybúriť.
Riekol: — Osud nás spojil, Ingigerd. Ty budeš mať ten istý pocit ako ja, sťa by vo všetkom,
napriek náhodám, ktoré sme spolu zažili, bralo tu zástoj predurčenie. — A hneď začal s
premyslenou spoveďou o pomeroch svojej minulosti: rozprával o rokoch mladosti, rozprával s
náležitou šetrnosťou a láskou o svojej žene. Niet, vraj, nádeje na jej uzdravenie. — Pre
ňu, — pokračoval, — môžem si robiť len tú výčitku, že som bol jednako len človekom s
dobrými úmyslami, ale s nedostatočnou schopnosťou, uskutočniť ich! Ale azda som sa nehodil
k nej, ako muž, lebo mi väčšinou chybela rovnováha duše, ktorou by som ju bol mohol
podopierať. Napokon prišlo zrútenie, a keď nešťastie zriedka zavíta len jedno, zasiahly aj
vonkajšie nezdary a tak musel som napäť sily, udržať v rovnováhe samého seba. Nerád o tom
hovorím, — pokračoval, — ale je to pravda, a vravím ti, že som prv, ako som ťa videl, mal
viac ráz v ruke revolver s celkom určitým úmyslom. Život zaľahol na mňa s olovenou ťarchou
a nezaujímal ma. To, že som ťa videl, Ingigerd, a to podivné stroskotanie lode, ktoré som
aj v skutočnosti, a nielen symbolicky, musel zažiť, naučilo ma znova vedeť si vážiť život!
Teba a holý život, ktoré som z lode zachránil. — To, čo sa stalo, umienil som si hľadať,
Ingigerd! Ale prišlo toho na mňa viacej, oveľa viacej, ako som hľadal. Zasa stojím na
pevnej pôde. Milujem pôdu. Nedbal by som ju pohladkať: ale ešte nie som uzdravený! mám plno
rán zvonku i zdnuká. Ty si prehrala! prehral som i ja; videli sme druhú stranu bytia,
nahliadli sme do nezničiteľných mrákav bezdna jestvovania. Ingigerd, či budeme držať
pospolu? Chceš pre švihaného rozpoltenca, ktorý je dnes nenásytný, zajtra presýtený, ktorý
túži za pokojom a mierom, znamenať pokoj a mier? Či chceš opustiť všetko to, čo doteraz pre
teba znamenalo život, Ingigerd, keď všetko to nechám, čím bol môj doterajší život
biľagovaný? Či chceme my dvaja započať život nový, prostý a nepatrný, založený na novej
báze a žiť a mreť ako jednoduchí ľudia? Chcem ťa nosiť na rukách, Ingigerd! — A složil ruky
tak, ako to urobil v krúžku umelcov, keď vravel o svojej madonne. — Chcem… — Ale tu
prerušil svoju reč a potom riekol: — Vrav! povedz z dvoch slov jedno, Ingigerd! Môžeš byť…
môžeš byť mojím kamarátom?Ingigerda stála pri okne, hľadela do hmly a klopkala tužkou na sklo. Potom riekla: —
Hej, azda, pán von Kammacher! — Vzrušil sa: — Azda? — A pán von Kammacher? — Obrátila sa a
povedala chytro: — Prečo si vždy hneď taký prudký? Či ja môžem vedeť, čo môžem a čo nemôžem
a či sa hodím na to, čo ty chceš a potrebuješ? — Riekol: — Ide o lásku! — Mám ťa rada, áno,
— vetila Ingigerda, — ale, či je to láska, odkiaľ to mám vedeť? — Bedrichovi sa zdalo, že
sa ešte nikdy v živote nezneuctil natoľko, ako práve teraz.*Medzitým klopali na dvere, a pán v paletó, s cylindrom v ruke, na tučných rukách majúc
bežné tmavé rukavice, vstúpil dnuká s „Excuse me“. Keď sa presvedčil, že stojí pred
Ingigerdou Hahlströmovou, predstavil sa, ako riaditeľ Lilienfeld z Fifth Avenue-Theater a
súčasne odovzdal aj svoju navštívenku. Túto navštívenku prevzal Bedrich, kým návštevník
dievča oslovil dlhšou rečou, v ktorej zdôraznil, že Lilienfeld je nielen riaditeľom Fifth
Avenue-Theatru, ale aj majiteľom varieté a je impresáriom z povolania. Pán Lilienfeld
povedal, že sa adresu „milostivej slečny“ dozvedel od bezrukého majstra v strieľaní,
Stossa. Dopočul sa, vraj, že má s Webstrom a Forsterom nedorozumenie. Povedal si tedy: že
sa nemôže odcudziť dcére svojho priateľa. Poznal, vraj, nielen jej otca, ale aj jej matku.
A pán direktor Lilienfeld zatým vyslovil hneď svoje poľutovanie nad smrťou jej otca, svojho
priateľa.— Slečna Ingigerd Hahlströmová, — riekol Bedrich, — posiaľ pre nepriaznivý zdravotný
stav nemohla vystúpiť pred verejnosťou. Ale Webster a Forster medzitým takým krutým a
hrubým spôsobom sa vyhrážali prostredníctvom cudzích ľudí, ba i listovne, že sa teraz
rozhodla vôbec nevystupovať u týchto ľudí. — Nie! — riekla Ingigerd. — Nikdy!Bedrich pokračoval: — A potom plat je mizerný! Máme tuná listy, v ktorých nám núkajú tri
razy, ba štyri razy viacej. — To je celkom v poriadku! — riekol riaditeľ Lilienfeld. —
Prepáčte, že sa vám opovážim radiť: predne by som vás chcel upokojiť, keby hádam vyhrážky
Webstera a Forstera boly ochvely vašou istotou. S vaším pánom otcom uzavretá smluva, pre
rozličné príčiny, nemá zákonitej platnosti. Náhodou dozvedel som sa o modalitách rozvodu
vášho nebohého otca s vašou matkou, od obidvoch stránok, a mojím bratom, právnym zástupcom
vášho nebohého otca, som o všetkom dosť základne informovaný. Vtedy vás právnicky pririekli
vašej matke. Keď o tom základne uvažujeme, váš otec vlastne ani nemal práva uzavreť smluvu.
Ušli ste, išli ste s vaším oteckom, lebo ste na vašom oteckovi viseli s telom a dušou a že
ste sa nebárs dobre snášali s vašou pani matkou. A priznávam: urobili ste dobre, veľmi
dobre! Lebo on z vás vychoval veľkú umelkyňu.— Áno, ďakujem! — usmiala sa nevdojak, proti takej výchove v umení i len pri púhej
myšlienke protestujúca Ingigerda. — Každé božie predpoludnie nechal ma celkom nahú robiť na
koberci skoky a zvraty, pri čom si veľmi pohodlne bafkal z fajočky. Popoludní si sadol ku
klavíru a potom sa vec znova začala.Riaditeľ pokračoval: — Váš otec bol v tom naozaj veľkolepý. Tri, či štyri medzinárodné
hviezdy najväčšej veľkosti, ak mi tak dovolíte povedať, postavil na nohy. Bol majstrom
tanca v obidvoch svetoch. — Riaditeľ sa veľmi významne usmial: — A okrem toho — všeličím
iným zaujímavým. Ale ostaňme len pri hlavnej veci: ak chcete, je vaša smluva s Websterom a
Forsterom hneď bezvýznamná.— Netajím, — začal znova a teraz sa obrátil zvlášť ku Bedrichovi, — netajím, že som v
medziach gentlemanstva aj obchodníkov. A ako taký, dovoľujem si dať vám jednu otázku, pán
doktor: či máte ešte vždy úmysel vašej sverenici dovoliť verejne vystúpiť, a či azda u vás
a u nej dozrelo rozhodnutie, utiahnuť sa v súkromnom živote?— O nie, — vetila Ingigerd veľmi rozhodne.Bedrich si predchodil ako preglgač meča, ktorý sa hneď nevie oslobodiť od ocele. — Nie,
— riekol aj on, — ale želal by som si, aby slečna Ingigerda vôbec viac nevystupovala, lebo
má veľmi chúlostivé zdravie. Ale ona sama tvrdí, že potrebuje senzáciu. A keď prezerám
ponúkané smluvy a honoráre, tak neviem, či mám právo ju zadržať.Riaditeľ riekol: — Pán doktor, prosím vás, nerobte to! — Dolu som našiel otvorené dvere.
Klopal som na viacero dverách, nik mi nedal odpovedi, nik neotváral. Konečne som sa dostal
až sem, a mal som šťastie, byť u cieľa. Moja slečna, pán doktor, nechajte ma vybojovať tú
vec s Websterom a Forsterom, s ľudmi, ktorí sú naozajstnými vysávačmi krvi a ktorí, okrem
toho, urazili dámu. Lebo môžem vás ubezpečiť, že o tej spoločnosti ustavične kolujú chýry
najpodlejšieho druhu. — Prosím, mená! — riekol zblednúc Bedrich. — Česť! — Riaditeľ zdvihol
výstražne obidve ruky, a Bedrichovi sa zdalo, že obchodník zlodejsky žmurká. Sťa by odrazu
sa vnucujúci, široký úsmev neočakávane bol pokazil všetku obchodnú vážnosť. — Oh, Bože! —
zvolal, — priveľa cti! priveľa okolkov! — A mužský teraz okrúhlymi a veľkými očami pozrel
na Bedricha otvorene, cynicky. — Pri angažovaní ponúkam nad všetky doterajšie návrhy päťsto
mariek za večer, tedy asi sto štyricať dolárov, odhliadnuc od všetkých výdavkov a trov.
Vystúpte za dva, alebo tri, alebo štyri dni. Ak súhlasíte, môžeme sa dať hneď zaviesť ku
právnemu zástupcovi.Ani nie o desať minút neskôr stál Bedrich s Ingigerdou asi s dvaciatimi osobami v
obrovskom zdvihadle, ktoré ich vynieslo do piateho poschodia obchodného domu v City.
Lilienfeld riekol Bedrichovi: — Ak ešte niečo také nepoznáte, budete sa čudovať úradovni
hľadaného amerického právneho zástupcu. Ináč sú to dvaja spoločníci: Brown a Samuelson. Ale
Brown je slaboch, ten druhý robí všetko.Hneď zatým stáli pred Samuelsonom, chýrnym newyorkským právnym zástupcom. V obrovskej
miestnosti, v pisárskej továrni, kde páni a dámy pracovali pri písacích strojoch, pre šéfa
bol z dreva a slepého skla ohradený priestor. Neveľký človek mal chorú farbu a bradu ako
Kristus. Mal skôr ošumelé, ako nové šaty. Vôbec nebol vzorom americkej čistoty. Jeho ročný
dôchodok odhadovali v dolároch na stotisíc. Smluva medzi Lilienfeldom a Ingigerdou bola za
pätnásť minút uzavretá, smluva, ktorá pri Ingigerdinej maloletosti asi bola tak málo
právoplatná, ako tá s Websterom a Forsterom. Ináč sa ukázalo, že veľmi tichým hlasom
hovoriaci pán Samuelson, o vecnom stave v prípade hahlströmovsko-websterovskom a
forsterovskom je zovrubne informovaný. Usmieval sa veľmi pohŕdlivo, keď bola reč o týchto
pánoch a ich nárokoch a riekol: „Necháme ich pokojne prísť k nám.“Keď Ingigerd a Bedrich na zpiatočnej ceste v koči sedeli samotní a predná sklenená stena
bola zatvorená, Bedrich náruživo objal devu. „Ak vystúpiš pred verejnosťou, Ingigerd,“
riekol, „ja zošaliem.“Chudák mladý učenec znova začal vylievať bolestný žiaľ, pre ktorý trpel, teraz však v
sprievode horúcich objatí. Riekol: — Som človek, ktorý utonie! ktorý ešte aj tu na
bezpečnej pôde, ak mu nepodáš ruku, musí utonúť! Ty si silnejšia ako ja! ty ma môžeš
zachrániť. Svet pre mňa neznamená nič. Čo som stratil, je ničím, a nebude pre mňa nikdy nič
znamenať, ak ťa s tým zamením.— Ty nie si slabý! — vetila Ingigerda. Ťažko dýchala, jej úzke pery sa odlúčily. A zaraz
ležal ten hrozne svodný úsmev masky na jej nepovedomej tvári. Vydýchla: — Vezmi ma! sveď
ma.Mlčali dlho, kým koč uháňal na gumových kolesách. Potom riekol Bedrich: — Teraz si môžu
na teba hodne dlho počkať, Ingigerda. Zajtra budeme u Petra Schmidta v Meridene! — Ale ona
sa smiala, hej, vysmiala ho, a on dobre zbadal, že obmäkčil jej telo, ale nie jej dušu.Zastali pred klubovým domom. Bedrich zaviedol Ingigerdu až po dvere domu. Bez slova,
bojujúc so svojím otrasením a zahanbením, stisol jej ruku. Bez slova vysadol do koča.
Fiakristovi označil nejaký cieľ, ktorý mu práve prišiel na um.*Bedrich sa utiahol. Hanbil sa. Keď sedel samotný, s najnáruživejším zápalom dával si tie
najopovržlivejšie hanobiace mená. Svoj mäkký klobúk, ktorý ešte vždy nezamenil s
newyorkským cylindrom, sňal s hlavy, sotrel pot s čela a súčasne udrel do neho päsťou. „Môj
úbohý otec! za mesiac budem hádam najmenej prisluhovačom jednej neviestky. Budú ma znať,
honorovať. Každý nemecký holič v New Yorku bude rozprávať, kto je môj otec, z čoho žijem a
za kým behám. Budem pudlíkom opice, strojcom príležitosti tejto naničhodnej malej žaby a
diablice. Celá nemecká kolónia v malých a veľkých mestách, kde sa vynoríme, bude vo mne
videť typický príklad, až na aký ošklivý stupeň, až do akej kloaky môže klesnúť člen
nemeckej šľachty, niekdajší poriadny človek, manžel a otec rodiny.“V takomto stave kajania a zahanbenia pri rýchlej jazde po Broadway, Bedrich hľadel, ako
by voslep po domoch. Odrazu sa vzchopil z polohy opierajúceho sa a schúleného človeka, lebo
mu padol do očí nápis „Hofmann-Bar“. Pozrel na hodinky a rozpomenul sa na sľub, ktorý si
dali na „Hamburgu“. Bol to ten deň a bolo práve medzi dvanástou a jednou, keď sa chceli
stroskotanci v Hofmann-Bare ešte raz stretnúť so svojimi záchrancami. Koč uháňal ďalej
vedľa baru, hoci ho Bedrich zastavoval signálom. Bedrich vystúpil, zaplatil a hneď zatým
našiel sa v známej newyorkskej pijackej miestnosti.Videl dlhý výčapný stôl, mramorové dosky, mramorový obal, mosadz, striebro, zrkadlá, na
ktorých nebolo ani za mak prášku. Množstvo hladkých, prázdnych pohárov, poháre so
slámkovými steblami, poháre s kúskami ľadu. Barkeeperi, v bezvadne bielych plátených
odevoch, starali sa o rozličné americké nápoje (drinks) so zručnosťou, ktorá sa dotýkala
umenia, a s pokojnosťou, z ktorej ich nemohlo nič vyrušiť.Stena za výčapným stolom mala po dosažiteľnú výšku množstvo točiek z polírovaného kovu a
priechody do zásobární a hospodárskych miestností. Nad tým boly povešané obrazy. Nad
hlavami pozdĺž baru stojacich, alebo drepeniacich ľudí, ktorí mali do tyla potisnuté
okrúhle klobúky, alebo cylindre, Bedrich videl skvostný ženský akt od Courbeta, ovce od
Troyona, jasnú prímorskú krajinu od Duprésa, viaceré vyberané kusy od Charlesa François
Dubignyho: krajinu s dunamy a ovcami, druhú s dvojitým plnmesiacom: s jedným na obzore a s
druhým, ktorý sa odzrkadľoval v priehĺbni, pri tom s dvoma prežvykujúcimi bujakmi! —
Bedrich videl Corota: strom, kravu, starú brezu, svetelné reflexy vo vode! — tvorbu
Rousseaua: obrovský strom vo víchrici! — prácu Jeana François Milleta: hrniec s repou,
cínovú lyžicu, nôž! — tmavý portrét od Delacroix! — podľa Courbeta: vyziablu krajinu,
kompaktnú v maľovke! — malého Bastiena Lepagea: dievča a mužského v tráve, s množstvom
svetla! — okrem mnohých znamenitých obrazov. Pohľad ho tak upútal, že temer zabudol, čo
práve zažil a prečo sem prišiel.Keď Bedrich; temer v úplnom sebazabudnutí hľadel na vyberanú obrazáreň francúzskeho
umenia, mýlila ho trošku prihlučná skupina hostí, ktorá krikom, smiechom a istým drkotaním
sa líšila od pokojnosti druhých návštevníkov. Odrazu cítil na pleci položenú ruku, zľakol
sa a pozrel do očí mužskému, ktorého bradatá hlava zdala sa mu cudzou a obyčajnou.
Cocktaily a iné dobré nápoje dodávaly pleti toho mužského do belasa pohrávajúci náter.
Cudzinec riekol: — Čože je to, milý doktor, nepoznáte azda kapitána Butova? — Bože, áno,
veď to bol kapitán, ten človek, ktorému Bedrich mal čo byť povďačný za svoj život.A teraz už poznal aj skupinu, ktorej krik ho mýlil pri obzeraní malieb. Bol to bezruký
Artúr Stoss, ktorého sluha Bulke sedel trošku stranou. Bol to doktor Wilhelm, maliar
Fleischmann, strojník Wendler. Boli tam dvaja námorníci „Rolanda“, ktorí dostali nové
obleky a čiapky. Už ich pridelili na druhú loď.Bedrich bol teraz hlasite zdravený. Artúr Stoss práve spieval svoju starú pieseň o tom,
že po krátkom čase nechá cestovanie a utiahne sa na odpočinok. Pri tom veľa a hlasite
rozprával o svojej žene a zdalo sa, že na to kladie váhu, dať na vedomie, že ju naozaj má.
Jeho úspechy sú, vraj, teraz obrovské; predošlý večer obecenstvo vrhlo sa na podium a
nosilo ho na pleciach.— Tak, kolega, — opýtal sa doktor Wilhelm, — ako sa máte? ako vám prešiel čas? — Nuž,
len tak! — vetil Bedrich, stisnúc plecami. Ani sám nevedel, ako mu prišlo na pery takéto
sumárne odbavenie obsahové bohatého času. Ale podivným spôsobom tuná na pevnine, v
Hofmanovom Bare, neostalo mu temer nič z obvyklej, kolegovi prejavovanej sdielnosti — Čo
robí naša maličká? — opýtal sa Wilhelm, usmievajúc sa významne. — Neviem, — vetil Bedrich s
výrazom chladnej cudzoty. Potom dodal: — Vlastne, koho to myslíte, milý kolega? — A keď
Bedrich dal niekoľko takých vyhýbavých odpovedí, rozhovor sa akosi nechcel rozprúdiť. V
prvých desiatich, či pätnástich minútach sám nechápal, že prečo sem vlastne prišiel. Okrem
toho, hostia baru sa dozvedeli o skupine, že je krúžkom, utvoreným zo zachránených
cestujúcich „Rolanda“, čo pôsobilo trápnym dojmom. Už sám Stoss, bezruký mužský, bil do
očí. Nepil nič, ale bol radodajný, ako „stolček, prikry sa!“ A táto okolnosť pohla kapitána
Butura, strojníka Wendlera, maliara Fleischmanna a námorníkov, dať sa do poriadnej
pijatyky. Ani doktor Wilhelm sa nedal veľmi ponúkať.Tichým hlasom oznamoval, že pre maliara Fleischmanna v newyorkských štátnych novinách
zaviedli sbierku, a že mu už odovzdali istú sumu v dolároch, akú, chudák, ešte posiaľ
vovedne nevidel nikdy. Bedrich sa preto srdečne smial, lebo pochopil, že prečo sa hneď opil
s takou rozhodnosťou a zahrával si na veličinu.— Čo poviete na to, pán doktor? — Takto oslovil Fleischmann Bedricha, smial sa, a
denuncoval súčasne obrazmi pokrytú stenu. — Tak povedzte, hľaďte len! také niečo sa menuje
umením! a také niečo dodávajú z Francúzska za milióny a milióny! Zavesia to na krk
Američanom! — Stavím sa, že keď u nás niekto nekreslí lepšie, ak ten lebo onen, — pričom
ukazoval ľubovoľne na niekoľko obrazov, — tak je u nás, v Mníchove, Drážďanoch alebo v
Berlíne, už v sádrovej triede odbavený.— Máte úplnú pravdu, — riekol so smiechom Bedrich.— Dajte pozor, — kričal Fleischmann, — veď ja tým Američanom zapálim svetlo. Nemecké
umenie… — Ale Bedrich ho už nepočúval, len sa mu zdalo po nejakom čase, ako by Fleischmann
medzitým tieto isté slová bol veľa ráz zneužil.Bedrich na to dosť nenútene riekol Wilhelmovi: — Pamätáte sa, ako sa tento revúci tuleň,
toto šialene sa rehotajúce zviera vynorilo z vĺn pred naším záchranným člnom?Kapitán Butor a strojník Wendler, ktorí sa na niečom úžasne smiali, pristúpili s
tekavými očkami, ako by si mysleli, že sa priblížil čas, keď s obidvoma lekármi na niekoľko
chvíľ majú byť vážnymi. — Počuli ste, pánovia, — riekol kapitán, — že newfundlanskí rybári
už signalizovali trosky a mŕtvoly. Našli už aj záchranné pásy z „Rolanda“. Trosky a mŕtvoly
údajne vyniesly vlny na piesčinu! V okolí sa vraj preháňa množstvo žralokov a vtáctva.
Wilhelm sa opýtal: — Čo myslíte, kapitán: či sa podľa vašej mienky ešte niekto z „Rolanda“
niekde poneviera živý alebo mŕtvy? — O živých pán Butor nechcel nič povedať: — Je možné, že
niektorý čln bol zahnaný ďalej na juh, kde našiel tiché more. Tak je von z kurzu veľkých
parníkov, a je možné, že tri alebo štyri dni nestretne sa s nijakou loďou. Vrak, trosky a
mŕtvoly labradorský prúd unáša väčšinou na juh, kým nenajdú golfský prúd, ktorý ich potom
zaženie na severovýchod. Ak sa trosky a mŕtvoly s prúdom v blízkosti azorských ostrovov
obrátia na sever, tak potom v krátkom čase môžu byť niekoľko sto morských míľ severne, a to
pri škótskych brehoch.— Tak potom, — riekol Bedrich, — náš plavovlasý, skvelý kapitán mohol by ešte svoj hrob
najsť v škótskej zemi, na cintoríne bezmenných.My, chudáci kapitáni, — riekol Butor, ktorý trochu pôsobil dojmom nemeckého sprievodcu
konskej železnice, — ľudia od nás žiadajú, aby sme vedeli opanovať moria a búrky, ako Pán
náš Ježiš Kristus, a keď to nevieme, tak si potom, môžeme voliť medzi utonutím v mori a
obesením na suchu.Pristúpil Artúr Stoss: — Pamätáte sa, pánovia, keď sme tonuli, či boly zatvorené
prieduchy? — Bedrich rozmýšľal, potom riekol: — Nie! — Mal som ten istý dojem, — riekol
Stoss. — Páni námorníci tvrdia, že o tom nič nevedia. „My sme vyplnili rozkazy, ktoré sme
dostali,“ riekli. — Maliar Fleischmann medzitým zakričal: — Nie, neboly zatvorené. Kapitána
som vôbec nevidel, preto neviem, aký to bol človek. Nie, prieduchy voskrz neboly zatvorené.
Mal som miesto, — rozprával ďalej, — pri rodine rusko-židovských vysťahovalcov. Odrazu sme
pocítili úžasný úder, pukot a praskot, ako by bola loď narazila na granitové bralo. A tu
odrazu vzplanula panika. Všetci stratili hlavu, všetci zošaleli. Leteli sme jeden cez
druhého, hlavami proti sebe a proti stene. — Vyhrnul rukáv, — tu môžete videť, aký som
poodieraný. Totiž, bola tu čierna Ruska, ktorá sa o to starala… ktorá, vravím, starala sa o
to, aby som sa vo všeobecnosti nenudil. — Wilhelm pozrel významne na Bedricha. — Nechcela
ma pustiť! Od kriku celkom zachrípla! Už len pišťala! Držala sa ma mocne, a to, ako vám
vravím, a vždy len sipela: alebo zahyniete so mnou, alebo ma zachránite! Čo som mal robiť?
Musel som to stvorenie prasknúť po hlave.— Áno, čo môže robiť človek v takom položení? — riekol strojník Wendler, — prost,
pánovia!— A propos, — riekol Stoss, — pán doktor von Kammacher, prišla mi práve na um malá
Hahlströmová. Mali by ste ju prehovoriť, aby hľadela s Websterom a Forsterom podľa možnosti
čím skôr prísť do poriadku. Ak tomu dievčaťu prekážate vystúpiť, tak jej naozaj stojíte v
svetle! — Ja? — opýtal sa Bedrich, — čo si to namýšľate? — Nedajúc sa pomýliť, bezruký
pokračoval: — Webster a Forster sú ináč veľmi poriadni ľudia, ale ich vliv a priľnutie sú
nevypočítateľné! Beda človeku, ktorý má s nimi robotu po zlom! — Prosím, pán Stoss, usporte
si všetko ostatné. Pre úbohú sirotu, o ktorej hovoríte, ja nie som vôbec vymenovaný za
poručníka.— Ach, čo, úbohá sirota! — riekol Stoss. — There’s money in it, vraví businessman.
Nezabúdajte, že sme tu v ríši dolárov.Bedrich bol indignovaný. Mal chuť vziať klobúk a odísť. Nechápal už ďalej, prečo sa
vlastne stretol s týmito ľuďmi. Chtiac odbočiť a zbaviť sa hnevu a a zlej nálady, pravda, i
pre ušľachtilejšiu príčinu, odrazu začal hovoriť o slúžke Ružene a zazlieval, že sa o túto
osobu tak málo zaujímajú. Vravel, že by pre neho bolo dôležitejšie zaujať sa jej, ako
ktorejkoľvek inej ženskej osoby. On nie je kramárom. Ani čachrovníkom. Ale keď sa už konala
sbierka a nič sa nesbieralo pre Ruženu, tak potom pre naozajstnú hrdinku „Rolanda“
neurobilo sa zhola nič. — Ako? ako? — opytoval sa Fleischmann ustrašene a s istým
lišiactvom. Prenikla ho myšlienka, že by hádam niekto mohol chceť deľbu jeho koristi. Pri
týchto slovách pristúpil a zamiešal sa Bulke: — Pamätáte sa, pán Fleischmann: Ružena vás
prvá zbadala! keby nebolo bývalo Ruženy a nebola vás vytiahla z vody — tá ženská je silná
ako medveď! — od nás ostatných boli by ste skôr dostali veslom po hlave. — Čo vy hovoríte,
vy truľo, — riekol Fleischmann, ustupujúc, — to je hotová hlúposť! ani reči. Potom sa
obrátil ku stene s obrazmi a riekol v súvise s báječným Daubignyho obrazom: — Boh vie, vždy
v ňom vidím obidvoch úžasných, námesačných volov. — Bedrich platil, odporúčal sa a šiel
svojou cestou.Návrh ostatných, raňajkovať spoločne, s najväčšou možnou zdvorilosťou, zamietol.*Na ulici sa opýtal samého seba, prečo má vlastne tak málo humoru. Veď tí nevinní ľudia
nemohli za to, že bol predráždený. Bedrich mal ten zvyk, že keď nahliadol svoju chybu,
hľadel ju podľa možnosti napraviť. Preto sa obrátil, keď bol s vecou na čistom, s úmyslom,
že jednako len pôjde raňajkovať so svojimi druhmi v nešťastí i šťastí.Potreboval niekoľko minút, kým sa pred jeho očami znova vynoril portál Hofmannovbo Baru.
Broadway, ako vždy, bola živá, a dva nekonečné, malými medzerami pretrhnuté rady žltých
vozňov lanovky bežaly vedľa seba. Povetrie bolo chladné. Hluk bol veľký, a v tomto hluku
videl Bedrich práve vychádzať z Hofmannovho Baru druhov-stroskotancov. Chcel zakývať rukou,
ale sa skĺzol. Príčinou toho bola nejaká ovocná kôstka, alebo jablková šupa. Vtom zavolal
na neho hlas: — Nepadnite, pán doktor. How do you do? — Bedrich stál znova iste, a zbadal
dobre urastenú, peknú dámu, zahalenú závojom, ktorá mala plstený baret a kožušinovú kazajku
a pomaly poznal v nej zasa miss Burnsovú.— Mám šťastie, pán doktor, — riekla, — lebo málokedy zablúdim na toto okolie a práve len
dnes, že tu musím niečo nakúpiť, idúc do svojej reštaurácie, urobila som túto okľuku. Ináč,
keby ste sa neboli skĺzli, nebola by som vás ani zbadala. Okrem toho dnes ma zadržala v
ateliéri dlhšie, ako obyčajne, mladá, vám známa dáma, slečna Hahlströmová, ktorú k
Ritterovcom doviedol pán Franck.— Jedávate samotná, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich.— Áno! Jedávam samotná, — vetila, — prečo sa tomu čudujete? — Nie, voskrz nie, —
ponáhľal sa ubezpečiť ju Bedrich. — Chcel som sa len opýtať, či by ste proti tomu nič
nemali, keby som s vami raňajkoval? — Ale nie, pán doktor, veľmi ma to teší.Pri ďalšej chôdzi úhľadný pár si veľmi všímali mimoidúci. — Či mi dovolíte zastať aspoň
na chvíľku? Totiž práve tam vstupujú do vozňa lanovej železnice ľudia, ktorí podľa
nevyspytateľnej rady božej, stali sa čiastočne mojimi záchrancami, a čiastočne boli spolu
so mnou zachránení. Nechcel by som sa s tými pánmi ešte raz stretnúť.Bedrich pokračoval. Obávaná skupina uháňala k Brooklynu: — Chvalabohu, miss Burnsová… —
Pomlčal. — Ona sa smiala a riekla: — Azda preto, že vás tí páni, sediaci v tom vozni
lanovej železnice zachránili? — Nie, ale, že som sa s vami stretol a že ste ma pred tými
pánmi zachránili. Pripúšťam, že som nevďačný. Ale je medzi nimi kapitán. Keď som videl
kolísavo približovať sa jeho loď a videl som ho na veliteľskom moste, predchodil mi, keď aj
nie, ako arcianjel, tak naozaj jednako, ako nástroj boží. Už to nebol len jednoduchý
človek, ale bol to nadčlovek! záchranca, Bohočlovek! a okrem neho nebolo iného. Naše duše
volaly k nemu, ba zbožňovaly ho! Tu sa stal dobrým, statočným, plochým, malým, nudným
šosákom. Bezrukého Stossa, ktorého živý duch na morskej púti bol dobrodiním, splošťuje
povinnosť, ktorá kapitána Butora prehlbuje. A lodný lekár, môj dobrý kolega: bol som celkom
prekvapený, keď som zažil aký je vlastne nevýdatný. Nič nás viacej nespája, lebo niet pásky
lodnej paluby. — Bedrich vravel, ako keď otvoria stav splavu.Vravel: — Čo ma dnes zvlášť zastrašilo, bola skutočnosť, že človek vie pokojne stroviť
aj dubový strom. Ja sa zavše prichytím pri tom, ako pochybujem o utonutí toho obrovského
parníka, ktorý som poznal až do posledného kúta. Videl som niečo, ale som od toho tak
nesmierne vzdialený, že to moja celá bytosť vlastne ešte vždy nechápe. Až teraz cítim, ako
tá obrovská loď oživuje v mojom nútri. Cez deň tri, štyri, ba až päť ráz opakuje sa v mojej
duši to utonutie. Dnes v noci som precitol, odpusťte, celý tonúc v chladnom pote, zobudený
infernálnym cengotom a virvarom a túkaním výstražných signálov a krvavé zdrapy a ľudské
údy, ktoré okolo mňa plávaly, boly hrozne desné.— Vaši priatelia, — riekla so smiechom miss Eva Burnsová, — tak sa mi vidí, museli sa
veľmi zle spravovať. — To však Bedrich nemohol potvrdiť. Stále opakoval: — Oni celú loď so
všetkým drevom a železom a s celým, v nej obsaženým životom, jednoducho zomleli zubami a
preglgli ako nič.Pár prišiel pred dvere malého hostinca. Miss Eva riekla: — A keď teraz chcete naozaj so
mnou raňajkovať, pán doktor, tak vaše nároky nesmú stáť na takej výške, ako nároky Mr.
Rittera. — Vstúpili a ocitli sa v nízkej chyžke, ktorá mala podlahu z červených dlaždíc a
povalu i steny obité dreveným obalom. Malá miestnosť, ktorú udržiavali v čistote,
navštevovalo obecenstvo malých ľudí: nemeckí holiči, kočiši a obchodní zamestnanci, ktorí
tu dostali pri bare nápoje a lacné raňajky. Hostinský pripevnil na stenách malú sbierku
športových obrazov: chýrnych jazdcov s ich koňmi, trhačov reťazí, skákačov a iných im
podobných. Hostinský robil dojem, ako by v pozdný večer a v noci mal prácu s celkom iným
obecenstvom.Bedrich si ešte vždy potrpel na isté pozostatky dobrej výchovy. Preto vnútorne ustrnul
nad tým, že sa Eva Burnsová odvážila ísť do takej miestnosti. Hostinský sa ukázal a riekol
po anglicky s nepremenlivou maskovou vážnosťou: — Idete neskoro, miss Burnsová. Mali ste
haváriu? — Živo a veselo odpovedala: — Not a bit of it, Mr. Brown, I am always alright! —
Potom si pýtala svoj obvyklý lunch a mienila, že pán asi nebude s ním spokojný. Úfa sa, že
Mr. Brown bude mať pre neho v zásobami niečo lepšieho. Ale Bedrich si želal tie isté jedlá,
ako ona.— Oh, — riekla, keď odišiel hostinský, — vystríham vás! Vážne myslím, že s mojou diétou
nebudete spokojný. Nejem nikdy mäso. Vy ste iste, mäsožrút. — Bedrich sa smial: — My
lekári, — riekol, — sa vždy stránime mäsovej diety. — Zdá sa mi to ošklivým, — riekla, —
jesť mäso! Mám v záhrade peknú sliepku, vidím ju každý deň a potom prerežem jej hrtan a
zožeriem ju. Ako deti maly sme ponyho: napokon ho zabili, a ľudia v East-Ende ho zjedli.
Mnohí ľudia radi jedia konské mäso. — Stiahla si dlhé, švédske rukavice, ale ich neshrnula
s ramien. — Najhroznejšie je to desné prelievame krvi, ktoré je potrebné na udržania
ľudských mäsožrútov! tie ohromné bitúnky v Chikago, kde je v behu stále, mechanické, mäsové
vraždenie nevinných zvierat! A jednako možno žiť bez mäsa! nie je potrebné jesť mäso.Všetko to povedala s humoristicky prifarbenou vážnosťou, a to dobrou nemčinou, len
trošku s prihrubým jazykom.Bedrich riekol, že pri tejto otázke, pre aké príčiny má ešte neustálené nazeranie. Ináč
on vraj sa obíde aj bez mäsového pokrmu. Keď má na obed svoj entrecote a na večeru
roastbeef, je celkom spokojný, a nepotrebuje viacej. Bola prekvapená týmto nevinným žartom;
a potom sa mu srdečne smiala.— Ste lekárom, — zvolala. — Vy lekári všetci mučíte zvieratá! — Myslíte na vivisekciu? —
Áno, myslím na vivisekciu! Je to hanba, je to hriech pre tisícročia! Je to desne hriešna
vina, chladnokrvne a kruto mučiť zvieratá k smrti len preto, aby nejakému ľahostajnému
človekovi predĺžili život.Bedrich zamĺkol na chvíľu, lebo bol priveľmi človekom vedy, môcť so svojou spoločnicou
súhlasiť. Cítila to dobre a riekla potom: — Vy, nemeckí lekári, ste hrozní ľudia. Keď som v
Berlíne, vždy sa bojím, že by som tam mohla umreť a potom dostať sa do vašich hrozných
anatomických ústavov.— Ah, vy ste už boli v Berlíne, miss Burnsová? — opýtal sa Bedrich. — Ó, prirodzene, pán
doktor, bola som všade.Hostinský doniesol raňajky, pozostávajúce s pečených zemiakov, zeleného kelu a
zrkadlových vajíčok, s čím by sa ináč Bedrich nebol uspokojil. Ale teraz jedol s chuťou a
pil k tomu, právo tak, ako miss Eva, obligátnu americkú ľadovú vodu.Dáma sa bavila nenútene a s prirodzenou živosťou. Spozorovala, nakoľko je ešte v
Bedrichovej duši živá udalosť lodnej pohromy a pamätajúc na upozornenie Petra Schmidta,
nepozorovane odviedla rozhovor na iný predmet. Bedrich, ktorý bol so sebou nespokojný pre
výroky o krúžku svojich druhov, chcel sa k nej viac ráz vrátiť, ako bolo v jeho spôsobe,
vysloviť vôbec niečo vrtajúce a skryte mučivé.Riekol: — Hovorí sa o spravedlivosti, ktorá je vraj v pláne sveta immanentná. Ale prečo
bol zachránený taký náhodilý výber ľudí, kým, počínajúc nezapomenuteľným kapitánom von
Kesslom, toľkí, medzi nimi celé vyberané skvelé mužstvo „Rolanda“, rmuseli utonúť? A prečo
a k vôli akému cieľu bol som aj ja zachránený?Ona vetila: — Pán doktor, včera ste boli celkom iným mužským. Boli ste osvietený: dnes
ste zachmúrený! Myslím, že nemáte pravdu, keď jednoducho nechcete byť vďačný vášmu dobrému
osudu. Podľa mojej mienky nie ste zodpovedný ani za jakosť zachránených, ani za svoje
zachránenie, ani za počet utonulých. Stvoriteľský plán bol bez vás osnovaný a uskutočnený,
a treba ho tak brať, akým práve je. Prijímať život je preca jediným umením, ktorého trvalé
prevádzanie je naozaj užitočné.— Máte pravdu, — riekol Bedrich, — lenže ja som mužský a z domu som si odniesol v
najvyššej miere zbytočný popud, byť menej praktickým, ako ideálne aktívnym. Svet je
vyvážený z pántov, vraví váš dánsky Angličan Hamlet. Hana, žiaľ, sú, čo by som tuná v cvale
skrotiť mal. Ešte vždy si neviem odvyknúť toto nepochopiteľné velikášstvo. K tomu, pri
každom dobrom Nemcovi, ktorý na seba drží, druží sa ešte Faustovské nazeranie. Majže si,
ach, filozofiu, právnictvo a medicínu… a tak podobne. Človek sa sklame v každom vzťahu, a
tu by sa nedbal podpísať i diablovi, ktorého prvým liekom je potom plavá Gretaka, alebo
najmenej niečo podobné.Dáma mlčala a Bedrich cítil, že musí pokračovať. — Neviem, či vás to zaujíma, — riekol,
— dozvedeť sa niečo bližšieho o podivných osudoch ideologického bankrotára.Smiala sa a riekla: — Bankrotára? Nepokladám vás za neho! Ale prirodzene všetko to, čo
sa vás týka a čo mi chcete povedať, ma zaujíma.— Pekne, — riekol Bedrich, — uvidíme, či máte pravdu. Predstavte si človeka, ktorý do
triciateho roku sa vždy ponevieral na falošných cestách. Lebo veď chodenie na každej z
týchto ciest skončilo sa temer vždy zlomením osi alebo nohy. To je tiež div-divúci, že som
sa teraz pri naozajstnom stroskotaní zachránil. Jednako myslím, moja loď stroskotala a ja s
ňou! alebo ešte sme vždy v prúde stroskotania. Lebo nevidím zem! Nevidím nič, čo by bolo
mocne založené.Do svojho desiateho roku bol som v kadetskom ústave. Dostal som sklon ku samovražde a
tresty pre vzdor. Nenachodil som v tom nijakú rozkoš, pripravovať sa na budúce veľké
vraždenie. Preto ma otec ztade vzal, a hoci bol veľkým vojakom, tým činom sa musel vzdať
svojej obľúbenej myšlienky. Potom som skončil humanistické gymnázium. Stal som sa lekárom a
majúc pri tom vedecké záujmy, vrhol som sa na bakteriologiu. Teraz nasledovalo zlomenie
osi! Zlomenie nohy! vec je vybavená! V týchto oboroch nebudem už asi pracovať. — Oženil som
sa. Celú túto vec vybudoval som si predtým takrečeno umelecky: dom, záhradka, poriadna
žena, deti, ktoré som chcel slobodne a lepšie vychovať, ako to obyčajne býva. K tomu prax v
chudobnom vidieckom okrese, lebo som mal ten náhľad, že tu môžem byť naozaj osožnejši, ako
v Berlíne W. Ale, vraveli mi, mládenče, so svojím rodinným menom tvoje dôchodky v Berlíne
by mohli byť dvacať, tricať, štyricať ráz väčšie! Moja dobrá žena však nechcela mať voskrz
detí. Od počiatku jej tehotenstva, až po pôrod, vyskytly sa zúfalé výstupy, život sa pre
nás stal peklom. Neraz, miesto spania predebatovali sme so ženou celé noci. Mojou úlohou
bolo obodrovať a tešiť ju, nahlas a ticho, prudko i nežne, divo a mäkko, všetkými možnými
argumentami! — Ani jej matka ma nechápala. Moja žena bola sklamaná, jej matka bola
sklamaná, lebo v spôsobe, ktorým som sa vyhol veľkej kariére, videly len šialený čin. K
tomu, neviem, či sa to vyskytuje v každom mladom manželstve, ešte pred príchodom dieťaťa
sme sa vždy pohádali pre jednotlivé body jeho budúcej výchovy. Hádali sme sa, či chlapca,
ako som to ja chcel, budeme vychovávať doma, a či, ako to moja žena chcela, vo verejnej
škole. Alebo povedal som: dievča bude sa učiť telocvik! moja žena: nebude sa učiť telocvik!
Ale dievča ešte nebolo ani na svete. Natoľko sme sa hádali, že sme si vyhrážali rozvodom a
samovraždou. Moja žena sa zamkla! Búchal som na dvere, lebo mi bolo úzko a bál som sa
niečoho zlého. Nasledovaly smierenia! A následky takých smierení potom rozmnožovali zasa
nervóznu biedu našej domácnosti. Raz som musel testinú vystrčiť pred dvere. Bol to
prostriedok, zabezpečiť pokoj. Moja žena to napokon nahliadla aj sama. A jednako, mali sme
sa radi a napriek všetkému, mali sme dobré úmysly. Máme troje dietok: Albrechta, Bernharda
a Annemariu. Prišli na svet v troch rokoch, tedy chytro za sebou. Tieto pôrody nervóznu
dispozíciu mojej ženy priviedly ku kríze. Už po Albrechtovom narodení mala záchvat
melancholie. Testiná musela mi priznať, že také isté záchvaty mala už ako dievča. Po
poslednom pôrode odcestoval som so svojou ženou na dva mesiace do Talianska. Boly to pekné
časy, a zdalo sa, že pod „šťastným nebom Itálie“ moja žena naozaj okrieva. Ale choroba sa v
tichu vzmáhala ďalej. Mám tricať jeden rok a som osem rokov ženatý. Môj najstarší syn má
sedem rokov. Je tomu teraz — Bedrich rozmýšľal — bolo to asi, teraz máme začiatok februára,
v polovici októbra minulého roku, že som svoju ženu našiel v jej chyži, ako nie práve
najlacnejšiu hodvábnu moiré-látku, ktorá bola kúpená v Zürichu a ležala v priečinku dlhšie
ako štyri roky, postrihala na samé drobné kúsky. Ešte vidím tú červenú látku, aká bola
nepostrihaná, i ten huňatý vrch kúskov, ktorý potom ležal na zemi. Riekol som: Angela, čo
to robíš? — A tu som zbadal, koľko bilo! — Jednako som sa za čas klamal nádejami. Ale raz
som sa zobudil v nocí a videl som nepovedomú tvár svojej ženy blízko pred sebou. Pri tom
som cítil niečo na hrdle. Tie isté nožnice, ktorými rozstrihala látku, pritisla mi na
gágor. Pri tom vravela: — Poď, Bedrich, obleč sa, musíme sa obidvaja položiť na odpočinok
do lipovej rakvy.Musel som svolať svoju i jej rodinu. Hoci by som sa aj sám bol vedel brániť,
nebezpečenstvo hrozilo deťom. — Tak vidíte, — končil Bedrich, — že so svojím talentom
nezašiel som ďaleko ani na ceste manželstva. Chcem všetko, alebo nič! Viem všetko, alebo
nič. Môj duch bol súčasne preťažený a ostal aj prázdny.Miss Eva Burnsová povedala jednoducho: — Naozaj prežili ste ťažké skúšky.— Áno, — riekol Bedrich, — ale jednako len vtedy budete mať pravdu, miss Burnsová, keď
prítomný stav položíte na miesto stavu minulého, a len keď celkom zmeriate, čím sa stáva
prípad ešte spletitejším. Otázka je: som vinný priebehom, ktorý odňal duševné utrpenie
mojej ženy, alebo môžem sa oslobodiť? Len to môžem povedať, pokračovanie v tomto prípade,
keď som sám obžalovaným, žalobcom a sudcom, je v behu, a predbežne nemožno čakať posledné
rozhodnutie.Nachodíte v tom, miss Burnsová, nejaký smysel, že práve mňa nechcel ten Atlantický
oceán? Alebo, že som, ako šialenec bojoval o to, zachrániť svoj holý život? že som
niekoľkých nešťastníkov ktorí chceli prevrhnúť náš čln, veslom bil po hlave, takže bez
hlesu a bez stopy utonuli? Či to nie je nízkosť, že sa ešte vždy držím života a všetko
ostatné radšej robím, ako sa vzdávam tohoto zbabraného jestvovania?Všetko toto bledý a vzrušený Bedrich rozprával tónom ľahkej konverzácie. Prázdne taniere
hostinský už dávnejšie odložil na stranu. Miss Eva riekla, azda chtiac vyhnúť trápnej
odpovedi: — Objednáme si tu ešte aj kávu, pán doktor? — Všetko, čo len chcete, dnes, alebo
zajtra a vždy, tak dlho, kým vám nebudem na ťarchu. Ale máte vo mne smutného spoločníka.
Tak ľahko nenajdete taký hlúpy a malý egoizmus, ako ten, ktorým som ja uväznený. Pomyslite
si, moja žena v ústave, v ktorom je teraz, zapodieva sa tým, že si ustavične dokazuje svoju
hriešnosť, nehodnosť, zlosť a ničomnosť. Keď je taká nehodná, ako tvrdí, a keď ja pred ňou
stojím taký veľký, šľachetný a obdivuhodný, preto musia nad ňou stále bdeť, aby si, ako sa
vraví, neublížila. Či to nie je pre mňa pekné povedomie? a či nemusím byť naozaj hrdý?Ale miss Burnsová riekla: — Nevedela som, že v takom silnom mužskom, odpusťte, ako ste
vy, môže sedeť taká drobná, zimomravá dušička. Podľa mojej mienky, máte sa teraz
vynasnažovať túto celú minulosť podľa možnosti zakryť. Niečo podobné musíme robiť všetci,
môcť sa stať súcimi pre život.— Nie, — riekol Bedrich, — ja som celkom neschopný. V tejto chvíli je mi dobre, lebo
sedím proti človekovi, ktorému — prepáčte, že sa vyslovím eufemisticky — pre nejakú príčinu
môžem naliať čistého vína.— Musíte sa sústrediť, musíte pracovať, — riekla miss Burnsová. — Musíte byť telesne
činný až do úplnej ustatosti.— Oh, moja vážená, — zvolal Bedrich, — ako ma preceňujete. Práca? K tomu sú potrebné
dôvera a chuť: stratil som obidve. A keď tu sedím, v krajine, ktorú si podmanil europský
človek najmohutnejšími silami vôle, tak tu sedím, a to je bod, v ktorom sa väčšina dnešných
ľudí liší od človeka tých čias, lebo som stratil veslo i kormidlo, a odrobinka môjho
sebaurčenia išla, kade kratšie.Doniesli kávu a Bedrich i slečna Burnsová ju mlčky miešali lyžičkami.Potom sa opýtala miss Burnsová: — Prečo ste, ako vravíte, stratili svoje sebaurčenie?— Theridium triste, — riekol Bedrich a odrazu pomyslel na príklad pavúka-šibeničníka,
ktorý doktor Wilhelm upotrebil vzťahom na Ingigerdu, a ktorý teraz v širšom smysle
aplikoval na riadenie osudu. Prirodzene miss Burnsová ho nerozumela. Ale Bedrich prerušil
rozhovor, a keď ho žiadala o vysvetlenie, nechcel odpovedať. A práve tak rýchlo a ochotne
stiahla svoju otázku a riekla, že to pokladá za správne a dobré, keď radšej prejde od
hovoru, vedeného nemeckou hlbokoumnosťou do jej sféry, do sféry povrchného človeka. K tejto
poznámke pripojila radu: keď sa aj hneď tak ostro posudzuje preto, že nešiel až na koniec
toľkých, rozličných ciest, tak musí bezpečne voliť si inú a všemožne obmedziť sa na niečo,
pri čom budú jednomerne upútané ruky, oči a hlava. Slovom, aby išiel a urobil pokus so
svojou starou láskou, sochárstvom. Za niekoľko mesiacov bude azda majstrom-tvorcom madonny
z polychromizovaného dreva.Bedrich riekol: —- Mýlite sa, som len penovou habarkou. Nechajte mi ilúziu, že vo mne
veľký umelec čaká na chvíľu oslobodenia. Skôr by som sa mohol stať kočišom, komorníkom
alebo obchodvedúcim majstra Rittera.*Miss Eva Burnsová vyňala svoju malú peňaženku, nedovolila Bedrichovi platiť za seba, a
obidvaja vykročili zasa na živú ulicu. Práve tak, ako prv, všade, kde sa tento pár zjavil,
vzbudil pozornosť. — Hrom do toho, — riekol Bedrich, ktorý sa v hlučnom ruchu ulice zas
iným stal, — čo všetko som vám to potáral, miss Burnsová? Zneužil som vašu trpezlivosť a
nudil som vás desným spôsobom? — O, nie — vetila, — privykla som takým rozhovorom. Už sa
dlhé roky stýkam s umelcami. — Azda len nechcete palicu lámať nad mojou pravdomluvnosťou,
slečna Burnsová? — opýtal sa trošku naľakane Bedrich. — Nie, ale neverím, — povedala
pokojne a temer s mužskou istotou, — že príroda, keď nám raz aj niečím robí bolesti, chce
nám takým istým niečím vždy znova pôsobiť muky. Tak sa mi zdá, že medzi dva dni, a to nie
bez Stvoriteľovho úmyslu, je pre človeka vždy a všade určený sen.— Nie vždy a nie všade, — mienil Bedrich a myslel na to, že predošlé noci s koľkou
námahou si musel vydobyť niekoľkohodinový sen. Na jednej križovatke miss Eva ostala stáť,
čakajúc na uličnú železnicu, ktorá by ju zasa zaviezla do atelieru. — Vidíte to, — riekol
Bedrich, ukazujúc na šesť celkom jednakých obrovských plakátov, ktoré maly krikľavými
farbami znázorniť „Marah, obeť pavúka“. Krížom cez každý plakát bol prilepený zelený
strižok, na ktorom bolo možno čítať, že tanečnica posiaľ bola ešte vždy hatená následkami
stroskotania lode, ale nasledujúceho dňa bude sa u Webstera a Forstera prvý raz produkovať
pred americkým obecenstvom. Nad týmito plakátmi na tej istej ohňovej stene bola celá,
nadľudský veľká, šesť, či až osem ráz vyobrazená postava Artúra Stossa.— Malá slečna pozvala na pozajtre ráno Mr. Rittera ku próbe do divadla na Fifth Avenue.
To preca nie je Webster a Forster! — riekla miss Burnsová. Bedrich jej, vysvetlil, čo sa
medzitým stalo. Ale tento výhľad na próbu bol pre neho samého novinkou. Nadhodil, ako by
mimochodom: — Vlastne s týmto dievčaťom mám len súcit. — Končil, — mal by som vrelú prosbu,
miss Burnsová, mohli by ste sa trochu zaujať chúďaťa tohoto stvorenia, ktoré je bez opory.
— Do svídania, príďte podľa možnosti čím skôr pracovať do atelieru, — riekla miss Burnsová,
vystupujúc do vozňa uličnej železnice.*Na druhý deň okolo desiatej hodiny už mohol pozdraviť Ritter Bedricha v svojom atelieri.
Dostal malú pracovňu, ktorej dvere boly otvorené do dielne miss Burnsovej.Bedrich teraz síce len prvý raz vzal do rúk tú významnú vlhkú hlinu, z ktorej vytvorili
bohovia ľudí, zato však aj ľudia tým viacej bohov, ale on už aj v Ríme hľadel na prsty
nejedného priateľa-sochára, takže mu práca, k vlastnému počudovaniu a k údivu miss
Burnsovej, išla ľahko od ruky. Prirodzene pomáhaly mu pri tom aj anatomické vedomosti. Keď
tak s vyhrnutými rukávmi pracoval nepretržite v horúčkovom chvate tri hodiny a rameno
svalnatého mužského vo veľkých ťahoch zreteľne vyformované, stálo pred ním, pocítil Bedrich
celkom nový pocit uspokojenia. Pri práci zabudol celkom na seba, kto je, čo je a že je v
New Yorku. Keď Willy Snyders, ako väčšinou na zpiatočnej ceste z obchodu, idúc k lunchu,
zdravil Bonifáca Rittera a umenie, Bedrichovi sa zdalo, ako by ho boli zobudili a nazad
priviedli do celkom iného, jemu cudzieho života. Bolo mu ľúto museť nechať prácu. Zistil,
že poludňajší obed vlastne pôsobí rušivo.Chvály miss Burnsovej a Willyho urobili Bedricha hrdým. Keď prišiel Ritter, zamĺkli a
vyčkávali. Ritter, obzerájúc prvý pokus lekára, mienil: že už nepochybne viac ráz mal v
rukách hlinu. Túto mienku mohol Bedrich s dobrým svedomím zamietnuť. —Tak potom, — riekol
Ritter, — s materiálom narábali ste naozaj, ako niekto, kto to má už v krvi. Po tomto prvom
pokuse, zdá sa mi, ako by ste len čakali na hlinu a hlina na vás. — Bedrich riekol: —
Uvidíme! — Potom dodal: vraví sa síce, že každý začiatok je ťažký, ale podľa jeho
skúsenosti, u neho je to skôr naopak. Ináč vraj, vyhráva obyčajne prvú alebo druhú šachovú,
skatovú alebo biliárovú partiu, a ostatné prehráva. Tak to bolo s jeho doktorskou
disertáciou, s jeho prvou bakteriologickou prácou, ktoré sa mu podarily, i s jeho prvými
lekárskymi kúrami, ktoré malý dobrý výsledok. Týmto tvrdeniam, hoci bol na nich granátik
pravdy, umelci akosi nechceli veriť a Bedrich odišiel z ateliéru v zdravšej nálade, akej
nemal už od rokov.Žiaľ, koľkosi sa zmenila, keď sa v klubovom dome rozprával s Ingigerdou Hahlströmovou.
Dievča počúvalo bez záujmu, ba temer s iróniou, o jeho novom zamestnaní. Ritter, Willy a
Lobkowitz boli jej poznámkami vnútorne pobúrení. Žiadala Bedricha, že musí ísť k Websterovi
a Forsterovi a prinútiť týchto ľudí k odvolaniu udania, ktoré z pomsty urobili u Society
for the Prevention of Cruelty to Children. Keď im ušla dolárová hodnota, ktorá tkvela v
malej stroskotankyni pre novú smluvu s Lilienfeldom, mal byť takto znemožnený konkurentov
výpočet. Ingigerd mala mať ráno prvú malú próbu. K próbe budúceho dňa sa už prihlásil
zástupca Society for the Prevention of Cruelty to Children. Ona bola preto prirodzene bez
seba, lebo v prvom rade teraz už chcela sa v New Yorku rozhodne zablýskať a v dvojakom
smysle byť oslavovanou, totiž byť ľutovanou i obdivovanou. Ďalej nechcela stratiť nádejný
kapitál. Keď jej nedovolia v New Yorku vystúpiť, pokazia jej celý obchod v Amerike.Proti železnej vôli malej tanečnice márne bolo vzpierať sa. S vnútorným odporom, dobre,
ale nebárs, musel Bedrich pre malú hviezdu vybehávať rozličné veci od poludnia až do
večera. Utekal od Webstera a Forstera ku Lilienfeldovi, od Lilienfelda ku zástupcom
Brownovi a Samuelsonovi, z Second Avenue do Fourth Avenue, z Forth Avenue do Fifth Avenue a
napokon zaklopať aj u samého Mr. Barryho, predsedu Society for the Prevention of Cruelty to
Children. Ale Mr. Barry ho neprijal.Na šťastie, statočný Willy Snyders sebaobetavo ostal pri boku svojho bývalého učiteľa, k
vôli tomu dal sa oslobodiť od kancelárskej služby, podľa možnosti urovnávajúc mu cesty.
Svojím drsným humorom a veselými privatisimami o newyorkských pomeroch pomohol Bedrichovi
vybŕdnuť z mnohých neprijemných chvíľ.Pre majiteľov palácov vo Fifth Avenue je dobre, že sú ich uši ranené hluchotou. Ináč by
ani jeden z nich neprišiel k užitiu svojho jestvovania. V Europe si nemôžu ľudia ani
predstaviť, akým mrakom kliatieb a zatracovania sú zatemňované okolia domov Gouldovcov a
Vanderbiltovcov a iných nábobov. Na tieto pieskovcové a mramorové paláce hľadia ako na
jarmokoch na klietky divých zvierat, alebo ako sa hľadí na budovy, vystavené za krvavé
judášske strieborniaky, za ktoré, podľa podania, učeník zradil svojho Majstra.Všeobecnému zvyku primerane aj Willy Snyders chrlil tie najúctyhodnejšie výroky. Taký
zvyk je prirodzený v krajine, kde je občanovi celkom nemožné niekoho pokladať za niečo iné,
ako je sám, a kde si ani za zlato, ani za dobré slová nemožno zadovážiť posvätnej autority,
alebo oddeľujúceho nimbu. Tam niet kniežat, tedy ani zlatých kniežat, ale sú len takí
ľudia, o ktorých hovoria, že si zbojstvom, krádežou a klamstvom zabezpečili nespravodlivý,
ohromný podiel z všeobecného dolárového rybolovu, v ktorom sa s roka na rok pokračuje.Bedrich bol šťastný, keď na druhý deň zasa stál v blízkosti skrine s hlinou a pri svojom
modelovaní. Tuná, pri náruživej námahe rúk a očí, mohol mu z hučiacej hlavy vyšumeť hluk
New Yorku. Pokladal sa za šťastného, že od základu bol nepraktický a nemusel sa zúčastniť
desného jarmoku, večných processií za svätosvätým dolárom.Hoci aj dych toho shonu trhal oblek jeho duše na márne zdrapy, jednako len cítil,
formujúc detaily atletického ramena, ako sa v ňom pohol proces posvätenia. Častejšie prišla
dnuká miss Eva, pozorovať to, čo už urobil a vymeniť s ním niekoľko slov. To mu bolo milé,
jej kamarátska prítomnosť ho upokojila, ba urobila šťastným. V jej bytosti spočívajúci mier
vzbudzoval v Bedrichovi vždy tichý obdiv. Keď jej povedal, že ho táto práca citeľne
upokojuje, povedala, že to veľmi dobre pozná z vlastnej skúsenosti a mienila, že ak
neodskočí, ale vytrvá, bude ešte hlbšie pociťovať dobrodenie práce takého druhu.*Ingigerda Hahlströmová pozvala umelcov k próbe na dvanástu hodinu. Shromaždili sa v
atelieri slečny Evy istej slávnostnej nálade. Okrem Rittera a Lobkowitza prišiel Willy
Snyders a cigánovi podobný Franck, ktorý niesol pod pazuchou veľkú náčrtkovú knihu. Nebo
bolo jasné a ulice suché, malá spoločnosť prirodzene pripojila sa k návrhu Evy Burnsovej a
uzavrela ísť peši až po divadlo Fifth Avenue. Cestou Ritter rozprával Bedrichovi, že si na
Long Islande stavia malý letohrádok, ale tento už vedel o ňom viacej. Bolo to, ako Willy
Snyders prezradil Bedrichovi, hodne náročné stavisko, ktoré mladý majster dal vybudovať
podľa vlastných plánov. Ritter rozprával o tom, že dórsky stĺp je jednako len
najprirodzenejší a preto zpomedzi všetkých stĺpových foriem najušľachtilejší a hodiaci sa
od základu do každého prostredia. Preto ho upotrebil mnohorako aj pri svojej vile. Pri
vnútorných miestnostiach boly smerodajné čiastočne pompejské dojmy. V dome je, vraj, aj
atrium. Rozprával o figúre na studni, o chrličovi vody, ktorú chcel umiestiť nad
štvorhrannými nádržami. Prejavil náhľad, že v tomto smere majú dnes umelci chudobnú
fantáziu. Tu sa naskytujú tie najšialenejšie a najveselšie možnosti. Spomenul „Husárika“,
„Männiken Piss“ a „Norimberskú studňu ctnosti“, ako naivne nemecké príklady: z antiky
satyra s cievou v Herkulanume a ešte iné. — Voda, — riekol, — ktorá, ako pohyblivý živel,
je spojená s nehybným umeleckým dielom, môže tiecť, kvapkať, tryskať, šumeť, striekať,
nahor vyvierať alebo skvele sa vznášať, môže zvonovite syčať, alebo vôkol padať roztrúsená
na prach. V Herkulanume zo satyrovej cievy musela asi bublať.Keď takto Bedrich, kráčajúc vedľa štíhleho a elegantne oblečeného Bonifáca Rittera, v
chladnom a slnečnom povetrí prežíval grécke fantázie, bilo mu veľmi prudko srdce. Keď na to
pomyslel, že po všetkom tom, čo medzi tým ležalo, mal by Ingigerdu Hahlströmovú znova videť
tancovať jej tanec, zdalo sa mu, že tomuto dojmu už viacej nie je prístupný.Divadlo na Fifth Avenue, do ktorého vstúpil Ritter so svojím sprievodom, bolo tmavé a
prázdne. Nejaký mladý človek zaviedol pánov do parteru, kde, len ohmatávajúc okolie, mohli
napredovať. Keď im oči privykly, nočná jaskyňa divadelného priestoru postupne vystupovala s
radmi svojich sedadiel, s poschodiami a s maľovanou povalou. Tma, ktorá zapáchala prachom a
pliesňou, zaľahla Bedrichovi na prsia. Celá rozsiahla kryptová klenba mala priehlbiny,
ktoré sa podobaly schránkam pre rakvy a čiastočne boly ovešané bledými záclonami. Javisko s
vytiahnutou oponou, slabo osvetlené zatienenými žiarovkami v okruhu, ktorý sa zväčšoval,
čím väčšmi sa oko uspokojovalo so slabým svetlom.Páni, z ktorých ešte ani jeden nevidel neosvetlený, prázdny divadelný priestor, cítili
sa byť akosi stiesnenými a hatenými, takže, bez zvláštnej príčiny, rozhovor stlmili na
šepot. Nebolo to nič divné, že Bedrichovo srdce vždy nepokojnejšie búšilo do rebier. Ešte
aj nie ľahko sa poddávajúci, vždy ku sarkazmu naklonený Willy Snyders posunul okuliare,
rozchľabil, ako sa vraví, ústa i nos, takže jeho čierna japonská hlava s týmto výrazom
sebazabudnutia, keď sa ho Bedrich dotkol, budil vyzývavo-komický dojem.Keď sa po niekoľkých napätých minútach nič nezmenilo, umelci sa práve chystali uľahčiť
dušiam otázkami, keď odrazu ticho bolo prerušené hrmotom a priestor javiska sa otriasol
krikom trochu tlmeného, voskrz nie melodického mužského hlasu. Konečne bolo možno rozoznať
rázne sa vadiaceho a trstenicou sa oháňajúceho impresária Lilienfelda, v paletó, s vysokým,
do tyla posunutým klobúkom. Toto objavenie vylúdilo u umelcov neodolateľný, len s námahou v
medziach slušnosti držaný, záchvat smiechu.Lilienfeld bručal. Volal na domovníka. A nejakú upratovačku, ktorá mu na celkom pustom
javišti prišla do cesty, hrmiac vyhrešil zrovna desným spôsobom. Kde je koberec? Kde je
hudba? Kde je mamľas osvecovač, ktorý bol práve na dvanástu objednaný. Slečna, vraj, stojí
na zadnej chodbe a nemôže sa dostať do šatne. Nejaký hlas s parteru, patriaci mladému
mužskému, ktorý zaviedol dnuká umelcov, snažil sa viac ráz zbadateľným urobiť bojazlivým
volaním: — Pán direktor, pán direktor. — Lilienfeld, s rukou na uchu, pristupujúc k rampe,
konečne zachytil zvuk tohoto hlasu. Hneď zaplavilo mladého človeka, ktorý bol na chvíľu
omráčený, zdvojnásobené hromovanie. Prišiel osvecovač a tiež dostal svoje. Nejaký pán s
cylindrom vredikal dnuká troch ľudí s gongom, kovovým bubnom a flautou. — Kde je kvet?
Kvet! Kvet! — kričal teraz Lilienfeld do kryptovej klenby, kde mu zkadiaľsi odpovedali
váhavo: — Neviem. — Potom zmizol, volajúc ustavične: — Kde je kvet? Kde je kvet? — Kde je
kvet? kvet! kvet! — doliehalo v nekonečných ozvenách k ušiam umelcov, raz zblízka, raz
zďaleka, raz shora, potom zasa so strany, raz s javišťa, raz z posledného radu prízemia. A
táto okolnosť len popudzovala ich veselosť.Teraz doniesli na javište, ktorého osvetlenie trošku zosilnili, veľký, červený papierový
kvet. Lilienfeld, ktorý sa vrátil spokojnejší, rozprával sa s hudobníkmi. Zaujímal sa, či
študovali žiadaný tanec, a prízvukoval im rytmus. Potom želal si počuť, čoho sú schopní,
zdvihol trstenicu ako taktovku a riekol: — Well, begin!Tak začali hudobníci aj v novom svete ten dráždivý rytmus, tú tupú, čiastočne piskľavú,
barbarskú hudbu, ktorá prenasledovala Bedricha už v starom svete. Ďakoval nebu, že tma
pomohla zakryť jeho vzrušenie. Až sem ho vždy lákaly, svádzaly alebo viedly tieto zvuky.
Aký úmysel mal s ním tento podivný Ariel, kto ho poveril robiť to, že svoju obeť rozčuľoval
nielen vnútornými búrkami, ba nechal ju temer zahynúť v naozajstnej, hroznej búrke na šírom
mori? Prečo mu vbodával do mäsa pichliače tejto hudby, prečo mu vrhol na krk a údy svoje
neroztržiteľné osídla, ako sa to stalo, že celkom neoslabená so svojím tvrdošijným
diabolstvom začínala tuná znova?Netĺkol okolo seba, neutiekol, hoci bol jednako obidvom činom blízky. Bolo mu, ako by
mal hlavu zabalenú do plachtového plátna, a ako by sa napokon musel zbaviť nanútenej
slepoty a svojmu bizarnému a grotesknému protivníkovi — Arielovi alebo Kalibanovi — pozreť
od očí.Je nesporné, myslel si Bedrich, kým ho hudba trápila a dráždila, že ľudia vždy znova
hľadajú šialenstvo a sú poddaní šialenstvu. Či neboli šialení tí vodcovia dobyvateľov, čo
prví umožnili nemožné a išli cez Oceán, hoci neboli ani rybou, ani vtákom? V Skagen, v
Dánsku, v jedálni malého hostinca je to zriedkavosť. Tam sú vystavené zamaľované panuše
utonulých lodí, ktoré sa s troskami príležitostne dostaly na breh. Všetkých týchto
drevených figúr lodných hrotov, pánov a paní, so zamaľovanými tvárami a šatami, dotkla sa
ruka šialenstva. Všetky hľadia nahor a do diaľky, niekam, kde zdajú sa niečo videť, a v
povetrí čuchajú nosom zlato, alebo vôňu cudzieho korenia. Všetky odhalily nejaké tajomstvo
a s domácej pôdy zdvihly nohu do povetria, ísť maninou za ilúziami a fantazmagoriami a za
objavením nových tajov. Tieto objavily Dorado, zaviedly miliony a miliony ľudí do záhuby.A Ingigerd stala sa teraz pre Bedricha naozaj svodnou a extatickou panušou galeje, kým
ju krátko predtým urobil zamaľovanou madonnou z dreva. Videl ju teraz nad vodou na hrote
strašlivej plachtovky, s vypuklou labuťou hruďou, s otvorenými ústami, s naširoko
rozškerenými očami, kým jej žlté vlasy po obidvoch stranách sluchov priamo splývaly nadol.Odrazu zamĺkol zvuk hudby a Ingigerda vystúpila na javište.Mala prehodený belasý, dlhý divadelný plášť, pod ktorým mala oblečený kostým svojej
úlohy. Riekla veľmi sucho: — Milý riaditeľ, myslím, že je to trošku hlúpe, moje číslo,
„Matah, alebo obeť pavúka“ pretvoriť na „Oberonovu pomstvu“. — Moja milá, — riekol
podráždene Lilienfeld, — pre Boha, ponechajte to mne, veď poznám tunajšíe obecenstvo.
Začnime, moja milá! čas letí,— končil impresario a zatlieskajúc hlasne dlaniami, zavolal na
hudobníkov: — Forwards! Forwards! bez váhania!Hudba začala znova a hneď potom tancujúc objavila sa Marah. Podobala sa nahej elfe,
ktorá vznášajúc pohybovala sa kolom. Ako tak v širokých kruhoch letela okolo ešte
nezbadaného kvetu, s priezračným, zlatom pretkaným závojom, robila dojem báječného,
exotického motýľa. Willy Snyders ju nazval rusalkou! Ritter Phalaenou. Maliar Franck pripil
sa očami k premenenej Ingigerde.Teraz prišiel ten moment, v ktorom dievča s námesačnícky prižmúrenými víčkami začalo
hľadať kvet. V tomto hľadaní bola nevinnosť a rozkošnícka túžba, pri čom vystúpilo to
nekonečne jemné chvenie, ktoré možno badať v dusnej erotike smrtihlava. Konečne zavoňala
kvetinu, a ako bolo badať na jej náhlom strnutí, vzhliadla na nej tučného pavúka.Ako to bolo Bedrichovi známe, Ingigerda nie vždy jednako znázorňovala úžas a strnutie
hrôzou a útek. Dnes všetci obdivovali premenu výrazu na sladkej tvári tanečnice, ktorá bola
znetvorená premenami: odporom, hnusom, úžasom a zdesením.Začala sa nová fáza tancu: Tá, v ktorej dievča pokladalo pavúka za neškodného a vysmialo
sa začatému zdeseniu. Toto všetko malo nenapodobiteľnú nehu, nevinnosť a veselosť. Keď sa
teraz po stave príjemného pokoja začala hra s imaginárnymi pavučími vláknami, vrzly
parterové dvere a cez ne doviedli dnuká statného starca. Cylinder držal v ruke, ostro
krojená tvár bola oholená, celý zjav prezrádzal gentlemana. Mladý človek, ktorý sprevádzal
starca, odbehol, a gentleman, nejdúc napred, sadol si, tam kde bol, na parterové sedadlo.
Ale prišiel Lilienfeld, a keď sa okolo úctu vzbudzujúceho starého Yankeeho otáčal ako
ucholaz, hľadel ho pohnúť k tomu, aby si sadol do najprednejšieho radu.Cudzí pán, Mr. Barry, prezident Society for the Prevention of Cruelty to Children a
mnohých iných organizácií, zamietol návrh a vhĺbil sa do predstavenia. Ingigerda medzitým
škrípnutím parterových dvier, príchodom nového diváka a hundraním jej impresária pri
uvítaní, bola vyrušená z konceptu. — Ďalej, ďalej! — zvolal Lilienfeld. Ale malá tanečnica
pristúpila k rampe a riekla nahnevane: — Čo sa stalo? — Celkom nič, voskrz nič, moja
úctyhodná, — vetil veľmi netrpezlivo riaditeľ. Ingigerda volala na doktora Kammachera.
Bedrich sa naľakal, keď počul zavzneť svoje meno. Bolo to pre neho trápne ísť za Ingigerdou
ku rampe. Zohla sa k nemu a žiadala ho, citeľne siahnuť na zub tomu paviánovi zo „Society“
a obrobiť ho k jej prospechu. Riekla mu: — Ak nebudem smeť verejne vystúpiť, tak skočím s
brooklynského mosta, a potom ma môžete z udicou hľadať tam, kde je môj otec.Keď Ingigerda, udusená vláknami pavúčej sieti, zdanlivo zakončila život, v skutočnosti
však svoj tanec, Bedricha predstavili Mr. Berrymu. Starý, bohatiersky potomok
vysťahovalcov, ktorí pristali s Mayfowerom, vrhol na neho pohľad, ktorý nepriateľsky
žmurkal, ako pohľad mačky, ktorému, tak sa zdalo, tma neprekážala. Barry vravel pokojne,
ale to, čo hovoril, nebudilo práve dojem, že od neho možno očakávať tolerantné chovanie. —
Dievča, — riekol po niekoľkých Lilienfeldových vývodoch, — už jej nesvedomitý otec
zneužíval ku odsúdeniahodným veciam. — Ďalej sa osvedčil: — Výchova dieťaťa je zanedbaná:
zrejme nevštepili mu ani len najbežnejšie pojmy studu a slušnosti. — Dodal s chladom a
vysokomyseľnosťou, ktoré vyvracaly každý protidôvod, že ku prekazeniu takých, verejný cit
mravnosti tak hrubo urážajúcich predstavení, ešte bohužiaľ niet primeraného zákona. Zdalo
sa, že nechápe Lilienfeldove námietky.Nedostatočné ovládanie angličtiny znemožňovalo Bedrichovi zasiahnuť. Jednako opovážil sa
prízvukovať, že Ingigerda je prinútená zarábať si chlieb, načo však umlčaný bol hneď
chladnou otázkou: — Či ste vy bratom toho dievčaťa?Prezident Society opustil miestnosť a Lilienfeld zúril divým kľaním proti nízkemu
pokrytectvu týchto Yankeech a puritánov. Ale mal celkom jasné tušenie, že Ingigerde
Hahlströmovej bude zakázané verejne vystupovať. Túto prekliatu omáčku mu navarili Webster a
Forster. Ingigerda plakala, keď Bedrich prišiel pro ňu do šatne a zachvátila ju zúrivá
prudkosť. — Za to môžem len vám ďakovať, — riekla, — prečo ste mi nedovolili vystúpiť hneď
v prvý deň, ako mi radil Stoss.Bedrichovi bolo všetko odporné. Mr. Berryho zjav vyvolal mu v mysli otcovu postavu: Hoci
by aj svoje náhľady nikdy neprejavil, a neuplatnil v tej forme ako Mr. Barry, jednako len
boly príbuzné náhľadom Yankeeho, ba i v Bedrichovej duši ostalo všeličo nedotknuté, čo v
nej vypestovaly pôvod a výchova.Cigánovi podobný Franck priletel a choval sa ako šialenec. Jeho oduševnenie, ktoré
Ingigerdinu náladu trochu napravilo, nenachodilo slov a borilo sa o ne. Bedrich hľadel na
maliara s odporom a preľaknute, keď pri ňom znova poznal príznaky vlastnej posadlosti.
Ingigerda ponechala maliarovi svoju ruku, ktorý ju pokryl divými bozkami, a tieto divé
bozky rozprestrely sa od zápästia až po dolné rameno, čo sa dievčaťu zdalo byť prirodzeným
a v poriadku.Ingigerda si želala, aby Bedrich išiel ešte raz ku prezidentovi Barrymu, vplývať na neho
prosbami alebo hrozbami, násilím alebo peniazmi. Taký pokus bol, ako to Bedrich vedel,
beznádejný. Potom dala sa do plaču a tvrdila, že má len takých priateľov, ktorí ju
využívajú. Prečo tu niet viacej Achleitnera? Prečo musel práve on, a nie ten alebo onen,
stratiť živoť? Achleitner bol, vraj, jej naozajstným priateľom, ktorý sa vedel v svete iste
pohybovať a bol bohatý a nezištný.A naozaj, už hneď na druhý deň doručili Ingigerde Hahlströmovej zákaz vystupovať. Dievča
bolo ako šialené. Lilienfeld medzitým vyhlásil, že teraz nastala chvíľa, keď treba vo veci
zakročiť u newyorkského mešťanostu. Súčasne poučil Ingigerdu, že musí opustiť klubový dom,
ak sa nechce vystaviť internovaniu v niektorom sirotínci. Ženatý, ale bezdetný Lilienfeld,
ponúkol jej v svojom dome útulok; chtiac-nechtiac musela súhlasiť.Keď Bedrich ráno po Ingigerdinom presťahovaní v novom, z hrubého plátna zhotovenom
plášti, ktorý mu zaopatrila miss Eva Burnsová, stál pri svojej práci, mal pocit obľahčenia.Majster Ritter prejavil pred miss Evou Burnsovou náchylnosť, zmodelovať tancujúcu devu.
Ale Bedrich s jeho úmyslom súhlasil len akosi váhavo. — Hľaďte, miss Eva, — riekol, —
nepatrím k tým, ktorí chcú znemožniť vznik krásnych vecí, a keď majster maličkú upotrebí
ako aktový model, tak je po mojom duševnom pokoji. — Miss Eva sa smiala. — Vám je sa dobre
smiať, — riekol, — ale ja som rekonvalescent, a recidíva je životu nebezpečná.Minulo osem dní, v ktorých Bedrich prebojoval obdivuhodný ale voskrz nie víťazný boj.
Každý deň pracoval v atelieri, miss Burnsová stala sa jeho dôverníčkou.Čo ani predtým nebolo pred ňou skryté, teraz sa to dozvedela od neho samého, že úpel v
Ingigerdinom zajatí. Stala sa jeho kamarátkou a radkyňou, hoci nevyzvane sa nikdy nemiešala
do jeho vnútorných zmätkov. Bedrich jej povedal, že sa rozhodol oslobodiť od Ingigerdy.
Vždy keď bol u dievčaťa, vravel, že sa cítil indignovaným a že sa nudil. Bol pevne
rozhodnutý nejsť k nej viacej: predsavzatie, ktoré však často o niekoľko hodín zrušil. Pri
nekonečnej trpezlivosti miss Bnurnsovej téma Ingigerd nemusel sňať s denného poriadku. Duša
dievčaťa bola prevracaná zdnu na vonok a zasa zvonku do nútra, jej obsah bol sto ráz
prehadzovaný a preosievaný ako zlato alebo zrnká pšenice.Jeden deň povedalo dievča Bedrichovi: — Vezmi si ma, sveď ma, rob so mnou, čo chceš! —
Vyzvala ho, byť k nej prísnym, ba i krutým. — Zatvor ma, — riekla, — okrem teba nechcem
videť mužského. — Druhý raz zasa modlikala: — Chcem byť dobrá, Bedrich, urob ma dobrou. —
Ale nasledujúceho dňa svojho ochrancu a priateľa prinútila znova uspokojiť sa s
neodpustiteľnými konaniami.Ale pravda bola, že už množstvo mužských nechala za seba sháňať, behať, obchody
obstarávať mysleť a platiť.Čoho sa Bedrich nevedel zrieknuť, to bola tá krehká, plavá a sladká telesnosť. A jednako
bol rozhodnutý, odtrhnúť sa. Raz prišla Ingigerda k miss Eve sedeť k portrétu. Aj Bedrich
pritiahol svoj stolec. Nebolo možné ľahko uhádnuť, prečo aranžovala miss Burnsová tieto
sedenia, ale prísne a veľmi podrobné štúdium, ktoré aj Bedrich venoval ťahom; svojho idolu,
v skutočnosti malo na neho podivný vliv.Plochy čela, obrvy, sama poloha očí, prehĺbenie sluchov, forma a znetvorený násadok
ucha, pritenký nos, jeho nozdry, trochu pristará nasolabiálna vráska, zárez pri kútikoch
úst, pekná, ale aj brutálna čeľusť, vlastne naozaj nepekný krk s podhrdelnou jamkou, akú
mávajú práčky, všetko to sa mu tak triezvo vrylo do pamäti, že otupilo účinok každej
okrašľujúcej sily. Miss Eva Burnsová hádam vedela, aký význam má také ostré, vytrvale
dôsledné pozorovanie modelu.Dlhé sedenia, ktorým sa Ingigerda z márnivosti podrobila, ukázaly ináč úzkoprsosť jej
povahy. S obdivom pre miss Evu Burnsovú vnímal Bedrich s odstrašujúcou jasnosťou večnú
zaostalosť a nekompletnosť jej modelu. Raz doniesla list svojej matky, ktorý jej písala z
Paríža. Predčítala ho, a zdalo sa, ako by medzitým stála na pranieri.Matkin list bol prísny, vážny, starostlivý, ale nie bez lásky. Otcov smutný koniec bol v
ňom spomínaný so súcitom a zvala Ingigerdu do Paríža. Matka písala: — Nie som bohatá, u mňa
budeš museť pracovať, dievča, ale budem sa usilovať, byť ti v každom vzťahu matkou, — a
teraz nasledoval dodatok! — ak si umieniš, napraviť spôsob svojho života.Poznámky, ktoré dievča robilo na matkine osvedčenia, boly hlúpo a divo jazvivé. — Mám
ísť k nej a mám sa kajať, — opičilo sa, — zato, že ma milý Pán Boh tak zázračne zachránil.
Áno, nech sa najprv napraví mama! Azda budem taká hlúpa. Nebudem krajčírkou. Vždy sa dať
mame karhať. Nemám o seba strach, ak nie som pod niečou feruľou. — A to tak išlo ustavične
spôsobom, ktorý sa nenaľakal ani mrzkých intímností rodičovského nažívania.*Na naliehanie Lilienfelda a jeho zástupcov lehota v City-Hall pred mešťanostom New
Yorku, ktorý mal rozhodnúť o vyzdvihnutí alebo o právoplatnosti zákazu, vzťahujúceho sa na
verejné vystúpenie Ingigerdy Hahlströmovej, bola vytýčená na dvaciaty piaty február.
Ingigerda, podľa úpravy pani Lilienfeldovej elegantne oblečená, vysadla na kočiar a v
sprievode panej, ktorá ju šaperonovala, zaviezla sa do City-Hall. Bedrich a Lilienfeld išli
vopred. — Položenie je také, — vysvetľoval Lilienfeld, keď uháňali cez šedý, tmavý a
chladný New York, — že New York nateraz je v rukách Tammany-Society. Republikáni pri
posledných voľbách prepadli. Mešťanosta, Ilroy je členom Tammany-Society. Kočiš nás asi
povezie okolo Tammany-Hall a ja vám ukážem sídlo tejto hrozne vlivnej spoločnosti, ktorá
vedie tygra v pancieri. Meno Tammany pochodí od indiánskeho veštca Tamenunda. Vodcovia majú
detinské indiánske mená a tituly. Herb nemenujú herbom, ale totemom. Ale nedajte sa mámiť
touto indiánskou romantikou. Títo ľudia sú triezvi, Tammani-tyger vo veľkom newyorkskom
košiari je šelmou, s ktorou nemožno žartovať.— Ináč môžme predpokladať, — pokračoval riaditeľ, — že Tammany-tyger, a tak aj
mešťanosta vo veci Ingigerdy je na našej strane, hoci to aj nie je absolutne isté. Mr.
Barry je síce rozhodný republikán a smrteľný nepriateľ Tammany-Hallu. Naproti tomu však
mešťanosta Ilroy ochotne vylepí jednu, Society for the Prevention of Cruelty to Children,
tejto nesmyselnej ustanovizni. Ale čas jeho úradovania už vyprší a on by bol rád, keby ho
znova zvolili, čo je pravdepodobné len vtedy, ak urobí republikánom nejaké ústupky. Nuž,
uvidíme! musíme vyčkať.Dorazili pred City-Hall do City-Hall-Parku, pred mramorovú budovu s vežou-zvonicou a so
stĺpovým portikom. V tomto portiku museli čakať na príchod dám.Pri chodení horedolu niekto odrazu potiahol Bedricha za kabát. Obrátil sa a zbadal módne
zakuklené malé dievčatko, poznal v ňom hneď Ellu Lieblingovú. — Dievčatko, Ella, kde si sa
tu vzalo? — opýtal sa. Poklonilo sa a rieklo, že išlo s Ruženou na prechádzku. A naozaj
slúžka stála pri schodoch City-Hallu a pozdravila: — Dobré ráno, pán doktor. — Bedrich
predstavil Ellu pánu Lilienfeldovi, ako malú stroskotankyňu. — Dobré ráno, dieťatko, —
riekol Lilienfeld, — je to pravda, že si i ty bola pri tom hroznom utonutí lode? — Jej
smelá a svieža odpoveď korenená bola hrdosťou detskej koketnosti: — Veru! a utratila som
pri tom bračeka. — Ach, chúďa! — riekol Lilienfeld, ale už roztržite, lebo myslel na
speech, ktorý azda bude museť povedať mešťanostom. — Odpusťte, — povedal odrazu Bedrichovi,
pri čom odišiel na niekoľko krokov a z náprsného vrecka vyňal papier s poznámkami,
preštudovať ich s chvatom. Ella zvolala: — Moja mama bola už tiež mŕtva, ale ožila znova! —
Ako? ako? — opýtal sa Lilienfeld, hľadiac na ňu zpod zlatých okuliarov. Bedrich mu
vysvetlil, že jej matke zachránili život oživovacím pokusom. Potom dodal: — Keby veci išly
v poriadku, tak to jednoduché bavorské sedliacke dievča tam, — ukázal na Ruženu, — muselo
by byť väčšmi oslavované ako bol svojho času hrdina dvoch svetov Lafayette. Robila divy.
Vždy myslela len na svojich pánov, na nás ostatných a nikdy nie na seba. — Bedrich išiel
pozdraviť Ruženu.Keď sa spytoval na pani Lieblingovú, Ružena bola ako pivonka. Milostivá pani sa má
celkom dobre, mienila. Potom začala plakať, lebo jej prišiel na um malý Siegfried. Všetky
pohrebné formality vybavila ona s konzulárnym agentom, a bola pri tom samojediná, keď na
židovskom cintoríne pochovávali mŕtvolku.Pristúpil k nim dobre oblečený človek, v ktorom Bedrich až celkom zblízka poznal
artistovho sluhu, Bulkeho. Riekol: — Pán doktor, moja nevesta sa nevie tej historie zbaviť.
Nemohli by ste, pán doktor, povedať mojej neveste, že sa to nepatrí, a že sa človek takej
historie musí zbaviť. Nemohlo by to byť horšie ani vtedy, keby bola stratila vlastného
chlapca. — Ak ste sa zasnúbili, pane Bulke, tak sa tomu treba len tešiť a musím vám úprimne
blahoželať. — Bulke ďakoval a riekol: — Len čo budem môcť odísť od svojho pána a ona od
svojej panej, vrátime sa hneď do Europy. Predtým, ako som musel ísť slúžiť k námorníctvu,
bol som mäsiarom. Práve mi píše brat z Bremen o malom lodnom proviantnom obchode, ktorý
možno dostať. Konečne niečo som si už usporil, prečo by človek nemal také niečo skúsiť. Veď
nemožno vždy len pre cudzích ľudí pracovať. — Súhlasím s vami, — riekol Bedrich, kým
adlatus majstra v streľbe odobral sa od Ruženy so slovami: — Milostivá pani!Pani Lieblingová kráčala pri boku pána s tmavou bradou. Oblek, ktorý mala, a čo by bol
býval stavu primeraný žene ruského veľkokňaza, dokazoval, že rozkošná pani medzitým našla
príležitosť, nahradiť stratu svojej garderoby. Bedrich bozkal dáme ruku a pomyslel na
znamenie pod ľavým prsníkom a na niektoré iné znaky pekného ženského tela, ktoré s takou
bezohľadnou mechanikou všemožne prinútil znova dýchať. Predstavili ho elegantnému pánovi s
čiernou bradou, ktorý ho zvedavo a odmietavo premeriaval. Podivná vec, myslel si Bedrich,
tento plocholebec mal by vlastne vedeť, čím mu je zaviazaný. Človek sa uznojí, v pote tvári
vzkriesi mŕtveho, cíti sa byť vysoko morálnym nástrojom Prozreteľnosti a napokon vlastne
pracoval pre špeciálnu rozkoš nejakého svetáka.Pani Lieblingová bola Amerikou nadchnutá. Zvolala: — Čo poviete k tým newyorkským:
hotelom? Bývam vo Waldorf-Astorii: či nie sú veľkolepé? Obývam štyri izby na vonok. Ten
pokoj! ten prepych! tie krásne obrazy! človek sa cíti ako v Tisíc a jednej noci! Milý
doktor, reštauráciu Dolmenico musíte raz rozhodne navštíviť! Čo sú proti tomu berlínske, ba
hoci parížske pomery? Také reštaurácie a hotely, ako sú tuná, v Europe nenajdete. — Bedrich
bol prekvapený a riekol, že je to možné. — Boli ste už v Metropolitan Opera-House?… — Takto
a podobne pokračovala pani Lieblingová v rozhovore, dávajúc si otázky a hneď odpovedajúc na
ne, bez toho, že by bola Bedricha ku hovoreniu zvlášť povzbudzovala. Bedrich myslel na
Ruženu a Siegfrieda a mal dosť času obzreť si vždy znova novučičkonové lakové topánky,
vyžehlené záhyby nohavíc, briliantové gombičky, mohutný atlasový plastrón, monokel,
cylinder a drahocenný kožuch južného dandyho s krátkym krkom, ktorého dáma predstavila, ako
signora takého a takého mena.— Akú prácu máte s naším chýrnym tenoristom z Metropolitan Opera-House? — opýtal sa
Lilienfeld, keď sa Bedrich zase ukázal v portiku.*Celé stretnutie postavilo mu pred dušu tragikomiku jestvovania tak, že mučivú prítomnosť
bol teraz schopný ponímať menej vážne. Koč s dámami dorazil a súčasne do hally vstúpilo pol
tucta novinárov, z ktorých väčšina, ako to Bedrich s prekvapením zbadať mohol, ku Ingigerde
chovala sa nenútene a podávala jej ruku. Bola veľmi driečna a detinská a keď prišiel aj pán
Samuelson, spolu aj s pani Lilienfeldovou, v sprievode dosť veľkej telesnej stráže, bola
vovedená do vysokej, drevom vykladanej zasedacej siene City-Hallu, ktorá mala oblúkové
okná. Pri dlhom stole, a to pri prázdnom predsedníckom kresle newyorkského mešťanostu, už
sedela vysoká postava Mr. Barryho. Okuliare držal v ruke a prehŕňal sa zavše v svojich
papieroch. Pán Samuelson a Lilienfeld sadli si oproti nemu. Ostatný priestor okolo stola
zaujali novinári a iní interesanti: medzi nimi bol Bedrich, veľmi reprezentatívna pani
Lilienfeldová a Ingigerda, ako predmet pojednávania.Za prezidentským kreslom otvorily sa krídla dvier a vstúpil mešťanosta, ktorý bol
pôvodom Irčan. Usmieval sa mazane a rozpačite, nezdravil každého priateľsky, ale zato
hľadel na všetkých s nádychom zdvorilej dobrotivosti. Niekto šepkal Bedrichovi: — Vec
slečny stojí dobre, mešťanosta dá jednu tomu starému pokrytcovi Barrymu. — A naozaj
mešťanosta ku svojmu súsedovi prejavoval srdečnosť, ktorá neveštila nič dobrého.Zavládlo ticho. Mr. Barrymu bolo udelené slovo.Starec vstal s vážnosťou a s tou neodvislou istotou, ktorá býva obyčajne len vlastnosťou
významných štátnikov. Bedrich nemohol s neho spustiť oči. Temer mu bolo ľúto, že úspech
jeho reči mal byť už vopred zničený.Mr. Barry potom rozvinul v jasnej forme ciele jeho spoločnosti. Uviedol rad prípadov, že
deti v službách priemyslu, obchodu, remesla alebo divadla boli zneužité a poškodené. — Tu
niekto šepkal Bedrichovi: — Nech sa chytí za nos! starec je totiž Wall-Streetman, ktorý v
svojich továrniach zamestnáva množstvo detí a vôbec je najbezohľadnejším vykorisťovateľom!
— Tento nemožný stav, — vysvetľoval Mr. Barry, — vyvolal potrebu založiť Society for the
Prevention of Cruelty to Children.— Táto spoločnosť, — pokračoval Barry, — pokladá si za povinnosť, zasiahnuť len v takom
prípade, ktorý je dokázaný. Otázny prípad je taký.— Od niekoľkých rokov New York je zaplavený zvláštnym druhom slobodne koristiacich ľudí!
— riekol ostrým prízvukom. — To súvisí so vzrastom neverectva, so stúpajúcim nedostatkom
religiozity a k nim sa pojacou dravou túžbou po zovnútorných zábavách a radovánkach.
Vzrastajúca nemravnosť a všeobecná skazenosť sú vetrom, ktorý duje do vetríl takých
pirátov. Ale nákaza tejto zhuby nevznikla v tejto krajine, ona bola k nám dovlečená z
hriešnych brlohov veľkých európskych miest, Londýna, Paríža, Berlína, Viedne. Nákazu treba
zastaviť a činnosti slobodných koristníkov, ktorý ju rozširujú a vždy znova dovláčajú,
treba urobiť koniec.— Preto oni nie sú dobrými americkými občanmi, nie sú nijakými občanmi, they are not
citizens! preto, — riekol Mr. Barry, vyslovujúc každé slovo s tvrdou korektnosťou, — preto
je im to celkom ľahostajné, keď je naše náboženstvo, náš mrav, naša morálka ničená. Títo
draví vtáci sú bez škrupúľ, a keď raz majú plné vole, tak zmiznú za oceánom v svojich
bezpečných, európskych hniezdach. Tu je čas, keď Amerikán aj v tomto ohľade musí sa
vzpamätať a musí odraziť vpád takýchto cudzopasníkov.Kým starý Ingo s pevným čelom hovoril tieto ostré slová, Bedrich nezunoval pozorovať
každý pohyb jeho ušľachtilej kmetskej tvári. Bolo podivné, že keď rečník vravel o dravých
vtákoch, výraz jeho tváre tiež stal sa podobný kani. Stál chrbtom obrátený k oknám, ale
tvár mal jednako stranou, a Bedrichovi sa zdalo, ako by pri slovách o plných voliach jeho
šedobelasé oko bolo pobledlo v beľavom lesku.Berry teraz prišiel na Ingigerdu: — Určením Božím stroskotala jedna loď. Toto nešťastie
malo ľudí pohnúť k pokániu. — Rečník sa prerušil a vysvetlil, že sa s vecou nechce
zaoberať, lebo takým ľuďom, ktorí s vlastnej pohnútky nevedeli pochopiť jej dosah, niet
pomoci. Potom pokračoval: — Navrhujem, zachránené dievča, o ktorom nie je dokázané, že už
naplnilo šestnásty rok, odovzdať nemocnici a paroplavebnú spoločnosť vyzvať, aby ho podľa
možnosti čím skôr dopravila nazpäť do Europy, a odovzdala ho jej matke, ktorá žije v
Paríži. Dievča je choré, nevyvinuté a patrí do lekárskych rúk, ako aj pod poručníctvo.
Vycvičili ju v tancovaní. Upadá pri ňom do stavu, ktorý je podobný epileptickému záchvatu.
Stuhne ako kus dreva. Oči jej idú vyskočiť z jamôk hlavy. Prstami strapká vatu. Napokon
zamdle a je bez seba. Také veci patria za steny nemocnice, pred oči lekára a ošetrovateľky.
Také veci nepatria do divadla. Bolo by to poburujúce, bolo by to provokovaním verejnej
mienky, keby niekto chcel, aby táto internistka nemocnice vystupovala v divadle. Proti tomu
protestujem menom dobrého vkusu, menom verejnej morálky a menom americkej mravnosti. To
preca nejde, túto poľutovaniahodnú nešťastnicu trmácať na verejnom javišti a jej biedu, len
preto, že o nej pre pohromu lode každý hovorí, nehanebne vykoristiť.To bolo jasne povedané. Pán Samuelson vstal hneď, ako si sadol Barry. Jeho spôsob
plédovania bol známy. Vedelo sa, že sa na začiatku šetrí, a neskôr neočakávane s ráznym
výbuchom náruživosti prekvapí poslucháča.Keď aj v tomto prípade prišiel výbuch náruživosti, nezodpovedal celkom očakávaniu, ktoré
si sľubovali Lilienfeld, novinári a Bedrich. Priveľmi bolo badať, že vyslovené pohoršenie
bolo vynútené honorárom a energickou vôľou a nepochádzalo z prameňa prirodzenosti. Ustatý,
uštvaný človek s bradou ako Kristus, a s nečistou, bezkrvnou pleťou, bol úctyhodný len ako
obeť svojho povolania, a aj v tomto vzťahu neimponoval natoľko, ako skôr vzbudzoval súcit:
a poľutovaniahodný bol, žiaľ, najväčšmi vtedy, keď vysileného koníčka výrečnosti ponúkal
súčasne bičíkom i ostrohami, zdeptať protivníka. Mr. Barry a mešťanosta Mr. Ilroy pozreli
na seba významne, a zdalo sa, že obidvaja majú chuť, priskočiť na pomoc tomuto smutnému
rytierovi.Teraz sa už Lilienfeld nemohol viacej zdržať. Zapýril sa, na čele mu navrela žila, čas
mlčania minul a prišla hodina rečnenia. Keď mužský so sto písacími strojmi a milionovým
príjmom nestačil na túto úlohu, treba ju vziať do vlastných rúk. Myšlienku nasledoval čin!
a zpomedzi rtov stiesneného podnikateľa s byvolím tylom, draly sa pádne slová.Teraz prišiel rad na Mr. Berryho, ostať pokojným a bez zachvenia mihalníc vydržať, ako
kamenec husto padajúce údery protivníka. Starého neušetrili v ničom! musel si vypočuť a
preglgnúť rozličné veci, o zneužívaní detí v istých brooklynských továrniach, o puritánskom
pokrytectve, ktoré vodu káže a potajme pije víno. Bolo mu attestované, že je členom tej
bornírovanej, umeniu, kultúre a životu nepriateľskej kasty, ktorá v ľuďoch, ako sú
Shakespeare, Byron a Goethe domnieva sa videť čerta s kopytami a dlhým chvostom. Takí
ľudia, vraj, vždy znova urobili pokus, ručičku hodín času potisnúť nazad. Zvlášť celkom
odporný pohľad v krajine slobody, vo vychvaľovanej Amerike.Pravda, také počínanie nemá výhľadov na úspech! lebo navždy zapadol a je tam čas
puritánskej prudérie, puritánskych mučiarní svedomia, puritánskej ortodoxie a nespratnosti.
Prúd času, prúd pokroku a kultúry tým nebol zastavený! ale tieto reakcionárske moci,
ohrožené v svojom tmárskom hospodárstve, začali guerillovú vojnu malých, zbabelých, nízkych
štvaníc. Krbom takýchto všeobecne nebezpečných štvaníc je Society Mr. Barryho. A tu mu
vrátil to, čo Mr. Barry predtým povedal: v Society for the Prevention of Cruelty to
Children je ohnisko nákazy, ak je naozaj vôbec aká nákaza na území Ameriky! Tu v tejto
Society sedí ohnisko moru! nakoľko je v krajine mor. Mr. Barry robí sa smiešnym, keď tvrdí,
že je Europa teplou hradou moru. Europa je matkou Ameriky, a bez Kolumbovho genia — chystá
sa práve pamätná oslava fourteen hundred and ninety two! — bez Kolumbovho genia a bez
ustavičného prílivu europských, nemeckých, anglických, irských inteligencií, a tu zažmurkal
na mešťanostu, bola by Amerika aj dnes pustatinou.Keď Lilienfeld k vôli malej tanečnici pohol krížom krážom nebom i zemou a morom, odhalil
denunciáciu svojho konkurenta, ktorý použil Society ku svojim opovrženiahodným cieľom, a so
svojej strany s pohoršením odmietol Barryho tvrdenie, že je vykorisťovateľom.
Vykorisťovateľom je azda jeho konkurent. Poukázal na to, aké výhody kynú Ingigerde z jeho
podmienok, ktoré jej predložil. Tam sedí jeho žena, ktorá dievčaťu, čo v jeho dome našlo
prístrešie, v mnohých vzťahoch bola matkou. Ináč dievča nie je choré, v jeho žilách prúdi
nefalšovaná, pravá zdravá artistická krv. Je to nestydatá opovážlivosť, dotknúť sa cti a
mravu mladej dámy. Ona nie je spustlá, ani zanedbaná, ba práve naopak, jednoducho — je
veľmi veľkou umelkyňou.Svoj hlavný úder ponechal si Lilienfeld až nakoniec. Pred štyrmi týždňami pre isté
ohľady stal sa americkým občanom. Teraz kričal natoľko, že vysoké oblúkové okná sa
zachvely, za ktorými pracovalo tupé dunenie New Yorku. Kričal, Mr. Barry nazval ho
cudzincom a vykorisťovateľom. Zakazuje si to, čo najrozhodnejšie, lebo práve tak dobre, ako
Mr. Barry, je aj on americkým občanom. A kričal jedno za druhým, pri čom starého Ingu
oslovil zrovna direktne, nakloniac sa s celým telom ďaleko ponad stôl: — Mr. Barry d’yon
hear? I am a citizen, Mr. Barry, d’yon hear? I am a citizen! Mr. Barry, I am a citizen and
will have my rights like yon![8]Zamĺkol. Keď si sadol, v jeho dýchacej trubici zachrčalo. V tvári Mr. Barryho nepohol sa
ani jeden nerv.Po dlhšej prestávke prehovoril mešťanosta. Jeho slová plynuly pokojne a s tichou,
vrodenou miernosťou, ktorá mu pristala. Jeho rozhodnutie bolo naozaj také, ako ho
predpovedali politickí hádači. Ingigerda dostala povolenie vystupovať verejne. Podľa
lekárskych svedectví dievča je zdravé, okrem toho minulo mu už šestnásť rokov a niet
príčiny pochybovať o tom a odopreť jej prevádzanie zárobkovej činnosti, umenia, ktoré už v
Europe prevádzalo.Novinári sa významne uškŕňali. Utajená nenávisť irského katolíka a mešťanostu proti
domorodému puritánovi anglického pôvodu prišla k prielomu. Mr. Barry vstal a tomuto
protivníkovi stisol s chladnou vznešenosťou ruku. Potom odišiel vzpriamene a jeho druhému,
celkom ináč ustrojenému protivníkovi nepodarilo sa ešte na rozlúčku, ako si to umienil,
vrhnúť mu do očí iskriaci pohľad svojej celkom ináč ustrojenej nenávisti; lebo tieto oči ho
vôbec nezbadaly.Ingigerdu obkľúčili. Zasypali ju blahoželaniami. Jej srdce plesalo radosťou, že pred
tvárou dvoch svetov bojovali o vlastnenie jej osoby. Zrovna žiarlivo závodili o jej
priazeň, korili sa jej. A v tejto chvíli nebolo by sa podarilo nijakej kňažne odkloniť
pozornosť od tejto malej umelkyne. Žiarila šťastím a vďačnosťou.Direktor Lilienfeld hneď pozval všetkých novinárov, ktorých ešte zachytiť mohol, na
raňajky.Bedrich sa vyhovoril na prácu, ale musel sľúbiť malej tanečnici, že príde aspoň ku koncu
lunchu. Odobral sa a ostal sám.Jeho prvá cesta ho viedla krížom cez City-Hall-Park ku hlavnej pošte, obrovskej budove,
v ktorej pracovalo asi dve tisíc päťsto poštových úradníkov. Keď napísal a odovzdal
telegram a zasa vystúpil do hluku veľmesta, kde sa zababušení ľudia predháňali vo vetre,
kde sluch ohlušovala ustavičná premávka železnice, kočov a nákladných vozov, vyňal hodinky
a zistil, že je pol jednej, práve ten čas, keď miss Eva Burnsová obyčajne začína svoj
skromný lunch v malej reštaurácii v blízkosti Grand Central-Stationu. Najal si koč a dal sa
ta zaviezť.Bol by býval nekonečne sklamaný, keby práve teraz nebol našiel miss Evu v obvyklom
lokále. Ale ona bola tam a ako vždy potešená, že videla mladého učenca. Privolal jej: —
Miss Eva, vidíte vo mne človeka, ktorý sa vyslobodil z väzenia, z polepšovne, z blázinca.
Blahoželajte mi! Dnes som zasa independentom, neodvislým človekom!Bol blažený, a keď si sadol bol zrovna rozpustilej nálady. Mal, vraj, apetít za troch,
humoru pre šiestich a dostatok dobrej vôle, že by ňou mohol vypomôcť aj aténskemu Timonovi.
— Celkom mi je ľahostajné, — riekol, — čo ešte neskôr zo mňa bude! To jedno je isté: už
nepanuje nado mnou nijaká Circe.Miss Eva Burnsová mu blahoželala a smiala sa srdečne. Potom chcela vedeť, čo sa stalo.
On riekol: — O tej tragikomédii v City-Hall budem vám neskôr rozprávať! ale najprv vám
musím pripraviť hroznú bolesť! Stisnite tedy zuby, miss Eva Burnsová! Teraz dajte pozor:
Stratíte ma!— Ja vás? — smiala sa statočne a zplna, ale trošku zarazene, kým jej tvárou preletela
tmavá, rýchlo prichádzajúca a rýchlo miznúca červeň. — Áno, vy mňa! — riekol Bedrich. —
Práve som telegrafoval Petrovi Schmidtovi do Meridemu. Dnes večer, alebo najpozdejšie
zajtra ráno zanechám vás, opustím New York, odsťahujem sa na vidiek a budem farmárom! — Oh,
ale to už musím povedať, že ma váš odchod naozaj bolí, — povedala miss Eva, bez najmenšieho
sentimentálneho prízvuku a zvážnela. — Prečo? — zvolal spupne: — Urobíte si vychádzku,
navštívite ma! Posiaľ ma poznáte len ako kus handry! Môže byť, keď ku mne prídete, napokon
objavíte vo mne niečo takého, čo sa podobá súcemu chlapovi.A pokračoval: — Vezmime príklad z chemie. Soľný roztok, zamiešaný mohutne lyžicou Pána
Boha, začne svoj krystalizačný proces. Vo mne sa niečo chce krystalizovať. Kto vie, keď
všetky tieto preryvavé, kalné mraky klesnú, či nebude výsledkom všetkých týchto búrok v
poháre vody pevná, nová architektúra. Azda vývin germánskeho človeka nie je dokončený pred
triciatym rokom. Tak by potom pred dosiahnutím stavu pevnej mužnosti, stála práve kríza,
ktorej som teraz;, podľa všetkej pravdepodobnosti, ušiel, a ktorú by som bol musel na
nejaký spôsob prekonať.Bedrich potom v krátkosti rozpovedal to najhlavnejšie o pojednávaní v City-Hall, komické
prasknutie dvoch svetov v rečiach Barryho a Lilienfelda, ktoré pomenoval: — tant de bruit
pour une omelette. — Podal jej zprávu o mešťanostovom rozhodnutí a poznamenal, že chvíľa
tohoto rozhodnutia, ktorá Ingigerde, podľa jej želania, otvorila beh života, aj jemu
otvorila slobodnú cestu do vlastného, nového života. Cítil temer telesne, ako s diktumom
mešťanostu aj pre neho padlo rozhodnutie.Opísal Barryho a nezatajil, že napriek protichodným náhľadom tento potomok
Cromwellovcov, ktorí súdili a odsúdili Karla prvého v Anglicku, mu jednako len imponoval.
Ak bol Barry naozaj pokrytcom, či Lilienfeld, takže Bedrich sa pri tom s istým strachom
musel poobzerať, nehovoril hlasne o morálnej nedotknuteľnosti Ingigerdy Hahlströmovej, kým
úškrn, ako zlomyseľný tieň, preletel radmi novinárov? Či nekvitla lož všade? Či pokrytectvo
vo všetkých táboroch nebolo jasnou vecou?Bedrich sa zasa veľmi dobre cítil vo spoločnosti miss Burnsovej. V istom na dušu
prenesenom smysle, v jej spoločnosti prenikol ju vždy pocit poriadku a čistoty. Bolo jej
možno povedať všetko, a čo ona vracala, to ujasňovalo a nemútilo: miesto rozčuľovania,
upokojovalo. Jej radosť nad jeho oslobodením nezdala sa mu byť dosť veľkou, a nevedel či
túto okolnosť má pripisovať nedostatečnej účasti, alebo tajným pochybnostiam. — Prišiel som
k vám, miss Burnsová, — riekol, — lebo som nemal nikoho, s kým by som bol chcel radšej
prehovoriť o novej fáze môjho osudu. Povedzte mi proste a otvorene, či som bol oprávnený to
urobiť, a či chápete, ako sa cíti človek, ktorého už nepúta nesmyselná náruživosť.— Azda to viem, — riekla miss Eva Burnsová, — ale… — Ale? — opýtal sa Bedrich. — Ona
neodpovedala a on pokračoval: — Chceli ste povedať, že nemôžete byť iste presvedčená o
uzdravení tak založeného človeka ako som ja. Ale môžem vás ubezpečiť, že nikdy viac nebudem
sedeť medzi obecenstvom pri verejnom odhalení nahoty tej malej tanečnice, a že tým menej sa
budem vláčiť za ňou cez tingle-tangle piati čiastkami sveta. Odtrhol som sa! som slobodný!
a ja vám to aj dokážem.— Ak si to budete vedeť dokázať, tak to asi bude mať pre vás cenu.Ale on to chcel radšej jej dokázať. Vyňal list Petra Schmidta, z ktorého vysvitalo, že
lekár, súc ním poverený, obzeral vidiecky dom, a že plán, utiahnuť sa, Bedrich mal už
dávnejšie na mysli. — Počujete ešte o mne, — riekol, — keď sa v tišine celkom zviecham. K
tomu sú oprávnené výhľady.Bolo po lunchi. Aj Bedrich si pochutnal na vegetabiliach, ktoré obyčajne tvorily pokrm
miss Evy Burnsovej. Vstal, prosiac dámu o dovolenie, smeť jej bozkať ruku za to, že ho
trpezlivo vypočula, a rýchlo sa porúčal, lebo musel ešte na čas prísť ku koncu triumfálnych
raňajok.*Bezdetným manželským párom Lilienfeldovcov v sto dvaciatej štvrtej ulici obývaný rodinný
dom, ktorý sa celkom podobal iným domom ulice, bol veľmi pohodlne zariadený. Sedelo sa pri
káve v salóne na medziposchodí; bol ozdobený kobercami, drahocennými lampami, japonskými
vázami a tmavo leštenými náradím z orechového dreva, ktorý čmudiaci novinári naplnili dymom
ťažkých importov. Prepychový luster vrhal elektrickú žiaru, ktorá miestnosti dodávala
chmúrneho jasu.Prostred novinárov sedela Ingigerda, opretá o lenoch kresla. Vlasy mala rozpustené, celý
jej zjav nepôsobil priaznivo. Keď v dlhých šatách bola dosť nemožná, odkázaná bola na strih
vyrastajúceho dievčaťa: to ju často zlákalo, vyparádiť sa ako dieťa povrazolazca.Keď sa Bedrich von Kammacher ukázal v salóne, zapýrila sa a váhavo mu podávala ruku.
Táto ruka mala krátke a obyčajné prsty a keď Hahlström, otec dievčaťa, mal dlhé a pekné
ruky, musely byť dedictvom po matke. Bedrich bozkal pani Lilienfeldovej ruku a prosil o
prepáčenie, ak sa priveľmi opozdil.Predmetom rozhovoru prirodzene bolo pojednávanie v City-Hall. Riaditeľ Lilienfeld behal
vôkol s cigarami a likérmi a obsluhoval novinárov. Robil to s cieľavedomou milotou, ktorá
sa neštítila pánom vpraktikovať do vreciek dlhé havany.Toho a oného novinára zaviedol stranou nanútiť dosť pestrú smesu pravdy a poezie o jej
pôvode, o jej zachránení, o jej otcovi, o jej úspechoch, o tom, ako bol objavený jej
talent. Vedel, že to bude všetko ešte v ten istý večer v newyorkských novinách popri
zprávach o pojednávaní. Svoju poviestku podľa osvedčeného receptu osnoval podľa rozličných
odpočúvaných drobností a očakával istý účinok.Ingigerda bola hodne ustatá, ale mala rozkaz, kým tam bude hoci len jeden novinár,
rozhadzovať vôkol milotu podľa možnosti čím opulentnejšie. Bedrich ju ľutoval. Hneď zbadal,
že sa začala jej výrobková činnosť a služba povolania.Pani Lilienfeldová, ktorej sa Bedrich na chvíľu venoval, bola pokojná, vkusne oblečená
pani, hoci aj chorľavá, bola jednako veľmi príťažlivá. Mal ten dojem, že jej muž, ktorý si
ju zrejme so slepou oddanosťou vážil, bol zvyknutý, riadiť sa podľa temer nebadateľných
pokynov jej očí. Pán Lilienfeld, napriek svojmu ustavične temperamentnému vystupovaniu, bol
pred ňou ako rozpačité dieťa. Keby Bedrich nebol v sebe cítil istotu pevného rozhodnutia,
azda by bol na skúmavé otázky pani riaditeľovej zovrubnejšie odpovedal. Cítil, že dáma má
úmysel a želanie, pomáhať mu z bludišťa jeho náruživostí.S tichým, nekonečne pohŕdlivým úsmevom hovorila s Bedrichom o dievčati, ktorá, žvatlúc
šialenosti, zahrnutá bola prejavmi priazne. Pomenovala dievča bábikou z panoptika, ktorej
plavá porcelánová hlavička naplnená je pilinami. — Nedbám, je hračkou! — riekla, — prečo
nie? hoci hračkou i pre mužského! aj obchodným predmetom! ale ďalej ničím! Také niečo má
svoju cenu, — riekla, — ale ináč nestojí za veľa! nemá väčšiu cenu, ako ktorákoľvek iná
maličkosť, ako iná ozdobná vec.Ingigerda — akiste cítiac nádych žiarlivosti! — prišla a opýtala sa Bedricha, netušiac,
akú dôležitosť získala otázka v jeho očiach, či má zabalené veci? — Ešte nie! Načo? —
odpovedal Bedrich. — Riaditeľ Lilienfeld, — riekla, — na dva večere v týždni uzavrel smluvu
s Bostonom. Zabalte si veci, pozajtre musíte ísť so mnou do Bostonu! — I na koniec sveta! —
vetil Bedrich. Bola uspokojená a pozrela na pani Lilienfeldovú s primeraným výrazom.*Bedrich bol rád, keď mal za sebou aj tieto raňajky. S pomocou Willyho Snydersa stal sa
zasa majiteľom šiat, bielizne, jedného kufra a iných drobností, vecí, ktoré teraz akosi
usporiadal. Posledné odpoludnie prežil pokojne v klubovom dome, a večer mala byť odobierka
s milým hosťom.Už oddávna sa necítil Bedrich tak vyrovnane a pokojne ako v hodinách tohoto odpoludnia.
Willy Snyders pozval svojho bývalého učiteľa do svojho mládeneckého bytu, ukázať mu konečne
sbierku svojich pekných umeleckých predmetov. On, falošný Japonec, sbieral samé opravdové
japonské veci. V malom, starožitnosťmi preplnenom byte vyše hodiny ukazoval Bedrichovi
ovále japonských čepeľových rytín, japonsky ich menujú: tsuba. Sú to malé ovále z kovu,
ktoré možno ľahko rukou oblapiť. Sú na nich obrazy v plochých reliefoch, čiastočne z kovu,
čiastočne meďou, zlatom alebo striebrom tušírované a platírované. — Malý predmet, veľká
vernosť, — riekol Bedrich, keď poobdivoval množstvo týchto obdivuhodných prác: v štýle
Kamakura, v štýle Namban, diela na storočia sa rozprestierajúcej školy Goto, školy
Jakuschi, školy Kinai, školy Akasaka a školy Nara! — Práce Fuschimi z pätnásteho a
šestnásteho storočia, práce Gokinai, práce Kagonami! skvelé rytiny v štýle Marubori,
Marubori-Zogan a v slohu Hikonebori! Práce Hamanu a tak podobne. Kde sa nájde taká šľachta
ako Goto Mitsunori, ktorá žila na konci devätnásteho storočia a mohla sa pochlúbiť
šestnásti predkami, ktorí boli všetko významnými majstrami čepeľového okrasného rytectva.
Skvelý majstrovský rod, ktorý dedil nielen život, ale aj umenie.A čo všetko bolo znázornené na týchto malých, oválnych páskach rytín a čomu dávaly
výraz: vo dvoje rozpoltená repa boha šťastia Daikoku. Boh Sennin, ako stvoril človeka
svojím dychom! na bruchu si bubnujúci jazvec, ktorý tak pútnika láka do trasoviska!Noc s plnmesiacom a letiacimi husami! zasa divé husy, ktoré letia nad šachornatým
pobrežím. V pozadí vychádzajúci mesiac medzi snehovými vrchmi: všetko zo železa, zlata a
striebra, ovál ani nie tak veľký ako dlaň a pri tom nekonečný, mesačným svetlom osvietený,
nočný priestor! — Lapidárny a plnosť bohatstva kompozície v najmenšom priestore rozvinujúci
umelecký smysel bol vždy znova sberateľom a Bedrichom obdivovaný. Jedna čepeľová rytina
znázorňovala čajový pavilon za krovím. V priestrannej krajinke prúd vody, nebo a povetrie
boly dokonale znázornené dierkami v železe, tedy vydlabanými miestami, lepšie povedané —
ničím! Druhá rytina ukazovala hrdinu Hildesato, ktorý pri setskom moste zabíja stonohu!
Tretia bieleho Tao Če na zápražných voloch! Štvrtá Sennin Kinko, nejakého druhého božieho
človeka, jazdiaceho na zlatookom kaprovi, pohrúženého do čítania knihy! — Ďalšie tsuba
alebo čepeľové rytiny znázorňovaly: boha Idaten, prenasledujúceho diabla Oni, ktorý ukradol
Buddhovu perlu. Vtáka, ktorého zobák sviera Venušina mušľa! — Zlatookého hlavonožca alebo
sepiu! — Bieleho Kioko, ktorý nahýňajúc sa z chaty, číta nejaký svitok.Túto sbierku vyňúral Willy v okolí Five Points u krčmára, ktorého krčma bola
zlopovestnejšia ako celá štvrť mesta. Tento poctivec zadržal ju zálohom za dlh japonského
gentlemana, ktorý niekoľko rokov bol nezvestný, zmizol bez stopy. Neminul deň bez toho, že
by sa Willy nebol ponevieral vo vetešníckych krámoch v Bowery, alebo niekde v židovskej
štvrti. S ohnivými, smelými očami, ktoré zadivene a horlivo vždy niečo zbadali, odvážil sa
do najtmavších čiastok mesta, ba aj do najtemnejších kútov opiumových brlohov čínskej
štvrti. Hovoril, že ho tam ľudia pre drzý spôsob rozprávania a pre okrúhle okuliare,
pokladali za detektíva, čo mu bolo osožné pri nákupoch.V Chinatown, v newyorkskom čínskom meste, v kráme tučného čínskeho úžerníka, Willy
Snyders zakúpil za lacný groš celé haldy japonských drevorezov. Aj tieto ukazoval so
žiarlivou sberateľskou pýchou. Bol tu Hieroshige, veľká čiastka farebných drevorezov zo
série krajinárskych obrazov od Biwasee, Hokusai, tricať šesť pohľadov na Fužijamu.
Uchvacujúci bol drevorez, na ktorom sa tmavočervený končiar s bielymi ostatkami snehu noril
do baránkových oblakov chladného mora nebies! — Tu bol Shamso a Shigemasa, listy z knihy:
„Zrkadlo krás zeleného domu, Jedo 1776!“ Istý list od Hokusai pomenoval Bedrich: „zlatou
básňou leta“. Horná čiastka neba bola na ňom tmavobelasá, úpätie sopky dolu tmavobelasé,
zlaté obilie, sedliaci na lavičkách, sparno, jas, povetrie! Jeden list od Hieroshige
pomenoval Bedrich „veľkou básňou mesiaca“: na vlhkých, ďaleko sa rozprestierajúcich lúkach
smutným izbám podobné stromy, s riedkym listím, ktorých konáre noria sa do zrkadla lenivo
pretekajúcej rieky. Člnky s rašelinou šinú sa vopred, plť, ktorú riadia japonskí pltníci
tiež. Vo večernom šere voda je belasá. Obrovský bledý mesiac vystúpil niečo nad ďaleký
okraj močarín, zatieňujú ho bledo-krvavé fary.— Willy, — riekol Bedrich, — ak ste svoje americké roky tak dobre využili, tak sa do
Europy nevrátite s prázdnymi rukami. — No, do čerta, — vetil Willy, — veď čo má ináč človek
z tejto zatratenej krajiny.*Na druhý deň ráno stál Bedrich pred vlakom na Grand Central-Station. Svoju skromnú
batožinu mal už položenú na sieti svojho vozňa, ktorý práve tak, ako ostatných päť-šesť
boly dlhé a elegantne vybudované. S priateľmi sa rozlúčil už predošlý večer. Ale odrazu
zbadal celú malú umeleckú koloniu, ktorá na čele s majstrom Ritterom dostavila sa in
corpore. Prišla aj miss Eva Burnsová. Držala v ruke, ako aj ostatní, tri alebo štyri
podlhovate a zelenkavo štylizované ruže vínovo červenej farby, aké vtedy ešte v Europe
nepestovali. Bedrich riekol naozaj dojatý, keď od každého musel prijať donesené ruže: —
Predchodím si naozaj tak, ako nejaká primadona. Na nádraží a vo vlaku panovalo hrobové
ticho, ako by sa tu nikdy nič nemalo pohnúť, ale malá ružová procesia a temperamentný hluk
Nemcov jednako len vzbudil pozornosť, takže kde tu za tablami okien objavila sa tvár
nejakého cestujúceho.Konečne bez najmenšieho znamenia, bez zavolania úradníka, pohol sa vlak, ako by náhodou
a kývajúca skupina umelcov ostala v hale železničnej stanice. Tam stál statný, elegantný
Bonifác Ritter a mával vreckovkou, milý, vážny sochár Lobkowitz, Willy Snyders, cigánsky
genius Franck a, last not least, miss Eva Burnsová. Bedrich cítil, že týmito chvíľami končí
jedna epocha jeho života, a upovedomil si, za čo všetko mal byť vďačný srdečnej teplote
týchto príbuzných pováh: a to, čo v nich stratil.Podľa všeobecného a podivného spôsobu ľudí, Bedrich jednako bol vzrušený veselosťou, že
sa jeho osud v skutočnom a prenesenom smysle pohol napred. Cesta ešte viedla tmavými jaskmi
pod New Yorkom, neskôr ťahala sa vymurovanou priekopou, napokon sa vynorila a potom sa
vnorila do slobodného kraja. Toto bola už naozajstná tvár Ameriky, a až teraz, keď koľkosi
zamĺkol bosorácky ples invázie, cítil Bedrich naozajstný zemitý dych nového života.Bedrich, napodobniac to, čo videl vo vozni pri všetkých ostatných cestujúcich, zastrčil
si karotku za stuhu klobúka, a neodvracajúc zraku, hľadel na zimnobiele polia a vŕšky. V
tejto blízkosti a diaľke, ktorá v svetle zimného slnca veľmi sa podobala okruhu jeho
najužšej domoviny, spočívalo vzrušujúce, radostné mystérium. Zo všetkej tej cudzoty
hovorilo k nemu niečo príbuzné. Bol by nedbal vystúpiť a vziať do rúk sneh polí, nielen
videť, ale aj cítiť, že to bol ten istý, z ktorého ako žiačik robieval gule, a ktorým sa
zavše, v odvážnych chvíľach zimnej nálady, v rodinnom kruhu aj bombardovali. Cítil sa tak
ako zmaznané dieťa, ktoré odtrhli od matky a vrhli do bezcitného sveta, a ktoré po dlhom
utrpení, odrazu v cudzej pustote našlo matkinu sestru: cíti krv! cíti, aká je podobná jej
krvi a nakoľko sa podobá jemu a nadovšetko jeho skutočnej matke, čo ho blaží.Až teraz ležal za ním, ako si Bedrich myslel, veľký Atlantický oceán. Hoci aj pristal v
New Yorku, ale ešte vždy nie s tým bezpečným pocitom, že naozaj pristal. Veľká neochvejná
matka-zem, široká a ďaleká pevnina, ktorú teraz znova videl, v jeho duši zasa ohraničila
všetko zaplavujúcu pláň a silu mora. Ona bola tou veľkou a dobrou obryňou, ktorá vzdorom
odvábila oceánskej obryni život svojich detí, a teraz všetko navždy upevnila a zabezpečila.
V Bedrichovi sa ozývalo: zabudni na more, zabudni na more! zakoreň v zemi, drž sa jej. A
kým mäkko rušajúci vlak vždy hlbšie a rýchlejšie rútil sa do krajiny, mal pocit, že je
účastníkom šťastného úteku.Bedrich bol natoľko zasnený, že sa schúlil, keď mu niekto bez slova s klobúka vzal
karotku. Bol to pán v občianskom obleku, sprievodca vlaku, ktorý robil dojem vzdelaného
človeka. Preštikol lístok, nepovedal ani slova, neurobil nijaký posunok a idúc od sedadla k
sedadlu, bez toho, že by si ho bol niekto všimol, previedol tú istú kontrolu. Preštiknuté
lístky potom vsunul za klobúky, ktoré si cestujúci ponechali na hlavách.Bedrich sa usmieval, keď pomyslel na Nemecko, kde vtedy ešte každý vlak vítali s
hromovým zvukom zvonca a po trojom zvonení s všeobecným apačským krikom úradníkov púšťali
do pohybu. Kde každý sprievodca od každého cestujúceho požadoval cestovný lístok s
neporiadnou a hrubou ťažkopádnosťou. A pri tom vždy počul s uspokojením rachot kolies vlaku
a požíval útek, ktorý pre neho všetko iné znamenal len nie hanbu. Prichytil sa v hlbokom
zasnení pri tom, ako sberal s obleku, sťa by vlákna pavúčej sieti, a cítil pri tom, že mu
je dýchanie každú chvíľku milšie a ľahšie. Zavše sa mu zdalo, ako by sa rachotiace koleso
mohutného rýchlovlaku okolo svojej osy neotáčalo dosť rýchlo, a sťa by sa mal sám usilovať,
vždy nové, zdravé dojmy ako tenké krajové záclony vešať za seba, a tak byť vždy hustejšími
vrstvami oddelený od nebezpečného magnetu, ktorý opustil.V Newhavene, kde vlak na chvíľu zastal, išiel cezeň Černoch so sandvičmi a deva s
„newspapers“. V rannom vydaní „Sunu“ alebo „Worldu“, ktoré si zaopatril v súvise s
povolením Ingigerde vystupovať, zvyčajným heslovým spôsobom zasa ohrievali katastrófu
„Rolanda“. Ale duševný stav Bedricha, v tom lučezárnom zimnom dni, bol oveľa sviežejší a
nádejnejší, než by bol mohol teraz pripustiť oživnutie dojmov tonúcej lode. Jeho
zachránenie vnukovalo mu len pocit vďačnosti. Kapitán von Kessel a všetci ostatní, ktorých
stihla pohroma, boli mŕtvi a tak aj zbavený každej bolesti.Od Newhavenu po Meriden Bedrich nevychodil zo smiechu nad životopisnými úryvkami z
Ingigerdinho života. Lilienfeld vyvinul odvážlivú obrazotvornosť. Ingigerda Hahlströmová,
ktorej otec pochodil z nemeckých rodičov a ktorého rozvedená žena bola Švajčiarkou
francúzskeho pôvodu, bol vraj potomkom švédskeho šľachtického rodu. Privlastňovali jej
príbuzenstvo so šľachtičnou, ktorá vraj odpočíva v ritterholmskom chráme. Chudinka! myslel
si Bedrich, keď poskladal noviny. Potom sa chytil rukou za hlavu, náhle poznajúc, koľkú
prevažnú dôležitosť malo toto malé a šialené dievča pre neho a ostatných, prostred všetkých
veľkolepých novôt a rozmanitostí Oceána a Nového sveta. Koniec! Koniec! Koniec! šepkal a
potom v sebe niekoľko ráz zaklial.*Bedrich vystúpil v Meridene, kde ho privítal Peter Schmidt. Malé nádražie bolo prázdne,
s vlaku sosadol len sám Bedrich, ale v blízkosti po najväčšej ulici tohoto rušného
vidieckeho mesta valil sa huriavok premávky. — Tak, teraz je všetko dobre! — riekol
Schmidt. — Teraz prestane newyorkské túlanie a natiahneme iné struny.— Moja žena je pri praxi, — pokračoval, — môžem ti ju teda až neskoršie predstaviť. Ak
sa ti páči, môžeme spolu raňajkovať a potom ísť na saniach obzreť si mnou odhalený vidiecky
domček. Ak sa ti zaľúbi, môžeš ho prenajať každú hodinu. Predbežne sa musíš ubytovať v
našom hoteli, na ktorý je pyšné naše celé mesto. — Ach, milý blížny, — riekol Bedrich, —
divo túžim za samotou. Najradšej by som už dnešnú prvú noc strávil medzi svojimi štyrmi
stenami, podľa možnosti čím ďalej od mestského hluku. — Ak sa ti páči, — riekol Peter
Schmidt, — všetko ostatné bude usporiadané s majiteľom domu, s mojím dobrým priateľom,
lekárnikom Lampigom. Je to statočný, srdečný Holanďan, ktorý pri tejto veci pristane na
všetko.Priatelia zašli do hotelu a keď v tom pohodlnom dome zjedli v suchopárnej nálade
raňajky, odišiel Peter a o päť minút poslal hotelového sluhu so zvesťou, že sane už čakajú.
K svojmu prekvapeniu našiel priateľa v dvojsedadlových saniach. Vypožičal si ich, podľa
zvyku tunajšieho kraja, bez kočiša. — Budem rád, — poznamenal živo, — keď sa bez prekotenia
dostaneme k cieľu, lebo priznám sa otvorene, že som posiaľ ešte nikdy nemal v rukách
opraty. — No, — riekol Bedrich spokojne, — môj otec je generál, tak nechaj radšej mňa
poháňať. — Bedrichovu batožinu položili na sane, vzal do rúk opraty, vranec poskočil, a
hybaj! pustili sa s ohlušujúcim cengotom zvončekov širokou, rušnou hlavnou cestou.— Čo tu máte samé takéto paripy? — riekol Bedrich. — Veď tá potvora utečie! Ak šťastlivo
prejdeme cez túto trmu vrmu, tak to bude div Boží! — Nechaj ho bežať! — riekol Schmidt. —
Tuná každodenne utečie niekoľko koní! Ak sme my dnes na rade, nemožno nič robiť. — Ale
Bedrich skrotil koňa, takže dobre, ale nebárs musel zastať pred párom koľajníc, ktoré sa
ťahaly bez ohrady po rušnej ceste. S dvojhlasným túkaním preletel rýchlovlak Boston-New
York a Bedrich sa opytoval, ako je to možné, že neprešiel niekoľko detí, robotníkov, pánov
s vysokými klobúkmi, panie, psov a kočov, že ich nerozbil na pazderie a nerozdrtil o steny
blízkych domov. Kôň sa ešte vždy vzpínal a rútil sa za poslednými nárazníkmi vlaku vopred
cez železničnú trať. Ciagle snehu a ľadu lietaly Bedrichovi a Petrovi okolo nosa.— Hrom a peklo, — riekol odfukujúc Bedrich, — tu cítim prvý raz niečo z tej šialenosti,
ktorá je špecificky americká: ak sa dostaneš pod kolesá, si pod kolesami! Ak chceš jachať,
drž na uzde koňa! Polámeš hnáty: to je tvoja vec! Vytrúštiš si väz, tiež dobre! — Prostred
vysoko zasneženej cesty, vedľa ktorej domy za periferiou mesta stávaly sa vždy menšími,
stretol sa Bedrich prvý raz s električkou, ktorá bola ešte v Europe neznámou vecou, a rázne
blýskanie medzi kolieskom a dróteným vedením pôsobilo na neho vzrušujúcou zvláštnosťou.
Stĺpy pre upevnenie dróteného vedenia boly krivé, šikmé, hrubé, tenké, takže to všetko
robilo dojem interimu. Ale vozne železnice boly pohodlné a šinuly sa s veľkou rýchlosťou.Bez nehody, s pomocou Božou a pod vedením Petra, opustili nebezpečnú časť mesta.Podivné, myslel si Bedrich, veziem sa na saniach, poháňam koňa, čo som nerobil od svojej
mladosti. A prišly mu na um rozličné historky o koňoch, samé také veci, na ktoré nemyslel
už desaťročia. Koľko ráz rozosmialy celú rodinu v príjemných zimných večeroch otcove
rozprávky o poľovačkách a saňových nehodách!Pri ďalšej hladkej a osviežujúcej sánkovačke omladlo Bedrichovi srdce a najkrajšie časy
jeho junošstva zdaly sa byť temer bezprostrednou prítomnosťou. Obklopený oslepujúcim jasom
zasnežených polí, pri vdychovaní čistého, ostrého povetria, púhe jestovanie bolo mu
neslýchanou rozkošou.Odrazu zbledol a musel podať opraty Petrovi. Do zvukov sánkových cengáčov zamiešaly sa
neprestajne víriace údery elektrických zvoncov. S týmto sluchovým preludom spojený bol
pocit úzkosti a zimomriavky. Kým Peter Schmidt, ktorý hneď zbadal premenu v priateľovej
bytosti, prinútil koňa zastať, dotedy už aj Bedrich opanoval záchvat. Nepriznal sa, že
tonúci „Roland“, ako tomu naozaj bolo, neočakávane sa zasa „hlásil“, ale povedal len toľko:
že cenganie zvoncov predráždilo jeho sluchové čuvy. Bolo mu neznesiteľným. Kráčali v snehu,
lebo boli už v bezprostrednej blízkosti hladiny hanoveránskeho jazera a na druhom brehu
bolo videť domček.Peter Schmidt bez slova sňal opraty a priviazal koňa ku konáru ošarpaného stromu a pohol
sa s Bedrichom po zamrznutom jazere ku osamelému farmárskemu domku. Plavý Friesan kráčal
napred po hrubej snehovej poduške schodov ku dverám, otvoril ich a mienil si: že v domčeku,
ako ho teraz vidí, v zime bude asi zle bývať. Ale Bedrich mal o veci iný náhľad. Ináč len v
lete upotrebovaný dom, ktorý nemal pivnice, okrem kuchyne a dvoch prízemných miestností,
mal ešte povalovú chyžu. Tu našli priatelia stôl a posteľ, na ktorej bol slamník so
žinenkovou podhlavnicou a vlnené prikryvadlá; v tejto miestnosti sa chcel Bedrich usalašiť.
Odbil všetky Friesanove námietky, tvrdiac, že sa mu vidí, ako by tento dom a zrovna len
tento dom práve čakal na neho.*Hneď na druhý deň Bedrich vtiahol do osamoteného, zasneženého útulku pri hanoveránskom
jazere, ktorý premieňavo nazýval Diogenovým sudom, chatou strýčka Toma alebo svojou
retortou. Diogenov sud to priam nebol, lebo priatelia dali ta dopraviť drevo a antracitové
uhlie a do mansardovej miestnosti postavili americké kachle, ktorých vždy viditeľná žiara
šírila príjemné teplo a kuchyňa so zásobárňou obsahovaly všetko, ba ešte viacej, koľko bolo
k živobytiu potrebné. Na obsluhu v dome nereflektoval, chcel, vraj, robiť súvahu, a pri tom
prítomnosť cudzej osoby mohla by ho len vyrušovať.Bola to to pre Bedricha hlboká chvíľa, keď po priateľskom spoločnom posedení pri káve,
Peter Schmidt s cengotom zvoncov zmizol vo tme, a keď sa prvý raz samotný našiel v bielej,
ale nocou zahalenej americkej krajine. Vrátil sa do domu, zamkol za sebou dvere, načúval a
počul praskotať drevo ohníka v kuchyni. Vzal svetlo, ktoré ostalo stáť v predsieni a
posvietil si na schodoch. Príduc do izbičky, tešil sa teplu a príjemnému ohníku, ktorým
sálaly klenuté kachličky. Zapálil lampu, a keď trošku usporiadal veci na dlhom, nepokrytom
vyťahovacom stole, sadol si zplna požívaným, hlbokým a mysterióznym pohnutím.Bol sám. Nachodil sa v stave, ktorý je jednaký vo všetkých piatich čiastkach sveta.
Vonku sa stlala jasná a bezzvuká zimná noc, taká istá, akú poznal už z domova. Všetko, čo
tuná doteraz zažil, nebolo o nič viacej. A či bolo! ale ešte nikdy. Domov, rodičia, žena,
deti, milenka, ktorá ho ťahala za oceán, všetko, čo ho na ceste stihlo a čo sa ho zblízka
dotklo, v jeho duši zanechalo len hru tieňov. Či by život nemal byť ničím iným, ako len
látkou pre sny? Toľko je isté, povedal si, môj terajší stav je taký, z ktorého sa v
základoch nikdy nevymaníme. Nemusíme byť nedružnými, ale tým menej smieme tento stav,
prirodzený, neporušený základný pomer osobnosti, zanedbávať: stav, v ktorom jedine stojíme
oproti mystériu nášho jestvovania, ako oproti snu.Bedrich v posledných mesiacoch žil udalosťami bohatým životom najhlbších protív: bol
sužovaný, vznecovaný, ohrožovaný, vlastné bolesti utonuly mnohonásobne v cudzích, a cudzie
rozmnožovaly vlastné. Z popola vyhorenej lásky vyšľahol plameň novej náruživej ilúzie.
Bedrich bol hnaný, štvaný, vábený, ba ako sputnanec bezvládne vedený do diaľky! bezvládne a
nepovedome! Až teraz sa mu vrátilo povedomie! — Povedomie sa dostaví vtedy, keď nepovedome
žitý život v povedomom, bdelom duchu, stane sa látkou pre sny. Bedrich vzal hárok papieru a
napísal naň novým americkým perom, ktoré ponoril do panenského kalamára: život, látkou pre
sny.Potom išiel primerane rozmaru zariaďovať svoju robinsonskú domácnosť. Ukladal na stôl
knihy, ktoré si zadovážil v New Yorku, reklamné sošity a iné, medzi nimi aj
Schleiermacherov preklad Platona, čo mu požičal Peter Schmidt. Pred starou, kožou
obtiahnutou holandskou pohovkou, ktorú leydenský rodák, lekárnik Lampig, doviezol so sebou,
stál druhý, veľký, k nej patriaci stôl, tento pokryl zeleným súknom a naň postavil
podlhovate štylizované, vinovočervené ruže umelcov, tie, ktoré mu dala miss Eva zvlášť.
Potom odpratal kávové náčinie, ktoré tam ostalo, nabil od Petra Schmidta vypožičaný
revolver a položil ho na písací stôl vedľa kalamára, zatým skúšal a sostavil pokojamilovný
vedecký nástroj. Zeissovský drobnohľad. Bol to ten istý, ktorý Bedrich pred rokmi osobne
vybral pre svojho priateľa Petra Schmidta, keď tento išiel do Ameriky. To bolo divné, vtedy
ani len zďaleka netušené stretnutie!Ale Bedrich mal ešte viacej roboty. Musel rozobrať a znova sostaviť a na stenu zavesiť
námornícke hodiny, starý krám, ktoré za lacnú cenu ukoristil ešte dnes pri menšom
príležitostnom nákupe náradia. Skoro zatým k jeho radosti starý na stene umiestený orloj v
asi meter dlhom, tmavom obale, s primeranou dôstojnosťou počal tikať nad koncom postele.
Tam maly ostať viseť, kým ich nový majiteľ nesníme a nezavezie nazpäť do ich europskej
vlasti. Lebo hodiny pochodily z Schleswig-holsteinska a Bedrich im prisľúbil vytúžený
návrat.Keď ležal na posteli, mohol videť blýskať sa pohyblivé mosadzné kyvadlo starožitných
hodín. Ciferník bol veľmi zvláštny. Myslený i namaľovaný ako buclaté slnce, hore ukazoval
ostrov Helgoland a malé cínové plachtovky, ktoré sa kolísaly podľa gravitačného rytmu
kyvadla. Tento pohľad bol na to, aby v očiach vetrami šľahaného námorníka zvyšoval pôvab
bezpečného krbu.— Kedy to len bolo, — premýšľal Bedrich, — čo som počul ostré slová Mr. Barryho, Mr.
Samuelsonov nepodarený nápor a bol svedkom apačského nábehu Lilienfelda proti puritánskej
nespratnosti: divého a lživého boja, ktorý zdanlive bol vedený na záchranu duše, v
skutočnosti však nebol ničím iným, ako bojom krahuľcov o bezradného zajačka. — Kedy to len
bolo? Musia tomu byť už roky. Nie! Veď Ingigerda len včera večer vystúpila prvý raz pred
verejnosťou. Nemohlo to tedy byť prv, ako predvčerom. Ináč jej prvý list ležal už na stole.
Dievča sa prudko ponosovalo pre jeho nevernosť. Tvrdilo, že sa v ňom hrozne sklamalo. A
jedným dychom zasa: že ho prezrela hneď v prvých piatich minútach, keď sa jej ešte v
Berlíne približoval. A potom, keď už jeho povahu skrz a skrz až po dno preštárala, prosila
ho naliehavo, vrátiť sa. Dnes som, písala, zažila obrovský triumf. Obecenstvo sa stavalo na
hlavu. Po predstavení prišiel k nej istý lord, mladý krásavec, ktorý tu od istého času
býva, lebo sa pohneval s otcom. Keď starý umre, stane sa kniežaťom a zdedí miliony.Bedrich stisol plecami: necítil už ani najmenší popud, byť záchrancom malej tanečnice,
ani najmenšie dráždenie, premýšľať nad jej osudom.Keď sa ráno zobudil, triaslo ho, hoci kachličky udržaly teplotu chyže a do okien
svietilo zimné slnce. Vzal svoje zlaté vreckové hodinky, ktoré si zachránil z pohromy lode,
a zistil, že mu tepna za minútu urobí viacej ako sto úderov. Ale nerobil si z toho celkom
nič, vstal z postele, umyl sa celý studenou vodou, obliekol sa, pripravil si raňajky a pri
tom všetkom nemal pocitu choroby. Ale jednako cítil, že ho to upomína byť opatrným, lebo
nebolo vytvorené teraz, keď napätia a vzrušenia popustily, telo sa priznalo ku vyčerpaniu
kapitálu a urobilo v istom smysle bankrot. Veď zavše prekonávané bývajú i najväčšie
ťažkosti bez najmenšej výstrahy, a všetko ide dobre, kým je vybičované telo v chode. Myslí
sa, že spotrebúva nadbytok, a vyčerpané sa zrúti na hromadu, keď popustí vôľa a napätie.*Okolo desiatej bol Bedrich v hovorni svojho priateľa v meste Meridene. Prechádzka v
zimnom dni urobila mu dobre. — Ako si spal? — opýtal sa ho Schmidt. — Vy, poverčiví ľudia,
hovorievate, že čo sa človeku v cudzom dome prvú noc sníva, to sa splní! — Nemyslím, —
riekol Bedrich. — Moja prvá noc nebola najlepšia, v lebke mi to vírilo zmotane. — Zamlčal
mučivý sen s cengotom, ktorý mal a ktorý ho zasa tvrdohlavo preniesol do úzkostivých chvíľ
utonutia lode. Táto duchová halucinácia stala sa Bedrichovým utajeným krížom. Niekedy sa
bál, že by to mohol byť nejaký druh aury, ktorá dosť často býva predzvesťou záchvatov
ťažkých telesných utrpení.Bedrich mal už predošlého dňa príležitosť poznať pani doktorku Schmidtovú, aprobovanú
lekárku a kolegyňu svojho muža. Konzultačné izby boly oddelené chyžou, slúžiacou za
spoločnú čakálňu pacientom obidvoch manželov. Prišla pani Schmidtová, pozdravila Bedricha a
želala si pritiahnuť muža ku prehliadke pacientky. Bola to len pred nedávnom vydatá, dvacať
osemročná žena robotníka, ktorej muž mal dobré postavenie v Christoferovskej továrni v
Meridene. Myslela, že si trošku pokazila žalúdok, ale pani doktor Schmidtová tušila
žalúdkového raka.Vyzvaný priateľom a jeho ženou, išiel Bedrich ku pacientke, ktorá sedela usmiata na
operačnom stolci a koľkosi prekvapená pozdravila pánov. Bedricha jej predstavili, ako
chýrneho nemeckého lekára a šumná, dobre oblečená pani, pokladala to za primerané,
ospravedlňovať sa pre obtiaže, ktoré zapríčiňuje. Len dnes ráno sa, vraj, pokazila trochu,
jej manžel by ju vysmial, keby vedel, že s tým uteká k lekárovi.Bedrich a Peter Schmidt ustálili, že diagnóza pani doktor Schmidtovej je správna, a
povedali nič netušiacej kandidátke smrti, že sa pravdepodobne bude museť podrobiť malej
operácii. Prosili ju pozdraviť muža, opytovali sa na zdravie jej dieťatka, ktoré sa pred
pol druha rokom narodilo pri asistencii pani doktor Schmidtovej, a keď im dala niekoľko
veselých odpovedí, poslali ju domov. Odišla, a Peter Schmidt vzal na seba úlohu, upovedomiť
jej manžela.V nasledujúcich dňoch Peter vždy väčšmi a väčšmi pritiahol svojho priateľa k lekárskej
praxi. Bedrich v tom nachodil chmúrny pôvab. Tento podivný šľapací mlyn, vybudovaný v svete
večných bolestí a smrti, s pomerne šťastnou povrchnosťou klamlivého jestvovania nemal nič
spoločného. Manželia Schmidtovci stáli v ťažkej službe, bohatej na odriekanie, nemajúc inej
odmeny, ako tú, že okrem pokrmu a ubytovania, mohli pokračovať v tejto službe: liečili
chudobných robotníkov-vysťahovalcov, ktorí sa z miezd miestnych Christoferovských tovární
horko ťažko držali nad vodou. Lekársky honorár bol veľmi malý a primerane Schmidtovmu
smýšľaniu v mnohých prípadoch nebol požadovaný.Bedrich poznal v hojnej miere sublimátový a karbolový zápach lekárskych hovorní, ale
musel sa premáhať, nedať na sebe znať tiesnivý dojem, ktorým naň pôsobily miestnosti
úradovne s ich chmúrnym pološerom, a s uličným ruchom pred oblokmi. V Nemecku mesto s
tricať tisíc obyvateľmi je mŕtve. Toto dvacať päťtisícové americké mesto utekalo,
cvendžalo, lomozilo, škripelo, zúrilo ako šialené. Nikto nemal času, všetko chvátalo jedno
cez druhé. Ak tu niekto žil, tak žil tu robote; keď pracoval, tak to robil pre doláre,
ktoré maly tú silu, napokon vyslobodiť človeka z tohoto prostredia a započať epochu
životných pôžitkov. Väčšina ľudí, zvlášť nemecké a poľské robotníctvo a obchodníctvo,
videli v živote, akým museli tuná žiť, len niečo predbežné. Nahľad, čo žlčove rozhorčoval
tých, ktorých návrat do domoviny pre spáchané prečiny stal sa nemožným. Bedrich v čakálni
svojich priateľov mal príležitosť poznať takých poľutovaniahodných vydedencov.Pani Schmidtová bola rodom zo Švajčiarska. Jej široká alemanská hlava s jemným a rovným
nosom sedela na tele, aké majú Holbeinove bazilejské ženské typy. — Ona je pre teba
pridobrá, — riekol Bedrich svojmu priateľovi, — mala by byť Dürerovou ženou alebo ešte
lepšie manželkou radného pána Willibalda Pirkheimera. Narodila sa pre patricijský dom, v
ktorom sú truhly a skrine plné jemného plátna, ťažkých zlatohlavov a hodvábnych šiat. Mala
by spávať na tri metre vysokom, dvanástimi rozličnými ľanovými a hodvábnymi prikryvadlami
obtiahnutom loži, mala by mať raz ťoľko klobúkov a kožuchov, ako rada mesta dovoľuje tým
najbohatším. Miesto toho, Bože smiluj sa, ona študovala medicínu a ty ju necháš behať s
ominóznou kapsičkou od Havla k Pavlovi.A naozaj povolanie, ktorému zo siedmi nocí musela obetovať väčšinou štyri, i nepeknoty
jej okolia, z pani Emmerencie Schmidtovej urobily zahorklú, za domovom roztúženú bytosť.
Mala vrodený švajčiarsky tvrdohlavý smysel pre povinnosť a zisk, v čom bola utvrdzovaná
listami rodičov. To bola príčina, pre ktorú s nezlomnou vôľou odmietla vrátiť sa domov prv,
ako nastráda pevný majetok, k čomu nateraz nebolo výhľadov. Vedela byť vždy ostrým spôsobom
zahorklá, keď jej Peter Schmidt, ktorý svoju ženu videl choreť a vädnúť nostalgiou, urobil
návrh, vrátiť sa.Pani Schmidtová okriala, keď, majúc hodinku slobodného času, mohla so svojím mužom a
Bedrichom hovoriť o švajčiarskych vrchoch a o vychádzkach. — Tu do potuchlej úradovne alebo
do malého súkromného bytu manželov slietla nádherná vízia Säntisu, v blízkosti ktorého
stala lekárkina kolíska. Vtedy hovorili o Scheffelovom Eckehartovi, o Wildkirchli, o
Gemsenreservate, o bodamskom jazere a o Sankt Gallen. Lekárka mienila, že by bola radšej
poslednou, špinavou salašníčkou v Säntise, ako tu v Meridene lekárkou.Prirodzene plavý Friezan trpel síce pre tieto pomery, ale voskrz nie tak, že by jeho
zvláštny, vkorenený a presvedčený idealizmus bol sa začal klátiť.Bol to viacej tento vždy trvajúci, vždy prítomný idealizmus, ktorý Petra Schmidta vždy a
všade vytrhol zo všetkých chvíľkových trampôt. Tak sa zdalo Bedrichovi, že práve touto
okolnosťou zhoršovalo sa položenie pani Schmidtovej. Z jej poznámok vysvitalo, že by to
radšej bola videla, keby sa Peter bol viacej staral o svoje vlastné napredovanie, a nebol
mal vždy pred očami pokrok ľudstva. Nebolo človeka, ktorý by bol mal pevnejšiu vieru vo
víťazstvo dobra vo svete, akú mal Peter Schmidt, ktorý ináč odsudzoval každú náboženskú
vieru. Patril k tým, ktorý zavrhujú záhradu Edenu, záhrobné nebo vyhlasujú za báchorku, ale
sú pevne presvedčení, že sa zem zmení v raj, a človek na nej vyvinie sa na božstvo. Aj
Bedrich mal sklon k utopii, a priateľove vlastnosti tento len vzbúdzaly. Kým s ním hovoril
na cestách povolania alebo pri korčuľovaní alebo v svojom Diogenovom sude, dostal sa zasa
na tento breh nádejí, hoci bez neho bol na druhom brehu úfnosti.Téma, ktoré priatelia najčastejšie rozoberali, je charakterizované menom Karla Marxa a
Darwina. V duchu Petra Schmidta chystalo sa nejaké vyrovnanie alebo splynutie základných
tendencií týchto osobností. Jednako však pri tom nahradený bol kresťansko-marxistický
princíp ochrany slabého prírodným princípom ochrany silného, a toto znamenalo východisko
toho najhlbšieho prevratu, aký sa, hádam, v dejinách ľudstva vôbec odohral.*V prvých ôsmi dňoch Bedrich chodieval na obed spoločne s lekárovci do hostinca. Ale keď
sa zmrklo, odišiel, a to väčšinou peši, do svojho Diogenovho suda pri hanoveránskom jazere.V nasledujúcich týždňoch zriedkavejšie navštevoval svojich priateľov, prečo, Bedrich
nevedel ani sám. Nespával dobre. Opätovne ho znova a znova trápilo vo sne to zvonenie. I v
stave bdenia trpel podivnou, jemu predtým neznámou ľakavosťou. Keď išli okolo sane s
hrkálkami, zavše sa tak naľakal, že sa triasol. Keď v tichu chyže počul vlastné dýchanie,
tomu sa nemohol čudovať, ale pozoroval to vždy znova a znova s podivným nepokojom. Zavše ho
aj zima drobila, a keďže mal pri sebe teplomer, niekoľko ráz zistil, že mal zvýšenú
temperatúru. Všetky tieto veci ho znepokojovaly, a istú všade nebadane pôsobiacu atmosféru
úzkostlivosti nepodarilo sa mu odduriť a striasť. Keď prvý raz nešiel do hostinca, vtedy mu
prekážala nechuť vzdialiť sa z chyže a jesť. Druhý raz, pri jednako jasnom zimnom počasí,
už bol na pol ceste do Meridenu, ale vrátil sa, a horko ťažko sa dovliekol domov. Ale o
všetkom tom, čo Bedrich takto v tichu prekonával, nedozvedeli sa jeho priatelia nič.
Nevideli v tom nič mimoriadneho, keď sa Bedrichovi zavše zachcelo ostať medzi svojimi
štyrmi stenami.Ale jeho život stával sa vždy vo väčšej miere plúživým podivínstvom. Svet, nebo, vidiek,
čiastka zeme, na ktorej bol, ešte i ľudia, zkrátka všetko, čo bolo pred jeho očami, sa
zmenilo. Vzdialilo sa, ich veci dostaly ďaleký, cudzí charakter. Áno, ani len Bedrichove
vlastné záujmy neostaly nezmenené. Niekto ich vzal, a predbežne odsunul ich stranou. Veď
ich neskôr znova najde, ak konečný cieľ jeho nového stavu nebol iný.Keď raz Peter Schmidt spomenul niečo, že sa mu jeho utiahnutý spôsob života zdá cudzím a
prejavil obavy, Bedrich ho odbil s istou príkrosťou, lebo sa mu aj priateľ stal cudzím.
Neprezradil mu nič o tej tiesnivej a ťažkej atmosfére, v ktorej dýchal, lebo podivným
spôsobom bolo v nej nejaké tajomne dráždivé kúzlo, ktoré Bedrich nechcel s nikým sdieľať.Raz večer, keď ako obyčajne sedel pri stole, na ktorom stála lampa, zdalo sa mu, ako by
sa niekto skláňal nad jeho plecami. Bedrich držal v ruke pero a pred ním ležaly sem a ta
rozhádzané rukopisy. Zasnený a zadumaný sa schúlil, vraviac tieto slová: — Rasmussen, ako
si sem prišiel? — Potom sa otočil a naozaj zbadal Rasmussena s čiapkou, s akou prišiel s
cesty okolo sveta, čítať sediaceho na konci postele. Držal v ruke lekársky termometer a
zdalo sa, ako by prázdny čas dlhého bdenia pri lôžku chorého trávil čítaním.Bedrich zbadal, že samota stupňuje vizionársky charakter jestvovania. Chybel ten druhý
človek, bez ktorého ten prvý odsúdený je ku styku s mátohami. Stačilo, keď Bedrich v jeho
pustovni na niekoho len pomyslel, a už ho videl pred sebou telesne hovoriaceho a
gestikulujúceho. Ale táto zápalistosť obrazotvornosti ho neznepokojovala. A tento nový zjav
si zaznamenal s chladným a ostrým pozorovaním, ale jednako len zbadal, že jeho duševný
život sa dostal do novej fázy.O krátky čas, s úmyslom kontrolovať závor domových dvier, sišiel do prízemia a cítil sa
núteným otvoriť truhlami opatrenú miestnosť. Keď do nej posvietil lampou, mal k svojmu
najväčšiemu počudovaniu druhú, práve tak jasnú halucináciu. Blahoželal si a zistil, že o
tejto psychopatologickej oblasti môže už odteraz hovoriť nielen na základe počutých vecí.
Pred jeho očami jasne viditeľne sedeli okolo stola štyria kartári. Mužskí, ktorí mali hodne
červené tvári, fajčili cigary, popíjali pivo, a zdali sa prináležať obchodníckemu stavu.
Bedrich si odrazu siahol na čelo. Podľa nálepky a fľaše poznal pivo, ktoré podávali v malej
výčapni „Rolanda“. A to boli tí na lodi dobre známi, veční pijaci a karbaníci. Krútiac
hlavou nad tou podivnou skutočnosťou, že sa títo ľudia teraz práve tuná v prízemí jeho domu
usalašili, išiel Bedrich zasa hore do svojej vykúrenej izbičky.Denné hodiny, v ktorých sa na rozličný spôsob, hoci aj samotný, vonku zamestnával,
Bedricha k polepšeniu jeho zdravotného stavu, preniesly do skutočnosti. Okrem toho jeho
úsudok o vlastnom stave ostal vcelku zdravý. Keď teraz nebadateľným spôsobom ochorel,
nezbadal tejto zmeny. Zdalo sa mu prirodzeným, že s Rasmussenom, sediacim na peľasti
postele, s hráčmi skatu v prízemnej chyži, počíta, ako s naozaj jestvujúcimi vecami.Do hanoveránskeho jazera, opradeného dychom indiánskej sagy, vteká riečka Quinnipee,
ktorú Bedrich raz hore prúdom sledoval na korčuliach. Pri tejto vychádzke sprevádzaný bol
tieňom, o telesnosti ktorého nepochyboval. Podobal sa osobe kuriča Zickelmanna, ktorý
zhynul prv ako jeho kolegovia: zjavil sa mu nie ako mŕtvy, ale ako ho Bedrich videl vo sne.
Kuričov tieň rozprával, že na „Rolande“ utonulo päť hlavných kuričov a dvacať osem nosičov
uhlia; čo sa Bedrichovi zdalo byť nad očakávanie veľkým množstvom. Ďalej hovoril; záliv a
prístav, v ktorom Bedrich pristal vo sne, nie sú iným, ako Atlantidou, utonulým
kontinentom, ktorého nad hladinou mora pozostalým zbytkami mali by byť Azorské ostrovy,
Madeira a Kanárske ostrovy. Bedrich sa vzpamätal, keď stál nad otvorom, ktorý sa podobal
liščej diere, a v ktorej hľadal celkom vážne priechod ku svetlonosom.So dňa na deň, áno, s hodiny na hodinu duševný stav Bedrichov stával sa vždy podivnejším
a čudesnejším. Rasmussen sedel vždy na posteli, obchodníci kartovali v prízemnej
miestnosti. Osamelý, chorý chodil šepkajúc horedolu, pohrúžený do rozhovoru s ľuďmi a
vecami. Celé hodiny nevedel, kde je vlastne. Myslel si, že je v lekárovom domku, potom zasa
v rodičovskom dome, podľa jeho mienky bol väčšinou na palube a v miestnostiach rýchleho
parníka, ktorý bol na ceste do Ameriky, a v ktorom Bedrich, krútiac hlavou, tvrdil, že
neutonul.Po polnoci vstal Bedrich z postele a odhalil nástenné zrkadlo, ktoré, nemajúc rád
zrkadlá, zastrel. Obzeral sa v ňom, kloniac sa s horiacou sviecou tesne nad tabuľu zrkadla
a zastrašoval sa grimasami, ktoré jeho ťahy robily nepoznateľnými. Potom sa rozprával sám
so sebou. Boly to čiastočne zmotané, čiastočne jasné vety, ktoré vyslovil, alebo počul,
otázky a odpovedi. Dokazovaly, že sa s problémom dvojníka, ako jedným s najúžasnejších a
najhlbších, už aj prv zaoberal. Napísal na kúsok papiera nasledujúce: Zrkadlo urobilo
zviera človekom. Bez tohoto zrkadla nejestvuje „ja“ a „ty“, bez „ja“ a „ty“ niet myslenia.
Všetky základné pojmy sú dvojčatá: pekné a mrzké, dobré a zlé, tvrdé a mäkké. Vravíme o
smútku a radosti, o nenávisti a láske, o zbabelosti a smelosti, o žarte a vážnosti, a tak
podobne. Obraz v zrkadle vravel Bedrichovi: — Rozpoltil si sa na seba a mňa, prv ako si
jednotlivé vlastnosti svojej, len ako celok pôsobiacej bytosti, rozoznať, totiž rozdeliť,
totiž rozpoltiť mohol. Kým si sa nevidel v zrkadle, nevidel si nič ani zo sveta.Ešte dobre, že som sám, myslel si Bedrich, so svojím zrkadlovým obrazom. Nepotrebujem to
množstvo mučivých prehĺbených a vydutých zrkadiel, ktorými sú ľudia. Stav, v akom som, je
pôvodným stavom, a človek unikne znetvoreniam, do ktorých upadá v pohľadoch a slovách
druhých ľudí. Najlepšie je mlčať alebo rozprávať sa so samým sebou, totiž so samým sebou v
odzrkadlenom obraze. Toto robil tak dlho, kým raz večer, vrátiac sa z okolia svojho domu,
keď otvoril dvere chyže, našiel pri písacom stole sedeť samého seba. Bedrich stál nepohnute
a pretrel si oči. Ale človek, ktorý sedel v jeho kresle jednako bol ešte vždy prítomný,
hoci mal ten úmysel, jeho, sťa by bol len videním, rozpoltiť zostreným pohľadom. Tu ho
prepadlo ešte posiaľ nikdy necítené, nevýslové zdesenie a vírenie smrteľnej nenávisti. S
výkrikom: — Ty alebo ja, — schvátil rýchlo revolver a namieril dvojníkovi do tvári. To isté
urobil aj dvojník! takže nenávisť stála proti nenávisti, a nie na nenávisť a lásku
rozpoltené niečo.*Na určitý deň vyžiadal si Peter Schmidt Bedrichovu asistenciu k ťažkej operácii, lebo
vedel, že jeho priateľ a kolega, práve túto zvláštnu operáciu častejšie videl u Kochera v
Berne a aj sám ju viac ráz šťastlivo previedol. Išlo o štyricať päťročného farmára a
yenkeeho, ktorému mali odstrániť fibrózny liprom, tukový nádor tkaniva. Syn pacienta išiel
po Bedricha, ktorý v ustálenom čase, veľmi bledý, ale navonok pokojný, vstúpil do úradovne
lekárskych manželov. Nálada bola vážna, nikto netušil, s koľkou námahou a pevnou vôľou sa
Bedrich orientoval, a že sa len vždy s tou istou silou vôle opanoval.Lekári sa radili, a Peter Schmidt a jeho pani naliehavo si želali, aby operáciu
previedol Bedrich. Hlava mu trešťala. Bolo mu horúco, triasol sa, ale jeho priatelia to
nezbadali. Požiadal o veľký pohár vína a bez slova šiel sa prichystať.Pani doktor Schmidtová doviedla dnuká starého farmera. Chrabrého mužského a otca rodiny
zobliekli donaha, položili na operačný stôl a umyli ho základne známym spôsobom. Potom mu
Peter Schmidt vyholil v priehlbine pod pazuchou vlasy. Bedricha, ktorý si s vyhrnutými
košeľovými rukávmi neustále umýval ruky a ramená, nehty a prsty, opanoval námesačnícky
pokoj. Keď sa poutieral, ešte raz preskúmal choré miesto s najväčším chladom a
dôkladnosťou, zistil, že je nádor asi už v priveľmi pokročilom stave, ale hneď zatým
zarezal istou rukou do masy živého mäsa.Chorého narkotizovala pani doktor Schmidtová, kým Peter podával nástroje a tampony.
Nedostatočné svetlo prízemnej miestnosti, pred oknami ktorej zúrila premávka hlavnej ulice,
operujúceho lekára znova a znova nútilo klnúť. Nádor sedel hlboko a rozkladal sa proti
očakávaniu medzi veľkými nervovými kmeny a krvnými cievami vo vnútornej čiastke pletiva.
Ztadiaľ ho bolo treba skalpelom vypreparovať. To bolo veľmi chúlostivé a pri veľkej véne s
tenkou stenou, lebo pri najmenšom porezaní vsávala povetrie, čoho následkom je smrť. Ale
všetko sa dobre darilo, a veľkú priehlbňovú ranu vyplnili jodoformovou gázou, a po uplynutí
tri štvrti hodiny ešte vždy nepovedomého farmára pomocou jeho devätnásťročného syna uložili
do postele v izbe pre chorých.Bezprostredne po tejto operácii riekol Bedrich, že musí ísť na poštu telegrafovať miss
Eve Burnsovej, ktorá ho chcela navštíviť. O niekoľko chvíľ pozdejšie doniesli mu k
lekárovcom tiež telegram. Otvoril ho, neriekol ani slova a žiadal farmerovho syna, aby ho
hneď zaviezol domov. Potriasol priateľom ruky, ale ani slovom neprezradil, čo bolo v
telegrame, ktorý práve dostal.Keď, sediac po boku farmerovho syna, jachal zasneženou krajinou, bola to celkom iná
cesta, ako tá, ktorú podnikol s Petrom Schmidtom. Predne nepoháňal Bedrich sám, ale robil
to mladý farmer, otcovi ktorého pravdepodobne dnes zachránil život. Ďalej, Bedrich nemal
ani zďaleka pocit získaného sebaurčenia a chuti ku životu, ako vtedy. Ale, hoci slnce ešte
vždy nezaoblačené stálo nad bielou zemou, Bedrich cítil, že sa pri zvukoch hrkálok rúti do
hustej tmy.Mladý farmár zbadal len toľko, že chýrny nemecký lekár sedel pri ňom nesmierne bledý.
Ale Bedrich sa musel opanovať so silným napätím vôle, lebo ináč by bol s revom šialenca
vyskočil z uháňajúcich saní. Vedel o telegrame, ktorý mal ukrkvaný vo vrecku kožucha. Ale
keď sa chcel rozpamätať na jeho obsah, vždy cítil, ako by ho znova jedno a to isté kladivo
bolo ohlušujúce udieralo po sluchoch.Bedrich sa pretápal do svojho domu, keď prv v polnočnej tme na rozlúčku mladému
farmerovi podal ruku. Niekoľko slov vďaky, ktoré tento hovoril, zaniklo v šume vôd. Sánkové
hrkálky, ktoré zasa zavznely, neutíchaly a ich zvuk prešiel do toho infernálneho cengotu,
ktorý od utonutia lode utkvel v hlave zachráneného. Bedrich, príduc do mansardy, si myslel,
že umre alebo že sa zblázni. Námornícke hodiny sa zjavily a zasa zmizly. Videl svoju posteľ
a chytil sa peľasti. — Nepadni! — riekol Rasmussen, ktorý tam ešte vždy sedel s termometrom
v ruke. Ale nie, teraz to nebol Rasmussen, ale Mr. Rinck, so žltou mačkou na lone, Mr.
Rinck, ktorý bol prednostom nemecko-amerického námorného poštového úradu. Bedrich
zahundral: — Čo tu robíte, Mr. Rinck? — Ale už bol zasa pokročil ku oknu pod svetlo
oslepujúceho zimného slnca, ktoré však nevyžiarovalo svetlo, ale, ako noc rodiaca diera na
nebi, havraniu tmu. K tomu odrazu lkal a vyvýjal vietor, hvízdal výsmešne ako luza v
skulinách dvier. A či to bola azda mravčiaca kočka Mr. Rincka? a či to, hádam, v nádvorí
nariekaly deti? Bedrich tápal vôkol. Dom sa zatriasol a pohol v základoch. Zachvel sa. —
Steny začaly pukať, praskať a chrupotať ako korkové pletivo. Dvere sa otvorily dokorán.
Bedricha divý tlak povetria temer svalil na zem. Niekto riekol: — Nebezpečenstvo! —
Elektrické zvonce zúrily neprestajne, splývajúc so zvukmi víchrice. — To nie je pravda, bol
to satanský prelud. Nikdy nevstúpiš na pôdu Ameriky. Udrela tvoja hodina. Zahynieš.Chcel sa zachrániť. Hľadal svoje veci. Chybel mu klobúk. Nenašiel nohavice, ani kazajku,
ani obuv. Vonku svietil mesiac. V jasnom ovzduší zúrily búrky a podobné múru a široké ako
horizont tam vonku po rovine privalilo sa more. Oceán vystúpil z brehov. Atlantis! Tu je
hodina, myslel si Bedrich, keď naša zem musí sa prepadnúť ako Atlantis. — Bedrich vybehol
pred dom. Na schodoch zachytil svoje troje deti a až teraz zbadal, že to ony kvílily v
nádvorí. Najmenšie vzal na rameno, druhé dve chytil za ruku. Pred dverami domu videli, ako
desná vlna potopy sa vždy väčšmi približuje v popolavom svetle mesiaca. Videli loď, parník,
ktorý uchvátený vlnou, hrozne sa prevaľujúc, unášaný je do diaľky. Parné píšťaly úžasne
revú, niekedy trvale, zavše v úderoch. To je „Roland“ s kapitánom von Kesslom, vysvetľoval
deťom Bedrich. Poznám to, bol som na lodi, ja sám som tonul na tom skvelom parníku! A s
parníka ako by bola na všetky strany rinula krv, sťa z býka, ktorý bol na mnohých miestach
poranený. Všade mu vodopádom vyvierala z bokov. A Bedrich počul, ako na bojujúcej a
krvácajúcej lodi spúšťajú člny. Proti mesiacu vystrené rakety praskajú v nočnom šere a
oslepujú.Teraz chcel zachrániť svoj život pred prudkou záplavou, preto jedno za druhým bral na
ramená svoje deti, ale ich vždy stratil. Bežal, utekal, skákal, rútil sa. Protestoval proti
predčasnému zániku, keď už raz bol zachránený. — Klial, bežal, hodil sa na zem, vstal zasa
a bežal a bežal, s desným, posiaľ nikdy necíteným, nesmiernym úžasom, ktorý sa v chvíľke,
keď ho vlna dohonila, premenil na príjemný pokoj.*Na druhý deň, a to tým istým vlakom, ktorý asi pred dvoma týždňami použil aj Bedrich,
prišla do Meridenu miss Eva Burnsová. Išla na byt Petra Schmidta, dozvedeť sa niečo o
Bedrichovi, ktorý ju vlastne mal čakať na železničnej stanici. Peter Schmidt bol doma sám a
rozprával jej o včera prevedenej šťastlivej operácii. Vravel jej o telegrame, ktorý Bedrich
dostal práve vo chvíli, keď chcel miss Evu Burnsovú žiadať, preložiť svoju dnešnú návštevu
na príhodnejší čas.— Teraz som už tu, — riekla miss Burnsová pokojne, — a už sa teraz nedám tak ľahko
odduriť. Nechcem byť v Ríme a nevideť pápeža.O tri štvrti hodiny pozdejšie dvojsedadlové sane s ohnivým vrancom, ktorého podivínstvo
teraz vedeli už lepšie opanovať, zastaly pred „chatou strýčka Toma“ pri jazere
hanoveránskom. Peter Schmidt vyviezol sem miss Evu Burnsovú. Starý farmer bol bez horúčky.
To si želal povedať lekár svojmu priateľovi Bedrichovi.Návštevníci, vymieňajúc si nahlas náhľady a divnom stave domu, cez odchýlené dvere
trochu počudovane vstúpili do Bedrichovej mansardy. Tu ho našli, ešte vždy v kožuchu, ako
po operácii opustil lekárov byt, bez povedomia, ticho delirujúceho, ťažko chorého, ležať
vystrene na posteli. Ale so zeme zodvihol Peter Schmidt telegram, ktorého obsah poznať miss
Eva Burnsová a lekár cítili sa oprávnenými. Čítali: — Milý Bedrich, zvesť z Jeny, Angela
včera popoludní napriek pečlivej opatere navždy usnula. Radíme ti: prijmi nezmeniteľný fakt
a zachovaj samého seba svojim vždy verným rodičom.*Osem dní bol Bedrich ohrožovaný nebezpečenstvom smrti. Posiaľ azda nikdy nesiahaly mu na
život mocnosti priepasti s toľkou silou. Jeho hlava a celé telo osem dní bolo ako v
plameni, ako by sa bol chcel so všetkým, čo bolo v ňom, stráviť a uniknúť. To bolo
prirodzené, že Peter Schmidt svojho priateľa ošetroval s tou najväčšou pozornosťou, a že
pani doktor Schmidtová urobila, vynaložiac všetky sily, čo len urobiť mohla. Miss Eva
Burnsová, ktorú náhoda v tak vážnej chvíli doviedla ku Bedrichovi, hneď sa rozhodla, že
neodíde od jeho loža prv, kým nepominie každé nebezpečenstvo.Bedrich zúril, čo bolo možno zistiť podľa poprehadzovaných predmetov, podľa rozbitého
skla starých námorníckych hodín a podľa rozdrúzganých porcelánov. V prvých dvoch dňoch a
nociach Peter Schmidt neodišiel od jeho postele, okrem, ak ho zamenila jeho žena. Horúčkové
paroxyzmy chorého sa opakovaly. Manželia opatrne použili všetky prostriedky, ktoré mali pri
ruke, snížiť horúčku, budiacu vážne obavy, keď ešte na tretí deň vystúpila vyše štyricať
stupňov. Konečne zistili jej dosť konštantné ubúdanie.Po uplynutí prvého týždňa choroby Bedrich prvý raz poznal miss Evu Burnsovú a začínal
chápať, čo medzitým urobila pre neho. Usmieval sa mdlo. Robil pohyby s prstami na
prikrývadle bezvládne odpočívajúcej ruky.Až na konci druhého týždňa, okolo dvaciateho šiesteho marca bol celkom bez horúčosti. V
poslednom týždni jeho stav nebudil už obavy o jeho život. Chorý rozprával, spal, sníval
živo, rozprával mdlým hlasom, aká šialenosť mu preletela hlavou, poznal svoje okolie,
prejavoval želania, prejavoval vďaku, opytoval sa na farmera, ktorého operoval a usmieval
sa, keď Peter Schmidt rozprával, že sa rana na čas zahojila a že mu už statočný farmer
doniesol perličky na polievku.Miss Eva Burnsová viedla vzornú domácnosť. Bedrich mal tak bdelú opateru, ktorá sa
údelom málokomu dostane. Pravda, taký lekár ako bol Peter Schmidt a taká lekárka ako bola
pani doktor Schmidtová, nepoznali nijakú prudériu. Ale ani miss Eva Burnsová s jej silnými
ramenami a sochárskymi rukami, zvyknutá modelovať akty, nepoznala ju tiež.Na jej návrh Peter Schmidt posielal Bedrichovmu otcovi telegramy, ktorého posledné,
priaznivé zvesti upokojily. Zachytila otcov, po vypuknutí choroby písaný hrubý list a
predpokladajúc, že obsahuje podrobnosti o smutnom konci Angeliky, poslala ho nazad s
prosbou, aby ho dali Bedrichovi prečítať až keď sa celkom zotaví. Nechcela prísť do
pokušenia, v slabej chvíľke prezradiť jeho jestvovanie.Koncom tretieho alebo začiatkom štvrtého týždňa od začiatku choroby, dostala miss Eva
Burnsová od generála poďakujúci telegram. K mnohým pozdravom matky a otca pripojil
dojímavé, hlboko precítené slová, ktoré patrily odvážnemu doktorovi Petrovi Schmidtovi,
jeho žene a miss Burnsovej. Jej to môže povedať, písal, že chudera Angelika neumrela
prirodzenou smrťou. Jej chorobnému stavu primerane musela byť v ústave veľmi prísne
strážená, žiaľ, aj pri najsvedomitejšom dozore, vyskytne sa jednako len nestrežená chvíľa.Sneh sa topil a pomaly, pomaly aj Bedrich sa znova chápal života. Opanovala ho neha, ako
aj príroda tam vonku, ktorá pre neho bola milou skúsenosťou. Všade cítil nejakú šetrnosť.
Mal čisto postlané, nad sebou tie kolísavé lodky starých námorníckych hodín, mal pocit, že
je ukrytý, ba, čo bolo viacej, že je znovuzrodený a smierený. So sírových oblakov spustila
sa očisťujúca búrka a dunela ešte tlmená na ďalekom obzore, nemajúc sa nikdy viacej vrátiť.
Slabému mužskému ostala tichá, pokojná, plná chuť ku životu.— Tvoje telo, — riekol Peter Schmidt chorému, — pomocou násilnej kúry, v divom výbuchu,
zbavilo sa všetkých škodlivých látok.— Škoda, že nespievajú vtáci, — riekol jedného dňa Bedrich. — Áno, — riekla miss Eva
Burnsová, ktorá otvorila na mansarde okno, — naozaj škoda! — Veď, — pokračoval Bedrich, —
vy vravíte, že vonku pri hanoveránskom jazere sa už zelenie! — Čo je to — „zelenie“? —
opýtala sa miss Eva Burnsová. — Bedrich sa smial. Potom riekol pokojne: — Ide jar! A jar
bez vtačej hudby je hluchonemou jarou!— Len poďte do Anglicka, — riekla miss Eva Burnsová, — tam by ste sa mohli nakochať
vtačími spevmi! — Bedrich riekol ťahavo a napodobňujúc prízvuk svojej priateľky: — Len
poďte do Nemecka, miss Eva Burnsová!*Bedrich v ten deň, keď mal prvý raz vstať, riekol: — Nestanem! V posteli sa pridobre
cítim. — A naozaj, v horúčkových týždňoch nemal sa zle. Doniesli mu do postele knihy, z očí
mu vyčítali želania, Peter Schmidt alebo pani doktor Schmidtová zabávali ho historkami z
miestnej kroniky, nakoľko mohli predpokladať, že ho budú zaujímať. Doniesli mu do postele
drobnohľad, a celkom vážne sa priberal k tomu, v istých látkach svojho tela skúmať bacily,
a na túto jeho činnosť robili mnoho žartov. Takto sa stal strašný úžas jeho choroby
pôvabným predmetom jeho štúdia a príjemnou zábavou.Bedrich už sedel dobre zabalený v pohodlnom kresle, keď sa prvý raz chcel dozvedeť, či
neprišiel od otca alebo matky list. Na to mu miss Eva Burnsová povedala, čo ho mohlo
potešiť a uspokojiť. Predesila sa, keď jeho bledé pery povedaly tieto slová: — Presvedčený
som, že si chudera Angelika sama vzala život! Tak, — pokračoval, — pretrpel som, čo som
pretrpieť mal, ale ruku, ktorá, ako cítim, bola ku mne milostivá, neodsotím od seba. Chcem
tým povedať, — dodal k tomu Bedrich, keď z očí miss Evy Burnsovej vyčítal, že ho asi
nerozumela, — ale napriek všetkému možnému jednako len s dôverou pôjdem do života.Jedného dňa miss Eva Burnsová rozprávala o mužských, ktorých mala príležitosť poznať tu
i tam vo svete. Pri tom sa aj ticho ponosovala na sklamania, ktoré sa vyskytly. Riekla, že
iste tohto roku pôjde do Anglicka a niekde na dedine venuje sa vychovávaniu zanedbaných
detí. Sochárske povolanie ju, vraj, neuspokojuje. — Na to riekol rekonvalescent s
otvoreným, furtáckym úsmevom: — Ako by to bolo, miss Eva, či by ste nechceli vychovávať
dosť ťažké, veľké dieťa?Peter Schmidt a Eva Burnsová sa dohodli, že nikdy nespomenú Ingigerdu Hahlströmovú. So
slovami: — Na koho sa to vzťahuje? — Bedrich raz podal Miss Eve ceduľku, na ktorej
trasľavými literami bolo tužkou napísané:A či ste vlákna snovali? Nie!
V samote chladu tíš ni brvou hne,
sťa duch, keď v sfér vyšších bytie sa pne;
Peter skryl kľúč stajme na tajov dne!
Svätyňu sviatostí zrel som a posvätné
v jej nútro s radosťou siaham po ne,
chlieb však a víno mi zmizly, jak v sne:
a svetlo žiari vraz čarovné,
všetko tu v zdaní a klame len dlie!To koľkosi dojalo miss Evu Burnsovú, keď musela zbadať, že Bedrich sa ešte vždy
zapodieva malou tanečnicou. Druhý raz povedal jej Bedrich: — Nie som súci byť lekárom.
Nemôžem ľudom priniesť obeť, mať povolanie, ktoré ma robí smutným, ba trudomyseľným. Mám
bujarú obrazotvornosť, azda by som mohol byť spisovateľom! Ale v svojej chorobe, zvlášť
začiatkom tretieho týždňa, zmodeloval som ešte raz všetky diela Phidiasa a Michela Angelu.
Som odhodlaný, budem sochárom. Ale neráčte ma zle rozumeť, milá Eva! Už nie som viacej
ctižiadostivý! Len by som chcel uctievať všetku veľkosť umenia a byť beznáročným, verným
robotníkom. Myslím, že by sa mi po čase malo podariť holé, ľudské telo natoľko ovládať, aby
som mohol vytvoriť jedno, aspoň jedno dobré umelecké dielo.— Viete preca, že verím vášmu nadaniu, — riekla miss Eva Burnsová.Bedrich pokračoval:— Ako by ste o tom smýšľali, miss Eva? Majetok chudinky mojej ženy pre výchovu mojich
detí vynesie asi päť tisícmarkovú rentu. Zo statku mojej, nie celkom nemajetnej matky,
dostanem ročný prídavok tri tisíc mariek. Myslíte, že by sme my piati s tým mohli v pokoji
zakončiť svoj život, v malom domku s ateliérom, niekde pri Florencii?Na túto dôležitú otázku miss Eva Burnsová odpovedala len srdečným smiechom.— Nechcem sa stať Bonifácom Ritterom, — riekol Bedrich. — Veľká dielňa, plná umeleckej
masovej tvorby, keby bola hneď aká dobrá, nezodpovedá mojej bytosti. Želám si pracovňu,
ktorej dvere sa otvárajú do záhrady, kde si možno v zime natrhať fialiek a možno si nalámať
v každej čiastke roka halúzok z duba, tisiny a vavrínu. Tam by som chcel prevádzať tichý,
pred svetom ukrytý kult umenia a vzdelanosti vôbec. Za ohradou mojej záhrady musela by sa
zasa zelenať aj myrta, miss Eva Burnsová.Miss Eva sa smiala, bez toho, že by bola reagovala na niektorú narážku. Súhlasila s
Bedrichovými plánmi z plnosti zdravej duše. — Je dosť ľudí, — riekla, — ktorí sa hodia a
zrodili sa byť lekármi a vôbec ľuďmi činu, a je ich až priveľa, ktorí sa na toto pole
tlačia. — O Ritterovi hovorila so sympatiou. Na jeho naivné vniknutie do oblasti Upper four
hundret hľadela so základne dobrým pochopením. Mienila: uverenosť, radosť z rozkoše,
ctižiadosť požaduje život, keď ním má človek chvátať s istou zovnútornou vervou. V
rodičovskom dome ona sama, miss Eva Burnsová, prv ako jej otec stratil väčšiu čiastku
svojho veľkého majetku, mala možnosť dobre poznať high life Anglicka, a nachodila ho
prázdnym a nudným.Keď mohol Bedrich pomaly bez opory kráčať po schodoch, stáť a chodiť, miss Eva Burnsová
išla na dovolenie, venovať sa do polovice mája svojej prerušenej práci. Na polovičku mája
zaistila si kajutové miesto na veľkom parníku Hambursko-americkej linie „Auguste Viktoria“,
lebo k vôli majetkovo-právnym veciam musela do Anglicka. Bedrich von Kammacher nechal ju
ísť. — Takého kamaráta chcel by som mať na celý život, — riekol si, — a želám si, aby
Angelikiným deťom miss Eva Burnsová bola matkou.Ale jednako nechal ju odísť a nezdržal ju.*Bedrich ozdravel. Bolo to také ozdravovanie, že sa mu zdalo, sťa by bol býval viacej ako
desať rokov chorý. Čo sa jeho tela týkalo, toto už nebolo v procese pretvorenia, ale
pozostávalo z mladých a nových buniek. Zdalo sa, že sa to isté deje aj v oblasti duše. S
jeho duše odpadla ťarcha a tie nepokojné, okolo jeho viacnásobného životného stroskotania
krúžiace myšlienkové chody, ktoré ho predtým tiesnily a mučily, zmizly tiež. Zahodil
minulosť, ako niečo naozaj pominulého a ako vetrom a počasím ošumelý, tŕnim a bodnutiami
kordu predierkovaný, vyslúžilý plášť. Rozpomienky, ktoré sa pred jeho chorobou s hrozným
vyšperkovaním fantastickej prítomnosti nezvane natískaly, vystaly; s počudovaním a
uspokojením zbadal Bedrich, že navždy zapadly pod ďalekým obzorom. Dráha jeho života
zaviedla ho do celkom novej oblasti. Pri tom, hrozným postupom, pomocou ohňa a vody,
omladol. Uzdravený, zväčša, ako deti bez minulosti, tápuc v znovu darovanom živote.Skoro zavítala americká jar. Boly horúčosti, ako v kraji, kde prechod zo zimy do leta je
temer bezprostredný. Skokani krkali v močiaroch a jazerách o závod s jasným, čistým,
hrkálkovým zvukom iných amerických žiab. Začínalo vlhké teplo, ktoré je v tej šírke také
neznesiteľné, a ktorého sa pani doktor Schmidtová tak veľmi bála. Také leto, v ktorom k
tomu musela pokračovať v svojej ťažkej práci, bolo pre ňu časom žalostného utrpenia.
Bedrich zasa začal sprevádzať Petra Schmidta na jeho lekárskych vychádzkach a zavše sa
priatelia zatúlali aj do vzdialenejších kútov okolia. Prirodzene, podľa starého milého
zvyku, lúštili problémy a uvažovali o osudoch ľudstva. K počudovaniu svojho priateľa
Bedrich pri debatách, či v útoku, či už v obrane, neprejavoval niekdajšiu ostrosť. Istý
radostný mier tlmil každú všeobecnú nádej, každú všeobecnú obavu. — Ako je to? — opýtal sa
Peter svojho priateľa. A Bedrich odpovedal: — Myslím, že som si dostatočne zaslúžil prosté,
skvelé dýchanie, a viem si ho aj oceniť. Predbežne chcem videť, čuchať, ochutnávať a
privlastňovať si právo jestvovania. Ikarov let sa pre môj terajší stav nehodí. Taktiež pri
mojej, znova prebudenej láske, ku povrchnosti, nebárs nájdeš u mňa ochotu ku únavnému
vŕtaniu v hĺbkach. Teraz som buržujom, — riekol s úsmevom, — napokon som saturovaný, syn
môj.Peter Schmidt, ako ošetrujúci lekár, prejavil svoju spokojnosť. — V budúcnosti, pravda,
— riekol, — musí to byť zasa ináč s tebou!V Petrovi Schmidtovi ostalo hodne z indiánskej romantiky. Rád vyhľadával isté body
vŕškovitého kraja, ku ktorým sa pojily povestné udalosti bojov prvých bielych kolonistov s
Indiánmi. Na takých miestach zdržal sa dlho, prežil v duchu dobrodružstvá poľovníkov
kožušín a húževnaté borby osadníkov, a neraz vytiahol revolver, cvičiť sa, v záchvate
bojovného ducha, v strieľaní na nejaký cieľ. Friesan bol dobrým strelcom a Bedrich nemohol
s ním závodiť — V tebe, — riekol Bedrich, — koluje stará nemecká krv dobrodruhov a
kolonistov. Hotová, ba prizrelá, prirafinovaná kultúra, ako je naša, vlastne nie je pre
teba. Ty musíš mať pustatinu a nad ňou sa vznášajúcu utópiu. — Svet ešte vždy nie je oveľa
viacej, ako pustatina, — riekol Peter Schmidt. — Ešte to chvíľku potrvá, kým stavbu sveta
bude riadiť filozofia. Zkrátka: ešte máme veľa roboty, Bedrich! — Priateľ odpovedal: — Z
mokrej hliny, ako milý Pán Boh, budem miesiť ľudské telá a vdychovať im dych života! — Čo
ešte, — zvolal Peter, — fabrikovanie takých panákov nie je k ničomu. Teba je naozaj škoda!
Patríš na zákopy, patríš do najprednejšej bojovnej čiary, syn môj milý.Bedrich riekol s úsmevom: — Čo sa mňa týka, v nasledujúcich rokoch budem žiť v prímerí.
Oprobujem uspokojiť sa s tým, čo mi svet môže poskytnúť. V budúcnosti, nakoľko len možno,
chcem si odvyknúť od snov a reflexií.Bedrich si to pokladal za povinnosť, prehovoriť priateľa, aby sa vo vlastnom záujme, i v
záujme svojej ženy, vrátil nazad do Nemecka. Riekol: — Peter, človek ako si ty, sa pre
Amerikánov nehodí. Nevieš odporúčať patentované lieky, nevieš chudobného robotníka, ktorého
osem dní treba kurovať chinínom, liečiť malými dávkami a na osem týždňov, ako nejakú dojnú
kravičku, priputnať ku posteli. Ty nemáš ani jednu z tých vlastností, ktoré tuná tvoria
šľachtu smerodajných Amerikánov. Ty si v americkom smysle, ako obušok hlúpy chlap, lebo si
vždy ochotný, obetovať sa za každého biedneho psa. Musíš sa vrátiť do takej krajiny, v
ktorej, chvalabohu, šľachta ducha, šľachta smýšľania, vyrovná sa každej inej šľachte. Do
krajiny, ktorá by sa pokladala za mŕtvu a hotovú, keby veda a umenia nemaly v nej tvoriť
výkvet krajiny. Aj bez teba tu ostane dosť Nemcov, ktorí sa pousilujú čím skôr zabudnúť reč
Goetha a reč, čo ich učila matka. Zachráň si ženu! Zachráň seba! Vráť sa do Nemecka! choď
do Švajčiarska! choď do Francúzska! choď do Anglicka! choď kam chceš, len neostaň v tejto
obrovskej obchodnej spoločnosti, kde umenie, veda, a pravá kultúra predbežne sú ešte celkom
odsunutými vecami.Ale Peter Schmidt váhal. On miloval Ameriku, a keď na indiánsky spôsob pritlačil ucho na
zem, tak už počul podzemne skúšanú slávnostnú hudbu veľkého dňa budúcnosti, keď sa obnoví
celé ľudstvo. — Najprv musíme, — riekol, — byť všetci zamerikanizovaní a potom znova
poeuropštení.Jedna z obľúbených prechádzok zaviedla Bedricha do toho predmestia Meridenu, kde sú
osadení talianski vinohradníci. Počul ich spievať slnečne teplými hlasmi, ich ženy známym
oktávovým výkrikom vyvolávať deti, videl tmavých mužských priväzovať révy a v nedeľu počul
ich smiech a bocciové gule na udupanej hline ihrišťa dopadať a narážať na seba. Tento hlas,
tieto zvuky, predchodily Bedrichovi nekonečne domácky. — Zabi ma! — riekol, — ale ja som a
ostanem Európanom.Bedrichova túžba nadobúdala vždy silnejších tvarov. Svojím rojčením a vychvaľovaním
domoviny vždy väčšmi a väčšmi zamotával svojich priateľov do tkaniva tejto túžby. Jeden deň
odrazu riekol Schmidt: — Svojím oduševnením za Europu si ma naozaj zoslabil. Ale teraz ťa
prosím, buď tak dobrý ísť so mnou, a potom, keď ti niečo ukážem, povedať, či ma budeš ešte
vyvolávať domov.A Peter zaviedol svojho priateľa na cintorín a ku hrobu, pod ktorým ležal pochovaný jeho
otec. Bedrich poznal toho chrabrého človeka v Europe, pozdejšie sa dozvedel, že umrel
ďaleko od domova, ale kde, to zabudol. — Nie som vôbec sentimentálny, — riekol Peter
Schmidt, — ale človeku jednako ťažko padne, s takým niečím sa rozlúčiť. — A teraz prebrali
životný beh starého Schmidta, ktorý bol dielovedúcim továrne a ktorého nepokojný, podnikavý
duch a oduševnenie za Ameriku zapudili do cudziny. — Pripúšťam, — riekol Bedrich, — taký
mŕtvy môže pôdu celej čiastky zeme, väčšmi, ako to môže tisíc živých, urobiť domácky
blízkou. A jednako… jednako…Niekoľko dní neskôr rozplynul sa i v pani doktor Schmidtovej ten strnulý odpor proti
domovine. V tejto žene skrsol prekvapujúce nový život. Zabudla na svoju ustatosť. Jej
pohyby boly živé a rýchle, začala budovať s náruživou nádejou plány budúcnosti. Vyliečený
farmár prenasledoval Bedricha svojou vďakou. Vykladal svojmu záchrancovi, ako sa vždy
spoliehal a mohol spoliehať na ruku Božiu. Boh aj teraz v pravom čase poslal k nemu pravého
človeka. Tak Bedrich už teraz vedel, akú hlbokú príčinu mala jeho podivná a hrozná cesta.Bedrich ani len nenakukol do novín, lebo mal chorobný odpor, dozvedeť sa niečo o druhoch
svojej morskej plavby z novín. Jedného dňa vystúpila z bostonského vlaku Ingigerda
Halströmová, sprevádzaná pánom, ktorý už prekročil hranice prvej mladosti. Išla i so svojím
sprievodcom do úradovne Petra Schmidta, predstavila sa a chcela sa dozvedeť, či je Bedrich
von Kammacher ešte v Meridene. Ale Peter Schmidt a jeho statočná žena, ktorým zvyk, všade
povedať pravdu, lebo od nej nevedeli odstúpiť, bol v živote všade len na závadu, luhali, až
sa hrady ohýbaliy. Povedali dáme, že Bedrich z New Yorku odcestoval domov s veľkým osobným
parníkom „Robert Keats“ (White Stare Line). Ale dáma nad tým veľmi nesmútila.Bedrich, nevraviac o tom nikomu, tiež si na polovicu mája zaistil miesto na „Auguste
Victoria“. Ale Peter Schmidt a jeho žena chceli sa preplaviť na pomalšie idúcej, lacnejšej
lodi. Už všetci žili v nádhernej netrpezlivosti, a oceán sa pre ich túžbu zasa premenil na
malé jazero. V tom čase vo všetkých amerických divadlách hrali sentimentálny, v krajčírskej
dielni sa odohrávajúci kus, ktorý mal pomenovanie: „Hands across the Sea“. „Hands across
the Sea“, mal v duši peknú hudbu.Jednako bolo ešte niečo, čo ho znepokojovalo. Chodil v duši s myšlienkou. Zavše mal
úmysel, vyjadriť ju slovom ústne, a zasa napísať ju v liste. Neminulo dňa, aby nebol
zavrhol raz jednu, raz druhú formu, kým mu jednu nedeľu neprišla v ústrety náhoda v podobe
Willyho Snydersa a miss Evy Burnsovej, ktorí podnikli vychádzku do Meridenu. Teraz
vysvitlo, že u Bedricha uvažovanie o otázke „či vôbec?“ alebo „či vôbec nie?“ ešte vždy
hralo zástoj. Teraz, keď pekne, letne vyobliekaná, súca Evina dcéra a Eva išla mu oproti so
smiechom, rozhodne rozriešil v sebe tú otázku. — Willy, robte čo len chcete, zabávajte sa
ako sa vám ľúbi a ako sa viete a pri večeri v hoteli, až Boh dá, uvidíme sa zas! — S tým
chytil miss Evu Burnsovú za ruku, pritiahol jej rameno pod svoje a odišiel s usmiatou
dámou. Willy, ktorý bol veľmi prekvapený, zasmial sa hlasne, a žartovne dal najavo, že tu
na každý prípad ostane.Keď Bedrich a Eva večer vstúpili do peknej jedálne meridenského hotelu, vznášal sa nad
nimi, každým badateľný pôvab, nežná, vnútorná teplota, ktorá obidvoch robila mladšími a
príťažlivejšími. Obidvaja títo ľudia odrazu boli preniknutí, čo ich prekvapovalo, novým
elementom, novým životom. Hoci k nemu smerovali, jednako krátko predtým nemali o tom
tušenia. V ten večer pili aj šampanské.O osem dní newyorská umelecká kolonia zaviezla miss Evu Burnsovú a Bedricha na palubu
„Augusty Victorie“, zavznelo niekoľko — nech žije, — Willy ešte naposledy zavolal ryčiacim
hlasom za odchodiacimi: — Prídem skoro za vami!Bedrich a Eva zažili na mori rad slnných dní. Na večer tretieho dňa riekol kapitán lode,
ktorý nemal o tom tušenia, že stojí oproti zachránenému cestujúcemu s „Rolanda“: — Podľa
výpočtov tuná, v týchto vodách, utonul veľký osobný parník „Roland“. More bolo hladké,
podobalo sa druhému, večne jasnému nebu, vôkol sa prevaľovali delfíni.A zvláštne: noc, nádherná noc, ktorá nasledovala za týmto večerom, stala sa pre Evu a
Bedricha svadobnou nocou. V blažených snoch boli unášaní nad miestami hrôzy, nad hrobom
„Rolanda“.Na nábreží v Kuxhaven čakali na parník Bedrichovi rodičia a deti. Ale on videl len svoje
deti. Držal ich minútu všetky tri naraz v objatí, a deti, sťa by smyslov zbavené, žvatlaly,
smialy sa a trepotaly.Keď si po mámore stretnutia mohol trochu oddýchnuť, Bedrich si kľakol a obidvoma rukami
dotkol sa zeme. Pritom pozrel Eve do očí. Potom vstal, s ukazovákom pravej ruky velel ticho
a nad siatinami blízkych polí bolo počuť trylkovať tisíc a tisíc škovranov. — To je
Nemecko! — riekol. — To je Europa! Čo na tom, keď po týchto hodinách napokon utonieme aj
my.Generál teraz odovzdal Bedrichovi list, na chrbte ktorého bolo meno odosielateľa. Bol to
otec zosnulého Rasmussena. Ach, poďakovanie! myslel si Bedrich. A bez zvedavosti vsunul ho
do náprsného vrecka. Neprišlo mu vôbec na um, porovnať deň a hodinu priateľovej smrti s
tými údajmi, ktoré mu raz vo sne zjavil.Kapitán, ktorý šiel okolo, pozdravil Bedricha. — Či viete, — riekol Bedrich v
prekypujúcej životnej zmužilosti, — že som naozaj jeden so zachránených a jeden zpomedzi
naozaj zachránených cestujúcich „Rolanda“? — Tak! — riekol kapitán udivene a idúc ďalej,
dodal: — Áno, áno, plavíme sa vždy tým istým morom! Šťastlivú cestu, pán doktor.Koniec.[1]Keď sa Nemci sídu, musia kričať, piť, kým sa podnapijú a vypijú jeden s druhým
bratstvo.[2]Practe sa von, idiot![3]Keď bude mister Stoss raz v New Yorku, každý večer bude vydržiavať kostolné služby
v tingeltangle Webstera a Forstera.[4]Nie každú vlhkosť možno porovnať s vlhkosťou, ktorú má za ušami nejeden americký
mladík.[5]Hneď po výstupe oslavovaných sestár Barrisonových, po piesni „Linger longer Loo“,
mister Stoss pozdvihne k nebu ruky a požiada obecenstvo, aby sa modlilo.[6]Spím vždy dobre.[7]1492[8]„Mr. Barry, počujete? Som občanom, Mr. Barry, rozumiete? Som občanom! Mr. Barry,
som občanom a chcem mať svoje práva ako vy!“
|
Hauptmann_Atlantis.txt
|
ÚvodAk obrátime zrak svoj o tri-štyri storočia spiatky do minulosti talianskej, nie je
možné, žeby sme nepocítili úžas, zarazenie a ľútosť nad krajinou všetkými pôvabmi prírody
bohato obdarenou, a predsa najhroznejší obraz biedy, úpadku a skazenosti poskytujúcou. Tak
sa zdá, akoby si démon podliactva náročky bol vyvolil Taliansko, zem najrozkošnejšiu, za
javisko divého pustošenia. Snáď tým strašnejšiu podobu dokázať sa snažil v svojom
podliactve, čím väčšou rozkošou, čím väčším požehnaním božím žiarili večne kvitnúce nivy
Talianska.Beda národu, v ktorého strede vyrastú divé spory, podlá ziskuchtivosť a nadutá
vládybažnosť! Anjel šťastia s okom zaslzeným opustí zem, kliatbou nesvornosti obťaženú.
Beda národu, ktorý nevyspelosťou svojou a nedbalosťou bohorúhavou sa tak poníži, že
zabudnúc na právo žitia i na všetky nároky, ku ktorým je od večnosti oprávnený, strhne zo
seba obraz božstva, zmyje z čela svojho pečať ľudskosti a stane sa prostriedkom chúťok
nekalých, cieľov sebeckých i podnožou nadutosti a tyranie! Ľubovôľa a vďaka povýšenejších —
to jeho boh i spása jeho. A koniec?… Zo stupňa na stupeň do čierneho zahynutia.Vek renesancie začal sa v Taliansku najbezuzdnejším tyranstvom. Rodiny kniežatské žili v
ustavičných rozbrojoch. Každé mesto bolo takrečeno osobitným štátom. Kto mal najväčší vplyv
na obyvateľstvo, už či chytráctvom či bohatstvom, vyšinul sa na stolec vladárenia bez
ohľadu na rod a pôvod i zásluhy. Vladárenie bez prechmatov nedalo sa myslieť a trvalo len
dovtedy, kým proti jednému násiliu nezjavilo sa väčšie násilenstvo.Tyrani, predvídajúc, že ich moc už v najbližšom okamžiku stroskotať môže, prirodzená
vec, snažili sa každú minútu postavenia svojho bohato využiť. I nehľadeli na právo majetku
ani na právo osoby. Kto sa stal podozrivým, druhého dňa ležal už mŕtvy na doske alebo na
verejnom mieste zavraždený.Ľud pospolitý nemal iného povolania, leda predávať dýku svoju a úklady tomu, kto
najlepšie platil. Komu dnes za dobrý peniaz slúžil, toho už zajtra za vyššiu odmenu
zavraždil. Celý národ bol pelešou zákerníckou, korunovaný tyraniou.Chvalabohu, že sa tie časy pominuli. Tyranstvu odzvonili. Národy žijú slobodne,
ponáhľajú sa k osvete a blahobytu. Každý z nich určuje si sám cestu, ktorou kráčať chce,
nedá sa podplatiť, neslúži chúťkam cudzím, oj, veď tyranstva už viac niet…Nemýľte sa! Hydra mnohohlavá, pravda, zmizla, avšak len za tým cieľom, aby sa veku nášmu
v ohromnej veľkosti hydry jednohlavej zjavila. Za dávnych čias vídali ju v jej pravej
podobe — nezatajila svoju bytnosť. Teraz odiala sa v cifrovaný oblek krásnych fráz, opásala
sa mečom rovnoprávnosti a bratstva a na čelo prilepila si jasavú hviezdu voľnosti, aby
svet, oslepený bleskami hviezdy, nebol spôsobilý videť hnusnú postavu hydry osudnej.
|
Bansell_Atalanta.html.txt
|
Knigge[1]„Knigge“ je taká kniha,[2]ktorú každý spomína a vážne berie a ktorú nikto nečítal.Každý si myslí, že vie, čo je to gentleman a Knigge tiež.Angličan hovorí, že a gentleman is, who pays my bill,[3]z čoho vysvitá, že viac-menej všetky národy sú gentlemanlike,[4]pretože všetky platia jeho účty, ale žeby sa on sám pritom nezvŕtal na suchom,
dokladá, že every englishman is a gentleman too,[5]teda Salisbury,[6]ktorý nechce dopriať Írom skyvu chleba, just tak, ako tí robotníci, ktorí
kričiavajú po londýnskych uliciach, že they have got no work to do,[7]že nedostali prácu!Každý človek, ktorý sa usiluje poznať dobro a podľa svojich síl ho uskutočňovať, je
gentleman. Knigge vo svojej knižke Über den Umgang mit Menschen[8]to chápe trochu inakšie.Vzal som tú knihu do ruky a začnem čítať. Som už asi na šesťdesiatej stránke. A tu, čo
je to? Slzy v mojich očiach, ach!, divné dojatie sa ma zmocňuje, sentimentálnosť sa pokúša
o mňa: rozpomienky schádzajú mi na um zo starých dobrých časov, keď som prvý raz odchádzal
z rodičovského domu do škôl. Dobré otcovské slová rodičov, starých „báčikov“ a „tetušiek“
zvučia v mojich ušiach: „Dobre sa drž, syn môj, buď poriadny a usilovný, aby sme len dobré
o tebe počuli.“ Božemôj, ach, škoda vás, dobré staré časy.Knigge totiž pozbieral všetky obecné pastviská (loci communes, Gemeinplätze),[9]ktoré kolujú po svete o mravnom správaní sa človeka.Komu by napríklad nebol svedomitý rodič kládol na srdce, aby bol poriadny, aby — s
dovolením budem citovať — teda, aby: „Mit Arbeitsamkeit und Fleiss verbinde sich strenge
Ordnung und Pünklichkeit. — Verspricht wenig. — Gib andern Beweise deiner Theilnahme, um
dich der ihrigen zu versichern. Sei selbständig, atď. atď.“[10]Má potom, pravda, aj špeciálne veci. Napríklad: Človek nemá sa v spoločnosti tak smiať,
aby mu od smiechu až oči vysadilo a aby pritom vydával zvuky ako dobre naladený,
dobrosrdečný mamut, ktorý počul nejaký podarený vtip.Tiež sa nesvedčí — a síce na päťdesiatej tretej stránke — rozprávať pred dámami mnohé
háklivejšie veci, ktoré pocvičenejšie mužské uši, nebožiatka, ešte ako-tak znesú.Takto to ide veselým tempom ďalej. Pritom jeho metóda je táto: postaví si tézu — jednu z
tých už spomínaných — a potom ju rozkladá na jednej alebo viacerých stránkach. Teda
napríklad: Človeče, buď poriadny, lebo ak nie si poriadny, nenájdeš potme napochytre kľúč a
klobúk, keď ho najväčšmi potrebuješ. Aj zápalky budeš darmo hľadať, ak ich nebudeš držať na
jednom mieste, takže si ani lampu nebudeš môcť zapáliť, čo je veľmi nemilá vec.Pri iných zase inakšie rozpráva, ale vždy rovnako do duše. Takýmito znamenite
vypozorovanými vecami naplnil Allgemeine Bemerkungen.[11]Nasleduje kapitola o zaobchádzaní so sebou samým, v ktorej jadrne a krátko nepovie nič.Priznám sa, keď som takto ďaleko prišiel, chcel som poslúchnuť Schopenhauera a odhodiť
knihu, z ktorej sa nedá ničomu naučiť, ale ako svedomitý referent pokračoval som so
zarmúteným srdcom ďalej.Tretia kapitola pojednáva o zaobchádzaní s ľuďmi rôzneho temperamentu. V tejto kapitole
nás poučí o tom, že sú štyri temperamenty — čo tuším už i nebožtík Aristoteles vedel —
ktoré sa rôzne kombinujú. Ako s nimi zaobchádzať: s cholerikom sa nevadiť, melancholikom a
flegmatikom ísť z cesty, pretože je to fádny národ, a so sangvinikmi že človek môže
obcovať, ak sú ináč poriadni ľudia.Nasledovné kapitoly sú o tom, ako treba zaobchádzať so starcami, deťmi. Ako sa držať v
manželstve, na cestách, voči väčším-menším pánom. Ako obcovať s umelcami, učencami atď.
atď.Z podajedných, interesantnejšími sa zdajúcich odsekov, podám krátke klasobranie.Kapitolu „Obcovanie so ženskými“ (Umgang mit Frauenzimmern) zahajuje osvedčením, že on
je veru priateľom krásneho pokolenia. Toto je tu zrejme na to, aby potom mohol pokračovať
podľa slávne známej formulky: „Som ti síce priateľom, ale to ti musím povedať, že si
hlupák, launista,[12]držgroš atď.“Knigge: Mám ženy síce rád a veľmi si ich vážim, ale to im musím povedať, že rady vidia
lichotenie, že Alter der Frauenzimmer ist ein kitziger Punkt.[13]Pochvalne vyzdvihne ich márnivosť, launy, zvedavosť, klebetenie, pretvárky.
Nakoniec sumárne odbaví aj ich dobré vlastnosti. Proti istej emancipácii nie je. Nepamätám
síce, že by ho Stuart Mill[14]citoval vo svojom „standardwork“ O područí žien (On the subjection of Woman).
Ostatne, čo tam po Millovi, dostal aj on „co proto“, myslí si iste aj pán Strachov.[15]V kapitole o zaobchádzaní so zamilovanými je toľko sladkosti, sirupu, nemeckej
sentimentálnosti, že by sa dobre čítala s karikatúrami od Reinickeho alebo Oberländera.Atď. atď. atď.Konečne musím podotknúť, že na veľmi málo miestach príde čitateľ na duchaplné
pozorovania, ktoré, možno, Knigge sám porobil, pretože je známe porekadlo o slepej kure.Z tohto všetkého vysvitá, že Knigge nepísal nijaký „bon ton“.[16]Jeho „Obcovanie s ľuďmi“ má byť vodidlom pri tvorení, pri vyvíjaní sa povahy.
Také čosi ako kniha Samuela Smilesa[17]Selfhelp (Svojpomoc), ktorá je tiež iba bliktra, ale predsa je omnoho
vážnejšia, originálnejšia ako „Knigge“.Keď vezmeme celý obraz, ktorý Knigge vykreslil, obdržíme filisterského, poriadneho
človeka, ktorý sa vie urobiť obľúbeným a ktorý má spôsoby. Aby som uviedol príklad, nuž
spomeniem pána štátneho sovietnika Sipjagina z románu Nov.[18]Pravda, Turgenev trochu karikoval.Návod stať sa vynikajúcim človekom, stať sa skutočným gentlemanom to nie je. Kniggeho
človek sa štíti každej borby, tomu ide o pohodlné, hladké žitie. Odhliadnuc od toho a ešte
mnohých iných vecí, ktoré by sa zásadne dali proti takému typu doniesť, je to kniha
jednoducho zbytočná, pretože nevyrieši nijakému, hocijako vzdelanému človeku ani jednu
pochybnosť. To vie každý, že k starším sa treba slušne správať, že s hlupákmi netreba
diskutovať, že muž sa musí usilovať, aby svoju ženu miloval a že na ceste nesmie sa dať od
hostinských odierať.K tomu všetkému tá kniha je nesmierne fádna, starootcovsky písaná. Len tu i tu občerství
čitateľa nejaká s veľkou vervou, ako najnovšia myšlienka, prednesená zásada z Konfucia
alebo Zarathustru alebo bohvie, ako sa volal ten najstarší moralista. Je v tom pekný kus
naivnosti a človek sa musí tomu zasmiať. Adolf-Franz, slobodný pán Knigge, na str. 127
napríklad tvrdí, že bozk je bozk — nichts mehr und nichts weniger als ein Zeichen der Zärtlichkeit.[19]Máte pravdu, starý pán, hovoríte o dušu múdro — hehehe!Pre deti tá kniha nie je písaná. Ak dorastení, vzdelaní Nemci také knihy potrebujú, a
zdá sa, že potrebujú, pretože ju vydali už dvadsaťkrát, potom ich skutočne ľutujem.
Mysliaci človek nemá v nej čo hľadať a nemysliaci beztak v nej nič nenájde. Bude to zrejme
ein passendes Weinachtsgeschenk, ako väčšina Ebersových[20]románov. — Odporúčal by som tú knižku pre dákehosi ňamňam negra, ktorý by mal
chorobnú túžbu za civilizáciou.Pardon! Ešte na jeden účel sa hodí.Čítal som raz jednu „slabšiu“ nemeckú novelu. (Vo vážnych chvíľach, keď vstúpim vše do
seba, cítim vždy trpké výčitky svedomia nad týmto hriechom proti duchu svätému.) V tej
novele sa zamiluje hrdina do hrdinky, ktorá ho z akejsi nevyspytateľnej príčiny nechce rada
vidieť. Heineho „Sie war liebenswürdig und er liebte sie; er aber war nicht liebenswürdig
und sie liebte ihn nicht“[21]nepasuje tu celkom, pretože ani ona nebola liebenswürdig. Dosť na tom, hrdina
to považuje pravdepodobne za nedostatočnú zbehlosť v zaobchádzaní s ľuďmi, i pošpendíruje
jej jeden pekný exemplár Kniggeho Obcovania s ľuďmi. Novelista tvrdí, že to účinkovalo.Možno probovať.Čo sa mňa týka, cením si obyčajného Galanthomea omnoho viac. Z toho sa človek aspoň dačo
naučí. Ten mi povie, kedy si mám navliecť biele a kedy čierne rukavice. Dozviem sa z neho,
že paniam slobodno v spoločnosti bozkať ruku, dievčatám nie — iba medzi štyrmi očami. A
podobné múdrosti. To je už aspoň niečo hodno. A keď chcem svoju dušu zošľachtiť, keď chcem
robotiť na vypracovaní svojho charakteru, tak mám k službám najznamenitejších spisovateľov,
ktorí — od starého Homéra počnúc — dávali príklad svojou šľachetne cítiť vediacou dušou
každému, kto je vstave ich nasledovať.Starý Plutarchos spôsobil viac krásnych skutkov než všetci hofmajstri dohromady. Jeden
zväzok Macaulaya[22]je pôvodcom väčšieho šťastia, než všetci ľudia, ktorí formovali svoj charakter
z Kniggeho. (Mnoho ich nebude.)Ostatne, ten Knigge ináč hádam ani nebol taký — povedzme — tento; chyba je len to, že
podáva iba samú smotanu, samý povrch. Síce, možno nižšie skutočne bolo len mlieko.Národnie noviny 1890[1]Národnie noviny 11, 1890, č. 134, s. 2 — 3; vyšlo pod ps. Grób.[2]„Knigge“ je taká kniha— ide o knihu Adolfa-Franza Friedricha
Kniggeho (1752 — 1796), nemeckého spisovateľa, autora románov, drám a moralistických
úvah. Über dem Umgang mit Menschen z roku 1788.[3]a gentleman is who pays my bill— (angl.) gentleman je ten,
kto platí môj účet.[4]gentlemanlike— (angl.) čestný, poctivý, gentlemanský[5]every englishman is a gentleman too— (angl.) každý Angličan
je aj gentleman.[6]Salisbury— Robert Arthur Salisbury (1830 — 1903), vtedajší
predseda anglickej vlády.[7]they have got no work to do— (angl.) nemajú čo robiť[8]Über den Umgang mit Menschen— (nem) O styku medzi
ľuďmi.[9]Gemeinplätze— (nem.) všeobecne známe veci[10]„Mit Arbeitsamkeit und Fleiss verbinde sich strenge Ordnung und
Pünklichkeit.“ Verspricht wenig. — Gib andern Beweise deiner Theilnahme, um dich
der ihrigen zu versichern. Sei selbständig atď. atď.— (nem.) Aby sa s
pracovitosťou a usilovnosťou spájal prísny poriadok a presnosť. Sľubuj málo. Dávaj
iným dôkazy svojej spoluúčasti, aby si si zaistil ich spoluúčasť. Buď samostatný atď.
atď.[11]Allgemeine Bemerkungen— (nem.) Všeobecné poznámky[12]launista— (z nem.) náladový človek[13]Alter der Frauenzimmer ist ein kitziger Punkt.— (nem.) Vek
žien je háklivý bod.[14]John Stuart Mill(1806 — 1873), anglický filozof-pozitivista,
jeho dielo The subjection of Woman (O područí žien) vyšlo roku 1865, do češtiny bolo
preložené roku 1890.[15]pán Strachov— Nikolaj Nikolajevič Strachov (1829 — 1896),
ruský kritik a esejista idealistického zamerania, spolupracovník v Dostojevského
časopise Vremia, kritizoval materializmus a darwinizmus, teda aj Milla[16]„bon ton“— (fr.) dobré spôsoby[17]Samuel Smiles(1812 — 1904), anglický lekár, autor výchovných
spisov a moralitných esejí, písal aj životopisy významných ľudí; jeho kniha Self-help
(Svojpomoc) vyšla roku 1859, bola preložená aj do češtiny[18]štátny sovietnik Sipjagin z románu Nov— štátny radca či
dvorný komorník, hrdina Turgenevovho románu Novina (1877), človek s dokonalým
spoločenským správaním[19]nichts mehr und nichts weniger als ein Zeichen der
Zärtlichkeit— (nem.) nič viac a nič menej ako znak nežnosti[20]Georg Ebers(1837 — 1898), nemecký spisovateľ, autor
historických románov najmä z dôb starého Egypta[21]Heineho: „Sie war liebenswürdig und er liebte sie, er aber war nicht
liebenswürdig und sie liebte ihn nicht“— (nem.) Ona bola láskavá a on
ju ľúbil; on ale nebol láskavý a ona ho neľúbila.[22]Th. B. Macaulay(1800 — 1859), významný anglický historik a
politik škótskeho pôvodu, jeho hlavné dielo História Anglicka je z rokov 1848 — 1855.
Písal aj brilantné eseje a básne.
|
Nadasi-Jege_Clanky.html.txt
|
Čo ho zabilo?(Udalosť)Od tých čias, čo sa to stalo, budú štyri roky. V kosbe to bolo, ale už ku koncu, keď sa
viac sváža ako suší. My sme už mali všetko seno doma. Počkajte…Ba áno, tak to bolo, v pondelok, keď je v našom meste trh. Horúčosť bola od rána veliká.
Prach po ceste za vozy zdvíhal sa ako hustý oblak a ľudia, zaprášení od päty do hlavy,
poberali sa hore dedinou, vedúc na retiazke nepredanú lebo novokúpenú kravičku, aby bola
kvapka aj toho mliečka, keď už Pán Boh senca požehnal a suché, zelené doviezlo sa domov. Bolo
vidieť aj ľudí takto prázdnych, len už čo hlavy mali obťažkané a nohy sa im podlamovaly, že sa
museli viesť za ruky, okolo hrdla, alebo práve viedla žena muža ako teľa, nie síce sa žinkou,
ale za palicou (ako slepých vodievajú), stobohujúc aj tomu židovi, u ktorého sa muž opil, len
čo ho na akomak s očí pustila, kým kadečo kupovala. Že by muž bol ženu viedol, to by som
klamal. Šli, pravda, aj ľudia triezvi, ale ak ma oči neklamaly, viac som videl podpitých.Toto všetko šlo už z mesta. Dolu dedinou iba čo tie vozy hrčaly, s nich podperení paholci
pokrikovali na podpitých, alebo vyspevovaly hrabáčky, akže práve dohrabaly a viezly sa domov.Odpoludnia, sotva som poobedoval, vyšiel som von na priedomovie a utieral si ústa od jedla
a tvár od potu. Stal som si do dvier, aby ma previalo. S horného konca dediny kráčal vysoký
chlap pod širočizným klobúkom a niesol na pleci valaškou zachytený, bielym obrúskom zaviazaný
väčší košík. Vedľa neho stále sa pristavujúc, kráčalo ako teľa veliké psisko, biele, chlpaté.Pes opáľal jazykom a obkračoval celé polienko dreva, čo sa mu hompáľalo na klincami
vybíjanom obojku.V chlapovi poznával som baču zpoza vrchu, aký každý týždeň čo len jeden prešiel našou
dedinou do mesta a zpät.Došiev, pýtal sa ma, či nekúpime oštiepky, lebo parenice? Mali sme aj my ovce a ja som mu
zrovna povedal, že nie. Bača posopnul si košík, utrel rukávom košele pot, kročil dolu dedinou
a zašiel. Bol to chlap výšava, silný ako peň, vyholená tvára — a ostatné ako každý bača, a
mohlo mu byť tak okolo štyridsaťpäť-päťdesiat rokov, ani hádam nie.Ja zatým vošiel som do izby a šiel po chvíli za prácou.Podvečer vracajúc sa zo záhrady, stretli sme tohože baču už zase v dedine.„No, ste predali?“ pýtal som sa ho ako už známy.„Predal všetko, ta, do hostinca,“ odpovedal bača.Bol trochu podnapitý, fajčil a niesol ovesenú hlavu, kráčajúc pomaly veľkými, ale jednak
neistými kroky. Šli sme každý po svojom.Bača, ako sa potom vysvetlilo, zahnul na krčmu, vypil ešte dva razy po tri deci pálenky
(„a čoby si nie, som dobre predal,“ dodal si chuti k druhej skleničke), vzal si funt slaniny,
za šesť chleba a do fľašky pol litra špiritusu, štyri paklíky dohánu a už skoro potme vzav kôš
na valašku, z krčmy odišiel. Psa mu zatiaľ naháňali naši dedinskí psi, ale kým bača od
skleničky vstal, stačil Dunko na krčmu dobehnúť a keď sa gazda začal poberať, pozvoľne pobehol
vyše dediny a tam dočkal svojho pána.Bača, znovu posilnený, ešte ako-tak kráčal po ceste, ale ako mu prišlo ísť chodníkom, ten
mu už bol priúzky, že socal sa od krúha do krúha a keď mu kôš tri razy upadol, vzal ho na
ruku, valaškou sa podopieral a šomrajúci dostal sa z kriakov na lúčinu. (Špiritus, dohán a
slanina, nemusím dokladať, boly dobre opatrené v rukáve haleny.)Tak na pol druhej hodiny nad dedinou, čo bačovi trvalo aj tak tri, nocovali dvaja paholci
asi tak v rovnom veku okolo dvadsiatich rokov a kládli oheň. Bačovi sa v očiach zablyslo a že
„si zapečie do fajočky“, držal sa cez kopce a jamy rovno proti ohňu, pohadzujúc košom, ktorý
ho nijak nechcel poslúchať. Hneď by ho voľakomu daroval, keby bol koho potkal a keby nie „tá
rebrina“ — žena, ale tá by mu dočinila, že by to ani za ten kôš nestálo. A iste by ho
podozrievala, že bol opitý, a on predsa podíval by sa do očí tomu, kto by sa mu to opovážil
povedať, že on, panský bača Jano Trúľaj, by bol napitý. Takto premietal v mysli a už len
niesol nezručný kôš ďalej. Už len dôjde za chvíľu. Tam si oddýchne, zapečie a pôjde domov, už
je aj tak skoro o polnoci, treba ráno ovce dojiť, odvárať a aj iné bačovské povinnosti ho
čakajú. Šiel ďalej.Paholci celý deň svážali cudzím ľuďom seno, nuž vodilo sa im dobre. Už na lačnô bolo za
pohár pálenky, chleba a slaniny, na fruštik halušky, že len tak plávaly, napoludnie a večer
baranina a medzitým za každým vozom na ochladenie tej „našej“, no a že pálenka je predsa
fundament, vedia u nás už aj deti zo školy.Gazda poslal paholkov ešte večer „na noc“, aby včasráno nabrali do vozov a popásli kone,
on že im príde naproti.Ležia pod bukom pri ohni. V jame pasú sa sputnané štyri kone, vypriahnuté z vozov,
zavezených ku kopám sena, ktoré budú ráno brať. Ležia si na boku, proti sebe tvárami, fajčia,
a keď jedenia a pitia bolo dosť a i so sebou majú ešte dajakú tú „slzu“, ak by chceli — nuž
čo? Shovárajú sa, že keby toho Zuza a toho Mara bola teraz tu atď.Pes zaštekal, kone zafŕkaly. Paholci zdvihli hlavy a že kto je to? Ich gazda so psom
nechodieval.„Neboj, Dunko, neboj,“ prihováral sa bača psovi a driapal sa hore briežkom pod buk, kde sa
svietilo, šmýkajúc sa veľmi v krpcoch po spálenej kosienke.Paholci popravili si vo fajkách a hľadeli do tmy. Zbadali psa, ktorý okúňavo blížil sa k
nim a zatristobohujúc aj jeho gazdovi, povyskakovali s miest.„Neboj, neboj,“ a pes zaštekal, pokrútil si chvostom a vrátil sa k svojmu gazdovi.„Pán Boh pomáhaj,“ volal bača svojím hrubým hlasom ešte na pätnásť krokov od ohňa, bez
toho, žeby bol vedel, komu, a štverigal sa vyššie. Pes díval sa zopodiaľ.„By on pomohol, keby ste dačo dali,“ privolali paholci neznámemu bačovi, ako ho po kroji
pri slabom svetle poznali. „Dačo z toho koša,“ volal jeden, keď druhý popichal do pahreby, aby
sa lepšie rozsvietilo, lebo nebo bolo zaoblačené a mesiac nemohol zpoza chmár. „Tak hrudu
syra, a čo už aj len oštiepok a tej vozdajšej za dúšok,“ doložil zase prvý. (Pod „vozdajšou“
rozumejte pálenku a nie vodu.)Bača došiel, a „no len strpenie — či vari nemám, si myslíte? Ama čert vzal — mám veru!“ a
hodil z ruky kôš, s pliec halenu a „tisíc hromov, aká je ešte horúčosť“, utieral si rukami
tvár, sadol či zvalil sa na trávnik. „Bysťubohu, aj tak je už po nej!“ — vyťahoval zpod seba
halenu, lebo ho rovno na ňu stiahlo. „Nože hľaďte, či je celá?“Paholci vzali halenu a počali ju omakávať. Bača hneď významne dodal:„To špiritus!“„Špiritus?“ vytiahol jeden s radosťou fľašku a druhý sa pýtal baču, zkade je?„Či ma nepoznávaš? Panského baču zpoza vrchu?“„Ťažko, keď je tma,“ a hodil za hrsť na oheň. — „Ba ste to vy — ! Akože by nie?“ povedal
paholok, ako keby mu bača už aspoň deväť rokov strýcom bol býval.Vskutku, ak sa aj videli — neshovárali sa nikdy. Ale ožrani poznajú sa hneď.„Prisámbohu je špiritus!“ zaklial sa druhý, keď ochutnal.„Len teda rozrob, aj mne už pípeť uschnul, kým som sa sem dostal,“ nakladal bača. „A akože
sa ktorý menuješ?“„Ja som Martin a toto je Ďuro.“„A ja Jano.“Poznali sa už i po mene.„Rozrobiť, ale ako?“ pýtal sa Martin.„Daj to naše najprv, a potom —“ navrhuje Ďuro.„Veď kdeže ho máš?“ a šťuchnul Ďura. „Mlč — máme toto, nedáme si naše vyžrať,“ šepnul mu
do ucha.Bača vytiahol fajku a dohán zpoza širokého opaska.„No, veďže daj!“„Nemáme ako rozrobiť.“„Oj, sto bohov sa mu do matere, si taký sprostý? Tu máš!“ podal mu klobúk. „Prehni, naber
vody a dolej špiritusu. Neboj sa, nevytečie, je mastný,“ učil bača.Paholci spôsob ten dávno znali, len im nepripadol, urobili teda tak, a na ražni upiekli
ešte bačovu slaninu, sadli, jedli a pili z klobúka a potom si pozapaľovali.Bača medzitým rozpovedal, kde čo bol, ako sa mu vodilo a pripomenul medzitým, že má druhú
ženu, po prvej troje detí a s touto tiež troje zurvalcov, len vraj žrať aby bolo. Rozprával,
že nosil do mesta štyridsaťosem oštiepkov, že chytro predal, a že mu vyplatili po devätnásť
groši za jeden a jeden. Paholci dlho počítali, koľko to učiní: devätnásť groši štyridsaťosem
razí, a narátali, že by bača mal mať do pätnásť zlatých, ba vyše.„To vy máte peňazí ako pliev,“ prehodil Martin.„Veru iste, tri piatky ako list nesiem domov, a aj drobných bude ešte voľačo.“„Čo by ste dajakú zlatovku-dve dali, ani by vám neubudlo.“„Čerta nie, veď by ma tá mrcina (žena) doma skántrila za ne.“„Nuž ale na pol litra ešte — zabehneme voľaktorý do dediny,“ povie Ďuro.„Vari by si šiel — veďže nežviakaj, teraz, už je aj tak o polnoci.“„Vari, že žid spí, sa bojíte? Ak mu na dvere zatrieskam, oblokom vyskočí, nie by
neotvoril.“„Nuž na to ešte by som mal chuť, keď som sa s vami tak zabavil.“„Tak sem peniaze“ — a štuchol Martina.Bača neváhal. Posadil sa k ohňu, vytiahol z opaska mešec a knísajúci do pahreby a od nej,
vybral korunu a podal. Ďuro vzal, skočili obaja paholci, nechajúc baču pri ohni. Na strelenie
sa uradili, ako by od baču vylákali ešte dáky groš, ba keby mu mohli všetky peniaze vziať.„A keď nie po dobrom, pôjde po zlom, len pobehni.“„A ty probuj, či dá dobrovoľne.“Ďuro cválal do dediny a Martin sa vrátil k bačovi, že bol kone pozrieť a že kým ten príde,
môžu si políhať. Bačovi už i tak hlava visela ako zvon ťažká, len oči privrieť.„Hm, no, čo, e — spi — ktože“ — a siahol vo sne rukou na opasok a natrafil na ruku
Martinovu, ale neprebudil sa.Martin utiahol sa mu za chrbát a bača umĺkol, nevediac, čo sa s ním robí. Martin ale
peniaze ešte nemal, lebo bača ležal na boku i bolo Martinovi ťažko opasok otvoriť a peniažky
vziať. Proboval ešte druhý a tretí raz, ale neišlo to, a bača sa naznak neprevalil, spal ako
poleno. Za dáke dve hodiny, zadychčaný ako horársky pes, dobehol i Ďuro.„Máš?“ bolo prvé slovo.Martin peňazí nemal.„Eh, nešika, počkaj…“ a zareval nad bačom: „Hore, bača, už som tu!“„Hrmen!“ strhol sa bača, „povedal by ti na to dačo, keď si tu, ale vieš to aj sám.“Počali piť znovu.„Len mu prilej,“ posmeľoval Ďuro Martina, aby dolial bačovi špiritusu. „Ožerie sa,
peniažky sú naše — nech si potom hľadá. Prišiel v noci, povieme, že hádam stratil, ak dáke
mal.“Bača pil a Ďuro zapiekol mu ešte do fajky, poliav dohán silnou pálenkou, „aby ho lepšie
sobrala“.„No, čo, už máte dosť?“ smiali sa paholci, lebo oni ushovorení menej pili, ač sklenicu
prihybovali k ústam tak, ako on.„Už dosť, e — “ striaslo bačom.Odpľul si dlhú slinu a sa prevalil.„No, teraz dáte dačo od cesty z tých peňazí,“ doložil Ďuro.„By si chcel? Eh, dosť som vám už dal — viac ani bičíkom.“„Nono, len sa nezapovedajte. Vám my nechceme všetky. Nuž podeľme sa.“„Ba čertovu mater, nuž či si ty lebo ten ovce dojil za mňa a oštiepky robil? To by bolo
—!“ a popravil si opasok.„Len sa nie háčiť! Natiahneme vás —“„Ba —!“ a bača mrzko zahrešil. „Len sprobuj, uvidíš, čo som ja!“ a chcel si sadnúť, ale
upadol. „A môj Dunko?“ Bača, ako som už povedal, bol silný, obor-chlapisko, a triezvy by iste
bol ovládal oboch paholkov, ale tak —„Dunko — toho vám srazíme ako muchu.“„Nuž, keď ho srazíte? Znáte bačovu moc?“ zoprel sa rukami do trávnika a i v opilstve počal
chápať, kam sa dostal. „Veď ak sa ma tkneš ktorý, ja ti nič neurobím, ale za dva týždne na
triesku vyschneš, keď ja chcem!“ bil sa v prsia, „ja, veru, prisám vám!“„Vy že takú moc máte?“ triaslo zlosťou a strachom paholkov.„Isteže ju mám, keď chceš vedieť,“ dodal povýšeným hlasom, „a pokoj, pokoj!“ počal strkať
Ďura, keď ho chytil za plece po tej otázke. „Nedorážaj, na moj’ dušu, nedorážaj! Ja
nežartujem! Dunko, kdeže si?“Pes už vrčal, len ešte slovo a skočí.„Ideš!“ zareval Martin na psa. „A už ako bude, keď sa tak vyhrážate!“Pojal vztek paholkov už i preto a razom prevalili baču a počali ho tantušiť. Jeden mu
kľaknul na prsia a držal ruky, druhý sa mu hodil na nohy a chytal sa opaska, ale prekážali
jeden druhému a bača posunul si bol opasok otvorom na chrbát.„Dunko, drž ho…“ volal bača zpod paholkov.Pes skočil a než sa paholci stačili ohnať, rozdrapil Ďurovi na pleci košeľu a zapustil mu
zuby hodne hlboko do pleca. Martin vytiahol zpoza sáry nôž a chcel psa bodnúť. Dunko odskočil,
ale v tom minutí skočil znovu, a dlb! Martina za tvár. On pichol ho do prednej lopatky.Bača reval, pes štekal a driapal ako besný. Paholci ako ucítili krv, čo sa vyvalila z nosa
a útrob bačových, zdiveli a hrešiac dali sa biť, pichať baču nožmi, že už len tak chrčal. Pes,
už tiež celý popichaný, kým čul hlas gazdov, len ešte-ešte vrhal sa na paholkov, kým ho jeden
neovalil sekerou po hlave, že sa sotva mohol odvliecť.Bača už bol zadusený, za jedno od nožov, za druhé, že polámali v ňom rebrá a hlavne, že
valiaca sa z útrob krv nemohla von, keď ho drhol za hrdlo. Srdce ešte bilo, ale kým paholci
bačovi odobrali peniaze, prestalo tĺcť i to.Sto bohov — veď ti ten už zdochýna! Sme ti počarili,“ zversky chechtali sa paholci.„Ba je už nebohý! Čože s ním?“„Do kružiny! Ta ho ber! — Či je ťažký!“ kliali paholci, kým odvliekli mŕtveho baču na
strelenie do kruhu.Dunko ich po strane sprevádzal, a keď baču hodili na zem, čo ho aj odbíjali, priblížil sa
ku kruhu.Už svitalo. Paholci len teraz videli na sebe samú krv a z rán ešte krvácali. Sbehli do
potôčika a počali sa umývať. Krv smyli, ale nie rany.„Ale sme mu počarili,“ spokojovali sa s ohavným skutkom. „Len aby to najavo nevyšlo. Ale
počkaj. Vieš, čo? Zanesieme ho na chodník, bude sa svet nazdávať, že ho dakto na ceste zabil.“„Uj, sto bohov, to je kus. Nuž ale teda poď.“Šli a odvliekli baču na chodník ku kríku. V jarku zas umývali lepšie krv.„Počuj, kdeže sú nám kone? Aby sme brali. Príde gazda, aby nás nedostihol pri tomto.“„Aha, tamto v jame!“ skočili a priviedli dva kone.„Ale druhé dva?“„No, počkaj! Tam ťa zahluším, kde ťa dochytím!“Hvízdali, volali, ale koní nikde nič. Hľadali za pol hodiny, ten v tú stranu, ten v tú,
ale to ich veľmi zdržiavalo, že krv s košele, nohavíc nedala sa tak ľahko smyť. Kone nenašli.
Na obzore stávalo už slnko, keď sa paholci sišli.„Poďme naberať,“ a dali sa chytro hádzať seno do vozov.„Martine, ale hádam, čo by sme aj tie peniaze zaniesli do opaska.“„Aj ja myslím, aby ani podozrenie — aj či ešte dačo nieto pod bukom, lebo ozaj by z toho
mohlo dačo povstať.“Skočili obaja a čo ešte našli po bačovi (mechúr s tabakom, fajku) zaniesli aj s peniazmi
bačovi do opaska.„A vieš ešte, čo? Rozložíme si ohňa pod tamto tým bukom, aby gazda neprišiel na krv a tam
ešte pošklbeme trávnik, aby to nebolo vidieť,“ len na spustlé svedomie svoje nestačili ešte
myslieť.Prišiel gazda, ako bol večer sľúbil.„Kýho hroma že robíte? Ešte nemáte ani len do vozov nabrané,“ volal odďaleka.„Jaj, zle sa nám stalo, gazda, pospali sme a kone dva nám ušly,“ vyhovárali sa paholci.
„Tri hodiny ich už hľadáme.“„Veď tak — Ale, chlapci, veď ste vy voľáki zdriapaní aj jeden aj druhý,“ videl podriapané
ich tváre a ruky, keď sa k vozu priblížil. „Vy ste sa aj tak bili.“„No, len tak sme sa trochu pováľali tamto po tŕní.“„Čože by ste vy inšie vedeli — keď nie s druhými, tak sami medzi sebou. No, len sa už
teraz ta, chytro, a haleny dolu! Ktože by to videl tak nakladať. — Ešte rukavice ste si mali
ponaťahovať. Ja pozriem tie kone.“„Ba poďte do voza.“„No len už… Teraz sa budem driapať do vrstvy!“ a zvrtol sa, že ide kone pozrieť, netušiac
nič tak strašného.Sišiel do potoka na druhú stranu, volal na kone, ale nič. Už ho to hnevalo.„Čože, ktože to tamto?“ zazrel na chodníku bieleho Dunka. „Ide dakto hore, povie mi, či v
tie strany nie sú,“ myslel si a držal sa smerom ku psovi.Dunko vstal a tupo zaštekav, dal sa vyť bolesťou.„Tuto, na,“ a hľadal v kapse dáku omrvinku chleba.Dunko nešiel, ale zaobišiel kruh a kukal s druhej strany. Gazda príde na chodník, pozrie:
„Čože je toto?“ zadivil sa veľmi, keď videl na zodranom chodníku soschlú krv. Obzerá sa,
konečne pozrie za kruh.„Aha, tak ste sa vy v tŕní váľali.“ Drgne do baču — nič: pomyká ho — nič. „Veď je ten
zabitý. Ach, zbojníci, zbojníci, vám nadávajú. Počkaj, sa ty nasedíš v Ilave,“ videl a vedel
už dobre, čo bolo. „Ale aby neodbehli, nepoviem nič,“ a hľadal ďalej kone.Zamyslený nad ohavnosťou, zašiel ďaleko do doliny. Tam konečne sa voľaktorý kôň zarehotal
a gazda za hlasom sbehol do doliny na mláku a našiel kone. Pásly sa na šarine.Paholci, keď gazda kone priviedol, tŕpli, ale tento ani slova viac o tom.Nabrali, zapriahli a pomaly sviezli seno do dediny.Kým paholci shadzovali s vozov, gazda nemeškal, sám prešiel k richtárovi, a ten behom
poslal sluhu pre žandárov, a kým paholci seno shodili, obriadili kone a najedli sa, už boli
žandári tu.Paholci rozhodne tajili, že baču ani nevideli, že veď oni ďaleko od neho nocovali, no pri
súde pomaly poplietli si reč a všetko vyšlo najavo.Baču ešte dopoludnia doviezli, potom prišli z mesta doktori a jeden chlap bol poslaný za
vrch, k žene zavraždeného. Keď baču doktori prezreli, odniesli ho chlapi pod zvonicu do
komory.Verný Dunko ani sa len nehnul od zvonice, však o hlade a hryzený dedinskými psy, na druhý
deň po pohrebe na hrobitove zdochnul.Na pohreb prišla žena bačova, aj z rodiny voľakto a bolestne vykladala, čo si počne so
šiestimi deťmi, z nichž najväčší chlapec bol iba honelníkom pri otcovi a najmladšie musela
cudzej žene k prsiam zaniesť, kým sa vráti.Paholkov odsúdili na šesť rokov. Sedia v Ilave už na štvrtý rok, ale bohvie, či ich to
napraví a či, keď sa vrátia, z pomsty najbližšie nezabijú, alebo aspoň nepodpália svojho
gazdu, pretože ich udal.*Tak biedne zahynul bača a čo ho zabilo? Verte mi, milí moji, že hojne nájde sa ožranov,
ktorí, keby ste im toto rozprávali, povedali by, že baču zabili paholci a nie pálenka.
|
Tajovsky_Co-ho-zabilo.html.txt
|
MatkyNoc bola chladná a tmavá. Zime už vypršal čas, ale jar sa opozdievala. Nocou ešte
podúval mrazivý severák a naháňal ťažké čierne mraky. Miesty vzrástol na víchor, lomcoval
korunami starých, šedivých smrekov a zohýňal mladé, štíhle jedlice na úpäti hôr. —Tichou, hluchou nocou uháňal osobný vlak dolinami, popod vysoké prahory, ponad rieky a
bystriny, vedľa starých, pamätných miest a spiacich dedín. Svetlá a svetielka strážnych
domčekov a lampáše strážnikov mihly sa len tak, ako žmurkanie ospalých očiek unaveného
dieťaťa.Vo vozni II. triedy sedela mladá žena v smútočných šatách. Bola unavená, slabá a chorá,
ale spať nemohla. Už i pre ustavičný ruch na staniciach a pre živú premávku vo vozňoch.
Často zachvela sa rozčulením, nočným chladom a zármutkom.Cestovala samotná. Jej muž vypravil ju na cestu a odprevadil ju na obďalečnú železničnú
stanicu. Doprial jej vyrazenia, aby medzi pribuznými aspoň na čas pozabudla na žiaľ a aby
sa zotavila.Doma nechala muža samotného a na stráni nad dedinou, ešte zasneženou, svieži hrobček a v
ňom svojho jedináčka.Od poludnia predošlého dňa sedí samotná a nesdieľna — a načúva hrmotu kolies, pískaniu
osiek, a z tých zvukov zdá sa jej zavznievať smutná, beznádejná melodia: ozvena jej
vlastného srdca. V nedočkavosti číta stanice, ktoré delia ju od domova. Vlastne domov je to
už nie, lebo to miesto, kde ona vyrástla, už obývajú iní — ona je tam už sama cudzinkou.
Ale predsa ide k svojim: k matke ovdovelej a k bratovi i jeho milej rodinke.Na východe jasný pásik na oblohe zvestuje nový deň. Tma redne i uniká kamsi do pustých
hôr. Púť blíži sa ku koncu. Vlak hrmotne beží mostom ponad milú známu rieku a niekoľko
minút ostré písknutie rušňa oznamuje, že dochodí na stanicu. O chvíľu zastáva.Cestovateľka chvatne naťahuje ošúchané rukavice na chudé, priehľadné prsty, i shľadúva
svoje veci a malú batožinu. Nemá toho veľa, niet kufrov a škatúľ, veď klobúk má len jeden,
čo nosí, a šiat len málo.Konduktor otvára dvere, ona berie a nesie svoje veci sama von. Nedočkave obzerá sa, či
nevidí niekoho zo svojich, lebo im písala, že príde, a vie, že brat drží i kone i koč. Ale
stanica bola pustá, peron prázdny, len akýsi tučný pán v remennom kabáte vysadol do vlaku.
Na dvore stanice nevidno koča, len chatrný vozík stojí tam a na ňom sedliacky paholček drží
opraty koníkov, akoby ospalých. Čeľadník díva sa za odchádzajúcim vlakom a potom rozmýšľa,
či sa má už vrátiť. On doviezol svojho pána, dedinského krčmára, na stanicu, a počkal, že
azda trafí sa mu zárobček.Nečakal darmo, lebo mladá pocestná, sklamaná vo svojej nádeji, pristúpila k nemu a
opýtala sa ho, či by ju neodviezol do mesta. Stanica je ďaleko od neho, a v noci ako pustí
sa sama?Mladý pohonič odpovedal, že ju zavezie za 30 krajciarov; ona pristala na to a vysadla do
vozíka.Čeľadník pohol kone, ktoré pustily sa rezko do behu, len tak vyhadzoval sa vozík po
planej ceste. Keď prišli do mesta, pocestná udala ulicu — a skoro zatým zastal vozík v
novej ulici pred veľkým, osamote stojacim domom.Mladá žena sišla, složila svoju batožinu na zem a vyplatila kočiša, ktorý s poďakovaním
obrátil vozík a hurtom uháňal nazpät.Príchodzia podišla k ťažkej bráne a chcela ju otvoriť. Ale brána bola zamknutá. Z dvora
ozval sa hrubý hlas strážneho psa. Preľakla sa: pes pobudí všetkých domácich a oni budú sa
mrzieť, že ide nočnou hodinou rušiť ich odpočinok. Iste nevedia, že ide — čo teraz?Rozmýšľa, orientuje sa. Len raz bola v tomto dome a pamätá sa, že kuchyňa je na druhom
konci. Pôjde ta a zaklope na oblok, niektorá zo slúžok sa zobudí a príde jej otvoriť. A
vtedy prichodí jej i to na pamäť, že jej mamička písala, že vedľa kuchyne je izbička — a v
nej že býva ona.Obišla tedy dom ticho a pozorne, aby ani jej krokov nebolo počuť. I našla domnelý
kuchynský oblok a zaklopala.Zvnútra ozval sa hlas, hlas milý a drahý:— Kto je to?— Ja som to, mamička, tvoja Adela; prosím ťa, poď mi otvoriť. Som zimou skrehnutá a
slabá.Tak prosila, ako kedysi florentínska Ginevra, keď z krypty, do ktorej ju zdanlive mŕtvu
uložili, privliekla sa k matkiným dverám.— Ty, dieťa moje? Pre Pána Boha, čo sa stalo, že takto neočakávane a nočnou hodinou?! —
zvolala matka zdesená.— Ja som vám písala — a nestalo sa viac, len to, čo už vieš, že sme pochovali…— Už idem, idem. Prejdi ku bráne, len ticho, aby sa naši nepobudili!Adela opustila oblok a vrátila sa k bráne. Štekot psa ešte vždy sa ozýval, ale nie tak
hrozive. A onedlho počula Adela, ako tíši psa dobre známy hlas:— Čuš, Nero, veď je to nie zlý človek, to je milý hosť!Drahá, dobrá mamička!Tiché kroky priblížily sa ku bráne, kľúč zaškrípal, závora spadla a brána sa otvorila.— Mamička moja! — zvolala Adela a, hodiac svoju batožinu na zem, objala matku. Jej
chcelo sa plakať a vyžalovať sa, i uložiť všetok zármutok do srdca matkinho.Matka ju privinula k sebe, pobozkala i pohladkala, ale hneď i starala sa zatvoriť bránu,
aby Nerovi neprišlo na um urobiť vychádzku do mesta, čo on veľmi rád podujímal. Pečlive
teda zatvorila bránu, zahnala psa do dvora, lebo začal veľmi priateľsky okolo Adely a neraz
by ju bol i strčil od samého priateľstva. Matka a dcéra kráčaly do domu.Cestou mamička pošepla: — Musíme sa ticho dnu dostať, aby sa nepobudili. Anička to nemá
rada a Palík, ten len nedávno šiel spať. I tejto noci pracoval do jednej. — Pri tých
slovách vzdychla si dobrá matka zhlboka.Adelu zarazilo, prečo matička vzdychla a prečo Palík toľko pracuje. Ale nespytovala sa,
lebo už dochodily do domu. A vedela, že je mamička niekedy nesdieľna a zväčša prísna,
zvlášte proti nej. A nerada vidí, keď je niekto zvedavý. Nadto ešte bola taká unavená, že
túžila po odpočinku. Triasla sa ako v zimnici, bola jej zima, toľme zima!Matka viedla ju do bočného krýdla budovy tmavým pitvorom do malej izbičky. Rozožala
sviečku, a Adela octla sa v izbietke neveľkej, zapratanej náradím známym, nemými svedkami
mladosti a nevinných hier detských. Zaplakala.— Mamička moja, ja už nemám môjho Janíka!Nemohla na inšie pomyslieť, ani o inšom hovoriť. Ale matka ju tíšila:— Neplač, neoddávaj sa prílišne svojmu žiaľu. Chlapček bol i tak slabý a Pán Boh vedel,
prečo si ho vzal. —Adela si sadla a znovu plakala. Ale jej matka, silná duchom a vôľou, nedovolila jej
„opúšťať sa“ a oddať sa smútku. Ona žiadala, aby i jej dcéra premáhala silou vôle telesné i
duševné útrapy.Preto ju napomenula, aby sa rýchlo sobliekla a ľahla si do teplej postele. Mladá žena
bola i hladná, lebo od minulého poludnia nepožila ničoho teplého. Na staniciach je všetko
také drahé a ona chcela sporiť, lebo peňazí nazbyt nemala.Ako by bola porozumela, matka povedala:— Si hladná? Ale pretrp do rána; nemám tu ničoho, a keď by som šla niečo sháňať,
pobudila by som domácich. —Adela vzala pohár s vodou, ktorý stál na kasničke, a doslovne zapila svoje slzy. Potom
mlčky skladala so seba hábky, aby si konečne ľahla. Ale nemohla sa premôcť a pozrela s
úžasom po izbičke, i ukázala posunkom, že tam čosi nepríjemne zapácha. I akési temné
kopanie bolo počuť — Čo je to? — opýtala sa.— Ale, nespytuj sa — tam za stenou sú maštale, to kone; ľahni si už, veď už svitá! —Adela poslúchla, uznala, že nielen jej, ale i mamičke zíde sa ešte odpočinku. Ľahla si
do postele, ktorú jej mamička pred chvíľou bola opustila, a zaborila hlavu do mäkkých
podušiek.Matka zahasila sviečku a ľahla si tiež. Obe zatíchly: Adela, lebo zaspala spánkom
mladosti, matka, lebo nechcela väčšmi rozčuľovať dcéru. Keby bola dcéra videla, že výraz
matkinej tvári je taký bolestný, že do jej očú derú sa slzy a že zvädlé pery šepcú skrúšenú
modlitbu! Ale Adela to už nevedela; mladosť zvíťazila, sen priletel na unavené oči a
priniesol zabudnutie.Ráno zobudila ju maminka, ako zvykla niekedy doma. — Vstaň, už je biely deň. —Adela otvorila oči. Nebola ešte vyspatá, ale poslúchla. Mamička upratúvala po izbe.— Ponáhľaj sa, je sedem hodín, — hovorila. — Potom pôjdeš k Aničke; ja som jej už bola
oznámiť, že si tu. —Adela sa pomodlila a potom spešno sa umyla i učesala bujné vlasy na jednoduchý účes.
Obliekla si svoje chatrné smútočné šaty, ktoré len visely na jej vychudnutej postave, ako
by boly zdedené po staršej sestre.Aby predišla otázke o raňajkách, mamička podotkla:— U nás raňajkuje sa o ôsmej. Potom príde i Palík, lebo ten je od šiestej už pri práci.
—— Ale tak by sa mu zišlo, i tebe, skorej raňajkovať, — prehodila Adela.— On nechce — a pre mňa — nie, nie! — pre mňa sa nebude rušiť domáci poriadok. Len sa
chytro, aby potom za nami nečakali.Naučená poslúchať, Adela neodporovala, ale dokončila svoju toaletu a nasledovala matku.
Išly do dvier hlavnej budovy. Hneď, ako vkročily do predsiene, mladá žena cítila, že sa
octla v panskom dome; všetko, čo tam bolo, bolo na svojom mieste, čisté, lesklé,
cieľuprimerané a pohodlné. Vzduch bol presýtený akousi lahodiacou vôňou, do ktorej miešala
sa i vôňa čerstvo uvarenej, jemnej kávy. Vôňa kávy išla z kuchyne otvorenými dverami, v
ktorých zastala si mladá švárna kuchárka v čistej bielej zástere a s moderne učesanou
hlavou. Kritickým okom pozerala táto dobre urastená kuchynská víla na Adelu. Z jej pohľadu
dalo sa vyčítať, že si myslí: — No, toto je nie nejaký vzácny hosť! To je akási chudobná
pani, od tej veľa očakávať sa nedá! — Oj, ony, tie kuchynské nymfy, skoro vypoznajú hostí
svojich pánov a vedia ich „šacovať“ podľa vystúpenia a zovňajšku, ktorý do ktorej kategorie
patrí.Temer blahosklonne pozdravila kuchárka Marka Adelu a temer pokorne poďakovala sa Adela.Matka s dcérou vošly do prvej izby; to bola jedáleň. Stôl bol prikrytý, všetko náčinie
bolo už pokladené, i košíček s rožkami, ale izba bola prázdna. Obloky ešte otvorené a bola
tu zima.Tým teplejšie a útulnejšie bolo v izbe druhej, do ktorej voviedla matka Adelu. Izba bola
priestranná, veľmi vkusne ako spálňa zariadená. Steny krásne novomaľované, vzorka maľby
jasná a veselá, až lahodila oku a budila akýsi milý dojem. Na lesklej podlahe poprestierané
boly mäkké koberce i pred pohovkou a posteľami.Na jednom obloku boly už drevené, bielo lakované okenice otvorené. Oblokom prúdilo
svetlo jarného rána a osvecovalo krásny obrázok, obrázok dokonalého rodinného šťastia.Neďaleko obloka stála posteľ a na nej ležala mladá, krásna žena. Nebola chorá, ale
ležala ešte, veď nepotrebovala vstať. Jej tvár žiarila zdravím, jej oči svietily radosťou a
šťastím. Ústa smialy sa v milostnom laškovaní. V náručí držala chlapčeka asi dvaročného,
zdravého a krásneho, ako anjelika. Keď Adela vkročila do izby, obzrel sa chlapček a na
chvíľu prestal sa usmievať. Ale hneď odvrátil sa od príchodzích a hodil sa ku svojej mame,
začal ju objímať, stískať, drhnúť a štekliť, že sa mala čo brániť. Pritom smial sa z plného
hrdla a prehadzoval sa hneď na jeden, hneď na druhý kraj postele, tak že zavše už len-len
že spadne, ale mamine ruky ho vždy znovu zachytily, a vtedy zas ona pritisla ho k sebe a
bozkávala, kde zachytila. Pritom sa oba smiali a láskali, slovami, posunkami a bozkami
dávajúc výraz svojej radosti a šťastia.A neďaleko stála malá železná postieľka, ktorej zelená sieťka bola už spustená. Na kraji
postieľky sedelo dievčatko asi 6-ročné, malo nôžky dolu spustené, ale ešte bosé. Pri
dievčatku kľačala varovkyňa a usilovala sa zachytiť „vyzváňajúce“ nôžky a natiahnuť na ne
dlhé punčošky. Dievčatko bolo tiež ideálne krásné — a podobne, ako chlapček, s úžasom
pozeralo na príšernú postavu, sprevádzanú starou matkou.Adela zadúšala sa pocitom svojej vlastnej ztraty a pustoty okolo srdca, keď videla tento
obraz materinského blaha. I pristúpila k posteli, aby pozdravila švagrinú, ktorú milovala.
Táto so smiechom — lebo ju malý nezbedník práve popod bradu pošteklil — podala ruku Adele a
povedala:— Prišla si? Ani sme nevedeli, — a chcela sa zodvihnúť, že bozká Adelu, ale i to
prekazil jej malý nezbedník, lebo hodil sa na ňu tak silno, že sa musela brániť — a hra a
laškovanie začalo sa znovu. Šťastná mama neodolala svojmu miláčkovi. V jej tvári zračila sa
celá materinská hrdosť a láska, a keď i chcela odbyť nápady malého synčeka, nemohla vykonať
svojej vôle, vždy zvíťazil on. Dobre jemu bolo, on si už vypil svoje mliečko.Adela stála, stála a nemo dívala sa na túto milostnú hru matky so svojím dieťaťom. Pre
každého na svete bol by to pohľad rozkošný, hoden zvečnenia štetcom nadšeného
maliara-umelca, len nie pre matku, ktorá práve teraz utratila svoj jediný poklad, len pre
ňu nie, lebo ten obraz ukazuje jej ukrutný rozdiel medzi ňou a touto šťastnou tu… Ona už
nemá svojho miláčka, ktorý ju tiež takto objímal, tak sa vedel líškať, túliť, usmievať a
prosiť! Adelino srdce zmieralo žiaľom a trápilo sa ešte i výčitkami, že ak niečím zameškala
ona, že nebránila si svoj poklad lepšie, že nezápasila silnejšie so smrťou o drahú korisť.
Ale smrť i silnejších premohla, nie ju, takú slabú, ako trstina vo vetre.Ona v tomto okamžení pocítila, ako môže byť žobrákovi zimou a hladom sa trasúcemu, keď
nahliadne do pyšných siení boháčov, kde je všetkého hojnosť, kde stoly obťažené sú
striebrom a kryštálom a kde pokrmy i nápoje od výmyslu sveta zvú k hodovaniu. Keď taký
mrzáčik vidí, ako je všetkým prichystaná radosť a veselie, len jemu je smutno a chladno,
len on trpí a stráda. Kým nevidel veľkého kontrastu, nepocítil svojej vlastnej biedy tak
hlboko, ale keď nazrel do šťastia iných ľudí, zalomcovala ním bolesť — a závisť.Adela premáhala svoju ľútosť, ale nepodarilo sa jej. Jej bledá tvár zbledla ešte o
odtieň a skrivila sa k plaču.Malé dievčatko skúmave hľadelo na ňu — a keď mu pestúnka čosi pošepkala, ono
odpovedala s úprimnosťou dieťaťa nahlas:— Čo ma je po takej smutnej tete! —Adela napriek svojmu smútku usmiala sa na dieťa, ale už i cítila, že ju matka chytila za
ruku a volá preč. Bol svrchovaný čas.— Poď, — riekla matka. — Anička sa bude obliekať! — Tamvon, keď Adela začala plakať,
pokračovala prísne: — Čo, už sa nevieš opanovať? Veru, uznaj, že je to smutný zjav takáto
rozmaznaná žena. Myslíš, že stalo sa to len tebe na svete? Alebo že s tebou Pán Boh urobí
výnimku? Taká mladá žena, a tak nepremôže svoje city! Veď ja som inšie prenášala, a
premáhala som všetko do vôle Božej, nikto nevidel ma zúfalú. I ty si zachovaj: čo nemôžeš
premeniť, to trpelive znášaj. —Toto bola tresť filozofie matkinej. Pravda je, ona bola pokorná trpiteľka a nikdy sa
neponosovala. Jej sestra, tetka Karolína, ju vždy vychvaľovala a za príklad staväla, keď
citovala mladším: — Paciencia je bylina hojiteľná. — A Adele prišlo na um, že i tetka
Karolína v nejednej domácej patálii rozpomenula sa na tú bylinku, ku ktorej pridané jej
bolo ešte od prírody korenie humoru — a toto dvoje neopustilo ju cez celý život.Maminka odviedla Adelu do záhrady.— Poďme pozrieť, či sú teplé hrady poodkrývané, — prehovorila nežnejšie, ako by bola
oľutovala predošlé neľútostivé svoje slová.Záhrada bola veľká, pečlive usporiadaná. Adela si vydýchla a upokojila sa. So záujmom
pozerala na hrady čerstvo skopané, na teplé hrady, v ktorých vzchádzala priesadka a kvety.— Chyť tento oblok, pozreme, ako je to tu, — hovorila mamička, a obe ženy, zohnuté nad
kyprou, čiernou, zapáchajúcou zemou, nezbadaly, že ich niekto hľadá.Odo dvora chodníkom blížil sa mladý, pekný muž a zamieril k teplým hradám. Jeho modré
oči maly výraz lásky a dobroty, jeho tvár sa usmievala.— Dobré ráno, mamička; vitaj, sestrička! — volal už zďaleka.— Palík! — zvolala mamička radostne. Narovnala sa rezko, ako mladica, usmiala sa mu a so
šťastným pohľadom, pohľadom plným lásky, pozerala na príchodzieho. Chytro utrela si ruky do
zástery, potom spešno pokročila a volala:— Poď chytro, Adela, aby za nami nečakali! —
|
Vansova_Matky.html.txt
|
PlačStmilo sa prostred padajúcich nebiesa v srdci človek zavrel stopy sebači bolo treba poznať lásku?jak poet plače s Kristom PánomSúženie veľké príde na sveta s vtáctvom smrti vymrie jeho priestorčloveku jedno je kde bôľ ho stihnea oči prázdne sú pred zakvílenímKeď fosfor spáli bratstvo v meste kamennomhej dobrodej sa pober k jaskom úvalovmôže sa stať, že nik sa nenarodíni s maskou tvár jak v slnka zatmeníZaviazli oči už po blankyt Stvoriteľovskutočne všetko bolo možno milovaťa padol sen sťa orol temnotrupýjak krásne sme mu hovorili: vták nášNapokon napokon si priepasť celáhad zhuby znova zastri vráta na rajija z klba pokorenia čujem času zverplač plač tieň na sivom koni
|
Dilong_Plac.html.txt
|
Oddelenie I — O polievkachObsahČiastka A — Mäsové polievkyČiastka B — Pôstne polievkyČiastka C — Studené polievkyČiastka A — Mäsové polievky1 Brunátna hovädzia polievkaNa prípravu tejto polievky treba 21 deka (12 lótov) hovädzieho špiku, ak toho nieto,
vezme sa čerstvý loj z obličiek alebo slanina, pokrája sa na malé lístočky a porozkladá
sa na dno kastróla, aby bolo celé pokryté. Na to sa pokrája cibuľa na drobné listy,
ktoré sa tiež po celom dne rozsypú. Jedno kilo a 12 g (2 funty) na kúsky pokrájaného a
pár zrnkami čierneho korenia naplneného hovädzieho mäsa sa pokladie na rozloženú cibuľu
po celom dne, pridajú sa ešte teľacie kosti, krídelká z morky, zo sliepky alebo z husi,
všetko sa podleje vodou, položí sa na oheň a nechá sa pariť (dinstovať), kým nedostane
žltobrunátnu farbu. Po nadobudnutí tejto farby sa z neho zleje masť do čistej nádoby,
miesto odliatej masti sa naň naleje žajdlík studenej vody, doplní sa hovädzou polievkou
a nechá sa od jedného boku povoľne variť. Okrem toho sa pridajú čisto umyté zelené veci:
mrkva, petržlen, paštrnák, kaleráb a pol hlávky kelu, varia sa spoločne v tej istej
nádobe asi dve hodiny, kým sa nechystá obed.Potom sa kastról s polievkou odloží na stranu, znovu vyvarená masť sa zvrchu zoberie,
polievka sa precedí a podľa potreby osolí. Po scedení polievky sa voda znovu naleje na
kosti — ak nieto zbytočnej polievky — nechá sa dobre vyvariť, ocedí sa do čistej nádoby,
nechá sa na chladnom mieste stáť a vývar sa používa na rozličné omáčky. Keď sa mäsová
polievka robieva často, slúži masť, ktorá sa z nej zoberie, miesto špiku alebo slaniny.2 Rôsolová (sulcová) polievka na rozličné jedlá, menovaná
glásTáto polievka — v tuhom stave glás (rôsol) menovaná — keď sa vo väčšej nádobe a vo
väčšej miere pripraví, môže sa upotrebiť mnoho ráz, lebo človek len kúšťok z rôsolu hodí
či do polievky, či do čistej vody a už má ten najsilnejší pokrm ľahkým spôsobom
prichystaný. Preto sa aj predpis na prichystanie rôsola udáva vo väčších mierkach, lebo
ho možno za dlhý čas zachovať a len raz vravím, môže sa takto pripraviť:Vezme sa 5 kíl a 60 deka (10 funtov) čerstvej hovädziny zo stehna a spod lopatiek, 2
kilá 80 deka (5 funtov) teľaciny a očistené staré sliepky. Toto všetko sa nadrobno
poseká, dá sa do hrnca alebo do kastróla podľa veľkosti asi 20-holbového, na to sa
naleje studenej vody, postaví sa na sporák, nechá sa povoľne variť a zvrchu sa zberá
pena. Do kastróla sa dá žíj (pres) (vývar) a dáva sa pilný pozor, žeby všetko dostalo
žltobrunátnu farbu; všetku masť treba zobrať a zvyšok podliať vodou. Keď sa všetko
zvarí, zmieša sa dovedna, pridajú sa ešte dva staré holuby, ktoré (dopoly upečené) sa
pokrájajú — celé sa pokrievkou zakryje a nechá sa 6 hodín po vôli variť. Keď šamutina
navrch vyjde, zoberie sa dočista; potom sa vezme mrkva, petržlen, paštrnák, pol hlávky
kelu, zeler, máličko čierneho korenia, všetko čisto umyté sa dá do kastróla a všetko
spolu sa dve hodiny varí. Potom sa zloží z ohňa, nechá sa pol hodiny stáť, žeby všetka
masť navrch vyšla (tú treba pozberať), potom vývar precediť cez plátno do hrnca, odložiť
na studené miesto a nechať stáť, kým nestuhne. Ak by na druhý deň bola ešte masť na
polievke, všetku zoberieme, dáme v hrnci na oheň, žeby sa rozpustila, potom sa vezme
kastról, do ktorého sa všetka polievka zmestí a precedená sa dá na oheň variť. Keby sa
pri varení znovu vyhodila pena, zoberie sa, ale soliť netreba. Aby neprihorelo, mieša sa
odspodku čistou varechou. Keď začne hustnúť, dostane hnedavú farbu. Poznamenávam, že pri
celom zaobchádzaní nenie potrebný tuhý oheň. Keď je už na tri žajdlíky vyvarené,
polievka sa vleje do spusteného (štircovaného) kastróla, odloží sa na studené miesto,
nechá sa 12 hodín stáť, potom sa z kastróla vyberie a drží sa na suchom chladnom mieste,
kým sa potrebuje na rozličné jedlá.Na scedené kosti sa ešte naleje voda, dobre všetko vyvarí, do nádoby precedí a
upotrebí na všelijaké omáčky.Keď sa táto hustá masa (rôsol, glás) podľa nášho predpisu dobre urobí, je
nenahraditeľná pre cestujúceho, ktorý často do viac krčiem príde, kde alebo zlej alebo
nijakej polievky nedostane; no keď sa zo spomenutého rôsola kúštik ako orech v čistej
vode zvarí, má človek tú najlepšiu polievku. Zo spomenutých odlievaných polievok sa môže
každodenne malý kúsok huspeniny privárať a do hrnčených nádob zlievať, pravda, len v
tých domoch, kde sa to dá robiť.3 Biela hovädzia polievkaPodľa počtu osôb sa vezme na každú pol funta hovädziny, postaví sa do vodou
naplneného hrnca, šamutina sa usilovne zberá, žeby polievka čistá a priezračná ostala a
nechá sa zvoľna variť. Kto rád jedáva dobrú hovädziu polievku a kus mäsa, lebo hovädzia
polievka je neomylne najlepšia, nesmie byť mäso čerstvé zo zabitého hoväda, ale má byť
podľa času, t. j. či je zima, jar, jeseň lebo leto, viac lebo menej odležané. Do hrnca
sa pridajú ešte teľacie kosti a krídelká z morky, z husi a iného hydu.Keď sa mäso dobre povarilo, pridá sa v studenej vode čisto umytý petržlen, mrkva,
paštrnák, pór, zeler, pol hlávky kelu a šupky zo žltej cibule — spolu sa nechajú variť a
keď sa blíži hodina obeda, odloží sa hrniec s polievkou nabok, masť sa z nej zoberie a
polievka sa cez čisté plátno alebo cez husté cedidlo precedí a podľa vôle dá sa do nej
hocičo, napr. cesto alebo dačo iné (o tom v osobitnom poučení).4 Brunátna polievka s konzuméV nádobe sa rozpustí čerstvé maslo veľkosti obyčajného vajca, pridá sa toľko múky,
koľko do masla vsiakne, zaleje sa bielou polievkou a stále sa mieša, žeby nebolo ani
husté, ani riedke. Všetko sa cez sitko precedí do čistého kastróla alebo aj do inšej
nádoby, celé sa posolí a pridá sa 6 celých vajec, ktoré sa musia dobre rozmiešať. Zmes
sa položí do maslom vymastenej rajnice (furmy) a dá sa hodinu pariť (dinstovať): toto sa
volá konzumé.Zo zelenín sa nakrájajú tenké rezance, dajú sa do nádoby, obyčajne do kastróla, na ne
sa precedí hovädzej polievky a všetko sa nechá vedno namäkko uvariť. Keď je čas
stolovania, prichystaná polievka (č. 1), a to horúca sa vleje do misy, konzumé sa z
rajnice vyberie a štiká sa lyžicou na spôsob halušiek do polievky; rezance uvarené zo
zeleniny sa tiež dajú do nej a polievka sa položí na stôl.5 Brunátna polievka s konzumé zo zelenínZeleniny sa očistia a pokrájajú na tenké rezance; do kastróla sa dá kus čerstvého
masla, ktoré sa vopred roztopí, doň sa dajú posolené rezance a tak sa nechajú pariť. Keď
sú mäkké, dajú sa vystydnúť. Potom sa vezme toľko omáčky, ako sa uvádza vyššie, do
nádoby, v ktorej sa aj 6 celých vajec dobre rozmieša. S tým všetkým sa zľahka zmiešajú
vopred prichystané zeleniny a dajú sa do vymastenej furmy. V nej sa všetko nechá hodinu
pariť; prichystaná horúca polievka sa vleje do misy a s konzumé sa tak pokračuje, ako sa
uvádza vyššie, a potom sa podáva. Aj do bielej polievky možno dať takto pripravené
konzumé, a síce tak, že sa polievka niekoľkými žĺtkami legíruje.6 Brunátna legírovaná polievka s ryžouDo vriacej vody sa dá 21 deka (12 lôtov) čisto umytej ryže, trochu sa v nej povarí,
vyleje sa na sito, premyje studenou vodou a dá sa do kastróla. Doň sa precedí biela
polievka, posolí sa a nechá sa tak variť, aby aj celá, aj mäkká ostala. Keď je čas
podávania polievky, naberie sa dobre hustej ryže do polievkovej misy, vmieša sa kus
čerstvého masla veľkosti vajca s niekoľkými žĺtkami, pričom sa dáva pozor, žeby sa
nezrazili, doleje sa polievky podľa potreby, posolí sa a dá sa na stôl. Taliansky syr
parmazán sa nastrúha (narajbe) osobitne na tanier a podáva sa pri stole s polievkou; syr
sa nedáva do polievky preto, že mnohí ju so syrom nemôžu jesť.7 Brunátna polievka s kelovým fanclomŠtyri hlávky čisto umytého kelu sa dajú do vriacej vody, posolia sa a nechajú sa pár
minút variť. Keď sa už v horúcej vode obarili, vyberú sa do studenej vody a po
vystydnutí sa z nich voda vytlačí. Znovu posolené sa dajú do bujónu (vývaru); keď sú
namäkko odparené, vyberú sa a pokrájajú krivým nožom. V širokej mise (vajdlingu) sa na
penu vymieša 14 deka (1/4 funta) čerstvého masla s jedným celým vajcom a piatimi žĺtkami
pridávanými jeden po druhom. Nakoniec sa vmieša pokrájaný kel, potom sa ešte rozmrví
žemľa, ktorá sa zmieša s lyžičkou múky, všetko sa trochu posolí, žeby aj tieto ostatné
prídavky dostali chuť. Posype sa trochou tlčeného korenia a rovnomerne rozotretá masa sa
vo vymastenej a žemľovými mrvinami posypanej tepši pečie dožlta. Potom sa prevráti na
čistú tablu (lopár), pokrája sa na kúsky a keď sa polievka varí, zavarí sa do nej — keď
pokrájané kúsky vyjdú navrch, dá sa do misy a tak sa podáva.8 Tlčená polievka s vyprážanou žemľouKúsky pečienok z predchádzajúceho dňa spolu s koštiaľmi sa dajú do mažiara, dobre sa
potlčú a vyberú sa do kastróla. Nato sa zoberie masť z polievky, dá sa doň, zakryje sa a
nechá sa na ohni pariť. Žemľu treba pozdĺžky rozkrájať, dožlta užiariť, dať do kastróla,
na to naliať hovädzej polievky a zakryté variť.Keď sa dobre prevarilo, pretrie sa cez sito, dá sa znovu do umytého kastróla a odloží
sa na teplé miesto. Potom sa pokrája žemľa na tenké rezance, smaží sa nažlto v horúcom
masle, z ktorého sa masť dá dobre odtiecť; žalúdok (zúzik) sa tiež pokrája na tenké
rezance, prichystaná horúca polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami, pridá sa vyprážaná
žemľa i s pokrájaným zúzikom, polievka sa vleje do misy a dá sa na stôl.9 Tlčená polievka z jarabícČisto umyté jarabice sa dajú do bujónu, nechajú sa namäkko upariť, potom sa prsia
oberú od kosti, pokrájajú sa na tenké rezanky, kosti sa dajú do mažiara, k tomu sa dá
zelenina do žija a všetko spolu sa dobre potlčie. Do masti, v ktorej sa jarabice parili,
sa dá za dve lyžice múky, rozmieša sa, zaleje sa bielou polievkou, tlčené sa dá dnu,
zakryje sa a nechá sa spolu variť. Nato sa všetko pretrie cez husté sito, vloží sa
naspäť do čistého kastróla a nechá sa na teplom mieste stáť. Žemľa pokrájaná na rezance
sa vypraží; keď je čas obeda, prichystaná polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami,
posolí sa, do misy sa dajú prichystané prsia a polievka sa podáva. Rovnako sa varí
polievka z bažantov, divých holubov, kačíc, iných menších vtákov atď.10 Biela polievka pre chorýchVezme sa čistý hrniec (na tri holby), do ktorého sa dá pol druha funta na kúsky
pokrájanej hovädziny, naleje sa studená voda, potom sa polovica starej sliepky dobre v
mažiari potlčie, pridá sa do hrnca, dá sa na oheň a pena zvrchu sa pozorne zberá. Ďalej
sa na kúsky pokrája pol funta teľaciny, pridá sa k predchádzajúcemu mäsu a dbá sa, žeby
sa všetko spolu varilo z jedného boku. K tomu sa pridá ešte trochu zeleniny, a síce:
mrkvy, petržlenu, kalerábu a trochu neskôr očistené zemiaky; keď sa všetko spolu dobre
povarilo — pričom sa masť dočista zoberie — precedí sa pre chorého cez čisté plátno do
kávovej čaše (šialky), málo sa posolí, aj to len tá, ktorá sa v čaši podáva chorému
podľa žiadosti a potreby.Ostatnú polievku treba držať na chladnom mieste a podľa potreby pre chorého zohriať.
Stáva sa, že niekedy chorý nesmie podľa lekárskeho nariadenia okrem polievky nič iné
požívať a kto polievku podľa tohoto predpisu uvarí, chorý doista nestratí silu, čo z
vlastného presvedčenia viem. Preto musí byť polievka vždy prichystaná a ak sa minie,
musí sa čerstvá navariť, ak je ešte chorému i naďalej potrebná.11 Vínová polievka pre choréhoDo kávovej čaše sa dá polovica vína a polovica vody, vleje sa do nádoby a nechá sa na
ohni variť. Ďalej sa 7 deka (4 lóty) cukru zľahka na citróne otrú, potlčú sa v mažiari,
dajú sa do hrnčoka aj s dvoma žĺtkami a miešajú sa varieškou až do spenenia. Do toho sa
za stáleho miešania prilieva víno a mieša sa na teple, kým nezhustne. Potom sa vleje do
nachystanej misky, pridá sa užiarená žemľa a polievka pre chorého je hotová.12 Vínová polievka pre šestonedieľkyPodľa vyššie uvedeného receptu sa odmeria víno s vodou, nechá sa variť; do hrnčoka sa
dá jedon žĺtok, kus cukru, pol lyžice čerstvej smotánky, kus čerstvého masla vo veľkosti
lieskového orecha, do čoho sa miešaním prilieva prichystané víno. Mieša sa na horúcom
mieste, no variť sa nesmie a horúce sa podáva v čaši, komu patrí.13 Žemľová kaša pre šestonedieľky (panádl)Z polovice žemle sa odmrví kôrka, namočí sa v studenej vode, po namočení sa z nej
voda vytlačí, žemľa sa vloží do nádoby, na ňu sa nacedí polievky bez korenia a len
polovicu zo všetkého obsahuje ako polievka č. 10, žeby nebola taká tuhá. Keď sa žemľa s
polievkou zvarí, dá sa do hrnčeka, pridá sa kúštek čerstvého masla, spolu sa
rozhabarkuje, máličko sa posolí a podáva sa v čaši patričnej osobe.14 Krúpová polievka pre šestonedieľkyŽajdlík očistených krúp sa dá do holbového hrnčeka, na ne sa naleje vriacej vody,
pomaly sa varí a často sa mieša, aby krúpy neprihoreli. Keď sú krúpy už dosť mäkké,
odoberie sa z nich do inej nádoby, pridá sa kus čerstvého masla veľkosti pol vajca,
varechou sa dobre spolu mieša na teplom mieste — podľa potreby sa vára rozriedi
prichystanou polievkou — trochu sa posolí a cez čisté sitko do kávovej čaše precedí. Ak
má chorá smäd, pridá sa do tejto polievky pár kvapôk citrónovej šťavy (zaftu). Keď si
chorá žiada, nech sa jej dá do vôle, ostatné nech stojí chladné. Pri takej príležitosti
má byť v dome nachystaná i geršňa, i polievka, i citrón.15 Mrkvová polievka s rezancamiMrkva sa pokrája na kúsky; do kastróla sa dá kus čerstvého masla. Keď sa maslo
roztopí, pridá sa drobno pokrájaný petržlen, na to sa dá mrkva, podleje sa vodou,
zakryje sa a nechá sa pariť, pričom sa má dať pozor, žeby nič neprihorelo. Na kúsky
pokrájaná a nažlto užiarená žemľa sa dá do mrkvy, celé sa doplní hovädzou polievkou
(koľko je potrebné) a zakryté sa varí.Keď sa všetko spolu uvarilo, pretrie sa cez sito, dá sa späť do čistého kastróla,
ešte raz sa varí a nechá sa na teplom mieste stáť. Potom sa zrobí z dvoch vajec cesto,
vyvaľká sa natenko, z neho sa pokrájajú krátke rezance na spôsob ovsa a pred podávaním
sa zavaria do polievky. Konečne sa dajú do hrnčeka dva žĺtky, niekoľko lyžíc sladkej
smotánky, toto sa rozhabarkuje (rozšprudluje) s polievkou, polievka sa posolí, pridá sa
ešte potlčeného muškátového kvetu a celé sa vyleje na polievkovú misu.16 Polievka z turčianskej repyPodľa potreby sa vezme čisto umytá a obielená čerstvá repa a pokrája sa na kúsky. Do
nádoby na ohni sa dá kus čerstvého masla a repa, nechá sa namäkko a nažlto upariť, dodá
sa za lyžicu múky, zaleje sa polievkou a nechá sa variť. Potom sa cez sito pretrie, dá
sa do čistej nádoby a nechá sa na horúcom mieste stáť. Keď je už čas stolovania,
legíruje sa niekoľkými žĺtkami a dá sa do misy. Osobitne na tanieri sa servíruje na stôl
žemľa pokrájaná na rezance.17 Krumpľová polievka so zemiakovými plnkami
(knedličkami)Umyté a obielené zemiaky sa pokrájajú na kúsky, do kastróla sa dá kus čerstvého masla
veľkosti vajca, zelený petržlen sa pokrája s cibuľou, upraží sa v masle, prichystané
krumple sa dajú do kastróla a nechajú sa namäkko pariť. Keď sú mäkké, dá sa do nich za
lyžičku múky, zalejú sa hovädzou polievkou, nechajú sa variť, potom sa všetko pretrie
cez sito, dá sa znovu do čistého kastróla a nechá sa na teplom mieste stáť. Niekoľko v
šupe uvarených zemiakov, práve keď sa zahorúca lúpajú či bielia, pretiera sa cez sito;
šesť lótov čerstvého masla sa rozmieša v nádobe (vajdlingu) na penu, jeden za druhým sa
pridá 6 žĺtkov a do toho sa dajú pretreté už ochladnuté zemiaky. Pridá sa na drobné
kúsky pokrájaná a nažlto vypražená žemľa, všetko sa spolu dobre rozmieša a z toho sa
robia plnky (guľky) rovnakej veľkosti. Žeby sa nestala nijaká nehoda, môže sa najprv
prvá zrobená plnka (guľka) na skúšku do čisto odcedenej polievky dať, či sa nerozvarí a
ak by sa to stalo, treba k mase na plnky pridať na to určenú rozmrvenú žemľu.Potom, keď sa čistá hovädzia polievka dobre uvarí, zavaria sa do nej plnky (guľky,
knedličky) a keď sa vyhodí pár kochlíkov, ocedia sa, dajú sa do polievkovej misy, na ne
sa vyleje prichystaná zemiaková polievka, čo sa zalegíruje dvoma žĺtkami a pár lyžičkami
polievky, posolí sa a pomieša s málo potlčeným muškátovým kvetom — potom rovno do misy a
tak na stôl.18 Hrachová polievka s krúpamiNamäkko uvarený hrach sa pretrie cez sito; do kastróla sa dá kus čerstvého masla, za
lyžicu múky, z toho sa urobí zápražka, do ktorej sa pridá nadrobno pokrájaný zelený
petržlen s cibuľou a nechá sa trochu upražiť. Potom sa zaleje hovädzou polievkou. No
namäkko uvarená geršňa sa dá na sito, premyje sa studenou vodou, vloží sa do polievky.
Spolu s pretretým hrachom sa nechá po vôli variť a posolí sa. Do hrnčoka sa dá niekoľko
žĺtkov, pár lyžíc smotánky, zalegíruje sa polievkou, vyleje sa do misy a podáva. Podľa
tohoto predpisu sa robia aj pôstne polievky, lenže namiesto hovädzej polievky sa na
doplnenie vezme voda.19 Polievka z rakovVo vode sa umyje toľko rakov, koľko treba, postavia sa do vriacej vody, posolia sa,
pridá sa kus zeleného petržlenu a nechajú sa zvariť, odložia sa bokom a po malom odstátí
sa ocedia. Mäso z chvostíkov sa vyberie, horká látka z chrbtov sa odstráni. To, čo sa
vybralo z chvostíkov, sa dá do mažiara s 21 deka (12 lôtmi) masla a drobno sa potlčie,
dá sa vedno do nádoby nad oheň a často sa mieša, kým neostane pekné žlté.Čisté plátno sa omočí do vody, voda sa z neho vytlačí, rozostrie sa na prichystanú
nádobu, račia masť sa naň vyleje a medzi dvoma varechami sa vytlačí. Vo vode sa močí
žemľa, po odmočení sa voda vytlačí a žemľa sa pokrája. Do kastróla sa dá kus čerstvého
masla; keď je rozpálené, pridá sa drobno pokrájaný petržlen, práve toľko pažítky s
pokrájanou žemľou a vedno s dvoma vajcami sa rozmieša.Kus masla sa dá do panvice so širokým dnom a keď je maslo rozpálené, rozloží sa
vopred rozmiešaná žemľa po celom dne, do toho sa popchajú prichystané račie chrbty, keď
je plnka odspodku žltá, prevráti sa, nechá sa trochu pripiecť a vyberie sa. Do masti sa
dá za lyžicu múky, drobno pokrájaný petržlen, vedno sa trochu popraží, zaleje sa
hovädzou polievkou, posolí sa a nechá sa variť.Každý z prichystaných račích chvostíkov sa rozkrojí na štvoro a chrbty sa oddelia od
žemle: žemľa, ktorá sa spomedzi chrbtov obkrája, pokrája sa na drobné kocky a všetko sa
dá do misy. Do hrnčeka sa dajú dva žĺtky, pár lyžíc sladkej smotánky a račej masti, čím
sa nachystaná polievka legíruje a vyleje sa do misy na prichystané raky.20 Mäsová polievka s haluškami z čiernej (teľacej)
pečienkyPol funta teľacej (čiernej) pečienky sa utlčie v mažiari a pretrie sa cez sito. Na
drobné kocky pokrájaná žemľa sa dá do panvice, zoberie sa masť z polievky — v tejto
polievke sa žemľa nechá stáť na zmäknutie. Keď rozmäkla, pridá sa k nej pretretá
pečienka, dobre sa rozmieša spolu s postupne dávanými štyrmi žĺtkami, naostatok sa pridá
rozmrvená žemľa, pokrájaný zelený petržlen, trochu korenia a všetko sa posolí. Ešte raz
sa celé rozmieša, nechá sa na chladnom mieste stáť, žeby stuhlo a potom sa robia malé
okrúhle plnky — halušky veľkosti lieskového orecha, vypražia sa v masle a masť z nich sa
nechá dobre odtiecť. Konečne sa dá zvariť hovädzí vývar, opražené halušky sa doň zavaria
a keď vyjde pár halušiek navrch, vyleje sa polievka na misu a rovno nesie na stôl.21 Ruská polievkaZo všetkých očistených zelenín sa vezme rovnaká miera, pokrájajú sa na drobné kocky,
vložia sa do kastróla, na ne sa naleje hovädzia polievka a zakryté sa nechá variť.
Pozdejšie sa pridá za hrsť ryže (rajsu) a dáva sa pozor, aby ryža ostala i celá i mäkká.
Na kocky sa pokrájajú zúziky (žalúdky) z morky a teľacie nôžky uvarené v polievke a v
kastróle sa spolu varia. Z teľacej (čiernej) pečienky sa to isté a tým istým spôsobom
urobí ako pri vyššie spomenutej polievke, lenže masa nesmie byť taká tuhá a robia sa
podlhovasté halušky, zavaria sa. Celé sa ešte trochu posolí a vyleje na misu.22 Polievka s kuriatkami a haluškamiOčistené kurence sa pokrájajú na kúsky a posolia. Čerstvé maslo veľkosti vajca sa dá
do kastróla na oheň, do masla príde drobno pokrájaný petržlen a na to kurence, čo sa
spolu zakryté parí, kým nie je žlté. Potom sa pridá pol lyžice múky, všetko sa
poobracia, zaleje bielou polievkou a tak sa nechá povoľne variť. Šesť lótov čerstvého
masla sa rozmieša na penu v nádobe, do toho sa dá jedno celé vajce, postupne štyri
žĺtky, k tomu sa zľahka vmieša šesť lótov múky a z tejto látky sa lyžičkou robia a
zavárajú halušky jednej veľkosti do polievky, len čo začala vrieť. Ak by sa halušky
rozlievali, treba do haluškového cesta pridať trochu múky. Keď halušky vyjdú navrch,
vyleje sa polievka na misu.23 Pľúcková polievkaTeľacie pľúcka sa uvaria v slanej vode namäkko, potom sa nadrobno pokrájajú, ale
srdce sa pokrája na tenké rezance. Z čerstvého masla sa zrobí žltá zápražka, do nej sa
pridá krájaný zelený petržlen a na to pokrájané pľúcka i so srdcom. To sa nechá zakryté
trochu pražiť, zaleje sa hovädzou polievkou, posolí a nechá sa variť. Keď je čas
stolovania, dá sa do hrnčeka niekoľko žĺtkov a pár lyžíc sladkej smotánky na legírovanie
polievky. Konečne sa vypraží na drobné kocky pokrájaná žemľa, pridá sa do polievky a tak
sa servíruje.24 Polievka s pľúckovým závinom (okružníkom)S teľacími pľúckami sa tak postupuje ako pri vyššie spomenutom jedle. Do malého
kastróla sa dá kus masla, drobno pokrájaný zelený petržlen s cibuľou, pokrájané pľúcka,
celé sa posolí, nechá sa pražiť, podleje sa trochu polievkou, potom sa zoberie z ohňa,
dá sa do toho pár žĺtkov, dobre sa vedno rozmieša a dá sa vystydnúť.Okružníkové (štrúdľové) cesto sa vytiahne natenko, prichystané a už vystydnuté pľúcka
sa ľahko po ňom rozotrú, cesto sa skrúti do hrúbky na tri prsty, ostatné cesto sa odreže
a znovu sa v tej istej hrúbke skrúca, kým cesto trvá.Skrútené cesto (závin, pletenec) sa má tak rozrezať, aby každý kúsok bol dlhý na
šírku dvoch prstov, preto sa najprv varechou pozatláča do cesta a na pozatláčaných
miestach sa odkrajuje. Každý kúsok sa osobitne položí na sito a pred podávaním sa zavarí
do hovädzej alebo bielej polievky. Keď závarka vyjde nahor, vyleje sa všetko na misu.25 Karfiolová polievka s oprážanými teľacími nôžkamiDo kastróla sa dá kus čerstvého masla a za malú lyžičku múky — urobí sa žltá
zápražka. Do nej sa pridá pokrájaný petržlen, celé sa zaleje hovädzou polievkou a posolí
sa. Do polievky sa dá asi šálka ryže a očistený, na drobné kúsky pokrájaný karfiol —
vedno sa varí. Namäkko uvarené teľacie nožičky sa pokrájajú na kúsky, nechajú sa v
slanej vode odstáť, dajú sa do múky, aby sa o ne oblepila, na tanieriku sa roztrepe
vajce, obmúčené nôžky sa v tom poobracajú, aby sa múka vajcom ovlažila. Jednou rukou sa
po kúsku vyberajú a druhou suchou rukou sa obsypú žemľovými mrvinkami (preslami).
Rozložia sa na sito a v horúcom masle sa vypražia. Pred podávaním sa prichystaná
polievka legíruje pár žĺtkami a čerstvou smotánkou — vypražené nôžky sa dajú do polievky
v mise.26 Polievka s plneným kalerábomPodľa potreby sa vezme mladý kaleráb, dočista sa obieli, prostriedok sa vyberie
vykrajovadlom a v slanej vode oblanžíruje. Pol funta teľaciny sa pokrája na drobné
kúsky, dá do mažiara s polovičkou rozmočenej žemle, kúskom čerstvého masla, štyrmi
žĺtkami, všetko sa posolí a spolu potlčie — potom sa vyberie a cez sito pretrie. Do toho
sa dá drobno krájaný petržlen, dobre sa rozmieša a touto masou sa plnia prichystané
vydlabané kaleráby a upražia sa nažlto. Potom sa vyberú, do masla sa dá lyžica múky,
zelený petržlen, ktorý sa polievkou zaleje a v tom sa nechajú kaleráby variť. Ak z plnky
ešte dačo ostalo, urobia sa z toho drobné halušky a zavaria sa do polievky.Pri podávaní sa polievka zalegíruje pár žĺtkami a sladkou smotánkou, podľa potreby sa
posolí, pridá sa tlčeného muškátového kvetu, kaleráby sa rozkroja na 4 čiastky a do misy
sa na ne vyleje polievka.27 Polievka s kurencami a zeleným hrachomPrichystá sa žajdlík zeleného cukrového hrachu. Keď sa voda v nádobe varí, posolí sa
a pridá sa hrach, uvarí sa namäkko, voda sa odcedí a naleje sa studená. Nachystané
kurence sa pokrájajú na kúsky, posolia sa, do kastróla sa dá kus čerstvého masla s
pokrájaným zeleným petržlenom, na tom sa nechajú kurence upariť, posypú sa múkou,
poobracajú sa, zalejú sa polievkou, do nej sa dá aj zelený hrášok a všetko sa dá spolu
variť.Nakoniec sa zrobí cesto na halušky (predpis č. 22), halušky sa zavaria do polievky;
polievka sa zalegíruje pár žĺtkami, sladkou smotánkou a tak sa vyleje na misu.28 Zelená polievka s krodónomTrebuľka, kundráčik, zelený petržlen a viac špenátu sa očistí, v studenej vode dobre
vymyje, posolené sa postaví do vriacej vody variť na niekoľko minút. Po uvarení sa
precedí, premyje studenou vodou, poseká sa a pretrie cez sito.Do kastróla sa dá kus čerstvého masla, urobí sa žltá zápražka s drobno pokrájaným
petržlenom a pažítkou. Toto sa zaleje hovädzou polievkou, pridá sa pretretá masa a nechá
sa vedno variť. Polievka sa legíruje pár žĺtkami a smotánkou. Pridá sa ešte na rezance
pokrájaná vyprážaná žemľa a polievka sa vyleje na misu. Napokon do takejto polievky môže
prísť hocijaká závarka.29 Polievka z lieskovcovJeden žajdlík jadier z lieskovcov sa veľmi drobno utlčie v mažiari, do kastróla
postaveného nad ohňom sa dá kus čerstvého masla veľkosti vajca. Potlčené oriešky sa
upražia dožlta, mastný rožok sa rozkrája na listy, užiari sa, celé sa zaleje polievkou a
nechá sa vedno variť. Potom sa pretrie cez sito, dá sa späť do čistého kastróla a nechá
sa na teplom mieste stáť.Nato sa vezme na tablu múky, do nej sa vrazia bielky z dvoch vajec, dá sa aj kúštik
čerstvého masla, za lyžičku smotánky a trochu vody. Z toho sa zrobí cesto, vyvaľká sa
nie veľmi natenko, z neho sa nakrájajú krátke rezance, vypražia sa dožlta v horúcom
masle a z masti sa nechajú dobre odtiecť.Do nádoby sa dajú tri žĺtky, pár lyžíc sladkej smotánky — tým sa polievka zalegíruje
a vyleje na misu. Rezanky sa dajú osobitne na tanier.30 Polievka so žemľovými guľkamiDve na veľmi drobné kocky pokrájané žemle sa dajú do nádoby, ovlažia sa mliekom alebo
polievkou. Kus čerstvého masla vo veľkosti vajca sa rozmieša na penu, pridá sa celé
vajce a tri žĺtky, aj prichystaná žemľa, dobre sa to premieša, posolí a nechá sa na
chladnom mieste stáť. Z masy sa robia malé okrúhle guľky, jedna sa na skúšku zavarí do
polievky, či sa nerozvarí, ak áno, pridá sa k plnkovej mase žemľových omrviniek alebo
trochu múky, až tak sa zavarí do polievky.31 Polievka so slaninovými guľkamiPodľa vyššie udaného spôsobu sa pokrája a ovlaží žemľa; šesť lôtov na drobné kocky
pokrájanej slaniny sa upraží nažlto, horúce sa vyleje na žemľu a dobre sa s ňou
rozmieša. Do toho sa ešte vmiešajú tri celé vajcia, všetko sa posolí, vedno sa zbije a
nechá sa stáť, kým nestuhne. Potom sa z toho gúľajú väčšie guľky, zavaria sa do
pripravenej polievky a vyleje sa na misu.32 Polievka s ryžovými guľkamiDo vriacej vody sa dá 12 lôtov ryže, aby sa v nej napoly uvarila, potom sa vyleje na
sito a premyje sa studenou vodou. Na penu sa rozmieša 14 deka (štvrť funta) čerstvého
masla, doň sa postupne dá 5 žĺtkov a prichystaná ryža. Vo vriacej vode sa obarí zelený
petržlen, poseká sa a pridá sa do masy so žemľovými omrvinkami. Toto všetko sa dobre
spolu pomieša a robia sa guľky, zavaria sa do pripravenej polievky, nechajú sa v nej
dlhšie variť a všetko sa vyleje na misu.33 Polievka s pečienkovým fanclomV mažiari sa potlčie 28 deka (pol funta) teľacej pečienky, pretrie sa cez sito; potom
sa rozmieša 14 deka (štvrť funta) čerstvého masla na penu, postupne sa pridá 6 žĺtkov aj
pretretá pečienka. Zo šiestich bielkov sa zbije tuhý sneh, zľahka sa vmieša do masy
spolu s hrsťou žemľových omrviniek. Potom sa vymastí plavón, vysype sa omrvinkami, masa
sa dá doň a dorovna sa rozotrie; v peci sa povoľne pečie.Keď je už masa upečená, prevráti sa na čistú tablu, pokrája sa na kocky rovnakej
veľkosti alebo na mesiačiky pomocou vypichovadla, zavarí sa do prichystanej polievky a
potom všetko na misu.34 Polievka s múčnym fanclomŠtyri lóty čerstvého masla sa rozmiešajú na penu, jeden po druhom sa pridáva 6 žĺtkov
a 106 gramov (5 lótov) múky, pár lyžíc mlieka a všetko sa posolí. Z bielkov sa zbije
tuhý sneh, zľahka sa doň zamieša, vymastí sa plavón, vysype sa omrvinkami a spomenutá
zrobená masa sa v ňom dá nažlto upiecť. Z upečeného sa vypichujú okrúhle tvary, zavaria
sa do prichystanej polievky a polievka sa podáva.35 Polievka s plneným krodónomDve žemle sa pokrájajú na tenké listy; z nich sa vypichujú kúsky veľkosti grajciara a
porozkladajú sa na plech. Potom sa urobí niečo slabšie cesto ako pri vyššie opísanom
fancli, obarený zelený petržlen sa drobno poseká, vmieša sa do cesta, ktoré sa dá do
plechovej striekačky (špricne) a z nej sa vytíska na prichystané žemľové kúsky, ktoré sa
v peci upečú, zavaria do polievky a polievka je hotová.36 Zelerová polievkaPár kusov očisteného a umytého zeleru sa pokrája na rovnaké malé rezance; kus
čerstvého masla sa rozpustí v nádobe, pridá sa krájaný zeler a nechá sa niekoľko minút
pariť, ale tak, žeby ostal celý — pridá sa ešte pol lyžice múky, zaleje sa hovädzou
polievkou a nechá sa zvariť.Z dvoch vajec sa zamiesi cesto, vyvaľká sa nahrubo a z neho sa nakrájajú také rezance
ako zo zeleru. Keď je čas jedenia, rezance sa zavaria, polievka sa posolí, pár žĺtkami a
sladkou smotanou zalegíruje a dá sa na stôl.37 Mozgová polievkaKrv z mozgov akéhokoľvek hoväda sa vymyje v studenej vode a blanka z nich sa stiahne.
Do kastróla sa dá kus čerstvého masla s drobno pokrájaným zeleným petržlenom a cibuľou a
v tom sa mozgy dajú vedno užiariť.Na listy pokrájaná žemľa sa namäkko užiari, pridá sa k mozgom, celé sa zaleje
polievkou, nechá sa zakryté variť, pretrie sa cez sito a odloží na horúce miesto.Osobito sa uvarí v polievke ryža namäkko, pričom má ostať celá. Pár natvrdo uvarených
žĺtkov z vajca sa pretrie cez sito, dá sa spolu s ryžou do misy a na to sa vyleje
prichystaná polievka; okrem toho sa dá osobitne na tanier na rezanky pokrájaná a
vypražená žemľa a tak na stôl.38 Gaštanová polievka14 deka gaštanov sa ponakrajuje, dá do železnej panvy, nad ohňom sa ustavične mieša,
žeby ani nezhoreli, ani nevyschli, čisto sa odlúpajú a olúpané sa potlčú dobre v
mažiari. V kastróle sa rozpustí kus čerstvého masla, doň sa dajú gaštany, nechajú sa
pariť, zalejú sa polievkou, pol hodiny sa povaria, pretrú sa cez sito, znovu sa dajú do
čistej nádoby a nechajú sa na teplom mieste stáť. Táto polievka sa legíruje pár žĺtkami
a sladkou smotánkou a dá sa na misu. Osobitne na tanier sa dá na drobné rezanky
pokrájaná upražená žemľa.39 Špargľová polievkaČisto umytá špargľa sa zohne za oba konce a čo sa odvrchu odlomí, to je znak, že nie
je zdrevnatená; toto sa pokrája na rovnaké kocky, v polievke sa uvarí a posolí. Zvyšné
špargľové kúsky sa pokrájajú a s pár očistenými mrkvami a petržlenmi (koreňami) sa na
masle paria. Keď je už všetko mäkké, pridá sa pol lyžice múky, zaleje sa polievkou,
nechá sa povariť, pretrie sa cez sito, dá sa opäť do čistej nádoby, zmieša sa s uvarenou
špargľou a nechá sa na teplom mieste stáť.Podľa predpisu č. 30 sa urobia plnky (guľky), zavaria sa do čistej polievky, tá sa
scedí a dá sa na misu, zalegíruje sa niekoľkými žĺtkami a trochou sladkej smotánky a
vyleje sa spolu i so závarkou na misu.40 Letná polievkaVezmú sa čisto umyté veci, a síce: pár mrkiev, petržlenu, ďalej zeler, hlávka
kalerábu, paštrnáky a trochu póru — všetko sa drobno pokrája. Do kastróla sa dá kus
čerstvého masla, zelenina sa vloží a nechá sa upariť. Pridá sa v malej miere očistený
štiav, špenát, zelený petržlen a pažítka, všetko sa vedno trochu parí, zaleje sa
polievkou, dá sa variť, potom sa pretrie cez sito, dá sa späť do nádoby a nechá sa na
horúcom mieste stáť. Pripravená polievka sa legíruje niekoľkými žĺtkami a smotánkou,
osobitne sa na tanier dá vysmažená žemľa, odvarená polievka sa vyleje na misu a tak sa
podáva na stôl.41 Chlebová polievka s klobáskami a vajcamiNa tenké smidky pokrájaný chlieb sa rozkladie po šírke na tepšu, z vrchu polievky sa
zoberie masť, tou sa chlieb ovlaží a dá sa do rúry nažlto užiariť — pridajú sa čerstvé
klobásy, ktoré sa napoly odpečú a na podlhovasté kúsky pokrájajú. Okrem toho sa pridá aj
na listy pokrájaná biela cibuľa.Pred podávaním sa polievka odcedí do kastróla, posolí sa, prichystané sa do nej
zavarí, naostatok sa dá do misy a koľko osôb je pri stole, toľko čerstvých vajec sa má
do polievky zabiť, pričom treba dať pozor, žeby škrupina nepadla do polievky. Polievka
sa nechá na horúcom mieste pár minút stáť v mise, potom sa servíruje na stôl.42 Francúzska polievkaDo štvorholbového hrnca naplneného studenou vodou sa dá 1 kg a 12 deka (dva funty)
tučnej hovädziny, postaví sa na oheň a pena zvrchu sa pilne zberá. Keď je mäso spolovice
uvarené, pridá sa z teľacej lopatky knôžka. Veľká cibuľa sa tak dlho pečie nad uhlím,
kým vrchná šupka neostane čierna — tá sa zvlečie, do cibule sa napchajú klinčeky a do
polievky sa pridá ešte jedna cibuľa. Mrkva, petržlen a pár hlávok kelu sa pokrájajú na
štvrtky, všetko sa dá do polievky — posolená a zakrytá sa nechá povoľne variť, aby
nevyšla von para.Keď je už všetko namäkko uvarené a je čas podávania polievky, mäso sa vyberie,
pokrája na kúsky, dá sa do misy a naň sa vyleje polievka so všetkým činom. Osobitne sa
podáva k tomu na listy pokrájaná užiarená žemľa.43 Horárska polievkaVo všetkom sa pokračuje takým spôsobom ako pri vyššie spomenutom jedle, ibaže sa
miesto mäsa dá nachystaná jarabica napoly upiecť, pokrája sa na kúsky, pridá sa do
hrnca, aby sa všetko spolu varilo a tak sa podáva v mise.44 Poľská polievkaSpod lopatky sa vyreže 1 kg 12 deka (dva funty) hovädzieho mäsa, postaví sa do hrnca
so studenou vodou, pena zvrchu sa zoberie, pridá sa očistená sliepka, trochu neskoršie i
knôžka z teľacej lopatky, čisto umytá zelenina, celé korenie, hlávka cibule — nechá sa
zakryté povoľne variť, k čomu sa pri dováraní pridajú dve očistené mladé kuriatka.
Osobitne sa namäkko uvaria krúpy, dajú sa do misy, posolia sa, rozriedia sa polievkou,
ale sliepka, teľacia knôžka a kurence sa pokrájajú na kúsky, vložia sa do polievky a
hotová polievka sa vyleje na misu.45 Polievka s plneným kelomPár hlávok čisto umytého kelu sa mierne obvarí v slanej vode, tak sa vyberie do
studenej vody a po vystydnutí sa z neho voda vytlačí tak, žeby každá hlávka ostala celá.
Listy sa porozoberajú, každý sa natrie surovou fašírkou a zasa sa tak dovedna zložia,
aký bol kel za surova. Vo vývare sa namäkko odparí a pokrájaný kel sa dá do hotovej
polievky na misu.46 Polievka s plneným šalátomČisto umytý šalát sa oparí vriacou vodou, nechá sa v nej stáť, potom sa z nej
vyberie, dá sa do studenej vody — po vystydnutí sa voda z neho vytlačí rukami tak, žeby
každá hlávka ostala celá. Listy sa porozoberajú, každý sa natrie surovou fašírkou, listy
sa zase spolu zložia, ako boli za surova, a vo vývare sa namäkko uparia. Prichystaná
polievka sa dá do misy, šalát sa pokrája na štvrtky a dá sa do polievky. Fáš (fašírka)
sa robí podľa č. 131.47 Polievka so špikovými haluškamiDve na drobné kocky pokrájané žemle sa dajú do širokej misy a ovlažia sa polievkou.
Potom sa 14 deka (štvrť funta) hovädzieho špiku obarí vo vode, odcedí sa a na kocky
pokrája. V nádobe sa rozmieša kus čerstvého masla, doň sa zabije celé vajce a tri žĺtky,
pokrájaná žemľa so špikom sa priloží a posolí sa. Potom nech sa poseká zelený petržlen,
všetko sa ľahko zmieša, pridá sa trochu múky, aby spolu držalo, z čoho sa robia halušky.
Zavaria sa do prichystanej polievky a tak sa polievka dá na stôl.48 Polievka s fašírovanou žemľouŽemle sa dookrúhla obkroja, prostriedky sa vyrežú nožom nie až celkom do dna,
vypražia sa v horúcej masti, potom sa každá žemľa naplní ľahkým fášom a dá sa v horúcej
rúre piecť.Prichystaná polievka sa nechá variť, žemle sa do nej vložia a keď pár bublín vyhodí,
vyleje sa na misu, na štyri čiastky porozkrajované žemľe sa do nej položia a tak sa
podáva.49 Političná polievkaDo kastróla sa vloží očistená sliepka, posolí sa, na to sa vyleje holba vína, rovnaké
množstvo vody a na rezance pokrájané citrónové kôrky — toto sa dobre zakryje a nechá sa
povoľne variť. Keď sa sliepka uvarí, pridá sa na tenké rezance pokrájaná zelenina a dve
teľacie nohy. Krv z hovädzích mozgov sa vymyje v studenej vode, blanka sa z nich
zvlečie, dajú sa do kastróla a posolia sa. Dodá sa ešte na listy pokrájaná cibuľa,
zelený petržlen, korenie, tarkan a žajdlík octu — vedno sa nechá zakryté pol hodiny
stáť, potom sa nad ohňom zvarí a odloží sa na teplé miesto. Očistené surové zemiaky sa
okrúhlym vykrajovačom vypichujú na veľkosť orecha; uvaria sa so zeleným petržlenom
namäkko v slanej vode.Keď je čas jedenia, pokrája sa sliepka na kúsky, teľacie nôžky na rezanky, mozgy na
kocky a odcedené zemiaky sa dajú do misy. Polievka sa legíruje pár žĺtkami a kyslou
smotánkou, do nej sa pridá z tej šťavy a tak sa dá na stôl.50 Olejová polievkaPri tejto polievke sa zachováva predpis č. 1, ale treba dať pozor, žeby polievka
nebola veľmi hnedá. Polievkou sa naplní kastról, vloží sa posekaná očistená sliepka a
teľacie nôžky. Ak má dakto možnosť, dá aj dopoly upečeného čerstvého zajaca, jarabice a
bažanta — to nech sa povoľne varí a pena zvrchu nech sa zberá.Keď sa to všetko povarilo, pridá sa trochu mrkvy, petržlenu, pôru, paštrnáku,
kalerábu, hlávka kelu a po novom uvarení sa odloží na stranu, žeby všetka masť navrch
vyšla. Masť sa zoberie, polievka sa precedí cez čisté plátno a nechá sa na horúcom
mieste stáť.V osobitne prichystanej polievke sa uvarí 21 deka (12 lôtov) ryže, ktorú treba mať
vždy poruke. Takáto polievka sa chystá obyčajne pri veľkých plesoch (báloch), dáva sa do
kávových čaší a pridá sa trochu uvarenej ryže. Na scedené kosti sa naleje vody, dobre sa
vyvaria, vývar sa precedí a použije na omáčky.51 Polievka s krupicovými haluškamiV širokej mise sa rozmieša 14 deka (8 lôtov) čerstvého masla na penu, pridá sa jedno
celé vajce, jeden za druhým 4 žĺtky a posolí sa. Do toho sa zamieša pol žajdlíka grísu a
nechá sa stuhnúť, z čoho sa potom lyžicou halušky do polievky zavárajú. Ak by sa halušky
pri zaváraní rozpadúvali, pridá sa k haluškovej mase ešte trochu grísu, čo sa hneď pri
prvom zaváraní zbadá, či je masa dobrá alebo nie.Tu poznamenávam, že grísové halušky možno i bez masla zrobiť, a síce: do nádoby sa
rozbije pár vajec, vleje sa do nich pár lyžíc vody, spolu sa rozmieša, posolí, pridá sa
krupica — čo nesmie byť ani mnoho, ani málo, nechá sa stáť, žeby celé stuhlo a tak sa
lyžicou zavárajú halušky do polievky.52 Ságová polievkaSágo je dvojaké: hnedé a biele a dostať ho u kupcov a kramárov.10 deka sága (6 lótov) sa uvarí vo vriacej vode, často sa mieša a po uvarení sa
odcedí v site a premyje studenou vodou. Šampiňóny, tanečnice a smrečky sa dobre umyjú vo
vriacej vode, aby v nich neostalo piesku. Toto sa v čerstvom masle v nádobe nad ohňom
rozpáli, dodá sa ešte drobno pokrájaný petržlen a hubky, všetko sa dá pariť, vsype sa
prichystané ságo, zaleje sa polievkou, posolí sa a legíruje pár žĺtkami, potom sa dáva
na stôl.53 Polievka s kockami z pohánčenej kašeOčistená pohánčená kaša sa zavarí do vriacej vody, posolí a pomieša sa, nechá sa
namäkko uvariť, žeby to ani husté, ani riedke nebolo, pričom sa navrch vychádzajúce
šupiny zberajú. Potom sa čistá tablica alebo plech ovlaží vodou, kaša sa nožom na hrúbku
prsta rozotrie po plechu a nechá sa vystydnúť.Do kastróla sa dá kus čerstvého masla, urobí sa žltá zápražka, pridá sa drobno
krájaný petržlen s hubami a zaleje sa polievkou. Rozotretá kaša sa krája na kocky, ktoré
sa pokladú do misy, na ne sa vyleje pripravená polievka a podáva sa.54 Kapustná polievka s klobáskamiZo suda sa vezme kapustnica a za hrsť kapusty, to sa postaví na oheň a nechá sa
variť. Do kastróla sa dá masť a múka, z čoho sa urobí žltobrunátna zápražka, do nej sa
dá drobno pokrájaná cibuľa aj cez sito precedená kapustnica. Kapusta, čo ostala na site,
sa drobno poseká a tiež pridá. Do toho sa dá poloupečená klobása a nechá sa všetko vedno
povoľne variť.Do hrnčeka sa dá pár žĺtkov a kyslej smotánky, čím sa polievka zalegíruje. Klobása
pokrájaná na kúsky sa dá na misu a na ňu sa vyleje polievka. Osobitne na stôl sa podáva
užiarená žemľa.Čiastka B — Pôstne polievky55 Fazuľová polievkaTak ako vôbec všetky strukoviny sa do vody postaviť majú, aj tuná sa na holbu fazule
naleje horúca voda a dá sa namäkko uvariť. Do nádoby sa dá kus masla, lyžica múky, z
čoho sa urobí žltá zápražka. Do nej sa dá drobno pokrájaná cibuľa, všetko sa zaleje
varenou fazuľou, ostatné sa naplní podľa potreby a miery vodou. Pár žĺtkov sa
rozhabaruje, zmieša sa s predchádzajúcim a dá sa na misu. Kto by nemohol alebo nechcel
celú fazuľu jesť, môže ju, keď je už zapražená, cez sito pretrieť. Do polievky príde
okrem toho vyprážaná žemľa.56 Fazuľová polievka s ikramiIkry z kaprov sa čisto umyjú vo vode, dajú sa do nádoby a posolia sa, pridá sa
krájaná cibuľa, ocot a toľko vody, aby sa ikry zakryli. Na ohni ich treba zvariť a
nechať stáť na teplom mieste. Polievka sa uvarí podľa vyššie udaného spôsobu, celé ikry
sa do nej vsypú a nechajú sa v nej variť. Pred podávaním polievky sa ikry vyberú,
pokrájajú sa na kúsky, dajú sa do misy a legírovaná polievka sa na ne vyleje.57 Šošovicová polievkaŠošovica sa uvarí namäkko v potrebnej miere a pretrie sa cez sito; kus masla sa
rozpustí v kastróle, doň sa dá múky, urobí sa červená zápražka, do nej sa dá drobno
krájaná cibuľa a zaleje sa vodou. Pridá sa pretretá šošovica, posolí sa a nechá sa
variť. Do hrnčeka sa dá pár žĺtkov, smotánky a octu, polievka sa tým zalegíruje a dá do
misy. K tomu patrí ešte vyprážaná žemľa.58 Hrachová polievkaHolba hrachu sa má namäkko uvariť, pridajú sa zeleniny ako do mäsovej polievky aj pár
oškriabaných zemiakov, a keď je všetko spolu namäkko uvarené, pretrie sa cez sito. Do
kastróla sa dá rozpustiť kus masla, zrobí sa žltá zápražka, do nej sa dá drobno krájaná
cibuľa, zaleje sa vodou, posolí sa, dodá sa pretretý hrach a nechá sa variť. Potom sa
zalegíruje pár žĺtkami a smotánkou, pridá sa ešte račej masti, celé sa vyleje na misu a
k tomu sa ešte osobitne podáva užiarená alebo vyprážaná žemľa.Z takto pripraveného pretretého hrachu sa môže dať pár lyžíc aj do iných pôstnych
polievok, napr. do zemiakovej, zelenej (špenátovej), kalerábovej, mrkvovej, zelerovej,
račej, tanečnicovej, hríbovej atď., do ktorých sa pri legírovaní môže pridať aj račia
masť, ak ju máme poruke.59 Paradajková polievkaDozreté paradajky sa pokrájajú na kúsky. Do kastróla sa dá kus masla, cibuľa
pokrájaná na listy, spolu i s mrkvou, petržlenom a na rezanky pokrájaným kalerábom, aj
trochu celého korenia a pár klinčekov. Celé sa nechá zakryté nažlto upariť a do toho sa
dajú prichystané pokrájané paradajky. Všetko sa zaleje vodou, nechá sa spolu variť,
pridá sa na listy pokrájaná žemľa, posolí sa, všetko sa pretrie cez sito, dá sa späť do
čistého kastróla a nechá sa na horúcom mieste stáť. Potom sa zalegíruje pár žĺtkami a
pol žajdlíkom smotánky, vyleje sa do misy. Servíruje sa ešte vyprážaná žemľa alebo sa do
polievky zavaria i hrubé krátke rezance.60 Polievka z turčianskej repy s vyprážaným hrachomDo nádoby sa dá kus masla, za lyžicu potlčeného cukru a nechá sa dohneda upáliť.
Obielená a na kúsky pokrájaná repka sa podleje vodou a nechá sa namäkko upariť. Pridá sa
za lyžičku múky a čierny v masti nažlto užiarený chlieb, celé sa zaleje vodou, nechá sa
variť, pretrie sa cez sito, vleje sa do čistej nádoby a nechá sa na horúcom mieste stáť.Do osobitnej nádoby sa dá pár žĺtkov, pár lyžíc múky a mlieka, z čoho sa vymieša
riedke cesto. Na panvici sa rozpáli maslo, do dierkavej varechy sa dá cesto a drží sa
nad horúcim maslom, do ktorého cesto vo veľkosti hrachu kvapká cez dierky za ustavičného
potriasania varechy, v masti sa haluštičky z cesta vypražia, vyberajú sa z nej — a to
trvá tak dlho, pokým jesto cesto. Pred podávaním sa polievka zalegíruje pár žĺtkami a
sladkou smotánkou, ochutí sa potlčeným muškátovým kvetom i orechom, posolí sa a dá sa na
misu. No vypražené cesto sa dá osobitne na tanier a podľa vôle a chuti sa môže i
pocukrovať.61 Kvaková polievkaOčistená kvaka sa postrúha na strúhadle (Reibeisen), v nádobe sa upáli kus masti s
cukrom, pridá sa kvaka, podleje sa vodou a uparí sa namäkko. V ostatnom sa pokračuje
podľa vyššie udaného predpisu. Napokon: spomenuté polievky sú veľmi osožné na prsia.62 Pivová polievkaHolba piva sa zvarí so škoricou a s citrónovými kôrkami; do hrnčeka sa dá 6 žĺtkov,
10 deka (6 lótov) tlčeného cukru a spolu sa zmieša, aby zhustlo. Pridá sa málo múky, pár
lyžíc sladkej smotánky, dobre sa rozmieša, do toho sa za stáleho miešania vleje vriace
pivo. Aj na ohni sa všetko mieša, žeby sa nezrazilo a tak sa vyleje do misy. Užiarená
žemľa sa pokrája na kocky a dá sa do polievky.63 Pivová polievka s medomPivo s medom sa zvarí v kastróle a pena sa usilovne zberá. Do hrnčoka sa dá 6 žĺtkov,
pol lyžičky múky a pol žajdlíka sladkej smotánky. Toto sa dobre rozmieša a za stáleho
miešania sa vleje do piva, na ohni sa tiež mieša, žeby sa nezrazilo a vyleje sa do misy.
K tomu sa podáva krájaná žemľa.64 Čokoládová polievkaNa tri žajdlíky mlieka sa vezme 14 deka (1/4 funta) čokolády, postrúha sa na
strúhadle (Reibeisen), vsype sa do mlieka, nad ohňom sa stále mieša, kým nevrie. Do
hrnčeka sa dá 6 žĺtkov a tlčeného cukru, dobre sa spolu zmieša, za neprestajného
miešania sa prileje čokoládové mlieko, na ohni sa zase mieša a dá sa do misy. K tomu
patrí ešte pokrájaná žemľa.65 Mandľová polievkaŠtvrť funta (14 deka) mandieľ sa oblanžíruje, očistí, v mažiari nadrobno potlčie a dá
sa do kastróla, kde sa s troma žajdlíkmi mlieka rozmieša; pridá sa kus vanílie. Na ohni
sa to spolu zvarí, pretrie cez sito, dá späť do čistého kastróla a nechá sa na čistom
mieste stáť. Do hrnčeka sa dajú štyri žĺtky a tlčený cukor a zmiešajú sa. Vleje sa doň
(za stáleho miešania) prichystané mandľové mlieko a dá sa na misu, k čomu sa pridá
žemľa.66 PapcúnZ dvoch vajec sa vymiesi cesto, tenko sa vyvaľká a pokrája sa na veľmi drobné
šiflíky. Do hrnčeka sa postaví toľko vody, koľko polievky treba. Keď sa voda varí,
zavarí sa do nej cesto, posolí sa a po zvarení sa voda zleje do osobitnej nádoby, žeby
na spodku v prvej nádobe ostalo husté. Do toho hustého sa dá kus masla, spolu sa dobre
rozrobí aj s pol žajdlíkom sladkej smotánky, ale voda, ktorá sa zliala, sa dolieva,
koľko je polievky potrebné. Ochutí sa ešte potlčeným muškátovým kvetom a tak sa dá na
misu.67 Panádlová polievkaKôrka z dvoch žemieľ sa strúha na strúhadle, pokrája sa do kastróla, na to sa naleje
vriaca voda, posolí sa a nechá sa variť. Potom sa voda zleje, aby žemľa ostala na
spodku. K nej sa pridá sladkej smotánky, doleje sa zliatou vodou, ochutí sa muškátovým
kvetom a polievka je hotová.68 Krupicová polievkaToľko vody treba postaviť, koľko polievky je potrebné. Keď sa voda varí, za
ustavičného miešania krupicu do nej zavariť, posoliť, nechať variť, vziať z ohňa, viac
ako polovicu odliať do čistej nádoby, do zvyšnej krupice dať kus čerstvého masla, dobre
rozhabariť, pridať sladkej smotánky a doliať z odliatej vody.69 ZvaraSadnutého mlieka dať na horúce miesto, žeby sa zrazilo, vyliať na sito a srvátku
nechať odtiecť. Do hrnčeka dať žajdlík sladkého mlieka, doň pár lyžíc múky, dobre
rozmiešať, podľa potreby doliať srvátku a posoliť. Drobno krájaný kôpor na ohni nechať
zvariť, do nádoby dať i pár žĺtkov, kyslej smotánky a kus masla, do toho vyliať podľa
potreby zvaru a pridať rozmrvený tvaroh.70 Kapustná polievka s hríbamiDo hrnčoka postaviť kapustnicu i za hrsť kapusty; do kastróla dať kus masla, zrobiť
žltú zápražku, do nej dať krájanú cibuľu i precedenú kapustnicu. Kapustu a suché, vo
vode rozmočené a na rezanky pokrájané hríby dať do polievky, posoliť a nechať variť. Do
hrnčeka dať pár žĺtkov a kyslej smotánky, čím sa polievka zalegíruje. Podáva sa ešte
užiarená žemľa.71 Pľúcková polievkaZ ryby čiernu pečienku, žalúdok a ikry umyť, dať do kastróla, posoliť, na to naliať
octu, pokrájať cibuľu, pridať aj bobkový list, materinu dúšku, citrónové kôrky a palinu
dračiu — všetko dať do kastróla a zakryté nechať stáť.Do osobitného kastróla sa nakladú všelijaké kuchynské zeleniny, na ne sa naleje vody,
pridá sa hlava z ryby, žajdlík octu a korenie. Toto nechať dobre povariť a potom
precediť.Do iného kastróla dať kus masla a trochu múky na žltú zápražku, pridať posekanú
cibuľu a zelený petržlen, zaliať vodou scedenou zo zeleniny, z čoho povstane polievka.
Nachystané ikry zvariť, z nich odcedenú tekutinu zliať do polievky, všetko z prvého
kastróla na rezanky pokrájať, polievku pár žĺtkami a kyslou smotánkou zalegírovať, na
rezanky pokrájanú žemľu v masle vypražiť a dať do nej.72 Žabia polievkaDo kastróla sa dá kus masla a na listy pokrájanej cibule, pridá sa jemne pokrájaný
petržlen, kaleráb a mrkva, ako aj prichystané žaby, t. j. žabäcie, z kožky zvlečené
nôžky. Všetko sa posolí, dodá trochu korenia a muškátového orecha a nechá sa nažlto
upariť. Potom sa pridá za lyžicu múky, dobre sa rozmieša, hrachovou vodou sa zaleje,
zakryje, všetko spolu varí, cez sito pretrie, dá nazad do čistej nádoby a na horúcom
mieste nechá stáť. Pred podávaním sa polievka pár žĺtkami a smotánkou zalegíruje a
pridáva sa aj vyprážaná žemľa.73 Tlčená polievkaPo celom kastróle sa rozotrie maslo, na to sa rozloží cibule, drobno krájaných
zelenín, korenie a ryby, aké máme práve poruke. Všetko sa nažlto uparí, vyberie sa,
potlčie v mažiari a dá sa späť na kastról. Do masti, ktorá v kastróle na spodku ostala,
sa pokladie na listy pokrájaná žemľa, nechá sa trochu upražiť, zaleje sa hrachovou
vodou, posolí sa a nechá sa všetko i s potlčeným variť. Potom sa pretrie cez sito, dá sa
späť do kastróla a nechá sa na horúcom mieste stáť. Už hotová polievka sa zalegíruje pár
žĺtkami a smotánkou. Osobitne na tanieri sa podáva na rezanky pokrájaná a v masle
vyprážaná žemľa.74 Račia polievka s ragúS rakmi sa robí tak, ako stojí v č. 19; ale zápražka sa pri pôstnej račej polievke
zaleje hrachovou vodou. Očistená špargľa sa chytí do obidvoch rúk, rozlomí sa a čo od
hlávky ostane, pokrája sa na kocky, rovnako aj karfiol a namäkko sa varí v slanej vode
tak, žeby celé ostalo. Z toho scedená voda sa pridá k polievke, pár kúskov šťuky sa
uvarí v slanej vode, pokrája sa na kúsky a dá sa i s račími chvostíkmi do misy, no
polievka sa legíruje pár žĺtkami, sladkou smotánkou a račou masťou a tak sa vlej do misy
na ragú.75 Štiavová polievkaDo kastróla, v ktorom sa už maslo nachádza, dá sa očistený a umytý štiav, nechá sa
pariť, aby z neho surovosť vyšla, pridá sa lyžica múky, rozmieša sa s vodou a nechá sa
variť.Na listy pokrájaná žemľa sa vypraží v masle a dá sa do štiavu. Keď sa všetko spolu
rozvarilo, pretrie sa cez sito, posolí sa a dá sa späť do nádoby, pridá sa ešte žajdlík
kyslej smotánky a nechá sa na horúcom mieste stáť. Podľa č. 30 sa urobia žemľové guľky,
zavaria sa v slanej vode, ocedia sa a dajú sa do misy. Urobí sa lezón s citrónovou
šťavou (zaftom), polievka sa zalegíruje a vyleje do misy na odvarené žemľové guľky.76 Smotánková polievkaDo menšieho hrnca sa postaví toľko vody, koľko polievky sa potrebuje. Do nej sa dá
rasca, cibuľa, drobno pokrájaná zelenina, kus bobkového listu a žajdlík octu, žeby celé
bolo dosť kyslé, a nechá sa vedno variť. Do kastróla sa dá kus masla, zrobí sa žltá
zápražka, pridá sa drobno krájaná cibuľa so zeleným petržlenom, zaleje sa prichystaným
vývarom, posolí a nechá variť. Tri žĺtky so žajdlíkom smotánky sa rozmiešajú, polievka
sa zalegíruje a podáva sa s vypraženou žemľou.77 Kyseľ s pohánčenou kašouKeď sa varí čistá kapustná polievka, zavarí sa do nej pár hrstí pohánky, aby bola
dosť mäkká. Pred podávaním sa dá do hrnčeka pár lyžíc smotánky, pár žĺtkov a čerstvé
maslo — všetko sa rozhabaruje s polievkou.78 Biskupská polievkaNa chrbát korytnačky sa položí žeravý uhoľ, aby sa jej mohla hlava, nohy a chvost
odťať. Všetko sa dobre umyje, vloží sa do horúcou vodou naplneného kastróla s nakrájanou
zeleninou všelijakého druhu, posolí sa, nechá sa namäkko uvariť a vyvarená polievka sa
odcedí do nádoby.Do iného kastróla sa dá kus masla, zrobí sa žltá zápražka, pridá sa drobno krájaná
cibuľa a zelený petržlen, zaleje sa odcedenou polievkou, ale korytnačka sa rozoberie na
kúsky a nechá sa s tým spolu variť.Ryba, ktorá má v sebe málo kostí, sa poseká, pridá sa v mlieku rozmočená žemľa, spolu
sa v mažiari potlčie a cez sito pretrie.Maslo vo veľkosti vajca sa rozmieša s pár žĺtkami, dobre sa zmieša s pretretou rybou
a posolí sa — z toho sa do pripravenej polievky zavárajú drobné halušky, ale polievka sa
ku koncu ešte zalegíruje.79 Kanonická polievkaNa túto polievku sú potrebné vodné sliepky, ktoré treba zvliecť z kože, vypitvať a
vymyť. Po celom dne nádoby sa rozotrie čerstvé maslo, naň sa naukladá na listy
pokrájanej cibule i všetkých druhov drobno pokrájaných zelenín a celé korenie, na to sa
dajú prichystané sliepky, podlejú sa vodou a nechajú sa mäkko pariť. Potom sa sliepky
vyberú, prská z nich sa vykroja, ostatok sa v mažiari dobre potlčie.Na masť, ktorá zo sliepok v kastróle ostala, sa rozloží na listy pokrájaná žemľa,
nechá sa dožlta pripiecť, zaleje sa vodou, pridajú sa potlčené kúsky zo sliepok a celé
sa dá variť. No prská sa pokrájajú na tenké rezance a dajú sa vopred na misu. Po uvarení
sa polievka precedí cez sito do čistého kastróla, nechá sa stáť na horúcom mieste,
zalegíruje sa pár žĺtkami a smotánkou, potom sa vyleje na rezance do misy. Vypražené
kúsky žemle sa dajú osobitne na tanier.80 Krúpová polievka čiže rúbeninaDo vriacej vody sa postaví geršňa a nechá sa namäkko uvariť. Pár lyžíc sa z nej vezme
do kastróla, pridá sa hodný kus čerstvého masla, dva žĺtky a pár lyžíc čerstvej smotánky
— všetko sa dobre rozmieša na teplom mieste, posolí a pridá sa potlčený muškátový kvet,
doplní sa vodou a tak sa dá na misu.Čiastka C — Studené polievky81 Jahodová polievkaV horúcom letnom počasí užíva človek najradšej taký pokrm, ktorý ho chladí, a o
takých pokrmoch sa píše aj v tejto časti o chladných polievkach, spomedzi ktorých na
prvom mieste je jahodová polievka.Na tento cieľ sa umyjú dve holby pekných suchých jahôd, vyberú sa, rozložia na čistú
servítku, najkrajšie z nich sa povyberajú ihlicou a dajú sa do polievkovej misy, ktorá
musí byť celkom do ľadu zahrabaná. Ostatné jahody sa dajú na sito, pod ktorým sa
nachádza hlinená misa a pretrú sa čistou varechou. Do pretretých jahôd sa dá funt
potlčeného cukru a citrónovej šťavy (zaftu), rozmieša sa s holbou dobrého vína a vyleje
sa na jahody do misy, zakryje sa, ľad okolo misy sa musí dobre posoliť a celé sa nechá
štyri hodiny na chladnom mieste stáť.Pred jedením sa v kotlíku zbije nad ľadom žajdlík sladkej smotánky metličkou na penu,
pridá sa k jahodám a táto polievka sa podáva v čašiach (šálkach) v toľkom počte, koľko
je osôb.82 Malinová polievkaDve holby pekných dozretých malín sa dajú do veľkej misy, na ne sa vyleje hodne
studenej vody, v ktorej sa nechajú dlhšie stáť, aby vyšli z nich červíky, ktoré sa rady
do malín vtierajú. Potom sa maliny vyberú na rozprestretú servítku, tie najkrajšie sa
povyberajú ihlicou, dajú sa do misy, dobre sa posypú tlčeným cukrom a misa sa zapraví do
ľadu.Do čistého kastróla sa dá funt cukru, naň sa vyleje holba vody a nechá sa na tuhom
ohni variť, kým sa cukrová voda dobre na prsty nelepí. Ostatné maliny sa dajú do čistej
nádoby, zalejú sa vriacou cukrovou vodou a zakryté sa nechajú stáť. Potom sa pretrú cez
sito, pod ktorým je čistá misa, rozmiešajú sa s citrónovou šťavou a holbou vína — zmes
sa vyleje na maliny v mise položenej na ľade. Pred jedením sa pokračuje tak ako pri
jahodovej polievke.83 Višňová polievkaŠtyri holby dozretých višieň sa očistí od stopiek, čiastka z nich sa odloží na
stranu, z druhej čiastky sa vytlačia kôstky, višne sa dajú do kastróla, posypú cukrom,
pridajú sa citrónové kôrky a pohár vína. Všetko sa namäkko uvarí, odloží sa nabok
ochladnúť. Po vystydnutí sa vloží do misy prichystanej v ľade a nechá sa na chladnom
mieste stáť. Odložené celé višne sa potlčú v mažiari.Do kastróla sa dá funt cukru a nechá sa s vodou variť, kým sa na prsty nelepí, do
toho sa vložia potlčené višne. Všetko sa nechá variť a keď pár kochlov vyhodí, odloží sa
zakryté nabok, pretrie sa cez sito, prileje sa holba dobrého vína, rozmieša sa a po
vychladnutí sa vyleje na misu v ľade, v ktorej sú už višne zapravené. Misa sa odloží na
chladné miesto — v ostatnom sa pokračuje ako pri predchádzajúcich dvoch polievkach.84 Marhuľová polievkaDvadsať dobre zralých marhúľ sa obieli, každá sa na polovicu rozreže, ale tretia
čiastka z nich sa pokrája na štvrtky, dá sa do misy, dobre sa posype tlčeným cukrom a to
sa položí v mise zakryté do ľadu.Funt cukru sa dá do kastróla, naň sa naleje žajdlík vody, nechá sa na tuhom ohni
variť, kým sa nelipká.Prvá čiastka marhúľ sa dá do čistej nádoby, kôstky sa roztlčú, jadierka sa v mažiari
potlčú, dajú sa k marhuliam do nádoby, vriaci cukor sa na ne vyleje, nechá sa zakryté
pol hodiny stáť, pretrie sa cez sito, doň sa vytlačí citrónová šťava (zaft), rozmieša sa
s holbou dobrého vína, vyleje sa na prichystané do ľadu postavené marhule, opatrne sa
pomieša dovedna, aby celé kúsky ostali — ostatné ako pri predchádzajúcich receptoch.85 Polievka z meissenských jabĺkDvadsať meissenských jabĺk sa pokrája na štvrtky, obielia sa, päť z nich sa
porozkladá na tepšu, pridá sa 14 deka (štvrť funta) cukru, citrónové kôrky a citrónová
šťava, kus škorice, klinčeky, pohár vína — všetko sa pozorne namäkko uvarí, aby celé
kúsky ostali a odloží sa nabok vystydnúť.Ostatné jablká sa pokrájajú na kúsky, vložia sa do kastróla bez citrónovej šťavy,
oblejú sa holbou vody, nechajú sa dobre rozvariť a pretrú sa cez husté sito. Toto sa
rozmieša s pol funtom tlčeného cukru, s holbou dobrého vína a s citrónovou šťavou. 21
deka (12 lôtov) čiernych a žltých hrozienok sa očistí, premyjú sa viac ráz vodou, vložia
sa do kastróla, zvaria sa vo vode, odcedia a opäť premyjú vodou.Vyššie spomenuté a odložené jabĺčka sa dajú do misy, na ne sa dajú hrozienka s
pretretou masou a misa sa dá do ľadu, nechá sa na chladnom mieste stáť a v ostatnom sa
pokračuje podľa vyššie udaného predpisu.86 Polievka z ananásu a broskýňAnanás sa očistí a rozkrojí na štyri kusy; polovica ananásu sa pokrája na tenké
kúsky, posype sa tlčeným cukrom, dá sa do misy, zakryje a vloží do ľadu. Druhá polovica
sa pokrája na drobné kúsky, dá sa aj s očistenými ananásovými kôrkami do kastróla, z pol
funta cukru sa urobí sirup, vyleje sa na ananás do kastróla, zakryje sa a nechá stáť.Osem kusov dobre dozretých broskýň sa obieli, tri z nich sa pokrájajú na krížalky,
dajú sa do nádoby, posypú sa tlčeným cukrom a pridajú sa k ananásu, ktorý je v ľade.
Ostatné broskyne sa pretrú cez sito, rozmiešajú sa s vínom a citrónovou šťavou, do nich
sa precedí sirup s ananásom, premieša sa a ešte raz pretlačí cez plátno a dá sa do misy
prichystanej v ľade. Potom sa opatrne spolu zmieša, nechá sa na chladnom mieste stáť a
pokračuje sa podľa predchádzajúcich polievok.87 Ananásová polievka so šampanskýmDva pekné dozreté ananásy sa obielia, mäso z nich sa pokrája na tenké kúsky, dobre sa
posype a zakryté sa celkom zahrabe do ľadu. Očistené ananásové kôrky sa dobre pokrájajú
a dajú do čistého kastróla. Z funta cukru sa urobí sirup, horúci sa vyleje do kastróla
na kôrky, zakryté sa nechá stáť a pretlačí sa cez čisté plátno.To, čo ostalo v plátne, dá sa do čistej nádoby, obleje sa žajdlíkom vody, nechá sa
zvariť a precedí sa k predchádzajúcemu. Potom sa vezme fľaša šampanského, všetko sa
zmieša s holbou bieleho vína a s citrónovou šťavou, vyleje sa do misy prichystanej v
ľade a nechá sa 4 hodiny v ľade stáť. Ďalej sa pokračuje ako pri iných studených
polievkach.88 Polievka zo snehu s haluškami vyvarenými v mliekuZo šiestich čerstvých bielkov sa v kotlíku zbije tuhý sneh, doň sa zľahka vmieša 14
deka utlčeného a preosiateho cukru.Tri žajdlíky trochu posoleného mlieka sa zvaria, doň sa z prichystaného sňahu zavaria
jednaké halušky. Keď sa uvarili, nechajú sa ešte asi minútu zakryté v mlieku stáť, potom
sa vyberú a porozkladajú na sito.Tri žajdlíky sladkej smotany, 14 deka cukru a pokrájaná vanília sa za stáleho
miešania zvarí na ohni, zmieša sa s mliekom, v ktorom sa varili halušky, celé sa
zalegíruje ôsmimi žĺtkami, precedí sa cez husté sito do nádoby, mieša sa, kým nevystydne
a vloží sa do misy prichystanej v ľade.Vyvarené halušky, žeby pekne vyzerali, možno obkrájať, dať do nádoby, dobre posypať
tlčeným cukrom a osobitne poklásť na tanier — ostatné sa robí podľa predchádzajúcich
receptov.89 Pivová polievkaDve holby piva sa dajú do nádoby, pridá sa 14 deka cukru, citrónové kôrky a škorica,
čo sa na ohni dobre zvarí. Do inej nádoby sa dá 8 žĺtkov a 14 deka (štvrť funta)
tlčeného cukru, dobre sa rozmieša, kým nezhustne, do toho sa vmieša pivo a mieša sa, kým
trochu nevystydne, precedí sa cez husté sito, vyleje sa na misu prichystanú v ľade a
nechá sa na chladnom mieste stáť.Kus tvrdého chleba sa odrie na strúhadle, zmieša sa s cukrom, dá sa do rúry, žeby
dostal žltú farbu, nechá sa vystydnúť a preoseje sa cez riečicu. Potom sa očistí 21 deka
(12 lôtov) bieleho a čierneho hrozna, dobre sa umyje, dá sa do kastróla, obleje sa
žajdlíkom vody a nechá sa zvariť. Hrozienka sa odcedia na sito, voda z nich sa pretisne
cez čisté plátno, potom sa zmiešajú s pripravenými chlebovými omrvinkami a to sa pozorne
vmieša do misy postavenej v ľade. Podľa vlastnej chuti sa ochutí pohárom vína — ostatné
podľa predpisov o chladných polievkach.90 Mliečna polievka s ryžou (rajsom)Osem lótov očistenej a umytej ryže sa zavarí do vriacej vody, krátky čas sa povarí,
odcedí sa na sito a premyje sa studenou vodou. Tri žajdlíky mlieka sa zvaria a ryža sa
doň vsype — v tomto sa uvarí (s pridaním 14 deka cukru) kus pokrájanej vanílie tak, žeby
ostala celá, a polievka sa trochu osolí.V osobitnej nádobe sa zvarí holba sladkej smotánky s kusom vanílie — v inej nádobe sa
zmieša 8 žĺtkov a 21 deka (12 lôtov) tlčeného cukru, do toho sa za stáleho miešania
vleje spomenutá smotánka, mieša sa ešte, kým nevystydne, potom sa cez sito precedí,
zmieša sa s ryžou i s kusom pokrájaného citrónu, vyleje sa do misy postavenej v ľade a
ďalej sa pokračuje podľa vyššie spomenutých predpisov.
|
Babilon_Prva-kucharska-kniha-v-slovenskej-reci-Diel-I.html.txt
|
I„Vysoké Tatry, vlasť moja, už spíte a driemete v tichote, nedbajúc na celý svet, na
starosti zemské, a syn váš sa vracia k vám i objíma vás dušou plamennou, vy ale naň nedbáte —
lebo čo vás doňho, keď odpočívate? Hej, ale keď sa zodvihnete zo spania svojho, keď slnce
zasvieti nad dvíhajúcimi sa hlavami vašimi, potom sa naňho ohliadnite i vezmite ho pod svoje
mocné krídla.“Tak vítal velebné Tatry z cudziny domov sa vracajúci šuhaj a jeho cituplné srdce bolo
bystré a jeho oči túžobne pozerali na posvätné vrchy Slovákov. Pozrel šuhaj na svoju kolísku
zahrúženú vo sne. Ako blesk preletelo to jeho dušou, lebo noc bola obrazom toho, ktorý on
vlasťou svojou nazýval. Jeho kraj sa neligotal v bleskoch slávy. Vtom sa priblížil k Svätému
Duchu, svojej rodnej dedine, prišiel k domu svojho otca a zaklopal na vráta raz, dva; — psi na
dvore zaštekali a sluha prišiel neznámemu otvoriť. Po malej chvíli bol celý dom na nohách.
Starký otec, ktorý za najväčšiu cnosť pokladal kosiť nepriateľa, pozrel na syna usmievajúc sa,
pokývol hlavou a hovoril: „Dobre, syn môj, dobre, hodný si chlap, teraz odhodíš tie haky-baky
na stranu, vezmeš ostrú šabľu do ruky a pôjdeme vedno šťastie do sveta hľadať a budeme rúbať
až radosť! Dobre, dobre, veď uvidím, čo z teba vychovám a či sa nebudem musieť za teba
hanbiť!“ — Matka tiež naň radostne pozerá; už ho od dvoch rokov nevidela, čo ostatný raz
odišiel do škôl. Hladká ju po hlave, prituľuje ho k srdcu a mazná sa s ním, lebo sa nazdá,
chudera, že je to ten samý Stanislav, čo pred dvanástimi rokmi. A on ani otcovi neodporuje,
ani od matky neodchádza — a tak je s ním spokojný i otec i matka. Prichodia i starí sluhovia a
plačúcky pripomínajú svoje služby preukázané dakedy mladému pánovi. Jeden spomína časy, keď ho
na rukách nosieval, druhý povedá, že ho v kolíske kolembával, tretí hovorí, že ho učil šabľou
zvŕtať, štvrtý vraví, že mu kuše zo šindľa robieval a bohvie čo tam všetko pospomínajú.Pomaly staručká mať prinášala jedlá, aby si synáčka obživila, a vravela: „Ach, nebožiatko,
hádam cez celý deň nič nejedlo. Poď sem, syn môj, poď, zajedz si teplé.“ Ale otec na to: „Ej,
čo tam vymýšľaš, daj mu kus mäsa, keď ho máš, potom nech si pohár vína na to vypije, a potom
dosť — čo by sa tak maznal, veď ho čert do rána nevezme; — i ja som bol dakedy mladý, ale som
nikdy také parády nevystrájal. Nech beťah vezme tú vašu materinskú lásku. Zemanovi kus mäsa a
pohár vína v terajších časoch, a na tom dosť.“Ale syn radšej len mater poslúchol a jedol s veľkou chuťou. Pri večeri sa ho matka
vypytovala, čo nového na svete, otec zasa, starý kuruc, či nič nepočul o Rákóczim; či sa ozaj
zo Sedmohradskej a spoza Tisy hýbe? Stanislav na všetko len krátko odpovedal a rozprával dač
zo svojho školského života. Matka sa usmievala a vzdychala, ale otec sa ohlásil: „Ja, načo sú
vám to vaše pletky, ktorým sa v tých vašich školách učíte? Keď ti sedliak panské odrobí alebo
peniazmi zaplatí, dobre, bude mať pokoj, a keď nie, dobre, dáš mu štyriadvadsať. Keď ti pán
ublíži, nepravoť sa s ním, nač je to? Zosním šabľu z klinca a nauč ho móresu — bo len tak
dobre vyjdeš na tomto svete.“Keď videl Stanislav, koľko bilo a kde je, vyprával otcovi o všelijakých vojenských
veciach, spytoval sa ho o Bocskaym, Bethlenovi, Thökölym a Rákócziovcoch, čo na otca pôsobilo,
že od radosti až do neba rástol a kvitol, že má takého syna. Hlavou pokývajúc, povedal: „Tak,
tak, syn môj, dobre máš, to je po zemiansky. Vidíš tamto tú šabľu na stene? Tú môj ded dostal
od pána Bocskayho za odmenu, že dobre mastil nepriateľov; túto zasa môj nebohý otec, pánboh mu
daj veselé zmŕtvychvstanie, z Bystrice doniesol, keď chceli korunovať Bethlena. Hej, boliže to
časy; takých nikdy viac nebude! Vtedy mohol človek, koho len chcel, mlátiť a rabovať, čo sa mu
len zachcelo.“Mladý šuhaj, vstanúc od stola, pozeral šable, na ktorých boli „pro meritis“, „pro
libertate“ a iné nápisy. „Tak je, syn môj, dobre!“ vykríkol otec a vykrútiac si šedivé fúzy,
napil sa z plného pohára i zasa hovoril ďalej: „Pozajtra pôjdeme do Mikuláša na kongregáciu,
kde sa bude čítať kráľovský list, prinesený vojenským kapitánom, ktorý prišiel k nám na
exekúciu. Ale nech som dobrý, bude sa mu kečka pariť.“„Pán Rákóczi sa blíži,“ povedal na to jeho syn, „v Birhare sa veľa pánov zišlo pod jeho
zástavy. On sám príde zo Sedmohradska o dakoľko mesiacov do Liptova.“„Tak je dobre,“ hovorí starý, „nech len príde. Pôjdeme obaja pod jeho zástavy.“Ale starká matka sa zľakla, počujúc tie slová a vidiac, že sa jej syn proti tomu
nevzpiera, obidným hlasom riekla: „Och, bože môj, veď vy to ani na chvíľku doma posedieť
neviete. Veďže za tou krvou tak nepachtite; čože vás do toho? Nech sa tam bije, kto chce. Ja
som sa tak utešila, že mi syn dobrú nevestu do domu privedie, keď domov príde, a nebude taký
tulák, ako ste vy bývali.“„To, to, ani mu nič iné nechýba,“ okríkne sa otec, „iba to. Na čerta mu je žena v týchto
časoch, čo má z nej, iba večnú starosť a trápenie. Len mu uviaž húžvu na krk a potom budeš mať
potešenie z milého synáčika. Ba, nech ma čert vezme, radšej mu popredku krk vykrútim.“A starý sa tak rozhneval, že by sa bol až do božieho rána vadil, keby ho Stanislav nebol
prosil, aby ho pustil spať.
|
Kalinciak_Svaty-Duch.html.txt
|
Pytačky(Obrázok z nášho folklóru)Stalo sa to znenazdania, tak, ako keď sa slama chytí a v druhom okamihu už blčí. Tak to
bolo aj s Ondrom Suchárom. Už bol na ženenie súci, šlo mu už na dvadsať, a mať chcela svojho
jedináčka vidieť už v stave manželskom a pritom chcela si získať aj pomoc do roboty, lebo ona
na všetko už nestihla, keďže sa robota s dorastom synovým rozmnožila. A potom vieme, že
mladosť je pochabosť a matkine časté nahováranie a posmeľovanie, aby sa vraj nič nebál, len
aby si vybral, ktorá sa mu zapáči („Ja sa už o to postarám, aby bolo po tvojom. Viem ja spôsob
a liek, aby som tú, ktorú si si vybral, pritiahla k tebe“) — urobili svoje, vlastne Ondrišovi
pomútili rozum a odňali mu pokoj, i začal hútať, ktorú by a ako by.Ľahko sa to povie, ale ťažšie je to vykonať. Dievky majú tiež svoje vrtochy, chcú sa
trochu múdriť, dajú sa aj proskať. Bože môj, nemôže sa hneď prvému zakvačiť na krk. Chcú ony,
keď sa im len podarí, nejedného aj za nosom vodiť, len aby boli cennejšie, hrdšie a aby mohli
čím súcejšieho mládenca chytiť.Takto bolo aj s Katou Kušniarovou. Kdeže by Ondrišovi nebola padla do očí, keď bola pravá
krásavica, ani struna hybká a k tomu veselá. A čo vedela očami šibnúť mládencov a pritom
šibalsky ústami mrdnúť. Veru beda tomu mládencovi, na ktorého sa upla. Už nejednému aj ručník
vrátila, keď jej niečo udrelo do hlavy a keď ju dobré a starostlivé ňaničky odhovorili. Čo
malo iné, úbožiatko, robiť, ako zbehnúť a verenca nechať tak. Pravdu rečúc, preto z nich sa
ani jeden nezmárnil a ani jeden nezostal starým mládencom, veď nebol hádam blázon, keď dievok
na výber aj tak ostalo dosť a dosť.A keby bola, potvora jedna, aspoň bohatá. Veď jej rodičia okrem troch kúskov zemičiek a
chyže nemali nič iného, okrem hydiny a statôčku, len štyri dievky.Dve už, pravda, vydali, ale dve, medzi nimi Kata, im nemalú starosť robili.Teraz, hľa, na Katu mozolia a zarábajú.A hľa, čo pri všetkej biede nevystrája. Pravdu rečúc, nešlo len tak to zbehnutie. Bolo k
tomu aj viac príčin. Jedna z nich, že nedochodila päta k uchu, nuž čo mala robiť?A čo vedela spievať! To bola len milota. Akoby strieborná trúbka zaznela, tak sa jej hlas
niesol večerom po dedine.Kdeže by Ondrišovi nepadla do očí? — Pravdu rečúc, tiež nebol z gazdovského domu. Jeho
rodičia tiež nemali okrem domu a jedného kúska zeme nič, ale mali zdravie a práce sa nebáli a
tiež zhŕňali ako mohli. O biede veru nevedeli a komora im nikdy nebola prázdna. A keď
pripomenieme, že okrem Ondriša nemali ani väčšie, ani menšie, tak hneď pochopíme, že bol i
naoko takto neúrečný.Začal sa okolo inej vrtieť. Sprvu to išlo len tak obďaleč, na priadkach, potom v lete na
hlavnej ulici, kde sa mládež večer schádzavala. Vše sa o ňu šuchol, akoby znenazdajky, — potom
slovo za slovom, reč za rečou, nuž ako to už býva.Ona sa mu smiala do očí, raz príťažlivo, druhý raz odmietavo. Niekedy zbadal náchylnosť,
druhý raz výsmech. Bol ako zjašený, nikde nemal pokoja. Deň a noc mu vrtela v hlave.Keď mu konečne bolo už nad sito, dodal si smelosti a povedal jej:— Kata, vieš, že ťa chcem. Nebuď taká.— Aká? — a oči jej iskry mecú a smeje sa, až sa má zájsť, — a zuby od vlahy sa jej lesknú
ako najjemnejší porcelán.— Nuž taká, — odvetí jej zmätený. V prvom okamihu nevie, či sa vysmieva a či sa len
pretvaruje.— Čo chceš?— Teba, — zašepce od rozčúlenia a urobí pohyb, akoby ju chcel objať.— Mňa? — tvári sa, akoby nerozumela.— Teba.— Ale mňa? — opakuje, akoby sa divila jeho smelosti.— Čo ti to len napadlo? — a potom tichším hlasom, trochu zamyslene dodala: — Niečo takô. —
Sklopila oči, ale v druhom okamihu už figliarsky pozrela naň.Ondrišovi udrela krv do tváre. Taký posmech. Od nej. Či je gazdovská? Chudobnejšia od
neho, a predsa, ako sa mu posmieva, akoby bol ten najposlednejší.— Dobre, keď nechceš, nemusíš, ale od teba som si posmech nezaslúžil. Vyber si inakšieho.
Môžeš si, aj tak si už nejedného zbehla. — Pozrel na ňu len tak letkom.Nesmiala sa, ba práve naopak, zvážnela. Akoby jej zrazu umom prelietlo, či si v tomto
okamihu neprepásla šťastie. Pohla ústami, akoby chcela niečo prehovoriť, ale na to už nemala
času, lebo Ondriš sa zvrtol a ponáhľal domov.* * *Nasledujúce dni pre Ondriša neboli príjemné. Ustavične mu bola pred očami. Videl jej
posmešnú tvár a v uchu mu cvendžal potupný smiech a tiež aj jej slová: „Ale mňa? Čo ti to len
napadlo?“ Či on nemá právo na ňu? Hneval sa veľmi na ňu, bol by ju vstave aj vymlátiť, keby mu
prišla pod ruky, ale cíti aj bôľ, veď mu bola veľmi prirástla k srdcu.Za niekoľko dní, vyjmúc robotu v poli, nepohol sa z domu. Nešiel ani medzi mládež, hanbil
sa a bál sa posmechu. Myslel, že Kata už všetko vyklebetila. Ako by bol mohol zniesť
škodoradostné a zvedavé tváre dievok a mládencov?— Čo ti je? — spýtala sa ho mať jedno ráno, keď videla, že je bez chuti.— Nič.— Čo tajíš, veď nie som slepá. Len sa tak potuluješ, ani sa nenaješ, ako sa patrí, ani si
nezahvízdneš, ani nič…— Čo by mi bolo? Nemôžem byť naveky…— Len netaj, vidím ja dobre. Muselo sa ti niečo pridať.Mlčí.— Či ťa nechytili niekde?— Ale čo tárate, či som bol niekedy?— A potom prečo? Či si sa s niekým nepobil?— Ani to.— Tak čo? Ktorúže chceš? Už viem, kde je háčik. — Usmiala sa, keď videla synovu zapýrenú
tvár.Mlčal.— No, veď na tom nič takô. V tom veku si. Veď ťa už od roka nahováram, aby si sa oženil.
Ktoráže ťa omína?Mlčí.— Povedz už, Či Mara Tkáčová?— Nie.— A ktoráže?— Kata.— Čia?— Nuž, či neviete? Kata Kušniarová.— Ale tá? No hľaďže ho. A kde ste sa spoznali?— Ale len tak, veď viete ako…— Hm, — a si jej povedal niečo?Povedal.— A čo takô?Videlo sa na nej, že užíva. Možno, prišla jej na um mladosť, keď sa okolo nej vrtel jej
terajší muž. Neraz buchol ju do chrbta, len tak z lásky.— Čo sa toľko spytujete? Povedal som jej, že ju chcem.— A ona?— Smiala sa ako pochabá.— A čo ti potom povedala?— Že čo mi to vraj napadlo.— A potom nič inšie?— Nič. Čo ja viem, čo ešte zašomrala…— Veď je to nič takô, čo ti povedala, veď ti hneď nemohla padnúť do náručia. Na dačo súca
musí sa trochu pohrdiť, múdriť, a len potom…— Ale sa mi vysmiala.— No, nič je… A chceš ju aj teraz?— Keby…— Už vidím, že ju chceš, — skočila mu do reči. Neboj sa, všetko dobre bude. Buď dobrej
mysle. Stane sa ti po vôli.— Ale naozaj? — Oči mu zasvietili nádejou.— Blázon, — zasmiala sa. — Teraz už viem, prečo nechodíš medzi čeľaď. Dnes večer pôjdeš.
Rozumieš? Vezmeš si čistú košeľu, tú vyšívanú a potom na Katu ani nepozrieš, ale sa maj okolo
Mary.— Veď, ale ja Katu.— A kto vraví, že by si ju nie?— No a?— Ach, či si len netrebný. Či nevieš, keď sa budeš vrtieť okolo Mary, tým Katu trafíš.
Nazdáš sa, že jej to bude milô, keď vidí, že ju už nechceš?Svitla mu nádej — Dobre, urobím.— Len sa ta do toho. Nič sa neboj, všetko bude dobre, len smelo a veselo.* * *Kata, keď sa rozišla s Ondrišom, nešla spievajúcky domov. Mrzelo ju niečo. Badala, že sa
prenáhlila. Nemala s ním tak zaobchodiť. Ale keď bol taký smiešny. Čo mohla? A veď to bol len
žart. Prečo hneď odišiel? Hnevala sa, keď jej na oči vyhodil, že už viacerých zbehla. Či ona
môže za to, že ju chcú? Ale jej Ondro predsa nedá pokoja. Hneď sa nahneval. Takéto asi
myšlienky kolovali jej v hlave. Ľahla si k Iľke, najmladšej sestre, na posteľ, ale zadlho
nemohla zaspať.Ondro urobil tak, ako mu mať radila. Večer išiel medzi čeľaď. Len ukradomky pozrel na ňu,
ale sa k tej skupine, kde ona bola, nepriblížil. Šiel k Mare Tkáčovej a zhováral sa s ňou a s
druhými. Zúčastnil sa žartov, ozval sa smiech, zase spev. Usiloval sa všetkých prehlásiť.— Trucuje, — pomyslela si Kata. Ona tiež napriek začala sa smiať a potom aj spievať, až sa
široko-ďaleko hlásilo.Ondra to bodlo do boku, ale vydržal. Všetci sa mu čudovali, kde sa zrazu taký veselý vzal.Už desať na veži odbilo. Mládež sa tratila domov. Ondriš odprevadil Maru až k ich
dverciam. Kata to zbadala.— Čo si zamĺkla? — spytuje sa jej priateľka Zuzka.— Nič. Nemôžem naveky spievať. Už som aj zachrípla, — a vbehla do domu bez toho, aby len
na chvíľku postála s ňou.Takto trvalo tri, štyri večery.Ondro medzitým svedomite pokračoval vo svojej úlohe. Badal, že sa s Katou niečo deje, keď
nepočuje jej smiech a spev. To ho trochu znepokojilo, ale zase prišlo mu na um, ak by bola už
obanovala. To ho uspokojilo, ba pocítil isté povedomie, že si nedá zahrávať, áno, ešte jej
vracia naspäť, čo mu požičala. „Nechcem, aby sa ihrala so mnou ako mačka s myšou, veď ona to
ešte obanuje,“ — posmeľoval sa.Ako predtým, tak aj teraz odprevádzal Maru domov. Pri uličných dverciach zastala a
zhovárali sa. O chvíľu, ani nezbadali, keď prišla k nim Kata.— A vy ešte tu?— Len na chvíľočku, — odpovedal Ondriš.— Odprevadila som Anču, — vysvetľovala Kata, — a teraz sa ponáhľam domov. Či máte vážny
rozhovor? — spytuje sa položartovne a pristúpila bližšie k nim.— Čo by sme mali, — odvetí Mara chladno. Nie jej je voľno okolo srdca, ako Kata prišla, —
len tak, čo príde.— Musím sa ponáhľať, už je pozde. — Zvrtla sa. Sukne sa jej pritom rozšírili a šibli Ondra
po nohe. Pozrel na ňu. Stretli sa im oči.Akoby bol po ňom preletel silný elektrický prúd, tak ho to prejalo.Kata v druhom okamihu zmizla a Mara smutne a s výčitkou pozrela na Ondriša.Mlčal.Obrátila sa a vošla do dvora. Za ňou klepli dvercia.Ondro šiel domov. Vše zastal. Poďkalo ho niečo naspäť. Ak by ho Kata čakala? Už sa
obrátil. „Ale ak ma vysmeje? Nie, nech ešte počká, musím sa presvedčiť“. I vrátil sa domov,
ale zato Kata mu vrtela v hlave.* * *— No čo je? — spytuje sa ho ráno mať. Bez obalu povedal jej všetko. Ostýchavosť prestala a
vznikol medzi nimi dôverný, takmer kamarátsky pomer.— Dobre je, — odvetila. — Ide všetko ako po masle, — usmiala sa, prišla jej na um mladosť,
keď si aj ona zavádzala a hádzala udicou na mládencov, kým sa na ňu nechytil terajší jej
starý. Dobre ho chytila a občankala, veď ona vedie domácnosť a jej je posledné slovo.— Dnes večer nejdi hneď k nej, ale len potom, aj to, akoby náhodou. Nepusť sa veľmi s ňou
do reči, ale len tak, — a potom hneď vráť sa domov. Ja sa za ten čas pozhováram s jej materou.— Aleže nevravte…— Blázon, — usmiala sa pohŕdlivo, — nechaj ty to na mňa. Viem ja, čo mám vravieť. Neboj
sa, nepôjdem s bubnom na zajace. A keby aj, nuž čo je? Nie si na zahodenie, tvoja budúca sa
nemá čo hladu báť. Ale teraz každý po svojom. Otec ti je už na záhumní, choj mu pomôcť.* * *Na tretí deň zišla sa Suchárka tak „znenazdajky“ s Katinou materou. Obidve boli na
raňajších modlitbách v kostole. Z kostola idúcky Suchárka sa pridružila ku Kušniarke a hneď
nadpriadla s ňou rozhovor. Išli pomaly len tak z kroka na krok. Na rohu ulice, kde sa im cesty
rozdvojovali, zastali. Sťažovali si na starosť, potom Kušniarka sa pochválila, koľko Kate už
uterákov natkala. Suchárka zase spomenula, aký je jej Ondriš robotný a poslušný.— Treba by ho bolo už aj oženiť, vieš, ako je: ja všade nestačím, tu treba ísť na pole a
za ten čas mi robota stojí v dome. Nemá mi kto poriadiiť, hyd, statok nachovať. Dosť vravím
môjmu Ondrišovi: ta sa do toho, ožeň sa. Ale on vždy, že má ešte dosť času, a prečo mu vraj
nedám pokoja.— A ver’ by sa mu svedčilo oženiť. V tom veku je už aj nie na zahodenie.— Čože? Na zahodenie? Nie zato, že je môj syn, ale či si ho videla dakedy opitého? Počula
si niečo zlé o ňom? Či je bitkár alebo kartár? A ako robí. A potom, od neho nikdy som zlú reč
nepočula. Ej, ver’. Alebo či zgáďa? To už nie. A keď sme aj nie bohatí, ale máme, čo nám načim
a to všetko jeho bude. Ale teraz by sme mohli čo len jedny kvadráty kúpiť, ale ich nechávame,
keď budeme svadbu robiť.— Veď ja som nie zo zlého, čo by, veď ja Ondriša poznám. Keľavný je čeľadník, ale aj moja
Kata je do roboty ako osa a vie už aj zamiesiť, oprať, tkať, len som ju ešte nestihla priadzu
navíjať, do brda a niteľníc nabrať, nuž ale to ju už ľahko naučím. Netreba tú ráno duriť z
postele. Keď vstávam, ona už preddomie zametá a kravu dojí.— Poznám ju. Dievča je na mieste a čo má hlas, po celej dedine sa jej rozlieha a už ho
každý pozná.Kušniarka sa spokojne usmiala.— Hľaď, aj tvoja Kata je už na vydaj súca.— A ver’, a koľko mala pytačov. Ale vieš, len onehdá sme Zuzu vydali, tak sme ešte všetko
nestihli jej nabaviť. Musí ešte trochu počkať.— Čo len to, máš, čo jej najpotrebnejšie a ostatné môžeš pozdejšie dokúpiť.Nie že by nemala, ale vieš, ako je, má ešte času, — múdrila sa, ale zato jej hlas znel
nežne, posmeľujúco.— Veď je tak, ale netreba odkladať, keď sa šťastie kiaže, — a pozrela výrazne — treba ho
za šticu chytiť, aby neutieklo. Ťažko ho potom doháňať?— Tak je, ako hovoríš, ale kde je, keď nikto nevie, ako bude časom. Jaj, ale som sa
zahovorila, hľa, veď je už blízko desať. Ako ten čas uteká a robota stojí. Zbohom, — a už sa
ponáhľajú každá na svoju stranu.Na druhý deň sa zase stretli a zase sa zhovárali.* * *Kušniar sa práve ukladal so ženou na odpočinok, keď mu žena povie:— Ďuro, máme novinu.— A čo takô, hádam len nie dáku škodu.— Bože chráň. Katu našu prídu pýtať.— Ľa zas, čo im prichodí na um, len teraz sme odbili jedného, a tu druhý. A ktože je ten
pochábeľ?— Čo za pochábeľ? Či je to pochábeľ, keď vám príde dievku pýtať. Hádam ju len nechcete
nechať na ocot? — dudre urazená žena. — To je nie pochábeľ, ale Ondriš Suchár. No, čo vy na
to?— Kata sa teraz nemôže vydať.— Prečo?— Sme vytrovení. Nedávno Zuza, a teraz zase Kata. Kto na to nastačí? Nech čaká.— A ak nedočká? Teraz jej je čas.— Nájde vrece záplatu.— Nie je tak. Dievku treba dať, keď ju pýtajú. O ostatné sa už postaráme.— Eh, bodaj ich aj s dievkami, celý kŕdeľ ich je. Či nemohol byť z nich aspoň jeden
chlapec?— „Proti bohu nič nemohu“. Už sú tu, a to podarené. Nemáme sa čo za ne hanbiť, veď sa
každý, či mladý, či starý za nimi obzrie.— Čo je veľa, to je veľa. Zase budú starosti po krk. Čo, kde, skade a ako?— Pán boh pomôže.— Ľahko sa to povie.— A čo môžeme, keď ju už zajtra prídu pýtať.— A už? No tým je to už tiež nad sito.— Pravdaže. Suchárka nemôže všetko sama. Aby ste potom nešomrali a nezazerali na nich ako
byko.— Ale, ba…— A dajte im pekne vyzhovárať sa. Neprídu pozlotky. Predsa je to pre nás počestnosť.— Veď hej, ale…— Čo za ale…? Máme času rozhodnúť sa, lebo tak, lebo inak.— Dobre. Ja si hneď zvečera ľahnem a počúvaj: Ak sa potom obrátim k stene, tak Kata nech
nedá ručník, ale ak sa obrátim tvárou k vám, tak môže. Ale teraz už dosť o tom.* * *— Mama, ja už nevydržím, už nedbám, nech sa stane, čo chce, len nech som už raz načistom.— A ona ti čo?— Čo ja viem? Raz tak, raz inak. Kto by sa v nej vyznal? A ja jej nemôžem všetko, bojím
sa, aby ma zase nevysmiala.— Dnes večer pôjdeme do Kušniarov a vypýtame Katu.— A už?— A kedy? Teraz si vravel, že nevydržíš.— Čo ja viem. A s otcom ste sa pozhovárali?— Ten už všetko vie.— A on čo?— Nuž nič. Nech si vraj robí, čo chce, len nech bude dobre. A teraz do roboty. Ja idem do
záhrady. Krtica mi ryje hriadky, musím ju vykopať. — Vzala motyku a išla ju loviť. A ozaj,
medzi hriadkami videli sa čerstvé naryté kôpky.— Hm, potvora, toľkú škodu mi narobiť. Aj to je šťastie, že práve teraz. To tiež značí
niečo. — Medzitým uprene pozerá na hriadku. Zrazu vidí, ako sa zem hýbe a kôpka rastie. Zaťala
do nej, a hľa, vykopala krticu. Vzala ju a vlastnými zubami odhryzla jej jednu labku. Krv
vypľula a labku starostlivo zabalila do ručníka.— Tak, to je už isté, že sa neodbaží, — zašomrala a vrátila sa do izby.Už bola tma, keď Ondriš s matkou prišli do Kušniarov. Urobili to z opatrnosti, aby ich
návštevu nik nezbadal, lebo by bolo hneď plno rečí. Kušniarka sedela na lavici a voľačo
prplala. Iľka sedela pri stole a vyšívala. Bola zohnutá nad plátnom, a preto sa jej tvár
nevidela. Po pozdravení bol Ondro ako v tŕni. Nazdal sa, že za stolom sedí Kata a už chcel
začať, keď mu mať stúpila na nohu a mihla mu, aby mal strpenie.— A kde vám je Katka? — spytuje sa Ondro, keď zbadal, že je to Iľa. Zmiatol sa, keď videl,
že ho Kata nedočkala.Mať mu zase stúpila na nohu a povedala, hádam, čo by Iľka išla po ňu, veď je to nie
ďaleko.Iľa nedala sa núkať, odišla.— Či ste už vymočili konope? — spytuje sa Suchárka.— Už, chvalabohu, a vieš, také sú biele a vlákno mäkkušké, teraz ich práve trieme.— Aj ja by som už bola hotová, ale ťažko to ide: bež sem, bež ta, chyť to, zas druhô, — a
to už aby bolo. Nestačím na všetko, ani čo by som mala sto rúk.— Veď si ešte mladá.— Horká moja mladosť. Mladí ľudia ako rosa na poludnie, — nuž tak. — Daj pokoj, sama
nestačím, treba nám do domu pomoc.— Ľahko tebe. Tebe do domu, ale nám von z domu.Takýmto prúdom asi tiekol rozhovor a obchádzal predmet príchodu, ako mačka vriacu kašu.
Ondriš nepočúval, čo sa ženy zhovárajú, ale sa uprene díval na dvere. Vše sa pohol
netrpezlivo, a vtedy mať pozrela naň a dotkla sa mu nohy, aby mal strpenie. Starý ležal
nehybne na posteli a tváril sa, akoby spal.Konečne sa dvere otvorili a vošli dnu Iľa s vydatou už sestrou Zuzou. Za nimi prišla Kata.
Ako išla popri Ondrovi, zvrtla sa náhodou trochu a jej sukne zase šibli kolená Ondrove.— Čo ste nám dobrého priniesli? — spytuje sa Zuza po privítaní.— Prišli sme, — začne Ondriš, a hlas mu je taký neistý, — ako na videnie, ale aj ako na
pýtanie. Či sa ty, Katka, vydáš za mňa? — Vzdychol si, akoby mu ťažký kameň bol spadol z pŕs.— Ja sa nevydám.— A prečo?— Preto, že som sa vydala za iného a toho som zbehla, teraz sa nevydám. Nebudem sa každý
deň vydávať.— Ale, Katka, prečo by si sa nevydala za mňa? — vykríkol a zúfale zalomil rukami.— Povedala som ti, že sa nevydám. Počul si a netráp ma s tým.— Keď sme už sem prišli, chceme vedieť, na čom sme, a ty nič nehovoríš, — nedá sa Ondro.— Dobre ti bude u nás, — pomáha mať Ondrišovi. — On je dobrý. Nikomu ešte krivdu neurobil.
Môžeš slobodne ísť zaňho.— Veď keby, — začne Katina mať, — ale ťažko je to. Každé dva roky máme starosť. Už sme dve
vydali, a teraz ešte nemôžeme všetko pripraviť…— Všetko dobre bude, — pretrhne ju Ondro. — Čo má, má, — a čo nemá, to si potom pripraví.Otec mlčí, len sa díva z postele a študíruje, čo ďalej bude.— Ale neodkladajte, — prosí Ondriš netrpezlivo, — povedzte už raz, že sa vydá.Suchárka vytiahla z ňadier poskladaný ručníček a vybrala z neho opatrne, aby nikto
nezbadal, krtičiu labku. Prišla potom ku Katke a začala ňou Katku škrabať po pleci a pritom
Ondrišovi stúpila na nohu.— Všetko bude dobre, Katka naša, — prihovára sa jej pološepky, — všetko dobre bude, nič sa
neboj, ani neobávaj.— Ale veď som povedala, že… sa… nevydám, — hovorí Kata ticho a dákosi nerozhodne.— Prečo by si sa nevydala, keď ťa tak veľmi chcem.Medzitým Zuza vyšla do pitvora. Vo dverách zastala a kývla na Katu. — Poďže von trochu, —
volala ju.Kata vyšla za ňou.— Zuzka, sestrička, poraď mi, čo mám robiť, keď mi tak vraví, že ma veľmi chce. Čo mám
urobiť, keď sa vrátim dnu?— Vyzerá dobrý, statočný a je aj na oko čeľadník. Nefajčí a do krčmy nechodí, tak sa len
vydaj zaňho. Tento je inakší ako ten, čo si ho zbehla.Hneď zatým obidve vošli dnu a usmievali sa.Keď Ondriš videl úsmev na tvári Katinej, pocítil veľkú radosť a spýtal sa už celkom
slobodne:— Ako ste ostali, či ste sa už poradili? Ako som ti už povedal, bude ti dobre, môžeš sa
slobodne spýtať kohokoľvek, že kto som. A prosím ťa už tisíc ráz, aby si išla za mňa, lebo ťa
priveľmi chcem. Nech je tak, ako som hovoril a daj mi ručník, dosť som ti už povedal.Otec Katin, keď počul spomínať ručník, obrátil sa rýchlo k stene.Ale Kata, akoby nezbadala, usmiala sa a išla ku skrini, vzala z nej ručník a podala mu ho.
— Nech sa páči.Ondriš potom vytiahol desaťkorunák a dal jej ho ako závdavok za ručník.— No, chvalabohu, len že sa dobre zvŕšilo, — vzdychla si Suchárka a dodala: — veď som ja
hneď vedela, že bude dobre.Ešte niekoľko rečí prehovorila a potom pobrala sa domov. Ako vychádzala, tu niečo pod
posteľou zašuchotalo.— Čo je to? — zvolali.— Ľa, ľa, veď je to náš Dunčo, — zasmial sa Ondriš a za ním všetci.— Kde sa tu vzal? — a pohladkal ho. Dunčo krútil chvostom a od radosti zaskučal, keď jeho
gazdiná Suchárka išla domov.— Že sme ho nezbadali, keď prišiel, — smial sa Ondro — hľa, aj on bol na pytačkách.Ondro sa tiež pobral domov. Kata ho až na ulicu vyprevadila. Pri dverciach zastali.
Pristúpil k nej, objal ju okolo pása a zašepkal jej do ucha:— Ach, či si ma len natrápila, či si mi to nemohla skôr povedať. — Chytil jej tvár. —
Pozri na mňa. Veľmi, veľmi ťa chcem.Nežný úsmev prelietol jej okolo úst a oči jej nabehli slzami.Kata pozerala za ním, a keď už zmizol, zaspievala:Prídi ma, milý môj,Prídi ma potešiť.Prídi na náš oblokRučičku položiť.S tým ťa ja, má milá,S tým ťa nepoteším,Keď ja na váš oblokRučičku položím.Ale ťa, má milá,Ale ťa poteším,Keď ja moje líčkoK tvojemu priložím.Ďaleko je Alpár,Alpárska dolina,Musel som sa vrátiť,Milá mi čarila.Nečarila som ti,Ani moja mati,Len ti začariliMoje sivie oči.Hlas sa jej niesol po tichej, tmavej noci na široko a ďaleko.— To Kata Kušniarová vyprevádza spevom svojho milého, — šepce si pred uličnými dvercami
jedného domu zaľúbený párik. A Mara od zlosti, hanby a bôľu zarýva si tvár do vankúša a zmáča
ho slzami.* * *
|
Cajak_Pytacky.html.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.