text
stringlengths 0
622k
| file_name
stringlengths 11
121
|
|---|---|
Stará matkaMal som šesť rokov, keď som sa prvý raz odvážil ísť pozrieť mŕtveho. Ležal zakrytý
bielym prestieradlom, cez ktoré hodne badateľne čneli nohy a zjavná bola hlava a na trupe
prekrižované ležali ruky. Za detstva som sa veľmi bál takejto v plachte zakrútenej postavy
a múdre totky aj teraz sa smejú, ako som kričal, keď zavinula sa voľaktorá z nich do bielej
plachty. Nedôveroval som jej ani vtedy, keď odhalila si rozosmiatu tvár, ale som sa
odťahoval, kým nezhodila zo seba plachtu. Podobných totiek schádzavalo sa u nás veľa po
zimných večeroch s praslicou a každá z nich videla vo svojom živote aspoň po tri razy smrť,
ako hnala sa so snehovou povíchricou a zastávala pod oknom voľaktorého domca (ak sa len
nevtiahla kľúčovou dierkou ku posteli chorého!). V jej bezprostrednej neďalekej blízkosti
schladila sa ulica — lebo smrť je oveľa chladnejšia ako najtuhšia zima…Ale najzaujímavejšie vedela rozprávať stará Vôsková. Ona videla odrazu tri smrti ako
vyvíjali tance prostred Ľupče na ceste od Panského domu po Bránu a potom za dva týždne
vymrela tretina obyvateľstva na mor. Zomreli aj Vôskovej otec, mať. Vtedy ona ešte nebola
slepá a nešuchala pri chôdzi nohami o zem, ani nechodila o paličke popri múre, ale bola
prekvitajúce dievča.„Veru takých málo bolo,“ hovorievala; „chceli ma aj do troch dedín mládenci!“Ja som sa vtedy práve s takým podivom čudoval na jej zvráskovatenú tvár ako na jej
tancujúce smrti, o ktorých dlho som nevedel, prečo vždy len tancovali, nevediac, či mám
tomu veriť, čo som počul, alebo nie — vtedy som ešte nechápal starosť, hoci hrával som sa s
kvetmi, deň po deň, avšak nebadajúc, že popri rozkvitnutých, ktorých som si jedine všímal,
jedny zakvitajú a iné vädnú i pŕchnu a taký je zákon celej prírody i tvorstva. Keby Vôsková
bola mohla aspoň na chvíľočku pozrieť očami, iste by mi bola porozumela a poučila ma o
starobe a prečo tak veľmi ostarela, aby som sa nenazdal, že je odjakživa takou. Ale prečo
otemnela, mi predsa povedala po dva razy. Avšak zakaždým udajúc inú príčinu. Raz povedala,
že poškodil jej pálenicový oheň, keď pálieval jej nebohý muž v Driekyni vápno pre obec a
ona mu vše musela vypomôcť, ak pálka trvala dni-noci. Druhý raz, zabudnúc, že mi o tom už
hovorila, poznamenala:„Raz pozrela som príliš do slnka…, Števík, nikdy nepozeraj do slnka.“Mne sa do slniečka nikdy nežiadalo, ani nechcelo hľadieť a nepoznal som ani dieťaťa,
ktoré by sa bolo zahľadelo do toho sliepňavo rozjaganého kolesa na nebi. Nielen že sa
nezhodovali jej dôvody, ale taká reč pri rozumnej starenke bola mi podozrivou.Bol by som rád zvedieť viacej o tom, ako ona, skúsená, mohla pozrieť do slnka, ale pri
otázke tak zvláštne stisla mi ruku, že som mimovoľne pozrel na ňu. Bolo mi veľmi čudné, že
starenku slnce pripravilo o zrak, a predsa nehnevá sa naň, ešte vysadla si aj teraz, aby ju
hrialo. Nemohol som uveriť takej výhovorke, a preto zaplietol, zamotal sa mi akosi aj
zmysel slniečka. Len o jednom som bol presvedčený. O tom, že starenka nepovedala všetko, že
voľačo zamlčiava… a príčinou jej slepoty nie je ani jedna z povedaných; zdalo sa mi, že
nehovorila o obyčajnom slnku, ale o akomsi inom, ktoré sam ja neznal.Takto pristihol som ju hockoľko ráz, že rozprávala o niečom a zabudla, že vlastne mne
rozpráva: lebo môj hlas vyrušil ju ako zo sna. Preto som vše úmyselne sedával tíško,
načúvajúc jej rozprávkam, ktoré najmä v takýto čas jej zabudnutia bývali najkrajšie,
najúchvatnejšie a jasali sa skvostom čarovných, čistých bájov, o ktorom svedčí mi až podnes
ten bezhraničný obdiv a tá detská napnutosť, s akou som ich počúval.Bola to zvláštna starenka. Keď mlčala, stále „hľadievala“ pred seba a rukami zloženými v
lone akoby načúvala nejakým zvukom, nejakej tajnej hudbe alebo prizerala sa zvláštnym
obrazom na obzore svojej duše. Áno, tajné hlasy a vidmy boli nepochybné predmety, o ktorých
často rozmýšľala jej myseľ, takže rozprávala vždy to, čo práve videla a počula v svojej
duši; ináč si ani nemôžem vysvetliť, ako mi mohla rozprávať po celé detstvo, deň po deň, a
nezopakovať mi tej istej rozprávky, iba ak by na osobitnú žiadosť. Ony, vidmy a dušehlasy
presvitovali jej celú tvár, ktorej počas mnohoročnej temnoty dodali i toho zvláštneho
výrazu, zachovaného v mojej pamäti až podnes tak živo, akoby som ju videl teraz.Svet si povrával o jej zvláštnej povahe a od žien som počul, ako ľutovali jej nebohého
muža ako nešťastného manžela. Ale ja som nikdy nepocítil a ani nespozoroval, žeby ona bola
zlou ženou, naopak, každý jej skutok, každá reč i hnutie prezrádzali mi cit, jemnosť a
delikátnosť duše, na ktorej sa všetko odrážalo a odleskovalo ako na zrkadline čistého
jazera. Ja neobyčajne lipol som ku „zlej“ starenke, nazývajúc ju nelíčene „starou matkou“,
hoc moja vlastná matka volávala ju susedou a mne tiež známe bolo, že skutočnou starou
matkou je mi iná. Starenka neraz bola i druhom mojich detských rečí a hračiek a mnoho ráz
hladila ma po hlave svojou nežnou rukou. Ale vedela si získať i moju úctu, takže hanbil som
sa, keď raz strelil som jej — tak ako naozajstnej starej matke — do ucha zemiak z brkovej
pukačky. Ona sa nenahnevala (vlastná stará mať vyprala ma po rukách), ale milerada
oprobovala, aký „pekný hlas“ má moja vŕbová píšťalka, ktorú mi vykrútil pastierov Packárov
Zepo, že som mu pomohol držať a nosiť prút so žabími stehiencami pri močidle.A tak sa mi zdá, že som dosť dobre chápal i jej nešťastie zo slepoty, lebo som ju
samochtiac vodieval za ruku domov, do druhých susedov, a cestou upozorňoval: „stará matka,
tu je skala, nepotknite sa!“ a zase keď som ju zbadal popod okno habkať sa k nám, to hneď
som jej vyfrngol s radosťou v ústrety na preddom a voviedol do chyže, kde si v zimný čas
obyčajne sedávala ku sporáku „hriať staré grbiale“. Za takú ochotu podala mi tu i tu so
slovami „tu máš, Števko!“ kôročku obhryzenú ďasnami, že vraj, „s medom“, po ktorej som
siahol ako po maškrte. (Bola z ražového chleba a mať piekla len z jačmeňa, ktorý chlieb —
to sa vie! — chlapčiskovi nechcel ísť dolu hrdlom.)Stará Vôsková istého dňa, bolo to práve na Hromnice, lebo popoludní chodili učni s
Dorotou a čert ma nemilosrdne vybrhlil svojím začierneným povrieslovým chvostom, do snehu
zmočeným, ktorý som si dovolil mu vytrhnúť z klina veličizných nohavíc, prišla hneď za rána
— ani sa nenaraňajkujúc doma — do nás. Matka ponúkla ju tanierikom rascoviny a poddymníkom
omasteným z obidvoch bokov sadlom. Ale sa poďakovala, čo nespravila už ani nepamätám kedy i
skôr si vše sama pýtala, uprednostňujúc jednu-druhú matkinu „paškrdu“[1]pred domácou. Teraz, nebodaj, prihodilo sa jej niečo, čo ju znechutilo i proti
takej dobrote, ako je sadlom natrený poddymník!Keď matka vyšla váľať si chlieb, ostali sme sami. Stará matka skľúčila ruky podľa svojho
spôsobu a sklonila hlavu nabok ako ukrižovaný Kristus hore na starosvetskom obraze pod
povalou. Ja sadol som si podľa zvyku ku nej na nízky klátik, ktorý mával otec v chyži od
príhody, aby nemusel mrznúť vonku, keď treba bolo preštiepiť faklencov na rozkladanie ohňa.
Vonku snežilo hustými snehovými packami, cez ktoré nebolo vidieť dobre ani ľudí, ani na
druhú stranu ulice — stará matka mlčala a v sporáku zablčal zvláštnym sipľavým hlasom oheň,
o ktorom blkote matka hovorievala ako o znamení približujúceho sa zlého človeka. Akosi úzko
a clivo bolo mi sedieť bez ľudského hlasu. Skĺzol som sa na kolená a objal starej matke
nohy a obšmietavo pritisol hlavu o jej kolená. Vedela, čo chcem; — bývala to moja riadna
prosba, aby mi rozprávala.„Teraz nie, Števík — na druhý raz,“ povedala mi nejaká zamyslená a po malej chvíli sa
jej vzdychlo. Vzdychnutie bolo také, že spýtal som sa:„A čo vám je, stará matka?“Neodpovedala hneď, iba oneskorene, aj to len akoby pre seba:„Zase tancovala…“„Zase?“ Vôskovej sa totiž tancujúca smrť — ani odkedy otemnela — neprestala ukazovať.„Áno, vždy tancúva, keď stihnúť ma má žalosť. A čím krajšie tancuje, tým väčší býva môj
žiaľ a smútok. Teraz tancovala ako plavnianska víla.“„A či tancovala aj vtedy, keď zomreli starý tatko?“„Nie, vtedy netancovala…“*To som už spomenul, že ľudia mali nebohého Vôsku za nešťastníka. A trochu zvláštne mi
bolo, že starenka zriedkakedy spomenula v reči naňho, usilujúc sa radšej skôr prešmyknúť
ponad súvisiaci predmet. A keď ináč nemohla, odbavila to nakrátko, slovom-dvoma. Preto
podľa jej rečí nemôžem oboznámiť s ním čitateľa. Len starí pamätali, že bol kedysi bohatý a
oženil sa z lásky s Vôskovou, ako s dievčaťom-sirotou, ktoré však prisilili za neho tútor a
rodina. Za môjho chlapčenstva žijúci Bečka bol mu družbom. I on chodieval do nás, k starému
otcovi, a od neho viem, ako povedal, že: „ej, bola to smutná svadba — akoby si bol na kare
býval…“ a bol tej mienky, že „tá Vôskovi podťala korene!“Starí priatelia hovorili svojou obvyklou rečou o veciach, ktorým som ja vtedy úplne
nerozumel, iba tušil som, že Vôskovi prihodilo sa niečo smutné a osudné, pre čo musel vyjsť
majetkovo navnivoč a zabiť sa z veže práve vtedy, keď v Ľupči plesal národ jasavou
radosťou, že zbudoval si dôstojný stánok na oslavu Najvyššieho a stál v húfoch pod vežou,
pobožne počúvajúc hlahol po prvý raz rozzvonených, nových a ťažkými obeťami nadobudnutých
zvonov…Pri rozpomienke na nešťastného priateľa starí vždy scitliveli; ale bolo zjavné, že
nevedeli — a či nechceli — hoc sa zostareli, zaujať určité stanovisko voči sňatku svojho
dobrého druha a i Bečkov úsudok, že „tá podťala Vôskovi korene“ vyznieval tak, že sa
nevedelo, či chce byť obvinou niekoho a či sa vzťahuje na svadbu, ktorá bola viac vecou
mladoženíchovou, a či na Vôskovú, ktorá vyznala v dôvernej chvíľke mojej matke: „Neviem,
cipka moja, či umučenie moje trvá od štyridsaťročnej slepoty a či môj život zlomil sa už
prv… Zdá sa mi, že slepcom vyhasína zrak; ale zostávajú im predsa plamienky. U mňa slzy
vyhasili najprv všetky plamienky a slepota dostavila sa až potom; mne nezostalo nič (čuchla
dlaňami:), ničového-nič… Pusto, temno, neútešno je dovôkola…“O smrti ja nikdy neprial som si rozprávať a rozprávky o nej počúval som len preto, že
som tomu nemohol vyhnúť alebo zamedziť rozprávaniu. Prejímala ma hrôza a strach. Iba
poviedka o opitej smrťke sa mi páčila, lebo v opitosti zabudla na svoju strašnú úlohu a
nechávala ľudí žiť. Ale stará Vôsková nikdy nevyprávala o tejto milej figliarskej smrťke,
iba o tých, ktoré číhali na ľudský život a nechávali za sebou žiaľ a smútok i pustú
mŕtvotu. I teraz zachvel som sa, spozorujúc obrat Vôskovej reči, a otázku „zase?“ vyslovil
som viac mimovoľne, vari preto, že chcel som premôcť zaseknutý dych: k druhej otázke
odhodlal som sa vlastne posmelený známym hrmotom matkinho ohrabla, vyhrňujúceho do čeľustí
oheň z veľkej kachlovej pece s kuckovom v izbe.Avšak obava moja bola zbytočná. Zdá sa, že tentoraz duševný stav Vôskovej bol taký, že
naskrze nemala vôle rozprávať, hoci obkľučovala ju nespokojná myšlienka — ona bola taká: so
svojimi obavami a úzkostiami nezdieľala sa s nikým — kríž svoj niesla tíško sama a jej
príslovím v ťažkých chvíľach bolo: „Poručenobohu!“ Hej, „poručenobohu“, — veď na kohože i
bolo uvaliť cestu, keď je svet necitný oproti nešťastiu spolublížneho a za ťarchu považuje
biednych, nevoľných nešťastníkov!Vstal som z klátika a pošiel k obloku obdivovať ten jarabý polet snežných stríg. Už bol
zapadol i chodník a matka, posádžuc chlieb, vyšla ho odmiesť. Práve odmietla po okno, keď
vonku ozvala sa cengačka a ja, začujúc ju, oznámil som obrátený k Vôskovej:„Stará matka, niekto zomrel.“Zdá sa, že ona už prv bola zostala pozornou oproti vyzváňaniu, akosi nepokojne
zahniezdila sa na stolci a šmatala po vedľa opretej svojej paličke. Skočil som a podal som
jej ju.„Idete už, stará matka? — tak chytro?“Neodpovedala, iba zvuky som počul, akoby ju kašeľ chcel dusiť. Vošla matka.„Pani suseda — zomrel Belák.“„Ondriš?“ opýtala sa čudným, vzrušeným hlasom a videl som, ako sa jej počala triasť ruka
na paličke.„Áno — ten.“Vstala, nehýbala sa.„Odprevadiť vás, stará matka?“„Ale si obleč zimník, i šál si vezmi na hrdlo.“„A veď je len do susedov!“„No len si — zima je.“Natiahla mi aj baranicu na uši a šli sme.Na preddome spýtala sa ma:„Či vieš, Števík, kde je do Belákov?“„Viem — tam hore, ako sa ide na zámok.“„A či by si ma nezaviedol ta?“„Ta? A čo mi dáte?“„Sušienok, keď sa vrátime.“„Ale tam je umrlý, stará matka.“„Neboj sa, veď ja budem s tebou.“Uzhovorené.Chytil som starú matku za ruku a viedol na horný koniec dobrej tri štvrte hodiny. Ľudia,
ktorí nás stretávali, otvárali oči, ústa i postávali za nami, akoby niečo nechápali. Môže
byť, stará matka hovorila, že nešla už tadiaľto meru rokov. Len divné, že šla ako stroj,
ako veľmi starý pokazený stroj, ktorý tiskajú alebo vedú — vedľa mňa a nepočúvala ani
príhovorov. Ľuďom odpovedal som na otázky ja:„Do Belákov — do Belákov!“Spočiatku nám bolo dosť dobre ísť — Ryngovčania si poodmetali sneh, ale Horničania už
nechali túto prácu vetru alebo slniečku a miestami nebolo prešliapaného ani chodníčka; —
snehu do pol kolien. Bol mäkký a lepil sa na viaznúce nohy ako hlina. Stará matka tu i tu
postála.„Nevládzete?“ spýtal som sa jej.„Postávam, aby si ty, Števík, neustal.“„Ihu, ja vládzem — aj pobežím!“ chlapil som sa, hoc som sa už bol zapotil od ťažkej
chôdze, lebo do podkovičiek nabili sa mi celé gundže snehu, následkom čoho vyvaľovali sa mi
i čižmy a v členkoch boleli ma nohy. Ale priznať sa nedajbože! Našťastie vyznala prv stará
matka, že „staroba-ťažoba“ a potom už oddychovali sme po každom pätnástom kroku.Takto došli sme do horného konca, pod malé úvršie, kde stál rad drevených, kedysi
želiarskych chalúpok, s oblôčikmi ako na holubiencoch. Jedna mala hálku na streche s
okrúhlou gučou, ktorá strapatela sa dovôkola hrdzavými klincami. Sem som zabočil.„Tu sme, stará matka.“Poucípkala si zásterku a akosi zachvela sa jej ruka. Dvere bez kľučky, otvárali sa
potiahnutím motúzka z tejto strany. Vnišli sme. Mňa hneď v kuchynských dverách zaviala
„umrlčina“ i začal som tískať starú matku napred, vzdajúc sa razom — akoby uťal — za prahom
ďalšej úlohy vodcu, bol som rozhodnutý ujsť, len čo starenka dôjde ku dverám. Ale ona,
akoby sa bola dovtípila, čo chcem vykonať — chytila sa ma za plece.„Lenže ma už doveď, dieťa moje, dnu — až k nemu,“ prosila ma takým skrúšeným hlasom,
akým prosí žobrák zmierajúci hladom, o smidku chleba. Môjho detského srdca nemohlo sa
nedotknúť toto úpenie, ale zase som sa i bál.„Stará matka, ja by vás… ale či — ma nedáte?“„Nie, Števíčok, on už nevstane — len poď.“Chytil som starú matku za záhyb sukne odzadku, a tak som ju ťahal zozadku napred, kryjúc
sa za jej sukňu.V izbe som zočil odrazu horieť štyri sviece a to ma zaujímalo — len potom zbadal som, že
medzi nimi leží mŕtvy. Stará matka čosi hovorila si s domácimi a mladá Beláková popošla s
ňou k nebohému. Ja som sa teraz už úplne zamotal do sukne a znak života dal som až vtedy,
keď sa stará matka pre čosi rozplakala. Zdalo sa mi, že vari jej ubližujú alebo že vstal
nebohý a hrozí nebezpečenstvom i mne. Od strachu začal som jačať, akoby ma z kože drel.
Všetci skočili okolo mňa, aby ma učankali. Mladá Beláková nasýpala mi do vrecák orechov a
vtisla do obidvoch hrstí po jablku, no, zdá sa mi, najlepšie pomohlo to, že hrobár Rusko,
ktorý si prišiel odmerať zdlžinu mŕtveho a či rakvu, obsekol sa na mňa, že aký som sprostý,
„ako teľa Katrenino“ vraj.„Mé — čože bľačíš, nehanbíš sa?!“ vysmial ma a kázal sa mi pozrieť „tamto do zrkadla“.
Pozrel som, kde mi ukazoval prstom, ale zrkadlo bolo zastreté čiernou šatkou so strapcami.
I to ma zaujímalo, a tak som sa pomaly upokojil.Stará matka ospravedlňovala svoj plač, aby nemali za zle: prišli jej na um „detské“
časy, ako sa vedno hrávali kedysi — ľúto jej prišlo za ním.A kto vie, čo ešte prišlo slepej starenke na rozum, že na odchode začala sa dotýkať
mŕtvoly. A — hľa, hľa! — akoby hľadala ruku. Už ju má. Skláňa sa a — bozkala ju.„Zbohom, Ondriš môj. Do videnia!“A dodala polo nahlas, polo šeptom:„Áno, tam sa uvidíme…“Idúc domov, šli sme druhou stranou Ľupče.„Pozor, stará matka, tu je mostík,“ upozornil som ju nad jarkom.„Pred cintorínom, však?“„Áno, tuto bývajú Oravcovci, tamto Čellárovci a pomedzi je cesta.“„Pamätám… cesta na večný pokoj, pokojík… Taže ma, bože, ta…“Stalo sa jej skoro po vôli. Šla len tak naľahko — ako po izbe — do horného konca,
zohriala sa a prechladla: na piaty deň zomrela na zápal pľúc.Šiel som jej s matkou na pohreb a odprevadil ju na poslednú cestu. Nepamätám sa už, čo
som si práve bol myslel, vari kládol som si otázku: Ktože mne už teraz bude rozprávať?Po dvadsiatich rokoch uvil som ti, stará matka moja, veniec tejto vďačnej rozpomienky.
Veniec, ktorý svedčí, že sa tvoje rozprávky nestratili, že žijú a skvejú sa v duši toho,
ktorý ich s toľkým umilením počúval pri tvojich nohách.[1]paškrda— maškrtný
|
Cambel_Stara-matka.html.txt
|
Cár Peter VeľkýCieľ náš nenie podať tu historiu tohoto svetochýrneho mocnára a zakladateľa velikej ríše
Ruskej, ale len niektoré obrazy a episody z jeho života k poznaniu velikého ducha a
šľachetného srdca jeho.Peter Veľký už ako človek vynikal najzajímavejšími vlastnosťami a zjavmi svojho času. On
vládnul vysokou mravnou mysľou, nosil bezpochyby pri sebe (ako všetci tí, ktorí na tomto
svete neobyčajný zástoj hrať povolaní sú) to povedomie, že je on nástrojom vyššej ruky
(Božej), a preto že pred vyvedením svojho zámeru a povolania nemôže zhynúť. Odtiaľto sa dá
vysvetliť, ako mohol sa on na mori, spokojnou mysľou, najväčším nebezpečenstvám vystaviť a
u predného vesla lode sediac, svojich už polomrtvých spolutovaryšov tými slovami posmelovať
„nebojte sa nič! cár sa nemôže utopiť!“Keď sa raz pri takej príležitosti jeden cudzí vyslanec na lodi nachádzal a vo veľkom
strachu vykríkol: „ja som neprišiel za to do Ruska, aby som sa tu zatopiť dal! Môj dvor
bude za to počeť požadovať!“ usmial sa cár a odvetil mu: „Keď vy zahynete, všetci sme
zahynuli a ten počeť s nami.“Peter Veľký vynikal už aj postavou svojou, bol niemenej ako 6 stôp a 8 a pol palca
vysoký, zrast štihlý, tvár ušľachtilá. Mysliaca prísnosť a divá majestátnosť, oblevená
vyjasnenou dobrovoľnosťou, trónili na čele jeho. Jeho oči sa jasaly a boly ustavične v
pohybu. Jeho celá bytnosť bola tak usporiadaná, aby u druhých dôveru a lásku získala. Každý
spravodlivý mohol mu bez bázne do otvoreného oka pohliadnúť, a len keď mal svoju zlú
hodinu, vtedy sa ho rádi stránili. Tento mocnár totižto mával až do smrti v hlave akési
krče a vtedy sa cele premenil, omrzel. Jeho popudlivosť bola na príčine, že ho tak často z
bezohľadnej tvrdosti obviňovali. Tak keď r.1717 v Paríži meškal, tam si jednoho chýrečného
staviteľa, Blonda, do služby vzal a do Petrohradu vypravil, aby ho tu k vyvedeniu svojich
projektov, pri okrašlovaní novozaloženého mesta, upotrebil. Blond požíval pre svoje náhlady
úplnú blahosklonnosť cárovu, ktorý často v jeho spoločnosti tie všakové staviteľské
mestiská v Petrohrade i v okolí navštevoval. Medzi iným bol Blond k okrášleniu a upevneniu
letohradov v Petrohrade a Strelne upotrebený. Keď raz cár z Petrodvora do Olonecu
odcestoval, nehal dozorstvo kniežati Menčikovi, s tým doslovným rozkazom, majstra
staviteľského vo všetkom, čo by žiadal, podporovať a o to sa postarať, aby všetky od neho
podujaté opravy vyvedené boly. Majster si myslel, že cára prekvapí, keď tie divé, do vysoka
ženúce stromy nižnej zahrady zosekať a s druhými urovnať dá. On to kniežati predložil a
tento sa s ním usrozumel i potrebných robotníkov mu dal. Pozdejšie ale napadlo kniežati, že
cár ani len vo svojich lesoch, tým menej vo svojich letohradoch ani jednu halúzku ztratiť
nechce a bál sa, že skrze to cára k hnevu popúdi. Aby tomu vyhnul, vypravil kuríra z
odkazom, že Blond stromy v nižnej zahrade zosekáva. Cár sa predesil a hneď sa vydal na
cestu. Nasledujúceho dňa dorazil do zámku a vidí, ako cez zverinec prechodí, silu
robotníkov na vysokých lešeniach nad stromami vyčnievať. On jim dal znak robotu hneď
zastaviť a s veľkým kvapom letel proti Blondovi. Tento šiel mu radostne oproti a bol od
rozzlobeného cára hodne vyhrešený i vypalicovaný. No, ten Francúz by si nebol ani vo snách
na také zachádzanie, pomyslel, lebo jeho oko nikdy nevidelo cára nahnevaného. A táto potupa
mu tak ťažko padla, že zostal ako bez seba, upadnul do horúčky a chorého domov došikovali.
Medzitým mocnár ohliadol započatú robotu pozornejšie, našiel ju cele náležitú a presvedčil
sa, že ani jeden strom nebol vyťatý. Teraz sa jeho hnev obrátil proti Menčikovi, ktorého
hneď predvolal. On ho pochytil za prse a chrbtom ho viacraz do steny búšil a povedal: „Ty
šelma si toho príčina a nikto druhý!“ Bez predlenia poslal i k staviteľskému majstrovi a
dal ho za odpustenie prosiť a o svojej milosti uistiť; ale Blond choravel porád a zomrel už
nasledujúceho roku.Menčikov mohol byť rád, že ešte tak obišiel. To ešte bol znak zvláštnej milosti, keď cár
svojich ministrov, dvoranov a služobníkov, ktorí sa v niečom previnili, len potriasol,
alebo im svoju palicu pocítiť dal. Jeden z jeho bývalých dvoreninov dal si už po smrti
cárovej remeselnú komoru ukázať, pri ktorej príležitosti dozorca na tam sa nachodiacu
palicu zomrelého samovladára upozornil, a jako s ňou zachodil, to mu vysvetliť chcel: „To
si môžeš uskrovniť“ — povedal dvoran — „ja poznám tú palicu lepšie ako ty, lebo som ja ju
často na mojom chrbáte pocítil.“Jak ďaleko bolo srdce cárovo od takrečnej ukrutnosti, vysvitá z toho, že na barbárskom
zaľúbení polovačky žiadnej chuti nemal. On povolania k takýmto vyrážkam takto odmršťoval:
„Polujte divé zvery ako chcete; pre mňa je to žiadna rozkoš, dokiaľ mimo krajiny smelých
nepriateľov polovať a v krajine tu i ta divých neskrotiteľných poddaných skrocovať mám!“ Na
jeho veľkodušnosť nikdo darmo nepočitoval. Z mnohých príkladov len tento jedon. Keď sa raz
v Archangelsku nalezal, viezol sa na jednej riadom hrnčiarským naloženej barke, vyšinul sa,
padnul a zahubil počet hrncov. „Ja už teraz málo peňazí domov donesiem,“ povedal vlastník
toho tovaru vo svojej sprostosti. „Nuž okoľkože menej?“ pýtal sa mocnár. „Naisto aspoň 40
altinou“. „Aby si sa na mňa nežaloval, tak vezmi tento dukát.“Ako každú mužskosť, mužskú rozváživosť, dovtipnosť, tak i prítomnosť ducha miloval cár
veľmi a vedel i značnejšie poklesnutie odpustiť, keď sa pôvodca blbým neukázal, alebo ako
hovoríme, keď sa chytro najsť vedel. Keď raz v Kieve meškal a tam u archimandrita
tamojšieho kláštora obedoval, jedon starý mních z nešikovnosti pustil na cára tanier s
naplnenými pohármi. Cár s hnevom hore skočil; ale mních neztratil duchaprítomnosť, lež
vtípil sa razom: „Nie v kvapkách“ — hovoril tento — „lež v prúdoch vylieva sa dar Boží nad
majestátnosťou nášho panovníka. Jeho nepriatelia musejú byť ztroskotaní, ako tieto črepy“.
Rýchle ukojený, poboskal Peter starca na čelo, pochválil ho za domyslnosť jeho a povýšil
pozdejšie za archimandrita.Pochlebáčstvo naskrze neobľuboval; jemu najsladšie pochlebovalo, keď sa to, čo on
utvoril a vyviedol, uznávalo. Ani to nechcel, aby sa jeho ľudu pochlebovalo. Tak ku pr. dal
mníchovi Gabrielovi jednu nemeckú knížku (od Pufendorfera) preložiť. Keď cárovi preklad
predložil, a tento keď v knihe „dejiny Ruska“ zočil, zvedave prečítal odsek ten, a najdúc,
že mních v preklade svojom to, čo o Rusoch Nemec zle popísal, z čiastky popremieňal, z
čiastky cele vynechal, rečie mníchovi: „Nuž či to znamená prekladať? Na! vezmi si knihu
nazpäť a prelož verne, čo ten Nemec o nás hovorí. Nie preto, aby som mojim poddaným
ublížil, ale aby som ich napravil, chcem, aby sa to vytlačilo. Oni musejú zvedeť, čo o nich
v zahraničí smýšľajú, aby videli, čo oni boli kedysi, čím sa mojim príčinením stali, a čo
ešte pred sebou ku konaniu majú.“Ačpráve cár nebol ani v politike novák; ale mu predsa v inších poťahoch pravda bola
nadovšetko. Nič ho toľmo nezhoršilo, ako lož. Mohol zločin odpustiť, keď sa úprimne vyznal.
Keď voľakto so žalobou predstúpil pred neho, ostro mu pozrel do očí a hneď sa pýtal, že či
je tiež o pravde svojho podania a svojej žaloby presvedčený. Vypočúval ho potom trpelive a
poručil mu v istý čas dostaviť sa v senáte, alebo kam tá vec prislúchala, a preskúmal ju.
Kdo mu raz s vedomím nepravdu povedal, ztratil navždy dôveru jeho a nikdy mu viac neveril.
Ešte i keď sa jemu do očí pravda povedala, akže v niečom sa potknul, on to vďačne prijal.
Tak ku pr. generál Buterlín na oči mu vyhodil, že on sám dary berie a svojich úradníkov za
to pokutuje, že je to veru zlý príklad od neho. „Na mojej ceste cez Tver“ — hovoril rečník
ďalej — „obedoval som u jednej mne známej vdovy kupeckej a sotvy som sa k stolu usadil, keď
jeden posol od magistrátu do izby prihrmel a od vdovy tejto 100 rublov požadoval k tomu
daru, ktorý mesto pre teba určilo. Pani nemala hotové peniaze a prosila za lhotu, a
namiesto tejto hrozilo sa jej väzením a boliby ju skutočne odvliekli, keď z môjho vrecka tú
summu nezaplatím. Vidíš, to sú tie dobrovoľné dary, ktoré ti dávajú, oni patria k
najväčšiemu obťaženiu platcov“. Peter objal smelého rečníka, ďakoval mu, že ho na jeden
neriad upozornil a dal ten vysilený dar prinavrátiť.Najviac si v tomto ohľade mohol dovoliť ten starý priateľ mladosti a vojenský kamarát
cárov, Jakub Feodorovič Dolgoruky, ktorému počestné meno „ruský Kato“ dali. Tak cár jednoho
času vydal rozkaz, keď sa kanál Ladoga zakladal, aby statkári pohraničných guvernementov
svojich poddaných ku tejto robote dali. Dolgoruky, ako najvážnejší člen senátu na ten čas
nebol doma. Keď ale prišiel do senátu a toto zvedel, uchytil písaný cársky rozkaz a na
caparty rozdriapal. Tu strach a hrúza, že čo na to cár. A keď sa najväčšmi dohadovali,
vstúpil cár do dvorany a pýtal sa, čo za príčina tej pobúrenosti. So strachom a trasením
predložili mu rozdrapsovaný papier a povedali, čo sa stalo. „Čo ťa pohlo človeče“, — pýtal
sa cár napadnúc knieža — „že si tento prečin proti Majestátu vykonal?“„Nič,“ — odpovedal knieža s úctou — „iba starostlivosť o česť tvoju a dobré poddaných
tvojich. Odpusť mi, Peter Alexovič; ale ja mám k tvojej opatrnosti tú dôveru, že ty nechceš
príklad Karla XII. nasledovať a svoju krajinu zpustošiť. Ty si sa prenáhlil a pri vydaní
svojho rozkazu nepovážil, v jakom stave sa tie gubernie tam označené nalezajú; dobre ale
vieš, že tieto viac ako všetky ostatnie provincie od vojny utrpely a veľmi odľudnatené sú.
Z týchto nemôžeš žiadnych robotníkov žiadať. Vezmi si naproti tomu z druhých provincii
tvojej ríše takých, a máš zajatých švédov, použi týchto k ťažkej robote.“ Cár toto poučenie
s dosť hodnou trpelivosťou poslúchal. On pocítil, čo je v tom pravdy a vyslovil sa, že si
tú vec rozváži. Pri tom zostalo; rozkaz sa nezachoval, ale komandovali k tej robote dakoľko
švédov a títo pri tom kanáli temer na smrť sa narobili.Čosi podobného sa i o generálovi Golovinovi rozpráva. Keď cár Peter pevnosť Wieburg
obľahnúť dal, dostal Menčikov rozkaz, aby potrebné zbožie pre loďné vojsko zaopatril, a
senát na jeho predlohu uzavrel, aby súsedná gubernia Novgorodu to zbožie dopravila. Peter
nevidel v tom senátskom uzavrení podpis Golovina, ktorý bol vzdialený. Privolali ho tedy a
Peter chcel vypočúvať mienku jeho. Golovin prečítal, krútil hlavou a roztrhnul to písmo.
Všetci prítomní zhrozili sa a cára napadnul hrozivý hnev. Golovin rychlo napísal na papier:
„Tomu beztak ťažko ujarmenému ľudu nové obete nakládať, je neodpustiteľné. Miesto toho môžu
senátori, ktorí v blízkosti Petrohradu celými dedinami vládnu, zo svojich zásob ľahko to
žiadané obilie dodať. Ja urobím počiatok a podpisujem 10.000 štvrtí raži.“ To písmo podal
ďalej a každý zo senátorov podpísal podľa možnosti svojej. Rozhnevaný mocnár umieril sa a
potrebe bolo vyhoveno.Nevďaka, ošemetnosť, šibalstvo boli rovnomyseľnému cárovi zošklivené veci. Tak mal v
službe jednoho nizozemského kováča pre kotvy, ktorý jednoho mladého ním pripraveného Rusa,
cárovi odporúčal, čo svojho pomocníka veľmi šikovného. Peter podozrieval, že tento mladý
muž tej priazne hodným nebude a preto z počiatku nevzal to ani v známosť. Mladý ten muž
schopil sa a podal v tajnosti cárovi prosbopis toho obsahu, že on cárovi tú istú službu
vykoná ako ten nizozemčan a to — lacnejšie. „Ty šibal!“ — zkríknul Peter namrzený a mrštil
mu prosbopis do tváre — „či je to tá vďaka, ktorou si svojmu majstrovi a dobrodincovi
podlžný, ktorý nie len že ťa tak verne vyučoval, ale ešte i mne odporúčal? Nie, z toho
nebude nič, on v mojej službe zostane, kým chceť bude; tebe ale ovocia tvojej nevďaky
nevystane.“ V prítomnosti všetkých spolutovaryšov a učňov dal nevďačníka po podošvách
nabiť, a tak ho druhému kováčovi na vzdialené miesto poslal.Peter bol samá učinlivosť a pracovitosť a len skrze to bolo mu možno, pri jeho mnohých
vojenských ťaženiach, toľko neobyčajného v štátnych prácach vykonať a ešte vždy moc času k
rozkošným vyraženiam a zábavám usporiť. O 9. večernej šiel obyčajne na odpočinok, štyri
hodiny k spaniu mu dostačovaly. Takmer pravideľne zobudil v noci svojho komorníka, dal si
svetlo priniesť a jednu kamennú tabuľku podať, aby si poznačil, čo druhého dňa pred seba
vziať má. Táto tabuľka všade s ním chodila, aby mu nič pozoru neušlo, čo sa konať má. Okolo
3. hodiny vstal a zapodieval sa čítaním kníh; počas obliekania sa, dal si došlé oznamy a
zprávy prečítať a značil si na každú svoje uzavretia. Potom začas tokáril (bola to jeho
milá obľuba), alebo navštevoval tribunále (súdy), rukodielne, školy, fabriky, verejne práce
a všade sa i on dal do roboty, preto hovorieval: „Vidíte, ja som váš cár a mám mozole na
mojich rukách. Aby som vám za príklad slúžil, pracujem ja sám“.O jedenástej hodine šiel k obedu, ktorý netrval viac od pol hodiny. Pravideľne len
cárovná, jeho manželka, s ním obedúvala; dakedy videli sa i daktorí z jeho komonstva pri
stole. Stôl jeho bol jednoduchý a mocnár vysmial raz jedno knieža, ktorý v tomto ohľade
kroz svoju veľkú márnotratnosť skvieť sa chcel. Grof Waldek pozval cára na svoj
novovystavený zámok k obedu. Peter sa dostavil, stôl bol márnotratne pristrojený a nebolo
mu konca. Keď konečne povstávali, ukázal gróf svoj zámok cárovi a pýtal sa ho, jako sa mu
stavba ľúbi? „Poloha je veľmi príjemná a stavba veľkolepá a znamenitá“ — bola odpoveď, —
„iba jedna chyba, zdá sa mi, je urobená: kuchyňa vám je priveľká“.Peter by rád bol svoju príčinlivosť, ktorá jeho oduševňovala, i druhým vštepil. Keď raz
na svojej ceste vo Francúzku cez jednu dedinu šiel, videl jednoho dobre oblečeného muža v
zahrade kopať a počul, že je to farár tej dediny. Bez toho, aby sa dal poznať, vstúpil do
zahrady, videl ju krásnymi ovocnými stromami všakového druhu vysadenú, dom a dvor ale
jahodovými stromami husto obložený. Priblížil sa k duchovníkovi, zabával sa s ním dlho o
poľnom hospodárstve a zahradníctve a prijal to s uspokojením, že tento vlastnoručne všetky
tie stromy štepil a dochoval. Cárovi to bolo niečo nového, videť jednoho kňaza takou
robotou zaujatého, čo predsudok ľudský za volačo uponižujúceho drží; ten kňaz ale poučil ho
o nachádzajúcich sa okolnostiach a rozložil mu, že mu jeho úrad toľko času necháva, aby sa
hospodárskej práci pohodlne venovať mohol; že on v dobrých rokoch z predanej ovociny a z
hodbávu značné prijmy dostáva, ktoré mu pri jeho chatrných dôchodkoch, dobre padnú.Cár si hneď poznačil meno a bydlisko toho hodného muža. „Vidíte“ — povedal na to k
svojim sprievodníkom s uradosteným výrazom — „tu som našiel muža, ktorý si vlastnou
pilnosťou všetko obstaráva. Upozornite ma na neho, keď sa do Ruska vrátime. Ja sa
pousilujem, abych jeho pričinlivosť na našich záhalčivých dedinských popov preštepil.“Prostotu a jednoduchosť miloval veľký muž tento vo všetkom, ešte i v šatení a v
posluhovaní svojom, v pohodlnosti svojej. Keď bol raz v Berlíne, poslal mu kráľ nádherný
kočiar pred jeho byt, aby ho doviezol; Peter ale neupotrebil ho a prišiel pešky k svojmu
hostiteľovi. Keď sa Fridrich na tom zadivil, cár mu za jeho šetrnosť poďakoval s tým
doložením: „ja som na to neprivyknutý a chcel som všetok obdiv ľudu obkročiť v tomto meste.
Som už na to privyknutý a chodím dakedy 50-krať cez deň ďalej, ako dnes.“Keď sa poprvýraz v Nizozemsku nalezal a z Amsterdamu do Hagy cestoval a tu v hostinskej
hospode sostúpil, zdála sa mu vyznačená posteľ prinádherná, a druhá nepohodlná. On tedy zas
dal zapriahnúť a viezol sa k vyslaneckému domu, kde našiel jednoho svojho služobníka na
medveďačej kože spiaceho. „Hore sa, hore sa!“ — privolal mu, — „tuto ja chcem spať!“ A tak
zanechané lôžko zaujal on.Pamätné je i to, že cár pri obedoch a hostinách netrpel, aby slová a reči od neho, abo
hosťa niektorého vynesené, od záhalčivých posluhovačov pochytené boly; títo sa tedy
odstrániť museli. Keď cár sám so svojou družkou obedoval, bola len jich dôverná komorná a
jeden mládenček prítomný. Pri prítomnosti viac hostí obstarávali posluhovanie kuchár
Belten, jeden komorný mladík a zopár malých pidimužikov (týchto cár mnoho držal a s nimi sa
rád bavieval) a aj títo museli sa odstrániť, akonáhle sa pospass (priobedok) a pre každého
hosťa buteľka vína predložili. „Služobníci“ — zvyknul cár riekavať — „hľadia jednomu pri
stole iba do úst, striehnú na to, čo sa hovorí, rozumejú to krivo a krivo i roznášajú“.Prázne, naničhodné, nevýznamné, hlučné veselosti a vyrazenia cár naskrze nemiloval. Sem
počitoval menovite hru na karty, a preto také márnenie času na jeho dvore zriedka sa stalo.
Aby ale hra v karty, kde ona v obyčaji bola, nestala sa záhubnou, vydaný bol zákon, podľa
ktorého dlžoba len jednoho rubľa zaplatiť sa musela.Ale už dosť o domácnosti a menších výkonoch tohoto prepodivného mocnára, o čom by sa
ešte moc, veľmi moc dalo rozprávať. Premlčíme i väčšie výkony, vojny, ustanovenia, zákony a
štátnické nariadenia, ktorými založil a znamenite rozšíril i upevnil velikánsku ríšu Ruskú,
ako sa zdá, na všetky časy; koľké krajiny vybojoval; ako opravil kanál Ladoga; založil
akademiu umení; obnovil knihy zákonov atď. Len ešte podotkneme, ako, keď mu už sily
ubývaly, svoju vernú manželku, tú povestnú Katharinu, korunovať a pomazať dal, aby ona po
jeho smrti vladárila, o ktorej panovníckom talente bol úplne presvedčený, keď neraz mu
svojou múdrou radou poslúžila.Už v r. 1723 v úmysli mal vec túto predôležitú a preto duchovným i svetským stavom a
všetkým poddaným svojim oznámil, ukazujúc na príklad podaktorých gréckych cisárov, ktorí
podobne manželkám svojim koruny postavili. V jednom rozpise takto a vyjadril: „Jako znak
mojej uznalosti, som ja to podlžný mojej milej manželke, ktorá vzdor slabosti pohlavia, mňa
na mojich často nebezpečných ťaženiach dobrovoľne sprevádzala a svojou radou mi
prispievala, obzvlášte ale, ako každý znať bude, v povážlivý deň na Pruthe zmužilosť
dokázala, ktorá ju ďaleko nad jej pohlavia povyšuje.“ Roku nasled. shromaždil členov
cárskej rodiny, cudzích poslancov, ríšskych veľmožov, a poznamenal v reči svojej, že
predsebavzatý výkon je niečo viac od púhej ceremónie, a má ten význam, že cárovna právo k
nástupníctvu obdrží; lebo tá ktorá pri jeho živote ríšu na Pruthe ratovala, zaslúži, aby ju
po jeho smrti spravovala, a on že len od nej očakávať môže, že v jeho úmysloch panovať a
ustanovenia jeho v platnosti udržovať bude. Tak sa i stalo a hrdinská Katharina dokázala,
že sa jej cársky manžel v nej nemýlil, o čom ale vykladať nebudeme.Ostatnie dni života „Veľkého“ tohoto panovníka slavianskeho, boly starým neduhom jeho
veľmi zhorčené, preto dobrú vôlu tratil a takmer nič ho netešilo, len plavba morská a
strojenie lodí v Kronštadte. V jaseni r. 1724 cestoval, a či radšej plavil sa (čo mu
najmilejšou obľubou bolo) do Sisterberku pri zátoke Finského mora, aby tam založené železné
hámre a fabriky na zbroje poobzeral. Bolo to pod večer keď v Lachte vystúpil. Tu zočil
jeden člnok, ktorý vojakmi a plavcami naplnený, z Kronštadtu šiel a hrou vln morských sa
stal a pak v blízkosti Lachty na melčinu vrazil. Hneď kázal svojim ľudom pomáhať a tých v
nebezpečenstve postavených ratovať. Čo keď nešlo, on sám skočil do vody a nedbajúc na
blízku noc, ani jemu samému hroziace nebezpečenstvo, ani na studený čas, prebrodil sa a
člnok zdvihnúť pomáhal i tých oratovaných opatril. Chorlavý beztak súc, bál sa
prechladnutia, cestu ďalšiu zastavil a vrátil sa do Petrohradu. A v skutku od toho času
jeho neduh tak sa zhoršil, že 25. januára r. 1725 vo veku 52 rokov, v náručí svojej milej
Kathariny, život zemský dokonal. Ona padla na kolená a modlila sa: „Pane, otvor svoj raj a
vezmi túto krásnu dušu k sebe.“
|
Kutlik_Car-Peter-Velky.html.txt
|
Báj ružosaduHoj, vy hory, zlaté hory! Za vami ma srdce bolí… Vy, šumné hory čarokrásneho Považia,
žiaľ, že vás nemôžem častejšie vidieť, že sa nemôžem každým dňom zahľadieť na tie vaše sivé
hlavy, že nemôžem denne dýchať vonný vzduch šumných vašich hájov.A čo krásy, bohatstva, umenia nachádza sa v tichých chalúpkach dedín, ktoré v lone
svojom pestujete ako láskavá mať svoje milé deti! Škoda, že máloktorý z našich inteligentov
pozná ten peknoduchý ľud slovenský na Považí. Mnohí mešťania vysmievajú sa veľkému širáku,
krpcom a halene, bo nevedia, že pod touto drsnou halenou láskyplné srdce bije a v ňom
statočná krv vrie: že pod veľkým širákom šľachetná myseľ v hlave koluje.Hoj, Považie moje, zo strání tvojich vanie mier a láska! Z hradov a kaštieľov dýcha
pamiatka dávnej slávy…Drahý čitateľ, dovoľ, žeby som Ťa smel zaviesť do jedného z takýchto kaštieľov, aké
takmer v každej dedinke Považia nachádzame. Ja zavediem Ťa do kaštieľa dávnych zemanov,
ktorí voľakedy, zvlášte za času Matúša Trenčianskeho, v slovenskej histórii hrali významný
zástoj. Pomenujeme ho kaštieľom Hrabovských. Kaštieľ tento zdá sa byť nepatrným, ale dejmi
v ňom odohranými, ako aj svojimi zvláštnosťami vyniká nad ostatné.Okolitý ľud povráva si ešte podnes, že kaštieľ Hrabovských bol kedysi hradom akéhosi
divého pohana, ktorého meno už dávno zahynulo, ale jeho skutky, jeho desné výčiny ešte
podnes v ľudskej pamäti trvajú. Bol to človek hrozný a zločinný, srdca kamenného a krvi
jedovatej. Ako dravá šelma zdržuje sa vo svojej skrýši, aby číhala a napádala svoju korisť,
tak zdržoval sa i on na hrade so svojou krvižíznivou čeliadkou, aby celé okolie strachom a
hrôzou naplňoval a svoju mstivú dušu krvou úbohých napájal.Tamojší ľud ešte i teraz ukazuje v krásoháji priehlbinu, plnú kamenia, čo zahádzanú
prehlbokú studňu, do ktorej vraj pohanský tyran nechal hádzať mŕtvoly ním zavraždených
ľudí, ktorí sa protivili jeho častokrát neľudským rozkazom a samopašným chúťkam.Po západe slnka a zvlášť po večernom zvonení by nikto zpomedzi okolitých obyvateľov
nebol išiel okolo „Kamennej studne“ — tak volali priehlbinu — hoci popri nej viedol
najkratší chodník do Hrabovky.Ten však, ktorý predsa musel popri „Kamennej studni“ večerom alebo nocou prejsť,
utajeným od strachu hlasom tíško šeptal svoju vrúcnu modlitbu: „Odpočinutie večné daj im,
ó, Pane, a svetlo večné nech im svieti, nech odpočívajú vo svätom pokoji. Amen.“Nik nevedel divosť surového pohana zmierniť, nikto nemohol jeho dravosť ochočiť, až sv.
bratia, Cyril a Metód, ho svojím učením, svojimi svätými rečami úplne skrotili a na vieru
Kristovu nielen jeho, ale i mnohých zpomedzi jeho čeľadi priviedli.Divoch stal sa zrazu celkom iným človekom, pravým dobrodincom celého okolia a neskôr
vraj čo statný vodca vojska kniežaťa Svätopluka proti pohanským hordám víťazne bojoval, až
konečne v boji za vieru Kristovu vykrvácal.Pravdivosť tejto tradície ľudu dokazujú mnohé okrasy na kamenných múroch kaštieľa,
prestavujúce pohanských bohov, ako aj malá kaplička, pristavená ku kaštieľu, ktorej sloh
stavby zrejme dosvedčuje, že musela byť o viac rokov neskoršie stavaná, než sám kaštieľ.*Do kaštieľa Hrabovských je ľahko cestujúcemu prísť, bo dvojrad vysokých topoľov vedie až
na úvršie, na ktorom kaštieľ majestátne stojí. Ztadiaľ hrdo pozerá vľavo na samopašný tok
Váhu, vpravo na malú dedinku Hrabovú, ktorá sa prítulno vinie k úvršiu kaštieľa, ako by
jeho ochrane sverená bola.Kaštieľ Hrabovských má veľmi mnoho dôležitých pamätností, zpomedzi ktorých sú zvlášte
dve veľmi zaujímavé, a to sú: rozsiahly krásoháj — park — ktorého staré obrovské lipy
vydávajú hodnoverné svedectvo o jeho viacstoročnom jestvovaní a potom krásny ružosad,
tiahnucí sa od terasy kaštieľa až ku kapličke Matky Božej nad studienkou pod bralom
stojacej.Ku pôvodu tohto ružosadu viaže sa veľmi zaujímavá legenda rodiny Hrabovských. Bolo to v
tých hrozných časoch, keď divé hordy turecké ohrožovaly celú našu vlasť a besom svojím
záhubu pripravovaly celému obyvateľstvu. Imrich Hrabovský, prapradedo terajšieho majiteľa
kaštieľa Mateja Hrabovského dostal zrazu výzvu, že aj on musí tiahnuť do boja proti Turkom,
ktorí napadli a plienili i jeho kraj a okolie. Veľmi sa zarmútil. Trápila ho najviac obava,
že keď padne v boji, zahynie s ním meno i rod jeho slávnych predkov, nemajúc syna. Jeho
útlocitná manželka dobre vedela, čo trápi jej milovaného muža. Dňom nocou vysielala vrúcne
modlitby pred trón Najvyššieho, aby dávne žiadosti ich manželských sŕdc milostive vyslyšať
ráčil.Raz mala podivný sen. Snívalo sa jej, že ju akási neznáma krásna pani vyvolala von a
sypajúc ruže pred ňu, zaviedla ju až ku studienke pod bralo. Tam biela pani zastala,
zažiarila neobyčajnou krásou, milosťou a jasnosťou, odhalila závoj s ľavej ruky, na ktorej
držala pekné ružolíce dieťatko, ktoré oddala s milostivým úsmevom mladej Hrabovskej. Táto
privinula malého anjelika k srdcu… tisla k ústam, cítiac pritom záchvat rajskej blaženosti
a nadzemského šťastia, aké dosiaľ ešte nepoznala a nezažila. Opojená radosťou, že má dieťa,
volala, čo jej hlas stačil, na svojho milovaného manžela, žeby svoju slasť s ním sdieľať
mohla. Zo spánku vyburcovaný Hrabovský, očujúc náhle volanie manželky, prebral ju z
ružového sna o blaženom šťastí materskom.Keď Hrabovská precítla a vyrozprávala svojmu manželovi podivný sen, tento sa svätým
sľubom zaviazal, že keď sa jej sen splní a Boh požehná im syna, vonnými ružami vysadí cestu
do kaštieľa až po studienku pod bralom, a na tom mieste, na ktorom jej milostivá pani dieťa
podala, kaplnku na česť Matky Božej vystavia.Prišiel nový a prísny povel do boja. Hrabovský robil všetky potrebné prípravy na odchod.
A keď bol hotový a lúčil sa so svojou milovanou manželkou, pošepla mu táto radostnú zvesť,
že sa cíti byť matkou. Ach, to milujúce srdce milovanému srdcu rado odokrýva taj svojho
šťastia, rado sa sverí, rado vyšteboce. A čo si človek žiada, to aj rád uverí. Natešený
Hrabovský srdečne vyobjímal, vybozkával svoju milovanú ženu a nadšene zvolal: „Nádej, že sa
stanem otcom, bude mi pancierom smelosti a mečom víťazstva, aby som sa čím skôr k tebe,
drahá, prinavrátiť mohol!“ — S ťažkým srdcom odchádzal Hrabovský z domu.A keď sa po roku šťastne čo víťaz domov navrátil, privítala ho verná manželka s driečnym
zdravým synčekom na rukách.Radosť Hrabovského nemožno opísať. Svoj daný sľub splnil dôsledne. Kaštieľ spojil so
studienkou pod bralom ružovým sadom a nad studienkou nechal vystaviť kapličku s obrazom
Pomocnej Matky Božej.Takto stal sa ružosad na ďaleko široko zaujímavým a v rode Hrabovských posvätným
miestom.Ružosad tento zachovať a udržovať bolo svätou, ako by závetom naloženou povinnosťou rodu
Hrabovskovcov. Zanedbanie, pustnutie ružosadu považovalo sa za príšerný, zlovestný úkaz
nehody, ktorá onedlho rod Hrabovských iste postihnúť musí.Toto bola stará, v rode Hrabovských pevno zakorenená, právom môžme riecť, že dedičná
povera, ktorej každé pokolenie hľadelo vyhovieť a jej zlu predísť, preto opatrovalo a
pestovalo ružosad veľmi bedlive. Tak prekvital ružosad s pokolenia na pokolenie rodu
Hrabovských a jeho vôňa šírila sa celým okolím.*Bolo to hneď v prvom roku svetovej vojny, keď Matejovi Hrabovskému asentírovali a z
maštale odviedli tri páry najkrajších koní.Mladí kočiši tiež museli narukovať, takže starý Blažej — ktorý so svojím pánom v
kaštieli vyrástol i ošedivel — prišiel znova k bývalej hodnosti, že mohol so svojimi
starými koňmi Divoňom a Liou panstvo vo sviatočnom koči rozvážať.Vyšnurovaný ani dajaký magnát stojí so svojím parádnym povozom pred hlavným vchodom
kaštieľa, čaká panstvo, až sa uráči vydať na cestu. „Panstvo iste zaspalo,“ myslí si
Blažej, keď sa nik z kaštieľa neukazoval. Chodí okolo koní, potľapkáva ich, rozpráva s
nimi, chváli, napomína, teší ich a sľubuje im to najlepšie. Blažej vyniká láskou ku svojim
koňom, ktoré si sám vychoval. On pre ne žije.Zrazu sa hlavné dvere kaštieľa otvorily. Starý Blažej postavil sa do pozoru, ale aké
sklamanie! Miesto panstva objaví sa vo dverách stará Marta, pestúnka nebohej panej a slečny
Zorky, vo svojom bielom čepčeku a majestátne velí: „Blažej, vypriahnite! Panstvo ostane
doma.“Blažej ostal ohromený. Oči vyvalil na starú Martu, ani čo by ona vinu niesla. „Prečo?“
pýta sa súrno.„Prečo? Pre jej pekelné vrtochy. Je to s ňou do zbláznenia. Úbohý pán a chúďa slečna
Zorka, čo len bude s ňou, až sa raz pán pominie. A dlho to s ním nepotrvá. Nie je možné,
aby on takú sekatúru, toľké zlosti dlho zniesol. Uvidíte, uvidíte Blažej, že sa čosi
hrozného stane…“„Zlá žena, hotové peklo, a to nie je žena, ale dračica,“ odvrknul starec, rozzlostený
pohľad hodiac na kaštieľ.„Tá nebohá pani, taký anjel, musí sa neraz v hrobe obrátiť, keď vidí terajší život,
terajšie gazdovstvo v našom kaštieli.“„Všetko do času, i jej raz cvokne… No, neviem, či naozaj vypriahnuť, a či ešte počkať,
lebo jej razom môže napadnúť, že predsa len pôjde.“„Nemyslím. Už dva týždne sa u nás desno pomráča, včera hrmelo a neviem, neviem, či dnes
hromy nebudú trieskať. Slečnu Zorku pošlem do parku, aby nebola svedkom nešťastia úbohého
otca. Visí na ňom celou dušou a on ju má radšej, ako svoj vlastný život. Kvôli nej sa
ženil, aby jej matku zadovážil a priviedol jej macochu — čertovu rasochu.“ Zavzdychla,
utrela si oči bielou fertuškou a pošla do domu.„Macochu-dračicu. Ktože sa v ženách vyzná? V párte anjel, v čepci čert,“ mrmlal starý
Blažej. Namrzený obrátil povoz a uháňal nazpäť do dvora, aby vypriahol.Sluhovia sa pýtali, čo robí? On nevrlo šomral: „Zapriahaj — odpriahaj! To je už u nás,
ani v blázinci. Nadarmo nie je piatok, človek má hneď zrána taký zlý začiatok. Nemusí ani
starú babu stretnúť, ani zajac mu nemusí cez cestu prebehnúť a predsa, čo začne, nedarí sa.
Všetko ide hore nohami. A čo toho ešte len do večera bude! Pán Boh s nami a zlé preč!“Sluhovia sa viac nepýtali, bo vedeli, že keď je raz Blažej zlej vôle, nehodno s ním
zahrávať, báli sa ho skoro viac než svojho dobráckeho gazdu.*Matej Hrabovský je muž dobrého, šľachetného srdca. On nie je ako ostatní zemani na
okolí, ktorí na svete pre nič iného smysel nemajú, iba pre seba, pre svoje chúťky, rozmary,
zábavy a labužníctvo. To nie je človek, ktorý vo svojej urodzenosti nemá ani kúsok citu a
lásky pre svojho bližného. To nie je muž, ktorý by úbohú chudobu nechal hladom zahynúť a
zimou skrepenieť. To nie je pán, nerozumný hrdopysk, ktorý by myslel, že nádenník, robotník
alebo chudobný hofier nie je tvorom na obraz boží stvoreným, že nie je človekom. To nie!
Matej Hrabovský hoci je urodzený pán, v každom poriadnom, statočnom človekovi a čo by to
bol ten najchudobnejší robotník, ten najmizernejší žobrák, vidí človeka sebe rovného,
svojho druha, a kresťanskou láskou pomáha mu, ako najlepšie vie, podporí ho, ako môže.Matej Hrabovský je pravým ľudomilom, láskavým dobrodincom, ba dobrým otcom svojho ľudu,
ktorý sa mu tou najväčšou láskou, oddanosťou a úctou vďačí.Jeho prvá pani bola opravdivým anjelom lásky a milosrdenstva. Celé okolie ju len po
dobrom spomína.Jediná ich dcéruška, šestnásťročná Zorka, je verným obrazom svojej nebohej matky, čo sa
telesnej krásy, miloty, nežnosti a dobrosrdečnosti týka. Zorka bola a je zrenicou v oku
Hrabovského, jediným jeho miláčkom, kvôli ktorému si žiadal žiť. Čo starostlivý otec
bedlive pečoval o jej dobrú výchovu. Je pravda, že z domu nechcel si ju dať, ale zaobstaral
jej prvotriedne vychovávateľky, ktoré staraly sa o vývin jej bystrého ducha. Kvôli svojej
Zorke bol Hrabovský hotový každú obeť priniesť, kvôli jej dobru sa ešte v šesťdesiatom roku
oženil, aby jej matku a gardedámu, ktorá by ju dôstojne do spoločenského života uviesť
vedela, zadovážil. Pojal za ženu ďalšiu príbuznú, aristokratku, dámu o dvadsať rokov
mladšiu od seba, ale natoľko vážnu, že úkolu čo matka a reprezentantka kaštieľa Hrabovských
mohla úplne zodpovedať.No, ak sa Hrabovskému — ako vravia — každý krok, každé podujatie v živote vydarilo,
tento krok sa mu nezdaril. Afra bola žena namyslená na svoj starozemiansky rod, popudlivá,
pánovitá, sebecká a rozmarná. Pravý opak jeho prvej ženy.O Zorku sa veľmi málo starala a keď k nej kedy prehovorila, jej slová boly pichľavé,
plné výčitiek o nedostatočnej výchove, nepríslušnom držaní sa na slečnu z rodu.Následkom toho jej Zorka vyhýbala ako len mohla a celou prítulnosťou a dôverou vinula sa
ku starej Marte, svojej bývalej pestúnke.S touto sa neraz spoločne vyplakala nad nešťastím, ktoré stihlo dobrého otca Zorkinho,
ktorý ho ťažko niesol a pod jeho ťarchou očividno chradnul.No človek všetko zmôže, čo musí. I Matej Hrabovský mužne premáhal toto svoje nešťastie,
ale boly chvíle, v ktorých ono hnalo ho do krajností neznesiteľného zúfalstva. V takýchto
trápnych chvíľach zašiel si ku svojmu najlepšiemu priateľovi Drahotičovi, učiteľovi v
Hrabovke, vyžaloval sa mu a neraz spomenul, že keby nie Zorky, zašiel by na kraj sveta, aby
vyhnul terajšiemu peklu v dome.Posledného času bolo veľa kritických dní v kalendári rodiny Hrabovských, že starý pán
takmer denne navštevoval svojho starodávneho priateľa, ktorý ho vždy vedel utíšiť a
potešiť.Ako sa tie časy menia! Za nebohej panej chodievali Drahotičovci denne do kaštieľa a keby
niekedy neboli došli, poslalo si panstvo pre nich. Starí priatelia šachovali alebo
tarokovali, panie besedovaly, alebo ručnými prácami si čas krátily, a malú veselú Zorku nik
nevedel tak milo zabaviť, ako Mirko Drahotičov. Tento, hoci bol o šesť rokov starší od
Zorky, vedel sa jej veselým nápadom prispôsobiť, vedel jej požiadavkám v každej hre tak
vyhovieť, že sa rodičia často s úľubou zahľadeli na nevinnú súladnú hru svojich detí a
nebohá pani neraz dobrosrdečne podotkla, že keď sa tak zadíva na tie deti, neraz jej
napadne, či nebudú kedysi svoji.A teraz? Terajšia pani kaštieľa nerada vidí ľudí nízkeho pôvodu. Tak volá tých, ktorí
nie sú zemani, aristokrati. Ľudí inteligentných, ktorí svoje slovenské presvedčenie, svoju
materskú reč, svoj národ nezapredajú, teda toho času tak zvaných panslávov, z celej duše
nenávidí, nimi zrovna opovrhuje. No a rodina Drahotičova bola a je rodina slovenská, ktorú
len priazeň Hrabovského chránila pred nápadmi maďarského tyranizmu. Že sa vedel Drahotič čo
Slovák za maďarského režimu vo svojom úrade udržovať, môže ďakovať len Hrabovskému, ktorý
je patrónom školy Hrabovskej.Slovák nevie byť nevďačným a preto i Drahotič so svojou rodinou celým srdcom, celou
dušou lipne k Hrabovskému a jeho dcére.Mirko Drahotič, dvojročný právnik, schádza sa denne so Zorkou v ružosade, v parku, v
lesíku a na iných romantických miestach, kam ju stará Marta sprevádza. On rozpráva jej
dejiny Slovenska, oboznamuje ju s literatúrou slovenskou, predčítava jej diela slovenských
spisovateľov a vzbudzuje v nej lásku k tomu ubiedenému, zotročenému ľudu slovenskému.Ona venuje jeho poučeniam úplnú pozornosť a teší sa denne na jeho príchod, na jeho milú
spoločnosť…A on? On chodí rád, chodí na určené miesta, spokojne si cestou pospevujúc:Ktože mi zabráni,ktože mi zakáže,k mojej milej chodiť,keď mi sama káže.*Príjemná vôňa jarného večera naplňovala sviežosťou celé okolie. V starom parku
Hrabovských odspevovaly vtáčatká svoje večerné piesne a v áleji stáročných košatých líp
bolo neobyčajne milo.Álejou touto kráčal párik mladých ľudí. On driečny, štíhly šuhaj čiernych očú, z ktorých
mu svietil zápal mladistvej duše, čiernymi vlnistými vlasmi zahrával si večerný vetrík.
Ľahko a voľne oddychovala jeho hruď; srdce mu bilo odvahou, hrdá sebadôverujúca sila ihrala
mu v pružných svaloch a horúca krv prúdila v žilách, kedykoľvek pozrel na svoju spanilú
družku… Ona — panensky čistá, svieža, mladušká blondínka okrúhlych ťahov, jasných, modrých,
usmiatych očú, s hlbokými jamôčkami v ružových líčkach, verný obraz jarného rána. Kráča na
jeho pravom boku zľahka, že sotva sa malými nôžkami zeme dotýka. Párik tento bol mladý
Drahotič a Zorka.Kráčali spolu ruka v ruke, obdivujúc divé pôvaby starého krásohája, rozprávajúc si o
jeho historických dejoch, o hroznej kamennej studni, až prišli do ružosadu.Tento prekvital bohato, ačpráve posledného času bol dosť zanedbaný, že na mnohých
miestach stál suchý ker, ako poľutovania hodná kostra predošlého života, dávnej slávy.Zorka sa zastavila, rozhľadela po sade a boľne riekla: „Úbohý ružosad, aj ten pustne.
Stará Marta tvrdí, že to zlý predznak, náveštie blížiaceho sa nešťastia v našej rodine.“„A ty jej veríš, Zorenka? To predsa stará povera a v povery veriť je za jedno hriech a
za druhé pre vzdelaného človeka nedôstojnosť.“„A predsa sa to už viackrát v našej rodine dokázalo, že kedykoľvek ružosad zapustnul,
stihlo ju zavše dajaké nešťastie.“„Náhoda, číra náhoda“, odvetil Mirko.Ona sa zastavila a dlho hľadela zádumčivo na kvitnúce ruže. Zrazu rozbehla sa k
najbližšiemu kríčku, odtrhla z neho biely polorozvitý puk, pritisla ho k ústam, a keď ho od
úst dávala, padla naň z jej krásneho oka slza, ktorá sa čo diamantová kvapka na ňom skvela.„Ach, krásne ružičky, moje milé kvety, koľko vône, lesku a pôvabu vo vás, že vás každý
miluje“, riekla dojatým hlasom Zorka.„Zorenka, ty slzíš? — Prečo? — Daruj mi ten ružopuk! Ja si ho uschovám. Budem ho mať rád
čo milú pamiatku tohoto krásneho večera. On bude ma upomínať na teba, drahá, až budem zasa
na štúdiách v Prahe. Áno, upomínať ma bude na tvoje malinové ústočká, ktorými si ho
bozkávala, na tvoje krásne nezábudkové oči, ktorých slzami si ho kropila. Daj mi ho,
Zorenka!“…Ľahký rumenec polial jej tvár. Ešte raz puk bozkala a mlčky mu ho podala s takým
milostným pohľadom, že Mirkovi zabúšilo srdce, krv ihrala mu v žilách, že nemohol odolať,
aby ju neobjal — nebozkal!…Ona vytrhla sa mu z rúk a ako splašená srnka bežala dolu álejou, veselo volajúc: „Chyť
ma, Mirko! — Chyť ma! Ak ma chytíš, dostaneš ešte jeden…“„Čo, Zorenka? Puk, či bozk?“„Čo chceš“, znela odpoveď.„No, bozk, anjel môj! To sa rozumie, že bozk!“ zvolal radostne Mirko a pustil sa za ňou.Už-už by ju bol dohonil, hoci vznášala sa nad zeleným, kvietím posiatym pokrovcom ani
dajaká vzdušná vlna, ale ona zabočila náhle na cestičku vpravo a ako on chcel za ňou,
zabudol, že okolo trávnika je pri zemi drót, potknul sa naň a zvalil na pažiť.Zorka sa veselo rozosmiala a bežala, čo len mohla vpred, obzerajúc sa stále naň.
Nezbadala, že proti nej ide stará Marta, vrazila silno do nej, že táto by sa bola isto
prevalila, keby sa nebola zachytila najbližšieho stromu.„Zorka, čo stvárate! Poďte zaraz domov. — Otec — váš — umiera!…“ vyrazila zo seba
zadýchaná starenka.„Ježiš, Mária, Jozef!“ zvolala zúfale Zorka, lapiac sa za hlavu.„Čo sa stalo?“ pýtal sa dobehnuvší Mirko.„Starý pán umiera“, odvetila Marta.„Nemožno, veď popoludní bol ešte u nás v škole“, rečie Mirko.„Nazlostil sa na ženu — porazilo ho“, vysvetľovala Marta náhly spád a hneď dodala
prosebne: „Poďte, Zorka, poďte!“S nárekom bežala Zorka domov, a Mirko za ňou. — Vrazila do izby. Okolo lôžka
umierajúceho otca stáli ľudia… Odtisla ich, kľakla k posteli a medzi bôľnym nárekom
bozkávala bledú tvár milovaného otca.Mirko kľakol vedľa nej a slzel. Hrabovský sa prebral, otvoril mdlé oči a s ťažkosťou
vyrazil zo seba šepmo: „Zorka!“ To bolo jeho posledné slovo. Vzal jej ruku a vložil do ruky
Mirkovej… S ťažkosťou vztiahol nad oboch ruky a žehnal im… Nato sa vzpružil, ako by chcel
dačo povedať, ale len bôľno zastonal a klesol bezvládne nazpät.„Mŕtvy“, riekol lekár, keď preskúmal tepny srdca.Zorka vykríkla a klesala na zem… Mirko ju uchopil do náručia, svieral na prsia, bozkával
jej bledé líca a zosínalé ústa, úzkostlive volajúc: „Zorka! Zorenka, pamätaj sa!“Precitla — hlavu oprela na jeho prsia a žiaľnym plačom hojila krutý bôľ svojho srdca.No nie dlho, bo do izby vkročila jej matka, barónka Afra, vysoká, chudá, počerná dáma a
zlostný pohľad mrštila na mladý párik. Pošla k nim a odtrhla Zorku od Mirka s výčitkou:
„Okamih hrozného nešťastia a zármutku používaš na milkovanie? Neznáš spôsob chovania sa,
ani mravu, aký by mala mať dcéra Hrabovského! Choď do svojej izby a čakaj, až prídem.“Riekla to tak prísno, tak kategoricky, že Zorka sklopila oči a mlčky odišla.Nato obrátila sa k Mirkovi a odmeraným, prísnym tónom ho oslovila: „Pán Drahotič, to
bolo dnes naposledy! Neopovážte sa takýmto neslušným chovaním urážať náš mrav. Vy, syn
dedinského učiteľa, nemôžete predsa snívať o ruke slečny Hrabovskej, jedinej dedičky
kaštieľa a panstva Hrabovských. Prosím vás, aby ste sa okamžite vzdialili a viac práh nášho
domu neprekročili.“ Kývla graciózne hlavou miesto pozdravu a hrdo kráčala ďalej.Mladý Drahotič zaťal päste a plam hnevu šľahal mu z jeho čiernych očú. „Vyhnala ma —
upokorila — do prachu snížila… No, dobre. Na to má právo, kým je paňou v dome, ale Zorku
vyrvať mi zo srdca nemôže, nesmie, na to práva nemá. Zorka je mojou drahou oddanicou! Oddal
mi ju sám jej otec na smrteľnej posteli. Jeho poslednou vôľou bolo, aby sme boli svoji. On
vložil jej ruku do mojej ruky. On nám svoje požehnanie udelil a — zomrel. Vôľa
zomierajúceho je a musí byť každému svätá, tú nesmie nik, ani pyšná Afra, narušiť —
prekaziť. — Nie, hoj, nie! Zorenka, ty si a budeš mojou.“Takéto myšlienky vírily mu hlavou, keď sa poberal z kaštieľa do ružosadu, kde si sadol
na lavičku, z ktorej mohol rovno pozerať do oblokov Zorkinej izby. — Premýšľal. Myšlienky v
dobe lásky a nádejného šťastia, ktože vás pochopí? Kto vás môže opísať? Tvary vaše, sťa sny
rozkošného jará, keď usmiata kvetena nasype bohatstvo kvetov v sad a v háj. Ach, roztomilá
doba lásky, nezmieraj, ži, večne teš, oblažuj a veď do prístavu tichého šťastia!*Pohreb Hrabovského odbavil sa s celou pompou a nádherou, aká je na dedine možná, pri
veľkej účasti okolitej inteligencie i pospolitého ľudu, ktorý si svojho šľachetného,
dobroprajného zemepána vedel vždy veľmi vážiť, že jemu poslednú poctu vzdať cítil sa byť
sväto povinným.Bol to prejav vďačnosti, lásky a úcty nášho dobrosrdečného ľudu slovenského.I zemianstvo z blízkych i ďalších kaštieľov v celom prepychu zúčastnilo sa vo valnom
počte, ale nie s tým posvätným pocitom, s akým náš ľud, lež len preto, že to slušnosť káže
a tak zvaný bontón vyžaduje.„Dnes uvidíme celé naše zemianstvo pospolu“, nadhodil starý Drahotič, vidiac jeden koč
za druhým pospiechať do kaštieľa.„Hovoríš „naše“, otecko, ale kde je to od „nášho!““ nadhodil mladý.„Prečo? Ako to mieniš? Či sa nazdávaš, že slovenský národ nemá svoje zemianstvo? To sa
mýliš, syn môj drahý. Sú medzi nimi rodiny, ktoré by mohly svoje korene ešte zpred
maďarských čias odvádzať, keby im to dovoľovala zle pochopená pýcha a závratnícky blud
odnárodňovania sa. Všade inde považuje sa zemianstvo za výkvet národa, len u nás považuje
sa odtrhnutie sa od svojho národa za ctnosť. Jeho hlavnou známkou je u nás odkopnutie
národnej podstaty. Namáha sa, namáha vyskočiť z tej svojej slovenskej kože a keď nemôže,
aspoň ju zafarbí podlým odrodilstvom. Ono nevidí, do akej záhuby sa vrhá, nevie, že tým vo
vlastnom tele pácha samovraždu. Ono, odtrhnuvši sa od svojho národa, hynie mravne aj
hmotne, jeho vplyv klesá a ono mení sa samovoľne v sluhov nesvojského živlu. Odnárodnenie
sa nášho zemianstva je boľavá rana na tele národa, je to rakovina, ktorá prirodzeným
spôsobom zožiera aj samé zemianstvo. Keby zemianstvo chápalo svoj záujem, nevytrhalo by
korene svoje z vlastnej pôdy, neschly by jeho ratolesti, nehynulo by ono. Nuž ale naše
porekadlo hovorí, že koho chce Pán Boh potrestať, odníme mu rozum.“„No a zemianstvo zaslúžilo si svoj trest, za všetky tie krivdy, páchané na úbohom ľude
počas panštiny,“ dodal Mirko. Pozrel na hodinky a riekol: „Otecko, už je čas, poďme…“Začali sozváňať… Ľud hromadne kráčal ku kaštieľu… Započaly sa pohrebné obrady. Trúchlivé
zvuky pohrebnej piesne rozliehajú sa pomaly dvorom starého kaštieľa, vzbudzujú v dušiach
prítomných hlboký zármutok a budia rozličné spomienky na nebohého…Vôkol bolo dusno. Slniečko polievalo kovovú rakvu žeravými lúčami, že žiarila leskom
tam, kde nebola pokrytá vencami. Na nej boly len tri vence, ostatné boly nakopené na
zvláštnom koči. V kotúčoch vinul sa ťažký dym kadidla a ako žlté škvrny mihaly sa svetlá
sviec, ktorých žlkastý vosk ako tiché slzy stekal dolu na zem.Medzi najbližšími nebohého stála na poprednom mieste Afra, majestátne, hrdo, ako socha
smútku z čierneho mramoru, nepohnúc ani jedným údom tela a nemeniac ani jedinký ťah tváre,
nejaviac ani najmenšie duševné vzrušenie. Vedľa nej stála úbohá Zorka, plná hlbokého žiaľu
a krutého bôľu. Od nepretržitých sĺz opuchly jej oči a tým celý výraz jej peknej tváričky
bol zmenený. Ona dobre cítila, koho stratila. Dobrý otec bol jej všetkým a ona bola jeho
miláčkom…Trúchlivé obrady pohrebné sa skončily. Hrabovský odpočíval večným snom v rodinnej
hrobke. Ľudia sa rozchádzali. Zúčastnení šľachtici, spomínané už zemianstvo, išli do
kaštieľa truchliacim svoju sústrasť vysloviť.To sa rozumie, že pani Afra ich len tak naprázdno nepustila, ale aby dokázala svoju
hodnotu čo domáca pani, náležite ich uhostila.Zorka, ktorá pri zakľúčení pohrebných obradov zamrela, žalujúc sa na hlavybôľ, nechala
sa ospravedlniť a utiahla sa do svojej izby. Toto bolo domácej panej vítané, a tešila sa v
duchu, že jej nebude v spoločnosti zavadzať, kde výlučne chcela ona vývodiť.A podarilo sa jej to. Bola tentokrát neobyčajne milá, prívetivá, láskavá, pohostinná a
zábavná, že celú spoločnosť si úplne získala a tak rozjarila, že dom hlbokého smútku stal
sa razom domom žartovného smiechu a veselej zábavy, ktorá takmer do rána trvala.*Nastaly tiché, žiaľne dni, podobné jeden druhému. Už celý týždeň prší. Toto smutné
počasie vtláča ešte väčšiu clivosť na rozžialenú dušu mladistvej Zorky.Táto stojí u obloka a pozerá na kvapky dažďa, ktoré divý vietor mece na jeho sklené
tabule.V izbe sa už stmieva. Zora pripomína si „zlatú hodinku“ súmraku z minulých čias, kým
ešte rodičia žili… Ako milo ju trávievali! Drahotičovci prichádzali na besedu. Kým rodičia
oboch rodín rokovali o bežných záležitostiach, o svetových udalostiach, vyčítaných z novín,
za ten čas ona s Mirkom utiahly sa do kútika k teplej piecke — v lete do ružovej besiedky —
kde jej Mirko rozprával o Šípkovej Ruženke, Meluzíne, Zlatej priastke, Vodnom mužovi atď.
Mirko tých rozprávok vedel na stá, každý deň jej inakšiu rozprával. Ach, aké to boly blahé,
šťastné chvíle!A teraz? Od otcovej smrti Mirka nevidela.V hlave vírily spomienky rozmanité — pestré — slza stekala za slzou po bledej tváričke,
ako tie dažďové kvapky po sklených tabulách okien…V dome bolo ticho, len barónka Afra hrala na klavír akúsi maďarskú áriu. Trúchlivé jej
zvuky pomaly rozlievaly sa po starom kaštieli. V zarmútenej duši Zorkinej budily ony akýsi
odpor a ťažkosť… Len odkedy je ona tu, očuť maďarské melódie v našom dome, predtým nikdy
ich očuť nebolo. Nebohá mamička hrávala samé klasické kusy a ujko Drahotič hrával zväčša
slovenské piesne, ktoré sa natoľko rodičom páčily, že ich sami popevovali. Neodolateľná
túžba po úprimnom srdci, ktorému by mohla city svoje sdieľať, zaviedla ju do izby nebohého
otca, ktorú si s láskou obzerala. Všetko pri starom. A napriek tomu, že do izby od
odumretia otcovho nik nechodí, všetko je v takom poriadku, ako by jej pán v každom okamihu
mal vkročiť a pri písacom stole, ktorý stojí vo výklenku medzi oblokmi, mal miesto zaujať.Pri treťom obloku, vedúcom do brezovej áleje krásohája (parku), stojí malý okrúhly
stolík, pri ktorom nebohá mamička sedávala, zaoberajúc sa ručnými prácami a mlčky pozorujúc
otca. Tak živo si ju vie predstaviť, ako tu sedí bledá, pletie alebo vyšíva a premýšľa.
Hneď pozrie milo na otca, a zasa na ňu, baviacu sa s bábikou pri teplej piecke. Tam vonku
skučí vietor, tam je tma a zima, tu však bývalo vždy tak ticho, teplo, útulno.Poobzerala sa ešte raz po izbe a pomyslela si: „Áno, všetko je pri starom, len milá
mamička a dobrý otecko nie sú.“ Spomienka na minulosť privalila sa čo ťažká vlna. Slza
stekala za slzou a čosi zaklokotalo jej v hrdle, ako by ju malo zadusiť.„Zorka, Zorenka drahá, neplač, upokoj sa!“ čuje zrazu známy hlas, ale taký utajený, ani
čo by zpopod zeme vychádzal.Sotrela slzy a pozerala zadivene po izbe, nikoho však nevidela, bolo už aj tma v izbe.
„Zorenka! Zorka!“ zašumelo to znova. Zorka sebou trhla ani poplašená srnka a keď nikoho
nevidela, zmeravela… „Tu som, anjel drahý!“ ozvalo sa zasa a pritom slabé ťuknutie na sklo
obloka zatiahnutého jasmínovým krovím bolo očuť.Zorka hodila ta svoj plachý pohľad a zazrela poprsie Mirkovo.Rýchle priskočila k obloku, otvorila ho, ale pod jedným zvolala: „Mirko! Preboha, kde si
sa tu vzal?“„Prišiel som, Zorenka moja. Nemohol som ďalej odolať. Musel som ťa vidieť. Musím
zvedieť, ako sa máš.“„Ďakujem, ako v takomto smútku. Ak ale ta tu, Mirko môj, mama nájde alebo uzrie, čo
potom?“„Nič. Ona nemá práva nás deliť, medzi nás hrádze prekážok stavať. Nás nebohý tvoj otec
na smrteľnej posteli v jedno spojil, on nám požehnal, ona nesmie sväzok náš roztrhnúť. Ani
neroztrhne, len my stálymi ostaňme svojim zásadám, svojej láske.“„Mne stále vytýka, že je to nemravnosť odo mňa, že sa s tebou schádzam. Beda mi, keby ma
tu s tebou zazrela!“„Ako môže mravnosť požadovať od iných ten, kto sám v kale nemravnosti hynie? Pani
barónka ešte ani jeden deň od pohrebu svojho manžela nebola sama bez spoločnosti pánov a to
pánov pochybnej povesti. Bolo by veru na čase, aby tvoj ujo, čo testamentom ustálený tútor,
v tomto zakročil a poriadok urobil. Ľudia sa na tom pozastavujú, všelijako to vykladajú a
posudzujú. Týmto trpí dobrý chýr kaštieľa. Prial by som si, žeby som sa s pani barónkou
sišiel, aby sme si mohli pravdu povedať.“„Ale že si v takomto daždi došiel, Mirko, veď celý umokneš.“„Neumoknem, anjel môj drahý, stojím pod prístreším. Musel som dnes prísť, musel som ťa
vidieť, musel som s tebou byť, žeby som sa s tebou rozlúčiť mohol, keď zajtra už
odchádzam.“„Kam?“ zvolala prekvapená Zorka.„Rukujem.“„Mirko, nežartuj!“„Nežartujem, už došlo aj na mňa.“„Preboha. A čo páni rodičia?“„Plačú… No, to nepomôže. Idú všetci ostatní, musím ísť aj ja, veď za svoj národ, za
svoju vlasť bojovať je krásna vec. Len teba opustiť, Zorka drahá, mi ťažko padne,“ riekol s
citom, vrelo bozkávajúc jej bielu rúčku. „Teba a tých úbohých starých rodičov.“Zorka objala jeho hlavu a horko zaplakala.„Neplač, Zorenka! Naše duše sú čisté, náš úmysel šľachetný, tým väčšiu vnútornú cenu a
silu bude mať naša láska, keď si ju vzdialení od seba stálou vernosťou pestovať budeme.
Zlato čistí sa v ohni, tak i naša mladá láska vykryštalizuje sa bôľom nášho lúčenia. Po
chmúrnych, búrlivých dňoch svitne nám jasný blažený čas šťastia a spokojnosti. S Bohom,
Zorenka moja! Obávam sa, že sa nachladíš tu v tom otvorenom obloku. S Bohom!“„Choď s Bohom! Na milú rozpomienku prijmi tento medajlónik. Je to môj najcennejší a
najmilší klenot, ktorý nebohá mamička nosievala a mne, umierajúc, na hrdlo zavesila. — Buď
šťastný a vráť sa čím skôr zdravý domov!“ Sňala s hrdla medajlónik visiaci na zlatej
retiazke a oddala ho Mirkovi.„Ďakujem ti, môj zlatý anjel. Darček tento bude mi čo vrúcny talisman lásky nadovšetko
milý a drahocenný. On ma bude sprevádzať po všetkých cestách môjho života a dodávať sily i
odvahy k víťazstvu. Dovoľ však, moja drahá, žeby som tebe smel dať na milú rozpomienku na
krásnu dobu našej lásky to, čo mi je najmilšie. Tento prstienček nosievala moja zlatá
mamička, kým ešte dievčaťom bola. Dostala ho od môjho otca pri zasnúbení a on ho dostal od
svojej milej matky. Je to rodinná pamiatka. Prijmi ju vďačne a spomínaj často na mňa.“Medzi touto rečou stiahol s malíčka prstienček a navliekol jej ho na prst.Bol to pekný prsteň s rubínovým očkom, majúcim podobu srdiečka, okolo ktorého vinul sa
venček z drobných, skvele sa jagajúcich briliantíkov, vzácna starožitnosť.„Ach, aký je pekný, rozmilý!“ zvolala Zorka, „Ďakujem ti, Mirko!“„No, s Bohom, drahá duša. Je chladno, nechcem si to vziať na svedomie, žeby si sa mala
nachladnúť. S Bohom!“Jedno vrelé objatie a jeden horúci bozk a dve milujúce sa duše musely sa rozlúčiť,
rozísť…Kto vie, na ako dlho?No, nie v čase ani v diaľave, ale v zabudnutí spočíva rozlúčenie.No, oni sľúbili si sväte, že jeden druhého nezabudnú, ale že sa do smrti verne ľúbiť
budú…*Kaštieľ Hrabovských stal sa domom hlbokého smútku. Tak pusto, clivo a krušno bolo všade…Podľa testamentu Zorka stala sa univerzálnou dedičkou, jej matka, barónka Afra, okrem
vdovského práva nemala na dedičstve žiadneho podielu. Stará Marta a starý Blažej mali
závetne zabezpečené doživotné úplné zaopatrenie, to jest doživotné pobytie na hrade s
platom, aký práve majú, alebo odstupné každý desať tisíc korún. Všetci ostatní sluhovia
dostali stopercentovú prirážku svojho ročného platu.Všetci boli s obsahom závetu spokojní, len barónka Afra sa zlostila. No v prvom okamihu
sa premohla, ale keď prišla domov, vyrazila nahnevano zo seba: „Teda jedine vdovské právo a
nič iné… No, dobre, ale to vdovské právo vám draho padne, zato vám ručím!“Oči jej zažiarily akýmsi podivným plamom a trpký ťah okolo úst javil rozhorčenosť.„Za to mizerné vdovské právo trapila som sa za toľký čas s tým starým psom? Zmárnila som
s ním celý svoj najkrajší vek… A načo? Za vdovské právo? Ha-ha-ha, neznáte ešte barónku
Afru, ale ju poznáte! Zničím vás!“Nato začala smelé plány kuvať, ako najlepšie využiť toto právo. Vtom sa jej však v mysli
predstaví Ferdiš Vrbovský, ujo a tútor Zorkin, ktorého Afra celou dušou nenávidela a ktorý
svojím tútorským právom bude ju akiste hatiť v jej zradných zámeroch.Zorku striežila Argusovým okom, aby sa s Drahotičovci viac nesišla. A podarilo sa jej
to. Zorka svojho Mirka odo dňa lúčenia viac nevidela a jeho rodičov podobne.S Mirkom uprchly jej všetky blahé sny mladosti. V jej rodičovskom dome nebolo pre ňu
viac života bez neho…Jediným jej potešením boly ľúbolístky, ktoré Mirko, kým ešte na front nešiel, zhusta
posielal a ktoré si tajno prostredníctvom starej Marty zamieňali.Ani táto radosť netrvala im dlho, bo barónka Afra si namyslela, že sa necíti dobre, že
musí ísť na premenu vzduchu. Chcela ísť do kúpeľov, ale v prúde svetovej vojny sa to
neodporúčalo. Odišla k rodine barónkinej, ktorá bývala v Budíne, takže mohla Afra oboznámiť
Zorku s veľkomestským životom, hoci táto po ňom netúžila.Ťažko sa Zorka lúčila so svojím milým domovom, s hrobkou, v ktorej odpočíval jej drahý
otec, so starou Martou a starým Blažejom. So svojím najmilším Mirkom nemohla sa ináč
rozlúčiť, iba v duchu.Boly tam šesť týždňov. No Zorka čítala dni a hodiny, kedy sa bude môcť vrátiť do svojho
tichého domova. Veľkomestský život sa jej nepáčil a spoločnosti, do ktorých ju matka
uvádzala, sa jej protivily.Odporným jej bol syn domáceho pána Artúr. Bol to mladý starec, ktorý vo svojom
tridsiatom roku viac užil a prežil, ako iní v deväťdesiatom. Jeho vycerená tvár bola
zrkadlom všetkých možných špatností a hriechov a jeho bezočivá dotieravosť bola zrovna
neznesiteľná. A tento Don Juan hral vo vyššej spoločnosti peštianskych aristokratov
poprednú úlohu.Druhou takouto vzácnou perlou tej spoločnosti bol ulízaný major Ravasz. Zďaleka bolo
možno zavoňať tie najjemnejšie pomády, ktorými si svoje riedke vlasy mastil, a drahé
parfumy, ktorými bola jeho uniforma nasiaknutá. A ako tieto ďaleko rozvoniavaly, tak
odporne zapáchaly jeho dvojsmyselné reči, anekdoty a surové žarty i vtipy, ktorým barónka
Afra ako aj jej priateľky do chuti smiať sa vedely.Zorka týchto dvoch hrdinov bontónu nevedela si obľúbiť. Čím sa jej viac dotierali, tým
jej boli protivnejší, tým im viac vyhýbala, začo ju neraz macocha karhala.Pobyt v hlavnom meste a zvlášte v spoločnostiach, do ktorých ju macocha uvádzala, stával
sa Zorke so dňa na deň odpornejším. Bola šťastnou, keď bola chvíľku sama a mohla sklopiť
oči ku knihe. Čítala, čítala, až zabudla na nepríjemný pobyt v hlavnom meste. Keď odložila
knihu, sbierala novú energiu k ďalšiemu odporu dotieravcov a zápolila s plačom. Zdalo sa
jej, že zlá macocha vedie ju na okraj priepasti, v ktorej má zahynúť, len čo sa ukĺzne
alebo potkne… A nemá nikoho, kto by ju pred touto záhubou zachránil, kto by ju ratoval…
Nemá nikoho, je osirelá — opustená… tu v cudzom svete maďarskom, medzi neprajníkmi
slovenského národa, ku ktorému sa jej Mirko priznáva a ktorý národ ju on učil tak vrele
milovať.Že celá táto spoločnosť je Slovákom zloprajná, vysvitá z toho, že sa z nich vysmievala,
zlomyseľne každého Slováka odsudzovala. Keď v novinách čítali, že sa Slovanom zle vodí, že
spojenci Maďarov vyhrávajú, tu jasali radosťou a uistení v skoré víťazstvo, sľubovali
panslávom tie najhroznejšie muky. Netušili, ani tušiť nemohli, že pastorkyňa maďarskej
barónky Afry je duchom i srdcom Slovenka.Úbohá Zorka cítila sa medzi nimi ako tichá ovečka medzi divými vlkmi.Nie je div, že zmierala túžbou po domove. Hoci tam okrem starej Marty a starého Blažeja
nemala už nikoho, keď so starými Drahotičovci schádzať sa nesmela, predsa ju ta
neodolateľná moc ťahala. Tak rada by sa na hrobke milých rodičov bola vyžalovala, aby sa
jej stiesnenému srdcu uľavilo…Neraz i pred macochou dala výraz svojej túžbe… No táto ju ani neočúvala, alebo takým
prísnym a karhavým pohľadom ju premerala, že stŕpla a neodvážila sa svoju žiadosť opakovať.
A predsa sa jej zdalo, že tu musí zahynúť, ak tu ešte dlho bude musieť byť. Artúr jej
prichodil ako zloduch. Nielen že ho nenávidela, ale sa ho priamo bála. Áno, triasla sa, keď
mala ostať s ním sama, hoci barónka Afra dávala často k tomu vhodnú príležitosť. A keď sa
Zorke podarilo vykĺznuť z nastražených sietí, zbadala za každým zlostný výraz na tvári
macochy, a pohľad, ktorý na úbohú hodila, bol ostrejší ako šíp a ranil tú nevinnú anjelskú
dušu krvavo.Často sa jej zdalo, ako by jej nevlastná matka pomocou tých dvoch padúchov ju mienila
zahubiť. To vedela a stále, ba čím ďalej, tým viac, cítila, že ju táto pyšná žena nenávidí,
že jej je všade a vo všetkom na závade… Pri takýchto myšlienkach akási krušná úzkosť, akýsi
tajný strach moril jej čistú dušu. „Ach, keby tu bol Mirko!“ zavzdychla si neraz. V duchu
porovnávala svojho milovaného Mirka s týmito ničomníkmi. Aký to ohromný rozdiel! On v jeho
jednoduchosti taký priamy, čistý charakter, plný šľachetnej vznešenosti, a títo vo svojej
škrobenej elegancii takí nízki, podlí biednici… A túžba za tichým domovom ešte viac rástla
a ju morila…Preč, len čím skôr preč z tohto hadieho hniezda! bolo jej každodenným vzdychom.No, barónka Afra bavila sa výborne medzi svojimi a na návrat domov ani len vo sne
nepomýšľala.Zorka, aby mohla vyhnúť tejto vyberanej spoločnosti, predstierala častejšie bolenie
hlavy, žalúdka a podobné neduhy na ospravedlnenie. Takto ubiehal deň za dňom rovnako, bez
každej význačnej zmeny.Zrazu však rozhodla barónka, že zajtra odcestujú domov. Čo ju pohnulo k tomuto náhlemu
rozhodnutiu, Zorka vypátrať nevedela. Ale ani veľmi nepátrala po tajnej príčine tejto, bo
celú jej dušu, celé srdce zaujala radosť, že ide domov…*Polia vlnily sa zlatými klasmi, zpomedzi ktorých divý mak o modrý sinokvet malebne
vykukovaly a veselá prepelička neúnavno vyvolávala: „Poďte žať! Poďte žať!“Ťažko tomu veriť, že je už pred žatvou, bo tie dni tak rýchlo prešly. A skutočne, v
Hrabovke práve začali žať, keď sa panstvo vrátilo z Pešti domov na hrabovský kaštieľ.Stará Marta s radosťou vítala svojho miláčika, Zorku, a pozerajúc jej do tvári,
úzkostlive poznamenala, že horšie vyzerá, že obledla.„To len z tej cesty, Martuška, zajtra, až sa vyspím, dostanem zasa svoju farbu,“ tešila
ju Zorka.„Áno, áno, budeme si vás opatrovať ako to oko v hlave, ako som to nebohej milosťpanej
mamičke na smrteľnej posteli prisľúbila. Pán Boh im daj ľahké odpočinutie!“ zavzdychla si
starká a bielym čipkovým ručníčkom utierala slzou zvlhlé oči.„Neplačte už zasa, teta Marta, veď už teraz ostanem doma, budeme sa spolu tešiť.“„Áno, tešiť, veď vy ste mojou jedinou radosťou na svete… Musím vám potom všetko
porozprávať, čo sa za ten čas, zakiaľ ste boly v Pešti, nového prihodilo. Mnoho, veľmi
mnoho novín mám pre vás, ale tá najsmutnešia z nich je, že mladý pán doktor Drahotič už
odišiel, už ho tu niet…“„A kam išiel?“ spýtala sa prekvapene Zorka.„Musel rukovať. Tak vás čakal, ale tak túžobne vás, chudák, čakal, a dočkať sa vás
predsa nemohol.“„Neviete, kam rukoval?“„Neviem. Včera som sa stretla so starým pánom a ten mi povedal, že je už na ruskom
fronte.“„Na ruskom fronte?“ opakovala Zorka a hlboký vzdych vydral sa z pŕs bôľom stiesnených, a
horká slza sperlila sa na zblednutej tvári.„Nechcela som vás zarmútiť, holúbok môj biely, nechcela, ale považovala som si to za
svätú povinnosť vám to sdeliť.“Nato sa celkom pritúlila k Zorke a tajnostne pološeptom jej riekla: „Máte list od neho,
v salóne pod Amorom. No vezmite si ho opatrne, aby pani nezbadala! — Potom by sme obe svoje
dostaly. Pozor!“„Nebojte sa, teta Marta, ja dám pozor.“Ľahučkým krokom bežala do jedálne a pri dverách vedúcich do salóna očúvala, či matka nie
je tam.Zdalo sa jej, že tam nikoho niet a už brala kľučku do ruky, lež vtom čosi tam buchlo, že
Zorka odskočila odo dvier a po prstoch zašla do svojej izby. Sadla k obloku a pozerala do
záhrady, kde boly kvetinové hriadky bohatstvom kvetov obsypané, a snila o Mirkovi… „Kde
asi, chudák, môže teraz byť? Azda v boji?…“ Srdce jej búšilo krušným nepokojom… „Ba čo len
píše?… Či nemohla Marta jeho list radšej u seba nechať? Už by som ho bola mala a takto, kto
vie ako dlho budem musieť čakať…“ Takéto myšlienky vírily jej hlavou a akýsi trápny nepokoj
rástol jej v duši.Zrazu sa jej čosi jasného mihlo medzi krovím, ktoré stálo okolo cesty vedúcej k ružovej
besiedke, ako by štíhla postava nevlastnej matky… Pozrie lepšie a naozaj, bola to pani
barónka v bielom župane s knihou v ruke, poberala sa do chládku ružovej besiedky.Zorka s radosťou pospiechala do salóna. V jedálni našla Martu. Ako by očiam
nedôverovala, či postava medzi krovím je matka, opýtala sa starkej: „Kde je mama?“„Išla kamsi von. Hnevala sa, že je v izbe stlačený vzduch, uzavretý, že vraj sme málo
vetrali. Kázala všetky obloky pootvárať, vzala si knižku a odišla. Už má moja drahá list od
pána doktora?“„Nie, nemám. Chcela som si ho už vziať, už som bola pri dverách, ale zbadala som, že je
tam mama, vrátila som sa. Teraz však bežím poň, bo som zvedavá, čo píše.“„No, poďte, slečna Zorka, ja vám ukážem, kam som ho ukryla.“Vojdúc do salóna, išly rovno k soche Amora. Marta nachýlila sochu a riekla: „Vezmite si
ho!“„Čo si mám vziať, veď tu nič nie je.“„Akože by nebolo, veď som ho ta dala.“„Ale tu ho niet.“Marta pozerala na stojan pod sochu a tam skutočne nič nebolo.„Božie muky! Kam sa podel? Ja by som mohla prisahať, že som ho ta ukryla. A nik tu
nebol, veď kľúče som mala u seba.“Ustrnute pozeraly na seba v akomsi zdesení.„Či azda mama?…“ povie Zorka úzkostlive.„Akože by mohla vedieť, že je tam list?“„Možno vás počula, keď ste mi o ňom povedali. Mne prichodilo ani čo by dakto bol za
dvermi býval.“„Skutočne? Prečo ste ma neupozornili, Zorenka? Jaj — jaj, beda vám i mne, ak ho pani
našla…“ nariekala stará Marta.„No, už to ináč nebude. Mama ho akiste má. Čo teraz?…“ pýta sa prestrašene Zorka.„Čo teraz?… Nič iné nemôžeme robiť, ako čakať a… trpieť. Áno, holúbok môj zlatý, čakať a
trpieť…“ riekla starenka a na jej vždy usmievavú tvár sadol výraz ťažkej starosti.Nastalo trápne mlčanie…„Keby som aspoň vedela, čo píše? Zkadiaľ to píše? Akiste udáva v liste svoju adresu, kam
mu treba písať a teraz? Všetko je stratené…“ bedovala Zorka a hlavu pritom svesila ako
nežný kvietok, ktorý ovial žeravý úpal žiarneho slnka.Marta ju tešila, ako len najlepšie vedela, no strata takej vzácnej veci nedá sa ani tým
najsrdečnejším prejavom úprimného priateľstva nahradiť…Táto nepríjemná záležitosť strpčila jej návrat do milého domova, na ktorý sa tak vrelo
tešila…So strachom očakávala okamih, v ktorom bude sa musieť stretnúť s macochou.Slniečko zapadalo už za sinavé hory. Tajomné šero pokrývalo háje, polia i záhradky.
Vtáčkovia nôtili večernú pieseň, vzdávajúc vďaku a chválu Najvyššiemu za dobrodenia toho
dňa. Stromy a kvetiny v záhrade starého kaštieľa dýchaly dnes zvlášte ľúbeznou vôňou.Bolo tak príjemno a milo, že pani barónka zažiadala si večerať na terase.Večeraly pomaličky a mlčky, nevlastná matka s dcérou, sediac oproti sebe, na seba
nepozeraly.Zorke bilo srdce nepokojom, a čakala stále osudný okamih, v ktorom jej matka začne robiť
výčitky pre Mirkov list. Neodvážila sa na matku pozrieť.Barónka Afra spriadala v duchu osnovu pokarhania, ktorým chcela svoju pastorkyňu
pokoriť, a neuznávala ju za hodnú svojho pohľadu.Tak sedely tu pri žltom svetle lampy ani dva modely. Jeden model odkvitnutý, no ešte
umele pred úplným opŕchnutím chránenej a udržiavanej centifolie a druhý svieži, rozvíjajúci
sa púčok voňavej ružičky.Večerný chlad zavial okolím. Zorka opýtala sa matky, či by jej nemala doniesť plášť
alebo aspoň boa.„Ďakujem. Načo, veď pôjdeme do domu, len ti chcem ešte povedať, že by si sa prichystala,
pôjdeš do nitrianskeho dievčenského ústavu. Hanbiť som sa musela tam v Pešti za teba, že si
taká nevychovaná, sprostá a odporná. Tak si sa chovala, ako by si nikdy v lepšej
spoločnosti nebola bývala. Poznať, že si na dedine vyrástla, bo vystupuješ ako pravá
dedinská hus“, riekla surovým, opovržlivým tónom. „Tam ti aspoň prejde chuť dopisovať
ľúbostné lístky. Tentokrát usporím ti prácu. Na tento ľúbolístok odpoviem ja a môžeš byť
uistená, že mu prejde chuť ešte raz písať.“List Mirkov držala víťazne pred očami Zorky, smejúc sa pritom diabolským chichotom:„Už môžeš ísť, dobrú noc!“Zorka neodpovedala. S tichým sebazaprením niesla toto pohanenie. So slzami v očiach
bozkala macoche ruku, prajúc jej dobrú noc a odišla do svojej izbietky.Stará, dobrosrdečná Marta bedlive striežila svojho miláčika, nespúšťajúc ju s očú. I
teraz videla, že barónka Zorku harusí, že táto s plačom odchádza domov. Išla za ňou a
sledovala ju až do jej izby.Zorka sadla na pohovku a horko zaplakala.Marta posla až k nej, pohladkala jej zlaté vlasy, pýtajúc sa ustrašeno: „Čo je,
holubienka moja drahá? Čo sa stalo?“Zorka položila hlávku na prsia svojej starej pestúnky a lkajúc riekla:„Ona má ten list od Mirka a zajtra mu naň vraj ona sama odpíše, takže mu chuť prejde
ešte raz písať.“„Neplačte, duša moja zlatá, keď mu aj odpíše, tým len poslúži dobru samej veci. Pán
doktor tým bude upovedomený, že jeho list ona dostala do ruky a postará sa iste o spôsob,
akým by ste vy jeho dopisy dostávať mohli. Nebojte sa! Láska zdolá všetko. Ona sa v
prekážkach očistí ako zlato v ohni. Utíšte sa!“„Ach, ťažko sa mi utíšiť, keď srdce mi sviera bôľ. Musím sa s vami, vy dobrá moja
babenka, onedlho zasa rozlúčiť.“„Rozlúčiť? A prečo? Kam pôjdete?“ pýtala sa preľaknuto starenka.„Musím vraj do dievčenského ústavu do Nitry kvôli lepšej výchove, bo som vraj
nevychovaná, sprostá a odporná, nie súca do lepšej spoločnosti.“„No, to vám povedala pani barónka v rozčúlenosti, bo sa na vás hnevá pre ten list pána
doktora. Ona si to ešte rozmyslí.“„Neverím. Čo si ona raz zaumieni, to aj prevedie.“„No a keby aj tak bolo? Neškodilo by vám to. Čo sa človek za mladi naučí, na starosť ako
by to našiel. I nebohý váš pán otec častejšie spomínal, že vás musí dať do dajakého ústavu.
No a dievčenský ústav v Nitre požíva celkom dobrú povesť. Všetky zemianske rodiny dávajú ta
svoje dcéry do výučby. Tam sa sídete s toľkými dievčatmi, bude vám veselo. Lepšie vám bude
tam, ako vám je doma u zlej macochy. Ach, keby to tak nebohý pán videl, čo sa všetko u nás
robí.“Zavzdýchla a zaplakala.Očuť na dvere klopať.Obe spolucítiace duše utrely rýchlo oči a razom zvolaly „Slobodno!“Do izby vstúpila chyžná Katka, držiac v ruke list, ktorý podávala Zorke:„Nech sa páči, list, slečinka! Akiste ste ho ráčili stratiť, našla som ho na chodbe!“„Ďakujem!“ riekla Zorka a svieži rumenec zafarbil jej bledú tvár.„Prosím“, odvetila Katka a úctive sa ukloniac, priala dobrú noc a odišla.„List od Mirka! To je jeho písmo,“ zvolala radostne Zorka. „Ale otvorený.“„To je ten list, ktorý som pod Amora ukryla. Barónka ho iste vzala, otvorila, prečítala
a na chodbe, ako išla domov, jej musel vypadnúť. Boh sám to tak zariadil, aby list prišiel
do vašich rúk,“ dodala Marta.Zorka bozkala list, tisla k srdcu radosťou, že ho predsa dostala.Marta zažala jej lampu a prajúc jej dobrú noc i sladké sny, odišla, aby jej nerušila
posvätné dumy čistej lásky…*Prešlo niekoľko dní. Boly to dni tiché, podobné jeden druhému ako vajce vajcu. Zrazu
nastala zmena. Barónka Afra oznámila, že zajtra zavedie Zorku do Nitry a nariadila, aby
bolo všetko hotové.Nariadenie toto spôsobilo poplach v celom kaštieli a vynútilo nejednu slzu z očú starej
Marty, Blažeja a takmer celého služobníctva, ktoré bolo Zorke opravdivou úctou a láskou
oddané.Nastal určený deň odjazdu.Obloha bola zahalená sivými mrákavami. V noci pršalo a ešte i teraz mrholilo.Zorka včasne zrána vstala a chodila po záhrade. Ako začarované spia lesy, polia, háje.
Tak je všade ticho ako v hrobe, len mlhou zahalený Váh hučí tajomne v diaľke. Zorka
natrhala si kvety a ukladala v kyticu. Zrazu ako by si bola na niečo vážneho spomenula,
zamierila do ružosadu.Keď ta prišla, poobzerala sa a zaslzela, keď videla, aký je zapustnutý.„Bože, Bože, to príšerný znak novej nehody, ktorá má stihnúť náš rod. Zasa nová rana?“Premýšľala, aké nešťastie by malo znova na ich dom, ich rodinu prísť? — Vtom jej ale
napadlo, či nie je to dosť veľkým nešťastím pre ich rod, že dostala sa do neho zarytá
maďarská barónka Afra, ktorá všetky krásne rodinné zvyky a tradície nohami zlostne šliape,
z jej slovenských predkov posmechy robí, ich haní a tupí; ktorá jej otca uvalila predčasne
do hrobu a jej samej hatí v šťastí. Či môže ešte dačo horšieho prísť?V takýchto myšlienkach došla až ku kaplnke. Tam sa vrúcne pomodlila a kráčala domov,
spomínajúc na každom významnejšom mieste tu raz s Mirkom tak milo a blažene prežité chvíle…Tak sa jej zdá, že tu každá lavička a sedánka, každý strom a klas, každý kvet, ba každý
kameň rozpráva o ňom.Ach, ako ťažko padne lúčiť sa s miestom takýchto posvätných rozpomienok na krásne dni
prvej ľúbosti!Zorka rozlúčila sa s nimi s plačom, rozlúčila sa s drahým domovom, v ktorom tie
najšťastnejšie chvíle svojej prvej mladosti zažila, v ktorom však jej mladé srdce aj kruté
žiale nad nenahraditeľnými stratami pocítilo; v ktorom jej nežná duša aj mnohé utrpenia a
krivdy so strany macochy znášať musela.Pred samým odchodom vošla aj do otcovej pracovne, kde odo dňa lúčenia sa s Mirkom
nebola.Všetko je na mieste tak, ako bývalo kedysi, len tie jej drahé milované bytosti tu nie
sú.Zadumala sa a prichodilo jej, že tieto ju došly duševne navštíviť, potešiť, že sú tu…
Zrazu cítila, že akási nežná ruka jej láskave hladká vlasy… Či to azda ruka dobrej mamičky?
Veď len tá bola taká láskavá a nežná…Ach, nie. To stará Marta ju vyhľadala, a keď nemohla pre slzy prehovoriť, potešiť, nuž
aspoň pohladkala zlatožlté vlnité vlásky svojho miláčika. Zorka, zbadajúc svoju drahú starú
priateľku, ktorá jej veľmi často nahradzuje matku, objala ju vrele a v tomto objatí na
úprimnom srdci sa jej uľavilo.„Neplačte! Zorenka! Utíšte sa, holúbok môj zlatý. Pán Boh to všetko na dobro obráti!“„Ach, teta moja drahá, tak mi ťažko na srdci, tak bolestno!“Marta ju chcela tešiť, ale hrdlo jej stisla akási úzkosť, ktorá sa tlačila od srdca
hore, nemohla.Vtom bolo očuť koč hrčať a pred vchodom zastať.Hneď nato ozval sa plný, hlboký hlas barónkin na chodbe:„Kde je slečna? Už ideme.“Ešte raz sa vrelo objaly a pobozkaly. Zorka s Martou a tamtá odbehla do svojej izby pre
svoje veci.Keď vyšly von, popŕchalo. Od severu tiahly tmavé ťažké mrákavy.Ešte niekoľko smutných, ba ťažkých minút prešlo, kým sa barónka Afra usadila do koča.
Zorka vyšvihla sa k nej, zakývala ešte rukou starej Marte a ostatným sluhom a starý Blažej,
ktorý má dnes tvár akosi zamračenú, dal znak koňom. Tieto sebou trhly a vesele uháňali z
dvora…Prší — prší, vždy silnejšie a silnejšie a dážď máča dve osoby, stojace pri hlavnej bráne
a hľadiace dychtive na cestu, kde v diaľke čierňa sa koč… Je to stará Marta a veselá Katka…Cestou harusila barónka Zorku, prečo sa tak uponižuje a so sluhmi tak láskave, milo
zachádza ako by jej boli príbuznými.„To sa predsa nesluší na zemiansku dcéru a preto ti to raz navždy prísno zakazujem.“„Odpusť, mama, ja nemám príčinu chovať sa proti nim odmerano alebo surovo, bo sú všetcia
ku mne veľmi úslužní a milí.“„To je ich povinnosťou a tvojou povinnosťou musí byť, vedieť si istú autoritu voči nim
udržať. Ty sa však oblizuješ s tou starou strigou, ako by ti matkou bola. Ja ju z celej
duše nenávidím a keby po mojom bolo, musela by okamžite z domu.“„Marta má veľké zásluhy v našej rodine, o ktorých si ty, mama, možno ani neočula. Bola
varovkyňou mojej nebohej mamy a opatrovala ju obetavou láskou a príkladnou svedomitosťou.
Zamietla svoje vlastné šťastie, aby mohla žiť po boku mojej matky, ktorú, keď bola dvakrát
na smrť chorá, svojou báječnou opaterou, ako lekári sami tvrdili, zachránila životu.Keď raz rodičia neboli doma a do kaštieľa votreli sa v tmavej noci zbojníci, ona svojou
srdnatosťou ich naplašila a veľkú časť majetku, drahocenné skvosty rodinné a iné vzácne
pamiatky nám ratovala.A keď mi drahá moja mamička život dala, ostala na úmor chorá. Ona nielen drahú mamičku,
ale i mňa opatrovala, mňa pestúvala takou láskavosťou, že ju celé okolie obdivovalo. A keď
mamičku Pán Boh k sebe povolal, na úbohú Martu padla celá ťarcha starostí o domácnosť a o
nás všetkých. Marta pochádza zo starozemianskej rodiny a bola u nás viac za príbuznú, ako
za služobnú považovaná. Preto jej, prosím ťa, nezazlievaj, že sa časom voči mne priláskavo
chová, veď ma vypestovala, o mňa pečovala, kým som bola malá.“„Bláznovstvo! Poznať, ako jednostranne, ba hlúpo celú vec chápeš a posudzuješ. Všetko,
čo Marta pre vás urobila dobrého — ako spomínaš — bolo jej povinnosťou urobiť, veď za to
dostávala plat. To nie sú teda zásluhy, lež povinnosť služby a mzdy. A že ju tvoji rodičia
za príbuznú považovali — no — áno, svoj k svojmu… Otec tvoj bol síce rodom zeman, ale
dlhoročným pobytom na dedine a obcovaním s ľuďmi jeho rodu a stavu nezodpovedajúcimi,
neprístojnými, zovšednel, ba — možno povedať — zosedliačil sa, no — a matka pochádzala z
Moravy, zaiste z domu dajakého bohatého roľníka alebo mlynára, nuž jej spoločnosť slúžky
zodpovedala.“Posledné vety, obsahujúce charakterizovanie Zorkiných rodičov, predniesla takou
pichľavou zlomyseľnosťou, ktorá musela krvavo uraziť dušu dobrej dcéry. Každé slovo bolo
také ostré ani meč na obe strany brúsený, že bolestne ranilo srdce úbohej devy. Zorka
dosiaľ nikdy neodpovedala svojej macoche, nikdy sa nebránila proti jej zlostným narážkam a
napadnutiam, no tentokrát mlčať bolo nemožné. Úcta, láska, vďačnosť, ktorú chovala v srdci
svojom oproti svojim nebohým rodičom, kázala sa ozvať.„Mama, neurážaj mojich dobrých rodičov, nemáš na to práva. Celé okolie na ďaleko široko
si ich blahú pamiatku ctí a váži, len ty ich ešte aj po smrti urážaš. Prečo? Čo ti urobili?
Akú krivdu ti učinili? Úbohá mamička ťa ani nepoznala a dobrý otec ti veru tiež neublížil.“„To je moja vec, či mám príčinu k odsúdeniu alebo nie. Ty si ešte decko, aby si
pochopila záhady, ktoré ma neraz roztrpčujú pri spomienke na tvojich rodičov,“ odvetila
roztrpčeno barónka Afra.„Možno… ale o mŕtvych zle rozprávať, im krivdiť a ubližovať je nemiestne, nedôstojné, ba
nešľachetné,“ riekla s ľútostivým plačom Zorka.„Čuš!“ zakríkla macocha na Zorku a takou zlosťou do nej búšila, že táto bolestne
vykríkla. Starý Blažej zastavil kone a obzrel sa do koča, čo sa robí.„Ďalej! — Čo zastavuješ kone!“ okríkla ho pani barónka. Blažej uposlúchol a kone šibnul.„To si vyprosím, aby si ma ty na slušnosť upravovala. O tej som ja čo malé decko viac
vedela, ako ty v dospelom veku. Za tieto slová ti ale podmastím v ústave, počkaj, tam ty
budeš na krátkej oprátke.“Takto harusila barónka celou cestou úbohú Zorku. Táto sa však viac neozvala, ale tichým
ľútostivým plačom uľavovala svojmu stiesnenému srdcu, až došly na určené miesto.Keď sa za Zorkou zavrely dvere kláštora, pocítila v svojom srdci akúsi úľavu. Bola sama,
mohla sa oddávať srdcom i dušou svojmu dobrému Mirkovi.Myslela naň stále. A keď za tichého večera pristúpila k otvorenému obloku, zahľadela sa
do azúrovej oblohy, na ktorej sa báječné svetielka tisícich hviezd ligotaly, bola Mirkova
celá mysľou i životom.Zorka vžila sa do svojho položenia. Medzi jej srdce a domov stavala sa pomaly hrádza
odvyku a zabudnutia. Chovanie jej macochy utlmilo každý záblesk túhy jej duše po domove,
umŕtvilo každý pocit lásky dieťaťa k matke. Ona nepoznala lásky srdca materinského, bola
úbohá, osirelá…Často sovrel náhly bôľ jej hruď. Často takmer zúfale túžila po srdci, na ktorom by
ukojila, vyplakala žiale utrápenej duše! No márne, z tých miliónov ľudských sŕdc nesklonilo
sa ani jedno k opustenej Zorke. Nemala rodičov — nemala už ani Mirka… A čo je deva bez
lásky? Kvetina bez slnka… Vadne, zmiera.Zorka, to veselé vtáča, zmenilo sa v sentimentálnu, žiaľnu devicu…*Dni školského roku Zorke rýchlo ubiehaly. Učenie bolo jej nielen najmilšou zábavkou, lež
pravým potešením. Ona dobre pochopila, že jedine vzdelaný človek vie pojať a oceniť krásu
života, že vzdelanosť je kľúčom od pozemského raja; nielen rozum, ale i srdce musíme v tej
istej miere vzdelávať, ak chceme zabezpečiť spokojnosť duše a tým sme sa mohli cítiť
blaženými. Ona hamovala letiaci čas pilným učením a priklincovala každý deň novou
vedomosťou ku svojmu prospechu.Zorka bola najlepšou žiačkou celého ústavu a pre jej usilovnosť, skromnosť, pokoru a iné
mnohé ctnosti stala sa miláčikom svojich predstavených.Pomluva na ňu namierená, ktorou jej mienila barónka Afra u predstavenej ústavu poškodiť,
mala práve opačný účinok.Múdra a vysoko vzdelaná matka kláštora, Silvia, hneď poznala, že úbohé dievča stalo sa
obeťou rozmarnej, zlomyseľnej ženy macochy a preto kľudne odpovedala barónke na jej
obžalobu:„Buďte bez starosti, milostivá pani. My vychovávame svoje chovanky tak, aby sa čo možno
najviac prispôsobily Bohu smýšľaním i skutkami, to jest, staly sa čo možné dokonalými. Máme
ich na to, aby žily čiste, jemnej kráse, ctnosti, prírode, vede i umeniu. Snažíme sa im
vštepiť láskou k Bohu, lásku k bližným, lásku ku človečenstvu a preto hľadíme nielen ducha,
ale i srdce v jednej každej zošľachtiť, bo dobrosrdečná žena má väčšiu cenu než krásna
žena. Krásu človek skôr zunuje než dobrotu.“Zorka pochopila šľachetné a vznešené zásady matky Silvie a usilovala sa život svoj podľa
nich spravovať.Nie je div, že si týmto spôsobom získala úplnú priazeň tejto vznešenej ženy a že sa
stala jej miláčikom, ba miláčikom celého kláštora.Školský rok sa skončil. Zorka mala najlepšie vysvedčenie. Nastaly prázdniny. Zorka,
dôjduc domov, ukázala vysvedčenie matke. Táto ho chladno prezrela a hneď odložila bez slova
najmenšej pochvaly.Zorku to bolelo. Pomyslela si, s akou radosťou by jej nebohí rodičia boli vysvedčenie
prezerali, ako by ju boli chválili. A teraz? — Nik ju nechváli za jej usilovnosť, nik jej
nepraje úspechu k ďalšiemu štúdiu. Až teraz jej napadlo, že okrem starej Marty a starého
Blažeja ju nik nevítal, keď došla na prázdniny domov.Tieto dve dobré duše maly veľkú radosť nad jej príchodom. Boli by svojmu anjelikovi —
tak volali Zorku — to nebe na zem sniesli, keby boli mohli. Všemožným spôsobom hľadeli jej
pobyt v rodičovskom dome spríjemniť, ale nešlo to ľahko, bo muselo sa všetko len skryto
robiť, aby to pani barónka nezvedela, bo ináč by to zaiste „bontón“ domu a rodiny urazilo,
hoci by to bolo najsolídnejšieho a najjemnejšieho spôsobu.Prázdniny tieto boly pre Zorku trúchlivé a trápne, bo o Mirkovi kolovaly veľmi smutné
chýry.Jedni povrávali, že padol do zajatia, druhí tvrdili, že je ťažko ranený, že leží v
nemocnici a tretí dosviedčali, že ho vôbec medzi živými viac niet.Zorka dlho premýšľala, ako by sa dozvedela istotu. Konečne sa rozhodla, že vzdor
prísnemu zákazu matky predsa len vyhľadá jeho rodičov, tí jej budú môcť najskôr dačo
určitého povedať.Zdôverila sa starej Marte, čo chce vykonať, aby jej poradila, v ktorom čase by to bolo
najpríhodnejšie, aby jej na to matka neprišla.Marta zadiveno sa na ňu zahľadela a riekla: „Holúbok môj zlatý, tých tu už nemáte. A či
som vám ešte nevravela, čo sa v škole prihodilo?“„A čo sa prihodilo? Dosiaľ ste mi nič nespomínali.“„Veľký žiaľ, hrozné nešťastie!“„Čo, preboha? Veďže hovorte!“„Ako ten chýr došiel, že pán doktor Mirko na bojišti padol, ostal starý pán rektor hneď
zle, tak zle, že musel si okamžite ľahnúť a vzdor pomoci 2 lekárov do rána bol mŕtvy…“„Ach, to je hrozná udalosť!“ zavzdýchla Zorka a žiaľno zaplakala.„Veru hrozná. Pán rektor už od rokov trpel na srdce a táto desná zvesť ho dorazila.“„A čo jeho pani? Mirkova matka?“„Hlbokým žiaľom zronená, vo svojej opustenosti utrápená, odsťahovala sa ku svojej
sestre, ktorá je voľakde vydatá za nadlesníkom u akéhosi panstva a má sa veľmi dobre.“„Škoda, že nevieme jej adresu, aby som ju aspoň listovne mohla potešiť,“ riekla
rozžialená Zorka.„No, ja myslím, že adresu by sme sa aj dozvedely. Pán farár ju bude isto vedieť. Ja vám
ju zaopatrím.“„Vy ste dobrá, zlatá duša, teta Marta! Budem vám zato veľmi povďačná.“„Áno, áno, ja vám adresu pani Drahotičovej zaopatrím. Už len neplačte, Zorenka drahá,
neplačte, lebo vaše slzy sú ako ihly do môjho srdca, ktoré celé vám patrí. Neplačte!“Dve vrele milujúce sa bytosti padly si do objatia a tichým plačom uľavily svojej
stiesnenosti.Zvesť, že Mirko padol, že jeho dobrý otec, ten statočný, šľachetný muž zomrel, zadala
úbohej Zorke citlivú ranu, ktorá by ju bola azda zničila, keby ju pevná dôvera v milosť
Najvyššieho nebola udržala a posilňovala…Kaplička pod bralom stala sa teraz jej najmilším útulkom. Tam modlievala sa denne za
svojho milovaného Mirka, prosiac Boha, aby jej dal vnuknutie, či žije a či padol; či sa má
modliť za jeho dušu a či za jeho šťastný návrat?No, jej srdce, plné úprimnej lásky k nemu, bilo pevnou nádejou, že žije. Žije a spomína
si na ňu práve tak často, ba stále, ako ona naň spomína.Nevedela — nemohla sa ináč modliť, ako za jeho šťastný a skorý návrat. Jedine v tejto
modlitbe nachádzala úľavu a uspokojenie, jedine táto modlitba vedela jej mier duše
zadovážiť.Či na dlho? Hoj, nie! — Ani sa ešte nespamätala z prvej ťažkej pohromy, ktorá tak silno
otriasla jej nervy krutým bôľom a hlbokým žiaľom, už nová krušná starosť zatienila jasnú
myseľ tejto anjelskej bytosti.Už odkedy je doma, pozoruje, že takmer každú noc voľakto chodí okolo kaštieľa a zrazu
zmizne, ako by ho zem prehltla. Čo je to? Zaumienila si bedlivejšie pozorovať celú túto
udalosť. Najbližšiu noc si ani neľahla. Bola báječná letná noc. Príjemný chlad naplňoval
ovzdušie, plné vône dozrievajúcich zbožín, kvetov a jedliny blízkeho krásohája. Velebný
kľud zavládol svetom a zbožnú tichosť chrámu božej prírody rušila len tajuplná pieseň
šumiaceho potôčka, pretekajúceho cez krásoháj a tu i tu zo sna šveholiaceho vtáčika. Zorka
sedela pri otvorenom obloku, zahalená v biely vlnený šál, pozerajúc zpoza bielej tenkej
záclony na krásnu panorámu pôvabnej krajiny, osvetlenú magickým svetlom stále usmievajúceho
sa mesiaca, ktorý sa len vtedy zamračil, keď mu sivý obláčik samopašne prebehol pred oči.Zorka zahľadiac sa do hviezdnatého neba, spomenula si na staré tradičné podanie, že
každý človek má svoju hviezdu, ktorá v tom okamihu, ako človek zomrie, zhasne. „Hviezdy
mojich drahých rodičov už zhasly…,“ povzdychla a keď odriekla tichú modlitbu za ich ľahké
odpočinutie, zaiskrily sa v jej očiach nové hviezdy sĺz, ktoré žiarily detskou úctou,
vďakou a láskou…Utrela oči mäkkučkým čipkovým ručníčkom a pátrala zvedavo po hviezdach, ktorá by bola
jej a ktorá Mirkova. Zrazu zaškrípal štrkovitý piesok na chodníku pred kaštieľom. Zorkou to
trhlo.Pozrela cez záclonu a videla, že tmavá mužská postava blíži sa ku kaštieľu. Dych sa jej
zatajil, akási obava napĺňala jej prsia a srdce bilo nepokojom.Nahnula sa opatrne, aby ju muž nezbadal cez oblok a videla, že postava prišla k samému
múru, poobzerala sa dookola, rozhrnula zeleň divého viničia, ktoré sa bujno pnulo po múroch
kaštieľa a — zmizla. Zorka zmeravela.„Čo to môže byť? — Bola to živá bytosť a či len duch? — Zmizol ako duch…“Akýsi strach, akási hrôza sa jej zmocnila. Chcela kričať, ale nemohla hlasu vydať.
Chcela bežať von, ale nohy ako z olova, nevedela ich pohnúť s miesta. Stála ako socha,
vyjavený, ba zdesený pohľad upierajúc do obloka. Zrazu sa premohla, soberúc všetku silu,
bežala ku dverám. Už držala kľučku v ruke a chcela otvoriť, ale jej napadlo, že by príšerný
zjav ten mohla znova vidieť, alebo stretnúť na chodbe. Vrátila sa nazpät, sadla na posteľ a
ponorila sa v myšlienky, kto to môže byť a čo tu hľadá.Hodiny bily dvanásť.„Doba duchov a príšier,“ napadlo jej a tajný strach opanoval celú jej bytosť. Rada by
bola lampu zažala, bála sa však, že by tým obrátila na seba pozornosť. Ostala vo tme. Celú
noc prebdela, sediac na posteli. Až nad samým ránom, vysilená celonočným bdením i strachom,
sklesla na posteľ a zaspala.*Slniečko bolo už vyšlo na oblohe a svietilo do ruží ako krv červených v kvetnici pred
kaštieľom. Krásoháj rozvoniaval, i drobné poľné kvety okolo neho. Žiarou slnka zrelo
ovocie, vplyvom jeho lúčov ako by dych boží svetom vial a čaril požehnanie zemi.Stará Marta vystrkovala hlavu, bielym čepčekom pokrytú, von oblokom zo svojej izby,
nedočkave vyzerajúc svojho miláčika, Zorku, ktorá inokedy už včas ráno behala vonku po
dvore a po záhrade.Povážlive vrtela hlavou, rozmýšľajúc, čo sa mohlo s ňou stať.„Azda len nechorie? Včera večer bola predsa veselá.“Obavu svoju prezradila kuchárke a keď táto spomenula, že Zorka ešte ani neraňajkovala,
ustrnula strachom a bežala rovno k izbe Zorkinej. Zaklopala na dvere, nik sa jej neozval.
Zaklopala druhý raz a zase nič. Chcela dvere otvoriť, ale tieto boly zamknuté z vnútra.„Pre meno Božie! Matička Bolestná! Čo je to s ňou?“Nevedela, či má bežať po pomoc, aby dvere vypáčili, či najprv to barónke oznámiť. Ešte
raz zaklopala, ba lepšie rečeno zabúchala na dvere a tu sa jej naľakano ozvala Zorka.„Čo je?“„Chvála Pánu Bohu!“ zavzdychla starká. „Ona žije!“ Nahnula sa ku dverám a volala:
„Otvorte, holúbok môj zlatý! Ja som to, ja.“Kľúč zaškrípal a dvere sa otvorily. Marta vošla do izby. Zorka stála vprostriedku izby
rozospalá, oblečená v šatách, ktoré aj včera mala, lenže boly celé dokrčené, a pretierala
si oči, no hneď nato zasa urovnávala postrapatené vlasy.„No, čo je s vami, anjel môj drahý, veď slniečko sa už k poludniu poberá a vy ešte
ležíte. Obávala som sa, že ste azda nezdravá.“„Veď aj som. Hlava mi ťažká ani čo by z olova bola, nohy sa mi trasú, srdce mi sviera
nepokoj, taká som, ako otrávená…“„Vidím, vidím, srdienko moje, že ste akási opustená ako omarený kvietok. Oči vaše horia
takým podivným plamom, ako by z nich šľahal utajený strach. Čo sa vám stalo?“„Ach, teta Marta, ja som mala hroznú — hroznú noc,“ riekla Zorka, zastrašeno pozerajúc
dovôkola. „Celú noc som nespala, až teraz nad ránom som upadla v spánok, umorená strachom i
hrôzou.“„Čo vás podesilo, Zorenka, veďže vravte! Ale si sadnite, bo ešte i teraz sa trasiete ako
lístok na osike.“ Vzala Zorku za ruku a viedla ju k fotelu.Zorka si sadla a keď proti nej sa usadila Marta, začala rozprávať udalosť prežitej noci:„Už dlhší čas som badala, že takmer každú noc ktosi chodí okolo kaštieľa. Dnes som ho
vystriehla. Bola to mužská postava, čiernym plášťom zabalená. Vyšla z húšťavy krovia,
prišla k múru domu a zmizla ako tieň.“„Teda aj vy ste ho už videla! Ach, to je hrozné!“ skríkla podeseno starká a rozplakala
sa.„Aj vy ste ho videli?“ pýtala sa Zorka.„Nie, kvet môj drahý, ja som ho ešte nevidela, ale starý Blažej ho videl i mnohí iní.
Ale vás mohol Pán Boh od toho ušetriť, úbožiatko moje, veru, mohol.“„A kto je to, tetka Marta?“„Duch, Zorenka moja, duch, ktorý nemá pokoja. Bože, daj mu sladké odpočinutie a prijmi
ho na milosť!“ Starká sopnula ruky a obrátila zrak svoj k nebu.„A čí duch by to mohol byť?“ vypytuje sa Zorka.„Nepýtajte sa, srdienko moje! Prosím vás, nepýtajte sa! Nechcem vám robiť žiaľ!“„Mne žiaľ? Tomu nerozumiem. — Či azda môj nebohý otec?“ pýtala sa neisto.„Ach, úbohé dieťa!“ zvolala dobrá starenka a vrelo objala Zorku.„Teta Marta, pre živého Boha, či by to bolo možné?“ pýtala sa na smrť bledá Zorka,
trasúc sa na celom tele.„Tak svet vraví…“ odvetila zticha Marta.„Ach, Bože, Bože, môj drahý otec nemal by v hrobe pokoja? A prečo, veď on nikdy nikomu
neublížil, bol dobrý a spravodlivý,“ nariekala bolestne Zorka.„Neplačte, Zorenka! On nie pre svoju vinu nemá pokoj, ale pre vinu iných a tých už dosť
napáchala pani barónka, ktoré by on veru nebol trpel. Čože by mohol byť spokojný s takým
šafárením, ako teraz u nás panuje? To je škandál, čo sa u nás robí, však sa musí, chudák, v
tom hrobe obrátiť…“„Bože, Bože! Úbohý otec!“ nariekala bôľne Zorka.„Neplačte, radšej sa pomodlite za ľahký odpočinok. Ja sa síce každý deň modlím, i na
modlenie som už dala, aby duch jeho mal večný pokoj, ale tak sa zdá, že to nepomáha. Ba
mnohí zo sluhov videli dvoch mužov chodiť spolu a keď prišli na roh domu, poobzerali sa a
zmizli, stratili sa. Aj Blažej ich videl. Ľudia vravia, že to iste starý pán učiteľ s naším
pánom, keď boli takí dobrí priatelia za živa, nuž ani po smrti sa neopúšťajú. Akiste nie sú
spokojní s tým maďarským duchom, aký domáca pani do kaštieľa zaviedla. A len pre ňu chudáci
ani po smrti pokoja nemajú.“Zorku mrazilo rozčúlením. Marta pomohla jej vyzliecť sa, uložila ju do postele, doniesla
raňajky, ktoré však Zorke nechutily, a prebdela u nej celý deň.Bolo jej to snadno, lebo pani barónka odišla ku známym na návštevu a vrátila sa až v
pozdný večer.Hoci pred odchodom z domu očula, že sa Zorka dobre necíti, predsa pri návrate domov
neuznala za vhodné spýtať sa, ako sa má. Ani ju len nespomenula, bo nemala ani trocha citu,
ani troška lásky k nej.Na druhý deň sa Zorka už lepšie cítila. Vstala hneď zrána a keď poraňajkovala, natrhala
kvietky a ovenčila hrobku svojho milovaného otca, svojej drahej matky, ba i na hrob
nebohého otca Mirkovho položila kýstku kvetov a vrúcne sa na ňom pomodlila.Popoludní, keď pani barónka držala siestu, išla Zorka, doprevádzaná starou Martou, do
fary a vyžalujúc sa dobrému kňazovi zo všetkého, čo maly na srdci, nechaly tam istú sumu,
aby sa služby Božie odbavily za zomrelého zemepána i jeho priateľa.Statočný kňaz hovoril, že dobre a prospešno je za mŕtvych sa modliť, ale mienku, že by
duch nebohých chodil a mátožil, im celkom podvrátil.Zorka išla uspokojená domov, bo dôverovala úplne slovám múdreho kňaza.Stará Marta si nedala vziať svoje presvedčenie, že mŕtvi, keď ich čo trápi, v hrobe
nemajú pokoja. Verila na to jej matka, jej babka i prababka a verí na to sto a sto iných
ľudí, nuž čosi musí na tom byť pravdy. Takto mudrovala starenka.Tak ako ona, veril na to i starý Blažej a s ním ostatní sluhovia v kaštieli a takmer
všetci občania v Hrabovke a jej okolí.Všade s hrôzou sa rozprávalo, že starý Hrabovský a starý Drahotič v hrobe nemajú pokoja,
ale po smrti chodia v noci okolo kaštieľa. A živá fantázia nášho poverčivého ľudu
predstavovala si príčiny tohoto nezvyčajného prípadu v tých najpríšernejších obrazoch.Nikto nevedel pochopiť, prečo práve títo najlepší a najstatočnejší dvaja ľudia, za akých
ich celý svet považoval, musia túto posmrtnú pokutu znášať.Udalosť táto strpčila Zorke celé prázdniny. Zdalo sa jej, že v tvári každého známeho
sedí akási ťažká duma, týkajúca sa tejto záhadnej udalosti. Len barónka Afra hrdo vztýčila
hlavu, kedykoľvek očula spomínať túto príšernú udalosť a škodoradostný a či pomstychtivý
úsmev zahrával zakaždým okolo jej úst.Zorka si tento výraz jej tvári nevedela vysvetliť, čo akokoľvek o veci rozmýšľala.Očula od ľudí spomínať, že dobre by bolo, keby sa našiel človek, ktorý by mal toľko
odvahy, že by duchov týchto dvoch priateľov o polnoci vyčkal a spýtal sa ich, čo chcú, čo
si žiadajú. Azda by povedali a bolo by dobre.No taký sa, bohužiaľ, ani v kaštieli medzi služobníctvom, ani v dedine medzi občanmi, ba
ani na okolí medzi známymi nenašiel.Zorka si cez deň hovorievala, že sama prevezme túto ťažkú úlohu z lásky k drahému svojmu
otcovi, ktorého si tak veľmi ctila, ktorého celým srdcom, plným lásky milovala.Celý deň sa pripravovala na tento vážny úkol, ale len čo sa začalo stmievať, prišiel na
ňu akýsi tajný strach, ktorý rástol s tmou. A keď sa úplne zotmelo, bála sa sama v izbe a
oblokom na dvor za celý svet by sa nebola pozrela.Stará Marta musela s ňou v jednej izbe spávať a to sa neraz celú noc modlily.Takéto krušné časy prežila Zorka cez tieto prázdniny.*Nastal nový školský rok. Zorku zaviezla macocha znova do nitrianskeho kláštora, do
ktorého veľa nových chovaníc pribudlo.Z týchto jedna — dobrá zlatá duša — bola Zorke pridelená, ktorá si veselú Vandu, hoci
táto sa povahou od nej líšila, hneď v prvom okamžení bližšieho poznania obľúbila.Netrvalo dlho a obe devy sblížily sa k sebe srdcom i dušou a staly sa úprimnými
priateľkami, ba možno riecť, milujúcimi sa sestrami.Zorka našla konečne to, po čom toľké roky túžila, dobré, úprimné priateľské srdce,
ktorému mohla svoje odkryť, otvoriť, našla milú sestru, ktorej mohla sa so všetkým
zdôveriť, všetko vyžalovať, čo jej nevinnú dušu tiesnilo.Ach, a tá mladosť rada sa sverí, rada vyšteboce, čo má na svojom srdci…S veselou Vandou začala i Zorka ožívať.Vanda hľadela Zorku vždy rozveseliť, kedykoľvek zbadala, že na jej jasnom čele zjavil sa
mráčik nevôle, zádumčivosti. Ona ju vždy vedela rozosmiať, kedykoľvek spozorovala, že
obvyklá clivosť, krušný smútok usiluje sa zaujať nežné city jej anjelskej duše.„Zorenka! Už zasa kloníš svoju hlávku, obťaženú trudnou dumou, ako kvietok, keď ho
ošľahne chlad severného vetra a obťaží ho mrazivou rosou? Čo smútiš, ako to vtáčatko, ktoré
v jarnom kvetnom období zanechá milovaný druh? Vidíš, Zorenka, tebe smútok nepristane. Ja
ťa rada vidím veselú, takú veselú, ako som sama,“ hovorila Vanda, nežne hladkajúc jej bledé
líčka a dodala: „Pamätaj si, že za žiaľom radosť chodí.“Nato vystrájala žarty, až Zorku rozosmiala.Raz, keď boly vo svojej izbe samy, pýtala sa Vanda:„Zorka, či ty už vieš, čo je láska?“Zorka pozrela na ňu zadivená a riekla:„Nuž a ty vieš?“„Vanda by nevedela?“ vyskočila na stoličku a hereckým pátosom prednášala:„Láska, láska, ó, ty sladký klame,ó, ty čaša slasti najvyššia!Kde sa duša s dušou pomieša,v jednom cite zem i nebo máme.“„Aby si však nemyslela, že naplano slamu mlátim,“ riekla Vanda, „ukážem ti ideál svojej
lásky.“Vytiahla z tajného úkrytu podobizňu v ružovom papieri zabalenú a keď ju vybalila, podala
Zorke:„Pozriže si ho! Takého driečneho šuhaja si ešte nevidela — a je to Slovák ako repa!“Zorka vzala podobizňu a sotvaže na ňu oko hodila, radostne zvolala: „Mirko!“ a mimovoľne
tisla obrázok k srdcu.„Ach, ľaľaže ju!“, divila sa Vanda, „a ty ho poznáš?“„Akože by som ho nepoznala? Je to Mirko Drahotič, syn nášho nebohého učiteľa v Hrabovke.
Spolu sme rástli, spolu sme sa bavievali, spolu sme…“„Spolu sme sa milkovali, spolu sme sa pusinkovali a spolu sa máme radi,“ skočila jej do
reči Vanda.„Ale, Vanda!“„Darmo sa pretváraš. Po čom že farbička? Horíš ani pivoňka. No, neviem, Zorka, ako sa
pojednáme. Tento Mirko je mojím vlastným bratancom, ktorého mám zo všetkých bratancov na
svete najradšej. A on volá ma diablicou. Ach, taký je driečny a milý, najmä v tej vojenskej
uniforme.“„Škoda ho!“ zavzdychala bôľne Zorka.„Prečo by ho bolo škoda?“ pýta sa zadivená Vanda.„A či ty nevieš, že padol, chudák?“„Že padol? Ha-ha-ha, kto ti to napískal? Je predsa zdravý a dobre sa mu vodí, bo
vyviaznul už z nebezpečenstva vojny, je v ruskom zajatí medzi svojmi rovno smýšľajúcimi.“„Vanda, je to možné?“„Práve pred mojím odchodom z domu došiel od neho list, v ktorom ťa srdečne pozdravuje.“„Vanda, drahá Vanda, teba sám milostivý Boh poslal mi na potechu!“ zvolala šťastná
Zorka, vrelo objímala a bozkávala svoju jedinú priateľku a slzy padaly na jej tvár,
zrumenenú náhlym rozruchom.„Neplač, Zorka, neplač! On má nádej, že sa navráti, a možno skôr, ako sa nazdáme. On
túži za tebou a volá ťa svojím životom.“„A čo píše ešte, Vandička? Rozprávaj, povedz všetko, čo vieš o ňom!“ prosila natešená
deva.„Utíš sa, Zorka! Poviem ti tajomstvo, ktoré by som ti vlastne nemala vyzradiť, ale beda
nám, ak ho tu zbadajú. Ja som len kvôli tebe sem prišla. Mirko si to žiadal, aby mohol s
tebou listovné styky nadpriasť. Môžeš mu písať. List tvoj pošlem vo svojom liste mamičke a
ona ho pošle ďalej. Len musíme veľmi opatrne jednať. Už teraz vieš všetko.“„Ó, moja zlatá, dobrá Vanda, ako sa ti kedy odslúžim?“ Ešte tuhšie privinula obetavú
priateľku k svojmu pobúrenému srdcu, v ktorom cítila, čo vysloviť nemohla — nevedela — bolo
to dačo, čo blaží, osviežuje, oživuje, čo je také sladké, nevýslovne sladké pre srdce
ľudské.Bola už pozdná noc. Uložily sa, že budú spať. No, Zorka nevedela usnúť. Mirko zaujal
celú jej dušu a zaháňal spánok s jej očú. Kreslila si v mysli jeho podobu… Bolo jej do
plesu i do plaču… V hrobe jej hrudi prebúdzal sa zasa život znova ožitých citov a túžob.
Vanda bola jej oživnutím. Konečne až nad ránom zaspala sladkým snom šťastia a lásky.*V kaštieli Hrabovských bolo bez Zorky smutno.Kade stará Marta chodila, tade plakala za svojím miláčikom. Zdalo sa jej častejšie, že
čuje vonku Zorkin jasný hlas, vybehla von, no sklamanie vyvolalo ešte väčší bôľ v jej duši.
Častejšie vošla do Zorkinej izby, stala si do stredu, poobzerala sa dookola, ani čo by ju
tu hľadala… A keď ju nenašla, bôľne zavzdýchla, pošla k obloku a otvoriac ho, zahľadela sa
do diaľky, ako by svojmu miláčikovi posielala srdečný pozdrav, čo vrelý výron svojho
milujúceho srdca. O krátku dobu odvrátila sa od obloka, poutierala prach so všetkých
predmetov a všetky tie, ktoré Zorka častejšie v ruke mávala, hladkala, ku srdcu vinula a
bozkávala.Keď prišla k obrazom nebohých Zorkiných rodičov, zahľadela sa na ich dobrotu a láskavosť
duše prezradzujúce tváre, prikyvujúc hlavou, polohlasne hovorila:„Vy, dobré zlaté duše, keby ste tak z hrobov vstali a videli, čo sa všetko u nás robí,
aké zmeny nastaly na našom kaštieli, zadivili by ste sa a odvrátili by ste sa od vašej
otcovizne s nevoľou a nepoznajúc svoj vlastný dom — zaplavený cudzotou — vrátili by ste sa
radi zpät do studeného a tmavého hrobu.“A dobrosrdečná starenka utierala žiaľnou slzou zvlhlé oči, uvažujúc terajší život v
kaštieli s vážnym rozhorčením.Pyšná domáca pani nebola spokojná s obsluhou Marty, nenávidela ju len preto, že táto
celým srdcom visela na Zorke. Chcela sa jej na každý spôsob striasť, trápila ju tým, že
nebola so žiadnym výkonom jej práce spokojná, preháňala ju, sužovala do úmoru. Ináč ju
nepomenovala, ako starým inventárom, ktorého sa nevie a nemôže striasť. A úbohá starenka by
bola tak rada vyhnula a na odpočinok sa voľakam do tichého kútika utiahla, veď testamentom
nebohého pána zabezpečené odbytné a pekná vlastná úspora, ktorá tamto značne prevyšovala,
postačily by úplne na bezstarostné živobytie — ale nechcela Zorku opustiť…„Sľúbila som to predsa jej matke pred smrťou. A daný sľub treba zadržať, splniť. Najmä
sľub, ktorý sme učinili umierajúcim, ktorý si oni čo duševné uspokojenie so sebou na druhý
svet vzali, rušiť nesmieme,“ mudrovala starenka a hneď dodala: „Nie, nie, ja Zorenku
neopustím, kým len žiť budem, i keď sa vydá, pôjdem s ňou… Pani grófka ma už viac
nepotrebuje, keď si vzala novú komornú, Maďarku z Pešti, „kišasoňku“.“ Posledné slovo
vyslovila s dôrazom trpkej irónie a ako by na vysvetlenie tohoto riekla polohlasne: „Hojda,
len čo mládež kazí…“Namrzená otvorila prádelník a čo bolo rozhodené, urovnala, otvorila šatník, pozerajúc,
či je všetko v poriadku.Na spodku bola biela štvorhranná škatuľa pre klobúky a hneď pri nej stála dlhá, peknej
úpravy škatuľa s odtisnutým vekom. Starká nadvihla veko a skúmave pozerala, či sa dnu
nenaprášilo. A keď zbadala prach, nadvihla veko, vyňala papier, poutierala ho a zahľadela
sa na zvláštny predmet, ktorý už dávno znala a predsa, kedykoľvek jej prišiel pod ruku,
pozrela sa naň a zašomrala:„Taká boháčka a poručila Zorenke bábo, ktoré sama z handričiek ušila. I nebohý starý pán
sa na to mrzel a povedal, že jeho sestra bola v mnohých veciach podivínkou; ani nedovolil
Zorke s bábikou sa baviť. Od tých čias, ako ho dostala, odpočíva vo svojej skrýši.“„Čo to tu má zavadzať v šatníku?“ pomyslela si stará Marta a zaniesla starú škatuľu s
bábikou do tmavej komory. Tmavou komorou nazývaly u Hrabovských miestnosť na samom konci
dlhej chodby z kameňa vystavanú. Táto komora slúžila vraj v pohanských časoch za mučiareň,
kde kresťanov divý pohan, pán kaštieľa, tým najhroznejším spôsobom mučiť nechával. Na stene
vidno viac rudých škvŕn, o ktorých ľud povráva, že sú to kvapky krvi, ktorá striekala z rán
nevinných mučedníkov, trýznených k smrti pre vieru Kristovu. Krv táto, čo ju už toľké roky
na tisíc ráz zamazávali, vápnom zaličovali, zatrieť sa vraj nedá. Ona vždy zasa v rudých
škvrnách na povrch vystúpi.Poverčivý ľud si aj to povráva, že v tmavej komore straší, že v istých dňoch s roka na
rok očuť tam nárek, kvíľbu, plač a ston.Preto nechcel nik ani za bieleho dňa do tmavej komory ísť. Upotrebili túto miestnosť za
skladište rozličných nepotrebných vecí.Tak i stará Marta zaniesla ta bábiku, poručenstvo tety Hortenzie, čo vec úplne
nepotrebnú, zbytočnú. No i ona, keď dvere na tmavej komore otvorila, zbožne sa prežehnala,
šeptajúc modlitbu za ľahké odpočinutie všetkých tu umučených kresťanov, pristavila starý
stolec ku vysokej polici a položila škatuľu s bábikou na ňu. Vtom však čosi zašuchotalo na
protivnej strane za jej chrbtom. Marta ľakom sebou trhla, stolec sa zvrátil a ona čo by
dajakou tajnou mocou srazená zvalila sa na zem a ostala ležať, bo neosmelila sa vstať, ba
bála sa aj len oči otvoriť…Boh zná, ako dlho by bola takto ležala, keby ju starý Blažej nebol vyslobodil. Tento
išiel náhodou okolo tmavej komory a vidiac dvere otvorené, nakukol do nej a zbadal, že na
zemi leží stará Marta.„No, čo je?“ zvolal svojím temným hlasom. Vidiac ale prekotený stolec, hneď pochopil, čo
sa stalo. Išiel k Marte a zatriasol ňou. „Čo sa vám robí? Vstávajte!“Marta zastrašeno pozerala vôkol seba a poznajúc Blažeja, riekla zticha: „Čosi tu
zašuchotalo.“„Ha-ha,“ zasmial sa starký. „Vy ženy musíte mať zajačiu dušu, naľakáte sa každého šuchu,
ešte aj keď myš zašramotí… No len vstaňte, panna Marta, nebojte sa strašidla, ja vás nedám.
Nemal by som sa už potom ani s kým poshovárať, bo odkedy je tu tá peštianska „kišasoňka“, v
celom kaštieli sa len maďarsky mondokuje. Vy jediná ste sa ešte dosial nezopičila.“Počas Blažejovej reči postavila sa Marta na nohy, popravila si šaty i biely čepček na
hlave a poberala sa k odchodu. Ale beda, nemôže sa pohnúť s miesta. Udrela si pravý kĺb a
od toho trnula jej celá noha. Opierajúc sa o Blažeja, dokrivkala sa do svojej izby, ale
musela si hneď do postele ľahnúť. Zima ju drvila… sama však nevedela, či od ľaku a či od
bolesti. Zaiste len od ľaku, bo veď noha, keď leží, ju celkom nič nebolí. No poležala si
predsa úplný týždeň a vtedy zariekla sa ísť ešte kedy do tmavej komory, kde tajná moc
akýchsi príšier zlostne šarapatí…*Našim dvom mladým priateľkám, Zorke a Vande, blažene plynuly dni v ústave.Boly obyčajne veselé, žartovaly so svojimi spolužiačkami, smialy sa, spievaly a
tancovaly.Zorka zabudla na rozličné útrapy, ktoré o prázdninách zažila a popri veselej Vande bola
i ona zobrazením jarej veselej mladosti.Keď im čas dovolil, písaly list mladému Drahotičovi, ktorý Vanda na svoju mamičku
adresovala a táto ho zasa jemu odoslala.Sotva bol list na pošte, už počítaly dni, kedy by mohla prísť odpoveď a mudrovaly, čo
asi odpíše.Takto míňaly sa im dni, týždne i mesiace.A kto opíše tú radosť, ktorú naše mladé družky maly, keď Vanda dostala z domu balík s
koláčikami, cukrovinkami a na dne truhličky pod papierom našly dopis od Mirka a viac
snímkov s bojišťa…V radostnej nálade minulo sa zasa niekoľko dní… Potom sa zasa ľúbolístok komponoval,
odoslal; znovu sa snilo, znovu túžilo za odvetou a keď táto došla, nastala nová radosť…Tak prešiel im rok, že ani nevedely, kam sa podel. Len sa zadivily, keď dostaly školské
svedectvá, a že boly obe výborné žiačky, dostaly aj pochvalu i odmenu.Nastaly prázdniny… Dve dobré, úprimné priateľky musely sa na čas rozlúčiť. Ťažko opísať
ich tichý bôľ. Vanda zvala Zorku k nim na prázdniny:„Pozri, Zorenka, u nás je tak pekne a milo. Ako som ti už spomínala, môj otecko je
horárom u panstva Závojských. Panská horáreň stojí v lese, ktorý tajuplným šumom rozpráva
stále nové a nové povesti o zakliatych rytieroch a kňažnách, o vílach, svodných rusalkách,
chytrých piadimužíkoch, čarodejoch, skrytých pokladoch atď. Nebude ti u nás smutno. Budeme
spolu v ohrade srnky kŕmiť, ktoré sú natoľko ochočené, že ti budú z ruky žrať. Keď nám bude
dlhá chvíľa, pôjdeme pstruhy loviť. Poď, Zorenka, poď k nám na prázdniny! Otecko i mamička
ťa radi uvidia a srdečne uvítajú.“„Ďakujem ti, moja drahá Vanda, za láskavé pozvanie. To vieš dobre, že by ma mama
nepustila. A čo keby sa dozvedela, že tvoja drahá mamička je tetkou Mirka Drahotiča a ty
jeho sesternicou, jakživ by ma tá viackrát sem do ústavu nedala. Ona hroznou nenávisťou
horí proti Mirkovi.“„Teda sa predsa len musíme rozlúčiť?“ pýtala sa žalostným hlasom Vanda.„Veru, veru, zlatá moja Vanda!“ odvetila Zorka, obejmúc vrele Vandu…Rozlúčily sa bolestne so slzami v očiach…No nie na dlho… Zorka macoche len darmo čo zavadzala doma, bo táto prijímala veľmi časté
návštevy dôstojníkov a veselo sa s nimi zabávala. To sa rozumie, že prítomnosť Zorkina
nebola jej po chuti. Stále ju naprávala ako v reči, tak v chovaní, aby ju len upokorila
pred svojimi hosťami. Nemohla strpieť, keď Zorku niekto chválil. Žiarlila na ňu pre jej
sviežu mladosť, pre jej krásu i pre jej milotu. Bola to žena márnivá a čo taká dobre
cítila, že v prítomnosti Zorkinej ona tratí na svojich vnadách. Preto hľadela Zorke dať
vždy dajaké zamestnanie vonku. A zlostila sa, keď ju aj tam mladí páni vyhľadali.Najčastejším a najdomácejším hosťom v kaštieli Hrabovských býval major Ravasz, ktorého
Zorka z celej duše nenávidela a preto mu aj stále vyhýbala. A tu bolo zasa zle. Macocha ju
harusila, že nevie sa chovať, ako sa na slečnu z lepšieho a vyššieho rodu svedčí. Trápila
ju celé dni. V takýchto okolnostiach veľmi vítaným bol obom dámam list uja Zorkinho, ktorý
jej bol zároveň i tútorom, v ktorom ju tento na prázdniny k sebe zve.Pani grófka nielen že Zorke túto návštevu povolila, lež ešte ju aj k Vrbovským
doprevadila.*Zorka cítila sa u Vrbovských veľmi dobre, ako sa môže len u svojich cítiť.Pani Vrbovská, vlastná sestra Zorkinej matky, bola veľmi milá, dobrosrdečná a všestranne
vzdelaná pani. Jej vzdelanosť bola základná a pravá. Vzdelanosť srdca, ducha a rozumu
povzniesla ju nad všednosť, zošľachtila jej povahu, zjemnila spôsoby a naučila ju
sebazapieraniu. No a sebazaprenie je matkou a žriedlom každej ctnosti!Pani Vrbovská bola nielen výbornou a vzornou gazdinou, čo svietilo z každého kútika jej
domácnosti, ale bola aj strážkyňou pravého rodinného šťastia. Obor činnosti pána Vrbovského
bol svet, verejnosť, živnosť, bol pánom na svojom statku, ktorého hospodárstvo riadil
celkom pokrokove.Obor činnosti pani Vrbovskej je zasa dom a rodina, kde ona je veľkou a rozhodujúcou
mocnosťou. Ona vládla vo svojom dome a v rodine s láskou, nadšením a pôvabom milostným. Ona
milovala umenie a zvlášť samorodé umenie nášho slovenského ľudu, ktorého výtvarmi tak
malebne vyzdobila svoj dom, že sa podobal skvostnému chrámu báječne krásneho slovenského
umenia, v ktorom sa každému, kto doň vkročil, ľúbilo. Tak tam bolo milo a rozkošne. Čarovná
moc, ktorá každého u Vrbovských upútala, bola velebná jednoduchosť, nežná prítulnosť a
mocná láska.„Aký to rozdiel, domácnosť Vrbovských a naša? Aký rozdiel medzi tetou Vrbovských a mojou
macochou!“ premýšľala Zorka.Grófka Afra je bábikou, ba lepšie rečeno otrokyňou prehnanej módy. Každý jej spôsob,
každý jej pohyb je presne vyrátaný, každé slovo, každý úsmev umele strojený, no u panej
Vrbovskej sú spôsoby, pohyby voľné, reč i úsmev nenútené.Ona je úplne prirodzená v každom hnutí, v každom slove.Všetko, čo je
prirodzené, je vznešené, pôvabné, očarujúce.Akokoľvek dobre cítila sa Zorka
u Vrbovských, na svoju najlepšiu priateľku Vandu zabudnúť nevedela. Veľmi často jej písala.
Keď toto pani Vrbovská zbadala, navrhla Zorke, aby svoju priateľku pozvala na prázdniny k
nim. Zorka ďakovala tetuške za láskavosť a hneď to aj urobila. Vanda milú pozvánku s
radosťou prijala a o niekoľko dní prišla. Bola to radosť!… Ruka v ruke chodily poľom, hájom
a lesom. Celá príroda kolo nich usmievala sa im ako najdôvernejšia priateľka; kam len
pohliadnu, všade vidia krásu a velebnosť božského diela. Zdá sa im, že kvety pôvabnejšie
kvitnú, vzduch že je voľnejší a priehladnejší, vtáčkovia že veselšie prespevujú, trávička
že sa krajšie zelená. Pani Vrbovská považovala obe dievčiny za svoje vlastné dcéry, tešila
sa, že nachádzajú úľubu v krásach prírody a prízvukovala im: „Milujte, dievky moje, krásnu
božiu prírodu. Ona má v sebe dačo pútavého, čo upamätúva nás na ženskosť a ženskosť zasa
podobá sa prírode. Láska k prírode je nám ženám vrodená a žena, ktorá nemiluje prírodu,
vzďaľuje sa svojej prírodnej povahy, vybočuje z medze ženskosti. Úplne vyvinutá ženská
povaha hľadá v súzvuku prírody a svojho vnútra najvyššie uspokojenie. Príroda je našou
najprvšou, najlepšou učiteľkou, dobrou, úprimnou priateľkou a láskavou tešiteľkou. Milujme
ju!“Takéto a podobné náuky podávala teta Vrbovská svojim chovaniciam a ony ju tak rady, ako
svoju matku očúvaly.Dni prázdnin ubiehaly našim priateľkám milo a veselo, no oveľa veselšie časy nastaly,
keď prišiel Dr. Ľubo Vrbovský, bratanec Zorkin, domov na krátky čas na dovolenku a doviedol
so sebou ešte dvoch študentov z príbuzenstva. S týmito veselá Vanda nie jeden žartovný
kúsok previedla, ktorý celý dom rozosmial, rozveselil. Ľubo Vrbovský bol síce vážny šuhaj,
ale žartu porozumel a nikdy nepokazil dobrú vôľu iným. On chodil síce do maďarských škôl,
ale tam ani tým najväčším terorom a prenasledovaním nevedeli slovenské národné povedomie,
ktoré mu už čo dieťaťu dobrá matka do duše vštepila, utlmiť, vyhubiť. Bol to šuhaj plný
národného precítenia. Jeho ideálom bolo pracovať za národ, za ten dobrý, ale opustený,
zaznaný ľud slovenský. A keď prišiel na vyššie štúdium do Prahy, tam čo člen spolku
„Detvan“ medzi svojimi vrstovníkmi tieto sväté ideály len ešte oživil, utúžil a zveľadil.
Čo šuhaj dobrého srdca a šľachetného smýšľania militarizmus z celej duše nenávidel. A hoci
je už tretí rok v hodnosti poručíka počas terajšej svetovej vojny, bojište ešte nevidel.
Celý čas vojny trávi len v nemocniciach, kde čo mladý lekár koná výborné služby. On jemu
sverených nemocných a ranených ošetruje cituplnou nežnosťou a láskou, začo sa mu dostáva
všestrannej úcty a vďačnosti.Jeho dvaja príbuzní, ktorých so sebou domov doviedol, sú šuhajci poľutovania hodní,
nemajúci národného povedomia, žijú bez všetkých vyšších ideálov. Deň so dňa je ich úkolom
jesť, piť, zabávať sa atď.To je výchova slovenskej mládeže na maďarských školách, mládeže, ktorej rodičia
pozabudli alebo omeškali v útle srdcia vštepiť národné povedomie a lásku k materskej reči a
národu.Násilnou maďarizáciou v školách chceli slovenskú mládež šmahom pomaďarčiť. No
nepomaďarčili ju, len vychovali z nej duševných zakrpatencov. Chceli ňou namnožiť maďarónov
a namnožili celé pokolenie duševnej bedače.Násilnou maďarizáciou chceli nám vyhubiť našu reč, ale sa to nepodarilo ani terorom ani
násilím, ani brannou mocou, bo reč je v krvi.Medzi takýchto školskou maďarizáciou spotvorených zaostancov možno počítať i tých dvoch
študentov, ktorých mladý Vrbovský so sebou priviedol. A priviedol ich len preto, aby v nich
prebudil národné povedomie, poučil ich o našej slovenskej spisbe, o našom dejepise, o našom
národnom živote. Ťažká to úloha! No na šťastie našiel doma dve veľmi výdatné pomocnice,
sestrenku Zorku s jej priateľkou Vandou, a spojenými silami to predsa len išlo.Páni študenti zpočiatku tvrdo lámali slovenčinu, robiac kriminálne chyby, ale súc stále
opravovaní a na mäkkosť vyslovovania upozorňovaní, pochopili vec a robili báječné pokroky.
Kým Ľubo Vrbovský — ich hlavný učiteľ — bol na dovolenke, už Juľko a Maťko Váradi dosť
správne slovensky rozprávali a písali. Veselá Vanda sa náhodou dozvedela, že majú
pomaďarčené mená, že ich otec volal sa predtým „Zámsky“ a tej viac nebolo treba. Nazývala
ich netopiermi, bo ako vraj netopier je pol myši a pol vtáka, tak aj oni sú pol Maďara a
pol Slováka. Dokazovala im, aký ohavný skutok je odrodenie sa od svojho národa; akého
veľkého hriechu dopúšťajú sa tí, ktorí svojou materinskou rečou a svojím národom pohŕdajú.„Títo sú odrodilcami, zradcami a zapredavateľmi rodu a vlastnej krvi,“ rozhorlila sa
mladá slovenská dievčina a ako Zorka, tak aj Ľubo Vrbovský jej mienku silno podporovali.
Takýmto obcovaním, poučovaním zobudil sa znenáhla cit národného povedomia v týchto dvoch,
mylnou výchovou poblúdilých šuhajoch, ktorý sa pevno zakorenil v ich mladých dušiach.Takouto významnou činnosťou na poli národa popri veselej zábave prešly prázdniny a našej
mládeži treba bolo na školu pomýšľať.Ťažko sa lúčili, hoci si sväto sľúbili, že v budúcich prázdninách sídu sa zasa všetcia u
Vrbovských, ktorí ich s úprimnou srdečnosťou zvali.*Tretí rok v ústave našim dvom priateľkám práve tak milo ubiehal ako predošlý. Mirko
prostredníctvom Vandinej mamy zasa písal, ba pošťastilo sa mu neobyčajnou náhodou i snímky
z bojišťa poslať. To robilo obom devám veľkú radosť. No ešte väčšiu radosť pocítily, keď
vykutily medzi dvoma spolu slepenými snímkami z papieru vystrihnuté srdiečko a na ňom
drobno písané slová: „Vojna dozrieva naším víťazstvom. Prídem skôr, ako sa domnievate so
zástavou slobody. Do videnia!“Blahou nádejou na skoré a šťastné shľadanie čas ubiehal obom rýchlym tempom.I Dr. Vrbovský písal, opisujúc hrozné biedy ranených a chorých vojakov, ktorými im desná
krvavá vojna naplnila nemocnice a ešte stále plní, že im miestnosti nestačia a nútení sú
vždy nové a nové lokály priberať. Cíti sa šťastným vo svojom ťažkom povolaní, že môže
biednym úľavy poskytnúť, že ich môže potešiť, ich znova životu prinavrátiť…Juľko i Maťko dokázali, že pobyt u Vrbovských počas prázdnin doniesol im požehnaný
úžitok, bo písali oba peknou slovenčinou, ktorú si osvojili tým, že usilovne čítajú
slovenské knihy a jeden druhého opravujú. Tam, kde sú obaja na rázcestí presvedčenia, alebo
kde nevedia správnosť pravidla, vyhľadávajú pomoc u spolužiakov sbehlých v slovenčine. Táto
zaujatosť dvoch rojčivých šuhajov o takúto vážnu, ba svätú vec, robila našim dvom
priateľkám nevýslovnú radosť, cítiac sladké a uspokojivé povedomie, že ony prispely k dobru
veci.Takto pri učení, blahých rozpomienkach na prežité šťastné chvíle minulých prázdnin,
častejšími dopismi a líčením si krásnej budúcnosti míňal sa školský rok snivo.Na konci tohoto tretieho školského roku dostala Zorka od macochy expresný dopis. „Čo sa
stalo?“ zvolala prekvapeno Zorka. „Mama tak zriedka píše a to vždy len na dopisnici a
teraz…“„Neľakaj sa, Zorka! Akiste ti oznamuje, kedy máš prísť domov,“ tešila ju Vanda.Zorka trasúcou rukou otvorila list a čítala:„Zorka! Za tri dni prídem po teba. Rozlúč sa s terajším spôsobom žitia, bo vstúpiš do
nového, vážneho. Rozhodla som sa ťa zaopatriť, aby som svoj úkol čo matka voči tebe
dôstojne vyplnila, a sľúbila som tvoju ruku majorovi Ravaszovi. Úfam, že budeš s mojím
jednaním spokojná. Major Ravasz je muž vážny a rozumný. Je síce pravda, že je už vo veku
pokročilý, ale ty práve potrebuješ staršieho ochrancu pre život. Áno, ako vedenie
hospodárstva, tak správa kaštieľa vyžadujú muža usadlého, vyžadujú pána, ktorý by vedel rod
Hrabovskýeh reprezentovať. Počítam isto na tvoje svolenie a tvoju vďačnosť. Priprav sa, bo
so mnou príde po teba i tvoj oddanec. Viem, že s radostnou dušou nás budeš očakávať a
zachováš sa, ako sa na poslušnú dcéru a svoľujúcu snúbenicu sluší. Ku skorému zasnúbeniu
blahoželá ti starostlivá matka barónka Afra Hrabovská v. Gyulay.“Zorka, prečítajúc list, ako ohromená sklesla na pohovku, triasla sa zimnične a zrazu
zmeravela, ako by sa bola zmenila na sochu s výrazom tvári hlbokého bôľu a zúfalstva…„Zorka! Zorka moja! Pamätaj sa!“ skríkla Vanda, vidiac Zorku zamretú. Hladkala a
bozkávala ju sťa by ju svojimi bozkami k životu priviesť chcela. Všetka námaha nič
neosožila. Zdalo sa, že je už všetko márne. Vanda by bola rada po sestru Dolóru alebo po
lekára bežala, no bála sa Zorku nechať samotnú. Sama si však rady nevedela dať. V hroznom
strachu a úzkosti, že Zorka sa viac nepreberie, že zomrie, zvolala: „Bože, Bože, čo povie
Mirko!“*Slovo toto, ani čo by malo čarovnú moc v sebe, pôsobilo zázračne na Zorku. Zhlboka si
vydýchla a ožila… „Mirko? Kde je Mirko?“ pýtala sa slabým hlasom, ustrašeno hľadiac okolo
seba.„Príde, Zorenka moja, príde isto. Vieš, že to v liste prisľúbil.“„Ach, príde… až bude pozde!“ zvolala bôľne a znovu sklesla vysilená bôľom…„Zorka! Zorka! Pamätaj sa! Čo ťa to tak rozrušilo? Veď to nie je svätým písmom, čo tvoja
macocha napíše.“„Nie je, ale je to žena bez citu a bez svedomia. Čo si raz zaumieni previesť, to aj
prevedie, čo by aj vedela, že to druhého smrteľne bolí,“ žalovala sa Zorka.„Máš ešte rodinu. Ani teta, ani ujo Vrbovských by nedovolili, žeby ťa macocha mohla
prinútiť podať ruku tomu mužovi, ktorého nenávidíš. Utíš sa a buď pokojná!“Zorka sa utíšila, ale len povrchne. V tých jej mladistvých prsiach búrilo to divým
bôľom, ktorý kŕčovito svieral jej srdce.Vanda pohľadom vrelého súcitu pozerala na svoju milovanú priateľku, mysliac si, či by sa
prebudil materský cit v barónke Afre, keby videla úbohú Zorku takto trpieť.Bolo za čas ticho…„Vanda! Moja dobrá, zlatá Vanda!“ — zvolala razom Zorka. „Už nebude Zorka tvojou, už
nebude Mirkovou, bezcitná, zlá macocha odtrhla ju od vašich dobrých sŕdc!“Ďalej nemohla. Jej hlas tratil sa v usedavom plači. Vystrela ruky k Vande, stiahla ju k
sebe a v jej objatí bola by najradšej vyplakala celú svoju mladosť, všetky tie krásne sny,
túžby, slasti i bôle…„Nieže, nie, Zorenka! Neber to tak tragicky! Pani barónka ešte neslávi svoje víťazstvo,
ani ho sláviť nebude,“ tešila ju Vanda.Prešly tri smutné dni, plné trápnych dúm a barónka Afra dojachala, tak ako písala, i s
ulízaným a namastičkovaným majorom Ravaszom, ktorý všade, kamkoľvek prišiel, umáral
ovzdušie ťažkým zápachom svojich silných voňaviek, v ktorých sa azda denne kúpaval.„Tento starý čudák mal by byť manželom Zorkiným?“ pýtala sa v duchu Vanda sama seba,
pozerajúc zdeseno na Ravasza. „I pre samú barónku bol by pristarým… Aká to protivná figúra!
Radšej volím zomrieť, ako by som sa mala za takého muža vydať,“ tak mudrovala Vanda a bola
by to i Zorke rada povedala, ale už nemohla byť s ňou sama. Nastalo bôľne lúčenie…Zorka rozlúčila sa s Vandou, s ostatnými družkami, ba s celým kláštorom…Barónka Afra myslela, že odváža šťastnú dcéru; major Ravasz mienil, že si vezie svoju
vernú oddanicu, ale mýlili sa. Jedine Vanda vedela, koho v Zorke odvážajú, jedine ona
poznala jej ťažký duševný boj…Dlho pozerala za kočom slzou horkého lúčenia zvlhlými očami. Zo srdca vinul sa jej bôľny
vzdych, ktorý tu i tu zašelestil tichúčkym „Sbohom!“*Pyšno vypína sa starý kaštieľ Závojských na vŕšku za mestom N., ako by si bol povedomý
historickej slávy, ktorú v ňom prežili predkovia starozemianskej rodiny, ktorej meno podnes
nosí.Pred ním na úležitom svahu je kvetinová záhrada, umele zriadená, za ňou ťahá sa popri
hradskej ceste utešený park. Za kaštieľom okolo veľkého štvorhranného dvora stoja rozsiahle
hospodárske staviská a za týmito sú ovocné sady, lúky a polia, ktoré v dlhých honoch
zabiehajú až k lesu.Na kraji lesa stojí panská horáreň, úhľadný, čistý dom, ako klietka. Po jeho múroch
stelie sa brečtan a medzi ním vinú sa drobné červené ružičky, ktoré práve v hroznovitých
strapcoch prekvitajú.No najkrajšia ruža milo rozkvitala v dome — dcéra horárova, nám už známa Vanda, ktorú
mladí šuhajci z okolia lesnou pannou alebo vílou nazývali.Jej báječný zjav, jej neobyčajná milota a krása každého, kto ju len raz videl, očarila.
Vanda mala krásne oči.Ach, tie čarovné mámivé oči! Kto sa raz do nich zahľadel, ten stratil pamäť i srdce!Vanda mala zvučný, milý hlas, sladký úsmev, nežnú, cituplnú povahu a predsa mnohí
tvrdili, že má srdce bezcitné, ako kameň z horského potoka, pri ktorom tak rada sedáva. No,
takto rozprávali akiste len tí, ktorých očarila svojím pôvabom a potom sa im obyčajne
vysmiala. Včera došla z ústavu, dnes je prvý deň doma a už dvoch mladíkov zo susedstva
takto odbavila.Jej matka, vážna, vzdelaná žena, ju preto často karhala a napomínala, aby sa už raz
vážnejšie chovala a do budúcnosti rozumnejšie hľadela, bo veď už má tu svoje roky.„Mamička drahá, srdcu rozkázať nemožno. Zpomedzi tých mladých ľudí, ktorí sa dosiaľ o
mňa uchádzali, ani len jeden sa mi nepáčil, ani jedného by som nevedela ľúbiť.“„No, toľko vybieraš, až preberieš,“ podotkla matka.„A načo sa náhliť s vydajom? Ja som tak rada tu u vás. V tomto horskom zátiší prichodím
si ani začarovaná princezná,“ odvetila Vanda, bozkávajúc raz otca, raz matku a hladkajúc
ich striebristé vlasy.„No, no, si rada u nás, kým nedôjde voľajaký rytier alebo princ, ktorý mocou lásky
odčarí princeznú a zavedie si ju zo zátišia hôr do víru sveta,“ nadhodil otec.„Áno, otecko, pravdu máš, za toho by som veru išla,“ žartuje Vanda.Horár Bukyč pozrel na hodiny, bo o tretej musí byť v kaštieli, kam sú na tú hodinu
povolaní všetci panskí úradníci a sluhovia, aby mladého Závojského, dediča celého panstva,
náležite privítali.„Už je čas,“ riekol, odložil noviny, prihladil si vlasy i bradu, vzal svoj sivozelený
klobúk a mal sa k odchodu.Vanda urovnala mu nákrčník, oprášila parádny kabát, podala mu palicu a pýtala sa
šelmovsky, hľadiac otcovi do očú:„Nuž, otecko, a či je ten mladý pán Závojský driečny šuhaj?“„To ti ja neviem povedať. Pred pár rokmi, kým išiel do cudziny, bol veľmi driečny a milý
šuhaj. Či sa však za posledné roky nezmenil, neviem.“„A prečo došiel domov, či aj on musí na vojnu?“„Nie. Čo jediného syna, potrebného na výpomoc starému, nezdravistému otcovi pri veľkom
hospodárstve, ho vyreklamovali. On prišiel domov, žeby prevzal hlavný dozor nad celým
panstvom.“„Chvalabohu, aspoň nám tu bude veselšie!“ zvolala radostne Vanda.„Aká to nerozvážna reč, Vanduška! Keby ťa niekto počul, čo by si pomyslel,“ riekla
matka.„Prečo, mamička?“„Nuž, či sa nazdávaš, že by si mladý Závojský, pyšný, bohatý zeman, všimol teba, dcéry
chudobného horára? Mýliš sa.“„Možno, že je mladý Závojský chudobnejší než ja,“ odvetila Vanda.„Ale, Vanda, ako pomäteno rozprávaš — ako zo sna!“ karhala dcéru mať.„Nie, mamička, vo svete je mnoho chudobných ľudí, ktorí okrem svojho bohatstva ničoho
nemajú. Možno, že i mladý Závojský k nim patrí.“„A keby aj, nuž bude zaiste pyšný, neprístupný, ako jeho matka, a teba, dievka moja, ani
len neobzrie.“„I tu je pomoc, mamička moja, keď on mňa neobzrie, ani ja ho neobzriem a budeme
vyrovnaní.“„Ty si ešte veľké decko, Vanda!“ dovŕšila reč matka.Otec sa veselo zasmial a odoberúc sa od ženy, odišiel.Vanda ho vyprevadila, cestou vybozkávala a dlho za ním ručníčkom kývala.*Prišla noc, pre Vandu dosť nepokojná. Nemala sna, mladý Závojský, o ktorom otec celé
divy rozprával, staval sa jej neprestajne pred oči. Ani ho ešte nevidela a už by ho
poznala. Až nad ránom zaspala a snívalo sa jej zasa len o ňom.Ráno ju zobudila matka, žeby išla raňajkovať. Vstala zahanbená, že zaspala. Obyčajne ona
pripravuje raňajky, budieva mamičku a dnes je to naopak. „Len on je tomu vina,“ hnevala sa
v duchu.Po raňajkách poriadala si izbietku a pomohla i slúžke, starej Hane, prach poutierať a
potom mala ísť do lesa, kam obyčajne každý deň chodievala do ohrady ochočené srnky kŕmiť,
alebo k bystrému potôčku, ktorý lesom pretiekal, pstruhy na udicu lapať.Dnes váhala s prechádzkou. Bála sa, že by v lese mladého Závojského stretla, aby si
nemyslel, že mu nadbieha…Dlho rozmýšľala, či ísť a či neísť. Konečne si pomyslela: „Čo ma po ňom,“ a pristrojila
sa do bielych ľahkých šiat a jasno-modrou okrasou, na hlavu si posadila široký slamený
klobúk belasou stuhou krášlený, vzala si udicu a kapsičku, do ktorej vložila lahôdky pre
srnky a odoberúc sa od matky, veselo kráčala obvyklou cestou.Rozkošne, milo bolo v lese. Jasavé zvuky veselých vtáčkov so všetkých strán zaznievaly a
z ohrady jej srnky nedočkave vyzeraly svoju veliteľku.Nakŕmila ich, popohladkávala, každej niekoľko láskavých slov povedala a išla, nôtiac si
jednu z obľúbených piesní, ďalej k potôčku.Vanda vybrala si jedno z najkrajších miest. Les bol rozdelený bystrým potôčkom, ktorý
skalnatým svahom divo žblnkotal, ba skoro hučal. Na brehoch potôčka prekvitaly plané ruže,
maliník, a iné lesné kvety.Vanda spravila si udicu, sadla na kameň obrastený mochom a hodila udicu do malej
kotliny.Ani by si nebol desať načítal, visel už pstruh na udici. Netrvalo dlho, čo mala aj
druhého. „Do tretice všetko dobré,“ pomyslela si Vanda, hodila znova udicu a už sa vopred v
duchu tešila, že tri pekné pstruhy donesie mamičke.Čaká — čaká, no udica sa nehne. Už začínala byť netrpezlivou a chcela udicu vytiahnuť.
No vtom udicou tak silno miklo, že Vanda ražno ju vytrhla. Táto však ľahko ponad hlavu za
chrbát letela, lebo bola prázdna.Vanda ju namrzene ťahá zpät, lež za chrbtom sa jej na čosi zachytila, nemôže ju
odtrhnúť. Vstane, že si ju odopne, lež ako sa obrátila, skríkla, bo veď na udici visel
mladý Závojský. Áno, on je to, o ktorom otec včera rozprával, ktorý sa jej v noci pred oči
staval a vo sne mátožil, elegantný, počerný krásavec.„Odpusťte, slečna, toto bol najistejší úlovok, som vo vašej moci. Som síce o čosi ťažší
ako pstruh, udica by sa bola skoro utrhla… No ja vám nechcem škodu zapríčiniť, trpezlive
čakám, až sa zmilujete a udicu, ktorá už do živého ide, vytiahnete,“ riekol lapený šuhaj.„Ráčte, prosím, odpustiť moju neopatrnosť!“ ospravedlňovala sa Vanda, pospiechajúc
vytiahnuť osudnú udicu. Tvár jej horela plamom rumenca.„Sám som si vinný. Sliedil som nepozorovane krok za krokom za vami. Báječný obraz, ako
ste srnky kŕmila, ma privábil. Nazdal som sa, že ste víla. Šiel som za vami k potôčku a tu
sa mi snivá víla zmenila v čarovnú rusalku. Ó, aká slasť byť v moci vašej!“ blúznil mladík.„No, ráčte si dať pozor! Víly a rusalky bývajú vraj zlé a v záhubu uvádzajú každého, kto
sa bezočivo votrie do ich blízkosti.“„Z vašej nežnej rúčky prijmem každé utrpenie vďačne. Vaše nežné srdce by nevedelo
ublížiť.“„Neverte! I ruža má svoje tŕnie a je tiež nežný kvet. No, mamička už iste netrpezlive
čaká, musím domov.“„Vy už odchádzate?“„Musím.“Ráčte dovoliť, slečna, že by som prv, než sa rozídeme, vybavil svoju povinnosť, ktorú
som dosiaľ omeškal a sa vám predstavil. Som Robert Závojský,“ riekol, slušne sa kloniac.„Vanda Bukyčová,“ odvetila a podala mu ruku s graciéznou poklonou.„Kedy sa mi šťastie usmeje, že vás zasa uvidím?“„Neviem.“„Či chodievate často do lesa?“„Bývam v ňom. Prechádzať sa chodím každý deň.“„V ktorej dobe?“„Doba sa nedá určiť. Idem, kedy mi čas dovolí.“„Či vás i zajtra tu nájdem?“„Neviem, možno, ale isté to nie je. Sbohom!“ uklonila sa a ako srnka bežala domov.„Moja poklona! Do videnia!“ volal za ňou Závojský a dlho pozeral na chodník, ktorým
bežala, až mu pomedzi stromy a krovie zmizla.„Aká je príjemná a milá! Veru, nevidel som podobnej krásky ešte.“ Zamyslený kráčal
zpiatočnou cestou ku kaštieľu.Vanda, dôjduc domov, rozprávala rodičom, ako sa poznala s mladým Závojským. Smiala sa
žartovne, že chytala pstruhy a miesto pstruha lapila gavaliera.„Vanduška, Vanduška, s takými gavaliermi maj svätý pokoj! Nezabúdaj, že medzi vami,
dcérou horárovou a bohatým dedičom Závojskeho panstva, je veľká priepasť!“ napomínal otec
svojho miláčka.„Aby sa tak stará pani z kaštieľa dozvedela, že si s jej synom v lese besedovala, celé
peklo hriechu a zlosti by na nás zrútila, lebo to by bôľne urazilo jej zemiansku pýchu. Ona
si veľmi na tom zakladá, že je z grófskeho rodu a za Závojského sa len preto vydala, že
jeho matka bola barónka. Ináč by ho svojou rukou nebola oblažila, bo ľudí, v ktorých nevrie
zemianska krv, nepovažuje za ľudí. Preto sa chráň známosti s jej synom a vyhýbaj každej
príležitosti, kde by si ho mala stretnúť,“ poúčala ju matka.„Nebojte sa, milí rodičia, mladý Závojský je síce driečny, milý, elegantný, pravý
gentleman, ale mne je práve tak ľahostajný, ako každý iný,“ odvetila Vanda s úsmevom a
odišla z izby.Matka starostlive za ňou hľadela a podotkla: „Táto nová známosť ma znepokojuje.“„Upokoj sa,“ riekol otec. „Vanda je rozumné dievča, dá si povedať a sama tvrdí, že jej
je Závojský ľahostajný.“„Oko matkino hľadí dieťaťu do srdca a preto dobre viem, že Miluška nebola tento raz
úprimnou. Závojský urobil na ňu hlboký dojem,“ dodala matka a výraz trápneho pocitu i
starosti sadol na jej bledú tvár.*Druhého dňa Vanda neišla do lesa. Sotva jednu prácu dohotovila, našla si druhú a
obdržiac od Zorky dlhý dopis, bavila sa s ním — i desať ráz ho čítala — nuž tak sa jej deň
minul.Tretieho dňa ráno nevedela sa rozhodnúť, či má ísť do lesa alebo nie. Rozhodla sa, že
pôjde, ale až podvečer, keď on — Závojský — tam nebude.Spriatelená s týmto rozhodnutím, začala riadiť svoju izbietku.Prácu túto neprevádzala len povrchne, ale dôkladne, ako ju to dobrá matka naučila. Často
jej hovorievala: „Zo školy si vyšla a znova musíš do školy vstúpiť, bo celý náš život je
školou pre nás. Prvá tvoja škola bola uzavretá sieň, v ktorej si sa denne s tými istými
spolužiačkami schádzala, ale druhá tvoja škola bude svet, v ktorom sa všetko stále mení ako
v kinematografe…Pamätaj si, dievka moja, že hlavnou úlohou ženy je: stať sa dobrým strážnym anjelom
svojej domácnosti, svojej rodiny, bo len tak stáva sa ním i v národe a v ľudskej
spoločnosti. Ak sa však stane zloduchom rodiny, stane sa i škvrnou národa a skazou ľudstva.Aby si dosiahla vznešeného úkolu ženy v domácnosti, v rodine, v národe a v ľudskej
spoločnosti, celé tvoje pôsobenie a účinkovanie musí byť oživené a ožiarené nežnosťou a
láskou. Láska k rodičom, láska k tým, s ktorými nás osud nerozlučne spojil, láska ku
svojeti, národu a vlasti musí byť naším strážnym duchom. Kde nie je láska, nie je mier a
nie je ani požehnanie.Druhou čiastkou spomenutého vznešeného úkolu ženy je práca. Človek je ku práci stvorený.
To platí ako o mužovi, tak i o žene. Práca je základom blaha, spokojnosti a šťastia, už či
je to práca telesná alebo duševná. Práca zveľaďuje človeka. A každá žena nájde vo svojej
domácnosti práce dosť. Jej pričinením má byť starať sa o poriadok, čistotu a domáce
pohodlie. Vyžaduje to tak naše telesné blaho, bo len v čistom a sporiadanom byte môžeme
voľne dýchať, vznešene myslieť a šťastnými sa cítiť.„Ženina krása je
domácnosť,“hovorí naše staré porekadlo a hovorí pravdu.“Takýmito múdrymi náukami vychovávala pani Bukyčová svoju dcéru Vandu. Učila ju rozumieť
všetkému, čo ju v domácnosti, v rodine, vo spoločnosti ba i v národe povzniesť môže úlohou
jej povolania na úroveň vznešenej ženy.Vanda bola vnímavou poslucháčkou týchto utešených náuk a ukladala každé matkine slovo čo
vzácny poklad do svojej mladistvej duše.Keď svoju izbietku do úplného poriadku uviedla, išla do kuchyne pripraviť raňajky a nato
vbehla do spálne priať dobré ráno svojim milým rodičom i pozvať ich do besiedky, kde bol ku
raňajkám prikrytý stôl a všetko pripravené.Dnes bola radostná nálada tichého rodinného šťastia pri raňajkách, že bol aj otec
prítomný. Toto sa zriedka prihodilo, najmä v lete. Obyčajne bol už otec niekde v lese, keď
matka s dcérou raňajkovaly.Po raňajkách išiel otec po svojej práci a matka s Vandou ostaly v besiedke a pri svojich
ručných prácach dôverne besedovaly.Vanda rozprávala matke, čo jej Zorka písala, čo musí úbohá všetko vytrpieť so strany
bezcitnej, pánovitej macochy pre majora Ravasza, ktorý sa jej však deň so dňa stáva
odpornejším. Úbohá píše celé zúfalé výrony rozrušenej duše. Spomína, že radšej volí smrť,
než by sa mala stať jeho ženou… Na konci listu dodáva — vtom vytiahla z kapsičky Zorkin
list a čítala z neho matke —: „Náš ružosad pustne a pustne… obávam sa, že odvekou tradíciou
pestované proroctvo sa — nedajbože! — splní a rod Hrabovských zastihne dajaká krutá
pohroma. Táto predtucha leží na mojej mysli ako dajaká múra, ktorá znepokojuje a trápi ma
dňom i nocou. Vanduška, modli sa so mnou za odvrátenie toho zla, ktoré pustnutie ružosadu
veští a vzdychni k Bohu i za Tvoju ťa úprimne milujúcu nešťastnú Zoru…“„Úbohé stvorenie!“ zavzdychala Vanda, skladajúc list.„I ja ľutujem Zorku, len neviem pochopiť, prečo sa nevyslobodí z moci tejto zlej ženy;
prečo neodpíše svojmu ujovi Vrbovskému, žeby urobil dajaký poriadok? Najlepšie by bolo,
keby ju Vrbovskovci vzali k sebe,“ riekla matka.To by zaiste bolo pravou spásou pre nešťastnú Zorku. Ja som jej to aj v minulom liste
radila, ale ona mi práve odpísala, že nevie, čo sa u Vrbovských stalo, že už trikrát ujovi
písala, aby sa nad ňou zmiloval a zachránil ju pred záhubou, do ktorej ju macocha ženie a
ktorá na ňu po boku nenávideného majora Ravasza čaká. Prosila uja i tetu, či by mohla na
čas k nim, žeby mohla vyviaznuť zo siete, ktorú na ňu bezmocnú svojimi bezočivými
nástrahami ten diabol v ľudskej podobe snuje… Ale odpovedi nedostala, ani čo by Vrbovskovci
boli s barónkou Afrou a jej príveržencom dorozumení. V tomto terajšom dopise píše celá
zúfalá, že by najradšej ušla z rodičovského domu, ale nesmie — nemôže, bo macocha strežie
ju Argusovým okom a ten zloduch ju stále stíha a prenasleduje, že najradšej uzaviera sa do
svojej izbietky a tam osamote trávi celé dni…“„To je smutný stav pre úbohú devu. No, čo robiť? Ako jej pomôcť? Zavolať, vlastne pozvať
ju k nám?“„Áno, áno, mamička drahá, to bude najlepšie východisko z toho Babylonu pre ňu,“ zvolala
radostne Vanda, hladkajúc a bozkávajúc pritom milú tvár láskavej matky.„Áno, Vanda moja, to by pre úbohú Zorku bolo úľavou, ale myslíš, že by ju pyšná
aristokratka, barónka Afra, pustila do jednoduchej rodiny plebejov? Niečo podobného nemožno
ani zďaleka myslieť.“„To máš pravdu, mamička. Možno by sme jej tým ešte zhoršili jej poľutovania hodný stav.“„No, budeme ešte o tom premýšľať, čo by sa dalo v tejto veci robiť,“ zavŕšila matka
rozhovor a zavolala Vandu do kuchyne, aby jej dala návod na pripravenie obeda.Deň prešiel prácou a rozhovorom tak rýchlo, že sa všetcia divili, že slniečko kloní sa
už za hory.Keď sa zvečerievalo, pojala Vanda slúžku, starú Hanu, so sebou a išla k ohrade opozrieť
srnky. Ztadiaľ ju ťahala akási tajná túžba ďalej do lesa. Išla…Bol čarokrásny večer. V lese panovalo posvätné, ničím nerušené ticho a v srdci mladej
devy bolo tak sväto, tak kľudno, že sa jej zdalo, ako by sa v inom akomsi báječnom svete
pohybovala. Konečne vyšiel plný striebristý mesiac a svojím magickým svetlom zmenil všetko
v čarovný svet, plný krásy a veleby, do ktorého sa Vanda snive zahľadela.„No, slečna, predsa som vás vystriehol! Moja poklona!“ jasal Závojský a podal Vande
ruku, zastanúc jej cestu.„Vy tu, pán Závojský? V tomto čase?“ zvolala udivená deva.„Včera som vás celý deň tu v lese hľadal, dnes som tu už tretí raz… Nemohol a nemohol
som odolať túžbe vás spatriť, s vami pár slov zameniť,“ riekol vrúcne a bozkal jej ruku.„Vybrali ste si práve nepríhodný čas, keď ja už musím pospiechať domov.“„Už zasa mi chcete ujsť, sotva že som vás našiel?“„Uznáte, že v pozdnej večernej hodine bolo by mi neslušno s vami tu meškať.“„Veď ste pod dozorom akéhosi starého Cerberusa,“ riekol a ukázal na Hanu. „Aspoň mi
uprisľúbte, že zajtra dôjdete, že vás zasa uvidím,“ prosil tak dojímave, že Vanda povolila.„Ale prídete istotne?“„Isto.“„A či vás smiem doprevadiť?“ prosebne predniesol.Vanda sa usmiala a odpovedala:„Áno, ale len po ohradu.“„Prosím, ako rozkážete.“Išli v dôvernom rozhovore až po ohradu, kde sa mali rozísť. Závojský pošiel niekoľko
krokov ďalej, vyňal z kríka ukrytú kytku krásnych ruží a podal jej: „Boly pre vás určené,
ráčte ich láskavé prijať.“Vanda sa slušne poďakovala a prajúc si dobrú noc, rozišli sa.Závojský hľadiac za ňou, šeptal: „Ako šialene ju ľúbim. Ona stala sa mi hviezdou môjho
života. Áno, ona a — žiadna iná…“Vanda tisla vonné ruže k srdcu so slovami: „Ľúbi ma, ľúbi, to je isté!“ a sajúc sladkú
vôňu milých ruží, bozkávala ich…*Nastávajúceho dňa obliekla si Vanda jasnomodré batistové šaty a celý s nezábudkami
krášlený klobúčik. Za pás pripnula si najkrajšiu ružu z darovanej kytky a išla do lesa na
dohovorené miesto, aby zadržala daný sľub.Mladý Závojský ju už netrpezlivo čakal a keď ju zazrel, rumeň radosti a šťastia polial
jeho tvár.„Ste dnes, slečna, báječne krásna, farba šiat vám malebne sluší.“Vanda ďakovala za poklonu a divila sa, že i vážny pán sused vie lichotiť.V žartovnom rozhovore došli až na rozkošné miesto, kde Vanda pstruhy chytala…„Toto miesto mi bude večne pamätným, kde som vám čo bohyni padol v moc. Od toho okamihu
nie som viac svojím pánom, bo vládnete nado mnou. Osudný lov… ulovili ste mi srdce, ktoré
plamom lásky, čistej lásky vás ľúbi a zbožňuje. Vyslyšte hlas milujúceho srdca a buďte
navždy mojou!“ prosil vášnive a ľúbal jej biele ruky.„Pán Závojský, čo robíte? Či zabúdate, aký veľký rozdiel je medzi nami?“ zvolala
prekvapená deva.„Aký rozdiel? Neznám rozdielu. Sme oba slobodní.“„To áno, ale čo by riekla vaša pani matka? Nie — nie, to nemôže byť…“„Prečo by nemohlo byť? Ak len malú náklonnosť, len trochu lásky ku mne cítiš, anjel môj
drahý, nuž sme svoji na celý život. I moja mamička povolí, až ťa pozná.“„Nepovolí, bo nie som z rodu, som dcéra chudobného horára.“„I čo by si bola dcérou biedneho nájomníka, musela by si byť mojou. A že budeš mojou,
prisahám ti na česť rodu môjho!“ riekol nadšene mladý muž a chvejúcu sa dievčinu náružive
objal.„Či svoľuješ, Vanduška?“„Ak bude božia vôľa, som tvojou!“ šeptala láskou opojená deva a hlávku sklonila na jeho
hruď.Nad mladým šťastím dvoch úprimne sa milujúcich sŕdc rozospievalo sa lesné vtáctvo
radosťou, len v blízkosti zakvákala škodoradostná vrana, ako náveštie zla.„Ešte dnes sa porozprávam so svojimi rodičmi, zvlášte s mamičkou, vymôžem si svolenie a
zajtra dôjdem k vám požiadať tvojich pánov rodičov o tvoju milú rúčku. Či môžem? Či smiem?“„Prosím. Pripravím rodičov na vzácnu návštevu,“ odvetila a mala sa k odchodu.Odprevadil Vandu až pred dom a rýchlym krokom pospiechal domov, že by ešte toho dňa
mohol s matkou vec ujednať.Pani Závojská sedela na mäkkej plyšovej pohovke v svojom vkusne zariadenom salóne a
čítala kapitolu zaujímavého románu, keď jej syn vošiel.„Čo nového, syn môj drahý? Praješ si niečo?“ pýtala sa láskave.„Mamička zlatá, prepáč, že ťa vyrušujem. Už si mi viac ráz, odkedy som doma, spomínala,
že sa budem musieť čím skôr oženiť. Nuž šťastnou náhodou našiel som si krásnu, milú
dievčinu, ktorú chcem pojať za manželku.“Matku prekvapila táto novina a udiveno hľadiac na syna, pýtala sa:„A jej meno, syn milý?“„Nie je to šľachtičná, ani zemianka, ale spanilosťou, milotou a slušným chovaním
nezahanbí sa pred hociakou urodzenou dámou. Je to Vanda Bukyčová, možno ju aj poznáš,“
odvetil a pozoroval, aký dojem vyvolá jeho reč u matky.„Kto? Dcéra horárova?“ skríkla zdesená matka a od ľaku jej hneď kniha z ruky vypadla.
„Kristove rany! Nuž, či rozum tratíš? Ty, nástupca slávnych šľachtických a zemianskych
predkov, ty, Róbert Závojský zo Závoja, chceš pojať za ženu robu vandrovnicu, chceš do
kaštieľa uviesť jednoduchú ženu z ulice a či s cesty, ženu bez mena a bez vena? Nehanbíš sa
takúto škvrnu hanby uvaliť na náš starozemiansky rod, na naše slávne meno?“„Mamička, prosím ťa, neurážaj úbohú dievčinu. Zaiste ju neznáš, bo keby si ju poznala,
ináč by si o nej smýšľala. Že nie je dáma z rodu, nevadí. Šľachtictvo ducha a srdca je
vznešenejšie od zdedeného šlachtictva rodu,“ nadhodil mladý Závojský.„Počuj! Azda len kvôli horárovej fiflene nebudeš hanobiť česť svojho zdedeného rodu?“
vytýkala mu matka.„To nie, ale najväčšou pošetilosťou by bolo vychvaľovať sa zásluhami vznešených predkov
svojich a nemať pritom ani jednej z ich čností. Česť, ktorá zo zdedeného rodu plynie, je
kvetina bez vône.“„No, hovor, čo chceš. Ja nikdy nedovolím, aby si do kaštieľa, na ktorom visí štít rodu
Závojských, doviedol chudobnú ženu z obyčajnej luzy. Rozumieš?“ rozčúlila sa pyšná
Závojská.„Rozumiem, mamička, a neprekvapuje ma tvoje rozhodnutie, bo som také čakal! Dovoľ ale,
aby som smel poznamenať, že sú to len predpojatosti, že berieme ohľad len na zásluhy našich
predkov a nie na naše vlastné.“„Aj-aj, ako badám, môj syn sa mi zo sveta vrátil čo kazateľ,“ nadhodila posmešne matka.„Máš pravdu. Svet je škola, v ktorej sa učíme poznávať vyššie ciele života, ctiť a
milovať. Boh riadi cesty naše, On zaviedol ma v miesto, kde som poznal anjela v ľudskej
podobe, moju drahú Vandu. Mama, v mene Božom ťa prosím, matka drahá, praj nášmu šťastiu,
požehnaj láske našej a dovoľ, žeby sme sa zasnúbili!“ Prosiac, kľakol k pohovke a objal
kolená milovanej matky.„To neurobím, nikdy nie. A nie si mojím synom, ak žiadaš i ďalej takýto nesmysel odo
mňa. Choď!“ chladno ho odstrčila od seba, vstala, pyšno sa vztýčila a s prísnou určitosťou
riekla: „Vedz, že k tomuto manželstvu nikdy nesvolím a otec tiež nesmie svoliť. Rozumieš?“„Rozumiem a ďakujem. Je mi srdečne ľúto, že prvý raz vo svojom živote musím protiviť sa
tvojej vôli. Svojou cťou som sa zaviazal, že Vanda bude mojou ženou a česť si uhájim,“
odvetil vážne syn.„Ale do kaštieľa mi ju doviesť nesmieš!“ skríkla nahnevano matka.„Nedovolíš, mamička drahá?“„Nie! — Nikdy nie!“„Nuž, dobre, len že tým aj mne zamedzíš vstup do rodičovského domu. Rozmysli si to,
mamička, dobre! S Bohom! — Dobrú noc!“ Hlboko sa uklonil, chcel matke ruku bozkať, ale ona
ju odtiahla. Nehovoriac ani slova, opustil salón.V susednej izbe stretol sa s otcom. Hodil sa mu okolo hrdla a plakal.„Viem všetko. Dvere zo salóna do mojej izby boly otvorené. Očul som všetko. Čo robiť,
syn môj? Matku bude ťažko pre vec získať, proti ktorej sa ona raz opásala. Som starý vojak
husár, ale nepodarilo sa mi posiaľ to víťazstvo, že by sa raz bolo stalo, čo ja chcem, len
vždy, čo ona chce…“ žaloval sa otec synovi.„Skús to, otec môj drahý, ešte raz, urob, čo môžeš v dobro svojho nešťastného syna!“„Urobím, čo sa dá, ale až zajtra, až táto prvá bomba hnevu vyhorí.“„Dobrú noc!“ bozkal dobrého otca na čelo i na ruku a išiel zronený do svojej izby.Pani Závojská pravou kolínskou vodkou tíšila svoje pobúrené nervy.*Po trápnej bezosnej noci vítal mladý Závojský úsvit dňa s hlbokým vzdychom: „Bože,
pomáhaj!“Pošiel k obloku, zahľadel sa do voľnej prírody a pomyslel si: „Čo donesie mi tento deň?
Či povolí matka?… A či…? Nie, nie, krušno pomyslieť.“ Tak otupno a nemiestne sa cítil…
Otvoril oblok… ozónová sviežosť vzduchu lahodivo pôsobila na jeho podráždené čuvy a v hlave
mu vznikaly čulejšie myšlienky. Okrial na tele i na duchu.Po chvíli zmocnila sa ho túžba ísť ta von do voľnej prírody, vidieť ju, potešiť sa s
ňou…Obliekol si jágerský oblek, prehodil na plecia flobertku, vzal palicu a šiel tichým
krokom cez dlhú chodbu von. Rád by bol i psa pojal, ale bál sa, že by ho radostným
brechotom prezradil. Išiel sám.Išiel parkom k lesu zábrany v myšlienky o nádejnom šťastí, ktoré mu kynie z lásky k
milovanej bytosti a ktorému sa hneď pri vzniku v cestu kladie tak silný odpor so strany
matky. „A prečo? Jedine preto, že Vanda nepochádza zo zemianskeho rodu… To jediná jej vina,
za ktorú ona nemôže. Úbohá Vanda, keby tušila jeho trápne postavenie, poľutovala by ho. Ale
nie, ona sa to nesmie dozvedieť, spôsobilo by jej to krutý bôľ… No — čím tuhší boj, tým
radostnejšie víťazstvo.“Keď už bol v lese, zabočil k horárni, aby aspoň videl to miesto, kde Vanda býva, kde
možno práve teraz o ňom sladko sníva… Došiel k ohrade. Srnky, keď ho zazrely, splašily sa.
„Azda sa flinty boja,“ pomyslel si a odložil ju ku kríku. Volal srnky a jedna z nich došla
až k nemu a nechala sa pohladkať…Vtom mu napadlo, že prekvapí svoju Vandušku. Vyňal z notesa karotku, napísal na ňu
niekoľkými slovami raňajší pozdrav a tenkým motúzkom, ktorý náhodou na ohrade našiel,
priviazal ho srnke na remeň, ktorý mala na hrdle. „Keď Miluška pôjde svoje srnky kŕmiť,
nájde vzkaz lásky,“ pomyslel si a išiel ďalej na pamätné miesto dobrodružstva pri lapaní
pstruhov.Cestou sbieral poľné kvety v kýstku, ktorú zavesil na peň stromu, pod ktorým Vande
vyznával lásku a medzi kvety umiestil malú karotku s ľúbostným veršíkom. Odchádzajúc, ešte
raz hodil pohľad na kytku a s akýmsi uspokojivým pocitom, ktorý sa mu zrazu rozhostil v
stiesnenej hrudi, poberal sa lesom ďalej na vrch.Slnko bolo už dosť vysoko, keď došiel za les na končiar vrchu k Vlčej skale.Sadol pod skalou do chládku a napadla mu povesť o jednej z jeho pratetiek z pradávnych
časov, od ktorej povesti dostalo toto obrovské bralo svoj názov „Vlčia skala“.Bola kedysi v tých časoch, keď ešte na celom okolí husté pralesy stály, neobyčajná
krásavica v Závojských kaštieli. Bola pýchou rodičov. Zďaleka-široka dochádzali šľachtici,
dvoraníni, ba i z kráľovského dvora rytieri prosiť o ruku krásnej dcéry. No, ona všetkých
chladno odpravila, bo jej srdce ľúbilo jednoduchého šuhaja z ľudu, švárneho hajníkovho
syna. Ľúbila ho tajne pred rodičmi a schádzavali sa tu pod týmto bralom, aby ich nik
nevysliedil. No našli sa predsa aj takí ľudia, ktorí ich spolu videli, pozorovali a rodičom
vyzradili. Otec sa tak nahneval, keď sa i sama dcéra priznala, že v prudkom hneve ju
korbáčom z kaštieľa vyhnal. Ona išla ku bralu v nádeji, že sa tam stretne s milým a sa mu
vyžaluje. Čaká ho, čaká, ale on práve dnes nejde. Plače a volá ho menom. Zrazu čuť šuchoriť
lístie, lomiť tenké raždie. Dievčina myslela, že ide milý, ale hrozne sa zdesila, keď z
húštiny krovia vyskočil vlk. Skríkla, chcela bežať preč, ale hladný vlk za ňou a vrhnul sa
pažrave na svoju korisť. Vtom dobehol hájnikov syn, zaškrtil vlka, ale jeho milá bola už
dohryzená — polomŕtva. Vzal ju do náručia, sadol si s ňou pod bralo a bozkával bledé líčka.
Ona prosila, aby jej ešte naposledy zapískal jej obľúbenú pieseň. On vyňal fujaru a tak
bolestným tónom pískal, že sa tá hora rozplakala. Keď pieseň dopískal, milá dušu vypustila.
A keď ju studenú chcel už z náručia složiť na pažiť, taká ľútosť ho skľúčila, že mu srdce
puklo. Našli ich oboch mŕtvych pod bralom, kde ich aj do jedného hrobu pochovali. Bralo
však pomenovali „Vlčou skalou“.Povesť tá sa podnes medzi ľuďom zachovala, ba okrašľujú ju ešte dodatkom, že za
mesačných nocí víly tancujú okolo Vlčej skaly a spievajú tú istú pieseň, ktorú hájnikov syn
naposledy svojej milej na fujare nôtil.Róbert Závojský celú túto povesť v pamäti živo prebral a pomyslel si: „Či nie je veľa
podobnosti v osude úbohej pra-pratetky a v mojom?“ Začal rozoberať: Ona bola jedinou
dcérou, ja som jediným synom; ona sa zaľúbila do hájnikovho syna, ja do horárovej dcéry;
jej to rodičia nechceli dovoliť, mne tiež nechcú povoliť; ju vyhnal otec, mňa vyháňa matka;
ju napadol, ranil a usmrtil vlk a na mňa bohvie aká pohroma číha. Ach, veď ten život má
toľko rán, utrpenia, bôľov a vo svete je toľko kadejakých pažravých vlkov, ktorým i tí
najšľachetnejší ľudia za korisť padajú.Vstal a pošiel na zpiatočnú cestu…Už bolo poludnie, keď došiel domov. Otec ho už netrpezlivo vyzeral.„Kade si chodil? Ani si neraňajkoval.“„Chodil som lesom. Nebol som hladný. Či si rozprával s mamou?“„Nie. Nemohol som. Ešte nebola vonku. Ostala ležať, má vraj migrénu. Hm — migrénu znám
to — kedykoľvek som po nej niečo žiadal, čo jej nebolo po chuti — mala vždy migrénu a tá
jej trvala neraz celý mesiac. Nuž aj teraz vie isto, že chcem s ňou v tvojej záležitosti
rozprávať, preto má migrénu.“„Otče drahý, ja musím zajtra Vande odpoveď doniesť, sľúbil som jej to.“„S mojej strany trebárs aj hneď. Dievča je poriadne, vzdelané, driečne a milé, znám ju
dobre, nuž prečo by si ju nemohol za ženu pojať, keď sa ti páči.“„Mama nechce svoliť, keď Vanda nepochádza zo zemianskeho rodu.“„Ale — ale to sú zastaralé náhľady. Treba ju presvedčiť, že dnes sa už na to váha
nekladie.“„Ťažká úloha.“„No-no, prvý odboj ešte neznamená stratu pevnosti. Urobíme, čo sa dá.“„Vďaka ti, otče drahý, za láskavé slová, spolieham sa na tvoju dobrotu.“Sluha oznámil, že je obed na stole.Išli do jedálne. Obedovaly bez matky, ale vzdor tomu, že boli sami, o tejto záležitosti
viac nehovorili.Po obede vošiel mladý Závojský do svojej izby, ľahol si na pohovku a telesne unavený,
duševne znechutený, zaspal…Už sa zvečerievalo, keď sa prebudil. Vstal, obriadil sa a bežal k otcovi. Nenašiel ho v
izbe. Postretol sluhu, spýtal sa ho, kde by mohol byť otec.„U panej veľkomožnej,“ odvetil sluha.„Otec u matky,“ zajasal v duchu. „Akiste rokujú o mojej ženbe.“Srdce mu bilo rýchlejším tempom a akási skľúčenosť svierala mu prsia. Prechádzal sa dlho
pred kaštieľom medzi kvetmi, netrpezlivo obišiel dvor a zasa sa vrátil do svojej izby, aby
bol doma, keď mu otec matkino rozhodnutie donesie. „Možno, že ma i na pár slov k sebe
zavolajú,“ premýšľal, keď bol v svojej izbe.No, ani ho nevolali, ani otec neprichádzal. Trápne to boly hodiny…Zrazu sa dvere otvorily a vošiel otec. Róbert hneď prvým pohľadom vyskúmal na tvári
otcovej nezdar veci, no predsa sa spýtal:„Čo je, otecko? Rozprával si s mamou?“„Rozprával. Úplné tri hodiny som s ňou o tvojej záležitosti rozprával…“„Nuž a?“„Bez úspechu. Skôr by si tie kamenné múry naklonil k precíteniu, skôr by sa tie daly
presvedčiť o niečom, ako ona.“„Teda nesvolila?“„Nie, syn môj, ani nesvolí. Povedala, že radšej volí zomrieť, ako jedinému synovi, ktorý
mal byť pýchou rodiny, k takej ženbe posvoliť.“„Kocka je hodená,“ riekol smutno Róbert, hodil sa na pohovku a v očiach zaiskrila sa mu
slza zúfalého bôľu.Otec ho tešil, ale potešiť, uspokojiť ho nemohol.„V živote sú, syn môj, mnohé kritické záhady, z ktorých možno najlepšie vyviaznuť, keď v
nich človek pokojne zotrvá,“ riekol vážne otec a hladkal synovi rozpálené čelo.„Nemám, otče, tvoju miernu, ústupnú, flegmatickú povahu; som ráznejší, v počínaní mužný
a neústupný v pravde. Matkina nepovoľnosť je zmar môjho šťastia. Život môj je otrávený, veď
láska moja, moje manželstvo bude bez matkinho požehnania!“ nariekal nešťastný syn.„Nuž a pojmeš predsa Vandu za ženu?“„Čo robiť, viaže ma čestné slovo, sľub. Česť moju môže len dvoje ratovať: buďto pojmem
Vandu za ženu, alebo musím — zomrieť.“Zdeseno pozrel otec na syna a chcel mu dať náuku, ale vtom vošiel sluha a oznámil
návštevu rodiny Hegyesich — predtým Vrchovských — zo susedného kaštieľa.„Idem, už idem,“ riekol Závojský a obrátiac sa k synovi, dodal: „Povieme si to neskôr,
teraz poď, syn môj, aby dlho nemuseli čakať, vieš, že stará Hegyešička zjedla pušný prach,
hneď vypáli, hneď sa nasrdí, urazí. Poďže, poď!“„Odpusť, otče môj, ja nejdem. Buďže taký láskavý, ospravedlň ma!“„No, veru to, veď kvôli tebe prišli a ty nejdeš?“„Kto? Či azda slečna Blanka? Pozde. Moje srdce náleží už Vande.“„Možno, že ich mama schválne kvôli tebe pozvala. Blanku rada vidí.“„Mne Blanka nebola nikdy sympatickou. Jej prepiate náhľady, vysokomyseľnosť,
neprirodzené afektovanie robia ju zrovna odpornou. Ak mama kvôli Blanke odoprela svolenie s
Vandou — to je na mylnej ceste. Ja by som Blanku nechcel, čo by mi tri panstvá s ňou dali“
— roztrpčil sa Róbert.Sluha znova doniesol rozkaz, že pani veľkomožná dá prosiť pánov, aby došli dolu, bo sú
tu vzácni hostia.„Choď otecko, choď a ospravedlň ma, že sa necítim dnes dobre…“„Tisíc granátov do takej roboty!“ šomral domáci pán a odišiel ku hosťom.*Dlho do noci sedel mladý Závojský vo svojej izbe, rozmýšľal, čo robiť.Ťažko si predstaviť krušný stav jeho ubolenej duše. Oheň a ľad naplnily razom jeho
srdce, chcejúc ho rozpučiť. Ako utíšiť krutý boj, ktorý v ňom búril? Ako dosiahnuť
víťazstvo? Nevedel sa utíšiť, bo nevládal ustáliť sa na dajakom zrelom zámere, ktorým by si
mohol pomôcť v tejto súrnej potrebe. Zdálo sa mu, že pláva medzi dvoma skalami a keď jednej
šťastne vyhne, musí naraziť na druhú a z každej strany cerí naň zuby šeredná pohroma. Či
uháji svoju česť, keď pojme Vandu za ženu; rozhnevá, urazí matku, stratí domov, dedičstvo,
stane sa žobrákom. Keď sa urobí matke po vôli, urazí milovanú Vandu, stane sa vrahom svojej
i jej lásky — stratí česť, meno, stane sa podliakom. Ktorú cestu voliť, keď ani jedna
nevedie k uspokojeniu, ku šťastiu?Dusno mu bolo. Priestor dosť veľkej izby zdal sa mu byť pritesný. Vzduch medzi štyrmi
múrami bol mu ťažký; otvoril okno.Vonku bolo sparno, blížila sa búrka. Na oblohe, čiernymi mrákavami potiahnutej,
križovaly sa blesky a v diaľke dunel hrom.„Podobná nálada je i v mojej duši,“ pomyslel si, pritiahol si stoličku k otvorenému
obloku, sadol si a zanoril svoj pohľad do búrlivej noci. Dlhší čas tak sedel ticho,
nepohnuto.Zrazu sa vzchopil, vzal klobúk na hlavu, so steny strhol revolver, ktorý visel nad
posteľou a zutekal von.Nepozorovano dostal sa do lesa. Tma bola, že nevidel, kade ide, len keď sa blýskalo,
našiel chodník.No, on nedbal na nepríhodnú dobu, na obťažnú cestu, ale išiel odhodlane ďalej, až dostal
sa na miesto, kde Vande vyznal lásku.Tu zastal — premýšľal. Zrazu vytiahol revolver, priložil ho k sluchu a ako chcel kohútik
spustiť, blýskalo sa a pod stromom zazrel Vandu, takú krásnu, akú ju dosiaľ ešte nevidel.
Ruka s revolverom mu sklesla…Natešený ponáhľal ku stromu, ale tu nikoho. Volá ju menom, no nik sa mu neohlásil, len
čo hrom dunel v diaľke. Soznal, že to bola vidina, plod živej fantázie. Či azda výstraha?
Zjavila sa mu čo anjel strážca?*Zmeravel… Až teraz sa mu v celej hrôze predstavil skutok, ktorý zamýšľal previesť…Nemo hľadel do tmy smerom, kde strom stál, beztoho, že by čo videl.Blýskalo sa a nové prekvapenie ho zaujalo. Na strome videl malý obraz Matky Božej. „Čo
sa to robí? Či som v osídlach čarovnej moci, ktorá ma kúzlom podivných zjavov omamuje? A či
šalieť začínam?“ predkladal si otázky, hmatajúc dlaňou rozpálené čelo.Znova blýsklo a ten istý obraz objavil sa mu zasa.Teraz už neváhal presvedčiť sa o skutočnej podstate toho, čo videl. Prižal zápalku,
posvietil si na peň a videl, že na ňom skutočne visí obrázok Matky Božej s malým Ježiškom,
ovenčený červenými ružami, aké po múroch horárne sa pnú.„To ona tu zavesila, zbožná Vanda, anjel zlatý,“ prebehlo mu mysľou. „To je jej dielo.
Má to byť azda odveta za môj dar lásky, na kytku kvetov s veršíkom? Obrázok je na tom istom
mieste zavesený. Či nie je dajaká karotka, vzkaz pri ňom?“ premýšľal.Prižal znova zápalku a hľadal lístok medzi kvetmi, no nič nenašiel. Len obrázok mal
podpis: „Matka krásneho milovania, oroduj za nás!“„Ženské písmo!… To ona písala, jeho milovaná dievčina. To prejav jej anjelskej duše,“
pomyslel si a opakoval v duchu podpis tento čo tichú, skrúšenú modlitbu s vrelým citom, s
hlbokým dojmom, ktorý v ňom spôsobil veľkú zmenu.„Nie zomrieť, ale žiť — žiť po boku toho vznešeného anjela, peknoduchej Vandy v tichom
domácom šťastí,“ riekol nadšene, s energiou muža. Revolver vopchal nazpät do vrecka,
odtrhol si červenú ružu z venca a vzdychnúc ešte raz krátkou modlitbou k Matke krásneho
milovania, pobral sa uspokojený nad novovzniknutým zámerom, ktorý teraz celú jeho dušu
zaujal, domov.Búrka sa vzďaľovala na západ, blesky stávaly sa zriedkavejšími, slabšími a hrom sa len
tu i tu ešte z diaľky ozval. Mrákavy sa trhaly a na východe zažiarila prvá hviezda tej
noci…*Po búrlivej noci nastal jasný letný deň. Bolo tak krásne, milo a sviežo, keď sa mladý
Závojský po jedenástej hodine predpoludním poberal parkom k horárni. V čiernom salónnom
obleku vyzeral veľmi elegantne.V horárni ho prívetive a milo prijali a do jedálne uviedli, kde domáca pani vo foteli
očakávala vzácneho hosťa. Prívetivo mu rukou kývla v ústrety, ospravedlňujúc sa, že ho
nemôže ináč privítať, keď už dlhší čas neduhom reumatickým trápená, na nohe stáť nemôže.Závojský ju srdečne ľutoval a zároveň tešil, že môže sa neduh zlepšiť, bo pozná ľudí,
ktorí roky nemohli sa postaviť na nohy, ba boli celkom od bôľov pokrivení, a v sirkových
kúpeľoch sa úplne vyliečili. Pýtal sa jej, či sa už bola liečiť.„So mnou je bieda. Slabé kúpele mi nepomáhajú a do silných nemôžem, nesmiem pre srdce,
ktoré krutými bolesťami je už dosť oslabené,“ odvetila nezdravá a poukázala na pohovku, aby
zaujal miesto. Závojský po čas reči s matkou ustavične hádzal očami po Vande, ktorá sa mu
zdala byť dnes neobyčajne krásnou. Bledoružové šaty z ľahkej letnej látky pristaly báječne
k jej bielej pleti a zlatým vlasom. No hneď, ako prvým pohľadom pozdravil Vandu, zbadal na
jej jasnom čele chmárik akejsi starosti. To ho znepokojovalo.Hoci bola Vanda prívetivá i žartovala, predsa badal, že v krásnych jej očiach skrýva sa
výraz duševného bôľu…Nevedel si to vysvetliť, bo takú ju ešte nevidel. Veď, čo sa medzi ním a matkou jeho
udalo, vedieť nemôže. A či to azda tuší?Domáci pán bol dnes neobyčajne shovorčivým. Rozprával o lesoch, o zverine, o divočine a
o poľovačkách. Ukazoval pekné exempláre rozličných rožkov a parohov, ktoré tvorily ozdobu
stien priestrannej izby. Vyprával, kde a kedy zastrelil zver, ktorá ich nosila.Závojského by bola reč domáceho pána inokedy veľmi zaujímala, ale dnes mu bola takmer
protivnou. Zdalo sa mu, že Bukyč svojimi rozprávkami chce zaplniť celý čas návštevy, aby
ani chvíľočky času neostalo na vybavenie vážneho aktu, kvôli ktorému vlastne došiel. Stával
sa už aj netrpezlivým…Konečne naskytla sa príhodná chvíľa, v ktorej mohol vážne prehovoriť a o Vandinu ruku
požiadať.Rodičia ho vážne vypočuli a otec odvetil:„Žiadosť vaša, pán Závojský, je pre nás veľkým poctením a mileradi by sme budúcnosť
našej dcéry vám, mužovi šľachetnému, dobrosrdečnému sverili, ale — nemôžeme — nesmieme…“„Prečo, blahorodý pán? Pre akú príčinu chcete naše obapolné šťastie hatiť?“ pýtal sa
prekvapený Závojský.„Bol som dnes ráno volaný k vašej milostivej pani matke — a —“„Ona vám zakázala dať mi ruku milovanej Vandušky?“ vpadol mu do reči Závojský.„Áno, tým najprísnejším spôsobom, pod hroznými následkami,“ odpovedal Bukyč.„Dobre. Viete všetko, nuž, vedzte i to, že ja radšej opustím rodičovský majetok, dom,
radšej stratím svoj vlastný život, ako by som mal svoju drahú Vandušku opustiť a stratiť,“
zvolal s nadšeným zápalom Závojský, pošiel k Vande, ktorá pri matkinom foteli stála smutná
s uslzeným okom a vrelo ju objal.„Rodičovské požehnanie stavia deťom domy. Manželstvo bez požehnania rodičov nemá zdaru,
nemá šťastia. Je ono bludná cesta ku temnosti hrobu,“ podotkla matka a utrela si oči.„Požehnanie otcovo máme a matku privediem na to, že i ona svolí a požehnanie udelí,“
odvetil Závojský a keď vyrozprával svoje dobrodružstvo, prežité v minulej búrlivej noci pod
stromom s obrázkom, vyjavil zámer žitia, ktorý mu tam pod obrázkom Vanduškiným Boh vnukol:
„Som mužom a dokážem matke, že čo muž viem ženu vychovať i bez majetku rodičovského, že ju
viem opatriť i bez prístrešia kaštieľa pyšných predkov. Rozhodol som sa dobrovoľne hlásiť
sa na bojište. Čo jednoročný dobrovoľník bol som už zástavníkom. Teraz vo svetovej vojne je
postup urýchlený; za krátky čas stanem sa dôstojníkom, nadporučíkom, zvlášť keď sa dám
aktivovať. Mám pri svojom pluku veľa dobrodušných priateľov, pôjde to tým ľahšie. Takto
budeme mať svoju budúcnosť zabezpečenú, drahá, milovaná Vanduška. Ešte niekoľko chmúrnych
týždňov, sopár trápnych mesiacov a nebo nášho žitia sa nám vyjasní, zjasá nám spokojnosťou
a tichým šťastím.“„Vaša reč, pán Závojský, je veľmi úprimná, srdečná, ale vám ušlo azda pozornosti, že
dôstojník, keď sa žení, musí kauciu složiť. My ju dcére dať nemôžeme a vám hrozí pani matka
vydedením, ak dcéru našu za manželku pojmete,“ nadhodil otec.„Ráčte byť bez starostí, vážený pán, ani na kauciu som nezabudol a dám ju zaistiť na
majer „Lieštin“, ktorý som od krstného otca pri krste do daru dostal. Z tohoto majetku ma
mamička vydediť nemôže, bo je gruntoknihovne na moje meno prepísaný. Hodnota jeho postačí
na zaokrytie kaucie.“Ešte dlhší čas rokovali o tomto predmete. Závojský každú možnú prekážku lahodive
podvrátil, vyhovoril, že rodičia jeho prosbe viac odporovať nevedeli a ruku svojej
milovanej dcéry mu prisľúbili. Radostne padli si zaľúbenci do objatia a svoje tiché
zasnúbenie, ktorému Vanduškini rodičia s láskou žehnali, vrelým bozkom posvätili.Dobrosrdečný otec vyniesol z pivnice fľašu starého tokajského vína, ktoré od krstenia
Vanduškinho opatroval, aby na šťastie svojho miláčka pripiť mohol.Vanda pokryla hbite stôl, postavila naň chutné zákusky, dala poháriky a keď ponalieval
domáci pán tokajčiny, povedal krátky srdečný prípitok, plný otcovskej lásky a požehnania.Toto boly najšťastnejšie hodiny mladých snúbencov… Škoda, že tak skoro prešly!Závojský sa ešte raz poďakoval a šťastný opúšťal horáreň.Vanda ho až pod strom k obrázku odprevadila. Miesto toto bolo im pamätným, milým a
posvätným, i urobili sľub, že ak Boh popraje Róbertovi šťastne vrátiť sa z vojny a oni sa
soberú, na tomto mieste postavia kaplnku s tým istým, ale zväčšeným obrázkom: „Matka
krásneho milovania, oroduj za nás!“Oba zavzdychli razom túto krátku modlitbu a rozišli sa.Zasnúbenie mladého Závojského s Vandou ostalo tajomstvom rodiny Bukyčovej. Nevedeli o
ňom ani v kaštieli, ani v dedine, ani na okolí.V kaštieli plynul život rodinný svojím obvyklým tempom, ako by sa nič neobyčajného
nebolo prihodilo.Pani Závojská migrénu šťastne ovládala, chodila riadne ku stolu, besedovala hodiny a
hodiny so svojím synom a so svojím manželom, ale ženbu synovu nikdy nespomenula.Nápadným jej bolo, že Róbert denne chodieva do lesa a spýtala sa i otca, či mu to ešte
nenapadlo?Otec sa dobrodušne zasmial a odvetil, že kam má Róbert inde chodiť, keď inej
príjemnejšej vychádzky tu nemá.Matku i to znepokojovalo, že už trikrát jedno po druhom bol v meste. I to jej otec
vyhovoril, že prečo by sa taký dospelý šuhaj nemohol ísť do mesta zabaviť, veď je už
plnoletý, skúsený, zrelý muž. „Nie je decko, ktoré by sme museli striežiť.“Pani Závojská sa na oko upokojila, ale ducha jej predsa tá myšlienka znepokojovala, či
sa jej syn Róbert predsa len tajne neschádza s horárovou dcérou? No miernila svoj nepokoj v
povedomí, že ani Vandin otec by tajné schôdzky nedovolil, bo vie, aké by to malo preň
následky.Mladý Závojský robil potrebné kroky na prevedenie svojho zámeru. Do mesta nechodil kvôli
zábave, ale hlásil sa tam u svojho pluku, že chce ísť dobrovoľne bojovať a zaobstarával si
všetko, čo na bojište potreboval.V týchto starostiach ubiehal čas dosť rýchlo.V horárni býval od zasnúbenia každodenným hosťom. Tam v kruhu rodinného šťastia u
statočných Bukyčov prežité hodiny počítal za najblaženejšie chvíle svojho života.Často premýšľal o krásnom, ušľachtilom živote rodiny Bukyčovej. Často porovnával
domácnosť chudobnej horárne s domácnosťou bohatého kaštieľa, svojho domova.V horárni panuje obapolná, pravá, srdečná láska, úplná shoda, vzájomnosť a súzvuk citov;
tam vládne posvätný mier, ktorý oblažuje; tam sídli tiché rodinné šťastie…U nás v kaštieli pravý opak — neláska, neshoda, nesvár, pánovitosť, vzdory, chladná
pýcha, predpojatosť a celý rad ľudských slabostí, krytých závojom etikety.Bože, Bože, prečo i u nás nepanuje taký raj blaha a rodinného šťastia? U nás všetkého
hojnosť, len láska chýba, preto u nás chladno, pusto. Ako ranná zora okrášľuje zem, tak
okrášľuje láska život a pretvára ho v tichý raj.Pritom si snoval plány svojej vlastnej domácnosti, svojho rodinného šťastia, ktoré si s
milovanou Vandou založia a zbudujú.„Vanda je bytosť vznešená, vzdelaná, uvedomelá, ktorú láska šľachtí a nežnosť krášli.
Ona pochopí povinnosti svoje čo manželka, čo matka v činoch lásky,“ tešil sa v duchu.Podobne snila aj Vanda o svojej budúcnosti po boku milovaného Róberta. Ona si je vedomá
svojej vznešenej úlohy, ktorá na ňu čaká. Svet jej duše je svetom milých, krásnych ideálov
nového života, do ktorého ju vedie láska. Je spokojná čo mladucha, bo miluje, verí a dúfa.Boli oba šťastní a blažení…No nie dlho. Čo Róbert každým dňom čakal, došlo. Povolali ho, musel ísť k svojmu pluku.Nastalo lúčenie — žalostné, bôľne lúčenie s milovanou Vandou, s jej a jeho rodičmi.
Krušná scéna s jeho rodičmi, ktorí dosiaľ o jeho zámeroch ani len tušenie nemali, vyvolala
dojímavý rozruch.Mladý Závojský bol úprimný oproti svojim rodičom a predostrel im celú vec tak, ako bola.
Oznámil im, že sa s Vandou zasnúbil a že ide na vojnu preto, aby dosiahol postavenia a
zabezpečil sebe i Vande budúcnosť bez nárokov na podiel otcovizne.Prosil ich, aby mu tento krok nezazlievali, bo ináč jednať nemohol, keď cíti, že bez
milovanej Vandy by žiť nevedel, nemohol.Otec mu uznal a jeho jednanie správnym pomenoval, keď matka nechcela Vandu za nevestu
prijať. Urazená matka však pyšno nadhodila, že ho radšej uvidí na bojišti za vlasť
padnutého, ako pri oltári stáť s dcérou horárovou.Róbert rozlúčil sa s otcom, s matkou, so služobníctvom a odišiel.*Ako deň s nocou, dážď so slnkom, leto so zimou zamieňajú sa v prírode, tak zamieňajú sa
dobré so zlým v živote.I v kaštieli Závojských po dobrých, veselých dňoch nastaly zlé, smutné dni po odchode
mladého Závojského.Všetko služobníctvo i robotníctvo želelo za svojím dobrým mladým pánom a zazlievalo
starej Závojskej, že môže byť tak zatvrdilého srdca oproti svojmu jedinému synovi.
Nenávisť, ktorú chovalo služobníctvo Závojských oproti pyšnej a sekantnej svojej panej,
stupňovala sa každým dňom až k vrcholu zloby.I po okolí chýry ťažkého obvinenia kolovaly o ukrutnej matke, ktorá svojho jediného syna
vyhnala do boja, takrečeno do hrtana istej smrti, pretože urazil pýchu jej rodu, keď sa
zasnúbil s dcérou jednoduchého horára.Zvlášť matky šomraly na to, bo nejedna z nich, ktorá má syna na fronte, by všetko, celý
svoj majetok, ba pol vlastného života obetovala, aby ho mohla vyreklamovať a domov dostať a
táto saňa[1]ho sama ta do pekla vyhnala.„No a prečo?“ rozkríkla sa babka Mikulová, najstaršia žena a najväčšia ženská autorita
nielen v obci, lež na celom okolí. „Nevídali! Ona si myslí, že už nieto ľudí na svete,
ktorí vedia, čo si naše babky rozprávaly, že jej pradedo bol obyčajným drábom v Trenčíne,
mal však neobyčajne peknú dcéru, ktorú pre jej zriedkavú krásu pojal zemský pán Rédecký za
ženu a tak sa dostal jej rod do zemianskych kruhov. Nuž, čože sa má toľko nadúvať a syna
katovať, keď si chce vziať horárovu dcéru.“Mikulke dali za pravdu ostatní a nebolo človiečka v kaštieli, v obci a na okolí, ktorý
by kruté počínanie Závojskej nebol odsudzoval.A čo otec? Tento bol hrozne rozhorčený, hoci pred matkou úmysel schvaľoval, keď sa tento
s rodičmi lúčil.No po synovom odchode pochopil hrôzu nebezpečenstva a záhuby, do ktorej sa Róbert, jeho
jediný syn, jeho pýcha, vrhnul. Zúril a so ženou sa podométal, dával jej jedinej vinu, že
syn len pre ňu odišiel, že keď v boji padne, len ona ho bude mať na svedomí. Ona zasa jemu
robila výčitky, že ako otec mal mať nad synom toľkú moc a mal mu to zakázať. Tak slovo od
slova dalo zvadu, hriech, nesvár, že sa manželia úplne rozvadili a ani spoločne nejedávali,
ba prešly dni, týždne, čo sa spolu nesišli, čo sa navzájom nevideli…Závojský prehodil flintu na pleco, pojal psov a šiel do hôr, kde sa takmer celý deň
bavil. Svoju zlosť nad ženou, svoj žiaľ za synom zalieval vínom a kadejakými silnými
likérmi. To bolo jeho každodenným posladkom života.Komorník, keď ráno z izby pánovej prázdne fľaše vynášal, krútil hlavou s poznámkou: „Ale
mu neúrekom chutnalo.“ A keď zbadal, že počet týchto prázdnych fliaš s času na čas rastie,
poznamenal, že pán — predtým taký solídny — oddáva sa teraz pijatyke. O krátky čas
rozprávalo sa už po kaštieli medzi služobníctvom a neskôr po dedine medzi občanmi, že pán z
kaštieľa pije.Závojská zpočiatku tvrdošijne zostávala vo svojej vzdorovitosti a neústupnosti, no
neskôr, keď čítala rozličné hrozné zvesti s bojišťa, začala sa trápiť výčitkou svedomia a
mrzela sa na všetko, čo jej pod smysly padlo. Týrala úbohé služobníctvo, ako len vedela a
mohla, že tomuto bolo do nevydržania.Niekedy sa uzavrela do svojich izieb a spriadala plány, ako by sa mohla najlepšie
pomstiť na horárovej dcére, ktorá jej odcudzila syna, kvôli ktorej zriekol sa matky, domova
i dedičstva. Bola na ňu veľmi, veľmi zvedavá… Čo to môže byť za dievča, že vedela takto jej
syna očariť? Robila si o nej rozmanité predstavy, tieto sa však menily, podľa jej nálady,
podľa rozmaru jej úsudkov o Vande… No zvedavosť rástla so dňa na deň do širších a väčších
rozmerov, až ovládala celú jej dušu a ona sa rozhodla s celou určitosťou, že musí vidieť,
že musí poznať dcéru horárovu.Poslala svoju komornú do horárne s odkazom, žeby slečna Vanda došla do kaštieľa, lebo by
ju pani veľkomožná rada vidieť a poznať. Bola presne presvedčená, že pozvaná istotne príde.
Siahla po zrkadle, ľavou rukou upravovala vlasy a spokojne usmiala sa obrazu mstou horiacej
ženy. To bola chyba, že posolstvo toto stretol sám Bukyč a odobral odkaz.Bukyč bol priamy človek, pyšný nebol, ale istý stupeň hrdosti mal v sebe. On odkázal
priamo, že rodina Bukyčova bude si to vysoko vážiť, keď pani veľkomožná za účelom poznania
ich dcéry ctenou svojou návštevou poctí ich skromný dom, ale nedrží za vhodné a slušné, aby
sa jeho dcéra mala ísť do kaštieľa ukazovať.Odkaz Bukyčov uchvátil pyšnú pani Závojskú do rozruchu hrozného rozčúlenia, že tým
povstalý nervový záchvat nechcela tentokrát ani kolínska vodka zmierniť. Urazená vo svojej
pýche videla len v jednom pochope úľavu a pochop ten bola pomsta. „Áno, pomstiť, pomstiť sa
musím na tejto žobráckej hávedi, ktorá je príčinou všetkého zla u nás!“ volala v rozorvanej
duši svojej pyšná pani Závojská, zatínajúc kŕčovite päste, chodila po mäkkých kobercoch
svojho salóna hore dolu nervóznym krokom dlho-dlho. Nemohla sa utíšiť a vonku panoval svätý
kľud tichej noci…Šumné lesy okolo panskej horárne zaodialy sa skvostným kráľovským rúchom pestrého,
zlatom a šarlátom bohato vyšívaného brokátu. Všetko sa jagalo v záplave krás.Človek nevie rozhodnúť, či jaro a či jeseň je bohatšia na prírodné krásy v týchto
horách.Toho roku bola zvlášť rozkošná jeseň, ktorej malebnosť zdokonaľovalo báječné počasie.
Výletníci, turisti, zväčša starší páni, prebiehali horami a v panskej horárni u Bukyčov
bývalo často veľmi veselo, bo tam sa mnohí zastavili, aby sa mliekom, maslom a medom
občerstvili.Tak to išlo celý október, ale na Všechsvätých začalo pršať a už prší jedným vrhom celých
desať dní…Dážď, ktorý sa stále lial z neba, bol nepríjemný, studený, až v tvár pichal, ako by ihly
padaly vo vzduchu. Živý plot okolo horárne stal sa priezračným, na dvore a v záhrade všetko
šedé, uvädlé. Kriaky po vŕškoch ošumelé, zapustlé. Všetko kolom stálo zahalené v dažďovom
obloku. Pustota, hynutie a smútok vôkol. Všade šedá nuda a bezfarebnosť. V takýchto
smutných jesenných časoch, keď nepohodlnosť počasia zabraňovala voľný vstup do prírody,
prekvital u Bukyčov krásny rodinný život blahom šťastia a spokojnosti.Cez deň mal každý úd rodiny svoju určenú prácu. Na súmraku vydržiavali zlatú hodinku,
zasvätiac ju pútavým rozpomienkam, živým rozprávkam o vojne alebo iným rozhovorom. No
najpríjemnejšie bývalý večierky. Všetci sedeli pri spoločnom stole, matka i dcéra
zapodievaly sa ručnými prácami a otec čítal nahlas dačo zaujímavého, poučného, no často i
zábavného. Niekedy zasa musela Vanda sadnúť ku klavíru, hrať a spievať, pričom ju neraz
otec na husliach doprevádzal, alebo on sám na gitáre hral svoje staré milé melódie a
spieval.Keď už dlhšie čítali alebo koncertovali, nastolila stará Hana teplý, voňavý čaj. Pri
tomto sa už potom debatovalo o tom, čo sa prečítalo, pospievalo alebo dajaké nové
záležitosti prišly na pretras.Teraz je najpútavejším tématom každodenného rozhovoru zpráva s bojišťa a hlavne zpráva
od mladého Závojského. Tento hneď, ako nastúpil k vojsku, dostal sa na ruský front, kde sa
mu dosiaľ dosť dobre vodilo.Tak to išlo deň so dňa.Keď zasa jedného večera sedeli pri čaji a besedovali, zaštekal vonku pes. To vyrušilo
všetkých z kľudu.„Ktosi prišiel!“ nadhodila domáca pani, napnuto očúvajúc.„V takomto zlom počasí? Veď prší len sa leje…,“ povedal otec.„No, očúvaj!“ upozorňuje na rachot koča.„To akiste vietor buráca, mamička, lebo fučí divo,“ uisťuje Vanda.Pes brechal vždy silnejšie a doliehavejšie. Vtom vstúpila do izby stará Hana, oznamujúc,
že pred bránou stojí akýsi koč. Bukyč hodil na seba kabát, vzal čapicu a išiel von.„Kto to len môže byť v takomto zlom počasí v tak pozdnej hodine?“ pýta sa Vanda.„Voľakto zmýlil cestu, zablúdil v horách, keď je tma ako v rohu,“ odpovedala matka.No zvedavosť oboch zhasla, keď do izby vstúpila štíhla dáma v cestovnom premoknutom
plášti s čiapkou na hlave obtočenou hustým závojom, a za ňou domáci pán.„No, Vanduška, prečo nevítaš svojho najmilšieho, túžobne čakaného hosťa?“ osloví tento
svoju dcéru.Táto i jej matka skúmave pozerali na prišlú dámu a zrazu Vanda vykríkla radostne:„Zorka! Zorka, moja drahá, vitaj!“ a vtom okamžení vrele objímala a bozkávala svoju
najvernejšiu priateľku, nedbajúc na mokrý, dažďom presiaknutý odev, od ktorého sa celá
omokrila.„Mamička, moja priateľka Zorka,“ predstavila Vanda svojho milého hosťa.„Ruky bozkávam, milostivá pani,“ riekla Zorka, zdvorile sa ukloniac.„Teší ma nevýslovne, že vás môžme konečne už raz uvítať v našej skromnej domácnosti. Len
škoda, že ste si volili nás poctiť v takom nepriaznivom čase. Celá ste, úbožiatko,
zmoknutá. Vanduška, pomôž slečne odložiť plášť a daj ho Hane, nech ho dá osušiť.“„Odpusť, prosím ťa, že som taká nevšímavá, ale radostným prekvapením, že si došla,
meraviem,“ ospravedlňovala sa Vanda, pomáhajúc Zorke plášť vyzliecť, ktorý i s klobúkom
vyniesla z izby, ale hneď sa zasa vrátila.„Nech sa vám páči sadnúť, slečna, zaiste ste ustatá, bo cesta k nám, keď prší, je zlá.
To unatriasa človeka, kým sa od stanice k nám dostane,“ riekol domáci pán, úctive núkajúc
stolicu.„Ale prečo si nenapísala, že prídeš, boli by sme poslali lepší povoz po teba. No však,
otecko?“ nadhodila Vanda.„Ráčte, prosím vás, odpustiť, že som došla neoznámená. Nebolo na to času. Rozhodnutie sa
na túto návštevu k vám bolo vznikom okamihu vo svrchovanom čase sebazáchrany pred
nešťastím, do ktorého ma zlá macocha na celý život mienila uvrhnúť,“ zalkala Zorka
rozčúleným hlasom a malý čipkový ručníčok pritisla k očiam.„Ako to?“ pýtala sa domáca pani.„Čo sa zasa stalo, Zorenka? Neplač, moja a hovor, uľav svojmu srdcu,“ naliehala Vanda a
túliac Zorku k sebe, láskave hladkala jej čelo.„Ušla som z domu. Zajtra mala som sa stať ženou nenávideného majora Ravasza. Už je
všetko na sobáš pripravené, na veselie sa už hostia schádzali, v celom kaštieli plno
slávnostného ruchu a mne horela hlava zúfalstvom. Bolo mi, ani čo by som mala byť k smrti
odsúdená. Nešťastie zahaľovalo obzor môjho života temnou čierňavou a žiadny papršlek
nezažiaril mi nádejou vyslobodenia. Zrazu mi napadla Vanda. Temný obzor mojej budúcnosti
začal sa jasniť svitom spásy. Pôjdem k Vande. Tam v zátiší hôr ma nenájdu. Zahorela
nešťastím rozorvaná duša vrelou túžbou a ráznym rozhodnutím. Už som, chvalabohu, tu a
prosím vás úctive, ráčte mi láskave popriať útulku v milej vašej domácnosti, zakiaľ sa
koľkosi duševne zotavím, zakiaľ nasbieram novej sily k ďalšiemu odboju.“„Nás to len teší, slečna, že ste si v tom najvážnejšom okamihu práve na nás zmyslela.
Buďte nám srdečne vítaná,“ riekol domáci pán.„Ráčte sa cítiť u nás nenútene, voľno, ako u svojich. To nám bude aspoň veselšie,“
dodala pani Bukyčová a pokynula Vande: „Vanduška, dones niečo teplého slečne, ona iste ani
nevečerala.“„Čo sa ti, Zorenka, bude páčiť? Vajíčka na mäkko, alebo od obeda zajačina a kuriatko?“
vyzvedala sa Vanda.Zorka ďakovala, nechcela nič jesť, ale domáca pani ju predsa nanútila, že musí niečo
teplého požiť.Vanda doniesla núkané vajíčka, chlieb, maslo a teplý čaj.Medzi jedlom rozprávala Zorka, ako sa jej podarilo z domu uniknúť. „Starý Blažej išiel s
kočom do mesta na nádražie naproti opovedaným svadobným hosťom. On vzal mi batožinu na koč
a tak umiestil, že to nik nezbadal. Ja som sa vopred vybrala na cintorín s kvetmi na hroby
drahých rodičov. Sotva som kvety umiestila a krátku modlitbu za zosnulých predniesla,
zastal pred cintorínom koč. Vedela som, že to Blažej. Prežehnala som drahé mi miestočko a
bežala ku koču. Starý Blažej obozretne pozeral dookola a zašomral: „No, len chytro, aby nás
niekto nezbadal.“Tak dostala som sa k vlaku. Starej Marte som nakázala, žeby ma na dnes ospravedlnila
hlavybôľom.“„A čo potom? Keď budú chcieť na sobáš a mladuchy nebude?“ poznamenala s úsmevom Vanda.„Potom nech si už robia čo chcú. O to sa viac nestarám,“ odvetila Zorka.„No, bude to báječné prekvapenie, ktoré im z celej duše prajem a vám, slečna, úprimne
gratulujem, že sa vám to tak podarilo,“ riekol domáci pán.„To bude mať Mirko radosť,“ dodala pani Bukyčová.„A čo je s ním? Už som tak dávno nič o ňom nepočula. Či žije? Je zdravý?“ vyzvedala sa
Zorka.„Ďakovať Bohu, zdravý. V poslednom liste písal, že prejdú do kraja, zkadiaľ sa nedá
písať a preto nech nás jeho mlčanie neznepokojí,“ odvetila pani Bukyčová.„Veď som ti to, Zorka moja, písala,“ dodala Vanda.„Mne? Nemožno. Ja som od teba už dávno zprávu nedostala. Neraz som si myslela, že už aj
moja Vanda na mňa zabúda a tajný bôľ sovrel mi pri tej myšlienke srdce.“„Zorenka moja, ty môžeš pochybovať o vernom priateľstve tvojej Vandy? Nebolo toho dňa, v
ktorom by som nebola na teba myslela, nebolo tej radosti, ktorú by som s tebou v duchu
nebola sdieľala. A celou dušou, celým srdcom túžila som po tebe.“„Si moja zlatá Vanda!“ odvetila Zorka a dve priateľky objímaly a bozkávaly sa tak
srdečne a vrelo, ako to robievaly nedávno čo chovanice kláštora nitrianskeho. Besedovaním
prešiel hravo večer, treba bolo ísť spať.Stará Hana sobrala so stola a oznámila, že v hosťovskej je všetko prichystané.Dve priateľky nevedely sa rozísť a Vanda žiadala matku, aby mohly spávať spolu v jednej
izbe. Dobrá matka povolila tejto žiadosti a upravila obe do hosťovskej, kde boly dve
postele pripravené pre hosťov. Prajúc si navzájom dobrú noc, rozišli sa. No, mladé devy
ešte dlho šveholily o tajoch srdca, o láske a ružových nádejách mladistvej duše, kým
usmiaty bôžik lásky dychom sladkej ľúbosti učičíkal ich v čarovný sen.*Svitol druhý i tretí deň a stále pršalo, že nebolo možno vyjsť von.„Vám bude, slečna Zorka, aj otupno u nás, keď stále prší a nemôžete ani von do prírody.
No, viete, u nás tu v horách je to tak, keď sa raz rozprší, to nevie potom, kedy má
prestať. A vtedy je tak divo a smutno všade,“ riekol Bukyč.„To mne vonkoncom nevadí, ba skoro by som riekla, že ten tichý, melancholický dážď ako
by lahodil mojej pobúrenej nálade, ako by ju tíšil. Mne tu u vás nie je smutno, ba práve
naopak, čas mi ubieha báječne milo. Tu u vás je život rozmanitejší a významnejší ako u nás.
A tak sa mi zdá, ako by som už bohvie odkedy tu u vás bývala.“„To nám skutočne lichotí, slečna Zorka,“ povedala domáca pani.„Ozaj, páči sa mi tu u vás. Ovzdušie vašej milej domácnosti zaváňa láskou a šťastím, čo
báječne blažene účinkuje na moju chladom večnej etikety otrávenú dušu. Uverte, že hrozím sa
myšlienky, že budem musieť raz tento rajský kútik horského zátišia opustiť a vrátiť sa
znovu do úbohého domova, ktorý barónka Afra pretvorila v peklo.“„Úfame, slečna Zorka, že to tak skoro nebude. My sa tešíme, že zimu prežijete u nás.
Uverte, že i náš lesnatý kraj má svoje zimné krásy a zábavy. Býva tu krásne, ako v dajakej
začarovanej krajinke báječnej povesti,“ uisťoval domáci pán.„To verím, že tu môže byť v zime krásne, ale nemôžem vašu láskavosť takým dlhým pobytom
nadužívať,“ odvetila Zorka.„To je pochybná mienka. My vás máme radi, považujeme vás ako člena rodiny, nerobíme s
vami žiadne zvláštnosti, nuž prečo by ste nemohli i cez celú zimu ostať u nás?“ doložila
domáca pani.„Ja vám len tú radu dám, slečna Zorka, aby ste sa domov skôr na žiaden pád nevrátili,
kým nebude u vás ovzdušie od tejto pliagy, ktorou vás barónka neprestajne trápi a mučí,
úplne očistené. Ináč nebudete mať pokoj,“ tvrdil domáci pán.„To je pravda. Len ako započať potrebnú očistu, ako previesť nápravu?“ zavzdychla
starostlive Zorka.„Tú by najlepšie a jedine váš ujo Vrbovský previesť mohol. Či ste sa naň ešte
neobrátili?“ pýtal sa Bukyč.„Už tri listy som mu písala, plné prosieb, žalôb i zúfalstva a ani na jeden som odpovedi
nedostala. Barónka má čarovnú diabolskú moc, ktorou si vie ľudí získať. Touto svojou mocou
získala si aj uja Vrbovského, bo čítala mi jeho dopis, v ktorom dáva najavo svoj súhlas s
jej rozhodnutím ohľadom mojej budúcnosti, bo ďakuje jej, že sa tak matersky o mňa stará.
Medzi iným píše, že pri konečnom usporiadaní pozostalosti po mojich rodičoch zistilo sa, že
ťarchy prevyšujú hodnotu majetku a tak čo dievča chudobné nesmiem mať vraj bohvie aké
vysoké nároky, ale musím byť spokojná s mužom, ktorý vie zabezpečiť moju budúcnosť. Ak to
major Ravasz vládze a je pri tom človekom statočným, nuž súhlasím s vaším jednaním, tak
píše ujo,“ riekla Zorka, utierajúc malým tenunkým ručníčkom slzou zvlhlé oči.„To že by bol písal váš ujo Vrbovský? Počujte, slečna, to ťažko veriť. Či ste videli
tenže list a poznali písmo ujovo?“ pýtal sa domáci pán.„Nie. Ja som ho v ruke nemala, barónka mi ho predčitovala,“ odvetila Zorka.„Neverím, slečna, že by list ten bol váš ujo Vrbovský písal. Barónka je prehnaná osoba,
ona si mohla dať list napísať, aby vás týmto lapila. Ani to neverím, že by vám ujo na vaše
tri dopisy nebol odpovedi dal. Zaiste má barónka spôsob, ako listy vaše uloviť skôr, než sa
tieto z domu dostanú. Bolo by dobre všetko toto preskúmať, vyšetriť a došlo by sa na
zaujímavé veci,“ takto mienil Bukyč a jeho manželka mu prízvukovala. „Tým by sa zlomila
čarovná moc tejto diabolskej ženy.“„No, veď, čo sa vlečie, neutečie,“ dodal domáci pán. Ďalší rozhovor pretrhla Vanda,
vbehnúc do izby radostne rozjarená, ukrývala čosi pod bielou fertuškou na prsiach, skákala
okolo stola a veselo volala: „Uhádnite, čo mám.“„Dopis od Róberta,“ riekla Zorka.„Hoj, nie — nie.“„Teda od Mirka,“ riekla pani Bukyčová.„Mamička uhádla, Mirko píše,“ volala radostne Vanda a objala i bozkala matku; karôtku
držiac do výšky, tancovala okolo stola, pri ktorom sedela Zorka.„Vanda, prosím ťa pekne, čo sa šalieš? Kedy už raz nadobudneš rozum a staneš sa
vážnejšou? Dajže sem tú dopisnicu!“ riekla dosť prísnym hlasom matka.„Tu máš, mamička zlatá, lístok od tvojho miláčika.“ S tými slovami podala matke karôtku.„Čítaj nahlas, aby sme všetci počuli, čo píše. Som zvedavý, ako sa má,“ riekol otec,
odložiac noviny.Pani Bukyčová popravila si okuliare a čítala:Mojí drahí!Konečne dostali sme sa na miesto, zkadiaľ vám i milej Zorenke písať môžem. Som, vďaka
Bohu, zdravý, pri dobrej vôli a veselej mysli. Duch môj je stále u vás a v Hrabovke. Ako sa
máte? Nič neviem o vás, ani ešte skoro nezviem, bo písať nemožno. Srdečne vás pozdravuje a
ruky vám bozkáva váš vďačnýMiro Drahotič.„No, veľa toho nenapísal,“ podotknul Bukyč.„A predsa koľké uspokojenie donáša týchto pár riadkov. Za jedno vieme, že žije, za
druhé, že je zdravý a za tretie, že je dobrej vôle a veselej mysli. To povedomie, ktoré
čerpáme z týchto jeho slov, blaží,“ dodala pani Bukyčová.„Áno, blaží nás i to povedomie, že na nás myslí. Či nie, Zorička?“ pýtala sa žartovne
Vanda.Zorka sa zapálila rumencom ruže a riekla: „Máš pravdu, Vanduška. Zvesť, že ten, ktorý
nášmu srdcu najbližšie stojí, s ktorým naša duša sa citmi porozumenia v súlade v jedno
spája, žije a dobre sa má, poskytuje vnútorný mier, uspokojuje a skutočne blaží. Dnešný deň
ostane mi dlho pamätným.“Vanda vzala lístok, čítala znovu, no zrazu ho odhodila s istou nevoľou: „Toto je ale
hotový škandál!“„Čo ti je? Čo sa ti nepozdáva?“ pýta sa matka.„Nuž, veď mňa ten lagan ani len nespomenul v tom svojom vzácnom dopise, ako by mňa ani
na svete nebolo… No, počkaj, ale ho potiahnem za šticu, až sa len domov vráti.“„Ale kedy sa vráti?“ nadhodila Zorka.„No, raz aj to bude. Každá pieseň má svoj koniec a tak ho musí mať i táto krvavá svetová
vojna. Ja pevne verím, že koniec tento donesie nám želané víťazstvo,“ riekol s prorockým
dôrazom Bukyč. „On prinesie nám konečne splnenie toho, čo neprestali úfať naši poprední
mužovia, ktorí celý svoj život trpeli krivdy, znášali protivenstvá a žaláre, ktorí umierali
za práva a pravdu svojho ľudu.“„Dal by Boh, aby tak bolo! A malo by tak byť, za drahocennú obeť toľkej vyliatej krvi
mala by prísť spása,“ prízvukovala svojmu mužovi Bukyčová.„Aj príde. Uvidíte, že príde. Z tých temných mrakov pušného prachu a výbuchov diel
zaznieva ohlas nového života, veštba novej doby — sľub slobody. Verejne to človek nesmie
hovoriť, ale duša to tuší, že príde náhly zvrat a srdce vrie túžbou a láskou horí po
slobode,“ blúznil Bukyč a tvár mu žiarila nadšením.„Myslíš, otecko, že i náš slovenský národ došiel by ku slobode?“ pýtala sa Vanda.„Ja to nielen myslím, ale to aj pevne verím. Národ, ktorý cez tisíc rokov vedel
vzdorovať tým najväčším prenasledovaniam, krivdám a mukám besného tyranstva; ktorý si v
tých hrozných časoch vedel pred záhubou zachovať svoju národnosť; ktorý si vedel ratovať
svoju reč — hoci mu ju násilne brali — svoje iné národné poklady, ako ľudové podania,
povesti, piesne, zvyky atď.: taký národ má a musí mať právo i ďalšieho života, taký národ
musí dôjsť odmeny, po ktorej cez tisícročnú dobu ťažkého utrpenia túžil. Cez celé
tisícročie túžil náš ubiedený, zmučený, zotročený národ slovenský po slobode a tá prísť
musí a príde iste.“„Dajže Bože, aby tak bolo!“ zavzdýchly zbožnou túžbou všetky tri ženy.Ďalšie rokovanie prerušila stará Hana, oznamujúc, že je už všetko na stole, aby sa
páčilo jesť.*Dni a noci zamieňaly sa báječnou rýchlosťou. Už prešly dva týždne, čo bola Zorka u
Bukyčov a jej ten čas tak rýchlo ubehol, že zdá sa jej, ako by ešte deň-dva tu bola.Po chmúrnych dažďových dňoch nastalo pekné počasie, v ktorom ešte akosi rýchlejšie tie
hodiny ubiehaly.Obe dievčatá hneď po raňajkách išly každý deň ku ohrade, aby mohly srnky nakŕmiť. Zorka
mala náramnú radosť, keď jej daktorá z nich z ruky žrala, alebo sa nechala od nej
pohladkať.Keď sa už dosť so srnkami nazabávaly, išly sa prechádzať lesom.Vanda poukazovala Zorke všetky pamätné miestočká, na ktorých so svojím milým Róbertom
zažila príjemné chvíle.Zdalo sa jej, že tu na tých miestach ten les je krajší, to krovie, tie skaliny
pôvabnejšie ako inde; že ten jeho šum je piesňou ospevujúcou krásne dni zašlej blaženosti,
je ozvenou vyznania lásky, je šepotom sladkej nádeje báječnej budúcnosti, ktorá jej kynie
po jeho boku…Prsia sa jej dmuly sladuškým pocitom akejsi tajnej blaženosti a zároveň tichého bôľu,
keď prišly k obrázku „Matky krásneho milovania“.Toto miestočko bolo pre ňu najpútavejším a najmilším zpomedzi všetkých romantických a
útulných miest v lese. — Prichodilo jej čo malý chrámik, v ktorom obetujú sa tie
najsvätejšie city všemocnému, velebnému božstvu lásky. Obetný oltár sú naše verne milujúce
sa srdcia, ktoré úprimne bijú jedno pre druhé.Sadly na lavičku. Bolo tu tak krásne a milo. Slniečko vylievalo na zem také teplé lúče,
sťa by sa babské leto obnoviť malo, a zlatým osvetlením pestrému koloritu okolitej krajinky
dodávalo bohatstvo krásy.Vanda vyrozprávala svojej milovanej priateľke, že tu Róberta prvý raz videla, tu prvý
bozk lásky vtisol na jej pery, tu sa s ním lúčila, keď išiel preč na front. — Vanda
vyrozprávala všetko dopodrobna a bolo jej pritom tak voľno. To vieme, že mladé srdcia jedno
druhému rady zdôveria svoje taje, rady ich vyštebocú.Zorka počúvala všetko s utajeným dychom, rozpamätajúc sa pritom na svoje prežité obdobie
lásky…Keď Vanda zakončila začiatok svojho románu, padly si obe devy do objatia a v tichom
zadumaní zdalo sa im, že duch lásky vznáša sa nad nimi a šumom perute svojej šveholí: Aký
šťastný je ten človek, ktorý miluje; ale aký úbohý, biedny to človek, ktorý nevie, čo je
láska…V takomto blaženom zadumaní snily obe devy o svojich ideáloch, ktoré si ich mladistvý
duch rozkošným koloritom živej obrazotvornosti maľoval.Nič ich nerušilo, bo les dýchal velebným tichom svätého pokoja, ako by holdoval
báječnému pôvabu mladistvých snov.Ach, tá mladosť, krásna mladosť, tajnou čaromocou snuje zlaté vlákna čarovných vidín a
spriada z nich svoj rozprávkový svet pôvabnej mladosti, akou ani ten najchýrnejší maliar
nevie svoj obraz vyzdobiť.A v období lásky sú tieto sny najmalebnejšie, najpôvabnejšie, bo ona dodáva im jasu
miloty a krásy.Bolo ticho… vôkol sväté ticho ako v božom chráme…Zrazu čosi zašuštilo za nimi v kroví… Obe vyskočili ako na povel, hľadiac zastrašene na
miesto, zkadiaľ šuchot vyšiel.„Vanda, to azda medveď abo diviak,“ šeptala Zorka, tisnúc sa ku Vande.„Neboj sa! To možno zajac. Divá zver tak nízko neide,“ tíšila Vanda svoju priateľku
tlmeným hlasom, vinúc ju k sebe.Krovie, z ktorého oči nespustily, sa znova silno pohlo a zašuštilo, ba zašramotilo, ako
by sa pod ťarchou lámalo.„To medveď! Vanda drahá, poď, utekajme!“ šeptala zdesená Zorka a násilne ťahala Vandu
preč.Bežaly asi na tridsať krokov, zasa sa zastavily a pozeraly uprene na miesto desu.„Vidíš, Zorka, z krovia, z ktorého šramot vychádzal, vyčnieva mužský klobúk. To je tam
niekto ukrytý.“„Dajaký zbojník alebo pytliak! Poďme domov.“„Keby to bol človek toho druhu, nebol by sa práve na tom mieste ukryl, na ktorom sme my
sedely,“ dôvodila Vanda.„Možno si myslel, že máme na sebe šperky, chcel nás o ne pripraviť. Mne je tak krušno…
Vanda, poďme domov! Ha! — Videla si? — Vytiahol sa z krovia a zasa sa schoval. Je to celkom
mladý človek. Poďme — poďme domov! Ja sa na celom tele trasiem.“„Neboj sa, Zorka! Čo sa nám môže stať, veď sme hneď pri ohrade a tam robia naši ľudia
cestu.“Išly kúsok a zdalo sa im, že niekto za nimi volá. Obzrely sa a videly, že za nimi
pospiecha štíhly mladý muž v športovom obleku, kýva veselo klobúkom a smeje sa. Zastaly.„Kto to môže byť? Akýsi známy a urobil si s nami žart,“ ozvala sa Vanda.„No, ale žart nemiestny. Ja strachom skoro zahynula,“ povie na to Zorka.„Jemu sa ale podaril, má radosť, smeje sa.“„Kto je to? Ten klátivý chod som už raz kdesi u kohosi videla…“„Moja hlboká poklona! Ruky bozkávam!“ volal mladý muž, keď sa priblížil.„Juľo! Vitaj, Juľko!“ skríkly radostne obe devy ako na povel a bežaly mladému šuhajovi
oproti, podávajúc mu priateľsky ruku.„Kde si sa tu vzal, Juľko?“ pýta sa Vanda.„Prišiel som.“„Nás naľakať?“ spytuje sa Zorka.„Ha-ha-ha a zľakly ste sa?“„No, počuj, to bol nepremyslený žart. Ja od ľaku som skoro zamrela,“ riekla Zorka.„Ale, Zorka, vedela by si ty od Juľka Váradiho čakať dačo múdrejšieho? Tak sa zdá, Juľo,
že si sa od tej doby, čo sme sa posledný raz videli, nič nepolepšil.“„Ba azda pohoršil,“ dodala Zorka.„Áno, máš pravdu, Zorenka, pohoršil som sa na to veľké blato, ktoré tu máte a ktoré sa
chytá na obuv ako hriech na dušu.“„No, to ty si iste veľkým hriešnikom,“ tvrdí Vanda.„Možno,“ odvetil Juľo.„Nie možno, ale isto a tiažu hriechov svojich rozmnožil si tým, že si nás tak zlomyseľne
nastrašil. Čo si chcel tým docieliť?“ pýta sa Zorka.„No, vieš, chcel som uloviť téma pre malú besednicu a podarilo sa mi to.“„A ty spisuješ?“ pýtaly sa obe razom.„Keď mám voľnú chvíľu, píšem, a už som aj ťažkosti s tým nešťastným ypsilonom prekonal,
nerobím viac pravopisné chyby. Môžte mať radosť nad svojím žiakom.“„Skutočne? No, zvedavá som na tú besednicu, čo napíšeš o dnešnom našom dobrodružstve,“
vravela Vanda.„A aký názov jej dáš?“ pýta sa Vanda.„No, ten sa ľahko nájde, na príklad: „Dobrodružstvo v zátiší hôr,“ alebo „Bu-bu-bu v
čiernom lese“ atď.“„To máš dlhé názvy, ja by som ti poradila kratší, ale dôraznejší a pútavejší,“ riekla
Vanda.„Nuž a?“„Medveď.“„Medveď? A ako ten príde k tomu?“„Tým medveďom si ty.“„Ja? Ďakujem za nový titul. V škole ma nazývali somárom a teraz som ostal medveďom. Kým
ostariem, môžem mať titulov plnú mericu. A prečo som vlastne ostal medveďom?“„Kým si šuchoril v kroví za nami, nazdaly sme sa, že to medveď a naľakaly sme sa a
utekaly preč,“ vysvetľovala Vanda.„No, dobre, najnovšej besednici dám názov — Medveď —.“Medzi rečou a žartami došli k horárni. Vanda volala milého hosťa do domu.On sa slušne uklonil a pýtal sa, či je pán otec doma.„Nie je doma, odcestoval úradne a vráti sa až o tri dni. To ale nevadí, nech sa ti len
páči ďalej, veď ak sa nás dvoch bojíš, mamička je doma,“ žartovným tónom nadhodila Vanda.„Báť ako báť, hoci ste aj obe dosť nebezpečné veveričky a človek zahľadiac sa do vašich
krásnych očú, ľahko by utonul opojený kúzlom ich pôvabu v mori citov nešťastnej lásky a
koniec?… Desná tragika… duch… smrť… brrr — tá desná smrť!“ otriasol sa Váradi.„Koľko poézie a romantiky skrýva sa v tomto Juľovi!“ povedala Vanda.„Prosím ťa, veď očúvaš, že spisuje, nuž to predsa patrí do jeho odboru,“ tvrdila Zorka.„No, nech sa ti len páči, Julenko, k nám, hoci aj otecko nie je doma,“ núka ku vchodu
Vanda.„Ďakujem. Ja som vlastne došiel k pánu oteckovi v obchodnej záležitosti. Bol som u
Závojských a starý pán poslal ma k pánu Bukyčovi a teraz, keď nie je doma, čo robiť?“„Trpezlive čakať, až sa otecko vráti,“ radila Vanda.„Čakať tri dni? Čo by som tu za toľký čas robil?“ pýtal sa zadivene Váradi.„Čo by si robil? Hoj, neboj sa, my ťa nenecháme leňošiť, nájdeme ti zamestnanie,“ riekla
Vanda.„A aké?“ pýtal sa Váradi.„Príjemné i milé a teba dôstojné,“ ona nato. „A budeme ťa pritom kŕmiť ako papagája,
samými lahôdkami,“ dodala Zorka.„Toto s radosťou akceptujem, ale čo sa toho zamestnania týka, predsa by som len rád
vedel, aké je a z čoho pozostáva…“„Ale si ty len zvedavé stvorenie! No, keď už chceš nasilu vedieť, teda ti poviem. Budeš
nám dvoriť,“ riekla vážne Vanda.„Dvoriť? Za celé tri dni dvoriť?“ divil sa Juľko a hodiac kríž na seba riekol: „Pán Boh
s nami a zlé preč! A kde by som ja toho na tri dni nabral, keď mám tri štvrti hodiny
dvoriť, už sa potím samou nesnádzou a tu by ste hneď chcely tri úplné dni. To je nemožnosť
— číra nemožnosť…“„Práve preto, musíš zvyknúť, Juľko. Ty si v dámskej spoločnosti ešte trocha neogabaný,
nevyhladený, malý výcvik ti naskrze neuškodí,“ žartovala Vanda.„A my ťa vyobraciame náležite,“ dodala Zorka.„To verím. Ach, úbohý Juľko, ale si vbehol do siete!… No, poručeno Pánu Bohu!“ zvolal
Váradi a vošiel do domu.„Počkajže, Juľko! Vráťže sa trošku. Začneme prvú lekciu spomenutého výcviku,“ volala za
Juľkom Vanda. Váradi sa vrátil so slovami:„Prosím, som k službám.“„Vidíš, Juľko, keď ide mladý človek s dámami do domu alebo do dajakej miestnosti, musí
byť šarmantným a musí slušným spôsobom nechať najprv dámy vstúpiť, ba musí ich hladkým
posunkom, nežným slovom ponúkať, žeby ony skôr vstúpily. Vyžaduje to slušnosť a dobrý
mrav,“ riekla kategoricky Vanda, komicko-vážne sa pritom chovajúc.„Pardón! Veď ja to viem, ja to viem, už ste ma to u Vrbovských učili, len teraz som na
to pozabudol a to od samého strachu pred tým výcvikom. No, tu máš — už som v tom.“„Skús to teda, či si to už nezabudol!“ vyzvala ho Zorka.Váradi urobil hlbokú, ale nemotornú poklonu a strojeným afektom riekol: „Prosím, ctené
dámy, nech sa vám páči! Ráčte!“„Ďakujeme!“ riekly obe rázom a vošly do domu. Váradi šiel za nimi, utierajúc si pot s
čela.*V hrabovskom kaštieli pre svadobný ruch toho dňa pred svadbou ani nezbadali, že Zorka
chýba.Hostia dochádzali so všetkých strán. Barónka Afra blahosklonne vítala príchodiacich,
uvádzala ich a predstavovala navzájom, starala sa, aby každý mal podľa možnosti svoje
pohodlie, žeby nikomu nič nechýbalo, žeby sa každý dobre cítil. Nálada bola živá, veselá,
ako pred sobášom. Mnohí zpomedzi hostí sa vyzvedali na mladuchu, ale sebecká barónka Afra,
chcejúc sa sama zabávať a obdivovanou byť celou spoločnosťou, vyhovárala Zorku, že sa
nechala na dnes večer ospravedlniť, bo sa akosi dobre necíti. Chce si odpočinúť, aby k
zajtrajšiemu vážnemu výkonu mala dosť sily. Podobné výhovorky predstierala na Zorku
dopytovavším sa hosťom, ale v skutočnosti nechcela ju mať v spoločnosti.Veselá zábava plynula celým večerom, ba celou nocou. Barónka Afra bola kráľovnou večera.
Jej bohatá krásna toaleta z ťažkého červeného atlasu, krášlená čiernou čipkovou látkou,
zlatom bohato povyšívanou, dodávala jej majestátnej postave istej vznešenosti. Jej krásny
náhrdelník z veľkých koralov do zlatta umele vsádzaných, tiež taký náramok a náušnice i
korunkový diadém tej istej umeleckej práce, posiaty drobnými briliantmi, pristal jej
báječne. Všetcia ju obdivovali. Mnohí obdivom, akým zvelebúvame krásu ženy, iní obdivom jej
báječného vkusu v strojení sa a niektorí z hostí — zvlášte dámy — závistlivo obdivovaly,
ale i kritizovaly všetko na nej, ba i jej chovanie sa, jej reči, jej úsmev a všetko iné.„Kde barónka berie peniaze na zakúpenie takej nádhery, akú v šatstve a ozdobách vyčíňa,
veď sa strojí ako dajaká kráľovná?“ pýtala sa jedna zpomedzi dám.„Boh to sám vie. Hovorilo sa, keď si ju nebohý Hrabovský bral, že je úplne chudobná a
jej toalety aj tak vyzeraly a teraz takýto luxus všade a vo všetkom,“ odpovedala druhá.„No, veď má aj vdovské právo a také panstvo, ako je hrabovské, musí prinášať pekný
úžitok. Zaiste si už aj aký-taký majetok usporila,“ dodala tretia.„Nádhera nie je vždy znamením zámožnosti,“ riekla pichľavým tónom štvrtá.„Ba kvôli komu sa len tak nápadne strojí?“ pýta sa piata.„Ale, pani suseda, či nevidíte, s kým obcuje, s kým sa baví, s kým koketuje? Žiari
leskom svojím ako skvelá kométa a ťahá celý regiment dôstojníkov za sebou ako pestrý
chvost.“„No, tá jej koketnosť je vskutku pohoršujúca a jej chovanie skoro nemravné.“„Prvý základ mravov spočíva na prvom vychovaní a prvá výchova pochádza obyčajne z rúk
matky. Kde nie je výchova záležitosťou matkinho srdca, tam bývajú ľudia suroví a skazené
mravy. No a barónku matka nevychovala, bo povráva sa, že je pôvodom cigánka. Jej prvý muž,
barón Gyulay, kúpil si ju vraj od akejsi cigánskej roty, dal ju vyučiť a pojal ju za ženu.
Žili vraj obaja nádherne a dobrodružne tak, že sa barón natoľko zadĺžil, že keď zomrel,
neostalo jej nič, iba ten titul. Čo vdova žila dosť biedne a bola rada, že ju starý
Hrabovský za ženu pojal.“„Mohla byť aj rada, veď ju urobil dámou a paňou na Hrabovke.“„Neraz toho obanoval, ale už bolo neskoro.“Takto besedovaly pozvané dámy medzi sebou, kým domáca pani obostatá dôstojníkmi a pánmi
šampanizovala a veselo sa zabávala.Akou bola barónka Afra výbornou a veselou spoločnicou v mužskej spoločnosti, takou
únavnou a zdĺhavou bola v dámskom kruhu. No, aby neurazila spoločenský mrav, išla tu i tu
aj medzi dámy.Zabáva trvala do svitu. Ružové svetlo rannej zory maľovalo staré múry kaštieľa
Hrabovských rozprávkovým náterom, keď svadobní hostia pobrali sa na odpočinok. Okolo
jedenástej hodiny predpoludním bolo už zasa všetko na nohách, lebo noví hostia zavítali na
slávnostný rodinný výkon. Konečne nastal čas, kedy treba bolo mladú nevestu uviesť do kruhu
hostí. Tentokrát chcela barónka hosťom ukázať, akou láskavou matkou je, išla sama po Zorku.Pristrojená v utešenú nádhernú toaletu z čierneho aksamítu, zdobenú ťažkou hodvábnou
čipkou, kráčala majestátne chodbou ku Zorkinej izbe. Otvorila dvere a v izbe nikoho, veci
boly rozhádzané, posteľ nedotknutá… To zarazilo barónku. Zavolala komornú a pýtala sa, kde
je slečna. Komorná nevedela. Barónka nechala zavolať starú Martu. Ani táto nevedela, kam sa
slečna podela.„A či večer bola doma?“ pýtala sa domáca pani.„Ja som večer nebola u slečny, bolela ma veľmi hlava, musela som si skoršie ľahnúť,“
odpovedala Marta.„A kedy ste boli s ňou naposledy?“ vyzvedala sa barónka.„Popoludní. Keď som vošla do jej izby, plakala, trela si čelo a sluchy kolínskou a
žalovala sa, že sa nedobre cíti. Ja som jej odkryla posteľ a prosila, aby si ľahla, že jej
to prejde. Ona aj sľúbila, že si ľahne. Potom som odišla a neviem, či si milostivá slečna
ľahla a či nie,“ odpovedala Marta.„Posteľ je nedotknutá a jej nikde,“ riekla barónka zarazeným hlasom.„Preboha, snáď sa len čosi zlého nestalo!“ zvolala ustrašeným hlasom Marta.„Sprostosť! — Čože by sa mohlo stať? Má zasa svoje vrtochy. No, ja jej ich vyženiem.
Choďte pozrieť do Ružosadu alebo na cintor, či jej tam niet. Choďte ju hľadať a aj ostatným
sluhom povedzte, aby ju išli hľadať, a keď ju nájdete — a musíte ju nájsť — povedzte jej,
žeby zaraz išla domov, bo je svrchovaný čas, aby sa obliekla do sobášnych šiat.“Nato odišla medzi hosťov a hoci bola umelkyňou v pretvarovaní sa, predsa tentokrát
nevedela sa natoľko opanovať, žeby hostia akúsi roztržitosť, ba viac, rozrušenosť neboli
zbadali. V najlepšom rozhovore sa razom zamyslela a tu spriadala v mysli jedovaté slová,
ktorými privíta Zoru, až ju sluhovia nájdu a ona s ňou bude sama. Vtom sa jej ale ani desné
strašidlo objaví tá myšlienka: „A keď ju nenájdu?“ Tvárou jej pritom prebehol ťažký mráčik.
„Ale nájdu — musia ju nájsť,“ hovorila si v duchu pre vlastné uspokojenie. Nato nútila sa
znova do veselej zábavy. Žartovala s hosťmi a smiala sa… No bedlivejšiemu pozorovateľovi to
neušlo, že ako jej žartovanie, tak i jej smiech sú nútené prejavy akéhosi tajného rozruchu.Po dlhšom besedovaní vybehla domáca pani von zo salónu, ako by bola niekoho čakala a
rýchlym krokom bežala do čeľadníka, kam práve vošli i sluhovia, ktorí Zorku hľadali.„No, čo je?“ pýtala sa barónka.„Osvietená pani, všetky známe a bližšie miesta sme pochodili a slečnu Zorku sme
nenašli,“ odpovedala komorná za všetkých.„To mi nie je uspokojujúcou odpoveďou, nájsť sa musí. Nech vysadnú paholci na kone a
zajdú do lesa na miesta, ktoré rada navštevuje; nech pozrú na breh Váhu a na iné miesta, o
ktorých vedia, že ta chodievala, ale nech idú hneď, bo čas uteká a hostia sú nepokojní.“S tým chystala sa k odchodu, lež vtom zbadala starú Martu, že si utiera oči a ju ohúno
okríkla: „No, čo teraz smoklíte, vy stará striga. To už veci neprospeje. Mali ste včera
večer u nej sedieť, však druhej roboty i tak nemáte.“„Nemohla som, veď…“„Čušať!“ zakríkla ju pani a odišla, pospiechajúc zasa k hosťom, aby im jej neprítomnosť
nebola nápadnou.Príduc do salónu, pošla k majorovi Ravaszovi a pošepla mu, že Zora sa kamsi podela, že
ju sluhovia nemôžu nikde nájsť.Major sa zamračil, premýšľal chvíľočku a vyšiel rozrušený zo salóna.Hostia to všetko pozorovali a začali tušiť, že tu kľuje sa čosi nemilého, v čom musí
mladá nevesta hrať hlavnú úlohu. Stále naliehali, žeby už mladuchu radi pozdraviť, aby ju
doviedli.Barónka našla za každým dajakú výhovorku, prosiac o trpezlivosť, že mladucha sa v
krátkom čase dostaví.Zasa plynula zábava svojím voľným tokom, čím prešlo hodne času.Barónka trnula obavou, ak ju nenájdu, čo to bude? „Aká hrozná blamáž! A kde vlastne môže
byť? Ušla azda k rodine a či azda…“ Tu zmeravela hrôzou… Vyšla zasa von presvedčiť sa, či
ešte nedošiel chýr o stratenej.Poslovia už boli všetcia doma a nikde ju nenašli.Barónka si zúfala. Radila sa s mladým zaťom majorom Ravaszom, čo teraz robiť, ale ten
bol celý zmenený, nielen že jej rady nedal, ale ostré výčitky jej robil, že ju zanedbala a
nechala to k takému škandálu dôjsť, že jemu teraz iné nezbýva, len aby si guľkou prepálil
hlavu. Ťažko ho bolo tíšiť, keď sama horela rozčúlenosťou.„Čo teraz? Čo povedať hosťom? Či vari, že náhle ochorela?… Ale nie, nie, veď tí
najbližší by ju predsa len išli pozrieť. Nezbýva iné nič, len pravdu povedať. Ach, ale len
ako to začať!“Hostia boli už v najvyššej miere netrpezliví, veď už bol svrchovaný čas ísť na civilný
sobáš a odtiaľ do kostola. Všetcia už vedeli, že sa čosi zlého varí, ale o tom, čo je vo
veci, boly rozdielne mienky.Struna zvedavosti všetkých hostí bola taká napnutá, že musela prasknúť. Domáca pani bola
nútená hosťom oznámiť, čo sa stalo. Rozruch bol všestranne veľký. Jedni to zazlievali
Zorke, že to nemala urobiť už teraz, pred samým sobášom, ale mala si to skôr rozmyslieť.
Iní to zasa držali za celkom prirodzené a správne, z toho dôvodu, že radšej voliť menšie
zlo než väčšie. Lepšie zniesť tento škandál, túto nepríjemnosť, ako otravovať sa cez celý
život pri mužovi nenávidenom. Áno, boli aj takí medzi nimi, že sa neostýchali verejne
poznamenať tak hlasno, aby to aj barónka očula, že keby to s Drahotičom mala ísť na sobáš,
to by veru nebola ušla.Barónka, rozumie sa, všetku vinu kládla na Zoru. „Teraz aspoň môžte si utvoriť pojem,
ctené panstvá, aký život mám s krutohlavou a rozmarnou pastorkyňou. Neraz mi je do
zbláznenia.“No z hostí ani jeden neprízvukoval rozčúlenej barónke, veď všetcia znali napnutý pomer
medzi ňou a Zorou. Viacerí odsudzovali ju, než Zoru a znechutení rozišli sa bez toho, že by
sa boli s mladým zaťom rozlúčili, bo ten zmiznul zo spoločnosti, len čo sa zistilo, že
Zorka sa nenašla.V kaštieli nastalo ticho, také krušné ticho, v ktorom je človekovi clivo, otupno a
nemiestno…Tak bolo aj barónke Afre. Chodila z jednej izby do druhej a nikde nenašla pokoja alebo
útulku.Jej pobúrená myseľ snula čierne vlákna krutej pomsty, ktorou mieni sa vyvŕšiť na svojej
pastorkyni, až ju ešte raz do svojej moci dostane.„A či ju dostanem?“ — opakovala si niekoľkokrát v mysli. Rozmýšľala za niekoľko minúť a
potom rozhodnute zvolala: „Musím ju dostať, musím ju potrestať a čo by som sa so samým
peklom proti nej spojiť mala.“Takýmito myšlienkami zapodievala sa barónka Afra úplných päť dní. Na šiesty deň doniesla
bíreška jasnomodrý závoj do kaštieľa s otázkou, či to nie je vlastníctvo slečny Zorky.V kaštieli všetcia zaraz poznali, že závoj patrí Zorke.Barónka ho vzala do ruky, opýtajúc sa, kde to našli.„Na brehu Váhu blízko krútňavy,“ odpovedala žena.Barónku zmrazilo… Hrozná myšlienka, že by azda Zora bola mohla do Váhu sa vrhnúť,
zapríčinila mohutný rozruch v jej hrudi. Najavo ho však nedala. Odobrala od ženy ručník a
odišla do svojho salóna, zatvorila za sebou dvere, klesla do fotela a čo sa v jej hrudi
dialo, nemožno opísať…Svedomie, ten najprísnejší sudca, započalo svoje vyšetrovanie.„Svojím nútením dohnala som ju ku samovražde. Či neznamená to toľko, že som ju ja sama
zavraždila? — Čo povie na to jej rodina, čo naši priatelia a známi, čo všeobecnosť? — A čo
bude so mnou? Súd a žalár ma čaká…“ premýšľala barónka a desila sa svojich vlastných
myšlienok. Vyskočila z fotela, vážnym krokom prešla cez izbu, lapila sa za hlavu a nato,
ako by bezvládne, klesla znova do fotela.Takéto záchvaty rozruchu opakovaly sa i v nasledujúcich dňoch. Trudné myšlienky
odobierali jej nočný sen, nemala kľudu vo dne ani v noci. Každý, i ten najmenší šramot ju
podesil. Hlava jej bola ťažká a nohy klesaly pod ňou. Mala pocit ťažkej choroby, ale sama
nevedela, čo jej je a čo ju bolí.Návštevy neprijímala, ba ešte aj osobníctvu kaštieľa vyhýbala, hoci, keď bola sama, bála
sa svojej vlastnej tône.Tento rozruch stával sa deň so dňa povážlivejším, až konečne stal sa neznesiteľným.Barónka zavolala svojho lekára a ten jej radil, aby zmenila miesto zdržovania sa, aby
niekam odcestovala. Barónka uznala to sama za prospešné a odcestovala hneď na tretí deň ku
svojej priateľke, ktorá vo veľmi romantickom kútiku Liptova býva.Kaštieľ Hrabovských ostal opustený. Ľud si rozmanité, často i príšerné vymysleniny o
jeho pánoch rozprával, aké mu jeho živá fantázia diktovala, len starý Blažej a stará Marta
vedeli opravdivý priebeh skutočnosti, ale tí nikomu vysvetlenie nedali, lež mlčali, ako im
to Zorka prikázala. Najviac keď jeden alebo druhý zavzdýchol:„Ružosad pustne,
Bože chráň a zavaruj od nešťastia!“*Mladému Váradimu tie tri dni, čo musel na Bukyča v horárni čakať, prešly ako sen. Ako sa
pri príchode svojom desil toho, že bude musieť celé tri dni čakať, tak sa teraz mrzel, že
sa už minuly. Boly také príjemné a milé, že by nedbal, keby sa aj desať ráz opakovaly.
Preto sa celkom nič nemrzel, keď Bukyč ani na štvrtý deň nedošiel, ale až piaty deň
popoludní.Po odchode mladého Váradiho udál domáci pán pravú príčinu svojho opozdeného návratu, že
bol u Vrbovských…„U Vrbovských?“ zvolaly všetky tri dámy razom hlasom prekvapenia. Na bielu tvár Zorkinu
sadol rumenec.„Ako si zašiel do Vrbovských, prosím ťa pekne? A čo si tam robil?“ pýtala sa domáca
pani.„Ta sa možno ľahko dostať, veď z miesta, kde som mal prácu, sú len dve hodiny cesty do
Vrbovských. A čo som tam robil? Vysvetlil som nedorozumenie medzi nimi a slečnou Zorkou.
Prišiel som ta práve v najlepšej dobe, aby som ich utíšil, bo došiel chýr, že Zorka vrhnula
sa do Váhu preto, keď ju macocha nútila ísť za akéhosi starého oficiera, ktorého ona
nenávidela. Bola to radosť, keď som im sdelil, že Zorenka je u nás, že je zdravá, čerstvá a
veselá. Nato rozpriadol sa živý rozhovor o všetkom, čo sa prihodilo. Ja som všetko
vyrozprával tak, ako som to od slečny Zorky očul. A tušenie môje ma nesklamalo. Bolo
skutočne tak, ako som hovoril. Celá tá udalosť je intrigou barónky Afry zosnovaný plán, o
ktorom ani váš ujo, ani vaša teta nič nevedeli. Od cudzích ľudí vraj očuli, že sa máte
vydávať a ľútali si to veľmi, že nemáte toľko dôvery k nim, žeby ste sa im s tým
pochválila. Oni od vás ani jeden list nedostali, ale zato vám viackrát písali, zvlášť teta,
pani Vrbovská. Nevedeli si vysvetliť, že im na ich listy, keď už nie z rodinnej
náklonnosti, teda aspoň zo slušnosti neodpisujete.“„Bože môj, veď koľké listy som ja písala a litierky odpovedi nedostala,“ riekla Zorka.„Oni tiež tak. Všetky listy, ktoré ste preč posielali, i ktoré ste dostávali, habala
barónka, aby mohla svoje plány previesť. Ten list, čo vám čítala, že ujco Vrbovský svoľuje,
aby ste išli za Ravasza, on nepísal. I to je jej vymyslenina, že by dlhy vášho rodičovského
majetku prevyšovaly jeho hodnotu, ba opačne, majetok váš v poslednom čase značne vzrástol,
bo ujco Vrbovský viaceré požiadavky, ktoré sa už za stratené považovaly, zinkasoval,“ dodal
Bukyč.„A mne nič neodkázali?“ pýtala sa Zorka.„Ba hej, slečna Zorka, dali vás srdečne pozdravovať i bozkávať, že po takom barónkou
zlomyseľne zariadenom údaji, po takej intrigantnej na vás spáchanej presii do Hrabovky sa
viac vrátiť nesmiete. U nás môžete ostať, ako dlho sa vám len páči, ale na Vianoce žiadajú
si vás k sebe. U nich musíte vraj ostať, kým sa Mirko vráti z vojny.“„Chvalabohu, ostaneš do Vianoc u nás, Zorenka! Pravda, že ostaneš?“ jasala radosťou
Vanda, túliac srdečne milú priateľku k sebe.„Neviem, Vanduška. A keď sa macocha o mne dozvie?… Teraz už trniem pred tým stretnutím
sa s ňou,“ odvetila Zorka rozčúleným hlasom.„Nebojte sa, slečna, sem vás nepríde hľadať. Tá pyšná dáma neupokorí sa natoľko, že by
vkročila do horárne,“ tíšila ju domáca pani.„Tej prejde chuť vás vyhľadávať, bo váš ujco mieni to s ňou osobne vybaviť, a nakoľko
pána Vrbovského znám, som istý, že bude mať toho dosť čo prežúvať,“ dodal Bukyč. „On jej to
isto sdelí, že vás viac jej ochrane nesverí.“Zorka by bola úplne spokojná s tým bývala, že nemá sa viac vrátiť ku zlej macoche, ale
čo bude s úbohou Martou a starým Blažejom? Táto myšlienka ju veľmi znepokojovala a rmútila.„Tá úbohá starenka sa žiaľom pominie, keď sa ja nevrátim do Hrabovky.“„Ale nie. Stará Marta je rozumná žena, ona bude šťastná v tom povedomí, že vás má na
bezpečnom mieste, kde vám nik neublíži a kde ste chránená pred nápadmi zlej macochy,“
upokojovala ju domáca pani.„Čo bude však s mojimi vecami, s mojimi šatami, veď všetko mám tam? Na zimu budem
potrebovať zimné šaty, plášť, klobúk i obuv.“„To vám všetko môže ujco Vrbovský doniesť, až ta pôjde, len ho musíte o to požiadať.
Stará Marta mu to poshľadáva a zabalí,“ povedala pani Bukyčová.„Už sa len toľko nevyštarávaj, duša drahá. Ako bude, tak bude, ale dobre to tak bude,
aspoň ťa tu dlhšie budeme mať, aspoň sa budem môcť s tebou dlhšie pobaviť a potešiť,“
objímala ju veselá Vanda.Zorka už viac ničoho nenamietala, bo veď sa tu tak milo a spokojne cítila.Počasie bolo priaznivé a devy hneď popoludní vybehly do prírody. Išly lesom smerom ku
kaštieľu Závojských. Vanda cestou stále vyprávala o svojom milom, o mladom Závojskom.
Spomínala, že touto cestou často chodievali a snili o krásnej a blahej budúcnosti.
Ukazovala Zorke jednotlivé miesta, na ktoré viažu sa pre ňu milé rozpomienky zašlých
blažených chvíľ.„Teraz nič nepíše. Neviem, čo je s ním. — Či žije ešte a či už, Bože chráň, — ale
nie-nie, ani len spomenúť nesmiem, tým menej vysloviť, dačo takého hrozného. Modlím sa tak
ako ty, Zorenka, každodenne za jeho šťastný návrat.“„Vidíš, aká si ty, predtým si ma preto vysmievala.“„Ach, čo som ja vtedy vedela, čo je láska!“„Ale teraz už vieš!“„Viem, Zorenka moja, viem, že je to dačo milého, slastného, vznešeného a svätého, ale
tomuto správny výraz neviem dať, bo to slovíčko: — láska — zdá sa mi byť primálo na
vyjadrenie súhrnu toľkých citov…“„Mne nie, ba naopak, to slovo — láska — zdá sa mi byť práve mnohovravným. A či sa ešte
nevrátime, už sme dosť ďaleko?“ povedala Zorka.„Ako sa ti páči. Môžme sa aj vrátiť,“ odvetila Vanda. Vrátily sa zpiatočnou cestou.„A čo je to hentam za pomník v tom kúte, akási kamenná pyramída, zarastená machom?“
pýtala sa Zorka, ukazujúc vpravo.„To pomník malého románu rodiny Závojských.“„Románu? A ty ho vieš? Rozprávaj mi ho!“„Ja len toľko viem, čo som od ľudí počula. Za starých časov, keď zemianstvo a šľachta
začaly najlepšie rozkvitať a páni boli pyšní na svoj rod, nepovažovali sedliaka za človeka
a nakladali s ním horšie ako s hovädom, zaľúbil sa jeden člen rodiny Závojských do
chudobnej sedliackej dievčiny, ktorá bola vraj neobyčajne krásna. Jeho rodičia a pokrvní
príbuzní brojili proti tejto ľúbosti. Keď ich brojenie nič neprospelo, vykázali rodinu,
ktorej členom bola tá dievčina, z obce, neskôr zo stolice, a keď to nič nepomohlo a milenec
sa osvedčil, že čo ju na kraj sveta vykážu, i ta pôjde za ňou, nuž akýmsi vraj úkladným
spôsobom odpratali ju so sveta. Keď Závojský očul, že jeho snúbenica zomrela, v zúfalstve
išiel do parku a zastrelil sa. Rodina súc naňho rozhorčená, nepochovala ho do rodinnej
hrobky, ale na tom mieste, kde sa zastrelil. Je to vraj to miesto, na ktorom ju on prvý raz
videl, keď jahody sbierala.“„To je zaujímavá udalosť, súce téma pre román,“ mienila Zorka.„Takéto romány opakovaly sa viackrát v rodine Závojských a podobný opakuje sa teraz aj
so mnou,“ zavzdychla Vanda, skloniac smutné oči k zemi.„No, dá Boh, že sa on u teba šťastnejšie ukončí. Len buď trpezlivá.“Popri živom rozhovore cesta im spešne ubiehala. Ani sa nenazdaly a boly doma, kde ich
pani Bukyčová radostne vítala, bo jej vraj už za nimi clivo bolo.*Jeseň, ktorá toho roku dosť dlho trvala, zrazu cez jednu noc popustila svoju vládu zime.Ľudia ráno ostali prekvapení snehom.„Hľa, hľa, Martin došiel na bielom koni,“ nieslo sa celým krajom, ktorý pod bielym
pokrovom vyzeral tak báječne, ako cukrová krajinka v ľudovej povesti. Sneh začal sa v
poludňajšom čase topiť, ale nie dlho, bo zavial severák a zahnal teplý nádych slniečka. V
noci mrzlo, na dni bolo zamračené a s večera začal padať sneh a padal celú noc. Nad ránom
sa vyjasnilo a pritiahlo. Bola sanica.Vanda požiadala otca, aby im dovolil vysánkovať sa. On hneď nechal do sánok zapriahnuť a
Vanda so Zorkou sadaly so smiechom do nich. Tak to robily každý deň, zakiaľ zima trvala.
Keď bol odmäk alebo keď pršalo a ony nemohly von, bavily sa pri klavíri, hraly, spievaly a
zasa ručnými prácami sa zamestnávaly, pripravujúc darčeky k Vianociam.Pri takomto zábavnom zaneprázdnení ubiehaly dni, týždne jeden za druhým. Vianoce sa
blížily a myseľ dvoch milujúcich sa priateliek zaťahovala mrákava trápneho povedomia, že
čoskoro priblíži sa bôľne lúčenie.Práve o tom živo rokovaly, keď objavil sa medzi dvermi mladý Vrbovský. „Ľubo! Vitaj!“
zvolaly obe ako by na povel razom, prekvapené súc jeho neočakávaným príchodom.„Servus, moje drahé! Čo porábate? Šijete, vyšívate — hm — hm — to je pekné, že ste také
usilovné.“„No, to verím, že je usilovnosť pekná ctnosť, ale ešte krajšia ctnosť od teba, že si sa
spamätal na svoj nám daný sľub a prišiel si nás do nášho horského zátišia pozrieť,“ riekla
Vanda.„Prišiel som si pre záloh,“ riekol Vrbovský.„Pre aký záloh, prosím ťa?“„Pre ten, ktorý u vás máme, tu pre moju milú sesterničku. Ešte len včera som prišiel
domov na dovolenku a už dnes ma poslali po ňu. To je zrejmým dôkazom, ako túžobne ju
očakávajú.“„To si ty zle trafil, môj milý, my si Zorenku nepustíme,“ riekla Vanda a zaraz
priskočila k Zorke, obejmúc ju vrelo a bozkávajúc jej prekvapením rozpálené líčka.„Dobre, ale potom i ja tu ostanem, lebo mi moja mamička nakázali, aby som bez Zorky
domov neprišiel.“„Nuž dobre, ostaneš aj ty u nás, ale Zorka nepôjde,“ tvrdila Vanda. „Však, Zorka,
nepôjdeš?“„Musím, Vanda moja, veď som už dosť využila vašu láskavosť. Pôjdem zasa k našim. I ty
prídeš ta za mnou. Teraz pred sviatkami viem, že by ťa už nepustili, ale po sviatkoch alebo
na jar musíš prísť,“ tíšila ju Zorka.Vtom vošla do izby domáca pani. Vanda jej hneď Vrbovského predstavila a zaraz žartovne
dodala: „Pomysli si, mamička drahá, tu pán doktor Vrbovský rád by sa ženiť a prišiel k nám
na priezory. Nám by sa obom páčil, veď si ho len pozri, aký to fešák — ale čože, keď už my
nie sme voľné. Či nie je to večná škoda?“„Vanda, Vanda! Ty si ešte vždy tou samopašnicou, akou si bývala,“ hrozil sa jej
Vrbovský.„Pán doktor, neráčte sa horšiť nad jej pošetilými žartami,“ ospravedlňovala Vandu pani
Bukyčová.„Bože uchovaj, milostivá pani! Veď my sa dobre poznáme, nejeden žart sme u nás spolu
previedli.“Nato sa rozpriadol živý rozhovor o bežných udalostiach. Medzi všeličím iným spomenul
Vrbovský, že jeho otec bol už v Hrabovke. Ľúto mu bolo, že barónku nenašiel doma. No
napísal jej tam list a v ňom jej všetko sdelil, čo jej ústne chcel povedať. I to, že Zorku
nesverí jej viac, že tá ostane v jeho dome čo úd rodiny, kým ju nebude vidieť zaopatrenú
pri mužovi statočnom a charakternom, ktorého si ona sama z lásky vyvolí. Nato obrátiac sa
ku Zorke pokračoval: „Tvoje všetky veci, Zorenka, sú už u nás. Stará Marta posbierala a
pobalila všetko, čo ti milé a pamätné bolo.“Vtom prišiel i domáci pán a po srdečnom uvítaní i sdelení príčiny príchodu atď., dali sa
do shovoru o udalostiach vojny. „Čo myslíte, pán doktor, ako dlho tá hrôza bude ešte trvať?
To je nemožné, žeby to ešte dlho vydržalo.“„Dlho to už trvať nebude. Ja úfam, že na takto rok budeme už sláviť veselšie Vianoce,
ako tohto roku. Myslím, že to budú prvé Vianoce v našej slobode,“ riekol vážne Vrbovský a
jeho bledá tvár sfarbila sa pritom nachom radosti a nadšenia.„Bože, daj, aby tak bolo! A možné je to, bo ono to vrie a kypí na všetkých stranách v
našich legiách. Prisahajú pomstu svojím utlačovateľom, svojim katom, a sľubujú radšej
zomrieť na krvavom bojišti, ako zotročení, pokorení a znevoľnení vrátiť sa do svojej
vlasti.“„A predsa spomienka na domov naplňuje ich hruď posvätným citom viery vo spravodlivosť,
viery vo víťazstvo. A zvíťazia. Prejdú síce ešte krvavou krížovou cestou, prebrodia sa ešte
potokmi krvi na bojištiach, ale z tejto krvi zrodí sa ich víťazstvo a naša sloboda.“„Vďačný národ ich zvelebovať bude a potomci potomkov našich chválorečiť budú blahej a
skvelej ich pamiatke,“ nadšene dodal Bukyč.Z ďalšieho rozhovoru vyrušila ich Vanda, volajúc ich k malému olovrantu.*Nastalo trápne lúčenie dvoch milujúcich sa priateliek, ktoré si boly pravými sestrami.No človek prekoná toľko ťažkostí v živote, nuž i ony musely toto lúčenie statne
prekonať.Na ceste rozveseľoval Zorku doktor Vrbovský, rozprávajúc jej rozmanité epizódy s
bojišťa, ktoré od ranených, ktorých ošetroval, očul. Mnohé z nich boly takého žartovného a
veselého obsahu, že sa Zorka chutno rozosmiala.Už sa zvečerievalo, keď dorazili domov. Všetcia radostne vítali Zorku a čudovali sa, ako
dobre vyzerá.„U Bukyčov som sa náležité zotavila, čistý horský vzduch, milota a láskavosť tých
dobrých ľudí dobre mi poslúžily na zdravie.“„To verím, že u zlej macochy ti tak nebolo, keď ťa trápila a sužovala. Ja som si vždy
žiadala dcéru a teraz mi ju Pán Boh predsa udelil. Od tohoto času budeš mojou milou dcérou
a ja ti budem dobrou a láskavou matkou,“ povedala pani Vrbovská úprimnou srdečnosťou, vrele
objímajúc a bozkávajúc Zorku.„Vďaka ti, moja drahá, milá teta!“ zvolala Zorka, bozkávajúc ruku dobrej tete.„Nie tetou viac, ale mamou musíš ma volať, uja otcom a Ľuba bratom, veď si odo dneška
našou milovanou dcérou.“Nato, keď si Zorka odložila plášť, čapicu, zaviedla ju do jedálne, kde bola slávnostná
tabuľa prestretá k veľkej večeri, pripravenej na poctu došlej dcéry, vítanému to prírastku
rodiny.Pri večeri sa voľno besedovalo a po večeri pretriasaly rodinné a domáce záležitosti,
zažité posledného času v Hrabovke. Zorka všetko dopodrobna vyrozprávala a ostatní nevedeli,
čo viac obdivovať, či rafinovanú podlosť a zlomyseľnosť macochy a či tichú trpezlivosť a
sebažertvu utrápenej Zorky.Večer v takýchto rozhovoroch prešiel náramne rýchlo. Bolo jedenásť hodín, čas na spanie.
„Poď, dcéra moja, zavediem ťa do tvojej izby,“ riekla pani Vrbovská, pojmúc Zorku, keď sa
táto od ostatných odobrala, a odvádzajúc ju na odpočinok. Keď prišli do určenej izby a
zažaly svetlo, Zorka prekvapením vykríkla, chytila sa kŕčovite ruky svojej sprievodkyne a
ťahala sa zpät ku dverám.„Čo ti je, Zorka?“ pýtala sa Vrbovská.„Neviem, čo je so mnou a kdeže som? Či u vás a či v Hrabovskom kaštieli? To je moja izba
z kaštieľa,“ hovorila zadivená Zorka.„Len náradie a veci z tvojej izby z Hrabovského kaštieľa dali sme previesť, aby si tu
skôr privykla, majúc svoje veci, na ktoré si od malička privyknutá, okolo seba.“„A ešte ste to aj tak zariadili, ako som tam mala. O, vy dobrí, zlatí ľudia!“ zvolala
Zorka, bozkávajúc svoju novú matku.„Buď tu šťastnou a spokojnou, dcéra moja! Snívaj sladko! Dobrú noc!“ Bozkala Zorku a
odišla.„Dobrú noc!“ volala za ňou Zorka. Obzerala sa po izbe. Všetko bolo tak umiestené, ako to
ona v Hrabovke mala. Otvorila šatňu a našla tam všetky svoje šaty — v prádelníku svoje
prádlo v najlepšom poriadku. Bola ako vyjavená, prekvapením rozrušená. Tie veci jej
prichádzaly ako dávni starí priatelia, nesúci jej srdečný pozdrav z diaľnej domoviny. Dlho
ešte zabávala sa s nimi, až konečne cestou i rozruchom citov unavená ľahla si a zaspala.*Ráno občerstvená sladkým spánkom vstala svieža a veselá. Rýchlo sa obriadila a bežala k
ostatným, aby im želala dobrý deň.Všetci boli v jedálni, práve raňajkovali. Keď Zorka prišla medzi nich, ako by jasné
slniečko k nim zavítalo, všetcia sa rozveselili. Žartovalo sa, smialo a besedovalo sa voľno
a nenútene a konečne sa robily plány, čo sa bude vo dne robiť. Ľubo mal na sto projektov,
ale pre zlé počasie nedal sa ani jeden previesť. Ustálilo sa, že dnes budú sa len doma
zabávať.Zorka vypomáhala matke v domácnosti a mala veľkú radosť, keď sa jej niečo podarilo a
matka ju pochválila. To núkalo ju ešte k ďalšej činnosti. Neskôr písala Vande, od ktorej
dostala už druhý list. Píše jej aj to, že pani Závojská si zlomila nohu. Matka jej
sľubovala, že na Vianoce pripravia spolu stromček pre dietky sluhov a robotníkov, aby tým
detvákom spôsobily radosť. A to bude hodne práce. „Ale to neškodí. Tú námahu zaplatí nám
ich radosť, a kto nevie iným radosť robiť, sám nevie, čo je radosť,“ riekla pani Vrbovská.Takto ubiehal deň za dňom, Vianoce sa približovaly a práca so stromčekom sa množila.
Zorka stala sa pani Vrbovskej pravou rukou pri tejto práci, ale i Ľubo pomáhal a než
Vianoce prikvitly, stál stromček v úplnom skvoste a kráse a pod ním darček pre každé dieťa.
Tá radosť, blaženosť, ktorá panovala na Vianoce v dome Vrbovských, opísať sa nedá. Zorka
sama tvrdila, že tieto Vianoce boly jej najkrajšími Vianocami v živote, a to tým viac, bo
dostala od svojho drahého Mirka vianočný pozdrav.*Vande bolo clivo, keď Zorka odišla. Všade a pri všetkom jej chýbala. Tak privykla na ňu,
že jej veľmi ťažko bolo odvykať. Neraz si aj poplakala. Ťažko jej bolo na srdci aj preto,
že už dávno nič neočula o svojom snúbencovi. I to počasie pôsobilo krušno na jej rozžialenú
a roztúženú dušu. Dni chmúrne a tmavé pobádajú k akémusi smútku. K nim do horárne teraz
nikto neprichádza na návštevu, sú stále sami.Zrazu však predsa zastaly pred horárňou panské kone zapriahnuté do saní, z ktorých
vystúpil elegantne čierno odený pán a rovno ponáhľal do horárne.Keď vošiel dnu, obe dámy, t. j. pani Bukyčová s Vandou, radostne zvolaly: „Ach, pán
doktor! Vitajte u nás!“„Ďakujem!“ odpovedal. „Ako sa ráčite mávať?“„No, ešte to prejde. Oveľa lepšie sa, chvalabohu cítim, ako na jar,“ odpovedala pani
Bukyčová.„Ale, ráčte sa posadiť.“„Vďaka!“ riekol lekár a sadol si na núkanú mu stolicu.„Akej šťastnej náhode môžeme ďakovať za túto vašu vzácnu návštevu?“ pýtala sa domáca
pani?„Prišiel som s úctivou prosbou ku slečne Vande.“„Áno, k vám, slečna. Ako ráčite vedieť, pani Závojská zlomila si nedávno nohu. Táto je
už celý čas v sadrovom obväzku, ale u staršieho človeka to trvá dlhšie, ako u mladého, kým
sa zahojí. Pani Závojská si možná celú zimu poleží s tou nohou, je už ale teraz netrpezlivá
a nervózna. Čo bude ďalej? Ona musí mať pri sebe spoločnicu živej, veselej povahy, ktorá by
jej predčitovala, s ktorou by mohla konverzovať, ktorá by jej vedela čas krátiť a ju
rozveseľovať. Starý pán Závojský mieni, že podľa toho, ako vás, slečna, pozná z opisu jeho
syna Róberta, by ste sa vy jediná hodila k tomu a nechá vás úctive prosiť, aby ste boli
taká láskavá a prijali tento úkol kresťanského milosrdenstva na seba.“„Ja, pán doktor? Mňa by predsa pani Závojská u seba netrpela. Mňa celou dušou nenávidí.“„Spomínal mi pán Závojský, že vás ešte ani nepozná, že vás ešte nevidela a je proti vám,
čím svojho vlastného syna vyštvala na vojnu. Povedal mi všetko. Pán Závojský však myslí, že
by ste ju opatrovali nie pod svojím, ale pod cudzím menom. To by som ja už zariadil. Pani
Závojská by ani najmenšieho tušenia nemala, že ste to vy a by si vás možno obľúbila.
Slečna, prosím vás, urobte to, veď je to matka vášho Róberta, ktorý vám tento krásny a
šľachetný skutok zaiste nikdy nezabudne. Áno, slečna, z lásky k nemu to urobte!“„Pán doktor, ťažko mi padne rozhodnúť sa.“„Ako by sme boli bez Vandy, pán doktor, ona rozveseľuje celý dom. To neide. Ani otec by
to nedovolil.“„No, veď kaštieľ nie je ďaleko od horárne, preto môžte slečnu každý deň vidieť.“„Ja by som to kvôli Róbertovi milerada urobila, ale čo by povedal otecko?“Práve, keď sa usniesli, že sa opýtajú najprv otca, tento otvoril dvere. Doktor predložil
znova žiadosť a po krátkej debate pošťastilo sa mu otca získať.S duševným uspokojením ponáhľal do kaštieľa zvestovať Závojskému zdar svojej návštevy.
Závojský bol veľmi rád, že Vanda sa odhodlala na tento úkol, sám išiel do horárne, aby sa
jej poďakoval a všetko potrebné s ňou a jej rodičmi dohovoril.Netrvalo ani týždeň a Vanda pod menom sestry Lydie zaujala svoj nový úkol spoločnice i
pečlivej ošetrovateľky urodzenej panej Závojskej. Táto šľachtická dáma skúmavým okom
pozerala na sestru Lydiu, kriticky sledovala každý jej pohyb, uvažovala každé jej slovo a
akési uspokojenie rozhostilo sa jej v hrudi. Páčilo sa jej chovanie, spôsob obcovania, reč
a všetko na novej spoločnici. A zvlášte neobyčajná láskavosť a milota; to nežné ošetrovanie
urobilo na nemocnú taký dobrý dojem, že hneď tie prvé dni k nej úplne prilipnula a nechcela
ju ani na kratučký čas od seba pustiť.Vande bolo zpočiatku ťažko privykať na rozmaznané žiadosti tejto prepiatej aristokratky,
ale časom zvykla celkom na ňu, len to jej bolo nemilé, že ju nechcela od seba pustiť a ona
nemohla domov.No ale i tu pomohol domáci lekár, povedal Závojskej, že sestra Lydia je nápadne bledá a
to preto, že málo chodí na vzduch a to by mohlo mať na jej zdravie špatný účinok.Toho sa Závojská naľakala a sama posielala Lydiu každý deň na dve hodiny von na čerstvý
vzduch. Bolo to vždy po obede, keď pani Závojská driemala.Na dvore ju už vždy čakala ekvipáž, koč alebo sánky, podľa počasia. Ona veselo vysadla,
kočiš švihol kone a za niekoľko minút bola doma.To boly pre mi teraz tie najblaženejšie chvíle, keď mohla pobaviť sa, porozprávať so
svojimi drahými rodičmi. Tu doma je tak rozkošne milo, tu svieti a hreje láska rodičov, tá
pravá láska, ktorá všetko, ešte i ten život rada kladie v obeť za svoje dieťa. Táto
rodičovská láska podobá sa slnku na severe, ktoré tam svieti vo dne i v noci. Tak to bolo u
Bukyčov…Vanda neraz hovorila: „Aký to rozdiel u nás a tam u Závojských. U nás stály jas, ktorý
obveseľuje a oživuje; tam večný mrak, ktorý zarmucuje a umára.“„Vidíš, Vanda moja! Vezmi si príklad z tvojej matky! Domácnosť spravuje žena. A ako
slnko okrašľuje nebe, tak okrašľuje múdra a starostná žena dom,“ riekol otec a hrdý, ale
zároveň láskavý pohľad hodil na svoju manželku. On dobre vedel, že v nej má vzácny poklad,
akým sa máloktorý muž môže pochváliť.„Vy ste moje dobré zlaté duše!“ zvolala radostne Vanda, bozkávajúc otca i matku
mnohokrát. Potom rozprávala rodičom o panej Závojskej, aká je to vzdelaná žena, ku mnohým
prísna, neprístupná, k nej ale láskavá a milá. „Nik jej nevie v jej chúťkach tak správne
vyhovieť, ako ja. Nik nevie jej rozmarné prechmaty tak tíšiť a krotiť ako ja. Sama sa
čudujem, že ma tak počúvne. Tak sa zdá, že som si jej dôveru úplne získala, ba i do
rodinných záležitostí ma pomaly zasväcuje. Včera večer rozprávala mi o svojom miláčkovi,
jedinom synovi. Kázala si album s podobizňami podať a ukázala mi ho na obrázku. Hovorila,
že to bol taký dobrý a poriadny šuhaj, nikdy nič nevykonal, čo by ju a otca mohlo pohoršiť,
za čo by so boli museli hanbiť. Až potom, keď ho z cudziny zavolali domov, žeby prevzal
vedenie celého hospodárstva, urobil im vraj hanbu a mrzutosť, ktorú mu nevedeli odpustiť.
Stará pani čakala, že sa opýtam, čo vlastne vykonal. Ja však mlčala ako ryba, srdce mi bilo
nepokojom, hruď sa mi dmula akousi úzkosťou a dych sa mi krátil, že som sa musela premáhať,
aby som sa neprezradila. Na šťastie bolo v izbe slabé nočné svetlo, že nemohla zbadať
duševný rozruch na mojej tvári.“„A potom čo? Ako to skončilo?“ pýtala sa matka.„Po malej prestávke pokračovala: Veď si len pomyslite, zaľúbil sa on, syn zemianskeho
rodu, dedič zemianskeho mena, kaštieľa i panstva, do horárovej dcéry a chcel ju pojať za
manželku. Toto som mu predsa nemohla dovoliť, ba ani nesmela z úcty k pamiatke našich
slávnych predkov. A keď som mu to nedovolila, nahneval sa a išiel dobrovoľne na bojište…
Tak som stratila svojho jediného syna!“ zvolala bôľnym a žalostným hlasom, ktorý sa zmenil
pomaly v trpký plač…Ja som mala krušné postavenie. Nemohla som nič iné počať, ako mlčať a tíšiť vzburu,
ktorá v mojej hrudi zúrila. Ona začala znova: Nemám ani také ťažké srdce na neho, bo viem,
že láska je moc, ktorej odolať ťažko, ale zlostím sa na tú ledačinu, ktorá ho svojou
koketnosťou zvábila, ktorá mi ho odcudzila. Viete, to musí byť celkom obyčajná, sprostá
ženština, ktorá nevie rozdiel urobiť medzi zemianskym a svojím sedliackym stavom.“Jaj! — Odpustite — ale — zvolala som trhane, zničená bôľom, klesla na kolená k jej
posteli, bozkávala jej ruky a ľútostive plakala.„Čo je vám, sestra?“ pýtala sa ma prekvapene. „Čo je vám?“„Ľúto mi je!“ vyrazila som túto vetu plným bôľom mojej zranenej duše. Vtom mi však
napadlo, že sa nesmiem prezradiť — premohla som sa.„Ľúto, mňa? — Hoj, vy, dobrá duša, máte zlaté srdce. Poznať, že sa vám dostalo pravej
vzdelanosti, že ste nie len ducha, ale i srdce v tej istej miere vzdelávala,“ riekla a
pohladila moju hlavu. „Neraz si myslím, že keby tá horárova dcéra bola vám aspoň len trocha
podobná v povahe, vzdelanosti, inteligentnosti, milote a kráse, nuž, odpustila by som jej,
že nie je zemianka a svolila k sobášu. Ale tá je iste ďaleko od vás…“Môžte si myslieť, drahí rodičia, ako mi pri tom bolo… Radostne by som bola vykríkla jeho
meno a bola by som ju bozkami vďačnosti obsypala. No bála som sa, že je to ešte nie na
čase. Utlmila som radostné city a umienila som si, že ešte väčšou láskou budem ju
opatrovať.“Rodičia pochválili jej dobrý úmysel a prosili Boha, žeby sa to všetko len dobre
skončilo. Tie dve hodiny rodinného blaha tak rýchlo ubehly a Vanda musela nazpät do
kaštieľa.Cestou si pomyslela, či len Róbert pochváli jej jednanie, či bude mať radosť, že mu
opatruje matku, či ocení jej obeť? Stará pani Závojská ju už netrpezlive čakala a keď
prišla, s radosťou uvítala: „Poďte! Poďte, anjel môj drahý, bo ťažko mi bez vás. Popravte
mi, prosím vás, tú nohu, už mi trnie a iný mi to neulahodí. Vy jediná máte srdce ku mne.
Ale dá Boh, že raz budem môcť vám odmeniť vašu nežnosť a láskavosť, akou ma ošetrujete.“Vanda s radosťou skočila k posteli a narovnala, pohladkala boľavú nohu, popravila
hodvábnu pokrývku a celou svojou milotou a láskavosťou obiehala okolo panej kaštieľa.Tak to išlo celého štvrť roka, kým pani Závojská posteľ mohla opustiť a o bar1ách po
izbách chodiť. No ale ani potom nechcela byť bez sestry Lydie, ktorá ju tak svedomite
ošetrovala. „Slečna, ani nepomýšľajte na iné miesto. Ja som si vás natoľko obľúbila, že by
som nevedela bez vás žiť. Vy ostanete u mňa čo stála spoločnica. O honorár mi neide, ak je
vám terajší málo, zdvojnásobím ho, ale vás od seba nepustím. Mám vás čo svoju dcéru,
zdôverím sa vám so všetkým, bo vidím, že ste dôvery mojej hodná. A čo by mal človek
Krézusove bohatstvo a nemal by spolucítiacu dušu, ktorej by mohol dôverovať, je
poľutovaniahodný tvor, bo horšie je na tom, ako ktorýkoľvek chudobný bedár. — Nuž,
ostanete? Ale, pravdaže ostanete. Čo by som si bez vás počala?“Vanda nevedela si vysvetliť tento náhly obrat, že tá pyšná aristokratka vie sa zrazu tak
uponížiť a žiadať ju takými srdečnými slovami, aby ostala u nej. Tešilo ju to, že si vedela
túto nepriateľku natoľko získať a vidiac v duchu svojho Róberta, ako by sa aj on tomu
tešil, radostne naladená hlboko sa uklonila a bozkajúc Závojskej ruku, riekla: „Ďakujem vám
úctive, milostivá pani, za vaše láskavé slová, vašu milú priazeň si viac cením ako
akýkoľvek honorár, a keď si myslíte, že som schopná vám vyhovieť, milerada stojím vám k
ďalším službám.“„Vďaka vám, sestra Lydia! Vy ste dobrá duša. Poďte sem, nech vás objímem za vašu lásku a
oddanosť ku mne.“A pyšná pani Závojská srdečne objala a bozkala Vandu.„Neviem, ako sa vám raz budem môcť náležite zavďačiť za vaše nežné ošetrovanie, ktoré s
takou pečlivosťou a svedomitosťou konáte. Veru, moja vlastná dcéra, keby som ju mala, by ma
nevedela lepšie opatrovať ako vy, moja drahá sestra Lydia. Boh vám to odplať!“„To ma teší, že ráčite byť so mnou spokojná, bo najsladšie blaho je to, ktoré pociťujeme
nad tým, keď dobre činíme iným.“„Vy ste šľachetná duša, aká šťastná by som bola, keby ste bola mojou dcérou.“Tu vidíme, že láska, pravda a trpezlivosť sú najlepším kľúčom do ľudského srdca.*Navštívime zasa raz Hrabovských kaštieľ. Čo je tam? Čo sa tam robí? Ticho a pusto je
tam.Barónka Afra zdržuje sa viac u svojich priateľov a známych ako doma.Keď aj s času na čas príde domov, to nie je ani raz sama. Dovedie si svojich priateľov
so sebou a hoduje sa, hrá na klavíri, spieva a tancuje, ako by večné fašiangy boly.Barónka Afra Hrabovská je všestranne známa čo veselá dáma. No, veselosť a shovorčivosť
jej vyniká len v mužskej spoločnosti. Medzi dámami cíti sa nevoľne, je tichá, zasmušilá a
odpovedá len na priame oslovenie.Ľud v Hrabovke ju nenávidí a rozpráva o nej rozličné strakaté veci.Jej služobníctvo nemá k nej úcty ani lásky, chová sa k nej slušne jedine z povinnosti.
Nemôže to pochopiť, že keď barónka nie je doma, sú noci pokojné, tiché, a len čo príde
domov, už zasa nocou temné postavy objavujú sa pred kaštieľom.Ľudia si o tom všeličo povrávajú. Tvrdia napospol, že to starý pán kaštieľa Hrabovský
nemá v zemi odpočinku a hľadá svojho miláčka, svoju dcéru Zorku. Povesť tá koluje z domu do
domu a všade k tomu dačo príšerného privesia, takže stáva sa vždy podivnejšou a
strašnejšou.Stará Marta stále nosí na modlenie za ľahké odpočinutie svojho nebohého pána a aj sama
sa denne modlievala zaň, a nemôže to nijako pochopiť, že Najmilostivejší nechce vyslyšať
vrúcne modlitby.Barónka Afra, keď prečítala dopis švagra Vrbovského, v ktorom jej vytýkal surové, ba
takmer neľudské zachádzanie so Zorkou a zároveň jej oznámil, že ju jej opatere viac
nesverí, ale sám čo svoju dcéru na srdce privinie, zmeravela zlosťou. No po krátkom
premýšľaní diabolsky sa zasmiala a rozrušeným hlasom riekla: „Chcete ma pokoriť, no,
pokorím ja vás. Bohu prisahám, že zničím vás, panslávska háveď ničomná! Zničím vás! Dôkazy
mám v rukách!“Ako prišla barónka k týmto dôkazom? Ona nenávisťou horela proti Vrbovskému, odkedy ostal
tútorom Hrabovského majetku a poručníkom Zorkiným. Jej to derogovalo, že ona má byť
odvislou od jednoduchého statkára a to ešte pansláva.Pri prekutávaní v rodinných spisoch našla mnohé listy Vrbovského, v ktorých vytýkal
svojmu švagrovi, že je to smutné, že sa slovenská šľachta odnárodnila a stala sa zradcami
svojej materínskej reči, svojho národa. Zazlieval maďarskej vláde násilnú maďarizáciu a
nespravodlivosť i tisíceré krivdy, páchané na úbohých Slovákoch, ktoré sa raz hrozne
pomstia.Takýchto listov bolo viac a barónka si ich držala čo istú zbraň proti Vrbovskému.Po obdržaní toho osudného dopisu rozhodla sa pomstiť. Oznámila Vrbovského u politickej
vrchnosti čo človeka politicky podozrivého, ba nebezpečného pansláva, ktorého treba zvlášť
teraz, v týchto pobúrených časoch svetovej vojny, pod prísnym dozorom držať.Toto sa jej podarilo. Vrbovského zapísali do čiernej knihy vlastizradných panslávov a
ustálili tajných detektívov, ktorí museli bedliť nad jeho počínaním.Barónka Afra s víťazným sebavedomím pospiechala z mesta koňmo domov, tešiac sa nad
zdarom svojho zlomyseľného plánu. Prišla šťastne až pod Hrabovský háj. Svieža vôňa ihličia
ju vítala a ona vdychujúc ju plným dúškom lahodila si tu a koňa nechala voľným krokom ísť.
Zrazu čosi zaprašťalo, kôň sebou trhol a začal prudko jachať. No vtom vyrútil sa z hája
kŕdel otrhaných cigánskych detí a s divým hulákaním ťahal sväzok konárov cez cestu na druhú
stranu. Poplašený kôň odbočil od cesty a divo cválal dolu svahom. Barónka, nemajúc sily a
moci ho utíšiť a zadržať, zmierala hrôzou…Kôň letel ako šarkan, sedlo sa uvoľnilo a barónka mohla sa len jedinou rukou hrívy držať
a cítila, že ju už sila opúšťa.Ako kôň letel pomedzi stromy, narazil na krivý strom. Barónka vykríkla, bo nárazom
strhnutá zo sedla padla na zem. Kôň cválal ďalej dolu, až prišiel na kyprú zem rokliny a
sviezol sa do úžľabiny.Barónka ležala na zemi ako bez seba… Konečne sa spamätala, keď akési čudné hlasy očula v
blízkosti. Otvorí oči a vidí niekoľko cigánov, cigánok a cigánčiat okolo seba.„Čo tu chcete?“ vykríkla barónka a ražno sa posadila.„Nič, pani veľkomožná, nemajte strach, my vám nič zlého nespravíme. Prišli sme vám na
pomoc, keď sme videli, že je kôň, beštia, najašený,“ riekla stará škaredá cigánka.„Veru, pomáhať, pomáhať sme prišli,“ ozvali sa ostatní a ženské ohmatkávaly čierne
aksamítové šaty a lakové čižmy — no deťom sa lepšie páčily ligotavé gombíky. Barónka
vstala, ale ľavá noha jej horela bolesťou, sotva sa mohla na ňu oprieť. Zaiste si ju pri
náraze o strom alebo pri padnutí na zem udrela. Nariekala, ako sa domov dostane, do
Hrabovského kaštieľa. Dve mladé cigánky sa ponúkly, že ta zájdu a správcu kaštieľa
upovedomia, čo sa jeho panej stalo a povedia, aby poslal po ňu koč.Barónka im sľubovala, že keď to skoro vybavia, hojne sa im odmení. Tie aj hneď bežaly.Ostatní cigáni obojho pohlavia stáli v polkruhu okolo barónky, len jeden mladý, driečny
cigán, urastený ani jedľa, stál obďaleč a len tu i tu hodil okom po barónke. Zrazu čosi
povedal po cigánsky a všetcia hneď odišli, len on sám ostal na mieste. Barónka nevedela, čo
to má znamenať a preto ustrašene pozerala na neho.Keď cigáni zašli preč, pristúpil k nej mladý cigán a riekol: „Poznáš ma? Nie? Ja ťa
poznám. Si Afra. A ja som Ambróz, mstiteľ svojho nebohého brata Pištu. Pamätáš sa naň, ty
biedna falošnica? Ha, meravieš spomienkou naň — bledneš — vidíš ho s rozstreleným čelom,
preto oči tvoje blýskajú strachom. Či nepáli ťa krv jeho na srdci, ktoré je príčinou smrti
jeho? Či nerobí ti svedomie výčitky, že svojou falošnosťou si ho zničila? Ty nie si žena,
si netvor, ktorý na miesto srdca má kus kameňa. Bola si mu viac než milenkou, bo lásku pred
Bohom ste si do smrti prisahali. Zbožňovala si jeho hudobné umenie, ale azda len preto, že
ním stá a stá zarábal na tvoju nádheru, na tvoj luxus a maškrty. A keď požiadal ťa vyžitý
barón o ruku, lakomá za barónskym titulom, opovrhla si mojím úbohým bratom. A keď on prv —
než išla si s barónom do kostola — kolenačky ťa prosil o vernosť lásky sťa o biednu
almužnu, ty pyšno odvrátila si sa od neho; keď ti prisahal, že si život vezme, bo žiť bez
teba nemôže, ty si ho uštipačne vysmiala… A ten tvoj diabolský smiech ho rozdráždil
natoľko, že vytiahol revolver a prepálil si čelo. Hoj, keby bol radšej teba tou guľou,
ktorá ho života zbavila, prepálil! Čo zameškal on, doplním ja. Od bratovej smrti hľadám
príležitosť, aby som sa na tebe pomstiť mohol, no dnes mi konečne šťastie prialo. Porátaj
sa s Bohom, biednica, bo posledná hodina ti bije!“ riekol ostrým hlasom a vytiahnuc dlhý
nôž zpoza sáry, ohnal sa ním proti barónke.Táto zúfale vykríkla, padla na kolená pred ním a prosila složenými rukami o milosť a
zľutovanie.„Život za život! Ty zabila si mi brata, ja pomstím ho a zabijem teba!“Už-už chcel vraziť nôž do nej, ale vtom sa ona rozhodla k novej ľsti. Ražno vstala a
prísnym pohľadom ho merajúc riekla: „Nie, ja som ho nezabila, ale ty si ho zabil.“„Ja?“ pýtal sa zadivený cigán.„Áno, ty. Ja som teba viac milovala, ako jeho. Keď mi on vyhrával sladké melódie láskou
oplývajúcich piesní, ja pritom hľadela stále na teba. V tvojich čiernych ohnivých očiach
videla som nebo blaha a šťastia a ty — ty nemal si pre mňa ani len jediného pohľadu lásky.
Srdce moje bilo len pre teba a horelo láskou k tebe. Keď ma tvoj brat objímal a bozkával,
ja mrela som túžbou objať a bozkať teba. A ty? — Ty si bol ku mne chladným — neprístupným.
Tebe bola len bláznivá Verona všetkým. Ja ju nenávidela. Láska k tebe zmenila sa v
žiarlivosť. A ako láska robí zo žien anjelov, tak žiarlivosť robí z nich diablov. To
zrobila i zo mňa. Že si ty mnou opovrhol, opovrhla som ja bratom tvojím a išla som za toho,
kto sa mi najprv nahodil. Teraz vieš všetko a rob, čo chceš. Prekol tým nožom srdce, ktoré
ťa raz tak vrelo ľúbilo a — ktoré — ešte dnes — búri sa — akýmsi nepokojom, keď ťa zasa
vidím…“„Afra!“ skríkol radostne cigán, „je to možné?“ Odhodil nôž do krovia a náružive objal
barónku.„Ja som závidel bratovi teba, ale z lásky k nemu som sa vzďaľoval od teba, žeby som mu
nezapríčinil bôľ. Teraz je on mŕtvy a ty si vdova, nuž môžme…“„Byť zase dobrými priateľmi!“ skočila mu do reči a podala mu priateľskú pravicu. On, ju
prijal, stisol a pobozkal…Ďalší ich rozhovor prerušily tie dve mladé cigánky, ktoré išly do kaštieľa a ktoré teraz
skočmo bežaly zpät so zvesťou, že koč je už tu na ceste. Barónka im dala peknú odmenu a
krívajúc na ľavú nohu opierala sa o driečneho Ambróza, kým došla na cestu ku koču.„A čo bude s koňom, čo ušiel?“ pýtal sa cigán Ambróz barónky.„Ten je už doma. Dobehol krívajúc na obe predné nohy a na kolenách odretý,“ odpovedal
kočiš.Ambróz pomohol barónke aj do koča. Ona mu milo ďakovala a tisla mu akýsi väčší papierový
peniaz do ruky.On peniaze neprijal, ale bozkajúc jej ruku šeptal: „Do videnia!“*Mesiac za mesiacom, rok za rokom ubieha do mora večnosti. Keď začala sa svetová vojna,
každý bol toho presvedčenia, že najviac rok-dva potrvá táto hrôza, viac ako dva roky
nemožno teraz vojnu viesť. A hľa, svetová vojna trvá už piaty rok a ešte nemôže nik zistiť
deň jej zakončenia. Slzy, stony, vzdychy, nárek, žiaľ i bôľ sú denným nadelením nášho
občianstva a obyvateľstva tých krajín, ktoré osud do svetovej vojny zaplietol. Päť ťažkých
rokov. Čo rok to horší bolo… No tento piaty rok zdal sa byť tým najhorším. Ľudia chodili
jeden okolo druhého zasmušilí, znevoľnení, polozúfalí a ťažkosťami života natoľko uvláčaní,
ubití, že oko ich nejaví ani najmenšiu známku radosti.Zvlášte roduverní Slováci, takzvaní panslávi, videli svoju budúcnosť v príšerných
obrazoch, ako desivú fatu morganu na obzore svojho osudu. Ako by aj nie, keď ich zradní
Judáši diabolskou škodoradosťou strašili šibenicami, ktoré pre nich už aj chystali.Bolo temno a mrazivo… Nepriatelia naši víťazili a stvárali orgie, tešiac sa vopred nášmu
zahynutiu…Zrazu sa vetrík obrátil a na jemných perutiach svojich doniesol lahodiacu tuchu ružovej
nádeje na prajný prevrat.Kocka boja sa zvŕtla a kynula víťazstvom nám.A vďaka Najvyššiemu, zvíťazili sme!Víťazstvo toto prišlo tak náhle, neočakávano, že prekvapilo i samých víťazov.Slovenskom zavial ruch nového života, bo prišiel deň nesúci na krídlach svojich splnenie
dávnych túžob, deň prekrásny, deň slávnostne osvetlený slnkom voľnosti, prišiel deň
slobody.Bol to najmajestátnejší, najslávnejší hymnus: „Slovensko je slobodné!“Zástavy víťazstva nad tisícročným otroctvom vesele vialy po celom Slovensku. Národné
hymny ozývaly sa vo velebných choráloch, spevy, tance javily radostný pocit oslobodeného
národa.Zem naša, oslobodené dedičstvo našich praotcov, bola krásna, svätá v slávnych dňoch
tejto veľkej doby, bo panovala v nej láska. Brat objímal brata bez všetkej predpojatosti a
nedôvery.A keby to bolo tak zotrvalo, nuž budúce pokolenie bolo by dedilo raj na zemi. No odveká
nenávisť utlačovateľov Slovákov nemohla sa dívať na víťazstvo pokojnej Slovače, nemohla to
zniesť, aby ten, ktorého ona kopala, mučila čo nevoľného otroka, mal teraz panovať.Maďarská čeliadka a ňou najatí paholci zriaďovali sa vo vojsko a najviac pod menom
maďarských námorníkov terorizovali ľud, lúpili a zbíjali.Mnohokrát sa stalo, že keď prišli do daktorého mesta a našli tam slovenskú zástavu, túto
odstránili a na jej miesto vztýčili maďarskú.Tak v uzavretom svetovom pokoji a či mieri nebolo ešte pokoja na Slovensku. Začaly
výbuchy revolúcie na mnohých krajoch našej zeme, ale tie maly ráz jednoduchého rabovania.Tak to bolo i v Hrabovke. Na zvesť oslobodenia Slovenska zpod večitého jarma vyvesili
slovenskú zástavu na faru, školu a kaštieľ Hrabovských. Barónka bola proti tomu, a keď
zrazu ta dorazila horda maďarských námorníkov, sama strhla slovenskú zástavu s kaštieľa,
uhostila ich a dala im pokyn, kam majú ísť terorizovať a lúpiť. Poslala ich ku všetkým
roduverným Slovákom v Hrabovke a na okolí.Zabavili sa tam tri dni a tri noci. Ta do Hrabovských kaštieľa posnášali si všetku
korisť, ktorú ukradli statočným Slovákom, a barónka im ju ešte nechala svojmi povozmi
odviezť na nádražie.Ľud v Hrabovke i na okolí rozhorčeným okom pozeral na počínanie barónky Afry. Videl v
ňom zradu na sebe a na národe slovenskom.A keď sa neskôr rozchýrilo, že barónka posledné roky vojny bola stále v priateľskom
styku s maďarskými dôstojníkmi; že stala si do služby čo udavačka našich situácií na
bojišti, našich zámerov, ako sa o týchto v popredných slovenských rodinách okolitej
inteligencie dozvedela; že tie nočné postavy, ktoré okolo kaštieľa mátožily, boly
nepriateľskí vyzvedači: pobúril sa urazený ľud Hrabovky i okolia natoľko, že vo veľkom
počte vrhnul sa v pozdný večer na kaštieľ a žiadal barónku k svojmu súdu, volajúc zúrive:
„Pomsta zradcom podlým!“ — „Na šibenicu s ňou!“ — „Nech zhynie!“Barónka vedela, že súd ľudu je hrozný, videla zástup zúriaceho ľudu a cítila, že jej
životu hrozí nebezpečný koniec, ak ju ľud dostane do rúk.V prvom okamžení strnula hrôzou, ale hneď sa spamätala, že nie je čas strachu sa
oddávať, ale treba sa ratovať.Hodila na seba plášť, vzala peniaze, zastrčila do šiat, vzala drevenú truhličku s
drahocennými skvostami a chcela utiecť. Vtom sa jej s pliec sviezol plášť a padol na zem.
Tu očula akýsi dusený shovor v predizbe. Naľakala sa a ražno zahodila plášť na seba, ale
koncom zasiahla horiacu petrolejovú lampu na stole, tá sa prekotila na zem, rozbila a ešte
keď barónka bola na mieste, už koberec horel.Barónka chvatom bežala do jedálne, odsotila veľký starý rodinný obraz Hrabovského
pradeda, stisla malý gombík a dvere tajného východu z kaštieľa sa jej otvorily.Z hlboka si vydýchla, keď už bola na slobode v záhrade. Tu pomedzi krovie vbehla a
krovím dostala sa do parku. Krik rozzúreného ľudu stále očula. Obzrúc sa videla, že oblokmi
kaštieľa šibe plameň. Keď došla na koniec parku ku háju, už aj na streche kaštieľa sedel
červený kohút a svetlom svojím prerážal temnotu noci. Divý vietor pomáhal ohňu, že sa tak v
krátkej dobe zmôhol. Nahnevaný ľud nielen že sám nechcel hasiť, ale ani sluhom nedovolil.
Žeravý oheň voľno požieral, čo zachytil, keď nestaval mu nik odpor… Až z okolitých dedín
konečne dobehly hasičské sbory a spoločnou silou zahasily oheň. Nápomocný im bol aj ďážď,
ktorý ešte pred polnocou začal husto padať.Ráno objavil sa kaštieľ Hrabovských čo smutné pohorenisko.*U Vrbovských zažívali smutné a trápne časy. Komisia vrchnosťou vyslaná na základe
nariadenia vyššieho fóra rekvirovala u nich duplovanou mierou. A keď sa proti tejto
nesprávnosti ohlásil, prišla nová komisia a z ponechaného výmeru ustáleného prvou komisiou
rekvirovali mu takmer ešte tetinu. Rekvirovali mu zásobu zbožia, ktorú mal vo mlyne na
mletie pre svoju veľkú domácnosť, akú jeho rozsiahle gazdovstvo vyžadovalo. Doma mu však
zasa toľko rekvirovali, odvolávajúc sa na to, že však má toľko vo mlyne schovaného zbožia.
Darmo sa odvolával na to, že veď to zbožie v tom mlyne tiež rekvirovali, teda alebo jedno,
alebo druhé aby mu vypustili. Tomu oni nechceli rozumieť, smiali sa škodoradostne, keď
hlavný z komisie posmešným tónom poznamenal: „Elég az a pánszlávnak,“ t. j. „Dosť to
panslávovi“.Rozhorčený Vrbovský sa ohlásil, že čo je to za spravodlivosť jednému rekvirovať všetko a
druhému nič; aká je to rovnoprávnosť občanov, keď jednému preto, že je Slovákom, vezmú
všetko a druhému, keď je maďarónom, nevezmú nič. Taká pravda že môže len u nás existovať.O krátky čas bol volaný k súdu pre poburovanie proti vláde.Pri súde povedal, že ani vo sne mu nenapadlo poburovať. Páni však vypočuli dvoch udaných
svedkov, ľudí, ktorých Vrbovský nikdy nevidel, a títo dosvedčili tie najhroznejšie veci
proti nemu, na základe ktorých ho odsúdili do väzenia.Vrbovský vediac, že toto je len prenasledovanie istých pánov preto, že je Slovákom, že
nikdy a nikde netajil svoj slovenský pôvod, svoje národné presvedčenie, smelým čelom kráčal
do väzenia. Svoju milovanú ženu a Zorku tíšil: „Čo plačete, prosím vás? Za národ trpieť,
hoj, veď to nebolí! Nad Slovenskom svitá, onedlho bude jasno a my uvítame slávne deň
slobody. Putá nevole bezmocne padnú, žaláre sa otvoria a ja sa vrátim zasa k vám. Zatiaľ s
Bohom!“Keď odišiel, pani Vrbovská a Zorka úľavu hľadaly v slzách, bo veď slzy sú dar boží ako v
radosti, tak v žalosti. Ako po daždi povetrie sa očisťuje, tak i duša človeka po slzách sa
tíši a jasní.Utíšily sa aj ony, bo vedely, že teraz úloha jeho na nich padne. S celou energiou viedly
dozor nad hospodárstvom. Daly sa do práce. Tento ťažký úkol neniesly dlho, bo o pár dní
došiel domov Ľubo a s usmiatou tvárou celý uradostený objímal a bozkával matku a sestru,
jasajúc: „Sláva Najvyššiemu, sme slobodní! Zvíťazili sme, sláva! Hurrá! Bude Slovák, čím
bol medzi národmi! Sláva!“„Ľubko môj, čo stváraš? Čo ti je? Si azda chorý?“ pýtala sa starostlivá matka.„Hoj nie, mamička drahá, takým zdravým a čerstvým som sa ešte nikdy v mojom živote
necítil, ako teraz v úsvite slobody. Po tisícročnom otroctve dostal národ slovenský
slobodu. Nie je to radosť?“„Skutočne?“„Je to pravda?“ zvolaly obe dámy radostne.„Svätá pravda. V meste už na každom dome veje naša slovenská zástava, zástava slobody.
Hudba hrá na všetkých stranách, všade samá radosť a veselosť. A kdeže je otecko?“„Ach, ten, chudák, vo väzení nemá iste ani tušenia, že náš milovaný národ slovenský
slávi príchod zlatej, tak túžobne čakanej slobody,“ riekla smutne matka, utierajúc si slzy
s očú.Zorka pristúpila k nej, pohladila striebrom popretkávané jej vlasy, bozkala na čelo a
tešila ju: „Neplač, mamuľka, veď on už príde.“„A prečo ste mi o tom nič nepísali? Prečo ho uväznili, ako dlho je už vo väzení?“
vyzvedal sa Dr. Vrbovský.Matka mu rozpovedala celú udalosť a Zorka mu vysvetlila príčinu, prečo ho o tom
neupovedomily: „Nechcely sme ťa zarmútiť. Odpusť!“„No, nemajú viac právo ho tam držať. Tyrani naši stratili už moc nad nami. Ja idem si po
môjho drahého otca!“ Po týchto slovách chystal sa k odchodu.„Počkaj, Ľubko, aspoň si kávu vypi, vonku je mrazno a ešte si len prišiel a už zasa
ideš. Káva ťa ohreje,“ riekla matka a išla spraviť kávu.„Áno, poseď chvíľočku s nami pri kávičke, ja hneď prestriem na stôl, nezabavíš sa dlho,“
prihovárala sa Zorka.„Nuž, nedbám, vypijem si kávu,“ riekol Dr. Vrbovský a odložil kabát.Ako na povel čaromoci stôľ bol pokrytý a tak vkusne zriadený, že Dr. Vrbovský obdivoval
zručnosť a krasochuť svojej sesterničky.Pani Vrbovská doniesla kávu a trojčlenná rodinka zasadla za stôl.Nálada pri stole nebola najlepšia. Radosť nad príchodom mladého Vrbovského tlmená bola
len postrádaním milovaného otca.Dr. Vrbovský bol rozhorčený nad bezočivou drzosťou tamojších maďarských úradov, že sa
opovážia otca ešte i teraz, keď už máme slobodu, vo vyšetrovacom väzení držať.Matka so Zorkou maly zasa strach, žeby mu tí ukrutníci ešte nejako neublížili.Takto rozrušení náhlili sa s požitím nastolených pokrmov, aby mohol mladý Vrbovský vydať
sa na cestu a presvedčiť sa, čo je s otcom.Už práve dojedali, keď vonku ozvala sa pieseň: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč
žije,“ spievaná plným chórom.„Čo je to zasa?“ pýtala sa prestrašená matka.„Neľakaj sa, mamička! To radostný prejav ľudu nad dosiahnutím slobody. To máš teraz
všade tak,“ tíšil syn matku.„Zdá sa mi, že to spievajú pred naším domom,“ nadhodila Zorka.„Máš pravdu, tu spievajú. Idem pozrieť, čo to je,“ riekol mladý Vrbovský a pobral sa do
salóna. Otvoril oblok a volal veselým hlasom na ženy: „Poďte sem, mamička, Zorka, poďte
chytro!“Obe pobehly k obloku a hneď sa im tvár vyjasnila radosťou, zazrúc báječný obraz, ktorý
sa im na ulici pred domom objavil.Zástup sviatočne vyobliekaného ľudu pod slovenskou zástavou viedol domov ovenčeného
Vrbovského. Dospievajúc pieseň hlasno zvolal jeden zo zástupu: „Sláva nášmu statnému
národnému vodcovi pánu Vrbovskému!“„Sláva!“ znelo hromovite zástupom.„Nech žije slobodný slobodne v našej slobode!“ ozvalo sa zo zástupu.„Nech žije!“ zaznelo hlučne. Nato obrátil sa Vrbovský k zástupu a riekol nadšene:„Drahí bratia a milé sestry v národe! Prežili sme krušné časy ťažkého otroctva. Za
cudzím kráčali sme povelom, svierali sme päste vo vreckách, zuby zatínali, vidiac na sebe a
na svojich páchané krivdy, ale nesmeli sme sa ozvať, ani požalovať sa, ba ani zaplakať.Stokrát denne sme cítili bolesť nad rúcaním sa našich snov a nádejí, nad ubíjaním nášho
národa, vidiac ho klesať, zmierať a hynúť. Už odsúdení sme boli k smrti a vrahovia naši sa
tešili, že svoje divé orgie budú vystrájať na mohyle našej, keď nastala svetová vojna,
vraždenie ľudstva — prevrat — a nás v tejto hrôze zastihlo šťastie — veľké šťastie, že sme
dostali slobodu. My smieme zasa dýchať voľným dychom, môžme voľne žiť, slobodné deti rodiť
a nie viac otrokov, môžme slobodní v slobode pracovať. My ešte dnes v radostnom opojení
nechápeme veľkosť nášho šťastia, nevieme pochopiť význam našej slobody, ale príde čas, v
ktorom sväto žehnať budeme ovociu tejto veľkej doby, na ktorú i naši potomci budú hrdí.
Vážme si svoju slobodu! Milujme svoj drahý národ, svoju ľubozvučnú reč, našu milú vlasť a
pracujme za ich rozkvet! Jedine láska a práca utvorí nám na zemi raj.Ja vám srdečne ďakujem za preukázané priateľstvo a podanú mi poctu. Buďte uistení, že
neviem a nechcem byť nevďačným, ale otcovskou láskou viniem vás k srdcu a pečovať chcem o
vaše duševné i hmotné povznesenie, o vaše blaho. S Bohom!“ Obrátil sa k domu a sviežím
krokom pošiel doň.„Sláva šľachetným!“ zaznelo v zástupe a hneď zatým zahrmelo: „Sláva!“Keď v dome Vrbovských vrelo vítali svojho vôľou ľudu vyslobodeného otca a pána, vonku
pred domom vďačný ľud spieval: „Kto za pravdu horí.“ Pieseň tá znela čo majestátny hymnus
radosti, lásky a vďaky.Tento večer bol v dome Vrbovských najšťastnejšou a najblaženejšou chvíľou v novej
slobode.*Uplynuly tri dni a radostná nálada, ktorú slávnostný návrat otca z väzenia v rodine
Hrabovských vyvolal, ustúpila novej starosti, ba nešťastiu. Do Vrbovských došiel chýr, že
kaštieľ Hrabovských zhorel. Podpálený bol z vnútra. Ako sa to stalo? Kto ho podpálil,
nemožno zistiť. Jedni tvrdia, že ľud, ktorý sa vzbúril proti barónke Afre, obstal kaštieľ a
volal ju pred svoj súd, z ktorého by viac živá nebola vyšla; druhí zasa mienia, že to
barónka, vidiac nebezpečenstvo, ktoré jej hrozí, v zúfalstve sama urobila. Dokázať sa ani
jedno ani druhé nedalo, no isté je, že strecha na zadnej časti kaštieľa zhorela. Barónka
ušla tajnou chodbou. Kam ušla? To sa nevie. Vojenská vrchnosť ju stíha pre vyzvedačstvo,
ale posiaľ jej na stopu neprišla.Táto zvesť rozrušila kľud rodiny Hrabovských.Úbohá Zorka div že hrôzou nezamrela, očujúc, čo sa stalo s jej milým rodným domom a akú
hanbu uvalila zlá barónka Afra na jej rod. Ľak, rozčúlenie, ľútosť ju natoľko zmorily, že
musela si ľahnúť a silným podráždením nervov stihnutá poležala si celý týždeň, kým zasa k
sebe prišla.„Už splnila sa báj ružosadu v celej svojej hrôze. Nechali ho zapustnúť, vyschnúť, tým
zneuctili, porušili závet predkov a toto porušenie vyvolalo hroznú pomstu,“ nariekala vo
svojej nemoci úbohá Zorka.Darmo ju pani Vrbovská so synom tíšili, uspokojovali, ona stála na svojom, tvrdiac, že
nešťastie neodvráti sa skôr od rodiny Hrabovských, kým ružosad nebude znova do rozkvetu
uvedený.„I to bude, dcéra moja. Len čo sa Mirko z vojny vráti, dáte si všetko do poriadku,
zariadite si všetko podľa svojho vkusu,“ tíšila ju pani Vrbovská.„Až sa vráti… A či sa vráti… Nič nevieme o ňom. Už päť mesiacov uplynulo, čo nepísal.
Boh sám vie, či žije,“ odvetila Zorka.„Ale žije, dievka moja, žije,“ uisťovala ju pani Vrbovská a odišla z izby.„Zkadiaľ ti má písať? Každý deň sú na inom mieste. O krátky čas máš ho tu. Buď len
trpezlivá,“ upokojoval ju bratanec.A milujúce srdce mladej dievčiny rado verí, po čom túži, čo si žiada; rado sa uspokojí
nádejou na prichodiace šťastie.Upokojila sa ňou i Zorka, prezradzoval to blažený úsmev jej jahodových úst, ktorý ako
slnečný papršlek ožiaril, ba vyjasnil jej bledú tvár.Ľubo to zbadal, naklonil sa k nej a riekol: „Vidno, že ho vrele miluješ. Už spomienka
naň ťa blaží. Čím čistejšia a šľachetnejšia je tvoja duša, tým vrúcnejšie budeš milovaná a
čím väčšou vnútornou cenou a vnútornou silou oplývaš, tým viac môžeš milovať. Šťastný, kto
môže veľa a čisto milovať, bo čistá láska je krásna a vznešená,“ riekol Dr. Vrbovský
nadšene a s citom.„Ľubko, ty rozprávaš, ako by si sám už bol pocítil blaho lásky. Či si azda aj ty
zaľúbený?“ pýtala sa ho sesterskou dôverou Zorka, pohladiac jeho bohaté vlasy.„Áno, som,“ riekol lakonicky Vrbovský.„Skutočne? A do koho?“ pýtala sa so živou zvedavosťou.„Mám ti svoje tajomstvo sveriť?“„A nie som toho azda hodná?“„A nevyzradíš ma?“„Prosím ťa pekne, netráp ma už toľko a neurážaj! Povedz, Ľubko, do koho si zaľúbený?“„Do svojho povolania!“„Ale choď, ty ošemetník, takto ma previesť cez lavičku. Či je to slušné jednanie od
teba, takto ma vyviesť na najvyšší stupeň zvedavosti a potom ma jednoducho ochmeliť? Hanbi
sa!“ harusila Zorka svojho bratanca a odstrkovala ho od seba.„Zorenka moja, nepohoršuj sa! Ja som ti riekol pravdu.“„Neverím. Kto tak krásne o láske hovorí, ten ju musí poznať a precítiť. Ľubenko, nebuď
ukrutný, povedz mi, koho ľúbiš?“„Svoje povolanie, a som pritom šťastným, uver, Zorka, že naše nadanie, naše srdce, naša
práca môže nás len vtedy tešiť, môže nám len vtedy pripraviť čistú rozkoš, keď ona oblažuje
ľudí, ktorí sú nám sverení, s ktorými obcujeme. Povolanie moje mi dáva k tomuto najviac
príležitosti. Bolesti tíšiť, rany hojiť, tešiť, uzdravovať, navrátiť hynúcich životu, či
nie je to povolanie, hodné zaľúbenia? Zorka, môžem ti smelo povedať, že kto iným najviac
blaha a šťastia pôsobí, sám je najblaženejší a najšťastnejší,“ riekol Dr. Vrbovský s
určitosťou.„Verím. Keby každý človek tak smýšľal, bolo by na zemi nebe. Takéto vznešené záujmy
prebúdzajú sa len vo vznešených povahách ako je tvoja, a šľachetné skutky sú plodom
šľachetnej duše, ako je tvoja. Takýchto pováh a takýchto duší je však málo na svete.“„Ďakujem ti, Zorka, za krásny úsudok o mne a ubezpečujem ťa, že sa chcem usilovať, aby
som si ho skutočne aj zaslúžil.“Ďalší rozhovor prerušila pani Vrbovská, vstúpiac do izby s listom v ruke.„Deti moje, otec píše, že sa šťastne dostal do Hrabovky, že to tam smutno vyzerá, všetko
je v zapustlom stave a že sa tam bude musieť dlhší čas zdržať, kým všetko dá aspoň zväčša
do poriadku.“ Čítala: „Predovšetkým musím zhorenú strechu provizornou krytbou nahradiť, aby
múry snehom a dažďom nezamokaly a na jar sa musí všetko poriadne spraviť, ba i celý kaštieľ
náležite opraviť.Šafárenie barónky Afry bolo také, akou bola ona sama: márnotratné, divoké a zlé. Naši
dvaja staruškí sluhovia sú tu ako dva sivé holuby medzi havranmi. Jediná nádej, že budú
ešte a to čoskoro u Zorky slúžiť, dodáva im životnej energie, ktorá ich vlastne ešte
udržuje… Barónka Afra je skutočne stíhaná pre vyzvedačstvo a pre vlastizradu. Ešte som sa
tu ani dobre nezohrial, už prišli ku mne dvaja dôstojníci a pýtali sa ma, či neviem, kde je
stíhaná, alebo či aspoň tušenia nemám, kde by sa mohla zdržovať. Ja som im povedal, že som
nikdy nestál s ňou v priateľskom ani v príbuzenskom pomere. Až ju raz nájdu, šibeň ju
neminie. Nuž ale tak to býva: — Aký živoť, taká smrť.Majte sa dobre a zdraví buďte!Bozkáva Vás starostlivý otec.“Tento list dal podnet k dlhej rodinnej debate. Spomínali rozličné skutky barónkine,
ktoré zväčša svedčily o jej nešľachetnom smýšľaní, o jej skazenom srdci a o jej podlej
duši.„No, to je tak, deti moje. Zlá náklonnosť je najprv len hosťom v srdci človeka, ale ak
jej dopraje pohostinstva, stane sa z hosťa jeho neobmedzeným pánom a konečne tyranom, ktorý
ho ubíja, až ho zabije. Krotiť svoje náruživosti je múdrosťou, ale zároveň aj povinnosťou
človeka. Múdrosťou vo vlastnom záujme a povinnosťou v záujme iných ľudí. Barónka Afra tomu
nechcela rozumieť, svoje náruživosti nekrotila a tak aj vyšla,“ dokončila rozhovor pani
Vrbovská.*U Závojských prežívali krušné a trápne časy. Dostali z bojišťa zprávu, že Róbert
Závojský padol. Písal to vojak, ktorý s ním bol v zákopoch a ktorý ho obsluhoval. Písal:
„Tri dni a tri noci boli sme schovaní v zákopoch, bo nepriateľ bol celkom blízko. Tretieho
dňa vybral sa pán poručík Závojský i so svojím priateľom von zo zákopov — a viac sa
nevrátili. Hneď nato prišli sme do tuhej srážky s nepriateľom. Po boji, ktorý trval celý
deň až do pozdnej noci, ostalo na bojišti mnoho mŕtvych i ranených, ale medzi týmito Róbert
Závojský nebol. Ďalej od zákopov našli vraj jeho čiapku, neďaleko od tejto nohu a tým
povstala všeobecná mienka, že keď sa ukázal na zákopoch, vedľa neho vybúšil nepriateľský
granát a ten ho roztrhal.“ Hrozná táto zvesť zapríčinila v kaštieli Závojských rozruch
zúfalého bôľu a rozhorčenosti.Starý Závojský robil ťažké výčitky žene, že pre jej sprostú pýchu, pre jej zarytú
nepovoľnosť stratil jediného syna a dediča. Predložil jej prísno otázku, ako to zodpovie
pred vlastným svedomím, pred svetom a pred Bohom?Pani Závojská urazená vo svojej pýche, vyzývala svojho muža, ako sa opováži týmto tónom
s ňou rozprávať. „Ak je Róbert mŕtvy, zapríčinil si to sám svojou svojhlavosťou a nik zaň
zodpovedať nebude. Je to trest za neposlušnosť jeho a za to, že chcel znešváriť a poškvrniť
svoj starozemiansky rod.“„Tak rozprávaš ty, žena a matka? Hanbi sa! — Poznať, že srdce tvoje otrávené je pýchou a
tým stalo sa neciteľným a duša tvoja natoľko je spustlá pýchou, že pozbavená je ňou každej
ctnosti,“ rozhorlil sa Závojský a vyjdúc z izby plesol za sebou dvermi.„Môj Bože!“ — „Pomoc!… Pomoc!… Zomriem!“ volala Závojská, voňala kolínsku vodu, trela
ňou sluchy a zasa privoniavala… Konečne pochytila kŕčovito zvonec a ražno zvonila…Po malej chvíľke pribehla komorná. Závojská ju ohúrno privítala: „Čo ste? Kde ste, keď
sa vás nemôžem dovolať? Zavolajte mi sestru Lydiu!“„Prosím úctive, sestra Lydia nemôže prísť, bo leží.“„Leží? A čo jej chýba?“„Keď očula, že mladý pán na bojišti padol, zamdlela. Ťažko sme ju prebrali. Keď k sebe
prišla, pochytila ju triaška. Uložili sme ju do postele a Janči bežal po lekára.“„A čo ona?“ pomyslela si Závojská a hneď nato riekla komornej: „Spravte mi posteľ a
pomôžte mi vyzliecť sa! Je mi zle, musím si ľahnúť.“Komorná ochotne plnila rozkaz svojej panej. Keď Závojská bola už v posteli, riekla
komornej: „Keď dôjde lekár, pošlite ho sem ku mne!“„Prosím,“ odvetila komorná a ukloniac sa odišla.Netrvalo dlho a prišiel domáci lekár. No vtedy už bola sestre Lydii nervová triaška
prešla, keď lekár prišiel, už sa aj lepšie cítila, takže mohla ísť s ním k Závojskej.
Cestou ju lekár tešil a keď prichádzali k izbe, v ktorej bola Závojská, šeptal Lydii:
„Buďte zmužilá, aby ste sa neprezradila! Ešte nie je tu pravý čas.“„Buďte bez starosti! Prvý záchvat prudkého bôľu som šťastne prestála. Boh pomôže mi aj
ďalej,“ odpovedala Lydia.Závojská po krušnom výstupe s mužom si vec lepšie uvážila a až potom pochopila hrôzu
nešťastia, ktoré otriaslo jej materským srdcom.To srdce ľudské je sťa neprehliadné more, na dne ktorého nájdu sa vzácne a drahocenné
perly, ktoré síce nevidíme, ale dobrý potápač, ponoriac sa na dno mora, ich nájde a vynesie
na povrch zeme, kde ich uplatní.Takýmto potápačom v srdci Závojskej bola zvesť o smrti synovej. Tá ponorila sa až na
samé dno a tam našla i ulovila vzácnu perlu materského citu, ktorá svojím leskom ožiarila
srdce i dušu a vyvolala v celej povahe pyšnej Závojskej radikálnu zmenu.Domáci lekár a sestra Lydia našli paniu kaštieľa v slzách. Pani Závojská plakala… Toto
je taká neobyčajná, zriedkavá udalosť, o ktorej by maly — ako lekár poznamenal — noviny
písať.Pani Závojská bola známa čo žena, ktorá slzy nepoznala. Hoci ináč bola cintľavá a pri
každom najmenšom rozčúlení hľadala pomoc a spásu v jej kolínskej vodke, predsa tak sa zdá,
že to všetko bola len povrchná afektácia, o ktorej srdce nevedelo, ktorú neprecítila. Bol
to už jej chorobný návyk. Ľud ju všeobecne poznal čo ženu bez srdca.Slzy pani Závojskej natoľko prekvapily domáceho lekára, že zastavil kroky a zadiveno
zvolal: „Milostivá pani, vy plačete?“„Nešťastná smrť môjho syna rozorvala mi srdce. Môj drahý syn, môj Róbert je mŕtvy!“
volala zúfale, zalomila ruky a zasa ich kŕčovite tisla na rozrušenú hruď, ako by svojho
Róberta mienila na ňu tisnúť.„Milostivá pani, neráčte sa tak rozčuľovať, utíšte sa a neráčte tú zvesť tak tragicky
brať. Je to len chýr… Zpráva vojaka nemusí byť správna. Je to viac len jeho mienka a jeho
kombinácia. Keď sa jeho pán viac do zákopov nevrátil, nemusí byť ešte mŕtvy. A že by
nájdená čiapka a noha bola jeho, ťažko dokázať. Dôstojnícke čiapky sú všetky rovnaké a noha
nohe podobná. Preto neoddávajte sa predčasnému žiaľu, ktorý môže byť bezzákladným. Ráčte
byť tichá a pokojná, kým sa vec nevysvetlí. Takýto rozruch škodí vašim slabým nervom. Bude
dobre obrátiť sa na veliteľstvo vášho pána syna.“Potešiteľné slová domáceho lekára maly prajný účinok.Pani Závojská sa utíšila, nádej, že strašná zvesť môže byť bezzákladná, mylná, ju
upokojila.Bola rozhodnutá písať na Róbertovo veliteľstvo.Po odchode lekára obrátila sa Závojská k Lydii a riekla láskave: „Poďte ku mne bližšie,
drahá sestra, nech vás objímem vďakou, že cítite bôľ straty môjho syna so mnou. Vy ste taká
jemnocitná, šľachetná, ba možno riecť anjelská povaha, že pochopujete, čo to znamená
stratiť jediného syna.“„Stratu jeho cítim s vami. Vy stratili ste syna a — ja…“ Nedopovedala. Chytila ruku
Závojskej a tisla vrelo k ústam. Závojská ju druhou rukou objala a plakaly obe.No slzy tieto boli tiché, hojivé sťa balzam na ich rozžialené a ubolené srdcia.*Na veliteľstvo svojho syna písal pán Závojský a o niekoľko dní prišla odpoveď, že od
poslednej srážky je nezvestný.Obzor nádeje v dome Závojskýeh sa znova zatemnil mrakom žiaľu a bôľu. Zasa nárek, plač a
slzy v celom dome. I služobníctvo želelo za svojím mladým pánom, ba i v celom okolí bolo
počuť výrony žiaľu za ním. „Škoda ho, bol taký dobrý, statočný a šľachetný!“ ozývalo sa
všade.Starý Závojský niesol stratu svojho syna mužne, naproti tomu však Závojská zpočiatku
chladná ako mramor teraz čím diaľ, tým zúfalejšou ostávala a Vanda želela najviac, ale
ticho s úprimnou oddanosťou sa do vôle Božej. Nikomu sa nežalovala, len svojim milým
rodičom a Zorke. Tej písala dlhý list, plný žalosti… Na konci listu dodala: „Plačem stále,
kde ma nik nevidí, hoci mi akýsi tajný hlas — ako hlas boží — vraví, keď sa za neho, ako za
mŕtveho modlím: On žije! On žije! Ach, ako rada by som tomuto potešujúcemu hlasu verila!“Vandu volali rodičia teraz už domov, bo mysleli, že by sa doma skôr utíšila, že by v
práci skôr pozabudla na svoj žiaľ. Áno, i to jej radili, aby na čas išla do Vrbovských k
Zorke.No, Vanda hovorila, že nemohla by mať také tvrdé srdce, aby matku milovaného Róberta
teraz v jej najväčšom zármutku opustila. Veď jej denne hovorí, že už teraz nemá okrem nej
nikoho. Vanda žiadala rodičov, aby ju, kým sa pani Závojská utíši, ešte nechali v kaštieli.Rodičia jej to dovolili, ale jej prikazovali, aby bola pokojná a kľudná, aby hľadela
zármutok svoj mierniť, aby mu nepodľahla, bo hrdza železo a zármutok srdce zožiera.Pani Závojská by si zúfala bez sestry Lydie, ona bola jej všetkým a zvlášť teraz v tom
ťažkom utrpení.Spoločný bôľ a spoločný kríž spojuje ľudí a tak tiež strata milého Róberta spojila
Závojskú s Vandou v úzky sväzok priateľstva.Obe ťažko niesli jeho stratu, obe cítili bôľ a žiaľ za ním, obe ho oplakávaly. Vanda s
tichou uzavretosťou, no Závojská nevedela sa utíšiť. Ešte len teraz sa jej celé nešťastie v
úplnej hrôze stavalo pred oči a svedomie robilo jej výčitky, že ona, len ona je príčinou
celého nešťastia. Keby mu nebola bránila vziať si horárovu dcéru za ženu, nebol by išiel na
bojište, bol by vyhol smrti. Zdalo sa jej, že ho ona sama nepriamo zavraždila… Tu jej bolo
tak hrozne, že by sa bola do tej zeme vryla. To mávala také krušné dni a noci, v ktorých
pretrpela hrozné duševné muky. Vtedy nesmel nikto k nej, jedine sestra Lydia. Tá ju vedela
vtedy najlepšie utíšiť a potešiť.Keď raz bola zasa taká zúfalá a celé dni a noci nariekala, že už nemá dieťaťa, už nemá
syna, a sestra Lydia ju nijako nevedela utíšiť a predsa ľúto jej bolo, keď videla, ako
trpí, osmelila sa použiť radikálneho prostriedku. Vedela, že je Závojskej viac ako
sympatická, pritúlila sa k nej a nežnou láskavosťou jej riekla: „Nezúfajte, milostivá pani!
Syna ste stratili, ale našli ste dcéru. Chcem vám byť úprimnou, poslušnou a vďačnou dcérou,
chcem blažiť dni vášho žitia, chcem na dráhu, ktorou kráčať budete, sypať kvety lásky, úcty
a vďačnosti a pokúsim sa aspoň čiastočne nahradiť vám stratu vášmu srdcu milého syna.“Pani Závojská pritisla Lydiu na srdce a riekla: „Ty rozprávaš, drahá moja, rečou anjela
sladkej útechy, ktorého mi soslalo nebe. Na tvoje láskavé slová ti neviem dať inú odveď,
ako: ,Buď mojou dcérou, buď mojou potechou!‘“ Nato vrelo bozkávala Lydiu a plakala. No
neboli to slzy horkého utrpenia, ktoré umárajú dušu, lež boly slzy sladkého uspokojenia,
ktoré ju oblažujú a hoja…Od toho času bola Závojská pokojnejšia a ku sestre Lydii ešte láskavejšia a dôvernejšia.
Neoslovovala ju viac „sestra Lydia“, ale „moja Lydia“, alebo „Liduška“ a tykala jej. Lydia
musela ju volať mamou, Závojského tatom a musela ich dôverným „ty“ oslovovať.Tak ubiehal deň za dňom, týždeň za týždňom a s časom tratil sa, ba vlastne miznul pomaly
aj hlboký smútok, bo veď čas bolí, čas hojí.Závojská naliehala na svojho muža, aby nechali Lydiu za svoju dcéru adoptovať, ktorá
podľa jej mienky môže byť dcérou každej zemianskej rodiny.Závojský nemal nič proti tomu, usmial sa pritom, ale stále to odkladal, nájduc si vždy
dajakú príčinu omluvy.Závojská už teraz nariadila, aby Lydia odložila šaty opatrovnice a obliekla sa do
moderných šiat, aké pristanú dcére Závojských. Lydia jej to urobila kvôli a jednu nedeľu
prišla v pekných čiernych šatách podľa módy upravených, ktoré jej veľmi dobre pristali.Závojská mala radosť, že má takú driečnu dcéru.A Lydia vyznala sa znamenite v úlohe domácej slečny a dobrej dcéry, že stala sa miláčkom
nových rodičov, ba celého domu.Keď prišla s času na čas do horárne ku svojim vlastným rodičom, to ich svojou detinskou
láskou obsypávala dvojnásobnou mierou ako predtým, aby sa necítili ukrivdenými tým, že má v
kaštieli iných, Róbertových rodičov. Tak pekne harmonicky plynul život v kaštieli
Závojských dlhý čas, ktorý i smútok hojil. No zrazu nastal zasa trápny okamih u nich.
Trápny najviac pre Lydiu, bo pani Závojská si zrazu zmyslela, že by predsa len rada poznala
tú horárovu dcéru, pre ktorú jej Róbert odišiel na bojište, pre ktorú život obetoval.
Požiadala Lydiu, aby to dajako zariadila, že by ju vidieť a poznať mohla. Závojská mienila,
že najlepšie bude, keď sa Lydia bude hľadieť s ňou obznámiť a potom ju dovedie do kaštieľa.Lydia bola vo veľkých nesnádzach, bo žiadosť poznať horárovu dcéru takou mierou zaujala
myseľ Závojskej, že celé dni o ničom inom nerozprávala, ako o tom, že zdalo sa to byť až
chorobným úkazom.Jedného dňa nariadila Lydii, že dnes už musí ísť do horárne a doviesť horárovu dcéru, bo
ju chce a musí poznať, aby si svedomie utíšila. Lydia bola v najväčších rozpakoch a už-už
chcela sa prezradiť, keď otvoril dvere domáci lekár, ospravedlňujúc sa, že ruší azda nejakú
rodinnú debatu. Závojská ho uisťovala, že naskrze nie a rozpovedala mu, o čo žiadala Lydiu.„Jaj, milostivá pani, teraz nie je možné vyhovieť vašej žiadosti, bo dcéra horárova,
slečna Vanda, nie je doma. Včera som tam bol a pýtal sa na slečnu Vandu, kedy sa už konečne
vráti a bolo mi povedané, že oni sami nevedia. Že sa jej musí u známych dobre vodiť, keď
návrat domov ani nespomína.“„Tak? To je škoda! Tak rada by som ju videla a poznala!“ riekla smutne Závojská.Lydia odmenila lekára láskavým, vďačným pohľadom a ponúknuc mu stoličku, odišla oznámiť
pánu Závojskému, že je tu lekár.„Pán môj drahý, vy chodievate do horárne, poznáte tých ľudí. Nemohli by ste mi, prosím
vás, zaopatriť podobizeň ich dcéry? Bola by som vám veľkou vďakou zaviazaná.“„Prosím, pokúsim sa o to,“ odvetil lekár.„Chcela by som ju poznať čo len podľa podobizne. Aká je, keď ju môj Róbert vedel tak
ľúbiť.“„Môžem vám povedať, milostivá pani, že je to deva rozmilá, driečna, že nie je div, keď
sa váš syn do nej tak zaľúbil. Aby ste si ju vedela predstaviť, nuž vám poviem, že sestra
Lydia je tak na ňu podatá, ako by to dve vlastné sestry boly, ako dvojčatá, ba ak by to tá
istá osoba bola, lenže Vanda je veselá a Lydia viac smutnej povahy.“„Skutočne? To som mu nemala brániť, lebo moja Lydia je telom i duchom pravý anjel, a ak
je horárova dcéra len zpolovice taká, ako ona, pekná, dobrosrdečná, šľachetná a milá, nuž
mohol môj Róbert byť s ňou šťastný… Ó, ja svojou predpojatosťou zničila som šťastie svojho
jediného syna, ba zničila som i jeho mladý kvetúci život… Ach, pán doktor, vy nemáte
poňatia, koľko ja trpím, aké duševné múky znášam. To povedomie, že som svoje jediné dieťa
vohnala do pažeráka istej smrti, ženie ma do šialenstva. A niet pomoci, niet vykúpenia z
tohto hrozného položenia.“ Žalostný plač nedal jej viac hovoriť.„Milostivá pani, neoddávajte sa takým zúfalým myšlienkam, pamätajte na svoje nervy!
Takýmto prudkým rozčúlením stáva sa váš chorobný stav deň so dňa povážlivejším. Možno, že
celá táto vec nie je taká tragická, akou si ju predstavujete a môže sa ešte aj celkom dobre
vyvinúť k našej spoločnej radosti,“ riekol domáci lekár, ktorému úbohej rozžialenej
Závojskej ľúto bolo.„Pán doktor, ste veľmi láskavý, že snažíte sa ma takto potešiť, lenže, bohužiaľ, nemôžem
uveriť vašej poteche.“„Prečo nie, milostivá pani? V tejto svetovej vojne stávali sa v tomto ohľade pravé divy.
Znáte rodinu Zábrežných? Tam pol roka oplakávali svojho jediného syna čo padlého. Úradná
zpráva i noviny ho vyhlásili za mŕtveho a hľa, na Vianoce došiel domov. A čo len v susednej
dedine pani Siklayčka, dva roky požívala vdovské výhody, ktoré dostávajú vdovy po padlých
dôstojníkoch vo vojne, a keď sa jej po dvoch rokoch trafilo vydať a to dobre vydať a deň
sobáša už bol ustálený, dostala list od svojho muža z francúzskeho zajatia, že prestál
ťažké časy i bol povážlivo chorý, ale teraz je zdravý a teší sa myšlienkou, že sa i ona
úplnému zdraviu raduje. Takýchto a podobných príkladov by som vám mohol hocikoľko uviesť.
Ja pevne verím, že váš syn Róbert žije a že sa vráti.“„Pán doktor, keby sa vaše slová splnili a môj syn sa vrátil, bola by som tou
najšťastnejšou matkou na svete.“„A dovolila by ste mu už pojať Vandu, dcéru horárovu, za ženu?“„Dovolila. Keď vravíte, že je Lydii podobná, nemala by som nič proti tomu. Mohol by si
voliť Vandu alebo Lydiu.“„Milostivá pani, som priateľom vášho syna a čo jeho priateľ ďakujem vám za tieto zlaté
slová. Teším sa už vopred jeho šťastiu.“„Keby len prišiel!“ zavzdychla zhlboka vzdychom vrelej túžby pani Závojská.„Príde, on príde iste. Moje tušenie ma nesklame. Uvidíte, že sa šťastne navráti.“„Bože daj!“ riekla ona a zbožne pozdvihla oči k nebu.Lekár odišiel.Závojská hneď zavolala Lydiu a s radosťou jej rozprávala, čo lekár hovoril, že pevne
verí, že Róbert žije a onedlho sa vráti.Lydia jej prízvukovala, že i ona má také tušenie a keď sa chce zaň pomodliť ako za
mŕtveho, akýsi vnútorný hlas jej tajne vraví: „nie je mŕtvy, on žije.“Nebo rodiny Závojských začalo sa jasniť. Možnosť, že Róbert nepadol, že žije, doniesla
nádych sladkej nádeje do celého domu.Tak prešlo niekoľko týždňov vo spokojnejšej nálade, keď domáci lekár znova pribehol do
kaštieľa, nechal si zavolať sestru Lydiu do čakárne a riekol jej: „Slečna, moja viera, že
Róbert žije, ma nesklamala, bo skutočne žije a je už na ceste domov.“„Čo to vravíte? Róbert že žije?“ pýtala sa prekvapená. „Ide už domov?“„Áno, žije a onedlho bude medzi nami,“ odvetil lekár. „Tvrdia to tí, ktorí sa teraz
vrátili z vojny.“„Bože milostivý! Róbert žije — on žije!“ skríkla Vanda a chcela bežať k Závojskej s
radostnou novinou.„Slečna Vanda, ticho a počkajte, pani Závojskú treba na to pripraviť zvoľna, bo náhla
radosť mohla by mať u nej smutné následky. Buďte taká láskavá, slečna Vanda, pripravte ju
na to, ja idem k pánu Závojskému a poviem mu túto radostnú novinu. Bude mať, chudák,
radosť! Slečna Vanda, aj vy miernite svoju radosť, aby ste prudkému rozruchu nepodľahla.
Buďte zmužilá!“„Nemajte o mňa starosť! Prekonala som žiaľ, prekonám i radosť. Prosím vás, pán doktor,
buďte taký láskavý a upovedomte i našich v horárni o tejto radostnej zvesti.“„Tí to už vedia a tešia sa srdečne naň. Do videnia, slečna! Jednajte opatrne!“Odišiel.„S Bohom!“ volala za ním Vanda. Slzy radosti svietili jej v očiach a srdce jasalo: „On
žije! — On žije! — A ide domov!“*V kaštieli Hrabovských bolo teraz ticho.Vrbovský dochádzal ta často a dával rady i pokyny, podľa ktorých sa celý personál
kaštieľa musel riadiť. Ľud v Hrabovke si povrával: „Takýto pán by patril do kaštieľa
Hrabovských za majiteľa panstva, ten by ho v krátkej dobe uviedol do poriadku.“A nemýlil sa, bo už teraz to celkom ináč vyzerá na dvore, v maštaliach, v záhradách a
všade, ako predtým, všade badať vzorný poriadok, vedenie rozumnej hlavy.Vnútri v kaštieli hlavný dozor vedie stará Marta. Ona má všetky kľúče a všetky veci,
medzi ktorými nachádzajú sa aj starožitné, cenné a vzácne predmety, sú jej opatere sverené.Ešte aj barónka Afra má tu svoje veci. Po jej zmiznutí myslelo sa, že si predsa raz
dôjde po ne a preto dlhé časy stávala postriežka okolo kaštieľa, ktorá ju mala lapiť a
odviesť pred súd. Neskôr bolo domácim prísne naložené, aby okamžite oznámili najbližšej
vrchnosti, keby sa tu raz zjavila.No barónka Afra sa už do kaštieľa Hrabovských viac nevrátila.Hľadali ju stále, ale nájsť ju nemohli, ako by ju zem bola pohltila… nebolo jej nikde.Zrazu zčista jasna začalo sa povrávať, že barónka Afra je medzi uhorskými cigánmi pod
hájom.Zvesť táto šírila sa deň zo dňa viac a viac, až sa konečne už celkom otvorene
rozprávalo, že barónka Afra žije skutočne s uhorskými cigánmi. Dostalo sa to aj k úradom,
ktoré hneď poslaly svojho človeka na výzvedy. Tento doniesol zprávu, že medzi cigánmi je
skutočne žena, ktorá sa nápadne líši od ostatných, jej spôsoby a pohyby nie sú cigánske,
ale hladké, elegantné, pánske; jej oblek je cigánsky pestrý, ale nádherný, má na hrdle, na
prsiach a vo vlasoch plno zlatých šperkov a koralov. Všetci chovajú sa k nej úctyplne, sám
vajda láskavo, lichotivo a prítulne, ako by to jeho žena bola, no ona sa odťahuje od neho.
Je zádumčivá, smutná.Na základe tohoto udania bolo ta vyslané vojsko, ktoré obstalo celú cigánsku peleš, kým
vodca s dvoma vojakmi mali preskúmať a vyšetriť celú vec.Cigánky, cigánčatá tisly sa do šiatrov, len niekoľko cigánov ostalo vonku, pozerajúc
zastrašene na vojakov.„Kde máte vajdu?“ pýtal sa vodca.„Tam je kdesi vo svojom šiatri…“ znela odpoveď.„Zavolajte ho!“Vtom vyšiel z hlavného šiatra, ktorý bol do brehu vykopaný, zvonku šáchorom obložený a
blatom obhádzaný, silný, driečny cigán v malebnejšom a lepšom obleku, než tí ostatní
cigáni. Uklonil sa vojakom a pýtal sa celkom chladnokrvne, čo si žiadajú.„Kde je barónka Afra Hrabovská?“ pýtal sa prísnym hlasom vodca.„Neznám, prosím ponížene, ja ju ešte v mojom živote nevidel, len som očul, že to osoba
skúpa a zlá na chudobu, preto som sa ku kaštieľu ani neblížil,“ riekol cigán hľadiac
vodcovi uprene do očú.„Ja veru z nás ani jeden, prosím ponížene, pán fíra. Čo tam po čudesovi.“„Taká halapirka šaľava.“„Skupáňa, čo by si zpoza nechtov vyjedala,“ džavotali cigáni.„Ticho!“ skríkol vodca vojenskej čaty na cigánov a obrátiac sa k vajdovi riekol: „Cigán,
vydaj nám barónku Afru! Ak nám ju nevydáš, zajmeme teba i tvojich pajtášov. Rozumieš?“„Rozumiem, rozumiem, ale kde by sa pani barónka u chudobných cigánov vzala?“„Videli ju tu ľudia. Máme svedkov, neodtajíš.“„Ľudia — čo ľudia museli mať belmo na očiach, keď videli, čo nebolo!“ odvetil cigán.„Vezmite ho!“ velil vodca, dajúc pokyn vojakom, ktorí ho hneď obstali. Sám však s jedným
vojakom vošiel do stanu. Prekutal všetko, ale nič nenašiel. Prezrel i ostatné šiatre a
brlohy, ale nikde nič, ani najmenšej stopy.„Cigán, kde je tá strojno oblečená cigánka, ktorá, keď sme sa ku tomuto miestu blížili,
utekala do tohto tvojho šiatra?“ pýtal sa vodca vajdu.„To som ja bola!“ riekla mladá, driečna cigánka, smelo stanúc pred vodcu.„To bola Boriša! To bola ona!“ Nastal škrek, ako keď medzi husi hodíš kameň.„Čit! Ticho! Vás som sa nepýtal. Kto to bol? Hovor!“ spýtal sa znova vajdu.„Boriša, pán veľkomožný, Boriša!“ odvetil tento.„Nie je pravda, tá bola vyššia a cifrovanejšie pristrojená.“„To už potom neviem. Tu sú všetky, nech sa páči pozrieť, ktorá by to bola bývala.“Vodca ešte raz prezrel všetky šiatre a keď hľadanú barónku nenašiel, pojal vajdu so
sebou. Keď ho už vojaci pod bajonetmi viedli, strhol sa srdcelomný nárek a krik medzi
cigánmi. Cigáni, cigánky, cigánčatá — všetko to kričalo, plakalo a prosilo.To všetko však nepomohlo, cigána vajdu viedli vojaci preč.Keď odišli na pár krokov, vajda vykríkol akési cigánske slová a hneď všetci cigáni
utíchli. Nato on čosi po cigánsky povedal a stará cigánka pobehla za ním a čosi mu tiež po
cigánsky hovorila, na čo on prisviedčal. Konečne ho odviedli…Stará cigánka dávala akési náuky ostatným starším cigánom a zašla do vajdovho šiatra.
Nastalo ticho. Cigáni pozaliezali do šiatrov, len štyria vojaci, čo ostali tu na stráži,
chodili hore dole okolo cigánskeho brloha.Nastala noc. Obloha bola hustými mrákavami pokrytá, preto bola noc tmavá, nepríjemná, bo
i vietor bol taký ostrý, že štípal citlive.Vojenská stráž sa zamenila a bedlivo obchádzala cigánske šiatre, nepustiac nikoho ďalej
od územia cigánmi zaujatého, na ktoré sadla tmavá noc. Bolo ticho ako v hrobe, len tu i tu
zahúkala sova v háji, pod ktorým sa boli cigáni usalašili.Vo všetkých šiatroch spali, len v šiatri vajdovom stále čosi šuchotalo, ba ako by dusený
plač tmolil sa skulinami otvoru. Zrazu čosi buchlo, ako by dajaký ťažký predmet bol padol,
a zasa nastalo úplné ticho. Okolo polnoci začaly sa mrákavy trhať a cez trhliny vykúkal
mesiačik a slabé lúče hádzal na spiacu zem.Pri jeho slabom osvetlení objavil sa v háji pod bralom zaujímavý obraz. Z diery pod
bralom, z tak zvaného Jánošíkovho gánku, vyliezly dve ženy, jedna za druhou opatrne sa
obzerajúc na všetky strany, ako by sa bály prenasledovania. Boli to podľa obleku cigánky.
Jedna, stará, šedivá — tá, čo jej vajda pri odvedení dačo povedal, a druhá mladšia, žena v
najlepšom veku, cifrovano vyobliekaná. Toto bola barónka Afra, ktorá od tých čias, ako z
kaštieľa Hrabovských ušla, zdržovala sa medzi cigánmi čo vajdova milenka, hľadajúc u nich
úkryt. Afra vedela, že ju vrchnosť vojenská čo špiónku stíha a ujdúc hroznému súdu ľudu,
ktorý jej v tú noc, čo musela z kaštieľa utekať, tak zúrivo hrozil, nevedela sa inde
bezpečnejšie skryť, ako utiecť k cigánom. Svojou rafinovanou koketnosťou získala si vajdu,
obolhávajúc ho, že jeho brata preto nechcela, bo sa jej on lepšie páčil. Vajda nevedel
odolať čarovnému kúzlu jej ohnivých čiernych očú, prijal ju a nakázal všetkým svojim
podriadeným, aby ju čo svoju veliteľku ctili a jej verne slúžili.Tu medzi cigánmi zdala sa byť bezpečnou, bo komu by to aj napadlo hľadať tú pyšnú,
nádhernú barónku Afru medzi cigánmi. No, nič sa nedá tak ukryť na tomto svete, aby to raz
na svetlo neprišlo. Ktosi zazrel barónku Afru medzi cigánmi, kto ju dobre poznal, povedal
druhému, tento tretiemu, až sa o tom vrchnosť dozvedela. Že ju vojaci nenašli, dá sa ľahko
vysvetliť. V šiatri vajdovom bola skala s plochým vrchom, ktorá slúžila za stôl. Pod touto
skalou bola jama vykopaná v zemi, o ktorej okrem cigánov nik nevedel. Jamu túto používali
za skrýšu nakradených vecí. Táto jama bola spojená s podzemnou úzkou chodbou, ktorá viedla
pod bralo v háji. Ľud na okolí Hrabovky menoval túto podzemnú chodbu „Jánošíkovým gánkom“ a
rozprával o nej rozličné neobyčajné povesti.Gánkom tým vraj nosili Jánošíkovi chlapci nazbíjané poklady do podzemnej skrýše, ktoré
sú tam podnes, ale nik nemôže sa k nim dostať, lebo ich strieži jedovatý had ako pavúk
veľký a každého, kto sa k pokladom priblíži, uštipne, že hneď zomrie.Jánošíkov gánok je miestami len tesný prielaz, cez ktorý sa ináč nedá prejsť, iba
štvornožky sa škriabať, ba i plaziť.Keď stará cigánka, matka vajdova, vyliezla s barónkou z nízkej jaskyne, otriepali so
seba hlinu, stará cigánka roztvorila batôžtek, vyňala horšie cigánske šovce a poobliekala
do nich barónku Afru, aby ju cestou nik nepoznal. Áno, ešte aj vlasy jej rozčuchrala a zpod
červeného ručníka do tváre povyťahovala, aby vyzerala ako cigánka. Nato poberali sa
chodníkom cez háj opačným smerom preč…Na druhý deň dostal vajda nariadenie, že okamžite sa musí vypratať z našej vlasti a ísť
do svojho domova, podľa jeho udania do Maďarska.Bolo už poludnie, keď cigáni opustili Hrabovku a keď sa zvečerilo, boli už kus cesty
prešli, kde sa so starou cigánkou a Afrou sišli.Teraz už spoločne pospiechali smerom k Dunaju, hrešiac na Slovákov a Čechov, medzi
ktorými sa im dosiaľ tak dobre vodilo.*Vráťme sa znova do kaštieľa Závojských, ktorý oplýva radosťou a plesom, bo jeho jediný
zákonitý dedič, mladý Závojský, vrátil sa s bojišťa zdravý a čerstvý domov.Kto môže opísať radosť rodičov nad šťastným návratom jediného syna? A kto vylíči
radostné city dvoch milujúcich sa ľudí, ktorí sa toľké časy nevideli, ktorí tratili nádej,
že sa už vôbec kedy uvidia?Róbert, poučený o všetkom priateľom lekárom, s ktorým sa náhodou na ceste domov sišiel,
nebol ani mak prekvapený, že nachádza svoju milovanú Vandu ako sestru Lydiu, opatrovnicu
nedúživej matky v dome, zato však nadmieru bol natešený, že si ju jeho mamička natoľko
obľúbila, že ju už nikdy viac od seba dať nechce. Videl v tom záruku svojho istého
víťazstva.Vanda vedela svoju úlohu výtečne hrať i ďalej v prítomnosti mladého Závojského, chovajúc
sa k nemu milo, prívetivo, ale len natoľko, nakoľko to spoločenský mrav dovolil. Podobne
choval sa Róbert k sestre Lydii. Tak to trvalo dlhší čas bez toho, že by bola pani Závojská
dačo zbadala o bližšom pomere svojho syna k Lydii. Len starý pán, ktorý bol domácim lekárom
do celého tajomstva zasvätený, usmieval sa blažene na mladý driečny párik.Mladý Závojský bol už druhý týždeň doma, keď sa ho matka pri vhodnej príležitosti
opýtala, či už bol s horárovou dcérou?„Áno, mamička a môžem ti povedať, že ma neobyčajne milo prekvapila jej zmena, uvádzajúca
v platnosť jej milotu, krásu tela a pôvab duše. Vanda je rozkošné, anjelské stvorenie.“„Teda si úmysel nezmenil? Chceš ju skutočne pojať za manželku?“„Mamička drahá, dané jej slovo nezruším a bolelo by ma to, keby sme týmto mali znova
vyvolať trápny rozruch v našej rodine.“„Bože uchovaj, toho si ani ja nežiadam a preto nechcem klásť odpor tvojmu sobášu s
dcérou horárovou. Ak je to tvoja pevná vôľa, maj si ju. Náš domáci lekár ma upokojil,
tvrdiac, že je nápadne podatá na našu Lydiu, čo do krásy tela i šľachetnosti duše. Keby sa
len zpolovice podobala drahej Lydii, nuž bude ťa môcť šťastným urobiť, bo Lydia je pravý
anjel. Jej, len jej môžem ďakovať, že som ešte na žive, jej nežnej opatere, jej
vytrvalosti, jej láskavosti, jej šľachetnosti. V jej blízkosti cítim sa tak spokojne, milo
a blažene, že Lydiu stratiť bolo by rozlúčiť sa s pol životom. Obľúbila som si ju čo
vlastnú dcéru a keby si nebol dal slovo horárovej dcére, bola by som, pečujúc o tvoje
šťastie, na tom stála, že by si pojal Lydiu za družku svojho života. V tom by spočívalo
šťastie nás oboch…“„Nemôžem slovo zrušiť, ale som presvedčený, že keď sa ti Lydia pozdáva, bude sa ti i
Vanda ľúbiť. Dovoľ, mamička, kedy by som ti ju mohol predstaviť?“„Kedy? Hoci ešte dnes, som na ňu veľmi zvedavá. Raz som už Lydiu bola posielala po ňu,
ale na šťastie prišiel náš lekár a povedal, že bol v horárni a Vanda nie je vraj doma.“Mladý Závojský sa usmial a riekol:„Teda ešte dnes ju mám doviesť, mamička?“„Áno. Či je už azda neskoro? Nuž, teda zajtra, ale iste.“„Prosím,“ riekol mladý Závojský, bozkal matke ruku bozkom vrelej vďaky a s usmiatou
tvárou pobral sa von z matkinho salóna, pospiechajúc k Vande, aby ju mohol pripraviť na
zajtrajšiu návštevu.Od Vandy bežal k otcovi, vyobjímal a vybozkával ho, zvestujúc mu radostne, že zajtra
bude konečne rozlúštenie hádanky, kto je tá mamou obľúbená a zbožňovaná Lydia.Otec sa tiež radostne, ba možno riecť blažene smial nad zakončením tejto strojenej hry,
ktorá podľa jeho mienky šťastne dopadne. Obidva sa tešili, akú radosť bude mať matka, keď
sa dozvie, že tá ňou nenávidená Vanda je vlastne Lydia, ktorej ďakuje za udržanie života,
ktorú by rada svojmu synovi za ženu dopriala, aby bol šťastným a ona s ním.Róbert bežal tiež hneď lekárovi povedať, že zajtra sa dohrá začatá a ním nastrojená hra,
v ktorej hlavnú úlohu hrá Vanda pod menom Lydia.Všetci boli zvedaví, ako sa tá vec rozrieši a preto mali nepokojnú noc. Ale i pani
Závojská horiac zvedavosťou na pozvaného hosťa, nemohla spať. Noc prešla. Ráno išlo všetko
svojím poriadkom. Lydia obvyklou láskavosťou a nežnosťou obiehala okolo domácej panej a
snažila sa byť dobre veselou a prívetivou, ale bedlivému pozoru pani Závojskej neušla akási
rozpačitosť a nútenosť, akýsi nepokoj v reči, ba i v celom obcovaní a jednaní Lydie.
Konečne sa jej spýtala: „Čo je ti, Lydia? Bolí ťa hlava?“„Nič mi nie je, ani hlava ma nebolí. Prečo sa ráčite pýtať?“„Badám akýsi chmárik nepokoja na tvojom jasnom čielku. Ako by akási starosť svierala ti
prsia. Či sa azda mýlim?“„Neviem, milostivá pani, o starosti, skutočne nie,“ odvetila a hneď odvrátila tvár, bo
cítila, ako jej líca horia plamom.„A či ťa naposledy znepokojuje tá ustálená návšteva? I ja som akási rozrušená, stále na
ňu myslím. Keď sa dvere otvoria, už myslím, že ona ide. Zvedavá, veľmi zvedavá som na ňu.
Či, navyknutá v pustej horárni, bude sa vedieť v kaštieli pohybovať? Či bude vedieť
spoločenské spôsoby? Či sa nebudeme musieť za ňu hanbiť? Čo myslíš, Lydia?“„Ja neviem a sama som zvedavá na váš ctený úsudok, bo viem, že bude správny.“Panej Závojskej prichodilo, že dnes tie hodiny akosi pomaly idú, vzdor tomu, že jej
Lydia predčitovala veľmi zaujímavý francúzsky román.Konečne bilo jedenásť. Pani Závojská zastavila čítanie a vyzvala Lydiu, aby sa išla
prichystať na čakanú návštevu. Sama urovnávala ozdobné veci a vzácne starožitné predmety,
rodinné pamiatky v starej sklenej skrini so zrkadľovým úzadím, aby lepšie vynikaly. Keď
bola v najlepšom, bolo čuť klopať na dvere: „Slobodno!“ zvolala.Do salóna vstúpil Róbert s elegantnou čierno odenou dámou, hovoriac potešene:„Drahá mamička, konečne som sa dožil šťastného okamihu, v ktorom ti môžem predstaviť
svoju vyvolenú devu Vandu Bukyčovú.“Nato sa Vanda ležérne uklonila a bozkala Závojskej ruku.„Teší ma, že konečne vás môžem vidieť a poznať. Prosím, ráčte sa posadiť!“Usadili sa. Závojská skúmavo hladela na Vandu a po malej chvíľke zvolala:„Môj ty Bože, aká to frapantná podoba s našou milou Lydiou! Ako by to jedna a tá samá
osoba bola.“Vanda sa usmiala a tvár zafarbila sa jej nachom.„Máš pravdu, mamička, Lydia a Vanda sú ako jedna,“ smial sa mladý Závojský.Vtom vošiel do salóna otec, pán Závojský, privítal srdečne Vandu a zaviedol s ňou
dôverný rozhovor. Pani Závojská sledovala každé slovo, každý pohyb Vandin a po dôkladnom
uvážení riekla synovi:„Róbertko, zavolaj mi, prosím ťa, Lydiu, bude to najvýš zaujímavé pozorovať tieto dve
nápadné podoby.“„Lydiu?“ pýtal sa rozpačite, ba neisto mladý Závojský.„Áno, Lydiu, chcem ju porovnať s tvojou Vandou, bo takýto prípad podoby dvoch ľudí je
zriedkavý, ba neobyčajný.“Róbert váhal v rozpakoch, Vanda trnula, klopiac oči k zemi a starý Závojský sa milo
usmieval.„No, syn môj, prečo váhaš?“ pýtala sa matka, vidiac na ňom rozpačitosť.„Prečo mi nechceš doviesť Lydiu?“„Ako ti ju dovediem, mamička zlatá, keď ju máš tu,“ riekol Róbert a ukázal na Vandu.„To je Lydia? Veď si mi ju predstavil čo Vandu Bukyčovú, svoju snúbenicu?“ divila sa
matka.„Nuž, veď hej, to je Vanda i Lydia v jednej osobe.“„Ako to?“„Vanda a Lydia sú dve mená jednej bytosti.“„A kto mňa opatroval?“ pýtala sa Závojská prísnejším tónom.„Teba opatrovala moja snúbenica Vanda pod menom sestry Lydie, a myslím, že svoj úkol
plnila svedomite, k úplnej tvojej spokojnosti,“ odvetil Róbert.„A vy ste ma takto klamali? To nie je čestné jednanie. To je podvod,“ riekla pani
Závojská tónom trpkej výčitky a tvár jej sčervenala hnevom.Vtom otvoril domáci lekár dvere a ukloniac sa prítomným, riekol panej Závojskej:„Milostivá pani, neráčte sa horšiť, ten podvod spáchal som ja kvôli vášmu zdraviu. Vy
azda ani sama neviete, že ste boli povážlivo, ba môžem riecť ťažko nemocná. V neduhu vašom
neprospely veľa lieky, ale nežná, svedomitá, láskavá opatera a obveselenie mysli, milá
spoločnosť bola nevyhnutne potrebná k vášmu zotaveniu, k reštaurovaniu vašich rozorvaných a
rozbúrených nervov. Mal som, uverte, ťažké položenie, vedel som, že len to, čo som skôr
spomenul, môže vás ratovať, môže vás pri živote udržať, ale kde, koho nájsť, kto by sa
hodil na túto úlohu? Čo lekár chodievam do horárne k Bukyčovým, poznám ododávna slečnu
Vandu čo anjela v ľudskej podobe, vedel som, ba bol som presvedčený, o tom, že ona by
vyhovela v každom ohľade tomuto tak ťažkému úkolu, ale bál som sa ju o to požiadať.
Konečne, keď nevidel som iného východiska, požiadal som ju o prevzatie tohoto úkolu.
Slečna, hoci aj vedela, že ráčite proti nej neblahé úsudky chovať, po krátkom premýšľaní
riekla: „Je to matka Róbertova, mojou povinnosťou je, preukázať jej túto službu.“ Dala mi
slovo, že keď rodičia dovolia, pôjde. Rodičia dovolili. Uviedol som ju k vám čo sestru
Lydiu, bo ako Vandu by ste ju neboli prijali. Lydiu ste si obľúbili celým srdcom, celou
dušou, nuž milujte ju teraz pod menom Vanda čo dobrú a vďačnú dcéru. Ona vám ratovala
život, ona vám ho i ďalej chrániť bude pred každým úrazom.“„Ďakujem vám, pán doktor!“ Podala mu ruku, ktorú on úctyplne bozkal, a obrátiac sa k
Vande, riekla: „Budeš mi i ďalej mojou milou Lydiou, dcéra moja. Tak sme na seba zvykly, že
by som nevedela viac bez teba žiť. Tebe, syn môj, srdečne gratulujem, bo dostaneš ženu
anjela.“ Objala vrelo Vandu, bozkala na čelo a pohnutým hlasom šepkala: „Buď mi dobrou
dcérou, buď mi stále mojou Lydiou!“ Slzy jej zahatily ďalšie slová. Všetkým sa svietily
slzy v očiach, boly to slzy radosti, slzy šťastia, ktoré oblažujú…Od tohto dňa nastal v kaštieli Závojských celkom iný život. Život pravého rodinného
šťastia.O týždeň nato slávili u Bukyčov zasnúbenie v úzkom rodinnom kruhu. Prvý raz vtedy
prekročila pani Závojská prah horárne a páčilo sa jej tam. Tá pedantná čistota v každom
kútiku, ten presný poriadok a v ňom javiaca sa krásochuť robily príbytok horárne útulným a
milým. Domáca pani — matka Vandina, zaľúbila sa panej Závojskej. Veľmi dobre sa spolu
bavily a pani Bukyčová musela panej Závojskej sľúbiť, že sa od terajška častejšie ukáže v
kaštieli.O mesiac nato odbavili mladému páriku veselie. Slávnosť táto konala sa celkom ticho, len
dvaja svedkovia boli cudzí hostia, ostatní boli samí členovia rodiny. So strany mladuchy
bol svedkom ujo Vrbovský a so strany mladoženícha jeho priateľ, domáci lekár, ktorý mu tak
zručno usnadnil cestu k dosiahnutiu cieľa.Zorka bola, to sa rozumie, tiež pozvaná, ale nemohla prísť, bo pani Vrbovská bola
nemocná, musela ju opatrovať. Po sobáši mladý párik mal odcestovať do Talianska, že ale
pomery po svetovej vojne neboly ešte ustálené, odložili túto cestu na neskoršie časy. Teraz
zašli len na niekoľko dní do Tatier.*V tom čase, keď Vanda plávala v rozkošiach šťastia a blaženstva novomanželského stavu,
jej úprimná priateľka Zorka prežívala trápne časy krušnej neistoty a obavy o svojho drahého
Mirka.Už sa všetci známi vrátili z vojny i zo zajatia a o ňom ani slychu.Nemala pokoja vo dne ani v noci. Vo dne stále naň myslela a v noci miesto sna prebiehaly
jej vidinou duše desivé predstavy. Videla ho stále v nebezpečných situáciách, v boji
vysileného, raneného, krvácajúceho, ba i mŕtveho. Neraz zdesená takýmito predstavami
vykríkla a keď k nej teta pribehla, našla ju na posteli s prestrašeným výrazom na tvári,
hlava jej horela a srdce tĺklo nerovným tempom, ako by tú jej nežnú hruď chcelo preboriť.Dobrá teta Vrbovská bála sa o svojho miláčka a keď videla, že Zorka deň so dňa viac
bledne, že slabne, že sa tratí, naliehala na svojho muža, aby išiel s ňou k dajakému
dobrému lekárovi a nechal ju prezrieť. Vrbovský bol ochotný, ale Zorka sa proti tomu
bránila ako len najlepšie vedela. Ona hovorila, že ju nič nebolí, len ju trápi to, že Mirko
nič o sebe nedá vedieť, že nejde, hoci ostatní, čo s ním narukovali, sú už dávno doma.„Uvidíte, moji drahí, že keď prvý prajný chýr o Mirkovi doletí, hneď okrejem a budem
zasa dobre vyzerať.“„Verím ti, dievka moja. Človeka viac zmorí tajený vnútorný bôľ, ako zovňajšia rana, hoci
z nej krv prúdom netečie. Zdá sa mi, že odkedy sa Vanda stala manželkou Zavojského, ťažšie
nesieš svoj údel, odvtedy stávaš sa netrpezlivejšou v očakávaní Mirkovho návratu, odvtedy
badať na tvojej tvári duševnú útrapu. Ak je, Zorenka moja, podielom tvojím krutý osud,
netráp sa, buď pokojná a trpezlivá, ani nezáviď šťastie iným, veď ono aj k tebe zavíta, keď
nie dnes, nuž zajtra, a čím dlhšie naň čakáš, tým ti bude ono vzácnejšie. Hľaď si duševný
pokoj, veselú myseľ a spokojného ducha zachovať,“ tešila pani Vrbovská Zorku slovami pravej
láskavosti.Slová takejto srdečnej útechy bývaly balzamom na bôľ jej srdca, ktoré vädlo túhou po
Mirkovi.Naň myslela, keď ráno vstala, s ním sa v myšlienkach bavila celý boží deň a keď nastala
noc, posielala mu srdečný pozdrav po mesiačiku a keď sen jej zavrel oči, snila o ňom…*Nastalo krásne jaro a s ním u Vrbovských plno jarnej práce. Vrbovský bol celé dni na
poli, majúc dohľad nad robotníkmi, bo na gazdu nemohol sa úplne znechať. Pani Vrbovská
viedla dozor nad úpravou záhrad a malého parku, ktorý sa zo záhrady na úvršie ťahal ku
kamennému krížu. Zorka bola cez deň stále s tetou Vrbovskou, pomáhajúc jej pri všetkom a
všade, kde mohla, a tak jej čas prešiel, ale v podvečer chodievala na prechádzku cez park
na úvršie do poľa, dívať sa do zelených a zamodralých diaľok, premýšľajúc, že stadiaľ by
mohol prísť Mirko.Ta chodievala každý podvečer v priaznivom čase, až prišiel máj, nesúc v náručí plno
kvetov, spevu a radosti…Bol deň Mirkových narodenín. U Vrbovských svätili ho tak, ako by Mirko bol medzi nimi.
Zorka si v tichosti, pohnutá rozličnými spomienkami, aj zaplakala. V podvečer išla zasa na
obvyklé miesto.Bol krásny májový večer. Zapadajúce slnko lemovalo západný obzor zlatým pruhom a súmrak
ako priehľadný závoj rozostrel sa nad krajinou. Vtáčiky štebotali v lesíku, volajúc svojich
druhov, ktorí meškali ešte vonku v poli na zelenej lúke, aby išli spať do svojich
hniezdočiek.Vôkol vôňa, príjemná, osviežujúca vychádzala z čerstvej zelene a jarných kvetov. Zorka,
upútaná krásami májového večera, ani nezbadala, že zašla dnes o kúsok ďalej, ako obyčajne.
Zašla až ku kamennému krížu, ktorý stál medzi dvoma lipkami na najvyššom bode parkového
úvršia. Kríž je výtvar hrubej kamenárskej práce, machom obtiahnutý. Ľud o ňom hovorí, že
pochádza z času prvého kresťanstva.Od tohto kríža je utešený rozhľad po malebnom údolí. I Zorka kochala sa v jeho kráse. No
nie dlho, bo v najlepšom pozorovaní nádherných diel božej prírody prišiel jej na um Mirko.
„Kde je? Čo je s ním? Prečo nejde? Či vôbec príde?“ Tieto a týmto podobné myšlienky vírily
jej hlavou…Nechtiac, viac zo zvyku, obrátila zrak k mestu, zkadiaľ by musel prísť Mirko, keby sa
vrátil.Sledovala cestu, vedúcu z mesta do ich dediny. Išlo ňou viac ľudí, ale Mirko medzi nimi
nebol. Aj dva povozy ubieraly sa tým smerom. Jeden ťažký povoz a druhý koč, ktorý už bol
neďaleko od dediny.„Čo, keby v tom koči bol Mirko?“ blyslo jej umom a srdce jej búšilo radosťou, tvár
zrumenila sa jej farbou červenej ruže. „Ale čoby úbohý Mirko prišiel na koči… Keby aj
prišiel, príde zúbožený, zmorený vo svojom špinavom mundúre, ako všetci jeho vrstovníci
prišli. No, nech by prišiel akokoľvek, len aby už raz prišiel.“Nato kľakla pred kríž, pomodlila sa za šťastný návrat Mirkov a pohla sa zpiatočnou
cestou k domovu.Pohrúžená v myšlienkach hľadela do zeme, ani nezbadala, že pri vodomete u cesty stojí
mladý dôstojník, sledujúci každý jej krok a každý ťah tváre…Nezbadala ho a prešla ďalej… Keď bola na päť krokov od neho, zvolal radostným hlasom:
„Zorenka!“Zorka sebou trhla, zastavila krok, obzrela sa a vykríkla: „Mirko!“A dve ľúbiace sa duše padly si do sladkého objatia a vrelým bozkom svojej čistej lásky
posvätily tento prvý okamih šťastného stretnutia sa.Kto môže pochopiť a dôstojne opísať šťastie lásky?Pojem lásky rozum ľudský nevládze vystihnúť, znázorniť a opísať, bo je to dačo takého
veľkého, krásneho, vznešeného a svätého, že pero smrteľníka nie je dostatočné ho opísať,
ono môže sa mu len koriť holdom stálej úcty a zvelebovania.„Kedy si prišiel, Mirko?“ pýtala sa Zorka, keď sa prebrala z prvého opojenia nenadáleho
šťastia.„Pred chvíľou, Zorenka.“„Na koči si došiel?“„Áno, na koči z mesta.“„Videla som koč jachať do dediny, keď som bola pri kríži na úvrší a napadlo mi, či nie
si ty v tom koči. Srdce mi začalo prudko biť a akýsi nepokoj previal mi dušou, že nemala
som ta viac miesta. Pomodlila som sa krátku modlitbu a náhlila domov.“„Aký to prípad tuchy. Ja pozeral s koča po okolí a pozrúc hore ku krížu, videl som tam
štíhlu postavu ženy a myslel som si: Či to nie je Zorka? Už-už som chcel kývať ručníkom,
napadlo mi však, že ak si to nie ty — urobím sa smiešnym.“Ďalší rozhovor cestou bol poprepletaný slovami lásky a nádeje skvelej budúcnosti.Doma čakalo Zorku nové prekvapenie, keď tam našla svojho bratanca a najlepšieho priateľa
Dr. Ľuba Vrbovského. Prišiel s Mirkom, ale tento Zorke nevyzradil, že je tu.Zorka mala veľkú radosť, že jej najúprimnejší priateľ je svedkom jej blaha a šťastia.V jedálni Vrbovských bola pripravená nádherná hostina, ako by sa malo potvrdiť dávne
zasnúbenie milujúceho sa párika.Rodina zasadla ku stolu a medzi jedením a pitím spomínaly sa rozličné príhody a
udalosti.Neskôr rozprával Mirko prežité deje, nebezpečenstvá a dobrodružstvá zo svetovej vojny.
Opisoval jej hrôzy a desy. Spomínal rozmanité vynálezy a spôsoby, ktorými vraždilo sa
neľudsky ľudstvo, dodajúc: „Až hrôza pomyslieť, ako hlboko klesol človek do nízkosti,
horšej od zvieraťa, v tejto strašnej svetovej vojne.“„No, ja sa divím,“ riekol Vrbovský, „že sa takáto zverská surovosť mohla prevádzať v
dobe, ktorá si vztýčila zástavu osvety a humanity. Osvetou, jedine osvetou môže vzniknúť
blahobyt a spása národov, bo osveta je všemohúcnosť, ktorá robí divy. Kam osveta prenikne,
tam drtí putá temnej zaostalosti a poroby. Celý svet hlása: „Osvetou ku slobode a slobodou
ku spáse“ a predsa sa tak pomýlil v zásade osvietenosti, že zablúdil touto vojnou na
nepravú cestu, osvete nezodpovedajúcu. Žijeme dobu humanity, že táto prenikla ľudstvo a
rozšírila sa i na zvieratá, a ukrutnosť k nim považuje sa za zločin, ľahostajnosť k nim za
surovosť. Zločin trýzniť zvieratá býva zákonom trestaný a človeka vo vojne mučiť, ožobráčiť
a zabiť je slobodno… Kde je tu osveta a kde humanita? Učenie týchto zakladá sa v tom, že
medzi ľuďmi, ako medzi jednotlivcami, tak medzi spoločnosťami, namiesto dosavádnej zášti,
nenávisti alebo ľahostajnosti má nastúpiť láska; že všetci ľudia majú byť oslobodení z
nevedomosti, núdze, biedy, útiskov a krivdy a uvedení osvetou a humanitou ku spoločnému
blahobytu. A vojna…“ pokrčil ramená a mlčal.„Vojna doniesla nám veľkú dobu, dokázala, že nebývajú šibenice vždy pre tých, pre
ktorých ich stavajú; ona doniesla nám víťazstvo a slobodu, otecko,“ ozval sa mladý
Vrbovský.„Slobodu… Máš pravdu, syn môj, doniesla nám dávno čakanú zlatú slobodu, ktorú sme
uvítali plesom radosti, ale či ju budeme vedieť náležite pochopiť a oceniť, že by nám ona
mohla doniesť hojnú úrodu zlatého požehnania, ukáže nám budúcnosť,“ odvetil domáci pán.„Ale, prosím vás, nerušte nám šťastie a veselosť tohto milého večierka takýmito vážnymi
témami,“ riekla pani Vrbovská. „Ja viem, že ste rozdielneho názoru a takéto politické a
národné rokovania končievajú, sa u vás zväčša menším-väčším rozruchom. Načo tým kaziť našu
dobrú náladu?“„Máš pravdu, mamička. Pripime si radšej na skoré veselie našich zaľúbencov: ,Živili!‘“
riekol Dr. Vrbovský a dvihnúc pohár, pripil mladým i rodičom.„No, vidíš, Ľubko,“ riekla matka, „tvojím prípitkom nastolil si príhodnú tému: Veselie
našich zaľúbencov. Kdeže ho budeme odbavovať? Ja myslím, že u nás.“„To sa rozumie, že u nás!“ prízvukoval mladý Vrbovský a obrátiac sa k otcovi, dodal:
„Pravda, otecko, že u nás?“„Mojou najväčšou radosťou by bolo, keby sme mohli Zorenke u nás veselie pripraviť a
pripravili by sme ho tak, že by rod Hrabovských nemusel sa zaň hanbiť,“ odvetil otec. „Tu
je však iný háčik, ktorý nás v tom hatí a síce stará rodinná ustanovizeň. Táto dôrazne
nakladá, že každý člen rodiny Hrabovských má byť sosobášený v rodinnej kaplnke. Aby sme
neurazili pamiatku predkov, navrhoval by som, žeby sme veselie odbavili v ich novom domove,
v kaštieli Hrabovských, už i z toho dôvodu, že Zorka je posledným členom tejto
starozemianskej rodiny. Tam v Hrabovke sa oba narodili, nuž pamätnejším to bude pre nich i
pre ich občanov, keď odbavia veselie vo svojom rodisku.“S návrhom domáceho pána všetci súhlasili. Teraz ale prišla na rozhodnutie otázka času,
kedy by bolo najprimeranejšie veselie odbaviť.Rokovalo sa dlhšie o tom, až konečne zasa len pán Vrbovský otázku rozlúštil, rieknuc:„Ja by som vás tu, deti moje, veľmi rád mal, hoci aj navždy pri sebe, ale z ekonomického
stanoviska, keď vám dobré žičím, musím vám radiť, že by ste to neodďalovali, bo Hrabovských
kaštieľ potrebuje čím skôr pána a jeho rozsiahle hospodárstvo žiada hneď gazdu. Kaštieľ
treba opraviť, do poriadku uviesť a hospodárstvu treba dozor. Na cudzích ľudí sa človek
spoliehať nemôže, ak chce mať z gazdovstva osoh. Čím skôr ta pôjdete, tým lepšie pre vás.“Panej Vrbovskej sa táto rada nepáčila. Ona na Zorku tak navykla, ako by jej vlastnou
dcérou bola a teraz by ju mala už skoro — možno o pár dní — stratiť? Nie, to nemôže byť.
Preto robila opozíciu svojmu mužovi a žiadala, aby sa veselie odbavilo až keď kaštieľ
Hrabovskýeh dá sa do úplného poriadku. No, páni ju prehlasovali a ustálili veselie odbaviť
ešte v máji.Pani Vrbovská nariekala, že nebude hotová s výbavou a uvádzala rozličné prekážky. Keď
však páni od udaného termínu upustiť nechceli, obrátila všetko v žart.Nato sa veselo zabávali až do polnoci, ale pritom nezabudli mladým Závojským pohladnicou
sdeliť Mirkov šťastný návrat. Po dlhých krušných časoch bol tento večierok jednou z
najpríjemnejších a najšťastnejších chvíľ v rodine Vrbovských…*Ďalšie dni plynuly našim zaľúbencom v šťastí a blaženosti tichej a čistej lásky. Zakiaľ
teta Vrbovská so Zorkou a najatými krajčírkami dohotovovala výbavu, zatiaľ ujo Vrbovský s
Mirkom každý druhý deň išli na koči do Hrabovky, aby tam aspoň to najpotrebnejšie uviedli
do poriadku.Tak ubiehal deň za dňom, až prišiel deň lúčenia Zorky s domom Vrbovských. Deň bol
krásny. Nebo jasné ako božie oko, ani len jediný mráčik nekalil jeho azúrovú vnadnosť. Na
východe závoj červánkov bledol a teplé slniečko vykuklo zpoza hory a rozlialo lúčami
svojimi čulosť života. Veselý škovránok vznášal sa nad zeleným poľom a spevné perly sýpal z
malého hrdielka. V kvetistých záhradách spustilo spevavé vtáctvo svoj slávnostný chorál,
ako by nim prevádzalo svadobníkov, ktorí sa práve teraz pohli na dvoch kočoch z dvora
Vrbovských.Na prvom koči viezol sa ujo Vrbovský s tetou a na druhom, ktorý bol sviežimi
konvalinkami bohato krášlený, viezol sa svadobný párik Mirko Drahotič so Zorkou
Hrabovských.Cesta im prešla živým besedovaním nápadne rýchlo. Ani sa nenazdali, keď boli na nádvorí
kaštieľa, kde ich mládež a stárež Hrabovky na čele so staručkým kňazom očakávali. Keď s
kočov sostúpili, pozdravil ich kňaz srdečným prívetom v mene svojho ľudu a prosil nové
panstvo, žeby sa ráčilo skloniť k tomuto dobrému ľudu a prijalo ho do svojej láskavej
priazne. Načo družice — dievčatá pod vencami — oddaly slečne, majiteľke kaštieľa, záclony a
pokrývky na stôl, krášlené bohatým národným vyšívaním, prevedeným pestrofarebným hodvábom a
zlatom na žlkastej látke, utešená to majstrovská práca. Zorka mala náramnú radosť nie tak
nad samým skvelým darom, ako nad prejavom úprimnej srdečnosti tohto peknoduchého, dobrého
slovenského ľudu. Ďakovala im a pozvala si dievčence-výšivkárky na nedeľu popoludní do
kaštieľa. Mirko poďakoval srdečne za milý pozdrav šľachetnému kňazovi ako i shromaždenému
ľudu. Vzletnou rečou im sľuboval, že chce kráčať v šľapajach svojho nebohého otca, a keď mu
občania porozumejú a pôjdu za jeho vodcovstvom, vtedy obec Hrabovka musí byť medzi prvými
obcami v našom novom štáte nielen na poli pokrokovom, lež i na poli národnom. Konečne
zakončil svoju reč: „Milí občania! Drahí bratia a sestry v národe! Pracujme a milujme sa!
Vzájomnou láskou, spoločnou prácou a sjednotenou silou vydobyjeme si blahobyt, rozkvet
národu a slávu vlasti!“„Sláva! Nech žijú naši noví páni!“ znelo zo stá úst a hneď nato zaspieval ľud: „Kto za
pravdu horí…“ A za touto piesňou zaznela naša národná hymna.Keď Zorka s Mirkom, tetou a ujom vstúpili do kaštieľa, boli privítaní pozdravom
služobníctva, medzi ktorým boli aj starká Marta a starý Blažej. Títo dvaja starí ľudia mali
detinskú radosť, že ich miláčik Zorka bude odteraz ich pánom. Marta od sĺz radosti nevedela
slovo preriecť. Oči jej slzy zalialy, ústa sa smialy a ruky, tie staré zvráskovatelé ruky,
ktoré kedysi Zorku pestovaly a kŕmily, teraz ju len hladkajú a láskajú…No najväčšie prekvapenie očakávalo mladoženíchov v jedálni, bo keď tam vstúpili,
privítali ich mladí Závojskovci. Tú radosť dvoch úprimných priateliek, ktoré sa po takom
dlhom čase zasa sišly, opísať nemožno.Teta Vrbovská prevzala úlohu domácej panej a postarala sa o malé občerstvenie.Pri jedení rokovalo sa o nastávajúcom sobáši, ktorého posvätný výkon bol ustálený na
šiestu hodinu večer. Ako svedkovia fungovali pán Vrbovský a pán Závojský. Vanda šepkala
Zorke: „Prajem ti, Zorenka, aby si bola taká šťastná, ako som ja.“ Nato rozprávala Zorke,
ako ju má pani Závojská, ktorá tak proti nej brojila, rada, že s jej mamou sa úplne
spriatelila a každý druhý-tretí deň prevezie sa do horárne. Keď vstali od stola, pojala
Zorka Vandu pod pazuchu a išla jej ukázať, ospravedlniac sa u ostatných, ostatné miestnosti
svojho rodičovského domu.„No, len choďte, veď my vieme, že si toho máte veľa popovedať,“ vraveli jej.Sotvaže Zorka s Vandou odišly a zábava začala tiecť najlepším tokom, otvorily sa dvere a
dnu vkročil mladý Vrbovský, ktorého hlučnou radosťou uvítali.„Teda si predsa došiel, Ľubo môj?“ pýtala sa pani Vrbovská, objímajúc syna.„Áno, mamička, vyšvindloval som sa. Chcem vidieť svoju milú sesterničku v kvete jej
úplného šťastia.“„To je pekné. Zorka bude mať veľkú radosť.“Zábava sa rozprúdila znova veselo a živo. Zrazu Dr. Vrbovský sa spýtal, či už očuli tú
senzačnú novinu, ktorá rozrušila hlavné mesto Maďarska.„Nie,“ znela odpoveď.„Nie? To je zaujímavé. Týka sa to predsa čiastočne aj nás.“Toto vzbudilo všestranne zvedavosť prítomných.Dr. Vrbovský pokračoval:„Áno, týka sa to nás natoľko, nakoľko barónka Afra Hrabovská r. Gyulay hrá tu hlavnú
úlohu.“„Barónka Afra?“„Čo je s ňou?“„Veďže rozprávaj, nenapínaj toľko našu zvedavosť,“ znelo razom z úst prítomných.„To sa pamätáte, že vojenská vrchnosť stíhala barónku pre vyzvedačstvo a zradu, i to
viete, že sa ukryla v cigánskom brlohu a čo milenka cigána vajdu prešla s cigánmi až do
Budapešti. Driečna vajdova žena padla do pozornosti i veľkým pánom magnátom. Zvlášť akýsi
Aranyoši, predtým Goldträger, ohromný boháč, sa jej veľmi zaliečal a vábil ju k sebe.
Barónka Afra znovu zatúžila po spoločnosti vyššej maďarskej aristokracie, po salónnom
živote, i zanechala cigánskeho vajdu, driečneho Ambróza, a utiekla k bohatému Aranyošimu.
Tento ju uviedol do svojej nádherne zariadenej vily a spravil ju paňou svojich salónov.
Barónka Afra bola šťastná, bo dosiahla, čo si vždy žiadala, mohla žiť v nádhere, prepychu a
v labužníctve. Toto jej veľké šťastie však netrvalo dlho. Cigán Ambróz toľko sliedil, až ju
konečne vysliedil. Ako vlk, plný žiarlivosti, zlosti a pomsty, obchádzal Aranyošiho vilu a
vystriehnul, že Afra chodí každý deň podvečer s Aranyošim koňmo na prechádzku do mestských
hájov.Ako tak raz išli, už boli kus za mestom, z lesíka na pravej strane vyskočil na koni
Ambróz a neobyčajnou rýchlosťou a zručnosťou preklal barónku Afru od chrbta nožom, že len
vykríkla a hneď spadla s koňa mŕtva. Kým sa Aranyoši spamätal, bol vrah už preč, ako by ho
bola zem pohltila. Tak skončila život barónka Afra. Je to v maďarských novinách čo senzačná
novinka uverejnené.“Každý z prítomných mal dajakú poznámku na túto zvesť. Konečne pani Vrbovská zakončila to
príslovím, že aký život, taká smrť a prosila prítomných, aby to pred Zorkou dnes
nespomínali, žeby dnešný slávny deň nemala skazený takouto strašnou udalosťou.Všetci prítomní boli toho náhľadu, že by sa to Zorka dnes a vôbec prvé dni jej
manželstva nedozvedela.„Nebol tento Aranyoši príbuzným jej predošlého zbožňovateľa Ravaszyho?“ pýtal sa Mirko
so satirickým úsmevom.„To azda nie.“„A kam sa ten podel?“ pýtal sa Závojský.„Toho naničhodníka čo vyzvedača a zradcu zastrelili,“ odvetil mladý Vrbovský.„Bola to tu pekná čeliadka,“ riekol Vrbovský.„No, bola veru, vyberaná,“ prízvukovali ostatní. Takto v besedovaní míňal sa im čas
znamenite až do obeda.Kým sa na stôl prikrylo, išli páni na pokyn pána Vrbovského do salóna pozerať rozmanité
starožitné pamiatky rodu Hrabovských. Tam našli Zorku a Vandu. Pán Vrbovský so zvláštnou
pietou vysvetľoval a opisoval jednotlivé rodinné pamiatky, ako to voľakedy od svojho švagra
očul. Všetci očúvali s akousi úctou a s úľubou, až kým ich pani Vrbovská nezavolala k
obedu, ktorý netrval dlho.Poobede, keď si máličko zadriemali, išli do prírody. Zaumienili si ísť cez ružosad do
kaplnky. Sotvaže vkročili do ružosadu, Zorka skríkla radostným prekvapením, vidiac, že ten
zapustlý ružosad skvel sa krásou nového života. Bol celý až po kaplnku novými ružokermi
vzácnych druhov vysadený, z ktorých poniektoré ranné druhy už aj kvitly. Idú ďalej a nové
prekvapenie: kaplnka je celá obnovená…Zorka jasala plnou mierou radosti a zvolala: „Komuže smiem ďakovať za toto premilé
prekvapenie? Zaiste tebe, drahý môj ujo.“„Áno, Zorka moja. Chcel som odvrátiť hnev predkov tvojich od tvojho nového domova.
Založil som ružosad znova. Opatrujte si ho, žeby ste si získali lásku otcov, dedov a
pradedov vašich. Majte v úcte ich podania, žeby svätý mier, láska, šťastie a spokojnosť
blažili dni vášho života. Prijmite to od nás ako svadobný dar.“Zorka a Mirko srdečne ďakovali svojmu ujovi a tete.Keď si všetko dôkladne poobzerali a pokochali sa v krásach panorámy, ktorá sa dovôkola
prestierala, ktorá za takého jasného májového dňa ešte lepšie vynikala, pobrali sa zpät k
domovu.Na zpiatočnej ceste preberal pán Vrbovský báj ružosadu a hovoril, že neverí na povery a
podobné pletky, ale s tým bájom ružosadu je to záhadná vec. V kronike rodiny Hrabovských
stojí čierne na bielom, že kedykoľvek ružosad pustnul, to zavše dajaké nešťastie stihlo
rodinu Hrabovských.„Náhoda,“ ozvali sa mladí.„Áno, náhoda, ale zvláštna náhoda, keď sa toľko ráz opakovala,“ dodal pán Vrbovský.Keď prišli domov, stará Marta čakala Zorku pri dverách a podala jej bábu, ktorú od
krstnej mamy do daru dostala, ale napolo roztrhnutú. Ona ju vraj chcela popraviť, ale
zbadala v nej akýsi zapečatený balíček. Vtom ukázala rozdrapené telo báby, z ktorého
vyčnieval spomenutý balíček. Zorka ho vytiahla a bábu podala zpät Marte so slovami:
„Opatrite mi ju, teta Marta!“ Obrátiac sa k ostatným, riekla: „Zvedavá som, čo tam bude.
Poďte, budeme obdivovať vynález úbohej tety podivínky. To bude iste dajaký klenot,“ dodala
žartovne.Prišli do jedálne, obstali stôl, na ktorý položila Zorka balíček.„Ja ho budem sekcírovať ači pitvať, patrí to do môjho fachu,“ riekol Dr. Vrbovský,
vytiahol nožík, uvoľnil pečate i obal a mal pred sebou malú ploskú škatuľku, v ktorej bol
list a malý cifrovaný kľúčik. List podal Zorke.„No, prečítaj ho nahlas, Ľubko, veď sme tu všetci len svoji,“ riekla Zorka, dajúc list
Ľubkovi nazpät.Tento čítal: „Drahá moja Zorka! Náš celý život tu na zemi nie je nič iné, ako prípravná
škola pre večnosť, v ktorej človek dosť často a mnoho trpkých a krutých skúšok prestáť
musí. Týchto ujde sa najviac starej panne. Mne osud nedoprial užiť rodinného šťastia.
Osamelá, opustená, bez lásky kráčala som smutným životom. Žila som, ako Boh prikazuje.
Chránila som sa márnivosti, bola som skromná a pokorná, čistotná, zbožná, pracovitá,
vlastenecká. Jakživ som nikomu neublížila a zlí ľudia mi predsa ubližovali, keď ináč
nemohli, nuž volali za mnou posmešne: „stará panna“ a pozerali na mňa ako na strašiaka. To
ma bolelo a nechodila som viac medzi ľudí. Môj život bol smutný, krušný a bezúčelný. Žila
som preto, že som žiť musela, žila som bez každej radosti. No tvojím narodením nastala
radostná zmena v mojom živote, bo našla som jeho cieľ. Keď som ťa prvý raz videla a
bozkala, zaumienila som si, že budem žiť pre teba. Keď som ťa pri sv. krste na rukách
držala, utvrdila som v sebe toto predsavzatie a od tej doby tešila som sa životu, bo žila
som pre teba…Zo svojho príjmu som sporila pre teba, moja drahá. Čo som nasporiť mohla, to ukryla som
do tajnej skrýše starej hrobky našich milých predkov. Vnútri nad vchodom je mramorová
tabuľa s nápisom: „Odpočívajte v pokoji!“ Bod pod výkričníkom treba silno pritlačiť a
tabuľa od steny odstane a dá sa rukou otvoriť ako dvierka. Za tabuľou je tajná skrýša, do
ktorej naši predkovia uschovávali svoje cennosti v nepokojných, vojnových časoch. V tejto
skrýši nájdeš v plechovej truhličke, ku ktorej kľúčik prikladám, moje úspory, ktoré darúvam
tebe a prajem ti z celého srdca, aby ti doniesly šťastie a požehnanie. Spomeň si niekedy
modlitbou na tvoju tetu a krstnú mať Hortenziu Hrabovskú.“Všetci očúvali napnute. Po prečítaní listu nastalo ticho, až Závojský sa ozval: „To je
ale podivný spôsob testamentu. Bábu mohol niekto iný dostať do rúk a nájsť v nej skrytý
list s kľúčikom a mohol si privlastniť celý obsah.“„To máš pravdu,“ riekla Zorka. „Báby si nik nevšimnul. Kým som neišla do škôl, bývala v
mojom šatníku pohodená, a keď som odišla z domu, vyniesla ju stará Marta do tmavej komory,
ktorá pri ohni prehorela, a teraz, keď komoru opravovali, našli ju, ale už poškodenú.“„Ja mám ešte inú obavu. Či ten tetkin poklad je v rodinnej hrobke? Túto som nechal
predsa obnoviť a zriadiť, keď sme Zorkiných rodičov ta z hrobitova ukladali. Kto vie, či
robotníci na tajnú skrýšu nedošli a čo tam našli, nevzali.“„Je to podivné jednanie!“ divili sa niektorí.„Teta Hortenzia bola dobrá duša, ale pravá podivínka. Ja myslím, že by sme ta hneď
začerstva mali pozrieť, či je to v poriadku. Slušnou vecou je to i tak, žeby ste, deti
moje, pred takým vážnym krokom, aký teraz do života urobiť hodláte, išli ku hrobu svojich
zosnulých rodičov,“ riekla pani Vrbovská a dodala: „Ešte máte natoľko času.“„Áno, poďme,“ odvetila Zorka a hneď aj iní prízvukovali: „Poďme!“Išli.Hrobka rodiny Hrabovských stála hneď v popredí krásohája medzi ihličím a kroviskami, za
ňou bola veľká smutná vŕba, ktorá svoje tenké konáre spúšťala na hrobku, že ju nimi úplne
kryla. Teraz obnovená hrobka zďaleka sa belela pomedzi sviežou zeleňou…Príduc do hrobky, sotva si svoju pobožnosť odbavili a Zorka si ešte ani zvlhlé oči
nevedela poutierať, už bol mladý Vrbovský v práci.Stal si na stoličku, potlačil bod pod výkričníkom a doska odstala od múru. Ľubo ju rukou
odtisol a radostne zvolal: „Tu je! Tu je truhla plná dukátov!“ Nato vytiahol dosť veľkú
plechovú škatuľu s malým visiacim zámčekom.S radosťou pospiechali domov. Tam hneď skúšali, či je kľúčik, ktorý bol v bábe, od tohto
zámčeka. Otvorili ľahko. Škatuľa bola plná zlatých i strieborných šperkov a utešených
drahocenných vecí, ktoré čo starožitnosti majú vysokú cenu.„No, Zorenka, to si dostala krásny a drahocenný svadobný dar, ktorý je pekných pár
stotisíc hodný,“ riekol pán Vrbovský.„Veru, veru,“ prízvukovali ostatní.„No, len to, dievenka moja, teraz nerozkladaj, uprac si to, bo je už svrchovaný čas, aby
sme sa do kostola pripravili. Už máme málo času, o malú hodinku musíme byť v kaplnke.“„Ujo môj drahý, prosím ťa, schovaj mi to do wertheimky!“ riekla prosebným hlasom a
odišla s Vandou a tetou Vrbovskou do svojej izby. Páni odišli do hosťovskej sa tiež
pristrojiť…*Pred oltárom v rodinnej kaplnke stála Zorka pri boku Mirkovom, krásna čo anjel, s
belostnou tvárou, plnou blaženého úsmevu, šťastia a spokojnosti; s azúrovým okom, plným
čarného taju hviezd; s ľaliovými ňadrami, v ktorých vykvitol slnný kvet čarovnej lásky k
Mirkovi a ktoré sa vlnili tempom slastného vzrušenia, keď ich kňaz spojil a požehnal čo
mladomanželov…Za prejavom srdečných gratulácií sadli ku stolu a medzi jedlom plynula živá, veselá
zábava.Prišla polnoc a hostia sa rozišli každý na miesto nočného odpočinku.Bola krásna májová noc. Ten tajný šum lesa, žblnkot potôčka, tichučké švitorenie
driemajúceho vtáctva spadaly v harmonickú hymnu, ktorá sa niesla ku blankytu, posiatemu
tisícmi nebeských hviezd.Už všetko spí, len v spálni novomanželov bolo čuť tajný šepot sladkého blúznenia lásky,
že jedine v láske je život bohatý, pôvabný a všeobjímajúci…Očúvali, ako slávik v ružosade spieva novú báj tohto ružosadu, báj to lásky, šťastia a
spokojnosti, ktorá po tak dlhom čase znovu má prekvitať v kaštieli rodu Hrabovských.Koniec.[1]Skrátenina od Sataňa, tak nadáva ľud žene horšej od satana.
|
Urbanek_Baj-ruzosadu.html.txt
|
1. Úvod do spoločenskej dušovedy1. Spoločenská sebavýchovaNebolo nám každému životnými okolnosťami dožičené poznať radosti detskej izbietky a
primeranej výchovy, ktorá by nás bola dostatočne vyzbrojila do životnej borby, obrnila nás
pancierom čností, otvorila nám brány a ukázala nám najistejšie cesty k úspechu. Mnohým
chýbalo primerané školské vzdelanie, ktorého nedostatok často pociťujeme v rozličných
životných údeloch a spoločenských povinnostiach. Musí byť teda našou snahou, aby sme
chcením a vlastnou usilovnosťou doplnili to, čo sme v rokoch mladosti vinou macošských
okolností, alebo i vinou vlastnou zameškali. Ešte vždy nie je neskoro! Ale keby i neskoro,lepšie ako nikdy!Je nám každému na pomoci mocný faktor a tým je vhodnásebavýchova,
ktorá nám pomôže cez úskalie prekážok, len chcieť musíme. Majme vždy pred očami úspechy
tisícov iných, ktorí vyšli azda z horších a macošskejších pomerov ako my, kopily sa im
prekážky za prekážkami, ale silnou vôľou a nezlomnou húževnatosťou a vytrvalosťou dosiahli
v živote vrcholné úspechy. Slávny vynálezca Tomáš Alva Edison povedal:„Tri
základné veci sú potrebné na dosiahnutie niečoho cenného: Tvrdá práca, vytrvalosť a
zdravý rozum.“Prečo by sme to i my nemohli dosiahnuť?„Každý sa
narodil, aby sám sebe pomohol a sám o seba sa staral. I najchudobnejší ľudia toho
dosiahli — prečo by to nemohol dosiahnuť každý človek? Statočných býva
víťazstvo.“(Smiles.)Aby naša spoločenská sebavýchova bola úspešná, musíme sa stať najprv pánmi samých seba.
Výlučne len školská výchova pre život vôbec nestačí, lebo tá výchova je iba naznačovaním
životných ciest, po ktorých by sme mali k úspešnému životu kráčať, kým dobre pochopená
sebavýchova, podopretá mnohými vlastnými skúsenosťami a skutočným poznaním života, môže i
na rázcestí nájsť pravú životnú cestu. A keď sme už raz vkročili na ňu, nezlomne vytrvajme
na nej, i keby bola zahatená závejmi, hrochoťnatá a rozjarčená, zakiaľ nedosiahneme prvý
míľnik, označujúcisebakázeň. Cesta bude ešte vždy číra prekážka, ale
budeme ju ľahšie zdolávať. Nasledujúci míľnik nám ukáže cestusilnej
vôle, až dojdeme k vysokému pylónu, oznamujúcemusebapoznanie.Cieľavedomou sebavýchovou, podporovanou sebakázňou, silnou vôľou a sebapoznaním môžeme
dosiahnuť netušené bohatstvo rozumové, citové i povahové. Staneme samajstrami
samých seba. Aká to utešená úloha môcť sa zdokonaľovať a prerábať samých
seba; zjemňovať sa pre spoločenský život a otužovať sa do životnej borby! Ďalšou mocnou
oporou nám bude v tejto snahe usilovnésamovzdelávanie, lebo keby sme
mali aj vysokoškolský diplom, to ešte vždy nestačí.„Dobrý kňaz sa do smrti
učí“, poučuje nás príslovie. Ako sme už výš poznamenali, škola nám dáva ibazáklad pracovnej metódy, ukazuje nám smery a cesty do nových
svetov, kýmsamovzdelávanieje nám na nových cestách dobrýmradcom i oporou, ktorá nás nemôže sklamať.Sebavýchova určuje nám povinnosti nielen k sebe, ale i povinnosti k bližným, ktoré sú
tak utešene vyslovené Kristovými slovami:„Miluj bližného svojho ako seba
samého!“Snažme sa byť v styku so svojimi blížnymi vždy takými,akými by sme si ich želali, aby boli voči nám. Najlepšie a
najkrajšie splníme myšlienku lásky k spolubližným tak, ak ich budeme mať úprimne radi, bez
ohľadu na životné prekážky, nevďak, utrpenie a sklamanie.Sebavýchova a sebapoznanie učí nás chápať city spolubližných, naučí nás poznávať, čo im
je milé, čo nemilé, čo ich teší, čo zarmucuje; čo ich uspokojuje a čo ich dráždi a napokon,
čo v nich vie vzbudiť nadšenie a čo ich vie zasa rozladiť. Zvykneme si byť k nim uznanliví
vo všetkých okolnostiach; zvykneme si rešpektovať ich zvláštnosti a tieto ohľady prenesieme
i na širšiu spoločnosť. Ak sa nám podarilo tieto ohľady v širšej spoločnosti prakticky
uplatniť, stávame sa jej obľúbenými členmi.Sebavýchova a sebapoznanie umožňuje nám vytvoriť si vo všetkých otázkach, ktoré sa nám v
živote vyskytnú,vlastné náhľady, čím sa duševneosamostatníme. Budeme vedieť cudzie náhľady posúdiť, zhodnotiť,
uznať za prijateľné, alebo ich zamietnuť. Slovom:naučíme sa myslieť „svojou
hlavou“a nedáme sa ľahkoverne a dobromyseľne zlákať pre náhľady, ktoré sa
priečia nášmu vnútornému presvedčeniu náboženskému, mravnému a spoločenskému chápaniu.
Takto dospejeme kzásadám, ktorými sa budeme v živote spravovať a ich
závažnosť zavše uznávať.Sebavýchova povedie nás napokonk hospodárskej samostatnosti a
nezávislostia urovná nám cestyúspešného duševného a spoločenského
života. Nezabúdajme, že spoločnosť má rada iba ľudí hospodársky samostatných.
ľudia hospodársky nesamostatní, bez vlastnej postati bývajú viac-menej trpení. V tomto
spočíva základná príčina snahy žien, aby sa vstupom do zamestnania hospodársky
osamostatňovaly a nespoliehaly sa pre uvedenie sa do spoločnosti iba na vydaj. Pamätajme
si, že zámožnosť sa rodí prácou, zachováva sporením a rozmnožuje pilnosťou.Najúspešnejšou oporou sebavýchovy a z nej vyplývajúcej sebakázne, samovzdelávania a
sebapoznania jevôľa. Preto musí z nášho slovníčka úplne vystať také:
ja by som rád, — ja by som chcel… ale treba ich nahradiť rozhodnými:ja chcem a
ja musím! Pravda, toto chcenie sa musí pohybovať iba v hraniciach
dosiahnuteľnosti a v hraniciach zdravého rozumu. Nemecký básnik Goethe vraví:„Naše želania sú pocity schopnosti, ktoré máme v sebe, poslovia toho, čo by
sme chceli vykonať.“Už len vzniknutie samotnej myšlienky, že chceme niečo,
je započatím konania. Záleží teraz už len na nás, aby sme svoje želanie vtelili v skutok,
lebo toto želanie prezrádza prítomnosť schopnosti, želanie uskutočniť.2. Sila vôleNa pretvorenie myšlienky v činorodý skutok treba silné a cieľavedomépredsavzatie, ktoré musíme stále, vytrvale a dôkladne plniť. Hybnou
silou tohto plnenia je vôľa. Vôľa je teda možnosť rozhodnúť sa pre určitý, subjektívne
dosiahnuteľný cieľ. Sochormi hybnej sily vôle súhúževnatosť, vytrvalosť a
odvaha.Fridrich Veľký vo svojom liste pruskému princovi medzi iným napísal:„K veľkým cieľom vedie iba odvaha…“ Bez húževnatosti, vytrvalosti a odvahy, ktorá je
veľmi dôležitým činiteľom, je uskutočnenie veľkých cieľov nemysliteľné. Odvaha je potrebná
pri každom činorodom podnete a má práve taký veľký význam, ako vôľa sama. Sila odvahy,
ktorá býva vrodená, podporuje i vznik vôle a chcenia.Ľudia sú povahove rozlične založení a preto sa i vôľa u nich rozlične prejavuje.
Najúspešnejšími ľuďmi v živote sú ľudiarozhodní, energickí, ktorí si
živo vedia predstaviť všetky možnosti a bystro si uvážia všetky kladné i záporné okolnosti.
Ak sa už raz rozhodli, kráčajú za svojím cieľom s celou silou a s nezlomnou vytrvalosťou.
Prekážok sa neľakajú a nedajú sa počiatočnými neúspechmi ani odradiť, ani odstrašiť. Jedine
takíto ľudia sútvorcamiživotných a spoločenských úspechov!Čo je ľudsky dosiahnuteľné, každý človek môže dosiahnuť, čo by sa mu do cesty stavaly
hocijaké prekážky. Thoreo učí:„Počuli ste kedy o človekovi, ktorý sa snažil po celý život dosiahnuť poctivo a jedineurčitý cieľ, že by ho nebol do istej mierydosiahol? Ak sa niekto nepretržite snaží, či nestojí nad
ostatnými?“Je samozrejmé, že sa do cesty úspechu stavajú prekážky a to mimo našej vôle. Maria naše
plány a útočia na predsavzatia, ale to všetko ešte nie je príčinou, aby sme sa vzdali boja,
čo by nás hocijaké ťažkosti hatily.„O slove ťažkosť nesmie mysliaci človek ani
uvažovať. Preč s nimi!“(Lichtenberg.)Malých úspechov sa dočkávajú ľudia nerozhodní a váhaví, lebo dlhým rozhodovaním maria
čas i vlastnú energiu. Ľudia ťarbaví sa vedia síce slabo rozhodnúť, ale skutok im zvyčajne
utečie. Ale ľudia nerozvážni, pochabí, bezrozmyslusa rozhodujú, a
nepremyslene, o preteky konajú. Nie div, že takmer všetky ich podujatia narážajú na
neprekonateľné prekážky a stroskotávajú.Naša sebavýchova musí smerovaťk rozhodnosti. Váhavosťou,
ťarbavosťou a pochabosťou nikdy nedosiahneme uskutočnenia svojich želaní, ale keby sme i
dosiahli dáky úspech, nebol by to výsledok rozhodnosťou a vôľou podporovaného chcenia, ale
čírou náhodou. Nuž a čo je náhoda? Na túto otázku trocha drsne, ale priliehavo odpovedal
pruský kráľ Fridrich Viliam:„Náhoda je bohom hlupákov!“Čo všetko vie zdolaťsila vôle, chcenie a vytrvalosť, skvelým
svedectvom toho je prípad slávneho gréckeho rečníka Demosthena. Tento najslávnejší orátor
svojho veku za mlada tak silne jachtal, že mu bolo sotva rozumieť. Mladý Demosthenes chcel
byť silou mocou verejne činným a preto si umienil, že sa musí odučiť jachtať. Aby zosilnil
svoj zlý hlas, po celé hodiny kričal do víchrice a hukotu rozbúreného mora a aby si odvykol
jachtať, položil si pod jazyk kamienček a stále hovoril. Hlas jeho zosilnel a nielen že sa
odučil jachtať, ale jeho reč sa stala takou plynnou, jasnou a zvučnou, že už po prvých
slovách vedel každého poslucháča strhnúť. Sila vôle a húževnatej vytrvalosti urobila ho
najslávnejším rečníkom všetkých vekov.Silnou vôľou, vytrvalosťou a húževnatosťou podporované predsavzatie vie dokázať neraz
ľudsky takmer nepochopiteľné činy, lebo ako Willis R. Whitney vraví:„Nemožné a
neuskutočniteľné na svete je to, čo sa ľudia dosiaľ nenaučili robiť.“Práve
preto konajme vždy rozhodne a rozumne, prinúťme do činnosti vlastnú vôľu, húževnatosť a
vytrvalosť a naše snahy a želania dosiahnu možnosťsplniteľnosti. Čo
chceme konať, konajme vždy s nadšením, lebo„bez nadšenia spia naše najlepšie
sily“. (Herder.) Buďme v svojom konaní snaživí, lebo ako vraví Goethe:„Kto sa vždy snaživo pričiňuje, ten môže byť spasený.“Inými
slovami:kto klope, bude mu otvorené.„Naučil som sa radiť ľuďom vždy, aby niečourobili. Lebo, ak
ľutujem kedy, že niečo urobili, ľutujem vždy, že niečoneurobili.“
(Franklin P. Adams.)3. SebakázeňPodstatným a cenným prostriedkom sebavýchovným jesebakázeň, ktorá
spočíva:1. v cieľavedomej životospráve, 2. v ovládaní citov(nálad,
vášní),pudov a žiadostí, 3. v rozvahe a v rozhodnosti.Pod dobrou životosprávou rozumieme rozumné usporiadanie telesného života: výdatný
odpočinok, ošetrovanie tela, priemernú stravu, rozumné zadelenie práce a ušľachtilú zábavu,
rozptýlenie a samovzdelanie.Sebakázeň, ktorá zodpovedá všetkým uvedeným predpokladom, naučí nás najvyššiemu umeniu
všetkých umení: vedieť žiť! Keby sme sa obzreli len v malom kruhu okolo seba a skúmali by
sme vnútorný a zovnútorný život ľudí nám najbližších a mohli vniknúť do všetkých ich
tajností, veľmi ľahko by sme sa mohli presvedčiť, že len mizivé percento z nich priblížilo
sa do dosahu dobre pochopeného života, s premyslenou plánovitosťou a dodržiavaním z nich
vyplývajúcich zásad. Presvedčili by sme sa, že veľká väčšina z nich žije bez vyššíchcieľov a ideálova vyžíva sa vnižších sebacitoch,
pudoch, zvyklostiach, vášňach a náruživostiach. Narodia sa, vychodia školu,
prijmú miesto v úrade, alebo si vyberú iné zamestnanie, oženia sa, majú deti a umrú. V
tomto šedivom logickom postupe vznikla i zanikla ich bytosť. Umreli, boli oplakávaní a —
zabudnutí… A ak sa stali predsa predmetom spomienky, ostalo to len v najužšom rodinnom
kruhu, alebo sa dostali nevdojak bezvlastnéhopričinenia do nejakej
pamätihodnej udalosti, ako Pilát do Créda a tým ich „nesmrteľnosť“ na určitý čas bola v
spoločnosti zachovaná.Mnohí ľudia stali sa v povestiach a tradíciách „nesmrteľnými“ svojimi telesnými
vlastnosťami, výstrednosťami, náruživosťami, čudáctvom a zločinnosťou. A tak sa to traduje
od prvosveta. O Kainovi by sme zaiste nič nevedeli, keby nebol zabil svojho brata Ábela, o
Samsonovi, keby nebol býval tak nezvyčajne silný, o Lukullovi, keby nebol býval takým
povestným maškrtníkom a medzi mnohými a mnohými inými o Herostratovi Efezskom, keby nebol
podpálil chrám Dianin len preto, aby sa jeho meno stalo nesmrteľným. Avšak tí, ktorí
svojimi ušľachtilými činmi snažili sa ľudstvo viesť k dokonalosti a vedeli pre blaho
ľudstva prinášať veľké žertvy, tí ostali pre ľudské pokolenia skutočnenesmrteľnými. Po ich popole už niet vari ani stopy, ale hoci prešly
už mnohé stá a tisícročia, ich pamiatka ostávamedzi namia vďačne si
na nich spomíname.Snahou každého človeka má byť nielen vyžiť sa telesným životom, ale usilovať sa v
medziach svojich možností vykonať ušľachtilý skutok, slúžiaci ľudstvu a tým je splnené jeho
poslanie života.„Dobrý a ušľachtilý človek, ktorý žil s nami, nemôže nám byť
vzatý. Zanechal po sebe svetlé stopy práve tak, ako vyhaslé hviezdy, ktorých svetlo
vidia pozemšťania ešte niekoľko sto rokov po ich zániku,“tvrdí veľmi
priliehavo Carlyle.Veľké a ušľachtilé skutky bezsebakáznesú nemysliteľné, ako je
nemysliteľná prevaha neukázneného, čo by aj počtom väčšieho vojska proti vojsku ukáznenému.
Keby sme pozorne sledovali život nezvyčajne úspešných ľudí, prišli by sme k poznatku, žezákladomich úspechu bola prísnasebakázeň.
Bez sebakázne nemožno si predstaviť svedomité konanie povinnosti a bez konania povinnosti
niet úspechu.„Povinnosť je najvrcholnejším výrazom každého jednotlivca, lebo
nemôže robiť viac, ako svoju povinnosť,“poučuje R. E. Lee a dokladá:„A nikdy by sme si nemali želať robiť menej.“Dobre usporiadanáživotosprávaje prvou podmienkou sebakázne a z
nej vyplývajúcej sily, ktorú potrebujeme, aby sme mohli svoje ciele a snahy uskutočniť.
Touto silou je zdravie, najcennejší to poklad človeka, na ktorý načim viac dbať, ako na
hocijaké iné poklady, ktoré, keby sa aj stratily, možno ešte nadobudnúť, ale stratené
zdravie veľmi ťažko.Keby sme mali naporúdzi presnú štatistiku úmrtnosti často veľmi mladých ľudí, s udaním
skutočnej príčiny smrti, videli by sme, že vo väčšine prípadov urýchlila smrťnevhodná životospráva, prepínanie síl, hovenie v škodlivýchzáľubách a náruživostiach, slabosť vôle a vôbec povrchné nazeranie
na duševný a telesný život. Dobré zdravie je silná zápoľa, ale keď ju budeme nepretržitepodrývať a podkopávaťnezriadeným životom, zrúti sa a pochová nás
pod seba.4. SpánokNie bez príčiny kladieme túto ľudskú potrebu na prvé miesto medzi železné pravidlá
sebakázne, lebo výdatný a osviežujúci odpočinok, čiže spánok je jednou z najzákladnejších
potrieb tela. Vyčerpané svaly a čuvy potrebujú odpočinok, bez ktorého slabnú a vädnú, takže
je telesná odolnosť menšia. Ale menšia je i duševná sila, lebo medzi javmi telesnými a
duševnými je veľmiúzky vzťah. Telesne vyčerpaný človek nie je schopný
namáhavejšej duševnej činnosti a duševne vyčerpaný človek zasa telesnej práce.Zdravý a výdatný spánok privedie telo i dušu do stavu plnej výkonnosti, robí ho odolným
proti telesným poruchám a chorobám. Bez odpočinku nemožno pozornosť v žiadúcej miere
sústrediť a preto všetky práce, nech sú telesné, alebo duševné, vykonávané v únave, nie sú
dokonalé.Dospelý človek potrebuje 8 hodín spánku. Tento čas úplne postačuje vyčerpané svaly a
čuvy zreštaurovať, ak sa telo alebo duša predtým mimoriadne nenamáhaly. Deti, duševne
pracujúci, ale najmä nervové chorí by si mali dopriať 9 — 10 hodín odpočinku, ako to
vynikajúci lekári odporúčajú.Aby bol spánok osviežujúci, musí byť pokojný. Myšlienkami a starosťami, tobôž obavami
preplnenou hlavou nikdy si nelíhajme! Myšlienky, starosti a obavy zaháňajú spánok a ráno
vstávame unavenejší, ako sme si večer líhali. Pred spánkom všetky podobné myšlienky
zažeňme, aby náš spánok bol spokojný a osviežujúci.Častejšie sa u človeka vyskytujú stavy, v ktorých nevládze zahnať ťaživé myšlienky,
ktoré úplne zmaria spánok a znemožnia odpočinok. V takýchto prípadoch sa odporúča odvrátiť
pozornosť na určitú duševne mechanickú činnosť, ako: opakovať isté, nazpamäť naučené vety,
mechanicky vymenúvať číslice a pod. Pri veľkej nespavosti odporúča sa tiež pred spánkom
studený nálev do konečníka. Studený nálev totiž odkrvní mozog a tým sa spánok skôr
dostavuje. Uspávacie prostriedky, hypnotiká, čo by boly i tie najnevinnejšie, užívajme len
vnajkrajnejšíchprípadoch a i to len vtedy, ak nám to lekár
predpísal. Organizmus sa totiž na takéto hypnotiká veľmi ľahkozvykáa
len veľmi ťažkoodvyká.5. AutosugesciaV predošlom úseku sme vymenovali niekoľko prostých, ale osvedčených prostriedkov na
odvrátenie pozornosti od ťaživých myšlienok. Jedným z najúčinnejších prostriedkov je všakvedomé vnúteniesi určitej predstavy, ktorá musí všetky iné
predstavy a myšlienky zatlačiť. Tento spôsob pôsobenia na seba nazývameautosugesciou. S pôsobením na seba stretávame sa veľmi často i
medzi pospolitým ľudom. Náš sedliak, alebo gazdiná nepotrebujú budíček a prebudia sa
presne, takmer naminútu, ako si to pred ľahnutímumienia.Autosugesciaje veľmi dôležitý duševný jav v živote človeka. Pri
vhodnom jej používaní môže nám byť veľmi užitočná, ale nevhodne používaná môže byť človekuosudná. Užitočnosť autosugescie spočíva v tom, že nás zvykásústrediťsa na určitúpredstavua pomáha nám
ju uskutočniť. Autosugescia dodáva človekovi nezvyčajnú silu a schopnosť zniesť i najväčšie
námahy, posilňuje odvahu a statočnosť.Negatívnesebavnukanie všakuberáskutočnú silu a schopnosť, berieodvahuaničí statočnosť. Kto si vnuká myšlienku, že musí niečo prekonať a
pri tom aj celá činnosť a chcenie spoluúčinkuje, obyčajne dosiahne uskutočnenie svojej
myšlienky.Ľudia nervózni, precitlivelí a chorí podliehajú zvyčajne negatívnym sebavnukaniam.
Hysterická osoba počuje o nejakej chorobe a tu chvatom-letkom už aj pociťuje príznaky tej
choroby, ktorú si v skutočnosti iba vnukla. Aké tragické následky môže mať negatívna
autosugescia, o tom podáva veľmi charakteristické svedectvo Rev. R. Dovraey v dublinskom
„The Irisch Diegest“, uverejnenom pod názvom„Praktická sugescia“.
Medzi iným píše:„Jeden známy lekár mi rozprával prípad svojho vynikajúceho
kolegu, odborníka na rakovinu pŕs. Táto choroba postihuje za normálnych okolností
zvyčajne len ženy. Avšak stálym študovaním tejto choroby a tým, že dával voľný beh
svojej obrazotvornosti, lekár si vsugeroval tento druh rakoviny a napokon na ňu sám
ochorel a umrel.“Autosugescia musí nám vždy slúžiť len pri uskutočňovaníužitočnýchchcení a snáh. Ak si budeme stále umieňovať, že smezdraví, i
vážnejšie choroby ľahko zdoláme. Ale ak si budeme sugerovať, že smechorí, čo by sme boli hocijako zdraví, ochorieme, lebo sila
sebavnuknutia má veľké a mocné dosahy. So sebavnukaním je to ako s jedom: Pri vhodnom
použitílieči, pri jeho zneužitízabíja.6. Ošetrovanie telaPravidelné ošetrovanie tela, jeho čistota a jeho zveľaďovanie primeraným telocvikom,
alebo športom je nielen osobnou potrebou, ale i spoločenskou nevyhnutnosťou. Telo, zaťažené
fyzickou námahou, vylučuje zo seba rozličné hleny a výlučky, ktoré sa usadzujú na pokožke,
tvoria vrstvy, znemožňujú kožné dýchanie, ktoré je pre celkové zdravie veľmi potrebné. Ale
trpí tým nielen zdravie, ale i sviežosť a krása tela, nehľadiac ani na nepríjemný, ba až
odporný zápach, ktorý nečisté telo okolo seba rozširuje. Dôkladné umývanie, časté kúpele sú
veľmi dôležitými potrebami každého jednotlivca, ktorý si váži svoje zdravie a miluje
čistotu. Nezabúdajme, že sme čistotou povinní nielen sebe, ale i spoločnosti. Nečistý a
páchnucí človek je postrachom spoločnosti. Takému človekovi každý zďaleka vyhýba, a jeho
podanú ruku prijíma len vtedy, keď je to už nevyhnuteľné, aj to s pocitomhnusu. Popri všeobecnej čistote načim dbať, aby zuby, najdrahší to
poklad ľudského zdravia, boly svedomite ošetrované. Rozumný človek, ktorý si váži seba a
ctí svojich spolubližných, nikdy nečaká, až bude mať zuby deravé a bude mu páchnuť z úst,
ale včas si dá zuby opraviť.Kto nevie mať ohľad na seba, nevie ho mať ani na
iných.7. TelocvikZveľaďovanie tela primeraným telocvikom je v spoločenskom smysle práve tak potrebné, ako
telesná čistota. Niet takého telesne pracujúceho človeka, ktorý by pri práci rovnomerne
zamestnával všetky svoje svaly. Len jedna čiastka svalov sa namáha a napína, kým druhá
čiastka ostáva nečinná. Túto nerovnomernosť načim vyrovnávať vhodným telocvikom alebo
športom. Najmä duševne namáhavo pracujúci ľudia by mali väčšiu pozornosť venovať svojmu
telu. Nedostatočný pohyb, malá svalová činnosť a najmä nevyrovnaný pomer medzi duševnou a
telesnou činnosťou čoskoro zanechajú na duševnom pracovníkovi viditeľné stopy. Telo slabne
a tým sa i duševná činnosť oslabuje. Tu si treba pripomenúť príslovie:„V zdravom
tele zdravý duch.“Len zdravé telo je schopné zdolávať námahu a len zdravý
duch je schopný plodiť zdravé a činorodné myšlienky.Ako neužitočné je zanedbávať telo po stránke jeho zveľaďovania, tak je priamo škodlivéprepínať sa telocvikom, alebo športom, ako sme toho svedkami pri
našej mládeži. Nemierne športovanie je nielen na úkor zdravia, ale i na úkor duševnej
jemnosti. Niektorí ľudia v nemiernom kulte tela hľadajú cieľ a smysel života (športovci z
povolania, zápasnici, pästiari), pričom strácajú pravý smysel pre vyšší duševný život a pre
úhľadné formy, spôsoby a povinnosti spoločenské. Nemiernym telesným kultom telo síce
mohutnie, svaly sa stávajú oceľovými, ale čím viac telo a svalstvo mohutnie, tým viac sa
strácajú ušľachtilé city a snahy. Ale nestrácajú ich len tí, ktorí nemierne kultivujú
šport, ale táto strata sa prenáša i na ich obdivovateľov. Divadlá, koncerty, prednáškové
siene priam civejú prázdnotou, ale športové ihriská sú práve vtedy nabité exaltovanou
masou, strhovanou k huronským prejavom vôle, alebo odporu. Tak, ako je neracionálne
zanedbávanie primeraného telesného kultu u duševných pracovníkov neprospešné, tak je to i u
modloslužobnikov zveličeného kultu tela.Kult tela a duše musí byť v rozumnom
súzvuku, lebo len vtedy sa dosiahne zveľadenie a užitočné vyrovnanie telesnej
sily s duševnou potenciou.8. VýživaAko je bez spánku nemysliteľný odpočinok a osvieženie tela, bez telocviku zveľadenie
jednostranne vyčerpaného svalstva, práve tak je nemysliteľné udržovanie a posilňovanie tela
bez výživy. Čím viac vyčerpávame telo námahou svalstva, tým viac sa dožaduje žalúdok svojho
práva. Výdatná a vhodne volená potrava je jediným prostriedkom telesnej sily i duševnej
vytrvalosti. Staré latinské porekadlo síce vraví:„Plenus venter non studet
libenter“ = „Plný žalúdok nerád sa učí“, ale zdá sa, že v skutočnosti nie je
to celkom tak. Vieme napr. o nemeckom básnikoviGoetheovi, že nikdy
neopovrhol dobrým a výdatným jedlom; o nemeckom filozofoviImmanuelovi
Kantovije nám rovnako známe, že rád jedol dobré a mnoho, jeho „jednoduchý“
obed trval obyčajne „len“ tri hodiny. Železný kancelárBismarckpri
uzavieraní pokoja s Francúzmi povedal:Ak mám súco pracovať, musím sa tiež dobre
živiť. Nemôžem uzavrieť poriadny pokoj, ak sa mi nedajú poriadne najesť a
napiť…“A keby sme mali príležitosť nazrieť do súkromného života mnohých
geniálnych ľudí, bezpochyby mohli by sme zistiť, že veľká väčšina z nich dávala prednosť
dobrému a výdatnému jedlu pred inými telesnými pôžitkami.Je nesporné, že dobre volená a výdatná strava je potrebná ako telesnému, tak i duševnému
pracovníkovi. Človek trpiaci podvýživou nie je schopný ťažších telesných alebo duševných
výkonov. Mozog potrebuje práve tak výživu, ako ktorýkoľvek iný úd. Ak sa s plným žalúdkom
nedá dobre pracovať, sprázdnymtým menej! Výdatne a dobre jesť
neznamená napchať sa po hrdlo najvyberanejšími jedlami. Jedenie a pitie je potrebou, ale
nesmie sa zvrhnúť vnáruživosť. Majme na mysli Sokratove slová o jedení: „Jeme,
aby sme žili; nežijeme, aby sme jedli.“Práve tak je to i s požívaním
liehových nápojov. Mierne požívané, keď aj telu priam neosožia, aspoň neškodia; ale
nemierne požívanie vedie k náruživosti. (Pozn.: viď kapitolu o náruživosti.)„Est
modus in rebus, sunt certi denique fines“ = Je miera vo veciach, sú konečné určité
hranice“, vraví Horácius v Satirách (I., 1., 106) a je to skutočne tak.
Prekročenie miery a hranice vedie vždy kvýstrednostiam, ktorých sa
musí človek chrániť, aby sa nedostal na rázcestie mravného úpadku. Maškrtníctvo, nemierne
jedenie a pijanstvo sú pareniskami ďalších náruživostí, ktoré môžu človeka úplne zobliecť z
rúcha ľudskosti a snížiť ho pod dôstojnosť, na úroveň alebo i pod úroveň pudove žijúceho
živočíšstva.Strava nesmie byť nikdy len jednostranná, len múčna, len mäsitá, alebo len
vegetariánska, ale miešaná, lebo jednotlivé jedlá, ako napr. vajíčka, mäso, mlieko,
strukoviny obsahujú pre vzrast a zosilnenie kostry, ako i pre vzrast vlasov a nechtov
potrebné bielkoviny, kým v múke, zemiakoch a cukre sú len stopy bielkovín, alebo vôbec
chýbajú. Naproti tomu tieto potraviny obsahujú uhlohydráty, ktoré dodávajú telu motorickú
silu a energiu, bez ktorej je telesná, alebo duševná práca takmer nemožná. Nesmieme však
zabúdať ani na stravu vitaminóznu, na ovocie a zeleninu, ktoré blahodarne pôsobia na zdravú
výmenu látok a na odolnosť proti chorobám. Výdatné požívanie čerstvého ovocia značne
snižuje krvný tlak a uľahčuje činnosť srdca.Chráňme sa jedál prekorenených a presolených, lebo nielen škodia žalúdku, ale aj chuť
otupujú. Podobné účinky má na chuť i nemierne fajčenie, nehľadiac ani na to, že vyvoláva
veľké množstvo žalúdočných kyselín, priamo zhubne účinkuje na nerstvo. Celkom mierne
fajčenie po jedle, ako to bolo zistené najnovšími výskumami, nie je škodlivé. Ženy by sa
maly však úplne vzdať fajčenia, lebo okrem menovaných škodlivých účinkov veľminepriaznivo pôsobí na krásu a urýchľuje starnutie.Aby jedlo osožilo, načim pri podávaní hlavných jedál zachovávať pravidelnosť. Hlavné
jedlá treba požívať v pravidelných intervaloch. Dôkladné prežutie jedla má dve prednosti:
chráni zuby pred zubnými kazmi a výdatne pomáha žalúdku trávenie. Nikdy neslobodno sadať k
jedlu s hlavou plnou starostí, alebo nahnevano, rozvášneno! Vždy to odnesie žalúdok a
človek s ním.Takvzaní „vzdelaní“ povýšenci vyhýbajú krásnemu kresťanskému zvyku pomodliť sa pred
jedlom, ako nejakému bigotnému zvyku. Moderná lekárska veda a s ňou i mnohí bezverci-lekári
dnes uznávajú, že modlitba pred jedlom uvedie dušu do spokojnej nálady, dá zabudnúť zažitým
strastiam, starostiam i hnevu, teda duševným pohnutiam, ktoré hatia pravidelné trávenie.
Práve také blahodarné účinky vyvoláva aj ďakovná modlitba po jedle.Mnohí ľudia zvykli si po hlavnom jedle dopriať hrnček silnej čiernej kávy, ktorá vraj
zaháňa plným žalúdkom vyvolanú ochablosť. Je to pravda, ale len zdanlivá, lebo káva kladie
na srdce zvýšené požiadavky činnosti, ktorá je i tak zvýšená samým trávením. Je to tzv.
vyháňanie „čerta s diablom“. Rozumnejšie a zdravšie je (ak je na to čas) po hlavnom jedle
ľahnúť si na polhodinku, aby sa mohol žalúdok nerušene venovať svojmu poslaniu a tým sa
uľahčí aj srdcu, nehľadiac ani na priaznivé kozmetické účinky, vyvolané malým odpočinkom po
jedle.Silu sebakázne veľmi dobre môžeme vyskúšať pri telesných pôžitkoch: pri jedle, pití a
fajčení. Nech je nám pravidlom: Všetko len s mierou: i dobrého veľa škodí!9. PrácaPud po pohybe, ako vrodená, neuvedomelá, ale cieľuprimeraná snaha, je prvým základným
pudom človeka. Podporuje činnosť a rozvoj svalstva, kostí a zdravej výmeny látok, a mení sa
v túžbu po užitočnej práci, ktorá je jedným z podstatných znakov ľudstva. Práca pomáha
nielen ho udržať, ale zveľaďuje a skrášľuje ho. Dáva mu smysel i cieľ; radosť zo života. Má
veľkú mravnú a hospodársku cenu nielen pre jednotlivca, ale i pre rodinu, spoločnosť, národ
a štát. Prácou ľudská bytosťrastie, silnie a dozrieva. Premáha túžby
po pohodlí a leňošení, utužuje sa a udržuje v zdraví. Nadobúda telesnú odolnosť i
obratnosť. Ale nemá vplyv len na telo, lež i nadušu, lebo vzdeláva
ducha, vedie k samostatnosti a núti premýšľať o príčinách neúspechu. Poskytuje tiež radosť
z poznania, radosť z práce, ktoré súnajčistejšímimravnými hnutiami.
Práca meria sily jednotlivca a tým usmerňuje jeho sebacit; podporuje cibrenie a vzrast
charakteru, lebo si zvyká pozorne sledovať cieľ, rozvažovať, svedomite, trpezlivo a
statočne vytrvať až do konca. Každá práca je jednako cenná; telesná i duševná; ťažká i
ľahká; čistá i odporná; všedná i vznešená. Každá práca šľachtí, ale len vtedy, ak slúži
vyšším cieľom a ak ju možnoslúčiť s mravnými zákonmi.Práca zametača ulíc a čističa kanálov, čo ako odporná, je užitočná a svojím spôsobom i
ušľachtilá, lebo odstraňuje pareniská choroboplodných a ľudskému zdraviu škodlivých
baktérií. Naproti tomu práca tajného výrobcu omamných jedov, ináč celkom čistá a vyžadujúca
značné vedomosti, jenemravná a škodlivá, lebo chce zničiť ľudské
zdravie, šťastie, rodinu, z pohnútok podlej ziskuchtivosti.Nie je dôležité, kto čo koná, ak sú splnené podmienky užitočnosti a ušľachtilosti, ale
hlavný dôraz treba klásť vždy na to,ako plní svoju úlohu. Dokonalé
plnenie úlohy veľmi výstižne charakterizuje Emerson:„Urob najdokonalejšiu pascu
na myši a svet si vyšliape cestu k tvojim dverám.“Podobne sa vyslovil i T.
Baťa:„Robme hoci najnepatrnejšiu vec na svete, ale robme ju
najlepšie.“Pri dnešnej špecializácii práce najmä v rozličných výrobných odvetviach, kde sa vyžaduje
pred niekoľkými desaťročiami ešte nemysliteľné tempo, spôsobuje, že u jednotlivca nastáva
ibajednostrannézamestnávanie svalstva i duševnej činnosti. Tieto
nevýhody, vyplývajúce z jednostrannosti, musia byť vyvažovanéosobnou
snahoukaždého, aby neskostnatel v strmejjednostrannosti, zabíjajúcej jednako telo i ducha. Práve preto tí
ľudia, ktorí sú zapojení ako článok v bežiacom páse delenej a špecializovanej práce, musia
sa snažiťnedostatky, vlastne nevýhody jednostranného vyčerpávania telesnej a
duševnej činnosti vo voľných chvíľach vhodne a účelne vyvažovať.Niet horšieho a nepríjemnejšieho člena spoločnosti, ako človek, ktorýstrnulv jednostrannosti. V tomto ohľade niet rozdielu medzi
psychickým a fyzickým pracovníkom. Ba, nech je nám dovolené povedať, u duševného
pracovníka, ktorý má vždy väčšie spoločenské povinnosti a záväzky, táto strnulosť ešte
okatejšie vyniká, ako u prostého, fyzicky pracujúceho jednotlivca. Takíto ľudia sú celkom
oprávnene pokladaní za postrach spoločnosti, lebo ich duševný, myšlienkový a citový život
býva obtočený nepreniknuteľnou ohradou osobnej zaujatosti, ktorá nepripúšťa iné vplyvy a
popudy.Tieto nevýhody špecializovanej činnosti už dávnejšie vystihli vo veľkých priemyslových
podnikoch a ukázala sa potreba vyvažovať ich vzdelávaním, športom, turistikou a budením
kultúrneho záujmu. Veľmi priliehavo vystihol túto základnú potrebu jednostranne
zamestnávaného a vyčerpávaného jednotlivcaFouillé, ktorý vo výstižnom
a pravdivom aforizme definoval vedľajšie potrebyzdravej odbornosti:„Odbornosť — vraví Fouillé — má prísť až pobezpečnom a trvalomzískanívšeobecných poznatkov; užitočnémá prísť popravde a
krásne.“Azda nebudeme pokladaní za neskromných, ak doplníme túto Fouilléom vyslovenú obecnú
pravdu vedľapravdy a krásnaešte pojmomdobra,
lebokrásno, pravda a dobro je odvekým trojhvezdím, v ktorom sú sústredené všetky
snahy a túžby ľudstva. Čo znamená pre ľudstvo znamenitý odborník, u ktorého
pre svoje okolie obťažné vlastnosti prevažujú jeho odborné znalosti? U ľudí geniálnych
môžeme tieto nedostatky ospravedlniť nadmiernou sústredenosťou a priemernému individiu
nepochopiteľným napätím intelektu. Táto činnosť býva tak živelná, že zatláča všetky
spoločenské ohľady. Naproti tomu u človeka, čo by bol aj nadpriemerný, ignorovanie
povinných ohľadov voči spoločnosti nie je ospravedlniteľné, lebo i pri veľkej sústredenosti
a v jednostrannom vyčerpávaní fyzikumu alebo intelektu je ešte vždy daná možnosť pridŕžať
sa obecných ľudských a spoločenských pravidiel i povinností.Zo skúsenosti vieme, aký malý obzor mávajú ľudia, ktorí sústredili svoju vôľu, pozornosť
a energiu na jednostrannú činnosť. Celý ich život nepretržite krúži iba okolo osi ich záľub
a záujmov a hociaké vybŕdnutie z tejto pravidelnej rotácie môže v nich vzbudiť nepredložené
výbuchy a vášnivé záchvaty. Svoje záľuby, či takzvané „koníky“ stavajú nad všetky ostatné
ľudské a spoločenské záujmy, ktoré nielenže nerešpektujú, ale priamo cynicky ignorujú. Je
samozrejmé, že takéto skostnatelé čudáctvo, prilipnuté na malý okruh ľudskej činnosti, i
keď vo všeobecnosti po stránke praktickej užitočné, neraz spôsobuje svojmu okoliu viac zla
ako dobra.Pracujúci človek má byť vždy sústredený na svoju prácu, ktorú má poctivo prevádzať a
snažiť sa v nej nadobudnúť čím väčšiu zručnosť, dôkladnosť a dokonalosť. Franklin P. Adams
vo svojej úvahe o práci poučuje:„Naučil som sa radiť ľuďom vždy, aby niečourobili. Lebo ak ľutujem
dakedy, že niečourobili, ľutujem vždy, že niečoneurobili.“Medzi prvými podmienkami úspechu je dôkladná znalosť práce, bez ktorej sa zbytočne
vyčerpáva sila a marí čas; na druhom mieste je ukáznenosť, premyslenosť, sústavnosť,
pravidelnosť a vytrvalosť. Edison shrňuje do podmienok úspechu tvrdú prácu, vytrvalosť a
zdravý rozum. Bez týchto základných podmienok je práca neúspešná, prejavujúca sa zvyčajne
nerozvážnosťou a ľahkomyseľnosťou (dva razy meraj a raz rež!), nepoctivosťou, lenivosťou
(tvári sa akoby robil), ledabolosťou, nepremyslenosťou a nesvedomitosťou.Aby sme dosiahli v práci žiadúcu výkonnosť, ktorú dnešné zrýchlené tempo vyžaduje, načim
mať v tom-ktorom odbore práce potrebný cvik, zručnosť, ale hlavne prirodzené nadanie;treba mať neúnavnú vôľu a neklesajúcu snahu po stálom zlepšovaní a
zdokonaľovaní. Treba každú prácu vykonať hneď, lebo odkladaná povinnosť vedie
k nepresnosti, povrchnosti i lenivosti. Vlastné výsledky prace treba kriticky a prísne
posudzovať, ale neslobodno výsledky iného zľahčovať a tobôž podceňovať. Smysel pre poriadok
v robote zosilní a vybrúsi smysel pre poriadok v súkromnom i v spoločenskom živote. Prácu
však nesmieme rozumieť ako borbu za kúskom chleba, ale ako prostriedok, vedúci k želaným
životným úspechom.Kto vidí v robote len nevyhnutný prostriedok žitia, ten
nepochopil hlboký smysel života.„Bez práce nie sú koláče“, poučuje nás staré slovenské príslovie,
ale tieto koláče nám budú iba vtedy sladko chutnať, ak nás bude práca tešiť, ak nám bude
slúžiť za prostriedok zdokonaľovania a ušľachtilých cieľov, a ak ju nebudeme pokladať za
nevyhnutné zlo.Kto pokladá robotu za nevyhnutné zlo, lepšie by bolo pre spoločnosť i ľudstvo, keby sa
nebol narodil, lebo jeho pudy sa zvrhly a ustúpily nízkym a nemravným náruživostiam:
totálnej lenivosti, chlipnosti, pôžitkárstvu, príživníctvu a z nich vyplývajúcich hmotných
a fyzických zločinov, ako: rozvratníctvu, kmínstvu, zbojníctvu a vražedníctvu. Naproti tomu
cieľavedomá, užitočná a mravne opodstatnená práca šľachtí a výdatne odmení každého, kto
dobre pochopil jej poslanie a význam v užšom i širšom smysle ľudského života.10. SamovzdelávaniePri ideálnom rozdelení dňa na tri čiastky patrí jedna tretina samovzdelávaniu a
ušľachtilej zábave. Človek, ktorý sa chce uplatniť v spoločnosti, musí istú časť svojej
voľnej chvíle venovať duševným a kultúrnym potrebám. Treba denne sledovať bežné svetové,
politické, sociálne, hospodárske a kultúrne udalosti, ktoré nám nielen rozvíjajú rozhľad a
orientáciu, ale je to i spoločenskoupotrebou. Veľmi smiešne sa v
spoločnosti vyníma človek, ktorý nemá ani tušenia o veľkých svetových udalostiach či už
politických, alebo kultúrnych a s otvorenými ústami načúva veciam všeobecne známym, ako
dákym novým objavom. Takýto človek sa sám vylučuje zo spoločného rozhovoru, najmä v
náročnejšej spoločnosti. Tvári sa tak, ako lazanka, ktorá po štyridsiatich rokoch prišla do
kostola. „Ej, ej, babka, ako len zanedbávate svoju dušu. Nuž či neviete, že Kristus Pán
umrel i pre vaše hriechy?“ karhal ju kaplán, ktorý už počul o tejto čudnej žene. Babka sa
na neho nedôverivo pozrela: „Je to možné?“ krútila hlavou. — „Áno, Kristus Pán umrel…“
„Nech odpustia, pán kaplánko“ — skočila mu do reči — „ale na tých lazoch sa veru nič
nedozvieme.“ Takto sa tvári v spoločnosti i človek, ktorý ignoruje potrebu vzdelaného
človeka poznať všetky dôležité prejavy a hnutia prítomnosti. Bohužiaľ, i medzi vzdelancami
nájdeme mnohých, ktorí nemajú o tom ani tušenia, čo sa vo svete deje a s dešpektom
odkladajú noviny, ako — vraj! — prameň všetkého zla.Na vyplnenie všetkých potrieb kultúrneho človeka nestačia len noviny, ako si to mnohí
ľudia myslia, tvrdiac, že stačí si prečítať v novinách kritiku nejakého vedeckého, alebo
literárneho diela, aby vedel, čo to dielo obsahuje. To je veľký omyl, lebo kritika sa
nemusí kryť s obecnou predstavou ostatných ľudí a tým skôr nie s predstavou autorovou. Je
to len individuálny náhľad jednotlivca, zaujatého v prospech, alebo v neprospech autora a
jeho diela. Ironicky, ale priliehavo povedal slávny anglický spisovateľ B. Shaw o
literárnych kritikoch:„Literárny kritik je človek, ktorý môže nájsť v diele i
také myšlienky, o ktorých autor sám nevedel, že tam sú.“Preto nesmieme sa
uspokojovať iba recenziami, ale musíme siahnuť po knihe, ale hlavne po dobrej a užitočnej
knihe. Arabské príslovie nazýva knihu vreckovou záhradou, jej obsah kvetinami. Kniha
obsahove dobrá a ušľachtilá je najlepšímpriateľomčloveka, ktorý
nikdynesklame, neopustí a nezradí. Pripravuje dobrú náladu duše,
umierňuje prehnané túžby, chcenia a žiadosti, v opustenosti vytrvá s človekom verne a v
zármutku ho teší.Každý človek každého stavu a veku mal by sa snažiť uzavrieť priateľstvo s knihami, lebo
takéto priateľstvo umožňuje mnohé úspechy, a láska ku knihám zasašľachtí a
povznáša. Z tohto vznešeného poslania však treba vylúčiť všelijaké krváky,
detektívne a cowboyské romány a tzv. jarmočnú literatúru, bombardujúcu smysly a nervy
človeka. Len taká kniha môže byť skutočným priateľom človeka, ktorá jeliterárne
cenná, ktorá nám otvára nové rozhľady a obzory, cibrí v nás smyselpre čistotu a krásu rečia oboznamuje nás s rozličnýmicharaktermi ľudí, s ich smýšľaním a konaním. Čítaním takéhoto diela
máme nielen pôžitok, ale i úžitok. Postreh K. F. Jakobsona to veľmi dobre charakterizuje:„Čítať bez prospechu ducha i mysli je ako siať bez nádeje na budúcu úrodu. S
podobným účinkom by sme mohli zorávať morský piesok, alebo more samé. A medzi všetkými
spôsobmi, ktorými utrácame čas, tento je najhorší.“Každý človek, ktorý chce byť vzdelaným a v spoločnosti obratným, musí sa snažiť, aby mal
svoju vlastnú knižnicu, primeranú jeho duševným a praktickým potrebám.„Premýšľajte o tom, čo vám dáva malá — i najmenšia, — ale dobre usporiadaná
knižnica,“vraví Emerson. Z toho vyplýva, že knižnica bes ladu a skladu, čo
ako veľká a bohatá, nevyrovnáva sa skromnej, ale sústavnej a cieľavedome usporiadanej
knižnici. Nikdy nechýbajú v nej spoľahlivé náučné slovníky, dobré slovníky cudzojazyčné,
diela dejepisné, kultúrnohistorické, estetické, prírodopisné, základné diela filozofické,
psychologické i teologické, výber z cennej literatúry a poézie, diela odborné a pod.Človek musí mať ku knihe lásku; musí byť medzi ním a jej obsahom vnútorný vzťah.
Hromadiť knihu na knihu bez výberu a vzťahu, len preto, že to aj iní robia, len z módy, je
neklamnou známkou duševnej plytkosti a tzv. kultúrnej pretvárky. Takíto kultúrni manekýni a
dandyovia dávajú vždy prednosť peknej obálke a často umelecky veľmi pochybným ilustráciám,
ako vlastnému predmetu a obsahu knihy. Pred niekoľkými rokmi boli sme svedkami pri nákupe
kníh váženého politika, ktorý vo svojich parlamentných i mimoparlamentných rečiach
ohromoval poslucháčov celou kanonádou sociologických a národohospodárskych definícií, ako
nejaká živá encyklopédia. No, keď sme ho uvideli v kultúrnej nedbalosti, stratil pred nami
úplne svoj nimbus:„Ukážte mi len také knihy, ktoré majú krásnu väzbu a veľa
obrázkov!“— rozkázal kníhkupcovi a bez zistenia, aký je obsah, kto sú autori
predložených kníh, skúpi vari tucet skvele viazaných a ilustrovaných kníh a dal si ich
odniesť do bytu. Nemusíme ani zdôrazňovať, že spomínaný politik skúpil knihy nie z
úprimného kultúrneho záujmu, nie z vnútornej potreby, ale iba preto, lebo mal prázdny
priečinok v knižnici, ktorý chcel „krásnymi knihami“ zaplniť.Človek milujúci knihu prirodzene dáva prednosť predovšetkým obsahu knihy a až potom
pozerá i na jej väzbu a celkovú úpravu. Ale vyberať knihu len podľa „krásnej obálky“ a pre
ilustrácie, teda len zo zovnútorných príčin a zo snahy, aby sa v knižnici pekne vynímaly a
daly jej majiteľovi pečiatku kultúrneho záujmu, tu sa stretáme s opravdivým kultúrnym
manekýnom, s človekom, na ktorého veľmi dobre prilieha ľudová povrávka:„Bol raz
jeden mních…“Vážne a skutočne cenné diela bývajú zvyčajne skromne a triezlivo vypravené, lebo samé
meno autora, alebo obsah knihy zaisťuje záujem verejnosti. Ale diela menejcenné, alebo
vonkoncom necenné mávajú honosný a lákavý habitus, aby strhly na seba pozornosť povrchných
ľudí a ľudí pseudokultúrnych, predstierajúcich navonok kultúrny záujem. Bohužiaľ, takýchto
nájdeme i medzi bibliofilmi, a to veľmi často. Určitý kult a osobný vkus nie je pokleskom,
ale nesmie to byť len snaha po vonkajšom výraze, ale i po vnútornom zažití.11. Čítanie je umenieVedieť čítať je práve tak umením, ako vedieť prežívať krásu hudby v tónoch, v melódiách,
v harmónii, v zvukových farbách, v rytme, dynamike a forme ako vedieť vnímať a zhodnotiť
umelecký obraz, pochopiť jeho hĺbku, náladovosť, perspektívu a pod. Pri čítaní musí byť
naša pozornosť vždysústredenána to, čo čítame, lebo pri čítaní načim
sledovať nielenpostupmyšlienok spisovateľových, totiž vlastnýobsah, ale i jeho sloh a ním vyjadrované charakterizovanie určitých
pojmov a predstáv. Z takéhoto cieľavedomého čítania mámemnohostrannýosoh.Oboznámime sa v diele s novými vecami, smermi a náhľadmi, učíme sa logicky
myslieť a konať, cibríme a zdokonaľujeme svoj sloh a spôsob úhľadného
vyjadrovania.Aby sme mali z čítania skutočný pôžitok a osoh, musíme dbať na výber čítania, na spôsob,
ako čítať a koľko čítať. Iba náhodile vychytiť nejakú knihu a čítať ju len pre čítanie,
neprinesie nám ani pôžitok, ani úžitok. Takéto čítanie je celkomplané. Vo výbere čítania musí byť určitáplánovitosť, bez ktorej je samovzdelávanie nemysliteľné. Nesiahajme
po knihe, rozoberajúcej určité problémy do podrobností, zakiaľ sme sa neoboznámili so
základnými otázkami tohto predmetu. Tejto chyby sa dopúšťajú zvyčajne samovzdelanci,
dychtiaci a túžiaci po mnohých vedomostiach, ale bez základnej prípravy k nim a štúdiom bez
sústavy. Študovať filozofické problémy bez základných znalostí a vedomostí z filozofie,
mravouky, sociologie, psychologie atď. — je práve tak nevhodné, ako štúdium teologické bez
znalosti katechizmu. Takéto nesústavné vzdelávanie je skutočnýmsebakatovaníma vedie zvyčajne k úplnémuzmäteniu
pojmov. Je to stavanie domu od strechy. Pre samovzdelávanie sú najvhodnejšie
tzv. inštruktívne a základné diela, v ktorých je nielen výsledok a záverečné úsudky o
nejakom predmete, alebo myšlienke, ale postupne sa rozvíja v nich základná myšlienka až k
záverečnej definícii.Pri čítaní inštruktívnych diel je veľmi užitočné robiť si do zvláštneho sošitu výpisky a
poznámky z knihy. Znečistiť knihu margináliami, výkričníkmi a rozličnými poznámkami súhlasu
alebo odporu, prezrádza málo smyslu pre poriadok, ako i malú lásku k tlačenému slovu.Čítajme radšejmenej, ale sústredene, ako čítať veľa a povrchne.
Kto číta veľa a bez potrebnejpozornosti, zbytočne si namáha oči, lebo
z čítania nemá osoh. Čítajme a študujme radšej málo, ale čo sme prečítali, alebo
preštudovali, nech nám ostane v pamäti. Čítajmepozorne, so slova na
slovo, od vety k vete a všímajme si interpunkciu a obsah. Po prečítaní uceleného úseku
prestaňme čítať a rozmýšľajme, či sme dokonale pochopili význam, a snažme sa vštepiť si ho
do pamäti. Čítajmekriticky! Uvažujme, či obsah čítanéhoshodujesa s naším náboženským, citovým, mravným, etickým a
sociálnym presvedčením; či neodporuje našim zásadám, náhľadom a záľubám? Ak sa prieči,
hľadajme príčinu toho, prečo? Skúmajme, či je príčina v nás, v našom presvedčení a v našich
zásadách, alebo je tu snaha autorova presvedčiť nás o svojej pravde? Pátrajme popríčinách a pohnútkachjeho snahy a nájdeme pravdu. Ak sú jeho
zásady lepšie ako naše a neodporujú nášmu presvedčeniu, snažme sa, aby i naše zásady boly
zlepšené a zdokonaľované.12. Kedy je kniha „nepriateľom“ človekaChráňme sa kníh, ktoré by mohly škodlivo pôsobiť nakorenenášhonáboženského, národného, etického, sociálnehoatď. presvedčenia a
ktoré by mohly otriasťvierouv naše ideály, lebostrata
ideálov, ktoré sme si vystavili a životom zdokonaľovali, za ktorými sme
rojčili a ktoré boly pohnútkami našich ušľachtilých počínaní, znamenala by práve toľko, ako
zriecť sa svojejbytosti a bytnosti. Bolo by to zaprením, ba zradou
vlastného „ja“. Takýmito knihami sú diela protináboženské, diela protinárodné, diela
oslavujúce rozličné pudové zvrátenosti (homosexualitu, labužníctvo, pôžitkárstvo a pod.),
knihy sledujúcerozvratjestvujúceho sociálneho poriadku a rodinného
života, diela pesimistické a defetistické.Milton, autor„Strateného raja“, povedal:„Zlé knihy môžu
rozumnému a súdnemu čitateľovi slúžiť na to, aby niečo odkryl, vyvrátil a
osvetlil.“Rozumným a súdnym čitateľom rozumel Milton človeka obrneného proti
všetkým nástrahám, človeka sosilnouchrbtovou kosťou, ktorý je
dostatočne vyzbrojený, aby mohol bez obavy vlastnej nákazy odkryť zlo a toto zlo priviesť
na pravú mieru. Knihy, sledujúce všakové rozkladné zámery, bývajú zvyčajne písané naoko
neškodne, ale v skutočnosti veľmi rafinovane, lebo krutý jed býva skrytý v obecných
pravdách a múdrosloviach, ktoré väčšina ľudí uznáva. Traviči sa vždy snažili vpašovať jed
do obľúbených jedál a nápojov svojich obetí, vediac, keby im jed podali priamo, neskryte,
nikdy by sa ich podlý zámer neuskutočnil. Či i my nepustošíme podobným spôsobom myši a inú
škodlivú zver? Či im neotravujeme obľúbené maškrty? Či ich nestaviame pred pasce?
Kolektivistický svetonázor apriori odmieta kresťanstvo, hlása bezbožnosť, ale pri získavaní
prívržencov vždy sa odvoláva na Krista, ako na skutočného komunistu, na toho Krista,
ktorého vieru ničí ohňom a mečom. Prečo? Lebo potrebuje nejakú účinnú nástrahu, na ktorú by
sa mohli dobromyseľní veriaci chytiť a ktorá by zakryla skutočné zámery!Knihy, sledujúce náboženský, mravný, národný a sociálny rozvrat, vždy útočia na ľudské
sebacity, na tzv. „slabé stránky“ človeka, na ľudskú vlastnosť túžiť po nedovolenom.
Ovidius to verejne priznal: „Vidím a za dobré uznám, čo je dobré — a predsa zlé
nasledujem.“ Preto sa musí priemerný čitateľ chrániť takých diel, aby nepodľahol lákaniam a
nedopustil sa zrady na svojich ideáloch a nespáchal duševnú samovraždu. Dieťaťu dať britvu
a neskúsenému znemravňujúcu knihu má podobný účinok: obidvom zaškodí.Čítanie krásnej literatúry je veľmi osožné, lebocibrínáš jazykový
cit,obohacujenáš slovník novými slovami anaučínás jemnému spôsobu hovoru, ale tiež námumožňujechápať a vnímať
jemné citové odtiene, ako sa to výrazne javí v poézii.Dnes, v časoch rádia, televízie a prístupných verejných knižníc, každý má možnosť
vzdelávať a zdokonaľovať sa bez prinášania väčších hmotných obetí a je to nielen potreba
osobná, ale i národná povinnosť, aby sa každý snažil dosiahnuť čím vyšší stupeň
vzdelanosti. Osloboďme ducha od pút všednosti a snažme sa dosiahnuť vyššej duševnej úrovne
a ušľachtilosti a budeme mať dvere do dobrej spoločnosti vždy otvorené. Prehlbujme svoje
skúsenosti a vedomosti, aby plť nášho bytia v rozhodujúcich chvíľach neuviazla na vlastnej
plytkosti a povrchnosti. Počúvnime mohutný hlas času, ktorý dáva výstrahy a ohlasuje nové
borby. Pripravujme sa cieľuvedome do nových bojov za lepšiu a krajšiu budúcnosť národa i
samých seba!
|
Michalsky_Spolocensky-lexikon-I-Spolocenska-dusoveda.html.txt
|
Panský oddiel z panorámy peklaBrat môj drahý! Ja nezamýšľam s peklom teba nastrašiť. Dosť, keď Boh spravodlivý sám
vyhráža sa s ním prostopašnému hriešnikovi, čo je zaiste len dôkazom Jeho milosrdenstva,
aby hriešnik do neho nepadol. Viem, že neni si v článkoch viery liberálnej sbehlý človek
dľa nového „fazôna“, ktorý túto večnú trestnicu spravodlivosti božskej s tým mudrikovaním
zapiera, že však odtiaľ žiaden ešte neprišiel zvestovať, ako je to tam sriadené. Čo je aj
pravda, lebo veru ani Ty odtiaľ neprídeš zpät, keď budeš mať to nešťastie tam do neho
upadnúť. Ale aj to úfam, že si neni takzvaným môdovým „dobrým katolíkom“, na ktorom cirkev
skoro nič katolíckeho nespozoruje a Bôh na ňom nič dobrého nevidí, ale že si „veriacim
živej viery katolíkom“, ktorý ešte dáš na slová Pána Ježiša Krista, ktorý vo svojich
evenjeliách asi pätnásťráz spomína ten večný žalár, jehož oheň nevyhasne a červík
nevyhynie. On to spomína nie preto, aby si to neveril, lež aby si sa ho varoval a tak žil,
aby si tam nepadol do neho. Zaiste to tebe tak už aj pán farár vysvetlil pri štyroch
posledných veciach človeka.Moja úloha neni tebe tu žalár tento svätosti a spravedlivosti Božskej opisovať, však to
dobre vieš, že to prevyšuje náš rozum, čo Boh pripravil tým, ktorí ho nenávidia a nemilujú!
Dosť máš na tom, keď sa On sám vyslovil, že: „Strašlivá vec je do rúk spravedlivého Boha
upadnúť.“Ja neidem tebe ani také obrazy pekla maľovať, aké namaľoval Dante, veľký básnik
talianský, alebo aké obrazy z pekla v Budapešti vo velikej svetochýrnej panoráme Festyho
išli pozreť sebe nie len chudobní remeselníci, ale aj biskupi, ministri a ablegáti, na
ktorých obrazoch bolo vidieť k. pr. ako na cudzoložníkov a na smilníkov ohnivý sirkový dážď
z neba husto padá, ako od zlého svedomia hryzení, trápení ľudia s rozthanými prsami, ako
besní po pekle behajú, alebo ako žráči a korhelia svoje od pálčivosti na črep vyschnuté a
rozpukané čierne jazyky vystrkajú ich občerstviť, lež všade nájdu len oheň; alebo ako ležia
tam na ľadovom mori primrznutí všelijakí hriešnici atď. Ja tebe len pár obrázkov dľa
nákresu sv. evanjeliuma ukážem, aby si ma neohováral, že som ja to len tak z prsta vycical.
Celé ja to tebe ukázať nemôžem, neni som v stave, lebo velikánske ja ono; celé až potom
uvidíš, ak sa usilujúc do neho padneš.Jestli by ťa ale pred ním liberálny strach napadol počas volieb ablegátskych, tak, že by
si od strachu nemohol na liberálneho ablegáta hlasovať, ale ten strach by na tvoje
politické práva a slobodu taký nátlak robil, žeby si proti svojej vôli na vyslanca ľudovej
strany hlasoval, to ja za to veru nemôžem. Ale aj ty ma za to žalovať tiež nemôžeš, lebo
naše europejské „kancelparagrafi“ nezakazujú voličov s obrázkami „panorámy“ strašiť, to sa
len farizei nastrašia, ktorých strach je len „chroničný“, lebo po voľbách on vyvetrí a
nastúpi zase len nevera.Medzitým ja s „panorámou“ nekortešujem, ako aj evanjelium tiež nekortešuje. Ja ťa len
pred bránu pekla dovediem, do vňútra nechcem s tebou ísť a len cez kľúčovú dierku ukážem
tebe pár panských obrázkov z tohoto hrozitánskeho žalára. Ale ťa aj na predok upozorňujem,
aby si nemyslel, že v pekle sú len samí zbojníci, mordári, podpaľačia, úžerníci, dráči,
smilníci, cudzoložníci, švindleri, korhelia, krivoprísažníci a všelijaká iná branža a
bagážia zločincov. Oh, nie! V tomto najväčšom a najprvšom oddiele sú samí charakteru
čistého, úcty- a statočnostiplní, dobrí, úctiví, cvičení, fajnových manírov, sebapovedomí
ľudia, ktorí o ťažkých hriechoch ani počuť nechceli, lebo oni, dľa svojho svedectva,
žiadneho nezabili, neobkradli, nepodpaľovali a s každým pokoj mali a preto ani sa
nespovedávali, lebo sa nemali z čoho spovedať. Alebo keď sa aj spovedali, nuž len to
povedali, čo neporobili, ako ten farizej v chráme jeruzalemskom sa vypínal, že neni taký,
ako iní ľudia, dráč, kmín, mordár atď., ale zato predsa neprišiel do neba, lebo hriešnik
„publikán“ ho tam predbehol. No, však vieš, čo povedal sv. Ján? Že aby sme sami seba
neklamali a Duch svätý mu prisvedčil, že aj spravodlivý cez deň sedemkráť padne, to jest:
často sa previní. Preto aj skôr najdeš v nebi veľkého hriešnika, ako v pekle; v nebi nájdeš
veľkého, ale kajúceho lotra, ktorý ako zločinec na kríži zomrel. „Ešte dnes budeš so mnou v
raji“ povedal skonávajúci Spasiteľ, — a verejnú hriešnicu Magdalénu aj krivoprísažníka
Petra a mnohých iných publikánov od východu a západu ktorí sedia za stolom otca Abraháma,
ako to Spasiteľ povedal. Ale farizea bez hriechov v nebi nehľadaj, lebo vieš, že neni len
dosť hriechov nemať, ale aj nedostatok dobrých skutkov vytvorí z neba, ináč viera ako
mŕtva, je súca do pekla.Teda pozri dobre cez kľúčovú dierku do pekla. Pánom patrí všade prednosť a prvé miesto,
tak aj tu na prvom a hlavnom mieste najdeš:Nro 1. Jedného z cisárskeho úradu vysokého úradníka štátneho, námestníka a palatína
cisára rímskeho Augusta, pontského Piláta, na drahej, zo slonových hostí stolici sedeť,
ktoré kosti ho ale pichajú a on s bojazlivým a s neistým pohľadom od hryzenia zlého
svedomia sa tu zle cíti. Po jeho boku stojí jedna veliká strieborná misa, alebo po pansky
povedané „lavôr“ plný vody nie ku pitiu, ale on sa vynasnažuje pachtive v tej vode nekoľko
krvavých fľakov smyť a spláknuť. Už skoro 1900 rokov drhne a umýva svoje ruky od tých
krvavých fľakov, ktoré mu nechcú dolu sísť, ani obeleť. Tieto krvavé fľaky sa mu lapily na
rukách vtedy, keď chudobného nazaretského Ježiša nevinného nespravedlive odsúdil na smrť.
On sa Ježiša chudobného nezaujal, aby nemal nepríjemnosti od ľudu židovského a u cisára
pohana v Ríme.Okolo neho sedia sedia sudcovia, radní páni, rychtári, výborníci, präfekti, präzesi z
rozličných provincií, krajov, departmentov a stolíc všelijakých národov, ktorí — aby u
svojich panovníkov a predstavených milosť neztratili a u panského liberálneho ľudu zase o
chválu neprišli — mlčali tam, kde by pre spravedlivosť neboli mali mlčať.Oni
neprisluhovali pravdu utlačenej chudobe a nevinnosti.Všetcia sa dívajú
smeravenými očami na Piláta, ako sa umýva a či mu tie fľaky dolu idú a radi by jeden za
druhým svoje škvrny a fľaky, ktoré ich ako žeravé uhlie pália a žerú z rúk svojich smyť a
odstrániť v tom istom „lavôre“ alebo v misi. Pilát ale neni hotový a ani niet nádeje, že on
tú nevinnú krv z rúk svojich smyje. Teda všetci musia na neho čakať cez celú večnosť, a
škvrny ich ďalej horia, sú už tak hlboko vpálené a vžraté, že ich za celú večnosť
neodstránia.Nro 2. Neďaleko Piláta leží vyvalený na širokom červenom šarlátovom kanapé, takzvanom
„ottománke“ jeden bujný, tlstý, dobre chovaný, v šarlátových šatách dľa najnovšej módy
oblečený jeho milosť veľkomožný a urodzený pán veľkostatkár, majiteľ viac fabrík na
„smyrnanské“ a na „perzické“ gobelíny, čili panské drahé pokrovce, a rytier zlasého orla
rímskeho I. triedy. On je to ten boháč, o ktorom Spasiteľ vyprával, že bol v pekle
pochovaný a od Lazára žobral kvapku vody. Kanapé, na ktorom sa váľa, neni z hodvábneho
plüšu, ani z duplovanéhe hodvábneho damašku, ale zo železa, a strašno mu je horko a teplo.
Je veľmi rozpálený od toho mnohého ohnivého vína z Cyprusu, Malagy a Bordó, z Gallie, z
Portugalska a Xeresa a má veľkú pálčivosť a žížeň od samých korenných, vaniliových,
hrebíčkových a škoricových panských jedál, tak, že sám žobral od Lazára za jednu kvapku
vody, aby svoj spálený, suchý ako črep, rozpukaný jazyk obvlažil, ktorú ale nedostal. On
strašlivo stone, ani nevie sebe rady dať, a myslí si, že to neni možná vec, aby s tak
bohatým, vzdelaným, učeným, váženým a civilisovaným pánom sa takto nakladalo a takýmto
spôsobom sa s ním zachádzalo.Tento bohatý pán veľkourodzený má tu okolo seba bratov a kamarátov z „mokrej štvrti“,
ktorým sa práve tak vedie ako jemu, lebo aj oni tak robili ako on. Oni od hladu a smädu
vyvýjajú a vystrkujú svoje spálené jazyky a hľadajú jich občerstviť, ale všade bodnú nimi
do ohňa. Oni si čas ukracovali v divadlách a operách, zabávali pri muzikách s
ľahkomyseľnými „ballerínami“; veľké výlety robili, ale pre chudobných mali zátvrdilé srdce
a o ich biede ani počuť nechceli, sami všetko pojedli a preto aj oni s tým boháčom v pekle
pochovaní od hladu a žížne vískajú.Nro 3. Tu vidíš zase dvoch dôstojných a velebných pánov. Oni vyzerajú ako kňazi;
sv.evanjelia ich každý rok spomínajú, ale o nich nič dobrého nepočuješ. Títo dvaja, kňaz a
levíta prešli okolo jedného olúpeného, polomŕtvého krajana svojho, ktorý tiež, ako oni,
cestoval z Jeruzalema do Jericha. Na ceste ho ale zbojníci olúpili a takmer na smrť ranili.
Oni ho neobzreli, ani žiadnej ľútosti nad jeho našťastím necítili, ale ho nechali na ceste
ležať bez všetkej pomoci. Snáď si aj takto mysleli: to nestojí za to a sa to ani nevyplatí,
aby sme mu tu pomáhali, on už i tak umiera, a my nemôžeme pri ňom čas tráviť a meškať. Toho
človeka nepoznáme, bezpochyby on začal bitku a musí to byť nejakým lumpom; pri tom by sme
mohli mať aj mrzutosť s policiou, k súdom behať, prísahať, a za to by nám aj tak nič
nedali. Nech mu Boh dá šťastlivú hodinku smrti, pomodlime sa za jeho dušu jeden Očenáš.
Chvála Bohu, že sa to nám neprihodilo, nuž ale Boh pozná svojich. A tak prešli jeden za
druhým okolo toho chudáka.Keď ale aj jich hodina smrti sa priblížila, Pán Boh ich tiež nechal ležať a odoprel im
svoje potešenie a pomoc; vo veľkom strachu a úzkosťach padli aj oni do pekla. Tu ležia a
stonú tak, ako ten polmŕtvy židák, ani nežijú, ani neumierajú. Oni nemali času tomu
nešťastlivému pomáhať, náhlili sa do skalného zámku za Jerichom „Macheron“ zvaného, ku
kráľovi Herodesovi a ku jeho súložnici Herodiasovej na „handkus“, v ktorom zámku dá Herodes
na žiadosť svojej súložnice sv. Jánovi Krstiteľovi pod obedom a pod tancom hlavu sťať. Išli
sa odporúčať Herodesovi, aby za ních dobré slovo prehovoril pri vláde rímskej, aby sa mohli
dostať na biskupskú stolicu jeruzalemskú, ktorú zanechal biskup Annáš, ktorý do pensie sa
utiahnul. Ale poneváč títo nemali srdca, za biskupov neboli hodní; Kaifáš, zať Annášov ich
predbehnul, toho potvrdil rímsky cisár za biskupa. Ale ani len kapitulnikami neostali u
metropolitánskej Kapituli Jaruzalamskej nazvanej „sanhedriou“ alebo „synedriou“. Jich
hazafišág nič neplatil u vlády rímskej. Teraz im je len dlhý čas vo večnosti a zle sa cítia
a vždy banujú, že toho svojho krajana nechali bez pomoci na ceste polzabitého ležať.Staré króniky hovoria, že ten nešťastný človek, od zbojníkov olúpený, vyrabovaný a
ranený bolSlovák, plátenkár z Turca a že tí dvaja kňazi sa za Slovákahanbilia ako Slováka ho aj tam na ceste ležať nechali, aby
zahynul, lebo že „Tót nem ember“. Boh ale poslal „samaritána milosrdného“ k tomu chudákovi.
Tých kňazov ale vyhnal Herodes z „Macherona“ von a pomýliac cestu medzi skalami padli do
pekla, kde hľadajú dvere, kade by mohli von; ale dvere najsť nemôžu.Nro 4. Ešte ti jedného velebného duchovného otca zo starého zákona ukážem, jedného
židovského farára a dekana menom „Heli“-ho. Tento veľmi dobrý, tichý a znášanlivý duchovný
pánko sedi na stolici so zlomeným krkom, lebo ako sv. písmo hovorí „šľak ho trafil“. On
nerád mal mrzutosti cirkevné a politické, on rád mal pokoj s ľuďmi. Nerád mal, keď mu
prišli s ponosmi. On patril medzi tých dobrých, pokojamilovných velebníčkov, o ktorých
jedna staročeská pieseň hovorí: „S každým svatý pokoj míti, — pri teplej peci sedeti, —
dobre vínko upíjati, — Hospodina vždy chváliti.“ Keď mu prišli ľudia na jeho naničhodných
synov žalovať, ako v kostole kradnú mäso a obete a sami ho sožerú, on svojich synov
nepotrestal, ale ako slabúch, synom len toľko povedal: „Veď vy to tak nešikovne nerobte,
buďte obozretnejší, lebo ľudia nad tým sa pozastavia a to sa nepatrí.“ To bolo všetko.Keď ho len synovia nepočúvali a na jeho slová nič nedali a ľudia čím diaľ, tým viac na
tých synov frflali a žalovali, vtedy pokarhal ľudí takto: „Ale dajte mi pokoja! Vždy čosi
máte s mojimi synmi, veď s mládežou sa to tak na vlas a akurátne nemusí brať.“ — Jeho
synovia sa mu teraz na veľkých hadov premenili, ktorí ho ustavične štípu a okolo neho sa
otáčajú. Okolo neho stoja rodičia, gazdovia a vychovávatelia atď., ktorí so svojimi
dietkami tiež tak robili, ako Heli, t. j. keď hriech páchali, vtedy im nič nepoviedali,
mlčali, proti ním sa nepostavili. Tu teraz škrípu, škrečia, sypú z úst oheň na otca a
matku: „Vy ste príčinou nášho nešťastia!“ A výčitky tieto cez celú večnosť rodičia počúvať
musia.Drahý čitateľu! Jestli by si bol zvedavý aj viacej takýchto smutných obrázkov videť, nuž
ukážem ti ich časom. Medzi tým však modlime sa vospolok skrúšeným srdcom: „Od večnej smrti
vysloboď nás Pane!“
|
Gaspar-Zaosek_Pansky-oddiel-z-panoramy-pekla.html.txt
|
TrestBol jasný, studený májový mrak. Vietor ostro hvižďal a v svojej bezuzdnosti bezohľadne
vial na človeka svoju mrazivosť. Na ulici ledva že bolo vidieť človiečika a keď sa aj
kde-tu objavil dakto, uháňal metrovým krokom sťa prenasledovaný, až kým nedošiel svojho
cieľa v niektorých dverách.Stojac na preddomí, mrzel som sa na zriedkavý chlad mája, ktorý mi natoľko prekážal v
predpokladanej večernej prechádzke. Už ma začínala ponechávať trpezlivosť a mal som vôľu
vrátiť sa do teplej izby, keď mi vietor priniesol k ušiam slová:„Oh, ja som ti tak verila, vždy, vždy ako… A teraz… Bože môj, bože!“Obrátil som sa v smer, odkiaľ bol unášaný hlas. V tmavom šere zbadal som dve ticho
kráčajúce postavy: mužskú a ženskú. Mužská bola pomerne vyššia od ženskej, táto ale
zabalená vo veľký zimný ručník.Trochu som cúval do kútika brány, aby ma blížiaci sa nezbadali a s postupnou zvedavosťou
načúval som každý šuch a pozorne sledoval každý ich pohyb.„Len sama si snuješ takéto predpokladania o mne. Ja som vždy ten istý, aký som býval…“„Nie,“ pretrhla ho v nepravom uisťovaní. „Predtým si tak nezabočoval, nechodieval si
nikam, len ku mne; sám si nechcel ísť; vždy si hovorieval, že blaženosť srdce tvoje nachodí
len vtedy, keď si pri mne; pri iných že sa musíš len nudiť. Teraz to už nehovorievaš, — ani
nemusíš, veď pravdivosť toho podvracia úplne niekoľko priestupkov. — Oh, keby som to bola
vedela!…“„Aké ste vy ženské nesmierne úzkoprsé, sebecké v tomto ohľade,“ všeobecne zaokrúhľoval
on. „Nič nedbáte o zdvorilosť; chceli by ste, aby bol človek trpaslíkom… A takýto zase
nevyhovie verejnosti (ženskej); je považovaný za pyšníka, nevľúdnika, mameluka. A tu, keď
sa usiluje von s naivnosťou, hneď zabočuje, je neverný.“ Takýmto spôsobom obhajoval muž
svoj priestupok. Avšak z hlasu, akým hovoril, človek vybadal do očí bijúcu povrchnosť,
ktorou sa snažil len aspoň koľko-toľko učankať, lepšie, zavádzať prezieravé dievča.Prešli okolo mňa nebadane. Hlas, vetrom unášaný teraz v opačný smer, začínal mi byť
nezrozumiteľný a chcel som sa už prikrádať za nimi, keď medzitým zamierili svoje kroky k
bráne susedného domu, pred ktorou zastali. Ja, vidiac toto, nesmierne som sa zaradoval.„Je pravda,“ prerušila ona chvíľkové mlčanie, „takých dievčat je dosť. Ale ja nenáležím
vonkoncom medzi ne; ja ťa nehatím vo zdvorilosti ani najmenej, avšak… s ňou si tancoval
šesť tancov, medzi nimi dve štvorylky, so mnou tri, štvorylku ani jednu,“ bôľne
poznamenala, „a ešte s niekoľkými dievčencami po jednom; k tomu ešte ten rozhovor, plný
prúdu a to ustavičné usmievanie sa na ňu!… Nuž ktože vystihne z takejto rovnomernosti len
číru zdvorilosť?“„Ale, veď už človek nemôže zadržať v hlave takú tanečnú a diškurznú presnosť. — To je
nemožnosť!“„Môže, keď chce. Keby to nebolo bývalo hranie srdca, dozaista by bola bývala tá
absolútnosť na mojej stránke tak, ako bývala predošle; ale — ty ma už… Oh, bože! To je to
splnenie sľubov?!“ — vzdychla s hlbokým žiaľom a hneď nato bolo počuť tichučký, avšak
srdcelomný plač.Muž, na moje pohoršenie, stál bezcitne a hľadel dohora na trblietavé hviezdy, ktorým sa
tá plačúca tak veľmi podobala svojou krásou, ale — prenešťastná deva — nie nimbusom[1]svätosti; zašpinil, pošliapal jej ho tento beťársky zlosyn, hodný len odvisnúť,
ktorého by ja ani nekopol, nieto ešte vrúcne, ako ona, miloval. Neviem ako, stisol som
päste a zubami zakontroval do monotónneho hvižďania vetra a tisíce myšlienok,
nešľachetníkom do prachu blata opovrhovaných preletelo mi hlavou. Ale uzdil som náruživosť
a — lepšie napäl sluch.„Neučiň ma nešťastnou, Janko, preboha! Rozpomeň sa, čo si mi na svoju dušu sľuboval…
ináč ťa boh potrestá.“ Prosila ho po utíšení hlasom, na aký by sa bola skala pohla.„Nemá začo.“ Šibol jej do tvári bez všetkých okolkov a úzadných uvážení.„Ako?! Ty by si to, Janko… mohol už takto hovoriť?!“ riekla zničená s prekvapením;
neborká, ona predsa nemyslela ešte, že skutočnosť je taká.„Áno, ja. Hovorím oprávnene; veď som nie vari zaviazaný…“Nedopovedal. Z devy vydralo sa zúfalé: „Ježišmária!“ a hneď zatým začul som tupý pád a
rýchle kroky utekajúceho nezbedníka.Pochopil som všetko a ponáhľal sa nešťastnej deve na pomoc. Tam ležala na chladnej zemi
— zamdletá. — Márne bolo moje namáhanie, že ju privediem k sebe; musel som si privolať
pomoc. — Akú pomoc? — Otca a matku nešťastnej, ktorých, zvlášte ale poslednú, pri zbadaní
svojej jedinej dcéry, málo chýbalo, že tiež nezastihol podobný osud. Takto potom sme ju
vzali na ruky a vniesli do izby, kde horko-ťažko, s veľkou námahou podarilo sa nám ju asi o
pol hodiny vzkriesiť.„Kde som? Ako som sem prišla?“ pološeptom, polonahlas spýtala sa deva, keď otvorila oči
a rukami chytala si hlavu. „Aha, myslím — — bože!… sen, či skutočnosť?“„Upokoj sa, dieťa moje, treba ti oddýchnuť, si mi slabá.“ S materskou nežnosťou hovorila
jej matka a nežne pobozkala ju na biele čielko.Po chvíľke, keď na chorú prišiel spánok, odišiel som. Pri odchode na prosbu utrápených
rodičov prisľúbil som, že ich častejšie navštívim.Druhého dňa navštívil som nemocnú. Lež aký som bol prekvapený, keď namiesto voľačo
zotavenej, našiel som ju ležať vo veľkej horúčke, ktorá si náhodnú obeť do tretieho dňa
ešte silnejšie podržala, takže počínala fantazírovať.Štvrtého dňa našiel som u susedov ešte väčšiu zmenu. Matka sedela pri stole v ustavičnom
plači a otec prechodil sa trápne izbou. Nemocná ležala celkom bez vedomia. Lekár bol pri
nej neprestajne a držal jej ruku, aby vystihol pulz krvi, pričom ukazovala jeho tvár zrejmú
nespokojnosť, z ktorej som vyčítal to, čo by bol nerád. Aby som však bol lepšie uistený,
neomeškal som spýtavo pohliadnuť na lekára, načo on pokrčil plecami a nebadane mi pošepol:„Stav nemocnej je už i teraz povážlivý, no a horúčka ešte vždy stúpa.“Sedel som tu dlhšie a tešil v obave o svoju dcéru smutných rodičov. Nemocná za ten čas
zhusta viedla rozhovor so svojím Jankom (rozumie sa vo fantázii), niekedy sa smiala a
zhovárala veselo s nadšením, no hneď — sťa holubica, v hrkútaní lovcom zastrelená a dolu do
priepasti padnuvšia — skríkla zúfale a jej rozpálená tvár v okamihu bola na smrť bledá a
horúčkou spálené gamby triasli sa neobľahčujúcim plačom.Bol to nadmieru tragický obraz, pri ktorom by sa bol málokto zdržal sĺz. I ja sám,
nechcejúc podľahnúť slabosti s predsavzatím, že budúceho dňa zase prídem pozrieť chorú, som
sa vzdialil. Že dovtedy nastane katastrofa, ktorá sa skončí pohrebom, o tom som nemal ešte
len ani potuchy. Teda v piaty deň zdriemla v sen večný. Boh vytrhol ju z obavy o nimbus
panenský.*Asi tri-štyri mesiace po osudnom pohrebe sedel som pri písacom stole a čítal akúsi
zábavnú knihu. Vonku bolo sparno, až dusno a darmo by bol človek čakal občerstvujúci vánok;
povetrie stálo akoby priklincované. Na oblohe sa zo všetkých strán zháňali hustejšie a
hustejšie mrákavy a od severozápadu bolo počuť ťažké dunenie hromu, pravda, ešte ďaleké.Stmievalo sa vždy väčšmi a väčšmi a konečne len s napínaním zraku bol som vstave čítať.
Odložil som knižku a šiel k oknu — akoby ma čosi pobádalo: Choď, teraz niečo vidíš!Popred obloky, cestou uberal sa do kostola svadobný sprievod. Mladý zať bol známy Janko.
Vykračoval si so zdvihnutou hlavou a jasným čelom, ktoré len niekedy, keď pozrel na oblohu
búrkou zastrašujúcu, zvraštil; pravdepodobne obával sa dôkladného kúpania pri návrate z
kostola.Povetrie chladlo, ťažké prívalové oblaky, po ktorých križovali blesky sťa ohnivé hady,
prichádzali vždy bližšie, silné, nepretržité dunenie hromu zatriaslo zemou a strhávať sa
počal aj vietor, so sebou donášajúc hrubé dažďové kvapky.Citmi preplnený načúval som toto povstanie prírodných živlov, ktoré — sťa v hute
plávajúca rozohnená železná masa — razom vyrútia sa a oboria na našu trpezlivú zemičku.Hoci nie som bojazlivý, netrasie sa vo mne duša, bárs akokoľvek sa blýska a rachotí
hrom, ale teraz — úprimne vyznajúc — odrazu ustrnul som, až mi prestalo biť srdce: hrom,
hoci nebolo tak tma, silne osvietil prírodu a plieskavo zarachotil, takže obloky zhrkotali
a celé stavanie sa zatriaslo. Víchor zúril a ľadovec s lejakom spustil sa sťa dajaký roj
včiel.Ľudia povybehúvali pod brány rad-radom zo dvorov a skúmavo obzerali sa nahor i nadol,
konečne všetci, ženičky zalamujúc rukami, bežali teraz už len v lejaku hore mestom.Aj ja som vybehol. Na veži kostola spozoroval som nepatrné porúchaniny; no tým viacej mi
svedčil sem-tam popred kostol behajúci a do vnútra sa tisnúci ľud, že do kostola udrel
hrom.Bolo mi treba urobiť len niekoľko sto krokov a ešte menej skokov, preto som neľutoval
ísť ani v lejaku.V kostole, na moje podivenie, hrom nespôsobil ani viac, ani menej, ako: pred očami
chlapov usmrtil Janka pred nimi už skoro von dvermi vychodiaceho od vádzky svojej družky.Pohrozenie úbohej devy, že ho boh potresce — sa teda splnilo.Božie mlyny melú pomaly, ale — naisto.[1]nimbus— vznešenosť, sláva, lesk
|
Cambel_Trest.txt
|
Hnevník„Akože sa držíte?“„Nuž my len vari ako vždy,“ odpovedal mi dôverník našej slovenskej strany.„Koľkí sú za maďarčinu?“„Traja: richtár, podrichtár a žid.“„To by teda za slovenčinu bolo osemnásť.“„Nie, len sedemnásť.“„A ktože chýba?“„Všetci sú doma; ale starý Tvrdoň že nepôjde.“„Netárajte. Iba ak by chorý bol. Dosiaľ bol predsa vždy prvý.“„Nič mu je; ale že nepôjde, lebo že mu náš kandidát, už ako advokát, prehrali akúsi
pravotu.“„Čože má voľba s pravotou? Na snem nevolíme advokáta, ale Slováka lebo Maďara! Iné ohľady
tam nepatria.“„Choďte k nemu, uvidíte, čo vám povie.“Šiel som hneď.„Počkajte, počkajte! Ak sa chcete so mnou shovárať, najprv ma vypočujte. Rozpoviem vám
moje pravoty,“ pretrhol ma starý Tvrdoň, keď som sa pustil doň, že či by pre takú daromnicu,
čo to ani sem nepatrí, chcel vari odpadnúť od slovenskej strany. Ale najprv vám poviem pár
slov o jeho povahe, lebo by sme to s tou voľbou veľmi chytro skončili a dakto by to uveril,
dakto zase nie.Tvrdoň má do sedemdesiat rokov, ale aj dnes — a bodaj by bol aj ďalej — je ešte rezký ako
päťdesiatnik. Dobrý gazda a vie aj, že čo má, to je jeho a hodne pár tisíc zlatých. Stojí na
svojich voči komukoľvek.V šesťdesiatom šiestom roku bol v pruskej vojne,[1]síce len kuchárom, ale sa mu aspoň nič nestalo a jednak veľa skúsil. Potom kupčil
s koňmi, aj teraz si vše ešte zájde na jarmok. Len tak pre pasiu. Tam, na jarmokoch, naučil sa
vari aj tak chytro a sekano hovoriť.Tvrdoň vyzerá dobre; je okrúhly, červený. Aj kroj má taký voľaký, čo si sám smyslel; preto
ho prezývajú belaskárom.[2]Ráno na lačnô píjava studenú vodu, do pása sa každý deň umýva, za mladi sa strihal, teraz
zrednuté vlasy začesáva si od pravého ucha k ľavému. Má ich žlté ako starý sneh. Fúzy v týždni
mydlom, do kostola pomádou vykrúca. Stačí; lebo on sa už veľmi nenamáha. Preháňa viac ženu,
syna, nevestu a čeľaď. Na nose kostené okuliare s motúzom; kuká však popod ne, ponad ne na
ľudí. Cez ne hľadí iba do novín a knižky; na ľudí len vtedy, keď ich rečiam neverí — aby ich
lepšie pozrel. Nefajčí a pije len vínko, málo, ale musí byť dobré. Hovorí hlasne, neposedí a
keď stojí, trhá celým telom. Žene, deťom, čeliadke vždy je za pätami. Majetok je celý na jeho
meno, a nedal by na ženu, dcéru a syna prepísať kus poľa ani za božemôj.„Ja som zdravý chlap ešte. Môžem dožiť deväťdesiatich rokov, a potom si ja pôjdem od teba
pýtať? Ha?! Modli sa, aby som sa skorej vyvrátil, ak chceš mať majetok; alebo sa tráp naň, ako
som sa ja musel. Tento ti neujde.“Zarmucoval, trápil ženu aj deti takýmito rečami, ale v srdci bol dobrák. Taký chvíľkový
človek; preto ženy ešte, ale syn si nerobil nič z toho, ani sa nezastarel, keď vše takto krik
robili.S cudzími bol Tvrdoň mlčanlivý, so známymi ako s bratom.Hostí svojich napájal vychváleným „pravým ruským čajom“ aj na ruský spôsob: cukor medzi
zuby a preliať cezeň za hrnček horúcej vody. On sa ho tak nabumbal aj tri razy cez deň.„Sadnite si“, potisol ma za stôl k malému samovaru a prisadol. „Teda takto sa vec má:
počúvajte dobre a poviete, že to musíš vyhrať aj bez fiškála a — ono už som to dupľom prehral
a zaplatil k tomu ešte dvoch fiškálov. Veď keď mi to na um príde,“ a stiahol pravú ruku, ako
by ma bol chcel cez zuby prasknúť, a ono to len chcel povedať, že „nikdy…“Tri roky pred voľbou požičal bol mladému kamarátovi — čo mu takto vše aj kone pomohol
dohnať — raz na jarmoku sto šesťdesiat zlatých.Mladý kamarát nemal žiadneho svojho majetku, len čo zarobil; lebo gazdovstvo držal v ruke
ešte otec. Ale ako kone na najbližšom jarmoku predá, sto šesťdesiat zlatých mu vráti aj s
úrokmi. Starý Tvrdoň si síce myslel, keď nemáš peňazí, nekupuj; ale zase veď ho ešte
neoklamal. Toto je prvý raz, čo pýta. Dal.Kamarát šiel a predal; ale sa mu zase trafilo kúpiť, peniaze nevrátil, chýbaly mu do ceny.„Nuž ešte ti ich do jarmoku nechám, ale poď k otcovi tvojmu, doma bude aj brat, aby o tom
vedeli.“Kamarát totiž nebýval pri otcovi. Netajil; ale tí povedali, že čo zarobí, to je jeho, žije
so ženou oddelene, aby teda požičané vrátil.Ten už ale peniaze nemal. Dva-tri jarmoky, a prídeš aj o košeľu, len sa daj s koňmi na
kupectvo. A od zlosti počal piť, spúšťať sa.Sľúbil, že po čiastke. Nesplácal. A keď raz starý Tvrdoň naň doliehal, že vie, že zarobil,
odštekol mu, že on má dosť, aby počkal. Pohnevali sa a náš Tvrdoň premýšľal, ako si od neho
sto šesťdesiat zlatých vymôže, čo už aj bez úrokov. Zašiel k pravotárovi.„Kde nieto, tam ani smrť neberie,“ hovoril mu. „Ale keby vám dal aspoň dlžobný úpis,“
radil advokát, potom kandidát slovenskej strany.„Čože mi je z toho, že mi povie: dlžen som ti, a ja tuto nič,“ podložil dlaň a druhou
rukou mlel prstami, ako sa peniažky čítajú. „To je nič nie isté. Radšej by mu ešte dáku
zlatovku a čo aj dve daroval, nech by to už čert vzal, len keby sme ho mohli priprieť, aby mi
to dáko odfrckal.“Pravotár sa vyzvedal, že či zhola nič nemá?„Nemá, nuž ale po otcovi bude mať,“ odpovedal ďalej na otázku.„No, tak sa potom zaintabulujeme na jeho čiastku.“[3]„A bolo by najmúdrejšie ju hneď aj predať,“ pomáhal advokátovi a tešil sa, že z toho dačo
bude.„To sa nedá, len po smrti otcovej.“Krútil hlavou, ale konečne pristal, ač sa mu to nijak nevidelo, tak dlho čakať.Tvrdoň chodil za dlžníkom, až mu ten naveľa podpísal dlžobný úpis. Dlžník však prv, než by
bol podpísal, poradil sa druhého fiškála a ten mu naradil, aby sa zjednal s bratom a prepustil
mu čiastku, čo po otcovi dostane. Tomu to prišlo vhod, že bude môcť ďalej sám kupčiť a nie —
ako teraz — hajčiariť.[4]Zjednal sa lacno s bratom, spravili písmo a potom sa už podpísal Tvrdoňovi.Prešiel rok, dlžníkov otec skutočne zomrel.„Chytro intabulovať!“ priletel Tvrdoň k pravotárovi.Iba keď vysvitne, že je všetko bratovo. Fiškál nemohol nič. Tvrdoň mal ešte trovy a preto
sa tak nahneval na pravotára, že bežal mu nadať, že čiastku nepredával, kým bol čas.„Nedalo sa.“„Eh, horký nie! Len by ste sa boli zavrtli; ale šanovali ste ho, alebo zabudli. Takô to
bude. Naberiete od kadekoho, a potom pre babské klebety (keď on žalobu podával, boly tam práve
ženy, čo si nadaly, a Tvrdoň si to zapamätal) aj spravodlivá vec prepadne. Keby som si bol
vzal druhého advokáta, bol by sa toho inakšie chytil atď.,“ aj mrzko mu povedal.Zanedlho sišiel sa na dedine s mladým kamarátom, nadal mu verejne do cigáňov, zbojníkov a
kadejakých ešte horších. Ten ho žaloval, bežal náš Tvrdoň k starému svojmu advokátovi (uznal,
že sa onehdá neslušne choval, nuž aby ho usmieril), aby ho aspoň v tejto veci poriadne
zastúpil.„Tá vám tiež tak vypadne, ja to ani neprijmem. To je isté, že prehráte.“„Veď keby bolo isté, že vyhrám, nepotreboval by som vás,“ čo najúctivejšie chcel povedať
starý Tvrdoň.Advokát dosť prekrúcal, vyhováral, že bol a mal byť prečo nazlostený a že bol aj kus
podpitý (ač práve to nebol), ale jednak ho len posúdili, ba skoro sa aj do áreštu dostal, aj
fiškálom, aj svedkom musel zaplatiť.„Ja — ja — jáj!“ od zlosti len mu už tak sipelo a keď advokátovi: „Za to vaše veľké
ustávanie, že ste ma tak obránili,“ hodil, nepovedal nič, len schytil palicu pod pazuchu,
čiapku do hrsti a vo dverách sa zvrtol, zaškúlil a päsťou pohrozil, že ďakujem ti — — —
(advokát už, pravda, ďalej hľadel do písma).Kliať mu nedalo, vravieť nie, len palicu stískal v hrsti, tou by si bol vari najskorej
odľahčil.Zanevrel na súdy, že aj tie často pravdu vykolú odtiaľ, kde by mala bývať, aj na advokáta
svojho nazlostil sa dupľom, že by ho bol do týždňa vari ani nepoznal, ač ináče znali sa už
dobrých štyridsať rokov.Tvrdoň odjakživa bol na slovenskú stránku, ale teraz, keď tento jeho planý fiškál
vystupuje, nebude, nepôjde. Ba keby vedel, že by mu poškodil, išiel by na maďarskú stránku
hlas oddať.„Lebo mňa to veľa stálo! A to ešte k tomu to, že som prehral. Tisíc okovaných! Ja som tuhý
Slovák,“ a búšil sa do pŕs, „čo by ktokoľvek druhý bol, aj o polnoci, ale za toho, ani jeho
meno nevyslovím, kým žiť budem… Za tú hanbu, čo som si do vrecka vopchať musel. A ani ma
nezačnite prehovárať, lebo sa ešte viacej nazlostím, a to mi škodí, sedemdesiat chvalabohu už
tu!“„Tak sbohom!“„Sbohom!“Boli za mnou uňho ešte so traja z našej strany, ale tých odbavil ešte kratšie ako mňa; ani
čaju im nedal.*Je voľba.Tvrdoň sa zamkol, lebo teraz akosi viac vstúpila doň zlosť, než jej predtým bolo v ňom.Do obeda neprišiel. Voľaktorí voličia sa už vrátili domov.„No, akože? Bude dačo z nás?“ Posiela od nich dovedať sa syna, ženy a usmieva sa nad
dobrým chýrom.Eh! Raz ho to poprechodí, nepovie nič, ani sa ho nikto nespýta, len sa soberie a ide.„Hlasovať? Hlasovať, strýčik, krstný otec?“ a už každý mu inak, voličia, známi, s ktorými
sa po ceste stretal.„Ach, ja som už starý na to, idem súkna kúpiť do mesta.“„Keby ja len jeho meno nemusel vysloviť. Ale poviem, keď sa ma spýtajú, na koho hlasujem,
že na slovenčinu!“Už bolo podvečer, keď došiel a odhlasoval:„Ako sa voláte? Odkiaľ ste?“„Tak a tak. Odtiaľ.“„Na koho hlasujete?“„Na slovenčinu!“„Ale meno kandidáta?“„Nuž veď sami viete, že sa Maďar ani žid Slováka nezastane.“„Ale meno, meno povedzte.“„Meno?… Hrom a peklo!… Nuž nech žije N. N.“ a menoval slovenského kandidáta, toho jeho
nanič advokáta.Chýr, že je Tvrdoň tu a že už aj odhlasoval, sa rozniesol; šli sme mu naproti, aby vošiel
na pohár vína. Tešili sme sa mu a podávali, stískali mu ruky.„Nič, nič,“ odtískal rukami a robil chladnú tvár, ač sa mu usmievala a staré oči ešte
iskrily. „To len, že mi nesišlo toho Maďara meno na um, tak čo som už mal potom robiť?“Už mal pohár s vínom v ruke, ešte sa chcel nahnevaným ukázať. Štrngli sme si.„Dosť som chcel, a keď ja to nemôžem inak, ako mi srdce káže…“[1]V šesťdesiatom šiestom roku bol v pruskej vojne.R. 1866 bola
krátka prusko-rakúska vojna, ktorú Rakúsko prehralo. Jej následkom bolo, že v Nemecku
(vtedy ešte nesjednotenom, rozbitom na viac samostatných krajín) dostalo Prusko voľnú ruku
a Rakúsko prestalo vplývať na nemecké veci. Ďalším následkom prehratej vojny bolo
pokonanie sa cisára Fraňa Jozefa I. s Maďarmi r. 1867, v smysle ktorého dostali v Uhorsku
voľnú ruku proti Nemaďarom, tvoriacim väčšiu polovicu obyvateľstva.[2]Preto ho prezývajú belaskárom,podľa belasých vojenských šiat,
ktoré nosil ako vojak[3]Tak sa potom zaintabulujeme na jeho čiastku,totiž na čiastku
nehnuteľností v pozemkovej knihe. Intabulácia (lat.) ju vklad záložného práva na dlžníkovu
nehnuteľnosť, zapísanú v pozemkovej knihe.[4]Hajčiariť,hnať za plácu dobytok iného
|
Tajovsky_Hnevnik.txt
|
1. Prípravy v Kocúrkove na zaopatrenie novínV našom Kocúrkove rozširuje sa, pán redaktor, duch národný tak valne, že stojí medzi nami
zasvätencami silné rokovanie o tom, aby jeden výtlačok vašich novín chodil i do Kocúrkova. A
ačkoľvek je to predsavzatie nadmieru ťažké, dúfam predsa, že protivníkom túto omrzlosť my
národovci zaopatríme. Obetavosť naša prekoná všetky prekážky. Počujte, ako sme to navliekli.
Zriadime spolok na účastiny v cene jedného červeného dudka. Neviem síce, či sa v Kocúrkove
toľko účastín minie, koľko predplatná suma obnáša: ale ak nie, pozveme iné také susedné mestá
a župy, aby k tak vznešenému cieľu spojily sa s nami. To však oznamujem vám predkom, že pre
nás musíte dať tlačiť výtlačok zvlášte, v reči kocúrkovskej. Len o tom je ešte medzi nami
hádka, v akom nárečí. Lebo u nás sú hlavné nárečia tri, horno-, dolno- a strednokocúrkovské, a
v týchto zase jest mnoho podrečí a odchýlok v podrečiach. Teraz je práve na pretrase, ktoré má
najbližšie byť dočasne povýšené na reč spisovnú. Rozhodne sa to, keď dudkový spolok bude
zriadený, ako vo Francúzsku otázka republiky a cisárstva,[1]väčšinou hlasov. Hlasovanie bude sa opätovať každoročne, aby väčšina vždy mala reč
po chuti a vydá sa zakaždým nová gramatika, na ktorú však nikto viazať sa nebude. Lebo jediná
gramatika stálej platnosti u nás je tá, ktorú meria žid Jajvaj na holby.Balahura[1]Ako vo Francúzsku otázka republiky a cisárstva— po páde
Napoleona III. (1870).
|
Zaborsky_Nasmesne-listy.html.txt
|
Veľké šťastieJozefa Jakubovičová len čo vstúpila do domu u Nivských, hneď zbadala akúsi premenu.
Akýsi zvláštny ruch a náhlivosť u domácich, šumenie. Dcéra Otila, ktorej nebolo páru v pol
svete, oblečená veľmi vkusne, mala zduchovnelý výraz ľaliovej tvári, že sa jej temer
zdesila. I sám domáci pán, hlava ktorého bola hustými a dosť dlhými vlasmi pokrytá a ktorý
slová i myšlienky svoje hlasno zakončieval: „Nuž tak, nuž tak,“ zdal sa pomýlený. Ozdobený
bol zlatou, tenkou a elegantnou retiazkou okolo krku, ktorú nosil, len keď chcel pôsobiť
svojou auktoritou — ináč nosieval hrubú, masívnu.„A, a, čo sa deje?“ spýta sa Józa a podozrive obzerá Otilu, dobrú svoju priateľku, hoci
rozdiel ich veku bol hodný. Potom zahľadí sa i po izbách, ozdobených kvietím, čo už jar
dala. „Tu stanú sa veci neobyčajné!“„Aké, a prečo myslíš?“ odvetí Otila, tváriac sa tichou, ale oko jej, o ktorom každý vie,
že je nádherné, svieti oživene. Vlasy tmavé má na dva boky rozčesané, čo robí ju takou
dojemnou, že Izidor Červenčík, mladý levíta, človek veľmi citlivý, ktorý býval tu na
hospode i chove, lebo inde nemal kde byť, temer kľakol pred ňou, keď ju videl, zľaknúc sa
jej. „Nič zvláštneho, Józka moja!“Ale 28-ročná Józka mala oči ostré, ducha bystrého, krásu sviežu ako ružový list,
zbadala, že sa pretvára. No nechá ju a spýta sa radšej Nivského:„Báťko, vysvetlite, lebo ja nedám sa odbiť len tak nič po nič.“„Nič takého, čo by, nič… nuž tak!“ I hľadí niekde do ďalekého sveta, chodiac po izbe a
dlane trie jednu o druhú, ako by v nich čosi šúľal. „Iba ak je to, že príde dnes Stano
Hrabeň, nuž tak!“„Stano Hrabeň? A kto je to?“ diví sa Józa a pozrie na priateľku opäť podozrive. No
Otilina tvár je pokojná a bledá ako vždy. Ako by ju rozhovor vôbec ani nezaujímal.„Nevraveli ti o tom?“„Ale, apa, nuž čože sme mali vravieť? Že príde Hrabeň, je nie taká udalosť, aby sa mala
vybubnovať,“ usmeje sa Otila i mrzute i shovievavo. „Ako sa tvári!“ myslí si Józa, smejúc
sa v duchu. „Nie je to udalosť, že príde akýsi Hrabeň, ale to, že mne, ktorá som s tebou
každý deň a viem o všetkých veciach vašich, nepovedala si slova o tomto, a ešte ani teraz
nechceš vravieť!“„Nuž ale kto je ten Hrabeň a prečo príde?“ spytuje sa naschvál. Otila usmievala sa len a
keď neodpovedala, odvetil domáci pán:„Kto je Hrabeň, Józka? Môjho dávneho priateľa syn, advokát. Osadil sa v tomto kraji.
Sišiel a poznal som sa s ním vo štvrtok v kasíne, keď som bol v meste. Sľúbil sa na dneská
sem, to je všetko, nuž tak!“„Ták?“ Jozefa už chápe a obzrie Otilu, zasmejúc sa. „A Popeluša je kde?“ spýta sa už o
druhom, netýkajúc sa veci viacej, hoci ju veľmi zaujímala.„Popeluša?“ Veľké tmavé oči Otily pozrely na ňu s myšlienkou. „Ale nemala by si ju volať
tak, Józa!“„A prečo?“ diví sa Józa nanovo a pozrie po nej zas s podozrením. Dosiaľ tak veľmi
nedbala o to Otila. „A či sa azda už inak bude žiť a nastanú zmeny?“Otila sňala oči s tvári Józy, ktorá hľadela na ňu výsmešne a skúmave.„To ja nespravím za nič,“ smeje sa jej Józa. „To meno pristane jej najlepšie. A kde je,
treba mi niečo odkázať po nej Červenčíkovi.“„V kuchyni bude!“ odvetí Otila už ľahostajne.Inokedy zaviedla i sama svoju priateľku do kuchyne, vôbec — jej vysoké vzdelanie toho
nedopustilo, no teraz zabudla to spraviť nevdojak. Oči jej opierajú sa v dume o okno a ona,
pozapomenúc o Józe i všetkom, myslí si:„A ak sa sklameme v príchodzom? Ak je ani on nie, koho čakáme a ktorý mal by prísť…?“Totiž Otilu už chceli vydať a boli by ju i vydali, ale naokolo medzi známymi nieto dosť
šťastia pre ňu. Darmo obzerajú sa na všetky strany, nikoho súceho nevidia.„Veľmi zaujímavá vec a smiešna,“ myslí si Józa, odtrhnúc oči od nej a odchodí von sama.
Prejde do pitvora, čo delil kuchyňu od izieb. Je to dievča strednej výšky, bujnej, čerstvej
postavy, tvári neobyčajne krásnej. Má dvadsaťosem rokov a obzvláštnu rozkoš samopašiť,
vysmievať sa a vystupovať svobodne a hlavate, nešetriac ničoho a nikoho. A to všetko si
dovolí, že je už staršia a jednako nadmieru pekná.„Kde si, Popeluška?“ volá, ledva otvorí dvere kuchyne, hlasom vyzývavo veselým, „medzi
kuchynskými vílami zas?“„Prosím, prosím, len nie tak zhurta!“ ozve sa hlas i žartovný i panovitý, ale nie tej,
ktorú hľadala. „Víly sú tu, ale princezna nie.“Józa, tajne smejúc sa, vstúpila do kuchyne. Pri stole stála, niečo miešajúc, domáca pani
veľmi dlhej postavy, vo veľkej sivej ampírke, čo ju ešte dlhšou robilo. Tvár jej bola chudá
a bledá vždy. Pohľad ostrý a panovitý a okolo tenkých úst tvrdá črta. Tvár vôbec nemilá a
chladná.„I vy ste tu, tetuška?“ vraví nezmýlená jej prísnosťou Józa — ju vôbec máločo zmiatlo —
i kloní pery k chudej ruke. „Ja som nevedela…“„Keď zakladáš si v tom, mená rozdávať,“ vraví Nivská, ani nesmejúc ani nehnevajúc sa a
tvár jej je ako vždy nemilá, „tak už aj sebe daj nejaké. Tu Kata je prvá víla, Mara druhá,
Anča tretia a Katuši dve si dala. Naostatok i mňa ešte nejakým poctíš!“„Aha, i túto dnes robí nervóznou moja samopaš!“ myslí si Józa a zasmeje sa, neberúc si
veľmi k srdcu jej zazlenie. Len prizrie sa jej tklivejšie s iskierkou výsmechu v očiach.„Prečo nie, teta, vďačne i vám. Vy ste tu hlavná osoba a tak teda kráľovná víl; ale aký
tresk tu robíte! Či majú Turci sem prísť a či čo? To je strach! Ty víla tretieho čísla, čo
kutíš?“ obráti sa ku najmladšej slúžke s veľkým čiernym vrkočom, ktorá tĺkla orechy v kúte
na tehle. Druhá, Mara, mladá nevesta, čo nechala muža, lebo jej bol zlý, mútila smotanu, a
tretia, Kata, pri okne tlčie cukor. To je najstaršia slúžka, tvár má samý ranec, oči príliš
belasé, dobrú vôľu vždy a smiech znejúci: hä-ä-ä-ä.„Čo to bude teda tu?“ spýtala sa Józa, keď neodpovedaly. „Ani čo by ste kráľoviča
čakali.“„Apa vynašiel si nejakého syna priateľovho. Nevravela ti Otila?“ odpovie nemilým hlasom.
„Tuším pre Otilu.“„No toto je žena! pomyslí si Józa. „I viac povie, ako treba.“„A nie pre Katušu? To je staršia,“ rečie potom. Práve dostala, čo chcela. Nivskej oči
zašľahly k nej nahnevano.„Pre Katušu sa ja budem pražiť!“ rečie popudená.„Ona by to ta prijala, a po staršom do mlyna. Však, Katuša?“ smeje sa Józa ďalej
pokúšajúc a skrútne sa ku dverám protivným, ktoré zavŕzgaly.Do kuchyne vošla štíhla deva, nižšia ako Józa i Otila. Obzerá sa ako splašená, nevediac,
o čo a začo je reč o nej, či po dobrom a či zlom. Na čele rozloženú má akúsi ubitosť a celý
zjav i pohyby prezradzujú, ako by bola vždy tupená, znevažovaná a ponižovaná. Na rtoch
horká črta. Na oslovenie Józy ani neodpovedala, ani sa neusmiala. Nesie tanier s uvarenými
vajci, ale nedotknutý, s ktorými boli ju poslali k levítovi. Kladie ich na stôl a chytá sa
do druhej roboty: osievať cukor, čo veselá Kata natĺkla.„Nejedol?“ spýtala sa nespokojne Nivská, zazrúc donesený tanier.„Nie, nechcel.“„Pošlite mu niečo inšie,“ pokúša Józa, znajúc ich obyčaj, že i troje mu pošlú v jedno
predpoludnie, sprobúvajúc. Potom obráti sa ku Katuši, ktorá páčila sa jej nadmieru, so
slovami:„Ty budeš taká vycibrená v umení kuchárskom, že môžeš opraviť knihu Babilonovu. Vždy si
v kuchyni.“„A kdeže má byť?“ ozve sa panovite Nivská, i tak popudená, že levíta nechce jesť. K tomu
milý jej je ten mladík pre svoju skromnosť, i chcela by mu hovieť. „Nezaslúžim ja to, aby
mi niektorá pomáhala? Ale to by bolo však najlepšie, keby slečny sedely na diváni a stará
nech pracuje.“„Hä-ä-ä,“ zasmeje sa najstaršia slúžka Kata, ktorá tu od mladi prežila všetky slasti i
strasti s rodinou a bola preto i pre svoju veselosť najobľúbenejšia zo troch. „Pravdaže,
nech sa staré dodiera. Hä-ä.“„No, veď i stará pani len slečnám stránku chytá,“ odvetí jej Nivská i nahnevano i
žartom.„Tak má!“ schvaľuje Józa žartom, i šepne lichotivým spôsobom Nivskej: „Tetuška, to je
zvláštny exemplár slúžky, vaša Kata, zvláštny, ani strýka Jakubovičov kočiš. A vám k pocte,
lebo je dôkazom, že vy viete si ľud vybrať.“ A obrátiac sa ku Kate, zas rečie vyzývavým
hlasom: „Vy sa mi veľmi páčite, Kata. Vy ste hodna, aby vás pozlátil. Vy stojíte viac, ako
našich desať Bôr! Na tej tvári slnce nezabreskne nikdy, a čím sme my lepší, tým je ona
neznesiteľnejšia.“„Jaj, veď je to už veľmi múdra,“ ozve sa Kata a belasé oči horia jej potešením nad
pochvalami Józy. „Ona vie i štrúdle ťahať!“„Pravda! Keď vie štrúdle ťahať, môže byť už i surová,“ smeje sa Józa. „Teta, ale raz
Otila a raz Katuša nech pomáha v kuchyni,“ rečie zasa Nivskej.„Čo zasa? Otila má iné zamestnanie! A táto nie je hodna za moje dobro byť mi ku pomoci
aspoň tu? To sa mi páči! Ja som ju z ničoho pozdvihla!“„Z ničoho je nič, tetuška!“ zasmeje sa Józa a podíde ku Katuši, ktorá zapálená hľadí od
sita po troch slúžkach, či počuly Nivskej slová. Aspoň keby v cudzej reči vravela, keď také
rozpráva. No, nepočúvajú azda. Jedna múti, druhá tlčie a tretia s čiernym vrkočom ide pre
metlu von dvermi posmetať škrupiny z orechov.„Nepáči sa ti, že ťa spomíname?“ vraví jej Józa utlumeno, už teraz na tú obrátiac svoje
pokušovanie, vidiac jej na tvári zlé dotknutie. „Pravda, že ťa len z prachu zdvihli, so
zeme. Keby nie teta, bola by si ako táto Anča s namasteným vrkočom z dom’ do domu, od
rodiny k rodine sa ponevierala. To maj vždy pred očami, a ty ešte zasekuješ pery. Nie aby
si bola krotká, ochotná, pokorná. Veru tak, ty presadená ruža!“Katuša neodpovedala nič. Ona vôbec nevraví nikdy, a prešiel by niekedy i deň, čo by
nepočuli jej hlasu, iba na opýtanie čo odpovedá. Ona je prijatá dcéra Nivských,
pochádzajúca z kraja a rodiska Nivskej. Vzali ju k sebe, keď ešte len dva roky mala. Nivská
totiž, nemajúc detí, chcela cudzie, a táto, ktorú vídala sedávať celé dni na dvore biednej
chalupy sedliackej, zapáčila sa jej pre plavú kučeravú hlávku a biele líčka. Ponúkali jej
deti i z rodiny, ale ona nechcela, len celkom cudzie, celkom osiralé, aby naň nikdy právo
nik nemal a bolo celkom jej. Po desiatich rokoch vydaju myslela, že už detí mať nebude a tu
ako na protiveň narodila sa o dva roky Otila. Toto nemôže odpustiť Katuši a od tých čias
hľadí na ňu ako na zlodejku svojej dcéry, ktorá pripraví ju o diel.„Nuž veď tomu môže sa predísť,“ radí jej mnoho ráz Józa, ktorá pokúšať vôbec má
náklonnosť, a že bola staršia, brala si právo do všetkého sa zamiešať a rozhodovať.„Rozumie sa, že hádam i spravím!“ zavráti jej výčitky Nivská, hnevajúc sa, že takú
prirodzenú vec i spomnela.„Ona to neuzná!“ ozve sa teraz, dopočujúc slová Józy Katuši povedané: „a ešte vari ja
mám byť rada, že som mala to šťastie vychovať ju. Nič, ale nič vďaky a jemnosti nemá.“„To zato, že ste ju vy vychovali,“ myslí si Józa, smejúc sa v duchu. „Niet učňa nad
majstra!“„A aké zahynuté a biedné bolo! Čo som sa s ňou natrápila, kým prišla trochu k sebe. A
teraz, hľa, aká dievka z nej vyrástla!“„Každým slovom ju bije. Dievka!…“ myslí si Józa. A div, táto drzá pani má maniu siroty
zaopatrovať. I všetky tieto tri slúžky u nej vyrástly a so pár i povydávala už. „Áno, teta,
vy ste divy spravili a ona mala by sa koriť do zeme pred vami,“ rečie nahlas.„No, nie sú dáka hlavná ani teraz!“ zastarie sa Kata opovržlive — leda počúva rozhovor,
čo búcha mažiarikom. „Nízka a tenká ako ruka. Táto slečinka by boli lepšia dievka, alebo
Otilka naša, tá, tá!“ hovorí s obzvláštnou hrdosťou. „Tá sú najinakšia, hoci sú aj
najmladšia.“„Bože, či sú zlá táto osoba!“ pomyslí si o Nivskej za Katušu.„Otilka je áno i telesne najvyššia…“„I duchovne!“ smeje sa Józa, dokončiac tetkinu mimovoľne vyslovenú tajnú myšlienku.„No-no-no! Pomýlila som sa. I ty vždy nepokúšaj!“ rečie Nivská zmýlene. „Radšej povedz,
ako je mama…“„Mamička je, ako obyčajne, slabušká, postenáva a polihuje. Idem práve s knihami k
Jakubovičovi a ohlásim sa vo mlyne pri starej Hvezdárke, aby prišla k nej popoludní. Tá vie
o všetkých udalostiach sveta, zato ju rada mamička, a keď niet druhého, i tá je dobrá. Vy,
tetuška, ak raz do týždňa prídete!“ odpovie Józa, a keď Nivská vzdialila sa pre čosi do
pitvora druhého, čo delil kuchyňu od izby levítovej, na uhle domu stavänej, pristúpila ku
Katuši už celkom inakšia, i rečie šeptom: „Ty, Popeluša, čo to toľko chystáte všeličoho, čiontoľko zje?“„Ha-ha-ha!“ zasmeje sa mimovoľne Katuša a že nebola tam jej mať, ktorej mala sa až do
zeme koriť, zdvihla hlavu obľahčene a pozrela k nej. No hneď sklonila ju zas. Blyslo jej
hlavou, ako ona dráži všetkých, šarapatí i s ňou, nemajúc ľútosti, zachmúri sa a trpko
stiahnuté pery ako by vravely:„Aj ty si len ako druhá. Nie, neverím ti, falošnica!“„Či ju vidíš, ako ochladla!“ myslí si Józa, ktorá hneď všetko zbadala. „Ako svesila
hlavu vzdorovite. Nič jemnosti, pravá Kata!“„Tak sa staväjú nádeje k tomu, čo príde, veľké?“ spýta sa nahlas.„Áno!“ odpovedala na to Katuša, a zabudnúc sa, zdvihne tvár opäť, s blyštiacimi očami. I
započne rozprávať rýchle, prv však hodiac tajný pohľad k dverám, za ktorými Nivská zmizla:
„Apa vychválil ho veľmi. Oni sa shovárali včera večer po tme, neviem, či vedeli, že som i
ja tam, že tento, myslí, by bol dobrý Otile. Potom ho nazval „výtečníkom“ a vravel, že
zaďakuje z dozorstva tu a Hrabeň bude na jeho miesto zvolený, aby mal príležitosť sem
chodiť a aby sa spoznával s Otilou. Že je impozantný, neobyčajne pekný človek, pevnej vôle
a charakteru, ktorého čaká nevšedná budúcnosť. Otila bola celkom oživená. ,Naozaj, apa?‘
spýtala sa takým hlasom, ako by to ani jej nebol býval, a potom doložila uveličene:
,Konečne pravý!‘“„Ozaj? Ha-ha!“ smeje sa Józa udivene. „Vidíš, vidíš! Kto by to od tej najvyššej čakal,
že už tak túži za pravým. A ak je ani tento nie ten pravý!“„Veď ju i mama schladila. Popredku, vraj, neplesaj. Kto vie, či naozaj on je hoden teba
a či sa mu i ty zapáčiš.“„Teraz dopoludnia príde? Čakáte ho ani princa.“„Teraz!“ odpovedala Katuša rýchle a celkom vyrušená, hoci sa to jej ani netýka.
„Prizriem sa mu dobre, aby ti mohla rozpovedať o ňom… Čo robíš!“ skríkne, keď Józa
vykladala a odtískala hrnčeky a šáločky, robiac si miesto na stole, že si sadne k ďalšiemu
rozhovoru, lebo bude to veľmi zaujímavé a smiešne, usadiť sa medzi rajničky vo voňavých a
cifrovaných šatách, aké rada nosila. „Nevylož to na oči, to som apovi schovala na desiatu.
Hľa, teraz som mala zaniesť, keď je mama nie tu. Zakry, zakry, už ide!“„A či ho dosiaľ tajne chováte?“ smeje sa Józa, odchytiac ruku od šáločky. Nivská totiž
bránila mužovi jesť, koľko chcel, lebo veľmi tučnel a ona takých ľudí nechcela. K tomu bojí
sa, že ho porazí. Osadlovejú mu obličky i srdce, ako nedávno umrevšiemu učiteľovi v
Opatovciach a bude i po tomto. — Počujúc kroky Nivskej, obe schytily sa, že ukryjú šálku,
búšily sa jedna do druhej tak, že prevrhly obsah po stole. Všetky v kuchyni rozosmialy sa
naraz.„No, čože ste už vyparatily?“ kára Nivská, zjaviac sa vo dverách. „Keď mňa nieto, hneď
na zlé myslíte.“V tú chvíľu zjavila sa i Otila v druhých dverách, ktoré viedly do pitvorca ich izieb.
Začula koč hrkotať proti domu a prišla to oznámiť, aby nerobily také smiechy. Všetkých
pozornosť obrátila sa k nej. Plavo-belasé šaty, dlhé po samú zem, robia jej postavu
impozantnou a zvýšenou. Biela pokojná tvár a krásne hlboké oči, všetko to prezradzuje akúsi
bytnosť nevšednú. Všetky hľadely na ňu a všetkým mimovoľne blysla myšlienka asi takáto: „To
je isté, že je toto perla, akých je málo, a ten, čo má prísť, odíde s opálenými krýdlami
ztadeto.“V tie časy na dvore bolo badať pohyb a vrznutie brány. Zatíchly všetky, načúvajúc, potom
nastal šum. Všetky zaujalo chvenie, ako by čosi zvláštneho vstupovalo do domu.„S Bohom!“ vraví Józa, spamätajúc sa, že jej treba ísť, lebo nechce, aby ju tu zastihol
niekto. „Pred večerom, ak hosť váš odíde, pôjdeme do húštiny. Povedal Joderka, že už všetko
pučí, i doniesol mi včera halúzku, keď bol žene na raždí. Ty, Katuša!“ zavolá zo dvier
ešte: „povedz Červenčíkovi, že som už i ja šľachetná, nielen on. Včera za tri hodiny tešila
som Georgu, a i teraz ta idem… A… a… Popeluša, pekneže sa okolo toho kráľoviča, čo príde!“
dokončí s pokúšavým jasotom v očiach a už chce rýchle odísť, kým koč nevbehne do dvora.„Akého kráľoviča?“ zavolá Nivská, zabudnúc razom na dvor i koč, ktorý má vbehnúť a uprie
oči ostro na smejúcu sa Józu: „Myslíš Hrabeň? Čo Katuši do toho? Pre ňu dobrý bude i Samo
Bobuľa!“ I zazrie k nej, čo je i hosť. Koho by to i nepopúdilo? Ešte čo jej ide do hlavy
biť! Už je to pravda, že Józa začína starodievstvo; je vyzývavá a všetko si dovolí.Všetky by sa pristavily nad jej odpoveďou, ale už na dvore rachotí koč. Poľakali sa, so
zatajeným dychom hlavy napínajúc proti oknám a Otila skrútla sa do izby, náhliac sa, aby ju
v kuchyni nezastihol. Katuši udrela krv do tvári, ktorú boly slová Nivskej vyhnaly, a Józa
zpätila z dvier tých a prebehla cez kuchyňu do druhého pitvora, čo delil izbu levítovu, že
ztade druhým bokom cez záhradu ujde preč.Na chodbu k mužovi vyšla Nivská, dlhá a impozantná, zastanúc si v očakávaní. Pred dvermi
blízko zastal koč so spenenými paripami a hrdo oblečeným kočišom. Na mäkkých vankúšoch koča
opretý sedel počerný, fúzatý pán. Jedným pohľadom prezrel dom, dvor, i čakajúcich ho.
Sostúpil, ešte koč ani nezastal dobre, čo zdalo sa veľmi milé, a ako zastal, len vtedy
vyrazila sa opravdove hrdosť a krása jeho zjavenia.„Vitaj, Stanko, vitaj!“ zavolá domáci pán celkom premenený, veselý, ako nebýval, a na
tučné staré líce mu ešte i červeň teploty vysadla, i sostupuje až na dvor k nemu. „Pekne,
že si nezabudol na sľub, nuž tak, nuž tak!“ I tykal mu hneď, ako synovi dávneho dobrého
priateľa.„Ako by neprišiel, báťko!“ riekol hlasom zvučným, prezradzujúcim, pevnú vôľu
charakterného človeka, i blíži sa ku chodbe. „Ja v slove stojím!“ povie pevne a v tom vidno
mu na tvári, že je pán svojho citu i seba.„A pán otec je kde?“ spytuje sa Nivská a ostré oko zabodlo sa do peknej bledej tvári
príchodzieho. „Vari spomínal apa, že i mater príde?“„Otec,“ riekne Stano Hrabeň s úsmevom, „ani nevie, že som ja tu, ale som mu odpísal,
akých milých priateľov som našiel.“„Áno, toto je on, ktorého čakám!“ šepce v tú chvíľu Otila za oknom, kde stála ako
prikovaná, cez riedke záclony hľadiac na dvor. Oko jej hlboké zablysne citom. I berie sa k
zrkadlu, hoci to ani nerobievala, ponaprávala účes, potom, vystrúc sa graciózne, ľavú dlaň,
ako by v zabudnutí, priložiac k prekrásnej hrudi, vyšla s bodrou mysľou, ale i povedome
dvíhajúc kŕčok do prvej izby, kde otec i mať viedli už hosťa ako vzácnu korisť.Medzitým Józa s knihami odbehla do úzkeho pitvora, za ktorým bola izba levítova, zastala
na prostriedku a pozrela na dvere, za ktorými tušila mladého človeka. Úsmev zahral jej na
plných, veľmi červených perách, tak že zrovna bola by sa zasmiala slasťou, že tu stojí ona
a tam on. Lebo musí to byť veľmi úchvatné, ona ticho a tajne tu a on tam nič netušiac.„Ozaj, čo robí ten muž boží?“ myslí si o ňom. „Ani netuší, že len jedna stena delí ho od
dievčaťa. Ba, ozaj, čo by robil, keby vedel, že je tu?“„Či mu Popeluša postierala prach s náradia?“ Na prstoch kráča bližšie ku dverám. Prudkú
túžbu zacítila pozrieť na sklené okno dvier, zastreté riedkou záclonkou. Či je ozaj doma?
Detí síce neučí dnes; ráno bol pohreb, umrela mladá žena tu na vŕšku v súsedstve, už rok
chorá. Dívala sa doma v záhrade, keď pochovával a počúvala, ako jej sestra, Šporigou
prezývaná, škrečí neslýchaným nárekom, čo jej len hrdlo stačilo. Za živa chcela ju už
vyhodiť z domu, zunujúc jej chorobu, najmä že muž šomral, — spravila totiž tú hlúposť, že
šla za mladšieho a teraz mu už musí vôľu hľadať vo všetkom a jednako neuhovie — i chce
škrekom ukázať svetu, že banuje za sestrou, ako sa patrí… Levíta možno navštevuje chorých i
nechorých, dobrých i zlých. Babušinčania sú totiž vychýrení zlodeji, ktorých sa celé okolie
bojí a ona ich len lotry nazýva. Myslí, že robí pre nich veľké dielo a mýli sa. I jej otec,
predchodca tohoto, tu umrel pri nich, obetoval sa, zodral v práci a dedina divie ďalej. I s
týmto tak bude, ale darmo donáša mu príklad otca ako výstrahu, i vysmieva ho veľa ráz,
vtipkuje, a on nedbá.„Žertvou chce byť, nič iné, ako môj otec, a v tom sa pýši. Ver’ nie že by lásku mal k
ľudu, lebo tej ani nemožno mať!“Pristúpila na prstoch ku dverám a nazrela, tajac dych. Izbica je svetlom slnečným
zaliata z veľkých okien od záhrady. Medzi nimi stojí jeho písací stolík, na pravo od neho
kasne, tam hore diván s vysokým operadlom. Pred ním stolíček, obkolesený stolcmi, naproti
posteľ. Všetko pekné a vkusné. Je to Nivských náradie. Azda jednako nechce dlho tu ostať.
Józa a všetci divia sa, prečo prišiel sem. Mal ísť za kaplána na dedinu, kde je ľud
holubičí, sám vravel; nešiel, ale prijal stanicu levíto-učiteľskú.Na stolíku s kvetovaným prikrývadlom stojí pohár fialiek. Možno sám si ich doniesol,
alebo Katuša, možno deti-žiačence nasbieraly. Lúč slnca opretý je na nich a vode a dúhy z
nej hrajú na stene i podlahe. No v izbe ho niet. Dievčence často kukajú oblôčkom. Má totiž
levíta neobyčajne zaujímavú tvár. Otila tvrdí, že je Červenčík nie súci do tohoto sveta
zovšednelého, jej zdá sa divným a smiešnym. Katuša mlčí, ale jej o mienku nespýta sa nik.
Žltkavé vlasy lesklé a jemné ako pri deťoch, nos orličí a oči tmavé sú najzaujímavejšie. O
tých sú si tiež na čistom, aké sú, tvrdiac, že je v nich žiara lásky, pokora, bôľ a
výčitka, a kto vie, čo všetko ešte. On je stelesnená dobrota a šľachetnosť obdivuhodná,
podľa nich, ale má jednu veľkú chybu. Niet v ňom hrdosti a to je najkrajšia ozdoba
mužského. A preto neveria, že bude niekedy dievča, čo by sa zaľúbilo doň. Lebo ženské srdce
zbožňuje mužského najmä pre hrdosť a silu, ony to cítia!Józa odstúpila od dvier a šla k druhým, do záhrady vedúcim. Otvorila ich, ale hneď cúvla
zpäť. Líca zapálily sa jej a sa usmiala. Totiž „muž boží“ sedí tam na lavičke a píše
vhĺbený na záhradnom, dlhom, dažďom vybielenom stole. Slnce svieti cez haluzy stromov po
papieroch i sklonenej hlave. Keď vrzly dvere, pozrel, mysliac, že je to zasa Katuša a na
vysoké biele čelo sadá mu nevôľa. Tisnú mu pokrmy, keď nechce, a vyrušujú v práci. Azda
zasa s niečim ide ho pokúšať a sprobúvať, ako je to ich obyčaj, posielajúc Katušu k nemu.
Ju použijú na všetko, upotrebia ešte i jeho vysluhovať, a ona dá sa! Ona musí v jeho izbe
prach utierať, riadiť. — Nivský je zemský pán — dajú jej vari i zametať izbu. V zime zas,
keď slúžky na pretrhnutie pradú a tkajú, posielali ju do kachieľ položiť dreva, keď
mysleli, že je nie doma, ale on rád sedáva len sám. Dobre je tak ponoriť sa do dúm vážnych
alebo radostných, posvätných alebo akýchkoľvek. Veľa ráz mysliac, že je sama, sadla si a
zhrievala drobné, skrahlé rúčky, vše i zadriemajúc.Teraz vidiac Józu a nie Katušu, tvárou preletela mu zmena na chvíľu. No hneď kloní hlavu
a píše ďalej, len čo povie poklonu.„Pozri ho!“ myslí si Józa, „ani si ma len nevšimne. Povie poklonu len tak, nie že by
skočil a klaňal sa hlboko, ako by sa patrilo pred dámou. Ešte i dedinčan má viac
zdvorilosti, a levíta pochádza z mesta. Ale, pravda, keď len s lotry obcuje, nie div. Tí
soberú s neho peľ.“„Čože vy tu na jarnom slnci? Všetku belosť s líc vám soberie a spáli,“ i zasmeje sa
tajne radosťou. To je dobrý začiatok.„Značím tu písanky prvákov,“ odvetí nepozrúc hore. „Majú hotoviť krasopis na zkúšku.“„Aha! smiem vidieť?“ Položí svoje knižky na stôl a čiaha rukou za písankami.„Nech sa páči, slečna!“„Ako na krátko a skúpo! Ani neprestane písať, ani nepozrie, nevidí, že tu stojí dievča.“„A kedy bude zkúška?“„O týždeň, v piatok, slečna.“„On nepozrel. Čiže mu je náhlo. Keby tu stál pred ním Pavkovič alebo ich nočný strážca
dvoru Joderko, odložil by azda pero a bol by hotový rečniť. Neobyčajný, prepodivný človek!“„Môžeme potom i my prísť?“„Oh, prečo nie? Nech sa vám ľúbi,“ riekne nežne.„Toto je nie pre vás povolanie, vám by pristalo vyššie, krajšie, nie písanky značiť
detvákom!“„Krajšie od vyučovania detí a poznávania ich povahy nieto, slečna.“ Ešte vždy nepozrel
na Józu.Pri ňom mohol by i o rozum prísť. A ako na krátko odpovedá, skupáň, ale ona neodíde, kým
nepozrie!„Tak ste sa mohli na kňaza neučiť. Zaujímavý ste, že neodídete z Babušínca.“ To by,
pravda, nebolo dobre. Po smrti jej otca za štyri roky nenašli nikoho a kňaz ich na
Opatovciach je starček už slabý; sem je cesta dlhá a nepohodlná.„Dobre mi je i tu,“ odvetí on, obracajúc stranu písanky, aby videl, čie meno naznačil.
Ďurík Hanes — prváčik je podpísaný, ktorého rád má, dobre sa učí.„Že dobre? Kto by to veril? Ešte keby sa odtrhla dedina od Opatoviec a vy by ste boli
len kňaz, rechtor druhý, nepoviem. Takto o dobrote nemôže byť ani reči. Tu je sily
prevyšujúca práca, najmä pri Belickom. I môj otec tak na nivoč predčasne prišiel tu a
umrel. Ale títo nedbajú, ani nechcú, aby inak bolo, lebo dvoch mať i dvoch platiť by
museli.“„Ešte nepozrieš na mňa, skupáň!?“ myslí si medzitým.„Dobre, že jedného dostanú, nie dvoch!“ Pomýlil sa, čo mu tu drkoce ustavične a napísal
na písanku Anny Krapkovie meno Ďuríka.Józe oko zablyslo sa na jeho slová a úsmev radosti zalial tvár, ako by vravela: „Už si
môj!“„Pravdu máte!“ rečie víťazne, „takíto lotri ani jedného nezaslúžia!“Cieľ je dosiahnutý. „Skupáň“ prestal písať na chvíľu a rýchle pozrel na jej tvár. Ale
zachytiac jej tajný smiech, oko jeho skĺzlo sa hneď s nej, a on sklonil sa k práci. Veď je
toto ozaj tá zúrivá slečna, čo tak rada pokúša.„Ja myslel som, že táto dedina je akoby od sveta oddelená na vrchu, od mesta i druhých
dedín, ba i od samých Opatoviec ďaleko.“„Naozaj tie oči stoja tisíce!“ myslí deva. „V nich i láska, i žalosť, i výčitka, najmä
teraz výčitky veľa. Neobyčajné, nevídané, nádherné oči!“„Zloduchovia, opravdoví zloduchovia a každý sa ich desí,“ vraví už teraz, s ohňom
čakajúc jeho pohľad. „Po smrti môjho otca prišli i traja, ale ušli so strachom. Koho by
vábil byt učiteľský s vybitými oknami, s izbami s prelomenými hradami a dlažbou
spráchnivelou. A nebude to skoro, kým to napravia. Dajú sa vám ponevierať po hospodách ešte
pár rokov, keď vy nenástojíte. Druhý by to nestrpel. Radom kňazi stavajú fary ako paláce,
len vy nedbáte.“„Mne je takto dobre, predbežne ani nežiadam, aby bolo ináče. Napokon ani nie som na to
tu, aby staväl domy!“„Práve ako môj otec! I ten nestrpel, keď mu mamička čo len v najmenšom protirečila.
Počkajme, ako i tento dostane plecia nahnuté, ako pod ťarchou zlomený, pohľad a reč jeho
bude takáto: Bože, Bože, či je dnes deň pekný! Ach, dievočka moja, dones mi knihu, či je
dnes streda? Bože môj, samé lkanie… Ale raz ešte pozrieť musíš predsa!“„Divím, veľmi sa divím, že nevolíte si, keď už chcete, ako ste sa vyslovili, žiť na
dedine, stanicu pohodlnejšiu medzi lepším ľudom…“„Chorí potrebujú lekára, slečna, a nie sú všetci zlí ani tu.“„Ale polovica áno!“„Naiste polovica,“ vzdychol on, „alebo i viac.“„Haha, vidíte. A vy nazdávate sa ešte, že ich jeden premôže. A ešte vy, čo všetko chcete
hojiť láskou, kde bič treba. Čože ste už vykonali? Šporiga dosiaľ nesmierila sa s mužom;
Šalát voly doháňa z druhej stolice; Kapkáč ľudí oberá v horách, ako kým vás tu nebolo,
Črpák komory navštevuje. Ilíka bolo vám ľahko odviesť so zlej cesty, lebo toho rodičia sú
statoční a Pavkovič vám je nezkazený ešte, ale Ezer, toho ver’ neskrotíte. Skôr vy skloníte
hlavu, než on sa pokorí.“Bude sa tu s lotry zapodievať, ale aby uznal jej krásu, to nie!„Od dvojročnej práce nečakám divov,“ odvetil on s úsmevom, ako ku slabšej, netrpezlivej,
čo ju podráždilo, lebo sa ona pokladala za mocnejšiu a zkúsenejšiu.„Ani po desiatich rokoch divov nebude!“„A keby i odišiel pre svoje pohodlie a sebeckosť, títo ostali by tak, kto vie dokiaľ. A
ak by predsa našiel sa, kto vie, či by nebol menej trpezlivý, menej zaujatý alebo svetácky
a ľahkomyseľný…“„Aha, tak to dobré v ňom všetko jest!“ myslí ona, diviac sa. „Vidíš ho, ako cení seba a
my myslíme, že je skromný!“„No, teda len pečujte,“ vraví nedbale, „len dajte pozor, aby ste tak neprešli, ako dekan
Kovarčík, ktorý takou dychtivosťou dal sa dobré skutky robiť a teraz pozoruje, že ani
uznania nedôjde, nie to vďaky, i banuje ver’!“ A zrazu zmeniac sa, povie líškavým hlasom:
„Sem dnes prišiel jeden mladý človek a vzrušil celý dom. Vás to nezaujíma?“Červenčík len usmial sa, ale neriekol nič.„A to vraj bude budúci dozorca; Nivský zaďakuje.“ Klebetí ďalej, líškavo ešte i nahnúc
sa trochu, akoby dráždiť ho chcejúc.„Ozaj? Nevedel som!“ i pozrie k nej.„Jaj, Bože!“ skríkne ona, spamätajúc sa zrazu.„Veď ja mám ísť do mlyna, i s knižkami. S Bohom!“ Berie balíček so stola a zachytí sa
rýchle dolu chodníčkom. Na konci záhrady je jarok hlboký, deliaci záhradu od dediny, nad
jarkom mostík s dvierkami. K tomu ponáhľa sa Józa. Ale naprostred záhrade sišlo jej čosi na
um a ona postála, obrátiac sa k levítovi.„To je pravda! Mamička je rada, keď má pri sebe niekoho, i vás. Prídite k nej!“„Vďačne, slečna!“„Hm. A nebudem sa šťastným cítiť poklonu spraviť? Celkom zobecnie ten človek!“Pri mostíku opäť postála. Zas zišlo jej na um čosi mu povedať.„Len to mala som vám riecť ešte,“ volá už v cudzej reči, aby sem i ta chodiace ženy za
jarkom nerozumely, „aby ste ku Ezerovi prestali chodiť. Nepáči sa to tam vraj nikomu.“ I
čaká, čo odpovie. Usmial sa len a píše ďalej. Dopíšuc, zdvihol hlavu nenadále a pozrel k
nej dolu ku mostíku. Józa rozosmiala sa víťazne a od radosti temer poslala mu bozk. Veselo
otvorila dverká na mostíku a prebehla na druhú stranu. Prešla dedinu, len tak cez plece
ďakujúc ženám na pozdravy, ktoré krikom hnaly sa vpred s veľmi zodvihnutými hlavami, od
čoho zdaly sa ako polodivé. Józa zabočila do domu pri vode a mlyne. Dom je nový, nie veľký,
ale pekný, Laca Hvezdára, ktorého je i mlyn. Na dvore čisto vymetenom videla Józa mladú a
veľmi štíhlu ženu s peknou, ale zunovanou tvárou. Metala zrno bielymi rukami, rozhadzujúc
kurencom, čipotajúcim okolo jej dlhých šiat. Uvidiac Józu, na chvíľu ožila. Odhodila s
odporným posunkom ostatné zrnká od seba a šla jej v ústrety.„Čože je, pani urodzená?“ volá jej Józa od dveriec. „Ako vidno, začínaš sa už zohrievať!
A mama vaša je kde?“„Urodzená“ len potiahla plecom omrzle.„Odišla k Bobuľke alebo je pri čakalniciach, čo ja viem!“„Zaveľa tam bude? A načo šla?“„Či ja viem? Načo? Ponosovať sa na mňa,“ odvetí a pohodí hlavou omrzle, čože ju i po
tom. Je aj iné, čo ju zožiera všetko. Józa pozrela s myšlienkou po nej. Tvár má zúfalú a
dozlostenú, ako dieťa, ktorému chce sa plakať.„Hľa, a ja nepovedala som levítovi, aby návštevy svoje sem obrátil,“ myslí si.„Prečo by sa vždy žalovala? To si ty iba namýšľaš. Čo aj nemá veľa vzdelania, zato
nemusí byť zlá. Ani u nás sa nežaluje,“ povie jej a prežrie úsmev. Horky nežaluje, každý
rozhovor začne i končí tým.„Ba ver’ ma ohovára, ja to viem, a to pred hockým… I dnes dohadovali sme sa — vlastne
len stará dudre pre všetko. Ja sa nemiešam, čože ma je po všetkom, mám aj iné súženie, nie
dbať o reči takej ženy… Ale nech sa ti ľúbi dnu!“Vydala sa totiž pred pol rokom bez lásky, lebo doma ich je ešte dvoje, ktoré začaly ju
prerastať a druhý neprišiel. A to ju trápi, že necíti trochu sympatie k mužovi, ani mačíček
náklonnosti, len odpor a zlosť. Šla len, aby spravila voľnú cestu sestrám, a matke i otcovi
k vôli, ktorým zapáčil sa ženích.Nešťastná je ohromne už preto a tu ešte stará žena nenávidiaca ju. A už vysvobodiť sa od
toho alebo spraviť vykonané nevykonaným nemožno. Darmo sa trhá ako lapený vták, niet
pomoci, ona tu zahynie.Józa pozorne pozerá na ňu. Postava jej tenká a veľmi pekná nijak nepristane naozaj na
surový dvor mlyna, ani to meno neobyčajné a hrdé: Georga. No oblečená je pekne, hlava
pečlive učesaná, plná lesklých ihlíc, šaty módne. Ani v tých trampotách nezanechala svoj
zvyk dievčenský, pečovať o svoj zovňajšok, teda jej nešťastie je azda nie také veľké.„Upokoj sa už raz!“„Upokoj!“ nato Georga chvatom, „poď ty na moje miesto a upokoj sa!“„Jaj, moja milá, čože by ja!“ Zasmeje sa jej Józa. „Mohla si si lepšie rozmyslieť, čo
robíš, keď si šla zaň. Lebo je vydaj nie, ako keď vybehneš do cirkevného sadu na
prechádzku, obzrieť Opatovce. Ztade sa už nevrátiš.“Ona má sa vydať za Ľva Jakuboviča, ktorý jej je strýc, ktorému poručil ju otec, a to je
teda najväčší dôkaz jeho ctnosti, a jednako nemôže sa odhodlať a čaká, sama nevie čo.„Lepšie rozmýšľať?“ rečie mladá žena popudená. „Veď to bolo zle, že som veľa rozmýšľala.
Zdal sa mi to skutok vznešený, krásny, obetovať sa k vôli druhým, vystúpiť a plniť vôľu
rodičov. Ale keď som sa vydala a prišla sem, stalo sa inak. Peľ zmizol, ostala len holota.“„Môžeš nechodiť v oblakoch, keď si na zemi.“„Nie je každý taký zemský, ako ty,“ odvrkla Józe s plačom.„Aspoň nemám trápenia so sebou, ako vy, čo ste vysoko. Ako na pr. Otila, čo pol krajiny
obehali za ženíchom jej dôstojným!“ zasmiala sa Józa.„Nevýskaj, i na teba môže raz prísť mráz. A dve-tri stolice je nie pol krajiny,“ povie
Georga, rozhorčená smiechom.„No, veď sa všetko môže na dobré obrátiť i pri tebe!“„Na dobré? Nikdy! Kde niet lásky, tam nemôže byť nič dobrého. Ah! všetko je také
odporné, protivné, nestrpiteľné, a ešte tá stará žena… Ale poď dnu, nestojme tu — nuž ale
je i tam odporne.“„Aká stará žena? To vám je mať!“„Chach!“ odvetí zúfale s opovržením i hnevom. „Poďme radšej dnu, nech sa ti páči.“„Nejdem. Len na chvíľočku som zabehla pre vašu mať. Povedz jej, aby prišla k nám
popoludní k mamičke… A povedz, chodieva k vám levíta?“„Málo. Načo by i chodil, prosím ťa, neviem načo!“„Nuž, aby vás smieril!“„Smieriť? Haha. Tam, kde niet lásky, niet ani smierenia…“ Mohla čakať ešte, azda bol by
sa trafil jej rovný. Ale to ju akosi zachvátilo, kto vie prečo, i on akosi páčil sa, no ako
vstúpila do tohoto domu, kde je i jeho mať, nadšenie zmizlo.„Ani mňa, ani ju smierenie by nepremenilo. To by trvalo, len kým by on tu bol,“ začne
opäť, ale tichšie, bezvládnejšie. „Nič lásky, nič, to je najväčšia chyba. A to, že on
nezbadá ničoho, hnevá ma najväčšmi. Taký ťuťmák. Nemôžem ho strpieť i pre to. Keď bližšie
príde, zachodím sa odpornosťou pálčivou, ako v ohni. Toto je nie život, to je celá ohnivá
pec. Jaj, veď keby aspoň neprišiel bližšie, ani nehľadel, ani nevravel ku mne, tak by ešte
strpela, ale on tisne sa, uráža svojím zaľúbením a nezbadá, že ho nechcem! A ešte keď si
kabát soblečie vo mlyne a je len tak!“ Pri spomienke strasie sa.„Ale ty sa musíš premáhať!“„Premáhať! Poď ty na moje miesto a premáhaj sa, dobre je to druhému vravieť, rob takto;
ja sa premáham dosť!“„Naozaj neviem, ako jej pomôcť…“ myslí Józa, pozerajúc na Georgu. „Keby stará odišla,
azda by sa vyrovnali, ale kde? Viac detí nemá a Lev, kde sa bola ponúkla za gazdinú,
nechcel jej pri sebe.“S druhej strany dvora, kde klepotal naširoko rozložený mlyn, vyšiel mladý, bujný človek,
Laco Hvezdár. Tvár mal okrúhlu, i sivé veľké a hlboko ležiace oči. Na lícach má jamôčky ako
u dievčaťa, čo mu dodáva príťažlivý výraz. Plecia dosť široké nahýňa trochu vpred, čo dáva
mu vid milej ústupčivosti a pokory. Oprášil si múku, mal kabát na šťastie, hoci dozeral vo
mlyne, zdvihol klobúk pred slečnou, nepovediac slova, klepot mlyna to i tak ohluší, a potom
vidiac, že žena, žiaľom premožená, nezbadala ho, pobral sa potichu cez dvor poza ňu.„No, a teraz ak ona začne zle o ňom!“ ľaká sa v duchu Józa, čakajúc, čo spraví. On
priblížil sa, zatúžil nesmierne objať ju, čo sú aj nie sami, no nespravil to pred slečnou.
Iba zakryl jej oči od chrbta dlaňou. Georga trhla sa a skoro skríkla, ako by ju bol oheň
zašľahol, i uhádla, že je to on. Striasla sa horúcim odporom a odtisla rýchle jeho dlane.
Jej sivé oči ako mačacie blysly sa zpod víčok a ústa ako by vravely v splanuvšej
náruživosti: „Čo chceš, čo sa tisneš, čo ma urážaš!“ No v druhej chvíli sa už spamätala a
premohla sa hrdinsky, neodtiahnuc sa.„S mojou žienkou je zle. Nudí sa úžasne (to slovoúžasne, mal rád)
a nemôže nijako privyknúť v novom domove. Každý deň chodí do cirkevného sadu, tam s konca
vidno sa belieť Opatovce, tým sa žaluje.“ I vraví to tak bezpečne a tak pokojne mu svieťa
oči, že sa Józa temer zasmiala. A Georgu všetko urážalo.„Ťuťmák. Oh, či by ho premerala potupne, keby mohla!“„Len čo vravíš!“ rečie nahlas, nízko, ako by sa silila k nežnému tónu, ale slová nechcú
ísť von a ledva zvuk vydajú. „Ja sa pri tebe nemôžem nudiť.“ I zavrie oči na chvíľu, lebo
čaká, že za toto on ju polaská, i chystá sa silou-mocou to strpieť. No nestalo sa tak. Laco
mal úctu pred slečnou i štítil sa cudzích očú. Počal dolovať vo vačku kabáta všedného za
papirosou a ešte i ruky sňal s pleca ženinho.Józa odišla od nich tou cestou, zkade prišla; ku Jakubovičovi ísť nechala si na druhý
raz; teraz len chcela ísť rýchle ku Červenčíkovi ešte, aby mu povedala, kde vlastne má
liečiť. No toho už nevidela v záhrade, i skrútla sa, že pôjde popred dvor Nivských. Vo
dvore, ktorý stál nižšie ako cesta, i dobre bolo vidieť doň, nebolo vidno z domácich
nikoho. Len prišlý kočiš vo vyšnurovanom obleku vodil za kantár kone spenené a fŕkajúce
pyšne. Na strane stál hrdý koč.„To musí byť naozaj čosi veľa,“ myslí Józa, „s akou to slávou prišiel!… Ty, Anča!“
privolá najmladšej slúžke, ktorá vyšla na dvor, „pošli slečnu Katušku, ale hneď!“O chvíľu vybehla do dvier Katuša, rozpálená, s jasajúcimi očami a vo veľkej náhlosti.
Rozhľadela sa rýchle po dvore a vidiac za šramkami stáť Józu, bežala k nej.„Len chvíľočku! Práve idem odniesť zákusky. Obed bude kto vie kedy. Hosť povedal, že len
o druhej jedáva.“„No povedz, aký je, Popeluša!“„Jaj, Józa, ani neviem, ako ti ho opísať,“ odpovie s chvatom a oči ligocú sa, jej
ubytosť zmizla. „Taký… taký… neviem, jaj neviem, ako sa vysloviť. Ja som takého ešte
nevidela. Vysoký, štíhly a hrdý, ako kráľ! Oči čierné a z nich vyráža sila nezlomná.
Krásny, krásny, a charakter, vidno, veľký, oh!“„Ha-ha-ha!“ rozosmiala sa Józa vesele.„No, len sa smej, smej,“ čelom preletí jej zvyčajná ubytosť. „Veď ty stíchneš, keď ho
vidíš, a skrotneš, čakaj len!“„Musí to byť naozaj energičný človek,“ myslí si Józa, idúc k najkrajnejšiemu domu v
dedine, kde bývala s matkou-vdovicou. „Keď už pri prvom zjavení rozhodol, kedy majú dávať
obed!“*Nastalo pekné jarné popoludnie. Na veži Babušinca zazvonil menší zvon a zatým sa začali
shŕnať chlapi, černookí, černovlasí — Babušinčania takí boli zväčša — ku ošarpanej škole,
kde bude zkúška. Deti, čo chodily do školy, boly oblečené sviatočne, už všetky tam, no ani
druhé, čo nechodily, nechybovaly. Tie zababrané s matkami prišly sa dívať, obstaly dvere,
zaplniac i pitvor. Ženy nešly dnu totiž, to by sa nepatrilo zasadnúť si tam, len v pitvore
a vo dverách postávajúc, chválily alebo kritizovaly zkúšku i oblek detí.I Nivských dom ostal pustý. Pani, ktorú všetko zaujímalo, vzala vejár, okuliare v zlatom
rámci vsadené, sivé šaty, šperky na seba, soberúc dve dcéry i Józu so sebou. Ostatná
dostavila sa i s knižkami, majúc úmysel zabehnúť odtiaľ i do domu Ľva Jakuboviča,
postaveného tamhore na samom konci dediny, obtočeného hrubým múrom vôkol, pre čo ho nazvali
„hradom prepevným“. Nivský, ktorý chcel na pozkúškovej rade zaďakovať z dozorstva cirkvi,
ozdobil sa útluškou a veľmi sympatickou retiazkou svojou.Na vrchnom konci triedy, medzi dvoma veľkými oknami postavený je stolík. Za ním sedí
staručký kňaz z Opatoviec i Babušinca, Belický. Na jednom boku Nivský, s druhej strany
bližšie k deťom mladý dekan, odetý v rúchu úradnom. To je kňaz z Ambrova, Kovarčík, čo
dobre robil a vďaky nenajde. Sedí vážne, ako by mal už aspoň päťdesiat rokov a ledva sadol
do fary. Imponuje veľmi a vystupuje otvorene a odhodlane a iste, ako by mal zkúsenosti
storočné. Ledva zohrial sa vo fare, už sa stal dekanom, výborníkom stolice, predsedom v
jedno troch spolkoch a kto vie, čo ešte bude. On, pravda, hnevá sa na všetko to, má roboty
dosť, cirkev veľká a — žena nervózna, žiadajúca, aby stále sedel pri jej boku a jej slúžil.
S hnevom prijíma každý úrad, aký mu udelia, hrozí kadejako, ale keď ho už má, nezdrží sa,
aby ho svedomite nekonal. On i túto zkúšku chce tak vykonať, vidno mu i na tvári, usadil sa
ako na dlhšie, dobre.Slečny s Nivskou zasadly naľavo od dekanského stolíka, kde sedel i Nivský. Ona hneď
položila okuliare na dlhý nos a začala prezerať písanky kritickým okom, pozerajúc krasopis
žiakov, slečny začaly pozorovať okolo sediacich. Zprvu páčilo sa im nadmieru všetko.
Staručký kňaz s ctným čelom a okom ukonaným, i dekan otvorenej tvári, ale levíta páčil sa
im najlepšie. Ten totiž sedel medzi druhými, ako by ani on nebol učil, nehnúc sa, ale
oddajúc knihu do rúk dekana, aby spytoval sa, ako chce a koho chce. Toto ožiarilo dekana
neobyčajne, lebo mu pripomnelo vek, keď bol pomocníkom učiteľským a práve takúto zkúšku,
kde oddal knihu druhým. Jeho oko belasé a neobyčajne jasné zablyslo láskou, kedykoľvek
dotklo sa štíhlej postavy levítu. A on jednako zdal sa akýsi rozrušený a v oku mal
plachosť. To zabávalo slečny nesmierne.„Podivné, čo je to?“ myslely, tajne ho pozorujúc a smejúc sa. „Začo a prečo je taký? A
to vždy pri každej mimoriadnej príležitosti alebo sviatku…“Pozdejšie nastala horúčosť a hlávky deťom začaly sa potiť, vlasy namastené lipkať. I na
jasné čelo dekana, ktorý obanoval, že dobre robí, ale sa nezdrží, aby nerobil tak i ďalej,
vysadly perličky potu. Ustavične si musí utierať čelo, líca, nos, bradu. No sediac, bystre
a neunavne zkúša ďalej s rozkošou, pasúc oči na spotených deťoch a ich učiteľovi, na tvári
ktorého zjavily sa fľaky červené od horúčosti. Staručký kňaz ustate oprel sa o stoličku a
hospodári rohom kabanice treli si tváre. I Nivská rozšírila vejár. No odísť nikomu neprišlo
na um, len slečnám. Tie rozparené ako ruže, ešte i večne bledá Otila, začaly sa obzerať
nepokojne a po malej chvíli vytratily sa poza chrbty druhých a pomedzi ženičky, obstavšie
dvere, von na svieže povetrie.„Ach, či je tu dobre,“ vzdychly, lapajúc povetrie chvatom do seba. I počnú chodiť po
dvore, drobnou pažiťou zarastenom. „Už som bola do poly omráčená!“ tvrdí Józa. „A tetu
ztade dostať je číra nemožnosť!“„Veru ostane tam do ostatku,“ usmeje sa Otila.„Božechráň! Mňa by ste živú nevyniesly. A tie namastené hlavy sadlom — pardon!“ preruší
sa, ožijúc na čerstvom povetrí a dostanúc svojho ducha rozkošného opäť. „Veď je tu i
Katuša, čo z takých pochádza; nahnevá sa!“ A nedbajúc o city alebo necity Katušine, vraví
ďalej: „Krásny je dekan a zaujímavý. Vystúpenie prosté a otvorené… Ale povedzte mi, čo je s
tým božím mužom? Ten je už zasa bolesťou napadnutý!“„Kto vie?“ usmeje sa Otila, veľmi vkusne odetá v lilavých šatách, „dnes ho už ani ja
nechápem. Ide všetko dobre a on je taký bolestne precítený!“„Len ak ho láska mučí a nedá oddychu ani v takýto vážny čas?“ Ona myslela totiž, že ju
tajne zbožňuje, ale neopováži sa to vyznať.„Už ho ani ja nechápem!“ opakuje v mysli Józa a smeje sa. „Nepovie slova, čo by svoje
samozbožňovanie nevyzradila!“„Azda že sa už musí rozlúčiť s učenci!“ vraví nahlas.„Alebo myslí, že i z týchto nevinných kto vie akí vyrastú, keď vyjdú do života.“„Čo, že nevinných?“ zavolá Józa. „Babušinčan, len čo sa narodí, už je prevrátenec. Tebe
sa nezdá, Popeluša?“ obráti sa ku Katuši, ktorá je odetá v bielych, starých šatách, ktoré
odvrhla Otila. Ona zväčša od nej nosila šaty, bola menšia i tenšia; dali sa prerobiť pre ňu
dobre. „A ten výborný Stano Hrabeň nepríde dnes?“ spytuje sa, nečakajúc vôbec odvety
Katušinej, ani nijakej.„Zvedavá si naň?“ usmeje sa Otila, „mala si prísť vtedy, keď bol tu!“„Veľmi banujem, že som to nespravila!“ vetí ona posmešným tónom. „Túto Popelušu pomýlil
celkom a do oblakov vytrhol od žasnutia. Vravela, že ho uzriem dnes i ja, že príde. Zato
som si vzala tieto červené šaty, a ty, Popeluša, však tie biele…“ I zahral jej úsmev
pokúšania na rtoch, dodajúc: „Si rozkošná v nich!“Katuša len pohla hlavou, s výrazom, ako by riekla: Neverím ti, falošnica! A Otila
usmievala sa, cítiac, že pochvalou Katuši len ju chce bodnúť. Nerozlučné priateľky totiž
bodaly sa veľmi rady. A dnes, zdá sa, celý deň bodať sa budú. Józa stane sa čo chvíľa
šialená od rozpustilosti a Otila cíti nepokoj, nespracú sa vedno, je isté. Otila rozkázala
Katuši ísť k mame sa spýtať, či nejde domov, i či v zkúške dobre pokročili. Najlepšie bolo
by teraz rozlúčiť sa s nerozlučnou Józou.„Bude porada hlučná,“ povie Józa, keď si boly po odchode Katušinom posadaly tam na
lavičku pri záhradnom plote, a hľadely, ako po jednom schodia sa hospodári. „Ja som ich
nastrašila, že Červenčík odíde.“Otila usmiala sa zazlievavo.„Tým, odpusť, Józa, nemáš sa čo chlúbiť,“ odpovie potom miernym hlasom, ako múdrejšia.
„Že ich tak strašíš vždy, i Červenčík sa mrzí. To sa veru nepatrí do všetkého starieť sa
dievčaťu a pre svoju zábavu použiť všetko, i toto. To by ja nespravila za nič!“„A myslíš, že ja zabávam sa tým?“ zavolá Józa a smeje sa i teraz. „Pravda, i zabávam,
ale má to i dobrý cieľ, lenže naoko toho nebadať.“„Som zvedavá naň.“„Počuj, oni sa ľakajú, že odíde, a zostanú zasa štyri roky tak. Budú sa lepšiť, aby ho
zdržali. Rozumieš už?“ kričí, stále smejúc sa. Teraz samej ten dobrý cieľ na um prišiel.
„To je múdra myšlienka, ja som očarená.“„Nemáš byť. Ja to neschvaľujem, ja nedovolila by si klamať kohokoľvek. To i tak len teba
ponižuje. Je dosť iných prostriedkov, keď už chceš nasilu byť pomocnica levítovi.“„Ohó, pomocnica!“ vpadne jej do reči Józa popudene. „Ja jeho chcem učiť, lebo netreba sa
vždy len vyhovárať.“„Ty učiť!? Dievča mužského? Odpusť, ale to je smiešne a ešte takým spôsobom. Ja by to
nespravila, žene — pokora a láska.“Józa zahryzla si do pery.„Jaj, keď ty máš vysokú dušu a hlboký cit pravdy. Ty si vysoká a hlboká, ha-ha-ha!“Otila neodvetila na výsmech. Ešte by ju opanoval hnev, a to nechce. Pokladá také niečo
za nízkosť a nedôstojné svojej duše. Józu i tak nepreškriepi nik, tá neutíchne, či má
pravdu, či nie. Vysmieva sa, šarapatí, kým nepríde na kosu.„Či by splanula, keby to dopustila jej vysoká duša,“ pomyslela si, smejúc sa na nej
tajne Józa.Prišla Katuša od Nivskej, oznámiac, že je zkúška asi v polovici, dekan je v plnom
záchvate a celý oduševnený, a mama nemá úmyslu odísť, kým sa neskončí, či ráčia ju slečny
dočkať, či nie.„Tak teda len musíme tu ostať,“ rečie Otila, pochopiac matkino slovo „ráčia“.„Ale poďme niekde a potom prídeme pre ňu. Čo tu budeme robiť? a dnu ja nepôjdem,“ vraví
Józa. „Mám ísť i tak k Ľvovi. Alebo poďme pozrieť mamičku, čo robí. Ukážem vám tam u nás v
záhrade zaujímavé miesto, zkadiaľ hľadím na Červenčíka, keď ide do cintorína. Devy, to je
obdivuhodné,“ zavolá zrazu, smejúc sa. „Ja čo len pozriem naň, už viem, akého odnášajú na
večný oddych. Keď má tvár uveličenú, vtedy starca, keď kráča zroneno, vtedy mladého, keď
plače, dieťa a keď dievča, vtedy je taký skľúčený, taký bolestný a taký umorený, ako by
všetky jeho viny niesol. Ha-ha!“„Na tom nemáš sa čo smiať, Józa,“ zastane Otila zle dotknutá. Levíta jej je milý človek,
cíti i ľútosť s ním, mysliac, že ju beznádejne miluje. „Červenčík je mladík, akých je málo,
to mi ver.“„Inakší, ako čo k vám prišiel!“ kričí Józa neskrotená. „Ty, Popeluša, povedz, kto je
viac hoden, levíta, či tvoj kráľovič? No, teda poďme ku kameňu!“ rečie, nechtiac odpovedi.„Oh, nie ku kameňu,“ ohlási sa Katuša nesmelo.„Ach, a prečo? Jedno slovo povie, i to je: nie! A prosím?“ Józa pozrie zpod obočia k
nej, tušiac príčinu.Katuša neodpovedala, len odvrátila tvár. Púť ku kameňu, tak volali pomník otca Józy, v
prvé časy po jeho smrti hrob, lebo slovo pomník bolo bolestné vypovedať, a zle sa cíti
vždy, keď idú ta s Józou. Je totiž po ceste zmužilá, žartuje, trhajúc kvety, ktoré chce
položiť na hrob, i položí, keď príde. Potom postoji tam opretá lakťom o chladný mramor.
Zrazu obráti sa, rýchle ide nazpäť, ale je už celkom inakšia. Oko horí jej, líca a pery
dohryzie si temer do krvi. Ako by všetko dobré tam bola nechala. A chráňpane prihovoriť sa
jej, alebo sa stretnúť s Babušinčanom. V taký čas z očú jej srší taká zlosť a takým
pohľadom ho zašľahne, ako by ho ním zničiť chcela. V taký čas povie im, že levíta dostal
faru a odíde preč od nich.Zamĺknuté oprely sa o plot záhrady, ktorú árendoval Hvezdár, i pozerajú dnu.„V peknom poriadku drží tu Georga!“ povie Otila. „Ale to je viac jeho zásluha. A to ju
hnevá.“„Ani nie div. Ona chcela by muža v knižkách zahrabaného, a nie čo shodí kabát a meria
hriadky v záhrade, štepí stromy alebo sa s pomocníkmi hrdluje.“„Chudobné dievča, chudobné šťastie!“ poznamená Otila chladnokrvne.Józa pomyslí si: „Chudobné už ani hlavy nesmejú zdvihnúť. Toto je egoista, akých málo!“
A povie: „Pekne je tu naozaj; ver, pri levítovi by tak nebolo.“„Ten má druhú záhradu,“ usmeje sa Otila. „Povahy sú rozdielné.“„Levíta má druhú záhradu, pravda,“ smeje sa Józa, „a druhé kvety. Táto dedina je jeho
záhrada a ľudia kvety.“„I hrach jej už schodí, pozrite, i cibuľa. Pracovitá ruka!“„Nie, Otila!“ zvolá Józa a smeje sa. „To je zvláštne s tou levítovou záhradou, pritom sa
pristavme. Títo lotri a ruže levítove. Kurátor s holou hlavou napríklad je tulipán,
ha-ha-ha!“„Originálny žart!“ riekla Otila, ale potom hneď pohrozí bielym, krásnym prstom a
upozorní: „Pozor, Józa!“„Ďuro Zajac jasmín, náš obnociar kaktus a Šporiga stokráska!“ volá Józa, nedajúc sa
mýliť. „A Rataj? Tomu nejaké pekné meno najdime. Rýchle, rýchle, to je miláček levítov. Ty,
Popeluša, si s ním veľa, ty vieš, čo je jeho najmilší kvet.“„Ja neviem.“„Oh, ospalá, nechutná!“ riekne Józa. „Ja by vedela na tvojom mieste i jeho najtajnejšie
myšlienky. Povedz, zaujíma sa o nás? Nie je zaľúbený do niektorej?… A tento čo bude?“
hovorí už v cudzej reči, vidiac zo školy vychádzať veľkého chlapa. Je to Pavkovič, vysoký,
statný človek. Vyšiel na čerstvé povetrie predo dvere, vyňal fajočku z vačku kožuška,
vytrúsil obsah z nej na dlaň a vrhol do úst. Všetky tri slečny rozosmialy sa naraz.„To je stolistová ruža!“„To je bôb!“ žartuje mimovoľne i Otila.„Ricínus!“ povie i Katuša.„Aha, i presadená ruža povedala slovo! Dvíha hlavu, ako vidno, a začne sa prebúdzať!“
kričí Józa.„Ja by i tebe dala hneď meno!“„Naozaj? No, čujme teda!“ A Otila riekla s istou prísnosťou: „No, len múdre teda!“„Hihi!… Ty sa vydáš za Ľva…“„Vidíš ju!“ riekne Józa, uhádnuc, čo myslí. „Som ľvica! Žasnem nad jej ostrovtipom. A
sebe nedala by si nejaké? Aká je smelá, že niet tu jej mamy.“„Dosť mi ich nadávate vy…“„Ktože ti ich dáva z nás?“ spýta sa Otila s výčitkou. Katuša zmiatla sa a zamĺkla.„Ešte jej i dáme!“ vraví Józa, „napríklad… no čo? Cibuľka, áno?“„No, to si ju práve poctila,“ povie Otila, usmejúc sa tajne.„Prečo nie? To je nenahraditeľná zelina.“„Viem, že kapusta bez nej bola by zlá.“„Nielen to. Má ona i vznešenejšiu úlohu. Neveríš?“ kričí, keď tá rozosmiala sa. „Či
povedala Šmúrička, čo prišla večer k levítovi, aby okrstil dieťa Kačurino, že ho len
cibuľou vzkriesili?“Do dvora po zelenej, drobnej pažiti stúpal mladý človek.„Služobník!“ volá už zďaleka zvučným hlasom, prezradzujúcim povedomie, i strhne klobúk,
máchnuc ním elegantne a zmužile. Oči jeho, z ktorých srší mužská hrdosť, skĺzly sa s
krásnej a vysokej postavy Otily na Józu a zastavily sa tam prenikave. „Celý dom váš prešiel
som a nenašiel živej duše. Potom žena mi riekla, že tu ráčite byť všetci!“„Ach, pane Hrabeň!“ rečie Otila celá premenená, teplá a podíde mu v ústrety pár krokov,
pekne vypnúc krásnu hruď. „Čakali sme vás a mysleli sme už, že ani neprídete. Čo ste tak
meškali?“ I podáva mu ruku, vystrúc sa pritom dôstojne. On stisol ju a oko jeho pozrelo
poza ňu zas k Józe. „Moja najlepšia priateľka,“ rečie milo Otila, skrútnuc sa veľkolepe.
„Stano Hrabeň!“ riekol mladý človek.Józa sa hnevá, že nepredstavil sa jej najprv. „Jozefa Jakubovičová.“Hrabeň bol zvedavý, mnoho počul o kráse a bujnosti Józy. „Zdá sa, že je pravdivý chýr.
Zúrivá slečna zúriacich Babušinčanov.“„A páni rodičia sú kde?“ spýtal sa Otily.„Tak toto je on?“ myslí Józa, keď odišiel s Otilou do školy. „Zjav jeho zbaví ešte,
naozaj!“Medzitým tamdnu maličkým prvákom dovolené bolo vyjsť osviežiť sa na povetrie. Vyhrnuli
sa ako včely z úla, s veselým štebotom z priechodu, poskakujúc na pažiti dvora. Za nimi,
kým páni tešia sa príchodom Hrabeňa, zjavil sa i levíta. Jedným sotrením sobral perličky
potu s čela a hneď sklonil sa ku deťom. Napomenul k peknej zábave, pohladil so pár líčok i
hlávok a čielka spotené a tvár jeho prijala výraz nežný, najmä keď to spravil i Ďuríkovi
Hanesovi. Józa pristúpila bližšie.„Chcem sa vás niečo spýtať,“ vraví, keď otázok kopu o žiakov bola mu predložila, o
Ďuríkovi najmä, nečakajúc ani na jednu odpovedi vôbec. „Prečo vy nechodíte do Hvezdárov?“„Do Hvezdárov, do Hvezdárov?… Načo do Hvezdárov?“„Ešte sa pýtate! Rozbroj tíšiť.“„To?“ pomlčal, ako by sa chcel rozpamätať o tom, i čo odpovedať. „Tam je lásky dosť, a
kde je láska, tam všetko vyhladí, vyrovná sa samo. Tam netreba nič robiť.“„Nič robiť? Veď práve to je chyba, že niet lásky. Stará Tereza…“„Nie je stará na príčine,“ pretrhne ju on a pozrie po deťoch, potom na dvor školy, možno
ho i čakajú tamdnu.„A kto? azda Georga?“ začne Józa.„Áno, Georga!“Józa zarazila sa, potom zasmiala sa. „Či je toto prepodivný človek, ten všetko inak
vidí.“„Ach, pravda!“ blyslo jej potom, „u Georgy niet lásky!“„U nej je ešte najviac lásky,“ vraví on, „ale jej hrdosť búri sa, a sklamanie; keď to
premôže, uspokojí sa a bude dobre.“„Ešte niečo.“ Levítovo čelo zatiahlo sa trochu netrpelivosťou.„Aký kvet vám je najmilší?“On usmial sa mimovoľne. „A preto ma tu zdržujete? Sám neviem… azda ruža.“„Presadená. Ešte, ešte!“ zadrží ho ešte. „Dokiaľ budete trápiť toho krásneho dekana
tamdnu?“Červenčík nezdržal sa úsmevu. „Kým sám chce, slečna.“„Aspoň o štvrť hodiny som ich orabovala oň,“ myslí si Józa, zasmejúc sa, keď ztratil sa
do školy, za Katušou idúc do záhrady.„Čože je, princezna?“ zavolá už od dvier, zbadajúc Katušu medzi ríbezľovými krami.
„Každý strpí moje žarty, len ty neráčiš?“„Ja preto neplačem!“„A či plačeš?“ diví sa Józa a zrýchli krok. „To ti veľmi dobre pristane. Preto škoda ti
je slzy liať, kde ťa nik nevidí!“„Moje slzy sa vidia a čítajú!“„A, a!“ začne Józa; Katuša naozaj dvíha hlavu. „A kto ťa to naučil tak vravieť? Zaiste
levíta, lebo si vždy s ním.“„Azda má raz toľko citu, slušnosti, že pred ním neklebetí, čo sa v dome stáva!“ ohlási
sa zpoza plota Otila už vrátivšia sa, nechajúc Stana s rodičmi. „Len nech neuctí rodinu,
ktorá ju prijala, nech osočuje z vďačnosti.“Katuša i Józa obzrely sa k nej; nevedely, že od plota hľadí k nim, ale neodvetila ani
jedna. Horky neplače pred levítom. Každý deň temer, ale nepovie ničoho nikdy. Stiera slzy
len tak kradmo vše s jedného, vše s druhého oka a myslí si, že ich on tak nevidí, i šomre
na neho, najdúc si tam príčinu, ako by on bol niečo zlého vykonal.„Tak jej slzy číta Červenčík!“ zvolá Józa, nedbajúc na prísnu reč Otily.„Poď, Józa, čo sa budeš s ňou zapodievať,“ ozve sa Otila, zas akosi už uspokojená, ako
by bola sostúpila so súdneho stolca, na tvári jej bola zvyčajná láskavosť, „a ona nech ide
pozrieť dom. Povedal Hrabeň, že nikoho nevidel tam.“„Kalich je už preplnený, i miera,“ upí Katuša ešte žalostnejšie, že musí ísť ku slúžkam
a slečny tu ostanú.„Čo vravíš?“ diví sa Józa. „Mňa táto do vytrženia privedie. To ju Červenčík tak zkazil.
Kalich je preplnený, miera doplnená, ha-ha-ha!“„Poď už, Józka, nechaj ju. Čo sa budeš s ňou toľko babrať?“„Kalich je preplnený, miera doplnená,“ vraví už teraz hlavate Józa, vidiac, že za slovo
„babrať“ Katuši vyhrnul sa nový horký prúd sĺz. „Ale neplač; ktorí trpia, budú i víťaziť.
Nevieš ty to príslovie opatovské: kto trpí, ten panuje? Divné príslovie. No teda! Tu je
kráľovič, hlavu hore!“Na toto už i sama Katuša, urazená, mala by slovo, odpovedať bezohľadnej Józe, ale vtom
od potoka, čo delil záhradu od Hvezdárovho dvora a hnal mlyn, rýchlym krokom zjavila sa
Georga. Všetky pozrely na ňu prekvapene a Katuša, vidiac ju, zľakla sa. Usušila oči a
sobrala sa hneď, opustiac záhradu, kde rozkázala jej ísť Otila.„Nie je ešte koniec zkúšky?“ spytuje sa Georga. Pekné vlasy učesané sú jej podľa
najnovšej módy s hrebienkami, postava odetá v pekné šaty, ako za dievčenstva, ale na tvári
i dychu trhanom vidno, že na srdci dosiaľ je ten príval sĺz alebo ešte i väčší.„Nie ešte. Čože tak zhurta, pani urodzená?“ spytuje sa Józa a pozrúc po nej pozorne,
myslí:„Tento lapený vták je druhá presadená ruža, lenže Katuša prišla z prachu a táto do
prachu, vlastne do múky!“„Odídem s otcom navždy!“ započne Georga s náruživosťou, „nemôžem tu byť ani pol hodiny
viac. Ja tu zahyniem!“„Ale nežartuj,“ zasmeje sa jej Józa.„Musím odísť, uver, aspoň na týždeň alebo dva, nech si oddýchnem. Vo mne blčí zlosť,
náruživosť. Nestrpiteľné mi je všetko. Mlyn stále klepotajúci udiera ma po sluchách,
hučanie vody mi srdce šklbe, tie čakalnice zababrané, zvedavé vraždia. Stará žena s
pichľavými, žiarlivými očami… a ešte on, čo nevie zakročiť a pokoj uviesť ani vo svojom
dome, ťuťmák!“„A tak naozaj je s tebou tak strašne a nedá sa to zmeniť?“ rečie Józa.„Nedá, nedá! Protivné je všetko, čo robí, každý jeho pohyb, i že chodí za mnou, že
vraví, že hľadí, že kope v záhrade!… A bezpečný výraz jeho očú, ako by všetko dobre bolo,
čo ho okružuje so mnou i s ním i všade. Nepríde mu na um, že ma to môže urážať, neusiluje
sa byť inakším; ja to neprežijem!“„Taký má byť vždy ako v rukaviciach a vo fraku i keď sa mlynom a gazdovstvom zaoberá?
Azda si vedela, aký je a čo je, keď si šla zaň?“ riekla jej Józa. „Pravda, i tebe by sa
lepšie páčil taký, ako tento novozjavivší sa Hrabeň,“ pomyslí si.„Budeš ho ty ešte i milovať!“ povie s opovržlivosťou.„Jeho? Nikdy, nikdy!“ zvolá Georga náruživo.Ale Otile nepáčil sa tón, akým vraví Józa. Nepokladá to za pravý spôsob obmäkčiť srdce
Georgy. Treba s ňou jemnejšie a láskavejšie zaobchádzať a nie s takou surovou silou a
bezohľadnosťou, ako Józa.„Georga moja, uspokoj sa, duša. To jest, hľaď sa uspokojiť,“ začne dobrotive, „a
nadovšetko hľaď panovať nad sebou, to je hlavné. Pozri na mňa, však zdám sa byť pokojná a
ako nedotknuteľná a pritom kto vie, čo skrýva moje srdce. Koľko ráz mrzím sa, som i
urážaná, nahnevaná, ubolená a na mne to nepoznať nikdy. Lásku mať ku každému a panovať nad
sebou, je prvé pravidlo ku spokojnosti a spokojnosť je šťastie — lásku mať ku každému a
láskou prehliadať chyby a poklesky iných!“„Ja si teba mám za príklad brať, ktorá všetko má!“ riekne Georga. „Ktorej šťastie núka
sa so všetkých strán? Dobre je byť plným lásky, keď sa nám krivda nerobí! Mne len rozsobáš
pomôže!“Na mramorové čelo Otile sadol mrak. No nerečie nič, na výbuch zadržiac svoju dušu v
rovnováhe. Čože robiť s ňou. Všetci by jej radi pomáhať a na tom pracujú všetci. Ale ona
nechce!„Nepodaril sa pokus!“ smeje sa Józa v duchu na nej.„A sem ide!“ zvolá zrazu Georga, „a bez kabáta!“„Kto?“„Ten ťuťmák, strašné!“ i hľadí s očami vyjavenými, oblievaná horúčosťou hanby, ako stúpa
jej muž na lavičku, ktorú sám spravil nad jarok, spojac dvor svoj s levítovou záhradou.
„Nejdi, nejdi! Idem ja už k tebe!“ zakričí a už berie sa chvatom. Józa lapila ju za ruku.„Stoj a nerob sa smiešnou! Poďte, pane Hvezdár, len sem!“ volá, keď Hvezdár zastal.„Čo sa starieš?“ okríkne ju Georga a hľadí si osvobodiť od nej ruku. „Ja sa hanbím
zaňho… On len tak, a vy ste tu!“„Nepustím!“ vraví Józa. „Predo mnou nehanbi sa zaň, lebo ja ctím si ho i za to, že majúc
sedem tried vrátil sa na otcovo miesto, a nešiel za advokáta sa učiť; dráčov je dosť… Pri
jadre nie je otázka, v akej je škrupine, a Otila je dobrotivá, tá odpustí poklesky…“„Nechcel byť dráčom, kňazom chcel byť!“ vpadne Georga. „Veď tak by ho ešte strpela!“„Aha, tak nie osoba, protiví sa paničke!“ posmieva sa Józa. „Konečne nie div, pekný je,
hľa, kde stojí pod vŕbami — svieži… nepočul pre šumot vody moje volanie! A má ten pán
neobyčajne pekné líca s jamôčkami, ako dievča. Ty takých nemáš. Závidím ti ho!“„To vravíš len preto, aby ti uverila, ale myslíš ináč. Preč odo mňa, pokušiteľka!“„Poďte, pane Hvezdár!“ volá Józa, nedbajúc o jej reč. „A veď je nie bez kabáta, ty
blázon,“ smeje sa, prizrúc sa beľavému kabátu, čo nosil vo mlyne, pod ním turistická dúhová
košeľa s výkrojom okolo hrdla. Je už teplo. „Aký je šumný takto. Vravím, ty si nie ani
taká!“„Čo jej nedáš pokoj, Józka?“ povie Otila s výčitkou. „Ty do všetkého pcháš si prsty a
chceš rolu hrať veľkú. Nedbala by si riadiť beh sveta alebo aspoň tejto dediny, a odpusť —
nič sme!“ Odišla.„Poďte len, poďte…“ volá Józa Hvezdárovi.„Georga!“ povie potom, keď odišla Otila od nich. Už zmenená nakloní sa k nej a oblapí ju
okolo pliec. „Ja ťa o niečo prosím. O mne je reč…“ doloží ako tajnosť.„Čože chceš?“„Ja som veľmi nešťastná!“„Ty? Ha-ha!“ zasmiala sa Georga mimovoľne. „Čože ti je?“ spýta sa prekvapene.„Vieš, Georga, ja som taká, ako jablko. Naoko pekné, ale vnútri…“„Červivé, či čo?“„Ja potrebujem — jedným slovom tvoju pomoc… Tu ste už, pane Hvezdár? Vy ste múdry,
klamete nás. Vy ste shodili putá a my nedajbože!“„Slečna, ani vám nik nebráni putá strhať,“ rečie on trochu okúňavo; vidno, že je ešte
mladý! „A jar ste už vy spravily — veď je máj — vidím vaše pekné červené šatočky.“„Ťuťmák, ako to vraví, nič vzletu v jeho reči, ako by ani jednej triedy nemal, nie
sedem,“ myslela si Georga.„Treba vám je Georga?“ spytuje sa Józa a jej šepne: „Príď večer k nám, mamička ťa i tak
veľmi rada — potom ti rozpoviem.“„Ja idem s otcom, večer nebudem už tu,“ odpovie Georga.„Tak je darmo, s Bohom!“ rečie Józa a chystá sa k odchodu, ako by sa hnevala. „Myslela
som, že ma rada máš!“„Ak si máte niečo povedať,“ ohlásil sa Hvezdár, vidiac ich šepot, „ja odstúpim, ale len
na maličkú chvíľku. Chcem ísť na schôdzku totiž, i prosím si oblek od Georgy.“„Oh, Bože chráň! Ja vás meškať nechcem ani odberať Georgu, lebo s ňou byť vám je i tak
málo popriato. Hrúza práce, pane Hvezdár, hrúza práce,“ vraví Józa, „a moja história je
dlhá…“„Nuž ale, povedz len, keď on pristáva,“ šepne Georga, urazená trochu jej výsmechom, že
práca hatí jeho k nej.„Nie, na druhý raz, s Bohom!“„Ako chceš,“ odvetí Georga a ide s mužom, nezbadajúc, že jej drží ruku a vedie so sebou.„Smiešne dievča,“ vraví popudená, „začne a potom nedokončí. A ešte mi na oči vyhodila,
že ju nechcem. Ju, ktorú najradšej zo všetkých!“ Na lavičku prepustil ju napred, zavadiac
do nej. Ona trhla sa a vtedy zbadala, že je vedľa nej. Rýchle prebehla ponad vodu a uteká
hore do dvora na druhú stranu. Na chodbe pri uhle zastala zrazu. Hvezdár zrýchlil krok tiež
a dohonil ju.Vo dverách na prahu sedela jeho mať, držiac tučné líca v dlani s tej strany, kde stáli
oni a plakala pred niekým. Nezbadala príchodzích pre klepotanie mlyna.„Nič to nestojí, súseda moja, takú paniu brať, ako môj syn,“ vravela s plačom a
rozhorčene. „Kým sa neoženil, nebolo treba slúžky pri dvoch pomocníkoch, teraz hoc by i dve
boly. Ver’ kravy nepodojí, ani nenažne trávy v záhrade, vody nenanosí, dvor nepozametá,
neokalí kuchyňu, prať na potoku nebude. Pole môže sa odpredať pre ňu, čo je aká škvarka. A
pyšná vám je, na mňa, ako na psa, ani nepozrie. A keby to aspoň bolo niečo, ale hocičo
vybehnuté, zlomil by si ju — a on je aký krásny, mocný — a chudobná. Ale on to všetko
nevidí, nedbá na to, iba spyšnel aj on. Ledvaže sa poznal s ňou, už dal dom stavať —
otcovský nebol súci už pre paniu veľkú, ešte i tento mlyn bude hnať para, aby bolo
panskejšie, uvidíte. Dal sa volať pánom urodzeným, aby ona nebola len pani Hvezdárka, ako
ja. Veď sme síce zemianska família, ale ktože teraz na to čo dá? Na to ani jeho otec nedal
a bol tiež človek učený, chodil do školy ako i on a ostal až do smrti len pán Hvezdár, inak
ani nedovolil sa volať sám.“„Tak to býva, hľa, tak!“ bolo počuť potešujúci hlas z pitvora. Georga pozná v ňom
gazdinú Vážancovie. I tá má nevestu, ktorá žila v rozbroji so všetkými, ale teraz nechala
muža a je pokoj v dome.„Nuž ver’ tak a nie inak,“ prisvedčí i druhý hlas. To je zas hlavná slúžka Ľva
Jakuboviča, tamhore nad dedinou bývajúceho v dome obohnatom mocným múrom. Nechala dom a tu
klebetí s Hvezdárkou, s ktorou drží priateľstvo veľké od tých čias, ako bola u Ľva
Jakubovičova za domvedúcu po oženení syna.„Ale čo je to?“ pohne sa konečne Laco zpoza chrbta ženy, kde stál ako ohromený i
zľaknutý, a chce sa vyrútiť preč. No ruka ženy bez dychu počúvajúcej kŕčovite zadržala ho.„A koľké sa nám ponúkaly! Kde by nie, do nášho domu a k takému človeku. Tu Kováčovie
Linka až dosiaľ sa hnevá a ako ma pekne zlatou nénikou volávala. Koľko lásky a úcty bola by
mala od tej! Aj v Opatovciach zámočníkova Francka i Mariška Valaché, ale jemu sa páčila len
táto. Ona mu je svetlo a slnce, celý svet a život! Ver’ o mňa nestojí tak, ako o ňu. Ju
radšej má ako mňa, čo som ho vychovala. Mňa sa nespýta, keď trúchlim: čo vám je? Ale ak ona
nos ovesí, dotiaľ chodí okolo nej, kým sa nesmieri. A ja hoc by ani slova nepovedala,
všetko je zle. Ach, súseda, mať je len na to, aby sa vytrápila s deťmi, a keď im je už nie
viac treba, hoc by jej ani nebolo viac!“ Tučné pery roztiahly sa jej horko a do očú
okrúhlych pichľavých nalialy sa hojné slzy.„Tak je, ej, to je pravda!“ prisvedčí gazdiná od Vážancov, „i so mnou tak bolo, kým
neodišla… Pani Hvezdárka…“ zastala, na dvore videla mladých stáť. Stará pozrela cez slzy na
dve postavy už utekajúce ako pristihnuté, a pozrúc dookola, stŕpla i ona, vyskočiac. Po
tučnej, vypasenej tvári rozlialo sa prekvapenie i hanba, v druhej chvíli už dvíha trucovite
hlavu, zastanúc proti nim, ako by vravela: „Trebárs poďte, ja sa nebojím!“Georga, odsotiac muža, ktorý usiloval sa priblížiť, schopila sa a uteká do domu,
prebehnúc bez slova a pohľadu popri vyzývavo vypätej Tereze. I Laco ide, ale pri dverách
oko padlo mu na mať, na ktorej tvári už niet zahanbenia, len nenávisť, že nevesta nedrží za
hodné povedať slova k nej ani pozrieť, cúvol od dvier, čo viedli k žene. Zastanúc,
pochopil, že najskôr k tejto je jeho cesta, a zatým len k tej druhej. I rozhodol sa a chcel
ju pokárať slovami prísnymi za jej vinu špatnú, lebo veľa ráz takú spravila, no v tej
chvíli pozrela ona naň so slzavým okom ľútosti. Hodil rukou, odvrátiac sa, a vyšiel na dvor
bez slova. Pochodil tam, ruky vo vačku kabáta stískajúc, aby utíšil srdce, chcel teraz už
pekným spôsobom napomenúť a šiel i do mlyna rozsiahleho do čakalne.„I vy by ste mohli tak nemárniť dni,“ osloví Sama Bobuľu, syna kováča, ktorý chodil
pomocníkov svádzať, a Nivská mu už tajne odkázala, aby sa držal poriadne, že mu dá Katušu.
Chce sa jej totiž už striasť a nik neprichodí; len nemôže držať to jarmo na šiji večne a
keď Georga mohla ísť za Hvezdára, táto bezpečne môže byť Sama. „Od rána ustavične sa tu
zabávajú a meškajú pomocníkov.“Samo, vysoký a poriadny mladík s čiernymi očami, skočil zadivený. Takto sa Hvezdár ešte
neshováral s ním. I hodí hlavou hrdo. Ak je Hvezdár pyšný, bude i on. Aj Katuša, ktorú mu
dajú, je nie hocičo!„Prosím,“ rečie odmerane — bol vo svete na vandrovke za rok a vie po pansky odpovedať,
„keď nie sú vám po vôli moje návštevy, ja sa vzdialim. Alászolgája!“ i berie sa, ale
neodišiel. Sadol na lavicu a vzal karty do rúk. Hvezdár vzdialil sa z mlynice sám.Laco dal do izby zavolať k sebe i mať. Prišla len o chvíľu, urazená, čo ju predvoláva
ako pred súd. Pozrela dookola po novom náradí — staré všetko šlo do izbičiek, na povalu a
do mlynice. Nevidiac nevesty, smele zdvihla hlavu, oko jej ostro šibe na syna.„No, čo chceš, čo si ma volal?“ Veď mu je ona mať! Laco spravil nerozhodný posunok. Na
zdravím kypiacej tvári opäť zjavilo sa veľké rozrušenie, že je taká vyzývavá. Zacítil túžbu
znevážiť ju. Lebo poriadok musí sa stať jednako niekedy. Nemôže ďalej zažmúriť oči; mať zle
robí. Ona je vina všetkému, neraz prichytil ju ponosovať sa takto hlúpym obecným babám.
„Ako môžete taká byť,“ začne dusivo, utláčajúc hnev svoj, aby ju naozaj neurazil, „na moj’
pravdu, ako nejaká… keď mám povedať…“„Čo sa hneváš, dieťa moje? Veď je pravda, že len ženu vidíš, a mňa by si vďačne
pochoval.“„Čo zasa vravíte!“ vzbúril sa Laco. „Nebuďte taká… taká obecná…“Stará pozrela na syna a slzy zalialy ju. Taká obecná! Už mu je obecná pri fajnej žene.
Dosiaľ nebola. Aký dobrý bol, jeho reč a skutky boly samá úcta a láska. A nepríde mu na um,
že on je nie obecný preto, lebo ho otec i ona dali vychovať a ženu fajnú dostal pre výchovu
a nie že má mlyn. On je učený, lebo ho oni dali vyučiť.Nemôže povedať od žiaľu a horúcich sĺz ani slova; z druhej izby s hlukom a pleskom
prišla nevesta, rovno sa ženúc k oknu. Laco, ktorý chodil dojatý, rozrušený a nahnevaný,
pozrel na ňu skúmavo, a vidiac jej vzbúrenú tvár, pokročil za ňou. Mať odstúpila sa
žiarlivo z cesty. Hľa, už zabudol na ňu, len čo prišla. Už nevie, že ju urazil, že plakala
pred ním azda! Ide ju láskať!Laco priblížil sa za chrbát ženy až trochu ostýchavo pred matkou a chcel obtočiť ruky
okolo nej, ale v tej chvíli ona zvrtla sa a z jej oka zasiahla taká nenávisť naň, že sa
zdesil a cúvol.„Čo sa hrdluješ s touto ženou?“ vravela jej potupná a horká črta rtov. „Ty si nie menej
vina, ako ona!“ A odišla do druhej izby, zavrúc dvere, ako by len zato bola sa objavila,
aby prekazila ich spor. Laco sklonil hlavu a začal chodiť po izbe. Zabudol na mať tklivo
hľadiacu naň a túžil za ženou; udobriť ju i pokárať. Lebo videl z jej pohľadu, ktorým ho
ako by omráčila, že je i ona vina, nielen mať.„Hľa, už ide za ňou!“ dudrie mať, keď šiel ku dverám. „O mňa, ktorú urazil, nestojí, ale
ide sa poklonkovať panej!“ Veľké slzy vypadly jej na buclaté líca. „Ja už len do hrobu.“„Už ani v tej izbe nechcú byť, kde ja, nepotrebná som im. Mala si, hriešna mať, načo
syna vychovať; už mu zavadzia.“ A horko plačúc, vyšla k slúžke, aby sa jej vyponosovala;
medzitým syn príduc do druhej izby zastal pri dverách prekvapený. V izbe rozhádzané je, ako
by žena bola tu borila sa so všetkým, a ona trhá so seba šaty všedné a oblieka druhé. No i
štvoro vezme do rúk, kým natrafí na pravé, vo veľkej vzbúrenosti nevediac, čo robí. On
prikročil bližšie a pýta sa:„Prečo sa obliekaš sviatočne, ženička?“Georga neodvetila. Pery má zaseknuté a v očiach nenávisť. Ani fúria.„Veď ja som prosil od teba oblek, že idem na schôdzku, a ty miesto toho sama sa
obliekaš!“Neodvetila. Laco zahryzol do plnej červenej pery a srdce zabúchalo mu hnevom. Túžil
silou-mocou priviesť ju k odpovedi. Ako ju miluje, i krv vycedil by za ňu, i mať opustil
by, a ona čo dokazuje? Ale už stojí oblečená v čiernych lisknúcich šatách, v ktorých videl
ju po prvý raz. Sblížil sa k nej, keď brala klobúk i oblapil ju od chrbta, ale vtom ona sa
zvrtla a pozrela so vzbúrenou tvárou nenávisti. Jeho ruky skĺzly sa.„Ja nie som príčina… Veď to nebude večne tak. Maj trpelivosť a odpúšťaj; ona je už
stará, a starí ľudia sú omrzlí…“„Čo ma tento ťuťmák stále uráža?“ myslí si. „Čo ma do matky!“„Ja odídem!“ riekla duseným od náruživosti hlasom.„Odídeš?“ na bezpečné oči vysadol mu ľak „A prečo, ženička?“„Preto, že… že… teba nechcem!“ chcela povedať, ale sa spamätala.„Prečo odísť?“ spýtal sa po druhý raz, keď neodpovedala, a šiel bližšie. „Čo ty to chceš
robiť, Georga?“„Nám nemožno žiť spolu,“ vetí ona, hotová odsotiť ho, ak sa sblíži k nej.„Nemožno!“ Na bezpečné oči Laca vysadlo ešte väčšie zľaknutie, i reč mu odňalo na
chvíľu. Nespustí oka so zlej ženy. Potom náhle odvrátil sa, kto vie, či ju prehliadol a
pochopil, a na okrúhle líce zjavil sa akýsi divný úsmev i jamôčky. On riekol: „A ja ostanem
teda ako som bol, sám!“George odľahlo po jeho slovách. Nebráni, teda môže ísť. I berie klobúk s poličky, pôjde
hneď, vyhľadá otca, aby ani sem neprišiel, i tak sa bude ponáhľať domov, nečakajúc ani
hrdej večere, čo býva u Nivských. Položila na hlavu klobúk a ako na odpor, aby jeho srdce
dráždila, šla ku zrkadlu, čo doniesla vo výbave. Laco nič nevraví, teda nedbá, že odíde,
ani nepozrie. Nemrzí ho, azda má v očiach i bezpečný výraz. Tak už bude žiť bez nej, a ako
sa veril! Veľká láska, ktorú prisahal, i u tohoto ťuťmáka bola teda len faloš, ako u
kohokoľvek… Keď odstúpila od zrkadla, postál a zdvihol hlavu. Nepovie ani teraz nič; môže
robiť, čo chce, teda neprotiví sa, ale tvár jeho je pobledlá a oči hlbšie. Stojí len, nie
že by prikročil a krk jej vykrútil, načože je ťuťmákovi surová sila? Postála nerozhodne. V
tej chvíli, keď on dal jej voľnú cestu, nemôže kročiť, ako by so všetkých strán valily sa
prekážky. Čo jej povedia doma i svet? Či má byť nahajkou, ako Mara Vážancovie, ktorú levíta
merí s mužom, alebo Šporiga? Aký posmech byť ženou ušlou a aká hanba bude i pre otca —
kňaza! A prečo vlastne? Že muž má matku, obecnú ženu? Žaluje sa každej čakalnici a on ju
miluje a ctí?… I stojí nerozhodne blízko dvier, nemôže ani ujsť, ani stáť. No tu počuť krok
váhavý od kúta, kde on stojí. Jeden, potom dva, už je za ňou. Ona zachvela sa horúcim
odporom, áno, bol blízko, chytá kľučku rýchle a chce odísť čím skôr od neho preč, ale on ju
dochytil a pristavil.„Aspoň odober sa, keď musíš odísť,“ rečie s neobyčajným zvukom v hlase, hlbokým, o
ktorom nevie dobre, či je opravdový, či ironický. Ako sa jej dotkol, chcela ho odsotiť, no
v tej chvíli blysol jej umom otec s prísnym čelom, Mara Vážancovie, Šporiga i levíta, a ona
spamätala sa. Stisne pery zúfale a napnúc všetky svoje sily, rýchle, rýchle obvije mu ruky
okolo šije a potom ho silou odtisne.„Neodídeš, ženička?“ spytuje sa on a oko opäť zajasá mu bezpečne, cítiac jej bozk na
jamôčkavom líci. I probuje jej brať klobúk jednou rukou, druhou drží ju pri sebe. „Však
neodídeš?“„Nie, nie!“ i hryzie pery, dychčiac v jeho objatí. „Ale na pár dní pusť ma s otcom,
prosím ťa, len na dva, aspoň na dva, dva aspoň!“ upí žalostne a zalieva sa slzami
malomocnosti, zvlažujúc jeho dúhovú, belasú hábu…*„No, či je dom naozaj pustý?“ spýtala sa Józa v školskom dvore, uvidiac Katušu sedieť na
lavičke. Otila, pokojná a vo veľkej rovnováhe duševnej, chodila po pažiti, ticho si nôtiac.
„Azda je už ani nie na tom mieste, kde bol, ale kto vie, kde je odnesený a víly
rozpŕchnuté.“„Tam sú všetky, i boly,“ odvetí Katuša; „vravely, že Hrabeň bol tam, ale sa ich nič
nespýtal, kto vie, prečo!“„Moja milá, Hrabeň je nie taký, aby sa s hociktorou babou pustil do diškursu,“ poučuje
Otila. „Či sa ty nazdáš, že on každú Katu zbadá?“„Oh, čoby ja!“ bráni sa Katuša. „Rozumie sa,“ riekne Józa a spraví úškľabok, „ako by
taký Katu zbadal: dosť, keď Otilu zbadá.“ I zablysnú jej oči a líca zahoria. Mlčia všetky
tri rozrušené, no o chvíľu už Otila usmiala sa, akoby odpúšťajúc, čo Józu spravilo temer
bez seba.V tú chvíľu zavznely rezké kroky v pitvore a skoro zjavil sa Stano Hrabeň.„Práve vás spomíname,“ zavolala Józa, ale nepohnúc sa od plota. Otila pozrela veľkými
očami k nej. Stano, nedopočujúc jej slov, ani neodpovedal. Šiel rovno ku lavičke, poobzeral
sa a sadol si, rozložiac sa, keď bol sa spýtal prv, prečo slečnám neľúbi sa sedieť. Je
premenený a nie taký, ako dnu vošiel, tvár mu očervenela a čelo, nie nízke a nie vysoké, je
spotené. Tamdnu je sparno, i vyšiel vyfajčiť cigaru na čerstvé povetrie.„Tu je príjemne,“ vraví zvučným hlasom a tvár jeho je bez pohnutia, hrdá, ako by ani
citu nemal, a ak má, tak je len hlboko skrytý. „Dnu je dusno. Divím sa pánom, že to vydržia
— ja nemôžem. Toto čie je?“ spýta sa, naďapiac na knihy tam pohodené na lavici.„Moje!“ povie Józa. On podával jej ich, nehnúc sa, len čo ruku natiahol. „Položte len,
kde boly,“ rečie Józa.„Ale tu vám môžu i nohy dostať, počul som o zvykoch ľudí tejto dediny…“„Knihy ako knihy, ale kepeň váš na pr. by ušiel iste!“ riekne Otila.„K tomu, keď ste si tam zasadli, môžete ich strážiť,“ rečie Józa, ktorú Otilin pokoj
roznecoval. „Nie, tú z rovnováhy nevyrušíš, môžeš ju uraziť akokoľvek,“ myslí si podráždená
a ide ku Katuši, ktorá ako stŕpnutá dívala sa na hrdého Stana.„Katuša, akýže je ten muž boží?“ spýtala sa utlumeno, „vari bol dnu posvätnými citmi
nadchnutý?… A viete, čo je Rataj?“ spýta sa obidvoch, zabudnúc v tej chvíli, že sa hnevá na
Otilu. „Hádajte!“„Kamelia…“ smeje sa Otila.„Nie, tej nedostaneš do zlosti!“ myslí si Józa, popudená krotkou odpoveďou.„Kto je posvätnými citmi nadchnutý?“ opýtal sa Hrabeň, zapaľujúc voňavú cigaru, keď si
prv bol pýtal dovolenie od Otily.„Pavkovič!“Otila trhla sa. Józino nedbalé vystupovanie proti Stanovi nebolo jej po vôli, a tobôž
ešte čo povedala! Či je nešeredná, ó, tej nik neimponuje, ani tento!„Kto je to, prosím?“„Levítu sme mysleli!“ vetí Otila milo. „Józka sa pomýlila!“„No, vidíš, Józkou ma pomenuje!“ myslí si Józa, i smejúc i zlobiac sa. „Táto
aristokratka všetko zahladí pekne a v srdci viem, že ju mrzím!“„Ja, ten! To je mladík tichý a úctivý. Mne sa hneď zapáčil, ako som ho videl. Netisne sa
do popredia, ale váži si iných zaslúžilejších, čo je teraz nie zvykom. Prosím, to je pekná
vlastnosť!“ i pozrie po nich, hoci ony nepochybovaly, zaujaté jedna druhou v duchu a
pozorujúc sa potajme. Hrabeň, keď neodvetily ani na to, pozrel po nich a zazrel pri lese
stáť i Popelušu, zkade hľadela naň vyjavene.„Čože, tá sa ma bojí, či čo? A kto je to? či chyžná?“ Jej nepredstavili ho a on sa bojí,
ak je nie slečna, že stane sa smiešnym. A snímuc oči s nej i vrátiac sa ešte raz, obzerá už
potom len Otilu, ktorá páči sa mu nadmieru. Je vysokej, peknej postavy a graciózneho
držania, ani veľmeštianka. I bohatá, vidno. Vie dobre, že pozdala by sa i jeho rodine, lebo
bez súhlasu nechce sa ženiť. Ako dobre, že zaďakuje Nivský a jeho postrčí na jeho miesto,
aspoň bude mať zámienku chodiť často a lepšie ju pozná, lebo prenáhliť sa nechce. Táto
zúrivá je najkrajšia síce a najpríťažlivejšia… a tá v tých bielych lacných šatočkách, čo
chodí s nimi, čia je? Ako by i patrila i nepatrila k nim, a čo sa tak bojí?„Počujem, že Babušinčania sa chcú odtrhnúť jemu k vôli,“ vraví potom zas o Červenčíkovi.
„I ja na tom budem… A slečnám, prosím, nie je dlhá chvíľa tu na dedine? Rozumie sa, že
často navštevujete mesto, bály a majálesy…“ spýtal sa, pochopiac chybu, čo spravil: ako by
mohlo dievča zaujímať odtrhnutie Babušinčanov?„Hm!“ pomyslí si Józa len o tom, čo povedal o Babušinčanoch.„Len prišiel, a už sa chystá dobre robiť,“ myslí si Otila, keď prv bola odpovedala na
jeho zdvorilú otázku o báloch. „Áno, toto je on, ten pravý! Hneď som to pocítila v prvú
chvíľu!“O chvíľu začaly ženičky vychádzať zo školy v dlhých kontoch a pestrých sukniach. Najprv
po jednej, potom v hlúčkoch, kričiac a chváliac levítu. Za ním hospodár a potom pán dekan,
čo dobre robil a obanoval. Začal sa prechádzať rýchlym krokom, aby rozkýval údy po dlhom
sedení, a rozháňal i rukami, pričom sa mu hodvabný odev úradný chvel a šumel. Po chvíli
zastal pred gazdami v hlúčku stojacimi a ruky založiac za chrbát, s vážnosťou pozrel po
nich. Počína si akoby hlava všetkých, a to položenie svoje nezmenil ani vtedy, keď sa
Stanova hrdá postava zjavila i s Nivským pri nich. Hlavu drží hore a v oku má zvláštny
lesk.Občania obstali ho, jednou myšlienkou zaujatí. Čierny roľník, energický, kučeravý, menom
Jano Rataj, predstúpil i rozpovedal myšlienku, ktorá ich všetkých zaujala, totiž o
odtrhnutí ich od Opatoviec.„Lenže tu sám pán levíta sa protivia, že len po smrti pána otca,“ dokončil reč a pozrie
mimovoľne za seba — stál chrbtom ku škole, — či nejde ich kazateľ, ktorého smrť pripomenul.
Rataj je majetný a najcharakternejší človek v celej dedine, miláček levítov.„Ej, tak je!“ prisvedčí i kurátor, človek nízky, ktorý si holil hlavu do pol temena,
lebo počul, že múdri ľudia majú vysoké čelá. Levítovo spieranie páčilo sa mu. On vôbec
nechcel ani odtrhnutie. V Opatovciach majú veľký zvon, i faru stavali pred desiatimi rokmi,
pri ktorej príležitosti on, ako kurátor, mal trpké dni.„Ver’ je to všelijako,“ poznamená i kostolník, chlap čierny, — Babušinčania zväčša takí
boli. „I zvon tam nechať…“ On nebol ešte kostolníkom pred desiatimi rokmi, o faru teda
nestojí.„To vám nevydajú,“ povie pán dekan, čo dobre robil, a prejde tri kroky sem i ta vážne.„Nuž tak, nuž tak!“ prisviedča Nivský. Teraz na schôdzke zaďakuje z dozorstva, i čaká
netrpelive chvíľu, aby sa zbavil. Trochu ho to rozčuľuje — ani nemyslel, že bude tak — a
bolí. „A ak sa odtrhnete, platiť ako dosiaľ musíte i pána otca. To vedzte, to sa tak robí,
kým kňaz patričnej cirkvi neodíde inde, alebo…“ nedokončil ani on, pozrúc na dvere školy.
Úcta a láska mu nedá vypovedať, čo myslel. „No, dobre by bolo, keby ste sa odtrhli. Zišlo
by sa, žiadúcno je, aby mali i kňaza i učiteľa. Obec je veľká a od Opatoviec vzdialená. Dve
hodiny chôdze a niet ani cesty! A tu zas jeden všetko nezvládze.“„Veď i my o to chodíme!“ ozve sa Rataj bystro a oko jeho s vďačnosťou spočinie na hlave
dekana. „Nezvládzu, zunujú a odídu nám. A my budeme zasa na blude kto vie dokiaľ, ako po
smrti pána predchodcu.“„Vari i dnes dostali list, počul som od slečny nebohých, že ich volajú inde,“ zavolá
rapavý Maco Čimän, čo býval nad kostolom. „Aby ťa!“ zahryzne si Józa do pery trafená a tvár
zablčí jej, keď všetci i dekan obrátili sa mimovoľne k nej.Už bola zkúška skončená, ale Nivská rozdáva ešte malé peňažné dary deťom s veľkou
okázalosťou.„Veď aj nie div, že nik nechce prísť k nám,“ zavolá jeden zpoza chrbtov. To je Martin
Šalát, ktorý má zvyk žiť príkladným životom, ani ihly by nevzal; ale z druhých stolíc
doháňa si voly. „Kto by ostal medzi týmto prevráteným svetom? Už človek ani statočnosti
nemá medzi ľudom, ani povedať, že je z Babušinca, hneď by ho zavreli. Ľa, ako že si museli
urodzený pán Lev Jakubovič ohradiť dom, že si už nevedeli rady!“Na toto skrútol kučeravú hlavu Rataj, rieknuc: „Ale čo!“„Nie sme všetci zlí!“ povie Čemerka, rychtár už pätnásť rokov, i pozrie na bielu tvár
dekana.„Že platiť i pána otca?“ začne Rataj, „nás to neodstraší. Veď tak dávali i na Dolnom
Močidle, keď sa od Horného odtrhli. A tu by to zaveľa netrvalo; pán otec sú chudák
slabušký… Kostol máme, školu napravíme, faru vystavíme, aj máme sad pre ňu — krásny kus
zeme, veď to videli, ich vznešenosť.“„Ej, ver’ spravíme faru!“ ohlási sa vysoký sedliak, ktorému daly dievčatá meno stolistej
ruže. I on je miláček levítov. Nekradne, pokúšaniu dosiaľ odolal, a dosť ho svádzajú druhí,
len ak niečo menšie uchytí z poľa na dohán. Ťažkých vín sa nedopúšťa, azda i láska levítova
drží ho chyteneho a možno i dodrží. Lebo rád ho Červenčík, sám sa chýli, ale kým na Rataja
je pyšný, k tomuto skláňa sa, ako ku slabému, on tenký a chudý k tomuto ľvovi. „Za takého
človeka, ako sú náš pán levíta, vďačne spravíme všetko. Ver’ nepopustíme ich druhým!“„Ej, to nie!“ zavolal horlive Ďuro Konda s lazov, boháč veľký. „Veru nie!“ zahučali
všetci pospolu.Na dvor vystúpil staručký farár s nahnutým chrbtom a za ním levíta. Za ním o chvíľu
ukázala sa medzi kŕdľom žien Nivskej dlhá, zlatom ozdobená postava. Slečny skočily
naradované, ale ona dala im pokyn veliteľský, aby ostaly ešte, že chce počúvať.Ľud mimovoľne zatíchol, zazrúc kňaza a levítu. Kňaz-starček pristúpil k nim. „Chcete už
zas to odtrhnutie?“ spýtal sa, dopočujúc ich reči a oči upiera na nich akosi zpytave, aby
videl nielen ich tváre, ale i srdcia. Že tak nemôžu vyčkať toho máličko času a nechcú
zotrvať s ním až do konca! S ktorými život svoj sviazal, mladosť prežil v dobré i zlé dni.
Oni chcú mu spríkriť odchod nevernosťou svojou! Zpomedzi chlapov vystúpil Jano Rataj
odpovedať. Levítovo oko pozorne uprelo sa naňho.„Dotiaľ nie, kým sú pán otec s nami; nech ich Pán Boh živí,“ vraví úctive, „s nimi
zotrváme do konca!“Tvár Červenčíkova zmäkla a oko jeho s vďakou a obľahčením skĺzlo sa s Rataja. „Iba až
potom!“ prisviedča i kurátor. „Čo by to vymýšľal!“„Ich neopustíme, vznešený pán otec; a pán levíta počkajú,“ povie i Ďuro Konda s lazov.„Ver’ sa nestaneme nevernými ku nim, čo nám slúžili od mladi!“ vraveli ochotne aj iní,
všetci už na Belického strane.„Teší ma, že ste na tom ostali, i mne bolo by ťažko od vás sa odlúčiť!“ Chcel povedať,
že i tak dlho nebude už s nimi, ale nechal. Je dojatý, a to by i prezradil hlasom. Starec
nevie už tak prevládať city, ako mladý.„Pekne od vás, nuž tak, nuž tak…“„Áno, to sa i mne páči!“ zahrmí budúci dozorca, nezdržiac sa vypovedať svoju mienku,
hoci jeho do toho ešte nič. Stojí hrdo a z neho veje akási panovitosť — ani socha nejakého
velikána.„Hej, ba ver’…“ začne ten, čo voly doháňa z druhých stolíc, stojac na kopčeku, lebo bol
nízky, i hľadí bystro na tváre vodcov. „Zišlo by sa… lebo svet je tu zlý, i dvaja by…“
zamĺkne, nedokončiac reč. Oko levítovo padlo naň a on zatíchol.„Veru by sme prosili ponížene už ako ich dobroty!“ rečie zas druhý, Adam Dilok, čo húdal
na svadbách, a bližšie pristupujúc, zakladá ľúbo jeden roh kabanice na druhý; no nedokončí,
čo začal.„Nuž, o tom len potom!“ rozhodne pán dekan. „Teraz len na tom budeme, aby sa opravilo,
čo je potrebné. Hľa, pozrite i toto bývanie, tak ďalej stáť nemôže. Áno, to neslúži ku cti
vám ani jednému, že sa pán levíta do hospody musí uchýliť. Najsúrnejšia práca vaša je tento
byt sriadiť. Priestor je pekný; záhrada, ako vidím, je veľká a dobrá. Máte fundusy
cirkevné, to je pravda, Rataj, akurátne!“ Poprechodil sa, pomlčal, kým druhý s pýchou na
očiach požíval jeho chválu, to prvé neberúc hore. Dekan mladého veku zas začal:„To je pekne od vás, môžem povedať, pekne, že chcete zotrvať s pánom otcom do konca. To
je znak vďačnosti a uznania. Taký máte byť každý oproti svojim vodcom, učiteľom a
dobrodincom. Nie nevďakou odplácať, alebo ešte osočovať, alebo práve znevážiť!“ I pozrie
svojím jasným okom dookola po hlavách Babušinčanov, šibnúc pohľadom na stranu, kde stojí o
plot opretý jeho kočiš Jano Kikira. Ten práve pozeral po chlapoch a bodnutý trochu rečou
svojho kňaza, myslí si: „Že sa chce nášmu pánu farárovi takto vravieť týmto prevrátencom!“„Zachovajte len vždy vďačnosť a úctu nielen k velebnému pánu otcovi tomuto, ale i druhým
svojim kazateľom a učiteľom…“ dokončil dekan svoju reč a potom povie inakším hlasom,
milším: „No, a teraz už poďme skončiť ešte, čo máme!“„Veru, Jaroško, je čas!“ súhlasí pán otec i pozerá hodinky. Cesta je dlhá pred ním a
obťažná. On sem len pri zvláštnejších príhodách prichádza — chce ísť ešte dnes domov a
mieni ísť pozrieť vydatú Georgu u Hvezdára. Chlapi pobrali sa za vodcami. Pavkovič riekol
na reč dekana:„To sa aj tak patrí, my to vieme!“Napokon Nivskej nebolo na čo hľadieť a čo počúvať, i sobrala sa so slečnami domov. Bola
by dosť ľahko šla i do schôdzky, keby ženy pripustily (ale žene, pravda, len vareška!),
takto aspoň šepla mužovi veľmi nástojčivo — videla na jeho tvári zmenu a poznajúc muža skrz
na skrz, pochopila, že sa mocne rozcítil — aby nezabudol, čo mu treba: nechať dozorstvo
pätnásťročné a Hrabeňa odporúčať.Keď vychodili zo dvora, stretli v čiernom odetého Hvezdára. Na čele mal vážny svit, ako
by vstupoval do iného, prísneho sveta a mužnel. Všednosť odložená. Józa povedala mu, aby sa
ponáhľal, lebo poradu tamtí už započali, a že Nivská pristavila i jeho, prikazujúc, aby bol
za Hrabeňa.„Divné, že tak zamĺkli!“ myslely potom slečny, idúc dolu dedinou a pripomínajúc si oko
levítovo, ktorým utíšil dvoch chcejúcich sa ohlásiť proti vôli starca kňaza. „Nebolo v ňom
ani rozkazu, ani prísnosti, ani výčitky, ani prosby, len akási vážnosť a hĺbka a jednako
vzal im obom reč.“*V dome u Nivských pozapaľovali svetlá vo všetkých izbách. Sotva prešly tri týždne, Stano
zjavil sa po tretí raz, a teraz doviedol i otca svojho. Nivskej prísné oko zmäklo a ona ako
na perách vznáša sa, chodiac uveličene a samovedome. Otiline oči dostávajú ešte krajší
výraz, bledé líca láskavý úsmev. Sám Nivský, ktorého oko zdá sa vždy hľadieť v ďaleký svet,
nechal dumy a usmieva sa, šuchajúc dlane a potriasajúc hustovlasou hlavou. I neodíde od
boku otca-Hrabeňa, vysokého pekného starca, ktorý bol veľký učenec, človek malý a ironický.
Tu je i nerozlučná priateľka Otily, Józa. Stojí pri okne opretá, majúc ruky založené na
kríž. Pozerá po všetkých ostrým okom. Hlučná je i teraz dosť, ale búcha dve na tri. Je
nazlostená neslýchane a čaká netrpelive levítu. Totiž idúc k Ľvovi s knižkami už po tretí
raz, stretla sa s Hvezdárom, a počula, že je Georga ešte na Opatovciach. Odišla s otcom a
zaviazla. Chcela, pravda, len dva dni byť, i pre akési tajomstvo, čo slečna má jej povedať,
ale nemohla sa rozlúčiť s domom, i zostala za dva týždne. Pred týždňom šiel pre ňu, ale ona
vyprosila od neho ešte týždeň. Teraz ide zas k nej, ale nevie, ver’ nevie, či prázdniny
ešte sa nepredĺžia. A vravel to s takou bezpečnosťou v očiach, a bol taký pokojný a
neporušený — len čo pochudol od túžby za ňou.„Oh, ťuťmák, naozaj spozdilý, ospalý, nedvižný; tak on nič zlého nevidí v tom všetkom!“Vrátila sa, nedbajúc o Jakuboviča i knižky, do Nivských, aby stretla sa s levítom.
Nechodí. To ju donáša do netrpelivosti, líca blčia jej plameňom.„Opravdové starodievske počínanie,“ mysleli si o nej domáci, ktorí vedeli, čo chce s
levítom. „So sebou nemá roboty, tak do veci druhých sa mieša. Nuž tak, nuž tak!“Po izbe chodí Katuša posluhujúc. Tvár má červenú od práce a zahanbenia. Dosiaľ varila
medzi „vílami“, ktoré ju rozčuľujú. Teraz, najmä kedykoľvek pozrie na ne, príde jej na um,
že ona z takých pochádza, a najmä Ančin namastený vrkoč robí ju nervóznou. Doniesla vína
pánom na rozkaz Nivskej, aby sa pobavili, kým sa večera schystá, a tu v izbe ešte väčšmi
cíti ťarchu svojho osudu. Ju nezavolajú medzi slečny pozabávať sa, požartovať, posmiať, ona
musí posluhovať i v kuchyni i tu! Áno, ona je ich posluhou. Dusí v sebe horkosť a hanbu.
Kladie tácňu s vínom trasúcimi sa rukami, že poháre zaštrkocú, a hryzie peru, aby sa
premohla, lebo slzy žalosti chcú jej vyjsť na oči a na líca.Hrdý Stano Hrabeň, ktorý sedel tam rozložený, hodil svojím čiernym okom na víno, akej je
farby a zbadal, že sa deve malé ruky chvejú. Potom pozrel nečakane na ňu a zahľadel sa
dlhšie. „To je tá bojazlivá!“ podumal. „Kto to môže byť?“ Hľadí, ako nalieva do pohárov
víno na rozkaz Nivského. Chvejú sa jej prsty. „Ešte som jej vravieť nepočul, a prečo sa tak
ľaká? A aké drobné rúčky má; to nemôže byť chyžná, azda nejaká chudobná rodina! A ja sa jej
ani neklaniam!“ myslel si Stano.Otila zbadala, že pozerá hore na Katušu, a srdce jej naplnilo sa mrzutosťou proti
Katuši. Hľa, už sa zas hnevá, že musí posluhovať; akú nepríjemnú tvár robí! Nie div, že sa
nad ňou pozastavia. Princezna zabudla na svoje položenie. Azda Otila má posluhovať?Ku Katuši v tú chvíľu, opustiac okno, pristúpila Józa s jasajúcim od netrpelivosti
zrakom.„Ešte je nie doma levíta?“ spýtala sa šeptom.„Doma je.“„Povedala si mu, že ho tu čakám?“„Povedala som.“„A nejde!“ diví sa Józa zarazená.„Tam sú nejakí pri ňom. Vari Šporiga žaluje sa na muža. Dobil ju zas.“„Ej, ej, čože slečny šepcú?“ ohlási sa žartovne Stano. Ako odstúpila Józa, rozhovor
zaviazol. „A ak je to nie slečna,“ mihlo mu umom o Katuši, „tak sa mi poďakuje, že ju vedno
staviam s ňou.“„Tu vravím tejto maličkej o jednom kráľovičovi,“ odvetí zľahka Józa s úmyslom dráždiť
Otilu.„O kráľovičovi?“ diví sa a pozerá ostro na zmätenú Katušu. „Nerozumiem…“„Veď nie nato som povedala, aby ste rozumeli!“ riekne Józa.„Ja, tak!“ On sa vystrel a vyfúkol dym ďaleko od seba. „To jest: nič ťa do toho, však,
slečna?“ a oko jeho zaletí ku Katuši.„Či je rozhajdákaná,“ pomyslí si Otila o Józe.Stano berie pohár dôverne, po domácky, a rečie dvom starým, prechodiacim sa v učenom
rozhovore:„Baťko, otec! nato nám naliali…“ postál, nevediac, ako pozvať Katušu, i pozrie ostro k
nej, „naliali vína, aby sme ho okúsili. Má krásnu žltú farbu! A slečny? V tejto horúčave
dobre padne zvlažiť hrdlo pohárom vína!“„Daj, Katuška, poháre, ja nedbám,“ povie Otila, čo Józu do smiechu donieslo: Ako sa mení
tá svätá a najvyššia deva!Vtedy vstúpil do izby levíta. Nivský predstavil ho starému priateľovi, mladý láskave mu
stisol pravicu.„Zamestnaný naveky? Počul som, že si ani oddychu nedoprajete. Len tichšie! V terajšom
čase sa tak nerobí, kde radi ľudia svoje pohodlie… Vy ste celý divok!“ povie Stano a sadá.
Akosi je nudno, Józa štípe ani sršeň, divné, zúrivé dievča, a s Otilou nevie vravieť.
Krásna deva, ale akási nudná. I priťahuje jeden stolec k sebe bližšie s hrdým posunkom:
„Sem sa, sem medzi nás!“„Katuška, daj pohár Červenčíkovi,“ povie živšie i Otila, vidiac, že je milý jeho príchod
Hrabeňovi a i jej je príjemný mladík, o ktorom myslí s ľútosťou, že ju tajne zbožňuje.„Nie, sem, sem!“ skríkne Józa a zasmeje sa rozkošou, že konečne je tu.„Aspoň napiť daj sa Červenčíkovi!“ rečie Nivský. „Nuž tak!“Katuša sebe nedala pohára, teda jednako im je nie roveň. Pili na slávu slečnám. Starý
hosť so širokým čelom, podvodného úsmevu, učenec a vzdelanec veľký, štrngnúc o pohár
levítov, riekol zdvorilým a jemným spôsobom svojím:„Počul som o vás mnoho pekného.“„Na osamostatnenie vaše!“ zavolal Stano, hľadiac na levítu. Veľmi sa mu páči mladík; je
skromný, čo je teraz zriedkavé u mladých ľudí.„Prečo by to nemalo byť? Že starého bolí? Neberte si to tak k srdcu. To je už osud
človeka taký, že jeden druhému miesta robíme: čo tebe smrť, mne život! Vykonáme všetko,
nebojte sa!“„No, už teraz sem!“ zavolá Józa, nedajúc ani odpovedať levítovi. „Ale si ho potešil!“
pomyslí si a usmeje sa.„Poďme teda skôr ku slečne!“ vraví i levíta, obrátiac sa k Józe.„To je zaujímavé, vari tajnosť?“ riekne Hrabeň, trochu nespokojný, že ho nechal tak.„Tajnosť!“ zavolá Józa. Potom pozrie na levítu zastavšieho si k nej a vidiac jeho tvár s
čelom chmúrnym, pomyslí si skôr:„Tento je zasa súžený mukami!“„Viete, že je Georga už tri týždne nie doma?“ spýtala sa levítu. On pozrel na ňu,
roztvoriac oči, potom usmial sa mimovoľne. Či ju už zas to morí?„Viem, slečna.“„A to tak veselo vravíte. Vy, ktorý od dvoch rokov staráte sa o blaho Šporigy. Vari i
dnes na tomto ste pracovali…“Levíta usmial sa. „Nebojte sa nič, slečna,“ vraví.„Nuž ale prečo vy nič nerobíte, kde je najväčšia potreba, kde je požiar? Azda len hodná
je Georga aspoň toľko, ako… ako Šporiga alebo Mara Vážancovie, alebo Dora Kapcátka!“„U Georgy, slečna, my nemáme čo robiť. Tam musí robiť, a robí, hoci si je nepovedomá
toho, ona sama. My, slečna Józa, nemáme sa tam čo starať!“„My! ako prízvukuje to my. To jest: ani ty si nepchaj prsty!“ pomyslí si Józa zapálená
po uši. „Môžete ísť!“ povie so spurným smiechom a odstúpi. Šporige je na pomoci, ale Georgu
nechá, nech sa sama trepoce!„Už je po výsluchu?“ spytuje sa Otila Józy.„Bol krátky!“ žartuje i Hrabeň, bokom hľadiac k levítovi, ktorý začal sa prechádzať v
jednom boku izby, len aby nezavadzal dvom starcom, chodivším po prostriedku. Nešiel ku
stolu k nemu, uťahuje sa, ani nezastarie do rozhovoru. Úctivý mladík, ver’ on bude mu na
pomoci, len nech sa stane dozorcom. Lebo rád ho má, že si málo myslí o sebe, čo je teraz
zriedkavosť, kde mladí ľudia vypínajú sa i nad takýchto, ktorí sú zaslúžení.Medzitým levíta zastavil sa pri kredenci, kde Katuša taniere vyberala, a pozrel na devu
s láskou, žiaľom i výčitkou. „Katuška! ja mám mnoho práce a večera bude, ako zdá sa, pozde.
Pošlite mi trochu jedla do mojej izby.“Katuša otvorila oči, nechápe hneď, čo povedal; tajne obdivovala hlas hrdého Stana, ako
zvučí sebavedomím a silou. I skloní hlavu a zapáli sa. Aj tento k nej prišiel ako k takej,
ktorá je povinná každého posluhovať; to je jej údel.Ani Stana nesmie obdivovať.„Tak ide preč!“ myslí si Józa, dopočujúc jeho prosbu, i smeje sa, že si kázal poslať do
izby trochu jedla. Eh, vie si ten počínať! Nie že by sa prizrel tu na Hrabeňa a videl to
povedomie, ktoré mu tak veľmi chybí. Niečo nemužného je na levítovi.Medzitým Katuša v kuchyni odkrajovala levítovi na večeru šunky a kus teplého pečiva, ako
jej to Nivská v dlhej empírke rozkazovala. Ide jej veľmi nešikovne, lebo myseľ nechala pri
hrdom Stanovi. Nivská prinútená je ju okrikovať v každej chvíli.„Neroztrep to všetko! No, to bude naozaj lákavé. Nič nevie! A slanička je kde? Pohár i
víno dones. Bože, ja si s touto len život skracujem, nikdy z nej nebude nič poriadneho — čo
deň, to je nepotrebnejšia. Naostatok my tu ostane na krku na večnosť a nikdy sa neosvobodím
od nej! Ani Kováčov Samo jej nebude chcieť!“Kováčov Samo! Katuši tvár vzbĺkla. Pera zatrasie sa jej ako list, no krája ďalej.„Ej, Samovi ju azda nedáme!“ ohlási sa stará Kata urazená.„Len by ju vzal, hneď by mu ju dala!“ odsekne pani. Dosť nahnevaná je na osud žien
vôbec, lebo sú prikované k vareške, pri ktorej ona naveky dostane veľký bôľ hlavy, za čo
všetky tri slúžky i Katuša dostanú vždy, a ešte bude ju rozčuľovať i svojou nešikovnosťou!
„Víno choď naliať z tej sklenice v komore — ale čo,“ preruší sa zlostne, „to by si ty dobre
urobila, zabiješ ju len. Idem radšej sama!“„Ako sa hnevajú. Ale sú i zblednutí veľmi; hlava ich bolí!“ povie stará Kata, keď ostaly
samé.„Nuž, načože toľko chystajú,“ odvetí slúžka-nevesta ľahkým tónom. „Mohlo by toho aj
menej byť.“„Hja, duša moja, čože si ty myslíš. Takí bohatí páni, ako sú naši, musia i stolom
preukázať svoju možnosť!… A oni čo sú takí smutní?“ štopla nežne do ramena Katušu, ktorá,
oprúc sa chrbtom o stôl, kde bola nachystaná na veľkej tácni večera levítova, stála so
svesenou hlavou, oči upierajúc na zem, a myslela rozžialene:„Ach, kráľovič Popeluše nezbadá! Ako na neznesenie je už všetko. Len na súženie sobrali
ma z nízkosti, len na muky!“„Nič, nechajte!“ odpovie Kate a zamračí sa, trhnúc prudko sebou, že ju vyrušuje. I táto
druhú štopnúť by sa neopovážila. I pozdvihli ju, a jednako je tu dolu. Načo to bolo, len
načo? Možno, že by šťastnejšia bola — aj by bola, cíti už teraz — ako táto Kata alebo Anča
s vydutými bedrami a mastným vrkočom.„Drusa!“ osloví zrazu Katu, pomenujúc ju, ako ju volávala, len keď boly samé dve.
„Povedzte mi, šťastní ste vy?“„Ja? Hä-ä-ä! Načo oni to hútajú! Pravdaže som!“„Tu máš! Vravím, že je i táto šťastnejšia, ako ja vyzdvihnutá,“ myslí dychtive. „A ty,
Mara?“„Čože by… Ojoj, zato, že on nejde za mnou, ja ver’ neskočím do studne!“„No, tú nechce muž a nedbá, a ja slzy musím liať za Stanom cudzím, lebo mi city
zjemnely.“„Ani teba nič netrápi, Anča,“ vraví tretej. „Aká si tučná, tie líca a bedrá, to je
strach!“„Ver’ oni takých nemajú!“ odvetí tá a lenivo pozrie k nej, usmejúc sa samoľúbe.„Slečinka naša,“ započne zrazu veľmi vážne Kata, „ale by ich radšej pozvala Katuška
naša, nik je nie bez trápenia, nech veria. Keby mojej dievke nebol ušiel muž, tak by som
nič nepovedala.“„Ten Futus?“ povie Katuša opovážlive. „Nech ušiel…“„Veď je tak! Nestál ani fajky tabaku, ako je príslovie, lenže dievka je ani vdovica, ani
žena. Triafa sa jej šťastie, a vydať sa nemôže, keď nevie, či ten žije, či nežije.“„Ver’ aj mne sa nevidí takto na blude!“ ohlási sa rezko nevesta-nahajka.„Naostatok ešte i ty tretia budeš mať ponosu,“ zasmeje sa im už teraz Katuša. „Nepískal
v nedeľu v noci tu na ceste ten, čo by si ho ty chcela, áno?“„Idú, idú,“ trhli sa všetky, rýchle poberúc roboty svoje, ako zavznely kroky v pitvore.
I Katuša skrútla sa ku veľkej tácni s večerou levítovou.„A ty si dosiaľ tu?“ karhá vrátivšia sa pani, ledva dvere otvorila. „Vychladne pečivo a
on dlho čaká.“„Víno som čakala!“ vyhovára sa Katuša.„A to by si nebola mohla doniesť potom? Či si šanuješ kroky dva razy ta ísť, a ja celý
deň cválam!“„Môžete si nevydávať dievky,“ odpovie Katuša, no len v duchu, hoci cíti sa nevinne
bitou. Berie veľkú tácňu už i s vínom a ide, sprevádzaná lenivou Ančou, ktorá otvára dvere
tu i na jeho izbici.Levíta sedel pri písacom stole nad knihou, ale nečítal. Tvár jeho zaliata je nepokojom,
v oku kýsi žiaľ. Čaká ho práca neváblivá; berie sa k ťažko chorému jednému naozaj lotrovi.
Dobili ho v komore cudzej, kde sa vlámal, drúkmi a vidlami tak veľmi, že z toho azda ani
nevyjde. Ani nevstane, vie levíta, a ťažko skonávajú takí lotri. I pred mesiacom Paľo
Rypák, čo zabil jedného v hore, druhému nohy i ruky obsekal a tajných hriechov kto vie,
koľko ešte na duši mal, umieral do týždňa. Bol už iba kosť, a nemohol utíchnuť. Stŕhal sa
ustavične s vytreštenými očami, obzerajúc sa po izbe, potom vychodil predo dvere, i za dom,
i na záhumnie a všade hľadel s takými očami na všetky strany sveta, ako by čosi hľadal
alebo videl hrozného. Tak sa to opätovalo noci a noci. Darmo tíšil ho a hľadel upokojiť, i
spoveď mu prislúžil, ale nič neosožilo. Iných to posledné ukojí, ale pri tomto už nič
nemalo moci tu na zemi. A teraz zas na smrteľnej posteli leží jeden zlodej.„Sem holúbok, sem!“ povie rozcíteným hlasom Katuši. „Tu budem pri tomto stolíku.“Katuši zapálily sa líca ako krv.Holúbok! Či by sa to odvážil povedať Otile alebo Józe? Ale jej dáva na známosť, čo je
vlastne, že je nie slečna, ale dievka, ako Anča s namasteným vrkočom, alebo chyžná. Div
iba, že jej neštípe líca, keby bol menej skromný a menej nežný, iste by to i spravil. Nebol
by ani div, keď mu i chyžu riadi, prach stiera, zametá. I šľahne okom po nej zpod obočia, a
zazrúc v kúte odhora posteľ zastretú zeleným prikrývadlom, zapáli sa po uši. I tú už musela
pár ráz popraviť, ako jar započala sa a slúžky hrdlujú sa od rána do večera v poli.„Ale sa vám všetky papiere zašpinia!“ zašomrie celkom roztrpčená. „Neviem, prečo nejete
s druhými, načo také divy. A okná zasa sú rozčapené dokorán. Jarné povetrie je veľmi silné
a škodné večer. Ak prechladnete, budete vy trpieť a nik iný.“Levíta usmial sa a neodvetil. Je to už obyčaj Katušky šomrať pri ňom. Ako všetci
potlačení ľudia sú zbabelí, i ona pri iných nemá smelosti k slovu, tu si teda vynahradí,
mysliac, že jeho dobrota všetko znesie. No, nech chudinka, nech šomrie a dá svoju nadvládu
pocítiť aspoň jemu. On toho nebadá, a jej obľahčí sa… A horky netrpel v zime i iný, keď bol
zle! I ona. Ju, „chudinku“ posielali ho ošetrovať, lebo ho ľutovali sveriť len na samé
slúžky a im sa nesvedčilo do jeho izby prísť.Odtisol knihy a ona predložila veľkú tácňu pred neho. Čakal, že odíde, — nerád, keď
ostáva, i že Nivská jej to neodpustí, k tomu tlačí ho tej veľa služby od nej. Ale ona
ostala. Zdvihla hlavu a pozrela dookola podivným zmúteným okom, mrmotajúc v zabudnutí:„Epochálné, epochálné…“Levíta pozrel k nej od taniera, a ona spamätala sa. Zapálená, že nenazdajky vyslovila
tie slová a on ju počul, nahnevala sa.„Prečo nejete? Vychladne vám pečivo. Tam dnu vám bolo náhlo, a tu vám je už nie!“ Zle sa
cítil pri veľkolepom Stanovi, vie ona, zato vyšiel!„A kde pôjdete ešte dnes? Neviem, čo je to za radosť, v noci sa motať po dedine, a ešte
po tejto. Neviete, že tu majú mládenci zvyk na dedinu sa schodiť a kamením hádzať do
každého idúceho? Len nech vás zabijú, ešte v noci chodiť!“„Vo dne nemám času, keď vyučujem spovedelníkov…“„No veď vy ste zapriahnutí ako, ako…“Levíta usmial sa, a ona, mrzute obrátiac oči s jeho peknej hlavy, vhĺbila sa do dúm.„Zdvihli, vraj, z prachu,“ myslí zasa s veľkým roztrpčením, „áno, do otroctva. Ja som tu
miesto chyžnej. Či hľadí niekto na mňa ako na slečnu? Nikomu ani do oka nepadnem, neplatím,
nerátam. Ešte ani levíta, stelesnená dobrota, neuctí ma a uráža. A kráľovič… oh, ten o
Popelušu nestojí, a to by bolo epochálné…“„Viac už nebudete?“ spýta sa, pretrhnúc svoje dumy, keď on vstal.„Nie. Ďakujem, že ste doniesli sem!“„Toľko, čo ste zjedli, by i vták priniesol. Tak som to mohla ani nedoniesť; na druhý raz
to ani nespravím.“„Privyknite už raz, že len toľko strovím, koľko mi je potrebné,“ odvetí nežne,
nedotknutý jej výčitkou.„Ale mamu mrzí, keď každý vraví, že ste chudí a tenkí… A kam idete? K tým…“ lotrom,
chcela povedať podľa Józy, ale tu zišlo jej na um, že i ona z ľudu pochádza, i zamĺkne a
zapáli sa celá.„Idem k Črpákovi, chorý je, ani sa nepohne, a tak azda ma nezabije…“„Ale mládež…“„To len v nedeľu robievajú. Teraz po práci je každý ustatý.“„Ale Ezer že sa veľmi hnevá, počula som od Katy. Hanbí sa, že ho lepšíte a strojí sa vám
robiť nepríjemnosti, lebo vaša prítomnosť im zavadzia.“Levíta ani neodpovedal.„Epochálné, nuž tak by bolo epochálné!“ vravela už nahlas, keď odišiel, i hodí sa na
stolec, kde sedel, zabudnúc na všetko. Založila ruky, voľne sa cítila, ako vždy v tejto
izbe, keď ostane sama a hľadí so zmúteným pohľadom dookola. „Epochálné, keby taký velikán
sklonil sa k maličkej, potláčanej, urážanej. Složiť k nohám takej svoju slávu a hodnotu!“Vstane, pochodí rýchle po izbe a oči i líca horia jej vnútorným oduševnením. Potom oprie
sa o peľasť postele, ktorú nenávidela, čo však nezbadala, ako ani to, že je už dlho tu — a
myslí ďalej:„Veľkolepé čosi vyviesť z otroctva a zo tmy na svetlo, z väzenia na svobodu, na
povetrie, na slnce, oh, oh!…“„Katuša, kde si?“ zavznie v tú chvíľu ostrý hlas Nivskej, pretrhnúc jej sladké snenie.
„Ale patrí sa to v izbe levítu toľké časy trčať. Choď! to nespravila by ani hlúpa Anča!“ I
roztvorí rozhorlene dvere, zašľahnúc hnevným pohľadom k nej. A koľko ráz tu ostáva jej na
zlosť. Veď by ju ani nepúšťala sem, ale kohože poslať? Stará Kata nedovidí, Maru nemôže,
lebo ju Červenčík nahovára, aby sa vrátila k mužovi, a už ho i oslovila preto, aby jej
sotizy nerobil, že jej je nie kaplán. Iba sa bojí, že ju raz chytí za ruku, ako nedávno
Vážancovie nevestu a odvedie sám k mužovi. I nevie, kto bude potom z poľa batohy trávy
vláčiť. — A Anča, to je taká hlúpa a netrebná, že kam sa obráti, všetko porúca svojimi
širokými bedrami.„Čo ma vždy s tou Ančou tisnú do rovnej čiary?“ mrmoce Katuša rýchle, berúc tácňu a ide
cez pitvor do kuchyne. Tvár zahorí jej prudkou neláskou; aký nepríjemný hlas má táto
Nivská, i všetci, čo ju vyrušujú, akí drzí sú…„Choď, prikry stôl,“ rozkazuje Nivská. „Ja dobre sa tu neroztrhám a ani jedna nejde mi
na pomoc!“„Vašej k dobrému robíte,“ šomrie Katuša v duchu, „a tak čo ona nejde k rajniciam?“ I
berie kľúče z ruky Nivskej od kasieň.„Obrus ďatelinový vezmi, i servíty. Okrasu belasú, čo Kata vyšívala, striebro novšie, i
sklo i taniere. A všetkože daj, lebo ty nikdy nič dokonale nespravíš, darmo ťa cvičím.“ I
trasie sa jej hlas hnevom, majúc oko zabodnuté na Katuši — bôľ hlavy jej je vždy prudkejší.
Kata ostane len Katou! Myslela, že dobre spraví i jej, i sebe, keď vezme sirotu, a tu aká
odmena. Vždy je nahnevaná a hľadí ako na nepriateľov na nich. Neradila by to nikomu viac
vziať takú, o ktorej sa nevie, akí boli jej rodičia. Lebo chyby sa dedia, ani jemná výchova
ich neudusí.„Od rána do večera mi tak rozkazujú,“ myslí Katuša, idúc s kľúčmi štrkotajúcimi cez
pitvor, čo delil kuchyňu od ich izieb. Otila sedí si tam, usmieva sa, cíti sa dobre a
voľne, pohybuje sa prepekne. Načo ju vzali, čo ju nenechali v prachu? Mohla radšej byť
takou Ančou s tučnými bedrami. A čože je vlastne i to vyzdvihnutie, čo jej ustavične na oči
hádžu? Že im slúži a vydá sa za Sama…?Vošla do izby, hodiac pohľadom od dverí ku stolu. Stano Hrabeň dosiaľ sedí oproti Otile
a hlava jeho zdvihnutá ukazuje mužský charakter. Otila veľa hľadí naň — kdeby nie? — a oči
jej sú plné teplého citu a lesku. Starí prechodia sa ako prv. Učený muž s úsmevom rozpráva
teraz tak vysoko, že ho ženské nerozumejú, ako by rozprával cudzou rečou, a i sám domáci
pán je v rozpakoch. Józa podopiera nedbale hlavu o dlaň a lakeť o stôl, nedbajúc, že sa to
prieči jemným mravom. Na perách má výsmešný úsmev a pohľad zunovaný. Keď prišla Katuša,
vstala hneď, aby jej pomohla vytiahnuť stôl. Hrabeň sa nehol, ale kde by taký človek
vyvýšený stoly vyťahoval. Len keď Józa šla na pomoc, vtedy vstali. I hodí obrus ďatelinkový
na stôl, aby ho prestrela.„Ty presadená ruža, čože si taká rozhorlená dnes?“ povie Józa Katuši. „Aká si roztržitá
a rozpálená. No, no, to je podozrivé! Musím ti ja s chladnou mysľou ísť na pomoc.“„Nie, nie, Józa, nechaj!“ riekne Katuša, zlá, že ju pozvala presadenou ružou i pred
Hrabeňom. Už teraz i tento bude vedieť, ako pošla.„No, tá už má myšlienky!“ myslí Otila, súdiac Józu. Dobre, že ju Popelušou nepozvala.
Videla, ako Stanove hrdé oči zastavily sa na tvári Katušinej s otázkou, že počul ju tykať
Józe. „Dotiaľ bude šantovať a tisnúť ju do popredia, kým sa mu naozaj nepozdá,“ pomyslí si
mrzute. Pravda je, že staré devy sú len na pokušenie. Intrigy robiť, kaziť a rúcať, čo je
dobré a čo dobrého sa stavia. No, ale i jej shovievavosť má hranice.„Katka,“ osloví Popelušu ľúbozvučným hlasom, na čo tá mimovoľne pozrela k nej, „choď ty
len do kuchyne pomáhať mame, má veľa roboty a my už poprestierame.“„Má teta hrúzu roboty?“ spýta sa Józa zrazu. „Tak idem i ja s Katušou.“ A nečakajúc
odpovedi, berie tajne knihy svoje a pojmúc i Katušu so sebou, rýchle ide preč. „Anča, poď i
ty!“ riekla najmladšej slúžke, ktorá bola dnu doniesla kopu čistých tanierov, majúc hlúpy,
ale samoľúby úsmev na perách, čakajúc, kým jej ich odoberú. „Potom prídeš sem!“Otila uhádla fígeľ Józy, proti nej namerený, no nedala poznať, že ju to mrzí, ale
chytila sa sama do práce. Pohybujúc sa vlnisto, vznášala sa okolo stola ako vzdušná. Stano,
ktorý si bol zasadol ku starým, vždy a vždy vracal sa k nej očami, pozorujúc ju. Aká krásna
je táto deva, škoda len, že je tak málo života, málo krvi, málo náruživosti v nej. Ale to
je isté, že ju bezpečne môže si vziať. Tá mužovi nepríjemnosti nespraví, ani pohoršenia,
ani rozbroja, ale čestne a svedomite zastane si na svojej postati — ako pre neho stvorená!„Sem do pitvora som ťa odprevadila, ďalej nie,“ vraví Józa v tú chvíľu Katuši, pustiac
jej ruku. „Vieš, keď Otila tak vďačne dala sa do roboty, ktorú nikdy nerobila, nech ju
robí. Kto vie, čo jej to prišlo na um!“„Ja viem!“ odpovie Katuša utlumene a so stavajúcim sa dychom.„Ty, Kata, ty?! Ty by si mala bystrejšie oko, ako ja. Haha! To sa mýliš, holúbok,“ vraví
jej, pokúšajúc ju menom, ako ju levíta volá. „A také si ani nemysli. No s Bohom, domov
idem! Od iných nejdem sa odobrať, lebo by ma zadržali na večeru a nudno je tam v izbe!…
Anča! Poď ma odprevadiť. Sama nejdem, aby mi lotri hlavu neprebili!“ zavolá slúžke, ktorá
zachytila sa proti dverám kuchynským, a už mala kľučku v ruke.„Idem ťa aj ja odprevadiť!“ ozve sa Katuška s pridúšaným dychom.„Ty? Blázniš sa dnes? A keď ťa nenajdú a budeš potrebná? Lebo si nemysli, že Otila
naozaj prevezme tvoju úlohu a bude s taniermi a jedlami skákať okolo stola. Musíš uznať, že
jej to ani nepristane. To ako by tebe korunu položil na hlavu, hahaha! Nato si ty stvorená
— jej šťastie veľké.“ I dvíha jej hlavu proti lampke, tam žmúriacej nad nimi, aby ju
videla.„Ja už nedbám!“ i odvracia tvár, zaliatu slzami, od očú Józy.Obe vyšly z domu. Katuša zakvačila sa na ruku Józe, ako by sa bála, že ju nepojme so
sebou. Von je tma. Ani mesiaca, ani hviezdičky niet na nebi. Ale „lotri“ vo svojich domkoch
svieťa dookola. V okienkach ich mihocú sa svetielka, ako hviezdičky. Tichosť je nie ani
večer. Vresk detí, ktorých je veľa, štekot psov, vyvolávanie žien škrekľavo ozýva sa a v to
miešajú sa odhora znejúce utešené zvuky flauty teplým večerom.„To Paľo Ezer!“ rečie Anča a vzdychne. „Ten vie najkrajšie pískať. Bože, ako mu ide aj
teraz! Ej, veď je to aj detský!“ vzdychá roztúžene a potom, spamätujúc sa, vystrčí jazyk
trochu za chrbtom slečien, ako by riekla: „Ale som vysolila!“ Totiž slečna Józa obyčajne na
takú reč veľmi sa vzbúri a odpovedá:„Ty, ty… Ako by mohol byť krásny, ktorý chodí po zboji. Či ty máš len trochu cti! Ale vy
všetky ste také hlúpe; počúvam, že každá by ste zaň ísť rada.“No Józa teraz neodpovedá; iným je zaujatá. Zbadala totiž, ako Katuša tisne hlavu k jej
ramenu a plače ticho. Riedky rukáv žltej blúzy zvlhol jej od sĺz a teplotu ich cíti i na
ramene. Józa zahryzla si do pery a zapálila sa od prekvapenia. To ešte Katuša nespravila,
čo ako bolo s ňou. Otvrdla, či otupela, alebo privykla na zlo, a čo i plakala, len krátkym
plačom. Čo jej je teraz? Zdá sa, že akási premena ide sa robiť s ňou. Či jej ona s tým
kráľovičom nepomútila hlavu a neuškodila naozaj? To je ver’ nie pekná hra s týmto
dievčaťom, i tak bitým — i hryzie si pery rozčulene.„Pozri!“ povie, zastanúc proti jednému domu osvetlenému a stavia sa, že nebadá plač
Katušin. „Aký obraz…“„Terazže to už ako napraviť?“ myslí si, a keď Katuša zdvihla hlavu, kradmo pozrela jej
na tvár. Obsušila oči trhaným, rýchlym pohybom a pozerá, kde jej káže Józa. Potom, široko
roztvoriac ich, hľadí napnute, ani sa nehnúc. Tým upozornená, skrútla hlavu i Józa obzrieť
ten dom lepšie, a i jej pohľad ostane tam. Vo dvore Črpáka je dom s dvermi nie na boku, ale
na fronte, otvorenými do korán. Na lavici naproti, na červenom vankúši, vidno strapatú
čiernu hlavu chorého človeka. Chorý je v horúčke, blúzni, majúc široko roztvorené oči a
hádže rukami okolo seba prudko. V komore, kde sa vlámal, dolámali mu rebrá a pichli do pľúc
železnými vidlami. Za každým vzdychom vymokne mu krv. Ale zato, keď ozdravie — ak ozdravie!
— bude tajiť na nebo i zem!Na stolci pri ňom sedí Červenčík. Žltkavé vlasy husté a mäkké clonia mu biele čelo a
lisknú sa v lampe nad stolom rozžatej. Pozoruje chorého, hmatá puls i čelo a prihovára sa
mu, strežúc chvíľu povedomia. I zdá sa takým jasným bodom v tej nečistote, kriku a hluku —
ženy a deti behajú sem tam, i súsedské krikom vravia. Levíta je tam ako lúč v tme.„Ľaľa, pán levíta kde sú!“ pretrhne slúžka mlčanie. „Pri Črpákovi! Že sa im chce byť
tam!“ I videla blesk v mrákote.Józa odtiahla Katušu a ony pošly napred. Akési stíchnuté a bez slova prešly dedinu i
zastaly na samom kraji, pri vysokom, nad pivnicou stavänom dome Jakubovičovej.„Teraz choď nazad, Katuška!“ povie Józa akosi veľmi nežne. „Zavolala by ťa hore, ale
viem, že i takto dostaneš. Nemeškaj — ponáhľajte sa!“„Poďme!“ odpovie Katuša, ktorej oči už uschly, sama nahliadnuc, že sa treba vrátiť. „Daj
ruku, bojím sa!“ rečie Anči šeptom. „A bežme!“„Ó, veď nám nič nespravia, nie je nedeľa.“Józa postála chvíľku, hľadiac za nimi. Videla, že proti domu Črpáka postály v svetlom
páse a potom bežaly ďalej, až ich skryla tma zpred jej očú. Józa otvorila dvere — vartáš
prišiel, nezamkli teda, ju čakajúc — a pošlúc ešte bozk dolu dedinou, vybehla hore schodmi
do domu. Dom je dosť veľký s vysokou chodbou, schody začínajú sa hneď odo dvier uličných a
kosmo vedú hore. Predo dvermi, za úzkym dvorcom, rozprestretá je veľká záhrada, končiaca
dedinu, za ňou rad zemí, cmiter a potom zas polia a húštiny. Chodba je nejasná i vo dne,
najmä v lete, keď rozvije sa divý vinič, tam otáčajúci stĺpy a laty, čo dala nasadiť po
smrti muža Jakubovičová. Z chodby totiž vidno bolo ponad záhradu za blízkymi zemiami nižšie
ležiaci cmiter, so stĺpmi a krížmi, medzi ktorými belel sa pomník muža, ako vysoká postava.
Pri každom vykročení z domu belosť jeho zarazila oko. Mať chcela čierny, dcéra biely
pomník, zbadaly len ponečase, že je to zle, lebo pri pohľade naň zakaždým odkryl ranu sŕdc.
Aby ho nevidely, šetriac jedna druhú, najmä mať dcéru, ktorá skoro upadla, lebo bola
náruživejšia a menej charakterná — zakryly výhľad. Pomník vidno už len zpred domu, dolu
hľadiac z dediny, a Józa odtiaľ posiela bozky k nemu, teraz so srdcom už utíšeným.V izbe mať jej ležala na diváni osamote. Trpieva na žalúdkové kŕče a je schudnutá,
oslabnutá a skrčená. Nerobieva už nič, ani nechodí nikde, len sa povaľuje so dňa na deň v
svojom neduhu. Keď vstúpila dnu dcéra, jej tmavé oči, ako trnky, malé, okrúhle, hneď
utkvely na nej a jemné črty jej tvári zmäkly. Jej dcéra chodí s červenými lícami, s hlukom
domov, samopaš a smiech je v každom jej pohybe. Ako by iskra vletela do domu, všetko sa
zažne radosťou. Obyčajne už odo dvier rozprestiera ruky a volá oduševnene dialektom
Opatoviec:„Mama moja, hybajte sem, nech vás bozkám!“No teraz na tvári premena. Rýchle blíži sa k nej k divánu a berie jej malé ruky k sebe,
k perám sa nakloniac.„Zle vám bolo, mamička?“„Nie. Práve dnes dosť dobre sa cítim. A ty kde si brúsila? Sadni si a rozprávaj. Bola si
konečne u Ľva?“„Nie tam, u Nivských… A Bora nešila pri vás, ani stará Hvezdárka neprišla?“„Načo Bora? So svojou urputnou tvárou len ma rozčuľuje a Tereza je zunovaná ustavične s
tým o neveste a synovi. Čítala som, mile som sa bavila, dievčička!“Józa zahrnula šedivé riedke vlásky na čele starkej, bozkala ho, ako by teraz už bola
dieťaťom bezpomocným a sadla k jej nohám na diván, zatíchnuc.„Čo ti je?“„Mne? Nič, nič, mamička. Prečo myslíte?“„Len… zdáš sa mi zmenená.“„Ustatá som. Boly sme tamhore, temer na lazoch Kondu, za Skaliskom.“Mať hľadí na ňu nedôverčive. S prechádzky ona vždy donesie svojej mame kvieťa alebo
halúzky zvláštnejších bylín, alebo, ako včera, kytičku jahôd voňavých. I pozerá dlho od
boku na jej tvár prenikavým pohľadom. Dcéra ju ešte dosiaľ neoklamala.*Jozefa konečne v jeden deň vzala balíček s knižkami a šla ku Ľvovi Jakubovičovi. Popri
Nivských idúc, mala úmysel ani neobzrieť sa, lebo vedela, ak sa ohlási, že zaviazne tam a
zasa z návštevy u Ľva nebude nič. No Katuša vyšla na dvor, videla ju a pribehla ku ohrade
dvora.„Nejdeš k nám?“„Nie! Ani ma nevolaj. Tu by ostala a idem k Jakubovičovi už naozaj. Poďte vy so mnou, ak
môžete, aby sme boly spolu!“Katuša vbehla dnu spýtať sa a o niekoľko minút vyšla i s Otilou na ulicu k Józe.„Ale zaveľa nebudeme?“ spytuje sa Otila veľmi vkusne odetá v belasých šatách. Tvár jej
je bledá síce, ako inokedy, ale oko dojemnej hĺbky je akési oživené veľmi. „A prečo si ty
celé dva týždne nebola u nás?“„Vrtocha, vieš, ako u starej devy,“ odvetí nedbale Józa. „A stalo sa u vás od tých čias
niečo pamätného? Hrabeň len nebol zas, a levíta čo robí? Je doma teraz? Črpák mu dosiaľ
bojuje boj, ako počúvam, a nemôže dobojovať.“„Nevýborný, či aký?“ usmeje sa Otila, dnes veľmi láskavá. „Nie je doma levíta, šiel vari
až na lazy, ale načo, neviem. No má už i okrem Črpáka pacienta druhého.“„Pozrite, ako kričí,“ povie Józa, keď vybehla jedna rýchlonohá Babušinčianka z domu
svojho, na hlave majúc dlhý kont. V ruke mala papek, zdvihnutý na dieťa svoje i súsedské,
utekajúce preč, pričom cupotaly im bosé drobné nohy na utľapkanej zemi, a červenej od kriku
ústa jej sypaly reči čo najprotivnejšie. Za ňou vyšiel i muž a aj ten súhlasil so ženou;
tvár jeho je poliata rozkošou a i on prehodil vše slovo na strane ženy.„I tu bol levíta dosť ráz a nič nepoznať na nich,“ rečie Józa. Otila, jemnocitná,
zrýchlila krok, aby prešla zpred domu a nepočula, ale Józa hlavate postála, chytiac ruku
Katuši. Žena, keď ich zazrela, ešte s väčšou horlivosťou dala sa do kriku, ale keď zbadala
vyzývavú tvár Józy, mimovoľne zapálila sa a splietla, i pobrala sa do domu. Za ňou i muž
ztratil sa okúňave. „Som jej aspoň jazyk odňala,“ vraví Józa a pozrúc za Otilou, ktorá
čakala ich až pri kostole, spýtala sa Katuši: „Povedz, prečo je tá vysoká a hlboká dnes
taká vyfintená a tak sviatočne dobre naladená?“„Vravela, že má tušenie, že príde Hrabeň,“ riekla Katuša.„No, vidíš ju, sväticu. Dosiaľ naveky kárala ma pre veľké cifrovanie a voňavky, a tu
máš, čo robí!“„Poďme skorej ku George!“ povedala, keď došly k Otile.„Oh, nie ta!“ zaupí Katuša nesmelo. Nerada chodí do mlyna, desí sa Georgy, v ktorej vidí
svoj osud, ak sa vydá za Sama. A ta i veľa chodí on do mlynice. Že ani Otila neukazovala
vôle ísť, skrútly sa hore poza kostol. Odtiaľ chcely prejsť do domu múrom ohradeného, ale
pri cirkevnom sade, končiacom von z dediny, videly Georgu, opretú o opravu latovú, hľadieť
na vzdialené vrchy, kde belely sa malé body domkov dediny Opatoviec.„Urodzená, ty tu?“ zavolala jej Józa už zďaleka a beží rýchle k nej na koniec. „Hľaďže
ju, hocikedy si vychádzky dovolí a stará žena doma rob!… Ach, či je krásne tu, či je
krásne, či je krásne!“ volá, zbadajúc výhľad na polia, lesy a hory, z ktorých trčaly
končiare skál, zaliate lúčom slnca ako plameňom; na jednom z vrchov biele body Opatoviec a
vysoká veža s blýskavou strechou. I roztvorí oči, vydychujúc hlasno od neznesiteľného
rozochvenia. I div, že nerozopne krýdla a nevyletí vo vytržení ta k horám žiarou slnca
zaplaveným, ako zlatou hmlou chvejúcim sa v horúčave. Potom schytí sa a posiela bozky k nim
dychtivo, i zavolá:„Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej…“ zamĺkne, nevediac ďalej hovoriť, a div, že
nerozplače sa od veľkého oduševnenia a zápalu.„… duše, pozdravujem vás!“ pomôže dopovedať Otila, vhĺbená tiež vo výhľad.„Ach, aj ten mal takýto kraj pred očami, keď to písal!“ volá Józa, už zmohúc sa, ale
líca blčia jej, dobre že nechytia sa ohňom. „Krása nevídaná! Bože, Bože!… Katuša, vidíš i
ty? Georga, Georga! Taký kraj mal on pred očami, taký…“„Alebo i krajší,“ usmeje sa Otila ľúbo.„Nemožno krajší, nemožno viac na svete!“ kričí náružive s plamenným okom a srdce búcha
jej tuho, dobre že sa neroztrepe.„Čože je i po tom,“ ozve sa Georga mrzute, „pravda, vám môže byť krásne, ale mne…“Józa trhla sa a skrútla hlavu, ale oči jej ešte nedajú sa odtrhnúť od hôr.„A tebe prečo nie?“ spýta sa po dlhšej prestávke.„Krása je pre šťastných. Nešťastnému ani z nej nekynie radosť.“„Ozaj! Kedy si prišla z Opatoviec?“ spýta sa Józa.„Pred troma dňami. Čože som mala tam robiť?“„Nuž ale si mala ostať, či ťa poslali?“„Nie. Práve chceli, aby som ostala; otec je chorľavý, polihuje; ale načo? Mne je už ani
tam nie dobre. Nikde! Ja už nemám miesta, nemám kde by hlavu sklonila. Nikde nemám pokoja,
nikde domova, nikde vlasti. Nešťastná žena som ja, zničená, ztratená, ztratená!“„A ešte raz ztratená!“ posmieva sa jej Józa, zasmejúc sa.„Ach!“ zalká omrzle, ale už jej zbraň odobrala z rúk. I odvráti oči na stranu urazená a
mlčí.Na toto nešeredné zachádzanie Józy Otila rečie: „Naozaj, Georga moja, dlho si tam bola.
Už začalo sa povrávať všeličo a vaša mama bola i zľaknutá. Jednako na také, duša moja,
treba hľadieť.“„A čo mňa do klebiet,“ vraví Georga. „Keď srdce zúfa, na reči nehľadíš. Odídem zasa!“
Otila odstúpila ďalej, pohnúc plecom.„Nuž choď!“ odpovie miesto nej Józa a hľadí s prižmúrenými očami na jej rozbúrenú tvár.Georga s hnevom a opovržlivosťou pozrela na Józu. Neodpovedala.„Predtým si inak vravela! Ty si naveky inakšia.“„Kedy?“„Keď bola zkúška. Keď si vravela o peknom jablku, o tajnosti, ktorej si mi dosiaľ
nesverila.“„Aha!“ Józa sa zapálila.„Tajnosť si mi i dlžna.“„Teraz už nie.“„Lebo jej vôbec ani nebolo. To bola len tvoja faloš, roztopaš, nič iné. Bájka, ktorou na
posmech vyniesla si ma, nešťastnú a usúženú.“„To nebola roztopaš, to je pravda!“„Keď pravda… tak povedz!“„Nepoviem!“„Len samopaš,“ vraví Georga opovržlive. „Radosť ti je za blázna mať mňa, biednu. A svet
je veľký, čo si druhého nevyvolíš? Ale príde ešte i na teba mráz!…“Józa zahryzla si do pery a zapálila sa. O mraze už povedané bolo jej veľa ráz. Každý ju
tým straší, i čaká ho mimovoľne, ináč bola by v hrade pevnom. Ešte i mať, keď nevie si s
ňou rady, hovorieva:„Nono, dievčatko, len aby ťa mráz nepoštípal!“„Naostatok, keď chceš, poviem. Poď bližšie,“ vraví Józa, obzrúc sa za Otilou, veľkolepe
opretou, a Katušou.„Tak poviem ti,“ vraví ticho George a zastane, ako by predsa váhala. „Ja som chcela
tvoju pomoc, však,“ zas zastala, váhajúc. „Vieš, hádam, že je určené, aby sa vydala za
Ľva…?“„Nuž veď je to azda len nie nešťastie?“„To je nie nešťastie, hoci je i starší, a jednako je nešťastie.“„Nechceš ho? A taký človek, Bože, i pomery!“„Ja ho chcem. Ale čože, keď neviem, či berie ma len preto, že ľutuje nás obe opustené,
bez podpory a ochrany a že o to ho otec poprosil.“„A či je to také niečo strašné? Dostaneš sa k človeku, akých je málo. Moje srdce nemalo
by hraníc vďaky, i tak keby ma vzal, ako sa ty nazdáš.“„Pravda, ja už i bez lásky môžem byť,“ povie Józa, cítiac sa urazenou, „ale o sebe si
povedala nedávno: ,Kde niet lásky, tam niet života‘…“Georga blúdi po lúke, bohatej na kvety.„Ach, krásne je tu! Tu by pristalo domu. Tu bude chodiť noha Červenčíkova, tu bude sa
kochať, ako my teraz, a shŕňať bohaté dojmy, myšlienky posvätné, velebné. Ale, povedzte mi,
čo myslíte, rozkošné devy,“ zavolá povýšeným hlasom, „ožení sa levíta niekedy, či nie?“„Ja ver’ neviem,“ usmeje sa Otila.„Tri devy mať blízko a nezaľúbiť sa je barbarstvo!“ riekne. „Ale horkýže nezaľúbil. Tu
bude Katuša niekedy sadiť priesadku šalátovú. Áno, či nie? Povedz, Katuša, čo i nevieš, o
čom je reč: či áno, či nie?“Józa poznamená:„Pardon, veď si tú kráľovič odnesie!“„Kto odnesie?“ spýta sa Georga. Otila hlavu zdvihla. „Hrabeň?“ Katuša trhala kvety.„Komu to, Katuša, do levítovej izby, či tomu, čo ho dnes čakáte?… Ty, Georga, už ti
poviem, čo chcem od teba. Povedz, čo je lepšie, byť ľúbenou a ešte tak veľmi, ako ty, a
neľúbiť, a či keby si ty ľúbila, ale by ťa vzal len z milosti: čo by si si volila?“Georga s úžasom pozrela na ňu. To by bolo ešte, aby ju Laco ani neľúbil. To už len nech
je radšej tak, ako je.„Vidíš, však neopovážiš sa voliť to druhé?“„Veď nevieš, či ťa nechce.“„Veď to je, čo ma nepokojí a chcela by zvedieť.“„Tak chceš, aby som sa ja dozvedela nejako?“ spýta sa živo Georga.„Áno, to chcem. Lev tvojho muža miluje (veď on každého miluje, pomyslí si), i otca jeho
rád (len Terezu nie), vieš, že sa schodili štyria: Lev, Nivský, jeho otec a môj. Ľahko vám
bude nejako zvedieť. Ale jemu neprezradiť nič!“V tú chvíľu od kostola po chodníčku ukázala sa najprv hlava, potom plecia a tak celá
postava Laca. Ide za ženou. Ako vrátila sa z Opatoviec, zdá sa mu, ako by si ju bol len
teraz vzal i chodí za ňou, ako v medových dňoch.„Tvoj muž!“ povie Józa a začervená sa. „Nepovedz o tajnosti jemu, naozaj, lebo sa
hanbím!“Georga pozrela tiež a tvár zapálila sa jej horúčosťou odporu i zlosti, vidiac ho. Stojí
nepohnute, ale očú neodvracia od neho, ani nekričí, aby nešiel, a i teraz je v dúhovej
turistickej košeli s holým hrdlom, v čiernom kabáte.„A tak ani ako mačíček ho nechceš?“ spýta sa Józa.„A keby aspoň také špatné meno nemal.“„Tak je už iba to chyba?“ zasmeje sa Józa. „Povlastenčite si ho! A vidíš, aký je
ľúbezný, takáto dúhová košeľa mu svedčí nevýslovne. A vážnie, očividome dochádza k
dospelosti. A schudol, prečo schudol tak, Georga? No i to mu dobre svedčí,“ chváli Józa.
„Ja neviem, prečo tohoto nezvolili za dozorcu, načo je ten hrdáň tejto dedine. Ale čo tak
schudol? Georga, to je tebe na svedomí!“„Za nami vám srdce túžbou horí!“ zavolá na prichádzajúceho.„Ja sa dívam, prečo moja ženička toľko vystáva,“ povie on, keď došiel a poklonil sa
úctive — na „srdca túžbu“ Józe odpovedal len jamôčkami líc — „a ono nie div, keď je v takej
krásnej spoločnosti!“ I opiera svoje hlboko ležiace oči po všetkých s teplým, príťažlivým
leskom od vďaky za milé oslovenie Józy, i že sú s jeho ženou. Ide si zastať ku George o
lesu opretej a ramenom obloží jej plecia.Ona trhla sa, zaliata horúčavou odporu.„Domov?“ spýta sa zmýlená.„Ostaňme len ešte, v takej skvelej spoločnosti i mne je milo.“ Józa sa diví: Veď je toto
akýsi nový človek, nie taký všedný a ostýchavý. Hľadí otvorene a pohybuje sa voľnejšie.„Bol by prišiel i skôr, ale tí ,páni‘ vo mlyne len leňošia bez dozoru. Samo kováčov ich
svádza ku zábavám a zlu…“ mimovoľne pozrie na Katušu, stojacu s kyticou pred nimi. „Mamu
nepočúvajú, keď som ja nie doma, a táto nechcem, aby šla do mlyna vôbec,“ povie a pomkne sa
k nej. Ju zaliala horúca zlosť, chcela sa odtiahnuť, no už sa nemôže. Ale tu padly oči Józy
zvedavo na ňu. Rýchle, zahanbená a zmätená, vymkne sa mu. On, keď spadla ruka s pleca ženy,
začal si robiť papirosu, pýtajúc dovolenie od slečien, ako by ani nebol nikdy býval pri
hrmote mlyna.„A mňa takému dajú!“ kričí Katuša, počúvajúc o Samovi a zdeseno pozerá na pekný mladý
pár.Už slnce zapadalo, keď prišlo im na um, že chcú ísť ešte k Ľvovi. Slečny sobraly sa
teda, nechajúc mladých, ktorým nechcelo sa ešte opustiť prírodu; Georga akási zahanbená so
zmýleným zrakom pozerala za nimi i dookola v akomsi nedorozumení. Pozdejšie zišlo jej na um
tajomstvo Józy a ona pobehla za nimi.„Čože je, Georga, i ty s nami?“ spýtala sa zľaknutá Józa.„Nie, teraz nie…“ i zahanbí sa, sama nevie prečo, „chcem ti len povedať, že… že my
vykonáme, čo žiadaš!“„My vykonáme, my!“ usmiala sa Józa, v duchu triumfujúc a oduševnene hľadí na utekajúcu k
mužovi Georgu. I vidí, ako oprie sa o brvná, kde on stál, no jednako nie celkom blízko.„Dlho sme tu boly, mne sa už akosi ani nechce ísť do hradu pevného…“ povie Józa ku dvom.
„Najradšej by som len s tým dojmom chcela ostať dnes a i mamičke rozpovedať čím skôr.“„Oj, ešte čo!“ ozve sa Katuša, „však si i včera dostala od tety, keď sme u vás boly, že
knižky i pol roka u teba sa povaľujú, a čo sú také vzácné Jakubovičovi.“„Aha, i Katuška vie vravieť!“ posmieva sa Józa. „Veľmi sa mi páči, keď sa ozve; to je
vždy: nie! Keby si doma tak vedela… Dobre, tak poďme ta, ale za pokutu, že chceš ísť k
nemu, budeš čítať, koľko ráz povie strýko slovo: rozumieš. Koľko ráz povie ho správne, a
koľko ráz, že mu tak priľahne, ako päsť na oko.“„Ešte i vlastného strýca vysmeje!“ vraví Otila s výčitkou. „A Katušu dobre učíš, aby
vedela i doma vravieť: nie!“Medzitým prišli ku domu Ľva Jakuboviča, ohradenému mocným múrom. Otvorily železné dvere
a vstúpily do dvora. Bolo pusto. Kvety v okrúhlych, vysokých hradách pred domom dvíhaly
kalichy túžobne za slnkom, ktoré už pre múr muselo ztade preč. Dom je veľký, štvorhranný,
bez chodby. Hneď z pitvora vstupuje sa na kyprý biely piesok do dvora kvetnatého —
hospodársky je na druhej strane — na oboch bokoch ovocné stromy, staré i mladé lipky,
včelám sadené. Lev je včelár.Slečny videly biely stôl na ľavom boku a lavice.„Len potiaľ, ďalej nie!“ zvolala pyšne Józa.„Hoci i tu. Lepšie tu, ako v izbách. Bože, všade je taká krásna príroda,“ chváli Otila,
v duchu teší sa, že Józa nechce ísť dnu, nebudú dlho. Tušenie o Hrabeňovi začína ju omínať.„Tu je tak pekne, Józa!“ riekne Katuška, obzrúc sa s blyštiacim zrakom po kvetoch.„Utešene!“ zvolá Józa a hodí knihy na stôl, skrútnuc sa pyšne dookola, potom skočí na
nízky peň:„Predrahé, krásne a znamenité devy! Tu ja budem niekedy vladárkou, pozrite, v tomto
pevnom hrade. Tu budem panovať, rozkazovať v moci bezhraničnej, potiaľ, kým tieto múry
stoja. Bude mi dobre a závisťou zbledne zem…“„Chi-chi-chi!“ zasmeje sa Katuška radosťou.„Bude dobre, ak bude tak!“ usmeje sa Otila, ktorej nezdala sa samopaš Józy.„Bude tak a musí byť!“ tvrdí Józa ohnivo — a zatíchne. Vo dverách zjavila sa okrúhla,
stará tvár vysokej ženy. To je hlavná slúžka Ľva, o ktorej vravieva, že je rozšafná, a
možno sa na ňu spoľahnúť vo všetkom. Józa soskočila s pňa.„Pošlite pána von!“„Oni sú to, slečna? Budú radi…“ Veľa bied zažila od mladosti, potĺkala sa po zlých
službách, až teraz, na starosť, konečne našla miesto dobré, pohodlné, i rodina jej má
prítulok, i prigazduje si ešte. Pán dobrý, Boh ho živ ešte dlho neoženeného…„Nech sa páči dnu.“„Nie, pošlite pána.“„Ty naozaj už si tak počínaš, ako pani,“ povie Otila, keď slúžka zmizla podľa rozkazu.
„Bol by blázon, ak by prišiel. On, starý, má sa vyredikať tebe k vôli.“„Po prvé, nie je starý!“ zastane ho ohnive Józa, „štyridsať rokov je nič! Po druhé, i vy
ste tu, a k vôli takej ,najvyššej‘ deve, ako si ty, môže vyjsť, keď vy nešanovaly ste
krokov sem. Po tretie, mne k vôli vyrediká sa ešte aj ďalej, nielen sem!“„No, no, netreba sa tak nadúvať!“ upozorní ju Otila, hroziac krásnym prstom.„Veď viem, že ty dáš veľký pozor, aby si ani slovom neublížila vyvýšenosti svojej!“
smeje sa Józa, popudená výstrahou. Iné už ani nevie, len to!„Vina je to a či chvály hodná vec?“ spýta sa Otila. „Myslím, každý mal by tak robiť!“„Ale, pravda, ľahšie je byť rozhajdákanou a ešte i chlúbiť sa tým!“ pomyslí si.„Jedna vec je predsa, kde ani vy uzdy nedržíte,“ povie Józa uštipačne. Obom oči stretly
sa v hneve. Otila uhádla, že o Katuši myslí, ale čím vinná je ona, ak mať i prísnejšie
zaobchodí s Katušou? Strpí pokojne posmešný pohľad Józy, biela tvár ani nepohne sa jej a
oko ako by vravelo: čo povieš i pred ňou tu o tom, mňa sa to nedotkne!„Keby som ju len raz mohla vyniesť z rovnováhy, len raz strhnúť s výšky!“ myslí si Józa.„Ty si démonická!“ riekla potom Otila.Józe búšila krv do líc, srdce zabúchalo jej a dych zatajil sa. Démonická, ona?! Ona že
je z tých ženských, ktoré mučia ľudí, i ktorí ich milujú najväčšmi, a potom tonú samé v
bolestiach, kto vie, na kýho paroma, a za ktorými mužskí idú tak, ako za svetlonosom?! Iným
nemohla ju väčšmi uraziť, ako týmto. To keď jej povedala onehdá, že „sme nič“, nevzala
hore, no toto jej neodpustí! A bola by sa hneď oborila na ňu, keby vzbúrenosť nebola jej
odňala slovo a keby na betónovom pitvore nebolo zavznelo cupkanie podošiev tučného a rýchle
idúceho človeka. Všetky upozornené tým nechaly spor a obrátily oči ku dverám. O chvíľu
zjavil sa vysoký, mohutný človek, prudkých pohybov. Šija jeho je mocná, plecia široké a
rovné, tvár červená, kypiaca zdravím; opravdový lev. Vlasy má krátko ostrihané, ale čierna
brada okrúhle zarovnaná, i fúzy sú krásné, lesklé a mäkké ako hodváb. Jeho oči trblietavé
sú také veľmi skvúce, že sa zdá, ako by iskry fŕkaly z nich. Na perách plných a veľmi
červených úsmev dobrosrdečnosti. Uvidiac Józu, zasmial sa potešený.„Ty si to?“ I otŕča tučné dlane už zo dverí, no hneď stiahne ich, ako vystúpil a s tvári
zmizne smiech. Zazrel Otilu, cudziu dámu, ktorá mu veľmi imponovala svojím držaním. Sobral
rýchle všetku zdvorilosť, ktorú už bol na oddych odložil šesť rokov, zapäl kabát a ide ju
prijať, ako sa patrí.„Vítam, slečna! Som veľmi poctený a šťastný…“ vraví zdvorile a vážne. Ona podala mu ruku
dôstojne a láskave, prijmúc jeho hold.„I tuto jedna!“ zavolá Józa, ukážuc na Katušu a smejúc sa v duchu na Otilinom držaní,
keď jej bol, ako vždy, bozkal obe líca, ale i to už vážne pred Otilou. „Poď, Kata!“Jakubovič obzrel sa a tvár jeho dostala dobrosrdečný výraz. „Ako ja k tomu veľkému
šťastiu prichádzam, že i Katuška vynašla ma v mojej skrýši?“ zasmial sa a potešený rýchle
chytil jej hlávku a bozkal tak, ako Józu.„Strýko, to vám je nie bratova dcéra!“ zavolala Józa so smiechom, vidiac, ako zablčala
tvár Katuši. Lev obzrel sa. Vidí, že chybil veľmi, i prosí za odpustenie a potom s chvatom
ponúka ich do vnútra, rozprestierajúc ramená, ako by ich chcel zaháňať dnu vo veľkej
vďačnosti.„V Pánu i bratova!“ riekol na slová Józy.„Len tu ostaneme, pane Jakubovič!“ rečie Otila a sadá na bielu lavicu. „Prišly sme len
na chvíľku, odpusťte!“„Lebo Stano možno už prišiel!“ myslí si posmešne Józa, ktorej prišlo na um, že ju
pozvala démonickou a vzbúri sa zas.„My naozaj prišly sme len na chvíľočku,“ rečie nahlas Ľvovi. „Knihy doniesla som s
najvrelejším poďakovaním,“ i pokloní sa hlboko a žartovne.„Vďaku neprijmem len v slovách — jeden bozk, z toho ani babky nespustím, ale sadni si… a
to sú tie knihy? Zas v peknom poriadku, tuším. A druhé chceš, rozumie sa, a ja, blázon, som
ti dal. Ale čo si nesadneš, keď všetci sedíme?“ rozpamätal sa na dni svojej galanterie.„Nesadnem, strýko!“„Ráčite vidieť?“ pozrie k Otile, „neposlúcha nič, a ja takú si mám vziať!“„Hahaha!“ zasmialy sa slečny i Józa.„A kedy, báťko Jakubovie?“ spýta sa Otila. I myslí, že bol by čas čím skôr ju zaviazať,
kým ešte veľa škody nenarobí pri druhých.„Keď sa jej bude páčiť, rozmazlenici!“„Výborne, výborne!“ zvolá Józa v smiechu a i rukami zatlieska. „Nech žije strýko sto
rokov. — Nie, stodesať!“„Stopäťdesiat!“ ozve sa i Katuška.„Aha, i tá chce vyniknúť!“ myslí si Otila, „ako sa líška!“„Ďakujem, ďakujem!“ klania sa uveličený Lev a červená zdravá tvár kypí mu potešením. Vo
veľkej vďačnosti chcel by ich dnu pod svoju strechu, i volá, núka, obchodí a rozprestiera
ruky, ako by ich chcel poodnášať dnu, a keď neosoží, ako na pomoc kričí na Anču rozšafnú, i
že chce jej naručiť doniesť cukrovín alebo čoho milým hosťom, potom na Betu, dobre sa
nepotrhajúc. Že sa nezjavila ani jedna, rečie s komickým výrazom tvári:„Mám sa ja s tými ženami, čo Kriste chráň!“ použijúc výraz, ktorý zapáčil sa mu len
včera.„Máš už slovo?“ šepne tajne Józa Katuši, ktorej prišlo na um, po novom výraze, ich
dohovorenie o: rozumieš.„Nie.“„Vidíš, aký je zaťatý. To nám na protiveň!“„No a teraz, strýko,“ započne Józa nahlas, „mamička dá sa spytovať, ako sa cítite a že
dokiaľ budete sa trápiť s tým pokojom. Bojí sa, že vás už ani nepozná,“ i usmeje sa,
zahryznúc si do pery, ako by riekla: Teraz mi dáš! Naozaj, veľká a tučná hlava Ľva prudko
trhla sa a na Józe zastavilo sa jeho oko, iskry metajúce.„Dievča, nehnevaj ma!“ zavolá zrazu napaprčený, „a nedrážď, rozumieš? Som už raz
povedal, že do roka nehnem sa z domu, a to i zadržím, rozumieš? Vy ráčite vedieť, však, že
som nemal za šesť rokov ani dňa, ani noci pokoja a oddychu pre tú šarvátku pri voľbách
vyslaneckých?“ obrátil sa k Otile hlasom zdvorilým. „Naháňaný, vláčený po súdoch už len to
čakal som, že ma zatvoria na jedno desať rokov. Vtedy zaveril som sa, že ak skončí šťastne
pre mňa proces, za rok nepohnem sa z domu. Zanevrel som na celý svet — a nebudem nič robiť,
ani myslieť, ani čítať noviny. I potrebný mi bol pokoj na uspokojenie nervov, rozumieš?“
dokončil, obrátiac hlavu k smejúcej sa Józe.„A tak ste sa sami uväznili!“„Ale to len sama priložila k odkazu. Jej mať je o veľa jemnejšia. Áno, to je dáma útla,
vysoko vzdelaná a samá dobrota,“ kýva tučnou hlavou s veľkým presvedčením a uznalosťou, a
skočiac na Józu, dokončí: „Táto nikdy taká nebude!“„Ale ste už takí, takí… A to sa aj nepatrí Ľvovi, ktorý je, ako sa vie, tvor šľachetný,
skryť sa a obtočiť ešte i múrmi. Lev meno vám už nepristane, strýko, odpusťte!“„A čo? rozumieš, dievča… medveď, alebo azda… rozumieš, no?“ i zahrozí jej.„To už skôr!“ rečie Józa.„Nedrážď ma, rozumieš! Vidíte, vidíte… budem ja mať život, čo Kriste chráň!“ obráti sa k
usmievajúcej sa Otile.„Ale naozaj takí ste už… ukážte tie vaše ruky, strýko, ani cesto.“„Alebo dlaby medvedie,“ vraví on, dajúc jej dlane ako lopatky a sám ich pozerá a smeje
sa. „Naozaj som stučnel za toho pol roka fatálne, rozumieš, ani medveď!“„Tak by si ty nebola ľvica, ale…“ šepne Katuška Józe.„Čit, nepovedz nahlas, potom by už naozaj iba medveďom chcel byť!“„Dobre vás chová rozšafná Anča,“ vraví, obzerajúc tučnú ruku jeho a zmäknutú od
nerobenia, „táto dlaň viac váži, ako moja hlava; ani Hvezdárka vás tak nekŕmila… A prečo
odišla Hvezdárka? Nič, strýko, nič!“ rečie rýchle, keď on opäť zježil sa. Totiž Tereza
začala koketovať s ním, že u syna už nemala ten domov, dobre by jej bolo prišlo vydať sa
zaň, čo jeho rozpaprčilo veľmi. — Józa odtisla jeho dlaň rýchle a berie knižky so stola,
aby nemal času odpovedať, rieknuc:„Ja už idem, strýko, idem. Vy zabávajte priateľky moje dobre!“S tým vbehla do betónového pitvora, sprevádzaná slovami Ľva, aby nič nerozmetala, ztade
do jednej izby, potom do druhej, tretej, i zastavila sa v jednej s oknami na západ, ktorá
bola obstavená vôkol pultmi, stolíkmi a kasňami so sklenými dvermi. Sväzok kníh rozviazala
na stole v prostred izbe stojacom veľkom a, obzrúc ich i urovnajúc pozorne, otvorila kasňu
blízko okna. Vložila ich do radu ku druhým číslam a začala vyberať druhú, čo vezme so
sebou.„Akúže vziať?“ myslí si. „Románov nechcem, cestopisy sa mi lení čítať, básní, ktorého je
i: „Pozdravujem vás…“ strýko nemá, ako módny vlastenec; ale to je jeho šťastie, ináče teraz
bol by väzňom, ale nie tohoto hradu pevného — takže ktorú?… A to už ide on!“ preruší sa,
keď začula kroky, najprv po pitvore, potom vždy jasnejšie a bližšie — hneď otvoria sa dvere
knižnice. „Už sa bojí, že naozaj mu všetko rozhádžem!“„Strýko, a nechali ste vznešené dámy?“ skríkne, keď prišiel dnu Lev, i odstrčí sklené
dvere kasne, čelo si uderiac nimi. „To nerobte, pre pána!“„Hneď idem, hneď! Vieš, dievča, tu mi neporiadku nenarob, to nerád, rozumieš? Ja na teba
nesverím ani jeden šlabikár, nie to celú knižnicu!“ I berie sa rýchle k nej. „A ktorú chceš
zasa? Radšej ti sám vyhľadám potom a pošlem — len povedz, ktorú?“ Zastane pred ňou a oko
jeho veľmi sa skvúce miesto kníh uprie dobrosrdečne na ňu, kochajúc sa v jej kráse. Potom
vezme prudko jej hlavu do širokých mäkkých dlaní a pritisne k sebe.„Len choďte, strýko, ku dámam! Ja tu nič zlého nespravím. Jednu vezmem, viac nič, iba
jedinkú. Nechať dve, a ešte Otilu! Či ste to vy, bývalý gavalier a kráľ vrchovský, o ktorom
kedysi také chýry šly?“„Už je ameň!“ hodí rukou on, ale blesk oka a úsmev prezradzujú radosť, že pripomnela
slávné časy mladosti. Vzal do rúk jej hlavu a oči jeho s veľkou láskou spočinú na jej
pekných lícach.„A povedz, dievča, nevydalo by si sa ešte, rozumieš?“„Ja?“ ona bystro pozrela naň, smejúc sa.„Potom, keď budeš mať vôľu, tak povedz… No, veď idem, idem!“ rečie. „Veď trhajú si
kvety, ponúkol som ich, a s nimi je Anča, rozumieš, a to je, na moj’ pravdu, osoba
rozšafná.“„Bože môj!“ myslí Józa, ako on odišiel, a smeje sa rozkošou, vyberajúc knihu. „Nič kúzla
v tom objeme Ľvovom, nič zvláštnosti. To ako by mi hlavu tisol k nejakému mechu; len načo
tak stučnel veľmi? A už pri každom stretnutí príde mu túžba ženiť sa!“Keď vyšla, už ju čakaly s natrhanými ružami. Šly, ponáhľajúc sa dolu dedinou, mrakom
zastretou. Pred domom Hanesovie, kde bývala Pisárička, počuly nariekanie. Práve dokonalo
dieťa — Ďurík. V zime umrely dve — ľudia vravia, že to trest, lebo mrzko žila mať kedysi, i
meno Pisárička a jednu veľkú už dcéru má od toho, a zato akosi teraz ani nik jej neľutuje
veľmi. Slečny postály trochu a videly popri stene von sa potácať ženu, hore do dvora šiel
levíta. Pozdravil ich, ale nepostál. Ide náhlym krokom — práve len čo sa vrátil s cesty.
Žena — Pisárička, bežala k nemu a klesla mu na hruď.„I ten hockoho prijme na svoje prsia,“ ozvala sa Katuška a splietla sa, mysliac, že ju
odsúdia, lebo hockým pozvala tých, čo ona nemá; ale ony pozrely, že uhádla i ich myšlienky,
ktoré však im hrdosť nedopustí vysloviť. Ona povie, ospravedlňujúc sa:„Veď nie zato, ale preto, že ona žila predtým mrzkým životom!“„Nie zato, ale preto!“ smeje sa jej Józa, „ale už nežije mrzko a kajá sa dávno.“„A si videla, ako obklopili ho potom, i muž jej, i mať jeho, a on aj ich tíšil a láskal,
a to sú, akých málo vôbec… Podivné,“ pokračuje hlasom nežným, „že v tejto dedine najdú sa i
také charaktery, ktoré by boly ozdobou i vyššej spoločnosti. Na pr. Rataj… Vieš, Popeluša,
ak ty z takých pochádzaš, tak chlúbiť sa môžeš svojím pôvodom a nie červenať. Viac stojí
jeden Rataj, ako… ako na pr. — kráľovič!“ a potom usmeje sa pomstive, mysliac o Otile:„Veď ti ja dám zemäna!“„I ty ustavične jej nepripomínaj nízky pôvod!“ ozve sa Otila prudko, proti obyčaju.„Ba budem, aby vedela, že je to nie ani nešťastie, ani potupa, a ja Babušinčanov nie ako
pospolitý ľud nerada, ale…“„A už čo koľko budeš vravieť, moja drahá, a čo ju hoci na vežu posadíš, purpur je purpur
a blato je blato!“ odvetí Otila, pretrhnúc Józu. „A čo zlého vieš o Hrabeňovi?!“V tej chvíli pocítila Józa šklbnutie na ruke od ramena Katuši na ňu zavesivšej sa a hneď
zatým ona oddelila sa od nich, rýchlym krokom vpred sa ženúc. Józa zapálila sa a srdce
zabúchalo jej prekvapením.„Čo si to povedala?“ vraví a dych zastavuje sa jej od veľkého vzrušenia. V tej chvíli
zlosť jej i tak rozdráždená pre démona proti Otile nemala hraníc, i ledva môže sa zdržať.
Otila len hodila jemne plecom už zas pokojná, ako by riekla: Nemôžem zato!Pri dverách, kde maly sa rozísť, riekla jej Józa, už opanujúc sa ako-tak:„To ti poviem, že je Katuša viac ako ja a viac ako ty, a ona bude víťaziť a korunu
odnesie, nie my!“„No, no!“ usmeje sa Otila shovievavo, len aby i ju hneď nevyložila na nejaký trón vo
svojom veľkom horlení.Vidí a cíti, že nasilu by chcela lapiť pre Katušu Hrabeňa, lebo jej ho nedopraje.„Ale tam my dobre stojíme!“ pomyslí si, dvíhajúc jemnú, ale hrdú šiju, i vstupuje do
dvora. Jej oko zalesklo sa, vidiac tam pri stajni ligotať sa koč a fŕkať spenené kone.*Hrabeň bol vyvolený za dozorcu, prijal dôveru a dal sa hneď horlive a energične do
„účinkovania“. Navštívil cirkev, na shromaždení daroval sto zlatých, ale zreteľ svoj
obrátil najmä na Babušinec, kde bývali Nivskí. Sľúbil, že spraví všetko, čo budú žiadať a
čo bude prospešné pre nich, že i priazeň jeho i podpora ich neminie. Šiel poobzerať kostol
s mladším hodnostárom cirkvi, i staviská školské, kde bývať nemožno, i sad prichystaný a už
pokosený. Po prehliadke navštívil levítu, ktorý, keď Hrabeň prišiel, nebol doma a tak
nemohol s ním chodiť, a nik z domácich nevedel, kde sa podel.Červenčík sedel pri písacom stolíku nad listom. Dostal ho pred dňom z dediny, kde je ten
ľud holubičí. Volajú ho za kaplána. Dnes chcel odpovedať naň záporne, ale prv ešte šiel do
Hanesov, zkade odobral sa Ďurík, potešiť, a potom k Ezerovi. Ten totiž náružive dal sa na
zboj. Žení sa, berúc dievča — ozdobu dediny. Ezer je najkrajší mládenec — i chce nachystať
plné komory vecmi rozličnými. Každý deň karhá ho a on smeje sa mu, že kde sú svedkovia, aby
ich priviedol, nech dosvedčia, čo zlého pácha, ani zákon nemá moci nad ním, nieto levíta,
nech nemyslí, alebo či Červenčík chodí s ním, aby vedel o jeho skutkoch? A dnes stalo sa,
že keď chcel ísť k nemu, mať Ezerova zazrela ho oknom i zatvorila dvere, nepustiac ho do
domu. Toto zneváženie tak zle sa ho dotklo, že vrátil sa úplne zronený domov a všetky
nezdary a nepríjemnosti, ktoré musel okúsiť, vyšly na povrch mysle, dotkýňajúc sa mu srdca
bolestne.Pravda je (ako Józa tvrdí), čože spravil svojou obetivou prácou a horlivosťou? Čo
dosiahol? Nijakých znakov zlepšenia nikde. Ešte ani len Šporigu nepriviedol na poriadok.
Zbojstvá dejú sa ako prvej, nieto temer noci, čo by nejaký zločin nespáchali. Pominulej
noci vtrhli do komory chudobnej vdovice Andriškinej na záhumní v drobnom domci, odnesúc jej
posledné, čo mala. I Črpák za taký skutok umiera vari tri týždne. Aj pracuje, aj nič
nevykoná. Ešte i tí, čo idú učiť divochov do ďalekých končín — neverí — aby lepšie ovocie
práce svojej nevideli.V duchu predstúpila mu tvár predchodcu, ktorú videl na obraze u Ľva Jakuboviča — vdova a
dcéra obrazu jeho nemajú v izbách, totiž všetko schovaly jedna pred druhou, čo by upomínalo
na neho v prvé časy po jeho smrti — s okom zlomeným, s výrazom bolesti, ako martýr. I on
taký bude. On zmení sa, ale dedina ostane aká bola, na tej zmeny nebude. A tak načo je tu?
Nech príde sem ľahkomyseľnejší a menej svedomitý, ktorého nebude sa toto všetko tak
dotkýňať. Odísť mu i tak radí každý a divia sa, že je tu, keď môže byť inde. Hrabeň ho
temer vysmial nedávno, i Lev Jakubovič riekol mu so pár ráz: „Ja by plakal, braček, ak by
si odišiel, rozumieš?“ tyká si s ním Lev, ako s každým, koho rád, lebo Lev miluje každého
dobrého i menej dobrého vôbec, „ale radím ti odísť.“ — I sám dekan, keď bol pri ňom onehdá
— rád chodí k nemu — ktorý i sám veľa pracuje, ustáva a vďaky nedôjde, hoci je s lepším
ľudom, riekol: „Ty si na Babušinec najlepší, ale ja ťa šanujem im dať…“ — I chytí pero, aby
napísal, že prijme pozvanie k ľudu holubičiemu… „Poslal som ťa, aby celkom nezahynul ľud
tento a ledva si čo spravil, už ustávaš, znechuťuješ sa a chceš si voliť život ľahší,“
vraví mu v to iný hlas, „a ja za vás všetkých i za teba aj umrel som…“Levítovi srdce prudko zabúchalo a na líca vystúpila červeň. Odložil pero mimovoľne.V tú chvíľu prišiel k nemu Hrabeň a veľmi sa zadivil, vidiac ho sedieť v izbici. On
myslel, že ho vyhľadá, ako počuje, že je tu a pôjde za ním. Ostatne levíta ani nemá sa čo
miešať do tých vecí, ani neprišiel preto k nemu, ale chce v súkromnom rozhovore dozvedieť
sa o jedno-druhom. S hlukom vojdúc do izby, potriasol blahosklonne ruku levítovu a sadol
dobrej vôle, nehatený etiketou. Jeho oko zašľahlo po izbe, po lesklom náradí.„Veľký neporiadok je v tejto cirkvi,“ začal o chvíľu vravieť, hlasom sťa kov zvučným,
ako by ani citu nemal, a ak má, tedy je skrytý hlboko niekde, na dne srdca — pravý muž!
„Belický musí byť nesmierne neenergičný človek, nedbalý a nedvižný. Tá škola sa zváľa, to
trpieť nemožno, ani sa nesmie podľa zákona, a nik tu nedbá o to. Toto je jedna zanedbaná
dedina so všetkým!“„To jest,“ napráva levíta, trochu zapálený prekvapením a shľadúva cigary, aby ponúkol
hosťa. „Belický je už osemdesiatročný starec. I jeho mladosť neprešla bez úžitku, zanechala
tu veľa dobrých skutkov. V takom veku i my potratíme energiu.“„Ale bývanie tam nemalo sa tak zanedbať! To neslýchať, aby levíta musel bývať v hospode!
To sa trpieť ďalej nesmie, ja to nenechám. Odpusťte, zišla by sa tu čerstvá sila, Belický
mal by zaďakovať…“„Nech sa vám páči!“ rečie levíta, ponúkajúc cigarami.„A na také vám dochádza?“ pozrel Hrabeň ostro na neho, potom vyberie jednu.Levíta usmial sa. „Dar od Jakuboviča.“„Ahá, Lev Jakubovič! Rád by išiel i ta dnes, odprevadíte ma?“„Veľmi vďačne, hoci nie hneď. Musím na jeden list odpovedať totiž.“ I zapaľuje zdvorile,
najprv hosťovi cigaru, potom tou istou zápalkou i sebe.„Oklameme Žida!“ usmial sa hrdý Stano na to a jeho tvár spríjemnela. Už fajčia oba a ako
ukojení, od toho cítia sa obľahčene. Hľadia na okná von, kde počal teplý, príjemný, letný
dážď pršať.„Rád by poznať lepšie tunajšie pomery,“ rečie Hrabeň o chvíľu. „Jakubovič aký je človek?
Počul som ho divne spomínať…“„To je brat môjho predchodcu. Nechodí nikde od pol roka. Predtým, hoci veľkú rolu hral
na týchto stranách, za čo ho i kráľom vrchov nazvali. Má búrlivú minulosť. Pri voľbách v
zápale, ktorý v taký čas zachváti vôbec ľudí, porobil, čo nemal, za čo ho súd stíhal. Šesť
rokov nemohlo sa odtrhnúť ani tak, ani tak. Od tých čias zmenil sa celkom.“„To je vášho predchodcova dcéra, tá Józa?“„Áno!“„Zdá sa byť už staršia, nie naoko, ona je najkrajšia zo troch — ale jej vystupovanie je
veľmi svobodné. A čo sa nevydala?“„Neviem ver’…“„A Hvezdárova žena je dcéra Belického?“„Áno, najstaršia.“„Že šla zaň! Ako čo by kvet vyhodil na smetisko. A pekná je, prečo šla zaň?“„Myslím, nepýtal ju iný a doma ich je viac.“„Áno. Videl som tam viac detí. To bol hlúpy skutok od Belického, že sa tak pozde ženil.
Koľko nezaopatrených nechá po sebe. On už dlho žiť nebude — nedám mu viac, ako do jeseni.
Slabý starček!“„A energiu čakáš od neho!“ myslí si levíta.„A to maličké dievča tu, čo sa zajakáva, čie je?“ spýtal sa opäť Hrabeň.„Ktoré?“„Katuška, tuším, ju volajú.“„Nivských — ale ona sa nezajakáva.“„Tak? Mne tak odpovedala pred chvíľou, keď som sa jej spýtal, prečo i ona neprišla na
zábavu do mesta k nám. Ani v divadle nebola. Prosím, máme teraz hercov znamenitých, prišli
pred týždňom. Cestujúc, zastavili sa u nás. Nech sa páči i vám prísť; zíde sa to vyraziť sa
na dedine žijúcemu najmä, aby celkom nezovšednel. Príďte!“ nakladá ešte raz teplo. „To je
však mladšia dcéra, tá Katuška! To vidno; veľmi nežný zjav, ale i zachodia s ňou, ako s
mladšou — stále ju majstrujú.“„Nie, ona je staršia.“„Staršia je?“ Hrabeňove čierne oči dupkom uprely sa na tvár levítovu. „To by nik
nepovedal, veď zdá sa i o štyri roky mladšia…“„To preto, že je slečna Otila vážnejšia.“„Áno, to je vážna, hlboká devuška!“ uzná Hrabeň. „Ale to je podivné, taký rozdiel robiť
medzi nimi — staršia, a zachodia s ňou ako s nedospelou…“„Katuška je nie ich vlastná dcéra, ale prijatá,“ vysvetlil Červenčík.„Prijatá?“ tvár hosťova ako by sa bola zdĺžila a oko padlo na zem v myšlienke. Teraz je
už všetko jasné! „A čia teda, rodiny nejakej nižšej?“„Nie rodina. Ponúkali im i rodinu, ako mi rozprávali — nemali totiž detí zaveľa — ale
Nivská nechcela, len celkom cudzie, celkom osiralé, aby nik nemal práva naň. Katuška je z
pospolitého ľudu sirota. Bola ešte len dvojročná, keď ju vzali, a potom narodila sa slečna
Otila.“ Dokončiac, levíta pozrel nepokojne dookola; či nemá ešte dosť vysvetlenia?!„To trest, že rodinu neuctili… Tak sedliacka sirota bola tá maličká?“ spýta sa opäť a
hlas jeho ako by už nebol taký zvučný, ako prv. Vstal a poprechodil sa po izbe. „Idem k
Jakubovičovi, dážď už prestáva. Ide i Nivský, vy tiež príďte, keď napíšete list,“ riekol.
Rád má tohoto mladíka skromného, i chce na jeho dobro pracovať. Dá osamostatniť Babušinec —
keď už len tu chce ostať — a jeho za kňaza. Zaslúži si!Hrabeň odobral sa na slovo, prekročil prah izby, stretol sa s troma občanmi, idúcimi k
levítovi. Rataj, černooký a miláček levítov, rapavý Čimän a múdry kurátor. Počuli, že je tu
dozorca, idú tedy na dotazy k nemu. On vrátil sa s nimi.„Teší ma, že ste prišli,“ vraví Stano zvučným hlasom a shodí kepeň na kreslo. „Sadnite!“„Posadajte, hospodári,“ núka i Červenčík, rozostavujúc stolce, a zbadá pritom, aké mokré
špľachy nechávajú ich krpce — dážď už minul, pravda, ale voda v mláčkach iste stojí po
cestách. Na čelo levítu sadá cit nepokoja. V takýto čas cíti i on horkosť a nepríjemnosť
hospody. Zamažú podlahu, čo nestrpí Nivská, trápiaca i bezhraničnou čistotou svojich, a
ešte pošlú Katušu postierať. Áno, ako ratolesť vysvobodenia prišiel list…„I my sme radi, že ráčili prísť medzi nás,“ povie Rataj — a prestúpi s jedného miesta na
druhé — spraviac nové špľachy. I chystá sa ku vrave vážnej. Sebavedomé držanie jeho, však i
smelý pohľad čiernych očú prezradzujú, že je on z prvších. „Mali by sme trochu porady.“„Čo takého?“ zahrmel veliteľsky Hrabeň.„Prosíme ponížene…“ predchytil slovo kurátor a vstane i ten so stolca, spraviac fľaky na
dlážke. On, ako starší, myslel si, že jemu patrí právo prehovoriť. „Tu nám dochádzajú chýry
o pána levítovi nepriaznivé…“„Už ich zas zúrivá Józa naštvala,“ pomyslí si Červenčík so strachom, pozorujúc, koľko je
už fľakov po podlahe. Videl ju v cmiteri, keď šiel od Cobíka záhumním, a v cmiteri kto vie,
kto odrazil z kameňa bok. Videl, že stretla sa s kurátorom.„Sadnite, hospodár, ustatí ste i vekom i prácou…“„Nepriaznivé!“ pozrel udivene Hrabeň k levítovi, že mnohé slová ľud zle užíva i nevie si
to vysvetliť, najmä keď videl zamračené čelo Červenčíkovo.„Áno, že odídu! My by sme sa radi už len odtrhnúť,“ povie kučeravý Rataj a ohnivé oko
jeho spočíva na peknej tvári levítovej. „Keby ráčili aj oni s nami byť,“ dopovie Hrabeňovi.Stano zakýval hlavou, súhlasiac.„Ja tiež tak myslím, že by to bolo najlepšie. Takto to nemôže ďalej ostať. Vaša dedina
je skoro väčšia, ako Opatovce, ktože vám vyvládze prácu. Odtrhnúť sa, faru vystaviť, školu
napraviť, potom farára i učiteľa voliť, to je pred nami!“Pozreli na levítu, čo povie. Že neodvetil nič, ohnivé oko Ratajovo vpilo sa do jeho
tvári, ako by ho chcel preskúmať.„Pánu levítovi trafila by sa lepšia stanica a odišli by, a my koho dostaneme? Každý len
lepšie a ľahšie berie…“ mieni kurátor a drobčí po podlahe rozčulený.„Kto by im zabránil a kto by i za zle mal, keby aj oni prijali lepšie?“ vraví opäť Rataj
a oko jeho zaskvie sa prudko, keď skĺzne sa s tvári levítu mlčiaceho, ako by tam čosi
neprajného bol zbadal. „My ich ztratiť nechceme, preto odtrhneme sa už, čo sa nám i pán
otec zarmútia — aby boli len kňazom naším. Lebo my uznáme sami, že je to veľa pre jedného a
pán otec nemôžu chodiť. Iste, pravda, je div, že tam si odbavia v tom veku a v tej
zošlosti. A tu zas jeden učil stopätnásť detí — zákon to i bráni jednému, ale my dobre, že
i jedného máme — a pritom odbaviť i všetky kňazské povinnosti… Hľa, ako v zime ochoreli…“„Máte pravdu, to sa musí zmeniť!“ povie Hrabeň.„Ej, tak je!“ dosvedčí i rapavý Čimän, prestupujúc a špiniac podlahu. No Červenčík už
ich nepozoruje. Oko sklonené k zemi a na tvári cit vzrušenia. Vidno, že nielen na to myslí,
čo im odpovedať, ale bojuje i so sebou. Onen hlas káže tu byť a ľud holubičí drží mu srdce
v rukách.„Azda by ste mohli dočkať, kým žije pán otec, ako ste sľúbili,“ povie potom nízkym
hlasom. Načo by robili zmeny jemu k vôli?„Ak nám neodídu?!“ vraví ticho Rataj. „Ale ľahšie láka!“Levítovi zapálily sa líca, na oči vystúpil cit hanby a urážky.„Ak sľúbia, že neodídu, tak nech sa deje ich vôľa,“ prisvedčí i kurátor ochotne. To chce
on práve. Aby sa neodtrhli, kým žije pán otec a aby levíta tu ostal. Povstala malá chvíľka
mlčania. Všetci opreli zraky na levítu.„Všade lepšie, ako tu, pravda,“ ohlási sa Rataj. „My sme najzblúdilejší,
najprevrátenejší, najbiednejší. Pán levíta, chorý potrebuje lekára, a kto nám príde, keď
oni odídu…?“Červenčík očervenel a zasa zbledol.„Ja ostanem s vami,“ rečie im, „sľubujem!“„Teraz už len list napísať!“ myslí, keď vyprevadil Hrabeňa i hospodárov uspokojených a i
sám akosi ukojený sadá ku stolu. Bola už tma, keď dokončil a vyšiel do druhých izieb. No
tam počul, že Nivský i Hrabeň odišli už k Jakubovičovi, i sobral sa za nimi i on. Na vŕšku
pred domom Šporiginým, čo hlúposť spravila, lebo šla za mladšieho, stretol Katušu
zadychčanú. Oči jej zdaly sa byť zaliate slzami a líca osinuté. Už pol hodiny behá tu sama
po dedine. Totiž Nivská, jej „mať“, lebo zas nešikovnosť dokázala pri pečení lahôdok
Hrabeňovi — jemu chutí také niečo — potom zas i pri stolovaní, riekla jej, že Kata ostane
len Katou a ona ju vydá za Sama. To povedala jej už mnoho ráz, ale dnes vyslovila to i pred
Stanom, a to tak dojalo Katušu, že sa zatočila temer a, nechajúc všetko tak, i nedbajúc už
o nič, schopila sa a utekala, kto vie kam.„Keď som len pre Sama, tak idem k nemu! Kalich preplnený…“ bežala hlučnou, ako vždy
dedinou, idúc rovno ta. „Alebo k Ezerovi, to, to!“ zmenila rýchle, keď videla vyhňu s
plameňom a pri ňom v koženej zástere stáť kováča i Sama kovať železo, iskry vydávajúce,
podkovu koňovi, sedliakovi tam stojacemu. „K Ezerovi, k Ezerovi, ten bude ešte lepší. Prach
len s prachom…“No tam z pol cesty zazrela tlupu žandárov s blýskajúcimi sa bajonetmi, idúcich oproti
domu a obstavších ho potom. Zľaknutá, rýchle skrútla sa, utekajúc len domov.„Kde vy chodíte?“ volá prekvapený levíta, vidiac ju najašenú, ako vyplašenú holubicu. I
pozrie dookola žhavo, či nič zlého ju neokružuje. „Vo mlyne ste boli, a sami!“„Nie vo mlyne, nie, a nik ma tu neznepokojoval, nik!“ i stiera slzy. „Ja som utekala
preč, hocikde, a aj ujdem, ja už nedbám, čo kedy, oh!…“„Ale, ale, holúbok!“ Červenčík vydýchol obľahčene a usmial sa. Už vie, že Nivská urazila
jej srdce, ako ráňa jej ho vždy. Je to pani prísna, bez ľútosti. Prikročil bližšie, že
rečie jej slovo utíšenia, ale vtom za záhradou Nivských ozvaly sa výkriky a volanie, potom
výstrel. Katuša trhla sa a priľnula bližšie, ešte i ruku mu lapiac, a on, utajac dych,
napäl zrak, aby videl ponad stromy nižšie ležiacej záhrady, kde je dom Ezerov. Tam černela
sa tlupa hemžiacich sa ľudí v svite mesiaca. O chvíľu nastal pohyb celou dedinou, ľudia
vyburcovaní vychádzali z domov pod steny, potom hrnuli sa za záhradu.„Choďte domov, Katuška, ale hneď,“ vraví levíta a složí nežne jej ruku s ramena svojho.
„Ja idem pozrieť…“„Azda ta?“ skríkne ona zdeseno a chvatom chytí už oboma rukami jeho rameno. „Tam sa
bijú, nie, nie, nechoďte!“Červenčík, neodvetiac, vzal jej rameno, vrátil sa s ňou do domu Nivských. Ale keď ona už
bola vo dverách, skrútil sa a vrátil na cestu. Katuša, vidiac to a zabudnúc na všetky
urážky svoje, vbehla do domu.„Apa, mama, u Ezerov je bitka a Červenčík šiel k nim!“Nivský nebol doma, šiel s Hrabeňom k Jakubovičovi, ale mať a dcéra v milom rozhovore
pohrúžené sedely — sľúbil Hrabeň, že príde s celou rodinou v najbližší čas, ony tušily, že
pozrieť a odobriť, alebo odsúdiť výber syna — a nič nevedely, čo sa deje von. Obe vyskočily
na výkrik Katušin.„Ach, nerozvažitý chlapec!“ rečie Nivská v ľaku a v hneve, lebo nič nie je
nebezpečnejšie, ako ísť medzi rozzúrených a bijúcich sa Babušinčanov. Oni potom oboria sa
vo svojej zlosti na toho, ktorý mieša sa do nich. Vybehly z domu do záhrady; Nivská, pojmúc
slúžky, šla až k oprave nad jarkom, ale slečny ostaly len pri lavičke pri dome, kde sedáva
za dňa levíta. Pri stole tam našli i Józu. Bola šla k nim, ale počujúc krik, sem pribehla
sa dívať.„Ty si tu?“ zadivila sa Otila, ale nedostala odpovedi, ani nepočúvala. Všetkým zraky
upreté sú cez podstromovú tmu, na miesto ulice osvetlenej vychodiacim mesiacom, kde ozýval
sa krik. O chvíľu prišla im povedať Anča, že nik sa nebije, ale Ezera chytili žandári pre
ovce, čo pokapali v dubickom chotári.„Dvadsať odohnali, trškára poviazali a zapchali mu ústa ručníkom, valacha obuškom
ovalili po hlave, že hneď spadol na zem.“„Ach!“ vzdychly devušky zhrozené a šly už i ony ku oprave — Nivská na cestu so slúžkami.
Chcú sa podívať na levítu, idúceho ta, čo bude robiť. A že je už nie v nebezpečenstve,
začaly ho ohovárať. Medzi tú háveď ide, sníži sa k hocikomu. Či by to spravil Hrabeň? A čo
chce tam, azda len nejde toho psa, čo bol postrachom ľudí — trhal a oberal — vysvobodiť z
rúk súdu? Toho, čo vyhrážal sa ho zabiť, mať ktorého pred ním zachlopila dvere — plná je už
toho dedina, čo sa len dnes stalo. To je myšlienka! A keby aspoň mal nejaké impozantné
vystúpenie, ale nič. Hej, keby Hrabeň zjavil sa, vedia, že by sa rozutekali ako myši, od
úcty a strachu, a nastal by pokoj. A k tomuto, hľa, hrnú sa so všetkých strán, ani sa
neklaňajú všetci, ani neodstupujú. Zatíchly, pozorujúc, čo bude. On blížil sa k ľudu. Krik
trochu utíchol, ale len na chvíľku, kým sa obzreli naň, potom jazyky rozviazaly sa zas a
ľudia obtočili ho, každý usilujúc sa mu rozpovedať, čo sa stalo. Potajme boli obklopili dom
žandári, poviazali Ezera a odviedli miesto sobáša do temnice. Nie pre tie ovce, čo skapaly
v dubickom chotári, lebo i tie on odohnal, ale že obral násilne voz idúci z mesta a dobil
kočiša temer na smrť. Veď už ani Boha nemal.Jeden, čo si voly doháňal z druhých stolíc, zavolal, prekričiac všetkých: „Tak mu treba.
Bodaj ho vešali, i každého, čo tak robí! Aspoň si vidiek oddýchne od oplana. Veď človek už
ani poctivosti nemá pre takých!“Tu zo dvier domu vyrútila sa s veľkým nárekom vysoká žena, mať lapeného, s rozšklbanou
hlavou, vystierajúc zúfale ruky k nebu, ako by chcela ztade strhnúť pomoc. Keď zbadala na
ceste ticho stojaceho levítu medzi ľudom — lúč mesiaca oblieval jeho i tak bielu tvár —
schytila sa naproti nemu ako bez seba. Ľud ustupoval, robiac jej cestu mimovoľne.„Ach, pomôžte, pomôžte!“ kričí zúfalým hlasom, ženúc sa dychtivo k nemu, ako by on mal
moc zachrániť alebo zničiť ich. „Už nemám syna viac, odviedli mi ho, Bože môj, Bože!“ a v
ostrej bolesti skoro zošialená chce sa mu hodiť na prsia; no pozrúc na jeho tvár, ako
trafená čímsi, spadla na zem. „Ja som vina tomu, ja, zlorečená mať!“„Teraz mal by ju odkopnúť,“ povie vzrušená Katuša. Čo spraví ozaj? Keď ich vystríhal,
vysmiali ho, zľahčili i hrozili, a teraz, keď sa stalo, čo im predpovedal, teraz už ide k
nemu so svojou bolesťou!Levíta stál nepohnute a mesiac osvetľuje jeho zblednutú tvár. Ľud zatíchol, čakajúc, čo
spraví. Čo chce pri ňom a čo ho unúva? Čo siala, to bude žať, nik nemôže jej syna vytrhnúť!
A pred ním dvere zapierala!„Či ju naozaj odsotí, ani slova útechy nepovediac?“ myslely si slečny. „Veď plače pred
ním na kolenách.“ No vtom sklonil sa, zahladil s čela rozšklbané vlasy a zdvihol ju so
zeme.Slečny pohly sa. Líca zahorely im a srdcia zabúchaly ako na poplach, v tej chvíli na
povrch vyšinuvšej sa a zvíťazivšej lásky k nemu. Odvrátily sa, usilujúc sa nepozrieť jedna
druhej do očú, aby neprezradily, aká premena stala sa s nimi. Keď prišly domov, práve
vstupoval so šumom Hrabeň, vedený Nivským od Jakuboviča. Otriasal a dupkal nohami v
pitvore. „To je príjemné v tejto dedine,“ volá zvučným hlasom, „že tu blata nieto nikdy, čo
by koľko pršalo. Aký dážď bol, a ľaľa, som čistý. Ani v našom meste!“„Blata niet, lebo je piesok,“ odpovedia slečny.„A Červenčík je kde?“ spytuje sa Hrabeň. „Sľúbil, že príde za nami, a nič. Čakali sme
ho, a Jakuboviča to mrzelo najväčšmi!“ Slečny mlčaly.„Azda šiel ta, kde sme ten shon počuli. To už jeho zvyk všade ísť. Nuž tak!“„A či sa i do takého zamieša?“ spýta sa Hrabeň. „Vinovatý!“Nivská neprišla, iba keď sa všetko rozišlo na ceste a keď všetko zvedela dopodrobna.
Hrabeň divil sa, prečo dnes večeru dávajú tak pozde. Slečny netrpelive čakaly levítu a
strhávaly sa, keď dvere vrzly, no on nešiel. Miesto neho zjavila sa o pol hodiny stará
Hvezdárka a oznámila, že šiel na Opatovce. Prišiel posol ztade pre Georgu a syna. Belický
je horšie. Deťom nepovedali, posol sobral levítu.„A vám, slečna Józa, odkazuje Georga,“ hovorí Hvezdárka, „že vaše veci stoja dobre —
neviem, aká to vec — aby ste sa uspokojili!“*„Pred večerom dáš zarezať kačice a spravíš i divinu,“ rozkazovala pani Nivská Katuši
nemile a panovite. „Šunku umyte dobre, sprav nejakú tortu, ale nie dobošku, tá je už
zunovaná, cukrovín jesto dosť. Aby, keď sa vrátime, bolo všetko hotové a ja ešte i z cesty
nemusela sa do varenia dávať! A perie s kačíc nerozmecte, to tebe dobré bude!“Totiž levíta nevrátil sa ani na druhý deň a na tretí dostali posla — on neprišiel ani
vtedy — že starček kňaz odobral sa ta, zkade už viac nepríde. Dnes odprevadia ho na večný
odpočinok a dve tretiny ľudí Babušinca je už na ceste ta. Idú i Nivskovci, Katušu nechajúc
doma, nielen že jej vôbec nebrali nikde, ale i preto, že večer mala prísť rodina Hrabeňova
— otec, mať i sestry, bývajúca ďaleko odtiaľto — nech varí večeru pre nich.„Ach, či nám dobre bude!“ tešila sa stará Kata, keď odišli. „Oblečieme ich do ľudského
rúcha. Šli i slečinka Józa na Opatovce?“„Že nie — neviem doista!“„Tak je dobre, keď ani tí nešli! Tí sa radi zaveselia. I tých oblečieme. Bože, ale našej
Otilke čepiec ver’ pristane! Just sú taká krásna, ako nevesta Janíkova, lenže naša Otilka
majú väčšie oči. Pamätajú sa, keď tu bol i pán veľkomožný Hrabeň?…“„Ó, veď sa hocikedy strčí do kroja!“ myslí Katuša opovržlive. Veľmi jej pristane. I
nedávno, keď bol tu Hrabeň, obliekly sa s Józou — Katuša za svet nie, myslí si, že keby ju
videli, hneď prišiel by im na um jej pôvod. Otila sa ešte i do čepca strčí, lebo ten jej
mimoriadne pristane. Hrabeň pochválil ju veľmi a dobre nezjedol pohľadom. Oči tak mu
iskrily, dobre ju nespálil nimi. Vtedy i Józa bola oblečená, ale len za dievku, a on i tú
mal spáliť očami. Potom chcely sa i levítovi ukázať, ale nebol doma, celý večer oblečené
čakaly naň a nemohly ho vyčkať. Konečne prišiel a spravil im sotízu, že ostal vo svojej
izbe, šly teda ta sprevádzané všetkými — on vari už spať chcel ísť. Levíta oči otvoril a
zľakol sa. Nepoznal ani jednej a že boly pribiele, aké tváre sedliacke nebývajú, myslel, že
má videnie… Ony dve i do chlapských šiat obliekly sa zas, ani nejaké herečky. Otila bola
ako dobre chovaný sebec, a Józa, keď si začapila čiapočku apovu na bok hlavy, ako
dobrosrdečný a veselý lump. No takto neukázaly sa len ženám. Ale dnes sa nebude obliekať
nik, to povedala i Kate.„A, nuž a prečo? Veď sa azda svet neprevráti?“„Viete azda, aký deň je dnes na Opatovciach!“„Bože, i my ta dôjdeme. Zato nič!“ vraví Kata. „Zato sa my zabaviť môžeme. S tým ich ani
nestrčíme nižšie, ani nezdvihneme.“ No, zato nerobily sa divy, ani zázraky, čo Kata akú
dobrú vôľu mala. Slečnino spieranie Katu namrzelo.Katuša zašla k Józe. Józu našla na chodbe v zelenej tôni divého hrozna. Mať spala v izbe
a že bolo príjemne, ostaly obe na chodbe, posadajúc si na lavičku.„Otila šla na Opatovce?“ spýtala sa Józa.„Šla!“„Draho odetá? Myslím asi, ako vypína sa dojemne a oči často pošle k nebu… I mňa posiela
mamička, keď ona nemôže ísť. Boly priateľky s Belickou, ale nie také, ako ja s Otilou…“
zasmeje sa Józa. „No, nešla som; zdá sa mi mamička slabšia. Tu počúvam zvony, ako zunia, tu
ich dobre rozoznať. U vás však nie, ste v nížine. Pred chvíľou prestaly, zaiste vtedy sa
skončilo… A aká to bude slávnostná večera u vás?“„Príde celá rodina Hrabeňova.“„A to dnes?“„Plán tak si spravili. Ktože vedel, že sa toto stane? A oni bývajú ďaleko. Povolaní sú i
Hvezdárovci, i vy, i Jakubovič, a ani jeden z nich nepríde — veď sa to dá myslieť.“„Ani ja!… A to už majú byť vohľady — Tebe, či jej?“Katuša len hodila plecom trochu zahanbená. „Čože by mne!…“„Veď ty i dbáš o Stana!“ myslí si Józa. A vie iste, že aj Otila od oného večera zmenila
sa. Podmanil srdcia nevedomky Červenčík; prišiel, ako zlodej, bez hluku, a nezbadaly, len
keď bolo už pozde. Nevidely ho odvtedy, ale Otila je dnes s ním, obracia svoje oči výrazné
k nemu s vrúcimi pohľady. On mäkký, ešte ho pomýli. Ach, to už radšej tejto utláčanej,
ponižovanej, nech bude — tá zaslúži šťastie.„Tak je otupno a nudno,“ zaupí Katuška.„I tebe?“ myslí si Józa, ale nepovie nič. „Áno, otupno je, nudno, a mne ešte i ošklivo.
Ty chodíš ako v polosne, lebo si nevinná a nedospelá ešte, nevieš dobre, čo je s tebou a čo
bude a čo ťa čaká. Ale ja viem, že ho ľúbim, že on mňa nechce, ale teba, a že ho ja ani
nezaslúžim…“„Vidíš, ja nemám okrem mamičky iba ten kameň!“ povie naskrz roztrpčená i proti nej.„A ja ani toho nemám!“ odvetí Katuška bezzvučným hlasom a zdvihne oči túžobne, aby
videla cez listie viniča belieť sa kameň. Józa zahryzla do pery a zapálila sa. Vo chvíli
zášť zmáhajúca sa proti Katuši prešla, zamĺkly obe. Je horúčava, slnce popoludňajšie opiera
sa práve o chodbu. Katuša stáva sa unavenou, ako by ani dobre pri sebe nebola, ale Józe
spara ešte zvyšuje roztrpčenie, dráždi nepokoj, neznesiteľným robiac jestvovanie jej vôbec.„Idem domov!“ zrazu vstane Katuša. „Treba kačky škrtiť, na piera pozor dávať, torty
babrať… Prídeš na večeru?“„Neprídem!“Sišly dolu schodmi a Józa vyprevadila ju až pred dom. Dedina je tichá. V poli, hoci je
žatva v plnom prúde, je málo ľudu. Babušinčania — kto by to bol čakal od nich? — zasvätili
deň, a tí, čo nešli na Opatovce, ostali doma. Pred domom Črpákovým pohyb. Ženy v dlhých
kontoch chodia okolo. Čakajú netrpelive levítu, chorý žiada si ho — päť dní nevideli ho v
dedine. Józa pozrela na pieskovú cestu s otlačenými koľajami a stopami nôh rozličných,
potom dolu, zkade vedie cesta z Opatoviec a zkade vidno kameň belieť sa v cmiteri, ako
bielu postavu. Józa neposlala bozk, ako inokedy, ale zamračene odvrátila sa a šla schodmi
nazpät. Dlho sedela na chodbe, mučiac sa v spare, do izby šla len, keď zbadala, že je mať
už prebudená. Zahladila na jemných sluchách jej vlásky šedivé a riedke, spytujúc sa, ako
jej je, a vezmúc ručnú prácu, sadla k jej nohám zamĺknutá.„Prečo nejdeš niekam?“ rečie jej mať, keď bola prv dlho hľadela na ňu, „čo budeš pri mne
neduživej plesnieť? Vieš, že to nerada!“„Nik nie je doma, všetci šli na Opatovce. Nivskovci, Lev i Hvezdárovci, veď viete,“
odpovie ona rýchle. „Tak kdeže ísť?…“ A k Ľvovi i tak nepôjde, kým toto trvá v nej…„Do poľa, dievčička, na nevädzu. Tak rada ten kvet, že nevädne, a deň je jasný!“„Bola som už i desať ráz dnes!“„Nie ta, kde chodíš!“ rečie mať a na jemnú tvár sadá jej nevoľa, i hlas sprísnel trochu.
„Vravela Bora, že chodíš ku kameňu; ta nechoď!“Józa neodpovedala nič. I mať mlčí, ale oko neodvráti s dcérinej tvári. Aká to zmena
stala sa s ňou zrazu bez príčiny. S tvári jej zmizla tá žiara radosti a v očiach zlý svit.
Po iskre! Dohaduje sa s Borou celé dni a jej vše vyhýba a vše celý deň nepohne sa od jej
nôh. A vyzvedieť príčinu od nej, rozmazlenice, je číra nemožnosť. Dievča vôbec nezradí
svoje tajomstvá len ak už nevládze zniesť ich ťarchy a táto svevoľnica kde by povedala? No
vie i bez jej zdôverenia sa, čo jej je. Zaľúbila sa, ale do koho, to má ešte len zvedieť.„Je naozaj pusto dnes,“ povie o chvíľu, ako by viac len pre seba, „ale aj inokedy nik
nepríde k nám. Nivská dobre že raz do týždňa sa zjaví… A ten kráľovič, či ako ste Hrabeňa
prezvaly,“ i poleje jej úsmev jemné črty tvári, „by sa už raz mohol prísť predstaviť i
nám.“„Ale ešte čo, mamička,“ na to Józa netrpelive, „neviem, čo by tu chcela tá prázdna
hlava!“„Aj Lev by mohol prestať hlivieť, je to i smiešné už…“„Načo by mal prísť? Keď nám bude potrebný, ja ho vyhľadám!“„A to nebude, kým toto nepotlačím!“ pomyslí si spurno.„Spoločnosť ľudská nám je potrebná, dievčička,“ vraví ticho mať a nespúšťa oka s jej
zunovanej a skoro chorej tvári, opierajúc lakeť o podušku a na dlani hlavu držiac. „I Ľvovi
je to nie k prospechu, že dučí so svojimi sluhmi. To držanie slova v tomto prípade je
nesmysel, ale na nás, ktoré sme bezpomocné, zabúda každý. I Červenčíkovi pri veľkej
horlivosti nepríde na um, že vdovy a siroty sme i my. Ja ho zavolám!“„Jeho zavoláte?“ obráti Józa prudko tvár zľaknutú. Mať vidí, ako líca jej zablčaly
červenosťou a potom všetka krv zmizla z nich. Je ako stena. Ruky chvejú sa jej.„Nikoho, nikoho,“ vraví vzrušene, temer plačúc, „ani tohoto. Nám je samým najlepšie!“„Červenčíkovu spoločnosť každému možno odporúčať, dievčička, i tebe!“Mať pustila sa na podušku, složiac ruky dovedna. Ľúbi teda tohoto a že má byť
Jakubovičova, to ju zožiera. A nič je, nič zato. Veď Lev je taký šľachetný, že sám ešte by
bol na pomoci jej blahu, nie aby ho kazil… Ale ak ju Červenčík nechce, a zato jej trpenie?
I pozrie na tvár dcéry, ako by tam chcela vyčítať… „I tak nijaké nešťastie, ani zkaza, ani
záhuba,“ myslí si potom, „vytrezvie, premôže časom. Naše devy sú čistejšie, než aby
podľahly náruživosti. To nie: s nimi je Boh!“Ale musí zvedieť i toto ešte dnes. I pošle dcéru Bore povedať, aby prišla oznámiť, keď
vidí panstvo vracať sa z Opatoviec.„Idem vám čítať niečo, alebo zahrám, vy radi klavír!“ ozve sa dcéra.„Nie, dnes hrať nebudeš. Sadni si len, alebo choď si ľahnúť, zle si spala tej noci.“„Ja, zle spala? To už vonkoncom nie, mamička! Vy sa mýlite úplne, to nemožno!“„No, už odpusť, dievčička, ja som ťa videla sa nadhadzovať a vzdychať!“Józa neriekla už nič, líca zapálily sa jej. Mať spánok má slabý, alebo ani nemá, keď spí
vo dne, teda vie lepšie, čo sa s ňou v noci deje, ako ona sama.V tej chvíli strčila do dvier hlavu Bora, ešte nemilšiu, ako inokedy — bolela ju hlava
dva dni — a oznámila, že už idú páni hore na kočoch.„Choď pozrieť, či všetci idú,“ riekne mať Józe.„Nuž, čože, keď niektorý i tam ostane trčať, čo viac!“ a ide k obloku. Pani kývla tajne
Bore pristúpiť a šeptom naložila jej ísť k levítovi, aby ráčil, ak môže, ešte dnes k nej
prísť.„Áno!“„Všetci idú,“ oznamuje Józa, „ani jedného nevzal parom!“„Ale, dievčička, mohla by si odložiť ten surový tón, to i tak nebola tvoja obyčaj,
nikdy, aspoň tu pred Borou nie!“„A či je ešte tu?“ obzrie sa ta, skríknuc náružive: „Čo sa už nepracete preč?!“„Bože, ja to ani nevydržím!“ myslí si lkajúc.„Nono, len aby som sa neodpratala celkom a potom žite, ako viete!“ dudre Bora a vyjde
buchnúc dvermi, povedomá svojej nenahraditeľnosti.Józa sadla na predošlé miesto a mať vidí, že dýcha skoro nahlas, i nozdry chvejú sa jej
a srdce počuje i ona búchať.„To vám poviem, mamička, že ja na slávnostnú večeru nepôjdem!“Mať odpovedala ležiac a ona začne pliesť ďalej. I slnce zhaslo a do okien zory večerné
vrhly svoje červené svetlo. Nastáva večer. Sedia bez slova v izbici. Józa myslí, že mať
drieme, ale ona hľadí ustavične na ňu a pozoruje pridusené vzdychy jej. V pitvore, ktorý
bol i za kuchyňu, zavznely kroky mužské. Zastaly trochu a Józa počula hlas levítu,
spytujúci sa Bory, v ktorej izbe ležia pani. Józa skočila najašeno.„Mamička, mamička… Vy ste zavolali Červenčíka!“ vraví trhano a s hrúzou hodí očami na
dvere, kde má sa zjaviť. Potom rýchle, nedbajúc na mať, vletí do dvier a na chodbu, odtiaľ
na dvor, potom na ulicu a z dediny von. Obišla záhradu a zabrala sa záhumním, chvátajúc
rýchlym krokom k hradu pevnému, mimovoľne, akoby hľadajúc útulok a skrýšu. Pri železných
dverách zastala, spamätajúc sa. Zacítila, že teraz nie je hodna Ľva, i zvrtla sa preč.„Potom, keď premôžem!…“ šepce a vracia sa dolu dedinou. Pri mlyne postála. Večerné
povetrie občerstvilo ju a ona vošla otvorenou bránou. Na dvore stála Georga v čiernych
šatách. Na očiach ešte slzy, len čo prišla z Opatoviec, Laco hneď ztratil sa v mlyne. Ani
nezbadala, keď zastala Józa za ňou a obtočila ju ramenami. Vtedy zvrtla sa rýchle a
mysliac, že to muž, chcela odmeniť podobne jeho láskanie, no, vidiac Józu, cúvla. Potom
rozplamenila sa zahanbením od pohľadu smejúcej sa Józy, v ktorom vyčítala, že uhádla, koho
myslela Georga pri sebe.„Ty si tu a nie na Opatovciach?“ spytuje sa Józa, ožijúc a zmeniac sa pri nej.„Nie,“ nato ona a zas zalejú sa jej líca, horúce od viny. „Mama naša ostala za čas pri
mamičke, my sme museli isť domov. Nemožno nechať všetko bez dozoru. Ja som, pravda, chcela
ostať na Opatovciach — aj pôjdem, pôjdem, uver — ale Lacko nechcel bezo mňa!“„Ozaj!“ započne zasa Georga. „Chcela som ti len povedať, že tvoje veci…“„Veď si odkázala!“ nedá jej dokončiť Józa a pasie s rozkošou oči na jej rozpakoch, až
napokon celkom sa zmätie a oči i tak rozplakané, zalejú jej slzy. Rýchle stiahne hlavu
Józe, objavšej ju oduševnene, a šepne, celkom k jej uchu priložiac rty, aby to nikto iný
nepočul na svete, nikto:„Józa, ja ho už rada mám!“„A i tvoja vec dobre stojí!“ ponáhľa sa povedať, aby nebola len sama šťastná. Začaly
chodiť po dvore a Georga vyrozprávala, ako boli na návšteve raz u Ľva, ako ich radostne
prijal, ako ju bozkal na obe líca a nezbadal priestupok, len keď bolo už pozde, ako si
potykal i s Lacom, (lebo srdce Jakubovičovo je široké, všetkých zavrie doň!) a ako oni s
nesmiernou ľsťou vymohli z neho vyznanie.„To bolo také krásne a milé!“ dokončila, tešiac sa i teraz. Potom poukazovala Józe
gazdovstvo svoje. Zaviedla ju i k potoku, kde kúpajú sa husi, kačičky. Zatým spomnela
Opatovce, zaplačúc, a potešila sa, rozpovediac, ako oni s Lacom, vracajúc sa, cestou celý
plán spravili pre vdovu mamičku. Totiž po pol roku príde sem bývať. Laco chce ich k sebe,
ale ona vie, že mamička neprivolí a tak, keď sa Józa vydá za Ľva, prejde mamička do ich
domu, ktorý by i tak pustý ostal. „Však to bude rozkošné, a ty pristaneš?“ Spomnela, že
jednu sestru doviedli so sebou a napokon zaviedla ju i do mlynice, zapadnutej múčnym
prachom. Laco vysvetľoval s nimi prišlej Vieročke — tej, čo už prerastala doma Georgu —
doviedli ju so sebou na žiadosť matky z domu smútku, o pláne, ako by on chcel, aby mlyn
hnala para. Vieročka, štíhle, šestnásťročné dievča, ešte nie v celkom dlhých šatočkách, so
zaujatosťou ticho hľadela, krásnu hlavičku, veľmi podobnú George, vpred držiac.Už bola tma, keď sa Józa od nich odobrala. Odprevadili ju po samé dvere domu na kraji
dediny.„Spi dobre, ako tvoja vec stojí!“ lúčila sa Georga od nej.„Iste tak budem!“ uisťuje Józa a pošlúc ešte bozk, berie sa hore schodmi. A ako odlúčila
sa od nich, všetko utíšenie, i radosť, čo dala jej Georga, ako by sotrel s jej srdca. V
pitvore zastala mimovoľne. Zrazu, vstúpiac do domu, zacítila, že je Červenčík ešte tam. I
spytuje sa Bory, ktorá ticho sedela na stolčeku, držiac boľavú hlavu na päsť podopretú, čo
robí mamička. No tá iba uhla plecom, neodpovedajúc. Hnevá sa pre paniu i na dcéru. Bolieva
i ju žalúdok a myslí si, že sa jej to od panej chytilo.V izbe už horela lampa, keď Józa vstúpila a svetlo zaslepilo jej i tak oslabnuté od
zlých nocí oči. Položila dlaň nad ne a zahľadela sa po izbe, ostanúc na chvíľku ako stĺp.
Levíta tam sedí na stolci blízko matky. Mal úmysel byť tu chvíľku krátku — päť dní nebol
doma — ale ostal, vidiac panej neduh zväčšený. Je vážny a nežný, ako obyčajne, ale na čele
dlie mu i akási ukonanosť. Neskočí hneď, ako by to zdvorilý švihák spravil, ale dokončí, čo
vravel panej, a čaká, kým sa ona rozhľadí. Len potom vstane, stisnúc nežno podanú mu ruku.„Kde si bola, dievčička?“ spytuje sa mať, ktorá opretá o ruku so zatajeným dychom
pozorovala ich vítanie, hľadiac prenikave na jeho tvár. „Mara od Nivských bola pre teba už
dva razy!“„Ja… ja nepôjdem…“„Len choď,“ povie mať, hľadiac po dcére a jej tvár zdá sa ako citom ľútosti zatiahnutá.
„Tu pán levíta — či už bude pán farár…“ napraví sa s milým úsmevom, „odprevadí ťa ta!“„Nech sa vám páči ísť, slečna!“ vraví i on, hotový vykonať žiadosť Jakubovičovej, i
vstane.„Tak mňa ste čakali?“ Mamička iste silou ho tu zdržiavala. I hryzie si pery, vidiac ho
pred sebou v tichej a vážnej kráse. Oh, keby vedel, akým jej je mučiteľom!„Že som tu ešte?“ usmial sa. „Nie, veď nevedel som, že máte ísť ta. Prešiel čas milo,
ani sme nezbadali. Ale ak dovolíte, uprevadím vás…“„Ja nemôžem ísť, nemôžem, mamička!“„Obleč sa a choď! Čo sa máš odťahovať? Vieš, že ja to nechcem!“„Dovoľte, mamička…“„Nerozčuľuj ma, nekráť život hlavatosťou svojou.“ Jej tón bol drsný.Józe zablčaly líca, s hrúzou pozrela na ňu, potom rýchle berie sa do druhej izby, kým ju
slzy nezachvátia pre tón ešte nikdy nepočutý od matky.„Belasé, kvetavé šaty si vezmi!“ zavolá pokojnejším hlasom.„Ja to ani neprevládzem!“ šepce si Józa, zapaľujúc v druhej izbe svetlo. Berie šaty
belasé, kvetavé. Potom pripravená zastane pred veľkým zrkadlom. „Teraz som už naozaj to
veľké jablko,“ myslí, hľadiac mračno na svoju veľkú krásu. „Ale ako také jablko má značku,
tak i ja hneď dostanem pečať súženia,“ myslí ďalej, vidiac mračný výraz svojej tvári.Vošla do druhej izby, kde čakal levíta s klobúkom v ruke. Keď vstúpila, pozrel k nej,
nezbadal vyfintenej jej postavy, ale oko jeho primrelo dlhšie na jej vzrušenej tvári. Ona
nehľadiac nikde, predstúpila pred mať. Mať podoprela sa o ruku, zdvihnúc hlavu a uprela oči
po nej. I vidí, že pri všetkej vycifrovanosti a vôni, ktorá šíri sa od nej, je akási
strhaná, ako krásavica po bále, trápená celú noc tancom.„Tu je mráz!“ myslí si jej mať a oči zatiahnu sa hmlou tichej bolesti. Vidí, že je obeť
od nej splniť jej vôľu, i rečie milým svojím hlasom, plným nehy:„Nechodí, dievčička, teda, ak nechceš naskrze a zle sa cítiš…“Ale tu v rozmazlenici zoprel sa odpor. Ide s ním, keď to žiada! Obráti sa bez odobierky
od nej — čo neurobila ešte — a pozrie, kde je on. Tam stojí, lampou osvetlený. I zdá sa
taký skvelý, taký príťažlivý, väčšmi ako u Črpáka večer, alebo v ulici pred domom Ezera, v
svetle mesačnom, že jej oči s hrúzou roztvorily sa a ona, odvrátiac sa rýchle, potočila sa
ako úderom sotená k matke.„Ona nejde, nejde, pán levíta!“ vraví jej mať zľaknutá, strhnúc sa a lapiac jej ruku.
„Čo sa ti stalo, dievčička? Závrat?… Ona nejde, nie!“Červenčík sám zľaknutý, chcel byť ku pomoci, ale v druhej chvíli ona už schopila sa.
Levíta vyšiel. A ako ho tu nebolo, i ona zdvihla sa hneď, vyšmiknúc sa z rúk matky, ju
zdržujúcej. Ide, áno, ide s ním, už ju teraz nik nepristaví. Tam, v šere noci, na chodbe
alebo inde, povie mu, že ho ľúbi, hoci hanba je ženskej to povedať prvej a jej i zkaza. A
ženúc sa, aby dostihla ho ešte, otvorila dvere rýchle, že pobeží von za ním, no prekročiac
prah, ostala stáť ako prikovaná: zasa ten obraz skvelý.Kuchynka jasala sa svetlom. Bora zapálila lampu už dávno — nič nerobila, že je chorá, —
potom i sviecu, čo vyprevadí hosťa dolu schodmi, a druhú, s ktorou pôjde pre večeru do
komory. Nebude šetriť panie, nech míňa sa všetko, pre nich trpí! A sediac na nízkom
stolčeku, stenala tak zlostne — bála sa, že i ona toľko bude trpieť, ako pani, keď sa jej
od nej chytila choroba — že levíta, ako vyšiel z izby, pristúpil k nej a položil dlaň na
jej čelo rozpálené hnevom.„Už ma i hlava bolí, i žalúdok,“ ponosovala sa mu, stenajúc ťažko. „Včera celý deň som
sa iba povaľovala, aj dnes chodím, ako zmätená, ani nejem. A to všetko mám od panej. Že ich
ošetrujem, chytilo sa ma. To mi bude odmena dlhoročnej služby vernej…“ i zamĺkne. Do dvier
vyronila sa prudko vycifrovaná Józa. Bora zazrela zlostne k nej — ani vyžalovať sa nemôže
dobre — i vstane, odtisnúc ruku levítovu nahnevano s čela, — bol začal jej mienku podvracať
o chytení jej choroby, a ide von. Počula i tak búchať už chvíľu obnociara na dvere, tam
dolu od ulice. I levíta chcel sa vzdialiť, ukloniac sa zastavšej vo dverách Józe, ale
zazrúc strhanú jej tvár, vrátil sa, zacítiac, že ho potrebuje.„Oh, aj môjho čela dotkni sa, ako Bore!“ lká ona, plamenným pohľadom pozerajúc naňho.
„Pálčivosť jeho i tak nevezme nik, len tvoja božská ruka!“„Idete jednako?“ spýtal sa on, pristúpiac a uprie oči k nej, v nich žiara lásky, i
svetlo, i žalosť a teraz i akási moc, ťahajúca ju šialene k nemu.„Idem, ale k tebe!“ myslí si ona a hlava točí sa jej v závratnej slasti, ako blízko
zastal. „Hodím sa k tebe, ako mať Ezerova, alebo Pisárička, alebo kto, a nepustím!“Levíta čakajúc odvetu, pozerá na ňu a vidí, ako vydychuje, hryzúc si pery, nozdry šíria
sa jej a srdce tlčie, sám počuje jeho zvuk, očami dychtivými hlce ho, ztratiac samú seba.
Levítove oči rozšírily sa a tvár zrazu prijme výraz zvláštneho zadivenia. No, v tom
zašľahol ho zúrivý pohľad jej oka, spamätavšej sa v tej chvíli. Zadivenie zmizlo s jeho
tvári a on pochopil ju už.„Vy ľakáte sa o vašu mamičku?“ spytuje sa hlasom plným nežnosti. „Nebojte sa, lepšie je,
ako minule, keď som tu bol!“ teší ju, hoci nepravdou, potom pozrúc ešte na ňu, aký účinok
má jeho útecha, obracia sa k odchodu. No v tom urobila ona pohyb, už zas celá preč od
vášne, ako by schvátiť chcela ho a zadržať, no i trhla sebou v tej chvíli zpät.„Ďakujem!“ šepne, odstúpiac prudko a zmizne v druhej izbe, kde mať, svlečúc sa s divána,
namáhavo ide šuštiac v papučkách za dcérou so strachom. No už je tu a klesá tam na stolec
blízko dvier a hlavu svesuje dolu, oči zavierajúc.„Nič zlého som nespravila!“ upokojuje mať bezvládnym šepotom, keď tá zabudnúc na svoj
neduh, s ľakom pristúpila a chytá jej čelo i ruky, mysliac, že je v mdlobe. Potom vypukne v
plač, tisnúc hlavu k materi náruživo.Medzitým levíta sostúpil so schodov a vyšiel do tmavej ulice. Pri dome Črpákovom zbadal
chĺpok žien radiť sa pred otvorenými dvermi domu. On postál proti nim a z nich jedna
postava oddelila sa a pošla rýchle k nemu, poznajúc ho, ako zastal v páse svetla.„Oni sú to, pán farár?“ už ho tak pozvala. Je to Črpákova sestra, gazdiná Palogovie.
Oblečená je v čiernom, sviatočnom rúchu, prišla z Opatoviec i ona a nestačila sa
prezvliecť. „Ach, čo sme sa ich nahľadali všade! Chorý prišiel k pamäti včera a ustavične
volá za nimi. Chce spoveď, keby ráčili isť…“„Nech ráčia, dvojctihodná milosť!“ prosí i druhá. Bola u Nivských pred chvíľou a počujúc
od slúžok, že tam bude hostina veľká, bojí sa, že ju nepustia o chorého. Levíta pristúpil
do dvier domu, aby ztade pozrel na chorého, od ktorého šíri sa zlý zápach, a vidiac, že
meškať nesmie ani chvíľky, odstúpil, ponáhľajúc sa domov pre sviatosti.*Dom Nivských jasal sa celý osvetlený. Chyže boly ozdobené kvietím, ale obzvláštneho
ruchu nebolo. Privykli na Stana, na šťastie, ktoré prináša. Nivská nevznáša sa viac ako na
perách, muž nevzal si retiazky útlučkej, ale hrubá mu zdobí hruď. A Otila už má na zreteli
i dvere, ktorými čaká i zjavenie druhého. V hosťovskej izbe sedí pri stolíku starý Nivský a
učený otec Hrabeňov so ľstivým, jemným úsmevom. Pani Nivská a trochu nahluchlá mať
Hrabeňova sedely na diváni. Mládež je v stolovej chyži, ktorá je najväčšia a kde je i
klavír. Stano je bezúhonne odetý v čiernom. Dve sestry. Staršia, kus pehavá, hrdá a
elegantná, a od nej veje vysoká ženskosť. Hrá na klavíri bezvadnou a výbornou hrou a tvár
pritom má chladnú, ako by jej všetko bolo malicherné, čo je na svete vôbec. Mladšia,
prostejšia, tučná, stojí s Otilou pri klavíri. Otila v bielych dlhých, drahocenných šatách
bola ani socha dôstojnosti a nehy.Teraz v predcite čohosi veľkého, bola taká zvláštna, že očarila všetkých, a prišlá
rodina s hrdosťou pozerá na ňu, chváliac v duchu výber syna a brata. Je pokojná, ako
inokedy bledá, no na perách nový úsmev: „Vy sa nazdáte, že je všetko tak, ako sa vidí, ale
je nie.“I Stano pozerá na ňu často, ale jeho hrdá tvár je nehybná, ako z kameňa. City jeho i
teraz sú skryté, ani plamienkom oka ich nezradí; opravdove mocný muž! S Otilou málo shovára
sa, nevie čo. Jej reči sú správne, slová i žarty bez úhony. Nikdy nepomýli sa, nezmätie,
nespraví chyby, nezapáli. Tá je dnes taká, aká bola včera, a môžeš byť istý, že i o rok
taká bude. Berie si ju a to je dobre rozmyslená vec. Rodičia, sestry súhlasia — je súca do
hrdej rodiny, nuž tak teda, načo tým sa zaoberať? Všetko je dobre a niet o čom rozmýšľať i
uvažovať. Pozdejšie prišla Katuša s vyparenými lícami a spoteným čelom. Ona je nie oblečená
sviatočne, hoci jej i rozkázali, len tak, ako bola i u Józy, v belasých šatočkách s
úzunkými čipkami a vložkami. Chodí i teraz ako by celkom pri sebe nebola. Pristúpila k
Nivskej, šepnúc jej čosi, načo tá skočila popudená a prišla do ohňa. Otila v drahocenných
šatách priblížila sa k nim, aby sa niečo nepatriace sa nevykonalo, i spytuje sa, čo sa
stalo.„Červenčík pýta večeru do izby,“ vysvetlí mať hnevným hlasom, dobre, že stará dáma
nedopočuje. „Trčal u Jakubovičovej a teraz chce jesť sám, lebo že on nemôže na večeru
obetovať dve hodiny!“ Otila usmiala sa. Že tak nemôžu pochopiť ho a vôbec nik iný. Veď on i
chce vašej večeri slávnostnej teraz, po takom dni, ako sa strávil na Opatovciach.„Nuž, dajte mu, keď tak pýta!“ rečie s výčitkou.„Ale aspoň dnes mal by tomu smiešnemu horleniu dať pokoj. Uctiť i môj dom, veď som ho
prichýlila!“ povie Nivská naozaj ranená, ináče nepripomenula hospody, lebo je rada, že
uholná izbica nie je prázdna v noci. K tomu rada Červenčíka, i dala by si dcéru zaň — veru
i banuje, že nemôže, ale ako dať takú perlu levítovi alebo i dedinskému kňazovi? To
nemožno! „Choď, Katuša, teda, zanes mu!“ rečie cez zuby a vráti sa k nahluchlej, ale
sympatickej panej na diván.Katuša prichystala tácňu s večerou i vínom. Stará Kata šla jej otvoriť dvere kuchyne i
pitvora od jeho izby. Ona ako stroj ide vpred, hľadiac na tácňu, aby sa niečo nerozčapkalo,
ale keď mala už prekročiť prah, mimovoľne ostala stáť. Krv búšila jej do tvári a srdce
zatrepotalo. Akási zvláštna, tajomná moc ju obklopila a všetko okolo naplnené je ňou. Už
nemôže tak prosto vojsť dnu, ako dosiaľ, ani nemôže vojsť…Červenčík sedel pri stolíku a, podopierajúc rukou hlavu, zdal sa byť ukonaný. Oko jeho
tmavé je hlboko vpadnuté a na perách bolo vidno cit bolesti. Spovedal Črpáka. Chorý utíchol
a uľavilo sa mu. Levíta myslí na Opatovce. Ale nie to dotkýňa ho, že zemou zasypali
starčeka-kňaza — veď už bol ustatý životom a túžil sám po odpočinku, no stalo sa, že ledva
odznela posledná sloha piesne a zamĺkly zvony, obklopili ho Babušinčania s nadšenými
tvárami, ako by chceli mu blahoželať. Pozdejšie už i vraveli natešení: „No, už sme
svobodní! Chvála Bohu, už budú oni náš naveky.“ Kurátor s oholeným čelom, ako by všetkých
chcel predbehnúť, začal ho volať velebným. Toto je, čo ho morí tak veľmi. Hľa, aký je osud
kňaza. Obetuješ sa ľudu, pracuješ preň, ustávaš, oddáš sa mu, a on, keď ostarieš, odpadne
od teba a raduje sa, keď ťa môže odprevadiť, ako tohoto dnes, aby si mladého vzali. To bude
i jeho údel. Tí, čo ho dnes s láskou obstali, čo ho milujú a ktorým on oddal sa, celkom
zľahostajnejú a po smrti jeho kameň odvalia, lipky občechrajú, ako predchodcovi, ku ktorého
hrobu okrem Józy nik nepríde so zbožným citom.Za dvermi ozval sa šramot. On obzrel sa a videl, že niekto by chcel vojsť, ale váha.„To ste vy, holúbok?“ spýta sa nežne, uhádnuc, že je to Katuša. Iste myslí, že je pri
ňom niekto z dediny na porade alebo ponose. „Len poďte!“Katuša spamätala sa. Ozaj, veď je ona „holúbok, len poďte“! Posluha jeho i všetkých, z
prachu zdvihnutá a z nízkosti. Zasekne pery a už vstupuje do izby s tácňou bez chvenia.„Sem na tento stôl!…“Len k tomu stolu, ako rozkázal, ide ona. Ale príduc bližšie, zastane a chvenie zmocní sa
jej. Vidí, už nie je tak, ako dosiaľ. Akási veľká zmena, všade dýcha celá izbica tajomnou
mocou. On je inakší, cudzí a zvýšený. Čím bližšie ide k nemu, tým nohy horšie ju nesú a
hlava točí sa jej, ako by tancovala. No už stojí pri ňom a kladie trasúcimi rukami tácňu
pred neho. Konečne je už i složená, no jedným koncom dostala sa na knihu, fľaša sa
prevážila a padla na zem. Zľaknutá rýchle zdvihla ju, aby víno neušlo všetko, a vtom prsty
jej strčily pohár, odštrbiac z neho vrch. Červenčík zdvihol oči, preberúc sa z dúm na
cvengot, a odstúpil. Ona chcela zdvihnúť pohár, ale tu zas prevrhla slaničku, rozfŕkajúc
soľ po zemi. Katuša nechala tak všetko a, oprúc sa na operadlo stolca, kde prv on sedel,
zrazu pustila sa do plaču.„Čo vám je?“ spytuje sa on zadivene. Azda Nivská ju znevážila? Od tej to vystane každý
deň jej raniť srdce; je veru surová dosť. Ale taký plač pri Katuši nevidel ešte. Slzy lejú
sa jej a izba šumoce od jej vzdychania. Dosť ráz plakala tu, keď dostalo sa jej krivdy,
slzy stierajúc po jednej tajne, pritom šomrúc na neho, čo ju utíšilo vždy, a odchodila s
osušenými očami, a o chvíľu už počuť bolo jej smiechy s Katou, ktorá je jej miláčik. No
teraz len plače bez prestania a slova. I berie sa k nej, aby sobral jej ruky s tvári nežne
a pozrel i pochopil ju. No tu ona zrazu zatíchla sama a zdvihla hlavu. Po levítovej tvári
preletel cit zadivenia, vidiac ju. Aká zmena stala sa s ňou za tých pár chvíľ plaču. Toto
ako by už ani ona nebola, ale akási iná, dospelejšia. Ako by prežila bola cez tie chvíle i
päť rokov. Na tvári chlad, v očiach svit veľkého odriekania, no hlavu dvíha odhodlane. „Nič
je to!“ vraví hlasom, v ktorom zvučí akási suchosť. „Nech sa vám ľúbi večerať, ja idem
doniesť druhý pohár a víno druhé…“„Netreba druhého vína. Ak spadlo, sklo je na dne a do dna nevypijem!“ odvetí on a začne
chodiť po izbe divne dojatý, zabudnúc na večeru. O chvíľu doniesla mu pohár stará Kata, nie
ona.„No, ich dnes zle obslúžili naša presadená ruža!“ zasmiala sa.„Boli dnes naozaj zmenení!“ Nikdy ešte nezastarel sa do vecí domácich, ani nespýtal
nikdy nič a so slúžkami vôbec o takom rozhovor neviedol.„Azda dostala slečna Katuška dnes?“ spýtal sa teraz.„Ó, nedostali, ani sa nepamätám kedy, ani nik po tieto dni. Pani sú taká dobrá, ako
nikdy ešte neboli. Kde by aj nie, keď ich také šťastie potkalo. Pán veľkomožný Hrabeň
vypýtajú Otilku dnes. A to sú človek dokonalý, zámožný a veľký pán, ani sa neprihovoria
hockomu. Ale kdeže by sa aj jemu nebola zapáčila naša Otilka! Takej slečinky niet naďaleko.
Každý najde sebe rovného, nech mi veria, tak aj Otilka naša. Ja by, pravda, radšej šla za
takého, ako sú napríklad oni, ľudskejšieho a bieleho!“„Tak teda zato je tá slávnostná večera, na ktorú i Józa mala prísť!“ myslí levíta. A tu
prišlo mu na um, či Popeluša nečakala kráľoviča, ako jej Józa bila do hlavy? Ten plač
žalostný jej zapríčinily sklamané nádeje, daromné. Áno, to bude. Pamätá sa i na ten výraz,
odriekanie. Sklamanie ju ráňa, a nie dosť, čo ju osud bije aj inak!„Ale sú oni vinovatí, pán levíta, keď večerajú takto,“ začne Kata, pretrhnúc jeho
myšlienky. „A čo všeličoho sme nachystali. Koláče, torty len sa tak trasú od dobroty, ale
je v nich i dolevky hodne. A čo nejedia, ich milosť? Ochladne i to málo-neveľa.“Levíta pozabudol, že mu treba jesť, i sadá. Povečeral rýchle, a vypijúc i pohár vína,
vzal klobúk a už berie sa preč.„Lampu zahaste!“ rečie Kate odo dvier, „pozde prídem!“Večer bol už vidnejší. Mesiac vychodil práve zpoza domu Črpákovho, kam sa uberal. Dvere
boly otvorené na izbe pre zlý zápach, a dnu tichosť. Dve ženy, sestra a tetka, stály konca
nôh chorého, šeptajúc potichu. Ani chlapi nesedia, povstávali akosi, obnažiac hlavy a sú
bez slova. Ako vstúpil levíta, jedna zo žien na prstoch prišla šeptom, vraviac mu o chorom.
Levíta vie, čo znamená tá tichosť, i šepot, i obnažené hlavy chlapov — Babušinčan v dome
svojom klobúka neskladá medzi svojimi; chorý umiera. I sám stíchol, obzrúc sa osvetlenou
izbicou mimovoľne, ako by cítil prítomnosť toho, ktorého tušenie ovládlo i druhých. Srdce
zabúchalo mu vo zvláštnom cite. Zblednutý pristúpil i on k hlave umierajúceho. O chvíľku
Črpák ostal nehybný a jedna zo žien zatlačila mu oči. Nastal v dome pohyb. Jedni pustili sa
do kriku a plaču, druhí začali shľadúvať oblek, vodu, aby obliekli a umyli umretého. Levíta
vzdialil sa, no pred domom ostal ešte, prechodiac sa. Keď zjavili sa i majstri so sekerami,
zavolaní robiť ostatnú skrýš, odišiel. Poprechodil sa po bielej piesočnatej ceste a chcel
ísť potom ku kurátorovi. Vari bude chorý i on. Aj na Opatovciach, kde tak hrdinsky volal ho
velebným, ponosoval sa na hlavu. Slnce pripieklo mu holé temeno, i chce ho Červenčík
navštíviť. Ale tu napadol ho akýsi nepokoj, i vrátil sa domov. Sadol v izbe potme, ako rád,
aby prešiel mysľou po dni skonalom, no ten nepokoj opäť dostavil sa a oblapil ho celého,
ako do okov. Zrazu sobral sa z izby; zatúžil vidieť Katušu.V pitvore postál, či nepočuje hlasu jej v kuchyni — nechcel ísť do izieb — potom vstúpil
do vnútra. Jasavé svetlo lámp a sviec farebných i nefarebných zarazilo ho, hra klavíra i
spev. Zdalo sa, že dobrá vôľa, pokoj a radosť tam opanovala každého. Staršej sestre
vystúpil rumenec na líca od tichého oduševnenia i hry. Druhá, prostejšia, hrala na
husliach, ktoré vypožičaly od židovského inštruktora, keď nemala pokoja, kým nezahúdla.
Otila vo svojich krásnych šatách sprevádzala spevom ich hru, takým hlbokým, prísnym hlasom,
až budila obdiv a úľubu.Len Stanova tvár sa nepremenila, je i teraz hrdá a nehybná; čierne oči prezradzujú, ako
by sa nudil. Starí v druhej izbe, kam utiahli sa fajčiť, pripomínali si časy študentstva,
panie hovorily o kúpeľoch a šatách. Slečny bavia sa hrou a spevom, a že si vezme Otilu, je
už prekonané stanovisko, o ktorom netreba ani reči, ani myšlienky šíriť. Kúriac drahú
cigaru, krátil si čas, pozorujúc Katušu, ktorá vo svojich chatrných šatočkách soberala riad
so stola so slúžkami.„Aké drobné ručičky má, ona je najútlejšia zo všetkých,“ myslel si a hodil okom ponad
stôl k Otile, naproti stojacej bohate a vkusne odetej, potom po izbe, hľadajúc i Józu. „Aký
rozdiel. Tá ani princezná, pokojná, vyvýšená a táto akoby k zemi stlačená… A kde je tá
zúrivá krásavica dnes?“ pozrel po izbe za Józou zas, ako by i s tou ju chcel porovnať,
„prečo chybí?“ Potiahnuc z cigary, pozrel na koniec jej veľmi nahorený, i chcel oprášiť,
ale nemajúc kde, obzrel sa okolo. Nivská, ktorej prísné a starostlivé oči i pri hlučnom
rozhovore s Hrabeňovou všetko videly, zavolala Katuši, aby dala popolničku striebornú, tú s
jašteričkou.„Aké krásné ústočká má a oči dolu hľadiace!“ dumá Hrabeň-syn, keď mu ju predložila bez
slova. „Tenká a maličká, len privinúť, chrániť… a nevraví nič. Mračná a zanedbaná, ani sa
shovárať nevie, ani odpovedať dobre. Ale veď nemá skvelého postavenia…“ Složil cigaru na
popolničku a vstal, aby sa poprechodil. Zašiel do druhej izby ku starým, potom sadol k nim,
počúvajúc ich chvíľu, no vrátil sa zas na predošlé miesto, proti Otile. Chcel pokochať sa v
jej zjave veľkolepom a vidieť všetky tie skvelé vlastnosti, ktorými ho obohatí, ale zas oko
kĺže sa s nej a zastavuje na Katuši, ktorú tak dobre bolo by chrániť.„Ech, čo som nie nižšie, ako som!“V tú chvíľu do izby vstúpil Červenčík. Všetkých oči zaletely k nemu a izba ožila
mimovoľne. Nečakali ho, pravú príčinu jeho odťahovania uhádnuc, tým milší je jeho príchod.
Hra vysokoženskej sestry zavznela ešte bystrejšie — mávala sny o koncertoch, na ktorých ona
účinkuje, a o poslucháčoch, ktorých do vytrženia privádza jej hra. Mladšia, ktorú všetko
oduševnilo, čo je dedinské a len to ju omínalo, že niet tu mladého človeka, dala znak
sestre na hru piesne: „Stíha ma kliatba, že ťa ľúbim…“Levíta prižmúril oči — urážalo ho svetlo — a tvár jeho zasmušila sa. Odo dvier zazrel
Katušu, šiel sa klaňať, pozdravovať a predstavovať hosťom.„Dosiaľ je taký rozbolestený, ako na Opatovciach,“ myslí Otila, vidiac na čele jeho
mrak. „Nevidí nič a nemá smyslu pre nič na svete!“„My mysleli sme, že ste niekde pri svojich,“ povie mu Otila, keď ho Nivská prepustila od
seba, dozvedajúc sa od neho o Jakubovičkinej chorobe i o Józe. „Teší nás, že ste prišli!“Levíta neodpovedal, lež uklonil sa, ale tvár jeho, trochu zapálená, ako by vravela: „Ale
mňa neteší, že som tu, ani že mi ty vravíš, ani že sa tu veselíte, a hra tá ma uráža
zrovna…“„Čo mu je, že mi nič neodpovedal?“ diví sa Otila, hľadiac bokom naň, kde zastal už teraz
Stanom zavolaný. „Hnevá sa na mňa, a prečo?“„To je levíta tejto cirkvi a budúci kňaz,“ riekla tlumeno mladšej budúcej švagrinej,
spytujúcej sa naňho zvedavo. Veľmi rada spoločnosť mladých ľudí; a že je tu nikto iný,
vítaný jej je i levíta.„Poriadny!“ povie Mariška a svojím belasým okom švihne ponad husle k nemu.„Ja som nevedela dokonale, aký skvost skrýva uholná izbica,“ dumá Otila, hľadiac naň.
„Nedbala som oň, nezaoberala sa utiahnutým, skromným. A toto je vlastne to veľké šťastie,
ktoré hľadali sme na všetky strany a nevedeli, že je tu. Ale komu by bolo prišlo na um,
hľadať ho v osobe dedinského levítu!“„Už je ženatý?“ spýta sa mladšia sestra Stanova, ktorej bolo divné, že vraví s bratom a
nejde im dvoriť.„Nie, Mariška!“ odvetí Otila a, ľúbo prekrižujúc ruky cez krásnu hruď, hľadí hlbokým
svojím pohľadom na hlavy mladých ľudí. A prirovnávajúc ich, teraz vidí, že levíta je veľký
a nie Stano. Stano vidí sa len veľký, prišiel s hlukom, ako keď zahodíš skalu do vody,
narobí šum, vzbúri a potom je ticho, ale levíta príde nevieš kedy, nevieš ako, a víťazí.
Šťastná tá…“„Čo je to levíta?“ šepla jej v tie časy Mariška, ktorú nepokojil Červenčík vždy a vždy.„Aký je rozcítený a plný nepokoja!“ myslí Otila, prepočujúc otázku mladšej sestry
Stanovej a zabudne sprevádzať hru spevom, „ako by tu všetko urážalo jeho dušu, taký je
zničený a netrpelivý. Prečo prišiel sem teda a prečo ozaj jej neodpovedal na otázku?“ háda,
hľadiac prenikavejšie na tvár jeho červeňou netrpelivosti poliatu. I zablysne sa jej oko,
ako by pochopila. Pre ňu prišiel v svojich mukách, nevediac, čo robiť. Vedela od
prvopočiatku, že ju zbožňuje tajne, no neopovážil sa sblížiť a ona mu pomocnej ruky nedala.
Od nej závisí len, či má byť táto okrasa človečenstva jej, alebo nie. A Otila dvíha hlavu,
neobyčajným citom víťazstva opanovaná, na perách úsmev nový, vyjadrujúci: „Vy sa mýlite, ak
sa nazdávate, že sa tak stane, ako sa zdá byť.“Červenčík medzitým naozaj netrpelivý zanechal Hrabeňa pri stole a prejdúc pár ráz izbu,
zastavil sa pri kredenci, kde Katuša robila čaj, odvrátená od všetkých a nezbadajúc vôbec
nič a nikoho, ani už na nič nedbajúc. Jeho tmavé oko prenikave uprelo sa do jej tvári
sklonenej a on spýtal sa tlumeným hlasom:„Budete tu ešte dlho zamestnaní?“ Chcel povedať: slečna; že azda ľúbi Hrabeňa, zdá sa mu
už nie tá, čo bola dosiaľ — ale cudzia.Ona rýchle zdvihla hlavu, počujúc jeho hlas, a tvár jej zrazu zajasala, ako by bol padol
na ňu lúč slnca, vidiac ho.„Katuša!“ zavznel vtom hlas Nivskej rozkazujúci, „sprav čaj i Červenčíkovi!“Katuša sklonila hlavu nad šáločky.„Bude sa vám páčiť?“ spýtala sa potom, vediac, že čaj nerád, i pozrie naň, no na tvári
jej už niet lúča radosti. Akási žalosť v očiach a to veľké odriekanie zas. Levíta poďakoval
sa a ona začala roznášať šáločky každému, kde sedel a pri ktorom stolíku, s akousi pokorou,
ale naň už viac nepozrela ani raz.Červenčík vyšiel z izby, hoci ho zdržovali, a prejdúc cez pitvor, vošiel do kuchyne, čo
ešte nespravil nikdy. Slúžky klebetiace skočily poľakané a dobre nepopadaly, vidiac ho.
Stará Kata, ktorá bola najveselšia, neztratila duchaprítomnosť celkom a vynajdúc sa, utrela
lavicu, aby si sadol, lebo im ináče sen odnesie. On rozkázal jej povedať Katuši, jedine
jej, aby sa druhí neznepokojili, že sa zle cíti, i prosí nejaký liek.„Citrónová vodu,“ radí Kata znaleckým okom, hľadiac mu na tvár. „Sú rozpálení naozaj,
nie dobrej vôle. To im pomôže…“ i čiaha dokrájanou dlaňou, ako by chcela hladiť čelo, no
zbadala sa a stiahla ruku. Levíta zatvoril sa do izby svojej, zapálil lampu a, sadnúc za
stôl, vzal knihu. I roztvoril ju, ale nemohol čítať, myseľ uteká mu ku Katuši a on pozoruje
jedine, kedy zavznejú kroky jej nerovné a strmé. Či ozaj už príde, či nepošle starú Katu,
ako s pohárom, alebo tučnú Anču? Zradil ju oný pohľad radosti, keď čaj robila a on prišiel
k nej. Jemu patril, už vie teraz, ten plač žalostný jej, ale vie i to, že sa ho už strániť
bude. Odriekla sa ho prv, ako by vedela o ňom. Myslí si, keď iným je len na zneváženie, tak
i jemu. Nemôže ju nechať v tom domnení, hoc nemal úmyslu ešte sa hlásiť. Privedie ju k
svobode, k svetlu, k radosti… Zatíchol a dych zatajil sa mu. V pitvore zavznely kroky,
blížiace sa ku dverám. Ale krok zdá sa mu byť nie taký strmý a nepravidelný, ako Katušin;
akýsi vážnejší a šumný.Vo dverách zjavila sa veľkolepá postava v bielych drahocenných šatách: Otila. Levíta
vyskočil prekvapene a ide jej v ústrety.„Divíte sa, že som tu?“ spýtala sa milozvučným hlasom a z očú hlbokých svieti jej teplý
cit láskavosti, vidiac ho zmýleného.„Áno, slečna, prekvapili ste ma!“ odpovie on, núkajúc ju hlbšie do izby ku hlavnému
stolíku, aby si sadla, pozabudnúc na Katušu, i spýta sa jej zdvorile: „Čomu mám ďakovať za
túto neobyčajnú návštevu?“Otila prišla bližšie, ale nesadla. Mala úmysel byť len chvíľku, kým nezbadá nik, že sa
ztratila. V izbách nastala slávnostná chvíľa. Dve rodiny s radostnými tvárami posadaly v
hŕbku a reč ich je o nej a o Stanovi. Hneď bude pýtaná o slovo, ktoré alebo odobrí všetko,
alebo smaže všetko. Rozum káže k Hrabeňovi, srdce sem. Je na rozcestí. Tu v tejto izbici,
pri tomto skromnom, nenapínajúcom sa, plnom pokory, dozvie sa, v ktorú stranu má sa
skloniť. I zastane s tvárou obliatou citom neobyčajným a oči jej hlboké zastavujú sa vždy
na jeho tvári, ako by rozmýšľala, ako začať. Vidí, že čo zdalo sa jej v jasných izbiciach
ľahkým, tu osamote s ním zaujala ju váhavosť a nevie čo počať. On stojí pred ňou, akoby
hotový počúvať, čo mu rozkáže a medzitým prišla mu na um Katuša.„Čím vám môžem slúžiť, slečna?“ spýtal sa nežne, s mysľou pri dverách pitvora.„Vy tušíte však, prečo je u nás dnes slávnosť?“ spýtala sa ona s úsmevom.„Áno, slečna, počul som čosi,“ odvetí ochotne, ale sa neusmeje, lebo je dušou pri
Katuši.Vysoká a hlboká Otila nevedela ďalej.„Bože!“ myslí si on a na čelo shrnie sa mu nepokoj. „Čo nevraví, čo tak váha a čo chce
toto šťastné, pokojné a vyvýšené stvorenie odo mňa?“ i pozrie na ňu s otázkou, ako by chcel
uhádnuť, keď nevraví, s jej tvári, čo je vo veci. Jej oči práve spočívaly na ňom vrúcim
pohľadom.„Slečna…“ začne, „ja naozaj nerozumiem…“ i zmýli sa.„Nerozumiete?“ spýta sa ona a úsmev dobrotivý zastrie jej bielu tvár. Kde by rozumel a
mal smelosti rozumieť? Ona musí dať mu ruku pomocnú. I chce rozprávať, ale pozrúc naň a
vidiac tklivý zrak jeho na sebe upretý, zas nemôže. Ani by nebola myslela, že ona voľná,
víťaziaca, stane sa nesmelou pri tomto tichom mladíkovi. A on stojí pred ňou i hľadí na ňu
skúmavo, na čele už i nevôľa. Čo ho zabáva? On nie je pre vrtochy rozmazlenej. A
netrpelivosť už farbí mu líce.„Nezdá sa vám to byť divné, že tu stojím ja, ktorá som tu nikdy nebola?“Červenčík zadivil sa. Veď to už povedal, že je prekvapený jej snížením sa?!„A to vtedy, keď tam v druhých izbách rozhoduje sa môj osud?“„Príde teraz, zas dvere vrzly!“ myslí si on, ani nedopočujúc, čo vraví ona, a mimovoľne
skrútne hlavu ku dverám, neodpovedajúc jej.„Ani takto nerozumiete?“ spytuje sa ona, a oko jej vždy pokojné roztvára sa zarazeno. On
trhol sa, pozrúc na ňu dlhšie, ako by v pamäť uvádzal, čo vravela. No lenivý je hádať a
myslieť, zabúda na ňu a dá pozor len na kroky, ktoré sa majú ozvať.„Nerozumiete?!“No slečna, už hoc on nerozumel, porozumela úplne. Oči široko rozovreté pomaly úžily sa a
na bledé líce sadá cit bolesti. No zmôže sa a rečie pokojným hlasom:„Ani nerozumejte teda, pane Červenčík,“ skrúca sa dôstojne k odchodu. „S Bohom buďte!“„Čo chcela?“ myslel si on veľmi zadivený, zahľadiac sa na dvere, kade odišla, a ani
nehnúc sa s miesta. A už teraz zabudol na Katušu. Ani nezbadal, že už zavznievajú tie
čakané kroky ešte rýchlejšie, nerovnejšie, trhanejšie, ako inokedy, len keď dvere prudko
roztvorily sa a v nich Katuša v belasých, skromnučkých šatočkách s pohárom, oči upierajúc
hneď odo dvier naň dychtivo. Teraz už na tvári jej niet ani odriekania, ani radosti, ani
pokory, ale preľaknutie veľké.Červenčík zachvel sa slasťou v celej bytnosti, vidiac ju. Nenazdajky vystrel ruky oproti
nej. Ona trhla sa a zastala. Pohár s cvengotom spadol jej z rúk a zabil sa na dlážke. I
zľaknutá, zmätená a omámená nevedela čo počať; stála so spustenými nadol ramienkami v
úzkych rukávoch, v tvári raz purpur, raz belosť sviežo padnutého snehu. A v očiach toľko
oddanosti… Ako stalo sa, ako nie, mladí ľudia ani neskôr nemohli si dať o tom účet — levíta
držal v ramenách od slasti a bôľu, lásky a radosti plačúcu sirotu.(1906)
|
Slancikova-Timrava_Velke-stastie.html.txt
|
I. Stražiansky Heliodóros.Ružena Kráľová až po odchode Gašpara Skladanského zakvitla najtuhším purpurom, keď
pozrela na svoj pracovný úbor; usilovala sa pozrieť naň nie svojimi očami, nie očami
našského, blízkeho človeka, ale očami veľkomestského a veľkosvetského, zjemneného a
znežneného elegána, k tomu ešte umelca a boháča. Živo si predstavila, aké myšlienky mohly
skrsnúť v jeho dlhovlasej hlave… a čo ju najviac mrzelo, on iste jej nezávidný zjav pripíše
na vrub jej slovenskosti, na vrub omáľanej, zlostníkmi a hlupákmi zneužívanej slovenskej
biedy, nízkosti a obecnosti.Inu, bolo generálne riadenie v dome a rodine, v ktorej mali šesť malých detí. Ona
pracovala od svitu bez úmoru i za sestru, ktorá postonávala, a mala dosť roboty obslúžiť a
v akom-takom poslušenstve udržať svoju šestorku: troch samopašných šarvancov a tri
dievčatá. Pravda, Ružena mala dosť báb poruke, lebo chudobné cirkevníčky za česť si
pokladaly pomáhať na fare iba za stravu, no im to bolo viac zábavou a oddychom, a bez
Ruženinho dozoru a bez jej práce bola by stražianska fara smutná i po generálnom riadení.V malom kuchynskom zrkadielku s úžasom videla Ružena svoje čierne vlasy nad čelom
dopopolava poprášené, i na čele šerel sa prach, a na líci boly stopy potu, smiešaného s
prachom. Ach, aká špatná musela byť jej okrúhla, pribarnavená ruka, z ktorej odhodila
chytro prachovku a ktorú len tak napochytre stačila utrieť od prachu o modrú zásterku, aká
špatná v jeho bielej, podlhovastej, útlo pestovanej ruke! A červený ručníček, uviazaný v
jeden suk na tyle… Chyžná, cele chyžná, a ešte nie z najriadnejších… Keby to iný… ale on,
taký neobyčajný, podivný, z iných svetov k nám na Kotlínsko čudným vetrom priviaty exotický
vták… Ej, ale mu zhasla kotlínska ilúzia, iste ako bublinka rozpraskla sa a zostala iba
kvapka mydlovej vody! Vtedy na koncerte Ruženka bola sama so sebou spokojná, všetko jej tak
dobre slušalo, bola „pri tvári“, ako jej šepla Mária, netiesnil ju korzet, milo boly
spletené jej havranie vrkoče, šatočky veselily jej zdravé pružné tielko, ony ako živé
poslúchaly na každý pohyb, ľnuly okolo jej údov a hádzaly pekné záhyby pri chôdzi. Áno,
bola ako vyparádená slečna, vkusne oblečená, prežívajúca svoje predobedie pred toaletným
stolkom a konzolovým zrkadlom a poobedie hádam na korze, na five o’ clock-u, alebo ladne
rozložená v ekvipáži. A tu razom zo slečny stala sa fádne prozaická popoluška, v
najnevýhodnejšej podobe, bez holúbkov, bez divotvornej škrupiny orechovej so slnečnými
šatami. Inu, chyžná…A predsa nebolo tak, ako si namyslela. Možno, tak bolo dobre, že mýlila sa… Skladanský
na veľkej krížnej stanici, kde čakal na viedenský rýchlik, bol zaujatý mimoletnou návštevou
na stražianskej fare tak silno, že zabúdal na otupnú, trpkobôľnu scénu na stražianskom
nádraží: hnevný a súčasne boľavý cit nad podivne skrsnutou roztržkou medzi ním a Andrejom
Lutišičom, urputný vzdor, ktorým chcel liečiť priateľa, ustupoval rozpomienke na krátke
lúčenie s Ruženou, ktorá sa mu zazdala na kotlínskom koncerte nie víťaznou krásou a bleskom
zjavu ako Lejla, ale ním dosiaľ nevidenou sviežosťou, samobytnosťou a nehľadanou milotou.
Často sa mu javila i v Havranom a zápolila s dokonalou, tichou krásou Lejlinou: sám
nevedel, ktorá viac búri jeho fantáziu. Srdce mu pritom bilo rovnomerne, v ňom žil iba
umelec, ktorý krásu hľadá a požíva, kdekoľvek by sa mu zjavila… No niekoľko chvíľ v
chudobe, neriadom preplnenej, vápnom a prachom páchnucej, urobilo na neho celkom iný dojem
než dojem pri umeleckom nazeraní.Sadol do hlučnej reštaurácie, dal si čiernu kávu priniesť a hľadel do živej smesi.Okolo neho tmolili sa cestovatelia neustále, široké sklené dvere od nádražia otváraly a
zatváraly sa každú chvíľu, dlážka potriasala sa chodom ohromných rušňov, zvonec vrátneho
podchvíľou škrekľavo cvendžal, hlas vrátneho, spevavý, vždy jednako zvučiaci, oznamoval
odchod vlakov a stanice. Šum a hukot dunel teremom s falošnými iónskymi pilastrami po
stenách. Oficieri pobrnkávali zmužile tenkými salónnymi šabličkami, volali cez nos na
pikola; široká dáma kŕmila z jednej porcie kávy tri malé, rovnako oblečené dievčatká, temer
cele rovné vzrastom — azda trojičky; za veľkým stredným stolom sedel vysoký plecnatý mužský
s plnou bradou a nachvat pojedal krvavý rostbíf. Poľský Žid z aristokracie tarnovskej, v
aksamietovom kaftane, s čiernou čiapočkou na vrchlave, s lesklými, pekne krútenými
pejskami, pýtal už po piaty raz od kelnera „Zuckerwasser“ a nedostával žiadané. Krútil
hnevno veľkými čiernymi očami. Vylízaní, napomádovaní ganymedi v ošúchaných frakoch, ale
snehobielych šemisetkách lietali okolo dlhých stolov, klátiac v rukách taniere. Pikolo, so
šiestimi pohármi piva, po tri v každej ruke, letel k oficierom, už hodne netrpezlivým.Skladanský hľadel na známy obraz železničnoreštaurantského ruchu, nič nevidiac. Pred
očami mal Ruženku. A divno, nie onú Ruženku z kotlínskeho koncertu, v čiernom, štíhlom
živôtiku so sieťkovaným náprsníkom, s ramienkami bezúhonnej formy, ako na podobizniach Van
Dyka, nie na devušku s ohnivočervenou ružou v hustých čiernych vlasoch, s čiernymi,
smejúcimi sa očami — ale na onú Ruženku v bielenom koridore, rárohmi zakladenom, na Ruženku
v premilom prekvapení, zmätení, s jej očami užasnuto zahanbenými, uprostred domácej, najvýš
nepríjemnej práce, v najsuchšom, najprozaickejšom okolí, pri detskom škreku a plači, pri
škopkoch, bosých babkách a v zápachu vápna.Hej, to bola najtuhšia próba, myslel Gažo, srkajúc pomaly čiernu kávu, už temer cele
vychladnutú, a obstála ju, obstála! No z tisícich jedna mohla vydržať takú prísnu, surovú,
nešťastnú próbu. Ba ktorá ženská, nevynímajúc ani krásavice Lejly, neklesla by v jeho
očiach v takomto nevýhodnom milieu? Ani si predstaviť nemôže, ako by sa zmenily v ňom
všetky predstavy a vkusy pri takejto šerednej obstanovke. Či by Lejla nad škopkom špinavej
vody, zaprášená a zmučená tuhou fyzickou námahou, mohla podržať v jeho fantázii svoj dojem
princesy? Či by sama Mária, s vyhrnutými rukávmi, v červenom ručníku na hlave, neutratila
pred ním i poslednú upomienku na renesančnú leposť Viktorie Colonny?„A o našich Viedenčiankach už ani nehovoriť!“ dumal Skladanský, odvrátiac sa od smesi a
hľadiac na ohromný rozpis železničnej jazdy, „tam postačí zavraždiť celú ilúziu, keď
prekvapíš dámu bez šminky a ryže! A toto dievčatko hýbe mojou fantáziou, prekvapené na
takom biednom, odpornom úzadí. Čo o tom povedať? To, čo som Andrejovi riekol: ,utešené,
milé stvorenie!‘ Bože môj, veď moja celá príroda búri sa a ježí len pri myšlienke na
neporiadok v izbe, pri pomyslení na prášenie, čistenie, drhnutie, na handry, metly, škopky,
omelá!… Bŕŕ! Ako beží človek od týchto prašpatných nevyhnuteľností života! Tisíc striel,
veď mi tam na fare milá bola i belasá zásterka, i prachovka, a najviac poprášené havranie
vlásky nad zarumeneným čielkom! Čudák si ty, Gažo, čudák… A s Andrejom som na nože! Hm, ja
myslím, táto divoška krobótska nás alebo celkom roztrhne, to jest, ak sa jej predsa
zľaknem, alebo nás skoro vyrovná a smieri, ak je už neskoro ľakať sa… Ó, Gažo! Ty žiak
Makarta, ty zbožňovateľ grandióznej Kleopatry Wolterky en distance! Ty sa ľakáš farárskej
Frederiky s metlou v ruke? Ona má rozhodnúť, či sa ešte zjavíš v sklenej krypte pri milom
srdcu hypochondrovi, alebo či ho zanecháš naveky pre vrtochy a zjedné vtipkárenie? Ty,
Gažo, ostrieľaný veterán, dumáš o černookej húske ako zaľúbený osmoklasník? Pekne ti
pristane pastierska dúčela!… Čo sa to robí s tebou? O tempora!“Z premýšľania ho vytrhol zvonec a hlas vrátneho, zvestujúci spevavo, že viedenský
rýchlovlak odchodí o tri minúty. Široká dáma skryla do koženej kapseľky cukor, pozostalý po
káve, a hnala pred sebou tri rovnošaté dievčatá ako húsky, oficieri kričali cez nos:
„zahlen!“, Žid v aksamietovom kaftane tiskal sa napred so zimničným chvatom, odstŕkal dámy
i deti svojím mocným, vykŕmeným telom; v jeho očiach bola úzkosť i náhlosť, ako by za ním
horelo, pekne krútené čierne pejsky kolembaly sa mu okolo nečistých ušú. Gašpar Skladanský
sa strhol, chytro zaplatil zlatkou, a nečakajúc vydania, pribehol k vlaku posledný, v
poslednej chvíli. Len čo stačil vybehnúť príkrymi schodíkmi vysokého vagóna, vlak sa pohol.
Až keď už dlhý vlak preletel popod úzky staničný most, čipkovou stuhou prepínajúci
nádražie, Gašpar spozoroval, že si zabudol malý ručný kufrík v nádražnej reštaurácii. „Eh,
veď sme už za Lajtou,“ riekol sám sebe, „hádam nehabne naň nejaký… patriot!“ Ale ho predsa
mrzelo. Zabudnúť ručný kufrík… on, taký pozorný, akurátny! A vlak, ako by sa mu posmieval,
rozbehnutý divým tempom podunieval: „kufrík, kufrík“. Potom premenil sa jeho hukot a Gažo
počul cele jasno melódiu: „Ide ťažký furman k nám, ťažkú fúru vezie.“ Čo ako sa bránil a
vysvetľoval si, že je to bezmelodický huk kolies, bez taktu a rytmu: vždy počul i rytmus, i
počiatočné zvuky melódie: „Ide ťažký furman k nám…“ Na šťastie zdriemol, no i do netvrdého
sna zunely otrasy bystro letiaceho vlaku a tvrdošijne opätovaly: „hej, veru uvezie!“Ruženka, hodne mrzutá a rozladená, vbehla do švagrovej kancelárie, sadla na stoličku a
prekrižovala si ruky na hrudi. Veru neusmievaly sa jej trnkové oči, ale vážne hľadely na
pult s ohromným otvoreným bachantom matriky, viazaným v červenej koži, okutým žltými
mosadznými plieškami a gombami. Gomby boly už ošúchané častým upotrebovaním knihy.Ruženka vstala, pozrela do farárovho zrkadielka pri pulte, pred ktorým priväzúval si
tabličky, a bola nespokojná sama so sebou, so sestrou, s deťmi, babami… inu, s celým
svetom. Museli práve dnes začať s veľkým prášením a drhnutím, musel práve dnes byť švagor
na pohrebe! Len že nepridala: musel práve predvčerom umrieť starý Pavol Mikula, keď to
neurobil za celých osemdesiat rokov! Dupla nôžkou o zem a bola by sa temer rozplakala.
Ktoré dievča rado také zahanbujúce prekvapenie? A to práve on!A akýže on? razom blyslo jej v hlave a prinútila sa do úsmevu nad „takou smiešnou
mrzutosťou“. Či vari chcela pred cudzincom sluť nejakou baronesou? To je všetko jedno, či
on alebo druhý! Konečne, on nie je nijaký on, čo by to aký on…Či nie je všetko jedno, keby ju bol zastihol napríklad Ďurko Malatín alebo pán doktor
Durina, ktorý bol taký zaujatý ňou, mnoho jej dvoril a nahovoril mnoho lichotivých rečí!?
Áno, to je všetko jedno! Nemilo a mrzuto je len to, ukázať sa mladému človeku v podobe
kuchynskej dievky, a hlúpo je, keď on prichodí do domu, kde generálne drhnú, prášia a
líčia…Ale či je to pravda? začala hlbšie rozmýšľať. Nebola by Malatína ticho voviedla k
sestre, Durinu veselo privítala a potom veselo vyhnala… bez mrzutosti? A čo by jej bolo na
tom záležalo, že ju videl v takom alebo onakom úbore? Veľký rozdiel, veľký! A v čom? Ona sa
prvý raz priznala, že v tej chvíli, ako prvý raz uzrela Skladanského stáť pri boku
Surinského v preplnenej sále, zdalo sa jej, že vidí človeka, známeho odkiaľsi, známeho z
času nevedomého, a že niet moci na tomto svete, ktorá by zamedzila nejaké sblíženie oboch…
A čo sa nestalo! On pochodil okolo, poblúdil sem i ta, chcel nasilu priviazať sa k
dávnejšie známej Márii, k známej Lejle — a predsa len prišiel k nej a pobavil sa pri nej
najdlhší čas, pri cele neznámej, jemu novej, ničím sa nevyznačujúcej.A pri tom všetkom, aké sú to pramárne, detinské myšlienky… Veď to všetko je len náhoda a
ľahký, mimoletúci, obyčajný styk ľudí, ako na ulici, ako vo vagóne, alebo ešte lepšie, ako
videnie sa ľudí, plaviacich sa na dvoch oproti sebe rušajúcich parolodiach na veľkom
životnom oceáne… Vidia sa s paluby na chvíľu, na dve, možno i zakývajú na seba rukami,
usmejú sa… a koráby s hukotom a šumotaním plynú vedľa seba, aby sa už nikdy nestretly! Nech
je, ako chce, Ružena mohla akokoľvek rozumom rozberať praobyčajné ináč stretnutie sa s
človekom ďalekým, cudzím — jej srdce bolo mocne vzbúrené a bilo tuho.V chodbe bolo počuť kroky. Ruženka triasla sa, ako by zasa očakávala nejaké prekvapenie.
Taká neistá bola, bojazlivá, ako by mala na svedomí nejaké previnenie… Ona, vždy taká istá,
veselá, do všetkého idúca s chuťou a mocno bijúcou životnou radosťou! Štrbík vstúpil, za
ním Berner s funebrálikom v rukách, Daniel Kukliš s Jánom Mikulom. Farár odviazal tabličky,
prehodil cez hlavu talár a sadol na stolec, na ktorom pred chvíľou sedela Ruženka v trápnom
zadumaní. I on bol v trapiech, bolo mu to poznať. Bol bledý, oči mal vpadnuté, na líci
triasol sa mu sval.„Sadnite si, pán Mikula, sadnite! Či ste to niekedy slýchali, pán kurátor?“ obráti sa
Štrbík na Daniela Kukliša, ktorý začal chodiť po kancelárii, keď bol ustrašenej Ruženke
ruku podal.Berner zostal stáť pri obloku a oprel sa o pult s matrikou. I on bol premenený, spodná
čeľusť sa mu potriasala ako u človeka, traseného hodonkou. Tichý bol jedine Ján Mikula,
mocný, svalnatý mužský s vážnym, trochu nahorklým výrazom tváre. Ružene zazdalo sa, ako by
sa traja mužovia boli práve zachránili z hrozného nebezpečenstva, a Mikula, štvrtý, bol by
mal pri záchrane hlavný podiel.„Čože sa stalo, preboha?“ spýtala sa Ružena a pozerala s jedného na druhého.„Irenka je u mojej… i ona bola na pohrebe, choď, Ruženka, ona ti všetko rozpovie… my sa
ideme radiť… pošli kostolníka po presbyteroch… Hneď nech prídu na faru!“Ružena vyšla v nedorozumení, a predsa temer sa potešila, že nie sama znala ťarchu
mrzutosti a vnútorného rozbroja… Taký je človek. Bystro vyšla a našla Irenu rozplamenenú,
hnevom a vzdorom sálajúcu, farárku, so zalomenými rukami počúvajúcu trhané zvesti mladej
Kuklišovej, ktorá nemohla zdržať hnevné slzy. Ony lialy sa voľne krásnou, zblednutou
tvárou.A stalo sa nasledujúce:Pochovávali osemdesiatročného glejára Pavla Mikulu, bývalého dobrovoľníka i mučeníka z
roku meruôsmeho, neskôr dlhoročného cirkevného kurátora, človeka v celom okolí váženého. Na
pohreb sišlo sa mnoho sveta nielen zo Stražian, ale i z Havraného a okolia. Stražiansky
kostol bol nabitý; v primúranom kostolnom žrúdle, žebrákyňou zvanom v kotlínskom kraji, v
dverách oproti oltáru ležala na čiernych štvornohých márach prostá rakva z hladko
vyhobľovaných borových dosák, na nej skvely sa dva vence s nápismi na bielych až po dlažbu
visiacich stuhách.Na jednej stuhe stálo: „Svojmu starému kurátorovi — vďačná cirkev“, na druhej:
„Chrabrému bojovníkovi a zmužilému mučeníkovi — stražianska mládež.“ Druhý veniec od
mládeže zjavil sa na skromnej rakve až v poslednej chvíli — nik nevedel, ako sa ta dostal.Priestranný kostol stražiansky postavený bol pred sto dvadsiatimi rokmi, podľa
vtedajších obmedzujúcich pravidiel náboženských, za mestečkom v bielom poli, hneď pri
cintoríne: no cez stoletie povstala medzi ním a mestečkom nová, čistá ulica s farou, školou
a úhľadnými domcami. Chrámy boly u nás dlho jediným vrúbľom kultúrnosti, ľudskosti a
vzdelanosti, a kde ony neplnia takú misiu, nenesú vinu múry, vystavené napochytre po
vyhnalovoch, v časoch ťažkých, často nad výmoľmi a sráznymi priepasťami, v krátko a prísno
naznačený srok, ale vinovatý je všeobecný ruch nákazy, šírený v cirkvi evanjelickej zvlášte
odhora ľuďmi-svetákmi, ktorí zmocnili sa zovnútorných hodností, úradov a prokuratúr, šírený
časťou i samými vyššími kňazmi, ktorí vystreli ruku za judášskym vreckom a doslovne
zapredali duchovné jadro v cirkvi, po biede zachránené predošlou generáciou. U nových
pastierov rozmohla sa miesto teploty viery akási bojovná chúťka, bezpredmetná; bijú do
vody, dávno utíšenej, a medzitým nový, cudzí prúd trhá brehy. Len nad pomyslenia blažený
optimista nezúfa nad budúcnosťou evanjelickej cirkvi v Uhrách, v ktorej donedávna našiel si
náš národ takú mocnú oporu a jazyk slovenský mohutný štít…Štrbík mal dlhú, blýskavú, ohnivou výrečnosťou, biblickým prísnym tónom, srdečnou
teplotou nesenú kázeň pred oltárom. Len čo odznely ťahavé zvuky nového, dobrého,
majstrovskou rukou Bernera vedeného organa, a kňaz vysoký, strojný, v bielunkej kamži so
širokou belasou stuhou, otvoril ústa, celý zástup, šumný a nepokojný, zatíchol a zamrel. I
dobrého rečníka obodruje a oduševňuje napätá pozornosť: jeho vzlet s ňou rastie a vyvyšuje
sa. Štrbík, vidiac príkladnú pozornosť, vkladal do svojich slov celú dušu ako pravý umelec
do svojho diela. Nadto on v mysli i pravde vážil si nebohého patriarchu, ktorý za celý dlhý
život nikdy neodstúpil v cirkevnom i národnom ohľade ani na piaď od pravej, priamej cesty,
a vážil si u neho najmä, že vedel trpieť bez reptania, ticho, mužne a neklesol duchom ani v
kmeťovskom veku. Štrbíka unášala napätá pozornosť takého veľkého množstva z celého okolia,
unášal ho sám predmet, takže niť pozorne, s veľkou pilnosťou napísanej kázne pretŕhaná bola
improvizovanými odsekmi, voľnými, ďaleko zabiehajúcimi, chvíľou vnuknutými myšlienkami. A
práve to, čo bolo dané ex tempore, mocne zachvacovalo poslucháčov; často zašumel chrámom
stiesnený vzdych, v ženských laviciach bolo počuť i tichý nárek.A naozaj, iste povznášajúci bol pohľad na chrám i na národ, nábožne počúvajúci. Za
početnou rodinou nebohého v prízemí naľavo od oltára sedeli glejári, ktorí prišli do
chlapa. Oni i rakvu niesli od domu vo svojich temnobelasých, krátkych kabátcoch, čiernou
barančinou premovaných a striebornými gombíkmi okrášlených. Boli ako rovnošatá garda,
pochovávajúca svojho generála. V hlavnom priestranstve po stoliciach s oboch strán pestrely
sa šatky a klobúky meštianok, belely sa čipkované čepce žien z filiálok a Havranného, hlava
pri hlave. Naprostriedku chrámu pred oltárom až popod organ stála tesno ženská mládež v
pestrých i bielych ručníkoch, do štvorhranu, veľmi umele viazaných. Časom pohlo sa toto
more hláv a ručníkov a jasné očká svietily ako roj svätojánskych mušiek. Pavlače, toto
nevyhnutné pošpatenie našich chrámov, boly preplnené mužmi a mládencami; rady hláv tisly sa
napred, stá a stá rúk bolo vidno na zábradlí, takže bolo divom, ako drevená pavlač unesie
toľkú ťarchu.Štrbík vysvetľoval text: „Zaiste žiaden z nás nie je sám sebe živý a žiaden sám sebe
neumiera. Lebo buď že sme živí, buď že mrieme, Pánu mrieme, a tak buď sme živí, buď že
umierame, Pánovi sme.“ Poukázal na veľkú cenu dlhého života, ako na veľký dar boží, ak je
život vedený podľa slov svätého Pavla, nie pre seba, nielen pre seba, ale pre Pána a pre
všetko, čo je vysoké a šľachetné v mene Pánovom. Poukázal, že nebohý bol z ľudí, ktorí
veľký dar dlhého života venovali službe Pánovi, cirkvi a svojmu národu. Len keď druhým
slúžime, sebe slúžime, len keď túžime po vyššom, jasnom, pravdivom, a slúžime, i keď svet
nás bije, hodni sme venca blahoslavenej smrti, akou odobral sa od bratov svojich Pavol
Mikula.Keď Štrbík prišiel k tomuto punktu, zazdalo sa mu mihom, že napravo v nehybnom, zbožne
počúvajúcom množstve, ako by strnutom a zakutom napätou pozornosťou, pohlo sa niečo. On
nevdojak, letkom pozrel na pohnuvší sa punkt a zazrel červenú tvár a dobelasa opalizujúci
nos hlavného slúžneho Marciho Zápyho. Ako blesk priletela a hneď odletela mu myseľ: či Zápy
stal sa razom takým pobožným kresťanom, že už i na pohreby chodí, a či prišiel poslednú
poctu vzdať hurbanistovi, ktorého krvavý súd kotlínsky odsúdil na smrť povrazom preto, že
našli u neho v starej glejárni proklamácie Národnej slovenskej rady? No Štrbík len na
chvíľu pretrhol niť svojho kazateľského myslenia… on čím diaľ, tým hlbšie hrúžil sa do
svätých právd, ťahal paralelu medzi životom ľudí oddaných Bohu, nežijúcich mäsu, ale duchu,
kladúcich radostne žertvy za bratov svojich a žijúcich len pre seba, „chlamcúcich do seba a
len do seba všetky sladkosti života“, ale potom i mrúcich len sebe, to jest, mrúcich
večnému zatrateniu.Kázeň mocne pohla zástupom, a keď zaznelo amen, celým chrámom zašumel tichý, hlboký
vzdych. Prišlo na parentáciu. Štrbík odoberal sa menom nebohého od rodiny, od synov a dcér,
vnukov, pravnukov i od malého prapravnúčaťa… potom od cirkvi a „drahého svojho národa
slovenského, za ktorý vedel pracovať, bojovať, a keď Boh dopustil, i trpieť!“Ako odznely tieto slová v hrobovej, pohnutlivej tíšine chrámovej, Štrbíkovi zasa sa
zazdalo, že napravo pohol sa istý punkt. Týmto punktom bola zasa červená tvár a dobelasa
opalizujúci nos hlavného slúžneho Marciho Zápyho. On vstal ako škorpiónom uštipnutý s
lavice, a pretrhnúc citnú, plavno tečúcu reč kňaza, zavolal siplým hlasom po maďarsky:„Zakazujem pánu farárovi držať politickú reč!“Tíšina, ktorá panovala v chráme pri odobierke, zbožná nálada, zvýšená citom rodinným,
pretrhnutá cudzím hlasom, cudzím jazykom, s miesta, určeného len pre počúvajúcich,
premenila sa v šum, podobný šumeniu mierne zvlneného mora. Ale i pohľad na množstvo nebol
nepodobný pohľadu na vzbúrené morské vlny. Všetky hlavy obrátily sa ako na povelenie
smerom, zkadiaľ zasipely cudzie, zle vyslovované slová, pretrhnuvšie hladký, citný tok
kňazovej oltárnej reči. Glejári, vo svojich temnobelasých, premovaných kabátcoch, vstali so
stolíc ako jeden múr… strieborné gombíky lisly sa v poludňajšom svetle jasného kostola. Za
ich príkladom všetci začali vstávať s lavíc, ženské rady pohly sa a zašuchotaly ako husté
bukové lístie, keď do neho vletí razom zdvihnuvší sa víchor. Na pavlačiach, kde slúžneho
siplý kvikot slabo počuli, alebo vôbec nepočuli, ale vzbúrenie a nepokoj zbadali, začali sa
ľudia do pása prelačovať cez zábradlie, takže priamo viseli nad hustým davom ženských hláv
na prízemí. A už bolo počuť i jednotlivé, hrozné výkriky, ktoré sú vždy schopné krotkú masu
razom obrátiť v zúrivý, strašný dav, nemajúci zľutovania, ani hraníc… ani hraníc… Ešte
jeden výkrik, jedno mocné pohnutie masovej vlny a tiché, zbožné shromaždenie, visevšie na
ústach rečníkových, premení sa na bušujúcu, divú hromadu, ktorú nemožno viesť, krotiť,
ktorú by bolo možno iba podobne veľkou masou zadláviť a spätiť…Štrbík jasným okom prezrel položenie a videl, že len svojou duchaprítomnosťou môže
zachrániť chrám od strašného znesvätenia, a možno i od vraždy lynčovaním. Iba chvíľku
zastal pri oltári, ako by ohromený nečakaným nápadom, ako by zpoza uhla obúšený čakanom
zákerníckeho zlodeja; no hneď sa spamätal, vediac, že ak bude mlčať, ľud, ktorý nikdy
nechyroval o takomto drzom postupku, o takomto surovom urazení náboženstva, vrhne sa na
rušiteľa ako jeden chlap, a potom už nik neodvráti katastrofu. Už rástol šum, už sa začaly
klátiť masy, ako keď vodou podmytý múr hrozí zrútiť sa a všetko pod sebou zdrviť…Preto zdvihol obe ramená dohora a razom prešiel z lyrického tónu pohrebnej odobierky do
vozvýšeného, silného pátosu, prerážajúceho šum a huk masy:„Napomínam vás s tohto svätého miesta k tichosti a ucteniu drahého prachu nebožtíkovho!“Sonórny hlas Štrbíkov zarazil šum a huk.„Blahoslavení sú tichí,“ pokračoval so zvýšeným, sviatočným tónom; oči sa mu blýskaly
posvätným ohňom, „hovorí náš Spasiteľ Ježiš Kristus, Pán náš a Boh náš, lebo oni dedičstvo
obdržia na zemi! Blahoslavení pokojní, lebo synovia boží slúti budú! Ale beda tomu, z koho
pohoršenie pochádza! Jeho súdiť bude Hospodin, vy ale nesúďte, aby ste neboli súdení,
nehoršite sa pohoršením hriešnym a pominuteľným! Ale pokľaknite pred Najvyšším a modlite
sa!“Obrátil sa k oltáru, a kľaknúc na kožené kľakadlo pred oltárom, začal zvučným, vysokým
hlasom spievať Otčenáš, ako spievajú ešte v slovenskej evanjelickej cirkvi pred večerou
Pána, onou starokresťanskou, krásnou, žalmovou melódiou, pravým divom ešte zachovanou v
obradobornej surmii nového, racionalistického protestantizmu.Mohutné, posvätným ohňom zapálené slová kňazove, pri pohreboch neobyčajná spevná
modlitba, účinkovala na vzbúrené, pohoršené množstvo ako olej na búrne morské vlny. Do ľudu
ešte neprešla nákaza jeho inšpektorov, biskupov a špinavých, neduchovných kňazov — jemu je
ešte modlitba posvätným obradom. Tí, čo povstávali s miest, sadali a klonili hlavy na
sopäté ruky; prostred chrámu v tesných radoch stojace dedinské panny, podľa zvyku pri
modlitbe, pokľakaly, šuchotajúc naškrobenými sukienkami, s pavlačí zmizly zvedavosťou a
ustrnutím napäté tváre; postavy, previsnuté cez zábradlie, utiahly sa.Za hlasným, modlitebným tenórom kňazovým ťahaly potichučky ženské soprány a mužské
nižšie hlasy. Berner vytiahol na organe mutáciu flautové sólo, k tomu tremulu a piano
sprevádzal spev. Spev vinul sa chrámom ako voňavý dym zlatého kadidla. Divno! Miesto vzbury
a výrazu spravodlivého rozhorčenia — zbožný, modlitebný spev a hlboko sklonené hlavy… Čo
bol Štrbík i veľmi rozčúlený a zabratý do modlitebného spevu, predsa mu, ako pokušenie,
blysla hlavou reč Lutišičova o dvojakej morálke, o slaboduchej morálke otrockej, ktorá
prikazuje trpezlivo a nemo znášať urážky, aby následníkom morálky panskej voľno bolo
plahočiť sa po ľude.Keď ľudia po modlitbe zdvihli hlavy a nevdojak pozreli na miesto, odkiaľ vyšiel drzý
nápad na pohrebnú slávnosť, ono bolo už prázdne — Marciho Zápyho už nebolo v chráme. Pri
všeobecnom rozčúlení, pri mohutnom zakročení farárovom ani najbližší nezbadali, že vytratil
sa Zápy z tretej lavice, že liezol, krytý vysokými operadlami zadných lavíc, ako had k
bočnému východu. Tak pri všeobecnej panike nezbadá rozčúlený človek, ako mu vreckový kmín,
zavinivší paniku, ťahá z bočného vrecka peňažnú toboľku. Niet väčšej a oplanskejšej
chabosti, ako je chabosť tyranských trýzniteľov ľudu, keď za nimi nestojí žandár.„Vari to ani nebol slúžny, hoci sme jasno videli jeho červenú tvár,“ hovorili niektorí,
tisnúc sa z chrámu.„Sám diabol v jeho podobe prišiel pokúšať verný ľud,“ riekla starenka s kľukou v pravej
ruke a zaplakala hlasno.„Ale zmizol ako gáfor! Už ma palce šteklily, a nebol som ďaleko!“ poznamenal dúži švec
so švíkom na tvári od pekelného vredu, ktorý si sám knajpom vyrezal.„Čo tam po palcoch!“ riekol jeho sused, temer nesený tisnúcim sa množstvom, „po palcoch
ťa poznajú… mali ste ho len pekne-rúče popritískať, tak hladko, čo by kosti prašťaly…“Keď glejári brali štvornohé čierne máry na svoje mohutné plecia, zbadali, že na borovom
vrchnáku rakvy leží už len jeden veniec a len jedna stuha povieva, veniec, venovaný
cirkvou.„Kde je druhý veniec?“ spýtal sa zarazene mladý glejár, dvíhajúc na plece máre.Mendíček, stojaci s puškou pri dverách, zavolal svojím tenkým diškantom:„Hajdúch bol tu pod kázňou a vzal ho, pán slúžny, povedá, rozkázali!“ S rakvy hajdúchom
zdrapený veniec bol veniec stražianskou mládežou venovaný starému chrabrému bojovníkovi a
mužnému mučeníkovi.„Vence driapať s rakvy, mŕtveho ozbíjať!“ hrozil sa mladý glejár, popravujúc rúčku már
na pleci, „je to už naozaj niečo hrozného! A buriča sme prepustili! Slobodne pohanil kňaza
i kostol, i všetkých nás!“ Štyria chlapi s rakvou kráčali zpod kostolného žrúdla von. Za
nimi valil sa zástup.Ako mlunná iskra preletela množstvom zvesť o venci, zdrapenom s rakvy. Ľudia boli cele
vytrhnutí z pohrebnej nálady. Vrelo v národe ako v kotle, ale ani jedna ruka nepozdvihla sa
potrestať svätokrádež a neslýchanú pohanu svätyne. Len na cintoríne, keď znelo v rýchlom
tempe Rozžehnejme se s tím tělem! kde stály ženy v hustom dave, bolo pohnutie. Ony
nepočúvaly zvuky Rozžehnejme se, ale z rozpálených líc bolo badať, že sú do hlbín zvlnené a
roztrpčené. Dve mladé nevesty, ako pravé ľutice, so slzami hnevu a pomsty hrozily päsťami.
Medzi babkami bolo vidno vysokú postavu Ireny Kuklišovej. Ona s rozpálenou tvárou a
mocnými, priamymi posunkami vysvetľovala ženám celú špatnosť a drzosť slúžnovského výčinu.
Ženy plakaly hnevom a preklínaly nového Heliodora.Starenka s kľukou zavolala za mužskými, idúcimi po zabudnutých hroboch:„Vy že ste mužskí? Tak chránite svoju vieru? Hnev boží na vás! Predkovia vaši tento
chrám stavali pod bičmi pandúrov, a vy si ho neviete zachrániť pred ožranom! Hnev boží na
vás!“ Pred cintorínom zablýskaly sa bodáky žandárov. Dvaja pisárici tisli sa medzi ľud a
natŕčali uši.Irena vošla do farskej kancelárie; bolo po presbyteriálnej porade, členovia presbytéria
už boli odišli, zanechajúc v izbe dusnotu. Boli tam ešte, okrem farára, Kukliš, Berner a
Mikula. Oni mlčali a nespokojnosť zrkadlila sa v ich tvárach. Darmo je: ani za hriech a
zločin človek neupadne tak nízko pred samým sebou ako za vlastnú neudatnosť. Nič tak
neškrie človeka ako povedomie, že sa neosvedčil, že bol slabý. V presbytériu boli všetko
pekne-rúče pretriasli a uzavreli… Zápyho udajú na súde; farár prehŕnal sa v trestnom
zákonníku a skutočne našiel výtečné paragrafy; prečin rušenia náboženských obradov
napadnutím kňaza pri funkcii, slovami, vyvolaním pohoršujúceho škandálu, na mieste, určenom
pre bohoslužbu; všetko na punkt a jota stalo sa podľa §§ 191 a 193 trestného zákona, ako by
Zápy úr bol chcel všetko doslovne urobiť, čo tieto paragrafy zakazujú a čo múdry
zákonodarca Csemeghy chcel trestať väzením. Škandál bol veľký, stal sa pri tisícich
svedkoch, zákon je jasný. Pán farár zabudol len to, že kodifikátor nemyslel na slovenský
evanjelický chrám, ale možno len na synagógu.A tak teda svolajú mimoriadny cirkevný konvent, aby osnovali slávnostný protest proti
miešaniu sa politickej vrchnosti do diel čisto náboženských. Pôjdu i pred cirkevné vyššie
fóra. Daniel Kukliš mienil nepokladať Zápyho pri výčine za úradnú osobu, ale iba za človeka
súkromného… no farár myslel skôr domôcť sa zadosťučinenia, keď ho napadnú ako úradníka,
svoju úradnú moc zneužívajúceho.Irena, už hotová sadať na koč, oprela sa lakťom o pult, a vidiac vážne, ustarostené
tváre, upadla do smutnej, dušu oslabujúcej nálady. Ak pred chvíľou, rozprávajúc Ruženke a
farárke kostolnú aféru, došla do sĺz, tak to boly slzy hnevu a ľútosti nad vlastnou
slabosťou; teraz bola ochotná zaplakať po druhý raz nad slabosťou a bezpomocnosťou ľudí,
jej tak blízkych a milých, ktorí jedine mohli a mali postaviť sa proti úradníckym
prechmatom. Z nej len tak sa draly horké výčitky… no zdržala sa. Na Bernera ani pozrieť
nechcela: citný a chúlostivý učiteľ bol zlomený, nešťastný… On nebol nikdy človekom borby,
tichá, umelecká príroda, zadržaná a okyptená vo vývine.Obodrujúci výzor mal iba Ján Mikula, ktorého sa Zápyho škandál najbližšie týkal. Veď
stal sa nad mŕtvolou jeho vlastného otca, a bol posmrtným, posledným nápadom na muža, ktorý
skúsil od vrahov veľké príkoria vo svojom dlhom živote.No Ján Mikula ticho sedel na stoličke, pokojný ako skala, len zavše pohladil si dlhé,
temné vlasy, jediný znak istého vnútorného rozčúlenia. Irena pošla k nemu.„Prišli sme oddať poslednú poctu vášmu otcovi, pán Mikula, a oni ho chceli pohaniť!“
Mikula vstal; postavou prevyšoval vysokú Irenu.„Práve prišiel som sa poďakovať,“ riekol, hladiac si pravou rukou vlasy, „všetko bolo
krásne, potešujúce a pozdvihujúce! A čo tam urobili pán slúžny, nejde na náš vrub, ani pán
farár zato nemôžu. Neráčte sa rozčuľovať, pán farár. Tatíčka kde len mohli, prenasledovali
za živa! Naša nová glejáreň stojí už päť rokov pustá… nechcú nám dať licencie… A teraz išli
sa pomstiť na mŕtvom.“Mikula hovoril spokojne, ako by išlo o predaj gleja alebo kúpu kostí. Irene blysly sa
oči radosťou nad skalopevnou tichosťou tohto mužského. Videla, že z neho nehovorí chladnosť
duševná, ani chabosť, ani zmalátnenosť, ale akási čudná, na ničom blízkom a reálnom
neosnovaná dôvera, dôvera, osnovaná na pevnejších základoch než chvíľkový úspech alebo
neúspech, než je hra politickej moci, povedomie politickej bezpomocnosti. Jeho tichosť,
dôvera spočívala na osnove, ktorej nevidel ani farár, ani Kukliš, ale ktorú novým smyslom
šípila Irena. Spočívala ona na osnove ľudovej neotrasiteľnej viery, ba reálnej istoty, že
je nepremožiteľný, že všetky nástrahy a nešťastia od neho odskočia.„Jeho pamäť nepohanili, jeho slávu neumenšili,“ riekla Irena a položila ruku na mohutné
plece Mikulovo. „Boh dá, že potomstvo nezabudne na tých, ktorí boli hotoví obetovať život
svoj za národ, a keď sa dielo nezdarilo a ich oberali o majetky, mučili, nevyhovárali sa na
vodcov, nepreklínali ich, nežalovali sa ako baby na nezdar! Váš otec mnoho vytrpel, keď
naša slovenská vec padla, ale ani na chvíľu neodstúpil!“ Irena hovorila hlboko zvlneným
hlasom a srdečne hľadela do tváre Mikulovej.„Veru, slečna, keď tatíčka Görgey pri Kremnici kázal Cigánovi obesiť na vŕbu, oni smelo
mu zavolali do tváre, že od katov a vešačov nevychodí sloboda… Už ich viedli, Cigán niesol
oprátku. Vtom udreli na poplach… Tatuško štúrili Cigána do pŕs, vytrhli sa honvédom a ušli,
hoci mali putká na rukách. Pálili za nimi, ale netrafili… Desať dní blúdili kremnickými
horami. Pán farár na Starých Horách, kráľovstvo jemu nebeské, ukryli ich v starej,
zanechanej štôlni.“„A nepýtali sa, akého sú vyznania!“ riekla Irena a potriasla Mikulovi pravicu. Ona
pozrela na brata, na ktorého tvári, bledej, zmučenej, bol výraz smútku a zúfania.„To boly iné časy, iné časy!“ riekol Daniel, sberajúc sa na odchod.„To boli iní ľudia!“ prísno doložila Irena, nadievajúc šedivé cestovné rukavičky. Mikula
pozrel na devu a slzy zahraly mu v očiach…„Nech vám Boh odplatí…“ riekol Ján Mikula. „Ešte sme živí, slečna, dočkáme sa
víťazstva!“ Mikula stál pri vysokej cirkevnej kasni ako mohutný stĺp. Už suché jeho oči
hľadely meravo za odchádzajúcimi.
|
Vajansky_Kotlin-Cast-tretia.html.txt
|
Čo sa o jarabine — skoruši rozprávaJarabina, tiežskorušouzvaná, má na Slovensku podľa krajov rozličné mená:skoruch, oskoruša, oskeruša, oškeruša, oskoruša, skorušica, skorušina,
garabina, jarab, jarab obecný, jarabok, brest, brek, divá brekyňa; českyjeřáb, jeřabina; nemecky Vogelbeerbaum,
Vogelkirschbaum, Sperbaum, Sperberbaum, Arlesbeere, Eberesche, Quitsche; maďarsky
veresberkenyefa, vadberkenyefa. Je to strom 6 — 12 m vysoký.Je viac druhov jarabín; pre nás majú význam len štyri:jarabina
obecná, jarabina vnadivá, jarabina sladkoplodná a jarabina domáca.Jarabina obecná(Sorbus vulgaris) rastie obyčajne v
našich lesoch a na stráňach, ale často býva vysádzaná pri silniciach a iných cestách i ako
aleje a v záhradách. Je všade ozdobou svojím štíhlým vzrastom, krásnym olistením, svojím
bohatým kvetom a menovite v jeseni, keď už list opadal, záplavou svojich
koralovito-červených plodov v kyticiach nadol visiacich. Tieto svoje plody podržuje i v
zime dosť dlho, na ktorých vtáctvo nachádza svoju potravu. Bohužiaľ, na jarabine kladú
ľudia osídla na lapanie vtáčkov. Zrnká jarabín vtáci nestrovia a preto roztrusujú ich kade
tade; a preto jarabinový strom často vyrastie na najpodivnejších miestach.Kvitnev máji — júni. Šedobiely kvet jarabinový má nepríjemný
zápach, pre ktorý ho však hmyz obľubuje. Následkom takéhoto oplodnenia všetkých kvetov,
medzi jej ovocím nebýva padaviek. Čerstvo natrhaných kvetov veľmi často sa upotrebuje ako
náhrady za čínsky čaj.Ovocietejto jarabiny,jarabinkyje okrúhle, trpko-kyslastej chuti, pre ktorú pre človeka nie je
jedlé, ale je zamilovanou pochúťkou drozdov, preto tohoto ovocia upotrebuje sa ako vnadidla
na chytanie do smyčky (osídla) týchto spevavých operencov.Jarabina vnadivá(Sorbus aucuparia) preto i latinsky
tak nazvaná, že vnadí k sebe, upúta, chytá vtáčkov. Jej ovocie je sladké, jedlé. Z tejto
jarabiny roštené plody v mnohých krajoch užívajú miesto kávy. Tekutý, ale sladený výťažok z
jarabiniek (jedáca lyžica 2-3 razy užitý dve hodiny po jedle) privodí aj po najtvrdšej
zácpe bezbolestnú stolicu. Spomína sa, že asi pred 100 rokmi najdený bol v Jeseniciach na
Morave sladký jerab, na ktorom si pochutnávali salašníci pri Ostružnej. Dnes je už tento
druh pestovaný v záhradách ako okrasa i ako zimná potrava drozdov.Sorta tejto je jarabinasladkoplodná(Sorbus
lacimitiata, alebo moravica moravská) asi preto tak nazvaná, že najviac pestuje sa na
Morave. Jej ovocie pridáva sa do rozličných zaváranín a pri dobrej úprave dáva kompot,
podobný brusniciam.Jedlým druhom je tiežjarabina domáca(Sorbus
domestica). Z nej páli sa alkoholický nápojjarabinka(poľskyjarzebinka), ktorá, keď v nej začas močila sa
potlčená rasca (kmín), pije sa v malých dávkach proti behavke (hnačke diarkve). I sušené
alebo smažené jarabinky upotrebujú sa ako liek proti behavke a dobre účinkujú i pri
ľadvinových (obličkových) kamienkoch. Pri týchto chorobách má sa pokračovať takto: včas
ráno na lačný žalúdok vyjsť na prechádzku podľa možnosti hore vrchom, pri čom užívať
prežúvaním pomaly 10 — 12 jahôd a len po polhodine si zaraňajkovať. Táto liečba má trvať
niekoľko mesiacov.Odvarok z jarabiniek posilňuje žalúdok a je znamenitým pre tých, čo trpia na žlčové a
močové kamienky, na chronickú behavku, červienku (úplavicu) a nedostatočnú činnosť
obličiek. Denne viac ráz plnú čajovú lyžičku užívať.V lekárňach predávaný preparát„Sionin“je vo svojej
podstate alkoholický cukor, pripravenýz jarabiniek, ktorý
upotrebujú pri sladení pokrmov (múčnikov). Ním v dávke 50 — 70 gr lieči sa s prospechom
cukrovka (Diabetes mellitus).Aby sa trpká chuť jarabiniek odstránila, majú sa jarabinky 12 hodín močiť v octe a potom
dobre poumývať.Z jarabiniek v domácnostiach varí sa lekvár (marmeláda).Zaváranie jarabiniek pripravuje sa tak, že jahody hodia sa do vriacej vody; prvý odvarok
sa vyleje, na to sa dá trocha vody a podľa chuti cukru. Z tohoto podľa vôle možno urobiť
potom lekvár alebo želé.Šťavaz jarabiniek čistí krv a predtým upotrebovala sa
proti dáveniu a krvotoku. Je tiež dobrým prostriedkom proti kašľu a chripľavosti. Užíva sa
po lyžiciach podľa potreby. Pripravuje sa: Dobre očistené jarabinky varia sa pomaly a keď
zmäkly, pretisnú sa cez plátno. Na kilogram šťavy dá sa 400 — 500 gr prečisteného cukru,
prevarí sa znova 5-6 minút a naplnia sa ním fľaše, ktoré musia sa dobre uzavreť.V Rusku sú jarabiny veľmi obľúbené a upotrebujú ich všeobecne ako dobrého prejímadla z
vytlačenej šťavy bobulí, zhustenej cukrom na syrup. Ruský lekár Kupecký (r. 1900) pripravilz jarabíntekutý výťažok, s ktorým so znamenitým
výsledkom pomáhal ľuďom od zatvrdilej koliky. Upotrebením 20 kvapák až jednej lyžice tejto
šťavy, a to 2-3 razy denne, vždy 2 hodiny po jedle, dosiahol u pacientov riedku,
bezbolestnú stolicu, ktorá dostavila sa do 10 hodín po užitej dávke. Tú upotrebovali i u
detí.Drevojarabín je tvrdé s jemnými vláknami, preto
upotrebuje sa na kolárske práce, ale menovite na rozličné ozdobné predmety. VBošácipíla k vôli drevu kupovala oskoruše od tamojších
obyvateľov.Úroda veľkého množstvajarabiniekznamená vraj tuhú
zimu.VBošácimajú na trpkokyslé ovocie jarabín porekadlo:
Zmrasčil sa, jakoby bol do nezralej oskoruši zahryzel.Malé dievčatká navliekajú si ihlou na nitku zrelé jahody a vešajú si ich ako
náhrdelníky, alebo ozdobujú si nimi vlasy okolo hlavy ako venčekmi.Meno jarabín nosí obecJarabina, Orjabinapri Starej
Ľubovni vo Spiši.
|
Sochan_Co-sa-o-jarabine-skorusi-rozprava.html.txt
|
Piata perióda stvorenia[1][2]Hnije, topí sa bujná rovina,nad ňou hornať praveká sa vypína,založená tvorca rukou. — „Nedobre tak!“titan dumá — „naopak!Kraj starý, roztrhaný — zjednotiť, zmladiť treba!“ —Podloží plece — zem zastená —a nízku pláň pustiny zodvihne do neba,trom vrchom až po temená —a kraj celý od Karpatov do Adriepieskom lietavym jak plachtou prikryje.„Bude tu svet nový! bez doly, bez hory,rovnosť, jednota — moc života;a plod jeho: tvor nad tvory!“Ticho — len čo vietor hudie:čo to bude, čo to bude?! — —Púšť — púšť! Len štíty Tatier na pustom obzorejak sochy na Hortobádi strmia v nebo hore.Oj, hory, hory, zelené lesy —svet môj zapadlý, kdeže si?!Kde ste, rusalky, víly?!Tam, tam z podzemných tôníčujem, jak spev váš kvílijak miest prepadlých zvon. —Potoky striebropennéi sivé šumné rieky!I vy ste tam naveky,naveky pohrobené. —Len to vaše zdýmaniejak o pomoc volanie —v tichú polnočnú dobuozýva sa von z hrobu. —Oj, lastovičky, moje zlato!Zaleťte preč, ďaleko sťato —vypáčte si tam iný svet:chalúpok vašich tu viac niet!Holúbky sivé, slávikyleťte — bárskam — svet veliký;všiaď sa vám vetev zazelenie:len sem nechoďte, moje, nie!Tu nie svet lásky, svet štestia,tu len havrani, kaňúri vreštia;tu len bocian ťažkokrídlyna štíte Tatier si sídlii tupo, clivo klepotáotupnú pieseň života. —Tu len bledá Poludnicapo tom mori suchom blúdi,slnkom farbí vlasy, líca,liskom-blyskom k sebe lúdi.A ľudia kdeže? — Nuž na kie skazyby tuná ľudia aj boli?!Ani strechy, ani roli.Tu dravci majú len ten svet Saharyv árende jaksi napoly —tu treba len: žížaly, zemeplazy,osly, barany, dromedári. —Ticho, sparno, homok šuští,vietor píše deje púšti. —Tak sa stalo —plod vydalo.Na nebi, zemi zjavenie,časy sú už naplnené.Semä jednoty, rovnosti.„Vitaj, dieťa budúcnosti!“ —Tri svety ti nesú daryzlato, berlu i temiany! —Sám Uranos — ovesil nos —posadil naň okuliary,hľadí dolu zadumaný:čo je, čo je? —čo sa trasie nebo moje?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Vo fascikli konceptov sú dve čitateľné osnovy tejto básne, listy č. 6 a 7. Na liste č.
6 je hodne pracované, kým list č. 7 možno pokladať za čistopis. Nás text je teda z listu
č. 7 a odlišuje sa od textu, ktorý z listu č. 6 odtlačil možno z Dobšinského odpisu
Škultéty v Slov. pohľadoch IV, 1884, str. 175 — 6 pod názvomFantasia. Botto práve na liste č. 6 jasne titulujePiata
perióda stvorenia. List č. 7 titulu nemá. Na okraji listu č. 7 má Botto tieto
verše:Poviem vám novinu hroznú, neslýchanú,to viem, že vám vlasy všetky dupkom vstanú.Nemyslite, že to láry-fáry,že to kdesi stojí v starom kalendári. —To pravda, no pravda je vám také čosi,čo ľudia nevidia len pre vlastné nosy. —Stalo sa to, čujte, áno roku páne,keď sa zelenali tie slovenské stráne.Mali by sme ich pokladať za úvodné verše k Piatej perióde stvorenia? Nie je to
vylúčené. Má ona istý satirický nádych a je to zase — obraz Slovenska.
|
Botto_Piata-perioda-stvorenia.txt
|
Študent a učeň„Ďaleko je slnce od zeme, Ivane?“ pýtal sa uštipačne Karol Lipský v stolárskej dielne
otcovej učňa Ivana Snažila.Ivan Snažil, šuhaj štrnástročný, čiperný, pohľadu múdreho, oprúc svoje modré oči na
mladého pána, riekol úprimne:„Neviem, Karolko. Jak je ďaleko slnce od zeme?“Karol chcel sa mu ešte ďalej posmievať, ale to úprimné vyznanie a poctivé oko Ivanovo
zarazilo prúd jeho vtipkovania. I otočil sa na päte a odsekol: „Sto tricať šesť miliónov
kilometrov, Kubo!“Ivan neriekol ani slova, ale rozvažoval na mysli ohromný ten počeť a zamerkoval si ho.
Toho večera, keď svoju prácu vykonal, našiel v dielne knihu o hviezdárstve, ktorú tam bol
Karol bezpochyby zabudol. S radosťou siahol po nej, popadol tenkú lojovú sviečku a
pospiechal do svojej komôrky, aby sa pohrúžil do vznešenej vedy. Dychtivo čítal list po
liste, a nič ho nevyrušilo z pozornosti. Polnoc už odbila. Teprv zhasínajúca sviečka
prinútila ho opustiť drahocennú knihu a položiť sa na lúžko. Ale dlho ešte nozaspal,
premýšlajúc s podivením o tom, čo bol práve čítal. Aj ešte vo sne obletovaly ho obrazy
nebeských telies: slncá, mesiace, planety a všelijaké hviezdy.Nasledujúceho dňa stál Ivan jako vždy včasne v dielne pri svojej práci, lež s novým
citom: z čiastky radostným nad tým, čoho sa bol dočítal, z čiastky žalostným, že videl pred
sebou nemožnosť, navštevovať školu, jako majstrov syn a tam dôkladne všetkému sa naučiť, po
čom dychtivá myseľ jeho túžila.„Ale veď sa môžem v noci učiť, keď Karol spí,“ vravil sám k sebe a rozjímal o
prostriedkoch, jako si nočné svoje cvičenie zariadi.Práve vkročil Karol do dielny a pristúpiac k Ivanovi, počal sa ho zase uštípačne
vypytovať:„Koľko kilometrov má zem v objeme?“„Štyricať tisíc kilometrov na rovníku,“ bola rýchla a určitá odpoveď.Karol sa zarazil, ale za chvíľku riekol s vysmievavými posuňky: „Nu teda mi bezpochyby
tiež môžeš riecť, koľko mesiacov má Jupiter?“„Jupiter má štyri mesiace, odpovedal Ivan dôrazne.„I, podívajme sa, hádam ešte i to vieš, koľko má Jupiter kruhov vôkol seba? pýtal sa
Karol znovu.„Jupiter nemá kruhov, ale len jasné pásy, ale Saturn má kruhy, odpovedal Ivan zase
určite.“Karol bol na chvíľu celý pomatený, lebo takých odpovedí sa bol nenadál. Od divu a
strachu, aby naposledy otcov učeň viac nevedel, než on sám, nemohol ani hovoriť. Až po
chvíli preriekol: „Ale rád bych preca vedel, Ivane, od koho si toľko vedomostí nadobudnul?“„Z vašej knihy o hviezdach, ktorú ste včera tu zabudol,“ odpovedal skromne Ivan.„Tak? ty sa opovažuješ brať moju knihu? To je pekne! Čo ty máš do do mojích kníh? Keď to
ešte raz urobíš, uvidíš, čo dostaneš. Myslím, že by si lepšie urobil, keby si sa pridŕžal
tvojej práce a nechal na pokoji moje knihy do ktorých ťa nič není.“„Ale však som svoje práce nezanedbal, čítal som v noci po práci, a knihe vašej som
pranič neurobil.“„Však by si aj špatne pochodil, keby si jej bol nečo urobil. Povedám ti raz na vždy:
Mojím knihám pokoj!“Ubohý Ivan sklonil hlavu a zarmútil sa nemálo nad neočakávanými ťažkosťami, ktoré sa mu
naskytly. Peňazí na knihu nemal, ani neznal priateľa, ktorý by mu jich bol požičal a tým
jedinú túžbu jeho vyplnil. Po nejakom premýšlaní obrátil sa prítulným hlasom k synovi
majstrovmu vraviac:„Karolko, prosím vás, požičajte mi tú knižku, dám na ňu veľký pozor.“„Nepožičám!“ odvetil zpurne Karol.Učeň znal dobre sebeckú povahu majstrovho syna, o dva roky od neho staršieho, a preto ho
viac neprosil. Videl, žeby k poučnej zábave ináč neprišiel, lež by si potajme Karolovu
knihu brával, ale to nedopustila prirodzená jeho uprimnosť. Od tej doby premýšlal
ustavične, jakoby si podobnú knihu zaopatriť mohol.Ivan učil sa už na tretí rok, a poneváč bol príčinlivý a vtipný, nadobudol si už nemalej
obratnosti v tom remesle, pracujúc skoro jako dobrý tovaryš. Sediac raz večer po práci v
dielne a premýšlajúc o Karolovej knihe hviezdárskej, napadlo mu, že môže nejakú malú vec
shotoviť a za utržené peniaze žiaducú knihu si opatriť. Hneď nasledujúceho dňa žiadal si od
majstra k tomu dovolenie. Majster naklonený súc usilovnému svojmu učňovi, dovolil, aby v
práznych chvíľach nejaký malý výrobek si shotovil.Radostne počal teraz Ivan pracovať na ozdobnej schránke (truhličke), ktorú z odpadkov
dreva tak vkusne sostavil a peknými ozdobami opatril, že mohla považovať sa za malé
majstrovské dielo. Nadeja, že schránkou tou príde k túžobne žiadanému cieľu, dodávala mu
chuti a pilnosti pri nočnej práci. Za tri týdne bola schránka hotová.Ostýchavým krokom prechádzal sa potom za nekoľko večerov po meste, obozerajúc sa po
kupcovi, ktorý by mu schránku jeho odkúpil. Päť zlatých, ktoré za ňu žiadal, zdály sa mu
byť pokladom, ktorým vrchol svojích všetkých práni uskutoční.Konečne vstúpil tiež do domu pána Šťastného, ktorý vystavil nedávno pred mestom
veľkolepú dielnu na rozličné železné a parné stroje.„Čo chcete, mladý muži?“ pýtal sa pán Šťastný vstupujúceho Ivana.„Neráčil byste, pane, kúpiť túto schránku? dám ju lacno,“ odpovedal Ivan.„Začo je?“„Za päť zlatých. Pracoval som na nej tri týdne po dennej práci; ráčte mi veriť, že stojí
najmenej desať zlatých.“„Shotovil ste ju sám? Schránka je pekne vyvedená. Ale snad ste ju doma nevzal? Kto že je
vaším pánom majstrom?“Ivan sa zapálil, a pohnutím mu schránka div z ruky nevypadla. Skromným, ale dojemným
hlasom vyrozprával teraz príčinu, prečo tú prácu podnikol, a vylíčil tak živými slovy svoju
túžbu po hviezdárskej knihe, že mu pán Šťastný nielen žiadaných päť zlatých dal, ale aj
krásne viazanú knihu o hviezdárstve a počtárstve k tomu daroval.„Dajte mi ruku, statný mladíku,“ vravil a pokračujte len tak ďalej. Úfam, že sa ešte
sejdeme. Bude mňa srdečne tešiť, uvidím-li vás ešte tak horlivého za vzdelanie ducha
svojho.“Plný radosti kvapil Ivan domov. Od tej doby vídať bolo každého dňa svetlo v komôrke jeho
pozde do noci. Knihu o hviezdach skoro prečítal, ba v krátkom čase vedel ju celú zpamäti,
ale soznal skoro, že mnohému i pri najlepšej pozornosti nerozumie. I presvedčil sa vdačne,
že mu pán Šťastný nie na darmo daroval aj počtárstvo. Novou horlivosťou obrátil tedy
pilnosť svoju k počtárstvu. Za rok už nebolo vety, ktorú by nebol viackrať prepracoval a
samostatne iným spôsobem previedol.Medzi tým bol aj čas jeho učnovstva prešiel; stal sa tovaryšom. Ďaleko široko nebolo tak
výborného a obratného robotníka. Ivan za príkladom druhých vybral sa tiež do sveta.
Ztráviac v cudzine nekoľko rokov, vrátil sa ako dokonalý stolár do mesta, v ňomž sa bol
vyučil.Práve v tom čase otvoril sa tam pričinením nektorých osvietených mužov a ľudumilov ústav
pre vyššie vzdelanie remeselníkov. Do toho ústavu vstúpil Ivan bez meškania. Usporil si za
nekoľko rokov nečo peňazí, ktoré chcel teraz k dokonalejšiemu vzdelaniu svojmu upotrebiť. I
tu obrátil na seba pozornosť podporcov ústavu, medzi nimi bol tiež pán Šťastný. Tí poslali
potom schopného mladíka na polytechnický ústav, kde vedeckou dôkladnosťou základy všetkých
priemyslových náuk si nadobudnul. Po skončených študiách stal sa správcom, pozdejšie aj
spolumajetníkom veľdielny pána Šťastného. Presláviac svoje meno znamenitými vynálezy, rátal
sa k najbohatším a najvzdelanejším občanom svojej vlasti. —A jako sa viedlo medzi tým Karolovi Lipskému?Vstúpiac devätnástym rokom na vysoké školy, oddal sa učeniu právnickému. Plytký základ,
jaký si nadobudnul na stredných školách, nebol s to, aby obrátil snahu jeho k dôkladnému
učeniu. Držiac sa zovnajšieho lesku a podporovaný súc shovívavým otcom, vykonal síce
predpísané študia, ale pri množství schopnejších spolužiakov nepodarilo sa mu obdržať
slušného miesta.Po smrti otcovej zdedil Karol majetok pre počiatočníka v priemysle síce dosť značný, ale
nedostatočný pre toho, kto nič robiť a len z úrokov živý byť chce. Karol neznajúc šanovať,
premrhal za nedlhý čas všetek majetok usilovnosťou otcovou nadobudnutý.Nastala trpká bieda. Karol privlastnil si síce všetko, čo patrí k úhľadnému zovňajšku,
soznal skoro s úžasom, že ku každej skutočnej práci je zúplna neschopným.Núzne musel sa teraz živiť pisárstvom, pri čom sa ukázalo, že i tu je povrchným a
nespoľahlivým pracovníkom.V biede a núdzi bol by konečne zahynul, keby šťastnou náhodou bývalý učeň otca jeho,
dozvediac sa o jeho stave, nebol sa ho laskave ujal a stálu výživu mu zaopatril.*Pokrok a pravé vzdelanie nezávisí na návštevách čo jak dobrých
škôl, ale na vlastnej príčinlivosti a na stálom odhodlanom duchu.Vo školách
nemôže sa podávať veda sama, ale otvára sa k nej len brána. Každému kto má ducha čilého a
bystrého, otvorí sa tam cesta k najvyššiemu povolaniu. To buď potechou chudobnému,
príčinlivému, ale aj výstrahou ľahkomyselnému mladíkovi.Z anglického J. K.
|
Bezo_Perly-pre-nasu-remeselnicku-mladez.html.txt
|
Tvoj domov je v Bohu1Boh si ťa stvoril,
najsladší Poeta,
a prehovoril:
holúbky k tebe poletia.
Holúbky — to sú dary,
každý sa ticho pohne,
sú zo Striebornej jari,
sú Božie ohne.
Si z blankytu,
i zo zeme.
My tam i tu
ťa milujeme.2Si duša čistá
z nebeských záhonov;
milovať, prísť ta,
kde Boh je oponou.
Naraz z vieš, že je krása,
a že sú diadémy,
a bolesť zasa
je veľká na zemi.
Na Božích valoch
sa zobúdzaš,
do záloh
všetko Bohu dáš.3A nie si tôňa,
žiješ a ľudia žijú,
no zvony zvonia
a teba pijú.
Si v Tatrách;
ak Tatry sú v nebi,
v nebeských vatrách
pečieš si chleby.
Život náš — to je sito,
taký vždy bude,
povieme si to
pri Božom súde.
|
Dilong_Slovenska-strazkyna.html.txt
|
Zmŕtvych„Darmo sa namáhaš, Zuzka Matúšovie nepôjde za teba,“ hovoril počerný šuhaj Ďuro Sára
svojmu priateľovi Paľkovi Slámkovie, opierajúc mu ruku dôverne na plece.„Prečo by nešla?“ spýtal sa Paľko a urazený vytiahol sa spod Ďurkovej dôvernej ruky.„Preto nepôjde, že sa vydá za vášho Martina; spytuješ sa, akoby si nevedel o ničom.“„Viem, že náš Martin za ňou pozerá.“„A ona za ním lepšie.“„O tom pochybujem.“„Budeš pochybovať, kým ich hudci nevyprevadia na sobáš. Či budeš aj ďalej?“„Nehovor také veci,“ vravel namrzený Paľko; „si mi dobrý priateľ, a predsa ma vždy
hneváš.“„Nehnevaj sa za pravdu a bude dobre. Nazdáš sa, že tvoj ostýchavý brat sa nevie okolo nej
krútiť?“„Horká jeho bryndza, bol dva roky na vojne a je taký, aký bol,“ hovoril Paľko, opovržlivo
mrdnúc spodnou perou.„Len sa ubezpečuj! A keď Zuzka má radšej ťarbavého Martina ako vrtkého Paľka?“ pozeral
Ďuro huncútsky na priateľa.„Hádam má oči,“ odpovedal s hrdým sebavedomím.„Presvedčím ťa, poď!“ ťahal Paľka za ruku, „viem, že je Martin pod Zuzkiným oblokom.
Pritiahneme sa blízko, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“„Uvidíme.“Išli do Matúšov tíško z kroka na krok.„Počuješ?“ šepkal Ďurko opatrne kráčajúc.„Počujem šuchot, hlas nerozoznám.“„Sem sa, bližšie, nadstav ucho ku stene, takto!“ pritískal Ďurko Paľka. „Čuješ Martinov
hlas?“Paľko rozoznal, avšak neodpovedal Ďurkovi; žlč mu prekypovala. Martin stál pod oblokom a
šepkal Zuzke zaľúbeným hlasom:„Kedy už budeme svoji?“ spytoval sa Martin.„Neviem, ty musíš lepšie vedieť.“„Máš pravdu, musíme ťa vypýtať. Privolia tvoji rodičia?“„Hanbím sa im to povedať.“„Aj so mnou je tak; spytovali sa ma, koho si vezmem, nevládal som odpovedať.“„Vari sa za mňa hanbíš?“ dovrávala Zuzka huncútsky.„Nehanbím, Zuzka,“ vyhováral sa Martin, „ale bolo mi tak divno okolo srdca, horúčosť mi
bila do tváre a slova nedajbože.“„Tak bude naša svadba na svätého Vida,“ nadvrhla Zuzka žartovne.„Veru nie! Ukážem, že sa nebojím; zajtra poviem rodičom a na fašiangy, vieš čo?“ uchopil
mocne Zuzkinu ruku a takmer vykríkol od radosti nad svojím smelým úmyslom.„Ticho, Martinko!“ tíšila Zuzka, „aby nás nezbadali. A či to bude dobre?“„Akoby nebolo?“„Bojím sa tvojho brata.“„Neboj sa, on je, pravda, trochu so svetom, ale keď si tu i tu poskáče, vráti sa do dobrej
koľaje.“„To nespomínam, ale prenasleduje ma, odhovára ma od teba; nebudeme dobrí priatelia pod
jednou strechou.“„Všetko sa zmení, vtedy ťa uctí ako ženu svojho brata; nie je taký planý, neboj sa ho. A
teraz dobrú noc ti, Zuzka, zajtra neprídem sám.“„Pán boh daj aj tebe!“Martin odišiel, Zuzka tíško zatvorila okno; všade ticho, len v Paľkovom srdci búrilo. Ani
dobre nevedel, čo sa s ním robí.„Nepovedal som?“ vravel Ďurko s uspokojením.„Dobre si povedal; len ťa prosím, zadrž to u seba. Už je po všetkom, oni sa zoberú,“
vzdychal Paľko.„A budú pekný pár. Nič to zato, jest ešte hodných dievčeniec, môžeš si vyberať,“ tešil
Ďurko priateľa.Zuzkine slová Martina posmelili. Ťažko síce, ale predsa išlo. So zapálenou tvárou vyznal
rodičom, že Zuzka má byť jeho vyvolenou. Otec spokojne pokýval hlavou, matka svojho miláčika
vyobjímala a vyplakala sa na jeho hrudi. Nemali čo odkladať, dievča vypýtali a bola svadba.Ťažko bolo Paľkovi vžiť sa do nového života ešte aj vtedy, keď si mladí manželia už dávno
privykli. Uľahčoval si srdcu, keď videl, že Zuzkino túlenie privádza Martina do rozpakov,
šomraním pod nos: Máš ťarbáka, keď si ho chcela mať; ja som inakší šuhaj.Zuzka zaobchádzala s každým vľúdne, na Paľka konečne účinkovala, začal zabúdať.Bol by zabudol, ale do sveta pustený chýr: bude vojna! prerušil pokoj tichej domácnosti.
Dopytovali sa múdrych ľudí, veď ich v každej dedine dosť. Každý prisviedčal: až tam — vraj — v
nemeckej zemi majú naši chlapci vylievať krv. Dedinskí mudrci rozjímali o vojne pri plných
skleničkách; starý obšitoš Matej Skokan mal každý deň hŕbu pozorných poslucháčov. Nesporil
rozprávkami, veď ho vďačne počúvali, a keď sa mu pretrhla niť, našli sa mnohí, ktorí ho
pobádali ďalej novými otázkami.„Bol som ja tam,“ rozprával s ohňom, prekladajúc fajku z kútika do kútika, „tá krajina sa
volá talianska —“„Hádam nemecká,“ pretrhol ho niekto z poslucháčov.„Nehovor, keď nevieš,“ pozrel významne na pretrhovača, „hovorím o talianskej a nemecká je
hneď pri nej. V talianskej krajine bola vojna,“ zabočil Matej od predmetu, čo bolo jeho milou
obyčajou, „proti nášmu pánu cisárovi stáli dvaja: jeden cisár a jeden kráľ. Tí mali vojska ani
hmly, ale my sme boli smelí chlapci —“„Do sklenice,“ ozval sa jeden vtipkár z úzadia.„Rozprávaj, keď vieš lepšie, sto striel okovaných, ja viac nebudem!“ rozhorlil sa Matej,
hlboko nazrúc do sklenice, v čom dosvedčoval svoju zvláštnu výnimočnosť. Už jeho spôsob
vyprázdňovania skleníc bol zvláštny. Výraz celej tváre prezrádzal blažený pocit, obrvy sa mu
vyvýšili ku štici na spôsob ležiaceho S a to malo ukázať, že pôžitok, ktorý vtedy cítil, je
niečo vyššie.„Prosím vás, Matejko, nebuďteže taký,“ chlácholila ho dedinská starešina, „už nám len
dopovedzte!“„Dobre lebo nebárs,“ pokračoval Matej, „chceli sme ich biť, ale pán cisár nedali.“„Prečo to, Matejko?“ prezradil richtár svoju zvedavosť.„Aj to vám poviem,“ odpovedal Matej pozdvihnutým hlasom; cítil, že bude neobmedzeným
pánom. „Pán cisár rozprávali pred celým vojskom, že tí oplani talianski si nezaslúžia, aby sme
ich ďalej bránili. My prídeme do ich krajiny ako najlepší priatelia a oni na nás vyškierajú
zuby a hádžu kadejaké ošklivé veci do našich bielych kabátov. A pošpiniť vojakovi uniformu je
najväčší hriech, lebo čo stojí celý vojak bez peknej uniformy, sto hromov sa do nich!“„Či pán cisár tak hovorili?“ spytoval sa jeden neveriaci hlas.„Nie takto po slovensky, ale po nemecky,“ odvetil celkom pokojne Matej.V krčme tiekla pálenka do prázdnych hrdiel, u Slámkov tiekli slzy. Matka sa bála o svojho
syna, Zuzka o muža. Kto im to bude zazlievať? Odchod istý, návrat neistý. Jedna nádej ich
oživovala: že ten chýr nebude pravdivý. Aj tá zmizla ako mydlová bublina — Martin musel
stúpať. Ťažký bol odchod z domu, celá rodina sa zhrnula: sváčky, kmotričky, susedy, jedna zo
zvedavosti, druhá zo sústrasti obkľúčili odchádzajúceho Martina.Zuzka neplakala, kde mala brať slzy? Nemo hľadela pred seba, na Martina nesmela pozrieť,
bála sa, že jej srdce pukne. Keď niekedy zablúdil jej meravý pohľad zo zeme na Martinovu
postavu, hlasitý povzdych bol jeho sprievodcom.Všetko hotové na odchod. Ostatné objatie, usedavým plačom sprevádzaný odberal sa preč.
Zuzka šla s ním; chcela strážiť, kým možno, aby sa mu ani vlas na hlave nepohol. Ešte jedno
lúčenie a potom sa rozišli na dlhší čas, možno naveky. Dlho hľadela za odhrmeným vlakom, možno
sa vráti a Martin s ním, a ona bude prvá, aby ho pritisla do svojho mäkkého náručia. Dobehol
druhý vlak, Martin nechodí — ešte jeden zaslzený pohľad letel do diaľky.Listy lietali, každý z iného mesta, a v každom tisíce pozdravov: nepatrná náhrada za
vzdialeného milého, ale predsa liek na rozbolené srdce. Všetci priatelia a známi vedeli, čo
Martin píše. Zuzka roznášala chýry, s inými prežívanú radosť cítila mnohonásobne.Listy prestali, potešenie vystalo.U Slámkovcov panovala všeobecná zachmúrenosť, nádej stratila svoju silu; každý tušil, ale
bál sa vyjaviť svoje zlé tušenie. V matke vypuklo najskôr; prístupná ženským rečiam vyzvedela,
že nielen ona, aj iní držia za istú Martinovu smrť. Svoj žiaľ prelievala v hojných slzách.
Zuzka ju tešila, lebo vo svojich slovách hľadala útechu aj pre seba. Keby sa bola mohla
presvedčiť, že jej Martin ešte príde domov! Daromné tešenie, zlá predtucha dostala nadvládu.
Sám Paľko bol dosiaľ nedotknutý.„Nesieš list?“ spytovala sa Zuzka Paľka prichádzajúceho z mesta.„Veru nie!“ znela krátka, ale dostačujúca odpoveď, aby Zuzke vyhŕkli slzy z očí.„Čože si ja počnem?“ bedákala utrápená.„Netráp sa, Zuzka,“ tešil ju Paľko, „príde koniec aj tvojmu trápeniu.“„Príde Martin domov?“ vysvetľovala si Zuzka Paľkove slová svojím spôsobom, a oči sa jej
vyjasnili.„Sám pán boh vie,“ odvetil Paľko.„Ani ty ma netešíš — už ma nikto nepoteší,“ nariekala žalostivo, odvrátiac sa od Paľka.„Neodvracaj sa odo mňa,“ zdržiaval ju Paľko, „ešte môže byť dobre.“„Bez Martina nebude dobre,“ odpierala so sklopeným zrakom.„Ak mi dôveruješ, bude dobre,“ tvrdil pevným hlasom.„Ty máš list, daj ho sem!“ jasala Zuzka a vrhla sa Paľkovi okolo hrdla. Paľko ju k sebe
privinul, slova nemohol preriecť, triasol sa ako osika. „Daj list, daj list!“ bozkávala ho na
obe líca, dôverne prekutávajúc jeho vrecká. Konečne premohol slabosť: „List nemáš, ale máš
mňa, nebudem ti horším od Martina.“ Zuzka zbadala svoju prenáhlenosť, nie Paľkovi, ale
Martinovmu listu platilo jej objímanie a vrelé bozky. Ako hadom uštipnutá vytrhla sa z objatia
a voslep vletela do domu; od hanby a žiaľu ani nevidela. V izbe zastihla matku v rozhovore so
susedkou, ktorá zdala sa očakávať Zuzkin príchod, aby svoju vážnu novinku mohla predniesť.„Darmo mi neskákalo pravé oko,“ rozprávala žalostivým hlasom, potrhávajúc dvoma prstami
kraj svojej zásterky; „vedela som, že sa dožijeme smútku.“„Akýže smútok by vás mohol stretnúť?“ odvrávala Slámková; „ale my! Už som si oči
vyplakala.“„Veď vy!“ dotušovala suseda a zdvihnutou zásterkou si zakrývala oči.„Čo sa stalo, povedzte, preboha!“ pýtala sa nastrašená matka.„Nepoviem, nepoviem!“ vzpierala sa suseda.„Povedzte, čo je koľvek!“„Váš Martin zomrel,“ vymohla zo seba priduseným hlasom.Zuzka načúvala susedkiným rečiam len zboku; bála sa ukázať svoju rozpálenú tvár, a až
teraz, keď začula osudné slovo, jedným skokom bola pri ohnisku, uchopila susedku za pravú
ruku, kým matka ju už kŕčovite držala za ľavú, a nešťastné ženy volali jedným hlasom: „Kto to
povedal?“„Ondrej Paľúšovie sa vrátil z vojny, videl, keď Martina zabili; už vy toho viac nevidíte!“
nariekala suseda.Matka a Zuzka pustili susedkine ruky, každá sa vrhla do svojho kúta, v dome sa ozval
nárek; na krik pribehol Slámka s Paľkom, suseda znovu rozprávala, otec potriasal šedivou
hlavou, chcel tešiť nariekajúce ženy, slovo mu viazlo v hrdle, slza sa vykradla spod šedivého
obočia.Bola to pravda. Ondrej Paľúšovie sa vrátil a na veľkú radosť Skokanovej hneď po príchode
navštívil krčmu. Skokan mu vďačne prepustil svoje predné miesto. Tam sedel Ondrej s bronzovým
peniažkom na obšúchanom bielom kabáte, nechýbala porcelánka, do ktorej potískal prstom, keď ho
začal opúšťať prúd myšlienky, aby si za čas potískania rozmyslel novú látku. Vojna ho zmenila,
aspoň dnes vyzeral veľmi vážny, za celý svet sa nezasmial a táto vážnosť opanovala celú
spoločnosť.„Veru, chudák Martin,“ rozprával Ondrej, „odpočíva v nemeckej zemi, jo!“ posledné slovo
často opakoval, čo sa veľmi páčilo Skokanovi; predtým aj on tak robieval.„Spolu ste mašírovali?“ spytoval sa Skokan, aby ukázal, že nie je posledným v spoločnosti.„Všade spolu, až sme prišli do bitky. My, šarže,“ vytiahol porcelánku z úst, ale tak, aby
mohol čutorkou ukázať na svoju hviezdičku, — Skokan porozumel, — „komandírovali sme na pagnét,
náš Martin hneď za mnou, prišla guľa a chudák už bol bez hlavy.“„Ach, ach!“ ozvalo sa na všetky strany. Viacej sústrasti Martin nezaslúžil — nebol
kamarátom z mokrej štvrte.„Spomínal si šarže, čo je to za paroma?“ spytoval sa jeden z prísediacich. Skokan sa
sebavedome usmial; mohol odpovedať, ale nechcel. Dnes má Ondrej slovo.„Šarža?“ dával si Ondrej otázku, „nuž šarža je šarža, taký vojak, čo má hviezdičku!“„Pravda!“ prevzal Skokan slovo, „pán cisár má zlatú, kráľ striebornú, videl som v
talianskej, a tí druhí generáli pozlátené.“„A náš Ondrej?“ pretrhoval niekto.Ondrej pozrel na Skokana. Vlastná chvála smrdí — myslel si — nech odpovie ten jediný,
ktorý sa do veci rozumie.Skokan neváhal: „Náš Ondrej má súkenné; aj to je veľká chvála, musel verne slúžiť pánu
cisárovi.“„Takých si aj ja naprišívam, koľko len chcem,“ namietal jeden vtipkár.„Doma si môžeš,“ odsekol Skokan nevrlo, „trebárs aj na nos, ale vojak má inakšie regule.“„Súkenné ste nespomínali,“ chytal ho iný v reči.„Lebo ste mi nedali dopovedať. Vojaci majú aj také, ako vidíte na Ondrejovi. Krajšiu
nemohol dostať, tam je mnoho veľkých pánov, tí si rozoberú čo krajšie.“ Matej chcel pokračovať
vo svojej prednáške, keď pozornosť všetkých poslucháčov obrátilo na seba hrmotné otvorenie
dverí. Objavil sa starý Slámka, bez klobúka, a odhrnúc z očí šedivé, vetrom rozfúkané vlasy,
náhlivo sa poberal k stolu.„Je tu Ondrej Paľúšovie?“ spytoval sa trasúcim hlasom.„Tu je, čo chcete?“ odpovedal Skokan za Ondreja.Ondrej vstal s celou vážnosťou.„Pravda, že zabili môjho Martina?“ pätil Ondreja zronený otec.„I ja som tam byl, jo!“ odvetil Ondrej po vojensky.„Viem, že si tam bil, aj môj Martin bil, ale či mi syna zabili?“ kričal Slámka jedným
dúškom.„Pak ho zabili,“ dotvrdil Ondrej, nevychodiac z obľúbenej vojenskej reči.„Či je to pravda?“ doliehal otec neveriaci svojmu sluchu.„Všetko pravda!“ prisviedčal Ondrej.„Pravda!“ zastenal Slámka, zakryl si dlaňami oči a neistým krokom sa vytratil z dverí.Prišlo — vraj — písmo pod čiernou pečaťou. Čiernu pečať si pribásnila obrazotvornosť: bol
to jednoduchý úradný list, že Martina Slámku nemôžu nájsť. Však človek nie je ihla, ale živý
tvor, ktorý dá znak svojho života, také stratenie je istá smrť. Zvony tak žalostne zahučali,
že sa srdce triaslo v človeku. Ony majú svoju reč, ktorá vyjadruje aj cit radosti, aj cit
smútku. Dnes vyjadrovali žiaľ nad smrťou mladého muža. Pol dediny plakalo s nimi. A keď pán
farár vzletnou rečou prehovoril k zhromaždenému ľudu o nečakanej žalostnej prípadnosti, ktorá
ich zhromaždila do kostola, kostolom sa ozvalo ťažké vzdychanie, oči sa vlažili slzami.Aj smútočné služby došli ku koncu. Vytratený ľud povrával si o Martinovi ešte pár dní, až
žalostný predmet čím ďalej tým väčšmi sa uťahoval do úzkeho kruhu pokrvných. U Slámkov tvrdo
niesli Martinovu smrť, ale Zuzkina odobierka nepadla im ľahšie. Nechcela ostať u nových
rodičov. Ženičky rozprávali, jedna že v rodičovskom dome skôr dočká sa muža — a prižmúriac
huncútsky oči, doložila: viem, že nebude do smrti vdovicou; druhá vedela podrobnosti od
Slámkov, že Paľko pokukáva za Zuzkou a ona ho nemôže vystáť. Čo bolo na rečiach pravdivé,
nikto nevedel, dosť na tom, Zuzka odišla.Slámkovci nežalostili tak za Zuzkou, ako svet očakával, len Paľkovi zdal sa dom byť akýmsi
prázdnym, nemal doma pokoja, hľadal útechu u Ďurka Sárovie.„Nešli by sme Zuzke pod oblok?“ pokúšal ho Ďurko.„Nie, braček, ani za svet!“ odoprel Paľko neobyčajne vážne.„Vari sa na ňu hneváš?“„Nemám za čo.“„Nechala vás, a to nebolo pekné.“„Kto jej mohol rozkazovať.“„Nepáčila sa vám, bolo vidieť aj na tvojich rodičoch,“ zahol Ďurko do druhej koľaje.„To navraveli zlé jazyky,“ odpieral od zlosti rozpálený Paľko.Ďurko sa nedal mýliť. „Vari sa zasa vráti?“Paľkovi nebola po vôli táto prostá otázka; nevedel, čo odpovedať. Dlho stál na vážkach, až
konečne zavŕšil nevýznamnou odpoveďou: „Uvidíme!“ Bystrý Ďurko pochopil význam slova; nebolo
pre neho dostatočné, musel zvedieť viacej. „Vidíš, Paľko,“ začal vyčítavým hlasom, „nemáš ku
mne dôveru. Ja ťa držím za priateľa, aj ty mi to hovoríš, prečo mi teda nezveríš, čo máš na
srdci?“„Nehnevaj sa, Ďurko,“ vravel porazený Paľko, „rád by som ti zveril, ale nemôžem.“„Nepoviem nikomu!“„Sem ruku!“Podali si ruky, Paľko otvorene rozprával: „Vráti sa; na mnohé naliehanie mojich rodičov
prisľúbila, že bude mojou ženou, ale do roka ani slova o tom. Rada videla Martina, nech sa za
ním vyplače, a potom bude svadba.“Netrpezlivý Paľko počítal dni a nožíkom poznačil na drevený rovášik každý uplynulý deň. Už
ich bolo tridsať, ani desiata čiastka doby, keď sa raz zvečera vliekol do dediny fúzatý vojak.
Hľadel do zeme. „Nemusí mať dobré svedomie,“ vraveli si stretajúce ho ženičky. Šiel rovno do
Slámkov.„Dobrý večer!“ volal odmeraným hlasom, vkročiac do izby.„Bože daj aj vám!“ odvetil Slámka spoza stola. Slámková zadudrala niečo pomedzi zuby;
myslela, že zasa jeden z tých, ktorí mali vo zvyku rozprávať jej o Martinovej smrti. Už mala
toho dosť. Slámka nebol uzrozumený so svojou manželkou, rád pocestného pohostil; aj jeho
Martinovi dobre padlo, keď ho niekde srdečne privítali. „Sadnite si dolu,“ vítal vojaka, „však
ste ustali. Starká, zapáľ svetlo!“Žena poslúchla, postavila na stôl rozžatú sviecu, pozrúc bokom na vojaka: „Bože môj,
Martin môj!“ vykríkla a šťastná matka letela do synovho otvoreného náručia. Otec vstal spoza
stola a všetci traja v srdečnom objatí kropili líca slzami radosti.„Kde je Zuzka?“ spytoval sa Martin, vypustený z rodičovských rúk.„Príde, hneď príde, išla k rodičom!“ odpovedala matka trhavo.„Idem po ňu, dovediem si ju,“ vyskočil Martin a v okamihu letel dolu dedinou.Paľko jedným rezom zrezal rovášik.
|
Bodicky_Zmrtvych.txt
|
I. Hostinec ‚Ku zvonu a fľaši‘Nechajme teraz slečnu Danglarsovú a jej priateľku jachať po hradskej do Bruselu a vráťme
sa k Andreovi Cavalcantimu, tak nešťastne vyplašenému práve na vrchole šťastia.Pán Andrea Cavalcanti i pri svojej mladosti bol veľmi zručný a chytrácky človek.Videli sme, ako hneď pri prvých poplašných zvestiach, ktoré vnikly do salónu, priblížil
sa nepozorovane ku dverám, prešiel cez dve či tri komnaty a napokon zmizol.Zabudli sme zaznačiť okolnosť, ktorá si zaslúži spomenutia, že totiž v jednej z komnát,
cez ktorú Cavalcanti prebehol, bola vystavená výbava nevesty, puzdrá s briliantmi,
kašmírové šály, valenciánske čipky, anglické závoje, všetko, z čoho sa skladá svet vábnych
predmetov, pri čírej spomienke ktorých srdce poskočí a ktoré sa menujú výbavou.Andrea, idúc cez tú komnatu, zobral z vystavených skvostov najdrahocennejší, čo
dokazuje, že bol nielen veľmi chytrý a veľmi obratný, ale i veľmi obozretný mládenec.
Zaopatriac sa týmto cestovným príspevkom, Andrea sa cítil o polovičku ľahší, keď vyskakoval
oblokom a unikal z rúk žandárstva.Veľký a statný ako antický zápasník, svalnatý ako Sparťan, Andrea pustil sa do behu a
utekal štvrť hodiny, nevediac, kde ide, pudený len túžbou vzdialiť sa od miesta, kde by ho
temer boli chytili.Keď vyšiel z ulice Mont-Blanc, ocitol sa, pudený inštinktom, ktorý vedie zlodeja k
mestskej bráne ako zajaca k brlohu, na konci ulice Lafayette.Tam zastal bez dychu.Bol celkom sám; naľavo mal ohradu svätého Lazára, rozsiahlu pustatinu, a napravo Paríž s
celou jeho hĺbkou.,Som stratený?‘ spýtal sa sám seba. ,Nie, ak budem môcť vyvinúť väčšiu činnosť ako moji
nepriatelia. Moje zachránenie je teda len čírou otázkou metrov.‘Vtom zbadal na konci predmestia Poissonniere fiaker, s ktorým zamračený kočiš s fajkou v
ústach snažil sa na koniec predmestia Saint-Denis, kde mal akiste svoje obvyklé stanovište.„Hej, priateľ!“ zavolal na neho Benedetto.„Čo je, mladý pán?“ spýtal sa fiakrista.„Máte ustatého koňa?“„Pekne je ustatý! Celý boží deň nerobí nič. Štyri mizerné cesty a dvadsať sous
prepitného. Spolu sedem frankov, a desať ich mám odovzdať pánovi!“„Chcete si k tým siedmim frankom zarobiť ešte tých dvadsať, čo?“„S radosťou, dvadsať frankov nie je na zahodenie. A čo mám za to urobiť?“„Niečo veľmi ľahké, ak nemáte ustatého koňa.“„Vravím, že poletí ako vo vetre; len mi povedzte, kde pôjdeme.“„Smerom na Louvre.“„Ach, to poznám, tam sa robia likéry.“„Ta, ta! Ide mi o to, aby som dohonil priateľa, s ktorým som mal ísť zajtra na poľovačku
do Chapelle-en-Serval. Mal ma tu čakať s kočom do pol dvanástej; teraz je polnoc: akiste ho
zunovalo čakanie a odjachal sám.“„Akiste.“„Nuž chcete skúsiť dohoniť ho?“„To si myslím.“„Ak ho nedohoníme pred Bourgetom, dostanete dvadsať frankov; ak ho nedohoníme pred
Louvrom, tridsať.“„A ak ho dohoníme?“„Štyridsať,“ odvetil Andrea, váhajúc chvíľu, ale mysliac si, že ho sľub nič nestojí.„Dobre,“ súhlasil kočiš. „Sadnite si a poďme!“Andrea si sadol do fiakra, ktorý rýchlym klusom prešiel cez predmestie Saint-Denis,
predmestie Saint-Martin, cez mestskú bránu a pokračoval hradskou bez konca k Villete.Nemohli dohoniť toho vymysleného priateľa, ale Cavalcanti sa s času na čas spytoval
stretajúcich chodcov a v hostincoch, v ktorých ešte svietili, na zelený kabriolet s hnedým
koňom, a keďže po hradskej do Holandska prejde hodne kabrioletov, z ktorých je deväť
desatín zelených, zprávy na každom kroku len sa tak sypaly.Každý ho práve teraz videl, mohol byť najviacej päťsto, dvesto, sto krokov napred;
napokon ho predišli — nebol to on.Raz ich predbehol i cestovný koč, ťahaný dvoma poštovými koňmi.,Ach,‘ myslel si Cavalcanti, ,keby som mal ten koč, tie dva dobré kone, a najmä pas,
ktorý je potrebný na vydanie takých koní!‘A vzdychol si zhlboka.Bol to cestovný koč, unášajúci slečnu Danglarsovú a slečnu d’Armilly.„Napred, napred!“ volal Andrea. „Už ho musíme skoro dohoniť.“Chudák kôň dal sa zasa do divého behu, v ktorom neustal, ako vyšli z brány, a celkom
uparený dobehol do Louvru.„Už vidím,“ riekol Andrea, „že svojho priateľa nedohoním a že by váš kôň zahynul. Lepšie
bude, keď ostanem tu. Tu máte tridsať frankov, idem spať ,k Červenému koňovi‘ a najmem si
prvý voz, v ktorom bude miesto. Dobrú noc, priateľ.“Andrea, vložiac do fiakristovej dlane šesť päťfrankovníkov, soskočil pružne na hradskú.Kočiš s radosťou schoval peniaze a pobral sa krokom nazad do Paríža. Andrea pokročil,
ako by šiel do hostinca ,k Červenému koňovi‘, ale zastal len na chvíľu pri dverách, a
počujúc tíchnuť hrkot koča, miznúceho na horizonte, dal sa zasa do behu a veľmi statným,
vycvičeným krokom prešiel dve míle.Tam si odpočinul; bol zrejme veľmi blízko k Chapelle-en-Serval, ako povedal, že ide.Cavalcantiho nezastavila ustatosť, ale nevyhnutnosť rozhodnúť, urobiť nejaký plán.Do dostavníka si sadnúť nemohol, poštou ísť bolo tiež nemožné. Na taký či iný spôsob
cestovania je nevyhnutne potrebný pas.Ostať v departemente Oise, teda v najodkrytejšom a najpozorovanejšom kraji Francúzska,
bolo tiež nemožné, nemožné najmä pre človeka, takého zbehlého v trestných veciach, ako bol
Andrea.Andrea si sadol na kraj priekopy, složil hlavu do dlaní a rozmýšľal.O desať minút zdvihol hlavu; bol rozhodnutý.Zaprášil si jednu stranu plášťa, ktorý stihol strhnúť s vešiaka v predizbe a pozapínať
ho na plesovom úbore, a keď prišiel do Chapelle-en-Serval, zaklopal smelo na dvere jediného
miestneho hostinca.Majiteľ prišiel otvoriť.„Priateľ môj, jachal som z Montrefontaine do Senlisu, a tu môj plachý kôň skočil a
shodil ma. Musím dnes v noci dôjsť do Compiegne, inak by som narobil rodine veľa starostí.
Môžem si u vás najať koňa?“Každý hostinský má vždy nejakého dobrého či zlého koňa.Hostinský v Chapelle-en-Serval zavolal čeľadníka, rozkázal mu osedlať sivka a zobudil
syna, sedemročného chlapca, ktorý si mal sadnúť na koňa za pánov chrbát a priviesť zviera
nazad.Andrea dal hostinskému dvadsať frankov, a vynímajúc ich z vrecka, pustil na zem
navštívenku.Navštívenka patrila jednému z jeho priateľov z Café de Paris, takže hostinský, ktorý po
odchode Andreu zdvihol spadnutú navštívenku, bol presvedčený, že koňa prenajal pánu grófovi
de Mauléon, ulica sv. Dominika č. 25; bolo to totiž meno a adresa, vytlačená na
navštívenke.Sivko nešiel rýchlo, ale kráčal rovnomerne a vytrvanlivo. Andrea prešiel deväť míľ,
deliacich ho od Compiegne, za pol štvrtej hodiny. Hodiny na radnici bily štvrtú, keď zastal
na námestí, kde bolo stanovište omnibusov.V Compiegne je výborný hostinec, na ktorý sa pamätajú i tí, čo v ňom bývali hoci len
raz.Andrea, ktorý sa zastavil tam na jednej z vychádzok do okolia Paríža, rozpamätal sa na
hotel ,ku Zvonu a fľaši‘; poobzerajúc sa, zazrel pri svetle uličnej lampy tabuľu s nápisom
a prepustil chlapca, dajúc mu všetky drobné peniaze, ktoré mal. Potom išiel zaklopať na
dvere, celkom správne uvažujúc, že má asi tri či štyri hodiny času a že najlepšie urobí,
keď sa proti budúcej ustatosti ozbrojí dobrou večerou a dobrým snom.Prišiel mu otvoriť čašník.„Priateľ,“ riekol Andrea, „prichodím zo Saint-Jean-au-Bois, kde som obedoval; chcel som
si najať voz, ktorý ide o polnoci, ale stala sa mi hlúposť, zmýlil som si cestu a blúdim už
štyri hodiny po lese. Dajte mi teda jednu z tých pekných izieb do dvora a pošlite mi nahor
studené kura a fľašu bordeauxského.“Čašník nemal nijaké podozrenie: Andrea hovoril s najväčším pokojom, mal v ústach cigaru
a ruky vo vreckách plášťa. Jeho šaty boly elegantné, topánky bezchybné; zdal sa aspoň ako
šľachtic z okolia, ktorý sa niekde zabavil.Kým sluha pripravil izbu, vstala majiteľka hostinca. Andrea ju privítal s najmilším
úsmevom a spýtal sa, či by nemohol dostať číslo 3, v ktorom býval, keď bol posledný raz v
Compiegne. Číslo 3, žiaľ, bolo zaujaté mladým mužským, ktorý cestoval so sestrou.Andrea sa zdal veľmi sklamaný; len vtedy sa upokojil, keď ho hostinská uistila, že číslo
7, ktoré mu pripravovali, má celkom takú polohu ako číslo 3. Ohrievajúc si nohy a hovoriac
o posledných dostihoch v Chantilly, Andrea čakal, kým mu prídu oznámiť, že izba je
prichystaná.Andrea nehovoril bez príčiny o tých pekných izbách do dvora; dvor hostinca ,ku Zvonu‘ s
trojitými radmi galerií, ktoré mu dodávaly vzhľad divadelného hľadiska, po kolonádach sa
ťahajúcim jazmínom a klematisom, ľahkými sťa prirodzená okrasa, je najrozkošnejším vchodom
do hostinca.Kura bolo čerstvé, víno staré, oheň jasný a veselý. Andrea mal takú dobrú chuť, ako by
sa mu nebolo nič prihodilo.Potom si ľahol a zaspal temer hneď neúprosným snom, ktorý dvadsaťročný človek vždy
nájde, i keby mal výčitky svedomia.Ale musíme priznať, že Andrea bol by mohol mať výčitky, ale ich nemal.Andreov plán, ktorý mu zväčša poskytol bezpečnosť, bol takýto:Vstane na úsvite a opustí hotel, zaplatiac starostlivo účet; dostane sa do lesa a pod
zámienkou, že chce konať maliarske štúdiá, usalaší sa za dobrý groš u nejakého vidiečana;
zaopatrí si háby a sekeru drevorubača, soblečie svoj odev, aby sa prestrojil na robotníka.
Zamažúc si ruky hlinou, vlasy premeniac na hnedé oloveným hrebeňom, pleť na ohorenú
prípravkom, ktorého recept mal od bývalých priateľov, dôjde od lesa k lesu až na najbližšiu
hranicu, putujúc nocou a vo dne odpočívajúc v lese alebo v lomoch a nepribližujúc sa k
obývanému miestu, ak len nie, aby si s času na čas nakúpil chleba.Keď raz prekročí hranicu, speňaží diamanty, pripojí utŕžené peniaze k desiatim tisíckam,
ktoré pre prípad potreby nosil vždy pri sebe, a tak sa stane majiteľom päťdesiattisíc
frankov, čo sa mu podľa jeho filozovania nezdalo najhorším východiskom.Spoliehal sa ináče veľmi na to, že bude záujmom Danglarsovcov zneškodniť reči o
nešťastnej príhode.A preto, okrem ustatosti, zaspal Andrea tak skoro a spal tak dobre.Aby sa včaššie zobudil, nezavrel okenice a zastrčil len závoru dverí; na nočný stolík
však položil otvorený, veľmi končitý nôž, ktorého znamenitú oceľ poznal a ktorý vždy nosil
pri sebe.Asi o siedmej ráno Andreu zobudil teplý slnečný lúč, ktorý mu padol na tvár.V každom zdravom mozgu prevládajúca myšlienka — a nejaká myšlienka vždy je v prevahe —
zaspí naposledy a ráno prvá osvieti prebúdzajúcu sa myseľ.Andrea ešte celkom neotvoril oči, a už ho mala v moci jeho vládnuca myšlienka a pošepla
mu, že spal pridlho.Soskočil s lôžka a ponáhľal sa k obloku.Po dvore šiel žandár.Žandár je najkrikľavejším zjavom na svete i pre oko človeka, ktorý sa nemusí báť, ale
pre úzkostlivé svedomie alebo majúce príčinu takým byť žltá, belasá a biela farba, z ktorej
sa skladá žandárska rovnošata, nadobúda hroziace odtienky.,Prečo je tu žandár?‘ spýtal sa Andrea sám seba.Hneď si dal odpoveď s tou logikou, ktorú pri ňom čitateľ už iste spozoroval:,Žandár v hostinci nie je prekvapujúcim zjavom; ale mal by som sa obliecť.‘A mladý človek sa obliekol so zručnosťou, ktorej ho nemohol zbaviť ani komorník za
niekoľko mesiacov elegantného života, akým žil v Paríži.,Dobre,‘ povedal si Andrea, obliekajúc sa, ,počkám, kým odíde, a potom vykĺznem.‘Povediac to, Andrea, už obutý a so zaviazanou kravatou, pristúpil ticho k obloku a druhý
raz naddvihol mušelínovú záclonu.Nielen že prvý žandár nezmizol, ale mládenec zbadal teraz i druhú belaso-žlto-bielu
rovnošatu pod schodmi, ktorými mohol sostúpiť, kým tretí na koni s karabínou v ruke stál na
stráži pri hlavných dverách, vedúcich na ulicu, ktorými mohol odísť.Tento žandár bol nadmieru dôležitý, lebo okolo neho sa utvoril polkruh zvedavcov, ktorí
neprístupne obkľúčili dvere hostinca.,Do čerta, veď ma hľadajú!‘ bolo prvou Andreovou myšlienkou.Mládencovo čelo pokryla bledosť; obzeral sa úzkostlivo okolo seba.Jeho izba, ako všetky izby tohto poschodia, mala východ len na vonkajšiu galériu,
otvorenú všetkým pohľadom.,Som stratený!‘ bolo jeho druhou myšlienkou.Naozaj, pre človeka v Andreovom položení zatvorenie znamenalo porotu, súd, smrť, smrť
bez milosrdenstva a odkladu.Chvíľu si tisol obidvoma rukami kŕčovite hlavu. V tej chvíľke bezmála zošalel od
strachu.Skoro však z tej miešaniny myšlienok, víriacich mu hlavou, vynorila sa spasiteľná
myšlienka; na sivých perách a na svraštenej tvári zjavil sa mu bledý úsmev.Poobzeral sa; predmety, ktoré hľadal, boly na mramore písacieho stola: bolo to pero,
atrament a papier.Namočil pero a natoľko sa opanoval, že mohol istou rukou napísať na prvú stranu papiera
tieto riadky:„Nemám peňazí na zaplatenie, ale som statočný človek; nechávam ako zálohu túto ihlicu,
ktorá má desať ráz takú cenu, ako je môj účet. Úfam sa, že mi prepáčite, že som na svitaní
zmizol; hanbil som sa.“Vyňal z kravaty ihlicu a položil ju na papier.Urobiac to, odsunul závoru, ba ešte aj dvere odchýlil, ako by bol vyšiel z izby a
zabudol ich za sebou zavrieť; potom vkĺzol do kozuba ako človek, ktorý je privyknutý na
taký telocvik, pritiahol za sebou papierovú stenu, predstavujúcu Achila pri Deidamii,
zahladil nohou i stopy v popole a pustil sa liezť nahor v okrúhlom komíne, ktorý bol
posledným útočišťom, v ktoré ešte skladal nádej.V tej chvíli prvý žandár, ktorého bol Andrea zbadal, vchádzal na schodište, kráčajúc za
policajným komisárom a majúc v zálohe druhého žandára, stojaceho na stráži pod schodmi,
ktorému mohol priskočiť na pomoc tretí pri dverách.Viďme, akým okolnostiam mal čo ďakovať Andrea za návštevu, na privítanie ktorej sa tak
ťažko pripravoval.Na svitaní telegraf začal pracovať na všetky strany, a temer hneď uvedomiac každé
miesto, zobudil úrady a vyslal verejnú moc stopovať Caderoussovho vraha.Compiegne, kráľovské sídlo, Compiegne, poľovnícke miesto, Compiegne, mesto s posádkou,
má hodne úradov, žandárstva a policajných komisárov; prehliadka sa teda začala hneď po
prijatí telegrafického rozkazu, a keďže hostinec ,ku Zvonu a fľaši‘ je v meste prvý,
rozumie sa, začala sa v ňom.Ostatne stráž, ktorá stála v tú noc pri radnici, susediacej tesne s hostincom ,ku
Zvonu‘, hlásila, že v noci prišlo do hotela niekoľko cestujúcich.Stráž, zamenená o šiestej hodine ráno, sa ešte pamätala, že vo chvíli, keď prišla, totiž
o štvrtej hodine a niekoľkých minútach, videla mladého mužského, idúceho v spoločnosti
sedliackeho chlapca na sivom koni; mladý mužský sosadol na námestí, prepustil vidiečana s
koňom a šiel zaklopať na dvere hotela ,ku Zvonu‘, ktorý sa pred ním otvoril a zavrel za
ním.Podozrenie utkvelo na tomto mladom mužskom, ktorý prišiel tak neobyčajne neskoro.A tým mužským nebol nikto iný ako Andrea.Policajný komisár a žandár v hodnosti strážmajstra, utvrdení týmito udaniami, vykročili
k Andreovým dverám. Dvere boly odchýlené.„Ó,“ zvolal strážmajster, starý lišiak, zbehlý v úskokoch svojho povolania, „otvorené
dvere, to je zlé znamenie! Milšie by mi bolo, keby boly zatvorené na tri západy.“Naozaj, list a ihlica, ktoré Andrea nechal na stole, potvrdzovaly smutnú pravdu, či skôr
zdaly sa svedčiť o tom, že Andrea ušiel.Vravíme: zdaly sa svedčiť, lebo žandár nebol z tých, čo by sa dali presvedčiť jedným
dôkazom.Rozhľadel sa dookola, nazrel pod posteľ, odhrnul záclony, otvoril skrine a napokon
zastal pri kozube.Vďaka Andreovej opatrnosti, neostala po ňom v popole nijaká stopa.Bol to však predsa len východ a v daných okolnostiach musel sa stať každý východ
predmetom základnej prehliadky.Strážmajster si teda dal doniesť viazanicu dreva a slamy; napchal do kozuba, čo sa doň
vpratalo, a zapálil.Tehlové steny prašťaly v ohni a stĺp hustého dymu valil sa rúrami a stúpal k nebu ako
tmavý dych sopky, ale vinník nespadol, ako očakávali.A to preto, lebo Andrea, od mladi v stálom boji so spoločnosťou, v ničom nezaostal za
žandármi, keby hneď ten žandár dosiahol i úctyhodný stupeň strážmajstra; predvídajúc oheň,
vyliezol na strechu a skrčil sa za komínom.Chvíľu sa úfal, že je zachránený, lebo počul, ako strážmajster volá obidvoch žandárov a
kričí hlasno na nich:„Už ho tu niet!“Vystrčil teda opatrne hlavu a videl, že obidvaja žandári, nevzdialiac sa na prvé
zavolanie, ako očakával, ešte zdvojnásobili ostražitosť.I Andrea sa rozhľadel: radnica, ohromná budova zo šestnásteho storočia, vyčnievala ako
chmúrna hradba; od neho napravo cez obloky radnice bolo vidieť do všetkých rohov a kútov
strechy, ako s temena hory vidieť do doliny.Andrea pochopil, že v každej chvíli zazrie v niektorom obloku strážmajstrovu hlavu.Keby ho zbadali, bol by stratený. Honba po strechách nekynula mu nijakou nádejou na
úspech.Rozhodol sa teda sostúpiť znova dolu nie tou istou cestou, ktorou prišiel, ale podobnou.Vyhľadal očami komín, z ktorého nevystupoval dym, doplazil sa k nemu po streche a zmizol
v jeho otvore, nezbadaný nikým.V tej chvíli sa otvoril oblôčik radnice a v ňom sa zjavila strážmajstrova hlava.Hlava ostala chvíľu bez hnutia, ako jeden z kamenných reliéfov, zdobiacich budovu; potom
zmizla s hlbokým vzdychom sklamania.Strážmajster, pokojný a dôstojný ako zákon, ktorý reprezentoval, prešiel cez zástup,
ktorý bol shromaždený na námestí, neodpovedajúc na tisíc otázok, a vošiel do hostinca.„Tak čo?“ spytovali sa obidvaja žandári.„Nuž, chlapci,“ odvetil strážmajster, „iné nie je možné, len že zbojník dnes ráno naozaj
zbrzgal. Ale dáme ho prenasledovať po hradskej do Villers-Coteret a do Noyona a prekutať
les, kde ho určite nájdeme.“Ledva dôstojný úradník povedal zvláštnym hlasom, ktorý je vlastnosťou žandárskych
strážmajstrov, posledné zvučné slová, zaznel dvorom dlhý výkrik hrôzy, sprevádzaný prudkým
zvonením.„Čo to znamená?“ zvolal strážmajster.„Akiste niektorý cestovateľ má veľmi naponáhlo,“ poznamenal hotelier. „Ktoré číslo to
zvoní?“„Číslo tri,“ odpovedal sluha hotela.„Utekajte ta!“Vtom sa krik a zvonenie zdvojnásobily.Sluha chcel utekať.„Nie,“ riekol strážmajster, zadržiac ho; „tak sa mi vidí, že kto tak zvoní, potrebuje
niečo iné ako sluhu, a my mu poslúžime žandárom. Kto býva v čísle treťom?“„Akýsi mládenček so sestrou; prišli v noci v cestovnom koči a chceli izbu s dvoma
posteľami.“Úzkostlivý hlas zvonca ozval sa tretí raz.„So mnou, pán komisár!“ volal strážmajster. „Poďte hneď za mnou.“„Počkajte,“ riekol hotelier; „izba číslo tri má dvoje schodov: vonkajšie a vnútorné.“„Dobre,“ riekol strážmajster, „ja pôjdem vnútornými, to je môj odbor. Pušky sú nabité?“„Áno, strážmajster.“„Nuž vy ostatní pozorujte vonku, a keby chcel utiecť, strieľajte do neho; podľa toho, čo
oznamuje depeša, je to veľký zločinec.“Strážmajster, sprevádzaný komisárom, zmizol vo chvíli na vnútorných schodoch. Pri jeho
zvestiach o Andreovi v zástupe nastal šum.Viďme, čo sa stalo.Andrea veľmi obratne sliezol až do dvoch tretín komína, ale tam sa mu skĺzla noha, a
hoci sa zachytával rukami, dostal sa dolu rýchlejšie a najmä hrmotnejšie, ako by si bol
želal. Nebolo by to malo význam, keby izba bola bývala prázdna, ale na nešťastie bývali v
nej.Dve ženské spaly tam na lôžkach a hrmot ich zobudil.Ich zraky sa obrátily na miesto, zkadiaľ hrmot vyšiel, a cez otvor zbadaly v kozube
mužského.Jedna z dvoch ženských bola plavovlasá a vykríkla tak hrozne, že sa jej hlas ozval v
celom dome, kým druhá, černovlasá, priskočila ku šnúre zvonca, a zvoniac zo všetkých síl,
urobila poplach.Ako vidno, Andreu prenasledovalo nešťastie.„Zmilujte sa!“ zvolal bledý, zjašený, nevidiac osoby, s ktorými hovoril. „Zmilujte sa,
nevolajte nikoho, zachráňte ma! Nechcem vám ublížiť!“„Vrah Andrea!“ zvolala jedna zo ženských.„Eugenia! Slečna Danglarsová!“ šeptal Cavalcanti a jeho hrôza premenila sa na úžas.„Pomoc! Pomoc!“ volala slečna d’Armilly, vytrhnúc šnúru zvonca z Eugeniiných bezvládnych
rúk a zvoniac ešte s väčšou silou ako jej družka.„Zachráňte ma, prenasledujú ma!“ modlikal Andrea, spínajúc ruky. „Zmilujte sa, preboha,
nevydávajte ma!“„Už je neskoro, už idú,“ povedala Eugenia.„Ukryte ma teda niekde a povedzte, že ste sa naľakaly bez príčiny. Odvrátite ich
podozrenie a zachránite mi život.“Obidve ženské, primknuté k sebe a zahalené prikrývadlami, neodpovedaly na jeho prosebný
hlas; zápasily v nich všetky predstavy a všetok odpor.„Nechže je,“ riekla konečne Eugenia, „vráťte sa, kadiaľ ste prišli, vy nešťastník!
Choďte, nepovieme nič.“„Tu je, tu je!“ volal hlas na chodbe. „Tu je, vidím ho!“Strážmajster, nazrúc cez kľúčovú dierku do izby, naozaj zbadal Andreu, spínajúceho ruky.Prudký úder kolbou pušky vyrazil zámku, druhé dva odrazily závoru. Vyrazené dvere padly
dnu.Andrea priskočil k druhým dverám, vedúcim na galériu na dvore, a otvoril ich, chtiac sa
vyrútiť von.Tam zasa stáli dvaja žandári s puškami, namierenými na neho.Andrea zrazu zastal; bledý, trochu nazad nachýlený, svierajúc v zaťatej ruke teraz už
zbytočný nôž.„Veď utečte!“ volala slečna d’Armilly, do srdca ktorej vracal sa súcit, keď ju opustila
hrôza. „Veď utečte!“„Alebo sa zabite!“ povedala Eugenia v póze vestálky, dávajúcej v cirkuse víťaznému
gladiátorovi prstom znamenie dobiť povaleného protivníka.Andrea sa zachvel a pozrel na devu s pohŕdavým úsmevom, dokazujúc, že jeho skazenosť
nechápe tú vznešenú dravosť cti.„Zabiť sa?“ zvolal, odhodiac nôž. „Načo?“„Veď ste to sami povedali!“ zvolala slečna Danglarsová. „Budete odsúdený na smrť,
popravia vás ako posledného zločinca!“„Ech, ak má človek priateľov…“ odsekol Cavalcanti, skrížiac ruky na hrudi.Strážmajster pristúpil k nemu so šabľou v ruke.„Len schovajte šabľu do pošvy, dobrý človeče, schovajte,“ riekol Cavalcanti, „netreba
robiť komédiu, veď sa poddávam.“A otrčil ruky na sputnanie.Devy pozeraly s hrôzou na ošklivú premenu, ktorá sa odohrala pred ich zrakom, keď mužský
zo spoločnosti shodil svoj obal a stal sa galejníkom.Andrea sa k nim obrátil a riekol s nehanebným úsmevom:„Odkážete niečo pánu otcovi, slečna Eugenia? Lebo sa akiste vrátim do Paríža.“Eugenia si skryla tvár do dlaní.„Ó,“ pokračoval Andrea, „nemáte sa prečo hanbiť; ja sa nehnevám, že ste najaly voz a
jachaly za mnou… Veď som bol temer vaším mužom.“Po tomto posmešku Andrea zmizol, zanechajúc obidve ubehlíčky útrapám hanby a poznámkam
zástupu.O hodinu, majúc obidve ženské šaty, vysadly do cestovného koča.Brána hostinca bolá zatvorená, aby devy boly ušetrené prvých pohľadov; no jednako
musely, keď sa brána zasa otvorila, prejsť pomedzi dvojitý rad zvedavých, blčiacich očí a
šepkajúcich úst.Eugenia zatiahla záclonky, a hoci už i nevidela, predsa len počula a ozvena posmechu
doľahla až k nej.„Ó, prečo svet nie je púšťou?“ zvolala, vrhajúc sa slečne d’Armilly do náručia, s očami,
žiariacimi od zlosti, akou horel Nero, keď sa hneval, že rímsky ľud nemá jednu hlavu, aby
ju mohol razom odťať.Na druhý deň sa ubytovaly v Bruseli v hostinci de Flandre.Andrea bol od predošlého dňa uväznený v Conciergerii.
|
Dumasst_Grof-Monte-Christo-VI.html.txt
|
1„… však príde rátanie!“Botto[1]Pandúr Števko Straka ide vojenským krokom hore dedinou. Klobúk do tyla, rozopätá mentieka;
veru nie blázon ísť z mesta do Lomnice v takom úpeku. Z čela sa cedí znoj cícerkom; vôbec cíti
sa, akoby bol v horúcom kúpeli. Vydýchol si, zazrúc nový, úhľadný sedliacky domec s nápisom:
„Richtár obce Lomnica.“ Vošiel rovno do priestranného dvora. Vráta sú otvorené dokorán, akoby
hosťovi na počesť. Dvere do domu sú zatvorené, zato na humne rozzevené sú predné i zadné
vráta. Bolo by humnom vidno hen do susedného chotára, keby výhľad nebol zaclonený vozom, z
ktorého, ako vidno, práve zhadzujú žito. Paholok prehadzuje vidlicami snop za snopom do
záčina.„Pán Boh pomáhaj!“ volá Števko spod vrát.„Pán Boh uslyš,“ ďakuje paholok, zastanúc v práci.Nad prielazom nachýlila sa žena v najlepších rokoch, skoro sviatočne oblečená. Nuž je
žatva, ženičky sa rady vyobliekajú. Biely, vykrochmálený čepiec pekne sa odráža od ohorenej,
červenej tváre. Pri žene vyšinul sa i muž, zdravý, červený, utierajúc tvár širokým rukávom.
Spod ťažkej čiapky visia celé pradená hustých tmavých vlasov, padajúc skoro na plecia. Medzi
nimi ôste a steblá slamy.„Vitajte, Števko!“ volá chlap na prielaze. „Čo ste nám doniesli?“„Tuto písmo od slúžnovstva,“ i podáva ho gazdovi.„A čo dobrého?“ pýta sa tento, nepozrúc ani, čo v písme stojí. Kladie ho za prám čapice,
kde je už fajka i kresivo.„Ja, nič takého,“ odpovedá Števko, utierajúc si tvár.„Druhý deň, čo chodím po obciach: všade písma. Ide vraj cholera, nuž nato je to písmo.“„Cholera!“ zvolala žena.„Veru cholera, richtárka moja. Kdesi z Tureckej sa vybrala[2]a ide vraj do nás. Ak ju mráz neobarí, amen — iba testament robiť.“Richtárova bezstarostná tvár zvážnela. Predsa vyňal písmo spoza prámu a číta, čo je v ňom.
Ostatní hľadia naň, čo povie. Prečítal, zložil ho a položil, kde bolo.„No, ešte je tu nie,“ vraví bezstarostne. „Ľudia narobia viac, ako čo je pravda.“ S tým sa
obrátil k Števkovi s úsmevom ako dobrý známy k známemu: „A teraz kdeže?“„Do Žabian,“ odpovedá Števko ako nasilu. „I ta nesiem písmo.“„No — len, no!“ A richtár sa chutne rozosmial a ostatní tiež.„No, čože! Pozrite, tu je!“ A dvíha nad hlavu papier, akoby ho chcel podať richtárovi.„Akože sa má vaša?“ pýta sa richtár teraz už vážne.„A ja sám neviem.“„Ale choďteže, choďte,“ zamiešala sa richtárka. „Tak vy ozajst i týždeň sa s ňou
nevidíte?“„Veru, ako príde. Čo je žatva, ona okolo poľa, ja zas v meste a po obciach. Darmo je,“
povzdychol si, „už je raz tak a inakšie nebude.“Nuž Števko znáša svoj tvrdý lós. Nesťažuje sa, že služba vyžaduje od neho takú obeť:
odlúčene žiť od ženy. Veď je to vec nevyhnutná a osožná. Žena gazduje v Žabanoch, on v meste
ťahá plácu: dôchodky duplované. Nedáva znať, ako slúži vrecku toto rozdelené hospodárstvo, ale
ľudia predsa šuškajú o uložených peniazoch.Richtárka hľadí nedôverčive na Števka a jeho podivnú chladnosť. Zdá sa jej, že muž má žiť
so ženou a nedať sa odlúčiť od nej, len rýľu a motyke. „Nebodaj vo vojne sa tak naučil,“ myslí
si. Proti vyslúženým vojakom mala vždy predsudky. „Žiaden nepríde taký, ako keď tašiel.“Prišla richtárova dcéra Evka. Ešte nemá dvadsať rokov, je v plnom kvete. Oblečená je tiež
sviatočne, lenže s tou nedbalosťou, ktorú taká horúčosť vyžaduje. Doniesla v krčahu vody.„Daj ju sem, daj!“ hlási sa Števko a pijúc, pozerá živo do Evkinej tváre. „Ako sa máš —
ha? Bude už raz to veselie?“ pýta sa, žmurkajúc šelmovsky. „Eh, škoda, že mám ženu, škoda! Na
moj hriešnu, neviem, čo by sa urobilo… No ale ma zavoláš aspoň za starejšieho!“„Kedyže to bude!“ rozosmiala sa Evka. „Do tých čias, bojsa, ostariete.“„Veď ju len poraďte dakomu, keď toľko pomedzi svet chodíte,“ žartuje mať, berúc krčah od
dcéry.„No, nebude treba, nebude. Dobrô sa samo chváli. I biť sa budú. Ej, keby ja bol slobodný!“„A vtedy vám neprišlo na um!“ vyčíta mu Evka so smiešnou vážnosťou. „Teraz by už nosila
zlatý čepiec so stužkami na dlaň šíre. A takto nič.“„Čerti sa nazdali, že takto vyrastieš. Bolo si ako päsť.“ Ale Števko zase zvážnel a
doložil: „No, ja už pôjdem, nebudem vás zabávať. Prešla ma s plným, azda sa mi bude dobre
vodiť.“I richtárovci dali sa do roboty. Richtár dumá, čo všetko zas nakázali zo slúžnovstva: čo
za nové ťažkosti a výdavky. Žena mu podhadzuje snopy a myslí o Evke. Veď už dorástla, je v
tých rokoch, kde mať sa neraz zamyslí, ba i v noci prebudí od starosti. Ktože iný sa stará o
to? Dievka nemá tej skúsenosti, otec zas času a často ani vôle. Ona sama hľadá tie pokrivené,
zarastené chodníčky, čo vedú k šťastiu dcérinmu.Voz prázdny vysotili na cestu a zapriahajú voly. Evka zavesila hrable na lievč. Tu na
zákrute zjavil sa vozisko pod pavúzom. Len sa tak hojdá, toľko na ňom žita. Popri voloch kráča
mládenec urastený, s tvárou neobyčajne bielou. Plieska bičom nad volmi, ktoré sa lenivo vlečú.Richtárovci všetci zastali, ani paholok sa nehýbe, bárs voly sú už zapriahnuté. Voz došiel
pred nich a zastal.„Ešte po žito?“ prihovára sa mládenec.„Radi by sme ho mať v záčine. Keby ešte dneska. Ktovie, či sa čas nepremení,“ odpovedá
richtár.„Máte ešte mnoho?“„Na dva razy. Neviem, či obchodíme. Ale i na mrkaní sa môže. Ak bude rosa, uschne vo
vrstve.“„A kdeže idete?“„Pod jamku a potom Medzi skalky.“„A ty čo robíš?“ obrátil sa k Evke. Bude v tom istá schválnosť, že najprv sa zhováral s
otcom.„Ako teraz. Boli sme pri jačmeni,“ odpovedá richtárka za ňu. „Už tiež dochodí.“„Veru, veru,“ vraví on a pokračuje, obrátiac sa k Evke: „Videl som vás na horekoncovej.“„Hej?“ podivila sa Evka a úsmev preletel jej tvárou. Videla ho ver’ i ona, ale iba
ukradomky. Na susednom záhone hrabala stryná Dora; musela sa mať na pozore pred ňou, aby ju
neohovorila.„No len šťastlive!“ vinšuje mládenec richtárovcom.Plný voz hnu sa dolu dedinou, richtárov prázdny v protivnú stranu. Vysadol doň sám richtár
s paholkom. Richtárka vbehla do domu a Evka zostala na ceste, hľadiac dolu dedinou. Mládenec
zaostal za vozom; vidno, obzerá sa, či snop sa nevymkol spod pavúza a nepadne. Obzrel sa i k
richtárskemu domu, usmial sa a v odpoveď dostal tiež úsmev od Evky.Už sa to nedá zatajiť. Pošuškáva si o tom celý vidiek: Sýkorov Jurko pozerá tuho za našou
Evou. Neraz si postáli, keď sa náhodou stretli; neraz vbehol i k richtárovi, nájduc vše
výhovorku. Teraz už chodieva bez výhovoriek. Starý Sýkora mlčí, richtár mlčí. A pod týmto
mlčaním rástla ľúbosť medzi nimi. Ľudia myslia, že hádam už v jeseni alebo o fašiangoch bude
veselie. Jurko je slobodný od vojny, môže sa ženiť a starý Sýkora bude vari tiež rád; neraz
povedal, že v dome zle bez ženy.Richtárka Katrena je najradšej. To je jej myšlienka. I ťažkostí bolo dosť. Starý Sýkora je
odľud, človek neprístupný; v dedine ho nenávidia, bárs je vicerichtárom. Pozerá veľmi na groš.
S takým človekom ťažko nadviazať priateľstvo, aby z toho vykvitla svadba. Keby aspoň Sýkorka
žila! Ale tá je už dávno, dávno v zemi.Slnce už zachodilo, keď sa richtár vrátil so žitom. Dali sa hneď do práce, len aby sa šlo
čím skôr Medzi skalky. Ale sotva bol drabinovec prázdny, keď pred domom ozval sa pleskot biča.To je Jurko.„Ja som už tu!“ oznamuje richtárovi. „Vsoťte voz dakde do ciene, čo vtiahnem do humna.“„Nuž ale si sám!“ diví sa richtárka. „Keď si sa tak trápil!“ A tvár je vyjasnená, šťastná.
,Aký hodný človek, tento Juro,‘ myslí si. ,Kto by sa doň nazdal, že sa takto učlovečí.‘ Ale
nemá kedy mnoho uvažovať, beží do kuchyne a už sa vrtí okolo ohniska.Richtár je tiež uveličený. Jurko je tiež rád, že nezaháľal. Voly beztoho nemali čo robiť a
Medzi skalky nebolo toľké svety. A hľa, aká je natešená jeho Eva. Sama vypriaha voly a nesie
im plný kôš voňavej trojky. Radosť sa dívať na jej pohyby. ,Budeže to gazdiná!‘ dumá Jurko,
podhadzujúc richtárovi snopy. ,Nikdy iná ako táto — nikdy, nikdy!‘ Neriekol si to teraz prvý
raz. Ale dnes mu tak prichodí, ako keby to už nemohlo byť ináč. Radosť a spokojnosť usalašila
sa v ňom. ,Čo mi ešte chybí — nič na svete, keď sa to raz stane…‘Jurko chcel zapriahnuť a pobrať sa domov.„Nie, poď ty do nás; toto už Mišo zariadi. Zavez voz k nim,“ rozkazuje richtár paholkovi,
„voly zašikuj s našimi na pašu. A vicerichtárovi povedz,“ doložil to už tichším hlasom, „aby
prišiel do nás. Ale iste!“Jurko sa vzpieral, ale vybehla i richtárka a vyhrešila ho nesmierne. Že by to bolo pekne,
že takto a takto… Poddal sa nutnosti a vošiel do svetlice. A tá nutnosť mu lahodí. V tejto
svetlej, čistej izbici mu je tak, akoby vstúpil do iného sveta. Duša ožije, ťarchy z nej sa
váľajú. Je mu tu voľno; cíti na sebe putá, ale tie sú sladké… Z každého kúta usmieva sa
čistota a poriadok. Všade stopy jej sporej, príčinlivej ruky. Nie, iba v tejto svetlici kvitne
jemu šťastie, uspokojenie. Iba tu je ozajst doma. Keď vyjde z nej, už mu je clivo, sťaby bol
preč z domu, v cudzom svete. ,Prečo je to?‘ pýtal sa neraz sám seba. ,Prečo mi je doma nie
takto?‘ Doma, doma! Neraz si predstavoval, ako to bude doma, keď si Evku ta dovedie… A vždy mu
je to divné. Ju si vie predstaviť iba v tejto izbe richtárskej, svetlej, čistej. V ich nízkej,
tmavej, so začadenou povalou, nemožno, aby ona privykla…Neraz myslel na takéto veci, i na iné. A ešte keď ho otec začal už nie zvŕtať, ale naozaj
trápiť. Prišlo mu neraz ľúto, a otcov dom, zapustený, poloprepadnutý bol mu ako cudzí. Čosi ho
vyháňalo z neho, i trpezlivosť neraz prašťala. Ale vždy prišlo mu na um, že to iba dočasu.
Tušil, že nastane premena: všetko sa prevráti — ale kedy, ako, čím, to sám nevie. Vie, že
takto nemôže byť naveky.Starý Sýkora prišiel a zasadol za stôl. Moc nehovorí; ani veľmi nepočúva, čo hovoria
druhí. Jeho sivé oči sliedia po izbe, akoby dačo hľadali. Hlava je nachýlená k prsiam, spod
čiapky visia šedivé nepodstrižené vlasy.Richtárka nesie, čo prihotovila napochytre, praženice. Bohvie, ako to narafičila, ale
všetky škvarky sú pred starým. Do ruky mu vložila i vidličky; tie isté, ktorými richtár na
Vianoce jedáva. Ako ich chytil, ruka sa mu zatriasla a praženica skotúľala sa; no nie na zem,
ale na ľavú dlaň, ktorú podložil.„Eh — sedliakovi lyžka!“ riekol mrzute, položiac vidličky k mise. „Ruky sa trasú,
nenaučené na také výmysly.“ Dali mu lyžku a naozaj zručnejšie mu ňou ide.Keď sa misa vyprázdnila a Sýkora pozbieral odrobinky a v štipke vniesol do bezzubých úst,
celú starosť venovali fľaši s hriatou. Jurko si sadol ku kozubu, neďaleko neho Evka. Mlčia a
pozerajú k stolu. Naraz obrátil sa richtár k Sýkorovi: „Viete, že cholera ide?“„Ja nie. Dosť mám iného trápenia. Umrieť sťakedy, smrť i tak neobíde nikoho. Po ľuďoch
chodí a nie po horách.“„Veď už tak,“ odpovedá richtár trochu zahanbený. „Ja tiež poviem, proti smrti niet lekára.
Ale úrady!“„A čo zase?“ A uprel oko na richtára. „Zas vymysleli dačo? Tí iba vymýšľať.“„Tu je písmo. Predstavenstvu sa nakladá, pod osobnou zodpovednosťou, zaopatriť dom pre
špitál, vystaviť komoru pre mŕtvych. Tak stojí tuná.“„Povedám, vymýšľať!“ zasmial sa potupne. „Špitál, hehehe… Treba nám špitálov! Umrieť má
každý kde, na to netreba domov. Ja mám kde umrieť!“„Ale čo nemajú domu?“„A kdeže sú? Každý býva, kde býva. Ktože mu pôjde do toho špitála?“„I pocestného, keď choroba pristihne…“„Nech sedí doma; nech sa nevláči, keď je cholera. Veru to — cudzím špitále stavať! Nemáme
dosť svojich žobrákov! Radšej umrime naraz, ako takto nič po nič kelčíky. Keď prídem o všetko,
načo som na svete? Zavadzať svetu a sebe. Pánom dobre! Ale tu kde vziať, odkiaľ? Čo
neporadia?“Oči mu sršia zlosťou a strely z nich letia i do richtára. Richtár sklonil tvár a zasmútil.
Rád by dačo povedať, ale je splašený prevahou Sýkorovou.„A čo urobíme?“ pýta sa richtár.„Nič,“ odpovedá Sýkora.„Ale tu je rozkaz!“„Nech si robia sami. Keď chcú mať špitále, nech si postavia. Ale zo svojho!“ Podvihol
pravý prst, ktorý sa ešte ligoce od masti. „Obec nemá peňazí, prednovka bola tvrdá.“„Keby sa to mohlo!“ vzdychol richtár. „Ale povedzte im, čo vám urobia. Budú vás preháňať i
pokutovať.“ Mal iné reči na jazyku. Chcel povedať, že ani chudobe nemožno dať zahynúť; že
bohatší musia na chudobu doplácať. I rozložiť, čo je povinnosť kresťanská. Ale ponechal to u
seba. Nechce sa mu hrach na stenu hádzať.„Robte si, ako chcete,“ a z jeho slov vyznieva výsmech. „Viem ja, čo vy: nechcete vôľu
rušiť pánom. Nuž robte, mňa to bolieť nebude. A ani obec, lebo tá nemá nič. Peniaze sa
požičajú, lebo stavať nikto nebude zadarmo. Na mne to neprischne. A od dediny? Len si
vystíhajte, čo vám povie…“Richtár mlčí zahrúžený v trudných myšlienkach: „Darmo je, požičiam zo svojho.“„Povedám, robte, ako chcete. Ja by ani babky — nie! Lebo, čo je obec? Obec je každý, keď
treba piť, brať, habať. Ale keď príde platiť, každý sa odhodí. Ja už viem, čo je obec; naučil
som sa na druhých. Uvidíte, vás tiež naučí; uvidíte.“„Ale darmo je — obci tiež musíme poslúžiť,“ nadhodil richtár. Všeličo by bol ešte
podotkol, že človek nežije iba sebe, ale i druhým, ale okúňal sa s tým vystúpiť. Sýkora sa
usmial a neodpovedal ani slova.„A musí byť ten špitál?“ pýta sa richtárka.„Ach ba,“ odpovedá Sýkora. „To len páni. Ale písemko odhodiť, akoby nebolo prišlo. Páni
zabudnú. Len neukázať hneď, že si hotový do všetkého.“Jurko a Evka počúvajú chtive, čo otcovia hovoria. Každé slovo Sýkorovo akoby rezalo do
srdca. Jurkovi ťažko nevyskočiť a nezahriaknuť otca. I richtár badá, čo sa s mládencom robí,
pozrie často naň, akoby hľadal uňho súhlas, čo hneď iba nemý. Sýkora sa veľmi neobzerá o syna.[1]„však príde rátanie!“Botto — motto prevzal Kukučín z básne Jána
Bottu (1829 — 1881) Smrť Jánošíkova (I, 30), prvý raz odtlačenej v Lipe 1862, 251 —
278[2]cholera… Kdesi z Tureckej sa vybrala— dej poviedky sa odohráva
roku 1874; posledná veľká epidémia cholery bola v Uhorsku v lete a na jeseň roku 1892. V
Národných novinách XXIII je mnoho zpráv o šírení cholery. V č. 91 a 92 z augusta 1892 je
populárny článok „Ako chovať sa počas cholery?“ (Poučenie v „Deutsche Reis-Anzeiger“),
podľa ktorého vidieť, že vtedajšie lekárstvo poznalo iba tie primitívne hygienické
prostriedky, ktoré opisuje Kukučín.
|
Kukucin_Dies-irae.html.txt
|
I. O smrtiObsah798. Ach, jak bídný, ach, jak marný799. Ach, kdyže jen má smrt přijde?800. Aj, což člověku prospěje801. Co se mnoho staráme802. Dnes žiji, než dočkám-li rána?803. Jáť, Pane Kriste, vím jistě804. Jestliže se líbí Bohu805. Kdo ví, jak blízko mé skonání?806. Když přijde má hodina807. Když se smutné žití mého808. Marnost v světě nad vše marnosti809. Mého života každý rok810. Slušíť na to každý čas mysliti811. Spočívejte již v pokoji812. Světská čest, rozkoš, sláva813. Učiň se mnou, jak se líbí814. Velmi miluji Tě, Pane815. Žehnáme tě! Amen, Amen!816. Žádné okamžení798. Ach, jak bídný, ach, jak marnýZnámým nápěvemAch, jak bídný, ach, jak marnýJest život člověka!Jako mhla povstávajícíA rychle pomíjející:Tak jsou lidé zde žijící.2.Ach, jak bídní, ach, jak marníJsou dnové člověka!Jako voda prudce bežíA v běhu se nezadrží:Tak život náš rýchle mizí.3.Ach, jak marná a nezdarnáJestiť radost světská!Jak se čas v hodině měníA temná noc v světlo denní:Tak co chvíle jí víc není.4.Ach, jak marná a jak zradnáJest krása člověka!Neb jako květ rychle vadne,Když naň horké slunce padne:Tak se krása mění snadně.5.Ach, jak mdlá jest a nestáláI síla člověka!Neb byť byl jak Samson silný,Však skrze smrt v okamženíMůže býti přemožený.6.Ach, jak marná a klamliváJest i lidská sláva!Před nímž se dnes všecko koří,Toho zítra smrt umoří,Jeho sláva v hrob se zboří.7.Ach, jak bídné, ach, jak marnéJest všecko na světě!Neb cokoli zde vidíme,Zvadne, padne a pomine,Jen bohabojný nezhyne.8.Protož povstaň, své duše chraň,Člověče v tom světě;Světskou marnost, nešlechetnostOdvrz i všecku bezbožnost:Tak vejdeš v nebeskou radost.M. Frank799. Ach, kdyže jen má smrt přijde?Jako: Ej, kdyže můj JežíšAch, kdyže jen má smrt přijde?Bože, můj čas uchází;A my hříšní v této bídě,Která na nás přicházíOd člověka prvního,Otce všech nás padlého,Musíme jen na čas žíti,Potom prach a popel býti.2.Já sic čekám s ochotnostíTo skonání časů svých;Však semeno smrtelnostiNosím ve všech údech svých;Aj, vždy jeden po druhémBéřeme se, jdouce ven,A již mnohý leží v hrobě,Kterého jsem znal v osobě.3.Ale, Bože, co tam myslit,Když budu již umírat?Kde má tělo po smrti být?Kam se duše ubírat?Ó jaká tu myšlení!Komu bude mé jmění?A kde budou moji milíRozptýleni v takou chvíli?4.Než nač jest to pečování?Zdaž nemám jít ku Pánu?Raděj dnes, než na svítání,Když vím, že z mrtvých vstanu;Já to světu rád přejem,Že zůstane všecko v něm;A svým milým nechám Boha,Který živ jest, všecko moha.5.Pane živých, také mrtvých,Dej mi šťastné skončení,Ať ducha dám do rukou TvýchBez strachu a soužení;Tělu mezi křesťanyDej slušné pochování,Dej mu tíše spočívatiA vesele z mrtvých vstáti.K. Neumann, S. Hruškovic800. Aj, což člověku prospějeJako: Jezu Kriste, jenž studniceAj, což člověku prospěje,Byť získal i všecken svět?Neb prvé, než se naděje,Uvadne co krásný květ;Dnes zdrav jest, zítra v nemociLeží, nemaje pomoci,Upět musí dnem, nocí.2.Byť měl i největší síluČlověk, však smrt okusí;Manžel manželku svou milou,Nechtě, opustit musí,Příkladů pak jest nemnoho,By milí času jednohoVyšli ze světa toho.3.Otec za milého synaVše by hotov byl dáti,Když přijde cíl a hodinaNičím ho nevyplatí;Chtěl by sám za něj umříti,Statky, zboží jemu příti,Jej za dědiče míti.4.A matka dcery své miléKvílením nevyplače,Byť plakala dlouhé chvíle,Nemůž’ býti jináče;Byť chtěla za ní umříti,Aneb i v ten hrob s ní jíti,Nemůže ji vzkřísiti.5.I dítky i rodičovéRovně z světa scházejí,A mnozí mladí otcovéOdjíti preč musejí;Co k tomu ditky řeknete?I vy za nimi půjdeteA v nebi je najdete.6.To vědouce, věčný Králi,Dejž bychom v každou chvíliZ nepravostí svých se káliA vždy hotovi byliOpustit světa marnostiA přijít do Tvé radosti,Připravené z milosti.801. Co se mnoho starámeZnámým nápěvemCo se mnoho starámeO světskou čest, jmění,Když na světě nemámeStálého bydlení?Naši rodičovéA všickni předkové,Kteří někdy živi byli,Kamž se již poděli?Ze světa odjeli,Jako by nikdy nebyli.2.Ten cíl jestiť každémuUložen hříšnému,Vládci i poddanému,Slavnému, nízkému;Mladý, jako starýZaroveň na máryMusí jednou se složiti;Žádného důstojnost,Ani statků hojnostSmrti nemůž’ odkoupiti.3.By všech lidí zmořila,O to se smrt snaží;Nic zde hodnost, nic síla,Nic mladost neváží;Dobře sobě radí,Kdo se učí z mládíK tomu cíli se chystati,Neb nevíme jistě,Kde, na kterém místěSmrt náhlá koho zachvátí.4.Ej, pokud čas milostiV tomto světě máme,Oplačmež svoje zlosti,V kterých se kochámeŘkouc: Pane Bože náš,Rač varovati násOd všeho zlého v tento čas;Nakládej tak s námi,Jak Otec s dítkami,Odpusť nám hříchy a nás spas.802. Dnes žiji, než dočkám-li rána?Jako: Kdo ví, jak blízko méDnes žiji, než dočkám-li rána?Kdo nazře do budoucnosti?Protož vzývám Tě, svého Pána,Veď mne sám k mé povinnosti,Bych byl hotov v každé doběKu vydání počtu Tobě.2.Z rána vidno květ v jeho kráse,A pod večer již uvadá;Tak i člověk dřív, než nazdá se,Se vší svou slávou v hrob padá;Ó nemař čas svůj, člověče,Neb neznáš, kdy ti vyteče.3.Co má dnes býti vykonáno,K tomu dnes přičiň pilnosti;Kdo ví, svitne-li tobě ráno?Neodkládej s povinností,Den přešlý se víc nevrátí;Věk roste, život se krátí.4.I utíkej marného světaA hledej nebeské vlasti,Tam pokoje palma prokvétá,Tu stálý boj, práce, strasti;Čas zkoušky skoro uletíA věčnost jí jde v zapětí.5.Protož bdět budu času všehoA chodit v bázni Tvé stále,Bys naleznul mne hotového,Byťbys nadšel nenadále;Tak vejdu v Tvou radost, Pane,Když mi jít odsud nastane.S. Chalupka803. Jáť, Pane Kriste, vím jistěJako: Jezu Kríste, jenž studniceJáť, Pane Kriste, vím jistě,Že jednou mám umříti,Ale kdy, na kterém místěA jak z světa mám zjíti,To mi, Pane, známé není,Však stojí v Tvém uložení,Ty sám znáš mé skončení.2.A poněvadž v samém ToběVzkládám všecko doufání,A mé srdce v každé doběJen v Tobě má kochání,A věřím, žes mne vykoupil,Když jsi pro mne s nebe sstoupil,Hřích, smrt, ďábla obloupil:3.Protož prosím Tě, můj Kriste,Rač mne v tom upevniti,Bych mohl svědomí čistéA víry stálost míti,Až by duše z těla mého,Z toho stánku smrtelného,Vešla do ráje Tvého.4.Dej mi, bych mohl rozumněZ tohoto světa zjíti,V mé paměti posilniž mne,Abych tak poručitiMohl duši svou s radostíA na lůžku svém v tichostiVyjít z této žalosti.5.Mám-li pak podle Tvé radyNenadále zemřítiSkrze nešťastné případy,Meč, mor, hlad, hromobití,Teď Tobě napřed svou dušiOddávám, Pane Ježíši,Nebo Tobě přísluší.6.A tak v mém posledním bojiRač mi přítomen býti,Abych vítězně v pokojiMohl oči zavříti;A jako svíce, v tichostiVyhasnouti bez těžkosti,Dej mi to z své milosti.7.Avšak nechci Tě učiti,Než Tobě se poddávám,Učiň, jak sám ráčíš chtíti,Se mnou, na všem přestávám;Ty jsi mého života Pán,Ty mne z milosti spasíš sám,Buďže zde umru, neb tam.8.Nu, již v Tvé ruce svou dušiOdevzdávám, můj Pane,Ty jsi můj život, Ježíši,Smrt pak můj zisk zůstane;I tělo mé v poslední den,Jakž jsem Tvým slovem ujištěn,Ty z hrobu vyvedeš ven.M. S. S.804. Jestliže se líbí BohuMá svůj nápěv. Aneb: Byť Boha s námi nebyloJestliže se líbí BohuRozkázat mi zemříti,Já soudcem v tom být nemohu,Jak dlouho zde mám žíti;Můj nejdobrotivější PánNejlépe to rozsoudí sám,Křivdy mi neučiní.2.Sic milé nechám v žalosti,Když mne smrt v prach položí,Než anjelé mne s radostíUvedou před tvář Boží;Není veselšího místa,Není přítele nad Krista,Vykupitele světa!3.Oblíčej mi smrt promění,Ale mi nechá ctnosti;Opustím sic vše své jmění,Než složím i křehkosti;V mé víře, a ne v mé krásePán Ježíš při mně kochá se,Ta mne před ním oslaví.4.Nesmrtelnost na mne čeká,Tak věk můj není krátký;Starost neb mladost člověkaNejsou nejlepší statky;Ne mé roky, ale srdceSouditi bude můj soudce;Dozrál ten, kdo je věrný.5.Ej, nech tedy vadnu, jak květ,Když jen duše nevadne;Co mi dal, nech si vezme svět,Když jen vroucnost nechladne;V pravé víře setrvání,V pobožnosti do skonáníJest náš poklad nebeský.M. Šulek805. Kdo ví, jak blízko mé skonání?Jako: Kdo jen na Boha se spoléháKdo ví, jak blízko mé skonání?Věk roste, čas můj se krátí:Ach, jak rychle a bez nadáníŽivot můj se můž’ skonati:Bože, pro smrt Syna svéhoPopřej skonání šťastného.2.Před večerem můž’ jináč býti,Nežli bylo dnes v čas ranní,A v našem celém živobytíBázni smrti jsme poddáni:Bože, pro smrt atd.3.Nauč mne na smrt bez přestání,Můj Bože, pamatovatiA k ní skrze pravé pokáníDenně se připravovati:Bože, pro smrt atd.4.Dej mi včasně dům svůj zříditi,Bych vždy hotov byl, můj Pane,Odsud na Tvůj rozkaz odjíti;Jako chceš, nech se mi stane:Bože, pro smrt atd.5.Zoškliviž mi světské marnosti,Dej, bych si oblíbil nebeA po jeho toužil radosti,Žádaje býti u Tebe:Bože, pro smrt atd.6.Očisť mne, můj Bože, hříšného,Pro Ježíše, svého Syna,Přidržímť se Jeho samého,On jest radost má jediná:Bože, pro smrt atd.7.Já jsem Krista oblekl svéhoHned při krstu svém duchovně;Tys mne přijal za syna svého,Pečovals, co Otec, o mne:Bože, pro smrt atd.8.Přijď, ó smrti, zítra aneb dnes,Tebe s Kristem se nebojím,Že mne On uvede do nebes,Tou nadějí srdce kojím:Bože, pro smrt atd.9.A tak živ jsem bez tesklivosti,Věda, že jednouc v pokojiDo nebeské vejdu radosti,Jenž mně připravená stojí:V Kristovém pak umučeníDojdu věčného spasení.D. Stránský806. Když přijde má hodinaJako: Sám, Pane Bože, mne řeďKdyž přijde má hodina,Že budu mít umříti,Kriste, Tě HospodinaProsím, rač se mnou býti;Ty sám mne sprovoď a spas,Uděl mi milosti své,Duši svou v poslední časPoroučím já v ruce Tvé.2.Hříchové se oboříA budou mne kousati,Neb jich co písku v moři,Avšak nechci zoufati;Smrt, Pane Ježíši, TvouA Tvé předrahé rányPřivedu na pamět svou,Tyť budou mé obrany.3.Úd jsem, v tělo Tvé vtělen,Tomu se těším z srdce,Nebudu, vím, oddělenOd Tebe v smrti půtce:Umruliť, umru ToběA vždy budu bezpečný;Nebs Ty mne koupil sobě,Získals mi život věčný.4.Poněvadž jsi z mrtvých vstal,Nezůstanuť já v hrobě;K Bohu Otci se dostal,Dostanuť já se k Tobě;Kdež jsi Ty, tam já přijdu,Při Tobě budu věčně;A protož odsud vyjduVesele a bezpečně.J. Hermann807. Když se smutné žití méhoUtěcha proti přístrachům hrobuJako: Dítě se nám narodiloKdyž se smutné žití méhoZblíží okamžení;Tělo půjde k porušení,Duch pak v kraje světa neznámého.2.Hrobe, smutná prachu skrýše,Nechci se tě báti;Přijmi, když se budu brátiOdsud, mé mdlé kosti k sobě tíše.3.Srdce sice pronikajíCity tesklivosti,Anť se slzy truchlivostiPřátel nad mou smrtí vylévají.4.Ach, tam jaro, léto, jeseňNení v hrobu lůně;Místo milé kvítků vůněKryje bledé tváře černá pleseň.5.Darmo pozůstalí milíS truchlým pláčem ruceNad svých ztrátou k nebi pnouce,Darmo rodič, brat a sestra kvílí.6.Ale tenť jest los zde lidí:Těsnou jíti bránouDříve, nežli zvěstovanouDuše v nebi věčnou radost vidí.7.Zde kříž, strach, žel, žádost vroucíSrdci péče množí,Potom má jen pokoj BožíMíti, když již přestane víc tlouci.8.Kde jest, hrobe, tvá mrákota?Smrti, tvé vítězství?Ej, nám dá věčné královstvíKristus Ježíš, ten dárce života.J. Kollár808. Marnost v světě nad vše marnostiZnámým nápěvemMarnost v světě nad vše marnosti,V němžto nic jistého není,Co by zůstalo v své stálostiA nevzalo porušení;V čem se nejvíce kocháme,To mine, než se nadáme.2.Když člověk jest v nejlepším květěA vší rozkoší oplývá,Rychle, podťat co tráva v létě,Umírá, v hrob vložen bývá;Musí ten svět opustitiA k oné věčnosti jíti.3.Co nám prospěje světa sláva,Aneb jmění, které máme?Krátký čas člověk živ zůstává,A všecko zde zanecháme;Co jsme koli shromáždili,Jen na malou trvá chvíli.4.Dokuď jest čas milosti Boží,Strojmež se do věčných stanů;Nepečujmež o časné zboží,Náš poklad jest v Kristu Pánu;Tomu nebeskému jměníV světě nic rovného není.5.Ach, nešťastní, kteříž pro marnostJezu Krista opustili,Oblibujíce světa žádost,Ó by se zas navrátiliK víře, lásce, pobožnostiA k života šlechetnosti.6.Odejdi preč, ty marný světe,Spolu také, časná slávo,V tobě se vše na opak plete,Nemáš ke mně více právo;Já jsem sobě zvolil svéhoSpasitele přemilého.809. Mého života každý rokJako: Ježíši, drahý pokladeMého života každý rokČiní mi bližší k hrobu krok;Život se skrze dny tratí,Čas milosti tím se krátí,Věčnost za ním má nastati.2.Dej mi, Pane, to poznávat,Jak krátce zde mám zůstávat,Jak snadno se život stráví,Jak snadno klesne mé zdraví,Duše před soud se postaví.3.Víru skutkem dokazovat,Bližních upřímně milovat,Připravovat se k věčnosti,Dal Bůh na to času dostiI při života krátkosti.4.V tom dej mi, Bože, čas trávit,Poblouzení pak napravit,Ať všecko to věrně konám,K čemu život od Tebe mám,Tak nedbám, kdykoli skonám.5.Ukrať potom, jak chceš, roky,Zvlášť když se blíží čas hořký;Jen neukrať své milosti,Na tom budu míti dosti,Nebo stvořils mne k věčnosti.6.Co škodí života krátkost?Krátká jest v světě i sladkost;Bůh ne roky, ale věrnostOdmění tam pro svou milost,Kdo to má, ten živ byl zde dost.7.Však Bůh lepší věk zaslíbilTomu, jenžby zde věrný byl;Věrný, můj Ježíši Tobě;Již se tě nelekám, hrobe,Život věčný čekám sobě.8.K věčnosti já jsem stvořený,K věčnosti i k vykoupený,Po věčnosti duch můj touží;To vše k jistotě mi slouží,Že smrt jen můj věk prodlouží.M. Šulek810. Slušíť na to každý čas myslitiMá svůj nápěvSlušíť na to každý čas mysliti,Co má potom budoucího býti,Světské utěšeníUstavičné není.2.Jakž můžeme marnost světa znáti,Na předešlých sobě příklad bráti,Kterak jich marnostiMinuly v rychlosti.3.Lepšíť jistě jest dobré svědomí,Nežli rozkoš, světské utěšení;Kdož ho můž’ dojíti,Můž’ vždy vesel býti.4.Pokuď ještě trvá čas milosti,Pospěš každý opustit své zlosti;Neb zde kratochvíleMají krátké cíle.5.Nemeškej již, ani neprodlévej,Žeť jest ráno, na to nespoléhej;Někdy na usvitěTěžká smrt ssouží tě.6.Ujíti jest nelze tomu cíli,Bychom pak zde sto let živi byli,Musíme zemříti,Porušení vzíti.7.Svět pomine i marnosti jeho,Pospěš každý ven vyjíti z něho,Hledej bytu svéhoV nebesích věčného.J. Silvanus811. Spočívejte již v pokojiPamátka zesnulýchJako: Raduj se, má duše miláSpočívejte již v pokojiVy, které sotva znal svět,Jenž jste padli v krátkém boji,Co podťatý kosou květ;I vy, jenž jste z těla venPo dlouhém soužení jenVyšli na hlas Páně vděčně:Spočívejte tíše, věčně.2.Vy, co jste o svět nestáli,Vždy na nebe myslíce,Věrně povinnost konali,I po trní chodíce,Jenž jste velké obětiMuseli přinášeti,Proto bezděk se loučiliOd práce; buď vám sen milý!3.I vy, co jste toužívaliPo srdci jen jediném;Avšak často truchlívaliV duchu u víře tichém,Že vás nikdo konečněNemiloval srdečně;Předce jste ten svět žehnali;Dej vám Bůh ráj lásky stálý!4.Též i vy, co jste neměliPokoj v boji života,Jenž jste, proti zlosti smělí,Tam, kde byla dřímota,Křísili život novýDucha pravdy, hotovíK zmužilému ctnosti činu;Spočívejte v Hospodinu!5.Ach, i vy, mé drahé duše,Jenž jste mne milovaly,Pokud ještě v zemském roušeSe mnou jste přebývaly,Jenž jste mne vždy těšily,Vždy mi dobře činily;Přijmitež tu slzu vděčnou,A Bůh dej vám radost věčnou.K. Kuzmány812. Světská čest, rozkoš, slávaSvým nápěvemSvětská čest, rozkoš, sláva,Časné zboží, jako trávaI květ polní, zhyneS všelikou nádhernostíI podvodnou hodností;Člověče, se rozpomeň,Zlý život v dobrý proměň.2.Pamatuj na svůj konec,Neb jest před dveřmi smrt, to věz,A můž’ tě preč vzíti;Když zaklepá, tehda tyMusíš odsud s ní jíti;Činil-lis co dobrého,Budeš míti mzdu z toho.3.Tam bude platiti vícČisté srdce, nežli tisícTisíců pokladů;Kdo se zde smíří s Bohem,Ten ujde pokutám všem;Kdo plní vůli Boží,Bude mít věčné zboží.4.Lepší dobré svědomíJest,než plné zlata domyI vše perly drahé;Šťastný jest, kterýž to máA vzývá Hospodina,Tomu Bůh vše hříšnostiOdpustí z své milosti.5.Kristus mluví zjevně všem:Ten, kdo chce panovati v mémKrálovství vždy se mnou,Nechť vezme kříž svůj na seRád mile v každém čase,Boha Otce miluje,Mne ve všem následuje.6.Řeď se podle slov JehoA chval Ho času každéhoPodlužnou vroucností,Řka: Bože Trojjediný,Tobě buď sláva nyníI na věčné věčnostiVzdávána na výsosti.M. Weiss, B. Korony813. Učiň se mnou, jak se líbíMá svůj nápěvUčiň se mnou, jak se líbí,Spomoz mi v mém soužení!Bože, dej ať mi nechybíTvá milost v mém skončení;Přijmiž v ruce své mou duši,Dej šťastný konec, jak sluší.2.Já vždy rád půjdu, můj Pane,Kamžkoli mne chceš míti;Neb vím, žes vždy laskav na mne,Ač musím zde umříti,Opustit milé přátely,Kteříž mne v srdci svém měli.3.Jen tělo spočívá v zemi,Duše k Tobě přichází,V ruce Tvé bez porušeníŽivot věčný nachází;Zde jest jen bída, trápení,Udolí pláče, soužení.4.Smrt, peklo, ďábel, hřích a světVíc mi již neuškodí;Tys, Pane, můj hrad a má zeď,Z níž mi pomoc pochodí;Tvůj drahý Syn z své milostiZaplatil za mé hříšnosti.5.I což tedy mám truchliti,Když k slávě a k radostiMohu v té ozdobě jítiKristové nevinnosti?Dobrá noc ti, marný světe!Mé štěstí jen v nebi květe.Her. Schein, S. Hruškovic814. Velmi miluji Tě, PaneFilip 1, 23Jako: Já jsem pokrstěn, velkáVelmi miluji Tě, Pane,Nerač zapomínat na mneZ milosti a dobroty své;Všeliká světa ozdoba,Nebeská, zemská způsobaNic nejsou proti slávě Tvé;Protož já na tom dosti mám,Když Tě, Pána, při sobě mám,Nejmilejší Spasiteli,Všeho zlého zbaviteli,Ó Ježíši!Dejž radosti bez žalostiDojíti, kdež všeho dosti.2.Však já to všecko uznávám,Tělo, duši, cožkoli mám,Žes mi to ráčil dáti sám;Dejž mi také ten dar, Pane,Bych to užíval k Tvé slávě,Bližnímu k pomoci pravé;Odvrať falešné učeníSkrze ďábelské svedení,Dej mi v kříži trpělivost,Pravou v modlitbě bedlivost,Ó Ježíši!Dejž radosti bez žalostiDojíti, kdež všeho dosti.3.Nechť, Pane, svatí anjeléMou duši z světa veseleSprovodí do Tvé radosti,Do Abrahamova lůna,Kdež věrným slávy korunaOdložená Tvou milostí;V nebeské kdežto jasnostiPlná radost bez žalosti,Bez konce, věčně přebývá,Aniž jí kdy co ubývá;Ó Ježíši,Dejž radosti bez žalostiDojíti, kdež všeho dosti.4.Když pak má duše v nebesa,Poslední cestou se bera,Půjde, popřej milosti své,Ať tělo bez velikéhoTrápení všelijakéhoPoloží se v komůrce své;Tak ze sna smrti vzbudiž mne,Ať na Tě patří oči mé,Maje v Tobě potěšení,Všeho neštěstí sproštění;Ó Ježíši!Dejž radosti bez žalostiDojíti, kdež všeho dosti.M. Schalling, J. Tranovský815. Žehnáme tě! Amen, Amen!PohřebníJako: Prociťte! hlas k námŽehnáme tě! Amen, Amen!Spočívejž v Bohu, jejžto PánemI nebe i zem nazývá!Došel běh tvůj konce svého,Duše u Otce nebeskéhoVěčných radostí požívá;Přeblahoslavený!Věčně oslavený,Již v tvář hledíšTvorce všeho,Otce svého,Mezi zvolenými Jeho.2.Žehnáme tě! Amen, Amen!Spočívejž v Kristu, jejž Bůh PánemRáčil nám ustanoviti;Od hříchu Ním vykoupený,Máš podíl v Jeho spasení;I za tě ráčilť zemříti;S Golgata snesli Ho,V hrobě složili Ho,Oběť Boží;Než On smrt jalA slavně vstalA jméno nad vše jméno vzal.3.Žehnáme tě! Amen, Amen!Spočívejž v Duchu, jenžto PánemNám zeslán, nás potěšuje;Ním posvěcen, jižs více vzal,Nežli jsi sám kdy sobě žádal;Onť nám zjevně osvědčuje,Že přijdeme k ToběI my v oné doběOslavení,A spojí zasNa věčný časBůh v městě velebnosti nás.Boh. Klopstok, K. Kuzmány816. Žádné okamženíMá svůj nápěvŽádné okamžení,Žádné místo není,Kde bych neměl těch myšlení,Že smrt na mneS poslední hrůzou připadne;Ach, Bože, v tom mém souženíTy buď sám mé spomožení.2.Tu bydlo nestálé,Tu smrt vládne stále;Ta moří velké i malé,Všecky pořád,Neplatí žádný stav a řád;Ach, Bože, atd.3.Nic lidské léčení,Nic žalost, kvílení,Nic přítel prospěšný není;Vše, co svět má,Od smrti mne nevyjedná;Ach, Bože atd.4.Žádné světa zbožíV smrti neosoží;I reka do hrobu vloží;Čest, moc, sílaVždy u ní za nic nebyla;Ach, Bože, atd.5.V té těžké neřesti,Kterou musím nésti,Když přijdou smrti bolesti,Kdož mi tehdáPotěšení v té bídě dá?Ach, Bože, atd.6.Když tam mé zlé mravyA zákon Tvůj pravýPřed oči mé se postaví,Kdo retuje?Kdo se nade mnou smiluje?Ach, Bože, atd.7.Když se můj zrak ztratí,Rozum se převrátí,Srdce bude se pukati,Můj zástupce,Kdo bude v té smrti půtce?Ach, Bože, atd.8.Bože, přijmi mne sámK sobě v svůj věčný chrám,Když svůj časný běh dokonám;Volám k Tobě,Dokuď jen ducha mám v sobě:Ach, Bože, v tom mém souženíTy buď sám mé spomožení.M. Frank, S. Hruškovic
|
Tranovsky_Cithara-sanctorum-Dil-5-Pisne-duchovni-o-poslednich-vecech.html.txt
|
Oj, borový háj zelený[1][2]Oj, borový háj zelený,rozmajrínom obsadený,rozmajrínom, ružičkami,červenými kvietočkami.Čo si taký utešenýako rájik pozlátený?Mám ja dieťa, biele dieťa,čo sadilo kol mňa kvieťa,fialôčku s ružičkamidrobnuškými ručinkami.A to dieťa, holubička,holubička sťa dušička!Tá ich rosou polievalaa zorami maľovala!Mám ja dieťa, sivé dieťa,čo sadilo kol mňa kvieťa:zimozeleň rozľahnutý,rozmajrínčok rozrástnutý,a to dieťa sokol plavý,sokol plavý bystrej hlavy.Ten ich dažďom polievavala dúhami pospletával!Slniečko sa nad mnou smeje,zlatou tvárou blýska, hreje.Nikdy ho mrak nezacloní,bo ho sokol krídlom zroní!A nejde sem havran dravý,bo ho zrúbe sokol plavý!Žblnká potok so skalkami,so skalkami úbočiami. —Spieva sladko holubička,útla, milá tá dušička.Ruža vonia aj tie kvety,preds’ ten sokol od nich letí.Lipa, lipa, zelenaj sa!Ruža, ruža, rozvíjaj sa!Potok, potok, žblnkaj hlasne!Rozmajrínčok, voňaj krásne!Nech sa blýska slnce jarné!Nech sa teší dieťa švárne!Oj, slniečko oblak múti,už sa biele dieťa smúti.Oj, smúti sa nad svoj’ milým,nad sokolom bystrým, sivým;bo už nad háj poletuje,šírym svetom sa hotuje:„Oj, sokolík, sokol plavý,sokol plavý, bystrej hlavy,čo tak nad háj poletuješ?Čo sa svetom preč hotuješ?Či je nad náš háj širšieho,krásnejšieho, dač milšieho?Či je v svete nad ružičku,útlejšieho nad hrdličku,nad potôčik rozpenený,nad rozmajrín náš zelený?Či je nad med dač sladšieho,dač sladšieho, dač drahšieho?Čo milšie ak vyspevúvať,tichým vetrom poletúvať —poletúvať dolu hájom,dolu hájom, rodným krajom?A preds’ lietaš ponad kvety,a chceš letieť ponad svety!“„Oj, ty biela holubička,útla krotká sťa dušička,ja som sokol, sokol plavý;sokol plavý, bystrej hlavy.Hor’ ma tiahne moja hlava,ta, kde slnko v zlate pláva.Ta nad kvety, ta nad svety,ta kde orol bystrý letí!Tam je nebo nad háj širšie,nad háj krajšie, nad háj milšie!Tam je zora nad ružičku,útlejšia nad holubičku;a nad potok tie hviezdičky —krištáľové to iskričky!Oj, milší je mesiac jasnýnad rozmajrín svieži, krásny!A sladšia je nad med manna,čo sa blyští zavčas rána!Milšie sú mi hromov hlasyako piesne útlej krásy!Milšie mi je víchrom tuhýmletieť s praskom k bratom druhým!Zostaň zdravá, holubička,útla, krotká moj’ dušička!“„Leti zbohom, milý, leti,nech ti krajšie slnce svieti.“Ťažko vzdychá — pŕchnu kvety,a ten sokol hore letí.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Piesne.[2]Pod názvomPieseňzapísaná Dobšinským v Holubici I, 1846/7, č. 2.
zv. 1, 20. októbra 1846, str. 18 — 19. Jediný text.
|
Botto_Oj-borovy-haj-zeleny.txt
|
V zakliatom zámkuKto cestuje dolu Považím, musí stále obdivovať jeho prírodné krásy, až príde na dosť
jednotvárne miesto, ktoré medzi toľkými krásami svojou jednoduchosťou nápadne vyniká.Na oboch brehoch Váhu široké štrkovité pláne, na ktorých sa tu i tu nízka vrbina
zelenie; za tými sú trávnaté, jalším poprerastané pahorky, tvoriace úpätie smrekových a
bukových hôr, ťahajúcich sa až na vysoké skalnaté vrchy.Na prvý pohľad zdala by sa panoráma tohoto kraja na oboch stranách Váhu úplne rovnakou a
nie je tak. Na ľavej strane je železničná trať, široká hradská cesta, z ktorej vedie užšia
cesta, na ktorej sa ťažko jeden voz druhému vyhne, až pod samú horu, kde na objemnej ploche
dosť príkreho úvršia vidieť háj rozmanitých stromov. Sú tam staré jedle, vysoké topole,
košaté lipy, biele brezy a drobnolisté jalše.Bedlivému pozorovateľovi zaraz napadne, že v úkryte týchto starých stromov musí sa
dajaké ľudské bydlisko nachádzať a nemýli sa.Úvršie obohnané bolo kamenným, na viac miestach pobúraným mochom, brečtanon a divým
pupencom porasteným plotom. Železnou bránou vchádzalo sa do stromoradia starých košatých
líp, vedúceho na prázdny priestor, na ktorom stála jednoduchá, nízka, ale zato dlhá budova,
majúca na oboch koncoch štvorhrannú, asi o meter vyše strechy vyčnievajúcu vežicu.Pred budovou je do polkruha robená terasa, rúbená z kameňa vykresanými stĺpikami, ktoré
spája silná železná reťaz. Pred terasou sú kvetinové hriadky a niže nich na začiatku cesty,
vedúcej do parku, ťahajúceho sa až po svah hory, stoja proti sebe na vysokých kamenných
podstavcoch dve kamenné mytologické sochy, už machom značne pokryté. Pri každej soche je
kamenná lavička.Celý tento kútik divého horského zátišia podobal sa sídlu dajakej zakliatej pohádkovej
princezny z tvrdej kamennej doby.Okolitý ľud nazýval túto budovu„Zakliatym zámkom“.„Zámkom“ azda pre tie jej dve vežice a „zakliatym“ preto, že v budove tej nik dlhé roky
nebýval, stála pustá, poruchaná, len kuvíci a sovy robily si tam hniezda a vrany kvákaly
nad ňou, ako nad mrtvolou.Poverčivý ľud všetky príšerné predstavy, ktoré mu jeho živá obrazotvornosť o dobrých a
zlých duchoch, o mátohách a bosorkách na myseľ donášala, umiesťoval v Zakliatom zámku,
ktorý sa razom stal postrachom celého okolia, že mu ľudia zďaleka vyhýbali.Konečne nastala zmena v „Zakliatom zámku“, ktorý dostal nového pána, Jána Horeckého.
Tento dal spustošenú panskú budovu ako aj hospodárske staviská náležite opraviť, dvor,
záhradu i park vyčistiť a do najlepšieho poriadku uviesť.Keď už bolo všetko dôkladne upravené, prisťahoval sa nový majiteľ „Zakliateho zámku“,
vyše 70-ročný, ale ešte statný muž so svojou 10-ročnou vnučkou, dcérou po jednom z jeho
synov, Ruťenkou, ako i s celým svojím služobníctvom do tohoto horského zátišia.Ján Horecký volil toto od všetkého hluku sveta oddialené miestečko preto, aby posledné
roky svojho úmorného života zasvätiť mohol tichým rozpomienkam na zašlú, radostných i
smutných udajov plnú minulosť, ako aj výchove svojho miláčka, osirelej Ruženky, aby dokonal
život svoj v kraji, v ktorom prvý raz uzrel svetlo Božie, vo svojej vlasti.Jeho doterajší život bol smesou mraku a len málo jasu; ťažkých búrok a len málo pokoja;
krušných žiaľov a len málo radosti.Vo dvanástom roku osirel. Podporovaný zámožným strýkom, vychodil potrebné školy, skončil
obchodnú akademiu a keď ho odobrali k vojsku, ostal čo aktívny vojak pri delostrelectve.
Tam mu šťastie prialo, že dosiahol šaržu kapitána.Čo kapitán oženil sa s barónkou Hortenziou Vernerovou. Bola to krásavica, milá,
vzdelaná, elegantná, majetná dáma, a zdalo sa, že pôjde všetko dobre k úplnému šťastiu
manželov…No za krátky čas po sobáši objavila mladá pani zvláštnu povahu, nesúhlasnú s povahou jej
vážneho, charakterného muža. Bola samopašná, záletná, svojvoľná, milovala nádheru v
toiletách, prepych v dome, hlučné zábavy a bola v pravom slova smysle márnivou koketou…
ženou, majúcou záľubu vo smyselnosti, nemravnosti a rozkošníctve.Takto si mladý kapitán šťastie manželské nepredstavoval… On domnieval sa najsť v ňom raj
života a teraz deň čo deň prichádza k tomu trápnemu presvedčeniu, že našiel vlastne peklo
obapoľnej nespokojnosti, nesváru a hriechu. On sa ženil s tým úmyslom, že založí rodinu,
ktorá bude vzorom spoločnosti, oporou národa a ozdobou vlasti a teraz vidí, že v takýchto
okolnostiach je rozumnejšie a výhodnejšie nemať rodiny, nemať detí, hoci bol veľkým
priateľom týchto, bo keď na ulici postretol dajaké čisté dieťa, nemohol sa opanovať, aby sa
mu neprihovoril, aby ho nepohladkal a cukrovím ho neobdaroval.Jeho žena nechcela mať deti a lepšie tak, bo kde žena je porušená nemravnosťou, tam
porušená je i rodina a celý národ, bo tento skláda sa z domácností a celé ľudstvo je
dochovancom matiek. Tak ponímal vec kapitán Horecký a bol by spokojný býval so svojim
bezdetným prídelom osudu, bol by statne niesol bremeno dňa naň vložené, keby nebola došla
udalosť, ktorá zapríčinila zmenu jeho života.Pani barónka natoľko sa pozabudla v plnení manželských zaviazaností a manželskej
vernosti, že opustiac svojho manžela, kapitána Horeckého, ušla s bohatým obchodníkom do
veľmesta, aby sa hýrivému životu celkom mohla oddať.Kapitán Horecký, zbavený ťažkého bremeňa samovoľným odchodom jeho zvrhlej ženy, voľne si
oddýchnul, akoby strašná kliatba bola s neho spadla, bozlá žena je hrozná
kliatba domu…Horecký čakal, čo bude nasledovať, aký koniec vezme táto komedia poblúdilej, necudnej
ženy… Či sa vráti?… Minul rok a ona sa nevrátila.To Horeckému postačilo, aby robil vážne kroky ku rozvodu, bo nemohol dopustiť, že by
táto skleslá žena ďalej nosila jeho poctivé meno.Termín súdneho pojednávania v tejto záležitosti bol už ustálený, no ku skutočnému
pojednávaniu nedošlo, bo pani barónka, postihnutá nevyliečiteľnou chorobou, urobila koniec
svojmu rozháranému životu, vypijúc ešte pred spomenutým termínom krutý jed…Keď kapitán Horecký očul túto zvesť, chladnokrvne riekol:„Aký život, taká
smrť.“Po smrti jeho nevernej ženy zaumienil si Horecký, že sa nikdy viac ženiť nebude. Žil
výlučne povinnostiam svojho stavu, vyhýbajúc každej ženskej spoločnosti cez viac rokov…Jeho životným programom bolo: stále pracovať v prospech svojich poddaných vojakov, v
láske a svornosti nažívať so svojimi priateľmi, zlého nikomu nečiniť, ale každému dľa
možnosti pomáhať…Miloval prírodu, rád sa kochal v jej krásach a preto robieval časté výlety na koni do
krásneho okolia.Najradšie navštevoval rozličné malebné miesta v lesoch.To velebné lesné ticho prichádzalo mu ani posvätné ticho chrámové, ten tajuplný šum
ihličnatých stromov ani chorálny šepot zbožnej modlitby, a tá vôňa ani nádych chrámového
kadidla, ktorým oslavujeme Najvyššieho… To všetko pôsobilo veľmi milo, blažive a lahodive
na jeho ťažkými údermi rozboľavenú dušu.Raz však pri jednej takejto vychádzke stala sa mu nehoda, ktorá mala preň šťastný
výsledok.Pohrúžený v pestré myšlienky prežitej minulosti, uvoľnil úzdu svojmu spoľahlivému
koníkovi a voľným krokom poberal sa ďalej. Zrazu prebehla líška cez cestu popred koňa,
ktorý sa splašil, odbočil s cesty a dolu svahom cválal tak divo, že ho Horecký nevedel
zastaviť. Zrazu dobehol na mokrasť, kde sa na vlhkom lístí skĺzol a svalil na zem. V tom
okamžení dobehol k nemu nadlesný Hájsky, lapil ho pevne za úzdu a utíšil ho… Horecký stanúc
hore, cítil v kolene ľavej nohy bôľ a z pravej ruky, ktorou narazil na peň stromu, cedila
sa krv…Hájsky pozval jazdca do svojho, od miesta nehody ani na šesťdesiat krokov vzdialeného
bytu, aby si mohol ruku umyť, obviazať a kôň aby mohol byť očistený.Horecký ochotne prijal láskavé pozvanie. Predstaviac sa navzájom, kráčali k bytu
nadlesného. Koňa viedol Hájsky, bol to vysoký silný muž driečnej počernej tvári, z ktorej
svietila čistota duše a dobrota srdca.Keď sa priblížili k označenému bytu, začalo viac psov razom brechať, ale Hájsky
zahvízdnul a brechot utíchol.Panský dom, v ktorom Hájsky býval, kým okolité lesy patrily starej grófskej rodine, bol
poľovným zámkom, ale odkedy lesy prešly do rúk židovských kšeftárov, ztratila táto stará
budova svoj romantický význam a slúži nadlesnému, ako aj dvom hájnikom za byt. Je to dlhá
murovaná budova, obtočená s troch strán jedličím, na prostriedku je o poschodie vyššia, ako
na hornom a dolnom konci, opatrená väčšími gotickými oblokami, kdežto na dvoch koncoch sú
len jednoduché, dosť malé okienka. Na prvý pohľad každý zbadá, že obe nízke krýdla musely
byť neskôr ku poschoďovej budove pristavené.Keď Hájsky s Horeckým vošli do dvora, objavila sa v hlavných dverách poschoďovej budovy
štihlá deva neobyčajnej krásy. Jej zlaté, vlnisté vlasy voľno splývaly na biele, z ľahkej
látky zhotovené šaty a celý zjav mal v sebe čosi vzdušného, ako si to u anjelov
predstavujeme.„Moja dcéra Emilka, pán kapitán Horecký,“ predstavil Hájsky oboch navzájom a pripomenul
nehodu, ktorá ich hosťa potkala, dodajúc: „Miluška, zaveď pána kapitána dnu, daj mu vody,
aby si mohol ruku umyť a obviaž mu ju! Ja sa postarám, aby Peter očistil poriadne koňa a
dal mu obrok.“„Nech sa páči,“ riekla deva, málo sa ukloniac, kynula rukou, že by vošiel do domu.„Prosím, slečno, ráčte!“Zaviedla ho na poschodie do hosťovskej izby, doniesla čerstvej vody na lavor a čistým,
bielym, batistovým ručníčkom sama mu umyla ranenú ruku a keď usadlú krv smyla, bolo vidno,
že je len koža sodretá a následkom úderu ruka málo očernalá. Keď mu odreninu natierala
jodovou tinktúrou, pýtala sa ho súcitne, či bolí…„Z vašej nežnej rúčky i ostrosť jedu lahodí…“Pozrela naň významne a… pohľady ich sa stretly.Jej pekná tvár zafarbila sa nehou rumenca a on si v duchu pomyslel, že také krásne oči
dosiaľ nevidel…Práve bol obväzok na ruke urovnaný a Horecký úctyplným rukobozkom srdečne ďakoval
krásnej samaritánke za šľachetný skutok milosrdenstva, keď do izby vkročil domáci pán,
oznamujúc, že koník sa už utíšil a pochutnáva si na obroku…Na to zaviedol Horeckého do priestrannej jedálne, vyzdobenej rozličnými rohami, parohami
a vypchanými zvieraťmi, najviac vtákmi, a dcére pokynul, aby sa postarala o dajaké
občerstvenie.Kým Horecký obdivoval v kúte izby pri dverách vypchaného medveďa, držiaceho oboma
prednýma dľapami silný, železný vešiak na šaty a Hájsky mu vyrozprával, ako s týmže
medveďom ráz zápasil, kým sa mu podarilo ho prekliať, bol stôl vkusne prikrytý a chutnými
lahôdkami ako i dobrým vínom obohatený.Horecký sa veľmi dobre cítil v dome týchto dobrých, šľachetných ľudí, že sa mu ani
nechcelo odísť. Keď však slušnosť vyžadovala, aby jej hranice svojou dlhou návštevou
neprekročil, odobral sa od nich.Za ten čas, kým Hájsky išiel sluhovi rozkázať, aby predviedol pánu kapitánovi koňa,
riekla Miluška Horeckému, že jestli mu to nerobí obtiaže, aby im dal znať, či sa mu ruka
hojí, či ho nebolí.„Ak ráčite dovoliť, milostivá slečno, prídem si zajtra pre nový obväz,“ odpovedal
Horecký.„Prosím,“ odvetila domáca slečna a tvár jej zahorela odtieňom rudej ruže…Doviedli koňa. Horecký ďakujúc ešte raz za preukázané mu priateľstvo i láskavú
pohostinnosť, vysadol na svojho koníka a salutujúc, odkvapil…Po nepokojnej, bezsennej noci, v ktorej stále myslel na lesnú vílu, spanilú dcéru
nadlesného Hájskeho, vstal kapitán Horecký akýsi omámený a len jeho vojanské povinnosti
vedely ho uviesť do riadnej koľaje. Deň sa mu pozdával dlhým a nevedel sa dočkať
primeraného času na konanie návštiev, aby mohol k Hájskym, požiadať o nový obväzok.Miluške nedarilo sa lepšie. Cez celú noc mátožila jej mysľou elegantná, mužná postava
driečneho kapitána… V temnej tme noci, čo i tuho stískala spolu víčka svojich pekných očú,
stále videla žiariť dva plamienky jeho čiernych, ohnivých očú… Mimovoľne prichádzala jej na
myseľ otázka: „Či len príde?“, na ktorú jej srdce akýmsi tajným, ale sladkým tlkotom
odpovedalo, že príde… príde iste…Týmto uistením upokojená ráno vstala, aby svoju obvyklú prácu okolo domácnosti konala,
čakajúc túžobne na šťastnú chvíľu, v ktorej ho zasa uvidí…Chvíľa tá nadišla. Horecký, sotva odbila šiesta hodina popoludní, už jachal na svojom
bystrom koníkovi do horského zátišia k Hájskym pre nový obväzok na boľavú ruku…Pri tejto druhej návšteve cítil sa Horecký u Hájskych ešte lepšie a voľnejšie, ako pri
prvej, bo objavil u týchto dobrých ľudí popri šľachetných charakteroch i slovenské národné
povedomie, národnú hrdosť, vyvierajúcu z vrelej lásky ku slovenskému národu. Toto vzbudilo
v duši Horeckého milú ozvenu a krásnu rozpomienku, že tak to bývalo kedysi aj v ich
rodičovskom dome a rozpomienka táto rozširovala akési neobyčajne lahodiace a príjemné teplo
v jeho hrudi. Bolo po olovrante… Miluška na otcovo vyzvanie, žeby milého hosťa hrou na
klavíri a spevom pobavila, sadla ku klavíru, hrala a spievala báječné piesne slovenské s
takou srdečnosťou a oduševnením, že Horecký bol do nadšenia unesený jej spevom a zahorel
plamennou láskou k čarovnedj pevkyni.„Darmo je, tie slovenské piesne sú čarokrásné,“ riekol Horecký, keď Miluška dospievala a
on jej srdečne ďakoval za báječný pôžitok…„Máte pravdu, pán kapitán, ja ich najradšej spievam, veď — spevu na božom svete nad
slovenský nenajdete!“ dodala Miluška.„O Slovákoch všeobecne platí, že sú nárosom spevavým. Slovák spieva vždy a všade… spev
mu je najmilším duševným pokrmom. On v ňom zabúda na svoju biedu a krivdu, i svoj žiaľ i
bôľ, na všetku pokorenosť i zlobu ľudskú a vyletuje vo speve svojom zo svojich čarokrásnych
dolín na obrovské bralá nebotyčných Tatier a spája zem slovenskú s trónom Najvyššieho,“
rozhorlil sa Hájsky… Z toho prešli do rozhovoru o slovenskom národnom živote… a konečne
začali politizovať…Keď sa Horecký čudoval, že tu v zátiší hôr našiel takú milú národne uvedomelú slovenskú
rodinu, sťažoval sa Hájsky, že on musí svoje národné povedomie pred svojím chlebodarcom,
ktorý nie je Slovákom prajne naklonený, ukrývať, aby neztratil svoje postavenie… chlieb…Horeckého zadržali u Hájskych zasa na večeru a už blížilo sa k polnoci, keď odchádzal
domov.Od tých čias chodieval kapitán Horecký každý deň k Miluške ruku preväzovať, hoci na nej
už ani znamienka o boľačke nebolo, až si konečne peknú Milušku čo manželku a gazdinku do
svojho hniezda uviedol…Žili spolu šťastne v najlepšom porozumení a v úplnej shode. Mnohí priatelia Horeckému
závideli dobrú, statočnú a driečnu ženu, on im však povedal:„Hľadáte-li pravé šťastie, nehľadajte ho v palácoch, v šarláte a v zlate, bo tam
ho nenajdete. Pravé šťastie je zlatá riasa čistej lásky, úprimnej vernosti a statočnej
práce…“Stav manželský kapitána Horeckého s Miluškou Hájskych bol dôstojný, bo skvel sa
ctnosťami obapolného porozumenia, vernosti, svornosti a lásky, ktoré ctnosti viedly
manželov do prístavu blaženstva a šťastia.Stav tento podobal sa peknej záhrade, v ktorej dľa určenia Stvoriteľa šľachetné stromky,
štyri dobré dietky vyrastaly. Tieto boly pravým bohatstvom a hrdosťou šťastných rodičov,
ktorí sa z nich tešili, bo mienili z nich vychovať vzorných členov ľudskej spoločnosti…No, človek mieni a Boh mení. Do mesta, v ktorom bývali, dostala sa detská epidemická
nemoc, ktorá divo zúrila medzi deťmi a aj u Horeckých vyžiadala si obeť dvoch najmladších
detí. Dve staršie, touto hroznou chorobou zachvátené dietky, podarilo sa síce životu
zachovať, ale každému z nich ostala po nej trápna pamiatka, ktorá predsa len neskôr bola
príčinou ich predčasnej smrti.Ťažko, veľmi bôľne niesli rodičia túto veľkú ztratu milovaných dietok, ktorú pochopiť,
precítiť môže len ten, kto ju prežil…Dva úplné roky uzavieraly sa pred hlukom sveta, nechodiac do žiadnych spoločností,
nestýkajúc sa so žiadnym z početných bývalých priateľov, žili uzavretí vo svojej domácnosti
so svojmi rozpomienkami na ztratené dietky, so svojím ťažkým žiaľom a krutým bôľom… V tejto
krušnej dobe života, keď už mysleli, že žiadon človek nevie ich viac potešiť, potešil ich
Pán Boh zábleskom nádeje na nového potomka…Ako po mhlistej, surovej a mrazivej zime tešíme sa na jasný úsvit radostného jara, tak
tešili sa manželia Horeckých na prísť majúcu radostnú, rodinnú udalosť.Táto sa aj dostavila, lenže čakaná radosť neprišla sama, lež doviedla so sebou nový žiaľ
a nový bôľ, keďže šťastná matka život porodeného syna zaplatila vlastným životom…Pri dlhotrvajúcej nemoci svojich štyroch dietok nastydla, dávajúc ich celé dni a noci
viac týždňov do studených obkladov, dostala kašeľ, z ktorého sa vyvinul pľúcny katarrh… Po
pôrode dostavila sa triaška, na to nasledovala rýchla suchá nemoc, ktorá ju na trinásty deň
povolala k jej nebohým, ňou toľko oplakávaným deťom…Skormútenému, týmto novým ťažkým úderom zničenému manželovi ostalo nevoľné slabunké
dieťa, morené kašľom, o ktorom sa lekár vyslovil, že by to bola len hra prírody alebo div
boží, keby ostalo na žive…Lekár sa nemýlil, bo dieťatko žilo len šesť dní a na siedmy pošlo za svojou mamičkou…Pochovali ho do matkinho hrobu…Žiaľ a bôľ kapitána Horeckého nemožno opísať… On otužilý, chrabrý vojak, ktorý stál už v
krutom krvavom boji a vedel neúprosnej a takmer istej smrti smele a statne čeliť, týmto
hrozným nebezpečenstvom natoľko zmäknul, že často plakal…Hoj slzy, ktoré láska plače, sú bolestné…!Horecký po tomto hroznom nešťastí, ktoré ho zastihlo, hľadal uspokojenie v neúnavnom a
svedomitom plnení svojich povinnosti, ktoré mu jeho vojenský stav nakladal. Voľný čas
krátil si čítaním vedeckých, najviac historických kníh.Takýmto rovnakým tempom žitia ubiehaly mu roky jeden za druhým bez každej zvláštnej
udalosti alebo zmeny. Prešly abrahámoviny, prešla šesťdesiatka rokov a tu sa predsa dačo
zvláštneho prihodilo, čo Horeckého neobyčajne prekvapilo.Bolo to úradné upovedomenie, že stal sa dedičom pekného majetku po svojom bratrancovi,
Robertovi Horeckom, bývajúcom posledného času v Amerike.Horecký tohoto svojho bratranca nikdy nevidel, nikdy o ňom nepočul, ani nevedel, že
vôbec existuje, a teraz má po ňom toľký majetok dediť. To prichodilo mu ako dáka čarovná
pohádka a dlhší čas nevedel sa ustáliť, či tomu celému dedictvu môže dôverovať…Z úradných listín sa dozvedel, že zomrelý Robert Horecký bol synom neb. Huga Horeckého a
na toto meno vedel sa dobre rozpamätať, lebo ho nebohý jeho otec často spomínal, čo svojho
o 12 rokov mladšieho brata, rozprávajúc o ňom celé bájky rozličných veselých
dobrodružstiev. Strýko Hugo bol vraj najkrajším šuhajom celého okolia; urastený ako jedľa;
tvár mal súmernú, bielu a červené líca i pery ani čoby mu ich bol maliar namaľoval; oči
usmiate, modré, ako nebo, a vlasy zlatožlté, prstienkovité. Hoci bol nadaný a vtipný, učiť
sa nechcel a robota mu tiež nechutila, ale pri každej pletke, pri každom šibalstve alebo
bitke, ktorá sa v rodnom mestečku alebo na jeho okolí prihodila, bol on víťazom. Deň čo deň
prichádzaly na neho žaloby a starý otec si už nevedel rady ani pomoci s ním… Raz však
vykonala celá jeho banda taký kúsok, pre ktorý ho mali čo hlavného vodcu zavreť. On zo
strachu pred väzením ušiel a nikdy viac sa nenavrátil ani sa nikdy viac o ňom nič
nedozvedeli. Zmizol bez stopy… Toľko vedel kapitán Horecký o svojom strýkovi Hugovi, ale že
žil a kde žil, že mal syna, nevedel, a teraz sú už oba nebohí a on má po nich dediť…„Podivné sú ozaj cesty Božie,“ pomyslel si Horecký a za dedictvo po neznámom bratrancovi
obdržaný obnos uložil chladnokrvne do banky…Jeho priatelia a známi sa divili, že Horecký nejaví žiadnej radosti nad neočakávaným
dedictvom a keď mu gratulovali, odpovedal: „Nie je čo gratulovať, mňa dedictvo neblaží.
Nemám ženy ani detí, ktorým by som ho zanechal. Mne moja gáža a neskôr moja penzia úplne
postačí na zaokrytie mojich životných potrieb. Nuž, čo s tým dedictvom? Zbytočná starosť…“Horecký hovoril pravdu. Dedictvo robilo mu starosti, najmä, keď jedna väčšia banka
bankrotovala, zkrsla v ňom myšlienka, či by nemal radšej dajakú nemovitosť za zdedený
peniaz kúpiť…Myšlienka táto vyzrievala v ňom za pár rokov, až dozrela v skutok. Horecký srazu zatúžil
po založení vlastnej domácnosti tam — tam niekde v zátiší jeho rodného kraju, kde šumiaci
Váh veselo preteká úžľabinou nebotyčných lesnatých vrchov, na končiaroch ktorých vidno
sboreniská starých hradov, pamiatok dávnej slávy…Vrelá túžba žiť a zomrieť v rodnom kraji ovládala ho natoľko, že odhodlal sa ísť do
penzie a že v jeho rodnom kraji bol práve na predaj zapustlý „Zakliaty zámok“, kúpil ho,
dal opraviť a ubytoval sa v ňom so svojou malou vnučkou Ruženkou, sirotou po jeho synovcovi
a s celým služobníctvom, ako ho na začiatku novely nachodíme.Všetko to išlo náhlo, pádne, akoby vojanským tempom…*Horecký cítil sa v tomto svojom tichom hniezdočku dobre, príjemno a milo. Toto
napomáhala i tá okolnosť, či lepšie rečeno ten nahodilý prípad, že v duchovnom otcovi
blízkej fárnosti, ku ktorej prislúchal aj „Zakliaty zámok“, našiel svojho bývalého
spolužiaka, dobrého priateľa Tichého, s ktorým tri roky v jednom byte, na jednej strave
žil. Potom každý pošiel inou stranou, až teraz čo ošedivelí starci stretli sa zasa… Bolo to
milé prekvapenie a radostné stretnutie.Staré priateľstvo ožilo znova tak, že nebolo dňa, v ktorom by títo dvaja páni neboli
spolu bývali.Spolu sa o všetkom radili, spolu politizovali, spolu fajčili, spolu poľovali, spolu
karty hrali a spoločne pečovali o dobrú výchovu svojho spoločného miláčika malej Ruženky.Ťažký úkol učiteľa prevzal sám dedo. Učil svoju vnučku čítať, písať, počítať. Vyučovanie
náboženstva ako aj všetkých ostatných potrebných predmetov ponechal si pán dekan Tichý. So
všetkými ostatnými potrebami, ktoré dobrá výchova dievčaťa vyžadovala, bola poverená
päťdesiatročná slečna Laura, príbuzná druhej ženy Horeckého, najmladšia žena zpomedzi
ženského služobníctva, zamestnaného v Zakliatom zámku; Klára, vedúc aj celú domácnosť,
reprezentovala domácu paniu.Malá Ruženka, žijúc stále medzi starými ľuďmi, nebola by si mohla ináč predstaviť ľudské
pokolenie, ako s vráskami na čele a so šedivými vlasmi, keby nebola chodila do kostola —
pre ňu dosiaľ do najvzdialenejšieho to miesta zemského obvodu — a nebola tam videla svieže,
ružolíce tváre, čierne i plavé vlasy mladých sedliackych dievčeniec a šuhajov. Je síce
pravda, že videla tmavé kadere lesklých vlasov a milú mladú tvár tvojho bratranca, Oskára
Laneckého, ktorého dedo v školách vydržuje, ale ten prichádza k nim len v prázdninách na
pár dní…Tak ubiehal rok za rokom Ruženke v zákutí hôr, ktorá stávala sa s roka na rok múdrejšou.
Svojich učiteľov milovala oboch rovnakou láskou svojho nevinného srdca, bo cítila, že im
musí byť vďačnou za toľké dobrodenia, ktoré jej stále preukazujú… No so slečnou Laurou
prišla dosť často do nemilého sporu, najmä pri klavírových hodinách…„Ako to držíte tie ruky, odvisle, akoby ste ich mala z olova.“„Opáčteže, slečna Laura, nie sú z olova, sú z mäsa a kostí.“„Držte ich teda zľahka nad klavitúrou! Vo shyboch nehýbajte rukama, len prstami, ľahko
udierajte na klávesy! Takto…“ ukázala jej, ako treba hrať.Ruženka podvihla ruky hodne nad klaviatúrou a len končekami prstov dotýkala sa
jednotlivých klávesov…„Nebuďte protivná,“ zkríkla slečna. — „Tak som vám to neukázala“ a hnevlivo čapla ju po
ruke.Ruženka jej úder vrátila, mysliac, že žartuje. Slečna Laura skočila so stoličky, vzala
na seba prísnu vychovávateľskú postavu a hnevno pozerajúc cez veľké, v čiernej kosti
osadené okuliare, na dievčinu, zkríkla:„Ružena, vy sa opovažujete…“„Ale, nechajme to dnes, slečna Laura… Vy ste sa dnes zle vyspala, alebo sa vám dačo
zlého prisnilo, stále ma harusíte. Zajtra to pôjde ako po masle,“ riekla a už bola vonku.Keď sa slečna Laura z nemilej situácie spamätala, zavzdychla si:„To je vetroplach! To je divoch!… Čo z tej bude? Sám Pán Boh vie…“Slečna Laura bola dobrá stvora, výtečná gazdiná, sčítaná, vzdelaná dáma, hovorila päť
rečí, ale, prežijúc tiež svoj román života, bola veľmi nervózna…Boly dni, v ktorých táto jej nervozita až k šialenstvu sa stupňovala. Vtedy jej neblahý
rozruch každý v dome, počnúc od samého pána domu, jeho priateľa, až po toho najnižšieho
sluhu musel pocítiť.Keď Horecký začul vonku krik a v ňom jej piskľavý hlas, povedal zakaždým svojmu
priateľovi: „Očuj!… Už dnes zasa to staropanenstvo do nej vliezlo.“Raz sa pozabudol a povedal to pred Ruženkou, a viac nebolo treba. Táto uložila si dedovu
poznámku do arzenálu medzi ostatnú zbraň, uschovanú proti nenávidenej slečne Laure, aby ju
pri vhodnej príležitosti mohla použiť.A vhodná príležitosť nenechala na seba dlho čakať…Slečna Laura mala zase svoj neblahý deň. Domácemu pánovi vytýkala, že celú noc kašľal,
až do jej izby to bolo očuť, a to preto, že toľko fajčí… Celý dom je začmudený, ako
udiareň. Kuchárku hrešila, že káva nie je dobrá, je nechutná a ešte k tomu všetkému ju len
poloteplú doniesla na stôl. Chyžnej dohovárala, že v hosťovských izbách prach zle utiera,
kľúčky už vyše mesiaca nečistila, a v predizbe visia pavučiny… Potom si vyšla na starého
Petra, kočiša, a keď už nič iného mu vytknúť nevedela, nuž mu predhodila, že už dávno koňom
kopytá nemastil… na to si vypožičala starého sluhu Tomáša, že drevo na veľké kusy štiepe,
že dvor a chodníky v záhrade a v parku v neporiadku drží, kde chce človek, všade trávu
vidí…Malá Ruženka jej vyhýbala, ako sa len dalo, bo hneď ráno ju hrešila, že obliekla šaty,
ktoré má obliecť len vtedy, keď dajaký hosť zavíta do zámku.„Ale, vy neviete šetriť, nazdávate sa, že ten dedko má zlatú baňu, aby vám mohol každú
chvíľu novú toaletu kupovať.“Keď sa Ruženka vyhovárala, že na tých druhých šatoch má spínatká odtrhnuté, slečna Laura
spráskla rukama, vytreštila na ňu zadumené oči, zkríknuc: „A to si neviete spraviť?
Škandál, také veľké dievča nevie si spínatká prišiť! Neverím, že by ste to nevedela, ale sa
vám ťaží. Ešte predpoludním prišijete si spínatká a na obed dostavíte sa v tých šatoch,“
dodala prísnym tónom.Ruženka uposlúchla.Pred obedom riekla jej slečna Laura:„Ruženka, ukážte ruky! Napadlo mi, že ste mala včera špinavé nechty.“Úbohé dievča nesmelo ukázalo okruhlé rúčky.„To sú ruky slečny Horeckej? Či ste azda zemiaky zo zeme vybierala? S takýma rukama
neide sa ku stolu. Umyte si ruky, očistite si nechty a potom prídite k obedu!“Ruženka bez slova odporu išla…Keď sa vrátila, sedel už dedko v jedálni pri stole a pýtal sa jej, kde bola a čo robila,
keď nevie na čas prísť k jedlu, dozvediac sa však, že si bola ruky umyť, pochválil ju,
vysvetľujúc jej, že je to nie len slušnou, ale i potrebnou vecou pred jedlom si ruky umyť,
bo človek berie do rúk rozličné predmety, na ktorých môžu byť dajaké bacily, ktoré sa
rukami pri jedle môžu dostať do úst, poťažne do žalúdka a môžu ohroziť naše zdravie…Počas jedenia slečna Laura stále naprávala v dačom Ruženku, ktorej ani jedlá nechutnaly
samým strachom, čo to len pri klavíri bude…Odbily tri hodiny v Horeckého pracovni, Ruženka vzala noty a bežala do jedálne ku
klavíru. Prv však, nežby bola dvere na jedálni otvorila, zbožne sa prežehnala. Pri klavíri
sedela už slečna Laura: „No, myslela som, že už ani nedojdete na hodinu, keď necháte na
seba toľko čakať.“„Práve teraz odbily tri hodiny v dedkovej pracovni,“ odvetila Ruženka.„Teraz?“ Pozrela na zlaté dámske hodinky, ktoré mala na čiernej hodvábnej šnôročke na
hrdle zavesené a na prsiach za šatami zastrčené. „Nech sa páči, tri hodiny aj dvanásť
minút. Tých dvanásť minút dohoníme po štvrtej.“Pri hre to ešte ani raz nebrala slečna tak prísne, ako dnes. Neprestajne úbohé dievča
napomínala, naprávala, stále hrešila… Ruženka to všetko z počiatku trpelive niesla, ale keď
už toho bolo priveľa, vzbudil sa aj v nej vzdor a v tejto chvíľke akéhosi rozčúlenia
opakuje dedkove slová bez toho, že by bola rozmyslela, čo hovorí. „No, dnes už zasa to
staropanenstvo do vás vliezlo.“„Čože?“ zkríkla slečna Laura a takou prudkosťou vstala, že sa stolička, na ktorej
sedela, prekotila. „Čo ste to povedala? Vy — vy nezrelý zelený egreš opovažujete sa mne
staršej osobe staropanenstvo vytýkať? Či vy viete, či ešte aj vy starou pannou nebudete?“„Oj nie… bo ja sa vydám. Ja už mám ženícha a mám ho veľmi rada.“„Hoj, muky Ježišove!… Bože, či môžeš hľadieť na takýto zkazený, roztopašný svet? Decko,
ktorému ešte sotva len materinské mlieko na ústach uschlo, chce sa vydať a má ženícha… No,
to už prestáva všetko.“ Slečna ťažko vydychovala, opierajúc sa o klavír, akoby sa o ňu
mdloba pokúšala a chcela sa ho zachytiť. Zrazu sa obzrela na opodiaľ stojace dievča so
slovami úplnej prísnosti: „Ružena, teraz mi hneď poviete, koho to máte… Kto je ten váš
ženích. Ak nepoviete, zavolám dedka… Kto je to?“Dievča sa šelmovsky usmievalo, ale mlčalo.„No, kto je ten ženích? Von s tým!“ zvolala prísno slečna.„Náš pán dekan. On mi dáva cukríky a obrázky. Nedávno mi zo Žiliny z jarmoku veľké
medové srdiečko doniesol. Ja ho mám veľmi rada.“„Vy sa opovažujete zo mňa blázna robiť? Môžte ísť!… Naša hodina je skončená, ako aj celé
vyučovanie na klavíri. Všetko ostatné vybavím s vaším starým otcom… urážať sa nedám.“*Keď nasledujúceho dňa zasadol domáci pán so svojím každodenným hosťom, drahým to svojím
priateľom ku kartám, predstúpila slečna Laura pred týchto dvoch šľachetných mužov a žiadala
odpustenie, že práve vyrušuje, keď mienia započať hru, ale nepríjemnosť, ktorú jej Ruženka
zapríčinila, netrpí ďalšieho odkladu.„Prosím, slečno, som vám ochotne k službám,“ riekol Horecký, odložiac karty. Slečna
Laura vyrozprávala dopodrobna všetko a konečne dodala: „To sami páni uznajú, že takýmto
spôsobom nemôžem zadosť urobiť vážnemu úkolu vychovávania dievčaťa, ktoré ma na posmech a
za blázna má, ktoré ma pri napomenutiach uráža a preto, dôležite vec uvážiac, za dobré som
uznala, miesto svoje niekomu inému, koho by si slečna Ruženka viac vážila, popustiť a
prosím úctive za láskavé prepustenie…“Táto reč slečny Laury prekvapila, ba zrovna zdesila nielen domáceho pána, ale i jeho
priateľa.Celú nemilú záležitosť sľúbili vyšetriť, za neslušné chovanie Ruženku pokarhať a vec
urovnať tým, že slečna dostane úplné zadosťučinenie.Tak sa aj stalo. Ruženka musela slečnu odprosiť, táto jej previnenie veľkodušne
odpustila a život v Zakliatom zámku bežal zasa svojím navyklým spôsobom.Tomuto sa najviac tešil sám Horecký, bo u neho bolo celou epochálnou a v najvyššej miere
rozrušujúcou udalosťou, zameniť niektorého starého zamestnanca domu novým… A najmä hlavnú
osobu svojho plateného personálu: slečnu Lauru… Ona má síce svoje zvláštne vrtochy, ktoré
jej nervóza so sebou donáša, ale má popri nich aj celú zásobu dobrých vlastností, ktoré by
možno u druhej gazdinej nenašiel…Práve teraz by mu odchod slečny Laury bol dvojnásobnú starosť zapríčinil, keď sa blížia
školské prázdniny, na ktoré každý rok dochádza syn po jeho sesternici Oskár Lánecký,
ktorého sa čo siroty zaujal a vyškoliť nechal. Toho roku príde už čo maturant na posledné
školské prázdniny, po uplynutí týchto pôjde k vojsku.Slečna Laura mala Oskára radšej ako Ruženku, bo dľa jej názoru bol tichší, usadlejší a
šuhaj salónnych mravov. To, pravda, nebrala do úvahy, že bol o niekoľko rokov starší.Pred každými školskými prázdninami zaviedla slečna Laura veľkú a dôkladnú upratovačku v
celom dome. Pri tejto príležitosti prišiel rad i na tak zvanú „tmavú izbu“. Bola to
podlhastá úzka miestnosť s malým oblokom, osobitným vxhodom, ktorá slúžila za skladište
zbytočného náradia a rozličných nepotrebných predmetov. Do tejto miestnosti sa zriedka
chodievalo, a to najviac len slečna. Pre zvedavú Ruženku mala táto stále uzavretá miestnosť
niečo tajnostného, pútavého, preto pri upratovačke, keď slečna vyšla von, vkĺzla sa dnu a
behajúc očima po všetkých predmetoch, zazrela v polootvorenej zaprášenej škatuli čosi
bieleho… Vezme to do ruky, odfúka prach a hľa, biela soška anjela. Rýchlo ju skryla pod
zásterku a bežala s ňou do svojej izby.Tam ho umyla, vlastne okúpala, poutierala a pred ňou stál anjelik v úplnej čistote a
kráse. Ach, čiže sa mu tešila, túlila ho k sebe, bozkávala a zasa pohladkávala za dlhší
čas, obdivujúc raz jeho peknú usmiatu tváričku, raz bosé nôžky, chutné okrúhle rúčky a
konečne tie tenké, takmer priezračné krydielká…Z najväčšej radosti vyrušila ju myšlienka, že veď to nie je jej anjelik. Ona ho od
nikoho nedostala, ona ho vzala a musí ho zasa ta uložiť… „Nie, nie, ja si ho viac nedám,“
hovorila sama sebe.No, zasa jej napadlo, že pán dekan jej povedal, že cudziu vec si privlastniť, znamená
toľko, čo kradnúť, a to je ťažký hriech. Toto zaviedlo ju do rozpakov, na rozcestie ctnosti
a hriechu… Položiť anjela ta do škatule, z ktorj ho vzala, alebo si ho nechať a ukryť, že
by ho nik nenašiel… „A keď ho predsa len najdú? Povedia, že som ho ukradla… Keď ho aj
domáci nenajdú, ale najde ho Pán Boh… nahnevá sa na mňa, že som kradnula…“ Pri týchto
myšlienkach bolo jej tak clivo, že by sa bola skoro rozplakala… Už brala anjela, že ho
zanesie nazpät do tmavej izby, lež v tom jej blyslo mysľou, že si ho od deda bude pýtať…Vzala sošku a bežala s ňou k Horeckému do záhrady, ktorý tam v tôni košatej lipy sedel a
čítal. S detskou radosťou ukázala mu milý predmet, rozprávajúc mu, v akom smutnom stave
našla svojho anjela v tmavej izbe, ako ho poumývala, až ostal čistý, a konečne ho prosila,
aby jej ho daroval, že sa jej veľmi páči…Starý pán s milým úsmevom sledoval naivnú radosť svojej vnučky a ochotne splnil jej
prosbu.Ruženka mala radosť, vďakyplne bozkávala ruky i tvár milému dedkovi, túliac sa k nemu i
s anjelom.„Ale musíš byť dobrá, Ruženko!“ riekol Horecký. „A musíš dať pozor, že by si ho
nezabila, to je vzácna pamiatka.“ Pri tom si spomínal na zašlú dobu lásky, v ktorej
anjelíka z bieleho karárskeho mramoru svojej druhej žene daroval…„Budem, dedulko môj, a keby som dakedy chcela niečo zlého urobiť, spomnem si na svojho
anjela a on ma bude varovať a chrániť.“ S tým odbehla.Popoludní prišiel pán dekan v určitú dobu zahrať si s domácim pánom na karty. Sotvaže sa
uvítali, už pribehla Ruženka so svojím anjelom pochváliť sa.„Jej-jej-jej, to je pekný anjelík! Aký čistý a biely, ako anjelík z kostola,“ vyslovil
svoj obdiv pán dekan.Ruženka rástla radosťou, že sa jej anjel i pánu dekanovi páči a zvedavo sa vyzvedala:„Povedzteže mi, prosím vás, ujko, aký je to anjel? Či anjel archanjel, či anjel Gabriel,
a či anjelík strážniček?“Oba páni zasmiali sa srdečne a pán dekan odpovedal:„Ani jeden z tých, ktorých si spomínala. Tvoj anjel volá sa Amor.“„Amor?“ opakovala s úľubou Ruženka. „Ja som vedela, že môj anjel musí mať pekné meno.
Amor, to znie tak rozkošne. Či nie, deduško?“„Áno, veľmi pekne,“ odvetil Horecký, a že by sa vyhnul ďalším otázkam, dodal: „Teraz nám
už daj, Ruženka, s tvojím anjelom pokoj, aby si nás nemýlila.“ Zasadli ku stolíku a začali
svoju partiu pikétu.Ruženka uposlúchla, bežala so svojím anjelom cez salon do svojej izby s úmyslom, že ho
tam postaví na nočný stolík a dá k nemu s každej strany kýtku kvetov. V salone našla slečnu
Lauru a radostne zvolala:„Teta Laura, pozriteže, akého pekného anjela mám a volá sa Amor.“Slečna Laura zdesene pozrela na sošku, zasa na Ruženku a popraviac si okuliare riekla:
„Ruženko, nevyslovujte toto špatné meno! To je celkom neslušné, aby to dievča spomínalo.“„Ale veď mi to pán dekan povedal, že sa môj anjel tak volá,“ riekla Ruženka, preľaknutá,
že azda niečo zlého tým vykonala…„Pán dekan,“ prerušila ju slečna, „pán dekan vie veľmi dobre, že je to meno diablovo,
ale iste nemal času, že by vám to bol bližšie vysvetlil. Ja vám hovorím, že dobre vychovaná
slečna nesmie nikdy toto slovo z úst vypustiť.“„Prečo, slečno Lauro, je to také slovo, ktoré sa nesmie z úst vypustiť?“ vyzvedalo sa
prestrašené dievča.„Prečo? Preto, že váš anjel nie je dobrým anjelom, ale jedným zpomedzi tých zlých
duchov, ktorí boli z neba do pekla svrhnutí.“„Ale, tetuška, veď môj anjel je predsa taký pekný,“ domáhala sa Ruženka.„Pekný… pekný… Čo potom? Vonkajšia krása neospravedlňuje vnútornú špatnosť a zkazenosť.
Mnohé jabĺčko je z vonku pekné, červené, ale vnútri hnilé, neupotrebíme ho, ale zahodíme. I
váš anjel je taký, na oko zdá sa pekným, milým, vábivým, ale v podstate je zlý, klamný,
falošný, škodoradostný, že vie otráviť a zničiť človekovi celý život… Radím vám, odložte
ho, nezabávajte sa ním, chráňte sa ho, že by ste raz neobanovala.“ Po týchto výstražných
slovách odišla.Ruženka ostala bezradnou… Všetky krásne sny, ktoré spriadala v zlatú gloriolu kolo
svojho anjela, zapudila slečna Laura svojou roztrpčenou rečou, že miesto nich uhostila sa
mlha neistoty v jej snivej hlávke…Vošla do svojej izby, postavila sošku na nočný stolík, zahľadela sa na ňu a tíško
riekla: „Ako by mu tam pristalo! Ale ho tam nenechám, bo jestli má ozaj tie vlastnosti,
ktoré slečna Laura spomínala, ak je soška dajakého zlého ducha, nechcem ju. A prečo mi to
ani deduško, ani pán dekan nepovedal? Prečo ma pred ním, čo pred zlým anjelom, nevarovali?“Takto premýšľajúc, hľadela na anjela a čím viac naň pozerala, tým krajším sa jej javil,
tým nepochopiteľnejšou zdala sa jej byť jeho zloba…Po dlhšom premýšľaní rozhodla, že sa o tom ešte s niekym dôkladne porozpráva. Zatiaľ ho
schovala medzi svoju bielizeň.*Oskár Lánecký vo svojom poslednom dopise spomenul, že svoj príchod ešte neskôr presne
oznámi.Už prešiel týždeň školských prázdnin a sľúbený dopis s presným udaním príchodu
neprišiel.Horecký javil už netrpelivosť, bol namrzený, roztržitý, v kartách prehrával a svojho
miláčka, Ruženku, tu i tu ostrejšie napomínal.Celá domácnosť Zakliateho zámku bola trapným očakávaním sľúbeného dopisu napnutá.List nedošiel, ale prišiel sám Oskár Lánecký vo vojanskej uniforme čo jednoročný
dobrovoľník u delostrelectva.To bolo pre dobrého deda uchystané prekvapenie, pre toto sa aj takmer o dva týždne
svojím príchodom omeškal.Toto prekvapenie stretlo sa s prajným výsledkom: Horecký mal veľkú radosť zo svojho
vnuka, ktorý nielen matúru s vyznamenaním složil, ale sám sa k vojsku prihlásil a všetko si
samostatne vybehal, zariadil. S úľubou a hrdosťou pozeral na mladého driečneho vojaka a
svojmu priateľovi riekol:„Je to chlapík, súci do sveta. Dokázal, že sa bude vedieť samostatne boriť životom, len
aby ho kamaráti ku ľahkomyseľnostiam nesviedli, nezkazili.“„Nemaj strachu! Kto sa modlí, nemôže byť zlým. A ja som toho mladého človeka už
častejšie videl pohrúženého v modlitbe, keď večer zvonili“, upokojoval ho tento.Oskár bol svojmu dedovi celým srdcom a celou dušou naklonený, ako to len vďačnosť za
nepočetné, veľké dobrodenia vyžadovala; lež ustavičná vzdialenosť od neho prekážala predsa
úplnému vývoju citov detskej prítulnosti.K Ruženke choval sa Oskár milo, vľúdno, ale predsa s akousi odmeranou blahosklonnosťou
bavieval sa s ňou. Na jej početné otázky odpovedal s najväčšou rozvahou…V očiach Ruženkiných bol Oskár krásavcom. Jeho vyrážajúce sa čierne bajúzky vedely ju do
detského nadšenia uviesť. Všetky jednotlivosti jeho uniformy musel jej vysvetliť, musel jej
vyrozprávať všetky prežité študentské dobrodružstvá, nad ktorými sa vedela srdečne a veselo
zasmiať.Ona zasa s úprimnosťou, ktorá je vlastnosťou detských sŕdc, vyrozprávala mu všetky
udalosti, ktoré prekonala s nervóznou vychovávateľkou a neskôr svoje smutné zkúsenosti s
nešťastným anjelom. Rozprávala mu, ako ho našla v tmavej izbe, ako ho vykúpala a pomohla mu
k jeho bývalej kráse, ako sa mu tešila, ako si ho od deduška vypýtala, ako jej ho pán dekan
pochválil a povedal jej, že sa volá Amor a tiež i to, ako jej slečna Laura prísno zakázala
vyslovovať jeho krásné meno, bo že je to anjel zlý, jeden z tých, ktorí boli s neba do
pekla uvrhnutí atď.Oskár sa zasmial tak srdečne, že Ruženka pozrela naň zadivená, ako sa môže smiať nad
takou smutnou udalosťou…„Ukáž mi toho svojho anjela,“ riekol.Ruženka doniesla sošku, ukázala ju Oskárovi a pritúliac sa k nemu, prosila ho, aby jej
pravdu riekol, či je ten anjel dobrým a či zlým anjelom.„Tvoj Amor nie je vôbec žiadnym anjelom,“ odvetil Oskár.„Nie je anjelom?“ zhrozila sa Ruženka. „Veď má predsa krýdla.“„Amor nie je anjelom, on je bohom,“ dorazil Oskár.„Prosím ťa, Oskárko, nehreš proti prvému božiemu prikázaniu! My máme len jednoho Boha,
ktorý je v nebi,“ riekla prestrašená dievčina.Oskár zasmial sa znovu nad jej naivnosťou, vysvetľoval jej mytologiu, poučoval ju o
náboženstve starých Grékov a Rímanov, že oni si zvolili Amora za boha lásky a naši básnici
a umelci predstavujú ho podnes čo takého vo svojich dielach.„Amor značí teda lásku?“ pýtala sa naivná dievčina.„Áno,“ dosvedčil jej Oskár.„A čo je to láska?“ vyzvedá sa ďalej zvedavá Ruženka. „Čo to znamená?“„Láska znamená mať dakoho rád, dakoho milovať. Tak, čo ešte chceš vedieť?“ pýtal sa s
úsmevom mladík.„Oskár, prečo drží môj Amor prst na ústach?“„Preto, že je mlčanlivý a tým nám dáva na vedomie, že keď máme dakoho radi, nemáme to
vyblabotať.“„Jaj!“ zhrozila sa Ruženka, že až obledla a hneď na to zčervenela.„Čo ti je?“„Ja som onehdá povedala pánu dekanovi, že ho ľúbim, že ho veľmi ľúbim…,“ spovedala sa
nešťastná Ruženka.„Ty blázenko! Tým si nič zlého nespáchala. Také malé dievčatá to môžu ešte smelo
povedať, ale keď dorastú v panny, musia mlčať. Ale už odlož toho tvojho „anjela“ a dones
lobdu, zahráme sa!“Ruženka uposluchla.Ani desať minút neprešlo, už veselo behali za lobdou po nádvorí, po parku, že dedo,
vracajúc sa práve tadiaľ s poľa, srdečne sa smial nad veselou športovnou zábavou svojich
vnúčat.Oskár bol svojmu dedovi naklonený úplnou láskou a vďakou, akou tomuto svojmu
dobrodincovi bol povinný, ale ustavičné odlúčenie od neho — súc stále s roka na rok v
školách — hatilo predsa úplnému vývoju detskej, srdečnej prítuľnosti. Teraz práve chystal
sa nastúpiť novú dráhu života, vojanský stav lákal ho rozmanitými pôvabmi, aké si len jeho
živá obrazotvornosť vyčariť mohla, opomínajúc všetky ťažkosti, nepríjemnosti a nebezpečia,
ktoré týmto pôvabom často v zapätí chodia. Pri takýchto malebných myšlienkach, tešiac sa na
svoj nový stav života, vzdor tomu, že mu u deda v Zakliatom zámku veľmi dobre bolo, s
radosťou vyčkával koniec svojej dovolenej.Dedovi, Ruženke i slečne Laure, ktorá si zakaždým oči utierala, keď niekto odchod
mladého pána spomenul, sväto sľuboval, že ich za rok zasa navštívi.„Rok prejde, to doba krátka,“ riekol starý pán, ani čo by tým bol chcel seba i ostatných
potešiť.Svital deň lúčenia… Rozlúčili sa tak, ako lúčievajú sa ľudia, ktorí si nedávajú„S Bohom!“, ale ktorí sa lúčia„Do videnia!“.Len Ruženke zalievaly sa očká slzami a jej útle srdiečko horký žiaľ svieral, bo sa jej
zdalo, že Oskára dlho zas, veľmi dlho a možná nikdy viac neuvidí…A keď starý koč zastal predo dvermi a on sa od deda a slečny Laury odobral, chytila
svojho bratranca za ruku a šeptala mu: „Oskárko môj, ja teba ľúbim, veľmi ťa ľúbim… teraz
ti to ešte smiem povedať, lebo som malá, až vyrastiem, viac ti to nepoviem…“On pobozkal svoju sesterničku miesto odpovede, skočil do koča, kone sa pohli… posledné:
„Do videnia!“ ozvalo sa dvorom Zakliateho zámku.*„Rok prejde, to doba krátka,“riekol majiteľ Zakliateho zámku, keď
sa lúčil so svojím vnukom. Kto vie, či si pri tom pomyslel, čo všetko stať sa môže behom
tejto krátkej doby; čo sa, ako sa všeličo zmeniť môže za jeden rok…To si iste nepomyslel, že v tom roku vypukne svetová vojna, ktorá pobúri svet, otrasie
základmi zeme, otvorí ovzdušie a z potokov ľudskej krvi, ktorá poliala pláne svetových
bojíšť a stala sa krvou výkupnou, svätou, vykvitne nová veľká doba, doba divov a zázrakov…Ani to si nepomyslel, že jeho vnuk, tento mladý ideálny šuhaj, ktorý sotvaže prekročil
hranicu detského veku, musí ísť do boja, na dejište krutých desov a besov, aby obetoval
svoju živo prúdiacu mladú krv, aby obetoval svoj mladý, nádejeplný život.Pre koho?… Za čo?…To zpočiatku svetovej vojny nik nevedel. To ani on sám, starý vyslúžilý vojak, vystihnúť
nemohol.Ruženka stále myslela na svojho bratranca, modlievala sa často za neho a keď mu dedko
písal, ona vložila mu do listu svätý obrázok, najkrajší z tých, ktoré od pána dekana čo
odmenu pilnosti dostávala, a keď mu peniaze posielal, ona vždy zo svojej pokladničky istú
čiastku úspor k nim priložila.A čo slečna Laura? Tá tie prvé dni, týždne, ba i mesiace plakávala, nariekavala nad
svojím miláčkom a konečne sa tiež utíšila.Oskár písaval z počiatku vojny z ruskej fronty dosť často. Obsah jeho krátkych dopisov
bol zavše uspokojivý… V druhom roku vojny boly jeho dopisy zriedkavé, obsahove o veľa
kratšie a nejasné… Akási nervozita dala sa z nich vycítiť, čo Horeckého mrzelo, ba
znepokojovalo…Konečne Oskárove dopisy celkom vystaly.V Zakliatom zámku začínalo byť akosi clivo, ovzdušie v ňom bolo také dusné, ako to býva
za letných horúčav pred blížiacou sa búrkou.Starý pán zprvu upokojoval seba i ostatných tým, že na tej čiare, kde Oskár leží, sú dľa
zvestí uverejnených v novinách tuhé boje a v takých napnutých dobách nemožno písať.Ale keď za celého polroka žiadnu zprávu od Oskára nedostal, vedel, že s ním nemusí byť
dobre, ale tíšil svoju ako i svojich domácich pobúrenú myseľ tým domnením, že akiste padol
do zajatia, čo by ešte nebolo to najhoršie. Tej samej mienky bol aj jeho dobrý priateľ,
tamojší dekan.Uplynul celý rok, čo nevedeli, čo je s Oskárom, až na začiatku štvrtého válečného roku
čítali jeho meno v sozname nezvestných.V Zakliatom zámku nastalo strnutie, ochradnutie celého života… plač a nárek.Zvesť tá ešte aj chrabrého, duchom vojanským nadchnutého Horeckého zronila. On už dlhší
čas choravel a domáci mali obavu, že táto zvesť jeho neduživý stav zhorší, preto chovali sa
pred ním k celej tej krušnej udalosti dosť zdržanlive, na oko chladnokrvne.On to vedel, že sa pretvárajú a prečo sa pretvárajú, preto sám spomenul neraz
nezvestnosť úbohého šuhaja, končiac svoju reč: „Ja, každá vojna vyžaduje vážne obete.“Nad nezvestnosť svojho vnuka bol by sa Horecký ešte vedel povzniesť, ale o veľa väčšiu
bolesť, o veľa ťažší žiaľ zapríčinily mu chýry, ktoré rozprávali o Oskárovi domov vrátivši
sa invalidi, že bol človekom ľahkomyseľným, hýrilcom, že keď dostal peniaze, hneď ich v
kartách premárnil a ešte iné zlé veci porobil…Toto Horeckého hrozne bolelo, toto ho celkom zronilo… On zanevrel na Oskára plným hnevom
svojej sklamanej duše a berúc v objatie plačúcu Ruženku, hladkal jej belavé kadere so
slovami: „Nemám už nikoho na svete, len teba. Ty mi nahradíš všetko… Viem, že v tebe sa
nesklamem.“Darmo ho Ruženka tíšila, darmo Oskára všetkým možným spôsobom vyhovárala, očisťovala;
darmo mu pán dekan vysvetľoval, že nie je hodno takým bezzákladným chýrom veriť, že tí istí
môžu z dajakej proti jeho vnuku prechovávanej zášti hovoriť: to všetko nepomohlo.Neduh, ktorý už dlhší čas hlodal na jeho zdraví, deň čo deň stával sa povážlivejším…
Lekári dochádzali, pomáhali, ale pomôcť nemohli…Proti smrti nieto lieku…Smrť sa konečne dostavila a tento statočný, šľachetný muž prijal ju pokojne.*Na oboch vežiach Zakliateho zámku vialy cez celý mesiac dlhé čierne zástavy na znak
hlbokého smútku, ktorý v ňom panuje.Choroba kapitána Horeckého, hoci nepozdávala sa byť povážlivou, bola predsa len vážna,
bo skončila sa smrťou, ktorú on prijal kľudne čo víťazstvo po ťažkom boji života, plnom
najšľachetnejšieho konania povinností.Celé okolie smútilo za statočným Horeckým, pravým ľudomilom, ktorý každému pomohol, či
radou, či dobrým skutkom, kto sa k nemu s dôverou obrátil.Najboľastnejšie pociťovala ztratu milovaného, dobrého starého otca Ruženka. Kamkoľvek sa
obrátila, všade našla nekonečnú prázdnotu.Všetky tie služby, ktoré vyžadovalo ošetrovanie neduživého deduška, staly sa zvykom jej
života… Bola ešte taká mladá a už pociťovala celú krutú bolesť, ktorú obsahuje v sebe ťažké
slovo„samota“… Samota doma, samota vo svete…Samotu túto pocítila tým viac, keďže ju aj slečna Laura, s ktorou sa už poslednejšie
časy veľmi dobre porozumeli a znášaly, musela opustiť. Jej bratovi zomrela žena pri siedmom
dieťati a on ju úpenlive prosil, žeby prevzala úkol matky pri jeho úbohých sirotách, bo že
on nemieni sa viac ženiť. Prosbu túto mu nemohla odoprieť, hoci ťažko opúšťala Ruženku v
jej ťažkom zármutku.No Ruženka ju nezdržiavala, ba naopak, prihovárala sa za úbožiatka siroty, že ona
najlepšie bude vedieť nahradiť im matku. Ruženka ináč ani jednať nemohla, bo bola Slovenka
a Slováci medzi inými vzácnymi vlastnosťami majú i tú krásnu vlastnosť, že majú útrpné
srdce k sirotám.Neustála pečlivá opatera neduživého deduška a trapné starosti o nezvestného Oskára
urýchlili nápadne vývoj Ruženkinho ducha i tela. Z bezstarostného, veselého, takmer
samopašného dievčatka stala sa zrazu tichá, vážna panna.Ruženka bola veľká, štihlá, ale pri tom statná, ako väčšina dievčat, žijúcich na
čerstvom, horskom vzduchu. Jej chovanie bolo vážné, dôstojné čo veliteľky Zakliateho zámku
a jej služobníctvo chovalo sa k nej s najväčšou slušnosťou, oddanosťou a úctou.Starý dekan Tichý ostal jej i naďalej starootcovským priateľom. Kedykoľvek mu čas a
povinnosti dovolily, zašiel pozrieť do Zakliateho zámku, donášal jej noviny a chýry o
neočakávanom zvrate války a o bežných udalostiach z okolia…Raz ju našiel pohrúženú v plači u deduškovho písacieho stolka, v ktorom našla sväzok
Oskárových listov, ktoré s času na čas písaval nebohému deduškovi a tento na každý napísal
ceruzou svoju poznámku, z ktorých väčšia časť končila: „Poslal dvestpäťdesiat korún“,
„Poslal sto korún“ atď.Dopisy tieto vzbudily v jej citlivej duši na stá spomienok na zašlé detské časy a
vylúdily nad ich ztratou hojnosť sĺz.Keď prišiel starý priateľ domu, pán dekan, rýchlo utrela slzy s očú i s tvári a srdečne
vítala milého hosťa.„Ruženka drahá, nehanbi sa za slzy,“ riekol, zbadajúc jej rozpačitosť. „Slzy nie sú nič
zlého, ba naopak, ony sú najlepším a najdrahším darom od Boha, človekovi ešte v raji
poskytnutým.“„Ako to, dôstojný pane?“ pýtala sa Ruženka.„Keď prvý človek ľahkomyseľne prestúpil príkaz mu Bohom daný, bol od Pána z raja vyhnaný
a hrozný výrok zaslúženého trestu vyriekol nad ním Pán.Hadom oklamaný a svedený prvý človek opúšťa raj a nesmierna bolesť rozrýva mu dušu.
Prísne slová rozhnevaného Boha znejú mu stále v ušiach a robia ho najvyššou mierou
nešťastným, zničeným…I ľúto bolo Bohu človeka, diela to Jeho svätých rúk a pohnutý útrpnosťou nad drahým mu
tvorom, ktorý i po svojom páde ostal mu zo všetkých zemských bytostí najmilším, dal mu dve
kvapky nebeskej rosy, by nasledovaly ho na trnistej ceste. Kvapky tie jagaly sa ako perly.
„Vezmi si ich,“ riekol láskavý Otec nebeský, „a bôľ stane sa ti ľahčím a radosť
dobročinnejšou.“Adam pohnutý svrchovanou láskou Pána, zvlhlým zrakom pozrel túžobne posledný raz k raju,
ktorý navždy opúšťal, a plakal.Plačom však jeho myseľ stala sa veselšou i kľudnejšou, a jeho bôľ, jeho smútok stal sa
menším. Slzy sú darom vzácnym, bo ich okrem človeka žiadon iný tvor na svete nemá.“„Už teraz viem, prečo sú nám slzy úľavou stiesnenej duše a balzamom raneného srdca;
preto že sú od Boha,“ dodala Ruženka…„Slzy miernia bolesť a zármutok, je ich v terajšom povojnovom čase toľko, že keby boly v
hromade, mohly by tvoriť celú záplavu, bo niet domu, niet takmer rodiny, v ktorej by
neoplakávali ztratu jednoho alebo dvoch i troch zo svojich príbuzných.“„Vojna prichodí mi čo dravá obluda, ktorá pohromu a nešťastie donáša do krajín, v
ktorých sa objaví, ona všetko sožiera, ničí životy i majetky,“ riekla Ruženka.„Veru by bolo už raz na čase, aby mocnosti vynašly dajaký iný modus na vyrovnávanie
svojich nesrovnalostí a sporov, ako to strašné krviprelievanie, to hrozné vraždenie na
bojištiach. Protiví sa to humanite, ktorú teraz všade požadujú; a jej prestúpenie prísnym
trestom stíhajú; protiví sa to kultúre, o ktorú štáty v terajšom osvietenom storočí celou
vervou závodia, bo vojna nepovznáša, nezošľachťuje, ale demoralizuje celú ľudskú
spoločnosť,“ horlil za svetový mier pán dekan.V ďalšom rozhovore spomneli Oskára.Ruženka hovorila, že stále naň myslí, že veľmi často o ňom sníva. Vyslovila svoju
mienku, že ona neverí, žeby to pravda bola, čo nebohému starému otcovi natárali o ňom
vojaci, ktorí sa s bojišťa vrátili, až tento naň natoľko zanevrel, že ho z testamentu
vylúčil.Pán dekan tiež mieni, že to nebude také hrozné, ako to oni maľujú, ale čosi pravdy bude
predsa na tom, bo on sa dozvedel z hodnoverného prameňa, že Oskár Lánecký, keď odchádzal na
bojište, zanechal tu dlhy.To Ruženku zarmútilo a napadlo jej, či by tie dlhy nemala za neho zaplatiť.Pán dekan radil, aby sa s tým ešte dočkalo. Stáva sa, že mnohí sú za nezvestných dlhší
čas vyhlásení a konečne sa objavia, ba mnohí sú aj úradne za padlých oznámení a zrazu
vysvitne, že žijú.„Ja ani jednoho dňa nezabudnem sa zaň pomodliť, hoci neviem, či sa mám modliť za živého
ači za mrtvého. Modlievam sa v tom smysle, že ak je živý, žeby mu Boh najmilostivejší
dopomohol šťastne navrátiť sa domov; ak je mrtvý, žeby ho ráčil vziať na milosť a dal mu
ľahké odpočinutie,“ hovorila Ruženka.„Celkom správne,“ potvrdil jej jednanie dedov priateľ. „Modlitbu čistého srdca Pán Boh
rád vyslyší.“„Bár by vyslyšal! Ja kedykoľvek sa za neho modlím, dušou previeva mi sladká predtucha,
že žije… a ja tomuto tajnému hlasu verím…“„Človek rád verí to, čo si praje. Konečne to nie je vylúčené, že môže žiť a sa šťastne
navrátiť,“ dovŕšil pán dekan rozhovor o Oskárovi.Nato prešli na hospodárske záležitosti, v ktorých jej pán dekan čo starý, zkúsený
hospodár vedel voždy dobre praktické rady udeľovať.Keď odchádzal domov, Ruženka ho hodný kúsok odprevadila, prosiac ho, žeby ju zasa čím
skôr prišiel pozrieť.Pán dekan to svojmu priateľovi na smrteľnej posteli prisľúbil, že bude o Ruženku pečovať
a čo charakterný muž sľub svoj statočne plnil…*Už rok prešiel, čo sa stal Oskár Lánecký nezvestným.Všetky námahy pána dekana Tichého, i Ruženkine cieľom bližších zpráv o nezvestnom
Oskárovi nedoniesly žiadneho prajného výsledku, žiadneho hodnoverného údaju.Vyočuli aj jeho kamarátov, jeho spolubojovníkov, ale ani tu sa ničoho hodnoverného
nedopátrali. Jeden tvrdil, že ho Rusi zajali; druhý hovoril, že ako vyšiel zo zákopy, ho
guľka trafila; tretí sa prisahal, že boli naraz ranení, že spolu ležali v poľnom špitáli,
jemu bolo už takmer celkom dobre, keď poručík Lánecký zomrel na otravu krvi, bol aj na jeho
pohrebe a vedel by vraj aj to miesto vyhľadať, kde je pochovaný. Ešte dvoch sa vypytovali,
ale aj z tých jeden každý zasa niečo iného povedal, čo sa nesrovnávalo s výpoveďami
tamtých. No, okrem jednoho všetci tvrdili, že je mrtvý. To bolo pre úbohú Ruženku veľmi
smutné a bôľné, veď až teraz cítila, že ho milovala zápalom svojej prvej lásky…Prišlo jaro, zahnalo flegmaticky vzduch dlhej, trudnej zimy a privábilo svieže, ozónové
ovzdušie s ďalekých svetov, ktorým vanula jemná korenitá vôňa… Dobré nebe sa zasa milo
usmievalo a papršlekmi svojho jasu prebúdzalo zem zo zimného spánku. V krásoháji Zakliateho
zámku kvitlo mnoho sňažienok, ktoré pri najslabšom zaviatí laškajúceho vetríka natriasaly
svojmi bielymi zvončekami, ani čoby tajným hlaholom zobúdzaly ostatnie kvietky: „Nespite!
Vstaňte!“Jaro je už tu…
Vítajte ho a
zdobte ho kvietim!Kaška očula čosi zvoniť, zvedavo vystrčila svoju zlatú hlávku zpod zeme a presvedčiac
sa, o čo ide, pošeptala tú novinu svojim sestrám a zrazu trávnaté úvršie, ležiace na
výslní, jagalo sa farbou zlata… Potôčik ihravo zurčal, vtáčkovia veselo džigotali a na
svojom vydržiavanom valnom shromaždení jednohlasne uzavreli, vrelú vďaku zaslať
Najmilostivejšiemu za otvorenie krásneho, teplého jara. Velebným výkonom týmto poverili
najlepšieho svojho letca, malého škovránka, ktorý hneď vzniesol sa hore a letel v
nedohliadne výšiny, veselo pri tom švitoriac, ako čo by si opakoval pieseň vďaky a chvály,
ktorú má predniesť pred trónom Najvyššieho… Príroda celá zdala sa byť báječným prejavom
harmonickej poézie…Ruženka pootvárala všetky obloky na svojom byte a vyšla von do božej prírody uvítať
došlé jaro. Ach, aký to rozdiel v tom uvítaní jara predtým a teraz.Predtým naivnou detskou radosťou vítala každú klíčiacu trávičku, behala od jednoho
kvietka ku druhému, bozkávala ho, napodobňovala spev každého vtáčika, ako by sa s ním
rozprávať chcela, spriadala v mysli svojej pohádky o Vesne, ktorá dľa jej fantázie má vlasy
zo zlatých slnečných lúčov, oči z blankytu neba, oblek z ružovej hmly, zdobený kvetmi, sedí
vo zlatom dvojkolesovom vozíčku, ktorý ťahajú dva veľkí motýli, pri tom ju obletujú
svieťacie svätojánske mušky. Takto si predstavovala Ruženka príchod jara, takto ho
vítavala…A teraz?… Teraz ho víta ako svojho starodávneho priateľa, ktorému by sa mala s mnohými
záležitosťami zdôveriť, ktorému by mala výron citov rozžialenej duše a boľavého srdca
odokryť; ktorému by sa mala horko vyžalovať, že ztratila svojho dobrého deduška ako aj
ideál svojej prvej a… poslednej lásky… A čože je život bez lásky? Pustá, nemá plaň, ktorou
človek zbavený všetkej radosti kráča ku temnému hrobu…Ako jej iné roky bývalo na jar veselo, tak smutno jej je teraz.Kamkoľvek vôkol seba pozrela, všetko ju upamätúvalo na Oskára.Akýsi trápny smut, akási krušná clivosť naplnila jej dušu pri myšlienke, že on chudák
neteší sa viac príchodu jara, netuší, ako ona za ním žiali, ako ho oplakáva, ako sa zaň
modlí… ako ho milovala a miluje, akou láskou naň spomína… on to netuší, ak je naozaj mrtvý…
Mrtvý a pochovaný v ďalekom svete, kde mu nik na jeho opustenú mohylôčku nepoloží prvé
kvietky čo pozdrav jara…Pri týchto a podobných myšlienkach krutý bôľ stisol jej srdce… Vrátila sa do bytu a keď
pozatvárala obloky, vzala sväzok Oskárových listov, tisla ich k ústam… k srdcu a tichými
slzami hojila svoj bôľ…Zrazu sa jej zdalo, že voľakto klope na dvere, sotrela slzy, odložila dopisy a v tom sa
opakovalo silnejšie klopanie.„Slobodno!“ zvolala Ruženka. Dvere sa otvorily a v nich objavil sa s veselou, usmiatou
tvárou dekan Tichý.„Ahá, dôstojný pán!… Vítajte a ráčte ďalej!“ riekla prekvapeno Ruženka.„Prekvapuje ťa to, že prichádzam v takejto nezvyčajnej hodine, ale zdalo sa mi to
hotovým prečinom, nechať ťa čakať až do odpoludnia na zvesť, ktorú ti nesiem.“„Zvesť? Z vašej usmiatej tvári dá sa uzatvárať, že by to mala byť zvesť dobrá… Môj Bože,
azda dačo nového o Oskárovi?“ posledné slová vyrazila zo seba silným vzrušením.„No-no-no, len pomaľúčky! Ak mi sľúbiš, že sa zachováš celkom pokojne, nuž poviem ti
radostnú novinu.“„Sľubujem vám, že všetky svoje sily vynaložím, aby som vyhovela vašej žiadosti.“„Nuž teda vedz, že Oskár žije.“„Žije? Ó, vďaka Najmilostivejšiemu, on žije!“ zvolala radostne Ruženka, potláčajúc v
sebe šialené vzrušenie…„Áno, žije v ruskom zajatí a je, chvála Pánu Bohu, zdravý…“ dodal kňaz a priateľ domu.„Zkadiaľ to viete, dôstojný pane?“„Z tejto jeho dopisnice,“ odvetil oslovený, a vytiahnuc z vrecka dopisnicu, podal ju
Ruženke.„On písal? Áno, to je jeho písmo,“ riekla natešene, pozrúc na kartu a zvedavo čítala:
„Som zdravý a úfam, že i vám nič nechýba a že sa dobre máte. Váš vďačný Oskár.“ — „A to je
všetko?… Len tak málo?…“ riekla Ruženka polosklamaným hlasom.„Nebuď nevďačná, dievenka moja, proti milosti Božej! Možno ešte pred hodinou bola by si
Boh vie čo dala za to, keby si sa bola mohla dozvedieť istoty, čo je s Oskárom, a teraz
zrazu vieš, že žije a že je zdravý a predsa ti to nestačí. Darmo je, nespokojnosť leží v
povahe človeka…“„Nie, nie — nechcem uraziť milostivú dobrotu Pána Boha, vrúcnou modlitbou poďakujem sa
Mu za ňu, ako i vám, dôstojný pane, srdečne ďakujem za radostnú novinu.“ Pri týchto slovách
bozkala svojmu dobrodincovi ruku. On jej pohladil zlatožlté vlasy, rieknuc: „Myslím, že to
už dlho nepotrvá, čo navráti sa do svojej vlasti.“„A do svojho domova, do Zakliateho zámku,“ dodala Ruženka.„To už neviem, aké stanovisko zaujme teraz voči Zakliatemu zámku, keď ho dedko z
testamentu vylúčil a celý svoj majetok tebe poručil. Či ho to neurazí, či sa nám odcudzí,“
podotknul dekan.„Nebohý dedko to urobil na základe obdržaných o ňom informácií, ktoré, tak sa mi zdá,
neboly správné. Treba bude vec napraviť…“„Ako? To ťažká vec…“„Prečo by bola ťažká? Ja myslím, že to najjednoduchšie by bolo, prijať ho za
spoludediča,“ nadhodila Ruženka.„O tom potom, dievka moja. To veľmi vážna vec, o ktorej treba náležite premýšľať,“
riekol pán dekan, chystajúc sa odísť.„Dôstojný pane, veď nech sa vám páči so mnou obedovať,“ zvala ho Ruženka srdečným
prízvukom.„Ďakujem ti, Ruženka drahá, mám hosťa pri obede, musím domov.“„To je škoda, boli by sme si pohovorili, ako vec dedictva po nebohom dedkovi zariadiť,
že by sme Oskára upokojili, bo veď preň to bude veľmi bôľnym a krušným prekvapením, keď
očuje, že naň nebohý dedko, ktorého si on veľkou mierou ctil a vážil, svojou záveťou
nepamätal. Keďže mu dedko stále veľké dobrodenia preukazoval, bude mňa upodozrievať, že som
nebohého deda vo svoj vlastný prospech prehovorila… naklonila. A to by ma veľmi bolelo… bo
sobecká nie som…“„Celú túto vec treba, dieťa moje, náležite uvážiť. Ja budem o tejto záležitosti
premýšľať a budeme-li s verejným notárom, i toho sa ohľadom tej veci poradím a výsledok ti
potom sdelím. Konečne vec nie je súrna, bo veď Oskár tu ešte nie je. Buď pokojná a dobre sa
maj! S Bohom!“ Po týchto slovách odišiel.Ruženka ho až za bránu vyprevadila.Po jeho odchode vbehla do spalne; bozkávala studený lístok, ktorý z takého ďalekého
sveta došiel, aby do Zakliateho zámku doniesol úsmev, radosť a šťastie… šťastie mladej
lásky, rozvíjajúcej sa v jarnom období života…Keď dopisnicu viackrát prečítala, vrhla sa na kolená pred obraz Matky krásneho
milovania, pred ktorým sa každodenne za Oskára modlievala, ďakujúc jej vrelosťou svojho
srdca, že ráčila vyslyšať jej úpenlivú prosbu, zachránila ho na bojišti pred smrťou.
Zarovno prosila o jeho šťastný a skorý návrat…Zrazu jej začalo byť v izbe teskno… vybehla von do voľnej prírody ako veselý vtáčik a
bola by najradšej každému stromu, kríku, bylinke, každému vtáčaťu a zvieratku radostne
zvestovala, že Oskár žije…Navštívila všetky miesta v parku, na ktorých sa spolu bavievali a tam vedela sa živo
rozpamätať na všetky jeho reči, ktoré jej kde povedal…Takouto milou zábavou prešiel jej tento krásny jarný deň.Večer, keď sa západ kúpal v zlatom mori, na nebi objavila sa trblietavá večernica a
biely mesiac ani tanier veľký, keď ospalé vtáčatká slabo číkotaly zo sna o príchode jara a
celou prírodou rozlial sa večerný kľud, Ruženka, zahľadiac sa oblokom do neurčitej diaľavy,
premýšľala, čo všetko má Oskárovi písať…„Môj Bože,“ zavzdychla, „mala by som mu toho toľko písať, že by to celú knihu tvorilo a
predsa pán dekan raz spomínal, že do zajatia smie sa len to najnutnejšie písať, bo ináč to
prísna cenzúra neprepustí…“Takýmito myšlienkami zaoberala sa Ruženka dlho, dlho…Až keď čierna noc rozprestrela nad celým okolím svoje temné krýdla a svojou čarovnou
mocou obtáčala ľudí do tajných závojov báječného snenia, zaspala aj Ruženka a hoci jej sny
boly radostným vzrušením, že Oskár žije, pretrhované, boly predsa len sladké, bo snila celú
noc o ňom, snila krásny sen lásky…*Na druhý deň prišiel pán dekan Tichý v riadnu hodinu do Zakliateho zámku, kde ho Ruženka
už netrpelive očakávala, aby s ním mohla sa poradiť o odpovedi, ktorú mienila toho dňa
Oskárovi odoslať.Staručký, úprimný priateľ jej ochotne radou poslúžil. Ona odpoveď napísala a on ju pri
odchode vzal so sebou, aby ju osobne mohol dať na poštu.Nato sa Ruženke akosi uvoľnilo, prichodilo jej, akoby jej ťažká starosť spadla s hlavy…Ešte včera pred spaním ju napadlo, že musí ísť do hája ku bralu, kam Oskár tak rád
chodieval.Počasie bolo nádherné, teplo ako v lete.Ruženka vzala kožený korbáčik, odviazala svojho verného psa Césara a ním sprevádzaná
pošla do hája, ktorý hraničil s krásohájom Zakliateho zámku, ku spomenutému bralu.Cesta jej ubiehala hravo, bo z reťaze na slobodu pustený César tešil sa, behal, skákal,
radostne brechal a sprevádzal všetky svoje umelé kúsky, ako by sa chcel svojej driečnej
veliteľke odvďačiť za to, že ho pojala so sebou.Prišli až ku bralu, ale tam zmenil César svoju veselú úlohu za vážnu. — Začal pred
jedným košatým kríčkom hustej borovice výstižne, silno brechať akoby tam šípil nepriateľa,
na ktorého by sa najradšej vrhnul…Zpoza kríčka ozval sa zdesený výkrik ženy…Ruženka okríkla psa a keď švihla korbáčom v povetrí, pes prestal brechať a pokorne
plazil sa k nohám svojej veliteľke. Táto ho pripnula za obojek na korbáč a išla sa
presvedčiť, kto je za kríčkom, čo tak zastrašeno vykríkol. Našla tam pričupenú staručkú
ženu s viazaničkou ráždia, ktorá sa strachom triasla a zazrúc Ruženku, vykríkla, hodila na
seba kríž, volajúc: „Ježiš, Maria, Jozef!“„Čo sa tak bojíte, starenka? Ja som ešte nikoho nepokutovala, kto v mojom háji ráždie
sbieral,“ hovorila jej Ruženka prívetive. „Bohatý neide ho sbierať, chudobnému to
doprajem.“Starenka sodvihla k nej oči a trhaným hlasom sa pýtala: „A ktože — sú — oni?“„Či ma neznáte? Veď ste už u nás v Zakliatom zámku boli, keď sme počas vojny mlieko,
múku a zemiaky chudobe delili.“„Ach, teda pani veľkomožná zo Zakliateho zámku? No, nech sa neráčia v hneve pohnúť, ja
som sa naľakala, že to, nech Boh chráni, tá nešťastnica, čo tu pod bralom mátožieva,
doprevádzaná čiernym psiskom, lenže ten má ohnivé okále, až mu tak z nich plameň srší…“„Akú to nešťastnicu spomínate, babenka?“ pýtala sa Ruženka.„A či neráčili ešte očuť, prečo kaštieľ, v ktorom ráčia bývať, volajú Zakliatym zámkom?“„Nie, babenka, nepočula som, a budem vám veľmi povďačná, keď mi to poviete.“„Ach, prosím ponižene, to je dlhá historia, to by pani veľkomožná nemali trpezlivosti
počúvať,“ odvetila starenka.„Mýlite sa, babenka, ja som rada, že sa konečne dozviem túto historiu a budem vás
hociako dlho počúvať. Slniečko tak milo svieti, teplúčko je, ako v lete, sadnime si hen na
lavičku pod bralo a rozprávajte, prosím vás.“Na to pomohla starenke vstať, doprevadila ju k lavičke, sadly vedľa seba a starenka
rozprávala:„Moja nebohá stará mamka, Pán Boh im daj ľahko duši, roprávali, že za detstva ich
pradeda býval tam, kde vy teraz bývate, akýsi divý rytier, na jeho meno sa už ľudia
nepamätajú, ale o jeho hrozných výčinoch rozprávajú si ľudia podnes. Bol to človek hrozný,
bezbožný a horší od čerta, srdce mal kamenné a krv zkazenú, jedovatú. Celé okolie hrúzou a
strachom naplňoval a čiernu dušu svoju krvou nevinných ľudí napájal. Všetky pekné dievčence
a mladé ženy na blízkom okolí musely sa pred ním ukrývať, bo ktorú zazrel a zapáčila sa mu,
poslal si pre ňu svojich paholkov, ktorí ju ako vlci nevinnú ovečku uchmatli, jemu na zámok
doviedli, zkadiaľ sa už viac nikdy von živá nedostala…“„No a kam ich dával?“ pýtala sa Ruženka.„V tých priehlbinách za kaštieľom — my to voláme: „Na Jamiskách“ — je vraj viac ľudských
kostí, ako kamenia; tam ich vraj aj za živa pochovával…“Obecný hlásnik mal vraj takú krásnu dcéru, že jej vo troch stoliciach, čo sa krásy týka,
páru nebolo. Rodičia ukrývali svoju krasuľku, Johanku, pred dravým rytierom, ako najlepšie
vedeli. Keď dorástla v pannu, dali ju až za Moravu k akejsi ďalekej rodine. Tam bola tri
úplné roky a veľmi dobre sa jej viedlo, bo pokrevní si ju tak obľúbili, že ju mali ako
svoje vlastné dieťa a ona tiež na nich privyknula. Po treťom roku prišiel k nej z domu
posol so smutnou zprávou, že jej mamička je ťažko chorá a žiadajú si ju ešte pred smrťou
vidieť, že ho poslali, aby sa s ním domov pobrala. Johanka plakala, bolo jej ľúto mamičky,
ale aj žiaľno, že musí opustiť dobrých pokrevných. Títo ju tešili, že sa tu nedá nič iného
robiť, ako ísť, matka je matka, jej najprednejšia rodina, že však sa zasa k nim prinavráti.
Išla, ale ako došli do susednej dediny, nahovoril ju posol, aby išli poľnou cestou cez háj,
že budú skôr doma. Išli, išli, ani živej duše nestretli, až keď prišli sem k tomuto bralu,
tu čakal zavretý koč a dvaja lapaji divého rytiera. Títo hneď Johanku pochytili, ruky jej
sviazali, vopchali ju do koča a uháňali s ňou do zámku, lebo ten posol bol za sedliaka
preoblečený hlavný paholok rytierov a choroba matky len vymyslená nástraha, aby mohli
driečnu Johanku do svojich pazúrov dostať. Úbohá Johanka sa tak naľakala, keď ju lapili, že
od ľaku ani len hlasu zo seba vydať nemohla…V zámku ju s chichotom — ako sa priepadník na lapenú dušu smeje — privítal rytier,
zaprisahajúc sa, že takej krásy ešte jakživ nevidel. Hneď sa jej začal zaliečať, ale ona ho
celou silou od seba odsotila. Načo on jej sľuboval, že však ona naň privykne, keď nie po
dobrom, tak po zlom sa mu poddať musí. Ale ona neprivykla, ani sa nepoddala a keď raz chcel
pri nej svoju hriešnu samopašnosť spáchať a ona nemohla sa nijako obrániť, keď sa k nej
nahnul a chcel ju bozkať, ona vo svojej zlosti odhryzla mu koniec nosa. Na to sa on
rozpajedil, sám ju vyfliaskal a potom ju dal do tmavej pivnice zavreť a tam ju každý deň
nechal katovať a mučiť, až sa z toho, úbohá, zošalela. Ako bláznivá im raz ušla, ale tu u
tohoto brala ju chytili a bezcitný rytier ju vraj dal za živa pochovať. Keď sa to jej
rodičia dopočuli, čo všetko sa s ich úbohým dieťaťom dialo otca od veľkého žiaľu hneď
porazilo a matka vo svojom zúfalom bôli hroznú kliatbu vyriekla na rytiera, že by ani v
zemi pokoja nemal, ale ako psisko blúdil svetom a bydlisko jeho zakliala, že by v ňom
žiadny človek stánia nemal, kým sa nestane majetkom stvory anjelskej, čistej, akou bola jej
jediná dcéra, Johanka.A kliatba jej sa vyplnila. Keď je na novo mesiac, vídavajú ľudia nešťastnú Johanku tu
pod bralom nariekať a hlas jej sa vetrom clivo a bôľne nesie po okolí, ako hlas žalostnej
Meluzíny, že to až srdce prerýva a za ňou sa objaví čierne psisko s ohnivými okálmi, ktorý
miesto že by brechal, zavýja strašným chichotom, že všetky sovy začnú húkať, vrany kvákať a
všetci psi v dedine zavýjať. A zámok dlhé roky stál prázdny, keďže tam nikto vydržať
nemohol, bo tam každú noc mátalo. Nuž takto mne stará mať a ja zase im, pani veľkomožná,“
dokončila starenka svoju rozprávku.„Ďakujem vám, babenka, za peknú rozprávočku. Už teraz viem, prečo náš dom volajú„Zakliatym zámkom“. Nato obdarovala starenku peniazmi, kázala jej,
že by si prišla k nej do domu pre bochník chleba, trochu mlieka, krúpov, stravy a odoberúc
sa od nej, pospiechala domov, zabraná do myšlienok nad tým, čo počula.*Prešlo niekoľko mesiacov a dekan Tichý sa dozvedel, že sa Oskár zo zajatia šťastne
navrátil a slúži ďalej u vojska čo kapitán.„Prečo neprišiel sem na svoju dedovizeň? Azda sa hnevá?… Iste sa hnevá, že ho dedko
vylúčil z dedictva a poručil všetko mne… Bude si myslieť, že som ja nebohého dedúška proti
nemu naštvala a vo svoj prospech ho ku sebe naklonila. Je to celkom prirodzená vec, že bude
taký úsudok o mne prechovávať.“ Takto premýšľala Ruženka stále a myšlienky tie ju
znepokojovaly, trápily a bolely…Mladý kapitán Oskár Lánecký nemal mimo svojej uniformy a svojich dlhov ničoho, preto
nemožno mu zazlievať, že obdržiac zprávu o dedovej smrti, zaujímal sa o podiel dedictva po
ňom. Keď sa však dozvedel, že nebohý dedo ho v záveti ani len nespomenul, zanevrel v prvom
návale sklamanej nádeje hnevom na svoju sesternicu a zasypával ju vo svojej mysli horkými
výčitkami, sľubujúc jej nepriateľstvo a trest, že sa nikdy viac k nej hlásiť nebude.Hnev jeho voždy mohutnel, kedykoľvek siahol do svojej prázdnej peňaženky…Ruženka tušila, čo sa v duši jej bratranca deje, mala čas o tom premýšľať a čím viac o
tom premýšľala, tým nešťastnejšou sa cítila. Nemohla sa tej chvíle dočkať, až príde pán
dekan, že by sa s ním poradila, akým spôsobom by bolo najlepšie Oskárovi dať vedieť, že mu
chce odstúpiť polovicu dedictva po nebohom dedovi.Pán dekan konečne prišiel v obvyklom čase a Ruženka ho dnes ešte srdečnejšie vítala, než
inokedy.Po krátkom úvode rozličných formalít prišla na pretras spomenutá záležitosť odstúpenia
polovice dedictva.„Je to, dieťa milé, veľmi ťažká vec. Ty mu chceš polovicu dedictva po starom otcovi
dobrovoľne odstúpiť, to jest, ty mu chceš polovicu majetku, ktorý si po nebohom dedovi
dedila, darovať. Ruženka drahá, či to za isté držíš, že on tento tvoj dar prijme? Nakoľko
ja kapitána Oskára Láneckého poznám, viem, že je to muž hrdej povahy, ktorú už od detstva
bolo na ňom badať. Môže sa ľahko stať, že on tvoju dobrosrdečnosť nesprávne pochopí, mylno
si ju vyloží a odstrčený nebohým dedom od dedictva bude sa cítiť urazeným a dar tvoj
považovať bude za almužnu, neprijme ho a tebe to v tvojom dobrom, šľachetnom srdci
zapríčiní hlbokú ranu, ktorá sa tak ľahko nezahojí. Záležitosť túto treba so všetkých strán
náležite uvážiť.“Ruženka počúvala múdre slová staručkého kňaza a priateľa pokojne, až po ukončení jeho
reči, pýtala sa zroneným, chvejúcim sa hlasom:„Myslíte teda, dôstojný pane, že sa to vôbec nedá previesť?“„Prečo by sa nedalo, dá sa to previesť, len treba vymyslieť spôsob, akým by to
prevedenie hladko išlo. Ja by som vedel takýto spôsob.“„No, prosím vás, dôstojný pane, ráčte mi ho láskave sdeliť a ja všetko podujmem na jeho
uplatnenie.“„Nuž a čo keby si sa za Oskára vydala, bol by to najjednoduchší a najprirodzenejší
spôsob vyrovnania tejto majetkovej záležitosti.“Ruženke zahorela tvár pôvabným nachom, prsia sa jej dmuly a srdce bilo na poplach
všetkých citov duše, z ktorej vyronil sa hlboký vzdych…„Proti tomu by nikto nič nemohol namietať. Vaše príbuzenstvo je také ďaleké, že by
nebolo prekážkou. Čo myslíš, Ruženka?“„Dôstojný pane, okrem vás nemám nikoho iného na svete, komu by som sa s tajom srdca
svojho zdôveriť mohla. Myslím, že ma nevysmejete, keď vám poviem, že Oskára celým srdcom,
celou dušou milujem…“„No tak, a možno, on podobne smýšľa, len by treba bolo dajakého sprostredkovateľa medzi
vami,“ riekol staručký pán.Nato sa ešte dlho radili, čo a jako by bolo najlepšie vec tú zariadiť. Pán dekan mienil,
že by sa to dalo lepšie ústne ako písomne vybaviť a konečne navrhnul, že by Ruženka Oskára
pozvala, že by ju v jej osirelosti navštívil, bo že sa chce s ním ako s jediným príbuzným a
priateľom svojho detstva o vážnej záležitosti poradiť. V liste má pripomenúť, že úfa, že on
čo vyšší dôstojník bude natoľko gavalierom, že jej úprimné pozvanie neodmietne. Návrh tento
sa Ruženke pozdával, že hneď napísala Oskárovi list a pán dekan ho osobne dal na poštu.*Deň za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom ubiehal a čakaný hosť do Zakliateho
zámku neprichádzal, ba ani odpoveď na srdečné pozvanie Ruženkine neposielal.Táto nevšímavosť a či hnev milovaného Oskára veľmi ťažko prežívala, že často si hojnými
slzami musela stiesnenosť duše a bôľ srdca liečiť…Na šťastie dozor na prevedenie jesenných prác v záhradách, v krásoháji a v poli
vyžadoval ju celú, že v prácach a starostiach o domácnosť, o hospodárstvo zabudla čiastočne
na svoje sklamanie.Zima toho roku dostavila sa skôr, ako po iné roky a prekvapila mnohých v najlepšom
konaní poľných prác.Začiatkom novembra bola stále už zima, obloha zatiahnutá čiernymi oblakmi, po zemi
stlala sa hustá hmla… Okolo Zakliateho zámku obletovaly vrany a svojím odporným kvákaním
robily dojem krušného, ba možno povedať trápneho pocitu…Ruženka sedela pri písacom stolíka v zakúrenej izbe nebohého starého otca, dávajúc si
účty bežných príjmov a výdajov do poriadku, keď ozvalo sa prudké zvonenie u vchodu do
dvora…„Kto to k nám prichádza na sklonku dňa?“ divila sa Ruženka, ale myslela, že akiste
dajaký pocestný zablúdil v hmle… No, za pár minút pribehla chyžná do izby radostne volajúc:
„Milostivá slečno, dostali sme vzácneho hosťa.“„Koho?“„Váš príbuzný, pán kapitán Oskár Lánecký je tu…“Pri týchto slovách vyskočila Ruženka, ako by bola elektrickú ranu pocítila, lež
opanovala sa a riekla vážne: „Uveď ho sem!“Skoro na to objavil sa vo dverách túžobne čakaný Oskár Lánecký.Ruženka privítala ho úprimnou srdečnosťou; „No, že si konečne prišiel, už ťa toľké časy
čakám! Vítaj!“ Podala mu ruku.On si pevno zaumienil, chovať sa zdržanlive, chladno, ako sa na podvedeného dediča
patrí, lež podanie ruky nemohol jej odoprieť.„Prichádzam na tvoju výslovnú žiadosť, ako tiež, že by som ti urobil svoju poklonu čo
dedičke a čo majiteľke Zakliateho zámku.“Ruženke prichodilo, že poslednú vetu vyslovil akýmsi pichlavým dôrazom, a pocítila
tieseň v srdci.Nakoľko si Ruženka svojho bratranca povšimla, vyhovoval celkom obrazu, ktorý si vo
svojich upomienkach uchovala. Bol však mužnejší, pleť jeho bola tmavšia, ťahy tváre
určitejšie, ale oči ostaly výrazné, nežné ako predtým bývaly, hoci teraz žiarily prísnou
vážnosťou. Cítila, že je na ňu roztrpčený, že sa na ňu hnevá a očakávala rozhodujúci boj…Poukázala mu pohodlné sedadlo a sama zaujmúc miesto proti nemu, riekla obvyklou
nežnosťou: „Nehnevaj sa, prosím ťa, že som ťa sem pozvala, prinútily ma k tomu udalosti,
ktoré sa posledného času v našej rodine a tu v tomto dome staly. Náš dobrý dedo zomrel a
univerzálnou dedičkou celého svojho majetku urobil mňa.“„Čo mi to spomínaš? Náš dedo bol celkom slobodný v tomto ohľade a myslím, že so svojím
majetkom mohol naložiť, ako sa mu páčilo,“ riekol Oskár žive, popudene.„Áno, to mohol, ale chceš-li byť úprimným, nemôžeš uprieť, že ťa to predsa len bolelo a
boleť muselo, že ťa v záveti nespomenul; ako aj to, že sa v duchu domnievaš, že som
nebohého deda prehovorila vo svoj prospech. No, ubezpečujem ťa, že som ničoho ani len toho
najmenšieho nepodnikla, aby som si dajaké výhody pre seba bola zabezpečila. Naopak, bolelo
ma to, že si bol z testamentu a tým aj z podielu dedictva vylúčený a zaumienila som si, že
ako rovnou mierou požívali sme priazeň dedovu za jeho života, tou samou rovnou mierou
podelíme sa dedictvom po jeho smrti. Bolo by kruté, keby si mi odoprel radosť, žeby som sa
mohla s tebou po sestersky rozdeliť.“Ruženkino bolestné rozochvenie urobilo na Oskára hlboký dojem. Jeho priama povaha mala
rada úprimnosť a nenávidela chladnú, vymeranú zdvorilosť.„Mám-li byť úprimným,“ riekol, „nuž áno, priznávam sa, že som o tebe často dosť
nepriateľsky smýšľal, bo nemá-li človek nič okrem tej uniformy a sopár dlhov, nuž
prichádzajú mu neraz rozličné pochmúrne myšlienky…“„Rada uverím,“ riekla Ruženka.„Pochopíš teda, že…“„Chápem ťa dôkladne a smiem-li s tebou čo s priateľom svojho detstva, čo s jediným
príbuzným otvorene rozprávať, nuž môžeme vec hneď ujednať a zajtra, alebo kedy budeš
chcieť, zavoláme verejného notára a dáme tú záležitosť aj hneď úradne do poriadku.“„Prosím, ako ti ľúbo,“ riekol Oskár.„Zakliaty zámok, ktorý sa mi stal rozpomienkami pútavým a milým domovom a ktorý pre teba
i tak nemá ceny, podržím pre seba…“„Prosím… Ja súhlasím s každým tvojim rozhodnutím, bo vidím, že ma chceš šťastným urobiť.
S majetkom, ktorý mi chceš láskave prideliť, môžem urobiť i najlepšiu partiu. I ty sa vydáš
a naše rodiny splynú v úzké príbuzenstvo, viazané úprimným priateľstvom. Budeme sa často
navštevovať a vzájomne tešiť z obapolného šťastia.“Ruženka obrátila zrak svoj na krb a zasa na hodiny, žeby Oskár nezbadal v jej pohľade
jej duševný nepokoj a srdečný rozruch…Chyžná vstúpila, oznamujúc večeru.„Čože, už je večera?“ zvolal Oskár, vyskočiac zo sedadla. „Koľko je to vlastne hodín?“„Osem práve odbilo,“ odpovedala Ruženka.„Ja chcem byť dnes doma a to už musím sa poberať,“ riekol Oskár.„Nepohrdneš predsa mojím pohostinstvom. Vonku je tma ako v rohu a hrozné počasie, že
neradno v ňom nocou koňmo cestovať, a konečne pri jedle dá sa najlepšie hovoriť, môžme ešte
o všeličom potrebnom rozhodnúť.“Oskár ponúkol jej rameno a odišli do jedálne, kde sa až do polnoci bavili. Po polnoci
rozišli sa každý do svojej izby na odpočinok.Ruženka nevedela usnúť, myseľ jej bola zaujatá rôznymi myšlienkami a srdce pobúrené
oživenou láskou k Oskárovi…A on? Premýšľal, že jeho sesternica nie je obyčajnou dedinskou husou, za akú ju on
držal, ale že sa z nej vyvinula elegantná, vzdelaná dáma… Konečne zaspal a snil zas len o
nej…Ráno sa prebudil, keď Peter zakúril v izbe.„Aké počasie je vonku?“ pýtal sa Petra.„Napadalo veľa snehu, pán veľkomožný. Na terase je ho na dve piade a na ceste budú
záveje až po pás.“„Do paroma! To by mi ešte chýbalo, že by som tu ostal zaviaty.“„No, dnes veru nebudú môcť, pán veľkomožný, odcestovať,“ riekol vážne starý Peter.Oskárovi prešiel deň hravo, bo bavil sa výborne so svojou rozkošnou sesternicou. Po
obede spomínal síce odjazd, ale keď mu Ruženka povedala: „Chceš-li si utŕžiť zápal pľúc
alebo aspoň náležitú chrípku, nebudem ťa zdržovať.“ Oskár si to rozmyslel a ostal.V noci mrzlo a ráno svitol krásny zimný deň. Starý Peter prišiel zakúriť do hosťovskej
izby, v ktorej spal Oskár, v poľovnom obleku.Oskárovi to hneď napadlo a spýtal sa: „Chystáte sa voľakam?“„Na poľovku ideme. Či by sa pánu veľkomožnému nepáčilo si s nami zapoľovať? Dnes je
utešený deň, v noci mrzlo a teraz je jasno ako v oku.“„Nebolo by od veci… ja som náruživým poľovníkom, no neide to, bo veď nemám tu iných
šiat, len tie, čo mám na sebe,“ riekol kapitán.„No a keby ste to ráčil zkúsiť v poľovníckom obleku po nebohom pánovi, i flintu má
znamenitú,“ nadhodil Peter.„Ha-ha-ha,“ zasmial sa veselo kapitán Lánecký, ale o chvíľočku riekol: „Mohli by sme to
konečne zkúsiť.“Netrvalo dlho, predstavil sa Oskár Ruženke čo poľovník. Táto ho uisťovala, že mu ten
oblek celkom dobre pristane.Keď Ruženka nabalila svojmu bratrancovi plnú poľovnícku kapsu rozličnými lahôdkami a
Petrovi kuchárka nadelila celú zásobu jedla, pohli sa takto opatrení do hôr ešte troma
hájnikmi sprevádzaní.Oskárovi prialo šťastie, navrátil sa večer s bohatou korisťou, no celodennou chôdzou
unavený, zapotený, radostne uvítal vykúrenú teplú izbu a ešte radostnejšie prichystanú preň
bielizeň po nebohom dedkovi. Z toho poznával výhody sriadenej domácnosti…Keď sa preobliekol, roztiahol sa pohodlne na pohovku a premýšľal: „Život v tomto
Zakliatom zámku nie je zlý, ba naopak, je celkom príjemný. Okolie je pekné romantické a pre
poľovníka ako stvorené; nuž a moja sestrenička je celkom milé, dobré a šľachetné stvorenie…
má pôvabné oči, pekne zformovaný nosček, rozkošný úsmev a… a… je celá o veľa krajšia a
nebezpečnejšia, ako som si myslel… Musím ztadiaľto čím skôr uprchnúť, bo ináč by som tu
mohol navždy uviaznuť…“*Nasledujúceho dňa čarovnou mocou teplých slnečných lúčov sneh čiastočne zmizol a Ruženka
nerobila žiadnych námietok, keď Oskár na odpoludnie ustanovil svoj odjazd.Pri obede si toho ešte mali veľa povedať, pri tom sa výborne bavili, že na odjazd
zabudli a boli akosi prekvapení, keď Peter prišiel oznámiť, že kôň pána kapitána už čaká.Nastalo bôľné lúčenie… Pri poslednom „S Bohom!“ Ruženke vypadly horké slzy na bledé
líčka…„Ruženka, ty plačeš? Prečo? Či som ti azda dajakým nešetrným slovom nechtiac ublížil?“
pýtal sa jej slzou pohnutý Oskár, ktorému sa razom zdala byť neodolateľne pôvabná a krásna
v svojej nemej bolesti. Jeho srdce mu razom velilo: „Nechoď preč!… Ostaň u nej!… Ostaň!“ On
sa jej ešte raz nežným hlasom pýtal: „Ruženka, prečo plačeš?“„S Bohom!“ zavzdychla bôľne… Keď už bol medzi dverami, zvolala: „Oskár!“On sa vrátil s otázkou: „Máš mi ešte dačo povedať?“„Keby som nebola už dospelá, povedala by som ti, že ťa milujem, ale ako dospelá ti to
povedať nesmiem… sám si ma kedysi tak poučil… Pamätáš sa ešte?“Oskár otvoril prudko dvere a odišiel…Ruženka myslela, že svojím vyznaním ho urazila, že rozhnevaný prchá od nej. Závrat sa
jej zmocnil, že v polomdlobe oprela svoju ťažkú hlavu o dveraj…Zrazu sa však vzpriamila a lúč šťastia zjasnil jej tvár, keď počula, ako Oskár nakazuje
Petrovi, aby koňa zaviedol nazpät do maštale, odširoval ho, bo dnes už nemôže odísť…Na to vrátil sa k Ruženke a blaženým hlasom jej povedal: „Od svojej útlej mladosti
prechovávam tie najsvätejšie city čistej lásky k tebe, anjel môj zlatý, no, neosmelil som
sa ti ich vyjaviť… Teraz však, keď viem, že city moje našly v srdci tvojom vernú ozvenu,
som najšťastnejším človekom na svete.“ Pri týchto slovách vrúcne objal Ruženku, ktorá v
jeho náručí blažene šeptala: „Sme oba šťastní!…“A keď svoje vzájomné šťastie upevňovali vrelými bozkami, prišiel pán dekan Tichý, ktorý
mal byť vlastne sprostredkovateľom tohoto šťastia, no… prišiel pozde… už k hotovému, keďže
Oskár a Ruženka predstavili sa mu čo snúbenci, žiadajúc od neho, čo od starootcovského
priateľa, požehnanie k tomuto zasnúbeniu, ktoré im on vďačne udelil…V Zakliatom zámku panovala teraz verná láska dvoch čistých duší, tak čistých, ako kedysi
povestná Johanka bola, a tým spadla s neho kliatba.
|
Urbanek_V-zakliatom-zamku.html.txt
|
Štedrý deňDobehli sme pred dom. Vlastne bežal ,môj‘ kôň (ozajstný koník hercegovskej[1]fajty) a ja sa na ňom niesol. Kôň driečny o štíhlych nohách s mohutnou hrivou,
osedlaný, pravda, sedliackym sedlom so všetkými patričnosťami — strmeňmi i povrazmi na
priviazanie ťarchy. Bežal tým krokom drobným, zamieňavým, pod ktorým sa kolíšeš v sedle sťa
v kolíske, a nepocítiš najmenšiu ustatosť. Ba zadržal svoj drobný trap i hore vŕškom, na
ktorý sa cesta serpentínou dvíha, keď vstupuješ do nášho mesta z tej strany od mora.Medzi takou jazdou najpríjemnejšie je rozmýšľať a snívať. Myšlienky sa rozvinujú jedna z
druhej, sťaby ich snoval na snovadlá, a zapadajú do mora zabudnutia úplného, alebo
polovičatého. Tak i touto cestou zahrúžil som sa do myšlienok a ukolísal sa do príjemných
snov.A na čo sa vzťahovali tie moje sny? Možno povedať, že sa tmolili v teplej izbe, v ktorej
horí pec, hádžuc červenú žiaru po stenách — nuž po stenách, lebo taká ,našská‘ izba má
máločo viac, okrem štyroch stien. V izbe, kde by sa dal zhodiť hrubý krátky kabát,
futrovaný dupľovane — a mohol si pohovieť tak ,ako doma‘.Na ,piaci‘ je veselo a živo. Okolo stola pod starou jahodou je ohromný stisk. Každý, kto
má zdravé nohy a lakte, tlačí sa, tisne, dobýja k stolu, na ktorom sú postavené
starosvetské vážky na záves. Pritom škrek a vresk. Vidíš ženské, slúžky i hospodarice, bez
šatky, holohlavé, s miskou alebo tanierom, ako sa naťahujú jedna ponad druhú, nadkladajú
misky, taniere, núkajú peniaze. Ale i dakoľko chlapov, ba i vážnych občanov sa zamiešalo do
toho stisku. V tomto zmätku jediný chladnokrvný človek je sám rybár, ktorý hádam len pred
chvíľou zavítal k nám s dnešnou svojou korisťou. Chladnokrvne váži, delí, berie groše,
dbajúc veľmi málo alebo práve nič o pekelnú trmu-vrmu okolo seba.Bezruký Šime — vyvolávač nášho rínku — oddelil sa od zástupu kričiaceho a kráča dolu
ulicou, vyvolávajúc hlasom ani byvol: „Eno ugori po petdeset šóldih kilo-ó!“[2]„Čo — ugori? A kto ich doniesol?“ pýtam sa ja naradovaný. Úhor, bárs vyzerá ako had, je
predsa ryba jemná, chutná, zvlášte keď je veľký. Vtedy osti nezavadzajú.No nikto mi neodpovedá. Všetci sú zaujatí rybárom a rybami. Z výšky, na ktorej sa
nachodím, vidím rybárovi iba hlavu v súkennej čapici. Tvár neznáma, vidno, prišli rybári
prespolní na náš trh.Iba starý strýko Tomić spoza uhla vyzrel a keď videl mňa svojimi mdlými očami, trochu
podpuchnutými, pristúpil ku koňovi, chytil ho za uzdu a podržal, kým skočím.„No, či ste kúpili ryby, barba Tome?“ pýtam sa.„Neviem, môj pane. Viete, že je v dome gazdiná — tá rozkazuje. Ja? Nuž k ohnisku —
bochník a bukara (krpka): to je moje.“ Zasmial sa akosi veselo a spoza tenkej pery
vyskočili dva čierne zuby, veľmi vystavené.„No — nebude vari tak zle,“ teším ho ja. „To kým privyknete na ňu…“„Veď zlá je nie — to sa nemôže povedať. Ale predsa. Viete, čo je nevesta.“„Dakedy lepšia ako vlastná…“„Bože daj, i svätý môj Tome!“ povzdychol strýko Tomić.Môj ,momak‘ — honec koňa až teraz dobehol. Nechcelo sa mu pretekávať sa s koňom hore
vrchom. Lebo i tak videl, že ,parip‘ je krotký, bezpečný, bárs hádže hrivou a fŕka od
bujnosti, prikladajúc jednu nohu k druhej akosi cifrovane. Prevzal koňa z rúk strýka Tomića
a priviazal ho k stromu. Až potom odviazal zo sedla kapsu s medicínami a nástrojmi, ktoré
taký vidiecky Aeskulap[3]všade so sebou vláči.V izbe zima. Akási vlhká; lepí sa na prsty a preniká až do špikov. Tým citlivejšia, že
vonku je lahodne, slnečno a od mora nesie sa vzduch, akoby už-už nosil prvé zárodky jari.
Deti i starci vysedujú na úslní, vyhrievajú skrehnuté údy, presvedčení, že slnko je slnko,
i krajšie hreje než najskvelejšie ohnisko. Zima tým smutnejšia, že nemá kde praskať oheň a
šíriť blahodárne teplo po dome, keď nieto pece.Momak odišiel s medicínami i koňom do susednej dediny, odkiaľ bol prišiel po mňa. Ja som
prešiel do druhej izby, ,na letovisko‘. Letovisko preto, že obrátená je k juhozápadu — i
keď sa roztvoria obloky a okenice, slnko ju rozohreje i na Štedrý deň. V lete je večne
zatvorená, lebo panuje v nej afrikánska horúčava.Na letovisku som sa spravil ,komod‘. Natiahol na čižmy plstené papuče a la domáci pán
pražský, obliekol pohodlný, teplý župan so širokými rukávmi a la Muhamed beg Osmanpašić,[4]i rozložil, vlastne rozdúchal žeravé uhlie v hlinenej panve benátskeho pôvodu.
Ušúľal cigaretu zo solídneho kontrabandu — i bol som ,ako doma‘.Dobre padne i takýto odpočinok. Od rána som schodil celú susednú dedinu, z dom na dom,
ani čo by s koledou. Rozšírili sa tam osýpky a uložili skoro všetky deti do postele. No a
detí je tam, ako i tu, neobyčajná hojnosť. Potom vezmúc vec prísne, ani som neobedoval, ba
ani neraňajkoval. Ráno mi dali čiernu kávu, lebo biela sa nesmie piť v Štedrý deň. A ako
som sa túlal po domoch, tak som v každom dačo užil, ako to ináč ani byť nemôže. Figy,
mandle, konfekty, zaváraniny, krapne, pražené na oleji, sušené hrušky. Pritom sme zapíjali
rakijou alebo sladkým vínom tieto paškrty. Hoci žalúdok obrátený je v ,ohnivé jazero‘,
predsa len pripomína, že neužil dnes ničoho solídneho.Ale čo si počneš! Tu s pôstom nežartujú. „Keď pôst, nuž pôst, a keď hojnosť, nuž
hojnosť!“Môžem vyzradiť, že takto svedomite som neprepostil, iba jeden Dohviezdny deň.[5]Ale to už bol ozajstný, prísny pôst. Jano a ja (oboch nás rovnako bieda bila),
roznosili sme ho po Novom Meste pražskom, menovite po Karlovom námestí (čakajúc listára), a
popoludní po Kráľovských Vinohradoch. Prvý rok sme boli na univerzite, a hneď prvým rokom
nás začalo šťastie naháňať. ,Brady‘ sme nemali, aby bol chcel kto na ňu zavesiť zlatku. Ba
ani náš bankár, vážny ,Alchymista‘, nemal ,momentánne‘ ,zbytočného‘ groša. Súdili sme z
toho, že začal práve v tie dni radikálnu kúru so slanými ,houskami‘ (jedna za grajciar),
ktorú prevádzal periodicky, v súvise s pauzami, pripadajúcimi medzi návštevy listára. Tak
teda sme sa ,strcali‘ po uliciach; prezerali rybky vo veľkých kadiach a korytách, lízali
med cez hrubé sklá výkladov vo všakových cukrárňach a ,lahůdkářských‘ závodoch. I dočkali
my peknú hviezdu; ale vzdor tomu sme nevideli večer ,zlaté prasiatko‘…Ktovie, či sa nezjaví teraz!Aspoň večera vynahradí. Taká nádej je schopná zvíťaziť i nad hladom. Pod oblokom, ktorý
hľadí na námestie, zatíchlo. Okolo rybárovho stola netisne sa nikto, len leci-kedy príde
daktorá ženská. A v sude ešte celé klbká väčších-menších úhorov. Bezruký Šime núka ich už
po štyridsať. Čo sa tisli a prenáhlili, budú banovať. Len krčmár Keko[6]sa neprenáhlil. Stojí opodiaľ, opretý o stenu, a čaká, kým rybár spustí na
tridsať. Potom on zjedná celú zásobu za dvadsaťpäť, posolí, zaúdi — a jeho hostia budú mať
úhorčinu celú zimu.Občania postávajú na priedomí, i po uliciach. Mládenci a mladí ženáči hrajú na námestí
loptu, aby sa čas míňal. V kostole stavia kostolník jasle — toto nezapomenuteľné divadlo
každému dieťaťu. Ženské čistia rybu, kutia okolo nizučkých ohnísk, alebo natĺkajú
,bakalara‘. ,Štokfiš‘[7]totiž nesmie chybovať na žiadnom stole; musí byť nielen natlčený, ale i
vymočený pred varením, aby odmäkol a pustil ,mlieko‘. Inteligencia alebo sedí doma, alebo
sa túla po domoch, popíjajúc rakiju a zajedajúc krapňami.Zahrúžil som sa do žalúdkových ideí, ako človek hladný, ktorého čaká hojná večera.
Pochutnám si teda na úhorovi, ktorého spravia nepochybne na trojako. Pravda, ,brujet‘ je
najlepší. Hľa, i v Prahe budú mať, ale len kapra. I toho spravia na trojako: na modro, na
čierno i na bielo, ak sa nemýlim. Medzi tieto pôstne myšlienky vmiešala sa akosi kacírska
klobása v kapustnici, opekance s makom, ba i pirohy s tvarohom. Bože, kedyže to bolo, ani
už nepamätám…Ktosi mi zaklopal na dvere. Možno vianočný dar. Fľaša rakije, alebo prošeka[8]a košík fíg a mandlí. Nájdu sa i vďační pacienti dakedy…„Dalje!“[9]ozvalo sa zo záhybov môjho kaftana, ako z pivnice.Vošiel človiečik skrčený, ponížený, v ruke nedrží košík, ale červenú čiapočku, i strúha
mi hlbokú poklonu.„No?“ pýtam sa hlasom tvrdým. Človek je prespoľný, Lovre, tiež z mojej jednej dediny.
Popadla ma zlá predtucha.„Keby ste, šor doktor, ako do nás. Potreba je ľúta. Môžete si predstaviť, že musí byť
potreba. Verabože v takýto deň nešiel by nikto z roztopaše… Dohviezdny deň, na zdravie! Ale
keď je potreba, nuž naostatok, deň ako deň…“„Do P…[10]a teda!“ zvolal som zničený. Duch preletel v okamihu z mojej izby do P… a,
lenže, bohužiaľ, mazga potrebuje na takú cestu hodinu ta a hodinu spiatky. No, dalo by sa i
ten kúsok vyviesť do večere.„A či máš živo?“[11]pýtam sa s oživenou nádejou.„Živo, na službu. Mazga ako jahňa. Dieťa môže na ňu vysadnúť. Nehádže, nedurí sa.
Bezpečná: o polnoci, ako vo dne…“„Čo mi je z nej, keď je ako jahňa!“ dudrem ja, zhadzujúc plstené papuče a turecký
kaftan. „Bolo by lepšie, keby bola ako strela…“„Ako pero, môj pane — akurát strela. Jedným ťahom i päť hodín. Na moj dušu! A nie durná.
Vystreľte jej pri jednom uchu — ani sa nehne. Svätého mi Lovru!“„Ale choď — kto ti ide z mazgy strieľať. Iba ak blázon!“„To ako napríklad. A môže byť všaková potreba. Eh, môj hospodáru!“ Položil dlaň na čelo,
akoby vyvolával spoza neho nové idey. „Nenájdete ho na celom ostrove, chvalabohu! Ja sa s
ním, úfajúc v boha, nezľaknem čo hneď proti noci… Eh, darmo hovoriť! Živo — čo, živo! Ako
človek — ako kresťan, len prehovoriť: „Ale čože, keď sa mu nedostáva reči…““„Možno, je takto lepšie. Trepotali by do sveta a nešli,“ odsekol som ja. Lovre prijal
moju poznámku ako súci vtip, i rozosmial sa.„A čo, Lovre, povedz na dušu — musím ja ísť?“ pýtam sa dôverne.„Je naozaj ľúta potreba. A medzitým vy ste hospodár ísť alebo nejsť… Pobili sa na piaci
a môjmu bratrancovi, Andremu, rozbili hlavu. Skutočne rozbili. Toto všetko,“ a ukázal na
čelo. „Vidí sa kosť a či čo. A uvidíte vy najlepšie. Lebo čo ja môžem dostihnúť mojou
hlúpou hlavou? Vy beztoho vidíte viac spávajúc, než ja pozerajúc. Ale myslím, že je to
mrzko. Tak sa mi zdá. A ostatne, čo ja môžem vedieť? Prišli po mňa, či mám živo doma — že
tak a tak… Ja veru vysadol a hybaj…“Kým on vykladal svoje názory, alebo skôr žmýkal a po kuse, lenivo prednášal, ja som za
ten čas pohodlne povkladal všetko do kapsy, čo mi asi mohlo byť potrebné v tomto prípade.
Natiahol som na seba zase hrubý, krátky zimník a pre prípad prevesil na plece plášť
lodénový, i čiapku na hlavu. Konečne nevieš, či ,neskočí‘ bóra, kým sa vrátiš a nebudeš
musieť v ostrom vetre cestovať hodinu, alebo viac.Lovre mi už predviedol mazgu, keď som sa zjavil v bráne. ,Bude krotká,‘ usúdil som hneď,
len čo som ju videl, ,nebola by ináč taká tučná…‘ A skutočne, keď som ruku vložil na sedlo,
nešvihla nohou. Neschúlila uši a nehodila ku mne hlavou, keď som jej okolo hlavy
šibrinkoval.„Pravdu máš, Lovre,“ vravím mulatierovi.[12]„Živo tvoje je krotké, tiché, rozvažité, ani dáky kon…“ Len že som neriekol
,konžilier‘! Ale tu stojí šor Džiovani,[13]tiež výborník mestský, a dakoľko chlapov — sedliakov.„Kontandín!“[14]doplnil šor Džiovani, možno v nevinnosti srdca a možno z malície[15]prirovnajúc k mazge írečitého občana nášho mesta. „Ale — živo je dobré. Nemáte
sa čo báť,“ uisťuje ma šor Džiovani. „Ja sa v tom vyznám.“ Ešte mi povedal, keď som už
vysadol a strmene mal pod opätkami: „A ponáhľajte sa. Ešte sa môžte navrátiť.“„A akože. To je i môj úmysel.“„Veru, išli by tam ostať!“ pohoršovali sa mešťania. „Každý v tento deň ťahá sa k svojmu
domu…“„Ba ostať! Ešte čo! Ak dá boh zdravia, odídeme i prídeme i navečeriame sa. Kde ostať!
Ach, veru to ešte!“Na také reči bola moja povinnosť, aby som sa uspokojil.Mazga dokázala, že je pevných zásad a obyčají. Kráča poľahky, akoby nemala tušenie, že
donáša ,prvú pomoc‘, ale akoby napríklad niesla drva alebo olej. Honec vykrikuje, akoby
hnal čriedu statku, štrká svojím okutým korbáčom, i šibne ním tu i tu — no mazgu to nemýli
ani mak. Najviac že schúli uši a hodí hlavou nabok, akoby odháňala dotieravú muchu. Potom
nejde nikdy poprostred ceste. Vždy po krajoch, popri samých múroch, ktorými obohnali
vinice. Odožeň ju z jedného kraja, prejde ihneď na druhý, kde ťa večne ohrozuje tŕnie,
pokladené po múroch, že sa ti zachytí na kepeň, odvisne na ňom a počne bádať mazgu a
plašiť.Naveľa sme dosiahli polovicu cesty: návršie, z ktorého vidieť more vo tri strany. Iba
vľavo tiahne sa pohorie, porastené nízkou ,horou‘. Po úbočinách rozkladajú sa mohutné tably
viníc, i na pláni, po ktorej nás práve vodí cesta. Vo viniciach olivy alebo figové stromy:
tieto holé, olivy v svojej každodennej šedi. Niekde pod stromami, alebo v slobodnom, celé
záhony kupusa — kapusty, ktorá nikdy nejde do hláv. O Vianociach mu je vrchovisko, keď ho
mráz opálil. Smerom k moru návršie sa spúšťa náhlo, značnými strminami, ktoré sú od prírody
už akosi roztrhané, čiastočne povodňami vyjarčené. Zato ruka ľudská i v týchto miestach
vysadila révu. Malé záhonky uložené sú terasovite jeden nad druhým, popodmurované. Až ti je
clivo, keď vidíš z takého múru vyrastať figovník a náhlym oblúkom chýliť sa nad spodný
záhon, akoby bol odvisol v povetrí. V kotlinách, kde jest predsa čosi i prsti, založené sú
,role‘. Na nich rastie pšenica. I my vieme teda, čo je žatva. Orba sa vybavuje cele
egyptsky — dreveným hákom.Cesta vedie najviac touto pláňou, málokedy sa dvíha alebo spúšťa. Oko preletí pohodlne
ponad kostrbaté štice vŕškov a s úľubou spočinie na kráse všetkých krás — na mori. Hladina
mu je čistá, po nej akoby popreťahované biele stuhy. Ani v lete! Na ňom akoby nepohnute
stálo čosi ako podlhovastá čiapka. Nad ňou sa vznáša pásik dymu. Teda parník; uháňa snáď
plnou parou a stadiaľto sa zdá, že nepohnute stojí. Drobné bodky, intenzívne biele,
roztratené po modrej hladine, sú loďky a člny s plachtami. Každá spechá, aby dnešný
Svätvečer trávila ak nie doma, teda aspoň v prístave. Tiež taký nomádsky život…Za modrým pásom mora vystupuje skvele kamenité Prímorie. Je to len pruh zeme na pohľad a
predsa s nádejou i túžbou nesie sa k nej oko človeka, rodeného na kontinente. Pruh preto,
lebo hneď od brehu dvíha sa Planina, velebná a spolu tak smutná. Na jej bokoch trčia
obrovské skaliská a bralá, sťa kĺby človeka chudého, zbaveného rúcha. Je rozjarčená, akosi
rozkmásaná, akoby zabudnutá. Jej biely hrebeň, posnežený, ostro sa kreslí na skvelom úzadí
čistého, modrého neba. Jednotlivé končiare vyzerajú stadiaľto sťa stupne, po ktorých bieda
z kontinentu vtiahla i do tohto raja. Toto mohutné pásmo vrchov len na jednom mieste je
pretrhnuté. Ozaj ako pretrhnuté — tak je tá dolina strmá, tesná, krkolomná. Podobná skôr
priepasti, než doline. Ňou sa hadí cesta bielou serpentínou, prevalí sa sedlom a tratí sa
kdesi za vrchmi — v Zagorji. Toto sedlo v Planine nasadené je akoby oblok. Vidíš cezeň
rozsiahlu pláň, nad ktorou dvíhajú sa nové vrchy a kopce a v ich lone belejú sa zagorské
dedinky. Keby nie toho, myslel bys’, že Planina je ten kraj sveta, obitý doskami, aby sa
nesypala zem do priepasti večnosti.Prichodilo mi rozopäť zimník. Slnce hreje, naozaj hreje; preto, že nieto najmenšieho
vetríka. Ako uveriť, že je toto Dohviezdny deň? Kde je sneh, kde čierňava hôr, posypaná
čerstvým snehom, kde hlas hrkálok, ktorý sa rozlieha z hradskej za sánkami, v nichž panstvo
v ťažkých bundách na vyvrátenej medvedej koži alebo pestrom koberci? Kde deti, spúšťajúce
sa na sánkach do dediny, s rukami skrehnutými ako cepíky? Kde domce vybielené a
podkľakujúce pod snehovým požehnaním? Kde cupot mlatcov z polootvorených humien a strnádka
odutá od zimy?…To je môj Dohviezdny deň. A toto? Čosi ako Hromnice s prvým zavanutím jari a vôňou
rozmoknutej zeme…Došli sme na ,glavicu‘[16]miesta, odkiaľ cesta spúšťa sa do doliny strmým spádom. More nám čľapoce
takrečeno pod nohami.„Skoro sme došli, pane — čo?“ pýta sa môj Lovre s hrdosťou.„Tak-tak. Stredne.“Odpoveď ho urazila, viac už neprehovoril. A zaslúžil uznanie. On popri mazge vykonal dva
razy toľkú cestu, ako ona. V horlivosti ju predbehával, snáď že ju svojím príkladom navedie
k rýchlosti. Keď to nepomohlo, vrátil sa a pred sebou ju duril. A keď už-už myslel, že sa
nakriatla, zas ju predbehol, ale zaraz musel sa vrátiť… I napoly zachrípol od ustavičného
vykrikovania, nadávok i hrešenia. Pravda, nikdy nezahrešil ,svetca‘, aby nedoložil kvôli
porozumeniu ,turskoga‘. Keď váži svojich, nie je povinovatý vážiť i tureckých svätých.Pri prvej zákrute skočilo nám pred oči naše P… Leží i ono na strmom brehu, domy jeden
nad druhým, postavené bez plánu. Ulíc ani niet, to sú medzierky, z ktorých prívaly
poodnášali všetko, zanechajúc holú skalu, tu hladkú, tu s vyčnievajúcimi kusmi. Zato na
hornom obvode dediny, kade vedie cesta, domy stoja v rade, štítmi na ňu. Na nábreží sú domy
krásne, výstavné, s balkónmi a terasami na more. Na nich skoro na všetkých vystrčené sú
zástavy, lengajúce akoby zahanbené v tomto bezvetrí. Na vyšnom konci stojí kostol so
štíhlou vežou, na nej hodiny ukazujú tretiu.Zapadol som i ja v jednej z tých lesných uličiek. Honec ma doviedol k jednému z lepších
sedliackych domov. Ostatne chlapi stoja pred bránou, vyčkávajúc ma. Vyšiel som strmými
schodmi do domu, vlastne do priestrannej izby, postavenej nad pivnicou.„Na dobro vám Badnji dan!“[17]zavinšoval som dľa obyčaje.Odpovedali mi razom, akoby v chóre. Bola zhromaždená celá blízka a možno i ďalšia
rodina. I ženy, i susedy, bárs majú dosť roboty okolo večere, zanechali všetko a prišli
pozrieť, čo sa to ide robiť.„Horkýže nám ,na dobro‘ tento svätý deň, môj šor dotór,“ začala jedna zo žien, dosť
obstarná, ale statná, očistiac ústa zásterou. Vidíte, že mi ho skoro nadobre ubili.
Pomyslite, aké nešťastie! Bol na piaci, ako človek: nie že by bol zadieral do dakoho, ale
celkom ako vy, alebo ja…“„Hm, hm,“ pohoršoval som sa i ja z povinnosti, pozerajúc ranu.Išla viac do dĺžky, než do hĺbky; zato sa i vzbúrilo pol dediny. Druhá polovica akiste
drží s druhou stranou. Aby bol dojem tým väčší, na doktora i na nádejných svedkov,
poraneného neumyli, nepreobliekli. Nech sa vidí, koľko vytieklo krvi… Stará mi vyrozprávala
medzitým dlhú históriu, v ktorej úbohý Mladomir hrá rolu baránka. Všetko ten ukrutník,
zbojník Luka. No mne sa pozdávalo i z tejto rozprávky, že v úzadí je dvoje očí, čiernych,
usmievavých — možno šelmovských: tie že pripravili úbohému Mladomirovi túto krvavú omáčku.Keď starej odľahlo trochu, hneď sa strhol veľký zmätok v dome. Treba bolo predložiť
lavóry, vodu, uteráky i čistú košeľu Mladomirovi. Každá mala akú-takú robotu, a v nej
zabudlo sa na všetko, ešte i na Luku. Táto metóda, dať totiž svetu náhlu robotu, v každom
nešťastí sa osvedčí. Zaženie hnev, bes a tiež i zármutok aspoň na chvíľu, alebo mu aspoň
zlomí ostrie…Založil som stehy na ranu a obviazal. Až teraz mi bolo jasné, prečo som bol zvaný tak
naponáhle. Všetci očakávajú s napätosťou, či ja nezavolám súdobnú komisiu. To sa rozumie,
že kvôli takejto maličkosti nemohol som vyrušiť sudcu z vianočného mieru. Ale zaobalil som
toto rozhodnutie do bavlnky vyčkávania, nech sa vidí, ako to pôjde, že však i potom
potrafíme k súdu.Rodina bola sklamaná. Očakávala pevne, že Luka bude tráviť Vianoce v okovách. Pravda,
nemožno rozhodnúť, koho by radšej okovali v tento okamih: Luku a či — doktora. Uznal som za
dobré vzdialiť sa. Nech rodina má slobodného času a priestoru vyjadriť sa o lekárovi i
deravej spravodlivosti na tomto svete.Išiel som po obyčaji do fary, presvedčiť sa, či nie je ešte dakto chorý. Z fary som
odišiel do domu pána Rustića na kávu, rozumie sa, čiernu.Panie som našiel zamestnané v kuchyni. Páni — otec a dvaja synovia — zaraz navrhli, aby
som zostal u nich.„Nemožno — dnešný večer nemožno.“„Ah, čo nemožno!“ starý pán na to. „Všetko je možné.“„Ale toto nie…“„Ako chcete,“ doložil trochu nevrlo. No mladí neprestali naliehať.„Pôjdeme vytiahnuť siete,“ riekol mladší, pasionátny rybár. „Uvidíte aspoň, ako sa to
robí.“„To som už videl mnoho ráz.“„Ale sú i udice, a to ste nevideli.“„A čo na tom? Udica a na nej ryba.“„Odpusťte, to je čosi zvláštneho.“„Druhý raz.“Dali mi teda pokoj. Zaželal som celej rodine šťastné sviatky a odobral sa. Mladší brat
vyprevadil ma navrch dediny, kým vysadnem.No na piaci som mazgy nenašiel, ani Lovreho. A predsa som myslel, že ma už bude
netrpezlive očakávať. Pošlem chlapov k môjmu pacientovi, aby on poslal po Lovreho. O chvíľu
prišiel otec pacientov s rozpakmi na tvári.„Odpusťte, pane, ja nemám ani živo, ani honca…“„Ako to?“„Nuž tak. Lovre odišiel i s mazgou. Že on veru ani za svet nejde. A druhého — koho?“„Krásne!“ zvolal som rozhorčený. „Vy teda si netrúfate zadovážiť koňa.“„Keby druhým časom, ale dnes! Odpusťte, pane, viete: mňa to veľmi mrzí…“Pozrel som v nedorozumení na mladého priateľa. On sa usmieval tiež akosi v rozpakoch.
Snáď i jeho zamrzelo nesolídne pokračovanie jeho spoluobčanov.„Teda predsa sa len vrátime. Teraz už z prinútenosti,“ zasmejem sa ja. Bol som skutočne
rozhorčený, bárs som sa hľadel premôcť pred mojím sprievodcom, aby nemyslel, že cítim
nechuť oproti ich domu.I starý pán sa pohoršil na mojej nehode.„Bárs ma teší, že ostanete — ale väčšmi by ma tešilo, keby sa to nebolo stalo na taký
spôsob. Keby mal doma kone, dal by vás ja odniesť. Ale sú hodinu vzdiale.“„Ale čo pôjde, nech ostane s nami,“ zvolala stará pani z kuchyne. „I ja mám dvoch synov
ďaleko, že nemohli prísť. On bude miesto nich…“Tieto slová vyvolali mi na tvári veselosť. Mrzutosť razom prešla. Ba teraz som sa už
úprimne tešil, že som ostal.„Aspoň pôjdem na rybačku!“ zvolal som. „Beztoho by mi bolo ľúto, že som ju opustil.“Vzali sme plášte a zišli na breh. Odviazali sme čln a postavili sa všetci traja k
veslám. Čln sa kĺže ľahučko po hladine, potrhávajúc sa za veslami. 0 päť minút kerovali sme
už okolo predhoria sv. Justa, na ktorom sliepňa už lucerna vo veži majáka.Čln sa hojdá, nájduc sa v kanáli, akoby sa mu chcel poklonkovať. Bárs je všade
bezvetrie, tu na tomto predhorí je predsa vždy more v pohybe a ten ženie vlnky pod priedu
člna. Udierajú ony i o kamenitý breh, plný puklín a rozsadlín; od skál sa odrážajú, hádžu
slanú penu ďalej na pobrežie. No tento pohyb badať len pri brehu. Tam ďalej v kanáli je
hladina čistá ako vyleštené zrkadlo. Panuje úplná mŕtvota, iba čo galeb švihne povetrím na
mohutných krídlach a hodí sa na hladinu, stratiac sa na nej oku svojou plavou farbou.
Vyšiel i on za korisťou. Tíšina je ozaj sviatočná, duša temer trnie nad jej velebou a tají
sa dych. Zato bor šumí tu v blízkej zátoke svojím večitým šumotom.My sme pri brehu nemali čo hľadať, zamierili sme rovno do kanála. Pred nami rozložené
Prímorie, celé šedivé akosi: ale tak veselé, vysmiate, až duša zaplesá. Lúče slnca, dobre
už nachýlené nad obzor, plnou silou padajú na starú Planinu, lomiac a drviac sa po
skaliskách a bralách. More, ktoré jej brehy myje, je taktiež čisté, modré a usmievavé. Po
brehoch rozložené dedinky, okrúžené šeďou viníc, dávno opadaných, a olivových hájov, ostro
odbíjajú lúče slnka svojimi bielymi domcami.Asi na šesť strelení od brehu našli sme sieť. Bolo treba kerovať vľavo, aby náš druh,
ktorý sa postavil na kormidlo, mohol schytiť poleno, plávajúce na hladine. Naň je
priviazaný povraz siete.„Treba mu poliať hlavu. Ešte nerybáril,“ smeje sa on, vyťahujúc povraz, ktorý sa mi zdal
nekonečne dlhým. Starší načrel mora do črpáka a vylial mi ho na klobúk. Čosi sa dostalo i
na tvár a do úst z tohto krstu. Tak som sa mohol zas presvedčiť, že je more skutočne slané.Náš druh na kormidle musel lepšie napínať svaly. Z mora začala sa vynorovať sieť, jemná,
tenká, o neveľkých — na pohľad — okách. Môj krst nebol márny. V nejednom oku zatrepotala
rybka zúfalo, zaviaznuvšia obyčajne poza hlavu. „Váži, váži!“ vraví rybár, namáhave
dvíhajúc sieť. Musíme priskočiť i my na pomoc. Asi dvojkilová škarpina[18]šibe chvostom, otvárajúc obrovskú tlamu.„Pekná!“ chválim ju ja.„Na brujet,“ rozhodol starší Rustić.Ešte sme vytiahli dve škarpiny a tri-štyri menšie rybky. Zadná čiastka loďky naplnila sa
celá sieťou, rozmočenou morom. Zvláštny jódový zápach vystupuje z nej, omamujúc zmysly.„Váži!“ oznamuje nám priateľ, prehýbajúc sa namáhave v drieku.Zas sme sa všetci traja prichytili k robote. Ja som sa vyhol nad okraj loďky i zazrel
som lengať v povetrí veľkého morského raka. Ohákované nohy a klepetá zamotali sa do siete.
Keď dopadol na mäkkú sieť, zaľupkal chvostom tak tuho, že nás ofrskal všetkých. Potom vyšlo
so sieťou dakoľko hviezdic, i druhých živokov, zaujímavých viac pre zoológa než pre rybára.
Často sa nájde v sieti i exemplár pavúka, i menších rakov: no teraz nič takého sme
nevideli. Zato ma veľmi zaujímalo morské rastlinstvo, ktorého sa vysnovali celé kry za
sieťou. Menovite riasy až skvejú sa sviežou, veselou zeleňou, a vyznačujú sa jemnotou
lístia, ktoré je priesvitné proti svetlu.Keď sieť bola vysnovaná v celosti a položená na hŕbu — ulovené ryby zmietali sa ešte v
mukách na dne člna — pohli sme sa ešte ďalej do kanála. Prichodilo vyzdvihnúť ešte udice.
Zďaleka som spozoroval vydlubenú, ale zatvorenú tekvicu, ako tancuje na vode. Zaveslovali
sme k nej.Táto tekvica nosí dlhý povraz, na ktorom sú vo väčšej-menšej diaľke zavesené udice s
újedzou. Táto práca bola oveľa snadnejšia, než dvíhať širokú, rozmočenú sieť. Ostatne mnoho
udíc chybí, len kúsky špagátu ukazujú, kde boli priviazané. Nebodaj bol úhor na hostine a
odniesol i udice i újedzu. Celá korisť pozostávala z dvoch ražín,[19]širokých ani lopár. A keď odvisli vo vzduchu, pohybovali krídlami sťa dáky
čudnovatý vták.„Poďme nazad!“ rečie náš druh od kormidla.„Počkajte ešte!“ zvolal som netrpezlive.Oko náhodou zatúlalo sa mi k Prímoriu a s úžasom sa vpíja do jeho krás. Slnce zapadlo za
ostrov a posiela Planine posledný pozdrav. Dedinky na brehu zahalili sa v riedku hmlu,
ktorá ich ako jemný závoj pokrýva. Dediny, položené vyššie, akoby sa túliac k holým ňadrám
chladnej Planiny, skvejú sa ani na obrázku bielymi stenami a krovmi v lúčoch zapadajúceho
slnca. Vzduch nad nimi čistý a priehľadný ako krištáľ. Šedivá Planina akoby bola obliekla
šaty kráľovské: horí živým purpurom. Na jej zasneženom temene jagá sa zlato červánkov ani
kráľovská koruna.I moji druhovia, bárs odchovaní v lone tejto veľkolepej prírody, stoja dojatí hlboko. A
kým oko sa im pasie na tejto velebe, mysľou možno tiahnu sladkobôľne dumy. Ich vlasť tak
veľkolepá, bohatá v krásach, bohužiaľ — iba v krásach prírodných. Ináč tak zanedbaná,
osirotená, zaostalá, chudobná, že jej synovia, aby mohli vyžiť, musejú vziať do ruky tiež
ťažkú hôľ vysťahovalca…Obrátili sme priedu člna k ostrovu. Je akýsi tmavý, triezvy — pravý opak rozjaganého
Prímoria. Stojí pohrúžený v tôni, ktorá v hlbších dolinách a rozsedliskách prechodí v
súmrak, alebo hustne práve v tmu. Lucerna z majáka svieti silným svetlom, vyzerajúc sťa
hviezda. V zátokách a pećinách[20]čuje sa tajomný šepot mora a ľahké čľapotanie vĺn. Na okolitých návršiach, ba i
nad samou dedinou rozložil pobožný ľud sviatočné vatry, ktoré šľahajú mohutným blkotom
vysoko. Tu i tu výstrel otrasie vzduchom: dudre po dolinách a rokliach a vracia sa zmorenou
ozvenou od Planiny.Keď sme obkerovali sv. Just, zabelela sa nám dedina vo večernom súmraku. Na ľavom brehu,
popri ktorom sme veslovali, vidno skrčené postavy, nahnuté nad vodou.„Čo robia tamtí? Vari močia nohy!“ zažartoval som.Zasmiali sa na mojom nápade.„Chytajú ligne[21]na večeru.“„A ako?“„Tiež na udicu. Lenže tá je trochu inakšia. Hľa, tu ju vidíte.“Ukázali mi rybu, sformovanú z vosku, a okolo nej nasadené ostré háčky. „Na ne sa zachytí
ligňa ramenami a rybár ju vytiahne.“„Poďme i my!“ navrhol som ja.Zakerovali sme k brehu, vystúpil som ja a starší Rustić. Mladšieho sme s člnom odsotili
od brehu a on vezmúc obe veslá do ruky, pohol sa s korisťou voľným tempom k domu.Breh je čistý kameň; hlbokými puklinami vniká more ďaleko, rozrážajúc sa vlnami o ostré
hrany a končiare. Len s najväčším namáhaním mohli sme pokročiť po skalách, ostrých ako
ihla. Sú celkom holé, iba v puklinách prichytil sa biely mach so žltým kvetom na tučných
chlpatých stonkách. Vyzerá to tu všetko mŕtvo na dakoľko siah od mora.Vyšli sme na chodník, ktorý nás zaviedol k majáku sv. Justa. Idúcky sme videli niekoľko
ľudí, pohrúžených do svojej práce. Nikto si nás ani nevšimol.„Musia mlčať,“ vysvetľuje mi priateľ, „ináč by sa ligne zdurili.“ No ja som prestúpil
túto reguľu. Neďaleko majáka zazrel som takého lovca i videl mu ľavé líce.„Ó, Lovre, či si to ty?“ pýtam sa zadivený.Lovre ani slova.„Nenie to môj Lovre?“ pýtam sa druha, aby som bol istý. On zažmurkal na mňa významne.Urobili sme dva-tri kroky napred, a tu sa obrátil Lovre, prehýnajúc sa v krížoch.„Zdurili ste mi ligňu. Už začala chytať — ja potiahnem — a ona spraví machuľu… a nič…“„I ty si mi spravil machuľu!“ ja jemu.„A čo, hospodáru, neboli ste spokojní s mazgou… Čo robiť? Radšej poď, reku, dačo uloviť.
Chytil som tri. Ak sa vám ľúbi?“ A podáva na dlani čosi plavého, s visiacimi nehybne
ramenami, sťa šnúry.„Nechže ti bude raz po vôli!“ zasmejem sa ja. „A koľko by ich bolo ešte treba?“„Hm — čo len to! To sa rozumie, čím viac… Keby ešte dva, akurát by nám bolo po jednom.“„Chudák!“ ľutujem ho, idúc za druhom. „Možno by nevečerali, keby neulovil…“„More je darca všetkého dobrého,“ poznamenal môj druh, rozvíjajúc udicu z kolovrátka.
„Zdroj života i zdravia: a čo budete čo hovoriť vy, ktorí ste nechyrovali o ňom. Keď ho
nevidím, padne mi na srdce túha: zdá sa mi, že som uväznený. Možno by ochorel bez neho. A
tak i Lovre. Myslel by, že sú nie Vianoce, keby nejedol svoju rybu, čo sám uloví. Vy to,
pravda, ťažko uveríte, vy, ktorý zas bez hory nemôžete byť.“Sadli sme na široký balvan, ktorý more omýva, ihrajúc vo výmoliach nám pod samými
nohami. Balvan je čierny, i za nami skaliská na dakoľko siah vzdiale počerneli od zrazených
solí morských. Keď príde bóra, more sa naduje, pokryje nielen tento balvan, ale i vysoko
nadeň dobíja spenenými vlnami. Kto by to veril, kto ho vidí dnes večer?Je tiché, akoby odpočívalo. Už nenie modré, ako za slnca. Je zelené, ako tráva, len na
pravom kraji obzoru leskne sa po ňom striebristý pruh. Spoza Planiny začína sa dvíhať
mesiac — jeho prvé lúče postriebrili jeho tichú hladinu. Planina šedá, ani oceľ, pohrúžila
sa v sviatočnú dumu, spoza nej nebo akoby sa bolo zapálilo požiarom. Na sv. Klimente,
najvyššom končiari Planiny, jagá sa jasná hviezda, akoby ju naň bol nastokol. Chveje sa,
trasie nad rozsiahlymi poľami ľadu a snehu — snáď jej je zima. Akoby chvíľkou pohasla — a
znovu vyskočí a zajagá sa tým silnejšie.„To nenie hviezda,“ odpovedá môj priateľ na moju otázku, čo to za podivná hviezda. „To
je sviatočná vatra na sv. Klimente.“„V takej výške!“ podivil som sa.„Naši Prímorci sú odvážni. On pôjde dakoľko hodín, aby mohol zapáliť vatru. Viete vy, že
je tam poriadna zima? Ale nepamätám Vianoc bez vatry. I keď je bóra — všetko jedno…“O chvíľu na rozličných bodoch Planiny, i okolo dedín, zažiarili podobné svetlá.
Odpovedajú im ohne z nášho ostrova, nakladené po vrchoch a pahorkoch. I výstrely ozývajú sa
podchvíľou tichým večerom.„Drží!“ štuchol ma priateľ, navíjajúc šnúru na kolovrátok.Zahľadel som sa do hlbiny, no okrem skál nerozoznávam ničoho. Konečne som zazrel rybu z
vosku, pri nej sa hýbe akási plavá masa, podchvíľou meniac podobu i rozmery. Dakedy je ako
klbko, indy sa rozloží ako plavý tulipán s listami pohyblivými.„Je veľký!“ šepocem ja naradovaný.„Malý je chutnejší,“ odpovedá priateľ.Keď dotiahol udicu ku kraju, vysvitlo, že ligňa sa nezachytila ani jedným ramenom.
Zbadala nebezpečie, a na tom mieste, kde bola, zanechala iba tmavú machuľu. Keď sa
vyčistila pomaly, nevideli sme ničoho.Vzal som udicu ja a hodil zas do hlbiny. O chvíľu som už cítil, že sa zavesilo na ňu
čosi ťažkého. Druh sa dotkol šnúry prstom a potvrdil, že „drží“. Keď som ju pritiahol
blízo, sám on ju podobral. Vyhodil na breh udicu i sépiu.Bola dosť veľká, asi ako topánka: ramená jemné ako hodváb, visia bezvládne a voda sa
cedí dolu nimi, sfarbená černidlom.Lov ma začal zaujímať. Hodil som znovu udicu.Mesiac vyskočil spoza Planiny a rozsypal celým vidiekom svoj striebristý lesk. More ako
roztopené striebro odráža ho na pahorky nášho ostrova. I sviatočné vatry pobledli pred ním.„Vždy nový a nový obraz,“ poznamenal som ja. „Ako v pohádke…“„Sú ľudia, ktorí presedia celé dni a celé večery takto. Dívajú sa a dívajú a nikdy sa im
nezunuje.“„Ja sa im nedivím,“ odpovedal som.Lov sa nám už nedaril. Šnúru sme navili na kolovrátok. Tu sa mi zazdalo, že zastonal
ktosi; akoby Vlach podvihol ťarchu a zastonal. I obzeral som sa, či je nie dakto za nami.Priateľ sa rozosmial.„Dupín! Počkajte, azda ho uvidíme.“Delfín mi už nebol neznámy. Dva razy som mal príležitosť zabávať sa na ihrách delfínov
okolo nášho parníka, keď som cestoval. Daktorí s ním držali, akoby chceli opreteky, druhí
podliezali popodeň a vynorili sa až na strelenie pred ním. Jeden zas hrnie rovno, majúc
chrbát na slnci a rozrážajúc vodu ostrou hlavou. Druhý zas vyskočí každú chvíľu a švihnúc v
povetrí, zanorí sa do hlbiny. Až zrazu, nevedieť prečo, zanechali náš parník a vrátili sa
na svoje miesto. Zďaleka bolo rozoznať rozčerené more, kade preplávali celou čriedou.„Teraz by bolo na ryby,“ poznamenal druh. „Ale museli by sme mať vatru alebo lucernu.
Ryby sa naľakajú dupína, učupia sa — ľahko ich je zabíjať osťami.“„To nenie rytierske napadnúť ich, keď sú v pomykove.“„Ale užitočné…“Dupína sme nezazreli, ani viac nepočuli. Odplával snáď do druhých končín. Ostatne zvonia
v dedine Ave Maria na všetkých troch zvonoch. Večera sa počne — treba sa ponáhľať. Hodil
som na rozlúčku pohľad na skvelý obraz a s ťažkým srdcom opustil som tvrdé sedisko. Keď sme
urobili pár krokov, zazreli sme Lovreho zase. Lenže teraz kľačí, hlboko sklonený, s čiapkou
v rukách; kľačí na tom istom kameni, ktoré čuješ i cez podošvu; nehýbe sa, iba pery čo sa
pohybujú v tichej modlitbe.„A kde je naša modlitba?“ pýtam sa priateľa.Povzdychol i on, i ja. Hádam i jemu prišli na um roky, keď sa ešte vedel modliť…„No, či ti slúžilo šťastie?“ pýtam sa Lovreho, keď sa bol zdvihol.„Predsa len došlo do šesť,“ chváli sa.„Á — to bude ozajstná hostina!“ zvolal priateľ.„Hej, chvalabohu!“„Tu máš i tohoto, Lovre,“ i podal som mu našu korisť.„Ah, nie som hoden jesť z vášho lovu,“ odhŕňa sa Lovre, „ale keď ste sa udôstojili…“„Nespievaj, Lovre; zas také melódie!“ zahriakol ho priateľ. „Keď ti dávajú, ber.“„Keď vy rozkážete, hospodáru, to je už iné. Ale ináč ja by sa neopovážil… Kdeže, vy
veľkí, ja, ja nič — biedny červík…“„Blázne, všetci sme jednakí. Čo budeš tu vytrubovať!“ okríkol ho priateľ a dodal
zlomyseľne: „Alebo ty myslíš: ja som tu ponížený a títo, tu povýšení, ale na druhom svete:
tam uvidia, že to bude ináč. No, povedz, nemyslíš ty tak?“„Ah, hospodáru, čo ja budem rozsudzovať… To mne nepatrí. A veď i ja som hriešnik veľký.
Čože sa mám očíšťať, keď sme všetci pod jedným zákonom, i trestom… Zavarujbože!“Pred nami sa objavila dedina, skoro ani v ohni. Pred domami a po uliciach plápolajú
ohne. Z izieb hľadia oblokom svetlá, zovúc k pokrytému stolu.Večera bola vyberaná. Ryby a ryby, v inej a inej podobe. Pravý kuchynský koncert na
rybacine. Pečiva, okrem krapní, nebolo, iba mandolaty — torta z medu a mandlí. Pivnica zas
poskytla najlepšieho vína: pri pečive a torte došli na stôl botílie:[22]staré, voňavé dezertné. Naostatok zjavili sa i dobre známe s dlhým hrdlom, z
ktorých kypí sladký mok, doma robený, a dodáva spoločnosti odrazu ducha veselosti. Bez
mandlí, orechov, fíg a rakije nemôže, pravda, ani táto večera obstáť. Tak sme si posedeli
pri rakiji a cigarete. Domáci sa dali do karát o orechy. Stará pani tuho prehrávala, a o
malú pol hodinu nemala ani jedného orecha pred sebou. Hoci ich karty dosiaľ neznám a hre
nerozumiem, nebolo mi predsa ťažko zmerkovať, že sa spriahli všetci proti nej. A možno, že
mladší (miláčik!) i šachroval popod stôl. Dosť na tom, stará pani sa veľmi nahnevala.„Nie je to pre mňa. Vy ste cigáni!“ A nechala hru.Starí odišli na odpočinok a my sa vybrali do dediny. Nábrežie je skoro prázdne. Zato
odzhora ozýva sa spev a časté výstrely. I my sme sa ta obrátili na veľký priestor, nádvorie
kostola.Tu sa zišli skoro všetci mládenci. Horí vatra, že plamene šibú temer rovno s kamenným
dachom fary. A koľko je naznášané ráždia, haluziny, polien! Celé klady a vývraty sú hotové.
A čo je hlavné: tieto drvá sú všetko nakradnuté. Kde, kedy a ako? to sú všetko tajnosti
mládencov, ktorí budú vatru udržovať do samých Troch kráľov z takejto dežmy.Temer sme poblúdili, vracajúc sa domov. Predĺžené tône stromov, domov a plotov tancujú
pred nami, podľa toho, ako šibe plameň, pred ktorým i sám mesiac potemnel.I keď som ľahol, čuť pieseň mládeže od vatry doliehať až k posteli. Jedna z tých
starosvetských pastierskych, kde je opísaný celý posvätný dej narodenia Pána, naivne,
prosto, ale i bezprostredne. ,U tej vrime godišća mir se svitu navišća, porodjenje Ditića
od Divice Marije…‘[23]Znela mi ona ako dáka ukoliebavka, i naozaj ukoliebala ma v tuhý, zdravý sen…[1]hercegovský— podľa Hercegoviny, územia medzi Čiernou Horou,
Novibazarom a Dalmáciou.[2]Eno ugori po petdeset šoldih kilo-ó!(chorv.) — Tu sú (nech
sa páči) úhory po päťdesiat soldov kilo![3]Aeskulap— v gréckej mytológii boh lekárstva[4]Muhamed beg Osmanpašić— Osman paša (1574 — 1595), vodca
tureckej armády[5]Môžem vyzradiť, že takto svedomite som nepostil, iba jeden Dohviezdny
deň…— príbeh Kukučín neskôr (1904) opísal v črte Zo študentských čias
(Pražské črty a zápisky, Dielo VI, Bratislava, SVKL 1960, str. 124 — 147)[6]Keko— František[7]štokfiš— treska[8]prošek(chorv.) — sladké dalmatínske víno[9]dalje(chorv.) — ďalej[10]Do P…a— do Povlja (osada, ktorá patrila do Kukučínovho
lekárskeho obvodu)[11]živo(chorv.) — ťažné zviera[12]mulatier(z tal.) — poháňač mulice[13]Džiovani— Ján[14]Kontandín— Konštantín[15]z malície(z tal.) — zo zlomyseľnosti[16]glavica(chorv.) — vrch[17]Na dobro vam Badnji dan!(chorv.) — Dobre prežite Štedrý deň,
šťastlivé Vianoce.[18]škarpina— ježavec (lat. scorpaena scrofa)[19]ražina— raja škvrnitá (lat. raja clavata)[20]pećina(chorv.) — balvan, jaskyňa[21]ligaň— hlavonožec (lat. loligo vulgaris), morský živočích,
ktorý v prípade nebezpečenstva vypúšťa tmavú tekutinu[22]botília(z tal.) — fľaša[23]U tej vrime godišća mir se svitu navišća, porodjenje Ditića od Diviće
Marije(chorv.) — slová vianočnej piesne: V tejto ročnej dobe sa mier
svetu narodil, Panna Mária porodila Dieťa.
|
Kukucin_Stedry-den.html.txt
|
Chcel by byť vašim…!Ja nerád by spievať uprimný žalm môj v chráme,
kde ozvenou zamre úboho výlev nepochopený —
kde z úcty — tej k Slovu — z lavíc nik nepovstane
a mimo mňa nikto nehorí túžbou po vykúpení!
A mimo mňa nikto nevidí oltár, s neho
sa privráva ku mne Spasiteľ biednych, nedokonalých,
kde nikto sa netkne chleba mnou sväteného —
a neprihne ku rtom upiacim veľkej očisty kalich.
Tak rád by dal zvoniť na všetkých mojich zvonoch,
by hlahol ich vniknul v chalupy nízke, v svetnice hrdé
a volal vám — zvučiac po šírych rodných honoch,
že treba je splynúť v piesni — tým, ktorí jedno sú v trude!
Ó, keby ste slúchli! Chrám môj by žiarou zjasal —
a kým by váš duch pil zo studne, z ktorej pre seba vážim,
ja iste by v slzách evanjelium hlásal —
a vy by ste vtedy poznali — čo chcem — a že som vašim!!
|
Razus_Z-tichych-i-burnych-chvil.html.txt
|
Sen Babylonov[1][2]Ticho, že čuť, jak rastie tráva,že čuť podzemných duchov ston:a zo sna divo sa strhávarozkošou spitý Babylon:[3]„Zrada, zrada! prchnú otroci!pod základmi veže — zrada!Múr praští — rata, sem k pomoci!na hlavu moju mi padá! —Kto Boha môjho vež rúca mi?Kto ľudu smie jazyky miesť?Kto brať mne moc nad národami?Kto brániť mi v nebo sa vzniesť? —Lapajte ich! tri duše zo mňaprchli — v hrudi tak prázdno mi!Veže, oblohy tiaž ohromnáprsia moje mi prelomí! —Zrovnali rumy mojej dumy.Nado mnou nový stojí dóm;troch v ňom jazykov hymna šumí —a ja — môj Bože — kdeže som!?“Tak zo sna hriechov svých šamotí,tak zubami škripoce on,tak v úzkostiach smrti sa potírozkošou spitý Babylon.* * *Čo vy na to, moji hadači?„Pane, pane, to divný sen!Božstvu dielo pýchy s’ nepáči:to blízkej smrti tvojej tieň!“ —Preč, lhári! — V nebo stavať hore!Vprostriedku hviezd má stáť môj trón!Nech svet pod pätou mi v pokorepáli tymiany svých poklôn! —Tak zlorečí, zúri bez sebapýchou nadutý tyran ten;no skôr, než veža došla neba —skutkom stal sa osudný sen.R. 1879[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]V obsahu Sobraných spevov 1873 datovaná 1878 (v tomto rukopise textu niet), v Sobraných spevoch 1879 tak isto rok vzniku 1878. Tam je i rukopisný text, zhodný s prvým uverejnením v Orle X, 1879, str. 103, 30. apríla. Názov Sen Babylona. V Spevoch datuje Botto rokom 1879.[3]Babylon— hlavné mesto veľkej ríše babylonskej, jedno z najstarších a najväčších starovekých miest na svete s nádhernými stavbami; v básni jeho meno personifikácia pýchy. Babylonská ríša rozprestierala sa medzi riekami Eufrat a Tigris.
|
Botto_Sen-Babylonov.txt
|
Ako byliny putujúTeraz, keď sa rastlinstvo k spánku pod zimný koberec uťahuje a my pod teplou pecou
sediac o tom rozjímame, nebude od veci, keď dačo ctenému obecenstvu o putovaní bylín
vyrozprávame.Zemeznalstvo čiže geológia nás učí, ako sa veľké masy vôd severnej polovice zemegule po
uplynutí takrečeno ľadovej doby na južnú polovicu zeme prevalili. Prirodzene povstali za
vodami na severnej strane Európy veľké to šmuntou[1]to pieskom pokryté pustatiny. Časom tieto pustatiny boli obživené od inakiaľ
došlými bylinami, ktoré alebo rozličné sem došli, alebo rozličnými sa tu stali, podľa toho,
aké stanovisko v novom domove zaujali. Rozličné zeminy podľa rozličných chemických čiastok,
rozličný stupeň vlahy, teplo, svetlo, vetry, výška, blízkosť alebo diaľka mora atď.
rozlične pôsobili na bytosť a vývin ta doputovaných bylín i z ohľadu podoby i podľa ich
vnútorného fyziologického ústrojenstva.Terajšia severná kvetena povstala takmer bezvýnimočne priputovaním. Z vysokých, už
predtým z mora vyčnievajúcich hôr, od juhu, od východných rovín sa prisťahujúc, započali
boj s novými životnými podmienkami bytia; a týmto lebo podľahli, alebo sa im podriadili.
Tak teda, lebo ostali takými, ako prišli, alebo sa premenili na nové druhy.Tak sa to vtedy dialo vo veľkom.V historickej dobe sťahovali sa už byliny pričinením ľudí, trebárs mimovoľným. Prenesené
na jedno miesto, rozširovali sa potom svojou mocou ďalej. Tu teda nemyslíme byliny
kultúrne, napríklad obilie, ale byliny mimo vôle ľudskej dovlečené.A ako sa potom na novej hospode takíto nepovolaní hostia chovajú! Napríklad Cynara
cardunculus (čertopoloch bodľavý) v buenosaireských pampách vytisol domácu kvetenu.
Verbascum thapsus (volov chvost) a Prunella vulgaris (černohlav obyčajný) zaujali takmer
celé územie daktorých brehov severoamerických. Tak tie hľa nadužívajú pohostinstvo.Od časov vynájdenia Ameriky presťahovalo sa stade k nám tridsaťosem rastlín. Od nás do
Severnej Ameriky vysťahovalo sa sto päťdesiatosem rastlín, osem rastlín z iných čiastok
sveta. V tropických krajoch amerických počítať tridsaťjeden našich rastlín, stade prešlo k
nám štyridsaťdva. Áziu a Ameriku možno pomenovať záhradou pre európsku burinu. Pravda je,
naše rastliny s netušenou rezkosťou ujímajú sa v Amerike. A z toho dalo by sa zatvárať, že
amerikánske byliny staršieho pôvodu ustupujú rezkejšiemu európskemu pokoleniu, tak ako to
vidíme i v ľudskom pokolení, keďže americkí praobyvatelia ustupujú a podliehajú európskemu
živlu. A z toho by sa dalo dôvodiť, že Amerika je staršia čiastka sveta ako naša — domnele
stará — Európa. Ale ktorá je istotne staršia, tvrdo dokázať — keď sú obidve ženského
pokolenia. Vo zvyš uvedenom spatrujeme ten zápas o život a vymretie istých druhov bylín a
vôbec ústrojných bytností.Nápadné je pritom, že tie najbližšie k sebe stojace rody bývajú svojimi príbuznými
vytisnuté, kým ďalšie rody ostávajú nedotknuté. Teda medzi bylinami nieto žiadnych
rodinných ohľadov. V Austrálii napríklad náš dobre známy Sonchus oleraceus (mlieč zelný,
slimák) uhostiac sa okolo riek svojho rodinného tamojšieho Sonchusa z poľa úplne vytisol.
No nie je to pekne od vandrovníka, ale je pravda. I v Európe badáme podobné neúctivé
držanie sa prisťahovalcov, ale taký terorizmus ako naši v Amerike, americkí prisťahovalci u
nás nevyvádzajú. Prečo ten rešpekt, to neznáme.Väčšia časť našich poľných burinných rastlín pochodí z cudziny i s obilím, v ktorom
rastie, napríklad Centaurea cyanus (nevädza), Lichnis githago (kúkoľ), Raphanus
raphanistrum (reďkovka poľná) atď. Z Ameriky došlé máme: Aster (hvezdník), Solidago
(živiteľník), Erigeron canadense (turan), tento r. 1635 z Paríža, a Oenothera biennis
(púpalka, pekný žltý kvet, v záhradách a divo okolo Hrona pri Brezne) roku 1612 z Padovy
doputoval; Datura stramonium (bodľavé jablko) privandrovalo s Cigánmi, teda historickí
vrstovníci, a Xanthium spinosum (voškovník tŕnitý) doniesli nám darom ošípané a ovce od
východu.Za pätami človeka, kamkoľvek on kráča, putujú zo starej domoviny do nových končín i
byliny. V amerických pampách, kde Európan stúpi, vyrastajú druhé zeliny.Keď dokonali železnicu peštiansko-vrútockú, našiel som novotu na kremnickej stanici:
Lepidium perfoliatum (žerucha prerastlá), ktorá príduc z Dolnej zeme sem na návštevu dosť
dobre sa tu cítila. A tohoto roku našiel som tamže na násype Malva moschata (sliez
mošusový, cudzorodý). Pred pätnástimi roky zdvihol som ho v Aténach v poli pri
Filopapusovom pomníku oproti Akropolisu. Obe tieto tu predtým nevídané byliny prišli sem
bezpochyby ako pasažieri železnicou.Mnohé byliny prechádzajú sa mimo ľudského spoluúčinkovania. Elodea canadensis[2]a Anarchis alsinastrum,[3]vodné byliny, zunujúc svoju domovinu, Severnú Ameriku, vybrali sa na ďalekú
cestu. R. 1838 dorazili do írska, r. 1846 navštívili Škótsko, stade prešli do Anglicka a
tak sa rozmnožili, že kanále a jazerá zaplnili, a museli ich kynožiť ako nebezpečnú
prekážku plavenia lodí. R. 1860 previezli sa do Gentu, do Holandska, stade do Nemecka,
najnovšie našli ich už pri Lipsku, a ktozná kde posiaľ už budú.Druhý zaujímavý príklad podáva nám Senecio verna (lomihnát jarný). R. 1781 spomínajú ho
pri Grodne v Litve. Stade sa dal na cestu do Sliezska, skade nezadlho zase zmizol. Roku
1835 navštívil Opavu, Vratislavu a Gelicu. R. 1845 prešiel do Poznanska. Roku 1824 našli ho
v západnom Prusku, a tam sa mu zapáčilo. R. 1854 prvý exemplár zjavil sa pri Vrícku
(Wrietzen v Prusku), kde sa teraz už úplne udomácnil — v Pomorí r. 1864, r. 1861 v Štetíne.
Jeho postupovanie krok za krokom pozorovali. Sprvu osadil sa na pustých miestach, kde
nenašiel žiadnych odporníkov. Keď sa už kde upevnil, potom sa so smelým čelom rozliezol
dookola, vyduriac druhé byliny z pokojného stanoviska. Ale tu i tu sa mu to nepodarilo;
vtedy namrzený zmizol, aby sa po dakoľkých rokoch zosilnený navrátil, znovu dal do práce, a
tak zaujatú zem stále podržal.Euphorbia Cyparissias (vlčie mlieko) a Cichorium intibus (čakanka) tento u nás veľmi
prespoľný miestodržiteľ kávy, v Nemecku bol i s tým prvším obmedzený na malé miesta. Teraz
sa už zovšeobecneli. Najľahším spôsobom putujú tajnosnubné (Cryptogammae), ktorých prášky
bývajú vetrom zanesené do ďalekých krajín. Oidium Tuckeri, táto viničná skaza, drobulinká
hubka, preletela roku 1847 z Anglicka prieplavom do rýnskych viníc, stade do Francúzska,
Alžíru, Sýrie a Madeiry.Ale priechod bylinám sprostredkovali hlavne morské toky (golf);[4]tomu pripísať nádobno, že isté byliny vidíme zastúpené v arktických í v
antarktických končinách, a že Austrália a južná Afrika daktoré rastliny majú totožné s
Európou. V Austrálii rastie napríklad Elatine hydropiper (jedlinka korenná), Geum arbanum
(kuklík lekársky), Lycopus europuus (rabrinec príbytník), Typha augustifolia (pálka),
Potentilla anserina (mochna husie mydlo), Lythrum salicaria (vrbička, hojne okolo Brezna),
Prumella vulgaris (černohlav obecný), Lemma minor[5](okrehek), Nasturtium amphibium[6](krez rôznolistý), Luzula campestris (bika poľná), Alisma plantago (žabník
jatrocelovník), Patamogeton natans[7](rdest plávavý), Glyceria fluitans[8](odemka poplavná). Z týchto je len šesť poľných, a možno že pričinením ľudským
ta došli; tie ostatné sú vodné a bahenné plodiny, a tak najsnadnejšou vodnou cestou,
morským tokom boli prenesené.Na ostrovoch západnej strany Tichého oceánu vidieť ako morský tok z ďalekých končín
doplavuje brvná, smreky a iné predmety, vyhadzujúc ich na breh. Na Spitzbergoch nemajúcich
stromy, sú na brehoch od všetkých krajov sveta nazháňaných stromov — celé kopy. Kolumbus
pozoroval na Madeirských brehoch čudné, z neznámych južných krajov vyhodené stromy, kokosy
a dve mŕtvoly ľudí neobyčajnej farby (Indiánov). Táto okolnosť dodala dômyselnému mužovi
podnet, vyhľadať vlasť týchto kremobyčajných predmetov. Darwin pripomína ostrovy Cocos
vzdialené 600 míľ od Sumatry. Tam morské vlny vyhadzujú ovocie a všakové predmety zo
Sumatry, Jávy a Malaky. Západnopolnočný vietor monsun ženie ich najprv na brehy Novoholandska[9]a stade ich zase juhovýchodný vietor (pasát) durí nazad. A tak teda prekonajú
cestu 1800 — 2000 angl. míľ. Ostrovy Tichého oceánu podobajú sa čo do kvetenstva jeden
druhému úplne. Čo tu teraz vidíme, dialo sa i v starých geologických dobách.Ako po severnej ľadovej dobe veľká masa vôd znenáhla sa prevalila do končín
antarktických, stal sa značný prieliv proti juhu, ako to dokazuje smer bludných balvanov. A
tak pomocou toho prielivu pobrali sa mnohé severné byliny na juh. I dnes môžeme vidieť, ako
južný golfský tok plodiny teplého pásma: drevo, semená, zeliny vyhadzuje na brehy Grónska,
Islandu a Írska.Podľa Adhemara sa stred sveta a jeho ťažište a tak i prelievanie mora, a tým ľadová doba
z arktických do antarktických krajov a naopak každých 21 000 rokov opakuje. Ak tomu tak, čo
my pravda skutkom dokázané nedožijeme — tak by po uplynutí tej lehoty to putovanie bylín
ponad naše kosti zase len malo nastúpiť. No ale o tom potom.Čo sa týka zjavenia sa jednotlivých veľmi ďaleko od seba stojacich, na malý priestor
odkázaných bylín, tomu sa nieto čo diviť, keď vieme, že pod slncom nič stáleho niet. Možno,
že ony pred tisíce rokmi boli hojne zastúpené, teraz však pomaly na starobu chorejúc, kapú.
Koľké už vyhynuli, a koľké vyhynú — na ich miesto nastúpia nové. To je beh sveta. Koľké
národy boli, teraz ich niet, a hynú sčiastky z neschopnosti k žitiu, sčiastky väčšími,
bystrejšími ničené, a tak to býva i v rastlinstve.Na putovanie, ujímanie sa a na vydržanie najlepšie sa hodia vodné byliny, tak tie čo na
vode, ako tie čo na dne vody rastú, potom byliny bahien a morských brehov. Ľahko sa plavia
po vode, majú semená obalené remennou kožou, kľuvatosť dlho zachovajúc. Pomocou jednoduchej
ústrojnosti ľahko privykajú rozličným podnebiam, a čo viac, rozmnožujú sa mimo pohlavia,
čírym rozdeľovaním, ako: Algy,[10]Ranunculus,[11]Utricularia,[12]Lemna.[13]Byliny pri cestách, smetiskách, ľudských príbytkoch, roliach najviac sa
roznesú, putujúc s človekom. Sú silných ústrojov, napríklad Vanessa (žihľava) a vstave
znášať všakové povetrnostné neresti. Premávka dajedných závisí zase od podoby semien. Jedny
s páperom vlasatým (spoluzložené, napríklad púpava), semená sticaté, (Epilobium cypra),
kožené krídla (javor, breza) bývajú unášané vetrom. Drobné ľahké semená víchrom šibané
ďaleko zaletujú, napríklad trávy, horec (Gentiana), prvosna (Primula). Tajnosnubné
rozmnožujú sa tenulinkým práškom; najmenší vetrový pohyb vychytí a vynesie ho do povetria.
Tajnosnubné znesú ľahko suchotu i vlhkosť, znesú zimu nízkych stupňov, nadmieru skromné —
ujmú sa ľahko a vydržia. Dajedny druhy lišajníkov vskutku všadebuďmi možno pomenovať,
požívajúc indigenát[14]celého sveta napríklad Cladonia rangiferina, C. fimbriata, Lecanora subfusca,
L. atra, Squamaria saxicola, Parmelia perlata[15]atď.Taktiež naďaleko bývajú roznášané semená s mäsitou obálkou: jahody strovené zvermi.
Semená prejdúc črevá netratia kľuvatosť, ba ju tým väčšmi nadobúdajú. Drozd to tiež tak
robí, preto dosiaľ od dávnych latinákov názov: Turdus caccus, vedecký Turdus viscivorus,
troví imelové semená (Viscum album, lep) a roznáša ich po rázsochách. Bylinu Phytolacca
decanora roznieslo vtáctvo po celom Francúzsku a Španielsku. Drozd Turdus zeilamicus
rozniesol škoricové semä. I našu skorušinu (Sorbus aucuparia) vtáctvo rozsieva. Borievky
roznáša čvíkota (Turdus pilaris). Mnohé zvieratká znášajú si semiačka do dier, napríklad
myši, najvýtečnejšie orechy, preto nazvané výtoky. Xauthium spinosum (v Obzore často
spomenutý voškovník trnitý), háčikmi opatrený, a tým do srsti a vlny zamotaný, rozvláčajú
od východu po krajinách ovce a ošípané.Po veľkej súvislej pevnine sa rastlinstvo snadnejšie rozprestiera, k čomu prispievajú i
rieky. Medzi všetkými bylinami touto cestou sa najlepšie rozmnožujú tie, čo ľúbia vlhké
stanovisko, medzi týmito z javnosnubných najviac Monocotiledones.Ale akokoľvek sa daktoré z javnosnubných v oboch poloviciach zemegule nachádzajú, ako na
západ tak na východ, predsa opravdivý javnosnubný kosmopolit, čo by rovnako mohol zniesť
veľkú zimu a veľkú horúčosť, nejestvuje.Podáme tu podajedny príklady takých bylín, čo sú po svete najviac rozšírené a sa i u nás
nachádzajú:Capsella bursa pastoris[16](penizok, ako bylina veľmi obecný, ináčej zriedkavý) — severná Ázia po
Kamčatku, Perzsko, India, Japonsko, Severoamerické štáty, Chile, Kap, Abesínia, ostrov sv.
Mauricia.Stellaria media[17](kuromor stredný, črevce) — Azory, Kanárske ostrovy, severná Ázia, Kavkaz,
India, Ceylón, Severné štáty, Rio de Janiero, Chile, Novozélandsko.Erigeron canadense[18](turán čanádsky, zo Severnej Ameriky sem importovaný) — ostrovy Sandwich,
Severná Amerika, Antily, Brazília, Azory, Madeira, v Európe až po Taliansko, Altaj, Kavkaz,
sev. Perzsko, severná India, Alžír, Kap.Sonchus oleraceus[19](slimák, lahôdka kačíc) — Ázia, Jáva, Novoholandsko, Swan River, severná
Afrika, ostrov Mauricius, Rio de Janeiro, Portoriko, Buenos-Aires, Chile, Severná Amerika.
— Veľký neposedník.Solanoum nigrum (ľuľok čierny) — Severná Amerika po rovník, ostrov Galapágy, Antily,
Abesínia, Mascara, ostrov Mauricius, Nový Zéland, Vandiemenland, Kap, Chile.Prunella vulgaris (černohlav obecný, a veruže obecný) — Kanárske ostrovy, severná Ázia,
Alžír, Perzsko, Kašmír, Himaláje, Východná India, Čína, Japonsko, Vandiemenland, Severná
Amerika, Mexiko, Nová Granada. Tento ináč nepatrný motoch opovrhuje posial: Kap, Chile a
pokraj južnej Ameriky.Chenopodium murale[20](merlík zedný) v oboch pologuliach mierneho pásma.Chenopodium album[21](merlík biely) s predošlým na sever po Laponsko, južne po Egypt, ostrovy
Sandwich, Kubu, Kap a Chile.Urtica urens a U. dioica (kopriva mŕtva a kopriva prhľavá) vláči sa po svete za pätami
európskeho človeka — verný obraz jeho temperamentu.Juncus buffonius (sytina žabia) — Abesínia, Novoholandsko, Nový Zéland, Kap, Montevideo,
Chile, Nová Granada.Scirpus maritimus[22](škripina morská) — od Švédska po Senegambiu, Egypt, Sibír, Kavkaz, India,
Novoholandsko, Nový Zéland, Sandwich, Severné štáty.Mnoho je ešte takých našských bylín, čo sa široko-ďaleko po svete zakorenili: lotač,
žerucha, stokolien, ďatelina plazivá, mrkva, černobýľ, púpava, horká ďatelina, blen,
mašlák, volov chvost, materina dúška, skorocel (kolocier — chybne), šťava, rákos, bika,
šita, psia tráva, pýr — a mohli by sme ešte tridsaťosem a možno i viac našich slovenských
bylín pomenovať, ktoré podobne našim drotárom v ďalekom svete dajú sa nájsť. Vodné byliny
sú najpočetnejšie. Stromy a kríky nijak. Lemna a ešte dakoľké sú, čo žijú v spoločnosti;
tie druhé žijú osamote.Týmto tak obecným bylinám oproti stoja zriedkavé byliny, obmedzené na úzky priestor
napríklad Campanula excisa (zvonec), Furka Monte v Alpách, C. isophylla Moretti na vrchu
Capri-Zoppa v Taliansku. Wulfenia carinthiea[23]v Ziljskej doline v Korutánsku na holi Kühmeyer. Ľutujem i dnes, že som súc pod
Dobračom v Ziljskej doline, asi dve míle diaľky, nepoužil príležitosť na jej zbieranie.
Omphalodes littoralis[24]pri Rochelli, Francúzsko — na brehu mora, Silene gibraltarica[25]a Iberes gibr.[26]na zápoliach gibraltárskych. Scrophularia pyrenaica[27]v Pyrenejach.Byliny na Slovensku domáce, inde zriedkavé podľa nášho dr. G. Reussa[28]sú: Avena carpathica,[29]Cimicifuga foetida,[30]Saxifraga carpathica,[31]Dianthus nitidus,[32]Campanula carpathica, Dentaria glandulosa,[33]Cytisus ciliaris,[34]Silene nemoralis,[35]Sedum carpath.,[36]Crocus discolor.[37][1]Bahnom.[2]Elodea canadensis— vodomor kanadský[3]Anacharis Alsinastrum— je len iné meno predošlého
druhu[4]Golf— Golfský prúd, teplý prúd v Atlantickom oceáne[5]Lemna minor— je žaburinka menšia[6]Nasturtium amphibium— teraz platné meno je Rorippa amphibia,
roripa obojživelná[7]Patamogeton natans— červenavec plávajúci[8]Glyceria fluitans— steblovka plávajúca[9]Na brehy Novoholandska— staré meno Austrálie[10]Algy— riasy[11]Ranunculus— iskerník[12]Utricularia— bublinatka[13]Lemna— žaburinka[14](lat.)Občianstvo.[15]Cladonia rangiferina, až po Parmelia perlata— všetko to sú
názvy lišajníkov. Tie názvy majú význam len pre odborníkov, preto sa nimi nezaoberáme
podrobnejšie.[16]Capsella bursa pastoris— pastierska kapsička[17]Stellaria media— hviezdička obyčajná, rastie najmä na
vlhkých miestach[18]Erigeron canadense— turan kanadský, rod čeľadí
hviezdnicovitých[19]Sonchus oleraceus— mlieč zelinný[20]Chenopodium murale— mrlík múrový[21]Chenopodium album— mrlík biely[22]Scirpus maritimus— teraz Bulboschoenus maritimus, šarina
morská[23]Wulfenia carinthiaca— wulfénia korutánska (u nás
nerastie)[24]Omphalodes littoralis— pupkovec pobrežný, tak by sme ho
mohli nazvať[25]Silene gibraltarica— silenka gibraltárska (podobne
novotvar)[26]Iberis gibraltarica— iberka gibraltárska (novotvar)[27]Scrophularia pyrenaica— krtičník pyrenejský[28]Dr. Gustáv Reuss(1818 — 1861) — mestský lekár v Miškovci a
potom v svojom rodisku, Revúcej. Zaoberal sa botanikou, najmä javnosnubnými
rastlinami. Vydal dielo Května Slovenska (1853), ktoré pochválil sám Purkyně, vedec
svetového mena. Zechenter zrejme uvádza rastliny podľa tohto diela.[29]Avena carpathica— terajšie meno je Trisetum ciliare,
trojštet brvitý[30]Cimicifuga foetida— teraz Cimicifuga europaea, ploštičník
európsky[31]Saxifraga carpathicalomikameň karpatský[32]Dianthus nitidus— klinček lesklý[33]Dentaria glandulosa— zubačka žľaznatá[34]Cytisus hirsutus subsp. ciliatus— zanoväť chlpatá
brvitá[35]Silene nemoralis— silenka hájna[36]Sedum carpath.— rozchodník karpatský (patrí k rozchodníku
veľkému, Sedum telephium)[37]Crocus discolor— ide o Crocus heuffelianus, šafran
Heuffelov
|
Zechenter-Laskomersky_Ako-byliny-putuju.html.txt
|
Z listov rodičom… Kúpil som si zasa jednu knižku:Annu Kareninovúod Tolstého. Na
leto si ich poviažem všetky, do takého pekného papiera. Ja sa strašne teším knihám, mám ich
už plnú kasničku a stále sa dívam na ne so záľubou, každú chvíľu otváram kasničku, rovnám
pekne do radu tých svojich nemých priateľov, ktorí ma ešte nikdy nesklamali a ktorí mi vždy
vedia povedať láskavé i múdre slovo. Ony ma tešia, keď trpím, karhajú, keď nerobím dobre,
chvália, keď som spokojný sám so sebou. Tento rok som si skutočne zadovážil veľa dobrých
kníh, bude to pekná ozdoba pre našu knižnicu. Mám skoro celého Huga. Aj Bídnici mi ostali…Bratislava 11. V. 1924… Čítam terazZločin a trestod Dostojevského. Veľmi sa mi páči
táto kniha; ba neviem sa od nej ani odtrhnúť. Páči sa mi najmä tá hlboká podrobná
filozofia. A vôbec zamiloval som si Dostojevského preto, že si vyberá za hrdinov ľudí
padlých, s nepokojným a mračným svedomím. Zhoduje sa voľáko to pesimistické nazeranie
týchto hrdinov s mojou povahou. Rád obdivujem ľudí, ktorí umierajú, alebo duševne hynú za
svoje gigantické, neľudské, hoc i bludné ideály.Obdivujem týchto heroov aj preto, že hoci padli vo formálnom hriechu tak hlboko, že sú
nemožní v spoločnosti, predsa ich zmätené duše, skazené súčasnými heslami doby, vždy sa
nakoniec ukážu v pravej, nepoškrvnenej čistote mravnej…Bratislava 22. X. 1924… Najviac voľného času venujem budúcemu časopisu slovenských stredoškolákov. Tento
týždeň vytlačíme prvé číslo. Máme síce dosť strachu, či ho udržíme, keďže denne vôkol nás
toľko časopisov zaniká. No dúfam, že to pôjde, lebo máme za sebou vrstvu stredoškolákov,
pre ktorú pracujeme, a ona nám nedá zahynúť. Keď časopis vyjde, pošleme vám číslo. Ja som
redaktorom beletrie. Mám skutočne záujem o literatúru a usilujem sa všemožne zistiť, či mám
talent pre spisovateľstvo, aby som v opačnom prípade nemárnil zbytočne svoje sily a radšej
obrátil k inému. Posielam svoje práce do časopisov, kde ma vôbec nepoznajú, a čakám na
kritiku. Tak od začiatku tohto roku dostal som honorár za svoj článokLes, ktorý som bol napísal cez prázdniny. Honorár pozostával zo
siedmich kníh v cene Kčs 100,—. Aj v Novom rode bola mi kritika vždy priaznivá. — Pravda,
je tu ešte jedna otázka! Ak totiž talent mám, ktorým smerom ho mám obrátiť? Jestvuje toľko
rôznych, prerôznych smerov, že ťažko sa v nich človeku vyznať. Myslím však, že najlepšie je
písať podľa svojej vlastnej povahy, prispôsobiť sa okoliu a nepoddávať sa šablóne nijakého
smeru. Tu by som prosil otca poradiť mi a napísať jeho náhľad, bo má v tom isté skúsenosti…Bratislava 2. februára 1925… Ujčekovi som tú slaninu odovzdal… Chodievam teraz k nemu dosť často a rozprávame sa
zväčša o literatúre. On sa rozumie dobre spisbe a má v nej, ako sa mi zdá, značný rozhľad.
Veľmi rád číta anglického Wilda. Nechal som od neho doma knihuObraz Doriana
Graya, neviem, či ju už otec čítal. Mne sa Wilde veľmi nepáči. Sú to
nezdravé, paradoxné úškľabky nad svetskou múdrosťou, poctivosťou a prílišné preceňovanie
krásy (v užšom slova zmysle, totiž krásy žien a opojenie láskou).Rád by som si prečítal ešteBratov KaramazovcovaIdiota, ale nemôžem sa k týmto knihám dostať. Musíte mať tam doma
poriadnu zimu, keď už aj padal sneh.Túto nedeľu príde sem Hlinka, ľudáci chcú triumfovať po víťaznom volebnom boji,
usporiadajú čosi na spôsob národnej (ľudáckej) slávnosti. Nemôžem nikdy pochopiť fanatizmus
mojich kolegov-študentov; oni by najradšej všetko, čo je české, postavili hore nohami,
alebo rovno ukrižovali. Často sa stáva, že robia nezbedu v noci po uliciach, pokrikujú na
„čvachoslovákov“, búchajú na ich byty valaškami, „poriadajú demonštrácie“; miesto toho, že
by sedeli medzi svojimi knihami a videli v živote dáku vážnejšiu prácu ako hlúpe opakovanie
fráz zo Slováka a nadávania bez rozmyslu. To všetko by ešte nebolo také hrozné, ale keď
potom idú v noci pod pamätnú Štúrovu dosku a medzi výkrikmi „Nech žije v nás duch Štúrov“
opakujú: „Sviňa Chaloupecký, sviňa Pražák“, nie je ich možné ospravedlniť. I keď by bol
skutočne ten Chaloupecký taký zlý človek, predsa len, keď to prejavia takým spôsobom,
dávajú si zlé vysvedčenie z úcty k Štúrovi, k tomu čistému, poctivému charakteru. A nielen
to: vzbudia tým v Čechoch zbytočné podozrievanie nás z obmedzenosti a hrubianstva, zostrujú
daromne nenávisť. Nevedia, že takýmto spôsobom nedôjdeme k tej lepšej budúcnosti, o ktorej
otec v liste píše. Verím s otcom, že všetko sa spraví: spory sa vyrovnajú a spojíme sa v
spoločnom povedomí. Ale aby sa tak stalo, treba predsa robiť dačo iné, ako kričať popod
obloky.Bratislava 25. XI. 1925… Čas teraz trávim učením; matúry sa, pravda, nebojím, ale lepšie je pripraviť sa pekne,
po kúsku, jedno za druhým, ako potom všetko odrazu chytať a zháňať a nič poriadne
neobsiahnuť. Nebojte sa, že sa dáko preťažujem, som vari od prírody trochu pohodlnej
povahy, hoci azda nie priamo lenivej. Je mi väčším pôžitkom prejsť cestu voľným krokom,
všimnúť si stromy a riečky vedľa nej, obzrieť sa za neznámym človekom, postáť pri susedoch
a pobesedovať múdro s nimi — ako prebehnúť tú cestu cvalom, nevnímať nič vôkol seba, získať
len na čase, ale stratiť na vedomostiach, uhnať sa a nakoniec dostať zápal pľúc. Netreba
sa, myslím, usilovať vykonať vjednom okamihučo najviac, ale treba
dbať, aby každý okamih bol plný užitočných vecí, nie však tak preplnený nimi, aby nezostalo
miesta pre veci príjemné a krásne. Duch ľudský má byť stále rovnomerne zamestnaný
premýšľaním, uvažovaním, radosťou, pôžitkom, vierou, láskou, a keď na to príde, i smútkom a
sklamaním. Aby však tento nepretržitý tok a vývin schopností človeka mohol byť skutočne
rovnomerný, ucelený, treba sa chrániť búrlivých okamihov, citových napätí nezdravého
vybičovania síl do ostatného zvyšku; lebo potom sa zrejme dostaví únava, skleslosť,
malátnosť, nevšímavosť, dostaví sa potreba nič nerobiť a stratiť viac času, ako sme ho
získali v tom prvom okamihu intenzívnej práce a námahy.Otec dobre vie, aká potrebná vec je čítanie. Aká pravda, aká múdrosť, aká krása, aký
pôžitok; keď nás priprával a učil poznávať písmenká ešte pred šiestym rokom a keď hľadel v
nás vzbudiť lásku ku knihe, priateľstvo k nej, úctu k veľkým mužom. Čítať a čítať. Každý
prečítaný riadok je zažatou sviecou v našom živote. Čím viac prečítame, tým svetlejší bude
náš pobyt na zemi…Bratislava 11. V. 1926… Neviem, či ste sa už nedopočuli, že v Přítomnosti sa rozvinula debata okolo problému
spisovnej slovenčiny, do ktorej som zasiahol aj ja — prvý zo všetkých — pobúrený súc
článkom akéhosi V. Štecha, ktorý tu referoval o Hamaliarovej kniheHlasy nášho
východu(na tohto Hamaliara sa iste pamätáte, aspoň otec, kamarátil som sa
kedysi s ním, potom sme sa však rozišli, keď on začal písať česky — aj mňa k tomu
nahováral). Nuž tento Štech tam tvrdí, že vývoj v literatúre slovenskej smeruje k zavedeniu
češtiny miesto spisovnej slovenčiny. To ma tak pobúrilo — a nielen mňa, ale všetkých
Slovákov, ktorí to čítali —, že som napísal ten článok, kde som nazval Hamaliara rovno
renegátom a jeho snahu po splynutí s češtinou hriešnou defraudáciou mravných hodnôt a
citových záväzkov, ktoré mu zverila rodná zem…Keď vyšla táto moja odpoveď a prišiel som do Detvana, chlapci akurát debatovali o nej, a
keď ma zazreli vo dverách, schytili ma za plecia a tak ma roznášali po sále od radosti, že
som to napísal. — So mnou si totiž dlho neboli istí, kam vlastne patrím, lebo často som
krotil ich nekritické nadávky na Čechov, hlavne však som ich vystríhal, aby Čechov
nepodceňovali. Práve tak som sa však posmieval aj „Čechoslovákom“ a menu „Čechoslovák“,
ktorým sa označuje akási neživá mátoha majúca nás spájať s Čechmi. Teraz sa im muselo
zapáčiť, že som sa tak otvorene a pri takejto príležitosti prihlásil, kam patrím… Možno, že
sa ešte niekto ozve aj zo Slovenska (Rázus by sa mohol), dosiaľ totiž odpovedal iba
Hamaliar na môj článok a dvaja českí profesori, ktorí učili na Slovensku. Potom, na leto
donesiem vám aj túPoviestku, čo som teraz napísal. Práve čakám na
Mladé Slovensko, kde vyjde dokončenie. V Mladom Slovensku zostal som už sám-samotinký zo
všetkých tých, ktorí sme kedysi začali v Mladých prúdoch, ani Brtáň, ani Bezek, ani Roháček
sa už dlho neozvali. Všetci sa zaoberajú inými vecami. Rudo sa zahrabal do filológie, Bezek
spolkári o dušu v Detvane, o Roháčkovi vôbec nečuť.Chcel by som sa úplne venovať celý literatúre. Nahovárajú ma, aby som zobral rozprávky,
ktoré som dosiaľ napísal, a vydal ich na jeseň knižne. Myslím, že by to bolo naozaj tak
lepšie, ako keby som debutoval (= po prvý raz vystúpil knižne) románom. Samozrejme, že by
som to všetko prepísal a zaokrúhlil v jeden celok…Praha 27. mája 1929… Otec bol mal raz doma tú orfanidesovskú kroniku. Ja som ju vtedy nečítal, ale podľa
toho, čo otec o Orfanidesovi rozprával, myslím, že to bol na svoju dobu jedinečný človek,
bolo v ňom čosi z tých ideálov, čo Štúr zasial medzi svojich vrstovníkov. Myslím, že
Orfanides by mohol byť predstaviteľom, typom určitej epochy nášho národného, slovenského
bytia a že by bolo škoda, keby to, čím žil a čomu učil svojich žiakov, zostalo nezaznačené
pre naše pokolenie. Tragika jeho života (deti mal nevydarené, Janko a Milka neboli
normálni, druhá dcéra zostala starou dievkou; majetok vyšiel navnivoč atď.), tragika jeho
života robí ho popri tom v mojich očiach skoro hrdinom. Takým hrdinom, akých znázorňovali
už starí Gréci vo svojich tragédiách, hrdinom, ktorému už od kolísky bolo súdené biť sa a
padnúť. „Pád vznešeného“ je najcharakteristickejšia vlastnosť hrdinstva. — Ale aby som sa
dostal k veci: Chcel by som raz napísať životopis Ľudovíta Orfanidesa. Taký životopis na
spôsob románu. V živote Orfanidesovom sú všetky predpoklady na to, aby to naozaj vyzeralo
ako román. Na to by som potreboval tú kroniku…… Druhá vec: Nedávno sme sa so Smrekom rozprávali o tom, že by bolo dobre vydať
slovenský terminologický slovník, v ktorom by boli všetky slovenské írečité názvy náradia
gazdovského, mlynárskeho a pod. Len na voze napr. je spústa názvov, o ktorých sa mestským
ľuďom ani nesníva, podobne na salaši atď. Keby sa takéto názvy pozbierali, dalo by sa ich
použiť pri tvorení modernej technickej terminológie slovenskej, ktorú nám inak celkom
počeštia. Sám by som sa na túto prácu nepodobral. Ale vedno s otcom, ktorý je veci ešte
bližšie ako ja, by sme mohli takýto slovníček zostaviť. O honorár by sme sa rozdelili. Vec
by vyzerala tak, že by som ja nakreslil povedzme voz, pripísal názvy, ktoré viem, a otec by
to doplnil. Podobne napr. krosná a pod. Tieto obrázky by boli i v slovníku, aby ten, čo ho
bude používať, videl priam, o čo ide. Bolo by, pravda, dobre, aby slovník nebol len z
jedného kraja, ale z celého Slovenska. To by sa už muselo robiť pomocou dotazníkov,
rozoslaných do jednotlivých krajov…Praha 24. XII. 1932… Mrzí nás, že sme v písaní takí neporiadni. Ale nemusíte mať o nás starosti; sme,
chvalabohu obaja[1]zdraví a nič nám nechýba. Máme sa kde vyspať, máme sa čoho najesť a chutí nám
žiť, takže sa nemáme čoho báť. Len keby vám odbudlo tých starostí! Naozaj s tými daňami je
to už svinstvo, — nedá sa to inakšie povedať. Šesťdesiatročných ľudí, ktorí už dali zo seba
všetko, čo mohli, takto týrať a brať im i tú omrvinku pokoja, na ktorú má právo i zviera,
keď doslúži svojmu pánovi. Miesto, aby sa starali o to, ako takýmto ľuďom na starosť pomôcť
— veď ste vychovali a dali vyštudovať troje detí z ničoho, z holých rúk — miesto toho
zdierajú z nich i poslednú košeľu. A najväčšie svinstvo je to, že takto surovo počína si
štát len u tých bezmocných chudákov, drobných remeselníkov a gazdov, ktorí sa mu nemôžu
postaviť na odpor (ak sa postavia, pošlú na nich žandárov a odstrelia z nich zopár, ako to
urobili v Polomke), kdežto tam, kde by mohol brať, tam sa dá ošmeknúť. Ako nedávno v tej
afére, keď odpísali grófovi Pálffymu státisíce na daniach len preto, lebo si tento gróf
mohol najať akvokáta, ktorý mal veľký politický vplyv (v národnodemokratickej strane) a
mohol mu to vyšvindlovať. Veď náš štát má do 10 miliárd nedoplatkov na daniach. To je
toľko, koľko činí celý jeho ročný rozpočet. A z týchto 10 miliárd len asi 7 % pripadá na
remeselníkov a gazdov, ostatné nezaplatili boháči. No ide to s celou republikou a s celým
svetom dolu vodou. Tá demokracia, ktorej majú stále plnú hubu, ukázala sa za tých pár
rokov, čo je u vesla, veľmi naničhodnou gazdinou. Vraj vláda ľudu! Vlada politických strán
skôr. Ale ani tých nie, pretože i tie sú skorumpované kapitalizmom, imperializmom a inými
pliagami. Najlepším dôkazom, že demokracia je nemožný politický systém, je to, že sa nikde
nevie udržať.Veď Československo je dnes pomaly jediným štátom, kde sa vládne ešte „demokraticky“.
Inde je všade diktatúra.Praha 5. 1. 1933Moja kniha bola až dosiaľ prijatá kritikou v novinách priaznivo. Ako bude ďalej, neviem.
Môžem ešte dostať na kaput.Najlepšiu a najdlhšiu kritiku dostal som dosiaľ od J. Vodáka v Českom slove. Posielam
vám ju. I kritiku zo Slováka. Ale prosím vás, aby ste mi oboje v budúcom liste vrátili.
Môže sa mi to ešte dakedy zísť…Ja, sám pre seba, nemám z knihy toľko radosti, ako píše otec. Našiel som v knihe dakoľko
chybičiek a to ma teraz mrzí. V týchto veciach som voľáko prepiate kritický k sebe. Vidím
stále pred sebou len tie chyby a trniem stále obavami, že ich objaví kritika ešte viac a
pripíše mi ich za golier…Praha 14. 1. 1933[1]On i brat Vlado, ktorý taktiež študoval v Prahe. — Pozn. red.
|
Chrobak_Z-listov-rodicom.html.txt
|
Doba prvá: OtrociVlasť bola v nebezpečenstve. Sedliaci v dedine Orešnej nechceli rozprávať jazykom, za
materinský vyhláseným, len svojím, a vždy sa našli ešte ľudia, ktorí to nepokladali za
priestupok a nedbali o to.Pán notár Oskár Melcer, vyznania izraelitského, srdce ktorého horelo ohňom hazafíckym i
túžbou za slávou a žiadosťou konať veci veľké, stiahol obočie a dal sa do rozmýšľania. Čo
robiť? Ako zachrániť vlasť od záhuby a dedinu od potupy? Školy sú v dobrých rukách.
Výpomocná učiteľka ani nevie reč ľudu, učiteľ správca napísal knižku s dokonalými radami,
ako možno najúspešnejšie maďarizovať ľud. Ale to je nie dosť. Lebo len čo deti opustia
školu, už zabudnú, ako sa tam učily, upadnú zas do svojich zvykov a vravia len cudzím
jazykom, nie vlasteneckým. Dieťa od malička, hneď ako vie vravieť, nech by vsalo do seba
lásku k hazafišágu a reči maďarskej.Tu zalesklo sa tmavé oko… Už vie Melcer, čo treba. Ovodu treba do dediny, ovodu, a
všetko je zachránené…„Vieš, kamarát, o čom som rozmýšľal, čo by sa zišlo tomuto ľudu, tejto dedine čím skôr?“
hovoril priateľovi, s ktorým sa sišiel predvečerom, idúc z prechádzky zpoza dediny, kde bol
obzrieť, či mu obec lúku dobre opravila.Priateľ je kňaz peknej, štíhlej postavy, peknej bledej tváre a pekných čiernych očú i
vlasov. Kus nechutný, kus nezdravý, kus chladný, ktorý mal rád i ľud i pánov, i hazu i
seba.„Čo by sa zišlo?“ spytuje sa s malým záujmom. Mysľou mihne mu, že doktor. Dedina veľká,
okolie veľké, chorých veľa, i on sám, a doktor na tri hodiny odtiaľto.„Ovoda!“ rečie víťazne Oskár Melcer, keď darmo čakal, že kňaz uhádne.„Ovoda…? ja… aha!“ svitne i tomu v hlave. Tvárou prebehne mu červeň, že mu taká
vlastenecká myšlienka neprišla na um, ale doktor, ktorého by i on potreboval.„Nakladá vari i zákon…“„Áno, lenže zákon len o dva roky vstúpi v platnosť, a nám je potrebná ovoda hneď! Ak ju
zriadime, vyznačenie nás neminie, budeme mať zásluhu i — slávu!“„Ja na to myslím už dávno!“ ozve sa za ich chrbtom mladý učiteľ Jožo Čerkásy, ten, čo
napísal knižku na úspešnú maďarizáciu Slovákov a zato vzácnym sa cítiac. „Dávno mala tu
byť. To poviem, nech je ovoda, tak za desať rokov pri našich výtečných školách bude táto
dedina čisto maďarská, ako som i napísal vo svojej knižke, že deti hneď od útleho detstva
majú sa učiť reči materinskej.“„No, no, nejde to len tak ľahko, ako napísať na papier,“ tíši kňaz Marinský ohnivého
učiteľa, v duchu banujúc za doktorom. „Ani ovodu zaviesť je vec nie ľahká. Dočkať, kým
nebude zákon nútiť.“„Ja to už vykonám,“ povie Melcer pevne a isto. „Zavolám zákaz, múdrejších v dedine,
presvedčím ich o potrebe ovody i — postraším ich trochu. Za svätú vec treba všetko podujať.
A dostaneme vyznačenie, keď skôr uskutočníme vec, ako zákon káže.“„Ale kde by sme ju dali?“ stará sa Čerkásy, čo napísal slávnu knihu.„Kde? Obec vystaví dom,“ rozrieši prosto Melcer. „Štát dá peniaze, a obec bude splácať.“„Na to nepristanú,“ podotkne ten kus chorý, kus namrzený, ktorý rád i ľud, i pánov, ako
by mal dve duše.„Uvidíš! Veľa som ja tu už vykonal takého, čo nik nechcel, vykonám i túto svätú vec!“
tvrdí Melcer povedome.„Sláva!“ zvolá kamarát učiteľ. „To je tebe na poctu!“ A odchodiac, myslí si o Marinskom:„Vždy musí protirečiť. A čo by on vedel, ako treba ľud zaobísť, vychovávať. Čo by sa
kňaz rozumel do pedagogiky?!“Pánu Melcerovi blýskajú oči sebavedomím a radosťou. Okolo tučných perí poletuje úsmev.
Už sa cíti byť veľkým, vidí, ako noviny píšu o jeho zásluhách a vlasteneckých skutkoch.
Főišpán podá mu ruku, potrasie, bude mu blahoželať, potľapká ho po pleci, ba azda i potyká
si s ním. A nebude musieť viac závidieť statkárovi Zolimu Radóvovi priateľstvo főišpána.*Mara Mravencovie ráno, keď zaháňala voly pred pastiera, zašľahla drobnými očami na
miesto vprostred dediny, kde rúcali dom, ktorý odkúpila obec od schudobneného grófa za
peniaze, požičané od štátu na ovodu, a zkade ozýval sa shon, vrava, krik, smiech a búchanie
kladív ranným povetrím.„A čo to budú stavať? Ten dadov, o ktorom chlapi rozprávali?“ opýtala sa, hoc dobre
vedela, že ten.„Radšej by učiteľke dom vystavili,“ povedal Ondro Kopáč, chlap širokej tváre, ktorý vždy
rád protirečil od samého narodenia, tak i teraz. „Ľa, tam po hospodách sa potĺka.“„Da ver’ doktor by sa zišiel do dediny,“ zavolá Jano Vojak, tiež zaháňajúc statok. „Mňa
aj pominulú zimu tridsať zlatých koštovalo, čo som žene z mesta došikoval jedného, keď bola
chorá.“„Studne, studne by sa maly vykopať,“ kričí Beta Kraviarka, krivkajúc hore dedinou za
teľaťom. „Však pred troma rokmi, keď zhorel dolný koniec, bola by zbĺkla celá dedina, keby
sa nebol inak vietor obrátil, čo nemali čo dať do sikačky. Ani mojej tetkina komora nebola
by zhorela, keby bolo bývalo nadostač vody. A teraz je tiež suchota, studne, čo ich je
málo-neveľa, čajsi pusté, ak by, nedajte dobrotivý Bože, požiar vypukol, ani so životom by
sme neušli. Studne kopte, studne!“ kričí a krivká Beta hore cestou.„Ó, dobre je i toto,“ povie jedna nádenníčka, vlečúc skaly pred sebou, dobre sa
nepretrhnúc, „aspoň si zarobí chudobný ľud. Osemdesiat krajciarov platia na deň.“„Teraz sa ti páči, ale keď ti zavrhnú platiť na dadovku, neviem, čo povieš.“„Veď tú bude štát platiť.“„To, naše deti bude učiť, a štát aby ju platil. Ale si uhádla!“ smeje sa Kopáč, zastanúc
na ceste s bičom.„Páni by niečo zadarmo spravili pre sedliaka!“ posmievajú sa jej i druhí.„Pán notár povedali.“„To len teraz vravia, kým nás zvábia. My budeme platiť, my!“ skríkne náruživo Paľo
Palec, došlý s druhými chlapmi na cestu.„Počkaj, aké budú na rok porcie!“ vyhráža sa Jano Vojak, zastanúc si tiež na cestu, keď
boly voly odohnaté, a dívajúc sa na rúcajúcich dom.„Táto dedina je už ta zakopaná,“ povie Ondro Kopáč.„Pán farár nás zapredali,“ hovorí druhý chlap, vyčítavo pozrúc na stavanie poniže
stojacej fary.„Veď sa oni nestarejú do dadova,“ podotýka maličký chlap, okrúhlej ako jabĺčko hlavy, s
červenými lícami. To je kurátor cirkvi a ide práve s fary.„Veď to, to, že sa nestarejú,“ hovorí Palec horlive, „a mali by sa starať, na zákazy
chodiť, zastať nás. Ani na poslednej schôdzke však neboli!“„Da ver’ tam boli, notár ich došikoval, ale ani slova nepovedali, keď natisli fúry na
nás. A keď sa nás už ani oni nezastanú, takže sa nás kto má?“ povie Kopáč.„Už sme my na večnosť ta zatratení!“ hodí rukou Vojak rezignovane.Dolu cestou vykračuje si Jano Ľadník, vysoký, pekný chlap, asi štyridsaťročný. Hlavu
dvíha hrdo, na tvári sebavedomie, oko smelé ako orlovo.„Neuvedomelý, sprostý ľud!“ myslí si, potupne hľadiac na dudrajúcich .„Oni sa nazdajú,
že sa tým zakopú, keď dve-tri fúry skál dovezú na dadov, iného zla nevidia.“On čítal Slovenský týždenník, vychodiaci v Pešti, ktorý mu osvietil rozum, i vie, k čomu
smeruje dadov.„Kým kosby nezačneme, len budeme voziť, ale potom…“ vraví Vojak miernejšie.„I potom musíte!“ povie osvietený.„A ty nie?“„Ja by najradšej celé stavanie, keď bude hotové, vyhodil do povetria…“ A nezastaviac sa,
prejde popri nich hrdo, ani pán, svojou cestou.„Kto je to?“ spytuje sa jeden z murárov, Jóži Fekete, ktorých pán notár zaopatril,
Maďar, ale rozumel čosi i reč ľudu. „Ako sa volá?“Chlapi na ceste neodpovedali, len sa opovržlive pozrú po ňom a sa rozídu.„To sú bačik Ľadník,“ odpovie Zuza Kríčková, nádenníčka.Jóži Fekete sa zahrozil a večer, keď skončili prácu, šiel ho obžalovať k notárovi. Ľud
šomre i tak, a ešte ho štvú.„Kto?“ hrozive vykríkol pán notár a oči zasršaly mu ako plamene. „Kto to bol?“„Taký vysoký, vraj Ľadník, či Ťankeľ, či čo.“„Aha, viem. A čo povedal?“„Že by najradšej hotový dadov vyhodil do povetria.“„Ták?“ Melcerove oči zahorely ešte hroznejšie a vyliezly z jám. „To si zapamätám,“
pomyslel si pomstive.„Nič sa nestarajte, ja spravím poriadok,“ uspokojil Jóžku Feketeho, a ako ten odišiel,
sadol si do kresla, zahĺbiac sa do myšlienok.Ľadník je nebezpečný pansláv a bezočivý. Ak iné nie, to jedno dokazuje, že číta
„Týždenník“. „Keď nevedia tie bezbožné noviny zastaviť, načo je tá veľkodušnosť? Od nich
zdivejú, tie im mútia hlavy a kazia poslušnosť.“ Na stole ležala kôpka toho časopisu, ktorý
dal si donášať s pošty, kým ešte nebol rozposlaný, aby prezrel, či nič protištátneho nieto
v ňom, i aby napísal na obálku svoje výstražné „videl som“. Buchol do nich päsťou s
nenávisťou.Od chrbta pristúpila jeho žena. Nezbadane prišla z bytu a pohladila plešivú hlavu pána
Melcera teplou mäkkou dlaňou.„Ty, Oskár, Ľadník je nebezpečný človek. Rozprával mi, idúc od teba, Jóžka Fekete o ňom.
Nezažaluješ ho?“Pani Melcerová je náruživá osoba. Pekná, len čo šedivé vlasy kazia jej krásu. Oči má
sivé, ale ostré ako dva šípy. Dychtivo pozerá na chladnú tvár muža.„Žaluj ho, žaluj! Oskár, nezažaluješ?“ dupká nohou netrpezlive.„Nie, nezažalujem!“ Pán Melcer vstal a prešiel sa po izbe vážne.„A prečo?“ vzplanie ona.„Preto,“ vysvetlí on dôrazne, uprúc oči prísne na ženu, „lebo ja som nielen dobrý
hazafi, ale i Žid — Žid opatrný. Vyznačenie ma čaká, lebo som ľud doniesol na to, aby ovodu
pýtali… Ale som i opatrný. Ľadník má moc v dedine, mohol by sa pomstiť — hoci mu neodpustím
—, mohol by ma dať i zbiť, ovaliť niektorý večer, a potom čo mi pomôže sláva a vyznačenie?“„Ja, to je iné…“ pochopí pani Melcerová a uspokojená odíde do kuchyne medzi čeľaď, dať
pozor, či nezaháľa alebo nekradne.*Kosba sa začala, ale nie je to príčina, že múry ovody stoja dopoly vystavené. No niet
vody v dedine. Všetky studne vyschly, a ľud nechce voziť na stavbu. Pre svoju potrebu
dovezú si v sudoch z doliny, asi dva kilometre vzdialenej, alebo statok idú napojiť ta, ale
voziť vodu na dadov nechce nik.„Na to sme sa nepodpísali,“ odpovie každý ľahostajne a ide za svojou robotou.Ohnivý Jano Vojak, keď išiel z krčmy podtrundžený, zastavil sa pri chlapoch, ktorí stáli
v hlúčku na ceste pred ovodou a pretriasali tú vec, vše okom hodiac na nedokončené múry.„Ešte že vodu voziť? Kýho čerta. Nech si vozia páni, keď im dadov načim. Mne je nie
treba, ja nemám detí.“„Dadov je pre vás, nie pre pánov,“ poúča pán statkár, Zoli Radó, za jeho chrbtom, kde
prišiel nepozorovane. „Mne je nie načim, tiež nemám malých detí.“Jano Vojak sa obzrel, kto to vraví, a že bol kus opitý, nič sa nezľakol pána, ale povie:„Tak, keď je nie pre pánov, ani my ho nechceme, tak na kýho čerta ho stavajú?“„Vám k dobrému.“„K čomu dobrému? Aby nám pribudlo viac ťarchy?“„Aby sa vaše deti naučily maďarsky. Však vám je zle, keď si napríklad citáciu neviete
prečítať sami. Musíte sa ísť prosiť k notárovi alebo na faru.“„Máme školy, len by v tých učili poriadne — nie to dadov,“ povie chlap vysoký, chudý,
menom Ďuro Krápnik, „a deti sa natrápia i v škole dosť.“„Svätá pravda!“ pokyvuje hlavou druhý. „Nech školy poriadne učia.“„Aby sa naučily maďarskej reči, to by nebolo zle,“ povie územčistý chlap, sused
statkárov, u ktorého sa mu dostane dobrého zárobku, a preto cíti povinnosť mať tú mienku,
čo on. „Ja by tobôž nedal za nič, keby som vedel po maďarsky. I včera žena za tanierik maku
odniesla pani poštárke, aby jej povedala, čo stojí v písme od fiškála. Ale vtedy, keď som
ja rástol, o to nechodili.“ Rozkročil sa, že je nedeľa, pobeseduje si tu tiež.„A dobre sa mali ľudia!“ vpadne Ďuro Krápnik. „Teraz iba o tú maďarčinu stoja, ale či sa
vedia deti modliť — to nie!“Statkár Zoli Radó, čo si i főišpán tykal s ním, bol veselý pán. Nechcelo sa mu dotazovať
s ľudom a kaziť si vôľu. Pohodil rukou a odišiel od chlapov.Maco Halúzka takú zlosť mal na dadov, že sa ani shovárať nechcel o ňom. Obrátil sa ku
kmotrovi Markovie a vraví o svojom:„Som dobre povedal synovi Ondrovi, keď sme toho buka sotínali na Žiare: daj pozor, nohu
ti privrzne, odskoč chytro. On nič, a ľa, len čo som povedal, už ho poranilo. Lebo teraz na
staršieho nedá nik nič. Leží ako poleno, a ja musím sem chodiť!“ doložil zlostne o dadove
predsa.Martin Hrnčok začal rozprávať, ako valasi vypásajú lúky a ďateliniská, radšej by sa o to
niekto staral, aby bol poriadok, nie to dadov. Spolkár rozhovoril sa o spolku, Ondro Krajec
sa žaloval, že mu pokradli s lúky seno, a želiar Kúžel si sťažoval, že mu pán farár draho
dali do árendy cirkevné zeme, a všetci sa vrátili k dadovu.Statkár Zoli Radó, nechajúc gazdov, zabočil hore ku kostolu, kde pod lipami zočil hlúčok
dám v spoločnosti učiteľa Čerkásyho.„Sem sa, sem!“ zavolala mu v ústrety učiteľka Júlia Macovská, hneď ako ho zbadala ísť
hore cestou. Pri nej stála Nely Pečiarka, dcéra poštárkina, a ďalej žena statkára, Helena,
a pani Melcerová — všetky krásavice.Odhora k nim šiel pán notár Melcer ráznym krokom.„Poďte, poďte!“ zavolala mu, trochu šušlajúc, statkárka Helena, prvá krásavica okolia.
„Povedzte nám nejakú potešiteľnú zvesť o dadove.“„Ja, vzácne dámy, idem k Marinskému,“ rečie on, klaňajúc sa zdvorile, „a nie, odpusťte
mi — k vám. Mám vážnu prácu pred sebou.“„A my sme nie dosť vážne na to, aby ste sa pri nás zastavili?“ spýta sa Nely Pečiarka,
druhá vychýrená krásavica.„Prosím, prosím… ale ja idem poshovárať sa o dadov. Práca nejde, vody niet, pršať nechce
a ľud nechce vodu voziť z doliny. Murári sa hnevajú a hrešia dolnozemským spôsobom.“„Oj, oj!“ šteboce Helena, kus šušlajúc, čo jej veľmi pristalo. „Koľko ste toho narátali!
I prvej veci bolo by dosť.“„Čo neprinútiš ľud?“ povie pán statkár. „Máš moc, si notárom, si tu neobmedzeným pánom,“
doložil kus s iróniou, lebo on sa pokladal za neobmedzeného pána dediny, mal ju temer celú
vo vačku.„No, to sa celkom nemôže povedať na notárske postavenie… To je főszolgabíró asi bohom
okolia,“ povie pani Melcerová, zastávajúc si muža.„No veď máte moc… kto, ak vy nie!“„Ja, prosím… ja i robím všetko možné i nemožné. Nehľadím na seba, a ľud je pomstivý.
Počul som, že sa mi vyhrážajú. No za svätú vec ja pretrpím i krivdu!“ vypäl sa sebavedome,
„ale chcem prisiliť i Marinského…“„Čo má Marinský do toho?“ ozve sa žiarlivo Čerkásy.„On vie s ľudom zaobchodiť, má značný vplyv, to sa musí uznať. K tomu má najviac
slobodného času,“ vysvetľuje Melcer, „je mládenec, starostí nemá.“Všetci prisvedčia. Iste, keď sa neoženil, nech žije a slúži všeobecným záujmom a dobru.
Môže hoci celé dni dozerať na stavbu dadova. Práce nemá — kňazi nemajú roboty. Potom so
slávou sa už podelia…„Veď je ten chorý,“ podotkne Nely, ktorá Marinského tajne zbožňovala, a k tomu mala zvyk
napádaných brániť, vše len zo vzdoru.„Zato sa i neoženil — máte pravdu,“ povie Radó.„Zato, že je… Ech, čo som chcela povedať,“ pacne sa po ústach pani Melcerová, krásavica
tiež.„Čo si chcela povedať?“ bystro dorážajú druhé.„Že je zbabelec.“„Veď k tomu, aby sa niekto oženil, i treba smelosti,“ rečie Čerkásy, istý si dobrého
vtipu.Nastal smiech.„Počkajte, poviem vašej panej!“ pohrozí sa mu Júlia.„Bože, Bože, prečo neprší!“ zavzdychá Helena, prvá krásavica, zas zavedúc rozhovor na
dadov. „Veď takému svätému podniku malo by i nebo byť na pomoci, nie ako by proti…“Vtedy prešiel poniže po ceste popred nich gazda Ľadník, ktorému Týždenník pomútil hlavu.
Počul, čo sa shovárali, vediac i ich reč, a spravil úškľabok. Bez pozdravenia, sťa nejaký
barón, prešiel dolu cestou.„Svätý podnik! Čo by vás vypral s ním z dediny!“ myslel si zlostne.Čerkásy, stojaci na kraji naduto, pozrel prísnym pohľadom za ním a chcel ho vziať na
zodpovednosť pre neslušnosť, no nechal tak — druhí si nevšimli Ľadníka. Nebude si robiť
zlých ľudí, nech to spraví iný. On napísal výbornú knihu, ako možno za krátky čas
zmaďarizovať ľud, to je od neho zásluhy dosť.„Neviete, či sa hlásil na súbeh niekto za ovodášku?“ spýtal sa radšej notára.„Pri Marinskom bola akási Morka Dorka,“ odpovedal Melcer, hľadiac naoko chladným
pohľadom za odchádzajúcim Ľadníkom, v duchu mysliac, ako by ho bolo možno pokoriť. „I mňa
hľadala, ale nebol som doma vtedy.“„Čo jej povedal Marinský?“„Aby sa obrátila na škôldozorcu… On všetko od seba oddiali.“„Oh, s tým človekom je na zúfanie!“ zvolá šušlavá krásavica, „toho ani takýto svätý cieľ
nevzruší.“„Čo sa toho týka,“ povie Čerkásy, napnúc sa sebavedome, „do toho kňaz nemá nič. To je
vec štátu a školy.“„Možno aj iná príčina je jeho nechuti, nielen choroba,“ vraví vážne Melcer, vyduté oči
uprúc na Helenu. „On vie, že je to ľudu nie po chuti, zato sa nestará, ale aby bol
ospravedlnený, robí sa chorým. On chce i s ľudom byť i s nami.“„Slovom: on má dve duše!“ smeje sa Nely, ktorá ho tajne ľúbila.„Ale veď táto vec robí sa ľudu k dobrému,“ zastarie sa kus nechytrá rozumom, ale pekná a
temperamentná žena pána Melcera. On na ňu oprel vážne vypúlené oči.„Áno,“ vysvetľuje jej. „Ale ľud to nechápe, nevie, že ho chceme pozdvihnúť, osvietiť,
povýšiť medzi kultúrny národ…“„To jedno vie,“ povie Helena, „že sa jemu tým reč odberá!“Na jej perách zjaví sa posmešný úsmev. Ona jediná dovolí si vysloviť pravdu — bohatá,
pekná, vyvýšená.Druhí mlčia. Po chvíli začal Melcer:„Jedni by radšej školu pre druhého učiteľa, druhí byt pre doktora, tretí by chceli
obecné studne kopať, štvrtí vodu dopraviť do dediny.“„Strašný ľud!“ povie Júlia, aby niečo povedala, lebo už štvrť hodiny, čo mlčí.„Ono to všetko by sa zišlo,“ uznáva sám Melcer, ktorý dbal i na potreby obce. „Najmä
studne.“„Tak čo im ich nekopete?“ vzplanie statkár. On tiež sľúbil svätosväte dadov főišpánovi.„Treba ľudu niečo hodiť, zapchať mu ústa,“ smeje sa a uznáva i Čerkásy.„Ja i mám v pláne dať vykopať tri studne. Na hornom konci jednu, prostred dediny druhú a
na dolnom konci tretiu. Usmieriť musíme dedinu.“A ledva to povedal, došla im do uší reč gazdu Krupelku, ktorý hnal statok z doliny, kde
ho bol napájať.„Radšej by sa voda doviedla do dediny. I teraz sa dosť smädu natrpíme. Žíznime i my, i
statok. Ľa, musel som nechať všetko a ísť s volmi napojiť ich do doliny. Hajs, Riavko,
hajs!“Krupelkovi vôbec nepáčilo sa nikdy nič. Ani v obci, ani v poli, ani v dome, ani synovia,
ani žena, nie to aby sa mu ovoda ľúbila.„A načože toto tu bude, no načo?“ švihol bičom k ovode.„Vy nízky človek, nízkej duše. Či neviete, čo je to vlastenectvo?“ dupne nohou zrazu
vzrušene krásavica Helena. Líca jej zahoria, oči zajasajú. No v druhom momente zrak odvráti
od zadivených očú gazdu, spamätajúc sa, že jej, vznešenej a vysokostojacej, nepatrí sa so
sedliakom dať do škriepky.Páni sa usmievajú rozčúlenej panej. Melcer povie:„Darmo sedliakovi vravieť o svätom hazafišágu, jemu sú sväté jeho voly.“„Na zúfanie je s takým ľudom,“ povie Helena, ako na ospravedlnenie, že sa dala zachvátiť
hnevu ona, vyvýšená.„Nehodno s ním sa zapodievať a obete mu prinášať,“ povie Júlia, aby zas nemlčala dlho.„Najlepšie nechať ho v bahne, kde sa dobre cíti,“ doplní Nela zlostne, aby pokúšala.„Ale našou povinnosťou je pozdvihnúť ho, či chce, či nie,“ poúča vážne Melcer, vypuľujúc
oči.„Áno!“ prikývne Radó s usrozumením.„Tak ho len dvíhajte!“ myslí si nadutý Čerkásy, „toľko nespravíte, ako som ja spravil so
svojou knihou o pomaďarčení slovenského ľudu.“„Dám vykopať tie studne, nech sa stane i ľudu po vôli, nech vidia, akí sme ich
dobrodinci.“„Dobrá myšlienka!“ pochváli statkár, a ako pán-gavalier, hneď i sľúbi tisíc korún na to.*V dedine na hornom konci je čulý ruch — studne sa kopú. So dňa na deň hlbšie a hlbšie
jamy sa černejú donútra zeme. Páni si trú ruky natešení, chodia ich pozerať, aké sú hlboké
a kedy sa zablyští voda naspodku, i aby počuli uznalú reč a chválu za múdre dielo.„No, veď mali čo vyhútať,“ riekol Paľo Šprunga, ktorého vyháňali (čo i za plat)
šichníkovať, skaly a zem odnášať. „Teraz studne kopať, ako by sme inej roboty nemali!“„Ja musel som si tej trochu lúčky nechať neskosenej, a viem, že mi ju zhumpľujú statkom
— musel som sem. Iba že trápia ľudí pre všetko!“ šomre druhý.„Pán farár by nás mali zastať,“ povie tretí, „ale i tí len s pánmi držia.“„Keby oni nechceli, ani ten dadov by nebol,“ horlí želiar Beník, teperiac veľkú skalu
pred sebou.„Zatratená dedina,“ vzdychá trúchle bačik Komár vrchný. „Nikoho nemáme.“Pán notár Melcer to všetko počul a tučná tvár mu i bledla, i červenala sa.„Bratia moji,“ povie vážne, pritom vyduté jeho oči, lesknúce sa hnevom, vyjadrovaly
slová: Vy lotri. „Ak chceme mať niečo, musíme na to aj obetovať. Nikomu pečené holuby
nepadajú do úst.“„Tak je!“ povie Paľo Šprunga, mysliac už inak. „Ako vravia, ani smrť zadarmo.“„No, tak, a komu je najpotrebnejšia voda, kto orodoval za ňu toľko?“ vyvaľuje oči na
nich urazený.Neodpovedali, a on rozhorčený odvrátil sa a odišiel.„Ošklivý ľud, tomu ani nebo nevyhovie,“ požaloval sa doma priateľom, ktorí sa prišli
pobaviť, povolaní koštovať víno, čo dostal do daru desať litrov. „Repce a repce vždy a pre
všetko.“Pani doniesla víno na podnose, štrngajúc pohármi, ako kráčala.„Nerob si z toho nič, Oskár,“ povie mužovi, kladúc na stôl nápoj a nalievajúc do
pohárov, „napi sa a splákni si zlosť s hrdla.“Páni i dámy, tamtiež prítomné, štrngli si a pili.„A kto bude predsedom ovody?“ spýtal sa statkár, složiac pohár. Vlastne to ho zaujímalo,
nie víno Melcerovo, o ktorom vie, že skúpa pani ho nevďačne dáva. „Nebol som doma, keď sa
rokovalo o tom. Zabával som sa s főišpánom na poľovačke.“ Vlastne nechcel byť doma.„Kto? Marinský,“ odvetil Melcer dôrazne.„Marinský?“ diví sa statkár. Marinský sa temer ani neuchne o ovodu a má byť predsedom?
Prečo nie on? Je priateľom všetkých veľkých pánov, je boháč široko-ďaleko známy, dáva
hostiny, zriaďuje poľovačky a má krásnu vysokopanskú ženu, temer zemianku, ktorej i főišpán
ruku bozkáva. Pokladal za isté, že bude predsedom on, zato sa i vzdialil, keď bolo
vymenovanie — tak prečo je nie on?„Ja som mal byť,“ myslí zas o sebe Melcer, „lebo ja sa o všetko starám a moja bola prvá
myšlienka o ovode. Ale mňa oslovil škôldozorca, že koho by odporúčal, nemohol som povedať,
že seba. Marinský je neškodný a statkár sa povyšuje, mieša do všetkého a chce panovať.“„Áno, Marinský,“ odpovie. „Nedáme mu hlivieť. Spieral sa pre svoje zdravie, no prijal
predsedníctvo. Nemohol neprijať, prišiel by do podozrenia. Ja som rád, takto pred ľuďom,
ako predseda, za všetko vyhorí.“„Tak? To je iné. Ale pred vyššími tiež on bude vo svetle najlepšom,“ povie Čerkásy,
ktorý dosiaľ len pil a mlčal.„A údovia výboru sú ktorí?“„I traja gazdovia majú byť. Škôldozorca poslal už i prísahu, ktorú majú členovia
odriekať. Ženské tiež majú byť. Za ľud Demiak, richtár, a Ľadník, za ženské tu milostivá
pani statkárka a Jelenčíková…“„A ja a moja pani sme vynechaní?“ ozve sa zadivený Čerkásy. On napísal výbornú knihu o
úspešnom maďarizovaní, a teraz má byť opomenutý? Na tvár vysadla mu červeň urážky. On to
nenechá tak také pohanenie. To je potupenie i učiteľského stavu. Hneď ide napísať o tom do
novín. I vzdialil sa s hurtom.„A ja som nič?“ spytuje sa pani poštárka, obstarná, ale statná dáma Alžbeta Pečiarka.
„To je pekne…“„Nuž a ja?“ spytuje sa pani Melcerová. Vari je ona menej cenná ako statkárka?„Ty, Mici, možno, že budeš. Jelenčíčka vraj neprijme. Obmedzená osoba, cíti sama, že je
nie súca na to, tak na jej miesto z vás dvoch niektorú zvolíme,“ poteší nie bez úštipku
Melcer.„To si vyprosím!“ povie pani Alžbeta Pečiarková a naduje sa. „Po Jelenčíčke,
obchodníčke, ja neprijmem — mňa k nej neprirovnávajte!“ a urazená soberie sa i ona preč.*Jano Ľadník, ktorý čítal „Týždenník“ a od toho dopoly bol už zdivený, keď dostal oznam,
že je zvolený za člena správy ovody, mikol hlavou pohŕdlivo.„Ja neprijmem!“ povedal vzdorovito.V jeho susedstve na dvore pod hruškou na lavičke sedel a čítal knihu penzionovaný nie
vlastnou vôľou, chudý, vysoký pán, menom Kamenský. Prepustili ho, lebo sa nepáčilo pánom
jeho smýšľanie politické.Pri stole, dažďom vymytom, neďaleko sedel jeho vnuk, žiačik štvrtej triedy. Učil sa a
plakal od zlosti nad maďarskou úlohou, ktorej nerozumel, mučiac sa a pripravujúc si ju na
zajtrajšok.K plotu prišiel Ľadník.„Počujete, pán sused, aká pocta sa mi dostala od pánov,“ vravel s posmeškom, „vymenovali
ma za člena správy pri ovode.“Pán pozrel a spýtal sa, pristúpiac k plotu:„No, a prijmete?“„Nie!“ odvetil Ľadník pevne. „Neprijmem!“Pán pokýval hlavou na súhlas a Ľadník, dvíhajúc pyšne hlavu, ide napísať článok do
Týždenníka o maďarizácii Orešnej.Pán, sediac opäť v tôni hrušky, drží knihu pred očami, ale nečíta. Pozerá bokom na
žiačika, mučiaceho sa úlohou, a myslí, či i jeho školy nepreinačia, či postačí jeho výchova
a jeho vplyv, aby sa nesklátil? Či nebude sa biť za tú reč, pre ktorú teraz plače od
zlosti, či ostane verný svojmu rodu?*Dve studne sú už vykopané a vymurované, ale voda sa nezjavila. Ohromné široké jamy
černejú sa ako priepasti, a vody predsa niet. Pozakladali ich brvnami a tŕním, pokým obec
zmôže sa na spravenie srubov, aby statok alebo deti nespadly do nich.I ovoda stojí naprostred dediny nedokončená. Mali by ju vakovať, ale nieto vody, a ľud
nechce voziť, hlavato sa pridŕžajúc toho, že sa na to nepodpísali. K tomu sú tu svážačky,
mlátenie. Zbožie si nenechajú na poli pre ovodu hádam?!Ohromnými oblokmi, do ktorých s vozom by mohol zájsť, prefukuje vietor, a dážď nejde,
aby naplnil bezžriedlové studne dediny.Pán Zelenay, staviteľ z mesta, po tretí raz prišiel pozrieť, na červenom aute, urobiac
senzáciu celej dedine — nezostala duša, čo by sa nebola prišla dívať naň.Pán Zelenay sa hneval, súril a hrešil, hoci bol inteligentný. Lebo ovodu načim oddať
najpozdejšie do prvého októbra. Akože v zime uschne vakovka a ako budú do vlhkej budovy
chodiť budúci Maďari a ako príde do bytu vymenovaná ovodáška Morka Dorka?!„Ale aká nevlastenecká inteligencia tu býva, že nič nevykoná v prospech ovody?“ povedal
nasršený, keď sa bol dosť naklial a vyvadil na sedliakov.„My robíme, čo sa dá,“ ozval sa dotknutý Čerkásy. „Ale kňaz nerobí nič…“„Kňaz, kňaz… dažďa treba, a tomu ani ten nerozkáže,“ povedal popudený statkár.„Dačo nie, vymodliť by ho mal, zato je kňaz!“ smeje sa zlostne jeden.„Možno, že sa i modlí zaň… ja neviem, ja nechodím do kostola. Keby boly maďarské služby
božie…“„A nie sú?“ zhrozí sa pán Zelenay. „Tak čo robí ten kňaz?“„On je chorý, nečakajte od neho divy,“ zastane sa ho ktosi.„O dva roky budú maďarské služby božie, keď ovoda a školy budú zdarne účinkovať!“ povie
pyšne Čerkásy. „Lenže ľud nechce pochopiť, že to bude jemu k dobrému… Mne je dadov síce nie
potrebný, ja malých detí nemám, čo by doň chodily,“ dokončil, ako zbadal, že sa približuje
húf gazdov k nim.„Moje deti sú už tiež na vysokých školách, ja ta budem bez dadova tiež,“ posmieva sa
statkár.„Budem i ja,“ ozve sa jeden prišlý chlap s kečkou pri ušiach.„Tak načo je?“ zlostí sa tretí, richtár Jelen, „keď nikomu nie je načim.“„Zákon, Jelen, zákon káže,“ odpovie vážne a s veľkým dôrazom pán notár, vpijúc zrak do
gazdovej tváre, ako by ho pohľadom chcel pokoriť. „My musíme poslúchať, lebo i nám často
príde sa k štátu utiekať.“„Neviem o čo?“ povie zlostne richtár, ktorého povolali z poľa, kde viazal. „Štát, štát…
veď ten pomôže. Na jar poslali nám zemiaky, že nemal chudobný ľud čo do zeme dať, a
zarátali ich v takej cene, že hocijaký Žid nebol by ich dal drahšie.“ Potom hodí plecom.
„Ja nedbám, ja sa už starať nebudem, dosť som sa!“„A kto, keď vy nie?“ nasrší sa Zelenay.„Kto chce!“ pomyslí si Jelen a aj vypovie.Čo by sa bál? Je boháč, v celej dedine, ba i na okolí sa mu nevyrovná nik. Je hlaváň a
ľakať sa nebude nikoho, nech ho obesia… Má starosť a trápenia iného dosť. Syn leží chorý.
Pochabil sa v nedeľu s koňmi, povláčily ho po poli, temer ho zabily a to v tejto robote, vo
svážačke. Doktora nieto v dedine, musel doviezť z mesta, teraz, keď sa prichodí pretŕhať
ľuďom v práci. Päťdesiat korún dal doktorovi, toľko pýtal ten bohaprázdnik, a tu ešte o
dadov!A v jeseni predsa stál dohotovený dom, hrdý, vysoký, zafarbený nažlto, s veľkými
oblokmi, krášliac dedinu. Múry síce neboly dobre vyschnuté, ale kúrili v dome deň i noc,
aby mohla doň vojsť vymenovaná ovodáška Morka Dorka.*V jeden deň sišli sa vymenovaní výborníci, sviatočne odetí, do veľkej siene ovody, aby
složili prísahu, škôldozorcom poslanú.Sišli sa v plnom počte páni i dámy a traja gazdovia.Marinský ako predseda už skôr složil sľub do rúk škôldozorcu. Melcer ako kurátor ovody,
statkár len ako člen, jeho žena i Melcerka a iní.Marinský s dvoma dušami cíti sa nepohodlne, kdekoľvek sa zjaví. Vraví, že je chorý, ale
to je to, že on chce byť i s pánmi, i s ľudom. On je ako dvaja ľudia, preto sa cíti zle.
Lebo nemožno slúžiť dvom pánom, tak je to i v Písme. On ako kňaz mal by to vedieť.Naboku od pánov sedí richtár Jelen s tmavými strmými očami ako nepokojná zver,
nevediaca, čo bude s ňou. Pri ňom nízky chlapík okrúhlej ako jabĺčko hlávky. To je Demiak,
kurátor cirkvi, a vedľa neho hrdý Ľadník so vzdorovito vypätou hlavou.„Kto bude prednášať prísahu?“ spýta sa pani statkárka Helena, ktorej netrpezlivosť
zafarbila líca načerveno, nemôžuc sa dočkať tej svätej chvíle.A šedivá krásavica Melcerka tiež je netrpezlivá. Temer drobčí malými nohami a spytuje sa
tiež:„Kto nás sprisahá?“„Kto iný, ako pán predseda,“ povie Melcer. „To sa rozumie.“Marinský s dvoma dušami, jedna patrila ľudu, druhá pánom, povedal, že keď je prísaha
spísaná škôldozorcom, môže ju predniesť i pán notár. On má prísah dosť v kostole pri
sobášoch, kto zná akých daromných, nedodržaných, nie to ešte tieto…Melcer by to vyznačenie vďačne vzal na seba, no mlčí a čaká, čo iní povedia na to, a iní
na jeho sklamanie žiadali Marinského.Ľadník hodil pyšným okom po papieri a spýtal sa, akou rečou budú prisahať oni.„Rozumie sa, že maďarskou,“ odvetí dôrazne pán notár. „Tak to káže záujem štátu, ale vám
to preložíme a vysvetlíme.“„A mohli by sme už začať a skončiť to,“ obrátil sa k pánom.Marinský začal:„Teda, ctené členstvo, vstaňte, položte ruku na srdce a vravte za mnou.“Páni i dámy vstali s miest bystro. Na tvárach zbožnosť, v očiach oheň. Predseda otvára
ústa, že prednesie prvé slová, prv pozrúc bokom na troch gazdov, i vidí, že sedia.„I vy, richtár, Ľadník a Demiak, vstaňte tiež…“„Ja nebudem prisahať!“ povie Ľadník, rázne vstanúc.„A prečo?“ zadivia sa všetci, „neprijmete výborníctvo?“„Ja nemám kedy chodiť za takým, nech si iného zaopatria.“Páni pozreli na seba.„To je s nijakou prácou nie spojené…“ povie Marinský.„Povinností veľa nebudete mať. Budete chodiť na zasadnutia. Každý mesiac bude raz, a to
v nedeľu popoludní,“ vysvetľuje pán Melcer. „Raz do týždňa príde jeden člen pozrieť do
ovody, či ovodáška svedomite koná svoju povinnosť, a to je všetko! Áno, všetko!“„Bože, to je len nie práca?“ zasmeje sa Helena.„A to je pre vás vyznačenie,“ ohlási sa statkár, „koľkí by boli radi tomu… Ľa, pán
rechtor dosiaľ sa hnevá, že vynechali jeho paniu, potom už ani oni nechceli byť.“„Ja som hrdý na to, že ma vymenovali, i vy máte byť hrdý,“ ohlási sa Žid Schönthal, člen
namiesto Čerkásyho.„Počujete, Ľadník,“ povie Melcer, zastanúc si pred neho, keď Ľadník len nič, a vpije mu
vyduté oči do tváre, „prečo ste teda neodkázali, že neprijmete výborníctvo? Bol by som
iného odporúčal.“Ľadník neodpovie, mlčí so vzdorovito zdvihnutou hlavou. Melcer povie ešte:„A necítite vy nijakú povinnosť oproti vlasti a podporovať to, čo je prospešné pre obec?
Vidíte, ja od jari pracujem pri tomto podniku, znášam i urážky, a vy zdráhate sa túto
povinnosť, čo je vlastne poctenie, prijať na seba?“ vpije sa hlboko pohľadom do zanovitej
tváre Ľadníkovej.Nastalo mlčanie. Chvíľa bola veľmi nepríjemná.„No, prijmete členstvo?“ spýtal sa Marinský netrpezlivo, túžiac skončiť to čím skôr.„Nie!“ odpovie Ľadník pevne.Na tvárach pánov nepríjemný cit. Načo, do diabla, teda prišiel sem, keď nechce byť
členom? Aby im pokazil a znepríjemnil túto chvíľu. No zadržia chladnokrvnosť, neukážu hnev,
držia sa dôstojne.Marinský obrátil sa k richtárovi:„A vy?“„Ani ja!“ povie so vzdorom i richtár.„Tak ani ja, keď vy nie!“ povie i okrúhlohlavý Demiak, ktorý dosiaľ ako kurátor cirkvi
verne šiel po boku pána farára.Páni mlčia. Sú ako oparení. No hnev ich je len proti Ľadníkovi, vediac, že on je príčina
ich odporu. Dvaja len za ním idú. Začali sa tlmeno medzi sebou rozprávať.„Tak teda, keď neprijmete členstvo, môžete odísť,“ povie pán Melcer. „My iní složíme
prísahu a na vaše miesta vymenujú sa iní.“Gazdovia vzali klobúky, ale neodvážili sa podať ruky pánom. Idú preč, len čo Demiak vo
svojej prostote šiel k Marinskému, „pánu otcovi“, oddane a krotko podal mu krátku dlaň. (Že
Marinský prijal, nepáčilo sa ostatným.)Páni prísahu skončili, ale slávnostná nálada bola preč. O nadšení viac ani slychu.
Všetci sú rozrušení a všetci sa hnevajú, všetkým oči horia hnevom. A sotvaže bol skončený
akt, osopili sa na notára:„Prečo ste vymysleli odporúčať Ľadníka, veď viete, aký je on človek, že hľadí vždy
protiviť sa pánom, že je pansláv.“„Prečo? Chcel som ho získať. Aby bol zaobídený, skrotený — to bola politika.“„Ktorá sa pekne vydarila!“ posmievajú sa mu.„To je len ich nedôvera. Oni myslia, že budú za ovodu znášať ťarchy — preto sú proti
nej,“ krotí Marinský.„Nie!“ odporuje Helena. „On sa bojí o svoju reč, ako je i ovoda proti nej.“ Ona jediná
povie pravdu.Páni neodpovedajú… Veď sa to vie… veď je preto… veď je to cieľ, potlačiť ju a vyhubiť…
veď je to nesporné… ale Ľadník mal odkázať, že neprijme členstvo, no on chcel im spraviť
hanbu. Nazlostení, sklamaní a pobúrení začali sa radiť, koho by bolo odporúčať na ich
miesto.A Ľadník medzitým vykračoval si pyšne hore cestou ako víťaz.*V dedine ruch. V ovode je záverečná slávnosť. Vrchnosť a všetka panská inteligencia
shromaždila sa vo veľkej sále. Prišly i matky detí, i školská mládež s učiteľmi.Drobné deti sú vyobliekané pestro, majúc toľko hábov na sebe, že ich temer nevládzu
uniesť. Medzi nimi Morka Dorka, odetá v tesnej sukni, cez ktorú dajú sa badať pekné formy
jej mladého tela, spravuje hry a tance detí a sprevádza na husliach ich spev.Akýsi maličký chlapček čiernych očú zarečnil poľakaným hlasom — bál sa veľa pánov, ináč
bol smelý — Talpra magyar. Potom na rozkaz Morky Dorky všetky deti staly si dokola, složily
ručičky a začaly spievať takto:Hosul abu gola neny,mite cikma ebedelny?Be kahus, brekeke,ude mil jen jolene.(Hosszú lábú gólya néni,mit tetszik ma ebédelni?Béka hust, brekeke,úgy-e milyen jó lenne.)Páni a dámy, počúvajúc, rastú od radosti. Oči sa im jagajú, dych sa zastavuje v
oduševnení. Už je všetko dobre — vlasť je zachránená. Na dedinu i na nich pôjde sláva a
uznanie, azda i odmena. Dedina vyniká v prvenstve, ako ani jedna iná, vďaka jej vodcom.
Buta tót zmizne, bude len nádherný Maďar. Ich ústa sú plné pochvaly. Blahoželajú Morke
Dorke. Deťom rozdávajú dary.Morka Dorka sa klania na všetky strany v tesnej sukni, uhýnajúc sa pôvabne, povedomá
svojej hodnoty.„Bože, kto by to bol pomyslel, že sa to naučia,“ rozprávaly si ženičky-matky, ako sa
rozchádzaly zo slávnosti. Oči svietia im tichou pýchou. Na tvárach milý úsmev, dojatie nad
toľkou múdrosťou.„Mňa čo by zabil, nepovedala by som slova maďarského, a môjmu dievčaťu ešte sa i sníva
po maďarsky. I v spaní maďarské slová vykrikuje!“ vraví jedna ženička-matka.„I moje… už je celkom z rozumu donesené,“ povie druhá.„Ba ver’ i ten môj Paľko, no, to je huncút,“ smeje sa tretia, „ten i doma iba maďarsky
frfle. On nebude taký sprostý, ako sme my.“„Ani jeden, ani jeden,“ uisťuje chvatom Kata Lopúškovie, čo býva na hornom konci. „A ako
nechcel môj Ondrík chodiť do dadova. Prútom som ho čajsi každý deň zahnala ta.“„A môj? Viac bitky zjedol ako chleba, a hľa, ako krásne zarečnil to, že talpra maďar.
Samej sa mi páčilo.“„I ja som bila moju Anku a kto by to bol poveril, že i naše deti budú sa shovárať ako
panské. A ako sme sa hnevali na dadov, keď ho stavali…"Chudý, do penzie poslaný nie svojou vôľou, opovrhovaný všetkou panskou spoločnosťou ako
nižšia bytnosť, hoci mal také alebo i vyššie vzdelanie ako iní, ale sám cítiac sa nad nich
povýšeným, lebo miloval svoj rod a nezaprel ho, stál pred bránou svojho domu, a čujúc reči
žien-matiek, idúcich z ovody, a vidiac i panskú plesajúcu čeliadku, slúžiacu inému národu,
medzi nimi i Ľadníka, ktorý sa dal jednako zviesť, v ktorom sa sklamal, povedal s
opovržením a bolesťou: Otroci!
|
Slancikova-Timrava_Dve-doby.html.txt
|
I.Piati slovenskí šuhaji, zčiastky žiaci, zčiastky takí, čo už opustili školské lavice, sú hrdinovia tejto rozprávky. Rok 1848 je jej počiatok.V Dolnopolí stojí prostred mesta veľký hostinec. Priestranná chyža v tomto hostinci je terajšia hospoda našich šuhajov. Jeden z nich leží vystretý na posteli, obe ruky má za hlavu založené, čierne, malé oči do povaly upreté. Podlhovastá tvár, končitá brada, veľký nos, drobné rapiny na lícach a meno Michal Holovín sú jeho znaky, po ktorých ho priatelia rozoznávajú, od sveta a ľudí druhých.Druhý z nich, Svetozár Bobrovec, má čierne veľké oči, bledú tvár, plné líca a malú briadku. Sedí na stole a opála nohami.Tretí, Karol Javorský, nôti si divoké piesne. A zdá sa, že práve jeho vyvolil si štvrtý, Vrahobor Obranský, za predmet svojich vtipov.Piaty, Vladimír Hrabina, je, ako vidno, najstarší z nich.Medzi šuhajmi musí byť pomer priateľský; sú tu pohromade ako najlepší bratia. Smiechy, pieseň divá, chvíľami sa ako búra dvíhajúca, žarty a vtipy, sú dôkazy, že sú priatelia spolu.„Len ty daj mojej školskej pilnosti pokoj,“ osopil sa Karol Javorský na Vrahobora Obranského, ktorý ho prekáral so školou a spytoval sa ho, či si aj po Veľkej noci spraví také poprázdniny, ako si spravil pred Veľkou nocou predprázdniny.„Však — chceš mať pokoj so školou? Ale ten šňupák s tou maďarskou štatistikou ti ho trochu ruší!“ Domŕzal ho Vrahobor. Jeho pekné belasé oči sa pritom šelmovsky usmievaly. Stredná postava zdala sa byť hotová hneď uletieť; živé pohyby odlišovaly ho od druhých.„Preto on dobre skákal tej noci“ — bolo priam po zábave v dolnopoľskom hostinci celú noc odbavovanej — dokladal Svetozár opálajúc dlhými nohami, a mrknúc po ostatných čiernymi očami, ukazoval na Holovína. „Ale hen náš Michal, hoc už dnes zajtra koniec bude jeho školskému trápeniu, vonkoncom sa nemohol rozkývať. Stál ako olovený vták a vydychoval ako kováčsky mech. A keď sa krásna Boženka točila s dakým po dvorane, to ho schytila dvorana a točila sa s milým Michalom.“Javorský a Obranský sa zasmiali, Hrabina sa zamyslene prechodil medzi dverami a okny dĺžkou priestrannej chyže. Holovín sa nezdal dbať na narážku, v mysli jeho muselo trčať čosi, lebo jeho oči, tento neklamný výraz duše, v jedno miesto upreté, svedčily, že srdce sa inším predmetom baví.„Ale počuj, Karol, je to len za krásny znáchor tá Božena,“ pokračoval Svetozár, opálujúc nohami a iskriac veľkými očami. Cmukol pritom túžobne ústami.„Veľa mu ukradla,“ dodal posmešne Vrahobor.„No len aby aj tebe neuškodila tým, čo mne ukradla. Och, a aká krása, vlasy ako klince, pehy pod očami a na nose, ako včely keď sa majú rojiť, chlapina ako uzol!“ Takto Karol, bledo-počernú tvár vyjasniac a hlavu na krátkom krku zo širokých, zavalitých, mocných pliec vystávajúcu narovnajúc, nepomýleného tým Vrahobora vysmieval.Holovín vytiahol ruky zpod hlavy a pľasknúc nimi vykríkol: „Živio, Karol, len aj tomu Longinusovi na stole vysoľ takú!“ Nato znovu zaujal predošlé položenie.Vrahobor vyjasnil modré, žiarivé oči a zaspieval si:Aký som, taký som,Neviem sa premeniť,Šuhaj som slobodný,Nebudem sa ženiť.Karlove líca sa polialy ohňom, ktorý sa k bledo-posmuhlej farbe jeho tvári veľmi zaujímavo pridružil. Podivno, ako mnohá sloka piesne národnej pôsobí v duši dumného šuhaja. Karol, ako čoby doňho nový život vstúpil a duša sa v inú dráhu obrátila, tak sa premenil; tvár jeho sa blýskala, kalné oko, pod hrubými víčkami sa gúľajúce, povystúpilo.„Tys’ môj brat!“ zavolal Vrahoborovi, „zaspievajme si ju spolu! Kdeže si vypriadol túto božskú pieseň?“ a začal spievať. Jeho obyčajný, viacej chripľavý ako jasný hlas, stal sa čistým, a ukazoval, že v duši jeho akýsi úmysel rodiť sa počína. Nízka jeho postava zdala sa rásť, prsia sa mu dvíhaly, a on, celý udychčaný, až po treťom zopakovaní zastal.„Hahaha,“ rozrehotal sa Bobrovec, a nohami opálal tak, že sa mu až päty dotýkaly stola zospodku. „Karol Javorský sa nebude ženiť!“Ale Karlov pohľad bol privážny a Svetozárov posmech nezapôsobil na ostatných. Vidiac, že jeho vtip nejde dokola, obrálil sa po inšom.„To bola demonštrácia proti tebe, Michal. Lebo si zaľúbený, ako —“„Ba proti tebe, Svetozárko pekný, lebo neviem, kto sa viac blázni za dievčatami, ja a či ty,“ odvrával Holovín, a bledé rapiny nalialy sa mu krvou. Oči odvrátil so starého miesta a oprel ich do kúta, takže sa chrbtom obrátil ku Bobrovcovi.„No, veď je nič, charissime Michael, ja sa bláznim, a preto mi závidí kýsi olovený vták, čo sa nevie blázniť,“ odpovedal Svetozár nohami už tichšie pohybujúc.„Nestaraj sa o mňa — veď ty so svojím bláznenim doskáčeš.“„A ty so svojím ležaním — doležíš.“„Len sa mi nepovaďte, chlapci,“ zamiešal sa Vladimír, „aby sme neobanovali, že máme na svojich zábavách už aj krásne Slovenky.“„Bez akých ktosi kedysi slovenské romány chcel písať,“ odvetil na to Vrahobor a očami potuteľne blyskol po Vladimírovi.Hrabina sa usmial.„Ak by tak bolo — že by sme sa zvadiť mali pre dievčatá, to by si ty, Svatúško Vladuško víťazný, hlavnou príčinou bol tejto neresti do kola nášho sa vodravšej. Hľa, zas si nám novú Slovenku vycitoval zo zeme. A addaniškám Hétvárych Hedviga je veľká akvizícia našej spoločnosti. Ba len nám povedz, ako si k nej prišiel?“ hovoril Svetozár rozkolembajúc oznove nohy.„Naozaj, je to dievča zvláštnych darov,“ prisviedčal s akýmsi uspokojením Hrabina.„Škoda len, že je oáza na tej pustatine slovenského zemianstva,“ dodal Vrahobor.„Tým viac jej náleží chvála, že tak sama od seba prišla k povedomiu národnému,“ pokračoval Vladimír.„Sama od seba a s pomocou Vladimíra,“ doložil Bobrovec, doprevadiac posledné slová zvláštnym prízvukom. „Len si daj pozor, aby sa ti z tej národnosti Hedviginej nevykľulo dačo takého, ako hen Michalovi. Pozri, aký je bledý.“„Hja,“ zvolal Obranský, „náš Michal je Slovákom Božene k vôli, a bol by, hádam, jej k vôli — neviem čím; ale u Vladimíra je to nie tak!“„Len aby nebolo! Ale ja veru neverím láske; čerta tá dbá na národnosť, a keď sa zaľúbi hoc i Hrabina, nuž bude láska — a nie národnosť — všetko i v jeho srdci určovať. Hľa, či nemám príklad na sebe, nikto nikdy tak nebude ľúbiť, ako som ja ľúbil Etelku! Ale Tüzhalomy — bodaj ho!“„Keď si ľúbil tú Maďarku, nebol si ešte Slovákom,“ ozval sa Vrahobor.„Nuž a čože som bol?“„Nebol si upovedomeným Slovákom,“ objasňoval Vrahobor.„Hľa, filozof! Upovedomený — neupovedomený,“ posmieval sa Svetozár.„Teraz som upovedomený, a preca — sto bohov paromov — keby som Etelku videl…!“ Čierne veľké oči vyvalily sa zpod víčok a bledá tvár sa poliala milou červenosťou.„Dal by tebe Tüzhalomy,“ riekol Vrahobor, chcejúc prerušiť hádku.„Dal nedal, čo ťa po tom, ale kde je tvoja filozofia? Ja, upovedomený Slovák, vzal by som si Etelku, a rád by som videl toho filozofa slovenského, ktorý by mi ľúbosť zo srdca vydišputovať vedel,“ kolembajúc nohami ohnivo rozprával Svetozár.„No už, braček,“ zamiešal sa do hádky i Hrabina, „neobstojí, čo hovoríš. Inšie sú ciele národnosti, a inšie pletky a dôležitosti ľúbosti; kto tamtie týmto podradiť chce, ten nič iného nedokazuje, ako že je sveták a Slovanstvo mu je iba pekné divadlo dievčat, do ktorého len zato chodí, aby oči pásol.“„A zdá sa, že ani ty sa neobraciaš okolo Hedvigy zato, aby si sa díval u Hétvárych na tú starú komornú —“„Aby o jednu Slovenku z vyšších vrstiev národa viacej sme mali, ktorá by apoštolovala medzi odrodilými synmi, o to pracuje Hrabina,“ dodával Vrahobor, a tvár jeho svedčila o netrpelivosti vnútornej a mrzutosti nad rečami Bobrovcovými. Modré oči jeho sypaly iskry na Svetozára, chladnokrvne nohami svojimi opálajúceho. Hrabina na Bobrovcovu poznámku hodil rukou, a prísno pohliadnuc na priateľa, pohrozil mu: „Nože no, Svetozár, ale pamätaj si, že tvoje ľahké pochopovanie sveta i úloh národných zamotá ťa ešte raz do mrzutých odporov.“Bobrovec sa zasmial, a pozrúc najprv na Vrahobora, odsekol jemu: „Hahaha — apoštolovanie dievčaťa medzi maďarónmi je taká práca, ako poslať kozičku štiepky strážiť do záhrady. Ona, tá kozička, bude ich, tie štiepky, objímať a bozkávať, lebo každá kozička ľúbi štiepky.“ A stiahnúc tvár, prísno sa obrátil ku Vladimírovi: „Keď ma osud zamotá do mrzutých odporov — braček zlatý, vtedy si ja nebudem filozofiou pomáhať, ani nebudem človečenstvo z jeho pádu dvíhať, ba ani nebudem lietať v ríši ideálov — ale budem ženy karazirovať, a tie mi iste skôr pomôžu, ako všetky filozofické formulky: „Bewusst und unbewusst, unmittelbar und mittelbar, Sein und Wesen,“ a ako ešte znejú tie hegelčiny. Hahaha! Nuž ale sa nehnevajte, veď je nič. Poženíme sa všetci — a to pokolenie, čo z nás povstane…“„No už je dosť,“ skríkol Karol; hlava sa mu triasla na zavalitých pleciach, kalné oko sypalo oheň, a zavretou päsťou uderil na stôl: „nech je už dosť toho oslovstva! Ak máme mať takých Slovákov, ako je Bobrovec, čo len všetko osmieva, tu mohol aj on pri Etelke svojej ostať.“ Hnev sa ho zmocnil. Ale Svetozár chladnokrvne odpovedal:„Veru by som jej vernejším bol ostal, ako Hrabina Ľudmile, a ty Karolko, mohol si radšej namiesto do stola do Vladimírovho chrbta buchnúť, lebo ti sestru nechal stáť, a točil sa len okolo tej aristokratickej Hedvigy. Či vy Slováci tak milujete svoje Slovenky?“Toto dopálilo Karla. Jeho dve sestry boly spomínané. Náruživosť vstúpila mu do očí, tvár bola celá v oku jeho skryštalizovaná, takže len oči jeho vidno bolo a päsť podvihnutú nad hlavu. „Vyšparuj si ty zuby svojimi frajerkami, nie mojimi sestrami, ledakto!“ skríkol a zastal si ako mstiteľ proti Bobrovcovi.Hrabina, vidiac, čo sa môže stať, skočil medzi oboch a povedal:„Naozaj, Svetozár, mohol by si už raz nechať tie večné žarty a vtipy, a ty Karol, neber zas všetko tak vážne.“„Takí ste vy Slováci,“ kričal z postele Michal, „len sa vždy vadiť; radšej by som ta so židmi do Hamstrdámu išiel, ako…“„Držte už raz huby —“ okríkol ich Hrabina.„Všetkého je príčina Bobrovec,“ dokladal Holovín.Bobrovec prestal si všímať poznámok svojich druhov, skočil so stola a zahľadel sa do okna, obráteného na námestie dolnopoľské. „Reku čo za grófa,“ hovorí sám sebe, „a ono Répáši novomódny. Nech som Kubo, ak neletí do Hlohovca žalovať Hétvárymu na Hedvigu, že sa poslovenčila.“Hrabina a Vrahobor podišli k oknu. Bobrovec pokračoval vo svojich poznámkach: „Sedí si po veľkopansky v bričke. Len keby sa mu kabát tak neblýskal a jeho koňom tak kĺby do mesiaca netrčaly. Hľa ho — už je pod Šulmachajkou, nech som Kubo, obracia sa po hlohovskej ceste!“„No, máte sa o koho starať,“ volal z postele Holovín, „nevídali Repku, lumpa, a teraz Répášiho, blázna, odpadlíka, maďaróna, máte sa za kým dívať.“„Tak, veď je to nie starosť o Repku, ale o Hedvigu, čo aj tuto Hrabinu pritiahla k oknu,“ povedal Bobrovec.Vozík sa stratil v uličkách predmestia pod Šulmachajkou a Hrabina, nedbajúc na Bobrovcovu narážku, zamyslel sa nad čímsi.Bobrovec hrýzol si pery a blýskal hneď po jednom, hneď po druhom očami. „Aha, môj milý teológ,“ zvolal odrazu, hľadiac v druhú, východnú stranu námestia dolnopoľského, „toto je do porazenia. Nepočuješ ho o inšom hovoriť, ako o večnosti ducha, o absolútnosti teológie ako vedy, vraj, najdokonalejšej, o večnom zákone panujúcom v zmätkoch sveta, o veľkom určení slovenčiny, ktorá už toľko pekla narobila. Ó, pán Jaroslav, ty iste nejdeš do Javorských ku Karlovi!“Holovín sa strhol s postele a bežal k oknu, zahľadiac sa túžobne v tú stranu, kde stál dom pána Javorského.„Už ho neuvidíš, Miško môj,“ zasmial sa Bobrovec, tľapnúc Michala po pleci, „vkĺzol pod bránu, ako čoby sa ponáhľal na dogmatické kolégium alebo na filologické prednášky o slovenčine. Miško, Miško, Jaroslav Obranský ťa predbehne v pokrokoch lásky.“„Ba ku mne ide,“ ozval sa Karol Javorský, podívajúc sa na hodinky a poberajúc sa z chyže.„Počkaj, Karol, idem i ja,“ zvolal Holovín, „s touto pačmagou je to už nie na vydržanie; Hrabina, nože mu daj škáles a vyšulmajstruj ho.“Obaja sa pobrali preč.Holovínovi bil sa kabát o päty. Vrahobor Obranský díval sa za ním a nôtil mu na cestu:Kohútik kokrháč,Nič sa za mnou nevláč,Kým sa mi zapáčiš,Všetok sa dovláčiš.„Naozaj, Svetozár, nemal by si všetko len vtipom a posmechom odbavovať,“ napomínal Hrabina Bobrovca. „Mám rád žart, ale keď sa i sväté úmysly len na žart berú, je to bohapustá ničomnosť. Škoda by bolo do nášho mladého sveta túto hyenu vpustiť. Láska má svoje hlbiny, o ktorých sa ani nesníva tým, čo v nej drahé hodiny žitia márnia; národné ciele prijímajú z ruky lásky odvahu a zápal, a v ďalekohľade snov lásky obarvujú sa dojímavo. Ale bez tamtých cieľov — je láska len rosa hynúca.“„No, braček,“ odpovedal Svetozár, „dobre i pekne si to povedal, ale, po prvé, Holovín nie je bota z tohoto kopýtka, a po druhé, nie sme mnísi, aby sme sa vždy len modlili. A vlastne ani za to nemôžem, že sa mi všetko usmieva, čo vidím alebo čujem.“„Čo po Holovínovi,“ pokračoval Vladimír. „Nejde mi o jednotlivca; ale sa mi zdá, že mladý náš svet rád počína prijímať do seba nákazu ľahkosti; ver mi, že z tohoto nového života, ktorý, v tebe, zdá sa, má zástupcu hlavného, nevykvitnú pre národ voňavé ruže. Ide čas, v ktorom bude treba silných chlapcov; mľandravé papuče a chlapčiská na rozkoše privyknuté — neznesú dňov budúcich, horúčosti a zimy.“„Uži času ako hus klasu, hovorí príslovie,“ odvrával Bobrovec.„Nie tak,“ ozval sa Vrahobor Obranský. „Myslím, že užívaním sa trávi a troví čas, a len obeťou, len zaprením, sa časná chvíľa na večnú slávu premieňa.“„Poznať v tebe brata tvojho,“ odpovedal Svetozár, ale akási myšlienka zastrela jeho tvár vážnosťou. Pekné, čierne oči pod plnými víčkami opreli sa v jedno miesto. Až o chvíľku pokračoval v reči: „ten tiež vždy s večnosťou a duchom a zaprením a obeťami má do činenia. A mne sa zdá, že práve teraz nie je na to čas. Mám na to dôvod zakaždým, keď sa pozrem na ulicu. Len sa podívajte, či sa neraduje každý, či nebežia všetci zachytiť svoj čas, užiť ho — kuvať železo, kým je horúce.“„Práve to by nás malo ponúkať zavrieť sa do seba a myslieť na to, kde by človek seba najplatnejšie udať mohol, ako dobrý peniaz, nie ako šupku z pomaranča, ktorú zahodia po malom pôžitku,“ hovoril mladý, modrooký, úložitý Vrahobor.Svetozárovi sa pomaly strácala veselosť s tvári.„Nuž a myslíte, že som ja nie dobrý Slovák?“„Dobrý si Slovák, ale máš trochu viac svetárstva, ako by si ho mal mať,“ odpovedal mu Hrabina. „Veď ani ja nesmýšľam celkom tak, ako Vrahobor; je nám treba života, spoločnosti, vplyvu. Práve zato som i odstúpil od predošlých svojich náhľadov a chcel by som viac na život spoločenský pôsobiť. Preto som sa aj s Hedvigou soznámil. A i naši mešťania sa viacej ohlášajú odkedy im zábavy poriadame.“Svetozár sa usmial a bledosť na jeho tvári zazdala sa veselšou. „Len sa teda obracaj okolo Hedvigy, bo inak ti z nej Répáši spraví maďarónskeho apoštola. Istá vec, a neprestanem to opakovať — jeden zemiansky dom nám v týchto časoch viacej pomôže, ako všetky naše básne, verše, povesti, filozofia o obetiach a večnosti, ako celá vaša slovenčina, ktorú už opúšťajú najhorlivejší Slováci, a pre ktorú Čechoslováci odchádzajú už do tábora Košútovho.“ Hrabina sa zamyslel. A v myšlienkach pohrúžený sberal sa preč, podávajúc ruku Bobrovcovi. I Vrahobor vzal svoju hrubú palicu z kúta, buchol ňou do zeme, a vypnúc hlavu vozvysok, zablýskal jasnými očami a zaspieval si na odchod:Najlepšie je tomu,Kto je oželený,Neľaká sa hromuA nehľadá ženy!
|
Hurban_Slovenski-ziaci.txt
|
Panský hájnikKeď idete hore Trapiarom, nemožno, aby vám nepadol do očú domec tamten s malým dvorom a
peknou záhradkou. V nej nájdete všetko, čo vám len srdce zažiada: šalát i tekvicu, repu i
rozmarín, tulipán i ľaliu. Hja, nie darmo to volá pánom Ondreja Štetinu, panského hájnika.
Panský hájnik! Nuž veru hájnik, a to ešte aký! Dostačí ho len vidieť, a človek, bez toho,
žeby sa v niečom cítil, už sa strasie od strachu. Len ho pozrime, ako si tam pod stenou
stojí: dosť vysoký, chudorľavý, asi štyridsaťročný muž s ohromnou baranicou, že by bola i
za ličienku; nezloží ju z hlavy ani v lete ani v zime, akoby sa bol v nej narodil, k tomu
zelený kabát, belásky a črievice remencami pritiahnuté, a — to je už všetko. Ale horký
všetko, to je ešte nič, ani len začiatok, len teraz ide, čo má ísť: velikánske fúzy
Ondrejove. Hľa, obracia sa do domu, obrat i krok jeho odmeraný ani na komando; keď kráča,
ľavá ruka mu dolu visí ako mŕtva, len pravá sa mu kolembá, i to len dľa istých pravidiel.
Nuž z toho vidno, že Ondrej Štetina bol kedysi vojakom. Z toho, vraj, vidno, len z toho?
Kto len trošičku sveta skúsil, ten veru to mohol hneď uhádnuť: veď ktože iný mohol by v
Trapiari nosiť fúzy, ak len nie dáky obšitoš? Stará stryná Hrudovie sa zostarala (akurát na
Vstúpenie bude mať deväťdesiat rokov), ale i teraz sa vám zaverá, a to nie raz, ale i sto
ráz, že v Trapiari niet pamätníka, aby kto bol fúzy nosil. Hľa, len tento Ondrej je jediný,
ktorý sa spreneveril starým zvykom, bezbožník (veď ono preto nemôže k ničomu prísť), on
jediný, ktorý na poctivú obec Trapiar túto neslýchanú hanbu uvalil. No ale aj musel čosi
vystáť, kým sa ako-tak udržať mohol.Keď prišiel domov z vojny, vlastná vlastnučká sestra ho sotva mohla poznať; len rukami
zalomila, vidiac ho s toľkými fúzmi. Prvé jej slovo bolo:„Ondráš, ale si rozum potratil, čože si to zmyslel, nešťastné dieťa! Hneď a hneď dolu
tie fúziská, lebo ak ťa ľudia takto vidia, nik nesníme z teba potupu, ešte i detné deti sa
budú mať pre teba.“Ondrej, švihký šuhaj, usmial sa a vykrútil si krásne fúzy až po samé uši.„Ty, Katruša, čuš! Vieš ty, čo je pekné? Rozumieš sa do toho ako hus do piva. Ja veru
viem, čo sa patrí; idem rovno z Talianskej, a tam dievčatá len tak hľadeli za mnou!“A Ondrej si podskočil naprostred izby.„Veru, mali to za čím hľadieť; poznať, že nemali ani len za náprstok rozumu.“Katruša odbehla do susedov po britvu, aby sa Ondrej čím skôr oholil, len prosila boha,
aby už nebolo pozde, lebo ak sa dakto nadarí a uvidí ho takto: bože môj, to bude posmechu
po dedine!Ondrej sa britve zaradoval:„Ej, Katruša, pravdu máš, akurát som sa chcel už oholiť,“ a začal prípravy robiť na
prácu.Katre odľahlo, akoby sa jej cent bol odvalil zo srdca; hneď bežala do kuchyne, aby niečo
uvarila. Ondrej znal Katru, aká je dobrá sestra, preto rovno k nej vošiel; nuž a keď mala
všetkého dosť, takže jej len vtáčie mlieko chýbalo, akože by neprichystala bratovi niečo
dobrého, keď sa vrátil z vojny, a to po štyroch rokoch! Ach, koľko ráz ho už oplakala, že
tam dakde zložil kosti! Nuž čože iného má mu navariť, ak nie halušiek? Hja, dobré je to
jedlo, a ešte keď sú také biele a tenké a tak obsypané bryndzou a masťou obliate! Verte mi,
tie by sa nielen zabiedenému vojakovi, ale aj bárskomu inému dolu hrdlom šmýkali.Keď prišla už s miskou, Ondrej práve bol skončil holenie. Katrena pozrela naň, no miska
div že jej z ruky nevypadla.„Nuž, ty potvora, ale si sa nezholil? Ja, že sa celkom oholíš! Ale takto, no, óvi, óvi!
Myslíš, že tu dakto bude na teba hľadieť? Akože sa prejdeš po dedine takýto na posmech
obrátený? Keď vyjdeš na cestu, všetky deti sa zbehnú a budú za tebou vykrikovať: židák,
židák!“„Veď im ja povykrikujem!“„A ty myslíš, že bude s tebou kto z jednej misy jesť? Ja prvá nebudem, a čo mi hneď na
hrdlo stúpiš.“„Horký nebude; veď je var nie každý taký blázon ako ty.“„Ondráš, preboha ťa prosím, nerob nám túto hanbu: otec by sa neborák v hrobe obrátil,
keby ťa takto videl! A Žofa Ledákovie? No, čože tá povie?“„Čože by mala povedať? Povie, čo povedala takto štyri roky — napíšu sa ohlášky, a bude.“„Čakaj si len, čakaj, veru si počkáš! Čis’ nevedel? Iba ak bláznivé huby pojedla. A jej
otec? Myslíš, že ťa ten takto pripustí do svojho domu? Vyhodí ťa ako žabu z vršky.“[1]„Keby tak z Trapiara nebol vyšiel ani za humná ako ty! Ale ten sa už dosť nachodil po
svete, bol až hen za Miškovcom po voly, nuž a tam len azda videl fúzatých ľudí.“„No, veď uvidíš!“ A sestra vyšla z izby a neborká začala nariekať: „Veď ja viem, že sa
oholí, ale čože nám bude z toho, keď to už potom bude neskoro: ľudia ho začnú prezývať,
potom nikdy nebude mať poctivosti v dedine.“Katra všetku vôľu stratila, jej radosť bola celkom skazená. Bola by skoro radšej, keby
jej brat ani nebol prišiel domov, ako jej má teraz takúto hanbu urobiť s fúzmi. Ondrej zas
bral všetko naľahko, zasmial sa a pomyslel si, že to všetko ináč bude, keď raz ľudia
privyknú na neho. Šiel do Ledákov. Žofku i jej rodičov našiel doma. Dievča, keď ho videlo,
rozbehlo sa, no nie do jeho náručia, ale, kričiac, rovno do kuchyne, lebo čo ju za malička
jeden kominár postrašil, od tých čias sa bála fúzatých ľudí. Starý Ledák ho zas ponúkol
britvou, aby sa poriadne oholil, a viac sa v izbe ani neukázal. Stará ho zas nahovárala,
prosila, hromžila, ale všetko darmo, akoby hrach na stenu sypal, lebo Ondrej sa sprvu len
smial, potom celkom vážne povedal, že to neurobí.S akými citmi sa blížil teraz k rodičovskému domu, ťažko uhádnuť. Už od roka sa tešil
tomuto okamihu, ako privinie matku i milú svoju k širokým prsiam a ako im bude rozprávať
štyriročné skúsenosti, ako okrášli svoju rozprávku a ako ho tie budú počúvať. A hľa, aká tu
premena! Matka už od pol roka v zemi, od Ledákov ho skoro vyhnali, a sestra mu ani len
pekného slova nedala, a to prečo? Pre fúzy, pre nič inšie, len pre tie nešťastné fúzy!„No, aspoň si doma odpočiniem, tu sa nemá kto so mnou priečiť. Sadnem si do izbičky, a
potom — nech sa robí, čo chce!“V Ondrejovom dome v jednej izbe býval hofier, kraviar. Jeho deti zabávali sa vo dvore na
pažiti, k nim prišlo aj viac iných z dediny, takže tam bola hodná kopa detí. Keď videli
takého fúzatého chlapa vchodiť do dvora, pustili sa do kriku, ani čo by ich bol na nože
bral. Ondrejovi v ušiach len tak zaliehalo. Kraviarka vybehne z kuchyne pozrieť, čo sa to
robí, v náhlosti nestačila ani habarku zložiť. Vidí Ondreja a jeho fúzy, i bola by
vykríkla, keby jej nebolo na um zišlo, že je doma. Miesto toho sa nahnevala:„Tu je nie krčma, ani muža nemám doma: čo chcete?“Myslela, že to dáky tulák, súdiac po obšúchanom kepeni.„Hm, čo chcem? Viem ja veľmi dobre, že je tu nie krčma, ale ani škola. Čo tu robia tie
deti?“„No, či to kto kedy počul? Že čo tu robia tie deti!“ A kraviarka si naprávala čepiec,
ako to mala obyčaj v každej domácej šarvátke. „Nuž a čo vás do toho? Choďte svojou cestou,
o deti vy nemajte žiadnej starosti.“„Nuž dobre, idem svojou cestou, izba mi je prázdna?“„Veru to ešte, v izbe mi vás treba! Vraj izba; čo za izba?“„No, a nekázali vám izbičku vyriadiť? Nevyriadili ste ju?“Do kraviarky akoby bol hrom udrel.„Prepánajána! Oh, oh — kto by to bol kedy povedal; ale ste to vy, vy ste to, Ondráš?
Pravda, pravda, iba teraz vás poznávam. Ach, kde som mala oči, že som vás hneď nepoznala!
Ale čert by vás poznal, takýto zázrak. Zázrak, nikdy som to nevidela!“Ondrej nechal kraviarku kraviarkou a vošiel do izbičky, ktorá sa čistotou jagala. Sadol
na lavicu a oprel sa o stôl, ako keď človek po dlhej ceste ustane. No nebolo to tak
ustatie, skôr mocná ozvena nemilých dojmov, ktoré za tak krátky čas v Trapiari zažil.Deti vybehli na ulicu a kričali:„Zázrak, zázrak! Prišiel zázrak!“Hore dedinou šla jedna nevesta a opýtala sa ich:„Kto prišiel?“„Taký chlap,“ vravel jeden chlapec, „a volá sa Zázrak. Joj, stryná, keby ste ho videli!“„A čo?“„Nuž ten zázrak!“Ženička sa trápila, čo to môže byť: „Zázrak, zázrak; čo za zázrak? Ach, deti ako deti!“
A s tým odišla.Kraviarkin chlapec bol zo všetkých najsmelší, už sa opovážil i na zvonicu vyjsť a vládal
i stredný zvon ťahať. Vošiel nielen do dvora, ale aj do pitvora a nachýlil sa do zadnej
izbičky, na ktorej boli dvere otvorené, ale hneď ako strela skočil medzi kamarátov. Deti ho
obstali a opytovali sa:„Čo robí zázrak?“„Sedí za stolom.“„Sedí za stolom! A bude u vás bývať? Haha, u vás je zázrak!“„To je nie zázrak,“ vysvetľoval im chlapec, „to je taký chlap, ten by vedel i tatarcom
puknúť ako náš otec.“„Ale ho tvoja mať tak volala, že zázrak.“„Ba je to nie zázrak.“„Nuž a čo je to zázrak?“ opytovali sa ho deti ako najmúdrejšieho.Chlapec im nevedel na tú otázku odpovedať. Vkradol sa do pitvora a popred otvorenú
izbičku šmyk do kuchyne, k materi.„Mamo, čo je to zázrak?“ šepkal jej do ucha.„Zázrak? Nuž keď je dačo veľké, veľmi veľké, to voláme zázrak.“„Kubíkovie krava je tiež veľká, i to je zázrak?“„Pravdaže!“ prisvedčila mu matka, nedbajúc veľmi, čo vraví, len aby sa chlapca striasla.Ten zas vyskočil medzi deti a pyšno im oznámil:„Ja už viem, čo je zázrak.“„A čo?“Deti čakali odpoveď ako nejaký sudcovský výrok.„Zuza Kubíkovie,“ hovoril chlapec, „vieš ty, čo je zázrak?“„A čo?“„Vaša krava je zázrak.“„Naša krava je zázrak, a kto to povedal?“ Dievča zbledlo od strachu ako stena.„Naša mať.“„A prečo je zázrak?“„Keď je veľká!“„A naša nie je zázrak?“ opýtalo sa iné dievča.„Nie, veď je vaša nie veľká.“„Chvalabohu, keď len nemáme zázrak, a u Kubíkov majú!“„U Kubíkov majú zázrak,“ šepkali deti, niektoré už i hlasne hovorili.„Máte zázrak, hahaha, Zuza! Zázrak!“Dievča sa zahanbilo, začalo plakať a medzi smiechom ostatných detí odišlo preč. Deti
kričali:„Zázrak, zázrak!“„Počkaj, veď ja poviem materi,“ a Zuzka, nebožiatko, odišla plačúc domov.Deti nečakali Kubíčky, cítili, že by to nebolo bárs na osoh, rozutekali sa po dedine.Večer už v celej dedine sa rozprávalo, že zázrak prišiel do kraviarov, a že aj Kubíkovie
krava je zázrak. Kubíčka to nemohla na sebe nechať. Prišla ku kraviarke a kričala:„Pozri si len na svoju kravu, tá je veru nie velká. Ty chýrnica, mala by si takú ako ja,
ale by sa nik neobstál pred tebou. Ty ozembuch, tĺk, ty budeš ešte moju kravu ohovárať?“„A čože tu chceš, ty jazyčnica,“ zastarel sa kraviar, „var moja žena kedy pýtala dačo od
teba?“Kubíčka zas doňho:„No počkaj, veď ty pôjdeš pred úrad, čo si pustil kravy do ovsa!“„Nuž ale ja? Veď to tvoja je taký nenásytník, nejest ho v celom kŕdli. Vždy sa odráža od
kŕdľa, aby sa jej kadlub napnil.“Boli by sa ešte vadili, ale z izbičky vyšiel Ondrej. Kubíčka, vidiac jeho fúzy, otvorila
ústa ako vráta, stála skamenelá, slovo jej v hrdle zostalo, nevedela, čo má napochytre
riecť. Konečne Ondrej pretrhol pomlčku:„Čože sa priečite ako Cigáni? Prečo?!“„Nuž, tu povedajú, že je moja krava zázrak, a vraj just taká ako vy.“„Kto to povedal?“„Tuto kraviarka, vaša gazdiná.“„Ale ja?“ bránila sa kraviarka.„Ty, ty si to deťom povedala!“Kubíčke sa strepotalo srdce od radosti, že voviedla kraviarku do takej omáčky.„Ale ja som zázrak? Ja zázrak?“ A Ondrejove fúzy naježili sa od jedu. „Ak chceš, mne daj
pokoj, lebo…“ a tu začal čosi po taliansky vravieť a zahrozil im päsťou.Kraviarka zmrzla od strachu, jej muž pokrútil hlavou a deti v izbe učupili sa na pec do
kútika a ani len nedýchli.O dva týždne kraviar sa vypratal z Ondrejovho domu, jeho žena i deti sa Ondreja veľmi
báli. Ostal teda v dome sám ako palec, len tu i tu prišla k nemu sestra prosiť ho, aby sa
oholil.„Ja sa oholiť? Tieto fúzy dolu? Veď len pre ne ma chceli kaprálom urobiť. A ktovie, či
by som nebol zostal i generálom, keby som bol chcel ešte slúžiť. A teraz sa zošpatiť na
opicu!“„Veru oholiť,“ vravela Katra, „Žofka Ledákovie, vidíš, už ani nepozrie na teba, aj ženy
ako sa smejú vše v nedeľu na tebe, keď si do lavice sadáš. Ty si to nespozoroval, lebo si
šatky dajú na ústa. Ondrej, Ondrej: neoženíš sa!“„Ako chce, keď nepôjde za mňa tá sprostaňa Ledákovie; ani jej už nechcem, čo by sa mi
ako núkala. Nájdem si ja dievča!“A Ondrej si vykrútil fúzy.Ondrej chodil po dedine, kde mali dievča, ale všade darmo. Čo by sa bol aj oholil, ženy
by už ani tak nebol našiel. Sestra mu vždy chodila na krk a vyčitovala:„Vidíš, nepovedala som ti, hneď ako si prišiel? Teraz už neviem, čo budeš robiť, kam sa
vrhneš. Ach, ja prenešťastná stvora! Už ani ja nemám pokoja v dome; muž mi vždy vyhadzuje
na oči, akého mám brata, a ľudia sa smejú na mne. No, povedz, čo urobíš?“„Nebudem sa ja nikoho radiť, nech sa o mňa nik nestará!“„Hej, ty, čože by si sa ty radil, ty len všetko tak do vetra robíš, nemilobohu. Čože si
to zas v nedeľu porobil?“„A čože som porobil? Nuž nič som neporobil: zabavil som sa.“„Veru zabavil! Bola mi to za zábava: mládencom povedať, že ak vezmeš sedliačku: dolu
fúz, a ak zemianku: hore fúz. Už to celá dedina vie.“„A ja viem, či som to povedal? A či iní nepovedajú ešte viac a horšieho, a nik ich
nestíha, len mňa. To mi po chvíli už aj vravieť zakážete.“„Ale načo by som mal také hovoriť, čo je ani bohu, ani svetu. Mládenci si z teba
posmešky robia: po dedine ide chýr, že hore fúz, dolu fúz. Bolo ti to treba?“„A just bude hore fúz! Ja vám ukážem, že bude hore fúz! Dovediem si ženu, čo hodváb bude
len tak šušťať za ňou.“Keď fašiangy prišli, už sa ženil. Vzal si až hen z Melian zemianku Máriu Melnickú,
dievča mladé a vycibrené, bolo už aj v meste a tam sa mnoho naučilo. Ondrej Marke svojej
daroval veľký ručník a pozlátistý čepiec, ona zas jemu kordovánové čižmy a zemiansku šubku.
A že Ondrej zanevrel na celý Trapiar, spomedzi občanov ani len švagra nevolal na svadbu, ba
sestre zakázal po dedine roznášať poklonu, čo bolo hrozné, bohaprázdne urazenie starých
zvykov. Ale, hľa, taký vojačisko myslí, že je to všetko pletka. Vzdor tomu Trapárčania
predsa čakali svadbu, ba cez cestu, kadiaľ mali ísť, pretiahli povrieslo, aby sa mladý zať
odmenil. Konečne prišiel prvý voz, a Ondrej s vykrútenými fúzmi len tak sa usmieval na
peknú mladuchu. Dievčatá aj ženy museli uznať, že je veru pekná.„A akú mu mentieku darovala, len hľaďte!“ šepkali mládenci, keď mladý zať siahol do
kešene. No a potom ako zhíkli, keď im Ondrej tak po pansky vyhodil zlatku. Kým voz stál,
všetko sa len naň dívalo. Potom prišiel i druhý voz s ostatnou družinou, a svatovia len tak
sypali výsluhy na všetky strany.Keď svadba prešla, ľudia rozjímali nad ňou.„Ale dostal za bundu — no!“ poznamenal jeden mládenec a mľaskol ústami od závisti.„Bunda; čert, nie bunda! Mentieka!“„Ba je to bunda.“„Haha, vraj bunda!“„Dostal vraj bundu!“„Pravdaže je bunda. Váži do pol piata funta.“Bunda-funta. Mládencom sa zapáčilo, že sa to tak pekne rýmuje. Kým prišli pred Štetinov
dom, už spievali:Štetinova bunda,ale je za bunda!Na moj pravdu, vážilapol desiata funta!A zasa znovu:Ach, bože môj, bunda,bola to za bunda!Nech som Kubo, vážilapol desiata funta.A čerstvým tempom spievajúc, tancovali si pred oblokmi:Bunda, bunda, bunda,Štetinova bunda,so Štetinom vážilapol desiata funta.Štetinu malo poraziť od jedu, keď vyrozumel, že to o ňom spievajú. Osinetý ako šata,
pobral sa na ulicu, a iste urobí niečo takého, čo sa v Trapiari ešte nikdy nestalo, nech sa
na šťastie nestretne so sestrou, ktorá práve vchodila do pitvora, aby nevestu privítala.
Katrena tiež vyrozumela, že sa na jej bratovi posmievajú, a keď videla jeho vysúkané a
naježené fúzy, netušila nič dobrého. Hja, vojak, vojak: civil mu je nič, myslí, že len on
je človek, opravdivý človek, a civil je len na to, aby markytánčil[2]a platil na jeho cifrovanú uniformu.„Ondráš, kde ideš?“ pýtala sa ho.„Veď ja tým ukážem, zrúbem ich na kapustu!“„Ondráš, nedajú sa ti, naperú ťa, a posmech bude tvoj!“„Ale mňa sa naperú? Nuž ale som ja bol darmo v Talianskej; ale mňa budú vysmievať, akoby
ja bol s nimi husi pásol? Hej, veď sa ich ja spýtam, či už boli kedy v chlapovej hrsti?“„Čože sa robí?“ pýtal sa jeden zo svatov.„Nič!“ odsekol mu Ondrej.„Chce sa biť s mládenci,“ vravela Katra. „Nedajte sa mu biť, nech si neurobí ten posmech
na vlastnom veselí.“„Kto sa chce biť?“Zamiešali sa i druhí svati a už sa radovali, že uvidia niečo nového. Lebo nielen v
Trapiari, ale aj v Melanoch bitka je veľmi milým pôžitkom, nie pre tých, ktorí ju vedú, ale
pre divákov.Medzitým z cesty zaznelo:… so Štetinom vážilapol desiata funta.„Bime ich!“ skričal jeden ohnivý zeman spoza stola.Mladucha, vidiac, čo sa ide robiť, šla k Ondrejovi a hladila mu tvár a prosila a tíšila
ho. Ach, jak dobre to padlo udatnému srdcu Ondrejovmu, keď mohol ukázať, aký je on mocný
chlap a ako ho musia krotiť, aby nemeral nemeranou mierou. Napokon, Samson bol Samson, a neodolal;[3]ako by to mohol urobiť Ondrej, keď ho ženička tak krásne prosí? Usmial sa, a
vošiel k hosťom do izby.Medzitým z pitvora jeden starý svat vyšiel na cestu so štvoruhlastou fľašou a ponúkal
mládencov a kýval im hlavou, aby len spievali, že sa to mladému zaťovi veľmi páči. Mládenci
si nedali mnoho rozkazovať: spievali a zalievali smäd, až sa hory zelenali! Zrazu jeden z
nich zakričí:„Nespievajme mu tú, ale dáku inú.“„Nie, len tú mu spievajte!“ kričal svat.„Ba nie tú, to je nie pekná!“„A čo by nebola pekná, ba je pekná,“ tvrdil jeden mládenec.„Veru za pekná! Tebe je pekná, keď si ju ty zložil.“„Nuž, ale ja?“„A ktože, nik iný ako ty.“„Ale čuš!“Svat sa potuteľne usmieval na nich, že je tak chytro koniec spevu, a tíšil ich:„Chlapci, nevaďte sa!“„A čo mne má kto kázať čušať? Ja var nesmiem hovoriť?“„Máš ty za reč, ako keď drapačky driapu.“Mládenci sa rozosmiali, vysmievaný im horko dotrízňal:„Máte sa to na čom smiať, veru na tej pesničke sa smejte. Vy ste mysleli, že bohvieako
sa nahnevá mladý zať: a ono nás ešte častuje.“„Držíš ústa?“ skričal naň jeden.„Soťte ho do vody!“„Naučte ho cigánsky tanec!“„Zviažte ho do kozla!“„Hej, hej — do kozla, do kozla!“ kričali mládenci a bežali do Štetinovho dvora po
palicu, že mu ju cez rukávy pretiahnu a tak mu obe nohy založia za ňu a budú ho potom
kotúľať. Ale mládenec mal rozum; kým ho tí hľadali, za ten čas zmizol ako z husi voda, lebo
ľutoval nový kožuštek. Kamaráti pobrali sa ho hľadať, a hľadali ho — kým sa neroztratili.*Ondrej Štetina ide teda do pitvora. Hľa, tam mu visí na stene simpla. Pravda, horár bez
pušky je čižmár bez šidla, teda nemožnosť. Hja, veru musí držať na uzde ten rozpasený svet,
ináč by mu i fúzy ukradli. (Vlani chýbalo na panský vlas, že mu fúzy neodstrihli, keď sa
potúžil na jednom krstení a potom zadriemal. Na šťastie nožnice vypadli jeho škodcom z
ruky, a Ondrej sa prebudil.) Nuž s flintou sa ho boja, lebo keď si ju zavesí na plece a ide
do hory, to ho každý na strelenie obíde. Ale Ondrej je zas nie dáky ukrutník, že by
prelieval krv; veru v Trapiari niet človeka, čo by sa mohol naň žalovať, že ho podstrelil.
Veď aj akoby! Skôr vystrelí Cigánova motyka než Ondrejova flinta. A čo je ako nabitá, čo je
hneď ostrá guľa v nej: zato každý bezpečne môže ísť do panskej hory, nič sa mu od
Ondrejovej flinty nestane. To iba ak nevie strieľať. Nuž ja neviem, či vie či nevie, ale to
viem, že zo svojej flinty ešte nikdy nestrelil, nuž a čo je pravda, to je pravda, raz to už
musí vyjsť navrch: na Ondrejovej flinte niet kohútika. Jest ono, jest tam taká malá kvačka,
ale z dreva, nuž takáto flinta veru nejde vystreliť. No ale v Trapiari je i takáto dobrá.
Jeho žena Marka je už desať rokov vydatá, a ešte neprišla na to, že jej muž nemá dobrú
flintu; veď ako by aj prišla na to, keď ju obchodí. Ale toto je ešte nič, môžem povedať i
viac: nielen Marka nezvedela, aký je kohútik na jeho flinte, ale ani — bože odpusť hriechy
— sám pán richtár trapiarsky i so slávnym úradom, vzdor tomu, že ju aj v ruke mali.Zalanským sa to stalo po jari; okolo Trojice zišla sa obec k richtárovi. Porada, ako aj
jej predmet bol veľmi vážny, otázka veľmi na čase.„Slávna obec! Zajtra vyženieme na pašu (salva veniam)[4]kravy. Čože — akože?“ opýtal sa pán richtár.Čo prednejší sa zamlčali; nevedeli, čo riecť. Hej, keby to nebolo v richtárovom dvore,
ale dakde na lúkach alebo len u žida, však by sa potom hovorilo; ale takto… Hja, takto je
to nič.Notáriuš, ako najsmelší a osvedčený úradník prisvedčil:„Nuž, vyženieme, pravdaže!“Tí, ktorí sa prv báli preriecť, teraz razom s notáriušom kričali:„Pravdaže, vyženieme, vyženieme!“Keď sa už začalo, každý by bol chcel čosi povedať, začali jeden nad druhého kričať; kto
by si bol vtedy uši zapchal a díval sa tak na tú tlupu, ako sa jej ústa a ruky bez všetkého
cieľa hýbu, bol by sa rozpučil od smiechu. Takto ale bolo počuť tupý hurhaj a z neho len tu
i tu dalo sa vyňať:„Vyženieme, vyženieme!“„Ale, slávni občania, aby sa neklali, treba im rohy opíliť,“ ozval sa kraviar, v tomto
ohľade znalec naširoko-ďaleko.„Ale nám opíliť?“ skočil mu do reči jeden mladý chlap, čo sedel vprostred dvora na
kolesách.Chlapi sa zasmiali.„A kto bude vyháňať? Či každý?“ ohlási sa jeden mastný gazda.„Nie každý, nie každý, len gazdovia!“„Ba každý,“ ohlásil sa trapiarsky švec.„Veru, dobre ti bude! Na starého Vida!“„Iba gazda, iba gazda!“ kričali i ostatní.„I domkári!“ skričal ešte švec.„Čo, domkár bude sa nám tu rozpierať?“„Budeme ti my kravu len tak darmo chovať? Platíš do dediny?!“„Veď som i vlani zaplatil za pašu!“„Lanský sneh sa tu nespomína. Čuš!“„Čušíš, ty belasník!“ kričali i ostatní.„Hej, belasník; čo tu chce belasník?“„Nech si kravu doma chová, má vo dvore dosť trávy!“A všetci občania tak sa osopili na neboráka, že si nevedel rady. Sklonil hlavu a mlčal.
Nebolo to teraz prvý raz, čo sa mu takejto polievky dostalo. Nebolo to prvý raz, čo musel
obanovať, že odišiel z domova na remeslo. Keby bol zostal doma, bol by teraz gazda, ale
takto musí byť belasník. Belasník! Najväčší posmech, aký môže človeka v Trapiari stihnúť.Na druhý deň sa vyhnali kravy. Švec tiež vyhnal, lebo večer zhováral sa s úradom, a ten
je nie taký tvrdý oproti belasníkom, zvlášte vtedy, keď ho uctia. Hja, úcta je úcta, a ešte
vtedy, keď má korene vo vrecku belasníkovom a okolo krčmy rastie!Štetina tiež vyhnal svoju kravu, ale bez dovolenia. Chudák, ešte nemal toľko zbehlosti
ako švec. Na nešťastie spršalo a zišla sa porada, hoci nie celá obec, ale len boženíci. Nuž
ale kde sú boženíci, tam je i obec, lebo oni najviac môžu, už či mešcom a či jazykom.„Ten nám bude vypásať chotár?“„Máme my z neho osoh?“„To má labu lízať?“ ohlásil sa jeden, Štetinov kmotor.„Nech mu panstvo dá pašu, my do panstva nejdeme nič prosiť, ani byľ.“„Nemáme z panskej hory nič, iba škodu.“„Veru ty máš za škodu: skadiaľže berieš kláty, kde si nabral toľko dosák?“„Var som nezaplatil za ne, var mi odpustil ten tvoj chýrny kmotor!“„Ani nemohol dľa prísahy. Ale povedz, či ťa hneď na prvom ráze dochytil? Nechodil si ako
krčah, kým ťa nezdrapili?“„A ten nebude pásť v našom chotári,“ zastarel sa iný boženík, „a čo sa ty hneď na
kolomaž rozleješ!“„Ale je i on občan, tu sa zrodil ako aj my!“„Aký je on, takí budeme i my. On nám nedá ani vostrvu odťať, ba čo hovorím, ani bičiska,
ani habarky. My mu tiež do chotára nepustíme ani srsť.“„Záloh mu vziať!“„Záloh!“Ondrej ani nebol doma, len Marka. Nebožiatko, keď videla úradských, už vedela, že je
zle. Zbledla ako stena. Richtár vyrozprával svoje, a ona nevedela, čo má robiť.„Richtár, poďte, už je tu záloh!“ volali naň z pitvora.Jeden boženík už mal zavesenú Štetinovu simplu na pleciach. Pochod šiel po všetkých
domkároch, ktorí vyhnali kravy; len švec obišiel bez návštevy. Keď sa vrátili k richtárovi,
richtárka ich už čakala vo dverách.„Vy nehanebníci! Čože to robíte za div po dedine! Nemohli ste už dočkať, kým sa aspoň
zvečerí? A ty blázon,“ obrátila sa s nežnou výčitkou k mužovi, „čože sa zahrýzaš so svetom,
bolo ti to treba? Ty ideš všade popredku, každý len na teba vzdychá, a títo sa zato
nadájajú. A čo ste mi to sem doniesli, čo je to?“„Veď je to flinta,“ ukazoval jej boženík.„Ale mi ideš z domu! Veru mi ešte len to treba! Bolže za blázon ten hájnik, že ti
nezlomil nohu. A tá Marka — hej, prišiel by si ku mne, hneď bych ti bola kotrbu vriacou
vodou obarila.“„Nehnevajteže sa, richtárka, veď my vám nerobíme nič.“„Berieš sa s tou flintou? Chceš, aby sa mi dáke nešťastie stalo? Mám drobné deti,
postrieľajú sa mi ňou. Hneď a hneď ju zanes, skadiaľs ju doniesol!“„Ale veď ju vy opatríte, aby sa nič nestalo,“ ohlási sa ešte raz boženík, ale veľmi
pokorne.„Nuž nejdeš s ňou, ty popit,“ rozhorčovala sa richtárka; „nevieš, že hájnička zostrihla
tvojmu chlapcovi košele, keď si ho do sveta vyprával? Keby nie ona, nemal by teraz tvoj
chlapec raz čo obliecť, a ty budeš za to takýto posmech z nej robiť?“Boženík nepovedal ani zle, ani dobre, ale sa pobral s flintou k hájnikovi, lebo videl,
ako sa i richtár bojí svojej ženy.„A vy,“ obrátila sa trochu miernejšie k ostatným boženíkom, „veru sa vám divím, že ste
takí chytrí. Var vám tá krava celý chotár unesie na rohoch? Prišla tvoja krava dakedy
plačúc domov, že sa pre hájnikovu nemohla napásť? No, povedz, Ondráš, povedz!“Boženík Ondráš podhodil si halenu na pleciach, napravil klobúk na hlave, a až keď sa
takto pripravil a odkašlal, osmelil sa odpovedať:„A čo by mala plakať, veď je var nie blázon!“„No, vidíš, ty neprajník! Aj ty môžeš tak prejsť, že budeš od druhých žiadať: čože potom
urobíš? No!“„Veď som ja povedal, hneď som tak povedal, ako richtárka,“ ozval sa kmotor Štetinov,
„ale ma chceli slúchať? Mali ma zjesť, tak skočili do mňa!“„Ja som nepovedal nič, pre mňa veru sa môže pásť,“ očíšťal sa jeden.„I pre mňa.“Richtár teda dovolil, aby sa Štetinova krava cez leto medzi gazdovskými pásla.Tak prišiel hájnik k svojej puške, bez toho, že by boli zbadali na nej drevený kohútik.
Ináč, nech sa to stane, nepozostáva mu nič inšieho, než — zaniesť pušku ku kováčovi a
vyhodiť za takú daromnicu zo päť šestákov, a k tomu večitý posmech trpieť i on i jeho deti
a detné deti.*Ondrej vyňal z podstolia kus papieru. Obočia sa mu stiahli, pery naduli, fúzy naježili.
Hja, ten papier je nie blázon! Sú popísané na ňom hrubou tesárskou ceruzou excesy,[5]čo udali sa v panskej hore. Tam v kúte zas hŕba sekier, tupých i ostrých,
niektoré sú ťažké tešlice — to všetko odňal včera priestupníkom, keď ich v panskej hore
dolapil.Marka hľadí naň nežným, láskou žiariacim okom. Ona ho ešte i teraz tak rada vidí, ako
keď sa s ním zobrala. Na kolenách má šitie, akurát mušelínová košeľa pre muža. Na stenách
čepce už biele, alebo ešte nevypraté. Do izby vbehla Katrena, Ondrejova sestra. Už privykla
i bratovým fúzom aj dobrej neveste, z neznámych predtým stali sa priateľky, čo je v
Trapiaroch práve taký zázrak ako hájnikove fúzy, lebo tam, keď dobré priateľky do
švagrovstva vstúpia, predtým krásny pomer priateľský premení sa v najhorkejšiu nenávisť
alebo ľahostajnosť.„Čože robíš, Marka, šiješ? Ach, veď ti je dobre v chládku, veru ti závidím; neviem,
ktorej gazdinej by bolo tak ako tebe.“Ondrej sa usmial. Počul to už neraz a zakaždým sa potešil. Takáto chvála ho len jeden
raz zamrzela, keď ju počul od Žofky Ledákovie, ktorá ho kedysi pohrdla, potom sa vydajúc za
jedného gazdu, o všetko prišla. Ondrej sa netešil z jej nešťastia, ba bolo mu ľúto Žofky,
ktorú kedysi veľmi rád videl.„Doniesla som ti robotu, na Trojicu čepiec, aby som ho mala čistý. Ach, bože, veď ich je
tu, mohla by si ísť s nimi na jarmok. Var sa všetky ženy zriekli?“„Tak, tak,“ prisvedčil jej Ondrej. „Žena, idem do Kútova, k horárovi.“„A po čo?“ spýtala sa ho sestra, ktorá nemohla utajiť zvedavosť, čo jej brat môže hľadať
u horára.Marka bez všetkého vstala a doniesla mu sviatočné šaty, aby sa poriadne predstavil pred
pánom horárom, svojím predstaveným.„Po čo, po čo!“ odtrízňal si pod nosom hájnik. „Veru nie z rozkoše, ani len tak na
prechádzku; mám robotu u pána horára.“„Aha, aha,“ spamätovala sa Katra, „zas ideš obžalovať našich.“„Už čo sa stane, to sa stane, ale ja idem k pánu horárovi do Kútova.“„Zabijú ťa naši,“ nadhodila Katra.„Var som zo skla, že sa hneď dám zabiť! Vrabec je vrabec, a kým chytáme naň skalku, už
uletí.“„Veď čože vrabec — ale ty neuletíš: teba chytia.“„Mňa chytia? Kto ma chytí? No, nech probuje, tu som! Ja sa ho nebojím, kým mám flintu a
gule. Tak mu zakadím popod nos, že nestačí ani kýchnuť.“„Joj, iďže a nevrav také bohaprázdne reči. Vari by si ten skutok spáchal, aby ťa celý
svet obchodil a aby si nemal nikdy pokoja. Krv je nie voda.“„Ja dám každému pokoj a poctivosť, ale keď mňa dakto chytí, vtedy mu je biedna koža,
moja flinta ho naučí móres.“„Ozaj, Ondrej,“ pokračovala Katra, „chcela som sa ťa už dávno opýtať, ale som vše
zabudla, prečo si nechal tamten týždeň zo svojej flinty toho psa zastreliť. Bože môj,
richtár pochodil všetky okolité dediny, hľadajúc flintu, a keď ti ju doniesol, zas si len
netrafil.“„Ty blázon — no už vidím, že nerozumieš zhola nič a darmo ti budem aj hovoriť. No ale
predsa ti len tak po sproste poviem: keď ty postavíš pascu na myši, čo sa lapí do nej?“„Haha, čože by sa lapilo, nuž myš.“„No, vidíš: lapil sa kedysi potkan do myšacej pasce? No?“„Ach, nuž akože by sa lapil, keď sa ani nezmestí. Na potkana musí postaviť klepec alebo
truhlicu.“„Alebo či sa ti chytí myš do klepca?“„Akože by sa aj chytila, keď utečie z neho.“„No vidíš: už sme doma. Ako s klepcom a pascou, tak je to aj s flintou. Na čo je urobená
flinta, tá už iba to zastrelí: ak ju urobili na človeka, teda človeka, ak na psa, nuž psa.“„Pane bože, čo človek všetko nepočuje!“„Nuž a potom, keď je flinta nie na psa, ale na iné niečo, a keď ho človek nezastrelí,
povedia ti, že nevieš strieľať. Veď len zastreľ, keď je flinta nanič!“Ondrej, uspokojený, že Katrene takto dokonale rozložil svoje známosti o zbroji, začal
vpisovať do malej knižočky excesy. Ruky sa mu triasli, pero sa zadrhávalo. Radšej by bol na
psa strieľal než tieto muky! Veru aj poznať, ako sa trápi. Na čele mu nabehla žila ako
palec, fúzy sa mu hýbali, lebo ústa práve v tú stranu sa krivili, kam išlo pero.Marka prišla s hábami a položila mu ich na stôl. Rudá tvár Ondrejova obrátila sa k nej a
vyjasnila.„Ondrej, nechoď do Kútova. Daj tomu pokoj; i kmotor bol v hore, i jeho budú trestať.“„Nebudú, Marka, nebudú; ja ho oznámim pánu horárovi, a kmotor len za klát zaplatí. A
kmotor to už vie a nehnevá sa, ba povedal mi, že nemôže žiadať, aby som ja zaň platil, keď
mi nájdu peň v hore.“„Nenájdu ho, Ondrej, vykopeme ho a spálime.“„A prísaha, Marka, prísaha?“Marka viac nepovedala ani slova. Nemohla žiadať, aby jej muž robil proti prísahe. Ondrej
ju ešte potešoval:„Neboj sa, Marka, ani druhí nebudú iné nič platiť, len toľko, koľko je drevo hodno; lebo
panstvo je ešte rado, že sa hora riedi. A keď ja ukážem toľko excesov, bude i nám lepšie,
lebo nám podvýšia deputát.“„A nebi sa s ľuďmi, Ondrej, ak sa budú s tebou vadiť, že si ich obdal.“„Nuž, ale som sa kedy bil, no povedz, Marka, kedy? Ani len zajacovi neublížim, keď popri
mne prebehne. A veru koľko ráz by mi prišlo len flintu podvihnúť a spustiť, ale mi ho je
ľúto.“„Veru za ľúto,“ nadhodila Katra, „keď tvoja flinta je len na ľudí!“„Ale daj ty tomu pokoj; zas sa miešaš do takého, čo ani akomak nerozumieš. Vidíš, tuto
Marka je múdrejšia, tá sa mi do takýchto vecí nikdy nezastarie.“„Veď Marka, bože môj, keby ja bola Marka!“ odvrávala si Katruša, keď odchodila od brata.[1]vrška— košík z vŕbového prútia na chytanie rýb[2]markytánčil— bol obchodníkom, čo predával vojakom na pochode
a v tábore potraviny a nápoje[3]Samson bol Samson, a neodolal— Samson sa podľa biblie
vyznamenal v bojoch proti Filištíncom ako odvážny bojovník. Na záletoch u Dalily,
ktorá ho ostrihala a tak pripravila o nadprirodzenú silu, bol zajatý, oslepený a
zahynul (Kniha sudcov 13 — 16).[4]salva venia(lat.) — s odpustením, s prepáčením[5]exces(z lat.) — výtržnosť, priestupok
|
Kukucin_Pansky-hajnik.html.txt
|
INa pánov sa rýchlo zabudne — dedina má svoje starosti.U Beňov pod Orechovým vystroja krstenie. Zavolajú Stankovcov, legionára a Srdovanovcov —
dva páry kmotrov po starom spôsobe. Anna rada by dať meno synkovi na otca, ale keď je
najkrajšie sedliacke jednako len Janko. Nebohý dedko Holúšech tiež boli Jano, i pán farár
sú Ján a pesničky sú skoro všetky len o Jankovi, nuž i malý Beňo ostane Jankom.Kmotrovci odnesú pohana pod kvetavou, vyšívanou prikrývkou a prinesú kresťana. Anna sa
mu veľmi teší. I babička Holúšech nevie sa mu prenadívať. Nakukne i počerná Mariša od
Gužvarov zpod Višňového a tá, chúďa, je už šťastlivo tiež v ťahu. To je prvé, čo si tu
mladí prigazdujú. Kto však môže za to, keď Pán Boh povedal — ploďte sa a množte sa, a bol
obrátený tvárou práve na Lesniansku dolinu?— A však je dieťa dar od Pána Boha, — puká si starý Kozák z fajočky trochu podgurážený v
kuchyni. — Moja stará toho i naliahla, a keď nám len všetky Pán Boh vzal. No, čo už teraz?
Dieťa, to je dar!— Ale keď je nás, ľudí, už dosť! — ohlási sa Holúška.— Eh, na dosť veľa načim! — nedá sa ujec. — Hľa, toť Mariša Drglech z Pántového ani nemá
muža a deti nosí. A tá by sa veru obišla bez toho. Má len chalupu a detí na päť prstov. A
azda ich chce dať do sirotinca? Radšej sa trápi s nimi, ako vie.— Tá si naviazala dobrý batoh na seba, — ozve sa Mariša.— Batoh — aký batoh? Samej je vraj pusto a deti má veľmi rada. Farár ju i hrešia a ona
im len: — Mňa mali mamenka veru tiež len tak, a nebyť mňa, nebol by ich mal kto
doopatrovať. Ale je i pravda svätá — opatrovala si za roky slepú mater, ako Pán Boh
prikázal.— Ph — ph — ph… — popľuje tetička Ručenech Jurova vo tri razy a pozrie na útlu, ružovú
detskú tváričku. — Však je len neúrekomsi pekné. Celý otec!— Ach, ach, — pokýva i Bolvanech mať hlavou v hráškovom tmavom ručníku, — čo to len
vychováte za zázraka? To bude kňaz — dobre kričí, až k nám ho počuť. Veru, na moj’ dušenku,
kňaz — uvidíte!— Ba sedliak, sedliak! — zdupľuje mladý otec, chápuc, že už má komu žiť. Zazdravká si s
kmotrovci i so susedmi veselo.Ženy otrepú konope, vyčešú, naviažu do povesien a kýt. Materné boly vyše hlavy — jest
okolo čoho robiť, jest! Dievky prinášajú z výšky kolovrátky a zahrčí to od chalupy do
chalupy. Iba matere sa trochu mrzia na tie kadejaké spolky — noválie. V Čreniciach i v obci
cvičia v Sokole i v Orle, a to večer po večer. Len na kopaniciach je po starom. Iba za
učiteľom Vestonom chodia niektorí, sadnú si okolo stola, dajú ruky dovedna a vyvolávajú
duchov. To však tiež len svätí, čo im z pekla uši trčia, ako Kačkin, večný kurizant,
Klupka, čo má na noc revír z kopanických chalúp, a takí! Ináč tu sa veru poctivo pradie a
pára za dlhých večerov, ako i za kráľa Svätopluka. Chlapci sa túlajú, páračky nôtia a
vypráva sa do božej vôle.Divné veci dejú sa na doline — jest o čom hovoriť.V Čreniciach povrávalo sa už dávno o hodnej Mariši Spicech, vysokej, počernej dievčici.
Bola už na rozume, čo mala frajera, akéhosi Martina Dučku. Tak sa mali radi, že si ona
chytila malú Aničku. Chceli sa i sobrať, ako patrí, tu však on ochorie a ona bedáka: —
Martinko môj drahý, ty mi, tuším, chceš umrieť. Ale, vieš, — pohladí ho milá po čele, keď
sa už i doktor Schetter i farár obráti v Dučkech chalupe, — vieš, ak hneď i umrieš, dám ti
také pero z rozmarínu i s ručníkom, ako by si len šiel so mnou pred oltár boží.— Hej, — zdvihne Martin zťažka vpadnuté oči a uprie na dievku, — zabudneš ty mňa! Príde
druhý — poteší!— Nie, — stavia sa Mariša, — kde by! To pero ti dám.— Ale ak mi ho nedáš, — posbiera ešte sily zmorený mládenec, — prídem si preň, pamätaj!
— zachroptí a oddá dušu Pánu Bohu.Martina pochovajú, ako sa na mládenca svedčí, lenže — bez pera. Mariša si myslí na to,
ale sa hanbí. — Čo by ľudia riekli? — O niekoľko dní však ide zo mlyna. Niečo šrotu nesie v
batôžku na chrbte. Vtom kde sa vezme, tu sa vezme pri mlyne v hrádzi — on.— Ty si to, Martin? — složí si dievča batôžtek a prisadne k nemu. Shovára sa s ním ako
kedysi. Len neskoršie jej príde na myseľ: — Však si ty už umrel. — Celkom zabudla na to!
Prejme ju strach. Siahne po batôžku a nevládze ho zdvihnúť.— Veru ty to už neponesieš! — smeje sa jej Martin.— Prečo? Radšej mi podvihni!— A si mi dala to pero, ha?— Mamenka moja, — drkoce Mariša zubmi, dôjduc domov položivá, — akosi mi je nevoľno!
Batoh som odbehla kdesi na hrádzi. Choďte ho vziať!— Idem, dievka moja! — beží mať celá prestrašená, ale nevidí nikoho.— Mamenka, — vraví zas Mariša najbližšej nedele, — idem do kostola. — Pomodlím sa Pánu
Bohu — bude mi lepšie.— Choď! — vypraví ju ustarostená Spicová, ktorej za tých pár dní pribudlo vrások na
tvári. Ešte i hľadí za dcérou, ako kráča s kamarátkami svieža, veselá.Dôjdu dievky po cintorín, a tu — stoj! Nedajbože ďalej.— Martin, pusť ma! — vzoprie sa Mariša, bledá ako pobelavá zástera. Napína sa, ako by ju
len chytal ktosi za okrúhle ramená. Ešte len i kytička z rezedky, horúcej lásky, bazaličky
a vonného marí-listu vypadne jej na zem. — Pusť ma, pusť!Márne ju presviedčajú ustrašené kamarátky. Márne ju ťahajú — premárne! Musí sa vrátiť.— Nemôžem, mamenka! — žaluje sa doma, chvejúc sa ako list. — Musím s ním!— A kam? — božeká Spicová.— Na pec!Aj vyjde Mariša, ako by ju len niekto ťahal. Tam sa svíja, chrčí. Ženy sa sbiehajú do
Spicech chalupy, zháňajú lieky a lomia rukami.— Gniavi ju, gniavi — dobre nezadrhne!— Ach, — vydýchne si dievka na chvíľu, — to je hrozné!— Tak čo? Odišiel? — pýta sa jej mať.— A ho nevidíte? Však je hen!— Kde?— Aničku kolíše.Nik ho nevidí, nik — iba ona. A nesmie to dieťa iný kolísať, hneď sa vraj hrozí ten
mŕtvy. Tak je to niekoľko večerov. Stará prejde za Hosa-Ivou, prinesie zelinky —
nepomáhajú! Odkáže i istej múdrej žene do Bodovej. Tá však nechodí. Iba ak by ešte tá
Surovcech v tom Škriatkovom Žlebe.Keď je už Mariša celá vyvädnutá, soberie sa za Fraštackých Annou, kamarátkou, na dolný
koniec.— Anička, — vraví jej, — prišla som, čo bych spala s tebou, keď sa doma bojím.— Dobre!Ľahnú si do komory. Aj sa jej v prvú noc dobre spí. I v druhú noc. Tretej noci však
vojde ktosi do pitvora, zavrie prudko dvere, až všetkých pobudí.— Kto je? — volá qazdiná z izby.— Ja som — ja, hlásnik. Juro Kedráš. A je doma gazda?— Išiel na jarmok do Fraštáku. A čože chceš?— Ale veď ide za mnou akýsi veličavný chlapisko, — dodáva si Juro smelosti. — Až mi päty
pristúpa. Ledva som dvere zachlopil pred ním.— Bože môj, — zavzdychne si Mariša v komore, — už je po mojej dobrote!Dvere zapráskajú. Von je mesačno. I Anna už vidí chlapa, ako ide po komore a hľadá.
Prejde popri nej — nič! Ale ako dôjde ku Mariši — zastane.— Už ťa dve noci hľadám, — počuje dievka a vidí, ako sa mŕtvy frajer uškľabí na ňu. —
Ale ťa už mám! Budeš sa ho mať po pansky!— Joj, nožičky moje! — skríkne Mariša a zachrčí.Domáci poskáču — pomáhať, ako vedia. Ale aká pomoc?Anna beží do Spicov povedať, že je s Marišou zle. Starý Spica vezme palicu zpoza dvier a
vyberie sa ešte v noci za babkou do Bodovej. Ráno je už zpät i s ňou.— Petržlenového semena jej nasypať, — radí vážne Bodovanka. Starena ako ostatné v
kasanke a v rohoch, ale v jej pohľade je čosi nevšedného.— Jaj, totka, — volá Mariša, — ako sa vám len hrozí! Ako na vás jazyk vyplazuje!Semena jej nasypú na hlavu a už to zlé nemá nad ňou moci. Len jej ešte ťažko, ťažko. A
tá babka, keď sa chce vrátiť do Bodovej, tu sa strhne víchor, až stromy váľa. Len čo
vyviazne so životom.Za čas má Mariša pokoj, ale zas to len príde na ňu. Predvčerom vyviezli ju k Surovcovej
do Škriatkovho Žlebu. A tá jej vraj hneď vie pomoci. Všetko vykropí zelinami, iba chliev
nie. Či jej tá ohava nesedí tam? Tri dni umýva Marišu, tri dni ju kúpe v zelinách, až sa
jej uľaví a všetko dozná…O tom sa rozpráva po všetkým chalupách. Kto verí, kto neverí, ale je najnovšie, čo
podáva i pani Ganslová Schatzovej do mesta a roznáša Cigória i Jolana a iní po kopaniciach.— Čo by si s tým počal doktor Schetter? — predhodí Beňovi stará Bolvanka u Holúšov, kde
sa práve pára, a to už pre Evu. — Sa páni do takých vecí rozumejú? Čo by si tí počali s
mŕtvym frajerom?— A mohlo by to byť? — nechce gazda pochybovačnosťou pokaziť ženám dobrú vôľu. Skôr by
ich rád nahnať do rozprávok. Ani netreba veľa, keď je tu na návšteve i tetka Srdovanech a
Ručenech ženy. I tá Adamova vareškárova z Kozobľakov.— Čo všetko môže byť? — vraví tá Príbelských, vyberajúc perie z hlavnice na stôl pod
neveľkú, ale ostrú lampu. — Veru, na moj’ dušenku, človek by neveril. A za nebohou Paráčkou
zo Židovca nechodil jej starý, keď ostala vdovou? Keď mal Paráč umrieť — povie žene: —
Anna, ty sa viac nesmieš vydať. Ani frajera nesmieš mať — nebol by ťa hoden. Ale Anna, žena
ako divý mak, muža oplakala a dosť! Frajeri chodili a ona veru jakživ nezahasprila dvere.
Raz prídu chlapci — medzi nimi i on. Paráčka núka ich chlebom a keď dôjde k nemu — nôž jej
padne z ruky. Zohne sa za ním a tu — kopytá! Nebohý katolícky farár odslúžil za ňu tri
omše, hoc bola i luteránka. Pri prvých dvoch nebolo nič, ale pri tej tretej zjavil sa im
nebohý v chrámových dverách a — bože odpusť — zadkom sa im obrátil. Ten veru k nej
chodieval i dolu kozubom. Ale po omši neukázal sa viac.— A v Čreniciach negniavilo Kaliniačku? — rozvraví sa i stará Srdovanová. — A to je
pravda spravodlivá! — prikyvuje si proti Beňovi, hoc jej ten neprotirečí. — Práve čo sme sa
sobrali s mojím starým, v tú zimu to veru bolo. Idem na priedomie a tu u Kaliniakov dvanásť
chlapov chodí po dvore a obíja steny metlami. Idem ta večer — izba plná ľudí. Gazdiná sedí
na posteli a pekne sa shovára. — Dokedy si tak pohovoríš s nami? — spytujú sa jej. — Do
siedmej, — odpovie im, pozrúc na hodiny. A skutočne, ľudkovia, ako vybije sedem — raz ju
vypne, zodvihne — siedmi chlapi nevedia si s ňou rady. Vieš, — pozrie tetička na Annu, čo
má práve synka pri prsiach, — to je spravodlivá pravda! Vy mladí už to neveríte, ale ja som
to videla na vlastné oči. Na sebe mala hachle, aby to nesiahlo na ňu. A tu o siedmej
ššš—ššš — zašuchocú zápalky na peci, nitelnice len sa tak zakolembajú nad stolom! Beta
chrčí — chrčí! Ani svätená voda nepomáha. Ženy neodvážime sa domov pred jednou. — Vyviezť
ju vraj k bohyni na bodovské kopanice — radia niektorí. Ale čož’? Od cintorína s ňou
nedajbože ďalej. Musia sa vrátiť. Idú hen na Žitkov o radu. Dostanú zelinky. Dajú ich do
hrnka a na krížnych cestách strieľajú do toho chlapi z revolvera. To je veru pravda, ako ma
tu vidíte, — prisviedča bystrá starena, — ja som bola pri tom! Ak strieľajú, tak strieľajú,
lenže trafiť nikam. Na druhý deň ide Ženžulová na studnicu vody pre ňu načrieť, a tu tri
havrany letia za ňou. Rovno na hlavu jej sadajú. A v noci to príde za ňou — vygniavi i ju.
Do rána má ruky ani uhoľ. Ešte len i Ženžula, čo požičal toho revolvera, dostane vody za
krky. Revolver, ktorým strieľali do toho hrnca, zastrčí pod povalu. O polnoci však — prásk
ten na zem. — Kačo, vstaň! — volá gazda na ženu — celý som mokrý. A to od strachu. Zapália
a — nič! Ako dobrí katolíci vykropia dom svätenou vodou. Všetko nič. Dali odslúžiť tri
omše, len tak sa ten diabol kamsi prepadol. A to je, ľudkovia, pravda spravodlivá!Perie sa odsýpa — presýpa. Biele, bielučké ani novopadnutý sniežik.— Eh, budeže sa to spať komusi v takých perinách.— Čo komusi? Petrovi Majerech, — šľahne tá Mašicech zrakom po Eve.— Ó, kde by! To sú len také výpravky, ako toť tetička hovoria, — pozabudne sa kreolka.— Nolenno, — bráni si svoje Srdovanech mať, — aby si sa nesklamala! To vy mladí už len
tak. Ale my starí vieme všeličo. Však ste počuli o Vendušech Kači z Bodovej? Tú chodili i
páni obzerať. Pozerali na ňu ako na zázraka. Ja som bola veru schválne. Však mi bola dcéra
po sesternici.— A čo bolo s ňou? — pýta sa Beňo, všímajúc si dôverčivých starých tvárí pri
petrolejovom svetle. Tak si to vyprávajú, ťažko je neuveriť. — Čo to bolo, tetička?— Čo? — odkašle si Srdovanová. — To sa stalo ešte dobre pred vojnou. Ide Kačka so
sestrou Betkou z páračky. V jednom dome hrajú chlapci na harmonike. Vohľači! Dievča zvedavé
— nazrie dnu a dve oči zadívajú sa na ňu v pitvore zpod ohnišťa. Kto bol — ten bol, vraj
Cigánka Dora. Príde Kačka domov, ľahne si na pec a rozpráva — rozpráva. — Čo to len vravíš?
— lamentuje mať — a akou rečou? — Veru je to čisto maďarsky a nemecky — pozná hneď jej brat
Juro, ten, čo chytil toho Šimúna na bodovských kopaniciach. On bol pred vojnou v Pešti i vo
Viedni, hneď tomu rozumel. — Kde sa to len mohlo to dievča naučiť? Ľudí sa nasháňa, žien
postávajú húfy. — Čo kto kedy slýchal o takom čomsi? — povrávajú si medzi sebou. — Však ti
tá nájde hociktorý punkt v zákone! Piesne a žalmy spieva a káže ani kňaz. Dovidí i na druhý
svet… A skutočne zázrak, ja ešte len idem s Potočných Betou, jej vlastnou tetičkou, a ona
už volá: — Miesto, miesto, tetička Srdovanech idú. Tí môžu tu byť, keď nijakých čarov
neverili. Tetička — vraví mi Kačka, keď stanem pri posteli — dedenko Srdovanech vám
odkazujú, dajte si na syna, Iča, dobrý pozor, privoľný je. A ten dedko bol už veru so dva
roky v zemi. — A čo náš otec? — spytuje sa Potočná zvedavo — čo náš tatenko? — Váš tatenko,
tetička? — skľúči dievka ruky na prsiach a zadíva sa meravo do vyše — váš tatenko v
halienke cupkajú pomaly do kostola. — To veru ako tu! — šepocú si ženy. — A ja, Kačka,
koľko mám detí u Boha? — pýta sa jedna z kopaníc. — Ktoré ma z nich káže pozdravovať? — Vy
tam veru nemáte nikoho — povie dievka, ani sa neobzrúc. — Pravdu má! Všetko vie! — žasnú
okolo. — A tá moja dcéra, čo umrela teraz rok, ako sa má? — pýta sa zas iná. — Jój —
svraští chorá tvár — na tú sa ani nepýtajte! Tá horí v pekle, lebo bola neporiadna. — Tak
veru, tak… prisviedčajú ženy. Prinesú jej i pátričky z Bohušova, ako na liek. — Všetci von!
— oháňa sa Kačka. Ktorési zo žien majú ísť do Pešti na roboty, iné do mesta na haras. —
Počujte, — vraví im, — vy máte ísť na štacion, aby vám to neušlo. Vy zas na haras, aby sa
vám neminul… No, je to o nás! — divia sa ženy a tratia sa po jednej. — A si ja to môžem dať
na prsia? Môžem? — spytuje sa chorá otca i matky i nás ďalších, čo sme ešte ostali pri nej.
— Nič mi to nespraví, keď som ja to nemala jakživ? Nevieme jej čo povedať. Ani si to nedá.
Inokedy zas počne kázať, pekne, spravodlive, povie celú kázeň, čo bude na nedeľu v kostole.
— Hej, ja kukám hore — vraví ako zo sna — a čo je to tam všetko? Za starých čias panny
inakšie vence odovzdávaly ako teraz! Prvej pekné, zakvitnuté, zelené a teraz len holé
prútiky. Ani listov, ani kvetu…! O chvíľu zas: — hm, ale teraz už ide naozaj pekné… Pán
Kristus… za ním malé deti, čo sa neprehrešily… potom panny, čo sa nevydaly — v bielom… Hoj,
ja sa nikdy nevydám… nikdy…! zajasajú jej oči, ako by len skutočne hľadela do samého neba.
Ani sa veru nevydala, i keď ju to prešlo. Raz jej krstný ide na jarmok. Jeho žena baví sa u
Vendušov a je už večer. — Krstná, krstná — vraví jej Kačka — choďte domov. Krstný prišli z
jarmoku. Krava je vám už v maštali a šechtár mlieka na stole. Skutočne je tak. Ľudí chodí
sa na ňu dívať so všetkých strán — z Pešti i z Prahy. I páni, a múdri! Krútia hlavami a
divia sa. A to je veru, ľudkovia, ako ma tu vidíte, pravda spravodlivá! Ja som bola pri
tom. Neskôr Kačka chodila i na majery, ale sa ráno netkla práce, kým sa nepomodlila a
nezaspievala si pesničku. Večer tiež nešla bez toho spať. Keď to prišlo na ňu, nesmeli ju
zobudiť. Ináč bolo s ňou zle. Veru tak! A to len, čo raz postretla tú Cigánku, Doru, a
nabehla vraj na akési kosti… tak vravia ľudia.— A žije tá Kačka? — Beňo, zahľadený do charakteristických ženských obličajov a na
pilné, kostnaté ruky, driapkajúce pierko za pierkom, preruší zaujímavú výpravku. — Žije tá
jasnovidka?— Umrela, chudinka. Bola som jej i na pohrebe. Mala tá sveta!— Divné veci! — čuduje sa gazda. — Čo sa to len postáva tu, v tomto kúte sveta… —
Naslúcha ďalej hovoru a zamýšľa sa, ako by chcel vylúskať to pravdivé, čo je všetkého toho
základom. Ženy si vypijú čaju i počastujú sa a vyprávajú ďalej neskoro do noci. Martinko
Holúšech i susedovie deti naslúchajú, okom by nemihli. Iba najmladšie Ručenech už sen
umára.Beňo cíti nevšedné kúzlo zimného večera a uvedomuje si, ako sa mu zrovna pred zrakom
rodia a vyrastajú zo všelijakých skúseností krásne slovenké poviedky. Niečo zažité, niečo
pridané a už je povesť o mŕtvom frajerovi!Inokedy zas, keď jesto času, príde učiteľ Veston z Klábového. Zájdu do dediny. Tu je už
tiež veselo. Želovič prestal merať, i Šestáčka. Licencie dostali legionári. Stanko prevzal
Waldmannovec, Svetlý si najal miestnosť dolu pri moste. Srdovan, ako zaslúžilý národovec,
čapuje tiež v súkromnej miestnosti neďaleko svojho domku, kým si ten Neostrenovec na hornom
konci nevystaví.Chodí sem a ta v bielej zástere. Hovorí hodne a posluhuje pritom. Tu nájdu Beňovci
najlepšiu spoločnosť — asketického Cícora, vyžltnutého, ale so zrakom ani šidlá, Želoviča s
pristrihnutými dlhými vlasmi, toho, čo bol kedysi u cisára, neveľkého, bielučkého Dŕžavu,
jeho zať, Ičo Kvíčala, na Pántovom robí tie malé mandličky, Peterca, Metielku, ba i farára
Svarínskeho, ktorý tiež prišiel medzi ľudí a nijako sa mu nezdá, že sa Štefan dáva na také
remeslo.— Ale, pán farár, — vyhovára sa mu novopečený krčmár, — už som bol všeličím, chcem ešte
i toto oprobovať. Aj vám sa zídeme, uvidíte! Myslíte, krčma je na nič? Nakúpime našim ľuďom
časopisov. Tu sa bude čítať, vzdelávať, nielen slopať. Tak! Takých ľudí vám vychováme ako
toť Cícor. Však viete, čo to bol za chlapa? Ten sa nebál písať cisárovi, keď išlo o
spravodlivosť.— Cisárovi? — ohlási sa hneď Veston zvedavo, sotva si sadli s Paľkom ku stolu za
ostatnými. — Ako to? Tento dobrý človek?— Ten… tento, hľa! — ukáže Štefan prstom na ujca Cícorech, čo si sedí ticho, tu i tu
zdvihne pohárik nakyslastého vínka, len práve obliznúť. — Pred vojnou bojoval za očistu
obce ako nikto iný. Nebál sa nikomu povedať do očú, čo mal na srdci. V celej stolici bol
ešte jeden taký chlap, odkiaľsi z horných dedín. Títo dvaja, keď sa stretli v Matúšove na
sédrii, vždy si stisli ruky ako spolubojovníci, povedomí, že takých viac niet. Je tak,
ľudkovia?— To, Kristu — je…! — prikyvujú sedliaci.— A prečože musel na sédriu? — hľadí Beňo na mĺkveho Cícora. Dávno bol naňho zvedavý,
keď je i príbuzný Holúšech. — Čože spáchal?— Nuž čo? Nemohol sa dívať na nesprávnosť, najmä nie na obecnom dome. Dobre hovorím,
ujec?— Dobre! Akože? — prikývne tíško Cícor a oblizne z vínka. — Však ty si tam bol.— Raz príde toť ujec domov a povie synovi — tomu, čo je teraz kdesi v Amerike — chlapče,
píš…! — vypráva Srdovan hosťom živo, ako by len hľadel na to. — Chlapec vezme papier,
namočí pero a starý mu diktuje: Ich cisárskokráľovské Veličenstvo, náš pán kráľ a
najjasnejší cisár… Na tisíckrát ich pozdravujem a všetko dobré im vinšujem ja, Cícor Ondrej
z obce Lesnej, v Trenčianskej stolici. Už som dlho čakal a nemôžem už ďalej. Aj im
oznamujem a dávam znať, ako našej najvyššej hlave — v našej obci dejú sa veľké neprávosti.
Na obecnom dome je len samá nespravodlivosť, klam a faloš. Richtár kradne, notár kradne,
prísažní kradnú a my, chudobní ľudia, nevieme sa k pravde dostať. Preto ich, pán cisár a
kráľ náš milostivý, v mene obce Lesnej prosím veľmi pekne, nech ten richtár ide dolu, i
notár dolu, i prísažní… — Tak to bolo, ujec?— Ale bolo, bolo! — nepohne sa Cícorovi ani sval na bezfarebnej tvári.— List sa zalepí, odošle a čaká sa odpoveď. Tá však od cisára len nejde akosi. —
Chlapče, píš — vraví zas ujec o niekoľko týždňov synovi. — Pán cisár asi veľa majú roboty —
musíme sa inde požalovať! — Ich vysoká Milosť náš pán minister-predseda v Budapešti… —
diktuje otec. — Na tisíckrát ich pozdravujem a všetko im dobré vinšujem ja, Cícor Ondrej z
Lesnej, Trenčianska stolica. Aj im oznamujem a dávam znať, v našej obci dejú sa veľké
neprávosti. Požalovali sme sa už my, občania, i nášmu pánu cisárovi a kráľovi, ako našej
hlave — oni však nemajú kedy. Preto píšem im… Na obecnom dome u nás je len samá
nespravodlivosť, klam a faloš. Richtár kradne, notár kradne, prísažní kradnú… Preto ich v
mene celej obce veľmi pekne prosím… — naškrípe toho syn Jano, ako prvej — koľko sa len
vmestí, aby sa známka nemusela darmo prilepiť.— A čo je potom z toho? — zvedavý je i Svarínsky, ktorý zachodí i medzi ľudí pre takéto
pletky a potom ich značí, že vraj na pamiatku.— Čo? Minister sa konečne ozve. Nariadi vyšetrovanie a milý náš Ondrej dostane šesť
mesiacov do sédrie. Zato sa on nezľakne ani mak. Ani zohnúť, ani zlomiť, a kto strachom
umiera, lajdáci mu zvonia! Žandári ho vedú dolu dedinou a on si spieva z Tranoscia:„Pohleď, jak ho vedou k Annášovi zlému
tuze svázaného Pána nevinného,
políčky, též uplváni rád snáši pro tvé spasení,
hríšniče prebídny!“— Výborne, — blysne oheň v očiach a poháriky zaštrngajú.— Však ste vy, ujec, hrdina, dedinský héros! — hľadí mu Beňo mäkko do očú.— A čo si to mal ešte s tým Tobiášom? — ponúka Cícora Metielka. — Nože, povedz!— No, s Tobiášom? — rozvraví sa konečne i Cícor. — Nuž ten Židák bol vtedy väčší pán,
ako je dnes, — ukladá slovo na slovo. — Mal dedinský regál a niekoľko dcér, z nich jedna sa
vydala kdesi až hen do Fiuma. Bol on človek šikovný odjakživa, však má bradu ako nejaký
prorok. Ale tu-tam zadrhlo sa mu to čosi pri obchode a musel si i odsedieť. V taký čas bolo
počuť v šenku, ako vraví žene, veru takej ako hintov: Sáli, nahotuj mi ten koferček, zajtra
musím… — A kam, pán Fröhlich? — pýta sa ho raz ten ozrutný Hobla, práve dojedal celú hus,
čo si bol rozkázal krčmárke upiecť — kam? — Ale do Fiuma k dcére, do Fiuma, Matejko. — Hej,
čerta ty ideš do Fiuma! — povrávame si my, sedliaci. Ale ja nič, však som bol s ním dobrý.
Iba odkedy som počal biť do obecného výrobu, Žid sa na mňa hneval. Keď ma viedli žandári
sedieť na sédriu, to sa mi smial. Idem odtiaľ domov, je práve nedeľa. Pred Tobiášovou
krčmou plno ľudí a tu i on, starý Fröhlich, ruky vo vačku, ide proti mne a volá posmešne:
odkiaľ? — Ale veru — z Fiuma, z Fiuma, Fröhliško! Taký chichot povstal a Žid sa stratil ani
smrad.— To ste mu dali, — smeje sa vychudnutý Veston, a nahnúc sa k Beňovi, hovorí, — čo by
bolo bývalo z tohto človeka v iných pomeroch?— Národný buditeľ, spoločenský reformátor a hoci i martýr.Svarínsky vstane, podá ľuďom ruku a ide domov. Beňovci ešte ostanú. Prídu i noví hostia,
mládenci. Klupka, Kačkin, Kutan. Sadnú si do kúta a hrajú v karty. Zápäť za nimi dôjdu i
nerozluční kamaráti, podnotár Strnádka a exekútor Rodler na vysviacku Srdovanovho šenku.
Farár odišiel, spoločnosť je voľnejšia. Veľká špiritusová lampa rozlieva ostré svetlo po
priestrannej miestnosti.— Ale ten cisár jednako len nič nepomohol, — pohodí Peterec Cícorovi.— Čo by ten len komu bol mohol pomôcť? — zavolá Kačkin od karát a mrkne Srdovanovi na
starého Želoviča, ktorému už vlasy padajú akosi neporiadne do malých očú. — Čo by len taký
cisár!— Čo to hovoríš? — skríkne Želovič podgurážený. — Jeho Jasnosť veru pomôže! A keď som ja
bol uňho v Burgu pre tú komasáciu? Jeho Veličenstvo…— Ale však to bol veru veľký somár, — pritlačí Klupka hlasom i slovom.— Čožes’ to povedal? — obráti sa ujec zhrozene, pozerajúc po všetkých prítomných v
nastalom tichu.— Že bol somár, — zopätuje mládenec chladno.— Kto?— Ten váš cisár!— Ale Jeho Jasnosť?— Jeho Jasnosť!— No, to si si dal, Jano. To si si dal, — zdvihne sedliak kazateľsky ruku ako i oči
dohora. — Čo ty nevieš, ako si má takýto človek prežúvať slová, keď hovorí o veľkých
pánoch? To ťa bude veľa stáť!— Nech!— Že nech? No, však nech… Ale počuli ste, páni, čo povedal? Budete mi všetci svedčiť —
svedčiť, rozumiete? Také povedať na Jeho cisársko-kráľovské Veličenstvo — sa to svedčí?— A čože nám dobrého urobil? — doberá i exekútor Rodler, vidiac, ako starý zabudol, že
je už tu republika. — Azda ste boli uňho?— Bol, páni moji, — povie skoro zbožne, — bol.— A po čo, ujec? — naleje mu Paľko vína do pohára, zvedavý na históriu, o ktorej už
neraz počul spomínať. Ale to treba starého vidieť, ako vypráva, keď má špic. — Čože ste to?— Nuž šiel som protestovať v mene obce Lesnej v šesťdesiatom šiestom proti komasácii.
Veru šiel, páni moji, — dostáva sa do koľaje, až mu drobné očká svietia. — Vyslala nás
Lesná, mňa prvého, ako podrichtára, Ručena, Župicu a Jana Bolvana z kopaníc, otec toho tam
zpod Orechového. Však sú už okrem mňa všetci na božom súde. To bola vtedy tu, viete, tá
komasácia. Maďari si urobili v našich horách právo, čo nemali. Ani nevedieť, odkiaľ všetko
prihlásili sa páni na naše hory a pasienky. Pojednávalo sa — vyjednávalo, ale nič. Chceli
nám dať len 14 jutár pašienky a 16 jutár hory na jednu urbárnu sesiu. Cenzualistom voľačo a
kopaničiarom nič. Akýsi Burian mal to už tak i deliť. — Čo je? — povrávame si. — To sú naše
hory. Ani za Márie Terézie nepatrily inému, len nám. Nedáme si… Kubica bol vtedy feišpánom.
Prišiel i so sudcom Androvičom a len zavrieť i mňa a zavrieť. — Ľudkovia, to neni vaše —
vraví Androvič. — To je týchto pánov! Tu povstal Žid, akýsi Marháš, otec tohoto, čo žije,
povstal a rečnil v mene obce: my si nedáme obec komasovať! Ale Androvič sa dal do toho.
Vzal retiazku a od dolného kostola ak meria, tak meria. Tu priskočí k nemu tvoja babička,
Kačkin… ale uverte, žena, že by ovládala i dvoch chlapov! — Ja nedám merať! — skríkla naňho
a odhodila mu retiazku. Androvič utiahol sa na dolnú faru, a ako tam on poznačil, tak malo
byť. Nebolo to dobre. A v nedeľu po sv. Duchu hneď na svite len rrund… rrund… rrund —
prišlo z Matúšova vojsko, bohuprisám… Tí hneď — kde je richtár a Kačkinová a ten a onen? Aj
ich aradírovali (uväznili)! Môj tatenko, Pán Boh ich osláv, bývali tiež richtárom. Mali aj
kríž od pána cisára. Len tí už vtedy nežili.— Ale, ujec, ako ste to šli do toho Burgu? — upravuje ho Beňo.— Hneď to ide, len ešte toto… Kto búril, hybaj pod kvery. Dali nám po päť vojakov na päť
dní do každého domu. — Už sa neprotivíme — oznámili sme vrchnosti. Zas prišiel Burian a
počal komasovať. Ale my, vyposlatí obcou — poď do Burgu! Sadli sme v kopaniciach na voz. V
kapse prosba pred Jeho Jasnosť v českom jazyku. Tak sme prišli do Písku a odtiaľ na mašine
do Viedne. Bolvan slúžil pri artilerii, poznal mesto dobre. Našli sme i našich hauzirantov.
— Kdeže vy? — pýtali sa nás. — Pred Jeho Jasnosť cisára a kráľa v mene obce Lesnej… a
rozpovedali sme im vec, ako je. Išli sme rovno do Burgu k tým burgžandárom zameldovať sa.
Práve bol pondelok. Prijal nás i akýsi úradník a ten bol celý Nemec, len — handr-bondr,
handr-bondr… — Kdeže my vás, reku, pán veľkomožný, rozumieme? Však ja som Adam Želovič, ten
Ručen, Župica, Jano Bolvan z Lesnej, Trenčianska stolica. Tu príde druhý a hovorí česky:
príďte sem zajtra o desiatej hodine! Oddáme teda prosbu pred cisára a ideme… Na druhý deň
pýta sa nás úradník, čo sú to vraj tí urbarialisti, cenzualisti, kopaničiari, hofieri? —
Ručen mu to chce vysvetliť, ale ten mu hneď: nedrdlite mi! — Ja prosím pána predstaveného —
zamiešam sa ako podrichtár — urbár, to je sedlisko, na ňom sedliak sedí. Cenzualisti sú, čo
platia remanencie, slobodné role. Kopaničiari? Tí bývajú v hore. Majú ako salaš. Tam býval
otec, dedo, pradedo. Tam si otec ožení syna, vydá dcéru. Tí všetci patria do tej hory. A
hofieri alebo želiari — no, to sú u vás chalupníci! — No, — povie ten pán — vy budete
hovoriť s pánom cisárom! Príďte ku mne zajtra o tomto čase! Ale len vy — načo toľkí? — Jaj,
prosím ponížene — ja mu hneď — my musíme byť pri tom všetci! Čo by mi v Lesnej potom riekli
ako podrichtárovi? V stredu prišli sme zas, ako nám bolo nakázané. Ja som vošiel dnu pred
toho predstaveného, tí traja počúvali vo dverách. — Vaša prosba je prijatá — vraví ten pán.
— Zajtra predstúpite pred Jeho Jasnosť cisára a kráľa. Pokloním sa hlboko — ukazuje
Želovič, ako to spravil — lebo nech nám našu prosbu neprijmú, už sme tam. — Tu máte svoju
prosbu — vysvetľuje nám — a zajtra hláste sa pri tej druhej bráne. Ale ľudí si držte v
poriadku! Nedajte im trunku!Vo štvrtok nemuseli sme už viac k tomu burgžandárovi. Ráno zašli sme všetci i s
lesnianskymi hauzirantmi do toho kostola, čo vystavil pán cisár na pamiatku, že ho
nezabili. Všetci sme sa pomodlili, katolíci i evanjelici, aby nám bol Pán Boh na pomoci.
Potom rozkázal som všetkým po káve a rožteku. To bol frištuk a ideme. Ja popredku s písmami
pod pazuchou rovno do brány. — Haltverda?… okríkne nás vtom stráž. Ja som — odpusťte,
ľudkovia — nebol vojakom. Nevedel som, čo to znamená. — Psst-psst — drží ma Bolvan Jano za
halenu. On bol pri artilerii — poznal tú regulu. — My sme — drkocem tomu vojendošovi — Adam
Želovič, Ručeň, Župica, Jano Bolvan z Lesnej, Trenčianska stolica. — Kam? — pýta sa nás už
pekne po slovensky. — K Jeho cisársko-kráľovskej Jasnosti… On nás však už znal a pustil
hneď dnu, — vypráva ujec celý uveličený.— To ste si mali radšej vypiť. Boli by ste smelší, — poznamená Peterec, kým ostatní ani
oka nespustia so starého, ako vypráva.— Oj nie! To nám bolo zakázané.— A čo potom dnu?— Nuž vojdeme. Tu chodba a čisté, nebeské svetlo. Ale na konci horela už lampa. Stúpame
hore schodmi. — Kam? — zas nás pristaví akýsi žandár. Ten už mal také biele vlásovie na
šišaku. — Pred Jeho Jasnosť! — hovorím. Stúpame ďalej po mäkkých kobercoch. Zas jeden s tým
bielym vlásovím. Ten však už nepovie slova, len nám prstom ukazuje cestu. Nohy sa mi kĺžu a
ja mám rečniť. Vlasy mi vstávajú na hlave — veď to už ani pred samého Pána Boha. — Kam? —
ešte nás pristavia takí s vyhrnutými krídlami na kabátoch a s rohatými klobúkmi na hlavách.
— Pred Jeho Jasnosť! — Kto? — Nuž, reku, my, Adam Želovič, Ručeň, Župica, Jano Bolvan z
Lesnej, Trenčianska stolica. Tu nám, ľudkovia, berú všetko, čo máme v rukách. Mne
hauziranti dali kadečo pre deti do uzlíčka — či mi to tí nezoberú? — I halenu? — pýtam sa
ich. — Ale to vraj už nie. Prekutajú nás, či nemáme nejakú zbraň. Ideme ďalej a tu už tí
poboční ak šústajú, tak šústajú krokom. Takto, hľa — ukazuje otec na podlahe. — Kam? —
Zopätujem ako riadne a tu vidím, akýsi halapartoš. Taký s tou pikou. Len potom som poznal,
že i žije, keď ho vymenili. Potom nás už pustia do tej galerie a my ideme na svoje numero.
Sadneme si. Tam sa obalkuje taký pán so zeleným vlásovím na kalpaku. Píše do protokolu, a
to už pri samých dverách Jeho Jasnosti. Tam stoja i dvaja generáli — husársky a dragúnsky.
Šable majú zlaté a ani sa nehnú. Ako mŕtvi. — Idete pred Jeho Jasnosť — hovorí nám ten s
tým zeleným vlásovím. — Nekľakajte si! To on nemá rád! A nič sa nebojte! Smelo si povedzte
svoje… — Konečne nás volajú. Nebojím sa, ale bych to neprial ani jednému svojmu dieťaťu.
Idem popredku s písmami v ruke do veľkej izby. Ostatní za mnou. Jeho Jasnosť píše pri
stolíku. Zrazu podíde k nám a zastane na tri kroky. — S hlbokou a poníženou úctou, Ich
cisársko-kráľovské Veličenstvo, predstupujeme pred ich obličaj — počnem ja hneď. — U nás v
Lesnej je komasácia a dávajú nám málo. Prosíme, aby nás Ich cisárska a apoštolská Milosť
láskave zastať ráčila… Nato mi pán cisár vezme z ruky prosbu a spraví kerdajch. No, reku,
to je ešte nie všetko. — S hlbokou a poníženou úctou — dodám si ešte smelosti a už mi to aj
ľahko ide — tak nám tí páni povedali — ak sa odvážime predstúpiť pred Ich Jasnosť, nedajú
nám vraj ani toľko. Aj nás pozatvárajú. — Nebojte sa nič — potľapká nás pán kráľ po pleci
radom — dostane sa vám úľavy. A ak by vám čosi hrozilo, dajte mi len hneď znať. Potom nás
už ten s tým zeleným vlásovím vyviedol, ale prosba ostala tam.— A ste čo dosiahli? — vpíja sa Beňo s netajeným záujmom do markantných sedliackych čŕt.
— Uľavilo sa vám?— Ako by nie? Panský komposesorát musel nám dať miesto 14… 24 jutár pašienky a 28 jutár
hory na sadenie. Aj sa nám Kubica vyhrážal. Najmä mne — len zavrieť a zavrieť. Ale ja som
si nerobil z ničoho nič. Však som vedel, kade je cesta do Burgu.— Škoda, to mal počuť Svarínsky! — ľutuje Beňo. — Čo ste vy to len naskusovali…— Ej, naskusoval, — prichvaľuje si ujec i sám. — Ale Bože uchovaj druhý raz! Však som to
už i pánu farárovi vyprával. Aj si to poznačili.— A toť ujec Dŕžava boli zas v burku, — uškŕňa sa Kačkin od druhého stola. — Pravda,
ujec?— Ta choď, ty ohava. Nedopaľuj, — oháňa sa bielučký, územčistý gazdík.— V burku? V akom burku? — hľadia Beňovci i podnotár s exekútorom jeden na druhého. — Čo
je to?— Ale nič to neni, — prisadne Kačkin bližšie k spoločnosti. — To sa prihodilo kedysi
ešte tiež pred vojnou. Starý Neumond, ten fufnák, mal syna Arpáda, veľkého figliara. Teraz
je v ktorejsi banke v Bratislave. Ten raz po jarmoku ak volá, tak volá ujca do kaviarne —
ja som tiež bol pri tom — že tam dostať poriadne bičisko. Vojdeme a tu hneď kadejaké
slečinky: — Nech sa ľúbi sadnúť. A čím môžme slúžiť? Je tu dobrý koňak, likéry… Ujec predal
býčka, neni bez groša, kýva hlavou, usmieva sa a hľadí na Arpáda. Huncút Židák mrkne na
frajličky a o chvíľu už sú tam dve fľašky piva.— Ale čo ty vieš! Nebolo to tak! — mrzí sa Dŕžava.— Bolo — nič nevravte! Však som tam bol. Jedna z tých frajličiek sadla si vám na kolená,
druhá sa vám ovesila na plece — nie?— Ja som im hovoril, či by mi nešly zemiaky okopávať…— No veď — no, — mrkne Kačkin zhovievavo. — Príde platiť. — Koľko? — pýta sa toť
priateľ.— Päť korún, ako im… povie jedna. — Čože? — Päť korún? Ale nešialia — naozaj päť? — díva
sa zhrozene. — To už musíte spustiť, ak máte svedomie! Kde bych ja prišiel? Veď ja tie
peniaze nedostanem za teľa…— Však to i tak bolo, — priznáva ujec, kým ostatní idú sa smiechy zadusiť.— Tak, hľa — už sa pamätáte. Lenže slečny nechcely to uznať, potvory. Kdesi-kamsi a
Dŕžavov novučký okrúhly klobúčik — fuk, už ho niet.— No, ja zaplatím — vraví už potom, keď vidí, o čo ide — však som toho Ryšku nepredal za
plevy! Ale to aspoň nikomu nepovedzte…— Ha-ha-ha, — nezdrží sa trochu už podliaty exekútor a spustí to na plné ústa. I druhí
sa smejú.— Nie! Nebolo to tak! — bráni sa Dŕžava, tiež už veselší o dobré poznanie. — Však som
nespravil nič zlého. Čoby…?— Tak nám povedz, ako bolo potom doma, — pohmká si Metielka. — Ak si to nezabol, platím
ešte liter slivovice.— Ako bolo? — odkašle si ujec. — Nuž vravím mojej nebohej starej, Pán Boh ju osláv —
žena, ja som ti bol v tom burku. — A kde ťa tam vred niesol? — ona hneď do mňa. — Ty
nehanba, máš ty Boha pri sebe? — Však bol tam i Neumondech Arpád — kryjem sa, ako viem. —
Bohdaj toho Žida vred krútil. Kde ťa to zavliekol? Či si ty pán? A čo si zmrhal? — Päť
korún — priznám sa jej ako vždy spravodlivo — je to tam draho v tom burku. — Päť korún! —
skríkne ona. — Čo sa ja musím za päť korún nahrbačiť. Čo si tam robil? — Nič, nech ma šľak
trafí, rečiem — ale nič! Veď tam bol, reku, i Kačkin. Opýtaj sa ho. Nič veru! — Hej, vred
teba krútil — počne mi čítať levíty… — Ale nič — postavím sa smelo, keď mám čisté svedomie.
Aj si kľaknem pred ňou na kolená — no — rečiem — nech ma popadne vred na tomto mieste, ak
som čo… okrem toho, čo som to pivo vypil.— S vami to bolo trochu ináč, Želovič, — zabáva sa Beňo i s Vestonom.— Eh, vytrpeli sme si dosť obaja.Hostia sa smejú, i Srdovan sa smeje. Slivovička ani olej, míňa sa dobre. Ujec Peterec
potrasie krásnou sivou hlavou a spustí si pesničku.— Ej, čo mi to hučí rovno do ucha, — zaženie sa Metielka na kamaráta mohutnou rukou a
zadrie mu nechtom do nosa.Krv vyfrkne — povstane meľa, krik a huk. Tá slivovica má len mnoho ohňa. Beňo s učiteľom
sa vytratia prví. Za nimi rozvadení chlapi jeden za druhým. Rodlerovci vydržia najdlhšie,
ale už zťažka stoja na nohách. Dobre, že sa na Dome svieti, keď sa tlčú nocou. V prednej
izbe býva ešte vždy vdova Chrenková so svojimi deťmi a čaká konečné vyriešenie svojej veci.
Ani ten Čremošný nič nepomohol…— Zbytočná som na svete, — mihne sa jej peknou, vyvädnutou hlavou večer, keď poukladá
deti na lôžko. Zbytočné i moje deti — hľadí s nevýslovným smútkom na útlu tváričku
Ilonkinu. Ako dobre by bolo ráno nevstať viacej!… — Sadne k lampe a obšíva šatočky, štopká
pančuchy neskoro do noci. — Karola by bolo treba dať do školy. Za čo?„Tie naše ženičky jedna druhej vravia:
Kde je môj, kde je tvoj — kde sú tí korhelia?…“počuť popod okná pospevovať neistým hlasom.— To je Rodler, — pozná hneď Chrenková. Zhasí lampu, aby sa jej náhodou neprišiel
spovedať.Vo vedľajšej izbe tisne sa Mrávik, rád by sa vraj i oženiť, a čaká, kým sa Chrenková
vysťahuje. Podnotár prejde popred jeho dvere do svojho kabinetu. O dobrú chvíľu zas počuť
kroky. I hlas sa ozve chrapľavý, dutý…— Emil… Emil…!„Rodler,“ myslí si Chrenková. „Ešte nemá dosť?“Skutočne exekútor zájde za priateľom. Blysne baterkou v kabinete. Strnádka už chrápe na
posteli. Rád by ho zobudiť — nejde to. Hodí sa teda i on na otoman a usne oblečený.Okolo jednej zobudí ho výkrik.— Strunkár, vidím ťa… Strunkár, vidím ťa! — rozráža ticho plachý krik podnotárov. — Ty
si to, ty…! Hľaľaľa!— Čo kričíš? Koho vidíš? — blysne Rodler svetlom a osopí sa na spoločníka, ktorý sedí na
posteli, ukazujúc do kúta ku dverám.— Tam je, tam…!— Kto?— Strunkár, Chrenko… hľaľaľa…!— Kde? — siahne exekútor do nohavíc.— Tam… hľaľa!— Bac! — zhučí vtom výstrel z revolvera a zatrasie budovou. — Na! — a zahučí i druhý.— Azda, sa pobili, — skočí Chrenková, ktorá i tak nemôže spať pre všelijaké starosti.
Chce von — zobudiť Mrávika, keď počuje kroky na chodbe. Pozná ho hneď. Dovtípi sa, ako ide
k podnotárovmu kabinetu, započúva sa a vráti sa. — Iste je to len hec a nič viac.Ráno tvoria sa hlúčky na ulici. Ženy postávajú a dávajú hlavy dovedna. Pani Ganslová,
objemná, prezieravá, v ošúchaných šatách, chodí od jedných k druhým a vypráva i ujcovi
Zrídených, ako vysviacali v noci Srdovanov šenk.A ešte jeden chýr udrel jej do ušú od pani Schatzovej. Tohto roku má vraj prísť do
Klenova i pán prezident.— Však už tu bol akýsi v jeseni, — vraví Trúskech vdovica.— Čož’ to bol len minister. Ale toto prezident. Najväčší pán! — vysvetľuje Ganslová.— To ako by len prišiel sám pán kráľ a cisár, Jeho Jasnosť! — zamieša sa i Adam Želovič,
idúc za Zrídeným na ranné občerstvenie. — Vieš, Anna, to je pán. Tomu môžme všetko
predložiť, čo nás bolí…— No, to by sa mal veru napočúvať, — poznamená vrtká vdovica. — Len z našej doliny by to
trvalo aspoň za týždeň. Ale bude aspoň paráda — jajajaj.
|
Razus_Svety-3.html.txt
|
Zprávy o revolúcii vo Viedni r. 1848Rakúska. Viedeň 8. májaPredošlý týždeň žiaci spočiatku mačacie hudby,[1]hneď zase druhé demonštrácie robili. Arcibiskup viedenský[2]a druhí štyria mešťania žiadali od ministerstva, aby vyhnaní liguriani,[3]proti ktorým i tak celé obecenstvo zvlášte ale žiactvo vystúpilo, tak i mníšky
pokánenky — Büsserinen — ktoré zarovno s nimi sú vyhnané a tiež v zlom chýre stáli, boli
naspäť pozvané a do ich práv postavené. Na to sa veľmi rozhorčila celá Viedeň a arcibiskup,
ktorý už raz predtým bol znepokojený mačacou hudbou, ju zasa dostal, ako aj tí štyria
mešťania, čo na tej prosbe podpísaní — od ligurianov platení — stáli; neminul jej v ten
večer ani minister Fiquelmont.[4]Mysleli žiaci, že na taký spôsob ten posledný, k terajším okolnostiam vraj
nesúci, službu zloží, ale sa v nádeji sklamali. Ustanovili teda medzi sebou tie hudby tak
dlho opakúvať, pokým na zloženie svojho úradu nepristane. A hľa, na druhý deň nielen
žiactvo v hojnom počte ale aj druhí od národnej stráže a meštianstva spravili Fiquelmontovi
ohavnú mačaciu, ušiam veľmi nepríjemnú hudbu. Na tretí deň úrad zložil. O pozvaní
ligurianov viac ani zmienky.Pozatým prišlo žiacke vyslanstvo z Krakova a Ľvova, aby uviedlo akademický zväzok s
tunajšou univerzitou. Pri tej príležitosti, ako sa toto v aule — v dvorane všeučilišťa,
jednalo, zbadali tam (ako i z Viedenských novín môžete vidieť) špicla — špehúna potajomnej
polície, ktorá, dosť po prstoch poklepaná, ešte predsa svoj špatný spôsob zanechať nechce —
a hybaj s ním na hlavnú národnú stráž. Hneď zatým, ako tohoto vtáka odviedli, chmatli
druhého, ktorý postavený pred žiacky súd, vyjavil, že má splnomocňujúce písma od polície na
špehovanie ako aj slobodné lístky do divadla a na vozy, čo chodia od Štefanského rinku k
parolodi — aby tam hneď mohol cestujúcich vyskúmať. Toto vyjavenie obecenstvo veľmi
znepokojilo. Obecenstvo, ktoré nemalo miesto v aule, stálo pred univerzitou a toho vtáčika
na balkóne žiadalo vidieť. Žiaci ho na žiadosť priviedli pod zbrojou na balkón s tabuľkou
na prsiach s nápisom: „Policaj-Špicl“. Žiactvo kričalo a pískalo, zo všetkých strán bolo
počuť — „pereat“ — nech zhynie! — Čo s tým špiclom ďalej urobili? Špicel je pes s dlhým
končistým pyskom, čo sa okolo po kuchyniach tára a do hrncov nazerá, preto Viedenčania aj
týmto špehúnom to meno dali, lebo všade nosy pchajú. — Aby bol príklad, aby špiclom druhý
raz chuť prešla do auly nosy pchať, teda ho vtrepali do psieho voza s oblúčkami na dvoch
kolesách ťahaného od dvoch vozárov a pod sprievodom jedného oddielu národnej stráže a
druhého žiackej stráže odviezli na hlavnú národnú stráž do mestskej zbrojnice. Čiže to bol
smiech a pískanie! — Jeden môj spoluakademik, čo ho tiež odprevádzal, mi povie: „Braček, či
sa ti teším, pred siedmimi rokmi on mňa, teraz ja jeho do chládku odprevádzam.“ Tak mu
treba, kto druhému jamu kope, sám do nej padne.Žiaci ako aj meštiansky výbor niektoré punkty danej ústavy[5]žiadajú mať polepšené. Medzi inším, aby mocnár nesmel voliť bez počtu údov ku
snemu, a aby sa utvorilo ministerstvo pre robotníkov. Ďalej aby sa volenci do komory[6]volili bez cenzu[7]a nie len majetnejší zemskí páni, ale aj chudobnejší. Prvý punkt že sa
nepovolil, druhý že je potvrdený. O ostatných dvoch isto neviem.Nitrianske žiadosti[8]naplnili všetkých bratov Slavianov nevýslovnou radosťou. Sláva im! Len krepko
treba na zákonnej ceste pokračovať, keď sa za svoje, čo je spravodlivé, pred bohom a svetom
zaujímame, a za to stojíme, teda nás aj najväčší odporník ctiť musí.Ešte nikdy Viedenčania o Slovákoch toľko nehovorili ako teraz, lebo mysleli, že o našu
reč a národnosť toľko stojíme ako o lanský sneh, a hľa, teraz okrem drotárov a plátenníkov
aj druhých rezkých Slovákov poznávajú. Budúže tiež naše Tatry hrdo svoje šedivé hlavy
vypínať, keď svoje dietky v našej drahej Uhorskej vlasti tiež kvitnúť uvidia.*Rakúska. ViedeňDeň 15. mája v dejepise zvlášte viedenskom bude zapísaný veľkými literami. Dňa 13. mája
prišiel od ministerstva rozkaz, aby sa výbor národných stráží[9]rozišiel, lebo že on právo do politiky sa miešať nemá. Ten istý deň večer
početné vojsko s delami vystúpilo na Glacis[10]pre príčinu, ktorá sa ešte dosiaľ nezná. Toto ľud ozaj rozhnevalo.Okolo poludnia pätnásteho sa žiactvo zišlo na univerzite, aby ministerstvu a cisárovi
predložili nasledujúce žiadosti: aby ten rozkaz, týkajúci sa národnej stráže bol zrušený,
ďalej aby stráž pri cisárskom hrade a po bránach vykonávala odpoly národná stráž s vojskom
a tretie, aby nie dve, ale jedna komora[11]bola utvorená na kraj. ústavný snem a volenie údov sa vykonávalo bez cenzu.Pri tom rokovaní uchvátení a rozohriati mladí ľudia sa na všetko pripravovali, svoje
žiadosti, keď na to príde, umienili aj krvou vydobudnúť, pušky nabíjali, keď nie dobrým,
tak násilím chystajúc sa prinútiť ministerstvo k prijatiu žiadostí.Nato sa po celom meste a predmestiach bubnovalo, národná stráž a vojsko sa zvolávalo pod
zbroj. Už o dvoch popoludní bol cis. kr. hrad zatvorený, sčiastky národnou strážou,
sčiastky vojskom boli všetky brány obsadene; delá tiež nechýbali.Univerzita pozvala meštianstvo a národnú stráž, aby zároveň s ňou vyslali vyslanstvo s
tými žiadosťami k ministerstvu; jedni sa im pripojili, druhí odporní so žiakmi, ktorých
rebelantmi prezvali, sa spojiť nechceli. Ozbrojení žiaci očakávali vyslanstvo s výsledkom
pred univerzitou do 8. večer; za ten čas k nim v hojnom počte meštianstvo a oddiely
národnej stráže pristúpili a s veľkou radosťou, strašným vykrikovaním „vivat“ boli prijatí.
Robotníci, ktorí stáli pred bránami a v predmestiach so sekerami, motykami, čakanmi atď.,
poslali vyslancov na univerzitu, aby im žiactvo dalo návod, čo majú robiť, aby len mihli,
keď bude treba, že do dvadsaťtisíc robotníkov na horespomenutý spôsob ozbrojených, za nich
život obetovať hotoví, hneď uderí na nepriateľov. Žiaci im dali odpoveď, aby sa držali len
v tichosti.O 8. hodine večer vo vojenskom poriadku pod všetkými im darovanými zástavami stúpali
žiaci s mešťanmi a národnou strážou cez Graben Panskou ulicou do cisárskeho hradu na
Jozefov rink a štvorrohú sochu obľúbeného cisára Jozefa[12]obstáli. Na Graben a Freiungu dajedny oddiely žiakov ostali, každý oddiel majúc
šiestich s motykami, rýľami, aby keď bude treba, narobili barikády. Pred nimi a za nimi
stáli mnohí robotníci, tiež tak na ten istý cieľ ozbrojení, a hovorí sa, že na niektorých
miestach aj dlažbu vyrýpali, aby tým lepšie boli prichystaní.Vyslanstvo ešte nechodilo s odpoveďou, tu krik a veľký huk. Generál Sardagna, mestský
komandant, zišiel na Jozefov rink obzerať národnú stráž. Kričali za ním: „Naše žiadosti nám
dajte!“ Presvedčený súc o duchu národnej stráže, vrátil sa do hradu, tam porozprával, čo
videl; že to veru nie žart, to dosvedčovali vyslanci, že vraj zle bude, ak petíciám
neprivolia.Nato sa ukázal medzi národnou strážou arciknieža Franc Karol[13]so Sardagnom, tu krik „Jednu komoru chceme, a dnes ešte!“ tak, že sa hneď
vrátil naspäť. O chvíľku prišlo heslo, že prvé dva punkty: že výbor národnej stráže ostane
a vojsko len vtedy vystúpi, keď to bude od národnej stráže uznané za potrebné. Jednu komoru
dovoliť nechceli, ale keď proti polnoci že niektoré žiacke oddiely vnišli do hradu a s
vojaci sa porozumeli, aj jedna komora bola potvrdená. O jednej v noci pekne-krásne išli v
pokoji domov a na druhý deň tak ticho bolo, ako keby to ani pravda nebola bývala.Dňa osemnásteho. Všade sa hovorí, že cisár v túto noc odišiel so šiestimi vozmi do
Inšpruku.*Rakúska. Viedeň 22. májaVo štvrtok 18. ráno vyjdem na ulicu, tu čítam plagát, že cisár v noci odišiel s celou
rodinou a dvorom do Innsbrucku do Tirolskej, krem toho žeby sa prv o tom dačo obecenstvu
alebo aspoň ministerstvu bolo ohlásilo. Tváre všetky — smútenie, ľudia behajú sem a tam,
ale najväčšmi do cisárskeho hradu sa tisnú; tam už stojí národná stráž, študenti a
mešťania, aby každý nečin prekazili a aby prehliadajúc vozy veľkých pánov dvorských
nevypúšťali. Za cisárom poslali vyslanstvo, aby ho ponížene naspäť medzi svojich
Viedenčanov pozvali, to sa ešte ten deň bez výsledku vrátilo, lebo ho nedostihli. Druhí
ľudia sa tisli do národnej banky vymieňať banknóty za striebro a zlato; tej nedôvere k
banknótom boli na príčine daktorí hostinskí, kupci a úžerníci, ktorí ľudia ponúkali za
päťku po štyri ba tri zl. striebra. Už pre takých nešľachetných by sa mala pokuta, ale ozaj
prísna, určiť. Ale mnohí tiež inšie mysleli, že banknóty musia padnúť, akoby národná banka
s cisárovým odchodom v takom tuhom zväzku bola!Medzitým lapili troch, dvoch z nich správcov novín — jeden správca „Constitucie“ — ktorí
vyhlasovali republiku.[14]Jeden búril robotníkov proti žiakom, že títo vraj nútili cisára pištoľami k
odstúpeniu z Viedne; tohoto blázna sami múdri a statoční robotníci chmatli. Jedna barónka,
čo tiež republiku vyhlasovala, nie v dobrom chýre už prv stojaca žena, sa tiež do chládku
dostala.Tak obávaný a nie bez príčiny strašný deň 18. máj pomocou spojených mešťanov, národnej
stráže, žiakov a povolaného vojska prešiel pokojne. Na druhý deň sa ľudia hrnuli ešte
väčšmi do národnej banky, ale teraz už prestávajú, lebo vidia, že tam šupákov a žltákov
dosť, že teda banknóty svoju platnú cenu zadržia, a že pre priemyselného človeka banknóty
sú nevyhnutne potrebné, majú svoju cenu v banke v striebre a zlate hotovú.Všade panuje tichosť a poriadok. Krádež a vraždenie už oddávna neslýchať a z tohoto
ohľadu si nikdy nebol taký istý ako teraz. Všetko by dobre bolo, len to je zle, že od dňa
na deň ostáva viac a viac tovarišov bez roboty, medzitým druhé remeslá, ako krajčíri,
zbrojovníci (Waffenschmied)[15], remenári atď. nestačia pracovať.Výbor národnej stráže sa má rozísť, z národnej stráže, žiactva a meštianstva sa vyvolil
výbor „Verejnej istoty“ — Sicherheitsausschuss — povinnosťou ktorého je chrániť poriadok a
verejnú istotu. Už vo svojej povinnosti pokračuje. Hlavný táborník mestskej a národnej
stráže, zarovno aj žiactva, je Auersperg,[16]pod ním táborník žiackej je Colloredo z Mansfeldu.[17]Montecuccoli[18]je predsedníkom výboru. On hneď druhý deň po odchode cisára vydal proklamáciu,
aby sa obyvatelia Viedne ticho a v poriadku držali, aby sa po uliciach nezbehúvali a
neharašili, lebo že keď sa napomínaní nerozídu, najmä keď dáky nečin spáchajú, polapaní od
pár mesiacov až na pár rokov, keď sa búrky strhnú a ruvačky, od pár rokov až do smrti budú
pozatváraní. Že mal byť aj náhly súd ohlásený. No to by bolo ešte daromnejšie ako to prvé,
lebo sa ľud veru v tom hroziacom a buričom ozaj prajnom čase mužský a rozumne zadržal a
preukázal, že je omnoho múdrejší ako tí, čo o ňom tak skrivodlivo odporne súdia. K tomu
podávam len tento príklad: Von za líniou, kde do dvetisíc ľudí cesty kope a zem vyrovnáva,
si kupovali chlieb, ktorý sa im menší a ľahší videl, ako by mal byť. Odvážili dakoľko tých
chlebov a hľa, našli, že po dva-tri loty[19]— pri sr. grošovom chlebe — chýbajú; druhí ľudia a druhý čas by boli pekára aj
s jeho celým krámom azda hodili do pekárskej pece, ale títo pekne krásne najprv zaistiac
pekárovu osobu, šli s tým korpus delikti na univerzitu, vec rozpovedali a preukázali; oni
pochválení súc šli do práce a pekár bol oddaný vrchnosti a vopchaný do chládočku, aby sa
tam lepšie spravodlivosť a chlieb vážiť naučil.Ľudí ešte väčšmi láka a márni to, že príhodne skoro každý deň horí. Včera večer voľajaký
invalidský dom horel v Neulerchenfelde a teraz, ako toto píšem, horí v Leopoldove.*Rakúska. Viedeň 25. májaNavrátiac sa včera z Innsbrucku gr. Hoyos a gr. Vilcek, Jeho Jasnosť naspäť volajúci
vyslanci, ktorí o zdraví Jeho Jasnosti najspokojnejšie chýry doniesli spolu i s jedným
nariadením, aby sa niže nasledujúceho vyjadrenia v každej jeho krajine skrz ministerstvo
vyhlásilo; s týmto je i palatín Uhorska splnomocnený.Moje vyjadrenie ľudu.Dňa 15. mája vo Viedni sa stalé veci na to smutné presvedčenie ma doniesli, že jedna
anarchická strana, najviac skrz cudzincov na zlú stránku vedenú akademickú légiu[20]a na podlých neverných mešťanov a národných strážcov sa opierajúc, mňa zo
všelkej slobodnej činnosti zobliecť sa usilovali, aby tak nad jednotlivými zhanobenými
právami, všeobecne vzbúrenými krajinami a sídelného môjho mesta dobre zmýšľajúcimi mešťanmi
moc svoju prevádzala. Na inšie teda rozhodnutie som nemohol prísť, ako na to, aby som lebo
s verným strážnictvom v čas potreby mocou priechod si vydobyl — alebo na okamženie, bez
všetkého hrmotu, do mojej jednej krajiny, ktoré mi, buď bohu chvála, všetky sú verné, sa
uchýlil.Rozhodnutie bolo bez pochybovania. Pokojnou, bez krvi cestou som umienil a vždy
rovnovernému vrchovidieku som sa obrátil, kde som spolu bližšie k tým vojskám, ktoré za
vlasť tak víťazne bojujú.Ďaleko je odo mňa tá myšlienka, aby tie dary, ktoré som ľudu v dňoch mesiaca brezna
udelil, a týchto prirodzené výsledky naspäť vziať alebo zúžiť chcel: ba práve vždy z
náchylnosti k môjmu ľudu, spravodlivé žiadosti zákonnou cestou vyslyším, národné a
krajinské záležitosti do povahy vezmem, len nech ony sa vpravde všeobecne utvrdia, zákonnou
cestou predložia, skrz snem popretriasajú, mne k potvrdeniu podajú a nie zbrojnou rukou a
bez splnomocnenia jednotlivcov vydierajú.To som chcel skrz môj príchod z Viedne, do stavu trápneho upadnutému ľudu na uspokojenie
povedať a spolu i napomenúť ho, že v otcovskej láske vždy som bol hotový z mojich detí,
strativších vieru, napraviac sa, prijať. Innsbruck, 2. mája 1848. Ferdinand[21]v. r.*Viedeň 27. májaPríbeh ten, že cisár krem toho, žeby to bol čo aspoň ministerstvu ohlásil, odišiel pod
menom zdravie svoje opatrovať, pripisovali ako následok tej 10. t. m. násilnej petície
žiakov. Počet takto mysliacich nebol malý; mnohí filistri[22]počali zvlášť aristokraticky hlavu vyzdvihovať a proti žiakom, statočným
vybojovateľom slobody, reptať. Ozaj už počali priateľov tratiť, len robotníci im boli
oddaní s dušou a s telom. Na dosvedčenie tohoto a aby ste, drahí rodáci, videli, akým
duchom sa tunajší robotníci proti tým, čo im dobre chcú, napríklad, aby ste aj vy tých, čo
vám dobro prajú, čo za vás pracujú, poslúchali a nasledovali, dovádzam dakoľko z mnohých
srdce prenikajúcich skutkov.Jedni robotníci, neviem z ktorého predmestia, poslali svojich vyslancov na všeučilisko,
že chcú pre chudobných žiakov z 25 gr. striebra, čo si za deň vyrobia, každý jeden 5 gr.
striebra obetovať; za túto srdečnosť žiaci slzavými očami ďakovali, a ako sa rozumie,
neprijali. Druhí na stráži stojacim študentom poslali okov piva a šesťdesiat párov
klobások, študenti to chceli zaplatiť, ale chlapčisko, čo tú potravu doviezol, nič vziať
nechcel, ani len diškréciu, s tým dodatkom, že keď nie je vstave k tomu prispievať, že
aspoň diškréciu nechce.Zo všetkých strán sa však osvedčovali, že chcú všetko to robiť, čo žiaci rozkážu, hotoví
za nich krv a život obetovať. Zámočníci a kováči im prisľúbili, že keď bude treba, keď budú
v nebezpečenstve, aby len mihli, že im ich krv a život slúži na obranu atď. Medzitým proti
žiakom vždy väčšmi a väčšmi v plagátoch a vrkočových novinách[23]vystupovali. Ale našli sa zase aj mnohí z národnej stráže a mešťanov, čo
svojich kamarátov pozývali, aby žiactvo, ktoré sa má rozísť — lebo školy dvadsiateho
štvrtého boli zatvorené — podľa možnosti podporovali, len aby neodišli, sľubujúc ich
zaopatriť potravou a hospodami. Mnohí to aj vyplnili a študentov, uznajúc ich zásluhy, k
svojmu stolu a do svojich hospôd pozvali, hovoriac, ak sa študenti rozídu, nemá kto našu
kroz nich vydobudnutú slobodu chrániť a brániť.Z jednej veľkej fabriky sľúbili tovariši zbierať chudobným žiakom každý týždeň dva zl. a
každý mesiac krem toho päť zl.Dňa 26. ráno okolo deviatej prišiel gróf Colloredo, táborník žiackej stráže, na
univerzitu, že sa študentská légia má rozísť alebo zbroj zložiť, alebo sa popísať medzi
národnú stráž podľa okolí, kde žiaci roztratení bývajú. Dvadsiati štyria žiaci, čo držali
na univerzite stráž, na to privoliť nechceli, a keď to Colloredo chcel vyviesť silou,
bodáky proti nemu vystrčili, aby sa nesproboval, lebo žiacku légiu cisár v marci potvrdil,
tak ju nikto nesmie roztrhať. Prinútený táborník odstúpil, vojsko obstálo univerzitu, ulice
hrozne obsadlo a na Glacis s delami ležalo. Brány pozatvárali a nikoho ani von ani dnu
nepustili. Už aj tento čin bol protizákonný, lebo 15. t. m. cisár a ministri podpísali, že
vojsko bez privolenia národnej stráže nesmie vystúpiť, a teraz národná stráž o tom nič
nevedela.To veľmi rozhnevalo národnú stráž a študentstvo, a čochvíľa zo všetkých strán sa na veľa
tisíc robotníkov do predmestí so zástavami, so sekerami, rýľmi, motykami, drúkmi a bohvie s
akými hroznými strojmi nahrnuli brániť svojich bratov žiakov, čo za nich pracujúc tak mnoho
obetovali. Z Leopoldova prišli robotníci a národná stráž, bránu Rothenthurm[24]vrútili a do mesta sa valili, tu jednému vojakovi — z našich rodákov, pluk
Gustáva Vasa — vystrelila náhodne puška, jeden mešťan padol. Toho chudáka skoro roztrhali,
aj kapitán by bol zle obišiel, keby sa neboli utiahli. Po meste krik, huk, vojsko sa muselo
z mesta von pratať, brány národná stráž obsadia a pootvárala; národná stráž, študenti a
robotníci sa vždy viac a viac hrnuli, robotníčky v šatkách nosili skaly.Rodáci, to bol neslýchane strašný pohľad. Ľudia z izieb, čo na ulice stoja, domáci riad
pratali a utekali, lebo jedna barikáda rástla za druhou. Dlažbu kopali a na kopy skladajúc
ulice zatvárali; videl som, ako panie v hodvábnych šatách skaly na barikády nosili, druhé
zase s puškami behali okolo. Až do tretieho poschodia dlažbu vynášali a na okná pokládli,
aby ich, keď by bolo treba, vojsku mohli rúcať na hlavy. Stoly, kasne, stolce, slameníky,
matrace, mreže a bohvie aké všetko veci kládli na barikády. Pri univerzite polapili veľký
voz s pivom, hybaj so sudmi dolu, voz na barikádu prekotili, pivo sčiastky vypili a sudy
pokládli jeden na druhý. Pri Deližanci prevalili asi pätnásť poštových vozov, dlažbou
obkládli a naplnili; daktoré z nich tiež celkom nové, krásne, na ten cieľ boli upotrebené.
Čosi-kamsi bolo po meste vystavané viac ako sto barikád. Najvyššia bola pred cisárskym
hradom na Štefanskom placi, na ktorej sa previevala zástava, čo dali univerzite Chorváti.
Na barikádach boli žiaci a národná stráž ako lastovičky prilepení s puškami, pod nimi
robotníci ešte vždy kopali a upevňovali barikády. Izby po domoch na ulicu boli obsadené
puškami. V uliciach pri univerzite takmer každý desiaty krok hrozne vyzerali strašné
barikády a po nich sa mrvili mladí ľudia. V univerzite ani jedna stolica ani jedna kasňa
nezostala, všetko, čo sa dalo pohnúť z miesta, mašírovalo na barikádu. Raz som sa ozaj
chutne zasmial, keď som vstal a vidím, že som sedel na šlaufhaubni[25]— tá iste z dákeho vrkoča dolu zletela. Robotníci po zatvorených sklepoch
vlastnou rukou písali „Majetok svätý“, potom „My sme statoční, máme svedomie, netreba sa
teda čoho báť“. Naporad sľubovali, že nechcú spáchať žiaden nečin, len spravodlivosť,
pravdu na čele majúc, žiakov hľadať a za nich bojovať.Pozdejšie prišli zámočníci a kováči do dvetisíc. Títo sa vyznačovali končitými pikami,
daktorí z nich mali drúky, obité klincami a nožmi — strašne šteklivé veci, ako voľakedy
Žižka. Všetci mali na čiapkach cedulky s nápisom: „Žiacka légia má podľa cisárskeho určenia
od marca aj napozatým ostať.“Okolo dvoch prišlo od ministerstva, že žiacka légia ostane a vojsko celkom vyrukovalo z
mesta, všetky stráže oddalo národnej stráži krem vojenského radného domu a cisárskeho
hradu; že sa však má zísť na Glacis a tam stáť na ďalší rozkaz. Na to ľud nechcel privoliť,
lež pýtal, aby všetko vojsko, čo nie je potrebné, vytiahlo preč asi štyri hodiny do okolia;
ďalej, aby vojsko obsadilo ruskú a taliansku hranicu, aby tí, čo cisára 18. t. m.
naničhodne odviedli k odchodu, boli postavení pred súd ľudu, aby cisár prišiel za osem dní
naspäť, ak by on nechcel, aby postavil námestníka, potom aby ľud bol uistený; žeby sa
sloboda vydobudnutá od marca a mája zadržala, a žiadna vojenská alebo druhá moc na nich
nenapadla, aby sa Hoyos a Colloredo správali ako lapení — Geissel.[26]Skorej že sa z barikád nikto nepohne, pokým tieto žiadosti nebudú potvrdené od
ministerstva.Už predtým sa bol rozišiel chýr, že má generál Windischgrätz so štyrmi plukmi z Moravy
prísť vojsku na pomoc, aby teda nemohol tak ľahko dobehnúť, železničný most na Dunaji
robotníci zrúcali. To všetci potvrdzujú; ja som tam nebol.Všetci ostávajú prichystaní na barikádach. Vojsko už aj z Glacis odišlo do kasáreň.
Ľudia už prichodia i toto hospodárstvo obzerať.Okolo piatej barikáda na Štefanskom rínku pri arcibiskupovom paláci je veľmi veselá.
Zástavu drží v rukách F.,[27]známy český vlastenec, v peknom českom kroji. Slaviani naporad spievajú, ľudia
im tlieskajú; veselí Slaviani sa ľudu páčia. Pri Štefanskom kostole nakládli oheň a gule
lejú. Na barikádu z arcibiskupovej pivnice nosia vo vedrách víno. Pije sa za slobodu a na
arcibiskupovo zdravie, ktorý ušiel; tiež z jeho izieb pripíjajú.Večer zapaľujú lúče, hrúzo-pekný pohľad! Na tých kamenných hŕbach ozbrojení robotníci s
rovno vybitými rýľmi — aby mohli lepšie ťať — žiakom, národnej stráži a mešťanom ruky
stískajú a znovu sľubujú nič nadarmo nehubiť a poriadne sa držať, čo veru aj na podivenie
držali. Už týchto ľudí, pokým živý budem, nezabudnem, lebo tú morálnosť, ten cit
statočnosti, čo tí ľudia majú, je do zázraku — na najvyšší posmech tým, čo týchto
statočných robotníkov len cez plece obzerali, držiac ich za bagateľ. Viacej ja verím
takejto ruke, čo keď moju stiskne, zubami zaškrípem, ako tým dvojkožatým rukavičkovým, čo
ti ledva malý prst podá, aby sa nezafúľal, fi donc[28], ledva sa obrátil, už zlyhal.Okolo polnoci. Diváci utekajú, že vojsko, že Windischgrätz prichodí tou druhou, zasa tou
bránou; nikto ho nevidel, a predsa všetci kričali, že už ide. Tu hneď — za barikády! Kde
bolo treba ich naprávali, matrace a slamníky vodou polievali, aby sa pri streľbe, zvlášť
kongrevskými raketami,[29]nelapili. Bubnovalo sa na všetkých stranách a na zvon bili, s fakľami sem i tam
behali, neviem, či súdny deň bude inakšie vyzerať. Robotníci predmestí, čo šli odpočívať, a
národná stráž doletujú na pomoc. Ľud v meste tichý, strápený v domoch čuší; v predmestiach
že plačú a horekujú. Spoza barikád a oblokov nemóresne vyzerajú pušky. Čakajú, čakajú
nepriateľa, a nemáš ho nikde. Utichuje sa zbúrenie, jedni už na barikádach chutne chrápu, k
čomu mnoho dopomáhalo biskupovo víno.Písané o dvoch v noci na barikáde na Štefanskom rínku.G. K. Laskomerskýdôstojník pri žiackej légii.[30]*Viedeň 27. ránoMesto je pusté, všetky vozy von z mesta, všeteční ľudia chodia nazerať — žiaci, mešťania
(z tých síce najmenej) a národná stráž varujú barikády. Robotníci dostávajú jesť od
priateľov ľudu. — Hoyos a Colloredo sú pod dohliadkou, pod národnou strážou. Robotníci sa
držia vždy príkladne. Počul som aj to, že včera ráno jeden kňaz voľakde za mestom
robotníkom 17 000 zl. striebra sľuboval za lahodnú robotu, len aby žiakov opustili; ale tí
to urobiť nechceli, a ho lapili. Kde-tu vidíš vytrepať ľudí, čo sa opovažujú reptať na
žiakov; pod našou barikádou jedného národného gardistu vyobšívali, že hovoril proti žiakom.Popoludní ministerstvo dovolilo, že zbytočné vojsko, okrem garnizóny[31]z Viedne von vyjde, mesto okrem kasární a čisto vojenských úradov bude strážiť
národná stráž a žiaci. Že cisárovi bude poslané vyslanstvo, aby za osem dní prišiel naspäť,
alebo námestníka vyvolil. Že tí, čo cisára odviedli, budú postavení pred súd ľudu. Že Hoyos
a Colloredo ako Geissel stoja. A že síce malo vojsko prísť, ale nie pre Viedeň, ale pre
Taliansku povolané, a že to teraz viac sem nepríde, ale že druhou cestou pôjde. O zrušení
kláštorov, čo vo včerajšej petícii tiež bolo, tu ani reči.Ustanovený je výbor z mešťanov, žiakov a národnej stráže, čo má pozorovať na vyplnenie
vydobudnutej ústavnej slobody a jej udržanie, ako aj poriadok a pokoj do mesta uviesť.Ten istý výbor dal rozkaz, aby sa barikády porúcali a cesty napravili, lebo ak sa oheň
alebo druhé nešťastie stane, pre toľké barikády, jedným slovom, pomoc prekazená bude. Malé
barikády sa hneď rovnali, tie veľké nechceli. Napokon uznajúc potrebu — lebo obchod,
kupectvo veľmi kroz to trpeli — aj tie zhubili.Do druhého dňa ráno ani jednej barikády nebolo a kto si ich prv neobzrel, už ich viac
nevidel.Dnes dvadsiateho ôsmeho už vozy po meste behajú, na miestach, kde stáli barikády, stoja
stolce s mištičkou, pri nej žiak alebo národný strážnik s puškou, pod mištičkou stojí
napísané: „Pre robotníkov“. A veru sa im hodne chudákom nazbiera. Robotníci sa pomaly
rozchodia, len kde-tu ešte chodia v kŕdľoch a hŕbočkách.Hovorí sa, že v Inšpruku gróf Bombelles[32]a druhí, čo cisárovi k odchodu z Viedne radili, dostali mačaciu hudbu, lebo že
sú Tirolčania presvedčení, že cisár nebol prinútený odísť, ale zvedený. Že vraj cisár z
Inšpruku odišiel do Botzen.*Viedeň dňa 5. júnaPo roznosených barikádach nastal pokoj a poriadok; výbor meštianstva, národná stráž a
žiactvo ho udržuje. Tento neodvislý, plnomocný výbor svoju povinnosť úplne vykonáva.Predošlý týždeň dostala národná stráž dvanásť diel z magazína delostrelcov, ešte raz
toľko má dostať, ale to sa má potvrdiť od cisára.Za vrchného táborníka celej národnej stráže namiesto Hoyosa je tridsiateho predošlého
mesiaca v dvorane Odeon vyvolený Pannasch, voľakedy vojenský major, chlap rezký a krepký.
Ten istý večer mu dali hudbu pri mnohých lučbách, potom šli k žiackej légii pátrovi
Füsterovi, chlapovi slobodomyseľnému a uctili ho tiež lúčbovým obchodom a nočnou hudbou. On
im na to ďakoval prenikavou rečou. Tento náš pán poľný páter chodí v žiackom rovnokroji, so
širokým klobúkom, ozdobený perom, šabľou otočený. Všetci ho majú veľmi radi a ctia si ho.Druhého t. m. vyšiel ohlas od vojenskej vrchnosti, pozývajúc ľud na verbunk[33]do Talianskej.[34]Na ten cieľ sa vystavili búdky na Glacis medzi hradskou a Škótskou bránou. Ale
robotníci mysliac, že ich na ten spôsob chcú odstrániť, aby potom vojskom mohli napadnúť na
oslabnutú Viedeň, aby teda nikto nemal príležitosť sa zverbovať, tieto búdky tretieho ráno
roztrepali; že sa oni veru verbovať nebudú, lebo že by potom národnú stráž a žiakov
napadli.Počuť, že okolo Viedne po dedinách veľa vojska leží. Pre akú príčinu? Ľudia myslia, že
chcú nápad spraviť na Viedeň a uviesť starý systém. Obávajú sa, že bude veľká ruvačka, ako
sa mnohí domnievajú, ešte tento týždeň. Božechráň; lebo ak sa dačo strhne, nebude tak
pokojný výsledok ako po barikádach. Mnohí Viedenčania vybehujú na okolité dediny a mestá,
hľadajúc útul a pokoj.Cisár žiadnu mienku nerobí naspäť prísť. Pred niekoľko dňami šlo zasa meštianske
vyslanstvo k cisárovi, aby im dal kategorickú odpoveď, či nie. Čo z toho bude?Slavianska barikáda kameňom vytisnutá okolo po sklepoch vyložená stojí — s nemeckým
nápisom „Slavianska barikáda“ a „Boj za slobodu všetky národy spojuje.“[1]mačacie hudby— zvuková demonštrácia, zvyšovaná
napodobňovaním zvieracích hlasov a používaním hudobných nástrojov so zvukmi úplne
neharmonickými[2]arcibiskup viedenský— bol ním Vincent Eduard Milde (1777 —
1853), ináč dobrý pedagóg. Arcibiskupom bol od r. 1831.[3]Liguriani— katolícki mnísi. Mali protireformačné poslanie a
nazývali ich podľa zakladateľa rehole Alfonza Maria de Liguori (1696 — 1787),
talianskeho biskupa.[4]Gr. Karl Ludwig Ficquelmont(1777 — 1857) — rakúsky generál a
štátnik. Už r. 1840 bol štátnym a konferenčným ministrom. R. 1848 viedol ministerstvo
zahraničných vecí, po Kolovratovi bol predsedom vlády, ale už v máji r. 1848 odišiel
do ústrania.[5]niektoré punkty danej ústavy— jednostranne vydanej
panovníkom. Študenti a meštiansky výbor chceli dosiahnuť viac liberálnosti v tejto
ústave.[6]volenci do komory— rozumej do snemu. Volencami treba
rozumieť poslancov.[7](lat.)Vykázania majetku, od výšky ktorého závisel výkon
volebného práva.[8]Nitrianske žiadosti— ich definitívna osnova vznikla 26.
apríla 1848 na Myjave. Verejne boli vyhlásené na druhý deň na Brezovej v zhromaždení
asi tritisíc ľudí a za aktívnej Hurbanovej účasti. Štúrove noviny priniesli ich text
2. mája 1848. Nitrianske žiadosti obsahovali (veľmi mierne) slovenské národné
požiadavky.[9]Výbor národných stráží— čiže gárd. Gardy boli zriaďované na
vnútornú službu, pre zachovanie verejného poriadku, ale aj na hájenie občianskych
práv a slobôd proti prechmatom absolutistickej vlády.[10]na Glacis— predhradie (franc.). Vo Viedni sa tým pojmom
označoval opevňovací obvod pred hradbami (950 m šírky), ktorý nemal byť zastavaný zo
strategických dôvodov.[11]nie dve, ale jedna komora— dve komory znamenali dve
snemovne, hornú a dolnú, pričom horná bývala inak zložená ako dolná, kde boli
poslanci voličstvom priamo volení. Horná snemovňa sa ľahko mohla stať nástrojom
reakcie, čo v revolučnej Viedni dobre pochopili a preto boli len za jednu snemovňu
(komoru).[12]sochu obľúbeného cisára Jozefa— rozumej Druhého. Bola to
jazdecká socha od výtvarníka Zaunera z r. 1807.[13]arciknieža Franc Karol(1802 — 1878) — brat cisára Ferdinanda
a otec jeho nástupcu Františka Jozefa I., v prospech ktorého sa zriekol svojho práva
na trón.[14]Ako sme my to už veľ. obecenstvu oznámili. Spr. Nov.[15](nem.)Zbrojári (hotovitelia zbraní).[16]gróf Max Auersperg(1771 — 1850) — poľný maršal, rakúsky
vojvodca, vojak z povolania už od r. 1787.[17]gr. Ferdinand Colloredo-Mansfeld(1777 — 1850) — bol
dolnorakúsky stavovský deputovaný a generálny riaditeľ stavieb cisárskeho
dvora[18]gr. Albert Montecuccoli(1802 — 1852) — r. 1848 — 49 rakúsky
minister vnútra, ináč prednosta prvej sekcie v tom istom ministerstve[19]dva-tri loty— stará váha. Viedenský lot mal 17,5
gramu.[20]akademickú légiu— študentský útvar, v akom slúžil aj
Zechenter[21]Ferdinand I.(ako uhorský kráľ V., 1793 - 1875) — v r. 1835 —
1848 panovník habsburskej monarchie. Bol mdlého rozumu, preto nevykonával vládu
osobne. Zastupoval ho jeho strýc, arciknieža Ľudovít Jozef Anton (1784 — 1864), ktorý
bol na čele tzv. štátnej konferencie; veľmi sa vzpieral všetkým pokrokovejším
snahám.[22]mnohí filistri— úzkoprsí ľudia, politickí spiatočníci[23]vrkočových novinách— reakčných (mužský vrkoč, cop, bol
symbolom najhoršej reakcie)[24](nem.)Červenú brána.[25](nem.)Nočnom čepci.[26](nem.)Rukojemníci.[27]Zástavu drží v rukách F.— Petr Faster (1801 — 1868), r. 1848
hostinský u „Zlatej husi“ na Konskom trhu (dnešné Václavské námestie) v Prahe. Bol
členom národného výboru i novej (liberálnej) mestskej rady pražskej.[28](franc.)Fuj.[29]kongrevskými raketami— boli to bojové zápalné rakety, druh
ľahko prenosnej zbrane väčšieho kalibru. Vynašiel ich Angličan William Congreve (1772
— 1828).[30]G. K. Laskomerský— autor sa tak nazval podľa Laskomera,
vrchu nad rodiskom, Banskou Bystricou[31](nem.)Posádky.[32]Gr. Heinrich Bombelles(1789 — 1850) — rakúsky diplomat,
vyznamenal sa v napoleonských vojnách. Od r. 1836 bol vychovávateľom synov Fraňa
Karola, a tak aj neskoršieho cisára Fraňa Jozefa I. R. 1848 odišiel s cisárskou
rodinou do Innsbrucku a potom žil utiahnuto ako súkromník.[33](z nem.)Aby sa dal najímať na vojnu.[34]na verbunk do Talianskej— kde Rakúsko ovládalo tzv.
Lombardsko-Benátske kráľovstvo (Lombardsko ešte od r. 1713 a územie niekdajšej
Benátskej republiky od r. 1797).
|
Zechenter-Laskomersky_Zpravy-o-revolucii-vo-Viedni-r-1848.html.txt
|
Balda J.: Dve srdcia o trištvrte na sedemŽart v 1 dejstve, strán 28, cena Ks 4.80.Javisko:slušne zariadená izba.Osoby:Magdalena Pivoňková, Jaromír Valibuk, úradník,
Benjamín Alibaba, ovocinár, dr. Már.Rekvizity:holiace potreby, zrkadlo, fľaša uhariek,
aktovka, spisy.Dej:Vdovec Alibaba navštívi starého mládenca Valibuka
a požiada ho, aby mu sprostredkoval sobáš s pani Pivoňkovou, Valibukovou bytnou. Valibuk mu
vyhovie, ale pani Pivoňková myslí, že pýta jej ruku pre seba a rada sa rozhodne znova sa
vydať. Valibuk nie je omylom nadšený, ale keď prichádza dr. Már so sdelením, že zdedil po
strýkovi z Ameriky veľký majetok, ale len pod podmienkou, že sa ihneď ožení, je rád, že má
už snúbenicu. Po zasnúbení ale vysvitne, že s dedictvom sa tu stal omyl, ktorý pán Valibuk
zaplatil svojou slobodou.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Jednoaktovky-vesele.html.txt
|
Vy, božího sloupy důstojenstva[1][2]Vy, božího sloupy důstojenstva,Tatry, jenž si sám bůh vystavil;sem poď, boha kdos’ neoslavil,a necítil blahost náboženstva.Chrbaty vy slavné všeslavenstva,mnohý vrah se na vás zavalilvztekem hrozným, předce nezdávil,slávou co má býti člověčenstva!Pídimužík, což on vzdorovativýrokům chce boha večného,jenž nám Tatry ráčil darovati?Nepřátelé, kde jsou vaše vzteky?Slyšte rachot hromu hrozného:Slovanů jsou Tatry pro vše věky![1]Ladislav, „filozofický román“ (Kuzmányho žánrová charakteristika) vyšiel v časopise
Hronka III. 1838, s. 32 — 65, 122 — 157, 211 — 260. Autor do kompozície prózy zaradil aj
svoje samostatné básne a v pôvodinách i básne A. Odynieca, A. Mickiewicza, A. S. Puškina,
D. G. Deržavina i zo srbskej národnej epiky. Niektoré básne sám Kuzmány vybral z Ladislava
a ponúkol ich na osobitné časopisecké publikovanie. Preto sme pre toto vydanie Kuzmányho
poézie vybrali z Ladislava všetkých dvanásť Kuzmányho vlastných básní (menšie celky veršov
autora nepretláčame).Kuzmányho Ladislav vyšiel neskôr aj v slovenčine (Tatran, Bratislava 1968, 252 s.,
edičné pripravil, štúdiu a vysvetlivky napísal Milan Pišút). Vo vydaní sú do slovenčiny
preložené všetky Kuzmányho básne; len ukážky z inonárodných literatúr sú v pôvodine. M.
Pišút však vo vysvetlivkách knihy odtláča texty básní aj v pôvodnej jazykovej podobe. To
isté v textologickom prepise uplatňujeme aj teraz; pri básňach bez názvu používame
incipit. Keďže tieto básne vyšli ako súčasť Ladislava v Hronke, vysvetlivky k nim sa môžu
podstatne zostručniť.[2]Vy, božího sloupy důstojenstva— L, s. 197. Pôvodná verzia bola
13. sonetom cyklu Hraní fantazie (porov. vyššie).
|
Kuzmany_Basne-z-prozy-Ladislav.html.txt
|
Vlastný životopisNarodil som sa[1]4. marca 1824 v Banskej Bystrici o siedmej hodine ráno. Ako mi matka
rozprávala, akási múdra osoba poslúžila dobrou radou, podľa ktorej ma, biedne malé
pacholiatko, dali na baraní kožuch, aby mi narástli kučeravé vlasy. Má to mať nepochybný
účinok, ale mne sa raz kučery chytiť nechceli; zato sa mi štica v mojom už blízo
sedemdesiatom šiestom roku ešte dobre drží. Dom, v ktorom som sa narodil, patril vtedy
istému Wernerovi, robotníkovi medeného hámru;[5]pred šiestimi rokmi, keď som ten dom navštívil, mal ho už staviteľ Holleš a bol
na jedno poschodie vytiahnutý. Tu som rástol, a prvý dej, čo sa vládzem rozpamätať, keď —
tak sa zdá — vo mne skrsla prvá iskra citu, pamäťou zachytená, bol okamih, keď ma slúžka
niesla na rukách a ja som naľakaný trúbami a bubnami začal škrečať. Ako pozdejšie vysvitlo,
bolo to v kapitulskom kostole na Vzkriesenie. To sa zdá kľúčom k odomknutiu môjho duševného
chápania. Prvý účinok teda boli muzika a strach, ktoré moju myseľ prebudili. Zatým
nasledovala zasa myšlienková temnota… No tiež viem, že u suseda vypukol oheň a zhorel i
vrch nášho a či Wernerovho domu. Po ohni nasledovali dažde, a u nás krovu ešte nebolo —
tieklo nám cez sklepenie do izieb. Rodina, tetka Elizabeta Aschnerová, Ščehovíčka a neviem
kto ešte prišli na tú zvesť z Kremnice nás navštíviť a potešiť, a pamätám sa, že sa večer
líhalo do postelí pod dáždnikmi; pod nimi spali a pri všetkej biede robili rozličné žarty.
Keď zatým pokrývali dom, náš pes pudel, naučený driapať sa za mačkami po starom krove,
teraz sa driapal po novopobíjanom, ale sa nemohol pazúrmi držať, skĺzol a spadol na dvor
začudovaný nad nezdarom. Pracujúci tesári so smiechom vykrikovali za ním: „Aha, stonoha!
Nebudeš nám ty remeslo odoberať!“Dodatkom mi ešte prišlo na um, že pri mojom krste otec bol v rozpakoch. Povolal si síce
kmotrov, komorského predstaveného[6]Jozefa Paresa a pani Katarínu Reythovú, vdovu po banskom radcovi, ale aby si
nemohli myslieť, že chce azda mať od nich zisk, zastupovali ich pri mojom krste zo špitála
a či z opatrovne povolaní žobrák Richter a jeho žena, za ktorú kresťanskú službu otec na
odmenu dal im po dvadsiatniku.[7]Keď som podrástol, brávala ma matka so sebou do „komorhofu“[8]k ujčekovi, banskému radcovi Karolovi Roesznerovi, vlastne jeho sestre, vydatej
Kolinázyovej. Jej muž, ako sa sám raz omylom nazval, Kolinázy von Anton,[9]zeman a zbankrotovaný kupec v remenných jeleních nohaviciach do čižiem, bol u
ujčeka takým domovým gazdom. Taká návšteva bola pre mňa epochou. Matka ma vycifrovala
nevídane: krátka kabanka z čierneho zamatu, biele plátenné nohavičky okolo členkov zúžené,
s čipkami, a také aj na rukávoch a okolo hrdla, na hlave nadutá remenná, lopte podobná
čiapka. Také bolo moje sviatočné rúcho!Na všedný deň, pravda, bolo iné. Moje pulidery hotovila mama z otcových nohavíc, ale nie
ich pristrihnutím, preinačením. Nie ver’; krátka to bola robota. Spodnú čiastku nohavíc,
niečo vyše kolien, nakoľko potreba vyžadovala, jednoducho odstrihla a potom mi ich
natiahla, a že mi predsa boli privysoké, uviazala mi ich miesto trakov širokým motúzom
okolo krku. Táto nadmier slobodná, pohodlná šata zodpovedala úplne nohaviciam a čo bolo
pritom užitočné, nepotreboval som náprsník. Predný otvor na nohaviciach, predtým rázporok,
nestál mi, ako by prichodilo, pod bruchom, ale na prsiach. Také maličkosti nás nemýlili.Hlavu a nohy som mal zriedka pokryté. Ak bolo treba chrániť hlavu pred úpalom slnca
alebo pred dažďom, vyšla matka do filagórie lebo na padláš, kde ako bibliotéka v radoch
stáli rozličné ročníky vysokých obnosených otcových klobúkov, takrečené „geletky“,
pochytila najpríhodnejší z nich a šmyks, vrhla mi ho na hlavu. No, pravda, že sa mu moja
hlava nemohla primerať, a tak zletel, pokiaľ mohol, a zastavil sa mi na pleciach, ba keby
jeho vrchnák nebol býval silný, bol by som ho mohol nohami vyzuť. Ale i tu starostlivá ruka
matkina vedela pomôcť: hrdúsila klobúk okolo partice motúzom tak dlho, kým sa klobúk
nezmraštil a na mojej belavej hlave, knísajúc sa sem-tam neostal sedieť. Ak k tomu bolo
treba v neprajnom počasí ešte i nohy zaopatriť, slúžila mi za ochranu obuv najstaršieho
brata alebo otca, pravdaže, už poriadne znosená. Ale mňa nemýlilo také vystrojenie a kukal
som do sveta veselým, spokojným zrakom.Pri návštevách u tetky v „komorhofe“, obyčajne popoludní, hrala veľkú úlohu v ten čas
ešte nie tak veľmi rozšírená káva, podávaná na olovrant. Tetkina pološerá izba na poschodí
razila kávovou usadlinou kyslastého pachu, ba i samé náradie, veľmi prosté, i jej oblek tým
páchli, áno, honosili sa brunastou kávovou farbou. Pri strebaní tohto premileného moku
dôverný, nevyčerpateľný rozhovor točil sa hlavne okolo „naničhodných slúžok terajšieho
sveta“. Mne ako prílepkovi boli ľahostajné tieto veľadôležité rozhovory, keďže som mohol
chrúmať a lízať chlieb s maslom alebo i s medom, ba niekedy i s vlašskými orechy. V tých
časiech ani dospelejšia mládež nedostávala ešte na olovrant kávu, ako teraz pri návštevách
býva priam častovaná i pečienkou a rozličnými pečivami; nie veru, museli sa obísť s
mliekom, cmarom, maslom, medom a obyčajne s domácim chlebom, alebo — ako so zvláštnou
poctou — s rožkami. Nuž a veru tiež boli zdraví a zabávali sa ako teraz, ak nie lepšie,
aspoň nenútenejšie.Ujčeka Roesznera som málo vídal, a keď som ho videl, triasol som sa, majúc veľký rešpekt
pred ním. Bol to pán statného, imponujúceho zovňajšku. Šedivec peknej, zdravej farby,
oholenej tvári, vysokej plnej postavy. Jeho reč bola zreteľná, patetická, krok pri rovnom
vystretom tele — vážny.Raz na mena, prekvapiac ho, hrali mu divadloSchneider Fips, v
ktorom mali úlohy i môj brat Nácko a sestra Fánka. Fánka hrala majstra krajča Fipsa, a
veľmi podarene. Ujček mal Fánku veľmi rád a s jeho dcérou, sesternicou Emíliou, veľa
prebývala v komorhofe. Hra išla dobre, starý pán mal radosť. Obecenstva bolo povolaného
drahne, no nechýbal som ani ja, a mal som sa čomu čudovať, veď ja som do tých čias ešte ani
prmpulíka nevidel; div mi oči nevyskočili.Ujček ako komorský správca (Kammerverwalter) a banský radca, ako vážna osobnosť celého
baníctva Zvolenskej stolice dostával istú peňažnú sumu na „tabulu“. Bolo to vtedy vo zvyku
pri banských zasadnutiach, poradách, ktoré sa odbavovali v komorskom úrade a banskí
úradníci podochodili počnúc od Hronca a jeho okolia: z Polhory, ba až hen z Tisovca, z
gemerského Bystrého, Vajskovej, Krámlišťa — predtým i z Jarabej — z Ľubietovej, Moštenice,
Poník, Španej Doliny, Starých Hôr, Tajova, z bystrickej huty, zo železného hámru, z
medeného hámru atď. a po odbavených poradách obedovali u komorského správcu. Porady i obedy
bývali vo veľkom tereme. Ujček dal prinášať k takým príhodám zvláštne jedlá z Prešporka,
Viedne. Keď si inak nemohol zaopatriť mäsa z diviaka, upotrebúvali zvláštny, nebárs ľudský
spôsob umelého dorábania diviny. Na dvor vypustili mladé ošípané, hajdúsi korbáčmi bili,
naháňali tieto obete ľudskej lakomosti, tĺkli ich, hnali, kým umorené neklesli, potom im
naliali do pysku vriacej vody a zaklali; tak pripravené mali dostať chuť divých svíň. Či
tak bolo, zo svojej skúsenosti neviem; ale buď pokroku na pochvalu rečeno, nepočujem, že by
tak ešte teraz trýznili ošípané.Ujček, nepamätám ktorého roku, prešiel na Vindšachtu[10]a ako najstarší banský radca zastupoval hlavného komorského grófa Schweitzera.[11]V Banskej Bystrici v úrade boli ešte dvaja jeho nástupcovia: Nándory a zatým
Koch. Po revolúcii ten úrad zanikol. Pozdejšie celý dom, opustený banským úradom, prejal
potom už samostatný a vyšší lesný úrad, totiž lesná správa, a ona podnes[12]tam prebýva a úraduje. V starších časiech, o ktorých tu bola reč, lesné úrady,
spojené pri štiavnickom komorskom grófstve, boli podriadené banským úradom.Za úradovania ujčeka Roesznera v komorhofe bol prijatý do kancelárie môj brat Nácko, aby
sa priúčal a aby sa stal dospelým na banskú akadémiu. V tom čase, ako sa i s Náckom stalo,
mohli mladíci i bez filozofických tried prejsť na akadémiu. Za konanú službu dostal malú
dennú odmenu a niečo si zhospodáril na voskových sviecach, aké vtedy v úradoch boli vo
zvyku.Dostávali sme nezriedka návštevy z Kremnice. Tak mi utkvela v pamäti návšteva tetky
Aschnerky (umrela deväťdesiatšesťročná v Banskej Bystrici, roku 1892) s deťmi Teodorom a
Tónkom. Teodor už viac rokov hnije v Prešporku, kde ako kapitulský umrel na suchoty.[13]Tónko, môj bratanec, ktorého dobrú dušu veľmi ľúbim, žije tu v Kremnici ako
mestský pokladník a má drahných potomkov po svojich šiestich vydatých dcérach. On je mojím
súdruhom v „tartli“.Keď sa tieto návštevy vracali Kremničanom, vzali i mňa so sebou. Ale povážiť treba, že
sa vtedy takéto návštevy konali s malými výnimkami pešo cez vrchy: Tri kríže, na Jamu,
Ortúty, Králiky, Kordíky, Tajov, alebo na Malachov. Podľa toho akí chodáci, cesta trvala
štyri, päť, šesť, ba i viac hodín. Drobčil som, kým som vládal; keď už nešlo, vzala ma
posluha na chrbát, kde som unavený zaspal. Zase ma zložili, a to tak striedavo išlo ďalej.
Jednotlivé dojmy tej cesty ostali mi len v podajedných bodoch a akoby vo sne zachované. To
viem, že sa sestra Fánka bavila najviac so mnou. Slnce sa už klonilo proti kalvárii, keď
sme sa spúšťali Sohlergrundom,[14]oproti kaplnke Anny. Ujčekov Aschnerov dom stál — a stojí už pod štvrtým
majiteľom oproti Trojkráľovej jame. (I túto už zasypali roku 1900.) Ujček nás prijal
láskavo a mne, ukonanému, hoci som vykonal len malú čiastku cesty pešo, dali, ako i všetkým
druhým, ponajprv kúpeľ na nohy. Zatým nasledovala výdatná večera a po večeri mne hneď
odvisla hlava. Uložili ma ešte kým ostatní stolovali a usnul som oblečený, ako som bol, na
pohovke. Neviem ja nič, čo sa ďalej so mnou dialo. Po tuhom spánku rozdrapím oči a prvé, čo
mi do nich padlo, bol osvietený oblok — ale akosi inde a inakšie stál ako obyčajne. Kdeže
som ja? Nemohol som sa hneď domyslieť a vynájsť. Bolo mi clivo, volám úzkostlivo, ale
ticho, na matku. Vtom badám, že ktosi pri mne leží a hniezdi sa. „Neboj sa, Gustík, to som
ja, tvoj ujček.“ Tu som ešte len prišiel k sebe a prišli mi na um vrchy a doly, čo ma delia
od maminky. Lebo maminka ostala doma. Začal som fikať a rosička púšťala sa mi očami a
noštekom. Ujček ma kojil, a netrvalo dlho a zase som zatvoril urosené obločnice. Keď som
ich poznove otvoril, už nebolo nikoho pri mne, a v bočnej izbe stál rákoš.[15]Pri nastolených raňajkách v spoločnosti bratancov pozabudol som už na všetky
trampoty, bôle a vzdychy. Po obede chlapci ma zaviedli do Aschnerovho druhého domu, pre
ktorý moja mať pozdejšie viedla so svojím bratom i proces a ho ako spolumajiteľka aj
vyhrala. V skromnom dome nás nič tak nezaujímalo ako záhrada a v tej višne pri zadnom
plote. Tam sme sa pásli. Rozhovor pri našich zábavách a podnikoch bol kus tvrdý: tí chlapci
boli slabí Slováci, a ja som bol slabý Nemec. Bol by si ja ešte ako-tak pomohol svojou
nemčinou, akú som počul od svojich rodičov, ale tento kremnický a či blaufuský dialekt mi
bol často nedostižný.Aubi, aubi — flugs, štruppen, appel, tu mi indi fis bé,
šlimp, čo toľko znamená, ako: „Jaj, jaj, chytro, skákať, jablko, nohy ma
bolia, zlý.“ Jednako sme sa svorne a dobre zabávali.Mohol som byť asi päťročný a či viac, keď otec dostal rozkaz presťahovať sa na Ponickú
Hutu, ktorú doteraz spravoval z Bystrice. V Ponikách dovtedy býval jemu podriadený hutman Droždiak,[16]ktorý v otcovej neprítomnosti opatroval hutu; ale toho jednu nedeľu v lete na
pôjde vo veľkej horúčosti porazilo a otec musel sa vybrať na Hutu bývať. Deti okrem mňa,
najmä chlapci, potrebovali ďalšie školské vychovanie, preto ostali v Bystrici na starej
hospode pod opaterou sestier, vlastne staršej sestry Fánky. Bolo to podjeseň, keď sme
podujali cestu na Ponickú Hutu.Prišli veľké vozy s rebrinami z Dúbravice, naložili na ne batožinu, potom vysadli
rodičia so mnou, a tak konal som prvú cestu svojho života na voze. Cestou ma zaujímala
každá skala, kríž, strom, vozy, kone a voziari, obzeral som všetko pozorne, až kým som tam
kdesi nad Mičinou v matkinom lone neusnul.Zosadli sme v takzvanom majstrovskom dome, starom, drevenom stavisku s jednou izbou,
komorou a kuchyňou. Kuchyňa stála v otvorenom pitvore pred otvorom do izbových veľkých
železných kachieľ. Dvor so stajňami, drevárňami a chlievmi bol dosť priestranný. Okná na
izbe štvoruhlasté, asi na päťdesiat cm. Spávali sme v komore. — A aký šťastlivý som ja bol
v tejto biednej hospode! Novota, hoc i nie príjemná, ma tešila. S radosťou som načúval
zarána kikiríkanie kohútov a krákorenie hydu cez malé okienko, opatrené drevenými
mriežkami. Celý ten byt páchol myšami. Ja som bol uvelebený; ako sa cítili moji rodičia v
tejto klietke, o to som ja starosti nemal.Ale dlho sme v tomto červami zhlodanom stavisku nebývali. Keď sa zo susedného hutmanovho
Droždiakovho domu jeho gazdiná vypratala, prešli sme my ta bývať. Tento dom už bol
pohodlnejší, hoci ešte tiež vždy skromného rázu. Bol tiež z dreva, ale dôkladnejší,
objemnejší a pohodlnejšie stavaný. Z ľavej strany pitvora boli dve izby, prvá, väčšia, bola
salónom, druhá, proti dvoru a menšia, bola spálňou. Z pravej strany pitvora bol poriadny čeľadník.[17]Rozumie sa, vo dvoch izbách okrem mohutných železných kachieľ opatrených
dookola múrikmi a lavicami boli i kozuby, ktoré zimným časom ozaj veľmi spríjemnili izby,
najmä pri priadkach, keď sa okolo pece a kôška — kozuba — okrem čeľade zišli i susedky a
moja dobrá usilovná matka kolovratom doplňovala veselú spoločnosť. Kuchyňa bola taká istá
ako v majstrovskom dome; o sporákoch v ten čas ešte ani chýru nebolo, chlieb sa pekával v
objemných kachliach. Kachle z izby boli opatrené rúrami, kde sa obyčajne varili raňajky.
Otec s matkou píjavali kávu. Otec v tejto čeľadnej izbe večeriaval. A to boli moje
najblaženejšie hodiny, keď pri praskaní a blčaní brezového dreva na kozube ženičky drugali
na kúdeliach, spievali a rozprávali hrozné poviestky a moje kurča driemajúce pod krížovatým
stolom čvirikalo. V tomto detskom raji zadriemal som potom i ja. Zobudil ma otec, keď
prisadol ku striedmej večeri a podstrčil mi pod nos obľúbenú praženicu… Salón bol otcovi i
za pisáreň.Na jar a v lete stal sa svet pre mňa na všetky strany širším. Keď deti v Dúbrave zhŕňali
lístie pod statok na podstielanie, vyhľadal som i ja slobodnú prírodu, staval som mucháriky
z hliny pokryté sklom, s dierkou zapchatou malým kolíčkom a vpúšťal som do nich muchy. Na
troskových hálňach,[18]mne už v každom kúte známych, kopal som dolne, jamy a staval pece, maše,[19]ako to len od takého malého baníka mohlo vystať. Pri týchto pilných prácach som
mal viac seberovných vrstovníkov, haviarskych, mašiarskych synov,[20]ale najúprimnejšou mojou dôverou honosil sa môj sused Štefan Halbedinský. Ako
ten kedykoľvek pod naším oblokom zahvizdol, hneď som vyliezol z diery ako kuna a dlho a
bedlivo ma musela slúžka na obed alebo na olovrant dulovať, kým ma pri mojich prácach s
kamarátom zahrúženého našla.Na vchode do domu okrem dvier, vo dne dokorán otvorených, boli pripravené asi na meter
vysoké dvierka, mriežky. A tu bolo mojou samopašnou zábavou, že keď statok popred dvere i s
býkom z paše domov prechodil, zavesil som sa na tie mriežky na pántoch a vozil sa na nich
von, a keď som statok volaním podráždil, zase sa dnu skrúcal. Ale tu ma zašla pokuta. Lebo
práve ako prechodila holengajúc hlavou susedovie zlá Belaňa, vytiahli sa pánty mriežok a ja
pác na preddom, a mriežky na mňa. Zvreštím a div od strachu dušu nevypustím. Nuž ale
ochranná matkina ruka s pár pravidelne načítanými buchnátmi Gustíka skoro zas ukojila. No
viac sa už potom Gustík na mriežkach nerozvážal. Keď som sa zatým z pitvora z bezpečného
miesta prizeral na mimo mašírujúce kravy, tak sa mi zdalo, akoby na mňa boli hodili
posmešný zrak.Za mašou pri fľúdroch (vodovode) rástli mohutné bodliaky, medzi nimi aj takzvaný repík.
Semenné chlpy repíkové majú tú vlastnosť, že dotknúc sa šiat, hneď sa prichytia. Ja z
jednej a Štefan z druhej strany úpustu stojac, ohnivo sme sa bombardovali týmito repíkmi.
Dotierajúc na nepriateľa ja sa podám úzkym brvnom na druhú stranu, ale stupiac mimo, čľaps,
ležal som v žľabe blízo otvoru, ktorým spadá voda na kolesá. Môj milý kamarát, pomútený
mojím zmiznutím z povrchu zeme, odbehol preč, nechajúc ma v omáčke; a mne by sa veru zle
bolo povodilo, keby ma voda, ktorá ma neodolávajúceho tisla dolu, bola dopravila na koleso.
Ale zjavil sa anjel strážca. Zjavil sa v podobe mašiara čierneho ako čert, ktorý sa práve
vybral prečistiť hrabličky povyše mňa.[21]Blízko už pred otvorom, chytiac ma za pulidery zadnej čiastky tela, vyhodil ma
ako halušku medzi bodľač na pažiť. Mokrý ako myš nevedel som sa môjmu čiernemu anjelovi
naďakovať. Matke na oči som sa nesmel ukázať. Môj osloboditeľ, menom Porubský, podľa
zamestnania kychtár, pojal ma za ruku a viedol hore na kychtu.Kychta v tých časiech bola vrchná časť pece s plamenným otvorom, do ktorého kychtári
vsýpali železnú rudu s dreveným uhlím. Ľahký farbistý, obyčajne svetlý a červený plameň
šľahal tým otvorom a vypúšťal zvláštny pach. Na železnej platni okolo otvoru mašiari
pekávali chýrne dobré zemiaky. Tu ma môj anjel prisadil, aby som sa usušil. Učupil som sa.
A išlo to dobre; lenže som sa musel krútiť, aby som zo všetkých strán čím skorej obschol. A
takto, quasi re bene peracta,[22]mysliac si, že je už všetko v poriadku, pobral som sa domov. Ani som netušil,
že som ako čerstvá haluška, padnuvšia do pahreby. Pri mojom sušení a krútení nalepilo sa
totiž na mňa uhliarskeho prachu, popola a prachu červenožltej rudy, koľko sa ho len
zmestilo, a môj zovňajšok bol taký, že som svojho osloboditeľa v pestrých farbách ešte
prevýšil.S pokojnou tvárou pritúlil som sa k maminke. Maminka vyvalí oči, ustúpiac dva kroky
nazad, zalomí rukami a vykríkne; „Chlapče! Prepánaboha, čo sa s tebou porobilo?“ Prekvapený
uvidiac, že som biedne prezradený, zohol som pokorne hlavu a vyspovedal som sa. Matka dala
sa do čistenia, čistila ma pre usporenie času naraz i jazykom i paličkou a zasa len pre
usporenie času nekázala sa mi vyzliecť, ale prášila a klopala zašpinené háby na mne. No a
keď sa už viac neprášilo, marš! — poslala ma do kútika kľačať.So strážnikmi som žil v priateľstve; čo oni robili, to som rád napodobňoval, a to im vše
po vôli nebolo. Rád som chodil na vážnicu, kde vážievali rudu a liatinu a spolu slúžila i
za zvonicu. A to mi veľkú radosť robilo, keď som mohol zvoniť. Ja, keby ma v tom strážnik
nebol mýlil, bol by za hodinu vyzváňal. — Tento strážnik, Eliáš, bol tuhým fajčiarom.
Fajčil dohán, že by od neho z každého statočného jazyka koža zišla, len z jeho nie, lebo
ten sa honosil funtovou podošvou. Zuby mal z jednej strany od tuho stisnutého ústnika do
polkruhu vyhĺbené a ním flegmaticky crkal sliny. Keď tak žmurkajúc očami požíval fajku,
nadišla i mňa chuť oprobovať túto slasť. Naliehal som na neho, kým mi neprepustil fajku.
No, ale potom bolo — zle!V lete o moju chovu matka nepotrebovala mať veľkú starosť: pánboh pokryl celé ponické
okolie darným obrusom, kde som si ja všade našiel miesta. V tom dome som dostal cmaru a či
sadnutého mlieka, tam čierneho chleba „na vytieranie zúbkov“, ako ženičky hovorievali, s
maslom, v šírom poli zemské orechy, lieskovce, čerešne, svinský bôb a mnohé podobné
lahôdky, riečky nám slúžili rakmi a hláčmi, ktoré sme krátkym spôsobom hádzali do pahreby a
upečené jedli. Lesy poskytli nám hríbov, boli mlieče, rýdziky — a tie sme na žeravé uhlie
kládli, piekli a jedli.Otec, navštevujúc často bane na Pšeničke, na Hlinke, na Domašnej, v Žiari oproti
Hrochoti, pri príhodnom počasí brával i mňa so sebou a s ním stúpal som i do jamy.Stala sa raz i tá uchvacujúca novina, že na Ponickú Hutu istého letného dňa zavítal
pimprlíkový komediant. Narobilo to strašne veľa ruchu. Keď „pán pricipál“, bubnom ohlasujúc
večerné predstavenie kráčal po obci, všetky deti okrem azda na úmor chorých klopotili sme
za ním, načúvajúc bubnovanie a ohlášku. A nikdy za svojho života nebol som si svojej
byrokraticko-aristokratickej prednosti a hodnosti ako syn predstaveného maše natoľko
povedomý. A toto svoje hrdé povedomie som preniesol do praxe; nesúc vysokú hrachovú palicu,
ja, bosý aristokrat bez vesty, kráčal som prvý za bubnom, pyšný ani španielsky grand. Keď
komediant po dokonanom pochode všade obdivovaný, ukladajúc klopačky do prsného remeňa[23]vracal sa nazad na hospodu do Kerešov, ja rozčúlený, rozpálený bežal som s
najúprimnejšou prosbou k matkiným nohám. Ako tvrdo šlo povolenie na predstavenie, tak tým
tvrdšie šla finančná otázka. Ja som prosil vstupné — už či tie tri vajcia, oštiepok alebo
oval chleba. Otec, ktorý počul, ako sme sa jednali, zmäkol a dal mi šajnový groš,[24]ktorý v tých nehanebných časiech nosil na priečelí vytlačených pätnásť
grajciarov miesto skutočných troch grajciarov. Za ten šajnový groš mala slobodný prístup i
slúžka ako moja pestúnka. A mne šťastlivému rozlievala sa radosť po všetkých žilách ani
najsladší lekvár. Bol som medzi prvými už dávno pred predstavením, ešte dlho komediant
kdesi na lavici hore pupkom odfukoval. Obecenstva sa nahrnulo dosť, izba bola nabitá. Kasa
v hotových peniazoch málo dostávala, ale boli zastúpené všetky možné hospodárske plody, ba
i priemysel predstavovali hrable, korýtka, ohreblá, lopáre atď. A tak kasa vzrástla na
hodnú hŕbu rozličných predmetov.Čo sa týka samého predstavenia, boli sme i ja i obecenstvo úplne spokojní. Malého
pimprlíkove šibalstvá budili veľký smiech, statní mládenci a dievky, vycierajúc biele,
červeným mäsom lemované zuby, sprevádzali pimprlíkove vtipy i hlasitými výkrikmi: „Bodaj si
bol zdochol!“ Keď komediant žral zrebe a potom mu pri chlapcovom fúkaní cievou do ucha z
papule vyblkoval dym a plameň, nasledovali vzdychy starých žien; mládenci dokladali: „Ach,
ach, ach, abyže si zhorel aj s komediantom! Nuž či to už svet videl?“ Ja som pri
pimprlíkových výjavoch plakal od smiechu, pri komediantových produkciách a všakových košútoch[25]a pri prekrúcaní sa jeho detí mi para zastala a vlasy dupkom vstávali. No bolo
toho za šajnový groš dosť a k tomu rozčúlený nespal som celú noc.Ale konečne i moja neviazaná sloboda mala prestať. Otec si umienil zveriť ma rukám
učiteľovým. Učiteľ býval v mestečku Ponikách, od Huty asi pol hodiny vzdialenom, a chodil
sem v zimnom čase týždenne dva razy vyučovať hutmanské deti — v lete študenti pásli husi a
čo inšie. Jeho univerzita a či akadémia bola u vdovy krivej Šimovej v drevenom domci, hneď
vyše uhliarne. Keď pán učiteľ prednášal, domáca pani zobrala sa s kúdeľou do susedov a na
jej miesto zasadli múzy.[26]Učiteľ sa volal Kačička a bol na jedno oko slepý. Ženičky mi žartovne vraveli,
že on tým jedným okom viacej vidí ako iní dvoma, lebo on u iného vidí dvoje očú, a ten u
neho len jedno. V politickom svete pozdejšie hral vyššiu úlohu a jeho potomci tým viac. Bol
chlap prísny a vedel si svojimi tvrdými pedagogickými prostriedkami vydobyť značnú
autoritu. Báli sme sa ho, to je pravda, ale radi sme ho my fagani nemali. Kto nedbalo písal
alebo „sviňu“ namachlil, musel stiahnuť dovedna všetkých päť prstov pravej ruky — totiž
tej, ktorá zhrešila — pán učiteľ vzal feruľu a fuk s chuťou po nechtoch. Potom áno, potom
už písanie šlo ako po masle.Možno, že už mnohý nevie, aká to bola feruľa. Feruľa mala podobu kiky, ženskej čepcovej
ozdoby v Novohrade. Keď bolo treba naprávať nedobre píšuce prsty, náš Kačička tĺkol po nich
širším koncom ferule. Samopašných chlapcov, akých sa veru tiež našlo, karhal takou istou
feruľou, len s tým rozdielom, že naprostriedku lopatky zapustený bol odlomok nožíka,
končiar takzvaného perového, asi na štyri milimetre vyčnievajúci z dreva. Previnilcov týmto
udrel po vystretej dlani, čo kožku preťalo a chlapcovi alebo dievčaťu akoby žilu pustil.
Zdalo by sa toto preháňaním, a predsa je to skutočná pravda. Nikto sa vtedy preto
nepozastavil a pri všetkom tom deti rástli ako z vody… Ako Hronu vyše Telgártu začína sa
žriedlo na Besníku, tak základom mojej vzdelanosti bola táto starej Šimovej izba, kde som
sa pod znakom ferule a dozerajúcim monoklom[27]pána Kačičkovým učil poznávať písmená.Na sviatky a zvlášť cez prázdniny podochodili bratia na Hutu, priniesli vtáčky v
klietkach, úškrty, udice a tomu podobný riad a s nimi obyčajne dotiahli i sestry. V taký
čas bol domáci ruch zväčšený, a ja som pri starších bratoch a ich výkonoch hral
podriadenejšiu, pobočnejšiu úlohu. Pri všetkých chlapčenských výpravách prejali oni
vodcovstvo; ja a Štefan a tutti quanti[28]boli sme len panošmi.Nastala strašná doba, doba cholery, ktorá idúc z Indie v tridsiatom prvom roku 19.
storočia zachvátila Európu. Jej cesta bola nevypočitateľná: ako do veľkých miest, nazrela
ona i do malých dedín. Moji bratia, vyplašení z Bystrice, kde cholera už nemilosrdne
šarapatila, prepustení zo škôl, pribehli na Hutu, a nie so strachom, ale s radosťou, len si
domov prísť môžu. Ja nechápajúc, čo je vo veci bol som oproti cholere ľahostajný, tešilo ma
len to, že bolo živšie v dome a zabávali ma s tým spojené všelijaké novoty. Pozdejšie
prišli i sestry, veľmi dojaté, lebo v Bystrici cholera už mnohých zaškrtila.Ktokoľvek prišiel z Bystrice na Hutu, musel byť prv ako vstúpil medzi svojich okadený
borievkami. Lebo borievkam sa pripisovala veľká antiseptická moc. V ten deň, keď mali dôjsť
sestry, brat Ignác na všetky chodníky, kade mohli prísť, dal rozostaviť stráže. A keď
strážou doprevádzané došli, Nácko ich dokonale vykadil a len potom pustil do príbytku. Ony
sa, neborky, pri tej komédii pustili do plaču, a mňa to všetko zaujímalo.Nácko bol teda najvyšším zdravotným radcom a musím vyznať, že okrem niektorých
nepotrebných, ale vtedy predpismi žiadaných vecí veľa dobrého vykonal, ba svojím
neohrozeným obetavým zakročením skutočne zachránil ľudské životy. Hoci na troch rozličných
miestach obce blčali dňom i nocou borievkové plamene, cholera vkročila i na Ponickú Hutu.
Borievkový dym sa valil zavše hore, zavše dolu po obci, ale cholera kráčala v ňom a dusila
obete. A tu dobrý, statočný Nácko behal po domiech, nakladal ľuďom a sám dozeral, aby
chorobou napadnutých chladnúcich kúpali v dobre teplej, až horúcej vode. Stál na tom
prísne, a hoci niektorí umreli, svojou vytrvanlivou pomocou mnohých zachránil. A všetko to
on konal pri dobrej, veselej mysli, hoci azda niekedy i výstredne.Po krátkom pobyte nemilosrdnej cholery, ktorá roztiahla krídla i nad touto tichou obcou,
utiahnutou v útulku pod Babou, nastal pokoj a holubica doniesla zelenú ratolesť do
ubiedenej dedinky, kde sa pred krátkym časom ožiaroval obzor plameňmi horiacich
borievkových vatier. Nechápajúc význam toho všetkého ja bez bázne, bez strachu, s ľahkou
detskou mysľou prežil som to vážne položenie. Neveľa pochorelo, z tých málo umrelo, a nás
pánboh zachránil úplne. A mne zas ďalej v úplnej detskej slobode plynuli časy ani v raji.Otec dostal povolanie opäť nazad do Banskej Bystrice, do železného hámru za šafára. A
tak sme sa zase presťahovali ta. V Bystrici zosadli sme najprv v Kapitulskej ulici, oproti
kapitule, v súkromnom dome, skadiaľ sme potom po niekoľkých mesiacoch prešli bývať do
hámru. Ak sa nemýlim, stalo sa to na jar 1832. Železný hámor stál na huštáku,[29]pri ňom bývanie a veľká otcova záhrada. Okrem toho jeho správe bol podriadený
druhý železný hámor, kde surovinu prerábali na hrubé železo; bolo to v Kostiviarskej, kde
sme tiež mali ne veľkú záhradu medzi dvoma vodami, hneď poniže samokovu.[30]Naše bývanie stálo v malom briežku, od veľkého úpustu a mosta von z mesta idúc
naľavo, v susedstve súkenníckych majstrov, ktorí boli v tom okolí hojne zastúpení. Záhrada
bola veľká, dlhá a ťahala sa až niže horného mlyna, hojne vysadená dobrými ovocnými
stromami, okrem toho bola aj oráčina úbočím nad vodou Bystricou a na rovine pri mlynskej
hati boli mastné čierne ostredky.[31]Pre moje chlapčenské zábavy bolo i tu poľa a priestoru dosť.Ale sa potom premenil hámor! Na mieste, kde som ja tak veselo žil, stali sa premeny. Keď
som ich pred pár rokmi v sprievode svojho úprimného, už tiež umretého priateľa Lajka Turzu[32]po prvý raz zočil, až mi srdce stislo. Železného hámru už niet; už nebije
monotónne:uma, uma, uma! Ticho tu ako v hrobe. Hámor prejala i so
šalandou — barakom, kde bývali hámorníci — dielňa na stoličkový tovar, a horného mlyna tiež
niet — preobliekol sa na rečenú stoličkovú fabriku. A druhý hámor, tamhore v Kostiviarskej,
zmizol úplne zo zeme; mladšie pokolenie v tej obci už dávno nepočuje kovanie hámru:dekumba, dekumba! Ba možno mnohí ani nevedia, že tam kdesi hámor
búchal.Mne sa ten nový svet ľúbil a žil som si ako dotiaľ, neviazaným spôsobom. Lenže každá
kázeň má svoj ameň, a moja sloboda bola obmedzená: chytili ma za šiju a vtrepali do jarma.
V októbri 1833 ma pojal otec k učiteľovi, pánu Chotiborskému, ktorého však pospolitosť a
najmä jeho školská mládež volala Kuťadvorským.[33]Ja som na ponickej akadémii už bol prijal Kačičkove učebné základy, preto po
vykonanej skúške, pretože som bol synom pána komorského šafára a pán Kuťadvorský s pánom
Cibulkom, učiteľom prvej normálnej triedy, nie v dobrom porozumení nažíval, uznal a prijal
ma s obídením prvej triedy za súceho do druhej triedy. Bože môj drahý! Či som sa triasol
pri tom skúšaní a rokovaní, pravda, majúc na zreteli Kačičkovu feruľu. Keď už, reku, na
Ponickej Hute takou feruľou častovali, akouže nás už tu, v takom meste budú častovať? Ale
tu veru feruľa nevládla. No zato mali tunajší páni učitelia tiež dosť zvláštnych a
šteklivých spôsobov na potrestanie, oj, neboj sa, „Blobo“, majú tí na to tiež rozumu dosť.
Boli tam trstenice, korbáče (škutiky), lieskovice; donášal ich vždy čerstvé v rozličných
čiastkach roku kurátor,[34]a neraz i na jeho zadku drumbľovali. Ba stalo sa, že sme si i sami paličky na
seba a pre seba donášať museli, čo mnohí ochotne robili, aby sa pánu učiteľovi zapáčili.
Okrem toho bol trest zatvorenia a hladovania cez obed, kľačania na ostrom polene atď. Keď
nás raz troch dolapil, ako sme sa pred školou na promenáde snehovými guľami bombardovali,
pokutoval nás tento dobrý pán Kuťadvorský tak, že sme museli pod školou pred lavicami
stojac, s ramenami vyvýšenými ponad hlavu držať v hrsti snehovú guľu tak dlho, kým sa
neroztopila a voda z nej netiekla nám rukávom, vlastne kožou, dolu až pod pazuchu.Tento pán Kuťadvorský mal veľkú hlavu, riedke vlasy, červenú špinavú tvár. Chrákal, pľul
veľa, a že jednostajne lízal pelendrek, zaliaty mu bol spodok katedry akousi lávou,
podobnou kolomaži. Brucho mal veľké, nôžky krátke, tenké, v úzkych zelených nohaviciach,
strčené vo vyleštených sárach. Vedel svedomite, kde je svadba, krstenie alebo zabíjačka, a
podľa toho skúšal a udeľoval známky. S veľmi vľúdnym úsmevom prijímal z takých príležitostí
darčeky, ktoré mu ukladali pri katedre na oblok: jablká, oštiepky, klobásy, víno, hriato a
čokoľvek pánboh požehnal. „Hľa, hľa, deti moje, berte si príklad a povedzte, aby nezabúdali
na učiteľa,“ pripomínal láskavo, keď mu dar doniesli.Mimo školy plynul mi život príjemne, ale najmä v lete. V zime sme stáli pod prísnymi
zákonmi, kĺzavali sme sa v odľahlých, menej prístupných medzizáhradných uličkách. Vtedy,
pravdaže, o železných korčuliach nebolo ani chýru. My sme sa kĺzali na rodičovskú škodu, na
rodičovské pohoršenie, ale na čižmársku radosť — na čižmách. Šlo to s výskaním a krikom
opreteky, v čižmách, topánkach, ba i kapcoch, akú kto práve mal obuv, a keď sa prvý v rade
strepal, zhrmeli na hŕbu všetci, a bol to potom veselý, štebotavý petrenec nakopených
chlapcov.Ale raz sa nám zle povodilo a nasledoval trest. Pri takej veselej burse samopašní, akí
sme už raz boli, zaspievali sme normálsku hymnu, ktorej pôvod a autor mi podnes ostal
neznámym. Pieseň znela nasledovne.V Kuťadvorského pivnicitancovali že zbojníci:Kuťadvorský gajdovala Cibulka tancoval.Ako už vieme, učitelia dvoch normálnych tried boli Cibulka a Chotiborský, prezývaný
Kuťadvorský. Jeden z kĺzajúcej sa kompánie stal sa Judášom a udal nás pánom učiteľom. A
bolo zle, zle nedobre, a bolo by ešte oveľa horšie bývalo, ale stalo sa to, na naše
šťastie, v taký čas, keď sa svine kolú, vo fašiangy, a klobásky sa na oblok vedľa katedry
donášali. Odsúdení sme boli rad-radom, ako na kĺzačke, kľačať na ostrom polene. A tým bol
afére koniec.V lete som veru tiež neleňošil a poľom môjho účinkovania nebola len pridomová záhrada,
ale i okolité bližšie i ďalšie kraje, tak najmä vŕšok od záhrady hore a oproti nemu,
Cmarové rečený. Na vŕšku sme raz našli osamote pasúceho sa somára. Hľa, tu by bol spôsob
probovať, ako sa to jazdí! Aká krásna vec tak vysoko sedieť na živom tvorovi a z miesta na
miesto dať sa prenášať! Pri pomoci súdruhov vyteperil som sa mu na chrbát. Ale somár
nechcel poslúchnuť; ani sa nehol. Až tu jednému furtákovi príde na um, pravda, bez môjho
vedomia, a strčí mu pod chvost, pod samý trtáč, chlp ostrého tŕňa. No, to ho pohlo; somár v
útek a ja, hrdý síce, ale predsa preľaknutý, držím sa jeho šije. Ale márne; zdesený
pichaním tŕňa somár vyhodil čerstvo zadnými nohami a ja fuk ponad jeho hlavu na tvrdú
úhorenú zem — len sa tak skúrilo. Nesúc nos v hrsti poberal som sa smutný z jazdeckej
skúšky domov.Ako dokonalý všadebol nechýbal som ani v hámre, kde som s učňami aj kovať proboval a pod
hámrom zvŕtal a na ráf rozťahoval ohnivý, v kliešťach držaný cágel.[35]Ako sa raz robotníci premieňali a jeden z nich stál obrátený práve proti ohňu,
ja z dlhej chvíle zmáčal som vodou ovlaženú železnú lopatu do žeravej tekutiny: vtom vodná
para vybúši a rozhodí tekutinu. Mne vypadla z rúk lopata — chrbát robotníka, ohrievavšieho
sa, horel. Zalievali mu ho vodou zo šechtárov. Mňa popod klobúkovú particu švihlo po tvári;
na šťastie mi oči zachovalo, ale tvár popálilo. Môže si každý domyslieť, ako ma matka
vítala: odpredku ma pálila pohorenina, odzadku švihlá liesková palička.Čo nám v elementárke či takrečenej normálke[36]vbíjali do hlavy, boli to elementárne základné vedomosti, pripravujúce nás k
ďalším pokrokom, hoci veľká časť z nás rozchodila sa za učňov, pastierov, za povolaním
všakového druhu. Čo sa týkalo jazyka, veľká váha kládla sa na latinčinu, potom na nemčinu,
ale ako prirodzený tak slušný ohľad bral sa na materinský, to jest slovenský jazyk, ktorý
bol jazykom vyučovacím. Ani maďarčina sa nezanedbala. Aká rovnoprávnosť bola v jazykovej
výučbe, nech svedčí kus frazeológie, akú sme na spôsob „jedenkrát jeden“ všetci plnými
ústami vykrikovali:Voda, Wasser, aqua, víz —Oheň, Feuer, ignis, tűz atď.V latinských šiestich triedach čím vyšších, tým viac postupovala latinská reč. V nižších
triedach, kde sa prirodzene dral do popredia materinský jazyk, boli takrečené signa,[37]to jest kto sa so súdruhom po slovensky zhováral, dostal istý znak a potom
musel za pokutu alebo slová bifľovať, alebo písať, alebo sa nesmel za istý čas hrať purgu
alebo loptu.Po skončenej normálke prestúpil som do gymnázia a tu som vychodil všetkých šesť rokov. V
prvej gymnaziálnej triede nás vyučoval svetský profesor Szablak, v druhej, tretej a
štvrtej, s nami postupujúc, učil nás Kováry — zlostný, červenovlasý kňaz, v piatej Husóci,
potom farár na Starých Horách — rád anekdoty rozprával — a konečne v šiestej triede Martin
Lepényi, ktorého som ako dobrého učiteľa najväčšmi ľúbil. Direktorom gymnázia bol
banskobystrický farár a titulárny kanonik Kováč, prísny, ale veľmi rozumný človek, najmä
dobrý matematik. Rozlušťoval v novinách rozpísané ťažké matematické úlohy a na žart pod
rozlúštenie ako pôvodcu podpisoval akéhosi známeho slabúcha, špaňodolinského kaplána.
Pseudo-lúštiteľ, ako povesť niesla, sprvu sa nad tým pozastavil, i hneval, ale keď sa to
opakovalo, sám začal veriť, že on riešil tie problémy.Postupujúc v rokoch a v gymnáziu každý rok som postupoval i v dobrých známkach. Ako som
sa v prvom stal ostatným eminensom,[38]tak v šiestom roku som už bol prvým eminensom sub clausula[39]so Žižmanom, ktorý — chcejúc sa stať ostrihomským klerikom — pre dokonalejšie
svedectvo opakoval šiestu triedu.Gymnaziálna budova stála vtedy v objeme starého zámku, oproti fare. Terajšia veľká
gymnaziálna budova stojí oproti promenáde, v blízkosti bývalej normálnej školy, ktorá v ten
čas bola umiestená v privátnom dome.Pred gymnaziálnym vchodom, kde sme sa jeho ochotní navštevovatelia často ešte pred
zamknutými dvermi schádzali a tam v tom našom kasíne rákošili, na marmany a gombíky sa hrávali,[40]bol pevne do zeme zadláždený tvrdý červený kameň. Tento tuhý pieskovec —
všetkým nám dobre známy, kameň stálej urážky našich čižiem, istotne od tých čias ako toto
gymnázium od jezuitov bolo založené, lebo prostriedok mal značne vyhĺbený a vyhladený, ale
nie nábožnými bozkami, lež podkovičkami našej obuvi — bol našou Mekkou. Každý tam prítomný
a prichádzajúci, kým kurátor otvoril vráta, aspoň koľko toľko zakresal pätou, a kameň z
povďačnosti, že ho tĺkol pätami, fŕkal mu iskry; a to bolo vlastne to, prečo ho kopali. Ba
či ozaj tento posvätný kameň nášho Parnasu[41]ešte jestvuje? Dreli ho mnohí, ktorých potom dreli iní, alebo oni iných; a
vychoval i takých, ktorí z neho podkovami iskry vylúdiac, časom sami zo svojej hlavy iskry
sypali.V zimný čas som niekedy prichodil na roráty miništrovať. A že som mal z hámru jachať
dobrú štvrťhodinku, opatril som si papierový, mnou zhotovený skladací lampášik. Tento
spôsob svietenia mi robil veľkú radosť a už kvôli tomu samému som včas vstal. Za
miništrovanie som dostával dva šajnové grajciare, ktoré som pilne odkladal do truhličky na
radvanský jarmok. Miništroval som len na ľavej strane; hlúpy som bol na pravý bok a nemohol
som sa k tomu nijako odhodlať, hoci omnoho slabší moji spolužiaci to ľahko dokázali.
Miništrovával som tiež, ale zriedka, na pohreboch.A môj školský trest? Profesor Kováry bol síce človek nadaný, ale zlostný, hneď náklonný,
ak bol zlej vôle, i pre pletku dať vytrepať svojich študentov. Tak raz i mňa pre akýsi malý
priestupok dal potrestať lieskovicou. Ja som bol z tej stránky veľmi citlivý, prosil som ho
tak vrúcne, aby mi prehliadol, že by to bolo i ten tvrdý červený pieskovec pred vráty
pohlo. Ale jeho nepohlo, a šesť palíc mi luplo na zadok. Ani predtým ani zatým som v škole
bitý nebol a svedomite vyznám, u mňa i tento trest bol zbytočný. A tam, kde by nás vlastne
trestať boli mali, obišli sme sucho. Tak napríklad, keď sme študenti z vyšších tried s
evanjelickými na Dolných lúkach vopred opovedanú vojnu viedli.[42]Tieto bitky síce netrvali dlho, páni profesori nás rozprášili, ale sa to
skončilo akosi bez značnejšieho trestu, len s dokonalým karhaním a hrozbou.Čo sa chlapčenských zábav týka, mali sme zákony výstredne prísne a následok toho bol, že
sme také zábavy, napríklad kúpanie, kĺzanie, hľadali v odľahlých, menej prístupných kútoch
a tam práve bez dozoru boli odkázaní na samých seba. Fajčiť sme tiež nesmeli; pravda, to
ani otec nedovolil.Pri banských úradníkoch bolo v obyčaji, že každý predstavený mal k službám šuhaja,
ktorého povinnosťou pôvodne bolo svietiť kahancom svojmu pánovi, keď prezeral podriadené
bane. Ináč konal šuhaj rozličné práce v domácnosti, býval poslom, rubárom, robil v záhrade,
v stajni, v kuchyni atď. Takýto náš služobník v ten čas, menom Sásik, pochodil z Jakuba, zo
samého vyšného domu „pod Skalou“ s jaskyňou. Volávali sme naň: „Sásik, máš na zadku pásik!“
Bol to šuhaj veselý, samý fígeľ. S ním zajedno slúžila Rózka zo Slovenskej Ľupče. S tou
Sásik veľmi rád žartúval: „Rozerle-Putterle, Rozinka — na peci škvarená slaninka: Vezmi ju
dolu — zjeme ju spolu.“ Komorský úradník Čelko na základe lekárskeho nariadenia a otcovho
privolenia kúpaval sa vo vode hriatej žeravým kovaným železom. Keď sa bavil celé dni u nás
v hámre a býval v šalande, dostával obed z domu, z „komorhófu“ a obedúval, ak bola
priaznivá chvíľa, v záhrade, v slobodnom, pod stromom. Loptoš Sásik vyliezol práve v tú
chvíľu na jabloň nad stolom pána Čelku. Oberal krásne bosmanské jablká. Tu, ako si pán
Čelko vylieva na pokrájané mäso cibuľovú omáčku, praskne tamhore rozviazané cedilo s
jablkami na stôl a pán Čelko, obstriekaný omáčkou a ohádzaný črepmi tanierov a pobitých
misiek, bol omráčený a bez dychu. Ale skončilo sa to zahrešením a smiechom.Druhý raz Sásik oberal na vysokej strmej jabloni, na ktorú sa vydriapal bez rebríka sťa
opica. Dolu si chcel cestu obľahčiť a umienil si spustiť sa po povraze; ale už hneď pri
pokuse tamhore sa zošmykol a bez povrázka zletel dolu. Práve v tom okamihu prešla tade
sestra Fánka a Sásik sa jej, ani plné vrece, vyvalil horeznak k nohám a zostal ležať bez
pohnutia. Sestra, do špiku preľaknutá, zjajčala a trasúc sa na celom tele, bežala pre pomoc
do domu. Tam v náhlosti pochytila fľašu so slivovicou a tou mu natrela sluchy. Na tú
rozliehajúcu sa vôňu Sásik začal mrdať nosom, potom, otvoriac oči, pritiahol si pomaličky
fľaštičku k ústam a glgol z nej srdečne a zhlboka a čosi-kamsi zobral sa pred zadivenou
sestrou na nohy a čerstvý kráčal ďalej.Nie tak ľahko obišiel so mnou v drevárni. Sásik štiepal sekerou kláta a bil kyjanicou po
obuchu zaťatej sekery. Mne prizerajúcemu tiež prišla chuť tĺcť na obuch tou kyjaňou. Sásik
ochotne odstúpil a ja som pral na obuch. Ale jemu nedalo pokoja a dráždiac ma kládol
ukazovací prst na obuch a ja mýlený a v strachu, aby mu ozaj neublížil, musel som s
vyšvihnutou kyjanicou zastávať. Vždy znovu týmto manévrom mýlený šomral som naň i vyhrážal
som sa mu. Jednako on raz zapozdil odpratať si prst a ja, nemohúc už udržať silne rozohnanú
kyjanicu, prask na prst, že naskutku sa krv rozbryzgla. Ja zblednutý hodil som kyjanicu,
on, jajkajúc a na jednej nohe skackajúc, strčil rozmliaždený prst do úst. Strach nás prejal
oboch, ale sme si umienili, že sa neprezradíme. Sásik sa teda hlásil u otca, že si prst
skrvavil nešťastným spôsobom pri štiepaní dreva. Otec ho nazval somárom a dal mu karôtku na
kráľovského lekára. Trvalo do troch týždňov, kým sa mu prst zahojil. Zahojil sa, ale pre
kýptik hrubý ako tesárske olovko sa mu Rozerle-Putterle[43]vysmievala, keď si ním vŕtal v nose.Chudák, pozdejšie čudným spôsobom zišiel zo sveta. Upadol do ťažkého týfusu, blúznil a
raz, keď bol bez seba a práve ho nikto neostríhal, vybehol z domu, bežal cez hradskú a
prosto do Bystrice, ináč neveľkej, ale na ten čas rozvodnenej, a tam sa utopil.Do horného mlyna, susediaceho s hámrom, vlastne s našou záhradou, z ktorej sa širokou
haťou mohlo prechodiť do mlyna, prišiel, tuším z Antola, mlynár Fr. Puzony. Mal viacero
detí, jeho najstarší syn Štefan chodil so mnou do školy a ako susedia a spolužiaci boli sme
dobrí kamaráti: ja ako hámorník — čierny, on ako mlynár — biely. On sa kus tvrdo učil, ja
som ľahšie chápal, čo zapríčinilo malú nenávisť, ale ináč náš dobrý pomer nemútilo, ba isté
nerovnosti napravilo. Ja som sa mu stal schedátorom, to jest mne musel recitovať svoje
úlohy a ja som mu podľa toho do schédy, podanej potom zo všetkých strán pánu profesorovi, zapisoval[44]známky podľa vedomostí. On ako bohatý a maminkou zmaznavený syn vždy dostával
pri odchode do školy, keď som ho ohlásil (a my sme potom vedno kráčali), pár šajnových
grajciarov na „onajzky“,[45]z čoho obyčajne jedna mne pripadla. Tento jeho peňažný zbytok vyrovnal v pomere
k mojím tenkým financiám jeho inteligenčný deficit s prospešným účinkom na schédové známky.
Boli sme vedno až po skončenie gymnázia. On sa dal potom na kňazský stav a umrel azda pred
desiatimi rokmi na suchoty ako farár najbohatšej fary bystrickej diecézy vo Veľkých
Uhrovciach. Nevideli sme sa síce, ale mal som heslo od neho a on odo mňa a veľmi priateľsky
ma volal, aby som ho prišiel navštíviť.Vybrali sme sa raz na jar s motykami zemské orechy kopať[46]na Cmarovo, kde vraj najsladšie rástli. Nerozumní chlapci začneme o dušu kopať
na akejsi hladkej roli. Neďaleko nás na osamotenej záhrade opravovali tesári plot. Jeden z
nich celkom ľahostajne, akoby vodu nevedel zamútiť, približuje sa k nám, a my kopeme, až
nám z čela pot tečie. Ako už bol celkom nablízku, skočí a chmatne nás: „Sem motyky! Nuž,
darebáci, či nevidíte, že je tu posiato?“ a motyky nám pobral. My do ryku, do plaču, že sme
chceli kopať zemské orechy, a nevedeli sme, že je posiato. Naše prosby nedojali tesárov.
Keď nás už namučili, ten, čo nám odobral motyky, povedal, že nám ich vrátia, ale že im
musíme do krpky tam z Laskomerskej doliny doniesť dobrej vody. Ach, a krpka bola veľká! Ale
schytili sme sa skokom dolu, nabrali vody a fúkajúc sme dokončili dlhú tŕnistú cestu a
vyliezli hore. Keď sme dostali motyky, vrátili sme sa s nimi prehodenými na pleci domov.Ale mal som ja ešte jedného verného kamaráta, s ktorým som sa síce dôverne zhovárať
nemohol, ktorý ma však jednako v mnohom rozumel a mne i nášmu celému domu bol vrúcne a
verne oddaný. Bol to skoro môj vrstovník, mladý svoj vek so mnou deliaci, biely chlpatý
pes-pudel menom Dens. Ako na pamiatku dostal meno toho belgického mesta, kde môj dobrý otec
ako bývalý husár bol ranený. Ako vieme, pudle sú veselej letory a nadmier schopné. Pre
svoju strážnosť, veselosť a prítulnosť bol naším všeobecným miláčkom; my dvaja sme sa
nadovšetko dobre znášali a ja som rád s ním delil svoj zvyšok chleba. Keď otec zamýšľal
vyjsť so mnou na prechádzku, napríklad do Kostiviarskej, a on čo i vo sne začul slovo
„prechádzka“, hneď skočil, chvostom zvŕtajúc výrazným zrakom pozrel na otca a keď mu otec
prisvedčil, skákal a brechal sťa šialenec, dávajúc najavo svoju radosť. Pri takýchto
výjavoch, keď sme prešli takrečenú Zábavu — nemecky Seufzerallee — pri fľúdroch medeného hámru[47]a otec ku mne obrátený povedal: „Hoď ho do vody“, pustil sa celým cvalom domov.
Stalo sa mu to už predtým, že pri tých slovách bol proti svojej vôli okúpaný, a tak
zapamätajúc si tie slová a ich praktický význam, rozumel úmysel a nečakal na jeho
vykonanie. Dens — robotníci ho nazvali Genso — mačky nenávidel a kde akú zočil, tú urputne
prenasledoval až na strom, rozumie sa, keď bol peň stromu nachýlený. Ako všetko na svete, i
tento nám tak verne oddaný tvor, s ktorým som sa tak vďačne zabával, zahynul. Prechorel
čosi, a pretože otec bol opatrný, dal povolať jaša, aby podal o stave psa mienku. Jašo
pomenoval chorobu — už či správne či nesprávne — „potajomnou besninou“. Diagnóza nás
skormútila a prestrašila a otec, aby sa väčšie nešťastie nestalo, musel sa odhodlať ku
kroku, čo mu ťažko padlo — oddať verného Densa jašovi. Ten mu zahodil drôtovú slučku okolo
krku a vzdorujúceho nášho miláčka ťahal za sebou ako klát z lesa. Dens, uprúc zdesený akoby
prosiaci zrak na nás, ešte za chvíľu metajúc sa a chripiac zazeral na nás. My všetci sme
nahlas plakali, ba i otec, starý vojak s mäkkým srdcom, utieral si ako hrach veľké slzy.
Ani sme my viac od toho času psa nedržali.Roku 1833 sa vydala sestra Fánka.Otec držal a čítalPressburger ZeitungaAehrenlese[48]a mal tú dobrú praktickú obyčaj, to, čo čítal, prednášať pri obede príjemným,
ľahkým, pochopiteľným spôsobom; tak rozprával nám tiež epizódy z vlastnej bohatej, najmä
vojenskej skúsenosti, čo ľahko utkvelo v mojej pamäti a dopomohlo mi k tomu, že som sa v
geografii nad svoj vek znamenite vyznal. V ten čas pretendent španielskeho prestolu Don
Carlos viedol vojnu s kráľovnou Kristínou.[49]Otec bol verným prívržencom Dona Carlosa a Kristínu, ktorú Krišpínou (istý druh
obleku) prekrstil, nenávidel. Prirodzene, že som i ja bol guerillom Carlosovým. Ale čo pri
tom bolo hlavné, že som poznal celé Španielsko naspamäť. Okrem toho čítal som vtedy
vychádzajúci obrázkovýPfennig Magazin.[50]Tak som si nadobudol vedomosti, aké mi neboli prístupné ani v škole. Tak sa
potom mohlo stať, že pri verejných skúškach zo zemepisu, keď na direktorovu otázku, ako sa
menuje ten významný starý kostol v Paríži, nikto nevedel odpovedať, som sa ohlásil ja:
„Notre Dame“. To sa pánu správcovi veľmi zapáčilo a bolo toho viac i z druhých vied,
napríklad z dejepisu a prírodopisu. Bol teda môj otec príjemným, doma i na prechádzkach
rozprávajúcim mojím učiteľom a ja jeho vďačným, pilným poslucháčom. Aj Dona Quijota som mu
musel čítavať.Neminulo nás ani tu v hámre nešťastie požiaru. V pozdnú jeseň zasvietilo sa v našom
dvore a pred polnocou strhol sa poplach. V stoličnom dome práve mali bál a sestra Petronela
bola tam. Pribehla domov v bálových šatách a ľahkých črievičkách, v blate a vode. Zhorel
krov zo stajne a polovica krovu na dome. Moje prvé bolo vyskočiť na holubinec pod drevárňou
a šindle zbíjať. Ale keď ma upozornili, aby som nechal holuby na pokoji, lebo že keď ich
vydurím, ony voslep do ohňa vletia, skočiac zo strechy a z plota, skočil som na klinec, a
ten sa mi rezko vryl do podošvy, takže som ho len tým spôsobom mohol vytiahnuť, že som,
pristúpiac tou druhou slobodnou nohou šindeľ, prebodnutú ťahal hore. Malú blaufuskú
kravičku, ktorú matka dostala od brata, opravdivý batoh s krátkymi pokrčenými rohmi,
zachránili, ale kozu, ktorá uviazaná na žinku sa utiahla pod válov, nemohli zachrániť. Bok
od steny sa síce zachoval, ale bok od steny proti ohňu bol spoly upečený, natoľko, že sme
to biedne stvorenie na druhý deň ráno museli dať zarezať. Keď zúril oheň, niekto nábožný,
ale v latinčine málo zbehlý, na obločnicu napísal trojkráľovou kriedou: „Konzi málo jest“.
Malo to znieť „Consumatum est“.[51]Tento Spasiteľov vzdych vraj dusí oheň.Otec dobrý, hoc skromný, predsa mal nepriateľov, a najviac preto, že jeden z
predstavených v ňom sekíroval druhého, a pod tým manévrom trpel on. Často sa ponosoval na
Amona, predstaveného železodielní v Hronci, prišlého zo Štajerska. K tomu sa pridružila
nehoda, že otec nemal uhľomerača, a tak dovezené uhlie i v Kostiviarskej i tu v Bystrici
odberali voziarom nesvedomití strážnici, ktorí za skleničku páleného ľahko pripísali o
jednu, dve miery viac, ako doviezli. Voda tiekla na kolesá nie vrchom, ale spodkom, mechy
fúkali pomenšie a pri takom rozťahanom čase sa spálilo viac uhlia ako pri rezkejšom pohybe
kolies. Následok toho teda bol, že uhlie chýbalo, inými slovami, že sa viac minulo, ako sa
normálne malo, a vykázanú škodu otec bol posúdený predstavenstvom v čiastkach vynahradiť.
Chudák otec, ktorý ako nefajčiar nespotreboval uhlíka ani na fajku, mal malú plácu, päťsto
zlatých, a pritom dosť početnú rodinu, bol veľmi užialený a bránil sa, ako sa len mohol —
pravda, dlhý čas bezprospešne — a musel platiť. Boli to veru trudné časy — na všetky strany
dlhy. Otec už bol taký malomyseľný, že keď oblokom zazrel červené nohavice komorského
hajdúcha, hneď musel utekať na záchod. Hajdúsi totiž roznášali úradné listy.Vakácie som obyčajne trávil na Vindšachte u sestry Fánky, kde som so švagrom pochodil
celé okolie. Švagor bol totiž úradníkom nad strojmi ťahajúcimi vodu, a nad jazerami a
široko-ďaleko rozsiahlymi jarkami privádzajúcimi dažďovú a snehovú vodu z vrchov a dolín do
tajchov. Stavy (tajchy) potom poskytovali potrebnú vodu stupám a ostatným rôznym banským
strojom. To boli pre mňa veľmi vítané časy.Mesto Banská Bystrica bolo v tieto časy v ustavičných rozoprách s banským erárom a so
všetkým, čo stálo s ním v spojení. I biskupovi, v ten čas Belánskemu,[52]ako to v obyčaji bývalo, že do mesta prichádzajúcemu a odchádzajúcemu
vyzváňali, vyzváňať nedovolili. V harmanských horách, ktoré stáli s komorou pod procesom,
formálne vojnu viedli: mesto ozbrojilo svojich a komora svojich robotníkov či poddaných
sekerami a jeden druhého odháňali z lesných prác. Konečne — bol som v šiestej triede
gymnaziálnej — striebornohutnícka správa na Dolných hrabliach na troskách oproti hute
nakopila veľkú hŕbu dreva a šlichu, to jest zlato-strieborného jarca,[53]zhotovili takrečené rôšty, a to potom podpálili. Povstal veľký dym sirkový a
voľačo utrichový,[54]valiaci sa ponad Bystricu a celé okolie. Mešťanostom bol vtedy Glabič, človek
neduživý na prsia, a že on a mnohí iní vraj nemohli zniesť ten smrad, utiahli sa do svojich
príbytkov, chrániac sa vyjsť na ulicu. Bolo v tom čosi pravdivého, ale rozhorčení proti
komore, pravda, vec preháňali. Tak jedno popoludnie mešťania, takrečení schützeri,[55]zobrali sa so síkačkami, vidlami, sekerami a inými podobnými nástrojmi k tej
dymiacej sa sopke a na komando roztriasli celú tú drahú kopu po troskách a síkačkami
zahasili. Hutnícky personál stál pred hutou so železnými dýkami a lopatami, nemýliac v
robote meštianstvo, ale do huty nepripustili ani dušu.Rozhorčenosť a proces trvali dlhší čas, ale hoci banská správa mala značnú škodu,
nepočul som nič o nejakej náhrade. — Vtedajší kráľovský lesný správca, lesný majster Zinke,
bol osobou nadmier nenávidenou. Po takej lesnej šarvátke v harmanských horách sa mu teda
mešťania vyhrážali a silou ho chceli zlapať. Postavili stráže na brány a dlhší čas ani si
netrúfal vrátiť sa z Harmanca domov do mesta. Až po nečase podarilo sa mu ukradomky nočnou
hodinou dostať domov.Mne rozbúranie roštu pri hute zavdalo látku na latinskú poému (bol som vtedy poetom, v
piatej triede). Poéma, z rytmickej stránky chybná, začínala sa: „Posuerant cumulum pone
ustrinam numerosam“.[56]Obsahom prácička bola dosť podarená, ironická. Dal som ju bratovi Náckovi, a
neviem ako prišla do rúk môjho profesora Lepényiho. Profesor mi verejne v škole povedal, že
je práca obstojná, ale aby som v také rozhorčené časy také veci nepísal, lebo sa autorovi
môže i zle povodiť.Po skúškach v tento rok (1839) pozval ma spolužiak Knoc do Budína. Knoc bol pravoslávnej
viery, býval u profesora Husóciho. V Budíne mal jeho otec dva domy za mestom, veľké vinice
s ohromnými pivnicami a kupčil s vínom do Poľskej a Ruska; bol majetný a vážny kupec.
Ponuku som s rodičovským dovolením vďačne prijal a v auguste, asi dvadsiateho, pustili sme
sa do sveta mne ešte neznámeho, s Knocom a istým Tomaškom, učiteľovým synom zo Zvolena,
tiež spolužiakom. Knoc najal Kollárovu príležitosť. Kollár bol otcom ešte žijúceho známeho
banskobystrického advokáta.V tretí deň cestovania videl som Pešť, ale len čo sme sa cez ňu a tak cez Budín
previezli, až sme zosadli celkom za Švábskym vrchom pri priestrannom dome vo vinici. Prišli
i hostia z mesta, ktorí sa, pravda, veľa o nás neobzerali, ale tým viac my o nich. V meste
sme viac neboli, zato navštívili sme rozsiahle plné vinice a koštovali znamenité vína.
Rodičom som sľúbil, že sa s príležitosťou vrátim, a tak sa i stalo. Tomašek ostal tam, ja
som išiel naspäť, aby som ešte na deň čítania klasifikácií bol prítomný. Nevrátil som sa
cestou, akou sme ta išli, to jest cez Vacov, ale na Ostrihom, Levice, čo mi bolo tým
vítanejšie. Išlo to dobre cez Altšut, ale už v Dorogu nás zastihla galiba, ochorel nám kôň.
Ako povolaný sedliak-Nemec povedal, dostal myši;[57]naťahoval mu kečku — operácia to, akú som vídal i v škole — až mu v nej pukalo.
Nie dosť na tom, prepichol mu uši, ale kôň ostal i ďalej zamyslený, štverne sa mu opálali.
Len ozaj na jednom koni cez Ostrihom po biede idúc dostali sme sa na druhý breh Dunaja do
Palánku. Náš Pejko smútil ovesiac hlavu, smútil ďalej a nežral ani nepil. Kríza sa ostrila,
a keď mi ráno nocujúcemu na voze kočiš zvestoval, že s tým koňom ďalej ísť si netrúfa, po
krátkom rozmýšľaní, pri rozvážení svojich dispozičných financií — troch dvadsiatnikov —
umienil som si, ja neskúsený pätnásťročný šuhaj, na vlastné krídla — či vlastné nohy —
pustiť sa ďalej. Vykročil som rezko širokou hradskou a značný čas som už prach nohami
mútil, keď som sa stretnuvšieho ma pechúra pýtal, či mám ešte ďaleko do Želiezoviec. Čo
vraj Želiezovce? Však touto cestou idete do Komárna! Bol som veľmi namrzený, že som sa
toľký kus cesty darmo namáhal. Môj človek ma upravil, že sa vrátiť nemusím, ale bočnými
cestami že sa zase môžem zísť s hradskou, vedúcou proti Leviciam. Prišiel som teda,
kuľhajúc ukázaným smerom, na Čaku, Slovákmi obývanú obec medzi vinicami, kde pozdejšie
faroval môj priateľ a správca znievskeho gymnázia — Čulen, a po namáhavej chôdzi vo veľkej
horúčosti niže Šarlúh došiel som na želanú hradskú. Tu ma po chvíli dohonil bosý mladúch,
nesúci nohavice na palici, prehodenej cez plece. Po krátkom pozdrave vysvitlo, že je
jurista z Jágra, cestuje do Nitrianskej stolice. Rešpekt! Ja gymnazista, tento jurista, a
cestuje v gatkách a bosý! A hneď naskutku sadnúc si na kraj cesty, dal som sa do tej istej
toalety, čo on. A bolo mi ľahšie, nepotil som sa tak. Začas sme takto vedno cestovali až
ta, kde sa naše cesty rozchádzali. Pri skromnej krčmičke sme sa lúčili, ale prv sme sa kus
syrom, chlebom a vínom posilnili. On tiahol na východ, ja na sever. Tvrdá, únavná bola moja
ďalšia cesta, vo veľkej horúčosti a neznámom kraji. Prišiel som už podvečer na Kálnu,
previezol som sa na kompe a nocoval som u kompára na lavici pod pecou. Nezvyknutému nohy mi
na tvrdej, horúcej pieskovitej ceste veľmi zapuchli a kúpeľ mi na ne dobre poslúžil. Na
večeru mi dali chleba a kyslého mlieka. Pred spaním strhla sa na dedine bitka medzi
Slovákmi a Maďarmi. Obe tieto národnosti tiahli dolu na Dolniaky do robôt na žatvu.
Namáhavou prácou utíšil stránky obecný richtár; už som sa obával, že sa pri víťazení
niektorej stránky i mne dostane. Moji poctiví hostitelia nechceli ráno nič prijať, ale som
deťom daroval veľký šajnový dvojgrošník. Celú noc som ruku držal vo vrecku, lebo som plácu
za vozenie, zverenú od Knoca, niesol vo vrecku. Včasráno pohol som sa ďalej, predpoludním
došiel som do Levíc, práve keď sa študenti zberali do školy. Oslovil som ich po latinsky
prosiac o napravenie na štiavnickú cestu. Tak ma traja, kým som im nakrátko pôvod a cieľ
svojej cesty rozprával, vďačne vypravili až za mesto. Keď som došiel do Bátoviec, ľud bol v
kostole a mňa smädilo, hľadal som teda vodu. Vidím tam pred jedným čistým bielym domčekom
starú babku stáť. Prosím ju o vodu, ona sa obráti a o chvíľu donesie mi oval bieleho
chleba. Chudera, nepočula dobre a domnievala sa, že žobrem chleba. Chcela teda chlieb nazad
vziať, ale keď som videl jej vďačnosť a dobrý chlieb, zajedol som si i chleba, i zapil
vody, a to raz za svojho života, keď som jedol almužnu, kus nepýtaného chleba.Tak som potom stúpal veselo ďalej, unavený dotiahol som podvečer do Štiavnice. Tam som
sa spýtal akademikov, prechádzajúcich sa na ulici, kde bývajú bratia Zechentrovci.
Napravili ma do Dolnej ulice, do „Barbierne“. To bola izba prosto s dvermi na ulicu
obrátenými, a možno, že slúžila skutočne niekedy za barbiereň. Našiel som oboch bratov
Adolfa a Eduarda doma a radosť z prekvapenia bola srdečná. Občerstvili ma jedlom — tri dni
som teplého jedla nemal — a potom som šiel spať a spal som ako zarezaný.Druhý deň ma povodili po známych veselých akademikoch, obedoval som s nimi; jesť bolo
dosť, ale jednoducho a od polievky začnúc všetko s rajskými jablkami. Pri stole boli
zastúpené rozličné národy a kraje, bolo veľa cudzozemcov. Táto akadémia bola vtedy
svetochýrna. Ja som sedel medzi dvoma Tirolčanmi. Na tretí deň poberal som sa domov. A ako
ma chudáci bratia, sami chudobní, vystrojili na cestu? Zavesili mi na plece akúsi kapsu, do
kapsy vložili mi bocheň chleba a pol funta bryndze a na nohy mi zapchli, aby som si vlastné
čižmy zachránil, staré topánky. Takto vystrojeného vyprevádzali ma až na beliansky vŕšok,
ba Eduard šiel so mnou až po samý Kozelník. Krepčil som zase sám ďalej. Okúpal som sa
pozvýš kozelníckeho mosta a došiel som okolo poludnia na Stráž, hostinec za Bučou. Tam som
si vydychoval pod sosnami a vydržiaval som obed, chlieb a bryndzu, čo mi dobrí bratia so
sebou dali. Pred očami som mal utešenú hronskú dolinu so Sliačom, ďalej Urpínom, Baranovým,
Poľanou a v samom pozadí Ďumbier s celým hoľským komonstvom zvolenským a chutilo mi
znamenite. Všetko to som odbavil v samom susedstve hostinca, ale bez jeho najmenšej
výsluhy. Koniec hostiny bol glg dobrej vody, a tak bral som sa ďalej na päty. Keď som
prichádzal ku Kováčovej, hrkoce mi koč za chrbtom, ale len čo sa obzriem, kto to, už zaznie
radostný hlas: „Aha, Gusti, nuž kdeže si ty bol?“ Bola to sesternica Emília Žilová, ktorá
sa poberala domov do Ľubietovej z pohrebu svojho otca, môjho ujčeka Karola Roesznera,
umretého v Kremnici. Vzala ma hneď k sebe do koča, kŕmila slivkami z koša a zložila rúče
pri Dolnej bráne v Bystrici.Prišiel som teda načas, ako som sľúbil rodičom a profesorovi, na klasifikáciu. Po
klasifikácii tretí deň príde k nám starý Kollár, krčmár na huštáku, a žiada od otca
vynáhradu za koňa, ktorý mu po mojom odchode skutočne v Palánku zdochol. Kočiš prišiel
domov na jednom koňovi. Ja som stŕpol od strachu. Ale čo som ja za to mohol? Ani som len
príležitosť nenajal ja. Otec, nahnevajúc sa na jeho nárok, odpravil ho preč, a on sa viac v
tej veci nehlásil.O rok, teda roku 1840, v šiestej gymnaziálnej triede, keď ma správca Kováč ako prvého
eminensa pochválil pred celým zhromaždeným gymnáziom a oddal mi dar, knihuOrbis
pictus, prítomnému môjmu otcovi tisli sa do očú slzy radosti. Keď som prišiel
domov, matka si zásterkou utierala slzy, a požehnávala ma; a aby som ani tu neostal bez
odmeny, prekvapila ma „kugelhupfom“.[58]Natešený skákal som ako posadnutý po stole, stolcoch, laviciach a kufri, a
nebolo spokojnejšieho, šťastlivejšieho človeka nado mňa.Ako už rečeno, otec mal galibu v službe a vec sa dlho ťahala. V októbri 1836 písal
bratovi Náckovi do Tisovca, že ho odsúdili nahradiť eráru chýbajúce uhlie, čo toľkú sumu
činí, že kým živý bude, budú mu sťahovať z platu. Bieda že je veľká a Eduard a Adolf sú nad
tým veľmi skormútení. Sestra Petronela si umienila ísť do Viedne, tam osobne konať za otca,
ale tá cesta že sa z rozličných príčin preťahuje.Po mnohoročnom trápení roku 1838 otec podal prosbu o penzionovanie, čo sa potom onedlho
i stalo. Sťahovanie za uhlie trvalo ďalej a tým trvala i citeľná bieda a súženie. Poctivý a
citlivý otec duševne veľa trpel. Hlavnú potechu hľadal a našiel v nábožnosti. I predtým
príkladne nábožný človek zachovávajúci pôsty a keď mu len služobné povinnosti dopustili,
navštevujúci kostol, teraz, na odpočinku, bez úradnej práce, bol tým usilovnejším
navštevovateľom služieb božích. Breviár, z ktorého sa modlieval (chránim ho), od bozkávania
zachoval brunátne stopy tabakových fúzov. Rodičia už boli starí, ale zato u nás do týždňa
prišlo mäso na stôl dva, najviac ak tri razy. Ja, keď som od vydatej sestry Fánky dostal
dvojgrošník na čerešne, odložil som ho otcovi na tabak. Pritom rodičia mali ešte starosť o
štyri nezaopatrené deti. Adolf, Eduard a ja sme ešte chodili do školy; Petronela, málo
bývajúca doma, materiálne zapríčiňovala rodičom najmenej starostí.Keď otec vstúpil do penzie, museli sme sa presťahovať. Našli hospodu s troma izbami,
kuchyňou a komorou v prízemí, v Ondrejkovičovskom dome v Lazovnej ulici neďaleko stoličného
domu. Tu sme potom už bývali a tu otec i skonal.Ôsmeho októbra 1840 otec písal Náckovi do Moštenice žalostivý list. Na prosbu, aby mu
odpustili sťahovanie za uhlie, že mu odpovedali záporne. Teraz že je on už i s celou svojou
rodinou opustený človek. Toho istého roku, tiež v jeseni, ja som písal v matkinom mene
Náckovi o tri zlaté na drevo — lebo nemáme čím kúriť, ani pri čom variť. Brat, chudák, toho
tiež nemal veľa, ale zato spomohol vďačne. Len mňa nič netrápilo, bol som so všetkým
spokojný, mysliac si, že to ani inak byť nemôže. Len keď som videl smutné tváre rodičovské,
to ma skormútilo.Otcova mesačná penzia pri ročných päťsto zlatých bola by činila štyridsaťjeden zl.
štyridsaťpäť gr. km., ale z toho mu sťahovali mesačne štrnásť zl. dvadsaťšesť gr., takže
ostávalo len dvadsaťsedem zl. devätnásť gr. na hospodu, slúžku, kurivo, živnosť, odev a
výchovu štvoro detí, z ktorých dvaja synovia boli von z domu, na štiavnickej akadémii.
Mojou trpkou úlohou bolo rováše splácať. Pri vyplácaní za víno (denne pol holby[59]), mäso, chlieb a múku musel som trpezlivo znášať šomranie, výčitky, ba i
urážky, že tak málo splácame, že z dlhov neodbúda toľko, koľko pribúda, dlh z mesiaca na
mesiac rastie, oni že viac na úver dávať nebudú atď.Po skončení gymnaziálneho behu (1840) mal som dobré vysvedčenie. Keď som sa s otcom bol
poďakovať za svedectvo, správca Kováč ma nahováral, aby som sa oddal kňazskému stavu. Hoci
som predtým mal k tomuto stavu náklonnosť a vždy staval oltáriky, zliepal ornáty, infuly,
bola mi už chuť prešla. Otec ma nechcel nútiť, pristal na to, čo si sám vyvolím.Pri opise tohto svojho mladého študentského veku aby som ešte na niečo nezabudol: na
vyvinutie prvého citu lásky v pätnásťročnom šuhajovi. Oproti nášmu bytu, na druhom rade, v
rožnom Komáryovskom dome v prízemí bývala vdova po evanjelickom farárovi a mávala u seba v
byte tri-štyri dievčatá, žiačky v tie časy povestného ústavu dr. Zipsera. Medzi nimi bola
akási Amália Szakálová z Novohradu. Ja som sa s tým dievčaťom, postaveným pod prísnym
dozorom, nikdy nezhováral, len čo som ho videl na ulici alebo pri obloku, keď domov a von
vychádzala. Bola asi štrnásť-pätnásťročná, a zamenili sme si významné pohľady; mne sa
zapáčila a často som na ňu myslel. Pri konci školského roku, keď už mala odísť domov, bol
som znepokojený a neznal som spôsobu, ako sa jej priblížiť alebo ako jej dať útly znak
svojej náklonnosti. Tu naďabila sa mi originálna myšlienka. Nerozvážiac si vec, poslal som
jej na pamiatku, čo som práve aspoň podľa svojho domnenia značnejšieho mal, pamätný
pozlátený peniaz pápeža Pia VII., dávajúceho požehnanie. V papieri zakrútené oddal som to
ich slúžke pre slečnu. Ale slúžka môjho pápeža doručila panej, ktorá mi ho vrátila, no
celkom slušne a bola priložená i karôtka do pamätnej knižky, ktorú mám ešte zachovanú i
podnes. Napísala mi, pravdepodobne návodom pani farárkiným: „Leben Sie wohl und glücklich,
wünscht Ihnen, Neusohl am 4. Juli 1839, Amalie Szakal.“[60]A tým bola dráma ukončená. Ja som o tejto osobe nepočul nič viac, až po
štrnástich rokoch (r. 1853) mi ukázali statnú dámu s dvanásťročnou dcérou, ktorú doviedla
do Bystrice do vychovávacieho ústavu, a to bola Amália Szakálová, za koho vydatá, neviem.Moji dvaja bratia, ktorí až po šiestu gymnaziálnu navštevovali o jeden stupeň rozdielne
triedy, v šiestej, ktorú Adolf pre konkurz opakoval, zišli sa spolu a odtiaľ potom spolu
pokračovali ďalej. Z Bystrice boli na filozofii vo Vacove a ich návodom i ja, ktorý som o
päť rokov kráčal za nimi, daný som bol do Vacova.To už bola pre mňa veľmi vážna doba, jedno preto, že som dovtedy vždy stál pod
rodičovskou rukou, a po druhé preto, že takto na mojich chudobných rodičov boli navalené
nové ťarchy. A mne neskúsenému poškrabkovi a najmladšiemu pripadla ešte i úloha stať sa
svojim starším spolužiakom Kňazovickému a Obereignerovcom na žiadosť ich rodičov vodičom a
či dohliadačom. A to možno stade pošlo, že som i v škole mal veľmi pochybnú česť byť proti
svojej vôli „attendátorom“, dohliadačom, hoci, ako sa ďalej ukázalo, sám by som bol — a
veľmi — potreboval prísneho kazára. Aby sa rodičom obľahčilo, brat Adolf mi poslal dva páry
giat ušitých z pevného plátna a Nácko mi dal vyhotoviť na svoje útraty z modrého súkna
nohavice, kabát a prusliak,[61]a tak šuhaj vystrojený mohol už do sveta. Adolf v ten čas bol ako začiatočník
praktikantom na Magurke a Nácko dočasným šafárom v Moštenici.V októbri nastal čas odchodu. Tí istí voziari, čo mojich bratov pred piatimi rokmi,
odvážali do Vacova i mňa. Bol to nám dobre známy de nomine et omine[62]z Podlavíc pošlý, vysoký, štrbavý, otcovsky o nás pečujúci Dobrík a pekný,
mladší počerný územčistý chlap Hrnčiar. Týmto dvom skúseným veľblúdom rodičia s dobrým
svedomím oddávali svoje deti. Boli to v neprítomnosti rodičov naše dojky, naši
pestovatelia. Medzi Pešťou a Bystricou na viac vozoch a veľa koňoch jednostajne vozili
rozličný tovar, do Pešti najmä železo a remeň, stadiaľ víno a kupecký tovar. Títo prostí
jednoduchí, ale poctiví a spoľahliví ľudia požívali u obecenstva neohraničenú dôveru.Lúčenie bolo prenikavé, tým viac, že otec od istého času začal chorľavieť, k tomu bola
daždivá, smutná, chmúrna chvíľa, a pohli sme sa podvečer pri lampášoch. Bola nás hodná
hŕbka pod plachtou, podajedni mne neznámi, ktorí tú cestu ako starší študenti prekonali už
častejšie. Bratia ma odprevadili až k vozom. A potom čihí, kolesá hurtovali na mestskej
hrobľavej dlážke. V Kráľovej sme zastali zase u „Sekery“ a pozde po polnoci došli sme do
Hájnik, kde sme pár hodín, aby sme sa vyhli blchám, spali na stoloch na hrachovine. Až sem
sme sedeli na vozoch učupení ticho, vprostred každého voza akoby na lodi kolembal sa
lampáš. Ja som ležal doluznačky na vyrobenej páchnucej koži, fikajúc za milou rodinou a v
tichosti kropil som remeň slzami. Keď som sa na ďalšej ceste utíšil, moja príroda sa
rozveselila v kruhu veselých súdruhov.Po troch dňoch prišli sme do Vacova. Bolo tu čo obdivovať: Maďari, vinice a paroloď,
ktorá raz týždenne konala cestu medzi Pešťou a Viedňou, a híkali sme, zazrúc ju pred našou
hospodou, rozloženú na brehu Dunaja, či hore či dolu sa pohybovať. Hospodu a celú opateru
sme dostali na starom mieste, kde predtým bývali moji bratia, na brehu Dunaja u vdovy
Pašternákovej za lacný groš. Podistým neviem, ale tak sa mi zdá, že som platil sedem
zlatých mesačne za všetku opateru a chovu. So mnou bývali bratia Obereignerovci.Sotva som sa stačil vžiť do nového položenia, zachvátil ma týfus. V cudzom meste, v
cudzích okolnostiach som ja neskúsený, chúlostivý šuhaj obľahol a cítil som sa náramne
opusteným. Už okolo poludnia tratil som povedomie a len ráno o tretej, keď zvonili na
františkánskom sobore,[63]som prišiel k sebe a banujúc za rodičmi, za svojím hniezdom, so slzavými očami
som sa modlil, vrúcne prosiac boha o vyzdravenie. Mojím srdečným, otcovským lekárom bol
istý už obstarný doktor Török a liečil ma svedomite a pilne. I moja gazdiná i moji
spolužiaci mali účasť, ale tamtá zamestnaná domácnosťou a títo zaneprázdnení školou nemohli
mi venovať príliš veľa času, a tak býval som často samotný, opustený, bedákajúci pustovník.
Podľa vtedajšieho spôsobu liečenia horúčky lekár mi vodu piť zakázal, ale pretože bez pitia
vody predsa jestvovať nemôžem a kántril ma náramný smäd, povolilo sa to len s odstátou
vodou, do ktorej sa prv hodil žeravý uhoľ. Takýto nápoj mi, pravda, dostatočne smäd
neuhasil, a tak, keď nikto v izbe nebol, a to sa veru často stávalo, som sa z postele
zvalil na dlážku, potom som sa slabý, ako som bol, štvornožky vláčil až k oproti stojacej
kasni a zdvihnúc sa na kolená, stiahol som krčah s vodou a nasúkal som sa i proti zákazu do
chuti. Ach, čiže to chutilo! A toto bola voda dunajská, hneď od brehu, niže rozličných, do
rieky vtekajúcich mestských kanálov a nedokonale, alebo priam nič nefiltrovaná. Zachcelo sa
mi teda dobrej, čistej, čerstvej vody, a tá tiekla pol hodiny niže Vacova, pod kaplnkou,
ako dobrá pamiatka na turecké panstvo, ktoré zariadilo tento užitočný vodovod pred pár sto
rokmi. Aby mi gazdiná, osoba pobožná a poverčivá, šla po vôli, zavesil som jej na nos, že
mi Panna Mária z tamtej kaplice zvestovala, aby som z tej posvätnej vody pil, že budem
uzdravený. A poslala ta gazdiná svoju asi trinásťročnú dcéru s mohutnou krpkou, a pil a
napil som sa jej do chuti. A pánboh pomohol.Vyjdúc z choroby v polovici novembra 1840, bol som chudý ako trieska a slabý, vlasy mi
najmä z pravej strany vypĺzli, a keď mi pozdejšie narástli, boli kučeravé — teda zľava
hladké, sprava kučeravé. Keď som sa už ako vyzdravený bol predstaviť profesorom, zaobalený
v kepeni, kráčajúceho vo vetre ulicou zrazil ma vietor na zem. — Musel som i na to myslieť,
ako sa dobrému starému pánu doktorovi za jeho ustávanie odslúžim. Peňazí som nemal, nuž
zaniesol som mu geletku bryndze, čo mi rodičia poslali. Ďakoval som mu z hlbín srdca za
jeho otcovskú lásku, prosiac ho, aby sa nehneval, že mu ja chudobný chasník inším slúžiť
nemôžem. On sa zasmial, bryndzu prijal a doložil: „My lekári musíme si i medzi chudobnými
získať dobrých priateľov.“ Vtedy som, pravda, nevedel, že i ja toto naučenie kedysi in praxi[64]budem nasledovať, a robil som tak už i z povďačnosti k tomuto svojmu
dobrodincovi. Už 28. novembra 1840 som písal rodičom zvesť, že som vyzdravel a od Dobríka
že som prijal sedem zl. dvadsať gr. Dvadsiatnik som prebral na papier, pečatný vosk a na taligáša,[65]lebo 1. decembra presťahujeme sa do Zemančekov, k farbiarovi do Paradicsom-ulice,[66]kam nás zvábil Kňazovický, ktorý tam už býval.A veru chova u Pašternáčky za tie peniaze, čo sme platili, sedem zlatých, bola dosť
dobrá, pojedli sme veľa štrúdlí s grísom, chleba stálo na kasni, koľko sa komu chcelo, izba
priestranná, svetlá, ona gazdiná tichá, pravdaže, my šarvanci sme jej viac imponovali ako
ona nám, ale vcelku môžem povedať, lepší dozor viedla nad nami ako tam potom na novej
hospode, kde sme boli zanechaní úplne sami na seba. Mala na Kalvárii oproti Koždu vinicu a
„gunyhó“ (búdu), ale v dosť opustenom stave, kde sme sa dva-tri razy zabávali jedením
hrozna.Naša nová hospoda u Zemančekov bola priestranná, s veľkým dvorom a mnohými hospodárskymi
staviskami. V zime sme obývali izbu pri kuchyni, v lete na druhom konci dvora, v bývalej
farbiarskej dielni. Pred ňou bola veľká sieň s kaďami, plnými farby a s veľkým kotlom v
prípecí. Majster Zemanček mal svoj vlastný závod v Pešti a zriedka sa sem prišiel pozrieť.
Bol to chlap veľký, svalovitý, Slovák, evanjelik, ktorých tu vo Vacove veľmi poriedku
vídať; v Malom Vacove sú kalvíni. Jeho miesto zastupovala jeho už dosť dospelá dcéra, ktorá
nás štyroch kostošov opatrovala, a okrem nás gymnazistu, ktorý s ňou býval. Potom predávala
farbiarsky tovar, ležiaci tu v sklepe na sklade a bdela nad domácnosťou a k nej patriacim
hospodárstvom. Kým on ešte tu konal svoje remeslo, zhromažďovalo sa tých pár tu
roztratených súveriacich evanjelikov v jeho byte, kde mali modlitebnicu, a on im čítaval
nábožné knihy. Bol on vážny, ale i vo svojom spôsobe pôvodný človek. Kečku mal nadurenú
dohora, rozprával pomaly, ale hlasom dunivým ako hrom. Raz večer, keď sme sedeli okolo
neho, povedal nám paralelu medzi Slovákmi, Maďarmi a Nemci — nebárs lichotivú: „Ebadta
tótja, országunk fótja; ebadta németje, országunk szemétje, ebadta magyara, országunk szamara.“[67]Každý teda mohol byť spokojný so svojím.Veľká čiastka študentov filozofie pozostávala zo Slovákov, najväčšia z Maďarov. Mravy
obyvateľstva Vacova, nadovšetko študujúcej mládeže, páchli beťárizmom. Beťárizmus mal tu
zastupovať to, čo pri nemeckých študentoch takrečená „burschenschaft“,[68]ale živel ani zďaleka tomuto nie podobný. Tento je oveľa jemnejší a vtipnejší,
tamten sa zakladá na surovosti a bezuzdnosti, ktorá má byť výrazom chrabrosti a maďarského
patriotizmu a vrcholí obyčajne v inzultoch. Pretože nám bol beťárizmus pochopom zmužilosti,
ľahko sa nás lapal, tým ľahšie, že sme ním boli na všetky strany otočení, a čím viac
beťárizmu v nás, tým väčšia sláva a obdiv nás očakával. Nuž a to bola naša filozofia. Samé
prvé, čo nám teda starosť robilo, bolo, aby sme chúlostivého synka, pokorného gymnazistu,
do zniku vyzliekli. Stali sme sa razom „Dominatio vestra“,[69]a čože nám, našim panským milostiam, viac chýbalo? Nič! Len ostrohy na čižmách,
ktorými sme brnkali, dlhý pipasár s fajkou, cifrovaný dohánzačok[70]a pero za klobúkom. Takto vystrojený musel byť vacovský filozof. — Táto
dekorácia, viac smiešna ako nebezpečná, sama osebe nebola by škodná bývala, keby neboli
nasledovali jej zodpovedajúce skutky.Medzitým sa pánboh zmiloval nad osudom môjho nevinne trápeného otca a uľavil jeho smutné
položenie aspoň natoľko, že, ako to v liste 21. marca 1841 do Moštenice Náckovi píše, už od
4. apríla 1840 prestali mu sťahovať z penzie mesačných štrnásť zl. dvadsaťšesť gr. a z
posťahovaného že mu vrátia stodvadsaťosem zlatých. Ešte v liste 21. septembra 1841 sa
chudák otec srdcelomne ponosuje, akú núdzu oni rodičia spolu s deťmi museli znášať pre
sťahovanie z penzie, a že bez Náckovej podpory by boli museli zahynúť. Istotne to krásne,
bohumilé svedectvo dobrému synovi, bratovi.10. mája 1841 píšem z Vacova otcovi do Banskej Bystrice, ako sa tu chýr nesie, že o
dva-tri roky filozofické prednášky nebudú viac latinské, ale maďarské.Aby som vydal svedectvo, ako zlé kamarátstvo a prevrátený pochop junáctva môže nakaziť i
solídneho šuhaja, uvediem tu, ako sme ja i moji bližší spolužiaci a priatelia prežili
niekoľko výjavov v postupnom našom beťárizme. Kňazovický uvádzal obyčaj, že sme sa tu i tu
zložili na liehoviny, takrečený „danziger“,[71]to jest pálené z vínneho droždia, teraz povestný koňak. Hoci mi to vonkoncom
nechutilo, chlapil som sa ho na raňajky preglgnúť a tak so smradľavými ústami navštíviť
prednášky. Raz tiež doniesol toho „trebera“, a aby domáci nevideli, strčil skleničku do
zadného vrecka na kabáte. Keď vstúpil do izby a pri zatváraní dvier sa zvrtol, búšil
vreckom, vlastne skleničkou o kľučku, hrdlo, a tekutina liala sa mu dolu nohami. Táto
nehoda nás odviedla od ďalšieho donášania „danzigera“. Že sme v dielni — vo verku — bývali,
a ja som bol dozorcom svojich kamarátov, študenti, medzi nimi najviac furták istý Buriš,
Vacovčan, ktorý voľakedy chodil v Bystrici do školy a mal aj rodinu na Španej Doline —
prezvali ma „werkführerom“.[72]V zime ešte ako-tak, ale v lete sme boli rozpustilejší. Občanom, ktorí nám boli
protivní, sme robievali mačacinu. Viechy sme nočnou hodinou premieňali; napríklad keď ráno
zívajúc vyšiel čižmár pred vráta, našiel na priečelí svojho domu viechu stolára,
zámočníkova viecha skvela sa nad portálom františkánskeho kláštora. V noci, keď mali byť
trhy alebo jarmoky, zatarasili sme cesty brvnami a skalami, nanosenými z nových múraníc, čo
narobilo voziarom, príchodzím včasráno za mraku, mnoho zmätku. Šli sme do šiatrov ľudových
kuchýň, kde pre pospolitosť škvarili svinské mäso a varili kapustu; kým jedni zabávali
gazdinú, druhí sme pchali do kapusty široké kusy židovského práchna miesto takrečeného flaku.[73]Nuž takto a onako cvičili sme sa in praxi vo filozofických problémoch. U nás vo
farbiarskej dielni sme obyčajne mávali porady, kde a aký kúsok máme zase vyviesť. Bolo
teplo, a tak sme sedeli v ľahkých spodných šatách. Ja som sedel pohodlne na vrchnáku
ohromnej kade plnej indigovej farby. Pri nastalom smiechu prišlo mi telo do živšieho
pohybu, vrchnák sa odšuchne a ja čľup, plnou váhou dolu hlavou do hlbokej kade. Ono ma,
pravda, hneď vytiahli, ale akého! Dnu som vpálil biely, von ma vytiahli modrého ako nebo, a
nielen košeľa a gate, ale i koža mi osinela a dostala farbu vodnatého mlieka, a nazvyš
dostal sa mi náležitý glg indiga do žalúdka. Chlipnutie malo takú planú chuť, že som to po
pár minútach i s druhými ingredienciami v podobe tinty alizarínu vydal na svetlo. No ale
prišlo ešte horšie, svrbľavá samopaš nás hnala ďalej, za čo sa ešte podnes hanbím. Chodili
sme nočnou hodinou do viníc čerešne krásť. K tomuto činu, pre ľahšiu pohodu, vybrali sme sa
len v gatiach a v košeliach. Gate sme okolo členka a košele okolo pása tuho zviazali a do
tých narafané čerešne vsýpajúc, neforemne vypchatí frčali sme domov a tam potom celé hŕby
často i nezrelých čerešieň nakopili na stôl. Niekoľko ráz sa tento nejapný žart skončil bez
ďalšej nehody, ale raz nadurení strážnici viníc číhali a nás skutočne prepadli. Ej, bolo
nám úzko, ale strach dal nám sily a naše mladé, pružné nohy obrátili nazmar námahy
prenasledovavších nás hájnikov, skákali sme cez jamy a iné prekážky. Táto príhoda zamedzila
ďalšie naše pleny a boli sme aspoň v tomto smere vyliečení.Po čerešňových výpravách sa naše dobrodružstvá neskončili, ba vrcholili v bitkách. Keď
naši spolužiaci Maďari niekde v krčme alebo na plese, počnúc nejakú šarvátku, vlastnou
silou nestačili, rozposlali po domoch, kde bývali Slováci, poslov: „Menjetek tótokért“
(Choďte po Slovákov). Poslovia búchajúc po oknách volali Slovákov na pomoc a hneď bežala
hotová čata za druhých sa biť a dať sa biť, a vďaky v tom nebolo nijakej.Ináč živobytie bolo tam lacné, tak napríklad stála holba — asi pol litra — muštu štyri
grajciare šajnové. Na trhoch predávali šumné nevesty pred očami kupujúcich pražené, veľmi
chutné svinské mäso, tótfalušské ženičky tam spoza Dunaja predávali pecne pšeničného, na
okrúšky pokrájaného chleba, a hostina za pár grajciarov bola hotová. Naša domáca chova bola
na koľkosť výdatná, lenže, pravda, príliš jednotvárna; zamieňal sa bôb hrachom a hrach
bôbom.V lete bývalo veľmi teplo a tu som mal raz príležitosť obdivovať čudný úkaz zvieracej
prírody. Vacovský biskup gróf Nádaždy, krásny veličenstvený muž, držal na svojich statkoch
veľké množstvo byvolov. Je to silný zver, moc utiahne, ale kým sa v normálnom stave
pohybuje pomaly, z kroka na krok, nadurený skáče a zúri, akoby to ani on nebol. V čase
horúčosti rád lezie do vody a tam si hovie. Jeden pár tých byvolov teda viezol ťažký voz,
vrchom nakopený tehlami. Šlo to pomaly, lenivo; ale ledva zočili Dunaj, brali sa ako vo
vetre. Kočišovo volanie nič neosožilo, ba ledva toľko času mal, že mohol z voza skočiť, a
byvoly už spokojne plávali po Dunaji. Po dlhom volaní „hajs, ča hó!“, keď sa im zachcelo,
priplavili sa na breh, rozumie sa, bez tehál, bez dosák, len so štyrmi kolesami stáli k
ďalším službám svojho pohoniča.Pri všetkých našich darebáctvach a beťárstvach učenie išlo dosť dobre, a to tým
spôsobom, že som ja stručne značil prednášky a toto sme si doma potom spisovali
obšírnejšie, s prídavkami z pamäti. A to bol znamenitý spôsob učiť sa a študované si
zachovať. Po skončení roku 1840/41 znelo moje svedectvo: Io semestri ex doctr. religionis
emin. 30; mathesi em. 18; historia univ. em. 12; philosophia em. 9; liter. hung. primae
primis. IIo sem.: ex doctr. relig. em. 27; mathesi em. 8, historia univ. em. 10;
philosophia em. 11; liter. hung. em. 33.[74]Správca lýcea bol Andrej Cseh, profesor náboženstva Janikovits, profesor
maďarskej reči Žigmund Máté, dejepisu Ambroz Kardhordó, matematiky Alojz Lapónyi, filozofie
Jozef Purgstaller; okrem svetského kňaza Janikovitsa — všetci piaristi. Profesor
Purgstaller bol vzdelaný, učený, ale prísny človek, a toho sme sa najviac okúňali. Lapónyi
bol človek chudý, náruživý. Keď na tabuli počtoval a hádzali mu mokré papierové guľôčky na
tabuľu, ozelenel, obrátil sa, nepovedal nič, ale prenikol človeka čiernymi očami až do
duše, a keď dolapil zločinca, tomu istotne odplatil. Kardhordó, tučný a flegmatický, veľmi
sa potil, cez prednášku mu po spotenej mastnej tvári muchy nehanebne behali, a on ich
neodohnal, len keď ho už veľmi hnevali, nuž ustavične mrdal nosom. V lete, v čas veľkej
horúčosti, jedni si šeptali a druhí, schýliac hlavy na lavice, driemali. Vtedy namrzený
ďobol olovkom do stolíka, zavolal: „Quid ibidem susurrant!“[75]a na tých driemajúcich: „Quare deponunt cucurbitas ad scamna?“[76]a to bolo pre nás heslom päsťami bubnovať po zhýbaných laviciach, čo potrasúc
tie uložené „tekvice“, spachtošov nemilo pobúrilo. Keď odpoveď vyvolaným súdruhom išla
ťažko, druhí sa k nim vtiahli popod lavice a stadiaľ im z knihy šeptali. V predných dvoch
stoliciach sedeli zľava klerici piaristi, sprava petríni.[77]Tamtých ako starších, ale priateľskejších, sme mali radšej ako týchto, a keď
prišli do školy alebo vyšli, obyčajne sme ich dráždili. Zo dva-tri razy do roka sme
vykonali petrínom tú mrzutosť, že sa jeden popod lavice k nim priplazil a im reverendy
goliermi pozošíval. Po prednáške ťahajúc jeden druhého, nemohli sa rozísť a nastal smiech.Ostatnú noc, ktorú som strávil vo Vacove, zavŕšili sme hlavným beťárizmom. Na okno nám
búchali na poplach, že žiakov na bále v mestskom hostinci čižmári bijú, a tam medzi
študenty že je i náš rodák, odbavivší druhý rok filozofie a chystajúci sa prejsť na banskú
akadémiu, menom Alojz Scholtész, Bystričan. Na čižmárskom bále presúšal sa už v banskom
rúchu. My hneď hotoví sme poskákali a o štvrť hodiny sme už boli na pitvore v hostinci.
Práve ako sme dobehli, chlpili sa už na schodoch, hrnúc sa dolu zo sály. Voslep dali sme sa
do borcovania, a mne k nohám spadla komusi z hlavy zrazená čiapka. Zohnúc sa po ňu, ako
hlavu zase vystriem, dostal som papekom takú facku pri samom ľavom oku, až sa mi v mozgoch
zvrtlo. Mysliac, že mi i oko vypadlo, reteríroval som do krčmy, kde mi hneď robili chladné
obklady a ja som sa pred zrkadlom presvedčil, že síce oko nevyskočilo, k čomu že mu práve
veľa nechýbalo, ale že je podbehnuté krvou. Kým mňa tu opatrovali, na poli bitky nastalo
utíšenie a jednotlivcov, ktorí ešte šermovali, mestskí drabanti rozprášili. Mňa už potom za
vidna viedli slávnostne s poviazanou hlavou na našu hospodu. Nezadlho zatým o pár hodín
prišli naši voziari, vracajúci sa z Pešti a ja ozaj s vďačnosťou zanechal som Vacov, toto
per excellentiam[78]filozofické mesto. Ale aký som ho zanechal! Zmenený nie na svoj prospech. Úplná
sloboda, vymknutie sa spod rodičovského dozoru. Hlavne následkom zlého kamarátstva — v
nepravej domnienke, že beťárizmus a heroizmus je jedno — stal sa zo mňa, krotkého šuhaja,
nočný bludár, šarapatec. Áno, bol som nerozvážny darebák, ale viac zvedený než vlastným
pudom a z falošne pochopeného hrdinstva. Vyznať musím i to, že v tichých hodinách začalo sa
mi to bridiť, hanbil som sa a umienil som si toto od koreňa zmeniť.V tom predsavzatí ma ten posledný výstup utvrdil. Škoda, že vtedy ešte daguerrotypia[79]a fotografia nebola vynájdená, žeby bola zvečnila obraz filozofa. Vytiahnutá
postava, ohorená tvár, ľavé oko s modrým krúžkom, obviazané bielou šatkou cez hlavu, ako
keď má mesiac záhradku, na hlave dvojgrajciarový slamený klobúk a dlhý, žltkastý kepeň
drapovej farby, v troch pruhoch do kolesa zošitý s červeným golierom, a mohutný kyjak v
ruke. Zastavím sa tu i pri malom životopise svojho kepeňa. Keď sme ešte všetci traja bratia
chodili doma do školy, dali nám rodičia u Árvayho, krajčíra a gymnaziálneho kurátora, ušiť
tri žltkasté kolesové, červenými plyšovými goliermi opatrené kepene. Keď sa kepene už
zodrali, zhotovil pán Árvay z troch, spolu ich zošijúc a ponaprávajúc, pre mňa jeden kepeň
s tým kričiacim šarlátovým golierom a bol som v ňom pri svojom odchode z Vacova ako „Hinko
der Freiknecht“.[80]Vrátime sa z odchýlky nazad k deju. Príduc domov, našiel som otca chorľavého. Rodičia,
pohliadnuc na mňa, prijali ma s miešaným citom, otec zmraštil oči, ale poobzerajúc ma,
usmial sa. Na otázku, čo sa mi na oko prihodilo, som luhal, že som na chýr, že voziari sú
už vo Vacove, do stromoradia v ulici búšil, keď som sa ráno ešte za mraku ponáhľal do
hostinca. Ale toto luhanie vyšlo skoro najavo. Bratovi Eduardovi, ktorý sa bol bavil v
Žarnovici v dome úradníka Hamla, vyrozprával syn Adolf Haml, môj spolužiak, priebeh bitky a
môjho ranenia a Eduard to vyzradil rodičom. Rodičia mi prenikavo dohovárali a ma karhali,
ja som sa priznal a kajal, a keď som na chorľavého dobrého otca pozrel, bolo mi, akoby mi
nožom do srdca pichol. Ľutoval som a zatracoval beťárske hýrenie a umienil som si do
Vacova, kde sme už i tak v dobrom chýre nestáli, viac nejsť. Že som sa vo Vacove vše dobre
necítil, svedčí list, písaný otcom 16. mája 1841 Náckovi do Tisovca, v ktorom spomína, že
ja píšem z Vacova celé elégie Ovidii ex exilio[81]a žiadam si so svojím listom domov sa prinavrátiť.Proti mojej túžbe ísť študovať na druhý filozofický rok do Pešti nemali moji rodičia
nič, len mi to riekli, že mi vyššiu podporu dať nemôžu.A tak opätne nastal čas lúčenia. Otec už bol taký slabý, že pri mojom odchode len s
namáhaním na nohách o stenu opretý sa udržiac, očami a požehnaním ma vyprevádzal. Pozrúc
naňho zroneného, lúčil som sa s ťažkým srdcom. Ako obyčajne, išlo nás veľa horniakov, z
Bystrice medzi druhými istý Max Hell, ktorý, baviac sa už ako jurista jeden rok v Pešti,
dával mi všakové naučenia pre praktický život vo veľkomeste. Dôjduc s furmanmi do Vacova,
na Hellovu radu sadol som s ním na práve idúci parník a prvý raz v živote, v októbri 1841,
viezli sme sa parnou loďou do Pešti. Bolo to pre nás čosi čudného, nového, veselého. Večer
sme prišli do Pešti, keď už horeli lampy, a ja som nocoval u „Trompetera“,[82]voziarskeho krčmára na Vacovskej ceste, na lavici za stolom. Bola to
jednoduchá, krikľavá furmanská krčma, kde sa zametači, nosiči a voziari a tým podobní
hostia schádzavali a šarapatili. Ráno som vyhľadal Hella na jeho hospode a on mi potom
pomáhal hľadať hospodu, i našli sme v ten deň ešte predpoludním v ulici Blecherne Hutgasse,[83]a do večera som už v nej bol so svojím rúchom usadený. Môj gazda bol Srb,
krajčír, jeho žena z Lučenca. Izba bola pod pavlačou, dosť priestranná, s jedným oblokom,
ale nadmier tmavá, lúč slnca sa do nej nikdy nemohol vkradnúť. Moji spoluobyvatelia boli
Prenosil, poslucháč zememeračstva, štipendista grófa Zichyho z Nyéku, a Plettrick, jurista
z Novohradu. Študenti rozdielnych vied, ale sme sa dobre zabávali a znášali, hoci rozličnej
národnosti.Krátko zatým vysnoril som starých kamarátov, Jozefa Hoffmanna, spolužiaka ex poesi,[84]ktorý tu už rok predtým do filozofie, ale popravde mimo filozofie chodil;
juristu Mutnianskeho, Oravca s vytrhanými lakťami, ktorý býval s Maxom Hellom a o rok o dva
stal sa štucerom[85]a prvým gavalierom, držiac v prvom poschodí krásny byt, sluhu a kabriolet.[86]Povedalo sa o ňom, že bol Adónisom starých paní[87]a senzálom ľahkých panákov. A vysnoril som s pomocou Hoffmanna Korčeka, syna
bývalého učiteľa v Klokoči vo Zvolenskej, ktorý tam býval s matkou a sestrou; sestra bola
komornou u grófky Dessewffy, on naslúchal filozofiu, ale keď sa mu ona po dvoch rokoch
nemohla akosi prebiť od ucha ďalej do hlavy, opustil on ju či ona jeho a stal sa vNemzeti szinháze[88]štatistom, spievajúc barytón. Bol to malý bubeník s krátkym noštekom, veselý a
dobrý Slovák. Časom stala sa jeho sestrina dcéra Leopoldína Korčeková značnou divadelnou
speváčkou a umrela mladá neprirodzenou smrťou. V tomto skromnom Korčekovskom dome sme sa my
mnohí peštianski Slováci často schádzali a boli sme vďačne videní. Stará pani bola veľmi
dobrosrdečná osoba a to málo, čo mala, vďačne delila. Tam som sa spoznal s Julkom Plošicom[89]a mnohými inými.Keď chudobný Július Plošic roku 1843 mal primície vo františkánskom kostole v Pešti,
stará pani prejala uhostenie na seba. Odbavilo sa popoludní, bolo skromné, ale veľmi
srdečné a veselé. Ja som Julkovi na primíciách miništroval, od neho som dostal požehnanie a
bol som prítomný na olovrante aj s druhými priateľmi. Naše vrúcne priateľstvo trvalo potom
neprestajne až do smrti, ktorá ho zachvátila tu v Kremnici, v jeho kúpenom dome na
Neustifte, ako opatovského farára na odpočinku, 19. mája 1899 v osemdesiatom roku života.Prostredníctvom Paľa Korčeka obznámil som sa so slovenským evanjelickým učiteľom,
výtečným Kadavým[90]— leží pochovaný v Turčianskom Sv. Martine. Podľa náveštia brata Nácka hľadal
som v sprievode Korčeka Jána Kollára, ale sme ho nenašli doma. Podľa listu, ktorý som
Náckovi napísal, 12. novembra 1841 sa v univerzitnom kostole prvý raz po maďarsky kázalo a
maďarsky spievalo.Pozdejšie som Kollára zase a viac ráz navštívil, zišiel som sa s ním i v bibliotéke pri
františkánskom kláštore. Bibliotekárom bol vtedy istý Černý, rodom z Krupiny, ktorý ma rád
vídaval a vďačne mi slúžil knihami; tam Kollár často vypisoval z kníh. Kollár bol chudý,
nepatrný človek, keď rozprával, tak murnarážalo veľmi hrdelným
hlasom — ako to počujeme u mnohých korenných Nemcov. Na oči bol tento učený muž slabý a
nosil striešku na čele; mňa, keď som k nemu prišiel, hoci ma i nevidel, hneď poznal po
hlase. I tento chýrny, mnohými nenávidený, miliónmi ctený básnikSlávy
dcery, bol mi naklonený.V Pešti býval mladý Kvasna, patvarista, syn Náckovho predstaveného z Tisovca. Následkom
tejto známosti dostala sa mi „kondícia“, to jest miesto vyučovať v elementárnych vedách
malé dievčatko, denne jednu hodinu, za čo som mal dostávať obed. Tento mladý a ináč driečny
pánik a darebáčik býval a žil s istou pani Pichelmayerkou, vdovou — či už čo bola. Ona bola
vyslúžená herečka, mohutná, kostnatá, nebárs váblivá a od neho značne staršia. Jej otec,
vyholený Nemec, býval u nej, remeslom krajčír, a plátal staré háby zväčša len pre
domácnosť, šnupajúc pritom veľké množstvo tabaku. Pani Pichelmayerkina dcéra, ktorú som
vyučoval, mohla byť asi osem-desaťročná. A iste len svojmu nivočiacemu apetítu som mal
ďakovať, že som tie obedy mohol stroviť, nie pre koľkosť a pre akosť — to by konečne ešte
bolo obstálo — ale pre tie misy, taniere, poháre atď., čo pri stole do mojej hostiteľky a
za ňou lietali. K tomu tie utešené názvy, čo sa sypali, tie modro podbehnuté oči, skrvavené
nosy, to nebolo appetitorium[91]pre hocaký žalúdok. A hérosom toho bol pán Kvasna, ktorý v hrubianstve si mnoho
zakladal a tým istotne i mne chcel imponovať. Ba raz vytiahol z pošvy i svoju parádnu šabľu
a chcel pani Pichelmayerku pichnúť, ale nepichol, lebo sme mu, ja bez a starý krajčír s
náprstkom cestu zastali. Prečo sa stávali tie láskavé výjavy a s takou dôslednosťou,
neviem, len som si myslel, že tomu jej vek, zutekaná krása a veľkopanská surovosť tohto
mladého zemana bola na príčine. Konečne som predsa roku 1843 v apríli tú jednotvárnosť v
zlorečení a bitkách zunoval a opustil som toto miesto, kde sa ináč schádzali herecké a
hudobné kapacity peštianskych divadiel.Keď som pozdejšie premenil hospodu a prešiel bývať na Széna-, teraz Kálvin-tér,[92]v malej krčmičke na Schlangengasse[93]našiel som si lacnú chovu. Platil som štyri zlaté za obed mesačne: polievka,
mäso s príbavkou alebo omáčkou a dvakrát do týždňa múčne jedlo, obyčajne tarhoňa. Keď si
človek dal doniesť okrem toho, platil za tanier mozgov s obličkami desať grajciarov
šajnových a toľko stála aj tvarohová štrúdľa v mlieku, čo sme nadovšetko radi jedávali.
Raňajky, olovrant a večera bol chlieb a ten som kupoval na trhu, nesúc potom pod jednou i
druhou pazuchou po jednom pecni domov. K tomu na hlave vysoký klobúk, v ktorom niekedy tiež
bol bochník ukrytý, na pleciach čierna riedka gubka,[94]aké vtedy radi nosievali chudobní študenti. Do tej krčmičky chodilo viac
Slovákov hľadajúcich lacný kost; tam som sa zoznámil so svojím až podnes úprimným
priateľom, kmotrom a bývalým susedom Jankom Čipkom z Brezna. Bývalo to skromné, ale veselé
stolovanie, aké som u pani Pichelmayerky nezažil.Nebol som len ja sám z Vacova, ale došlo nás viac stadiaľ a bolo nás toľko, že sme jednu
lavicu v škole skoro celú zaplnili. Mojím susedom na samom kraji lavice pri obloku bol istý
Franc Platzer, syn hutmana z Banskej Štiavnice. Bol tiež chudobný čert, býval a chovu mal u
dr. Baloga, chýrneho kováča v zliepaní maďarských slov a redaktoraOrvosi
Ujságu.[95]Tieto noviny, vydávané, pravda, skrovným počtom, kolportoval Platzer po Pešti a
pritom obsluhoval doktora. Potom sa stal banským akademikom a pod ministerským radcom
Péchom vplyvným miláčkom a dokonalou pačmagou, kým si vlastnou drzosťou rohy nedolámal.Moje známosti sa medzitým šírili a prišiel som do potyku i so seminaristy, tak najmä s
istým Gregorom, tiež Bystričanom, chystavším sa na doktorát teológie. On bol adoptovaným
synom istého Benického a ako gymnazista vysluhoval na bystrickej fare. Bol v seminári duktorom,[96]a keď nastali prísne pôsty, on — hodné chlapisko — často sa hlásil prechoreným
a ostal v infirmáriu alebo v dormitóriu,[97]dával nám múčne, jemu už spriečené jedlá, a my sme mu donášali za peniaze, nám
na ten cieľ doručené, klobásky, safaládky. Urobil som známosť i so seminárskym kuchárom,
znamenitým to Slovákom, ktorému som pomáhal prekladať jedlopis z latinského do
maďarsko-slovenského, nakoľko to dopustila moja filologická známosť. Pri tej príležitosti
som videl, že chudáci klerici cez štyridsaťdňový pôst ozaj skoro s Jánom po púšti chodiac
kobylky jedli: odvarený bôb s cibuľou, octom a olejom, kvasenú kapustu s olejom a tomu
podobné veľmi veterné jedlá, a všetci si veru nemohli ako ich duktor Gregor pomôcť
infirmáriom. Najkrajšie bolo, že som ja s kuchárom pri zostavovaní toho skromného jedlopisu
pri víne, šunke s varenými vajcami pranič toho prísneho sebazaprenia neskúsil. Keby len
takýchto seminárov viacej bolo bývalo!Ale v prvom polroku som ja veru dostal sekundu, z filozofie[98]pod profesorom Wernerom, svojím krajanom, Bystričanom. Pravda je, že som sa
zopsul a som z tohto predmetu oveľa menej preukázal, ako som pri troche pilnosti bol mohol
preukázať. Ale i to je pravda, že mnohí z mojich spolužiakov menej vedeli pri skúškach
odpovedať než ja, no chyba bola v tom, že si tí pokúpili knihu filozofie, vydanú profesorom
Wernerom, a ja nie. Po klasifikácii zronený pospiechal som naskutku ku profesorovi. On mi
držal ostrú kázeň, potom sa ma pýtal, či mám jeho filozofiu. Na moju zápornú odpoveď sa ma
pýtal, prečo nie. Ja som mu odvetil, že som si značil jeho prednášky, knihu kúpiť — na to
som chudobný. Keď som mu odpovedal na otázku, skade som, plesknúc rukami a nechajúc
latinsky vedený rozhovor, zbľačí na mňa číro-čisto po slovensky: „Nuž, ty sviňa! Či si mi
to nevedel hneď povedať?“ — a zmeniac sa celkom na mäkkého krajana, obdaroval ma knihou.
Skoro zatým s druhými repetanty — bolo nás viac — opakoval som šťastlivo skúšku a druhý
semester stal som sa už eminensom.A tak opustiac Pešť, vnútorne i zovnútorne v poriadnejšom spôsobe než predošlého roku
Vacov, došiel som na vakácie do rodičovského príbytku. Ale bohužiaľ, drahého nášho otca
našiel som už veľmi chorého. Už len v posteli ležal, jesť nemohol a často dávil riedky
žltkastý hnoj. Premieňal som sa s matkou pri strážení chorého, v čom nás niekedy zamenila i
sestra Petronela. Strašné mi bolo, keď umorený otec tak ťažko dýchal a v nočnej tichosti
prerážalo z veže do izby volanie hlásnika. Koľká úzkosť a žiaľ tu človeka prejíma! Trvalo
to takmer cez celý august a za ten čas málo som vychodil z domu. Dokonal svetskú púť tento
nevyrovnane dobrý, poctivý, všestranne skúsený a mnoho trápený otec 28. augusta 1842, keď
vyplnil sedemdesiat rokov a jedenásť dní, podľa môjho domnenia na žalúdkového raka.Na pohreb došli bratia Adolf, Nácko, tento z Tisovca, kde úradoval ako kontrolór a Adolf
ako praktikant z Magurky. Potom bola matka, Petronela a ja. Vyprevadili sme otca na tretí
deň v sprievode hojného obecenstva na večný odpočinok do cintorína za starým zámkom.
Uložili ho takmer vprostred cintorína, v blízkosti všeobecného veľkého kríža. Keď som
takmer po päťdesiatich rokoch, baviac sa v Bystrici, v sprievode svojho zaťa Ďorďa
Teschlera navštívil tento cintorín a hľadal otcov hrob, našiel som, že starý cmiter bol
omoc zväčšený, o otcovom hrobe nijaké stopy a na tom mieste, kde asi spočívali jeho drahé
pozostatky, stál cudzí nový pomník. To je beh sveta. Ticho bolo vôkol, len hrobár, novým
hrobom zamestnaný, búchal motykou a na starom susednom hrade pustovka svoje nôtila. No, tam
ho vytreli, ale v mojom srdci a v tomto spise nech bude jeho pamiatka zachovaná. Amen.Po otcovej smrti odišli sme s matkou z Banskej Bystrice k vydatej sestre Fánke do Radoboja[99]v Chorvátsku. 20. septembra 1842 boli sme už tam. O týždeň ja som sa z Radoboja
peši vybral do Pešti.Otcova smrť bola pre mňa nielen duševným, ale i hmotným úderom — to jest ohľadom môjho
ďalšieho vzdelávania. Matka chudera ma veru zo svojej štrnásťzlatovej mesačnej penzie
podporovať nemohla. No vzal to na seba môj poctivý, dobrosrdečný švagor Karol Roeszner,
poskytnúc mi mesačne po dvanásť zlatých km.[100]Ešte v predchodiacom školskom roku, keď o to išlo, na ktorú chlebovú dráhu sa mám
obrátiť po skončení filozofických štúdií, ak mi len čas dopustil, navštevoval som prednášky
fakúlt juridickej, lekárskej a prednášky geometrické, a tu zo všetkých tých zodpovedali mi
najlepšie prednášky medicínske. A tak som písal teda svojmu dobrodincovi švagrovi: pretože
už dvaja bratia slúžia pri baníctve, že by som si ja rád volil stav lekársky. A to práve
bolo švagrovi po vôli, a tak teda dal som sa zapísať za poslucháča lekárstva.Býval som na Heuplatz, Széna-tér (teraz Kálvin-tér) č. 139 na prvom poschodí. Izby sme
mali spočiatku tri, potom, keď sme sa rozmnožili, štyri. Moji spoluobyvatelia boli: Adolf a
Ferdinand Haml — ten jurista, tento filozof — filozof Mathias Schieszler, ktorý však všetko
začal a nič neskončil, živiac sa kondíciami, a jurista Kaldrovič. Okrem týchto stálych
obyvateľov mávali sme nie zriedka hostí, bývajúcich u nás niekoľko dní, ba i týždňov. Boli
to kamaráti načas nemajúci hospody a hľadajúci. V nedostatku postele spávali títo pasažieri
v prvej izbe na dreve, poukladanom za plechovou pieckou. Tak ustlaná posteľ pod samým
hosťom zavše rástla, zavše upadúvala, viac, menej, ako sa práve kládlo do pece. Tu som
prišiel raz do značného pomykova. Pre vzdialenosť a akýsi neporiadok varaždínskeho kupca,
ktorý mi v Pešti mojich dvanásť zlatých mal asignovať,[101]peniaze neprišli na termín, úveru som nemal a prosiť som nikoho nechcel, a tak
som bol prinútený za tri dni chlebom, vodou a oškvarkami sa častovať. Tieto dva potravné
články mi predsa ešte zveril „kurta korcsmáros“[102]v špinavej krčmičke dole v dome. Boli to oškvarky, na ktorých už mach rástol.
Mal som kamaráta geometra Rzihovského, Moravana, žijúceho zo svojich husieľ, ktorému tiež
na tento čas vyšli noty. Do susednej jednej miestnosti chodili študenti na obed, pričom
bolo čuť štrngot riadu, rákoš sviežej vravy. My tu, aby sa svet domnieval, že oplývame v
hojnosti, sme si tiež pri smiechu štrngali vodou a chrúmali sme podozrivé škvarky a tvrdé
bochníčky, „brúgó“ prezvané,[103]až sa nám ušami prášilo. Po troch dňoch došli peniaze a prešla kríza.V čas fašiangu mal som i mimoriadne zárobky a rozličné tanečné zábavy. V našom
bezprostrednom susedstve bol kupec Spevák, mal krásny dvojposchodový dom, na vrchdomu s
pekne usporiadanou záhradkou namiesto obyčajnej strechy. Prvý dom s takouto novotou v
Pešti. Ten pán a vdovec mal dve dospelé dcéry a tým kvôli dával fašiangové zábavy a nás
tiež ako susedov a trvalých tanečníkov najímal. Hoci majetný, bol predsa skúpy a tie ním
dávané zábavy boli chudobné. Vydrobčení mladí šuhajci, zaopatrení žalúdkami ani stupy,
dostávali posilnenie veľmi poskrovne v malých dávkach piva a šunky. Napospas nám dali čaju,
ale nie s rumom, lež slivovicou naprávaného. Ochutnajúc ho, odložil som ho pod stolec, na
ktorom som sedel. Na skvelších zábavách zúčastnili sme sa takže na Sennom námestí u Rottenbillera,[104]veľkokupca s pijavicami, brata vtedajšieho chýrneho peštianskeho mešťanostu. Tu
to šlo skvele a hojne ani na Camachovej svadbe;[105]spriadlo sa tu dovedna viac rodín bohatých mešťanov. Cukrári, mäsiari, kupci,
vyberané jedlá a znamenité vína boli zastúpené až nazbyt. Mládež tancovala a podľa vôle
jedla a pila, starší páni mali osobitný oddiel s nápisom „Elysium“, kde si pri šampanskom,
kartách, spevoch a žartoch hoveli. Náš Adolf Haml, epikureizmom nadaný šuhaj,[106]sa tam medzi nich dostal, kde sa potom tento ináč voskrz solídny čeľadník
šampanským tak docengal, že lepšie uznal uvrznúť domov. Ale my druhí sme poctivo ďalej
pracovali. Karol Strakonický zvŕtal sa s domácou dcérou, asi dvanásť-štrnásťročnou, Andrej
Kaldrovič, krčmárov syn z Voznice, poriadny švihák, dvoril Minke, sestre domácej panej; ja
som tancoval, ako mi pod ruku prišlo, bez určitého smeru. Andrej Kaldrovič bol medzi nami
najmajetnejší, ale okrem šviháckeho šatenia, na ktoré kládol veľkú váhu, žil tak skromne,
ba so sebazaprením tak chudobne, ako my druhí bedári, aby tým viac mohol vynaložiť na
šatstvo. A pretože bol, ako som už podotkol, zovňajškom šumný šuhaj, dali sme mu
priezvisko, čo sa i tak každému z nás ušlo, „Asinus zebra“, lebo vraj v prírodopise stálo:
„est animal pulchrum, sed vili pabulo contentatur“, to jest: osol zebra je pekný zver, ale
uspokojí sa lahodnou stravou, to jest bodliakom, ako iné osly. Bolo to naňho použité úplne
trefne. Okrem týchto plesov boli aj zábavy iného druhu, zimným i letným časom divadlá,
spevy a rozličné veselé umelecké predstavenia. Pri usporiadaní týchto zábav správcom a
dušou bol istý delostrelecký kapitán, obstarný pán, ale už dávny priateľ
Rottenbillerovského domu, naozajstný to poklad žartov a rozmarov a miláčik nás všetkých.Ale krem týchto znamenitých kratochvíľ, kde sme účinkovali ako povolaní hostia,
zariadila čiastka našich známych ešte druhý, drastickejší spôsob vyraziť sa a samopašiť.
Villibald Rzihovsky, spomenutý už geometer a zbehlý huslista, zriadil hudobnú bandu
miešaných elementov z poľskej plukovej bandy pluku grófa Kúdelku a zo študentov, medzi nimi
A. Haml, Franc Janík, Navrátil, Korček (divadelný spevák). Sám Rzihovsky bol kapelníkom.
Takto zriadená banda chodila vo fašiangy za chovu a peniaze hrať do tanca do menších, v
rozličných čiastkach mesta roztratených krčiem. Mňa ako hudbu neznajúceho tiež angažovali,
a to preto, že som bol známy ako veselý figliar, pre väčšiu zábavu. Ako som ja svojej
hudobnej úlohe zodpovedal, vysvedčí sa z nasledujúceho, kde som nielen ako hudec, a to síce
najmenej, ale ako veselko, agent a bálový korteš mal účinkovať. V prvom rade som s husľami
pod pazuchami a notami v ruke vystúpil na chór s druhými, tam si noty prestrel a za
druhými, im na veľké gaudium, ťahal sláčikom v povetrí, napodobňujúc opravdivých hudcov
posunkami a vážnou tvárou. V huku hudby, keď som už zunoval naprázdno sláčikom rozháňať a
tamdolu rozjarená chasa výskala, rukami plieskala a podkovičkami o zem trepala, začiahol
som nemilosrdne, vlastne zaškripel som po strunách tak, ako mi prišlo. Ale vtom zastala
hudba, nadišlo takrečené S, čo som ja, pravda, nepoznal, a na to neharmonické škrípnutie
obzreli sa všetci na chór. Bombardista, starý kaprál od pluku,[107]sa do bombardónu chutne zarehlil a mojim druhým kompánom od smiechu a
preľaknutia div sláčiky z rúk nepovypadúvali. Ja, najviac prekvapený, strčil som hlavu pod
pult. Ale ako chytro prišlo, tak sa i chytro utíšilo toto mnou vyvolané intermezzo. Cez
polnoc, to jest v odpočinku, keď nás nachovali bielou pečienkou a hodným pohárom piva,
vyhrávali sme podajedným hrdým mäsiarskym tovarišom a lodníkom (hajóšom, zvláštnemu to
druhu beťárov), keď vyšli z izby, odprevádzajúc ich až po dvere, a oni nám do zachrípnutého
bombardónu hádzali dvadsiatniky. Po odpočinku sme zase vyliezli rebríkom na chór. Jedna
jeho čiastka stála na peci a druhá na dvoch stĺpoch, ale všetok sa klátil pod nami; prosto
pod ním bola rozložená cukráreň. Obecenstvo bolo rozihrané, a keď už tanec zase bol v
prúde, poslali ma kamaráti dolu ako korteša. Poslúchnuc naložený úkol, stratil som sa medzi
obecenstvom. Utierajúc si pot z čela, akoby ukonaný tanečník, volám hlasno, plieskajúc k
tomu dlaňami: „Polstertanz! Polstertanz!“[108]a hneď sa ozval za mnou jeden, druhý, piaty, desiaty: „Polstertanz!“ A
polstertanz záleží v tom, že tanečník roztiahne pred tanečnicou na zem ručník, obaja si naň
kľaknú a sa pobozkajú a — muzikantom hodia prémiu. Keď som svojej úlohe zadosť urobil,
vystúpiac na náš hudobný pánt, zase som husle v rukách omáľal.Nuž takéto boli moje hudobné koncerty. Proti ránu strhla sa medzi mäsiarmi a lodníkmi
tuhá šarvátka — prečo, načo, neviem. Len toľko sa pamätám, že chór, čiže naše lešenie — tak
ako kedysi Samson, keď striasol stĺp svojho väzenia — zletelo, rozumie sa, s nami a našimi
inštrumentami — pri značnom hukote a brnkaní — dolu do cukrárne pod nami, kde nám toľko
času zvýšilo, čo sme sa nepokaličení, bez buchnátov pozbierali a bez podpory práve došlej
polície vytratili na ulicu. Tam sme sa potom zišli i s druhými, zväčša vojenskými, z
druhých hostincov domov sa poberajúcimi hudobníkmi. Na druhý deň Rzihovsky rozdával mzdu.
Každému sa dostalo po jednom zlatom km., mne tak, ako druhým. I v Budíne sme hrali. Bola to
krčma von z mesta na ceste do Šorokšáru, a tam som mal úlohu okrem hudby s pani krčmárkou
otvoriť tanec, teda bol som agentom s heslom: „Animo, meine Herren, animo!“[109]Keď sme sa ráno po dobre vybavenej noci vracali domov (Dunaj bol pevne
zamrznutý, brehy dolu nachýlené; železného mostu vtedy nebolo a lodný most cez ľadovú zimu
bol odstránený), Rzihovsky sa na brehu zošmykol, padol, a padol na husle, zdrúzgajúc ich na
triesky. Pustil sa do plaču, akoby mu dieťa bolo umrelo. Pozbieral ich telesné pozostatky
do šatky, ale ich nepochoval, lež dal zlepiť a s radostným smiechom sa potom o dva týždne
presvedčil, že teraz vyludzujú oveľa krajší a silnejší hlas ako predtým. Ej, keby sa to i s
človekom tak diať mohlo!Dňa 29. decembra 1842 píšem matke do Radoboja, že som cez Vianoce bol u Jožka Hoffmanna
a že sa mi tam dobre vodilo. Jozef Hoffmann, prefíkaný čeľadník, rodina Benkovcom v Brezne,
keď to už s tou filozofiou nechcelo ísť a tlačila ho krajná núdza, dostal sa k zemskému
pánovi, bývalému županovi blízo Pešti, za vychovávateľa syna študenta. Pred sviatkami
prišiel s tým svojím žiakom na nádhernej príležitosti, tuším skúšku skladať do Pešti.
Navštívil nás, učastoval štedro v hostinci a potom s privolením svojho pána vzal nás so
sebou na daču,[110]kde nás vďačne videli a uhostili. Boli sme krem neho štyria. Po sviatkoch nás
zase rúče zaviezli nazad. Hoffmanna som už potom len raz videl, a dopočul som sa, že po
rozličných dobrodružstvách dostal sa do Sedmohradska za špána,[111]kde pod revolúciou zahynul.Už druhý rok v lete býval som na Öez-utca — Herbstgasse[112]č. 595. Túto zimu som býval s jedným inžinierom — menovali ho Borovka — na
Jozefovskom predmestí u jednej biednej vdovy i s jej štvorročným deckom v jednej izbe za
jeden zl. 60 gr. s kurivom, svetlom a praním k tomu. Lacné to bolo, ale nepohodlné, biedne,
takže som o pár mesiacov musel tú hospodu zanechať. Ten istý rok tá chudera, ako som počul,
umrela na suchoty. V druhej izbe toho istého pitvora býval mladší Haml, Ferdinand, s jednou
mladou peknou vdovou, žijúc s ňou v užšom porozumení. Šuhaj sa následkom toho veľmi
opustil, školu zanedbával, čo zapríčinilo medzi bratmi tuhé zrážky. Presťahoval som sa
zjari do letnej starej hospody (Ösz-utca) do Karácsov.[113]Pretože som dlhší čas býval v tejto hospode, pokladám si za povinnosť ju opísať. Bol to
úzky, na poschodie stavaný dom v záhrade. Do domu vchodilo sa bokom od záhrady vysadenej
pár stromami, okrem toho boli v nej malé kvetné ostredôčky, studňa a z krajníc sklepaná
búdka a dva záchody. V tejto záhrade sme sa presúšali ako v parku a stvárali alotriá. Na
sever susedila väčšia záhrada, na juh vysokým múrom obtočená bijáreň pána mäsiara, bohatého
Štoffera. V horúcich mesiacoch bijáreň prerážala všetky naše kvetné vône hnusným smradom.
Celý ten dom mal štyri izby — dve na ulicu, dve do záhrady. Navrchu, do ulice, bývala
domová pani Karácska, vdova, i so svojimi troma dcérami už dobre zrelými. Všetky tie dámy
boli goliášskej veľkosti, ale statočné, korenisté kalvínky. Nebohý Karács bol vraj prvým,
čo tlačou vydal po maďarsky písané zemevidy. Spodnú izbu na ulicu som obýval ja s
kamarátmi. Obyčajne sme boli traja, ale často poprichodili bývať i takí pasažieri, čo boli
načas bezhospodní. V zadných dvoch izbách bývali tiež študenti, často sa premieňajúci.
Pretože som tam pobudol viac rokov, nemôžem sa držať tak prísne chronológie bývania svojich
spoluobyvateľov; udám ich len, nakoľko mi ich mená utkveli v pamäti. Navrchu v zadnej izbe
býval číry Maďar, geometer Bálint, potom Miško Kubica, tuším z Hontu, medik, môj spolužiak.Pri tomto šuhajovi sa chcem kus pribaviť. Odbaviac medicínu, osadil sa ako mestský lekár
v Banskej Štiavnici, kde sa mal i ženiť. Pred samým ženením pokušil ho čert a privlastnil
si v dome svojej verenice dukáty, ktoré jemu nepatrili. Vec chytro vyšla najavo a Miško
zmizol. Nezadlho zatým čítal som v Brezne už ako kráľovský banskolesný lekár v Allgemeine
Wiener Medizin Zeitungu,[114]že sa Kubica Miško ako plukovný lekár pridal k vojsku mexikánskeho cisára Maximiliána,[115]skadiaľ sa viac nenavrátil. V spodnej zadnej izbe býval Plešovský, Hodrušan;
oženil sa v Ďarmotách. Ten sa zase v Bachových časiech[116]ako stoličný úradník pre akési klamstvo zastrelil. V tej istej chyži býval aj
nám už známy Mathias Schieszler, ktorý tiež veľa započal, a málo skončil. So mnou v jednej
spodnej izbe býval jedno leto jurista Kriščory, zeman, Rumun, majetných rodičov syn, pilný
a dobrý šuhaj. Potom dlhšie bývali Kaldrovič, Strakonický, Prenosil, Janík. Jurista
Kaldrovič pochodil z Voznice, a tento „Asinus zebra, animal pulchrum“ bol osudom vyznačený
stať sa vplyvným človekom, a to vplývajúcim i na môj vlastný osud.Neraz sme tak spolu fantazovali, že časom, keď už dosiahneme postať živobytia, budeme
úradovať spolu u nás na Horniakoch, on ako banský fiškál, ja ako banský fyzikus. No a z
väčšej čiastky sa to vyplnilo a preplnilo. On skončiac právne štúdiá, dal sa na banskú
akadémiu a bol umiestený pri banskom súde, kde sa skoro oženil a splodil dvanástoro detí.
Ako úradník pri banskom súde pomáhal mi pri mojich prosebných záležitostiach, keď som sa
uchádzal o komorskú službu. Keď po páde bachovského systému sa politická konštelácia úplne
zmenila, začalo Ondrejovi žitko kvitnúť. A tu už veru potom platilo to heslo: Honores
mutant mores[117]— i u neho. Ako z pozdejšieho môjho životopisu vysvitne, keď náš celý lesný
úrad v Brezne rozprášili, on mal v tom skutku účasť, keď už vtedy, nepríjmuc ponúknutú
službu inšpektora hrádockých domén[118]v Liptove, hral vynikajúcu úlohu ako prvý banský radca a námestník hlavného
banského grófa baróna Mednianskeho[119]v Banskej Štiavnici. Potom sa dal vyvoliť na snem za vyslanca a ktovie, kde by
sa bol jeho postup zastavil, keby potajmá, ale krutá choroba nebola v to zakročila. Na
prsiach sa mu zlý vred (či nie rak?) vyhodil. S týmto teraz už mohutným pánom som ja už
potom málo obcoval, a len náhodou, a práve vtedy, keď som v apríli r. 1868 v Kremnici bol
obzrieť vykázané hniezdo pre zariadenie hospody, zišiel som sa s ním na ceste pri Buči a
zastali sme. On svoju peknú ekvipáž sám poháňal. Na otázku, kde som bol, odvetil som mu, že
tam, kam ma on poslal. On sa usmial, že veru nie on, ale že to politické okolnosti
požadovali, a aby som bol uistený a uspokojený, lebo že by som v Brezne nikdy viacej nebol
mal pokoja. — Keď som po pár rokoch počul, že vo Voznici biedny chorý leží, písal som mu
list, ako len možno v starom zmierlivom spôsobe. O pár dní potom umrel, 3. marca 1871. A
stratil sa, ako keď kameň do jazera hodený žblnkne, ťahá široké kruhy okolo seba, a potom,
keď sadne na dno, voda sa zatiahne a nastane ticho.O Kaldrovičovi sa mi ešte prichodí zmieniť. Bol som sa náhodou zišiel so svojím bývalým
známym a priateľom, lesným taxátorom[120]a teraz tiež politickou konšteláciou pozdvihnutým ministerským radcom, hlavným
krajinským lesným dozorcom a zozemiančeným Adolfom Divaldom.[121]Dal sa voliť za snemového vyslanca vo Svätokrížskom okrese a jeho
protikandidátom bol hlavný slúžny Ján Kaldrovič, brat Ondrejov. Pri svojej úradnej
vychádzke zišiel som sa s Divaldom v hostinci v Kremničke a tam mi tento nie síce
politický, ale osobný nepriateľ Ondreja Kaldroviča dôverne v kútiku pri stole vyprával, že
príčinou rozbúchania breznianskeho lesného úradu z veľkej časti bol on, Kaldrovič, aby vraj
na mŕtvolách svojich kamarátov mohol vyššie postupovať. Teraz je vraj najstarším a či prvým
banským radcom a námestníkom banského hlavného grófa. Keď tohto podkope, stane sa sám
hlavným banským grófom, potom, ako taký a ako vyslanec podkope ministra, a keď sa stane
ministrom, nuž sa vraj zblaznie.Takto zneli Divaldove dityramby[122]o Kaldrovičovi, ktorému však smrť k týmto postupom skoro zatým nemilosrdne
zatarasila cestu. Nuž a Divald, ktorý tiež svojím vlastným pričinením zostúpil z tej výšky,
tiež už na večné veky zamĺkol. — Pri tejto príležitosti Divald mi povedal, že keď pri
ministerstve bola reč o rozháňaní breznianskeho lesného úradu, ja som bol určený na stanicu
do Aranyidky,[123]a len pričinením jeho, Divalda, sa stalo, že ma konečne predsa len preložili na
uprázdnenú lekársku stanicu do Kremnice (r. 1868).Keď som sa už pustil do opisu jednotlivých svojich spoluobyvateľov, nesmiem pominúť ani
nášho Karola Strakonického. Pochádzal z Dúbravice, z chudobnej zemianskej rodiny, mal viac
bratov a sestier, otec mu už odumrel, matka nevzdelaná, nemotorná, v lete bosá. Mali a
obývali drevený dom, opretý o múranicu Dúbravických. Oba domy pošli z doby kráľa Matiáša
ako útulok kráľa v čas poľovačiek. Tam je i kaplnka so znakom corvus[124]na povale. Najstaršia sestra bola gazdinou u farára, môjho bývalého profesora
Lepényiho, ktorý ho podporoval. Brat Bazil bol feuerverkerom[125]pri delostrelectve, v revolúcii majorom, po revolúcii biednym pisárom pri
breznianskom lesnom úrade. Krivá sestra bola bačovou milenkou. Ešte mal jednu sestru,
vydatú za stoličným hajdúchom, potom Máliku. Mal i červenovlasého brata, ten sa stal
vojakom roku 1841 alebo 1842 a tuším ešte žije ako stoličný úradník v Banskej Bystrici.
Karola podporoval kňaz Lepényi a jeho tetka Reischka. Ja som mu raz príležitosťou mena
sklepal veselú, dosť podarenú báseň, opíšuc ho, čo sa jemu veľmi zdalo. Šuhaj bol nadaný,
ale kus nemotorný, spozdilý a rád sa šperkoval. Ako najmladšieho posielali sme ho po
berdóvy — grošové bochníčky — syr a maslo ku grajzlerovi.[126]Chlieb popchal do klobúka a kabáta, maslo do vrecka; vrátiac sa domov, pustil
sa do rozhovoru so slečnou Žofiou Karácsovou, variacou v kuchyni, a my v posteliach ležiac,
dychtivo sme čakali na jeho vyžiadaný príchod. Potom sme ho obsypali výčitkami, že sa dal
slečne, „Drahonicky úr“ ho volajúcej, zabaviť. Konečne vytiahne papiere z vrecka, a len
papiere, lebo maslo sa mu rozišlo po stehnách. Nasledoval všeobecný výkrik pohoršenia. Keď
sme ho poslali po proviant a susedné dievčence pozerali za ním, dosť poriadnym šuhajom, my
vystrčiac oblokom hrnček, volali sme za ním: „Počkaj, Strakonický! Donesže nám do tohto
hrnčeka za groš kyslých uhoriek!“ Takéto komisie nezniesol, od hanby mal zhynúť. To sa vie,
že sa ani len neobzrel. Tento náš Karolko stal sa časom slúžnym, prebývajúc vo svojom
dúbravickom drevenom kaštieli. V čas revolúcie, keď už Rusi prišli, nechcel dovoliť a či
prepustiť rozkázané predpinky,[127]za to bol po revolúcii zažalovaný, odvedený a bol žalárovaný v Prešporku a
odsúdený na šibenicu, ale jedným dúškom v tom istom výroku cestou milosti cisára prepustený
na slobodu. Akože by tento dobrák k tomu bol prišiel? Svätosväte tomu všetkému len jeho
nemotornosť bola na príčine. Po tomto výroku prišiel rozkaz na zaplatenie útrov jeho imanie
konfiškovať, popísať. A vtedy bol náš kamarát Jozef Konček štátnym podfiškálom[128]v Banskej Bystrici a ja stoličným okresným lekárom. Vyšli sme teda obidvaja do
jeho bydla. Jeho nebolo doma, len jeho ubiedená mati, a aby zákonu bolo zadosť učinené,
zapísal mu Konček prázdny kufor a jeden pár starých topánok; nuž a popravde sotva by sa
čoho viac na popísanie bolo našlo. Za istý čas sa Karolko utiahol v svojom drevenom
kaštieli, ale ako sa politický horizont na jeho stranu zase vyjasňoval, vystúpil i on z
diery a dostal sa na čas do verejného života, vezmúc si za ženu dcéru majetného špekulanta,
predtým zlatníka Herica. Heric ho potom postavil na výnosnejšiu a bezpečnejšiu dráhu:
vyárendoval žarnovický pivovar a poslal ta gazdovať svojho zaťa. Mal som potom príležitosť
z Kremnice častejšie s ním obcovať, najmä v Tekovskom Svätom Kríži. Tu už bol gavalier
dobre podšitý, vystupoval povedome. Dostatočne operený kúpil celé dúbravické panstvo i s
múraným kaštieľom od Kalaúza za štyridsaťtisíc zlatých, ktoré sa mu navrátili z predanej
hory. Vystaval z dvoch jeden kaštieľ a k tomu zakúpil dom v Hornej ulici v Banskej
Bystrici, okrášlil ho a prebýval v ňom, hmotne dobre opatrený zať veľmi bohatého Herica.
Hoci bohatý, mal teraz mnoho starostí a biedy: žena sa mu zblaznela a umrela, a krátko
zatým i on bez energie, otupený, umrel na zmäknutie mozgov, zanechajúc dvoch-troch synov, z
ktorých jeden je slúžny v Banskej Bystrici a druhý pánom dúbravického majetku, ktorý
nedávno odpredal Smrečánymu z Liptova a on utiahol sa do Pešti… Karola Strakonického sme v
Pešti pre jeho spozdilý spôsob volali: „Ale ideš za ovcami!“ Tak volajú totiž na Dunaja,
keď sa okolo koliby ťahá a tmolí.V tomto malom, študentmi špikovanom domčeku panoval život originálny, veselý. Tu
rozličné múzy mávali svoje rozmanité predstavenia. Tu sme sa učili dvojmo zastúpený
kvartet, ja ako barytón, nie tak podľa mne nebárs prístupných not, ale radšej podľa hlasu
gitary. Speváckym kapelníkom bol Pavol Korček. Účinkoval s nami i tenor z nemeckého
divadla. Náš kvartet sa ľúbil a často nás priatelia požiadali, aby sme spievali v noci pod
oknami ich vyvoleným, ba áno, volali nás i do počestných súkromných domov vyspevúvať, kde
sa nám dobre vodilo. Tak napríklad sme raz boli pozvaní v starom Budíne do letného bytu
grófky Dessewffyčky. Po speve povolala nás na večeru, kde nás v prítomnosti pani Lendvayky,
v ten čas prvej herečky zaľúbených úloh Nemzeti szinházu, počastovala pravou slovenskou
večerou, bryndzovými haluškami. I študentský hudobný kvartet mal medzi nami svojich
zastupovateľov. Krem týchto umeleckých náklonností bola zastúpená i Tália, v našej hospode
hrávali sa pôvodné, nami robené divadelné žánrové kusy. Hralo sa v našej izbe, obyčajne na
meno jedného druhého z nás. Dosky — čiže javište — boli plachty na žinkách. Ten, koho sme
vyznačili, sedel na obyčajnom, ale širokom stolci, druhé poslucháčstvo stálo alebo sedelo,
ako mohlo; podajedným sa dostalo sedieť i na peci. Smiechu, žartu bolo dosť. Rovnoprávnosť
nebola vyslovená, tým menej zákonom a prísahami potvrdená, ale rozumela sa samo sebou a
bola rešpektovaná. Mnohí naši spolužiaci, číri Maďari, boli tiež poslucháčmi, vlastne
divákmi, bez najmenšej odpornej poznámky, a naša domová pani, Maďarka od špiku, a jej tri
dcéry (jedna z nich potom v Arade založila veľký dievčenský ústav a druhá stala sa herečkou
maďarského divadla) s úľubou sledovali našu hru a naše rozmary, ba stará pani bola natoľko
dojatá — sedela v tom vyznačenom stolci, ktorý sme nazvali „sella curulis“[129]— že nám na hostinu, ktorá bývala obyčajne po zábave na konto menín a záležala
z klobás, bryndzových halušiek a vína, poslala do daru plnú veľkú misu pampúchov.Vo fašiangy, ba i mimo nich, sme usporiadali zvečera pochod pri zástavách, fakliach,
hudbe a maskách do susedných ulíc k dobre známym, kde sme si zaspievali, zakrepčili a zase
sme sa vrátili nazad. Celá ulica nás poznala ako veselých figliarov, a pretože pri všetkých
tých výčinoch sme nikoho neobrazili, radi nás videli a naše žarty sprevádzali smiechom. Ja
som dosť správne vedel napodobňovať hodný počet zverov, a tak v lete v noci, keď som sa
vyškriabal na stĺp studne na samé temeno, plieskajúc rukami o stehná a kikiríkajúc sťa
kohút, vzbúril som susedných kohútov a o malú chvíľu celou Pešťou, kde aký kohút bol,
ozývalo sa melodické kikiríkanie.Ja som si vydobyl meno ako dobrý kuchár bryndzových halušiek; následkom toho sa neraz
stalo, že sa priatelia zložili a určil sa u nás haluškový míting. Plešovský a Kaldrovič
dostávali z domu bryndzu, ba ten prvší, ktorého stará mať až do Pešti s maslom kupčila,
dostával po voziaroch vo vreci nadrobno rúbané drevo, chlieb a zemiaky. V deň určený na
míting som pre našu lačnú domácu a prespolnú kompániu nakúpil za zložené peniaze dokonalé
množstvo múky a dal som sa hneď po obede do miesenia a varenia. V nedostatku riadu miesil
som haluškové cesto v lavóre, a k tomu treba povážiť, že ten lavór slúžil a zastupoval
všetky možné potreby. Pretože zásoba haluškovej hmoty bola veľká, tak i miesenie i varenie
dialo sa vo viac čiastkach a oddieloch. Na nešťastie pri poslednej porcii prelomil sa mi
lavór, no domiesil som ostatok na kufre. Kým som bol s ostatnou dávkou hotový, už bol
podvečer. Obecenstvo s vidličkami v rukách bolo nespokojné, a keď prvá dávka uzrela svetlo,
tak chvatne sa brala chasa do misy, že mi až ruky popichali. A tak postupne jedna misa
vymieňala druhú, kým ostatná haluška nezišla zo sveta a tie rozličné a hlboké žalúdky nimi
neboli vyštrkované. Zo mňa, opásaného zásterou, s vyhrnutými rukávmi, pot tiekol, tvár sa
mi pýrila robotou a radosťou nad vydarenými haluškami, ale kríže ma boleli ani po tvrdom
pôrode. Naše domové panie, ktorým som tiež predložil za tanier tejto svojej tvorby, dali
najavo úplnú uznanlivosť mojej kuchárskej zručnosti. A ja som sa sám tešil svojej
životaschopnosti, že keby inou cestou ani nie, nuž touto si budem môcť svoj chlieb
vydobudnúť; ale pritom i teraz musím vyznať, že naostatok predsa pohodlnejšie je jesť ako
variť.Čo sa výbavy a zariadenia našej izby týka, tam bol akýkoľvek luxus úplne vytvorený.
Jedna kasňa s troma stolovinami,[130]tri-štyri slamené postele, také tri stolce a okrem toho tá už rečená sella
curulis. Stôl a tri-štyri kufre. Na stenách nijakých šperkov, len nočnou hodinou
zastupovali ich blýskavé čierne šváby. Pri hesle šváb musím vyprávať: Geometer Prenosil,
ktorý pár mesiacov býval so mnou na tejto hospode, mával ohromný apetít; keď prišiel k
jedeniu, človek musel nabok uskočiť, aby ho nezhltol. Bol on vstave stroviť na jedno
posedenie štvrť kila jabĺk[131]s primeraným chlebom. Pravidelne večer, kým nezaspal, žuval brúgó (grošový
väčší, ťažší, čierny; berdó bol biely, ľahší, menší bochník) a prebudiac sa nočnou hodinou,
pokračoval v práci a ráno pri rozdrapení očú takže. A tak sa prihodilo, že ráno prebudený
siahol za načatým brúgóvom, a ani nehľadiac naň, mechanicky zahryzne a hrešiac, odpľúva.
Prehryzol niekoľko švábov, ktoré sa boli lačné ako sám Prenosil zažrali do brúgóvových
dierok. Prehryznutý, ten fúzom, ten nohou krútil a Prenosil, pokojne povyťahujúc živé
kostry pokaličených švábov prstami, s neskaleným apetítom strovil bochník, k čomu sme mu my
spievali „De profundis“.[132]Keď sa nám prihlásili bezhospodní kamaráti, čo sa nezriedka stávalo, pretože sme tu hŕby
dreva nemali, za nocľah im slúžili naše pozdĺž do radu poznášané truhly.Istú dobu prikvitol k nám na dočasnú hospodu Rzihovsky. My sme sa rozišli, ostal len on
sám „na salaši“ a písal noty. Keď už mrkalo, aby mohol ďalej písať, rozložil noty na
ktoréhosi posteľ a vyložiac na to nám už známe pozliepané husle, poberal sa po olej. Keď sa
zaopatrený olejom priblížil k domu, prišlo mu na um kúpiť si ešte dohánu. Pre usporenie
času nevošiel s olejom do chyže, ale uložiac sklenicu z ulice do nepriam vysokého obloka,
chcel sa ešte po ten dohán vrátiť. Ale vtom zbadal na obloku mrvy skla a hneď i vybitú
tablu. Zostrí zrak, kukne do izby, a tak sa mu zdalo, akoby šerou izbou čosi sa bolo
prehyblo. V tú chvíľu vyskočí na okno, otvoreným krídlom hodí sa rýchlosťou blesku na
mátohu a hodí ju jedným šmahom až k náprotivným dverám na zem. Volal o pomoc. Tá mu dvermi
nemohla prísť, lebo kľúč od dverí mal on vo vačku; stalo sa to teda oblokom, lebo on
pritisnutého vtáka nemohol vypustiť. Na nasledovavší ruch pribehli i pre mňa, a keď som ja
ako bez duše pripálil, bola už plná izba. A čo som videl? Kaldrovič na žinôčke okrútenej
okolo krku držal mladého žida kmína. Noskievič, vysoký, chudej tvári, pooranej samými
škrofulóznymi jazvami, kričal: „Tys’ jurista, Kaldrovič, vynes súd a obesíme ho naskutku.“
Hriešnika triasla zima, klepal zohnutými kolenami. Na zemi pri kasni na rúče rozprestrenej
plachte poskladané bolo všetko naše rúcho, náš skvost, na samom vrchu rozprestrený môj
brunátny kväcker, moja paráda so žltými gombíkmi — všetko to prihotovené na odpeľanie.
Rzihovský, náš osloboditeľ, náš junák doby, len nad tým bedákal a zalamoval rukami, že
tento kmín, taký neznalec a przniteľ hudby, jeho noty a husle — ten pravý poklad — s
opovržením hodil pod posteľ. Bolo tomu veru tak, lebo keď na zaobalenie našej gvadróby[133]plachtu z postele stiahol, pohádzal tie jemu nepotrebné veci pod posteľ. No
rámus to bol veľký, a len keď sa zjavila domová pani impozantného zovňajšku, kus sme
skrotli. Ona nám dala radu, aby sme ho oddali vrchnosti. Dvaja sme hneď bežali na
Kerepešskú cestu po strážnika, ten ho pojal a viedol na mestský dom a my všetci, koľkí sme
boli, po dvoch a dvoch ako na pohreb, kráčali sme za ním. Pravda, kým sme sa dali na
pochod, dostal viatikum[134]či paličkou či päsťou na cestu, pričom poskakoval ako cap. Cestou stretnuvší
nás študenti sa k nám pridružili a kým sme došli na mestský dom, bola to už impozantná
procesia. Prejmúc ho tam, kázali nám obyvateľom okradnutej hospody na druhý deň na rannú
deviatu hodinu prísť na pokonávanie. Tam potom na predložené otázky povedal, že idúc večer
okolo videl otvorený (?) oblok a presvedčiac sa, že tam niet nikoho a mysliac, že je izba
prázdna, chcel tam prenocovať. No, hľa, boli by sme zase mali interimného[135]pasažiera. Odsúdili ho na dva týždne do diery; ale krátky čas zatým, keď na
lodnom moste sa odbavovala pri soche sv. Jána malá pobožnosť, videli sme ho tam sa šmatlať,
isteže hľadel šatky z vrecka vyťahovať.Rzihovsky, náš hosť, našiel si i s jedným súdruhom hospodu v bočnej ulici, tiež v
prízemí, s oknom na ulicu. Boli chudáci veľmi skromne zariadení. V nedostatku postieľ a či
pre pohodlie spávali na zemi, kufrík bol — prázdny — v obloku a háby, ktorých len toľko
mali, čo naraz na sebe uniesli, tie boli hneď od obloka zavesené na klincoch. Ako vidno —
bez pýchy. Jedno ráno, žuvajúc brúgó a drhnúc kefou pri otvorenom obloku čižmy, zazriem
rozplakaného Rzihovského, bez kabáta, len v nohaviciach, bez klobúka, práve ako z postele
vstal, stáť pred oblokom. „Vykradli nás!“ zavolá žalostne. Nuž hľa, nášho vysloboditeľa
obkradli! Zalepil loptoš flajstrovým papierom tablu, aby sklo nehrklo, keď ho vtlačí, potom
dnu vstrčenou rukou otvoril si krídlo, vstúpil jednou nohou na truhličku v obloku a bral
háby z klincov, pokiaľ rukami stačil a pokým tí dvaja chudáci pokojne chrápali. Jemu,
Rzihovskému, sa však veru nepodarilo svoje rúcho zachovať a chodil začas ozaj v divnom
kroji, kým sa mu podarilo z podarúnkov a peňažných obetí, k čomu zvlášť veľkodušne prispeli
jeho profesori, poriadne sa zašatiť, takže mi raz dôverne povedal, že by sa tomu kmínovi
vlastne za preukázanú službu mal poďakovať.V letnom čase, keď nám bolo veľmi horúco, spávali sme odpoly nahí, len plachtou
prikrytí, s vankúšom pod hlavou. Spodnou perinou nám bola len tá sama slama, ktorá vlastne
posteľ spájala. A keď sme sa v záhrade sa učiac prechádzali, celá naša obruba záležala z
plachty a bolo to, akoby sa rímski senátori vo svojich tógach presúšali. Ako doplnok k
celku mal som hlavu pokrytú trojuhlastým veľkým plsteným klobúkom, aké vtedy nosili
klerici, ktorý som dostal do daru v seminári.S chovou som proboval na rozličný spôsob, kde by za lacný peniaz najviac a najlepšie
dostal, lebo za roky moje raňajky pozostávali z chleba a vody, a večera tiež nebola
odchodná, olovrant nijaký, a žalúdok ani moriakov. Skusoval som v odľahlej krčmičke denne
za desať grajciarov obed! Bola to hostina na neprikrytom stole, odbavená jedným jedlom s
kusom chleba; ten obed záležal zriedka zo segedínskej tarhone a obyčajne z varenej kapusty
s prílohou na prst dlhej slaniny na nej, ktorá bola, akoby si ňou boli už prv henteši[136]čižmy natierali. Za dva týždne som toho mal dosť. Trafila sa mi potom kondícia
u schudobnenej zemianskej rodiny, tuším hontianskej, Kornidesov, učiť blbého, na dvoch
paliciach vláčiaceho sa asi šestnásťročného syna — za obed. Biedna to bola postať, ale z
ohľadu sociálno-psychologického veľmi poučná. Na mizinu vyšlá zemianska rodina stratila
všetko, len pýchu nie. Vdova, stará pani, tak ako i celá domácnosť, páchla žobrotou, ale
nos sa hore držal. Mala štyri dcéry, najstaršia bola vydatá za Lukom, hontianskym administrátorom.[137]Tri dcéry, na vydaj zrelé, ktoré sa vynasnažovali svoju biedu na ulici všemožne
ukrývať, boli u matky. Jeden syn bol von z hniezda a najmladší bol ten trpák, zverený mne
na výchovu. Šuhaja, ktorý už prešiel cez viac zúfajúcich učiteľských rúk, mal som cvičiť v
písaní a čítaní; dosiaľ už odbavil abecedu. Mňa neborák prostosrdečne volal: „Guszti bácsi!“[138]Jeho vyučovať bola Sizyfova práca, za ktorú som bol odmenený obedom. Ten obed
bol, čo sa akosti týka, ďaleko pod rovníkom a nijakým spôsobom nie v pomere k rodinným
aristokratickým nárokom; ale porovnajúc ho s kapustou a slaninovou kožou, nemal by som
koniec koncov nič namietnuť, keby ma pyšné, ba opovržlivé zaobchádzanie nebolo urážalo. Ako
„tanító úr“[139]sedel som so svojím elévom[140]na dolnom konci stola a dostával som to z lásky, ak a čo ostalo. Mne nevenovali
ani najmenšiu pozornosť, len keď mi predhodili nejaký rozkaz, ktorý obyčajne bol mimo kruhu
povinností informátora, napríklad slúžku zavolať, stolec odniesť, gombík zapnúť a tomu
podobné. Znášal som to, znášal, ale moja nevôľa rástla. Keď sa toho už moc nakopilo a
slečna, mrdnúc ústami dala mi na vedomie, aby som lavór plný zamydlenej vody z umývača
vyniesol, zovrelo to vo mne, vzbúril sa môj urazený cit a poučiac slečnu, že učiteľovi
neprichodí umývadlá vynášať, poďakoval som sa naskutku za učiteľstvo a neprisadnúc ani k
stolu, odporúčal som sa, kráčajúc von dvermi.Rozčúlený prežitým výstupom, kráčajúc ulicou, stretnem sa so svojím spolužiakom
Horvátom, rodákom z Nitry, bedárom ešte väčším odo mňa. Pristaviac ma pýta sa, či preboha
neznám pre neho nejakú uprázdnenú kondíciu. Prišlo mi to práve vhod, rozpovedal som mu
nakrátko svoju len práve prežitú aféru a že ak chce v jednej osobe byť učiteľom a poslušnou
komornou, aby sa hlásil u Kornidesov. On, lebo že lačný vďačne na všetko pristane, čo by
tam hneď i plienky prať musel, ponúknutie prijal. Zaviedol som ho až pred vráta. Šiel a
dostal mnou opustené miesto. Tak je to, hľa, s chudobným žiakom!Duloval som za čas zase miestnosti, kde je najlacnejšia strava, a tu som sa dostal k
Borovkovi, geometrovi, za krátky čas svojmu bývalému spoluobyvateľovi, žijúcemu na vieru s
istou osobou. Tam som s druhými mnohými študenty dostal lacný a sýty obed za štyri zl. km.
Bol to obed čistý, bolo toho dosť, pravdaže, najviac zase bola zastúpená masťou poliata
segedínska tarhoňa. Nabrali sme si jej vrchovaté taniere, toľké hŕby, že sme sa jeden
druhého oproti sediaceho nevideli. Keď sme sa bystrou prácou prerúbali cez tieto tarhoňové
priekopy, pomaličky sochy papáčov oproti pracujúcich až po poprsie na svetlo vystupovali. A
ešte čo viac, vo fašiangu nám usporiadala naša pestúnka slobodný bál pri harmonike, kde sa
pivo a pampúchy zadarmo rozdávali. Boli na tej burse účastníci i toho druhu, čo klincami
podkovičiek vykresávali z dlážky celé triesky, na spôsob dreviec určených na zápalky.Ale keď mi Mutniansky, bývajúci s Maxom Hellom, ponúkol obed, a to u neho, za tri zl.
šesťdesiat gr. mesačne, to ponúknutie som prijal a nemal som príčiny obanovať, lebo v
pomere k pláci bol to obed znamenitý. Mutniansky držal kuchárku, len už stolovým riadom
nebol opatrený. Miesto obrusa prestierali sa uteráky, miesto servítok utierali sme si ústa
šatkami, a nos tiež. Jedlo sa radom podľa veku, ja ako najmladší dostal som misu posledný,
kým mi uprázdnený tanier, vidlička, nôž a lyžica stáli hotové k službám; no tieto
maličkosti nás nemýlili, keď len jedlá boli dobré a hojné. Nechýbala chvíľami ani cigánska
hudba na pitvore. Smiešne to bolo, keď zrazu včas zjari prikvitol s misou plnou jahôd
livrejovaný sluha v rukavičkách poslaný akousi dámou, ako sme všetko strmhlav zo stola pod
stôl pratali, aby nevidel tú holotu. Obdarený dobrým prepitným pokorne sa vzdialil. Potom
nás Mutniansky dráždil, ako nás on za tú žobrácku plácu skvele hostí.Ešte by sa veľa dalo písať o našom študentskom živote, ale toho už dosť. A vysvitá z
toho nadostač, že sme my, a najmä ja že som znášal všelijaké nedostatky s veselou mladou
ľahkou mysľou a často i horkú pilulu nepriaznivých okolností som omastil žartom a odhodlane
prehltol. V cudzom svete mi to išlo, a zvlášť sprvopočiatku, tvrdo, musel som sa uspokojiť
v spoločnosti druhých tiež chudobných študentov s biednymi hospodami a s obedom po štyri
zl. km. mesačne. Len keď mi bol osud priaznivejší, mal som horko-ťažko zarobený obed
vyučovaním. Keď som sa už v Pešti lepšie vyznal, nadobudol som si prostredníctvom A.
Hamlovým miesto v dome už spomenutej rodiny Hütlovskej. Za dennú hodinu, ktorú som dával
ako korepetítor synovi Jozefovi, dostal som mesačne dva zl. osemdesiat gr. km. a takmer
každú nedeľu som bol pozvaný na obed. Jozef Hültl, môj chovanec, bol gymnazista a dobrej
povahy šuhaj, ja som ho mal rád a on mňa. Keď sme skončili hodinu cvičenia, rozprával som
mu mnoho veselého o štiavnickej banskej akadémii, čo sa tomu mladíkovi tak zaľúbilo, že po
skončenej filozofii prešiel na tú akadémiu. Stal sa tam potom asistentom a po rokoch, keď
som už úradoval v Brezne ako kráľovský lesno banský lekár a on cestoval po cvičbách so
svojimi študenty, nenazdajky ma prekvapil. Býval som v Lehotského dome — teraz kráľovský
lesný úrad — ale nebol som doma; príjduc domov, našiel som si kartu: „Jozef v. Hültl, k. k.
Berg-Assistent“. Zbehol som dolu do hostinca, kde mládež pila pivo, kto mi túto kartu
zanechal, a tu vystúpi spomedzi nich mladý, už kus zarastený šuhaj: „Ja!“ Mal som radosť.
Bol cez obed, za krátky ten čas, čo sa bavil, mojím hosťom; a akademikom dal som vyvaliť
okov piva. Dlhé časy zatým nemal som o ňom vedomosti, až po rokoch tu v Kremnici som sa
dopočul, že je správcom baní vo Vöröspataku. Stadiaľ postúpil potom za odborného radcu k
ministerstvu. Ako taký bol poslaný ako odborný komisár preskúmať naše hornovidiecke bane, a
tu ma prekvapil nanovo. Bavil som sa práve v záhrade, keď ma hľadali dvaja páni. Jeden z
nich bol tunajší hlavný banský radca Hellvig, druhý mne neznámy pán šedivej brady a vlasov;
len keď sa mu bližšie prizriem, spoznal som v ňom dávno nevideného Jozefa Hültla. Minulo
pár rokov a bol vymenovaný na Péchovo miesto ako ministerský radca za správcu všetkých
štiavnickému direktorátu podriadených baní. Keď bol ako taký uvedený i tu v Kremnici a my
všetci úradníci sme mu boli predstavení, pojal ma priateľsky za ruku a pred všetkými
vyznal, že tým, čím je, vlastne mne, svojmu bývalému vychovávateľovi, má ďakovať. A bol i v
tomto svojom postavení mojím priateľom; takmer zakaždým, čo do Kremnice v povinnostiach
prišiel, navštívil ma a nezadlho za mnou, ako som vstúpil do odpočinku, dal sa i on na
penziu a žije podnes (1900, 17. IV.) v Budíne, kde jeden jeho syn ako lekár, druhý ako
inžinier zdarne účinkujú. Jeho otec bol cisársko-kráľovským potravným komisárom, bohatým
človekom; v devalvácii pod cisárom Franzom[141]prišiel temer o všetko.Keď sa mi život takto v skromných síce rozmeroch, ale predsa poľahčil, žil som si kus
veselšie a bezstarostnejšie, hoci by sa mnohý iný v mojich hmotných pomeroch bol cítil
nešťastlivým. Radostné chvíle boli pre mňa, vlastne pre môj všedný žalúdok, keď zhrnúc
svoje potné penzum, dovolil som si zjesť klobásku, takrečenú braunschweigerku[142]s octom, olejom a cibuľou, alebo tvarohovú štrúdľu s mliekom u Boriš-néniky
alebo u kurta korcsmárosa. To boli ideály na obzore môjho bruchopasníctva. Raz-dva razy do
mesiaca som si dovolil na raňajky, a to už bolo niečo, dva-tri poháre mlieka. Tak, hľa,
musel a musí mladý človek, čo by sa bezstarostne a výlučne len vedám mal venovať, zápasiť s
nedostatkom. Biedne to ide, tvrdo to niesť, keď syn múzy s lačným žalúdkom, v roztrhanom
ľahkom kabáte, v studenej, tmavej kutici sa má učiť, vzdelávať. Keď to aj úplne nebolo tak,
ale ďaleko od toho nebolo. No poznal som i takých bedárov, čo z domu podpory nemali nijakej
a na seba samých odkázaní zúfalo behali, kde im aký kus chleba vrhnú medzi zuby. Kto tieto
klisury šťastlivo preliezol,[143]skúsil tvrdú školu života a vie sa boriť so svetom. Kdežto mnohý rodinou
maznaný, všetkým možným vystrojený maznáčik často-prečasto podľahne zvodným nástrahám
života, zmäkne a nevie sa vpratať do všakových životných nerestí a zopsuje sa. Ale veru i z
tých na seba odkázaných opustených bedárov mnohý úplne spustne a potom zuteká z nastúpenej
dráhy, alebo v spoločenskom bahne zahynie.Podľa mojej mienky a skúsenosti niet pre šuhaja priam horšieho, ako mať skazeného
dôverného priateľa, ktorý je ľahkomyseľný oplan. Keď k tomu šuhaj vlastnej dostatočnej
mravnej rozvahy nemá — je ľahko skaze podrobený a stratený.Prvý rok medicíny, príliš zamestnaný trudmi o jestvovanie, k tomu — pravdu rieknuc —
nedbanlivý, ľahostajný, prepadol som u profesora anatómie Csausza,[144]ktorý bol všeobecne známy ako prísny, a následok toho bol, že som prvý rok
musel opakovať. Beda a hanba! Len po šťastlivo opakovanom roku som sa zdôveril. Tento u mňa
dotiaľ neslýchaný pád vzbudil u mojich príbuzných, zvlášť u môjho brata Ignáca, pohoršenie
a ľútosť. Ja som bol zronený. Ale som sa potom pri všetkých svojich hmotných nedostatkoch
zobral po chlapsky a chybu som napravil.Bavil som sa teda so štyrmi rokmi medicíny — jeden rok som opakoval — a jedným rokom
filozofie päť rokov v Pešti.Roku 1843 píšem 25. februára z Pešti matke do Radoboja, že mi Anton Mihálka[145]zadarmo dáva vyučovanie z mineralógie a kryštalografie, a to ako odmenu za
minerálie poslané mu mojimi príbuznými zo všetkých strán. On ma pritom použil akoby za
asistenta pri svojich korepetíciách farmaceutom a medikom druhého roku. I to mi poslúžilo
na rozšírenie mojich prírodovedeckých známostí, najmä v odbore mineralógie.Toho istého roku 14. júna píšem bratovi Náckovi do Tisovca a prosím ho o štyri zlaté
výpomocného, lebo som mal výdavky pre vychádzku na Nagyszál, vrch medzi Katalinkou a
Vacovom. Mihálka ma vyzval, aby som s ním vyšiel na ten vrch podniknúť geologické výskumy,
čomu som sa vďačne podvolil. Na tom vrchu, ktorý podľa môjho zdania vídať až hen z
kremnického Velestúra, lámali pieskovec vo veľkých štvorhranných balvanoch na reťazový most
v Pešti, stavaný okolo roku 1842 — 1849. Okrem tohto pieskovca jestvuje tu i vápenec a
trachyt zeleno-kameň, ktorý tiahne sa ďalej smerom na Vyšehrad, tu hraničí s vápencom a na
hranici styku týchto dvoch hornín našli sme železnú rudu, a tak sa zdá, že v prešlých
dobách tu ten kov dolovali.20. júla roku 1843 píšem švagrovi Karolovi do Radoboja do Chorvátskej, že mi pán Anton
Mihálka ponúkol grátis cestovanie s ním do Banátu, najmä na zjazd uhorských lekárov a
prírodopiscov do Temešváru. Pred niekoľkými rokmi, keď som bol doma na vakácie, odbavovali
ten zjazd v Banskej Bystrici v stoličnom dome. Bolo to z prvších zhromaždení, veľmi
primitívne, kde, nakoľko sa pamätám, vynikali: Petian,[146]muzeálny kustos, ornitológ, ktorý sa vo svojej prednáške trpko ponosoval, že mu
zhorela zbierka vajec. Druhý výtečník bol svojho času známy kováč maďarskej reči dr. Balog,
stavší sa otcom mnohých slov z odboru prírodopisu, osnovaných maďarsky.Mal som v Banáte brata Eduarda a okrem toho viac príbuzných, roztratene bývajúcich
banských úradníkov. Banát sa honosil utešenými prírodnými plodmi z kráľovstva nerastov. To
bolo dokonale známe i pánu Antonovi Mihálkovi, ktorý nielenže sa zapodieval mineralógiou z
pasie, ale on s kovmi i kupčil, a tak chcel ma pojať so sebou nielen z číreho priateľstva
oproti mojej osobe, ale, a hlavne preto, že v mojom sprievode tým lacnejšie Banát
precestuje a pomocou a vďačnosťou mojich príbuzných nadobudne značnú korisť kovov. A
predpokladal to správne, lebo ako sa potom ukázalo, nazbieral jedenásť hodných debien
krásnych, cenných kovov. A tak i mne i jemu bolo poslúžené, jemu zbierkami a mne
nadobudnutými skúsenosťami.Pod časom môjho päťročného pobytu v Pešti, nadovšetko spočiatku, bolo tam ešte mnoho
pováľaných domov od strašnej potopy z r. 1838, pošlej následkom nakopeného ľadu. A mnohé
miesta, kde pred povodňou stáli biedne hlinené, z váľkov stavané domy, zvlášť v
predmestiach, ba i vo vnútornom meste, napríklad na Sennom námestí, tam ešte v tento čas,
to jest r. 1843, ležali hŕby smetísk, v najkrajšom prípade ohradené plotom. Však sa do
tritisíc domov zbúralo. Tak, hľa, hostinec „Ku dvom čiernym medveďom“ v Jozefovskom
predmestí, dolniakmi navštevovaný, zo silných skál stavaný, kúrii podobný, stál medzi
pustými domami. Stadiaľ, udržujúc obchod medzi Pešťou a Segedínom, pravidelne vychádzali
vozy, podobné poštárskym vozom takrečeným „Malé“. Pohli sme sa ráno 3. augusta o štvrtej
hodine. Môj majster Mihálka, aby usporil na cestovných trovách, dal ma zapísať nie ako
osobu, ale ako batožinu, ako kufor; náhodou nesedel nikto na mne, ale sedel som ja na
kufri. Šli jedným razom dva veľké vozy, do každého bolo zapriahnutých po šesť koní a šlo to
ako v oblakoch. Oba boli plné…Prešli sme — už v Banáte — viac rozličným národom obývaných obcí, z nich pripomeniem
ozaj úhľadnú, Šándorháza menovanú, záhrebskému arcibiskupovi patriacu osadu, obývanú
Švábmi. Stavaná je na rovine, kostol na okrúhlom rínku. Od rínku v podobe pravidelnej
hviezdy rozvetvovali sa rovnobežne stavané, peknými, čistými, rovnakými domkami obrúbené
ulice, pred domkami milé záhradky a bokom cesty agátové stromorady. Radosť pozrieť na ten
súmer, čistotu, vkus a dobrobyt! Mojou cestou Banátom a Vojenskou hranicou,[147]obývanou tak rôznymi národmi, nadobudol som tú skúsenosť, že čo sa kultúry,
usilovnosti, schopnosti a dobrobytu týka, prvé miesto zaujímajú Nemci (Švábi), druhé miesto
Slováci, potom Maďari, za tými Srbi a najnižšie sú Rumuni. Dediny obývané Rumunmi
vykazovali vcelku najbiednejšie, bez vkusu a pohodlia, takmer chlievom podobné, slamou
nekľudne pokryté chalupy.Po prázdninách nastal čas vrátiť sa zase do Pešti.Teraz v Pešti moje národné, prirodzené povedomie dozrelo, a dozrelo odporom a surovosťou
niektorých šovinistických protivníkov. Toto povedomie bolo tiché, ale keď nás či to v
hostincoch či už na iných verejných miestach surovci a najmä slovenskí renegáti jednako
urážali, nuž bránili sme sa statne a zmužilo, že niektorí rodení Maďari považovali si za
povinnosť brániť nás proti neslušným útokom. Taký bol aj istý právnik, Debrecínčan, ktorý
povedal surovcom, že v hostinci sa každý stravuje za svoje peniaze a má právo zhovárať sa
podľa vôle v svojej materinskej reči, a že ako by sa im to ľúbilo, keby sa im, Maďarom,
niečo takého stalo vo Viedni. Naším horlivým obrancom a výtečným znalcom maďarčiny bol
vzrastu malého, ale ducha rezkého patvarista Jozef Konček, rodom Bátovčan. A pri najbližšom
obede sme v tej istej miestnosti na čele s Jožkom verejne ďakovali tomu slušnému Maďarovi
za jeho dobré slovo. Keby nie toto pokojné intermezzo, ľahko by bola nasledovala bitka,
keďže nás Slovákov tam tiež sedela hodná a odhodlaná hrsť.Také nemiestne nápady vzbudili v nás živý odpor a slúžili na to, že sme tým tuhšie jeden
k druhému priľnuli. Ja som ako chlapec často počul otca, ako sa tento starý, skúsený, viac
rečí znajúci vojak s hrdosťou držal za Slováka; mne sa to celkom zdalo, i držal som to za
vec celkom prirodzenú. Brat Ignác, ten v Tisovci, kde mal službu, v potyku so
superintendentom Jozeffym[148]a jeho kaplánom A. H. Škultétym[149]a inými výtečnejšími Slovákmi už horlil za Slovákov, dal skrze mňa pozdraviť
Jána Kollára, ktorý mu do daru poslal svoju Slávy dceru. Keď som teda bez príčiny narazil
na takú surovosť, vzbúrilo sa vo mne ľudské povedomie, môj individuálny právny cit: ja pán,
ty pán! a tak potom častejšie navštíviac Kollára — ktorý ma rád vídal, a pretože na oči
chorľavý býval, mňa už po hlase poznal — a skrze neho a Paľa Korčeka spoznajúc sa s Jánom
Kadavým, ostal som horlivým Slovákom, demokratom a horlil som za biedny, znevážený
slovenský ľud.Po skončených cestách, po skončených vakáciách roku 1843 opakoval som teda prvý rok
lekárskej vedy. Zahanbený, sťaby padnutá panenka, nevyznal som pred svojimi, čo som
vyviedol, a skrúšený, kajúci sa oddal som sa do štúdia. Moji vtedajší profesori boli —
prírodopisu: zoológie, mineralógie — Joannes Reisinger,[150]botaniky — Josephus Sadler,[151]elementárnej anatómie — Martinus Csausz. V predošlom školskom roku, ako už bolo
vylíčené, prepadol som z anatómie, ale v školský rok 1843/44 som tú chybu napravil, a
prešiel som dobre.Profesor anatómie M. Csausz bol zvláštny človek, elegantný starý mládenec — Cincár,
žltej farby v tvári, náruživý, hrdý. Keď raz, prednášajúc svaly hlavy, odhalil dve na to
prinesené hlavy, postavené na drevenej mise, zjavili sa našim zadiveným očiam dve od vrchu
dolu kože a vlasov pozbavené hlavy, jedna belochova, druhá černochova, umretých v
nemocnici. Tento pohľad bol už i pre nás, navyknutých na takéto predstavenia, nevšedný, nuž
ale medzi poslucháčmi nachodili sa i hostia, ktorí sa lekárstvu nevenovali, ale zo
všetečnosti tiež načúvali a hľadeli, a tu zrazu jeden z nich, mladý advokát, stojac na
amfiteatrálne stavaných laviciach, zamdlel a strepal sa s veľkým hurtom na zem. Nastal
ruch, zdvihli sme ho a pán profesor obkríkol chudáka, na smrť bledého, načo sa tisne sem,
keď nemá citu a náklonnosti pre vedu, aby sa naskutku bral preč, a len že nám ho nekázal
vyhodiť. Ten chudák ako oparený tackal sa von. Taký bol Csausz, náš profesor anatómie.Druhý školský rok, to jest 1844/45, mal som nasledujúcich profesorov: profesor
fyziológie — Sigismundus Schordán,[152]človek vzdelaný, hoci fyziológia v ten čas ešte pramálo bola vyvinutá, a najmä
výskumy s mikroskopom boli ešte veľmi primitívne. A nakoľko sa pamätám, jeho demonštrácie
obmedzili sa na obeh šťavy prerezanej a pod sklo vloženej cibule a škrobové bunky zemiaka.
Ináč on bol značný mysliteľ a vyčítal nám našu znalosť logiky, čomu nie my sme boli vinní,
ale tí, čo nás vychovávali a vyučovali. Profesor praktickej anatómie bol zase M. Csausz, to
jest v druhom roku, keď nám už teoretická anatómia sčiastky vyfúkala z hlavy, konali sme na
mŕtvolách pitvania. Profesor chémie bol Ed. Gangaletti, Talian, ktorý prednášal chémiu po
nemecky a latinsky, ale so zrejmým talianskym prízvukom. Keď mal potom prednášať maďarsky,
zriekol sa pre neznalosť reči a šiel do penzie. I tu sme my poslucháči sami experimentovali
málo alebo nič, išlo to učenie temer výlučne len naspamäť, teoreticky. Ešte sme v tom roku
mali prednášky ex chirurgia theoretica,[153]ktoré sa podivne držali tiež len naspamäť a mimo kliniky, rozumie sa, bez
všetkého želateľného úžitku. A k tomu ešte prednášateľ Velecky[154]bol chlap úplne nie na svojom mieste. Človekom bol dobrým, až pridobrým, ale
pod klobúkom prázdno. Mládež, poznajúc jeho spôsobnosť, stratila úctu oproti nemu. Pod
prednáškou spievali a pískali, a keď sa on na to hneval, vykrikovali, že to akýsi darebák
pri dverách píska; kázal a prosil, aby toho darebáka odohnali a vtedy vyrútilo sa celé
poslucháčstvo na pitvor a len on sám a ten, čo pískal pod stolicou, ostali v škole. Po
chvíli, keď sa jeden za druhým vrátili a načas utíšili, nasledovala zase tá istá komédia.
Keď mu pri malom počte poslucháčstva prišlo na um čítať katalóg, prítomní premeneným hlasom
sa i za neprítomných hlásili „tu“, ba stalo sa, že naraz dvaja-traja sa zaň hlásili, čo
profesor, slabý na oči i na rozume, zriedka pobadal. Keď začal prednášať, éljenovali mu
vyše štvrť hodiny a on sa vážne a obligátne poďakoval. Na mena mu strojili slávnosť a
nahrnulo sa veľké množstvo poslucháčstva. Nad stolíkom visela dosť biedna lampa a na
stolíku transparent, stolovina s vybitým spodkom, papierom oblepená a s vyrezaným a
osvieteným nápisom: „Éljen nagyságos úr Velecky!“[155]Nad katedrou visel na špagáte z čečiny pletený veniec, ktorý mu, ako preľaknutý
vstúpil na katedru, padol na hlavu. Potom pri nehoráznom smiechu nasledovali oslavujúce
reči: po nemecky, maďarsky, taliansky a latinsky; keď sa jachtajúc poďakoval a strhol sa
veselý hurhaj, dochádzalo akosi i jemu, a z nečakaného crescenda z dobrodušnosti prechodil
do hnevu a nadal nám konečne neobalene: „Hát ez a magyar ifjúság? Szégyen, gyalázat!
Disznók vagytok, az ebadta!“ (Nuž toto je maďarská mládež? Hanba, posmech! Svine ste,
ebadta!) A keď nadávkami natešené poslucháčstvo rukami trieskajúc nešeredným krikom
zavolalo: „Éljen nagyságos úr Velecky!“, on naraz zmizol do bočnej izby. A my za ním. Ale
nadarmo, nešiel s nami, ale pobral sa druhými dvermi. Vrátili sme sa a vyvolili sme si
jedného spomedzi seba; veď že aspoň tak, keď nie lepšie, z knihy nám chirurgické vedy bude
vedieť prednášať. I sadol a prednášal pri všeobecnej tichosti za krátky čas. Ale sme si
boli povedomí, že bude surma, a veru nasledovala. V profesorskom zbore nastalo pohnutie,
vydržiavali sa v tej veci zasadnutia, boli sme citovaní, vyšetrovaní, a len zakročeniu
profesora patológie a terapie Togniova,[156]ktorý sa nás mužne zastal, načim bolo ďakovať a pripísať, že okrem karhania sa
nám horšie nezviedlo. Potom za istý čas chodil na chirurgické prednášky sám direktor a
spolu protomedicus Stáhly, a rozumie sa, že v prítomnosti tohto kazára sme sedeli pobožne a
utiahnuto ako myši. Velecky nezadlho zatým, chudáčik, šiel na zaslúženú penziu a jeho
miesto zaujal ako dočasný profesor Stockinger[157]a od tých čias, hoci i kazár Stáhly[158]celkom vystal, poslucháčstvo správalo sa slušne a viac v tomto smere neboli
ponosy.Ešte som pri opise prvého roku, vlastne anatomických prednášok profesora Csausza,
zabudol predniesť, že mal asistenta, istého Lenhoška,[159]českého pôvodu, ktorý pozdejšie v Uhrách ako sám profesor anatómie bol povolaný
hrať veľkú úlohu. Bol to šuhaj nepekného zovňajšku, so škaredými počernými zubami. K tomu
bol veľký cynik, a tým cynizmom myslel nám imponovať. Raz keď profesor Csausz vysvetľoval
žalúdok a črevá, on tak akoby len v myšlienkach, tou istou sondou, ktorou práve bol papral
v tých črevách, vyšparchával svoje riedke zuby.Roku 1844 po skončenom opakovanom prvom lekárskom roku zobral som sa na vakácie na
Ponickú Hutu k bratovi Náckovi a matke, ta, kde som pred rokmi strávil čiastku svojho
detského veku. Keď sme sa viezli na ťažkých vozoch, najmä od Štiavnice po Hájniky, možno
následkom trasenia na kamenistej ceste začalo ma veľmi v boku pichať a keď som pre
ukrátenie cesty zosadnúc v Hájnikoch pospiechal tuhým krokom a vo veľkej horúčosti cez Dlhú
Lúku, Lukavicu, Oravce a Dubravicu, klalo ma tým viac, takže som sa ozaj obával zlých
následkov. Ale nestalo sa nič, len to sa mi stalo, že mi i pre toto i pre moje najavo dané
darebáctvo opakovania prvého roku vyčítali dokonalú kázeň.Po vakáciách vrátil som sa na ďalší školský beh do Pešti.Aby som nezabudol, chcem uviesť z listu, písaného 20. mája 1844 bratovi Náckovi, že ma
Ján Kollár povolal na majáles peštianskej slovenskej evanjelickej obce, kde som sa dobre
zabavil, najmä s Jánom Kadavým a redaktorom srbských novín a jeho šumnou dcérou, ktorých
som až pred ich byt odprevádzal. Spomenutá Srbka bola v peknom národnom kroji. Bratovi v
tom liste som oznamoval i významnú novinu, že vydávanieSlovenských národných
novína prílohyOrol Tatránskije už povolené. Nácko sa
predplatil.Ten istý rok oznamujem matke, aký lacný obed mám za deväť šajnových zlatých, to jest tri
zl. 60 gr., a to tri jedlá, z ktorých dve si môžem voliť. Že bývam s Hoffmannom a
Strakonickým; posledný že je dobrý síce, ale simplex frater.[160]Roku 1844 9. novembra píšem Náckovi, že som opätne navštívil Kollára.Ku koncu školského roku 1844/45 bol som volaný na obed do Hültlov, kde sme sa príjemne
zabavili; príduc domov, našiel som list z domu. Mysliac, že obsahuje nejaký príspevok od
brata, žartujúc s kamarátmi a hádajúc, koľký obsah v liste, dlho som ho váhal otvoriť.
Otvorím ho konečne, a tu mi zmrzla krv! Brata Nácka 6. júla zabila strela. Nevysloviteľný
žiaľ mi zúril srdcom: môjho dobrého, predobrého, milého brata už nebolo. Pošiel takým
hrozným spôsobom: vykublil sa z týfusu, a zabila ho strela. So smutnou, zronenou mysľou
vybral som sa na prázdniny na prázdnu Ponickú Hutu, kde matka so sestrou začas ešte
meškali. To nešťastie stalo sa dňa 6. júla hneď po obede, ešte vlastne pod obedom.V tom roku ešte pred katastrofou písal som Náckovi, že Štúr nedávno dostal povolenie
vydávať slovenské noviny a čudujem sa, že ešte príhlasy nerozposielal. Kossuth už vopred
hromží proti nim vo svojom Pesti Hirlape.Na prázdniny roku 1846 išiel som zase k sestre Fánke do Radoboja v Chorvátsku. Po
známosti so švagrom vicebán Benko Lentulaj[161]vzal ma so sebou na svoju okružnú cestu po Zagorí. Ja, natešený, že budem môcť
konať etnografické štúdiá, išiel som s radosťou.Toto moje cestovanie trvalo dva týždne, zväčša v sprievode vicebána, istá časť okrem
toho na svoju päsť z lásky priateľa K. Jelačića. Všade nás vítali a hostili tak, ako len
chorvátska pohostinnosť vyvládze, a tu som mal príležitosť oboznámiť sa s mnohými
chorvátskymi zemanmi, inteligenty, slovom s mnohými značnými mužmi. Tých návštev panských
dvorov, gradov, či na obed, či na noc, či na oboje bolo mnoho a všade ten istý šum a —
pijatika. V Chorvátskej panovala pekná obyčaj vítať hosťa, a najmä hosťa prišlého prvý raz,
čím najsrdečnejšie a pôvodným spôsobom. Takýto hosť, predstavený domácim, býval nimi
prostosrdečne vítaný podaním rúk so slovami: „Dobro došli.“[162]Zatým donesú nádobu naplnenú vínom, bez rozdielu hodiny, dňa a noci,
najrozličnejšej podoby — čudnej, smiešnej: ako pohár, súdok, čižma, svinka, krčah atď., už
či zo skla a či z porcelánu, terakoty a pod. Taká nádoba obsahovala zriedka menej ako holbu
a nezriedka viac. Nádobu volali bilikon, myslím, že to pokazený výraz z nemeckého Willkommen-Glas.[163]Už či si bol v tom rozpoložení na hocktorý čas víno piť, alebo nie, ponúknuté
víno si musel vytrúsiť na zdravie gospona kuče (domu) — gazdu a gospu kuče[164]— gazdinej, a tým si sa vkúpil do priazne, do priateľstva domácich a máš právo
odteraz ktorúkoľvek hodinu, ktorýkoľvek čas bez všetkých ceremónií použiť ich pohostinstva.
Keď som bol v Pešti krvou chrákal a lekár mi medziinším zabránil piť víno a ja som sa,
odvolávajúc sa na svoj zdravotný stav a zákaz lekára úctivo síce, ale určite spieral víno
piť, po dlhšom dohováraní preniesli túto povinnosť na môjho priateľa Jelačića s tým
dodatkom, že on za mňa pol druha-dva razy toľkú porciu bol povinen vypiť, čo on konečne po
malej námahe vykonal. Pri obedoch, najmä pri obedoch slávnostných, hneď počiatkom
stolovania vstal domáci pán, pripijúc jednému z prítomných hostí, zvlášť známemu junákovi v
pití, prosiac ho a uvádzajúc ho, pretože to sám domový nevystačí, ako fiškusa, a keď bolo
mnoho hostí prítomných, vyvolený fiškus takže si vyprosil spoľahlivého pijaka za pomocníka.
Tohoto alebo týchto dvoch vyvolených pánov povinnosťou bolo prísne a svedomite dozerať, aby
hostia pilne jedli a nadovšetko pili. Potom všetci pripili domovému. A keď sa vyvolení
dozorcovia domovému pánovi a panej, každému a každý osobitne a zase spolu poďakovali za
prijatú hodnosť, štrngli si a pili všetci hostia. Potom nasledovali pripíjačky pánom
fiškusom, prítomným mužským hosťom, pridajúc každému suprugu (družicu) z prítomných
ženských, a keď tej už nebolo, po vyčerpaní všetkých, spomenuli známu zvlášť neprítomnú
národovkyňu, za čo sa ten zase plným pohárom poďakoval, štrngajúc si s každým z prítomných
s peknou rečičkou a slovami: „Lepo se zachvalim za mene i za milostivu gospu ili gospodičnu.“[165]Keď sa i tieto heslá vyčerpali, fiškusi pripíjali vehlasným národovcom,
výtečným mužom za národ, za slogu;[166]no a na pripíjanie našlo sa materiálu dosť, keď len víno stačilo. Týmto činom
okolo konca hodovania už tváre horeli, vrava šumela. Ja ako vďačne videný Slovák, mnohým
Chorvátom ešte nevídaná novota, musel som po danej príležitosti po slovensky rečniť, po
slovensky sa poďakovať, čo keď som, ako ohnivý šuhaj, vykonal zápalisto, vyvolal som surmu
a potlesk, tľapkanie, bozkávanie, bratstvo, ba prihodila sa mi v tých klátivých
okolnostiach i háklivá úcta, že ma pozdvihli na plecia. Na každom novom mieste prichodilo
mi rečniť, až som sa sám začudoval, kde sa vo mne našlo toľko rečníctva. Pravdaže, moji
poslucháči oproti „pláteníčku“, ako Slovákov plátno u nich predávajúcich volajú — boli
zhovievaví. Ale dosť na tom, ja, taký šuhaj v strede toľkej vyberanej spoločnosti, a tak
vyznačený! — Povedal som už, že ku koncu hodovania hlavy začali blčať a v ten čas ženské,
vstanúc od stola, pobrali sa do bočných izieb besedovať. Mužskí ostali a nastala
neobmedzená voľnosť; formálne prípitky prestali, pil každý ako chcel, fajčil, spieval,
objímal sa a zase pil. Pijaných som videl mnohých, kriku, šumu dosť… Nuž ale naivnosť,
srdečnosť sa tomu odoprieť nemohla. A pekné a isté je to, že pri všetkom rozjarenom stave,
huku, živých ohnivých vravách a posunkoch za celý čas svojho bavenia a obcovania v
Chorvátsku neskúsil som ani raz, povedám, ani raz nepočul, nevidel, neskúsil zvady alebo
dajakého surového výbuchu, čo som pri podobných príležitostiach inde, u nás, a ešte viac na
Dolnej zemi zakúsil prečasto, ba čo horšie, i pri triezvych ľuďoch, ktorí sa dali volať
pánmi. Toto je vo všeobecnosti o hostinách v Chorvátsku.Naša prievážka s pánom Lentulajom zaviedla nás do blízkej Krapiny, mestečka vzdialeného
od Radoboja asi pol hodiny. Toto mestečko má príjemnú polohu a má asi tritisíc obyvateľov,
zapodievajúcich sa hospodárstvom, kupectvom a remeslami. Leží v dolinke pod dosť vysokými
vrchmi, neďaleko štajerskej hranice, kam sa popri Cupernici a Máckou dolinou príde asi za
pol hodiny. Viac ako prítomnosť zaujíma cestovateľa minulosť Krapiny. Toto mestečko
rozprestieralo sa kedysi ďalej na juh, na rovinu, kde sa vykopali poniektoré rímske
starožitnosti, týkajúce sa náboženského obradu. Nad mestečkom na vrchoch stáli kedysi tri
tvrdé a mohutné hrady, z ktorých podľa povesti vyrojili sa tri slavianske plemená Čechov,
Poliakov a Rusov, zaplniac nesmierne priestranstvá zeme na západ, sever a východ. A mená
tých hradov boli: Čech, Mech a Lech. O tejto zdanlivej kolíske Slovanov píše r. 1742 Jambrešić[167]vo svojomLexikonenakrátko: „Toto mesto podľa starých
povestí už pred Kristom v kvete bolo a moc slávneho prežilo.“ Povesť nesie, že v ňom
sídlili ilýrski králi. Bolo teda hlavným mestom celého Ilýrska. Tu sa narodil Čech, Mech a
Lech a od nich pochodí meno Čechov, Ľachov a Moskáľov. A zaiste pozostatky tých hradov ešte
i teraz budia obdiv. Na pravej strane mesta stáli dva, na ľavej, na piesočnatej skale,
jeden hrad. Najväčšia čiastka hradu stála na vrchu, ale ohrady rozťahujú sa až pod samé
mesto. Boli to veru kedysi ohromné staviská, strážnici mesta, čomu sa však nemožno diviť,
keďže tadiaľto z Chorvátska, čiže Ilýrska, bol živý priechod do Štajerska a tie hrady sa
nachádzali vo vynikajúcich rukách. Najnovšie dielo o Krapine je: dr. Stj. Ortner,Povijest o Krapini, Záhreb 1899. Kto by tomu rojeniu Slovanov z
Krapiny veril voľačo viac ako bájke, bol by sám veľkým rojkom. Ale ja ani najmenej
nepochybujem, že toto mesto už za rímskej doby — nadovšetko tie hrady — dôležitej úlohy
boli, a nielen Krapina, ale celé to okolie.Ja som sa v Krapine bližšie obznal s lekárnikom Gajom, bratom výtečného Ľudovíta Gaja,[168]literáta a preporoditeľa Chorvátov. Následkom blízkosti Krapiny k Radoboju ako
aj užšieho priateľstva medzi Gajom a mojím švagrom, Krapinu som i pred touto Lentulajovou
návštevou i po nej pri svojom tunajšom prázdninovom pobyte častejšie navštevoval. A pri
tejto príležitosti chcem spomenúť jednu takú vizitu u Gaja, to jest v jeho vinici v čas
oberačky. V krásny deň vybrali sme sa hneď po obede pešo, kráčajúc cez chýrnyTržský vrch, pútnický rozsiahly kostol nad Krapinou, k pohostinnému
Gajovi. Vinicu mal pekne zriadenú a v nej pekný, pohodlný letohrádok. Prijala nás hudba a
streľba s hojným, štedro pokrytým stolom a značným počtom veselých hostí. Tu sme už našli
hutmana Taislera, človeka originálneho, pochodiaceho z Vindšachty pri Banskej Štiavnici,
majúceho veľkú podobnosť so sojkou, v čiernom banskom kabátiku a v snehobielych
nohaviciach. Zasadli sme hneď k stolu a jedli, pili a aby to mohlo ísť bez prekážky a
pohodlne, vyzliekli sme si kabáty a rozopäli náprsníky. V najlepšej nálade zrazu cítim, že
opúšťajúc matku zem, dvíham sa do povetria. Vincúri ma vyzdvihli vysoko na rukách a pri
všeobecnom smiechu niesli ma von. Dosť som sa namáhal uponížiť sa, nešlo, nepustili ma
dolu, ale ma preniesli do blízkej pajty, kde stál preš na hrozno a veľká kaďa s natlačeným
muštom. Tu ma už ozaj začal nadchodiť strach, čo to bude. Nuž a veru bolo: pekne rúče, ale
dôkladne ma zadkom zamočili tri razy do chladného muštu a potom pekne rúče na nohy
postavili. To že vraj bol viničný krst, ako po prvý raz príchodzieho hosťa. No pocit to bol
nepríjemný, lebo sa mi schladil teplý zadok; ale moje belavé segeltuchové[169]nohavice boli čudné na mieste toho atentátu. A za to milé vyznačenie som sa ja
— vlastne kasa môjho švagra — ochotným vincúrom musel odmeniť.Po veľkej spare a pri ďalšom hodovaní došla krátka, ale výdatná búrka. Po búrke, už
pozde v noci, vybrali sme sa domov. Hutman Taisler, už dokonale dorezaný, ponúkol sa nám za
svetlonosa. Tackajúc sa zboka na bok konal tú cestu trojnásobne, šibrinkujúc kahancom
sem-tam sťaby svätojánska lienka. Sotva sme prekonali Tržský vrch, keď, ako sme kráčali
dolu blatnavou cestou, zhaslo svetlo a zmizli nám biele nohavice z obzoru. Museli sme ich
hľadať. — Gaj umrel v decembri 1854.Budúce letá, keď som z Viedne sem chodil, navštevoval som Krapinu ešte častejšie.Zaznačím niečo o pútnickom miesteMarii Bistrici. Sem putujú letným
časom zblízka a ďaleka tisíce ľudí. Jeho poloha a okolie je milé, zaujímavé. Nad to milší,
zaujímavejší bol v ňom miestny farár a opát, staručký, velebného zovňajška Ivan Krizmanić,[170]ktorý po dlhej, nebezpečnej chorobe vtedy zase národu, priateľom a mnohým
ctiteľom bol zachovaný. Jeho srdečnosť, láska, vľúdnosť a pohostinnosť bola známa
široko-ďaleko. Dôchodky boli značné, ale nemal doprosta nič zhospodáreného; to zaiste jeho
nesmierna pohostinnosť a dobroprajnosť nedopustili. Okrem početných domácich, kaplánov a
stálej stolovej hudby, boli pre neustále meniacich sa, odchodiacich a dochodiacich hostí
stoly ustavične prikryté. Pri stolovaní hrala denne tá istá hudba, čo i pri náboženských
obradoch. Boli to zväčša Česi. Keď velebný starček zase vyzdravel, obetovali mu jeho
početní ctitelia zlatý pokál, naspodku s jeho znamenite zhotovenou emailovou podobizňou.
Došlí hostia pripíjali mu z toho pokála na zdravie a len ten, kto úplne dopil, mohol
podobizeň obzrieť, čo sa obyčajne skončilo jej poľúbením. Jeho sesternica, horlivá
národovkyňa, so svojou krásnou dorastajúcou dcérou Gabrielou tam trávila väčšiu čiastku
roka. Táto pani bola manželkou Štaudnara, redaktoraAgramer Zeitungu.[171]— Bolo tam živo, vždy veselo: okrem tohto rázu som na vyzvanie opáta i druhým,
tretím razom opakoval návštevu a znamenite sa baviac, vstúpil do známosti a priateľstva s
mnohými značnejšími Chorvátmi. Pozoruhodná je v Mária Bistrici bohatá pokladnica nakopená
pútnickými darmi.V Hornej Stubici leží na peknom kopci kaštieľ nebohého grófa Jura Oršića v utešenom,
peknými pestrými kvetinami, kriakmi a stromami vysadenom parku. Park sa vyznačuje tým, že
je stavaný na spôsob botanickej záhrady, a to preto, lebo grófka-vdova, dosť zbehlá
botanička, zaoberala sa horlivo bylinárstvom. Bola to osoba veľmi jemná, vzdelaná, útleho
spoločenského obcovania. Ľutovali ju touto príležitosťou v bočných poznámkach, že majetok
po nebohom neprešiel celý na ňu, ale veľkou väčšinou na tam prítomného baróna Kulmera,
ktorého rodinných veľa miliónových nápadníkov zdedila už pod uhorskou érou rodina grófov
Csákych. Sedeli sme osemdesiati pri obede a všetko sa donášalo na starom, ale krásne
vyzdobenom, ťažkom striebornom riade, jedine čo bolo nevyhnutne potrebné, ako sklenice a
poháre, bolo zo skla. Gróf bol horlivý národovec, z tých prvých v rade, a preto bol
národovcami vysoko vážený a oplakávaný. Zhromaždení hostia boli zďaleka a rôzneho stavu.
Okrem tých už známych bol som predstavený, pravdaže, ako slovenská zvláštnosť, akémusi
starému generálovi zo Záhrebu, administrátorovi záhrebskej župy Péchovi, ktorý bol ta
presadený či vlastne poslaný z Košíc pre záhrebské stoličné nepokoje. Ďalej predstavili ma
nášmu zemkovi Štefanovi Moysesovi, kanonikovi, profesorovi, cenzorovi a vyslancovi
chorvátskeho snemu, pozdejšie dobre známemu banskobystrickému biskupovi. On ma veľmi ľúbo a
srdečne privítal a vypytoval sa zovrubne o našom slovenskom literárnom počínaní a dal
najavo úplnú známosť o našich pomeroch. Predstavili ma i barónovi Kulmerovi, ktorý sa prvé
časy po revolúcii stal ministrom bez portefeuille a z neznámych príčin — ako sa hovorilo,
obesením — vzal si život. Po obede sme pili na verande čiernu kávu a besedovali.
Administrátor Péch vyprával žart o milosrdnom lekárovi Siemandlovi, ktorý opitý pri tiež
opitom decku urobil takú divotvornú diagnózu. Túto veselú besiedku som svojho času opísal v
mojichŽartoch a rozmaroch. — K prijatiu pána administrátora
Záhrebskej župy som i ja nepovedome bol prispel.Stalo sa to tak. Keď som prechodil z Chorvátskej koncom prázdnin do Viedne, písal som
svojmu novému priateľovi, mladému Krizmanićkovi, rodine opáta, list na rozlúčku a hodil som
na papier do listu nasledovných skromných pár slov: „Oj, Bistrica premilená — V zelenej
doliny — Každý ťa ver rád spomína — Nielen ja jediný — Lebo kto sem koľvek príde — Kto sa
sem zalúči — S ťažkým srdcom preč odíde — Ťažko sa rozlúči. — Moje srdce kým nehnije —
Drahí Bistričani — Za Vás v cudzom kraji bije — Medzi Viedenčany. — Dobreže sa, bratia,
majte — Môjho srdca ohlas — Na mňa že sa pamätajte — Ako sa ja na Vás.“ — Dávno som na to
zabudol, až tu raz, práve na chirurgickej klinike, v zimnej dobe r. 1848, dostanem list s
tlačeným obsahom a s nápisom: „Pjesma slovačka za uspomenu na Bistricu (u Hrvatskoj),
pisana po Dru Gustavu Zechenteru, a u muziku stavljena po Vatroslavu Lisinskom.[172]Br. 1.“[173]— Môže si každý myslieť, aký som bol zadivený nad nenadálym povýšením svojich
stepaných veršíkov ja, ktorý okrem fujary, i to len ako minimálny fušer, a na opísaných už
dobrodružných báloch ako figurant v Pešti, inšej hudobnej zásluhy som nemal a o takomto
niečom som ani nesníval. Tieto Lisinským na klavíri zložené slohy boli teda ku cti
záhrebského stoličného administrátora v národnej dvorane národného domu — pri sprievode
klavíra spevne prednesené v tej pravej mienke, že on, Péch, ako Košičan je slovenskej reči
úplne znalý. Či mu tým prekvapením ozaj pôsobili domnelú radosť, neviem, ale že mňa veľmi
prekvapili, to veru uznám.Školstvo v ten čas už v celej Varaždínskej stolici, ba v celom Chorvátsku bolo uvedené.
Každé mestečko, každá dedina bola školou zaopatrená; a hoci tieto poriadky boli nové,
predsa bolo vidieť značný pokrok. Len malé obce nemali školy a ich deti museli často konať
dlhé cesty, aby sa účastnými stali učenia. K tomu obce, zvlášť vo vrchovatých krajoch, ako
ostrá známka slovanského žitia, bývajú roztiahnuté v lazoch, čo vôbec sťažuje ich
spoločenský život a deťom chodenie do školy obťažuje nadovšetko v zime. Obec Radoboj — nie
banská osada v nej, stlačené na hŕbke — je takmer na štvorcovú míľu rozprestrená. Spevu vo
Varaždínskej župe málo, vyjmúc pobožného. Tanca som nevidel. Obecné pastviny sú zriedkavé,
každý hospodár má okolo svojho bytu všetko to, čo mu treba, každý dom pasie osebe, k čomu
sa upotrebujú chlapci a dievčatá a pritom naučia sa leňošiť, zaháľať. Čo sa vo svete, čo
okolo nich deje, o to nemali žiadnu starosť. O vzdelanosti nemali pochopu. Bezhraničná
pohostinnosť i u najbiednejšieho sedliaka, ale zato poverčivosť velikánska. Keď prišla
horevyššie spomenutá búrka, tvrdili, že videli, ako v oblakoch kňazia (černokňažníci?) na
metle, na ohreblách a na oblakoch jazdiac, ľadovec po kraji metali. Keď sa kde na obzore
ukázal obláčik, už cengali, bombáľali, až to v ušiach cvendžalo a na zunovanie bolo, a za
to kostolníkovi osobitne splácali; čím viac zvonil, tým väčšia odplata. Už aj hrom zunoval
to únavné vyzváňanie a pobil zvonárov; ale ani to nepomohlo, kým najmä účinkovaním,
prostredkovaním opáta Krizmanića stolica sa veci nezaujala a sčiastky poučovaním, zväčša
rozkazmi a pokutovaním toto bombáľanie koľko-toľko zamedzila. Ešte nájdeš mnohé zvony s
nápisom: Vivos voco, mortuos plango, fulmina frango.[174]Školy a so školami vzdelanosť i tu ako inde zapudili poverčivosť a zanedbaný
ľud osvietili. Ale či s ňou detinská prostodušnosť, krotkosť, pohostinstvo a šetrenie
majetku blížneho nepošli za durákom, neviem, keďže už veľa rokov ubehlo, ako som tam
posledný raz bol r. 1855.Tým sa skončili prázdniny a blížil sa čas nastúpiť cestu na ďalšie štúdiá už do Viedne.Bolo to v obyčaji, že lekárski mladíci po skončení teoretických liet prvého, druhého a
tretieho, mnohí, niekedy až polovica poslucháčstva, vybrali sa na ďalšie praktické dva roky
do Viedne, lebo že tam v tom odbore má mladík oveľa viac príležitostí zdokonaľovať sa ako v
Pešti. Túžil som i ja za tým cieľom, a dobrým právom, ako som sa potom presvedčil. Písal
som teda a prosil švagra skromne a chúlostivo, či by on k tomu privolil. Skoro došla
odpoveď, že s celou dušou pristáva, akže len s tou podporou, čo mi posiaľ — dvanásť zlatých
km. — mesačne dával, i tam vo Viedni vyjsť sa úfam. Ja som si myslel, či v Pešti či vo
Viedni bedáriť, to na jedno vyjde, a tuto zase viacej vidím, viacej skúsim a naučiť sa
môžem. Tak teda oje môjho predsavzatia nebolo viac namierené z Radoboja do Pešti, ale do
Viedne. A tou cestou, ktorou som sa pred štyrmi rokmi po smrti otcovej viezol s matkou a
sestrami, jachal som i teraz do Viedne, s tým rozdielom, že sa to vtedy dialo na koňoch
vozmo, a teraz som sa viezol od Poličian železnicou, ale až ta na švagrovom kočíku, s
pohoničom Kogem, ktorého priezvisko Jelačić odvodzoval z latinského „cogere equos“.[175]V týchto časiech, pred rokom 1848, stálo ešte chorvátske zemianstvo pevne v svojich
municipálnych stoličných právach, rýdze, nepokalené, starožitné, a hoci zväčša chudobné,
ale nad všetok pochop vo všeobecnosti prosté a pohostinné. Ekonomické plody, zásoby pojedli
si a popili vzájomne, lebo keď sa i urodilo, tvrdo to bolo speňažiť, exportu navonok
nebolo. Národné povedomie, do tých čias udriemané latinčinou, začalo sa pevne vyvíjať a
šíriť, a tým povstali trenice medzi národnou stránkou — nazvanou vtedy kriesiteľom dr. Ľ.
Gajom ilýrskou — a medzi „madžaronskou“. A trenice čím ďalej stávali sa ostrejšími, až to
konečne r. 1848 prasklo, o čom nás poučuje dejepis, a malo dlhé, hrozné hádky a krvavé
následky.Tým všeobecným pohostinným vírom, správne povedané prehnanou ctnosťou, zachvátený bol
tak radobojský farár Fr. Horvát, ako i môj švagor, dvaja sebe oddaní priatelia. Túžba byť
pohostinným siahala tak ďaleko, že jeden druhému k nemu prišlého hosťa závidel a nemal
pokoja, kým hosť i s hostiteľom nestal sa i toho druhého hosťom, aby mu komoru a pivnicu
vyprázdniť pomohol. Banský závod bol, pravdaže, v Chorvátsku čosi neobyčajného, a pretože
švagor obstojný dom viedol a moja sestra bola rozšafná, vzdelaná, a tiež znamenitá
kuchárka, stal sa jeho dom a obcovanie v ňom na široko-ďaleko obľúbeným.Nuž lúčili sme sa, a po tak príjemne prežitom čase veru s ťažkým srdcom, po obede s tým
asi citom, ako vojak, keď musí zase na termín rukovať. Kogeho kone, zvyknuté úradným krokom
voziť do huty sirkovú rudu, tvrdo sa priberali do rýchlejšieho kroku, a tak pomaly ale iste
dotiahli sme navečer do svetochýrnych kúpeľov Dolného Štajerska, Rohiča.[176]V týchto, v letnom čase tak živých, ľuďmi sa hemžiacich, peknému mestu
podobajúcich sa kúpeľoch, bolo teraz v pokročilej jeseni clivo. Celé tie rady mohutných
palácov, teremy, pavilóny, prechádzky stáli tiché, opustené a celý smutný dojem zväčšila
hudba, vyhrávajúca tam kdesi na kopci pred malým domčekom nejakého tu cez zimu
prebývajúceho posluhu, a či dohliadača. Rohič patrí štajerským krajinským stavom. Mal som
viac ráz príležitosť tadiaľto prejsť, ba aj v samú sezónu sa pobaviť a zabaviť. Ráno pohli
sme sa ďalej, takže som večer zavítal do Viedne.[1]Predkovia K. G. Zechentra, podľa rodinného podania, pochodili z Türingie. V
Banskej Bystrici — ako Samuel Bodorovský vypísal z mestského archívu — zvonársky
majster Franc Zechenter roku 1732 bol prijatý za mešťana; roku 1742 stal sa už
rínkovým mešťanom a bol dozorcom trhu, členom mestskej rady;[1]roku 1746 mestu požičal tisíc zlatých. Jeho pravnukom je náš Gustáv.Otec Gustáva bol Ignác, narodený v Banskej Bystrici roku 1772. Chodil do školy v
Kremnici, Bystrici, na filozofiu šiel do Prešporka,[2]kde sa zverboval za husára. Prepustili ho z vojenskej služby po šiestich
rokoch, dvadsaťštyriročného, raneného vo vojne s Francúzmi v Nizozemsku. Po návrate
domov Ignác Zechenter v Štiavnici vyštudoval banskú akadémiu.[3]Oženil sa roku 1807 ako banský úradník v Moštenici a vzal si Katarínu
Aschnerovú, učiteľskú dcéru z Kremnice, narodenú roku 1784.Red.(rozumej redakcia Slovenských pohľadov).[11]Stal sa už rínkovým mešťanom a bol dozorcom trhu, údom mestskej
rady— Rínkový mešťan mal právo zakúpiť si dom na rínku
(námestí), s vlastníctvom ktorého bývalo zavše spojené i výčapné právo na víno
a pivo. Dozorca trhu dozeral na správnosť mier a váh, ako i na tržných
priekupníkov. Bol to nižší mestský úradník. Mestská rada mala spolu s richtárom
(sudcom) 12 členov. Jej hlavnou povinnosťou bolo súdnictvo, mala policajnú
právomoc a spravovala (spolu s tzv. volenou obcou) mestský majetok. Mestská
rada bola napokon i výkonnou vrchnosťou patričného mesta.[12]Na filozofiu šiel do Prešporka— Bol to prvý stupeň
vysokoškolského štúdia, ktorý nasledoval bezprostredne po ukončení
gymnaziálnych predmetov. (Nešlo však o štúdium na filozofickej fakulte v
dnešnom zmysle.)[13]V Štiavnici vyštudoval banskú akadémiu— špeciálnu
vysokú školu, najstaršiu toho druhu v habsburskej ríši. Založila ju r. 1760
Mária Terézia[5]Robotníkovi medeného hámru— čiže huty[6]Komorského predstaveného— riaditeľa štátnych majetkov vôbec,
baní a lesov atď., v banskobystrickom komorskom obvode[7]Dal im po dvadsiatniku— Bola to strieborná bežná minca,
dvadsaťgrajciarnik. (Vtedajšia zlatka mala 60 grajciarov, čiže tri
dvadsiatniky.)[8]Do „komorhofu“(z nem. Kammerhof) — budovy komorskej
správy[9]Kolinázy von Anton— Nem. von a lat. de je slov. „z“. Miesto
„Antona z Kolinázu“ skomolený podpis teda znie „Kolinázy z Antona“.[10]Prešiel na Vindšachtu(nem. Slovanská jama) — banskú jamu a
osadu toho mena pri Banskej Štiavnici[11]Zastupoval hlavného komorského grófa Schweitzera— Od
Ferdinanda I. (1503 — 1564) kráľovská uhorská dvorná komora so sídlom v Prešporku
spravovala všetky verejné príjmy okrem vojnovej dane. Dozerala i na hospodárenie v
slobodných kráľovských mestách. Okrem iných jej bol podriadený i hlavný banský
(komorský) gróf v Banskej Štiavnici, s banskobystrickou komorou a s banskými úradmi v
Kremnici, Smolníku a Veľkej Bani (Nagybánya, Satmárska stolica). Bol to teda najprv
náčelník štátnych majetkov na veľkej časti Slovenska a neskôr hlavný krajský dozorca
štátnych baní. Jeho úrad zrušili r. 1873.[12]16. februára 1900[13]Ako kapitulský umrel na suchoty— bol totiž kapitulským
prepoštom, čiže mal vyššiu hodnosť kanonika (odtiaľ skrátene „kapitulský“)[14]Sohlergrundom(nem.) — Zvolenskou dolinou[15]V bočnej izbe stál rákoš— živá beseda viacerých ľudí, najmä
detí[16]Hutman Droždiak— úradník v hute (ale nie vedúci)[17]Poriadny čeľadník— rozumej miestnosť pre čeľaď[18]Na troskových hálňach— hromadách[19]Staval pece, maše— Pecou treba rozumieť vysokú pec, kde sa
vytápal kov z rudy. Maša bola hutný závod na rafinovanie surového kovu. (Obidvoje,
pravda, si musíme predstaviť v primitívnych pomeroch z prvej polovice 19.
storočia.)[20]Haviarskych, mašiarskych synov— čiže zamestnancov baní
(haviar je z nem. Häuer) a maší[21]Prečistiť hrabličky povyše mňa— menšie stavidlá v podobe
riedkych silných priečok, ktoré zachytávali nečistotu[22](lat.) Ako po dobre vykonanej práci.[23]Ukladajúc klopačky do prsného remeňa— pripevneného krížom
cez prsia. Klopačky boli dve drevené paličky, ktorými sa bilo na bubon.[24]Dal mi šajnový groš— totiž tri grajciare v hodnote
papierovej a nie striebornej. (Jeden strieborný grajciar bol pol treťa
papierového.)[25]Pri… všakových košútoch— premetoch, komediantských
kotrmelcoch[26]Na jej miesto zasadli múzy— žartovný názov pre žiactvo.
Múzy, ktorých bolo deväť, boli podľa predstavy starých Grékov bohyne umení a
vied.[27]Dozerajúcim monoklom(gréc.-lat.) — skielkom na jedno oko. Tu
sa monoklom žartovne nazýva učiteľovo jediné oko.[28](tal.) Všetci koľko nás bolo.[29]Železný hámor stál na huštáku— huštákom treba rozumieť
predmestie (tu Banskej Bystrice), ležiace na sever od vlastného mesta.[30]Hneď poniže samokovu(z chorv. umelé) — hámru. Preto
„samokov“, lebo v ňom vodou hnané veľké kovadlá spracúvali surový kov
(liatinu).[31]Čierne ostredky— kúsky poľa. Preto boli „čierne“, lebo šlo o
polia medzi lúkami, pripadne o ešte nezorané políčka medzi záhonmi už
zoranými.[32]Ľudovít Turzo-Nosický(1827 — 1896) — slovenský buditeľ,
dejateľ pri vzniku Memoranda (1861), činný i literárne, advokát v Banskej
Bystrici.[33]Kuťadvorským— Maď. kutya je pes a dvorský bol úradník na
panskom dvore, osoba v poddanských časoch nepriam obľúbená. Chotiborského jeho žiaci
tiež nemali radi, preto ho prezvali „Kuťadvorský“.[34]Donášal ich… kurátor(lat.) — doslovne opatrovník, tu zrejme
akýsi druh pedela (školníka) dedinskej školy a jej hospodára v jednej osobe (V ďalšom
texte, kde autor píše o kurátorovi katolíckeho gymnázia v Banskej Bystrici, nesporne
ním rozumie pedela.)[35]Na ráf rozťahoval… cágel(z nem.) — väčší kus hrubého
nespracovaného železa prepracúval na tyčové železo.[36]V elementárke, či takrečenej normálke(lat.) — v ľudovej,
dnešnej národnej škole[37]Boli takrečené signa(lat.) — inak signum linguae (znak
reči), potupné znamenia pre žiakov, ktorí sa opovážili hovoriť vo svojej materinskej
reči. Každý žiak musel tak dlho nosiť signum, kým neprichytil iného žiaka pri tom
istom „prečine“, ktorému hneď oddal signum.[38]Ostatným eminensom(lat.) — výborným žiakom, ale v poradí
výborných na poslednom mieste[39]Prvým eminensom sub clausula(lat.) — medzi výbornými prvým
žiakom, ktorého ešte osobitne vyzdvihli[40]Na marmany… sa hrávali— na „mramorové“ guľky, dávnu obľúbenú
chlapčenskú hru[41]Nášho Parnasu— pôv. mýtické sídlo Múz v starom Grécku. Tu
ním autor žartovne tak označuje budovu gymnázia, kde sa žiaci vzdelávali, čiže
stúpali na Parnas, sídlo bohýň umení a vied.[42]Študenti… s evanjelickými na Dolných lúkach… vojnu viedli—
Dolné lúky dostali neskoršie pomenovanie Mestského parku. V Banskej Bystrici bolo
vtedy štvortriedne evanjelické gymnázium.[43](skomol. nem.) Ruženka maslenka[44]Schedátorom… do schédy… zapisoval(gréc.-lat. schéda —
ceduľa) — išlo asi o triedny katalóg, do ktorého známky zapisovali najlepší žiaci,
ktorí vyskúšali slabších[45]Na „onajzky“— v Banskej Bystrici veľmi populárne. Išlo o
praclíky zo žemľového cesta, na vrchu posypané onajzom (anýzom).[46]Zemské orechy kopať— Je to burina, rastúca medzi obilím. Má
botanické meno hrachor hľúznatý.[47]Pri fľúdroch medeného hámru— (Z nem.) Boli to otvorené
(poprípade i kryté) kanále na prívod potrebnej vody na hnanie hutného
zariadenia.[48]Čítal Pressburger Zeitung a Aehrenlese(nem.) — Prešporské
noviny, miestny bratislavský časopis (vychádzali už od r. 1764). Aehrenlese
(Klasobranie, Klásky) bola ich zábavno-poučná príloha a vychádzala od r. 1827.
Prispievali do nej častejšie i Slováci.[49]Pretendent… Don Carlos viedol vojnu s kráľovnou Kristínou—
Don Carlos (1788 — 1855), druhý syn španielskeho kráľa Karola IV., mal nastúpiť po
bezdetnom bratovi Ferdinandovi VII. Ten sa však oženil po štvrtý raz a r. 1830 zrušil
zákon z r. 1713, podľa ktorého boli ženy vylúčené z následníctva. Keď sa mu narodila
dcéra Izabela (1830 — 1904), vymenoval ju za následníčku. Po jeho smrti (1833)
skutočne ju španielske stavy uznali za kráľovnú pod poručníctvom jej matky Márie
Kristíny. Don Carlos to neuznal a jeho strana (Karlisti) v r. 1833 — 1840 viedla
vojnu s protivnou stranou, lenže napokon prehrala. Mária Kristína (1806 — 1878) sa r.
1840 musela vzdať regentskej hodnosti a r. 1870 sa i jej dcéra Izabela zriekla
kráľovskej hodnosti, obidve pre neschopnosť.[50](nem.) grajciarové noviny[51](lat.) Dokonané je.[52]Jozef Belánsky(1769 — 1843) — kat. kňaz, od r. 1823 biskup v
Banskej Bystrici, schopný administrátor a štedrý mecén[53]Šlichu, to jest zlato-strieborného jarca— medenej rudy
(Šlich je nem. a jarec je akiste autorov novotvar.)[54]Veľký dym sirkový a voľačo utrichový(z nem.) — fosforový a
bieleho arseniku v hutných výparoch[55]Mešťania, takrečení schützeri(nem.) — strelci
(ostrostrelci), príslušníci meštianskeho ozbrojeného zboru[56](lat.) Navŕšili kopec na rozsiahlej južnej strane.[57]Kôň… dostal myši— konskú nemoc (hrče na krku)[58](nem.) bábovkou[59]Denne pol holby— čiže jeden žajdel, 3,5 dcl. Bola to stará
miera na tekutiny.[60](nem.) Žite blažene a šťastne, to vám želá v Banskej Bystrici 4. júla 1839 Amália
Szakálová.[61]Kabát a prusliak(novotvar) — vestu[62](lat.) Menom i povesťou (obyčajne zlou, ale v tomto prípade dobrou, keďže patričný
dobrák sa volal Dobrík).[63](rus.) kláštore[64](lat.) v praxi, v používaní[65]Na taligáša(maď.) — povozníka s taligou, károu na dvoch
kolesách[66](maď.) Rajskej ulice[67](maď.) Prekliaty Slovák, škvrna našej krajiny; prekliaty Nemec, smeť našej
krajiny; prekliaty Maďar, somár našej krajiny.[68]Takrečená „burschenschaft“(nem.) — študentský (buršácky)
spolok, ktorý usporadúval veselé slávnosti spojené s pijatikou[69](lat.) vaša milosť (dosl. vaše panstvo), oslovenie[70](z maď.) ozdobné vrecko na tabak[71]Takrečený „danziger“(nem.) — asi od mena Gdanska. O čo išlo,
vysvitá ináč z autorovho textu.[72]Prezvali ma „werkführerom“(nem.) — dielovedúcim, nem. Werk
je dielňa[73]Miesto takrečeného flaku— išlo asi o zlepšenie chuti
kapusty, do ktorej pridávali odrezky z mäsa (flak z nem. Fleck)[74](lat.) V prvom polroku z náboženstva 30 vyznamenaní, z matematiky 18, zo
všeobecných dejín 12, z filozofie 9, maďarskej literatúry prvý chválitebný. V druhom
polroku: z náboženstva 27 vyznamenaní, z matematiky 8, zo všeobecných dejín 10, z
filozofie 11, z maďarskej literatúry 33.[75](lat.) Čože tam bzučia Prečo kladú tekvice na lavicu?[77]Sprava petríni— svetskí kňazi[78](lat.) výslovne[79]Daguerrotypia— fotografia na kovovej doske. Vynález z r.
1839, pomenovaný podľa francúzskeho maliara Louisa Daguerra (1789 až 1851). Bol to
najstarší spôsob fotografovania.[80](nem.) ordonanc Hinko[81]Elégie Ovidii ex exilio— (lat.) Ovidiove smutné piesne z
vyhnanstva. Publius Ovidius Naso (43 pr. n. l. — asi 18 n. l.), rímsky básnik.[82](nem.) trubača.[83](nem.) U plechového klobúka[84]Spolužiaka ex poesi(lat.) — v poetike, približne
zodpovedajúcej neskoršej VIII. gymnaziálnej triede[85]Stal sa štucerom(nem.) — módnym švihákom[86]Držiac… kabriolet(franc.) — ľahký kočiar, slúžiaci viac na
parádu[87]Adónisom starých paní— miláčikom. Adónis bol u starých
Grékov krásny miláčik bohyne Afrodity. V dnešnom zmysle ide o vzor mužskej krásy,
pravda, až poženštenej.[88](maď.) Národnom divadle[89]Július Plošic(1819 — 1899) — slovenský buditeľ, kat. farár
vo Vieske a v Horných Opatovciach, činný aj ako publicista a propagátor spolkov
miernosti[90]Ján Kadavý(1810 — 1883) — buditeľ, hudobník, nakladateľ a
literát, ev. učiteľ v Pešti, potom v Nemeckej Ľupči, napokon žil v Martine, kde i
umrel[91]To nebolo appetitorium(lat.) — nezniesol to každý
žalúdok[92](maď.) Senné, teraz Kalvínovo námestie[93](nem.) Hadej ulici[94](maď.) halena[95](maď.) Lekárskeho časopisu[96]Bol v seminári duktorom(lat.) — študijným vedúcim[97]V infirmáriu alebo v dormitóriu(lat.) — v kláštornej
ošetrovni alebo spálni[98]Sekundu z filozofie(lat.) — nedostatočnú známku[99]Do Radoboja— mestečka vo Varaždínskej stolici niekdajšieho
Chorvátska, kde boli sírnaté kúpele a bane na síru[100]Dvanásť zlatých km— skratka značí „konvencionálnej mince“,
čiže bežnej meny, vtedy platnej v Rakúsku[101](lat.) poukázať[102](maď.) krčmárik (majiteľ nepatrnej krčmičky)[103]Bochníčky, „brúgó“, prezvané(z maď.) — v žartovnom žiackom
štýle[104]Leopold Rottenbiller(1806 — 1870) — r. 1843 stal sa
námestným mešťanostom o r. 1848 mešťanostom Pešti. V tomto úrade prejavil veľkú
horlivosť za maďarskú národnú vec.[105]Ani na Camachovej svadbe— bohatý sedliak v románe M.
Cervantesa Don Quijote (II. diel, kapitola 20.)[106]Epikureizmom nadaný šuhaj(z gréc.) — pôžitkárstvom, bažením
po rozkoši[107]Bombardista, starý kaprál od pluku— hráč na basový dychový
hudobný nástroj[108](nem.) Ručníčkový tanec (Dosl. poduškový tanec)[109](tal., nem.) Veselo, páni moji, veselo letný byt (dom za mestom)[111](z maď.) hospodárskeho dozorcu[112](maď., nem.) Jesenná ulica (obe mená znamenajú to isté)[113]Fraňo Karács(1770 — 1838) — maďarský buditeľ, vyhotovil
početné medirytiny a mapy. Bol nadaným priekopníkom tohto umenia v Uhorsku.[114](nem.) vo Všeobecnom viedenskom lekárskom časopise[115]K vojsku mexikánskeho cisára Maximiliána(1832 — 1867) —
mladšieho brata cisára Františka Jozefa I. Dal sa r. 1864 nahovoriť reakčnému
Napoleonovi III. na dobrodružný plán, založiť v Mexiku monarchiu. Na nátlak USA
francúzske vojsko muselo odísť z Mexika, republikánska strana dobyla revolúciou moc a
jej vojenský súd r. 1867 odsúdil Maximiliána ako uzurpátora na smrť, aj ho
zastrelili.[116]V Bachových časiech— čiže za absolutizmu (1850 — 59), keď
bol ministrom vnútra Alexander Bach (1813 — 1893), pôvodne rakúsky liberálny politik
r. 1848/9, potom už predstaviteľ najhoršej reakcie (tzv. Bachovho absolutizmu)[117](lat.) hodnosti menia mravy[118]Inšpektora hrádockých domén(franc.) — hlavného dozorcu na
rozsiahlych banských a lesných štátnych majetkoch okolo Liptovského Hrádku[119]Barón Dionýz Mednyánszky(1830 — 1911) — maďarský politik, r.
1867 stal sa posledným štiavnickým banským grófom. Pracoval aj literárne, ale zrejme
len reprodukoval výsledky cudzích bádaní.[120](lat.) odhadcom, oceňovačom[121]Adolf Divald(1828 — 1891) — lesnícky odborník a spisovateľ,
najprv zamestnaný u kniežaťa Koburga, potom v štátnej službe. Pre úradné nezhody
odtiaľ odišiel po niekoľkých rokoch, ale r. 1867 už bol zase v štátnej službe. Najprv
bol odborovým radcom, potom ministerským radcom, r. 1872 však znova vystúpil zo
štátnej služby a bol lesným radcom na panstve kniežaťa Esterházyho v
Zadunajsku.[122](gréc.) chválospevy (V posmešnom význame.)[123]Do Aranyidky— (teraz Zlatá Idka, okres Košice) obec
severozápadne od Košíc, kde boli bane na meď, striebro a zlato[124]So znakom corvus(lat.) — havrana (Rodový znak Korvínovcov,
čiže rodiny Huňadyovcov.)[125](nem.) ohňostrojcom[126](nem.) kramárovi[127]Nechcel dovoliť… rozkázané predpinky— priahať kone do
cudzích (tu vojenských) vozov[128]Štátnym podfiškálom(z lat.) — námestným prokurátorom[129]„Sella curulis“(lat.) — kurulské kreslo, aké patrilo v
senáte vysokým rímskym úradníkom (Tu má, pravda, žartovný zmysel.)[130]Jedna kasňa s troma stolovinami(novotvar) —
priečinkami[131]Štvrť kily jabĺk— Kila bola stará miera, inak merica. Mala
veľmi rozdielny obsah, lebo prešporská mala napr. 62,5 litra a peštianska až 93,7
litra. Pravdepodobnejšie šlo na stredoslovenskom území o menšiu, prešporskú
mieru.[132](lat.) Z hlbokosti (začiatok cirkevnej piesne)[133](franc.) garderóby, šatstva[134](lat.) cestovné, na cestu[135](lat.) dočasného[136](maď.) údenári[137]Hontianskym administrátorom— totiž stoličným, náčelníkom
stolice miesto župana. Administrátor bol vymenovaný s úplnou právomocou župana hoc i
na roky, kýmkoľvek bol stolec župana uprázdnený pre akúkoľvek príčinu.[138](maď.) ujko Gusto[139](maď.) pán učiteľ[140](franc.) žiakom[141]V devalvácii pod cisárom Francom(lat.) — po znehodnotení
peňazí. Pre dlhotrvajúce vojny od r. 1792 a s tým súvisiace vydanie ohromného
množstva papierových peňazí nariadením z 20. februára 1811 znížili v Rakúsku hodnotu
papierových peňazí na pätinu. (Sto papierových zlatých platilo len dvadsať a pod.)
Fraňo I. (1768 — 1845), syn a nástupca Leopolda II., panoval od r. 1792. Priateľ
prostrednosti, nepriateľ každého pokroku, za ktorého sa vládlo policajnou mocou a
špehúnstvom.[142]Takrečenú braunschweigerku— klobásu, spracovanú na
braunschweigský (nemecký) spôsob[143]Kto tieto klisury šťastlivo preliezol— priesmyky, úskalia
(Klisura znamená v srbochorvátčine priesmyk.)[144]Dr. Martin Csausz(1796 — 1860) — syn arménskeho kupca, od r.
1827 profesor na lekárskej fakulte v Pešti, v r. 1830 — 31 dekan fakulty[145]Dr. Anton Mihálka(1810 — 1867) — skončený lekár, zverolekár,
maďarský odborný spisovateľ, prírodovedec. Bol profesorom na niekoľkých odborných
ústavoch.[146]Ján Šalamún Petian(Petényi, 1799 — 1835) — najprv ev. farár
v Cinkote, od r. 1834 kustos zoologického oddelenia peštianskeho múzea, prírodovedec
(ornitológ, skúmateľ vtáctva). Publikoval odborné štúdie v maďarčine (bol Slovák z
novohradskej Ábelovej).[147]Vojenskou hranicou— trvajúcou až do r. 1873. Bolo to územie
na juhovýchodnom a južnom pomedzí habsburskej ríše, organizované po vojensky na
obranu proti Turkom a spravované na podklade vojenskej organizácie. (Od čias Márie
Terézie dvornou vojenskou radou z Viedne a od r. 1848 ministerstvom vojenstva.)
Mužskí obyvatelia Vojenskej hranice boli trvale vojakmi-hraničiarmi a žili v
rodinných zádruhách (kolektívoch). Hraničiari boli povinní za pozemkový prídel stálou
vojenskou službou.[148]So superintendentom Jozeffym(lat.) — evanjelickým biskupom.
Dr. Pavol Jozeffy (1775 — 1848), ev. farár v Tisovci, superintendent potiského
okolia, bol významný slovenský buditeľ.[149]August Horislav Škultéty(1819 — 1892) — buditeľ, spisovateľ,
profesor a najčastejšie i riaditeľ ev. slovenského gymnázia v Revúcej (1862 — 1874),
predtým a po revúckom účinkovaní zase ev. farár, účinkoval vtedy úspešne v Tisovci
ako Jozeffyho kaplán.[150]Dr. Ján Reisinger(1784 — 1852) — od r. 1810 bol profesorom
zoológie a mineralógie na peštianskej univerzite, vydal i niekoľko odborných článkov
a kníh[151]Dr. Jozef Sadler(1791 — 1849) — už ako študent bol
asistentom pri katedre chémie a botaniky. R. 1832 stal sa docentom a r. 1834
profesorom botaniky na univerzite v Pešti, kde zastupoval aj profesora chémie (1838 —
1842). Uverejnil viac odborných botanických prác.[152]Dr. Žigmund Schordann(1794 — 1862) — rodák z Levár, stal sa
už r. 1820 profesorom na peštianskej univerzite, kde účinkoval na katedre fyziológie
do r. 1856[153](lat.) Z teoretickej chirurgie.[154]Dr. Ján Veleczky(1786 — 1854) — od r. 1816 prednášal teóriu
chirurgie ako riadny profesor na univerzite v Pešti[155](maď.) Nech žije veľkomožný pán Velecky![156]Dr. Ľudovít Tognio(1798 — 1854) — od r. 1824 prednášal v
Pešti ako profesor patológiu a terapiu, uverejňoval aj odborné príspevky[157]Dr. Tomáš Stockinger(1811 — 1883) — Stáhlyho asistent, potom
od r. 1844 docent. Ako profesor (od r. 1847) prešiel celkom na chirurgiu.[158]Dr. Juraj Stáhly(1810 — 1846) — bol do r. 1841 profesorom
lekárskej fakulty v Pešti[159]Dr. Jozef Lenhossék(1818 — 1888) — od r. 1852 docent a od r.
1859 profesor anatómie v Pešti, vynikajúci odborník a odborný spisovateľ. Bol dobre
známy i za hranicami Uhorska. Jeho učebnica anatómie sa používala donedávna aj u
nás.[160](lat.) Prostoduchý brat (vo význame „ťuťmák“).[161]Benko, správne Mirko Lentulaj(1778 — 1864) — chorvátsky
politik, r. 1848 ako banský námestník navrhoval vyhlásiť Chorvátsko za samostatné
kráľovstvo (v rámci habsburskej ríše). Roku 1849 protestoval márne proti oktrojovanej
rakúskej ústave, na čo sa potom vzdal verejného účinkovania a utiahol sa do
súkromného života.[162](chorv.) Vitajte.[163](nem.) Čaša na privítanie, „vilkum“.[164](chorv., náreč.) Pána a panej domu.[165](chorv.) Pekne sa poďakujem za seba a za milostivú paniu alebo slečnu.[166](chorv.) Svornosť.[167]Andrija Jambrešić(1706 — 1758) — kat. kňaz (jezuita) a
profesor. Jeho Lexicon (Slovník) z r. 1742 je nekritická práca, v ktorej autor
nerozlišuje jednotlivé juhoslovanské nárečia. Ide o jazykový slovník.[168]Ljudevit Gaj(1809 — 1872) — popredný chorvátsky buditeľ,
zakladateľ tzv. ilýrskeho hnutia, zaviedol nový pravopis, analogický s českým a r.
1836 zamenil vo svojich novinách miestne kajkavské nárečie štokavským, ktorým hovorí
najväčšia časť Srbov i Chorvátov. Tým výdatne prispel k ich literárnemu zjednoteniu,
lenže neskôr sa stal nástrojom rakúskej politiky, takže po r. 1849 stratil všetok
vplyv.[169](nem.) Z plachtoviny.[170]Ivan Krizmanić(umrel r. 1852) — chorvátsky buditeľ,
účinkoval ako kajkavský spisovateľ ešte pred chorvátskym obrodením. Preložil v próze
Miltonov Stratený raj.[171](nem.) Záhrebských novín.[172]Vatroslav Lisinski(1819 — 1854) — chorvátsky skladateľ.
Najprv len nadaný samouk, ktorého pomocou zbierok buditeľov vypravili na pražské
konzervatórium, potom ako hotový umelec ostal bez porozumenia, takže musel živoriť
ako podriadený úradník. Zložil dve opery a viacej menších skladieb.[173](chorv.) Slovenská báseň, napísaná na rozpomienku na Bistricu (v Chorvátsku) dr.
Gustávom Zechenterom a zhudobnená Vatroslavom Lisinským, č. 1.[174](lat.) Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky rozháňam.[175](lat.) Poháňať kone.[176]Rohič— slovinsky Rogatec, mestečko v Dolnom Štajersku, od
ktorého sú asi na hodinu cesty významné kúpele Rogaška Slatina, známa aj zo spomienok
Martina Kukučína
|
Zechenter-Laskomersky_Patdesiat-rokov-slovenskeho-zivota-I.html.txt
|
Čo sa o čiernej a bielej baze rozprávaČierna baza(baza, bez, bieza, chabzda, chabďa; čes.
černý bez, bez; Sambucus nigra L.; nem. Holunder, Holunderbaum, Schwarzer Holunder, Holder,
Hollerbusch; maď. bodzafa) rastie ako do 2 m vysoký ker, alebo do 5 m vysoký strom v
krovinách, chrastiach, v priekopách, pri plotoch, v záhradách a pri stavaniach. Baza
pokladá sa u Slovanov a Nemcov, ale aj u iných národov za obydlie zlých duchov, i samého
diabla, preto neradi trpia ju pri domoch. Väčší počet bazí, rastúcich pospolu, zove sa
bazičie, bazovie, bazovičie; čes. bezoví.Konáre bazymajú šedozelenú pokožku, ktorá dá sa ľahko
soškrabať.Listysú priečne, posadené nepárno (5 — 7 lístkov),
sperené a sú vajcovitej až kopinatej formy, na okrajoch rovnako pílkovaté. Stebla listové
obsadené sú malými medovými hľuzami, ktorých výlučky vábia k sebe po sladkostiach bažiace
mravce. Tento hmyz na baze pokladá známe čiernomodré vošky za svoje „dojné kravy“, lebo
mravenčím poškrabkávaním vydráždené vypúšťajú zo seba sladkú šťavu.Kvet.Drobné žltobiele kvietky bazy tvoria spolu veľké
navrchu ploché kytice, pozostávajúce až z 5 hlavných vetvičiek. Kvet je voňavý a navštevujú
ho hlavne chrobáčky a mušky, ktoré spôsobujú zúrodnenie kvetov. Kvitne v máji — júni.Plody(bazinky, bezinky) sú guľaté, jahodové bobuľky
tmavofialovej barvy. Zrelé plody rady požierajú vtáčky (menovite drozdi a červienky), ktoré
nestrovené semená roztrusujú po okolí a rozširujú tak vzrast nových bazových rastlín. Ale
baza rozširuje sa i vlastnými výhonkami svojich koreňov.Upotrebenie.Baza je rastlina, z ktorej človek má
viaceraký liečivý úžitok. Už od pradávna známa je liečivá moc, a ľudové porekadlo ju
náležite oceňuje, hovoriac: „Pred bazou mal by sa človek pokloniť, lebo všetko na nej je
liečivé.“ Menovite známy je blahodarný účinok jej kvetu.Kvet(Flores Sambuci nigri) obsahuje voňavý olej,
trieslovinu, smolnaté látky, kyselinu valerianovú, jablčnú a vínnu i malé množstvo silice.
Ku kvetu bazy má ľud ododávna veľkú dôveru pre jeho poto- a močopudnú vlastnosť. Túto drogu
predpisovali už starí grécki a arabskí lekári, ako na pr.:Hippokrates, Galen, Theofrast Pihazes a Ibn el Band.Ale i u nás sú kvety
čiernej bazy uznané za lekársky prostriedok pri chorobách pľúcnych a žalúdočných, pri reume
a vodnatieľke, i pri podkožných vyrážkach.Odvarok z kvetupodáva sa jako čaj (15 — 20 g na 200 g
vody, alebo asi plnú hrsť usušených kvetov na štvrť litra vody), vyvoláva pot a účinkuje
ukľudňujúco, čistí krv, mierne odvádza stolicu. Ale pri zimnici treba sa ho varovať! Bazový
čaj je znamenitým prostriedkom proti nemociam z prechladnutia: zachrípnutiu, nádche, kašľu,
kataru priedušiek a pľúc. Pripravuje sa zo 4 — 5 g sušených kvetov na šálku vody a pije sa
večer pred spaním a ráno hodinu pred raňajkami. Potenie zvýši sa prídavkom citronovej šťavy
alebo araku (ryžovej pálenky) a pije sa 1 — 2 šálky horúceho čaju pred spaním po malých
hltoch v prestávkach niekoľko minútových.Vo Vrbiciv Liptove vravia, žechabzda(čierny bez) ruta, zemežlč a senné listy, máčané vo vode a užívané
večer a ráno, znamenite prečistia žalúdok. Tiež vo Vrbici odporúčajú: Ružou zachváteného
človeka treba hneď uložiť do postele a dať mu na potenie; potom dobre usušiť jačmennú múku,
do nej namiešať tiež usušeného a pomrvenéhokvetu
chabzdového, k tomu pridať pár kúskov káfru, vložiť to všetko do vrecúška a
zohriate prikladať na ružu.Kvety navlhčené vínom alebo octom a priložené na čelo, miernia bolesť hlavy a zapudzujú
nespavosť.Keď sa kvety bazové svaria s bravčovým sadlom a smes pretlačí sa cez plátno, nadobudne
sa dobrej, hojivej masti na rozličné boľačky.Za starých časov nervózni ľudia nosievali na prsiach zavesené vrecúška plátené, plné
suchej, prášovej drogy bazovej aj pri nie zvláštnych bronchiálnych kataroch.Zelinová poduškaz bazového kvetu, často s harmančekom
miešaného, prikladá sa za horúca na bolestivé miesta pri bolení zubov, uší, spodných
čiastok tela následkom prechladnutia, a na reumatické zápaly.Kvet, poliaty vriacim mliekom, dobre poslúži akokloktadlopri zapálení hrdla, zapuchnutého jazýčka a mandlí. Tiež odporúča
sa hodne často piť takýto odvar pri začínajúcom záškrte.Na odstránenie zo žalúdka: prehltnutého vlasu, pavúka, žaburiny a pod. je najlepší
prostriedok: upiecť jablko, posypať ho ďumbierom a pri zajedaní z neho treba piť víno,
varené s chabzdou (Vrbica).Pary z kvetového čaju bazového vplývajú na zmäknutie hrdelných vredov a pri bolesti v
ušiach.Liečivý kvet bazy nemal by v žiadnom dome chýbať.Kvet, pováľaný vo vajcovom bielku a potom v žemľových prézlach: takýto, usmažený na
spôsob viedenského rezku —kosmatice, je veľmi chutné a
zdravé jedlo (Turiec).Proti muchám v lete treba po izbe rozložiť rozkvitnutú chabzdu (Zuberec).Porekadlo o mesiaci júni hovorí: Ako bazový kvet kvitne, tak kvitne i vínna réva.Ovocie, čiže bazinky (bezinky, Fructus-Sambuci nigri)
chová v sebe kyselinu valerianovú, vínnu a jablčnú, cukor a barvivo anthokyanu. Semienka v
dužnine však obsahujú tiež akúsi horčinu. Z týchto plodov pripravuje salekvár, ktorého dobrý močopudný účinok zná i Kneipp, ktorý
odporúča bazovú kašu s tvarohom a perníkom pre zmenu složenia krvi. Čerstvé, zrelé, ale
surové bazinky môžu, podľa Kneippa, nahradiť nemajetným ľuďom nákladnú liečbu hroznovú.
Lekvár zo zrelých jahôd, čierneho bazu uvarený, jedávajú od kašľa, záduchu a od prsných
chorôb.Ovocie bazy je specifickým prostriedkom pri vrodenej neuralgii, trigeminálnej neuralgii
(bolesti nervu trojklanného). Čerstvé prípady možno vyliečiť za 10 — 15 minút po požití;
staré prípady za 2 — 5 dní, a to tak, že pacient bere denne 20 — 30 gšťavy bazinkovejv 20% alkohole alebo v ťažkom víne.Bazinkovou šťavou(Succus Sambuci) v prípadeischiasu(bedrochromosť) dajú sa dosiahnuť výborné výsledky.
Denne dva razy 30 g bazinkovej šťavy a 10 g portského vína. V akútnych prípadoch
onemocnenia sú pozitívne výsledky za 1 — 11 dní; v subakútnych za 8 — 17 dní a pri
recidívach nastala za 2 — 23 dní úplná bezbolestnosť a trvalé vyliečenie. Veľké a prenikavé
zlepšenie nastalo u jedného pacienta, ktorý trpel ischiastickými bolesťami už 16 rokov.
Rýchle pôsobenie tohoto lieku stalo sa pri trigeminálnej neuralgii u osoby, ktorá stále so
stupňujúcimi bolesťami upadala už do zúfalstva. Táto liečba bazinková osvedčila sa priamo
výborne v prípadoch, kde všetky iné analgetické (bezbolestné) lieky úplne zlyhaly.Bezalkoholickej šťavybazinkovej podávalo sa ako
posilňujúceho lieku pri chudokrvnosti (anaemia). Už po 5dennom užívaní pri dennej dávke asi
20 g šťavy boli pacienti vyliečení z bolestivej a dlhotrvajúcej choroby.Šťava z bazových jahôdupotrebuje sa na pribarvovanie
vína a v kuchyni.Kaša z baziniek, v mlieku varená, čistí krv, obličky a
mechúr (jedaciu lyžicu na pohár vody smiešať, dva razy denne užívať. Odvarok v mlieku čistí
žalúdok, obličky a mechúr. Lyžička kaše v 1/2 litre vody pomiešaná, dva razy denne užitá,
čistí krv a priaznive účinkuje na žalúdok a obličky.Kaša z čerstvých jahôd bazovýchvo väčšom množstve
užitá, zapríčiní priejem.Osobám, veľa sediacim, Kneipp odporúča častejšie užívať za lyžicu baziniek, s medom
varených a v sklenici vody rozmiešaných.Víno z baziniek(rovné časti baziniek a vody variť pol
hodiny, vytlačiť a za chladna ocukriť, napomáha močenie a lieči obličky.Očná voda, slabý odvarok baziniek je dobrý na
vyplakovanie očú.Obkladys odvarkom zmierňujú bolesti pri vredoch,
reumatických zápaloch, opuchlinách a zatvrdlinách.Proti vodnatieľkeradia voVrbici, že treba užívať chabzdové jahody v perašínovej polievke.Na okolí Ban. Bystricez ovocia chabzdy varia takzvanú
„Zulcňu“, ktorá užíva sa proti záduchu a iným pľúcnym neduhom.Z jahôd pospolité ženy variapálenku.Listy bazy(Folia Sambuci) akôra(Cortex Sambuci) majú ten samý účinok liečivý. Oboje obsahuje v sebe:
trieslo, živicu, žltý olej, cukor atď. Kôra predtým slúžila vo forme specifického dreva
močopudného za liek pri vodnatieľke.Odvarok z listovčerstvých alebo sušených prečisťuje
črevá a ľahko svádza na stolicu i moč.Na okolí Breznačerstvú vrchnú kôru soškrabujú a pri
ľahkých popáleninách prikladajú na rany, ktorá hojí a mierni bolesť. Užíva sa tiež ako
obkladok na zápal očú a na „ružu“. Tiež ženie na moč a odporúča sa pri vodnatieľke.Odvar vnútornejkôry robí priejem a dávenie.Lykoz mladých výrastkov parí sa na mlieku, natre sa na
čistú, konopnú handričku a prikladá sa zvonku na zapálené, zapuchnuté alebo zatvrdlé hrdlo.
Tiež na zapálené mandle, „keď črepy spadly“ a človek nemôže prehĺtať.Odvarok z koreňa(Radix Sambuci) tiež napráva žalúdočné
šťavy i má tiež moc očisťovaciu. Slúži však i proti vodnatieľke a tučnote.Porekadloo dreve bazyvyslovuje charakteristiku bazy:
„Z každého dreva dá sa húžev (húžva) vykrútiť, len z bazy nie.“ (Smysel jeho je, že každú
pravdu možno vykrútiť, ale tú, o ktorej je reč — nie.)Rozličné zvyky ľudovéKeďv Gemeriv predvečer sv. Jána (24. VI.) spevy
umĺkly, vatry a faklice dohorely, alebo aj pri ich poslednom záblesku trhajú si dievčence
na poli všelijaké zeliny. Ešte za dňa si to ony prezrely, kde by ich aj potme mohly
namacať, a to:bez, vrbinu, materinu dúšku, bobovník, hrdú
barku, repík, čistec, lobôdku, mätu (krutú) a iné. Na tých zelinách spia v túto noc, aby sa
im prisnilo o budúcom ženíchovi a chovajú tie zeliny v posteliach až do zimy, kedy ich
potom dávajú rezať do sečky pre statok.Bazové vetvičkyzapichujú do hnoja, keď na jar po prvý
raz vyháňajú lichvu na pašu a neslobodno ich ztadiaľ vyhodiť, ale ich z maštale
vyhadzovaným hnojom tam na mieste zahadzujú, aby statok pred bosorstvom bol zachránený.Deti vyrezávajú siz bazovej drene(duše) skákavých
piadimužíkov tak, že mu pod nohy pripevnia polookrúhle, primeranej veľkosti olovo, preto
tento panáček vždy sa na nohy postaví, čo by ho akokoľvek hádzali na stole. Chlapci
vytláčajú si z hrubších prútov bazy dreň a robia si z tak povstalých rúrok dreva:
striekačky, pukačky a píšťalky.V Bošáci bezupotrebuje sa v čarodejníctve, ktorý má
dievkam privábiť milencov a pytačov, medzi iným hovoriac:A ty bez — za mnú lez!Je i pieseň, v ktorej spomína sa bez:Pod našimi oknyvyráža bez,povedz mi, má milá, kto tam bol dnes!Biela baza— chabzdie (biely bez, podzemný bez, poľná
chabzda; čes. zemský bez, planý chebz; Sambucus ebulus L.; nem. Zwerkholunder) je zelina so
silným podzemkom (koreňom), ktorý rozlieza sa hlboko a ďaleko v zemi. Z neho vyrastajú
priame vetevnaté, vyše metra vysoké lodyhy. Ale toto jej nadzemie každoročne odumiera. Jej
vlastnosti sú podobné vlastnostiam čiernej bazy. Rastie v hornatých krajinách, na vlhkých
pažitiach, pri cestách, na násypoch, rúbaniskách a na okraji lesov. Kvety má biele s
červeným nádychom; ináč sú podobné kvetom čiernej bazy. I ovocie (jahody, bobuľky), ktoré
dozrieva v septembri, je to samé a má i to chemické složenie. Ale celá rastlina odporne
zapácha. Kvitne v júli — aug.Jahody (chabzinky)majú horkokyslastú chuť. Mušt, z
nich varený, účinkuje ako silné prejímadlo. Niekde berú jahody na barvenie vína.Olej zo zŕn semenovýchvylisovaný užíva sa v malých
dávkach na prečistenie spodkom.Jahody sbierajú sa v septembri — októbri. Užitie väčších dávok spôsobuje silný priejem a
dávenie.Čaj z koreňovvyvoláva a napomáha močenie. Pri
vodnatieľke, menovite brušnej i v pokročilom stave užíva sa s dobrým výsledkom. I pri
chorých obličkách sa osvedčuje (2 razy na špic noža na šálku odvaru a pije sa pol šálky
ráno a ostatok večer). Prášok zo suchých koreňov užíva sa podobne ako čaj. Korene sbierajú
sa pozde v jeseni.Chabzdieje tiež súčiastkou Kneippových močo- a
potopudných smesí a tiež ako prejímadlo. Keď niekoho pichá v boku, prikladajú na to miesto
túto zelinu (Záriečie).Uhryznutie hadomdá sa vyhojiť, keď sa roztlčie poľnej
chabzdy a tá prikladá sa na ranu (Vrbica).Ak má gazda na rolichabzdie, nech ho ide na sv. Jána
Krstiteľa (24. VI.) vytrhať, — tak chabzdie vraj istotne vykape s rolí; ale nech ho donesie
domov a poukladá všade v dome i po stole — a myši z toho domu utečú. Jeho odvaru užíva sa
proti boleniu hrdla a kašľu.Malým deťom, keď sa im režú zúbky, dávajú do čistej handričky uvarený a osladenýkvetchabzdia hrýzť, aby im ľahšie vyšly
(Zárieč).
|
Sochan_Co-sa-o-ciernej-a-bielej-baze-rozprava.html.txt
|
Peštiansky ideál[1]Či je smutnejší pohľad, ako keď s veľkou starosťou pestovaná, v krásnom vývine stojaca
rastlina, naraz žlkne, začína schnúť a hnusnými červíkmi sa zaplní?Tohoto smutnejším, trápnejším pohľadom je, keď vyvinujúca sa, matkou a učiteľmi
pestovaná mladá duša výjde do sveta a hneď v zkázu padá. Taký pohľad každodenne vo sto a
sto príkladoch dá sa pozorovať tam, kde učňov a pikkolov prechovávajú.Nie zlá chova, nie nepohodlné, špinavé lože, nie mnohá práca má škodlivý vliv na mladú
dušu, ale viacej surové, nešanovné zachodenie s ňou. Z celého mora príkladov aspoň jeden by
som chcela vybrať avšak najprv chcem troška odbočiť, som k tomu nútená.Známou vecou je, že peštiansky človek v kaviarni žije, tam býva, tam jie, tam číta, tam
prijíma, tam pojednáva svoje obchody, ba sú aj kaviarne jednotlivé, kde aj spávajú v
prázdnych separé-och. Celá legia ľudí je v Pešti, ktorí z kartovania, sádzok, agentovaním
žijú a týchto životnou potrebou je kaviarňa.Kaviarne na námestí slobody a okolia sú na príklad všetky bursovnými filialkami. Hostia
tam kupujú, predávajú, vyhrávajú, prehrávajú za pol hodinu stovky a tisícky, stotisíce.
Kellneri, ktorí týchto nullových hosťov, — pardon, chcela som povedať, ktorí týchto
millionárov obsluhujú, radcami a osvietenými pánmi ich titulujú. Akoby aj nie! — Veď všetci
sú bezvadne odetí, každému visí nad pohrabiskom kurčat a rízkov tlstý zlatý chronometer.
No, a tie prstene, ako sa ony mámive ligocú! Na pohľad toľkého lesku a massívnej hodnoty
kellneri a kaviarnici takmer sa skrčia. Pre tieto zovňajšky radi snesú panovačnú nervositu,
cinganie, hrubohlasné rozkazy, a mnohé iné sekatúry. No, lebo toto sú páni! — Avšak beda
chudobnému smrteľníkovi! Najmä, keď je tento úbohý smrteľník ženou! Tento musí trpezlive
čakať, až majú páni kellneri chuť raňajky, alebo nešpor priniesť, ten môže i desaťkrát
noviny pýtať, až konečne sám je nútený obslúžiť sa, môže o dvakrát, trikrát toľko
prepitného dať, predsa ho nepríjmu s poďakovaním.Ku kapitalistickej triede, alebo či k proletárskej triede patria kellneri? Hlavní
kellneri, nadovšetko v zábavných miestnostiach patria nesporne ku kapitalistickej triede.
Mnohý kellner z orfeuma by nečaroval ani s príjmami ministerského predsedu. Avšak sbor
obsluhujúcich osôb predsa len k proletárskej triede prináleží. Pravdaže, veľkí páni,
millionári, spolčujú sa, trusty tvoria, aby ešte väčšmi rozmnožovali svoje majetky. Nebolo
by teda prirodzenou vecou, keby aj kellneri ku strane podobne chudobných, robotujúcich ľudí
sa pripojili? Alebo aspoň rovnako obsluhovali hosťov. Jak krv poburujúcim je ten výstup,
keď príjde robotný človek do kaviarne a kellneri s posmešnou poníženosťou, alebo žartovnou
dôvernosťou ho prijímajú, rozkázanú porciu mu predhodia ako psovi. Prečo? — Tento robotník,
ktorý poctivou prácou stvrdnutou rukou podá cenu za pivo alebo za kávu, tiež tak dá svoje
prepitné, ako vyfintení panáčkovia. Prečo? — Preto, že je toto chybou nielen kellnera, ale
celej peštianskej spoločnosti. Pešt je mestom zvonkajšku, mestom „pflanzu“. Tu sa nehľadá
ľudská cena, tu nectia si dobrotu, rozhodnosť, usilovnosť, vytranlivosť, láskavosť ale len
úbor a šperky. Tu neplatí mužský karakter, vedomosť súcosť pri zaplňovaní miest, ale kto
bol jeho dedom alebo babkou, a kto je jeho protektorom. Tu v meste pflanzu nepozerajú
človeku najprv do tvári, do očú, či je ozaj statočným, súcim, prívetivým patričný, ale
najprv pozrú na topánky či sú bezvadné, na nohavice, či sú dobre vyžehlené, pri dámach na
uši, či sa v nich jagá brillantová náušnica, lebo bez toho neni vzdelanou, neni dámou, len
obyčajnou ženou.Všetko toto, akým znakom je? — Že peštianska spoločnosť na veľmi nízkom stupni stojí, že
nemá vkusu, že má veľmi malé nároky. Divokých, primitívnych ľudí, australských a
afrikanských černochov možno i teraz malými zrkadelkami, sklom, ligotavými vecmi podmaniť.
Prečo? — Preto, že sú nevedomcami, preto že sú nevzdelanými, preto že sú beznáročnými. Ti
Zulučerňoši sú divokými, primitívnymi, teda nekultúrnymi ľudmi, a preto sa nemôže inšie od
nich očakávať. Ale peštiansky človek drží sa za kultúrneho človeka, veď má k disposicii
veľké množstvo kultúrnych ustanovizní: školy, knihovne, museumi, výstavy, cesty atď. atď.,
teda mohol by byť kultúrnym človekom.Nedostatok kultúry dokazuje tu nápadne tunajší kaviarnický život. Kultúrny človek hlavnú
váhu kladie na svoj domov; čím najpríjemnejšie, čím najumeleckejšie, čím najdomácnejšie
zariaďuje si hoc i len najmenšiu mesačnú izbicu. Toto svedčí o kultúre, o vkuse. Na miesto
nervy a rozum otupujúceho kartovania koná krásné prechádzky, usporiaduje výlety, miesto
koňských dostihov ide na prednášky, miesto klebetníctva a lumpovania číta dobré knihy,
miesto pijatik a hostín, počastuje jednoho-dvoch núdzu trpiacich umelcov, miesto pestrých,
drahých šiat prekvapí úbohé siroty teplou šatou, miesto jarmočnej sportovnej dobročinnosti
miluje diskrétnu štedrosť, miesto lacnej rady podáva skutok, alebo aspoň dobré slovo. Toto
robí človeka kultúrnym. Kultúrny život viesť znamená toľko, ako zjemnene žiť. Tu v
Budapešti má „zjemnený“ život ceľkom iný význam. V Pešti zjemnene žiť znamená toľko, ako: v
hodbábnych ponožkách a lakových topánkach chodiť, dobre žiť a piť, málo pešky chodiť a jak
možno nič nepracovať.Toto je peštiansky ideál.Každý priateľ ľudstva, každá pravá duša bude na tom, aby tento ideál, ktorý môže byť len
divým, primitívnym národom ideálnym, s trónu shodil a miesto neho postavil ideál kultúrneho
človeka: prácu milujúci, usilovný, domov milujúci, za všetko vznesené a dobré sa
oduševňujúci, za ľudské imanie bojujúci, všetko človečenstvo láskou objímajúci ľudský
ideál.Keď následník trónu s manželkou prišiel na návštevu do Budapešti, vtedy peštianske ženy
na seba naložily celú zásobu zlata a šperkov, i krajek a tak išly v ústrety dvorským
kočiarom. A keď konečne uvidely očakávanú nasledovníčku trónu, vtedy prekvapeno, sklamane
pozeraly na seba. Z dvorného kočiaru vyzerala veľmi jednoducho odetá mladá dáma a nekonečne
skromne, bezprostredne usmievala sa v pravo a v ľavo.— Toto by bola nasledovníčka trónu?! — (So siehste aus.) A budapeštianske paničky
omakaly si svoje brillantné náušnice, tlsté zlaté reťazi a drahokamenné náramnice a — hej,
jak onačejšímy sme!Bolo by záslužnou vecou, keby nasledovníčka trónu častejšie zavítala do Budapešti.
Poneváč ženy itak všetko nápodobňujú, čo z vyššich fór pochodí, či by azdaj tiež
napodobnily šlachetnú jednoduchosť, vznešenú skromnosť, prirodzené držanie, a nehľadanú
láskavosť.Tu v Pešti je úbor a šperky všetkým. Že odkiaľ pochodia, šperky, hostiny, — či z
prenevery, krádeže, šialby, kariet, či zo zadržaných lebo skrátených pôžitkov vdov a sirôt,
— o to sa nestará nik. Hlavnou vecou je, aby boly, hlavným je „Fflanz“.Cudzinci s hrôzou vyprávajú o peštianskych ženách! Avšak sú i v Pešti ľudia, buď Bohu
chvála, ktorí to vidia a uznajú. Lenže sú chabými, nechcejú sa exponovať, nechajú sa
strhnúť príbojom; sú pohodlnými, nechcejú sa vyrušovať, nechcejú sa ustávať. A keď človek
na ich svedomie, vlastenectvo apeluje, vtedy najčastejšie s tou výhovorkou príjdu: darmo
je, tu nemožno samotnému proti celému davu vystúpiť.A predsa neslobodno tým niekoľko dobre smýšľajúcim ľudom, tej hrstke pravých kultúrnych
ľudí zmalomyseľneť. Neslobodno dovoliť, aby v hlavnom meste Maďarska nízke chúťky panovaly,
neslobodno trpeť, aby zbohatlí kramári, z prepitného a z podvodu zbohatlí ľudia
terrorizovali chudobných, ale vzdelaných a poctivých občanov. Neodvolávam sa na časopisy.
Lebo tie sa so všetkým iným radšej zaoberajú, ako s tým, žeby pracovaly na ráze národa, ako
sochári na svojom diele, aby vytváraly vkus národa, aby pozdvihly obecenstvo na vyšší
stupeň vzdelanosti. Peštianska tľač by spoločným úsilím, cieľu povedomou a vytrvalou prácou
svojou mohla docieliť to, a síce behom krátkeho času, čo priatelia ľudu ani po dlhom bojí
sotvy môžu docieliť.Ako by mohla tlač smerodajnou a závažnou byť, keď je ona sama dvojfarebnou,
skorumpovanou a nespoľahlivou. Keď jej členovia by najsámprv zasluhovali výchovu.Ako som už v predmluve[2]mojho dielca spomenula, spisovatelia sú živým svedomím ľudstva. Maďarskí
spisovatelia sú v prvom rade živým svedomím maďarského národa. Avšak čo zkúšame? Terajší
peštianski spisovatelia sú celkom iným zamestnaní, nežli tým, čo od nich ich vysoké
povolanie požaduje. Jestli je štátna sústava telom národa, vtedy tvoria spisovatelia dušu
národa, umenie ozdobu národa, časopis budúcnosť národa. Spisovateľov úlohou je, dušu národa
vzdelávať, sošľachtovať, povzbudzovať. Úlohou umelcov je, maďarského geniusa k víťazstvu
privodiť, poslancov úlohou je, štátny útvar upevniť. Avšak najťažší a zároveň aj
najvďačnejší úkol padá na učiteľov a učbárov. Vypestovanie budúceho národa, mladých
maďarských duší vytvorenie. Ku tejto krásnej, ale s obrovskou zodpovednosťou spojenej úlohe
len najlepší ľudský material bolo by treba upotrebiť.Keď už terajší peštiansky vkus, peštiansky svetový názor nemožno s koreňom premeniť,
obráťme aspoň väčšiu starosť na výchovu mládeže, na budúci národ.Svetové dejiny, svetová spisba poskytuje nám najpeknejší príklad v synovi nazaretského
tesára: v Kristovi. Povedal klebetiacim a lichotiacim: „Neni ten mojím učedeľníkom, ktorý
vykrikuje: Pane môj, pane môj, ale tí, ktorí plnia božie prikázania, ktorí nasledujú mňa.Neni ten dobrým vlastencom, ktorý za každým krokom vykrikuje: nech žije vlasť, nech žije
maďarská krajina, ale ten je dobrým vlastencom, ktorý dokazuje skutkami to, že miluje svoju
vlasť. Múdri rodičia vedia, že škola nemôže vykonať celú výchovu. Aj v dome treba
vychovávať dieťa.Ako treba dieťa vychovávať k vlastenectvu? Dieťa musí vedeť, jemu sa musí vysvetliť, že
vlastenecký skutok urobí, keď nezahodí nedbanlive svoju upotrebenú kartičku na chodník, ale
hodí ju do vedľa stojaceho koša. Dieťa treba k tomu privykať, aby bolo pyšným na čistotu
ulíc hlavného mesta. Treba mu vysvetliť, že čistá cesta viacej imponuje cudzincom, nežli by
treba desaťkrát odrecitoval: „Vlasti svojej buď verný“ — alebo „Požehnaj Boh maďara“. —
Ostatne táto pieseň ani nezodpovedá — hymne.Skladateľ tejto piesne žiada to od Boha, aby požehnal maďara dobrou vôľou, hojnosťou.
Toto by azdaj zodpovedalo pijačkej píesni, ale ako hymna, nenachodím ju dosť vážnou. Ja
žiadam od Boha, aby požehnal maďara chuťou k práci, usilovnosťou, vytrvanlivosťou, aby
takto zaslúženú hojnosť obhájil proti nepriateľovi a neprajem mu veselý rok, ale do seba
vstupujúceho ducha.[3]Dieťaťu treba ukázať, že lepšie poslúži vlasti, keď v čakálňach, alebo na elektrickej
popustí svoje miesto starším strýkom alebo tetkám. Ajhľa, jak dvornými sú maďarské dietky,
musel by si pomysleť tu cestujúci cudzinec. A toto mu bude viacej imponovať, ako keby mu
odrecitoval bohatiersku pieseň. Dobrý vlastenec peštiansky jemu zdôvereného cudzinca, alebo
návštevníka známeho, pokrevného, nebude vodiť do zkazeného vzduchu plných zábavných
miestností, kde ich nesvedomite vykoristia a na druhý deň s bolením hlavy, prázdnym vačkom
odcestujú pohoršené obety. Dobrý vlastenec ukáže cudziemu krásné výletné miesta Budapešti,
za pár minút je klúzavkou hore na vrchu, odkiaľ sa prekrásny pohľad otvára na celé mesto.
Óh, tie budínske vrchy a údolia sú nevyčerpateľnými prameňmi zdravého a lacného pôžitku!
Tam je prekrásny Margetin ostrov s rumami kláštora! Aquincum. A množstvo liečivých kúpeľov.
Tí cudzinci, ktorým som ja ukázala Budapešt, nemohli sa dosť načudovať a ďakovať. Ešte i po
rokoch s oduševnením spomínali krásu Budapešti. Nie je treba ich vodiť do predrahých
zábavnych hostincov, ale do idillickej čárdy, na pôvodnú rybaciu polievku, na glg
spravodlivého vina v niektorej budínskej krčme. Tak uvidí cudzinec mnoho, mnoho zkúsi a
pomerne málo utratí. Také svedomité prevedenie je viacej hodno, ako mnohosväzkový popis.
Prijdúc domov, cudzinci vyrozprávajú, čo videli a zkúsili a tak mimovoľne najlepšiu
propagandu robia. A práve na toto bolo by treba hlavnú váhu klásť každému opravdovému
vlastencovi. Lebo premávka cudzincov je mocným činiteľom v národnom hospodárstve. Budapešt
mohla by byť svetovým mestom par excellence. Táto rozkošná poloha! Tieto železničné
spojenia!Neni ten vlastencom, ktorý v cifrovanej mentieke, v čižmách s ostrohami, s fokošom
chodí, ale ten, ktorý vždy a pri každej príležítosti pre všeobecné zájmy žije; spoločné
zájmy pred očima má. A nemyslíte, milé čitatelia, že len úradnícky človek musí pre
všeobecné zájmy žiť, že len poslanci, ministri, mešťanostovia. Oj nie! ale všetci, ktorí sa
za vlastencov považujú. Každý, kto si náročí, aby za maďarského štátneho občana považovaný
bol. Až keď toto poňatie bude panovať v Budapešti, potom bude tu krásny život.Milí čitatelia! Všetcí tí, ktorí mi za pravdu dajú, teda tí, ktorí si na moju stranu
stanú, tých v mene kultúry vyzývam, rozširujte túto knižočku, agitujte, vystúpte na
bojište. Použijme týchto pár okamihov, lebo neni iným ľudský život v porovnáni s večnosťou,
ako niekoľko okamihov, rozširujme svetlo, dobrý vkus, dopomôžme k uplatneniu sa maďarskému
geniusu.Po tomto dlhšom odbočení vrátim sa k mojím úvodným riadkom: Na každom priestore
pozorované bezohľadné zachodenie s učniami, pikolíkmi, služobníkmi, s hospodársky slabšie
stojacimi živlami. Okolo bursy je mnoho kaviareň. A kde by nebolo? Do jednej som chodila
raz, dvarazy do týždňa nešporovať. Napadnul mi tam jeden pikolo, ktorý mal nežny výraz
tvári a umné oči. — Jak ste starý? pýtala som sa. — Trinásť. — Nechodíte už do školy? — ale
áno, chodím do večernajšej školy. Chlapčok nebol k tomu navyknutý, aby voľakto priateľsky,
ľudským hlasom s ním sa shováral, povďačným, žiarivým zrakom pozeral na mňa. — Aké knižky
to máte? — pýtal sa naivne chlapčok! — Toto sú moje vlastné knižky, mladíku, tieto som ja
spísala. — A prečo ich toľko so sebou vláčite? — Jaj, milý synčok, keď už na každý spôsob
chcete vedieť, ja som chudobnou spisovateľkou a sama si rozpredávam moje vlastné práce, a
preto ich toľko nosím so sebou. — Chlapčok žiadostivým okom pozeral na knižky. — Radi
čítate? pýtala som sa. — Oj, veľmi! Teda dám vám jednu do daru, ale sľúbte mi, že keď ju
prečítate, dáte ju ďalej kamarátom, rodine. — Óh, z tisíc radostí! — Tu naraz začuť vzrutne
šťávnaté zahrešenie z hrdla nosiča jedál, chlapčok sa otriasol a odbehnul. — Keď som po
druhé prišla do tejto miestnosti, chlapčok radosťou žiaracou tvárou prišiel ku mne: —
Slečno, prečítal som vašu knižku. — No teda, čo sa vám páčilo najlepšie? — „Malý
mučedelník“, a mojej sestre „Posledná zkúsenosť“, a tatuškovi „Predmluva“. — Už všetci
nájomníci ju prečítali v našom dome. — A kde je teraz knižka! — Teraz je u jednoho z mojich
kamarátov a keď ju prinesie, odovzdám ju do papierového obchodu v našom dome a požiadam
Zollner báčiho, aby ju vystavil do výstavnej škriene. — Hľa, v malom dieťati bolo sociálné
povedomie, účinná láska k bližnému. Mladá duša bola plná ambície, porozumenia. Poďakovala
som sa mu, pochválila ho a myslela v sebe, keby len dlho tak dobrosrdečným ostal, keby táto
mladá duša len ďalej kráčala po tejto peknej rovnej ceste.Keď som asi za týždeň zase raz prišla, vtedy som chlapca sotvy poznala. Dačo cudzieho
zieralo z jeho tvári. Akoby o desať rokov bol starším. Kam sa podela jeho jasná detská
tvár? Rozumné múdre oko? — Smutným a zroneným zdal sa, ako lúčna kvetina po búrlivom dáždi.
Akoby sa mi vyhýbal. Konečne veľmi bojazlivo priniesol niekoľko obrázkových časopisov. — Čo
chýba? — pýtala som sa sústrasťou. Najprv sa obozrel a potom bojazlive pošeptnul mi: —
Nosič jedál a hlavný kelner také škaredé veci hovorili, keď videli, že slečna so mnou sa
shovára; tak škaredé, pohoršlivé poznámky robili, že nikdy by som si netrúfal tieto slečne
opakovať. — Poslala som chlapca preč, aby zase nedostal pre mňa. Zosmútnela som, — prvý
mráz sadnul na dušu toho chlapčoka. Krásne vyvyňujúca sa kvetinka začala žltnúť. Potom som
prišla ešte niekoľkokráť. Avšak chlapčok sotvy že ma pozdravil a už viacej neprišiel k
môjmu stolu. Úbohý mladík! Úsiliu a nesvedomitému zachodeniu zo strany vyrástnutého
osobníctva podarilo sa vo 2 — 3 týždňoch zlomiť, pošliapať všetky tie ideály, ktoré rodičia
a učitelia do mladej duše zasiali: lásku k bližnému, humanismus. Nie špatná chova, nie
námaha, ale surové zachodenie, zostarí pred časom týchto učňov. Akým smutným pohľadom sú tí
mladí starci v čiernych frakoch! Avšak nielen od osobníctva, ale aj od hosťov musia strpeť
všetky surovosti. Taký peštiansky hosť si myslí: že keď položí jeho 4 halierové prepitné,
že vtedy už si môže aj voči pikola dovoliť každé necudné poznámky. Nešanovné zachodenie so
strany dospelých zosurovuje budúce pokolenie, budúcnosť národa.*Pravý národovec má každodenne od rána do večera príležitosť dokázať svoju lásku ku
vlasti. Už i pri raňajkách, v kaviarni. Dať poctu vysluhujúcemu osobníctvu, poneváč si títo
počestným spôsobom zarábajú svoj chlieb. Na elektrickej sprievodčím dať patričnú česť, lebo
oni konajú únavnú prácu a za pomerne malý plat slúžia obecenstvu. V kancelárii dať česť
pisárovi, lebo títo so svojou počestnou prácou slúžia vlasti; v továrni dať česť
robotníkom, lebo títo poctivou prácou vyrábajú si svoj chlieb.Dobrý vlastenec nedá počesť daromnému, kartujúcemu človekovi, nepreukáže česť z klamu
sbohatlému človeku, nedá česť papuláčovi s prázdnym srdcom a s prázdnou hlavou, nedá česť
grobianskemu, surovému človeku, nedá česť elegantnému, ale práce sa štítiacemu a nechosnému
človeku, nedá česť úžerníkovi, trýzniteľom ľudí a dráčom.Keby každý vlastenec na tento spôsob všeobecnému zájmu žil, vtedy by nemuseli počestní,
prácu milujúci ľudia z Uhorska vyvandrovať. Vtedy sa vtiahne spokojnosť do každej chalupy a
paláca, a naničhodný človek nútený bude z Uhorska sa vysťahovať, ku radosti každého
opravdivého vlastenca.Neni ten pravým vlastencom, kto sa so zástavmi národných bariev na šatách po
peštianskych uliciach prechádza, na bankettoch po celé hodiny reční, tisíce vydáva na
liehoviny, pivo, aby vonkovské obyvateľstvo a jeho prírodné, triezve smýšľanie zahmlilo sa
ním, ale pravým vlastencom je, kto všade všeobecným záujmom žije. Nech sa nevystatuje
vlastencom ten ktorý od rána do večera, každodenne a po celý svoj život len vlastným
záujmom žije, len na vlastný žalúdok, len na vlastné vačky myslí. Nech sa nedrží za
kultúrneho človeka ten, kto je vstave pohŕdať tým krajanom, ktorý je chudobný, zo svojej
poctivej práce žije a snáď preto je chudobným, poneváč je poctivým. Z koľkých poctivých
robotníkov stali sa šudieri len preto, že pohŕdave, surove s ním zachodili, klamárom
zostal, elegantné šaty si kúpil a hľa, ľudia sa mu poklonkovali. Tento úspech nabáda na
viac klamstiev, a časom bezcitným zločincom sa stane.Česť robotníckej kabani. Počestná robotnícka kabaňa je tisíckráť chválitebnejšou,
tisíckráť vlasteneckejšou, ako drahokamenmi zdobená, záhalčivá mentieka. Avšak nielen
mužskú robotnícku kabaňu treba mať v úctivosti, ale i ženskú pracovnú blúzu. Tieto
skutočnosti treba dieťaťu, budúcnosti národa, do duše vštepiť. Na elektrickej je častým
nasledujúci prípad: Vejde dobre živená, dobre chovaná, dobre odetá žena, ktorej jediným
zamestnaním je azdaj manikurovanie, premieňanie odevu a obuvi. Vtedy už viacerí povstanú a
ponúkajú jej miesto. Keď vejde žena, na ktorej šatstve a rukách je vidieť ťažkú prácu,
ktorá neni ani dobre chovaná, lebo nemá k tomu času, ktorá neni dobre živená, lebo má
primerane malý plat, ktorá obyčajne s pinklami a často i s deťmi je obťažená, vtedy —
nevstane nikto. Pekné šaty, topánky s vložkou, moderný klobúk zapríčiní, že radi povstanú
páni, k vôli počestnej práci nikto.V kaviarňach na námestí slobody a v okolí, ako i v kaviarňach veľkých hotelov možno
videť cilindrových pánov s rukavičkami, istých veľkomožných a osvietených pánov, ktorí
predávajú a kupujú mydlo, sodu, žito, kone, hodváb, domy, pozemky, masť, zemiaky, krém na
obuv, drámy, operetty, filmy. Vzorky vandrujú z ruky do ruky, od stola ku stolu. Do toho
nikto nezabŕdne. Avšak nech probuje jedna jednoducho odetá spisovateľka svoje knihy
predávať! Títo osvietení páni uzavierajú tisícové a státisícové obchody. To je v poriadku.
Ale keď táto jednoduchá spisovateľka svoje vlastné knihy predáva, aby počestnou cestou 3 —
4 koruny zarobila, vtedy sa kellneri rozhnevajú a bežia ku hlavnému pánovi. Takúto haňbu
neslobodno trpeť. Veď vtedy utratí kaviarňa svoje renomé. A táto spisovateľka, ktorá práve
tak zaplatila svoju kávu, ktorá práve tak dá svoje prepitné ako tí osvietení páni, ona musí
strpeť rôzne surovosti, túto spisovateľku na bielom dni vykážu, pred očmi hosťov. A medzi
hostiami nikdy sa nenajde muž, ktorý by týchto Šobrijožkov a Róžašándorov zavrátil, ktorý
by tejto spjsovateľke stránku zaujal, ktorý by riekol:„Čo chcete od tejto chudobnej ženy? — Či ste azdaj ukrátení pre ňu? Či azdaj menšie
prepitné dostanete od tých, ktorí by si knižku kúpili? Pravda, vy z prepitného žijete, no
ale táto žena z rozpredaju svojich vlastných knižiek žije!Ale peštianskí hostia sú práve takými, ako osobníctvo: pochabí a arrogantní. Pochabými
(zbabelými) sú tam, kde klobúkové pero veje, kde tlstá zlatá reťaz sa combelá kde škriepe
lakový topánok; arrogantnými sú a bezohľadnými tam, kde chudobné, obnosené šaty kryjú
počestného robotníka. Žiaľ, storaz som bola už vystavená potupným, pokorujúcim nadávkam zo
strany peštianskych kellnerov ale nikdy, nikdy sa nenašiel medzi hosťmi muž, — kultúrny
človek. Zbabele, nemo prizerali, trpeli. A či ten je kulturným človekom, kto ľahostajne,
nevšímave vie pozerať, na jak potupný spôsob zachodia s jednou spisovateľkou kellneri,
preto, že sa jej podarilo dve-tri knižky predať, preto že neni Leo Lánczyho, alebo Vésziho
dcérou, ale je nútená svoj každodenný chlieb na tento spôsob vyhľadávať.Raz ráno prišiel ku mne invalida vojak a pýtal si odo mňa podporu. „Milý priateľu“ —
riekla som mu, — „peniaze vám dať nemôžem, poneváč ich sama nemám; som chudobná podomkyňa.
Ale dám vám 20 knižiek do daru, keď budete vstave ich popredať, tým lepšie. Ale vopred vás
upozorňujem, že mnoho surových poznámok budete nútený vyočuť, lebo mám mnoho nepriateľov.“
Vojak povznešeno sa usmial, zrazil opätky a takto odpovedal: „Ale, milá slečno, ja som
mužom a vojakom, mne nebude slobodno poznámky činiť.“Za týždeň stretla som sa s týmto vojakom. — „Milá slečno,“ volal z ďaleka, — „nikdy v
mojom živote by som nebol veril, že jestvujú takí zlí, takí podlí, takí pomstliví,
závistliví, hnusní ľudia a tak bezcitné, nesvedomité ženy. Vešiel som s vašími knihami do
jednej skvelej kaviarne, myslel som, že ich tam popredám, poneváč spisovatelia a hudobníci,
teda vzdelaní ľudia tam chodia.“ — „To ste zle urobil, milý priateľu, práve tí nekúpia.“„Ani v kasárniach som toľko frivolných poznámok neočul, ako tam v tom skvelom, kostolu
podobnom kultúrnom výčape kávy. Ja, ako otvrdlý človek, hanbil som sa a tie elegantné dámy,
ktoré tam sedely, ešte dobre sa mi vysmialy. Ale nielen pri jednom stole, ale u každého
stolu, všade, kde som vaše knižky ukázal. Jeden vykrikoval, milá pani, na bielom dni v
plnej kaviarni, to vykrikoval:„Čo to? Knižka Puelly Classiky? Povedzte spisovateľke, aby si radšej vymenila ceduľu!“ —
Druhý: „Ako sa opovážite takú plachtovú spisbu rozširovať?“ — A na mnohom mieste také
poznámky robili, ktoré nemožno povedať.“ — „Hej, nečudujem sa milý priateľu, veď práve ste
vnišli do jaskyne šarkanov. Tam mám najviacej nepriateľov. A je to novinárov a
spisovateľov, hercov skvelá jaskyňa.„No, milá slečno, ako to príjde, že máte toľko nepriateľov, ako to príjde, že tak
nenávidia, tak prenasledujú vás. Však som vaše knižky prečítal, ceľkom milé, okúzlujúce a
poučné veci sú v nich.“„To je preto, aby som neustala v boji. Prozreteľnosť je velemúdra. Kto proti prúdu
pláva, toho životom je boj. Prácna, únavná a keď je nevýsledná, je i vtedy slávna. Nech sa
stane vôla Pána!“[1]Táto knižočka bola písaná za panovania vlády cisára Františka Jozefa a síce
pôvodne v maďarčine. Po prvýkrát bola vydaná Pešti v. r. 1914.[2]Peštiansky ideál, výťah z diela „Bájky a besednice“.[3]Viď preplnenosť kinov a divadiel.
|
Dubravsky_Pestiansky-ideal.html.txt
|
IBeňovi len doma príde na myseľ, čo bude robiť s tým dobytkom, keď ho už kúpil.— Eh, poradím si nejak! — poškrabká Kvetule pomedzi rohy. — Čo bych i tak robil? Čítať?
Dosť som sa natrudil hlavy, a čo z toho? Takto zas hneď ti je veselšie v stavaní, ako
vravel i ten Martin u Želoviča.— Tak čo? Pekné sú? — nadíde Kozák ako domov. — Veru, hoviadka, len radosť! A ako si ťa
obzerajú, ako si rúkajú. Prihovárajú sa, len im načim rozumieť. A neublížia ako ľudia.Mladý gazda sa skutočne vážne vpráva do hospodárstva. Kúpi i sečkovicu a režú s Kozákom,
až pot tečie s čela. Príde Holúška, zadíva sa, pokýva hlavou a pomáha. Nakukne i Jano a
pokrúti. Nazrú i dievčatá. A ten Martin len okolo maštale. Ani sa mu do školy nechce. Anna,
ako najstaršia, chodí s belasým hrotkom v okrúhlej rúčke — podojiť.— A majú niečo? — posvieti Paľko večer lampášom.— Čoby len nie! — odokryje dievča plnučký hrotok speneného mlieka, zaváňajúceho
sladkosťou a teplom. — To budú dojky!— A čo s tým počneme?— Precedíme do hrnkov, a keď sa skýši, zmútime na maslo. Ak ho bude veľa, zájdeme do
mesta. Kýšku zas odvaríme a narobíme tvarohu. Také homôlky.— Ty si už hotová gazdiná, Anička, — pohladká ju po sčervenenom líčku.— Len taká, — zrumenie dievča šťastím, a zastrevší hrotok zásterkou, beží do kuchyne.— Počujte, Holúška, — doberá zas Paľko mater, keď príde miesto Anny, — a je to pravda?
Niektoré gazdiné preciedzajú vraj mlieko zrovna cez rubáč.— Ba kieho? Ktože to povedal?— Srdovan!— Čo ten len navymýšľa. Taká ohava!— Ba hej. To vraj len rubáčom zastrie šechtár a cú-cú-cú-cú… No, usporí si práce.— To sú len výpravky — ženy hnevať. A pôjdete na Ručenech svadbu? — zájde na iný
predmet.— Keď som už bol Jurovi i nahovárať. Však včera bol družba s vystužkovanou paličkou,
podperený rozmarínom…— Anna má byť prvou družicou, keď sú s Evou krstné deti.— A Stankech na Božej Hrsti sú vám tiež kmotrovci?— Sú. Však to máme i po viac pároch. Tak pôjdete?— Hádam, keď sú fašiangy.Prídu i susedia na pár slov a obzerajú si kravy. Ujec Bolvan i Juro Ručenech sú čochvíľa
tam. Kozáka už oslovil Beňo stať mu do pomoci. Však doma nemá veľmi okolo čoho robiť. A
starému sa to pozdáva. Robí si ako na svojom.— Hej, no, — povráva si jednostaj. — Kvetuľa, však ti načim hnoj odchrániť. Ale čím?
Musím si najprv nejaký ten tiežtik ustrúhať. Nôžku, nôžku, moja! A sečka vám chutí, ha?
Trochu zemiačikov do nej nakrájať.— Ba z tých neúrekom budú kravy! — pochvaľujú sedliaci. — Len ich i umyť a očesať, budú
ani panie.— Ako sa to vy len viete pekne shovárať s tým statkom, — naslúcha Beňo a všíma si
všetkého, ako dobrý žiak.— Čož’ taká kravička, — hmká Ručeň. — S tou si nejeden gazda lepšie rozumie ako so
ženou.— Veď to božie hoviadko má tiež rozum! — prisviedča i Bolvan. — Len mu daj tu i tu niečo
do huby, prihovor sa mu, a uvidíš. Keď vojdeš do maštale, hneď má na tebe oči a privraví sa
ti veru múdrejšie ako nejeden človek.Pri starosti o kravy a iné potreby zabúda Beňo na všeličo. Ani Kačka mu už nepríde na
myseľ. Kedysi boly mu dni dlhé, skonané, teraz sa mu zdá — iba svitá a mrká. Tu treba
spraviť to, tu zas oné. Dnes-zajtra je tu jar. Treba opatriť pluh, brány, valec a všeličo k
tomu. Nech sa sedliaci nevysmievajú z pána, že nevie ani, čo treba. U Bolvanov tiež sa
chystajú. I u Ručeňov — Príbelských i Mašicech. Niekedy si i zájde pozrieť. Naučiť sa
čomu-netomu.— Susedko, však si si len narobil starosti, — vraví mu Juro. — Ja, Kristu, na tvojom
mieste ani nepozriem na lajno a som pán. Čože sedliak? Samá starosť!— I to baví človeka. Čo by sme robili bez starosti?— Ale keď jej je veľa, i škodí. Veru škodí! — prikyvuje si ujec Príbelských ako pre
seba. — Hľa, čo je toho teraz u nás s tou Jurovou svadbou. Páni? Tí si to spravia len tak.
Na dva koče. Ale takýto človek, kým si to len všetko dá dovedna. Vravím toť Holúšech Janovi
— počuj, budeš družba, vezmi papier — tam ho je ešte na polici z cukru. Vezmi a píš.
Zavoláme kmotra… švagra, druhého švagra… brata Jana… i toho Mašicech… deti po bratovi na
bodovských kopaniciach… Má to byť asi desať chalúp, a je z toho i sedemnásť. Najedol si sa,
napil u nich, ako ich vynecháš? Potom — vravím Janovi ďalej — povedz tej Anne oných,
neveste Lúštikech — tá bude široká. A vaša Anna — odkázala mladucha — nech je sučia mati…— A to je čo za zázraka? — zasmeje sa Beňo.— Čo? Azda si nepočul? Zváčka no… Teda Anna sučia mati a cechmajster Stránik nech je
starým svatom, keď vie tie verše i tú Bibliu. Vidíš, čo sa i takýto človek naturbuje hlavy,
— uľavuje si ujec a utiera prešedivené dlhé vlasy červenou šatôčkou. — A stará, — volá za
ženou do kuchyne, — ktorúže to zabijeme z tých kráv? Tú Lysaňu, či tú Brezuľu? Keď má raz
byť svadba, nechže je!— Hádam tú Brezuľu, tá je slabá dojka a nemôže sa nám akosi nabehať. Chuderka, nevedela,
na čo padne, — hľadí ľútostivo gazdiná, založivši si vychudnuté, zvráskovené a opálené
ruky. — Človek ani nevie, čo prv. Aspoň keď som si už po dierach vymazala. I chalupu i
komín. A potom, — nahne sa k mužovi, ako by sa bála, že nedopočuje, — priprav si pre
muzikantov miesto pod návratím.— Mh-hm, — mykne tvárou gazda, — poďme pozrieť do maštale.Beňo ide za ním. V maštali je teplo a tma. Niekoľko kúskov dobytka pomaly rozoznať.— No, mám vás rád, kravičky moje! — potľapká po jednom tri hoviadka. — Ty budeš teda na
to veselie, Brezuľa, — zastane pri kravičke a smutno sa zadíva na ňu. — Len si porúkaj!
Ešte máš trochu času. Tebe ten Jurisko vykrúti krky.U Holúšov je tiež ruchu. Treba sa prichystať, ako sa patrí.— Mamenka, zajtra už ponesú partu neveste, — zvestuje Mariša, dochádzajúc práve z mesta.
— Koláče sa môžu nosiť.— Veď už osievam z tej najbelšej. Boli nám dobrí kmotrovci.Na druhý deň ukladá gazdiná koláče do koša, previnutého pekným, pruhovatým podchlebákom.
Lekvárový zavinák pre kuchárku… makovníky, zákrutáky, tvarožníky. Nastavia toho vrchom,
vstrčí ta i fľašu kvitu a potom sviatočne pristrojená — hop, vezme všetko v čistunkom
obrúsku na chrbát.— Prišla som k vám, — pozdraví o dobrú polhodinku u Surovcov v Škriatkovom Žlebe trochu
i vyparená, — či ma vďačne prijmete. Ak nie, vrátim sa.— Veru vás máme vďačne, — víta ju hneď kmotra. — Ako by nie? A keď nám nesiete taký kôš
koláčov.— Máme to, pani kmotra, trochu i prihorené, — skladá sa vdovica a odhŕňa obrúsok i
pruhovaný podchlebák. — Nechytil nám dobre zánet.— Ba, neúrekom máte to krásne, — berie gazdiná kus za kusom, červenkavý, vypuklý. — Kto
vám len mlel tú múku?— A veru ten Šúpačisko na Božej Hrsti.— No, tam naberú, odberú i podberú, ale vedia peknú múku spraviť. To sú koláče, len
radosť.— Ale len také, ako nám Pán Boh požehnal.Kým kmotrovci častujú mater, Anna doma vyberá-preberá, ako sa pristrojiť.— Vieš čo? — radí jej Mariša, — vezmi si škrobku a tie rukávce, maľované všelijakým. Tie
ti svedčia!— Nie! Vezmi si tie nové, červené, — nahovára Evuša. — V tých sa mi ľúbiš najlepšie.— Ba obleč si tie trojím šíkové, — ozve sa i malá Betka. — Ja som videla. V tých si ťa
najviac všímal.— A ty, Eva, čo si oblečieš?— Ja nejdem. Nech ide Mariša!— Ani mne sa nechce akosi.— A pozrite, — nahne sa Betka do okna, popred ktoré prejde pristrojená, driečna žena
plavno, ani labuť, — kde tá stvora ide?— To je Kača! Sedlárova Kača…— Lezie za ním, — hľadí Anna. Krvi by sa jej nedorezal.— Ale blázon, — tešia ju sestry, — však má muža!— Čo ona dbá?Kača vskutku mieri do Beňovej chalupy. Pred bránou sa ohliadne a skočí dnu ako do
svojho. Nazrie do kuchyne i do izby — nikoho! Zájde do dvora a tu gazda práve ide z maštale
s hromadou hnoja na železných vidlách.— A ste doma? — ružovie sa proti mládencovi. — Bola som tu na doline, či nedostať cukru
u Ciecesbeisera. Skočím, reku, i k vám — pozrieť to vaše gazdovstvo.— Pekne, Kačka, pekne, — vyhodí hnoj na kopu pred stajňou. — Tak poď, pozri! — vedie ju
ku kravám. — Čo povieš na to? Dobre ich opatrujem?— Neúrekom, svedčné kravičky! — potľapká Kvetule. — Pozdali sa mi i v meste. Tu sú však
ešte krajšie. Ja bych vám ich vedela opatriť, — blysne Kačka zdravými zúbkami, keď sa Paľo
nevie zdržať a poštipká ju po tvári.— Ale čo by na to ľudia?— Nech si vravia, čo chcú!— Potom — máš muža. Nevieš, kde sa podel. Nech ti raz príde, — cíti mládenec, že ju
nesmie odvrhnúť len tak. Tie zúbky sú bielučké, ale i ostré a dravé. — Myslím, Martin
príde…— Tak nech sa vám ľúbi aspoň na posledné fašiangy. Nemusíte na Mokradie, aby neboly
reči. Počkám vás u mamenky v Slávikove. Viete, kde je to? Od Srdovanovej záhrady nahor hore
jarkom. Ta sa preniesli z Priekopy na otcovizeň, keď do Višnech chalupy mali aj iní
čiastku. Príďte, — chytí ho za obe ruky a zadíva sa mu ohnivo do očú, — napražím šišiek,
len radosť! Prídete?— Ty čert, ty čert! — mäkne Beňo a nevdojak chytí ju okolo pása. Vtom začuť kroky zpod
návratia a v maštaľných dverách stane — Mariša.— Ach, koho my tu máme?! — díva sa pichľavo. — Kde sa tu berieš, Kača?— Prišla som i k vám opýtať sa, či sa chystáte na to veselie!— A ty? — trhne plnými perami ironický úsmev.— Však bych šla, ale nemám párnika.— Čo len to. Toho si ľahko nájdeš. I dvoch!— No, vieš, Mariška, — obráti Kačka žihadlo, — hodná žena nemôže zato, keď ju majú
chlapi radi.— Ale by si už nemusela aspoň za tým Beňom loziť, — pichne ju zas táto pri vyprevádzaní,
keď sú samy.— A vy môžte, ha? — blysne jej hnev z tváre. — Myslíte si, máte ho na povrázku,
nevídali? Toľko, vieš? — pukne prstami. — A ty si ešte nedošla pred oltár s Adamom zpod
Višňového. Pamätaj!Beňo hľadí na ne zpod návratia a počína chápať. Vidí, hádajú sa, a veru ostro. Obráti sa
a ide do izby. Kača mu nejde s mysle. Ani to, ako je v nej čosi démonicky nebezpečného.— Šiel som s ňou priďaleko, — mrzí sa na samého seba. — Z tých šišiek už nebudem jesť.
Nie veru! — a ide do Holúšov za Marišou, nech nenavraví čosi.— Anna, ale sa pristroj čo najkrajšie! — vojde veselo do chalupy.— Pristrojím. Ešte mi i Kača zazávidí, — pozrie dievča na mládenca, ako by mu chcela z
očú čítať.— Kača? Eh — tá je už stará. Len sa robí mladou.Anne ako by len kameň sňal s pŕs. Smeje sa veselo a preberá sa v rukávcoch. — Ktoré —
no, ktoré? — rozvíňa proti svetlu jedny po druhých.— Tie si vezmi! — ukáže jej Paľko na jedny.— S tým čiernym blyskom?— Tie, — prikývne Beňo a je rozhodnuté.V utorok je sobáš. Chystania a behania vyše miery. Okolo desiatej sú už u Ručeňov
muzikanti. Čaptavý Martinko Kľučkech repetí bubon a mohutný, kučeravý Gužvara trúbu ako
svet. Pomaly sa schádzajú hostia. I ujec Stránik je už tu so svojím cechmajsterským umením,
v ňom sa mu nevyrovná, iba ak Kubis, vyše tridsaťročný kostolník. To je potom starý svat, i
do reči i do misy, a najmä do pohára. I Krivošiak dôjde — mal odtiaľto mater. I spevavý
Peterec, ten je zas s domácimi pokmotrený. A potom — druhý kmotor, švagor, druhý švagor, i
tí Mašicech. Dve tetky, staré, staručké, z bodovských kopaníc… i deti po bratovi… a kto
všetko. Nasbiera sa toho raz-dva plná chalupa.— Nech sa ľúbi… nech sa vám ľúbi… kmotorko… kmotrička… i vy, ujec Krivošiak! — ponúkajú
sa páleným.Na stoloch je koláčov nakrájané. Kto má hlad, nechže je. Nanosili toho svadobníci koše.
Prikvitne i Anna Holúšech, svieža, šuštiaca, ružová, v rukávcoch hýrivých farieb s čiernym
blyskom, so škrobkou na hlave. Za ňou vchodí i Beňo v peknej bielučkej halienke, podperený
rozmarínom na bielej stužtičke.— Ej, tým dvom by to svedčilo! — obzerajú si ich zvedavé oči. — Tým už áno!Bubon zhrmí, trúby zvreštia. Ide sa do Škriatkovho Žlebu pre mladuchu. U Surovcov už
čakajú. Eva, pristrojená do najkrajších rukávcov, s partou na hlave — samá pestrá stuha.
Stará Malečka ju pristrojila i prežehnala. Nik to nevie lepšie, iba ak stará Srdovanová z
Čreníc. Tej je však sem ďaleko. I odievka je už na posteli — odievka na ruky. Hostí je tiež
dosť. Surovec, kostnatý, krvnatý sedliak, nedá sa zahanbiť. Zabil Rekušu. Koža je vystretá
pri humne na žltej pažiti.— Moja Rekušienka, ako ťa zabudnem, — vykladá, čo raz prejde okolo nej, Surovcová, suchá
žena, a chová sa vraj dobre. Má však so zlým do činenia, preto to na nej nepoznať. — Ako si
mi len pekne skákala! Ako múdre rúkala… i Evu stratiť… i Rekušu? To je veľa! Bodaj ho vred
hádzal toho Juriska, a keby už bol aspoň podarený. Ja mu dám dcéru, vychovanú, ako sa
patrí, a čo deň — vždy sú akési vyprávky. Však mu bohyne sotva darmo lialy to olovo.Veľký červený kocúr díva sa na gazdinú, ako by rozumel jej bolesti.— Maco, netúlaj sa! Maco, doma buď! — má i preň slovo. Ako by sa strachovala, že stratí
i jeho.— Už idú… Už sú tu, — počuť kŕdeľ detí. A ozaj hudba zahučí neďaleko chalupy.— Pekne vás vítame! Vypite si u nás, vypite! — ponúkajú družbovia i gazda domu hostí
medzi dverami pohárikmi páleného. — Vítame vás!— Za prepáčenie, keď ideme do vášho domu, — reční starý svat, len mu tak drobné očká
behajú. — Chceme si tu trochu pobesedovať.— Ba, vy azda chcete nejakú tú jalovičku?— Len nám prichystajte dobrú ohlávku!V izbe je horúčosť, ledva vydržať. Najmä keď sa naplní. Ľudia si vinšujú, častujú sa a
smejú na plné ústa. Tu sa čosi chytí na sporáku a všetci počnú kýchať.— To iste nasypal ktosi papriky, vred ho uhodil, — tisnú sa hostia ku dverám.— Prosím vás pekne, neodchádzajte, — ozve sa gazdiná. — Otvorí sa okno. To nám
nepriatelia. Ono ju chceli aj tí Klankech. To nám veru z pomsty.— A však, na moj’ dušenku, — smeje sa Stránik naširoko, — máte už i kachle na hromade.Patrí to k veci. Veselo sa tancuje, ako by nič. A ponúka: — No, veďužno, však vieme… ale
veď si len!— A tak naši milí domáci, — odkašle si starý svat a začne od Jakuba, — my sme v mene
božom prišli k vám s týmto naším priateľom, aby ste nám… — a už to ide na rozum i na srdce.— A ja vás, drahí rodičia, pekne prosím, — postaví sa i sám ženích pekne po vojensky, —
dajte mi túto vašu dcéru za ženu…— Nuž, keď to už má byť, vezmi si ju, syn môj, v mene božom! — utiera si Surovec oči
kostnatou rukou. — A už len spolu pekne nažívajte!— Ďakujem vám, milí rodičia, za dobrú výchovu vašej dcéry i za toto vydávanie, — povie
ešte Jurko vo tri razy, ako sa svedčí. Vidno na ňom, aký je rád, keď je už po tom.— I ja vám pekne ďakujem, tatenko i mamenka moja, za všetku lásku. Za dobrú výchovu i za
toto vydávanie… — rozplače všetkých Eva v mentieke, s odievkou na rukách, hotová na cestu.— Ako už len budem bez nej?! — uteká mať do komory s nárekom. — Ako? Ako?— No, darmo je, bola dcéra usilovná. Tej materi je ľúto! — vraví Stránik, natiahnuvši
náramne vážnu, až zbožnú tvár.— Ako len pekne ten svat vypráva! — šepocú si ženy.— Však mu dajú za to makovník, — sekne hneď ostrý jazyk do toho. — Dostane o jeden viac.— Poďme už v mene božom, poďme, — počuť hlasy. — Kde je nevesta? Hej, sučia mati, kde je
nevesta?— Keď mi neviete krajšieho mena, nepoviem, — červená sa Anna.— No, zváčka… krásna družička, ani tá ružička, — lichotí jej šelma Stránik. — Povedz,
kde je?— V komore, — ustupuje dievča do kuchyne. — Ale si ju musí ženích vykúpiť.— Nech vyjde, — ozve sa Juro. — Však nekupujem mačku vo vreci!— A čo dáš za ňu? — vypne sa Anna v plnej kráse svojej postavy.— Koľko pýtaš?— Aspoň päťtisíc!— Hohoho, dievka moja, — volá starý svat, — spusť niečo! — Nevesta je neúrekom švárna.
Ale sedliak by nebol sedliakom, aby nesjednal voľačo. — Dostaneš tisíc, pravda, Juríčko?
Tisíc jej je dosť.— Nech je dva, — doloží tento.— To nie! Aspoň štyri! — drží sa Anna, kým Beňo nespustí s nej očú a smeje sa.— No, nech sú tri! — pridá zas svat. — Nemáme času! Musíme sa ponáhľať.— Ale nech sú štyri, — uštedrí ešte mladý zať. — Žena je žena. Tak ju doveď! Tu je
štyritisíc… — vyčíta na dlaň štyri koruny.Z komory vyjde dievča, zakrútené do vlniaka. Tváre jej nevidieť, iba oči jej blýskajú. I
to ako vo tme.— Tak si ju vezmi, — núka ju družica. — Ona je?— Neni, — pomáha Jurkovi Krivošiak. — Tá má šúrom oči.— Azda táto bude, — postrká Anna druhú, čo ide z komory.— Ani. Tá je rapavá, — ohlási sa zas Peterec. — A naša je pekná biela.— Teda bude táto, — nasleduje tretia.— Ani tá! Má veľkú hubu.Konečne vyjde štvrtá, pekne pristrojená.— No, to je ona! To — to!… — nesie sa búrlivo, — To je, to!Čaptavý Kľučko praští na bubon, Gužvara dúchne do ohromnej trúby, až sú mu líca ako
bochníky. Hudba zatrasie chalúpkami v Škriatkovom Žlebe. Veselo, pri speve sa hrnie dolu
kopcom do dediny. Mladuchu vedie Beňo, ako prvý družba. Pri Cigánoch zas udrú ma bubon.
Vyhrnú sa Balážovci, Piškovci, Kuvici. Vyjde Cigória, i starý Peter dá sa vyviesť, hoci
nevidí nič. Chlapci výskajú a poskakujú si popredku pekne do taktu. Divákov na všetky
strany, až po chrám. Dnu v kostole už horia sviece, hučí organ a rechtor Kremenáč spustí
svojím výborným hlasom: „Šťastný jest muž bohabojný.“ Farár vykoná svoje. Dá poučenie
neveste — a sú muž a žena.— Vypite si, — ponúka družba vínom pred kostolom najprv mladý pár, potom i ostatných. —
Nože si, no.— A vezmite si toto jabĺčko, — podá Lúštikech široká mladým po polovici. — Buďte takí
zdraví a sladkí, ako je ono.— Však je kyslé. To je s našej jablone, — uškŕňa sa prostopašná Kačka Klankech.Za nevestou vyjde farár Svarínsky — odobrať sa.— Ako sa máš? — stíska Beňovi ruku.— Dobre, ako vidíš!— Poďte s nami, pán farár, — volajú ho ten i onen.— Ešte mám práce. Možno!Svadobníci stavia sa na chvíľu u Želoviča. Zaskočia si, aby tí dedinári videli, čo sú
zač. Potom pri huku a tresku, až okná rinčia — pohnú sa hore pod Orechové do Ručenech
stavania.„Klaďte lyžičky po stole,
už idú zdoly hosťové… hoj… hoj,
Ty Pane Bože môj…“ozýva sa spev a hudba zhučí pred chalupou. Nevesta dostane na lyžičku medu, aby bola
dobrá — mater poslúchať, muža milovať. Vítania, vinšov bez konca. Starí idú dnu. Mladší
tancujú pod návratím. Prichodia i oneskorení hostia. Starý Hrebenár. Mal vážnu robotu okolo
chlievov, nemohol. O toľko je však teraz veselší. Niet však nad Krivošiaka a Peterca. Tí si
tlieskajú do dlaní a vykrúcajú ženy i dievky ani mládenci.— Kačo, a henten je kto? — šepocú si družice.— Petrík Majerech z dediny. Azda ho neznáš? Bol i u Žeruchu na muzike.— Dobrý tanečník!— Len si hrdo vedie. Tomu hociktorá neni!— A farár prídu?— Vraj — boli u nich i družbovia. Chceli by mať chýr!K večeri sadajú si podľa poriadku a dôstojnosti. Tí najvzácnejší pri osobitnom stole tam
pod zrkadlom. Mladý pár, starý svat, široká zváčka i s družbom… Tam sú i taniere. Pri
druhom a treťom stole ostatní. Až po najmladších.— Farár idú. Farár… — zašumí medzi družinou. Skutočne vchodí Svarínsky a víta sa so
svadobníkmi. Usadia ho za vrchstola k neveste.— Ba čo im len dajú? — šepoce bielušká Anna Lúštikech, široká, susede.— O to je nie strachu. Nachystali na chýr. Varia a smažia i u Holúšov. Mariša kuchári, a
tá to vie!— Pani kuchárka, a bude dosť lyžíc? — počuť v kuchyni.— Ba polievky či budeme mať? Prišli i Peterec so ženou, i Hrebenár.— Vody dosť, — usmeje sa stará Malečka, čo kuchári u Ručeňov. Aj hneď šustne za dobrú
varechu do veľkého hrnca.— Jano, na — Jano! — šepce druhá z kuchárok mládenčekovi za dverami, vyťahujúc zpoza
sáry mäso v papieri, — na. Podaj to tam nášmu chlapcovi. On je tu hladný.Misy sa nosia na stôl s vinšami. Beňovu úlohu prevzal Jano Holúšech. Ten chlapčisko,
ešte je mladý a je na všetko. Svat predriekajúc, počne nábožnú pieseň. I pomodlí sa
precíteným, spevavým hlasom: „Príď, Ježiši, drahý hosti. Nakŕm a napoj nás do sýtosti…“Polievka je dobrá — výborná. Samé oko! Pri druhých stoloch načierajú zo spoločných mís
lyžicami. Prinesú mäso — jedno, druhé, tretie. Zapíja sa vínom i pivom ako u pánov.— Ej, máte dobré kuchárky, — chváli farár, až rastie gazdiná.— Len také, prosím ponížene, — uskromňujú sa domáci. — Na kopaniciach nie je to už tak
ako v dedine. V Čreniciach ani nespomínam. Tam sú už i torty a cukrové.Družba po každom jedle vždy povie i svoje. Nevystane ani kaša, hoc sa tej zje málo.
Práve pre obyčaj.Žarty a vtipy letia ani iskrice ponad hlavy.— Biela ani húska. Oči veľké, sivé, spravodlivé. Zúbky ako perličky. Údy okrúhle.
Kasanka prilieha, ako by ulial. A keď si dá tylanger na hlavu — ani bábika… — hľadí Beňo na
svoju družicu a v mysli zopätuje si Kozákove slová.— Ako si omladol, Paľko, — hľadí Svarínsky bratancovi v obličaj, prv chorľavý, žltý —
teraz svieži a s nádychom červene. — Celkom si iný!— Nič mi nechýba.— Nie div, pri takom švárnom dievčati.— Jaj, pán farár! — zapýri sa Anna, ako by ju len zamaľoval.— Aké jaj? Kedysi hovoril istý Lilge, kamarát za študentstva — chudák, zahynul kdesi vo
vojne: „Na tých našich dedinách, tam máš opravdivé, nenašminkované krásky.“ — Bol i
spisovateľom, zaujímal sa o to.— Lilge? — ozve sa vtom Peter Majer, ktorého, ako majstra, tiež uctili pri prvom stole.
— Azda ten farár?— Ten.— Vidíte, dobrí ľudia, ja som s tým človekom vojenčil.— Kde? Čo vieš o ňom? — pýta sa Svarínsky s nevšedným záujmom.— Ja som ho tiež znal, — spomenie Beňo. — Schopný človek a zmizol ako kameň vo vode.— Nuž, tento človek, — vypráva Peter ochotne, — bol roku 1914 vojenským kňazom 71.
regimentu v Sásvároši. V ktorýsi sviatok zájde do kaviarne. Čo-to má v hlave, počne
vychvaľovať Slovanov, a najmä Rusov. Z reči do reči a spoločníci vrhnú sa na neho. On
schytí stoličku. Príde pohotovosť — nedá sa ani tej. Kaprál, Slovák, i vyhorí preto. Musí
prísť poručík, ktorému sa poddá. Dajú ho do vyšetrovacieho väzenia. 1915-ho mám práve
vymeniť stráž v kasárni. Kamarát Mišuga oddáva mi službu a šepce mi — ten v tej izbe za
mrežami, to je Slovák. Posiela i spisy. To bol farár Lilge, degradovaný a zaradený na
rumunský front. Tam je potom ako rechnungsunterofizier, chodieva fasovať a také veci. Po
osemnástich mesiacoch príde zpät k súdu. Stále ho strážia, ale neustrážia. Káder je práve v
Kragujevci. Raz sme v profesionisteckej miestnosti, kde sú krajčíri, šustri a takí, keď sa
zjaví. — Čo ma nepoznáte? — privraví sa nám trom Slovákom, jednému z Turčianskej, jednému z
Bánoviec, v predizbe. — Lilge! — poviem prekvapený. — No, nebojte sa, chlapci, — zažiaria
mu oči. — Na ruskom fronte tvoria sa naše légie. V Galícii už i zvíťazili. A tu to tiež
nepôjde len tak. Srbi sa nedajú. Však viete… — Ahá, panslávi! — skočí vtom medzi nás ako
hrom major Žambokréty, — no, ja sa už postarám o vás! — Na druhý deň už mám maršrutu do
Prahy k 68. regimentu. Odtiaľ zas ako telefonunterofizier musím na ruský front. Tých dvoch
tiež rozhodili, Lilgeho však zobrali na okrskové veliteľstvo v Kragujevci, do budovy, kde
bol Okresný úrad. Ta vošiel, a nevie sa viac o ňom.— Zabili ho…— Čo inšie? Ľudia tam padali ani muchy. Roku 1916 napríklad vykomandujú dve kompánie 71.
pluku a batalión žandarmerie proti komitáčom. Chytia do dvesto mužov i žien. Po skupinách
ich zavierajú. Na tretí deň odstrelia z nich päť mužov a jednu ženu. Ešte dvoch zabijú na
strelnici. Veliteľ skupiny spieva si pred smrťou národné piesne a vraví: — Obetujem svoj
život za srbskú vlasť! Srbia nezhynie! — To je učený človek! — počuť. Má hodnosť poručíka…
Chcú mu oči zaviazať. — Nie, nedám si! — povie a umiera ako junák.— Junácky národ tí Srbi, — naslúcha Svarínsky ako prikovaný.— A o našich čo vieš? — zvedavý je Beňo na všetko, čo vidieť i počuť na doline.— Koho myslíš?— Tých od 71-ho, čo ich pobili v Kragujevci.— To by vedel hen Jano Vieška, — ukazuje Majer na vysokého, švárneho mládenca pri stole
pod pecou medzi dievčatami. — Ja som bol už na fronte a chodil som po všetkých raportoch s
poručíkom Bogányim, čo mi nadal do panslávskych svíň. Šlo to až po kriegsgericht v Motta na
Piave. Tam mi pošepli českí dôstojníci — nič si vraj nerobte z toho. Nemôže sa vám nič
stať. — Najviac — môžu vás odstreliť!— To bola potecha! — vzdychá Anna.— Nemali času. Bogányiho rozsekal anglický dôstojník, keď i ranený strieľal z revolvera.
Ja som sa dostal do zajatia. Ale hen Jano, ten to vie. Hej, Jano, Jano…— No? — blysnú Vieškove oči zpod pece.— Poďže bližšie, Janíčko! Tu sa spytujú, ako to bolo v tom Kragujevci?— Všelijako, — prisadá si mládenec ochotne. — Dobre, že je už po tom. Z našej obce
viseli sme na vlásku viacerí. Daniša Šíverech iba mladosť zachránila. Stalo sa to takto: Na
jar roku 1918 pozháňali nás, zajatcov, po Ukrajine. Mysleli sme, na front už nepôjdeme —
dajú nám službu v zázemí. V Rusku sme prežili revolúciu a nemali sme viac chuti bojovať.
Najmä proti Slovanom nie. Dovezú nás ku kádru do Kragujevca. Čakáme dovolenku, a nič.
Miesto toho ideme vraj na taliansky front. — Hej, ideme my tebe bojovať! — povráva sa medzi
nami. — Čo my máme z toho? Istého večera príde niekoľko vojakov neskoršie z mesta. — A
viete, kedy je štraich? — pristaví ich feldvébel. — Čo chceš? Čo ťa do toho? — chlapi rezko
naňho. Už to prestane! — a už mu i vsypú niekoľko zaúch. O chvíľu zalarmuje sa celá kasáreň
do zbrane. — Kde sú dôstojníci?… Tých však niet nikde. — Ta sa do arzenálu, zachytiť
guľometnú rotu. Stráže sa postavia. Tak — ja idem ta, ty ta! My zas do arzenálu! —
komandujeme sa sami. Cestou stretne nás major Marx. — Wer ist hier der Kommandant? — pýta
sa. — Hier! — zvolá desiatnik, istý Rizy z Bodovej, a namieri puškou na neho. Kohútik
cvakne — nie je nabitá. Marx vtom vytiahne revolver a strelí chlapovi rovno do čela.
Prejdeme cez riečku. V arzenáli zoberieme guľomety i tri ľahké kanóny. Nepriateľ už
obstreľuje mesto. Naše stráže sa mätú. Nepoznajú sa. Najväčšia chyba — vodcu niet! Boj trvá
do štvrtej rána. Okolo ôsmej sa utíši. Nastáva ochablosť. Čo, necháš sa zabiť? — počnú hneď
odhovárači. — Načo to všetko? Front je ďaleko a Bosniaci sú už okolo mesta.— A čo občianstvo? Ako sa chovalo k vám?— Pekne! Tešili sa, radovali! — vypráva Vieška, až mu tvár horí. — Posmeľovali nás. Len
vraj vytrvať! — príde tisíce komitáčov! Škoda, popustilo sa. Ale nebolo vodcu. Keby bol s
nami aspoň jeden-jedinký dôstojník. Ale… do kasárne príde kapitán Špíra, akýsi Žid z hornej
Trenčianskej, major Marx, Orlický. — Soskupiť! — zaznie povel. — Kvery do piramíd! Farár,
Slovák, povie reč. Počúvame. Prehovorí major Marx — počne sa hundrať. Špíra vyvoláva
chlapov po mene. Koho vyvolá, toho odvádza patrola na okrskové veliteľstvo. A my stojíme.
Nehýbeme sa…— Slamená slovenská povaha…— Tak asi. Srbi by to boli skončili inak. Kapitán Špíra súdil sám na smrť. Na koho kto
povedal, že bol v Rusku členom česko-slovenskej organizácie, tomu odzvonili. Tých vo
vyšetrovacej väzbe súdili zas chorvátski dôstojníci. Dostali po osem až dvanásť rokov.— A koľkých zastrelili?— Štyridsiatich dvoch.— Bol si pri tom?— Bol. Ôsmeho júna to bolo. Vykomandovali nás na strelnicu — celý pluk. S jednej strany
stáli sme my, s druhej obyvateľstvo. Medzi nami odsúdenci v dvoch skupinách na dvoch
krajoch. V prostriedku dve čaty Bosniakov. Tá druhá, keby prvá nechcela strieľať, mala
streliť do nej. Naši si kľakli, farár im dal rozhrešenie a za amen je všetko hotové.— A nevraveli nič?— Nič! Len jeden zvolal, keď sa ho pýtali, čo má za žiadosť: Keď ste ma už upiekli,
teraz ma i zjedzte! Všetci sme trnuli, čo bude s nami. Poslali nás k Udine na taliansky
front do obce Lovaria, kde bolo naše cvičné komando. Štrnásť dní boli sme bez zbrane. Keď
sme nechceli bojovať, roztrhali nás a zadelili po dvadsať-štyridsať do iných plukov…— Čo to všetko vytrpeli tí naši ľudia, — zabúda Svarínsky za vyprávania, že sú na
svadbe.— Len by už teraz bolo lepšie, — vzdychne si Anna.— Bude! Musí byť! — pripijú si mládenci.— Čo ste na pohrebníku? — volá Peterec ku hlavnému stolu.Do izby, i tak plnej, tisnú sa ešte hudobníci so svojimi nástrojmi. Kučeravý Gužvara s
ohromnou trúbou a Martin Kľučkech s bubniskom ako svet.„Zahraj nám, muzika, vesele,
nech sa nám naša mladá nevesta zasmeje…“spustia družice. Kačka Klankech vývodí trochu ostrým hlasom. Všetky oči oprú sa na
nevestu, na jej tvári mihne sa úsmev.„Ešte ni muzika nehrala,
už sa nám naša mladá nevesta zasmiala…“spieva sa a žartuje. Družba reční, hudba hrá — všetkým, radom, ako si kto rozkáže. Keď
dôjde na Beňu, nevie si hneď vybrať. Rozmýšľa.— Ej, Beňo, — volá Peterec, — ja ti zaspievam takú richtársku:„Čiaže je to kopanica na tie štyri kopce?
Richtárova, richtárova, čo nakradol z obce…“Hudba zopätuje — čiaže je to… Huku je plná chalupa. Poháriky štrngajú, oči sa smejú.— Podrichtár, ale sa nehnevaj! — potriasa Peterec hlavou. — To je u nás tak. Kradnúť
nemusíš, ak však nekradneš, i tak ti to nikto neuverí. Kedysi bolo horšie, keď chlapcov
chytali na vojnu. Vtedy sa spievalo:„Tí lesnianski úradové roboty nemajú,
len si oni u Marháša za stôl posedajú.
Tak sa oni radia — husacinku jedia —
ktorého synáčka na vojnu dať majú?
Bohatého škoda, nech gazduje doma,
a chudobný prenevoľný musí ísť do vojny…Keď už nachytali chlapcov, otcovia mohli si ich vymeniť, — stŕha spevák pozornosť ešte i
tých mladých pod pecou. — Otec mohol kúpiť druhého za svojho. Aj milá si ho mohla vymeniť.
Je i taká pesnička:„Keď mi do hôr vyjdeme, dobrý si pozor dajme,
aby nás na ceste nezastali,
aby nám šabličky nepripäli!
Na ceste nás zastali, šablenky nám pripäli,
lesnianskych mládencov pochytali,
lesnianske dievčatá zaplakaly…
— Ak ma, milá, rada máš, predaj všetko, čo len máš:
vinice, štepnice, vinohrady,
vymeň ma, moja milá, vymeň z vojny…“Keď sa mládenci skrývali po horách, nosili im jesť na označené miesta. Tam žili i
muzikanti, ktorí si robili husle i gajdy sami. Ešte i dnes povedia na mládenca, keď je
hodný: to sú prsia, ani Šiverove husle. Tak si nôtili tí mládenci:„Spravím si husličky z bieleho javora
a pôjdem vyhrávať mej milej do dvora.
Budem jej vyhrávať na šíkovej strune,
nech ona počuje o smutnej novine.
Za Višňovou skalou Hrubová dolinka,
príde ti, má milá, žalostná novinka.
— Novinka, novinka, čo je za novinku?
azda si si našiel druhú frajerenku?
— Nenašiel, nenašiel, dievča, duša moja,
lež ja musím kráčať zajtra do tábora!…“spieva si Peterec pekným, vysokým, trochu trasľavým hlasom, ako bez konca. Hudba hrá
pomedzi. — To sú pesničky, čo? — zasvietia mu oči. — Nie ako terajšie! — a už i začína do
novej.— Dosť, dosť! — protestujú tí zpod pece. — I my si chceme zaspievať.— Nuž veď spievajte, ale radom. Teraz ide Hrebenár.— Ja? Čo ja? — ohliada sa ujec, majúc kapusty plné ústa.— Ten si nedá. Lakomý je!— Krivošiak!— Ja si zahrám svoju sám. Len počkajte. Teraz jem…— Anna, družica, ty si ešte nespievala.„Mamenka moja, prosím vás,
vyprevaďte ma preč od vás,
vyprevaďte ma, mamenka moja, preč od vás…!“spieva Anna, rozčervenená, plným zvonivým hlasom. Svadobníci stíchnu a počúvajú starú
pesničku. Dievča sa pýri ako ruža a dodáva si chuti.„S Bohom, dcérečka, s Bohom idz,
ej, však ty ešte za mnou prídz,
ej, však ty ešte, Evička moja, za mnou prídz…!“obracia sa k mladuche, ako by to len jej patrilo.„Prídem, mamenka, neraz, dva,
abo aj dva razy do týždňa,
abo aj dva razy, mamenka moja, do týždňa!“
„Musíš tam, Evička, poslúchať,
budú ťa všetci radi mať,
budú ťa všetci, Evuľka moja, radi mať!“
„Najprv mamičku, tatíčka,
potom i svojho Juríčka,
potom i svojho, Evuľka moja, Juríčka…!“končí Anna a hudba zopätuje nôtu.— Ďalej nevieš? — ozve sa tetka z bodovských kopaníc a hneď i spieva tenkým, piskľavým
hlasom:„Musíš, Evička, včasráno vstávať,
s mužom v posteli dlho nespávať,
tak sa ty budeš, dievenka moja, dobre mať…!“— Ha-ha-ha… — smejú sa mládenci a strkajú hlavy dovedna. — To je tá, čo našila ten
najvyšší titul farárovi, keď ich navštívil v chalupe.— Aký?— Pekne vás vítam, pane Ježiši Kriste… ha-ha-ha… — stúpa dobrá vôľa.— Veselo je, veselo, — chváli sa gazdiná v komore, kde častuje koho-toho. Hudba hučí,
dobre tie hrady nepadnú.„Nič sa my, panenky, nestarajme,
len si my venečky zachovajme,
ako je to pekne pri sobáši,
keď sa tej neveste hlava krášli…,“vyspevuje zas Kačka Klankech s družičkami. Dobre im to ide. Beňo naslúcha a nevdojak
zájde mu myseľ na Sedlárovú. Mala tiež byť na svadbe a neprišla.— Ako dobre!… Keď ide na sobáš ovenčená,
jak by jej nebeská hudba hrala,
anjel jej ľaliu v ruke nesie,
až sa tej panenke srdce trasie…“— Hej, ale takých je už dnes málo! — nahne sa starý svat k farárovi.— Veru!„Keď ide na sobáš očepčená,
tá neni panenka, ani žena,
Syn Boží na ňu sa s neba hrozí,
že nezachovala príkaz boží…“— Dievča, — zavolá Stránik Kačke, — dobre to spievaš. Len si to i zachovaj!— Veď! — červenie sa táto. — Ó, ja si!— To je ľud — samá poézia, — vraví Svarínsky Beňovi. — Z toho by mal vyrásť veľký
slovenský básnik, i hudobník. Len to už všetko mizne pomaly. V Čreniciach je toho už málo.— Škoda, je to pekný svet! A náš!— To-to!Večera sa končí. Sbiera sa na to i na oné. Svarínsky povie zdravicu. Zavinšuje mladému
páru i rodičom. Príde i kuchárka s oviazanou rukou. Prosí pre milosrdenstvo božie, keď sa
popálila. Starý svat sa poďakuje, zaspieva i pomodlí. Mládež chystá sa do tanca.— Ichuchú! — počuť zvonku — Ichuchú!— Duchnárky idú, duchnárky… Ešte nevestu začepčiť!„Dole, dole, môj veneček zelený,
nebudeš ty na mej hlave nosený…“spieva Anna s družicami nad nevestou a soberá jej vienok a partu. Kúsok po kúsku odkladá
sa nabok. Pekný vyšívaný čepiec je už prichystaný. I tylanger.„Bár bych chcela, bár nechcela, nebudem,
složila som své panenstvo pred kňazem.
— Ešte sa ja vás, mamička, pýtať mám,
či ja s vami, má mamička, bývať mám?
— Nie, dcéruška, nie, dcéruška, nie so mnou,
koho si si vyvolila, ten s tebou!
— A ja som si vyvolila z ruže kvet,
radšej ťa mám, môj najmilší, jak ten svet…“— Ichuchú! — počuť už výskať pod návratím. — Ichuchú…!„Nová posteľ, nové duchny,
len sa, Juro, do nich buchni… ichuchú!“vchodia ženy s perinami ako srieň, v bielučkých obrúskoch. Mládenci trhajú hlavnice za
rohy. Nejde to.„Ej, jačmeň, jačmeň, zelený jačmeň,
vari ťa, dievčatko, tej noci načnem…
ichuchú!“zvŕtajú sa ženy po komore, kým ich mládenci chytajú a naťahujú sa s hlavnicami. — Nedáme
si, nedáme! — volajú. — Založili by ste nám ich u krčmára, vtáci!„Ide káčer po barine, šije boty Kataríne…“— Pst, pst, farár sú tu! — mrká Hrebenár duchnárkam. Ale tie nič. Majú už čosi pod
čepcom — darmo je.— Ja im len takú, celkom peknú, — volá Malečka. — Nie mrzkú.— Ktorú…?„Pán farár, pán farár milostivý,
spravili obrázok, ale živý… ichu-chú!“— Ach, mršiny, budete ho ticho…! — vyjde starý svat a dáva znať ženám rukami, nohami i
hlavou. — Radšej sa starajte o posteľ toť Jurovi. Nech sa mu dobre spí!— Ó, Juríčko, — zasmeje sa vtom i Kača Sedlárka medzi ženami. — My ti dobre postelieme.
Neboj sa!— Daj si pozor, synu, aby si sa nenašiel na dlážke, — smeje sa Krivošiak, ktorého tiež
vylákala haravara. Potom sa však vráti do izby, už skoro prázdnej. Vezme si s pece
harmoniku. Prehodí remeň cez hlavu a spustí s Petercom.„Už je, milá, biely deň, :]
ako pôjdem od vás ven? :]
— Nestaraj sa, môj milý, :]
vyvediem ťa ven humny. :]
Vyvediem ťa chodníčkom, :]
prikryjem ťa ručníčkom. :]
— Budú sa ťa spytovať, :]
kdeže si bol, Janíčko,
v nedeľu včas ráničko?
— Pozeral som na lúčku, :]
na zelenú trávičku…“ :]hrá starý Krivošiak, preberá prstami a spievajú s Petercom, až im slzy stúpajú do očí.
Beňo a Svarínsky hľadia na nich. Len ich odmaľovať.„Tam je tráva zelená, :]
na nej rosa studená. :]
Kto tú trávu žať bude, :]
švárne dievča mať bude. :]— Eh, boly to časy, — zavzdychne Krivošiak, — keď sme my mládenčili!— Veru boly, — prikyvuje Peterec peknou striebristou hlavou. — Všetko sa to míňa a mení
sa, mení. Čo prv? Všetko bolo pekne v sedliackom. Chlapi v halienkach, ženy ani to kvieťa
na poli. Teraz? Všetko berie skazu.Pod návratím počnú tancovať. Beňo vyjde za Annou — vykrútiť ju. Ale Anny nikde. Iba
ľudia akosi divne hľadia a šuškajú si, čo nechcú nahlas povedať.— Evka, a kde je Anna? — opýta sa jej sestry.— Šla domov! — hľadí i táto akosi splašeno.— Prečo?— Sedlárova Kača prišla a iste len preto… Povedala jej pred všetkými, že sa darmo driape
za vami. Chodíte vraj za ňou, za Kačou, a sľúbili ste si ju vziať… a…— Dosť, nevrav! — pohne to Beňu. Ide von. Skoro sa buchne do kohosi. — To si ty, Kača?
Čo si to spravila?— Nič! Nech vie!— Zlé sú tie tvoje oči, zlé! Dobre si to povedala.— Aké sú, také sú!Paľo vyjde na cestu. Zadíva sa na Holúšech chalupu. Tma… Na oblohe jagajú sa hviezdy.
Schladilo, mrzne. Hudba hrá pochod. To sa Svarínsky poberá. Niekoľkí ho vyprevádzajú na
dolinu, kde má u Žeruchu vozík. Beňo je rozorvaný, uchýli sa. Cíti, tá Kača už nie je tá… K
láske nie je dosť len vášeň, divá, zžieravá. Holúšech chalupa ho tiahne. Ide tíško. Otvorí
dvere na vrátach. Pred pitvorom stojí ktos’. Postava štíhla a mĺkva, ako by hľadela pred
seba…— Anna, — zašepce Paľko. Sovrie dievča do náručia, ústami hľadá jej pery. — Anička!— Nie… nie… nie! — vymkne sa mu. Skočí do dvier a spustí rígeľ. Zmätený prejde si dlaňou
po ruke. Čosi tam vlhne a páli. — Slzy!
|
Razus_Svety-2.html.txt
|
OsobyGAŠPAR, MELCHIOR, BALTAZÁR, učenci z VýchoduTIRSATA, žena GašparovaRAMBAG, syn MelchiorovVASTI, dcéra BaltazárovaESTER, priateľka domuHERODES, kráľ židovskýDomáci učenciMICHA, mládenčekStrážeSTACHO, KUBO, TEODOR, pastieriJOZEFMÁRIADIEŤATKOAnjelský chór
|
HurbanVladimirov_V-hviezde.html.txt
|
Nástin dejín slovenskej literatúry[1]Počiatkom každej literatúry sú piesne, povesti, balady, romance, ktoré sa podávajú z úst
do úst a prechádzajú s pokolenia na pokolenie. Tak bolo i u nás. Nebolo, kto by icb bol
zaznačil, a tak žily iba v ústnom podaní, ale, pravda, v starej svojej forme sa
nezachovaly.Po prešporskej bitke r. 907 prestal samostatný život slovenský. V živote verejnom a
literárnom zavládla latinčina. Králi uhorskí na kumánskymi vpádmi spustošené kraje
osadzovali Nemcov a dávali im mnohé privilegia (predpráva), tak že okrem latinčiny užívala
sa na veľkej časti terajšieho Slovenska i nemčina. Boly okrem toho neustále vojny či v
krajine samej medzi jej obyvateľmi, či už s vonkajším nepriateľom. V týchto dobách v
Uhorsku ťažko hovoriť o literatúre vôbec a o slovenskej zvlášte.No univerzitné matriky pražské už za Karla IV. (1348) obsahujú mená žiakov a profesorov
so Slovenska. Títo síce iste šírili osvetu i u nás, ale okrem niekoľkých cirkevných piesní
a článkov nesplodili nijakej literatúry. Po upálení Jána Husa strhly sa v Čechách
náboženské a občianske búrky. S nimi započalo sa sťahovanie Čechov do súsedných krajín a
zároveň i šírenie sa husitizmu na Slovensku. Oni priniesli českú Bibliu a iné české knihy
náboženské, a reč husitov dostala sa do chrámov, miesta obcí, listín a kníh. Zemäni
počínajú si dopisovať po česky. Jiskra z Brandýsa vydáva české listiny rôznym osobám a
mestám. Hedviga, tešínska kňažna, píše na Trenčianskom hrade list mestu Trnave po česky.
Kráľ Matiaš Korvín hovorí po česky a z kráľovských kancelárií posiela české listiny pánom
českým a kráľovi Jurovi Poděbradovi atď. Kráľ Vladislav II. píše český list Prešporčanom, a
tento istý kráľ 9. februára 1492 otvára uhorský snem v Budíne dlhou českou rečou, ktorú
biskup varadínsky prekladá do maďarskej reči.Spisovatelia v XVI. a XVII. století sú zväčša teologovia. Píšu knihy náboženské:
katechizmy, modlitebné knižky, nábožné piesne, žalmy. TakJán Silván(† 1572);Juraj Bánovský, rektor žilinskej školy († 1561);Vavro Benediktyz Nedožier, výborný znalec československého jazyka,
ktorý prvý užíva v češtine rozmery antické dľa pravidiel časomiery;Ján
Táborský, varínsky kňaz (od r. 1576);Ján Prunoz
Fraštáku, správca školy v Hlohovci a Trenčíne († 1586), a iní. Všetci títo užívajú
spisovného jazyka českého. V češtine je složený i svetský spev historický „O porážce
moháčské krále Ludvíka II.“, potom pieseň „O Mikuláši Zrínském při obléhání Sigetu r. 1566“
a pieseň „O Muránském zámku“.Medzi prekladateľmi Kralickej Biblie vyniká Slovák z Turca,Pavel
Jesenský. Rozruch stoletia tlumočíEliáš Láni(1570 —
1617),Štefan Pilárik, ktorý mnoho zkusil v unreckom zajatí. O svojich
nehodách píše pod názvom „Sors Pilarikiana“ (v Žiline 1666).Peter
Benickýveršuje o pokleslom veku a poučuje ľud.Juraj
Tranovskývydáva prvý evanjelický spevník československý pod názvom „Cithara
sanctorum“ (v Levoči 1635), ktorý od tých čias dočkal sa 40 vydaní a zachránil nejednu dušu
pred zmaďarizovaním.Pavol Jakobeikára mravy a káže proti opilstvu a
smilstvu.V básnickom ohľade piesne týchto skladateľov majú malú literárnu cenu. Mystické
myslenie, vyjadrené holou prózou, s planými rýmami. O národnom duchu ani nechyrovať.Národnébo ducha počínajú kriesiťBel, Krman, Ambrozius, Horčička,
Hraškoviča iní. Za Márie Terezie a Jozefa II, zavládne náboženská
snašanlivosť a svoboda vyznania. Nastaly pokojnejšie časy, a počet spisovateľov na
Slovenska rastie. Literatúra zanecháva oblasti teologické a vyberá si svoje predmety zo
života občianskeho a spoločenského, básnici píšu o slastiach a strastiach pozemných.V tomto čase však počínajú sa ukazovať dve strany.Strana
protestantskásnaží sa zachovať spisovný jazyk český nielen v cirkevných, ale
i vo svetských spisoch, astrana katolícka, ktorá upúšťa
československý jazyk, snaží sa písať slovenčinou.Už r. 1718Alex. Máčajvydal svoje kázne v Trnave v slovenskej
reči. Za ním trnavskí jezuiti počali vydávať slovenské modlitebné a náboženské knihy.
Pravda, nie je to ešte čistá slovenčina, ani čisté slovenské nárečie, ale akási miešanina
českej a slovenskej reči. Ráznejšie počali vystupovaťIgnác Bajza(1783),Anton Bernolák(1788 — 91) aJuraj Fándly(1790). Menovite energický bol v tomto ohľade Anton Bernolák, ktorý západné, vlastne
trnavské nárečie slovenské povýšil na spisovný jazyk, ktorý po ňombernoláčtinoupomenovali.Okolo Bernoláka a Fándlyho utvoril sa literárny kruh v Prešporskej, Nitrianskej a
Trenčianskej, ktorého členovia zaviazali sa sľubom, že budú odoberať len bernoláčtinou
písané knihy.Naproti tomu slovenskí protestanti, uznávajúc záhubnosť tejto novoty, vstúpili v spolok
a z vlastných prostriedkov, dobrovoľných príspevkov obcí, kňazstva a iných národovcov
sriadili r. 1803 ústav pre československú reč a literatúru, spojený s katedrou tejže reči a
literatúry na ev. lyceume v Prešporku. Účelom tejto „Učenej spoločnosti v Prešporku“,
založenej hlavne JurajomPalkovičom, BohuslavomTablicoma MartinomHamuljakom, bolo udržovať
v čistote český jazyk a rozširovať užitočné náboženské a zábavné knihy prostonárodné medzi
Slovákmi.I jedna i druhá strana mala veľkých ľudí. Tak bernoláčtina svojhoJána
Holléhoa strana protestantská, československá,Jána Kollára,
Šafárikaa iných.Kollár — ŠafárikJán Kollárnarodil sa v r. 1793 v Mošovciach, v Turčianskej
stolici. Celý svoj život prežil medzi Slovákmi, až na posledné tri roky, ktoré stravil vo
Viedni. V Pešti bol ev. farárom, zveľadil cirkev, vybudoval slovenskú školu a napísal jej
čítanku (1825). Stvoril veľké básnické dielo „Slávy dceru“, ktorou pôsobil na celú mládež
československú. Skoro všetky študentské almanachy z rokov 1830 — 1840 sú plné
kollárovštiny. Od neho učili sa basnici Ján Hollý, pozdejšie Samo Cbalupka, Karol Štúr,
Godra. Jeho „Písně světské Slováků v Uhrách jak pospolitého lidu, tak i vyšších stavů“ boly
nevyčerpateľným prameňom pre slovenských basnikov. Spis „O literární vzájemnosti mezi kmeny
a nářečími slávskými“ (v Hronke r. 1836) učil, že Slováci sú stredom všetkých slavianskych
rečí, a preto že sú pre ideu slovanskej vzájomnosti najschopnejši. Kollár je tvoriteľom a
nositeľom snov o všeslovanstve. Prudko háji jednotu spisovného jazyka československého
proti mladším Slovákom, ktorí sa pridávajú na stranu Štúrovu, t. j. sú za slovenskú
literárnu reč.Pavel Jozef Šafárik, narodený r. 1795 v Kobeliarove na Slovensku,
zostal medzi Slovákmi len krátko. Roku 1814 v Levoči vydal svoju „Tatranskou Múzu s lýrou
Slovanskou“. R. 1823 sobral „Písně světské lidu slovenského v Uhrách“ (spolu s Jánom
Blahoslavom — Benedicti). Písal s Františkom Palackým „Počatky českého básnictví, obzvláště
prosodie“ v Prešporku. Stal sa profesorom na srbskom gymnáziume v Novom Sade. Odtiaľto
prešiel do Prahy. Tu r. 1826 vydal spis v nemeckej reči: „Geschichte der slawischen Sprache
und Literatur nach allen Mundarten“. V ňom oddeľuje slovenskú literatúru od českej a
vyhlasuje Slovákov za autochtonných, vidiac v nich zbytky karpatských a dunajských
Praslovanov. Slovenčinu pokladá sa najbližšiu staroslovančine a označuje ju za prechod s
češtiny do slovinsko-horvatštiny. Týmto najviacej prispel ku vzniku samostatnej literatúry
slovenskej, hoci bol proti jej samostatnosti.Vydal „Slovanské Starožitnosti“, „Slovenský Národopis“ a iné vzácne knihy.V „Slovenskom Národopise“ r. 1842 vyhlasuje Slovákov za súčiastku českého kmena, ich reč
za nárečie češtiny.Nie v odluke, ale v kultúrno jazykovom sväzku s Čechmi hľadá slovenský ideál.Ján HollýJán Hollý (1785 — 1849) je vlastne básnickým tvorcom samostatnej slovenčiny. Užíval
nárečie západno-slovenské. Vytvoril veliké diela. R. 1827 počal písať „víťaznú pieseň“ v
12. spevoch: „Svatopkuk“. Je to epická báseň o tom, ako Svätopluk zradil Nemcov a prešiel k
Moravanom. R. 1836 napísal druhú epickú báseň v 6. spevoch: „Cyrillo-Methodiadu“ o tom, ako
bola pokrstená Veľká Morava. O tri roky pozdejšie vyšlo jeho najlepšie dielo, epos „Slav“,
zbožňovanie starého slovanského praveku, o slovenskom praotcovi a víťazovi nad Čudmi, ktorý
zabezpečil svojmu ľudu pod Tatrami bezpečné sídla. Je to výzva k jednote a svornosti.Okrem tohoto má ešte iné sbierky, žalospevy a piesne.Ľudovít Štúr (1815 — 1856)Trenčan rodom, nadaný, nevšedný duch. Organizoval v Prešporku, ako námestník Palkovičov,
slovenskú študujúcu mládež na prešporskom ev. lyceume. V jeho škole vštepovalo sa do
mládeže národné a slovanské vedomie, práca za národ a Slavianstvo. Štúr vychoval celý rad
slovenských pracovníkov, básnikov, politických dejateľov. Duch bol na počiatku
československý. To dokazujú jeho vlastné verše, ktoré písal po česky, Kuzmanyho časopis
„Hronka“ (1836 — 1838), študentské almanachy „Plody zboru učenců řeči českoslovanské
prešporského“ (1836) a „Jitřenka, čili výbornější práce učenců československých levočských“
(1840) prvý ročník Hurbanovej „Nitry“ (1842) atď. Slovanská vzájomnosť, húževnatá jednota
literárneho jazyka s Čechmi a Moravanmi boly základným vodítkom Štúrovcov proti katolíckym
Slovákom, ktorí pracovali na vytvorení literárnej slovenčiny.Ale to bolo iba zpočiatku. Už roku 1843 — 1844 vznikla v Štúrovi myšlienka používať
slovenčinu za literárny jazyk. Chcel si tým získať odrodenú domácu šľachtu, ktorá
považovala reč českú za reč cudziu, chcel spojiť katolíkov, ktorí už užívali slovenčinu, s
evanjelikmi a konečne chcel lepšie pôsobiť sa národné sebavedomie Slovákov rečou, nimi
skutočne užívanou. Túto svoju myšlienku uskutočnil. Pridali sa k nemu najtalentovanejší
mladí slovenskí spisovatelia; starší, soskupení okolo Kollára, ktorý bol najhorlivejším
zástupcom literárnej jednoty s Čechmi, samé Česko a Morava boly proti slovenčine. Strhla sa
dlhotrvajúca polemika. Štúr r. 1845 počal vydávať v slovenčine „Slovenskje Národnje Noviny“
s literárnou prílohou „Orol Tatránsky“; r. 1846 vyšly spisy „Nárečja slovenskuo“ a „Nauka
reči slovenskej“; Hurban vydaval svoj almanach „Nitru“ (1842 — 1853) potom „Slovenskje
Pohľady“; ten istý vydal prácu „Slovensko a jeho život literárny“ (1847); založili na návrh
Hodžov literárny spolok „Tatrín“ — a za veľmi krátku dobu slovenčina, ako literárny jazyk,
nad češtinou zvíťazila.Najznámejší básnici zo školy Štúrovej sú: Samo Chalupka, Janko Kráľ, Ján Botto a
Sládkovič.Samo Chalupka(1812 — 1883)— farár na Hornej Lehote vo Zvolenskej, písal v ľahkom ľudovom slohu, menovite balady z
dôb tureckých, keď Turci boli u nás, o nájezdoch tureckých na Slovensko, zveršoval mnohé
slovenské povesti o starých hradoch a zámkoch.Medzi týmito baladami je najchýrnejšia „Mor ho!“. Je to skladba o hŕstke
petrovaradínskych Slovákov zo IV. stoletia, ktorých rimský cisár Konstancius prišiel
potrestať pre ich snahy po samostatnosti, posolstvo ich urazil a potom obrovskou presilou
po hrdinskej obrane povraždil.Sobrané verše Sama Chalupku vyšly po prvý raz roku 1868 v Baňskej Bystrici.Janko Kráľ(1822 — 1876)Narodil sa v Liptove, roku 1840 prišiel do Prešporka, tu stal sa Štúrovým milačkom. Jeho
prvé verše priniesla Hurbanova „Nitra“ r. 1844. Urobily veľký dojem a veľmi chytro staly sa
známymi na celom Slovensku, ba i v Česku.Mnoho veršov popálil. Tie ktoré vyšly tlačou, obsahujú obyčajne predmet z povesti a sú
tiež ľahko, v ľudovej reči písané. Má mnoho balád, ale i lyrických básní. Jeho niektoré
piesne sú ozajstné perly v našej literatúre.Sobrané verše jeho vyšly v Turčianskom Sv. Martine r. 1893.Ján Botto(1829 — 1881)Narodil sa v Gemeri. Nedostal sa medzi prešporskú štúrovskú mládež, ale až keď táto
prešla do Levoče. Zato bol však verným nasledovníkom Štúra. Málo básni, ale čo napísal,
poukazuje na rodeného básnika.Napísal celý rad krásnych balád v ľudovom duchu. Spracovával miestne povesti a pridával
im tendenčný ráz.Má dlhšiu epickú báseň „Smrť Janošíkova“. V nej zbásnil povesť o šľachetnom zbojníkovi
Janošíkovi, ktorý bohatým bral a chudobným dával so svojimi dvanástimi pomocníkmi, až ho
páni dali schytať a odsúdili na šibenicu.Verše jeho vyšly v I. sväzku Pokorného „Knihovny Československej“ r. 1880.Andrej Sládkovič(1820 — 1872)— skutočným menom Braxatoris, bol tiež zo žiakov Štúrovskej školy. Jeho „Marína“,
lyricko epická báseň, vyšla r. 1846. Spieva v nej o láske k Maríne, mladej, vznešenej deve.
Báseň je plná reflexií o kráse, dobre, mladosti, nádeji; je v nej mnoho obrázkov o milenke,
o kraji, rieke Hrone, Urpíne, okolí, kde ona žila, chodila, modlila sa, spievala.Druhá väčšia jeho báseň je „Detvan“, napísaná r. 1847. Malá historia zo sliačskeho kraja
o mladom Detvanovi Martinovi s Elenou, ako zastrelí kráľovho sokola, za čo ho volajú k
výsluchu, ale tu sa zapáči kráľovi Matiašovi, ktorý ho zariadi do svojho „Čierneho pluku“.Okrem týchto dvoch väčších básní má Sládkovič ešte mnoho menších ako „Milica“,
„Svätomartiniáda“, „Gróf Šubič Zriňsky“ atď.Z jeho lyrických básní sú najznámejšie tie, ktoré ako piesne prešly do národa, tak
„Hojže, Bože“, „Slovenský brat, objím si mať“, „V slzách matička sedela“.Literatúra 60-tych a 70-tych rokovPolitické pomery odrážajú sa i na slovenskej literatúre 60-tych rokov. Vydávajú sa
almanachy a časopisy.J. ViktorinaJ. Palárikvydávajú „Concordiu“ (r. 1858),J. K. Viktorin„Lipu“ (1860 — 64),Viliam Paulíny-TóthaM. Ferienčík„Sokola“,Ján Kalinčák, potomSytnianskya za nímFerienčík„Orla“,J. Francisci„Pešťbudínske
Vedomosti“,A. Radlinský„Priateľa školy a literatúry“, „Cyrilla a
Metthoda“ atď.V redakciach týchto časopisov a almanachov sú shromaždení skoro všetci spisovatelia
tejto doby. Mnoho sa politizuje a i literáti venujú sa politickým otázkam.Čo sa týče krásnej literatúry, pod pseudonymom J. Beskydova kňazJ.
Palárik(1822 — 1870) napísal niekoľko dramatických prác. Tak na pr.
„Incognito“, „Drotár“, „Smierenie, alebo dobrodružstvo pri obžinkách“.Jonáš Záborskýpod pseudonymom Vojana Jozifoviča (1812 — 1876) píše
historické drámy, bájky a slovenský dejepis,Peter Zaboj Kellner
Hostinský(1823 — 73) tragédiu „Svätoslavičovci“ a slovenskú mytologiu.Ľudovít Žello(1809 — 1873) popisuje vo veršovanom epose boj
polabského Slovanstva a Nemectva v „Páde Miliducha“.Michal Mil. Hodža(1811 — 1870) svojim „Vieroslavínom“ propaguje myšlienku všeslovanstva a eposom „Matora“
kreslí postavu Janošíka — buriča.Viliam Paulíny-Tóth(1826 — 1877)
básní, píše poviedky, politizuje, napíše i hru „Ľudskú komediu“, kde predstavuje skvelú
budúcnosť slovenčiny; v novele „Matúš Trenčiansky“ opisuje tohoto ako ideálneho,
samostatného pána Slovenska.Samuel Tomášik(1813 — 1887), pôvodca
piesne „Hej, Slováci“ píše poviedky historické a náboženské.Mik.
Ferienčík(1825 — 1881) tiež sa zaoberá písaním poviedok.Ján Kalinčák(1822 — 1871) napísal mnoho povestí, zväčša
historických. Tak „Knieža liptovský“, „Bozkovci“, „Svätý Duch“, „Milkov hrob“, „Serbianka“
atď.Najlepšou jeho prácou je „Reštaurácia“. Dej je čerpaný zo slovenského zemianskeho
života, ako sa vykonávaly kedysi voľby. Obrázky a postavy sú kreslené realisticky, verne, a
je to práca literárne cenná.Ľudovít Kubány(1830 — 1869) bol básnikom, ale napísal i veľký
historický román „Valgatha“. Predmetom tohto románu sú uhorské zápasy Jiskru z Brandýsa a
jeho predného vodcu Valgathu. Siahol i k poľským dejinám v svojej básni „Radzivilovna“.V tejto dobe okrem krásnej literatúry pracuje sa i vedecky.Fr. V.
Sasinekštuduje staré uhorské dejiny,Pavel Dobšinskýpracuje na kultúrnej historii a národopise,Samuel Ormisvydáva svoju
„Výchovovedu“,Daniel Lichardrediguje hospodársky časopis „Obzor“.Politicky účinkovali slovom i písmom menoviteŠtefan Marko Daxneradr. Jozef M. Hurban.Literatúra 80-tych a 90-tych rokovDoba krutého maďarského nátlaku. Matica Slovenská, slovenské gymnázia v Revúcej,
Kláštore pod Zniovom, Turčianskom Sv. Martine pozatvárané. Slováci zúfajú. V tomto smutnom
čase zato malo Slovensko svojich najväčších básnikov a spisovateľov, ktorí literatúru
preporodili, poťažne voviedli do nového rusla.Svetozár Hurban Vajanský(1847 — 1916)— ako básnik, beletrist a politik vyniká veľmi rýchlo. Básne svoje vydáva v sbierkach
„Tatry a more“, „Verše“, „Zpod jarma“. Novely a romány jeho, ako Letiace tiene, Suchá
ratolesť, Pustokvet, Koreň a výhonky, Kotlín atď., vychádzajú jedno za druhým v
„Slovenských Pohľadoch“, v „Besedách a Dumách“ i v osobitných vydaniach. Politické články
píše do „Národných Novín“.V básňach oslavuje slovenskú zem a ľud, kriesi národné sebavedomie a hrdosť, spomína
bratov Rusov a čaká od nich pomoci a osvobodenia. V próze maľuje obrazy slovenských vyšších
zemianskych vrství, nie podľa skutočnosti, ale tak, ako si ich sám predstavuje. V
politických článkoch je tiež skorej poet, filozof a romantik, ako politik.Okrem toho je sčítaný, bystrý a ostroumný kritik a zaujímavý besedničiar. Je proti
všetkým moderným prúdom, zbožňuje ozajstné umenie. Ruskú literatúru prenáša do našej a
oboznamuje nás s veľkými spisovateľmi ruskými.Vajanský obohatil slovenskú literatúru v každom smere, organizoval ju, ustálil formy,
prozódiu, pravidlá prízvučného básnenia, vychoval si rad žiakov v poezii, próze, politickom
smýšľaní i ponímaní krásneho umenia.Sobrané diela jeho vydala turčiansko-sv.-martinská Kníhtlačiareň.Pavel Országh Hviezdoslav(nar. 1849)Píše iba básne. Zobrazil celý svoj život i všetky pocity, myšlienky, túžby, nádeje
slovenského národa v svojich Prviesenkách, Spomienkach, Sonetoch, Letorostoch, Stezkách i
Žalmoch.V epických jeho básňach, ako Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský,
Poludienok, Večera, Na obnôcke, Prvý záprah, Bútora a Čútora, V žatvu — zrkadlí sa život
slovenského ľudu a malého zemianstva.Má epické básne s biblickým obsahom: „Agar“, „Rachel“, „Kain“. I biblickú drámu
spracoval: „Herodes a Herodias“, v ktorej líči osud Jochananov.Hviezdoslav je najväčší básnik slovenský terajšej doby. Bohatý typmi, rečou, prírodnými
barvistými obrázkami a reflexiami, pozdvihol slovenskú poeziu na literárnu výšku.Ako prekladateľ oboznámil nás s niektorými cennými inojazyčnými prácami. Prekladal zo
Shakespeara, Schillera, Goetheho, Mickiewicza, Aranya, Petöfiho atď.Martin Kukučin— vlastným menom Matej Bencúr (nar. 1860), opisuje v svojich kresbách život slovenský,
český a juhoslovanský. Cennejšie jeho práce: „Dies irae“, „Zápisky zo smutného domu“,
„Rysavá jalovica“, „Mladé letá“, „Mišo“ atď. Má cestopisné črty z Čiernej Hory, drámu
„Komasáciu“ i dlhý román z dalmatského života „Dom v stráni“.Vyučil sa na ruských spisovateľoch. Opisuje život tak, aký je. V tomto ohľade je prvým
slovenským spisovateľom. Jeho práce vydáva Kníhtlačiarsky úč. spolok v Turčianskom Sv.
Martine.*Z novelistov a románopiscov novšej doby možno spomenúťElenu
Maróthy-Soltészovús jej drobnejšími prácami, ako „V černickej škole“, „Na
dedine“ a iných, potom s jej dlhším románom „Proti prúdu“. Obraz zo slovenského života,
zidealizovaný, aký by mal byť.Sem patrí i spisovateľkaTerezia Vansová, autorka mnohých kresieb,
noviel, románu „Sirota Podhradských“, divadelného kusa „Svedomie“. Jej práce sa uverejnené
z väčšej čiastky v „Slovenských Pohľadoch“ a ženskom časopise „Dennici“, ktorú dlhé roky
redigovala.*Vo vedeckej literatúre v rokoch 80-tych a 90-tych vynikajúJaroslav
Vlček(nar. 1860), ako literárny historik, ktorý napísal roku 1880
„Literatúru na Slovensku“, pozdejšie (1890) prepracovanú pod menom „Dejiny literatúry
slovenskej“. Jediná vedecká práca o vzniku, rozvoji, význame a cene našej spisby.S. Czambel(1856 — 1910) napísal „Rukoväť spisovnej reči
slovenskej“, „Slováci a ich reč“, „Československá národná jednotnosť, jej minulosť,
prítomnosť a budúcnosť“. Czambel ustálil jednotnosť slovenského pravopisu, poukázal na
bohatosť a rýdzosť našej reči. Dokazoval, že Slováci sú rečou Juhoslovania, a nie vetva
národa českého.Ako linguista, literárny a kultúrny historik uplatňuje saJozef
Škultéty, redaktor „Slovenských Pohľadov“, ako literárny estetikTichomir Milkin(Jan Donoval), bibliografRizner, sberateľ kultúrnych pamiatok, ľudopisných a prírodných
cenností SlovenskaAndrej Kmeť, ktorého zásluhou je i založenie
Muzealnej slovenskej spoločnosti.Ako dejepisca a autora mnohých historických kresieb spomenúť trebaJuliusa
Bottu. Najznamenitejšia jeho dejepisná práca je: „Slováci. Vývin ich
národného povedomia“.Najnovšia literatúraMladí spisovatelia so svojimi vedeckými prácami, prózou i veršom grupujú sa okolo
časopisov: „Slovenské Pohľady“, „Hlas“, „Slovenský Obzor“, „Prúdy“, „Dennica“ a „Živena“.Šrobár, Pavel Blaho, M. Hodža, Štefanekpolitizujú,Igor
HrušovskýaFedor Houdekpíšu národohospodárske články,dr. E. Stodolapracuje na slovenskej štatistike,Karol
Medveckývydáva „Národopisnú monografiu Detvy“.Bohdan
Pavlů(Paľo),P. Bujnák,Votruba,
ako literárni kritici, hlásajú nový literárny realistický program.Poeziu pestujúĽudmila Podjavorinská(Riznerová),Martin
Sládkovičov, Somolický, Kýčerský, Jesenský, Krasko, Rázusa iní.Timrava(Božena Slančíková) píše novely. Hľadí na život
realisticky. Čerpá z ľudu i vrství vzdelanejších. Je ostrou pozorovateľkou. Lepšie jej
novely: „Veľké šťastie“, „Bez hrdosti“, „Márnosť všetko“.Jozef Gregor Tajovskýpíše rozprávky a divadelné hry.Jan Čajak(Aliquis) je poviedkárom a novelistom. Napísal i román zo
slovenského života: „Rodina Rovesných“.Ako poviedkár osvedčil sa iOndrej Kalina(Smetanay) svojou
poviedkou „Návrat“.Sú okrem spomenutých ešte mnohí, ktorí si ešte len prebíjajú cestu k všeobecnému
uznaniu.Slovenská literatúra je, ako vidno, mladá, ale na svoju mladosť bohatá. Že sú naše
knižnice nie plné slovenskými knihami, príčinou je i to, že bolo málo podujímateľov a
nakladateľov, ktorí by boli sosbierali po rôznych časopisoch roztratené poklady našej
spisby. Nebolo škôl, nebolo verejných biblioték, nebolo spisovateľských kruhov, umeleckých
spolkov, lebo nesmelo byť. Každý náš spisovateľ len popri každodennom zarábaní chleba, v
chíľach oddychu mohol sa venovať svojim vyšším pohnútkam a uplatniť svoje zvláštne
schopnosti. Celým svojím umom a citom, celým svojím životom nikto nemohol sa u nás venovať
literatúre.V našom novom, svobodnom štáte, verím, bude všetko, čo nám v bývalom Uhorsku chybelo, a
len potom vlastne uvidíme, čo všetko máme.[1]Pramene: Pražák: Literatura slovenská do Štúra a jeho školy. Od let šedesátých po
přítomnost. Jaroslav Vlček: Poezia školy Štúrovej.
|
Jesensky_Nastin-dejin-slovenskej-literatury.txt
|
Kniha prváObsahI.II.III.IV.V.VI.VII.I.„Slovenské pohľady“ teda vzkriesené sú k novému životu;[1]prajeme im dlhšieho života, než ho mali tie prvotné. A čím môžem lepšie
vyjaviť svoju radosť nad týmto zjavom veľmi potešiteľným ako tým, keď stanúc poriadne do
radu delníkov sviežich sám tiež, kým ešte deň je, priložím jedno polienko k ohníku
tomuto na Tatrách zapálenému.Po čom dávno už túžili[2]priatelia slovenského národa, jak tu doma, tak i von z užšej vlasti tejto
bývajúci, to bol životopis Ľudovíta nezapomenuteľného, tohoto kriesiteľa mládeže, tohoto
vyneslého bohatiera myšlienky slovanskej na Tatrách, tohoto večného mládenca s ohňami
duše a srdca nekonečne dojímavými, tohoto všetkým Slovanom známeho a všetkých popredných
Slovanov znavšieho jednak muža ideálov, jednak ale i muža činov.Nuž nech „Slovenské pohľady“ nového behu s týmto naším drahým pokladom vyjdú na
verejnosť tejto novej spoločnosti duchov Štúrom vzkriesených a nech ony sa odvážia, k
čomu nik sa neodvážil doteraz: namaľovať tento ideálny obraz novšej histórie ubiedeného,
utrýzneného, ukrižovaného národa slovenského. V Ľudovítovi našom je zobrazený celý národ
náš. On je ideál mládeže, on miláčik starcov, meno jeho je v najlepších kruhoch národnej
spoločnosti slovenskej v tej najčistejšej pamiatke. Ďalšie Slovanstvo zná ho čo hviezdu
zapadnutú na oblohe, no svietiacu v stranách šíreho sveta slovanského v mnohočíselných
rozpomienkach a tradíciách jeho ducha.On zomrel, podľa vlastného svojho náhľadu, ktorý dávno pred smrťou rozkladal mi z
príležitosti uvažovania Julia Caesara[3]o jeho smrti. On zomrel práve v čas, keď veliké veci vykonal a k väčším
chystal sa. „To je pekná smrť,“ hovoril, „keď padá hrdina v mladom veku prv, než môže
vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ Tu sme sa nezrovnávali s
Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia
je vyrazené i v tom epigrame na Modru:[4]„Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš,černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“Tento nápis padá ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do r. 1835. Písali
sme československy a vtedy nestála ešte Modra zhola v žiadnom pomere ku Štúrovcom. Bolo
tam evanjelické gymnázium. Mesto ináč nepatrného významu. Dobrobyt kvitol ku spokojnosti
všeobecnej, povedomia politického nebolo žiadneho. Spoločnosť bola dualisticky pokojne
znášajúca sa,[5]Nemci totiž a Slováci spoločne a obapolne kazili jazyk svoj. „Frau Mutter,
wo ist die solnička?“[6]„In der Kuchl auf der polička,“[7]znela odpoveď. A žiak po ulici idúci volal za kamarátom: „Amice, quorsum pergis?“[8]„Tu len, versus Harmoniam,“[9]bola zas odveta. Žiaci z tohoto gymnázia do Prešporku (Požúňa)
prichádzajúci, boli ako „Modrenses“[10]posmievaní. To tak trvalo až do príchodu Karola Štúra[11]za správcu gymnázia toho (r. 1839).Mne zavčasu prichodil nápis citovaný nápadným. Dôverného priateľa môjho, niečo skôr s
Ľudovítom sa oboznámivšieho, Juraja Bojislava Záborského,[12]som ja už r. 1836 sa spytoval, čo by to znamenalo v tom nápise „černou zdá
se mi, než slouti mi ještě budeš?“ On nevedel mi to vysvetliť. Po zoznámení sa s
Ľudovítom prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: „To mi len tak v
zadumaní sa nad Modrou napadlo, bez toho, že bych dačo určitého bol myslel.“ Ako bych
bol zabudol na prvú otázku túto, ešte r. 1848 spytoval som sa, čo s tým nápisom chcel.
To bolo ale aj posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prešla mi kosti. Ja bál
som sa odvtedy o jeho život. „Ale očuješ,“ vetil Ľudovít, „čo ti tak ten môj starý nápis
vrčí v hlave? Už si sa ma viac ráz na to dopytoval. Aby ozaj nestala sa mi Modra kedysi
čiernou!“Nechali sme tú náhodilú náhody myšlienkovej otázku; ale ja ten nápis v mysli i pamäti
svojej nosil dlhé roky. Až o sviatkoch vianočných r. 1855 doletel posol z Modry so
zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou
puškou vystrelivšou v páde, ranený na smrť leží. V denníku mojom oznamov cirkevných
stojí zo dňa toho: „Do modlitby naší cirkevní zavřeme muže jednoho, jenž jest jměním
obecním národa našeho a okrasou církve evanjelické, jemuž v těžké nemoci jeho přáti
budeme Božího smilování a vysvobození z ruky smrti ukrutné, takto za Ľudovíta Štúra i za
nás všech se modlíce.“ Modlitba bola s hlasitým plačom polohlasne za mnou odriekaná.
Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil štyridsať rokov,
dva mesiace a štrnásť dní pohnutého, tvorivého života.V najkrajšej sile muža mladého, ako sa mu to pozdávalo v dumaniach jeho o svete a
živote značnejších ľudí, skonal beh svoj v meste, ktoré si obrazotvornosť jeho dávno
pred katastrofou touto označila za „čierne“. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí[13]od 22. decembra 1855 do 12. januára 1856, ktoré zniesol v následkoch celej
rany strelnej, ktorú ani vybrať nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť neopovážili
sa lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra[14]a čiernym rúchom priodela sa milenka jeho, zádumčivé Slovensko a zvesť o
jeho smrti rozsmútila kruhy slovanské po šírej Slávii.Ja znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad
osudom národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia dňa 22.
decembra nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho život zemský nebol by dlhý
býval. O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy
národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z
najtenších nitiek tu žiaľov, tam radostí zotkaný a nástojky od jednej točne k druhej
zmietaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá zpráva zo sveta slovanského tak ako pekná tvár
nadaného slovenského mládenca, alebo reč staríka múdra a hruď slovanskú oduševňujúca;
ale na druhej strane zronila v najhlbšiu priepasť žiaľu dušu jeho zradná, chabá duša,
pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému
národu! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo nás po
jeho smrti potkalo, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i
konečne surového násilenstva bezbožné údery a nevďakom splácané služby národa, toto
všetko by ten éterický organizmus Ľudovíta nebol zniesol. Hodžovo srdce puklo žalosťou
nad osudom národa.[15]Ľudovítove ohne v hrudi plápolavé spálili by boli tento stroj jemný. Ale to
sú ľudské myšlienky; inak Boh riadi národy a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal
Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme ku vzdelaniu sa na tomto vzore
kremobyčajnom!Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez
úhony, muž pritom celý činu, ktorý i keď rozum jeho váhal, duch sa k činom niesol,
ktorého duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických veľkých
géniov, čo na kratší lebo dlhší čas tu obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy,
slobody, ako boli Puškin, Mácha,[16]Stanko Vraz,[17]Michal knieža Obrenović,[18]knieža Danilo,[19]ku ktorým tak blízkym sa byť cítil. On obetoval sa celý mládeži a Boh túto
obeť jeho prijal, aniž je v našom pokolení kto, koho tak ctila by mládež ako Štúra.U starých, ako som pripomenul, je vo velikej úcte; slovanská ale mládež, kresťanstvom
odchovaná, na tomto jedine má medzu nekonečného Štúra ctenia. Začmudlá závisť mlčí pred
jeho menom, rada, že táto strunovitá postava nezaclania jej; vražedná nenávisť,
hlodajúca dlhé roky jeho bezživotie, vzala už sama za svoje bez toho, že by sa bola
mohla popásť na drahocennej tejto perle národa slovenského; okyptení morálne,
spoločensky zmrzačení piadimužíci, vešajúci sa na jeden bod jeho špeciálneho povolania,
čo filológa slovanského,[20]vychodiaceho zo stanoviska čerstvej neskazenej slovenčiny, ktorú zdrepenieť
nechať medzi Tatrami bol by smrteľný hriech vzdelancov, umĺkajú tiež, a veselší
géniovia, jadrnejší, čerstvejší myslitelia slovanskí i k tomuto ruchu, Štúrom na Tatrách
spôsobenému, priateľskejšiu tvár ukazujú. „Pracujte, ako Štúr pracoval, posväťte sa
národu, ako on posvätil sa a nedudrite podle a chabo na veľkého mysliteľa!“ To je heslo
ich a oni nekrižujú sa pred slovenskou knihou,[21]ako tí starí ťuťmáci činievali. Mohlo byť dielo sebe dokonalejšie,
epochálne, len čo nehýbalo sa v koľajniciach starých, „spáľte ho!“ vrešťali, až sa
ozývali hory-doly. Kritici a diplomati títo, ktorí kedykoľvek, či na ulici, či na bále,
či pri bankete dákom stretli sa so Slovákom, vždy stereotypne svoje: „Proč ste se
odtrhli od nás“ opakovali, ako budíček na istý bod hodinový lebo štvrťový došlý, — i
títo umĺkajú; ozveny tých mrzútskych krikov ešte ponášajú sa iba v kdejakých Lucernách a
Českých Včelách.Pravda je síce, že i velebnejšie postavy života slovanského, ako preslovutný muž a i
na Slovensku ctený výtečník a štátnik český dr. Fr. Ladislav Rieger[22]pomýliť dali sa touto filologickou otázkou, Štúrom pohnutou, a ochotní boli
(ako pred rokmi dr. Sladkovský[23]) vyhľadávať Deákov,[24]Tiszov,[25]Kállaych,[26]ba ešte i Falkov[27]a Kaasov[28]a odriekať sa Slovákov[29]pre ich slovenčinu. Že len pre slovenčinu to robili, máme za dôvod ich
polemiku proti slovenčine, ktorú považovali za odtrhnutie sa Slovákov od Čechov, čo keby
vraj nebolo sa stalo, i ony by sa boli zaujali Slovákov proti Maďarom! Medzitým nielen
Sladkovský a Rieger cestovali k Maďarom s osvedčením nesústrasti so Slovenskom,
cestovali i Harrach,[30]Heyduk,[31]Pokorný[32]a iní ku Slovákom s osvedčením svojej slovanskej spolunáležitosti k nám, ich
citov bratských k Slovensku a národu slovenskému. Nadto český národ stred všetkých
okolností i najzamotanejších pomerov jednodušne stál po strane národa slovenského. Veľmi
dobre mi je v pamäti a som očitým svedkom toho, ako národ český prijal Štúra r. 1848.
Bol najkrutejší boj o slovenčinu, v ktorom známou svojou žurnalistickou zručnosťou,
satirou a spoločenskou agitáciou nebožtík Havlíček[33]a rovesníci jeho Lamblovci[34]a iní vystupovali v žurnáloch proti Štúrovi. A to bolo tak až ku koncu r.
1847. Starí páni Palkovič,[35]Šembera[36]a mladý Havlíček mysleli mať víťazstvo v rukách, keď tu razom rok 1848 o
inšom ich presvedčil. Ľudovít Štúr prišiel do Prahy. Národ ho uvítal, napriek žravej
agitácii Havlíčkovej proti nemu, veľmi okázale. Kdekoľvek zjavil sa Štúr vo verejných
schôdzkach, musel hneď na rečnište, a chtiac sa prihovoriť k obecenstvu češtinou, ktorú
on dobre znal, ale v rečnení mu predsa veľmi bola na závade, celou búrou národa žiadaný
bol len v slovenčine rečniť. A Štúr zvučnou slovenčinou okúzľoval celé tisíce národa
českého. Svedkami týchto výjavov boli i mladí borci proti slovenčine, i videli sa byť
národom dezavovanými.[37]Národ český neuráža sa na slovenčine, ani z úst národa českého nevyšlo nikdy
to lživé slovo voči nám: „Proč ste se odtrhli od nás.“ Slováci praví s Čechmi
opravdovými, napriek rozdielnosti ich nárečí, nikdy neodstrkovali druh druha. Desiatky a
desiatky šľachetnej mládeže i mužov napriek slovenčine, ktorou vytrhnutý bol celý národ
slovenský do boja r. 1848 — 49 za svoje práva, rútili sa ku pomoci dobrej Slovenska.
Nebudem vyčitovať celé rady dôstojníkov, pripomeniem len Zacha,[38]Bloudka,[39]Mikšíčka,[40]Korvína, Nováka, Hanouska, prvých troch Moravanov, posledných Čechov,
nepodotýkajúc ani peňažných obetí národa českého, ktoré hojne posielali Janečkovi,[41]Moravanovi, zriadivšiemu s Hodžom sbor dobrovoľnícky na dolnom Považí pod
tým časom, keď Ľudovít Štúr so „starou národnou radou“ (Bloudek, Zach, Hurban, Borik[42]) v hornom Slovensku až po Košice účinkoval.Tak sa národ český naproti svojim žurnalistom a diplomatom pochybnej ceny vždy choval
k nám Slovákom, čo ku kmeňu slovanskému a bratskému. Zato ale aj Slováci nikdy nestáli
po strane jeho vrahov; i v dobe tej, kde okolnosti ich vohnali do zväzkov s rakúskymi
Nemcami, keď títo rovnaký mali záujem s nami proti Maďarom, Slováci nikdy nezapreli
Čechov a ich vec bránili voči všemohúcim vtedy byrokratom a diplomatom. Štúr to vždy
vyhlasoval za najväčší hriech, keď Slovania, druh s druhom v rozpore, utiekali sa o
pomoc k spoločnému nepriateľovi.Ľudovít Štúr bude predmetom týchto mojich článkov v obživenom vnove časopise,[43]ktorým som ja v mladom svojom veku (r. 1846) nastúpil dráhu časopiseckú a
ktorý r. 1852 tlakom vtedajších pomerov tlačových vychádzať prestal v dobrej nádeji
pokračovania budúceho. Toto pokračovanie nadstaviť súdené bolo len po dvadsiatich ôsmich
rokoch, a nie mne, ale za života môjho synovi a jeho priateľom.[44]Nuž teda, keď taká je vôľa božia, nech kráča večný mládenec náš slovanský,
Ľudovít v stĺpcoch „Slovenských pohľadov“ i v tomto novom ich behu, ako kráčaval kedysi,
keď ešte sám vodieval v nich pero svoje umné.Okolo tohto mladoňa nášho večného stávať budú obrazy opravdové zo života,[45]ku ktorému oslávenec prostredne lebo bezprostredne osobou, činnosťou,
súdelníctvom, lebo súcitnosťou svojou náležal. Pravda, historická pravda o velikom
synovi národa nášho, o miláčkovi mládeže slovanskej — nielen slovenskej —, o velikom
prorokovi veľnároda slovanského, zrodenom na tomže Slovensku, na ktorom pred ním už
zrodení boli velikí ľudia: Šafárik, Hollý a Kollár, povedie pero moje! Čo viem sám z
osobnej známosti priateľa svojho, o čom svedčiť bude on sám nepochybnými vlastnými
svedectvami a o čom svedčiť budú hodnoverní ľudia alebo skutky nepochybné, to zložím
hodnoverne v črtách týchto, aby zachovaný bol medzi nami obraz Ľudovíta
nezapomenuteľného.II.Ľudovít Štúr narodil sa podľa tradície dňa 28. októbra 1815. Podľa dokumentu
písaného, hodnoverného, v rukách mojich sa nachádzajúceho, narodený a pokrstený bol dňa
29. októbra 1815. Celý ten dokument stoj tu. Znie on nasledovne:„Matrika evanj. Zay-Uhrovská, o narození a krstu bl. p. (blahoslavené paměti)
slavného Národovca, našeho Ľudovíta, toto doslovně obsahuje:,Anno, 1815 baptisatus est per Steph. Schimko, p. t. Ecclesiae Evang. Zay-Ugroczensis
V. D. Ministrum, sub. Nro. curr. 95 die 29 mensis Octobris Ludovicus; parentes: Samuel Štúr,[46]Anna Michalecz,[47]Rector in Zay-Ugrócz; susceptores: Johannes Kiš, cum consorte Elisabetha;
Michael Schimko c. consorte Anna; Anna Pettko, Stephani Schimko, VD. Ministri consors et
Maria Hnátek.‘“[48]Svedectvo toto je vystavené Matejom Szvatým,[49]farárom zay-uhrovským, zo dňa 27. novembra 1867.Rodičia Štúrovi boli vzor pre každý vek a stav, i pre každý stupeň ľudskej
vzdelanosti. Otec bol muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto
zblížil sa jemu; býval učiteľom v Trenčíne po boku slávneho trpiteľa, farára
trenčianskeho Zúbeka.[50]Od r. 1808 do 1812 zdieľal s ním útrpnosti a býval verným jeho priateľom,
keď cirkev rečená proti najvernejšiemu svojmu pastierovi duchovnému ťažkosti všelijaké i
zjavné nepriateľstvá snovala a nadpriadala. Bezpochyby toto aj bolo príčinou, že Samuel
Štúr, bárs inak rodinnými zväzkami pripútaný bol k mestu Trenčínu, odhodlal sa prijať
povolanie za učiteľa na dedinu. Bol totiž r. 1813 vo februári do Uhrovca presťahovaný.
Protokol trenčianskej cirkvi má poznačený plat Samuela Štúra na mesiac január r. 1813 v
sume 10 zl. Od tohto času ale mlčí protokol o Sam. Štúrovi. Vybavil teda úplné štyri
roky ako učiteľ trenčiansky.Z tohto veku máme zo školy Štúrovej slávneho žiaka Františka Palackého,[51]ktorého r. 1809 doviedol do Trenčína chudobný jeho otec, učiteľ evanjelický
z Hodslavíc na Morave, Juraj Palacký. Toho veku boli evanjelici od dakedajších horlivých
evanjelikov, potomkov bratov moravských, potom ale vieru otcov opustivších, náramne
stíhaní a prenasledovaní, takže skrývať sa museli tí, ktorí zostali pri viere otcov a
potajomky len vykonávali služby božie; i potom, keď Jozef II.,[52]cisár rakúsky, toleranciu vydal (1780), bolo jestvovanie evanjelikov
prebiedne. Boli pod štólou rímsko-katolíckych farárov. Juraj Palacký vyučoval potajomne
dietky evanjelické v prvých počiatkoch známostí. Jedenásťročného teda synka svojho,
vyučeného doma dostatočne v prvých známostiach, doviedol na Slovensko, a tu u Samuela
Štúra našiel hľadané útočište. Ako učiteľ a správca chóru bol S. Štúr spolu aj správcom
alumnea pri cirkvi trenčianskej, kde chudobní žiaci povinnosť mali spievať na chóre a za
to dostávali zdarma obed. Františka Palackého hneď teda prijala Štúrová do domu svojho a
Štúr do počtu alumnov. Tri roky strávil Palacký na učení v Trenčíne. Životopisec jeho Kalousek[53]síce píše, „že Palacký v Trenčíně nenaučil se na tamějších latinských
školách ničemu jinému, než právě jen latině“; ačkoľvek to pre ďalšie štúdiá bolo lepším
základom, než to moderné latiny potupovanie: ale mimo latiny vsal Palacký v dome
Štúrovom do seba i iné cnosti, ktoré v pozdejšom jeho veku vyvinuli sa v dokonalosť.
Pani Štúrová bola dobrosrdečná, ctnostná, pobožná, tichej povahy, k tomu cele preniknutá
duchom povestí a dobrých mravov národných. Pieseň pobožná i národná bývala obživou a
oduševňovateľkou ich domácnosti. Schránlivosť, vzorné obcovanie, pokoj domáci, prísna
kázeň, to je škola najlepšia pre takých chlapcov. Palacký bol jedenásťročný, keď prišiel
do tohoto takto vzorného domu. Za tri roky vyniesol zaiste nejedno semiačko, ktoré potom
vzrástlo popri latine a vede vôbec na velikosť, akú zo všetkých ohľadov obdivovali sme
na slávnom historiografovi českom. Každý životopisec veľkých ľudí dobre urobí, keď pôjde
možno najhlbšie; do prvotných rokov výchovy. Ja aspoň, pri Ľudovítovi Štúrovi na tieto
podklady velikú váhu kladiem.Dom jeho rodičovský bol tak vzorný, že by k velikému blahu a rozkvetu národa
poslúžila tá okolnosť, keby mnohí vzali si ho za príklad k nasledovaniu. Štyroch synov a
jednu dcéru vychovali títo chudobní rodičia k vysokým stupňom vzdelanosti a oduševnenia.
Ako veliký mohol byť toho času plat učiteľa, evanjelického, a to v kráľovskom meste
Trenčíne, zavierať možno už z toho protokolu, podľa ktorého Samuel Štúr[54]na jeden mesiac prijal platu desať zlatých. A bárs v dačom snáď aj popravil
si v Uhrovci, veľa toho sotva bolo, predsa však zanechal národu poklady nesmierne v
dietkach svojich. To bez ctností oných nijak vysvetliť sa nedá. Koľko darov božích,
národu nášmu udeľovaných, v čeľadiach a rodinách jeho zakopávano býva tým, že otcovia a
matky nechodia takými cestami, ako chodil Štúr a Michalcová. Prísna kázeň otcovská,
mierna starostlivosť, schránlivosť matkina; dom presiaknutý duchovnými plodmi cirkvi a
národa. Duša stečená s dušou tých mravných osobností nevdojak prelieva sa do dietok. Ale
pozrite si na modernú výchovu liberalistickú. Už v kolíske dieťaťu maľujú velikú
budúcnosť, keď odrastie, zo všetkého musí okúsiť, čo rodičia ochutnajú, tisnú ho vždy na
vyšší a vyšší stupeň, než na ktorom oni stoja, dajú ho učiť len tomu, z čoho majú nádeju
na bohatstvo, moc, právo alebo nadprávo. Terajšie decko musí všetko mať, čo vidí očima,
len tie hviezdy mu rodičia nestŕhajú z neba. Preto aj veliké nároky a potreby sú tie
priepasti, kvôli ktorým tejto výchovy mládež zapredáva národ, vieru a všetky ideály
lepších duchov. Štúrov dom vychovával dietky v bázni a v kázni rodičovskej a sám
preniknutý bol bázňou božou, bázňou zákona božieho. Prísna povinnosť bolo heslo otcovo;
miernenie tej prísnosti a milostiplné oduševnenie za blaho a budúcnosť dietok bol duch,
ktorý unášal tú dobrotivú, dobromyseľnú, dobročinnú, schránlivú, čistoty a poriadku
milovnú matku Štúrovcov. Ale to aj bola radosť vojsť do tohto čistotného domu. Ja tam
bol, keď najstarší syn Karol, v úrade postavený, Ľudovít, junoš v kvete ideálneho svojho
účinkovania medzi mládežou bratislavskou zaujatý, Samoslav študentom, Janko[55]a Karolína[56]detičky roztomilé len zďaleka dívali sa na nás, ktorí sme navštívili (ja a
Hodža) s Karolom a Ľudovítom ten požehnaný dom školy uhrovskej. Jasné, veľké modré oko
otcovo radosťou plesalo, pasúc sa po svojom Karolovi, čierne, dobromyseľné oči matky
starostlivo, ale pritom usmievavo obrátené boli ukradomky po komore a kuchyni a len tu i
tu zavítali veselé ku spoločnosti, pod lipou sa baviacej. Po večeri rozkošné zhovory do
polnoci. Starý pán a pani s nami. Prešli sa kriticky všetky otázky časové. A ten výlet
do poľa a hôr! Čo to za ideálny dom, ten dom starého Štúra v Uhrovci s jeho synmi a
dcérkou!Náš Ľudovít, s ktorým sa zaoberáme, bol štiepok tohoto ideálneho domu; v prvých
rokoch užíval rozkoše detinstva a bol rozkošou domu a dediny. Vrstovníci jeho medzi
inými boli — ktorí tiež zaznačili činnosťou svojou stopy v národnom rozvoji — Ján Kiš,[57]teraz statkár v Dežericiach, povestný ekonóm, včelár a verný syn národa
slovenského, Samuel Melfelber,[58]bývalý činný člen spoločnosti prešporskej a potom verný národu kňaz
púchovský, otec povestného pravotára a verného národovca v Turč. Sv. Martine Žigmunda Melfelbera,[59]a iní, ktorým vývodil pri hrách a s ktorými trval v dobrom priateľstve až do
smrti. Aby sme náležitý obraz mali tejto schopnej mladej armády vrstovníkov
Ľudovítových, ktorým ako kapitán vývodil, s ktorými sa v prázdnych hodinách preháňal
najprv po údoliach a šírom poli, pozdejšie po úvaloch a horách, musíme preriecť slovo o
mimoriadne dojemnej, prekrásnej prírode, otáčajúcej kolísku prvej mladosti tohoto orla
národného.Uhrovec je zôkol-vôkol otočený vrchmi, a len bohatý, bujný potok ukazuje cestu z
kotliny. Tam čnie, všetkým vývodiac, nádherný Rokoš, aj Čiernym vrchom zvaný, najmä
povesti menujú ho tak; nižší, ale nie menej malebný je Kňazov stôl, ta ďalej vypína sa
Ptáčnik, sem bližšie k Uhrovcu Homoľa, milé Breziny, von vybieha „Číro pole“ a kostol s
vežičkou, starožitný zámok, vyčnievajúci z temných hôr, dokola záhrady, skaly podivných
skázok plné, nový zámok, sídlo Zayovcov, okrašľujúci dedinu — to kolíska čarovná, v
ktorej vykolembaný bol duch chlapca nadaného a všetky tieto krásy prírody v mladú dušu
pojavšieho.Zaspieval o nich Ľudovít pozdejšie nejednu pieseň.Keď sladká matička synáčkovi, túžobne sa k nej tisnúcemu, poviestku národnú jeden
večer vyrozprávala, už na druhý deň sa mu tá povesť v tichých horách a na Rokoši
nádhernom, v úskalinách a po hradoch, v tomto záhorí rozsiatych a z temna hôr
vyzerajúcich, v tisícich podobách a pestrých obrazoch, jeho vlastnou mysľou natvorených,
zopakovala a telo a kožu dostala.Chlapec rástol, učiac sa v škole otcovej a sajúc do duše všetky možné vtisky
pobožného obcovania v dome rodičovskom. Jeho dom a tu tento vidiek mnohotvárny, malebný,
opanovali snivú myseľ čiperného chlapca. Starý pán hôr uhrovských, Rokoš, predstavoval
mu otca, ktorý panoval nad učením a trestaním nad celou mladou dedinou spolu s domom
rodinným ako nádherný Rokoš nad tými horami vôkol ležiacimi a jeho povelu
naslúchajúcimi. Po otcovi a matke, ktorej vôľa bola mu rozkazom, mal pred Ľudovítom
najväčšiu autoritu najstarší brat Karol; hneď ale potom on sám uzurpoval oproti mladším
autoritu. A tie lúky o zeleň lesov sa odrážajúce s výšinami Čierneho vrchu (Rokoša)
zatienené, boli mu ako elegický obraz domácnosti vlastnej, častých, žravých starostí a
neraz žiaľu plnej. Mäkká myseľ matkina, prísna tvár otcova, duch pokoja, božím slovom
uvádzaného v dom, a prírody, otáčajúcej túto malú spoločnosť duchov, mnohotvárna krása,
obživovaná lietavou atmosférou povestí, pôsobili od prvej mladosti na živú
obrazotvornosť nášho Ľudovíta, a to tak mocne, že čím viacej sa vzďaľoval tento
detinský, chlapčenský a mládenecký raj od mysle, v škole života všelijako skúšanej a
prepaľovanej, tým živšie o myseľ jeho udierali ohlasy tu v zašlom veku slýchaných a
pociťovaných dúm a citov.Keď sa už rodina táto mala vysťahovať z domku, Ľudovítovi tak milého, po smrti otca
jeho († 27. júla 1851), aké teskné, aké túhy plné slová tiekli z lýry Ľudovítovej:Krásne dni a hodiny,[60]ušlé v lone otčiny,mojej mladosti svet,už opadaný kvet,ešte sa raz sem sveďte,ešte raz ma obleťte.Na vrchu tamto Čiernom,na Rokoši nádhernom,na Kňazovom stole,Ptáčniku, Homole,ku mne sa ešte majte,kolom ma obstávajte.A vy, milé Breziny,vy prístrešia tíšiny,zvejte sem sny živé,rozkošné, vábivé,čo sa tam duši snili,mládenca unosili.Alebo:„Jako ťa tu lipka, samotnú necháme,[61]už sa preč od teba svetom uberáme.Tratia sa a hynú už tí tvoji milí,jedni pošli svetom,[62]druhých v hrob zložili.Jednoho v Sobotnom, vieš, nič viac nebolí,[63]a druhý tam leží na Modranskom poli.[64]Pozri len po dvore, jako tu už smutno,jako je po celom tichúnko, otupno.“,I ja, milý, letím k zemi už puknutá,kolom ošumelá, zlámaná, zoschnutá.Ani si pošumieť, ani už povievať,ani si ten vtáčik nemá kde zaspievať.Po našich je už dňoch, po našej už chvíli,rozlúčme sa teda na veky, môj milý!Lež sotva slniečko za vami zasadne,už aj vaša lipka skloní sa a padne.‘A dvoma rokmi pred smrťou ako znie z vrchov uhrovských, cez hory a vrchy tam k
považskej túhy plnej doline tá pieseň:„I tamto hen za horami[65]mrákavy sú nakopené?Dni moje, aj kde ich nezrieť,len k trápeniu odsúdené?Po tŕnistých, príkrych cestáchchodieval som, Bože milý,trudno po nich, ťažko preísť,tys’ len dával, Pane, sily.K Tebe hľadí moje oko,že mi pridáš silu novú,abych prešiel ešte tú púťkamenistú a vrchovú.“[66]V živote Ľudovítovom prebíja sa vždy na povrch táto mäkkosť prvotných dojmov, hlavne
od matky prijatých, plná asketickej hlbokosti a národnej, slovenskej elegičnosti. Neskôr
chvíľami, v dôležitejšej dobe času, prijímal na seba ráz otcovej prísnosti, a vtedy
vídali sme na ňom ráz brata jeho Karola, ktorý viacej otcovi sa podobal. Krása prírodná
kolísky jeho nie menej vtlačená bola do mysle jeho. Nekonečnou túhou vedel sa zamyslieť
v hlbokej doline, i splesala duša jeho na výšinách hôr:„Tu na výškach otvorených,[67]zlatým slnkom ožiarených,jak tu milo, jak tu voľno,jak tu dobre, jak pokojno.“[68]On sa pokochal až do zabudnutia na seba v snehových chumeliciach, blúdiac zadumaný s
puškou na pleci, alebo v zeleni jasnej pukajúcich sa hôr. Výlety osamote, radšej ale v
spoločnosti jedného-dvoch dobrých priateľov, do hôr, to bývali jeho zábavy, keď neviedla
práca a boj do mesta. Za študentstva, keď iní zháňali sa po báloch a iných izbenných
zábavách, on, vývodiac strane, strhával svojich so sebou do hôr i v najtuhšej zime. Celé
popoludnie, prázdne od školských povinností, viedla sa vojna so snehovými guľami a po
borbe k večeru išlo sa spoločne do najbližšieho hôrneho hospodárstva na sadnuté mlieko
so smotanou a chlieb domáci. Mesačným večierkom sa potom čata štúrovcov vracala do
Prešporku a ukonaná štrapáciou boja a chôdze, spala do rána a vstávala zdravá a čerstvá
k dennej práci, čo medzitým tí v uzavretých miestnostiach zabávajúci sa vyspávali
krapulu. Ako bol doma naučený Ľudovít, tak i v pozdejšom študentskom veku prísne a
skromne držal sa a k tomu viedol i kamarátstvo svoje. Neznám mladíka tak mohutne
zasahujúceho na túto vrstvu dorastajúceho pokolenia, ktorý by bol v toľkom stupni
vplýval kedy na celý jeden oddiel, poviem, desaťletého stupnivého žiactva a študentstva,[69]ako to bolo pri Ľudovítovi. On mladoň, v triede, poviem, logiky alebo fyziky[70]súc, autoritou morálnou stal sa rigorizmom svojím juristom a teológom o dva
lebo tri roky od neho vyšším, a konečne všetkým v jeho triede a niže tejto sa
nachodiacim. Lež vráťme sa k domu rodičovskému Ľudovítovmu.Na spôsobného a pozorného Ľudovíta účinkovalo veľmi blahotvorne, čo k dobrému jeho
poslúžilo značne pozdejšie, to, že dom štúrovský veľmi často navštevovali vyznačení
postavením a stavom svojím páni, čím Ľudovít zavčasu privlastnil si istú ušľachtilejšiu,
dvornejšiu povahu. Starý Zay[71]bol veliký dobrodinca ľudu. Sám, znajúc knihárske remeslo, viazaval
kancionále, zákony, biblie a iné knihy, ktoré neviazané skupoval a potom na dary dával
mládeži a chudobným. I otca Štúrovho naučil viazať knihy. Tento velikáš krajiny obcoval
so Štúrom rád. Mimo grófa navštevovali dom Štúrov i úradníci panskí a iní prednejší a
význačnejší páni. Ľudovít nepozorovane osvojil si držanie, úctu a vážnosť na mimoidúcich
vymáhajúce. Prevaha, to cítil každý v duši, kto zišiel sa so Štúrom nevdojak, ač sám
nikdy to nedal na sebe znať, a prevahou svojou nebol obťažný inému, zanesený vždy
myšlienkou na iné než seba. Známosť Ľudovítova z tých čias svojho chlapčenstva s Modránym,[72]úradníkom statkov zayovských, zasiahla pozdejšie a na osudy tejto rodiny,
ktorej hlavu a s ňou i synov a dcéry[73]— jedna stala sa ženou geniálneho básnika Janka Kráľa[74]— získal Ľudovít národu. Národu získavať ľudí bol jeden z jeho duše úkonov,
neposledný medzi úlohami, ktoré si mladoň tento vytknul; na ktorý bod budeme mať
príležitosť častejšie poukázať ako bod, z ktorého — hoci tu i tu vošlo v to sklamanie sa
v ľuďoch — vyšli na národný rozvoj následky významu plné.Bolo ku koncu augusta 1827, keď náš Ľudovít prvý raz opustiť mal tie utešené háje,
tie hory ozrutné, to šíre pole, ten hukotavý potok s jeho rakmi a rybičkami, ten Rokoš
nádherný a tie skalky taju a skázok plné. Pred domom stál velikánsky voz pod plachtou:
posledná truhielka a kôš s potravou položené boli kde ešte miesto bolo. Páni, Ján Kiš,
mäsiar uhrovský, Samuel Melfelber, garbiar tamže, a otec Ľudovítov Samuel, pripravení k
ceste, častovaní boli ešte paňou Štúrovou pohárkom vína a zákuskom kuraciny, mladá chasa
pod lipou koláčikmi sa hostila a tí mladší znachori so slzavými očima pozerali na troch
šarvancov, netrpezlivo už na pánov otcov čakajúcich. Boli to tí netrpezliví: náš
Ľudovít, Janko Kiš a Samko Melfelber, bo týmto kvôli stál ten velikánsky voz pred školou
uhrovskou, napakovaný truhelkami a batohmi perín, majetnosťou to budúcich „študentov“
rábskych. Pani Štúrová dala požehnanie svojmu Ľudovítovi a milá spoločnosť pousadávala
sa do voza. Bolo ich všetkých i s paholkom sedem osôb. Tak sa vystrájali voľakedy žiaci
do škôl. Šťastní títo traja otcovia požívajú už radostí nebeských, dvaja, Štúr a
Melfelber, i so synáčkami svojimi, ten tretí syn, od ktorého zprávy tieto máme, ako už
pripomenuto, žije v Dežericiach a nosí v srdci vernom drahú pamiatku na prežité s
Ľudovítom osláveným dni mladosti nadšenej.Štúr starší bol vodca velikej tejto expedície. Štyri dni a noci trvala cesta ich.
Prvá chôdza spod plachty pánov otcov bola do mesta — na predmestí Rábu zosadli prvý raz
v hostinci, aby pristrojac sa, vyhľadali školy, ktorým zveriť mali poklady svoje. Prvá
návšteva bola u Leopolda Peca, profesora a spolu i farára rábskeho, duše to a ducha škôl
tohovekých rábskych. Postavu jeho mám opísanú naším Kišom nasledovne: „Bol to muž
vzozrenia prívetivého, dôveru vzbudzujúceho, postavy nízkej, útleho tela, bledej tvári,
ktorá svedčila o pilnom študovaní; hlas jeho bol zvonovitý, silný. My po zadku otcov
svojich bojazlivo sme stúpali do chyže. Vodca náš, Štúr, latinsky uvádzal nás, otcov i
synov, a keď domáci pán usadil rodičov a k nám sa po slovensky prihovoril, tu sme ako
posmelení túlili sa k nemu ako k svojmu nastávajúcemu ochrancovi a otcovi. Boli sme
zapísaní medzi občanov novej spoločnosti.“Mladíci naši boli potom usadení na hospody, Ľudovít s Kišom dostali sa na jeden byt,
do jednej chyže o jednej posteli; domový pán; bol bednár, menoval sa Fraňo Rak, mal dom
nízky s vydutými železnými mrežami a z dvora jeho bol východ na rieku Rabcu, pred domom
stred ulice stáli jatky. Rozpomienky na tento dom sú charakteristické. Rabca blízko,
kúpačka a prevážanie sa na lodičke bývali milými zábavami týchto mladoňov, až do jednej
smutnej udalosti, ktorá sa hlboko vrezala do myslí mladých. Boli sa prevážať a zaviesť
sa chceli na ostrovok Pinyéd, aby sa mliekom počastovali, keď tu dohonil člnok iný so
siedmimi žiakmi z katolíckeho gymnázia, za podobným cieľom sa prevážajúcimi, ktorých ale
kormidelníci, nepozorne riadiac lodičku, prekotili ju a piati z nich našli hrob v Rabci,
dvaja ťažkým ulapením sa na kraj prevrhnutej lodičky ratovali si život. Od toho času
prestali tieto zábavky člnkovania sa na Rabci.„Čo by naši rodičia robili bez nás, keby nás dač takého potkalo?“ riekol Ľudovít k
Jankovi a Samkovi, a myslel si pritom na svoju sladkú mamičku a na Rokoš nádherný, s
ktorým tak ťažko lúčil sa, idúc koncom augusta na celý rok od neho do cudzieho sveta. Na
pomery peňažité poukazuje tá okolnosť, že za sto šesťdesiat zlatých šajnových[75]mal jeden šuhaj byt i stravu na rok. Nech teraz ide so sedemdesiatimi
zlatými do Rábu žiak,[76]uvidí, ako skoro sa vrátiť bude musieť domov. Štúr a Kiš mali stravu dobrú
za túto cenu. Melfelber dostal ešte lacnejšiu, za sto štyridsať zl. šajnových. Len ryby
nechceli jesť, lebo sa báli, aby sa nezadrhli kosťami rybacími; mamičky, doma učievali
chlapcov i jesť poriadne. Na to sa ale hnevala domáca pani a menovala chlapcov našich
„tót kölyök“;[77]peknej panej príkladu nasledovala i slúžka a titulovala našich tiež len „tót
kölyök“-mi. „Ale to trvalo,“ hovorí Kiš, „len dotiaľ, kým sme porozumeli, čo to znamená,
a kým nám nepodrástol i maďarský jazyk; potom sme tomu sami učinili koniec. A bol
pokoj.“Ešte jedna epizóda zasluhuje pripomenutia. Ľudovít náš r. 1828 ochorel nebezpečne
horúčkou; bol bez pomoci. Janko Kiš spával s ním, a keď začal Ľudovít v horúčosti
blúzniť, vyskočil v strachu z postele a ľahol si pod posteľ. Po paroxizme otvoriac oči,
Ľudovít pýtal si vína. Domáci pán mal vo dvore sklep s vínom, ktorý býval otvorený; Kiš
v úzkosti o svojho priateľa vzal kepeň na seba a veľký krčah maľovaný, ktorý slúžil na
vodu, išiel v noci do pivnice a natočil vína. Ľudovít, priložiac k ústam smädným krčah,
napil sa hodne, načo zaspal a spal tri týždne s pretŕhaním sa zo sna krikom: „Janko, daj
mi vína!“ Kiš tak opatroval priateľa svojho, ktorý po každom takom užití vína spal dlho.
Konečne dozvedel sa predsa profesor Pec o nemoci Ľudovítovej a navštívil ho, poručiac
hneď priviezť lekára. „Lekár prišiel a predpísal batérie liekov, ale po odchode jeho
Ľudovít rozkázal mi lieky von vyliať, čo ja i svedomite vykonal a pokračoval som s kúrou
vínovou, až Ľudovít celkom ozdravel. Mne podivná táto kúra zostane na veky tajomstvom,“
píše Kiš.Keď naši chlapci prestáli bolesť rozchodu s otcami svojimi, chopili sa do učenia a
vynikali dosť skoro všetci; boli tu vtedy okrem spomenutých ešte i Ladislav Pauliny,[78]výtečník tiež na poli cirkvi a národa, a Karol Stelczer,[79]potomný kňaz prietržský a holíčsky, ktorý, hoci učenosťou vynikal, malého
ale bol v cirkvi a menšieho ešte významu v národe.Rok 1827/8 prešiel šťastne, v ktorom Ľudovít, syntaxista, I. triedu[80]s velikým prospechom odbavil, po premožení ťažkosti v reči maďarskej stal sa
prvým žiakom a miláčkom Pecovým. Prázdniny sa trávili v Uhrovci. Samko Melfelber, Janko
Kiš, Karol Jehring[81]a náš Ľudovít, hrdí už na známosť reči maďarskej, boli nerozluční priatelia
s horami a výšinami uhrovskými. Ideály Ľudovítove rozhojnené boli klasickými štúdiami,[82]a on už nepokojne očakával skončenie sa prázdnin, aby mohol k svojmu
milovanému Pecovi. Podivno, keď Pec býval veľmi hnevlivý a často sa na iných žiakov
svojich veľmi vedel nazlobiť, Ľudovíta Štúra obľuboval si stále a často s ním sa sám
zatváral v chyži alebo brával ho so sebou na prechádzky, ostatným ale žiakom ho za vzor
a príklad predstavoval. Pre túto vlastnosť svoju býval Ľudovít milovaným a rád vítaným i
v domácnosti Pecovej. Pani Pecová, rodená Bergmannová, bývala tak pečlivá o zdravie muža
svojho, že častejšie prichádzala k škole, kde učieval, a vyzvedala sa žiakov, či sa pán
profesor nehnevajú. Táto jediná chyba Pecova ležala v jeho konštitúcii a v tom
ustavičnom študovaní, ktoré konečne i jeho zdravie podkopalo.Nastali zase púte do Rábu; koncom augusta 1828 zase sa Ľudovít, Janko Kiš, Samko
Melfelber brali za svojím milovaným Pecom. Rok tento školský l828/9 je pre Ľudovíta
veľmi pamätný. Býval teraz sám s Pecovým miláčkom. Ako druhoročný syntaxista zaoberal sa
už i gréčtinou; latinčina, rozumie sa, bola premožená, maďarčina podobne, a duch jeho
hrúžil sa pomaly už vo vodách hlbších vied. Už tu ho zaujímala história a filológia, v
rámci, pravda, len školských predpisov; čo ale i za hranice tieto prechádzalo, boli
reflexie Pecove na svet slovanský, ktorého synom i on bol. Otec Pecov pochádzal zo
Skalice, preniesol sa ale do Šoprona, kde sa Leopold narodil a dostal vychovanie nemecké,[83]takže reči otcovskej sa už len ako profesor súkromnou pilnosťou priučil, a
miloval ju prvou láskou vrúcne. Tento ťah vštepil i synovi svojmu, ktorý v najkrajšom
veku mladosti zomrel ako kňaz mező-berénsky. Bol to onen Július, ktorý ako
sedem-osemročný chlapček za časov Ľudovítových známy bol našim ako synáčik milovaného
ich profesora. Tento Július vyznačil sa ako kazateľ nemecký, nielen ohľadom na reči, ale
aj ohľadom ducha. Bol priateľ nášho národa úprimný, stály odberateľ „Cirkevných Listov“
a iných spisov slovenských, za jeho času vychádzajúcich. Za manželku si pojal dcéru
superintendenta ev. Ľudovíta Gedulyho.[84]Toto všetko pripomenúť som musel pre budúcich spytateľov duševného života
národa nášho; z morálnych základov rodinného života jedného každého Slováka pradú sa a
vychádzajú dlhé nite historického rozvoja. Každý sme povinný rodinu svoju nielen
telesne, ale i telesne a duchovne povedome zachovať národu. Maďarizátori mali by pomnieť
na to staré: „Naturam furca expellas, tamen usque redibit.“[85]Každý morálny človek, človek neprirastený k sadlu, vypytuje sa na rodičov
svojich; smutný zostáva po celý život, ak je číslom len značený pre potrebu úradného,
služobného personálu domu nalezencov. A keď sa dozvie človek morálny o statočných
predkoch svojich a pocíti sa členom národa veľkého, slávneho, v histórii sveta činného,
ako sa skormúti, keď vinou rodičov zablúdilých všantročený bol prostriedkom reči cudzej
do národa cudzieho. Ak má toľko etickej sily, pravda, ako Leopold Pec,[86]hľadí napraviť vinu otcovu, bár ho to i veľa práce stojí. Ale koľkože je
takých etických hérosov na svete? Prečo teda vystavovať ťažkým bojom svedomia potomstvo
svoje, svoju krv? Naši kolonisti na Dolnej zemi, medzi Rumunov, Srbov, Maďarov, Nemcov
presídlení, buďtež na veky vzorom i inteligencii našej, sťahujúcej sa do pomerov
rôznorečových; tamtí, len čo sa spustia na zem cudziu, medzi cudzích obyvateľov, hneď
zariadia si krb domáci, alebo prídúc už s krbom rodinným, okolo tohoto rozkladajú ďalšie
korene bytu čeľadného, synov a dcéry ženia a vydávajú len za Slovenky a Slovákov. Reč
susedov, najmä ak sú Slovania, naučia sa hneď, dom ale spravujú svojou rečou; tak malé
dakedy osady slovenské, medzi veľkými osadami Maďarov, Rumunov a Srbov sa osadivšie,
dnes sú už velikými obcami a mestami, napr. Nireďház, Čaba, Sarvaš, Stará Pazova[87]atď. A to tak ide napriek nesmiernym nákladom krajinským, ku ktorým Slovač
skladá tiež milióny svoje, na maďarizáciu umelú. Nám je len jedného treba: inteligenciu
svoju primäť k nasledovaniu prostého národa v punkte tomto, a dobre bude, napriek školám
a šovinistom, ktorí sa dnes chvastajú tým, že žijúc a tučnejúc zo slovenských mozoľov,
reči slovenskej neznajú. Pec už v staršom bratovi Ľudovítovom Karolovi vzbudil ducha slovanského[88]svojimi plamennými pohľadmi na spisy Šafárikove, Kollárove a Dobrovského,[89]a výhľadmi prorockými do budúcnosti tohoto národa, ktorý v tých už časoch
vedel vydať zo seba takých vedomcov. Pec účinkoval magicky na myseľ Ľudovítovu tým, že z
ideálov klasických gréckeho a rímskeho sveta vychádzal častejšie na pole poézie a
filológie slovanskej, osvetľujúc tieto tamtými. A už nech sa hovorí, čo chce, vzdelanosť
klasická, grécka a rímska, je a zostane ešte nadlho predsa len najlepším základom k
budovaniu solídnej učenosti, najmä keď tak, ako Pec to vždy robil, v úspoji s úlohami a
rozvojom kresťanských náuk vštepuje sa do mládeže. Už sama obrazotvornosť mladého veku a
najmä obrazotvornosť takej mládeže, ako bola tá našich Štúrovcov[90]Karola a Ľudovíta, Chalupkovcov Jána a Sama, Hodžovcov, Lichardovcov,[91]Godrovcov, Braxatorisovcov atď., nemohla do lepšej školy prísť, ako bola za
tých časov od najnižších tried gymnázia počínajúc veľmi pilnovaná grécka a latinská
klasická literatúra. Tu dostávala divoká obrazotvornosť zdravú uzdu, sťahujúcu ju v riad
a organizujúcu jej myšlienky a ideály mladistvé v také celky potomné, ako ich vytvorili
zo seba títo mužovia v ďalšom behu svojho života, podobne svojich predchodcov velikých,
Dobrovského, Šafárika, Palackého, Kollára, Palkoviča, Jungmanna,[92]Hollého, Presla,[93]Amerlinga,[94]týchto tvorcov nového veku literatúry slovanskej. Kto vezme do ruky knihu
týchto, hneď pozná, že ju učeník Homérov, Aristotelov, Platónov, Horácov,[95]Virgilov,[96]Pliniusov[97]atď. písal. Kto čo i len starý Kalendár Palkovičov[98]do ruky vezme a anekdotu prečíta, pocíti slohu hladkosť, poriadok a
sladkosť. Vezmite si „Obzor“ Lichardov[99]a počnite čítať, či nepocítite potrebu čítať nanovo, a čítať zase a vždy
čítať. Tí moderní nepriatelia „gréky a latinky“, tak dobre ako nepriatelia kresťanskej
kázne a bázne, čo to vychovávajú tých šovinistov vo vede i živote, v cirkvi i národe, a
čo majú na svedomí tých štylistov moderných, hovoria za nás. Oplačú kedysi národy tú
mrzkú slepotu svoju, ktorou zavedené dali si vysánkovať klasicizmus grécko-latinský s
pobožnosťou kresťanskej mládeže zo škôl svojich. Majstrovstvo grécko-rímske a ducha
kresťanskej kázne nenahradí žiadna moderná, a najmä nie tá terajšia semitická kultúra.Mladá myseľ Ľudovítova nepotrebovala veľa dokazovania zápalistého za charaktery
veľké, za veľké koncepcie géniov starého sveta, aby pochopila Pecove plamenné slová, keď
mu prichodilo hovoriť o úlohách budúcnosti národov na grécko-latinských vzoroch
vzdelaných a tieto na pôdu vlastnú prenášajúcich. Pecovi žiaci slovanskí jeden za druhým
už v útlej mladosti svojej cvičili sa v prekladaní gréckych a rímskych klasikov do
viazanej mierou starou reči i do prózy. Ľudovít prišiel na druhé prázdniny (1828/9) do
svojich hôr už nie len hrdý na reči, ako pri konci prvého svojho roku školského, v
ktorom meškal v cudzine, na reč maďarskú, nemeckú, latinskú, grécku, ale prišiel hrdý na
to, že aj on je Slovan! Ideály gréckych poetov, ich postavy a celá ríša duchov sveta grécko-románskeho[100]závodila tu v uhrovských horách s postavami povestí kraja tieto obletujúcich
v rozháranej a hravej mysli jeho. Bohovia Olympu premenili sa mu v pestrých duchov, čo
na Rokoši bývajú, čo naplňujú stráne a výšiny Ptáčtnika, čo hodúvajú kolom „Kňazovho
stola“ a tance prevádzajú od Homole úvalom, popri tichej Brezine v šíre pole popri
búrnom potoku, kde, ako sám po dvadsiatich rokoch si pripomínal, „bavě se na poli tom
květistém (píšúc totiž štúdium svoje o národných piesňach a povestiach plemien
slovanských), jako někdy k dětinství na loukách širokého pole, v zapomenutí na celý
další svět, houpaje se očima po květech čarovné krásy.“[101]Zapomenul Ľudovít na celý svet, keď tu s milými vrstovníkmi svojimi, Samkom, Jankom a
Karolom (Melfelber, Kiš, Jehring) v dumách mládeneckých preháňali sa horami vôkol
Rokoša. Ľudovít bol priateľom celým srdcom druhom svojim oddaným a zachovával pamiatku
ich, i keď sa rozlúčiť musel s nimi. Janko Kiš a Melfelber po prázdninách s Ľudovítom sa
rozišli, Ľudovít do Bratislavy a Kiš do Štiavnice; o Melfelberovi len to viem, že len
pozdejšie spolu s Kišom a Jehringom zase sa našli na lýceu požunskom,[102]prázdniny i tak spoločne tráviac v tom milom Záhorí.[103]V Bratislave našiel Ľudovít ešte širšie pole zbierania vedomostí pre ducha svojho než
v Rábe. Rok školský 1829/30[104]minul sa Ľudovítovi v Bratislave rýchle, bo vtedy už vrelo to v junači
staršej slovenskej, a Ľudovít na vzoroch týchto, ba i v spoločnosti ich, rástol na
velikána, dosť skoro centrom mládeže stať sa majúceho. Vrelo v mládeži staršej čosi, komersami[105]podľa vzorov nemeckých študentov dávali výraz nepokojného toho čohosi, čo
útrobami ich zmietalo. Ale komerse tie už neboli latinsko-nemecké ako dosiaľ; nepočítali
a nekončili sa s „Gaudeamus igitur“,[106]zavládol nimi duch nový. Pieseň národná dostávala vrch a rečnenie pri pohári
lacného piva lebo „pluceru“[107]u Müllhamra lebo Steinmetzla vzťahovalo sa na vyššie záležitosti, ako bola
knihovňa mládeže slovenskej a spoločnosti tejže. Toho času bolo to vrenie podzemských
síl v nasledujúcich osobách, z ktorých väčšina pozdejšie mohutne zasiahla na osudy
národa: Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol Štúr, Ján Caltík,[108]Ján Trokan,[109]Samo Babylon,[110]Matej Holko,[111]Jozef Klimáček,[112]Juraj Ježko,[113]Michal a Bohumil Šulekovci,[114]Michal a Samuel Godrovci, Michal Hlaváček,[115]Daniel Sloboda,[116]Juraj Mošteňan,[117]obaja Juraji Kmeti,[118]Janko Šafárik,[119]Karol Ehn,[120]Peter Šramko,[121]Peter Slopovský, Frico Martinek[122]atď. Väčšinu z týchto ešte i sám som znal, príduc za gramatistu do
Bratislavy r. 1830.Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku a
brata svojho Karola; na týchto lipnul celou dušou Ľudovít. Osobnosť Chalupkova bola
velebná a mestu známa mládenecká krása na nej; vysoký, bledej tváre a jasných veľkých
očú, talent básnický a myseľ za ideály zapálená. Ľudovít o Chalupkovi, po tohoto
odchode, rozprával mládeži ako o budúcom slovenskom Pindarovi a Horácovi.[123]Nevedel sa dosť vynachváliť jeho ód a elégií,[124]z ktorých mnohé rečnieval pred mládežou, upozorňujúc ju na jednotlivé
náhľady a výrazy básnické. Už malí chlapci slovenskí závodili v nasledovaní Chalupku.
Koho raz Ľudovít chváliť začal, ten iste stal sa mnohým vzorom k nasledovaniu jeho. On
bol majster v prenášaní dojmov vlastných do duší iných.V tomto veku už neodchodila od Ľudovíta Slávy dcera.[125]Prázdniny 1830/31 našli v horách a dolinách Rokoša zase čerstvú junač našu pospolu.
Kiš, Melfelber, Jehring a náš Ľudovít trávili celé dni v rozkošnej prírode. Ale tu už
nebolo toho preháňania sa toľko, ale pod starým dubom ležali si šarvanci a Ľudovít
vykladal Slávy dceru alebo rozprával, ako sa to tam nad Dunajom žije v kruhu veselom
nadšených za národ a jeho slávu študentov. Ľudovít rozprával im veci, o akých nebolo
chyrovať na školách iných; tým sa v mládencoch zapaľovala túha po Bratislave. Kišovi i
Melfelberovi rodičia boli majetní, a tých aj získal Ľudovít po ktorýchsi prázdninách pre
Bratislavu; Jehring, myslím, že stále študoval tamže.[126]Viem sa rozpamätať, že už od r. 1832/3 chodievali sme my Trenčania spoločne
na dvoch veľkých vozoch pod kapitánom a vicekapitánom na prázdniny domov, a vtedy býval
vice- a potom už riadnym kapitánom Ľudovít. To bývali veselé, národným oduševnením
kypiace družiny. Nitrania z tamtej strany Bielych hôr schádzali z „korábov“ svojich v
Čachticiach a Novom Meste nad Váhom, Trenčania kdektorý na dolnom Považí trenčianskom,
až posledných vozkovia zložili v Trenčíne, skadiaľ poberal sa každý v svoju stranu,
Záhorci na Záhorie a iní po milom Považí.Jediný výstupok študentských týchto výprav býval, že vozkovia mali zakázané vyhnúť sa
na ceste a zastať na mýte; lebo vraj od Matiáša kráľa[127]to právo majú študenti, nevyhybovať žiadnemu a mýto nikde neplatiť. Na tomto
práve tak silno držali títo trenčiansko-nitrianski študenti, že i bez dôkazu mysleli,
ako smú oni užívať svoje právo. Pred mýtom sa poskrývali pod plachtu vozovú a vozka
musel hnať kone; keď ale mýtny volal postáť a vyberač bežal za vozom, vtedy vystrčili sa
chlapci spod plachty a kričali so smiechom: „Len si poď pre mýto!“ Mýtny mal potom
velikú úctu pred študentským právom a nechal beženie za nimi. Na mostoch trenčianskych
ale so spevom „Gaudeamus igitur“ ukrotili mostového výberčieho. „Nechaj ich, to sú
študenti,“ komandoval hajdúcha,[128]vyberajúceho mostovné, prenajímateľ mostov. V Trnave bývalo najhoršie, tam
krutý výberčí nechcel Matiáša kráľa poslúchať, že vraj čo by tam voz pod plachtou nemal
mýto platiť? Tu už bývala obyčajne vojna, z ktorej ale hajdúch utiahol sa späť, vidiac,
že právo Matiáša kráľa chce sa palicami brániť. Vozkovia radi vozievali študentov, lebo
to bývala jediná radosť ich, v neplatení mýta záležajúca. Po každej takejto šarapate sa
potom na najbližšej stanici veliké „Vivat“[129]pamiatke kráľa Matiáša prinieslo v obeť.Ľudovít prešiel do filozofie stred pilnovania slavistiky, gréčtiny, latinčiny,
francúzštiny a poézie; súc členom bibliotéky a spoločnosti slovenskej,[130]trávil dni a noci čítaním kníh slovanských rôznojazykových. Brat jeho Karol,
podporca jeho, opustil r. 1833 lýceum bratislavské, odídúc cieľom zaopatrenia si peňazí
k ceste do Berlína na vysoké učenie za vychovávateľa dietok zemianskej rodiny
Borčicky-Zelenayovskej do Zárieča na hornom trenčianskom Považí. Ľudovít ešte za ktorýsi
čas pobudol v Bratislave. Potom ale nastala nebezpečná prestávka v milostných štúdiách
jeho. Viďme, ako sa tu prerobil duch jeho k ideálom svojim.Starostlivá matka, vidiac ešte menšie dietky a vytrovenú kasu na štúdiá dvoch synov,
prehovorila muža a otca Ľudovítovho, že by dobre bolo, keby Ľudovít oddal sa ekonómii,[131]k čomu výborná bola príležitosť v Uhrovci, keď panstvo bolo veľmi milostivé
a blahosklonné k Štúrovi. Direktor panstva Ján Bobok a úradník Modrány, na ktorých
všetko záležalo, bývali častí u Štúrovcov. Otec i matka boli skoro uzrozumení, a pri
zavdanej príležitosti vyjavili aj svoju námeru so synom svojím Ľudovítom. Rozumie sa, že
plán nemal žiadnej obtiaže. Ľudovít síce ustrnute vypočul rodičov a bolo mu akosi clivo
v duši opustiť štúdiá kvôli ekonómii; no nahliadol naposledy, že rodičom na ťarchu byť
nesmie a povolil ochotne ich vôli. „Vzdelanosti a učenosti máš, syn môj milý, dosť, a
pomoc nám i mladším bratom a sestre bude to znamenitá, keď nám ubudnú nákladky!“ Tak
hovoril pán Štúr. Ľudovítovi to bolo dosť, aby sa preniesol mysľou na tie hory, háje, na
to šíre pole a videl sa stred ľudu účinkujúceho! Zmaľovala sa mu celá príroda v svojej
kráse a povolanie úradníka ekonomického v jeho ideálnom svetle, a na druhý deň už bol v
pisárni, na tretí už s puškou na pleci prezeral hory a učil sa znať veci pisárovi
potrebné. Najotupnejšia mu bola povinnosť dohliadať k páleniciam panským. Táto časť
úradu zhnusila mu celé dielo!Štúdiá ekonomické u úradu dobre chutili mu inak, pokým to bolo spojené s jeho
láskáním sa s úvalom a horou, šírym poľom a tichou brezinou, chôdzou za robotníkmi a
dozeraním na nich; lebo veď Ľudovít nikdy nevyšiel s puškou do hory, aby v kapse nebola
Slávy dcera, nikdy nedozeral, aby sa nebol tu so staríkom vážnym srdečne nezhováral, tam
krásneho šuhaja s jeho iskernatými očima a mužnou päsťou neobdivoval do sýtosti, alebo
aby nebol skrytý v húštine za speváčkami, piesne do knižočky si zapisujúc, keď ony pri
poľnej práci alebo hrabačke sena svoje piesne vyspevovali. Keď už takto nakochal sa v
krásach prírody, vôkol ktorej mu bolo dielo, prišli i tône tohoto spôsobu života a
povolania. „Dobre sa maj, zápač tichá, dobre sa majte, kýčere večerné, Pán Boh buď tu s
vami, výšiny Rokoša, a s vami, Ptáčnika jelene dupotom sa ženúce v úval: ja sa s vami
musím rozžehnať!“ Tak, zrýchliac krok, mrmlal si v duchu Ľudovít, keď sa jedného večera
poberal z poľa domov. Matka usmievavá vítajúc syna, videla ho akosi mimoriadne veselého.
Na prívety a otázky milostné matky zrazu zastane si pred ňou a sčista jasna povie:
„Mamuška moja, ako ma tu dnes vidia, ja ešte budem študentom! Ja musím byť študentom!“
Hrom z jasných nebies nebol by viacej prenikol hruď utrápenej matky ako tieto slová. Ona
vedela, čo za vtáčka je jej Ľudovít, ktorý slová tie vyslovil s istou odhodlanosťou bez
všetkej prípravy a bez okolkovania predbežného. Ako vznikla v ňom idea, tak bez reflexie
si ju obľúbil a ona musela byť uskutočnená.Nie tak rýchle, pravda, išlo to odmotávanie zamotaného tohto klbôčka. Matka podivné
slová synove hneď zaniesla otcovi. „Čo to bude potom, ak by ozaj Lajko chcel odísť zo
služby? Pán gróf sa namrzí. No a pán direktor, ten len ešte bude sa hnevať. Tak rád ho
mával. Ba kto len je príčina tej zmeny v úmysloch?“ Také otázky šli v rade rodinnej. Ale
ani keď Ľudovíta zavolali coram,[132]nič sa dozvedieť nemohli, len „ja idem, ja musím ísť do škôl, pre mňa je nie
toto gazdovstvo!“ Bola síce podaktorá príčina bočná na úradníkovi Modránym, ktorú však
nikdy neudal Ľudovít, ani keď od direktora dotazované bolo, on nevyznal, sám dobre
znajúc, že len vnútorná pohnútka „ja ešte musím byť študentom,“ jedinou a podstatnou
bola príčinou, že on skutočne, vale[133]dal ekonómii.Rodičia boli vyhodení z krážu nádejí svojich. Oni kochali sa v nádejách na skoré
zaopatrenie syna svojho, a teraz nastávali nové mrzutosti. Mrzutosti u panstva, ťažkosti
so zaopatrovaním syna, zodpovedností a starostí mnohých celá hora ležala najmä na
starostlivej matke.„I nech sa stane božia vôľa,“ naposledy riekol otec, „veď my ľudia i tak málo
vystaráme; i tak panská láska rastie na zajačom chvoste, hovorí porekadlo, a kto vie, či
by Lajoš našiel tu svoje šťastie! Veď Pán Boh opatrí.“„Ale —“ chcela matka nadmietať. „Ale mamuška“ pretrhol ju dnu vkročivší Ľudovít,
„nech sa nestarajú! Veď ja nič nebudem potrebovať z domu, ja budem vyučovať v bohatých
rodinách dietky a postarám sa o seba! Ešte im aj Sama a Janka vezmem do opatery.“ A
Ľudovít zadržal slovo!Rodičia voľ-nevoľ zakúsli do horkého jablka a uprosili u grófa i u direktora, len aby
sa panstvá nehnevali na nich pre túto ich syna nekonečnú túžbu po štúdiách. Direktor
Bobok šípil domnelú príčinu a pripisoval to Modránymu, že nadaný Ľudovít opustil kariéru
ekonomickú, ale na dôsledné tajenie tej príčiny Ľudovítovej nechal vec tak, čomu
najviacej tešil sa sám Modrány, ktorý mohol sa domýšľať tým viac dačoho podobného. A to,
že Ľudovít žiadnej zmienky neurobil o byvšom neprajnom pomere jeho k Modránymu, získalo
tohoto docela najprv len osobne Ľudovítovi, potom ale národu celému, ktorého dovtedy
nepoznal grófsky tento úradník.Ľudovít vrátil sa „do sídla uměn blahého“, na brehoch Dunaja rozloženého. Daniel
Lichard píše o ňom: „Když starší zakladatelé jednoty (spoločnosti tenkrát menovanej) z
Prešporka již byli poodcházeli, chopil se (Ľudovít Štúr) vesla správy, s neunavenou,
obětovavé lásky plnou horlivostí mládež slovenskou vzdělávaje.“III.Prešporok, Požúň, Bratislava nad Dunajom, koľké rozpomienky budí toto meno u verného
Slováka! To prvé je pokazené z pokazenejšieho nemeckého „Preschpuark“; toto pokazené z
Pressburg, ale i toto je skomolené zo starého Bretislavsburg;[134][135]chorvátske a maďarské Požúň, Pozsony, sú spotvoreniny stredoveko-latinského
Posonium. Bratislava nad Dunajom — k rozdielu od Břeclavy nad Moravou, Breslavy či
Břetislavy v pruskom Sliezsku[136]— má za sebou starožitnosť. „Antiquam exquirite matrem,“[137]bývalo heslo Šafárikovo i Štúrovo; od časov Štúrových medzi Slovákmi
Prešporok menoval sa po starom svojom mene Bratislavou nad Dunajom a menuje sa
najradšej. To „nad Dunajom“ nie je však pre zreteľnosť púhu dodatok, ale tak sa menuje v
domácich dejepravách. Kráľ Matiáš najradšej menoval si toto svoje mesto mestom
Dunajským, Istropolis[138][139]alebo Histropolis. Tak je to s menami miest ako s národmi. Ak utratíš,
národe, svoju slobodu a samostatnosť, každý s tebou nadhadzuje a podáva si ťa, ako mu
zobák jeho ráči, strká ťa sem a tam a pohadzuje tebou. I Bratislava n. D. odkedy
utratila svoje pôvodné meno? Odkedy národ ju založivší vymizol z radu samostatných
národov. Prišiel čas, že nevedeli sami Prešporčania, čí sú a z koho sú. Hneď im
trubirohi natrúbili, že veru dákysi Piso, Riman, bol zakladateľom Prešpuarku, a volali
sa teda Pisonium, stadiaľ vraj Posonium. To schopili okolo Bratislavy bývajúci Chorváti
a volali ho Požúňom. K tomu priali Maďari a našli hotové už Pozsony. Kráľ Matiáš mal
lásku k svojmu Dunajskému mestu a založil tu r. 1465 „Studia generalia“,[140]t.j. vysoké školy na spôsob a podľa vzoru bonnskej univerzity. Z Bratislavy
n. D. rozlievalo sa svetlo od toho času až podnes v národe našom. Dá boh, že „redibit ad
Dominum, quod fuit ante suum“,[141]a Bratislava zase len Bratislavou n. D. slúť bude slovom i skutkom.Pri meste tomto je to pamätihodné, že nepovedome staré podanie národného slovenského
bytu zachováva a prechováva sa v ňom z tej najlepšej čiastky, totiž skutočnými činmi
vývoja národného života. Národ, ako sme pripomenuli, vymizol z múrov bratislavských,
obyvateľstvo Bratislavy starodávne, slovenské, ustúpilo obecenstvu terajšiemu,
nemeckému, ale napriek tomu Bratislava bola a je azda aj nepovedomou priateľkyňou národa
slovenského. Mesto toto samo bývalo strediskom najlepších a najupovedomelejších duchov
slovenských, ktorí pod najrozmanitejšími formami, v najpodivnejších časov premenách
vydávali zo seba znaky svojej patričnosti a prináležitosti k podaniam národa
slovenského, a to, či chceli či nechceli, či vedome či nepovedome. I samo obyvateľstvo,
hoc aj nie viacej slovenské, ustavične v dobrom pomere stávalo ku Slovákom. Potyky jeho
každodenné až dnešného dňa nútili ho k prisvojovaniu si reči slovenskej. Každý
Bratislavčan od koreňa dával svoje dietky na čary za dietky slovenské, aby tak susedstvo
dobré zachované bolo až na potomstvo. Len najnovšie haraburdáctvo („šovinizmus“ je u
národa nášho neznáme slovo, ale „haraburdáctvo“, ktoré ono tlmočí dobre, môže sa
príhodne užívať) maďarónske vzalo na čas vrch a pristavilo toto etnograficky korektné[142]si počínanie Bratislavcov. Pritom však predsa vo všetkom každý opravdový,
korenný Bratislavec porozumie sa so Slovákom čírym. I sami tí haraburdáci z
„Pozsonyvidéki Lapu“,[143]nakoľko nie sú prisťahovalci z toho šťastného kraja, kde golvy rastú na
hrdlách ako gajdy nafúknuté, po slovensky si kupujú zemiaky, kapustu a iné zeleniny na
tržišti bratislavskom.Bratislava od Matiášových časov neprestávala byť strediskom učených mužov, a to až do
najnovších časov, ktorí vyššie túžby svoje ukladali v dielach nesmrteľných ducha svojho.
Nás tu zaujíma strana tohoto ruchu, národu slovenskému prajná. Túto stranu vedie sám
kráľ Matiáš, známy po svojej spravodlivosti nie menej, než po svojej blahoprajnosti a
láske k národu a jazyku slovenskému. Tu sa preslávil on založením vysokých škôl. Tu
bývali a pôsobievali: slávny M. Bel,[144]tu Inštitoris-Mošovský,[145]Dankovský,[146]Slemenič,[147]tu Trenčanský,[148]tu Matej Šulek,[149]tu Kováč-Martiny,[150]tu Palkovič, tu zázrak nového veku, ten introit do toho proslulého
devätnásteho stoletia — ktoré už veľmi často sa menuje slovanským — založenie ústavu pre
reč a literatúru slovenskú[151](1803), tu tlačiarne a formálny úrad korektorský kníh slovenských, tu
konečne prvý zástupca v eminentnom toho slova zmysle národa slovenského na diéte
uhorskej pred r. 1848 Ľudovít Štúr a jeho národný orgán politický, tu celé pluky mládeže
nadšenej, vychované k dobru národa medzi múrmi bratislavskými. V Bratislave nad Dunajom
z ústavu pre reč a literatúru slovenskú povstala spoločnosť mládeže, z tejto vyšli po
šľapajach predchodcov ich, Šafárika, Palackého, Kollára spevci nadšení: Samo Chalupka,
Andrej Sládkovič-Braxatoris, Karol a Ľudovít Štúr, Janko Kráľ,[152]Janko Matuška[153]atď., publicisti a prírodných vied vedomci a štylisti prvej triedy: Daniel
Lichard a Bohuslav Karol Šulek[154](Záhrebský), prírody bádatelia: Daniel Sloboda, Jozef Holuby,[155]Dionýz Štúr[156]atď., pedagógovia: Benjamín Pravoslav Červenák,[157]Király,[158]Samo Ormis,[159]August Hor. Škultéty,[160]Ľudovít Grossmann[161]atď., filológovia, filozofi, archeológovia: Michal Godra, Ctiboh Zoch,[162]Ľudovít náš, Repický,[163]Viliam Paulíny-Tóth,[164]Janko Šafárik atď, medikovia: Klimáček, Bohumil a Michal Šulekovci atď.,
teológovia: Hlaváček, Kuzmány,[165]Hodža, Bohumil Molnár,[166]Ľ. Hroboň[167]a celý rad mladších, juristi: Boleslavín Vrchovský,[168]Ľudovít Turzo,[169]Mudroňovci oba[170]a celý rad iných. I v našich týchto najsurovejších časiech, v ktorých už iba
haraburdáctvo víťazí, vyznačuje sa Bratislava ako sídlo veľmi značných duchov ako medzi
mládežou, nadšenou za ideály človečenstva na oboch vysokých školách,[171]tak i medzi jednotlivcami tu osadenými. Bratislava nedá sa myslieť Slovákovi
bez pripomenutia si vďačného všetkých týchto zjavov, ktorými tiahne sa červená niť
životných tradícií národa slovenského.Sem teda, sem na brehy Dunaja, do mesta Dunajského, Brecisburgu slávneho, magicky
ťahalo to zo Záhoria trenčianskeho Ľudovíta Štúra hneď od prvej jeho mladosti, ale
dvojnásobnou silou vybúšila táto túha potom, keď okúsiac z kalicha hlbších vied nápoja
večnosti, vrhnutý bol okolnosťami do cudzieho géniovi svojmu oboru zamestnania.Pekný, strunovitý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zohrievajúci
sypúcimi očima a tmavogaštanovými, bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a
strojný, sympatický každému, elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno
bolo mu vzdorovať! Toť Ľudovít, navrátivší sa „do sídla uměn blahého“, ako sám
Bratislavu menoval. Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých
rečníkov! Jeho rúčky mohli by boli krášliť i najstrojnejšiu devu. Tváre bol
podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a
nestrhanej, takže v súmernú oválnosť vychádzala, vysokým, jasným čelom krášlená. V kráse
junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť. Príťažlivosť k sebe mal takú veľkú, že i
protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu. Hlas jeho bol zvonovitý,
prenikavý, jednak ku spevu, jednak k rečneniu, jednak k hrozbe ustrojený. Napadli ho
jeden raz večer traja juráti[172]haraburdácki a chceli s ním na Panenskej ulici[173](Nonnenbahn) začať potržku. Ľudovít Štúr privolal prvému, oprúc sa o svoju
palicu: „Mit akar?“[174]To s takým výrazom a s tak brnivým „akar“, že sa chlapom odnechcelo ďalej s
Ľudovítom naším, a odbehli. Lepšie duše poddávali sa mu bezvýnimočne.Toho času (1835) kvitlo lýceum.[175]Profesori boli odborní ľudia a haraburdáctvo netreštilo v pochabých hlavách.
Bol síce už zaujal stolicu filozofie Michal Greguš,[176]ktorý nadržoval Maďarom, bol veľkým patrónom maďarskej mládeže, predsedníkom
ich spoločnosti a rád si zavtipkoval o chudobnej vtedy literatúre slovenskej; ale čo sa
musí priznať a oceniť, bol odborný muž. Jeho veda bola filozofia, ktorá mu išla nad
maďarstvo. Kto mu lúskal tvrdé oriešky kategórií logických,[177]tomu bol priateľom, nech bol Maďar, nech Nemec, nech Slovák. Jeho srdce nič
tak neranilo, ako keď videl, že maďarská mládež prednášky jeho zanedbáva, zošity jeho
neodpisuje, neučí sa. To ho často rozhorčovalo proti nej, začo zase ona sa mu často
mstila, paškvíliky mu podhadzujúc, pod prednáškou mrmlajúc a pod. Greguš bol slovenského
kňaza syn, vedel slovensky, ale Vandrákov[178]v Prešove učeník, nacical sa jedu maďarónskeho u majstra svojho, ktorý ho
konečne i umoril. Miláčkami stali sa mu Slováci, z ktorých mnohí, ako Michal Mil. Hodža
a i., mimoriadne na jeho „jus naturae,[179]logiku, metafyziku,[180]filozofiu histórie[181]“ chodievali a vedeli si uctiť muža vedeckého. O tomto vydal svedectvo Greguš
pred samým Kollárom. O generálnom konvente[182]jeden raz navštívil Kollára, hovoril Greguš, čo ja mám z úst Kollárových:
„My tam v Prešporku všetko možné činíme, aby sme maďarskú mládež k štúdiám priviedli,
ale darmo namáhame sa; tej protiví sa každé hlbšie štúdium. Naproti tomu vaši Slováci,
ktorí z nikadiaľ žiadnej podpory nezakusujú, lúskajú ničmenej tvrdé orechy filozofie až
radosť. Moji najlepší študenti sú Slováci.“ Že Kollár na radostnú inak pre neho túto
zprávu nezostal Gregušovi dlžen svoju poznámku, to sa rozumie.Gregušov miláčik bol i Ľudovít Štúr, bár tento inými koľajami sa poberal; ale to
nevadilo, ako hovorím, u Greguša, ktorý držal na talent a pilnosť. Terajší duch
haraburdáckych profesorov by nebol tak generózny a taký objektívny.Odborný muž prírodných vied bol i Gabriel Kováč-Martiny, menovite uznaná autorita vo
fyzike a matematike, profesor výborný, muž solídny, vedám oddaný a k národu slovenskému
pietou a láskou sa nesúci, syn povestného superintendenta Michala Kováča-Martinyho.[183]Ba na konci svojho života, keď sa už idea národnosti zo svojej škrupiny
navonok dostávala, odhodlaný i k ráznemu zastatiu pravdy. Veľkú vážnosť svoju, akou sa
chovali k nemu kolegovia i konvent miestny[184]bratislavský, nejeden raz položil na váhu v obrane práva reči slovenskej.
Blahoslavená jeho pamiatka.Bez odporu však prvé miesto náleží z tohto nášho stanoviska Matejovi Ševrlaymu,[185]profesorovi teológie. Bol on najupovedomelejším Slovákom zo všetkýoh
tohočasných profesorov bratislavských, rodom z turčianskej stolice, tejto kolísky
veľkého Kollára a novšieho slovenstva. Žiaden z profesorov tak často nezalietaval na
prednáškach svojich do budúcnosti slovanskej ako Ševrlay. To bol olej na oheň mládeže
slovenskej. Interpelovaný raz, že ako mohol ako Slovan pomáhať maďarizmu na nohy vydaním
svojej gramatiky maďarského jazyka,[186]ktorú vydal ešte sťa profesor humanitných vied v Štiavnici, usmejúc sa,
hovoril: „Charissimi,[187]ja dnes hovoril o ďalšej budúcnosti národov, a tú budúcnosť snáď vy
dožijete; keď som ja maďarskú gramatiku vydával v Štiavnici, vtedy už predvídal som, čo
príde dosť skoro, a čo i prišlo u nás, toto hnanie sa po maďarčine; ja chcel mládeži
našej usnadniť prácu, aby snadnejšie mohla prísť k účinkovaniu verejnému. Vedieť po
maďarsky, neznamená pomaďarčiť sa. Len sa, charissimi, učte po maďarsky, uvidíte, že sa
vám to zíde k obrane vlastnej reči a národnosti, tak ako Maďari uškodia si velice tým,
že neučia sa iné reči!“Ševrlayho často navštevoval Ľudovít. V Ševrlaym mala mládež slovenská
najúprimnejšieho priateľa. Ako profesor teológie dotušoval Nemcom i Maďarom, aby sa po
slovensky učili, a užíval ten štatistický dôvod, že maďarských a nemeckých cirkví je
primálo a tak i slabé výhľady ich na stanice farárske, ak sa dokonale nenaučia po
slovensky. Úspechu ovšem to nemalo, ale pôsobilo hrdé povedomie v slovenskej teologickej
mládeži. Okrem toho býval Ševrlay predsedom spoločnosti slovenskej a tu nejeden raz
rozhovoril sa o cieľoch a úlohách vyšších mládeže slovenskej. Vo februári r. 1839 prijal
ochotne úrad centrálneho zberateľa a účtovníka príspevkov dobročinných na „Ústav pre reč
a literatúru Československú v Bratislave“.[188]Najstarší z profesorov bol Ján Grosz,[189]muž veľkej učenosti, historik a štylista, rodom Nemec. Z neho len Slováci
brali úžitok, medzitým čo Maďari smiali sa z jeho staroby, a Nemcom nechutilo jeho
prísne držanie na čistotu slohu latinského. Ľudovít upozorňoval mladších študentov na
krásy historického slohu Groszovho, ktorého i v nemoci postaveného častejšie zastupoval
na katedre.Tobias Godofredus Schröer,[190]pod pseudonymom Chr. Oeser (predlož to jediné z celého pseudonymu „s“ pred
celé meno, vyčítaš Schröera), v literatúre nemeckej ako estetik, básnik a historik
čestne známy, bol zvláštny zjav tohoveký nielen v Bratislave, ale v celom Uhorsku, kde
Nemci spali osudnejší ešte sen než my Slováci. Schröer vyznal sa v krásnej literatúre
slovanskej, zvlášť česko-slovenskej. Cestoval po Čechách a rád rozprával už v piatej,
potom pozdejšie vo vyšších triedach žiakom svojim o pomníkoch historických českého
národa, o hradoch staroslávnych, o výjavoch dejinných na nich a v kráľovskej Prahe.
Staviteľstvo, maliarstvo, poéziu českú vysoko cenil a vážil, čo nesmierne blahoplodne
účinkovalo na mysle schopného slovenského žiactva.Štúr v spojení so Schröerom zaviedol vyučovanie slovenskej mládeže v štvrtej a piatej
triede, kde sa veľa Slovákov nachádzalo, reči a literatúre slovenskej, a cvičil ich v
rečnení a slohu slovenskom. Pozdejšie roku 1837, keď Schröer prešiel za profesora
vyšších tried, účinkoval i na nástupcu svojho Tamasku,[191]ktorý po ňom prejal piatu triedu, aby zadržal tento poriadok, čo ten aj
ochotne povolil, a keďže Ľudovítovi rástli práce pod rukami, prepustil úkol tento
staršiemu daktorému študentovi, čím založený bol seminár chovancov pre vyššie spolky[192]a ústav slovenský, takže do rétoriky a poetiky, alebo sekundy[193]prichádzali chlapci už celkom v elementáriách slavizmu[194]pocvičení a vstupovali do spoločnosti slovenskej, zahrnujúcej v sebe všetku
mládež tried humanitných,[195]filozofických a teológie. — Štúr býval vzácnym hosťom u Schröera, ktorý
vysoko cenil jeho dary a zápal. Ľudovít uvedený bol Schröerom i do krúžkov vybraných v meste,[196]vzdelávajúcich medzi sebou povedomie národnosti nemeckej. Menšieho významu
osobnosti profesorské ani nepripomínam ako také, ktoré žiadneho poťahu nemali na deje
Štúrove.Na lýceu jestvovali toho času tri spoločnosti mládeže;[197]jedna, najväčšmi protežovaná maďarská, ktorej náčelníkom, protektorom a
obživovateľom bol Greguš; druhá nemecká, ktorú spravoval Schröer, tichá, kontemplatívna
a na počet najmenšia; tretia, najčinnejšia, ale aj najväčšmi strhaná a prenasledovaná
bola spoločnosť slovenská pod predsedníctvom Mateja Ševrlayho s riadnym miestopredsedom,
ktorý vlastne viedol, všetko a býval od spoločnosti slobodne volený, Ľudovít Štúr bol
jedným z najvýtečnejších týchto miestopredsedov.Študentstvo prichádzalo do Bratislavy najhojnejšie zo Štiavnice, Kežmarku, Levoče a z Prešova,[198]hromadne doplňujúc sa, ako som vyššie poznamenal, z nižších gymnaziálnych
tried bratislavských, sporadicky i z iných progymnázií, ako modranského, rábskeho,
banskobystrického atď. Pestrý a zaujímavých obrázkov plný to býval ruch a život na
počiatku školského roku.Slovenská spoločnosť mala svoju štúrovskú organizáciu. Získavať duše národu, to bolo
heslo Ľudovítovo hneď zrána peknej jeho mladosti, ktorá snaha rozvinula sa v plný kvet v
Bratislave, kam zovšadiaľ hrnula sa mládež vedochtivá, ale puncto nationalismi[199]docela zanedbaná, osirelá, ba už i pokazená a predsudkami zaujatá. Z
Dolniakov hrnuli sa beťári,[200]telesní chlapíci bez zmyslu vyššieho. Z horného Slovenska chlapci šumní, ale
opustení a nabraní obmedzenými pochopmi tu rodičov, tam učiteľov svojich. Štúr
rozprestieral siete prostriedkom svojej gardy, aká skoro zhromaždila sa okolo neho
zvlášte na počiatku školského roku, a dal verbovať i verboval sám do spoločnosti
slovenskej mladíkov. To bola metóda geniálna zotrieť z mysle prostej alebo obmedzenej
predsudky a bludy. Najhrdší a najneprístupnejší bývali študenti zo Štiavnice
prichádzajúci, kde Boleman[201]zručnosťou inak uznania hodnou pilnoval latinu; ale to bola aj jediná cnosť
jeho, lebo v ostatnom vtipy, ktoré mu ešte zbývali, metal po Slovensku, jeho literatúre
a národnosti, bár i on sám Slováčik úbohý bol. Žiaci Bolemanovi ako by sa rotiť začali k
opozícii proti štúrovcom, keď však najlepšie talenty medzi nimi, ako boli Červenákovci,[202]Grossmanovci,[203]Maróthovci,[204]Frndákovci,[205][206]Karol Raphanides,[207]Imro Blažkovič,[208]Repický a iní pritiahnutí boli do krážov Štúrových, prestala i táto
opozícia. Ján Breznyik[209]jediný vydržal pri ideále svojom, Bolemanovi, a stal sa jeho nástupcom, i je
až dosiaľ v Štiavnici. Pravdu vyznajúc, tohto talentu jediného sme závideli štiavnickej
opozícii a — i teraz povieme, škoda toľkého talentu v tých kalných vodách toho
haraburdáctva. Táto ryba veľkých rozmerov bola by potrebovala väčšieho troštička mora,
než je tá maďarská Tisa! Inak ale štiavnickým mládencom musí sa chvála dať, že
prírastkom ich strany slovenská spoločnosť bratislavská duchom Štúrovým, tým éterickým
idealizmom navnadená, dostala akosi rebrá a kosti realizmu. So štiavničanmi vtrhol do
spolku sloh prozaický a meral oštepy svoje so slohom básnickým Štúrovej školy. I
filozofia Gregušova — Herbartova[210]pôvodne — našla statnú junač na týchto mladoňoch; konečne pilnovanie latiny,
ktorá bola zanedbávaná pre štúdiá historické, estetické, poéziu a už pomaličky aj
politiku, dostalo svedomie a chlapci všímali si už viacej i filológie latinskej.
Zvláštny zjav, históriu svoju majúci, bol ten, že okolo Štúra krúžok velikých talentov
tak bol zhromaždený ako predtým ani zatým nikdy na jednom takrečeno časobode. Je len
ľutovať, že potomný život a osudy opravdu velikých talentov týchto, tak akosi zmakosili
pod seba, že ich veľkým vlohám nezodpovedali deje. Nemožno mi nenaznačiť veľké
schopnosti mladoňov tohočasných; Grossmana staršieho — mladší Ľudovít účinkuje dosiaľ
požehnane v Banskej Bystrici —, Frndákovcov oboch, Imra Blažkoviča, Repického,
opravdivého Mezzofantiho,[211]ktorý už za študentstva znal reči európske hlavné, okrem týchto perzsky,
arabsky, turecky, židovsky atď. Karola Raphanidesa atď. Smrť predčasná vychvátila nám
veľké talenty: Benjamína Červenáka, Baraňayho,[212]Priekopu,[213]Volku,[214]Ondruša,[215]Michaloviča,[216]Maróthyho (pozdejšie i brata jeho mladšieho Daniela), z ktorých prvý
poponáhľal sa pri inak slabej prirodzenosti zaryť hlboké šlapaje činoplodného génia
svojho už ako študent v Bratislave, potom ako kandidát teológie. Vyznačil sa činnosťou
prísnou pri ústave bratislavskom, dopisovateľstvom obšírnym s mužmi súvekými a spísaním
„Zrcadla Slovenska“ a biblických histórií.[217]Ku prvému písal som ja predmluvu. Oba spisy vyšli iba po smrti jeho. Popri
hlbokej učenosti bol Červenák najčistejší a najmocnejší charakter. On po odchode
Ľudovítovom na vysoké učenie hallské[218]prejal vedenie mládeže z ústavov slovenských bratislavských. Ľudovít podobal
sa láve, vytekajúcej z Vezuva, Červenák žule, vyčnievajúcej z rozbúreného mora. Oba
pôsobili k jednému velikému dielu, vždy dobrí bratia a priatelia. Ľudovít zhromažďoval,
Červenák usporadoval, tamten lietal sťa orol a k letu za sebou vyvolával všetko, všetko,
čo len aké-také krídelcia malo, tento úlohy rozdával, komu k letu, komu k behu, komu len
tak ku chôdzi potichmej. Ľudovít na nič nehľadel, len keď sa letelo s ním do výšin,
Červenák muštroval každého, kritika bola za jeho času nemilosrdná. Zápal u oboch
závodil, nič menší nebol u Pravoslava, než u Ľudovíta; ale tento vedel mu dať osobnosťou
svojou väčšieho výrazu. Ľudovít mal jedno oko prižmúrené pri mladoňovi krásnom,
zápalistom. Pravoslavove obe oči upreté boli najprísnejšie na ideálnu túto mládež! A
beda tomu, ktorý potkol sa dakde, zanedbal niečo, spustil z očú povinnosť národnú! U
Ľudovíta rýchlo sa zabudli poklesky, bár nie menej prísny býval v teórii povinností
národných, u Pravoslava bola vždy kniha otvorená zápisov hriechov. Keď komu uložila sa
úloha, a ten s osvedčením hotovosti k vykonaniu jej prejímal ju, už mohol byť istý
poznámky Červenákovej: „Nože ale, nech to nebude zas tak ako onehdá!“ (Ak sa mu totiž
prihodilo voľakedy nedostať slovu.) „Prečo ste neboli včera vo spevokole,[219]mali sme hosťa N. N.“, uderil na jedného zo spoločnosti, ktorý si s fajočkou
vykračoval po zadunajských luhoch.[220]„Verte mi, že ani na tú holbu piva som nemal.“ „A na tabak ste mali? Ste mi
vy to za Slovana! Radšej prefajčiť tie dva groše[221]ako tajsť, kde tak mnohému možno sa naučiť!“ Ak mal ktorý slabosť
kávičkovania a ukradnul sa osamote do kaviarne, mohol už istý byť, že mu to Pravoslav
vyvŕbi pri danej príležitosti. Poznamenať nádobno, že prísno zabráňané bolo údom
spoločnosti osamote navštevovať kaviarne. Bol to istý prvokresťanský rigorizmus, pri
ktorom dojemne vynímala sa tá slobodná, veselá, čerstvosťou kypiaca mládež.Na čele maďarskej mládeže stávali tiež Slováci. Pripomeniem Teodora Gedulyho[222]a Krupca,[223]nadšených mládencov, ktorí zapaľovali mládež vymyslenými číslami. Pamätám sa
dobre na jednu z rečí Krupcových, v ktorej počet Maďarov vystupoval už vtedy na pätnásť
miliónov! Rozumie sa, že potom v spoločnosti slovenskej vydávali sa úlohy štatistické a
vyhľadávala sa štatistická literatúra, aby konštatovala sa kolosálna lož Krupcova. Tak
sa to študovalo za časov Štúrových: ani jedno haraburdáctvo neodišlo bez špeciálneho
štúdia hlbšieho, pomocou ktorého dokázala sa pravda života slovenského. Medzi
haraburdáctva, ktorými lapali maďaróni hýľov slovenských pre svoju spoločnosť, náležala
na prvom mieste bájka sprostá o bielom koňovi,[224]za ktorého mali predať Slováci svoju krajinu. To zas viedlo k historickým
štúdiám a stáli o tom hádky vedecko-historické medzi mládežou. „Pro pulchro namque
parippo, nec stultus proprias redderet ullus opes,“[225]znie mi ešte v pamäti básnického apologetu slovo, vzťahujúce sa na túto
bájku. Tak mládež slovenská cvičievala sa v boji duchovnom, preto aj ťažko bolo
haraburdákom pomýliť kráže Štúrove. Len obmedzené hlavičky, ukrývajúce do tmy rozumček
svoj, hromadili sa okolo protežovaného zlatého teľaťa blbstva. Sokoli Štúrovi mali každý
deň nové a nové zamestnania s ideami, ktoré viedli ich k novým štúdiám.Na konci školského roku organizoval Štúr svoju gardu k nastávajúcim prázdninám a
počiatkom budúceho roku školského. Program a úlohy boli vydané v nasledujúcom objeme:
Každému bolo za povinnosť uložené vyhľadávať talenty a volať ich do Bratislavy k
ďalšiemu vzdelávaniu sa, žiactvo z iných škôl ťahať sem na brehy Dunaja; nadpriadať
priateľstvo s neznámymi a dať im okusovať známosti nové, rečniť im básne výtečné
slovanské a upozorňovať ich na tieto kráže malebné, do ktorých rozkoš je vojsť a znať sa
byť členom tak vznešených a velikých ideí. Speváci lepší nabraní boli piesňami národnými
i vyššími básňami, ku spevu prispôsobenými. „Slávy dcera“ hrala prvý zástoj. Z tých dôb
pochádzajúci staríci ešte i teraz vstave sú zarečniť so zápalom rad zneliek
oduševňujúcich. Tak vystrojená mládež rozišla sa z lúčivého zasadnutia[226]spoločnosti a zo spevokolu na to nasledovavšieho po šírom Slovensku. Okrem
toho vydané boli úlohy každému: zbieranie piesní a povestí národných, zaznamenávanie
mien hôr, vrchov, dolín a stráň po kraji slovenskom, zoznam národu slovenskému prajných
ľudí, mená mužov učených, s literatúrou slovanskou sa zaoberajúcich atď. atď.Pri návrate však do škôl každý čelnejší mladoň mal za povinnosť uložené aspoň
dvoma-troma dňami skôr sa dostaviť a čakať na svojich nových adeptov a prijať ich do
krážov Štúrových, spolu však náčelníkovi tomuto oznámiť charakteristiku nových nádejných
členov. Koncom každých prázdnin bola činnosť Štúrova napnutá. Tu opatril pomocou
profesorov hodiny jedným, tu druhým pomáhal vyhľadať lacnú hospodu, tu tretích pritiahol
k sebe a dával im súkromné hodiny v gramatike slovenskej, aby čo najlepšie pokračovať
mohli vo spoločnosti. Donesené práce a štúdie krajov nocou prehliadal, opravoval, k
verejnému čítaniu jedny, druhé k súkromnej potrebe oddeľoval, a keď už všetko bolo v
poriadku, slávnostné otvorenie zasadnutí vyhlásil, piesňou ním zloženou a rečou nadšene
prednesenou zahájil.[227]Nato nasledoval spevokol, ktorý prilákal ešte i tých, ktorí nedôverčivo
stáli bokom a klátili sa medzi vstúpením do jednej, slovenskej, lebo do druhej,
maďarskej, spoločnosti. Jedni boli už zapísaní do oboch spoločností a čakali len, ktorá
ich lepšie pritiahne k sebe. Spevokol bol plný rečí a spevov, a tu nejeden až k slzám
pohnutý hneď na druhý deň išiel k tajomníkovi o zápis do spoločnosti slovenskej. Tak
rástol počet členov slovenskej spoločnosti z roka na rok. Prvotný počet tridsiatich
vzrástol pod Štúrom znenáhla na osemdesiat až na sto dvadsať, nečítajúc v to mládež
nižších tried gymnaziálnych.Zasadnutia verejné bývali v dvorane lyceálnej prímy[228]a rozpadli sa na dve časti; v jednom v stredu a v sobotu od druhej hodiny
držalo sa zasadnutie spoločnosti, v ktorom rečnili sa práce klasické básnikov
slovanských, v mimoriadnych prípadoch povedené i pôvodné básne členov spoločnosti,
rečníci bývalí prísne posudzovaní[229]ohľadom rečnenia; čítali sa práce, ktoré pred týždňom donesené a ku kritike
oddané boli druhému; po prečítanej práci nasledovalo čítanie kritiky. Hodiny tieto boli
veľmi zaujímavé. Hádali sa mládenci vedeckí až do vyváženia dôvodov. Zápis viedol
tajomník spoločnosti. Zápisnicou z minulého zasadnutia začínalo sa každé zasadnutie.
Druhé boli hodiny prednášok rozličného obsahu, ktoré držiavali miestopredsedovia; za
Ľudovítovho miestopredsedníctva bývali prednášky gramatiky československého jazyka,
potom literatúry slovenskej, histórie kmeňov slovanských. Červenák učieval
srbsko-chorvátsku reč a prednášal históriu Juhoslovanov. Boleslavín Vrchovský, jurát
toho času nadšený za slaviansky rozvoj, hnal mládež slovenskú do rečí európskych, do
angličtiny, francúzštiny a taliančiny, v ktorých sám bol veľmi zbehlý a súkromne
zhromažďoval mladíkov k cvičeniu sa v nich. Sám Štúr a Červenák sedávali v takej chvíli
u nôh nádherného toho mladíka. Krásny mladoň nízkej postavy, modrých, jasných, veľkých
očú, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tváre mliekom umývanej, ružami vykladanej,
výmluvnosti okúzľujúcej a nadšenia plný. Zjav tento báječný, zajasavší sa v mládeži
bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohoto stoletia, dlho nechával po
sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti. Nadšenie a výmluvnosť Vrchovského,
možno, prevyšovali ešte i Ľudovíta, očítanosť jeho v anglickej, talianskej a francúzskej
spisbe aspoň prevyšovala Ľudovítovu očítanosť, ktorý vyznal sa zase v poľských,
juhoslovanských a ruských literatúrach, a čím prevyšoval Vrchovského, to bol silný
charakter a jadro, samé jadro bola jeho vedomosť. Ak pochytili sa s Boleslavínom do
hádky o Byrona,[230]išlo do živého! Výtečný krasorečník Boleslavín so slzami v krásnych očiach
počúval repliku Ľudovítovu, dokazujúceho hanobenie človečenstva, kresťanstvom
posväteného a vykúpeného z tenat oplzlej pohanskej romantiky, tým vzývaním premršteného
poétu Západu. „Nuž či to je poézia, majúca k ideálu pozdvihnúť človečenstvo a národom
slúžiť za maják ich púte dejinnej, keď sa to telo až do omrzlosti pretriasa na
vidličkách a vystavuje na obdiv každá časť jeho?“ zavieral obyčajne Ľudovít svoju
filipiku proti Byronovi. Boleslavín skutočne k slzám býval pohnutý, no v hlbine svojej
duše nepresvedčený. „To má z Byrona!“ horkobolestno glosoval Ľudovít potomný, pozdejší
život tohoto mimoriadnych schopností, talentu velikého, krásy zrovna zázračnej muža,
toho muža, ktorému on ku cti piesne skladával a ospevoval činnosť jeho
ideálno-mládeneckú. Štúr bol idealista, to nedá sa zaprieť, ale každá žilka jeho
idealizmu viedla hneď do života; žiaden z našich slovanských peknoduchých idealistov
nebol tak spolu praktickým kresťanom ako Ľudovít Štúr! Najväčší miláčik jeho,[231]jeho ideál poklesnul raz a Ľudovít zlomil palicu nad ním. „N. N.-ovi po
Všeslavii zazvonili; mně již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost lichotíci
žena zakopala. Pokoj prachu.“ — O jednom obdivovanom velikom Slovanovi,[232]ktorého vzývať hotový bol Ľudovít, keď počul hodnoverne, že majúc prijať
chudobnú matku svoju, nedovolil to driev, než sa jej šaty módne, panské, veľkomestské
pripravili, a len tak dovolil žene svojej predstaviť matku svoju, keď bola už v tých
panských šatách pripravená, riekol: „No, braček, to tiež kus kože filisterskej; eh!
škoda úcty slovanskej takému vzdávanej, ktorý ani potiaľ neprišiel: ,Cti otce svého i
matku svou, abys dlouho živ byl na zemi!‘“ A mohol bych uviesť viacej takýchto
príkladov, ktoré všetky poukazujú na opravdovosť kresťanského zmýšľania Ľudovítovho pri
jeho nesmierne tklivom idealizme. Samo prúdenie veku bolo racionalistické, škola
racionalizmom páchnúca,[233]Ľudovít bol tiež na površí svojom racionalista, čo uvidíme na jednotlivých
črtách jeho náhľadov: ale výchova, duch matky, tradície národa a cirkvi, tie neboli
predsa nikdy udusené v ňom a vyrazili sa zdanlivo v odpore s jeho filozofiou. Kde bolo
treba priložiť mieru pravú na človeka, dej, zmýšľanie, tu vždy siahol Ľudovít k miere
jedine pravej: ku kresťanským zásadám. Nuž ale o tom častejšie nám príde hovoriť.Rok školský mládeže slovenskej bratislavskej čítal sa po zasadnutiach spoločnosti, od
stredy do soboty bývali stanice života vyneslej tejto mládeže. Každé zasadnutie bolo
dejom v živote spoločnosti i jej členov. Ľudovít okrem hodín riadnych, verejných, držal
súkromné schôdzky cieľom cvičenia mládeže v reči spisovnej československej, kde
vykladával s nadšením „Slávy dceru“, menovite predspev a znelky vyberané, potom Mickiewicza,[234]Hollého a niektoré charakteristické piesne národné. V tomto období bol
Ľudovít vzorom horlivosti za čistotu klasickej českoslovenčiny a prísne vytýkaval
premnohé germanizmy, ktorými vlnili sa české časopisy i mluva spoločenská. V jednu
hodinu mali neraz mladíci slovenskí príležitosť očuť z úst Štúrových rečnenú baladu
Mickiewiczovu, odsek zo „Svatopluka“ Hollého a zo „Slávy dcery“ Kollárovej
najvýraznejšie znelky spolu s ich výkladom. Už tu ukazoval Ľudovít zvláštnosti
filologického stroja nárečí slovanských[235]a vyzdvihoval krásy reči a celé zloženie slovenčiny. S výstrahou
najprísnejšou poukazoval na tie zakorenivšie sa v slovanstve zlozvyky, kde jeden kmeň
druhý pre zvláštnosti reči jeho vysmieva a potupuje,[236]ako Kekavcov Záhrebčania,[237]Krajncov Chorváti, Hanákov Slováci, Dolniaci Horniakov, Paderáci Včúlákov,
Spišiaci Rusniakov atď. Všetko toto odsudzovalo sa sumárne ako výplod blbstva a otroctva
a ako výmysel vrahov našich korenných. Všade tam, hovorieval Ľudovít, sú vrstvy na
vrstvách pokladov národných, len treba siahnuť k tomu a vzdelávať to i vzdelávať seba na
tom. Pravda, nie všetci, a ani nie všetci múdri, ba ani nie všetci najmúdrejší chápali
to, čo Štúr zvestoval; medzitým učili sa chlapci-junáci všetko, a hlavne učili sa v
škole Štúrovej milovať všetko slovanstvo, či v čamare a surke, či v halene a rubaške,[238]a to učinilo i potomne Štúra velikým. V tomto bode, vo velikom období
stredku 19. storočia máloktorý učenec môže sa jemu rovnať.Tento idealizmus Štúrov však i tu bral na seba praktickú podobu, on ideály svoje hneď
v praxi chcel vidieť uskutočnené a i kde nebola skutočnosť života k idealizmu
rozpoložená, on mocou-silou hľadel si ju pretvoriť v mysli svojej tak, že holá, čistá
próza pomerov života stávala sa mu ideálnou a živila jeho ducha i pákou mu bývala k
podnikom.Chorváti, ako známo, chodievali na uhorský snem do Bratislavy.[239]S vyslancami chorvátskymi[240]celý sbor mládeže, mladých advokátov, jurátov, pisárov a juristov prihrnul
sa do mesta dunajského, aby sa učili právam krajinským. Ľudovít nemal väčšej a súrnejšej
práce než nadpriasť s nimi známosť, čo tým ľahšie išlo, že reči chorvátsko-srbskej
dokonale znalý bol a i mládež slovenská čítala už srbské a chorvátske časopisy. Kroz
chorvátsku mládež zoznámil sa pozdejšie Ľudovít i so samými vyslancami chorvátskymi, ako
boli: Bužan,[241]Klobučarić,[242]gróf Janko Drašković,[243]Metel Ožegović,[244]barón Kulmer[245]a iní. Srbská mládež krem toho už od dávnejších čias hromadne navštevovala
bratislavské lýceum,[246]ktorého zvláštnym ctiteľom a priateľom tu študujúcich Slovanov bol slávny
patriarcha karlovický Štefan Stratimirović Kulpinský[247]a večnej pamäti Jozef Ilija Rajačić,[248]podobne pravoslávny patriarcha karlovický. Tamten prvý, t. j. už roku 1801
učinil slávny počiatok fundácie stolice slovenskej reči a literatúry na lýceu
bratislavskom, darujúc veľkomyseľne päťsto zlatých ku základine tej. Rajačić býval tiež
velikým priateľom a dobrodincom študujúcej slovenskej mládeže. Pamätné je, že Ľudovít
Štúr svoju „Nauku reči slovenskej“[249]tomuto posvätil, ako „vrúcnemu priateľovi náuk i rodín slovanských.“ Tak už
od mladi Ľudovít náš rozhadzoval svoje siete v mori Slovanstva.Chorvátski velikáši,[250]vyslanci a mládež snemovná navštevovali častejšie i zasadnutie spoločnosti,
ku ktorej príležitosti Ľudovít zaobstaral najlepších rečníkov v hlavných nárečiach
slovanských, potom básnikov, nadšene bratov Chorvátov vítajúcich v kruhu slovenskom. To
náramne dobre šírilo vzájomnosť slovanskú medzi kmeňmi juhoslovanskými a
severo-slovanským, a blahočinne pôsobilo menovite na Chorvátov, ktorí, hrdí na svoju konštitúciu,[251]bohužiaľ častejšie zapomínať hotoví boli na iných bratov slovanských. I tu
Štúr sprostredkoval neraz zhodu a dobré porozumievanie si medzi Srbmi a Chorvátmi.
Mládež chorvátska i srbská brávala účasť i vo spevokoloch;[252]posledná rada navštevovala i riadne zasadnutia, v ktorých Ľudovít mnoho
hovorieval, tu ako zapisovateľ a tajomník spoločnosti, tu ako posudzovateľ donesených
prác alebo ako rozsudzovateľ medzi stranami, v hádkach postavenými.Musím ešte pripomenúť činnosť a vplyv Ľudovíta ako študenta a jeho pomer k
profesorom. Bol obratný latinák, ktorá reč bola vtedy náukozdelnou, a k tomu znateľ
gréčtiny; používali ho teda profesori k zastupovaniu prekazených v prednáškach učiteľov
v nižších triedach tak dobre ako i vo vyšších. Zastupoval profesora v syntaxi, v sekunde
I. i II. behu,[253]podobne v histórii všeobecnej atď. Býval miláčkom profesorov pre svoj vzlet
ideálny, pilnosť zázračnú a tú elektricitu celej povahy jeho, ktorá prúdila sa z neho a
priťahovala k nemu všetko. Sama spupná a často rozpustilá mládež lyceálna, nepatriaca do
krážov jeho, s ktorou i riadni profesori časté ťažkosti mávali, rada s dobrovoľnou
poslušnosťou poslúchala ho. Maďari si len mumlali medzi sebou: „Kár, hogy nem magyar!“[254]Okolo triedy, v ktorej Štúr vykladal, mohol človek kedykoľvek ísť, žiadneho
hlásku iného nepočul, iba zvonovitý, rozliehajúci sa až po ambitoch lýcea hlas
Ľudovítov. Hodinu pod ním neoznačovalo šúchanie nohami, ba nejeden raz profesor dvoranu
tú v následnej hodine zaujať majúci upozorniť musel mimoriadneho suplenta na odbitú
hodinu, a vtedy rozchodila sa mládež s „vivatmi“, „éljenami“[255]a „ať žije!“ („Sláva mu“ uviedlo sa až pozdejšie mojou piesňou: „Už se zlatá
dennice nad Krivánem bliskoce.“) Toto, prirodzene, mocne účinkovalo na celé študentstvo,
takže i neprajníci zásadní, akí vtedy pod vplyvom Kossuthovým,[256]ako juráta, množili sa rapídne, umĺkali, žalostiac jedine, že nie je
Maďarom. I ja som v tomto období času r. 1836[257]schvátený bol do krážov Štúrových a hodený na maďarčinu, ktorej učil som sa
s radosťou sám, a potom filozofiu, súc už v sekunde profesorom Gregušom potiahnutý k
vede tejto „Praecognita logicami“[258]jeho. Náležal som k prvým jeho dišputátorom, ktorým on dával úlohy k
dišputám a tak ostril vtip a rozsudok budúcich svojich poslucháčov filozofie; keď už
priatelia moji, najmä Juraj Zaborský, plávali vo vodách Štúrových, ja ešte lúskal len
úlohy logické a tak z módy sa i maďarizoval. O toto posledné nemával som hádky s
priateľom svojím; o toľko viacej hádali sme sa však o Štúra, ktorého ja podvrhoval
svojim kritickým poznámkam.Čo mňa odtískalo od Ľudovíta, to bola moja filozofická pýcha.[259]Ja som bol pyšný na svoje „praecognita logica“ a akýsi starý Adam[260]hýbal sa vo mne, keď som videl to zbožňovanie Ľudovíta. Jeho ideály, o
ktorých počul som ho sporadicky a len tak ukradomky hovoriť, zdali sa mi nie dosť
filozofickými, a priateľ môj Záborský nebol vstave rozprášiť tento môj samoľúby
„horenos“. Tak som sa ja až do filozofie perpendikuloval[261]medzi filozofiou a ideálmi Štúrovými. Do maďarskej spoločnosti som nechodil,
bo tu mi iná pýcha zavadzala. Posmešky na Slovákov šprihané a hany na históriu národa
tohoto kydané, prv než ešte pocítil som svoju náležitosť k národu môjmu, mocne odtískali
ma od takejto spoločnosti. Konečne nahliadol som, že v takejto negácii niet ďalšej úlohy
pre mňa a sám počal som sa súkromne učiť gramatiku československú. Prázdniny r. 1835/6
celé venoval som teórii a praxi reči tejto. Písal som verše a skladal veselohry,
opisoval radosti prázdnin, viedol denník dosiaľ latinský po slovensky a tak so vstúpením
do filozofie bol som už dosť pripravený ku vstúpeniu i do spoločnosti slovenskej. Tento
proces duševný opísal som kedysi v „Sokole“ Paulinyho pod názvom „Zaviate ale
nezapomenuté lísťa“; koho by to zaujímalo, dočíta sa ho tam. Dosť na tom, Štúrova
osobnosť a jeho elektrika podmaňovali mu ľudí dobrej vôle.Pilnosť jeho presahovala všetky medze možnosti. On stačil zastupovať profesorov v
rozličných predmetoch učebných, on vynikal v spoločnosti osemdesiatich alebo i viacerých
samorastlých, pilných, nadaných mladíkov, on korigoval mladších práce, on kritizoval
starších plody, on zaobstarával rozličné komisie vonkovských priateľov, on vyučoval v
prednejších domoch bratislavských synkov, aby seba udržať mohol, on korepetoval[262]začasto so synmi veľkých pánov zo zahraničia, ktorí v ústave blaškovićovskom
boli na učení — ako istý Aristarchis[263]— atď. A k tomu sokolie jeho oko ešte striehlo, kde ktorý talent by polapiť
a do svojich krážov uviesť mohol. Študoval nad to svoju históriu, filológiu, záverečné
novšie reči európske, estetiku, Homéra atď. Ale pera si ukrojiť nevedel.[264]Nosil sa vždy elegantne, ale ručník na hrdle si uviazať nevedel. Perá mu
robili iní, ručník mu vždy jeden z najlepších priateľov uväzoval. Kalinčiak býval dlhé
časy takýmto jeho ceremonialistom.[265]Fajka a čierna káva pomáhali mu premáhať sen nočný, ktorého miesto zaujímali
obšírne korešpondencie s vonkovskými priateľmi a poézia. Do kaviarne alebo na bál nikdy
nešiel, jediné jeho zábavy boli výlety do hôr, na zámky a do spevokolov, pri ktorých pri
pohári piva a dákej klobáske spievavalo a rečnievalo sa do polnoci. Prez mieru veselého
nikdy nebolo ho vídať, ba keď sa spoločnosť rozohriala a veselosť vystupovať začala v
bezstarostie, zanôtil sám „Nitra milá, Nitra“ a po hymne tejto rozrečnil sa Ľudovít o
historických rozpomienkach a veselé tváre pokryla zádumčivosť. V takomto pocite nejeden
raz pretrhnutý bol spevokol a každý sa chytal za vačok, platiac svoju skromnú trovu a
zamyslení poberali sa šuhajci domov.Reči jeho boli vždy rovnako merané zápalom. Prvá jeho reč pri otváraní spevokolu, z
príležitosti už či dákeho hosťa — akých často mávali sme z šíreho Slovanstva — či, ako
podotknuto, z príležitosti daktorej piesne, alebo i otázky verejne mysľami slovanskými
hýbajúcej, bola vždy tak plnokrásna, súmerná, premyslená, zápalom za myšlienku slovanskú
nesená ako posledné jeho slovo, k rozchodu povedané.„Veľa tvoriť (duchovne), málo troviť, sa učiť, bratia, buď naša snaha,“ hovoril pri
jednej príležitosti, „za jedno preto, že nám prichádza teraz častejšie obetovať ten groš
na časopisy a knihy, bez ktorých niet života, za druhé všetci rodičia slovenskí budú nám
radi svojich synkov zverovať, keď sa medzi nami poriadku a skrovnosti priučia, a za
tretie, čo je najpodstatnejšia príčina, pre ktorú skromnosti a skrovnosti navykať máme,
že žiaden nie je slobodným a samostatným človekom, ktorý nevie už v mladosti navykať na
spokojstvie s málom, ktorý troviť a len troviť naučí sa a zvykol pohodliam života; bo
keď v muža vzrastie, nepovedú ho viacej jeho ideály, presvedčenie jeho duše, láska jeho
srdca, ale pohodlie a rozkoš, na ktoré v mladi navyknul. Potom už ta dá všetko nadšenie
svoje za kus chlebíčka. Národ i kráľovstvo nebeské začaruje — za bedársky telesný
život!“Aké to proroctvo! A vtedy veru ešte nebolo príčin, toľko žalovať sa na túto boľačku
chlebárstva. I sama maďarská mládež bola ideálnejšia, ona haraburdáčila síce, mámila sa
bludárskych historikov a blbých politikastrov haraburdáckymi lžami,[266]ale nerobila to pre chlieb. Na strane slovenskej nebolo povedomia národného,
ale to nepovedomie neišlo z chlebárstva. Teraz už rozumieme prorockej náuke Štúrovej,
kam bola namierená, keď sa podívame, ako riedke sú rady mládeže terajšej ideálne
ponímané, a aká masa hmotárskych haraburdákov čmiara sa životom! Naučili sa na pečienky
a strebanicu uprostred štúdií, inak snáď i lepších, až prešli doby študentstva a potom
už len hnať sa za mastnými sinekúrami, ako to vidíme najmä na odrodilskej cháske
haraburdáckej.„Veľa tvoriť — málo troviť!“ buď vaším pravidlom, mládenci slovenskí, ktorí chcete sa
opravdove vydať v službu ducha, Štúrom tak vám za údel položenú.Mládež štúrovská, to môžem s dobrým svedomím rieknuť, stávala sa zo dňa na deň
vážnejšou, opravdivosti morálnej plnou, nadšenejšou za pravé ideály mladosti. Mával vždy
dvojakých učeníkov: jedni stávali bližšie k nemu, z čoho často i žiarlivosti pochodili;
i bol na to upozornený Ľudovít; ale bez toho už raz byť nemohlo, to sa zmeniť nedalo;
museli sa spokojiť i tí druhí, ktorí len ďalej stávali. Tým prvotriednym zveril sa celý,
zdelil im štúdiá svoje tajnejšie, najmä poťahujúce sa na tohovekú politiku európsku, po
ktorej nástroje metternichovské[267]čenichali vo všetkých vrstvách spoločnosti ľudskej a hlavne po kruhoch
študentských. Ľudovít bol domácim učiteľom a domácim, veľmi vítaným priateľom u
kníhkupca Schwaigera a lekárnika Fiedlera;[268]oba domy jedny z prednejších v meste; najmä u Schwaigerov oboznamoval sa s
najnovšími plodmi literatúry. Francúzske, nemecké, poľské brožúry[269]dostával tam k prehľadu, význačnejšie i nadobýval si sám a história oného
pohnutia duchov slovanských, ktoré sa tiež poľským povstaním z r. 1830/1[270]menuje, bývala predmetom úvah v užších týchto kruhoch mládeže. Sympatie
poľské trvali v mládeži v prvých rokoch a verejná tajnosť bola, že Samo Chalupka sám
poberal sa Poliakom na pomoc,[271]no od hraníc späť bol upravený a príduc k bratovi Jánovi do Brezna s
neporídzenou, veselým vtipom bol od neho uvítaný.[272]Hlbšie štúdiá Štúrove všetkých motívov poľských[273]viedli ho zo sympatií ku kritike, kde i našiel pravý stredobod domácej tejto
slovanskej rozopre. Je to dráma rodinná, hovorieval, v ktorej v prvom dejstve vystupoval
brat Poliak s krivdením brata ruského, v druhom vystúpil brat Rus a zmocnil sa brata
poľského, ktorý kričal už v službe vyššej ducha: „Za naszą i waszą wolność,“[274]ktoré ale heslo padlo do vody a dráme uzol sa zaviazal, v ktorom brat ruský
je víťazom, ale Poliak v kútiku utiahnutý odpovedá na otázku: ako dlho trvala vaša vojna
o nepodľahlosť? „Głośna dziesięć miesięcy, tajemna dotąd trwa!“[275]To „dotąd“ zdá sa veštiť tragédiu slovanskú, ale Štúr hovoril o dráme a
myslel, že dráma tak musí sa skončiť, ako svár Marka Kraljeviča s Andrijom,[276]jeho bratom. Na Turka svorne šli oba so svojimi buzdovanmi. Rus i Poliak v
duchu slovanskom musia sa zmieriť, a to sa stať musí voči vrahovi mena slovanského,
ktorému ide o zotretie oboch z tváre zeme.Ľudovít v tomto výhľade potom vykladával Puškinove, Chomiakovove, Mickiewiczove,
Kollárove básne[277]a proroctvá a jednotil v jednej myšlienke rôzne predstavy života velikánov
týchto. S objektivitou podivuhodnou a s pravým tacitovským heslom[278]„sine ira et studio“[279]vykladal charaktery z tak rôznych strán, ako ich história poľsko-ruská
uviedla v tom veku na prkná. Oduševnení poručíci a chladnokrvní generáli poľskí jednak
vystupovali v mysli jeho malebne; a keď líčiť počal vernosť ruskú, keď ospevoval srdce Konštantínovo,[280]rozorvané láskou k Poliakom i ľútosťou nad ich zaslepením, alebo opisoval
starého Chłopického,[281]žiaka to vo válčení ešte hen Kościuszkovho[282]a Dombrowského,[283]ako jazdiac pred frontom vojsk, okrášlené mal prsia rádmi poľskými vedľa
ruských rádov, teda až zachádzal sa entuziazmom a dodal nakoniec: „Tak, hľa, bratia,
vyzerajú Slovania, a to i keď vraždobne stoja proti sebe! Nič, bratia, nič inšie nechýba
Slovanom, ako onen Turek kraljevičom srbským bájnej slávy a múdrosti, Markovi a
Andrijovi! Čo to potom budú za postavy histórie sveta, keď nie druh druhu naproti, ale
spoločne vrahovi voči stáť budú!“To bývali súkromné rozpravy na vychádzkach do hôr, pri mlieku a chlebe. Tí šťastní
junoši, ktorých pripúšťal ku týmto sympóziám,[284]ako to žartovne sám po Sokratovi[285]menúval, nevedeli sa dosť prenachváliť Štúrovho zápalu a jeho jasavých,
blýskajúcich, duše zapaľujúcich náhľadov na históriu slovanskú. Premnohí zatúžili po
tomto kruhu a Štúr nebol tvrdý, naopak, čím viacej mládeže vídal okolo seba na výletoch,
tým radšej bol a tešil sa z každého mladoňa, pristúpivšieho do kruhu jeho. Vtedy však
predmety rozpráv bývali iného obsahu. Marko Kraljevič, piesne národné, dumky maloruské,
história Veľkej Moravy, zprávy najnovšie za sveta slovanského, to bývali predmety
zhovárok a okrem toho prehľad mladoňov a ich štúdií. Štúr, keď zbadal v škole pod
prednáškami daktorú peknú tvár, výrazné oko, pilnú myseľ a nepozoroval ho v týchto
kruhoch svojich, vyzvedal sa po ňom, odporúčal ho pozornosti priateľov a staral sa, ako
by ho dostal k štúdiám národným. „Kozí vrch“,[286]„zadunajské luhy“, „Batzenhäusle“,[287]to bývali najobyčajnejšie miesta výletov. Tu v tôni hôr, lebo na trávnikoch
zelených chvíľami zas poležiac a sediac polo, a okolo neho do polkruhu rozložená mládež,
hovorieval Štúr veľa o svojich dumách, o povinnostiach velikých mládeže a o postavení
biednom slovenského národa. Všetci počúvali mladého proroka tíškom, len tu i tu skrsla
dáka otázka, ktorú zodpovedal Ľudovít, alebo prejavený bol výraz zápalu, vznieteného v
búrnych výkrikoch pochvaly. Nato išla pieseň dokola i pieseň sborová; išlo rečnenie tu z
Kollára, tu z Mickiewicza, tu prednášali sa plody iných básnikov slovanských. Pri
takýchto výletoch vznikali myšlienky a nárady nové, ktoré potom rozvažovali sa riadne od
spoločnosti a nejedna z nich uskutočnila sa.Tak povstala myšlienka vydať tlačou zdarnejšie práce, menovite ktoré v spoločnosti s
prajnou kritikou sa stretli alebo súdom spoločným vnesené boli i do pamätnej knihy. To
sa stalo a„Plody učenců řeči a literatury československé na ústavě
břetislavském“[288]vyšli roku 1836 prácou a námahou hlavne Ľudovítovou, potom Ctiboha Zocha a
iných. Tak povstala myšlienka a nárada osláviť pamiatku zaslúžilého priateľa národa
slovenského, zomrevšieho v Skalici, Štefana Ďugu,[289]k oslave ktorého vydal sa„Truchlozpěv“atď. Tak
povstala ešte ďalej siahajúca myšlienka vydať„City vděčnosti“[290]k oslave najprednejších tohovekých hýbateľov života slovanského, mužov na
všetkých stranách šíreho Slovanstva účinkujúcich. Táto nárada bola, pravda, ťažká k
vyvedeniu, ačkoľvek Ľudovít všetky sily vynakladal na uskutočnenie myšlienky tejto,
pracujúc sám väčším dielom na životopisoch mužov, majúcich prísť do venca toho.
Pracovali najlepší básnici vyše dvoch rokov na zostavení diela toho. Ale nevyšlo. Neviem
sám, na čom zadrhlo sa predsavzatie toto. Bezpochyby politické a opatrnosti dôvody
odradili prednejších mladoňov týchto od prevedenia predsavzatého úmyslu. Možno, že i
skúsenosť pri„Plodoch“odstrašila Ľudovíta od prevedenia diela.
Tohočasí vlastenci slovenskí zápasili ešte veľmi s predsudkami. Nevídané bolo vtedy, aby
mládež vystupovala bola verejne s plodmi literárnymi. To bolo privilégium len tých
jediných starých pánov, ktorí chceli vidieť mládež pekne tíško v područí svojom učiť a
pripravovať sa k úradom a potom i k vydávaniu knižiek k dobru národa. Medzitým mládež
bola v práve životnom a život ju ospravedlnil. Tie„City
vděčnosti“, nakoľko už boli spracované, ako sa mi vidí, dostali sa i s inými
spismi spoločnosti do rúk Gašpara Fejérpatakyho.[291]Kto ich kedysi vyhľadá a zachová, stane sa veľmi zaslúžilým o objasnenie
onej doby tak skvelej a významnej pre potomnú budúcnosť. Snaha vydať také dielo na
verejnosť v tých časoch bola rekovská odvaha, nesčitujúca nepriateľov! Národ spí. Starší
jeho synovia chodia v historických koturnoch zašlej doby,[292]jedni len ako meteóry skvejú sa na nedostižnej výši, rozsypaní po celom
slovanskom svete, a tu v dolinách Tatier hýbe sa celý sbor spevákov, na čele majúc orla
mimoriadne smelého, s odvahou velikej idey hodnou, a ten chce spievať svetu o
velikánoch, nad celé človečenstvo z lona Slovanstva vyniknuvších. Nebolo kmeňa
slovanského, aby ho mládež táto nebola navštívila a nebola ospievala, jedného aspoň z
jeho velikých bádateľov alebo poétov.Ľudovít Štúr zaviedol i ten riad, že každý, kto opúšťal spoločnosť, zaviazal sa
zostávať s ňou vo spojení stálom tu podporovaním bibliotéky, tu dopisovaním o potrebách
a stave národa, tu konečne občasným navštevovaním osobných podrastajúcich mladoňov čo
nosičov myšlienky národnej. Podobne zaviazaný bol občasný podpredseda, či sám či kroz
členov výboru týchto bývalých členov stále udržovať v evidencii zpráv z celého národa do
Bratislavy dochodiacich. Do činnosti tejto potiahnuté bolo cestovanie, predtým nevídané
u mládeže,[293]a síce cestovanie s určitým cieľom šírenia lásky k národu svojmu, bez ktorej
nemala týmto pionierom žiadnej ceny ani veda, ani umenie, ani úrad a povolanie. To bola
pozitivita štúrovského chápania života a náhľadu o svete. On sám prvý začal cestovanie v
tomto smere a výsledok jeho zdelil súvekým a priateľom v dopise zo dňa 4. srpna 1836.
Nebožtík Ctiboh Zoch zachoval zaujímavý dopis ten pre budúcnosť, a ja presvedčený som,
že zavďačím sa i čitateľstvu, keď ho tu zdelím. Znie doslovne takto:„Upřímně milovaný Ctibohu! (Zoch, inak i Cochius.)Tvůj list ode dne 8. července, spolu i s věcmi zavinutými, sem přijal, však jen dne
13., poněvadž dne 12., na ten den totiž, kdy ony sem došly, já ještě v Prešporku sem
nebyl. Na místo mne Martinek[294]věci od vozky vzal a mně je doručil. Ozval si se Ty ze všech první, kteří se
odebrali z kolébky této milé vzájemnosti naší a věru můžeš věřit, list Tvůj mi vítaný
byl. Obsahu arci tam málo potěšitelného, ale vězí tam city, které mne jak veždy tak i
nyní velezaujímaly! — Že Tvá cesta Tobě veždy zaujímavější byla, lehce dopouštím,
poněvadž si se veždy zbližoval mužů těch, kteří nám předmětem častým mluvy naší
sloužili; krajů těch, v jejichž rozmanité lopotě naše duše se často kochávaly. Než bylo
i mně zaujímavé mé Nitranské cestování, jehožto výsledky Tobě na krátce udati a je samé
poněkud nastíním. Cestoval sem já tam u veliké radosti; cestoval tak říkaje v triumfu,
čehože arci sem sa já nenadál! Nayprve sem přišel do Hlubokého k Sedláčkovi,[295]který mne a nás (cestoval sem totiž s mým milým, starým Pavlem[296][297]) co nayvlídněji přijal. Bylo to již po poledni, an sme ta dorazili, vidíce
ještě vysoko slunce, dále sme se ubírali, však pod nijakou zástěrou, aniž pod jakým
způsobem sme se odtud dostati nemohli; i učinili sme mu k vůli, zůstavše tam přes noc.
Vida, že mi na času nezbývá, dal sem se do naší rozpravy o věcech národních, což slyše
p. Sedláček, zahořel novým ohněm k svaté věci naší a i hnedky za řádně na pracích i na
penízech přispívajícího úda do společnosti naší vstoupil a dopisování se mnou osnoval.
Čítal mi on potom některé své kázně, které byly velmi svobodomyslné, k jakových kázání
opětnému sem já ho vzbuzoval, což on činiti i dále slíbil.Odtudto na druhý den šli sme do Kunova, kde v příbytku mého Pavla málo se pobavě,
spěchal sem i s ním do Prítrže, kde Šulc nás ve vší vlídnosti přijal.[298]Tuto sem zase kázal věc naši, které stav jemu docela neznámý byl; a on
oduševněl. Na mé upomnající slovo bude vydávati své dílo pod názvem„Duch
Kristův“,[300]již v rukopise hotové, kteréhož, jak z několika pojednání sem viděl, nic
užitečnějšího nebude našemu obecnému lidu. Tento také puzen horlivostí do sboru našeho
za úda na všem řádně přispívajícího vstoupil. V Prítrži rozžehnav se s mým Pavlem,
táhnul sem sám do Brezové, kam sem, nayprve sice bloudě po kopanicech a vrškoch, šťastně
došel a v náručí mého Tomáše[301]klesnul. Přijetí vlídnějšího sobě představiti nemohu, jak mne tam přijali:
byla to radost všeobecná. Jaknáhle se dověděli po okolí, že tam sem, hned odevšad se
hrnuli přátelé do Březové. Bylo tam hostů! A to předtím nikdy nebývalo. Na třetí den
hnedky přišli ta mužové všelikého stavu, jimž sem postavení věcí našich kreslil a je, by
se jednou již uchopili národu a osvěty, ponoukal. Mnoho sem tu získal, čehož výsledky
někdy uvidíš. Z Březové sem se vybral na další cestování po Nitranské; měl sem vždy 6 —
7 průvodců, kterým neopomenul sem vše, co potřebné jest, vykládati. Byl sem v Sobotišti,
kdež Jan Šulek[302]jest (farárom totiž cirkvi evanjelickej, o ktorom vidz na konci Štúrovho
listu tohoto moje poznamenanie), který nás za „Plody“ před superattendantem[303]znectiti chtěl a již se byl chystal, že mne bude za naši společnost kárati a
za „Plody“. Než divy! oněměl, an sem ta přišel a nás všecky tak vlídně, jen co možná,
přijal a nijakým způsobem od sebe pustiti nechtěl. Bavíce se tam, od mých soudruhů dosti
bylo nadrážino všelico, aby se již jednou se svými střelami vyrojil, což však on žádným
způsobem učiniti nechtěl. I já sám hleděl sem ho do řeči dostati, než nic neprospělo.
Konečně předložil sem mu analogickou dobropísemnost,[304]kterou, vida v čem záleží, vyvyšoval a seznal, že on na ni nevrážel, proto
že ji neznal. Daroval mi knihu a mezi nejupřímnější rozpravou a přátelstva ukázáním nás
as půl hodiny vyprovázel. Jest to muž vlídný, něco někdy proti poví, však nemyslí. I
tohoto sem povzbudil, rukopis jeho o vodoléčení tiskem vydati, což nezadlouho učiní.
Navštívil sem, potom Vrbovce, kdež Drahotín Adamiš, i Tobě známý nyní Slovan
nayhorlivější se baví. Ten mnoho koná; knihovnu slovanskou má v Nitranské největší, vše
tam máš.[305]Šli sme potom do Turé Lúky, kdež Škodáček (Martin, farár)[306]mi písně a pohádky sbírati slíbil, a odtudo sme se dali do Myjavy, kdež s
Slobodou sme sobě hověli.[307]Tento potom, an sem se tu od mých průvodců rozloučil, ještě i s jedním
doprovodil nás s Tomášom do Březové, kde sem se ještě čtyři dny bavil. Z Březové na
příležitosti od Hroše najaté,[308]spolu i s Hrošem sem letěl s bolestným srdcem do Trnavy, cestu naši řídíce
přes Madunice. Přišli sme tu k velebnému starci Hollému.[309]Právě se byl z háje navrátil a ještě uprášený byl, an sme k němu vkročili.
Přijal nás velmi vlídně. „Plody“ od společnosti jemu darované sem přinesl, které si on
byl již dříve koupil, však tyto velmi vděčně přijal. Obědvali smě u něj, při našich
rozprávkách tvář jeho mladnula, a my očaření byli vzhledem na něho. Bavili sme se tam
čtyry hodiny. Odevzdal sem mu naše listy (do pamätníka), by nám něco na památku napsal,
však se slovy „Co nám to pomůže,“ tak nechal. Mně i Tomášovi daroval sebou vydané knihy,
nač sme se potom bolestně, slzavě od něho rozloučili. Pracuje na novém hrdinském zpěvu
pod názvem „Slaviada“, na kteréhož obsah sem se já ptáti nechtěl, sám však básník, že
zaujímavý bude, se zmínil. Pauliny (Ladislov), náš druh, byl předešlého dne, jak my tam
byli, u něho.[310]Z Maduníc letěli sme do Trnavy, kdež s Tomášem se rozloučiv, s Pavlem (Čendekovičem)
na ustanoveném mýtě shledal sem se. Přenocovali sme tam u přítele mého Pavla
nejdůvěrnějšího Koláříka,[311]advokáta a fiškála našeho conventu při tabuli krajské,[312]muže mladého, ještě svobodného, na 80.000 zl. bohatého. Slovana
nejhorlivějšího. Tomu sem stav věcí našich předložil, i zahořel láskou k úkonům naším,
knihovnu naši bohatě podporovati slíbil a se mnou vždy trvati mající dopisování osnoval,
slovem mým přítelem se stal. Bolestně se s tímto rozloučivše, jechali sme do Prešporku,
kam sme dne 13. (července) o hodině 6. dorazili. Nu byl sem zase v Prešporku, ale ne v
tom starém, nebo zmizeli byli z něho druhové moji starší; věř mi, bratře, pusto, otupno
mi tu přicházelo. Nikoho, jenžby se zpodobal duši mé, sem tu nenalezl, okrem jediného Záborského[313](Jonáša), s nimž se nyní samým kocháme ve věcech našich. Pavel (Čendekovič)
mi odešel 15. (července), i ten můj přítel starý zase! Dnes (4. srpna 1836) sem od něho
list dostal,[314]v němž mi píše, že tam duch Slováků spí, on některá díla z němčiny do
maďarčiny překládá, a jeden starý rukopis slovenský z 13. století mi poslati slibuje.
Jistě se zase do Prešporku v září, an zkoušky kandidatické[315]složiti má, navrátí. Já učím u Švaigera a Fiedlera slovenčině, kterými
hodinami se tu vydržujem. Měl sem i druhé hodiny, any mne však všeho času zbavovaly,
nechal sem je, nebo tak nebyl bych pracovati mohl, — a proto sem tu zůstal. Měl sem
stálé vyučování dostati znamenité u Brauna, zdejšího měšťana, však ale chlapec, kterého
sem učiti měl, půjde ještě rok na maďarčinu. Mezitím mám slíbené od profesorů a zvláště
od Šroera, že vše dobré, co se nahodí, dosáhnu, i nu, ja sem s tím spokojen. Jen bych
sebe slušně udržeti mohl, nic více nežádám, a to jen, bych věci naší posloužiti mohl.
Litoval sem, že sem se z Nitranské tak na rýchle odebrati musil, nebo přišlo ještě
vyslanství a pozvání pro mne na mnohá místa, ale dne 14. bylo mi v Prešporku býti. Moji
mladí žáci tam cestují, zpěvy a všelico jiné sbírají pro sebe i mne, a kde jen co mohou
v národním duchu konají. Budem na rok (rozumej školský rok 1836/7), započnu hneď v září,
veřejně předkládati„Dějepis všeslovanské literatury“,jehož
rukopis si chystám, mluvnici české a polské řeči; výtah z dějepisu národů slovanských a
písemnou řeč naši, ono prvé pro údy společnosti, toto pro vše nižší třídy. Míním i v
řeči německé[316]polské nářečí předkládati, nebo o to mne mnozí požadují, a k tomu řeč
řeckou. Mám práce velmi mnoho, až přes hlavu. Groszmann[317]náš (Dobroslav) mi psal list, v němž mne pro vše žádá, abych mu tu hodiny
zaopatřil, nebo tam prý celý den a celou takměř noc se svými školáky tráví. Srdečně bych
mu rád pomohl, než nyní tu nic takového není. Že Kuzmány (Karol, b.-bystrický farár), od
něhož dnes mi přiletěl list, ochranitelství (totiž spolku zakladaného Štúrom) nepřijal,[318]kvapně udělal: půjdeme dále, myslím ku Godrovi (Michalovi, professorovi vo
Verbasi). Na „Hronku“ pro znectění Palkoviče[319]v Nitranské se velmi osupili, měl sem co brániti Kuzmányho, ač zcela jej
brániti nemohl. Překvapil se, což mu velmi škodilo. Budem mu to psáti. Do „Zory“ sem Ti odeslal,[320]nyní papír a vosk, an večer jest a hrozně se náhlím, odeslati nemohu, však
ovšem po budoucí příležitosti to učiním. Odpusť, velmi na spěch mi je. Pozdrav naše a
piš čím skůr Tvému Ľudevítu.P. S. Odesílám Ti jednu píseň v Nitranské stolici,[321]v bráneckém panství vzniklou, kde náramně poddaných trápí. Tato jest:Bože moj, Otče moj,však je ten svět zmotaný,čo vystojí, čo vystojíchudobný poddaný.Každý ho sužuje,platu nepopravuje;on si myslí, že na věkypanuje, panuje.Vy páni zemani,my sme vaši poddaní,my budeme v černej zemisrovnaní, srovnaní.Jak žebrák, tak i král,každý musí umříti,každý musí v černej zemiuhníti, uhníti.Nápěv jest pronikavý, smutný. —Palkovič chtěl právně pohledávati Kuzmányho, ale Drechsler,[322]advokát v Bystřici, ten proces nepřijal a Kuzmányho vymlouval.Cís. ruská Akademie v zasednutí nejnovějším vyvolila výbor, který se bude obírati s
vydáním všeslavského slovníka, i jiné muže učené slavské, odměnu slibujíc, k tomu
povzbudila. — Čekám sem nyní Licharda, Vrchovského, pak jednoho horvatského Všeslava.[323]Pozdravuje Tě upřímně náš brat Záborský.“O štvrť roka pozdejšie daný list Ľudovítov doplňuje obraz vtedajšej situácie a
činnosti jeho; je zo dňa l. listopadu 1836. Po úvode píše:„Kochaný Ctibohu![324]Odesílám Ti libru papíru po 2 kr. a l stangu pečetního vosku. Odpusť, že
Tobě tak neskoro posluhuji. Věř mi, bratře, že já nevím, komu prvé psáti, a komu co prvé
posílati mám. Ze všech stran kolem do kola se hrnou na mne, na vše strany něco zasílati,
vyřizovati a Bůh ví, co musím. Mezitím ale z čeho býti mohu, přemilí ušlí od nás
bratrové, vděčně Vám vykonám. Nevím, mohu-li Tobě nyní „Starožitnosti“[325]poslati, nebo list doma píši a k Švaigerovi dokud doběhnu, nevím, tu-li více
jest příležitosti? Ne-li však tato, tak, která má zejtra či pozejtří odejíti, jak
slyším, jistě ji vezme. — Předpláceti ovšem můžete u Bělopotockého[326](Fejérpatakyho), tak vám sa rychleji výtisky dostanou, poněvadž on na místo
Vás od Švaigera knihy přijímati bude. Tvůj list sem četl jakýsi nespokojný. Příčina toho
jest na jevě. Právě teď píšem do Prahy čtyri listy: tam se o tom vyjádřím.Prjekopa zemřel[327]na konci srpna (1838). Na pohřebě sem mu zařečnil. V Společnosti předešlého
měsíce překrásné zasednutí jemu ke cti držáno bylo. — Bydlím v Kražalkovičově domě.[328]Ďuga zemřel, ve dvou týdnech vydá mu Společnost truchlozpěv. Na „Citech
vděčnosti“ neustále pracujeme. Čím skůr mi pošli životopis Bělopotockého.[329]Nic neslyšíte o Frndákovi?[330]Dobroslav (Groszmann) jest učitelem v Pliešovcach. Tvůj Ľudevít.“Dvoje nám znázorňujú tieto Ľudovítove listy z r. 1836: jedno, Štúrov ideálny
optimizmus, a druhé skutočný obraz tohovekého života. Ako zjavenie čohosi nového čakali
slovenské čelnejšie rodiny a čakali dlho darmo. Len vyzerali. Tu im doletí zo Záhoria
mladoň vzletný — a, ajhľa, domy svoje mu otvárajú, v triumfe ho sprevádzajú, a on im
hovorí o nových veciach, o stave národa, o podujatiach mládeže za národ a jeho osvetu, o
literárnych podnikoch, o potrebe spolčovania sa cieľom napomáhania národného vzdelania,
a spieva im piesne nové a vpisuje do knižky piesne ľudu staré, a rozpráva im o
historických dielach národa, a teší ich nádejami lepších časov, a reční im znelky
Kollárove, a vyvoláva ich k čítaniu Šafárikových „Starožitností“! Všetko ho obdivuje,
všetko mu prisvedčuje, všetko sľubuje pristať do spoločnosti bratislavských mladoňov,
ktorí zriadia vo spoločnosti svojej odsek jeden, ktorý bude záležať len zo samých
starších a už v úradoch postavených vlastencov slovenských, ktorí vzájomne medzi sebou
budú posudzovať práce a plody svoje literárne atď. A Ľudovít mal všetko za hotové zlato.Ostatne z opisu jeho hľadí na nás sama skutočná situácia vtedajšia. Takí boli ľudia,
ako ich opisuje, len nezostali takými, akými utvoril si v mysli svojej ideálny mladoň
Ľudovít náš. Okrem poznámok, hneď k textu pripojených, ešte mi nádobno jedno-druhé o
ľuďoch tam spomínaných preriecť, najmä tých, čo Ľudovítovi bližšie stáli. Taký bol
Čendekovič. Do smrti Ľudovítovej verný jeho druh a priateľ, do smrti svojej ctiteľ a
prechovávateľ pamiatky drahej na velikého svojho priateľa.Keď Ľudovít ponoril dušu svoju v nekonečnosť žiaľov svojich nad národom a už výhľadu
nebolo zo strastí a bied, v ktorých trčalo Slovenstvo, vtedy vybral sa ku svojmu starému
priateľovi, ako ho vždy menoval, Čendekovičovi, a bol v krátkom čase vyliečený z dumy
žiaľnych citov plnej. Dlho počúval Pavel Ľudovíta, ako žalostí, ako zožiera sa, ako
prorokuje zlé veci prísť majúce na pokolenie toto hlivejúce, nejapné a ničoho vyššieho
neschopné, nejeden raz i v tej veselej tvári Pavlovej zjavil sa mrak a slza vyronila sa
z oka. Tu ale razom vezme Pavel postavenie prísno proti Ľudovítovi a počne:„Ale, bratku, pravdu síce máš, holá, čistá všetko je pravda, čo hovoríš, ale povedzže
mi, či sa nám, priateľom svojim, a národu svojmu už konečne takto chceš zosužovať a o
život pripraviť? Či len ty sám nevieš, čo my všetci vieme a vidíme, že národ náš už
inakších loptošov pretrval, než sú títo terajší paholci satanovi? A či ozaj báchorkou by
mala byť história božieho riadenia národov? Či ozaj pravda to, že i Pán Boh sa
pomaďarčil? Že nás len nato stvoril, aby sme štýble pucovali Maďarom?[331]Či neobdrží Boh konečne vrch, ktorý chce, aby chválou jeho ozývali sa všetky
národy a jazyky? Ježe mi tam strachu pred trhanmi, trci frci, kňaz Ondrej, ad animam,[332]my dlhšie vydržíme tu, než tí Aziati, ktorých strýkov dávno už história
zahrabala! Eh! poďže so mnou, vyvediem vás tu nad Stankovce, pod stráň Inovca, čo za
svety objavia sa tam, uvidíš!“A tu pojal Ľudovíta pod pažu, a za nimi priatelia tiahli farským dvorom hore na
návršie, skadiaľ výhľad prerozkošný na Považie, na hrad Matúšov[333]atď. Čendekovič nedal k slovu prísť Štúrovi, vyjmúc ak obdivoval prírody
krásy, inak z anekdoty do anekdoty prechádzal a rozveselil celú spoločnosť, naposledy i
samého Ľudovíta.Ubohý Čendekovič, naposledy i sám potreboval útechy. Osirel, osamotnel, chcel
naposledy ratovať sa na lodičke manželstva; ale bola to už neskorá myšlienka, už k
večeru jeho života. Zostala neuskutočnená a on odišiel k otcom, oplakaný cirkvou svojou
a mnohými priateľmi. Večná mu pamäť!V tom nesklamal sa Ľudovít.Ale ani v starkom Jánovi Šulekovi v Sobotišti. Tohoto dobre maľuje Ľudovít. Nebol tak
prísny, ako sa chýr niesol o ňom. Naopak, pravý stĺp vtedajšieho povedomia národného. On
prvý vydal gramatiku reči latinskej v jazyku národnom, čo vtedy neslýchané bolo;
latinsky sme sa museli učiť z gramatiky latinsky písanej. Šulek bol jeden z
najplodnejších vtedajších spisovateľov. Spomenutá v liste kniha vodolekárska skutočne
vyšla. Nie tak „Duch Kristův“, ktorú sľúbil vydať Šulc. Ján Šulek bol otcom velikých
synov; pripomeniem len velikého dr. Bohuslava Karola, ktorý poprednú účasť vzal v
regenerácii Chorvátska, a velikých dvoch mučeníkov, Ľudovíta[334]a Viliama,[335]z ktorých prvý vo väzení komárňanskom, druhý na šibenici za národ svoj život
položili r. 1848.Bard slovenský, spevec vekov zašlých, Hollý, prestál všetky ohne pokušenia, krivdy a
prenasledovania, súc otcovským priateľom Štúrovým do konca. Zanechal Madunice i svoj
ľúbený Mlieč, i ten, v ktorého tôni spevy svoje básnil, dub starý, a presídlil sa k
priateľovi vernému, Lackovičovi,[336]farárovi, na Dobrú Vodu, kde sme ho častejšie a viac ráz i s Ľudovítom
navštívili, medziiným i v spoločnosti s Michalom Miloslavom Hodžom, výlet k nemu z
Hlbokého učiniac. Zomrel bard veliký Slovákov v deň i hodinu tú, v ktorej vyhlásil snem
krajinský v Debrecíne republiku maďarskú r. 1849.V Kollárikovi sa sklamal Ľudovít. Zostal večným Nikodémom pre vec slovenskú; keď ho
takto navštívil dakto a najmä Ľudovít, urobil jedno-druhé, ale panicom zostanúc,
nepozostavil po sebe zvláštnej pamiatky.Schröer bol idealista čistého zrna a zdravého jadra, ktorého túžby niesli sa nad
súvekých jeho súrodákov; jeho predvídanie bojov vražedných medzi Germánstvom a
Slovanstvom, v ktorých ku škode človečenstva smrteľne ranenými zdali sa mu i víťazi i
premožení, viedli ho k prísnemu spytovaniu otázky, ako by sa tomu predísť malo. Proti
tomu najlepší duchovia mali by zavčasu kärovať a podať si ruky z oboch strán, aby
vyrovnané boli príčiny boja pokojne. Na minulosť zásteru hodiť, budúcnosti, druh druha
podporujúc, v ústrety ísť s pravdou a spravodlivosťou. To jeho ideál, to ideál i krúžku,
aký on mal kolo seba v Bratislave zhromaždený. Štúrovým a mládeže slovenskej bol
opravdovým priateľom a radcom k dobrému. Vďačná mu pamäť v národe našom!Kuzmány je známy prvej velikosti muž na Slovensku. Že ho r. 1836 na ceste nitrianskej
Ľudovít obraňovať musel, hoci nie dobre dal sa brániť, vzťahuje sa na jeho predmluvu ku
Hronke, r. 1836 vydanej. „Místo předmluvy tato domluva,“ znel titul článku polemického,
ktorým otvoril Kuzmány vydávanie „Hronky, podtatranskej Zábavnice“. Uderil Kuzmány naraz
na všetkých, nie div teda, že všetci tiež pretriasali sa, a haló bolo hotové. Jednako
tlstou palicou bácal do bernolákistov ako do neologov československých,[337]Kollára a Godru, do ortodoxov starej ortografie, do takrečených
ypsilonistov, Palkoviča, ako do mladej vrstvy literárno-slovenskej. Toto nielen tie
patričné, veľmi citlivé strany rozdráždilo, ale odzbrojilo mládež tú, ktorá hotová bola
zastať sa Kuzmányho, bo táto na čele so Štúrom nič nechcela vedieť ani čuť o hádkach a
svároch. Ona písala československy a učila sa všetky nárečia, ba pestovala ako nejaké
tajomstvo podrečia piesní národných nielen slovenských, ale i moravských (hanáckých),
maloruských, kekavských,[338]slovinských, šarišsko-ruských, spišsko-poľských atď. Štúr korigoval
dopodrobna česko-slovenské práce študentov, čiarku za čiarkou: ale na piesňach národných
neopovážil sa ničoho nič premeniť. Bola mu národná poézia útlou „netýkaj sa“. „Tie
(piesne) my nesmieme korigovať,“ hovoril; „učiť sa z nich národne písať i básniť“.
Všetky toho času v časopisoch českých[339]uverejnené a zväčša ním samým zasielané piesne slovenské smelo prechodili sa
v prostom rúchu svojom po nivách slovanských; ani českí redaktori, pilní v korigovaní
všetkého, čo zo Slovenska prichodilo, nemenili nič na nich, láskajúc sa s týmito deckami
prírody priazňou najútlejšou. Predmluva rečená k „Hronke“ však najmä Palkoviča citlive
urazila, čo Štúra nesmierne bolelo, keď predsa Palkovič bol najstarší z bojovníkov za
právo národa, za rozkvet jeho literatúry, pod ktorého krídlami národnosť i spisba
slovenská vyše tridsať rokov[340](od 1803), už bár aj len živorila, ale predsa aspoň živorila, prenášajúc
život na lepšie časy. Takého dač vedel Ľudovít vážiť i ceniť vysoko. Ale ovšem z druhej
strany i Kuzmány vysoko stál v očiach jeho, ako náčelný, mladý muž tohovekého Slovenska;
tôňa na tohoto padajúca bola v bystrozraku Štúrovom tôňa padajúca na národ celý. V
citnej jeho hrudi, to môžem rieknuť, hrali najútlejšie žilky životné národa. Stadiaľ ten
pomykov jeho, tá úzkosť jeho, keď chodiac po Nitrianskej, videl zapaľovať sa vražedné
myšlienky proti mužom v národe náčelným. Jemu zdal sa mier všetkým byť, čo mohlo
zdvihnúť národ. On takto zobrazil si protivy tieto na Bielej hore, hľadiac po Nitrianska
staroslávnom svete:Vzteklá, biřická byl Winitár[341]duše,[342]zpupný Bajan[343]též byl s Atilou[344]katan,v knihách ti najdou lidstva veždyzaznačené si holomků jméno.Jen v míru možné tamto se dostati,kam nám poroučí dárce umu spěchat;ve míru jen, ne v bouři, řeckévedly si ples na Olympě Muzy.[345]Medzitým závislý tento oblak nerozlial sa v ľadovec. Palkovič bol ukrotený a sám
Kuzmány korigoval svoju „Domluvu namiesto predmluvy“.Charakteristické je v onom Štúrovom osvedčení to, že on nekládol toľkú váhu na tie
boje literkárske, na tú takrečenú jednotu literárnu, než viacej na ideu jedného zmyslu,
jednej duše v tých mnohých, rôznych zvukoch rečí a nárečí slovanských. On vyučoval
spisovnému nášmu jazyku mládež mladšiu, on prednášal „dějepis všech slovanských
literatur“ mládeži dospelejšej, on v reči nemeckej kvôli tým, ktorí českoslovenčine
nerozumeli dobre — ako boli rodilí Nemci a daktorí Srbi — prednášal poľskú reč cieľom
otvorenia im prístupu ku bohatým pokladom literatúry poľskej, on čítal v užších kruhoch
Puškina, Lermontova, Žukovského,[346]Chomiakova, Karamzina,[347]on vykladajúc klasikov českých zo zlatej doby literatúry, on Kráľovodvorský rukopis,[348]čítal ho s mládežou po dlhých večeroch zimušných. Ale hádkam o literu nebol
naklonený s výminkou jedinou, keď prišla reč na vyhadzovanie ypsilona (y) z organizmu
slovenského jazyka. Tu „sine ira et studio“ rozprával:„To jedno neviem pochopiť, ako môžu dajedni spisovatelia slovanskí túto písmenu
vyhadzovať chceť z nárečí slovanských (napr. bernolákisti zo slovenčiny, Juhoslovania
dajedno zo srbštiny, z horvatštiny, slovenčiny južnej[349]), keď ona má rovnaké svoje oprávnenie, jednako vážne vo všetkých bez
rozdielu nárečiach slovanských? Ale, pravda, — dodával k tomu — treba ju (písmenu y) len
tam klásť, kde žiada si ju duch reči, génius národa, kde ona tkvie v samom organizme
jazyka.“Tým bola celá jeho polemika odbavená. Naproti tomu s jasným čelom a uradovaným srdcom
držiac v ruke práve prišlú „Hronku“, rozrezanú na tom mieste 2. zväzku, ročníka I., str.
52., kde Kollár píše o vzore Slovana, čítal a na odchýlky od prijatého toho času
pravopisu nás upozorňoval:O já nejsem z počtu těch omrzelých(bodaj zmizli skoro) nevlídníkov,kterí svoje odvracajú okoode knižky psanej literamicyrilskými neb glagolickými;však to jest jen zevniterné roucho,pod kterým též slavské srdce tluče,na vše strany slovenského světavylévajíc života potoky:Nech rozličný na sobě má oděv,nicméně plod jednoho jest ducha;nech rozdílným písáno jest písmem,jedna předce budeme rodina,dokud synu milá bude matka,nevděčník ju pokud neodverhnea tyranům neodevzdá cuzým.Co pak mňa sa dotýče, já nechcemkrátkozrakým samožilcem býti,hledícím vždy jen do a pod sebe,já to cítím, že celé Slavenstvomoje jest a já som opět jeho:To má herdost, to má pýcha jestiť,o kterú sa pripraviti nedám.Moj národ jest spolu i vlast moja,vlast moja má nesmírné hranice,nečítá sta, než tisíc tisícov.Já som živý v mnohem větším světě,nežli závist dopustiti může;já som synem silnejšího rodu,nežli ona pomysliti schopna.Nad prostrannou milou mojou vlasťoukrásné slnko nikdy nezapadá.Dáli Pán Boh a štěstie junácké,aniž její čest má zahynúti:Nezahyne, dokud budou dětilásky obět Slávě přinášeti.“Týmto úryvkom z väčšej básne ukončil slávny Kollár prepamätné svoje pojednanie:„O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“.[350]Na prednášky Palkovičove, starého ortodoxa gramatického, podľa vzorov Králických,[352]Veleslavína,[353]Komenského, hnal Štúr mladších i starších študentov, i sám pre danie
príkladu dobrého nielen prednášky navštevoval, ale i verejným skúškam, ktoré v latinskej
reči sa držiavali, prítomným býval. Tak všetko, ale zrovna všetko, čo len bolo k
naučeniu sa zo slavistiky, učilo, čítalo, ctilo, milovalo sa.Mladší študenti si už denníčky svoje kyrilicou písavali.Štúr v naivnosti svojej slovansko-úprimnej prekvapeným, ba postrašeným bol na chvíľu,
keď z týchto počiatkov nutných ta veci dospeli, že ak sa malo pohýbať národom slovenským
— tento najzanedbanejší v Slávii národ tisíc rokov ležal v porobe, — nádobno a
nevyhnutno bolo postaviť ho, bár už i na slabé, ale postaviť ho na jeho vlastné nohy a
zraziť do jedného koryta tie potoky rôznorečí slovenských, aby týmto nástrojom vlastným
vydobývať si mohol samostatnosť stratenú; prekvapený bol Ľudovít náramne nad tým krikom,
ktorý potom strhol nad slovenčinou Kollár, ktorého vzor Slovana rečnievali Slováci za
osem rokov driev, než Štúr zostavil celú gramatiku toho slovenského nárečia, ktoré
Kollár sám za tak nesmierne bohaté a gramaticky dokonalé vyhlásil. On nevedel nijako
pochopiť, ako by to malo znamenať roztrhnutie zväzku slovanského medzi nami a Čechmi,
keď my i dač iného, ako len národné piesne plodiť a tvoriť budeme vo slovenčine, krem
toho češtine tak vonkoncom blízkej. Sám život ukazoval tu cestu znášania sa bratského, k
ratovaniu kmeňa slovenského tak potrebného. Keď napr. za šesť týždňov cestoval Čech po
Slovensku, ale i dlhšie pobavil sa tu za povolaním svojím, už hovoril rád po slovensky;
tak podobne Slovák, sotva hranice nárečia svojho prekročil a čím bližšie ku Prahe zlatej
prichodil, už miešal zvuky české do svojej tatranskej slovenčiny. Povestným stalo sa to
„dobřé řáno“ z úst úzkostlive svoju slovenčinu češtiť hotového študenta slovenského.Štúrovi sa ešte ani nesnívalo o spisovnej slovenčine, už horel láskou k nej a ťažko
niesol hádky o zvuky a litierky, v ktorých nebolo badať velikej idey slovanskej lásky a
vzájomnosti. „Mestom našej vzájomnosti“ menoval svoju Bratislavu! „Všetko je naše,“
osvedčoval nad každým bodom slovanského písomníctva a tradície. Na čistotu češtiny dával
sa vo spoločnosti i na hodinách teoretických veliký a prísny pozor; gramatika a syntax
boli „summa lex“;[354]ale aby sa krása slovenčiny bola zastierala, to nenapadlo ani
najprísnejšiemu milovníkovi a vzdelávateľovi češtiny, Štúrovi. Keď básnikom „slávik
zpíval“, nenapadlo mu to korigovať na „slavík tloukl“, a keď spisovateľ značkoval mäkké
ř, nežiadalo sa od neho, aby čítal a vyslovoval toto ako erž; ani keď stálo: „pojďte s
nami“, neopravovalo sa dľa zlozvyku českého: „pojďte s sebou“,[355]alebo namiesto „půjdu s vámi“, „půjdu s sebou“; slovom čeština Štúrova bola
pravá českoslovenčina. Že to bol dobrý, slovanský duch, sotva kto bude zapierať.Aknáhle však prišla história do rozoberania a Štúr zaniesol sa nazad do vekov dávno
minulých, k dejom Bodricov, Ľuticov,[356]Ranov, Polabanov, Brežanov, Stoderanov, Havolanov, Zápenancov, Dolencov,
Chyžincov, Redaranov, Ukrancov, a vykladať počal, ako sa pre pletky a daromnice — ako i
tu tieto zvuky a litierky, táto prozódia a ortografia, nech by seba oprávnenejšie boli
stesky jedných proti druhým zo stanoviska filologického — až na vyplienenie druh druha
nenávidieť a stíhať sa zvykli: tu potom padlo krupobitie a ľadovec najprísnejšieho ich
odsúdenia. Konečne, keď jeden lebo druhý zo spomenutých kmeňov — ako častejšie sa to
stávalo — utiekol sa pod ochranu spoločného všetkých vraha[357]proti bratskému kmeňu, tu potom počal sa mäkký nárek uboleného, dobrého
Ľudovíta. Jeho rozprava historická prešla v elégiu a so slzami v očiach rozchodili sa
mladíci. Nikdy toľké vnútorné búrky nezmietali citnú hruď mládeže slovenskej ako za
časov Štúrových v Bratislave. Pravda, i nehodní bývali medzi vyvolenými Štúrovými, ktorí
klamali za živa Štúra a klamú národ po jeho smrti. Ak sa im tieto riadky dostanú pred
oči, nech aspoň myšlienka obnoví sa v nich na doby rajskej nevinnosti! Ja im želám z
duše ešte kus toho života, aby sa na vlastné oči presvedčili, že lapali sa vo vlnobití,
čo prišlo na národ, na slamku jedni a druhí chytali sa britvy. Štúra nasledovať bolo by
im osožnejšie bývalo pre svedomie a históriu, svedkyňu túto nestrannú dejov ľudských.Ľudovít udržoval obšírne dopisovateľstvo a bol prostredníkom medzi Slovenskom a
Slovanstvom ostatným, menovite však sprostredkúval stále spojenie s časopismi českými a
juhoslovanskými. Na Slovensku vychodili: Hronka, Tatranka, Zora.[358]Čo kto týmto posielal, obyčajne to išlo cez ruky jeho, ako to badať i z
listu jeho na Zocha písaného, vyššie zdeleného. Dielo, keď si sprítomníme tohočasé
pomery premávkové, zaiste veľmi obťažné. Štúr mal referentov, ktorý každý deň podávali
mu zprávy o voziaroch[359]do Bratislavy pribyvších. Balíky, nachystané pre Zvolen, Trenčín, Oravu,
Turiec, Gemer, Liptov, Spiš, Šariš už potom roznášali sa po statočných voziaroch.
Daktorí známejší, najmä zo Zvolena, Nitry, Trenčína, i sami prichodili sa oznámiť, že sú
tu.Nemôžem túto kapitolu zakončiť, abych sa nezmienil o jednej epizóde zo života a
účinkovania Štúrovho, padajúcej do roku 1836 a vrhajúcej veľmi intenzívne svetlo na
mladého tohoto bohatiera myšlienky slovanskej.Oči všetkých obrátené boli na Štúra a na jeho spoločnosť, preto i zavčasu priučil sa
byť veľmi opatrným. Až úzkostlivo skrýval sa i s tými najobjektívnejšími myšlienkami,
len aby nezavdal príčinu k upodozrievaniu a hateniam činnosti jeho pedagogickej. Tým
vtlačil sa v dušu jeho tajomstvenný akýsi typ, ktorý mu síce dodával zaujímavosti a
novosti neslýchanej, ale časom v krajnosť prechádzal, v ktorej stratil z očú hlavný cieľ
a mladíkom bystrejšieho ducha zdal sa byť pedantstvom. Najnepatrnejší mládenecký výkrik
na mieste nepatričnom tiahol za sebou najprísnejšie pokarhanie.„Či nevidíte, že vrahovia striehnu po nás? Načo je to taká neopatrnosť? Či chcete to,
na čom my s toľkým zaprením seba pracujeme, svojou ľahkomyseľnosťou pováľať?“Alebo, ak pobadal na daktorom členovi spoločnosti, že, ačkoľvek je v kruhu národnom
pracovitý a pilný, ale v úlohách školských pozadu zostáva, dal si ho k sebe zavolať a
oslovil ho takto:„Nuž ale neviete vy, že Maďari každú chybu v škole pripisujú pri Slovákoch našej
spoločnosti? A či zúmyselne chcete škodiť národnej veci? Prečo nerobíte zadosť
povinnostiam svojim školským?“ Takéhoto koramizovania báli sme sa viacej než nepriazne
odborného profesora.Výlety do hôr, na „Kozí vrch“, na „Batzenhäusle“, ku „Červenému krížu“,[360]ačkoľvek i tie delili sa na všeobecné a na sympóziá, boli predsa už tak
zovšeobecnené a známe, že ani Štúr nemal za potrebné zachovávať dáku mimoriadnu
opatrnosť. Považoval ich ako obyčajné spevokoly.Ale Štúrov ustavične tvoriaci duch prišiel tu zrazu na nový spôsob „výletov na hroby
dávnej slávy“;[361]tam sa zohreje duch náš k novým činom. História pre národ živý je tým, čím
svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, darobná; národ bez vedomosti
historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Tak hútal a dumal Štúr
v najužšom kruhu svojich priateľov. Zápalčivý Zoch, prísne všetko rozsudzujúci Grossmann
a Frndák, hudobne a básnicky naladený Rafanides, veliký priateľ výletov a Štúrov alter ego[362]Čendekovič, zhodli sa so Štúrom na výlete na Devín! „Výlet na Devín“ a
Štúrova úzkostlivá opatrnosť zdali sa priečiť jedno druhému; ale boli tu junáci, ktorí
chceli na bubon vec uderiť a vyzvať celú spoločnosť slovenskú na Devín. Konečne sklonili
sa všetci pred náradou Štúrovou, že to má byť sympozión z najvyberanejších a
najhodnovernejších oduševnencov za národ. Nátlak zaiste bol veliký, pod ktorým mládež
trpela, a pri toľkom množstve mládeže mohla by sa snadno prihodiť dáka výtržnosť. Veď ak
sa výlet tento dobre vydarí, budúcne budeme môcť zriadiť výlet všeobecnejší. Tak starali
sa Štúr a užší krúžok jeho priateľov.Nuž a o čože takého šlo? O komploty dáke? O konšpirácie? O rotenie štátu nebezpečné?
Boh uchovaj! Taká mládež ako tá vtedajšia slovenská, tak prísne morálna, tak čisto
vedecká, nestvára komploty, nekonšpiruje. Išlo o výlet na rumy starého hradu otcov, na
Devín, akých výletov mávali spoločnosti maďarská i nemecká toľko, koľko im napadlo, bez
toho, že by tak úzkostlivo sa zožierali o ich prevedenie. Čo mohlo príčinou byť toľkého
tlaku na peknoduchej mládeži slovenskej? Jej vina jediná bola, že nespievala rúhavé a
posmešné piesne proti Slovákom, že nekomplotovala proti profesorom, že najpilnejšou bola
verejne i súkromne, že netúlala sa po kaviarňach a krčmách, že študovala a vyrazenie jej
boli spevy, poézia, rečníctvo, že mala obšírne spojenie s literátormi slávnymi i
mládežou po iných školách a že vysoko bola si vztýčila cieľ života svojho: osvetu a
poznanie seba šíriť v národe slovenskom. To boli hriechy mládeže slovenskej v očiach
kdejakých „Századunk“-ov[363](dákysi Orosz vydával v Bratislave pod týmto titulom časopis maďarský), „Társalkodó“-ov[364]a podobných periodických spisov.Užší kruh mal byť vybratý a prísne uzavretý k výletu na Devín. Na také sympozión
tešili sa zakaždým mladší i starší; a čo len dostať sa mala dušiam za pochúťka ideálna
na Devíne, rumoch to zapadlej slávy dakedajšej národa slovenského! V takých užších
kruhoch sa Štúr rozhovoril a vylial celú dušu svoju s jej žiaľmi a radosťami, čo mu
opatrnosť nedovoľovala vo väčšej spoločnosti činiť. Kto sa bude môcť rozpomenúť na jedno
také sympozión, na „Kozom vrchu“ odbývanom, pri ktorom rozberal Štúr Mickiewiczovu ódu
„Do mlodośći“,[365]ten neomylne sprítomní si i zápal ten, ktorý povstal v mládeži za ideály
čestnej mladosti slovanskej. Mne je v pamäti jedno a síce, že sme v najbližšej, na to
nasledovavšej spoločnosti traja oddali — nevediac jeden o druhom — Štúrovi k posúdeniu
básne, ktorých predmet bol: „Soběc“.[366]Čo Mickiewicz všetko namyslieť si mohol o sebcovi, keď básnil báseň svoju
„Bez ducha srdce, kosti to človeka“ atď. (na mladosť), to Ľudovít v plamennej duši
svojej zobral všetko v jeden cit ošklivosti proti sebectvu. A na sebectva ohavnosť
vyrútila sa potom i všetka naša poetická sila. Štúr vedel vtlačiť do duše mladej obraz
úcty a láskyhodnej ctnoty, ale tak podobne vedel i vyvolať z hlbín duše a mysle
náruživosť nenávisti proti hriechu, národnému blahu sa v ceste kladúcemu. Po každom jeho
sympóziu nové vrenie duchov nastalo v mládeži, hneď za tú, hneď za inú novú ideu.Prípravy k „výletu na Devín“ konali sa skryto; len užší kruh priateľov národa a údov
spoločnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keď by veliká časť
slovenských študentov nebola na prednáškach — o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť
tiež reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najprednejších údov nedali sa dobre myslieť
— vyvolila sa nedeľa ku výletu; bol to deň Jura 24. apríl 1836. Všetky možné pravidlá
opatrnosti predpísal Ľudovít, medzi ktoré patrilo: výlet nesmel byť hromadný, najviacej
traja a traja mali včasne ráno vybrať sa z mesta: pozvanie malo sa stať menom Štúrovým
od jednotlivých do tajomstva zasvätených, ale tak obmedzene, že každý len tých mal
zavolať, ktorí mu boli udaní, so zaviazaním ich, aby žiadnemu zo svojich priateľov o
výlete na Devín zmienky nerobili, tým menej snáď dakoho nepovolaného so sebou vzali. A
všetko bolo navlas exekutované, takže mohol sa dňa 24. apríla zavčas rána s pozvaným i
najlepší priateľ stretnúť na ulici a spýtať sa tohoto, kam ide, iste nebol by sa pravdy
od neho dozvedel. Až za Bratislavou so smiechom a radosťou podávali si ruky a v tešení
sa na výjavy dnešné poberali sa ku Devínu. Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom,
veličensky vo svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji; biele múry starého Heimenburgu[367]zasielali pozdravenie k dobrému ránu „Brecisburgu“[368]— Heimburg Bratislave — a vpravo vítali pútnikov staré rumy Devína. Spev
veselý, túžby plný sladil a obživoval pochod mladoňov, v hrudi svojej zápaly vekotvorné
nesúcich.To, hľa, prvý plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania mládeže k vyšším
cieľom sa nesúcej. Ona hľadá spravodlivosť pre pravdu, za ktorú plameňom horí jej duša a
ktorú chce zjavne hlásať a vyznávať štúdiami, dielami, piesňou a slovom srdečným: no,
keď už vidí a skúsi bolestne, že najideálnejší tento smer duchov biľagovaný je ako zrada
vlasti, ako zločin, vtedy vrhá sa do tajných skrýš a nehatená slepotou tyranov slobodne
si tvorí svety spravodlivosti a pravdy a v rozvoji tomto ideálnom zosilňuje, tuží a nad
oceľ tvrdšou činí dušu šľachetnú.Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čo priam i dajedni odídu
svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa raždie a strnisko, jadro mládeže
takej zostane nenarušené a vyženie z národa nové prúty, nové podrastky, silné haluze, v
tôňach ktorých odpočinie dakedy národ ubiedený.Program, Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom, ustanoveným k
rečneniu; každý znal druha pred ním vystupujúceho; prehľad všetkého bol v rukách tých
predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann (Gustáv Dobroslav), Čendekovič, Červenák, ktorí
pripravení na pôvodné reči a básne predok viedli. My mladší mali sme naložené kroz tých,
ktorými povolaní sme boli k výletu na Devín, predniesť básne tu z Kollára, tu z Hollého,
tu Klácela,[369]v ktorých rečnení vyznačili sme sa vo spoločnosti. Ja som bol do tajomstva
zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybacom námestí pri šrankoch[370]nad Dunajom a od toho tiež dostal som naloženie zarečniť Klácelovu báseň
„Přísaha“. Škultéty bol vehlasným rečníkom odsekov z klasického „Svatopluka“;[371]medzi tým boli odseky zo spevu V., reč Zemižížňova:„Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ,pod cudzím aby len sme zapriahli dýchali jarmom,a vlastnú svobodu, vlastnú neužívali voľnosť?“atď.Alebo opis udatnosti a osoby Borislava:„Strašný tiež sa valí Borislav, hrozného preslavnýjaščera ukrotiteľ, čo zakáď žil v zroste pribýval“atď.Dnes mal sa onen prvý odsek ozývať na Devíne.Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už v záhrade hostinca pod Devínom a
túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom
Borikom.Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi všetkých bilo nepokojne, túžba, vrelý cit
lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú
bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. „Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,“[372]ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo, a my skutočne sotva dýchali
sme, aby sme i dychom neurazili sväté pamiatky tu pozostalé po otcoch slávy a deja
plných. Zo spoločnosti s uvädlým srdcom, cítili sme sa tu ako čarovným prútom preložení
do spoločnosti dávno zašlých duchov, ktorých srdce živé tĺklo za veci pospolité národa
celého a jeho bytu na svete. Nevysloviteľné city prelievali sa srdcami našimi a myseľ
naša vznášala sa len v minulosti. Rozpomienka na tieto city, toto horovanie ducha
nadiktovala mi po siedmych rokoch tú sloku, od priateľov chválenú, z piesne mojej „U
proudů valných Dunaje širého“ atď.:„Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra,přílbu ;a skála i rum svírá;jen zde a onde, ze zapomenutízpomínka v písni k nebesům se kroutí.“Z temna hradu otvárajú sa najrozkošnejšie výhľady na západ, sever a juh. Od východu
čnie lysá Kobyla, vysoká Homola a od nej smerom severným tiahnu sa Malé Karpaty; pod
nohami vpadá mútna Morava do valného Dunaja. Slnce jasné osvecovalo temená hôr a hradov
a jeho teplé blesky padali na junač slovenskú, tu si v kolo zastavšiu. Tichý vetríček,
čo poťahoval z juhovýchodu, ochladzoval rozpálené tváre mládeže a pohrával si bujnými
vlasmi strunovitého, vysokej postavy Ľudovíta, zastavšieho si na zvýšený rum s odokrytou
hlavou. Všetci sňali klobúky z hláv a spievali pieseň novú, ktorej odpisy rozdávali sa
na ceste hore hradom. Zádumčivý nápev „Nitra, milá Nitra“.[373]Štúrova táto pieseň znela:„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,[374]pověz že nám, kedy tvoje hradby stály?“,Moje hradby stály v časech Rastislava:on byl vašich otců, on mých hradeb sláva.Sláva, moje sláva, kdeže mi spočíváš?Ach, darmo, větříčku, prachy jen rozsíváš!‘„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,kýmže se tvé hradby ještě slavívaly?“„Slavívaly se ty otci mé krajiny,s nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny,šťastný věk ji svital, nyní ji nesvitá,v cizém poli kvítek a v stínu nezkvitá!Když si na to myslím, oko mě pozírána hrob Svatopluka, na prach Slavimíra.Na ty se zanáše, želem ošedívám,a když na mou dávnou říši se podívám,dole hradbou slzy mutné mi padají,ony mutnou sestru Moravu dělají.Proto ona teče kalná do Dunaje,já padám a se mnou zapadají kraje.Tam ten vrch mne želí, když mne padať vidí;již hle lysým zůstal — snad jej žel ten sklidí.I slunéčko za tu horu když se skrývá,veždy smutným okem na mne se podívá.Jen synové moji k trýzně nepřichází:Tak se v světě děje, když štěstí zachází!“Dojem piesne bol hlboký. Ako očarovaný stál tu sbor pekných mládencov slovenských.
Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré
prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany
Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustávana, nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta, popri jednom z nich stál vysoký,
okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc
Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák
s Benjamínom Červenákom tváre nevýznamnej inak, ale prenikavých, ostrých očú a
katónskeho vzozrenia, bok Ladislava Paulinyho, večne zadumaného, hlbokomyseľného, s
barnavou tvárou a ako uhoľ čiernymi očami, tu plecitý Pavel Košacký,[375]tam štíhly, posmuhlej tváre Daniel Krnúch,[376]onde okrúhlej tváre, s velikými, ustavične nespokojne pod sklepitým,
vypuklým čelom gúľajúcimi sa očami A. Škultéty, hneď vedľa bledá, malých čiernych očú,
mladušká, príjemno rapavá postava Ďurka Záborského, zas tu básnik prvotriedny s veľkými
modrými očami, peknej usmievavej tváre Ján Maróthy, popri ňom veľký štylista latinský a
básnik s bohatou, hore čelom jeho príjemno sa ťahajúcou žilou básnickou, Drahotín
Rafanides, posmuhlej tváre, málomluvný, váhavo, ale prísno a logicky mysliaci, slohu
nanajvýš vytríbeného a čistého, Janko Bysterský[377]z Bysterca, Ján Maier[378]atď. atď. Tak tu tiskom všetci stáli s otcami obrátenými k Ľudovítovi, ktorý
po malej chvíli zahájil historických upomienok plnou rečou slávnosť prvého navštívenia
hrobov slovenských bohatierov dávnovekosti kroz mládež novovekú. Vzletné myšlienky
Štúrove schvacovali mládež so sebou do veku Rastica, Svätopluka a Mojmíra,[379]a prúd reči jeho rozlieval sa tokom Moravy, Dunaja, Váhu a Hrona po nivách
slovenských. Dávnej slávy dni posvätné maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k
pohrúženiu sa do vôd zdravých dejepravy národnej. Vietor tu i tu pohrávať sa chcel s
vlasmi jeho, ale tu rečník zhŕňal ich ľavou rukou, pravou ukazujúc k Tatrám, kde naša
kolíska a kde národ v tvrdom spánku prespáva života svojho neslávne dni. Pravda jeho v
potupe a posmechu! Krivda šibe ho nemilosrdne, a predsa nie je vstave prebudiť ho zo sna
osudného. Úlohou to tvojou, mládež naša, abys ty milosťou a priazňou vykonala pri ňom,
čo vykonať nemôže palica biricov,[380]bijúca do neho a len hĺb a hĺb ho v sen poroby vrážajúca. Tak hrmel Ľudovít
a slzy zaleskli sa v očiach mladoňov. Dlho trvajúce „ať žije!“ nieslo sa vlnami Moravy a
Dunaja po skončenej úchvatnej, vzletnej reči Štúrovej.Štúr vydýchnuc si, sám celý dojatý a preniknutý vlastnou rečou, po krátkej prestávke
zanôtil: „Nitra, milá Nitra“, ktorú pieseň vtedajšia mládež vždy spievala s nábožným
citom. Po piesni Grossmann rozkladal význam historický piesne tejto a zašiel na doby
histórie, obsahom piesne spomínané; jeho reč vnikala bystrotou svojou do dejín národných
nie menej než do sŕdc poslucháčov; filozofické momenty rečník vedel vynájsť na
historickom rozvoji národa slovenského. Kým ale myseľ poslucháčov za rečníkom
prechádzala sa po zapadlom historickom svete, ani sa nenazdajúc rečníkom prevedená bola
k úlohám, čakajúcim na ňu v tomto a budúcom veku. A tu rečník dorážal na mládež,
vyzývajúc ju k najpilnejšiemu štúdiu klasického sveta, na ktorom sa vybrúsi um mladých
bojovníkov Slávy, ktorým ťažká úloha pripadá v budúcnosti. Bol tu na svojom koni
Grossmann. Náučnú prednášku jeho posolil vzletnou básňou Ctiboh Zoch, vystupujúc na
povýšené, z rumu devínskeho záležajúce rečnište a zápalom duši svojej vlastným v
časomiere klasickej prednášal ódu svoju:„Už um chce kraľovať, traste sa tyrani,už voľnosť prichodí, tešte sa otroci“atď.Zaujímavé by istotne bolo, keby v papieroch nebožtíka Ctiboha báseň táto vynájdená
byť mohla; lebo nakoľko ja čítal som knihy a časopisy slovenské, nikde ona ešte
vytlačená nebola. Dojem ale jej v duši mojej a, nepochybujem, i v dušiach iných bol
vnikavý a silný. Sila výrazu i citu boli Zochove vlastnosti osobné. Zachránenie tejto
perly poézie mladého Zocha bolo by veľmi záslužné, ona by ožiarovala ponímanie tohoveké
nádejí slovenských, do najbližšej budúcnosti skladaných.„Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije!“ vyprúdila sa pieseň z hrudi a hrdiel
mladoňov rozjarených. Rečnil po piesni ešte Benjamín Červenák, s ktorým pôvodní rečníci
vyvážení boli; nasledovalo rečnenie Škultétyho: „Večne-li odsúden k tomu náš je tu na
svete národ“ z Hollého; potom Klácelova „Přísaha“ mnou prednesená, tak Záborský a iní
rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o „nádejach Slávy“.Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyzvanie: „Bratia!
Akúže si pamiatku odnesieme stadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych
devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa?
Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť
pamiatka tohoto dňa, aby mohla vzdorovať prachu dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému.
Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená,
zvláštny vzťah majúce ku cieľom spoločnosti. My sme členovia nesmierne velikej
spoločnosti, spoločnosti totiž slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši
pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomosti i kmeňa nášho slovenského i patričnosti
našej k velikému národu slovanskému; nože postarajme sa dnes spoločne o to, aby nám
nemohlo a nesmelo nikdy vyjsť z pamäti rozpamätovanie sa na to, k čomu dnes
povzbudzovali sme sa tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne
sľubovali, za čo horliť, pracovať, bojovať, žiť a mrieť zaväzovali sa. Moja nárada by ta
smerovala, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo od nás prijal meno
slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti
národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno vo dňoch zápalu svojho
mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať, ako pravého kresťana
upomína meno jeho krstné na zmluvu s Pánom Bohom na krste učinenú!“Nárada prijatá bola s jasotom. Jedni si volili heslá a mená a iným dávané boli zväčša
Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohoto výletu na hroby slávne veku dávno zašlého. A
ačkoľvek neviedol sa zápis aktu tohoto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a
mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale, keď iní
dozvedeli sa o tom, i od iných, ktorí pristúpili do radov týchto, takže od toho času
často a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote.
Ľudovít prvý prihlásil sa, že on popri krstnom nosiť chce meno národné, Velislava,
Červenák popri svojom Benjamín Pravoslava, Timoteus Cochius pretlmočil si meno na
Ctiboha Zocha, Záborský pridal si Bojislav, Grossmann Dobroslav, Škultéty Horislav,
Maier Jaromír, ja ale Miloslava meno s heslom pod lipkou slovanskou na pečiatke vyrytým
„pravde a národu“ prijal som. Iní inak, alebo tak, ako sa pri druhovi im pozdávalo,
heslá a mená slovanské si pridávali alebo cudzonárodné si tlmočili. Mladší pochytili
príklad starších a tak vznikali mená slovanské, ako: Želislav, Slavimír, Slavomil,
Ľuboslav, Lumír, Záboj, Zvestoň, Slavoľub, Horimír, Horislav, Miloš, Krasislav,
Vrahobor, Drahotín, Myslimír, Želimír, Cyril, Metod, Miliduch, Domoľub, Mečislav atď.
atď.Po tomto dejuplnom rozochvení a humore zavznela pieseň „Hej Slováci“ a pri sloke: „My
stojíme stále pevne, ako múry hradné“ podal Ľudovít ruky obom sprava i zľava stojacim a
príkladu toho nasledovali všetci ostatní, takže stálo kolo s rukami mocne zviazanými a
nad hlavou čnejúcimi. Oduševnene tri razy zopätovala sa sloka tá a dané bolo znamenie k
pochodu spiatočnému pri speve chorvátskeho pochodospevu:Nek se hrusti šaka maladušmaninov!atď.[381]Dosiaľ všetko išlo, ako by bol písal. Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické,
nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne pokrytý stôl; aspoň my
mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých
pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si popri
klobáskach a pive pochutiť v pomere ku svojim kapsám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a
volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, — reč, pravda,
išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr: „Nič nerobí,“
vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“ My, rozumie sa, pri dobrej
chuti súc a mysliac, že je všetko v poriadku už, nedali sme sa dvakrát povolávať. Kým
obsluhovači misy nosiť začali, strhlo sa vo velikej dvorane latinské horlivé besedovanie
vyšetrovacie, kto zapríčinil toto nedorozumenie, lebo i starší naši vodcovia z podobných
príčin ako my zdali sa perhoreskovať[382]toto lukulovské pristrojenie. A nám mladším poznovu tiekla rosa po čelách i
chrbátoch. Čo z toho bude? Keby vec na Štúrovi bola ležala, ten by iste bol pri
klobáskach zostal, ale on nestarajúc sa o to, zveril vec Čendekovičovi, aby obstaral
skromný obed. Nuž tu potom už len na Čendekoviča všetka búra sa zviezla. Ten sa síce
vyhováral, že on nerozkázal moriakov rezať, nuž ale vraj, keď ich už raz zarezal a
upiekol loptoš, nuž zjeme a zaplatíme ich in honorem Slavorum!“[383]Traja sklepníci (kelneri) niesli tri veľké misy príjemne zaváňajúcej
polievky na stoly. Starý Čendekovič povstal a modlil sa: „Benedicas nobis Domine Deus et
hisce tuis donis, quae ex tua larga manu sumpturi sumus, per Jesum Christum Dominum
nostrum amen,“[384]a lyžice zacvendžali. Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo
dodalo humoru, omráčenému spočiatku novej sily a čerstvosti. Len jedno zo starších boli,
akoby ich bol dorezal. Hovor pošušmý viedli medzi sebou po latinsky medzitým, čo my
bezstarostlivejší púšťali sme uzdu veselému rozmaru. Pred nastoleným moriakom počali sa
prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i
iní starší. Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme
mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla
Čendekoviča a Jaroslava Bôrika, poslať do Bratislavy pre peniaze, my ale ostatní mali
sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu.
Bôrik a Čendekovič vykradli sa zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej.Kapitolu svoju latinskú síce Čendekovič odniesol od Ľudovíta, no prijal ju a
svedomite pousiloval sa napraviť poklesok. „Tak, hľa, je to, bratia, s takýmito starými
študentmi, ktorý prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagogiách[385]a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k
štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších!
Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť! Ostatne tu moja celá kasa, hostite sa, kým
vás nevykúpime!“ a i on po chvíli stratil sa z veselého kola.Sympozión štúrovské premenilo sa najprv v hlučný spevokol, potom v študentský
staromódny komers. Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilno
kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás, bo všetko rozumel; len keď začali
humoristické poznámky lietať o situácii a smiech strhával sa homerický s pohľadmi
ironickými na hostinského vypúšťanými, najmä ale keď to už pridlho i nám i hostinskému
trvalo a čím ďalej, tým menej hovorilo sa po slovensky, ale vše len latinčina
nezrozumiteľná urážala uši jeho, vidno mu bolo na tvári, že podozrenie začína hrýzť na
jeho mysli filisterskej. Výbuch prekazil zavedený nato komers a poručený nový náklad
pohárov piva, pri ktorých začala sa pieseň „Gaudeamus igitur“, a po tejto miešanina
latinsko-slovenská „Ecce quam bonum, bonum et jucundum“,[386]načo išla pieseň dokola slovenská, tu i tu nemecká, a vystrájali sa pritom
komédie. V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando[387]postava milá Čendekovičova a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum“
zanôtil starý Pavel „Ten uhrovský kostelíček“, a spievalo sa ešte búrnejšie, ešte
rozpustilejšie.„No ale teraz už dosť, bratia,“ končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je
miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod
lavičkou, tam sú plucery,‘“ a do smiechu pustila sa celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu
pieseň do konca, čo medzitým Záborský a Borik robili poriadok s hostinským.„Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú,“ zanôtili a vyrojili sa šuhajci von z hostinca,
priam ako slnce ukrylo sa za „Heimburgom“ a tichý Dunaj poberal sa so študentami
slovenskými do „Brecisburgu“.Detva slovenská mala dosť komersovania a obišla Steinmetzla, tíško do svojich domov
sa poberajúc. Iba druhého dňa každý načúval, čo asi povrávať sa bude o udalostiach
devínskych. Ale „cicho wszęndzie, głucho wszęndzie“,[388]nik a nič ani len nešuchlo, ako by sa nič nebolo prihodilo. Medzi touto
Štúrom vyberanou mládežou nebolo zradcu.Ľudovít pri najbližšom sympóziume v horách vyčítal ešte raz levíty starému svojmu
Pavlovi, že paškrtnosťou svojou bol by, málo chýbalo, uškodil veci našej; lebo len si
pomyslime, keby sa o tom maléri našom boli dozvedeli zlostní Maďari, mali že sa nám
naposmievať! A posmech nemohol Štúr zniesť. Medzitým vysoko cenil a vážil hotovosť oboch
bratov, Pavla a Jaroslava, ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať,
aby bratov svojich, v zástave súcich,[389]vyslobodili a nedopustili horšie možnosti. „Na takých bratov možno bude
spoľahnúť sa i v dobách horších.“Tak sa to žilo s Ľudovítom.IV.Teraz nám nádobno načrtať i epizódu, ktorej náslov najvhodnejší by bol „Bez Štúra“.
Idem k epizóde jednej, docela proti postavenej epizóde tej, ktorou skončila sa tretia
kapjtola, k epizóde bez zvolenia a spolupôsobenia Ľudovíta Štúra, odohravšej saj
Bratislave koncom roku 1835 a počiatkom 1836.[390]Bez Štúra bola zosnovaná, bez neho prevedená a predsa i táto epizóda ukáže
nám, už čo i viacej negatívne, mladoňa nášho v intenzívne blyštiacom sa svetle a jasnú
dojemno krásnom. Ale nádobno nám vydýchnuť si z hlbšieho.Doba, v ktorej nachodíme takto tvorivého ducha Štúrovho, bola dobou klvania sa
navonok všemožných nových pomyslov a ideí, a to nielen v slovanskom, ale i v maďarskom
zmysle, a nielen v smere národnostnom a vzdelanostnom, ale i v spoločenskom ohľade. Čo
hýbalo národmi, to v mládeži menilo sa v klíčky a puky, ktoré krútili a tískali sa von
primerane prírode svojej.Študentstva dohrnulo sa do Bratislavy veliké množstvo, pričom nemalú účasť mala
obojstranná, slovenská a maďarská propaganda. Štúrovi žiaci doverbovali, ako náleží,
ostrých borcov „sídla uměn blahého“, sám Štúr ale pritiahol za sebou na lýceum z juhu
sokolov srbských, ktorých počet až na tridsať vystúpil a medzi ktorými vynikal pilným
sedáním uňho jeho Žarić, Kirijaković,[391]Gruić[392]a veľa iných. Ale i Breznyik nezaháľal cez prázdniny r. 1835/6 a dodal
veliký kontingent Štiavničanov, t. j. žiakov v Štiavnici kroz Bolemana pomaďarčených,
haraburdákov to nad iných vynikajúcich. I započal sa život študentský strakatý.
Haraburdáci si veselo a búrlivo počínali. Krčmy boli zaplnené, kaviarne obľahnuté
študentmi, a už sa i klobúky vysoké narážať počali na tváre tým, ktorí na ulici hovorili
po nemecky lebo slovensky. Haraburdácka idea pätnásťmiliónového maďarstva len tak
vyrážala bujné svoje ohony! Po nociach obloky vybíjali sa, hulákalo sa ulicami a
podobne. Ako v úli včiel, keď majú vypustiť roj, tak to šumotilo, hučalo a vrelo čosi v
študentstve, takže bezprostredný sused lýcea Schwanzer, bohatý vinohradník, statočný,
junácky ostrostrelec bratislavský,[393]povestný svojou ozrutnou výškou a náramne hustým, čiernym a dlhým bajúzom,
povážlivo krútil hlavou a trel si bajúzy, vraviac ku svojej žienke: „Du, Sandl, hierst,
i sog’ dir, heuer wirds wos losgehn. Die Studenten san ganz onderschta, ols sunst. Die
werden wos onstellen!“[394]Aké mal tento statočný „fliegelmann“[395]ostrostrelcov bratislavských predznaky ku svojmu proroctvu, to možno mi len
šípiť, určite udať to nemôžem. Na myseľ jeho museli vystupovať obavy, ktoré kalili jeho
pokoj. Čo pozoroval každý, to neušlo akiste ani Schwanzerovi, to mimoriadne totiž
bújanie a lantošenie študentstva. Veľa peňazí trovilo sa a Schwanzerov „Heuriger“[396]míňal sa tiež viacej ako po inšie roky. Vnove prišlí haraburdáci štiavnickí
boli obzvlášte milovní bratislavského vína. Mladých pánikov sa tiež namnožilo, ktorí
porúčali s peniazmi a tí vedeli si pedela Planka[397]nakloniť, takže na nich nemal ceruzky; menej štedrí bývali poznačovaní a
udávaní profesorom, z čoho povstávalo nedorozumenie veľmi zrozumiteľné, takže títo
bývali si často vo vlasoch s Plankom. Karcer[398]býval vždy plný. Ale i tu protekcia Plankova robila nespokojnosť, keď jedným
dovoľoval si do karcera brať krčahy s vínom, karty, fajky, pečienky, druhých prísne
držal. Hurt a škrek býval v karceri často ako v krčme, z čoho sused Schwanzer, ktorý pod
karcerom lyceálnym mával vyárendovaný vínny sklep, zatvárať mohol na možné študentské
výstupky.Srbi tiež vládli z väčšieho dielu peniazmi, ačkoľvek výstupky tamtým podobné nikdy
nepáchali; obcovanie ich bývalo veselé, hovorné, krikľavé, sebavedomé a slobodné, takže
vymáhalo si úctu na filistroch. Ich najväčšia slabosť bola kaviareň. Tam si mohol
každého nájsť, keď nebol k nájdeniu doma alebo v škole.Maďarská spoločnosť, kde Breznyik námestníčil, bola početnejšia než slovenská, ale
nahrnulo sa do nej takej chasy, ktorej neišlo o iné ako o veselé komersy a ktorá i
pomimo komersov vystrájala kúsky odvážne. Medzi tieto náležalo falšovanie záložných
ceduliek a zakladanie ich u podzámockých židov,[399]v ktorom umení vynikal nebožtík Ďurko Chrenek[400]a kamaráti jeho. Ako gróf Tormáši — nosil sa veľmi pansky — bol Chrenek
známy židovi Neumannovi, ktorý keď „Gyuri“ doniesol záložnú ceduľu, na ktorú boli
preciózy v cene dvetisíc zlatých v záložni kráľovskej zložené, obdržal od neho pôžičku
dvesto zlatovú ako nič. A to tak fabrikovali i iní, za čo sa potom už notne lajdáčilo.
Tormáši Gyuri bol antesignanus[401]tejto jednej časti maďarskej spoločnosti.Smer druhej strany bol niečo šľachetnejší. Boli to slobodníci toho času veľmi sa v
mládeži rozplemenivší; liberalizmus bez hlavy a srdca, záležajúci v demnoštrovaní proti
profesorom, v blúdení po miestach podozrelých a v sympatizovaní s tajnými liberalistami
maďarského sveta; všetko ale bez náležitého štúdia. Lavice školské týchto haraburdákov
bývali obyčajne prázdne. Títo mali vždy a vždy potyčky s pedelom, ba pomaličky
odvažovali sa i s profesormi nesnadniť sa a potom elógiá si vzájomne o hrdinstvách
svojich po komersoch vyspevovať.Tretia strana maďarskej spoločnosti boli usadlejší študenti, ktorí tvorili dušu
maďarstva, na čele ktorého stál Slovák Breznyik; ako obyčajne, odkedy maďarstvo hýbať sa
začalo, vždy Slováci a odrodilí mu predvodievali. Táto strana pracovala, rečnila,
básnila, do novín dopisovala, ostatní už potom hulákali, výstupky tropili, terorizovali,
jedným slovom haraburdáčili. Slováci viedli svoj život obyčajný v krážoch štúrovských;
no nemala bez pokušenia zostať ani detva slovenská. Našlo sa v pospolných veciach
jedno-druhé, čím dala sa pobúriť i krv slovenského študentstva.Toho času — hovorilo sa, že namáhaním Wilhelma Schimka[402]— podstúpila správa lýcea istú podstatnú zmenu; bol totiž zriadený školský
senát, ktorý pozostával nielen z profesorov, ale u z mešťanov, pred ktorý senát v
ťažších prípadoch obosielaní bývali študenti, kde s nimi nehodne, ako sa žalovali,
nakladano bývalo. Schimko bol údom toho senátu, ktorý veľmi rád a veľa čarágal. Všetko
to zlé, ktoré študentov stretávalo, mysleli títo, pochodilo od Schimku. To bola jedna
príčina kvasenia a vrenia v študentstve, ktoré vždy novými a novými žalobami,
prednášanými od študentov, ktorým sa dostala česť byť obosielanými pred senát, dráždení
a podpaľovaní boli. Sympatie za kamarátov sa pomaly zdieľali i ďalším kruhom a
zasahovali až do kruhov národných. V tej dobe umĺkať počala i maďarská besnota proti
Slovákom a začínalo sa kamarátstvo v pojediných krúžkoch. Schimko bol jednako nemilá
osobnosť ako u Maďarov vzdor jeho blbému maďarónstvu, tak u Slovákov vzdor jeho
slovenskému spisovateľstvu.[403]Potýčky s vystupujúcimi z riadu študentami množili sa, senát jednostajne zasadal a
milých výstupníkov, všelijakými už notami značených, bola celá hŕba. Prední členovia
maďarskej spoločnosti zamiešali sa do toho v obrane kolegov svojich. Výstupníci činní
boli v demonštráciách proti profesorom, nachádzajúc svoj záujem v tom, keď sa
spoluvinníci množili a profesori nemilí urážali.Slovom, i senát i profesori dopálení boli a dali sa vyraziť z trpezlivosti, takže
dostalo sa už i tým prednejším kolovodcom[404]maďarským titulu: „Tu brutum, tu asine“[405]atď.Slobodomyseľný, sebavedomý duch študentský to zniesť nemohol. Zlá náhoda chcela, že
sa zaplietol popredný jeden Slovák, a síce Ján Maróthy, ktorý častejšie za Schimka
kázaval v slovenskom kostole,[406]v obrane ktoréhosi študenta do hádky so Schimkom a — denique[407]tiež s „brutum“ a či „asine“ počastovaný bol. Maróthy dlho mlčal s tým,
mysliac si bezpochyby: dobre ti tak, Janko, mal si byť pamätlivý porekadla slovenského
„Nemiešaj sa medzi otruby, ak nechceš, aby ťa ošípané zjedli“; ale náš básnik[408]bol tej povahy, že sedával rád i so Štiavničanmi i so Štúrom; preto aj
tamtým sa zradil s tajomstvom svojím. A tu Breznyik nemal nič súrnejšieho na práci ako
roztrúbiť s velikým pátosom po študentstve: „Hľa! ten, ktorý slovo božie predvčerom
kázal zo svätej kancle, je „brutum“ u senátu slávneho i u profesora teológie Schimku!
Pozajtre môžu z Novohradu prísť cirkevníci, ktorí žiadať budú, aby Maróthy im bol za
kňaza vysvätený a pán Schimko bude mať tú česť, na to „brutum“ (hovädo) ruky skladať!“ S
takou iróniou trúbili Maďari pomedzi Slovákmi, že veru i Maróthymu dostalo sa takého
titulu. Či teda nie je to vec vôbec študentská! Či nemajú i Slováci brániť česť
študentskú? Či len Slováci chcú byť takí otroci? a podobné agitačné tirády púšťali medzi
nás a dráždili myseľ inými predmetmi hnanú a bavenú.Tu počalo sa i v Slovákoch hýbať čosi takého ako emancipácia z morálnych krážov
Štúrových, a boli to menovite tí štiavnickí študenti, ktorí chodili do oboch
spoločností, áno, pojedni, ako Maróthy, Gustáv Seberíny[409]atď., ktorí nenáležali do počtu maďarónov, a usadlého, vážneho chovania,
pilní boli, títo mocne rozdmychovali najmä v nás mladších zápal za vec študentstva
všetkého. Pyšní mladí páni, ako Chrenek, Kuszma[410]atď., ktorí prv pyšno hlavy nosili, teraz lovili priazeň za pajtášstvo[411]študentské, za kolegialitu atď.Štúr dlho ignoroval celé to haraburdenie študentstva maďarského, pilnujúc štúdiá
svoje a pracujúc na organizácii spoločnosti slovenskej, ktorá išla v ústrety nápravám z
veľa ohľadov; konečne aj veľa sa robilo zo strany slovenských študentov jemu za chrbtom.
Ako ale už rozožratý bol rak nákazy, zbadal to Štúr a počal proti ruchu novému ráznejšie
vystupovať. No, ako uvidíme, bolo už pozde. Akcia začatá musela zbehnúť ku koncu.„Tento Maróthy, tento Maróthy,“ horekoval jeden raz Ľudovít pred priateľmi, „či
nemohol ujsť tomu pokušiteľovi? Schimko je bezcharakterník, to je taká podvaďnoha sveta;
tomu je najlepšie len vyhnúť, tak ako o korheľovi hovorí porekadlo, že tomu i Pán Boh
vyhne z cesty. Čo je statočného Slováka do tých chlapčenských demonštrácií proti
profesorom? Nuž a veď sa už verejne povráva, že Chrenek, Kuszma a tí ostatní akési klamy
so židmi povystrájali a pod cudzími menami peniaze vylhali. Teraz sú im na stope. A s
takýmito ľuďmi sa poctiví mladoňovia slovenskí miešať idú? Verte mi, bratia, Maďari si
vami iba zemiaky z pahreby uhlia vytiahnuť chcú. Uvedú vás do omáčky, z ktorej ich
vytiahne priazeň ich patrónov a vás nechajú v nej.“Štúr mal pravdu, ale už bolo pozde. Bolo veľa takých bývalých študentov štiavnických,
ktorí zviazaní boli zväzkami staršími s Breznyikom, a teraz, ačkoľvek ohľadom národnosti
docela priľnuli ku Štúrovi, predsa falošne pochopenou cťou študentskou dali sa strhnúť
do prúdu. Breznyik už vtedy vynikal istou húževnatosťou, lepšej veci hodnou, a vedel
tiež hodne po diplomaticky zakryť svoje zadné myšlienky, ciele maďarónske a ambície,
vidieť sa prvým študentstva náčelníkom; to však všetko bolo podmieneno, len ak bude môcť
väčšinu študentstva dostať k všeobecnej umienenej akcii.Najprv si išli zabezpečiť jednotlivé grupy slovenského študentstva, lebo do hradu
spoločnosti slovenskej ako takého boli otvorené dvere iba Štúrom, ktorého ale pokúšať
neodhodlali sa. „Sloboda a česť študentstva“, bolo heslo Breznyikom vydané; agenti jeho
k heslu pridávali i sľuby, len aby Slovákov lapili. „Budeme-li“, haraburdáčili
výhovorčivo a dobrodušno, „ako študenti spolu trímať, nebude viacej tých nešťastných
treníc, toho preháňania a prenasledovania druh druha, budeme žiť všetci pekný študentský
život, Slovák bude Maďara, Maďar Slováka zastávať a brániť a profesori nebudú smieť nás
ako otrokov považovať.“Takéto reči mocne pôsobili na srdce a myseľ mäkkú tejto mladej Slovače. Moje
postavenie k týmto agitáciám dlho bolo nerozhodné, o toľko väčší boj podstupovali moje
vnútornosti. I ja som cítil česť svoju urazenú, ale ja tiež tušil neúprimnosť zo strany
maďarskej. V takomto nerozhodnutí prišiel ku mne môj Záborský, celý zhrbený od
zamyslenosti. „Na,“ vraví, „dnes dostaneš deputáciu, ktorá od študentstva vyslaná je k
tebe, aby dozvedela sa, aké zaujímaš postavenie voči tým ukrutnostiam, ktoré pášu sa od
senátu proti slobode a cti študentskej. Čože im povieš? Vec je k pováženiu na obe
strany!“„Nuž a akože ty o celej tej veci myslíš?“ pýtam sa môjho Ďurka. „Chodím,“ vetí on na
moju otázku, „medzi nich, rád bych im do duše vidieť; aj sa mi skutočne chvíľami zdá, že
úprimne zmýšľajú so slobodou a cťou študentskou bez ohľadu na národnosť; ja nečujem
medzi nimi jedného potupného, urážlivého slova na Slovákov; aj rokujeme zväčša po
slovensky. Jesenský (peštiansky) chudák skoro s plačom sa omlúva, že by rád hovoril po
slovensky, keby vedel, a ten je s celou dušou zaujatý za vec študentstva. Konečne bych
myslel, keby to dáko s kostolným riadom stať sa mohlo, že by bolo veľmi prospešno, keby
sme tú papuľu neslanú — Schimku — trošička potľapkali!“ Tak môj Ďurko Záborský, Jesenský
bol ovšem Maďar, ale chlapina, od päty po temeno samá statočnosť a môj osobný, dôverný
priateľ, jediný z pravých Maďarov, ktorých som kedy znával. To znali aj iní, a preto i
jeho spolu s iným — na ktorého meno sa už nepamätám — nie div, veď s koncom r. 1880
minulo odtedy štyridsaťpäť rokov — vyslali ku mne.„Hja, brat môj,“ odpoviem ja Ďurkovi, „veď keby tu šlo len o Schimku, bolo by ľahké
rozhodnutie, ale pomysli, že Maďari demonštrujú pod chvíľou i proti Martínymu — ten vraj
ktoréhosi honfíka[412]trstenicou vyobšíval — i proti Ševrlaymu — ten že ktoréhosi demonštranta in flagranti[413]prichytil a vyšticoval, — nuž a to by sme Slováci predsa nemali dovoliť, aby
najlepším priateľom národa nášho dáka nečesť stala sa!“Záborský nemyslel, že by rečeným profesorom niečo nepríjemného stať sa malo; ide len
o to, aby ten filisterský senát bol zrušený, profesorom aby bola navrátená právomocnosť
nad študentmi a profesori sami aby dostali napomenutie, žeby humánnejšie so študentmi
nakladali, im netykali a mien neslušných nedávali. „Nuž a,“ dodával na koniec, „tak
nazdávam sa, že tu nič nerobia Maďari pre seba, aby spolu nerobili i pre nás. Lebo, „ad
animam“, keby mne či ten filister daktorý, či Schimko, či kto na svete iný „brutum“
povedal, ja bych mu také zaucho vylepil —“„Ale, prosím ťa,“ vetím ja na to, „postav sa do položenia profesora a nechaj pred
sebou stáť tú papuču N. N., ktorého židia dnes zajtra na kriminál povlečú, a musel bys’
jeho frflaniny počúvať, čo by si tu urobil?“Záborský sa usmial a dodal:„Tí lumpáci nemôžu byť stotožňovaní s pohnutím študentstva, ktorého žiadosti sú
spravodlivé! Tí vyfrknú zo škôl naisto, keď sa im dokáže, že nie sú oni žiadni
Tormášovci atď.“Môj Ďurko bol celý získaný veci študentstva spojeného. My sa rozišli a ja celý deň
rozmýšľal a len rozmýšľal, o radu k Štúrovi však som predsa nešiel. I bez Štúra vrhol
som sa na cestu vlastnú.V ten deň večer prišiel skutočne Jesenský i s jedným kamarátom ku mne a pýtal sa
menom študentstva spojeného, že keďže neprichodím do ich zhromaždenia, oni ani nevedia,
či môžu rátať na mňa, že ma teda prosia, abych sa pred nimi osvedčil, či pristupujem k
nim a či chcem podporovať študentstvo i podpisom pod žiadosti známe i činným byť pri
akcii proti tyranskému senátu?Keby mi boli poslali daktorého z maďarónov s otázkami týmito, pochybujem o tom, že
bych bol prisvedčil k nim, tak mi vo vnútornostiach čosi vrelo a len-len že nevybúšilo v
opozíciu, ale bol to, ako som pripomenul, môj veľmi dobrý priateľ Jesenský, ktorý vždy
choval sa nielen ku mne ako svojmu priateľovi, ale vôbec k veci slovenskej úctivo a
láskavo a ktorý mimoriadne dojímavo vedel hovoriť pri humore živom a opravdove
študentskom v najkrajšom slova smysle. Ja pristal k lige študentstva s celou energiou.Oni uspokojení odišli. Ja odtedy chodieval s nimi a nachádzal sa s rovesníkmi a
rovnomyseľníkmi svojimi v tábore nesvojskom. Disciplína naša národná rozviazala sa
konečne a my vynechávali prednášky, chodili po kaviarňach a len rotili sa a buntovali,
chystajúc sa k útoku formálnemu na senát. Nešťastný Schimko trpel veľa i od nás i od
Maďarov. Študentstvo bolo ako jeden muž. Breznyikova ambícia vidieť Štúra osamelého bola
na chvíľu víťazkyňou.Senát zasadal často. Vyšetrovania proti Kuszmovi Chrenkovi a podobným diali sa. Títo
súrili akciu. Nevedeli sme dňa a hodiny, v ktorej vyzvaní budeme k dostaveniu sa, len
heslo bolo dané najbližšieho zasadnutia senátu k zhromaždeniu sa v blízkosti lýcea.
Nastal deň akcie. Na šiestu hodinu večernú zvolaný bol mešťanostom Kettnerom,[414]ktorý býval pravidelne i inšpektorom cirkvi evanjelickej bratislavskej a
predsedom senátu školského, senát školský do bibliotéky lyceálnej.[415]O tom mal zprávu Breznyik istú. Okolo piatej hemžilo sa už študentstvo po
okolných tu krčmách, tu však a hlavne po hospodách študentských, v blízkosti lýcea
ležiacich. Plán bol tento: na dané znamenie vyhrčia sa študenti z bytov svojich a zídu
sa pod lýceom, kde prevezme vedenie Breznyik a na čele ich požiada senát o pripustenie
študentstva do zasadnutia, v prípade potreby vynúti sa i silou prístup taký. Po dobrom
lebo po zlom musí byť zadosť urobeno študentstvu. Voči senátu zrobí sa krik o
spravodlivosť a slobodu a v kriku tom, keď nebude sa vedieť nič určitého vyrozumieť,
budú akiste vyzvaní študenti, aby si vyvolili rečníka; tu naloženo bolo volať meno
Maróthy a iných, len po chvíli nech sa ozvú i hlasy za Breznyika, volanie mien iných
nech pomaly ustáva, až konečne všetci majú volať len Breznyik. Breznyik bol však už
hodne predtým náležite pripravený k filipike ostrej[416]proti senátu i proti tým profesorom, ktorí domnele previnili sa proti
študentstvu. A podivne, ako bolo narafičené, tak sa všetko exekutovalo, pravda, že v
sprievode i takých vecí, ktoré v programe nestáli.Bol tmavý decembrový deň. Bibliotéka jasala sa svetlami a otcovia cirkevní a školskí
sedeli v rade, pojednávajúc, čo robiť voči študentským nepokojom a tej celkovitej
rozpútanosti veci školskej. Študentstvo málo po pol siedmej hodine vyrojilo sa zo
svojich skrýš, chasa z mokrej štvrti ovšem rozgurážená zrovna z krčiem privalila sa a
príduc ku schodom, posmeľovala sa s „fel“[417]hore schodmi, totiž ku bibliotéke. „Fel, fel,“ znelo temno medzi hrnúcimi sa
po oboch stranách schodov[418]nahor, na ambity a chodby ku triedam. Miestnosť, pred bibliotékou dosť
priestranná, bola vo chvíli nabitá študentstvom. Zaplnili sa i ambity a chodby k triedam
vedúce, i schody po oboch stranách plné boli študentstvom. Na dverách dvojných, Plank a
mešťanostov husár v plnej paráde, so šabľou vchod do bibliotéky otvárajúcich, stáli
strážou pedel a taršuľou, visiacou mu po päty. Plank, vidiac, čo sa ide robiť, vrzgnul
do bibliotéky a zaprúc z vnútra oboje dverí, úzkostlivo kričal: „Catervatim veniunt studiosi!“[419]Husára chudáka i so šabľou a taršuľou zbugsirovali študenti medzi sebou
dole. Tu začalo sa trieskanie oblokov a neskončený rev: „Justitiam, libertatem!“[420]Tak volali jedni, iní hulákali: „Be, be!“ (dnu).Zrazu otvorí sa oboje dverí a vyjde so sviecňom dvojramenným Ševrlay; mladí cúvajú,
starší z úzadia ich k predu tískajú. Nastalo okamženie váhania. Ševrlay vytiskol zväčša
študentstvo z ambitu pred bibliotékou, napomínajúc ich, aby sa rozišli a vrátil sa do
senátu. Krátka prestávka, ktorú užili študenti k novému rozohneniu sa. Senát vyslal
druhého populárneho profesora Greguša, ktorý, práve ako nový útok strojil sa na dvere a
revot „bé-bé!“ ozývať sa začal, vystúpil so sviecňami v ruke a tiskol nazad študentov,
ostrým okom ich merajúc a prísno sa spytujúc: „Quid ergo vultis?“[421]„Justitiam, humanitatem, libertatem!“[422]revalo sa zo zadných vrstiev v odvetu; z chodieb nový revot „bé-bé!“ a z
odlivu, Gregušom spôsobeného, znáhla stal sa príliv, ktorý konečne i Greguša vyjednávať
chtiaceho spláchol dnu do bibliotéky, za ktorým dovalili sa masy študentstva do senátu.
Čiapky na hlavách, palice v rukách a revot neskončený otriasol vzduch i múry lýcea.
„Justitiam volumus! Pereat Schimko! Pereant philistiim! Pereat senatus philistiim!“[423]Taký lom, vresk, výkriky také išli k ustrašeným, ustrnutým otcom
cirkevno-školským.Plank tiskol sa až k predsedníckemu stolcu, bojazlivo hľadiac na študentstvo
rozsápané, keď tu spomenutý Jesenský pristúpi k nemu a rečie: „Ergo dominatio vestra
spectat ad senatum?“[424]A tu, chytiac ho za golier, smyšil chlapa ku dverám, kde čakali naňho iní a
pojmúc ho medzi seba, merali mu päsťami a palicami, čo sa naňho vmestiť mohlo, napokon
šmarili ho dolu schodmi, takže celý dokrvavený zhrbolcoval pod bránu, kde u starého
lyceálneho domovníka Sauerackera našiel oddych a umyvák s vodou, aby si rany vypláknuť a
krv z nosa tečúcu umyť mohol.V dvorane bibliotéky začali už nenazdajky i svetlá miznúť; zdalo sa, že namierené
mali najväčší kolompoši pozhasínať svetlá a zrovna lomiť milý senát. Ševrlay zbadal vec
a sám, nemajúc komu poručiť, rozmnožoval svetlá, zapaľujúc sviece vo svietnikoch. Keď sa
lomoz utíšil, preriekol Kettner trasúcim sa hlasom: „Quid ergo volunt, Domini Studiosi?“[425]„Ergo jam non amplius bruta?“[426]posmešno vpadol do toho hlas zo strany študentstva. Greguš vyzval
študentstvo, aby si jedného rečníka zvolili, ktorého chce senát vypočuť. A tu nastala
umluvená komédia s hlasováním; volano Maróthy, Seberíny, Breznyik a ešte zopár mien, až
konečne všetci kričali: „Breznyik, Breznyik!“Breznyik pristúpil k samému zelenému stolu a držal dobre memorizovanú latinskú reč,
opravdovú filipiku proti senátu i dajedným profesorom, pretrhovanú výkrikmi pochvaly
študentstva. „Sumus vobis brutta? Utinam bruti!“[427]Frázička táto stala sa bežnou v ústach nielen študentstva, ale i obecenstva.
Hodno by bolo reč túto mať. Bola iste epochálna. Senát stál voči takémuto registru
hriechov, na hlavy ich hodeným, bez obrany. Koniec reči vychodil na formulovanie
žiadostí študentských, vzťahujúcich sa k odstráneniu zo senátu filistrov, nepovolaných a
neuspôsobených ku spravovaniu študentstva, k navráteniu autority súdobnej profesorom, a
konečne šňupka daná i profesorom so žiadosťou, aby študentom netykali a vôbec zachádzali
s nimi humánne.Senát ovšem nemohol inšie odpovedať, ako že nemôže rozhodovať o sebe samom a ani
teraz rokovať so študentami o otázkach preložených: ale odkázaní boli páni študenti na
rekurz akýsi, nepovedano aký, kam zadať sa majúci, a pracovano len k tomu, aby sa páni
senátori dostať mohli von z klepca. Breznyik a consortes[428]nevedeli rady a skončila sa celá história tak, že sa školy vyššie neotvoria
driev, než otázka celá náležite riešená bude. Tu začnú sa hlasy ozývať; „Kde je
Schimko?“ Schimku nebolo vídať, bárs isté bolo, že do senátu išiel; či sa v tej
trme-vrme zavčasu vykradol, či, ako iní chceli za isté mať, pod stôl vliezol a maličkou,
hrbatou svojou postavou ľahký úkryt za čalúnom zo stola visiacim a temer po zem
siahajúcim našiel, nevedomo.Pán mešťanosta Kettner, tučný, nízkej postavy, dobre chovaný muž, rozpustil dakoľko
slovami senát a podajúc ruku Breznyikovi, naložil mu rekurz i s petíciou študentstva
vyhotoviť a jemu oddať čo najskoršie, s poklonami na všetky strany poberal sa ku svojej
ekvipáži, stojacej pred bránou lýcea. Husár naradovaný, že vidí pána svojho celého,
otvára dvierka a pomáha mu do koča, sám ale hbite vyskočí na zadnú dosku koča a káže
kočišovi hnať. Tá planšia cháska „revolúcie“ obchádzala podozrivo koč, a ako sa pohnul,
vytĺkla okná a lampáše na povoze a milému husárovi palicami dotĺkla taršuľu. Koč zmizol
vo Veternej ulici[429](Windgasse) a rozpustilí haraburdáci s „Tetű mnászik a bundámon, mégis bunda
a bunda“[430]tiahli do krčmy, nedbajúc o ďalšie rokovanie tam hore v bibliotéke.Starý profesor Grosz sa triasol strachom a prosil študentov bližších o doprevadenie
ho domov; Maróthy s daktorými ešte uistili ho, že sa mu nič nesmie stať, a skutočne
vezmúc ho pod paže, viedli starčeka až do jeho príbytku na konci Panenskej ulice. Chudák
Grosz žaloval sa nám na tyranizmus a nespôsobnosť pedagogickú toho senátu. Tak sa
porozchodili všetci. Ševrlay sám si musel pozamykať dvere, pedela nebolo k dostaniu, iba
starý Saueracker svietil pánu profesorovi, keď v kepeni zavinutý kráčal dolu schodmi.Škola rozpustená, alumneum v prvé dni zavreté, potom ale otvorené; študentstvo; sa
rotilo okolo Breznyika, ktorý viedol celú záležitosť, nemálo si zakladajúc na svoju
významnosť! V komersoch bol dohora dvíhaný a na pleciach nosený. Slovenskej mládeži
bývalá disciplína obledla a už i medzi nás vtrhla hra na karty, áno, i hra hazardná v
kaviarňach. „Mégis bunda a bunda,“ hnusná táto pieseň išla i cez naše rty. Knihy ležali
po kútoch v prachu. Tak to bolo bez Štúra! Slovenský študent tohoveký bez Štúra bol
ľahké, haraburdácke zbožie. A bez ducha Štúrovho je i teraz tým.Vtom ako deus ex machina[431]zjavil sa v Bratislave akýsi septemvir Szirmay,[432]ktorý náhodou bol spolu i hodnostárom akýmsi cirkevným — Štúr ho menuje
miestoinšpektorom generálnym, akej ale hodnosti nebývalo — a vládny dôverník, poverený s
vyšetrovaním zvláštnym oproti Gregušovi, ktorý, ešte v Prešove súc,[433]bol čosi pohovoril, čo nepáčilo sa panstvám vtedajším. Zmýšľano o odstránení
jeho z profesúry, k čomu pravda neprišlo, bár by to i nejeden z jeho kolegov bol si
prial. Nuž tu „domini studiosi“ lapili sa britvy, podhodenej im náhodou, a obrátili sa
so svojou prosbou o ratu na Szirmayho, nádejúc sa, že im tento deus-štok ex machina[434]filistrov i Schimku kompeskuje[435]i amnestiu pre haraburdákov, okná a lampáše vytĺkavších vyprostredkuje, i
senát reorganizuje, i Pán Boh sám vie, čo ešte Breznyikovi a jeho kompánii do lona
nasype. Tu teda všetko študentstvo okolo Breznyika a Maróthyho — ktorý bol iba piatym
kolesom u voza — zrotilo sa a facta, dáta, krivdy, urážky — pravé i zaslúžené —
spisovalo, prepisovalo, podpisovalo a všetky tieto aktá Szirmaymu kroz deputáciu oddalo,
oddajúc sa potom zase bezstarostnému bújaniu, kolompošstvu a haraburdeniu. Bývali spolu
iba v alumneu a konvikte a po grupách v krčmách.Szirmay, majúc všetko v kapse, nie že by bol sprostredkoval seniorálny a
dištriktuálny konvent ad hoc[436]a oddal vec patričnej cirkevnej vrchnosti, ale zoberúc akty pobral sa s nimi
do Viedne, aby tam z udalosti tejto spravil si šteblíky k povýšeniu, vyznačeniu a odmene
dákej, že skrotil mladé levíča „rebélie“, ako to vôbec zvykli zmaďarčení aristokrati
robiť. Cirkev a škola sú im iba kliešte, ktorými si z pahreby ohňa vyťahujú upečené
zemiaky!A Szirmaymu skutočne podarila sa jeho intriga vo Viedni, lebo skoro vrátil sa
stadiaľ, pretvorený už na plnomocného kráľovského komisára nielen k vyšetreniu tejto
extravagancie študentskej, ale i k potrestaniu vinných a v prípade potreby k
rekvirovaniu i vojska k potlačeniu Breznyika a jeho kohorty.[437]Vyše týždňa sa vyšetrovalo a napokon zasadol pán septemvir k súdu.Podelili si celú túto študentskú akciu na štyri triedy; do prvej vradil chásku
chrenkovskú, ktorá prehrešila sa zločinmi a výstupkami najsurovejšími, a tá bola
vyhodená nielen z lýcea, ale i zo všetkých škôl, takže nesmeli byť prijatí do žiadnej
tuzemskej školy. Ale, tuším, celá táto prísnosť bola len k tomu, aby háveď táto právom
čo skôr zutekať mohla z Bratislavy, kde židia vo „Versatzamte“[438]konečne presvedčili sa, že Chrenko-Kuszmovci boli tí grófi a baróni, ktorí u
nich zastavovali falšované lístky záloženské. Lebo pozdejšie — pravda, pod inými menami
— vystúpili už ako diplomovaní mužovia, museli teda dokončiť štúdiá! Aspoň jeden čas
Chrenek Gyuri advokátčil, kým zase o diplom neprišiel; meno zmizlo z prkien histórie.
„De mortuis“ teda „aut bene, aut nihil!“[439]Časom snáď annales[440]légie pána Jekelfalussyho[441]posvietia na cesty a chodníky Chrenek Gyuriho! Počet týchto prvotriednych
vystupoval nevysoko, bolo ich sedem.Do druhej triedy vradení boli poprední vodcovia celého tohoto študentského „putschu“,
a tí boli odsúdení ku štrnásťdennému väzeniu na stoličnom dome, ktorý k tomu cieľu
rekvirovaný bol od septemvira a plnomocného kráľovského komisára Szirmayho; medzi tými,
rozumie sa samo sebou, bol Breznyik a Maróthy; iní, „dii minorum gentium“,[442]vysedeli si tamže po tri a sedem dní.Do tretej triedy vradili ešte menších „forradalmi bajnokov“[443]a tých zavreli v jednej triede lýcea na dvadsaťštyri hodín; medzi týmito bol
som i ja a bolo nás pár Slovákov. Pamätám sa po štyridsiatich piatich rokoch na Miška Križana[444]a pár Maďarov, pamätám sa na Nagya,[445]z ktorého pozdejšie stal sa slovutný spisovateľ maďarský. „Gaudium est
miseris socios habuisse malorum,“[446]hovoril starý básnik, a my mladí haraburdáci i proti zákazu, že nesmieme byť
veselí, boli sme za celých tých dvadsaťštyri hodín v príme[447]až veľmi, veľmi veselí. Po laviciach sme si kabáty ustlali, a noc, ktorá
zbyla nám po zábavách, sme ľahko prespali, Plank nám sám dodal „bursle“[448]a kamaráti nás opatrili pivom a vínom. Karty boli magyarosan[449]medzi nami. Všetci ostatní študenti vradení boli do poslednej triedy, ktorí
spolu s nami museli podpísať ortieľ, poďakovať a apeláty zrieknuť sa a pokorne prijať —
bez reptania — kľuku v mravoch na jeden semester!Celý akt nasledovne odohral sa: Všetko študentstvo bolo zídené v bibliotéke, ako za
oného pošmúrneho decembrového dňa, všetkých obživovali najpestrejšie nádeje, ba keď sme
sa takto sčítali a na svojom čele videli stáť mocného Breznyika, čakali sme zase dáku
„filipiku“ od neho, a dlane svrbeli všetkých, ktorí oduševnení boli v komersooh za neho.
Ale monsieur[450]Breznyik tak pokorne počúval svoj výrok ako ostatní. Hej, ale ako sme sa
potešili zase, keď idúc Veternou a Školskou ulicou,[451]stretali sme dôstojníkov vojenských, ktorí prechodili sa kolo lýcea, čakajúc
na znamenie, za ktorým mali v čele svojich vojakov uderiť na túto rebéliu študentskú. Tu
zas našli sme, že múdro urobil vodca náš, keď nás „filipikou“ nádejnou nezaplietol do
boja, už nie viac so Schimkom a senátom filistrov, ale s bodákmi a šabľami udatných
synov Marsa.[452]Vojsko stálo pred kapucínmi[453]a jedny kompánie ubytované boli po domoch a — v hotovosti! Jeden vtipný
dôstojník, badajúc, že je po všetkom, keď videl hromádky študentov s ovesenými nosmi
ťahať na všetky strany ulicami, oslovil ten hlúčok pokorný, v ktorom i ja sa nachodil:
„No, ist’s schon aus?“ „Jo, könn’s schon gehn ins Kaffeehaus!“[454]tým istým nosovým tónom mu odvetil jeden z nás v prešporskom žargóne, čo
stred nás nesmierny smiech spôsobilo. My posmešne poohliadali sa na dôstojníka, ktorý
zastavil sa a hľadel po nás, a — tak sa nám zdalo — ako by bol mal chuť na ten náš vtip
vyvolať z domov celú kompániu; ale my so smiechom vošli ku Schmiedhausovi[455]na pár „buršlí“ k potešeniu sa nad smutne skončivšou sa aférou — bez Štúra.„Chvalabohu, že je už po tom, a chvalabohu, že z našich neubudol nám žiaden,“ riekol
Štúr pri prvom zídení sa s nami. Ináč nikdy nevytýkal nám toto zablúdenie, len znenáhla
priťahoval uzdu. Kým všetci vysedeli sme svoje pokuty, nebolo prednášok. Poslední boli
Breznyik a Maróthy, ktorých sme ešte, tak akosi hanblivo, v triumfe povozili mestom na
saniach pri východe ich z väzenia. Stoliční páni sympatizovali so študentmi
haraburdáckymi, preto ani nerobili prekážky tejto demonštrácii. Tak skončili sa tieto
extravagancie „bez Štúra“, ako „bez Štúra“ začaté boli. Skončilo sa tým však i
pajtášstvo maďarsko-slovenské. Jedni síce hútať počali o vysťahovaní sa, ale kúzlo naše,
slovenská spoločnosť v čele so Štúrom, mocnejšie bolo než buršikózne sny daktorých. My
vrátili sa do koľají starých a do krážov Štúrových, ostatní pokračovali v demonštráciách
potutmých a v horlivosti haraburdáckeho maďarónstva celý rok.Ľudovít náš v svojej citlivej, večne zmietanej duši vystál veľa múk, o ktorých
dozvedám sa s úplnou istotou iba teraz po štyridsiatich piatich rokoch, keď už dávno
prestalo tlkotať srdce jeho mládežmilovné. Z veľa jeho listov, ktoré stoja mi k službe,
dva lejú svetlo štúrovské na tieto pohyby bezštúrovské. Nebude teda od miesta, ani
nezajímavé pre terajšie pokolenie, keď nimi zakončím túto kapitolu.Prvý je zo dňa 10. januára 1836 na Daniela Slobodu, vtedajšieho kaplána myjavského
písaný, druhý zo dňa 3. marca 1837 na Ctiboba Cochiusa daný. Tamten bol písaný pod
bezprostredným vtiskom vyšetrovania szirmayovského, tento pod následkami oného otrasu, o
rok pozdejšie zjavivšími sa. Ten prvý zneje:„V Prešporku, 1836 dne 10. ledna.Bratrovi Slobodovi pozdravení!Odesílám Ti druhý svazek „Starožitností Slovanských“, a síce: pro Tě a Dv. p. Koleniho.[456]Odpusť, bratře, že sem se něco opozdil; jelikož tehdy přišlá příležitost mi
je tu nechala, a dále nastauplé bauře přenáramné na našem lyceum mě z prostředku prácí
mých vytrhly. Nebudu já Tobě ty opisovati, jen to přiložím, že školy již výše půl
druhého týdne zavřeny jsau a teď komisár královský věc tuto vyšetřuje. Nevím co z toho
půjde: smutné jest u nás všecko. Slyšeti, že nezadlauho dojdau rozkazy od Consilium,[457]kterými se mají všecky zdejší společnosti, i také naše slovenská? konečně zrušiti:[458]tam záře Slovenska! kdo nám ji vzkřísí více? Bratře! hyne nám i poslední
naděje k vyváznutí. Proto ale dělejme, seč budeme, aspoň k nějakému potěšení a naději
nějaké retování potomstva.Prosím, pošlite mi čím skůr peníze na svazek 3-tí (t. j. Starožitností Šafárikových).
P. Černáka napomeň,[459]by peníze neodkladně zaslal, jelikož takovýmto počínáním hyne náš úvěrek
predplacení.Mám z jiných krajin Slovenska přemnoho potěšitelných zpráv, ale teď v nepokojích
těchto nejsem s to je vypočítati. S Bohem! Tvůj Ludevít v. r.“Druhý list zneje:„V Prešporku, 1837 dne 3. března.Předrahý Ctibohu!Obadva Tvé listy, i onen poštau, i tento příležitostí poslaný, sem přijal: budiž Tobě
díka za ně. Věřím, bratře! že mrzíš se a mrzeti musíš nad tak dlauhým mlčením naším:
ale, bohmě! není jsem toho příčina. Já, bratře, nevím co prvé do rukau vzíti, tak jsem
prácemi zavalen, a mimo všecky mé práce za příčinou nemoce p. Šroera[460]doplňuji i jeho místo. Odpusť tedy, že Tobě ne hned odpovídal sem, čekaje,
ažby mi něco málo času pozbylo.O bauřeoh na našem lyceum byvších již známost máte, a myslím, že Ti je náš Janko z Bystěrce[461]zevrubně popsal, já se jen na něco, maje o jiných jednati, obmezím. Senát
školský zle nakládal se žáky, pod senatem však rozuměj ne jen učitele, ale mnohé měšťany
a kněze. Žáci nakládáním tímto pobauření stropili bauřku jednau na večer, kdy senat v
knihovně školní shromážděn byl a jej tam přepadli. Strach a hrůza přepadati senát, ana
žáci jim na včasně se vykradli a dobře že Šimko do senatu nebyl přišel, nebo, jak jiní
říkají, pod stolem ukryt byl: zajisté by přenáramná porážka místo byla měla, onť totiž
za prvního původce všech těchto nepokojů se považovati musí. Hnedky na to přišel sem
Sirmay, m. všeobecný dozorca cirkví našich, tehdy jato poručník královský v ohledu pře
Gregušovy, který neyprve sice stolice učitelské zbaven, potom ale na přímluvu jiných na
své místo zase dosazen byl. Tomuto žáci podali prosebný list, který však s tím do Vídně
odešel a odtud co královský vyšetřovatel se navrátil. Vyšetřování trvalo za týden, nač
úsudek čten byl. Někteří jsou do žaláře na 3, 7, 14 dnů dáni, mezi nimiž Brezník a
Marothy, jiní vypadli z konviktu,[462]jiní jsau vyhozeni, díka Bohu, že ani jeden z našich lidí — jiní dostali
kluku z mravů atd. Tak se toto ukončilo. Byv Sirmay na vyšetřování, oznámil, že
nezadlauho od král. Tabule[463]dojdau rozkazy, nimiž se společnosti mladíků na všeckých školách zapovědí,
však buď Bohu chvála, z tohoto nic k uskutečnění nepřišlo a sotvy i přijde. My strachem
velikým o toto naplnění, rokovali sme co den o ukončení dobrém věcí našich, však
naposledy ujistili nás učitelé, že přišelliby takovýto rozkaz, on jen na jméno
potahovati se bude. Jméno tedy „společnost“ musiloby se na jiné proměniti. My nyní, jak
před tím zasednutí řádně držíme, činnosti pak v naší společnosti přibývá. — Zákaz
společnosti mohli bychom děkovati neprozřetelnosti maďarské, kteří již po dvakráte na
svém svátku (býval to tak řečený „Örömünnep“,[464]ktorý maďarská spoločnosť vždy na konci roku slávievala, a ku ktorému v
bibliotéke odbývanému celá Bratislava pomaďarónčená, pozývaná bývala a demonštratívne
všetkým nezmyslom haraburdáckym tlieskala a éljenovala) chvastavě, svobodně rečnili. —
Vidauce mezi tím údové naši, že se jest co o společnost obávati, pobadali právě se tehdy
shromáždivšímu církevnímu tohoto Okolí shromaždění[465]prosebný list, v němž žádali, anebo, aby se nový professor řeči a literatury
slovenské na lyceum zdejším vyvolil, anebo, aby tomuto nějaký náměstník se zřídil. Po
dlauhém rokování se uzavřelo, — nač na mne los padl, a již teď tedy řádný náměstník jsem
zdejšího slovenského professoratu. Přednáším dvakráte mluvnici, jedenkráte přes týden
dějepis, o několik pak dnů polskau, jak u větších tak u menších, dokonaje českau,
započnu. Zkaušku z mluvnice i s většími v přítomnosti professoratu držeti budu.
Pracujeme na „Citech vděčnosti“, které ještě toho roku vyjíti mají. Než cítíme se
nedostatečnými ku vyvedení celého dílka: proč žádáme Tě, pěvče Ctibohu, bys k nám
některé práce a sice: na Kollára, Jungmanna, Maciejovského[466]vypracoval a čím skůr odeslal. Slyšel sem, že, jakovési pojednání chystáš o
napravení řeči písemné: prosím Tě, ponechaj ještě toho, věř mi, to se nedá razem! Vidíš
pak, co Kollár vykonal? Češi již sami ustupují a ustupovati budau. — Že Kollár dostal medailii[467]od cis. ruské Akademie, již víš, že ale Puškin zemřel,[468]sotvy Tobě známo bude. V Chorvatsku, v Záhřebě, povstala společnost,
záležející ze 100 údů, samých kleriků, na jejichž žádost my jim teď zákony naše i
„Plody“ odesíláme. My též čítáme Illyrské Noviny[469]i Danicu, Květy[470]české, Pražské Noviny[471]i Včelu, která nic není hodna: všecko po počte dostáváme. S Bohem. Piš čím
skůr Tvému Ludevítu.Dodatek: „Krásné si mi ovšem noviny oznámil, obzvláště ale vítané nám bylo, že Okolí
Jozeffyho (rozuměj distrikt potisský) tak mužně se proti úsilím tyranských Maďaromanů
zadrželo. Budeme jim za to poděkovací listy psáti.Že Maďaři tajné časopisy o zmaďaření Slováků jednající mají, o tom sem nevěděl. O
jiných takovýchto kolujecích spisech znám.[472]Obdržev tuto zprávu od Tebe, i hned sem na mnohé strany psal, aby po nich
pátrali.Jesenský,[473]učitel v Pešti, Slovan přehorlivý, mi psal list, v němž mi oznamuje, že on
almanach na r. 1838 vydávati bude. Žádá mě, abych Tě jménem jeho o nějaké práce pro
ročník tento snažně prosil, což tedy tu hle konám. Učiň, pěvče náš, Ctibohu, co můžeš a
odešli mu práce, zvláště usiluj se mu něco v prostomluvě poslati. On chtěl almanachu
svému „Mína“ přezděti,[474]my však s jménem tímto všickni velice sme nespokojeni a jemu jen pod tou
výminkou práce slíbili, jestliže jiný název si vyvolí. I Ty, myslím, v tom rovně s námi
smýšleti budeš. Hleď mu list psáti. — Buduli nějaké vychovatelství dostati moci, ovšem
že se o Tebe postarám. Dobře, že se chceš učiti anglicky. Mluvnici Zerfyho si kup, avšak
z té samé anglicky se nenaučíš, nýbrž prikup si k ní Bölla[475](2 zl. 50 kr. stř.), dle nichž cíle svého dosáhneš. Uč se zvláště i
francouzštině, a tu Tobě poraučím Vogdberga,[476]neb Machat.[477]— Frndák jest v Trenčíně. Zvědavý jest o Vás něco slyšeti. Já mu již psal;
proč mu Vy nepíšete? Co dělá Krnúch? Pozdrav ho! Ani Ty, ani On nám nic nezdělujete.
Slyšeli sme, že v dobrém duchu vychovává své žáky. Bůh ho živ.“Oba listy Štúrove dávajú bohaté objasnenie mojich zpráv o jeho vtedajšej činnosti a o
tom jeho zraku orličom, ktorým prenikal všetko a badal i najmenšie.V.Štúrovi bolo srdečne ľúto mládeže slovenskej, ona bola jeho vyžiadanou milenkou,
objímal ju tklivou, najútlejšou láskou, a bolelo ho všetko, čo neprajne dotklo sa jej.
Ako matka nemocné dieťa, keď už ozdravieva, tak útlo, s toľkou nehou priazne a ľúbosti
vinul sa k mládeži a viedol ju opatrne naozaj rukou veštca proroka! Po onom otrasení,
ktoré podstúpilo študentstvo slovenské, nastúpilo kajúcne obrátenie sa ku
opravdovejšiemu ponímaniu života a úloh mladosti. Štúr, ako som už pripomenul, slovami
nevytýkal žiadnemu toho sna márneho, toho blúznenia slobodniackeho, toho študentského
lovenia slávy liberalizmu, o toľko ale prísnejšie stiahol uzdu vládnutia nad živlami:
týmito, morálnymi výletmi do pestrej, širokej ríše dejín. Prísna kritika zasadla za stôl
spoločných úvah a besied. Farbami živými líčieval výjavy z poľskej histórie, kde tak
elementárnymi údermi a porážkami sprevádzané bolo to poľské „nepozwalam“;[478]hrôzou naplňovali mladistvé duše vyobrazovania udalostí žalostných pre celý
národ, v príčine nešťastnej „osvety“[479]černohorskej vzniknuvšie a celé najprednejšie čeľade kmeňa tohoto
bohatiersköho žiaľom naplnivšie; s ohnusením pravým rozprával Štúr o svojvoľníkoch srbských,[480]ktorí zo svojvôle vraždili druh druha, vraždu nesúc neskrotiteľnou svojvôľou
až ku trónu slobodohájnemu. Všetky tieto nectnoty slovanské spôsobovali nekonečné
krvipreliatie, hatili národ v pobehu jeho k dokonalosti, obecné záležitosti jeho
otriasali byt spoločný jeho ohrozujúc a kmene naše jeden po druhom najväčším
nebezpečenstvám, ba osudným pádom vystavujúc.Ľudovít ukazoval menovite na to, že terajší synovia Slovenska sú len zbytky a zvleky
dakedajšieho bytu národa nášho, a že ich tak málo jesto, keď menom tým „synov Slovenska“
sotva pomenovať slušno každého, ktorého mať slovenská rodila; ostatky tieto národa
niekdy slávneho teda, že majú inakšie úlohy k vyvedeniu, než iných národov synovia. Títo
že môžu — ak vôbec môžu i oni — skôr dovoliť si dáky ten luxus života, dáke tie
výstupky, parády, to mĺkve prevádzanie pýchy, to rozhadzovanie sa bláznivé, a tú ihru
akúsi na vojačkov a panáčkov; no synom pravým Slovenska, tým mladoňom, čo zavčas rána
žitia svojho poznali biedu národa, vnikli do pásma jeho dejov a nechcú slúť bezdejnými
číslami len pre štatistikov, ale činnými dejateľmi v budúcnosti, že sluší opravdovejšie
chystať sa k bojom a otvŕdať proti zlobe a svereposti časov. Nám nič nezbudlo z časov
minulých, hovorieval so slzami v jasných očiach, na čom by sme sa ohriať a duše zapáliť
mohli, ako tu tá naša božská pieseň „Nitra, milá Nitra“ a tu tieto milé naše ústavy
bratislavské. Vidíte, ako zo dňa na deň viacej odrodzuje sa šľachta národu nášmu, národ
sám zaviazol hlboko do blata, cirkev, strážkyňa pokladov národa, zosvetačená ťahá na
jarme sveta a nie že by národ pozdvihovala k Bohu, ktorá má vychovávať národu umných,
veľkých synov, zdrevenela v mŕtvych formách a ani len nešípi úlohu svoju medzi živými,
ba predznaky vznikajú na obzore, akoby sa nový systém strojil k vykoreneniu ešte i toho
mála, čo tradíciou národnou predsa zachovalo sa z povedomia nášho národného. Len tá
pieseň stará volá z hrobov tône zapadlej slávy a len v ústavoch rečených tlie iskierka
pod popolom. Boh milostivý zachovaj nás pred pádom týchto ústavov. Tu je zložené semä
horčičné budúcnosti krajšej,[481]tu vychovávajú sa mladí, hodní synovia Slovenska, ktorí prejmú a podujmú
ďalšie diela v národe. Jesto síl a moci životných veľa v národe našom, ale tie musia byť
zobudené a privedené k povedomiu povolania svojho v Slovanstve. To môžeme ale čakať iba
po prísnych prípravách a opravdovosti plných štúdiách mládeže našej. Nuž veď podívajteže
sa, hľaďteže na tie vycivené tváre maďarských študentov na lýceu, juristov na akadémii,
jurátov a pisárov[482]kdejakých snemových, hulákajúcich nocou po uliciach, či bude z tých kedy mať
národ maďarský radosti nejakej? Ale či bude, či nebude, to sa nás netýka, no týka sa nás
desaťnásobne, aby sme neboli podobných vecí v mladosti našej žiadostiví, opičiac sa za
krikľavou, prázdnou nadutosťou iných. Tak haranguiroval Štúr študentstvo slovenské ku
prísnosti v štúdiách i mravoch, držiac im vždy na očiach cieľ vznešený, pripraviť sa ku
pomoci národu zbedovanému. Keď tak teraz čítam po novinách tie haraburdácke,
nihilistické články a básne, a najmä keď mi padne oko na nezrelý, ba prezretý a hnilý
nihilizmus ruskej mládeže,[483]nuž nevdojak vykradne sa z hrudi mojej hlboký vzdych: Ó, Rossia veľká,
mohutná, možná a spôsobná k dielu takému, aké stred protivenstva a odporov i biedy
osobnej konal Štúr v mládeži slovenskej v rokoch tridsiatych a štyridsiatych, nuž či
nevedela si ty vypraviť sto takých Štúrov ku svojej mládeži, vystrojac ich prostriedkami
bohato k apoštolovaniu podobnému? To učiniť, a nebol by padol ten krvavý dážď kliatby na
svätú Rus, aký padol z prekliateho nihilizmu! Ale ty si posielala, aspoň spala si, keď
ti ich iní posielali k mládeži tvojej, spustlých, vypuchlých, znemravnených romantikov a
liberalistov, ktorí ti otrávili veľkú, časť šľachty a mládeže! Na Rusi jesto ešte sto a
dvesto a tristo Štúrov, do práce ich vyzvať na šľachetnej, zapálenej mládeži, a potupy
večnej hodný nihilizmus zmizne na posledné zdrapy toho semitického liberalizmu.Do toho času, do prvého totiž odchodu Štúrovho z Bratislavy, bola spoločnosť
slovenská spoločnosťou gréckych hrdinov pod Trójou,[484]zviazaná dovedna svojím Agamemnonom; on vládal ako tento nad svojimi junákmi
mocou svojej osobnej elektricity, on bol absolútnym ich kráľom, ale tak, že každý bol
slobodný a nechaný dume svojej. Keď sa nahneval niektorý, odišiel, ale to nenarušilo
celok tento slobodných individualít, ktorí odstúpivšieho smiechom sprevádzali; každý ale
oľutoval svojvôľu slobodniacku, ba keď väčšina bola sa za ľstivým, rečnícky vyznačeným,
úlisným Ulyssesom[485]na chvíľu obrátila, zaraz spamätajúc sa, navrátila sa, aby Agamemnona svojho
nasledovala a lepšie, — bár vždy slobodná — slobodne poslúchala. Bez Štúra nemožno bolo
bohatierčiť týmto grécko-slovanským mladoňom.Štúrove idey, to nádobno mi prízvukovať voči terajšiemu čítajúcemu obecenstvu, boli
celkom nové, v tej konkrétnosti a systematičnosti ešte nikdy predtým nehlásané; preto i
kritika terajšia nemá k nim prístupu iného, ako kroz stanovisko vtedajšie, abych tak
riekol, Štúrovými očami nádobno hľadieť na rozvoj tento duchovný. Budúcnosť, keď už nie
prítomnosť, to ocení. Vtedy nebolo pravej rady u iného ako u Štúra, ačkoľvek on vždy s
druhými radil sa. On nikdy nevystúpil s myšlienkou, aby driev nebol ju predostrel iným.
Môžem povedať bez bázne pred dementovaním, že boli v tom veku i hlbší i učenejší a
nadovšetko veľa ich bolo i slávnejších a skúsenejších géniov, než Ľudovít náš, ale
originálnejšieho, slovanskejšieho Slovana, aspoň mojím vedomím, nestávalo nad neho.No Štúr nemal tu byť večne. Ako jeho predchodcovia opustili jeden po druhom ústavy
tieto, tak blížila sa doba, v ktorej nádobno bude i jemu opustiť „blahé sídlo uměn“,
Bratislavu staroslávnu, mesto dunajské, i mládež, zakorenivšiu sa tu tak bujno. To cítil
a bolestne cítil i sám Ľudovít, ale nadovšetko starostlivo uvažovali to iní, hlavne
Boleslavín Vrchovský, Pravoslav Červenák atď. Preto spoločne pomýšľali na to, ako po
jeho odchode zaporiadať veci, aby duch svieži a zápal tento horúci nevyhasol z týchto
tvorieb ducha a stoletia na Slovensku nového. Tak zdalo sa, že so Štúrom odíde zápal a
mládež rozpadne sa na strany, keď javilo sa v nej dosť samostatných a ctižiadostivých
duchov. Boleslavín Vrchovský, talent organizátorský, a Pravoslav Červenák, sparťanskej
rigoróznosti a ctnoty mladoni nedôverovi zápalu mládeže, na ktorý zase Ľudovít veľmi
veľa držal. Zavčasu teda mala byť daná organizácia mládeži; ku boku Štúrovmu mal byť
daný výbor, ktorý by v rukách držal štverne a bdel nad prísnym vykonávaním ustanovenia
spoločného. Bázeň táto bola márna na ten vtedajší čas, mládež bola priveľmi oduševnená
za mravné ciele národa, než aby sa bola dala strhnúť osobným záujmom ctižiadosti, najmä
už po okúsení plodu zo stromu slobodniackej dezorganizácie. Straníctvo to obávané
nastúpilo ovšem, ale značne pozdejšie, s ktorým i Ľudovít Štúr veľa mal do činenia a
mnoho trpel v príčine tej.[486]Štúr neznal motívy iných k tomuto dielu novému pobádajúce, ale prijímal diela
nekonečnou svojou láskou k národu vedený, účinne a horlive. Boleslavín Vrchovský stál v
popredí tohoto nového podniku, jemu po boku pracoval chladnokrvný prísny, sparťansky
Pravoslav Červenák; oni báli sa o Štúra i o mládež. O Štúra báli sa, aby neupadol do
„absolutizmu“, ktorý z ruky jeho hotová bola mládež prijímať, o mládež báli sa, aby po
odchode jeho neupadla do istého stupňa anarchie. Prísna teda povinnosť, organizácia,
mala nahradiť Štúra, keď ho nebude, a kým bol, mala jeho miesto zaujímať! Toto boli
motívy strany veľmi činnej, no Štúrovi výšku jeho závidivšej; tak aspoň vtisknul sa mne
náhľad na veci tieto, ktorý už vtedy bral som prednejšiu účasť na živote slovenskej
mládeže a prežil som všetkých i znával som dobre všetkých. U Vrchovského podozrievam
motív ctižiadosti, o Červenákovi viem, že opravdove bál sa o mládež, ktorá často mala
dosť na jedinej priazni Štúrovej a pod tej ochranou spúšťala zo zreteľa studenú, prísnu
povinnosť a absolútne slúženie pravde. Bál sa, že po odchode Štúrovom bude všetko len
takým dobrovoľníctvom pod Trójou, a rozpŕchne sa, keď nebude osobnosti na čele rovne ako
Štúr elektricity plnej a sebou všetko naplňujúcej. Tento úprimne chcel zákon abstraktný
dosadiť na miesto osnovy. To bol až do jeho smrti ideál Červenákov; a kým on bol pri
ústave, skutočne nič nemalo ceny, iba prísne plnenie zákona. Môže sa riecť, že s
odchodom Štúra poézia vyletela z ústavu, ale zaujala jej miesto tvrdá, sparťanská ctnota
a práca pod nástupcom jeho Červenákom. Mladí génovia títo doplňovali sa.Ľudovít, ako hovorím, ani zďaleka nešípiac, že novou tou organizáciou činí čiastka
manéver proti nemu, pracoval usilovne k uvedeniu nového riadu, nových zákonov, tým
ochotnejšie, čím viacej mocou tejto organizácie dostával ku boku pracovných síl a prácu
videl podelenú medzi viacej činných duchov. Lež čujme ho samého o tejto záležitosti;
píše istého spôsobu obežník na Ctiboha Zocha a Daniela Janovica[487]do Oravy zo dňa 16. októbra[488]1836, medzi iným:„Společnost naše, začavší zasednutí svá dne 4. srpna,[489]pokračuje neunaveňě dále, jak za to mám, s velikým prospěchem. Právě nyní
počituje 50 údů, kromě všech čestných, přispívajících, jejichž počet věru nemalý jest.
Panuje v ní ten jistý pořádek, který koncem minulého roku, jenže se nyní „Výbor“ v
pravidelnější formě projevil. Jest on totiž nyní zákonně zřízen, Přednostou potvrzen,
pozůstává pak z 9-ti údů, 6-ti totiž, kteří se povinnostmi zaměstknávají a tří
přísedících. Vykázán on má obstarávání všech vniterních rokování i zevníterních
záležitostí Společnosti, které nyní velmi mnohé jsau, rokování a uzavření však svá, prve
nežby nějakové platnosti dosáhla, v společnosti veždy pronese, kdež, uznána-li jsou od
údů za hodná, se potvrzuji. Vede se i ve Výbořích zápis Tajemníky, kteréžto zápisy, když
v společnosti od ustanovených neb raději vyvolených k tomu se podpíší, do „odkazů“ se
promění, které Tajemník, vypsav je ze zápisu, těm, jichž se týkají, odešle. Ti, jenž
„odkazy“ přijali, konají své jim odkázané povinnosti dle smyslu těchto, potom pak se z
vykonaných osvědčiti musejí, konání pak jejich dle odkazu posuzovány bývají. Toto jest
to nové zřízení „Výboru“. Návrhu tohoto dobrého původcem jest náš tu se bavící
Boleslavín Vrchovský, který, co právník, jsa v těchto věcech sběhlý, nám jej předložil,
my pak vidauce, že to k pořádku velikému vede, návrh sme uskutečnili.“ K tomu podává
zprávy o činnosti svojej pri mládeži, ako v nižších triedach od piatej dolu, tak vo
vyšších až po teológiu; k tomu o návštěvách slovutných mužov slovenských, poctivších
ústav a spevokoly hlučné. Menovaní sú medzi hosťami spoločnosti: Václav Štulc[490](„duše nejvřelejší, nejsvobodomyslnější, který k nám z Česka takové zprávy
zvěstoval, o nichž sme se my ještě nenazdali“), Lichard,[491]Miloslav Hodža, Boleslavín Vrchovský — tento sa i teď tu baví — můj bratr (Karel),[492]Melna,[493]Brózik,[494]Vanko,[495]Hroš[496]a jiní. Bylo tu rokování, plesu! Teď očekáváme polského knížete
Lubomirského, mladíka as 20-letého, Slovana vřelého. Z theologů šťávnických sem
přišedších ani jeden nevstaupil do Společnosti, ba jak mi řeknuto, není možné těch lidí
nakloniti, poněvadž hroznou nenávistí na vše, co slovenského, rozžati jsau!“Posledná poznámka, akých v listoch Štúrových o učeníkoch Bolemanových veľa jesto,
dotvrdzuje úplne to české porekadlo: „Když se káně zjestřabí, hůře drápe, než rozený
jestřáb“. Odrodilstvo štiavnických študentov jediný prameň svoj má už od pol stoletia v
Štefanovi Bolemanovi, v tomto arciodrodilcovi všetkých odrodilcov! Čech rodený[497](lebo sa narodil r. 1795 v Križliciach z otca českého kňaza evanjelického a
matky slovanskej), otec bol rodený Slovák z Dežeríc v trenčianskej stolici, a synáček
príduc do Štiavnice za učiteľa, stal sa tam najzúrivejším maďarónom, ktorý dary
Slovákovi od Boha dané vždy najčinnejšie obracal proti národu svojmu. Odplať Boh tejto
„kani zjastrabenej“ všetky tie rany, zapríčinené drápmi odrodilstva srdcu Štúrovmu a
srdcu národa slovenského!Štúr vzdor klike štiavnických odrodilcov, novou vždy silou zo štúdií svojich sa
naberajúci, ostrosťou neúprosnou vrhol sa na prísne zachovávanie tohoto nového zriadenia
a vzal do prísnejšej kázne mládež visiacu na sebe. Výbor zasadal často, premietal otázky
nadhodivšie sa a vykonával uzavretia spoločnosti. Pododbor zvláštny, dopisovateľský,
prejal obšírne dopisovanie nielen so spolkami študentov, ale i so spoločnosťami
verejnými za hranicou, potom s kruhmi vlasteneckými i jednotlivcami, vyznačivšími sa v
obrane národa slovenského, v domáhaní sa o právo prirodzené i písané národnosti
slovenskej a v rozširovaní osvety a vzdelanosti medzi všetkými vrstvami národa.Spoločnosť rozšírila svoje účinkovanie menovite tým, že vonkovským údom, mužom učeným
a už v úradoch postaveným, diplomy členstva spoločnosti slovenskej udeľovala a ich do
krážov činnosti svojej priťahovala, udržujúc s nimi stále dopisovanie a držiac ich v
evidencii celej svojej činnosti a práce údov svojich „na národa roli dedičnej“. Štúr
obstarával knihy a bol spojivom spoločnosti navonok. Výbor účtoval a obstarával
expedície, viedol dozor nad knižnicou, nad mravným stavom údov spoločnosti, vykonával
disciplínu proti vystupujucim z riadu a zbieral pilne všetky zprávy a noviny zo sveta
slovanského, ktoré potom pri rozsiahlej korešpondencii v známosť uvádzal členom i
nečlenom von z Bratislavy bývajúcim. Bol to v terajšom spôsobe hovorenia slovanský
denník politicko-literárny.Predveďme si spôsob vtedajší účinkovania Štúrovho. Smutne dotkla sa srdca jeho
zpráva, že Daniel Sloboda, kaplán myjavský, jeden z najčinnejších, vysokými myšlienkami
bohate horujúci učený mladý muž, rozlúčiť sa mieni s vlasťou slovenskou, prijmúc
pozvanie za farára na Rusavu v Morave. Z tejto príležitosti dal jednému z
„dopisovateľov“ výboru písať a i vlastnou rukou doplnil list nasledujúci:„V Prešporku, 23. února 1837. Drahý Bratře! Kochané Tvé psaníčko ze dne 16. prosince
1836 spolu i s penězi na 2. svazek Starožitností ještě vloni jest mi dodáno: avšak
lituji, že ještě ani nyní žádosti Tvé vyhověti nemohu. Třetí sv. Starož., Bůh zná jaková
toho příčina, ještě nás nedošel, už sme se domnívali, že toho nedostatečnost
předplatitelů jestiť příčinou, než z listu Štulcem v těchto časích Vrchovskému psaného
vyrozuměli sme, že Starožitnosti druhýkrát už — pro veliký odbyt tisknuty jsau. Jaknáhle
nás dojde, pořád při první příležitosti žádosti Tvé vyhovíme.Ty se míníš s vlastí naší rozloučit? Smutnátě to a přeškodná vlasti naší lučba! S
Tebou opět jedna zmužilá, nepravostem utlačitelů našeho národa vzdorující zeď vlasti
naší zmizne. Ovšem, jestli jen nevyhnutně vlast svou opustiti nemusíš, neopouštěj ji!Nebude Tobě nemilo zprávy některé o nejnovějších udalostech slyšeti. V Záhřebě na
seminarium povstala národní společnost, která 100 údů počítá. V Šťávnici na ev. lyceum
národní československá společnost snahou Hojiča,[498][499][501]tamějšího diakona, vznikla. Kocaurkov od Chalupky v Praze[502]s obrazy se tiskne. (?) „Slávy Dcery“ už ani jeden výtisk nezbývá, uzřímeť
nové vydání. Že její původce medailliu od Ruské Akademie nauk obdržel, to tě již tajno
nebude. Ještě jsem se Ti o novém úřadu mém ani nepochválil. Dištriktuální Convent
nedávno tu shromažděný, na podanou mládeží slovenskou prosbu, učinil mne Palkovičova
suplentem řeči a literatury slovenské, než tak, že Palkovič (v pravdě jen quasi
professor) sotvy nakukne do školy. Společnost naše pevně ještě stojí a naději se, že i
dále pevně bez nejmenšího uražení trvati bude. Juž nemoha déle meškati se s Tebou, jsem
docela Tobě oddán. Měj se dobře na žádost Tvého věrného bratra Ludevíta Štúra. P. S.
Přijallis listinu od Společnosti? Co učinit se Starožitnostmi Tvými a p. Kolényho? Kam
je poslati? Ještě něco: Boršodská stolice[503]Potisské superintendencii dala rozkaz, by tato všech knězů, kteří by
maďarsky neznali, pensionovala, do všech slovenských chrámů maďarské kázání uvedla, na
budaucně pak aby nemaďara za kněze nepřipustila a jiná hlaupá, sprostá, despotická
nařízení. Superintendencia ale pěknou ji dala odpověď: ,Simpliciter refragamur, non
admittimus, nec unquam admissuri sumus.“[504]— Právě nyní v Jesenského listě čtu, že Kollárova Mína zlehla. Cože má?
Tolik co nic — dívče.“Toto je písané rukou „dopisovateľa“; a ku vysvetleniu posledného vtipu slúži sa
poznamenať, že Štúr a jeho škola za zlé mali Kollárovi jeho ženbu, ich nádeje potom
všetky opierali sa o mládencov budúcich. Štúrovi tanula na mysli idea istého spôsobu
jansenismu slovanského, ktorú v pevnom mal úmysle uskutočniť. Ako Jansen, nepriateľ
jezuitov, reformovať chcel katolicizmus bez toho, že zatiahol by či napravo do
luteranizmu, či naľavo do kalvinizmu, a učeníkmi svojimi veliký zástoj hral v bojoch o
nepodľahlosť Nizozemska,[505]jednak proti Španielom ako Francúzom, samostatnosť svoju vymáhajúcim: tak i
Ľudovít Štúr vo snách svojich o blahu Slovenska čerpal potravu svoju i z príkladu
zápalov a nadšenia jansenistov. Hinc illae lacrymae[506]i nad narodením sa Kollárovi veľkému dievčaťa jediného. Keby bol syn, býval,
boli by mu títo naši Jansenovia[507]in spe[508]i ženbu jeho odpustili. Pekné to sny mládeže tejto, ale len sny bez
poradenia sa s Pánom Bohom, riaditeľom osudu národov. — Koniec listu dopísaný je už len
rukou Ľudovítovou, a znie nasledovne:„Jesenský, učitel v Pešti, Tě žádá, poněvadž na r. 1838 založí nový almanach,[509]bys’ mu nějaké práce odeslal. Snažně tedy Tě prosím, bys’ žádosti této,
možno-li, vyhověl.Vida, že ostatní toto můj list, jenž k Tobě píši ve vlasti slovenské jsaucímu,
rozžehnávám se s Tebou, bratře náš. Kráčej na cestu tuto směle, ana tak býti musí,
milost Boží a duch Slávie vodiž Tě po všech cestách Tvých. I tam vlast naše, kam kráčíš,
i tam lid náš, i tam — ó hoře — bídy a slzy jeho!,Jesteśmy bracia jednego słova, będźmy i jedney duszy a moc piekielna narodovości
naszey nerozerwie.‘[510]Toto ještě, co do pamětníka Tvého píše Ti Tvůj věčně věrný bratr Ludevít
Štúr, v. r. Náměstník řádný professoratu řeči a literatur, pak dějepisu národů
slovanských na lyceum v Prešporku a zdejší společnosti slovenské Místo-Predseda.“Z tohoto listu dozvedáme sa hodnoverne, čo veľmi dôležité je pre nás, že dištrikt
preddunajský cirkvi ev. a. v. vplýval podstatne na profesorát reči a literatúry
slovenskej na lýceu bratislavskom. Vplyv tento vyeskamontovať si dovolil dištrikt rečený
miestnej cirkvi prešporskej, sebe podriadenej. Kmotrovia pritom boli na jednej strane
haraburdáci z Pešti, od takrečeného generálneho konventu, korporácie to ostatne
nezriadenej a od nikoho, kto nechce, ani neuznanej, šovinizmu maďarónskemu slúžiacej, na
druhej strane ale chabosť seniorov a zlá vôľa seniorálnych inšpektorov,[511]ktorí každoročne konventujú, dištrikt zastupujú a túto perlu dištriktu
zašľapovať do blata pomáhajú. Pár advokátov a súkromníkov požunských s profesormi a
kňazmi prešporského lýcea zasedajú za vrchom stola a seniori a inšpektori skvejú sa tam
už blízko pol stoletia, a profesora slovenského volí prešporská cirkev[512]vždy takého, ktorému sa ani nesníva o histórii literatúry a o reči
slovenskej. Bibliotéka ústavu zamknutá — okradená mimo toho — neslúži mládeži ani
národu. Takto pečujú otcovia dištriktu o mládež, ktorá vychovávať sa má ku službe cirkvi
a národa! —Ľudovít Štúr trpel mnoho v následkoch oných otrasov študentských na lýceu; jeho
moralita a duchovné víťazstvo bol tŕň v očiach maďarónskyoh haraburdákov, a preto mu i
hrozilo viac ráz nebezpečenstvo osobných urážok, nepočitujúc nesčíselné denunciácie a
priekorizne všakového druhu. Roku 1837 ešte uvalil na neho konvent suplentstvo Groszovho
profesorátu, histórie všeobecnej a štýlu latinského. Tieto práce zlomili konečne silu
jeho zdravia a on upadnul do ťažkej nemoci, z ktorej však pomocou lekárov a verného
opatrovania povstal, a píše o tom a o bolestiach všetkých, ktoré znášal, nasledovne:(Na Zocha zo dňa 26. decembra 1837). „Milujme se, bratře! Tvé obadva listy sem
přijal, onen první ač v bolestném stavě s radostí, tento, ač v lepším položení, s
žalostí a zármutkem. Byl sem totiž, přijímaje předešlý, těžce nemocen, ale vytrhnul mne
z nebezpečí Dr. Mayr,[513]přišedší ke mně co posel blaha: buď mu díka za to ode mne. Měl sem padnauti
do zapálení plíc, což sem z mnohého namáhání dle výpovědi lékařovy dostati měl: přešlo
již všecko a já znovu se vidím v lonu milé Slávie, v lonu Vás, milí bratří, s nimiž se
co den kochává duše má. Pozdravuji Vás opět srdečně, tisknu vás k rozčilenému srdci,
jenž Slavii jen a v ní Vám věčně klopati bude. Druhý list mne pohřížil do zármutku, vida
z listu Tvého bídu a utlačení nevinných rodáků našich. O, Bratře! nad tímto já častěji
lkávám a věru nemáme, nemůžeme býti veselými, dokud tento stav tíží rodáky naše. Ale,
bratře, považuje vnově vznikající život Slovanův, považuje dějiny národu okem skaumavým,
volněji oddechuji sobě a jsem té pevné naděje, že nezadlouho na pohořích otčiny naší
stkvěti se budou nápisové takoví, jakový jest onen na věčně slavných Thermopylách.[514]Považuji dějepis a vidím, že zlé to největší, feudalismus totiž a z něho
vyplynulá aristokracie byly příčinou tisícera strastí, neštěstí a záhub, jenž stíhaly
upřímný rod náš, při čemž ta sladká myšlenka proniká mysl mou, že ono zlé není původem u
národu našeho, ale jest přineseno k nám a vtisknuto na nás od národů cizích a jmenovitě
na Slováky od Maďarů, národu, jenž nic výtečného nepodnikl, ale vždy nelidské, ohavné
zámysly kul a je uskutečňoval. Mnoho bych Ti o tomto měl povídati, možná že kdysi,
přijda do Tater, o tom Vám tam pomluvím. Teď (hlavní jest má péče zásady ony a ducha
toto nám záhubného mladíkům našim oškliviti, což i dělati musíme, chtějíce, abychom
zároveň s jinými Slovany, kde to již na velikém stupni má místo, kráčeli. Polsko pouze
za příčinou ducha toho padlo, ale vstane v jiném duchu, jak nám to nyní náš Lelewel[515]nastínil ve spisu: „Odradzająca śię Polska“.[516]Jestli co nenávidím na tom světě, jest dozajista duch tento (feudalismu).“Píše Ľudovít svojmu Ctibohovi ešte i o daktorých návštevách, ktoré toho času prijala
spoločnosť, ako Mušického[517](mladšieho), Vuka Štefanovića Karadžića,[518]o cestovateľoch slovanských atď. a dotušuje velice na to, aby za ľud
zaujímali sa všetci, o dobro ľudu pečovali, k ľudu hovorili i písali. Pozoruhodná je
výpiska listu Poliakov, písaného Štúrovi, o ktorých i sám hovorí, že preto padli, že sa
o ľud nezaujímali, ľudom pospolitým pohŕdali. „Bojcie się Boga, — znie tá výpiska listu
poľského — pracujcie, bo u Vás jeszcze bardzo kiepsko rzeczy stoją a moglibyście
przecieź juź wiecéj mieć plonu własniego. Puśćcie tam tych Aristotelesóv, Platonóv! Lud,
Lud! to mi to! Dla ludu pisać, tam się najvięcej ojczyznie przysluźysz jeden i drugi.“[519]Okolo Štúra radi sa hromadili i sami lepšieho ducha Poliaci, ako to i výpiska táto
svedčí, a on býval druhom verným každému Slovanovi, ktorého duch niesol sa k ľudu.
Opravdu nenávidel pýchu a tvrdé nakladanie s národom pospolitým. Romantické
blúznierstvo, najmä v poézii rozkladavšie sa, nenávidel podobne.Spoločnosť slovenská, ako som už pripomenul, vydávala diplomy a sprostredkúvala
vzájomné dorozumievanie sa medzi mužmi v úrade postavenými; písala na učené spoločnosti
slovanské a na rozličné spolky slovanské, toho času už stávavšie; z Petrohradu prišla na
jednoduchý prosebný list bohatá zásoba kníh na dar knižnici slovenskej, čo prirodzene
veľa šumu narobilo, ale aj česť a úctu vymohlo mládeži s tak čestnými spoločnosťami
učených mužov vzájomný pomer majúcej. Ševrlay čestital[520]Štúrovi k tak znamenitému daru. Ak vykázal ruch verejný v národe daktorých,
lebo bár i len jedného muža, ktorý vynikol na verejnosť ako obranca ľudu, ako národnej
veci zástupca, ak vznikli dobrodincovia národný ústav bratislavský napomáhavší atď. tu
hneď naloženo odboru dopisovateľskému prichystať listy poďakovacie, ktoré sa výboru
predostreli, posúdili, opravili, potvrdili a podpísané na patričných odoslali. Mám pred
očami taký jeden prípis na „Velkomožných a Vysoceurozených Pánů Laskavých Dobrodinců“ v
Nitrianskej stolici, a druhý „Drazeváženým a Laskavým Paním a Pannám Dobrodinkyněm
ústavu pro řeč a literaturu slovanskou v Prešpurku“; tamten je zo dňa 28. marca 1838,
tento zo dňa 12. apríla. Z tých prípisov vďaky veje čerstvý duch nového veku. Kladiem tu
na dokázanie niektoré miesta z dopisov rečených. Na nitrianskych dobrodincov píše medzi
iným táto mládež prorokov:„Vaše, Draze vážení, velectění Dobrodincové, šlechetná vůle byla usnadniti dosažení
cíle, který sme sobě na prešporském lyceum študující Slované předsevzali a který v tom
pozůstává, v materské naší řeči se vzdělati, klesající slovenskau naši národnost
chrániti, spících našich Slováků k lásce k národu svému probuzovati a vůbec vzdělanosti
a osvícenosti, bez kteréžto žádný národ šťastným býti nemůže, mezi milými našimi Slováky
napomáhati a rozšiřovati. Z tohoto již poznáte lehce, jak veliký z dobrodiní vašeho Dr.
v. p. p. Dobr.[521]užitek pro opuštěné Slovensko naše vyplývati bude. Ono dává do rukou
prostředky mladíkům, nimiž by neyprve sebe, potom pak, když tomu čas přijde, i
spolurodáky své vzdělati a osvítiti mohli; ono jest krásným a vznešeným lásky a
dobročinnosti k národu příkladem, mezi našimi Slováky dosavád ještě bohužel řídké,
kterýžto znamenitý příklad mnohé jiné ještě spící aneb probudí, aneb zajisté zahanbí. I
ovšem že zahanbiti může a musí, nebo velký jest počet takových, anť jsauce pouze ze
slovenské krve pošlí, předce za věc svědomí a za hanbu sobě nepokládají k Maďarům
netoliko si přiznávati, nýbrž s těmito kde jen mohau Slováků pronásledovati, potupovati
a národnost jejich jim odnímati, aby tak na zříceninách národu našeho blaho a štěstí
národu maďarského založiti a upevniti mohli, nevědouce, že ani práva, ani sil
dostatečných k věci této Bůh jim nepropůjčil. Avšak i tyto bezbožnosti Bohudíka pomalu
přestávají a daufáme, že časem svým docela pominau, nebo duch Slávy vznáší se nad
rozsáhlým národem Slovanů a obživuje prsa každého národ svůj věrně milujícího Slovana.
Rus radostně ruku tiskne statnému Čechovi, Moravanu, Slovákovi; zmužilý Polák bratrsky
objímá Srba, Chorváta, Dalmatynca a všecky k slovanskému národu přislauchající
spolubratry, tito pak zase všickni vespolek upřímně sebe vítají, co synové jedné matky,
předlauhý čas jeden druhého neviděvší. Povstávají i na Slovensku našem mužové slavní a
zmužilí, národu našeho se ujímající, ježto bychom vděčně pojmenovali, kdyby sláva jejich
dále, než my ji rozšířiti můžeme, nezasahovala. Oni se usilují slávu předků našich před
útržkami cizých utrhačů obhajovati — nebo slavní byli předkové naši a nikdy v tom stavě,
v jakovém my nyní jsme —; oni napomáhají vzdělanost a umění v národu našem a na tom
pracují, aby národ náš slovenský, tak od dávna opuštěný, jedenkráte již do řadu národů
ve světě předních vstaupil a tohotéž štěstí požíval, jehož oni požívají. I literatura
naše slovenská od některých časů, co se totiž láska k umění v národu našem probudila,
krásně se rozvíjeti a květnouti počíná, ačkoli ne tak ještě, jakoby ku přání bylo.
Vycházejí dosti mnohé časopisné knihy, jakožto: Časopis českého Museum,[522]spis převýborný, na němž mnoho učených Slovanů pracuje. Zvláštní také
pozornost zasluhují „Květy“, čili časopis tak zábavný, tak též i mnoho k poučení v sobě
obsahující. Vychází také i „Včela“ s „Pražskými Novinami“; „Časopis pro katolické duchovenstvo“;[523]„Časopis technologický“[524]řemeslníkům — obzvláště užitečný; „Hronka“, národní slovenský náš časopis,
mnoho užitečného obsahující; „Krok“,[525]vší chvály spis; „Přítel mládeže“,[526]mládeži obzvláště převelmi potřebný a prospěšný; „Listy pro polního hospodáře“[527]a mnohé jiné, jenž netoliko jiných národů spisům po boku státi mohau, anobrž
z mnohých ohledů daleko za sebou je ponechávají. Toto všecko k tomu připomínám, jestliby
asnad některý z Vás, Drazevážení etc. tohoto povědomost neměli, by sobě spisy takovéto,
nejen ducha ušlechťující a vzdělávající, nýbrž i sevnitřní člověka štěstí napomáhající,
zaopatřiti aneb i druhým poraučeti mohli. Vyhovívá se zajisté ve mnohých věcech národu
našemu muži učenými a mohlo by se i více ještě a mnohem více konati, kdyby větší částka
Slováků lhostejnou sama ku svému jmění nebyla, ano i, co tak často pozorovati lze, do
vnitrností svých nezuřila. Velkau pročež a nevyslovnau radost cítíme nad dobrodiním,
které Ste knihovně našeho ústavu prokázati ráčili“ atd. Podpisy nasledujúce stoja na
listine tejto: Ľud. Štúr v. r., náměstník professoratu slovanského na lyceum; Dan.
Jaroslav Bořík v. r., knihovník a účtovník; Miloslav Josef Hurban v. r., dopisovatel;
Jan Vlastimil Pellar[528]v. r., dopisovatel; Domolub Imrich Blažkovič v. r., výboru přísedící; Jan
Bojmír Petrikovič[529]v. r., výb. přís.; Bojislav Jiří Záborský v. r., výb. přís.; Pavel Volnomil
Baraňay v. r., dopis.; Jan Dalibor Zimáni[530]v. r., dopis.; Horislav Škultéty v. r., místo-knihovník; Radoslav Ondřej Šolc[531]v. r., protiúčtovník (ako je označený na poistenke patričnej).Nie menej zaujímavé budú terajšiemu obecenstvu slovenskému, než tieto mená mládeže,
mená oných dobrodincov nitrianskych, ku ktorým zneli tieto slová vďaky nadšenej, k
dotvrdeniu toho, aké hrozné prevraty v srdciach a pochopoch spôsobila u mnohých
nešťastná maďarománia. Čítame na poistenke mená statkárov, stoličných úradníkov, farára
jedného, ako: Ján Pettyko,[532]slúžny, Jozef Conrad, stoličný boženík, František Dohnányi, podobne, Štefan Šubert,[533]právnik, Pavel Kuttálek, notár, Ján Klszák,[534]farár, ktorí všetci stratili potom kočiša a stali sa najúhlavnejšími
nepriateľmi a protivníkmi mládeže slovenskej s národom svojím idúcej. To, čo tak vrúcne
a obetivo r. 1838 podporovali, osvetu a vzdelanosť národa slovenského, za desať rokov
potom šibenicami a inými teroristickými prostriedkami stíhali, prenasledovali a
vykoreňovať sa namáhali.Druhý podobný list zo dňa 12. apríla 1838 s tými samými menami vďačnej mládeže a ich
vodcu, plný je najútlejších výrazov k paniam a pannám nitrianskym, zúčastnivším sa na
zbierke ku dobrému knižnice ústavu bratislavského. Panny vtedajšie stali sa matkami,
vychovavšími a vychovávajúcimi synov a dcéry národu, kdežto dcéry tých, čo odrodili sa
spolu s nimi, kúšu trpký chlieb starých panien. „Panslávky sa vydávajú jedna po druhej,
a my, Maďarky, sedíme,“ sťažovala sa po tridsať-štyridsaťročných snoch haraburdáctva
svojich rodičov jedna taká odrodilá dcérka. Milá brachu, Pán Boh nie je náhly, ale je
pamätlivý, choď a plač na hrobe pomaďarčeného Slováka otca a aspoň na starosť opusť sen
haraburdáctva, ak nechceš ešte horšieho ovocia okúšať na zemi zradenej! Mládež
vtedajšia, vďačná pannám národným, bola prorockou vo výrazoch vďaky svojej.Odbor pre dopisovateľstvo mal plno práce, keď hlava Ľudovítova plná bola diktátov
rodohájnych, a výbor musel často zasadať cieľom posudzovania prípisov rozličných. Rok
1838 plný bol stíhania a prenasledovania Štúra i mládeže. Toho času mal velikú gardu
horlivcov rozuzdených Ján Breznyik, ktorí kládli polená na oheň; boli to menovite Elefánt,[535]Zolnay, Solárik,[536]Kyčka,[537]Mocskónyi,[538]Liptay,[539]Kellner,[540]všetko Slováci ako repa, ale haraburdáci maďarónski trinástej próby. Títo
nemohúc podlými svojimi denunciáciami nič proti Štúrovi previesť, spikli sa proti
učeníkom a nasledovníkom jeho, a nepokoje tieto zapríčiňovali Štúrovi mnohé trápne
hodiny.Na počiatku r. 1838 spikli sa Maďari a umluvili medzi sebou, že budú sláviť pamiatku
onej rebélie študentskej (viď „Slovenské pohľady“ I., 3., str. 205 a nasl.);[541]o čom keď pedel profesorom zprávu podal, tí zaraz oboslali si primipilusov a
prísne, pod najostrejšími trestami zakázali im podobné demonštrácie, upozorniac ich na
dané čestné slovo i podpisy vlastnoručné. Ale haraburdáci títo predsa pitím a hulákaním
oslávili rečenú výtržnosť. Tentokrát, pravda, ani jeden Slovan nezúčastnil sa na
demonštrácii tej, čo Breznyik a všetci zvýš podotknutí Štúrovi pripisovali a na Štúra
všetok svoj hnev a celú zúrivosť vyliali. Zadali žaloby na všetky strany, že Štúr kazí
mládež, že vštepuje nenávisť proti Maďarom, že búri proti vláde, že nebezpečné zásady
roztrusuje, že s Rusom drží atď. Hovorilo sa silno, že i na konsílium tieto a podobné
žaloby zadávali; a zdá sa, že tomu tak bolo, lebo do tohoto času padá zakázanie
spoločnosti slovenskej[542]od námestnej rady. Zákaz ten však vzťahoval sa vskutku len na meno, ústav
reči a literatúry slovenskej zostal nepohnutý a Štúr námestníkom profesorátu a predsedom
ústavu učencov reči a literatúry slovanskej. Denunciácie teda Breznyikovcov,
Solárikovcov, Močkoniovcov, Kyčkovcov nič nepomohli im proti Štúrovi, ktorý námestníčil
porád nielen za Palkoviča a predvodil mládeži slovenskej, ale i za Schröera a Grosza,
profesorov ťažko chorých. Vidiac, že touto cestou k Štúrovi nemôžu pristúpiť, niesli sa
povesti zostrašujúce, že ho kameňom v noci, keď študovať bude, čo známo bolo každému,
okaličia; áno, striehnuto po ňom večerom, takže spoločnosť celá Slovákov a Srbov,
starostlivá súc o vodcu svojho, i nočnou chvíľou strážila kroz zvolených jednotlivcov
dom, v ktorom býval. Samého, ale nikdy nenechali vychádzať na prechádzky. Terorizmus
tento trval tak dlho, až sa všetko zase skončilo vyhodením asi šiestich výstupníkov zo
škôl, iných vyšmarením z konviktu a zložením Breznyika z námestníctva maďarskej
spoločnosti, ktorá tiež síce zakázaná bola, študenti však meno ústavu svojho porád len
spoločnosťou menovali, líšiac sa tým od Slovákov, ktorí vrchnosť poslúchli a ústav svoj
viacej spoločnosťou nemenovali. Čo sa potom v lone študentstva dialo, na to leje nám
svetlo jeden list Štúrov zo dňa 24. februára 1838. Píše svojmu Zochovi medzi iným:„Breznyik jest z náměstnictví maďarské řeči svržen, asi 6-ti jsau vyhozeni, jiní z
convictu vymetáni a všelijako potrestáni. Na tom pracovali (Maďari), abych i já z
náměstnictví jak slovanského, tak řeckého a i z toho, které sem teď na místo Grosza v
secunde obdržel, svržen byl, ale jejich práce byla daremná. Nyní před několika dny zase
hlavy pozdvihli na homiletických cvičeních,[543]kdež by milý náš Baraňay, pilný, horlivý Slovan, řeč držel, jenž jak od
přednosty p. Šimka[544]schválena, tak ode všech dobře smýšlejících za výbornou uznána byla. Kyčka,
hlavní vůdce šeredníků oněch, jsa tajemníkem, vepsal síce saud tak, jak by vypadl, ale
potom přidal na konci poznamenání, že „ta kázeň proti všem důvodům přednostovým a
„fraudulentorum exlegis societatis slavicae[545]— ač ji nikdo více společností nevolá — membrorum“ nanic hodná byla.“ Tu se
strhla hádka, p. Šimko požádal zpět pamětnici; on ji vydati nechtěl, ale na rozkaz p.
Martinyho, nynějšího správce, vydati přinucen byl. Dali na to v počtu 17-ti prosební
list na p. Šimku před senát, v němž jej ze strannictví, z neschopnosti atď. bezbožně
obviňovali. Šimko i Slováci rečníky šlechetnými, Borikem a Krausem,[546]žádali zadosťučinení; byla držána rada professorů. Ta byli všickni
předvoláni; žalobníci oni na Slováky výš jmenovaní žaloby přednesli a i z Tvé písně
řádky, které znali, žalobně přednášeli: „umřeme za otčinu.“[547]čímž nás do podezření uvésti chtěli. Šimko řekl, že to výborné jest. Martiny
některé z odrodilosti a všecky ze lži obvinil, Greguš jim chyby latinské v prosebném
listě učiněné vytýkal, ač se oni předtím za Cicerony[548]drželi. Kyčka svržen jest z tajemnictví, jiní písemně své lži vyznat a za
odpuštění prositi musili. Zapamatuj si, můj Ctibohu, jmeno: Kyčka, Elefánt, Zolnay,
Solárik, Močkoni, Liptay, Kellner.“Okrem činnosti vo spolku „učenců“ dosiaľ vylíčenej zanášal sa Ľudovít ešte i
myšlienkou každoročne vysielať cestovateľov z ústavu do zemí slovanských a zariadením
písaného časopisu; čo sa aj skutočne previedlo, bár v cestu sa kládli temer
nepremožiteľné prekážky. Všetko zaiste bolo spojené s materiálnymi obeťami, ktorými
mládež zväčša chudobných rodičov i tak obťažená bola. „Kde je raz idea, peniaze byť
musia; len zaľúbte si ideu pravdy, a nič vám nebude nemožným,“ hovorieval Ľudovít proti
tým, čo oči sklopovali, kedykoľvek prišla reč na nové obete. Cestovanie mládeže je
nevyhnutné. Bratov svojich poznať a im seba poznať dať je taká idea, ktorá nesmierne
úžitky donesie národu. A čože chceme iného, ako prospieť teraz i budúcne národu? Konečne
uznieslo sa na tom, že po desiatniku[549]každý mesiac dá každý člen na cestovateľa; každomesačne sa dá celá suma
zobraná do sporiteľne mestskej a na konci roka vyberie sa i s úrokmi a oddá sa patričná
potrebná suma dľa uznania cestovateľovi. Cestovateľ však bude zaviazaný cestopis svoj
tlačou vydať. Takýchto cestovateľov vyslal ústav troch. Do Chorvátska a Slavónie bol
vyslaný v prázdninách 1838 Pavel Ollík; r. 1839 som bol ja vyslaný do Viedne, Čiech a
Moravy; r. 1849 Aug. Hor. Škultéty do Haliče. Tlačou vyšiel iba môj cestopis.[550]Idea písaných novín nebola ťažká k prevedeniu, keď pritom nebrala sa do súčinnosti
vôbec celá spoločnosť mládeže, ale zasvätení boli do tajomstva iba starší niektorí a vec
išla viacej na vonok. Zriadilo sa totiž „dopisovateľstvo“[551]s členmi vonkovskými, z ktorých jedenkaždý povinný bol čo najčastejšie o
udalostiach dôležitejších národa, literatúry, spoločenského života atď. týkajúcich sa
ústrednému „odpisateľovi“ zprávy podávať, pri nedostatku predmetov však zaviazaný bol za
dva mesiace aspoň jeden raz obšírnejšie zdeliť svoje náhľady a nárady k prebúdzaniu
národa smerujúce. „Odpisovateľova“ povinnosť bola však prinajmenej každý druhý mesiac
všetky dopisy, zprávy, nárady atď. buď celkom odpísať, buď vo výťahu podať a rozposlať
na všetkých členov tejto spoločnosti dopisovateľskej po celom Slovensku rozšírenej,
rozumie sa, že s vynechaním odpisov pre toho člena, od ktorého pochádzali. Jednotlivé
dopisy, ktoré hodili sa pre verejnosť, uverejňoval odpisovateľ v „Květoch“, týždenníku
českom, ktorý považoval sa za orgán doplňujúci túto dopisovateľskú spoločnosť. Za prácu
túto dostával „odpisovateľ“ od každého člena na svoje potreby polročne 2 zl. šajnové. Ku
odpisovaniu užívalo sa mladších študentov, ktorí ale ani nevedeli, čo robia, lebo
obyčajne dalo sa im len po nesúvisiacich kusoch k prepisovaniu. Prvým odpisovateľom bol,
ako rozumie sa to samo sebou, Ľudovít; po jeho odchode obstarával odpisovateľstvo
Pravoslav Červenák; po tomto do konca školského roku 1840 bol som ja, po mene, vidí sa
mi, August Horislav Škultéty, a tak trvalo to až do návratu Štúrovho z vysokého učenia
do Bratislavy.Ešte nádobno mi opätovne pripomenúť, že Štúr v tomto období života svojho tak činného
potiahol do krážov činnosti svojej mládež v nižších triedach gymnázia. S týmito skladali
sa i verejné skúšky, pri ktorých prítomní bývali prednejší údovia spoločnosti slovenskej
a rozdávali sa pilnejším a horlivejším odmeny pilnosti v knihách záležajúce. Ostrý zrak
Štúrov vedel vynájsť talenty a tie potom veľmi pečlivo ošetroval; velikú pozornosť
venoval ku koncu svojej prvej bratislavskej periódy najmä šľachte slovenskej. Mladíkov
zemianskych rád priťahoval k sebe a ukazoval im, čím stať sa majú v národe, ak chcú slúť
opravdovými šľachticmi. On bol jeden z tých kresťansky nastrojených mysliteľov, ktorí
nezávidia šľachte prednosti a vyznačenie v spoločnosti ľudskej, žiadajú však od nej, aby
vnukovia zaslúžili si v národe postavenie vyvýšenejšie, ktoré dedovia zaslúžili si
svojho času. Veľa sĺz vylial nezapomenuteľný náš Ľudovít nad odrodilou šľachtou
slovenskou. Vo velikej úcte stáli u neho bohatieri šľachty slovanskej na všetkých
stranách a vo všetkých plemenách slovanských. Čisté zápaly duše Štúrovej v ohľade tomto
vidíme vo dvoch prípadoch z vlastného jeho pera. Daniel Sloboda zachoval nám jednu,
mojím vedomím dosiaľ neuverejnenú „Odu u rovu Soběského“.[552]Kladiem ju tu:„Hrobko temná, jenž v pokoji kolébášotčiny slávu, prolomiž mžikem se!Vzhůru, jenž dřímáš, zmužilý Soběský,v stánku tichúnkém.Ne, v propasť děsnou stonavým sa rúti[553]hlas hrobu z spánku? Vztekavý-li Osman[554]své meče brúsí, chtěje zas dobýtivídně Rakúské?“Ne, v propast děsnau stonavým sa rútioddechem Polsko, — studená Morana[555]v náručí svírá ubohé vnuky tvé,slyš, duchu, pád jej!Tamto krev polská, ceděná pro Vídeň,ještě neschladla, šlapajú po ní[556]pakti, kteréž branná ruka tvá vytrhlazáhubě věčné.Skryj, šerá noc, čin! pochodeň kde barvív hrobu tváře bledavým pableskemlíce hrobařů, ta jdau utíratlauče kahance.V zápětí však trest, nebo jenž doháráknot, ruměncem tvář řeravým polívátěchto, pak světla k vidění podáváskutku šedého.Zábudo! matko zlolajého hříchu,stránce líčidlo spravuješ protivné,nímžto barvíš tvář, že ji více poznaťod tedy nechceš.Pěstuje trudná zrozeňátko matka,s úsměchy vlastním napojí ho mlékem,k spánku vábívá snonosným pěvem, aždítě zadřímá.Květnaté sbíhá chlapeček palúky,s súvěkými když po sadech honíváptáky, derží stráž v křovině starostnámatka na chlapce.Jaktě odrostá, vede zas rodičkapéči, by vzdělat mohla syna, nač hozásobí, v další odešlauc ho kraje,selzy vlévá.Tento přijda v svět, studený ku matce,mléko v žilách svých máti víc necítí,pěv materský víc rozuměti nechce,ba zlořečí mu.Národe slavský! tato Ty jsi matka,tvůj nevěrný syn Tobě hrob zamýšlí,ten, za nějžs’ krev lil, zrumovav ti obce,hrob vykopal již“.Forma rímska básne tejto nemálo prekáža voľnému vzletu citu, predsa svieti riadkami
týmito jasná, hlboká myseľ a vrelý cit rodinný Štúrov, ktorý odrodilstvo slovanské
nevedel hroznejšie označiť ako nevďačnosťou syna ku matke. Šľachte vystavil vzor Sobieskeho,[557]nepriateľov charakterizoval historickým faktom vraždobnosti k Slovanom
starej Austrie.[558]Všetko samé fakty.Hlbšie a výmluvnejšie hovorí nám báseň, spievaná mládežou na Devíne, ktorú tiež
básnilo rozžialené nad národom svojím srdce Štúrovo:V rumích Slovensko![559]žádný ho nekvílí,osiralá vlasť, hyneš každou chvílí!Máť nám zemíra ode smutku, strasti,kde tě najdeme, drahá máti, vlasti?Od toho času, co jsem opuštěná,lkala sem sama: včil už umořenánářkem zacházím, nevolné siroty,plačte nade mnou a na své trampoty.Nad smutkem sešlau saďte jíhu smutnau,její šum bude pro mne tryzny lutnau,neb snad nebude jiný ji slaviti,máti nemá v svých synů zemi hníti.Milé mé děti, s Bohem ve svornosti,samy jste, Máť vám brzo složí kosti,před hrobem jest to poslední žehnání,v hrobě umlknau Matčina volání.V rumích Slovensko, žádní ho nekvílí,osiralau vlast plačme, bratří milí,aspoň my, ana zemírá od strasti, —nikde nám Máti, nikde drahé vlasti.“Toto je obraz Slováka! Nemá vlasti! Štúr takto rozohniť chcel mlaď nádejnú, ktorá nie
tak ľahko dá si skutočnosti vyrvať kusy života svojho a vie sa zapáliť za ťažké úlohy,
za vydobývanie vlasti sebe upieranej. Ľudovít sa rozžialil takto na hroboch otcov, na
Devíne, takto zobrazil si osud národa slovenského, tu svoju vlasť udržujúceho, prácou,
krvou svojou brániaceho a predsa bez vlasti súceho. Nič zlého sa netklo vlasti, aby
nebolo sa to dotklo i jeho, ale nič dobrého, ktoré prišlo z ruky božej a z jeho
spoluzásluhy o ňu, nemalo sa dostať Slovákovi. Ľudovít zhlboka žialil a žiaľu
zožierajúcemu ho výraz dával najživší, ale nikdy nezúfal, vždy chytal sa na storakých
miestach národného rozsiahleho života a prejavov jeho dejinných prostriedkov
najdômyselnejších k prebudeniu jeho svedomia, jeho vôle, jeho povedomia povinnosti. Zo
žiaľov svojich, ktorými časom zaoblôčená bola celá myseľ a bytnosť jeho, vylietal na
výšiny jasné, namyslenej sebou síce len, ale logicky nutnej budúcnosti. O tomto
zaspieval tiež Ľudovít a pieseň jeho znie: „Smlúva Slováků“.[560]„Ay, jak Tatra se zatřásá ode polnic jeku,zvuk jich v boje jíti hlásá každému Slováku:V boj, v boj, Slováci, volných otců potomci,pášte meče k boku mužně do útoku.Bratří k boku nás volají, syni jedné matky,v boj nás za volnosť žádají, aby sme zdvihli svátkysvé národovosti a nepodlehlostiv jarmo zakované, dávno pochované.Braterské jsou to polnice, braterské zástavy,zdvihneme i my stánice ty Svatoplukovy,[561]s bratry my se spojme, věrnost přísahajmeČechu, Polákovi, Rusu, Chorvátovi.Jedným mlékem jedna máti někdy nás kojila,jednau řečí nás žvatlati v kolébce učila;včil je potlačená, v jarmo odsúzená —matku-li my drahou necháme ubohou?Slyšte, jako teskno volá na své děti z Tatry,matka je to naše milá, čujme jej plač, bratří!V boj, v boj táhněme, za národ svůj padněme,tak ji uzdravíme, z jarma vyprostíme.Devět sto let již běduje a na syna volá,devět sto let odzvukuje ston jej Tatra holá:Ach, mnohos’ trpěla, v řetězoch si vězela,těch tě my zbavíme, tě osvobodíme.Nu, již s Bohem, rodné kraje, s Bohem, drahé matky:surma odchod oznamuje a nás zove v pútky,tam, tam táhněme, kde za národ padneme,vítězně, hrdinsky za národ slovanský.Vzhůru, vzhůru! Ty zástavy rodu slovenského,kdokoli jsi Slovák pravý, chop se meče svého.Třebas i zemřeme, co svobodní zemřeme,vlasť však ochráníme, z jarma vyprostíme.Ač padneme, však padneme hodní svého rodu,vnukům našim nabudneme volnost a svobodu.Ti budau plakati, nade hroby žehnatiotcům v volné vlasti, vzhůru, bratří, v slasti!“Pieseň táto nebola mojím vedomím ešte dosiaľ uverejnená, prechovávala sa len v
odpisoch, a nepochybujem, že nájde sa i u iných pilných zberateľov piesní časov zašlých,
menovite vo zbierkach tej starej gardy.Rozmýšľajúc o prostriedkoch prebudenia národa, hynúceho v zapomínaní na svoje úlohy a
povinnosť svoju, varilo sa to klokočom v bujnej, domýšľavej hlave Štúrovej. A tu
prichodila mu i šľachta slovenská na um jasný, fosforeskujúci. Razom zhliadol v nej
obrovské brvno z roztrepaného vlnobitím morským korábu, na ktoré ešte mohol by sa
prichytiť ktorý ten syn života schopný národa slovenského. To bývali predmety, o ktorých
dumával pod Rokošom, po Brezinách a na Kňazovom stole, keď po skončenej perióde prvej
bratislavského svojho účinkovania r. 1838 utiahol sa ku rodičom do Uhrovca, aby oddýchol
si a zotavil s po nesmiernych napínaniach a prepínaniach všetkých síl duchovných i
telesných. Tu sa pripraviť mal i k štúdiám ďalším, menovite vied štátnych[562]a filológie slovenskej[563]na univerzitách Germánie.Rodičia Ľudovítovi poľakali sa, zhliadnuc syna svojho, přišlého na prázdniny do
Uhrovca. Len koža a kosť boli na ňom, tom niekdy kvetúcom, plnom sily, okrúhlom,
krvnatom mladoňovi uhrovskom; to náramné množstvo denných, nočných prác s náruživosťou
jeho nadmieru činného ducha konaných a vybavovaných, nemocou konečne skončivších sa, to
ustavičné pohnutie mysle, to dopaľovanie sveta vonkajšieho na jeho srdce, na čuvy a
mimoriadne živú, fosforeskujúcu obrazotvornosť, tie mnohonásobné útrapy a bôle premohli
napokon i túto mohutnú silu prírody. No pri všetkej tejto biede telesnej nebol to
kostlivec, akých vídame, bohužiaľ, na hrinkoch sveta, kde stretajú nás mladí, zhrbení
starci, rýchlo zostárnuvší v žmolení a valchovaní toho biedneho tela svojho. Z hlboko
vpadlých iskernatých, veľkých očú Štúrových lial sa prúd ohnivý a útle prsia jeho
vydávali zvonovitý hlas zo seba a myšlienky jeho zápalisté tak sa prelievali do citného
srdca poslucháča, že zabudnul každý na tú zbedovanú, utrápenú postavu a videl pred sebou
samý priezračný, éterický zjav vyšších svetov a iného rodu bytnosť, než aké obyčajný vek
plodieva. Skutočne, jeho stony a vzdychy, keď hovoriť počal, zdali sa byť stonaním
rodičky k ťažkému pôrodu sa chystajúcej, jeho ťažké, často bez formy výkriky a stony
boli stony génia veliké myšlienky plodiaceho. Tu naliali sa všetky žily jeho novým
prúdom krve, jeho čuvy počali nanovo hrať, do tváre mu vstúpil rumenec a bledosť jeho
stratila sa ako keď spoza oblakov májových na horách nakopených slnko vybleskne a
zružovatejú okraje hôr a sihote považské! Tu bola rukou božského apoštola nakreslená
pravda telom učinená pred tvárou hriešnych ľudí, tá pravda, že „duch jest, který
obživuje, tělo nic neprospívá“. To slabé, v službe ducha utrmácané telo Ľudovíta nášho,
jakmile sa dych a duch pohol v ňom, nabralo novej sily a lialo elektrinu svoju navôkol:
akoby nový zdroj bol sa otvoril v ňom tejto sily Bohom len málo jednotlivcom rozdávanej.
Všetky úlohy, čakajúce na mladé pokolenie Slávy, zobrazené boli v tomto štíhlom,
strunatom, pohyblivom, večne mladom, elektriny duchovnej plnom mysliteľovi slovanskom.
On bol zindividualizovaný obsah velikých tých úloh, ktoré duch jeho mladistvý mládeži
slovanskej a svetu slovanskému nadiktoval v tej piesni, od nás už spomenutej: „Vítejte,
bratři se vrátivší do sídla uměn blahého“. Je to poézia ideálov Štúrových v rúchu
prozaickom skromných, drsnatých veršov, a zase próza vo veršoch tklivých, hlboko um i
srdce prenikajúcich. Zatvárajúc kapitolkou touto dobu prvého bratislavského účinkovania
Štúrovho, nemôžem nepripojiť k črtám týmto i výlevy tieto mladistvého ducha jeho. Znie
oná pieseň, vítacia mládež slovanskú v Bratislave zhromaždenú, nasledovne:„Vítejte, bratři[564]se vrátivší do sídla uměn blahého,kraje vlasti opustivší, pro ducha vědožáďneho;ten, kdo láskou k vědám hoří, ať se s zborem naším spojí:s zborem přátelů, věd ctitelů!Vítejte, vy vlasti synové, vlasti všem Slávům společné,ať nás spojí svazek, bratrové, lásky k svému rodu věčné.Každý, kdo jen Slávem sluješ a rod svůj věrně miluješ,vstup do zboru, věrných synů zboru.Vlasť naše sic v jármě nosí putá, která strašně břinkotají,ona však třebas na Sláva kutá, ducha volných nespínají:neb ducha jaré mladosti, jenž plane ohněm volnosti,neskuje na sta ohnivých pút.Stoná vlasť a my volného ducha ston její slyšíme,zdaž k těm stonům ze sna dlouhého, Slávové, se nezbudíme?Volnosť dobýť neb padnauti raděj, než v jármě blednauti,totě Slávy synů hodné heslo!Každý, kdož z Slavian rodu, cítí slávu a česť rodu svého,každý, kdo volnou vlasť chce míti národu svého slavného,ten ať vstaupí v naše zbory a ohněm za svaté hořípráva, jenž volnost lidstva sluje.Vstupte všickni, Slávy synové, do volného Slávů zboru,by sme rázem co bratrové volnosti uzřeli zoru,kde vstanau meče Sámovy[565]a kosy Kościuszkovyproti biřicům nášho rodu.V duchu tomto svaté volnosti věčné svazky uzavřeme,věrní pak své národnosti, co krev v žilách, zůstaneme,a třebas místo volnosti zletím v bezedné propasti,srdce předce tluče jen volností.Ostatníkráť udře za volnosť, když se ozve mír od pádu,to pravdy hájitelů ctnosť, to ctnosť slovanského rodu!Nezemře však duch volnosti s nami, nebo on z propastivyjde a roznítí jiné bratry.“Pieseň táto je z r. 1835, ktorou otvorilo sa zasadnutie spoločnosti slovenskej v
mesiaci septembri. K prísnej vede volá Ľudovít mládež, čo v ten čas nevídaná, neslýchaná
bola myšlienka; jeho vlasť, ku ktorej láskou horí spevec mladý, nie je oná „ojczyzna“[566]poľského a „haza“[567]maďarského šľachtica, totiž hruda zeme, na ktorej žije a tyje privilegovaná
kasta, ale je mu drahá zem materská, na ktorej živý a históriu tvoriaci národ, nateraz
zopiaty zovšaď putami, ktorý ale cestou vymoženého práva a slobody vymanený,
vyslobodený, má byť národom obnoveným, zobudeným, uspôsobeným k bytu a životu
šľachetnejšiemu. Mládeže slovanskej úloha, na všetkých poliach života k tomuto
prechovanému cieľu niesť sa, to je, čo chce riecť mladý tento orol. A v tom snažení
podľahnúť, je mu víťazstvom večným, pradúcim sa len ďalej na budúcnosť cez hrozby
jedných, aby semä voľnosti, siato lepšími duchmi, vzrástlo v budúcnosti, ktoré dočasne
ešte vzrásť nemohlo. Padnúť teda? Eh, čo by padnúť, len zasiať semä, len ho zasiať v
kyprej pôde národa! To poézia, to i próza! To sen, to i skutočný život Štúra.V rečených prázdninách (r. 1838 júl a august) matka Ľudovítova plakávala — privčasne
pravda — nad istou smrťou tohoto zo všetkých najmilovanejšieho syna. „Veď sa mi on z
toho Nemecka nevráti viacej, tam mi ho pochovajú a ja mu ani len tú poslednú službu
zatlačenia očú milostných nebudem môcť preukázať.“Ľudovít trávil prázdniny tieto v kruhoch priateľov, s ktorými robieval výlety do hôr.
Tam cical vozduch Tatier mohutných,[568]tam dychom prírody omladol, tam sa kúpal vo vodách čerstvých, tam žil z
rozpomienok snívavej mladosti. Piesňami, rečami, načúvaním šumotu hôr a duchov horských
Rokoša, Brezín, Kňazovho stola plnili sa výšiny, úval a doliny. Ešte nakoniec, pred
samým odjazdom do Halle, zvolal priateľov a rodinu na Kňazov stôl, ešte raz chcel vidieť
túto kolísku svoju, ešte raz nad ňou vyspievať slasti i žiale duše svojej, akoby ozaj
tak malo byť, ako bála sa, že tak sa stane, sladká jeho matička, a on by nemal viacej
zhliadnuť tieto rozkošné hory a kraj tento báječný. Tam šli vysoko vlny horovania ducha
Ľudovítovho.Vďaka mu, že naznačil nám šľapaje toho, čo hýbalo dušou jeho; zostalo nám niekoľko
dumiek, ktoré otisknuté boli v „Květoch“ (ročník 1838/9) a ktoré dobu túto ospevujú. On
rád na výletoch svojich s ľudom obcoval, on videl v prostom našom človekovi akúsi vyššiu
bytnosť, ktorá sa iba kryje zovnútornou tou svojou nepatrnosťou, jemu bol každý starec
hodný hlbšieho bádania. Tam ho stretne starík zbedovaný a Ľudovít sa domáha na jeho
osudy a zvie, že lantoš syn:„Vysmál se otcově chudobě,[569]zlapiv mne odešel s slovy potupnými,a teď již hýří s kamarády svými;“ako mu to dôverne vyrozprával otec.„Starčeku dobrý! znectěné šedinya smutný stav váš skalu by pohnuly!“[570]Tu uslyší historický plač matiek popadaných tam pod Belehradom, tu na rovinách u
Lipska; nad tamtými necháva plakať matky, bráni ale plakať mužom, dumajúc:„Nelkám nad pádem reků podtatranských,[571]leč že se kraji nezhojila rána,že krev jejich není krví pelikána.“Nad týmito (t. j. padlými u Lipska) voči omrzačeného starého vyslúžilca, ktorý imanie
i zdravé údy potratil v službe vojenskej dvadsaťpäťročnej a teraz žobrať musí, horlive
vyzýva matky popadaných bohatierov, aby spievali, nad čím ich srdce bolí:„Nechať památky ku potomstvu plynau!“Pravou rozkošou bolo Štúrovi načúvať ľudu, porozprávať sa s ním, pozorovať tok jeho
žiaľov, sĺz a žalôb, a najmä keď mu pieseň dáka do ušú uderila, tu zastal a očúval tie
hlasy speváčky nevidenej, kým neustala. Nejeden nápev takto počutý sprevádzal ho celým
životom. I posledná spoločnosť so Štúrom brala sa večierkom z Kňazovho stola, keď tu
naraz pristaví veselý vravor a Ľudovít velie ticho zastať. Čo bolo? V úvale vzdialenom
nôtila speváčka, hádam pod bremenom batoha trávy, a tichosťou večernou zreteľne niesli
sa slová nápevu prenikavého:„Mať moja, mať mojaza dvoma horami,už ma hlávka bolíčo plačem za vami.“Štúrovi boli pieseň i nápev ten stálymi sprievodcami životom. A keď zmorený myslením
o ťažkostiach doby a pomerov ustavične zhoršovavších sa usadol do kútika svojej chyže a
nevidel z daných tu okolností žiadneho veselšieho výhľadu, tak že mu srdce stisnuté bolo
a myseľ až k smrti skormútená, vzlietol duch jeho do úbočia Brezín a na Kňazov stôl, a
„Mať moja, mať moja“, pieseň tam prvý raz počutá, znela skromnou jeho komnatou.Z tejto doby lúčenia sa s ríšami týmito prírodnými je i jeho dumka 5.,[572]ktorú tu kladiem:„Rokoši, vrchův Uhrovských vývodo!ty do úvalů a dolín sezíráš,sedlisk naších rodin,ty zrak na mnohé hory upínáš,výšky drahé země.A mezi těmi Inovec se modránad Matouše sídlem;i kolmý v dálce tam se Zobor čeřínade svatou Nitrou.[573]Rokoši, dávné stařiny svědku!jak si ode mne stokrát šťastnější,ode mne mlada!Tys’ slyšel zpěvy, jakby nylaopuštěná světem;tys’ viděl svatou Nitru oslněnau,a jí Nitry svleky!“Ospevujúc hrady zapadlé novšej doby, vrhá ohnivé zraky na jeden z nich tam v stráňach
Rokoša a Kňazstola, opustený už, ale v rumoch svojich náležajúci rodine grófov Zay,
bujne vtedy haluze svoje vyháňajúcej. Poézia Štúrova nevie o ňom inšie povedať, ako že:„… slynulsídlem statné rodiny;[574]teď den jeho už pominul,letí ze své výšiny.“O toľko ale hovornejším stáva sa Ľudovít v poznámke k 6. dumke („Květy“, 1839, č.
34), ktorou prestiera svoju sieť po mladšom pokolení rodiny Zayovskej. Koľké nádeje
skladal Ľudovít do vysokej šľachty na zemi Slovenska obydlenej, vidí sa z toho, čo
hovorí o grófoch Zayovcoch. Chudák učenec náš, ako strašne sklamal sa! Čujme hlas
Ľudovítov k statkárom a šľachte slovenskej, lebo skutočne v tom, čo píše o Zayovcoch, je
jeho myšlienka o šľachte slovenskej:„Hraběcí tato rodina jest jedna z nejstarších a spolu i z nejslovutnějších rodin
krajiny uherské. Proslula zvláště ve vojnách tureckých a po ukončení vražedlných těchto
válek veždy čítala mezi svými údy muže, jenž v pokoji k dobru krajinskému vůbec a ku
štěstí četných svých poddaných všemožně přispívali. Ona bohatě nadala školy evanjelické
prešpurské, jakož i obohatila knihovnu škol těchto mnohými dílami a ozdobila všelijakými
pamětnostmi. Blahé paměti Emerich Zay, otec nynějšího hraběte Karla Zayho, c. kr.
komorníka, hlavního dozorce církví a škol evanjelických v okolí předdunajském,
zasloužilým zvláště se stal o své četné poddané, u nichž dobrodiními svými nepomíjející
památku po sobě zůstavil. Rozdaroval on mezi ně na sta knih, mezi nimižto zvláště
zpěvníky a nové zákony nejčetnějšími byly, dal vyučovati dítky chudobných na své útraty,
neodopřel žádnému ucházejícímu se o poklady tyto duchovní svého dobrodiní, čehož
nejlepší svědectví vydati může p. Samuel Štúr, uhrovské školy učitel, drahý otec můj.
Vysoce vzdělaná choť jeho, Maria,[575]svobodná paní z Kališů, chvalně i co spisovatelkyně v jazyku německém známá,
rozdávala co rok odměny dítkám pilnějším a připravovávala jim po zkauškách radostné
zábavy, jakových i původce tohoto vícekrát účastným se stal. Dobrotivá paní tato ještě u
vysoké stáří žije, manžel její zemřel na úplavici (choleru) 1. 1831. Miloval slovančinu
a zvláště v krásných slovenských nábožných zpěvích největší zalíbení míval, za kterou
příčinou bavíval se nejraději v Uhrovci, překrásné, horami ze všech stran otočené
dolině, kde příležitost měl je slýchati. Po smrti jeho nastaupil co dědic v rozlehlých
panstvích již svrchu připomenutý Karel hrabě Zay, jehož čistolidská, po otci zděděná
mysl nejlépe se tím poznati dává, že hlavnímu dozorci panství svých veždy přísně dobré
zacházení s poddanými svými ukládá. Kéžby i jiní bohatí velmoži v Uhersku sobě toto
heslo vyvolili! — O rodině hrabat Zaych časem původce obšírněji pronésti se míni.“[576]Schválne sme celé toto miesto vypísali, aby tým lepšie padala v oči a liala svetlo na
vtedajšie pomery pomluva šľachty slovenskej proti národnostným pohybom slovenským, a
menovite pomluva, ktorou sa Zayovci vyznačili oproti Štúrovi, tomuto tak eminentne za
všetko dobré a krásne šľachty slovenskej zaujatému vedomcovi, pomluva totiž tá, že
hovieme komunizmu.[577]My mali byť komunisti, ktorí sme boj viedli zákonný za práva národov
všetkých, a ktorí sme šľachtu našu prosili, aby ona stala na čelo národa proti
utláčateľom práva a slobody. Nuž ale veď o tom bude reči ešte dosť, tu sme len vopred
chceli upozorniť čitateľstvo na beh myšlienok Štúrových už za rána jeho mladosti hlboko
pojatých, ktorým do konca verným zostal.Slnce zapadalo, keď Ľudovít na Kňazovom stole držal posledné lúčivé slová ku
zhromaždeným priateľom; na druhý deň mal nastúpiť púť ďalekú za ideálmi vedy túžobne
hľadanej. Už sa lúče jeho ponorili za hory považské; vpravo, od východu dvíhali sa
mračná. Ako to v duši jeho vyzeralo, ako v nej žili títo velikáni mŕtvi, vždy však sa
obživujúci s príchodom obživenej prírody, to nám rozpovedala dumka jeho ôsma.[578]voda o zbytkách slávy pošeptává,na vás přepadlé dědictví chovejte,s potomkem otců zašlých čisté pletio časech dávných jen se posmlauvejte!Než vy mlčíte — místo odpovědioblaky a mlhou zastíráte hlavy?Tak činí, komu líto, na co hledí,kdo je pamětliv pouhaslé slávy.“A Ľudovít opustil vlasť a národ na dva dlhé roky. To, čo zvieralo citné, dobré jeho
srdce — bol národ jeho opustený, trýznený. S týmto národom cítil sa jedno. Žiaľ, púhy
žiaľ bola bytnosť táto.Čujme ho, ako sám opisuje sa:[579]„Bere se pautník, po Považí kráčí,[580]zamyšlen kráčí, kamo voda spěchá;tvář jeho bledá, jako tvář měsíce,když jej kolesem páry ohradily.I ustav sedne, do vod oči spustía zas je vznese na hory a rumy,opět pohříží a zase otáčí,posléze upře na Matauše hradby;tkvějí tam málo a hned se sesmeknau,samochtíc padnau do hlubiny Váhu.Zavzdychne pautník a ruce sepíná,opět je složí a o břeh se opře;den se již sklání, on nehnutě leží,a nad čím vzdychá, nade čím si stýská?Ne nade hradbou Matauše a rumy,kde jen starina se tají a žije,ale nad sebou, nade svými losy.“A prejdúc v druhé priestory dejinné Slovenska, ku pekným rovinám a šíravinám svätej
Nitry, i tam vznáša uboleného srdca a ducha pohľad do minulosti skvelejšej, ale i tam
zase vidí iba „zbytky slávy“:„Tvář jeho bledá, jako kdy za ránaslunéčko ze mhly bledo probleskuje,a pautník vzdychá a ruce sepíná;voda o zbytkách slávy pošeptává,pautník nad sebou, jen nad sebou vzdychá,na břehách Nitry svůj los oplakáva.“Zrastený bol los Ľudovítov s losom národa slovenského, a malomyseľnosť istá, mdloba
istá, všetkých veľkých ľudí časom pokúšajúca, zmocňovala sa jeho pri lúčení sa s
vlasťou. On videl, že úloha je väčšia, ktorej sa posvätil, než aby ju vyviesť mohol, ale
predsa nerezignoval nikdy, ale z mdloby v novú silu prelieval sa duch jeho. Teraz bolo
útočište jeho — veda. Vedou preniknúť chcel do „slávy gorodu“.[581]On bol posvätenec v najčistejšom toho slova zmysle. Kde stál, tam stál národ
jeho s ním, a ako ten národ nešťastný nikoho už svojím, iba seba samého byť zná, tratiac
zo dňa na deň dôveru k celému svetu, tak stál o samote, ba proti sebe samému tento
fanatik lásky k národu. I keď vulkanickú túto, mládenčiu individualitu Ľudovíta
nezapomenuteľného opálili kedy dvoje čiernych očú devy slovenskej[582]a počínal sa domáhať srdca jeho ideál sladkavej slasti, tu ako postrelený
jeleň zutekal i s ranou svojou vo svet hôrny a vyhryzol sám a sám jazvu lásky a vymyl ju
vodami hôrnymi, bo nemalo sa domôcť šťastia junáka nášho o samote, kým národ leží v
nešťastí poroby.Tak odobral sa Ľudovít na jeseň r. 1838 do Nemecka.VI.Do hlbokej tíšiny vied utiekol sa Ľudovít zo sveta búrneho, plného útrap, bojov a
bolestí nesmiernych. Rozčúlenie, aké vyniesol zo zväzkov priateľských tam v stráňach
nádherného Rokoša, zádumčivých Brezín a dojemného Kňazovho stola, spotencirované v
lúčivom zasadnutí stred mládeže bratislavskej, kde sme všetci v slzách zachádzali sa
rozčuľovaní básňami, rečmi a nastalým rozžehnávaním sa s milovaným vodcom a priateľom,
zopätovalo sa v tejto duši nádhernej ešte naposledy v Prahe, v ktorej Ľudovít napísal
tieto riadky:„V Praze České, 1838 dne 17. října. Bratru vřelemilovanému Aug. Horislavu
(Škultetymu). Předrahý můj Horislave! Odcházeje z končin pobratřených, nemohl sem se
zdržeti, abych Ti, maje ještě příhodné místo, několik slov vlasteneckých, jakoby
rukojmím citů mých, neodeslal a Tobě mé pozdravení písemně nevyjádřil. Zýtra odcházím do
germánských krajin; dnes se žehnám s bratry při Vltavě, dnes se žehnám i s Vámi tam na
Dunaji, přeje Vám všelikého pohodlí, všelikého prospěchu ve prácech Vaších, Vy spanilá
čáko Slovenska! Pracujte rozmyslně, statně, aby ste vyplnili určení, jenž vám vyznačeno
v koleji Slovenska, aby ste jednouc stopy nechali života svého na vesmíru tomto. K Tobě
zvlášť nyní, můj Horislave, obrací se řeč má, znajecího, že veliká jestiť Tvá v
počínáních našich důležitost, abys jak možná zasazoval se o pořádek při knihovně, o
obohacení pokladnice atd. Nástupcové Tvoji vděčnými Ti budou za pořádné Tvé úřadování a
což největší jest, vykonals povinnost svou, již Ti tak četný zástup mladých Slovenska
synů na srdce vložil. Postaral sem se již o to, aby Vám knihy řádně docházely. Na má
dotírání hnedky dva balíky od Špinky a Pospíšila[583]na Šwaigera odeslány jsou. Již nyní Ty dozorce knih jdi k Šwaigerovi
prohlednouti a pouč bratry o přijití spisů, aby takové sobě kupovati mohli. Čím více se
knih odbude, tím bude pořádnější knihkupectví, a tak již Ty napomínej koho můžeš, jaks
to dělával za předešlých let.Na loučivý večer zapomenouti nemohu, ani kdy zabudnu; ještě mi posavád Hollého
hřímající verše v uších znějí.[584]Ó, Hollý, výtečný Hollý! Ty zvěstu dávnověkosti naší. Ty představovateli
věrný národnosti naší. Jděte ho navštívit o Velké Noci a na každý pád nějako se o to
pokuste, aby byl zkreslen.[585]Umře-li prvé, než jej zkreslíme, hanba padne věčná na nás, že smě tak
velikého, obrovského genia potomkům naším v podobě nepřechovali! Nu, ži blaze, ži
šťastně, Horislave můj. Žehnám Tě a žehnám všecky bratry: Jaromíra, Dalibora, Bohuslava,[586]Michaloviče a všecky jiné. Teď se již zamlčíme. S Bohem! Tvůj upřímný
Ludevít.“A Štúr sa skutočne „zamlčel“. Tam na brehoch Sály,[587]v meste univerzitskom, starými Dobrosoľ, Nemcom Halle zvanom. Povestná
vítobrežská univerzita zo 16. a 17. stoletia spojená bola s univerzitou dobrosoľskou a o
tomto čase slynula nad iné mnohé univerzity germánskeho sveta. Tu našiel útulok búrami
zmietaný duch Štúrov, tu srdca nepokoje sväté, tu mysle jeho dumy podivné skúpali sa v
bohatých vodách vied, tu rozum jeho vo mnohom už prerobený, v celku rozvnadený ku
tvoreniu a skladaniu si svetov nových, veľkolepých ideálov pohrúžil sa v štúdium
opravdové; tu konečne našiel v Dobrosoli Ľudovít náš i pre telo svoje nové, obživujúce a
reštaurujúce ho živly.Čo ale na celý život Štúrov obživujúce pôsobiť muselo, bol ten nový pomer ku svetu,
do ktorého tuná vstúpil. Ľudovít bol dvadsaťtriročný mladoň a mal už za sebou peknú,
najkrajšiu možno povedať históriu ducha. Dary jeho boli mimoriadne, energia jeho morálna
veliká, sila vôle železná, a obrazotvornosť, tak potrebná k odvahy plným úmyslom,
čerstvá a živá. Povesť jeho dobrá niesla sa po šírom Slovanstve. On, navykol obdivovaným
a na rukách noseným byť, spoločnosť celá, v ktorej hýbal sa, cicala dúškom jeho životné
snahy a šťavy, a on neprestával vydávať zo seba prúdy oduševnenia a života. Ním sa
plnila okolina duchov obtáčajúcich ho. Tu naraz stál voči svetu celkom novému, velikému,
sebe docela cudziemu, duchom mnohočetným, autoritám vysokým, velikáňom vo vedách
uznaným, to na jednej strane; na druhej strane stál voči mnohočíselnosti mládeže
vyneslej a tradíciami svojského vyššieho života napájanej, nesúcej sa smelo k cieľom
vytknutým kroz velikých národných mysliteľov a básnikov; tak stál, prijímajúc do ducha
svojho nové vtisky, nové pojmy a idey, nové názory na svet, nové celé sústavy náuk, nové
prúdy života. To ohromilo a zaujalo celého ducha Štúrovho.Ku tomuto všetkému pristúpila skúsenosť nová. Vedomcovia dobrosoľskí objavili sa
duchu jeho čo mimoriadni dobrotínovia, tak ako si ich len v ideáli slovanskej dobroty
duch jeho myslieval v dumách o budúcnosti pohružovaný. Profesori dobrosoľskí upozornili
sa hneď s velikou sústrasťou na postavu túto mladoňa nadšeného; tvár inteligentná, no
zbedovaná trudovinami, priezračitá nevinnosťou, no utrápená bojmi duchovnými, prsia
široké, no sedaním dnu stlačené! Oddali teda nového commilitona[588]konzultácii najlepších svojich fyziológov a lekárov, ktorí jednonázorne
poznali prameň biedy tohoto krásneho inak výtvoru prírody ľudskej a menovite prírodných
síl mladoňa tohoto ušľachtilého, zanedbanie tela, naproti ale prílišné napínanie síl
ducha. Predpísali teda Ľudovítovi čo najprísnejšie držanie rozumnej miery v štúdiách,
časté, pravidelné gymnastikovanie, šermovanie, koňmo jazdenie a hojné v prázdninách
cestovanie. Vodca na Dunaji, Štúr, stal sa na brehoch Sály poslušným študentom, naberal
a cical do seba veliké dojmy názorov a vied, vo veľkom vtedy panovavších na vysokých
školách dobrosoľskýoh, a dieťaťom stal sa v múdrych lekárov ruke, najmä už i preto, že
ich predpisy neboli šablonovité drkotanie a dve na tri pletenie, podľa spôsobov bežných Aeskulapov,[589]nadto povahe jeho a zloženiu mysle a obrazotvornosti jeho zodpovedalo to
všetko. A pretože u Štúra všetko, čo podnikal, prijímalo na seba ráz služby, časom
zúžitkovať sa majúcej v prospech národa, ku šermovaniu prijal ešte i cvičenia sa v
streľbe do cieľa z pištole, ktorá zábava bývala mu i pozdejšie milou a vo vzhľade k
pomerom, otreštenými haraburdákmi maďarónskymi znebezpečenými, práve potrebnou. I
jazdeniu tak navykol v Dobrosoli, že vrátiac sa do vlasti, rád užil každú vhodnú
príležitosť poskytnutú mu k jazdeniu koňmo. Z Bratislavy bývali mu milé výlety na Hlboké
a kedykoľvek prihlásil sa k návšteve, nikdy nezabudol dodať na konci, abych zaopatril
dva kone k výjazdom. Zábavy naše potom záležali z hojného jazdenia koňmo do okolia
utešeného, otáčajúceho tichú túto dedinku, ku boru, Štúrovi tak veľmi sympatickému, a do
údolia rakonosnej Myjavy, šumiacej popri rozsiahlych lúkach hlbockých; zajazdili sme si
tu i tu i ku priateľom okolným. Držanie sa jeho na koni bolo pravidelné, priame,
junácke. Šermovanie zaviedol pozdejšie i medzi mládežou slovenskou, čo bolo predtým
neslýchané; potom a teraz tuším tiež zaniklo. Načo driev nedotušúval u mládeže, to stalo
sa po návrate jeho stálym: totiž priame chodenie s vystretými prsami; k tomuto
pristúpili pravidelné prechádzky v každom počasí, čo všetko za príkladom dobrosoľských
svojich skúseností zavádzal i medzi mládežou slovenskou.Ľudovít sa telesne úplne zotavil k velikej radosti všetkých nás, ktorí obávali sme sa
oňho z tohoto ohľadu.S pravou, žhavou túžbou po vedách a rozšírení svojich známostí vrhol sa Štúr k nohám
dobrosoľských veľkých vedomcov. História, filozofia, filológia, vedy kameralistické[590]boli hlavné predmety jeho štúdií, ktorými sýtil a napájal dušu svoju. Inak z
domu teologicky naladený, vo vlasti svojej však náukami racionalistických profesorov a
duchom toho času od povolania teologického odvedený, celý už venoval sa disciplínam
svetským, ktorými poslúžiť chcel mládeži slovenskej, mieniac ju vychovávať a viesť k
rozbíjaniu železných pút, ktorými od století zviazaný a na zem povalený ležal národ
slovenský. I sedával pilne u nôh slávneho historika Henrika Leo,[591]s ktorým i osobne často obcúval a z priateľstva ktorého tešieval sa; potom u
nôh filozofov Dunckera,[592]Röpella,[593]Erdmanna,[594]Schallera,[595]hegeliánov[596]to najčistejšieho zrna, o ktorých platilo to samé slovo, ktoré jeden z
najprednejších priateľov a učeníkov tohoto filozofa, Förster,[597]r. 1826 zaspieval:„Auf dem geflügelten Ross des Gedankens ritt er zur Streitfahrt,Führte der Wahrheit Schild, führte der Glaubens Panzer“[598]Najmä však pilným býval u nôh majstrov-filozofov, Boppa[599]a Potta.[600]Uvedený v iné koľaje filozofických názorov, než boli Kantovej[601]školy názory kriticizmu, k velikému zadosťučineniu duše svojej poznal i
šľachetné, vysokovyneslé námahy Tholuckove,[602]hlboké názory cirkevné Guerickeho.[603]Slovom, čo bolo najlepšieho zo všetkých ohľadov vedy, to pritiahlo k sebe
Ľudovíta roztúženého po veľkom a pravom. I študentský život Nemcov zaujímal ducha jeho
inak, než to bývalo pred ním, kde naši tiež iba buršovali s buršami,[604]ale buršovstva vlastného opravdové ciele nechápali. Prísna morálnosť,
národné sebavedomie germánske, záujem totožný všetkých kmeňov a štátov nemeckých,
kresťanský názor na svet a úlohy národné, prísna, pochopu svojmu primeraná
spravodlivosť, práva a slobody hájenia proti mocným i šablónam zastaralým, pozdviženie
ľudu obecného, ušľachtenie skostnatelého v kocúrkovskom filisterstve[605]meštianstva, zblíženie sa k sebe všetkých stavov, z ktorých pozostával
národ, odstránenie kozmopolitických snov a prijatie úloh praktických, čiste národných,
očistenie národa od znemravňujúcich ho francúzskych obyčajov, židovskej povrchnosti a
ľahkomyseľnosti, náprava základná štátneho zriadenia vo všetkých veľko-, stredno- a
maloštátoch nemeckých, konečne otvŕdzanie telesné a cudzí mrav: to boli ideály mládeže
nemeckej, ktoré ona vo svojich rozličných spolkoch a jednotách vzdelávala, ktorými sa
prebúdzala, k vyvedeniu ktorých túžila a ozbrojovala telo i ducha svojho. A toto všetko
vysoko cenil Štúr, načúval pilne týmto zhlboka idúcim hlasom živlu oného, na ktorý, tu
doma zakladal všetky nádeje snívavého ducha, všetku budúcnosť národa; a hoci sám
nevstúpil do žiadneho zo spolkov študentských, bral predsa vrelú účasť čo pilný hosť na
všetkých verejných prejavoch mládeže, na komersoch, fakládach, seminároch učených a
rokovaniach súkromných. Tým zoznámil sa s celou históriou buršovníctva, kvitnuvšieho v
Nemecku najmä od r. 1817.[606]Zavčasu však ostrovtipom svojím zoznal i stinné strany tohoto jednotenia sa
mládeže a pohrúžil sa v čisté tie ďalšie výbežky snáh ideálnej mladosti germánskeho
plemena. Preto, ako nikdy ho nezelektrizovali dobrodružné buršácke tvoreniny, tak i
hegelingov — ako nazývali mudrákov, ktorí vyšli síce zo školy Hegelovej, ale trčať
zostali buď na povrchných len formách a formulách, buď dokonca falošné konzekvencie
ťahajúc zo systému do ríše bludov, ako zašli Ruge,[607]Ronge,[608]Feuerbach[609]atď. — premrštenosti a enkomiastika[610]ich nechali ho chladným. On filozofiou Hegelovou obživil, zúrodnil iba
nesmierne prijímavú pôdu génia svojho, ktorý potom s celou opravdovosťou a originalitou
pracoval vo vedách i v živote.Štúr nepodľahol germánskej vede so svojimi pôvodnými názormi na svet a úlohu
historickú Slovanov, veliké sily jeho ducha dostatočné boli k ratovaniu tejto
individuálnej geniality; jemu stála pravda vyššie než prúd panovavších, alebo panstva
domáhavších sa náhľadov a pojmov. On, hoci preniknutý bol vďačnosťou ku každej
opravdovej velikosti ducha, či tu doma, či vonku, či vo vede a umení, či v cirkvi a
štáte, čo na šírom poli mravného a spoločenského života, predsa nezvykol bez
najprísnejšej kritiky „jurare in verba magistri“.[611]Cestovanie jeho po Nemecku a obcovanie s učenými ľuďmi podáva hojné dôvody
toho. Zastaviac sa pri pomníku Poniatowského[612]v Lipsku, zacítil potrebu istého spôsobu korektúry svojich náhľadov prvej
mladosti, o ktorých vedel, že rozšírili sa medzi domácou mládežou, menovite náhľadov na
dejepravu velikých udalostí napoleonovských. Mladická myseľ jeho zaoberávala sa často
históriou tej doby, tak mohutne na osudy národov vplývavšej. Profesor náš — i Štúrov —
Gabriel Kováč-Martiny, kedykoľvek prišla reč o Napoleonovi I., vždy dodal „iste turbator gentium“,[613]proti čomu Ľudovít, vzdor velikej svojej úcty, ktorú choval ku svojmu a
všetkým nás milému a vysoko ctenému učiteľovi, neprestajne polemizoval; jemu bol
Napoleon nie „turbatorom“, ale regenerátorom a reformátorom národov, bol mu stelesnenou
veľkosťou a geniálnosťou, bol mu, ako Hegel ho pomenoval, „die Weltseele“.[614]. Čím hlbšie však boli štúdiá jeho vedy historickej a slavistiky zvlášte, čím
pálčivejšou stávala sa pokrokom času jeho láska ku veľnárodu slovanskému vo všetkých
jeho kmeňoch, tým viacej ochládala jeho napoleonistická oduševnelosť, a kritika Štúrova
brala sa stredom pravdy, kde znie heslo: „medio tutissimus ibis.“[615]História a ďalšie ciele Slovanstva boli mu vodičom a mierou. O tomto svojom
navštívení pomníka Poniatowského napísal nám Ľudovít len tak akoby mimochodom, ale s
dobre cielenou tendenciou cestopisný článok do „Květov“, roč. 1839 č. 35, ktorý medzi
mládežou bratislavskou veliké dišputy zapríčinil. Bolo totiž medzi nami po odchode
Štúrovom dvojaké prúdenie svetonázoru historického. Dá sa najvhodnejšie označiť tak, keď
ho pomenujeme náhľadom poľským a ruským. Obdivovateľmi Napoleona I. boli sme všetci, ale
keď už dotýkal sa Slovanstva, išlo nám jedným ústami kyslé, medzitým čo iní stavali so
zloženými rukami pred Napoleonom. Keď r. 1839 zavítal nám rečený článok Štúrov,
obidvojakého prúdenia zástupcovia chytali sme sa ho rukami-nohami, chtiac z neho pre
svoj náhľad navážiť autority. Jedni vysvetľovali si Štúrove náhľady v zmysle poľskom,
iní v zmysle ruskom. Článok sám dýcha vonkoncom duchom slovanským a líči celkom
objektívne náhľad jeho na osudnú bitku národov u Lipska[616]r. 1813 v dňoch 16. — 19. októbra. Hovorí medzi iným: „Přehrozná půtka tato
slušně se nazývá osudní bitvou, jelikož od výpadku jejího závisel budoucí stav Európy,
všech národů ji obývajících, byť i bezprostředně nebyli vzali na ni podílu. Otázka byla:
bude-li Napoleon ještě dále krajiny a národy podmaňovati, jim s přestolu svého, na který
se tak neočekávaně vyšinul, zákony a pány, jakby se mu líbilo, dávati a vnucovati, čili
nic? Bitva se pro toto poslední rozhodla; Napoleon vytáhl kostku černou z urny osudu.“
Zmysel celého článku namierený je proti prijatej všeobecne mienke v Nemecku, že by
Nemcami bol býval povalený tento kolos korzický. Podľa Štúra nie tak bolo, ale Rusi
dokonali víťaznú bitku a spravodlive strestali nájazdníka sverepého na svoju zem z r.
1812. „Nebo, — rozumuje Štúr, — když dne 16. října vítězství k straně Napoleonově na
pravém křídle sklánělo se, takže již v městě Lipsku na jeho rozkaz, jakoby po dobytí
úplného nad spojenci vítězství, všemi zvony sezvánělo se: vojsko ruské, přirazivší na
pravé toto křídlo, je k ústupu přinutilo a později na hlavu porazilo. Nepřipomeneme
pluků rakouských hrdinství, jenž, jak známo, nejvíce ze Slovanů záležejí. Bitvou touto —
vítězstvím Slovanů — uvolnilo se Německo od poddanství francouzského a nezadlouho na to
následuje proměna správy občanské v krajinách německých.“Myšlienka teda Štúrova je tu dosť jasne vyslovená, že Nemci majú čo ďakovať Slovanom,
že oslobodení boli od jarma Napoleonovho. Niekdy býval mu Napoleon reformátorom a
osloboditeľom národov, teraz nachodil sa voči názorom, že Nemci oslobodili Európu od
tohoto „turbatora gentium“, no Štúr z tamtoho bludu vynikol a ukázal, že na sile
slovanskej zlomený je mohutný Korzikán.Oproti poľskému pochopovaniu veci vyslovil sa Štúr nasledovne, potom keď vzdal
zaslúženú chválu hrdinskému vodcovstvu Dombrowského a Poniatowského, ako tiež čatám
poľským pod nimi udatne bojovavším: „Dali se ještě konečně Poláci zavést Napoleonem,
nepamětlivi jim prve daných a nesplněných přípovědí, nepamětlivi nevděčného s nimi
nakládání ve Vlasku, na ostrově Haiti[617]atd. Napoleonovi dosti bylo licoměrně několik slov prohoditi, a již se
valily pluky na poskytnutí jeho. Toliké rekovství a tak zavedené! Toliká víra k jiným na
místě k samému sobě! A toto jest, nad čím se skoumavé slovo pozastaví!“Konečne necháva utekajúcu armádu pyšného novovekého Nabuchodonozora sekvanského[618]brániť hŕstke bohatierskych Poliakov pod Poniatovským, ktorý zachrániac
vraha slovanského mena, oklamavateľa a zvodcu poľského národa, sám troma ranami porazený
zahynul vo vlnách rieky Elstery. Toto cítil, tieto myšlienky prelievali sa srdcom
Ľudovítovým, keď na jeseň r. 1838 navštívil pomník Poniatowského.V Dobrosoli bol Štúr na všetky strany obľúbeným, tu získal si tiež známosti so
širšími kruhmi literárneho sveta, ktoré nakloňoval k náhľadom Slovanstvu prajným. Tak
napr. z tejto známosti pošlo spojenie jeho s redakciou velikého politického vtedy vplyvu
„Všeobecných augsburských novín“,[619]do ktorých písaval obranné články na národ slovenský maďarizmom utiskovaný.
Štúdiá jeho národno-hospodárske, vedy kameralistické, historické, filozofické,
filologické — tu obzvláštne pomer sanskrtu[620]ku slovanskému jazyku zaujímal ho vo veľkej miere, kdežto dosiaľ za
príkladom dotohočasovým iba grécko-latinská filozofia bývala smerodajnou —, štúdiá tieto
jeho neboli predsa vstave utlačiť túžbu jeho po vlasti a národných osudoch Slovenska.On stál vo spojení s mládežou a bral srdečný podiel na vývinoch národno-vedeckého
ruchu; zvláštnu radosť mu pôsobili zprávy o zavedení medzi mládežou nového spôsobu
cvičenia sa v rečníctve. Tieto rečnícke zasadnutia bývali súkromné, kde zvolený od
účastníkov predseda dával predmety ku historickým pojednaniam; jeden predmet bol daný
vopred štrnástimi dňami, o ktorom mal jeden referovať písomne a ostatní potom rokovali
ústne; druhý však predmet býval daný v zasadnutí, o ktorom rokovalo sa „ex stapede“.[621]Okrem histórie bývali dávané predmety sociálne, pedagogické, cirkevné atď.,
pri ktorých postavený býval i protirečník s celým aparátom obyčajných dôvodov
nepriateľov národa slovenského. Táto nová metóda obživovania mládeže robila Štúrovi
velikú radosť, a on často sám dopismi svojimi navrhoval nám predmety vedecké, o ktorých
jednať a študovať sme mali.Okrem tejto činnosti cestoval Ľudovít do slovanských zemí, menovite navštívil z jari
1839 Lužice, kde zoznámil sa s tamojšími Slovanmi a menovite ústavmi, vzdelávajúcimi reč
a literatúru slovanskú, a zostal od toho času stále až do konca života svojho v spojení
literárnom s náčelnými mužmi Srbov lužických. Pamätnú, i teraz čítania hodnú túto cestu
svoju opísal[622]dôkladne v XIII. ročníku českého Musejníka, na stranách 464 a nasl.Obrat svetodejný, aký stal sa v tých časiech vo svete germánskom v názoroch
politických, náboženských, sociálnych, žiaden z akademikov slovenských,[623]navštevovavších v tomto období času nemecké univerzity, tak vypukle, tak
hmatavo nevedel znázorniť súvekým, nevedel ho presadiť na pôdu národnú, ušľachtenú
pojmami svojbytnými slovanskými ako Štúr. Chodilo sa to, chodilo na tie vysoké školy
nemecké, no okrem pýchy akademickej, v titule „clarissimi“[624]záležajúcej, okrem nadutosti márnej, nebolo znať prospechu vo vedeckých a
tým menej národných záležitostiach. Plytký racionalizmus, sprostá a lacná opozícia proti
biblii, rozumie sa, bez hlbšieho štúdia biblie, fantastický liberalizmus encyklopedistov,[625]voltairánov[626]a iných darmotlachov, panovavší na školách tuzemských, vynesený na akadémie
germánske, našiel tam iba otca svojho a vrátil sa do vlasti nabalzamovaný a tu
spráchnivel v pomeroch spustlých bez obživenia národa, bez nakvasenia ho novým, lepším
kvasom myšlienok životodarných, bez vytvorenia charakterov vo vede, v úrade, v živote.
Toto bývala príčina, že mnohí, medzi ktorých i sám Štúr náležal, spočiatku odrádzali od
vychádzania do Nemecka.Štúdiá dobrosoľské čím diaľ tým hlbšie vnikali do duše jeho a bavili ducha i srdce v
miere najväčšej; pri každom však pôžitku duchovnom myslel na svojeť domácu a dumal, ako
by ju účastnou týchže radostí učinil. Najmä, keď i Červenák, opustiac ústav, odobral sa
za ním do Dobrosoli; ústav bratislavský, ktorý August Horislav Škultéty a ja čo hlavní
vodcovia mládeže prejali sme spravovať, býval častejším dopisovaním s bratmi
dobrosoľskými spojený. Ľudovít náš vôbec potreboval pomocníkov, bohatosť jeho ideí,
úmyslov a predsavzatí, spojená s mnohostrannými štúdiami, prekážala mu často prevádzanie
namysleného.Duma jeho a práca umárala vyháňajúce letorosty úmyslov nových. Od príchodu Pravoslava
Červenáka do Dobrosoli obživil sa pomer náš vzájomný. A tu bola príležitosť nielen
verejnej, ale obzvlášte súkromnej korektúry doterajšieho presvedčenia. Tak napr. ohľadom
vychádzky na nemecké univerzity býval Štúr toho náhľadu, že tam odcudzujú sa mládenci
svojmu národu a naberajú sa duchom vo všetkom duchu národa nášho odporným. Nesmierne
mnohé príklady tých starších predchodcov, ktorí vyjmúc učenej pýchy a malicherných
rozprávočiek ničoho nedoniesli z Nemecka a prehliveli potom celý život v nečinnosti
alebo biednej podlízavosti, tak veľmi škodnej pokroku národa k lepšiemu povedomiu, zdali
sa potvrdzovať neomylne tento náhľad falošný. Ale po rozhľadení sa v prvom roku
univerzitného života germánskeho docela inak zmýšľal Ľudovít. Tu robil rozdiel, ktorý
iný dal obraz a obrat v otázke, rozdiel medzi mladoňmi, ktorí by mali vychádzať, a ktorí
mali by tu doma zostať. Pravda, to bola utópia, neuskutočniteľný sen, keď práve tí,
ktorých bol by súdil za hodných von ísť, nemohli pre okolnosti úzke alebo prekážky vôbec
nastalé, kdežto mnohí, ktorým doma zostať radil Štúr, boli v prajnejších pomeroch a
vychádzali. Štúr myslel v porozumení s Červenákom a inými, aby vysielali sa na
univerzity dobrosoľskú a berlínsku — kde filozofia Hegelova obzvlášte kvitla — len
nadanejší, nálady básnickej, filozofickej, filologickej, historickej, pritom energie
morálnej a ducha činného mladoňovia: „Lebo, — hovoril Ľudovít, — len takíto budú vstave
pre život náš tu vyspieť na mužov činu. Prídu-li sem obyčajní chasníci, vrátia sa domov
nadutí chumaji, škoda bude peňazí, ktoré tu strovia.“Pravoslav Červenák, ako už bol protiva letory Ľudovítovej, píše o tejto záležitosti
vrodenou sebe satirou a suchou rozhodnosťou:„Náramně se z toho raduji, že oni z bratrů naších, kterých si připomenul (list bol
písaný na námestníka ústavu Škultétyho zo dňa 12. mája 1840), sem se vystrojiti míní. To
jsou šťastní, že to zavčasu, bez prodlévání učiniti mohou. Nech se jenom chystají, zde
na okolo 200 zl. víd. č.[627]rátati mohou, nech se ale do 15. října ustanoví. Počet jich se může snadno i
zvětšiti, jestli, jak se ukazuje, mnozí zde nezůstanou. Rovně by mne těšilo, kdyby ještě
i jiní ven se vybrali, nemyslím však, žeby z nových kandidátů kdo jiný to učiniti mohl.
Ale ti, kteří sobě již na paedagogiach uhospodařiti něco mohli, měli by se hýbat.
Nejvíce mi je na mysli Bysterský, — ten, znám, že bude docela zdědinčený, tomu by se
sešlo do světa nakouknout, a kdyby to neučinil, veru by sme mnoho na něm utratili. Ba či
ste ho již k vyjití upomněli? Jestliže čeho ptáti se potřebují ti, jenž vyjdou, nech
učiní to ještě tak skoro, aby odpověď od nás přišla, pokud ještě se školy v Břetislavě
nerozejdou. Při této příležitosti nemohu něco i o Miloslavovi (Hurbanovi) zamlčeti.
Neznáme, zdali to dobře přemyšleno jest, že má vůli na kaplánku (brezovskou) jíti. V
kaplánce zajisté já vidím veliké překážky, pro které on do Německa nebude moci vyjíti,
tam sobě nic nenahospodaří, tolik sobě mohl i v Břetislavě nahospodařiti, kde by pak
náramně mnoho ústavu byl prospěl. Aby on do Německa vyšel, to jest to nejhlavnější, co
mu raditi mám. My v něm budeme míti někdy znamenitého belletristu; takovýto ale musí
míti velikou známost i věcí i lidí i světa, která se nikdy jen z jednoho okolí, krajiny
atd. nabrati nedá. Neznám, pochopil-li a poznal-li on určení své, — a pozná potom i
potřebu prostředků k vyplnění jeho směřujících. Miloslav tedy, jako každá lepší hlava,
nech nejen doma sbírá, ale i v cizině, tedy na akademii. Páni Nitrané majú pravdu i
nepravdu (ohľadom vychádzok na univerzity zahraničné, náhľad to zvýšpodotknutý, ktorý
zdieľal s Nitrančanmi i Štúr) z ohledu „Clarissimusů“, jenže první pohnutka k tomu
smradlavá jest. Může se člověk i doma vzdělati, než musí ten, který kromě domu i v
cizině zkušuje, více zkusiti, to každý a priori vidí. Kdo pro „Clarissimuství“
(obsiahnutie totiž titulu oného, na ktorom si vtedy prázdne hlavy mnoho, mnoho
zakladali) jen má vyjíti, řekněte mu, aby doma zůstal, peníze nech na jiné vynaloží, co
mu větší jméno způsobí, jak jest toto Clarissimuství, které ovšem jedno z
nejničemnějších na světě jest. My žádného pro Clarissimuství pouhé sem nevoláme. —Nade všecko, bratře, z toho raduji se, že se o budoucí rok staráte. Že jen v
Břetislavě zůstaneš, činíš to jistě z mnohých důvodů a dobře činíš. Mně by ovšem velmi
milé bylo bývalo, kdyby sme zde spolu aspoň 1 rok byli trávili, ale v Břetislavě tě na
každý pád potřebujeme a tehdáž tím více, jestli Miloslav odejde. Uspořádejte jenom tak
věci, aby na každý pád pro ústav dobře bylo.“Náhľad Červenákov a vôbec našich o univerzite jenskej obsažený bol v tomto
postskripte listu nadcitovaného: „Naši nech nejdou do Jeny, to v nynějších časích jest
takové, jako Ožďany.[628]Toto nech zůstane jen při Slovácích. S Bohem!“ (To jest: nehovorte o tom
maďarónom, tí môžu i ďalej len do Jeny chodiť!) A je tomu dodnes tak, lenže dnes už ani
Dobrosoľ nevyhovuje slovenským teológom, keď títo okúsili lepšieho vedomia teologického;
platí teraz: nechaj ísť maďarónov do Halle a Jeny, ty, Slováče verný, poď do Lipska,
Roztoku, Erlangy.[629]Tak sa časy menia!Na mňa Štúr i Červenák mocne doliehali, abych na každý prípad prípravy robil k tomu,
abych po skončených štúdiách na lýceu bratislavskom a zložení skúšok kandidatických
vystrojil sa do Dobrosoli. V Dobrosoli držali bratia v príčine tejto mnohé porady,
zmýšľajúc, ako by mi s peniazmi k tomu pomohli; tu doma ale bratia naliehali zase na
mňa, prijať ponúkanú mi stanicu kaplánky v brezovskej. Červenák bol by rád mal zo mňa
beletristu a spisovateľa vôbec, v tom čase jedine mohutne na rozvoj národa zasahujúceho.
Štúr mi podkladal veliké úlohy filozofické: obaja v záujme národa bavievali sa pečlivo
záležitosťou touto. Tu doma zas bratia velikú váhu kládli na moju energiu a činnosť z
jednej strany, z druhej strany zase uvažovali, že Brezovania sú ľud schopný, kupecký,
svetom sa nesúci, že teda budú spojivom výborným medzi mnou a rozvojom národným na iných
stranách Slovenska. I strhla sa v príčine tejto obšírna korešpondencia medzi mnou a
dobrosoľskými. Ja sám nebol som ešte rozhodnutý; hlavne rozbíjala sa náklonnosť moja k
vyjdeniu do Dobrosoli na peňažitých prekážkach, ktoré ani bratia dobrosoľskí odstrániť
nevedeli v tých trudných časiech pre Slovákov. Štipendiá ponúkané boli priskromné, než
abych na ne bol mohol sa odvážiť k výletu tomu, súc sirota a bez všetkej nádeje na pomoc
z domu. Dosavádne moje štúdiá pochovali maličké dedičstvo moje po milých rodičoch.
Zostávala mi teda len tá alternatíva, buď ísť sa lopotiť k aristokratovi niektorému na
stanicu pedagogickú a vychovávať budúcich hnetiteľov národa slovenského, abych si za
dva-tri roky toľko usporil, čo potrebné by bolo k východu do Nemecka, alebo prijať
výhodnú peňažite i národne stanicu kaplánsku na Brezovej. Ja som konečne po polročnom
zmietaní mysle a uvažovaní všetkých ohľadov i túžob a náklonností svojich rozhodnul sa k
poslednému. Prv však ešte v dlhom liste predložil som svoje polorozhodnutie bratom
dobrosoľským, ktorí konečnú o tom držali radu. Štúr žartom menoval list tento na neho
písaný, listom šestnástich dôvodov; toľko dôvodov doniesol som vraj za prijatie stanice
brezovskej, ktoré dôvody konečne pohli dobrosoľských k tomu, že mi radili prijať
kaplánku tým väčšmi, keď sa ukazovala možnosť, že i tu za dva-tri roky budem môcť toľko
uhospodáriť si, abych mohol vyjsť na univerzitu berlínsku, lebo dobrosoľskú. Tak sme my
to solidárne jednali, jeden druhému slúžiac, druh druha poslúchajúc a účty z úmyslov a
jednania svojho vzájomne si skladajúc.Človek ale mieni a Pán Boh mení! Život mnou, za tri roky na Brezovej vyvinutý zahatil
sám konečne i poslednú možnosť vyjdenia do Nemecka. Značné dôchodky moje čo kaplána na
Brezovej vyšli na ruch národný, na knihy vedeckej i domácej literatúry, a verejný život
národný po návrate Štúrovom z univerzít vždy kategorickejšie vyžadoval moju činnosť a
prítomnosť tu doma. R. 1843 v júni, keď vyvolený som bol za farára do Hlbokého, a už
natoľko som si bol meno spravil, že bych bol mohol i pôžičku vyzdvihnúť k zaokrytiu
útrat akademického štúdia, sám Štúr iného bol náhľadu a odrádzal ma od toho. „Tých
tvojich šestnásť dôvodov, hovoriacich za ostatie na Brezovej, spôsobilo nám veľa radosti
v Dobrosoli, hoci sme dlho váhali rozhodnúť sa ohľadom tvojej osoby, ktorú by sme veľmi
chceli mať v Nemecku už čo len na jeden rok; no tvoja výmluvnosť a logika, hovoriaca v
tých šestnástich dôvodoch, zdala sa nám dokazovať, že ty i bez univerzity nemeckej
šťastne budeš pôsobiť na roli dedičnej národa. Výsledky tvojho života dávajú nám za
pravdu, a teraz, Miloslave, konečne ti vyznám, že tebe už niet viacej miesta medzi
burši, ale v národe, kde tak mocné vpustil si korene. Hej, braček Jožko, zakrátko
vybehnem i ja na Hlboké, máme že sa najašiť[630]koní po tých belohorských stráňach, po doline Myjavy a po úpätí končitého
Ostrieža a dvojhlavého Bradla!“ Tak písal Ľudovít.V tom čase, ako som už pripomenul, panovala v Dobrosoli a Berlíne vývodsky filozofia
Hegelova. Táto bola už za živobytia Hegelovho, ktorý nenadále zomrel na choleru dňa 14.
novembra 1831, štátnou mocou. Z ľudskej vlastne sebeckosti povahy pošlo to, že ku
hegelianizmu utiekali sa i plytkí duchovia, aby ďalej prišli, profesúru, radcovstvo
vládne, hodnosti iné a výhodné úrady dosiahli. Tým sa diskreditovala časom sústava táto
a hviezda velikého mysliteľa, ako všetka ľudská sláva, blednúť počala. Za časov
Štúrových však čerstvou silou učeníkov Hegelovýoh, geniálnych a pracujúcich na všetkých
poliach a vo všetkých odvetviach vedy a života, zdvíhala sa ako vyspelá orlica nad
oblaky. Pripomenutí už nami učeníci a priatelia alebo spriaznenci Hegelovej sústavy,
rozhojňujú sa menami ako Marheinecke,[631]Vatke, Schulze,[632]Saling, Gans,[633]Pohl, Mussmann, Henning, Hotho,[634]Kopp, Michelet,[635]Hinrichs,[636]Veith,[637]Rotscher a mnoho, mnoho iných mien čistého zvuku a charakteru. Možno riecť,
že germánsky národ v excelentnom slova zmysle celý opanovaný bol názormi týchto
logikusov a štylistov. Čítali sa ich rozvody, články a knihy ako román najlepším
romancierom písaný. Pred duchovným ostrovtipom Ľudovítovým stála táto filozofia pre svoj
univerzalizmus a spravodlivosť k národom a pre to všetky vedy si podmaňujúce logické
prenikanie všetkého vedátorstva, pre tú parolu ducha a myšlienky, pod ktorú stavala
všetky individuality národov sveta a celý rozvoj vyššieho duchoživota človečenstva, pred
ostrozrakom Štúrovým stála sústava táto na najvyššom štebli vývinu vedeckého vôbec. Vo
východnom i západnom, v novom i starom svete intuícií, bojov a histórie ľudskej nebolo
zjavu a faktu, ktorého výklad nebola by podávala filozofia Hegelova. Ona mu otvorila
dvere dokorán do ríše práva národov, o ktoré duchu jeho v prvom rade išlo, čo budúcemu tribúnovi[638]národa slovanského, čo prorokovi národa slovenského, ktorého pravda a právo
nielen v skutočnosti, ale i v idei zaznávané, umlčované bývalo; ona ho späť uviedla do
ríše do jemno-krásnej kresťanského idealizmu, ona mu ospravedlnila vieroživot jeho matky
a dumy jeho vlastnej pobožnej mladosti, ktoré mútili a mýlili mu neustále tupoumné
reflexie ľahkomyseľných racionalistov a zanechávali mu v duši istú prázdnotu, ktorá
nepristávala tejto pozitivite realistickej nátury Štúrovej. Aby to všetko ničím bolo, čo
vytvoril duch človečenstva, aby ničím bol i ten pôvodca všetkého toho kolosálneho
materiálu ľudskej histórie, to sa nemohlo vpratať viacej do jeho rozumu; filozofia
Hegelova mu i z tohoto vývod dala; história, ktorá bývala miláčkom jeho, ktorá ale dľa
náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých, jeden na druhom lebo vedľa seba
naváľaných faktov, pomerov, osôb a osudov, ktoré neprenikala a nezduševňovala žiadna
všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Hegelovej
„filozofii histórie“ nového pôvabu a lesku, novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a
záživnejšieho záujmu. Oči jeho žiarili radosťou, keď v nepokoji duševnom rozohnený vstal
od knihy, aby prechodiac sa po chyži strovil načítané a namyslené. Aplikácia jeho vždy
obrátená bola k známym postavám velikých slovanských panovníkov, básnikov, historikov a
k duchoživotu dosiaľ už vyvinutému celého Slovanstva. Ak bol Štúr Slovan, vedením
doterajších jeho historických štúdií, tobôž stal sa ním po strávení v duchu svojom
názorov Hegelových na históriu. Ľudovíta zelektrizoval veľnázor Hegelov na „Völkergeister“,[639]ktorí v umení, náboženstve a vo vede pracujú a jeden pred druhým žiadnej
inej prednosti nemajú, ako zjavovanie ducha svojho v umení, náboženstve a vo vede, a
všetky tieto polia schádzajú sa na spoločnom kolbišti, v štáte. Tu však zase že
platnosti dochádza iba to, čo skutočne jestvuje, jestvuje navzdor tyranide časovej a
prekážok náhodilých. Tvorenie ducha je história, poznanie tejto v priebehu dejov,
skutkov a osudov jednotlivých národov je filozofia histórie a opravdová bytnosť, to, čo
je hodno byť a žiť, že musí sa objaviť v histórii, to jest zjaviť sa na poli prítomných
záujmov sveta, t. j. človeka, národa, štátu, človečenstva. Podľa prvého, vedecký svet
prekvapivšieho vydania „filozofie histórie“ skončil tieto svoje prednášky Hegel touto
sadou: „Vývin princípu ducha je opravdová teodicea[640]— obrana Boha[641]—, lebo vo vývine tom zrejmý je dôkaz, že duch oslobodzuje sa iba v živle
duchovnom a že to, čo stalo a stáva sa dodnes, nielen od Boha pochodí, ale je dielo
božie. Filozofi obyčajnej šablóny dosavádnej najradšej o Bohu ničoho vedieť nechceli a
zdalo sa im nefilozofickým byť, myslieť na Boha, keď vymýšľali svoje kategórie
mysliaceho „ego“ a „ich“.[642]“ Hegel túto čeliadku planodrkotnú jedným šľahom svojej filozofie histórie
zničil. Na zemi povalení potom už hádzali piesok zo zeme po velikánovi, a pigmejci po
nich prišlí ešte i tento piesok pohltali a pľujú na veľké tvorby ducha toho. Obyčajne
vešajú sa na onú pokazenú už školu hegelingov[643]a velice múdre otvárajú huby svoje.Štúr už v prvých dobách vývinu svojho držaný bol, čo i nie subjektívne, ale
objektívnym duchom národa nášho vedený pri idei náboženstva kresťanskej; on, kedykoľvek
ešte v Bratislave prišla reč o prednáškach racionalistických Šimkových, Herbartových,[644]Gregušových, Bretschneider[645]-Wegscheiderových,[646]Ševrlayho, Spannagla,[647]Tomku[648]e tutti quanti,[649]vždy dotušoval mládeži:„Dajte vy, bratia, tomu pokoj, nech je tomu už ako chce, náš národ drží sa
náboženstva, a my nesmieme inou cestou kráčať, než ktorou berie sa milý národ náš, lebo
táto cesta je jeho život. Profesor Martiny, veliký skúmateľ a znateľ prírody, ktorému sa
nie tak ľahko kto vyrovná, buď vám vzorom v tomto ohľade. Tento stále opätoval na
prednáškach fyziky, prírodopisu atď., že pravá známosť prírody vedie k Bohu, polovičná
od Boha odvádza. A nad to, všetkých našich velikánov: Šafárika, Kopitara,[650]Palackého, Presla, Jungmanna, Dankovského, nech mlčím o iných Slovanoch,
berte v úvahu, či nájdete u nich to ľahkomyseľné táranie o veciach svätých národu
nášmu?“Ale ako nekonečne jasnejšie stalo sa v duši Štúrovej pri žiari bohatých názorov
filozofie Hegelovej! Otvoril sa mu nový dojemnokrásny svet ideálov, vážených zo samého
duchoživota národov, a nie konštruovaný a priori.[651]Jeho filozofia náboženstva, histórie, práva, jeho estetika, logika, fenomenológia[652]nič mu už inším neboli než teodiceou milého života všeslovanského. Na každú
kategóriu pochopov Hegelových vedel si Štúr nájsť príklad z bohatej histórie slovanských
národov. A dokonca ľubimec jeho, poézia, nového významu, nových osvetlení došla pri
štúdiách týchto. Slovom, Hegelova filozofia dávala mu dostatočného vývodu, jasnej ako
deň červencový orientácie vo všetkých odboroch vedeckých, na ktoré vrhal sa duch jeho
večne živý, činný, pilný, opravdovosti plný. Tu bolo mu doma a pri svojom najčistejšom,
najkorektnejšom pochope teológia, jurisprudencia,[653]lingvistika, politika, kameralistika, história, estetika atď. Na samé
protivné pochopom jeho sústavy padalo nové svetlo, obživujúce ich, ktoré hnalo k
preštudovaniu ich, bo objavovali sa vo svetle Hegelom zapálenom, čo momenty predchodné
velikánskeho tohoto, originálneho nevídaným ostrovtipom a novou logikou prevedeného
staviska. Nič nebolo v sústave tejto zabudnutého, nič vyžitého, nič strateného, a
stanoviská minulé poprvé v dejinách škôl filozofických nestávali sa predmetmi opovrženia
a potupy, ale objektom múdrej zábavy, radosťou nad pohybovaním sa myšlienky božej k jej
dokonalosti. Plod tohoto nekonečne všetky moci duchovné Ľudovítove k vibrácii živej
budiaceho a pudiaceho horovania ducha bol ten, že keď sa vrátil z Dobrosoli — po
vybavených cestách po Nemecku, po hospitovaní berlínskych profesorov atď. — na stolicu
slovanskú bratislavskú, celý ruch vedecký nielen v mládeži slovanskej, — okrem Slovákov
boli tam i Česi, Moravania, Srbi — ale vôbec na lýceu i akadémii právnickej
bratislavskej vzal na seba novú, predtým nebývalú tvárnosť. Jeden z mladších priateľov mojich[654]s uschytením[655]opisoval mi takto vystúpenie Štúrovo pri príležitosti filozofických
ktorýchsi prednášok:„Čakali sme netrpezlivo na Štúra. Sľúbil nám v minulom zasadnutí hovoriť o
kresťanskom pochope našich národných piesní. Čo to reku bude? Rozmýšľali sme, keď naša
školská latina bola u konca pri pochope kresťanstva, a dokonca čo malo mať kresťanstvo s
pochopom poézie? To nijako nepratalo sa do našich mozgov, racionalizmom školy a
liberalizmom života zmúlených a pomútených. Tu razom zjaví sa vo dverách vysoká postava
Štúrova s knihou v zlatoreze pod pažou, čo stávalo sa iba vtedy, keď mienil vykladať
krásy daktorej básne slovanských veľkých básnikov, inak, vyjmúc zväzočok rukopisov
svojich, obyčajne len z citátov záležajúcich, vždy hovorieval naozaj „jako moc maje a ne
jako zákonníci“. Ľudovít otvoril knihu, bol to Novy zákon, a začal čítať podľa prekladu
králického Matúša V. kapitolu a vykladať reč Kristovu na „Hore“. Z verša na verš
stupňoval sa jeho zápal, a z nás asi päťdesiatich malicherných racionalistov,
počúvajúcich nové, neslýchané, nečítané názory, ktoré bezprostredne brané boli z ducha
slovanského života, nebolo žiadneho, ktorému neboli by zahrali slzy pokánia v očiach,
slzy radosti nad úchvatnými pravdami, tu poprvé nás oblesknuvšími. Nikdy snáď ešte nebol
na týchto školách tak zvestovaný Kristus Pán, tak hlásaná kresťanská idea, a menovite
nikdy ešte nebolo tak hovoreno k srdcu slovanskej mládeže o veciach dávno už známych na
svete, no zahrabaných školami prevrátenými a krátkozrakosťou blbých empirikov,[656]nechápajúcich toho, čo prestiera sa za zjavmi tými časnými za krásny svet
syna človeka, ako to za dve temer hodiny k úžasu a uschyteniu všetkých nás rozvádzal
nadšený Štúr. My všetci, ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich, vrátili sme sa domov.
Z mojich úst nevyšlo odtedy nerozvážené alebo nectné slovo o Písme svätom a o
náboženstve kresťanskom!“Hlbina, len hlbina, samá hlbina pochopu, deja historického a idey života bolo všetko,
čo prišlo pod rozbor tohoto slovenského hegeliána; naučil sa umeniu tomu vo škole
Hegelovej. A všetko Slovanstvo keď len dvoch hegeliánov novšej doby s ich nesmiernymi
odvahami, z úpadku osudného pozdvihnúť národ svoj, s ich logickou zručnosťou, ktorou
svoje sebou geniálne prijaté úlohy previesť namáhali sa, a ktorou stvorili si pokolenia
a školu rozsiahlych rozmerov, serióznemu oceneniu podrobí, totiž Ľudovíta Štúra u nás a Katkova[657]v Rosii, vďačným musí byť onému velikánovi fenomenálnemu Hegelovi, ktorého
východy tiež slovanské sú.Korutany[658]bývali kolískou predákov jeho, slovanský juh, menovite čulý kmeň Slovincov,
jediný s nami Slovanmi karpatskými, čo zadržali a prechovali sme cez tisícleté premeny a
pohromy časov meno pôvodné slovanské, zábreskom svetla v 16. století reformáciou
zapáleného, osvietený s živosťou Slovanom vlastnou, chopil sa nápravy cirkevnej. Starý
Ján Hegel a rodina jeho stali sa tiež účastnými ruchu tohoto nápravy náboženskej. Bolo
to za časov panovania v Korutanoch arcivojvodu rakúskeho Karola, cisára Ferdinanda I.
syna a brata cisára Maximiliána II. († 1576). Syn oného Karola korutánskeho bol
Ferdinand II., ktorý pozdejšie nastúpil trón po bezdetnom synovcovi svojom Matiášovi a
zomrel r. 1637. Táto linaj cisárskeho domu rakúskeho bola najhorlivejšia prenasledovnica
evanjelikov. Pod oným Karolom teda, horlivým to Tridentinuma[659]zachovávateľom, vysťahovali sa mnohé rodiny slovenské,[660]prijavšie napravené učenie cirkvi evanjelickej, z vlasti svojej do
luteránskych zemí nemeckých, najmä do Würtemberska, vlasti to reformácie Brenzovej.[661][662]Medzi tými bol i pradedo velikého toho filozofa berlínskeho Ján Hegel,
ktorý, majúc pred sebou alternatívu buď zostať vo vlasti a zaprieť vieru a presvedčenie,
alebo opustiť vlasť a zachovať vieru, rozhodol sa za posledné a vysťahoval sa s rodinou
svojou do zeme Švábov — Würtembergu —, kde potomci jeho v mnohé linaje rozrastlí dodnes
vieru svojho arciotca vyznávajú. Jeden z potomkov Hegelových v Švábsku, farár, krstil
svetochýrneho Schillera.[663]Členovia rodiny náležiavali stavu meštianskemu a učenému, posledný mužského
pohlavia člen v dlhej rade Hegela starého, korutánskeho, preniesol descendentstvo[664]oného Jána z juhu nemeckého na sever do zemí kedysi slovanských. Aké to
obrazy pre človeka mysle horúcej a stopujúcej Boha v histórii! Juraj Viliam Bedrich
Hegel založil totiž trón geniálnosti a energie morálnej po profesúrach na iných
univerzitách — v Jene 1801, v Heidelbergu 1816 —, naposledy na univerzite berlínskej. Tu
sedával u nôh jeho celý Berlín a Prusko, áno, sedela tam celá Germánia vo svojich
ideálnych zastupiteľoch, v radách nepočetných jeho poslucháčov, riadnych i hospitujúcích
sedal Rus, Poliak, Slovák, Grék, Škandinávčan, Nizozemec, Holanďan, Francúz, Angličan a
každý ťahal z neho pre seba a svoj národ šťavy životné a obživujúce.Hegelov praotec, Slovan, utratil v potomkoch svojich vo vlnách Germánstva
prostriedkom zemí a miest Švajčiarska, Frankov, Sasov, Švábov, Bavorska, Badenska
národnosť svoju a v poslednom najväčšom potomkovi svojom dostal sa do zeme starých
Slovanov, potkavších sa s osudom podobným Hegelovmu, s osudom premoženým národnosťou
velikých Zollnerov.[665]V oceáne človečenstva táto miešanina nemá nič nápadného a ešte menej o tom
môže byť reč v ekonómii božieho riadenia sveta; no v oboch prípadoch pre mysliteľa a
srdce jeho, rodine to, čo rodine náleží žičiace, je vec nanajvýš zaujímavá stopovať môcť
géniov, pracujúcich na rôznych dejištiach svetových do rúk človečenstvu a jeho rozvoja,
do rúk Boha samého, konečne pravdu a vyslobodenie z mocí temnosti všetkým ľuďom
nabídzajúceho a ponúkajúceho starí Germáni diví skrotili starých Slovanov surových;
Slovania títo, stanúc sa Prusmi, opanovali celé Germánstvo a stali sa kytom v jedno
zlievajúcim župné a županijské kmene nemecké. Malý pruský štátik, podobný iným
päťdesiatim štátikom nemeckým, vyšvihol sa na výšinu prvotriednych veľštátov. A čímže sa
tak mohol vyšvihnúť? Poznaním tým, že súc otvoreným, vyjmúc severnej hranice východného
mora, nemajúcim žiadnych prirodzených bášt v obrane, siahnuť musí k obrane ideálnych
hraníc svojich. Prusi siahli neslýchane rozhodným a to pravým taktom ku filozofii, ku vede,[666]ku vzdelanosti intelektuálnej. Oni hľadali a ťažkým zlatom a striebrom
platili filozofov a učencov napospol. Zato však i našli, čo hľadali, našli Kanta i
Hegela, velikánov iste, jeden druhého vážiacich váhami vekovými. Štátnici pruskí, ako
minister Altenstein,[667]obdivovateľ a srdečný priateľ Hegelov, videli ďaleko do budúcnosti. Nuž ale
tieto veci už sem nepatria.Patrí sem však pripomenúť a poznamenať, že v takomto intelektnom štáte, u nôh
takýchto majstrov mali sa ozaj čomu učiť Helén[668]i Slovan, Škandinávec i Román!A náš Štúr u týchto majstrov a ich veľkých, verných učeníkov pil pre seba a svoj
národ čerstvé vody umenia a vied, ktoré v individualite jeho rozliali sa v potoky
pôvodné, obživujúce vyprahlú zem národa slovenského. Čo o jeho hegelizme potom písali
nedoukovia, alebo ako natvorili si zas iní vlastných nedozrelých myšlienok a tak octli
sa v ríši haraburdáctva P. Hostinského[669]alebo fantastických halucinácií Sama Hroboňa,[670]to všetko uhýba sa serióznym poznámkam. Štúr zachoval svoju pôvodnosť,
nedotknutý výrastkami a zálistkami všakovými na vínnom kmeni Hegelovej filozofie Straussami,[671]Feuerbachmi, Rugeovcami, atď. vyrastlými, a nezodpovedný za podobné
extravagancie tu doma vzniklé. Burina táto rastie na všetkých poliach vedenia a tvorenia
ľudského. Národu a bytu jeho dvojakému, obecnému a mravnému, neškodil Štúr filozofiou
svojou ani najmenším, naproti poslúžil mu nebývalým spôsobom, vzkriesiac polomŕtve a
skrehlé časy a pomermi otčimskými pokolenia, sám všetko, čo znal a mal, vrhajúc na oltár
národa. Kto však chce kritizovať stupeň jeho učenosti, nádobno mu stáť aspoň na tej výši
vzdelanosti, na akej stál on, a mať za sebou tiež tú morálnu váhu charakteru, akou
zaskvel sa tento meteorický zjav na Tatrách.Štúdiá dvojročné dobrosoľské dodali pôvodnému jeho géniovi všestrannosti. Západných
filozofov, poétov, historikov namyslené tvorby vykorisťoval Štúr ako najlepšie pre
vyššie ciele duchovného rozvoja národa slovanského, vždy majúc na mysli to, čoho je
najväčšia potreba. Tak napomínal v dopisku malom na Škultétyho obrátenom zo dňa 9. júna
1839:„Radilbych Tobě, abys se zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římských
své básně stavěl, ale je z národního našeho života vyvedl. K tomu záměru študuj Rukopis
Královodvorský co nejpilněji, pak národní písně Slovanů, báje, pověsti národní atd.,
Mickiewicze a tak přesvědčen jsem, že Ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovanstvo
vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ.“Pravda a opravdovosť citu a presvedčenia bola mu nadovšetko; zastatie sa opravdové
všetkého, čo čelilo k napomoženiu života a práva Slovanov, cenil vysoko; hĺbka názoru a
špekulácie kráčala mu — ak mala opravdovou ducha tvorbou byť — rovným krokom s hĺbkou
charakteru, statočnosťou slova a mravnosťou osoby; láska jeho k národu Tatry obývajúcemu
závodila v ušľachtilom srdci jeho s túžbou po sláve a uskutočnení moci, primeranej
pochopu a veľkosti národa slovanského. Medzi bodmi týmito a v hraniciach týchto bodov
hýbalo sa, tĺklo a vrelo srdce Štúrovo. Kým bol sám, žiale zožierali jeho tklivú myseľ a
tu každý lístočok z domova naplňoval ho vďačnosťou k pisateľovi.„Vy si to ani představiti nevíte, jak jest to milé v cizině potěšenu býti od starého
přítele v domácím kraji. Pomysli si, Horislave můj! Já sám zde více měsíců a prve tak
uvyknut k obcování s srdci braterskými! Budiž tedy Tobě díka, Horislave můj, za těch
několik Tvých řádků v listu bratrově psaných; věru mi milými byli.“ Tak písal Škultétymu
na karotke, priloženej k listu, neviem komu už druhému poslanému.V pomýšľaní na rozvoj duchov slovanských v rozsiahlych hraniciach zemí slovanských sa
javiaci rozveselil sa razom stred najžiaľnejších dúm svojich, zapríčiňovaných mu tou
planou prítomnosťou tu a tam. Keď sadal na koňa a preháňal sa po brehoch Sály, lietali s
ním myšlienky jeho na svet kozácky; keď stál pri svojom pulte — bo zachovával lekárov
predpis, aby pri študovaní nesedel u stolíka —, preháňal sa duch jeho stred štúdií po
hroboch zapadlých, vymiznutých na Labe, Havole a Sále kmeňov slovanských;[672]keď sa bral na lože k odpočinku nočnému, vzdychal zovreným duchom k Bohu:
Bože, strestal si nás pre hriechy a viny mnohé otcov našich a my plačeme dosť nerozumne
nad tým, čo samo sebou nevedelo udržať sa pri živote! Ale, či nad tým plakať, čo
neosvedčilo sa v živote? Či nie radšej tomu tešiť sa, to milovať, to vzdelávať, tomu
slúžiť, čo tu je a čo zverené je v toľkej miere a koľkosti Tebou nám? Ó, pomáhajže, Bože
milosrdný, Bože veliký, Stvoriteľ národov, ratovať pred zahynutím národ Slávy. S takými
myšlienkami končieval práce plný deň a sen ľúby vyslobodil ho z útrap denných, aby ho
pozdravilo nového dňa slnce v nových bojoch a bôľoch pracujúceho génia.Nápadná bola mi fráza Vlčkova,[673]čítajúcemu onehdy: „Zde stín školy Štúrovi“ (t. j. že nevyháňa z vedy
bájeslovie a dogmatiku, že nezbožňuje rozorvanca Byrona, že nehalucinuje za Voltairom,
tohoto blasfémie[675]národu nášmu do uší pchať za dobré neuznávajúc). „On to asi vrhal truchlou
dumu na skráně Ludevíta Štúra v poslední leta jeho žití, on dával mu asi tušiti, kam že
ty fantomy časem dospějí.“ Duma Štúrova, milý brachu, chodila s ním od časov jeho prvej
mladosti, keď ešte v úbočiach Brezín, na bralách Kňazovho stola a v prahorách nádherného
Rokoša živila jeho tklivú dušu. Veda našla dumu „na skráních L. Štúra“, nie aby ju bola
ťahala po skráních, lebo plodila v duši tklivej. Keby vedel pán Vlček, aké prázdne slovo
vypustil z pera svojho o tej dume Ľudovítovej, nebol by iste túto inak veľmi záslužnú
prácu literárno-historickú týmto a podobnými úsudkami zakalil. Štúr bol formálne zložený
a zostavený vo vnútornostiach svojich zo žiaľu a zápalu, nad ktorými ale vývodil
ostrohľad génia nabraného najdôkladnejšími známosťami. Už sme pripomenuli, že rodičia
venovali ho ekonómii, no anjel boží v podobe básnika kateksochén[676]slovenského, Sama Chalupku, dotkol sa uhľom žeravým úst jeho a vyzval ho na
menisté pole poézie slovanskej, na ktorom pobaviac sa pre obrazy dojemné, tam sa
skvejúce, octnul sa potom celý pred ohromnou úlohou vedy univerzálnej, čo prostriedku k
pozdviženiu velikého národa. Poézia teda nebola jeho úloha, ani jeho povolanie, bár táto
poznámka moja bolela ho, keď som ju jemu samému učinil, poézia bola jeho oddych, pri
ktorom oddýchaní najviacej unášala ho myšlienka serióznejších prác, čakajúcich ho i
národ slovanský.Záslužno bolo by, keby Samo Chalupka vyhľadal po priebehu polstoletia onen list[677]mladuškého Ľudovíta, ktorým ďakuje mu najzaviazanejšími slovami za ten
anjelský jeho hlas, ktorým vyvolal ho z obmedzených linají ekonomického stavu na úslnie
vedy a štúdií vyššej ekonómie národov.Básnický kraj, piesní plné hrdlo matky sladkej, bystrota umu Bohom daná a ohne
básnikom slovenským v tklivú dušu Ľudovítovu vsypané vzňali sa v plný plápol pod
bleskami tropickými filozofie Hegelovej, a ten žiaľ duše, ten bôľ srdca nad ťažkým
preporodzovaním sa veľkého Slovanstva rástol v ňom so vzrastaním v mohutnosť ducha jeho.
A ak bola poézia jeho oddychom, stala sa mu filozofia pomocnicou v borbe s pigmejským
pokolením o veliké úlohy veľnároda slovanského. Žiaľ a duma jeho neodišli od neho ani na
okamženie. Stopujte, mládenci umní, zlatú nitku tohoto činného žiaľu, tejto dumy večnej,
a nebudete ju musieť hľadať v hegelizme, ale obživnete na ňadrách ubolených síce, no
životom vibrujúcich velikého, pôvodného, sviežeho génia svojrodného.Štúr študoval všetko dôkladne; dôkladné bolo i jeho štúdium filozofie. Ako silný
plavák v hlbokom mori, tak bol tento duchovnák náš v hlbine Kantom a Hegelom stvorenej
filozofie, celý až na hlavu pohrúžený v nej, ale vyplával z nej so zdravou hlavou na
pobrežie vlasti národné. Ona stala sa v duši jeho kúpeľom, rozumu jeho brusom, mysli a
srdcu jeho jazykom výmluvným, vedám jeho špecifickým mentorom bezpečným, bohoživotu jeho
pancierom žulovým a oceľovým. Nuž poprobujte sa merať s ním, vy veľkých vašich
Voltairov, Byronov, Darwinov, Straussov, Renanov[678]a celej semitickej terajšej perepúte románovej a revolverovej obdivovatelia
a ctitelia osliznutého a oplzlého umenia!Pán Vlček, všeobecnou snahou síce — dľa dobrozdania môjho — nenáleží do tohoto tribusu,[679]ani ja nechcem prorokovať, že súc na tej naklonenej rovine, z ktorej niet
iného výbežku, než skĺznutie sa po nej do priepasti, neobráti už viacej oje, ale predsa
podčrtávam tie jeho prorokujúce slová: „Až to zvětralé, nemožné stavení (Štúrova škola)
se zbortí[680]— a ono se zbortí! — Slovensko zůstane bez obrancův!“ (Str. 101.) Veda
vašich semitov, zbožňovanie tela, materializmus citu, filozofie a života, cinkanie vašej
školy poétov a sebectvo vašich politikárov a štátnikov vyvedie na svetlo baziliščie
plody svoje, potrvá ešte za ktorý ten rok, a o šťastí budeme môcť hovoriť, ak
nezhumpluje a morálne nezničí národ váš. Že ho nezničí, verím, a verím, že národ rozumný
odmrští od seba voltairizmus a byronizmus! Slovensko medzitým zo školy Štúrovej dostávať
bude charaktery napriek spojencov vašich na velikých politikov sa ihrajúcich, tých
praktikusov maďarských! Že národ náš v maďarizme nebude pohrobený, to vám môžeme
zabezpečiť, nie tak vy nám, že napodobením západníckej precibrenosti a zženštilosti,
racionalizmu a materializmu poškodíte podstatne národu vlastnému.Štúr bol čistý charakter, na ktorom brúsiť sa budú lepší géniovia mládeže dĺže než na
lascívnej poézii vašej a opilej vedúcnosti vašich pitevníkov, nechápajúcich to, čo leží
z druhej strany zjavov týchto meraných a vážených: pokolenie slabé pôžitkárstvom svojím
efemérnym hrob si kopajúce. Tento veliký charakter Štúrov leží v tom, že fráza nemala u
neho žiadnej ceny, ak zápäť nevysvetľoval ju skutok dobrohájny. Zásada každá bola ním
vážená výbežkami jej v morálne ciele, v praktický vývoj, v tvorbu ideálnu na stranách
histórie! On nebol k navedeniu ku žiadnej ústupke, ktorej následok bol by škodným mohol
byť — a čo hneď i v tej najďalšej budúcnosti národa slovanského!Akokoľvek nemecká veda vysoko stála v pojme jeho, akokoľvek obdivoval všestrannú
vzdelanosť, pilnosť, vnikavosť do všetkých otázok svetových nemeckého génia, tak predsa
vždy bol hotovým zastať si na svoje slovanské stanovisko v každej otázke, v každom
náhodne alebo historicky nutne skrslom prípade literárnom, vedeckom, politickom,
sociálnom, lebo inak akokoľvek zasahujúcom na život národa.Pripomeniem z dobrosoľského života Štúrovho ešte jeden prípad, ktorý radí sa dôsledne
na onen samostatný, historický náhľad jeho pri pomníku Poniatowského. Pri príležitosti
totiž vedeckej konverzácie s učenými spozoroval Štúr veliký záujem jednotlivcov, ktorý
mali na rozvoji slovanských literatúr a ktorý záujem prechádzal i do verejných prejavov
literárnych. Ľudovít bol, ako vieme, v tomto čase veľmi zbehlý v literatúrach
slovanských. V prázdnych hodinách od prísnejších štúdií rád čítaval Czajkowského[681]„Powieści kozackie“, Mickiewiczove menšie-väčšie poézie, Puškina,
Lermontova, Chomiakova. Krem toho v histórii mu býval Karamzin pod rukou. On s pravým
uschytením a vďačnosťou prijal úsudok nemeckého učenca v „Augšpurských všeobecných
novinách“ o Czajkowského povestiach, ktorý znel: „Nie haben Sie Etwas Frischeres und
Originelleres gelesen!“[682]Dobrosoľskí učenci radi upozorňovali potom Ľudovíta na plody svojej
literatúry, jednajúce prajne o Slovanoch; ovšem, že Štúr im nezamlčal ani chyby, ktorých
sem a tam dopúšťali sa ich spisovatelia. V konverzáciách týchto prišla na stôl i Tereza
Amália Louisa Jakob[683]spisovateľka nemecká, ktorá pod pseudonymom „Talvj“ so zvláštnym zaľúbením
písala o Slovanoch a menovite vydala bola v Halle 1825 dva diely srbských národných
piesní pod titulom: „Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch
eingeleitet von Talvj“[684]. To bola v nemeckej literatúre udalosť, s ktorou pred Štúrom chlúbievali sa
profesori dobrosoľskí. Štúr nám zdelil výsledok týchto konverzácií[685]v Prílohe ku „Kvetom“, ročníku 1839, č. XIV. zo dňa 11. júla. Zásady a
náhľady tam vyslovené majú u serióznych Slovanov i dnes, navzdor haraburdáctvu
literárnych pobehajov, svoju velikú cenu a platnosť. Už ten článok, keby sa kritikastrom
tým chcelo čítať v starších knihách, mohol by im byť mocným dôkazom proti všetkým
posudzovateľom povrchným, Štúrovi akýsi neplodný idealizmus a cudzotársky hegelizmus
podstrkujúcim, alebo pripisujúcim a nehľadiacim na pôvodnú hĺbku jeho vlastných dobre
oprávnených názorov.Pani Talvj pojednáva na čele prvého dielu i o dejeprave srbského kmeňa, kde ide za
nemeckými učencami; Štúr však zavrátil náhľadmi svojimi jej náhľady. Medzi iným hovorí:„Věru by již jednou mohli se poučiti naši sousedé — Němci — pravdě o Slovanech, an
jim již zcela příležitosti k tomu neschází; ale Bůh ví z jakých příčin, snad ze
zastaralé proti Slovanům zášti, schválně oči zahmuřují, aby nemuseli viděti světla,
jenžto však bohdá vkrátce tak se zmocní, že zřenice jejich neodolají proudu jeho a
konečně otevříti se přinuceny budou. Obviňují se tu vůdcové srbští z neohraničené nade
svým lidem moci, čož prý u národů slovanských bývalo (prikladá k tomu dva výkriky!!),
pak pripisují se nábožné skutky panovníků srbských, jako stavění chrámů, klášterů,
nadání jich vlastnostmi atd. zbujnělým a bezuzdným náruživostem jejich, jenž po
spáchaných nepravostech teď v činech těchto nábožných útěchy hledají. Vraždy prý nejvíce
působívaly k vybudování těchto nábožnosti sloužících stavení. Nebudeme tuto slov šířiti
o první oné nepravé, zcela bezdůvodné námitce, anby to naši krátkou zprávu náramně
prodloužilo, spokojujíce se na čas tento radši tím, co u př. v Týdenníku literarním
Poznaňském v ohledu tomto potahmo na Polsko a Slovanstvo vůbec důkladně pověděno, a
tušíce důvodných bádání vkrátce na poli tomto, připomeneme jen, že vládcové slovanští,
jak to z dějepisu všech našich kmenů vysvitá, v zakládání chrámů atd. následovali pudu
svého a tlumačili city lidu správě jejich podřízeného, v němžto, jak sotva v kterém
národu evropejském, nábožnost hluboce vkořenena jest. Odkazujeme tu na dílo Šafárikovo:
„Geschichte der Slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“,[686]a jmenovité na zakreslený tamže ráz Slovanů, k čemuž my na ten čas ničeho
více nepřidáváme. Konečně nezapíráme, žeby jednoho neb dvou příkladů tohoto
bohaprázdneho u kmenovců srbských nebylo bývalo; ale je jako na odiv držeti a odtud na
vládce všech Slovanů jakoby prstem ukazovati, jim chtivost k vraždám a Bůh ví co
připisovati, zůstane povždy ničemností. My toho neděláme s dějepravou národů
germánských, ačby nám docela takových příkladů v ní nescházelo, jako ku př. v dějepravě
Franků, kde vládce Hludwing[687]poštval Hludriha, syna Sigiperather, kníže ripwarských Franků, zavraždit
otce, což tento také bez prodlení učinil. Po spáchané vraždě vystoupil Hludwing jakoby v
krevní pomstě (Blutrache) a zkotil Hludriha. Tentýž Hludwing buď zavražditi dal neb
vlastní rukou zavraždil knížata saliských Franků atd.“Tak Ľudovít Štúr zastával i pri najmenšej príležitosti cti a dobrého mena Slovanov,
nech bolo by sa týkalo ktoréhokoľvek kmeňa a voči akýmkoľvek autoritám. Utiahnuť sa,
mlčať, oportunizovať nebolo nikdy v jeho slovníku zaznačené.Milá Talvj i so svojimi rovnomyseľníkmi podobne zle pochodila ohľadom spoločenských
ideálov, aké prechovávajú sa dosiaľ v kruhoch zväčša patriarchalizmu slovanskému
neprajných. Píše Štúr v článku nadrečenom:„V předmluvě k druhému dílu usiluje p. překladatelkyně podati obraz mravů, obyčejů
atd. Srbů, při čemž zvláště do líčení obřadů při svatbách užívaných se zabírá. Velice se
zastavuje a horší nad tím, že nevěsty v čas svého zasnoubení obyčejně váženým otcům
čeledním ruce líbají, což jediné p. překladatelkyni na Slovany tak poštvalo, že jim
ukrutenství ku krásné pleti vyčítá a proto tuto za nešťastnou u Slovanů pokládá. Že ji
obyčej tento tak velice dojal, nedivíme se jednak z té příčiny, že p. překladatelkyně,
sama ku krásné pleti přináležíc, s ní velice soucití, pak že rodem jsouc Němkyně neměla
příležitost cos takového u svého národa viděti a takž velice překvapena byla touto
novostí. Ukrutenstvím to však jmenovati jest přepiaté a důvodem jen nám býti může velké
rozmazanosti, v nížto se pohlaví ženské u sousedů nalézá, pak neznámosti národního
života našeho. Toto líbání rukou jistě nic jiného nevyznamenává, než proukázání vážnosti
k otcům čeledním, těmto kmenům shromažděných rodin, jenž jakoby k žehnání uvazující se
nové rodiny přicházejí; kterážto šetrnost, jevící se v líbání ruky, jistě mladým
nevěstám výborně sluší a mnohem lépe, než když šedivec mladým paničkám ruce ulibuje.
Slované milují opravdu svou krásnou pleť a váží si velice její cnoty, jenž v
bohabojnosti, pracovitosti, upřímnosti a začasté i v bohatýrském nadšení těch citlivých
srdcí pozůstává, a velice by neradi, aby se tyto cnoty v tu novomodní přetvořenost
proměnily; dalecí jsou té upýpavosti, té licoměrnosti, která se teď dobrým tónem nazývá
a jejíž nevykonávání se za nevlídnost anebo, jako u p. překladatelkyně, za ukrutenství
pokládá. Docela jiný byl stav pohlaví ženského v starožitnosti slovanské, nežli v
germanské, neboť an tuto podle svědectví Tacita[688](cituje miesto z Tacitovej Germanie) ženy ve přílišné vážnosti stály, ba co
více vzývány byly, měli je mužové slovanští veždy za sobě poddané nepostupujíce jim oné
zdánlivé a tím méně skutečné před sebou přednosti. S přijetím náboženství křesťanského u
Slovanů stav jejich, jak slušno, v lepší se změnil; dosud však ještě, vyjmouce snad
některá duchem ciziny napáchlá a novomodností se řídící místa, nedosáhnul, aniž s
rozvinutím pravé národnosti naší nedosáhne onoho rozmařilosti stupně, na kterém jinde se
nalézá a odkud jistě domácí štěstí a blaho rodin nevyplývá, ba na odpor rušeno bývá. Že
tedy krásná pleť u Slovanů té zdánlivé přednosti, jakby sobě toho p. překladatelkyně
žádala, nepožívá, jest výsledkem ducha národnosti naší, a jak myslíme, docela
odpovídající přirozenému pořádku. Kam asi usilování Simonistek[689]u Francouzů aneb u Angličanů podnikání ženských spolků a jejich vývodkyně
Lady Bulwer,[690]domáhajících se o rovná občanská práva s muži, vésti mohou, lehko se každý
domyslí. Dosud záběhy tyto mnohé neřesti způsobily; bude-li však dále v nešvaře této
pokračováno, jistě ničeho jiného odtud nežli zmatku a rušení blaha domácího se
nedočkáme“ atď.On nedočkal sa moderných týchto samovrážd, rozsobášov, luxusu ženského a rozvalín
blaha domáceho a ruín rodín, ba celých národov; ale proroctvo jeho naplnilo sa a plní sa
a ešte len plniť sa má. To môžeme i my potvrdiť, ktorí pozorujeme túto zženštilosť
bohopustú, aká zachvátila národy. Každá ušpinená devečka myslí na veľkomožnú a bedár
chlebíka žiadostivý cifruje si žienku do bodvábu a talmi-zlata,[691]a slečinka z trochy majetku pafá cigarety a vydrichmáva lenivosť každého
popoludnia, ktorého predpoludnie strávila v nečistom vozduchu pri cifrovaní sa. Nato
stáva sa veľkomožnou, keď vydala sa bárs za koho, a tu už musí mať dvoch lekárov, tri
slúžky, dvorného krajčíra, oplzlé obrazy na stenách, titerky a hračky na stolíku a —
dojku. Inšie ani nepripomeniem. Zamlčím podobne nevychovávanie detí, ale vyháňanie ich
na ulicu. Rozumie sa, že takému fafrnkovi takýchto prevrátených mamičiek už v poduškách
musia všetci ľudia onikať. Keď ho Pán Boh trošička sprchuje a dopustí väcšiu-menšiu
chorobu, mamičky omdlievajú, synáčkovi všetko po vôli robia. Ach! dosť reflexií z našeho
veku, prorokovaného Ľudovítom. Môžem to dokázať, že všetky tie moderné biedy nováčia sa
z toho kraja takýchto zženštilých mamľasov spoločnosti ľudskej. S kančukou to vyhnať zo
spoločnosti slovenskej; bo toto viacej ubije národ náš než bezhlavá maďarománia a blbý
racionalizmus. Späť treba obrátiť oje výchovy rodín našich do ríše bohabojnosti,
stydlivosti, pracovitosti, kázne prísne domácej i školskej; vyššej ale mládeži treba dať
prácu ducha ťažkú k vybaveniu a naučiť ju myslieť o budúcnosti. Štúra jej dať za vzor.V stredku štúdií a dumania svojho nezabúdal Ľudovít na drahý národ svoj tam ďaleko v
Tatrách prežívajúci trudný svoj byt; ani vo snách mu nenapadlo uchádzať sa o dáku
stanicu chlebovú, na myseľ vznešenú jeho ani zďaleka nevstúpila myšlienka loviť vo svoj
prospech materiálny dáku priazeň ľudskú. Pre národ všetko bol vstave podniknúť, pre seba
nič. Dobrosoľské dva roky blížili sa ku koncu, keď tu zčista-jasna doletí chýr, že Štúr
je vyvolený za profesora teológie v Kežmarku. Po celom Slovensku radosť opanovala
srdcia. Zo všetkých škôl mládež gymnaziálna i teologická zbierala už všetky svoje veci k
sťahovaniu sa do Kežmarku. Bratislavská mládež menovite nahnala strachu profesorom i
meštianstvu. Na dolnom Slovensku krútili síce hlavami nad obratom týmto, ale predsa, ak
bude tomu tak, chystali len vačky, nakoľko im tu blíže Bratislavy bývajúcim drahším
príde študovanie ich synov v Kežmarku. Ale žiadosť to bola všeobecná; vidieť Štúra
umiesteného hneď, ako vráti sa z Nemecka, preto aj preboleli ľahko Dolniaci vzdialenie
sa svojho miláčka.Štúr mimo ciest už pripomenutých navštívil i Drážďany, hospitoval v Berlíne a
posledný rok mal osladený tým menovite, že Pravoslav Červenák vykonával a viedol i menom
Štúrovým dopisovateľstvo. Po Červenákovi, s ktorým my dvaja, Horislav August Škultéty a
ja, predvodievali sme mládeži, nastúpil námestníctvo ako kandidát teológie Škultéty. Ja
som viedol predok vo výbore, zástával som sekretárstvo vo spoločnosti a viedol som onen
písaný časopis. Vo veciach Kežmarku týkajúcich sa zverené boli tieto záležitosti ako
obyčajne len tým, ktorí mali osobnú známosť s mužmi vplyvu pri konvente kežmarskom.[692]A tu boli medzi inými sám námestník Horislav Škultéty, Bojmír Petrikovič a
iní. Medzitým agitácia táto rozborila sa o skalopevnú a cieľov svojich dobre povedomú
vôľu Ľudovíta Štúra. Ak bola naša zpráva o zvolení Štúra v Kežmarku za profesora tomuto
nápadná, tobôž zhrozili sme sa my všetci nad jeho ráznou odpoveďou. Neišlo to do nášho
rozumu. Dobre hovorí Ľudovít: „Jak málo ste mne poznali!“My už len chýru tešili sme sa, a Štúr i len chýr sám, ktorému nechcel veriť,
zapudzoval od seba. Ale čujme ho. On len tak mimochodom pripísal ku listu Červenákovmu
na Horislava zo dňa 25. apríla 1840 písanému nasledujúcich pár riadkov:„Předrahý Příteli! Velice mě zadivila ta zpráva nám Tebou zvěstovaná o mém zvolení za
professora bohosloví v Kežmarku, což já sice jen za smíšeninu s bratrem mým (Karlem)
posaváde držím, ale ještě více překvapilo mě, že Vy mne ku přijetí této stolice
namlouváte a ta mi jíti radíte, což mi důkazem jest, jak málo ste mne poznali, čili jak
málo mě teď znáte. Oznamuji Vám neodvolatelně, že já té stolice na žádný způsob
nepřijmu, přijati nemohu, jelikož mimo všecku neschopnost mou k professoratu
bohosloveckému mám sto důležitých příčin, proč to na prosto zavrhuji. Mohli by mě
vyvoliti i na jinou stolici, já to předce nepřijmu, poněvadž záměry mé tím zničeny by
byly, o kterých Vy ale ještě nic nevíte, věděti nemůžete. Za potřebné sem soudil dosavád
o tom mlčeti, co teď Vám oznamuji; slyšte tedy! Já na Vaši břetislavskou stolici
slovanskou v říjnu (1840) vystoupím,[693]což ale ještě nikomu, mimo naše, nezdělujte, nebo neradno hluku činiti.
Sbírejte jen pilně peníze, ostatně ale o výživu mou se naprosto nestarejte. Paedagogií
já žádných nepotřebuji, ovšem je ale Vám tam potřebně zůstavším vyjednati usilovati se
bude ze vší síly. Ohlednětě se jen po dvou světnicech na svobodném místě, zajednati je
však pořád netřeba. Hleďte tak, aby náš Miloslav (Hurban), jenž tam zůstati má, buď se
mnou, aneb aspoň při mně přebývati mohl. Dobře bude, jestli i Ty tam zůstaneš, však pass
si konati můžeš do Německé země,[694]ba raději konej, aby si se neobmeškal. Slyšel sem, že máš k tomu peníze. Dne
7. neb 8. září já jsem v středu Vašem, přes leto tu ještě zůstati velice mi potřebno
jest. Kupte na každý pád (rozumej knihovňu slovanskú bretislavskú) Dobrovského Institutiones[695]dialecti veteris[696]a Wiszniewského[697]Dějepis literatury Polské. S Bohem! Tvůj upřímný Ludevít.“S listom týmto v rukách stáli sme my bližší priatelia Štúrovi a vtedajší vodcovia
mládeže ako hromom omráčení. My hotoví boli sme pletichám dajakým pripísať toto
zdráhanie sa Štúrovo a až nervózne hľadeli sme urovnať cestu a nechať možnosť Štúrovi
odvrátiť sa od úmyslu tak určite vysloveného, a na každý prípad prijať kežmarskú
stanicu. On „na žiaden pád“, my „na každý pád“. Z prípravných, cesty mu urovnávajúcich
ku späť vziatiu slova svojho našich námah buď zachovaný potomstvu dopis Augusta
Horislava Škultétyho na profesora a rektora lýcea kežmarského, Benedictyho,[698]z ktorého sa vidí i natiahnutý pomer mládeže slovenskej ku Schröerovi,
Tamaškovi a prešporským vôbec. Podávam list ten v celosti.„V prešporku, dne 21. května 1840. Slovutný a Vysoceučený Muži, Velectěný Pane!
Otcovská přízeň, kterou Ste ke mně tři leta v Kežmarku pobyvšímu dokazoval, i teď tou
mne posilňuje nadějí, že důvěrnou tuto přímluvu, ku nížto mne nejeden důvod ponouká, tak
upřímným srdcem, z jakového ona vyplývá, přijati ráčíte. Nevýslovnou radostí smě
zaplesali, uslyševše, že Ste se Vy, Slovutný Muži, celou duší o to zaujal, aby na
uprázdnenou Kežmarského Lyceum stolici bohosloveckou ne jiný než Slovan dosednul. Nebylo
na tom dosti, radost naše nejvyššího dosáhla stupně, dozvěděvších se, že neunavnou
přičinlivostí Vaší to dovedeno bylo, aby Vysoceučený Ludevít Štúr to místo zaujal. Nyní
ale divíte se, aneb jestli Vám smutnou tuto zprávu první já zvěstovati musím, diviti se
budete, že Ludevít Štúr povolání tomu odpírá. Coby bylo netušeného tohoto a nešťastného
skutku příčinou, posud sme neznali, anť včera toliko se nám věc světle objasnila. — Když
se pověst roznášela o tom, že Štúr na Lyceum Kežmarské zvolen bude, i tajní jeho a
Slovanství nepřátelé radost na tvářích ukazovati se nestyděli, když při tom v srdci o
rozličných přemyšlovali prostředcích, nimižto by muži tomuto, tak včasně po vlasti naší
proslulému první štěstí a tudy i širší okres účinkování jeho zamezili. Cítili zajisté
Prešporčané, že hlasy, které se mezi plesající mládeží roznášely, v skutek uvedeny
budou, cítili a předviděli jistě, že dosednutím Štúra na Kežmarskou stolici, ne malou
částku študujících zvláště Slováků, kteří veždy květ Lyceum prešporského byli i budou,
utratí. K čemu je tedy soběcká zlomyslnost nevedla? Měli zde budoucího roku dva
supplenti v rhetorice býti, jeden Maďar, druhý Slovan. Dřív tedy, nežli se pozvání sl.
Konventu Kežmarského Štúrovi doručiti mohlo, předloženo mu bylo od zdejších, zdaliby
supplentství ono nepřijal? Štúr, jehožto vřelá tužba ustavične ta byla, aby se v
Prešporku osaditi mohl, anť se mu město toto k dosažení jeho záměrů nejpříhodnějším býti
zdálo, uvolil se k vůli těch vyšších předsevzetí, přijati toto chatrné supplentství.
Později tedy, když se mu neočekávané pozvání Kežmarské do rukou dostalo, nemoha, co
neznámý na Vašich stranách, povážiti ty příhodné okolnosti, které mu i tam z ohledu jeho
vznešených záměrů znamenité výhody slibovaly, aby dříve již dané slovo nezrušil,
nevyhověl, k podivení všech důvěře sl. konventu Kežmarského, kterou do něho v plné míře
skládal, jakožto v muži, kterýžto mezi vrstevníky svými nemnoho sobě rovných počítá. Ale
přesvědčeni jsme úplně, že Štúr toliko skrze lstivou zlost nepřátelů našich, kteří mu
zde zlaté hory slibovali, podvedený mohl se chyby této dopustiti. Máme však pevnou
naději, že jelikož na dané slovo více vázán nebude, anť se supplentství ono jeden toliko
a sice rozený Maďar dostati může, a tudy opět sklamaný, hotov bude zasednouti na
předloženou stolici Kežmarskou. Ta jest tedy toužebná prosba naše, aby Ste Vy,
Vysoceučený Muži, pro slávu školy Vaší a blaho národu pracuje, jestliby ještě pořádky
učiněny nebyly z ohledu jiného učitele, věc tuto na čas prodloužiti ráčili, až se Štúr —
lépe poučený — k přijetí Kežmarské kathedry odhodlá. Přesvědčení sme zajisté, že
dosednutím jeho tamější Lyceum mnoho získá, ant jak se věci ukazují, bude-li Tamaško za
prešporského bohosloví učitele zvolen, študující úhrnkem do Kežmarku za Štúrem půjdou.
Na ten ale pád, o kterém však velice pochybujeme, jestliby předce Štúr stolici
Kežmarskou přijati nemínil, osmělujeme se Vysoceučenosti Vaší na jeho místo jediného Bodického[699](Andreje), kaplána u důstojného p. Seberínyho, nejen co muže, který se na
stolici bohosloveckou připravoval, ale také co horlivého vlastence slovanského
odporoučeti. Ostatně ještě jednou opětuje toužebnou prosbu naší, v té naději, že ji za
zlou stránku vykládati nebudete, jsem Vysoceučenosti Vaší upřímný ctitel, August
Horislav Škultety v. r., čekatel bohosloví.“Z listu dvoje vidí sa: veliká netrpelivosť naša a násilné presvedčenia nášho na
všetky strany v platnosť uvádzanie, spolu však železná tvrdosť okolností, vzdorujúca
snom i túžbam krásnym veľmi činnej mládeže súvekej. My však „málo ešte poznali sme
Štúra“, keď sme prikovať chceli ho ku spišským žulám Karpát studených, a málo sme tiež
poznali praktické pomery kežmarské; splnilo sa na nás to „neviete, začo prosíte“. Na
kežmarskú stolicu bohoslovia driapali sa zarytí starí nepriatelia: Tomka Jánoš, večný
kaplán prešporský, a Kellner,[700]ožďanský gymnaziálny učiteľ, a kandidát teológie z Nemecka sa vrátivší Lörincsék.[701]Kežmarčania urazení košíkom, Štúrom im skutočne daným, na oných prvých dvoch
počali obracať zrenie. Dosť mal práce šľachetný Benedicty, aby oni dvaja slávožrúti a
bornírovaní tupoumci[702]nevšantročili sa dáko do sboru vtedy veľmi solídneho učbárov kežmarských.
Benedicty naložil Dobroslavovi Čipkajovi,[703]poslucháčovi teológie a horlivému Slovanovi, zodpovedať jeho menom list
mládežou bratislavskou skrze námestníka ústavu mu písaného, ktorého dopis zdeľujem tu
doslovne:„V kežmarku 1840, 16. června. Předrahý Příteli! Vysoceučený a Velemilovaný náš pán
Professor, Jan Benedicty, vyzval mě v těchto dnech, abych Vám na Vaše psaní krátkou
napsal odpověď jeho jménem, co sem já, nejen proto, že vůli mých představených naplniti
vždycky hotov sem, nýbrž i proto, že se s Vámi, milovaný Bratře, opět písemně smlouvati
mohu, s radostí učiniti pospíchal.Vašeho listu — na p. Benedictyho — hlavním byl předmětem jistě drahocenný onen
Ludevít Štúr, kterého Kežmarčané za professora bohosloví byli vyvolili a který vůbec
všechněm, obzvláště ale nám Slovákům až dotud, dokud se pověst o tom, že do Kežmarku
nepřijde, nebyla roznesla, blažené pod Tatrou sliboval dny. Psal Ste totiž, žeby prý
Štúr měl vůli (čo chybne pochopené bolo, keď Škultéty strany konečného odhodlania sa
Štúra k prijatiu kežmarskej stanice sám nič určitého sľubovať nemohol, ani ako list
svedčí, nesľuboval) do Kežmarku přijíti, však ale ne za professora bohosloví, k čemuž
není připraven, nýbrž k překládání jiných věd, však pohříchu, věc tato se více
zajinačiti nedá, neb již Vysoceuč. p. Samuel Lörinčík k zastávání úřadu toho vyvolen
jest, a tak Štúr pro Kežmarek na tento čas již jest ztracen. — Daremné bylo mé
hořekování nad ztrátou touto, daremné popisování zármutku, nímž ňádra naše naplněna byla
zvláště proto, že sme sobě v něm slibovali muže, do jehož prsou důvěrně by smě byli
mohli vylévati naše city a jehož city bylyby se potápěli v citech našich, s nimžby nás
jeden cíl by spojoval na věčnost, jeden svazek poutal na věčnost, daremné pravím by to
bylo všecko, neb věc se zjinačiti nedá.Nám teď jiného nepozůstává, jedině kojiti se nadějí, že i tento novozvolený pan
professor úřad svůj důležitý jistě hodně zastávati bude, že sobě dá záležeti něco i na
národnosti naší, že bude umět nakloniti sobě srdce posluchačů. Naděje jest, ó by nás jen
nesklamala opět! Věru, kdyby se to tak nebylo stalo, jistě by nás nebyl těšíval první
papršlek ohnivého slunce pod Tatrou, Lomnický vrchol by nebyl budil tisícnásobné city v
bujných prsech našich; nýbrž bylby nás přivítal bezpochyby druhý konec stověkých kopců
tatranských a bylaby nás objala náručí Vaše na břehách Dunaje.Nikdy se snad mezi strachem a nadějí nekolotala tak duše má, jako při posledním — po
odmítnuté volbě Štúrem — volení professora. Pomysletež jen sobě, že šlo zde o Vašeho
kaplana Tomku aneb o ožďanského professora Kellnera, úhlavných to nepřátelů Slovenska,
těch, kteří odřekli se své matky, kteří potupivše své, u cizích bobkové hledají věnce!
Znáte je. Budiž dost na tom, že sme si byli s Javorem[704]umínili, zanechati Kežmarek, kdyby pan Lörinczék nebyl svitězil. Nebo tento
jistě, ač posud žádného svědectví nevydal o lásce své k otcovskému pokladu, povšimne si
mladých Slováků předce a nenechá mimo sebe vanouti ty větérky, ješto vanou po březích
Hrona, Nitry, Váhu, ano po celé Slavii, bez toho, aby aspoň koliktolik i jeho ducha
nepronikli. (Márne to boli nádeje. I táto, ako mnohá iná rodina stratila sa pre národ na
pustatine tejto duchamornej.)Co se pak p. Bodického týče, i strany toho Vysoceučený náš pan Benedicty officiosně
psal Důstojnému panu Seberínymu, zdaližby totiž měl vůli do Kežmarku přijíti, který se
ale veřejně osvědčil, že on u tohože Důstojného pana Seberínyho faru očekávati chce. Tak
psal Důst. p. Seberíny. P. Benedicty Vám posílá jeden exemplár Exam., aby Ste prý
viděli, jak to tu jde. S Bohem buďtež na žádost Vašeho Dobroslava Čipkayho v. r.“Tak skončilo sa intermezzo s Kežmarkom na konci štúdií jeho dobrosoľských. Štúr nemal
určeno dotknúť sa Kežmarku duchom svojím plamenným; dotknul sa iba múrov jeho až vo
víchrici rokov 1848 — 49, keď mečom opásaný tiahol Spisom za čatami utekajúceho ku
Košiciam Görgeiho.Ešte v Dobrosoli súc a vyrozumejúc, ako nervózne a k tomu ešte samozvane za neho
pracujeme tu vo vlasti, myslel tušiť môcť príčinu toho v našej nedôvere ku Schröerovi a
prešporským vôbec; preto prosil a zaklínal nás na svätosť lásky našej k národu, aby sme
v dobrej zhode a v dôvere najmä so Schröerom trvali, ako s mužom opravdove národu nášmu
prajúcim. Mám jeho i Červenákove listy v príčine tejto písané pred očima, ale tým
vzrástla by už kapitola táto nad výmeru jej uložená.S rokom 1840, ja koncom júna, Štúr v októbri, vstúpili sme do úradného účinkovania;
ja čo kaplán na Brezovej, on čo námestník profesorátu slovanského v Bratislave.VII.Štúr opustil Dobrosoľ s túžbou neuhasiteľnou po vlasti, po tej zemi svätej, po horách
a dedinách, mestečkách a mestách, v lone ktorých prebýva jeho národ i rodina, súdruhovia
i priatelia. Ach, vlasť milovaná, ako sladké je meno tvoje, ty chováš v sebe všetko, čo
je najdrahšie Ľudovítovmu ubolenému srdcu, a predsa, predsa — čo mu kynie v ústrety z
miest a dedín, hôr a zámkov tvojich? Čo čaká na vzývateľa, ľubimca, milenca tvojho? Boj
a ťažkosti, útrapy a hryzavá starosť. On ťa vzdor tomu vrúcne miluje; áno, Štúr preto
miloval svoju vlasť, že ona tak chudičká bola, že ani len kúsok chleba pre syna svojho
už nemala, čo mala, to bol pohár sĺz, horký kus stvrdnutého už chlebíka a v každom kúte
stopy drancierov. Štúr takúto vlasť miloval, lebo to bola vlasť jeho otcov, zem dedičná
tisícerých pokolení jeho národa milovaného, ktorý sám tak, ako i tento jeho syn, nič
nemal k strateniu viacej, ale všetko, všetko, čo k životu náleží, vydobýjať nádobno mu
bolo. Takýto národ v takejto vlasti milovať naučil sa Ľudovít v priebehu jedného
štvrťstoletia pekného života svojho.Ako prekročil hranice Germánie, „susedy Slávy“,[705]so zimničnou rozochvelosťou, najsladších pocitov plný blížil sa ku zlatej
Prahe s úmyslom prežiť v Čechách niekoľko týždňov v priateľskom náručí prvých borcov
Slovanstva západného. Cítil sa tu úplne šťastným, ač kalich šťastia národného i tu
premiešaný bol pelýnkom aj korienkami horkými.Pobytu jeho v Čechách druhému buď venované miestečko toto. Prezrúc si poznovu drahé
pamiatky slávnej minulosti národa českého, zhromaždené tu nielen v dvoranách, palácoch a
vo svätyniach chrámov, ale na uliciach a po námestiach kráľovskej Prahy, namieril kroky
svoje i naokolo po zemi Českej. Kráľovej Hradec skvel sa vtedy už vo svetle mesta
národným duchom neseného, tam mali sídlo pôsobenia a tvorenia svojho slovutné, vypuklé
postavy duchov vznešených, ako boli profesori Klicpera[706]a Chmela,[707]podnikateľ činný a obetivý Jan Hostivít Pospíšil; tohto posledného dom a
rodina boli strediskom krúžku vyvolených synov národa; tu sa robili rozvrhy a plány k
prácam literárnym, ktoré Ján Hostivít ochotne honoroval a vydával. Jeho kupecký sklad
kníh zásoboval okolie knihami a časopismi toho času vydávanými v Prahe, a tlačiareň jeho
šírila mocne v národe svetlo osvety a vzdelanosti národnej. Žiaden cestovateľ slovanský
neobišiel Hradec a neobišiel pohostinského domu Pospíšilovho, v ktorom skoro spoznal sa
so všetkými čelnejšími Slovanmi mesta. Poskúpe ich vtedy ešte bývalo v Čechách tak ako v
ostatnej Slávii, susedky Germánie. Ja navštívil som Hradec v prázdninách r. 1839, Štúr v
jeseň r. 1840 a oba našli sme v dome Jána Hostivíta prijatie milé a odpočinutie velice
vzácne.Ľudovíta nášho potkala v Hradci dosť značná nehoda, ktorá priviazala ho vďačnosťou k
rodine Pospíšilovej po celý čas života jeho; skĺzol sa bol nešťastne zo schodov[708]a porúchal si ruku. Ošetrovaný bol za dlhší čas rodinou touto šľachetnou
veľmi pečlive, takže skoro sa zotavil. Ale i inú ranu odniesol si Ľudovít z domu
Pospíšilovského, ktorá nie tak skoro zacelela. Mária,[709]rozkošná dcéra Jána Hostivíta, sestra Jaroslava,[710]mladého vtedy spisovateľa a priateľa Ľudovítovho, vrezala sa ideálnou svojou
krásou, štíhlou, strunatou postavou, čiernymi zádumčivými očami, úchvatným spevným
hlasom a hrou umelou na piane do srdca Ľudovítovho. Ctnoty devy tejto slovanskej, tak
riedke vtedy medzi dcérami Slávy, pri vzdelanosti všeobecnej vrcholili v horlivom
pestovaní citu národného, v láske k národu vzchápajúcemu sa po dvestoletom sne k novému
životu. Nebol to div, keď prvý mládenec slovenský tým samým idealizmom nadšený v oči
Márie nadbehol šípu bôžika toho všetečného prvej lásky. To skúsili i iní, je to osud
krásy, že veľa rán pôsobí. Dievka táto luhov polabských a nadorlických stala sa
pôvodkyňou nechtiac i iných rán mladoňov Slovanských. Na jej kráse a nadšení poetickom
zapálili sa i dojímavé spevy Boleslava Jablonského.[711]Vďaka pekná peknému tomuto zjavu devušky slovanskej, že milou bola srdcu
toľko národ milovavšiemu a toľko od národa milovanému. Ľudovít náš oheň prvej lásky však
zavrel a siedmimi zámkami pred sebou samým ukryl v tajinách vlastného srdca. Niektoré
piesne jeho utajené a všelijako zafátelované boli v myšlienkach na zjav krásy a ctnoty
Márie, tak napr. piesne:„Holubice smutná zletovala kraje“,[712]podobne dve piesne v Nitre I. pod pseudonymom Boleslava Záhorského,„Ach, vy lesy, pusté lesy“[713]a„Zapomni, drahá“.[714]Hodno je túto poslednú zachovať v pamäti; skvejú sa v nej slzy zlaté tohoto
oka orličieho, je tam zložené tajomstvo života jeho, je tam obetované jedno srdce vlasti
a národu.„Zapomni, drahá, zapomni jinocha,nade nímž mraky bouřlivě se shání,zapomni, drahá, zapomni na hocha,an ti posílá bolné požehnání:On na vše světa zapomene slasti,jenom nikdy ne, jen nikdy o vlasti.Zapomni, drahá, zapomni o junu,jehož pod lípou máti odchovala,zapomni o něm, jemuž ona v lůnulásku k rodině zpěvy vdechovala:Láska se zňala, rodina ve strasti,pro ni on hotov všech se zřeknout slastí.Kdybys viděla ty bouřlivé mraky,jak naši Tatru valně obletují,o, jistě by tvé zkalily se zraky,naše let mračen směle pozorují:Ať bouří, hřímá Tatra, naše máti,my při ní v bouřích, v hromích budem státi!Tatra se halí, jinoch zarmucuje:co by ti bylo z jinocha smutného?Z jinocha, jemuž všecko prorokujebouři po celý čas žíti zemského:On v jejím víru na vše zapomene,jen někdy kradmo na drahé vzpomene!“Tak naozaj len „kradmo“ tu i tu odvážil sa sebe samému pripomínať obrazy tej krásnej
víly polabskej. On vzpieral sa mocne a dôsledne ostňom týmto, ktoré sám Boh vštepil do
prsú ľudských, vzpieral sa v myšlienke slobody ducha, povolaného k dejstvovaniu na
dedičnom poli národa. Ľudovít predvídal hrozné búre a chcel si zachovať samostatnosť a
nerozdelenosť všetkých svojich síl. Mýlil sa, pravda; no blud jeho tento neškodil
národu. Prísna opravdovosť jeho vytvárala čisté ducha posvätenie z okolku lásky k
dievke, a naopak lásku túto časnú z okolku oného duchovného žertvovania sa cieľom
vyšším. Jemu mleli sa po mysli pozorno-bádavej tie mnohé príklady natúr nižších,
sfilisterčených, u ktorých láska manželská a rodinná udúša ducha k vyšším svetom
povolaného, a logická jeho bázeň ohlušila logickú smelosť, keď tak odhodlane volil si
pre beh svojho života panictvo! Ušlo mu totižto pozorovanie, že opravdove vyšším duchom
láska rodinná nie je prekážkou, ale podporou v dielach, tvoreniach a dejstvovaní vyššom.
Tejto logickej smelosti ohľadom na seba nemal Ľudovít. Hádky teoretické o predmete tomto
trvali za dlhý čas medzi nami dvoma. Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v
panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva; tomuto prehľadu
nášmu musel sa podrobiť celý život národa a tu čmírili sa nám pred očami typy veľkolepé
so sprostými, hádka trvala roky, málo chýbalo, že neprepukla do verejného sporu. Nálada,
obojstranná bola k tomu veliká. Len zdržanlivosť na oboch stranách prekážala výbuchu.„Pováž, prosím ťa, stav hrozný národa nášho, ktorý už temer ani spôsobný je nie pojať
podmienky života národného, a ktorý sme predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť
hotoví sme, či nevyžaduje láska táto naša k národu tak upadlému celučkú celú obeť nás
samých?“ Tak Ľudovít.„Založ,“ hovoril na to ja, „rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nadšenej
ako Mária, založ rodinu,“ poviem, „podľa vzoru Pospíšilovskej krásnej rodiny — tohoto
roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa, tejto matky toľkých síl
podrastlých a podrastajúcich, ako vidieť mohol si sám tam na junáckom Jaroslavovi,
nadšenej, ideálnej Márii, bodrom, horlivom Bohuslavovi, vtipnom, malom Vaškovi v
Kráľovej Hradci: a uvidíš a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ
viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne
rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“„Možnosť neupieram,“ vetí on, „keby len tých nastávajúcich búrok nie; ale čože si
počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán — ako predvídam — búrať sa a váľať?“
Tým sa obyčajne v zadumaní obapolnom končievali hádky, ja sám dlho konečné rozhodnutie
otázky ohľadom seba samého odkladal. Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja
prakticky odvetil som Ľudovítovi pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel — ako písal
priateľom — „Miloslavovi na pohrab!“ A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra
1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch
pre národ náš. Darmo! Vec bola medzi nami riešená nadlho prakticky. Ľudovít si však
nemohol odoprieť po návrate svojom z veselej svadby hlbockej, kde bandérium mládeže,
hudba národných hudobníkov, piesne storaké ríše svadobnej sa vírili okolo smutného
tohoto junoša, nemohol si odoprieť v úvodnom článku novín svojich[715]dať výraz nevoli svojej a len tak pozďaleka bez určitejšieho udania osoby,
na ktorú sa úder vzťahoval, karhal prudko piesne o láske a svadobné oslavy slovenské.
Priatelia vedeli, kam rany padali, a veliká časť žiakov jeho súhlasila s úderom týmto. A
ja zas medzi riadkami čítajúc, tiež tým spôsobom odvetoval som. V zápäť článku dotyčného
píšuc o rodinnom živote našom a piesňach lásky s nimi spojených, zastupoval som
stanovisko svoje.[716]Osobne sme o predmete tom viacej nehovorili po tejto tu predchytenej dobe (koniec
roku 1846).Ľudovít obetoval sa celý národu, on predvídal v jednej hŕbe skopené všetky tie búre,
ktoré i on prežil, i my po ňom podstúpili a prežili, i ešte podstupovať máme nielen my,
ale vaši i naši prejemníci, a mienil sa tak uspôsobiť k hľadeniu im v oči. Panictvo jeho
dobrovoľné malo najvznešenejšie motívy a nebolo tým, čím je pri mnohých, výplodom
chlipnej zmyselnosti, alebo následkom nešťastnej romantiky, lebo dokonca podivínstva
mrzutého, súcitu nájsť nespôsobného. Ľudovít bol žertva sebou samým národu prinesená,
obeť, ktorú prijalo Slovanstvo a ktorú, tak verím, prijal i sám milosrdný Boh, lebo bola
to obeť úprimná. On, dal výhosť láske zemskej z lásky k národu nesmierne zranenému,
osudne ubitému, napolo zmordovanému, a predsa hodnému obetí synov jeho oduševnelých.My stretneme sa ešte raz s týmto bôžikom[717]podkušiteľom, otáčajúcim tajomný tento zámok srdca Štúrovho, aby konečne i v
poslednom svojom pokušení nezvratným zostal Ľudovít. Tieto strany jeho bojov života
pripomínam, lebo presvedčený som, že všetko, čo týkalo sa tak blízko tohoto srdca,
plného najhorúcejšej, najopravdovejšej lásky k veľnárodu slovanskému, milé a vzácne bude
národu tomuto potom, keď stane na tej výši života a vývoja svojho svetodejného, na ktoré
pošinúť ho namáhal sa Ľudovít Štúr.On dumal v sladkom rozochvení prvej lásky k devuške slovanskej o búrach, a videl v
nich hrob lásky ženskej, nevidiac ani, že už prvý hromonosný mrak vyliezal spoza obzoru
vzývanej a milovanej vlasti. Dňa 10. septembra 1840[718]zahrmelo to zmätene a streštene z úst arciharaburdáka, grófa Karola Zayho,
ktorého evanjelici zvolili za hlavného dozorcu cirkví a škôl evanjelických a. v. v
Uhorskom kráľovstve. Toho času tradície sväté dávali ešte zmysel hodnosti tejto; lebo
títo generálni inšpektori bývali ochrancovia vierovyznania evanjelického, mávali teda
vplyv veliký nadol tým, že sa priznávali právohajnými skutkami a slovom k ľudu
evanjelickému, utlačenému v mnohom ohľade nielen za dôb predtolerančných, ale i pod zákonom[719]zabezpečujúcim práva vierovyznanské (1790/1), nahor zas býval ich vplyv
značný tým, že oni boli tlmočníci deväťstotisíc evanjelických poddaných kráľa uhorského,
medzi ktorými pozostalé pojedinné rodiny starošľachtické vynikali horlivosťou
evanjelickou i vernosťou naproti domu panovníckemu. Tu naraz pretrhol tento novozvolený
generálny inšpektor reťaz tradície starej a postavenie hodnosti tejto začal inak
pochopovať k úžasu a ustrnutiu staršieho pokolenia, vídavšieho hodnosť túto v
solídnejších rukách a k prestrašeniu mladšieho podrastu cirkevno-národného, schytajúceho
sa na kriela činnosti k pradeniu starej nite života verejného cirkevno-národného.Prizrime sa k tomu novému programu nového generálneho inšpektora, s ktorým prvým do
činenia mal mať náš bohatier myšlienkový Ľudovít Štúr. Dňa 10. septembra 1840 hrmel
takto zmätečnými a zmätenými pochopmi gróf Karol Zay v reči svojej inštalačnej. Potom,
keď pobúchal a pomlátil štvoro na pätoro o svojom povýšení, o svojej smelosti proti
všetkým živlom úrad jeho znesnadniť usilujúcim sa, o výchove a školách, o žiakoch a
učiteľoch, o láska k vlasti, o bratskej zhode s reformátormi atď., zaharaburdáčil si
nasledovne o najhlavnejšej myšlienke svojho mozgu, zimnične naladeného, hovoriac:„Pozůstává ještě jedna veliká všeobecná důležitosť, bez jejíhož podporování símě
všech prospěšných ústavů aneb do plané roli padne (sic),[720]aneb již klející v puku, ledovcem poražené, svadne; na které vlasti naší
konstitutionalní setrvání, svobod našich udržení a protestantismu byt založen jest: v
které se tedy všech věrných vlastenců a mezi nimi napřed protestantů usilování
sjednocují. Tato všeobecná důležitost jest národnosti naší rozkvětování (sic); a
poněvadž národní život bez jazyka národního místo nemá — vlasti naší pomaďarčování!“ Ako
tieto blbstvá a polobláznivé balamuteniny vypustil z úst, tak ihneď sám badal, že sa
dopustil na ten vek ešte dosť striezlivý velikej sprostoty, preto hľadí ju ospravedlniť,
hovoriac:„Znám těchto slov valnou sílu (recte:[721]veliké hlupstvo), které na srdce spoluvlastenců, tu radostně (ovšem u
haraburdákov sebe rovných), tam bolestně doléhá; cítím probuzených nepřátelských živlů
plápolající oheň, ale cítím i to, že dle své víry (akej?), svého povolání (to bolo ovšem
brániť právo na svoju reč pol milióna slovenských evanjelikov) a přesvědčení, své zdání
z ohledu této důležitosti beze všeho ostýchání vysloviti povinen jsem! — Velectěné
shromáždění! Každý zdravého rozumu Maďar slovanského národu starobylosť, jeho činů
velikost a vzdelanosti stupeň upřímně uznává, nýbrž i to, že Slované jsou vlasti naší
prvorodníci; Maďarů pak vladařství toliko jich vítězství odměna. Ale tu hlas marného
chlubení, na moc se odvolávající pýcha umlknouti musí, tu pomaďarčování ve vyšším smyslu
bráno budiž; poněvadž jeho vítězství jest rozumnosť a vydobytí věčných práv
konstitucionalní svobody; jeho pak potlačení jest tolik, co evropejské vzdělanosti do
onoho temností a neumělostí prostředného věku pohřížení. Nebo maďarská řeč z ohledu své
samostatnosti může toliko v rozviňování vlastního, to jest maďarského živlu účinkovati,
kterýžto živel z ohledu našeho položení, náhledů, duchovního i tělesného dobrého
přirozeně a nevyhnutedlně jen rozumnosti, času přiměřené vzdělanosti a zákonní svobodě
holdovati může, když naproti rozvinutí Slovanstva, netoliko rozvinutí maďarskému živlu,
o našem obecném dobrém nás ubezpečujícímu, příměrně přítrž činí: ale tím i cizího živlu
símě ve vlasti se rozsívá a k bujnému zrůstu proniká.“Či možno u rozumného človeka predpokladať toľko nezmyslov jedným dúškom vysloviť, na
papier položiť a vytlačiť dať? Konštitúcia a pomaďarčovanie! Ako sa to dá zrovnať? A
dokonca ako sa dá zrovnať protestantizmus, ktorý je položený na základoch slova božieho,
s haraburdáckym maďarizmom, vyzývajúcim do krutého obranného boja blížnych svojich
nemaďarského jazyka i pôvodu? Hovorí „o národnosti naší rozkvětování“ a hneď nato porúča
vyhladenie Slovanov uhorských, ktorých národnosť uznáva, lebo „rozvinutí Slovanstva
maďarskému živlu přítrž činí“, a dokladá sám k zavŕšeniu protimluv svojich:„Ale ačkoliv Slovanů předsevzetí upřímné jest, a jejich náklonnosť k vlasti, k
náboženství a ku králi pravá a nepohnutelná, vystavěného cíle („jazyka svého vzdělání a
národnosti udržování,“ ako sám Zay ciele tie udáva), přece neobdrží, jejich usilování
jiného následku míti nemůže, než jejich duchovních sil daremné zmrhání, aneb cizího
živlu ve vlasti utvrzení. Medle, mohou-li očekávati naši slovanští bratří, že při
horlivém zasazování se Maďarů o svou národnosť, budou moci bez překážky řeč svou
vzdělávati, že v boji Germanů, Romanů,[722]Maďarů a jiných živlů, mezi sebou, svou národní samostatnosť vítězně
zdržovati moci budou? Klamlivé naděje. Svazkové obapolného se dotýkání roztržení jsou,
ten totiž prostředek, kterým všecky ve vlasti naší jazyky, jako by v jeden se spojovaly,
a při kterém svobodně a nevinně každý se vzdělávati mohl, latinská řeč v počtu živých
více nestojí! Národové pak germánského a románského kmenu v rozvinutí maďarské
národnosti zákonných svých svobod největší ubezpečení nalézajíce, ve vlasti naší jiné
národnosti rozvinutí a rozšíření napomáhati nebudou (!), ale raději všemožně překážeti.“
Koniec tohoto blúznenia však bol: „Následovně každého pravého měštěnína, každého svobody
a rozumnosti horlivého zástupce, domu rakouského věrného poddaného, jestliže toliko
zaslepenosti a pobočných cílů hledání vinu od sebe odstraniti žádá, největší povinností
jest, vlasti pomaďarčování mužně napomáhati.“Tak Zay dôležité postavenie svoje, historický zmysel uhorského kráľovstva s jeho
rozličnými národmi dosiaľ pokojne jeden popri druhom žijúcimi, logicky pochop
protestantizmu a filozofie náuku o rozumnosti prevrátil čím hore tým dolu a zbrklou
svojou hlavou vrážal a tĺkol do všetkých pomerov politických, cirkevných, národných a
sociálnych. Nápojom týmto užitým vo chvíli neostráženej omámilo sa celé jedno pokolenie,
ktoré ihneď začalo tance prevádzať okolo tohto novomódneho proroka maďarizmu. Generálny
konvent jasal opojený, reč Zayho dal vytlačiť vo všetkých rečiach, stolice hýbali sa,
čestitali prípismi a deputáciami grófovi bučanskému[723]ako generálnemu inšpektorovi evanjelických cirkví. To utvrdilo tohoto
zapáleného haraburdáka v jeho predsavzatiach slávo-románo-germanožrútskych, takže hádzal
a metal sebou ako posadlý. Maďarské časopisy, úradné i súkromné jeho dopisy na úrady i
jednotlivcov, plné boli jeho enunciácií, ktoré vrcholili v tom: kto si verný kráľovi,
kto si rozumný, kto si protestant, kto miluješ konštitúciu, každý musíš pousilovať sa
čím skôr stať sa Maďarom a iných k tomu honiť tak, aby čo skôr uhorská krajina celá
pomaďarčila sa. Kto to nečiníš, zradil si vlasť, konštitúciu, kráľa, ba stal si sa
nerozumným! Na evanjelikov slovenských, ktorých je veliká väčšina proti maďarským a
nemeckým evanjelikom, mal nadto ešte inú smečku, totiž pokalvínčenie ich, vlastne len
skomolenie ich s reformátmi tak, aby stali sa menšinou proti maďarským kalvínom, vytasil
sa teda ako generálny inšpektor s ideou únie! A to sa tak valilo ako z prekoteného
horúcej vody kotla na Slovač našu. Otcovia cirkevní boli na zadusenie zaliati tým
presvedčením grófa Zayho, ktorému tľapkala chválu celá verejná mienka
židovsko-maďarských časopisov, konventuálnych a stolično-kongrecionálnych[724]haraburdákov.S takýmto obrom filištínskym[725]potkal sa Štúr hneď pri svojom navrátení sa z Nemecka. Utiahnuc sa k rodičom
cieľom doliečenie sa z pádu svojho kráľovohradeckého, mal príležitosť dočítať sa
všetkého toho, čo mocný magnát Zay podujímal. Mládež očakávala ho v Bratislave
netrpezlivo a so zápalom, lebo všetko pripravené bolo k zaujatiu pred dvoma rokmi
pretrhnutého účinkovania jeho ako námestníka profesorátu slovanského na lýceu
bratislavskom. Starký Palkovič túžobne tiež očakával Ľudovíta, chtiac nielen zveriť mu
povinnosť svoju čo riadneho profesora reči a literatúry slovenskej, ale tiež i
spoluredaktora časopisu „Tatranka“.[726]Ako Ľudovít v optimizme svojom mladíckom zanášal sa myšlienkou nakloniť Zayho k
národu slovenskému, tak Zay nič nemal väčšmi na starosti ako buď lichotením získať
maďarizmu, buď terorizmom odstrašiť od národného horlenia Ľudovíta Štúra. Známe sú nám
už enunciácie Zayho, na ktorých jazdil, ale lepšie ich poznáme z listu poslaného
Karolovi Štúrovi.Zay dozvediac sa od svojich všade rozostavených agentov, zvlášte od bývalých
spolužiakov Štúrových na lýceu, maďarónov to a nepriateľov hnutia nášho národného, o
návrate Ľudovítovom z Nemecka, poponáhľal sa zavčasu použiť svojho úradného postavenia k
tomu, aby alebo získal tohoto smelého orla hôr uhrovských, svojho to panstva, alebo
nastrašil ho enunciáciami svojimi kategorickými, a tak v zárodku zažehnal
nebezpečenstvo, hroziace haraburdáckym jeho enunciáciám, ešte do toho času od nikoho
nenapadnutým. Sadol teda mocný Zay k stolíku a napísal hrozivý list na brata Ľudovítovho,[727]v ktorom hovorí, že dopočul sa, ako brat jeho Ľudovít Štúr, vrátivší sa z
Dobrosoli, na tom pracuje, aby založila sa na lýceu bratislavskom stolica reči a
literatúry slovanskej. Neberúc, píše Zay, ani do ohľadu svoju súkromnú mienku, a len
ducha a zreteľný zmysel i zákonov krajinských i túžby vlády (!) a vyššie nariadenia
vrchností uvažujúc, nielen podobnej stolice založenie nemôže byť podporované, ale keby
sa taká i zriadila, ihneď by vyzdvihnutá byť musela a vrchnosť, ktorá by ju povolila,
ťažkej zodpovednosti by podvrhnutá bola a proti zakladateľom takej katedry prísne
vyšetrovanie by zavedené bolo. Mňa by to veľmi bolelo, keby námahy tieto oznámené na
vyššom mieste, mne alebo inému ku prísnemu vyšetreniu zverené boli, lebo toho následky,
ačkoľvek ja dobre viem, že cieľ ich nie je iný ako vzdelávanie slovanského jazyka,
predsa nepríjemné, ba snáď smutné by boli, aspoň istotne a na každý prípad okamžité
vyzdviženie takej stolice by nasledovalo. Dôvody tu nepomáhajú, zákonov zmysel je jasný
a vyššie nariadenia na zákonoch tých spočívajúce, jestli i Vaším Vysokoučenostiam nie,
mne aspoň veľmi dobre známe sú. Ani nepripomeniem iných zlých následkov, totiž ľahko
nastúpiť mohúcu verejnú nevôľu právomocností stoličných a verejnej mienky, ktorá by
nielen v kongregáciách, ale i na samom skoro už nastávajúcom krajinskom sneme svojho
výrazu došla, a ktorá by nielen brata Vášho, iste vznešených darov muža, ale i lýceum
požunské, dištrikt, ba celú cirkev ev. a. v. do zlého svetla postaviť mohla, k tomu i
bratov kalvínov, už s nami zmierených, zase by nám odcudzila. Slovom, zriadenie stolice
slovanskej v kráľovstve uhorskom na vyššom mieste nikdy dovolené nebude, a keď i
nemožnosť túto dopustíme, totiž že by sa povolila, katedra slovanskej reči útokom zo
všetkých strán vystavená musela by zase zničená byť a jej pôvodcovia stali by sa obeťou.
To som uznal za dobré do ušú Vám pošopnúť a svedomie svoje upokojiť. Mohol bych bol síce
hneď i ako generálny inšpektor krátko a rázne mienku svoju vysloviť, ale za lepšie uznal
som ako Karol Zay Vaše Vysokoučenosti, ktoré si ja vysoko vážim, na následky podnikov
Vašich upozorniť. Po priateľsky radil som i radím, aby, jestli, ako počujem, pán brat
Vysokoučenosti Vašej vzdelávaniu reči slovanskej venoval sa, tenže v dedičnýoh zemiach
hľadal si miesto, čo sa jemu tam iste podarí, tu, v Uhorsku, ak by od úmyslu svojho
odstúpiť nechcel, iste so šťastím nepotká sa. So zvláštnou úctou najzaviazanejší
zostávam Vašej Vysokoučenosti sluha Karol gróf Zay v. r. V Bučanoch, 8. októbra 1840.[728]Karol Štúr obratom pošty zdelil bratovi list. Nálada Ľudovítova obrátiť sa okolo
grófa Zayho, ktorá ani zprávami o generálnom konvente a menovite ani tou pochabou rečou
generálneho inšpektora nebola docela sklátená, lebo Ľudovít i v tej reči vedel nájsť
momenty, za ktoré dalo by sa chytiť srdce inak dobrého vraj tohoto velikáša, nálada táto
značne ochladla po prečítaní listu toho. Predsa raz uložené sebe kapacitovanie horlivca
tohoto maďarského previedol, keď dňa 25. októbra 1840 dôkladný list napísal a odoslal
grófovi Zaymu; v liste tomto najslušnejšími výrazmi a najpokornejšou mysľou zostavenom
osvedčil Ľudovít, že on síce nemal v úmysle novú dákusi slovanskú stolicu jazyka
slovanského na požunskom lýceu zakladať, ale že na dávno už založenej a od dištriktu
potvrdenej stolici reči a literatúry slovenskej ako suplent staručkého a úrad sebe
vyššou mocou zverený pre starobu náležite zastávať nevládnuceho p. profesora Palkoviča
účinkovať a podľa síl svojich k rozkvetu všeobecnému spoločnej drahej vlasti uhorskej
svoju tiež obeť ponášať v úmysle má. Lebo toho je presvedčenia, že nemožný je rozkvet
všeobecný vlasti bez pošinutia na dráhu osvety a vzdelanosti i čiastky slovanskej vlasti
našej, ako priam teraz s toľkými nádejami túže dráhu nastúpil i šľachetnomyseľný národ
maďarský. A aby kapacitoval tohoto zúrivého rytiera, vykladá mu ďalej, ako staručký
profesor Palkovič pred pol štvrta rokom žiadal slávny dištriktuálny konvent, aby mu
suplenta povolil držať, ktorá slušná jeho žiadosť od konventu i vyslyšaná bola. Ku
prevedeniu tejto záležitosti vyslaný bol od dištriktu sl. profesorát lýceu prešporského,
ako komisia, ktorá bez odkladu mňa za námestníka prof. Juraja Palkoviča vymenovala. Pol
druha roka úradoval som po boku jeho, pričom mi ešte zverená bola príjemná povinnosť
vyučovania gréckej reči a iným predmetom na gymnáziu v zastupovaní pánov profesorov; keď
som však odišiel do Nemecka cieľom ďalšieho vzdelávania sa vo vedách, úradovanie toto
moje bolo na dva roky pretrhnuté. Po návrate mojom, keď p. profesor Palkovič vyjavil
žiadosť, abych do predošlého svojho povolania späť uvedený bol, a kým iné zamestnanie
dosiahnem, abych v postavení tomto vlasti našej niečím poslúžiť mohol. Silnou teším sa
nádejou, že Vaša grófska milosť po uvážení spomenutých okolností k tomu vysokého svojho
privolenia neodoprie. Jediný cieľ tejto slovenskej stolice v Prešporku je: budúcich
učiteľov národných s tou rečou dokonale oboznámiť, v ktorej oni jednúc ľud vyučovať
budú, a bez ktorej známosti nemožné by bolo dostáť vznešenej úlohe učiteľa ľudu. Celý
náš dištrikt pozostáva temer výlučne zo slovenských cirkví, preto mojím zdaním slušné
je, aby mal na jedinom svojom lýceu stolicu tejže svojej reči. I kochám sa tou nádejou,
že milí naši spoluobčania Maďari nič proti tomu mať nebudú, keď im pravý cieľ ústavu
tohoto v známosť uvedený bude, ktorý zaiste nie je žiaden iný ako napomáhanie
vzdelanosti a humanity v milej tejto vlasti našej. A milá táto vlasť, ktorej sme my so
šľachetnomyseľnými svojimi spoluobčanmi Maďarmi rukou v ruke obete mnohonásobné
prinášali a i budúcne prinášať chceme, neodoprie predsa dietkam svojim to najvzácnejšie,
to najkrajšie, čím človečenstvo ako svojím vlastníctvom chlúbi sa, totiž vzdelanosť
všetkých národov, ktoré Boh v nej zhromaždil a napomáhať bude kroz šľachetných
hodnostárov humánne námahy svojich dietok. A našej otcovskej vlády, nadto, bývala vždy a
je dosiaľ smerodajnou tá požehnaná zásada rovnako podopierať a napomáhať osvetu a
vzdelanosť všetkých, jej od prozreteľnosti božskej zverených národov a udržiavať ich
národnosti. V tomto zmysle boli zostavené otcovskej našej vlády milostivé rezolúcie, ku
snemu vydané, ten zmysel mal i vysoký mandát, ktorým sa síce vyzdvihli spoločnosti
cieľom vzdelávania sa vo svojej materčine na lýceách evanjelických do toho času
založené, ničmenej úsilia dokonalého vzdelania sa v materčine nielen iných, ale menovite
i slovenskej schválené a potvrdené boli. Dúfanlive teda hľadím ja v ústrety k otcovskej
vláde našej, že táže verná svojim základným zásadám, presvedčiac sa o čistote úmyslov
katedry slovenskej v Bratislave, vstave bude ju schváliť. Konečne myslím ešte jedno
pripomenúť. Sú ľudia niektorí, ktorí láskou k vlasti vedení obávajú sa, že by štúdium
slovanskej reči a napomáhanie vzdelanosti slovenského národa istým cudzím vplyvom bránu
otvorilo. Ja síce neupieram čistotu lásky ku vlasti obavám týmto; ale presvedčený som o
protivnom v najhlbšej hlbine srdca svojho. Ja hovorím ako ten, ktorý nezná presvedčenie
svoje ukrývať, čo by priam i nepríjemnosti to za sebou tiahlo. Národné sympatie nikdy
nebývajú tak mocné, ako mocné sú duchovné a s týmito rukou v ruke idúce materiálne
záujmy jedného každého národa. Tieto sú opravdové páky každého prejavu národného i
každého národného deja. Toto presvedčenie vysloviť nútia ma moje prísne úvahy
politického života národov. História nepočetné príklady nám predstavuje. Maloaziatskí
Gréci, od Peržanov utiskovaní, obracali sa prosebne o pomoc ku svojim európskym bratom;
kdežto proti ich hegemónii boli by sa zo všetkých síl vzpierali, keby Peržania neboli
ich duchovné a materiálne záujmy urážali. Prusko-porýnske provincie visia na Francúzsku,
nech vraví, čo chce, proti tomu Augšpurgerka,[729]nielenže náboženstvom s Francúzmi spojené sú, ale že im stadiaľ mnohý
politický a obchodný zisk ide, ktorý im Code Napoleon[730]poisťuje, kam napr. i jury počíta sa,[731]ktorými prospechmi pred ostatnými nemeckými štátmi vyznačujú sa. Národnosť
nemecká, spoločná s ostatnými Nemcami, neprekáža im v prechovávaní sympatií ku
Francúzsku. Je to večný zákon prírody, že človek svoj duchovný a hmotný blahobyt
najvyššie cení a ho všetkým národným sympatiám predkladá. Naposledy srdečne ďakujem
Vašej grófskej milosti za tú, ako presvedčený som, dobre mienenú radu, abych totiž na
ten prípad, jestli bych sa vzdelávaniu slovanskej reči venovať chcel, radnej z vlasti do
dedičných zemí vyvandroval. Vaša grófska milosť a milostivý predchodca blahoslavenej
pamäti Váš mojim rodičom toľko dobrého preukázali Ste, žebych ja už z vďačnosti ani na
okamženie neváhal pokynutie Vašnostino poslúchnuť, no ja prišiel som tým statočným
úmyslom vedený, vlasti svojej milej verne slúžiť k dobrému. Povedomý úmyslu poctivého,
ponúkam vlasti našej svoje služby v tej nádeji, že ona, keď i nie hneď, teda pozdejšie
usilovanie moje uzná a náležite ocení. A keď by ma na tejto púti i dačo nepríjemného,
áno, zlého potkalo, nemal bych čo ľutovať osudu svojho, veď bych nič inšie neurobil, a
nič inšieho nestrpel, ako čo najšľachetnejšie v človečenstve vzdelanosť jedného národa
požaduje. Táto cesta je oná cesta, ktorou všetci brali sa, ktorí kedy rúk priložili k
dielu človečenstva, a touto cestou v najlepšom povedomí zmužile ďalej chcem ísť, tak mi
pomáhaj Boh. A keď bych ešte raz Vašu grófsku milosť o dobrotivú zhovievavosť prosil,
zostávam ďalšej priazni odporučený Vašej grófskej milosti ponížený služobník Ľudovít
Štúr.Stojí tu i pôvodina listu Štúrovho, ktorý jeho odpis sám zaopatril pre priateľov, a
ktorý tu kladiem:„Illustrissimo Domino, Domino Carolo e Comitibus Zay de Csömör, Perpetuo in
Zay-Ugrócz, Suae Caesareo Regiae Apostolicae Majestatis Camerario, nec non Ecclesiarum
et Scholarum per J. Regnum Hungariae Evang. Aug. Conf. Generali Inspectori (tit, tit.)
Domino mihi summo cultu prosequendo.“ (Počátek listu, kde p. hraběti k nové hodnosti
mnoho štěstí přeji a se vymlouvám, proč jsem se osobně k němu dostaviti nemohl, jako
nedůležitý vynechávám. Kladu jen, co stolice Břetislavské se týká, o níž on ve svém
listu na bratra psaném pojednává.) „Nie war ich Willens einen neuen Lehrstuhl der
slawischen Sprache am 1. Pressburger Lyceum zu begründen, sondern bei dem längst
begründeten, und von unsern Behörden, namentlich auch von unsern 1. Districtual-Convent
sanctionirten, als Supplent oder Adjunct des von Altersschwächen gedrückten und folglich
sein, ihm auf öffentliche Autorität hin übertragenes Amt gehörig zu verwalten
unvermögenden H. Palkovič, da ich eben jetzt nach meiner Rückehr aus Deutschland
unbeschäftigt bin, aufzutreten in der redlichen Absicht hier in dieser Stellung einige
Zeit zu dem Gesamtaufblühen unseres gemeinsames lieben Vaterlandes, Ungarns, nach
Kräften etwas beizutragen, welches nach meiner Ueberzeugung ja nicht möglich ist, ohne
auch den slavischen Theil unseres Vaterlandes auf die Bahn der Bildung zu rücken, welche
das edelmüthige Magyaren-Volk so eben hoffnungsvoll betreten hat. Vor drei und einem
Halben Jahre ist H. Palkovič, seiner Altersschwäche wegen, beim 1. Districtual-Convent
eingekommen, damit dieser ihm einen Supplenten bewillige, welcher auch die Billigkeit
seiner Forderung einsehend, ihm, als ordentlichen Professor solchen zu haben erlaubte.
Zu diesem Behufe ist damals das 1. Pressburger Professorat vom 1. Districtual-Convent
als Comission niedergesetzt worden, welche mich unverzüglich zum Adjuncten des H.
Palkovič ernannte. Anderthalb Jahr functionirte ich in dieser Stellung, nebst welcher
mir noch die angenehme Obliegenheit zu Theil würde, die griechische Sprache sammt andern
Gegenständen auf dem Gymnasium, als Stellvertreter der H. Professoren, vorzutragen; als
ich aber nach Deutschland ging, um den Wissenschaften zu pflegen, ist meine Function
hiedurch auf zwei Jahre unterbrochen worden. Nach meiner Rückkehr, als H. Palkovič auch
den Wunsch kundgemacht hatte, mich an seiner Seite in der vormaligen Eigenschaft zu
sehen, wünschte ich in meine frühere Stellung eingesetzt zu werden, um wie ich schon
oben bemerkte, etwas unserem Vaterlande Nützliches zu verrichten, und weil ich vor der
Hand keine andere Beschäftigung vorhabe. Ich hege die feste Hoffnung, dass Euer
Gräflichen Gnaden, nach Betrachtung der erwöhnten Umstände, dazu die hohe Einwilligung
nich versagen werden. Der einzige Zweck des slavischen Lehrstuhles in Pressburg ist:
künftige Volkslehrer mit der Sprache, in der sie einstens den Unterricht dem Volke
ertheilen werden, genau vertraut zu machen, da ohne genaue Kenntniss derselben unmöglich
dem hohen Berufe des Volklehrers entsprochen werden kann. Unser fast ganzer District
besthet beinahe aus reinen slavischen Gemeinden, daher iste es meines Erachtens
geziemend, damit er einen Lehrstuhl dieser Sprache auf seinem einzigen Lyceum besässe. —
Auch hoffe ich, werden unsere geliebten Mitbürger, die Magyaren nichts dagegen haben,
wenn der wahre Zweck dieser Anstalt ihnen bekannt werden wird, der nichts anderes ist,
als Beförderung der Bildung, der Humanität in unserem geliebten Vaterlande. Unser liebes
Vaterland, für das wir mit unsern edelmühtigen Mitbürgern, den Magyaren, Hand in Hand
Opfer aller Art gebracht haben, und auch fernerhin unter allen Umständen nach Kräften
bringen wollen, wird seinen Kindern das Edelste, das Schönste, was die Humanität das
ihrige nennt, die Bildung, nicht versagen, ja vielmehr, wie wir hoffen, durch edlen
Würdenträger die humane Bestrebung seiner Kinder befördern. Auch war es und ist immer
fort, eine der segensreichen Grundmaximen unsrer väterlichen Regierung die Bildung
aller, Ihr von der Vorsehung zugetheilten Völker gleichmässig zu befördern, und die
Nationalitäten zu erhalten. In diesem Sinne hat sich unsere väterliche Regierung in
ihrem huldvollen Resolutionen auf dem Landtage ausgesprochen, so auch neuerdings in dem
huldvollen Mandate, worin die bis dahin gewesenen Gesellschaften zur Bildung der
Muttersprachen auf den evangelischen Lyceen zwar verboten werden, zugleich aber das
Bestreben des genauen Erlernens der Muttersprachen, und namentlich auch der slavischen
belobt und wohlgeheissen wird. Ich blicke daher vertrauensvoll auf unsere väterliche
Regierung, dass Sie Ihren Grundmaximen getreu nach eingeholter Kenntniss über die reine
Tendenz des slavischen Lehrstuhles ihn zu bewilligen im Stande sein werde. Zuletzt
glaube ich noch Eins bemerken zu müssen. Es sind manchte, welche von reiner Liebe zum
Vaterlande, ergriffen, befürchten, dass durch das Studium der slavischen Sprache, und
die Beförderung der Bildung des slavischen Volkes gewissen fremden Einflüssen in die
Hände gearbeitet werde. Ich verknne nicht die reine Liebe zum Vaterlande in dieser
Besorgniss; allein ich bin vom Gegentheil am tiefsten überzeugt. Ich spreche als einer,
der seine Ueberzeugung nicht verhehlt, würde sie ihm selbst manches Unangenehme
zuziehen. Nie sind die Nationalsympathien so stark, als es die geistigen und mit diesen
Hand in Hand gehenden die materiellen Interessen eines Volkes sind. Diese sind die
wahren Triebfedern aller Nationaläusserung und allen Nationalhandelns. Diese
Ueberzeugung glaube ich aussprechen zu müssen nach einer sorgfältigen Betrachtung des
politischen Lebens der Völker. Die Geschichte bietet unzählige Beispiele dar. Die
Kleinasiatischen Griechen, von Persen gedrückt, wandten sich mit Bitte um Hilfe zu ihren
europäischen Brüdern; sie würden sich aber gegen die Hegemonie derer mit allen Kräften
gesteumt haben, hätten nicht die Perser ihre geistigen und materiellen Interesse
angetastet. Die Rheinpreussischen Provinzen hängen sehr an Frankreich, was auch die
„Augsburger allgemeine Zeitung“ dagegen sagen mag, weil sie ausserdem, dass ihre
Religion auch diejenige der Franzosen ist, sich noch mancher politischer und
comercieller Vortheile, die ihnen der Code Napoleon zusichert, und wohin z. B. Jury
zurechnen sind, vor andern deutschen Staaten erfreuen. Die allen andern Deutschen
gleicher Nationalität hindert sie nicht für Frankreich Sympathien zu hegen. Es ist das
ewige Gesetz der Natur, dass der Mensch sein geistiges und materielles Wohl am meisten
schätzt, und es allen Nationalsympathien vorzieht. Endlich danke ich herzlichst Euer
Gräflichen Gnaden für den, wie ich davon tief überzeugt bin, wohlmeinenden Rath, in
andere Erbstaaten, falls ich der Bildung der slavischen Sprache obliegen wollte,
auszuwandern. Euer Gräflichen Gnaden haben sammt dem gnadenvollen Vorgänger, seligen
Andenkens, meinen Angehörigen so viel Gutes erwiesen, dass ich aus Dankbarkeit keinen
Augenblick anstehen würde, Ihrem Winke zu folgen; allein ich kam in der redlichen
Absicht meinem lieben Vaterlande treu zu dienen und manches Nützliche zu erweisen.
Meiner redlichen Absicht bewusst, biete ich unserem Vaterlande meine Dienste der in der
Hoffnung, dass es, wenn nicht gleich, doch später meine Bestrebung erkennen und sie nach
Verdienste würdigen wird. Sollte mir etwas Unangenehmes, selbst böses begegnen, was
würde ich mehr gethan, mehr erduldet haben, als was das Edelste der Humanität, die
Bildung eines Volkes, erheischt. Dieser Pfad ist derjenige, den alle gingen, die an das
Werk der Humanität Hand anlegten, und diesen will ich, Gott stehe mir bei, mit bestem
Bewustsein muthig betreten. Indem ich nochmals Euer Gräflichen Gnaden um gütige
Nachsicht bitte, bleibe ich der weiteren hohen Gunst anempfohlen Euer Gräflichen Gnaden
unterthänigster Diener Ludwig Štúr.“[732]Každý uzná, že sa Ľudovít prísne držal bodov dotknutých v liste Zayho na brata jeho
písanom, a púhu, čistú pravdu nechal svietiť na haraburdácke táraniny grófove; ešte len
i tú surovosť Zayho negavaliersku, kde Ľudovíta vyháňa z vlasti, odbil len veľmi
subtílnym nádychom irónie, ktorý však ihneď premenil sa vo výlevy vďačnosti za rodičov
svojich. Hrozby však grófove položil veľmi duchaplne vedľa seba, dajúc na vedomie p.
grófovi a generálnemu inšpektorovi, že i samé splnenie hrozieb tyranských titanov nič
nemení na zásadách takého muža, akým cítil sa náš Ľudovít Štúr. Oba sú už pred súdom
Všemohúceho, oba tu na zemi pôsobia ideami svojimi, jeden každý u svojej strany, oboch
ovocie tiež spatruje história.Štúr svojou miernou odvetou nedosiahol cieľa, rozum grófov nebol schopný historickú
pravdu prijať, čo vlastne Ľudovít dosiahnuť chcel, majúc grófa Karola Zayho za muža
seriózneho. Ak táral do sveta v prvom liste, v odpovedi na list Ľudovítov samého seba
prevýšil v enunciáciách najvyššie smiešnych. Začína svoj list zo dňa 31. októbra 1840 s
ľutovaním, že tak talentózny mladý muž tak nepriaznivé miesto vyvolil si k vykonaniu
hlavnej úlohy života svojho, lebo že darmo čas a sily zmarí! Lebo bár konečný cieľ jeho
mohol by v iných okolnostiach byť chvalitebný, tu však, povedá gróf, v tejto zemi, kde
politická a náboženská sloboda, obecnomyseľnosť, národná reč (rozumie tento gróf
maďarskú reč národnú) tak mocne začínajú vyviňovať sa, nemôže sa slovanská reč zveľadiť,
slovanská reč zaiste ako reč národná nie je viacej rečou slobody, rečou protestantizmu
(!! ba, kto má lepší preklad biblie, lepšie evanjelické spisy, či Maďari, či Slováci vo
svojej reči?), jej vývin teda bol by iba prekážkou, ktorá by sa borivo tlačila medzi
slobodu a medzi protestantizmus! Nechcem opätovať to, čo som už viac ráz verejne
vyslovil, ani to, čo slobodná Európa hlása (!!) a obmedzujem sa len na ten Vami
podotknutý cieľ, že chcete slovenskou katedrou budúcich učiteľov s ich úradnou rečou
oboznámiť a napomáhať vzdelanosť a humanitu. Ja verím, že terajší stupeň vývinu
slovanskej reči dostatočný je k vzbudeniu zmyslu pre náboženstvo, pre vlasť, pre hodnosť
ľudskú, pre slobodu konštitucionálnu, pre vernosť k panovníckemu domu, a že etymologické
bádania tamtie cnosti v srdci ľudu sotva viacej a lepšie vstave budú upevniť, a čo týče
sa napomáhania vzdelanosti a humanity, z tohoto ohľadu (tu do maďarčiny prejdúc z
nemčiny, hovorí: erre nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre, de soha
szláv testvéreinkre nem szorúltunk, nem is szorúlunk) s dovolením budiž rečeno, doteraz
ovšem na Nemcov boli sme odkázaní, ale nikdy nie predtým, ani nebudeme potom utisknutí
na bratov našich Slovanov. V každom povolaní a menovite v učiteľskom možno účinkovať pre
záujmy človečenstva, tieto neobmedzujú sa na slovanskú katedru. Môj milý Štúr, keď o
tomto všetkom, tu len v dajedných ťahoch základných pripomenutom, pokojne myslieť
budete, teda nádobno Vám bude presvedčiť sa, že v zemi tejto v každom inom obore skôr
pre spolubratov svojich, menovite pre svojich spoluvercov požehnane účinkovať budete
môcť, iba nie v tom Vami predsavzatom, lebo položme — čo ja tajím — žeby možno bolo
prísť k cieľu Vášmu, bola by Vaša úradná existencia len od dneskajška do zajtrajška
zabezpečená, a preto i v tom i v tomto prípade práce a úsilie Vaše zmarené. Vaša však
povinnosť je pre vieru a vlasť, to jest pre maďarizmus účinkovať a nie lingvistickým
bádaním svoj pekný talent rozcapartovať, aby ste napokon, pohrúžený v štúdium to, spolu
s inými, bár i bona fide, na plieskanie kančuky zobudili sa. Keby Poľska ešte samostatná stála,[733]mohlo by sa vzdelávanie slovanskej reči dopustiť; ale keďže toto predhradie
európskej inteligencie a slobody zrútilo sa a náboženské, rečové a konštitucionálne
hranice okaličené — sťa pomníky dakedajšej krásnej minulosti, spolu však i ako
upozornenie pre budúcnosť, pred nami stoja k našej výstrahe, na uhorskú krajinu prišiel
poriadok tento svetohistorický moment pochopiť a na miesto Poľsky postaviť sa, k čomu
všetkému mnohé výhody jej poskytuje samostatný živel maďarizmu, nemecká kultúra a sama
zemepisná poloha Uhorska.[734]Aby však veliká táto úloha previesť sa mohla, potrebné je predovšetkým
odstrániť i tie najmenšie potyky s tým mohutným živlom slovanským, úlohe tej
nepriateľským, a menovite súrna je potreba tých nepovedomých nosičov idey slovanskej,
uhorských Slovanov pomaďarčiť! Ak sa toto zanedbá, čochvíľa bude môcť ruský cár za
Ľudvíkom XIV.,[736]nie síce „il ny a plus des Pyreneés“, ale „il ny a plus des Carpathes“[737]vyvolať a potom nič nám nezbude ako zvolať: dobrá noc ti, kultúra, sloboda,
protestantizmus! Kto to nenahliada, nahliadať nechce. Ale nech je tomu už ako chce,
verní zastávatelia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nebudú
chcieť nikdy obetovať veliké záujmy človečenstva subjektívnym záujmom a najmenej
etymologickým bádaniam a lingvistickým cvičeniam, nebudú nikdy živel rusko-grécky
podporovať. Jestli priatelia uhorského Slovanstva toto všetko i za bláznovstvo vyhlásia,
predsa bude najsvätejšou povinnosťou všetkých s politickými pomermi oboznámených,
všetkých nielen protestantov, ale i tých, čo vôbec všeobecnú vzdelanosť človečenstva a
inteligenciu pred očami majú, na pozore sa mať a nedať sa ani peknými slovami ukolísať,
ani žiadnou mocou zostrašiť, ale na tom s celou silou pracovať, aby vysoký onen cieľ
dosiahol sa, totiž aby celá uhorská krajina pomaďarčená bola. — To hovorí Zay Štúrovi,
dôvodom, že ctí si jeho hlavu i srdce a žiada si, odvolávajúc sa na oboje (hlavu i srdce
Štúrovo) presvedčiť ho o rečenom, čo jestli sa mu i nepodarí, urobil aspoň, čo ako
statočný a úprimný muž urobiť musel, priateľsky varoval a vystríhal, v ostatnom
ponecháva vec konventu a ostatným vrchnostiam, aby tieto v duchu zákonov (?), v duchu
vlády (?) a v duchu verejnej mienky pokračovali, ale ľutuje vopred, jestli jednúc
donútený bude vystúpiť musieť ako generálny inšpektor. Milý Štúr, nedajte sa predsa
ideou mučeníckou exaltovať, teraz už nepália sa kacíri viacej, „il ny a quun seul pas du
sublime ou ridicul“[738](Zay, chudák, nevedel, že i inak ako na hranici možno mučeníctvo podstúpiť!
Jeho priatelia odvisli na šibenici, alebo boli postrieľaní, a — naši mučeníci podstúpili
za svoj národ tiež slávne smrť mučenícku, jedni po žalároch, druhí na popravišti!
Haraburdáctvo zayovské bola jediná príčina obojeho mučeníctva. Cesta zákona a humanity
Štúrom hlásaná nebola by nikdy viedla k týmto ukrutnostiam!), a ja bych naozaj nežiadal,
aby Vy ste sa smiešnym stali. Takých vedomostí a talentov muž, ako Vašnosť, má zaiste
široké pole pred sebou, i načo teda obmedzovať sa práve na onen odbor, ktorého cieľ,
keby i dal sa dosiahnuť, ako som to dokázal, ani Vašej vlasti, ani Vašej viere (!) by
neprospel. Exoneravi conscientiam meam.[739]So všetkou úctou Váš Zay.Ešte i tento Zayho list budiž tu v pôvodine zdelený na večnú pamiatku mizeráckych
základov, na akých stavať začalo sa haraburdáctvo maďarónske.Bucsány, am 31. October 1840.„Lieber Štúr! Nachdem ich Ihr Schreiben von 25. October durchgelesen hatte, drängte
sich mir unwillkührlich der Gedanke auf: es ist denn doch Schaden, dass sich ein so
tallentvoller junger Mann zur Lösung der Hauptaufgabe seines Lebens den ungünstigen
Schauplatz wählte, und daher Zeit und Kraft unnütz vergeudet wird; denn der Endzweck an
und für sich mag unter anderen Verhältnissen löblich sein, allein in dem Lande, wo sich
politische und religiöse Freiheit, Gemeingeist, Nationalsprache so kräftig, zu
entwickeln beginnen, können derlei nich gedeihen, die slavische Sprache als
Nationalsprache, ist nicht mehr die Sprache der Freiheit des Protestantismus, ihre
Entwickelung kann sich daher nur als störendes Element zwischen beide drängen. Ich will
nicht das von mir öfters öffentlich Ausgesprochene — nicht die Meinung des freien
Europas wiederholen, und beschränke mich blos auf den von Ihnen berührten Zweck der
Errichtung des Slavischen Lehrstuhles zu Pressburg: nemlich künftige Volkslehrer, mit
der Sprache, in der diese einstens den Unterricht dem Volke ertheilen werden, genau
vertraut zu machen, und die Beförderung der Bildung und der Humanität. Ich glaube, dass
der jetzige Grad der Ausbildung der slavischen Sprache genügte und genüge, Sinn für
Religion, Vaterland, Menschenwerth, constitutionelle Freiheit, Treue zum Herrscher
enzufössen, dass etymologische Forschungen diese in dem Herzen des Volkes kaum mehr
befestigen werden und was die Beförderung der Bildung, der Humanität betrifft: erre
nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre; de soha szláv testvéreinkve
nem szorúltunk, nem is szorúlunk. — In jedem Kreise, besonders in jenem des Lehrfaches
kann man für die Interessen der Menschheit wirken, diese beschränken sich nicht auf die
slavische Lehrkanzel. Wenn Sie, lieber Štúr, überdies, nur in einigen Grundzügen
gegebene ruhig nachdenken, so müssen Sie zu der Ueberzeugung gelangen, dass Sie in
diesem Lande, in jeder andern, nur nicht in dieser Sphäre, für ihre Mitbrüder, besonders
Ihre Glaubensgenossen heilbringend wirken können, denn wäre es auch — dato non concesso
— möglich zu Ihrem nächsten Zweck zu gelangen, so wäre Ihre ämtliche Existenz nur von
heute auf morgen gesichert, und daher auch dann wie jetzt, Arbeit und Mühe verloren.
Ihre Schuldigkeit ist für Glaube und Vaterland zu wirken, Magyarismus, nicht mit
linguistischen Forschungen Ihr schönes Talent zu versplittern, um darin vertieft, am
Ende mit so vielen andern, wenn auch bona fide könyen beim Knallen des Kantschus zu
erwachen. Stämde Polen noch kräftig und selbstständig da, so dürfte das Verbreiten der
slavischen Sprache, oder wie man es jetzt zu nennen beliebt, die Cultur derselben kaum
berücksichtigt werden; allein nachdem diese Vormauer europäischer Intelligenz und
Freiheit fiel, die religiösen, sprachlichen und constitutionellen Grenzmarken
verstümmelt, ein Denkmal einer schönen Vergangenheit, doch zugleich ein Wahrzeichen für
die Zukunft mahnend da stehen, so ist nun an Ungarn die Reihe diess welthistorische
Moment aufzufassen und die Stelle jenes zu treten, wozu ihm noch das selbständige
Element des Magyarismus, deutsche Cultur, selbst seine geographische Lage zu statten
kömmt. Um aber die grosse Aufgabe lösen zu können, ists vor allem nöthig, alle auch die
entferntesten Berührungen mit jenem mächtigen feindlichen Elemente zu vermeiden, und die
unbewussten Träger desselben, die ungarischen Slaven zu magyarisiren; wird dies
versäumt, so dürfte bald auch der Czar, gleich Ludwig dem XIV. zwar nicht „il ny a plus
des Pyrenées, allein il ny a plus des Carpathes“ ausrufen, und dann bleibt uns nichts
übrig, als Cultur, Freiheit, Protestantismus Lebewohl zu sagen. — Wer dies nicht
einsieht, will es nicht einsehen. Doch dem mag wie immer sein, die treuen Verfechter der
Intelligenz, des geistigen Vorschrittes, an ihrer Spitze die Protestanten, werden die
grossen Interessen der Menschheit keinem Subjectiv-Interesse, am allerwenigsten
etymologischen Forschungen und linguistischen Exercitien, zum Opfer bringen, und dem
Vehikel der Verbreitung des russisch-griechischen Elementes, hilfreiche Hand leisten.
Wenn die Beförderer des ungarischen Slaventhums auch dies Alles fűr Hirngespenste
erklären wollen, oder es auch bona fide dafűr halten, so ist es doch die heiligste
Pflicht jener, die mit den politischen Verhältnissen näher vertraut sind, und nicht die
Interessen des Protestantismus, sondern auch die, der menschlichen Gesammtcultur und
Intelligenz vor Augen haben, auf ihrer Huth zu sein, und sich weder durch schöne Worte
einwiegen, noch durch irgend eine Kraftäusserung einschüchtern zu lassen, sondern,
müssen mit voller Thatkraft, dem grossen Ziele entgegen arbeiten, Ungarns magyarisiren.
Dies sagt Zay dem Štúr, ein Beweis, dass er dessen Kopf und Herz achtet, und diese an
beide appelirend — zu überzeugen, wünscht, gelingt es nicht, so hat er als ehrlicher,
offener Mann freundlich gewarnt, und überlässt dem Convente und den übrigen Behörden im
Geiste der Gesetze, der Regierung und der öffentlichen Meinung das Ihrige zu thun, und
bedauert im Voraus, wenn er einst nothgedrungen als General-Inspector auftreten müsste.
Lieber Štúr, lassen Sie sich ja doch nicht durch die Idee eines Märtyrerthums
exaltieren, man verbrennt ja jetzt keine Ketzer mehr, il ny a quun seul pas du sublime
ou ridicule — und ich wünschte wahrlich nicht, dass Sie das letztere werden. Ein Mann
von Ihren Kenntnissen und Talenten, hat ja ein weites Feld vor sich, weshalb sich gerade
auf jenes Fach beschränken, welches, wenn Ihr Ziel auch zu erreichen wäre, weder — wie
ich hinlänglich bewiesen — Ihrem Vaterlande, noch Ihrem Glauben heilbringend wirkte.
Exoneravi conscientiam meam. — Mit aller Achtung Ihr ergebenster Zay m. p.“[740]Takto samozvaný tento tlmočník dynastie, vlády, uhorskej vlasti, zákonov,
protestantizmu, rozumnosti, inteligencie, Európy a človečenstva, uvítal na prahu
vstupovania Ľudovíta Štúra a oznámil mu v haraburdáckom nadšení, že ak chce milovať
národ a pracovať na jeho osvete a blahobyte, bude musieť bojovať proti kráľovi a jeho
vláde, proti celej vlasti a jej zákonom, proti rozumnosti, protestantizmu, inteligencii
Európy, áno, proti celému človečenstvu.Inak uvítala Štúra mládež a priatelia národa.Štúr sám na posledné tieto halucinácie svojho, predtým velikými nádejami a
obdivovaním sprevádzaného a pochopovaného grófa Karola Zayho ani slovom neodpovedal, ale
chytil sa zmužile do práce mnohonásobnej, ktorú vynaložil na obranu národa, na
vzdelávanie jeho synov a stavania zlatého, trvalého zámku budúcnosti slovanskej.Túto kapitolu uzavriem už samým slovom drahého tohoto muža nášho, z ktorého zase len
ožiari sa nám vo svetle svojom dojímavom bohatier ten myšlienky slovenskej.Dopisovanie svoje so Ctibohom Zochom nadpriadol Ľudovít až po onom stretnutí sa s tým cerberusom,[741]ležavším u vrát národa, s grófom Zaym, a píše i o citoch svojich i o prvej
pútke svojej ako nasleduje:„V Břetislavě, 1840 dne 4. prosince. Předrahý Ctibohu! Dávné jsou to chvíle, co sem
posledníkráte se s Tebou rozmlouval, drahý, nezapomenutelný Příteli! Ale třebas tak
dlouho nepromluvil sem k čilému srdci Tvému, třebas nás dlouhé roky dělily, v nichž
mnohdy ani dozvěděti se nám nebylo o sobě: předce Ty setrvals v duši mé, setrvals tak
čerstvý, tak vroucí, tak mi milý, jako za dnů minulých, v nichž sme se v mladistvém
zápalu, v přátelských citech ku někdejšímu působení pro opuštěný národ náš podněcovali,
vybízeli, připravovali. Ty, drahá duše, již dávno vstoupils do skutečného života,[742]Ty již dávno těšíš naše zádumčivé, již dávno obohacuješ naše chudobné Tatry;
já těkal světem, já neměl stálého bytu, hledaje pokladů, které bych přinesl za vděk
dobré, ubohé matce naší. Stanul sem, Ctibohu můj, aj zde jsem u počátku naší velebné
Tatry! Sebrav něco málo, mám za to, že zde u počátku jejím nejlépe bude jí to sděliti:
řetězí její poběží slova má do vnitřku kolébky naší. Aj, zde jsem, drahá duše! vítaje Tě
srdečně po dlouhém rozloučení. Tisknu Tě opět k rozčilenému srdci a podávám bratrskou
pravici ku vzájemnému působení, vím pak, že Ty ji bratrským ramenem sevřeš a se mnou se
spolu k vytknutému účelu poneseš. Bůh nám pomáhej!Známo Ti již snad bude, o jaké sem uhodil ouskalí, chtěje započíti přednášení mé, a
spolu jaké nebezpečenství hrozí stolici naší, poslednímu veřejnému outočišti drahé řeči
a národnosti Slováků. Již i to nepřátelé naši zkaziti, zahubiti usilují a nám naše
nejsvatější práva drzí nohou pošlapati pílí. O, Ctibohu můj! kdybychom se nepozdvihli
všickni, co nás věrných, proti bezbožnosti této jako jeden muž, zajisté zasluhovali
bychom onoho týrání, onoho hanebného nás znevažování od nepřátel, jenž si myslí, že s
námi co se smeťmi nakládati a nás dle libosti šlapati mohou. Od věci naší čisté,
spravedlivé a svaté já, leda se záhubou mou, neodstoupím, rovného pak od Vás, drahé
duše, se naději, že Vy mne zde všemožne podporovati a k stolici naší, co hlavnímu ústavu
našemu hleděti budete. Hrabě Zay jest onen, jenž nám stolici naši odníti se usiluje,
onen právě, jenž co hlavní dozorce škol našich nás by spíše podporovati měl. Doslyšev
se, že zamýšlím opět v úřadu, mně již jednou veřejně svěřenému, pokračovati, ozval se
hnedky v četných listech proti stolici naší a počínání mému, již on se smrtí Palkoviče
konečně do hrobu položiti hodlá. Psal také na mne v příčině této dva listy, první sice
jen prostředně skrze mého bratra, druhý ale prosto, sloužící odpovědí na můj list, nímž
sem mu já na jeho první psaní odpovídal. Abys do jeho smýšlení, do stavu našich věcí
hlouběji nahlédnouti mohl, posílám Ti všecky tři listy ve věřném odpisu s tím záměrem,
abys je naším, ale jen naším, a takovým, kteří něco pro věc učiniti hotoví jsou i
učiniti mohou, sdělil a je o stavu věcí poučil.“List tento obsahuje i ďalšie plány Štúrove, ako ohľadom obrany stolice bratislavskej,
tak i ohľadom literárnych jeho podnikov, ktoré však do tohoto časového okresu nespadajú
a o ktorých ďalšie kapitoly budú jednať.[1]Vzkriesené sú k novému životu.Hurban pokladá novozaložený
časopis z r. 1881 za organické pokračovanie svojho, keďže jeho syn Vajanský s
Jozefom Škultétym (obidvaja boli vtedy redaktormi) zámerne mu dali názov Slovenské
pohľady.[2]po čom dávno už túžili, dobre vystihuje skutočnosť. Od r.
1860, keď Pavel Dobšinský vo svojom časopise Sokol I, 67 — 8, prvý raz verejne
nadhodil myšlienku vydať Štúrov životopis, až do zrušenia Matice slovenskej (1875)
Slováci stále túžili mať Štúrov životopis. Keďže na verejný súbeh nedošla nijaká
práca, výbor Matice slovenskej už r. 1867 vyzval Hurbana, aby sa pustil do práce.
Hurban hneď vtedy sľúbil napísať Štúrov životopis. Slovanský svět I, 1872, 258, v
noticke priniesol zprávu, že sa Hurban chystá napísať Štúrov životopis a že si
dáta k dielu, ako aj predplatky, žiada zasielať do Hlbokého. Vyzvanie zrejme
nevzbudilo väčší ohlas, keďže Hurban uverejnil svoju prácu až r. 1881 — 84 v
Slovenských pohľadoch, teda v časopise, hoci zbieranie predplatkov znamenalo
knižné vydanie diela.[3]Julia Caesara(100 — 44 pr. n. l.), najväčšieho rímskeho
štátnika a vojvodcu. Bol pôvodcom rímskej monarchie a zavraždili ho 15. marca 44
optimátski sprisahanci, prívrženci aristokratickej strany.[4]V tom epigrame na Modru, ktorý sa zachoval práve len tu, v
Štúrovom životopise od Hurbana.[5]Dualisticky pokojne znášajúca sa.Politická narážka na
rakúsko-uhorský dualizmus po tzv. vyrovnaní z r. 1867, podľa ktorého vládnucim
národom v rakúskej časti habsburskej ríše boli Nemci a v uhorskej polovici Maďari
(u obidvoch, pravdaže, len určité privilegované vrstvy).[6]nem.-slov. Pani matka, kde je soľnička?[7]nem.-slov. V kuchyni na poličke.[8]lat. Priateľ, kam kráčaš?[9]lat.-slov. Len tu, smerom k Harmónii.[10]lat. Modrania[11]Do príchodu Karola Štúra(1811 — 1851) Ľudovítovho
staršieho brata, ktorý bol v r. 1839 — 1846 profesorom a riaditeľom malého
evanjelického gymnázia v Modre. V tom roku ho vyvolili za modranského slovenského
farára (v meste bol aj nemecký evanjelický sbor) a ním bol až do smrti. Bol dobrý
pedagóg, buditeľ, činný aj ako spisovateľ.[12]Juraj Bojislav Záborský(1816 — 1844), zo Závodia pri
Žiline, študent bratislavského ev. lýcea, člen tamojšej slovenskej Spoločnosti.
Zomrel mladý ako advokát. V Tatranke (1842 — 45) mal väčší príspevok o Srbsku v
19. storočí.[13]Dni jeho veľkých bolestí.Podrobnosti o tom zachoval
modranský mešťan Daniel Lačný v Príspevku k životopisu Ľudovíta Štúra (Slovenské
pohľady XIX, 1899, 12 — 17; pretlačené v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi,
SVKL, Bratislava 1955, 343 — 51).[14]V deň pohrebu Ľudovíta Štúra, 16. januára 1856. Okrem
spomenutého príspevku D. Lačného porov. o tom aj zprávu Jozefa Ľ. Holubyho (v
knihe Súčasníci… na str. 352).[15]Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom jeho národa,
utrápil sa vo vyhnanstve v Těšíne, kde býval od jesene r. 1867. Zomrel v Těšíne už
26. marca 1870.[16]Karel Hynek Mácha(1810 — 1836), veľký český básnik, otec
modernej českej poézie, zakladateľ českého romantizmu.[17]Stanko Vraz(vlastným menom Jakob Fras, 1810 — 1851),
rodom Slovinec, význačný chorvátsky básnik a buditeľ.[18]Michal Obrenović III.(1825 — 1868), od r. 1840 do r. 1842
a potom znova od r. 1860 do r. 1868 srbský panovník. Štúrov priaznivec a
podporovateľ.[19]Danilo Petrović Njegoš(1826 — 1860), prvé svetské knieža
Čiernej Hory. Panoval od r. 1852 a usiloval sa reformovať svoju zaostalú krajinu.
Hurban uvádza všetkých piatich najmä i preto, že všetci umreli v mladom veku,
takže i z tejto stránky ich mohol vhodne prirovnať k Štúrovi.[20]Čo filológa slovanského.Dnešní jazykovední odborníci z
tejto stránky veľmi priaznivo hodnotia Štúra, takže Hurbanova charakteristika je
správna.[21]nekrižujú sa pred slovenskou knihou, pod čím Hurban
rozumie zaznávanie slovenskej literatúry zo strany šovinisticky naladených českých
ľudí, ktorí nehľadeli na obsah, ale stačilo im, keď kniha bola v „slovenském
nářečí“.[22]Dr. František Ladislav Rieger(1818 — 1903), svojho času
významný český politik, hlavný predstaviteľ konzervatívnej buržoázie
(Staročechov).[23]Dr. Karel Sladkovský(1823 — 1880), český politik, najprv
radikál, potom demokratický federalista, propagátor slovanskej vzájomnosti.[24]Fraňo Deák(1803 — 1876), maďarský politik, za maďarskej
revolúcie umiernený liberál, kompromisný k habsburskej vláde. Potom sa stal vodcom
kompromisnej strany maďarskej a ako taký spolupracoval na vyrovnaní z r. 1867,
zabezpečujúcom v habsburskej monarchii nadvládu Nemcov a Maďarov nad väčšinou
ostatných národov.[25]Koloman Tisza(1830 — 1902), maďarský politik, vodca
liberálnej strany, v r. 1875 — 1890 ministerský predseda. V maďarskej zahraničnej
politike hlásal totožnosť maďarských záujmov s pruskými a vo vnútornej politike
presadzoval zvýšenú maďarizáciu.[26]Benjamin Kállay(1839 — 1903), maďarský štátnik, dlhoročný
rakúsko-uhorský spoločný minister zahraničných vecí, najvyšší administrátor
obsadenej Bosny a Hercegoviny, znalec východných pomerov.[27]Max Falk(1828 — 1908), maďarský publicista, spisovateľ a
politik, dlhoročný redaktor Pester Lloydu.[28]Bar. Ivor Kaas(1842 — 1910), maďarský publicista a
politik, spolupracovník viacerých veľkých novín.[29]odriekať sa Slovákovmala byť dočasná taktika v
česko-maďarskom spojenectve, ku ktorému však ani nedošlo pre príliš rozdielne
záujmy obidvoch partnerov.[30]Gr. Ján Harrach(1828 — 1909), veľkostatkár s celkom
českým vzdelaním. Stál dlho v popredí českého národného života, najmä vo Viedni, a
to aj života politického a hospodárskeho.[31]Adolf Heyduk(1835 — 1923), profesor reálky v Písku, český
básnik, plodný spisovateľ, veľký priateľ Slovákov (Cymbál a husle, 1876 a
i.).[32]Rudolf Pokorný(1853 — 1887), český básnik a spisovateľ,
horlivý propagátor slovensko-českej spolupráce (Knihovna československá: básne
Jána Bottu, Literatúra na Slovensku Jaroslava Vlčka; Z potulek po Slovensku, 1883,
1885 a i.).[33]Karel Havlíček Borovský(1821 — 1856), veľký český
pokrokový spisovateľ, novinár a politik.[34]Karel Milan Lambl(1823 — 1894) bol český hospodársky
spisovateľ, národohospodársky odborník. Jeho bratdr. Vilém Dušan
Lambl(1824 — 1895), lekár, univerzitný profesor, bol význačný vedec
a odborný spisovateľ.[35]Juraj Palkovič(1769 — 1850), dlhoročný profesor
slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, zástanca bibličtiny a starého
českého „bratrského“ pravopisu. Inak užitočný ako záštitník štúrovcov.[36]Alois Vojtěch Šembera(1807 — 1882), český historik a
jazykovedec, najprv profesor na stavovskej akadémii v Olomouci, potom na
univerzite vo Viedni.[37]Videli sa byť národom dezavovanými.Hurban tu zjednodušuje
skutočnosť, keďže r. 1848 aj Havlíček, aj jeho spoluredaktor Národných novín
(českých) Vilém D. Lambl boli politicky na jednej platforme so Štúrom. Porov. o
tom cenné údaje v príspevku Zdenky Sojkovej: Ľudovít Štúr a město Praha (Slovenská
literatúra I, 1954, 339 — 54).[38]František Zach(1807 — 1892), rodák z Brna, zúčastnil sa
r. 1831 na poľskom povstaní a potom bol do r. 1848 agentom kn. Adama Czartoryského
v Belehrade. Viedol druhú slovenskú výpravu r. 1848 — 49. Neskôr bol srbským
generálom, riaditeľom vojenskej akadémie v Belehrade.[39]Bedřich Bloudek(1815 — 1875), tiež Moravan, ako aj Zach.
Organizoval ako vojenský odborník prvú aj druhú slovenskú výpravu (septembrovú r.
1848, resp. zimnú r. 1848 — 49). Umrel ako penzionovaný podplukovník v
Chorvátsku.[40]Matěj Mikšíček(1815 — 1892), moravský buditeľ, český
spisovateľ, bol nielen účastníkom, ale aj kronikárom druhej slovenskej
výpravy.[41]Bernard Janeček(1814 — 1887), rodom z Čiech, prezvaný
„Žižka“, človek dobrodružnej povahy, vojenský vodca v prvom slovenskom povstaní. V
druhom účinkoval samostatne, ako pripomína aj Hurban (kooperoval s vojskom
podmaršala Baltazára Simunića). O jeho populárnosti, rýchlom vzostupe i páde
podrobne píše dr. Karol Goláň v Slovenských pohľadoch (XLIV, 1928, 642 —
70).[42]Daniel Jaroslav Borik(1814 — 1899), člen bratislavskej
Štúrovej družiny. R. 1847 bol ev. farárom na Vrbovciach, v Nitrianskej. V
revolučnom období bol prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii bol
slúžnym (náčelníkom okresu) a napokon železničným úradníkom.[43]V obživenom vnove časopise.Hurbanova zmienka sa síce
týkala pôvodu Slovenských pohľadov z roku 1881, ale teraz má už čitateľ možnosť
siahnuť aj na reedíciu vlastného časopisu Hurbanovho (z r. 1958).[44]Synovi a jeho priateľom.Roku 1881 Slovenské pohľady
redigovali Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty, ich vydavateľom a
nakladateľom bol Pavel Mudroň, takže Hurbanove slová o priateľoch môžu sa týkať
predovšetkým Škultétyho a Mudroňa, po jeho synovi najbližšie zainteresovaných na
Pohľadoch.[45]Obrazy opravdové zo života.Hurban písal Štúrov životopis
v čase, keď bol konzervatívnymi kruhmi uznávaný za vodcu a reprezentanta Slovákov.
Ideove bol vtedy už dávno konzervatívcom, ktorý neznášal, aby niekto „rezoníroval
o liberalizme“. Táto ideológia, pochopiteľne, podfarbuje aj jeho rozprávanie, na
čo netreba zabúdať pri čítaní a čo treba prijímať hodne kriticky.[46]Samuel Štúr(1789 — 1851), pochádzal z Lubinej. V Uhrovci
bol učiteľom od r. 1812. Prešiel ta z Trenčína.[47]Anna Štúrová rod. Michalcová(1790 — 1853), pochádzala z
Trenčína, kam prešla bývať po manželovej smrti. V Trenčíne aj umrela a tam ju
pochovali.[48]lat. Roku 1815 pokrstený bol Štefanom Šimkom, slova božieho kazateľom ctenej
evanjelickej cirkvi v Zay-Uhrovci, pod radovým číslom 95 dňa 29. októbra Ľudovít;
rodičia: Samuel štúr, Anna Michalcová, učiteľ v Zay-Uhrovci; kmotrovia: Ján Kiš s
manželkou Alžbetou; Michal Šimko s manželkou Annou; Anna Peťková, manželka Štefana
Šimku, sl. b. kazateľa, a Mária Hnátková.[49]Matej Szvatý(1805 — 1871), rodom zo Senice, bol od r.
1840 ev. farárom v Uhrovci, kam prešiel z Horných Zeleníc. V Uhrovci účinkoval až
do smrti. Mal dva príspevky v autonomistickom Evanjeliku (1863 — 64), z čoho
vidieť, že stál bokom od slovenských národných snáh.[50]Ján Zúbek(1745 — 1824), bol ev. farárom-seniorom v
Trenčíne[51]František Palacký(1798 — 1876), český historik a
buržoázny politik. Z Trenčína prešiel r. 1812 na ďalšie štúdiá na bratislavské
lýceum. Viacročný tunajší pobyt mal preňho veľký význam.[52]Jozef II.(1741 — 1790), od r. 1780 panovník habsburskej
monarchie. Uskutočňoval osvietenský absolutizmus (jozefinizmus). Jeho tolerančný
patent z r. 1781 pripúšťal len obmedzené vykonávanie protestantských bohoslužieb,
ale i tak bol veľkou úľavou a pokrokom v pomere k predchádzajúcej násilnej
rekatolizácii.[53]Nástin životopisu Fr. Palackého. Na oslavu dokonání Dějin národu
českého.SepsalDr. J. Kalousek.S podobiznou.
V Praze u Vilímka 1876. Str. 6.[54]Samuel Štúr(1818 — 1861), bol najprv kaplánom a od r.
1847 do smrti ev. farárom v Zemianskom Podhradí, v Trenčianskej. Bol aj literárne
činný.[55]Ján Štúr(1827 — 1905), buditeľ, zúčastnil sa na
slovenskom povstaní a po revolúcii venoval sa úradníckej dráhe. Bol prísediacim
súdu v Trenčíne a neskôr v Rábe (Győr). Bol aj literárne činný (zanechal
rozpomienky na sestru a na brata Ľudovíta, čo oboje znova vyšlo v už spomenuteej
knihe Súčasníci…). On vydal aj posledné číslo Štúrových Slovenských národných
novín.[56]Karolína Štúrová(1826 — 1859), jediná sestra Ľudovítova.
Viedla bratovi domácnosť v Bratislave, potom žila s rodičmi a na sklonku života
bola u brata Janka vo Fiľakove, kde aj umrela.[57]Ján Kissbol v školskom roku 1835/36 treťoročným filozofom
na bratislavskom lýceu. Mal vtedy dvadsať rokov. V rokoch 1864 — 1878 uverejnil
rad hospodárskych príspevkov v Obzore.[58]Samuel Melfelber(1814 — 1847), bol tiež študentom
bratislavského ev. lýcea (v škol. roku 1832/33 bol tam primánom, študentom
najvyššieho ročníka). Bol kaplánom v Trenčíne a od r. 1838 do smrti ev. farárom v
Púchove.[59]Žigmund Melfelber(1843 — 1923), buditeľ, advokát v
Martine[60]Krásne dni a hodiny.Je to 2. — 4. sloha básne Majže sa dobre, kraj (Básne, 1954, 285 — 6).[61]Jako ťa tu, lipka, samotnú necháme.Celý text básne s tým istým nadpisom (Básne, 1954, 287).[62]Jedni pošli svetom:Ľudovít Štúr žil v Modre, jeho brat Samuel v Zemianskom Podhradí, kde bol farárom. Najmladší ich brat Janko bol štátnym úradníkom postupne na viacerých miestach.[63]Jednoho v Sobotnom, vieš, nič viac nebolí.Sobotné je názov uhrovského cintorína, kde bol pochovaný autorov otec Samuel Štúr, životom ťažko skúšaný.[64]a druhý tam leží na modranskom poli, autorov brat Karol, tiež už nebohý[65]I tamto hen za horami.Je to 3. — 5. sloha básne Do smutných dní žitia môjho (Básne, 1954, 292).[66]Spevy a piesneĽudovíta Štúra. V Prešporku. V tlačiarni predtým Schmidovej, 1853. Str. 120 a nasl.[67]Tu na výškach otvorených.Sú to posledné štyri verše básne Na výšinách (Básne, 1954, 275).[68]Spevy,str. 110.[69]Desaťletého stupnivého žiactva a študentstva.Hurban tu
rozumie pod žiactvom národnú školu (dve triedy, dva roky) a pod študentstvom
latinskú školu (tri triedy, šesť rokov) a takzvaného humaniora (klasické reči,
jedna trieda, ale dva roky). Tento učebný rozvrh platil na lýceu v Bratislave od
r. 1815.[70]V triede, poviem, logiky alebo fyziky.Po zayuhrovskom
učebnom pláne (1841 resp. až 1845) logikou sa rozumel prvý a fyzikou druhý ročník
filozofie, najvyššej lyceálnej triedy. Po fyzike nasledovalo právo (dva roky) a
teológia (dva roky), kde sa prednášala už vysokoškolská látka.[71]starý Zay, Imrich, otec Karolov; syn sa preslávil ako
generálny dozorca cirkvi nesmiernym maďarizátorským fanatizmom.[72]Karol Modrány st.(aj Modrányi), prispieval do časopisov
(nem., maď. aj slov.) hospodárskymi článkami.[73]A s ňou i synov a dcéry.Karol Modrányi ml. (1830 — 1864)
študoval na bratislavskom lýceu, za revolúcie bol dôstojníkom slovenských
dobrovoľníkov. Potom bol slúžnym a naposledy prísediacim urbárskeho súdu. Umrel v
Prievidzi. Vie sa aj o jeho mladšom bratovi Ľudovítovi Jozefovi (nar. r.
1839).[74]Jedna stala sa ženou… Janka Kráľa.Bola to Mária, v čase
sobáša (7. apríla 1851) 17-ročná.[75]sto šesťdesiat zlatých šajnových, totiž papierových a nie
strieborných. Medzi nimi bol značný kurzový rozdiel, lebo 1 zl. v striebre bol až
21 zl. v šajnoch. (Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nem. názvu papierových
peňazí.)[76]Nech teraz ide so sedemdesiatimi zl. do Rábu žiak.Hurban
tu valorizuje šajnové zlaté na zlaté rakúskej meny, platné v čase písania Štúrovho
životopisu.[77]maď. „Slovenské šteňa“.[78]Ladislav Pauliny(1815 — 1906), ev. farár v Prietrži,
buditeľ a literát (cirkevný historik, satirik aj básnik).[79]Karol Stelczer(1813 — 1876), autor príležitostnej kázne a
dvoch veľmi slabých učebníc, takže Hurbanova charakteristika je priliehavá.[80]Syntaxistu I. triedu, zodpovedajúcu (len približne)
neskoršej piatej gymnaziálnej triede. To znamená, že Ľudovíta otec tak pripravil
doma, že už v Uhrovci prešiel stupňami donatistu a gramatistu (každý ten stupeň
riadne trval dva roky). Podobné stupne boli aj na iných vidieckych školách.[81]Karol Jehringbol synom uhrovského horára Viliama
Jehringa. V škol. r. 1829/30 bol syntaxistom na bratislavskom lýceu (bol vtedy
štrnásťročný) a v škol. r. 1832/33 bol členom slovenskej Spoločnosti na lýceu v
Bratislave.[82]klasickými štúdiami, latinskou a neskoršie gréckou rečou,
ako aj dejinami a literatúrou Rimanov a Grékov.[83]Príklad tento potvrdzuje, ako odôvodnené je pokračovanie pospolitého ľudu
slovenského, ktorý i keď sa medzi cudzie národy presťahuje, svoju národnosť
neodhadzuje, ale v nej vedie rodinný život; kdežto vzdelanejší, ku škode národa a
svojich vlastných dietok, sklonní sú, bohužiaľ, národnosť a reč svoju zahodiť a
pripojiť sa k cudzej. Pecov otec nevedel, že syn jeho ťažkou prácou bude musieť to
si vymáhať, čo z domu rodičovského ľahkou vyniesť mohol.[84]Hurban neskoršie (Slov. Pohľ. I, 1881, 218) tu uvedené poopravil a doplnil
takto:V prvom zošite (Slov. pohľ., I, 1881) na strane 65 stojí mýlne o Júliusovi
Pecovi, že zomrel a mal za manželku dcéru superintendenta Ľud. Gedulyho; toto
všetko platí o mladšom jeho bratovi, Ernestovi, bývalom farárovi v Harkau. Náš
Július žije dosiaľ ako farár v Poľnom Birincoku (M. Berény). A ako hovorí sa v
slovenskom porekadle, že ten dlho bude žiť, koho vykríkne povesť za zomretého, tak
nech mu Boh dá dlho nosiť meno drahé a pamiatku svätú blahoslaveného otca jeho
Leopolda. My snažne prosíme ctené čitateľstvo, podávať nám podobné opravy a vôbec
dôležité zprávy, týkajúce sa črtov týchto životopisných.Hlboké, 5. apríla 1881.Dr. J. M. Hurban.[85]lat. A čo budeš prirodzenosť aj vidlami vyháňať, predsa stále sa bude vracať
(Horácius).[86]Leopold Pec(Petz, 1794 — 1840) bol farárom v Rábe (Győr)
v r. 1821 — 29, potom bol farárom v Šoproni[87]Nireďháza, v Sabolčskej stolici,Čaba(Békéscsaba) v Békešskej stolici,Sarvaštiež v Békešskej
stolici, všetko mestá (okresné a Nireďháza stoličné). Všetky tri sú v dnešnom
Maďarsku.Stará Pazovaje okresné mestečko v
Juhoslávii.[88]Zrovnaj „Slov. pohľady“ I. zv. 3. str. 113 a nasl. R. 1851.[89]Josef Dobrovský(1753 — 1829), vynikajúci český vedec,
osvietenec, lingvista, ktorého oprávnene menujú patriarchom slavistiky.[90]Aká bola tá našich Štúrovcov.Hurban tu uvádza šesť
slovenských bratiských dvojíc. OĽudovítovi Štúrovipíše, s
jeho bratom Karolom sme sa už oboznámili.Ján Chalupka(1791
— 1871), ev. farár v Brezne, známy slovenský satirik (divadelné hry a román
Bendeguz, 1841) mal mladšieho brataSama(1812 — 1883), ev.
farára v Hornej Lehote, vo Zvolenskej. Samo Chalupka je klasikom slovenskej
poézie.Michal M. Hodža(1811 — 1870), ev. farár v Lipt.
Mikuláši, buditeľ a spisovateľ, jeden z trojice uzákoňovateľov spisovnej
slovenčiny (Štúr, Hurban, Hodža), mal mladšieho brataOndreja(1819 — 1888), ev. farára v Sučanoch (Turiec), aj literárne činného.[91]Daniel Lichard(1812 — 1882), ev. farár, profesor ev.
lýcea v Banskej Štiavnici a napokon novinár a spisovateľ (najprv vo Viedni, potom
v Skalici) bol prvotriednym popularizátorom prírodných vied. Jeho mladší bratĽudovít(1823 — 1866), ev. farár v Skalici, bol tichým
slovenským buditeľom. BratiaGodrovcisúMichal(1801 — 1874), profesor a riaditeľ ev. nižšieho
gymnázia v Novom Vrbasi (Báčka, dnešná Juhoslávia), aSamuel(1806 — 1873), ev. farár v hontianskych Prostredných Plachtinciach. Obidvaja boli
aj literárne činní. Michal je známy ako pravopisný novotár, pomerne úspešný, aj
ako pracovník na slovenskej terminológii (vcelku sa mu nevydarila), Samuel bol
básnickým napodobňovateľom Jána Kollára a autorom množstva epigramov. Okrem toho
obidvaja mali aj iné príležitostné príspevky. Braxatorisovci súKarol(1806 — 1869), ev. farár v Hontianskych Tesároch,
cirkevný spisovateľ, a jeho mladší bratOndrej(1820 — 1872),
ev. farár v Radvani, básnik-klasik Andrej Sládkovič.[92]Josef Jungmann(1773 — 1847), popredný český buditeľ,
zakladateľ novočeskej spisovnej reči[93]Jan Svatopluk Presl(1791 — 1849), český buditeľ a
prírodovedec, profesor mineralógie a zoológie na univerzite v Prahe, zakladateľ
českej prírodovednej literatúry.[94]Karel Slavoj Amerling(1807 — 1884), lekár, filozof,
pedagóg a prírodospytec český. Mal mnohostrannú a v mnohých smeroch priekopnícku
prednáškovú a literárnu činnosť.[95]Quintus Horatius Flaccus(65 pr. n. l. — 8 po n. l.), rím.
básnik, autor útočných veršov, ód, lyrických básní a básnických listov, popredný
člen literárneho krúžku Maecenasovho.[96]Publius Vergilius Maro(70 — 19 pr. n. l.), jeden z
najväčšich rímskych básnikov, autor pastierskych idýl, didaktického eposu o
roľníctve (Georgica) a najmä národného eposu Aeneis.[97]Gaius Plinius Secundus(23/4 — 79 n. l.), rímsky
polyhistor, autor encyklopedického diela Prírodné vedy (Naturalis historia) a
rôznych nezachovaných diel, najmä dejepisných.[98]starý Kalendár Palkovičov.Mal obšírny názov Větší a
zvláštnější Nový a Starý Kalendář a vychádzal od r. 1805 až do r. 1848. Vydávaný
zastaralým pravopisom a dosť staromódny aj obsahom, jednako len bol užitočný a
šíril vedomosti v kruhu svojich čitateľov.[99]Obzor Lichardovbol veľmi dobrý hospodársky časopis.
Vychádzal od r. 1863 nepretržite, takže dosiahol za Licharda dvadsať ročníkov a po
jeho smrti vyšli ešte ďalšie štyri ročníky. Nadväzoval naň názvom Salvov Obzor (od
r. 1889 ďalej).[100]sveta grécko-románskeho, vlastne rímskeho. (Autor zrejme
prehliadol, že ide o slovenský text, takže podľa lat. „romanus“ (rímsky) napísal
„románskeho“, i keď myslel „rímskeho“.)[101]Zrovnaj:O národních písních a pověstech plemen
slovanskýchod Ludevíta Štúra. V Praze 1853 v komisii u Fr. Řivnáče.
V Novočeské Bibiliotéce, vydávané nákladem Českého Musea. Číslo XVI.[102]Na lýceu požunskom.Hurban používa tu srb.-chorv.
pomenovanie Bratislavy (Požun), ostatne veľmi blízke maď. Pozsony.[103]milom Záhorí, rozumej trenčianskom, kde ležalo aj Štúrovo
rodisko Uhrovec[104]Rok školský 1829/30.Bol to Ľudovítov prvý rok v
Bratislave. Podľa lyceálnej matriky (str. 537) prišiel na lýceum 4. septembra
1829. Zákony lýcea podpísal pod. č. 71 ako „Staur Ludovicus“, trinásťročný.[105]komersami(lat.), študentskými posedeniami. Hurban pekne
pripomína ich odlišnosť od dovtedajších posedení, pestovaných len pre
zábavu.[106]lat. Radujme sa teda. (Prvý verš latinskej študentskej piesne.)[107]nem. Džbánkového piva.[108]Ján Caltýk, vlastne Štefan Caltík. (Ako Štefan je zapísaný
aj v lyceálnej matrike, str. 489, aj na početných miestach Pamětnice… študentskej
Spoločnosti a Schematismus generalis… Jána Kollára z r. 1838 ho tiež uvádza ako
Štefana; vtedy bol ev. učiteľom v Horných Zeleniciach.) Bol rodom z Myjavy a
zomrel r. 1849 ako učiteľ vo Vrbovom. Nebol literárne činný.[109]Ján Trokan(1810 — 1894), ev. farár v Kostolnom, dosť
plodný aj ako literát. Napísal dlhú báseň Mijava s novim vekom (1851), využívajúc
v nej domáce nárečie (bol rodom Myjavec).[110]Samuel Babylon(1806 — 1866), bol ev. farárom v Silbaši
(Báčka). Buditeľ, ale okrem jednej básne v Plodoch… (1836) nezanechal po sebe
pamiatku v literatúre.[111]Matej Holkozomrel ako ev. farár na Rimavskej Bani r.
1881. Nevynikol ani ako buditeľ, ani literárne.[112]Jozef Klimáček, správne Ján. Bol rodom zo Starej Turej a
na lýceum prišiel v škol. roku 1822/23 zo Skalice. Mal v Plodoch… jednu báseň, bol
neskoršie medikom, ale potom zapadol kdesi, takže nieto o ňom ďalších
údajov.[113]Juraj Ježkovyskytuje sa v Pamětnici… študentskej
Spoločnosti, ale nič bližšieho sa o ňom nevie.[114]Šulekovciboli bratia, synovia Jána Šuleka, ev. farára v
Sobotišti. Michal bol už v škol. roku 1820/21 študentom bratislavského lýcea.
Neskoršie bol lekárom v Slavonskom Brode (terajšia Juhoslávia). Bohumil Šulek bol
Michalov mladší brat a v škol. roku 1826/27 podpísal pod č. 5 knihu zákonov lýcea
ako šestnásťročný. Neskôr bol tiež lekárom a r. 1838 vydal vo Viedni latinskú
dizertáciu o lipe (tu je podpísaný ako Godofred Anton). Šulekovci tiež zapadli pre
Slovákov, takže o ich ďalších rokoch nemáme zpráv.[115]Michal Hlaváček(1803 — 1885) bol profesorom ev. lýcea v
Levoči a tam mal pri slovenskej študujúcej mládeži obdobný zástoj ako Palkovič v
Bratislave. Ináč literárne činný nebol a rodina sa mu ponemčila.[116]Daniel Sloboda(1809 — 1888), Skaličan, ev. farár na
moravskej Rusave, s Hurbanom zošvagrený (ich manželky boli sestry), bol významný
buditeľ, písal básne aj články, no najznámejší je ako botanik (Rostlinství,
1852).[117]Juraj Moštenan(1811 — 1897), ev. farár v zadunajskom
Orosláne, odkiaľ ho vyštvali pre „panslavizmus“. Cez revolúciu ho dosadili na
Hurbanovu faru v Hlbokom, pravda, musel mu po jeho návrate ustúpiť, takže dlhší
čas bol bez miesta.[118]Juraj Kmeť(Kmettyi Georg) prišiel v škol. roku 1826/27 na
bratislavské lýceum z Kežmarku. Bol vtedy sedemnásťročný, syn roľníka z liptovskej
Sielnice.Juraj Kmeť(Kmethy Georg) bol v škol. roku 1830/31
sedemnásťročný (teda mladší od predošlého Juraja Kmeťa a či Kmetiho), bol syn ev.
farára z Pokoradze a do Bratislavy prišiel z rožňavského gymnázia.[119]Janko Šafárik(1814 — 1876), synovec Pavla J. Šafárika,
lekár, zakotvil medzi Srbmi, najprv v Novom Sade a od r. 1843 v Belehrade, kde bol
profesorom na lýceu a vedúcim múzea. Bol významný vedec a závažný srbský buditeľ.
Jeho rodina sa celkom posrbštila.[120]Karol Ehn(umrel r. 1892) bol ev. farárom v Bardejove. Bol
syn remeselníka z Ratkovského Bystrého a v škol. roku 1829/30 prišiel ako
dvadsaťjedenročný z Banskej Štiavnice ďalej študovať do Bratislavy. Bol tichým
buditeľom.[121]Peter ŠramkoaPeter Slopovskýcelkom
zapadli v živote. Nateraz nevieme o nich ani toľko, ako o Šulekovcoch alebo o
dvoch Kmeťovcoch.[122]Fridrich Martinekbol syn trenčianskeho ev. učiteľa a v
škol. roku 1828/29 bol šestnásťročný. Do Bratislavy prišiel z modranského ev.
gymnázia. O jeho neskorších rokoch tiež nemáme dáta.[123]o budúcom slovenskom Pindarovi a Horácovi, je to lichotivé
prirovnanie. Pindaros (522 — 442 pr. n. l.) bol najpoprednejší medzi gréckymi
lyrikmi. Horác (už oboznámený) bol zase popredný predstaviteľ rímskej literatúry
za čias cisára Augusta.[124]jeho ód a elégií(gréc.), čiže lyrických básní vznešeného
slohu a obsahu, resp. žalospevov.[125]Slávy dceramala vtedy ešte len tri spevy (podľa vydania z
r. 1824), takže chýbal jej štvrtý a piaty spev (slovanské nebo a slovanské peklo),
ktorý pribudol až vo vydaní z r. 1832.[126]Jehring, myslím, že stále študoval tamže.Tento údaj je
správny, lebo Jehring, o rok starší od Ľudovíta Štúra, prišiel na bratislavské
lýceum v škol. roku 1829/30, čiže v tom istom roku, keď aj Štúr. Ešte ho trošku aj
predbehol, lebo prišiel už 30. augusta, kým Ľudovít prišiel až 4. septembra
1829.[127]od Matiáša kráľa(Mateja Huňada, inak Korvína, 1443 —
1490), uhorského kráľa v r. 1458 — 1890. „Právo“ neplatiť mýto, bolo, pravda, len
pomyselné, neskutočné, ale študenti tým viac dali naň.[128]komandoval hajdúcha, prikazoval zriadencovi. (Inak bol
hajdúch názov pre vtedajšie policajné orgány, zaostávajúce službu veľmi
primitívne.)[129]lat. Nech žije (živio)[130]súc členom bibliotéky a spoločnosti slovenskej.V škol.
roku 1828/29 boli položené základy pre osobitnú študentskú knižnicu na lýceu, z
ktorej sa od r. 1830 rozvíjala študentská Společnost česko-slovanská v Prešporku,
neskorší základ štúrovského pohybu.[131]oddal sa ekonómii(gréc.) hospodárstvu, rozumej
praktickému, ktoré sa začínalo pisárstvom[132]lat. Pred seba[133]lat. Zbohom (rozlúčka)[134]Zrovnaj Šafárikove „Starožitnosti“, str. 831, kde slávny dejepisec uvádza
Hermanna Contracta od r. 1042, mesto toto Brecisburgom menovavšieho[135]Bretislavsburg(nem., mesto Bretislavovo). O etymológii
mena (pochádza od Slováka Braslava) por. príspevok prof. dr. Jána Stanislava:
Bratislava — Prešporok — Pressburg — Pozsony (Slovanská Bratislava I, 1918, 22 —
46).[136]Břetislavy v pruskom Sliezsku, je to Vratislav, dnes
Wrocław[137]Nálezca tejto zabudnutej „starej matere“.Narážka na
Vergilia: „Antiquam exquirite matrem“ (vyhľadajte si starú matku).[138]Zrovnaj „Conspectus Republicae Litterariae in Hungaria & a Paulo Vallaszky.
Editio altera.“ Budae 1808. Pag. 109. „Urbem hanc Posoniensem Matthias Rex
Histropolim etiam identidem vocitabat“ (lat. Prehľad literatúry v Uhorsku atď. od
Pavla Wallaszkého. Druhé vydanie. V Budíne r. 1808. Str. 109: Kráľ Matej toto
bratislavské mesto volal tiež Histropolis.); ako menuje Prešporok i bula pápeža
Pavla II., daná k prepoštovi Sombergovi a kapitole bratislavskej: „dilectis filis
Praeposito et Capitulae Ecclesiae S. Martini, Histropolitani salutem etc.“ (lat.
Milovaným synom prepoštovi a kapitularovi chrámu svätého Martina v Bratislave
pozdravenie atď.)[139]Istropolis(gréc.), Isterské (Dunajské) mesto. Ister bol
staroveký názov dolného Dunaja.[140]„Studia generalia“, lat. Hlavné štúdiá; iný názov tejto
prvej bratislavskej univerzity bol Academia Istropolitana[141]lat. Navráti sa k pánovi, čo bolo predtým jeho.[142]Etnograficky korektné.Etnografiou (gréc.) tu autor
nerozumie národopis, ale to, že sa nemeckí Bratislavčania napospol učili
slovenčinu, reč svojho zázemia.[143]maď. Časopis bratislavského okolia.[144]Matej Bel(1684 — 1749), ev. farár najprv v Banskej
Bystrici, potom v Bratislave, riaditeľ bratislavského ev. lýcea, ktoré pozdvihol
na stupeň významnej školy. Bol plodný a veľavýznamný učenec slovenský, hoci
písaval napospol v cudzích rečiach a len tu a tam aj vo vtedajšej
bibličtine.[145]Michal Institoris Mošovský(1733 — 1803), ev. farár v
Bratislave, spisovateľ, dobrodinca svojho sboru, poručil bratislavskému lýceu
svoju (dosiaľ zachovanú) cennú knižnicu.[146]Gregor Dankovský(1784 — 1857), profesor na akadémii v
Bratislave, spisovateľ, známy ako spiatočnícky cenzor.[147]Pavel Szlemenics(1783 — 1856), profesor práva na
právnickej akadémii v Bratislave, uhorský právnický spisovateľ. Slovákom nebol ani
podľa pôvodu, ani zmýšľaním (bol usilovným členom Maďarskej akadémie vied), takže
sa neprávom dostal medzi ostatných mužov, ktorých tu Hurban spomína.[148]Fraňo Trentschensky(1757 — 1818), nemecký ev. farár v
Bratislave, pochádzal z Banskej Štiavnice, ale nebol nejaký mimoriadny zjav. Bol
dobrý kazateľ, v literatúre zanechal však len pár príležitostných cirkevných
publikácií. Nemožno ho pokladať za Slováka.[149]Gašpar Šulek(1788 — 1827), ev. farár v Tisovci, v
Nireďháze, od r. 1824 profesor teológie na lýceu v Bratislave. Dobrý pedagóg a
vedec, ktorý uverejnil iba niekoľko vecí. (Hurban ho mylne menuje Matejom, no
Matej bol jeho otec, tisovský farár, ktorý však neúčinkoval v Bratislave.)[150]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845), rodák z Turieho Poľa,
od r. 1817 do smrti profesor matematiky, prírodopisu a fyziky na bratislavskom
lýceu. Bol dobrý odborník a pedagóg, mládež ho mala veľmi rada.[151]Založenie ústavu pre reč a literatúru slovenskú.Autora tu
treba opraviť: najprv vznikol Spolek literatury slovenské, založený r. 1801 v
Bratislave. Po jeho zániku z majetku tohto spolku zriadili katedru reči a
literatúry slovanskej (tak znel jej názov) pri ev. lýceu, na ktorej účinkoval ako
profesor Palkovič. Až pri tejto katedre vznikla už spomenutá osobitná knižnica a
napokon došlo k zriadeniu študentskej Spoločnosti. (Formálny zánik Spoločnosti a
vznik Ústavu si objasníme neskoršie.)[152]Janko Kráľ(1822 — 1876), študent bratislavského lýcea,
významný slovenský básnik[153]Ján Matuška(1821 — 1877), buditeľ, stoličný úradník v
Dolnom Kubíne, autor hymny Nad Tatrou sa blýska.[154]Bohuslav Karol Šulek(1816 — 1895), r. 1838 natrvalo
zakotvil v chorvátskom prostredí, kde bol významným buditeľom a popredným
spisovateľom. Zo sadzača sa vypracoval na publicistu a vedca, doktora
filozofie.[155]Jozef Ľudovít Holuby(1836 — 1923), ev. farár v Pezinku,
plodný spisovateľ, historik a najmä botanik.[156]Dionýz Štúr(1827 — 1893), geológ, naposledy riaditeľ
ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, odborník európskeho významu, plodný autor
odborných kníh a príspevkov. (Nebol v nijakom príbuzenstve s Ľudovítom
Štúrom.)[157]Benjamín Pravoslav Čevenák(1816 — 1842), buditeľ, za
Štúrovho pobytu v Halle viedol bratislavský Ústav. Bol známy ako prísny
vychovávateľ mladších slovenských študentov, preto ho autor zaradil medzi
pedagógov.[158]Jozef Pavel Király(1810 — 1887), rodák z Nireďházy,
profesor a riaditeľ ev. lýcea v Banskej Štiavnici, nakoniec riaditeľ ev.
učiteľského ústavu v Šoproni. Mal latinské, maďarské, ale hlavne nemecké práce. K
Slovákom sa nehlásil, hoci nepatril ani medzi maďarských šovinistov.[159]Samuel Ormis(1824 — 1875), ev. farár v Nižnej Slanej,
profesor a občas aj riaditeľ slovenského ev. gymnázia v Revúcej, buditeľ a
spisovateľ, autor známej Výchovovedy (1871 a 1874).[160]August Horislav Škultéty(1819 — 1892), profesor a
riaditeľ revúckeho gymnázia, predtým a potom (po zrušení revúckeho gymnázia) ev.
farár, buditeľ a spisovateľ, bol praktickým pedagógom. Po Štúrovom a Červenákovom
odchode do Halle bol aj námestníkom Palkovičovým v Bratislave.[161]Ľudovít Grossmann(1818 — 1890), buditeľ, Sládkovičov
životopisec, profesor ev. gymnázia v Banskej Bystrici, bol úspešným praktickým
pedagógom.[162]Ctiboh Zoch(pôv. Timotheus Cochius, 1815 — 1865), buditeľ
a spisovateľ, bol ev. farárom v Jaseňovej (Orava). So Štúrom bol veľmi
spriatelený.[163]Ján Repický(1817 — 1855), rodom z Nového Tekova,
orientalista, súkromný docent peštianskej univerzity, člen korešpondent Maďarskej
akadémie vied. Jeho literárna činnosť bola len maďarská.[164]Viliam Pauliny-Tóth(1826 — 1877), buditeľ, mnohostranný
spisovateľ, politik, podpredseda starej Matice slovenskej, zaoberal sa aj
slovenským bájoslovím (mytológiou), pravda, nevedeckým spôsobom.[165]Karol Kuzmány(1806 — 1866), ev. farár v Banskej Bystrici,
neskôr superintendent (biskup) patentálneho dištriktu, priebojný buditeľ a plodný
spisovateľ, vydal nemecky spisy o cirkevnom a manželskom práve.[166]Daniel Bohumil Molnár(1819 — 1889), ev.
farár-superintendent v Prahe, český buditeľ a cirkevný spisovateľ. Skončil
filozofický a teologický kurz na ev. lýceu v Bratislave r. 1842. Písal si s
Hurbanom.[167]Ľudovít Hroboň(1817 — 1880), ev. farár v Sielnici,
buditeľ, mal celkom skromnú literárnu činnosť.[168]Alexander Boleslavín Vrchovský(1812 — 1865), rodák zo
Skalice, ako študent veľmi sľubný, najmä pre svoje organizátorské schopnosti;
neskoršie, keď sa stal popredným advokátom v Pešti, znamenal už veľmi málo pre
slovenský národný život.[169]Ľudovít Turzo(1827 — 1896), buditeľ, advokát v Banskej
Bystrici, činný aj literárne (zaujímal ho výskum slovenského jazyka), nebol takým
vynikajúcim právnikom ako Vrchovský alebo Mudroňovci.[170]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887), buditeľ, advokát v
Bratislave, významný obhajca v procesoch a obranca Slovákov proti maďarizátorským
nápadom (zavrátenie Grünwaldovho a Thébuszovho pamfletu),Pavel
Mudroň(1835 — 1914), buditeľ, advokát v Martine, vedúca osobnosť
Slovenskej národnej strany, zastával slovenský ľud proti niekdajším zemským pánom
v tzv. remanencionálnych sporoch (išlo o pozemky, ktoré mal ľud v držbe mimo
niekdajších urbárnych pozemkov a o ktoré ho chceli pripraviť
veľkostatkári).[171]Na oboch vysokých školách.Hurban nimi rozumie
bratislavské lýceum a tamojšiu právnickú akadémiu. Na lýceu — ako sme už uviedli —
prednášali sa aj vysokoškolské predmety, preto ho autor počíta za vysokú školu.
Právnická akadémia bola v Bratislave od r. 1784. Bola to vysoká škola, ktorú sem
preniesli z Trnavy.[172]traja juráti(lat.), pred r. 1848 skončení právnici, činní
v advokátskej praxi, keďže ešte nezastávali verejný úrad.[173]na Panenskej ulici, ktorá má to meno i dnes. (Nonnenbahn
je nemecké pomenovanie, dosl. Cesta mníšok.)[174]maď. Čo chcete?[175]Kvitlo lýceum.Začiatky evanjelickej školy v Bratislave
siahajú do r. 1606. r. 1656 škola mala už vlastnú novú budovu a názov gymnázia.
Lýceum malo skutočne skvelú minulosť a za Hurbanovho štúdia aj prítomnosť, takže
jeho slová neboli daromnou chválou.[176]Michal Gregusch(Greguss, 1793 — 1838), profesor v
Prešove, od r. 1833 do smrti profesor filozofie na lýceu v Bratislave. Jeho
zásluhou bola maďarčina vyučovacou rečou na lýceu.[177]kategórií logických(gréc.), základných foriem pojmového
spracovania skúseností vo vede o správnom myslení.[178]Ondrej Vandrák(1807 — 1884), od r. 1833 profesor na ev.
kolégiu (vysokej škole) v Prešove, kde prednášal viac predmetov, maďarský
spisovateľ a vedec.[179]jus naturaelat. prirodzené právo, podľa príslušnej teórie
malo svoje korene v ľudskom rozume, takže ho bolo možno objaviť bez akejkoľvek
známosti pozitívneho (v niektorej krajine skutočne platného) práva.[180]metafyzika, podľa idealistickej filozofie tá jej časť,
ktorá špekulovala o tom, čo je „mimo prírody“. Bola teda v priamom protiklade k
dialektike.[181]filozofia históriepremýšľala o podstate dejín a o
metódach dejepisu. Čo sa v Hurbanovom mladom veku pokladalo za vedu, je dnes,
pochopiteľne, dávno prekonané.[182]O generálnom konvente.V evanjelickej cirkvi niekdajšieho
Uhorska generálny konvent mal byť len zhromaždením všetkých štyroch
superintendencií (diecéz), ale v skutočnosti strhol na seba najvyššiu moc v
cirkvi. Keďže ho už v štyridsiatych rokoch ovládali šovinisti. Slováci mali k
nemu, ako ďalej uvidíme, oprávnenú nedôveru.[183]Michal Kováč-Martiny(1750 — 1829), ev. farár na Turom
Poli, od r. 1783 v Modre (najprv v nemeckom a od r. 1796 v slovenskom sbore), od
r. 1816 superintendent preddunajského dištriktu (cirkevného okolia, ako je u
katolíkov diecéza). Jeho syn bol pochvalne spomenutý Gabriel Kováč-Martiny.[184]konvent miestny(lat.), zhromaždenie cirkevného sboru (tu
bratislavského), rozhodujúce o všetkých sborových otázkach.[185]Matej Ševrlay(1783 — 1840), rodák z turčianskej
Bystričky, od r. 1827 do smrti profesor teológie na bratislavskom lýceu. Stal sa
predsedom študentskej slovenskej Spoločnosti koncom októbra r. 1834 a bol ním aj
cez nasledujúce dva roky.[186]Gramatiky maďarského jazyka.Podobné dielo nepoznáme, ale
vieme o latinskej poetike, ktorú vydal Ševrlay ešte r. 1822.[187]lat. Najmilší (najdrahší)[188]Vidz:Zpráva o ústave řeči a literatúry Československé v Prešpurku v
Uhřích. 1839.Zrovnaj časopis „Květy“ z r. 1839. Příloha č. VII. ze
dne 4. dubna 1839[189]Ján Grosz(1795 — 1839), rodom z Pezinka, od r. 1803 do
smrti profesor filozofie, dejín a náuky o rečníctve na bratislavskom lýceu. Bol
povestným znalcom latinčiny.[190]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850), bratislavský
Nemec, buditeľ uhorských Nemcov a Štúrov priaznivec, bol v r. 1817 — 1849
profesorom nemeckej reči a literatúry, profesorom v syntaxi (posledný stupeň
latinskej školy, po ktorom nasledoval humanitný stupeň) a napokon po Groszovej
smrti profesorom náuky o rečníctve a dejepisu. Bol nemeckým spisovateľom.[191]Štefan Tamaskó(1801 — 1881), bratislavský rodák, od r.
1838 bol profesorom v syntaxi na lýceu. Neskôr vyučoval nemčinu a od r. 1862 do
penzionovania vyučoval na bratislavskej ev. dievčenskej škole.[192]Seminár chovancov pre vyššie spolky.Lat. slovo seminár má
tu už prenesený význam, značí prípravu študentov pre vyššie spolky a najmä pre
bratislavský slovenský Ústav (vlastne pred ním ešte pre Spoločnosť).[193]do rétoriky a poetiky, alebo sekundy(lat.), druhej
triedy. Vtedajšie číslovanie išlo totiž zhora nadol, takže príma (prvá) bola
najvyššia trieda, a nie najnižšia, ako neskoršie na gymnáziách.[194]v elementáriách slavizmu(lat.), základoch slovanského
povedomia[195]mládež tried humanitných, vlastne toho stupňa (rétorika a
poetika). Filozofia (trojročný kurz) a teológia (dvojročný kurz) zahrnovali už
vysokoškolské predmety.[196]i do krúžkov vybraných v meste, čo pekne potvrdzuje aj
Heinrich Pröhle v príspevku Z cisárovej krajiny (v knihe Súčasníci…, 1955,
228).[197]Tri spoločnosti mládeže.Maďarskí študenti mali už od r.
1788 Magyar társaság (Maďarskú spoločnosť), ktorá však často len živorila a
prechádzala cez rôzne vývojové fázy. Zaujímavé je, že r. 1832 v jeseni stal sa jej
úradným predsedom profesor Matej Ševrlay, ktorý sa koncom októbra r. 1834 stal
predsedom slovenskej Spoločnosti. (Predsedom Maďarskej spoločnosti, pravda, zostal
Ševrlay len cez škol. rok 1832/33.) Základy nemeckej spoločnosti (mala niekoľko
mien) siahajú tiež do posledných rokov 18. storočia, ale ťažko zistiť, či a akú
činnosť vtedy vyvinula. R. 1819 začal potom svoju skutočnú činnosť Nemecký spolok
(Deutscher Verein) pod záštitou profesora Schröera. Obnovený spolok (od r. 1849)
účinkoval ďalej a jeho najskvelšou epochou bola polovica šesťdesiatych rokov 19.
storočia. To však už ďaleko presahuje náš rámec. Slovenská Spoločnosť bola
najmladšia, no vyvinula za čias Ľudovíta Štúra priam epochálnu činnosť (po zákaze
študentských spoločností už pod menom Ústavu), ku ktorej sa vo vysvetlivkách
budeme opätovne vracať.[198]Zo Štiavnice, Kežmarku, Levoče a z Prešova.V Banskej
Štiavnici, ktorá bola z uvedených miest najbližšia k Bratislave, bola tiež
významná evanjelická škola, gymnázium, na ktorom sa už od r. 1778 vyučovalo v
najvyššej triede (stupni), príme, filozofickým disciplínam. Názov lýcea tejto
škole úradne povolili až r. 1841. V Kežmarku bola tiež stará evanjelická škola,
ktorá už od r. 1596 zásobovala Spiš kňazmi a učiteľmi. V školskom poriadku z r.
1765 prichádzajú už aj v Kežmarku vysokoškolské predmety a r. 1805 sa z gymnázia
stáva úplné lýceum na spôsob bratislavského. Levoča, mesto s veľkým kultúrnym
významom v minulosti („Slovenský Norimberg“), malo od 16. storočia dobropovestnú
latinskú školu, ktorá v časoch Hurbanovej mladosti bola tiež lýceom, čiže mala
čiastočný vysokoškolský charakter. Prešovské kolégium (vysoká škola) premenilo sa
na evanjelický ústav zo starej mestskej školy r. 1531 a už r. 1667 bolo z nej
kolégium, na ktorom sa prednášali teologické a právnické predmety. R. 1811 dostalo
právnickú, r. 1852 teologickú akadémiu (fakultu) a napokon r. 1873 učiteľský
ústav, takže spolu s gymnáziom boli na ňom štyri ústavy.[199]lat. Čo sa týka národnosti.[200]z Dolniakov hrnuli sa beťári(maď.), darebáci, skoro až
ničomníci. Dolniaky sú maďarské dolnozemské kraje bývalého Uhorska.[201]Štefan Boleman(1795 — 1882), profesor v Lučenci, potom v
Banskej Štiavnici (1820 — 1840), kde vyučoval v syntaxi, bol od jesene r. 1840
prvým profesorom teológie na bratislavskom lýceu. Presadzoval na lýceu maďarčinu a
v cirkvi úniu medzi evanjelikmi a kalvínmi. Bol nepriateľom slovenských národných
snáh.[202]Ondrej Červenák(1825 — 1887), Benjamínov mladší brat,
buditeľ, bol banským úradníkom a neskôr účtovníkom martinskej účastinnej
Sporiteľne. Vypracoval Osem návrhov zákona, ktoré r. 1871 predostrel uhorskému
snemu Viliam Pauliny-Tóth, poslanec kulpínskeho volebného okresu.[203]Gustáv Grossmann(1813 — 1846), rodom z Pukanca, starší
brat už oboznámeného Ľudovíta, bol po štúdiách ev. kaplánom v Martine a potom v r.
1842 — 1846 tamže aj farárom.[204]Ján Maróthy(1814 — 1864), ev. farár na Českom Brezove
(Novohrad), a jeho mladší bratDaniel Maróthy(1825 — 1878).
ev farár na Ľuborečí, tiež v Novohrade, buditelia, obidvaja literárne činní. Väčší
význam z nich má Daniel, známy podľa toho, že jeho dcéra bola spisovateľka Elena
Šoltésová.[205]Karol Frndák, nar. r. 1815 v békešskom Sv. Ondreji
(Szentendre), syn Juraja Frndáka, notára na Dobrej Nive, vo Zvolenskej, prišiel
30. augusta 1833 z Banskej Štiavnice na bratislavské lýceum. V slovenskej
Spoločnosti bol knihovníkom a účtovníkom a r. 1836 (str. 120) ho Štúr spomína ako
vychovávateľa v Trenčíne, správne v Trenčianskej (v Záriečí, u Boršických).[206]Jozef Frndák, Karolov mladší brat, v škol. roku 1835/36
podpisoval knihu zákonov lýcea ako osemnásťročný. Bol vtedy v logike (prvý ročník
v stupni filozofie, čiže približne 7. gymnaziálna trieda). Hneď v tom roku sa stal
členom slovenskej Spoločnosti. Obidvaja Frndákovci sa potom stratili zo
slovenského obzoru.[207]Karol Raphanides(1814 — 1886), buditeľ na novohradskom
Veľkom Krtíši, kde bol do smrti ev. farárom na zapadnutej dedine, odmlčal sa po
prvom rozbehu v literatúre.[208]Imrich Blažkovič(1816 — 1884), rodák zo Sazdíc, buditeľ
bez literárnej činnosti, bol od r. 1846 do smrti ev. farárom na Drieňove, v
Hontianskej.[209]Ján Breznyik(nar. r. 1815 v Peštianskej, v Iklade, umrel
r. 1897) bol za celkom krátky čas aj členom slovenskej Spoločnosti, ale potom
natrvalo vplával do maďarských vôd. R. 1842 stal sa profesorom maďarskej reči a
literatúry v Banskej Štiavnici, kde bol potom od r. 1858 riaditeľom lýcea. Patril
medzi znášanlivejších odrodilcov.[210]Johann Friedrich Herbart(1776 — 1841), nemecký filozof,
profesor na univerzite v Göttingen, odporca nemeckej romantickej filozofie, ktorý
nazýval svoj smer realizmom.[211]Giuseppe Mezzofanti(1771 — 1849), taliansky kardinál,
znalec neobyčajného počtu rečí (ovládal ich údajne 70, okrem množstva nárečí). —
Pri Repickom (už oboznámenom) Hurban nezveličuje, mal skutočne neobyčajný rečový
talent.[212]Pavel Baraňaypochádzal z Novohradu. Podpísal zákony lýcea
v škol. roku 1836/37 ako osemnásťročný (bydlisko: Lučenec). Vo Výbore prací…
1836/37 (str. 180) zapísal sa medzi členmi Ústavu s uvedením miesta pôvodu:
Strehowa (nevedno či Horná, alebo Dolná). Vieme o ňom ešte to, že bol tajomníkom
výboru v študentskom Ústave.[213]Karol Priekopabol rodom Revúčan, z Gemera, podpísal
zákony lýcea v škol. roku 1835/36 ako devätnásťročný. Bol vtedy prvoročným
teológom a požíval štipendium Roth-Telekyanum. Zomrel zrejme ešte r. 1836, keďže
mu Spoločnosť venovala svoje mimoriadne zasadnutie 2. októbra 1836, kde okrem
iného programu povedal Ľudovít Štúr krátku smútočnú reč.[214]Ján Volko(1816 — 1837) z Liptovského Mikuláša, činný člen
Spoločnosti, bol teológom v Bratislave a zomrel začiatkom júla 1837 na suchoty.
Spoločnosť mu venovala 1. októbra 1837 smútočnú slávnosť a celý materiál z nej
vyšiel aj tlačou v Hronke II, 1837, 248 — 55.[215]Ján Ondruš, Lipták z Palúdzky, podpísal v škol. roku
1838/39 zákony lýcea ako dvadsaťjedenročný, bol vtedy prvoročným teológom. V Halle
na univerzite už chorľavel a zomrel u rodičov v marci r. 1845 na suchoty. Mal viac
básní v Jitřenke (1840).[216]Samuel Michalovičbol členom slovenského Ústavu v r. 1840
— 41. Pochádzal z Gemera, z Jelšavskej Teplice, v škol. roku 1838/39 podpísal
zákony lýcea ako devätnásťročný, vtedy bol teológom v prvom roku. Už v tom roku sa
prihlásil do výkonných hodín Ústavu. Zomrel 10. júla 1840, tiež na suchoty. Mal
niekoľko literárnych prác. Od neho je aj známa rečňovanka Malý Slovák, ktorá bola
častejšie pretláčaná.[217]spísaním „Zrcadla Slovenska“ a biblických histórií.Zrcadlo Slovenska bol závažný národnoobranný spis, vydal ho r. 1844 buditeľ Ján
Kadavý v Pešti. Historie církve kresťanské… bol preklad, vyšiel r. 1842 a znova r.
1848 v Kyseku (Kőszeg). Bola to obratne zostavená ilustrovaná učebnica.[218]na vysoké učenie hallské, rozumej univerzitu. Hurban tu
používa starší názov univerzít.[219]Vo spevokole.Nešlo o spevokol v dnešnom zmysle, ale o
schôdzu slovenských študentov, spestrenú spievaním piesní.[220]po zadunajských luhoch, po petržalskom parku. Pre
vtedajšieho Bratislavčana to bola iná obec, ležala „za Dunajom“ a vychádzka do
zadunajských luhov bola takmer až pozoruhodným výkonom.[221]dva groše, jeden groš obsahoval tri grajciare, takže šesť
grajciarov bol už malý kapitál pre chudobného študenta.[222]Teodor Geduly.Zákony lýcea podpísal v škol. roku 1832/33
ako šestnásťročný, bol syn už nebohého Jána Gedulyho, farára z Tomášoviec
(Novohrad). Podľa matriky (str. 549) prišiel do Bratislavy 31. augusta 1832 z
rožňavského gymnázia. (Zákony podpísal ako „Godofr. Geduly“.)[223]Krupec.V škol. roku 1836/37 podpísali zákony lýcea dvaja
bratia Krupcovci: šesťnásťročný Viliam Krupec a devätnásťročný Štefan Krupec.
Pochádzali z Bodoňa (zrejme novohradského) a ich otec sa menoval Štefan. Ktorý z
nich bol tým maďarizátorským nadšencom, ako ho opisuje Hurban, nedá sa
zistiť.[224]Bájka sprostá o bielom koňovi.Vyskytovala sa aj o
desaťročia neskoršie v historických učebniciach, síce ako kronikársky údaj, ale so
zrejmým šovinistickým poslaním.[225]Pro pulchro namque parippo…lat. Lebo pre pekného koňa ani
jeden hlupák by nevrátil vlastné majetky. Je to citát z dlhšej národnoobrannej
latinskej básne Palma… Juraja Rohonyiho st. (1773 — 1831), ev. farára v Hložanoch.
Vydal ju najprv chorvátsky buditeľ Ljudevit Gaj v Záhrebe r. 1832 a potom ju
pretlačil Ľudovít M. Šuhajda vo svojej brožúre Der Magyarismus in Ungarn…
(Maďarizmus v Uhorsku), Lipsko 1834. Citát je tu na str. 71, lenže miesto
„redderet“ = vrátil stojí tam „cederet“ = predal, čo lepšie zodpovedá zmyslu
podvracanej bájky.[226]Z lúčivého zasadnutia.Zachovali sa aj prejavy Ľudovíta
Štúra z takýchto lúčivých, resp. vítacích zasadnutí (oboje z roku 1842).[227]V pamäti zostali mi jednej takej piesne prvé slová: „Vítejte, bratři, se
vrátivší do sídla uměn blahého.“ Dolu nižšie uvediem podobnú pieseň z pozdejších
čias.[228]v dvorane lyceálnej prímy, čiže najvyššiej triedy. Bolo to
na Konventnej ul. č. 15, v budove, ktorá existuje i dnes. (Teraz je v nej
umiestená Lyceálna knižnica, ktorú spravuje Slovenská akadémia vied. Je tam hodne
vzácnych starších kníh a časopisov.)[229]rečníci bývali prísne posudzovaní, o čom svedčí aj dodnes
zachovaný Výbor prací…, rukopisná kniha v Archíve Slovenského národného múzea v
Martine.[230]Hádky o Byrona.George lord Byron (1788 — 1824), slávny
anglický básnik, bol predstaviteľom vášnivého romantického svetobôľu, až
zúfalstva. Vrchovský ovládal angličtinu a iné západné jazyky, takže bol zástancom
byronizmu, kým Štúr, ovládajúci slovanské jazyky, bol proti takémuto chápaniu
romantiky.[231]Najväčší miláčik jeho.Bol to Samo Chalupka. Hurban cituje
tu zo Štúrovho listu (14. októbra 1836), len miesto „Sam. Chalupkovi po Všeslávii
zazvonili…“ napísal „N. N.-ovi“, keďže Chalupka bol vtedy nažive. Štúr sa v tejto
veci ináč mýlil, lebo Chalupka sa odmlčal len na čas a neskôr zase básnil.
„Lichotící žena“ bola narážka na Chalupkovo manželstvo, ktoré Štúr pokladal za
prekážku básnenia.[232]O jednom obdivovanom velikom Slovanovi.Zmienka by sa
mohla týkať peštianskeho lekára dr. Martina Sucháňa (Szuchányi, nar. r. 1792 v
Rochovciach, Gemer), činného aj literárne, člena peštianskeho Spolku milovníkov
reči a literatúry slovenskéj, ktorý si chcel matku zatajiť pred manželkou. Príhodu
spracoval v beletristickom rúchu Pavel Dobšinský (Martin Sucháň, Slov. Pohľady
XXV, 1905, 1 — 15, 80 — 87). Prípad sa dobre skončil, vďaka Sucháňovej manželke a
jej taktickému zakročeniu, takže možno — ak sa rozprávalo skutočne o tej veci —
Štúr nepriaznivo posudzoval syna podľa nejakej trošku inak zahrotenej, prípadne v
niečom skreslenej zprávy.[233]škola racionalizmom páchnúca(lat.), podľa ratio = rozum.
Bol to teologický smer, ktorý chcel všetko odvodzovať z rozumového poznania, takže
zavrhoval nielen nadprirodzené veci, ale aj všetko, čo sa protivilo rozumovému
poznaniu vtedajších čias. Hurban ako ortodoxný teológ (gréc., pravoverný),
pochopiteľne, stál v príkrom odpore k „rozumkárstvu“.[234]Adam Mickiewicz(1798 — 1855), veľký poľský romantický
básnik, u Štúrovcov neobyčajne obľúbený. Jeho básne si často prednášavali.[235]Zvláštnosti filologického stroja nárečí slovanských.Štúr
na spôsob Jána Kollára pokladal „slovančinu“, totiž celok slovanských jazykov, za
jedinú slovanskú reč, a to, čo my dnes rozumieme pod pojmom slovanských jazykov —
uňho boli nárečia. Preto používa aj Hurban túto terminológiu, ináč
charakteristickú pre opisované časy.[236]Kde jeden kmeň druhý… vysmieva a potupuje.Kmeň tu treba
chápať v krajovom zmysle.[237]Kekavcov Záhrebčaniaatď. Záhrebčania ako obyvatelia mesta
vysmievali sa Kajkavcom, chorvátskym vidiečanom, majúcim svoje rázovité nárečie.
Chorváti ako celok podceňovali zase Kranjcov (obyvateľov Kranjska), čiže
Slovincov, keďže hovorili inakšie ako oni. Ten istý dôvod bol i pri ostatných
obyvateľoch jednotlivých krajov, o ktorých píše Hurban.[238]Či v Čamare a surke, či v halene a rubaške.Autor tu
označuje príslušníkov Slovanstva podľa obleku, charakteristického pre každý z
patričných národov: čamara (vyšnurovaný kabát, obyčajne čierny, s radom drobných
gombičiek) patrí Čechom, surka Chorvátom, halena Slovákom a rubaška Rusom.[239]na uhorský snem do Bratislavy, kde snem zasadal až do r.
1848[240]s vyslancami chorvátskymi, členmi uhorského stavovského
snemu. Snem sa skladal z nižšej komory, kde zasadali vyslanci zemianstva (z každej
stolice po dvaja) a slobodných kráľovských miest, a vyššej, kde zasadali
predstavitelia vysokého duchovenstva (takmer len katolíckeho) a vysokej šľachty.
Chorváti mali okrem toho v Záhrebe svoj vlastný snem, ktorý sa radil a rozhodoval
(nakoľko to bolo možné pri absolutistických panovníkoch) o vnútorných otázkach
chorvátskych krajov.[241]Herman Bužanbol chorvátsky politik[242]Dragutin Klobučarić(1794 — 1886), od r. 1843 chorvátsky
vyslanec na bratislavskom sneme, hudobný virtuóz. Býval častým prostredníkom medzi
panovníkovým dvorom a „Ilýrmi“ (pokrokovými Chorvátmi).[243]Gr. Janko Drašković(1770 — 1856), chorvátsky buditeľ a
politik, markantná postava chorvátskeho obrodenia[244]Metel Ožegović(1814 — 1890), v r. 1843 — 1848 chorvátsky
vyslanec na sneme v Bratislave, politik, autor politických publikácií.[245]Bar. Franjo Kulmer, chorvátsky politik, po revolúcii začas
minister[246]Hromadne navštevovala bratislavské lýceum.Nielen preto,
že uhorskí Srbi nemali podobnú školu, ale najmä i preto, že im na evanjelickej
škole nehrozilo nebezpečenstvo konverzie (zmeny viery), aké bolo vždy možné na
niektorej katolíckej škole.[247]Stevan Stratimirović(1757 — 1836), metropolita (nie
patriarcha, ako píše Hurban) v Karlovciach, cirkevná hlava Srbov v Uhorsku a
Chorvátsku. Kulpínskym sa volal ako šľachtic od sídla rodiny Kulpina,
slovensko-srbskej obce v Báčke.[248]Josif Ilija Rajačić(1785 — 1861), metropolita, od r. 1848
patriarcha v Karlovciach, reprezentant Srbov v habsburskej monarchii.[249]Nauka reči slovenskejvyšla r. 1843[250]chorvátski velikáši, veľmoži. (Prevzaté z chorvátskeho
jazyka. Podobných kroatizmov nalepilo sa na Hurbana aj viacej, ako zakaždým
upozorníme na ne.)[251]hrdí na svoju konštitúciu(lat.), ústavu. Presnejšie: na
svoju autonómiu, keďže mali vlastný snem v Záhrebe a mali i vlastné samosprávne
orgány.[252]Brávala účasť i vo spevokoloch.Neboli to spevokoly v
technickom zmysle, ale príležitostné študentské posedenia (komersy), s cieľom
zabaviť sa. Pravda, nemali pijanskú náplň ako staré komersy, ale
buditeľsko-národnú.[253]v sekunde I. i II. behu, čiže v rétorike a poetike,
najvyšších gymnaziálnych triedach na lýceu. (Pokladali sa vlastne za jednu triedu,
alebo za stupeň, kde štúdium trvalo dva roky.)[254]maď. Škoda, že nie je Maďar![255]maď. Nech žije (živio).[256]Pod vplyvom Kossuthovým.Ľudovít Kossuth (1802 — 1894),
advokát a žurnalista, vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia r. 1848 —
49, predstaviteľ buržoáznodemokratických živlov vo vtedajšej maďarskej revolúcii.
Po zdolaní revolúcie žil do konca života v cudzine. Kossuth bol jurátom iba do r.
1824, takže Hurban nepresne píše o jeho vplyve „ako juráta“ v štyridsiatych
rokoch, keďže už r. 1832 bol za neprítomného bar. Mikuláša Vécseya členom
bratislavského snemu (zasadal medzi vyslancami neprítomných = ablegati
absentitum).[257]v tomto období času r. 1836, presne r. 1835, ako správne
píše o tom Hurban v svojom príspevku Zaváté ale nezapomenuté listí (Sokol I,
1862). R. 1836 bol autor už činným členom slovenskej Spoločnosti.[258]lat. Úvod do logiky (názov učebnice).[259]Profesor Greguš často kritizoval spôsob traktovania filozofie a sľuboval nám už
v sekunde, že akonáhle vstúpime do filozofie, tam hlbšie vpravení, budeme do
opravdovej filozofie, ktorú on, nechajúc sekundu, výlučne prevezme. My sme boli na
to pyšní, že s nami prejde i profesor náš do logiky, a učili sme sa pod ním čo
najpilnejšie. Ale i pýcha naša bola ostrá![260]akýsi starý Adam, hriešnik (novozákonný obraz)[261]tak som sa ja až do filozofie perpendikuloval(lat.),
kýval sa. Filozofiou sa rozumie filozofický kurz na lýceu, už vysvetlený.[262]on korepetoval(lat.), doslovne: látku preopakúval, čiže:
súkromne vyučoval[263]Istý Aristarchis, volal sa Ján, bol z Carihradu a potom
odišiel na vyslanectvo do Paríža. Štúr ho mal veľmi rád. Viac dát o ňom
nieto.[264]ale pera si ukrojiť nevedel, keďže sa vtedy písalo ešte
brkovými perami, ktoré bolo treba odborne ukrojiť z husacieho brka. (Oceľové perá
sa síce už vyrábali od tridsiatych rokov 19. storočia, ale v Uhorsku ešte neboli v
úžitku.)[265]takýmto jeho ceremonialistom(lat.), akoby dvoranom, ktorý
Štúra vystrájal[266]Bludárskych historikov … lžami.Takým bol najmä Anonymus
(Bezmenný pisár kráľa Belu), ktorý miesto kroniky napísal priam historický román,
veľmi lichotiaci predstavám maďarských šovinistov.[267]Nástroje metternichovské.Knieža Kliment Václav Lotar
Metternich (1773 — 1859), rakúsky diplomat a politik, prvý štátny minister, bol
tvorcom reakčného policajného systému v Rakúsku. Dlhých tridsaťosem rokov trval
jeho režim, upierajúci i len najmenšiu voľnosť národom habsburskej
monarchie.[268]U kníhkupca Schwaigera a lekárnika Fiedlera, u obidvoch
vyučoval slovenčinu. Schwaiger bol Ondrej, Fiedlerovo meno sa nevie.[269]francúzske, nemecké, poľské brožúry, boli náhradou za
vtedajší pomerne malý počet politických novín a písalo sa v nich slobodne o
najrozličnejších otázkach. Metternichov režim síce striehol na liberálny brožúrový
tovar, ale ho pašovali vo veľkom cez rakúske hranice.[270]poľským povstaním z r. 1830/1.Revolúcia vypukla 29.
novembra 1830 a trvala do začiatku októbra 1831, do pádu posledných Poliakmi ešte
ovládaných pevností. V Poľsku boli vtedy dve strany, aristokratická, ktorá
nástojila na dovtedajšej únii s Ruskom, a demokratická, ktorá sa snažila o úplnú
nezávislosť Poľska s republikánskou ústavou. Trenice medzi stranami, nezáujem
cudziny, na ktorú sa revolucionári príliš spoliehali, prieťahy poľských veliteľov
miesto rozhodných skutkov, no a predovšetkým nedostatočné podchytenie ľudových más
(feudalizmus ešte stále trval) zavinili zrútenie povstania, začatého s toľkými
nádejami.[271]Samo Chalupka sám poberal sa Poliakom na pomoc.Autor tu
zjednodušuje veci: Chalupka sa dostal do ústupových bojov, kde bol ranený, takže
si z povstania odniesol pamiatku na celý život.[272]Veselým vtipom bol od neho uvítaný.Ján Chalupka iste
nevysmieval mladšieho brata za jeho romantický čin, keďže vyplynul z úprimného
oduševnenia, ale zavtipkoval si od radosti nad Samovým šťastným návratom, a najmä
i preto, lebo vtipy robiť bolo živelnou potrebou pre „slovenského Voltaira“, ako
ho bol raz pomenoval práve mladý Hurban.[273]hlbšie štúdiá Štúrove všetkých motívov poľských, rozumej
politických, pohnútok poľského politického konania.[274]poľ. Za našu i vašu slobodu.[275]poľ. Zjavná desať mesiacov, tajná dosiaľ trvá.[276]svár Marka Kraljeviča s Andrijom.Naráža sa na srbskú
epickú pieseň o zmierení bratov Marka a Ondreja, keď im obidvom rovnako hrozilo
turecké nebezpečenstvo. Marko Kraljević, vlastne kráľ jednej čiastky Srbska v r.
1371 — 1394, nástupca svojho otca kráľa Vukašina, je z dejepisných pamiatok málo
známy, zato tým známejší srbskej ľudovej poézii, ktorá si z neho vytvorila
hlavného hrdinu. Jeho brat Ondrej je tiež historická osoba, spomína sa ako žijúci
ešte r. 1403.[277]Chomiakovove … básne, Alexej Stepanovič Chomiakov(1804 —
1860), ruský spisovateľ, mystický idealista, jeden zo zakladateľov a
najvýznamnejších prívržencov slavianofilstva (z pôvodného skúmania dejinnej úlohy
Ruska a Slovanstva zvrhlo sa na ruský šovinizmus a obhajobu cárskeho
režimu).[278]S pravým tacitovským heslom.Publius Cornelius Tacitus
(ok. r. 54 — ok. r. 120), najslávnejší rímsky historik, vynikal rovnako
ostroumnosťou ako i snahou pravdu nielen zistiť, ale aj povedať.[279]lat. Bez hnevu a predpojatosti.[280]srdce Konštantínovo, rozumej veľkého kniežaťa Konštantína
Pavloviča (1779 — 1831), najvyššieho veliteľa vojska v Poľsku (spojenom po r. 1815
najprv len osobou panovníka s Ruskom), od r. 1827 skutočného poľského miestokráľa.
Konštantín bol zo začiatku naklonený Poliakom, ale potom si ich odcudzil svojou
despotickou povahou a výstrednosťami, takže r. 1830 došlo k otvorenej poľskej
revolúcii.[281]starého Chłopického.Bol to Grzegorz Józef Chłopicki (1772
— 1854), poľský generál, v revolúcii r. 1830 — 31 hlavný veliteľ a potom diktátor
poľský.[282]Tadeusz Kościuszko(1746 — 1817), poľský vojvodca, vodca
národnooslobodzovacieho povstania r. 1794 v Poľsku.[283]Dombrowski, vlastne Jan Henryk Dabrowski (1755 — 1818),
poľský generál, bojoval s poľskými légiami na strane Napoleona. I. Vyznamenal sa
vo viacerých bitkách.[284]ku týmto sympóziám(gréc.) hostinám. Pôvodne to bola
spoločenská zábava mužských pri víne, neskôr sa meno prenieslo na literárnu formu,
v ktorej bola podobná hostina rámcom rozhovorov. Sympóziá boli vlastne veselé, ale
aj vážne rozhovory po hostinách vo vlastnom zmysle.[285]Sokrates(asi 470 — 399 pr. n. l.), starogrécky
idealistický filozof, význačný predstaviteľ starovekej filozofie.[286]„Kozí vrch“(nem. Gemsenberg), Kamzík[287]„Kozí vrch“, „zadunajské luhy“, „Batzenhäusle“.Prvé je
starší tvar (dosl. preklad nem. názvu Gemsenberg) terajšieho Kamzíka. Druhé je
staršie meno petržalského parku, napokon tretie je nem. meno Púčkových domov v
dnešnom Horskom parku v Bratislave.[288]Plody učenců…Presný názov bol Plody zboru učenců řeči
českoslovanské Prešporského. Bol to sborník prác šestnástich autorov na
poldruhasto stranách.[289]Štefan Ďuga(Djuga, 1774 — 1836), ev. farár-senior v
Skalici, bol študentskej Spoločnosti nápomocným pri zriaďovaní knižnice, preto
vydala Spoločnosť na jeho pamiatku autorom spomínaný trúchlospev (anonymná
príležitostná drobná tlač; jej autorom bol Ľudovít Štúr).[290]City vděčnosti.V poslednom čase sa našiel čiastočne ich
rukopis a je prichystaný na vydanie v SVKL.[291]Gašpar Fejérpataky Belopotocký(1794 — 1874), knihár v
Lipt. Mikuláši, buditeľ a nakladateľ, aj literárne činný. On dal kauciu na Štúrove
noviny.[292]v historických koturnoch zašlej doby(gréc.); koturn je
obuv s vysokými opätkami, akú používali starogrécki herci pri hraní tragédií, aby
sa tým zvýšili ich postavy. Hurban zmienkou o koturnoch cieli na Palkoviča a jemu
podobných staromilcov, ktorí nechápali, že nová doba potrebuje nové vyjadrovacie
spôsoby, čiže moderný literárny jazyk, ktorým by bolo možné vnášať nový kultúrny
obsah do širokých vrstiev ľudových.[293]Cestovanie, predtým nevídané u mládeže.Cez prázdniny r.
1838 cestoval Pavel Ollík, študent právnickej akadémie v Bratislave, po Chorvátsku
a Slavónii. Sám Hurban cestoval r. 1839 po Čechách a na Morave. Opis jeho
skúseností vyšiel i knižne (Cesta Slováka ku bratrům Slavenským… 1841). Cez
prázdniny r. 1840 cez Brno a Prahu cestoval do Západných Čiech August Hor.
Škultéty, tretí člen bratislavskej slovenskej mládeže. Z týchto troch iba Hurbanov
cestopis vyšiel tlačou; Ollík a Škultéty nezachytili písomne svoje skúsenosti, čo
je veľká škoda.[294]Karol Martinek, študoval v Bratislave, potom bol teológom
vo Viedni, ev. farárom v Čankove a neskôr vojenským kňazom v Ľvove. Bol rodák z
Trenčína a pracoval aj literárne.[295]Bol to Pavel Sedláček, rodený Hlbočan, môj predchodca v úrade farárskom v
rodisku svojom; zomrel r. 1843 dňa 29. marca v 37. roku života. Bol muž dobrej
vôle a darov zvláštnych, ale chovanec škôl vtedajších, povrchný racionalista, bez
idey národného sebavedomia. Ľudovít sa patrne v ňom sklamal, sám tiež ohľadom
názoru cirkevného seba korigoval po návrate svojom z Halle.[296]Je to Pavel Čendekovič (Pavel Čendekovič(1804 — 1855),
skutočný starý študent (v škol. roku 1835/36 ako tridsaťjedenročný opakoval
teológiu na lýceu), bol až od r. 1841 ev. farárom v Malých Stankovciach. Nesplnil
v živote Štúrove očakávania.), pochádzajúci z Kunova, starý, veselý študent, post
varios casus konečne farár v Malých Stankovciach.[297]post varios casus— lat. Po rôznych príhodách.[298]Je to nebožtík Ján Šulc (Ján Šulc(nar. r. 1807 na
Vrbovciach) zomrel na Myjave r. 1853, takže Hurbanov nepresný údaj môžeme nahradiť
správnym rokom.), ktorý prešiel pozdejšie za farára na Myjavu, kde zomrel okolo r.
1851. Rečník kancľový prevýborný i národne prebudený, ale tiež racionalizmu
oddaný; v revolúcii 1848 zmenil zmýšľanie svoje. Bol otec Ľudovíta Šulca
(Ľudovít Šulc(1838 — 1881) bol ev. farárom na Brezovej.
Mal príspevky cirkevného obsahu vo viacerých časopisoch.), ktorého čítali sme
medzi svojich, kňaza výtečného, rečníka na konventoch samostatného, obrancu
cirkevnosti proti svetákom, škôl proti moderným Herostratom,[298]národa proti odpadlíkom a krivditeľom, ktorého ku všeobecnému žiaľu
pochovali sme v 43. roku života ako farára brezovského dňa 24. januára t. r. Večná
mu pamäť![298298]proti moderným Herostratom, hubiacim školstvo. Názov
je podľa mena istého Efezana (Hérostratés), ktorý r. 365 pr. n. l. zapálil
nádherný Dianin chrám v Efeze (Malá Ázia), aby sa tak preslávil.[300]Duch Kristův, toto dielo nepozná ani Riznerova ani
Mišianikova bibliografia, takže je pravdepodobné, že sa nezachovalo.[301]Tomáš Hroš (Tomáš Hroš(1808 — 1874) mal dosť veľkú
literárnu činnosť. Ako prispievateľ autonomistického Evanjelika a Bobulových
Slovenských novín u Hurbana si ešte viac zaslúžil charakteristiku „skvacnul z výše
ideálov“.), vtedajší kaplán evanjelický brezovský a potomný farár. Najsrdečnější
milovník národa, prebúdzateľ vedomia národného, ktorý dlhé roky pracoval spolu s
nami na národa roli dedičnej. Dom kňazský na Brezovej, inak vysokoučeného muža
Pavla Marečka (Pavel Mareček(1771 — 1844) podľa Riznerovej
Bibliografie vôbec nezasiahol do literatúry), bol sťa zakliaty zámok, podľa T.
Hroša, ktorý, jeho tiež zdaním, ním mal byť odkliaty. Regiment domu bol predivný.
Pätoro dcér, držaných ako v kláštore, matka obmedzených náhľadov a k tomu
nášľapnica muža svojho, velikého filozofa, ktorému národ bol masa lenivá, hlúpa,
surová, cirkev a jej učenie zle pochopená filozofia, kňazi boli mu abecedári a
normalisti (abecedári a normalistimali toľko vzdelania, ako
školské deti z národnej školy („normálky“, priemernej dedinskej školy).), on si
bol sám sebe dosť. Fichteho (Johann Gottlieb Fichte(1762 —
1814), nemecký filozof, subjektívny idealista) osobný učeník za dva roky drepenel
na frázach filozofických majstra svojho. Dom jeho skutočne až Hroš otvoril
spoločnosti ľudskej. Na dobu, v ktorej Štúr navštívil dom tento, dlho
rozpamätovala sa marečkovská rodina. A aj, keby Hroš bol zachoval ideál junáka, v
povestiach našich úkol hrajúceho pri odklínaní zámkov zakliatych, možné by bolo
bývalo odkliatie to. No Štúrov ideálny Tomáš skvacnul z výše ideálov, a milujúc
najmladšiu dcéru, vzal si najstaršiu a s ňou i kliatbu domu. Odklínač domov
zakliatych je jedine živé kresťanstvo národom zvestované. Egoizmus a pýcha
filozofov sú hrobom a kliatbou domov, obcí, kmeňov a národov.[302]Ján Šulek(1774 — 1857) vydal niekoľko knižných prác. Prvá
z nich je Latinská Grammatyka (1801), znova vydaná r. 1833. Jeho rukopis o
vodoliečbe, ktorý Štúr ďalej uvádza, vyšiel tlačou v Trnave r. 1838
(Wodolékař).[303]před Superattendentem, inak superintendentom. Titul
evanjelických biskupov v Uhorsku. „Biskupmi“ sa nesmeli volať pre odpor zo strany
katolíckej cirkvi, ktorá ten titul pripúšťala len pre svojich hodnostárov a
pripúšťala ho ešte akosi u pravoslávnych.[304]Analogickou dobropísemnost, totiž pravopis. V starom
česko-bratskom pravopise sa písalo poc, s, zvšadey, spojkaisa tiež písala akoy, kým podľa návrhu Josefa Dobrovského pocsa malo písať vždyi, posazvšakylen
tam, kde to žiada analógia. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa potom aj v
inšom ustálil novší český pravopis.[305]Karol Adamiš (Karol Adamiš(1813 — 1849), v literatúre
známy tým, že preložil do slabej bibličtiny Zayovu unistickú brožúru a Navržení
podvýboru unie (obe vydal sám Zay); nebol slovenského národného zmýšľania. Štúr ho
precenil, takže platí o ňom Hurbanova charakteristika.), dostanúc sa do úradu a
príduc za farára do Zeleníc, bažiac po väčších farách z kroka na krok vrhal sa do
náručia aristokracie, hovejúcej už vtedy maďarizmu, a tak zabúdal vždy väčšmi a
väčšmi už nie len na národ, ale i na cirkev. Napokon stal sa celým nástrojom grófa
Karola Zayho (Gr. Karol Zay(1797 — 1871), pán Uhrovca,
Štúrovho rodiska, a množstva iných majetkov, od r. 1840 generálny dozorca
evanjelickej cirkvi v Uhorsku, bol spochabený maďarizátor. Z tejto stránky ho
poznáme na nasledujúcich stranách Štúrovho životopisu.) a tlmočil jeho unistické
snahy národu slovenskému. I v tomto sklamal sa výborný Ľudovít.[306]Škodáček, Martin, správne Pavel (1806 — 1861), od r. 1831
ev. farár na Turej Lúke[307]Daniel Sloboda, jeden z najstarších veteránov, ktorí zakladali a životom vyšším
nadchnuli spoločnosť mládeže slovenskej v Bratislave; vtedy bol kaplánom na
Myjave, potom prešiel do Rusavy na Morave, kde býval r. 1848 a 1849 útulkom
stíhaných slovenských a moravských dobrovoľníkov, zúčastnivších sa na povstaní
slovenskom. Mal za manželku Julianu Jurkovičovú, sestru mojej manželky. Žije až
dosiaľ tamže a vždy čerstve pôsobí a pracuje na národa roli dedičnej.[308]na příležitosti od Hroše najaté, rozumej na povoze.
(Obvykle sa príležitosťou rozumel taký povoz, ktorým sa človek niekam
„príležitostne“ zviezol, alebo po cestujúcich ktorého — pravidelne po voziaroch,
inak „furmanoch“ — podobne príležitostne, využijúc ich cestu niekam, poslal nejaký
list alebo aj menší balík.)[309]K velebnému starci Hollému, Jánovi(1785 — 1849), veľkému
básnikovi Bernolákovej školy. „Slaviada“, ktorú spomína Štúr v liste, je epická
báseň Sláv. Vyšla síce už r. 1833 v Trnave samostatne, ale potom v Zore III, 1839
vyšlo pod názvom Sláv opätovne šesť spevov. Zrejme je reč o tomto druhom texte. V
zobraných básňach Hollého (1841 — 42) vyšiel Sláv, „víťazská báseň ve dvanásti
spevoch“.[310]Bývali to púte stále do Maduníc, kde Ján Hollý, slovutný, nadšený básnik
slovenský, úrad farára rímskokatolíckeho zastával. Ani predtým, ani potom, ako
opustil Hollý Madunice, nemenuje sa viacej dedina táto vo spisoch slovenských. I
povestný háj, Mlíč rečený, i dub starý zmizli na veky![311]Pavel Kolárik.Vieme o ňom len to, čo ďalej píše
Hurban.[312]při tabuli krajské, vyššom (odvolacom) súde, ktorý mal
vtedy sídlo v Trnave[313]Okrem jediného Záborského.Hurban tu mylne doplnil
„Jonáša“, keďže v skutočnosti šlo o nám už známeho Ďurka Záborského. (Jonáš
Záborský vôbec neštudoval v Bratislave).[314]Dnes sem od něho list dostal.Pavel Čendekovič v lete r.
1836 odišiel na Aču (Peštianska stolica) za vychovávateľa k bar. Alexandrovi
Prónayovi (1760 — 1839), generálnemu dozorcovi ev. cirkvi, bezprostrednému
predchodcovi Karola Zaya v tomto úrade. Čendekovič pobudol u Prónaya takmer do
roka.[315]zkoušky candidatické, po zložení takej skúšky bol ev.
teológ spôsobilý za kaplána, prípadne — ak mal faru vo výhľade — za farára.[316]V řeči německé.Boli to prednášky pre Neslovanov.[317]Groszmann, Gustáv, už oboznámený. Bol vtedy vychovávateľom
u gr. Nyáryho v Bohuniciach, v Hontianskej.[318]ochranitelství nepřijal, čestné predsedníctvo. Štúrom a
Zochom plánovaný spolok sa neuskutočnil.[319]Vidz na konci listu poznámky.[320]Do „Zory“ sem Ti práce odeslal.Nevieme, o aký príspevok
išlo, keďže v Zore nič nevyšlo od Ctiboha Zocha.[321]Jednu píseň v Nitranské stolici.Podľa málo povšimnutého
údaju Jozefa Podhradského (Testament, Slov. pohľady XXI, 1901, 238.) ide o pieseň
z Vrboviec: „Improvisoval ju Kavický o jarmoku v krčme na ,Ošmeku’ pri oldomáši,
okolo roku 1834 — 35.“ Išlo teda o piesňovú novinku, ktorú Štúr poslal
Zochovi.[322]Drechsler, asi Ondrej Draxler, r. 1841 mestský notár v
Banskej Bystrici[323]horvatského Všeslava, možno to bol Fran Kuralec (1811 —
1874), chorvátsky spisovateľ, zberateľ ľudových piesní a lingvista. Študoval
krátko predtým v Bratislave, v škol. roku 1834/35, a vedel slovanské reči, takže
by označenie „Všeslav“ bolo naňho veľmi vhodné.[324]Kochaný Ctibohu!Je to poľské slovo (milovaný, milý),
dôkaz toho, akej obľube sa tešila v Štúrovom kruhu poľská poézia.[325]„Starožitnosti“, známe dielo Pavla J. Šafárika, ktoré
vychádzalo po zošitoch. Slovanské starožitnosti vyšli ako celok r. 1837 v
Prahe.[326]Bělopotockého, Fejérpataky, už oboznámený, si takto dal
zmeniť priezvisko až r. 1850. Zrejme však slovenský tvar používal i prv, keďže aj
Štúr ho takto označuje.[327]Prjekopa zemřel.Bol to Revúčan Karol (Drahotín) Priekopa
(aj Prékopa), člen slovenskej Spoločnosti. Už sme o ňom hovorili.[328]Bydlím v Kražalkovičově domě.Grassalkovichov, inak
Pallaviciniho dom, bol na Panenskej ulici v Bratislave.[329]životopis Bělopotockého, možno bol tiež určený pre nám už
známe City vděčnosti[330]Nic neslyšíte o Frndákovi?Treba rozumieť Karola Frndáka,
knihovníka a účtovníka Spoločnosti, ktorý bol vtedy bez zamestnania a býval u
priateľov v Skalici.[331]aby sme štýble pucovali Maďarom?(z nem.), čižmy čistili.
Rozumel tým len maďarských nacionalistov, naladených protislovensky, a nie
všetkých Maďarov bez rozdielu.[332]lat. Namojveru.[333]na hrad Matúšov, rozumej Trenčín, niekdajšie sídlo mocného
„pána Váhu a Tatier“ Matúša Čáka Trenčianskeho (1252 — 1321), ktorý si na svojom
rozsiahlom území počínal ako nezávislý panovník. Štúrovci mali k nemu veľké
sympatie, keďže ho pokladali za predstaviteľa slovenských národných snáh, čo,
pravda, bolo nehistorické.[334]Ľudovít Šulek(1822 — 1849), člen bratislavskej
Spoločnosti. Neskôr Hurbanov kaplán v Hlbokom. Zatkli ho pri prednášaní
slovenských politických žiadostí v Nitre a zavliekli do Komárna, kde aj umrel v
hradných kazematách.[335]Viliam Šulek(1825 — 1848), účastník septembrového
slovenského povstania, popravený ako „vlastizradca“ pri Leopoldove[336]Martin Lackovič(umrel r. 1855), uňho dožíval posledné
svoje dni básnik Ján Hollý na Dobrej Vode. Tam aj umrel 14. apríla 1849, v deň
vyhlásenia nezávislosti v Debrecíne, čo aj Hurban podčiarkuje.[337]Do neologov československých.Básnik Ján Kollár a Michal
Godra chceli totiž istú pravopisnú reformu a s ňou zároveň aj prispôsobenie
spisovnej češtiny Slovákom. Zjednodušenie českého pravopisu neskoršie skutočne
prerazilo, ale čeština sa nemohla prispôsobiť slovenským požiadavkám, takže
nakoniec vec dospela k literárnej slovenčine.[338]kekavských, kajkavských (z okolia chorvátskeho Zagorja,
kraja medzi Záhrebom a slovinským rečovým územím).[339]v časopisoch českých, ako boli Květy a Česká včela. V
obidvoch boli pred r. 1846 časté slovenské príspevky a zprávy o udalostiach na
Slovensku. (Všetky príspevky boli, pravda, podávané po česky, len ľudové piesne
bývali po slovensky, ale v bežnom pravopise.)[340]Vyše tridsať rokov, totiž odkedy zaujal Palkovič katedru
slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu.[341]Vinitár, ostrogótsky kráľ (východogótsky), okolo r. 375 páchal ukrutnosti na slovanských Antoch[342]Vzteklá, biřická byl Winitár duše.Je to citát zo Štúrovej básne Pohled z Bílé Hory na Nitranskou, dve predposledné slohy (Básne, 1954, 44).[343]Bajan, náčelník Avarov(umrel r. 603), pod jeho vedením tento divý národ v polovici šiesteho storočia nivočil slovanské kraje a hubil ich pokojné obyvateľstvo[344]Attila, kráľ Hunov v r. 433 — 453, veľký dobyvateľ, skaza vtedajšej Európy („bič boží“)[345]„Hronka“ I., zväzok 3., str. 6.[346]Vasilij Andrejevič Žukovskij(1783 — 1852), romantik,
ruský básnik a prekladateľ[347]Nikolaj Michajlovič Karamzin(1766 — 1826), ruský
spisovateľ a historik šľachticko-statkárskeho smeru[348]Kráľovodvorský rukopis, falzifikát Václava Hanku a Josefa
Lindu, „objavený“ r. 1817 a dlho pokladaný za pravú staročeskú pamiatku.[349]Slovenčiny (južnej).Štúr pod ňou rozumel slovinčinu,
ktorá má práve tak príd. m. „slovenskí“ ako i slovenčina „slovenský“. Na
rozlíšenie od našej slovenčiny ju teda nazýval „južnou“.[350]„Hronka“, I., zv. 2., str. 39. Pamätné je osvedčenie Kuzmányho[350]pred staťou touto. Tam osvedčuje Kuzmány, že mu nestáva nádeje, aby sa
s Kollárom viacej kedy strany jeho slovenčenia zrovnať mohol; kdežto za pár rokov
Kuzmány stal na miesto Kollárovo, Kollár zasa zaujal miesto Kuzmányho, ktorý v tom
čase tiež bol za jednotu národnú, jednotu litery. Boje sú známe.[350350]Osvedčenie Kuzmányhobolo na str. 38 — 39 Hronky I,
zv. II. roku 1836 a začínalo sa: Následující pojednání zasláno nám
jest…[352]podľa vzorov Králických, čiže prekladateľov Biblie,
vytlačenej v r. 1579 — 1593 v šiestich dieloch v moravskom mestečku Kraliciach.
Tento preklad sa stal pre českú literatúru jazykovým vzorom pre svoju presnosť,
svedomitosť a jednoduchý, najširším vrstvám zrozumiteľný štýl.[353]Daniel Adam z Veleslavína(1545 — 1599), spisovateľ,
kníhtlačiar a nakladateľ, veľmi sa zaslúžil o vtedajšiu českú literárnu produkciu.
Jeho vydania vynikali obsahom i vzornou typografickou úpravou.[354]lat. Najvyšší zákon.[355]„Pojďte s sebou“, Hurban tu kritizuje český vyjadrovací
spôsob. Keďže je prijatý a Čechom zrozumiteľný, zbytočné je brojiť proti
nemu.[356]K dejom Bodricov, Ľuticov atď.Všetko to sú mená drobných
vetiev baltických Slovanov, ktorí sídlili v hodnej časti neskoršieho Nemecka.
Keďže boli nesvorní — nikdy neboli spojení v jednom štátnom útvare —, Nemci si ich
podmanili a ktorí nevyhynuli v krvavých vojnách, tí sa ponemčili.[357]spoločného všetkých vraha, rozumej Nemca[358]Hronka, Tatranka, Zora.Hronku vydával Karol Kuzmány v
Banskej Bystrici. Bola na dobrej úrovni; vyšli z nej tri ročníky v r. 1836 — 1838.
Tatranku vydával Juraj Palkovič nepravidelne v r. 1832 — 1844 ako „spis
pokračující rozličného obsahu“ starým pravopisom a s obsahom tiež dosť zastaralým.
Zora bola ročenka (almanach), vyšli z nej štyri ročníky v r. 1835 — 1840.
Prispievali do nej bernolákovci, ale aj iní slovenskí autori.[359]podávali mu zprávy o voziaroch, keďže vtedy nebolo
železníc a premávku sprostredkovali vozy. Po nich sa posielali listy aj balíky (s
časopismi alebo knihami), ako to aj Hurban pripomína.[360]ku „Červenému krížu“, kde bol vtedy hostinec. Meno
existuje v Bratislave i dnes. (Je to miesto na konci Mudroňovej ulice.)[361]Nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“, rozumej z
čias niekdajšej Veľkomoravskej ríše. Devín bol skutočne jedným z tých
miest.[362]lat. Druhé ja.[363]Századunkmaď. Naše storočie, bol príloha Hirnöka
(Zpravodajca) a vychádzal dva razy do týždňa v r. 1837 — 1845. Mával niektoré
cenné príspevky, ale jeho celková línia bola veľmi šovinistická. Vydával a
redigoval ho Jozef Orosz (1790 — 1851), advokát, publicista a politik.[364]Társalkodómaď. zábavník, bol časopis podobného zamerania
ako Századunk. R. 1841 bol v ňom rad útokov na Štúra a štúrovcov.[365]ódu „Do młodośći“, poľ. na mladosť; veľmi populárnu u
štúrovcov, ktorí ju často prednášali[366]„Soběc“.Názov aj text bol preto v bibličtine, lebo to
bolo ešte pred zavedením spisovnej slovenčiny.[367]múry starého Heimenburgu, Hainburgu, dolnorakúskeho
mestečka, majúceho staré hradby, viditeľné z vrcholku devínskej zrúcaniny[368]„Brecisburg“je meno Bratislavy v niektorých starých
pamiatkach. Hurban ho uvádza kvôli rýmu s Hainburgom.[369]František Matouš Klácel(1808 — 1882), český básnik a
publicista, nadšený bojovník proti absolutizmu. Jeho básne boli veľmi vychytené a
často sa recitúvali.[370]Na Rybacom námestí pri šrankoch.Dnešné Rybné námestie.
Šrankami treba rozumieť závory, ktoré oddeľovali Bratislavu od jej predmestí
Podhradia (Schlossberg) a Zuckermandlu. Až do r. 1848 Židia nesmeli bývať v
Bratislave, ale iba v týchto predmestiach, ktoré mali vlastnú správu, oddelenú od
mestskej.[371]Svatoplukbola veľká epická báseň Jána Hollého (vyšla r.
1833 v Trnave)[372]„Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš“, je to časť tretieho
verša z mohutného Předzpěvu Kollárovej Slávy dcery.[373]„Nitra, milá Nitra“, patrí síce medzi staršie piesne, ale
nie je z veľkomoravských čias, resp. z čias im dosť blízkych, ako sa romanticky
domnievali naši štúrovci.[374]Děvín, milý Děvín, Hurban tu cituje celú Štúrovu báseň (pieseň) Pomněnky z Děvína (Básne, 1954, 34 — 35).[375]Pavel Košacký(1816 — 1892), od r. 1840 do smrti ev. farár
na Vrbovciach (Nitrianska). Vydal len trúchloreč pri pohrebe Tomáša Hroša, inak
nemal literárnu činnosť.[376]Daniel Krnúch, pochádzajúci z Malého Kőrösu, z
Peštianskej, bol v škol. roku 1834/35 dvadsaťjedenročný. Bol synom už nebohého
učiteľa Jozefa Krnúcha a do Bratislavy prišiel zo štiavnického lýcea. Neskôr bol
ev. farárom vo Vukovej, v Banáte (dnešné Rumunsko).[377]Ján Bysterský(1817 — 1867) z Veľkého Bysterca (podľa
Bierbrunnerovej monografie sa však narodil v Senici), bol od r. 1849 do smrti ev.
farárom (prvým v poradí) v nemeckom sbore báčanskom, v Starom Kéri (Ókér).[378]Ján Jaromír Maier(1814 — 1890), vtedy študent teológie,
Seničan, neskôr bol ev. učiteľom v Modre[379]Do veku Rastica, Svatopluka a Mojmíra, panovníkov
Veľkomoravskej ríše. Rastislav (panoval v r. 846 — 870) bol synovcom Mojmíra I.
(panoval v r. 830 — 846), prvého historicky doloženého veľkomoravského panovníka.
On sa postaral o pokresťanenie svojej ríše, vyžiadajúc si z Carihradu vierozvescov
Cyrila (vtedy Konštantína) a Metoda (r. 863 alebo 864). Synovec Rastislavov
Svätopluk I. panoval v r. 870 — 894 a bol najvýznamnejším panovníkom veľkej ríše,
ktorá sa rozpadla za jeho synov začiatkom 10. storočia.[380]palica biricov, drábov (výraz z bibličtiny, zrejme na
charakteristiku vtedajšej hovorovej reči u Slovákov).[381]Nech len zúri malá hŕstka nepriateľov.[382]lat. Zatracovať (odsudzovať).[383]lat. Na česť Slovanov.[384]lat. Požehnaj nás, Pane Bože, aj týmto svojím darom, ktorý z tvojej štedrej
ruky prijmeme, skrze Ježiša Krista Pána nášho, amen.[385]odbiehajú po pedagogiách(gréc.), vychovávateľských
staniciach. Vtedy boli totiž súkromní učitelia u mnohých zemských pánov alebo
iných boháčov.[386]lat. Hľa, aké dobré, dobré a príjemné.[387]nem. Konečne predsa.[388]poľ. Všade ticho, všade hlucho (II. diel Mickiewiczových Dziadov).[389]bratov svojich, v zástave súcich(čes.), v zálohu. Nemohli
totiž z hostinca odísť bez zaplatenia a platiť nemali odkiaľ, kým len nedoniesli
Borik s Čendekovičom peniaze z Bratislavy.[390]Koncom roku 1835 a počiatkom 1836.Hurban sa tu pomýlil:
tie udalosti sa stali o rok neskoršie, koncom roku 1836 a začiatkom roku 1837.
Jasne to vysvitá zo Štúrovho listu Zochovi (z 3. III. 1837), ktorý Hurban ďalej
cituje. Podľa toho aj Štúrov list Slobodovi (str. 116) je chybne datovaný 10. I.
1836, lebo správny rok je 1837.[391]Živojin Kirijakovićv škol. roku 1837/38 prihlásil sa do
výkonných hodín Ústavu. Bol vtedy devätnásťročný, pochádzal z Petrovca a jeho otec
sa menoval Štefan (podpis v knihe zákonov lýcea pod č. 72: Kirjakovits
Vit.).[392]Nikola Grujićv škol. roku 1837/38 podpísal zákony lýcea
ako sedemnásťročný, pochádzal z Lalite (Lalić, Báčka) a v škol. roku 1839/40 bol
ako prvoročný poslucháč právnického kurzu na lýceu členom Srbskej čitárne v
Bratislave.[393]ostrostrelec bratislavský, člen sboru meštianskych
strelcov, akejsi parádnej gardy tých čias.[394]nem. Ty, Sandl, počuj, hovorím ti, dnes sa čosi stane. Študenti sú celkom
inakší ako inokedy. Tí ti čosi vykonajú![395]nem. Krídelník (najvyšší muž v čate).[396]nem. Tohoročné (nové) víno.[397]pedela Planka, školského zriadenca[398]karcer(lat.), domáci zátvor na lýceu. (Je dodnes
zachovaný v niekdajšej budove lýcea na Konventnej ulici č. 15 na prízemí).[399]u podzámockých židov, obyvateľov už spomenutého predmestia
Podhradia (Schlossberg = Zámocký vrch, preto píše Hurban o „podzámockých“ jeho
obyvateľoch).[400]Ďurko Chrenek, neskôr si pomaďarčil meno na Tormay (chren
= torma). R. 1861 bol poslaneckým kandidátom, čiže mladícke kúsky mu vtedy už
dávno boli odpustili.[401]lat. Predák.[402]Emanuel Viliam Šimko(1791 — 1875), od r. 1835 ev. farár v
Bratislave, kde na lýceu prednášal okrem praktickej teológie aj mnohé iné
predmety, od r. 1839 všetko výlučne po maďarsky. Bol prívržencom cirkevnej únie,
Zayom tak úsilne propagovanej. Ako unista aj polemizoval s Hurbanom, pravda, s
malým úspechom, lebo odporca ho náležite podvrátil.[403]vzdor jeho slovenskému spisovateľstvu, vtedy, pravda, ešte
v bibličtine. Táto Šimkova činnosť skladala sa z príležitostných a cirkevných
brožúrok, ako aj z príspevkov do autonomistického Evanjelika (1862 — 1864). Všetky
tie veci mali hodnotu časove obmedzenú.[404]kolovodcom(z chorv. kolovodja), náčelníkom
študentov[405]lat. Ty hovädo, ty somár.[406]v slovenskom kostole, v tzv. malom chráme na Panenskej
ulici. Slúžil rovnako slovenským aj maďarským evanjelikom. Nemci mali tzv. veľký
chrám (medzi Konventnou a Panenskou ulicou a prístupný z obidvoch strán).[407]Napokon.[408]Náš básnik.Ján Maróthy mal básne už v Hronke r. 1837 a
potom i neskoršie.[409]Gustáv Seberíny(1816 — 1890), neskôr ev. farár na Čabe a
superintendent (biskup) banského dištriktu. Hoci sa držal až úzkostlivo lojálne,
ba nadŕžal maďarskému smeru, jednako ho šovinisti upodozrievali (pravdaže,
bezzákladne) z akéhosi „panslavizmu“.[410]Samuel Kuszma, podpísal v škol. roku 1832/33 zákony lýcea
ako šeastnásťročný. Pochádzal z Banskej Bystrice, otca mal farbiara a do
Bratislavy prišiel z Miškovca (táto škola ho zrejme preparovala
maďarsko-šovinisticky).[411]maď. Priateľstvo.[412]maď. Vlastenca.[413]lat. Pri čine.[414]Jonas Kettner.Opätovne podpísal zákony lýcea v hodnosti
sborového dozorcu bratislavského.[415]do bibliotéky lyceálnej, najväčšej miestnosti na poschodí
budovy. V nej je aj teraz v zatvorených skriniach okolo stien umiestená
najcennejšia časť knižného bohatstva lyceálnej knižnice.[416]k filipike ostrej, útočnej reči. Pomenovanie pochádza z
troch rečí Démosténa (asi 384 — 322 pr. n. l.), najslávnejšieho rečníka a
významného štátnika aténskeho, ktoré povedal na ochranu gréckej slobody proti
kráľovi Filipovi Macedónskemu.[417]maď. Hor’ sa.[418]Po oboch stranách schodov.Stará lyceálna budova má totiž
z prízemia na poschodie schodište na obidve strany, takže sa študenti valili
oboma. Ich prúdy sa stretli pred dverami knižnice.[419]lat. Hrnú sa študenti![420]lat. Spravodlivosť, slobodu.[421]lat. Čo teda chcete?[422]lat. Spravodlivosť, ľudskosť, slobodu![423]lat. Spravodlivosť chceme! Nech zhynie Šimko! Nech zhynú filistri! Nech zhynie
filisterský senát![424]lat. Čo sa vaše panstvo obzerá na senát?[425]lat. Čo teda chcete, páni študenti?[426]lat. Teda už nie viac hovädá?[427]lat. Sme vám hovädá? Keby sme aspoň to boli![428]lat. a spoločníci[429]vo Veternej ulici, majúcej i dnes to isté meno. Kto ide po
nej smerom od Hurbanovho námestia, na jej konci má lyceálnu budovu práve pred
sebou. (Nem. Wind = vietor.)[430]maď. Voš mi lezie po kožuchu, a kožuch je predsa len kožuch.[431]ako deus ex machina, nenazdajky, akoby na zavolanie. Názov
je gréckeho pôvodu a znamenal v starých drámach rozuzlenie zápletky zjavením sa
nejakého božstva, ktoré dalo ľuďom úpravu, čo majú ďalej robiť.[432]Adam Szirmaybol prísediacim septemvirálnej (sedmopanskej)
tabule, totiž uhorského najvyššieho súdu. Kollárov Schematismus generalis… z r.
1838, str. 1. jasne ho vyznačuje ako generálneho poddozorcu (Generalis
Vice-Inspector), takže Štúr ho správne uvádza v tejto hodnosti. Hurban sa mýli,
tvrdiac: „akej ale hodnosti nebývalo“.[433]Ešte v Prešove súc.Greguš tam bol profesorom na kolégiu
od r. 1817 až do r. 1833. Pre jeho slobodomyseľnosť ho už v Prešove
prenasledovali, ba ho až z neverectva obviňovali. V Bratislave si pritiahol hnev
mocipánov tým, že na schôdzke Maďarskej spoločnosti, ktorej on bol predsedom, raz
predniesli baladu o Petrovi Zrínskom. Vláda žiadala r. 1836 jeho odstránenie z
lýcea, ale palatín Jozef a superintendent Stromszky sa ho zaujali. Hurban bol
zásadne dobre informovaný o pohone proti Gregušovi, len nevedel — alebo skôr ešte
po desaťročiach zabudol — čo bolo toho konkrétnou príčinou. Neboli to nejaké reči
v Prešove, ale spomenutá balada o Zrínskom, „zradcovi“, ktorý sa odvážil povstať
proti Habsburgom.[434]lat.-gréc. Bôžik náhody (porov. aj vecné vysvetlivky).[435]lat. zazubadlí[436]lat. Na tento cieľ.[437]Breznyika a jeho kohorty(lat.), skupiny. (Kohorta mala v
rímskom vojsku asi 400 mužov.) Hurbanov výraz je zrejme pohrdlivý.[438]nem. v záložni[439]lat. O mŕtvych alebo dobre, alebo nič![440]lat. Letopisy.[441]Légie pána Jekelfalussyho.Lat. legio značí toľko ako náš
pluk. Tu však légia znamená uhorskú tajnú políciu, ktorú viedol Ľudovít
Jekelfalussy (1828 — 1899), od r. 1870 ministerský radca v ministerstve vnútra.
Zriadil budapeštiansku štátnu políciu, ako aj žandárstvo pre celú uhorskú krajinu
a popri tom, pravda, aj tajnú políciu. (Mala za úlohu sledovať „panslávov“ a iných
„podozrivých“ ľudí, ako aj všetkých, ktorých nenadchýňala vtedajšia uhorská
„sloboda“.)[442]lat. Nižší bôžikovia.[443]maď. Revolučných hrdinov.[444]Michal Križanpodpísal v škol. roku 1836/37 lyceálne
zákony ako devätnásťročný. Bol vtedy v druhom ročníku filozofie. Pochádzal z
Trenčína. Výbor prací… (str. 111) uvádza ho ako člena slovenskej Spoločnosti už v
škol. roku 1834/35. Potom sa kdesi stratil v živote.[445]Nagyanebolo možno zistiť podľa Hurbanových náznakov, lebo
Szinnyeiho dielo má niekoľko spisovateľov tohto mena.[446]lat. Biedni sa radujú, keď majú druhov v nešťastí.[447]v príme, v najvyššej gymnaziálnej triede lýcea[448]nem. skomol. „Vurštle“[449]maď. Po maďarsky (na maďarský spôsob).[450]franc. pán[451]školskou ulicou, dnešnou Lycejnou (medzi starou a
neskoršou budovou lýcea; možno ňou dôjsť za chvíľočku k tzv. malému
chrámu).[452]synov Marsa, rímskeho boha vojny, čiže vojakov[453]pred kapucínmi, teda na dnešnom Októbrovom námestí[454]nem. „No, je už po paráde?“ — „Veru, už môžeme ísť do kaviarne!“[455]Ku Schmiedhansovi, neďaleko Michalskej brány. Dom je
zrúcaný a na jeho mieste je obuvný dom (niekdajší Baťa).[456]Dv. p. Koleniho.Bol to Daniel Kolléni (Kolény), v r. 1844
— 1849 ev. farár na Bukovci, v Nitrianskej, odkiaľ odišiel za farára do Hurbanovho
rodiska, Beckova. (Editor Štúrových listov ho nesprávne zamieňa s kulpínskym
farárom Danielom Kolényim, ktorý tam účinkoval už od r. 1832.)[457]od Consilium(lat.) uhorskej miestodržiteľskej rady v
Budíne. Bol to byrokraticky organizovaný najvyšší správny úrad v Uhorsku po boku
palatína ako kráľovského miestodržiteľa. Z príslušnosti miestodržiteľskej rady
boli vyňaté len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).[458]Kterými se mají všecky zdejší společnosti… konečně
zrušiti.Štúrove obavy na ten čas boli bezpodstatné. Zákaz
študentských spoločností prišiel až neskoršie.[459]P. Černáka napomeň, je to zrejme Pavel
Čermák, blanársky majster v Holíči[460]Za příčinou nemoce p. Schröera.Štúr patril medzi
Schröerových najobľúbenejších žiakov a tak častejšie zastupoval svojho chorľavého
profesora.[461]Je to Ján Bysterský, o ktorom je reč na konci III. kapitoly.[462]jiní vypadli z konviktu, študentského domova. Mali tam
nielen byt, ale aj obedy, takže vylúčenie odtiaľ bolo citeľným trestom.[463]od král. Tabule, zrejmé prepísanie, lebo išlo o
miestodržiteľskú radu, už oboznámenú. (Tabulou sa rozumel vtedajší najvyšší súd,
ktorý nerozhodoval o správnych veciach, tie patrili do kompetencie
miestodržiteľskej rady.)[464]maď. Sviatok radosti.[465]cirkevnímu tohoto Okolí shromážděni, totiž dištriktuálnemu
konventu preddunajskému, kam patril bratislavský sbor[466]Maciejovského.Bol to Wacław Aleksander Maciejowski (1815
— 1883), poľský historik, profesor rímskeho práva na varšavskej univerzite. Neskôr
sa venoval skúmaniu slovanského práva. Slovenskú Spoločnosť v Bratislave navštívil
16. júna 1836.[467]Kollár dostal medaillii, bola zlatá a mala cenu 60 dukátov
(360 zlatých), na tie časy veľkú sumu.[468]že ale Puškin zemřel, stalo sa to 10. februára 1837. Štúr
mu venoval osobitnú báseň (Žel nad Puškinem, Květy IV, 1837, príloha z 1. júna,
str. 41).[469]Illyrské Noviny.Začal ich vydávať popredný chorvátsky
buditeľ Ljudevit Gaj r. 1835 s názvom Novine Horvatzke a s kultúrno-literárnou
prílohou Danica Horvatzka, Slavonzka y Dalmatinzka. R. 1836 Gaj zmenil názov na
Ilirske Narodne Novine a Danica Ilirska. Mali medzi Chorvátmi obdobnú funkciu ako
Štúrove noviny a Orol tatránsky.[470]Květy(v prvom ročníku České květy) vychádzali od r. 1834
až do r. 1848. Boli aj na Slovensku dobre známe a Slováci do rečovej odluky často
aj prispievali do nich.[471]Pražské noviny(Česká včela bola ich prílohou) redigoval v
r. 1834 — 1835 básnik František Lad. Čelakovský, potom Jan Nep. Štěpánek. Od r.
1846 boli v rukách redaktora Karla Havlíčka Borovského dôležitým politickým
nástrojom.[472]Boli medzi týmito Štúrovými známymi „kolujecími spisy“ i Noviny, písané jedným
jurátom slovenským, pomaďarčeným, rozumie sa; a ten jurát nebol žiadny iný ako
Ľudevít Košut, synovec to drahej pamiatky Ďurka Košuta (Juraj
Kossuth(1781 — 1849), turčiansky zeman, bratanec slávneho Lajosa
Kossutha, bol zaujatý za slovenskú vec (prestolný prosbopis z r. 1842; zbierka na
študentov, ktorí odišli r. 1844 z Bratislavy; podopretie Štúrovej žiadosti o
noviny zo strany zemianstva v Turci)) v Košútoch pri Turč. Sv. Martine. Veliká
patrónka maďarizmu, arcikňahyňa Dorota (Mária Dorotea(1797 —
1855), tretia manželka palatína arcikniežaťa Jozefa, bola rodená württemberská
kňažná), preto menovala revolúciu maďarskú „die schlowakische Rebellion“ (nem.
slovenská rebélia, povstanie) a snažila sa pekne poumývať svojich milých Maďarov
predo dvorom. Košuta nemenovala inak ako „der Schlowak“ (nem. ten Slovák).[473]Ladislav Jesenský, vtedy ev. učiteľ v Pešti, neskôr bol
farárom v Kúnovej Teplici a potom v Nireďházi. Bol aj literárne činný (básne,
príležitostné brožúry, novinárske články).[474]„Mína“ přezděti.Možno podľa Kollárovej manželky. (Mína ju
len Kollár prezval, správne sa volala Friederika.)[475]Zerfyho a Bölla:nemožno zistiť ani týchto autorov, ani
názvy ich učebníc[476]J. B. Vogtberg, jeho Französische Sprachlehre (Učebnica
francúzštiny) vyšla v treťom vydaní r. 1830 vo Viedni.[477]J. B. Machatnapísal tiež nemeckú učebnicu francúzštiny
(Französische Sprachlehre). R. 1841 vyšla už v 14. vydaní.[478]poľ. nedovolím.[479]Osveta = krvná pomsta.[480]o svojvoľníkoch srbských, asi stredovekých. Ináč aj srbské
dejiny 19. storočia, čiže v Štúrových časoch, boli plné intríg a zápasov medzi
dvoma srbskými dynastiami, Karadjordjevićovcami a Obrenovićovcami.[481]semä horčičné budúcnosti krajšej, novozákonný obraz[482]Juristov na akadémii, jurátov a pisárov.Juristi boli
poslucháči už oboznámenej právnickej akadémie, juráti boli už skončení právnici v
právnej praxi, pisári boli jednoduché odpisovacie sily.[483]Nihilizmus ruskej mládeže.Hurban tu pokladá ruských
revolučných demokratov, borcov za nový, slobodný život pracujúcich a — pravdaže —
bojovníkov proti cárizmu a buržoáznemu liberalizmu, za „nihilistov“, ľudí bez
„dogiem“ a úplne amorálnych (neschopných rozoznávať mravné od nemravného). Takto
ich predstavovali ich nepriatelia, ktorých ohovárania autor nekriticky preberal.
To isté platí aj o jeho náhľade na „znemravnelých romantikov a
liberalistov“.[484]Gréckych hrdinov pod Trójou.Narážka na grécky epos Ilias,
zobrazujúci boje gréckych spojeneckých vojsk proti maloázijskému mestu Tróji.
Hlavným veliteľom gréckym bol Agamemnón, mykénsky kráľ, a vojna trvala desať
rokov.[485]Ulyssesom, lat. meno Odyssea, kráľa na ostrove Ithake. Bol
jedným z popredných účastníkov gréckej výpravy proti Tróji.[486]Zrovnaj Launerovo bláznivé vystúpenie, o ktorom bude budúcne reč.[487]Na Ctiboha Zocha a Daniela Janovica.Hurbanov omyl: nebol
to Janovic, ale Daniel Krnúch, vtedy vychovávateľ v Palúdzke (u Farkaša
Palugyaya), podobne ako i Zoch (ten bol zas u Antona Palugyaya). Daniel Janovic
nikdy nebol po dlhší čas v Palúdzke s Ct. Zochom. Zoch a Krnúch takto spoločne
dostávali listy aj od iných priateľov, napr, od Bysterského. (Za údaj vďačím akad.
prof. Ivanovi Stanekovi, od ktorého je i niekoľko iných doplnkov v týchto
poznámkach.)[488]zo dňa 16. októbra, správne 14. októbra 1836[489]Dne 4. srpna, asi prepísanie Štúrovo: malo byť „září“,
keďže v auguste boli ešte školské prázdniny.[490]Václav Svatopluk Štulc(1814 — 1887), český polonofil,
bratislavskej slovenskej mládeži dobre známy. Bol to literárne činný katolícky
kňaz-buditeľ. Od. r. 1860 bol vyšehradským kanonikom a neskôr tam
prepoštom.[491]Lichardštudoval vtedy teológiu vo Viedni, preto ho Štúr
uvádza medzi návštevníkmi.Michal M. Hodžabol v tom čase
tiež viedenským teológom aVrchovskýtamže právnikom.[492]Karol Štúrsa vtedy bol práve vrátil zo štúdií v
Berlíne.[493]Michal Melnabol vtedy tiež viedenským študentom.
Pochádzal z Lipt. Sv. Jána, študoval v Levoči a potom v Prešove. Zatým bol
vychovávateľom v Pešti (uvádza sa aj medzi predplatiteľmi Národných zpievaniek
Kollárových). Potom mal byť knihovníkom u Kolomana Prónaya na Ači a viac sa o ňom
nevie.[494]Jozef Brózikzo Sučian, ktorý v škol. roku 1831/32 ako
devätnásťročný podpísal zákony lýcea, bol v škol. roku 1832/33 členom Spoločnosti.
V škol. roku 1837/38 študoval teológiu vo Viedni.[495]Samuel Vanko(1811 — 1854) v škol. roku 1833/34 podpísal
zákony lýcea. Pochádzal z Banskej Bystrice a predtým študoval v Štiavnici. Hneď r.
1833 sa stal členom Spoločnosti, ktorej bol neskoršie aj podpredsedom. V septembri
1836 študoval teológiu vo Viedni. Bol ev. farárom v Semlaku a zomrel pomätený vo
Viedni, kde ho pochovával Kuzmány.[496]Tomáš Hrošbol v tom čase kaplánom na Brezovej[497]Čech rodený.Boleman sa v Čechách len narodil, ale
pochádzal z oboch rodičov Slovákov.[498]Samuel Hoič, nie Hojič (1806 — 1868), bol vtedy kaplánom u
superintendenta banského dištriktu Jána Seberíniho v Banskej Štiavnici. Neskôr bol
ev. farárom v Hornej Mičinej (Hurban mýlne píše o Dobronivej). Z Mičinej odišiel
r. 1859 na svoj majetok v Peštianskej stolici, kde aj umrel. Jeho deti sa
odnárodnili v neslovenskom prostredí. Syn Pavel (nar. r. 1850 na Mičinej) nielenže
sa písal Hoitsy Pál a bol odrodilcom hrubého zrna, ale u Szinnyeiho si zatajil aj
slovenské rodisko, udávajúc si za rodisko Vatyu (v Peštianskej), kde len
vyrastal.[499]Dnes už zabudnutý, svojho času veliký to priateľ a mohutný obranca, rázny
apologét práv národných slovenských pred vzdelaným svetom, ovšem vždy pre strach židovsko-maďarský[499]buď anonymne, buď pod pseudonymom v nemčine písavší, ktorý zo
Štiavnice prešiel za farára na Dobronivú vo Zvolene. Pozdejšie prejmúc dedičstvo
kdesi na Dolniakoch, opustil faru i národ. Jeho synovia, odpadnúc od živého kmeňa
Slovanstva, vštepili sa sami do hynúceho plemena maďarského a paholčia pod menom
Hoicsy vo službe maďarizmu najradikálnejšieho. Quem deus perdere vult —
dementat.[499499]Pre strach židovsko-maďarský.Hurban tu spojil
biblický obraz s domnelým Hoičovým strachom pred maďarskými šovinistami.
Nebol to strach, ale istý spôsob opatrnosti, ostatne vtedy bežný aj u
početných iných autorov našich obranných brožúr. Obe Hoičove nemecké
brožúry, vskutku závažné, vyšli pod pseudonymom, teda nie bez mena, ako píše
autor. Prvá z nich bola Sollen wir Magyaren werden? (Máme sa stať Maďarmi?),
ktorá r. 1833 dosiahla za rok tri vydania. (Vyšla ďaleko, až v chorvátskom
Karlovci.) Druhá mala názov Apologie des ungrischen Slavismeus (Obrana
uhorského Slovanstva, Lipsko 1843).[501]Quem deus perdere vult — dementat— lat. Koho chce Boh
potrestať, odoberie mu rozum.[502]Kocaurkov od Chaluky v Praze.Nijaké podobné vydanie
Chalupkovho Kocúrkova nevyšlo. Nemožno zistiť, na čom sa zakladala táto mylná
zpráva.[503]Boršodská stolice.Jej „rozkaz“ na potiskú
superintendenciu bol vlastne požiadavkou, ktorá sa prejavila v rámci zvýšeného
maďarizačného úsilia na podklade zákonov na prospech maďarčiny, vynesených r. 1830
a 1836.[504]lat. Jednoducho sme proti tomu, nepripúšťame to a nikdy to nepripustíme.[505]V bojoch o nepodľahlosť Nizozemska, po predbežných
nepokojoch započatých dobytím mesta Briel r. 1572 holandskými povstalcami. Boje so
Španielmi, vtedajšími pánmi Holandska, trvali až do r. 1609. Francúzi ohrozovali
holandskú slobodu neskoršie a viac ráz, no Holandsko sa ubránilo aj tomuto
náporu.[506]lat. Preto tie slzy.[507]Cornelius Jansenius(1585 — 1638), biskup ypernský, bol
duchovným pôvodcom sekty jansenistov (základom im bol jeho spis Augustinus, r.
1640, teda už po Janseniovej smrti, vydaný jeho priateľmi).[508]lat. Nádejní.[509]Na r. 1838 založil nový almanach.Tento úmysel sa
neuskutočnil.[510]poľ. Sme bratia jedného slova, buďme i jednej duše a pekelná moc nerozdrví našu
národnosť.[511]Chabosť seniorov a zlá vôľa seniorálnych inšpektorov.Senior (lat., starší) je farár, ktorý je na čele cirkevného obvodu, skladajúceho
sa z viacerých cirkevných sborov. V tomto senioráte je on duchovnou hlavou a
seniorálny dozorca, taktiež volený na presne určený čas, svetskou.[512]Profesora slovenského volí prešporská cirkev.Po
Palkovičovi až do napísania Štúrovho životopisu bol vlastne len jeden takýto
profesor: Samuel Liška, potom Lenkei (1825 — 1885), ktorý nezáživne prednášal
gramatiku starej bibličtiny.[513]Dr. Gottfried Mayr(asi 1800 — 1867), hlavný mestský lekár
v Bratislave[514]Na věčně slavných Thermopylách, priesmyku, vedúcom z
Tesálie do Helady (starého Grécka). R. 480 pr. n. l. tu padol so štyritisíc Grékmi
spartský kráľ Leonidas v hrdinnej obrane priesmyku proti presile Peržanov.[515]Joachim Lelewel(1786 — 1861), poľský historik, odišiel po
r. 1831 z vlasti do emigrácie. V knižke Polska odradzająca się (1836) odsúdil
poľskú šľachtu a úfal sa znovuzrodeniu Poľska prostriedkom povstania a oslobodenia
poľského ľudu.[516]poľ. Znovuzrodenie Poľska.[517]Dr. Juraj Mušicki(1811 — 1887), lekár v Pešti, synovec
srbského básnika, biskupa Lukijana Mušického. Podporoval ilýrske hnutie a
slovanskú myšlienku.[518]Vuk Stefanović Karadžić(1787 — 1864), srbský spisovateľ,
jazykovedec, zberateľ ľudových piesní, zakladateľ novej srbskej literatúry.[519]poľ. Preboha, len pracujte, lebo u vás je to ešte veľmi zle, mohli by ste však
už mať viacej vlastných výsledkov. Nechajte tam tých Aristotelov, Platónov! Ľud,
ľud, to je to! Pre ľud písať, tým najviac poslúžiš vlasti jeden aj druhý.[520]chorv. Blahoželal.[521]Dr. v. p. p. Dobr.= Draze vážení páni (páni)
Dobrodincové[522]Časopis českého Museum, odborný časopis na dobrej úrovni.
Vychádzal v Prahe už od r. 1827 štvrťročne.[523]Časopis katolického duchovenstva.Vychádzal od r. 1828 (s
prestávkou v r. 1853 — 1860) nielen cez 19. storočie, ale aj neskoršie.[524]Časopis technologický.Vydával ho Jan Svat. Presl. Prvý
zväzok vyšiel r. 1839.[525]Krokvychádzal v neurčitých termínoch v r. 1821 — 1840 a
zapĺňal ho väčšinou sám Presl, vytváracjúci aj úplnú terminológiu zo všetkých
odborov, z ktorých pochádzali články v tomto všenáučnom časopise.[526]Přítel mládeže, ktorý redigoval buditeľ Josef Liboslav
Ziegler (1782 — 1846), vychádzal v r. 1823 — 1836.[527]Listy pro polního hospodáře.Správny názov je: Zábavné
listy pro polní hospodáře a řemeselníky v Čechách. Tento časopis začal vychádzať
r. 1838. Po opätovnej zmene názvu boli z neho od r. 1854 Hospodářské
noviny.[528]Jan Vlastimil Pellarpodpísal zákony lýcea v škol. roku
1833/34 ako devätnásťročný. Bol synom ev. učiteľa z Hošťálkova (Morava). Neskoršie
bol ev. farárom v Pržne.[529]Ján Bojmír Petrikovič(1816 — 1865), z Kráľovej (pri
Radvani), právnik, po skončení štúdií bol u hlavného slúžneho v Banskej Bystrici.
Zúčastnil sa aj na slovenskom povstaní.[530]Ján Dalibor Zimáni(1816 — 1886), v škôl. roku 1836/37
podpísal lyceálne zákony. Pochádzal z Dolného Kubína, a hneď v tom istom školskom
roku sa stal členom Spoločnosti. R. 1842 bol vychovávateľom v Oravskom Podzámku.
R. 1853 sa spomína ako slovenský lekár v Pešti.[531]Ondrej Radoslav Šolc(1814 — 1895), z Nemeckej (dnes
Partizánskej) Ľupče, bol na lýceu do konca škol. roku 1837/38. Potom bol teológom
vo Viedni a r. 1841 stal sa ev. farárom v Kráľovciach, v Hontianskej.[532]Ján Pettyko, bol rodom z Rovenska[533]Štefan Šubert(1811 — 1888), neskorší verejný notár v
Senici[534]Ján Klszák(1804 — 1876), ev. farár v Sobotišti, mal aj
nejakú literárnu činnosť (príležitostné kázne, brožúra proti Hurbanovi, články v
Evanjeliku r. 1862 — 1864). Tieto veci tiež dokazujú, ako bol v protislovenskom
tábore.[535]Michal Elefánt(1816 — 1872), z Asódu (Peštianska),
prišiel v škol. roku 1836/37 do Bratislavy. Naposledy bol farárom ev. slovenského
sboru v Pešti.[536]Ondrej Solárik(Szollarik) pochádzal z Nemeckej Ľupče. V
škol. roku 1836/37 podpísal zákony lýcea ako dvadsaťdvaročný; bol vtedy
poslucháčom teológie. R. 1839 bol na teológii vo Viedni a viac sa o ňom
nevie.[537]Daniel Kyčka(Kitska, 1814 — 1889) pochádzal z Banskej
Štiavnice, odkiaľ prešiel ďalej študovať do Bratislavy. Neskôr bol ev. farárom vo
Veľkých Slažanoch a napokon profesorom na Sarvaši.[538]Natanael Motskónyi(Močkoni) bol synom Martina, učiteľa na
Babinej (Zvolenská). Keď v škol. roku 1836/37 podpisoval zákony lýcea, bol už
dvadsaťdvaročným teológom. Bol potom na teológii vo Viedni.[539]Ján Liptaypochádzal podľa Mokosa zo Spišských Vlách a r.
1842 zapísal sa v Jene. Ján Liptay z Liptovských Vlách sa však zapísal v škol.
roku 1836/37 za člena slovenskej Spoločnosti a v škol. roku 1832/33 ten istý ako
šestnásťročný podpísal zákony lýcea. Na oboch miestach sa výslovne pomenoval
Liptákom. Túto otázku (jeden, či dvaja ľudia rovnakého mena?) bude treba rozriešiť
podľa prípadného ďalšieho materiálu.[540]Karol Kellnerz Polomy, z Bratislavy potom odišiel do
Jeny, kde sa zapísal na univerzite r. 1838.[541]Pozri tu na str. 100.[542]Zakázanie spoločnosti slovenskej.Miestodržiteľská rada
rozhodnutím z 20. septembra 1836 zakázala všetky študentské spoločnosti na
školách, takže išlo o všeobecný zákaz a nie, ako by sa zdalo podľa Hurbanovej
formulácie, o nejaký špeciálny zákaz, ktorý by bol postihol len bratislavskú
slovenskú Spoločnosť ako takú. Ináč zákaz znamenal len zakázanie mena, ale nie
činnosti: študenti lýcea už 12. apríla 1837 začali novú činnosť pod menom Ústavu.
Činnosť sa skladala z dvoch týždenných hodín praktických a z jednej pre dejiny
literatúry. Predsedom Ústavu býval Palkovičov námestník, teda Štúr, a za jeho
štúdia v Halle Červenek resp. Škultéty. Podrobnosti o zriadení Ústavu uvádza Ján
Francisci vo Vlastnom životopise (1956, 98 a ď.).[543]na homiletických cvičeních(gréc.), kde išlo o skladanie a
prednášanie duchovných rečí, kázní budúcich kňazov[544]Od přednosty p. Šimka.Šimko bol ako profesor praktickej
teológie vedúcim seminára homiletických cvičení, povedané terajšou
terminológiou.[545]lat. Úskočných členov slovanskej spoločnosti, stojacej mimo zákona.[546]Emerich Kraus(1814 — 1888), z Liptovského Mikuláša, od r.
1857 do smrti ev. farár na Mýte pod Ďumbierom, prenasledovaný ako buditeľ pre
„panslavizmus“.[547]Z piesne Zochovej: „Veselme se, jonáci, veď sme svobodní žáci“, ktorá však
nebola haraburdákom v celosti známa a oni len vytrhnuté daktoré veršíky
denunciantským spôsobom žalobne vychytili, ako je to i dnes obyčaj šľachetným
špiclíkom maďarónskym činiť proti Slovákom, horliacim za blaho a slobodu svojho
národa.[548]Za Cicerony.Ostrý výsmech, lebo Marcus Tullius Cicero
(106 — 43 pr. n. l.), štátnik a spisovateľ, bol najslávnejším rímskym
rečníkom.[549]To jest 10 grajciarov striebornej mince, akých 6 kúskov činilo l zl. striebra =
l zl. 5 kr. r. č. (r. č.= rakúskeho čísla. Hurban tu
valorizuje (prepočítava) starý zlatý v striebre na zlatý rakúskeho čísla, ktorý
mal o niečo menšiu hodnotu.)[550]Cesta Slováka atď. V Pešti, 1841.[551]„dopisovateľstvo“bolo, ako vidieť, zpravodajstvo, akýsi
druh písaných novín[552]Oda u rovu Soběského.Pred Hurbanom ju už bola uverejnila
Besídka čtenárská I, 1862, 286. (Básne, 1954, 27 - 30).[553]v propasť… sa rúti, narážka na poľské povstanie z r. 1830, nám už známe[554]Osman= Turek (podľa Osmana, zakladateľa tureckej ríše)[555]Moranaznamenala smrť v predstavách západných Slovanov[556]šlapajú po ní, rozumej Rakúšania, ktorí tiež pomáhali Rusom zlikvidovať poľské povstanie[557]Ján Sobieski(1624 — 1696), ako poľský kráľ Ján III.,
zvíťazil nad Turkami, obliehajúcimi r. 1683 Viedeň. Pochovaný je v Krakove na
Waweli, v hrobke poľských kráľov.[558]starej Austrie= Rakúska[559]V rumích Slovensko!V Básňach, vyd. z r. 1954, str. 38.[560]Smlúva Slováků.(Zo zbierky D. Slobodu od r. 1837. Zväzok
4 pod č. 57. Rukopis.) Hurban nevedel, že text tejto básne priniesla pred ním už
Besídka čtenárská I, 1862, 286.[561]Stánice ty Svatoplukovy.Stanitia sa volala posvätná vojenská koruhva baltských Slovanov v Arkóne, v čas mieru uchovávaná v Svantovítovom chráme. Za vojny jej preukazovali božskú úctu a pod ňou mohlo vojsko robiť aj také činy, ktoré sa inak pokladali za bezbožné.[562]vied štátnych, totiž tých, ktoré sa zaoberajú pozorovaním
štátu z rôznych stránok jeho povahy (sem patrí napr. politika ako veda, právo,
finančná veda, národné hospodárstvo, štatistika).[563]filológie slovanskej(gréc.), jazykovedy[564]Vítejte, bratři(Básne, 1954, 29 — 30). Báseň vyšla tlačou iba u Hurbana, na tomto mieste Štúrovho životopisu.[565]Meče Sámovy.Podľa kronikára Fredegara bol to franský kupec, ktorý prišiel okolo r. 623 medzi Slovanov, zúčastnil sa na ich bojoch proti avarskej nadvláde a stal sa napokon ich kniežaťom. Samo vládol 35 rokov vo veľkej západoslovanskej ríši, zahrnujúcej alpské kraje a možno i české.[566]poľ. Vlasť.[567]maď. Vlasť.[568]Vozduch Tatier mohutných.Hurban, ako jasne vidieť z
ďalších riadkov, neoznačuje tým slovom Vysoké Tatry, ale pohorie Malej Fatry okolo
Štúrovho rodiska.[569]Vysmál se otcově chudobě.Dumky večerní, zakončenie III. dumky (Štúr ich len číslami označoval). Všetkých päť tu citovaných veršov je odtiaľ (Básne, 1954, 76).[570]„Dumky večerní“,3.[571]Nelkám nad pádem…je citát zo IV. dumky, z ktorej sa nižšie cituje i jej posledný verš (Básne, 1954, 77 a 79).[572]Dumka V.Hurban ju odcitoval celú (Básne, 1954,
80).[573]Nade svatou Nitrou, ktorá bola Štúrovi a jeho družine veľmi sympatická ako (predpokladané) Svätoplukovo a Metodovo sídlo za čias Veľkej Moravy.[574]Slynul sídlem statné rodiny.Cituje sa časť záverečných slov Štúrovej VI. dumky (Básne, 1954, 81).[575]Mária Zayová r. Kalischová(1779 — 1842). Svobodná paní =
rodená barónka Kalischová. Jej muž Imrich Zay nebol literárne činný, takže jeho
dáta sa nedali vyhľadať.[576]„Květy“, roč. 1839, č. 34, str. 265.[577]Že hovieme komunizmu.Reakcionári čosi zďaleka počuli o
tejto novej a pre nich nebezpečnej náuke, takže každého, kto im nebol po chuti ako
skutočný alebo domnelý radikál, jednoducho nazvali „komunista“.[578]Dumka jeho ôsma, správne deviata. Hurban cituje len jej
záver (Básne, 1954, 86).[579]L. C. č. 36. Dumka 7.[580]Bere se pautník.Aj z tejto dlhšej dumky podáva Hurban len dva úryvky (Básne, 1954, 83 a 84).[581]rus. Hradu slávy.[582]Dvoje čiernych očú devy slovenskej.Nič bližšieho sa nevie
o tejto Štúrovej láske. Sám Hurban v liste Danielovi Slobodovi (17. mája 1881)
spomína síce nejakú Vilhelmínu, ale ani o tej sa bližšie nevyjadril, a tak
nevieme, o koho šlo.[583]Od Špinky a Pospíšila.Václav Špinka bol vedúcim
arcibiskupskej tlačiarne v Prahe, kde vyšiel aj Jungmannov Slovník. Medzi
nakladateľmi nasledoval podľa významu hneď za Pospíšilom. Jan Hostivít Pospíšil
(1785 — 1868), český nakladateľ, majiteľ kníhtlačiarne a kníhkupec v Hradci
Králové. Mal i v Prahe kníhtlačiareň a vydal okolo štyristo českých kníh.[584]Škultéty býval stálym rečníkom básní Hollého, ktoré on najdôraznejšie vedel
prednášať, skutočne k obdivu i najprísnejších sudcov.[585]Aby byl zkreslen.Jána Hollého portrétoval r. 1841
Friedrich Johann Lieder (1786 — 1850), vtedy bývajúci v Trnave. Reprodukcia tohto
obrazu ozdobovala potom tretí zväzok Hollého spisov (1842).[586]Jaromíra.Bol to Ján Jaromír Maier, nám už známy. Dalibor
bol Ján Dalibor Zimáni. Bohuslavom rozumel Štúr Bohuša Nosáka (matričné meno:
Timotheus Ignác, 1818 — 1877), rodom Tisovana, ktorý bol básnikom, prekladateľom a
r. 1845 členom redakcie Štúrových novín. Neskôr bol úradníkom a po vyrovnaní z r.
1867 bol bez zamestnania pri bratovi v Sabinove, kde aj umrel.[587]Na brehoch Sály.Halle je nad Sálou (an der Saale),
univerzitu má od r. 1694. Od r. 1817 je s ňou spojená niekdajšia wittenberská
univerzita (u Hurbana poslovančene vítobrežská). Dobrosoľ bolo odôvodnené: v Halle
sa skutočne dolovala soľ. (Dobrosoľ je ináče len poslovančenie cudzieho
miestopisného názvu na spôsob Jána Kollára.)[588]lat. Spolubojovníka.[589]podľa spôsobov bežných Aeskulapov, lekárov. Asklépios
(lat. Aesculap) bol u starých Grékov bohom lekárstva, takže zmienka je hodne
štipľavá.[590]vedy kameralistické(lat.) pôvodne praktická náuka o
správe dvornej (kniežacej, kráľovskej) komory, potom veda o štátnej hospodárskej
správe vôbec. Zahrnovala teda nielen národné hospodárstvo, národohospodársku
politiku a finančnú vedu, ale aj správnu vedu.[591]Heinrich Leo(1799 — 1878), nemecký historik, univ. prof.
v Halle, od r. 1821 vodca cirkevných i politických konzervatívcov[592]Max Duncker(1811 — 1886), za Štúrových čias bol súkromným
docentom v Halle. Prednášal filozofiu dejín, pápežské a staroveké dejiny. Neskôr
bol univ. profesorom v Tübingen.[593]Richard Röpell(1808 — 1893), vtedy súkromný docent nových
dejín. Potom bol univ. profesorom vo Vratislavi a zaoberal sa štúdiom poľských
dejín.[594]Johann Eduard Erdmann(1805 — 1892), nemecký filozof,
profesor filozofie v Halle, „posledný mohykán“ z Heglovej školy.[595]Julius Schaller(1810 — 1868), univerzitný profesor v
Halle[596]hegeliánov, prívržencov Heglovej filozofie. Georg Wilhelm
Friedrich Hegel (1770 — 1831), profesor filozofie na univerzite v Berlíne,
predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca reakčnej sústavy objektívneho
idealizmu. Objaviteľ zákonov dialektiky, ktorú až Marx postavil na vedecký,
materialistický základ.[597]Karl August Förster(1784 — 1841), nemecký básnik, učiteľ
nemeckej literatúry na vojenskom ústave v Drážďanoch, vynikol najmä ako
prekladateľ talianskych klasikov.[598]nem. Vytiahol do boja na okrídlenom koni myšlienky, mal na sebe štít pravdy, mal na sebe brnenie viery.[599]Franz Bopp(1791 — 1867), profesor východných jazykov a
všeobecného jazykospytu v Berlíne. Prvý náležite uplatnil v jazykovede
porovnávaciu metódu a prvý vedecky dokázal jazykovú príbuznosť indoeurópskych
jazykov.[600]August Friedrich Pott(1802 — 1887), profesor všeobecného
jazykospytu v Halle, venoval sa najmä porovnávaciemu hláskosloviu v indoeurópskych
jazykoch. Štúr bol jeho priamym žiakom, aj si neskôr s ním dopisoval.[601]Immanuel Kant(1724 — 1804), nemecký filozof, univ.
profesor v Königsbergu (dnes Kaliningrad). Bol predstavitel nemeckého idealizmu z
druhej polovice 18. a začiatku 19. storočia. Usiloval sa zmierovať materializmus s
idealizmom a do jedného systému zahrnúť protichodné filozofické smery.[602]August Tholuck(1799 — 1877), profesor teológie na
univerzite v Halle. Patril k pietistickému smeru, ale — hoci bol nepriateľom
racionalizmu — nestotožňoval sa ani s príkrou ortodoxiou. (Pietizmus zdôrazňoval
zbožný život, osobné prežívanie náboženských skutočností a zotieral hranice medzi
kazateľmi a laikmi.)[603]Heinrich Guericke(1803 — 1878), nemecký teológ, profesor
teológie v Halle, odporca nemeckej cirkevnej únie medzi luteránmi a kalvínmi,
prívrženec staroluteránskeho smeru v cirkvi.[604]iba buršovali s buršami(z nem.), odkukali iba vonkajšiu
stránku nemeckých „buršenšaftov“, študentských spolkov[605]v kocúrkovskom filisterstve, malomeštiactve (Hurban,
ctiteľ Jána Chalupku, rád používal názov „kocúrkovský“ podľa vymedzenia v
Chalupkovej známej veselohre Kocúrkovo, 1830.)[606]najmä od r. 1817, totiž od slávností na Wartburgu, pri
tristom výročí reformácie. Slávnosti stali sa manifestáciou za slobodu a liberálne
tendencie mladých nemohli potlačiť ani vzápätí nasledujúce reakčné policajné
opatrenia.[607]Arnold Ruge(1802 — 1880), nemecký novinár a spisovateľ.
Hurbanovi nebol sympatický ako predstaviteľ radikálneho liberalizmu.[608]Johannes Ronge(1813 — 1887), nemecký teológ, r. 1845
založil prvý cirkevný sbor tzv. nemeckých katolíkov (oddelili sa od
rímskokatolíckej cirkvi, zavrhli všeličo z jej učenia a utvorili si vlastnú
demokratickú cirkevnú organizáciu). Štúr a po ňom aj Hurban staval sa proti
Rongeho racionalizmu a liberalizmu, ktorý neváhal pribrať do cirkevnej organizácie
aj ženy.[609]Ludwig Andreas Feuerbach(1804 — 1872), nemecký
materialistický filozof, závažnejší materialista predmarxovských čias, ideológ
demokratickej buržoázie[610]enkomiastika(gréc.), chválorečnenie[611]lat. Prisahať na slová učiteľa.[612]Pri pomníku Poniatowského.Knieža Józef Poniatowski (1763
— 1813), synovec posledného poľského kráľa Stanislava Augusta, poľský vojvodca.
Bol veliteľom poľského mužstva, s ktorým pomáhal Napoleonovi I. Zahynul vo vlnách
rieky Elstery, kryjúc ústup francúzskeho vojska po bitke pri Lipsku. Štúr mu
venoval osobitný článok Pomník Poniatowského v Lipsku (Květy VI, 1840, 276 —
7).[613]lat. Onen burič národov[614]lat. Duša sveta.[615]lat. Najbezpečnejšie pôjdeš strednou cestou (Ovidius).[616]bitku národov u Lipska, ktorú prehral Napoleon I., kolos
(gréc., obor) korzický, ako ho ďalej Hurban menuje.[617]Ve Vlasku, na ostrově Haiti.Vlašsko je Taliansko, vtedy
rozdrobené na malé štátiky, navzájom nevraživé a nástroje v cudzích rukách. Haiti,
západoindický ostrov v Amerike, ovládali (od r. 1795 celý) Francúzi. R. 1801
vypuklo povstanie na ostrove a po jeho prechodnom potlačení druhé, takže r. 1803
Francúzi definitívne odtiahli z Haiti. V týchto rokoch boli na ostrove v radoch
francúzskeho vojska aj Poliaci.[618]Nabuchodonozora sekvanského.Autor tu prirovnáva Napoleona
k pyšnému starovekému babylonskému kráľovi. Sekvana = Seine, pretekajúca Parížom.
Je to jej latinské meno.[619]„Všeobecných augšpurských novín.“Hurban prekladá ich
názov Allgemeine Zeitung. „Augšburské“ nebolo v ich názve, ale sa im dokladalo na
rozlíšenie od iných novín toho istého názvu, vychádzajúcich v Lipsku. Preto sa
bežne uvádzajú ako Augsburger Allgemeine Zeitung.[620]sanskrtje druhý tvar staroindického jazyka. Už asi v 6.
stor. pr. n. l. bol len jazykom vzdelancov, takže sa umele udržuje pri živote, asi
ako latinčina v Európe. Dôležitý je pre porovnávacie štúdium indoeurópskych
jazykov.[621]lat. Improvizovane.[622]cestu svoju opísalpod názvom Cesta do Lužíc. (Vykonaná z
jara 1839). Priniesol ju Časopis českého Musea XIII, 1839, 464 — 90. Musejník =
skrátený populárny názov spomenutého časopisu.[623]akademikov slovenských, vysokoškolských študentov[624]lat. Slovutní.[625]encyklopedistov, francúzskych učencov a filozofov (bolo
ich asi 150), ktorí spolupracovali na Diderotovej Encyclopédie (náučnom slovníku v
17 zväzkoch, vychádzal v r. 1750 — 1766). Spájala ich dôvera v rozum, nenávisť k
fanatizmu, viera v pokrok spoločnosti a civilizácie. Keďže boli nedôverčiví k
pozitívnym náboženstvám, Hurban ich odmietol čo najrozhodnejšie.[626]voltairiánov, prívržencov zásad francúzskeho spisovateľa a
filozofa François Marie Aroueta Voltaira (1694 — 1778), najlepšieho historika
svojej doby. Hurban ho odmieta pre jeho boj proti vonkajším náboženským znakom
(najmä proti katolíckej cirkvi), hoci Voltaire veril v existenciu Boha a odhodlane
sa staval na obranu obetí spoločenských predsudkov a justičných omylov.[627]200 zl. víd. č.= vídeňského čísla. Táto mena platila až
do 1. novembra 1858, takže jej jeden zlatý činil 8 strieborných groší a 8 pruských
pfennigov.[628]jako Ožďany, nepatrná obec blízko Rimavskej Soboty, kde
bolo maličké evanjelické gymnázium s dvoma profesormi a nepatrným počtom žiactva.
V biednom prostredí, pravda, bolo možno získať len chatrné vedomosti.[629]Poď do Lipska, Roztoku, Erlangy.Hurban uvádza tieto
univerzity v Nemecku preto, lebo na ich teologických fakultách vládla ortodoxia, a
len tá mu bola prijateľná osobne aj z hľadiska slovenských potrieb.[630]chorv. najazdiť[631]Philipp Konrad Marheinecke(1780 — 1846), nemecký teológ,
profesor teológie na univerzite v Berlíne od r. 1811[632]Gottlob Ernst Schulze(1761 — 1833), profesor filozofie v
Helmstadte, od r. 1810 na univerzite v Göttingen[633]Eduard Gans(1799 — 1839), profesor práva na univerzite v
Berlíne, nemecký právny filozof[634]Heinrich Gustav Hotho(1802 — 1873), od r. 1829 profesor
estetiky a dejín umenia na univerzite v Berlíne, patril k Heglovmu smeru vo
filozofii[635]Carl Ludwig Michelet(1801 — 1893), nemecký filozof,
profesor filozofie na univerzite v Berlíne, patril k ľavici Heglovej školy[636]Hermann Friedrich Hinrichs(1794 — 1861), nemecký filozof
prísneho smeru Heglovho, od r. 1824 profesor na univerzite v Halle[637]Johann Emanuel Veith(1788 — 1876), lekár, teológ a
odborný spisovateľ nemecký[638]budúcemu tribúnovi(lat.), zástupcovi, predstaviteľovi
ľudu[639]nem. Duchovia národov[640]Teodiceou(gréc.-lat.), ospravedlnením (pôv.
ospravedlnenie Boha, že sa v stvorenom svete vyskytuje zlo. Je to Leibnizova
idealistická filozofická konštrukcia.).[641]Ktorú ovšem, podľa nášho pochopu, Boh nepotrebuje, ktorú však potrebujú ľudia
zavedení a oslepení blýskavosťou plytkých, tak ľahko sa povrchnej mysli
vštepujúcich raisonementov semitického pokolenia haraburdákov a
darmotlachov.[642]lat. a nem. „Ja“[643]hegelingov, heglovcov, prívržencov Heglovej filozofickej
školy[644]Johann Friedrich Herbart(1776 — 1841), profesor na
univerzite v Göttingen, nemecký filozof, idealista, psychológ a pedagóg.[645]Karl Gottlieb Bretschneider(1776 — 1884), evanjelický
teológ, cirkevný spisovateľ, dobrý kazateľ, predný zástupca „racionálneho
supranaturalizmu“, v podstate obyčajného racionalizmu.[646]Julius August Ludwig Wegscheider(1771 — 1849), nemecký
protestantský teológ, univerzitný profesor v Halle. Jeho hlavné dogmatické dielo
vyšlo r. 1815 po latinsky.[647]František Spannagelštudoval teológiu vo Viedni a bol u
superintendenta Bilnicu v Bratislave kaplánom. Do konca októbra 1834 bol aj
predsedom slovenskej Spoločnosti.[648]Ján Tomkabol ev. kaplánom v Bratislave. Zdá sa, že
zmienka o „prednáškach racionalistických“ týka sa jeho kázní, tak ako aj u
Spannagla. Greguš sa v svojich filozofických prednáškach pridŕžal tak Herbarta,
ako Ševrlay Bretschneidra a Wegscheidra, preto spomenuté mená nemeckých filozofov
musíme brať v takejto spojitosti s Gregušom a Ševrlaym.[649]tal. A všetkých ostatných[650]Jernej (Bartolomej) Kopitar(1780 — 1844), úradník
viedenskej dvornej knižnice, slovinský slavista, spoluzakladateľ slovanskej
filológie.[651]konštruovaný apriori(lat.), vopred (aby sa dostal taký
výsledok, aký patričný chce)[652]fenomenológia, rozumej ducha, podľa Hegla, čiže asi to
isté, čo sa vyjadruje pojmom psychológie[653]jurisprudencia(lat.), právna veda[654]Jeden z mladších priateľov mojich.Bol to Viliam
Pauliny-Tóth. Sám Hurban cituje o tom jeho vyjadrenie v monografii Viliam
Pauliny-Tóth a jeho doba (v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi je citát na str.
154).[655]chorv. S oduševnením[656]blbých empirikov(gréc.), ľudí, ktorí pri svojom
zamestnaní berú ohľad len na skúsenosť, takže odmietajú všetko, čo presahuje tento
rámec.[657]Michail Nikiforovič Katkov(1818 — 1887), ruský publicista
a politik, najprv mierny liberál, potom krajný reakcionár. V sedemdesiatych rokoch
19. storočia mal veľký vplyv na vládu a ruskú školskú správu.[658]Karol Štajerský(1540 — 1590) bol od r. 1564 panovníkom
Korutanska a iných tzv. vnútrorakúskych krajín. Jeho otec Ferdinand I. (1503 —
1564) bol od r. 1526 uhorským a českým kráľom. Po ňom nasledoval na tróne syn
Maximilián II. (1527 — 1576), reformácii priaznivý. Ferdinand II. (1578 — 1637)
panoval od r. 1619 do smrti. Zaňho vypuklo povstanie českých stavov, ktoré bolo
začiatkom tridsaťročnej vojny. Matiáš II. (1557 — 1619) panoval po Rudolfovi II. v
Uhorsku od r. 1608 a v českých krajinách od r. 1611.[659]Tridentinum, ustanovenia tridentského cirkevného snemu
(1545 — 1563), ktorým bola posilnená pápežská moc a zvýšená protireformačná
činnosť katolíckej cirkvi.[660]rodiny slovenské, rozumej slovinské[661]Johannes Brenz(1499 — 1570), nemecký reformátor, upravil
cirkevné pomery vo Würtembersku. Bol od r. 1553 prepoštom a prvým farárom hlavného
kostola v Stuttgarte. Účinkoval v smere prísno luteránskom.[662]Vidz:Třistoletá jubilejní slavnost (Třistoletá jubilejní
slavnost…Bol tu súbor troch príspevkov. Hurbanov mal nadpis
Konferenční přednáška o „Knize Svornosti“ a jejím velikém významu.) knihy
Svornosti, kterou slavila konference pastorální kněží evanj. A. V.
Nitranskýchatď., vydaná k napomoženiu štipendia pre slovenských
kandidátov, vychádzajúcich na univerzity nemecké. Predáva sa po 50 kr. a je k
dostaniu u redakcie „Korouhve“, u seniora nitrianskeho (u seniora
nitrianskeho:treba ním rozumieť Jána Lešku (1831 — 1909), plodného
spisovateľa a dobrého rečníka) na Brezovej a u spisovateľa týchto riadkov v
Hlbokom.[663]Johann Christoph Friedrich Schiller(1759 — 1805), vedľa
Goetheho druhý najvýznamnejší nemecký básnik[664]lat. Príbuzenstvo zostupné (syn, vnuk, pravnuk atď.)[665]Velikých Zollernov.Hohenzollerni, už v 12. stor. predná
švábska rodina, získali r. 1415 Braniborsko spolu s kurfirstskou hodnosťou.
(Patrili medzi siedmich voličov, ktorí volili nemeckého cisára.) Z Braniborska
neprestajne rozširovali svoju moc, až sa Fridrich III. stal r. 1701 kráľom v
Prusku a konečne Wilhelm I. r. 1871 cisárom obnovenej nemeckej ríše.[666]Prusi siahli… ku filozofii, ku vede.Všetko im bolo len
prostriedkom obratnej imperialistickej politiky, čo autor prehliada.[667]Altenstein, vl. Karl Stein(1770 — 1840), pruský štátnik,
reorganizoval štátnu správu a upravil pomer škôl k štátu i k obciam (v r. 1817 —
1838 bol ministrom výučby).[668]Helén= Grék[669]Haraburdáctva P. Hostinského.Hurban tým rozumie Kellnerov
pokus o svojráznu slovenskú mytológiu (Stará vieronauka slovenská, Pešť 1871, je
to len začiatok obšírnej, nedokončenej práce).[670]Fantastických halucinácií Sama Hroboňa.Narážka na jeho
básnickú reč, obsahujúcu ťažko rozlúštiteľné symboly. Pre mysticizmus a
experimenty sa Hroboňova tvorba vyradila z vplyvu na slovenské čitateľstvo.[671]David Friedrich Strauss(1808 — 1874), nemecký filozofický
a teologický spisovateľ; ostro polemizoval proti kresťanským dogmám, preto ho
Hurban celkom rozhodne odmieta.[672]Vymiznutých… kmeňov slovanských, lebo polabskí Slovania
boli práve tak rozdrobení a nesvorní, ako aj baltickí, a práve tak zanikli v
Nemectve, ako i tamtí.[673]Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy.
Příspěvek k dějinám písemníctva československého.Napsal Jaroslav
Vlček. V Praze. Nákladem Slavíka a Borového. 1881. V knihovni československé.
Redaktor Rudolf Pokorný. Díl II., 102. Pán Vlček chce nasilu nám Darwina,[673]Voltaira a materializmus západnícky pod cukríkmi vedy chutnými
spraviť. Ľutujeme čestného inak mladíka, keď myslí, že tým kresťanskému národu
slovenskému poslúži. I jemu i tomuto lepšie by poslúžili štúdiá Štúrove.[673673]Charles Robert Darwin(1809 — 1882), anglický
biológ, zakladateľ známej vývojovej teórie, ktorá zreformovala biológiu a
vplývala aj na rad iných vied.[675]gréc. Bohorúhania[676]gréc. predovšetkým[677]Keby Samo Chalupka vyhľadal… onen list, ktorý sa zrejme
nezachoval (nie je ani v I., ani v II. zväzku Listov Ľudovíta Štúra).[678]Ernest Renan(1823 — 1892), francúzsky filozof, historik a
spisovateľ. Podával výsledky biblickej kritiky veľmi prístupným spôsobom, takže
chápeme bojovný postoj Hurbanov proti nemu.[679]lat. cechu[680]Až to zvětralé, nemožné stavení se zbortí.O desať rokov
neskôr, v Dejinách literatúry slovenskej (1890), Jaroslav Vlček už inak hodnotil
výsledky Štúrovej školy. Litera na Slovensku… bola dielom veľmi mladého, sotva
dvadsaťročného človeka, ktorý vo všeličom pozmenil svoje náhľady.[681]Michal Czajkowski(1808 — 1886), poľský spisovateľ s veľmi
pohnutým životom, beletrista, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a
jej pamiatkam. V češtine vyšli všetky jeho významnejšie práce (po časopisoch alebo
knižne). Štúrovci ho tiež mali radi. Jeho Powieści kozackie vyšli r. 1837.[682]nem. Nečítali ste ešte nič takého čerstvého a pôvodného.[683]Therese Albertine Louise Robinson rod. von Jacob(1797 —
1870), americko-nemecká spisovateľka. Okrem beletrie zaoberala sa historickými,
literárnymi a jazykovednými štúdiami, najmä slovanských jazykov (v detstve sa
dostala s otcom, univerzitným profesorom, do Ruska).[684]nem. Srbské ľudové piesne, v metrickom preklade a s historickým úvodom od
Talvj.[685]Výsledok týchto konverzáciíbol Štúrov príspevok Písně
Srbů (Květy VI, je to str. 53 — 54 ich XIV. prílohy).[686]Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen
Mundarten(nem.), Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa
všetkých nárečí. Dielo vyšlo r. 1826 v Budíne.[687]Hludwingvlastne Chlodovech (481 — 511), kráľ Frankov.
Panoval najprv len nad časťou Frankov, germánskeho národa, ale postupne násilne
poodstraňoval kmeňových kráľov, takže zjednotil všetkých Frankov pod svojou
vládou.[688]Cornelius Tacitus, rímsky dejepisec, jeden z najväčších
svetových historikov. Jeho spis o Germánii je hlavným prameňom známosti
starovekých pomerov v tejto časti Európy.[689]Simonistek u Francouzů, zrejme prívrženkýň
saint-simonizmu, utopického socializmu začiatkom 19. storočia.[690]Lady Rosine Bulwer(1807 — 1802), rozsobášená žena známeho
románopisca Edwarda Lytton-Bulwera (1805 — 1873). Napísala niekoľko románov,
dokazujúcich jej nadanie, lenže sú výstredné a fantastické.[691]talmi-zlata(franc.), nepravého zlata, napodobeniny
(pochádza od mena franc. továrnika Tallois)[692]pri konvente kežmarskom, rozumej miestneho sboru, ktorý
rozhodoval o obsadzovaní profesorských miest[693]Já na Vaši břetislavskou stolici… vystoupím.Pravda,
nestal sa na nej profesorom, ale iba námestníkom profesora Palkoviča.[694]Pass si konati můžeš do Nemecké země.Škultéty zostal v
Bratislave až do jari r. 1841, vtedy sa totiž stal Jozeffyho kaplánom v Tisovci.
Na štúdiá do Nemecka sa potom už ani nedostal.[695]Dobrovského Institutiones…Dielo vyšlo vo Viedni r.
1822.[696]lat. Základy starého nárečia[697]Michal Wiszniewski, Historya literatury polskiej, I — X.
Dielo vyšlo v Krakove v r. 1840 — 1857. Štúr vedel o vychádzaní diela asi z
poľských časopisov.[698]Ján Benedicty(1799 — 1847), buditeľ, bol od r. 1819 do
smrti profesorom kežmarského ev. lýcea. Jeho rektorom (riaditeľom) bol viac ráz,
bol ním i v škol. roku 1840/41.[699]Ondrej Bodickýbol v tom istom roku už farárom na Sennom,
takže zmienka v Škultétyho liste o ňom bola len kombináciou mladého
buditeľa[700]Karol Kellner, už známy, bol v Ožďanoch profesorom v r.
1840 — 1843[701]Samuel Lörincsékbol profesorom teológie v Kežmarku,
odkiaľ išiel r. 1845 za farára na Lovinobaňu, do Novohradskej.[702]bornírovaní tupoumci(z nem.), obmedzení, zadebnení[703]Jonatan Dobroslav Čipkay(1819 — 1861), buditeľ (činný bol
i literárne), neskoršie bol ev. farárom v Drienčanoch.[704]Ondrej Javor(1818 — 1878), buditeľ, neskorší ev. farár v
Očovej, vo Zvolenskej[705]„Susedy Slávy“, je to Kollárov výraz zo Slávy dcery[706]Václav Kliment Klicpera(1792 — 1859), český spisovateľ
(veselohry a frašky), bol od r. 1819 humanitným profesorom v Hradci
Královej.[707]Josef Chmela(1793 — 1847), profesor, usilovný, hoci
nepôvodný literát, Klicperov priateľ.[708]Nešťastne zo schodov.Prípad sa stal 16. septembra 1840.
Štúr, ako sám písal neskoršie, padol cez celé poschodie. Pochrámal si pravú ruku,
takže musel zostať u hostiteľov Pospíšilovcov.[709]Mária Pospíšilová, keď sa Štúr s ňou rozišiel, aby sa
nehatene mohol venovať národnej práci, vydala sa r. 1845 za lekára do Rýmařova.
Umrela r. 1876 a v manželstve, ako sa hovorí, bola šťastná.[710]Jaroslav Pospíšil(vlastne Jan, ako i otec, 1812 — 1889),
prevzal koncom r. 1842 otcovu pražskú kníhtlačiareň. Bol tiež plodným nakladateľom
a pracoval aj literárne.[711]Boleslav Jablonský(vlastným menom Karel Eugen Tupý, 1813
— 1881), vtedy teológ premonštrátského kláštora v Prahe. Neskoršie prepošt v
premonštrátskom kláštore vo Zwierzyńci pri Krakove, český spisovateľ a
básnik.[712]Holubice smutná zletovala kraje.Je to začiatok druhej
básne (spolu sú tri), ktorú Štúr zaradil medziKrakovjáky(Básne, 1954, 49).[713]Ach, vy lesy, pusté lesy.Báseň s týmto začiatkom má
nadpis Smutek (Básne, 1954, 120).[714]Zapomni, drahá, zapomni jinocha.Názov tejto básne, ktorú
Hurban podáva celú, je Rozžehnání (Básne, 1954, 125 — 126). — Meno Boleslav
Záhorský si Štúr zvolil podľa Boleslava Jablonského, ktorého očarila tá istá
deva.[715]V úvodnom článku novín svojich.Bol to Štúrov článok Život
domáci a pospolitý (Slov. nár. noviny I, 1845, č. 25, str. 98). Hurban odpovedal
Štúrovi v článku Slovensko a jeho život literárny.[716]„Na poli domácnosti slovenskej vychválená spevavosť Slovákov zavčasu
zakorenila,“ písal ja, „a ako balzam a silné korenie ich života až do našich dní
pri nich zachovala sa. Každá dolina, každé mestečko a dedina má svoje piesne a
spevy. U Slovákov je všetko spevom oslávené, ľan i čerešienka, lipka i potôčik,
záhradka a záhončok, hora i dolina, prievoz s prievozníkom, kukulienka s
hrdličkou, kostolík so zámkom, jeleň so sokolom, šťastie a bôľ lásky. Slovom
všetko okolie Slováka žije v piesňach jeho, i celá doterajšia lyrika národná z
hľadiska lásky život svoj berie a prijíma. Pravda, že i táto povaha neušla
posmechu, sú čo vravia s úsmeškom, že Slovák nič nerobí, iba spieva; pravda, že i
z našich mužov jeden rozmrzel sa na piesne slovenské a povedal hypochondricky: „Či
sa ustavične, ale ustavične nespieva len o láske, o ženbe, o pohrabe, že človek až
zunuje?“ (Citácia to bez udania mena z úvodného článku Štúrovho.) „No medzitým my
— hovorím na to ja — chovajúc inú mienku i o týchto piesňach slovenských, tu iba
to riecť môžeme, že život je obsah piesní národných, či ony znejú o láske a ženbe,
či o dačom inom. Kde však život rodinný v takom svetle je vyvinutý ako u Slovákov,
tam tieto písané sú zlaté pamiatky čistočného života národa. Vytri tieto piesne a
vytrieš cudnosť z národa, prestať oslavovať lásku a manželstvo kresťanské a
rozostavovať pomôžeš bordely po mestečkách a dedinách, tak ako ich vidíme po
velikých mestách nabudované, z ktorých piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali
sa.“ (Slovenské pohľady, Starý beh, I, 1, str. 23.)[717]my stretneme sa ešte raz s týmto bôžikom, lásky totiž.
Malo tak byť pri zmienke o Adele Ostroluckej, ale Hurban neprišiel až potiaľ v
Štúrovom životopise. Pravda, treba mať na mysli, že i „v poslednom svojom
pokušení“ Štúr „nezvratným zostal“ len preto, lebo Adelka umrela r. 1853. Inak by
sa bol tento posledný ľúbostný román zakončil azda románovo, totiž
manželstvom.[718]Dňa 10. septembra 1840, vtedy povedal totiž Zay ako
novozvolený generálny dozorca svoju nástupnú reč.[719]i pod zákonom, bol to zákonný článok XVI. z roku
1790/91[720]lat. Tak.[721]lat. Správne.[722]Romanů, Rumunov.Hurban zrejme cituje z príležitostnej
tlače, ktorá hneď r. 1840 priniesla v preklade v bibličtine Zayovu celú nástupnú
reč.[723]Grófovi bučanskému.Zay býval zväčša na svojom majetku v
Bučanoch (pri Trnave).[724]Stolično-kongregacionálnych.V stoličných kongregáciách,
ako sa latinsky volali zhromaždenia jednotlivých stolíc, pred r. 1848 zasadali len
zemani. Slovenskí zemani už v tom čase naplno veslovali do maďarských vôd, keďže
sa chceli pre zachovanie svojich stavovských výsad aj rečove prispôsobiť maďarskej
šľachte.[725]s takýmto obrom filištínskym, ktorého bolo možno tak ľahko
poraziť, ako Dávid porazil biblického obra Goliáša.[726]Palkovič v predmluve k druhému dielu „Tatranky“, zväzku 1. zo dňa 18. mája 1841
toto píše o pomere tomto: „Hlavním pomocníkem při vydání tohoto svazku byl
vydavatelovi jeho bývalý střídník, vysoceučený p. Ludvík Štúr, velmi umělý,
horlivý a přičinlivý mladý Slovan, rodem ze Zay-Uhrovce, trenčanské stolice,
kterýž dva roky v Hále na učení pobyv, minulého podzimku sem se navrátil a již i z
nejednoho dobrého článku ve Květech, v Muzeovníku, ve Vlastimilu (Ve
Vlastimilu.V tomto českom časopise mal Štúr r. 1841 v II. a III.
zväzku prvého ročníka vytlačený príspevok Určení Ruska v ohledu na Asii. (Str. 99
— 123 a str. 217 — 238.)) a j. vytištěných vůbec známý.“[727]Hrozivý list na brata Ľudovítovho.Text listu podávam
ďalej v úplnom preklade, keďže Hurban tento aj nasledujúce listy podáva skôr v
parafráze, prípadne len vo voľnom preklade.[728]Ešte len štyri týždne staré bolo generálne inšpektorstvo Zayho, a už takto
terorizoval mladého učenca slovanského tento veľmož slovenský. Aby zostal pamätník
na smutné počiatky haraburdáctva maďarónskeho, kladiem tu celý ten list v jeho
baroknej pôvodine: „Clarissimo ac Doctissimo Domino Carolo Stúr, J. Gymnasii
Modrensis ev. aug. Conf. Professori ac Rectori p. t. mihi colendo. Bucsányban Oct.
8án 1840. Clarissime Rector ac Professor mini colende! Innotuit mihi, quod
Claritatis Vestrae Hala redux D. frater in eo adlaboret, ut Slavicae linguae
Cathedra in Lyceo posoniensi erigatur. Hic non in respectum summenda privata mea
opinio, ast spiritus et clarus tenor legum patriarum, desideriis fulcitus
regiminis atque altioribus ordinibus, in quorum nexu, non tantum similis cathedrae
erectio non promoveretur, ast erecta mox sufferetur, at superioritas eandem
admilleus, responsionis oneri subsiceretur, in erigentes strenne investigaretur.
Doleret certe, si conatus illi altiori loco delationem subirent, et mihi, vel alio
strenna investigatio imponeretur, cujusquamvis bene sciam Slavicae linguae
culturam unicum esse conatuum finem, inamoenae, nefors triste essent sequellae, at
omnem in casum Cathedrae illius instantanea sublatio. Agrumentationes hic nihil
opitulantur, legum tenor est clarus, altiores intentiones his innixae, et si
claritatibus Vestris non, mihi tamen perbene sunt notae. Praetermitto ad idem
resultatum ducentes alias sinistras sequellas, nempe, publice manifestandum
jurisdictionum (I Cottum) et publicae opinionis resensum, qui se non tantum in
congregationibus, sed etiam facillime in comitiis ipsis post celebrandis
manifestare posset, et qui non tantum Claritatis Vestrae fratrem, certe eximn
ingenii virum, sed etiam Lyceum Posoniense, Districtum, et integrum ev. aug. conf.
coetum compromittere posset, et animos fratrum reformatorum jam conciliatos
novitus abalienabit. Verbo erectio Cathedrae Slavicae in regno Hungariae altiori
loco nunquam admittetur, et, dato non concesso, admissa, ex omni parte impugnata
ruere deberet, et structores una moraliter immolaret. Haec ad amicas aures
exoneravi, prout aliud, conscientiam meam Potuissem, qua Generalis Inspector
breviter et energice opinionem meam depromere, ast proposui, prius qua Carolus Zay
Claritates Vestras, quas certe sincere aestimo, ad sequelas conatuum attentas
reddere. Amice svadeo, quod si, ut audire licet, Claritatis Vestrae D. frater
culturae linguae Slavicae semet devoverit, in ditionibus haereditariis
adplicationem impetrare intendat, quod eidem certe succedet, hic, si a proposito
hand desistat, eidem fortuna secunda vix erit. Qui singulari cum cultu sum
Claritatis Vestrae obligatissimus servus Carolus Comes Zay.“ (Doslovné
znenie listu v preklade:P. T. slovutnému a vysokoučenému, mne
váženému pánovi Karolovi Štúrovi, profesorovi a riaditeľovi povestného modranského
evanjelického gymnázia. V Bučanoch 8. októbra 1840. Slovutný, mne vážený riaditeľ
a profesor! Dozvedel som sa, že pán brat Vašej slovutnosti, vracajúci sa z Halle,
o to sa snaží, zriadiť na bratislavskom lýceu katedru slovanskej reči. Tu sa nemá
brať ohľad na moju súkromnú mienku, ale na ducha a jasný zmysel krajinských
zákonov, opierajúci sa o želania vlády, ako aj vyšších stavov, podľa ktorých
nielenže by sa nenapomáhalo zriadenie podobnej katedry, ale keby aj bola zriadená,
čoskoro by sa musela zrušiť a vrchnosť, ktorá by ju povolila, vystavila by sa
ťažkej zodpovednosti a proti zakladateľom by sa prísne zakročilo. Isteže by bolo
žalostné, keby sa tieto úsilia udali na vyššom mieste a mne alebo niekomu inému by
bolo zverené vyšetrovanie, hoci dobre viem, že jediným cieľom týchto snáh je
vzdelávať slovanskú reč, jednako následky toho by boli neutešené, ba azda smutné,
ale v každom prípade výsledkom by bolo zrušenie tejto katedry. Dokazovanie by tu
nič nepomáhalo, zmysel zákonov je jasný a vyššie nariadenia, o ne sa opierajúce,
keď aj nie Vašim slovutnostiam, ale mne sú veľmi dobre známe. Nespomínam ani iné
nešťastné následky, vedúce k tomuto výsledku, totiž to, že by sa mohla verejne
prejaviť nevôľa právomocností (slávnych stolíc) a verejnej mienky, ktorá by sa
mohla manifestovať nielen v stoličných zhromaždeniach, ale veľmi ľahko aj na
čoskoro nastávajúcom krajinskom sneme. Ona by mohla do zlého svetla postaviť
nielen brata Vašej slovutnosti, muža zaiste nevšedného nadania, ale aj
bratislavské lýceum, dištrikt, aj evanjelickú augsb. vyznania cirkev ako celok, a
poznova by odcudzila mysle bratov kalvínov, s nami už upokojených. Slovom,
zriadenie slovanskej katedry v uhorskom kráľovstve nikdy nebude vyšším miestom
povolené, a pripusťme, že by sa aj povolila, musela by podľahnúť útokom zo
všetkých strán a zároveň by mravne zabila aj svojich pôvodcov. Týmto som si uľavil
ako voči priateľom, tak aj voči svojmu svedomiu. Bol by som síce mohol ako
generálny dozorca skrátka a rázne prejaviť svoju mienku, rozhodol som sa však
najprv ako Karol Zay Vaše slovutnosti, ktoré si skutočne úprimne vážim, upozorniť
na následky tých úsilí. Radím priateľsky, ak by sa, ako počúvam, pán brat Vašej
slovutnosti bol zasvätil vzdelávaniu slovanskej reči, aby sa snažil si nájsť
miesto v dedičných krajinách, čo sa mu tam iste podarí. Tu, akže neodstúpi od
svojho úmyslu, sotva vyhne neprajnému osudu. Osobitnou úctou Vašej slovutnosti
zvlášť zaviazaný služobník Karol gróf Zay.)[729]Augšpurgerka, rozumej Allgemeine Zeitung(augsburské
noviny, už oboznámené)[730]Code Napoleon(franc.), Napoleonov zákonník, novší a
pokrokovejší ako predchádzajúce zákony, ktoré platili na tom území do jeho
uvedenia.[731]I jury počíta sa.Hurban tu uvádza meno porotného súdu po
anglicky.[732]Znenie listu v preklade:Najvznešenejšiemu pánovi, pánovi
Karolovi grófovi Zayovi z Csömöru, dedičnému pánovi Zay-Uhrovca, komorníkovi Jeho
cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva, ako aj generálnemu dozorcovi evanj.
aug. vyzn. cirkví a škôl v slávnom Uhorskom kráľovstve (p. t.), pánovi mnou
najhlbšie ctenému.Nikdy som nemal v úmysle zakladať nejakú novú katedru slovanskej reči na
slávnom bratislavskom lýceu, lež na dávno založenú a našimi úradmi, najmä aj naším
slávnym dištriktuálnym konventom potvrdenú katedru vystúpiť ako suplent alebo
adjunkt pána Palkoviča, ktorého tlačí jeho staroba, takže pre ňu nemôže náležite
zastávať úradnou autoritou mu zverený úrad. Keďže som práve teraz po návrate z
Nemecka bez zamestnania, chcel som na ňu vystúpiť s tým statočným úmyslom, aby som
v tomto postavení za nejaký čas mohol podľa svojich síl niečím prispieť na
všeobecný rozkvet našej drahej spoločnej vlasti, Uhorska, ktorý rozkvet podľa
môjho presvedčenia veru je nie možný bez toho, aby aj slovanská časť našej vlasti
nevykročila na dráhu vzdelanosti, ktorú šľachetný maďarský národ práve teraz tak
nádejne nastúpil. Pred polštvrta rokom pán Palkovič pre svoju starobu požiadal
slávny dištriktuálny konvent, aby mu povolil mať suplenta, a konvent s ohľadom na
opodstatnenosť žiadosti mu to ako riadnemu profesorovi aj povolil. Tým cieľom sa
slávny bratislavský profesorský sbor zišiel ako komisia, vyslaná slávnym
dištriktuálnym konventom, ktorá ma hneď vymenovala pánu Palkovičovi za adjunkta.
Toto miesto som zastával poldruha roka a okrem toho mal som za príjemnú povinnosť
prednášať gréčtinu spolu s inými predmetmi na gymnáziu ako zástupca pánov
profesorov. Keď som však odišiel do Nemecka, aby som sa venoval vedám, tým bola
moja funkcia na dva roky prerušená. Po svojom návrate, keď aj pán Palkovič
prejavil želanie mať ma vedľa seba v mojej predošlej funkcii, chcel som byť
dosadený na svoje miesto, aby som, ako som už podotkol, mohol vykonať niečo
užitočného pre našu vlasť a pretože nemám poruke nijaké iné zamestnanie. Mám pevnú
nádej, že Vaša grófska Milosť po uvážení predostretých okolností neodoprie mi svoj
vysoký súhlas. Jediným cieľom slovanskej katedry v Bratislave je: budúcich
učiteľov dôkladne oboznámiť s rečou, v ktorej raz budú ľud vyučovať, keďže bez jej
dôkladnej znalosti nie je možné uskutočniť vznešené učiteľské poslanie. Skoro celý
náš dištrikt skladá sa takmer z čistoslovanských sborov, a preto sa mi zdá byť
potrebným, aby mal na svojom jedinom lýceu katedru tejto reči. — Tiež sa úfam, že
naši milí spoluobčania Maďari nebudú mať nič proti tomu, keď im bude známe
skutočné poslanie tohto ústavu, ktorým predsa nie je nič iného, ako napomáhanie
vzdelanosti, humanity v našej milovanej vlasti. Naša drahá vlasť, pre ktorú sme so
svojimi šľachetnými maďarskými spoluobčanmi svorne prinášali obete každého druhu,
a aj naďalej za všetkých okolností podľa svojich síl prinášať chceme, neuprie
svojim dietkam to najšľachetnejšie, najkrajšie, čo humanita pokladá za svoje,
totiž vzdelanie, ba — ako veríme — bude napomáhať humánne úsilie svojich detí
prostredníctvom svojich šľachetných hodnostárov. Veď bolo a je stále jednou z
požehnaných základných zásad našej otcovskej vlády rovnako napomáhať vzdelávanie
všetkých národov, ktoré jej zverila prozreteľnosť, a zachovávať národnosti. V
tomto zmysle sa naša otcovská vláda bola vyslovila v svojich milostivých, na sneme
vyjadrených rozhodnutiach, a nedávno aj v milostivom mandáte, v ktorom síce boli
zakázané dovtedajšie spoločnosti pre vzdelávame materinských rečí na evanjelických
lýceách, ale zároveň úsiliu o dokonalé osvojenie si materinských rečí, najmä aj
slovanskej, dostala sa pochvala a schválenie. Ja teda s dôverou pozerám na našu
otcovskú vládu, že verná svojim základným zásadám schváli slovanskú katedru po
podanom oboznámení s jej čistým zámerom. Myslím, že záverom treba podotknúť ešte
jednu vec.Sú niektorí ľudia, ktorých vedie čistá láska k vlasti a pre ňu majú obavy, že
by sa štúdiom slovanskej reči a napomáhaním vzdelania slovanského národa nahrávalo
istým cudzím vplyvom. Neuznávam v tejto obave čistú lásku k vlasti, ale som čím
najúprimnejšie presvedčený o opaku. Hovorím ako ten, ktorý neskrýva svoje
presvedčenie, aj keby mu ono privodilo zato nepríjemnosti. Nikdy nie sú národné
sympatie také mocné, ako sú duchovné, a s nimi ruka v ruke idúce hmotné záujmy
národa. Ony sú skutočnými vzpruhami všetkých národných prejavov a všetkých
národných počinov. Považujem za potrebné vysloviť toto presvedčenie po
starostlivej úvahe o politickom živote národov. Dejiny nám na to dávajú nesčíselné
príklady. Maloázijskí Gréci, Peržanmi utláčaní, obracali sa s prosbou o pomoc na
svojich európskych bratov; boli by sa však zo všetkých síl opreli proti ich
nadvláde, nech im Peržania nesiahnu na ich duchovné a hmotné záujmy. Rýnsko-pruské
provincie sú veľmi oddané Francúzsku, nech aj proti tomu augsburské Všeobecné
noviny čokoľvek hovoria, lebo okrem toho, že majú to isté náboženstvo ako aj
Francúzi, majú pred inými nemeckými štátmi rôzne politické a obchodné výhody,
ktoré im zabezpečuje Napoleonov zákonník, ako napr. porotu. Národnosť, totožná so
všetkými ostatnými Nemcami, nijako im neprekáža mať sympatie ku Francúzsku. Je to
večný prirodzený zákon, že si človek najväčšmi cení svoj duchovný blahobyt a že mu
dáva prednosť pred akýmikoľvek národnými sympatiami.Napokon čo najsrdečnejšie ďakujem Vašej grófskej Milosti za tú, ako som z hĺbky
srdca presvedčený dobre mienenú radu, aby som sa vysťahoval do iných dedičných
krajín, akže sa chcem zaoberať vzdelávaním slovanskej reči. Vaše grófske Milosti,
spolu s milostivým predchodcom blahej pamäti, preukázali toľko dobrého mojim
príbuzným, že by som už pre povďačnosť ani na chvíľku neváhal poslúchnuť Váš
pokyn, prišiel som však so statočným úmyslom verne slúžiť svojej milej vlasti a
niečo osožného jej preukázať. Súc si povedomý svojho statočného úmyslu, ponúkam
našej vlasti svoje služby v úfnosti, že keď aj nie hneď, ale neskôr uzná moju
snahu a po zásluhe ju ocení. Akže by ma zájsť malo niečo nepríjemného, čo viac
zlého, nič viac by som neurobil, nič viac nevytrpel, než čo vyžaduje to
najšľachetnejšie v humanite, totiž vzdelávanie národa. Toto je tá cesta, ktorou
kráčali všetci tí, ktorí priložili ruku k dielu ľudskosti a na ňu ja chcem s božou
pomocou v plnom vedomí smelo nastúpiť.Keď znova prosím o láskavú dobroprajnosť Vašu grófsku Milosť, odporúčajúc sa do
ďalšej vzácnej priazne zostávam Vašej grófskej Milosti nejponíženejší služobník
Ľudovít Štúr.[733]Keby Poľska ešte samostatná stála.Zayovo rozumovanie v
tomto liste, písanom Štúrovi, sa až veľmi ponáša na jeho vývody v liste, upravenom
na profesorov levočského lýcea. Jeho kuriózne dôvodenia rozobral a náležitou
iróniou vyšľahal Ján Chalupka v brožúre Schreiben… (List).[734]Celá táto táranina Zayho nie je hodna odpovede, ako i Štúrovi neslúžila k
inému, ako k dokonalému vyliečeniu ho z jeho optimizmu, ktorým nasilu seba samého
presvedčiť chcel o statočnosti rytierskej a zdravom rozume tohoto slovenského
velikáša. Aké mĺkve sú to náhľady vidno, i z posledného pasusu, kde o
samostatnosti živlu maďarského hovorí, keď známa je vec, že Maďari za prvej doby
len so Slovákmi proti Nemcom a s Nemcami zase proti Slovákom, potom s Turkami
proti Rakúšanom, najnovšie s Rakúšanmi proti Slovanom operovali a operujú! Nemeckú
ale kultúru pliesť do záujmov maďarizmu je blbstvo. Viď boj proti nemeckému divadlu[734]a príslovie „mégis hunczut a nemet.“ (maď. Nemec je predsa len
prefíkanec.) No a tá zemepisná poloha! Tá len ešte maďarizmu pomôže! Tie potoky z
tých hôr slovansko-románskych ich dnes zajtra vytopia ako sysľov![734734]vidz boj proti nemeckému divadlu,
peštianskemu[736]Za Ľudvíkom XIV.(1638 — 1715), francúzskym kráľom v r.
1643 — 1715. Jeho výrok, že už nieto viac Pyrenejí, týka sa španielskeho
dedičstva, lebo kráľ tejto vtedy ešte svetovej ríše, Karol II. (zomrel r. 1700),
ustanovil ako bezdetný za svojho nástupcu Ľudvikovho vnuka Filipa z Anjou. O
španielske dedičstvo povstala dlhá vojna, skončená až r. 1713 mierom v Utrechte.
Ľudvíkov vnuk síce zostal španielskym kráľom, ale veľká časť ríše pripadla iným
panovníkom.[737]franc. Nieto viac Pyrenejí, nieto viac Karpát.[738]franc. Od vznešeného ku smiešnemu je len krok.[739]lat. Uľahčil som svojmu svedomiu.[740]Znenie listu v preklade:Bučany 31. októbra 1840. Milý
Štúr! Keď som prečítal Vás list z 25. októbra, mimovoľne sa mi natiskla myšlienka:
je to predsa len škoda, že taký nadaný mladý človek zvolil si najnepriaznivejšie
javisko na vykonanie svojej hlavnej životnej úlohy, a tak podaromnici zmrhá čas a
sily. Však konečný cieľ sám osebe mohol by za iných pomerov byť chvályhodný, lenže
v krajine, kde sa začínajú tak mocne rozvíjať politická a náboženská sloboda, duch
pospolitosti, národná reč — niečomu takému sa nemôže dariť. Slovanská reč ako
národná reč nie je už viacej rečou slobody a protestantizmu, jej rozvoj sa teda
môže medzi ne obe vtierať len ako rušivý prvok. Nechcem opakovať, čo som už
častejšie verejne povedal — ani mienku voľnej Európy, preto sa obmedzím len na
Vami nadhodený cieľ zriadenia slovanskej katedry v Bratislave: totiž dôkladne
oboznámiť budúcich učiteľov s rečou, v ktorej raz majú poúčať ľud a napomáhať
vzdelanosť a humanitu.Verím, že terajší stupeň vzdelávania slovanskej reči by stačil a postačí
vštepovať zmysel pre náboženstvo, pre vlasť, hodnotenie ľudí, konštitučnú slobodu,
pre vernosť k panovníkovi a že etymologické bádania všetko toto sotva viac pomôžu
upevniť v srdciach ľudu. Čo sa však týka napomáhania vzdelanosti, humanity:
ohľadom toho s Vašim dovolením poviem, že dosiaľ sme síce boli utisnutí na Nemcov,
ale nikdy sme neboli, ani nebudeme utisnutí na našich slovanských bratov.V každom odvetví, najmä v učiteľskom povolaní, možno pracovať za záujmy
ľudskosti, tie sa neobmedzujú na slovanskú katedru. Ak to, milý Štúr, čo som tu
len v niekoľkých hlavných črtách nadhodil, pokojne uvážite, musíte prísť k
presvedčeniu, že v tejto krajine v každej inej, len nie práve v tejto oblasti
môžete požehnane účinkovať na prospech svojich spolubratov a najmä svojich
súvercov. Ale dajme tomu — čo ja nepripúšťam — že by ste aj dosiahli svoj
najbližší cieľ, Vaša úradná existencia by bola zabezpečená iba z dneska na zajtra,
a teda potom, ako aj teraz, práca a námaha by boli stratené. Vašou povinnosťou je
pracovať za vieru a vlasť, za Maďarstvo, a nie rozmárniť svoje krásne nadanie v
jazykovednom bádaní, aby ste sa, doň pohrúžený, napokon spolu s mnohými inými, aj
keď dobromyseľnými, zobudili na plieskanie kančuky.Keby tu bolo ešte mocné a samostatné Poľsko, dalo by sa hovoriť o šírení
slovanskej reči, alebo, ako sa to teraz s obľubou nazýva, jej kultúry. Keďže však
táto vysunutá pevnosť európskej inteligencie a slobody padla a náboženské, rečové
a konštitučné hranice stoja tu dokaličené ako pamätník krásnej minulosti, zároveň
však aj ako varovné znamenie s výstrahou pre budúcnosť, prišiel rad na Uhorsko
pochopiť túto svetohistorickú chvíľu a nastúpiť na miesto Poľska. Dopomáha mu k
tomu aj samostatný živel Maďarstva, nemecká kultúra, ako aj jeho zemepisná poloha.
Aby sa mohla vykonať táto veľká úloha, je predovšetkým potrebné vystríhať sa
akýchkoľvek, čo aj najvzdialenejších stykov s oným mocným nepriateľským živlom a
jeho nevedomých nositeľov, uhorských Slovanov, treba pomaďarčiť. Ak sa to zmešká,
čoskoro bude môcť aj cár zvolať ako Ľudovít XIV., nie síce „nieto už Pyrenejí“,
ale „nieto už Karpát“, a potom nám už nič iné nezostáva, len sa rozlúčiť s
kultúrou, slobodou, protestantizmom.Kto toto nechápe, nechce to pochopiť. Ale nech je už akokoľvek, verní
zástancovia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nikdy
neobetujú veľké záujmy ľudstva nijakému subjektívnemu záujmu, najmenej však
etymologickým bádaniam a jazykovedným cvičeniam, a nebudú podporovať káru šírenia
ruskopravoslávneho živlu. Aj keby toto všetko podporovatelia uhorského Slovanstva
vyhlasovali za číry výmysel, alebo ho dobromyseľne za niečo takého pokladajú,
jednako je najsvätejšia povinnosť tých, ktorí sú bližšie oboznámení s politickými
pomermi, a majú pred očami nielen záujmy protestantizmu, ale aj záujmy ľudskej
všeobecnej kultúry a inteligencie, aby boli na stráži a nedali sa ani peknými
slovami učičíkať, ani nejakým prejavom moci sa nedali zastrašiť, lež musia s celou
účinnosťou pracovať za veľký cieľ a Uhorsko pomaďarčiť. Toto hovorí Zay Štúrovi,
na dôkaz toho, že si váži jeho hlavu i srdce, a odvolávajúc sa na oboje, želá si
ich presvedčiť. Ak sa to nepodarí, tak ho priateľsky vystríhal ako statočný,
úprimný muž, prenechávajúc konventu a ostatným úradom, aby konali svoju povinnosť
v duchu zákonov, vlády a verejnej mienky, a vopred ľutuje, ak bude raz donútený
vystúpiť ako generálny dozorca.Milý Štúr, nedajteže sa opájať myšlienkou mučeníctva, však teraz už kacírov
nepália, od vznešeného ku smiešnemu je len krok — a ja by som si naozaj neželal,
aby ste sa stali tým posledným. Predsa muž takých vedomostí a takého nadania, ako
ste Vy, má pred sebou široké pole, načože by ste sa teda obmedzovali na ten odbor,
ktorý, aj keby sa Váš cieľ dal dosiahnuť, nepriniesol by nič — ako som dostatočne
dokázal — ani Vašej vlasti, ani Vášmu náboženstvu. Uľahčil som svojmu svedomiu. So
všetkou úctou Váš najoddanejší Zay.[741]s tým cerberusom, nepriateľským strážcom (doslovne psom,
keďže Kerberos bol podľa predstáv starých Grékov strážcom vchodu do podsvetia, kam
každého vpustil, ale nikomu nedovolil vyjsť z neho).[742]Již dávno vstoupils do skutečného života.Zoch bol totiž
už od r. 1837 farárom v Jasenovej.
|
Hurban_Ludovit-Stur.html.txt
|
Úvod„O Ďurú už tráva, čo ju s kladivom do zemi tlcť budeš — predca von
vylezie.“CigániJednotu nedvoj; veď si statej skutočnostiv reči, v
skutkuOBRAZ.J. P.Ja chodím po hroboch, Slávov vyhrabávam,plačem pri mohylách, živých požehnávam.Keď tupím: neblížim; zaslúženým lajem —ja na harfe citov ľudských žiale hrajem.Keď niekedy smutnie trhám z harfy struny,a na breh vychodím z mora mútnej vlny:Vtedy odpočívam — sily k žiaľom zbieram,so zlatým okovom z mora slzy merám.Radostnie smutnohry! Ste, bár ste neboli.Nazberau som si vás na slovenskom poli.A skadiaľ som vás vzau, tam vás posielam zas,o padlých víťazoch roznášajte ohlas. —* * *„Najpeknejšie spieva páv, keď ticho čuší,a sova, keď v horách pri pounoci mlčí.V hájoch, kde slávici po nocách spievajú,načo ich s húkaním sovy budiť majú.Nehodíš na piaď! A chceš hviezdy ráňať!?Biedny bez srdca zvon!! Komu chceš vyzváňať?Mizerný! ty čo aj pekne snáď zahraješ.ty aj s harmóniou len tupíš a laješ.“ —— Tak čujem hovoriť vrstovníkov mojich.…………………………………………………Tupiteľom týmto zlým slovom nelajte,na dramatický ich súboj vyvolajte.Aby ovenčili hroby padlých rekov,večný utvorili obraz našich vekov.Jak kráľovi v lodi veslo z ruky vzali,Slovákov jazyky živým von rezali.Jak kráľa von z jeho vyhodili lodea jak ho už chceli utopiť vo vode.Jak za nim hneď skočiu slavný Chorvátov bán,víťazný Jelačič, so Slovákmi Hurban.Hoden je vek tento, by sme ho zvečnili,a každú hodinku jeho oslávili!Hoden je, aby naň z ďälakých století,so slzou hľadeli šťastnie Slávy deti!Sláva vám Chorváti! Sláva vám Čechové!Ďakujú vám v Tatrách pokrevní bratové.Že ste ich z hrtana tigrov vytrhnuli,trón ste ochránili. — My sme nezhynúli!Verne ste vy svojho cisára bránili.Sláva vám! Bratové! Dobre ste robili!Námestníci Boží na trónoch panujúa s národmi svojmi k Večniemu putujú.A ty pýcho naša! Popelváru slavný!čos už nemohou čuť Slávie plač dávny.Ty uprostried tigrov smelý náš Hurbane, —jaký sa ti veniec odmeny dostane —?„Vandalickie špiny na plagátoch uhlov,hnusnie blvaniny biednych Deutscher Michlou.“Tak to býva s mužmi, čo národu žijú,svet im býva vďačným, až keď — v zemi hnijú.Jestli vás snáď švárno dievčatko prečíta,a ktože vás spísau, od vás sa opýta.Povedzte, že jedon šuhaj ešte mladý,čo sa na dievčatko švárno rád zahľadí.Čo už aj nezdoby natropiu vo svete. —On, jako krokodíl, keď morduje, plače:Plakau a mordovau — mordujúc, milovau —nad Osičím — v tej doline…Beda so šuhajom! Keď v svojej mladosti,nevyhodí na svet šuminy podlosti.Jestli zostanú v ňom. — Nač mu sila svatá! —S olovom zmiešaný je kus hrudy zlata. —Vy Slovenky milie! Vy Tatier veleby!Vy krásne hvezdičky na slovenskom nebi!Jestli ktorej asnáď, čo ju láska putná,zvlaží milú bolesť lásky má hra smutná:Jakúže odmenu dáš mi potom za to?…Srdco má už druhý — a ja nechcem zlato.Keď pôjdeš do hája, budeš si pliesť veniec,kým ti tvoj za tebou nepríde mládenec. —Zaspievaj si v Tatrách: (a mne odmenu dáš)„Slovenčina moja! Krásne ty zvuky máš!“Smutná má smutnohro! Šťaslivú ti cestu!Putuj po Slovensku, od dedinky k mestu.Zanes pozdravenia Jankovi Kráľovi,a v Bierovcách mojmu smutniemu Jankovi.Pozdrav tiež dobrieho Hostinskieho Petra,Agnešku Vozáry, keď by ťa kde stretla.Pekný chýr ďälako, ďälako zabíha,každý Slovák si ju s radosťou spomína.Pozdrav aj Hrebendku Bôričku nasto ráz,kým jej šlechetnosti neutvorím obraz.Kým ju neoslávim na divadle vencom.A v nej chúlostivým dám príklad mládencom.Jak v Nitri bratovi odkula okovy:„Choj teraz, bratríčku! Pomôž Slovákovi!“ —Zuzannu Mel-ber, vzor všetkých sveta krás,v jejích očách svatých vídau som neba hlas.Poblúď tiež, hra moja, v tomto našom meste,po tej utešenej Kerepešskej ceste.Tam… troštíčka — ďalej! Najdeš jednu chyžku.Pozdrav mi tam, pozdrav, aj moju …šku.Vieš? tam — kde sme v zime, čo aj sňah bou všade,predsa chodievali po ružách v záhrade.Ľudia v noci vo tme chodníčky zblúdili.nám slniečka z očou jej vo tmách svietili.Druhým cesta bola kalužmi a blatom,nám povykladaná diamantmi, zlatom.Svatý ten pokojík! V ktorom ona spáva. —(Mne teraz košičok pozďälaký dáva.)Jako sa menuje — viem; nepoviem ale;ona mi zblaží svet, lebo zvätší žiale.Tajím ja to, tajím; aj k nej nechodím viac —jaj, ale každučká chvílka je mi mesiac. —Taký býva mladých v mladosti ľudí žial,keď dostať nemôžu von iskru z tajných skál,— načo sa, dievčatká, honosíte krásou!?Aj krásu čaká hrob! — Tiež je korisť časovSvetom! — prijdu doby, čo ich v nič uvrhnú,jasnie aj blesky sa od slnka odtrhnú.A čas — neľútostný aj vašej krásy vrah,velebnú oblohu rozsype v drobný prach!Čo teda ružičku zo srdca bránite??Keď nám s ňou života hodiny blažíte. —K vám tiež jednu prosbu, pražanskie dievčatká,natrhajte kvieťa — kde jaká záhradka.A uvejte veniec, jaký patrí rekom,tomu — čo sme ho tu vynajšli s Bobčekom.V žalári a v putoch, Slováka mladieho,a položte mu ho na skorý hrob jeho.Na hrob, čo tam v Prahe kosti jeho chráni,v ktorom odpočíva, chudáčok — Beláni.Na cestu ti ešte dávám slová tieto:Hlásaj po Slovensku milostivô leto.A na hroby vrahom, hádž tam zvädlú trávu;víťaznieho Kráľa korunuj mi slávou!
|
Podhradsky_Holuby-a-Sulek.html.txt
|
Úvod historičnýCteny čitateli hotuj uši svojich, vyvaluj okale, neb hle zazrak novy se na obloze
literatury Bubnove vyjevuje, „Novela dle nejnovejšího kroje se obecenstvu předložiti ma. Dle
nejnovejšího kroje“ ohlási se staří Pán, „ach Boze můj Boze! keď to už i tí literatove dle
nejnovejšího kroje píší, hoj! byli to jine časy kdyžVeleslavína, Komenského, Hájka
a Krameriusanasledovalo celé pokolení lidské. A teď mršina puvodce piše novelu
dle nejnovejšiho kroje, huncvot redaktor co to přijme, musel šalenje huby pojest, censor lebo
se zblazniti musel, anebo celý svůj rozum nekde v budce zanechal (sic) a tlačitel, ta vopice
všech vopic vyptlačil.“ (sic) I zahmauril stary Pán své starovlastenecké oči, i misli misli, a
vetyrek oknem poduchuje, i zahrava starečkovymi vlasami, tak že se jak štetina nad plešivau
hlavau povstavati zdají, i hroziti věku ninejšímu, i virucovati mu ničemnost na oči jeho. —
Hejsek nedaleko odtud stojí i uškliba se, i poprava breyle na nose i praví: „he! he he! což to
bude za noveletka, dle nejnovejšího kroje, he, he, to bude lebo ve fračku lebo v kvekeríku a
budě myť i breyle na nose he he he.“ A stary Pán povznese hlavu i praví: „ba veru by si mohla
radnej dat bekeš na zimu ušit aneb aspon do nejakého karbonale sa zakrutit, a ne po
kvekeríkach se shanět.“ A Heysek odpoví „he he he to si rádnej da krišpínek ušit a místo kapen
kalošne aby si nohy nezablatila.“ I vstál stary Pán i stál Heysek i povznesli oba ruce do
hora, i srdečka se sježili i vlasy se sježili na hlavách neb se do nich zakvačili neprátelské
ruky, a básnik važnym ozbrojen obličejem zpoza pece vystaupí i miří dvauch nepratelu i kričí:Co to ma tu u nas byt?Už se lide musí křítKeď se ti tu tach chcí biť,Slyšte hej, a každy cíťKdyž se tak budete biťŽe budete hrozně vyť,Keď budete hrozne vytBudete na sebe plítBuděte se chtíti mlíťBudete tak potom mríťV černej zemi večne hniť.Potom Ďabel bude klíťBude okolo vás chtítSvau plaměnau hroznau síťKol zlych hríšníku oviť.Potom vás ten bude miť. —Proč každý rozumem stíď,Každý maudrym okem viď,Že to nemuz dobře byť;Každý tedy pryč se klíď —A tak se hrozna rvačka dokonala, věc ale predce rozhodnuta nebyla, totiž či ma noveletka v
Bekeši ši v kvakeríku byť: poneváž ale básník tak byl štastlivý jich v bitce roztrhnauti, tedy
jemu se na rozhodnutí tato vec dostala. On pročež neběskou jakausi dustojnosti povyšen věštcím
hlasem praví:Kdyby dane oznamení byloŽeby noveletka stará byti malaTehdy by na svau zimní pauťBekeš karbonál a kapce vzala:Ale když je oznamení takovéŽe má byti dítko z brusu novéTehdy nech si vezme kvekeríček,(Na nohách nech nosí kalošneNa nose nech se mu breyle pně)Na zimu pak by nezmrzlo krispineček.Tak to básnír chcel tak bude, pročež nech nikoho tato noveletka neurazí z mojich milych
posluchaču, nech si každy pomyslí že je to ješte dítko mladé, a že ma otca tak skupého že mu
ani na cely kaput sukna dati nechce Amen(pokračovaní budaucne)Cesta na knížecí pole
|
Kalinciak_Cesta-na-knizeci-pole.html.txt
|
ŽehryBásňě a dvě řeči od Jonáše Záborského a aké „dojemy“ ony na p. profesora Šuhajdu[1]urobili[2]V básňach týchto sa schádzame s daktorými plodmi p. Záborského, už predtým, ale pred
desať rokmi tu i tam uverejnenými a novými rozmnoženými. Básne tieto urobili na p.
profesora Šuhajdu veľký dojem, ako vzor vkusu, estetiky, ako obraz ducha antického,
staroklasičnosti. On o nich hovorí:„Ducha a spůsob lyrický Horáca tak do sebe
vsal, tak sobě osvojil p. Záborský, že každá téměř jeho duma nás upomíná na podobné u
Horáca.“My každý plod umelecký považujúc zo stanoviska docela rozličného, zo stanoviska, o
ktorom u vzdelaných národov dnešnej Európy viac docela žiadnej pochybnosti nieto, umelectvu
a najmä básnictvu privlastňujúc celkom inšiu cenu, ako odŕhanie„ducha a
spůsobu“Horácovho: nemôžeme na žiadny spôsob v spomenutých Žehrách to
vidieť, čo p. profesor Šuhajda. To v nich nemôže vidieť žiaden človek, ktorý sa len troška
po krásnom umení vo svete ohliadol, ktorý básne nielen starých, ale i nových národov len
málo čítal, ktorý aspoň málo s rozsudkom históriu literatúr európskych prebehol a výlučne
pri samom viedenskom compendiu „Institutiones in Eloquentiam“[3]stáť nezostal.Básne p. Záborského, ako to p. profesor Šuhajda dobre hovorí, sú napodobnenia a
nasledovania„ducha a spůsobu“Horácovho a„každá téměř jeho
duma nás upomína na podobné u Horáca“, ale práve preto im odoprieť musíme: 1.ducha, t. j. matériu, myšlienku vlastnú, 2.spôsob, t. j. formu (tieto prináležia i podľa nás i podľa p.
Šuhajdu Horácovi a tak neznáme si rozlúštiť p. Šuhajdovu protireč, keď raz hovorí, že sú to„větším dílom původní básněa zas že hokaždá téměř duma
upomíná na podobné u Horáca“), a tak 3. pôvodnosť, 4. cit, pri lyrických
básňach podstatne nevyhnutný (bol by to za cit inde a Caesare Augusto[4]až po p. Záborského sa ťahajúci), a entuziazmus, čiže zápal (oduševnenie,
nadchnutie) v ódach potrebný, ktorý práve v tom záleží, že si ho človek od druhého, ako
susedka od susedky ohňa, požičať nemôže a tak ani žiaden básnický hrdina a Quinto Horatio Flacco.[5]My p. Záborského básne máme za školácke cvičenia sa v metrách starorímskych, kde je i
obsah i zmysel krásovedný docela vec pobočná, keď je len metrum dobre vyrazené. Ale práve
toto sa p. profesorovi Šuhajdovi najlepšie páči, lebo je to„svědomitý ohled na
pravidlá řeči, časoměru a básnířství“(básnířství = Institutiones in
Eloquentiam) a tak pritom i„esthetika, vkus a sličnosť“.Ale v tomto záleží aj najväčšia zásluha básní p. Záborského. I p. Šuhajda hovorí, že v
nich veje docela duch antický a že si p. Záborský v nich docela ducha Horácovho osvojil.
Duch teda nie je p. Záborského a len tu i tu povstrkávané inakšie výrazy majú povedať to,
čo iní už povedali, menovite ille celeberrimus[6]Quintus Horatius Flaccus. Keď ale porovnáme Horáca s paródiami p. Záborského,
tu iste povedať musíme, že hlavným cieľom básní týchto je metrum starorímskych či gréckych
klasikov, čo p. pôvodca dobre vyslovuje na str. 44:Jestli věštčím mé pomazal rty ohněmHospodin, chodník začatý nespustím,Do sluček vázav slova podle reckéMíry slovanské.Ba i jednotlivé výpovede a zvraty reči v Žehrách docela Horácovské nachádzame, napr.
str. 31:Buď pak v boude vřelou černoočadnutéÚstam odchycovat žinčici dychtivým,Temném při zvuku dud šironafúknutýchSyrce hnésť umělým bačem.Seu te in remoto gramine per diesFestos reclinatum bearisInteriore nota falerni.[7]lenže sa, pravda, to falernské víno od toľko sto rokov v žinčicu, a remotum gramen nabúdupremenilo.Str. 34, Ku Kollárovi:O mého sladká srdce ty zábavo.O et praesidium et dulce decus meum.[8]Str. 36, Hollému:Vystavils pomník sobě mužně, Hollý,Jenž světoslavný bude státi pevně.Exegi monumentum aere perennius,Regalique pyramidum altius.[9]Str. 43, Šafárikovi:Jestli věštčím mé pomazal rty ohněmHospodin.Dignatur soboles inter amabilesVatum ponere me choros.[10]Str. 57, Belkovi:Ve lví oslátko krajany své kůži děsívaš.Asinus indutus pelle leonis animalia terrebat.[11]Phaedrus.[12]Str. 60, Mládeži:Aj dnové prchnou! Předěsí ve krátceNás i poslední. Několik let obrat,A které vládnou kypejí, budou třástKřehce se údy.Eheu fugaces, Postume, PostumeLabuntur anni: nec pietas moramRugis et instanti senectaeAdferet, indomitaeque morti.[13]Str. 65, Palackému:Tvé bych okrášlil čelo slávy věncemVšak není slunci třeba více světla.Nu, když mé tvou byt nemohou, ty buď mýmOzdoba písněm.Tum meae (si quid loquar audiendum)Vocis accedet bona pars: et, o solPulcer, o laudande, canam, receptoCaesare felix.[14]Str. 69, Štúrovi:Jsou, jenž šlechetně vlasti nesou oběť.Sunt quos curriculo pulverem Olympicum.[15]Str. 85, Sekčíkovi:[16]Bez bázně přikryt zlommi bude světa.Si fractus illabatur orbisImpavidum ferient ruinae.[17]Str. 90, Ku harfe:Když hřeb již tě držet má nepopustlivě.Barbiton hic paries habebit.[18][19][20]I viac by sa takýchto podobných „původností“ našlo v ódach p. Záborského, ba na každom
mieste, kdekoľvek„duch, moc a sila“podľa p. Šuhajdu sa má
vynachádzať, tušíme podobné paródie. Ale načo ich uvádzať a prirovnávať? Keby sa nám
zachcelo dačoantického a klasickéhočítať, nuž si vezmeme báseň
rímsku, vezmeme si samého Horáca v jeho pôvodnej podobe do ruky a aspoň si tým vkus náš
nepokazíme. My si docela vieme Horáca oceniť, lebo nielen svet antický v ňom vidíme
znázornený a tak dobre, ako ktokoľvek iný, ale aj zmýšľania a cítenia spôsob rímsky. — U
Horáca má každé slovo, každý obraz život, pravdivosť (latine = verosimilitudo),[21]ako napríklad:Diffugere nives redeunt jam gramina campisarrboribusque comae:Mutat terra vices: et decrescentia ripasFlumina praetereunt:Gratia cum Nymphis geminisque sororibus audetDucere nuda choros.[22]Keď ale ten istý obraz, tú istú periódu a slová p. Záborský tak vypovie, ako k Dobránskemu[23]na str. 81:Zvěstuje příchod jary kvitkosejnéJásájíci na střeše lastovička;Žblunkaji volné ode put zimovníchtekše potůčky;Les novým rouchem se šatí; větříkyHoupaji zmladlé se na větvi bavně;Chlapci v trávnikách zelených vrbennépíštaly krouti —vidí sa nám to hrozne biedne, lebo pán pôvodca nechtiac nymfy[24]a grácie, u Rimanov život, pravdivosť majúce, uviesť, tam chlapcov píšťale
krútiacich namastil. Keby to Horác zvedel, čo sa to s jeho vlastnou básňou porobilo, iste
by sa v hrobe obrátil.My by sme na takýto spôsob dozaista pochopili, keď p. Záborský natoľko„ducha“
i „spůsob“Horáca do seba„vsal“, prečo p. profesor
Šuhajda toľko„klasičnosti a antičnosti“v Žehrách vidí, keby — len
tam p. pôvodca grácie, nymfy a nie chlapcov slovenských bol uviedol. Lebo, prepánaboha,
akože by tam nemala byť starorímska klasičnosť, kde si človek v Horácovi, hádam práve tam,
kde sa mu knižka otvorí, dáke carmen, napr. Ad Augustum lib. l. c. XII.,[25]vynájde a pomyslí si: No počkaj, teraz podľa tejto urobím ódu Šafárikovi. Kde
sa ale na takýto spôsob básní, kde nieto ducha vlastného, nieto citu a zápalu z vlastných
pŕv vyrastlého a kde sa zápal ani na Horáca, ani nikoho iného výlučne neviaže: tam dozaista
báseň, najmä ale lyrická ako vplyv citu jednotlivca, básňou byť nemôže. Ale dozaista Žehry
p. Záborského prsia žiadneho človeka nezahrejú; nie je„duch“jeho a
nie je ani„spůsob“, nemá pôvodnosti, nemá ani citu, a my by sme radi
vedeli, čo si asi tá jeho Milada pomyslela, keď tú ódu k nej (str. 38) prečítala. Musela tá
oči otvárať nad tým! Ej, ej, za milostná báseň! A taká je pekná, taká vysoko klasická, taká
antická, že ju veru, veru sotva i p. Šuhajda rozumieť bude. Páni, tak sa lyrické básne
nepíšu! S dačím takým môžu ľudia len pred slabým obecenstvom slovenským vystúpiť. Celá táto
básnička, óda, či duma, či je už čokoľvek, nemá ani za grajciar citu, je to tam všetko také
skamenelé, také drevené, tak na slovká vyrátané, také neslovanské a také nelyrické, že
zvolať musíme slovami p. pôvodcu:Lapáš za kopyto zubmi hřebce.Ach, ten Laptikovský! Ten Laptikovský!Teraz musíme ešte dačo podotknúť o tej„esthetike, vkusu a
sličnosti“. Príduc raz k presvedčeniu, že sú Žehry len nasledovanie cudzích
myšlienok, cudzích foriem, cudzích citov a považujúc ich za cvičenie sa v metrách: všetko
druhé samo v sebe sa rozpadne a hoci by sa i vskutku dačo peknejšieho v nich nachádzalo,
pripadne to tým prvoprvým pôvodcom, ale nie tomu, čo to v česko-slovenskej reči zobral a
napodobnil. Jediná otázka tu byť môže, či p. Záborskýdobre, vkusne, „slične“ a
estetickynasledoval? Už nám to p. profesor Šuhajda odpustí, keď navzdory
jeho autorite odpovieme, že Žehrám ivkusiestetika
chýba. Tie štence, tie kurvy, tie bzdochy, tí oplami, tie trasorítky nie
veľmi dobré svedectvo vydávajú o pôvodcovom vkuse lyrickom; a jednotlivé výrazy!Vejce bys vydřel skorej od kohouta,Od capa kozle.— — Alebo už to spomenuté:Neb lapáš za kopyto zubmi hřebce.Kde ale„takovéto ody tu trochu krásocitu a vkusu, onen pěkný dářek boží,
člověku do srdce vložený, z něho nevymaží a nevyrvou“, teda doprajeme p.
profesorovi, aby si len hlboko, hlboko tak, aby mu to„žáden básníř z onekdejší
školy separatistické bez pravidel“in saecula saeculorum[26]odňať nemohol, do svojho vkusného „srdce“ zaštepil tú estetiku a ten vkus na
str. 53:Teď smrdíš na svém bzdocha místě hnusná;Jěstli pak douť tvá přinutí mě podlost,Šinderu, smrad tvůj dalekým se proudemŠíre rozestře.Ale, pravda, to všetko uznáva„muž, jehož soud obecenstvu obojetným býti
nemůže“, a tak i sám p. Záborský, ktorý skoro v každom druhom riadku za tým
lapká, aby ho svet za veľkého spevca uznal.Was wollt’ er thun? Er musste wohlden Schlaf vom Aug’ sich reiben,er nehm zwo Prisen Spaniol,sich’s Nicken zu vertreiben:D’rauf rauspert er sich dreimal, sannein wenig nach, und legte dannsein Heldenmaul in Falten[27]— a zápalom nad krásousvojichvýtvorov, alebo radšej pretvorov
uchvátený, vyvolal túhrozneneskromno skromnú výpoveď: „I ty můj milýBožíčku!tehdy to jest předce jen pravda, že jsem já ten vyvolený
avšaknehodný nástroj prozřetedlnosti boží“,[28]ktorý má zvestovať svetu šíroslovanskému vkus a„sličnosť“, ktorý — „Jak někdy Mojžiš na chlumu Orebu“ — má zákony
predpisovať na budúcnosť poézii slovanskej.Prečo ale básne tieto na p. profesora Šuhajdu takhlbokýdojem
urobili? Pre ich vnútornú cenu iste nie, ale radšej pre rečneseparatistickúa potom pre nerozumenie poéziivôbec, zmiešané s krivými pochopmi o klasičnosti.U Slovákov to do týchto časov obyčaj bývala, každý, i ten najmenší a najnepatrnejší
spisok zaveľmichýrečné dielo vyhlasovať, bo každý článok, čo sa
napísal, bol vítaný preto, že slabý literárny život, keď nič lepšieho nebolo, aspoň
svedectvo hýbania sa vydával. V posledných časoch, čo sa začalo po slovensky písať, bol zas
každý spisok vítaný preto, že v každom viac alebo menej sa vyrážala gramatikálna a
lexikálna pôvodnosť reči. Táto vítanosť každého literárneho plodu vydávala len „testimonium pauperitatis“[29]životu národnému, literárnemu. My sme veľmi dobre znali bombasty a radamontády
našich málo spisovateľov, čo ich máme, od zdravých myšlienok a zamotané tmavé obrazy
básnické od živých ligotajúcich sa iskričiek opravdivo národnobásnických oddeľovať: ale
zato sme sa predsa spisom takýmto radovali a nevystríhali sme sa ich s plachou nedôverou a
ostýchavosťou znajúc, že i medzi„hluchým naprázdno kvitnoucím makem a podlými
trňmi“predsa mnoho dobrého, zdravého a sviežeho sa vynachádza, že žiadnej
literatúry na svete nieto, ktorej len tak z neba spadli Grimmovci,[30]Humboldtovci,[31]Götheovci, Shakespearovci atď. My známe, že jeden každý národ musí všetky
genetické fázy svojho vývinu prejsť, že musí na vede a umení tisícročia pracovať: kým dačo
tak dokonalého a veľkého vyvedie ako velikáši literárni západnej Európy. My známe i to, žekaždáliteratúra má a musí mať mnohohluchéhomaku a len málo diel velikánskych. Bez takého„hluchého maku a podlých
trňků“niet literatúry pod slnkom.*Ostatne p. profesor Šuhajda hovorí, „že se od plodůliterarních, jmenovitě
básnických na Slovensku v posledních 5-6 létech vyšlých pilně vystříhal“, t.
j. ich nečítal a zas hovorí,„že se někteří básníři (si diis placet!)[32]a spisovatelé školy onehdejší separatistické, zoumyslne vynasnažovali
člověku tu trochu krásocitu a vkusu ze srdce vymazati“; ďalej ale zas
spomína,„žeby se v literatuře našej tolik hluchého, naprázdno kvitnouciho maku,
aneb tolik podlých trňků“nachádzalo. Keď sa p. profesor Šuhajda spisov
slovenských tak„pilne vystříha!“, ako ich môže teda podlými nazývať?
Či zná p. profesor, čo to slovo „podlý“ značí? Nemecky je to toľko, ako „niederträchtig,
elend“. — Pane môj, my by sme sa hanbili pred svetom dáky spis literárny podlým nazývať
alebo vôbec o daktorom diele literárnom len hovoriť, o ktorom sami vyznávame, že sme sa ho„pilne vystříhali“, t. j. ho nečítali. Ale práve preto, že sa p.
profesor Šuhajda skutočne„vystříhal“spisov básnických, hovorí, že je
to„tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“, t. j.
on sa nazdáva, že to toho„tolik“, na vozy, vyšlo. Keď ale povážime,
že u nás žiadny druhý samostatný spis básnický (lebo Nitra a Orol tatranský sem
neprislúchajú, ako spisy miešaného obsahu), od šesť rokov nevyšiel, akoBásnířský
Sádekod Gasparidesa,[33]Ozvěna Tatryod Karola Štúra,[34]Marínaod Sládkoviča aPiesneod Pejka,[35]medzi ktorými Gasparides v duchu i forme rímskej, k tomu po česky písal, Karol
Štúr len svoje dávne básne tiež v češtine vydal; a tak v týchto dvoch spisoch o„onehdejší škole separatistické“ ani rečibyť nemôže. V Maríne zase
sa i gramatikálne i metrické pravidlá i trochu vkusu a estetiky (čo nik odtajiť vstave
nebude) vynachádza; nasleduje z toho, že vskutku p. recenzent krem Pejkových piesní druhého
samostatného spisu básnického nezná a znať nemôže, kde by sa toľko naprázdno kvitnúceho
maku vynachádzalo. A tak nám p. profesor len zo samučičkej dobrej vôle do proletárov in
numero plurali a slovenským spisom do podlých tŕňov nadáva. Ale práve preto je on nie
patričný sudca o spisoch slovenských. On len haní, haní, aby mohol povedať, ako sa mu spis
p. Záborského páčil, a to nám vskutku tak prichádza, ako jedna prednáška istého pána
profesora v jednej filozofickej vede, kde o predmete filozofickom zobral všetky mienky
filozofov sveta, pospomínal Aristotela, Platóna, Zenóna,[36]Plotina,[37]Spinozu,[38]Des Cartesa, Leibnitza, Wolfa,[39]Kanta, Fichteho,[40]Schellinga,[41]Hegla a o zásadách jedného každého vyrieknuc „quod quidem absurdum“,[42]naostatok s hrozným pátosom vypovedal:„Adjiciemus sentenciam nostram.“[43]P. profesor Šuhajda haní spisy na Slovensku vyšlé pre reč; to vidno z jeho výrazov o
škole separatistickej, o tých päť šesť rokoch a z udávania tých básní p. Záborského, ktoré
by si mládež slovenská prečítať mala, t. j. v ktorých sa čeština chváli a všetko druhé
zatracuje. Chváli ale „Žehry“ zas len pre reč. Ale to je veľká bieda, hrozné testimonium
pauperitatis pre učeného človeka. To nám tak prichádza, ako keby dakto zapieral cenu obrazu
talianskeho maliara preto, že si on svoje farby nie v Taliansku, ale v Amerike kúpil. Pane
môj, umelectvo, a tak i básnictvo má len natoľko cenu, nakoľko v ňom je vyrazený duch, idea
krásy; reč je len toľko v básnictve, ako maliarovi farba.Das Schaffen ist ein eitles Bemühen — —Aber der Plan, die Überlegungzeugt, wer ein echter Künstler sei.[44]V každej reči môžu byť znamenité básne, a hanba tomu, kto slovenské básne len preto
zatracuje, že sú slovenské, hanba tomu, kto zatracuje české len preto, že sú české. Časové
hádky, ktoré sú dnes tu, aby ich zajtra nebolo, mali by docela vystať tam, kde človek
hovorí o výtvoroch večne tvorivej obrazotvornosti a tak iste nad každú malichernú hádku o
literkách a slovkách povýšených. Tieto sa len natoľko do ohľadu brať smejú, ako pri
posudzovaní obrazu to, či maliar dobre farby svoje zmiešal a jednu s druhou dobre spojil.Ale sme aj povedali, že má p. profesor Šuhajda krivé pochopy o poézii a klasičnosti.Tu musíme najprv rozdiel urobiť medzi vedou a umením. Veda, ako myšlienkové zoznanie
duchovného i hmotného sveta, na jednotlivcov sa len natoľko viaže, nakoľko oni jej slúžia;
veda je sama pre seba svetom ideálnym, ktorý sa s rozumom počal a s rozumom pokračuje. Kto
chce dačo vo vedách urobiť, musí nie so svojou osobnosťou, ale s vedou samou začínať a
každý jednotlivec v jej službe len natoľko dačo vyviesť môže, nakoľko, zoznámiac sa s jej
obsahom, z prijatého obsahu lebo rezultáty ťahá, alebo na budove už vystavenej ďalej
pokračuje, nové a neznáme strany vedy okrýva a povedomie svetu, ku ktorému človečenstvo s
ustavične napred kráčajúcim časom prišlo, vyslovuje. Jednotlivec musí vo vede stavať na
tom, čo nie je jeho, ale majetok človečenstva. — Naopak je to ale v umení. Umenie vychádza
z jednotlivosti a každé umelecké dielo je svet, je celok sám pre seba, od drahého
neodvislý. — Napadajú mi tu na myseľ listy Fichteho a Schillera o cene filozofie a
básnictva písané, ktoré som pred pár rokmi čítal. Fichte hovorí, že filozofia, majúc za
predmet hľadanie pravdy a cieľov človečenstva, oveľa vyššia je nad básnictvo, v samých
nepravdivých obrazoch (neberie sa tu pravdivosť básnicka) a preludoch záležajúce. Schiller
mu odpovedal, že pravda filozofická od jednotlivca vyslovená nemá ani len v svojom čase,
pokiaľ nepríde nové pokolenie — nový svet — s novým povedomím, a ktoré rozšíriac obzor
známosti a pochopov svojich na tom, čo predošlý svet za pravdu držal, novú nevystaví
pravdu; čo ale básnik vystaví, že to zostane večné, navekytú istú
cenumajúce. Čo je dnes, hovorí Schiller ďalej, z hlbokých právd Aristotela,
Platóna a druhých? Oni sú nám len natoľko pravdou, nakoľko sme cez nich prejsť, nad ich
učenie sa povýšiť a na nichnový svetpravdy, nový svet vedectva
založiť museli; osobnosť ale Homéra, Euripida, Sofokla, tá žije v ich dielach u všetkých
národov sveta cenu majúc. — V slovách týchtodvochvedomcov nemeckých
sme chceli ako vpríkladeukázať, čo sme v spomenutom už rozdiele
medzi vedou a umením rozumeli.Z druhej strany zas majú jednotlivé odvetvia vedy s jednotlivými odvetviami umenia
spoločné to, že nesú na sebe charakter individuálností národných. My hovoríme tu len o
umení, menovite básnictve, a zostaneme len pri tom. U Grékov bol svet zovňajší hlavným
faktorom celého života národného. I cit, myslenie človeka neprislúchalo jemu, ale osobnosti
dákej von z človeka súcej. Homér sám toho nech svedectvo podá. Achilles vytasil meč, chtiac
ním Agamemnóna, Briseidu mu odňavšieho, rozťať, ale prišla vraj Minerva a zadržala mu meč
spoza chrbta (nehovorí básnik, že sa Achilles spamätal); Gréci idú proti Tróji, len aby
jednu ženu nazad dostali (nie ale, že bolo právo národné obrazené); Nestor nehovorí, aby
druhí preto radu jeho počúvali, že je rozumná, ani sa o dôvody neopiera, ale preto, že veď
sa on, ešte bol len mladý, s inakšími ľuďmi zhováral, ako sú jeho poslucháči, a tí že mu už
vtedy za pravdu dali. — V Gréckom svete žije každý ker, každá studnička, každá myšlienka,
každý cit ľudský ako podoba, osoba, predmetnosť. Poézia grécka dýcha teda týmto duchom.Inší zvrat vzala zas poézia germánsko-románska, a to podľa farbitosti a génia charakteru
národného. Svet vnútorný je tu hlavnou vecou. — Ehre, Liebe, Treue,[45]teda určitosti docela vnútorné, je to, čo Germán hľadal; on neveril na to, čo v
Grékovi žilo, jemu svet natoľko platný bol, nakoľko mohla jeho osobnosť so svojimi citmi,
náhľadmi, povinnosťami obstáť. Keď Achilles do boja ísť nechcel, nik mu to za zlé nemal;
keď ale Germán zabudol na svoje sľuby a Ritterwort,[46]bol od všetkých opovržený. Rozdielne živly tieto i poézii germánsko-románskej
rozdielny ráz od antickej dávajú a ako sú veľké diela poézie gréckej, tak veľké sú i diela
poézie nemeckej všade tam, kde násilné a mĺkve vtískanie rímsko-gréckych manierov,
myšlienok a formy sa do nich nevodralo.Keď je každé dielo umelecké výtvor obrazotvornosti jednotlivca s farbitosťou charakteru
národného, ktorého žiaden človek zo seba striasť nemôže: musí mať umelectvo (čo sa muziky
dotýka, o tom nám svedčí taká veľká rozmanitosť melódií piesní rozlično-národných) a najmä
poézia u rozličných národov i svoju vlastnú formu. Nemáš u Germánov dityrambov, hymnov v
antickom zmysle, ód (aspoň u básnikov prvej veľkosti nie), heroíd, ale oni si vytvorili
zas, neobzerajúc sa na Grékov a Rimanov: legendy, romance, balady, romány; zanechajúc viac
alebo menej rímsko-grécke metrá, utvorili si formu vlastnú ich duchu, ich reči primeranú,
utvorili si nové systémy metrické, ako madrigaly, sonety, triolety, rondeau, sestíny,
ritornely, gazely, kancóny atď. Germáni líčia svoje tohosvetské city, svoje spevy i v duchu
i vo forme vlastnej; a len tam, kde majú predmet antický (ako napr. Goethe: Braut von
Korinth a Iphigenia in Tauris; Schiller: Die Kraniche des Ibykus;[47]Shakespeare: Ceasar a Koriolán), tam veje duch docela antický, ale v inšom iste
germánsky.Každý básnik napospol stojí sám pre seba a každý básnik jedného národa, i čo do formy i
čo do matérie, toho národa, ktorého je synom. A my, dajúc za pravdu výpovedi Horácovej:Vos exemplaria graeca (et germanica)Nocturna versate manu, versate diurna,[48]vo vede, nemôžeme na žiaden spôsob v poézii nikomu radiť, aby on cudzonárodného ducha a
formy v svojich novosvetských, národnými byť majúcich básňach používal, ako to p. profesor
Šuhajda mládeži radí. Lebo veru to nie je pravda, čo hovorí:„A vskutku jen ten
může něco výtečného a trvanlivého v pěkném umení vytvořiti, jehožto duch v spolku a
tovaryšství duchů klassických pěstován a vychován býva, při nich dozírá a se posilňuje,
by čerstvé, zdravé, pro každého chutné ovoce spisovatelství i na půdě vlastní své
národnosti donesl.“(Obzvlášť keď to z Horáca povypisuje.) Keď nám to kto
neverí, nech si trochu vezme do ruky Gervinovu[49]históriu literatúry nemeckej a uvidí, že básnictvo nemecké vždy vtedy klesalo,
keď„v spolku tovaryšství duchů klassických dozíralo“. Diela čisto
nemeckého ducha majú nekonečnú cenu; keď sa ale múdri páni začali naťahovať s Horácmi,
Virgilmi, Juvenalmi,[50]Homérmi a nie básnikmi nemeckými, tu poézia klesla. — My hovoríme, že báseň
nového sveta„v spolku a tovaryšství duchů klassických pěstovaná“je
veľká contradictio in adjecto;[51]a keď sa nám starý Grék a Riman pekným vo svojich šatách vidí, to by sme sa
hrozne zasmiať museli, keby kto vo svojej horlivosti za starogréckym svetom tak ďaleko
išiel si pri dlhom kapute nohavice zhodiť a miesto čižiem si sandále na nohy priviazať.Keby to ale p. profesor Šuhajda neveril, ukážeme mu tovšetko, čo
sme povedali, analogicky v príkladoch. Duch staronemeckých minnesängrov, aspoň podľa nášho
vedomia, dozaista nebol„v tovaryšství duchů klassických pěstován“, a
predsa oni samostatne, na génia svojho sa jedine opierajúc, čo je v každej básni
nevyhnutnou výmienkou, utvorili diela večné. Jedna maličká básnička Waltra von der Vogelweide[52](žil 1190 — 1230; jeho básne vydal Lachman[53]1827) viac stojí ako všetky nasledovania cudzích, obzvlášť ale rímskych
takzvaných manierov od reformácie až po Goetheho časy a jeho, teraz takmenované politické
básne sto ráz majú viac ceny ako všetci Herweghovci,[54]Hoffmannovci,[55]Freilligrathovci.[56]A čo to za báseň je „Parcival“ Wolframa von Eschilbach[57](ináč Eschenbach; žil v prvej polovici 13. storočia)? Keď kto pováži ten plán a
to prevedenie, dozaista nepovie, že to spis„jalový a daremný“preto,
že jeho pôvodca po latinsky nevedel. A Gottfried von Strassburg[58]tiež iste nečítal „Institutiomes in Eloquentiam“, keď sa opovážil svojho
Tristana napísať. Ach, a aké to nešťastie, že v tom Niebelungenliede namiesto „Wie die
Burgonden mit den Hiunen striten“[59]radšej nestojí, že to boli Horatii a Curiatii![60]A tenWeinschwelgvo Wackernaglovej[61]staronemeckej chrestomatii, ktorý čim viac pil, tým mu kolosálnejšie myšlienky
o svete napádali, bol to za blázna, keď namiesto „Da huob er uf unde dranc“[62]nehádal sa radšej o staro- a novoslovenčine. A ten perský Hassan[63]a perskí spisovatelia (čo sme ich v Blüthensammlungu der morgenländischen Mystik[64]čítali) a Ossian[65]a spevci Královédvorského rukopisu, čo to boli za ľudia, keď Horáca ani len
nevideli. A ten Grimm, načo to len tie „deutche Heldensagen“[66]zobral? A ešte tí, čo medzi nimi „carmina heroica“,[67]ako aj Gundulić[68]písali, ani sa len nepýtali, v akom metre to oni majú písať, ale oni to,
chudáci, nevedeli, žeRes gestae regumque, ducumque et tristia bellaQuo scribi possent numero monstravit Homerus.[69]Keby to boli nequam homines znali, to by boli dostali per braccas, ale takto — odi
profanum vulgus.[70]Myslím, dosť sme uviedli príkladov, že i takí ľudia môžu„něco výtečného a
trvanlivého v krásném umění“, a tovskutkuvytvoriť,
ktorí sa sami sebou a svojím vlastným géniom vychovali a že je to vskutku„čerstvé, zdravé a pro každého člověka chutné(nota bene:[71]kto to číta)ovoce na půdě národnosti“nemeckej a druhých;
navzdor tomu, že tí ľudia po latinsky neznali a Horáca nenasledovali. Svedectva dosť, že
ich diela nesfúkol a do vetra nerozprášil čas.My teda pevno na tom stojíme, že každé básnické dielo, ak má dáku mať cenu, musí byť
docela neodvislé, musí byť výrazom individuálnosti básnikovej s farbitosťou národnou, a
presvedčení sme, že len na takýto spôsob sa zdravého ovocia docieliť možno, tak ako sa
Gréci a Germáni sami vychovali, sami si i obsah i formu básnickú vytvorili.Ale všetko toto platí i o poézii slovanskej. — Keď slovanské básne pre slovanský národ
píšeš, nedosiahneš dokonalosť, hoc by sto ráz„duch tvůj v spolku a tovaryšství
duchů klassických pěstován a vychován byl“, keď neudrieš na tú žilku, ktorá
tvojím národom prebieha; keď hľadáš maniery, už či u Rimanov či u nemeckých básnikov, len
ich ducha, ich formy nasleduješ. Oni tisíc ráz lepšie vedeli ospevovať oboru sveta svojho,
ako si ty to vstave. Naša celá povaha je druhá ako u iných národov; my nie sme ani Gréci,
ani Rimania, ani Germáni a tak nie je ani ich poézia naša. Et eris mihi magnus Apollo,[72]keď zaspievaš:Pieśń jakiej jeszcze ziemia niesłyszała,ledvo ja niebo svym blenkitem zmierzy,morze ja bezdnem — niezdola vyszumieć —a ten śviat głuchy muśi ja zrozumieć —[73]bo to bude pieseň slovanská, ktorou sa vyrazí génius národa a ktorá si vytvorí sama
svojeformy, sama svojemetrá, lebo:Felsengedränge hierzwischen dem Waldgebüsch,was soll die Enge mir,bin ich doch fung und frisch.[74]Ak sa ale kto na našu mienku o charaktere poézie opýta, povieme mu, aby pozrel na
charakter národa a našich národných piesní. Ak nie je umelectvo nič iné ako zošľachtenie
prírody, teda nech každý zošľachťuje slovanskú prírodu slovanských piesní, nech nehľadá
city, myšlienky a formy u cudzích, ale nech si ich utvorí sám, tak potom nebude„tolik hluchého, naprázdno kvitnoucího maku a podlých trňků“.
Slovenská poézia nikdy k ničomu neprivedie, ak bude vzory a myšlienky Horácove ustavične
nasledovať; česká zas, ako je to aj skutočne, ak bude nemecké. — Keby bol p. Záborský
„dumy“ nie u Horáca, ale radšej v „Záporožskej starine“ hľadal, a poéziu slovenskú sa z
Puškina, Mickiewicza, Rilieva,[75]Záleského,[76]Chomjakova učil, dozaista by bol viacej povedal a lepšie do srdca hovoril —
ale, pravda, potom by mu p. Šuhajda bolsotvavydal testimonium o
klasičnosti a antičnosti, vkuse a estetike; takto je ale jeho celé namáhanie stratené. Čo
bolo u Rimanov život, pravda, to je uňho fráza a deklamácia. Tak by bol predsa aspoň mohol
povedať:Ich will nicht längeram Boden stocken;lasst meine Hände,lasst meine Locken,lasst meine Kleider,sie sind ja mein.[77]Toto sme chceli a museli povedať i o básňach p. Záborského i o súde p. Šuhajdu; o tomto
súde tým viac, lebo p. Šuhajda druhým ľuďom do„spisovatelských proletářů,
básnikářů“nadáva, potom sa zas s opovrhovaním vysmieva slovenským
spisovateľom, že vraj„někteří básníři (si diis placet) a spisovatelé onehdejší
školy separatistické“a ešte to, čo sme už spomenuli o nich, hovorí. My by
sme sa boli do toho prísnejšie a ostrejšie pustili, keby bol p. Šuhajda kompetentný sudca
básnictva a literatúry. — Prvší stupeň spisovateľstva sú„daremné a jalové
spisy“, druhý je jasnosť a korektnosť reči a tretí„si diis
placet!“klasičnosť. Pán Šuhajda ešte ani tú prvšiu próbu neprešiel. My sme
okrem tých pár riadkov, čo tam to o Žehrách napísal, nič od neho nečítali; a ak to má
svedectvo o jeho duchu vydávať, musíme zvolať: Beda tomu človeku, ktorý si iným mena získať
nevie, ako hanením druhých tam, kde mu to netreba. Mohol on svoje„dojemy“i bez tých proletárov a básnikárov napísať, lebo „leo non
captat muscas“[78]vediac, že muž dačo na seba držiaci sa s proletármi a takými malichernými ľuďmi
do boja nepúšťa, a my by sme boli zvolali: Ex ungue leonem Keby bol p.
Šuhajda bez hanenia druhých svoju mienku predniesol, boli by sme sa do recenzie jeho dojmov
ani nepúšťali a boli by sme hovorili na svoju ruku o Žehrách. — Pán Šuhajda ale mal cieľ v
svojom krížovom ťažení oproti literárnym proletárom slovenským získať si mládež a radí jej,
aby jeho príklad, to jest„daremné a jalové spisy“žiadne nevydávajúc,
nasledovala, lebo vrajnonum prematur in annum.[80]My, majúc inšie presvedčenie, museli sme preukázať, že jeho mienka pred
verejnosťou obstáť nemôže. Pán Šuhajda hovorí o ódach, a tak o básňach lyrických, myslíme
teda, že to nonum prematur in annum u neho i o lyrických básňach platí. Ale vediac, že
podstata básne lyrickej je cit a zápal, ktorý by človek vymačkal, keby ho za deväť rokov v
prstách šúľal; musíme my mládeži povedať:Lovi minutu vdochnovenija,vostorgov čašu žadno pej,i snom lenivago zabvenijane ubivaj duši svojej!Lovi minutu! proletajetkak molnii jarkaja struja;no gody mnogije vmeščajetona zemnago bytija.No jesli raz dušoj cholodnojotrineš ty nebesnyj dari v sujete zemli besplodnojpotušiš vdochnovenija žar:I jesli raz, bespečnoj leniničtožnosť mira poľubišty sviažeš cep’ju naslaždenijduši buntujuščij poryv:K tebe poezii sviaščonnojne snidet čistaja rosai pred zenicej oslepľonnojne raspachnutsia nebesa.No serdce bednoje izsochnet:I niva prežnich dum tvojichkak step’ bezvodnaja, zaglochnetpod ternom pomyslov zemnych.— — —Lov minútu oduševnenia,vytrženia pohár chtivo pi,a snom lenivého zabúdanianezabíjaj dušu svoju!Lov minútu! ona odlietaako blesku plamenný tok;ale roky mnohé obsahuje v sebeona zemského žitia.Ale ak raz chladnou dušouodhodíš ty nebeský dar,i v ničote bezplodnej zemivyhasíš žiaru oduševnenia:A ak raz v bezstarostnej lenivostiničotu sveta si zaľúbiac,ty zviažeš reťazou pôžitkuduše búriaci sa chvat:K tebe poézie posvätnejnespadne čistá rosai pred zrenicou oslepenouneroztvoria sa nebesá.Ale srdce biedne vyschne:A pole predošlých dúm tvojich,ako step bez vody, zahluchnepod tŕňom ohľadov zemských.My myslíme, že ak naša mládež len trochu ducha má, iste rady p. profesora Šuhajdu vbásnictve, a napospol účinlivosti spisovateľskej, potrebovať
nebude.[1]Ľudovít Šuhajda(1806 — 1872) — od r. 1840 profesor na
evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici, buditeľ, autor významnej národnej
obrany[2]Podávame i túto recenziu, ktorá nám došla, keď už tamtá prvšia sa tlačila a najmä,
že v tejto sa i tie pochopy rozviňujú ktoré v tamtej sa iba nadriekli. Obraciame
pozornosť nášho čitateľa na prácu túto, ktorú, vieme, neodloží žiaden bez náležitého
ocenenia ducha a štúdia pána Kalinčiaka.[3]Institutiones in Eloquentiam(lat.) — rečnícky návod[4]A Caesare Augusto(lat.) — od cisára Augusta[5]A Quinto Horatio Flacco(lat.) — od Q. Horatia Flacca[6]Ille celeberrimus(lat.) — onen najslávnejší. Kalinčiak
naschvál latinčí, aby aj tým vyposmechoval Záborského a jeho obrancu Šuhajdu.[7]Seu te in remoto gramineatď. (lat.) — Alebo vyvaliac sa na odľahlý trávnik, budeš cez sviatočné dni popíjať slabšie falernské (víno).[8]O et praesidium et dulce decus meum.(lat.) — Oj, moja ochrana a moja sladká zábava.[9]Exegi monumentumatď. (lat.) — Vystaval som si pomník nad kov trvácnejší a vyšší nad kráľovské stavby pyramíd.[10]Dignatur sobolesatď. (lat.) — Potomci nech ma zaradia do milých sborov vešteckých.[11]Asinus indutusatď. (lat.) — Somár, oblečený do levovej kože, strašil zvieratá.[12]Phaedrus— rímsky autor bájok v 1. stor. n. l. Okrem gréckych bájok z Ezopa spracoval aj vlastné bájky.[13]Eheu fugaces, Postumeatď. (lat.) — Ach, Postumus, Postumus, utekajú krátko trvajúce roky: ani zbožnosť neoddiali príchod vrások a naliehajúcu starobu a či nepokoriteľnú smrť.[14]Tum meaeatď. (lat.) — Vtedy pribudne dôležitá úloha aj môjmu hlasu (ak budem hovoriť, čo bude hodno počúvať): a šťastný, že som dostal Caesara, budem spievať, ó slniečko krásne, ó chvályhodný.[15]Sunt quos curriculoatď. (lat.) — Niektorých teší prach olympyjského závodišťa.[16]Juraj Sekčík— buditeľ, ev. farár v Košiciach[17]Si fractus illabatur orbisatď. (lat.) — Keby sa aj svet na neho zrútil rozdrvený, on aj vtedy bude stáť neochvejne nad rumami (Horatius).[18]Barbiton hic paries habebit.(lat.) — Aj táto stena bude spievať.[19]P. Šuhajda sám viac miest udáva z Horáca vzatých a veľmi naivne sa tej podobnosti
diví. Pravda, p. Záborský sa môže i s Berzsenyim (Daniel
Berzsenyi(1780 — 1830) — maďarský básnik vzletných vlasteneckých ód v
starej klasickej forme) zrovnať lebo: quo, quo scelesti ruitis — kam, kam potupne
zahubě do tlamy a — romlásnak indult hajdan eros magyar, (Romlásnak indult
hajdan erős magyar(maď.) — silný kedysi Maďar začal sa rútiť do skazy)
je všetko na jedno kopyto — I tie milé bájky p. Záborského sú veľmi pôvodné, tak
napr.: 66.: „Lev, líška a osel“, má tak troška podobnosť s tým:
Λέων καί
όνος, καί
άλώπηξ
ήςάν ποτε
κοινωνοι
τής θήρας,
και
ξήλθον
προς
άγραν atď. A keby človek ešte tie
Heroidy a básnické listy s Ovidiom porovnal![20]Λέων και
όνοςatď. (gréc.) — Lev a somár a
líška boli spoločníkmi na love a vyšli si zapoľovať atď.[21]Latine — verosimilitudo(lat.) — Po latinsky — podobnosť sa
rovná pravde.[22]Diffugere nivesatď. (lat.) — Zmizli snehy, pole znovu nadobúda zeleň a stromy koruny: zem mení svoju tvár a rozvodnené rieky vystupujú z brehov. Nahá Grácia sa odvažuje s Nymfami a dvoma sestrami tancovať.[23]Adolf Ivanovič Dobrianskij(1817 — 1901) — buditeľ v
Zakarpatskej Ukrajine, začas vyšší štátny úradník v Budíne a vo Viedni, priateľ
Slovákov (i jeho manželka bola Slovenka)[24]Nymfy— mali podobnú funkciu u starých Grékov ako u Slovanov
víly[25]Carmen, napr. Ad Augustum lib. 1. cap. XII.(lat.) — pieseň,
napr. Augustovi (cisárovi), kniha prvá, kapitola dvanásta.[26]In saecula saeculorum(lat.) — na večné veky (čiže
nikdy)[27]Was wollt’ er thunatď. (nem.) — Čože mal robiť? Musel odohnať spánok z očí: vzal dve štipky španielskeho (tabaku), aby odohnal driemoty; nato trikrát odkašlal, zatým ešte trochu pouvažoval a potom zložil do záhybov svoju hrdinskú „hubu“.[28]P. Záborský sa sám takto menuje[29]Testimonium paupertatis(lat.) — svedectvo chudoby[30]Jakob Grimm(1785 — 1863) — zakladateľ nemeckej jazykovedy.
Významným učencom bol aj jeho bratWilhelm Grimm(1786 — 1859) —
nemecký germanista, jeden z hlavných zástupcov neskorej nemeckej romantiky[31]Alexander Humboldt(1769 — 1859) — svetoznámy nemecký
prírodovedec a cestovateľ[32]Si diis placet!(lat.) — Ak sa tak bohom zapáči![33]Ján Gasparides Vladár(zomrel r. 1862) — ev. farár na
Polichne, ako autor skoro bez významu[34]Karol Štúr(1811 — 1851) — Ľudovítov starší brat, ev. farár v
Modre, kde bol predtým profesorom a riaditeľom tamojšieho gymnázia, činný bol i
literárne[35]Juraj Pejko(zomrel r. 1893) — slúžny vo Zvolenskej.
Kalinčiak mu odsudzujúcim hodnotením neukrivdil.[36]Zenón(asi 336 — 264 pr. n. l.) — grécky filozof, zakladateľ
stoickej filozofie[37]Plotinos(asi 204 — 270 n. l.) — grécky filozof,
novoplatonik[38]Baruch Spinoza(1632 — 1677) — holandský filozof zo starej
židovskej rodiny, zakladateľ monisticko-panteistického filozofického systému[39]Friedrich August Wolf(1759 — 1824) — nemecký univerzitný
profesor, zakladateľ klasickej filológie ako samostatnej vedy[40]Johann Gottlieb Fichte(1762 — 1814) — nemecký filozof,
subjektívny idealista[41]Friedrich Wilhelm Joseph Schelling(1775 — 1854) — nemecký
romantický filozof[42]„Quod quidem absurdum“(lat.) — je to čosi nemožné[43]„Adjiciemus sentenciam nostram“(lat.) — dokladáme svoj
úsudok[44]Das Schaffenatď. (nem.) — Tvorba je samoľúba námaha; ale plán, myslenie ukáže, kto je ozajstným umelcom.[45]Ehre, Liebe, Treue(nem.) — česť, láska, vernosť[46]Ritterwort(nem.) — rytierske slovo, čestné slovo[47]Braut von Korinth, Iphigenia in Tauris, Die Kraniche des
Ibykus(nem.) — Nevesta z Korintu, Ifigenia na Tauride, Ibykove
žeriavy[48]Vos exemplaria graecaatď. (lat.) — Vy grécke (a nemecké) slovesné diela, prehŕňajte sa v nich vo dne v noci.[49]Georg Gottfried Gervinus(1805 — 1871) — nemecký literárny
historik[50]Decimus Junius Juvenalis(asi 60 — asi 140) — rímsky
satirický básnik[51]Contradictio in adjecto(lat.) — vnútorný spor v danom
pojme[52]Walther von der Vogelweide(1170 — 1230) — najväčší lyrik
nemeckého stredoveku, skladal aj politické básne, tzv. špruchy[53]Karl Lachmann(1793 — 1851) — nemecký filológ (klasický, aj
germanista), jeden zo zakladateľov modernej filologickej kritiky[54]Georg Herwegh(1817 — 1875) — nemecký politický básnik,
prenasledovaný pre socializmus. Nenávidel pangermánstvo a Bismarcka.[55]August Heinrich Hoffmann von Fallersleben(1798 — 1874) —
nemecký jazykovedec a básnik, z jeho básní mnohé znárodneli[56]Ferdinand Freiligrath(1810 — 1876) — nemecký básnik zo
skupiny predmarcových lyrikov slobody. Republikán, predstaviteľ „štvrtého stavu“ v
poézii.[57]Wolfram von Eschenbach(1170 — 1220) — najväčšia básnická
osobnosť nemeckého stredoveku[58]Gottfrled von Strassburg(umrel asi 1210 — 1220) —
stredohornonemecký básnik, mešťan a pisár v Strassburgu. Jeho Tristan je epos z
okruhu bretónskych povestí.[59]„Wie die Burgonden mit den Hiunen striten“(staronem.) — ako
bojujú Burgundi s Hunmi[60]Horatii a Curiatii— podľa rímskej povesti za tretieho kráľa
Tulia Hostilia zápas medzi troma bratmi z Ríma (Horatii) a troma z Alby Longy
(Curiatii) mal rozhodnúť, ktoré z tých dvoch miest bude mať nadvládu. Dostal ju Rím,
pretože posledný Horatius postupne zabil všetkých troch Curiatov.[61]Wilhelm Wackernagel(1806 — 1869) — nemecký literárny
historik, po Grimmovi v tom čase najväčší, básnik aj prekladateľ[62]„Da huob er uf unde dranc“(staronem.) — tu sa rozohnal a
zaútočil[63]Perský Hassan— správne Hafiz (nar. zač. 14. stor., zomrel r.
1389), významný básnik, ohnivými slovami oslavoval lásku, víno a vôbec rozkoš[64]Blüthensammlung der morgenländischen Mystik(nem.) — Kytica
orientálnej mystiky[65]Ossian— údajný škótsky hrdina a bard z 2. — 3. stor. n. l.
Bola to mystifikácia (jedna z najväčších v literatúre) škótskeho spisovateľa Jamesa
Macphersona (1736 — 1796).[66]„Deutsche Heldensagen“(nem.) — nemecké hrdinské
povesti[67]„Carmina heroica“(lat.) — hrdinské piesne[68]Dživo Gundulić(asi 1589 — asi 1638) — básnik a dramatik v
Dubrovniku. Jeho epos Osman patrí medzi najlepšie diela starej juhoslovanskej
literatúry.[69]Res gestae regumqueatď. (lat.) — Udalosti a kráľov, vodcov a smutné vojny ako možno zobraziť, príkladom ukázal Homér.[70]Keby to boli nequam homines znaliatď. — latinské slová v
slovenskom texte majú charakter výsmechu: Keby to boli vedeli naničhodníci, boli by
dostali po širokých nohaviciach, ale takto — nenávidím sprostú háveď.[71]Nota bene(lat.) — daj pozor[72]Et eris mihi magnus Apollo(lat.} — a budeš mi veľkým
Apolónom (rozumej básnikom)[73]Pieśń jakiej jeszczeatď. (poľ.) — Pieseň, akú zem ešte nepočula; sotva ju nebo zmeria svojím blankytom; more ju hĺbkou nie je schopné vyšumieť a hluchý ten svet jej musí porozumieť.[74]Felsengedränge hieratď. (nem.) — Skaliny, nakopené tu pomedzi hôrne kroviská; čo ma tam po tiesni, veď som mladý a čerstvý.[75]Kondratij Fedorovič Rylejev(1795 — 1826) — ruský básnik,
dekabrista[76]Józef Bohdan Zaleski(1802 — 1886) — poľský básnik, hlavný
zástupca tzv. ukrajinskej školy, ospevoval život a pôvab Ukrajiny a jej kozáckych
bohatierov z čias pred Chmelnickým[77]Ich will nicht längeratď. (nem.) — Nechcem už viacej viaznuť na zemi; nechajte mi ruky, nechajte mi kučery, nechajte mi šaty, veď sú moje.[78]„Leo non captat muscas“(lat.) — lev nechytá muchy[79]Ex ungue leonem!(lat.) — Leva poznať po pazúre.[80]Nonum prematur in annum(lat.) — (umelecké dielo) treba
zadržať až do deviateho roku (nevydávať ho prv, kým nie je dokonale vybrúsené)
|
Kalinciak_Clanky-a-uvahy.txt
|
KozákSom vojak od rodu,kozáčka ma mala:nad mojou kolískouzástava mi viala;zástava mi viala;trúby mi spievali;víťaza mi otcana vojnu volali.Hoj, leteli detikozáckeho rodu,leteli na vojnuza svoju slobodu.Verný otcov koníksám sa vrátil z boja,zvädla mi od žiaľudobrá mati moja.Zvädla ako ružaodlomená v kvete,ostal malý kozáksirotou na svete.Zahynie na stepilipka sama jedna,a bez dobrých ľudítá sirota biedna.Nedala mne zhynúťtá moja rodina,vzali mňa sirotukozáci za syna;vzali si mňa, vzaliza syna rodného,zo mňa vychovalikozáka švárneho.Hoj, dali mne oniostrú šabľu k boku;dali mi koníkabystrého do skoku.Koníkom aby somTatárov naháňal,šabľou aby som imhlavy o zem ráňal.A mne ti pristalov tom ich jasnom šíku,ako v čate orlovmladému orlíku. —Som vojak od rodu;neumriem v pokoji,umriem ja vo svätomza môj národ boji;za jeho slobodua za jeho slávuz ďaky ja položímmladú moju hlavu.Neumriem na loži;umriem ja na koni:keď z koňa poletím,šabľa mi zazvoní,šabľa mi zazvoní,trúba zaspieva mi:vykopú mi jamukozáci šabľami.V tej jame večný môjnocľah mi pripravia,kozácku zástavuna hrob mi postavia.Kozácku zástavu,svetu na znamenie;že tam víťaz kozákslávne vzal skončenie.
|
Chalupka_Kozak.txt
|
OsobyŠIPUČIN, ANDREJ ANDREJEVIČ, direktor „Banky vzájomného úveru“, nestarý, s monoklom.TATIANA ALEXEJEVNA, jeho žena, 25-ročná.CHIRIN, KUZMA NIKOLAJEVIČ, účtovník banky, starec.MERČUTKINOVÁ, NASTAZIA FEDOROVNA, starena v dlhom kabáte.ÚČASTINÁRI BANKY.ÚRADNÍCI BANKY.Dej odohráva sa v „Banke vzájomného úveru“.
|
Cechov_Jubileum.html.txt
|
Petríček — Žeko: Pašiové hryso spevami v 9 dejstvách a 5 živých obrazoch. Strán 64, cena Ks 4.—.Javisko:Obraz I: hora Tábor, dej. 1.: vchod do
Jeruzalema, dej. II.: stĺpová sieň, dej. III.: jedáleň (večeradlo), dej. IV.: záhrada, dej.
V.: hora Olivová, dej. VI.: nádvorie u Kaifáša, dej. VII: nádvorie u Piláta, dej. VIII.:
cesta za mestom, po stranách stromy, obraz II.: Golgota, dej. IX., obraz IV.: skalný hrob,
obraz V.: záhrada.Osoby:Ježiš, Maria, Veronika, Peter, Jakub, Ján,
Ondrej, Filip, Bartolomej, Tomáš, Matúš, Jakub, Tadej, Šimon, Judáš, apoštoli, Jozef z
Arimathie, Nikodém, Pilát, Kaifáš, Fares, Johel, Charon, kňazi, Kenaz, Ivach, Aser, Saraf,
Ruben, Tiberius, Kajus, Valerius, Ester, slúžka, Malekus, Primus, Secundus, Bonus, Malus,
Barabáš, anjel, Šimon Cyrenejský, mužovia, ženy, deti, kňazi, vojaci, anjeli.Rekvizity:obvyklé pri pašiových hrách.Kroje:židovské a rimanské z čias Ježiša Nazaretského.Dej:Obvyklý dej od slávneho príchodu Ježiša do
Jeruzalema cez jeho lapanie, odsúdenie a ukrižovanie, dokončené slávnym zmŕtvychvstaním a
nanebevstúpením. Jednotlivé dejstvá sú spestrené živými obrazmi a spevnými vložkami.
Pôsobivá hra najmä pre dedinu.
|
Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Hry-velkonocne-a-postne.html.txt
|
Portrét1Na stene portrét a fialována ňom je na mňa krikľavá,hustne od ukázania prstom,až hodiny v nej viaznu ako v jablkua zastanú predo mnou. A tu v úsilístáť kolmo na hladine kolien,listujúc v tvári o dvoch viečkach,vymĺknem prevrávanie: Fialová -lež obraz zazerá a mlčí: Preč!Vždy hľadel z mojej strany pohľadu.2Počúvam, pred obrazom a chrbtom k nemu,s opakovaním posledného gesta.Na tvár ako karta zavrhnutý.Vadím sa, za obrazom a ústami k vám,s opakovaním posledného slova.Odvrátením tváre zadrhnutý.
|
Ondrus_Korenie.html.txt
|
DrobnohľadDrobnohľad (mikroskop) pochodí z gréckeho mikrós (drobný, malý) aσϰοπειν(hľadieť, vidieť).Drobnohľad je starší ako ďalekohľad (perspektív). Indovia, Feničania, Egypťania a
Hebrejci, dobre znajúci brúsiť drahokamy, menovite diamant, pri útlej práci potrebúvali už
zväčšujúce sklo, takrečené lupy (čiže luby). Táto predtým len domnienka došla potvrdenia,
keď pri vykopávaní asýrskeho hlavného mesta Ninive v rumoch bola nájdená sklená zväčšujúca
šošovica. Tento ináč malicherný nálezok stal sa dôležitý tým, že nám potomkom dokázal tú
pravdu, že Asýrania znali sklo a jeho obrábanie na technické ciele.Známo nám ďalej od časov Aristofana[1](500 pr. Kr.), že grécki filosofi potrebúvali sklené šošovice s pukatými
plochami na zväčšenie drobných predmetov. Pozdejšie zložili viac takých šošovíc jednu na
druhú v tej domnienke, že dovedna stisnuté dajú väčšie svetlo. Potom ich rozložili v istú
pravidelnú diaľku, pripojac im osvetľujúce zrkadlo, postavili ten stroj na podlahu a
vyhotovili mikroskop, potrebovaný s malými nápravami až po XVII. stor.A na tento jednoduchý spôsob pomaly docielili viac než stonásobné zväčšenie. Po veľa
prácach a skúškach, po tisíc rokoch prvého používania zväčšujúceho skla, podarilo sa
konečne vyhotoviť rozličné drobnovidy, ako sú: vodnoslnečný a hydro-oxygeno-mikroskop.Podľa udania Zacharias Janson v Mildeburgu bol r. 1616 prvý, čo odovzdal rakúskemu
arcikniežaťu Albrechtovi[2]spoluzložený mikroskop. Jedni pripisujú jeho nálezok Neapolčanovi Francescovi Fontanovi[3](1618), iní zase Angličanovi Drebbelovi[4](1621). Isté je, že jeho nálezok pripadá do doby Tridsaťročnej vojny a prvú
výsadu dostal naň Janson & syn. Čo dnes mechanici v tomto odbore vyviesť môžu, je
naozaj napodiv; čím sa učeným dáva možnosť vede prístupným urobiť tajnosti velebnej
prírody, od vekov ukryté „siedmimi“ pečaťami ľudskému zraku a dojmu.Keď nás skôr zdokonalený teleskop vynáša do závratných nebeských výšin a skúmavé oko sa
bilióny míľ nesie vzduchom — otvára nám mikroskop nevídaný, neslýchaný drobný svet,
predstavuje nám v slnečnom prášku život a pohyb: v kvapke vody, v chĺpku snehu vidíme tie
najutešenejšie tajomstvá ukrytej prírody.Ktože by bol myslel pred storočím, že v prášku, ktorý vidíme poskakúvať v zatvorenej
chyžke v lúčoch cez okno vpadajúceho slnka, že v kvapôčke vody na drobulinkom vlákne machu
žijú ústrojné bytnosti, bytnosti toho najkrajšieho, často umelecky spoluzloženého ústroja.
Tieto tvory sa živia, hrajú, zabávajú, vospolok sa napadúvajú, žerú a denne na milióny
rozmnožujú. Ich obapolné ničenie stojí v rovnováhe s ich náramným rozmnožovaním. Keby tamto
nie, tak by sa povážlivo, ba nebezpečne a úžasne rozplodili.Slnečný mikroskop[5]ukazuje nám malilinkú kvapôčku vody vo veľkosti balóna, rátajúc v to i hemžiace
sa v ňom živočíchy. Nuž a akože to vyzerá v tej kvapke? Hľa, mnoho čudesných zverov; jedny
hranaté, nemotorné, druhé sa v najväčšej rýchlosti a v podobe hybkých hadov prehadzujú,
tamtie sa podobajú hviezdam. Hneď sa krútia, mihajú, tešia činnému životu, hneď zase sa
rujú, prenasledujú, ničia, tak ako i my tu na našom prášku — na svete.Opravdu, hľadieť na to je pre rozumného tvora nevýslovný pôžitok. Všade život, všade
smrť a z tej zase pochodiaci život.Najmenší kúsok povšednej kriedy zjavuje sa nám pod ozbrojeným okom ako svet drobných
nakopených korytnačiek, ktoré pred vekmi obývali moria. Malý chlapík, ktorý na školskú
tabuľu malými prstami neortograficky načmára svoje meno, namazal tam sumu vápenných
zvierat, ktoré by tak ľahko, ani so všetkými svojimi kamarátmi, nevedel spočítať. Tieto
skamenené zvieratká také sú malé, že tristo týchto dieronosných (Foraminifera) povedľa
uložené ledva činia jednu čiaru, a asi 10 miliónov vážia jeden funt. A predsa krieda tvorí
celé vrchy, ostrovy, veľké kraje; koľký to cintorín skamenených zverov! Prírodoskumci našli
v slinci (Thonschiefer), a to v objeme jednej palcovej kocky, 41 tisíc miliónov skamenených
nálevníkovitých stvorov (Infusoria).A tak to ide ďalej.Infusorie, čiže nálevníkovité zvery, prvý vynašiel Ant. Leenwenhoeck[6]v Delfte v Holandsku r. 1685. Sprvu kupecký tovariš, stal sa pozdejšie
znamenitým učiteľom. Za ním ich pozorovali Ledermüller, Wrisberg, Needham,[7]Spallanzani,[8]ale zvlášť ich skúmal Linné. Spomenúť načim r. 1736 Dána O. Fr. Müllera[9]a v novšej dobe slávneho profesora Ehrenberga[10]v Berlíne. Po dvadsaťročnom skúmaní roku 1838 vydal tento veľký pozorovateľ
svoje krásne dielo: „Die Infusionsthiere als volkommene Organismen“.[11]Túto drobnú, útlu, pohyblivú, nahú, zarastenú, obrnenú a hladkú čeliadku podelil
Ehrenberg na troje: Anentera (bezčrevné) a Polygastrica (s mnohými jaskami chybne žalúdkami
nazvanými) a Rotatoria (kolesovité); tieto posledné sa krútia hbite sťa mlynské kolesá.
Toto podelenie už dnes vo všetkom nemá miesta. Vo sviežej vode sa infusorie nenachodia v
tak hojnom počte, ako to býva vo vode kalnej, ktorej často poskytujú i farbu svojho tela.Podľa svojho vývinu stoja infusorie na veľmi nízkom stupni ústrojnosti. Svaly vlastne
nemajú, trebárs vládzu strojmi na pohybovanie, napríklad tyčkami, ktorými sa náhlym
sťahovaním a vystretím postrkujú. Čuvy nepozorovali, hoci krvné nádoby bez nich sotva budú;
ústroje na dýchanie a strovenie predstavujú sa v podobe sťahujúcich sa mieškov.Tiež najmenšieho zvera, takrečený bodkozver, nám mikroskop predstavuje. Tento hrozný
drobizg obnáša dvetisícu čiastku jednej linaje! A malý, premalý je priestor tej jednej
linaje. Najsilnejšie stroje delia linaj v sto — do tisíc, a opravdu len dobrý mikroskop
môže podeliť linaj na viac tisíc čiastok. No a bodkozver je dvetisíca čiastka linaje, a len
500 miliónov týchto božích tvorov má miesta a nájde chovu v jednej kvapke vody. Podľa
Ehrenberga v jednom kubickom palci[12](côli) vody žije týchto svetárov 13 biliónov 824 000 miliónov; kto tomu neverí,
nech si ich ide prečítať. A predsa každý jeden z týchto bodkárov má také právo meštianstva
na tomto svete ako i ja.Takmer taká drobná ako bodkozver je i vodná monáda a uvella, ktorým Ehrenberg venoval
veľkú pozornosť. 46 654 miliárd týchto drobných oháv naplní jeden náprstok. A jedna
miliarda je tisíc miliónov. Miliardy sme sa naučili rátať po francúzsko-nemeckej vojne.[13]Na drobkoch jedál, na chlebe, mäse, strove atď. vidíme v lete tu i tu
drobulinké červené bodky. Myslíme si, to je plieseň, a hybaj, stará bryndza, do žalúdka.
Ale tie červené bodky sú miliardy hroznomonád (Uvella).Okrem toho sú ešte mnohé iné monády, ktoré nám tu pripomenúť neprichodí. Všeobecné
octové úhoriky 1/500 linaje veľké, pohybujú sa ako hady; pohyb hadíkov prítomných vo veľkom
počte môžeme pozorovať i neozbrojeným okom. Všetko má svoj raj v kvapke, v tmavom črevci a
na porušených miestach. Podľa ich veselého, živého pohybu súdiac, sú všade dobrého rozmaru,
trebárs nekonečným rozmnožovaním môžu udusiť i najťažšie organizmy, napríklad v ľudských
člách (epidémiách).Drobnohľad nás ďalej naučil, že v usadline žabice, pošlej z vrenej vody v takrečenom
opále a sladkovodnej žabici, napríklad v Jastrabej, Mičinej atď. sú skamenelé, na tvrdú
žabicu znamenitých britvových brúskov pretvorené, pozostatky bylín — Diatomaceae.[14]Sú to miliardy nakopených prvosných bylinôk.Malinké paličkovité bytnosti (baktérie) boli dlhé časy príčinou hádky medzi bylinármi a
zveroskúmateľmi. V najnovšej dobe pripočítali ich k bylinám.Pod najsilnejšími zväčšujúcimi sklami, pri podmorení podľa Hartnackovho spôsobu, čo dáva
štvortisícové zväčšenie predmetu, pod ktorým by človek — ak by sa to mohlo stať — vyzeral
väčší ako Montblanc (14 000 stôp), ešte i pri tomto hrozitánskom zväčšení by sa nám
baktéria, mikrokokus rečená, len tak drobná zjavila ako — bodka. A bacterium termo by
vyzeralo ako čiarka.Vzdor rýchlemu pohybovaniu, vzdor rýchlemu rozmnožovaniu, nie párením, ale predelením
sa, patria baktérie tak ako Diatomaceae k bylinám, nie k zverom.Baktérie sa nachádzajú všade. Žijú v miliónoch v kvapke vody, na lišajoch, machoch,
daria sa znamenite v hnilobe, na zvyškoch jedál a deravých zuboch atď., kde jestvujú ako
drobulinké — to guľaté, to podlhovasté (paličkovité) bytnosti. Pripisujú im pôvod diftérií,
osýpok, šarlachu, úplavice (cholery), nákazlivých chorôb atď. Ale mnohí sú toho domnenia,
že ony sú nie príčinou, ale len následkom choroby, lebo že sa v menšom počte nachádzajú i v
zdravom organizme. — Nuž ale je prakticky dokázanou vecou, že rany opatrené pred vplyvom
povetria karbolovou kyselinou, salycilovou kyselinou, spragom a listerovým obväzkom, kde sa
teda uhniezdenie a rozmnožovanie baktérií prekáža, sa veľmi chytro, ľahko, dobre a bezpečne
hoja, čo sa predtým tak ľahko nedialo. Teda príčinou zlého sú predsa baktérie.Rozmnožovanie baktérií deje sa do neuverenia rýchlo. Dorastená baktéria sa cez
prostriedok predelí na spôsob osmičky, tieto polovice sa zase rozdvoja, a tak to ide do
nekonečna. Týmto náramným matematickým postupom sa jedna baktéria v dvadsaťštyri hodinách
rozmnoží na 16 a 1/2 milióna, v štyridsiatich ôsmich hod. 281 a 1/2 bilióna. 40 miliónov
baktérií váži vraj jeden funt.Obyčajná plieseň vyzerá pod drobnohľadom ako utešený park. Divné foremné stromy, haluzy,
kvety, byliny — vôbec zadivenému oku predstavuje sa tu kvetena, nemajúca na zemi sebe páru.
A v tomto parku sa prechodia čudné zvieratá, pripomenuté už monády.Milióny malých húb rastú na kríkoch, stromoch, starých múroch, plotoch a hnojoch, a
rastú na našom vlastnom tele, napríklad na hlave (favus). Rovné pôvodom, rozdielne sú v
podobách. Obývajúc ľudské telo ako cudzopasníci, dávajú podnet všakovým výsypkom. Také
hubky vidíme už i v ústach novorodeniatka — v známych žiabrach.Byliny nesú na listoch, byliach a kvetoch celý svet nových tvorov, o ktorých bez
ozbrojeného oka nemáme ani tušenia. Motýľ poletujúc a paškrtiac z kvetu na kvet má
pestrofarbité krídla pokryté miliónmi drobných, práškovo drobných bridlíc. Nielen v hrmení,
v sopkách, povodniach, vrchoch a dolinách, ale i v týchto drobnosťou i počtom úžasných
organizmoch musíme obdivovať správcu toho všetkého — boha.[1]Aristofan(456 — 376 pr. n. l.) — aténsky mešťan, slávny
staroveký grécky dramatik[2]Albrecht VII.(1559 — 1621) — rakúske arciknieža, syn
Maximiliána II. a zať španielskeho kráľa Filipa II. Vyženil Nizozemsko, kde uzavrel s
odbojnými stavmi prímerie na dvanásť rokov, ktoré využíval v prospech krajiny.[3]Francesco Fontana(1585 — 1656) — taliansky právnik, známejší
však ako hvezdár, zhotovoval ďalekohľady[4]Cornelius van Drebbel— Holanďan, nie Angličan (1572 — 1634),
fyzik a mechanik (pôvodne bol prostý roľník). Veda mu ďakuje za vynález zloženého
drobnohľadu a teplomeru.[5]Slnečný mikroskop— skladá sa z jednej alebo dvoch
osvetľujúcich šošoviek, cez ktoré sa vedú slnečné lúče pomocou heliostatu (zrkadla,
ktoré sa tak otáča, že sa v ňom slnečný lúč odráža, nadobúdajúc trvalý smer), takže
silne osvetľujú drobnohľadné predmety, upevnené v ohnisku druhej šošovky. Od
predmetov padajú lúče do blízkosti ohniska mikroskopickej šošovky, ktorá ich potom
tak láme, že sa na náprotivnej bielej stene zatemnenej izby ukážu velikánske obrazy
tých drobnohľadných predmetov. Slnečnému mikroskopu sa podobá plynový (u autora
hydro-oxigénový), pri ktorom sa miesto slnečného svetla používa svetlo horiaceho
plynu vodíko-kyslíkového.[6]Anthony van Leeuwenhoeck(1633 — 1723) — preslávil sa
optickými prístrojmi, najmä drobnohľadmi. Dol prvý zoológ, ktorý konal mikroskopické
pozorovania.[7]John Tuberville Needham(1713 — 1781) — kat. kňaz, anglický
prírodovedec[8]Lazaro Spallanzani(1729 — 1799) — profesor prírodopisu v
Pavii, významný taliansky prírodospytec[9]Otto Frederik Müller(1730 — 1784) — jeden z najvýznamnejších
dánskych prírodovedcov. Vydal početné odborné spisy.[10]Christian Gottfried Ehrenberg(1795 — 1876) — profesor
medicíny v Berlíne, skúmal zvieratstvo Egypta a okolitých krajín. Najväčšmi sa
zaslúžil o výskum infuzórií (nálevníkov, živočíchy tie sú v tekutine čírym okom
neviditeľné), a to práve na základe mikroskopických pozorovaní.[11](nem.)Infúzne živočíchy ako dokonalé organizmy.[12]V kubickom palci (côli) vody— stará plošná miera, je to 6,93
štvor. cm[13]Po francúzsko-nemeckej vojner. 1870 — 71 — kde Francúzi
museli Nemcom vyplatiť päť miliárd frankov v zlate. (Bola to „vojnová
náhrada“.)[14]Diatomacea— rozsievky, sú rod jednobunečných rias. Odumreté
a na dne vôd nahromadené sa priebehom geologických dôb premenili na bridlicu, ako aj
na sypkú rozsievkovú zem.
|
Zechenter-Laskomersky_Drobnohlad.html.txt
|
Úryvky zo „Sedemdesiatich rokov života“Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých
šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová
škola, ktorá, keď naučila ich čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako
najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu.
Vzdelanostná požiadavka znalosti cudzích rečí, u nás najmä maďarskej a nemeckej, vtedy u
dcér slovenskej inteligencie riešila sa najviac tak, že bývali na jeden rok posielané kvôli
maďarčine niekam medzi čírych Maďarov, kvôli nemčine najviac do niektorého nemeckého
mestečka v Spiši, kde obyčajne navštevovali maďarskú, poťažne nemeckú obecnú školu, a po
skončení školského roku navrátili sa domov, plynné hovoriac maďarsky alebo nemecky, čím asi
bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. Maďarčinu nadobudla som si v
Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. Ale keď na vianočné sviatky videli u
mňa zrejmý úspech v maďarčine, preložili ma, ponechajúc ma na predošlom byte, z maďarskej
obecnej do súkromnej nemeckej školy Viedenčanky, slečny Žanety Friedlovej, aby mi budúceho
školského roku ľahší bol začiatok vo Spiši, kam ma po prázdninách i odviezol môj otec[1]a odkiaľ o desať mesiacov i navrátila som sa s plynnou nemčinou — len trochu
raziacou spišským dialektom. Na dovŕšenie školskej výchovy dali ma potom ešte na jeden rok
do spomenutého už nemeckého vychovávacieho ústavu slečny Friedlovej, kde v nemeckej reči
(ktorú tam zjemnila som si zo spišského ladu do viedenského) dostalo sa mi prvých, niečo
znamenajúcich vedomostí zo zemepisu, dejepisu, prírodných vied atď., a ako internej
chovanke i potrebného jemného mravu. Odtiaľ v trinástom roku navrátila som sa domov už
vychovaná. Vpravde však až v tento rok, kde reč, v ktorej sa vyučovalo, už dobre som
ovládala, počala sa chápavosť u mňa zjavne rozvíjať a s tým spolu hlásil sa i vždy silnejší
hlad a smäd po ďalšom učení — to však bolo neodvolateľne ukončené ukončením školského roku,
hoci sama slečna Friedlová horlive i srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy
ešte pridali. No ustálený plán sa nezmenil a ja s plačom odchádzala som zo svojej poslednej
školy, v ktorej zo všetkých svojich predošlých škôl najviac som získala.Doma potom popri dosť ťažkej, často i nad sily konanej domácej robote čítaním kníh — i
to najviac potajmým —, aké mi pod ruku prišli, kojila som svoj duševný hlad a rozširovala
svoj duševný obzor.Tak pri práci, čítaní a skromných, ale milých spoločenských pôžitkoch v slovenských i
maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. Roku 1875,
dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv. Martina, a tu
popri svojich tiež dosť obťažných, všetku silu i všetok čas zaberajúcich povinnostiach i
opatere a výchove svojich dvoch detí usilovala som sa poúčinkovať i na „národa roli“, podľa
možnosti i spisovateľskom, ktoré pokúšalo ma už za dievčenstva, i spoluprácou v spolku
Živene postupne ako jej výborníčka, podpredsedníčka a predsedníčka, hoci vrchnostensky
udúšané účinkovanie tohoto spolku robilo moju úlohu v ňom málo významnou, ale jednako
ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. To však patrí do monografie spolku Živeny,
a nie do môjho životopisu.Priebeh môjho súkromného života po mojom vydaji neschválne zobrazený je s jeho drobnými
radosťami a ťažkými údermi v mojich už uverejnených zápiskoch o mojich zvečnelých deťoch,
nuž netreba mi to opakovať. Ale čo som od svojho detstva vnútorne prežila, ako som postupne
dosahovala svoj duševný vývin, pre načrtanie toho chcem pozobúdzať zaspávajúce už
rozpomienky.*Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával. Moje hmlisté rozpomienky
ešte i posiaľ niekedy vo sne vedú ma do jeho pracovnej izby, ktorá pozdejšie, do konca
môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi bola najmilším útočišťom. Brával ma vždy k
sebe, keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. Nad jeho prostým, čierno
zafarbeným písacím stolíkom bolo okolo väčšieho obrazu ukrižovaného Krista mnoho malých
obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi zavešaná. Všetko podobizne, samé
drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. Zvedavo som sa na nich
dopytovala, a môj trpezlivý apa o každom rozpovedal mi niečo, čo som i svojím detským
rozumom pochopila. Najviac podivu vzbudil u mňa Ján Zlatoústy[2]— veľmi by som bola chcela vidieť, čiže počuť, tie zlaté slová z jeho úst. Na
druhej strane zas, nad starou zásuvkovou skriňou, visel známy obraz Svätopluka s troma
synmi a s viazanicou prútov, ktorého zmysel apa nejeden raz mi musel vykladať. Vôbec vždy s
niečím som ho znepokojovala, každú chvíľu som sa k nemu pýtala, on musel vstávať od stolíka
vpúšťať ma dvermi, kým som kľučky nedosahovala. Ako som sa k nemu dostala, bolo mi prvé
hodiť sa mu rukami na kolená a pri rozhovore hľadieť do jeho tvári — chudej, bledej; do
jeho dobrotivých zelenkavosivých očú, hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého
širokého čela.*Ja od svojho detstva počula som o sebe spomínať, že veľmi ponášam sa na svojho otca,
ktorý telesnou krásou nevynikal. Starú maminku to i mrzelo, že nezdedila som krásu po jej
dcére, mojej matke. A v dobe, keď počala sa vo mne prebúdzať dievčenská márnivosť, i mne by
sa tej krásy bolo žiadalo. Ale veď podobala som sa apovi! I zrkadlo mi ukazovalo, že okrem
mohutného čela je to, čo tam na mňa hľadí, zmenšená podoba jeho bledej, nevyplnenej tvári —
tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. Nuž túto
podobnosť zrazu pochopila som ako dar od Boha — a už za svet nebola by som sa dopustila
takého hriechu proti svojmu otcovi, proti svojej oddanej láske k nemu, že i len v pomyslení
nevďačne by som bola niesla jeho podobu na svojej tvári, v žiadosti niečoho krajšieho — a
to uchránilo ma na celý život od nemiernej ženskej márnivosti, dychtiacej po zovňajších
úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.Tu hľa hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary.*Po prázdninách --- odviezol ma môj otec na nemčinu do Spiša, do mestečka Veľkej, po
nemecky Felka, kde pred rokmi tým istým cieľom absolvovala svoj rok i moja nevlastná
maminka, mňa teda dali ta po starej známosti.Cesta ta vtedy išla ešte vozmo a trvala nám, zdá sa mi, za dva dni. Z nej ničoho som si
nezachovala, iba akýsi hmlistý obrázok, že v Radvani zostali sme s vozíkom pred ev. farou,
apa vystúpil z neho, že na chvíľu vojde dnu, a mne naložil len zostať sedieť. Potom sa mi
zdalo, že pridlho mešká tam, a v detskej netrpezlivosti mrzela som sa na tých, čo tam
bývajú, že ho iste oni tak dlho tam zdržiavajú. Keď však potom vyšiel, vyprevádzaný domácim
pánom, v priateľskom rozhovore s ním, ktorý mal takú predobrú tvár, vľúdne sa mi prihovoril
i pohladkal ma, náramne som sa v sebe zahanbila pre svoju predošlú mrzutosť oproti nemu.
Keď sme sa s ním rozlúčili, apa mi rozpovedal, že je to náš najväčší básnik, Andrej
Sládkovič, šľachetný človek, dobrý duch svojho národa — a tomu podobne. Slová otcove
vyšumeli mi z pamäti, ale dojem, ktorý vo mne vyvolali, zostal mi navždy v nej, i moja ešte
zostrená kajúcnosť, že proti tomuto vznešenému človeku bola som pocítila akési nepriateľské
hnutie. Keď roku 1872 umrel, ešte som ho v duchu skrúšene odprosovala preto.Viem, že na tejto ceste môj otec rozprával mi mnoho poučného, vzdelávateľného a často
prihováral sa i nášmu vozkovi, majiteľovi koní, čo náš vozík ťahali, rozprávajúc mu všeličo
miestopisného, hospodárskeho i dejinného o krajoch, ktorými sme sa viezli, aby i on mal
svoj mravný zisk z tejto cesty.*Na spiatočnej ceste v Liptovskom Sv. Mikuláši navštívili sme Michala Miloslava Hodžu,
nad ktorým už viselo jeho těšínske vyhnanstvo. Na jeho dumno-vážne oči, z ktorých hľadela
na nás smútkom zastretá beznádejnosť, nikdy nezabudnem. Zato z návštevy u Matúškov ostala
mi jasná rozpomienka na peknú, mladuškú, ružovú devu, Marienku Matúškovú, ktorá bola veľmi
milá ku mne a dala mi na pamiatku všelijaké ozdobné drobnosti, s ktorými doma rada som sa
pochlúbila.*Okrem správkyne slečny Friedlovej mali sme učiteľa iba jedného starého pána profesora z
gymnázia, čo nás učil počtovedu a zemepis Uhorska, a učiteľa kreslenia, pána Georgiadesa,
chudej tvári a dlhých, riedkych, od čela do tyla začesaných vlasov. Natrápil sa, chudák, s
nami, kým nás ako-tak naučil kresliť pekné ruže s pukmi, ľalie, bazaličku a iné kvety — ale
v tom nijako nechcel mi urobiť kvôli, žeby ma bol učil kresliť ľudí, čoho som si veľmi
žiadala, lebo na to vraj musela by som mať viac predbežnej prípravy. Bláhala som Izabele,
že už mala prvé stupne prekonané, ale ona sa ďalej učiť nechcela, lebo jej učiť sa nielen
kresleniu, no i všetkým literárnym predmetom bolo vecou najprotivnejšou. A učiť sa musela,
keďže mala sa stať učiteľkou. Najmilšie jej bolo uniknúť od svojich osobitných lekcií do
kuchyne k našej gazdinej, okrúhlastej a pekných očú slečne Julči, aby jej pomáhala pri
varení a iných domácich robotách. V tom bola jej radosť, hoci vedela, že dostane sa jej od
sestry trpkého dohovárania, keď ona sa s ňou trápi a sama si nedbá o svoj prospech. Ja
vďačne by si bola stala na Izabelino miesto a bolo mi otupno, že dopustené sú také
konflikty medzi vrodenou náklonnosťou a medzi tvrdou nevyhnutnosťou v živote človeka.Keď zima prešla a jar sa ukázala, chodili sme na prechádzky do okolia mesta so slečnou
Friedlovou, a i vtedy vždy rozprávala nám nejaké vzdelávateľné veci. V tom čase som ja
čítavala Schillerove drámy, a o Panne orleánskej a ešte viac o Márii Stuartke mala som
ustavičné otázky k slečne, čo ju primälo opisovať nám i samotné predstavenia týchto aj
iných drám, ako ich vo Viedni vídala. Na pamiatku týchto nenútených prednášok nazvala som
jej čierne hodvábne šaty, so širokým zamatovým lemom na dolnom okraji, stuartovskými
šatami, hoci ináč malá, neúhľadná postava i celá osoba našej správkyne naskrze
nezodpovedala mojej skvelej predstave o Márii Stuartke.Trochu vzrušujúcou udalosťou bol pre mňa v ten čas majáles ev. škôl, na ktorý s
privolením rodičov išla som s priateľkou Otilkou, pod záštitou jej mamy, a to v bielych,
nejakých „mulových“ šatách, ozdobených ružovými stužkami — predtým i zatým jediných,
tanečnej zábave kvôli krajčírkou mi ušitých. Že na tom majálese neprestajne vyvádzal ma do
tanca istý urastený, dobre chovaný študent, mala som z toho moc prekárania od spolužiačok
do konca svojho pobytu s nimi.A ten koniec — koniec školského roku — i prišiel čosi-kamsi. Ale ja, znajúc, že je to
môj posledný, netešila som sa mu. U mňa až v tom roku dostavila sa veľká chuť do učenia;
videla som, že toho je veľmi málo, čo som sa posiaľ naučila, a toho nekonečne mnoho, čo
mala by som sa ešte naučiť. Nepotešila ma ani so zdarom odbudnutá skúška, ani pekné školské
vysvedčenie — s duševným plačom lúčila som sa so školou a s jej správkyňou, keď ma rodičia
odvádzali domov. Slečna Friedlová zo všetkej možnosti usilovala sa presvedčiť ich, že treba
ma dať ďalej do školy pri mojej chuti do učenia, a veľmi sa prehrešia proti mojej
budúcnosti, ak to neurobia. Ak už nie viac, aspoň na jeden rok aby ma dali ešte, že by som
nezaviazla v samej polovičatosti.No márne bolo všetko, pôvodný skrovný plán môjho školovania sa nezmenil, keďže vtedy v
našich kruhoch nevyžadovalo sa nijakej základnejšej všeobecnej vzdelanosti od žien, a o
odbornom ich vzdelávaní pre určité povolania — okrem zriedkavých prípadov učiteľstva — ešte
vôbec nebolo počuť. Musela som sa teda odtrhnúť od svojich školských radostí, ktoré v
poslednom roku hlavne ma oživovali a s hodne skľúčenou mysľou vžívať sa do úlohy domácej
dcéry a pomocnice pri všetkých robotách, ktorých u nás najmä v lete bývalo mnoho od svitu
do pozdného večera, keďže moji rodičia okrem cirkevných, pri pomoci cirkevníkov obrábaných
zemí mali vtedy už i svoj súkromný, maminke patriaci pozemkový majetok…To leto, keď som sa zo svojej poslednej školy navrátila domov, stalo sa ostrým rozhraním
v mojom živote, lebo vtedy nielenže som prestala byť žiačkou, ale i svoje v tom veku ešte
neprekonané detstvo musela som akoby odhodiť od seba a postúpila som za slečnu, hoci mi
bolo ešte len dvanásť rokov minulo. Už som bola vychovaná, nárok a právo na nejakú
nedospelým poskytovanú zhovievavosť som stratila, maminka žiadala odo mňa i poznanie, i
plnenie povinností dospelej, najmä žiadala ustavičnú fyzickú robotu v dome, v záhrade a
podľa potreby i na poli — a nakoľko by tá nechala voľného času, mal sa vynaložiť na ručné
práce, ktoré značia oddych, a nie robotu. Čítať vraj v nedeľu. Ale v nedeľu ráno prešlo tak
ako každý deň, s riadením izieb a pomáhaním v kuchyni; predpoludním treba bolo ísť do
kostola a popoludní riadne bývali schôdzky nás štyroch spriatelených rodín (Goldperger,
Goldberger, škola, fara), ako z poriadku každú nedeľu u inej, a trvali najmenej do desiatej
večer. Nuž, kedyže čítať? A čítať mne bolo takou žiadostivou potrebou ako hladnému jesť a
smädnému piť. A keď mi maminka práve toho nedožičila, majúc to (iste preto, že sa v takej
priveľkej miere u mňa javilo) za priamo škodlivé pre mňa, že ma odvádza od pravých
povinností a dovádza k záhaľke i priveľkým nárokom, cítila som sa nevýslovné nešťastnou,
ani otrok v ustavičnej nútenej robote. K tomu tiež na nešťastie do robôt, do ktorých som
bola nútená, nemala som nielen chuti, ale ani potrebnej zručnosti, akú pozorovala som u
svojich družiek a im pre ňu som bláhala. Zo začiatku mnoho vecí som naopak, bez zmyslu
porobila, i škodu spraviť sa mi zavše pridalo, čím pritiahla som si mnoho hnevu a karhania
od maminky, i trudievala som sa celé dni a preplakala mnoho bezútešných hodín, kde ma nik
nevidel. Celý život zdal sa mi náramne otupným, ak nemal mi ničoho iného poskytnúť ako to,
čo mi je tu doma nasúdené.Práve v to leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, bývali na Ľuboreči
za dlhší čas niekoľkí katastrálni inžinieri, akí vtedy vari po celej krajine vymeriavali
plochy zeme, hory-doly, nuž i tí boli vovedení do nášho kruhu a bývali príjemnými, vítanými
hosťami v ňom. Ale nad toto všetko potešil bol moju vtedy skľúčenú myseľ môjho apov sľub,
že na zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré vtedy malo byť v Martine, vezme so sebou i nás
dve, sesternicu Emu Goldpergerovú[3]a mňa. I maminka odhodlala sa ísť.On podľa svojho zo Štúrovej apoštolskej školy vyneseného poslania budil lásku k národu
schválne i neschválne u všetkých, s ktorými sa stýkal, alebo aspoň miernil nepriateľstvo u
tých, ktorí neboli už na získanie, a tak i my, deti, nielen jeho vlastné, no i
Goldpergerove, k nemu sme boli v tejto veci priťahované ako k hrejúcemu svetlu. Najmä
bystrého a vznetlivého ducha Ema Goldpergerová ľnula k nemu s oddaným porozumením, nemala
milšej veci ako dostať sa s ním do rozhovoru, či už veselo žartujúc a či vážne sa
oduševňujúc za nejakú ušľachtilú vec — a jeho slová nevymizli z jej pamäti, vyťahovala si
ich z nej do konca života, s láskou si ho pripomínajúc a vždy doznávajúc, že od nikoho na
svete neprijala toľko dobroprajnej láskavosti, vôbec všetkého duševného dobrodenia, ako od
neho. A takto požehnane účinkoval on svojou beznáročnou, vždy živou dobrotou nie iba na ňu,
no i na mnohých zatvrdilejších.Nuž i v tom prípade v jeho dobrých očiach zračilo sa číre potešenie, keď videl našu
veľkú radosť nad tým, že nás vezme so sebou na zhromaždenie do Martina, aby sme tam videli
čisto slovenskú spoločnosť, náš slovenský svet, a utvrdili sa vo svojskom duchu, čoho sa
nám v Novohrade dostať nemohlo.*Na priebeh, na jednotlivé momenty zhromaždenia a k nemu pridávaných spoločenských
pôžitkov nemôžem sa už rozpomenúť, ale že na nás, dve mladé duše, dojem z nich bol silný a
trvalý, to viem, s Emou sme si ho za dlhé roky pripomínali. Bolo nám to akési objavenie
nového sveta, kde v ľuďoch žije sama bratská a sesterská láska a hotoví sú i na obete, i do
boja, i na smrť za spoločnú národnú vec. V rečníkoch na zhromaždení videli sme samých
slovenských hrdinov a slovenské divadlo bolo pre nás niečo čarodejného. Čo nám predtým apa
rozprával o prvých matičných zhromaždeniach, z ktorých prichádzaval domov v radostnom
uveličení, toho podobu videli sme teraz na vlastné oči.*Zdá sa mi, že i príkru robotu zbierania, triedenia, ukladania ovocia, viazania jabĺk do
viazaníc, varenia lekváru, spratúvania kukurice z poľa atď. atď., pri čom všade som musela
byť, ľahšie som prekonala pri milých rozpomienkach na zhromaždenie — a pri nich už vtedy
utkvievalo mi v duši akési akoby predvídanie, že keď budem dospelá, i ja tak sa budem
musieť radiť a starať o veci národné, ako radili a starali sa o ne všetci naši dobrí ľudia
na tom zhromaždení, a tá predstava i v nasledujúcich rokoch niekedy znenazdania sa mi
dostavila ako nejaká hlásiaca sa povinnosť alebo ako nejaký ešte hmlistý pokyn osudu.*Ináč na maďarské zábavy, okrem týchto rodinno-priateľských, sme nechodievali. Ale zato
chodili sme po viac rokov na revúcke gymnázium na majálesy, a raz išli sme i na revúcky
tanečný ples, ktorý, neviem už akým činom, zriadil sa bol v Tisovci — pravdepodobne
pričinením Daxnerovcov.[4]S revúckym gymnáziom stáli sme v blízkych stykoch nielen ako národovci, ale i
tým, že jeho znakmi boli i niekoľkí nám blízki novohradskí mladí Slováci (Bodickovci,[5]Laciakovci), a tí dovádzali k nám na sviatky aj inokrajových svojich druhov,
ktorí u môjho mládežemilujúceho otca zakusovali mnoho láskavosti a povzbudzovania k dobrému
a cítili sa u nás ako v rodičovskom dome.A tie cesty na revúcke majálesy už samy v sebe bývali nám najväčšou regráciou. Viezli
sme sa z Novohradu riadne na viacerých vozíkoch; už v tom bolo niečo sviatočne radostného.
My dve s Emou, rozumie sa, vždy spolu na ich vozíku s peknými koňmi a vždy dobrej vôle, že
sme boli z domácej uzdy pustené. A ešte keď sa nám podarilo veci tak nastrojiť, že si i môj
apa k nám sadol vtedy sme obidve boli prešťastné. On nesťahoval našu veselosť, ale ešte
dával podnet k nej, lebo on i sám rád býval veselým, i vedel rozveseliť prípadne celú
spoločnosť, v príhodný čas rozjasňujúc náladu okolo seba. A my dve s Emou sme na to vždy
pohotove reagovali.*Dva razy za môjho dievčenského života dostalo sa mi odísť z rodičovského domu na dlhšiu
návštevu, po oba razy k ujcovi Maximovi,[6]ktorý už v mojich detských rozpomienkach má svoje význačné miesto. Po prvý raz
bola som u neho roku 1869, keď bol farárom v Púchove a mal za ženu Ľudmilu Hodžovú. Pobudla
som tam za dva mesiace, a zdá sa mi, že za ten čas u týchto dvoch ľudí duševne mnoho som
získala. Ľudmila Hodžová-Hudcová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, bola jedna z
najušľachtilejších slovenských žien, duchom i srdcom vzdelaná a veľká národovkyňa. Jej
vplyv na mňa, vtedy mladistvo vnímavú, bol blahodarný.*O nej, keď som k nim išla (vzali si ma so sebou, keď boli v Lučenci navštíviť starú
maminku a potom i nás na Ľuboreči), mala som mienku, iste z úsudkov v rodine nadobudnutú,
že je síce veľmi vzdelaná a ušľachtilá, ale vychovaná len za dámu do jemnej mestskej
domácnosti, a teda nesúca znášať všelijaké nepríjemné starosti i namáhavé roboty, akých
vyžaduje chudobná domácnosť farárska, a t. p., preto úprimne som si umieňovala, že ja, vo
všetkej domácej robote i proti svojej vôli pocvičená, budem i jej výdatne pomáhať, budem
robievať ako doma, aby som bola užitočná. Ale keď som potom tam bola, dialo sa to inak. Jej
domácnosť viedla sa svojím pekným poriadkom i bez môjho prispenia a ja som pritom ešte
získala, lebo od Ľudmilky naučila som sa niektorým novým mi veciam, praktičným spôsobom
čistenia a t. p.; veď je to obyčajné, že v inej domácnosti lepšie si všímame všetkých
poriadkov, viac zvláštnosti im pripisujeme než vo svojej vlastnej.Rodičia mi dovolili zostať v Púchove do zhromaždenia Matice slovenskej, ktoré i toho
roku sa strojilo v Turčianskom Sv. Martine a na ktoré mali ísť i moji Hudcovci z Púchova. Z
Martina domov mala som sa dopraviť so známymi Novohradčanmi.*V Martine potom ruch hostí, schádzajúcich sa zo všetkých strán Slovenska, zaujal nám
pozornosť i tvoril tú neopísateľne povznesenú, blahú náladu vzájomnej lásky a ušľachtilých
spoločných túžob, akú v úprimných slovenských dušiach vyvolávali matičné zhromaždenia v
prostom, nebohatom, a jednako tak obdivuhodne pohostinnom Martine. Len nádejí do budúcnosti
bolo čo rok menej na tých zhromaždeniach, a práve vtedajšie bolo až smútkom zastreté pre
smrť biskupa Moysesa.[7]*Hádam pre tichý smútok tohoto zhromaždenia — a možno i pre dva odvtedy pribudnuvšie mi
roky života — ostali mi z neho vážnejšie dojmy než z toho pred dvoma rokmi spolu so
sesternicou Emou zažitého — viac uvažovania a menej vysokolietajúceho oduševnenia.Z inoslovanských hostí najlepšie zapamätala som si ruského novinára, menom, zdá sa mi, Gubina,[8]preto, že podchvíľou obracal sa ku mne s nejakými otázkami — on rusky, ja
slovensky — a dorozumenie sa darilo. Veľmi sa zaujímal o naše zhromaždenie, i vôbec o naše
pomery, o všetkom chcel byť poučený.Bolo vtedy i zriaďujúce valné zhromaždenie Živeny, ak sa dobre pamätám, pod lipami pred
ev. kostolom, pri ktorom dostala som veľmi pekný pochop o dobroprajnosti slovenských mužov
k slovenským ženám, lebo i sám Viliam Pauliny-Tóth, i najmä Ambro Pietor[9]a Jozef Nedobrý[10]mali pri zakladaní tohoto prvého národno-vzdelávateľského spolku slovenských
žien činnú, ba vodčiu účasť. Horlive prízvukovali, že Slovenky nesmú vo vzdelanosti
zaostávať za ženami iných národov, ale majú sa vzdelávať tak, aby ich to nespreneverilo ani
vlastnému národu, ani vlastnej ženskej úlohe a t. p., a ešte živšie v podobnom zmysle
hovorila práve Ľudmila Hodžová-Hudcová. Nakladala slovenským ženám, že majú sa uskromniť vo
všetkých osobných potrebách a miesto toho obetovať čím viac na Živenu, žeby čím najskôr
mohla zriadiť slovenskú dievčenskú školu a tak, vychovávajúc a vzdelávajúc Slovenky po
slovensky, konala svoju veľkú úlohu v národe atď. Jej reč bola prijatá s oduševnením, za
členov Živeny zapisovali sa i mužovia, nielen ženy. A tá iskra posvätného ohňa, vložená do
jej počiatkov, najmä čisto oduševnenými slovami Ľudmily Hodžovej-Hudcovej, zdá sa, zostala
v nej utajená za všetkých päťdesiat rokov maďarského zakliatia, a po odkliatí roznietila sa
k novému životu. Vtedy silno som verila, že ona, Ľudmilka, bude držiteľkou Živeny, vedúcou
ju k rozvoju, i umieňovala som si, že budem ju v tom všemožne podporovať, lebo neopúšťala
ma idea, že starať sa o také veci mi je súdené, hoci zatvorená mi je ešte možnosť k tomu.
No Ľudmilke nebolo súdené povzniesť Živenu — umrela na jar nasledujúceho roku. A ja o roky
pozdejšie stala som sa predsedníčkou Živeny, hoci vtedy, i ešte dlho potom, nebolo jej
možno plniť svoje úlohy.*Hneď na jar po tomto trúchlivom prípade v rodine doletela nová, a to celkom nečakaná
zvesť o smrti Ľudmilky Hudcovej. Ona, dajúc život dcérke, pobrala sa ta, odkiaľ niet
návratu, za svojím otcom, za ktorým hlboko želela. To ma ohromilo a predložilo mi
nerozlúštiteľnú záhadu života a smrti o niečo z inej strany. Prečo dopustená je smrť matky
predobrej, po ktorej ostávajú deti-siroty? Ako mohla byť dopustená smrť tejto šľachetnej
ženy, ktorej život bol iba dobru zasvätený, ktorej smrť bola stratou pre muža a deti, ale i
pre celý národ?Množili sa mi nerozlúštiteľné záhady, ktoré otriasajú v človeku dôveru k životu i vieru
v možnosť jeho nápravy. No on nehľadí na to, neúprosne núti každého do zápasu s ním — a my
nebadáme v takýchto prípadoch nijakej záštity proti jeho krutosti. Ja Ľudmilkinej smrti
posiaľ nemôžem oželieť.Jej smrť mala potom nepredvídané následky v jej opustenej rodine. Ujec Maxi zo svojho
prudkého žiaľu zrazu sa rozhodol zanechať svoje kňazské povolanie a uchádzal sa o
profesorské miesto na vnove utvárajúcu sa vtedy štátnu učiteľskú prípravovňu do Levíc, a to
miesto i dostal. Tak pred začiatkom školského roku, opustiac púchovskú faru a zanechajúc
maličkú osiralú Marienku i ďalej v opatere u istej mlynárskej rodiny pri Púchove,
odsťahoval sa s malým Mirkom a s potrebným domácim náradím do Levíc, kde našiel si dosť
dobrý dvojizbový byt u prostého, číro maďarského mešťana. Keby bol býval samotný, bol by si
poradil so sebou, ale malý Mirko potreboval stálej opatery, preto ujec naprosil svoju mať,
aby prišla k nemu spravovať mu domácnosť a vziať si na starosť Mirka. A ona, hoci jej i
ťažko bolo zanechať vlastnú domácnosť v Lučenci, urobila mu to kvôli. Ale aby zasa jej bolo
ľahšie poradiť si s domácnosťou i s deckom, vypýtala si od mojich rodičov mňa so sebou, a
že bolo proti zime, kde u nás bývalo značne menej roboty než v lete, ma i pustili.Tak i odviezla som sa v nevľúdnom jesennom čase so starou mamou vo veľkom, všemožnými
potrebnými vecmi naloženom, plachtou krytom voze z Lučenca do Levíc, a môj pobyt tam
pretiahol sa až do jari.*Ja som z domu nevychádzala, okrem niekoľko ráz do kostola a niekoľko ráz k zrúcaninám
zámku, pamätným mi z histórie o Kláre Zachovej. Ale k nám prichádzavali niektorí slovenskí
preparandisti, ktorí v ujcovi badali svojho dobrého priateľa a prípadne i zástancu.
Najčelnejším medzi nimi bol Adolf Svätopluk Osvald,[11]vtedy pilno prispievajúci do „Orla“ svojimi veršovanými prácami, človek už nie
mladý, ženatý, s ktorým mávali sme čulé literárne diskusie, čo v neprebudených ešte
chlapcoch budilo tiež záujem za vec. Ujec, iste v rozpomienke na svoje núdzne prežívané
žiacke časy, rád videl týchto svojich žiakov, a oni navzájom vinuli sa k nemu s veľkou
dôverou, cítili sa u neho po svojsky, keď mohli sa s ním slovensky zhovárať, a videli u
neho na stene podobizne niektorých vynikajúcich slovenských mužov i obraz Svätopluka s
troma synmi a viazanicou prútov. Iných hostí sme za celú zimu nevideli u seba, ani z
ujcových kolegov nik neprišiel, keďže iste ani on nebol u nich na zvyčajnej prvej návšteve.Ja túto zimu podľa možnosti využila som na čítanie. Prečítala som kníh z ujcovej
knižnice, koľko som len stačila, a to nie romány, no všelijaké poučné i náučné knihy. I
jedinú filozofickú knihu, ktorú som vo svojom živote prečítala, udalo sa mi tam prečítať.
Bola to Kantova „Kritik der reinen Vernunft“,[12]hoci ma ujec odhováral dávať sa do toho, lebo že tomu bez nejakých prípravných
stupňov rozumieť nemôžem. Ale chuť do vážneho čítania u mňa bola veľká a vtedy skrsla vo
mne myšlienka i vzmáhala sa žiadosť, aby som sa súkromne pripravovala na učiteľstvo a
skladala skúšky na niektorej učiteľskej prípravovni. Tej myšlienky som sa i držala a tým
pilnejšie čítala knihy do toho vpadajúce, i prejavila som ju, keď potom prišiel po mňa môj
apa, ako chodieval po mňa do Lučenca a do Spiša, keď som ešte bola malou žiačkou. Ujec
prisviedčal, že dalo by sa to dosiahnuť, veď dávajú sa už dievčatá na učiteľstvo, ale
starej maminke zdalo sa byť veľmi nezmyselnou vecou, že mala by som sa trápiť s
učiteľovaním, keď môžem sa vydať. A môj apa nebodaj myslel si to isté, hladkal ma láskavo
po hlave a odvrával, že neradno je popúšťať sa do takých nebývalých vecí, že to, čo teraz
zdá sa mi takým žiadúcim, môže ma veľmi sklamať, nepodá mi opravdivého uspokojenia a t. p.,
a na druhý deň, keď viezli sme sa domov, cestou mali sme ešte ďalšie vážne rozhovory o tom
i o inom. Predostieral mi, že síce nevidno v tom ničoho zlého, keby som sa stala učiteľkou,
ale pri súkromnej príprave potrvalo by mi to viac rokov, keď nemám požadovanej predprípravy
— a na prípravu v škole, v ústave nemožno pomýšľať pre veľké peňažné nákladky, ktoré by to
vyžadovalo. Ale i keby nebolo prekážok a mohla by som hladko dosiahnuť svojho cieľa, či
iste budem spokojná v učiteľskom povolaní, ktoré je ťažšie, ako sa nazdávam, vyžaduje
napínavú trpezlivosť, svedomitosť a vystavené je neuznanlivosti, nevďake? Či, keď potom
uvidím svoje súveké priateľky povydávané a iste i dosť spokojné, nebude mi ľúto, že i ja
radšej som sa nevydala?*Ja, pravda, mala som odpovede pohotove, lebo o všetkom tom som už i sama popremýšľala,
hoci som bola ešte len šestnásťročná. Vydať sa, len aby som bola vydatá, a byť potom ako vo
večitom väzení? Vôbec, ak sa mám vydať nie po chuti, len zapriahnuť sa do starostí, trápení
a večitej roboty, volím radšej nevydať sa. A keď sa nevydať, radšej byť učiteľkou,
užitočnou svojím povolaním, majúcou význam i vážnosť medzi ľuďmi, než byť odvislým,
vedľajším, hádam i obťažným a teda nevďačne trpeným členom rodičovskej alebo inej
príbuzenskej domácnosti. Takto počali vtedy zmýšľať už viaceré — spontánne emancipačné
zjavy udávali sa i tam, kde o strojacom sa emancipačnom hnutí žien ešte ničoho sa nevedelo,
a tak to bolo i u mňa. Lenže niektorým iným v prajnejších okolnostiach podarilo sa svoje
úmysly i uskutočniť, u mňa však možnosti na to nebolo. Na riadnu, školskú prípravu k
učiteľstvu nebolo pomyslenia pre peňažné nákladky, najmä že tá príprava k učiteľstvu
nevytvárala možnosť prípadného výdaja, ktorý vyžadoval by druhé, nie menšie trovy — a na
súkromnú prípravu doma takže nemohlo byť pomyslenia, lebo od maminky nemohlo sa žiadať, aby
ma za ten dlhý čas v dome obchodila sediacu pri knihách, miesto aby som konala obvyklú
domácu robotu, ktorej bolo vždy vyše miery. Musela som teda s trpkosťou upustiť od
myšlienky, ktorá ma bola živo zaujala. Trpkosť však miernená bola povedomím, že tým
usporila som svojmu predobrému, pre mňa už mnoho podstúpivšiemu otcovi nové trápenie, a
najmä i obavy, ktoré jeho srdce nepokojili, že ak stanem sa učiteľkou, budem tým odvrátená
od výdaja, vôbec od rodinného života, v ktorom jedine videl on možnosť spokojnosti pre
ženu.A tak po návrate z Levíc zasa nastúpila som úlohu robotnej domácej dcéry, ktorej viac
ani som neprerušila do svojho vydaja.*Ja na nudu zimných časov vari nikdy som sa neponosovala už i preto, že v zime predsa
niečo viac som mohla čítavať, než na dlhých, robotou vyplnených letných dňoch, lebo večer,
keď na noc odobrala som sa z bývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, že
bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšou pred dozorom, potom ešte čítavala som
pri svieci — učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou
pieckou — knihy, vyťahované z vysokej a širokej, tmavo zafarbenej, dvojdverovej skrine, čo
stála v našom pitvore od strýcovej smrti, v ktorej bolo ich plno napchatých odspodku
dovrchu. Čítala som ukrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo
nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som zimou
nezakrahla. Maminka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.V lete na dlhých dňoch o čítanie bývalo mi najhoršie. Pre večitú robotu nedostávala som
sa k nemu okrem toho kúska nedeľného odpoludnia — ak sme my hostí nečakali. Vtedy, ak bol
pekný čas, najradšej utiahla som sa do kostolnej ohrady pod veľkú hrušku do kúta pri
sakristii, kde nikdy nik sa neukázal; tam kochala som sa v Sládkovičovi a Chalupkovi,
čítajúc si nahlas ich básne, a hoci som ich konečne, Chalúpku celého a Sládkoviča z veľkej
časti, vedela naspamäť, predsa ani na chvíľu nepozbudli u mňa svojho oduševňujúceho účinku.
Horšie mi bolo nájsť si pokojný kútik na čítanie, keď bolo daždivo, lebo v izbách, okrem v
apovej, bývali špaletne (drevené ohýbavé okenice) v lete cez deň pozatvárané, aby sa muchy
dnu netisli, a my vtedy i jedávali, i všetku domácu a ručnú robotu konali sme okolo
okrúhleho stola vo výpustku pavlače pred pitvorom, kde sa každý pristavil a si posedel. Keď
som si však ten pokojný kútik predsa našla, najradšej v apovej izbe, potom pohrúžila som sa
do svojho čítania, že zabudla som nielen na nedeľnú spoločnosť, lež čajsi na celý svet
okrem svojej knihy — za čo, pravda, tiež dostávalo sa mi pokarhania —, ak Ema neprišla
alebo niekoho neposlala odtiahnuť ma od nej, aby som vraj nesplesnela pri nej.Ale čítať som musela, bez toho žiť som nemohla. Keď nešlo s povolením, muselo ísť
potajmo. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak maminky tam nebolo. I ona
čítavala romány zo strýcovej knižnice, najviac nemecké preklady francúzskych,
viaczväzkových (Dumas, Hugo, Sue), a tie i mňa priťahovali. V tie časy vymyslela som si
tiež všiť si do sukne hodne priestranné vrecko, nosiť v ňom brožovanú knižku alebo zošity a
vytiahnuť si to v každú príhodnú alebo i v nepríhodnú chvíľu (napr. i pri mútení masla:
jednou rukou potápať topárku, v druhej držať pred očami knižku). Ako presídlil sa bol z
Tomášoviec do Ľuboreči maminkin otec, starý apa Bauer, zanechavší svoju kantorsko-učiteľskú
stanicu, aby mu i napotom nechybelo pohodlie samostatnosti, bol pre jeho potrebu zariadený
spomenutý už domec, Pokojík, na hornom konci dediny, neďaleko fary, pri ktorom bola z
jednej strany zeleninová záhrada, z druhej trávnik so stromami; bývalo mojou úlohou držať v
poriadku tú jeho zeleninovú záhradu, teda od včasnej jari do pozdného leta, nakoľko iná
robota neprekážala, musela som podľa potreby tam chodievať plieť, chodníky vyškrabovať a t.
p., nuž taká ukrčená, od slnečnej pálčivosti unavená, tiež nejeden raz išla som si pred
odchodom domov, kde iste už bola pohotove pre mňa iná robota, oddýchnuť do chládku za
susedov dom, vytiahnuť z rečeného vrecka starú nemecko-francúzsku mluvnicu, vykutanú tiež
zo strýcovej knižnice — a učiť sa a cvičiť francúzske slovká i vety aspoň za hodinu.
Naučila som sa z nej dosť dobre rozumieť čítanej francúzštine a bolo by mi bývalo ešte na
lepší osoh, keby pri tom bol ma mal kto učiť i správnemu vyslovovaniu.Niekedy našiel ma apa pri tom študovaní, keď prišiel navštíviť starého apu a spolu si
vyšli poprechodiť sa po trávniku a záhrade.„Oddychuješ, dievčička moja?“ usmial sa mi apa.Čo však týka sa tých mojich prvých spisovateľských pokusov, prepadli všetky pod vlastnou
kritikou. Najľútejšie mi bolo najsmelšieho môjho nábehu: zdramatizovať S. Chalupkovho
„Starého väzňa“. Chytila som sa bola do toho v presvedčení, že nemôže byť lepšieho,
pôsobivejšieho námetu pre tragédiu, ale viazla som potom pri každom obrate pre neznalosť
kultúrnej histórie a všetkých tých „vedľajších“ požiadaviek dramatickej práce. Odvtedy ani
neosmelila som sa viacej k nej.*Na tom poslednom zhromaždení Matice,[13]pravda, ešte neznali sme celý dosah prenasledovania, ale podľa nedobrých
znamení iste skleslejšia bola celá nálada než na predošlých, hoci ináč v Martine dobre sme
sa cítili i v širokej spoločnosti, i v milej, rýdzo slovenskej domácnosti
Šimko-Klanicovskej, v ktorej môj malý brat, navštevujúci martinské gymnázium, bol minulého
školského roku ubytovaný a udomácnený.Ale potom, práve následkom nášho zúčastnenia sa na tomto zhromaždení, stalo sa, že ja
ešte v tú jeseň zverila som sa s Ľudovítom Šoltésom, kupcom v Turčianskom Sv. Martine, s
ktorým vtedy v Šimko-Klanicovskej domácnosti po prvý raz sme sa videli. Rozhodla som sa na
to z rozumových dôvodov, po vážnych rozhovoroch so svojím otcom.V Novohrade slovenská spoločnosť sa zužovala a maďarská rástla. Podľa toho i kandidátov
ženby v tejto bolo nepomerne viac než v našej, a keď z maďarskej hlásil sa bol môj prvý
pytač, istý mladý farár, mňa pojal nevýslovný strach, že rodičia si budú žiadať, aby som
išla za neho, keďže proti nemu ináč nebolo nijakých závažných dôvodov. Ako mi to môj otec
oznámil — lebo patričný na neho sa bol listovne obrátil —, hneď som ho úpenlivo prosila,
aby mu záporne odpovedal. On svojím láskavým spôsobom ma upokojil:„Nestrachuj sa, moja dievčička, nútiť ťa nik nebude. Ja síce nadovšetko si prajem, aby
som dožil teba zaopatrenú pri boku dobrého, statočného muža, ale pritom i mojou žiadosťou
je, aby to bol Slovák.“A potom ani zo strany maminky nepadlo slova, ktoré bolo by ma chcelo prinútiť k tomu
vydaju.Iné bolo položenie, keď oslovenie prišlo z Martina. U mňa i tu najprv prevládala nechuť.
Isteže, po dievčenskom spôsobe, iné predstavy som mala o osobe svojho prípadného budúceho,
a ani ku kupeckému stavu nemala som chuti. Hoci život v rodičovskom dome zdal sa mi byť
hodne ťažkým, predsa, keď prišlo mi stratiť slobodu, viazať sa k mužovi, za ktorého srdce
sa neozvalo, radšej chcela som zostať i ďalej u rodičov — i ďalej dopisovať si o
slovenských literárnych veciach s niektorými našimi veršujúcimi študentmi.Ale môj otec inak hľadel na vec.„Nezabúdajže, moja, že mňa vždy tu nebude. Dnes-zajtra som tu, o pol roka, o rok môžem
byť pod zemou. Ak sa dotiaľ nevydáš, potom nepozostane ti iného ako vydať sa za prvého, kto
príde, hoci za Neslováka, ak ti ťažko bude žiť u maminky alebo u ujcov,“ pripomínal keď
videl moju nechuť. „Rozmysli si, či nebudeš potom viniť i seba, ale bezpochyby viac ešte
mňa, že nerozmyslene odpravili sme človeka poriadneho, čestného, v každom ohľade
spoľahlivého — a k tomu Slováka z Martina!“Môj otec totižto bol sa listovne u niekoho v Martine dopytoval na Šoltésa a dostal samé
pochvalné zprávy o ňom.Musela som uznať závažnosť týchto dôvodov, premýšľala som o nich, a tak vec pomaly
dostala sa k prajnému riešeniu. A keď potom môj budúci prišiel k nám na dlhšiu návštevu,
videla som, že je i rozumný, i dobrých zásad, i najmä že je za veci národné veľmi zaujatý,
nuž to uľahčilo mi vec, vzalo mi tiesnivý pocit, že rozhodujem sa pod tlakom okolností, a
rozjasnilo náš pomer. A že mala som sa dostať do Martina, kde budem môcť nielen žiť v
slovenskej spoločnosti, ale azda i nejakým spôsobom účinkovať v prospech národnej veci, to,
rozumie sa, malo svoju veľkú váhu.Svadbu s veľkou svadobnou spoločnosťou, v ktorej najvzácnejší nám boli dvaja martinskí,
mladým zaťom dovedení hostia, Pavel Mudroň a Ján Kunay, mali sme potom 12. januára 1875 a o
niekoľko dní prišli sme do Martina — teda práve v ten smutný čas, keď dovršoval sa osud
našich gymnázií: žiactvo i učiteľstvo bolo z nich vyháňané do nepriateľského sveta.Odvtedy, teda od pol storočia, som stálou obyvateľkou Turčianskeho Sv. Martina.Bola som práve dvadsaťročná, keď som sa vydávala, a myslela som vtedy o sebe, že som i
duševne už celkom vyvinutým, dospelým človekom. Takou skúsenou zdala som sa byť sama sebe,
znajúc toľkých ľudí podľa ich povahy, s koľkými dosiaľ prišla som do potyku, mnoho
premýšľavšou i mnoho počítavšou o všetkých naskytujúcich sa človeku veciach, že cítila som
sa byť celkom pripravenou postaviť sa do života, o ktorom už vtedy, práve z tých skúseností
a premýšľaní, nerobila som si nijakých skvelých predstáv. Povedomie povinností bolo u mňa
vyvinuté až do ťažiacej miery, i pevná vôľa plniť tie povinnosti v akýchkoľvek obťažujúcich
okolnostiach. Utvrdilo sa to bolo vo mne iste už tým, že od svojho detstva musela som
neúprosne konať, čo sa mi za povinnosť nakladalo, ale vyšší zmysel toho pochopila i
prisvojila som si hlavne pod jasným a spolu i vážnym, zmysel života v konaní dobra
hľadajúcim výchovným vplyvom svojho otca, ktorého duša bola plná lásky a úprimnej, vrúcej
náboženskej viery. Jeho viera v dobro prešla i na mňa, podľa toho i svoje manželstvo
uzavierala som v presvedčení, že nemôže sa stať nezdarným, keďže vstupujem do neho so
súhlasom a s požehnaním svojho otca. Toto presvedčenie posilňovalo ma i potom pozdejšie,
keď prišli skúšky a všelijaké ťažkosti života, aké v rozličnej nečakanej podobe nájdu hádam
každého človeka, stavajúc jeho mravné sily na ustavičnú skúšku. V nich silnejší mravný
základ sa utuží, slabší sa rozruší; mýli sa teda mladý človek, dosiahnuvší vek dospelosti,
keď si myslí, že už je hotovým človekom. To sú ešte len dokončené základy, a šťastie je, ak
sú pevné.V Martine vo svojom zmenenom poriadku života privykla som bez ťažkostí preto, že doma
nebývala som v ničom rozmaznávaná a že nemala som nijakých nesplniteľných očakávaní. Svojmu
budúcemu ešte ako verenica som sa osvedčila, že do roboty v obchode — do zaobchádzania s
tovarom, obsluhovania kupujúcich a t. p. — nemám ani chuti, ani nadania, a on navzájom sa
mi osvedčil, že si ani nežiada, aby som v obchode pracovala, tak svoj voľný čas, zvyšujúci
mi od domácej roboty, ktorej však bolo hodne i s pomocnými silami v obchode, mohla som
vynakladať podľa svojej chuti. Zábavná i poučná lektúra neprestávala mi byť nezbytnou
potrebou, ale našla som sa v nečakanom položení, že ani keď stala som sa samostatnou,
nepodliehajúcou maminkinej nadvláde, nedostávalo sa mi na čítanie viac času ako i predtým v
rodičovskom dome. Mýlila som sa, keď som sa nazdávala, že mestská domácnosť potrebuje len
polovicu času a námahy ako spravovanie domácnosti dedinskej, aká bola u mojich rodičov, a
tým viac počala som v mysli uznávať maminke, že mala pravdu, keď ma pridŕžala — hoci proti
mojej vôli — k robotám, ktoré i ďalej mali patriť k mojim úlohám, keďže blahobytu,
umožňujúceho zariadiť si pohodlnejšiu domácnosť, málokomu sa dostáva, a skúsenosti so
slúžkami a najatými pomocnicami ukazujú, že bez stáleho dozoru a zasahovania samej gazdinej
domácnosť nedarí sa uspokojivo. Bolo v tom akési sklamanie pre mňa, ale za vinu to dávať
nemohla som nikomu.A keď na čítanie nemala som dostatočného času, tým menej bolo ho na písanie, ktoré
vyžaduje nerušeného pokoja. Chuť do neho prichádzala mi zhusta, keď pri robote zrazu
vynoril sa mi v mysli nejaký vhodný námet, ale chuť ostávala len chúťkou nesplnenou, lebo
mne nebolo dané ľahko, bez dlhšieho rozmýšľania perom narábať. A keď potom prišli deti,
dostavil sa s nimi i známy, od opatery detí neodlučný, matke úplného oddychu a celkom
bezstarostných chvíľ neprajúci nepokoj — na písanie u mňa nemohlo byť pomyslenia. Vtedy
zdalo sa mi, že možnosti k nemu vôbec sa nedožijem, kým deti neodchovám k dospelosti, a či
dotiaľ nestratím chuť i schopnosť k nemu, bolo mi tiež neisté. Pokoja mi to však jednak
nedalo, počali sa mi zbierať náčrtky, na ktorých vypracovanie nikdy nebolo stihu.Až roku 1881 na súbeh, vypísaný v prvom ročníku nových, nádeje i chuť do písania
budiacich „Slovenských pohľadov“, podala som beletristickú prácu „Na dedine“, ktorá potom,
vyhrajúc vypísanú cenu (50 frankov v zlate), i bola v nich uverejnená. Nasledujúceho roku
tiež do „Pohľadov“ podala som prácu „Prípravy k svadbe“. Zatým však, že po presťahovaní sa
do vlastného domu pribudlo mi primnoho roboty s obrábaním veľkej záhrady, i najmä že mi
nastala potreba pomáhať i v obchode, spisovateľka vo mne zas musela temer celkom umĺknuť na
viac rokov. Až roku 1891 vyšla v „Slovenských pohľadoch“ moja poviedka „V čiernickej
škole“, zatým roku 1894 vlastným nákladom román „Proti prúdu“ a potom kratšia beletria v
„Letopisoch Živeny“: roku 1896 „Prvé previnenie“, 1898 „Popelka“, 1902 „Za letného večera“.
Niektoré drobnejšie veci v „Dennici“, Teréziou Vansovou redigovanej, nejaké príležitostné
úvahy a články i v „Národných novinách“, a niečo roztratené i v iných slovenských i českých
vydaniach. Vcelku nebolo toho mnoho.Medzitým však vytrvalo, obyčajne večer, keď deti pospali a muž odišiel do kasína,
zaznačovala som si do zošitov denné príbehy s deťmi, až mi nejeden raz vypadlo pero z ruky
od únavy a ospanlivosti. Pri tom vytrvalom zapisovaní, ku ktorému neodolateľne pokúšala ma
roztomilosť a originalita detí a ňou vyvolávaný živý záujem o ten čudesný, pred mojimi
očami sa dejúci vývin ich dušičiek, pôvodne u mňa nebolo iného cieľa ako zachovať to pre
samé deti, prípadne ako rodinnú pamiatku i pre ich deti. Ale osúdené bolo inak. S našimi
deťmi ukončil sa náš rod; predčasne odišli ta, odkiaľ niet návratu, ostali tu iba moje
zápisky o nich, mne na žiaľ i na potechu. Výťažky z nich uverejnila som po smrti oboch detí
(úryvok o Elenkinej chorobe a smrti ešte roku 1885 v „Almanachu Živeny“, ale po smrti
Ivanovej i ten, kratšie spracovaný, pojala som do celku) v časopise „Živena“, ktorý
redigovala som za jedenásť rokov a za ten čas v ňom uverejňovala svoje rozličné drobné
práce. Zápisky o mojich oboch deťoch posledne vyšli knižne vo dvoch zväzkoch v rade mojich
zobraných spisov, ktorý rad, pravda, bude hodne krátky. Určené pre rodinu, zanechávam ich
pre národ.V týchto dvoch zväzkoch neodlúčene asi obsažený je i môj vlastný prostý životopis od
toho času, ako som ich počala písať, preto s touto životopisnou rozpravou tu už mohla by
som i prestať. Niektoré veci však ešte prichodí mi pripomenúť.*V Martine, keď som sa sem dostala, našla som zasa pre mňa v niečom nové spoločenské
pomery. Slovenská spoločnosť bola dosť početná, teda na nejakú osamelosť nik nemohol sa
ponosovať. Práve prechádzavšia doba trvania gymnázia s viacerými mladými,
národno-spoločenský ruch všemožne napomáhajúcimi profesormi bola živo spomínaná, že v nej
nebývalým spôsobom vzrástol a rozvíjal sa spoločenský život Martina, lenže ja prišla som už
na jeho pohorenisko, keď po rozchode žiactva i profesori počali sa rozchádzať, každý kam ho
osud viedol, čo zanechalo ťažiacu otupnosť nálady v Martine. Ale zato vnove pribudnuvší
členovia, akým bola som i ja, boli prijímaní s priateľskou vľúdnosťou, pričom však uznať
treba, že také prosto úprimné priateľstvo, aké po všetky roky môjho dievčenstva trvalo na
Ľuboreči medzi našimi štyrmi spriatelenými rodinami, isteže nemohlo sa utvoriť medzi
spoločnosťou omnoho širšou, ktorá síce v národnom zmýšľaní bola zajedno, ale v spoločenskom
ohľade vrstvila sa dosť zrejme. Už i samo korenné domorodé meštianstvo necítilo sa na
rovnakom spoločenskom stupni — boli významnejšie i nepatrnejšie rodiny — a z neho pošlá
inteligencia zasa líšila sa v niečom od inteligentov z iných strán Slovenska sem došlých,
priťahovaných práve osvedčeným národným rázom Martina, ktorý ráz zasa oni svojím
účinkovaním stupňovali. Domorodí boli konzervatívnym živlom spoločnosti, s dobrými i
nedobrými toho dôsledkami; dosťahovavší sa zas boli viac pokrokoví ľudia, svetskejšieho
ducha, tiež i s dobrými, ale prípadne i s nedobrými dôsledkami toho.Mne takýto stav bol sprvu akýmsi sklamaním, lebo vo svojom dedinsky nedotknutom, naivnom
idealizme som očakávala, že kde je národná jednotnosť, tá sama sebou musí vyrovnávať všetky
rozdiely a tvoriť jednotnosť spoločenskú, ale pomaly naučila som sa hľadieť na to ako na
prirodzený, iste všade asi rovnaký spoločenský vývoj. Martin od počiatku svojho národného
dejateľstva, najmä ako Matica slovenská v ňom našla svoj domov, bol v národnej myšlienke
taký upevnený, že i v prípade nejakých spoločenských alebo medzinárodných, i hoci osobných
roztržiek za národnú vec postupoval vždy jednomyseľne, čo svedčí o pokročilej dospelosti. V
kultúrnom ohľade však pomáhali mu napredovať práve tí pre napomáhanie národno-kultúrnych
vecí sem prisťahovavší sa, vzdelanostne zväčša vynikajúci ľudia. Tak sa to stalo, že v
istých veciach pri všetkých ináč nepriaznivých okolnostiach Martin dospel ďalej než iné,
pôvodnými pomermi jemu rovné mestá na Slovensku, a tak prirodzeným spôsobom dostal sa do
svojej vodcovskej úlohy, pre ktorú býval často hodne nepriaznivo kritizovaný, ako sa to
obyčajne deje aj inde v podobných okolnostiach. Pravda je však, že hľadiac na všetku do
prevratu proti nemu nameranú nepriazeň maďarského vladárstva, ktoré ho i hmotne ubíjalo,
dokázal pomerne mnoho, a je celkom pravdepodobné, že v budúcnosti pod priaznivými vplyvmi
jeho dobré jadro dokáže sa schopným všestranného rozvoja, ako sa to právom od neho očakáva.
Martin zaiste má i svoje chyby, tiež som ich obadala, keď som pred polstoročím prišla sem
bývať, ale pozdejšie som nahliadla, že nie sú to nejaké temné špeciality Martina, no skôr
zlé strany mestského života vôbec. Ináč od toho polstoročia nadobudla som si skúsenosť, že
v Martine bolo by vždy nadostač dobrej pôdy pre ďalšie zveľaďovanie nášho
národno-kultúrneho života (len nech by mala vždy povolaných obrábateľov), a to preto, že
martinský idealizmus neutonul ešte v materializme, drží sa silou svojej martinskej
vytrvačnosti.Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa
zaiste sú vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale že za
národ žiť a akým-takým spôsobom zaň i pracovať, i obete prinášať môžu i menej ideálni — a
majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci. Ich samých to síce ešte neurobí ideálnymi,
ale dáva im ideály a spolu i snahu zotrvať pri nich. A už to dvíha ľudí i celý národ, ktorý
oni tvoria. To dáva i Martinu jeho príťažlivosť.(1925)[1]môj otec— ide o štúrovského básnika Daniela Maróthyho (1825
— 1878), ktorý vo svojej básnickej tvorbe nasledoval Sládkoviča[2]Ján Zlatoústy— jeden z cirkevných otcov, preslávený
rečníckym umením[3]sesternicu Emu Goldpergerovú— Ema Goldpergerová (1853 —
1917) bola neskoršie veľmi agilnou národnou pracovníčkou a venovala sa najmä
zbieraniu krojov a výrobkov ľudového umenia. Robila však i nárečové zápisy.[4]pričinením Daxnerovcov— Štefan Marko Daxner (1823 — 1892)
bol vtedy jedným z vedúcich predstaviteľov nášho národného života. V Gemeri (najmä v
Revúcej) mal veľký vplyv, lebo bol začas i podžupanom.[5]Bodickovci— ide o Michala (1852 — 1935) a Samuela (1850 —
1919) Bodického, z ktorých prvý bol neskoršie význačným cirkevným organizátorom a
národným buditeľom a druhý prozaikom („Povesti“ Sama Bodického 1882), prekladal tiež
Gogoľa, Puškina a Tennysona)[6]k ujcovi Maximovi— Maximilián Hudec (nar. 1836) bol
evanjelický farár, vtedy ešte slovensky národne uvedomelý, a talentovaný hudobný
skladateľ[7]smrť biskupa Moysesa— Štefan Moyses zomrel 5. júla
1869.[8]Gubina— nepodarilo sa zistiť bližšie údaje[9]Ambro Pietor(1843 — 1906) — bol dlhoročným redaktorom (i
šéfredaktorom) „Národných novín“ v Martine[10]Jozef Nedobrý(1841 — 1921) — vtedy profesor slovenského
gymnázia v Martine, vydával tiež literárny časopis pre mládež „Dennicu“ (1870),
neskoršie prestal byť aktívnejšie literárne činný; bol ev. farárom[11]Adolf Svätopluk Osvald— narodil sa roku 1839 (zmizol v
povstaleckých bojoch albánskych Slovanov proti Turkom v roku 1876, kde odišiel ako
dobrovoľník). Patril k literárnej skupine formujúcej sa okolo Bobulových „Slovenských
novín“ a literárneho časopisu „Dunaj“.[12]„Kritik der reinen Vernunft“(nem.) — „Kritika čistého
rozumu“[13]Na tom poslednom zhromaždení Matice— posledné zhromaždenie
Matice bolo roku 1874 v Martine
|
Marothy-Soltesova_O-vlastnom-zivote-a-diele.html.txt
|
1Len čo otvorili obchod a rozostavili veci na miesto, zjavil sa vo vchode od ulice San
Martin pán Fortunato Mešetar. Bol obriadený pečlive ako vždy. Biely trojhran košele na
prsiach sa skveje. Rozdelila ho na dve menšie rovné diely kravata s tmavočervenými hrášky v
tmavozelenom poli. Čiara na nohaviciach ukazuje rovno k zaokrúhleným pyskom poltopánok. Oči
mu žiaria veselosťou vo vypočinutej alebo skôr omladnutej tvári.„Prichádzam zavčasu?“ obrátil sa na pána Vodopiju, ktorý prišiel proti nemu. „Nebudem na
obtiaž?“Uistil ho, že nie. Ľudia nejdú ešte, až o dve hodiny sa otvorí ozajstná robota.„Ľudia bez roboty voľkajú si v posteli. Ale my robotníci vstávame!“ Zasmial sa a utieral
čelo, akoby od znoja. Pána Vodopiju oviala vôňa, už či vlasov alebo šatôčky. „A gazda?
Leňoší ešte?“Ukázal mu na pisáreň. Prišiel skoro jedným vrzom so svojimi ľuďmi.„Pozrieme, čo porába.“ Poklepal mu po pleci, žmurkol naň dôverne a ako v žarte:„Najprv pochytíme jeho, potom príde rad na vás.“ Zdvihol paličku akosi výstražne. Pán
Vodopija sa usmial a poklonil.V pisárni onedlho sa ozývali hlasy pána Fortunata a Katovića. Zamieňali sa. Bolo badať,
že pán Katović privítal veselo priateľa.„Čo nového, Srećko?“ Oslovil ho, keď už sedeli jeden proti druhému pri stole. „Dáme si
kávičku?“„Len čo som vstal od stola. Vieš, že by ma nepustili z domu nalačno,“ usmial sa hrdo.
„Domáci poriadok v tých veciach je veľmi prísny. Ak máš, daj dobrú cigarku.“Zapálili si. Pán Fortunato potiahol nohavice nad kolenami trochu dohora. „Prišiel som po
práci. Vybral som sa po domoch. Začínam u teba. Vidíš, tvoj dom mám skoro za svoj.“„I môžeš, Srećko. Máš ho otvorený vo dne, v noci. Ako sa má pani Flóra?“„A dobre. Ďakujem.“ Pán Fortunato zvážnel, v očiach sa ukázala starostlivosť. „Viac ráz
som ti povedal, aká je, neborka, vždy spokojná. Ale viem, že ju trápi túžba navštíviť
svojich, ibaže ju nevyjaví.“ Pozrel na cigarku, ako horí rovno; čiara medzi ňou a popolom
tvorí temer pravidelný kruh. „Vie, že by nemohol vyhovieť.“„Prečo nie? Cesta nestojí toľko.“„Cesta nie, ale čo súvisí s ňou. Prípravy, dačo šatstva, potom dary. Nevieš, koľko stojí
vystupovať ako-tak.“ Pán Simon sklonil hlavu; nechcel sa starieť do tej veci. „Musí
počkať,“ doložil pán Fortunato. „A teraz o inej veci, ak dovolíš,“ začal sa usmievať
spokojne. „Tiež sa ma týka dosť zblízka. Podpísal by si sa na podiely na väčšiu prácu okolo
zlata?“„Založiť spoločnosť?“ spýtal sa pán Simon.„Také niečo.“Pán Katović zvážnel, trochu sa nachmúril. „V spoločnostiach som sa nikdy neobracal
mnoho. Bolo ich moc dosiaľ. Ani jedna nevypálila dobre. Vyšli navnivoč a podielnici prišli
o svoje vklady.“„Viem,“ prisvedčil pán Fortunato. „Ale z toho nenasleduje, aby sa nemohla vydariť, ktorá
má dobré základy.“„Prečo nie, ak sú zeme ozaj zlatonosné a ľudia pri vesle statoční.“„A čo povieš? Máš ma za statočného, alebo nie?“ Pán Fortunato mu pozeral do tváre
usmievavým okom. Pán Katović vstal strmo a podal mu ruku. Kýval hlavou v zazlení, ako sa
mohol pýtať čo takého.„Vieš, že ti verím ako sebe,“ dodal.Pán Fortunato mu schytil ruku a zadržal vo svojej. „Caňadón Arriagadov (čítať Kaňadón —
úžľabina, údolie) som preskúmal dosť podrobne; môžem istiť s dobrým svedomím, že je v ňom
zlata.“ Vyslovil to veľmi vážne, skoro slávnostne.„Caňadón Arriagadov!“ siahol si k čelu. „Arriagada, Arriagada bol politik, či generál?
Kdesi-čosi som ho počul spomínať. Arriagada!…“ I dupol nohou od netrpezlivosti.„Nuž dali jeho meno, nech už bol ktokoľvek, doline v Ohňovej zemi; pol treťa dňa koňa od Porvenira.[2]Tam jej je najbližší prístav. Sotva si bol v nej kedy.“„Vieš, že nechodím na dlhé výlety. Ak by Chabunco (čítať Čabunko), najďalej ak by rio
Pescado“ (potok Peskado). Pán Fortunato mu hádže rukou, čo má spomínať veci spoza humien,
keď sa hovorí o ďalekých dolinách a úžľabinách. „Ale Arriagada, Arriagada!…“ trel si pán
Simon čelo, „alebo som tam bol, alebo som sa sňal s pánom Arriagadom…“„Tam si nebol,“ istí pán Fortunato. „Ja som bol dva razy; len minulý týždeň čo som sa
vrátil. Počul si o Arriagadovi, keď si podpisoval spisy u notára.“„Vidíš, že som sa rozpamätal! Akože! Bolo nás tam celé zhromaždenie na podpise. Pamätám
sa…“Zaradoval sa, že má takú dobrú pamäť. Pamätá, akoby bolo teraz, koľko sa chlapov tislo v
úradovni verejného notára. Všetko naši: rybári, robotníci v prístave alebo v kampe. Medzi
nimi bol i veľkokupec pán Katović. Zahnal ich pán Fortunato na podpis. Dolina Arriagadova
musí byť veľká, keď bolo treba toľko podpisov, aby bola zapísaná celá banská príslušnosť.
Pán Simon a ostatní naši požičali mu len meno; pán Fortunato zaplatil banský poplatok za
celý kus. Kus ostal v celosti pod jeho úžitok, hoc banský zákon nedovoľuje zapísať len
toľko a toľko hektárov zeme na jednotlivca. Išli sa mu podpísať z ochoty, ako sa
podpisujeme za svedka na zmluvy alebo dlžobné úpisy.„Povyberal som si z vás s rozmyslom,“ smial sa pán Fortunato. „Keby ste vedeli alebo
chceli využiť, mohli by ste mi odškriepiť zeme; každý svoj kus, na ktorý dal podpis. Pred
zákonom ste vlastne vy majitelia. Nemal som ti to vlastne vyzradiť. Čert nespí; mohol by si
ešte hrabnúť, ak by bolo moc zlata…“Tak sa zhovárali a žartovali. Pán Fortunato mu vyjavil, že najprv pôjde k nim, ktorí mu
požičali meno na zeme, či sa budú chcieť zúčastniť. „Začínam od teba, čo mi povieš?“„Podpíšem sa,“ pristáva domáci pán. „Nie pre ten podpis u notára na tri parcely, ale len
tak, z kamarátstva…“Vysvetlil mu, že je tisíc podielov po dvesto päťdesiat pečí. Štyristo ich ponechal za
majiteľské práva sebe, šesťsto ich púšťa na podielnikov. Keď ich rozpredá, zvolá zriaďujúcu
schôdzku účastníkov.„Šesťsto podielov, nie malá vec,“ Pán Simon sa zahľadel naň. Zaťal sekeru do hodného
stromu!…Priateľ sa vystrel a pozrel naň vážne. Každý deň vraj rozhoduje o budúcnosti, lebo
predkladá nám novú úlohu alebo starosť. Máme výber podobrať sa, alebo uskočiť, ísť napravo
alebo naľavo, ak sme si vedeli zaistiť slobodu vôle a rozhodovania. Pri týchto každodenných
prácach prídu i výnimočné dni, kde osud zastane na zvratnom bode. Tých dní býva málo, ale
vtedy zober sa a zastaň si na miesto! Polož odrazu všetko na váhu, keď ideš urobiť veľký
skok za šťastím a úspechom! Taký skok čaká i naňho. Zbiera teda sily…Závidel mu pán Simon, že hovorí i rozmyslene a veje z neho i teplota presvedčenia a
vzletu. Verí v budúcnosť a zdar. Zastal si sebavedome; neobzerá sa, ale sa zobral dovedna,
aby bol celý pri práci.Pán Fortunato má jasný obraz svojho ostrova, kde vládne večná jar, bohatstvo a šťastie.
Musí naň skočiť, lebo jeho ostrov nie je na otvorenom mori. Okolo neho vládne jednostaj
prudké vlnobitie. More sa rozráža o ostré úskalia, skryté kdesi pod vodou, kde ich ani
nevidno. Len ich cítiť, kde sa more vzpína a odbíja, znovu sa vracia s besnou penou na ne a
búcha do nich. Kto ide naň, musí prejsť najprv nebezpečným pásom. Kto nedá pozor uhľadieť
čas, hodí ho o skalu, že viac neuzrie božieho slnca. Smelý plavec vysadne na najmocnejšiu
vlnu, či by ho azda nevzala a neprehodila ponad nebezpečné hrádze. Závisí zdar od skoku. Ak
sa vydarí, prídeš na ostrov šťastia a bohatstva.„Nuž podpíšem sa, Srećko, i ja,“ vytrhol ho z ďalekých dúm priateľ. „Keby sa mal dobre,
vzal by viac. Takto vezmem iba desať.“„Dosť je, Šime — až moc. Tvoj podpis zaváži, nie počet podielov. Ty si otvoril cestu —
dobrý znak.“ Keď vkladal hárok mocného papiera s jeho podpisom do vrecka, osvedčil sa:
„Onedlho zvieme, čo bude: schôdzka podielnikov alebo veľké nič.“Mám predtuchu, že sa nesklameš!“ udrel ho po pleci na odchode. „Teda tvoj prvý, rozhodný
krok, ak sa nemýlim.“ Pozrel mu s láskou do očí.„Rozhodný!“ potvrdil i on veselo.„Nechže bude šťastný!“ Podali si ruku a stisli ju mocne.„Ďakujem ti, brat,“ riekol a pozrel naň s povďakom. „Dosiaľ som žil, poviem úprimne, zo
dňa na deň. Chodil som k tetke náhode pýtať, čo položiť do hrnca a na seba. Neodohnala ma,
môžem sa pochváliť, ani raz. Vždy mala niečo pre mňa v košíčku. Ale vieš: kúpiť a predať,
prostredkovať medzi jedným, ktorý hľadá peniaze a iným, šťastným, ktorý ich zas má nazvyš a
hľadá im miesto; predávať účastiny, v ktorých je máločo viac od pekných okrás okolo rámca;
chodiť na dostihy a vyhrávať; také a podobné práce neoplatí sa robiť do smrti. Chcel by
vidieť kúsok istejšej budúcnosti.“Keď sa mu vyžaloval a odchýlil skvelú záclonu, za ktorou nebolo nič, iba rozhádzané
haraburdie ako v handrárskom kráme, pozrel na pána Simona významne.„Nech ostane medzi nami, Šime! Čo si počul o mojej chudopanskej sláve, nepočul dosiaľ
nikto. Nechcelo sa mi s ňou pochváliť.“Keď vošiel zas do obchodnej miestnosti, pristúpil k nemu pán Vodopija. Čakal naňho.„Čo je v piesni, nech sa kliesni,“ obrátil sa k nemu pán Fortunato. „Začali sme
tancovať, dotancujme. Rozpoviem vám, po čo som prišiel. Ste mladý a mladí berú pred seba,
čoho sa štítia starí.“Keď mu rozpovedal, čo predáva, pánu Vodopijovi zasvietili oči. Nie je vraj od dobrej
veci, keby bol istý, že pri nej bude i pán Fortunato.„Nuž i ja. Počuli ste, že som si zadržal štyristo dielov.“„Dajú sa predať. Na to sú, najmä ak podskočia v cene.“ Pán Vodopija mu pozrel usmievave
do tváre.„Nie tak náhlive, mladý priateľ!“ Pán Fortunato veľmi zvážnel. „Podobral som sa utvoriť
spoločnosť a vytrvám. Alebo bude, alebo nie; s ňou stojím alebo padám. Vidíte, kladiem do
podujatia i kúsok mena a cti. Nepredám podiely ani za väčšie peniaze; nectilo by ma nechať
spoločníkov na ľade.“„Prepáčte!“ Zapálil sa, že ho podchytával. „Nenazdal som sa, že je vec vážna.“„Cele vážna!“ prisvedčil pán Fortunato. Pozreli si do očú. Pozor pána Vodopiju sa mu
zaboril hlboko, či nenájde priehradiek a zadných dveriec. Zvážnel i on, poklonil sa hosťovi
a pýtal si hárok.Keď videl podpis pána Simona, riekol: „Zle započal gazda. Vzal by viac, ale sa okúňam;
mali by mi za neskromnosť.“ Podpísal i on desať podielov.Pán Fortunato sa potešil. Začalo sa mu dobre vodiť. Zložil papier a popratal ho. „Mám
celý deň chodenia, kým ponavštevujem našich. Požičali mi meno, im patrí prednosť.“Pán Vodopija je ako na tŕňoch. Ľúto mu je pustiť vzácneho hosťa. Vyprevadil ho na ulicu.
Mal čosi na ume. Keď mu hosť dal ruku, zadržal ju v svojej. „Ponúkol by sa vám ísť k
daktorým, ak ma vezmete,“ priznal sa mu naostatok.Pán Fortunato pozrel s úľubou do jeho vysmiatej tváre o podstrižených fúzikoch. Čosi ho
priťahovalo k nemu. Z oka žiarilo naň čosi dobrého, úprimného: ochota, úslužnosť, ale i
rozum. „Naozaj?“ zaradoval sa mu a stisol mu ruku. „Mne by bola výhoda i potecha v dnešný
deň. Nezabudol by vám nikdy…“Pozerali jeden na druhého natešení, ako keď sa zídu v ceste dobrí priatelia. Medzi nimi
sa utvoril zväzok, ktorému sa oba tešili; akoby boli našli niečo veľmi cenného. Dorozumeli
sa, kde sa snímu o pol dvanástej, keď sa obchod zatvorí cez poludnie.Pán Fortunato vzrušený zošíval Puntarenu. Chodil po záhradách, po skliepkoch na rohoch
ulíc, po nábreží, po nákladnom moste. Hľadal našich pri robote, vysvetľoval im, čo je vo
veci. Ľudia sa už neraz popiekli na zlatej horúčke, ale jeho znali. Nikdy si nezadával v
ničom; vedeli, že je statočný chlap a podpisoval po jednom po dvoch podieloch. Platili na
mieste.„Ako ide?“ vyzvedal sa pán Vodopija, keď sa zišli.„Moc podpisov, málo podielov. Jedno tridsať. Teší ma. Naši mi preukázali dôveru.“ Žiaril
naozaj radosťou, že ho neodsotili statoční robotníci.„Naši ľudia majú dobrú vlastnosť,“ poznamenal pán Vodopija. „Koho uznajú za statočného,
radi ho slúchnu. Dôveru nepreukážu hockomu, ale keď ju dajú, nevezmú ju chytro nazad.“Šli hore mestom, ktoré ožilo. Širokými ulicami sa ponáhľajú ľudia z obchodov a dielní na
obed. Práca zasekla do jednej odpoludnia.„Zavediem vás do domu, kde vám môžu kúpiť sto podielov hvízdajúci,“ zvestoval mu pán
Vodopija.„Ale nech bude náš krajan!“ vystríhal ho. „Zajtra začnem klopať u cudzích.“„Naši, naši,“ uisťoval ho. „Môžu podpísať, ako hovorím, i odčítať peniaze naskutku.“Pán Fortunato pokyvoval hlavou. Nepochyboval. Znal ich moc medzi našimi, ktorí mohli
naskutku odčítať tie peniaze. „Peňazí by bolo, viem,“ prisvedčil mu. „Dakedy ich ťažko
vypoďkať. Boja sa ich dať z ruky, že prídu o ne.“Prišli na roh ulice Manuel Rodriguez a Temuco pred obchod s veľkým nápisom na štíte:
,Almacen a la cindad de Londres, Paris y Talca. Provisiones para familias.‘„Ah, páni Dolčić a Kolčić!“ dovtípil sa pán Fortunato. „Ale, mladý priateľ, tí
nepojavia!“„Groš držia tuho, ale ťažkali by si, keby ste ich obišli.“Pán Fortunato pohol plecom, že nech by si ťažkali a začal váhať. „Ak ich vezmem, pomýlia
mi iných. Budem mať opletačky s nimi. Dajme im radšej pokoj.“„Nebojte sa, neurobia vám galiby. Nedostanete ich, môžete byť istí.“„Teda na čo sa unúvať?“„Dneska sme moc chodili. Zíde sa vám posedieť a pozhovárať sa. Za pokutu, že nič nedajú,
aspoň ich zahovoríme. Prismudne im polievka.“Pán Fortunato pozrel naň. Nebol by myslel, že je taký posmešník.Pán Dolčić ich zaviedol do jedálne, hneď zas skočil do kuchyne. Bol dal tenké cesto,
ktoré volajú špagátiky. Bolo sa mu obracať okolo sporáka, nieto prijímať návštevy. Ale bol
uhladený, skúsil sveta; nedal znať na sebe, že ho návšteva mýli. I pána Vodopiju privítal
priateľsky, hoc priateľstvo ochladlo, odkedy sa poharkali pre pána Katovića.„Pán Mešetar prišiel k vám vo veľmi vážnej veci,“ začrel pán Vodopija hneď do samej
hlbočiny a vysvetlil mu, čo prišli pýtať od neho.Pán Dolčić sa veľmi zľakol, keď mu spomenuli podpis a zápäť peniaze. Hneď tušil, že keď
prišiel podkušiteľ Vodopija a s ním ten druhý, vyparádený, že ho prišli ozbíjať. ,Len si
ostrite zúbky!‘ Behal očima po holých stenách veľkej izby.„V tejto veci nebudem môcť poslúžiť,“ odbavil ich hneď. „Nevidím spôsobu!“Pán Vodopija pozrel naň skoro smutne a s výčitkou. „Ale, pán Dolčić, nehľaďte na osobu,
ale na vec! Viem, že som sa prehrešil niečo, ale povážte, čo povie cudzí svet, že ste nie s
nami, kde sme samí naši. Vy, náš najmocnejší obchodný dom!“Pán Dolčić sa usmial. „Prosím, my sme len na uhle. Predok vedú iní, ktorí majú kapitály.
Pristúpil by vďačne, ale nemôžem bez spoločníka. A potom nechcem sa dať do odboru, v ktorom
nepracujeme.“Pán Fortunato sa zberal, že pôjde. Zazlieval pánu Vodopijovi, že ho doviedol temer
nasilu. Nepáčilo sa mu prekárať ľudí.Pán Vodopija nechcel sa pohnúť. Začal presviedčať pána Dolčića, že v odbore by sa mal
vyznať; tiež kopal zlato prvé dva či tri roky, keď prišiel do Ameriky.„Nuž áno, kopali sme; čo sme našli, bolo naše,“ odpovedal pán Dolčić. Bodlo ho, že mu
spomenuli skromné začiatky, ako tiež hrdloval okolo zlata. „Ale do spoločnosti sme
nevstupovali; z nich, verte mi, nevykvitne nikdy nič súceho. Kto nájde zlaté zeme, ide si
ich sám prekopať, netisne iným podiely.“„Tak dobre.“ Pán Fortunato vstal a oči mu zaiskrili. „Prepáčte, že sme vás domŕzali. Ale
musím povedať, že moje polia majú väčšiu rozlohu ako tri Puntareny. Samotný by ich
neprekopal do smrti. Hľadám spoločníkov, ale iba ak pristúpia dobrovoľne. Kto pochybuje o
mne, neprijal by ho do spolku a čo by bol prvý medzi prvými.“Pozdravil; tuším mu ani ruky nepodal. Pán Dolčić ich vyprevadil na ulicu. „Čakám
spoločníka. Keď príde, pozhovárame sa, čo myslí.“ Bol by nedbal napraviť, čo pokazil trochu
ostrou poznámkou.„Veď mi len príď,“ zastrájal sa pán Fortunato, keď poodišli. „Ukážem ti, kde sú dvere.“
Oči mu svietili, i tvár sa mu zapálila. Kráčal strmo, švihal paličkou. Bolo mu, akoby ho
bol vyofinkoval. „Ozajstná okrúhla hlava, tento chlap,“ žaloval sa sprievodcovi. „Nevie
povedať, čo má, bez urážky. Chudobnejší vzali podiel, alebo nevzali, ale neurazili. Tento
hneď hlavou do mňa ako baran, lebo má čosi groša.“„Divný človek je pán Dolčić,“ vysvetľuje pán Vodopija. „Vedel som, že nepodpíše; chcel
som vám ukázať, aký je.“„Ďakujem pekne!“ rozhorčoval sa pán Fortunato. „Protiví sa mi, kto nevie znášať chudobu,
ale ešte väčšmi, kto sa zduje, keď má dačo.“Pán Vodopija sa usmieval, bol rád, možno nevie sám prečo, že ich Dolčić odpravil, že sa
rozkmotril na večné veky s pánom Mešetarom. „Pôjdeme medzi chudobnejších,“ sľubuje mu,
hľadiac ho učankať. „Azda nás neurazia.“Obrátil sa k obchodu nebohého pána Martina, beztoho im padol do cesty.Vo verejnom poďakovaní v novinách, deň po pohrebe stálo, že pozostalí ďakujú všetkým,
ktorí sa ráčili zúčastniť na ostatnej počestnosti ich ,nezapomenuteľného‘ zomrelého. Nuž,
hoc sa báli, že ho nebudú môcť zabudnúť, v dome, kde vládol kedysi, schodili sa, jedli a
pili ako predtým. Život tiekol ako za jeho života, iba čo z veľkej miestnosti vypratali
biliard, vrecia s múkou a lušteninami, dlhý stôl s pohármi a kalíškami, police s fľašami, i
súdok s pivom a vínom. Nebolo ani malých stolíkov pri oblokoch. Miestnosť akoby bola
narástla, keď z nej vyšiel veľký mocný gazda.Stôl bol prikrytý, za ním sedeli iba Nikola, pán Andrija a Dargaš. Zadivili sa, koho im
vedie pán Kuzma Vodopija. Miestnosť akoby sa bola vyjasnila, keď vošiel do nej vzácny hosť.Vstali od stola, popošli vítať ho. Podával im ruku usmievave a srdečne. Hádam i zabudol
na trpkosť, ktorá sa rozliala v ňom pred chvíľou.„Ak sa bude páčiť s nami,“ núkal ho Nikola ako najstarší. „Prišli ste v najlepší čas.“„Veru by vďačne, ale ma budú čakať doma,“ vyhovára sa. Pozerá so slinami v ústach na
misu, z ktorej sa kúri a šíri vôňa dobrej domácej polievky s rizkašou a hráškom. Bol by
naozaj vďačne prisadol k nej, dávno, čo nejedol tohoto jedla, ktoré v Dalmácii prichádza
tak často na stôl.Vošla pani Tereza. V miestnosti akoby sa bolo zmrklo od jej čiernych šiat bez okrás, v
starosvetskom strihu. Jej tvár, i tak nie veľmi pekná, len stupňovala smútok, ktorý sa
šíril od šiat.„Pani Dorotea,“ oslovil ju pán Fortunato. „Odpusťte, že až teraz vám môžem vysloviť
sústrasť nad neočakávanou smrťou vášho pána manžela a môjho priateľa. Bol som vtedy v
Ohňovej zemi. Keď som sa vrátil, s opravdivým žiaľom prijal som smutnú novinu.“„Ďakujem za lásku, pán Mešetar,“ a hlas sa jej trochu zatriasol. Zašiel ju žiaľ. Ani
nezbadala, že ju volá Dorotou.Prisadol k stolu, ale nejedol. Na tvári mu ostala vážnosť, premiešaná so smútkom. Pani
Tereza doniesla fľašu s vermutom a poháriky. Kým ostatní jedli polievku, pán Vodopija
chlipkal vermut s hosťom.„Ale i ja pôjdem,“ zberá sa. „Cigáni i mne kujú.“ Vysvetlil im, po čo prišiel.„Ja by si vzal dva,“ ozval sa Nikola.„I ja dva,“ osvedčil sa i Dargaš.Pán Andrija jedol polievku.„Málo, pán Nikola,“ prehovára ho pán Vodopija. „Vy a Dargaš vezmite po desať.“„Vzal by ich i dvadsať, ale som bez groša.“ I Dargaš sa vyhováral, že práve včera dal
komusi väčšie peniaze.Pán Vodopija sa usmial. Vedel, že Dargaš farbí. I Nikola má groše v banke. Mohol by
vziať desať.„Vezmite po desať, aby sa neustával darmo pán Mešetar. Vám ostanú po dve; zvyšné si
nechám ja.“Pristali veľmi vďačne. Pán Fortunato pozrel naň povďačne za toľkú dôveru. Pán Andrija
tiež pozrel naň a v oku mu šibol výsmech.„Ja vezmem päť,“ oznámil i on.„Aspoň dvadsať!“ opravuje ho pán Vodopija. „Päťdesiat by vám pristalo! Okolo zlata
robíte!“„Päť! Nemám peňazí.“„Počkáme vám,“ núka mu pán Fortunato.„Nemôžem viac, nemôžem,“ odhrýza sa rozhodne.Pán Fortunato šiel predsa spokojný. Hoc pomaly, ale predsa len pribúda. Málo bude chýbať
do sto. Všetko od chudobných. Zámožnejší bočia, ako pán Dolčić a Andrija. Na ňom sa
pozastavil najväčšmi, že nevzal viac. Predsa bol tam, keď našli zem a robili prvé skúšky;
videl, že bolo zlata! ,Zemi hádam dôveruje, ale nedôveruje mne,‘ ťažkal si, idúc domov.Na druhý deň ráno zas sa vybral z domu, hoc čosi pozdejšie. Odpoludnia pochodil po
našich a zozbieral zas čosi podpisov. Mal asi stopäťdesiat podielov, štvrtinu ich predal v
jeden deň, i dostal hneď peniaze, všetko od chudobnejších.Dnes ide zaklopať na dvere cudzích. Nemal dosiaľ kedy vyskúsiť, čo myslia o ňom. Majú sa
k nemu priateľsky i úslužne; ale nevedel, či budú mať k nemu dôvery pri väčšom podujatí.Vybral sa k obchodníkovi, ktorý užíva dobré meno nielen v meste, ale i vo Valparaise a
Buenos Aires. I v Londýne ho poznajú. Nebol istý, či ho presvedčí. Do tých čias sa stránil
baníckych podujatí, najmä okolo zlata. Nedal sa zviesť ani do jednej spoločnosti.Prijal ho veľmi pekne, zatvoril dvere na pisárni a prisadol k nemu na diván. Počúval ho
pozorne, neušlo mu ani slovo, i pozoroval ho, kým mu rozprával.Pán Fortunato zakončil, že sotva čo bude zo všetkého, ak nenájde uňho podpory.Domáci pán sa usmial a osvedčil, že najistejšia podpora by bola, ak zeme obsahujú
skutočne zlata.Pán Fortunato by práve to rád preukázať, ale ako, keď je chudobný? Hľadá spoločníkov na
prípravné práce.Pán Ramos porozmýšľal. Dosiaľ počul hovoriť dobre o ňom. Chválili ho ako skúseného okolo
zlata. Väčšmi sa mu zapáčilo, že majiteľ pozemkov neupriamil sa na tvorenie účastinárskej
spoločnosti, ale chcel by preskúmať najprv pozemky.„Dobre. Uvidíme, či vykonáme dačo,“ pristal pán Ramos.Zaradoval sa, keď mal jeho podpis. Nie toľme, že vzal sto podielov; tušil, že ich
podpíše hodne, ak podpíše. Ostalo mu vykonať ešte väčšiu vec: prehovoriť ho, aby vec vzal
do ruky a zvolal schôdzu podielnikov. Ramos dal sa i na to a sľúbil podporovať ho vo
všetkom.Keď vyšiel na tiché námestie, pán Fortunato sa obzrel ako v novom kraji. Bolo mu, akoby
bol iný a vstupoval do neznámeho sveta.Pán Vodopija vedel včera večer, čo má pán Fortunato za lubom. Uhľadel si čas, striehol
na námestí, či by ho nezastihol, keď vyjde od pána Ramosa. Zazrel mu veselú tvár a pružnú
chôdzu.„Ako sa vám vodilo?“ zastavil ho.„Veľmi dobre, mladý priateľ. Pristal na všetko.“ Vyrozprával mu, na čom ostali.„Ako ste ho prehovorili?“ divil sa pán Vodopija. Vedel veľmi dobre, ako vyhýba jeho
bývalý gazda ľuďom, ktorí sa zaoberajú dielami okolo zlata.„Hádam nás má za dobrodruhov, ktorí chcú ľahko zbohatnúť: brať peniaze ľuďom pod
zásterou podujatí a spoločnosti. Ale som mu poukázal na bohatstvo, ktoré leží v zemi a na
povinnosť závažných ľudí vziať vec na seba a nepripustiť k nej dobrodruhov. To ho
presvedčilo. Dal sa prehovoriť na tentoraz. Stúpili sme teda na pevnú pôdu. Odhadzujeme
špekuláciu a púšťame sa do ozajstnej roboty.“„Nech bude šťastlive na nových cestách!“ praje mu pán Vodopija. „Tej noci som si
rozmyslel lepšie, čo znamená vaše predsavzatie. Podpísal by viac dielov, ak by ste mi
dali.“Pán Fortunato pozrel naň skúmavým okom. „Čo, chceli by ste ich zabrať a pozdejšie
predávať pod rukou?“Pán Vodopija sa usmial. „Podiely sú ako cenný papier, môžu sa kupovať a predávať, lebo
tiež stúpajú v hodnote a padajú. Využívať knísanie cien, myslím, neškodí samej veci, ani
jej vážnosti.“„Hm, to ako to,“ váha pán Fortunato. „Ale dnes-zajtra bude schôdzka podielnikov; nerád
by vidieť na nej nerozumných ľudí. Ťažko prekonávať s nimi ťažkosti počiatkov. Ak sľúbite,
že mi nedovediete kadejakých Dolčićov a Gojčevićov, nemal by nič proti tomu.“„Na schôdzku prídem sám so všetkými podielmi a podopriem vaše snahy.“Pán Fortunato sa uspokojil. Opýtal sa ho, koľko si ich zadrží.„Chcel by ich doplniť na sto.“Zadíval sa naňho a poklepal ho po pleci. „Naveľko — naveľko, mladý priateľ.“„Nuž hej. Mám dôveru k vám od počiatku. Na vaše slovo podložil by všetko, čo mám.“Pán Fortunato sa poklonil na poďakovanie. Usmieval sa jeho oduševneniu. Keď sa rozišli,
pred druhým veľkým domom, usmieval sa ešte.,Akých máme súcich chlapcov!‘ pokyvoval hlavou. ,Má nos a pekné zámysly priživiť sa na
zdare. Nech využije výhodu, keď mu podbehla. Radšej on ako druhý.‘Pred obedom sa ohlásil v klube. Našiel najviac ľudí z obchodných kruhov. Už rokovali
živo okolo dlhého stola o jeho zámeroch. Len čo sa ukázal, obstúpili ho, vypytovali sa, čo
má pred sebou. Naznačil im nakrátko, za čím ide.„Mám ešte dvesto podielov. Kto má vôľu, môže sa zúčastniť.“Skoro sa strhla hádka. Bolo viac účasti ako podielov. Uznesli sa, podeliť si ich
narovno.Na obed prišiel, akoby ho bol vymenil. Nikdy sa necítil taký šťastný.„I nám svitnú, drahá, iné časy!“ zvestoval pani Flóre, keď mu brala klobúk a paličku.
„Azda už nebudeme na chove u tetky náhody. Ukazuje sa niečo stáleho; možno nás čaká
zaistená budúcnosť. Budeme si žiť bezpečnejšie.“Pani Flóra ho objala okolo hrdla. „Nie, Fortunato, mne sa nežiada iného života. Nech len
bude ďalej, ako bolo dosiaľ. Nežiadam si lepšie.“„Nesklameš sa azda, anjelík. Myslím, že nám bude lepšie.“„Lepšie nám nemôže byť, ako nám je. Vedela som hneď sprvoti, kto je môj Fortunato. Ja
som najšťastnejšia žena v Puntarene.“V tie dni sa cítil ozaj šťastný. Čo bral pred seba, všetko sa mu darilo. Keď sa vrátil
do svojho hniezda, našiel v ňom teplotu obetavej lásky a uveličenie za každú i najmenšiu
námahu. Vo vystupovaní sa mu prikmotrila akási istota. Zahrievalo ho vedomie, že skočil cez
rozbúrené more, ponad zradné bralá do tichých vôd, kde je ostrov zdaru a šťastia.V nasledujúce dni zvolali schôdzku podielnikov. Predsedom vyvolili pána Ramosa. Do
správy chceli vyvoliť i pána Vodopiju so sto podielmi, ale sa nechcel dať voliť. Do výboru
prišli samí majetní, dobre známi obchodníci a poprední mešťania.Po voľbe chytil sa pán Fortunato slova a navrhol vynaložiť čiastku peňazí na zaistenie
spoločnosti. „Nie je dosť mať poklady, ale treba dať o nich znať v peňažnom svete, aby ich
nezanedbal ako dosiaľ, ale ich pomohol vyniesť na svetlo. Chýr o bohatstve musí sa zakladať
na pravde a istote, a nie na novinárskych úsluhách, inak peňažníkov nepresvedčíme.“„Aká istota, aká pravda? Nech si ju prídu hľadať, ak ju chcú mať,“ ktosi sa ohlásil. „My
sme tu na mieste a nemáme jej.“„Máme ju, akú-takú, lebo dôverujeme jeden druhému. Najľahšie ich presvedčíme, ak dáme
preskúmať zem od spoľahlivého znalca. Hľadajme takého, ktorého znajú veľkí peňažníci.“Keď spomenul jeho meno, zarazili sa podielnici.„Bude nás stáť mnoho. Znalcovi, na jeho cestu a iné trovy pôjde celý kapitál, ktorý sme
zložili.“„Veď sme ho zložili na prípravné práce,“ ozval sa pán Vodopija. „Na samú prácu musíme
otvoriť väčšie žriedlo u účastinárov; naše peniaze by nestačili.“„A ak jeho mienka vypadne nepriaznive?“ okríkli ho odporníci.„Prídeme o vklady!“ rozhodil ruky pán Vodopija. „Budeme škodovať my a nie cudzí
účastinári.“„Táto otázka je najzávažnejšia,“ začal pán Fortunato. „Dať zeme pod účastiny bez
odobrenia znalca, bolo by urobiť škodu účastinárom i sebe a dielo zničiť v zárodku. Na čo
sme kapitál zložili, na to ho obráťme! Ak niekto nesúhlasí, môže odstúpiť. Vklad mu hneď
vrátime. Ak by odstúpila väčšina, zeme ostanú nám, ktorí vytrváme. Budeme ich využívať bez
účastinárov na starodávny spôsob, motykou a lopatou.“Nebola obyčaj hovoriť takto. Pán Ramos z predsedníckeho stolca pozrel naň zarazený, či
takto myslí pritiahnuť si ľudí? Ale vysvitlo, že si neuškodil. Po jeho slovách nikto
nepýtal vklad nazad.„Po tomto osvedčení neostáva nám, ako prijať návrh pána Mešetara,“ navrhoval pán Ramos.„Ja ho prijímam s radosťou,“ ozval sa zas pán Vodopija. „Vidím v ňom dve výhody. Hlavná
je, že pôjdeme dobre pripravení na peňažné trhy v Amerike a Európe hľadať účastinárov.
Preukážeme im svedectvo, v ktorom nájdu zábezpeku. Druhá výhoda je pre nás zakladateľov, že
sám majiteľ zlatého ložiska pýta pečlivé preskúmanie. Keby si nebol istý svojej veci,
nepýtal by ho; skôr by sa mu protivil.“Pán Simon pozrel zadivený na svojho prváka. Vídal ho dosiaľ u seba v podriadenosti;
netušil, že sa nebojí vystupovať verejne.Schôdzka jednohlasne uzavrela prijať návrh pána Fortunata. Prípravné práce zverila
dočasnému výboru.[2]Porvenir— mestečko v Ohňovej zemi, v ktorom je veľká
chorvátska kolónia
|
Kukucin_Mat-vola-III.html.txt
|
Bernolák — KopitarAnton Bernolák, pôvodca prvej slovenskej mluvnice a prvého slovníka slovenského jazyka,
býva odsudzovaný preto, čo v predhovore k svojmuSlowárunapísal o
maďarskom jazyku. Vyjadril sa tam totiž tak, akoby on svojím slovníkom chcel šíriť u Slovákov
znanie maďarského jazyka. V slovníku (Slowár slovenskí česko-laťinsko-nemecko-uherskí)
slovenské slová Bernolák vykladá i po maďarsky, a tomu svojím predhovorom chce dať takýto
zmysel: Siedmym zákonným článkom z roku 1792 maďarský jazyk predpísaný je ako hlavný jazyk pre
toho, kto chce dostať verejný úrad; teda v Uhorsku bývajúce ostatné národy potrebujú učiť sa
tomuto jazyku. A každý ľahko môže sa naučiť po maďarsky, ak slová a konštrukcie jeho
materinského jazyka po maďarsky sa vysvetlia. A ak maďarský jazyk bude známy každému
slovenskému obyvateľovi Uhorska, onedlho v celej krajine všade bude sa ozývať maďarská reč.[1]V Slovenských pohľadoch (1897, s. 552 a nasl.) už bol vysvetľovaný tento odstavec
Bernolákovho predhovoru. Roku 1785 a 1786 v Banskej Bystrici vychádzali v mesačných zošitoch
Staré noviny; písavali v nich Ján Hrdlička, Jur Ribay, Štefan Leška, August Doležal,
redaktorom bol Ondrej Plachý — na svoj vek iste dobrí Slováci. V článkoch svojich horlili za
zachovanie a zvelebenie slovenského národa; čokoľvek vedeli pekného o Slovanstve, čo mohli o
ňom blýskavého vyhútať, všetko povnášali do Starých novín. „Progdi zagistě kdo jen chceš —
písal Hrdlička — wšecky té kraginy, které od moře polednjho až k pulnočnjmu ležj, nenaleznešli
w njch wšudy Slowáků (— Slovanov)… Řeč Wlaská, Španielská a Francauska neomýlně na zad stati
musý Latinské, gakožto obecné matce své. Reč Nydrlanďská, Denemarská, Šwedská, Englická,
Islandská a některé giné ctjti museji Německau, gakožto též matku swau. Než k tomutoli gest
zawázana y řeč naše Slowenská (= slovanská)? Tato žádné nenj dcera, ale sama w sobě plodistwá
welmi matka, která od moře až k moři z naplozených a wždy geště žigjcych dcér swých až posawad
se těšj. Ať nic nedjm o přednosti gegj w tom, že ona sama y při službách Božjch řeči latinské
neydéle při boku stála: čjm žádná giná řeč chlubiti se nemůže.“ V inom článku možno čítať: „Na
slowenském, Národu našem to Požehnání Hospodinovo patrné gest: Množtež se a naplňte Zemi…
schwálně tu zawjrám Řeč a zeptáwám se jednoho každého wýborného Slowáka, zdaliž tento národ
nezaslaužj, aby y ti neyučeněgšj a neyslawněgšj Filozofowé, Pánowé, ano i neywyššj Wrchnosti o
geho Oswjcenost pečovali?“ A vedľa takýchto vecí v Starých novinách našich prídeme na článok:
„Literatura Slowanská gest potřebná, a slaužj k rozšjrenj známosti řeči nemecké.“ Čítanie
slovenských spisov že má byť len prípravou na čítanie spisov nemeckých. „Tak se s
neymaudregšjmi Cýli našeho negmilostiwegšjho Krále, kterýžto chce, aby geho Mateřinská reč y
saudné stolice geho Kragin opanowala, neydokonalegi srownáva!“ A na konci roku píše sa: „… Ano
toto institutum (= Staré noviny) slaužj k Rozšjrenj Ržeči německé… Lépe gest pit Wodu ze
Studnicy, nežli ze Sklenicy, dulcius ex ipso Fonte bibuntur aquae. A protož (kdo tyto Wěcy
čjta w swém mateřinském slowenském Gazyku) odhodj wšecko na Stranu, a bude se německau Ržeč
učiti, aby mohl w té samé Knihy čjtati, a totoť gest, což se žádá a skrze toto Nařjzenj
(institutum = Staré noviny) hledá.“Aké desné analogon k Praefatii Bernolákovho Slowára!Na uvedenom mieste v Slovenských pohľadoch písali sme: „Bernolák celý svoj život strávil v
ťažkej práci slovenskej, v práci za povznesenie a zachovanie slovenského národa. Pri takom
živote je psychologická nemožnosť žiadať si pomaďarčenie Slovákov. I spisovatelia Starých
novín sú dobrí, horliví Slováci, ale ich slabosťou bolo bezhraničné korenie sa Jozefovi II.
Pritom vývoj národného povedomia slovenského musí mať azda svoje stupne. V živote národov
všetko treba si zaslúžiť, vydobyť si. Po dlhých storočiach národného spánku, po tak dlho
trvavšej polovičatosti slovenskej, pri ktorej ináč krásne charaktery a už dosť uvedomelí
Slováci ani len nechceli tak sa volať, ako volá sa ich ľud, ale latinizovali si slovenské
mená, kdeže by sa boli vzali naraz celí mužovia, charaktery na všetky strany rovnako tvrdé?
Aby národné naše snahy nemuseli byť vyhovárané, v živote slovenskom museli sa zjaviť najprv
takí mužovia, ako Hollý, Kollár, Šafárik, ktorí v „službu národnú“ priniesli i veľké talenty.
Potom ešte bolo treba, aby prišli Štúr, Hurban, Hodža a v rokoch 1848 — 1849 dokázali, že
Slovákom za svoju národnú vec treba vedieť i umierať. K Bernolákovmu predhovoru nájdeme však
analogon i spoza slovenskej medze, u — Kopitara.Bartolomej Kopitar, Slovinec z Krajny, kustód viedenskej dvornej bibliotéky, na počiatku
XIX. storočia vedľa Dobrovského v slavistike prvá autorita, svoje články o slovanských
jazykoch, literatúrach a dejinách rád začínal s odvolávaním sa na 50 miliónov Slovanov, ktorí
„pri priaznivejších mravných okolnostiach“ mohli by sa zdesaťnásobniť, slovanské nárečia
staval do paralely s gréckymi a za príkladom Grékov žiadal si spoločné písmo i pre Slovanov.
Roku 1812 tento Kopitar uverejnil článok o Janovi Hromádkovi, profesorovi českého jazyka na
viedenskej univerzite, a jeho „Cýsařskych králowských Wjdeňských Nowinách“. („Prof. Hromadko’s
böhmische Sprachkanzel und Zeitung in Wien“.) V článku Kopitar vyjadroval radosť, že na
niektorých ústavoch v Rakúsku založené sú slovanské katedry, potom vykladal: „Štát — keďže mu
osveta Slovanov, tvoriacich veľkú jednorodnú silu jeho (dobré dve tretiny všetkého
obyvateľstva), musí byť veľmi vážna, a, ako dokazujú najvyššie nariadenia v prospech
nezjednotených, záležajúcich vo väčšine tiež zo Slovanov, je skutočne vážna — nielen povolí,
ale i odobrí podobné patriotické inštitúcie k vzdelaniu národa pomocou jeho vlastného rodného
jazyka (najprirodzenejšia, rýchla a úrodná metóda). Vis consili expers mole ruit sua: vim
temperatam Di quoque provehunt in maius. Horatius, Od. III, 4. Sám nemecký jazyk, ktorý je v
Austrii štátnym, takou cestou môže len získať prozelytov, keď pri väčšom, počte pripravených v
svojom materinskom jazyku k vyššiemu vzdelaniu podobne väčší počet bude sa usilovať štátny
jazyk študovať, ktorý pritom môže predstaviť literatúru, pretekajúcu sa s gréckou a rímskou, a
tým viac so všetkými súčasnými jazykmi, kvôli ktorej samej on už zasluhuje byť študovaný a
nepochybne i bude sa študovať.“ (Kleinere Schriften, s. 196.)Tento výklad Kopitarov veľmi sa podobá výkladu Bernolákovmu.Kopitar, úradník viedenskej dvornej bibliotéky, člen komisie vyslanej do Paríža zobrať
rukopisy Napoleonom odnesené a ako slavista majúci styky v Slovanstve s najprednejšími ľuďmi,
bol vo svete i v samej Viedni a v jej vládnych kruhoch rozhľadenejší, o toľko teda smelší než
Bernolák, ktorý žil na čeklískej, potom novozámockej fare: a predsa ozajstný zmysel slovanskej
katedry na nemeckých ústavoch v Rakúsku Kopitar zakrýval a vyhováral, žeňou získajú
sa noví prívrženci, prozelyti, nemeckému jazyku. Formálne povedal azda menej než
Bernolák; jednako je to reč neslobodného Slovana, ktorý proti národnému nepriateľovi ešte
neodváži sa na otvorenú borbu, ale pomáha si ľsťou, podvodom.Nazdávam sa, že správnosť vyžaduje považovať Bernoláka ako stupeň vo vývine slovenského
národného povedomia.Bernolák ako Slovák znamená už viacej ako Daniel Horčička zo 17. storočia, ktorý ešte
nemohol byť bez polatinčeného mena (Sinapius), no Bernolák ešte nedošiel ta, kam po ňom Hollý,
Kollár, Šafárik a po týchto v rokoch 1848 — 1849 hurbanovci.[1]Secundo, quod vigore Articuli VII, Diaetae Anni 1792. Linqua Ungarica velut
principalis ad obtinenda publica munia intra fines huius Regni sit praescripta, ideoque
per caeteras Nationes Ungariam incolentes, necessario discenda. Cum itaque facillime
quivis condiscere possit idioma Hungaricum, si eidem nativae Linquae vocabula,
constructionesque hungarice explanentur; cum item post Ungaros plurimi sint numero in
Pannonia Slavi: in concinnando Dictionario meo partis maioris rationem me habere quoque
Hungaricae Linquae praesenti opere praestare pergo, uberes fructus in plures dimanent. Si
cunctis Pannoniis Slavis notum fuerit idioma Ungaricum maxima ex parte Ungaram mox
conspicere licebit Hungariam. (Slowár Slowenskí, Praefatio V, VI.)
|
Skultety_Prispevky-k-zivotopisom-a-opravy-textov-literarnych-diel-slovenskych-spisovatelov.html.txt
|
I. Doba miešaná 1301 — 1526I po smrti kráľa Andreja III. († 14. januára 1301) Uhorsko bolo rozdvojené stredným
Dunajom. Na pravej strane Dunaja bol Gregor vyvoleným arcibiskupom ostrihomským; nad
pannonskou Slaviniou, t. j. nad Šopronom, Železným, Šumavskom (Bukoň-Šumla), Tolnou,
Baraňou a Budrogom, Rolandus bol palatínom pannonským. Oba prívrženci Karla Roberta. Na
ľavej strane Dunaja bol Ján arcibiskupom kaločským — protivník Karla Róberta. S ním
spoluúčinkoval Matúš Čak, palatín[1]a župan prešporský, zvolenský a komárňanský, potom však ako dedičný župan
trenčiansky, vôbec Matúšom Trenčianskym zvaný, a to preto, že od Vácslava II. obdržal
dedičný hrad Trenčín za to, že vyprostredkoval korunu kráľa uhorského pre českého králeviča
Vácslava III.Matúš Trenčiansky bol medzi oligarchmi uhorskými v tej dobe najmocnejším, vynikajúc
majetkami a vlivom na osudy slovenského ľudu na západnom Slovensku, od rieky Moravy až ku
strednej Tise, od Prešporka až do Komárna, Vyšehradu, Nitry, Gimeša, Hontu, Novohradu a do
Zvolena. Okrem toho Orava, Liptov a Turiec boly v rukách jemu verného Donča. S majetkami
spojená bola i hodnosť palatína a županská. Na neho upotrebiť možno príslovie: „Skupáň
nikdy nemá dosť.“ Obdržaný a nadobudnutý majetok neprestal rozmnožovať novým a novým
zakladaním osád, ktorým dával názovLehôtky, čo poukazuje nielen na
jeho slovenský národný cit, ale i na slovenskosť osád ním zakladaných. I sám jeho
šľachtický prädikátde Čakpoukazuje na jeho pôvod zo slovenskej osady
Čaka (u Maďarov Cseke), buď ju hľadáme v Komárňanskej, alebo v Tekovskej stolici na našom
Slovensku.Na severe a severo-východe panoval oligarch Omodeus z potomstva Abu, už za doby Andreja
III. ako palatín a kráľovský sudca. On, ako palatín, v rukách svojich sústrednil Spiš,
Šariš, Abov Novohrad, Zemplín, Užhorod (Ungvár) a Bereg, ktoré župy zanechal synom svojim,
keď r. 1312 pri Rozgoni (Rozhanovciach) od Karla Roberta utrpel porážku.Medzi Tisou a Zahorskom (Trans-Silvaniou) bol mocným oligarchom gróf Tomáš, ktorý toto
územie zanechal synom svojim. Z nich najstarší, Lonardus, hral značnú úlohu za kráľov
Vladislava IV. a Andreja III., potom však za Karla Roberta; buď ako palatín, alebo ako
vojvoda spomína sa jeho mladší brat Kopasz (plešivý), a tento maďarský prädikát uvádza nám
na myseľ magarských Pečencov, Polovcov a Kumánov (Besenyők, Palóczok, Kúnok), ktorí od doby
sv. kráľa Vladislava až do doby kráľa Belu IV. osadzovaní bývali medzi Tisou a Zagoriou
(Trans-Silvaniou), zostavše buď pri svojom mahomedánstve (magarizme), buď, stavše sa
kresťanmi, od tohoto odpadli k predošlému mahomedánstvu svojmu. Ich sídla tým určitejšie sa
kladú do okolia Debrecína. Dousa, Kopaszov príbuzný, r. 1317 spravoval ako kráľovský sudca
za Tisou župy: Bihar, Sabolč, Satmár, Solnok a a Krásno.V Zagorii (Trans-Silvanii) už r. 1288 spomína sa Vladislav ako vicevojvoda, od r. 1291
Vladislav s Rolandom striedave menujú sa vojvodmi Zahorska, r. 1315 spomínajú sa už synovia
Vladislava ako dedičia po ňom.Za potrebné som uznal predoslať tieto poznámky o oligarchoch na ľavej strane Dunaja prv,
ako bych nadpriadol rozpravu o udalostiach dejepisných po smrti kráľa Andreja III.Hoci Gregor, vyvolený arcibiskup ostrihomský, ponáhľal sa korunovať Karla Roberta za
kráľa uhorského najprv v Záhrebe, potom i v Ostrihome, tým spôsobom nezabezpečil mu
kráľovský trón, lebo toto korunovanie nebolo právoplatné. Nestalo sa to skutočnou korunou,
ktorá bola v rukách Jána, arcibiskupa kaločského, a Matúša, palatína uhorského. Títo, aby
prekazili zámery Gregora, arcibiskupa ostrihomského, tiež sa ponáhľali učiniť kroky v
Prahe, aby Vácslavovi II., kráľovi českému, ako zákonitému potomkovi Ottokara a Konstancie,
dcéry Belu IV., kráľa uhorského, ponúkli uhorskú korunu. Vácslav II., ktorý nosil na hlave
svojej nielen korunu českú, ale i poľskú, vyhováral sa, že by nemohol uniesť ešte i korunu
tretiu. Na tom sa teda usniesli, aby tá tretia koruna položená bola na hlavu jeho syna
Vácslava, ktorého bol r. 1288 splodil s Juditou, dcérou Rudolfa z Habsburgu, cisára
nemeckého. Konaly sa hneď prípravy odprevadiť Vácslava do Uhorska.Vácslav, králevič český, ktorého — vraj — v Uhorsku písali i Lácslavom, početným
služobníctvom a vojskom otcovským odprevádzaný cez Hodonín, na hranicu medzi Moravou a
Uhorskom, v Holiči oddaný bol Uhrom, ktorí ho slávnostne prijali, do Stolného Belehradu
odprevádzali a tam 27. augusta 1301 za kráľa uhorského korunovali. Odtiaľ odprevadili ho do
Budína a ubytovali v kráľovskom paláci. Netušený obrat prekvapil Gregora, arcibiskupa v
Ostrihome, a to tým viac, že Ján, oligarch z Güssingu, nielen odpadol k Vácslavovi, ale i
zmocnil sa Ostrihomu, prinútiv Gregora utiecť do Rakúska. Akonáhle sa pápež Bonifác VIII.
dozvedel o tom obrate vecí Karla Roberta, ihneď písal Jánovi, arcibiskupovi kaločskému,
povolávajúc ho do Ríma k zodpovednosti za to, že korunovaním Vácslava urazil právo
apoštolskej stolice, spolu i právo arcibiskupa ostrihomského, ktorému náležalo korunovať
kráľa uhorského. Od cesty do Ríma však osvobodila arcibiskupa ťažká choroba, ktorej
podľahol. Následkom toho pápež poslal legáta svojho Mikuláša, biskupa z Ostie, do Uhorska,
aby vyšetril veci a napravil. Tým cieľom svolaná bola synoda do Budína, ale pápežský legát
až príliš postavil sa na stranu Karla Roberta proti kráľovi Vácslavovi, tak že necítil sa
byť bezpečným v Budíne, a vysloviv interdikt (zapovedanie služieb Božích) nad mestom, dal
sa na útek do Rakúska, odkázav rozvadené strany na apoštolskú stolicu.Kráľ Vácslav poslal dôverníka svojho k pápežovi, aby tohoto naklonil sebe. Odtiaľ však
dostal odpoveď láskavú síce, ale zápornú: že sa má podrobiť rozsudku apoštolskej stolice,
ak nechce ztratiť nielen milosť u pápeža, ale i u cisára. Okrem toho z Budína do Prahy
prichádzaly povesti presmutné o jeho synovi, tak že sa necítil byť bezpečným na
uhorsko-kráľovskom tróne. Odhodlal sa teda radšej zachrániť synovi život, ako jeho uhorskú
korunu, podrobiť sa rozhodnutiu pápežskému a cisárskemu a zastaviť márny zápas s pápežom a
s cisárom. Na jar r. 1304 nenazdajky octnul sa v Budíne, uchvátil kráľovskú uhorskú korunu
a iné krajinské drahocennosti a s exkráľom Vácslavom dal sa (17. mája) na cestu do Prahy po
ľavej strane Dunaja, konajúc cestu za Moravu do Čiech. Pri tej príležitosti odvliekol so
sebou do zajatia Vladislava, syna Wernerovho, mešťanostu budínskeho, a mnohých iných
mešťanov.Keďže Vácslav formálne neodriekol sa koruny uhorsko-kráľovskej, v Uhorsku nastaly smutné
pomery anarchistické a oligarchické, do ktorých zamiešal sa nový uchvatiteľ koruny
uhorskej. Po smrti českého kráľa Vácslava († 21. júna 1305) prišiel do Prahy Otto, vojvoda
bavorský, syn Henricha, bavorského vojevodu, a Alžbety, dcéry Belu IV., kráľa uhorského,
aby s exkráľom Vácslavom vyjednával o prenesení naňho práva na korunu uhorskú. Tým cieľom
sišli sa oba v Brne. Ľahkomyseľný Vácslav nielen slovom, ale i skutkom preniesol svoje
právo na Ottu, oddajúc mu i uhorsko-kráľovskú korunu. Ešte toho roku 1305 dňa 4. augusta
zavraždený bol v Olomúci skrze Konráda Potsteina, türingského rytiera.Rudolf, vojvoda rakúsky, dozvedev sa o tom výčine Vácslava, uzavrel smluvu s Karlom
Robertom proti Ottovi. Rudolf mal strážiť hranicu Rakúska na rieke Lajte, Matúš Trenčiansky
hranice Uhorska na rieke Morave, aby Otto, keď bude chcieť vtrhnúť do Uhorska, padol im do
klepca. Medzitým Berchtold, mešťanosta viedeňský, zradil Ottovi úmysel Rudolfa a Matúša,
aby sa mal na pozore pred úkladmi, ktoré mu, ako Nemcovi, majú prekaziť vstúpenie na
uhorskú pôdu. No také upozornenie bolo buď zbytočné, alebo márne. Zbytočné vzhľadom na
Matúša, ktorý ho nechcel, — márne vzhľadom na Pannoniu, kde mu nemčúrski oligarchovia, páni
z Güssingu, mohli obľahčiť prístup, a mu ho i skutočne obľahčili, tak že už 6. decembra
1305 korunovaný bol korunou kráľovskou, ktorú bol so sebou priniesol, skrze L., biskupa
vesprímskeho, a Ant., biskupa čanádskeho.Kráľovi Ottovi ľahko bolo získať si Nemcov a maďarských Kumánov, ba i tých, ktorí chceli
mať kráľa od pápeža neodvislého: teda pracoval na tom, aby si ich získal nielen v Uhorsku
(na Potisí), ale i v Zahorsku (Trans-Silvanii). Započal o tom vyjednávať s vojvodom —
oligarchom Zahorska (Trans-Silvanie) a chcel s ním vstúpiť i do sväzku rodinného, žiadajúc
ho o jeho dcéru za manželku. Keď sa však mal stretnúť so zasľúbenou mu nevestou, vojvoda
Vladislav dal ho lapiť, odobrať mu uhorsko-kráľovskú korunu a uväzniť, a podržal ho vo
väzení.Úbohá krajina! Kráľ tvoj, koruny pravej zbavený, vo väzení, druhý jej kráľ s nepravou
korunou von z krajiny sa potulujúci! Anarchiou si na kusy roztrepaná a stádo bez pastierov
vlkom v korisť dané, oligarchmi, sháňajúcimi sa len za ziskom svojím, ubiedená a nad
priepasťou záhuby trnúca: kto ťa od nej zachráni? Nezabudni na staré príslovie: „Pomáhaj
si, človeče, i Pán Boh ti pomôže!“Nakoľko pre nedostatok potrebných k tomu zpráv a pre ich nedostatočnosť nevládzem
postaviť sa len na problematické, nie však na kategorické stanovisko, prozreteľnosť Božia
vyvolila si práve Karla Roberta na liečenie a napravenie tých smutných pomerov, v ktorých
sa nachádzala krajina uhorská, a to najprv na pravej, potom však i na ľavej strane Dunaja.Začiatok reformy učinil Tomáš, arcibiskup ostrihomský, dav sa do stykov s oligarchmi z
Güssingu. Keď sa mu to s jednotlivcami podarilo, pokračoval v diele skrze valné
shromaždenia (snemy). V prvom zasadnutí Karol Robert uznaný bol za riadne vyvoleného kráľa
uhorského a ako taký pozvaný bol do peštianskeho rákoša na 27. novembra 1308. V jeho
osobnej prítomnosti ustálené bolo právo uhorského trónu, a trón i práva jeho boly prenesené
naňho i na nástupcov jeho. Kto by ho neprijal za pravého kráľa uhorského a odoprel mu úctu
a poslušnosť, pokladaný a stíhaný bude za nepriateľa kráľovskej dôstojnosti a za zradcu
vlasti. Kráľ už predbežne so svojej strany sľúbil, že potvrdzuje všetky svobody a
darovania, udelené cirkvi a veľmožom; že dá vyšetriť právoplatnosť majetkov nadobudnutých
alebo odcudzených; že bude pracovať na tom, aby majetky bezprávne odcudzené boly navrátené
a nahradené.Medzitým pápež Klement V. začal hýbať už temer zaspalú záležitosť Karla Roberta v
Uhorsku. Pred súd apoštolskej stolice pohnal i kráľa Ottu, ktorý bezprávne uchvátil korunu,
a pokarhal biskupov vesprímskeho a čanádskeho, ktorí sa opovážili ho korunovať; prikázalobomarcibiskupom a ich suffraganom, tiež iným cirkevným a svetským
hodnostárom, aby všemožne podporovali Karla Roberta. Okrem toho poslal do Uhorska i legáta
svojho, kardinála Gentilisa, aby šťastne zakončil záležitosť Roberta.Kardinál Gentilis 2. júla 1308 vystúpil z lode na breh dalmatský, slávnostne však
uvítaný mal byť až pozdejšie, kým sa pokonajú potrebné poriadky k zastúpeniuceléhoUhorska na synode. To. že sa prvšia synoda pannonská
podarila Tomášovi, arcibiskupovi ostrihomskému, obľahčilo cestu pápežskému legátovi k
vydržiavaniu druhej širšej synody na jar 1309. Zúčastnili sa hojným počtom v Budíne i
zástupci s ľavej strany Dunaja, ktorí mali byť získaní kráľovi Karlovi Robertovi. Gentilis
bol mužom učeným, obozretným a príjemným, vyhýbajúc takým výrazom, ktoré by prítomných
mohly pohoršiť alebo odstrašiť, a docielil to, že sobor 2. apríla 1309 prijal — nie ako
rozkaz pápežov z poslušnosti, ale ako dobrú radu pápežovu z dôvery — Karla Roberta za kráľa
vyvoleného.Ale že pravá koruna kráľovská nachodila sa v rukách Vladislava, vojvodu zahorského,
uzavreté dať vyhotoviť novú, právoplatnú korunu a ňou korunovať Roberta. Keď koruna bola
vyhotovená a cirkevným obradom posvätená, ňou bol 15. júna Robert korunovaný v Budíne vo
veľkom chráme Matky Božej.*Karol Robert I., ako korunovaný kráľ, nekonal viac ako kandidát,
ale ako právo a moc majúci nad celým Uhorskom, na pravej i na ľavej strane Dunaja, a to
opásaný rímsko-katolíckym mečom k ochrane cirkvi a sebe verných, na postrach neverných a
vlastizradcov, menovite proti oligarchom na ľavej strane Dunaja, a síce:a)Prvý, ktorý ten rímsko-katolícky, centralizačný nápor 1309
utrpel, bol oligarch zahorský Vladislav. Keď pápežský legát Gentilis vyslovil nad ním a nad
prívržencami jeho cirkevnú kliatbu, ak sa nepodrobí kráľovi a ak mu neoddá pravú, exkráľovi
Ottovi odňatú korunu: Vladislav r. 1310 učinil i tamto i toto, a Karol Robert 25. augusta
toho roku korunovaný bol pravou korunou (gréckou z r. 1075) v Stolnom Belehrade; predošlá
(latinská) koruna ztratila posviacku a právoplatnosť.[2]b)Druhý palatinát, na ktorý kráľ Karol položil ruku, ležal za
Tisou, majúc v sebe župy: Bihar, Sabolč, Satmár, Solnok a Krásno. Palatínom bol Rorand a
bratia jeho.c)Tretí palatinát na severe a na severo-západe obsahoval v sebe
župy: Spiš, Šariš, Abauj, Zemplín, Ungvár a Bereg. Palatínom bol Omodeus, ktorý — hoci
Matúšom Trenčianskym podporovaný — r. 1312 pri Rozgone (Rozhanovciach) utrpel od kráľa
Karla strašnú porážku a pri Košiciach i smrť.d)Štvrtý palatinát na západnom Slovensku bol Matúša Trenčianskeho.
Porážka palatína Omodea bola spolu i začiatkom úpadku Matúša (1321). Neboly to s veľkým a
hlučným odporom vedené vojny, ale len vyslanie kráľovského (najatého) vojska k potrestaniu
neposlušných poddaných. Pomer Matúša Trenčianskeho ku kráľovi Karlovi zostal i naďalej in
statu quo ante, iskra pod popolom.Taká oligarchická ústava bola i na pravej strane Dunaja s troma palatínmi, a síce:a)Jeden zo synov Henricha, Ján z Güssingu, ako palatín panoval nad
Šopronom a Železným, za takého uznaný i od kráľa Karla Roberta, keď k nemu bol pristúpil, a
podržal vládu oligarchickú temer nad celou Pannoniou medzi Rábou a Drávou.b)Jeho brat Henrich Henrichovič, ktorý panoval nad Nemcami v
Šopronsku, Železnom a Mošoňsku.c)Zemiansky okres Vajkanský, pravdepodobne Tomášom, arcibiskupom
ostrihomským, založený, kde osadil palatinát pre privilegovaných zemänov, niekdajších
maďarských Pečencov, r. 1074 tam osadených proti prechmatom nemeckých križiackych rytierov
(Templárov a Joanitov).Pápež Bonifác VIII., horlivý korteš Karla Roberta a reformátor Uhorska, píše Vácslavovi
II., kráľovi českému, r. 1301 o tom, že Uhorsko, také slávne, také skvelé, za jeho doby je
také upadlé a vôbec za korisť dané Kumánom a Tatárom, rozkolníkom a pohanom (Cumanorum,
Tarlarorum, Schismaticorum et paganorum) a v nivoč príde, ak nebude napravené. Dľa jeho
mienky malo sa to stať skrze obrátenie mahomedánskych Kumánov a starovercov, hlavne však
skrze osadzovanie Nemcov a nemeckých rytierov v Uhorsku. Tým cieľom pápež Klement V. (1305
— 1316) obnovil rád nemeckých rytierov pre Uhorsko, a kráľ Karol udelil hojné privilegia
Nemcom. Tým spôsobom mal sa rozmnožovať živel nemecký v Uhorsku a Zahorsku (Trans-Silvanii)
na potlačenie živlu slovanského a kumánskeho (maďarského). Dialo sa to s úspechom hlavne na
Potisí a v Zahorsku, natoľko, že i ich súsedia Slovania prevzali od Nemcov názov sedem
hradov nemeckých (Siebenbürgen, Septem castra Teutonum, Sedmohradsko) namiesto predošlého
názvu Trans-Silvania, Zagoria.Také rozkúskovanie krajiny na palatináty je nám odporné a nie dosť objasnené síce, lebo
sme v školách pozdejších zvykli na jednotný maďarský štát, nie však na centralizovaný,
znajúci jedného kráľa a jedného palatína: nesvobodno nám však zaznať opravdivú tvárnosť
Uhorska a tak si ho predstaviť v dobe kráľa Karla Roberta, akým nebolo. Ono bolo nielen
rozkúskované na väčšie, ale drobené i na menšie. Na príklad obec Vajka v Prešporskej župe,
náležajúca arcibiskupovi ostrihomskému, mala svojho palatína (nádvorníka) a palatinálny
súd, ku ktorému patrily i okolité osady.Že palatináty poukazovaly i na rozdielnosť obyvateľov krajových, dá sa uveriť: lebo na
ľavej strane Dunaja od rieky Moravy po Tisu boli Slováci, na Potisí a v Zahorsku
(Trans-Silvanii) bývali pôvodní Sloveni, Maďari (Bisseni, Polovci, Székelyi), Nemci a
Valasi; na pravom brehu Dunaja však okrem pôvodných Slovenov bývali Nemci v Šopronskej a
Železnej stolici, potom medzi Salou a Dravou pôvodní Sloveni v pannonskej Slavonii. Kto sa
chce vrozumieť do vtedajších okolností, nesmie sa dať oslepovať predpojatosťou, že každý
občan Uhorska je Maďarom; rozličné národy etnografické maly i spoločný geografický názov Uhrov.[3]K sústredneniu takého rozkúskovaného polyglottného Uhorska bolo by treba bývalo
iných štáttvoriacich faktorov, než kráľ Karol Robert, kardinál Gentilis a arcibiskup Tomáš.Matúš Trenčiansky panoval nie ako dvorník (palatín), nie nádvorník (major palatinus),
ale ako od kráľa neodvislý a samostatný, majúc pod sebou vlastných palatínov (Demetra a
Feliciana), válčiac a uzavierajúc smluvy so súsednými panovníkmi (českým a poľským), ba i
so samým cisárom Fridrichom; bol nepriateľom tých, ktorí boli priateľmi kráľa Karla
Roberta, a priateľom tých, ktorí boli protivníkmi jeho; on chcel vstúpiť i do manželských
pomerov s Fridrichom, vojevodom rakúskym; on založil do 40 slovenských osád (plantationes),
ktoré dosaváď podržaly názvy Lehôt, maďarskou megalomaniou zalepené názvomgyarmat. On tratil a tratil svoju panovnícku moc nie tak pod vlivom
cudzincov, ale pod zradou svojich. Demeter Mikulášovič, jeho pokrevný a od neho palatínom
učinený, pomocou Nemcov spišských uchvátil mu Turiec, Liptov a Oravu.Následkom toho naši museli válčiť na pravej strane Dunaja proti cisárovi Ludvikovi, na
ľavej strane pod Matúšom Trenčianskym proti Jánovi, kráľovi českému. Obe naše válčenia r.
1315 priniesly Uhorsku porážku.Matúš Trenčiansky, ako opravdivý vlastenec, prv, než by sa bol dal do boja proti kráľovi
Jánovi, prosil kráľa Roberta o pomoc proti nemu, ale dostal odpoveď, že mu to neslušno
učiniť, poneváč je manželom Boženy, sestry Jána, kráľa českého.[4]Následkom toho Matúš nemal sily odolať kráľovi českému, zastavil vojnu a
nastalo vyjednávanie o mier.Cisár Fridrich i medzi tým časom, čo sa pracovalo o mier, vyzval kráľa Roberta, aby s
ním obnovil vzájomnú smluvu (r. 1314). Kráľ mu to sľúbil s podmienkou, ak mu odstúpi
Prešporok, a po zahnanom s jeho pomocou Matúšovi Šúr (Csallóköz), Komárno a Vyšehrad,
dedictvo vdovy po kráľovi Andrejovi III. Už nasledujúceho roku 1320 nachádzame kráľa
Roberta na honbe proti Matúšovi na sklonku septembra v okolí Sempca, v Žabokrekoch,
Vyšehrade a Komárne; po jeho smrti, 1. mája 1321, v Leviciach 6. júla, 25. júla a 8.
augusta pod Trenčínom.Ale že Božena, manželka kráľa Karla Roberta už r. 1319 bola umrela, vstúpil už r. 1320
do manželstva s Alžbetou, dcérou Vladislava Lokietka, kráľa poľského.Hoci už Matúša Trenčianskeho nebolo na Slovensku a po ňom nezostalo ani dedičného
potomka, Matúšovci jednako ešte sa nepoddali, ba Peter, gróf zemplínsky, zašiel i do Ruska
povolať ruské knieža na slovenský trón. No zvanec toho neprijal.[5]Tak sa zdá, že kráľ Robert dosť šetrne sa choval k prívržencom Matúša. Tak 30. novembra
1327 prikazuje vrchnostiam, menovite županovi belehradskému, aby súdobne stíhaly Mikuláša,
syna Matúša Čaka, lebo že mu odpustil všetky zločiny, vynímajúc ľudovraždy a opanovania
dedín, ktorých by sa bol v službe kráľovskej dopustil za času Štefana, syna Marka Čaka.
Majstrovi Blažejovi, synovi Mikuláša z Fony, daroval kráľovskú dedinu Kuryma čili Dubina v
Šariši, na odmenu zásluh v bojoch proti Matúšovi Trenčianskemu, menovite Syrok a Trenčín.
Zeme Vrbov a Stráža v Novohradskej župe, ktoré odňaté boly Michalovi, synovi Martina, pre
jeho držanie s Matúšom Trenčianskym, daroval Tomášovi, vojvodovi zahorskému
(sedmohradskému).Ako sa kráľ Robert so svojimi kmeťmi usiloval uviesť poriadok do krajiny vo veciach
svetských, ktoré boly skrze oligarchov zapríčinené, tak i arcibiskupi, ostrihomský a
kaločský, so svojimi suffraganmi svolali synodu, aby sa neporiadky napravily: menovite, aby
sa majetky, ktoré skrze oligarchov boly cirkvi odňaté, jej navrátily a aby manželstvá medzi
kresťanmi a nekresťanmi sa neuzavieraly; aby Židia a neverci (mahomedánski Kumáni a
Pečenci), ba i staroverci do lona rímsko-katolíckej cirkvi obracaní boli; aby od obrátených
dežmy a poplatky nepožadovali. Tieto nariadenia synody sú len opätovaním predošlých, proti
Matúšovi a iným oligarchom vydaných synodálnych uzavretí, ktoré zostaly len na papieri a
teraz doručené boly jemu, aby ich splnil, aby neuvalil na seba cirkevné tresty. Okrem toho
napomenula ho synoda, aby prestal viest nepoctivý život a vstúpil do počestného manželstva:
žiadala spolu i povolanie krajinského snemu do Pešti. Všetko to sľúbil. Za manželku vzal si
r. 1317 Máriu, dcéru Kazimíra, kráľa poľského. Keď však Mária ešte toho roku 16. septembra
umrela, vzal si r. 1318 za manželku Boženu (Beatricu), sestru Jána, kráľa českého, dcéru
Henricha Luxenburgského, cisára nemeckého. Nevesta do Uhorska bola privedená a toho roku za
kráľovnú ovenčená.Známo je, že takéto z politiky povstalé manželské sväzky (szoknya politika) osnúvajú sa
proti niekomu tretiemu. Týmto tretím bol Matúš Trenčiansky. Po smrti cisára Henricha (†
1314) uchádzali sa dvaja súperi: Ludvik, vojvoda bavorský, a Fridrich, vojvoda rakúsky. Náš
kráľ Robert uzavrel vzájomnú smluvu s Fridrichom na útok a obranu proti komukoľvek; Ján,
kráľ český, naproti tomu však stál v službe Ludvika. Kráľ Karol v tom domnení, že odbojní
palatíni boli podporovaní i súsednými kniežatmi na východe a juhovýchode, dal sa na válečný
pochod za hranice Zahorska (Sedmohradska) cez Severín (Szörény) proti Alexandrovi,
vojvodovi zeme Bazard, sprevádzaný županom zvolenským, turčianskym, liptovským a oravským,
barónom Dončom.[6]Kronika budínska kladie túto vojnu do roku 1332. Mne sa tak zdá, že sa tá vojna
položiť má hneď za r. 1312, lebo kráľ Karol 1332 zaneprázdnený bol inými vecami, a tá istá
kronika len extravaganter položila vojnu do r. 1332.Župan Donč tiahol s vojskom kráľovým do zahorskej vojvodiny nie proti vojvodovi
Zahorska, Vladislavovi, ktorý sa bol už smieril s kráľom Robertom, ale proti vojvodovi
Vlachov, bývajúcich za Zahorskom (Trans-Silvaniou), v Moldavsku, ktorí činili lúpežné
výpady na Severín a Fogaraš v dolnom Zauhorsku (Trans-Silvanii). Porazil ich, a oni sľúbili
vernosť kráľovi Robertovi. Odtiaľ tiahol proti Srbom, pod dolným Dunajom súsediacim s
Uhorskom. Neprišlo k bitke, lebo Srbi, aby vyhli srážke, dali sa do priateľského
vyjednávania o mier, a ho i obdržali. Odtiaľ Donč tiahol s vojskom do Horvatska, aby tam
učinil poriadky. Čo keď sa stalo, tiahol do Dalmácie, aby tam podobne učinil poriadky s
Benátčanmi k ochrane miest na mori Adriatickom. To keď sa stalo, navrátil sa s kráľom
Robertom do Uhorska, lebo tak to žiadaly pomery k Nemecku. No neodstúpil ani teraz od
úmyslu svojho a dostal i Mojžiša, vojvodu zahorského, na svoju stranu. Bol však porazený,
lapený a 13. februára statkov svojich pozbavený, a tak i kráľ Robert po ako-tak uvedenom
poriadku doma mohol obrátiť svoj zrak na zeme juhoslovanské. Tam Štefan Dragutín, kráľ
srbský, utiahol sa do kláštora, a Milutín (Mladín), jeho brat, stal sa jeho nástupcom.
Milutín bol mužom ohnivým a podujímavým. Hneď na počiatku panovania svojho učinil sebe
neškodnými: Vladislava Štefanoviča uväznil, mladšiemu jeho bratovi Štefanovičovi dal Drač
(Durazzo) k čestnej výžive a stal sa kráľom celého Srbska; smieril sa so svojím pobožným
synom Štefanom a tomuto, vrátivšiemu sa z Carihradu, dal Diokleu. Toto nariadenie
roztrpčilo Filipa z Tarantu, ktorému jeho otec Karol II. odstúpil právo na Albániu; jeho
druhá manželka, Katarína de Valois, odstúpila mu i svoje dedičné nároky na latinské
carihradské cisárstvo: nosil teda názov cisára východného, kráľa Albánie a pána Draču. Na
základe tých titulov darových a že mačvanské územie Srbska kedysi náležalo pod korunu
uhorskú, pápež Ján XXII. (1316 — 1334) a kráľ uhorský Karol Robert sosnovali spiknutie
proti nemu, ako starovercovi. Milutín bol porazený, a musel kráľovi Robertovi odstúpit
Mačvu a veľkú časť Bosny grófom brebirským. Kráľ Robert, ako-tak pokonav vec, musel sa
navrátiť do Uhorska, lebo dostal zvesť, že Ondrej Henrichovič, bán pannonského Uhorska
(Slovenska nad Salou), spojiv sa s niektorými nemeckými pánmi, zapríčinil odboj a ohrozoval
už i Ráb. Keď urobil doma poriadok, navrátil sa opäť do Dalmatska, kde Milutín, král
srbský, opäť zapríčinil nepokoje, najprv domáce, medzi ním a jeho bratom Pavlom. Kráľ
Robert pritiahol s vojskom a potlačil nepokoje tak, že Milutína dal uväzniť a odviesť do
Uhorska (5. novembra 1321). Tak učinil i s Ivanom Boboničom, bánom Slavonie, a na jeho
miesto ustanovil Štefana Kotromanoviča bánom Bosny.Medzi tým časom zmenily sa pomery nad Dunajom. Robert pomáhal Fridrichovi, rakúskemu
vojvodovi, proti Ludvikovi, bavorskému vojvodovi. Pomoc jeho nebola korunovaná dobrým
výsledkom, lebo Fridrich padol do rúk Ludvika, vojvoda Henrich však do rúk Jána, kráľa
českého. Následkom zakročenia Karia Roberta, obnovivšieho smluvu s rakúskymi vojvodmi,
započalo sa v Hodoníne nad riekou Moravou 24. augusta 1323 vyjednávanie o mier, ktorého
výsledok bol prepustenie Henricha na svobodu. Fridrich, arcivojvoda rakúsky, až r. 1325
vypustený bol z väzby.Okrem toho i inde bola činná zbraň kráľa Roberta. Na našom Slovensku odnímal hrady
Matúšovcom, pokoril Nemcov v Zahorsku (Sedmohradsku), za svoju samostatnosť bojujúcich;
pomáhal Vladislavovi Lokietkovi, kráľovi poľskému, proti Litvanom a uvádzal záležitosti
juhoslovanské do poriadku.Po smrti Milutína (5. novembra 1321) jeho brat Juraj mal zápletky proti Splitčanom
(Spalato). Splitčania volali na pomoc Ivana Boboniča, a keď im to odoprel, zažalovali ho u
kráľa Roberta. Robert odňal mu hodnosť a poslal ta Mikuláša, župana vesprímského, ako bána
Slavonie s vojskom. Ale Bobonič i jemu sa zoprel. Následkom toho Mikuláš zahnal ho a ako
bán povolal Horvatov a Dalmatíncov do snemu, kde im potvrdil ich svobody. (?) Ledvaže
Mikuláš odtiahol s uhorským vojskom, Juraj, kráľ srbský, prišiel ta, aby sa vtisol Horvatom
a Dalmatíncom za bána, a pred Kninom položil sa táborom. Župan Knina porazil ho a zajatého
poslal do Splitu. Potom oznámil kráľovi Robertovi výčin svoj, spolu i ospravedlňoval ho,
dokladajúc, že príčinou ustavičných nepokojov sú prílišné svobody oligarchov. Robert uveril
mu a 8. júla 1325 svobody Horvatov a Dalmatíncov umenšil a tým i práva bána upevnil.Kráľ Karol Robert akosi počal nedôverovať Nemcom, chcejúc diplomaticky zachrániť Uhorsko
pred ich cielením na východ (Drang nach Osten). Záležalo mu uzavrieť priateľstvo medzi
sebou a Jánom, kráľom českým, aby sa tento nemohol zamiešať do vecí poľských. Sišli sa 13.
februára roku 1327 v Trnave uzavrieť smluvy proti komukoľvek, vynímajúc Fridricha
rakúskeho. Podmienkou bolo: že Vladislav, Karlov syn, vezme si Annu, dcéru Jána, kráľa
českého, a potomkovia týchto budú mať právo na uhorský trón. Keby nemali potomka mužského,
aby to právo mala i dcéra. Potreba tej opatrnosti ukázala sa, keď poľskí nespokojenci
nahovárali Jána proti Vladislavovi Lokietkovi poľskému a Ján sa dal na pochod pod Krakov.
Kráľ Robert v smysle smluvy zadržal ho od nepriateľstva proti Lokietkovi. — Podobne potreba
smluvy ukázala sa v Rakúsku. Fridrich a Albrecht, vojvodovia rakúski, po smrti vojvodov
Henricha a Leopolda rozdelili ich zeme medzi seba; tretiemu ich bratovi Ottovi časť
odopreli, hoci mu i dľa „poslednej vôle“ otcovskej prislúchala. Karol Robert pohrozil
Fridrichovi a Albrechtovi, ak neurobia zadosť Ottovi. Keď si toho nevšímali, Karol s
vojskom dostavil sa 21. septembra 1328 do Brucku nad Lajtou. To účinkovalo. Arcivojvodovia
rakúski listinu mieru podpísali, že ani Henrich, syn niekdajšieho uhorského kráľa Ottu, ani
vojvodovia rakúski neosobujú si nejakých nárokov na Uhorsko a na majetky v Uhorsku.Toho času prišla zo Sicílie zpráva, že Karol, kráľ neapolitánsky, r. 1328 umrel,
nenechav po sebe mužského potomka, ale dcéry Johannu a Máriu. Náš kráľ Karol Robert činil
si nároky na Neapolitánsko. Obrátil sa na pápeža, aby dovolil manželstvo medzi Johannou,
dcérou Karla, zosnulého kráľa Sicílie, Kalabrie a Neapolu, a medzi Andrejom, synom Karla
Roberta. Pápež Ján XXII. to dovolil.Keď kráľ Robert 1330 zdržoval sa vo Vyšehrade, upadol do veľkého nebezpečenstva. Práve
bol s rodinou svojou dňa 17. apríla pri obede v podhradovom kráľovskom paláci, keď vrútil
sa ta Felician Zahovič,[7]ktorý bol predtým od Matúša Trenčianskeho ustanovený za palatína v Novohrade,[8]ale potom stal sa palatínom kráľa Roberta, a to takým obľúbeným, že mal vždycky
voľný prístup do dvora kráľovského.[9]Keď 17. apríla sedela za stolom pri obede kráľovská rodina, Felician, ako rozľútený
tyger, vrhol sa na ňu a mečom začal ju rúbať. Kráľa Roberta poranil na ruke, kráľovne
Alžbete odsekol štyri prsty na pravici, synom kráľovským, Ludvikovi a Ondrejovi, odsekol
šticu a roztrhol vrchné rúcho. V tom však priskočili ich pestúni, Mikuláš Knežič a Ján
Druget, aby prevzali rany na králevičov namierené. Ján Alexandrovič zo Šarišského Potoka
posekancom svojím zaťal Feliciana do tyla a porazil ho na zem; v tom prichvátali ta
služobníci a strážnici kráľovského domu a posekali ho na kusy. Strašné vraždenie so strany
Feliciana, strašné zavraždenie jeho! Ktože zavdal príčinu k tomu? V kráľovskom paláci bola
pekná Klára, dcéra Feliciana, nadstolníčkou a nadobrusárkou kráľovny Alžbety. S povedomím
Alžbety Klára utrpela už v januári 1330 násilie od Kazimíra, brata kráľovny. Keď sa cítila
v požehnanom stave, s bôľnym nárekom oznámila to otcovi svojmu Felicianovi, čo ho tak
prekvapilo a rozdráždilo, že sa odhodlal k pomste. Dopustil sa ovšem veľkého zločinu, ale
čo sa potom dialo i s jeho rodinou, to podáva smutný príklad vtedajšej stredovekej justície
v Uhorsku. Nezasedal hrdelný súd k vyšetreniu, ale bez neho, z rozkazu kráľa Roberta,
vyslaní boli katovia, aby zoťali tých, ktorí do tretieho kolena boli v rodine s Felicianom;
vyslaní boli tiež exekútori, aby habali majetky od takých, ktorí boli vo švagorskom sväzku
s Felicianom. Nadto spomenutá Klára, pozbavená nosa, úst i prstov na rukách, posadená bola
na koňa a, po krajine na postrach vodená, musela ľudu privolávať: „Kto je neverný kráľovi,
za všetko obdrží takúto odplatu!“ Druhá dcéra Feliciana, menom Zoe, vydaná za zemäna menom
Kopecz, bola privedená do Levíc a na rozkaz Imricha Bacha, dobrého priateľa kráľa Roberta a
kastellána hradu Levického, bola zoťatá. Jej manžel Kopecz bol majetkov pozbavený a uvržený
do väzenia, kde i umrel.Kráľ Karol Robert ešte toho roku 1330 prišiel so životom svojím ešte do väčšieho
nebezpečenstva, podujav vojnu proti Bazaradovi, vojvodovi Valachov moldavských, ktorý opäť
opanoval hrady Severínsky a Fogarašský, aby ho buď zahnal, alebo poplatným korune urobil.
Sohnal teda vojsko, nakoľko mu bolo možno čo najväčšie, a dal sa na pochod. Na čele vojska
jeho boli Dionýs, syn Mikuláša, a syn Ivankov, ktorého, keď sa bol zmocnil Severína,
ustanovil kráľ Robert bánom, kniežaťom korune poplatným. Keď sa o tom dozvedel Bazarad,
vypravil poslov svojich ku kráľovi Robertovi a žiadal o mier s nasledujúcimi podmienkami:
že mu na trovy, ktoré vynaložil na vystrojenie vojska, dá 7000 mariek v striebre; že mu
odstúpi Severín i s okolím k nemu prislúchajúcim; že jedného zo synov svojich prepustí k
službe ku kráľovskému dvoru na vlastné útraty. K podmienkam pridaná bola dobrá rada, aby
vojsko pokojne odišlo, lebo ak bude postupovať ďalej, nevyhne nebezpečenstvu. Kráľ Robert
hrdo odvrhol podmienky, a keď Donč, župan zvolenský a liptovský, schvaľoval tie podmienky,
ostro ho za to pokarhal. Vojsko pohlo sa ďalej do hôr, ale, neznajúc cesty a nemajúc
chleba, zastavilo pochod. Vyjednávalo sa s Bazaradom, aby sa smiloval nad vojskom a poradil
mu cestu vrátiť sa. On — ako staroverec — poradil im cestu do jednej doliny, ktorá obtočená
bola horami. Tam ich očakávalo vojsko Bazaradovo a temer ich zničilo. Tam zahynula hlavne
nesčíselná sila Kumánov. I sám kráľ Robert ledva horko-ťažko vyviazol z nebezpečenstva a v
polovici novembra dorazil do Temešváru a konečne do Vyšehradu.Hoci kráľ Robert od tejto doby bol neduživý a trpel na lámku nôh a rúk, jednako bol ešte
dosť činný i vo večer svojho života; nielen ďalej vyjednával buď sám alebo skrze iných o
zabezpečenie manželstva synovi svojmu Andrejovi, ale zapodieval sa činnou politikou i doma.Ján, kráľ český, bol človek ľahkomyseľný, temer ustavične von z Čiech sa zdržujúci a
dobrodružne od zahraničných miest a krajov poklonu prijímajúci, tak že cisár Ludvik
vyhlásil ho za nepriateľa svojho a poradil kráľom s ním súsediacim, aby uzavreli spolok
proti nemu. Stalo sa tak 2. septembra 1331 v Prešporku. Už v oktobri Karol Robert a rakúsky
vojvoda Otto uderili na Moravu na Breclavu. Ján z Lichtenburgu však porazil ich a zapudil
do Rakúska.Ján, kráľ český, dostav o tom zprávu, rýchle prišiel z Paríža do Prahy, odtiaľ s vojskom
na Moravu, obsadil Breclavu a tiahol k Labe. Zatým Beneš z Wartenbergu uderil na
nepripravené vojsko uhorské a tak ho ubil, že Ján Druget s ostatkom vojska prekročil Moravu
a utiahol sa do Prešporska. Poliaci síce tiež boli sa dostavili proti kráľovi Jánovi, ale
boli neškodnými urobení. Medzi Rakúšanmi povstalá nesvornosť však prinútila Ottu navrátiť
sa domov. Bezpochyby nastalá zima pretrhla vojnu. Kráľ Ján, zanechav vojsko k ochrane
hraníc, odobral sa do Brna a odtiaľ do Paríža.Hoci i v zime trvaly nepatrné šarvátky, predsa však rozhodná bitka nastala až 11. marca
1332, a to Jánovi neprajná. Následkom toho nastalo prímerie a vyjednávanie o mier, ktoré sa
až 12. júla skončilo. Kráľ Karol Robert potvrdil mier 23. novembra, kráľ Ján 30. novembra
1332.Medzi tým časom, čo Robert a Otto válčili na rieke Morave, časť uhorského vojska
pomáhala i Vladislavovi Lokietkovi, kráľovi poľskému, proti nemeckým rytierom v Prusku a
proti kniežaťom od koruny českej odpadlým v Sliezsku. Nemeckí rytieri, nemohúc odolať
uhorsko-poľskej sile, žiadali jednoročné prímerie; sliezske kniežatá daly sa vyjednávať s
Jánom, kráľom českým.Kráľ Robert, aby dokonal záležitosť svojho syna Andreja v Sicílii, vychystal sa už i na
cestu ta, ale bol zdržaný, lebo 2. marca 1333 umrel Vladislav Lokietok, kráľ poľský, a
záležalo mu na tom, aby Kazimír Vladislavovič vyvolený bol za poľského kráľa. Okrem toho,
nedôverujúc i domácim, chcel pred odchodom svojím zabezpečiť nástupníctvo synovi svojmu
Ludvikovi. Z tej príčiny písal pápežovi, aby (ak by ostrihomský arcibiskup buď nechcel,
alebo nemohol syna jeho korunovať) právne to urobiť smel ktorýkoľvek biskup uhorský, ak
bude o to buď od neho, alebo od jeho syna (Ludvika) požiadaný. Konečne vychystal sa na
cestu cez Záhreb 16. júla a Modrušu 17. júla, kde vystúpil na benátsku loď, na ktorej
preplavil sa do prístavu u Viesti, odtiaľ Jánom, kniežaťom dračským, odprevadený bol do
Neapolu, kde 27. septembra konalo sa zasnúbenie Andreja s nevestou Johannou, s ktorou
obdržal ako veno kráľovstvo neapolitánske.Pri tých slávnostiach boli v Sicílii z Uhorska: Tomáš, arcibiskup ostrihomský, Andrej,
biskup varadínsky, Jakub, biskup čanádsky, Donč, župan zvolenský, a mnohí iní veľmoži,
ktorí až v marci 1335 s kráľom v dobrom zdraví navrátili sa domov, zanechajúc osemročného
Andreja, nekorunovaného, svojmu osudu v Neapoli. Zostali s ním: Mikuláš Druget, ako pestún,
a mních Robert, ako vychovávateľ.Kráľ Robert v tom domnení, že synovi svojmu Andrejovi zabezpečil korunu v Sicílii,
obrátil svoju starostlivosť i na prvého syna svojho Ludvika, aby mu zabezpečil nielen
korunu uhorskú, ale i poľskú, ktorá by mu pripadla po smrti bezdetného Kazimíra. Kazimír
hneď válčil v Sliezsku, nárokujúc si právo naň. Kráľ Karol Robert ho podporoval proti
Karlovi, kniežaťu českému. Karol, poneváč vypukla proti nemu vzbura v Gorutansku, prinútený
bol pretrhnúť vojnu a žiadať o prímerie Kazimíra a kráľa Roberta na jeden rok.Medzi tým časom rakúski vojvodovia 2. mája uzavreli obrannú smluvu s cisárom Ludvikom
proti každému nepriateľovi, vynímajúc uhorského kráľa, saského kráľa, soľnohradského
arcibiskupa, a pasovského biskupa, teda spolu radila opatrnosť kráľovi Robertovi vo
vyjednávaní soSlovanmi(s českým a poľským kráľom).Kráľ Robert najprv vyjednával s Jánom, kráľom českým, a s jeho synom Karlom skrze
plnomocníkov svojich v Trenčíne, dľa čoho český kráľ Ján zrieka sa nárokov na korunu
poľskú, Kazimír však nárokov na kniežatstvá sliezske. Na potvrdenie toho a na riešenie
iných otázok uzavretý bol sjazd Čechov, Poliakov a Uhrov na 16. oktobra vo Vyšehrade. Kráľ
Robert prijal návrh s klauzulou: ak by bol sám zapletený do vojny s rakúskymi vojvodmi,
podržal si právo vyjednávať, ba i uzavrieť s nimi mier. Sjazd, na 16. oktobra určený,
uskutočnil sa až na začiatku novembra. Okrem kráľov uhorského, českého a poľského boli tam:
Karol, markgróf moravský, Rudolf, vojvoda saský, viac kniežat sliezskych, traja pohlavári
nemeckých rytierov a mnoho cirkevných a svetských hodnostárov. Smluva trenčianska i s
klauzulou kráľa Roberta bola prijatá, čo keď sa stalo, kráľ uhorský, poznajúc márnotratnosť
kráľa českého, tak to previedol, že Kazimír ponúkol mu 20.000 hrivien, ako náhradu za
odstúpenie kniežatství sliezskych, nad ktorými skutočne i tak nevládol, a naklonil Jána i k
tomu, že sa zriekol názvu „kráľa poľského“ a všetkých nárokov na Poľsko. Okrem toho kráľ
Robert nielen zaručil Jánovi vyplatenie summy, ale k nej so svojej strany pridal ešte 500
hrivien.Pri tom sjazde boli síce i pohlavári nemeckých rytierov, ale len ako nepovolaní hostia,
roztržky však medzi kráľom poľským a medzi nimi boly vyrovnané, aby nemeckí rytieri
panovali nad „malým“ Pomorím a chlumským i turonským krajom, poľský kráľ však nad Kujavou a
Dobrzezinou.Že vyšehradský sjazd nebol po vôli cisárovi Ludvikovi, netreba dokazovať. Hneď na
začiatku roku 1336 prišiel do Viedne na základe svojho domnelého cisárskeho práva na
rakúske vojvodiny, a vojvodiny dal tým vojvodom v léno. Okrem toho, aby sa pomstil i nad
kráľom uhorským Robertom, dľa svojho domnelého cisárskeho práva preniesol i niektoré
majetky v Uhorsku na rakúskych vojvodov a dal im ich podobne v léno. Tým spôsobom pritiahol
na svoju stranu nielen predošlých oligarchov Henrichovičov z Kysegu (z Güssingu) na pravej
strane Dunaja, ale i Pavla Štefanoviča, bána Dalmácie. Týmto cítil sa byť Ján, český kráľ,
urazeným v práve a už 2. februára vtrhol do Rakúska; Otto, vojvoda rakúsky, však tiahol k
Znojmu. Dlho stály obe vojská netečne proti sebe. V tom dorazilo ta na pomoc i vojsko
uhorské, a tak česko-uhorské vojsko oborilo sa na Ottu a zvíťazilo.Poneváč Ján, kráľ český, domnieval sa, že cisár neopustí Ottu bez značnej pomoci, dňa
21. júna sišiel sa s kráľom uhorským a poľským v Marcheku, kde mu títo sľúbili značnú
posilu. Ešte sa zabávali v Prešporku, keď dostali zprávu, že cisár zamýšľa vtrhnúť do
Čiech. Už 6. augusta kráľ Ján zastavil mu cestu pri Landshute. Cisár, nemajúc smelosti
uderiť naňho, dňa 18. augusta dal sa na pochod k Lincu, chtiac odtiaľto vtrhnúť do Čiech.
Medzitým vypukla nesvornosť medzi rakúskymi vojvodmi a cisárom, požadujúcim od nich, aby mu
prepustili niektoré hrady nad Enžou a Dunajom, ako náhradu za pomoc. Oni mu to odopreli a
cisár ich opustil. Ján, kráľ český, použijúc toho, ponúkal priateľské pokonanie s nimi. Dľa
vôle kráľa Roberta však uzavreté bolo len prímerie, ktoré od polovice decembra trvať malo
do Turíc roku nasledujúceho.Nič teraz nebolo tak na mysli kráľa Roberta, ako povýšenie jeho syna Ludvika na poľský
trón po smrti kráľa Kazimíra a získanie si Jána, kráľa českého, a jeho manželky. Naskytla
sa k tomu príležitosť, keď r. 1337 Karol, český kráľovič, dal sa na cestu do Tirolska cez
Uhorsko. Bol hosťom kráľa Roberta vo Vyšehrade. Na tom sa shodli, že Ludvik si vezme
Margetu, dcéru Karla, českého kráľoviča, za manželku; kráľ Robert však pristúpil k smluve,
lanského roku medzi Jánom, kráľom českým, a rakúskymi vojvodmi uzavretej, a tak prímerie
zamenené bolo mierom dňa 11. septembra v Prešporku. Na jar nastávajúceho roku 1338 Karol,
český kráľovič, opäť navštívil kráľa Roberta vo Vyšehrade, pri ktorej príležitosti dňa 1.
marca uzavretá bola medzi nimi smluva, dľa ktorej úplne zabezpečené bolo Ludvikovi,
Robertovmu synovi, nástupníctvo na poľský trón po smrti bezdetného Kazimíra.Práve toho času prišli do Vyšehradu vyslanci z Dalmácie, sťažujúc sa na oligarchické
pomery tam panujúce a udávajúc Nilipiča za hlavného ich pôvodcu; prosili kráľa Roberta, aby
učinil poriadok a prijal Pavla, grófa Brebirského, do milosti. (Kleine Geschichte Bosniens
v. dr. Ivan Bojničić. Leipzig 1885, str. 158.) Kráľ Robert vyslyšal vyslancov a prikázal
Gregorovi Grušićovi, aby bránil Pavla Brebirského, kým sám príde do Dalmácie učiniť
poriadok. No z cesty kráľa Roberta nebolo nateraz nič. Prekazil to Boleslav (Lotuka,
Lokietka, Lotka), vyhnané knieža Haliče, prijdúc na konci júna do Vyšehradu prosiť kráľa
Roberta za ochranu a priateľstvo. No ťažké finančné pomery nedovoľovaly kráľovi Robertovi
ani pomyslieť na válčenie v Dalmácii alebo za Karpatmi.Dľa smluvy s kráľovičom Karlom uzavretej nevesta mala priniesť Ludvikovi ako veno 100
hrivien, Ludvik však 150.000 hrivien; vyplatiť túto summu neveste mal prevziať na seba kráľ
Robert, summu ženíchovi mala na seba vziať Morava. Odkiaľ? Ak bol Ján, kráľ český,
márnotratný, Karol Robert bol príliš štedroruký, aby si ako cudzinec získal priateľov.
Mnohé slávnosti v Neapoli a vo Vyšehrade vyprázdnily kráľovské pokladnice, tak že kráľ
Robert stal sa pijavicou statkov cirkevných, a pre to, ako i pre iné nešetrenie
duchovenstva a občianskych svobôd uvalil na seba žalobu i u pápeža. Napriek tomu bol
nezlomného ducha uskutočniť svoje ideále, a na 7. marca r. 1339 povolal stavy poľské na rákoš[10]do Krakova, aby riešily záležitosť ohľadom jeho nástupcu na poľský trón. S
jednej strany navrhovaní boli Zemovič a Ján, kniežatá mazovské; s druhej strany navrhovaný
bol Vladislav z Opolu, knieža sliezske. Sám Kazimír však, ako najkompetentnejší, radil, aby
odhlasovali spojenie poľskej koruny s uhorskou, na hlavu Ludvika, kráľoviča uhorského, syna
Karla Roberta a Alžbety, dcéry Vladislava Lokietku, vojvodu krakovského a sinadského, že by
tým spôsobom povstala veľká poľsko-uhorská dŕžava v strednej Europe na postrach
nepriateľom. Stavy poľské pristúpily k návrhu kráľa Kazimíra, a návrh stal sa zákonom.
Ihneď strojilo sa veľké vyslanstvo do Uhorska. Bol by sa rád i kráľ Kazimír postavil na
čelo zástupu, ale bol prekazený v tom, poneváč mu jeho manželka 10. júla umrela. Slávne
vyslanstvo dalo sa na pochod z Poľska do Uhorska, aby kráľovi Robertovi zanieslo do
Vyšehradu radostnú zprávu, že jeho syn Ludvik má na svojej hlave nosiť i korunu poľskú dľa
personálnej unie. Jeho manželka na pamiatku toho dala už roku 1340 staväť v Košiciach chrám
na počesť sv. Alžbety, svätice uhorskej.V Uhorsku, poneváč kráľ Robert bol chorľavý, hľadelo sa v ústrety budúcnosti. Hoci kráľ
Robert už roku 1328 daroval Kremničanom zeme a hory v objeme 2000 honov a svobody baníkov
kutnohorských, aby pestovali rúdu, a to im nakladal i v Prešporku na sklonku svojho života,
predsa uskutočnenie toho prešlo až na jeho nástupcu, kráľa Ludvika. Ten, ktorý ho i na
sklonku života ustavične roztrpčoval, bol Otto, arcivojvoda rakúsky, často doliehajúc
naňho, aby mu dal náhradu za škody, ktoré mu Uhri zapríčinili pre neurčité označenie
hranice. Kráľ Robert, ktorý sa práve vtedy v Prešporku (9. a 11. júla r. 1341) bavil,
poznamenal, že i Uhorsko podobné škody zakusovalo so strany Rakúska, a tak obapolne
vyšetrené byť majú. To uznali i českí kráľovičia, ktorí prišli ta na návštevu kráľa, a
naklonili i Ottu, aby pristal na návrh kráľa Roberta. Následkom toho dňa 13. novembra
ustanovení boli so strany rakúskej traja povereníci a jeden náhradník, podobne i so strany
uhorskej, aby vec vyšetrili. Výsledok vyšetrovania oznámený bol až kráľovi Ludvikovi roku
nasledujúceho, lebo medzitým kráľ Karol Robert dňa 16. júla 1342 vo Vyšehrade umrel.
Mŕtvola jeho prevezená bola z Vyšehradu do Budína a odtiaľ do Stolného Belehradu, kde bola
9. júla pohrobená.*Ludvik I.(Veľký), sedemnásťročný syn Karla Roberta a Alžbety
Lokietičky, v nedeľu dňa 21. júla korunovaný bol v Stolnom Belehrade za kráľa uhorského
skrze Čanadina, arcibiskupa ostrihomského, na šťastie zúboženého Uhorska, aby ho z úpadku
pozdvihol. A to i učinil, tak že mu vďačný dejepis prikladá názovVeľkého. Ja bych ho nazval slovanským vzkriesiteľom Uhorska, lebo
ak pozreme nazpäť do Uhorska, vidíme ho celé rozbúrané v sboreninách svojich. Zalamujúc
rukami nad ním, prinútení sme povzdychnúť: Kto sa nad ním smiluje? Smiluje sa slovanský
kráľ Ludvik, 5. marca roku 1326 narodený z matky Poľky kráľovi uhorskému Karlovi Robertovi,
cudzincovi Talianovi. Maďarskí dejepisci, schválne mýlení hlúpymi domácimi kronikami
stredovekými, dávajú mu názov kráľa Magyarországu, názov maďarského kráľa. Ale akým právom?
Až odrodilec Turčiansky (Turotzi) okolo roku 1480 spáchal ten nesmysel, že Uhorsko čili
Ugoria, ležiaca u hôr Karpatských, je krajinou maďarskou a jej obyvatelia že sú Ungari čili
Maďari. Uhorsko bolo a je vždycky krajinou pôvodneu hôrKarpatských
ležiacou a obyvatelia, akéhokoľvek jazyka, sú spoločnými, u hôr bývajúcimi obyvateľmi,
Uhorcami (Ugorii).Nech Boh oslávi blahej pamäti historika Vladislava Píča! On je, ktorý mi podal šnôru,
abych sa vysvobodil z labyrintu pofušovaného dejepisu Uhorska. On v tej veci konal
analiticky, ja píšem o tom synteticky. On písal o čiastkach Uhorska, ja spojím tie čiastky
v celok, v celé Uhorsko. On, obšírne opisujúc dobu Matúša Trenčianskeho a súčasných jeho
oligarchov, vypočítal palatináty oligarchov na ľavej a na pravej strane Dunaja. Menovite na
ľavej strane Dunaja s úmornou prácou podal západný palatinát Matúša Trenčianskeho,
severo-východný palatinát Omodea a zatisský palatinát Lorandov. V prvom palatináte bývali
Slováci, v druhom Slováci a podkarpatskí Rusi, v treťom irečití Slovenci, pod Arpádom
prišlí Bulhari a Kozari, konečne Maďari (Pečenci, Polovci a Kumáni), vo štvrtom, zahorskom
(sedmohradskom), Slovenci, Valasi, Bulhari, Sikuli (Székelyek), Nemci.[11]Teda slovanské Poľsko po smrti kráľa Kazimíra nebolo spojené s nejakým
Magyarországom, ale so slovanským Uhorskom, a to v tých palatinátoch, kde obyvateľstvo bolo
čisto slovenské; a kráľ Ludvik nebol „magyar királyom“, ale slovansko-uhorským kráľom
Uhorska.Ak bola už vtedy známa pieseň:„Poliak, Wenger, dva bratanki,
i do šable i do sklanky“ —pod Wengrom nerozumeli Maďara, ale slovanského Uhra, ako to poznamenal i Boguphal (r.
1253). Veru nemožno za vážneho považovať, kto by tvrdil, že kráľ Kazimír, aby mocným urobil
Poľsko, chcel ho spojiť s Maďarorságom, ale iste so slovanským Uhorskom.Na pravej strane Dunaja boly dva palatináty: palatinát Jána Henrichoviča a Henricha
Henrichoviča. V tamtom nad riekou Salou boli Slovenci, v tomto druhom (Mošoň, Šopron a
Železno) Slovenci a Nemci.Hoci Ludvik, ako opatrný politik, snášanlivý bol k Maďarom (Besenyők, Palóczok a Kúnok)
v Zatisí a v Zahorsku (Trans-Silvanii), i k Nemcom v palatináte na pravej strane Dunaja a v
Zahorsku (Trans-Silvanii), i k Valachom v dolnom Uhorsku a Zahorsku, náramná väčšina
obyvateľov bola slovanská. I sám kráľovský dvor Ludvikov bol slovanský.[12]Je ovšem pravda, že pochádzal z krvi Arpáda, nie však akéhosi Arpáda maďarského, ale
hodnoverne Arpáda bulharo-slovanského.Ľudovít čili Ludvik, hoci len sedemnásťročný mládenec, akonáhle vstúpil na uhorský trón,
začal mužsky a energicky panovať. Kráľ Kazimír, ktorý sa pre smrť manželky svojej nemohol
zúčastniť pohrabu kráľa Karla Roberta, prišiel do Uhorska. Ludvik prijal ho slávnostne a
potom odprevadil ho najprv do Stolného Belehradu k hrobu svojho otca a do Byhorského Velehradu[13]k hrobu slovanského svätca, sv. kráľa Vladislava, kde navrátil chrámu nielen
dve čiastky dane z ВУГОРСКА, ktoré mu boly násilne odňaté, ale daroval k tomu i tretiu
čiastku veľkodušne. Odtiaľ vrátil sa do Poľska, Ludvik však šiel do Zahorska
(Trans-Silvanie), aby tam vyšetril a do poriadku uviedol roztržky medzi Nemcami a
maďarskými Székelymi, ktorí ta boli uvedení, aby pod svojimi grófmi chránili zem i pred
domácimi i pred zahraničnými Valachmi. Pokonajúc tam veci, tiahol s vojskom proti
zahraničným Valachom. Valasi vyhli vojne tým, že nielen obnovili predošlú poddanosť, ale i
poplatnosť uhorskej korune.Ešte tohože roku usporiadali lanskoroční povereníci protivenstvo medzi Uhorskom a
Rakúskom, tak že Ludvik stal sa priateľom rakúskeho vojvodu, a toto priateľstvo sosnované
bolo hlavne Karlom, kráľovičom českým, tak že Ludvik zasnúbený bol s Margetou, dcérou jeho,
pod tou však podmienkou, aby sobášený bol s ňou až dvaadvadsaťročný.Ludvik, aby sa zotavila pokladnica kráľovská, pobádal baníkov, ktorých jeho otec bol
povolal z českej Kutnohory do Kremnice, aby snažnejšie pracovali. Za doby otcovej razili
peniaze, na ktorých vyobrazené boly tri ľalie (symbol domu anžuánskeho), Ludvik však
prikázal raziť peniaze s obrazom svojím.Úlohou Ludvika bolo nielen starať sa o seba, ale i o brata svojho Andreja v Neapolsku,
lebo odtiaľ prichádzaly smutné zprávy. Robert, kráľ Sicílie, v testamente svojom menuje
Johannu, vnučku svoju, následníčkou svojou, o Andrejovi, jej ženíchovi, však sa zmieňuje,
aby sa stal spolupanovníkom, až doplní 22. rok veku svojho. Po jeho smrti († 16. januára
1343) však Johanna prevzala vládu a Andreja nechala stranou. Následkom toho Alžbeta, matka
jeho, odhodlala sa na cestu do Itálie s plným vreckom, aby tam i u pápeža Klementa VI.,
ktorý v Aveniae sídlil, vyprostredkovala jeho korunovanie.Medzitým ani kráľ Ludvik nebol ľahostajný. Ešte vo fašiangoch roku 1343 šiel do Prahy,
nie tak, aby mal účasť na šermovej zábave, ale aby požiadal českého kráľa Karla o prímluvu
u pápeža, že by jeho mocným vlivom urýchlené bolo korunovanie Andreja v Neapolsku. Karol mu
to, ako svojmu nádejnému zaťovi,[14]ochotne prisľúbil a hneď i Hynka z Dubej vypravil k pápežovi.Zatým dňa 8. júna matka Alžbeta dala sa na cestu do Neapolska a 25. júla dorazila ta.
Dozvediac sa o stave veci, chcela sa i so synáčkom svojím vrátiť domov; prehovorili ju
však: jedni s prajným úmyslom, iní s neúprimným. Začalo sa vyjednávanie s pápežom. Ale že
sa vyjednávanie nedarilo a Alžbeta nevládla zniesť pýchu Johanny, vo februári r. 1344 dala
sa na zpiatočnú cestu do Uhorska s vyprázdnenou kapsou.Po jej odchode vyslanci Andrejovi neprestali vyjednávať s pápežom, ktorý konečne
rozhodnul: že Andrej i Johanna majú byť korunovaní. Johanna síce už koncom augusta r. 1344
bola korunovaná, ale korunovanie Andreja bolo so dňa na deň oddiaľované.Medzi tým časom Andrej r. 1345 pri zábavnej poľovačke náhodou (?) utratil život.
Akonáhle smutná zpráva o tom zaletela do Uhorska, Ludvik dal sa s veľkým vojskom na cestu
do Itálie, aby potrestal vrahov a zabezpečil právo na neapolský trón vojvodovi Štefanovi,
mladšiemu bratovi, ktorý sa r. 1332 bol narodil. Keď sa práve tým zaoberal, vypukol mor,
následkom čoho, ako i preto, že nastaly mu v Uhorsku zápletky s Benátčanmi, chystal sa k
návratu.Medzi tým časom Johanna porodila chlapčeka, Karla Martela, pohrobka, syna Andrejovho, a
nedbala oňho. Ludvik poslal ho teda do Uhorska (kde už 19. júna 1348 umrel), sám však
sveriac vojsko uhorské, nemecké a lombardské na Štefana Lackoviča a Wolfrada k ochrane
Neaopolska, dal sa r. 1348 na cestu proti Benátčanom.Ledva že Ludvik odtiahol, zostalé vojsko pokračovalo vo válčení, tak že Ludvik, uzavrúc
s Benátčanmi osemročné prímerie, r. 1349 spiechal nazpäť do Itálie. Aby sa pretrhlo ďalšie
prelievanie krvi, vložil sa do toho pápež, a kráľ Ludvik ponechal konečné rozhodnutie na
apoštolskú stolicu. Že tak urobil, stalo sa bezpochyby preto, že si chcel nakloniť i pápeža
i Karia IV., ako cisára rimského, kráľa českého. Oba títo boli namrzení naňho, lebo bol
svojho brata Štefana zasnúbil s Annou, dcérou excisára Ludvika bavorského. Rozhodnutie
pápežské bolo: poneváč sa nedokázala priama spoluvina zavraždenia, Johanna je od viny
osvobodená, odsúdená však bola na zaplatenie 300.000 dukátov kráľovi Ludvikovi. Ludvik
vyznačený bol i titulom „pán Rimanov“. No on titulu neprijal a, prikážuc vodcom svojim, aby
(vynímajúc kniežatsvo salertitanské a „montis s. Angeri“) ostatné zeme Johanne vydali, dal
sa na zpiatočnú cestu do Uhorska, kde ho už 1. novembra r. 1350 nachádzame v Budíne.
Konečne tých, ktorí boli ako vinní poslaní do zajatia a uväznení vo Vyšehrade, vypustil na
svobodu, ba z úcty k novému pápežovi, Innocentovi VI., 1. decembra r. 1352 vyvolenému, i
Johanne 300.000 dukátov veľkodušne odpustil.Pripomenúť sluší, že medzi tými, ktorí po roku 1345 bojovali v Neapolsku, bol Ján, syn
Petra z Okoličnej, ktorý nielen tam dostal rany, utratil oko, ale utrpel i so svojimi
spoločníkmi porážku a väzenie; za to, ako odmenu, obdržal roku 1379 od kráľa Ludvika osady
v Liptove: Okoličné, Porubu, Zentstefan (Chemerna) a Harankfiahaza.[15]Tak často spomínaným rytierom nemeckým, Wolfardovcom, daroval mesto Sv. Jur pri
Prešporku, ktorí potom ten kraj až po Častú ponemčovali.Odvráťme teraz oči od smutnohry v Neapolsku a obráťme ich na činohru Ludvika v Uhorsku.Už roku 1344 tiahol Ludvik do Bosny, aby potrestal Bosniakov, ktorí odpadli od neho a
spolčili sa s Benátčanmi. Vojny s vrtkavým šťastím trvaly až do 20. júna 1352, keď Ludvik
vzal si Alžbetu, dcéru Štefana Kotromanića, bána Bosny. Po smrti tohoto († 1353) jeho vdova
so synmi Tvrtkom a Vukom vrátila sa z Uhorska domov a roku 1354 vydržiavala sobor na
odstránenie roztržky medzi Tvrtkom a Vukom. Medzitým umrel Dušan († 1355), cár Srbska, a
kráľ Ludvik nemusel sa viac obávať vlivu jeho do vecí juhoslovanských: teda uchopil sa
protivnej politiky. Tvrtkovi a jeho bratovi 14. marca 1356 potvrdil síce banát Bosny a
Uzory, nie však zem Hum, podržiac si ju ako dedičnú zem svojej manželky, Alžbety
Kotromaničky. Na tom však Ludvik nemal dosť, ale usiloval sa získať pohlavárov bosnianskych
k odboju proti Tvrtkovi. Z toho povstala vojna. Jedno vojsko Ludvika r. 1360 vtrhlo k
Sreberníku, utrpelo však veľkú porážku. Víťazstvo Tvrtka dodalo mu veľkej vážnosti i u
republiky benátskej. No nie tak bolo doma. Oligarchovia si ho nevšímali, Patareni
nenávideli, tak že nútený bol hľadať útočište a pomoc opäť u švagra svojho, kráľa Ludvika.
Tento sa ho ujal, tak že Tvrtko už 29. marca 1366 písal sa „z Božej a z kráľa Ludvika
milosti bánom Bosny“.S tými, ktorí sa lanského roku pridali k protivníkom Tvrtka, bol i jeho brat Vuk, a tak
Tvrtko válčil i proti nemu. Vuk, porazený, hľadal útočište v Dubrovníku, ale Tvrtko ho i ta
prenasledoval, roku 1367 vydobyl Dubrovník a doliehal na Dubrovníčanov, aby mu Vuka vydali;
to však Dubrovník, ako „svobodné mesto“, učiniť nechcel. Vuk zostal tam a zaoberal sa
politikou, aby sa opäť stal bánom; roku 1368 obrátil sa na pápeža Urbana V., a ubezpečujúc
ho, že je verným synom katolíckej cirkvi, prosil ho, aby sa zaňho zaujal u kráľa Ludvika,
že by mu jeho dedičný banát (Uzoru) nazpäť udelil. Prostredníctvo pápeža zostalo bez
túženého výsledku, a Tvrtko mohol ďalej pracovať na upevnení a rozšírení svojej moci, bez
obavy so strany Ludvika, ktorý mal obrátený zrak na veci poľské a uhorské až do svojej
smrti († 12. septembra 1382).Práve v čas navrátil sa Ludvik z Itálie, lebo Litvania a ich spoločníci Tatári
ohrožovali Poľsko a s ním súsediace zakarpatské Rusko: teda Kazimír a Ludvik roku 1351
podujali vojnu proti nim, s podmienkou: čo Ludvik uchváti Tatárom, to, ak Kazimír obdrží
ešte potomka, pripojené bude k Poľsku, Ludvik však dostane 100.000 hrivien náhrady
vojenskej; ak umre Kazimír bezdetný, pripojené bude k Uhorsku. Smluva tá však týkala sa len
Ludvika, ale nie jeho brata Štefana a potomkov tohoto. Ludvik 19. júna pohol sa z Budína a,
prekročiac hranice, 29. dorazil do Sondomerie, kde Kazimír ležal na smrť chorý. Odtiaľ s
vojskom uhorským a poľským tiahol proti Litvanom. Litvania, prestrašení, žiadali o mier a
sľúbili, že prijmú i vierukatolícku.[16]Ludvik, vybaviac vec litvanskú, navrátil sa domov a spiechal do Zahorska
(Trans-Silvanie), kam bol na počiatku poslal Andreja Lackoviča, vojvodu Zahorska, proti
Tatárom. Ale že tento sa cítil slabým, Ludvik, soberúc uhorské a pomocné rakúske vojsko,
tiahol ta. Keď prišiel do tábora Andrejovho, rakúski Nemci osvedčili sa, že sa veru nedajú
do boja proti Tatárom, kým nedostanú žiadanú výplatu. Až keď to 16. augusta učinil, tiahol
s nimi za Karpaty. Tatárov porazil, zakarpatské Rusko spojil s Uhorskom a ustanovil tam
správcov z Uhorska.Teraz obrátil zrak na vnútorné potreby krajiny a svolal stavy do snemu na 11. december
1351. Potvrdil „zlatú bullu“ kráľa Andreja II. s premenou článku 1., dľa ktorého zemän,
umierajúc bez potomka, povinný bol dcére dať len štvrtú čiastku, a ustanovil, aby taký
zemän ostatné tri čiastky povinný bol dať nie komu chce, ale príbuzným. Okrem toho podal 25
článkov, menovite: biskupi, kým trvá pravota, nemajú práva trestať zemänov trestom
cirkevným. Od každého celého pozemku platiť treba 3 groše do komory kráľovskej. Svetskí
páni deviatu, cirkevní desiatu čiastku úrody majú brať od svojich poddaných. Za zločin
rodičov nemajú byť trestané ich dietky a pokrevní. Zemäni majú rovnaké právo. Nikto nemá
práva preniesť sedliaka cudzieho na svoj pozemok. Sedliak môže voľne prejsť k inému pánovi;
ak spáchal čo zlého, najprv má byť dľa zákona potrestaný.Potom Ludvik, skrze rozsobáš od neplodnej Margety, sestry cisára Karla IV., osvobodený,
hľadal nevestu; vzal si Alžbetu, dcéru Štefana Kotromanoviča, bána bosnianskeho, a s ňou
20. júna roku 1352, keď k tomu od pápeža Innocenta VI. obdržal dispenzáciu (lebo bola
patarénkou), v Budíne slávil svadobné veselie. Alžbeta obdržala ako veno Hum, jej bratia
Tvrtko a Vuk však Bosnu a Uzoru. S tým sňatkom nebol spokojný cisár Karol IV. Obával sa, že
tak Uhorsko odcudzené bude západu. Odhodlal sa teda po tretíkráť sa oženiť a vziať si po
Ludvikovom bratovi Štefanovi pozostalú sirotu (Annu Margetu), ktorá, 14-ročná, bola na
kráľovskom dvore uhorskom. Vo vzájomnej smluve medzi ním a Ludvikom stálo: že ak narodia sa
im dietky, jeden bez vedomia druhého ich nezasnúbia.Čo sa stalo so Štefanom, bratom Ludvikovým, ktorého Kazimír nechcel prijať do smluvy s
Ludvikom uzavrenej? Od pápeža Klementa VI. a od cisára Karla IV. nenávidený, zdržoval sa i
s dietkami svojimi (Jánom a Alžbetou) na dvore kráľa Ludvika práve vtedy, keď Dušan, „cár
Srbska a Bulharska“, uchvátil Hum od Bosny: teda kráľ Ludvik r. 1352 tiahol proti nemu,
odňal mu Hum a pripojil opäť k Bosne. V tej vojne zahynul jeho brat Štefan.[17]Cár Dušan hľadel uzavrieť priateľstvo so Štefanom Kotromanovičom, bánom Bosny;
požiadal jeho dcéru Alžbetu za manželku pre syna svojho, s tou podmienkou, aby jej dal Hum
ako veno. Jeho plán však prekrižoval Ludvik.Práve toho času (1353) prišli vyslanci z Genuy, sľubujúc spoluúčinkovanie s ním proti
Benátčanom, s ktorými i oni prišli do zápletky. No nateraz to učiniť nevládal, ba sa i
obával pre Kazimíra, ktorý sa naňho rozhneval, že Mačvu, odňatú Dušanovi, sveril na Jána
Štefanoviča, vnuka svojho. Až keď ho smluvou r. 1355 ubezpečil, že ak umre bez mužského
potomka, volenie kráľa pripadne Poľsku; keby Ludvik neobdržal mužského potomka a Ján
Štefanovič sadol na trón uhorský, tento alebo iný nástupca zaplatí Poliakom 5000
šesťdesiatnikov českých.Po odchode poľských vyslancov prišli 26. júla poslovia z Rakúska, žiadajúci vojenskú
pomoc proti Švábom; ale Ludvik poslal ta len 100 jazdcov, lebo — vraj — i sám chystá sa na
vojnu.Na začiatku nasledujúceho roku Ludvik a rakúsky vojvoda Albrecht uzavreli smluvu na
vzájomnú obranu, a Albrecht vzal na seba úlohu smieriť Ludvika s cisárom, s ktorým nebol na
dobrej nohe od tej doby, čo bol rozsobášený s jeho sestrou Margetou. Keď totiž Margeta roku
1342 zasnúbená bola s Ludvikom, mesto Trnava bolo jej zapísané do vena. Shodli sa na tom,
že Ludvik, kým sa to súdobne nerozhodne, má položiť 30.000 do rúk sudcovských. Toto
oznámené bolo Ludvikovi v nedeľu po Troch kráľoch v Rábe. Keď sa odtiaľ navrátil do Budína,
doručený mu bol list z Benátok od nového náčelníka republiky, Jána Gradonika, ktorý mu
oznámil, že 5. augusta vyprší lehota roku 1347 uzavreného prímeria. Ludvik na to odpovedal,
že 1. marca prijme benátskych povereníkov v Záhrebe. No benátski povereníci sa nedostavili,
a tak Ludvik robil prípravy v širokých rozmeroch k vojne doma i v zahraničí.Ale že Valasi za Snežníkmi (Valachi transalpini) uderili na hrady Severín a Furgoš,
Ludvik poslal ta Mikuláša, vojvodu zahorského (transsilvaniensem), so Székelymi a s Uhrami
potiskými proti Laykovi, vojvodovi Valachov za Snežníkmi (Havasok, Schneebergen). Naši síce
zvíťazili, ale keď vojvoda Mikuláš ich ďalej prenasledoval a dostal sa do hôr, utrpel
porážku, ba ztratil i život. Po ňom stal sa veliteľom Mikuláš Goriansky (de Gara), bán
Mačvy, ktorý hrady Severín a Furgoš (Fogaraš) opanoval.Medzi tým časom i kráľ Ludvik osobne tiahol do Bosny, naučiť svojho švagra Tvrtka
podriadenosti korune podlžnej. Okrem toho tiahol do Bulharska proti Stražimírovi, ktorý
seba písal „cárom bulharským“, aby ho neškodným urobil. Dal ho vo Vidine lapiť, odviesť do
Horvatska a postaviť pod čestnú dočasnú stráž.Že Benátčanom tiež sa nelenilo hľadať priateľov na Balkáne, samo sebou sa rozumie;
uzavreli smluvu s Dušanom a oznámili pápežovi, že je hotový spojiť kacírov (bogumilov) s
apoštolskou stolicou. Naproti tomu Ludvik žaloval Benátčanov u pápeža, že podporujú kacírov
a prekážajú kresťanom (katolíkom) kupectvo na mori Adriatickom. Darmo sa pápež usiloval
smieriť rozvadených. Ludvik neustúpil a vydal vyzvanie na západných panovníkov, aby sa
spojili k potrestaniu spupných Benátčanov.Nastala vojna na oboch stranách mora Adriatického.Ludvik, aby učinil Dušana neškodným, roku 1356 vyslal Mikuláša Kontha, palatína, a
Mikuláša, arcibiskupa ostrihomského, s veľkým vojskom. Vojsko však darmo obliehalo hrad
Strieborník, tak že bez výsledku dalo sa na zpiatočnú cestu. Lepšie pochodilo vojsko, ktoré
sám Ludvik, uzavrúc smluvu s patriarchom voglejským, s gorickými grófmi a s Karrarským
Frankom, pánom Padovy, viedol cez Istriu a Friani k Trevisu. Práve v ten deň, keď obliehal
Treviso, umrel Gradonik, dóža Benátok, a za jeho nástupcu bol vyvolený Ján Delfino, ktorý
práve toho času v Trevise bojoval. Následkom toho prišli benátski poslanci k Ludvikovi,
žiadajúc, aby dal vyvolenému svobodu k odchodu z Trevisa, spolu však vyslovujúc i ochotnosť
k priateľskému vyjednávaniu s Ludvikom o mier. Ludvik k tamtomu privolil, nie však k
podmienkam vyjednávania. Ale že pre nedostatok potravy vypukly nepokoje medzi uhorským a
nemeckým vojskom, Ludvik dal sa na cestu domov, oddajúc velenie Tomášovi Monoslavovi.Nedlho potom prišiel legát pápežský k Ludvikovi, aby ho smieril s Benátčanmi; dosiahol
však len to, že počas nastávajúcej zimy trvať bude prímerie.Po vypršaní prímeria Ludvik r. 1357 vyslal Mikuláša Kontha, palatína, s jednou čiastkou
nového vojska na podporu Tomáša Monoslava, s druhou čiastkou tiahol sám do Dalmácie.Mikuláš po bezprospešnom dobývaní Castellranka navrátil sa k Tomášovi Monoslavovi.
Šťastnejší bol Ludvik v Dalmácii, lebo Split, Šibeník, Trogir, ba i Zara (Jadra) otvorily
pred ním brány, a tak celá Dalmácia prišla pod uhorskú korunu. Benátski poslanci, ktorí r.
1358 prišli vyjednávať s Ludvikom, nemali čo iného urobiť, ako 18. februára privoliť k
tomu, čo sa stalo skutkom.Poneváč Dušan, cár srbský, bol pomocníkom Benátčanov, smluva s týmito uzavrená dotkla sa
i Dušana, ktorý bol sľúbil pápežovi, že kacírov (bogumilov) privedie ku spojeniu s
apoštolskou stolicou. Pod nástupcom Dušanom IV. rozpadlo sa temer cárstvo srbské na
oligarchie; Ludvik použil tej príležitosti, vtrhol ta a roku 1359 opanoval Mačvu. Uroš
nielen že sa tomu neprotivil, ale pokoril sa i korune uhorskej, dúfajúc v jej záštitu proti
nebezpečenstvu, ktoré hrozilo Srbsku so strany Turkov.Ludvik, pokonajúc veci v Bosne a Srbsku, tiahol do Bulharska, kde Stražimíra opäť
posadil na trón. Odtiaľ tiahol proti Valachom, vypudiac ich zo Severínska do Multanska. S
vojvodom multanským, keď sa opäť podrobil uhorskej korune, uzavrel mier. Potom obrátil
bezodkladne zrak svoj na západ, lebo napnutosť, ktorá panovala medzi ním a Karlom IV.,
cisárom rímskym a kráľom českým, akosi sa ostrila. V Prešporku r. 1360 uzavrel smluvu s
Rudolfom, novým vojvodom rakúskym, pápežovi Innocentovi VI. však sľúbil, že nedovolí nikomu
obsadiť zeme apoštolskej stolice, a pápež poctil ho názvom „bojovníka cirkvi“.Medzi Innocentom VI. a Karlom IV. bolo napnutie: teda tento mal Ludvika v podozrení, že
baží po cisárskej korune. Ludvik, aby potlačil tie klebety, poslal Vilhelma, jágerského
prepošta, ku Karlovi, že tie povesti o jeho bažení po cisárskej korune sú daromné klebety.
Následkom toho Karol 10. mája prišiel do Trnavy, aby s Ludvikom obnovil priateľstvo. Ludvik
pri tej schôdzke nielen snažil sa smieriť Karla s Rudolfom rakúskym, ale i sľúbil mu
vojenskú pomoc proti grófom württembergským.Priateľstvo Ludvika s Karlom dlho netrvalo. Už v nastalom roku 1361 prišli k cisárovi
vyslanci uhorskí so sťažnosťou, že jeho moravskí poddaní znepokojujú hranice Uhorska. Karol
neveril tomu a pokladal to len za zádrapku a huckanie so strany matky Ludvikovej, a o tejto
(Poľke) tak sa vyslovil, že vyslanci považovali to za urazenie svojho kráľa, navrhli súboj
buď s cisárom alebo s jeho námestníkom, a odišli.Zpráva o tom narobila zlej krvi u dvora uhorského. Ludvik žiadal zadosťučinenie a pri
odoprení toho pohrozil cisárovi vojnou. Ludvik už na začiatku roku 1362 uzavrel smluvu
nielen s kráľom Kazimírom, ale i s Rudolfom rakúskym, sľubujúc tomuto, že ak vypukne vojna
proti cisárovi, Rakúsko zostane nedotknuté. Ludvik už v auguste shromaždil vojsko pri
Trenčíne; podobne i cisár pritiahol k Trenčínu. Niektoré zástupy Ludvikove prekročily už i
rieku Moravu a začaly plieniť osady, ale Bolko (Boleslavko) Svidnický, knieža Opatie,
vložil sa medzi nich a naklonil ich najprv k prímeriu, potom k mieru, ktorý v Brne 10.
februára 1364 bol uzavrený.Ludvik ešte toho roku, požiadaný od pápeža Urbana V. o pomoc proti Barnabovi, vodcovi
nájomných zbrojnošov, tú pomoc mu prisľúbil: Barnabo však, dozvediac sa o tom, zo strachu
pred Ludvikom rýchle uzavrel mier s pápežom. Keď toho času vypukla roztržka medzi Rudolfom
rakúskym a medzi Štefanom, bavorským vojvodom, i Ortholfom, arcibiskupom soľnohradským,
pápež požiadal kráľa Ludvika a cisára Karla o prostredníctvo medzi nimi. Následkom toho
uzavrené bolo prímerie, ktoré trvať malo do 1. mája roku 1365.Medzi tým časom Ludvik obrátiť musel oči na východ, do Multanska, kde Vladislav, po
smrti otca svojho, nielen odoprel vojvodstvo prijať v léno od Ludvika, ale vyhlásil seba za
kráľa Valachov. Keď Ludvik s veľkým vojskom tiahol proti nemu, poddal sa mu na milosť i
nemilosť. Ludvik nielen prijal ho na milosť, ale navrátil mu i Severín a Furgoš. Učinil to
preto, aby bol priateľom jeho v nebezpečenstve, ktoré začalo hroziť so strany Turkov.Aziatskí mahomedáni čili Turci pod Urchanom (1326 — 1359) vtrhli do Európy, a síce do
Bulharska, kde Šišman, brat Stražimíra, bol bánom. Najprv podmanili si Galliopol, roku 1361
pod Muratom (1359 — 1389) i Adrianopol, zaženúc odtiaľ Šišmana. Ale že ohrozovali i
Stražimíra, kráľ Ludvik r. 1365 tiahol Stražimírovi na pomoc a s 20.000 svojho mužstva
porazil 80.000 Turkov. Turci nevrátili mu porážky, lebo spiechať museli do Azie, kde
vypuklý nepokoje. Ludvik navrátil sa domov. Onedlho nachádzame ho v Budíne.Medzitým staly sa na západe nemilé zmeny, ktoré ho prinútily k inej politike. Rudolf,
vojvoda rakúsky, 26. júla umrel a Leopold, jeho brat, vzal si za ženu Viridu, dcéru
povestného Barnabona, na úkor pápežovi. Ludvik, nad tým rozhnevaný, prestúpil na stranu
vojvodu bavorského a Ortholfa, arcibiskupa soľnohradského, ba i vnučku svoju Alžbetu
odoprel Albrechtovi, staršiemu bratovi a nástupcovi Rudolfovmu. Z toho povstaly napnutia i
medzi kráľom Ludvikom a cisárom Karlom, na ktorého sa bol Albrecht so sťažnosťou obrátil.
Cisár použil tej príležitosti k tomu, že smluva, predtým medzi Rakúskom a Uhorskom
uzavrená, za neplatnú bola vyhlásená, Alžbeta s Vácslavom, synom Karlovým, zasnúbená a 26.
marca 1366 nová smluva medzi Karlom a Ludvikom uzavrená.Medzitým narodila sa Ludvikovi, dosiaľ bezdetnému, dcéra Katarína, a toto priviedlo ho
na iné myšlienky vzhľadom na zasnúbenie Alžbety s Vácslavom, králevičom českým. Aby z toho
nepovstaly časom nepríjemnosti pre uhorský trón, vnučku svoju Alžbetu zasnúbil s
Fridrichom, synom Albrechta, vojvodu rakúskeho, a tak prekrížil plány cisárove. Okrem toho
osvobodený bol od prostredníctva medzi vojvodom rakúskym, vojvodom bavorským a arcibiskupom
soľnohradským, lebo nový pápež Gregor XI. podržal si rozhodnutie v tom. Naproti tomu cisár
bol na strane vojvodu rakúskeho (Albrechta), sľúbil mu podporu a vyžiadal jeho dcéruJohannuza manželku pre syna svojho Vácslava, králeviča českého.V septembri roku 1369 Kazimír posledný raz navštívil Ludvika v Prešporku; keď však na
jaseň roku 1370 bol na honbe, spadol s koňa a upadol do ťažkej choroby. Akonáhle zpráva o
tom prišla do Uhorska, Alžbeta, matka kráľa Ludvika, spiechala do Krakova, aby Kazimíra
navštívila. No Kazimír 5. novembra umrel, a Ludvik skrze arcibiskupa krakovského a
kancellára bol vyzvaný, aby sa posadil i na poľský trón. S obavou dal sa na cestu, ale keď
prišiel do Sandeču, od stavov poľských slávnostne a s oduševnením bol prijatý a odprevadený
do Krakova, kde 17. novembra bol korunovaný. Odtiaľ pobral sa do Hniezdna, hlavného sídla
kráľov poľských, vrátil sa do Krakova a, zanechajúc tu matku Alžbetu ku správe Poľska,
navrátil sa do Uhorska. Nachádzame ho v Diósgyőri 28. decembra.Medzi tým časom, čo sa bavil v Poľsku, Benátčania začali sa opäť hýbať, ale Ludvik
poslal ta Frankovi Karrarskému, spojencovi svojmu, pomoc, potom však na jar roku 1371 i sám
prišiel do Dalmácie, aby potlačil zápletky, ktoré len z nedorozumenia boly povstaly.Že z napnutia medzi Karlom a Ludvikom vyvinie sa vojna, o tom nikto nepochyboval: teda
oba hľadali spojencov. Ludvik už 12. júna stál v Trenčíne a s tým úmyslom 2. júla prišiel
do Prešporka. Tu v prítomnosti Štefana, bavorského vojvodu, a Fridricha i Albrechta,
rakúskych vojvodov, dali si slovo, že Albrecht len v Čechách a na Morave podporovať bude
cisára, nie však v Bavorsku a Braniborsku; Ludvik a Štefan však sľúbili, že za čas vojny
hranice rakúske zostanú v pokoji. Keď sa o tom sprisahaní dozvedel cisár, ešte koncom toho
mesiaca dal sa do vojny. Táto dlho netrvala, lebo nastalý mor prinútil obe strany k
uzavretiu prímeria, ba Ludvik, aby ukrotil hnev cisára, vypravil k nemu poslov, aby mu
ponúkli Máriu, dcéru jeho, za manželku pre syna jeho Žigmunda. Okrem toho pápež Urban VI.
poslal legáta svojho, aby Ludvika smieril s cisárom. Cisárovi práve na šťastie narodil sa
syn Karol, a tak legát bezodkladne spiechal z Vratislavy do Prahy, aby blahoželal cisárovi.
Vo vyjednávaní sa pokračovalo v Prahe a potom, poneváč cisár odcestoval na Rýn, prenesené
bolo do Budína. Ludvik nielen privolil k zasnúbeniu Márie so Žigmundom, ale i k osobnej
schôdzke s cisárom.Sišli sa v Holiči a potom 6. októbra 1372 v Trnave. K tomu však, aby pretrhol spojenie s
vojvodom bavorským, neprivolil.Poneváč roku 1373 opäť vypukla vojna medzi Benátkami a Karrarským, Ludvik poslal mu
vojvodu zahorského (sedmohradského) na pomoc a 9. marca vo Viedni pristúpil k smluve, ktorú
uzavrel Karrarský s vojvodom rakúskym proti Benátčanom. Dňa 14. marca Karrarský porazil
síce Benátčanov, majúcich i Turkov pod zástavami, ale 1. júla utrpel takú porážku, že i
Štefan, vojvoda zahorský (sedmohradský), upadol do zajatia.Práve toho času, keď boly bitky s Benátčanmi, vypršalo prímerie medzi cisárom a
bavorským vojvodom, bez toho, že by bol uzavretý mier; medzi nimi vypukla ešte i nová vojna
pre Braniborsko, ale Ludvik nedal pomoci Bavorcom, lebo mal dosť roboty v Poľsku. No
Bavoráci za peňažitú náhradu zriekli sa Braniborska a tak i Ludvikovi obľahčili úplné
smierenie sa s cisárom.Hoci Ludvik nemile bol dotknutý porážkou Karrarského, radil mu urobiť mier s Benátčanmi,
lebo nateraz pre zápletky v Poľsku nestačí mu poslať výdatnú pomoc.Čo sa to prihodilo v Poľsku? Niektorí Poliaci s Alžbetou, matkou a námestníčkou
Ludvikovou, nespokojní, vyhľadali kdesibielehomnícha (cistercitu),
Vladislavabieleho, syna Zemomysla, brata Vladislava, otca nebohého
kráľa Kazimíra, a povolali ho na trón poľský. No Vladislav, bývalý uhorský palatín, ktorého
Ludvik r. 1372 urobil vojvodom Červeného Ruska, zaplašil ho do Braniborska; Ludvik však
povolal poľské stavy do snemu v Košiciach, aby vypočul ich sťažnosti a želania. Snem sa
sišiel 17. septembra r. 1374. Ludvik uľavil im dane, za to však zaviazali sa mu, že po jeho
smrti vyvolia si za kráľa buď jeho dediča, alebo, keby umrel bez mužského potomka, jeho
dedičku. Potom vyjednával s cisárom o zasnúbení Žigmunda s jednou z troch dcér svojich
(Katarínou, Máriou a Jadvigou), a keď medzitým umrela Katarína (roku 1375), dohovorili sa
tak, že Žigmund vezme si Máriu. Tretiu dcéru, Jadvigu, Ludvik zasnúbil s Vilhelmom,
vojvodom rakúskym.Pokoj v Poľsku dlho netrval. Úskok Vladislav biely chystal sa vtrhnúť z Braniborska do
Poľska. Pokonal sa však po priateľsky s Ludvikom. Vladislav odstúpil svoje právo na Hnevkov
a Kujaviu, a Ludvik udelil mu bohaté opátstvo. Tiež Alžbeta, matka Ludvikova, zunovala
nepokoje a odobrala sa do Uhorska. Dlho sa tu nebavila, lebo niektorí šľachtici roku 1376
naviedli ju, aby sa navrátila do Poľska a vzala na seba správu krajiny. No za jej
vladárenia nielen povstaly neporiadky, ale i Litvania zmocnili sa jednej časti Poľska, tak
že Alžbeta opäť odišla do Uhorska. Ludvik ustanovil správcov krajiny a, pri Zvolene 19.
júla shromaždiac vojsko, tiahol do Poľska proti Litvanom a dal sa obliehať mesto Belc.
Litvania dali sa do vyjednávania s Ludvikom a oddali mu Belc s tou podmienkou, že bude
každoročne platiť 100 hrivien ich kniežaťu. Konečne, oddajúc správu i Poľska Vladislavovi
opoľskému, na jaseň r. 1377 odišiel do milého sebe Zvolena, aby bol na blízku Poľska a
Červenej Rossie. S tým, že urobil cudzozemca za gubernátora, Poliaci neboli spokojní a
šomrali. Ludvik však, miesto toho, aby sa bol miernil, chopil sa drastického spôsobu a roku
1378 ustanovil Vladislava opoľského za plnomocného kapitána (diktátora), Červenú Rossiu
však roku 1380 spojil s Uhorskom. Za správcov zeme ustanovil: Imricha, biskupa jágerského,
Juraja Cudara[18]s jeho bratmi, Imricha Bebeka a Jána Zápoľského (Zapoleum).Tak nepoliticky nekonal Karol z Draču, ale, poraziac Benátčanov, uzavrel s nimi mier,
aby mu nehatili cestu k zamýšľanému cieľu: zmocniť sa trónu neapolského.[19]Ledvaže uviedol do poriadku Poľsko a Rossiu, prišiel Karol, vojvoda z Draču (Durazzo),
mesta na gréckom prímorí, ku Ludvikovi a žiadal ho o pomoc. Ludvik prijal Karla s akousi
nedôverou a žiadal od neho, aby sa slávnostne zriekol nárokov na Uhorsko a Poľsko, potom
však samostatne pokonal svoju vec s Benátčanmi. Následkom toho Karol uderil na Benátčanov
práve vtedy, keď pri Pole utratili 14 veľkých lodí a tak boli pokorení, že prosili Ludvika
o uzavretie mieru. Ludvik však r. 1379 vystavil také tvrdé podmienky, že Benátčania ich
neprijali a pokračovali vo vojne. Na mori víťazili, na suchu utrpeli porážky. Konečne
Amadeus, gróf savojský, vložil sa medzi válčiacich. Ludvik, smrťou svojej matky Alžbety
(29. decembra 1381) zronený, privolil k mieru, uzavrenému v Turine 8. augusta 1382.Poneváč Poľsko i domácimi nespokojencami búrené, i zahraničnými nepriateľmi ohrožené
bolo, Ludvik povolal stavy poľské do Zvolena, aby sa s nimi poradil, Žigmunda, ženícha
Márie, však poslal s vojskom do Poľska, aby ho obránil, a utiahol sa do Trnavy, kam uhorské
stavy do snemu bol povolal, kde však 11. septembra 1382 dušu vypustil. Odtiaľ mŕtvola jeho
zavezená bola do Stolného Belehradu a tam 16. septembra bola pohrobená.Ludvik bol činný nielen na politickom, ale i na cirkevnom poli. Bol síce vždycky ducha
slovanského, ale snášanlivý i k Nemcom, Vlachom a Kumánom (Maďarom). Bol horlivým
katolíkom, Židov nenávidel a vyháňal z krajiny; magarských (maďarských) Kumánov nútil k
prijatiu viery kresťanskej; starovercov (Valachov), Slovanov a patarénov (bogomilov) nútil
ku spojeniu sa s pápežom; bol milovníkom rímsko-slovanskej (glagolskej) bohoslužby, a tých,
ktorí medzi Dunajom a Tisou boli prešli ku obradu carihradsko-slovanskému (kyrillskému),
nútil navrátiť sa k predošlému rímsko-slovanskému (glagolskému) obradu.Nasledujúc príklad cisára Karla IV., ktorý roku 1348 založil slovanskú univerzitu v
Prahe, s privolením pápeža Urbana V. (1362 — 1370) zamýšľal založiť podobnú univerzitu v
Pečúchove, v okolí čisto slovanskom. V Cáchach (Aquisgrani) dal vystavť kaplu roku 1367,
kde boly ostatky sv. Štefana I., Vladislava I. a Imricha, a ju roku 1370 nadelil majetkami
k vydržovaniu dvoch kaplánov, ktorí by v nej žalmovali. V štýrskej Máriacelle dal vystaviť
čisto gotský chrám (1377) nad milostivou kaplou bl. P. Márie. Akýsi Benediktín máriacellský
venoval mu náhrobný nápis, v ktorom ho oslavuje i preto, že znal jazyky rozličných národov.*Mária, dcéra Ludvika I. a Alžbety, dcéry Štefana Kotromanoviča,
bána bosnianskeho, hneď po pohrabe otca svojho, 17. septembra 1382, korunovaná je za
kráľovnu uhorskú. Ale že bola len 12-ročná, veslo vlády mala v rukách jej matka
Kotromanovička a palatín Mikuláš Goriansky. Jej prvou starosťou bolo, aby Mária vyvolená
bola za kráľovnú v Poľsku. Stavy poľské sišly sa 26. februára 1383 v Siradi a usniesly sa
na tom, že vyvolia za kráľovnu Jadvigu, sestru Márie, zasnúbenú s takým kniežatom, aký bude
im po vôli. O Žigmundovi ani počuť nechceli. Následkom toho matka Alžbeta pozvala stavy
poľské do Košíc, kde im sľúbila, že 11. novembra privedie Jadvigu, horlivú Slovanku, aby
bola korunovaná. Medzitým Zemovít, knieža Mazovska, ako nádejný ženích Jadvigy, nielen
robil úklady, aby uchytil ju sebe, ale, prijdúc s veľkým vojskom, podrobil si temer celé
Veľkopoľsko a 15. júna dal sa korunovať za kráľa poľského. Následkom toho Alžbeta poslala
ta Žigmunda a Demetra, arcibiskupa ostrihomského, s 12.000 mužmi, aby, spojení s
Malopoliakmi, zahnali Zemovíta.Nie menej smutné veci boly v Bosne a v Horvatsku, kde pohlavári nenávideli Gorianskeho.
Alžbeta i s Máriou a Jadvigou vybrala sa ta, aby si Horvatov získala. Pohlavári prijali obe
kráľovny naoko srdečne, tak že koncom r. 1383 Alžbeta, uspokojená, s Gorianskym navrátila
sa domov, Mária s Jadvigou však navštívily Zaru a Vranu (Auranam) a po Novom roku 1384
navrátily sa 14. januára do Sexardu.V Poľsku ešte toho roku k vojne s Mazovčanmi pripojila sa i vojna s Litvanmi, tak že
stavy poľské 2. mája odkázaly Alžbete, že ak nedostaví Jadvigu do 9. mája do Krakova,
vyvolia si sami kráľa. Alžbeta teda odvolala zasnúbenie Jadvigy Vilhelmovi rakúskemu a
poslala ju do Krakova, kde i 15. oktobra bola korunovaná.[20]Teraz už bolo akoby isté, že Žigmund bude manželom Márie a kráľom uhorským;
nestalo sa to však hneď. Uhri a hlavne Horvati nenávideli ho, ako márnotratného a
ľahkomyseľného mladíka, tak že i sama Alžbeta pomýšľala na odvolanie zasnúbenia jeho s
Máriou, a i Žigmund utiekol do Čiech.Mária, aby si získala Uhrov, potvrdila „zlatú bullu“ kráľa Andreja II., ale pohlavári
horvatskí, dokiaľ sa Alžbeta a Mária bavily v Horvatsku, ukazovali im peknú tvár, po ich
odchode však snovali zradu, aby Máriu svrhli s trónu. I sám brat staršej kráľovny, Štefan
Tvrtko, kráľ bosniansky, choval sa nepriateľsky proti nej. Už v septembri r. 1383 Ján
Palizna z Vrany (Aurana) pobúril Dalmatsko a Horvatsko. Alžbeta, aby uspokojila
nespokojencov, svolala ich do Požegy na poradu, ale bez prajného výsledku, hoci prepustila
Gorianskeho a za palatína vymenovala Séča.Medzi tým časom povstalci vypravili poslov do Neapolska, aby povolali Karla Dračského na
trón. Tento už 4. septembra sadol na loď, 12. septembra prišiel do Seňa, 30. decembra do
Stolného Belehradu, kde v prítomnosti Alžbety a Márie bol korunovaný.*Karol II., rečený Malý, mal krátke a nešťastné panovanie. S
kráľovnami odišiel do Budína a 5. februára 1386 uhospodil sa v kráľovskom paláci. Alžbeta
naoko mala sa k nemu prívetive a 7. februára požiadala ho o návštevu. Karol, netušiac nič
zlého, dostavil sa na návštevu, ale od Blažeja Forgáča, nadčašníka, čakanom zranený padol.
Odvezený bol na Vyšehrad, kde 24. februára ranám podľahol. Jeho italskí služobníci sa
rozpŕchli, prívrženci utiekli do Horvatska, Alžbeta a Goriansky chopili sa opäť vlády.Alžbeta, odkázaná opäť na Žigmunda, pozvala ho na poradu do Rábu. Skutočne, Žigmund i
prišiel ta na začiatku mája, i Alžbeta, ale bez Márie. Porada nešla akosi hladko, tak že
Alžbeta 11. mája privolila k tomu, aby Vácslav, kráľ český, brat Žigmundov, vyrovnal
neshodu medzi nimi. Stalo sa to pod podmienkou, že Mária do 11. novembra splatí 200.000
dukátov zálohu a prijme Žigmunda za manžela, že dá mu Železnú župu, hrad Trenčín a zeme pri
Morave a Rakúsku, ktorými vládol predtým Štefan, mladší brat kráľa Ludvika. Pravdepodobné
je, že Mária bola sobášená so Žigmundom, a Žigmund písal sa „marchio braniborský, sv. rím.
dŕžavy nadkancellár a kapitán kráľovstva uhorského“.Ešte toho roku vybrala sa Alžbeta s Máriou do Horvatska, aby utíšila nespokojencov. No
25. júla padla do rúk odbojníkov a i s Máriou odvlečená bola do dalmatského Novigradu:
vojsko však, ktoré ich bolo odprevádzalo, bolo zničené od povstalcov. Tam Alžbeta 16.
januára 1387 bola uškrtená, Mária však skrze Benátčanov z väzenia vysvobodená, do Nony
odvedená, 4. júla sadla na loď, 5. júla dostala sa do prístavu seňského a odtiaľ išla do
Záhrebu, kde sa stretla so Žigmundom, ale už ako s korunovaným.*Žigmund, nemajúc ešte zprávy o svobode Márie, spiechal k Stolnému
Belehradu, a aby urobil koniec anarchii, svolal ta stavy, že by nad osiroteným (?)
kráľovstvom rozhodly, a tak 31. marca 1387 za kráľa vyvolený a skrze Benedikta, biskupa
vesprímskeho, korunovaný bol, ako mládenec dvadsaťročný. Na šťastie, kráľovna Mária bola na
žive a 5. augusta sišla sa s ním v okolí Záhrebu. Dňa 3 — 10. novembra nachádzame oboch vo
Vyšehrade.Hoci Žigmund nič vážneho nepodujímal bez jej vedomia, predsa až do svojej smrti (1395)
ponechala kraľovanie jemu, pravdepodobne bývajúc na svojom hrade Revišti v Tekovskej
stolici (Fejér X, 2, 123).V hornom Uhorsku sa síce mysle utíšily, nie však v dolnom Uhorsku a Horvatsku. Odbojníci
vypravili poslov do Neapolska, aby Ludvika, syna zavraždeného Karla, povolali na uhorský
trón: teda Žigmund roku 1388, aby sohnal a najal potrebné vojsko, išiel na Moravu a do
Čiech, kde sa už i českí rytieri sdružstvovali a za plat sa najímať dali. Iného
krajinského, stáleho, cvičeného vojska ešte v Uhorsku nebolo. Z tej príčiny Žigmund
vynaložil na najatie „válečníkov“ nielen tie summy, ktoré pri sobáši bol obdržal, ale i
skrze predaj svojho majetku docielil. Tak už 16. marca 1388 v Trenčíne odstúpil Štiborovi
Beckov, Joštovi, bratrancovi svojmu, kniežatstvo braniborské. Zanechajúc Petra Forgáča,
župana nitrianskeho, v Skalici k ochrane hraníc, najal Vajdafiho a v máji roku 1389 poslal
ho za Tisu, aby polapal (maďarských) odbojníkov a dostavil ich do Budína. Medzi týmito
odbojníkmi bol i istý Csóka, služobník Štefana. Keď ho Žigmund zazrel horko nariekajúceho
nad zoťatým gazdom svojím a tešil ho, rieknuc: „Odteraz ja budem pánom tvojím“, odvetil mu:
„Nebudem slúžiť tebe, sviňa česká!“ Bohužiaľ! Žigmund miesto toho, aby bol dobrotou hľadel
si získať ľudí, ukrutnosťou svojou si ich odcudzoval.Medzi tým časom turecký sultán Murad ohrožoval Srbsko, teda Žigmund vyslal ta Mikuláša
Gorianskeho na pomoc Lazarovi, vazallovi uhorskej koruny, a obsadil hrady Borich a Česník.
No keď tam na Kosovom poli padol Murad i Lazar, Srbsko stalo sa vazallstvom tureckým. S
druhým vojskom poslal Bubeka do Dalmácie proti Tvrtkovi, ale bolo porazené, ba celá
Dalmácia poddala sa Tvrtkovi. Šťastnejší bol roku 1390 vo vojne proti Petrovi a Mirkovi,
vojvodom Valachov, ktorých Jagello-Vladislav, jeho švagor, kráľ poľský, bol popudil proti
nemu. Uzavrúc smluvu s rakúskym Albrechtom a moravským Joštom, dal sa na pochod proti nim.
Mirko, postrašený, poddal sa; Peter, vojvoda moldavských Valachov, ztratiac bitku, urobil
podobne. Aby pokonal veci i s Jagello-Vladislavom, ktorý sa bol zmocnil Červenej Rossie,
dal sa osobne na cestu do Krakova. Jagello-Vladislav však nedal sa vytisnúť z Rossie.
Žigmund ustúpil,[21]lebo mal strach pred Turkami, ktorí ohrožovali hranice uhorské, ba roku 1392
vtrhli už i do Sriemska. No Žigmund zahnal ich zo Sriemska, ba vtrhol i do Srbska a obsadil
Srieberník. Turci vzali Carihrad na mušku.Žigmund bol by azda viac urobil proti Turkom, keby nebol býval nútený obrátiť zrak na
Dalmáciu, kde po smrti Tvrtka († 23. marca r. 1391) stal sa Dobiš kráľom Bosny. Dobiš
nielen opustil povstalcov dalmatských, ale i sľúbil vernosť Žigmundovi.Žigmund, necíťac sa bezpečným v krajine pre páchané ukrutnosti, chcel sa zabezpečiť. Dňa
13. decembra 1393 uzavrel vzájomnú smluvu s Albrechtom rakúskym a Joštom moravským. Potom
odišiel do Bosny, kde urobil smluvu s Dobišom: aby Dobiša, ak bude bezdetný, ustanovil za
nástupcu: s Jadvigou v Poľsku: aby Jadviga, ak umre mu Mária, nerobila si nároky na uhorská
korunu. Takéto opatrenia tým viac boly potrebné, lebo Turci opanovali už Bodon, Nikapolu a
Silistriu v Bulharsku.Žigmund vypravil posolstvo k sultánovi, žiadajúc, aby opustil tie mestá, lebo nemá na ne
práva. Bajazid, položiac ruku na svoj meč, odvetil: „Toto je moje právo!“ Žigmund teda
vypravil Jána Kanižského k západným mocnárom, že by ich pozval k spoločnej vojne proti
Turkom. Aby si zaopatril potrebné peniaze, roku 1395 buď daroval, alebo opäť daroval
Štiborovi, „pánovi Váhu“, hrady: Ostrýž (Éleskő), Beckov, Čachtice, Branč, Skalicu, Štvrtok
(Plavec), Prekážku (Korlátkő), Smolenice, Halič a Oravský zámok; s Mirkom, vojvodom
Valachie, vyjednával o svobodný priechod cez Valachiu. V tom 17. mája v Budíne umrela mu
manželka Mária. Následkom toho, nechajúc posádku v Nikapoli, spiechal domov, aby po jej
smrti nepovstaly zápletky preňho. Tušenie jeho nebolo bezzákladné. Už Mirko, obávajúc sa
Bajazida, zastúpil mu cestu, tak že cez hory len horko-ťažko predral sa do Uhorska.
Jagello-Vladislav, poneváč Mária umrela bezdetná, namýšľal si, že uhorský trón patrí jeho
manželke Jadvige. S ním súhlasili i mnohí v Uhorsku, aby sa striasli nenávideného Žigmunda.
Žigmund vyslal Jána Kanižského arcibiskupa ostrihomského, s vojskom, aby mu prekazil cestu
cez hranice.Že Jagello-Vladislav neopovážil sa dať sa na pochod do Uhorska, príčinou bolo, že na
strane Žigmunda boli nielen Albrecht rakúsky, Jošt a Prokop moravský a Vácslav, brat jeho,
cisár a kráľ český, ale i západní mocnári, ktorí mu poslali značnú podporu k vojne proti
Turkom, vrahom kresťanov. Peniazmi opäť ho podoprel Štibor, lebo — ako roku 1396 vydaná
listina hovorí — obyvatelia mestečka Senice v Nitrianskej stolici povinní sú platiť 330
dukátov svojmu zemepánovi Štiborovi. Okrem toho Žigmundovi a jeho manželke, keby meškali v
Senici, majú dať trojdňové zaopatrenie, každý deň po dvoch nasýteniach, ale len raz za rok.Keď už bolo vojsko z rozličných jazykov a národov pohromade, Žigmund, prekročiac Dunaj
pri Oršove, vtrhol do Bulharska a cez Vidin tiahol ku Veľkej Nikapoli. Bajazid mal 200.000,
Žigmund asi 100.000 ozbrojencov. Bitka trvala od 15. až do 28. septembra, ale tak
nešťastne, že Žigmund len na člnku dostal sa na Čierne more, vyhol Carihradu a Rodu, a až
19. decembra dostal sa na ostrov Lacrome, kde sadol na benátsku loď, ktorá ho previezla do
Dubrovníka (Raguzy). Až 5. apríla 1397 navrátil sa do Temešváru.Poneváč rozniesla sa povesť, že Žigmund zahynul pri Nikapoli, nastaly neporiadky na
všetkých stranách. Štefan Lackovič a Štefan Šimontorňanský uzavreli priateľstvo so
Stojanom, ktorý po smrti Dobiša osvojil si časť Bosny. Vypravili jedného posla do
Neapolska, aby pozval Vladislava Dračského na uhorský trón, druhého posla k Bajazidovi, aby
vyžiadal ruku jednej z jeho dcér pre Vladislava. Vladislav nemal chuti do toho; aby však
docela neodoprel, ustanovil Lackoviča a Šimontorňanského za miestodržiteľov, kým sám
nepríde do Uhorska.Žigmund, aby sa zotavil, odišiel z Temešváru do Ostrihomu, odtiaľ do Trenčína, Bánoviec,
Kežmarku, Prievidze, Turca, Vígľašu, Nového Mesta nad Váhom a Trnavy a nazpäť sa navrátil
do Temešváru, kde 8. oktobra otvoril snem a zabavil sa až do konca oktobra, aby sa poradil
i o uvedení krajiny do poriadku, i o prostriedkoch k vedeniu vojny proti Turkom.Záležalo mu na tom, aby si získal nielen priateľov, verných svojou štedrosťou, ale i
nepriateľov, zabudnutím na ich nevernosť. Arcibiskupovi ostrihomskému daroval kráľovskú ves
Hynyeren (Chynorany), mestu Trnave Moderdorf a Ružodol (Roschindol).Aby usporiadal i veci v Horvatsku a Dalmácii, svolal snem do Križovca, kam 28. februára
roku 1398 i sám sa dostavil. Prišli ta i Štefan Lackovič a Štefan Šimontorňanský, a to s
ozbrojeným mužstvom. Žigmund dal ich zoťať. Následkom toho prívrženci neapolského
Vladislava utiekli do Bosny. Žigmund tiahol proti nim, ale potom válčenie oddal
Gorianskemu, poneváč musel sa navrátiť do Uhorska.Jagello-Vladislav nielen bažil po tróne uhorskom, ale i ako kráľ uhorský prijal Vlada,
vojvodu moldavských Valachov, za svojho vazalla. Žigmund docielil len to, že uzavrené bolo
iba prímerie medzi nimi, lebo nastala vojna proti Turkom. V tom 17. júla roku 1399 umrela
Jadviga, a Jagello-Vladislav mal iné na starosti, ako myslieť na vojnu so Žigmundom.Poneváč Žigmund roku 1400 až príliš miešal sa do záležitostí západného cisárstva,
zanedbával však Uhorsko, chopil sa znovu predošlej ukrutnosti, robil ľahkomyseľné dlhy a
posľuboval i Joštovi moravskému i Vácslavovi, cisárovi a kráľovi českému, nástupníctvo
uhorského trónu: pohlavári krajinskí roku 1401 so všetkou zdvorilosťou povolali ho do
Budína na priateľskú poradu. Keď sa ta 24. apríla dostavil, 28. apríla bol lapený, najprv
do Vyšehradu a potom do Šiklóšu ako väzeň odvedený.Po uväznení Žigmunda bolo Uhorsko považované za osirotené a rozličné stránky hľadely si
voliť kráľa dľa svojho náhľadu. Slováci 11. júna sišli sa v Topoľčanoch a vyvolili si
Jagello-Vladislava; nemecká, západná časť Uhorska pozvala Vilhelma, vojvodu rakúskeho;
Horvati a Dalmatínci Vladislava neapolského; moravský Jošt a Prokop prekročili Moravu a
opanovali Prešporok a Trnavu. Tieto mračná však počaly sa trhať. Štibor, pán Váhu, zastavil
cestu Joštovi; Jagello-Vladislav a Vilhelm pozvanie neprijali; Ján z Moraviec, bán
mačvanský, mečom, Herman, gróf cillejský, peniazmi oslabovali prívržencov Vladislava
neapolského. Konečne Vladislav Goriansky, dorozumejúc sa s mnohými uhorskými a horvatskými
pohlavármi, vypustil Žigmunda na svobodu. Dňa 13. júna už bol v Trnave medzi svojimi
vernými Slovákmi.Bohužiaľ, opäť sa zamiešal do vecí západného cisárstva, až v septembri roku 1402 so
slovenskými pohlavármi vydržiaval shromaždenie v Prešporku, kde sa bavil od 13. do 29.
júla. Potom tam, ako i vo Viedni vyjednával s Albrechtom, vojvodom rakúskym, aby nazpäť od
neho obdržal pohraničné hrady, ktoré bol v čase jeho uväznenia obsadil. Pri tom dopustil sa
opäť chyby, že potvrdil mu smluvu, dľa ktorej má byť jeho nástupcom, keby bezdetný umrel,
lebo to urobil samovoľne, nie s povedomím a s privolením krajinských stavov.Horšie veci boly v Horvatsku a Dalmácii, lebo Vladislav neapolský skutočne sa ta
dostavil, a okolo neho shŕkli sa nielen Horvati a Dalmatínci, ale i pohlavári uhorskí,
menovite palatín Ditrik Bubek, ostrihomský arcibiskup Ján Kanižský, arcibiskup kaločský Ján
a iní biskupi, magnáti a zemäni. Už 5. augusta roku 1403 korunovaný bol za kráľa
horvatsko-uhorského v Zare skrze arcibiskupa ostrihomského, dľa vôle pápeža Bonifáca IX.,
ktorý bol Neapolitánom a nepriateľom Žigmunda.Medzi tým časom Žigmund musel zrak obrátiť na Čechy a Moravu, kde za jeho uväznenia
povstaly neporiadky. Uderil na Prokopa, odňal mu Pezinok a iné hrady, ktorých sa bol
zmocnil. Vzal ho so sebou ako väzňa a zo Skalice cez Olomúc šiel do Prahy, kde brata svojho
Vácslava zajal a dal do väzenia vo Viedni, a usporiadajúc ako-tak veci české, 24. júla roku
1403 navrátil sa do Prešporka, aby sa pripravil k vojne proti Vladislavovi neapolskému.Žigmund, odchádzajúc do Čiech, bol síce uložil Pavlovi Bešeňovi, aby podujal vojnu proti
povstalcom horvatsko-uhorským, ale u Bihača nimi bol porazený, a povstalci už tiahli na
pravej strane Dunaja. Následkom toho Žigmund, hľadajúc peniaze, dal Hrušov do zálohu
Petrovi Forgáčovi, rozdelil vojsko na dvoje: s Čechmi tiahol on k Ostrihomu, Štibor so
Slovákmi k Rábu. Žigmund 4. septembra zaujal Ostrihom, ale za lepšie uznal získať
odbojníkov dobrotou, než mečom. Vydal listinu, v ktorej sľúbil amnestiu všetkým, ktorí sa k
nemu navrátia. Také omilostenie malo dobrý výsledok, tak že Vladislav, vidiac, ako
povstalci opúšťajú ho jeden za druhým, ustanovil Hervoja za svojho námestníka a už koncom
oktobra vrátil sa do Neapolska.Nasledujúceho roku 1404 Žigmund 13. januára bol v Brezne, 20. januára a 3. februára v
Košiciach, 13. a 26. februára v Levoči, 13. a 14. marca v Kežmarku, 3. apríla až do 18. v
Prešporku, 29. v Krupine, 13. júna v Baňskej Bystrici; shromažďoval vojsko, aby s ním
tiahol opäť do Čiech, kde jeho brat Vácslav a Prokop z väzenia utiekli, zapríčiniac nové
vzbury. Potlačiac nepokoje, pretrhol ďalšie válčenie, poneváč vo vojsku vypukla červienka,
ktorá chytila sa i jeho. Odvezený bol na Prekážku (Korlátkő). Keď ozdravel, 25. augusta bol
v Trnave, 30-ho v Slov. Ľupči, 17. septembra v Trnave, 3. novembra vo Vígľaši, 8. novembra
v Slov. Ľupči.Ešte toho roku dostal radostnú zvesť, že Ján z Moraviec a Pavol Bešeňov uviedli do
poriadku Zahorsko (Trans-Silvaniu), že sa korune uhorskej podrobili: Ostoj bosniansky,
Štefan Lazarovič srbský a Mirko valašský, a tak mal Žigmund voľnejšie ruky zakončiť dielo v
Čechách, kde jeho brat Vácslav hľadel urobiť smluvu s Jagello-Vladislavom, kráľom poľským,
a s Vilhelmom, vojvodom rakúskym. To sa mu však nepodarilo a Žigmund už 15. marca roku 1405
navrátil sa do Budína, kde vydržiaval snem, a okrem toho roku 1406 nielen navštevoval kraje
slovenské, ale i maďarské, aby si i tieto naklonil. Bol 25. septembra v Jágri, 19. oktobra
v byhorskom Velehrade (Nagyvárad). Nie tak hladko dialo sa pokorenie Štefana Tvrtka II.,
ktorý panoval nad väčším dielom Bosny, okolo roku 1406 i nad Ostojovým dielom Bosny.
Konečne pápež Gregor XII. vyzval kresťanov ku križiackej vojne proti kacírskym „Arianom a
Manichaom“, čili bogomilom (Tvrtkovým), a tak Žigmund s pomocou Poliakov 5. augusta 1407
uderil na Tvrtka, zvíťazil a Bosnu podrobil opäť korune uhorskej. Tých, ktorí vzdorovali,
dal zoťať; ktorí prišli sa mu pokloniť, nielen prijal na milosť, ale ponechal všetkých v
ich predošlej hodnosti. Tvrtka pojal so sebou do Budína, a keď mu prisahal vernosť,
preukazoval mu všemožnú priazeň a pohodlie.Nasledujúceho roku 1408 šiel do Kruševice, kam povolal Horvatov a Dalmatíncov do snemu,
udeľujúc milosť tým, ktorí mu sľúbili vernosť, a pohroziac tým, ktorí by toho neurobili.
Výsledok bol taký, že temer všetci Horvati a Dalmatínci sa mu prišli pokloniť, tak že kráľ
Vladisláv, opustený od nich, utiahol sa do Jadry, ba, predajúc i túto Benátčanom, dal sa na
zpiatočnú cestu do Neapolska. Žigmund zdržoval sa tam až do novembra; vybavoval svadobné
veselie so svojou nevestou, Barborou, dcérou Hermana z Cilie a Zagorie, bána Slavonie,
boháča nesmierneho, a okrem toho založil rytiersky rád draka, ktorého členovia z vyššieho
stavu zaväzovali sa bojovať za cirkev a vlasť.Medzi tým časom vypukly roztržky medzi rakúskymi vojvodmi Leopoldom a Ernestom. Žigmund
na začiatku roku 1409 zahrozil im vojskom, tak že ho požiadali o rozsudok. Žigmund vyrovnal
ich a k smluve 13. marca pridal, že nielen po smrti bezdetného Vácslava a Jošta, ale i po
smrti jeho bezdetného Čechy a Morava pripadnú Rakúsku.O podobný rozsudok požiadali Žigmunda i pruskí rytieri, ktorí mali roztržku s
Jagello-Vladislavom. Schôdzka mala byť v Kežmarku 16. februára roku 1410. Jagello-Vladislav
nedostavil sa, ale poslal svojho brata Vitolda, vojvodu Litvy. Schôdzka teda stala sa až 6.
augusta. Žigmund, dostanúc 40.000 dukátov od nemeckých rytierov, klonil sa na ich stranu a
hľadel odviesť i Vitolda od Jagello-Vladislava, sľúbiac mu dopomoženie k trónu; Vitold však
opovrhol také pokušenie. Následkom toho boly nepriateľstvá a bitky s oboch strán, ktoré
pretrhnuté boly najprv prímerím, potom však zakončené mierom.Žigmund s manželkou svojou Barborou sišiel sa s Jagello-Vladislavom roku 1411 vo Spiši,
a aby si ho tým viac získal, oddal mu korunu poľskú a uzavrel s ním mier, s tou podmienkou,
aby podržal Halič a Vladimírsko do smrti; po jeho a Žigmundovej smrti o 5 rokov aby o tom
rozhodly stavy poľské. Okrem toho dal roku 1412 Vladislavovi do zálohu 13 osád spišských.[22]Že oba naklonení boli k mieru, príčinou bolo, že Vladislav, hoci lanského roku porazil
Štibora pri Bardijove, obával sa predsa moci Žigmundovej. Žigmund sklamal sa v nádeji stať
sa rímsko-nemeckým kráľom, lebo po smrti Ruprechta stal sa ním Jošt.Medzitým Jošt 11. januára 1411 umrel, a Žigmund od kniežatských voličov vyvolený bol za
rímsko-nemeckého kráľa.Po odchode Žigmunda do nemeckej dŕžavy roku 1412 jeho manželka Barbora viedla správu
Uhorska s Jánom Kanižským, ostrihomským arcibiskupom, a to v trudnom čase, lebo dosť skoro
povstaly neporiadky na juhu.Keď Žigmund opanoval juhoslovanské zeme, buď ponechal ich obstrihané predošlým
oligarchom, ktorí sľúbili mu vernosť, alebo daroval ich uhorským miláčkom svojim, ktorí
olupovali ich o majetky a s ľudom nemilosrdne zachádzali. Z toho povstaly trenice a
poddania Turkom; posielané boly vzájomné žaloby ku královne Barbore, tak že prinútená bola
roku 1414 postaviť vojsko na juhoslovanských hraniciach. Toto vojsko asi roku 1415 dalo sa
do bitky s Turkom, ale bez prajného výsledku; áno, Turci nielen zabiehali do dolného
Uhorska, Slavonska, Horvatska a Dalmatska, ale i do Štajerska. Konečne Žigmund, od roku
1414 ako kráľ nemecký, od roku 1420 ako kráľ český, až na konci roku 1422 navrátil sa do
Prešporka, aby urobil poriadok doma i na juhu.Doma nielen prevzal veslo z rúk Barbory, ale ju pre neslušný život dal zatvoriť v
Holiči. V marci roku 1423 sišiel sa s Jagello-Vladislavom vo Spiši, aby pokonal roztržky
medzi ním a pruskými rytiermi. V marci roku 1424 bol v Krakove pri svadbe
Jagello-Vladislava. Navráťac sa odtiaľ 25. apríla do Budína, sišiel sa s gréckym cisárom
Manuelom a radili sa o vojne proti Turkom. Až roku 1427 tiahol s vojskom proti Turkom, ale
Radul, vojvoda Valachov, odoprel mu svobodný priechod cez Valachiu do Bulharska. Následkom
toho vojsko upotrebil proti nemu, zahnal ho a na miesto jeho posadil Dana, s podmienkou, že
dá svobodný priechod vojsku uhorskému, keď pôjde buď proti Turkom do Bulharska, alebo
nazpäť. Nateraz, vráťac sa do Zahorska (Trans-Silvanie), tiahol naproti srbskému Belehradu,
na pomoc srbskému Štefanovi Lazarovičovi, aby, prekročiac Dunaj, uderil na Turkov. Bavil sa
tam od 24. septembra až do 3. decembra. Lazarovič oznámil mu svoju poslednú vôľu: aby
Juraja Brankoviča prijal za jeho nástupcu a obsadil srbské hrady proti Turkom. Žigmund s
Danom a Zavišom už nasledujúceho roku 1428 tiahol k dolnému Dunaju a 29. apríla vrhol sa na
Golubac a obliehal ho až do 20. mája; počujúc však, že sultán Murad s veľkým vojskom ide na
pomoc obleženým, uzavrel prímerie s Muradom a dal sa na zpiatočnú cestu, ale keď sa vojsko
prevážalo cez Dunaj, Turci vrhli sa naň. Vodca Zaviš padol, a Žigmund len horko-ťažko
ušiel. Následok bol smutný. Murad poslal jedno vojsko do Valachie, druhé do Srbska. Dan a
Brankovič len tak zachovali si život, že sa poddali Turkom.Doteraz nasledovníci Jána Husa bojovali proti Žigmundovi len v Čechách a na Morave, ale
práve vtedy, keď Žigmund zamestnaný bol na dolnom Dunaji, pod Prokopom, Prokôpkom a
Továčkovským brali sa k hraniciam uhorským. Napriek zime uderili na Skalicu, Senicu a
prešli cez Bielu Horu, na Modru, Orešany, Pezinok, Sv. Jur, Prešporok, Ložnicu, Senec,
Trnavu, Kostolany, Čachtice, Nové Mesto a Beckov. Poplieniac a olúpiac všetko, utiahli sa
nazpäť za Moravu, zanechajúc silnú stráž v Trnave a Skalici. Žigmund tešil síce olúpený
slovenský ľud tým, že urobené škody nahradené budú, ale zostalo to pri peknom slove.Na rok 1414 však poznamenať sluší, že Štibor a jeho manželka Dobrochna založili kláštor
augustiniánov v Novom Meste nad Váhom, dajúc mu všetky dôchodky, ktoré požíval tamejší
farár Gabriel, a filiálku Liesko, nadajúc ho dedinami, ktoré v slovenskom nárečí (sclavonio
idiomate) menujú sa Pobedim a Bašovce. Tohože roku Žigmund zapísal palatínovi Mikulášovi
Gorianskemu hrad Devín a mestečko Rieču za 8000 dukátov, summu, za ktorú bol vymenil hrad
od rakúskeho Vladislava Henricha. Okrem toho roku 1415 dal Gorianskemu tenže hrad do zálohu
za 12.000 dukátov. Po smrti brata svojho Vácslava (16. augusta 1419) udelil Seničanom
svobodu od tridsiatku a mýta po celej krajine, a okrem toho dva výročné trhy so svobodami
Skalice.Žigmund z Trenčína, vo štvrtok po Božom Tele roku 1421, prikázal Turčianskemu Kláštoru
vyšetriť žalobu, že Valentín, syn Tubu z Jaseňa, vzal u Doroty z Abrahamovej opatrované
písma, týkajúce sa majetku v Abrahamovej a Remethe ležiaceho, Dorote a Kláre, dcéram Juraja
Abrahamoviča, ako i Alžbete, Kláre a Marte, dcéram Tomáša Abrahamoviča, náležajúceho.
Tohože roku Goriansky kúpil od Čemenovcov dedinu Ony v Prešporskej a Dechtice v Nitrianskej
stolici.Vo valnom, 19. oktobra roku 1424 v Tekove vydržiavanom shromaždení ustanovené boly
poriadky, týkajúce sa mýt Tekovskej stolice. Tohože roku pred Štibora, pána Beckova a
Čachtíc, dostavili sa: Gabriel, farár z Čachtíc, Tomáš Czunovicz z Kostolnej, Tomáš
Milelovicz z Vaďoviec a Tomáš, rychtár z Turej, s tým pokonaním: že Vaďovčania vystavia si
kamennú kaplu, zostanú však pridružení k farskému chrámu sv. Vladislava v Čachticiach.Žigmund 24. mája roku 1426 v Tate na prosbu Sučancov, odvolávajúcich sa na svoje
predošlé výsady, že poľská soľ skladávala sa v Sučanoch a že mali právo na utorkové
týždenné trhy, lebo im tie predošlé výsady zhorely, potvrdzuje im tieže výsady. Tohože roku
dovoľuje Imrichovi a Mikulášovi Simoni, aby vo svojej dedine (Šimoňany) zámok, ktorý s jeho
vedomím začali staväť, smeli dostaviť.Žigmund v obave, že Murad neodloží meča, odložil potrestanie husitov na budúci čas,
chystal sa k novej vojne proti Turkom a uzavrel proti nim smluvu s Benátčanmi, aby ich v
Morei znepokojovali, ponechajúc ich v držaní dalmatských miest. Potom šiel do Lucka vo
Volhynii, kde Jagello-Vladislav s bratom svojím Vitoldom držali schôdzku, a pobavil sa tam
od 20. do 29. januára roku 1429. Robil im výčitky, že v smysle lanskoročnej smluvy ani oni
neposlali mu pomoci proti Turkovi, ani neprikázali Radulovi, spojencovi svojmu, aby dal
svobodný priechod vojsku uhorskému do Bulharska, odkiaľ Valachom i Poliakom hrozí
nebezpečenstvo turecké. Urobil návrh, aby územie Valachov bolo rozdvojené tak, aby jedna
časť bola pripojená k Poľsku, druhá k Uhorsku. Uzavreté, aby po Turícach uhorskí páni sišli
sa v Starej Vsi, poľskí páni však v Šramovici, že by sa o tom poradili. Z Lucka prišiel do
Košíc a 27. marca do Prešporka vyjednávať s husitmi. Docielil len to, že vyjednávanie
odložené bolo na snem v Prahe. Dňa 15. júna prišiel Prokop opäť do Prešporka k Žigmundovi
vyjednávať, ale bez výsledku. Rozmrzený Žigmund išiel do Taty, kde vydržiaval shromaždenie
šľachticov z Rábskej a Komárňanskej, potom 16. júla v Stol. Belehrade šľachticov z
Belehradskej stolice a 6. oktobra v Šoproni šľachticov zo Šopronskej stolice; odišiel
zimovať do Prešporka a vyhlásil križiacku vojnu proti Turkom. Písal i veľmajstrovi pruských
rytierov, aby časť svojich poslal osadiť sa v podunajských krajoch proti Turkom. V tom
dostal zprávu, že husiti (roku 1430) vtrhli do Rakúska a Uhorska. Albrecht, rakúsky
vojvoda, a Žigmund s vojskom svojím tiahli proti nim. Zahnali ich síce za hranice, ale
bitka zostala bez rozhodnutia. Následkom toho cítil sa byť prinúteným ísť do Čiech, aby sa
s nimi porovnal a stal sa cisárom západným.Pred odchodom ustanovil svojich námestníkov v Uhorsku: Mikuláša Gorianskeho, palatína,
Juraja Palóca, ostrihomského arcibiskupa, Petra Rozhanovského, rábskeho biskupa, Mateja
Palóca, krajinského sudcu, Jána Rozhanovského, pokladníka. Okrem toho Petra Tarkovského
ustanovil za dverníka, Vavrinca Hedervárskeho koniarnikom a Vladislava Tomáška dvorským.Keď sa Žigmund bavil v Norimbergu roku 1431, dostavil sa ta Vlad Mirkovič s valašskými
pohlavármi, oznamujúc mu, že prevýšil a usmrtil vojvodu Dana, ktorý držal s Turkami, a
žiadajúc, aby preniesol vojvodstvo naňho. Žigmund nielen to urobil, ale i rádom draka ho
ozdobil a pomoc proti Turkom mu prisľúbil.Hoci husiti roku 1430 tiež utrpeli veľkú škodu, predsa roku 1431 opäť vtrhli do Uhorska,
uderili na Trnavu, Nitru, Levice a Likavu. Vyslaný bol proti nim Mikuláš Rozhanovský
(Rozgonij). Medzitým sami medzi sebou sa vadili a potierali, tak že zostal len Prokop so
7000 ozbrojencami, ktorí, keď pred nimi most na Váhu bol strhnutý, octli sa vo veľkom
nebezpečenstve, lebo nastala zima, a uhorské vojsko sa množilo; utiahli sa do Ilavy a cez
Váh ušli z Uhorska.Žigmund, roku 1431 korunovaný v Milane korunou železnou, 30. mája roku 1433 vtiahol do
Ríma, kde od pápeža Eugena 31. mája korunovaný bol za cisára západného.Keď Žigmund meškal von z krajiny, na juhu trvaly nepokoje, hlavne medzi Štefanom
Tvrtkom, kráľom Bosny, a Brankovičom, despotom Srbska, čo bolo Turkom vodou na mlyn. Okrem
toho boly i roztržky náboženské. Tvrtko, aby si získal Žigmunda, horlivého bojovníka za
jednotu cirkve a za odstránenie kacírstva (husitov a bogumilov), prišiel 15. januára roku
1435 do Stol. Belehradu a odtiaľ do Viedne, a sľúbil prijať františkánov a podporovať ich
snahy katolícke. Navráťac sa však domov, nemohol odolať sultánovi Muradovi II. a stal sa i
on jeho vazallom. Okrem toho malo vypršať prímerie s Benátčanmi; Žigmund uzavrel proti nim
smluvu s Filipom Viscontim, vojvodom savoyským, ale bez úspechu, lebo Eugen IV., rímsky
pápež, bol Benátčan a nechcel korunovať ho za cisára západného, len s podmienkou, ak uzavre
mier s Benátčanmi.Konečne 1. novembra roku 1434 prišiel do Prešporka, aby obrátil pozornosť na domáce
veci, lebo medzi tým časom, čo sa bavil za hranicami, dialy sa smutné veci na Slovensku.
Podmanický Blažko, slovenský oligarcha, s najatými Čechmi opanoval temer celé územie
niekdajšieho Matúša Trenčianskeho. Husiti, olúpiac ľud a nechajúc posádku v Trnave a
Skalici, s veľkou korisťou tiahli za Moravu. Nastala veľká bieda, tak že námestníci
Žigmunda 10. augusta 1434 uzavreli požiadať ho, aby prišiel a svolal snem.Ako sa tak radili, prišli vyslanci poľského kráľa Vladislava, dávajúc na známosť, že —
poneváč pruskí rytieri neprestávajú znepokojovať Poľsko — uzavrel smluvu obrannú s Čechmi
proti Nemcom. To asi posmelilo husitov, že tiahli cez Poľsko a Karpaty na Nemcov i vo
Spiši. Kežmarčania, prekvapení a prestrašení, opustili mesto a nechali ho v korisť husitom.
Tiež okolité mestečká a dediny boly vydrancované. Odtiaľ husiti brali sa do Kremnice a,
naberúc mnoho zlata, vrátili sa cez Turiec do Čiech.Ale že nenávisť proti Nemcom vypukla i na Slovensku, Žigmund roku 1434 prikazuje
vrchnostiam, aby nekrivdily Nem. Ľupčanom, menovite aby nebránily nikomu odísť zo svojej
dediny a osadiť sa v Nem. Ľupči; aby neprekážaly im vydržiavať trhy a chodiť na trhy; aby
nepoháňaly ich pred cudzie súdy. Okrem toho potvrdil im svobody, ktoré mali od kráľa Belu
IV.Žigmund roku 1435 potvrdzuje Štiborovi darovaciu listinu z roku 1396, dovoľujúc
Seničanom, aby dľa dovolenia od kráľa Ludvika I. obdržaného užívali lúky a pozemky,
náležajúce k hradom Ostrýž (Éleskő), Dobrá Voda (Jókő), Prekážka (Korlátkő) a Branč. Roku
1436 Malú Bystricu (Jahodník), ktorú mal Mikuláš Balický v zálohu, dal Vladislavovi z
Necpál, županovi a kapitánovi trenčianskemu, do zálohu za 400 zl. Zatým dňa 12. marca roku
1435 vydal list, v ktorom sľúbil, že Prešporok, Trnavu, Trenčín, Skalicu a iné hrady na
hraniciach moravských nielen od Čechov vykúpi, ale i vlastným nákladom dá opevniť,
potrebnými vecmi zaopatriť a brániť proti husitom a iným nepriateľom. Áno, v auguste i
osobne navštívil Trnavu, Skalicu a iné hraničné miesta, tešiac obyvateľov, udeľujúc im
výsady, alebo nahradzujúc im popálené listiny.Žigmund, aby ako-tak umiernil rozvadených husitov, všemožne na tom pracoval, aby ich
smieril s cirkvou katolíckou. Konečne docielil, že bazilejský snem 5. júla 1436 uzavrel s
nimi takrečené kompaktata (články dorozumenia sa), a nastal mier. I strana husitská uznala
Žigmunda za českého kráľa, ba i manželka jeho Barbora 11. februára 1437 korunovaná bola v
Prahe za kráľovnu.Ešte sa zabával v Čechách, keď dostal smutnú zprávu, že Turci vtrhli do dolného Uhorska
a opanovali šesť hradov. Bez odkladu písal palatínovi Vavrincovi Hedervárskemu, aby urobil
potrebné opatrenia proti Turkom. Zemäni však neposlúchli ho, lebo — vraj — zemäni idú do
poľa za hranicu len s kráľom, nie s palatínom. Následkom toho, ako i preto, že takí
bojovníci, väčším dielom s palicami, nie však so zbraňou, sú nie schopní k válčeniu,
Žigmund najal válečníkov, a to českých pod Jánom Jiskrom a Petrom Komorovským, moravských
pod Jánom Talafúsom a Jánom Tettaurom, a 26. marca poslal ich do Prešporka, aby odtiaľ po
Dunaji dopravení boli k srbskému Belehradu, na pomoc Pongrácovi z Lipt. Sv. Mikuláša.
Štastie válečné im slúžilo, tak že zahnali Turkov za dolný Dunaj.Práve toho času vzbúrili sa Valasi staroverskí v Zahorsku (Sedmohradsku), odopierajúc
dežmu a žiadajúc svobodné sťahovanie sa. Taký pohyb šľahol i do dolného Uhorska. Vzbura
však i tu i tam zčiastky bola potlačená, zčiastky vyrovnaná.Hoci Žigmund toho roku osvobodil Čachtice, Dobrovodu, Vrbové, Lopašov a Chtelnicu od
mýta a tridsiatku, urobil to von z krajiny, lebo, dajúc sa na cestu do Uhorska cez Moravu,
dňa 9. decembra umrel vo Znojme. Mŕtve telo jeho odvezené bolo 12. decembra do Prešporka,
odtiaľ do byhorského Velehradu (Magnovaradinum), chtiac byť pohrobeným tam, kde bol hrob
sv. kráľa Vladislava a hrob jeho prvej manželky Márie.Žigmund vychovaný bol v slovanskom duchu otca svojho, cisára Karla IV., a v tom i
účinkoval. Znal ovšem nielen latinský, nemecký, italský, francúzsky, ale i kumánsky čili
maďarský jazyk, dával však prednosť jazyku česko-slovenskému, ktorý za jeho doby bol na
vysokom stupni vzdelanosti. On v Budíne roku 1424 založil prepoštstvo sv. Žigmunda, povolal
ta českých kňazov, krížovníkov z Prahy, a naložil im, aby česky kázali.[23]Po ňom niet ani jediného slova maďarského, kdežto početné sú jeho
česko-slovenské listy. On, ako kráľ uhorský, vystavil českú listinu v Jihlave roku 1400;
ako kráľ rímsky v Trenčíne a Prešporku roku 1421, v Stol. Belehrade roku 1423, vo
Vyšehrade, v Tate roku 1424, v Ostrihome a Skalici roku 1425, v Prešporku, v Tate a Budíne
roku 1426, v Prešporku roku 1429, v Trnave a Kötsee (Kitsé) roku 1430, 1435, v Stol.
Belehrade a Budíne roku 1436. Kto vie, či podobné jeho slovanské listiny sú nie buď
zničené, alebo ešte v archívoch uložené?!*Akonáhle Alžbeta, jeho dcéra, a vojvoda rakúsky Albrecht, jeho zať, dostali zprávu o
jeho smrti, dali sa na cestu do Znojma, kde ich 11. decembra nachádzame. Odtiaľ mŕtvolu
jeho odprevadili do Prešporka 17. decembra. Tam 19. decembra vyvolený bolAlbrechtza kráľa uhorského. Keď sa z byhorského Velehradu
navrátili 31. decembra, Albrecht čili Albert už 1. januára roku 1438 v Stol. Belehrade
korunovaný bol za kráľa, Alžbeta však za kráľovnu Uhorska.Albert na konci januára ubytoval sa v Budíne a začal sa pokonávať s Čechmi,[24]aby ho tiež vyvolili za kráľa svojho. Hoci spolu so Žigmundom 2. júla roku 1436
bol potvrdil bazilejské kompaktata a v písme užíval jazyk český, len jedna čiastka Čechov
vyvolila ho za kráľa, druhá strana však išla do Krakova ponúknuť korunu českú Kazimírovi,
bratovi poľského kráľa Vladislava.Medzitým Albert dostal zprávu, že nemecké kniežatá 18. marca vyvolily ho za kráľa
rímskeho; on však zdráhal sa prijať toto dôstojenstvo bez privolenia Uhrov, ktorým sa bol
zaviazal, že také dôstojenstvo neprijme a bývať bude v Uhorsku, aby bol na stráži proti
Turkom, nepriateľom kresťanstva. Až keď uhorskí páni k tomu privolili, prijal dôstojenstvo,
s tou podmienkou, že pred uplynutím dvoch rokov nebude nútený dostaviť sa do Nemecka ku
korunovaniu za kráľa rímskeho.Hoci Albert už 29. januára len od jednej strany v Čechách vyvolený bol za kráľa českého,
osmelil sa ísť do Prahy, kde 29. júna korunovaný bol. Hneď zatým 7. augusta zakročil proti
odpornej strane. Tiahol do Konopišťa, Kutnej Hory, Sobieslavi a k dobývaniu Tábora.
Takrečená strana slovanská sišla sa u Melníka a 29. mája vyvolila Kazimíra za kráľa
českého. Albert vypravil svojich vyslancov do Poľska, aby odhovorili Vladislava od prijatia
koruny českej. On im odvetil, že je to prirodzenejšie, aby Česi mali kráľa Slovana, nežli
Nemca. Albert 27. oktobra rozposlal listy na všetky strany, žiadajúc pomoc proti Poliakom.
Kráľ poľský, počujúc, že strana Kazimírova je v úzkosti, uderil do Sliezska a tiahol do
Čiech.Medzitým i Barbora, vdova po Žigmundovi, ktorá v Melníku bývala a so stranou slovanskou
držala, utiekla do Poľska, a iste bola pôvodkyňou, že Poliaci vtrhli na naše Slovensko.
Rozgoň ich však zapudil.Okrem toho i Turci, podrobiac si Valašsko, vtrhli do Zahorska (Sedmohradska) a,
poplieniac ho, so 70.000 zajatými odtiahli.Vojna medzi Albertom a Vladislavom a strach pred Turkom obrátily na seba pozornosť i
pápeža i členov bazilejského snemu cirkevného, ktorí snažili sa zažehnať rozbroj medzi
kresťanskými kniežatmi. Na konci januára roku 1439 uzavrené bolo prímerie, behom ktorého
okolo 23. augusta mal byť sjazd rozvadených kráľov na hraniciach uhorsko-poľských.Medzitým sultán Murad II. vtrhol do Srbska, tak že Brankovič uskočiť musel do Uhorska.
Hrozilo teda Uhorsku veľké nebezpečenstvo. Eugen IV. poslal legáta svojho, aby
vyprostredkoval mier. Dosiahol však len to, že prímerie predĺžené bolo do 29. septembra,
behom ktorého 8. septembra mali sa sísť v Bardijove.Tým spôsobom daná bola Albertovi možnosť válčiť proti Turkom, ktorí už tiahli k srbskému
Belehradu. Pojal so sebou českých a moravských válečníkov, na začiatku augusta pohol sa s
vojskom zo Segedína, nad ústím Tisy prekročil Dunaj a 21. septembra pod Slaným Kameňom
položil sa táborom. Utrmácané vojsko jeho, bez kázne a chleba, rozutekalo sa, tak že ledva
6000 mužov zostalo pohromade pri kráľovi. Okrem toho z nemierneho požívania dýň povstala v
tábore červienka (Blutharnen), ktorá sa chytila i Alberta. Následkom toho, rozložiac
najatých válečníkov po hradoch hraničných, dal sa na zpiatočnú cestu a 27. oktobra umrel v
Nesméli, zanechajúc Alžbetu v druhom stave.KráľovnáAlžbetav smysle smluvy, pri korunovaní Alberta uzavrenej,
začala panovať; okolnosti však boly také, že necítila sa byť schopnou k panovaniu. V
Čechách len jedna strana myslela na ňu, s Poľskom nebolo ustáleného mieru, Turci sa
vzmáhali a v Uhorsku jedni radili, aby sa čakalo na jej pôrod, druhí, aby sa vydala za
poľského kráľa Vladislava. K týmto sa pridala Alžbeta, lebo dosiaľ porodila len dve dcéry a
i teraz nemala nádeje, že porodí syna. Následkom toho hotová bola vydať sa za Vladislava:
teda uhorskí poslovia odišli do Poľska vyjednávať s Vladislavom.Medzi tým časom Alžbeta na začiatku februára roku 1440 dala sa na cestu z Budína do
Prešporka, v Komárne však prišly na ňu materské bolesti a 22. februára porodila synka,
Vladislava pohrobka, a 15. mája dala ho v Stol. Belehrade korunovať, a to pravou korunou,
ktorú si chytráctvom svojej slúžky, Heleny Kottauer, z Vyšehradu zaopatrila.Nastaly veľké zmätky v krajine, lebo poľský Vladislav, jej nádejný ženích, prijal
pozvanie za kráľa uhorského a cez Horné Uhorsko odprevadený bol do Stol. Belehradu, kde bol
náhrobnou korunou sv. Štefana 17. júla korunovaný.Na ten spôsob Uhorsko malo dvoch kráľov:Vladislava Albertoviča V.,
pohrobka, aVladislava VI., Jagello-Vladislavoviča.[25]Tým spôsobom Uhorsko bolo rozčesnuté na dvoje, asi na Horné a Dolné Uhorsko, a
ja k obľahčeniu dejepisného rozhľadu za radno držím podať v parallelných stĺpcoch dejiny
týchto oboch kráľov našich.*Vladislav V.Alžbeta, matka Vladislava V., najala Jiskru z
Brandýsa, vymenovala ho za kapitána Horného Uhorska a obdarila ho Zvolenom a baňskými
mestami. On dal raziť peniaze na meno kráľa Vladislava pohrobka a za ne najal válečníkov v
Čechách, na Morave, v Sliezsku a Rakúsku, tak že podrobil Vladislavovi pohrobkovi nielen
niekdajšie územie Matúša Trenčianskeho, ale i na pravej strane Dunaja župy až po Ostrihom.
Konečne Alžbeta a kráľ Vladislav VI. sišli sa osobne 25. novembra roku 1442 v Rábe a
smierili sa. Zatým Alžbeta 19. decembra umrela a pohrobená bola v Stol. Belehrade.Smierenie Alžbety s Vladislavom VI. bolo hlavne dielom kardinála Juliana, legáta pápeža
Eugena IV., ktorému na srdci ležala vojna proti Turkom. Po smrti Alžbety kardinál Julian
tým viac naliehal na výpravu proti Turkom, poneváč mnohí prívrženci nebohej prešli na
stranu Vladislava VI. a tak ju posilnili. Jiskra však, Dionýs, arcibiskup ostrihomský,
niektorí horno-uhorskí veľmoži, hlavne však (ponemčené) horno-uhorské a zadunajské mestá,
stáli pevne pri Vladislavovi V. Poneváč vojna proti Turkom bola neodbytná, obe strany sišly
sa k spoločnej porade 2. februára 1444 v Ostrihome. Uzavrelo sa pokračovať vo vojne proti
Turkom. I Jiskra nielen privolil k tomu, aby sa i na území kráľa Vladislava V. sberala
hotovosť a daň, ale sľúbil k tomu cieľu i so svojej strany 2000 peších a 300 jazdných
mužov.Medzitým sultánovi Muradovi umrel syn Aladin, a tureckí vyslanci prišli ku kráľovi
Vladislavovi VI. žiadať desaťročné prímerie. Vladislav ich vyslyšal, ale kardinál doliehal
na to, aby sa prímerie odoprelo a vojna sa podujala. Jiskra a Poliaci boli za podržanie
prímeria, strana Vladislava VI. však za vojnu. Následkom toho Jiskra odvolal svoj sľub a
len na prosbu svojho švagra Rozgoňa, jágerského biskupa, vypravil 300 peších a 100 jazdných
mužov pod Čejkom. Vojna nešťastne sa skončila. Vladislav VI. zahynul 10. novembra roku 1444
u Varny. I sám Ján Huňadský vyhnul smrti len útekom do Valachie.Následkom tej pohromy Vavrinec Hedervársky povolal stavy do snemu na 6. februára 1445,
aby sa urobily potrebné opatrenia v krajine.*Vladislav VI., už idúc 21. apríla zo Sandeča do Spiša, spozoroval,
že je ponemčeným hornouhorským mestám nemilý hosť, a presvedčil sa o tom tým viac, keď
Jiskra uderil na Prešov, Košice a Kežmarok, sverený na Mikuláša Perenského. Hoci Vladislav
VI. poslal mu na pomoc najatého válečníka Čápka, Kežmarok 15. okt. padol do rúk Jiskrových.
Podobne sa stalo s Richnavou (v Zemplínskej stolici). Jiskrom obliehaní poddali sa prv, ako
Rozgoň, biskup jágerský, prišiel im na pomoc. Dal sa s Jiskrom do vyjednávania, ktoré
skončilo sa tým, že mu dal vnučku svoju za manželku.Lepšie sa mu viedlo na pravej strane Dunaja, tak že, opanujúc viac hradov, spiechal k
Prešporku, kde sa zdržovala Alžbeta. Táto však, aby vyhla nebezpečenstvu, so synáčkom
svojím a s korunou i drahotinami uprchla do Viedne. Medzi tým časom, čo obliehal Prešporok,
prišla pomoc Alžbete z Čiech, z Moravy a Rakúska. Následkom toho odtiahol k Trnave a
odtiaľ, Jiskrom ohrožovaný, spiechal na konci februára 1442 do Budína. Tak bol znechutený,
že sa chcel navrátiť do Poľska, a keď Alžbeta 3. oktobra 1442 opanovala Ráb, 25. novembra
sišli sa oba tam a smierili sa. On navrátil sa do Budína, Alžbeta však umrela v Rábe 19.
decembra.Zdržoval sa v Budíne až do 22. júla 1443 a potom 23-ho prešiel do Pešti; odtiaľ tiahol k
dolnému Dunaju proti Turkom. Dňa 21. septembra s vojskom prekročil Dunaj pri Oršove a
tiahol k Nikapolu. Sem prišiel Vlad Dragul, vojvoda Valachie, a vidiac vojsko, radil, aby
sa nepúšťali do bitky, lebo — vraj — Murad s väčším počtom chodieva na poľovačku, ako
Vladislav má vojska. Uhorská bojochtivosť zvíťazila. Vlad, aby ako vazall koruny uhorskej
zadosť urobil, pripojil sa so 4000 jazdcami. Nastala srážka pri Varne. Turci sa dali na
útek, ale keď Vladislav 10. novembra dal sa ďalej prenasledovať Murada, padol s koňa a
zahynul. Turci, jeho pádom posmelení, dali sa do novej bitky, vrhli sa na našich, tak že sa
ich len málo spasilo útekom. I sám hrdina Ján Huňadský, pošlý z Valachov uhorských a
zahorských (sedmohradských), s malým počtom uprchol, ale keď utekal cez Valachiu, Vlad, zo
strachu pred sultánom, dal ho lapiť a uväzniť.*Po tej hroznej pohrome palatín Vavrinec Hedervársky bez odkladu zahrozil Vladovi, aby
dal svobodu Jánovi Huňadskému, čo sa i stalo. Poneváč však smrť Vladislava VI. nebola úplne
zistená, povolal stavy na 6. februára roku 1445 do Stol. Belehradu, aby uviedol do poriadku
osirotenú (?) krajinu. Ustanovené bolo, aby tí, ktorí zmocnili sa hradov, poddali sa; proti
tým, ktorí by tak neurobili, aby sa zakročilo, ako proti odbojníkom, a to s tejto strany
Tisy a za Dunajom ustanovený bol za kapitána vojvoda Mikuláš Ilocký, s druhej strany Tisy
vojvoda Ján Huňadský a proti Košiciam Juraj Rozgoň, Ján Jiskra, gróf Šariša, a Imrich z
Pleševca; na niekdajšom území Matúša Trenčianskeho Michal Ország a Pongrác
sväto-mikulášsky. Pri tomto veľmi padá do očú, že to dotýka sa niekdajších len
ľavo-dunajských palatinátov za doby kráľa Karla Roberta († 1342), akožto jadra Uhorska.
Netýka sa ani Zahorska (Transsilvanie), ani Pannonie na pravej strane Dunaja.[26]Okrem toho uzavrelo sa vydržiavať na Turíce širší snem v Budíne, aby — jestli
sa zistí zahynutie kráľa Vladislava VI. — pokonávalo sa o voľbe nového kráľa. Keď sa o tom
dozvedel Fridrich III., vojvoda rakúsky a kráľ rímsky, u ktorého sa Vladislav pohrobok, ako
u strýca, nachádzal, napomenul prívržencov jeho, aby sa početne do toho snemu dostavili a
právo korunovaného kráľa Vladislava V. zastali.Snem sa sišiel, a keď nastolená bola otázka: či sa má voliť kráľ, Gabel, košický
vyslanec, vyslovil sa, že by to bola zbytočná vec, keď je už korunovaným kráľom uhorským
Vladislav Albertovič. Po mnohých vyjednávaniach tak sa dokončily veci, že Vladislava
pohrobka Fridrich podrží u seba, aby ho vychoval a vzdelal. V Čechách ustanovený bol Juraj
Podebradský za námestníka kráľa Vladislava a za gubernátora (správcu) českého kráľovstva. V
Uhorsku boli dvaja gubernátori: Mikuláš Ilocký (Ujlaky) a Ján Huňadský; ale snem 5. júna
roku 1446 ustanovil za gubernátora samého Huňadského.Nastaly nové vyjednávania s Fridrichom o vydaní Vladislava pohrobka a koruny, ale bez
výsledku. Na strane Fridricha bol Jiskra, a toto bolo príčinou, že medzi ním a Huňadským
trvaly mnohé nepriateľstvá a boje, lebo Jiskra považoval seba za obrancu Vladislava
pohrobka na hornom Uhorsku proti Huňadskému, gubernátorovi na dolnom Uhorsku.Konečne, po mnohých domácich vojnách, Fridrich, ako rímsky cisár, privolil, aby
Vladislav V. zasadol na uhorský trón. Ján Huňadský na začiatku roku 1453 vo Viedni složil
do jeho rúk gubernátorstvo a Vladislav V. stúpil na uhorskú zem v Prešporku. Svoje
úradovanie začal tým, že povolal stavy na augustový snem do Prešporka a vymenoval
Huňadského za grófa bystrického (v Sedmohradsku). Prešporský snem nielen potvrdil to
darovanie, ale bol i na tom, aby on obdarovaný bol statkami nad Temešom a Kőröšom;[27]jeho syn však, Matej Korvín, stal sa bánom Slavonie a Horvatska.Kráľ Vladislav, po sneme prešporskom, odišiel do Prahy, kde 23. októbra korunovaný bol
za kráľa českého. Sem priletela však smutná novina, že 21. mája Carihrad padol do rúk
Mahomeda II. Huňadský, opustiac Prahu, spiechal do Uhorska urobiť poriadky a opatrenia k
vojne.Na začiatku nasledujúceho roku 1454 vydržiavané bolo shromaždenie stavov. Rozposlané
boly listy na všetky strany, aby sa chystali k vojne. Kráľ Vladislav povolal nazpäť do
Uhorska Jiskru. S tým však nesúhlasil Huňadský, a tým menej s tým, aby Jiskra prevzal
spišské hrady a Huňadský aby mu vyplatil 5000 dukátov, že by najal opäť válečníkov. Z toho
nasledovaly zase domáce trenice, tak že stavy prosily kráľa, aby prišiel osobne a uviedol
poriadok. Vladislav však 1. mája im odpísal, že sa starajú o jeho príchod, ale nie o to, z
čoho by žil. Spolu žiadal, aby mu poslali 3000 dukátov na cestu k sjazdu s kráľom poľským.Veľké šťastie pre krajinu bolo, že Mahomed neuderil hneď na Uhorsko, k vojne
nepripravené, lebo Huňadský zamýšľal len v nasledujúcom roku vrhnúť sa na Turkov. V tom
však pribehol k nemu Brankovič s nárekom, že Mahomed oblieha Smederov, posledné jeho
útočište, a tak Huňadský, majúc vo vojsku 6000 pechoty a 1200 jazdcov z Čiech, už v auguste
vtrhol do Srbska a zahnal z neho Turkov. Mahomed však obrátil sa nazpäť do Srbska a zmocnil
sa Novobrda. Nepokročil však ďalej, lebo nastala zima a Brankovič vyrovnal sa s Mahomedom,
zaviažuc sa platiť 30.000 dukátov ročnej dane, a tak roku 1455 vojna proti Turkom nateraz
vystala.Behom celého toho roku vydržiavané boly snemy vo Frankfurte, Viedeňskom Novom Meste,
Prešporku, Rábe a Budíne, kde konalo sa o všelijakých i zbytočných veciach,
upodozrievaniach a osobničkárstvach, miesto toho, aby sa bolo konalo vážne o výprave proti
Turkom.Konečne práve vtedy, keď 7. apríla 1456 zasedal snem v Budíne, doletela smutná zpráva,
že Mahomed tiahne k srbskému Belehradu. Hlavným vodcom vojska stal sa Ján Huňadský, po jeho
boku Ján Kapistrán z rádu sv. Františka na čele križiakov. Uhorskí magnáti a zemäni hodili
obranu krajiny na plecia nevoľného ľudu. Len Ján Korogský, mačvanský bán, Vladislav z
Kanyže a Rozgoňovci pripojili sa k Huňadskému a Kapistránovi, vodcovi obecného, hlavne
českého a moravského ľudu, ozbrojeného kosami, vidlami, sekerami a železom obitými
palicami. Za veliteľa na Belehrade ustanovil Siládiho, sváka svojho, sveril naňho i syna
svojho. Bitka na vode započala sa 12. júla s takým výsledkom, že Turci dali sa do bitky len
na suchu, a to tak, že už jeden turecký zástavník upevňoval tureckú zástavu na múr. No
hrdina Titus Dugovič objal ho náručím a vrhol sa s ním dolu do priepasti. Nastalá noc
pretrhla bitku, ale Kapistránov ľud neprestal hádzať do smoly máčané a zapálené raždie. Z
toho povstal v tureckom ležení požiar a zmätok, tak že Turci dali sa na útek. Poneváč v
Belehrade vypukol mor, Ján Huňadský dal sa zaniesť do Zemlína a tam 11. augusta umrel. Ján
Kapistrán utiahol sa do kláštora františkánov v Iloku a tam 31. oktobra umrel.Kráľ Vladislav až po tejto katastrofe prišiel do Uhorska, aby urobil poriadok v krajine.
Svolal snem do Futaku. Snem sa sišiel v novembri. Do snemu dostavil sa i Vladislav
Huňadský, Jiskra s Komorovským. Za správcu a za hlavného kapitána krajiny ustanovený bol
Cilejský, Potom kráľ Vladislav a Cilejský s najatými válečníkmi a križiakmi tiahli k
srbskému Belehradu. Keď 8. novembra chcel vojsť do hradu, zatvorená bola brána, poneváč ich
vojaci a križiaci boli z Čiech a Moravy. Keď 9. novembra kráľ Vladislav a Cilejský boli v
kostole, odtiaľ povolali Cilejského do izby k Vladislavovi Huňadskému. Tento prijal ho s
výčitkami. Cilejský vytasil meč a poranil Huňadského i jeho obrancov, Frangepána a českého
Kaplíra, ale dotlčený padol na zem. Siládi odťal mu hlavu. Povstal krik a zmätok, ale kráľ,
udusiac v sebe hnev, utíšil vzburu, áno, naoko priaznive sa choval i k Siládimu i k
Huňadskému. Potom rozpustil česko-moravský ľud a svolal snem do Segedína na 3. decembra. Tu
sa pobavil len nakrátko a so svojím sprievodom 11. decembra prišiel do Budína.Vladislav Huňadský už bol v klepci, a išlo len o to, aby do toho klepca dostali i jeho
brata, Mateja Korvína. V tom rozniesla sa povesť, že Turci ohrožujú hranice Uhorska.
Vladislav Huňadský, aby sa zavďačil kráľovi, povolal Jiskru, aby s ním tiahol proti Turkom.
Kráľ dal privolenie k tomu, pod tou podmienkou, ak dostaví brata svojho do Budína. Čo keď
sa stalo, kráľ zrazu premenil svoje pretvarované chovanie sa k nim a 14. marca roku 1457
dal oboch uväzniť. Zatým 16-ho bol Vladislav Huňadsky sťatý. Z toho povstaly vzbury po
krajine; kráľ, necítiac sa bezpečným a vezmúc so sebou Mateja, 2. júla prišiel do Viedne,
kde nechal ho vo väzení, sám však 29. septembra odišiel do Prahy. Tam, práve keď čakal na
nevestu z Francie, náhle umrel 23. novembra. Po jeho smrti Vladislav Goriansky, palatín,
prevzal správu krajiny a na 1. januára 1458 svolal snem do Pešti, aby riešená bola otázka o
voľbe kráľa.Práve toho dňa, ako umrel kráľ Vladislav, Matej Huňadský bol prevezený do Prahy. Juraj
Podebrad, správca Čiech, nielen prijal ho láskave, áno i lichotne, ako syna nebohého
bohatiera a gubernátora Jána Huňadského. Dňa 12. decembra prišiel Ján Vítez zo Zredny,
biskup veľko-varadínsky, poslaný od vdovy Huňadskej a od Siládiho k Podebradskému, do Prahy
s tou žiadosťou, aby podporoval vyvolenie Mateja Korvína za kráľa uhorského, čo im on
prisľúbil a od tej doby tým láskavejšie choval sa k Matejovi Korvínovi, ako k nádejnému
kráľovi uhorskému, ba ho i s deväťročnou dcéruškou svojou Kunhutou (Kunegundou) zasnúbil.Ján Vítez za zlato, ktorým chcel podplatiť Podebradského, ale od tohoto neprijaté, najal
v Čechách, na Morave a v Sliezsku válečníkov a navrátil sa domov, aby urobil prípravy k
zamýšľanému cieľu.Koncom decembra povolané stavy na pravej strane Dunaja shromažďovaly sa do snemu v
Budíne. Ján Vítez a Siládi s najatými válečníkmi a s 20.000 (valašského) ľudu zostali na
ľavom brehu Dunaja; keď však 31. decembra mráz pokryl Dunaj ľadom, prešli do snemu v
Budíne. V sneme boly rozličné stránky. Každá z nich mala svojho kandidáta na uhorský trón a
rečníkov, ktorí odporúčali kandidáta. Posledným rečníkom bol biskup Vítez, ktorý s takým
zápalom hovoril o Huňadovcoch a hlavne o Matejovi, že stránka jeho s oduševnením zvolala:
„Nech žije kráľ Matej!“ Čo keď sa dostalo von medzi zástup, Vítezom a Siládim privedený,
všade zavznievalo hromovité: „Nech žije kráľ Matej!“ Snemovníci, jedni s úprimným srdcom,
druhí od strachu, privolili k jeho vyvoleniu, k boku jeho ustanovili za gubernátora
Siládiho a vymenovali vyslancov, ktorí by ho do Uhorska priviedli.S voľbou ovšem neboly spokojné protivné stránky, menovite Nemci na pravej strane Dunaja,
ani Mikuláš Ilocký, rečený Fraštacký, a Jiskra na ľavej strane Dunaja. Títo odišli do
Poľska pozvať Kazimíra na trón, ktorý mu — vraj — po praslici prináleží.[28]Medzi tým časom Podebradský, dostanúc zprávu, že 1. januára roku 1458 Matej, jeho
nádejný zať, vyvolený je za kráľa uhorského a že uhorskí páni prídu si preňho do Skalice,
rozkázal synovi svojmu Viktorínovi, aby ho slávnostne odprevadil do Strážnice na brehu
Moravy. Po ňom i sám Podebradský dal sa na cestu z Prahy. Pri tej schôdzke 5. — 9. februára
Matej poďakoval sa Podebradskému za jeho priazeň a sľúbil mu, že bude mu za to povďačný.
Podebradský nielen sľúbil mu svoju priazeň i naďalej, ale i to, že Fraštackého a Jiskru
nakloní k nemu. Jiskra skutočne už 3. februára zo Zvolena písal do Košíc, Levoče, Bardijova
a Prešova, že je vyzvaný, aby svoj ľud poslal do Strážnice, a žiada, aby mu dali radu, čo
by uznali za dobré. No tie horno-uhorské ponemčené mestá bezpochyby nesúhlasily s tým, aby
sa zúčastnil na schôdzke, a Jiskra tak urobil. Kráľ Matej po tej schôdzke asi 10. februára
v Skalici stúpil na uhorskú zem.*Matej I., kráľ Uhorska, syn Jána Huňadského a Alžbety Siládičky,
skrze uhorských dejepiscov predstavuje sa ako ideál výtečného„maďarského“kráľa, ale bez dôkazov. Ja, ako nestranný a objektívny
dejezpytec, však nachádzam, že bol rodom Valach, ako veľkostatkár, pán Valachov, za kráľa
vykričaný od poddaných svojich Valachov; veď i vo svojom vlastnom českom liste roku 1468
Podebradskému toto písal: „Pane Jjři, králi cžeský, bratře a otče můj milý! Gakož mne
nazýwaš králem uherským, wěz, že gá nejsem král uherský, ale král walaský.“ (Slovesnosť. V
Skalici 1864, kniha druhá, str. 196 atď.) Áno, nenávidel Maďarov; lebo hoci pod Uhrami
nesprávne rozumel Maďarov, o týchto na konci listu poznamenal: „Uhru ty žádnemu newěř, leč,
který má třetí oko w cžele.“ Možno, že znal i jazyk maďarský, v Zatisí domáci, ale po ňom
nezostalo ani slovíčka kumánskeho, čili maďarského, kdežto pozostaly po ňom početné listy
české a glagolské. Jeho materinská reč bola valašská, ale jeho sociálne a diplomatické
styky boly slovanské až do roku 1476, v ktorom, keď si vzal Beatricu, dcéru kráľa
neapolského, na dvore jeho prevládala italčina a humanistmi príliš pestovaná latinčina.Kráľ Matej I., asi 10. februára prijdúc do Skalice, uhorskými pánmi sprevádzaný, dal sa
na cestu cez Holič, Senicu, Jasenicu a Bielu Horu k Trnave. Tu asi osvobodil Čachtice,
náležajúce Michalovi Országovi, od mýta a tridsiatku. Odtiaľ išiel do Ostrihomu a 16.
februára prišiel do Budína. Dľa jedných bol 15-, dľa iných 20-ročný a postavený pod
tútorstvo svojej matky a strýca svojho Siládiho, ako gubernátora. Siládi, aby získal stavy
Matejovi, predložil snemu návrh zákona, že kráľ bude vydržiavať snem na svoje útraty, že
grófi, baróni a zemäni osvobodení sú od dane. Urobil tak preto, lebo sa spoliehal na veľké
bohatstvá svoje a Huňadovcov. To asi prinútilo Mateja, že mu odňal gubernátorstvo a veslo
vlády vzal do svojich rúk. Tým zákonom však viazaný, cítil potrebu uviesť do života
sriadenie kráľovského vojska, a to najatého. Takými válečníkmi z remesla boli v Nemecku,
Poľsku, Taliansku a v kráľovstve českom válečníci českí. V Uhorsku boli síce i slovenskí
válečníci, ale len takí, ktorí od domácich Pongrácovcov, Podmanickovcov a podobných
lúpežných rytierov (Raubritter) dľa českého spôsobu boli organizovaní. O nejakýchvalašských a maďarskýchválečníkoch nevie sa nič. Darmo naši
dejezpytci pripisujú kráľovi Matejovi, že uviedol vydržiavame stáleho vojska. Vtedajší
válečníci z remesla tvorili „braterstvá“ a cvičili sa v zbrani a v spôsobe válčenia, a to
na útraty „braterstva“, čakajúc, až ich kto najme a platiť bude. Keď po vojne nastal mier a
obdržali odplatu, opäť sa živili na útraty „braterstva“; ak nestačilo im na výživu, išli si
ju hľadať, buď slovom alebo skutkom. Dejepisci ich nazývali „latrones“ a „latrunculi“, ale
nesprávne. Neboli to nejakí zlopovestní zlodeji a zbojníci, neukrývali sa v jaskyniach,
nevlamovali sa do domov, nenapádali a neolupovali pocestných, nevraždili a neubíjali
jednotlivých ľudí.[29]Prvotným takým vojskom kráľa Mateja boli českí, moravskí a sliezski válečníci, ktorých
bol Ján Vítez, biskup varadínsky, najal a roku 1457 priviedol do Uhorska k jeho voľbe; toto
však nestačilo na potlačenie jeho protivníkov. Záležalo mu hlavne na tom, aby si podrobil
Jiskru, ktorý mal mnohé tisíce válečníkov pod svojou mocou. Jiskra nesúhlasil s voľbou
Mateja za kráľa a na tom bol, aby naše Slovensko buď Podebradský pripojil k českej, alebo
Kazimír IV. k poľskej korune. No Podebradský nechcel tak urobiť nádejnému svojmu zaťovi,
kráľovi Matejovi; kráľ poľský však, majúc doma dosť čo robiť s pruskými rytiermi, nechcel
na seba uvaliť i zápletky s kráľom uhorským.Kráľ Matej hneď na počiatku svojho panovania vyzval Jiskru, aby sa mu podrobil, a keď to
neurobil, podujal proti nemu vojnu netušenú, ku ktorej Jiskra nebol pripravený. Jiskra bol
porazený, ale sobral nové sily, vrátil porážku kráľovi Matejovi, tak že kráľ Matej požiadal
ho o prímerie a roku 1460 všemožne pracoval na tom, aby si ho získal po dobrotky. Vložil sa
medzi to i Podebradský a spriatelil ich. Jiskra roku 1462 stal sa napotom verným
služobníkom kráľa Mateja a severovýchodné Slovensko prišlo pod uhorskú korunu.Hlavným kapitánom západného Slovenska bol Michal Ország, prívrženec kráľa Mateja. Už 6.
novembra roku 1459 v Budíne Pongrác zo Sv. Mikuláša, Nabuchonodozor Nankenreiter z Ostrého
Kameňa, Gašpar zo Slopnej a Martin Korbel zo Senice[30]zaviazali sa, že budú brániť kráľa Mateja proti cisárovi Fridrichovi a
prívržencom jeho (grófom sväto-jurským, Jiskrovi a Nemcom medzi Rábou a Lajtou), za čo im
kráľ Matej sľúbil, že im bude platiť 400 dukátov štvrťročne. Mal teda tam bezpečnú cestu,
po ktorej sa mohol pohybovať k hranici moravskej, aby vyjednával s Podebradským a priviezol
si sľúbenú nevestu, ako o tom svedčí list Osvalda Somarovského, rychtára v Trenčíne, z 15.
augusta 1461, v ktorom dáva Prešporčanom na vedomie: „že jest matka krále Matiaše, našieho
pana milostivého, s jinými pány mnohými uherskými u nás, a pan Gašpar Bodoki jel jest do
Čech pro pannu ku králi českému, a tu je matka krále Matiaše s pány uherskými na každý den
k nám čekají; nebo sou již všecky veci mezi nimi dokonány.“Nie tak ľahko pokonala sa vec s cisárom Fridrichom, u ktorého bola uhorská koruna.
Nielen Nemci mošoňskí, šopronskí a železňanskí vyvolili si ho za kráľa uhorského, ale i na
ľavej strane Dunaja bývajúci grófi sväto-jurskí, ba i Jiskra s horno-uhorskými ponemčenými
mestami, tak že sa i vo Viedenskom Novom Meste dal korunovať za kráľa uhorského. Keď mu
kráľ Matej skrze vyslancov svojich oznámil vyvolenie svoje za kráľa uhorského a požadoval
od neho vydanie koruny uhorskej, nielen vydanie koruny odoprel, ale i opovržlive sa o ňom
vyslovil. Z toho povstaly bitky pred a za Lajtou, s vrtkavým šťastím, ktoré zakončené boly
uzavretím mieru 19. júla 1463 v Prešporku, s tou podmienkou, že cisár Fridrich podrží titul
„kráľ uhorský“ až do svojej smrti: ak umre Matej bez potomka, nástupcom jeho bude Fridrich
alebo jeho syn Maximilian. Následkom toho Matej 29. marca roku 1464 korunovaný bol v Stol.
Belehrade za kráľa uhorského.Že Fridrich popustil, príčinou bolo to, že ho Jiskra bol opustil, keď sa roku 1462
nielen s Matejom smieril, ale i spriatelil, odstúpiac mu mestá a hrady i válečníkov
svojich. Matej daroval mu 20.000 dukátov, prijal ho za občana uhorského a urobil ho
vlastníkom Zvolena a Slovenskej Ľupče. Jeho mramorové poprsie, ktoré bývalo na bráne
Zvolenského zámku, nachádza sa dosiaľ na hrade Sklabiňskom. Okrem toho Jiskra, ako vdovec,
vzal si dcéru Jána Országa, palatínovho brata, za manželku a stal sa verným Matejovi i
novej svojej vlasti.Ešte väčšie nebezpečenstvo hrozilo Matejovi na dolnom Uhorsku, kde od gubernátorstva a
od vlivu na krajinské záležitosti odstrčený Siládi klonil sa k protivníkom jeho, ba 26.
júla roku 1460 v Šimontorni vstúpil do smluvy s Vladislavom Gorianskym a Mikulášom
Fraštackým proti komukoľvek, kto by jedného alebo druhého z nich bezprávne utiskoval. No
Matej chcel si ich získať po dobrotky: Siládiho urobil pokladníkom krajinským, grófom
bystrickým a pánom viac hradov, ako predtým bol Ján Huňadský. Poneváč práve v tých dňoch
umrel Vladislav Goriansky, Matej roku 1461 prijal jeho vdovu i s dietkami pod svoju
ochranu. Mikulášovi Fraštackému sľúbil banát v Horvatsku, a podobne získal si aj iných, buď
dukátmi alebo sľubmi.Pravdepodobné je, že Siládi na svoju stranu dostal nielen uhorských, ale i mimouhorských
súkmeňovcov svojich (Valachov); kráľ Matej však, smieriac sa so Siládim, Siládiho i
Pongráca sväto-mikulášskeho poslal s vojskom (cez Valachiu) proti Turkom. No Siládimu
neprialo šťastie, a po utrpenej porážke bol zajatý, do Carihradu zavlečený a tam sťatý.
Možno, že i Vlad, vojvoda Valachie, vazall koruny uhorskej, nepodporoval dostatočne
Siládiho a bol tiež príčinou porážky. Teda kráľ Matej roku 1462 shodil ho s vojvodského
stolca a posadil naň Radula, ktorému dôveroval, Vlada však odviezol zajatého do Budína.Keď kráľ Matej bol uviedol veci v Uhorsku do poriadku, roku 1463 pohol sa s vojskom k
srbskému Belehradu, poskytnúc pomoc „kráľovi Bosny“ proti Turkom. Už 11. novembra bol Matej
s 25.000 najatými mužmi pod Jajcou, kam sa bol Harambeg utiahol, a 25. decembra opanoval ju
a Harambega zajatého odvliekol so sebou do Uhorska.Že Matej roku 1464 nepokračoval vo vojne proti Turkom, toho príčinou bolo, že mu umrela
manželka, povstaly na Slovensku nepokoje skrze českých a poľských válečníkov, odbývalo sa
jeho korunovanie za kráľa dňa 29. marca v Stolnom Belehrade a vydržiavaný bol krajinský
snem. Medzi tým časom Turci zmocnili sa Jajce. Následkom toho Matej písal pápežovi,
Benátčanom a kniežatám o pomoc proti Turkom. Od Benátčanov, svojich spojencov, obdržal
20.000, od pápeža Pia II. 42.000 dukátov. Napomožený tým, ešte toho roku v septembri
spiechal do Bosny. Mahomed, ktorý dobýval Jajcu, počujúc, že Matej cieli ta, prestal ju
dobývať a odtiahol. Matej, osvobodiac Jajcu, tiahol preč a, opanujúc Srieberník, 9.
novembra prišiel pod Zvorník a položil sa tam táborom; ale že nastala tuhá zima, sveril
vojsko na Mikuláša Ilockého (Fraštackého) a navrátil sa domov.Nasledujúceho roku 1465 Mahomed ponúkol mier Benátčanom na vode a kráľovi Matejovi na
suchu. Následkom toho Matej, ktorý 7. apríla bol vo Zvolene, poveril Ilockého, aby
vyjednával s Mahomedom o mier. Matej však, nedôverujúc Mahomedovi, neprestal sa chystať do
novej vojny proti nemu.Za toho času, čo sa Matej lanského roku bavil v Bosne, hladní „bratia poľskí“ vkradli sa
do severo-východného a „bratia českí“ do západného Slovenska.Na severo-východnom Slovensku bol Štefan Zápoľský po Jiskrovi hlavným kapitánom a od
„bratov poľských“ utrpel porážku. Aby sa za to pomstil na Poliakoch, bývajúcich vo Spiši po
mestách, skrze kráľa Žigmunda do zálohu daných, uderil ta na nich. Z toho mala povstať
vojna medzi Uhorskom a Poľskom; kráľ Matej však dostavil sa osobne ta, v Bardijove vyrovnal
vec s kráľom poľským a „bratov poľských“ najal na vojnu proti Turkom.Na západnom Slovensku hromadili sa hladní „bratia českí“, páchajúc lúpeže na oboch
brehoch rieky Moravy. Jedni s tamtej strany rieky vrhali sa do Uhorska, druhí s tejto
strany rieky však vrhali sa na Moravu a do Rakúska. Z toho povstaly žaloby, trenice a vojny
medzi Podebradským a cisárom Fridrichom a medzi kráľom Matejom. Aby „bratia“ na Slovensku
ako-tak držaní boli na úzde, Matej ustanovil Imricha Zápoľského za hlavného kapitána.Poneváč ohľadom na vojnu proti Turkom trvala neistota, kráľ Matej, aby bol prichystaný,
opäť požiadal pápeža o podporu peňažnú, kresťanské kniežatá o bojovníkov a prijímal
„bratov“ do krajiny. Počet najatých válečníkov ovšem sa rozmnožil, ale i ostuda s nimi. Za
hlavného veliteľa Matej ustanovil Jána Švehlu, ktorý s „bratmi“ prišiel z Moravy a osadil
sa v ohradených Kostolanoch (v stolici Nitrianskej). Bol kráľovi Matejovi radcom a
priateľom. Keď Matej v Stol. Belehrade usporiadal na zábavu rytiersky turnaj (hastiludium),
Švehla nielen bol účastný, ale i víťazom. No keď sa vojna proti Turkom odkladala,
pokladnica sa vyčerpala a Matej nemohol dávať plat „bratom“, Švehla osnoval vzburu proti
nemu, ba huckal proti nemu i Podmanického, ale bez výsledku. Kráľ Matej, obdržiac z Rakúska
a Nemecka značnú pomoc, uderil už 6. decembra 1466 na Kostolany. Nastalo obliehanie hradu.
Keď sa „bratia“, hlavne pre nedostatok vody, nemohli udržať, vyrútili sa von, aby sa
spasili útekom za Moravu; ale boli zčiastky pobití, zčiastky zajatí. Len Švehla asi s 500
„bratmi“ utiekol k Starej Turej, ale Staro-turanci ho polapili a obesili. Ostatní „bratia“
sa vrátili do tábora a poddali sa na milosť a nemilosť kráľovi Matejovi. Kráľ Matej už 18.
januára roku 1467 z Kostolian poslal poďakovací list jednému nemeckému kurfürstovi za to,
že sa na sneme v Norimbergu ujal veci, aby Ulrich Grafenek bol mu na pomoci (so 6000
jazdcami a 16.000 pešími) proti Turkom a Podebradskému. Odtiaľ 2. februára odišiel do
Trnavy.Matej, ztratiac vo Švehlovi výtečného válečníka, odkázaný bol opäť na Jiskru, keby toho
bolo treba.Poneváč kráľovi Matejovi nestačily paniaze, so zemänmi župy Pešťpilišskej vydržiaval v
Budíne od 5. marca do 12. apríla veľké shromaždenie, v ktorom vyhodená bola vysoká daň na
občanov, ktorá zapríčinila nespokojnosť na dolnom Uhorsku, hlavne však v Zahorsku
(Sedmohradsku). Odtiaľ odišiel k Jiskrovi na veľkonočné sviatky do Zvolena, kde ho mesto
poctilo peniazmi, ovsom, mäsom, rybami a vínom, dovezeným z Krupiny a Lučenca. Bol tam až
do sviatku sv. Stanislava (7. mája). Pravdepodobné je, že vzburu (Valachov) v dolnom
Uhorsku a Zahorsku podnecoval Štefan Bogdanovič, vojvoda Valachov moldavských. I sámViktorín Podebradovič 4. decembra osvedčil sa, že sa dá 500 — 1000 jazdcov Matejovi na
pomoc proti Bogdanovičovi. Válčenie proti tomuto riadil Jiskra, ale s neprajným šťastím,
tak že i Matej s poranenou rukou koncom roku navrátil sa do Zahorska (Sedmohradska).
Chystal sa na novú vojnu, ale Bogdanovič predišiel ho, poddajúc sa opäť uhorskej korune.Pripomenul som, že kráľ Matej požiadal pápeža o peňažnú pomoc, ktorú i skutočne od Pavla
II. obdržal, a síce 57.00 dukátov, s tým pripomenutím, aby válčil proti neveriacim Turkom a
kacírskym Čechom. Následkom toho Matej roku 1468 poslal Jiskru k sultánovi Mahomedovi II.,
a s týmto uzavrel trojročné prímerie, 7. marca však vydržiaval veľkú poradu v Jágri o vojne
proti Podebradskému, nechtiacemu sa podrobiť pápežovi Piovi II., ktorý od roku 1462 zrušil
kompaktata, a Pavlovi II., ktorý ho roku 1466 vyhlásil za kacíra, pozbavil kráľovskej
hodnosti a nariadil krížovú výpravu proti nemu. Touto výpravou roku 1468 poverený bol kráľ
Matej, jeho zať.Kráľ Matej spoliehajúc sa na svoju silu i na Jiskru a Blažeja Podmanického, i na
katolícku stranu v Čechách, na Morave a v Sliezsku, prijal s radosťou poverenie, aby shodil
Podebradského s trónu a spojil korunu českú so svojou korunou uhorskou. Shromaždiac svoje
vojsko 26. marca v Trnave, dal sa8. apríla na pochod do Prešporku a odtiaľ, prekročiac
rieku Moravu, započal vojnu proti Viktorínovi Podebradovičovi,[31]a vo vojnách pokračoval až do smrti Juraja Podebradského († 22. marca roku
1471).Podebradský neustanovil syna svojho Viktorína za nástupcu trónu, ale Vladislava,
15-ročného syna Kazimíra, kráľa poľského, ktorý už 22. augusta roku 1471 v Prahe korunovaný
bol za kráľa českého; kráľ Matej však neprestal i ďalej válečne domáhať sa koruny českej.Ustavičné a vrtkavé válčenie kráľa Mateja vyčerpalo krajinskú pokladnicu, uvaľovalo
nesmierne daňové ťarchy a odradzovalo mu srdcia vlastencov domácich. Títo teda spikli sa
proti nemu. Na čele boli: Ján Vítez, arcibiskup ostrihomský, Ján Ceringe (Janus Panonius),
biskup pečuchovský, Ján Podmanický, ba i sám Imrich Zápoľský, hlavný kapitán Slovenska.
Spiklenci povolali poľského princa Kazimíra na uhorský trón. On prijal povolanie a s
vojskom sa dostavil k Nitre, kde mu na rozkaz Víteza otvorená bola brána. Matej, dozvediac
sa o tom, prijachal ta a, akoby sa nič zradného nebolo stalo, choval sa priateľsky ku
spiklencom. Kazimír zanechajúc Jána Jesenského s posádkou v Nitre, dal sa na pochod k
Ilave. Matej však zanechal jednu časť vojska svojho na obliehanie Nitry; druhú časť pod
Zeleným poslal proti cisárovi Fridrichovi, aby mu prekazil podporovanie Kazimíra; tretiu č
asť poslal za Moravu proti kráľovi Vladislavovi, aby nemohol poslať pomoc Kazimírovi; so
štvrtou čiastkou stíhal Kazimíra na severnom Slovensku. Kazimír, dostanúc pomoc poľskú,
vrátil sa k Nitre. Nastala bitka s Matejom, ktorá retrhnutá bola prímerím. Kazimír opustil
Nitru, odtiahol do Liptova a odtiaľ do Haliče; zostal však v stykoch s Poliakmi a so
spiklencami v Uhorsku. Keď to Matej spozoroval, dal Víteza do väzenia, Janus Pannonius
zavčasu uskočil do Horvatska, Rinolt z Rozhanoviec ubehol do Itálie.Koho nepriateľstvá medzi Čechmi, Poliakmi a Uhrami najviac mrzely, bol pápež Sixtus IV.
(1471 — 1484), ktorý všemožne pracoval na tom, aby vyrovnal roztržky medzi Matejom a
Kazimírom, medzi Matejom a Vladislavom, medzi Matejom a cisárom Fridrichom, napomínajúc ich
k svornosti a k spoločnému válčeniu proti Turkom.[32]Tíšenie pobúrených myslí započal kráľ Matej tým, že ešte v decembri vypustil
Víteza z väzenia a navrátil mu cirkevné majetky, ktoré mu bol odobral; Vítez však nepožíval
dlho omilostenia. Umrel 8. augusta roku 1472. Podobného omilostenia učastní boli aj iní,
ktorí boli na strane Kazimíra.Potom obrátil Matej zrak na cisára Fridricha a v jaseni roku 1472 mal s ním schôdzku v
Šoprone, kde uzavreli smluvu, že Fridrich postará sa o to, aby Matej stal sa kráľom českým;
Matej však sľúbil, že bude Fridricha podporovať v každej jeho potrebe, ale hlavne, že ako
kráľ uhorský a český zabráni Turkom cestu k potlačovaniu kresťanstva.Vyjednávania medzi Matejom a Vladislavom po mnohých poradách a svadách skončily sa až
roku 1478 takto: Matej až do svojej smrti podrží názov kráľa českého a s ním Moravu,
Sliezsko a Lužicu; Vladislav ako kráľ český, bude mať vládu len v Čechách. Po smrti Mateja
tamtie zeme majú sa vrátiť korune českej.[33]Pri tom vyjednávaní cisár Fridrich zlomil slovo, ktoré bol dal Matejovi. Miesto toho,
aby ho bol odporúčal za kráľa českého, sám sa uchádzal o tú hodnosť. Nad tým rozhneval sa
Matej a roku 1477 vypovedal mu vojnu. Na počiatku júla bez výsledku obliehal Haimburg,
potom však tiahol ku Kremsu. Fridrich dal sa na útek do Štýrska, Matej však opanoval
Rakúsko od Kremsu až k Viedni. Mešťania viedeňskí zmužile odporovali a odrážali obliehanie,
tak že Matej naklonený bol k uzavretiu mieru s Fridrichom. Fridrich opäť mu sľúbil, že na
sneme nemeckom bude za to, aby Matej stal sa kráľom českým a kurfürstom nemeckým; okrem
toho sľúbil mu 100.000 dukátov na podporu proti Turkom.Medzi tým časom, čo tie vyjednávania trvaly, Matej roku 1476 zahnal Turkov z dolného
Uhorska za Dunaj, áno vtrhol i do Srbska a porazil ich. O tom víťazstve dal zprávu i
pípežovi Sixtovi. Pápež pochválil ho a sľúbil mu 200.000 dukátov na podporu proti Turkom.Ďalšia vojna proti Turkom nateraz vystala, lebo Matej zamestnaný bol ženením. Nevestou
jeho bola Beatrix, dcéra kráľa neapolského. Matej prijal ju 10. decembra 1476 v Stol.
Belehrade, kde už 13. decembra bola korunovaná.Nasledujúceho roku zamestnaný bol vojnou v Rakúsku; v máji roku 1478 s manželkou svojou
navštívil Košice, Kremnicu a Baňskú Bystricu; na začiatku roku 1479 nachádzame ich 7.
januára v Košiciach, 2. februára v Kremnici, v júli a v auguste v Olomouci. Sišiel sa s
Vladislavom; oba prijali podmienky vyjednávania z roku 1478 a uzavreli medzi sebou mier a
priateľstvo.Nasledujúceho roku 1480 na jaseň kráľ Matej podujal vojnu proti Turkom, ktorí spustošiac
Štýrsko a prekročiac uhorské hranice, uderili na Zalanskú a Železnú stolicu. Turci počujúc,
že uhorské vojsko tiahne proti nim, s veľkou korisťou brali sa za Sávu. Matej, prijdúc s
novým vojskom, prenasledoval ich i na poddanom ich území, ale pri Vrbasi utrpel porážku a
odtiahol.Práve toho času Turci a ich vazall, vojvoda moldavský, tiahli do Zahorska
(Sedmohradska). Kráľ Matej naložil Štefanovi Bátorymu, vojvodovi zahorskému, a Pavlovi
Knežičovi, županovi temešskému, aby sa spojili a zastúpili cestu nepriateľom; bolo však už
pozde. Bátory až 12. oktobra urobil útok na Turkov a Valachov nad Železnou bránou, ale keď
už zúfal, Knežič (Kiniži) spustil sa horou dolu na nepriateľov a bitku rozhodol. Z Turkov a
Valachov 30.000, z Uhrov 8000 pokrylo krvavé bojište.Že Matej nepokračoval vo vojne proti Turkom, príčinou toho boly mnohé neprajné
okolnosti; nemecký snem nedal sa nakloniť k podpore, cisár Fridrich nesplnil svoje sľuby,
pápež, zapletený s kráľom neapolským, tesťom Matejovým, uzavrel smluvu s Benátčanmi proti
nemu. Matej následkom toho bol taký rozmrzený, že docela chcel sa zriecť myšlienky o vojne
proti Turkom. No na tom ešte nebolo dosť. Cisár Fridrich nielen nesplnil svoje sľuby, ale
ešte toho roku 148 vtrhol do Uhorska a pustošil ho až k Rábu. Keď sa o tom pápež dozvedel,
skrze svojho legáta pohrozil Fridrichovi, ale bez úspechu. Následkom toho Matej roku 1481
naložol Štefanovi Zápoľskému a Jakubovi Székelyovi, aby zo Slovenska (nad Salou) vtrhli do
Štýrska, Zeleného však s 1000 jazdcami poslal pustošiť Rakúsko.Medzitým okolnosti sa premenily. Turci popudili Benátčanov, aby vtrhli do Neapolska.
Tesť Matejov a manželka jeho (Beatrix) doliehali na Mateja, aby zapudil Benátčanov. Pápež
sľúbil mu 200.000 dukátov so strany italských kniežat, 50.000 dukátov so svojej strany a
napomenul ho, aby uzavrel mir s Fridrichom a podujal vojnu proti Turkom. Následkom toho
uzavrel prímerie s Fridrichom a v decembri prišiel do Záhrebu, aby sa chystal k vojne
tureckej, neapolskej a rakúskej. No sľúbené dukáty neprichádzaly, a tak Matej prestal opäť
myslieť na vojnu proti Turkom a obrátil zrak na cisára Fridricha.Už na začiatku roku 1481 uhorská jazda ohrožovala hranice rakúske. Fridrich nebol
pripravený na vojnu a predĺžil prímerie s Matejom do 16. júna a 27. apríla opustil Viedeň.Dňa 3. mája toho roku umrel sultán Mahomed II., a medzi jeho synmi Bajazedom Dsemom
vypukla domáca vojna, ktorá osvobodila Neapolsko od turecko-benátskej invázie a posmelila
Mateja k vojne tureckej. Medzitým Bajazed 20. júna porazil Dsema a ešte toho roku zamýšľal
vtrhnúť do Uhorska; Matej, aby ho predišiel, vypravil Pavla Knežiča z Temešváru s 30.000
ozbrojencami, aby pri Chráme prekročil Dunaj a vrhol sa na turecké územie. Potrebné lode
poskytli mu: Vuk, despot srbský, a Vladfislav z Rozhanoviec, veliteľ na srbskom Belehrade.
Šťastie bolo prajné, víťazstvo nad Turkami skvelé.Kráľ Matej pokúsil sa primať Fridricha k uzavretiu mieru, a keď toho nedocielil,
vypovedal mu vojnu. Urobil to tým rozhodnejšie preto, že oba rozvadení tureckí bratia
uchádzali sa o jeho priazeň a Bajazed uzavrel s ním trojročné prímerie. Už 10. augusta roku
1482 obliehal Haimburg a započal zdĺhavé, s oboch strán ľahostajné vedenie vojny. Až 15.
marca roku 1485 dal sa obliehať Viedeň. Keď sa i táto 1. júna poddala, 3. júna bol tam v
tábore i s kráľovnou a 24-ho prijal poklonu od Viedeňčanov. Ihneď povolal dolno-rakúske
stavy do snemu na 24. júna. Fridrich utiahol sa do Innsbrucku a protestoval proti svolanému
snemu. Konečne zmocnil sa Matej behom júla i Viedeňského Nového Mesta.Keď sa Matej zabával vo Viedeňskom Novom Meste, prišli sem tureckí poslovia s 10 ťavami,
rozličnými darmi obloženými, bezpochyby aby ukrotili jeho hnev nad tým, že lanského roku
7000 Turkov cez Horvatsko vtrhlo do Gorutanska a Krajny a tým porušili prímerie s ním
uzavrené. Tam prišiel i vojvoda Štefan, skrze Turkov z Moldavska vyhnaný, ale keď od
Mateja, prímerím viazaného, neobdržal pomoci, odišiel a postavil sa pod korunu poľskú.Fridrich, aby si zadovážil pomoc a zabezpečil nástupníctvo svojmu jedinému synovi
Maximilianovi, svolal nemecký snem. Od snemu sľúbená pomoc zostala zas len na papieri a
vyvolenie Maximiliana 16. februára roku 1486 za kráľa nemeckého zapríčinilo mu nové
zápletky. Pri tej voľbe totiž vytvorený bol hlas „kráľa českého a spolu kurfürsta
nemeckého“. Taká nešetrnosť dotkla sa i Vladislava, kráľa českého, i Mateja, ako kráľa
českého. Následkom toho oba sišli sa na začiatku septembra na poradu do Jihlavy. Niektoré,
po roku 1471 medzi nimi povstalé sedorozumenia priateľsky vyrovnali. O čom sa okrem toho
radili, nie je známo. O tom však sotva sa dá pochybovať, že sa shodli v tom, ako sa
zachovať k Fridrichovi, Maximilianovi a k Nemecku. Kto vie, či neišlo i o nástupníctvo Jána
Korvína, pobočného syna Matejovho, ktorý pri tom sjazde bol prítomný. Potvrdzujú to i
ďalšie udalosti.Beatrix po desaťročnom manželstve neporodila Matejovi dediča a jeho neduhy upomínaly ho,
aby pamätal na budúcnosť po sebe a všemožne snažil sa zabezpečiť nástupníctvo pobočnému
synovi svojmu Jánovi Korvínovi, roku 1470 narodenému. Obohacoval a povyšoval ho na
hodnosti: roku 1481 vymenoval ho za grófa liptovského a za vlastníka majetkov vymrelého
rodu Gorianskeho, roku 1482 vymienil preňho zeme kniežaťa Zahnanského a iných kniežat v
Sliezsku, roku 1485 ustanovil, aby Viktorín Podebradovič odstúpil Trukovi kniežatstvo
opavské pre kráľa Mateja a Matej kniežatstvo daroval Jánovi Korvínovi, roku 1487 zaopatril
mu nevestu, sestru Jána Galearza, vojvodu milánskeho, a poistil jej veno v Rakúsku a
Sliezsku, a vôbec netajil svoj úmysel nadobudnúť celé Sliezsko a Lužicu pre Jána Krovína,
ba odhodlaný bol odriecť sa titulu „kráľa českého“ a ním ozdobiť Jána Korvína.Medzi tým časom, čo Matej podroboval si a posádkou zaopatroval hrady rakúske a 30.
decembra 1486 slávnostne vtiahol do Viedne, Fridrich sobral sily a pokračoval vo vojne
proti nemu, roku 1487 však sveril vojsko svoje Albertovi, smelému kniežaťu saskému. Albert
9. augusta vypovedal vojnu Matejovi. Oba sa vyhýbali rozhodnej bitke a 14. oktobra uzavreli
prímerie, a potom 16. decembra urobili smluvu, dľa ktorej záležitosť medzi Matejom a
Fridrichom mal riešiť pápež Innocent VIII.Horšie stály veci v Sliezsku. Kniežatá sliezske zoprely sa politike kráľa Mateja a
hľadaly pomoc nielen u Fridricha, ale i u Vladislava, kráľa českého. Ján Zahnanský darmo
čakal na pomoc od Fridricha; len z Čiech prišlo 4500 válečníkov, ktorí 5. júla 1488
vypovedali vojnu Matejovi. Bitka započala sa 28. júla u Tomaswaldu, ale bez rozhodnutia. Až
29. decembra zažehnaná bola smluvou medzi Jánom Zahnanským a Matejom (Archív Matice
Slovenskej I., 91), nie však minulosťou medzi ním a Vladislavom, kráľom českým. Ján
Filipec, biskup veľko-varadínsky,[34]ako dôverník Mateja, prišiel do Prahy robiť výčitky Vladislavovi, že z Čiech
prišla pomoc kniežatám sliezskym. So strany Vladislava však prišli jeho dôverníci do Viedne
uchlácholiť Mateja, že Vladislav nemal ani moci, ani práva zapovedať válečníkom z remesla
dať sa najať k válčeniu proti komukoľvek.Matej po dobytí zámkov v Sliezsku roku 1489 rozdelil svoje vojsko: jednu časť poslal do
Braniborska, aby potrestal Braniborčanov za to, že podporovali kniežatá sliezske; druhú
časť poslal do Saska, aby potrestal Sasov, že sa spojili s Braniborčanmi proti Matejovi. No
vojsko Matejovo utrpelo porážku a čakal na posilu, ak mal pokračovať vo vojne. V tejto
nesnádzi poslaný bol ta chytrý politik Ján Filipec, ktorý uzavrel mier a odtiaľ odviedol
vojsko do Sliezska, kde nielen utíšil kniežatá, ale i snažil sa ich získať pre svojho
miláčka, Jána Korvína.Práve vtedy prišli tureckí poslovia do Viedne žiadať o predĺženie prímeria, čo Matej
vďačne urobil, aby mal voľnejšie ruky vo veciach rakúskych a sliezskych.Hoci kráľ český Vladislav nemal mnoho lásky ku kniežatám sliezskym, predsa nebol
ľahostajný k ukrutnému chovaniu sa Mateja k nim a mal ho v podozrení, že politika jeho
kliesni cestu Jánovi Korvínovi k hodnosti „kráľa českého“, akú mal jeho otec. I poľský kráľ
Kazimír, otec Vladislava, upozorňoval tohoto na úklady Mateja proti nemu. Oba teda sberali
vojsko a roku 1489 uzavreli vzájomnú smluvu proti Matejovi. Matej, dozvediac sa o tom,
sťažoval si pápežskému legátovi a vyslovil sa, že ak nenájde spojencov medzi kresťanmi,
spojí sa i s Turkom.Medzitým povážlive ochorel, za správcu Rakúska ustanovil Štefana Zápoľského, 16. marca
sadol na loď a po Dunaji vrátil sa do Budína. Odtiaľ poslal Jána Filipca do Linca k
cisárovi, uvoľujúc sa odstúpiť mu za 700.000 dukátov všetko, čo v posledných rokoch na ňom
nadobudol. Cisár, počujúc o jeho chorobe, privolil len k predĺženiu prímeria a k osobnému
sídeniu sa 8. septembra.Choroby pribývalo Matejovi v tej miere, že nevládal sa ani postaviť na nohy. Nezabudol
ničoho, čím by poistil nástupníctvo svojmu synovi, Jánovi Korvínovi. Mnohí uhorskí páni
museli mu prisahať, že po jeho smrti dajú hlas len jeho synovi. S ním 17. januára 1490 bol
i vo Vyšehrade, kde opatrovaná bola uhorská koruna, a vo februári dal sa na cestu do
Viedne. Robil veľké prípravy na cestu do Linca k Fridrichovi, aby sa s ním pokonal, a do
Vratislavy, aby Jánovi Korvínovi odovzdal Sliezsko a preniesol naňho titul „kráľa českého“.
No 4. apríla ráno, prv než Beatrix prišla z kostola, dal si priniesť figy. Nad tým, že mu
neboly dosť čisté a chutné, rozhneval sa tak, že ho ranila mŕtvica a umrel. Mŕtvola jeho
11. apríla bola na loď položená, do Budína odvezená a 25-ho v Stol. Belehrade pohrobená.O trón uhorský uchádzali sa: vdova Beatrix, syn Ján Korvín, kráľ nemecký Maximilian,
kráľ český Vladislav a jeho syn Albrecht, kráľovič poľský. Vladislav už koncom apríla
dostal z Uhorska určité zprávy, že bude vyvolený za kráľa uhorského, a robil k tomu hneď
prípravy. Najdôležitejší pôsobitelia v tej veci boli: Vilhelm z Pernsteina so strany českej
a Štefan Zápoľský so strany uhorskej.Beatrix už 17. apríla svolala snem na 17. mája do Budína. No Štefan Zápoľský mal už vo
vačku českú listinu od 8. mája, v ktorej Vladislav ubezpečuje ho, že ak bude vyvolený za
kráľa uhorského, vymení 13 spišských miest od kráľa poľského, daruje jemu a taktiež
Kromeríž na Morave ponechá mu v zálohu.Čím viac blížil sa snem, tým viac tvorily sa strany prätendentov: Nemci, susediaci s
Rakúskom, boli za Maximiliana; severní Slováci, súsediaci s Poľskom, boli za Albrechta;
západní Slováci, súsediaci s Moravou, boli za Vladislava; južní Slovania za Jána Korvína,
Maďari buď boli neutrálni, alebo buď sa v Sabolči (Bisseni) pripojili k severným Slovákom,
alebo v Byhorsku (Kumáni) pripojili sa k južným Slovanom.Po otvorení snemu Štefan Bátory rečnil za Albrechta a vyhlásil ho za kráľa uhorského,
ale snemovníci odvetili, že majú byť vypočutí tlmači všetkých prätendentov. Za Jána Korvína
rečnili Ján Filipec, biskup varadínsky, a Tomáš, biskup rábsky. Po vypočutí rečníkov
Maximiliana a Beatrice rečnil Jindrich z Hradca za Vladislava. Po vyslyšaní rečníkov voľba
kráľa bola odročená a snemovníkom bol ponechaný čas na rozmyslenie. Konečne utvorily sa len
dve strany, Jána Korvína a Vladislava, a usniesly sa na tom, požiadať Štefana Zápoľského o
rozhodnutie, a tým cieľom vyslali k nemu Jána Filipca. Oba zabudli na slovo, ktoré boli
dali kráľovi Matejovi. Opustili Jána Korvína a rozhodli sa za Vladislava. Ján Filipec
odobral sa ihneď za Moravu a za 100.000 dukátov najal „čierny pluk“ k cieľom Vladislavovým.Vladislav, o tom všetkom vopred poučený, prišiel 16. júla k Zongru (Angern), 26. júla do
Trnavy, 31. júla do Farkašína, kde ho Štefan Zápoľský s uhorskými pánmi privítal ako
vyvoleného kráľa uhorského, predložiac mu na potvrdenie podmienky vyvolenia za kráľa a
podmienky mieru s Jánom Korvínom, ktorý bol i s korunou uskočil do Juhoslovanska, ale
porazený podrobil sa Vladislavovi a vydal mu i korunu.Ledvaže Vladislav 9. augusta s veľkou slávou prijatý bol v Budíne, už dňom zatým jeho
brat Albrecht pritiahol od Sv. Ondreja s poľským vojskom do Pešti. Vladislav uzavrel s ním
prímerie s tou podmienkou, aby ich otec, Kazimír, riešil vec medzi nimi, a odtiahol k
Serenču (Zemplín). Vladislav pokúsil sa vyrovnať i s Maximilianom, ktorý pri dobývaní
Viedne bol ranený a zastavil pochod do Uhorska. Maximilian pripustil síce vyslancov
Vladislavových pred seba, ale oznámil im, že od nárokov na korunu uhorskú neodstupuje.Napriek tým ťažkostiam Vladislav pospiechal do Stol. Belehradu, aby sa dal korunovať.
Stalo sa tak 18. septembra.*Vladislav VII., zasadnúc na trón, nachádzal sa vo veľkých
nesnádzach. Ján Filipec hneď po jeho okorunovaní odriekol sa sveta a vstúpil do kláštora
františkánov v Hradišti a za svojho nástupcu v biskupstve veľko-varadínskom odporučil
Valentína Vlka.[35]Vlk z povďačnosti priviedol značný počet najatých válečníkov do Budína a
požičal Vladislavovi značnú summu peňažitú k nastávajúcim vojnám. Okrem toho Vladislav
neprestával chlácholiť vdovu Beatricu, že si ju vezme za manželku, aby len vylákal od nej
peniaze na vojnu. Výdatnejšiu pomoc však očakával z Čiech.Medzitým Kazimír neriešil rozopru medzi Vladislavom a Albrechtom, a tento nielen
obliehal Košice, ale i pustošil okolie Jágra, kde bývali Maďari, ktorých nenávidel.
Vladislav hneď na začiatku roku 1491 tiahol proti nemu. Pavel Knežič mal pod sebou Srbov,
Ján Korvín Slovenov, Bátory Maďarov. Pripojil sa k nim i palatín Štefan Zápoľský, čo veľmi
potešilo Vladislava, tak že hovoril: „Keby aj iní Uhri tak robili, neboli by sme v takých
úzkostiach.“ Výprava zakončila sa šťastne. V Košiciach 24. februára uzavretý bol mier a
Vladislav pobavil sa tam až do 4. marca.Sotva sa navrátil do Budína, bezodkladne chystal sa proti Maximilianovi, ktorý už na
jaseň lanského roku vrátil sa do Uhorska na pravej strane Dunaja, roku 1491 však zmocnil sa
i Slovenska nad Salou, Vespríma, ba i Stol. Belehradu. Vladislav, najmúc nový „čierny pluk“
na Morave, rozkázal mu vtrhnúť do Rakúska, so starým „čiernym plukom“ však tiahol k
Vesprímu, a keď sa jeho posádka poddala, 21. júna k Stol. Belehradu. I Stol. Belehrad 29.
júla sa poddal a Vladislav víťazoslávne vtiahol ta 30. júla. Tam potom onezdravel a v
auguste dal sa previezť do zámku v Palote (Vesprímska stolica) na lepší vzduch. Odtiaľ až v
prvej polovici septembra vrátil sa do Budína.Poneváč jeho choroba bola povážlivá, jeho brat Albrecht vtrhol do západného Slovenska,
aby si, keby umrel Vladislav, zabezpečil uhorský trón. Medzitým Vladislav sa zotavil a
vyslal ostrihomského arcibiskupa Hypolita s jazdcami proti nemu a súčasne i svojich
vyslancov. Títo kládli mu na srdce, že sa nesluší na Poliakov, aby znepokojovali
súkmenovcov svojich (Slovákov). Následkom toho Albrecht odtiahol do Poľska, a Vladislav
pridal Urbana, jágerského biskupa, k boku Jána Zápoľského, aby chránili Slovákov pred
podobnými pokusmi Albrechta.Medzi tým cisár Fridrich, keď Maximilian nedostal pomoci proti Uhrom, ktorí nielen
robili pokroky na pravej strane Dunaja, ale mali v moci ešte i niektoré hrady v Rakúsku,
radil Maximilianovi, aby sa pokonal s Vladislavom. Stalo sa to 7. novembra v Prešporku, a
to pod ťažkými podmienkami.Vladislav svolal snem na 2. februára roku 1492 do Budína. Snemovníci shromaždení boli
pred kráľovským palácom. Vladislav, prijdúc medzi nich, rečnil latinsky. Po ňom rečnil
Valentín Vlk, biskup varadínsky, počesky, vypočitujúc všetko, čo
konal Vladislav až do uzavretia mieru s Maximilianom, a odporúčal prijatie podmienok toho
mieru. Po jeho reči Vladislav odišiel do paláca. Po jeho odchode rečnili v krajinskom
jazyku (patria lingua) Tomáš Bakáč a Štefan Báthory,[36]ktorí boli pri uzavieraní mieru s Maximilianom, a ospravedlňovali sa. No jedni
odišli s krikom, že radšej obetujú svoj život a majetky (doma za pecou!), než by prijali
podmienky toho mieru. Druhí, a to väčšina, prijali tie podmienky. Okrem toho Vladislav
získal si jednotlivcov, sľubujúc, že postará sa o umiernenie podmienok toho mieru.Ešte keď snem bol pohromade, Juraj More priviezol na dvoch vozoch turecké hlavy z bitky,
v ktorej Filip, bán severínsky, zvíťazil nad Turkami, ktorí z Bulharska boli sa vrútili k
Severínu, a to pohlo mnohých snemovníkov k odporu proti Maximilianovi. Prerátali sa však,
lebo so strany Turkov bolo sa čo obávať väčšej pohromy. Prišly totiž zprávy, že sultán
Bajazed shromažďuje veľkú silu pri Sredci (Sofii) v Bulharsku. Následkom toho Vladislav,
aby ho predišiel, shromaždil tiež veľkú silu proti Turkom. No nateraz vojna proti nim
vystala, lebo Bajazed, dozvediac sa o tom, rozpustil svoje vojsko.Po zmiznutí tohoto tureckého mračna nastala Vladislavovi mrzutosť osobná. Vdova Beatrix,
ktorá v tej nádeji, že si ju vezme, podporovala ho, doliehala naňho, aby to konečne urobil.
Keď však nemal sa k tomu, utiekla sa k Alexandrovi VI., ktorý 11. augusta 1492 stal sa
pápežom, aby prinútil ho ku splneniu sľubov svojich. V žalobe podotkla i to, že mala s ním
i skutok manželský. Toto úplne odvrátilo ho od nej a cítil sa byt urazeným na svojej cti.
Vypravil teda Antonína, biskupa nitrianskeho, do Ríma, aby ho zastal v pravote pre urazenie
na cti.[37]Okrem toho nastala Vladislavovi mrzutosť s novým, z Čiech pod Haugvicom prišlým
„čiernym plukom“. Keď totižto vystala vojna proti Turkom, prestala i pláca na „čierny
pluk“, a tak válečníci, aby hladom neumreli, hľadali si výživu násilím. Išly na nich žaloby
k Vladislavovi do Budína, od válečníkov však žaloby do Prahy k prednejším českým pánom s
prosbou, aby sa za nich u Vladislava primlúvali. No Vladislav dekrétom od 6. januára 1493
zrušil „čierny pluk“, a tak Pavel Knežič, ako hlavný veliteľ, shromaždil „čierny pluk“ u
Segedína a v smysle dekrétu ho rozohnal.Toho roku 7. júna umrel Kazimír, kráľ poľský. Vladislav nielen popustil trón poľský
bratovi svojmu Albrechtovi, ale 5. decembra uzavrel s ním vzájomnú smluvu proti akýmkoľvek
nepriateľom, buď domácim alebo vonkajším.Vladislav bol človek dobrák, slaboch, bez potrebnej rozvahy a prísnosti. Úlisníci a
pochlebníci znali zneužiť jeho povahu, tak že temer na všetky ich návrhy hovorieval:
„dobře, dobře“, tak že ho i posmešne nazývali „kráľom dobře“, a to nielen v Čechách, ale i
v Uhorsku. Tu hlavnými radcami jeho boli: Tomáš Bakáč, kancellár, Štefan Zápoľský, palatín,
a Štefan Báthory, krajinský sudca a vojvoda zahorský (sedmohradský). Bakáč nenávidel
Báthoryho a svojimi intrigami vyhodil ho zo sedla, tak že celá politika bola v rukách jeho
a Zápoľského. Nespokojenci s tou politikou shromaždili sa v septembri roku 1493 v dome
Vavrinca Ilockého, kam sa dostavil i Štefan Zápoľský. Špintalo sa tam nemilosrdne na kráľa,
že sa nestará o krajinské veci; že mu hnilý pokoj doma a poľovačka viac na srdci leží, než
vojna proti Turkom; že smluvou s Maximilianom zadal zeme uhorskej korune náležajúce atď.
Naložené bolo teda Zápoľskému, aby ako palatín šiel ku kráľovi a napomenul ho. Dňom zatým
Zápoľský vyplnil svoju úlohu. Vladislav vypočul ho a, vzmužiac sa, odkázal nespokojencom:
že on od počiatku svojho panovania bol temer vždycky vo zbrani a je hotový do boja či proti
Turkom alebo iným nepriateľom; ak klesá krajina, deje sa to ich vinou; nech sa žalujú na
svoju nesvornosť, závisť, nenávisť a lúpeženie jedného proti druhému; nech ľsťou a klamom
nesdierajú krajinu; nech uskrovnia svoje nádhery i márnotratnosti a navyknú poslúchať hlas
kráľa svojho, keď ich volá do služby vlasti; nech pomôžu odkryť a potrestať tých, ktorí
zožierajú dôchodky koruny; že, keď volaný bol do krajiny, sľubované mu boly bohaté príjmy,
od troch rokov však miesto pol milliona nedostal ani 40.000 dukátov; že nákladky na potreby
dvora a na vojny zapravovať musel z dôchodkov koruny českej; nech opatria ho hotovosťou
branného ľudu a peniazmi na jeho udržanie, a nebude chybieť na ňom, aby obetoval nielen
pohodlie svoje, ale i život svoj za moc a slávu koruny uhorskej.Nuž a či uhorskí vlastenci vzali si k srdcu tento odkaz Vladislava? Napravili sa ako
remeň v ohni. Bakáč a Zápoľský, ako strážcovia koruny uhorskej, vezmúc do rúk Vyšehrad i s
korunou a 400.000-dukátový dlžobný úpis na Moravu, Sliezsko a Lužicu, vymenovali si hneď na
prípad smrti nástupcov: Franka Bakáča, budínskeho prepošta, a 6-ročného Jána Zápoľského.
Iní nespokojenci rozdelili medzi sebou hrady, ba Vavrinec Ilocký neprestával hľadať
príležitosť, aby Vladislava shodil s trónu.V apríli roku 1494 Vladislav išiel do Levoče na schôdzku s Albrechtom, bratom svojím, a
pobudol tam temer celý mesiac. Vladislav volal ta i Zápoľského a Vavrinca Ilockého. Ilocký
opovrhol pozvaním, Zápoľský, od kráľa ubezpečený, že sa mu nič zlého nestane, dostavil sa s
1000 vozmi potravín a nápoja, aby tak zakryl svoju chybu, ktorej sa bol dopustil. Vladislav
a Albrecht obnovili smluvu vzájomnej obrany proti komukoľvek, i proti svojim poddaným. V
tajnom rozhovore nahováral Vladislav Albrechta, aby vtrhol do Moldavska a z rúk Turkov
vyrval hrady Achilleju a Monkaster, ktoré boli Turci kráľovi Matejovi odňali.Z Levoče prišiel Vladislav 10. mája do Košíc a bol tam 6 týždňov. Povolal ta i Žigmunda,
biskupa pečuchovského, do shromaždenia. Shromaždenie vyhodilo jeden zlatý dane na každé
sedenie. Ale že táto daň mimo snemu vyhodená bola, vykričali ju protivníci za nezákonitú a
stretla sa s odoprením, menovite v Zahorsku (Sedmohradsku), tak že výberčích na mnohých
miestach i ubíjali. Odtiaľ šiel do Veľvaradína, aby bol blízko Zahorska (Sedmohradska), kde
bolo treba urobiť poriadok medzi dvoma vojvodmi — Lošoncom a Dragfim. Lošonca vzal so
sebou, Dragfiho ustanovil za vojvodu. Dragfi nielen utíšil vzburu v Zahorsku, ale sohnal i
60.000 dukátov a doručil kráľovi Vladislavovi. Odtiaľ šiel Vladislav do Temešváru, kde 20.
septembra navštívil Pavla Knežiča. Knežič, mŕtvicou ranený, nevládal jazykom a len
posunkami ukazoval, že je hotový i teraz do boja proti Turkom. I skutočne nasledoval kráľa
24. oktobra do Petrovaradína, kde Vladislav dal mu k boku Bertolda Dragfiho a odovzdal
14.000 vojakov proti Turkom. Výprava šťastne sa podarila a vojsko s veľkou korisťou 1.
novembra navrátilo sa do srbského Belehradu, kam 6. novembra dostavil sa i Vladislav. Keď
Vladislav 17. novembra prešiel do Báču a tam sa bavil, dostal smutnú zvesť, že Knežič 24.
novembra umrel.Vladislav v Báči zaoberal sa myšlienkou pokoriť Vavrinca Ilockého, ktorý — vraj — i s
Turkami chcel sa spojiť proti Vladislavovi. Vladislav na konci decembra pritiahol k Iloku a
povolal k sebe všetkých podozrivých veľmožov, zvlášte Ilockého. Ilocký sa nedostavil, a
Vladislav na začiatku roku 1495 dal sa obliehať Ilok. Stiesnený Ilocký poprosil Zápoľského
o prostredníctvo a konečne 21. januára poddal sa na milosť kráľovi.Vladislav, baviac sa v Pečuchove, svolal snem na 9. mája do Budína. Keď žiadal, aby i
snem odobril jeden zlatý dane od sedenia, povstal veľký hluk proti tomu, hlavne so strany
nezámožných zemänov, tak že kráľ za dobré uznal odročiť riešenie tohoto predmetu. Vyslaní
boli: Dominik, belehradský biskup, Ján, vesprímsky biskup, Štefan Verbőczi a iní, aby
sostavili nákresy zákonov iných, ktoré by sa pokonávaly. Tým spôsobom mal byť predĺžený
snem. Nezámožní zemäni, i preto, že boli proti povýšeniu dane, i preto, že im nestačily
peniaze na predĺžený čas, väčším dielom sa rozpŕchli. Pozostalých prehovorili, aby prijali
povýšenie dane, a tak sa toto stalo zákonom. Malo nasledovať odbývanie „osemdňového súdu“,
ale, poneváč vypukol mor, odročené bolo na oktober.Vladislav, aby vyhol morovému nebezpečenstvu, robil poľovné vychádzky v župách na pravej
strane Dunaja, netušiac ani, že mu hrozí nebezpečenstvo. Dostal totiž zprávu z Poľska, že
Ján Korvín sbiera tam válečníkov — vraj — proti Vladislavovi. Vladislav prikázal Štefanovi
Zápoľskému, aby sa chystal proti nemu. Ján Korvín skutočne roku 1496 prišiel s najatými
válečníkmi a utrpel porážku od Zápoľského. No kráľ ho omilostil, keď sa ospravedlnil, že
najal válečníkov nie proti kráľovi Vladislavovi, ale proti Zápoľskému, ktorý ho o mnohé
majetky v Oravskej, Liptovskej a Turčianskej stolici a tiež inde pripravil.[38]Aký hrabivý bol Zápoľský, poznať z listiny od 12. marca roku 1496 v Bojniciach
vydanej, v ktorej protestuje proti zaujatiu hradu Strečna, mestečka Žiliny a kaštieľa v
Sučanoch skrze Marka Myslenoviča a Benignu, vdovu po Pavlovi Knežičovi.Od 2. februára do 17. apríla roku 1496 zapodieval sa Vladislav v Prešporku vecmi
českými. Navrátiac sa 17. mája do Budína, povolal do snemu z každej župy len po dvoch
vyslancov, aby tým ľahšie docielil splnenie svojho úmyslu. Na sneme prijatý bol Vavrinec
Ilocký na milosť, s tou podmienkou, že keby umrel bez mužského dediča, majetky jeho
pripadnú korune. Ján Filipec, niekdajší biskup varadínsky, navrhol, aby Vladislav sa
oženil, vezmúc si pannu, s ktorou by splodil dietky; navrhol riešenie potrebnej dane na
vydržiavanie vojska a na opravu hraničných hradov. Na povýšenie dane neprivolili,
poukazujúc na to, že keď lanskoročná daň o 3000 dukátov viac priniesla, kráľovi do rúk
prišlo ledva 60.000. Následkom toho vyslaní boli biskup varadínsky a nitriansky, tiež
Vladislav Lošoncy a Franko Bornemissza preskúmat účty. Našlo sa 10.000 dukátov
neospravedlnených, a tak Žigmund, biskup pečuchovský, ako pokladník, odsúdený bol na 400
dukátov, Imrich Dombay, podpokladník, poneváč nemal odkiaľ zaplatiť, uvržený bol do žalára
v Temešváre.Ešte snem nebol zakončený, keď neposední chlapci zapríčinili vzburu proti Židom. Bakáč
ujal sa Židov a vzbura obrátila sa proti nemu, ale na rozkaz kráľov bola vojskom potlačená.Medzi tým časom mnoho snemovníkov odišlo, a tí, ktorí zostali, obávajúc sa rozhnevaného
kráľa, prijali povýšenie dane.Vladislav vo februári roku 1497 odišiel do Brna, kde sa zapodieval vecmi moravskými, 27.
februára však do Prahy, kde svolal snem na 17. mája, aby pokonal záležitosti české. Odtiaľ
24. júla navrátil sa do Budína. Prvou jeho prácou bolo vypraviť posla k sultánovi
Bajazedovi, ktorý, vojvodom Štefanom povolaný, bol vtrhol do Moldavska, ba i do Poľska.
Pohrozil mu, že ak nedá pokoj Poľsku, spojí sa s bratom Albrechtom proti Turkom. Potom
svolal snem do Pešti na 11. novembra vyslyšať a vyrovnať žaloby nižšieho zemianstva a ľudu.
Nebolo však docielené dorozumenie, a keď opäť prišla daň na pretras, rozišiel sa snem.S lepším úspechom stretol sa 9. apríla 1498 otvorený snem, v ktorom uzavrelo sa: že
behom troch rokov každoročne má sa vydržiavať 15-dňový snem, do ktorého zámožní zemäni majú
sa dostaviť; každých 10 jedným sedením vládnúcich zemänov má poslať jedného z nich do
snemu; kráľ v darovaní majetkov nie je obmedzený na 100 sedení, nesmie však urobiť
darovanie cudzozemcom; pri najvyššom krajinskom súde, okrem riadnych sudcov, majú byť
prítomni 2 biskupi, 2 baróni, 16 zemänov zo štyroch okresov krajiny; strážci koruny majú
byť svetskí; keby umrel kráľ bez dediča, vyslanci cudzozemských mocností nemajú byť do
snemu pripustení; cirkevní hodnostári majú zostať pri svojom jednom majetku, nie kupovať
alebo brať do zálohu svetské majetky; biskupi nemajú byť hlavnými županmi, vynímajúc tých,
ktorí tú hodnosť majú od svätých kráľov; určené, koľko mužov kto dľa majetku má postaviť
pod vojenskú zástavu atď.Nie dlho po tom sneme posol lanského roku vyslaný k sultánovi Bajazedovi priniesol
zprávu, že nielen nič nevykonal u sultána, ale že sultán urobil vychádzku i do Moldavy,
Valachie (Severínska) a Poľska. Následkom toho 8. decembra roku 1499 obnovená bola smluva
medzi Albrechtom a Vladislavom proti Turkom, a Vladislav staral sa nielen o peniaze, ale i
o najatie válečníkov v Uhorsku a Česku.Toho roku umrel Osvald Thuz, biskup záhrebský, ktorý poručil 32.000 dukátov na opravu
hradov hraničných. Okrem toho umrel i Štefan Zápoľský v Pápe v septembri roku 1499.[39]Ešte tohože roku pápež Alexander VI. oznámil jubileum na rok 1500. Mnoho pútnikov
uhorských a poľských bralo sa do Ríma, ale odpadlík Škanderbaša uderil na nich medzi
Friaulom a Goricou; poplienil i kraje okolo Benátok. Následkom toho pápež, kráľ francúzsky,
španielsky a uhorský uzavreli smluvu proti Turkom, s tou podmienkou, že (ako predtým za
kráľa Mateja) každoročne, dokiaľ Vladislav bude válčiť proti Turkom, budú dávať 100.000
dukátov. Na ten cieľ i pápež sľúbil na 3 roky po 12 tisíc dukátov.Bajazed, dozvediac sa o prípravách proti sebe, nečakal, ale zavčasu uderil na hrad
Jajcu. O tom Ján Korvín, ako bán horvatský, ihneď dal zprávu Vladislavovi a žiadal ho o
pomoc. Keď Imrich Cobor a Peter Grebenský, nový palatín, prišli s nepatrným mužstvom, Ján
Korvín so svojím a s Frangepanovcami, Karlovicovcami a Zríňovcami spiechal na pomoc
obleženým v Jajci. Strhla sa bitka. Turci, ztratiac 4000 mužov, dali sa na útek. I z
našich, vynímajúc ranených, asi 1000 mŕtvych zostalo na poli. Toto však bola len mimoriadna
bitka. Pápež Alexander zaoberal sa širšou výpravou proti Turkom, a síce jednou pod
Vladislavom a Albrechtom na zemi, druhou francúzskou, španielskou a benátskou na mori.
Vladislavovi a Albrechtovi sľúbil desiatky z Uhorska a Poľska, i offery tohoročného jubilea
a z hlásania križiackej vojny proti Turkom. K zamýšľanej výprave však toho a nasledujúceho
roku neprišlo, poneváč Vladislavovi nastaly zápletky v Poľsku.Dňa 17. júna 1501 umrel Vladislavov brat Albrecht, kráľ poľský. Nastaly tri stránky:
jedna chcela mať za kráľa jeho mladšieho brata Žigmunda, druhá Alexandra, veľkňaza
litovského, tretia Vladislava, kráľa českého a uhorského. Vladislav zdráhal sa na seba
vziať ťarchu koruny tretej a odporúčal Alexandra, aby litovské kniežatstvo spojené bolo s
Poľskom.Z podujatia veľkej vojny proti Turkom roku 1502 zas nebolo nič, ale utvrdilo sa
priateľstvo s Ludvikom XII. Vladislav vzal si za manželku Annu, dcéru Gastona, grófa
Kandarského, pokrevnú Ludvika. Nevesta prišla opozdene do Budína; Vladislav, s ňou
sosobášený, dal ju korunovať 29. septembra v Stolnom Belehrade.Že sa nevesta opozdila, bolo asi príčinou to, že Turci ohrožovali jej plavbu na mori, ba
prekročili i Sávu a plienili Sriemsko. No Peter, gróf sväto-jurský, Ján Korvín a Jozef Som
a iní rýchle sobrali vojsko, pri Chráme prekročili dolný Dunaj, hnali Turkov k Nikopoli a,
navracajúc sa, okrem uchvátenej koristi vzali so sebou veľký počet rodín srbských, ktoré sa
osadily u Temeša.Sultán Bajazed, utrpiac porážku, snažil sa uzavrieť mier s Vladislavom. Vladislav
vypravil k nemu Barnabáša Belaja do Carihradu, aby vyjednával s ním. Bajazed poslal so
svojej strany plnomocníkov k Vladislavovi do Budína, a tak 20. augusta roku 1503 uzavreté
bolo prímerie na 7 rokov.Ale že výdavky Vladislava boly veľké a sľúbené podpory odnikiaľ neprichádzaly, a hoci aj
predošlé snemy odoprely povýšenie dane, rozkázal po župách vyberať dane. Niektoré župy
podvolily sa, iné sa protivily. Vladislav jednotlivcom, ktorých chcel si získať k tomu, aby
nahovorili župy protiviace sa platiť daň, odpustil dane. Následkom toho nastal 13. apríla
1504 búrlivý snem proti takému konaniu kráľa. Darmo dokazoval Ján Bornemissza, že samé
vydržiavame vojska a udržovanie hraničných hradov obnáša ročite 144.878 dukátov: na to
odvetili, aby po uzavretí prímeria s Turkom prepustili platených válečníkov; aby biskupi a
magnáti vydržiavali banderia pre prípad krajinskej bezpečnosti. Na čele protivníkov bol Ján
Zápoľský. Tento, dokiaľ bol Vladislav bezdetný, choval sa dosť mierne; keď však 23. júna
lanského roku narodila sa mu dcéra Anna, aby zľahčil Vladislava, pýtal sa ho: či Morava,
Sliezsko, Lužice a Šestimestá náležia k uhorskej alebo k českej korune? Vladislav nedal
odpovedi, a Zápoľovci to využili k agitácii proti nemu.Medzitým 12. oktobra umrel Ján Korvín v 35. roku života, zanechajúc dedičov, Krištofa a
Alžbetu. Tútori dedičov Štefana Zápoľského, aby sa zmocnili majetkov Huňadovských, snažili
sa spojiť rodinu Zápoľovskú s rodinou Korvínovskou. Dňa 18. januára roku 1505, rátajúc na
chorľavosť Krištofa Korvína, uzavreli vzájomnú smluvu: že Juro Zápoľský vezme si Alžbetu
Korvínsku za manželku, ktorej, keby Krištof umrel bez potomka, pripadly by majetky
Korvínovské. Smluvu dľa zákona mal potvrdiť kráľ, Vladislav však nielen nepotvrdil tú
smluvu, ale novým bánom, Andrejovi Bothovi a Frankovi Balašovi, naložil, aby
slavonsko-horvatsko-dalmátsky banát zaujali pre korunu. Z toho povstal hnev Zápoľského a
pohnútka pomstiť sa na kráľovi.Medzi tým časom ochorel Vladislav tak povážlive, že sa pochybovalo o jeho uzdravení.
Následkom toho Zápoľovci doliehali na kráľa, aby svoju dcéru zasnúbil s Jánom Zápoľským,
lebo že na nijaký spôsob nepristanú na smluvu s Maximilianom uzavretú. Ihneď rozposlali
listy, bezpochyby Verbőczim složené, po krajine, aby ju vzbúrili proti Vladislavovi. No
Vladislav dal sbierať válečníkov v Česku, ba i Maximilian sľúbil mu pomoc na potlačenie
uhorských pánov. Zatým Vladislav svolal snem na 29. septembra do Budína; Zápoľovci sišli sa
však v Hatvane, kde, ako predtým, špintali a žalovali na kráľa. Aby predsa odvrátili od
seba podobu vzbury proti kráľovi, dňa 12. októbra uzavreli smluvu medzi Jánom Zápoľským,
Vavrincom Ilockým, Tomášom Bakáčom, Imrichom Perinom, palatínom, a inými veľmožmi, že sa
vzájomne budú podporovať, ako i kráľovi že budú verní (?).Vladislav, ťažkou chorobou zronený, na začiatku roku 1506 chystal sa temer k smrti, a
Maximilian sbieral vojsko, aby na prípad jeho smrti opanoval uhorský trón. Vladislav teda
skrze Jána Filipca, predtým biskupa varadínského, dal sa do tajného vyjednávania s
Maximilianom. Dňa 20. marca vo Viedeňskom Novom Meste zasnúbil Maximilian svojho vnuka,
arciknieža Ferdinanda, s Annou, dcérou Vladislavovou. Keby medzitým, ako sa očakávalo,
Vladislavovi narodil sa dedič, tento si vezme Máriu, vnučku Maximilianovu. Páni uhorskí
sprotivili sa smluve, tak že povstala vojna medzi Uhorskom a Maximilianom a pretrhnutá bola
štyri týždňovým prímerím, skrze Jána Filipca sprostredkovaným. Toľkým intrigám, snemom,
smluvám a vyjednávaniam urobený bol koniec, keď kráľovná Anna 1. júna porodila Vladislavovi
dediča, kráľoviča Ludvika II., a 19. júla uzavretý bol mier medzi zotaveným Vladislavom a
Maximilianom.Zatým zmenily sa okolnosti. Kráľovná už 26. júla umrela; nedlho potom umrel Vladislavov
brat Alexander, kráľ poľský, a najmladší brat Žigmund stal sa jeho nástupcom, a kniežatstvá
hlohovské a opavské navrátily sa do rúk Vladislava.Vladislav ešte na konci toho roku svolal české a uhorské stavy do Budína na poradu: čo
robiť, aby narodenému synovi zabezpečil korunu českú i uhorskú, spolu však aby vypátral
smýšľanie Čechov a Uhrov dotyčne jeho korunovania za kráľa. Potom svolal uhorské stavy na
obvyklý svätojurský snem (23. apríla roku 1507) do Budína. Do tohoto snemu povolal i české
stavy, aby priaznive vlívaly na tých uhorských pánov, ktorí nezdali sa byť prajnými. O
budínskom sneme nemáme nijakých spoľahlivých zpráv, a je pravdepodobné, že Zápoľovci i
teraz shromaždili sa v Hatvane, kde konečne privolili ku korunovaniu Ludvika, s tou však
podmienkou, aby nebol daný ani Maximilianovi, ani inému zahraničnému kniežaťu do výchovy.
Vladislav 28. mája 1508 prijal podmienku a 4. júna dal korunovať Ludvika v Stol. Belehrade.
V Budíne bol sriadený preňho kráľovský dvor pod správou Štefana Istvánfiho a za
vychovávateľa ustanovený mu bol Ján Bornemissza z Breznice.[40]Nasledujúceho roku malo sa stať korunovanie Ludvika v Prahe. Poneváč v Uhorsku vypukol
mor, Vladislav i s dietkami ešte v októbri toho roku dal sa na cestu do Prešporka, na
začiatku roku 1509 do Trnavy, 29. januára do Brna, 17. februára do Prahy. Prišli s ním ta:
Ján Filipec, Ján Zápoľský a mnoho pánov uhorských. Medzitým Ludvik ochorel na kiahne, preto
korunovanie jeho stalo sa až 11. marca. Vladislav pre panujúci mor v Uhorsku zostal v Prahe
až do 28. januára roku 1510. Keď 23. februára prišiel do Kromeríža, ale bez dietok,
arcibiskup olomúcky, Stanislav Turzo, ponúkol mu bydlo buď v Kromeríži alebo vo Vyškove,
dokiaľ trvať bude nezdravý vzduch. V tom prišiel ta Ján Zápoľský z Trenčína s 200 jazdcami
a s veľkou nádherou. Vyhrážal sa Vladislavovi, že Uhri sotva ho pustia do Budína, ak príde
bez dietok. Okrem toho — vraj — priniesol veľké dary pre 7-ročnú Annu, žiadajúc Vladislava
o jej ruku. Vladislav dal mu vyhýbavú odpoveď, odročujúc vec na budúce časy.Dňa 11. júna roku 1510 prišiel do Ostrihoma. Sem svolal i snem na 25. mája, kde sa malo
rokovať o výprave proti Benátčanom a o vypršanom prímerí s Bajazedom. Keď poslovia Bajazeda
prišli do Budína, prímerie predĺžené bolo na tri roky. Výprava proti Benátčanom odročená
bola na lepšie časy. Poneváč mor v dolnom Uhorsku neprestával, Vladislav odišiel 1. oktobra
do Trnavy a odtiaľ 8. decembra do Uhorského Brodu, a sveriac krajinu na Imricha Perinu,
palatína, a Tomáša Bakáča, arcibiskupa ostrihomského, 7. januára roku 1511 navštívil hrob
Jána Filipca († 1509) v Uhorskom Hradišti. Odtiaľ šiel do Vratislavy (v Sliezsku), kde sa
bavil od 29. januára do 15. apríla. Sem prišli i jeho dietky z Prahy a veľký počet kniežat
českých, moravských, sliezskych, poľských a uhorských. Žigmund, kráľ poľský, zamestnaný
doma vojnou proti Tatárom, zastúpený bol Petrom Tomickým k ujednaniu vecí dôležitých.
Tomický tak to nasnoval, že Žigmund vezme si Barboru, sestru Jána Zápoľského. Vladislav
nielen k tomu privolil, ale i sám ponúkol tú nevestu bratovi svojmu Žigmundovi. Tým
spôsobom Ján Zápoľský dostal nemalý vliv na dvore Žigmunda a Vladislava. Darmo prišiel z
Čiech Procek Malý a biskup Szathmáry, uhorský kancellár, aby to prekazili, už bolo pozde.Pri schôdzke nadhodená bola otázka: či Morava, Sliezsko, Lužice a Šesťmestá majú sľúbiť
Ludvikovi poddanosť, ako kráľovi českému a uhorskému? Otázka táto zostala bez riešenia, a
Vladislav i so svojimi deťmi 15. apríla dal sa na cestu do Uhorska, vydržiavať sväto-jurský
snem v Budíne.O čom sa na tom sneme rokovalo, o tom nemáme známosti.[41]Nedá sa však pochybovať, že prišla na pretras otázka, ktorá vo Vratislave
nebola riešená: lebo Vladislav v tej mienke, že 400.000-ový dlžobný úpis na Moravu,
Sliezsko, Lužice a Šesťmestá je ztratený,[42]3. mája vydal duplikát tohože úpisu a o riešení tej otázky malo sa rokovať 29.
septembra v Budíne, kam sa mali dostaviť i českí i uhorskí páni.Poneváč Vladislav mal vo Vratislave veľké výdavky a nachádzal sa v peňažných nesnádzach,
na tom sneme rokovalo sa i o sbieraní dane. Okrem 20-denárovej dane z komorských dôchodkov
povolený bol jeden dukát od jedného sedenia na opevnenie hraničných hradov.Že Vladislav bol i osobne zadlžený, svedkom toho je sám, keď písal v Budíne 28. decembra
1511, že si vypožičal 1560 zl. a 90 denárov od Ambróza Šarkana na súkna a stolovú bielizeň
(credenciam), s tou podmienkou, že pri najbližšom sbieraní dane z berny prešporskej,
nitrianskej a tekovskej budú mu vyplatené. Ambróz Šarkan, prešporský gróf, zastupoval
Vladislava 8. februára roku 1512 v Krakove pri sobáši Žigmunda s Barborou Zápoľskou a pri
jej korunovaní za kráľovnu poľskú. Biskup Szathmáry, keď to nemohol prekaziť, snažil sa
aspoň prekaziť plány Jána Zápoľského a spojil sa s jeho protivníkmi.Práve toho času vypukly roztržky proti pápežovi Juliovi II. Cisár Maximilian a kráľ
francúzsky Ludvik II. svolali cirkevný snem do Pisy. Naproti tomu Julius svolal cirkevný
snem do Laterana. Vladislav zostal pri Juliovi a Tomáš Bakáč odobral sa do Ríma na snem v
Laterane.Toho času Selim shodil s trónu otca svojho Bajazeda, s ktorým Vladislav bol uzavrel
prímerie. Niektorí lakomí pohraniční pašovia, v tom domnení asi, že to prímerie neviaže
Selima, uderili na územie uhorskej koruny. Ján Zápoľský na jar roku 1514 oboril sa na
Turkov a porazil ich a ako víťaz, stanúc sa ešte spupnejším a opovážlivejším, s 1000
jazdcami pritiahol k Budínskemu hradu. Najdúc bránu pred sebou zatvorenú, roztrieskal ju.
Dostaviac sa k Vladislavovi, požiadal ho opäť o ruku veľkokňažny Anny, ale bez výsledku.Porazenie Turkov skrze Zápoľského naplnilo Vladislava obavou, že Turci budú sa hľadieť
pomstiť. Rozkázal veliteľom na pohraničných hradoch, aby sa mali na pozore; okrem toho
poslal Felixa Patanciho, Jána Zoltaja a Martina Cobora k Selimovi, aby ho ukrotili a
predĺžili prímerie s ním. Poneváč vyslanci neprichodili nazpäť a kolovala povesť, že
bosniansky paša vrútil sa do Horvatska: Vladislav vyslal Martina, kanonika kaločského, k
Bakáčovi do Ríma, aby vyprostredkoval podporu a pomoc k vojne proti Turkom. Obdržal od
pápeža moc vyhlásiť križiacku vojnu. S tým prišiel Bakáč z Ríma nazpäť. Následkom toho
vydržiavaná bola porada. Jedni, na čele majúc Telegdyho, odhovárali Bakáča od križiackej
vojny; Bakáč však nedal sa presvedčiť a 16. apríla 1514 dal hlásať križiacku vojnu. Z
Potisia pod zástavu s červeným krížom hrnuli sa Srbi, Valasi, hlavne však Maďari z Pešti,
Kaloče a Varadína. Bakáč ustanovil Juraja Dožu za hlavného vodcu, človeka váženého, ktorý
sa bol nedávno vyznamenal vo vojne proti Turkom. Za podveliteľov ustanovení boli: katolícky
kňaz Vavrinec Mészáros z Czeglédu a svetskí Franc Bagoš, Tomáš Kecskés, Anton Hosszú a
Ambróz Saleres, mešťan z Pešti. Medzitým prišli lanského roku k Semilovi poslaní vyslanci
nazpäť s tou zvesťou, že prímerie s Turkami predĺžené je na 3 roky. Okrem toho zemskí páni
šomrali, že ich poddaní uskočili ku križiakom, a trápili ich doma zostalé rodiny, aby tieto
utrápené odvolaly križiakov domov. Vladislav prikazoval Dožovi šetriť turecké prímerie.
Bakáč hrozil mu cirkevnou kliatbou, ak nepodujme vojnu proti Turkom. Doža, dokiaľ mu
peniaze stačily, platil križiakov, tak že títo opovážili sa vymenovať ho za kráľa svojho.
Keď mu však vyschly peňažné žriedla, križiaci dali sa do bohatých zemänov, ktorých ako
svojich otročiteľov nenávideli, a k nim sa pripojil i ostatný otročený ľud. Vladislav, aby
potlačil vzburu, vyzval k tomu nielen domácich uhorských pánov, ale povolal i českých pánov
na pomoc. Doža, vidiac, že sa nemôže postaviť proti dobre ozbrojenému a vycvičenému vojsku,
chcel sa udržať v pevných hradoch, dobýval Segedín a Veľký Varadín; potom však koncom mája
tiahol k Čanádu, kde porazil Štefana Báthoryho a Mikuláša Csákyho, biskupa čanádskeho, a
tiahol k Temešváru. V tom prišlo vojsko české a veliteľ vyzval Dóžu, aby, ak chce byť
prijatý na milosť, koncom júla sa poddal. Keď križiaci však odchodili po moste z hradu von,
dal vypáliť delá na nich. Konečne prišiel i Štefan Báthory a Zápoľský. Doža bol lapený,[43]Hosszú a Mészáros s ostatkom križiakov utiahli sa k Báču. Tam Hosszú bol
Jakubom Bánfim tiež lapený, Mészáros však zmizol bez stopy. Celá vzbura potlačená bola až v
septembri, lebo jednotlivé skupeniny povstalcov proti pánom a bohatým zemänom rozšírené
boly temer po celej krajine, a tie skupeniny jedna po druhej potlačené byť musely.Hoci Zápoľský nie mečom, ale jazykom slovanským zvíťazil pri Temešváre, keď sa
bratríčkoval so Srbmi a ich prilákal na svoju stranu, predsa vôbec platil za víťaza nad
križiakmi a v stoličných shromaždeniach vyhlasovaný bol za hodného trónu. Okrem toho pri
Temešváre spriatelil sa s Báthorym proti strane Szathmáryho, ktorý bránil Vladislava.Medzitým prihodilo sa, že dve guľky prerazily oblok a zostaly trčať v múre nad posteľou
Vladislava. Šťastie bolo preňho, že vtedy nebol v izbe, ale v kapli, kde bol pri sv. omši.
Predsa ho to postrašilo, tak že tých 10.000 Čechov, ktorí boli prišli na pomoc, povolal do
Budína na svoju obranu, dokiaľ by trval snem, ktorý bol svolal na 18. oktobra.Snem zasedal od 18. oktobra až do 19. novembra. Zaoberal sa hlavne utvorením zákonov k
potrestaniu sedliakov, ktorí sa boli vzbúrili proti pánom a bohatým zemänom. Odňaté boly
ľudu všelijaké práva, uvalené bolo naň, ba i na jeho potomstvo otrocké jarmo, tak že nesmel
ani opustiť pána svojho a prejsť k druhému. Predložená bola snemu k prijatiu i kniha
Štefana Verbőcziho, notára najvyššieho súdu, ktorú sfabrikoval, počnúc od roku 1507 až do
1514, pod názvom „Tripartitum opus juris consvetudinarii regni Hungariae“. Dľa tej
svevoľnej knihy právo k priechodu od jedného pána k druhému ztratili sedliaci českí,
nemeckí, srbskí, ruskí, slovenskí a valaskí, nie však na komorských pozemkoch bývajúci
sedliaci bulharskí, kumánski a philistenskí.[44]Ak nenahliadol Vladislav nebezpečenstvo, ktoré so strany Zápoľského ohrozovalo
nástupníctvo jeho syna Ludvika, nahliadol to cisár Maximilian. Už v septembri vypravil
svojho posla Kuspiniana k Vladislavovi do Budína; sľuboval mu vykonať u nemeckých
kurfürstov, že Ludvik vyvolený bude za kráľa nemeckého, a preto žiadal, aby dietky
Vladislavove (Anna a Ludvik) vychované boly vo Viedni. Pre ten návrh získaní boli i Bakáč i
Szathmáry, kancellár; Vladislav však nechcel to urobiť bez vedomia brata svojho Žigmunda,
kráľa poľského, manžela Barbory Zápoľskej. Následkom toho 2. apríla roku 1515 sišli sa v
Prešporku: Žigmund, kráľ poľský, kardinál Lang, ako zástupca Maximiliana, a Vladislav i s
dietkami svojimi. Potvrdená bola smluva roku 1506 medzi Vladislavom a Maximilianom
uzavretá.Bolo sa čo obávať, že Ján Zápoľský, švagor Žigmundov, pokazí smluvu, dielo to
Szathmáryho, protivníka svojho. Nestalo sa však tak. Zápoľský totiž medzitým, čo sa tí
traja panovníci smlúvali, bez vedomia kráľa Vladislava, s Imrichom Turkom a Michalom
Paksym, srbsko-belehradskými veliteľmi, 7. júla utrpel porážku, čo ho pripravilo o vážnosť
pred krajinou.Vladislav, poneváč Maximilian osobne sa ešte nedostavil do Prešporka, odišiel 2. júla do
Taty. Tam prišla zvesť o porážke Zápoľského, s ňou však i žaloba na matku jeho Hedvigu.
Vladislav písal jej, aby nenútila Čachtičanov k plateniu mýta a tridsiatku, ako to bola
urobila, keď im násilne dala odobrať 5 tun oleja, ktorý si boli priviezli z Moravy.
Potvrdil im spolu i svobody roku 1458 od kráľa Mateja obdržané. Odtiaľ 17. júla i s
dietkami odišiel do pridunajských Kopčian.Konečne Maximilian 15. júla prišiel do Brucku na Lajte, kam sa dostavil i Vladislav, a
16. júla s veľkou pompou išiel mu v ústrety na pole Trautmansdorfské.Odtiaľ šli 17. júla spolu do Viedne. Tam Maximilian 20. júla vydal zápis, ktorým
ustanovuje Ludvika za svojho ríšskeho námestníka a odporúča ho kurfürstom. Dňa 22. júla
niektorí českí páni korunou ozdobili Annu, dcéru Vladislava, a ona s korunou šla do kostola
sv. Štefana. Ustanovené: ak by ju ani jeden z vnukov Maximiliana (Karol alebo Ferdinand)
nepojal za manželku, dá jej 300.000 dukátov žiaľneho. Potom daný bol Ludvik v manželstvo s
vnučkou cisárovou Máriou skrze Tomáša Bakáča. Obom nevestám ustanovený bol ročitý dôchodok
na 200.000 dukátov a v tajnej smluve uzavreté bolo vzájomné nástupníctvo, keby jeden alebo
druhý trón odumretý bol bez potomka. Nasledovaly hostiny, poľovačky a zábavy, a 3. augusta
Vladislav s Ludvikom odišiel do Šoprona, 30. oktobra do Budína. Ta prišla zpráva, že
Barbora Zápoľská, manželka kráľa Žigmunda, 2. oktobra umrela, čo Jána Zápoľského pozbavilo
nemalej podpory. Ta boli prišli i tureckí poslovia žiadať predĺženie prímeria. Pápež Lev X.
bol proti tomu, sľubujúc peňažnú podporu so svojej strany a vojenskú pomoc so strany
kniežat kresťanských proti Turkom. Práve, keď o tom bola porada, Vladislav roku 1516 upadol
do horúčky. Ustanoviac Ludvikovi do jeho dospelosti tútorov (Tomáša Bakáča, Jána
Bornemisszu a Juraja, knieža braniborské, vnuka svojho) a nadtútorov (Maxa a Žigmunda), 13.
marca umrel a pohrobený bol v Stol. Belehrade.Po zádušných slávnostiach tútori vyslali Barnabáša Beleja k sultánovi Selimovi obnoviť
prímerie na jeden rok. Potom vydržiavaná bola krajinská porada: na aký spôsob má byť
spravovaná krajina do Ludvikovej dospelosti? Poneváč sa neshodli, riešenie tejto otázky
odročené bolo na snem sväto-jurský (23. apríla.) Na sneme sa shodil o prijatí tútorov a
nadtútorov, áno, vyslaný bol Ján Geston, biskup rábsky, a Ján Dragfi do Čiech, aby tak
urobil i snem český (12. decembra). Zápoľovci však neprestali búriť po krajine a následkom
toho svolaný bol snem na 3. mája roku 1517 do Budína.Zápoľovci sišli sa však v Pešti, kam sa dostavil i Ján Zápoľský so 600 jazdcami.
Budínski snemovníci snažili sa ukrotiť Zápoľovcov, a keď toho nedocielili, svolaný bol nový
snem na sv. Michala (29. septembra) do Budína. Zápoľský dostavil sa ta s 2000 vojakmi a
vrútil sa i do hradu, ale Bornemiszsa zachránil kráľa pred ním, tak že vzdialil sa s
hrozbou, že nikdy nepríde do hradu, dokiaľ Bornemiszsa vládnuť bude v ňom. Čo ten snem
pokonal, o tom nemáme dostatočnej známosti. O tom sám kráľ Ludvik II. 6. januára 1518 takto
písal kráľovi Žigmundovi: „Ačkoli bouře ta více boří, nežli lidskou pomocí bez krveprolití
udušena jest, však nenávist a zášt množí se, a bojíme se, aby na snemu příštím, kterýž co
nejdříve zase držeti musíme, nenastalo nějaké veliké nebezpečí. Pracuje se sice o smíření a
svornost mezi stavy, ale nevíme, jakým duchem; my aspoň z toho, co vidíme, pokoje a
svornosti tušiti nemůžeme.“ Skutočne svolaný bol opäť snem sväto-jurský (23. apríla) do
Budína. Povolaný bol ta i Zápoľský, ale s tou podmienkou, aby prišiel bez vojska. Hoci
zemäni, ked prišla reč o dani a o spôsobe správy krajiny, opustili snemovňu, präláti a
magnáti rokovali ďalej o dani, vojsku, dôchodkoch kráľa, hraničných hradoch atď. No veru až
podivínske bolo uzavretie o správe krajiny, ktorá každého polroka meniť sa mala, a okrem
kancellára, pokladníka a krajinského sudcu mali byť 4 präláti a 4 baróni.Práve vtedy vypršalo neúprimné a len na jeden rok so Selimanom uzavreté prímerie, a
tento chystal sa k vojne proti Ludvikovi. Okrem toho na hraniciach moravských páchané boly
lúpeže a zbojstvá. To bolo príčinou, že správcovia krajiny za potrebné držali svolať ešte
toho roku snem na sv. Jakuba (25. júla) do Tolny. Tam medziiným sa uzavrelo: aby
horno-uhorské župy s českou, moravskou a rakúskou pomocou potlačily lúpežných rytierov na
hraniciach moravských; aby 60-denárová daň od každého sedenia bola sbieraná, a to
svedomite; aby vyberčí a krajinský pokladník podal účty zo sbieraných daní budúcemu snemu,
29. septembra vydržiavať sa majúcemu; aby ohľadom na Turkov vypravení boli poslovia k
pápežovi, cisárovi a poľskému kráľovi. Okrem toho Vladislav Salka, biskup vacovský, a
Blažej z Rašky, dvorník kráľov, vyslaní boli do Prahy, aby Čechov tiež naklonili k tomu,
aby i oni dľa príkladu Uhrov uviedli Ludvika v skutočné panovanie, splatili dlhy po nebohom
kráľovi Vladislavovi zostalé, spojili sily svoje s pánom spišským, biskupom nitrianskym, s
Krištofom, grófom sväto-jurským, s Vladislavom Országom, s Bánfim beckovským a Michalom
Podmanickým k potlačeniu zbojstva na hraniciach moravských.Česi na sneme 9. sept. sa osvedčili, že Ludvika, ak príde do Prahy, uvedú do skutočného
panovania; že sa postarajú o splatenie dlhov nebohého kráľa Vladislava; že spojenie síl k
potlačeniu zbojstva na hraniciach moravských je zbytočné, poneváč ich už sami potlačili.V Uhorsku snemové uzavretia zostaly len na papieri. Turci podmaňovali si hraničné hrady,
a v Uhorsku, na sv. Michala, nedostavil sa počet branných očakávaný. Ludvik, nedostatkom
stiesnený, aby mal z čoho vyžiť, dával hrady a mestá do zálohu a krajinskí pohlavári išli
za vlastným ziskom a hašterili sa medzi sebou. Medzitým 5. februára roku 1519 umrel palatín
Imrich Perin a tak nastala voľba nového palatína. Chytrák Szathmáry dorozumel sa so
Zápoľským na tom: že so svojej strany podporovať ho bude, aby bol vyvolený za palatína,
žiadal však, aby Zápoľský so svojej strany privolil, aby 16 zemänov vylúčené bolo z
krajinskej rady. Zápoľský privolil a sadol na lep. Pri voľbe Báthory dostal 57, Zápoľský 27
hlasov. Prepadol a spolu odcudzil si zemänov.Toho času krajinská rada zaoberala sa dvojakou vážnou vecou. Maximilian umrel 12.
januára 1519 a na 18. júna ustanovená bola voľba nového cisára. Ludvik, ako kráľ český, mal
hlas i nádej voleným byť za cisára. K cisárstvu hlásili sa: kráľ španielsky Karol a kráľ
francúzsky Franko. Aby Ludvik bol vyvolený, postarať sa mal Štefan Verbőczi. Šiel do
Benátok a Ríma, ale bez prajného výsledku. Dňa 28. júna vyvolený bol kráľ španielsky za
cisára. Druhá záležitosť krajinskej rady vzťahovala sa na výpravu proti Turkom. Verbőczi i
v tejto veci bol sa dal na cestu do Ríma hľadať podporu a pomoc proti sultánovi Selimovi.
Medzi tým časom, čo sa Verbőczi bavil v Ríme, konaly sa vyjednávania so Selimom o prímerie
v Budíne, a tak prestala úloha Verbőcziho v Ríme.Po smrti Maximiliana nadtútorom Ludvika bol sám Žigmund, kráľ poľský, teda k nemu
obracali sa so žiadosťou, aby sa sišiel s Ludvikom; Česi doliehali naňho: aby už raz
priviedol Ludvika, ako kráľa českého, do Prahy. Žigmund sľúbil Uhrom, že sa síde s Ludvikom
26. februára roku 1520 v Prešporku; Čechom radil trpelivosť, kým potom príde s Ludvikom do
Prahy. Medzitým Žigmund bol zamestnaný vojnou proti Tatárom a Rusom, Ludvik však vojnou
proti Turkom, a tak sídenie sa s Ludvikom v Prešporku vystalo a uskutočnilo sa až 25. júla
v Prešporku.Turci neprestávali znepokojovať pohraničné hrady. Proti nim vyslaný bol Peter
Becislavič, bán horvatský, ale utrpel porážku. No po smrti Selima (21. septembra 1520) stal
sa sultánom Soliman I. Soliman, poneváč mal dosť roboty s povstalcami v Sýrii, žiadal
Ludvika o prímerie.Česi opätovali svoju žiadosť, a to s hrozbou, že ak nepríde Ludvik do Prahy, sami si
preňho prijdú do Budína. Medzitým v Čechách od Veľkej noci trval mor, a následkom toho opäť
vystala cesta Ludvikova do Prahy. Okrem toho Ludvik poslal Ambróza Šarkana a Hieronyma
Balbina ku korunovaniu cisára Karia V. v Cáchach (23. oktobra), s tou nádejou, že si Karol,
ako to bol sľúbil, vezme jeho sestru Annu za manželku. Karol to neurobil, ale jeho brat
Ferdinand I., arciknieža rakúske. Jeho zasnúbenie stalo sa 11. decembra Innsbrucku.Medzi tým časom vyjednávanie o prímerie so Solimanom I. sa nezdarilo, a Soliman,
potlačiac odboj v Sýrii, už vo februári r. 1521 s veľkým vojskom tiahol k Balkánu. Ludvik
pre náboženské a politické roztržky na západe darmo čakal na peňažnú a vojenskú pomoc.
Jediný Ferdinand I. sľúbil 3000 mužov pechoty. V takých súrnych okolnostiach svolaný bol
svätojurský snem (23. apríla), ktorý nariadil, aby všemožné vojsko shromaždilo sa na sv.
Jakuba (25. júla). Poneváč hrozilo nebezpečenstvo, rozposlané boly listy po krajine, aby sa
vojsko bez odkladu shromaždilo. No nebolo ani vojska, ani peňazí. Ludvik osobne 8. augusta
asi so 4000 mužmi pohol sa do Tolny. Dňa 18-ho dostavlo sa ta asi 6000 mužov z Rakúska,
Česka a Poľska, aby išli na pomoc srbskému Belehradu, ale už bolo pozde. Belehrad, zčiastky
pod tureckou presilou, zčiastky zradou podbána Michala Moreho, padol do rúk Turkov.
Báthory, ležiac táborom u Petrovaradína, neosmelil sa uderiť na Turka; Ján Zápoľský — vraj
— nebol by dbal, keby bol Ludvik padol pod mečom tureckým. Ešte šťastím bolo pre krajinu,
že Soliman, sveriac Belehrad a iné hrady na Bali-bega, vrátil sa do Carihradu. Ludvik 29.
septembra utiahol sa do Moháča.Nateraz upustené bolo od pokračovania vo vojne, a poneváč nebolo peňazí, rozpustené bolo
vojsko, a porady o krajinské potreby odročené boly na snem 19. novembra v Budíne. Na tom
sneme rokovalo sa o potrestaní tých, vinou ktorých hrady padlý do rúk Turkov, o vojne proti
Turkom, o dani, o dôchodkoch kráľa, o habaní majetkov neverným atď. Potom išli do Stolného
Belehradu, kde 11. decembra korunovali Máriu, ženu kráľa Ludvika; tento obnovil sľub, ktorý
v mene jeho bol urobil jeho otec Vladislav, a uhorské stavy prisahaly mu vernosť. Potom
bola svadba Ludvika v Budíne, pri ktorej boli i českí páni 13. januára roku 1522 prítomní,
a kráľ im sľúbil, že po niekoľkých dňoch dá sa na cestu do Prahy. Dal sa však na cestu až
24. februára. Keď 4. marca prišiel do Holiča, došiel ho od cisára a ríšskych kniežať list,
že ríšsky snem uzavrel dať mu pomoc proti Turkom. Ludvik ihned svolal snem do Prahy, kde
okrem iných vecí rokovať sa malo o výprave proti Turkom. „Bude-li království uherské — tak
píše Ludvik — pokořeno a zmocní-li se ho nepřítel všeho křesťanstva, zdá se nám zbytečné
vypisovati, jaké jest toho další očekávání pro království české a jiné země okolní. Turek
přibližuje se k našemu království ne s jedné, ale téměř se všech stran, ježto konečně ve
dvouch nedělích může v zemích našich býti. Ale není podobné, aby ono samo bez vaší a jiných
křesťanských králův a knížat pomoci odolati mohlo.“ Z Holiča šiel cez Brno (12. marca) do
Prahy (28. marca). Dňa 9. mája Ludvik složil prísahu a jeho žena Mária korunovaná bola i za
kráľovnu českú.Nateraz vojna proti Turkom vystala, poneváč Soliman obrátil svoje vojsko k Rhodu.
Následkom toho i pomocné ríšske vojsko bolo odvolané. Len vojsko arcikniežaťa Ferdinanda
zostalo v Horvatsku.Ludvik mal síce vôľu už koncom roku vrátiť sa do Uhorska a svolal snem na 6. januára
roku 1523 do Budína, ale, českými záležitosťami nútený, odročil snem na sv. Jura (23.
apríla). Snem tento dáva smutné svedectvo o pomerech v Uhorsku. Uzavreté bolo, aby sa
podaly účty z vybraných, razených, vynaložených a nesplatených peňazí; aby boli potrestaní,
ktorí s peniazmi nesprávne zachádzali a za peniaze od vojny osvobodzovali; aby sa
spočítalo, koľko sa môže obrátiť na vojnu, opevnenie hradov a vydržiavanie vojska domáceho
a pomocného atď.Ešte snemovníci boli pohromade, keď vkročil medzi nich Tomáš Niger, posol pápežský, a
hovoril im do duše, aby sa nespoliehali len na cudziu pomoc, ale na seba, lebo pri svojej
netečnosti, nesvornosti a neobetivosti uvedú krajinu na mizinu.Dňa 2. júna koloval v Budíne chýr, že Soliman po dobytí Rhodu so 70.000 vojakmi tiahne k
hraniciam uhorským. Bolo strachu mnoho, vojska málo a peňazí ešte menej. No Soliman,
vzburou doma prekazený, okolo 16. júla odtiahol, nechajúc Ferhat-pašu na uhorsko-horvatskom
pohraničí. Ferhat-paša, majúc 15.000 mužov, na počiatku augusta vtrhol do Sriemska. Zúfalý
ľud, vidiac, ako Turčín seká, páli, rabuje a zajatých von vláči, vzbúril sa a bránil sa,
ako vedel, kým mu asi 4000 kráľovských a pomocných (moravských a rakúskych) bojovníkov
neprišlo na pomoc. Porážka Turkov bola úplná.Práve vtedy, keď prišla do Budína zpráva o porážke Ferhat-pašu, prišiel ta i pápežský
posol Tomáš de Vio, prinesúc 50.000 dukátov, Ludvikom zo strachu pred Solimanom od pápeža
Lva X. vymodlikaných. Okrem toho jeho nástupca Hadrian VI. poslal značnú zásobu obilia do
Sriemska pre zúbožený ľud.Nastalo síce ticho, ale predsa bola obava, že Soliman, porážkou Ferhat-pašu rozhnevaný,
príde sa pomstiť: teda bolo treba uviesť krajinu do poriadku, aby mohla odolať
nebezpečenstvu. Uskutočnil sa totižto už dávno svolaný sjazd Ludvika, Žigmunda a Ferdinanda
najprv 12. oktobra v Šoprone a potom 15. oktobra vo Viedeňskom Novom Meste. Účel tohoto
sjazdu bol dvojaký: verejný o výprave proti Turkom a tajný o náprave života Ludvikovho. Na
sjazde boli prítomní: Tomáš de Vio, legát pápežský, Krištof Šidlovecký, kancellár poľský,
Adam z Hradca, kancellár český, a iní. O výsledku porady písal Ferdinand cisárovi, že
Ludvik budúceho roku (1524) má postaviť 60.000 vojakov a 100 diel, Ferdinand 10.000
pechoty, 11.000 jazdcov a 30 diel. Čo potom hovorili tajne, nie je známo; niet však
pochybnosti o tom, že Ludvika ostro napomenuli, aby opustil ľahkomyseľný a márnotratný
život, nasledujúc radu vážnych a múdrych ľudí. Sjazd zostal bez dobrého ovocia i čo do
tajného i čo do verejného konania jeho. Ludvik i ďalej oddaný bol kaziteľovi svojmu,
Jurajovi Braniborskému, a pochlebníkom, ktorí hľadali len svoj prospech. Aby si získal i
Verbőcziho, daroval mu Dobronivú vo Zvolenskej stolici, a spoliehal sa len na cudziu pomoc
proti Turkom.Do Budína prišly zprávy, že Soliman, aby pomstil porážku Ferhat-pašu, tiahne do
Horvatska a Uhorska. Ludvik 4. februára roku 1524 písal pápežovi Klementovi VII. z
Prešporka, tiež cisárovi, kráľom a kniežatám kresťanským, prosiac ich o podpory a pomoc
proti Turkom. Zbytočné bolo jeho písanie. Len Ferdinand poslal 200 na koňoch a 600 peších
do Horvatska. Na šťastie už v marci prišiel do Budína Solimanov posol žiadať o prímerie;
otázka však o tom ešte ani 14. júna nebola v krajinskej rade riešená.Medzi tým časom umrel Juraj Szathmáry, arcibiskup ostrihomský, ktorý poručil 60.000
dukátov na vymenenie tých hradov pri Rakúsku, ktoré kedysi kráľ Vladislav dal do zálohu
cisárovi Maximilianovi. Kráľ Ludvik nielen nevymenil tie hrady, ale vymohol na pápežovi
dovolenie, aby arcibiskupský stolec zostal uprázdnený na dva roky a dôchodky jeho aby
upotrebené boly na výpravu proti Turkom. No Vladislav Salka, biskup jágerský, doviedol to
ta, že už 6. mája stal sa arcibiskupom ostrihomským. Zatým umrel Vladislav Ilocký
(Fraštacký), ktorého majetky (dľa smluvy z roku 1495) maly pripadnúť Zápoľskému, ale tá
smluva pod vlivom arcibiskupa Salku vyhlásená bola za neplatnú. Nemecké Nové Mesto udelené
bolo Frankovi Bathyánymu, Hlohovec (Galgócz, Frašták) Alexovi Turzovi, ostatné majetky
ponechané boly vdove, keď sa bola vydala za Vladislava Moreho, brata biskupa pečuchovského.
Zápoľský, tým urazený, hľadel sa pomstiť, spojil sa so županom temešským, biskupom
veľkovaradínskym a s inými a svolal snem do Varšánu (v Sabolčskej župe). Ludvik, aby to
prekazil, svolal snem na 8. septembra, ktorý však nebol uskutočnený. Zápoľovský snem však
bol vydržiavaný a veľmi búrlivý. Hlavným rečníkom nespokojencov bol tlčhuba Štefan
Verbőczi. Štval proti vláde, ktorá zneužíva dobrotu kráľa k svojmu zisku a k záhube
krajiny; proti cudzincom, ktorí vedú slovo v záležitostiach krajiny atď. Uzavreté články
zákonov predložili kráľovi na potvrdenie, ale kráľ odoprel ich potvrdiť. Tie články
neprišly síce v známosť, je však pravdepodobné, že Zápoľovci svolali nový snem do Hatvanu.I v Horvatsku dialy sa podivné veci. Pod bánom Keglevičom nielen zmužile bránili sa
proti Turkom, ale i hrad Jajcu a Sreberník. Kráľ Ludvik po Keglevičovi dal Horvatom za bána
nenávideného Jána Taha, tak že Horvati na sneme 30. novembra obrátili sa na Ferdinanda so
žiadosťou, aby im dal iného bána. Ferdinand a jeho žena Anna, aby Horvatsko pripravili pre
Habsburgov, zakúpili viac hradov v Horvatsku. Tak urobil i Juraj Braniborský na stranu
kráľa Ludvika, a Ludvik Krištofa Frangepana, keď sa bol po opanovaní Jajce navrátil do
Horvatska, poctil titulom: „Christophorus, Groff de Frangepanibus, Segnie, Veglie,
Modrussieque Comes et regnorum Dalmatie, Croatie et Slavonie specialis tutor atque
protector.“Koncom roku prišiel františkán Pavel Tomor, veliteľ uhorského hraničného vojska, do
Budína složiť veliteľstvo do rúk kráľa Ludvika, lebo, keď temer behom celého roku trvalo
vyjednávanie o prímerí so Solimanom, vojsko táborilo nečinne na hranici a, nedostávajúc
výplaty, bolo nespokojné. Kráľ však neprijal jeho resignáciu a dal mu 5000 dukátov na
výplaty vojska, pápežskí poslovia zase 300 pechoty s plácou na tri mesiace, napomínajúc ho,
aby podržal veliteľstvo dľa vôle pápeža, že by tak dal príklad i Uhrom. V tom prišiel chýr,
že sa Soliman hýbe. Kráľ zas len pomýšľal na cudziu pomoc a 5. januára roku 1525 rozposlal
listy na pápeža, cisára, kráľov a kniežatá kresťanské, aby poskytli pomoc a podporu proti
Turkom.A Uhorsko? Rozčesnuté bolo na dve strany. Zápoľský svolal snem do Hatvanu, Ludvik na 7.
mája do Pešti. Ludvik skrze Žigmunda, poľského kráľa, vyjednával s poslom Solimana, v
Egypte vojnou zamestnaného, o mieri; z Horvatska však Frangepan s plačom prišiel prosiť o
pomoc proti Turkom, ktorí ohrozujú Baňalúku a Jajcu. Dňa 29. apríla bolo síce pohromade
2000 vojakov pre Horvatsko, ale Salka podržal ich pri Budíne na ochranu nastávajúceho
kráľovského snemu.Dňa 10. mája prišlo 7000 ozbrojených z nižšieho zemianstva, nie do protitureckého
tábora, ale do kráľovského snemu v Pešti. I oni nadávali proti vláde a proti luteránskym
Nemcom pri kráľovskom dvore, proti zlému hospodárstvu, hlavne proti arcibiskupovi
ostrihomskému, palatínovi Imrichovi Szerecsenovi (pokrstenému židovi) a hrabivým
Fuggerovcom, raziteľom peňazí; aby odstránení boli poslanci cisárski a benátski, aby
urovnané bolo dedictvo Zápoľského, aby hodnosti a úrady boly dávané len Uhrom, aby boly
predložené účty z poručenstva nebohého arcibiskupa ostrihomského, aby Tah prestal byť bánom
Horvatska, aby sa sišli ozbrojení snemovníci do snemu na sv. Jána Krstiteľa (24. júna) v
Hatvane, aby tí, ktorí sa ta nedostavia, vyhlásení boli za vlastizradcov. Dňa 20. mája
dostali odpoveď, že kráľ prijíma články, vynímajúc tri posledné. Ale že na to nepristali,
kráľ 22. mája odoprel vôbec potvrdenie. Snem sa rozišiel. No ešte toho dňa 11-ti präláti a
16-ti magnáti (medzi nimi i Zápoľský) uzavreli smluvu na udržanie svojej bezpečnosti,
kráľovskej autority, krajinskej ústavy a verejného pokoja. Im sa asi podarilo nakloniť
kráľa, aby privolil vydržiavať snem hatvanský.Dňa 24. júna pritiahlo 7000 jazdcov a 10.000 pechoty, nie do válečného tábora, ale do
hatvanského (Zápoľovského) snemu. Dňa 3. júla prišiel ta i kráľ Ludvik z Budína,
doprevádzaný Salkom, Báthorym, Šarkanom, pápežským legátom Burgiom (ktorý mu bol doručil
4000 dukátov na cestu) a inými veľmožmi; dostavil sa do snemu a prijatý bol počestne a s
oduševnením. (?) Keď nastalo ticho, Štefan Verbőczi začal — len tak naoko — vychvaľovať
kráľa, potom však hanobil jeho radcov a ich účinkovanie. Potom vstal Salka, kancellár, a
osvedčil sa, že je hotový vzdať sa úradu. Po ňom Báthory žiadal, aby sa proti nemu súdobne
zakročilo. Keď po ňom začal hovoriť Šarkan, povstal krik, a boli by ho na mieste rozsekali,
keby neboli mali ohľad na prítomnosť kráľa. Turzo a iní Verbőczim napadnutí buď umĺkli,
alebo sa vzdialili. Dňa 4. júla musel kráľ privoliť, aby bol volený palatín. Vyvolený bol
Vorbőczi. Chceli voliť i iných kráľovských hodnostárov, ale kráľ ohradil sa proti tomu
zúžením svojho práva. Potom boly čítané články zákona z predošlého májového snemu. Dňa 6.
júla navrátil sa kráľ do Budína a s ním i kráľovská dosavádna rada.Už v prvom zasadnutí kráľovskej rady ukázal sa neblahý výsledok takrečeného
„revolucionárskeho“ hatvanského snemu, tak že nechceli dať medzi sebou miesto novému
palatínovi (Verbőczimu); Salka však, ktorý opäť vzal do rúk veslo vlády, spriatelil sa s
Verbőczim a Zápoľským. No strana Báthoryho nepremeškala pokaziť to priateľstvo. I pápežský
legát Burgio nahliadol, že Salka je nie na svojom mieste a nahradený má byť iným.Medzi tým časom prišla zpráva od Tomora, že Bali-beg mieri na Mitrovicu, Titel a
Petrovaradín, Soliman však vábi s Tahom nespokojných Horvatov k smluve, dľa ktorej nemajú
sa čo jeho obávať, ak dajú mu svobodnú cestu cez Horvatsko na územie Ferdinandovo. Kráľ
Ludvik, aby takú smluvu prekazil, 15. decembra zaslal list Horvatom, v ktorom ich napomína
k vytrvalosti; neposlal im však potrebnej podpory a pomoci. Prišli poslovia z Jajce od
despotu srbského vyprosiť podporu, ale bez výsledku. Len pápežský legát Burgio dal 3000
dukátov na udelenie žiadaných podpôr. Prišiel Tomor, ale od kráľa neobdržal podpory. Burgio
nahliadol, že nepolepšia sa pomery, dokiaľ Salka bude kancellárom: teda nahovoril pápeža,
aby ho vymenoval za kardinála a vzal do Ríma. Tým spôsobom pretrhnuté bolo jeho spojenie s
Verbőczim a Zápoľským. Arcibiskupom ostrihomským a kancellárom 11. marca roku 1526 stal sa
Brodarić, biskup sriemsky, ktorý sa spojil s predošlým palatínom Báthorym. Následkom toho
Verbőczi složil palatinát do rúk kráľových a uskočil k Zápoľskému do Zahorska
(Sedmohradska), a kráľ Ludvik svolal snem sväto-jurský (23. apríla) do Budína. Bánom
Horvatska stal sa Frangepan, ktorý radil Horvatom, aby držali s Ferdinandom.Medzi tým časom Pavel Bakić, bývalý dôstojník Ferhat-pašov, so svojou rodinou a s 50
jazdcami prišiel k Tomorovi a dal mu zprávu, že Soliman robí veľké prípravy k vojne. To tak
postrašilo Tomora, že složil veliteľstvo do rúk kráľovských. Kráľ to neprijal, a Tomor stal
sa i krajinským pokladníkom. Ohľadom na Solimana konalo sa v krajinskej rade: či pracovať
na mieri s ním, alebo chystať sa k vojne proti nemu? I sám Tomor bol za mier, lebo niet ani
peňazí, ani vojska k vojne, ale nechali padnúť túto myšlienku v tej nádeji, že pápež,
cisár, kráľovia a kniežatá kresťanské aspoň teraz poskytnú peňažitú i vojenskú pomoc proti
Turkom.Na snem sväto-jurský chystaly sa obe strany, kráľovská a zápoľovská, ozbrojené ako dve
nepriateľské vojská. V tom prišla smutná zvesť od Zápoľského, že Turci sa hýbu, a ak
nedostane pomoci, neudrží Zahorsko (Sedmohradsko). Dňa 13. apríla s podobnou zvesťou o
polnoci prišiel Tomor do Budína a ráno do Ostrihoma, kde bol kráľ na poľovačke. (!) Prosil
o výdatnú pomoc. Burgio a Salka dali mu 20.000 dukátov, s ktorými Tomor 20. apríla spiechal
k Petrovaradínu; 24. apríla zahájený bol snem. Hašterily sa obe strany. V tom prišla
zpráva, že Soliman so 100.000 vojakmi dal sa z Carihradu na pochod. Kráľ 23. mája poslal
Četrisa do Čiech o pomoc, 26. mája povolal Bathyányho, bána horvatského, na poradu. Dňa 2.
júna v kráľovskej rade osvedčil sa Ludvik, že je hotový ísť osobne proti Turkom, ak
nadobudne potrebnej k tomu hotovosti. Präláti a magnáti sľúbili všemožnú pomoc a podporu,
ale Burgio, znajúc, aká je ich ochota, snažil sa najať v Čechách a Poľsku válečníkov na
účet 50.000 dukátov, ktoré mu poslal pápež na podporu proti Turkom. Dňa 19. júna prišla do
Budína zpráva, že Soliman je už pod srbským Belehradom. Následkom toho kráľovská rada
uzavrela, aby sa nosil krvavý meč po krajine a vyzvaní boli ľudia do zbrane. Kráľ opäť
rozposlal listy na pápeža, cisára, kráľov a kniežatá kresťanské o bezodkladnú a výdatnú
pomoc a podporu. No len kráľ portugalský poslal niečo peňazí. A u nás? Zápoľský zostal v
Zahorsku (Sedmohradsku) sedieť za pecou, hoci nebolo ohrožované Turkami. Verbőczi sháňal
svojich prívržencov, aby si opäť nadobudol palatinát. Leniví zemäni čakali, až kráľ sa dá
na pochod. Habané boly zlaté a strieborné nádoby, aby razené z nich peniaze nahradily
nedostatok.Za hlavného vodcu ustanovený bol Tomor, ktorý mal len 1000 jazdcov a 600 pechoty, keď
tiahol k Tolne. Kráľ vyzdvihol 10.000 dukátov u Szerencsésa a pohol sa 20. júla, majúc asi
4000 jazdcov a 3000 pechoty, medzi ktorými boli válečníci, ktorých kráľovna bola najala v
Čechách; 24. júla išiel na Čepeľ, kde sa rozlúčil s kráľovnou. Darmo meškal tam, čakajúc na
vojsko. Jediný Andrej Báthory sa k nemu pridružil. 27. júla prišiel do Zemoňa (Földvár),
kde bol prekvapený zprávou, že Petrovaradín padol do rúk Turkov; 5. augusta prišiel do
Tolny asi so 4000 vojakmi. Sem prišiel Juraj Zápoľský od Stol. Belehradu s 300 jazdcami a
1200 pešími; na pápežský účet najaté bolo 1300 Moravanov a 1500 Poliakov. Koľko prišlo z
Čiech od družstva kolínskeho, nemožno udať, to je však isté, že sa k nim pridali aj iní z
vysokej šľachty, menovite Henrich z Rosenberga s 200 jazdcami a 600 pešími. Pomaly prišli s
banderiami i biskupi: Pavel z Várdy, jágerský, Franko Perin, varadínsky, Franko Čahol,
čanádsky, a iní duchovní a svetskí páni. Dňa 10. augusta prišla novina, že llok padol a
Turci tiahnu k Osieku. Ludvik prikázal palatínovi, aby sa bral ta a zamedzil Turkom
priechod cez Drávu. No uhorskí pánovia odvetili, že v smysle svojich svobôd nie sú povinní
tiahnuť do boja za hranice. Nad tým rozhnevaný kráľ vravel: „Vidím už, že každý chce sa
vymlúvať na mňa a kryť svoju hlavu mojou hlavou. Ja som dal svoj život do nebezpečia, abych
zachránil toto kráľovstvo i vás. Aby neochota vaša nemala výhovorky, nastavím hrdlo svoje a
s Božou pomocou potiahnem ta, kam iní nechcú ísť.“ Ihneď písal bánom Slavonska, Horvatska a
Dalmatska, aby dali nosiť krvavý meč a shromaždili bojovníkov k Bathu, kam chce 16. augusta
doraziť. Medzitým Osiek padol a Turci prevalili sa za Drávu do Uhorska. Dňa 19. augusta
poslal kráľ biskupa Pavla z Várdy vyšetriť spreneverenia v baňskobystrickej komore, ktorú,
Fuggerovcom odňatú, bol sveril na Bernharda Čecha, kremnického komoráša. Potom zasadla
vojenská porada, v ktorej za hlavného vodcu ustanovený bol Tomor, arcibiskup kaločský,
ktorý sa bol vo dvoch bitkách proti Turkom vyznačil. Jemu k boku daný bol Juraj Zápoľský.
Zápoľský podrobil sa s tou podmienkou, aby podvodcovstvo dané bolo buď Krištofovi
Frangepanovi alebo Jánovi Zápoľskému, akonáhle s čatou svojou prídu do tábora, ktorý bol u
Moháča. Potom sa uvažovalo o tom: či sa dať do bitky s Turkom, alebo čakať na príchod Jána
Zápoľského a Krištofa Frangepana? Rozhodli sa za bezodkladnú bitku. Dňa 25. augusta prišly
po Dunaji delá z Viedne, tak že počet diel vzrástol na 50. Okrem toho prišiel horvatský bán
Bathyány s 3000 jazdcami a 3000 pešími a záhrebský biskup so svojou čatou, v ktorej bolo
700 jazdcov. Tým spôsobom vzrástol počet bojovníkov kráľových na 26.000. Ihneď začali robiť
násypy okolo tábora, ale nebolo už ani času, ani robotníkov. Turci už 29. augusta, aby
predišli blížiaceho sa už Frangepana, popoludní započali bitku. V prvej bitke porazení
Turci dali sa na „úkladný“ útek. Naši, prvým zdarom oduševnení, hnali sa za nimi až k
tureckým delám, ale, týmito strašne uvítaní a pobočnými krýdlami tureckého vojska
obklopení, utrpeli úplnú porážku. I kráľ Ludvik utrpel dve rany a, vidiac ztratenú bitku,
dal sa koňmo na útek. Odprevádzali ho: Oldrich Četris, Slovan sliezsky, a Štefan Aczél,
Maďar (Kumán) dolnouhorský. Keď bolo prebrodiť potok Cele a jeho kôň mal sa vyšvihnúť na
breh, kôň padol i s kráľom nazad do potoka a utopili sa. Tak zahynul nádejeplný,
dvadsaťročný, mladý kráľ Ludvik[45]a zatvoril „miešanú dobu dejepisu Uhorska“.Soliman dal 3. septembra postínať zajatých. Omilostení boli len traja dvorani nebohého:
jeden Maďar, Mikuláš Herczeg, a dvaja Poliaci, Pilecký a Matejovský, ktorých bol poslal k
ovdovelej kráľovne Márii, aby jej oznámili smutnú novinu o jej manželovi. Dňa 10. septembra
priniesli Solimanovi do Zemoňa (Földvár) kľúče Budína. Hoci chcel Budín ušetriť, predsa
jeho vojsko na dvoch miestach mesto podpálilo, tak že, vynímajúc kráľovský palác, temer
celé ľahlo popolom. Dňa 20. septembra, keď sa mu predstavili niektorí uhorskí páni
(Zápoľovci), sľúbil im dať Jána Zápoľského za kráľa. Povážlivé zprávy však, ktoré medzitým
obdržal z Azie, pohly ho k tomu, že v oktobri opustil úbohé Uhorsko.Kráľovná Mária obdržala žalostnú zprávu o manželovi už o polnoci 30. augusta a bez
odkladu dala sa na plavbu po Dunaji hore do Prešporka s pápežským legátom Burgiom a s
mnohými inými. Pri Ostrihome vrhol sa na nich Andrej Orbanc, veliteľ na hrade Ostrihomskom,
tak že ozbíjaní sotva živí vyviazli z nebezpečenstva.[46]Kráľ Ludvik II. bol Slovan s dušou i telom. Bol ovšem kráľom uhorským, nie však kráľom
maďarským(magyar király). Možno, že znal i maďarčinu, reč Verbőcziho
a iných svojich protivníkov, ale v jeho budínskej kaple bola bohoslužba česká a kňazi
českí, v jeho kráľovskom paláci boli Rusi (podkarpatskí) strážnikmi a sluhmi (Bidermann:
Die ungarischen Ruthenen. Innsbruck 1867, I, 92), jeho kancellária bola česká. Z nej
vychádzaly početné listiny české (vidz „Slovesnosť“, v Skalici 1864, str. 525, 539, 540,
558, 572, 589; Archív Mat. Slovenskej I, 131 — 137), ani jedna maďarská.Je pravda, že české listiny poslané boly z jeho kancellárie do cudzozemska, ale
nepochybujem, že v uhorskom krajinskom archíve a v iných domácich archívoch, ak neboly
zničené (Slovenský Letopis roku 1865, strana 416), nachádzajú sa uväznené jeho české
listiny, ktoré boly rozposlané po krajine uhorskej. Že písal česky i vlastnoručne, na
dokázanie toho uvediem aspoň nasledujúcu udalosť. Hlava sv. Pavla, prvého pustovníka, ktorú
kráľ Ludvik I. bol priniesol z Benátok, dostala sa akosi z Budína do Prahy. Keď ju potom
kráľ Ludvik II. roku 1522 obzeral, bola prikrytá závojom. Aby nebola odcudzená, nosila
nápis „Caput s. Anastasiae“. Keď odstránený bol latinský nápis, kráľ Ludvik, spozorujúc ten
klam, vlastnou rukou napísal česky: „Hlava sv. Pavla, prvého pustevníka.“Ešte i manželka Ludvikova, Mária, hoci z nemeckého rodu pošlá, písala listy české,
menovite dané v Prešporku v sobotu po sv. Františku roku 1526, jeden pánu z Pernsteina,
druhý Jaroslavovi Selmbergovi. (Slov. Letopis I, 64 a 65; Slovesnosť roku 1864. str. 525 a
539.)Ak uvažujeme nestranne moháčsku katastrofu (29. augusta roku 1526), na bojišti
nachádzame bojovníkov z dolného Uhorska na ľavej strane Dunaja a bojovníkov pod Jurajom
Zápoľským prišlých od Stol. Belehradu, teda z nadsalanského Slovenska na pravej strane
Dunaja; nenachádzame však ani banderia biskupov rábskeho a nitrianskeho, ani bojovníkov z
nemeckého územia okolo rieky Ráby na pravej strane Dunaja a bojovníkov z nášho Slovenska na
ľavej strane Dunaja. Nemôžem v sebe utajiť opovážlivé podozrenie, že Nemci na pravej strane
Dunaja držali s rakúskym Ferdinandom, Slováci však na ľavej strane Dunaja s pánom svojím, s
Jánom Zápoľským.Vojenská porada ovšem chybila, že nečakala na príchod Frangepana s vojskom horvatským a
na príchod Jána Zápoľského s vojskom slovenským, a dala sa do bitky s Turkami: ale kto vie,
či tak neurobila preto, že nemala dôvery i vo Frangepana, ktorý sa klonil k Ferdinandovi, i
v Jána Zápoľského, ktorý nebol prajný kráľovi Ludvikovi?Na vykonanie veľkého činu treba veľkej moci a dobrej vôle. Okolnosti poukazujú na to, že
Ján Zápoľský mal ovšem veľkú moc, nemal však dobrej vôle.a) Matka kráľa Ludvika II., Hedviga, kňažna tešínska a grófka spišská, 7. septembra roku
1508 poslala list zo Spiša mestu Kežmarku (Slov. Letopis I, 64). Dľa tohoto listu jej
manžel, Štefan Zápoľský, panoval nad Slovenskom, kde je Kežmark a Spiš, a nad čiastkou
Sliezska, kde je Tešín. Kráľ Vladislav roku 1515 písal Hedvige Zápoľskej, aby nenútila
Čachtičanov v Prešporskej župe k plateniu mýta a tridsiatku od vecí zpoza Moravy
prinesených. Ján Zápoľský roku 1525, ako nejaký samostatný panovník, uzavrel smluvu v
Trenčíne s bohatým moravským súsedom Pernsteinom a s inými pánmi českými na vzájomnú obranu
proti komukoľvek. (Archív Matice Slovenskej I, 137.) Moc jeho bola tým väčšia, že bol i
vojvodom Zahorska (Sedmohradska), a keď roku 1526 dal sa na pochod k Moháču, mal pod
zástavou početnejšie vojsko (do 40.000), než kráľ Ludvik (26.000). Imrich Zápoľský roku
1487 bol pánom Kežmarku, dedičným grófom Spiša a Trenčína, potom palatínom, generálnym
kapitánom Horného Uhorska. Dedičom jeho bol Štefan Zápoľský. (Letopis Matice Slovenskej
roku 1874, II, 83.) Proti darovaniu Strečna Pongrácovi svätomikulášskemu ohradil sa r. 1520
Ján a Juraj Zápoľský. (Tamže.) Ján Zápoľský roku 1506 obdržal hrad Likavu od Ludvika II.
(Tamže str. 28.) Ján Zápoľský roku 1527 sľúbil Bojnice Alexovi Turzovi, pokladníkovi vdovy
— kráľovny Márie, ak prestúpi na jeho stranu. Keď kráľ Ludvik r. 1522 daroval Červený Kameň
svojej žene Márii, Ján Zápoľský proti tomu protestoval. (Letopis Matice Slovenskej 1868, I,
9.)b) Ak uvážime všetko to, čo vo svojej bezprávnej ambícii (sháňaní sa po korune) páchal
jazykom a skutkom proti kráľovi Ludvikovi, prinútení sme odoprieť mu dobrú vôľu. Nekonal
ako verný poddaný, ale ako verejný nepriateľ, súper a odbojník, len aby kráľa akýmkoľvek
spôsobom svrhol s trónu, na ktorý by sa posadil. Dosť bude poukázať na to, že roku 1525
uzavrel v Trenčíne smluvu s Pernsteinom a s inými českými pánmi, s kráľom Ludvikom
nespokojnými, na vzájomnú obranu proti komukoľvek, bezpochyby i proti nenávidenému kráľovi
Ludvikovi. V auguste roku 1526, keď už zúrila moháčska seč, povaľoval sa v Segedíne.
Nespiechal na pomoc kráľovi, a keď Turci pustošili vlasť a podpaľovali Budín, nevrhol sa na
nich. Keď Soliman dostal zprávu o nepokojoch v Azii a poberal sa domov, vlečúc so sebou
veľkú korisť a 30.000 na Potisí a nad Blatoňom zajatých, nebral sa za ním, aby mu vyrval z
rúk korisť i zajatých, ale utiahol sa do Spiša, kde rozmýšľal o prostriedkoch zmocniť sa
trónu.A čo sa stalo s mŕtvolou Ludvika? Oldrich Četris, na žiadosť vdovy — kráľovny, v oktobri
išiel s niektorými na osudné miesto, kde kráľ bol zahynul, hľadať jeho mŕtvolu. V bahnistom
potoku Cele najdená bola jeho zbraň, telo jeho však už od kohosi na blízku zahrabané.
Vyzdvihli ho, očistili a za pravé uznané odviezli do Stol. Belehradu, kde ho 11. novembra
uložili v hrobkách kráľovských.Po odchode Jána Zápoľského jeho strana 20. septembra vyjednávala so sultánom Solimanom a
tento sľúbil im dať Zápoľského za kráľa, ako vazalla. Zápoľský, keď sa o tom dozvedel, dal
sa na cestu 14. oktobra do Tokaja, 28. do Szerencsu, 29. do Jágra, 30. do Hatvanu, 31. do
Budína, odtiaľ do Stol. Belehradu, kde bol 10. novembra od svojich prívržencov za kráľa
vyhlásený a 11. novembra korunovaný.[47]Práve v deň jeho korunovania bolo tam i pohrobenie nebohého kráľa Ludvika. Že
by sa bol Zápoľský dostavil k slávnostnému pohrobeniu Ludvika, nie je pravdepodobné. Tam
shromaždil on prívržencov svojich, protivníkov kráľa Ludvika.*Prv, ako by sme vykročili z tejto „doby miešanej“, treba sa nám dotknúť politických
pohybov maďarských. Už za času kráľa Mateja Korvína Ján Turčiansky (Turotzi) napísal blud,
že tí, ktorí sebe vo svojej domácej reči dávajú meno magyarok, v latinskom jazyku menujú saHungari, hoci mal správne napísať aspoňUngari, ako sa Slovania na Adrii u hôr Jutských (Venetských) už roku
590 nazývali. Z toho falošného stotožňovania názvovUgoraMaďarpošlo i stotožňovanie názvuUhorsko(Ugorsko) aMagyarország,uhorskýamaďarskýatď.Tým bludom nakvasený bol i maďarský tlčhuba Verbőczi, keď napísal, že v Hungarii
(vlastne Ungarii) sú nasledujúce národy: Nam alii sunt Hungari, alii Saxones et Germani,
alii vero Bohemi et Slavi, christianae fidei professores. Praeterea quidam sunt Valachi et
Rutheni, quidam Rasciani, sive Serviani et Bulgari, Graecorum sequentes errores et Comani.
Sunt insuper Philisthaei, Jazyges et Comani in terris regalibus habitantes et christianam
religionem protitentes.Aby sme slovám Verbőcziho ako-tak porozumeli, treba nám ich porovnať s palatinátmi, na
aké podelené bolo Uhorsko za doby kráľa Karla Roberta († 1342) a i po jeho dobe, a síce: v
prvom a druhom palatináte, čili na západnom a severnom Slovensku, boli Česi a Slováci
(Bohemi et Slavi); v treťom palatináte za Tisou boli Maďari (besenyők), ktorých Verbőczi
nesprávne nazýva Hungarmi, v Sabolči; v dolnom Potisí, v Byhorsku (Вугорску), boli maďarskí
Kumáni, Philistaei (Pfeischützer) a Jazyges (ijászok); vo štvrtom palatináte, medzi Dunajom
a Tisou, boli Srbi (Serviani, Rasciani), pravoslávni Sloveni (Rutheni); v piatom
palatináte, medzi koncom Tisy, dolným Dunajom a Zahorskom (Sedmohradskom), boli Valasi a
Bulhari. Na pravej strane Dunaja, v palatináte Henrichoviča, v Mošoňskej, Šopronskej a
Železnej stolici, boli Nemci (Saxones et Germani?), a Verbőczim zabudnutý palatinát Jána
Henrichoviča, kde u Saly po Drávu bývali Sloveni. Nuž keď Maďari (besenyők, kúnok,
palóczok) medzi toľkými uhorskými národmi boli patrnou menšinou, ako možno deje všetkých
Uhrov pripisovať len jednému, maďarskému národu? Kráľov uhorských, počnúc od sv. Štefana I.
až do Ludvika II., bolo 35, ale ledva o piatich dá sa určiť, že znali maďarčinu: ako teda
možno všetkým dávať prädikát „magyar király“?Ak bola až do roku 1526 potrebná v tom ohľade obozretnosť, tým viac jej bude treba
objektívnemu historikovi, aby nepripisoval všetky deje nasledujúcej doby jedine Maďarom. I
v historii zásadou spravedlivosti musí byť: Cuique suum![1]Pod palatínom nerozumie sa krajinský palatín, ale miestny, akými boli v Nemecku
Palast-Grafen. Adjumentum memoriae, Viennae 1771, pag. 148.[2]Pravdepodobné je, že bola polámaná a jej zlomkami latinskými grécka otvorená
koruna bola doplnená, v zatvorenú korunu premenená. Slovenský Letopis, Skalica 1876,
I., 2. atď.[3]Srov. Der nationale Kampf, Jos. Ladislav Píč, Leipzig 1882, str. 100 — 129.[4]Karol Robert r. 1318 vzal si Boženu (Beatricu), dcéru cisára, sestru Jána, kráľa
českého, ktorá však už nasledujúceho roku umrela.[5]Pravdepodobne bol to Vladislav Lavovii, knieža Vladimírska, vnuk Daniela
Romanoviča, ktorý mal dcéru Béla IV., kráľa uhorského.[6]Privilegium r. 1315 dané Turč. Sv. Martinu má: „Nos magister Donch“; diplom mesta
Rosenberg 1310 má „comes magister Donch“ (Letopis Matice Slovenskej r. 1872 sväzok
II., str. 55, r. 1771 sv. I, str. 70). Fejér: Cod. dipl. VIII., II.; 75 r. 1314 a r.
1323 má: Magnificus comes de Zolum et Potok; kronika budínska má comes de Zolio et de
Lipto“. Jestli magister Donč bol od kráľa Roberta určený, aby odprevádzal jeho a syna
jeho Andreja r. 1332 do Sicílie (ako o tom pozdejšie), nemôžem uveriť, že by ho bol
r. 1332 poslal proti Bazaradovi.[7]Všelijako ho píšu: Záha, Zaach, Zač. Maďarskí dejepisci pomaďarčili jeho krstné
meno na Boldog, Bodoy, jeho rodové meno Záha (de genere Zach) na Zač. Pálenie žáhy,
žha; žhať, páliť hrdlo. V starej cirkevnej pesničke: „Ať nás nežhne večný plameň.“
Sodbrennen, torok gyuladás.[8]Zach Feliciani 15. possessiones in comitatu Neogradiensi filius C. Alexandri
statuuntur. Fejér IV., 109 an. 1335.[9]Že nielen Slováci, ale i Česi mali miesto v kráľovskom dvore, svedkom toho je kráľ
Robert: r. 1330 daroval osadu Boklár „magistro Cheryk Bohemo, militi suo“. Tudom.
gyüjtemény r. 1833, VIII, 99.[10]Rákoš, snem čili miesto, kde sa rokuje o záležitostiach krajiny.[11]Der nationale Kampf. Leipzig 1882, str. 101.[12]Slovesnosť. V Skalici, 1864. Kniha druhá, strany 146 — 162.[13]Magnus Varadinum, Nagy Várad, Вугорски Belehrad.[14]Ludvik roku 1342 bol zasnúbený s Margetou, ale až po štyroch rokoch mal byť s ňou
sobášený, ako plnoletý.[15]Liptói és turóczi Registrum. Budapest 1902, str. 26[16]Dubnická kronika rozpráva: že Kostut, knieža Litvanov, zabil vola a krvou z neho
tekúcou pomáčali si ruky a tvár, volajúc: „Rogachina Rosnenachy Gospodnany“, čo má
znamenať: „Deus ad nos et animas!“ Nepochybujem, že kronikár chybne to napísal a
preložil do latiny. Litvančina bola rečou blízkou slovanskej, ako to dokazuje nápis
na zvone (kolokole): „Se az rab Božyj Jakov Ondrejowicz s materoju Ulianoju
Alexandrovnou W. K. L. daly jesme sej kolokol ulit w cerkow sw. Paraskewe w Wilni wo
wiki roku 6887 se jest 1379.“ Srovnaj môj spis: O křtu Jagello Vladislava. V Praze
1880, str. 11. Ak sa nemýlim, tamtie výkriky podobajú sa týmto: Krw rogačina grosne
na ny! Gospa na ny!“ Kto je schopnejší, nech to šťastnejšie objasní.[17]Štatúty kapituly veľko-váradskej kladú jeho smrt na 9. augusta 1354. Zdá sa však,
že umrel vo Veľ. Várade, keď ta, asi poranený, prišiel „de exercitu contra
Rascianos“.[18]Vysvetľujú síce to meno s adjektivumom czudar (naničhodný); mne je však ono
staroslovanské Cúdar, zo slovenského cúdiť, čistiť, t. j. očistiť (cribrare) pravdu
od nepravdy.[19]Kráľ Ludvik po smrti brata svojho Andreja i Štefana a tohto syna Jána, bána
Slavonie, Horvatska a Dalmácie, bol bezdetný: teda povolal Karla, vojvodu dračského,
anžuánskeho, ktorý bol bratrancom jeho otca (Karola Roberta), do Uhorska a učinil ho
i bánom Slavonie, Horvatska a Dalmácie, ba azda i nádejným následníkom. Keď sa potom
oženil a mal i tri dcéry (Katarínu, Máriu a Jadvigu), r. 1379 poradil mu, aby
opanoval trón neapolský. To sa i stalo s privolením pápeža Urbana VI.[20]Od tej doby Jadviga nepatri do „Dejepisu Uhorska“. Bola, ako manželka
Jagello-Vladislava, kráľa poľského, horlivou katolíčkou slovansko-glagolského obradu
Vidz môj spis: „O křtu Jagello-Vladislava.“ V Praze 1880. Slovesnosť. V Skalici 1864,
str. 164.[21]Smluva vystavená bola v kyrillčine, Dudik: Archive im Königreiche Galizien m. s.
w. Str. 132.[22]Až roku 1777 prišly opäť pod korunu uhorskú.[23]Až 7. februára 1881 odňaté je prepošstvo českým križiakom.[24]Bonfin rozpráva, že Nemci zavraždili budínskeho rychtára, Maďara Eutheusa
(Ötvösa), a následkom toho Maďari vraždili nemeckých obyvateľov Budína; že sv. Ján
Kapistran krotil tých vražedlníkov. Je v tom hrozný anachronizm, poneváč až od pápeža
Callista (1455 — 1458) poslaný bol Ján Kapistran do Rakúsko-Uhorska.[25]Uhorskí dejepisci menujú ho Uladislavom I., ale nesprávne, lebo Uladislaus a
Vladislaus sú mená totožné, práve tak, ako Ungaria a Vugaria.[26]Srovnaj o tom výbornú úvahu Joz. Lad. Píča, v knihe: Der nationale Kampf, Leipzig
1882, str. 131 atď.[27]Teda na území Valachov.[28]Ak bol hrdina Ján Huňadský skutočne pobočným synom kráľa Žigmunda, i jeho syn,
Matej Korvín, mohol asi považovať seba po meči za dediča uhorského trónu. Veď potom i
Ján Korvín, pobočný syn kráľa Mateja Korvína († 1490), robil si nároky na uhorský
trón.[29]Srov. Slovesnosť. V Skalici 1865, IV., 408. Tamže archív, str. 14. atď.[30]V Turčianskom Sv. Martine na ľavom boku brány katolíckeho kostola, na rohu, je
veľká kovová doska a na nej obšírny latinský nápis, obsahujúci rozpomienku na
Korbela.[31]Zdĺhavé a podrobné jeho válčenie podal som obširne v „Dejinách kráľovstva
uhorského“ II., str. 217 atď. Srov. „Magyar királyok hadjáratai“, Ráth Karoly. Győr,
1861, str. 224 atď.[32]Z tej doby zachovala sa slovenská kázeň, v ktorej kazateľ napomína Slovákov, aby
sa modlili za pápeža Sixtu, za kráľa Matiaša, za uvedenie mieru a pokoja. Vidz môj
„Slovenský Letopis“ z roku 1879, III., 212.[33]Archív Matice Slovenskej, Turčiansky Sv. Martin 1872, I., 72 — 85.[34]Životopis tohoto Moravana podal som v Slovenskom Letopise roku 1879, III.,
127.[35]Slov. Letopis III., 196. Parlamentär roku 1870, č. 20, str. 6.[36]Bonfin nepíše, že rečnili maďarsky (scythica lingua), ale krajinským jazykom
(patria lingua), a je pravdepodobné, že Bakáč rečnil slovenským, Báthory však
maďarským jazykom.[37]Pravota bola zakončená až 3. apríla roku 1495 výrokom apoštolskej stolice,
Vladislavovi priaznivým.[38]Ján Korvín v listine 13. júla roku 1490 nazýva sa „Sclavonie, Oppavie et Lypthovie
dux“. Aká to „Sclavonia“? Je to Slovensko na pravej strane Dunaja na rieke Sala. V
listine roku 1493 vraví, že keď chcel Slovensko osvobodiť od Nemcov (od Maximiliana),
Andrejovi Bothovi za odstúpenie horného Záhrebu zapísal hrad Likavu (v Trenčianskej
stolici). V listine, vydanej v pondelok pred sv. Jurom (18. apríla) roku 1496, menuje
sa len „Liptoviensis et Oppavinensis dux“: teda intrigami Zápoľského pozbavený bol
Slovenska nad Salou a chcel sa i za to pomstiť na Zápoľskom.[39]Darmo maďarskí dejepisci spotvorujú jeho meno na Szapolyai. Zostal po ňom český
list, daný v Pápe 8. septembra 1498, v ktorom napomína Prešporčanov k svornosti so
Skalicou a inými pohraničnými mestami. Podpísal sa „Steffan z Zappoly“ (Štefan zo
Zápoly). Bonfin to meno písal „Zapoleus“, teda česko-slovenské „Zápoľský“. I po jeho
vdove Hedvige, ktorá umrela v Trenčíne 16. apríla 1521, zostal český list na
Kežmarčanov. Vidz môj „Slovenský Letopis“ I., 64. Jej list z r. 1504, Slovesnosť
1865, str. 285.[40]Jeho meno ovšem bolo maďarské, ale jeho zemplínske rodište poukazuje na to, že bol
Slovák. Potvrdzuje ma v tom i to, že moravský veľmož dopisoval si s ním česky;
menovite porúčal mu, ako grófovi prešporskému, syna svojho Jána, dvoranína kráľa
Ludvika, a potom ďakuje mu za preukazovanú lásku tomu jeho synovi. Archív český II.,
137. Slovesnosť r. 1865, str. 285.[41]Štefan Verbőczi, veľký tlčhuba (verbosus) a prívrženec Zápoľských, nevšímal si
účinkovania kráľa Vladislava.[42]Štefan Zápoľský († 1499, roku 1493 odniesol z Vyšehradu korunu i 400.000-ový
dlžobný úpis. Vidz moje „Dejiny kráľovstva uhorského“ II., 219.[43]Najväčšia ukrutnosť páchaná bola v tábore Zápoľského: Doža nahý položený bol na
žeravý trón, žeravú korunu vtisli mu na hlavu. Keď pod tými útrapami skonal,
rozštvrtili jeho mŕtvolu a kusy z nej zavesili na brány v Pešti, Budíne, Stol.
Belehrade a Veľkom Varadíne.[44]Je to obšírne, bombastické, vedátorskou maskou kryté dielo, postavené na falošný
„dejepis Uhorska“, že Attila a potom Arpád uviedol Maďarov do Uhorska a založil
Hungariu čili Magyarország atď. Hneď na začiatku nebolo uznané za správne a
spoľahlivé, tak že ho na svoju päsť vydal vo Viedni roku 1517 a rozposlal po krajine.
Dobrú službu preukázal by pravde a právu, kto by ho vzal pod kritiku, keď ja pre
vysoký vek a pre nedostatok potrebných žriedel to urobiť už nevládzem.[45]Vidz česko-slovenské verše z roku 1678 o moháčskej bitke roku 1526. Slovenský
Letopis III, 200 — 204.[46]Z lásky k nebohému Mária nechcela sa viac vydať. Odišla k bratovi svojmu, cisárovi
Karlovi V. a ako vladárka Nizozemska (1553 — 1555) preukazovala mu mnohé dobré
služby. Umrela 18. oktobra 1558 v Španielsku.[47]Ako sa dostala koruna do rúk Jána Zápoľského, nie je dosiaľ dostatočne objasnené.
Štefan Zápoľský zmocnil sa koruny roku 1493 a sveril ju trom vyšehradským
kastellánom, ktorí ju potom opatrovali, pred Turkami na bezpečné miesto odniesli a v
Ostrihome (29. oktobra roku 1526) jeho synovi Jánovi doručili. (Vidz môj „Slovenský
Letopis“ I, 23.)
|
Sasinek_Strucny-dejepis-Uhorska-II.html.txt
|
StrachSedel som v kaviarni pri obloku na kanapke a prezeral obrázkové časopisy. Bolo
predpoludním. Kaviareň prázdna. Pohrúžený do obrázkov v tichu zavŕzgali dvere. Zdvihol som
oči, či nevošiel nejaký známy. A naozaj. Do kaviarne vkrivkal Maľvík, bývalý politik,
starší už človek a môj dobrý známy. Hneď som ho poznal po nápadne rovných obrvách, chĺpkoch
na nich, zahojenou červenkastou jazvou nad pravým okom. Bol zarastený, v čiernom ošúchanom
kabáte so zvisnutými plecami, v úzkych, bledých nohaviciach a v sandáloch, na ktorých
remenné mriežky sa už kde-tu potrhali. Zastal, poobzeral sa a pošiel v tú stranu, kde som
sedel. Videl som jeho posmievačný úsmev a ostré ihličky v pozore. Aj on ma musel poznať.
Predsa prešiel popri mne akoby ma nepoznal a sadol si na susednú kanapku. V posledné časy
sa mi často stávalo, že ma tí najznámejší nepoznávali. Nedivil som sa Maľvíkovi. Boli také
časy, keď ľudia najradšej doma sedávali, sami vychádzali, keď museli, nedívali sa na seba
iba ak potajomky, nepozdravovali sa na verejných miestach a v krčmách, kaviarňach
vyhľadávali kútiky, kde ich nikto nezbadal.„A čo nového?“ počul som zašuškať. Obzrel som sa. To Maľvík hľadiac von oblokom šeptal
ku mne.„Prisadni si, tak ti poviem. Alebo si ja mám prisadnúť k tebe?“„Poďme radšej ďalej, sem vidno z ulice.“„No a keď vidno?“„Snažím sa byť neviditeľný. Vieš, oči kolem. Veď ti poviem.“Prešli sme od obloka do vnútra kaviarne, ale ani tu sme dlho neobsedeli. Asi o tri
stolíky ďalej od nás sadol si akýsi neznámy, tučný mladý pán. Zdalo sa, že nás nezbadal pre
kabát na vešiaku, čo stál medzi nami a ním. Vytiahol z vrecka noviny veľkého formátu a
zmizol za nimi. Maľvík sa stal neposedným. Mihol a ľahko drgol bradou k tretiemu stolíku,
priložil si na chvíľu prst na ústa a odvrátil sa odo mňa.„Čo ti je?“„Pozri na toho mládenca s novinami, ako sa mu oči gúľajú z kúta do kúta.“Dotkol sa mojej ruky a upozornil ma rýchlym, tichým hlasom.„Ale nepozeraj hneď. Potom, tak, akoby si náhodou zavadil o neho pohľadom.“Presadol si chrbtom k neznámemu, aby mu nevidel do tvári. Pri presadaní čosi takého
vypustil z úst, ako „peleš lotrovská“. Nerozumel som mu dobre a nahol som sa k nemu.„Čo hovoríš?“„Nenahýnaj sa ku mne,“ odtiahol sa odo mňa naľakaný, „to by vyzeralo, ako čoby sme
nejaké tajnosti pretriasali. Poďme heno do kúta. Tam nás nevidí. Budeme môcť slobodnejšie
hovoriť.“„Veď sem nedopočuje,“ nechcelo sa mi toľko presadať.„Ale vidí. A potom tí ľudia majú v jednom vrecku mašinku, ktorá každé slovko zachytí, v
druhom vrecku má fotografický aparát v podobe cigarníka. Vyloží ho len pred seba, otvorí
akoby vyberal cigaretu, spustí, a už nás má v aparáte. Prepýta sa sklepníka kto sme, čo
sme, a ani nevieš, len keď ťa stihne nešťastie.“Videlo sa mi, že priateľovi preskočilo koliesko. Všade vidí nebezpečenstvo, vo všetkom a
v každom strašiaka. Mánia prenasledovania? hádal som a mimovoľne pozrel na tučného mladého
človeka. Zazrel som mu len nohy, potom oko raz na jednom, raz na druhom kraji novín,
kedy-tedy aj obe oči nad novinami. Že by nás skutočne pozoroval? Po chvíli som zas tajne
pozrel na neho. Práve odšmaril noviny, akoby sa nahneval na ne, pokrútil hlavou a zošpúlil
ústa. Myslel som, že si chce odpľuť. Pritom zaškúlil na mňa, videl, že sa dívam na neho,
vzal zas pekne noviny, poskladal ich, potľapkal rukou, potom strčil prst za golier, pomykal
hlavou a ústami začal prskať. Dojem bol hneď iný. Noviny sa mu páčia, golierik ho stíska a
do úst sa mu dostalo iste vlákno dohánu z cigarety.„Sem sa díva,“ zatelegrafoval som očami priateľovi.„Poďme do kúta,“ naplašil sa a nečakajúc moju odpoveď, zobral sa a prešiel za
pokladnicu, kde ho neznámy nemohol vidieť.Zdvihol som sa a šiel za ním.Mladý tučný človek držal v ruke peniaz, ktorým chcel už-už poklepať na stolík, aby
platil, ale ako sme sa premiestňovali a šli ďalej od neho, strčil peniaz zas do vesty a
fúkol nosom. Vydýchol si. Čo, aj ten sa bojí? — prekĺzlo mi hlavou podozrenie.„Tu bude dobre. Až sem nedovidí a nedopočuje,“ obľahčene povedal Maľvík, „tu sa môžme
otvorenejšie rozprávať.“Ledva to dopovedal, nakukla za kasu bledá, úzka tvár pokladníčky so zlatistým hniezdom
vlasov na hlave a popolavým brieždením vo veľkých, naširoko otvorených očiach. Pozrela na
nás a zmizla.„Stopujú nás,“ zdesil sa Maľvík, „nešťastná kaviareň. Sem viac neprídem. Tu je samý
špión. Poďme k Dunaju. Tam si sadneme na niektorú opustenú lavičku. Smelo si pohovoríme.
Pozri, aký je pekný čas. Ale ty choď popredku. Ja pôjdem za tebou, aby nás spolu nevideli.
To by bolo nápadné.“Chcel som namietnuť, že nás pri Dunaji skôr zbadajú ako tu za kasou, ale načo strašiť
nastrašeného. Prikývol som.„Tam v parku nájdi lavičku, kde ľudia veľmi nechodia,“ upravoval ma, „ja ťa už nájdem,
ak sa len niečo nestane.“— Mánia, mánia, — ozývalo sa mi v hlave. — Aký úbohý človek. Mal by som ho nechať
osamote. Bol by spokojnejší…Ale moja zvedavosť zvíťazila. Čo z toho bude? Čo mi povie? Šiel som. Mladý tučný človek,
keď videl, zas vytiahol peniaz z vrecka vesty. Zas chcel platiť a tiež akiste ujsť z tejto
podozrivej kaviarne. Keď som ale stúpal k východu, azda od radosti, položil si peniaz na
dlaň, udrel druhou rukou na zápästie a vyskočivší päťkorunák chytil do hrsti. — Nič sa
nedeje, — hovoril mi tento pohyb, — vidíš, aký som bezstarostný, darmo ma špehuješ.Pri Dunaji bolo plno malých detí, pobehujúcich sem a ta, samé detské kočíky, opatrovkyne
a mladé matky. Penzisti sa vypekali na slnci. Lavičky obsadené. Ak si sadnem na takú, na
ktorej niekto sedí, Maľvík si neprisadne. Zastal som si ku kamennému nábrežnému múriku a
díval sa na blyštiaci sa Dunaj, ako si pomaly a pokojne tečie. Ten sa veru ničoho nenaľaká.
I keby Bratislava horela, nevzruší ho to. Vlny ustúpia lodiam, ľuďom bez huku, a zas sa
spoja vyrovnané. Tečú si dolu ako im príroda prikázala. Hej, ty Dunaj mäkký, ústupčivý a
predsa pevný, nebojácny a nezlomný!Pocítil som za svojím chrbtom človeka. Maľvík! Stál na dobrý krok odo mňa, obrátený
bokom ku mne. Nedíval sa v moju stranu. Hovoril, ako keď sa niekto sám so sebou zhovára:„Tu sa nedá nič robiť. Poďme ku mne. Bývam neďaleko. Hybaj za mnou… Nekývaj hlavou, že
rozumieš… Vidíš hen policajta… Hneď by bol tu… Opatrne… Aspoň päť krokov diaľka… Druhé
poschodie naľavo.“Šiel som za ním zďaleka, ako rozkázal. Pred bránou domu, kde býval, poobzeral sa na
všetky strany ako nedôverčivý vták a vošiel. Kým som vyšiel na druhé poschodie, dvere bytu
mal už zavreté, musel som cengať. Sám mi ich otvoril. Pozrel napravo, naľavo, ponad
zábradlie dolu na schody, či ma niekto nezbadal, a hlasno sa ma opýtal ako neznámeho:„Koho hľadáte?“ Potom dodal tichšie: „Poď chytro!“Keď zavrel dvere na kľúč, vysvetlil: „To ja tak očistom, aby sa nepovedalo: ,Tajná
schôdzka!‘ Dajú pozor na všetko. Domovník si zapisuje, kto koho navštevuje. S nikým si sa
nestretol na schodišti? Nik ťa nevidel?“„Nik.“„Má oblôčik a tým pozerá, kto ide, ako had sa vykĺzne a plazí sa v papučiach za
príchodzím, vypátrať kde ide, ku komu? Hoci je môj zamestnanec, lebo veď tento dom, ako
vieš, je dosiaľ ešte môj, či sa opovážim vyhodiť ho? To by bolo ešte horšie. Radšej trpím,
že ma a mojich obyvateľov zrádza. Za to ho odmeňujú. Nadarmo zachádzam s ním ako s
maľovaným vajcom. Podlá dušička!“Po dverách zavrel aj oblok na pitvore, potom všetky obloky v priestrannej izbe, kde sme
vkročili. Bola to panská izba s fotelkami, písacím stolíkom a malou knižničkou. Steny holé
a lacné handričkové koberce na podlahe. Nazrel pod fotele a ponúkol, aby som si sadol,
poňuchal v kútoch a šiel do ostatných izieb spraviť poriadok, iste sa presvedčiť, či tam
naozaj nikoho niet. Keď sa vrátil, hodil podušku na telefón, aby, vraj, nepočuli náš
rozhovor, lebo je taký aparátik, ktorý každé slovko berie na valec, a už aj dostaneš nočnú
návštevu, na každý pád nočnú, ktorej sa potom nestrasieš za týždeň. Prekutajú všetky
kachle, rúry, zásuvky, vrecká, párajú futrá, budú nadvihovať koberce, vlezú do každej
dierky ako šváby, vytriasať ti budú knižky, rozoberú väzbu kníh, nazerajú do starých
topánok, papúč, váz, posnímajú obrazy, odchýlia visiace hodiny, snímajú ciferblaty, pýtajú
od teba vreckové hodinky a hľadajú pod ich vrchnáčikom…„Ešte aj ústa som im musel otvoriť, či tam nemám nejaký požuvaný leták, vybrali mi vatu
z uší,“ zasmial sa Maľvík kyslo, „staré ľúbostné listy spred dvadsať rokov mi vzali ako
podozrivý materiál, pravda, s vreckom múky, dvoma kilami cukru, dvadsať dekami čaju, štyrmi
vajíčkami, kúskom masla a troma štangličkami čokolády ako nedovolené zásoby. Na dovažok,
rozumie sa, zabalili i mňa. ,Musíte nám vrátiť návštevu‘, rehotali sa cynicky… Dlho ma tam
držali… Kto by nemal niečo podozrivého v dome, najmä keď pasú po ňom, lebo by sa hodil pre
akýsi úrad?… A vieš, že okrem domu nemám iný majetok. Tento dom je celý môj kapitál, z
ktorého žijem…“— Ach, tu je kľúčik tvojho strachu, — vyjasnilo sa mi.„Teraz už chápeš moju opatrnosť. Ak sa v niečom previním, stanem sa politickým
zbohatlíkom a môžem ísť po žobraní. Aj tak už mám na rováši svoju minulosť.“Sklonil hlavu a pritisol si sluchy prstami.„Niet už, priateľ môj, privátneho života,“ zavyl bolestne, „ľudia nie sú svoji, nikde a
nikdy. Vždy a všade patria verejnosti i so všetkým tým, čo majú. A keď niet privátneho
života vôbec, v ktorom by zablyslo svetielko radosti, úprimnosti, priateľstva, bezpečnosti,
chvíľočky slobody, ktorú by si mohol venovať sebe samému podľa svojej chuti. Nevieš, či
spokojne doobeduješ, či budeš môcť nerušene prečítať príjemnú ti knižku do konca, či je nie
nebezpečná, či je tvoja poznámočka, ktorú si si zapísal do notesa, nie závadná, lebo veď
môžu prísť, notes nájsť a bieda je hotová. Keď píšeš priateľovi, či ťa neprenasleduje
príšera: pozor! A ak list otvoria, prečítajú a odložia ako dokument proti tebe. Keď si
večer ľahneš, nikdy nevieš, či sa zobudíš v svojej posteli a nie na nejakej áreštantskej
prični. Veľmi sa už starajú o tvoj privátny život, o tvoje myšlienky, city, hovory, písma,
styky. Len tak smieš zmýšľať ako oni, len tak cítiť ako oni, hovoriť len to, čo oni popíšu,
písať len to, čo oni pohovoria. Šuškať sa nesmie, počúvať to, čo bys chcel, ti zakážu.
Určia, čo ťa má tešiť a čo kormútiť, aké obrazy a sochy uctiť, čo jesť a koľko, aký odznak
nosiť, ako sa pozdravovať, do koho sa zaľúbiť, koho pojať za manželku, koľko detí splodiť,
kedy a kde sa prechádzať, aké krčmy, kaviarne, hostince navštevovať, kedy domov prísť, akú
spoločnosť môcť prijať v svojom príbytku, koľko slúžok mať, akou farbou natierať svoju
firmu, kde kupovať, u ktorého doktora sa liečiť, ktorého advokáta môcť požiadať, aby ťa pri
súde zastúpil, kto môže byť na čele privátneho obchodného podniku, kto v správe. Ak máš
vlastný dom, vyženú ťa z neho za štyriadvadsať hodín, lebo je na ulici, kde ti je
nedovolené bývať alebo že ho potrebuje iný významnejší človek ako si ty. Ak máš vlastný
majetok, vezmú ti ho preto, lebo iní taký majetok nemajú, ak máš podnik, hoci s handrami
alebo so starým železom, dajú ti do neho kompana, ktorý hoci ani peniazmi ani rozumom
neprispeje k rozkvetu biedneho obhodu, berie za fajčenie na pulte osemdesiat percent z
dôchodku. Ak si štátny úradník alebo berieš krvopotne zaslúženú penziu, môžu ťa z úradu z
jedného dňa na druhý vyhodiť, penziu odobrať podľa toho, ako sa im tvoja opičia tvár páči,
ak sa im páči — nie, ak sa im nepáči — áno. Postihnutí nech sa idú pásť alebo počúvať
koncerty Usmievavého Slovenska.[1]Slovom, je to číročistá Radosť zo života…“[2]Maľvík buchol na stolík.„Nie sme už ľudia! Sme kamenie, do ktorého môže hocikto zakopnúť. Kamenie je nemé. Nič
nepovie. Ba horší sme! Kamenie aspoň zaštrkoce, my ani to… Ľudia sa tratia ako ihly. Dnes
jeden, zajtra druhý. Nevieš, kde sa podeli. A chýr letí. Zavreli ho. Nie, nezavreli, —
zastrelili, nie, nezastrelili, — obesili, nie, — žije, ale ho mučia, vlasy mu vykmásali,
všetky zuby povybíjali. A prečo? Previnil sa. Čím? Slovom, lebo niečo povedal, písmom, lebo
niečo napísal, činom, lebo niečo urobil, životom, lebo hral v minulosti poprednú úlohu,
rozumom, šikovnosťou, lebo si nadobudol majetok, to sa vie, že neoprávneným spôsobom,
previnil sa, lebo má veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok, a tak je teda nebezpečný.
Rozum, majetok, peniaze, šikovnosť, usilovnosť, veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok
môžeme mať len my a len my sme oprávnení hovoriť a písať a robiť, čo nám prospeje. Nebudeme
chovať na svojich vlasteneckých prsiach hada. Neveríme mu, neveríme! Zradca! Ožobráčiť ho,
zavrieť, umučiť, zabiť! Aj keď nič nespravil, nič nepovedal, nič nenapísal, ale má čosi, čo
sa nám zíde. Nie je náš. Stačí. A ak sa ukazuje ako náš, to sa len pretvaruje, chce si len
zachrániť, čo má, klame nás. Preč s ním!… Máme ľudí, dáme pozor na vás podvratníkov. Celé
húfy číhajú za vami, ani neviete, kto. Možno, že váš najlepší priateľ, možno, že vaša
vlastná žena, vaše vlastné decko. Peniaz je ten rajský had, čo zvedie s malou výnimkou
každého terajšieho Adama a Evu… Docielili, že niet života. Ľudia si nedôverujú. Boja sa
jeden druhého. Starí známi sa nepoznávajú, keď sa zídu. Robia sa slepými i nemými, ale ich
uši sú dlhé. Celá krajina akoby bola blázincom zastrašených nemých a slepých, ktorí zato
každý zvuk desaťnásobne počujú. A dozorcovia, nie žeby chlácholili, zaobchádzali s nimi ako
sa patrí, nie, oni hneď kazajku, aby sa stali nehybnými, bezmocnými a ešte väčšmi
nastrašenými.“„Strašné je, čo hovoríš,“ vydýchol som stiesnený od týchto rečí, „načo to všetko?“„Naháňajú strach iným, lebo sa sami boja. Nálet na ľudí bez aeroplánov a bez bômb, ale
výsledok jeden: ľudia sa skrývajú a skrývajú v sebe všetko, čo ich robí ľuďmi. Zvierací
strach, ako keď sa pes trasie pred búrkou. Ja, priznám sa ti, mám stále pocit, že sa stane
nejaké nešťastie. Ak sa osmelím vyjsť, ako napríklad dnes, sprevádza ma myšlienka, že ma
niekto ovalí, že spadne zhora tehla a prebije mi hlavu, obídem každého policajta, aby ma
nezobral, vyhnem sa deťom, aby ma azda neurazili a doma v noci zavriem dvere vedúce do
druhej izby, aby som nevidel temno, v ktorom sa mi vše marí akési veľké blyštiace sa oko,
biela ruka s revolverom, zaťahujem záclonky na knižnici a ak by odtiaľ niekto pozeral, čo
robím… Hej, a tí, čo nás strašia, sú najväčšmi nastrašení. Všetkého sa boja, čo by ich
slamené nohy mohlo podkosiť a bičík moci vytrhnúť z ich trasľavých rúk. Ohromní sú v jednom
— v bázni. Strašní sú, aby sa ich ľudia báli. Strašní sú, lebo sa ľudí boja. Všeobecný
strach. Všeobecná pomätenosť. Nastrašení sa boja strašiaka, strašiak nastrašených. Niet
života…“„A čo by bolo treba robiť?“ opýtal som sa.„Nebáť sa.“„Tak sa teda neboj.“„Dvojaká možnosť je. Alebo aby sa generál nebál. Keď sa ten nebojí, smelí sú aj vojaci.
Alebo ak sa generál bojí, treba dosiahnuť, aby vojaci boli smelí, tak bude smelý aj
generál. Lenže my sme tak, že sa u nás aj generál bojí, aj vojaci.“„No už ako ktorý,“ zaprotestoval som.„A ešte horšie,“ pokračoval Maľvík, nepočujúc moju poznámku, „u nás generál straší
vojakov a vojaci generála.“Čosi zaklepalo. Znelo to, ako keby niekto klopal na prázdny hlinený hrniec. Zvuky som si
nevedel vysvetliť. Maľvík obledol. Viečka sa mu zatriasli. Oboma rukami sa chytil ramien
fotela, azda aby nespadol od ľaku.„Telefon pod poduškou,“ ledva vedel povedať Maľvík, čo mu dych zastavovalo. S
vypleštenými očami sa ma opýtal.„Kto môže teraz telefonovať? O tomto čase?… Hľadajú ma. Chcú vedieť, či som doma.“„Ale veď je deň a oni chodia len v noci, sám si hovoril,“ uspokojoval som ho a zdvihol
sa k telefónu.„Nie, nechoď, nehlás sa. Nie som doma,“ chytil ma za rukáv.Klopanie prestalo. Maľvík skočil. Nemohol obsedieť. Počal sem a ta po izbe chodiť.
Odtiahol záclonku na knižnici a vytiahol zo spodnej poličky ručný kufrík. Otvoril ho a
nazrel do neho, či je všetko v ňom, čo najsúrnejšie potrebuje. V tie časy mali mnohí také
kufríky, a ak by sa niečo stalo. Nevládal sa premôcť predo mnou. Ba sa aj zamračil na mňa.
Bolo to také, akoby ma chcel pohľadom vyhodiť z izby. Sám by utiekol, keby mňa tu nebolo. O
niekoľko minúť som sa odporúčal. Ledva vedel zatajiť radosť, že odchádzam. Stratený človek,
myslel som si idúc dolu schodmi a preklínal som v duchu všetkých strašiakov a nastrašených.* * *Dobre som prorokoval, že je Maľvík stratený človek.O niekoľko mesiacov neskoršie zacengal ktosi na mojom byte. Išiel som otvoriť. Zhrbený,
starý človek s rozrastenými, šedivými fúziskami a širokou, dlhou, rozcuchanou bradou, stál
predo mnou. Mal odznak na prsiach, mäkký, lódenový, končitý klobúk s roztrhnutou šnúrkou, a
čo bolo najnápadnejšie, krátke špinavé, remenné nohavičky s kvastličkami, chudé, chlpaté
nohy v krátkych, zafúľaných pančuchách a roztrhaných sandáloch. Bral sa do chodby.„A čo chcete? Koho hľadáte?“ pristavil som ho.Odstránil mi jemne ruku a hlas sa mu zatriasol:„Veď ja tu bývam.“„Ako sa voláte?“Pozrel k povale, pochodil pohľadom po múroch a zastenal:„Ani neviem.“„To je mýlka. Vy tu nebývate,“ chcel som ho presvedčiť, hoci som už vedel, že mám do
roboty s pomýleným človekom.„Ale ja som tu kedysi býval, a to vo vlastnom dome. Potom mi ho vzali, ani nezaplatili,“
tvrdil neisto.„Aká ulica, aké číslo?“„Keby ja vedel.“Prizrel som sa mu lepšie do tváre. Čosi známeho mi kmitlo v nej. Oči — pichľavé ihličky.
A veď i ústa. Spodná, bledá pera akoby výsmechom vydutá. Jarôčky na stranách nosa, ťahajúce
sa k fúzom. Červenkastý šrámik nad pravým okom, nápadne rovné obočie s chĺpkami obŕv…Ale už aj pribehlo neznáme dievčatko k nám a chytilo starca za ruku.„Poď ujo. Ty hen tam bývaš,“ ukázalo hlavou nazad.„Hen tam?“ zakýval hlavou na nie, „toto je môj dom.“A bral sa ďalej dnu.„Ako sa volá tento pán?“ sklonil som sa k dievčatku, aby som nadobudol istoty v tušení.„To je náš ujo, pán Maľvík. Vždy nám ujde z izby a hľadá svoj dom.„Ach, priateľ, milý, nešťastný priateľ, poď ku mne,“ chytil som ho za pazuchu, „môj dom
— tvoj dom. Aj ty, dievčatko, poď,“ volal som ich dnu.Šli, a srdce sa mi triaslo v žiali.„Hľadá svoj dom!“[1]Usmievavé Slovensko— akcia, ktorú zaviedol fašistický
slovenský štát podľa nemeckého vzoru na propagandu medzi robotníctvom.[2]Radosť zo života— prosmešný preklad nemeckej fašistickej
propagandistickej akcie Kraft durch Freude (sila z radosti).
|
Jesensky_Ostatna-kratka-proza.txt
|
Redakčná návštevaJaroslav Lažanský práve dopisoval ostatnú dennú zprávu v redakcii „Svobody národa“. Tupé
pero lietalo čerstvo po drsnom žltom papieri, vítajúc tretí transport ruských legionárov,
ktorí nosili československú vlasť v srdciach, za ňu bojovali a umierali v dobe, keď bola
ešte habsburgskou nevoľnicou atď., keď redakčný sluha uvádzal do izby návštevu slovy:— Len ráčte! Pán redaktor je tam!Návšteva vstúpila. Bol to počerný, asi 40-ročný človek, prostrednej postavy, v novom
čiernom žakete a lakových topánkach. V ľavej ruke držal cylinder. Podišiel ku stolu, zľahka
sa uklonil, osmahlou, rapavou tvárou prelietol mu zdvorilý úsmev, keď spustil:— Som Trifton Spalajkovič, konzul kraljeviny Srba, Hrvata i Slovenaca. Mal by som pre
vás, pane redaktor, vlastne pre vaše noviny dôležité sdelenie.— Aké? — spýtal sa redaktor, statný blondýn, zdravej, červenej tváre, premieravajúc si
ostrým, kritickým okom svojho hosťa.— Chcel som vás upozorniť, že by ste mohli snáď laskave viacej propagovať vo svojom
žurnále vzájomné obchodné styky československo-jugoslavenské.— My ich propagujeme — hľadel redaktor odbiť svojho hosťa.— Viem, viem, že vaše znamenité noviny — miatol sa hosť.— Ale ja by som myslel, že mali by ste ich ešte väčšmi. Náš konzulát dovolil si vám
poslať informatívny článok o tej veci.— Môže byť — mienil redaktor.— Bohužiaľ, nemáme vždy toľko miesta, aby sme venovali vo svojich novinách podobným
veciam pozornosť, akú zasluhujú.— Vy tedy náš článok neuverejníte? — mienil konzul trochu podráždene.— Závisí to od miesta. Nemôžem vám to zaručiť, ale jestli nám bude zodpovedať, budeme
hľadieť. — —— Ráčte mi povedať bez obalu: uverejníte, či nie?— Ešte nevieme.— Tedy neuverejníte. A môžete mi povedať, prečo?Redaktor Jaroslav Lažanský neodpovedal. Miesto toho sa zadíval udajnému konzulovi uprene
do očí. Tomu bolo vidno na tvári okolo kútikov nervózne trhanie. A veľké čierne oči žiarily
mu náružive.— Prečo? — rozčuľoval sa hosť, nedostávajúc odpovede. — Ja sám vo svojej vlasti
propagoval som svojho času vždy československé výrobky. Aj brožúru som o tom napísal. Som
známy doma jako národohospodársky spisovateľ. Napísal som dielo, v ktorom hlásam nutnosť
kompromisu medzi postupom socializačným a metódami kapitalistickými.— Ach, hľaďmeže ho, teoretika, utopistu! — pomyslel si redaktor. — A tyže by si bol
konzul?! Nemožná vec! Ešte sa mi nestalo, aby bol u nás nejaký konzul zakročoval osobne o
uverejnenie nejakej zprávy. Vôbec v tých národnohospodárskych zprávach býva neraz zakuklená
reklama alebo „švindel“. Ale z tohoto chlapa nevyzerá ani to. „Nutnosť kompromisu“,
„metody“, „postup“, vyvalené oči, má trhanie v tvári, mätie sa. A ten pohľad. Hlavou
Jaroslava Lažanského prelietla zlovestná myšlienka. Či je ten človek nie blázon!? —
Predvčerom vyhodil pomäteného ruského kapitáňa, ktorý sa tiež vydával za pôvodcu učených
pojednaní, pôvodcu veľkolepých vynálezov, roztváral svoj kufor a vyťahoval z neho revolver.
On sa zachránil iba stoličkou, ale výstup bol vzrušujúci, dramatický. Na šťastie kapitáň
ušiel. A redaktor Lažanský vydýchol si radostne až na druhý deň, keď čítal v novinách, že
policia má pomäteného ruského kapitáňa, ušlého z blázinca, už v rukách.— Pane, vy mi neodpovedáte? — trhol sa redaktor na zlostnú otázku svojho hosťa. — Musím
vás upozorniť, že — siahal Jugoslovan do vrecka, patrne chcejúc si šatkou utreť krúpäje,
ktoré mu vyvstaly na osmahlom čele od tepla redakčnej izby a rozčúlenia.— Siaha na revolver! — prebesklo hlavou redaktorovou. — Pomoc! — vykríkol zúfale
zodvihnúc ťažké kreslo a rútiac sa s ním na domnelého blázna. Ten zmätene zpätkoval a
dostanúc sa dvermi na chodbu, ztratil sa jako gáfor.*Keď Jaroslav Lažanský, nemôžuc sa zotaviť zo svojho vzrušenia, odchádzal o pol hodiny z
redakcie, nebolo v nej už nikoho.*Pochváli sa so svojím víťazstvom kollegom až na druhý deň. Ale jaké bolo na druhý deň
jeho prekvapenie, keď ho prijal šéfredaktor s krikom:— Preboha, pane kolega, čo ste nám to vyviedli!? Ja už vyše hodiny nerobím nič inšieho,
jako odpovedám na dotazy z ministerstva zahraničia, z juhoslovanského konzulátu, nášho
syndikátu atď. Či sa vám rozum čistil?! Veď vy ste urazili a ohrozovali na živote
juhoslovanského konzula. Keď sa pred vami zachránil, zachvátil ho srdečný kŕč na ulici.
Leží chorý vo Fischerovom sanatoriume. Bude z toho diplomatická otázka, človeče nešťastný,
vy vetroplach bláznivý!
|
Kompis_Redakcna-navsteva.html.txt
|
ŠabľaJarné vetry ho dovialy. Veľký Chovan síce vravel, že ho iste privábila tá sova, čo za
naším barakom každú noc vyhukúvala do zunovania, ale mne to nejde do hlavy. Ako vravím,
jarné vetry ho doviedly, lebo tie vždy donášajú človekovi len trápenie. Ako rozplieňujú
medzi svetom zlé choroby, tak rozplieňujú aj zlé byliny a zlých ľudí.Zjavil sa v našom vidieku hneď po dažďoch, keď práca na stavbe trate bola v najväčšom
prúde, ale nových robotníkov už nepriberali, lebo úsek sa mal tej jari dokončiť. Firma
väčšiu čiastku svojho inventára ešte v jeseň bola poodvážala na iné miesto. Robili len
remeselnícke práce, nuž baraky boly zväčša opustené, prázdne, stávaly sa prechodným útulkom
podozrivých ľudí. Jemu, pravda, na tej robote málo záležalo. Bol z tých ľudí, čo nenachodia
na svete pokojného miesta, čo večne blúdia a hľadajú ako šakaly. Istý čas túlal sa po okolí
bez cieľa. Chodil sem-ta od partaje k partaji, obzeral, rozdával svoje rozumy, robil sa
dôležitým, múdrym ako Šalamúnovo oko, strkal do všetkého nos, o všetkom vedel, každému
radil, ale s každým sa aj pohrýzol ako hladný pes, a keď sa mu dostalo niekde na príučok,
nestaval sa veľa, iba osinul v tvári, čo nasvedčovalo, že má tiež žlč ako iní chlapi, lež
ako treba vie ňou sporiť. Na jednej takej obchôdzke sa bol pristavil aj pri nás, keď sme sa
práve s veľkým Chovanom pripravovali cementovať mostík. Chovan bol taká opacha, že mu dvere
na baraku nestačily. Do jeho nohavíc sa mohly zpoľahky dvaja parobci obliecť. Pri prvom
stretnutí bolo človeku riedko pri ňom, ale ja som na neho zvykol, lebo mal dobrácku povahu.
Pochádzal z Bane, nuž rozprával tvrdo a zaťahoval ako predspevák na púti. Málokedy sa
smial. Smiech takým ozrutným ľuďom ani nesvedčí. Pri firme zdržiaval sa už dlhší čas.
Nechceli ho stratiť, lebo mal čistú robotu a sám po zmenách netúžil. Bol spokojný s každou
prácou a o mzdu sa veľa nezaujímal, ale paprčil sa ani jež, ak mu niekto príliš dlho hľadel
na prsty. Keď vtedy zastal si ten oplan nad nami, vystrel sa od roboty, premeral ho od päty
do hlavy a povedal zápierčivo, ako by pílou prešiel po hrdzavom klinci:— Pán inžinier, sopeľ im odkvicne, nech si ho obliznú.Neviem, akú tvár mu pritom vystrúhal, bol som práve zaneprázdnený doštením, ale chlap z
dohľadu zmizol, ako by ho bola veľká skala trafila do chrbta, alebo ako by ho bol poriadny
smrad vykúril. Potom celý deň sa vystieral neďaleko nás pod javorom. Buď mušky lapal na
jazyk, buď koníčky pásol a svrčky za slamku z dierok lákal. Myslel som si, že do súmraku sa
voľakde prepadne, lebo takí odkundesi dlho nevydržia na jednom povetrí, lež tomuto náš
vidiek nejako príjemne zavoňal. Ešte toho večera votrel sa do nášho baraka.Bohdaj sa bol však skôr prepadol do horúcich pekiel.Marcinko ho priviedol. Neviem, kde sa mohli spolu spriahnuť. Všetci baráberi z okolia
svoje veci už či po dobrom alebo po zlom urovnávali a teda aj nové známosti nadväzovali v
kantíne. No Marcinko sa tam nikdy nepristavoval. Zarobil málo a k tomu bol ešte do takej
miery šporovlivý, že ho niektorí považovali za skupáňa. Odtrhoval si od vlastných úst.
Sbieral i najdrobnejšie peniaze trpezlivo ako sysel pšeničné zrnká medzi hrudami po
strnisku, len aby ich mohol raz premeniť na papierku a priložiť ku svojej hotovosti, ktorú
mal uschovanú po čiastkach medzi kamarátmi, lebo pravdepodobne ani sebe nedôveroval. Aj u
mňa mal blízo šiestej stovky. Ako teda vravím, nemohli sa vonkoncom v kantíne stretnúť, iba
ak tam dolu v sklade, kde Marcinko striehol a vydával robotníkom náčinie, keďže na ťažšiu
robotu nebol súci.Nadišli neskoro, keď chlapi už spali, a keď aj niektorí ešte sliepňali, nechcelo sa im
ústa otvárať, mysliac, že nový hosť mieni sa ubytovať pod strechou len na jednu noc a že v
druhom prípade bude dosť času robiť poriadky až ráno. A ja som bol tiež tej mienky, hoci
som nenávistným pohľadom pozoroval každý pohyb toho votrelca a bol by som ho najradšej v tú
chvíľu vysotil za dvere, lebo na tom človekovi vám nebolo nič prívetivého. Vošiel ani rab a
zazeral hneď po kútoch lačnými a jarabými okáľmi, ako by už mesiac nebol videl smidôčku
chleba, a keď Marcinko sobral so svojej police klobásu, pustil sa do nej ako najatý.
Doniesol so sebou len ufúľanú prikrývku, odpornej žltkastej farby s hnedými pásmi, ktorú
nikdy potom nerozkrúcal a na noc si ju dával pod hlavu, ako by v nej kryl bohvie aké
poklady. Ale prešiel nám, oplan, všetkým cez rozum. Vtisol sa za jedinkú noc tak mocne
medzi nás, že ráno bolo ťažko ním hýbať. Parom vie, čím to spôsobil. Sotva sme sa na
svitaní pozobúdzali, správal sa k nám ako starý známy, každému tykal, ako by sa v našom
kruhu roky zdržiaval. Bol shovorčivý. Všade pochodil, všetkých ľudí poznal. Ústa mu chodily
neprestajne a nikdy sa nepreriekol, hoci bolo nemysliteľné, že by len pravdu hovoril.
Chlapi mu sotva všetko verili, ale počúvali, lebo hovoril zaujímavo, pričom dával otvorene
najavo, že vedomosťami nás všetkých nepomerne prevyšuje. Nepokúsil som sa odmerať jeho
rozumy, ale aj tak musím priznať, že nemal kotrbu prázdnu. Nuž vari toto chlapov zarážalo,
krotilo, umierňovalo a neskoršie bralo aj chuť starať sa do vecí, ktoré nám boly
predvádzané v podobe vydarenej komédie, ale ktoré hneď páchly čertovou srsťou.Najradšej sa chvastal ženami. Nevynikal krásou, tým menej driečnosťou, ale úspechmi pri
ženách prevyšoval hociktorého hotelového ogara, čo na metre páchne zdusenými vôňami
nevyvetraných salónov ako bačovo cedidlo zaparenými oštiepkami, lebo materie na ženské
sukne nepoznal ani jeden prešibaný čipkár tak dôkladne ako on. Často spomínal istú
generálovú, s ktorou vychutnal všetky stupne hriešnej lásky a ku ktorej neprestal sa
túžbami ani vtedy driapať, lebo len čo ju spomnel, oči mu vysychaly páľou a tmavé prýšte,
ktoré mu inokedy čušaly pod kožou na tvári ani tiene zažratých chrobákov, porozkvitaly
naraz. Meno jej zatajoval, ako by sa obával, že mu ju niektorý z nás predchytí, nazdávali
sme sa preto, že ide naozaj o vznešenú paniu niektorého známeho generála, ale potom sme
vyrozumeli, že to bola len prešibaná slúžka, ktorú vydržiaval generál, a ona najskorej od
strachu dávala aspoň vo voľných chvíľach prednosť jemu. Rozprával medziiným o nej aj toto:— Raz som vám k nej prikvitol neočakávane. Vybehla do predsiene celá ustrašená a
prehovárala ma, aby som prišiel na druhý deň, lebo že je zaneprázdnená, aj že chorľavie.
Vedel som hneď, koľko udrelo. Hm, frajerôčka úprimná, mňa ty neoklameš, keď chcem, odídem,
keď nechcem, neodídem, a keď chcem, nasolím tvojmu generálovi, koľko sa patrí, aby vedel, s
kým má do činenia. Možno ma dá zavrieť, ale čože, odchovám sa a pôjdem ďalej, no, možno sa
generálik naľaká a ja mu slížem pred nosom smotánku, myslím si, a veľa som sa nemusel
nahovárať. Ja už mám takú náturu, kde najviac horí, ta skočím. — Zabijem ťa aj s tvojím
frajerom hneď na fľaku! — kričím, ako mi len hrdlo stačí, aby ma v celom dome bolo počuť. —
Týmto nožom vám obom podrežem hrdlá ako baranom. — Rozplazujem sa, ako by som bol v práve,
búcham, kopem do drahocenného nábytku a rútim sa dnu. Ona ma pristavuje, spína ruky, ale ja
nič, reku, prinajmenej ma zabije, viac sa mi nemôže stať a budem mať aspoň hrdinskú smrť z
rúk generála a on bude súdený a degradovaný, alebo sa pojednáme, pripijeme, pozdravkáme, á,
reku, cérus, generál, vyspi sa s ňou a nech ti padne na zdravie, zajtra prídem ja. Vbehol
som ako zurvalec do izby. Ale tam čistý vzduch. Na stole jedlá od výmyslu sveta, víno,
poháre, ovocie, cukríky, len sa mi tak brucho naddvihlo, ale po generálovi ani čuchu, len
potom, keď som si sadol za stôl, zazrel som jeho čižmy trčať zpod postele. Môžete si
myslieť, že som bol hneď vo svojej kožke. — Ale si ma prekvapila — vravím a jem, pijem ako
by nie, a ona so mnou, neopováži sa ani muknúť, je povoľnejšia ako inokedy. Maznem sa s
ňou, koľko sa srdcu žiada, ba ešte viac, a keď som nad ránom odchádzal, vzal som ohryzky,
koštiale a iné oprsky a hodil pod posteľ. — Na, reku, generálik, aj tebe ešte zvýšilo!Smial sa vtedy zo všetkých najviac. Ja som síce neveril, ale obdivoval som jeho dômysel,
ale ani to mu neprináležalo. Neskoršie som túto anekdotu o francúzskom kráľovi a jeho
ministrovi čítal v ktorejsi knihe.Marcinko ho nazýval Kešiakom. No či to bolo jeho pravé meno, neviem vám povedať, lebo
takí šibali majú naporúdzi pre každé prostredie iné meno, tak isto, ako vedia zpoľahky
premeniť farbu tváre, tón reči, strohosť chôdze, čo im natoľko stiera hlavnú črtu povahy,
ktorú sme zvyknutí u každého človeka vybadať a ustáliť skoro pri prvom stretnutí, že
zahládzanie vlastných stôp im nerobí ťažkosti.Od počiatku sa lepil na Marcinkove päty. Dnes už ani neverím, že by neboli bývali skôr
známi. Po tom všetkom, čoho som bol svedkom, usúdil som, že tí dvaja riešili spoločnú vec
oveľa skôr a bohvie, či táto okolnosť nepriviedla Kešiaka k nám. No vtedy som sa díval na
celý prípad nechápavo a bolo mi všetko nesrozumiteľné. Už som pripomnel, že si so sebou
nedoniesol nič okrem tej žltej prikrývky, nuž od prvého dňa zalízal sa do Marcinkových
hrncov ako do svojich. Čo bolo Marcinkovo, bolo aj jeho a neopytoval sa, či mu je to
dovolené. Spávali spolu a prikrývali sa Marcinkovou prikrývkou, a keď sme mu to vyčitovali,
rozprával nám legendu o Martinovi. Do roboty nechodil a nestaral sa, aby nejakú našiel.
Ponevieral sa okolo baraka a vravieval: „Za taký všivavý peniaz prstom nekývnem. Pôjdem ku
generálovej a peniaze mi budú z vreciek trčať. Potrebujem len na cestu jednu stovku.“Túto stovku nám často dával ovoniavať. Nazdával sa, že sa voľaktorý obmäkčí a požičia,
lež ani jednému sa nesnívalo o takej ochote. Marcinka sa pravdepodobne tiež len preto
držal. No ten bol zpočiatku tvrdá ovca na šklbanie. Ako sa videlo, všetko si dovoľoval, ale
o pôžičke ani neuvažoval. Ba tak sa mi teraz zdá, že mu práve na tom záležalo, aby ho
zdržal od cesty. Parom sa v nich vyznal. Bratali sa navonok ako dvojčatá, ktoré sa s jednou
čiapočkou narodily. Či im aj srdcia sväzovala úprimná láska, nedalo sa vidieť. Zisťovali
sme len to, že Kešiak využíva Marcinkovu dobrotu, čo nemuselo byť práve zo zlomyseľnosti,
lebo taký pomer môže byť aj pri krvných bratoch.Jedávali spolu. Či sa Kešiak aj cez deň kŕmil, keď si za barakom pupok na slnku vypekal,
neviem, ale večer, len čo Marcinko niečo uvaril, pritrel sa k nemu a hltal za dvoch. Ak bol
veľmi pažravý, začal pri jedení kašľať, smrkať, chriakať, ba niekedy sa aj povyzúval a
smradľavé blato zpomedzi prstov vyberal, aby Marcinka od hrnca odduril a sám sa napchal.
Najčastejšie išlo len o žart. Niekedy však bol taký žart hrubý a ponižujúci.Pamätám sa dobre: Raz Marcinko niesol v rajnici večeru na prah. — Čo si navaril? — pýtal
sa on. — Fučku, — vraví Marcinko. — Chamuľu? — siahne do rajnice ufúľanou rukou, naberie
fučky do hrsti a roztrie Marcinkovi po tvári. — Na, oblizuj si svoju chamuľu. — Marcinko sa
naozaj oblizoval, že sme sa nevedeli smiechu zdržať. Potom išiel na vodu, a kým sa
poumýval, Kešiak fučku sťapol.Niektoré Kešiakove kúsky boly náhodné, rodily sa v jeho hlave azda tak podvedome ako
výbuchy blúznenia mozgu, zapareného horúčkou, lež neskoršie, keď sa mu podarilo vyfúknuť z
nás všetku obozretnosť, zameriaval ich na účinok. Pravdaže, bol pritom opatrnejší od krta.Jednu noc nás prebudil veľkým krikom, že Marcinko má červené vši.— Akéže sú to červené vši? — vyzvedáme sa.— Tie sa liahnu v očiach prašivých ľudí.Škriepili sme sa, že v našom baraku vši neboly a že červené vši ani Pán Boh nestvoril.
On sa nedal a na druhý deň lapil takú voš priam na Marcinkovej tvári a rozmliaždil ju medzi
nechtami pred našimi očami. Vravel:— V našom pluku mal takéto vši istý Polončan. Zliahol ich voľakde pri Cigánkach, lebo
Cigánky mávajú takéto vši na prsníkoch nalepené. Už sa nedaly kynožiť, lebo mu celé roje
vychádzaly z očú. Smrdel ani tchor. Nuž sme ho za živa vyniesli do márnice, kde ho vraj
obhrýzly až do kosti.Neviem, či aj toto mal byť len žart.Vedel som, že celá historka do jedinkej slabiky je hlúpy výmysel, ale jej účinok
neprejavil sa len na kamarátoch, ktorí sa potom celú noc prehadzovali, lež aj na mne, lebo
akokoľvek som sa tomu bránil, stále som mal dojem, že sa mi po tele kydá hnoj špinavých
vší.Vlastná história, ktorú som vám chcel rozpovedať, začala sa raz večer, týždeň po tom,
ako prišiel ten človek k nám.Bolo nás vtedy celkom už aj s Kešiakom na baraku trinásť. Okrem Kešiaka, mňa, veľkého
Chovana a Marcinka bol tu ešte starý Vraždiak, traja Hiadľovčania, Starohorec Sieden, malý
Gregor, Bursa a dvaja Handrbolci. Títo vlastne ani nepatrili do našej partaje. Stránili sa
nás. Mali svoj kút, ktorý sme všetci obchádzali. Jeden z nich bol ešte celkom mladučký,
taký neodrastený chlapec, tenký a chymražný. Nosil aj cez leto na nohách súkenné sáry.
Obidvaja boli ryšavci. Rozprávali sa len svojou rečou, ktorú sme my nerozumeli. Držali sa
stále spolu: ten mladší s tým starším ako jahňa s ovcou. Bolo to až smiešne. Uškŕňali sme
sa im za chrbtami. Najmä Starohorec Sieden mal pripravenú pre nich vždy poznámku. Ich to,
pravda, nemýlilo. Robili sa, že nevidia a nepočujú. Chodili s nadutými tvárami okolo nás
ako moriaky. Boli obidvaja remeselníci. Robili tam hore v tuneli, a keďže sa tam robilo v
troch zmenách, chodievali občas aj do nočnej. Ten večer chystali sa tiež do roboty. My sme
boli na prični. Poniektorí chlapi dofajčievali cigarety alebo fajky. Handrbolci si pobrali
nástroje a odišli bez slova. Takto robievali vždy. Nezabľačali ani á, ani bé, ako by sme my
boli len skaly alebo drevá. Navykli sme aj na to, ale vtedy Sieden za nimi zavolal: —
Duráci, choďte si od učiteľa pýtať peniaze, keď vás nenaučil ani sbohom, ani pochválen. — A
ja myslím, že toto pomklo Kešiaka, ktorý sa neopovážil do tých čias zadrieť ani jedinkým
slovom do Handrbolcov, hoci metal za nimi pichľavé pohľady. O chvíľočku sa vrátil mladší z
nich. Duloval voľačo vo svojom kúte, potom sa rýchlo uberal ku dverám, lebo sám bol medzi
nami neistý. A tu Kešiak, ktorý už ležal zababušený do Marcinkovej prikrývky a robil sa už
dávno spiacim, vyskočí a volá:— Hej, mladý, nechže počkajú!Neviem, či ho chlapec rozumel. No zastal a díval sa ustrašeným zrakom po nás ako
vyplašená zver a Kešiak bol jedným skokom pri ňom. Siahol mu do vrecka a vytiahol odtiaľ
rezeň slaniny, ukazoval ju nám, vraviac:— Nuž, ty šteňa sopľavé, odkiaľ si vzal túto slaninu?Všetci sme sa vyrušili a hľadíme: chlapča bledne, chce voľačo povedať, ale trasú sa mu
gamby a Kešiak sa pajedí:— A ja sa dívam, kde mi z mojej prikrývky kape slanina. Vidíte ho, hrdopýša. Pokloniť
starším ľuďom, to sa nevie, ale kradnúť slaninu hej. Odrež si zo svojho stehna, ak si chceš
namastiť gamby. Ja ti uši od koreňa vytrhnem, ty žrebec.A chytí ho za ucho, ťahá, ťahá nemilosrdne. Chlapec mraští tvár, slzy mu vyhŕknu z očú,
vydvihuje sa, aby ho tak nebolelo, ale ani nemukne. Strach mu berie reč, a keď sa nad ním
Kešiak zmiluje, chytí sa za uši a uteká von. My sme nevraveli nič, hoci bol celý prípad
nechutný. Chlapca nám bolo ľúto, vari nám ho bolo treba aj zastať, ale nevedeli sme, kde
Kešiak tým mieri. Kešiakove žarty mávaly rýchly obrat. Ak sa zle začínaly, smierlivo a
dobre sa skončily. V tom práve bola celá jeho zručnosť. Vypáli ti z čista-jasna zaucho, len
sa ti tak v očiach ziskrí, a potom vraví: — Sadal ti na nos sršeň, — a naozaj ti ho vytŕča
pred oči rozmliaganého. Človek nevedel, ako sa má na jeho výčiny dívať. Ale vtedy sa do
veci zastarel Marcinko:— Veď si ty nemal nijakú slaninu, — vravel rozhorčený.— Mal som takéto tri rezne v prikrývke, — bránil sa.— Ech, necigáňže, veď som včera rozkrúcal tvoju prikrývku, a nemal si tam ani nohu z
pavúka, nie tri rezne slaniny.Kešiak očervenel ako rak na platni a hodil sa bez slova na pričňu.Porozmýšľal som potom o celej príhode a bolo mi tak, ako by som sa bol babral v mrcine.
Postávalo sa u nás všeličo, ale nikto sa neopovážil siahnuť po cudzom. Nepratalo sa to do
chlapskej nátury. A bol medzi nami aj taký Bursa z Detvy, čo si odsedel za ukradnutú
jalovicu dva roky. Kešiaka nič neospravedlňovalo. Týmto prípadom sa úplne odkryl. Bol to
ľudský vývrheľ, ktorý sa neštítil ani najpodlejšieho činu. Potĺkal sa medzi svetom, nemajúc
domova, a kde prišiel, všade hrýzol ako besnotou napadnutý pes. Vyberal si obozretne obete,
aby sa nechytil do slučky. Všetci boli tej mienky a od toho času nemali pre neho vľúdneho
pohľadu, len škoda, že to bolo už prineskoro. Predbehol nás.Keď sme sa ráno prebúdzali, zarazil každého veľký smrad. Nechápali sme hneď, o čo ide.
Niektorí, mysliac, že sa im pokazilo jedivo, prekutávali svoje batohy, iní šmátrali po
stenách v domnienke, že sa niekde prehnitá huba teplom rozliala, hoci to nebol smrad toho
druhu, ale keď sa Marcinko zodvihol s prične a ozelenel ani slivka, boli sme načistom.Boli sme zdržanliví. Človek nevie, aká pliaga ho môže zastihnúť. Marcinko sa vyvliekol
von a smrad išiel za ním. Chlapi ešte potom dlho osŕkali, bolo treba aj vetrať, ale ani
jeden nezadrel do Marcinkovho nešťastia. Vychystali sa do roboty, ako by sa nebolo nič
prihodilo.Večer potom šlo všetko zas po starom, iba že Kešiak menej papuľoval, a keď sa aj
pokúšal, nikto ho nepočúval. Pripomínam aj to, že včerajší prípad so slaninou sa celkom
zabudol. Vysvetľujem si to len tak, že chlapec sa kamarátovi zo strachu pred nami o ničom
nezmienil, nuž nebolo toho, kto by sa bol do veci zastarel. Handrbolci sa správali k nám
rovnako zdržanlivo. Hundrali vo svojom kúte ako holuby na veži, poberali sa do roboty a
možno si chlapča aj nový rezeň slaniny so sebou vzalo. Chlapi pretriasali všedné veci a
nikomu neprišlo na rozum, že Marcinko chýba. Nebolo to badať. Chodil domov nepravidelne.
Niekedy mával inventúru, buď prijímal, buď odovzdával materiál, a vtedy prichádzal neskoro.
Kešiak sa najedol z jeho zásob sám, a ani to nás nepomýlilo. Nikomu nechýbal, neprišla na
neho teda reč.Políhali sme si všetci. Niektorí už aj driemali. No lampa škamrala. Bursa obával sa
totiž bez svetla spať, vravieval, že ho chodieva mora tlačiť, neboli by sme mu to uznali,
lebo svetlo jednako len človeka v spánku mýli, ale raz, keď som bol bez jeho vedomia lampu
sfúkol, začal tak stonať, ujúkať, dusiť sa, že nám hrôzou koža špela. Od tých čias lampa
horela celú noc. Ja som dumal s privretými očami. Prešla takto hodná chvíľa, a neozvalo sa
nič. Bolo ticho. Len naraz Kešiak zreval, ako by ho bol rak za palec chytal:— Ktorý tchor to zas kadí?Zobudili sme sa, a hľa, uprostred baraka bezradne stál preľaknutý Marcinko, mieril
istotne ku svojim zásobám, keď ho Kešiak vyňuchal. Díval sa po nás a my sme cítili zas
odporný smrad.— Čo nám tu otravuješ povetrie, prašivec?! — kričal Kešiak.Marcinko sa bôľne usmial, sklonil hlavu, obrátil sa a zmizol ako zbité šteňa so
zaseknutým chvostom. Ľúto mi ho bolo.— A ty sa tu nerozpizguj ani richtár! — zavrátil Kešiaka Bursa.— Nebudem smradúcha do rána obvoniavať.— A kedyže si Ich Milosť naposledy gaty prala? — zateľúzil ho veľký Chovan, ktorého, ako
som videl, celá vec začala najviac mrzieť a nijako sa netajil, že Kešiaka má vyše miery.
Urobil si o ňom mienku hneď pri prvom stretnutí a nezmenil ju potom do konca. Niektorí
ľudia majú ňuch ako dobrí poľovnícki psi. Po prvom závane vetra poznajú, s akou zverinou
majú do činenia. Kešiak potom zatíchol, ako by mu dal Chovan svoju veľkú ruku privoňať.Nasledujúceho dňa bol miesto Marcinka v sklade on. Marcinko vraj ochorel a polihoval v
židovskom baraku. K nám sa neukazoval. Gregor mu tam nosieval jesť.— Čože o tom myslíš? — pýtal sa ma pri robote mimochodom Chovan.— Tak sa mi zdá, že je to Kešiakova robota.— Slučku mu treba na krk hodiť.Aj ja som s tým súhlasil. Nezaslúžil si ten lump inakšiu smrť. Len škoda, že sa k tomu
nikto nepriberal. Všetkých krem Chovana Marcinkov prípad zmiatol. Nenávideli Kešiaka, ale
sa ho báli. Nechceli si s ním prsty mazať, aby azda jeho pomsta nepadla na nich.V takomto stave prešiel skoro celý týždeň. Kešiak bol smelší, i keď menej rozprával.
Rozvaľoval sa skoro vyzývavo po baraku. Vyžieral Marcinka a chodil miesto neho aj do
skladu. Akú špinavosť mal ešte za lubom, nikto nevedel.Marcinko sa nám na oči nevytŕčal. Mrzelo ma to. Nazdával som sa, že by sa mu dalo nejako
pomôcť. A keď nikto nič, vybral som sa raz po robote k nemu hlavne aj preto, že Gregor
rozchýril, ako by mal naozaj červené vši.Našiel som ho sedieť na čečine v kútiku ako stratený batôžtek. Bol opadnutý, chudý, ako
by sa chystal na druhý svet. Prenikavá vôňa čečiny nestačila zmierniť zápach, ktorý od neho
vychádzal. Netešil sa mojej návšteve.— Čo je s tebou, Marcinko? — pýtam sa.Mrdol plecom ako človek, ktorý svoj život kladie na máry.— Bolí ťa niečo?— Nie.— To bude od žalúdka.— Neviem.— Dobre by bolo, keby si sa vybral k lekárovi.— Veď sa hádam vyberiem.S veľkým premáhaním vysedel som s ním chvíľu. Hovoril som viacej sám, a tak vlastne
nedozvedel som sa nič. Odchádzal som znepokojený, lebo sa mi nechcelo veriť chýrom o
červenom hmyze. Pred dverami ma však pristavil:— Potreboval by som peniaze.— Veď máš u mňa.— No veď.Priniesol som ich zaraz všetky, mysliac, že pôjde k lekárovi. Akože mi mohlo prísť na um
niečo iné. Šaty mal, jediva tiež, chybovalo mu len zdravie. Nemeškaj, reku, choď hneď, dá
ti nejaké pilulky od žalúdka a všetko bude zas dobre, peniaze si zarobíš, hlavnejšie je
zdravie. Počúval ma, počúval, no hádam tak: jedným uchom dnu a druhým von.Ech, komu niet rady, tomu niet pomoci.O dva dni ich mädlil v ruke Kešiak. Ani sa netajil, pľuhák, od koho ich dostal,
prízvukujúc posmešne, že u Marcinka by i tak zhnily a jemu že donesú úroky, len čo
prikvitne ku generálovej. Išlo ma rozpučiť. Klial som ani valach, hoci to bola cudzia
hlúposť. Peniaze prináležaly Marcinkovi, a ten mohol s nimi hoci aj fajku pripaľovať. Horké
sliny zlosti mi mlanely na jazyku, pľuval som na tú božiu zem celý deň, aby sa mi uľavilo.
Kešiak tú noc s nami nespal. Odišiel, pravda, bez svojej ufúľanej prikrývky, čo nám mohlo
byť príznakom, že sa mieni ešte vrátiť, lež súčasne pritiahol sa do baraka Marcinko, bledý,
priesvitný ako oblátka, ale bez smradu, a to nás napĺňalo istotou, že máme po psote.— Hľa, Kešiak je lepší felčiar ako tí, čo majú univerzitu, — vravel mi nasledujúci deň
Chovan.— Už ma aj pajedilo na toho Marcinka, že sa dal tak obľafnúť, ale takto je dobre, aspoň
bude čisté povetrie, — mienim.— Aba, myslíš, keď sa ovad raz zažerie do žily hoväda, že si potom sadne na jalovec a
kolembá sa?— Nuž?— Len aby nás navečer nevykadil ešte väčším smradom.Pri robote som pozabudol na Chovanove slová a uspokojoval som sa vlastným predpokladom,
ale Chovan bol ako barometer. Ak ti povedal, že zajtra predpoludním umrieš, tak istotne
presne predpoludním budú ťa klásť na dosku, ak povedal, že dožiješ požehnaný vek
Matuzalema, tak ti nezostávalo nič, len pozrieť do Mojžišových kníh a zistiť, v akom veku
odišiel Adamovi ovce pásť tento patriarcha. Nuž a keď veľký Chovan povedal, že navečer sa
vráti Kešiak do baraka, tak to bolo tiež ako vo svätom Písme.Vítal nás na prahu a sčítaval svojím jarabým zrakom, či sa všetci po poriadku vraciame
domov. Nebolo s ním reči. Sedel s nasoleným zadkom. Niekedy sa pomechril, ako by mu mrle
chrbtovinu rozožieraly, ale odstúpiť sa neodstúpil, hoci videl, že zavadzia. Chlapi si
chystali večere, vrázdili sa sem-ta cez dvere a museli ho prekračovať. Robil sa urazeným.
Tvár mal nadutú a rozdráždenú. Človek sa ho bál pritknúť, aby mu nevystrčil proti bruchu
nôž. Neprejavil záujem ani o jedinkú poznámku, ktorými naň chlapi dorážali. Robil sa
hluchým, slepým až do Marcinkovho príchodu.Marcinko bol už toho dňa aj v robote a mal sa celkom k svetu. Keď som bol napoludnie pri
ňom v sklade, bezstarostne si pomrnkával a vravel, že má teraz dostať plat za dva mesiace a
ten že si uschová všetok pri mne. Čelo sa mu pritom jagalo ani betlehemská hviezda. Istotne
sa tešil, že bude už mať od Kešiaka pokoj.Neviem, akú tvár vystrúhal, keď ho zazrel sedieť na prahu. Všetci sme boli tu dnu. Jedni
dovárali a druhí jedli. Zbadali sme ho len vtedy, keď sa už s Kešiakom dohováral.— Ešte si sa vrátil? — pýtal sa vľúdnym hlasom.— Hej, — odsekol Kešiak a vstával s prahu, ako by sa mu mienil vystúpiť z cesty.— Prikrývka ti je tam na prični.— Urob si z nej onuce.— Ták?— Tak. Ale prišiel som ti ešte vylepiť na pysk, ty smradúch.Stáli príliš blízo seba, nuž nemohlo zostať len pri reči a Kešiak nebol z tých, čo by si
bol nechal vhodnú príležitosť ujsť.Vyrušil ma tupý úder, a keď som sa obzrel, videl som, ako Marcinka so zakrvavenou tvárou
unáša čelom rovno na prah.— Aj toto ešte tebe patrí, — vravel Kešiak premeneným hlasom, lebo zaiste ani sám
nečakal, že Marcinka to tak razom schytí. Hodil mu k nohám akýsi ufúľaný list a ponáhľal sa
bokom ku trati.Boli sme všetci najprv omráčení. Prípad začľapol nás predovšetkým surovosťou. Ja som mal
dojem, že hľadím na mäsiara, ktorý rozbíja krave čelo obuškom, a tá len do neho prská
nozdrami spenenú krv, vyvaľuje žltkasté oči a nehne sa, nevie, čo sa to s ňou robí,
nechápe, čím by sa bola proti tomu chlapovi previnila. Neboli sme hneď schopní činu, a keď
sa nám čulosť a pamäť prinavrátila, mohli sme už len ratovať Marcinka, lebo s tým bolo
naozaj zle. Nevedel si sám pomôcť. Ak sa dvíhal na ruky, padal znovu a tĺkol bezvládne
hlavou do prahu, ako by dostával nové údery do tyla. Krv mu cechtila aj nosom, aj ústami.
Potom sme zistili, že má dva zuby vyrazené. Z očú mu prýštila tupá bolesť, ako by žobral o
sústrasť. Ťažko sa bolo dívať na jeho kríž.Veľký Chovan bohapusto hrešil a nadával nám do babizní.— Necháte človeka zabiť, — ale on sám musel priznať, že sa nedalo ničím nešťastiu
predísť.Marcinka oblievali vodou, a keď sa mu podarilo pristaviť krv, preniesli ho, bledučkého
ani papier, na pričňu. Bol viac mŕtvy ako živý. Stratil veľa krvi. Ležal potom zakrútený do
prikrývok. Striasala ho zima.— Na, čítaj! — vravel Chovan, podávajúc mi list, ktorý hodil Kešiak na Marcinka, — nech
všetci vieme, o čo tu vlastne ide.Pravdaže, list bol otvorený. Marcinkovi písala žena, aby ju druhý deň čakal na stanici,
lebo že ho príde pozrieť.Udivilo nás to, lebo sme nevedeli, že Marcinko je ženatý. Nezmienil sa o tom nikomu.
Alebo sa okúňal, že ho vysmejeme, lebo nevyzeral na chlapa, za ktorým by ženy liply, alebo
sa bál, a toto najskorej.— Odkedy si ženatý? — vyzvedal sa Chovan.— Tejto zimy po Troch kráľoch sme mali svadbu.— Bude sa ti treba ráno zavčasu chystať.Spal som nepokojne. Nedalo mi. Snažil som sa preniknúť a pochopiť pomer Marcinka a
Kešiaka, lebo už prv lapala ma predtucha, že medzi oboma jestvuje vzťah, ktorý určuje ich
vzájomné správanie. Neočakávaná zpráva o Marcinkovej žene a okolnosti, ktoré ju vynútily,
dávala mi nádej, že sa mi to podarí. Skoro som však zistil, že tým pribudla len nová hrčka
ku starému uzlu.Ráno nemusel nikto vstávať náhle s prične. Bola nedeľa. Robota vystala, ale v chlapoch
sa tej noci voľačo pohlo. Nedá sa ani myslieť, aby niektorý bol býval do tých čias zaujatý
proti Marcinkovi. Marcinko neprekrížil nikomu chodníčky. Bol skromný, utiahnutý,
nezasluhoval si taký nevďak. No neprejavovali ochotu nadväzovať s ním bližšie priateľstvá.
Bol ponechaný na seba ako človek, ktorý nemá ani hodnôt, aby prospieval, ani síl, aby
škodil. Ale toho rána každému oči omäkly ochotou a nepredpojatou láskou. Azda mu chceli tým
sotrieť s tváre roztrpčenie z hanby, alebo chceli zakryť vlastnú vinu na jeho utrpení. Sám
Pán Boh vie. Chlapské srdce má tvrdú škrupinu, ale keď ním presiakne ten vzácny mok
naozajstnej lásky, nuž máš dojem, že je celé z čerstvého, voňavého chleba.Všetci povstávali vyprávať Marcinka na stanicu. Druh druha predbiehali posluhovaním.
Niektorý ho pozorne nahladučko oholil, a keď sa zistilo, že má len jedinké oblečenie na
robotné dni, v ktorom ho, pravdaže, nechceli pustiť svetu na oči, posnášali mu všetko, čo
sa najlepšieho v baraku našlo. Gregor mu požičal bielu vypratú košeľu s červeným pentľom a
parádne novučičké čierne bričky, ktoré si bol dal dolu v dedine ušiť už na Turíce, a Bursa
mu zas ponúkol svoje vyleštené husárske čižmy.Darmo sa zdráhal prijať cudzie. Bol celkom bezmocný proti toľkej ochote a vďačnosti.
Voľačie ruky mu obratne zaväzovaly červený pentlík pod hrdlom a iné sa mu obtieraly okolo
pása, lebo bolo treba zistiť, či je remeň dobre pritiahnutý, aby sa košeľa pri chôdzi
príliš nevykasúvala. Ani nezbadal, ako sa našiel pred barakom vynovený, driečny, uhladený,
utešený ani mladý zať. Vyprevádzali sme ho všetci okrem Handrbolcov, ktorí si práve v ten
čas pri potôčiku za barakom vypierali špinavú bielizeň, a starého Vraždiaka, ktorý sa zas
chystal odbavovať nedeľňajšiu pobožnosť, lebo sme ho chceli ešte pri božom slnku poobzerať.Nebolo na ňom chyby, len čo je pravda, ligotal sa ani mladý bielučký jaseň medzi
leštinou.Zahol opatrne na strmý chodník a pustil sa dolu vedľa novej trate. Šiel neprirodzeným,
meravým krokom. Hádam sa bál, aby neotĺkol cudzie čižmy, alebo ho pod kolenami rezaly tvrdé
vysoké sáry. Gregorove nohavice mu svedčily, ako by boly pre neho šité, a ukazovaly, že
nemá celkom krepkú postavu. Sám si toho zaiste všimol a možno o tom idúcky rozmýšľal. Bol
hrdý. Túžilo ho vnútorné uspokojenie, nemal potreby ani obzerať sa po nás a my sme mu to
nezazlievali. Bolo nám celkom príjemné dívať sa za ním, pociťovať jeho povýšenosť a
sebavedomie, lebo sme ho považovali za svoj dômysel. Nebolo jedinkej tváre, ktorá by bola
meravela netečnosťou, tobôž závisťou. Chovanovo čelo sa lislo ani zrkadlo, ba celá jeho
veľká, okrúhla hlava sa jagala bielou svätožiarou. Sieden si šparchal očistom zuby, aby
zahladil slávnostné uveličenie tváre. Bol falošný, ako všetci Starohorci. Nerád ukazoval
farby, kryl sa vždy za inú masku, lež robil to veľmi neohrabane. Vysoký Bursa hľadel ani
chlapča na betlehem. Hiadľovci sa nahlas rehlili aj s malým Gregorom, ako by im bol niekto
rebrá pomaly sčítaval. Gregor sa už istotne videl na Šumiaci medzi šarvancami vo svojich
parádnych frajerských nohaviciach, ktoré Marcinka tak utešene vynášaly.— Len aby sa nesparil, kým príde na stanicu, vraveli.— Má dosť času, vlak odhora príde až po jednej.— O piatej môžu byť tu.— Čože by sa náhlil?— Veď.— Hádam si aj zajedia.— Pravdaže.— Trochu teplej polievky vždy dobre padne na žalúdok.— Teplá polievka rozohreje.— Krv sa rozihrá.— Od teplej polievky hej.Marcinko zašiel pod kopec. Rukávce bielej košele zatrepotaly sa ešte v čistučkom vzduchu
ako dva lenivo poletujúce biele motýle a potom zakapaly. Zmizly v zákrute. Nebolo už na čom
oči pásť, ale chlapi hľadeli ďalej na zakrúcajúcu sa novú trať, ako by čakali, že znova
zatrepocú a vznesú sa skackavo k belasej oblohe. A dlho nevedeli pochopiť skutočnosť. Azda
ich mámila klamná vidina. Len potom, keď sa voľaktorý požaloval na sparno, prerušili dumku
a hovorili o počasí.Deň sa vydaril, no nikto nemohol tvrdiť, že sa udrží tak do večera. Obloha bola síce
vyčistená, ale sa triasla, ako by po nej letely nepriehľadné mračná neviditeľného hmyzu, a
slnko zalieval občas mastný opar, hoci do pravého poludnia chýbalo bezmála pol druhej
hodiny. Teplota ešte nestačila prepáliť povetrie, ale na tele vlhla, človeka unášala na
spánok.Chlapov prevladúvala lenivosť. Chvíľku sa motali s unavenými očami okolo baraka, a keď
zistili, že im nejde na reč, potratili sa po jaminách, aby osamote strávili sviatočné
popoludnie.Z baraka prenikal trasľavý hlas starého Vraždiaka. Spieval akúsi pútnickú. Mne sa ťaželo
unúvať prechádzkou, čo bolo mojím zvykom v taký čas, keď pochybela robota. Odvliekol som sa
za barak a s nádejou na spánok vyvalil som sa pod liesku, lež sotva vošlo do mňa prvé
pokušenie sna, zastavil sa pri mne veľký Chovan so sekerou na pleci a vravel, že bude treba
vyriadiť židovský barak, aby sa mali kde mladí na noc ubytovať. Nenamietal som proti tomu
nič, lebo Chovanovo podujatie bolo naozaj na mieste, a nesišlo mi na um ani banovať za
spánkom. Posbieral som sa bez slova a zamierili sme najprv do hory nastínať a nasekať
čečiny.Idúcky sa ma Chovan opytoval, či vraj mám ženu.Hľadím udivený.— Nestačil som na ňu ešte myslieť, — vravím napochytre, skúmajúc jeho tvár, aby som v
nej nahmatal stopy príčiny nadhodenej otázky. Ale on pozadie vlastných myšlienok zakrýval
nenúteným pokojom.Išli sme bez slova.Po chvíli sa však zas vyrušil. Voľačo ho trápilo, lebo, ako už viete, nebol shovorčivý.
Začal najprv o Marcinkovi a potom obrátil:— Žena potrebuje opateru. Ak sa jej nevenuješ, tak sa ti zochabí, a máš z nej iba
trápenie.Oči mu oživly.— Mám skúsenosť.Napľul si do dlaní:— Na Pavla bude pätnásť rokov, čo som sa oženil. Nevláčil som sa veľa. Mať mi naradili,
vraj, je sirota, nuž bude poctivá, poriadna a poslušná. A nemôžem sa ponosovať. Bola taká,
ako by ju boli z kláštora vypustili. Slovíčkom sa mi nespriečila, čo mi na očiach videla,
všetko ochotne spravila. Krútila sa po dome ani vrtielko, aj materi stačila zabehnúť
pomôcť, a keď schádzala robota, sedela pod svätým obrázkom a čítala novinky, čo nám pán
farár každú nedeľu po deťoch posielal. Nuž, ako vravím, nebolo na nej jedinkej chybičky.
Ale ja som zvinil. Hej, veru. Neposedel som doma dlhšie pri jej sukni. A ženu to mýli. Jaj,
veru mýli. Ona má už od Boha takú nepokojnú krv. Chlap musí s tým počítať! Tak. Remeslo ma
vábilo do sveta. Veď ty vieš dobre, ako je to. Ak nejdeš z domu, zarobíš iba na slanú vodu.
Reku, nasedím sa ešte dosť pri nej na staré kolená. No a tým som zavinil. Ktorá žena
zakúsila raz chlapa, ťažko navyká na samotu. Keď som bol raz prišiel domov nabrať jediva,
našiel som v izbe kufor a balíky s knihami. Vraj akéhosi agenta od Svätého Vojtecha poslal
nám pán farár na byt, vyvrávala mi žena. Nemal som podozrenie. Reku, sväté knihy môže
predávať len svätý, a keď ho poslal sem pán farár, nuž netreba myslieť na zlé. Vybral som
len komoru a ešte toho dňa som spokojne z dediny odišiel. Ani som sa s tým človekom
nestretol. Len keď som sa podjeseň vrátil domov, našiel som na kuchyni mater. Vraj mi žena
odišla s agentom predávať sväté knihy, vraj treba niečo zarobiť, vraj som aj ja tak
hovoril. Tu ho máš, toto som si nadobaril.— Ani sa nevrátila? — vravím.— Tri roky nebolo o nej slychu. Neviem, hádam naozaj predávala tie sväté knihy. Boh o
tom vie, nuž ju bude istotne spravodlivo súdiť. Nesliedil som za ňou, keď jej bolo tak
ďaka, a potom tak uprostred zelených robôt prišla. Povadila sa s materou a správala sa ako
by nič.— Tak sa napravila.— Napravila, ako napravila. Po týždni musel som ju zaviezť do nemocnice. Šesťtisíc ma
stáli doktori a tritisíc pohreb a mramorový kameň, čo som jej dal na hrob, aby ma ľudia
nevzali na jazyky. Ale ju nepreklínam. Ako vravím, sám som vinovatý.Slnce bolo už hodne ožltlo, keď sme vyriadili židovský barak. Chovan sa nechcel
uspokojiť ledabolo odbavenou robotou. Najprv jednu vec dôkladne uvážil, potom ju aj desať
ráz upravoval a len tak sa púšťal do druhej. Najdlhšie sme sa pribavili s lôžkom. Ja som
navrhoval, aby sa vystlalo suchým machom, ale on tvrdil, že tak by sa zaplienilo mnoho
hmyzu, nuž muselo sa vystielať len tohoročnou chvojinou z mladých jedlíc. Bola to babravá
robota, lebo medzi chvojinou sa nesmel vyskytnúť hrubší konárik a vrstva musela byť na
šírku Chovanovej dlane hrubá. Okolo hlávika sme urobili celú húšť z limbových stromčekov,
pomedzi ktoré som pozasádzal voňavé kytky cmukáčov a bielych zvoncov. Takým spôsobom
vyzdobili sme aj sruby v kútoch a nad dverami. Po vyriadení v baraku rozvoniavalo ako na
polianke medzi mladinou, len mihotanie rozpálených lúčov a velebný chorál putujúcich včiel
chyboval, ale to by zas porušovalo útulnosť. Chovan bol spokojný. Prešiel sa niekoľko ráz
uveličený barakom, dotkol sa letmo ľahučkým smieškom poštekleným zrakom každého kúta a
všetkých ozdôbok, ako by chcel všetkému pridať voňavého šťastia, v ktorom sa sám s rozkošou
celý plačkal, potom doniesol zo svojej zásoby hodný oval bieleho chleba, dva rezne slaniny,
položil to so zápalkami a sviečkou na policu ku lôžku, pohundrávajúc, že v tunajšom vzduchu
človek troví ako po žeruche a že do rána je ďaleko. Keď sa do chuti natešil, sám opatrne
pritvoril dvere na baraku a šli sme ku svojim.— V Bani musia mladí na svadbe žuvať kôrku z prihorených koláčov, namočenú v ražovici, —
vravel ešte idúcky.— To je nejaký starý zvyk?— Človekovi je potom teplejšie a má viac smelosti.Tôňa bujného krovia stráne prevaľovala sa cez dolnú čiastku trate. Naši boli vysypaní
pred barakom ani včely na letáči. Ešte len aj Handrbolci sedeli pod strechou. Gregor
vydúval oči nad harmonikou. Hiadľovci pomrkávali tichučko za ním. Voľaktorý aj tercoval.
Nikto nerozprával. Pri Gregorovej harmonike to bolo aj ťažko. Chlapčisko hralo krásne ani
čudo. Harmoniku nemalo dlhšiu od palca. Celú si ju vopchalo do papule, ale tak vydarene a
umne vedelo ňou vypĺňať nôtu ktorejkoľvek piesne, ako vedia hádam len starí kantori na
organe. Človeka zavše nadnieslo, ako by srdce dostávalo krídla. Pomáhal si dlaňami.
Počúvali sme ani v kostole, hoci naše oči sliedily tam dolu, obchádzaly trať, sedely na
zákrute, kde sa mal zjaviť Marcinko so svojou ženou. Opúšťala nás aj trpezlivosť, lebo
prechyľovalo sa už cez pol šiestu, a na zákrute sa nezjavoval nikto. Ukazovalo sa, že naše
rátanie sklamalo. Azda vlak meškal, alebo ona neprišla a on sa rozhodol vyčkávať príchod
druhého vlaku. Takto hútali mnohí a strácali pomaly nádej. Od rána sa badúrili, a hľa,
nadarmo.Ale keď slnce zapálilo zoru nad bučinou, priam pred našimi očami zabelelo sa voľačo pod
násypom a Gregor, zaseknúc hru, presviedčal všetkých, že to môžu byť len oni. A mal pravdu.
Po chvíli zatrepotaly sa Marcinkove rukávce vo vzduchu a starý Vraždiak mohol uhádnuť, hoci
ešte len vychádzali zo zákruty, že k sebe pristanú. Ona mala čiernu suknicu a hnedú
kosičku. Potom sme sa však presvedčili, že nás večerné šero na diaľku oklamalo, lebo
suknicu mala belasú a kosičku svetlofialovú, ovrúbenú bielymi čipkami. Išli pomaly a občas
sa pristavovali. Vtedy Marcinko ukazoval rukou k nám hore. Keď však sišli s násypu a mali
vystupovať k barakom, prestali nás obdivovať, vykročili rezkejšie a išli za sebou, lebo
chodník bol úzky.Ostali sme na svojich miestach, jedni stojačky, iní sediačky, ale prepínal nás nákyp
slávnostnej chvíle ako pri očakávaní koledníkov. Len Gregor sa vychytil a išiel do baraka.
Nepodarilo sa mu ešte vytrúsiť hanblivosť dozrievajúceho chlapca, hoci už vyše roka robil s
chlapmi v partaji a bol napáchnutý chlapinou ako stará baranina sudom.— Azda ste sa pod krížom na Vysokom vŕšku modlili, že tak pozdíte, — vravel im Vraždiak
miesto privítania.Marcinkovi sa roztiahol po tvári bojazlivý úsmev. Badal azda vo Vraždiakových slovách
pritajený výsmech a ona začala podávať od kraja chlapom ruky. Mala ich ružové a so všetkých
strán obložené mäkučkými vankúšikmi. (Ja som sa ich obával väčšmi stisnúť.) Tvár sa jej
pritmievala od zapýrenia, ale každého si veľmi zvedavo prezerala. Bursa mi potom vyprával,
že sa jej zľakol. A nezveličoval. Aj vo mne vypukol akýsi zmätok, keď sa na mňa dívala.
Azda to spôsobily jej oči, veľké, vyvalené a ničím neprikryté, ktorým bolo ťažko uhádnuť
farbu, lebo zapúšťaly sa ustavične ťažkými a pravdepodobne aj horúcimi parami ako marast
medzi jelšinou, keď sa za teplých letných nocí vypaľuje. Chlapi neskoršie medzi sebou
ustálili, že bola ľahká, ale ja tomu nemôžem uveriť. Podaktoré ženy nemôžu zakryť svoju
slabú prirodzenosť. Sú vždy také, ako by sa šly pred očami vyzliekať. Nechcem povedať, že
by aj Marcinkova žena bola takáto, len tie oči, oči jej Pán Boh celkom nevyčistil. Hej,
oči. A preto sa zdala podivná.V baraku, kde sme potom všetci okrem Handrbolcov vošli, potratili chlapi stiesnenosť z
prvého stretnutia. Najviac k tomu prispel Marcinko. Bol totiž ako chlapec, ktorému
priniesli rodičia novú hračku. Oči mu žiarily ani škáročky na rozpálenej peci. Stále
častejšie sa nám miešal do reči. Vravel rozšafne a trhano, ako by mu horúčava polievala
srdce. Bol šťastný a my sme mu priali. Pridávali sme mu zo svojej teploty, aby sa mohol
ešte viac chlapiť, lebo sa nám tak páčil.Rozhovor tiekol. Žartovalo sa čoraz viacej. Smiech cvendžal. Len Chovan sa na ničom
nezúčastnil. Voľajaká mucha sadla mu na nos hneď vtedy, keď poznal Marcinkovu ženu. Sedel
obďaleč a chmúril sa. Občas mu presekla čelo ako blesk divá vráska.Pozabudol som naň.Ten večer bol bohatý na dojmy, rušný a strhujúci ako prúdy vody pred spádom. Najprv nám
rozihral krv, oblúdil smysly, aby sme sa nemohli proti jeho rozmarom stavať, aby sme
nepochopili jeho čarodejníctvo, a potom bezmocných nás napadol ako zbojník. Darmo sa človek
naparoval. Nerozumel ničomu a nestačil ani všetko pobrať do hlavy. Podrobnosti sa nám
rozfukovaly, unikaly do vetra ako plevy z vejačky a mýlily nás aj oči Marcinkovej ženy.
Možno si Chovan týmto hlavu lámal. Bol z nás najopatrnejší, nuž najskorej mohol vyňuchať
koniec. Nikto si ho však nevšímal.Radosť z Marcinkovho šťastia stúpala chlapom do hlavy. Sám som mal dojem, že na mojich
žilách lepkavé prsty vyhrávajú pieseň, ktorá mi dráždi mozog.— Chlapi, hádam si pošleme, — zavolal voľakto.— Choď dolu do kantíny, nech nám niečo pošlú a nech pripíšu na moje meno, — vravel Bursa
Gregorovi. A ten už chcel vybehnúť, ale Marcinko ho zastavil:— Nie, nie, to nedovolím, dnes platím ja, — a vytiahnuc z vrecka novú červenú
päťstokorunáčku, podal ju rýchlo Gregorovi.— Žena! (toto „žena“ zavolal veľmi hlasno a hádam trochu chvastavo, lebo sa mi zdalo,
ako by sa tu pred nami desaťročný chlapec hral na otca).— Žena, a ty nás niečím ponúkni! Hádam si nezabudla doniesť buchty? Uvidíte, aké buchty
vie moja žena piecť. Nikto na svete nevie také buchty piecť ako moja žena. Uvidíte,
uvidíte, len chytro, žena! Naučila sa ich od istej generálovej paničky, kde slúžila. Bola
to Poľka, veľmi vznešená pani, ale buchty prišla do kuchyne vždy sama piecť. Vídaval som ju
prechádzať sa po meste s bielym chrtom.— Tú som poznal, — skočil mu Bursa do reči, — to bola pani nášho generála, — mala takú
maličkú hlávočku, že by si ju bol ľahko do hrsti skryl. Keď som slúžil v Prešove, vozila sa
na zelenom aute. Sama ho vždy viedla. Šofér sedával vzadu aj so psom. Vraj sa potom zabila
voľakde v Tatrách, lebo ju muž klamal.— Hej, — prisviedčal Marcinko, ale z hlasu mu vypŕchla úprimnosť. — Len daj, žena,
ponúkni. Uvidíte!Ona vstala, porozdávala každému vďačné úsmevy a pobrala sa lenivým krokom rozkrúcať
batôžtek, ktorý priniesla so sebou a položila na lavičku vedľa dverí. Bola širokých bokov a
okrúhlych pliec. Na miestach, kde bola podviazaná, prevaľovalo sa jej kypré telo. Nohy
nemala vykrojené, len také hrubé kolíky. Pri robote kradmo bokom poškuľovala, ba vidí sa
mi, že aj šprihala, ale toto som len tak letmo zachytil, lebo vtedy nové udalosti zaujaly
moju pozornosť. Musím hneď poznamenať, že maly rýchlejší priebeh, ako ja budem stačiť
rozpovedať.Najprv neočakávane a veľmi náhlivo vošli do baraka obaja Handrbolci. Boli, ako sa mi na
prvý pohľad zdalo, niečím veľmi splašení. Prehliadli rýchlo celú spoločnosť, zadivili sa
Marcinkovi, ktorý práve vtedy ešte čosi bľabotal, ako by ho chceli na niečo upozorniť, ale
sa len pohŕdavo uškľabili a poberali sa do svojho kúta. Potom sa zvírila tamvon húšť
nesrozumiteľných hlasov, čo nás už, pravdaže, vyrušilo a vtedy zatackala sa vo dverách
široká a nízka, opici podobná postava Kešiaka.Bol ožratý, lebo ho viechalo zboka nabok ako handru, prevesenú na konári. Tvár mal
roztiahnutú víťazoslávnym úškľabkom, uprostred ktorého vypúčalo sa dvoje strakatých očú ako
žabie perinky na barine.— Aha, tu je! — zavolal na celé hrdlo a potom sa vovalil dnu.Za ním išli Cigáni. Boli štyria, hádam povyťahovaní rovno zo slamy, lebo im žlté stonky
trčaly zo všetkých dier roztrhaných šiat. Jeden z nich bol chlapec. Ten sa skryl za
ostatných, keď vošli, ako by v nás nemal dôveru. Trepčili so sebou rozbité nástroje. Jeden
basu, iný cymbal a dvaja husle. Sbili sa do hŕbočky hneď pri dverách, ako by nás nechceli
ukrátiť o miesto. Dívali sme sa na to ako teľce.Marcinkova žena mi vypadla z očú a myslím, že aj ostatným. Neviem, kde potom bola, ako
sa tvárila a čo sa s ňou robilo.Kešiak dokončieval svoju komédiu, a napodiv tak obratne, že nikomu neprišlo na rozum
potvárať ho zo zlého úmyslu. Odo dvier kráčal rovno pred Marcinka.— Hľa, toto je ten majster, všetky Prešovčianky ho chodily obdivovať do cirkusu, lebo
ani ruskí kozáci nevedeli stvárať také kúsky ako on.Mohol si obviazať kotrbu červeným turbanom a udierať na mosadzný gong pred panorámou,
lebo tak sa tváril a hvečal ako títo jarmoční komedianti.— Vy ani netušíte, akého umelca máte medzi sebou. Prach by ste mu mali s bagančí
sfukovať, lebo keď umrie, jeho podoba bude vtesaná do bieleho mramoru a jeho srdce budú
ukazovať v zlatej truhlici ako zázrak.Urobil strojený krok a vystrúhal dvornú poklonu ani v divadle.— Mal by som ťa, majstre, prosiť o odpustenie, lebo som ťa nedávno pred týmito ľuďmi
zosmiešnil. Ale viem, že tvoja veľkodušnosť sa nezatienila urážkou takého malicherného
človiečika, ako som ja.Marcinko sa zarehlil spokojnosťou.Toto počínanie Kešiaka nás dráždilo. Som presvedčený, že keby bol v takejto
komediantskej reči pokračoval, bol by sa našiel s dolámanou chrbtovinou pred dverami, ale
on razom obrátil. Nehľadajúc po vreckách, zamával v ruke päťstokorunáčkou a vravel celkom
zmeneným hlasom a spôsobom:— Tu máš, vraciam ti tvojich päťsto korún, ďakujem ti, pomohly mi v najväčšej núdzi.V jeho hlase teraz nebolo badať štipku strojenosti alebo zlomyseľnosti, lebo bol
pokojný, jasný a prirodzený. Na jeho tvári nemihla sa ani jedinká tôňa pokrytectva. Mali
sme dojem, že máme do činenia s poriadnym chlapom.— Ak chceš, môžem ti hneď zaplatiť aj úroky, — vravel ďalej.Pravdaže, Marcinko sa zdráhal.— Vedel som, že si nie úžerník, ale ja chcem dnes celkom s tebou vyúčtovať, aby sme
nemali nijakú podlžnosť. Cigán! — kričal do kúta, — budeš hrať tomuto človekovi do rána, ja
platím, rozumieš, ja všetko platím!Cigán sprobúval nástroje a Kešiak sa obrátil k nám. Oči mu skákaly.— A vy, priatelia, pite, dnes budete piť z môjho! — Vytiahol zpod futra litrovku a
podával ju veľkému Chovanovi, lebo toho sa azda najviac bál.Boli sme všetci obalamutení takýmto konaním. Kešiak našu nedôveru najprv poriadne
podkopal svojím pokáním a na dovŕšenie chcel ju ešte utopiť v pálenke. Dobre si to
rozmyslel. Mal nás pekne pohromade v košiariku ako bača ovce. Bral nás po jednom ako do
strungy, a čo sa mu nepodarilo rečami, to si naklonil fľašou, lebo k nej má chlap hneď
dôveru. Pili sme ako dúhy a zdravkali, jeden Kešiakovi a iný Marcinkovi. Zaraz sme boli
vospolok najlepšími priateľmi. Reči sa každému množily v ústach, ale aj potom prím hral
Kešiak. Vrtel sa okolo každého a zpod jazyka sa mu len tak prášilo. Bol prívetivý,
usmievavý a prajný, každému lahodil. Musím pripomenúť: jeho povaha sa v ten čas tak
dokonale premenila k lepšiemu, že ho nikto nemohol pokladať za podliaka. Bol pozorný,
dobrácky, keby sa mu neboly strakately oči, nuž bol by mal aj tvár príjemnú. Pravdaže,
Marcinka sa ani potom nepúšťal. Najčastejšie sa vrtel okolo neho.Cigáni pílili, len tak cvendžalo v ušiach. Kešiak ich niekedy popoháňal a raz skočil k
nim, zastavil ich uprostred piesne a kričí:— A teraz uvidíte, čo Marcinko dokáže! Marcinko, nezabudol si ešte tancovať? Pozrite,
ako vie Marcinko tancovať! — Skríkol na Cigánov a sám začal prvý podupkávať a tlieskať.Nebol by som veril, že Marcinko vie tancovať. Do tanca potrebuje človek viacej pružných
svalov, ako mal Marcinko, ale niekedy oči sklamú. Marcinko bol iste voľakedy kráľom tanca,
ináč si jeho vyčíňanie ani neviem vysvetliť. Vedel sekať nohami ani struna, ach čo ani
struna, ako hotový majster, lebo neboly to len surové chytrácke pohyby, čo jeho telom
metaly sem-ta, ale lahodné vlnenia, príjemná strojenosť, umenie, hudba, sen, čo človeka
schytáva a ovieva ako šepot jarných nocí, čo nás spútava obdivom a dlho udržuje v príjemnej
lenivosti ako nevtieravá teplota marcových lúčov.Nedal sa núkať. Troma rezkými skokmi obsiahol miesto, na ktorom mienil tancovať. Cigáni
mu hneď uhádli nôtu a šľahli prudko do krvi, že to aj nami pohýbalo. Urobili sme okolo
vrtiaceho sa zatvorený kruh a bili sme dlaňami do nôty.Cigán najprv sekal, ako by chcel polámať skôr kosti, potom sa v ňom pravdepodobne ozvala
rozpálená step, odkiaľ ušli jeho otcovia, nuž začal badzgať, besnieť, že oceľ cymbala
sliala sa v jeden spiež, čo bil do sluchy ani zobudené zvony na poplach. A Marcinkovo telo
sa touto besnotou nakazilo. Podskočilo, vytiahlo sa ani guma vozvysok. Narástlo až do
povaly, ako by sa chcelo načiahnuť za niektorou hviezdou, čo tam von istotne žiarily po
oblohe a kresaly iskrami do rozliatej noci, ale hneď sa spustil až k samučkej zemi a bol
malý ako bez nôh, vrtel sa, prehadzoval ako ovca, napadnutá motolicami. Zdalo sa, že nohami
sa ani nedotýka zeme a že všetko robí vo vzduchu. Jeho telo bolo ľahučké, pružné, vari
nemal ani jednej kostičky, len samé šľachy. To sa prehlo, to sa zúverilo ani kôra na slnku,
a zas podskočilo, skrátilo sa do klbôčka ani jež. To bolo v guli, alebo sa rozčeslo a
niekedy sa chvelo ani osikový list.No, nikdy by som nebol veril, že je Marcinko taký vycibrený, ba ani to, že ľudské telo
je aj na také komediantstvo prispôsobené. Díval si sa na to, a ešte si bol v
pochybnostiach. Nazdával si sa, že ťa niekto začítal ako tú ženu, čo si vyzdvihla sukne
uprostred dediny, lebo myslela, že sa brodí vodou. Sieden potom vravel, že Marcinkovi iste
veľakedy haličskí Cigáni kosti polámali, lebo že celý človek by nemohol také divy stvárať,
a neviem, či nemal pravdu.Cigán divel a Marcinko s ním. Niekedy mu nebolo rozpoznať ani jedinkého úda, mihala sa
pred nami len čierna tôňa, a keď bol v najväčšej krútňave, zastal bez jedinkého potočenia,
prezrel nás pyšným pohľadom, prehodil sa na ruky a kopol do vzduchu ľahko nohami. Bol takto
dolu hlavou a stál ani svieca. Potom rozčesúval pomaly nohy a spúšťal ich už tak, že boly v
jednej rovine. Stíchli sme aj s Cigánom, lebo sme sa nazdali, že ho rozpára vo dvoje až po
hlavu, ale Marcinko nemal úmysel skončiť komédiu, ktorá už napĺňala hrôzou, odchytil rýchlo
jednu ruku od zeme, pridržal sa ňou na rozkrok, a keď napravil rovnováhu, začal pohybovať
nohami, ako by sa mienil roztočiť.Oči ma začaly od toho bolieť. No a vtedy bolo počuť odo dvier hlas:— Marcinko, Kešiak ti viedol ženu do židovského baraka.To bol Gregor. Prechádzal dverami zadychčaný a rozpálený. Istotne behom.Dlho som sa potom nevedel prenadiviť, že Marcinka hneď tam na mieste nezabilo. Vo mne sa
prinajmenej všetky žily ponatrhávaly, ale on sa posbieral pomaly, vstal a díval sa hlúpo na
nás.Zanemeli sme všetci. V každom sa voľačo krehkého rozbíjalo. Hľadeli sme druh na druha a
tuhli, ako by sa metal medzi nami blesk. Len po chvíli zakašľal chrapľavo a pomechril sa
nespokojne starý Vraždiak.Siahol za pás na miesto, kde sa mu opálal na remenci žltý šparcháč, ktorým si čistieval
fajku, pričom nás všetkých tmavými očami nedôverčivo premrvil, vytiahol nôž, a podávajúc ho
ohlušenému Marcinkovi, vravel:— Dobre reže, kúpil som ho v Radvani od Bosniaka len preto, že má so dvoch strán ostrie.Nôž mal vykladané črienky a bol iste z dobrej ocele, lebo sa ligotal.— Ak budeš k nemu od chrbta, mier pod lopatku, ale istejšie býva do ľavého boku.Marcinko mu veľa nerozumel, ale keď mal nôž v ruke, prezrel si nás radom všetkých, ako
by zisťoval, či sme uhádli jeho myšlienky, a potom sa vytackal zo dverí ani námesačník.Všetky hrdlá driapala úzkosť.Vonku hučala hora. To silnejšie, to slabšie, podľa toho, ktorý smer si vyberal vietor.Zasadli sme si za stôl, ako ku kartám alebo na dôležitú poradu. Len veľký Chovan sa
náhle zpomedzi nás vychytil. Najprv šmátral pod pričňou a potom zašomral, že si musí klince
do bagančí nabiť. Spomínal mi to už dávnejšie, no prečo sa práve vtedy na to pribral,
neviem vám povedať. Hádam potreboval akoukoľvek telesnou námahou prevládať v sebe pliagu,
čo nás vtedy všetkých mordovala. Vari najskorej bolo tak, lebo keď sa povyzúval a sadol na
klátik doprostred baraka, kde visela lampa, bil klince do päty s takou silou a treskom, že
nám v ušiach zaliehalo.Sieden sa pokúšal nadpriasť rozhovor. Začal voľačo tárať o robotníckej organizácii, na
ktorú by sme sa vraj mali obrátiť, aby nám vymohla u firmy podvyšok, ale chlapom sa
nechcela prichytiť na jazyk nijaká reč. Sedeli bez slova, nemo ani žulové balvany a hľadeli
do seba.Ja som odprvu sledoval veľkého Chovana. Jeho správanie javilo najväčšie podráždenie
čuvov. Znepokojovalo ma to, lebo som azda najlepšie poznal jeho chladnokrvnosť. Venoval sa
síce svojej robote, ale nebolo ťažko uhádnuť, že tým spôsobom snaží sa utajiť búrlivý stav
duše. Niekedy plesol kladivo o zem, vyskočil zúrivo, ako by sa chcel na niekoho vrhnúť, ale
náhle sa zháčil a poobzeral len zblízka pri svetle podošvu baganče. Keď si zas sadal,
krivil tvár a zpod hustého obočia zazeral na nás. Po každom údere kladivom divo zasipel,
ako by v duchu hrešil. Predpokladal som celkom správne, že sa takto dlho neovláda. A
naozaj. Onedlho vzopäl sa do výšky celým ozrutným telom ako kôň, ktorý trhá opraty, odhodil
kladivo i baganču a volal na nás divným hlasom:— Vy hovädá, veď ste mu ho poslali rovno pod nôž!— Marcinka? — kričím.— Vari nie Kešiaka!V celom baraku zvírilo sa náhle zdesenie, ako by nám bol vietor strechu strhol a
odniesol. Handrbolcom sa rozviazaly jazyky a pokrikovali na nás celkom srozumiteľnou rečou.
Chlapi sa zodvihli s lavíc a rútili sa do tmavej noci. No pristavili sa veľmi skoro, lebo
súčasne do dverí vchádzal Kešiak. Oči mal ľadové a prenikavé ani had. Jediným pohľadom
posťahoval všetkým horúčku zo žíl. Chvíľku postál, a keď zistil, že chlapi stoja meravo ani
koly, ba sú ochotní vystúpiť sa mu aj z cesty, prešiel vedľa nich s blýskajúcimi sa očami
ani prízrak. Vzal si pod pazuchu svoju ufúľanú prikrývku a odplúžil sa do tmy. Závan vetra,
ktorý sa potom vovalil cez dvere do baraka, šmaril nám do tvárí naposledy odporný pach jeho
tela.Malý Gregor potom vyprával ešte toto:— Stretol som sa s ním na zákrute. Zďaleka na mňa kýval. Nemohol som mu vyhnúť. Keď ma
pristavil, vraví: — Koľko ti dali na pálenku? Ukázal som mu päťstovku, lebo som ju držal v
ruke. On sa smeje a vraví: — To bude dosť tomu hlupákovi za ženu. Viac nedostal ani od
generála. — Nerozumel som, čo tára, nuž bežal som ďalej. Keď mi bolo však v kantíne treba
platiť, peňazí som nemal. Neviem, ako sa to stalo.Šabľou sme ho tiež prezývali.
|
Svantner_Sabla.html.txt
|
Večera1892Jak o pol večier[1]pritrielila[2]z poľa[3]bez duše takmer domov: svokrušauž dávno chlebík vysádzala bola.(Pod odchýleným oknom v komôrkena štôčku sedel si už rúče v riadku,si hovel v čerstvom prúde ovzdušia:ten s kuklou dúžou ani mäsiar-boháčs podhrdlím žírnym, vo trojakú briadkuzahnutým čudne; iný o kôrkelen hladkej síce, zato podkasanývšak vzrastom, hruboš,[4]s tylom valistým,[5]sťa mesiac v splni… inu, pýcha, roháč[6]tiež, hoc aj prv, než vpálil čeľustímv pec: na lopate takoj pokorebol priučený, zbožne prežehnanýkrížikom, ba i ciaškou skromnostiod prsta, priam po — dlaňou — pomazaní,stred na temeno každý dostal badku.[7])Pach jeho dobrý, vábnej šmačnosti,[8]čuch dráždiac, chutne nastrojujúc ďasná,zaváňal tuho ešte po dvore,vše z kútov jeho, od budúnkov[9]kryva[10]sa odbiv: vlna vzduchu cudzopasná,polykajúca korisť na skore;[11][12]prerazil svieži dychot, toť, i sádku:kde (za vrátmi hneď vchod doň nízuľký[13]z lesiny[14]bielej, napochytrej spravy,a odklopený; práve starostliváhus previedla ním žvavé[15]babuľky,[16]poskubkať trávku…) spriečnom vo vetvoví[17]už svitalo to značne, v jabloniachrozkonárených ponad zadné stavysi húdla túžba vzkvetu nesmelá,kypelo šťavou z pukov sťa by hrach,vtač budila ich čvirku[18]čaroslovy,[19]—a pôdou pažiť jasná vzbujnela,kľúč kašky[20]tu-tam utŕčajúc nový[21]naproti slnku…Vľúdny zápach teni Zuzku ovial, ako vo fortni[22]sa objavila, len tak od únavyzdýmajúc, fakľou zapálených líc;složila uzol, šatku strhla s hlavy,i pod prístreším uchýliac sa v tieň,odfukovala… Máčik[23]lakotnýčajs’ ovoňal tiež, čo tam chlebík stydol:bo zrazu (k žiaľu myší-tanečnícbezmála — nediv, toľkou nad obidou[24]ak osteň zadrel v srdiec priehlbeň…)zohrdil všetky plesy-besy v humneči v šope, sfrňal dolu rebríkomjak klbko a či kúdeľ čiernej priadze,a hačnul priam si podeň, chvostíkomovinúc šteblík[25]— I keď umne-skumnepookaľoval[26]najprv, zmeral hrádze,noštíkom sfňukal, zmrdkal fúzikom,tak asi zhádol smer, kde bobáň[27]stydol:za ňuchom vľahce šuch-šuch dvorom… ahop! skočil, i hor’ steny brvnamikomornej šibal, sťa by preňho práveich zukladal bol tesár schodkami,sa redikal už drzo, škrabcoval sa[28]zlodejsky prosto v okno, — no že vtomho Zuzka zhliadla (skorá pohroma!),zdupkala, „všic-všic!“ kríkla na urvalca[29]i šľahla šatkou: strnul, ligotavemu blyskol zrak — i s clivým mraukotomprv prevesil sa, celembal — a skydol.(Hus zagágala ostro za plotom.)„No, koľkô šťastie!“ s tými slovamivkročila Zuzka cez prah pitvora:„že dobehla som; vy tu, za vamivšak cigáň pašme — Kocúr potvorauž sa vám pratal do komory, vskutku! —Hja, vôňa zvláštna, plná komora —obluda jedna!… Ale pohnalasom paškrtníka, hegla: v strachu, zmutku[30]že čľapnul na zem! — Peľal[31]s prázdnym vrecom —“Testiná mračno po nej sfľochala;no strmo iba podrmala plecom,a nič… Lež ťažko neprikročiť k utku,[32]zvlášť, keď tak dlho boly snovaláv nej drgľovaly:[33]mrcha nevestečo všetko rečie, akú kapitoluvyčíta ten raz iste, neodbytnejej za to, že, hľa, pol dňa zmrhala,do mrku skoro trčala kdes’ v sitnepodaromnici, ani nerobiacsi svedomia… Bo čože robila?A či var’ žrádlo niesla za vrch-hoľu,tam? — Skok-dva, i to rovnej po ceste,na Lány, toľko, ani piade viac:pre toho, pravda, kto nôh užiť hľadí,[34]netratí šiky,[35]nezabíja čas,nechytá lelky, o kra nezavadí…Och, čo moc, to moc! To jej neodpustí(hoc dcéra Marka dosť ju tíšila,jak vybúšilo to z nej zas a zas… ),nie! — Keď ju mať tak málo cvičila,nechala vyrásť len tak vo rôzpusty:[36]tu pritisne ju ona ku práci,zapriahne veru, doloží i šľahu,[37]za uzdu lapsne[38]a či za povraz! —A potom: či ju nevydali nahú?Veď sľubujú len podnes, ľaptáci,[39]a kapsa na psa…[40]Tedy ani lenpomoci nemať od nej, od dôpusty,[41]ni roboty len, ako svedčí, mockom…?[42]Ej, dopadla dnes kosa na kameň,dopadla — krčah hodne črepká,[43]hodne —[44]Čas, by jej šanty kúpeľ zochládzal;i blázon, kto len hladká po čeľadi…— Nuž jazyk sa jej skoro rozviazal;vyhla sa, jak keď jazdec koňa bodne,nos opakom si šuchla od päste,i zašprihala len tak kydom, hodzkom:„Nič nestar sa ty! — Ja vždy na miestesom mala rozum, vieš ho? Tvojej radyči opatery — by ju parom vzal! —nepotrebujem, zachovaj si! — Máčikmne nepokváril nikdy ničoho,vieš, nikdy! Ani dnes tam hostinapreň, žiadna husľa — skorej rúči sláčik,[45]to! Lebo, neboj, priprela som klockomzavčasu oblok… hodným, takým, hľa(rameno zdvihla, i ním zápäť vlasypostrkla, čo jej sbehly do čela),dosť, vidíš, súcim všehdy na pospasy,dosť (stisla zuby, pozatiahla kútkyúst), medzi väzy hlobnúť zlosyna,oj, súcim, súcim… Každej veci háčikznám iste netak, ani hockohosa neopýtam, kedy ho mám zapäť,vieš, Zuza? — No, ty hlavná gazdiná,rec, jak si mohla dosiaľ v poli kľapäťnič po nič!? Čisto prečečúrať sa,[46]leňošiť? Hanba! — Lebo probuj skutkymi porátať… no, čos’ tam robila,há? — Sadilas’ var’ zrno? V sebevolidosť chytro i to; palcom bránilaho potom, ašak? Drvila si hrudkytoť päsťou, či tak? Juj, ty obryňa,či bohyňa — ty neviest okrasačertovská!… A čis’ muža kŕmila?Veď chudák nemá zúbät[47]— iba koly!Či miesto kráv, čo prišly do vena,nu, tvojho — biela, čierna, zelená…var’, Bože odpusť! — dojila si voly!?Cha-cha-cha, posmech!…“ V peru zakúsla;vytrhla z vody, žmykla opleckovtom, až to streklo z neho do povaly,po stenách dúhou svetlo zablesklo.„Joj, mamo, koľme ste ma ofľusla!“vyjakla Marka, „hrúza, oči moje…“(a začala si ich aj utierať;snáď skôr, že slzy boly jej v nich zhraly:musela čajsi želieť, ľutovaťbratovú[48]— primoc hnevu prudkéhoju stihlo a za priestupok tak malý).„Po Veľkej noci, a som celá mokrá —a oplecko! Veď poskubiete ho,preboha, mamo! — Však nie klkovô[49]je,je riedko, perkál,[50]vyšívaní rad…to škoda!“ „Mlč!“ mať na to, „nie je tvoje!“i šúľok voslep kamsi pod schod prasla.„A čie je koľvek, treba šanovať“,jej dcéra; zdvihla svitok, poroztriasla,povzdychla: „Milá moja odiedzko…[51]“Nevesta, hoci ozaj plné žľabyvýčitiek šustly na ňu, i ver’ zmoklabez dažďa náležite: na všeckonemala predsa slovca márneho.Oveľa viac ju tá vec zarazila,jak, vojdúc, zrela v pitvore: že svokraa zolvica už odmínaly[52]háby;aj, dôkaz, jak sa veľmi zapozdila,ach, veľmi…Hupkom do kuchyne skokla.Pomyla, s poľa čo priniesla, riadv tej chvíľke, friško spratla do police,do lyžičníka,[53]kam čo patrilo,bez hrku-štrku, len tak šuchom-hmyrom[54]—a upnúc sukňu, rukávce však zpätzahrnúc spešne, rovno do praniasa brala, miestko hnedky[55]u zolvicezaujať mysliac. Avšak: „Ešteže!…“už okríkla ju svokra nemilo,i nedbajúc ni prosieb dcériných:„Nevidíš, že tu tesno, slepaňa!?…“pokračovala spurne, „ani chýrom!Či tri sa vovalíme do dieže?Preč! (ešte ju aj odstrčila lakťom).Teraz ti príde, keď už štipka ich,ta, pakuj…“ Zuzke v slychoch zvírilo,no vyriekla preds’ tíško: „Ale, mamo,veď vám chcem pomôcť — Alebo toť Markanech…“ „Iha!“ vrieskla, „však ty pomáhaš,pomáhaš, kopa![56]— To sme za ledaktomvar’ maly čakať, kým mu začne zhárať…[57]však? — Pokušiteľ, pravý satanáš —Oj, po celej už dedine je známo,po celej — fi-fi! — jak ma odmieňaš…Nuž vydám túto: Hijo, vopred, starká…“[58]„Veď chcem — chcem, Bože neraz urobiť“,tak Zuzka znova, „chcem čokoľvek… (žarká[59]jej bĺkla páľa v líci). I dnes ránosom chcela, no vy…“ Svokra však v to: „Iďmi s očú… To var’ bez príčiny káraťťa budem? — Prečo? Lebo nevieš nič,nič súce robiť — to je! prekonanô!“[60]Jak keby ju bol zaťal cez ne bič,tak v očiach Zuzke mrklo: stŕpla, zbledla,pocítila vraz celú hryzotuokolo srdca; ani hláska viacnebola v stave vydať; hnedky vedľao kuchynské sa dvere oprela,a ruky skľučiac tuho, upustiac,sťa načúvajúc bôľu v sebe — párať,zrak prižmurujúc chvele, v skubotu[61]úzkostnom pery, stála, dumela…„Nuž…?“ testiná vtom, „čože drnčíš tusťa stĺp?… Nebadáš, slnce zájde priam?A nevieš, že aj plátno treba zvárať,dnes napopoliť…? Rušaj zaraz poň!“„Ach, pravda“, hlesla, „pravda…“ prebrala sajak zo sna prudko, švihla, plachticuso schoda chvatne strhla za motúzky;zolvica jej vtom: „Tam máš podplamka…“[62]„Nie, Marka“, šeptla, „potom…“ „Istá vec“,mať k tomu, „dosť sa večer nahamká;má pravdu sama! Neprimeriavam:no človek nie je — Dubovcov var’ kôň,alebo… toť, jak kvíka hladoš zasa…“Z pitvora mihnúc, zžibôtkaly[63]húskyjej v ústrety, už nesú pre ne von,trúfaly svorne, lakôtkové kúsky:i kopŕckaly vedľa, ,ža-ža-žam‘lichotiac, pritom ukláňajúc hlávky,stará i skubla plachtu za koniec;no Zuzke bolo náhlo, podstenouprebrnkla, sľúbiac im len: „Hej, i vám…“Po hradskej mohla rovno na Jelšavky(lúky, kde plátno zvykli bielievaťod nepamäti: lebo odrazenápovyše voda čiarou zhadenoupreteká nimi, priekopou to k mlynu),tak mohla; no že s ľuďmi postretaťsa nechcela snáď, vyhnúť pribaveniapríčinám chcela možným: cez dedinukde aký priechod, spady, uličky,za tými pošla, mizla pokryjome[64]jak zlodej tu v striech, tam zas v záhrad stínu,sťa srnka prebehujúc lavičky,visiace hybko ponad potokom.Jak mala popri rodičovskom dome(stál chrbtom k ciestke), pevne mívala:Tí budú v poli — alebo kde v dvorepri práci… no už kľučka zhrkala,a kuchynským aj zápäť oblokomzvolala mať jej: „Kdeže, dievča, kdeže?…“(i bola by ver’ vyhla hlavu, kejnie kosierky dva vsadenej tam mreže).[65]„— A veru idem plátno sobrať hore;treba ho zvárať, nuž sa náhlim, hej…“„Ľaď, s buka spadol, oddýchnu’ si[66]— Anilen nenazrieš k nám, mrzko od teba,dievčička… Či ti príchod zakázaný?A nebývaš var’ na tri míle zeme…“„Veď prídem, mamka…“ „Kedy?“ „V nedeľunaiste — a či, keď už doorieme —“„Nuž, pri oračke teba potreba,čo? Poháňaš var’? kvietím podbelu…či z kužľa sňalas’ na bič galúny?[67]Ťaj! — Orieš?“ kývla hlavou, „povedzže mi!“„Už máme málo —“ „Vskutku, behúni!…[68]A čo tam u vás?“ „Dobre…“ „Dobre ti,sťa v raji…? (Zuzka sklopila zrak k zemi.)Viem, slýcham…“ „I čo? — Iste klebety!“zapýrila sa dcéra. „Veď ja nič,Zuzanka — kto je nemý, nechže nemý —Však darmo ani vetrík nesfuní;bez vetra ani kvet sa nehne maku —“„Už musím —“ „Verím, lebo pohonič,ten… Naši sa dnes oba na jarmaku;len keby šťastne dokúpili — Toť,jak obstál ujček! Dohnal jalovkuza otelečku,[69]kozu ledajakú —“„Oklamali ho…“ „Šuknú’[70]po stovku,ktovie, kde pujlár…[71]“ „Všakove sa stáva.Nuž s Bohom, mati…“ „Zdravá že mi choď.“Tým sporšie žatým bzíkla cez medzierky.Preds’ zazrela-li niekde žíhľavku(u plotov z jari bystro porastáva),vše skmásala ju, šupla do zásterky:súc pamätlivá, že aj potravkumá priniesť húskam, a to je im stravatá najmilšia —Tak dôjduc ku mlynu:dosť tŕpla, že ju totka mlynárkanevdojak zočí, staví, pozabáva.Na šťastie dvierka boly priklopené,na dvorci len hyd — celým staviskomvšak otriasalo hukotavé chvenie,až ťažko uchu: najskôr v hlbinužleb chrlil prúdy — I ku rázštubni[72]prekĺzla; jarok zpod tej rozzlobenesa vymanivší, bezdným ložiskomvdol valiaci sa — v ktorom dudnie, ločká,jak udieral by stále na bubny,či za bočkou sa kotúľala bočka —vtom presadila — vtrhla v húštinukrov všakých[73](zväčša jelša, košiarka…[74]):i popri žliebku, cvrkajúcom voduna valec kola, jak by z pohárkanachýleného, napájanom z žriela[75]na hrobli (— Vravia: nedostať mu dna,vrie z hĺbky tajnej, luny hádže valom,a predsa čisté, kryštalu jak svit;aj mnohá už vraj stvora vyzdravela,keď chlipla z neho — studeň[76]zázračná,ni nezamŕza, o Troch kráľoch briežkomjej svieža zeleň[77], leda zrosenátým, že ju meteľ pofŕkala sniežkoma v oku blankyt… Chodia aj z nej piť,s krčiažky deti pribiehajú cvalom:hoc mlynár bráni, že mu robia škodu,cez lúku krížom-krážom chodníky…),popri tom žliebku, cvrkajúcom vodu,hor’ brehom, kde sa treba posošiť,napružiť stavce ani hore bralom,tak príkrym — nado všetky rebríky —za okamženie dostala sa k žlebom.Ztiaď potom vedľa priekopy, kde vŕbrad stával (zdá sa: všetko staré roby,bo nakrivené, vetché, v pleciach hrb:a predsa nové obliekaly zdoby!):ich ovislými krytá vetvami,peľala…Slnko nadhôľnym už nebomžiarilo, ako rozjatrený krb.A jeho lúče, v svetového domuštít zasielané (totiž k siným srazomvýchodnej steny), sťa by iskramibývaly boly: aspoň sršaly,i zligocúc sa i zanôtiac razom(či škovránky že zaspievaly k tomu?),tak vzduchom vôkol, padaly tak cele,jak preberala nimi pospolu,i na Zuzkine nôžky pekné biele,na války ramien, jak sa hýbalypri chôdzi, lakťa mihotavé jabko…a tak i hasly i zas ožily;vŕb ale v zmladi súce halúzky,kde riasno, kde len operené slabko,[78]tak zasypaly, kvietím plápolutak obsadily — kŕdľom, ani vrabce —,že lístky drahokamy svietilya maňúšky zas sťa by zlaté strapce.Čľupkala voda, ako popri nejstúpala Zuzka: zžblnkala hneď plesne,za svitom behnúc[79]v ihre nevinnej, —hneď opäť tupo, jak by z mohyly,z hlbiny čiernej vydrala sa vlna.Tej prívety však márne pokusky:[80]jej radosť, plesot jak zvuk diaľnej piesnezmĺkaly v púšti nikým nevšímané,sluch nevedel ich žiaden zachytiť —Skôr zamlúval sa smútok u Zuzky,stesk vlny druhej, až i ozval zplna;bo čo raz zvrela, opustiac svoj byt,[81]zablbotala trúchlo-citedlná:v ženinej hrudi nové zotriasanie —jej srdce mäklo, rozpúšťal sa cit…S tým došla k cieľu. Zodpínala kusynachytre. (S desať-dvanásť bolo ich,rozličnej priadze, šírky; medzi nimii tenkých, vyše dvadsaťpásemnýchviac, ktoré už-už čerstvo padlémusa podobaly snehu, plášťu zimyzeleným luhom…) Kľakla k prvému,a poťahuje, sberá — merajúcplátenko okom, prihládzajúc dlaňouzáhyby: lebo vrstva rovná musíbyť, skladná — ináč čo si pomysliazas doma?… Zrazu, jak keď koho zdusínáramne: vzlykla; k srdcu pritislapravicu, jak by prehnal ho bol ranounôž — zdýmla súžbou, mdlobou ovisla,i na lakte sa vrhnúc, spierajúc,začala horko plakať… Nariekala,až trhalo ňou; žalostila tak:že od ľútosti pohla by sa skala,nech s cesty čuje jej plač, spatrí boj…Bo neskvílila nahlas ani raz,žalobe ťažkej slovka nepridala,zadŕhala sa, lkala, fikajúc —len včude čo vše z úst jej „Bože môj…“stesk umlkol, i to pritlmený, chrapký[82]—No slzy tiekly voľným prúdom, jakdážď z pošarpanej chmáry; na plátnetie šmúžky; to ich rozídené kvapky…Vtom, jak by ju bol zajal hrôzy žas,sa strhla divo, zarosený zrakuprela v pole… (Iste: že by vidieťju Ondrej mohol, preto náhly strach —veď čo mu, luhať znova a sa stydieť?…)I vzmužila sa; svoj bôľ udatnepremohla, s očú spŕchol slzí hrach —a sberala zas, sberá rezko, chvatno —Keď posberala: takoj na briežokpod chrasťou, ktorá varovala lúčkuod cesty (dobrá hrádza pre statok:tej neprebrodí ani nevyvráti— býk rohom —, z trnín, živá, odveká…),tam rozprestrela plachtu, sniesla plátno,sviazala v batoh ozaj vrchovatý —Ktos’ (bolo vtom čuť) kríkol zďaleka:„Hej, počkaj, Zuzka, zodvihnem ti, hneď…“(i z hlasu bolo znať, že uteká).Snáď nedočula — blízko na úpusteprúd šumel — a či v práce šuchoru;prisadla, ľahla, zatúžila slučkupod hrdlom, pravej prsty vnorila,na podopretie, v trávy medze husté,a navalila batoh na chrbet,ba vstanúc, zbočiac k hradskej, poľahúčkui prekročila ešte prievoru.Na ceste zaraz postretla sa s Markou;bo ona bola, čo prv volala.„No, vidíš!“ zhíkla zrejmou dohovárkou:„ja bežím, letím… i prst srazila[83]toť som si… kričím, jačím[84]dúžim hlasom:a darmo — preds’ len mocuješ sa sama!Čo myslíš? Veď to ťarcha nemalá…Veru sa hnevám…“ „Prečo?… Nečula som“,istila Zuzka. „A to ani slama,tak uschlo, opáč: lupká;[85]dobieliťho už len…“ „Nič, sem z neho polovicu!Nepôjdem azda prázdna…?“ šomraladievčica — „Čo by riekli v dedine?…“I musela jej z noše oddeliť.Šly vedno —„Zuzka“, riekla zolvica,(aj obzrela sa, či kto neposlúcha),„však plakala si? — Vyznaj úprimne;veď (citnel jej hlas) zradily ťa oči…a nemáš var’ čo trizniť na zolvicu?“Tu Zuzke plameň šľahol do líca,počula, jak jej srdce silno búcha;no pery stisla, k ústam vzniesla dlaň…„Veď príčiny dosť, verím, jak by nie?“(zas Marka, galún stúžiac na vrkoči.)„Mať naša, ach, je prudká ani drak;dnes zvlášť… Však uver, priam aj pominieju prchkosť, skoro ponastúpi skrucha;[86]hej, oželie vše a sa vytúži…Nuž neťažkaj si; za dáku ju zlicunepováž, Zuzka… neželej, ťa prosím.“„Och,“ nevesta už bodre, „božechráň!Už preniesla som, hľa, len plátno nosím…Ten (pokázala zrakom vpravo v stráň,kde smiešanina svetla, tône hrala)hej, Marka: Ondrej viacej zaslúži,viac, ako že tam chĺpok trávy zrosím,viac, ako čo bych stále trpieť malai trpela vždy rada, vďačne…“ „Tak?…“stákala Marka, podivená mile.„Veď i ty — ale neprajem ti, vieš,ba žiadnej by som toho nedopriala,tým menej tebe, Marienka — ty tiež,(kde smiešanina svetla, tône hrala),chvíľočky, ktoré v kútku preplačeš…“Zolvica na to, povzdychnúc si: „Však?…“A domov príduc spešne: ponajatájak, zapriahla sa Zuzka do práce.Sťa na zvrtlíku obracia sa, chvátapo dvore, v dome; kde čo patrilo:pokoná, mravcom snáša, uprace,nejedno, pravda, pri pomoci Marky.Hej, táto, vidiac, jak sa namáhanevesta, hmýri, napred seba vláči:vše na pomoc jej bzíkla od topárky,hoc Zuzke bolo aj dosť nemiloi riekla všehdy: že veď sama stačí,že bolo to tam ťarchy, ejha-ha!…Lež nedala si nijak povedať;vraj mlieko i tak sa jej vzbúrilozas… či to nie pád, kási nástraha?…Nech odbúri sa! — Len by vriaca smolači voda bola: šustnúť na smotánku!…Až, dopočujúc, ozvala sa mať:„Tototo, ti dám! — Len mu zastydnúťdaj znovek… Chytro pochyť, ponos dbanku,[87]a potom rušaj, neprestávaj, múť…“(Akiste ešte omrzelá bola.)A čokoľvek keď urobila Zuzka,nech mimo prešla, starostlive všesa opýtala svokry: či sa ľúbitak…? U nich, môž’ byť, robia inakšie;veď koľko domov, toľká zvyčaj ľudská…(Odvrkla jej však leda cez zuby,ba raz, udretú cmuľkajúc si hánku,i spurne: „Nač tie večné pochluby…[88]?“)I zanedlho: pod schodom už trúbytyčaly[89]plátna, v zvárku hotové;v kuchyni v rohu, skrytá pod obrusom,zas dieža s prádlom… Húsky po chôve,až ťažko ktormu vliecť sa pod pondusom[90]hrvoľca, šly spať: v cárček u ovčiarne,ich čučuľkanie[91]ešte počuť; chlievvšak jak by spustnul… nedre, negrúliviac hlvoš[92]— Čbary[93]naplnené, párneu studne… ešte badať vody chvevv nich, obracanie neba lučezárne:k nim majú statky, bažné za nápojom,či ony v stajeň hybkých na nosidlách —Rysuľa chrústa si tam pred pôdojom(čo bola staršia: v svadbu minuli —i kone pošly, no už v slabších silách…);len jalovätá, ako občulykrok niečí vedľa, zavše s nepokojomsa skubly, mrnkom[94]ďalej dudaly[95]—I ohník v koniec sprašťal v kuchyni,jak chasník stančiac bystro na ohnisku,[96]snáď od radosti, že čas k večeri;tiež nevesta ho skládla, v náručiskupred chvíľkou z ciene nesúc ráždinychlp, kresanice, stružlie, ívery…I slnce zašlo: povyhlásil miervtom večerný zvon — Na zoristých krídlach,ichž brko v farbách hrá sťa cingelier,[97]sa spúšťala noc na svet pomaly:i v prenesmiernom jak by stodolčiskusnop shadzovaný na snop, líhalydo vrstvy tobôž stíny na stíny.Scengaly ovce; zrejme domov z poľaprichádzaly už, s hlukom, bľakotom —Hneď bližšie sídu; Zuzka však už bolav ich kŕdli, chcejúc zavčas vylúčiťim vlastné, pokým neprejde shon dolu(nu, z jari zas ich treba priučiť:ináče, ako deti poza školu,to beží voslep —). Kŕdľa brnotomsa premávala, bŕdla,[98]prehŕňala;vábila: Poďse-bŕ, na, šuta, na,kornutka…[99]Umklo bydľa:[100]jednoduchoho lapsla, kade stihla, napotom:Stoj, šaľo! — riekla, pomackala ucho.Ba naše! Hľa, ,o‘ naša písmena…I — luče-luč! — ich pozajala vtoma kŕdlik prútkom k dverciam zaháňala.Medzitým jahňa schytla na ramená,bľačiace žiaľne, cele strápenô,pritúlila mu hlávku, uprímkala[101]—tam (složila ho), hľa, máš matičku!(Jak žúžoľ bolo čierne, postručená[102]ním vlnka; iba čielcom hviezdičkučo malo, sťa tá nad hoľou čo vzplála.)Hneď zatým biča prask, vrzg, zunot spiežesa hlásil — zápäť u vrát rázne ,hô!‘…„Priam otvorím vám!“ kríkla Zuzka svieže,vybrnknúc z domu takmer zjašeno,i otvorila letkom dokorán,až zakvílily krivou nôtou vráta.„No, keď si len tu!…“ vrkla Ondrejovi.„Nuž?“ otázal sa. „Variže už máta,čo? Povedz —“ Zmrzla. „Len tak, rada som…“však dodala aj hneď. „Veď tak — Boh chráňaj, že by inak… Ihej, doriadilisme, chvalabohu! Var’ i pred časom —“„Nie!“ protirečil otec. „Vážny pán,nu, Firpataky, mal to tými slovy— i nezvykol on pletky posbierať —:vraj na Vincenta[103]— hĺbkou fundamentazakorení sa, zbujnie ani menta;[104]však na Kalista — ešte žatva istá…Len teraz Pán Boh sám nech vzrastu silydá, dobré časy, chvíle príhodné,bez mrazov… pšenka[105]začne prezerať,rásť: sťa by denne na ňu pristavili,však, Zuzka?“ „Iste, ňaňo, k zázraku…“a pomohla i vypriahnuť — A voly,hoc odrazu sa octly slobodné:preds’ — snáď, že kričal Ondrej: „Do maštale,na miesto!…“ či že sťahaly sa verne —stúpaly prosto: v pláni[106]súmraku,sťa veľryby by biele tiahly boly,tak činiace sa — brny-býky alezas, jak by hnaly dva veľpĺže čierne,tak pozdaly sa rezko zaberať…A z pitvora či z kuchyne čím diaľ(bo z otvorených), tým jasnejší plameňči záblesk jeho na dvor vylietal,i brnkal rajským vtákom hore, nadol:až na chvíľku vše utkvel na štítecienice[107]— Či tam vetvy rozvitésnáď palmy noci, i na jednu sadol?Bo vidno, v oddych kolíše sa rád…I nespieval bár, aspoň trblietalsa, vôňu i svit razom dýchajúc;krídlami bavil: hneď ich rozpína,hneď opäť skladá do vetvových ramien…Vtom splašila ho bezďak[108]gazdiná:uletel — či že zodvihla naň kameň?Nie; do dvier len čo stala, zvolajúc:„Hej, kde ste, chlapi? Poďte večerať!“A v izbe samej tichej medzitýmnad jedným z okien štítnych na poličkeuž kahanček si svitkal, vzbĺkajúcvše trepotave, v letku motýľovasťa peruť: jak by kyvkal k večeričke…Bo naproti stál stôl, i prikrytímuž hotovým sa honosil a belel;už na ňom misy dlely (kúpa novái pekná, vidieť, kumštu mošovského;nescvendžia, pravda, teraz, plné súc):na jednej bočpor[109]žmurká, jak by želela plakal žírne slzy, kudlí z nehosa kúr sťa zápach z kveta — na druhejsíc’ švábka len, no darmo sa kto smiešká[110]a znevažuje darmo úbohú;je jedlo našské, sypká ako múkai skvúca ani srieň; a na rohusám chlieb… jak sboru celému by velel,pri boku kord,[111]i nie viac v pošve dnuká —I vstúpili dnu. Sadli k večeri.Za vrch-stôl otec čeľadný, kde meškávždy hodnosť domu — pod svetielce. (Nímaž zblýskala mu stred temena pleška,jak usádzal sa na štít; ináčejprúd hojný včude sivých kaderímu zaľahoval k pleciam mohutným,bol chlapom ešte — z očú bodrosť kuká,žil striedme, chápal gazdu úlohu,tvár pivónia, plná dôvery…)Po pravom boku prisadol mu syn,toť Ondrej — Marka chvatom na mištičkusi oddelila a pod pecou v stíns tým utiahla sa, čupnúc na lavičku(tak robia dievky). Matka konečne,tá, ako mala povždy v obyčaji,i teraz k stolu len tak po stojačkysa primkla — „Pán Boh nám daj osohu…“prežehnal gazda, a už bezpečne(no nemysli nik: na ruvačky-mačkyže — rúče-pekne, svorne ani v raji)začali chrániť hneď z tej, hneď z tej misy,načierali si vážne, bezrečne.[112]„— Ej, mamka“, Ondrej mienil, „prituhejste navarili!“ „Nepleť, ani plačky[113]—veď leda mlsne“, vrkla. „Či nie, ňaňo?Rozsúďte vy…“ „Ba“, zäkal,[114]„veru hej,je kvašná,[115]žihá…“ „Ešte i ty, Jano!“na muža ziapla. „Tento — prieberník,nu, vojačisko!… Kto mu vyhovie?Čo bude sám med, ešte povie ,kvik‘…No, ty, ty!…“ „Ja-hľa, keď je taká, áno;však nestrachuj sa, nedur — zjesť sa zje,chlap stroví klince!…“ pokojil[116]ju. Vzalnôž, načiaral kríž spodným stredkom chleba,i nakrojil ho. „A tu — zadudal —len pozri, stará, kocúr — on, a koľký,ľaď!…“ Vzozrel švižkým očkom, iutiahlo vtom mu kútky. „Ký to…? Z grísysi ho var’ piekla? — Človek ulomí,zas zákal… Už v tom čosi väzieť misí!Čo sa ti sviedlo, povedz —“ Na okolkynemala času, ešte menej vôle(tiež stojí, že i trúfala si v seba);i zazrúc, že ver’ manžel pravdu má,a vediac aj, že tá vždy oči kole:odmlčala sa — tvár len smraštila,sfrungala lyžkou v prstoch, v stolovinu[117]chtiac-nechtiac nohou durkla v prestupu —„Ech, jedzže, synku“, trkla vposled, „jauž dobre viem, kde, v kom mám hľadať vinu!“a (priliať snáď…) sa zvrtla ku almare.[118]Muž avšak ďalej: „Ale tak ti treba!Podistým si sa hodne zlostila —A kde hnev — to vie každá rozumnágazdiná: tam hneď po božom je dare,a nasledujú iné pohromy.Nie chlieb len skazí — srazí chalupuon, ba ním celé pokrvenstvá hynú…Tak zakladá sa všetko v svedomí;i nestrovíš zlô — jestli povyšiniesa od žalúdka, v hrdle presedá…“„A kde je Zuzka?“ naraz zadivil sasyn, rušal s miesta. „Prečo nejde jesť?“Však vtom už sestra mykla do kuchyne;že po ňu, míval iste — posadil sa.(Len myslel: Či je k stolu posledná?)„Veď“, začala mať, „vskutku, rada bychzvedela: čo tá dneska robilatak dlho v poli, idúc s poludienkom?To do rozpuku už s ňou!…“ Ťažký vzdychsa vydral jej z pŕs. „I to ešte niesťmám sama? Hrúza! — Doma práce sila,že nevieš, čo bys’ prvej schopila —čas nestojí, je drahá každá chvíľa;no ona ciepka sťa by ku hostine,a voľká, mešká si tam z rozkoša —“„Že mešká?“ zdúpnel Ondrej. „Poháňalami, svedok otec… Však vy chytroša,[119]vám (hnul sa) lietať! Či má či nie kríla,[120]kto iba kráča, ten už lenivec…“„No“, pretrhla ho, „neobloží vienkom,nie, ako som ju potom vyctila…[121]“„Vyctila!“ zjakol syn i vzbĺkol celý,pohodil lyžku. „Veru pekná vec! —Bez príčiny…“ Tu pery sa mu schvely.„Vyctila? Prečo?“ „Prečo, synku? — Preto:že v zime mali ste ver’ času dosť,až moc sa denne láskať, oblizovať,i mohli ste — krv krv je a nie kosť;no teraz, keď je jar tu, dôjde leto:do jarma, lásku do priečinka schovať,vieš?… I mám právo var’ na tvoju ženu!?[122]Som mať, som posiaľ v dome gazdiná;či vzopriete sa? — Dobre: budem hosť,budete starých jak pavúkov chovať!…“„Ja, nieže, stará, nie tak…“ gazda v to(nemohol ďalej mlčať vzdor jedeniu).„Znáš predsa sama: i Boh láska je,a táto trvá, nepodlieha zmene,čo v zime, taká je i cez leto;však muž zas — a ty, Ondrej, nono, jedz —,kto múdry zato ktorho vykľaje?Nik (kýchol), kto má srdce mäsité,toť, pravda, istí kmotor Rozumec —A potom — len ju viď! — Ty nevinná!Nepamätáš sa, už si pozabudla,jak — verím, dávno tomu! — na Lánoch:tam práve, kde dnes pre tých hostina —tam, pomysli len, kde ten starý lôh,pod medzou si mi hrkútala, húdla,sťa holubička (tlosknul), čačane…“„Netáraj!…“ sekla. „Nuž, hľa, vidíte“,jej Ondrej, „vy tiež podobne ste s otcom…nič lepšia mojej…“ Vztýčil sa jak jedľa.„Len kde je…?“ pošiel — S prívetom však: „Toť som!“už z kuchynských dvier vbehla. (Žiarny plamsa zjagal v dverách; z dieže šurdžanie[123]však bolo počuť —) „Čo sa trápite?(Tu usmiaty zrak vzniesla k Ondrejovi.)Ja predsa už tam v kuchyni som jedla,hej — lebo zváram tam, lúh prelievam…“Jajatka vošiel — jemu riekla: „To vy!No, sadnite…“ i už zas zmizla tam.Ten počal, pod pec prisadajúc aj:„Veď rozmýšľal som, či vojsť, či nie dnuká?Či, reku, búriť mám váš pravý rajja nešťastlivý?… (Vypadla mu kľuka.)Toť, že len búrim, tresk-plesk robím iba,ech…“ horko-ťažko kvačku zodvihnul.„No, nič to, švagre“, gazda riekol. „Chybav tom žiadna. Práve, že si nakuknul,to dobre, Juro! Ondrej vyrozprávalmi v poli ešte, čo ťa potkaloza nešťastie. — Ej, neresť, neúctaod detí strašná!…“ „Veru potkalonemalô…“ zhorekoval starec; návalho citov zvládol, že i rukávomsi vytrel oči. „Dožil som sa: aničo bych bol býval pijan, márnotratný…Z všetkého mám, hľa, kvaku[124]žobráctva…“„Nič neželej!“ mu Jano. „V prikázaníčo stojí štvrtom, že sa neplní:ten skutok spury, nevďačnosti špatnýdovidí ten, čo zdolal pekla brány,i zhrmí károu a či rozvlní— bo všaková je jeho pomsty leja —,a po vinníku šľahne rúhavom…A nezahynieš, neboj! Nám Boh dávalpomoci — vďaka buď mu horúca! —podistým za to aj až posaváď:by zas my sme tiež svojej udelili,jak komu pilno — mieru abo štipku…Nuž budeš u nás! — Budeš pracovať,čo budeš stačiť —“ „Ach, rád“, živo stvrdil,„rád, Jano… Pánboh mi len popraj sily!“„Nu“, gazdiná vtom, „aspoň poháňaťnemusí žena, na to nesúca“,a s uškrnutím šmihla na Ondreja.(Ten plecom kývol, napchávajúc pípku,najskorej zapiecť si ju v kuchyni…a pritom iste koho pomáňať[125]—)„Poď ale s nami!“ gazda zas. „Tu síceuž ostatky[126]len — Stará, pridajže…“A starec ani teraz nezohrdil;prikuľhal k stolu, šuchol šediny —i zabral sa jesť… až mu vetché líceoživlo, zhrala ním sieť čierťaže[127]pri svetle: kde prv jasno, zápäť tieň —— Vtom bac! na oblok. Všetci ustrnuli,čo sa to robí. Dupot u okienpriam zatým — Ondrej vpálil: „Čo to? Či tu…?Hurt! — Okno? Vari skalu praskli veň? —“Vybehla Marka — „Viem ja, kto tam škúli“,Jajatka naraz, „nezdobí[128]kto, viem!…“i odkväcla mu k ústam pošlá ruka,zachvel sa celý, oči vypľaštil…Spuchaly žily cez tvár vráskovitúmu, zhrubly v mžiku — tak sa veľmi srdil.„Hej, závidí mi, že som pod strechou!Závidí, že tú večieročku žvem…nu, nevestisko! — Ona, besná suka!Juj, zlapajte ju! Ondrej, chlapských síl —s obuchom na ňu! — S metlou, varechou,len chytro, chytro — Trepnúť o uholňou, medzi väzy hlobnúť, opariť ju! —Tá…“ „Citže“ Jano v to, „mlč! Nerob divy;veď kto zná, kto bol? I už utiekol —Ba divím sa ti, žes’ tak popudlivý,starygáň — chrúst, by i len oddrhol…Jedz radšej! —“ Stíchol. Slúchol. — Preriekol:„Zabudnú’ som sa — Ale odpusťte!Ej, veď vám ináč! — Skoro závidím vám,ba žičil by som: nože okúste…Nie, nie som tak zlý, žiaden nekresťan;i v tichu sa len, bez závisti dívamna vašu svornosť, pokoj prehojný,na lásku, z nejž, hľa, jem tiež, starý jež —Nevesta jak med vonia naokolo…“„Oj“, vyrkol gazda, „ja som spokojnýs ňou!“ — Ondrej: „Pri mne že by ináč bolo?…“„Nuž a ty, stará, jakže mudruješ?Sme jedno telo — že i duch, sa mívam…hneď povedz, ale srdce dokorán! —“„Nu, poviem, poviem — nechže bude tiež!“Tu statok zmučal u vrát — Počuť vravui zápäť vrzgot, vchádzanie dnu vráty.A Marka vbehla s chýrom naskore:„Brat Zuzkin nám to došikoval kravu,ba dve až, už je s nimi vo dvore…“Šli obzerať ich takoj, umiestiťdo stajne — pomknúť inam s jaloväty;i gazdiná, hoc kývla nedôverne.Len kahanček čo zostal sám a sám,ba s Jajatkom — však pod pecou už sedel,a jak ten vzpriamil sa vše čo červ zlatý,jak keby bol chcel pootočiť trám:on pukol z fajky, hútal, o čom vedel.— A prišli zpät. „Nuž, stará, páčia sa ti?“sa spýtal gazda ženy. „Dobrý chyt!“predišiel Ondrej. Tá však vetila:„Vieš predsa: v noci všetky kravy čierne —“„Ná!“ dlane spľasol v smiechu, „našla žilu!…Však lampášom si sama svietila? —“„Veď hej, hej — Zuzka, choď si podojiť…“A rozjímali ešte o nich s chvíľu,syn s otcom. Vtiahli v prúd i Jajatku.Hádali cenu… až gazdiná milúim prevrtla reč na tú obrátku:[129]„Dosť toho na dnes! — Spať! — Včasráno vstať!Vy do oračky — my zas šaty prať.“„— Prv ale ešte“, riekol hospodár,„pomodlime sa.“ Vzal s poličky knihu,roztvoril — vážne zbelela mu tvár —S tým prežehnal sa — kľakli v náhlom stihu,[130]mať, čelo oprúc domu o oltár;a jak predriekal: zaznel vzdych i šepot,hneď tu, hneď tam zas zašumejúc v švihu,sťa krídel mieru nadzemského trepot.[1]večier, o pol večier(básn.) — v polovici, uprostred večera[2]pritrieliť(náreč.) — prihnať sa, privaliť sa[3]Báseň vznikla r. 1892. Prvý raz bola uverejnená v Slovenských pohľadoch XII, 1892, 729 — 47. Vyšla potom v treťom sväzku Sobraných spisov P. O.-Hviezdoslava r. 1901. Na prvej strane jej rukopisu je autorova ceruzkou písaná poznámka: „Súvisí s básňouPoludienok.VidzSobrané spisy básnickéHviezdoslava sväzok I. Turčiansky Sv. Martin, 1892.“[4]hruboš(básn.) — hrubý, tučný človek[5]valistý— silný, tučný, zavalistý[6]roháč(ľud.) — nadutý, pyšný človek[7]badka(náreč.) — bodka (v chlebe)[8]šmačný(nem.) — chutný, dobrý[9]budunok(náreč.) — budovisko, stavisko, budova[10]kryvo(neol.) — krytie, strecha[11]skore, na skore(náreč.) — rýchlo, náhle[12]vlna vzduchu cudzopasná, / polykajúca korisť na skore— vôňa chleba sa rýchlo rozptýlila vo vzduchu[13]nízuľký(ľud., demin.) — nízučký[14]lesina— žrdina[15]žvavý(čes., skrát.) — shovorčivý, mnohovravný[16]babuľky(ľud., demin.) — kuriatka[17]vetvovie(kolekt.) — vetvy[18]čvirk(básn.) — čvirikanie[19]čaroslovo(neol.) — kúzelné slovo[20]kaška(ľud.) — prvosienka, Petrov kľúč[21]kľúč kašky tu-tam utŕčajúc nový— kaška (auricula) sa ľudove volá tiež Petrov kľúč. Tu má teda pôvod básnikova metafora „kľúč kašky“.[22]forteň, fortňa(arch.) — bránka na väčšom stavenisku[23]máčik(náreč., demin.) — máček, mačka, kocúrik[24]obida(ľud.) — ťažkosť, trápenie, mrzutosť[25]šteblík— priečka na rebríku[26]pookaľovať— poobkukovať, poobzerať si[27]bobáň(náreč.) — chlieb[28]škrabcovať sa(neol.) — škriabať sa, liezť[29]urvalec(básn.) — zurvalec, neurvalec, odroň[30]zmutok(básn.) — zmätok[31]peľať(ľud.) — bežať, uháňať[32]utk(neol.) — tkanivo, i útok[33]… Lež ťažko neprikročiť k utku, / zvlášt, keď tak dlho boly snovalá / v nej drgľovaly— ťažko neprikročiť ku zvade, najmä keď tak dlho sa na ňu v hneve chystala. Slovo „utk“ môže sa v tomto kontexte chápať metaforicky ako „utkatie“ (to, čo sa utká), i neobrazne ako „utkanie“ (bojové stretnutie). Možno, že práve pre túto jeho dvojvýznamnosť zvolil si Hviezdoslav ten slovný novotvar.[34]kto nôh užiť hľadí— kto sa vie poponáhľať pri chôdzi[35]šiky tratiť— prehodiť slovo, zažartovať[36]rôzpust, vo rôzpuste— rozpustenie; nevychovane, rozpustene, voľne[37]šľah(básn.) — šľahnutie, udretie[38]lapsnúť(pejor.) — chmatnúť, lapiť[39]ľapták(pejor.) — mnohovravný človek, táraj[40]a kapsa na psa— ľudové príslovie o význame prázdnych sľubov, na ktoré sa má niekto nachytať[41]dôpusta(náreč.) — sliedič[42]mocko(náreč.) — ten, kto sa motá, darebák[43]črepkat(ľud.) — hrkať, štrkať, (o puknutej nádobe)[44]krčah hodne črepká, hodne— puknutý krčah črepká, a je nebezpečenstvo, že sa rozpadne a voda sa z neho vyleje. Tak isto hrozí preliať sa dlho sbieraný hnev v človeku.[45]žiadna husľa — skorej rúči sláčik— nič príjemného — skorej výprask[46]prečečúrať sa(náreč.) — prečuchrávať, prečesávať sa, lenošiť[47]zúbätá(kolekt.) — zuby[48]bratová— bratova žena, švagriná[49]klkový— hrubý ako drúk[50]perkál— látka[51]odiedzka— poskladaná šatka, hodená cez chrbát[52]odmíňať— odmädliť, v rukách prať[53]lyžičník— drevená schránka na lyžice[54]hmyrom(ľud.) — mihom[55]hnedky— ihneď, hneď[56]kopa(pejor.) — veľká žena[57]zhárať— horieť, prihárať[58]Nuž vydám túto: Hijo, vopred, starká…— keď túto vydám, budem musieť byť ja, stará, prvá v každej robote[59]žarký— žeravý, plamenný, horúci[60]to je! prekonanô!— tak je to s tvojou robotou, už to poznáme![61]skubot(náreč.) — škubanie[62]podplamok(skrát.) — podplamenník, posúcúh, pečený na kraji pece pri chlebe[63]zžibôtkať(expres.) — zaševeliť (o húsatách)[64]pokryjome(poľ.) — pokradomky, skrývajúc sa[65]kej / nie kosierky dva vsadenej tam mreže— keby neboly dva pruhy akejsi mreže, tam vsadenej[66]s buka spadol, oddýchnu’ si— ľudové príslovie, značiace asi: každému treba oddychu. Ešte i ten, kto s buka spadol, si oddýchol (musel ležať). — Inakšie s buka spadnúť = prísť náhle do neznámej situácie.[67]galún— úzka stužka vo vrkoči[68]behún— kto bystro behá, rýchlo pracuje[69]otelečka(náreč.) — teľná krava[70]šukať, šuknúť(náreč.) — hľadať[71]pujlár— pudilár, peňaženka[72]rázštubňa(náreč.) — predizba[73]všaký(náreč.) — všelijaký[74]košiarka— strom, ktorý sa vysádza na ohrady, košiare[75]žrielo(náreč.) — žriedlo, prameň[76]studeň(náreč.) — studňa[77]… o Troch kráľoch briežkom / jej svieža zeleň— správa sa tak studnička na Tri krále, ako by na briežku už zelená tráva rástla, ako by bolo leto. Jej voda totiž v zime nezamŕza.[78]slabko(demin.) — slabučko[79]behnúť(básn.) — vybehnúť, zabehnúť[80]pokusky(demin.) — pokusy[81]byt(čes.) — živobytie, majetok[82]chrapký(neol.) — chrapľavý, pritlmený[83]sraziť prst— otĺcť si prst na bosej nohe, zvliecť kožu[84]jačať— silne kričať[85]lupkať(expres.) — plieskať[86]skrucha(básn.) — skrúšenosť[87]dbanka— nádoba, v ktorej sa múti mlieko[88]pochluby(neol.) — chvály[89]tyčať(básn.) — týčiť sa[90]pondus(lat.) — závažie, váha[91]čučuľkanie(expres.) — hlásky húsatiek pred spaním[92]hlvoš— hltoš[93]čbár(náreč.) — džber, drevené vedro[94]mrnk(básn.) — mrnkanie, postenávanie[95]dudať(ľud.) — praskať, plápolať; mručať, bručať, dudrať[96]ohnisko— stará pec v pitvore, na ktorej sa varievalo priamo nad ohňom. Dnes sa nájde po dedinách už len veľmi ojedinele.[97]cingelier— kryštalová, sklená ozdoba na lustri[98]bŕdnuť— brodiť sa[99]kornutka— ovca so závitkovitými rohami[100]bydľa(náreč.) — dobytča, hoviadko[101]uprimkať(náreč.) — pritúliť, utíšiť[102]postručený(náreč.) — sčerený, zvlnený[103]Vincenta — 5. apríla[104]menta— mäta (rastlina)[105]pšenka(skrát.) — pšenička[106]plán— riečne koryto so zahatanou pomaly tečúcou vodou[107]cienica— kôlňa[108]bezďačne(čes.) — nechtiac, nevoľky, mimovoľne[109]bočpor(nem.) — pľúcka s omáčkou, „pajšle“[110]smieškať(neol.) — zosmiešňovať[111]pri boku kord— pri chlebe položený nôž[112]bezrečne(neol.) — bez reči, potichu[113]plačka— voda, v ktorej sa pláče prádlo[114]zäkať— zechkať, povedať ech[115]kvašný— kyslý[116]pokojiť(neol.) — upokojiť, utíšiť[117]stolovina— drevo stola[118]almara(lat.) — skriňa[119]chytroša— schytralá, prefíkaná ženská[120]kríla(ľud.) — krídla[121]vyctiť— vyhrešiť, nadať[122]Údel mladej dedinskej nevesty nebol donedávna závideniahodný. Nevesta v dome mužových rodičov sa pokladala predovšetkým za novú pracovnú silu, ktorou mohla disponovať svokra. Osobná sloboda nevesty stlačovala sa na minimum, práve tak, ako pri dievčati sa potlačovala sloboda samostatného rozhodovania o vydaji.[123]šurdžanie(expres.) — zurčanie[124]kvaka— ohnutá palica[125]pomáňať(náreč.) — pohladiť[126]ostatky(ľud.) — zvyšky jedál[127]čierťaž— čiara, hranica;sieť čierťaže— sieť žiliek, vrások[128]nezdobiť(neol.) — nezbedu robiť, vyčíňať[129]obrátka— iný smer (v reči)[130]stih— chvíľka
|
Orszagh-Hviezdoslav_Vecera.html.txt
|
Tri dni z denníkaKonečne vyplnila sa mi dávna túžba: tu som na pôde svojich otcov!Mimovoľne oživne rozpomienka z detinských dôb. Šli sme so starým otcom na „sálaš“;[1]ja držal som opraty, on sedel vedľa mňa. Bola nesmierna spara, povetrie ani
nehlo sa; len z času na čas počal sa prach krútiť pred nami a točiac sa vystupoval hore
vysoko nad najvyššie stromy. Zľava chmúrilo sa a zďaleka počuť bolo temné hrmenie. Oblaky
zhora nadol dĺžili sa, až úplne zaľahli na obzor roviny.„Bude dážď,“ riekol starý otec a šibol bičom ponad kone. „No, vidíš ten oblak, Gusto?
Náš Kriváň,[2]o ktorom toľko dopytoval si sa, je ešte vyšší. Voči nemu sú sriemske brehy[3]len ledajaké kopce!“S opovržením díval som sa na oblak, veď „náš“ Kriváň je vyšší. Bolo mi to ináče cele
prirodzené, veď i starý otec bol vyšší od iných, hlavne neslovenských dolniakov. Keď na
jarmoku dlho nechal ma strážiť koč, to som ho vždy tak vyzeral, že som sa na sedisku
učupil, kým hlavy všetkých jarmočníkov neboli s mojimi očami vo vodorovnej čiare, nuž a keď
jedna vyčnievala, to bola istotne hlava môjho dobrého apka. Akože by teda i slovenské vrchy
neboli vyššie od týchto kopcov…!Od tých čias, bože, ešte menší kopec označuje chladný byt nebožtíka apka, a ja — hľa, tu
som pod Kriváňom…A presvedčil som sa o pravdivosti apkových slov:„Tam voda lepšia je než tu víno. V tých krajoch radšej suchý chlieb ako tu pečienky. Tu
cudzí je jeden druhému — tam bratia sú všetci, jedna rodina…“Nie, o tomto nepresvedčil som sa![1]Šli sme so starým otcom na „sálaš“.Autorov starý otec sa
volal Tomáš Maršall. Pochádzal z Liptova a do Petrovca sa prisťahoval koncom prvej
štvrtiny minulého storočia. Bol remeselníkom, ale mal aj väčšie hospodárstvo.[2]Kriváň,vrch v Tatrách, vtedy sa pokladal za najvyšší vrch na
Slovensku.[3]Sriemske brehy(náreč.), sriemske vrchy, Fruška gora.
|
Marsall-Petrovsky_Tri-dni-z-dennika.html.txt
|
Hlava I. DobaBol to najlepší i najhorší čas, vek múdrosti i šialenstva, bola to doba viery i nevery,
obdobie Svetla i Tmy, bola to vesna nádejí, ale aj zima zúfalstva; mali sme pred sebou
všetko a nič, šli sme priamo do nebies, ale šli sme aj zrovna opačnou cestou — zkrátka,
doba sa natoľko podobala našej prítomnej dobe, že jej najvehlasnejší znalcovia hovoria o
nej v dobrom i zlom smysle len v superlatívoch.Na anglickom tróne vládol kráľ s veľkou čeľusťou a kráľovná s tučnou tvárou; na
francúzskom tróne panoval kráľ s veľkou čeľusťou a kráľovná s krásnou tvárou. Držiteľom
moci a vlastniteľom práv a majetkov v obidvoch ríšach zdalo sa nad krištál jasnejším, že
beh vecí v celku je navždy ustálený.Bolo to leta Páne 1775. V tejto milostnej dobe v Anglii pripúšťali práve tak zjavenie
Ducha ako v dnešnej. Mrs. Sauthcottová práve vtedy dosiahla 25-ty požehnaný deň svojho
narodenia, o ktorom istý prorocky nadchnutý pospolitý vojak telesnej stráže predpovedal, že
všetky znamenia svedčia o tom, akoby Londýn a Westminster maly byť pohltené. Od dvanástich
rokov utiahol sa aj Cock-lane-ovský duch, keď (nadprirodzene nepôvodným spôsobom), práve
tak ako aj duchovia tohoto pominulého roku, sdelil svoje odkazy. Z kongresu britických
poddaných v Amerike však cele obyčajným, zemským spôsobom dolietly ku anglickému
panovníkovi a národu zvesti, ktoré — dosť podivná vec — ohľadom na ľudstvo v svojej
jednoduchosti dokázaly sa byť o veľa dôležitejšími, ako všetky odkazy Cock-lane-ovských
duchov.Francia, ktorá ohľadom na duchov bola vo väčšej nevýhode, ako jej sestra so štítom a
trojrohou vidlicou, vydajúc a potroviac papierové peniaze, s bezpečnou pomalosťou kĺzala sa
dolu svahom. Pri tom všetkom však pod vedením kresťanského duchovenstva zabávala sa takým
ľudomilným spôsobom, že mladíka, ktorý v daždi nevzdal úctu pokľaknutím špinavej mníšskej
processii, pochodujúcej od neho vo vzdialenosti 50-60 yardov, odsúdila, aby mu odťali ruky,
kliešťami vyrvali jazyk a jeho telo spálili za živa. Je to pravdepodobné, že keď tento
trpiteľ zomieral v smrteľných mukách, v lesoch Francie a Norvegie rástly stromy, ktoré
Rubač-Osud vybral k tomu, aby ich skácali, porezali na dosky a potom z nich zhotovili v
dejinách hrúzou preslávené, pytlom a palošom opatrené, pohyblivé lešenie. Je pravdepodobné,
že v ten istý deň v okolí Paríža v ošarpaných humnách ťažkej, vidieckej zeme už stály
pouličným blatom zafŕkané ťažké vozy, ktoré oňuchávaly ošípané, na nich sa čepírila drôbež,
ktoré si vyvolil Roľník — Smrť, aby sa stali tragačmi Revolúcie. Ale ten Rubač a Roľník,
hoc pracovali neprestajne, pracovali v tichu, aby nik nepočul ich chôdzu, lebo vzbudiť
najmenšie podozrenie, že bdejú, bolo by znamenalo neznabožstvo a velezradu.V Anglii nepanoval poriadok, nevládla bezpečnosť, ktorá by bola ospravedlnila prílišnú,
národnú hrdosť. Ozbrojencami spáchané vlámania, prepadnutia na hradských cestách,
vyskytovaly sa každú noc ešte aj v samom sídelnom meste; rodiny boly verejne vystríhané,
aby neopúšťaly mesto prv, kým neumiestia zariadenie bytu v bezpečných skladištiach
obchodníkov s náradím; nočný pocestný lupič vo dne bol kupcom v City a keď ho jeho druh,
ktorého pristavil v hodnosti „kapitána“, poznal a oslovil, vrazil mu zdvorile guľku do čela
a odjazdil; poštu raz prepadlo sedem zbojníkov, sprievodca zastrelil troch, on sám bol zase
ostatnými štyrmi zastrelený „pre nedostatok nábojov“: potom bola pošta pokojne vyrabovaná;
vznešený hodnostár, sám Lord Mayr londýnsky, bol pristavený istým pocestným lupičom pri
Turnhom Greene, ktorý na vidom očí sprievodu olúpil túto vynikajúcu osobnosť; v londýnskych
väzeniach väzni bojovali s žalárnikmi a jeho veličenstvo Zákon dal do nich strieľať
zbraňami, ktoré boly nabité brokmi a guľkami; pri dvorných prijímaniach zlodeji odrezávali
s hrdiel vznešených lordov diamantové kríže; strelci vytiahli do St. Giles-u, aby pátrali
po nejakom podludníckom tovari a luza pálila do strelcov a strelci do luzy; a takéto veci
nepovažoval nik za mimoriadne zjavy. Pri tom všetkom kat bol nepretržite zaujatý a stále
hľadaný; tu obesil celý rad rozličných zločincov; v sobotu zase popravoval vlamača, ktorého
chytili v utorok; buďto v Newgate na tucty vypaľoval ľudom znak na rameno, lebo spaľoval
pri bráne Westminster Hall-u pamflety, dnes odňal život vrahovi-ukrutníkovi a zajtra
bedárovi, ktorý sedliackemu chlapcovi ukradol šesť penny.Všetko toto a tomu podobných tisíc vecí odohralo sa okolo dobrého, starého roku 1775 a v
ňom. Týmito udalosťami otočení, kým Rubač a Roľník konali svoju prácu bez prekážky, tí
dvaja s veľkou čeľusťou a tie dve, jedna s tučnou a druhá s krásnou tvárou, narobili dosť
šarapaty a uplatňovali svoje božské práva s povznesenou rukou. Takto viedol rok 1775 svoje
veličiny a myriady drobných bytostí — medzi nimi aj bytosti tejto povesti — cestami, ktoré
sa stlaly pred nimi.
|
Dickens_Povest-dvoch-sidelnych-miest-Kniha-prva-Vzkrieseny-k-zivotu.html.txt
|
V ktorú stranu?Zuza Haláčovie tak sa chová každý štvrtok, ako by mala rozum potratiť. Behá po izbe s
rozšírenými očami, s tvárou naľakanou a rozpráva vždy; ak nieto nikoho pri nej, tak sama
sebe. Lieta po dedine od rodiny do rodiny, vypráva, žaluje sa, radí… Zuza je vdovica, už
rok minul na jar. Nechal ju tu muž s jedným dieťaťom a silou dlhu — a to je, čo ju o rozum
donáša. I teraz načim jej odniesť štvrťročný interes do banky, a nemá krajciara. Dlhy jej
soberú všetko z rúk, bár by ani nejedla. A keby ich aspoň ona bola narobila, neželela by
tak veľmi, ale muž s kamarátmi namárnil, nalumpoval! Zuza, keby mohla, za živa dala by sa
zahrabať, tak jej je svet spríkrený zato. A ani sa nemá na kom vyvŕšiť, aby jej koľko-toľko
odľahlo na duši.V taký čas Zuze naveky padnú oči na chlapca, ktorý sedí na ohnisku a je driemajúc. I
oddá sa do toho.„A ty že sa čo maznáš?“ osopí sa naň. Keď má platiť za muža, naveky by rozdriapala to
dieťa. „Čo neješ poriadne? Ľaľa, ako drieme pri tej kapuste! Nepáči sa ti? Budem ti
palacinky vypekať, alebo štrúdle, — mám ti z čoho! Ľa, choď si do sporiteľne, zaplať si
interes za otca! Ta ti ide všetko, i to, čo by si mal zjesť — tak ťa obriadil! Aleže jedz,
ak máš, lebo ti hneď hlavu prebijem lyžicou!“ hrozí sa Zuza s vytreštenými očima, keď
chlapec zívol, nič si z jej rečí nerobiac a driemajúc jedol. Chlapča je pekné, belavé, s
červenými tučnými líčkami, hoci ho Zuza chová len kapustou a polievkami. Oči má modré. A
múdre je to dieťa! Sama sa mu diví, keď netreba do banky platiť. Mazná ho s nerozumnosťou.
Len to ju mýli, že je obyčajou, ako mu bol otec — hlaváň. Nechce ju, matku, ktorá ho chová,
slúži a platí zaň dlhy, čo mu otec namárnil. Netrpí jej vady už teraz, hoci má ešte len tri
roky; chce jej tak rozkazovať ako otec. I teraz, keď skríkla naň, že ho lyžicou dobije,
otvoril oči, pretrhnúc driemanie, a zdvihol päste proti nej.„Nono, čuš!“ zahundral s hnevom.„Čo, ešte sa mi hrozíš?!“ skríkne Zuza napálená a veľké oči oprie zjašeno do neho.
Inokedy sa jej páči, keď jej tak nadá; smeje sa, že je múdry a preštekaný, ale teraz
nestrpí. Zdvihla ruku a capila ho mokrým vechťom po hlave.„Tu máš! Načože si mi na trápenie; no, načože si mi! Ja ti budem platiť za ničomného
otca, a ty sa mi ešte hrozíš? Ale teba, loptoša, odnesiem pánom miesto interesu. Aj tak
nebudeš lepší, ako bol on. Premárnil všetko a potom sa odobral na pokoj! Tu máš poza uši,
tu máš, lebo sa ti neúfam i tak!“Chlapec skríkol, zatrepúc rukami. Potom sa hodil na ohnisko, prevalil sa do popola a
vrešťal, ako mu hrdlo stačilo.„No len mi ešte vrešť, ak ti málo bolo!“ vystrája sa Zuza rozhnevaná. Ani hľadieť nemôže
teraz na neho. Priam by ho odšmarila od seba, keby ho mala kde. Odvráti sa a začne umývať
rajničku, v ktorej zaprážala kapustu. A nedbajúc o jeho mrauk, počne rozmýšľať, kde by
zaopatrila peniaze do banky, a pritom púšťa sa do plaču i sama. Ver’ také trápenie, ako ona
má, nemá ani jedna žena v tejto dedine. Iba sa diví, že je ešte pri dobrom rozume; aj sa
diví, že to chlapča do smrti nezabije; druhá by ho aspoň okaličila. Zuze prišlo na um i to,
že len načo sa vydala za jeho otca? Ona ho nechcela, on ju nechcel, len tak, kto zná prečo,
ich splietli dovedna. Zuza i tri razy ho nechala a šla slúžiť. On lipol za svetom a pil s
kamarátmi… No, kde už teraz vezme peniaze za jeho dlžoby? Odložené má, pravda, 300 korún,
čo si vyslúžila, ale tie len nedá na mužovo hýrenie? I u ľudí má požičané, no tí nechcú
vracať, darmo sa namoce po dedine každý deň. Že chlapec neutichoval, Zuza obzrela sa po ňom
a bodlo ju svedomie. Odložila rajničku, už čistú, podišla k nemu, poobzerala mu očervenenú
tvár, a vezmúc ho na ruky, pohladila ho po nej.„Janíček môj, či som ťa veľmi udrela? Chudák, veď si ty ani nie vina, môj chlapec.
Neplač mi, nehnevkaj sa, už ťa viac nebudem. Aj tak nemám na svete nikoho, len teba!“ Zuza
poutierala mu tváričku od sĺz, vybozkávala a ide ku posteli, kde zpod hlavnice vezme kus
bieleho cukru i dá mu ho, aby sa utíšil. Potom už ide von dverami opäť lietať po dedine.Vedľa Vrtákovcov idúc, vyšla proti nej na cestu sestrina dievka, tam vydatá už tretí
rok. Zuza pristavila sa na ceste.„Ideš proti mne, Iľka? A tetka Mara sú doma?“ prihovorila sa ona prv. Zuza rada rozpráva
a je vôbec vľúdna medzi ľudom. K tomu tetka Mara jej je dlžníčkou, zaujíma ju teraz.„A či ja viem, kde sú?“ hodí plecom mladá nevesta o svokre. „A vy kde idete?“„K tvojej mame.“„K tým darmo idete, tí sú nie doma, šli s bačikom Ondrom orať — poháňajú,“ odvetí Iľa a
perami odfrkuje, zazrúc odboku na tetku. Iľa je naveky zlej vôle. Je mladá síce, tela má
celú kopu, ale je nie zdravá, zato hnevá sa na každého.„No ja som sa ver’ k tej zachytila.“ — Zuza vdýchne do seba povetria, ako keď chce veľa
vravieť, ona nerada darmo ústa otvára. — „Ľaľa, prichodí štvrťrok, na utorok mám ísť do
sporiteľne… Veď už dobre, že ten rozum nestratím od trápenia, — dobre sa neutantujem! Druhá
žena by sa spochabila, ako Dievnička Samkovie.“„Mamka nemajú teraz peňazí,“ pretrhne ju nemilo Iľa. ,A vy máte, lenže si ich pohnúť
nechcete,‘ pomyslí k tomu ešte nemilšie.„Veď tá nikdy nemá, keď ja pýtam! Moju čiastku po mamke kúpila, už tri roky pominuly,
árendu požíva od nej, a mňa nevyplatila dosiaľ. A kdeže si peniaze vezmem? Pre chlapca, pre
sirotu na moje meno som vzala dlžoby, aby mu nepopredali, čo mu po otcovi ostalo. A môže sa
pritrafiť, že chlapec napríklad umrie. A ktože mne to, kto vráti? Iba že sa trápim za
všetko!“Iľa uhla plecom. Čo ju je po tom? Mohla tetka na seba ťarchu nevziať, keď jej je už
teraz ľúto. Iľa je nahnevaná vždy, aj myslí len s hnevom. I to je veľký div, že vôbec chce
vravieť niečo. Odboku pozerá na schudnutú, bledú tvár tetkinu, v srdci ani mak nepohnutá.
„Ja vám v tom nepomôžem.“Zuze nadišly veľké oči slzami. Rada plače, lebo i má začo, ale aj, lebo si myslí, že to
obmäkčí srdce ľudí.„Tak čože mám robiť?“ začne žalobu znovu. „Ten v dome, Červenák, ani počuť nechce o
zaplatení. Povedal, že je to na jeho vôli: ak chce, vráti mi peniaze, ak nechce, nevráti,
lebo že písma nieto od nich. Ja platím veľký interes, a moje peniaze sú u ľudí bez osohu.
Aj tvoja mama mohla by uznať už raz, veď cudzí človek by mi ich už bol zaplatil, a od
vlastnej sestry si ich vytrhať nemôžem. Azda si len nepohnem tie vypotkýnané groše zo
služby? Veď som taká ako zbláznená, tak prejdem ani tá Dievnička!“ A Zuze stekajú celé
potoky sĺz dolu chudými zvädnutými lícami.„Robte si s nimi, čo chcete,“ uhla plecom Iľa, nedbajúc ani o svoju mať, a ešte je
nevľúdnejšia, vidiac slzy tetkine. A hneď začne o druhom, o tom, prečo vlastne vyšla proti
nej. „Len to som vám prišla povedať, že boly u nás tetka Hlaváčka i po dva razy, že by si
vás bačik Ďuro Bilkovie vzali,“ rečie Iľa nemilo a s hnevom.„Čo?!“ Zuza roztvorila veľké sivé oči a tvár sa jej razom premenila. Rýchle strela s líc
slzy a smiech rozlial sa jej po tvári. „Čo to nepovieš!“ smeje sa a zadupká pätami po
bielej suchej ceste. „Veď ma aj Ondro Jarošovie chce, nuž za koho už mám ísť? Nechybím sa
napoly rozlomiť, hi-hi-hi!“Iľa s veľkým telom zas len s odporom pozerá na rozjarenú tvár tetkinu, no vraví ešte:„Bačik by vraj sami prišli k vám, ale že sa im ešte nepatrí za ženou chodiť, keď ich
žena ešte len pred dvoma mesiacmi umreli. Ale že sa musia oženiť, lebo pri gazdovstve
nevedia si sami spomôcť,“ vysvetľuje Iľa ľahostajne.„Nuž ale, veď by mi čajsi apom mohli byť!“ smeje sa Zuza. „Pravda, dobre sa opatrujú a
mne by bolo lepšie všade ako tu u Haláčov s Červenákovci, — lenže by ma ľudia posmievali —
a s týmto planým chlapcom! Otčim by ho zabil,“ váha Zuza všakovak.„Nuž veď nemusíte ísť!“ vetí jej Iľa s pleca. „Veď aj moju mamu dosť chlapov napýtalo, a
nešli!“„Veď nemusím ísť, ale sestre bolo inak. Tá je v dobrom gazdovstve, medzi dobrými ľuďmi.
Ale ja? Už sa azda ani neobstojím v dome pred švagrom. Naveky mi vyhadzuje na oči, že ja
tam nemám nič, len sirota, — a sirotu ukrivdí, kde môže. Opustená som ako strom v poli,
nemám nikoho, kto by ma zastal, len tie dlhy na hrdle, čo mi ostaly po tom — Jaj, priam by
bola niečo povedala, a už je na božom súde! I Jarošovie Ondro sa dobre nespochabí za mnou!“
dokončí s úsmevom.„Jarošovie Ondro!“ vraví s posmechom nahnevaná Iľa. „Len za toho choďte!“„Veď je pravda, aj to je len taký, ako aj nebohý bol. Prepije všetko, čo zachytí. Aj
nebohý všetko premárnil s kamarátmi, a ja som žiadala. A keď som mu za ušima húdla — ver’
niekedy celú noc nemohol spať pre mňa — iba ma hrešil. Ľa, tu mám znak, čo mi misu s
kapustou hodil, že som mu bránila flintu kúpiť. Dobre mi ju neprelomil,“ vypráva Zuza dlho
podľa svojej obyčaje. Ona by od rána do večera vravela, len by ju mal kto počúvať.Iľa nepovie na to nič. Je necitná naproti všetkým, i sebe, ale i preto, že to už sto ráz
počula od Zuzy. Pozrie iba po nej s akýmsi opovržením a medzitým príde jej na um iné.„A to že ste v akej geceli? A čepiec so špickou! No, veď vám dajú moja mama! Vy by ste
sa azda naozaj vydali!“„Nuž a veď by mi ešte pristalo, nie som ešte stará,“ smeje sa Zuza, nakloniac sa k Ili,
a hľadí jej do očú so sladkou vtieravosťou. „Lepšie by mi bolo ako takto samej a napríklad
aj Ďuro bačik by zle neprešli so mnou. Do roboty som ani chlap, zarovnak som robila s
nebohým. Ešte inak, lebo on hútal na pijatyky. Ani neviem takú ženu, čo by sa tak vedela
obracať ako ja. Ver’ nebohý svokor, ešte som len bola 13-ročné dievča, keď sme žali raz na
Kňazovom a videli ma, razom sa zaverili, že ja musím byť ich nevestou. A nebohý muž je ani
nie hoden, aby viac ako za rok čierno nosila za ním. Veď sama vieš, a vedia všetci ľudia,
ako nažíval so mnou. Že som musela…“„No, už len choďte!“ pretrhne ju nevrlo Iľa.„Pravda, už som ti to viac ráz rozprávala,“ prisvedčí Zuza sama a poberá sa od nej
rozveselená, zabudnúc na chvíľu i sporiteľňu. Ide dolu dedinou, s hlavou nazad zahnutou, na
chudej tvári úsmev samoľúbosti. Ešte len rok, čo je vdovica, a už pytačov dosť. V zime ju
dvaja chceli, teraz zasa dvaja. A sa ver’ aj vydá, lebo u Haláčov pred planým švagrom sa i
tak neobstojí. Aj včera ju chcel vyhádzať; v tom hriechu nebude. Dosť má iného trápenia.
Lenže bačik Ďuro Bilkovie sú starí, majú do 50 rokov, a Ondro Jaroš človek všakový. Zlého
muža sa už Zuza nasýtila. Keby tak niekto tretí bol, ale kto? Zuza teraz ani nevie vdovca,
čo by jej pristal.Ako prišla naprostred dediny, videla na ceste postávať húf žien a hlasno hádať sa medzi
sebou. Zuza zrýchlila krok. Iste sa prihodilo čosi neobyčajného. Žien je veľa, i chlap
kde-tu medzi nimi a každá rozpráva, rozkladajúc rukami.„Čože sa robí, stvory, že vás je tu toľko poschodených?“ prihovára sa Zuza už zďaleka a
so zvedavosťou pozerá po ženách, čie sú. Tam je i jej sestra Anča, od ktorej si nemôže
vytrhať peniaze za matkinu čiastku, predatú už tri roky. Sestra má na pleci motyku, ide od
orania. Rapavá voloviarka tiež tam stojí v umazaných šatách. I nevesty kurátorove sú tam, i
druhých ešte veľa. Naboku za ženami stojí Ondro Jarošovie, čo Zuzu chce. Ide i ten s poľa a
pristavil sa tu tiež. Je vysoký, tvár s dlhými fúzmi ako motúzy, čierny, nečesaný, neumytý.
Na prvý pohľad vidno, že nemá nikoho. Ako Zuza došla, zašiel druhým za chrbát, čo mu na nej
ostaly len oči, blýskavé ako dva uhle. Ďalej na vysokej skale sedí stará pošmúrna žena.
Mädlí zásteru v prstoch a šepce čosi — to je pochabá Dlevnička Samkovie, ktorú Zuza
spomína.„Len hybaj, čo sa stalo u Husiarov,“ odpovedaly krikom ženy.„U mojich kmotríkov?“ zarazila sa Zuza zastanúc, „a čo, ľudia boží?“„Rozišli sa mladí; Paľo nechal Anču!“„Ah, jáj!“ zdúpnela Zuza, roztvoriac oči, a rozum jej zostal. „A prečo?“„Aj šaty si všetky odniesli kmotrík!“ rečie sestra Zuze. Po nej i ona volá Paľa
kmotríkom a teda mu i vyká. Sestra je vysoká a chudá ako Zuza. Tvár má prísnu a obočie vždy
stiahnuté. I teraz, len čo došla Zuza, už sa jej nepáči. Hneď zbadala na nej tarkavú geceľu
a biely ručník na väzoch. „Kmotrička im museli vydať aj všetky peniaze, čo si spolu
nagazdovali. Trinásť stotín. A že nikdy neprídu nazpät!“„Jaj, Bože!“ pľasne rukami Zuza. „Musím hneď ísť ku kmotričke, ešte v tú minútu!“„To všetko len tá stará robí!“ rečie Somoš od Dubákov, veľký, lenivý chlap, ktorý má
ruky vždy komótne založené za bedrami, „tá vždy robí nesvár. Dotiaľ rýpala, kým si zaťa
neodviedla od rodičov, a teraz je už k nemu planá. Taká chrchľa vyškutená, naveky chorá!
Vždy ako sršeň ide doň. Však sa mi ponosoval predošlú sobotu, keď sme šli z hory od kôrok
domov. A to unuje naveľa, ja by ju zabil! Tej je vina, len tej!“„Ver’ nie mladej! Veď takej ženy azdaj ani nieto v tejto dedine!“ ohlási sa s
oduševnením Ondro Jarošovie zpoza chrbta druhých a blyštiaci zrak hodí po Zuze, ako by to
bol povedal len jej kvôli. Pritom dá pozor, či pozrie naň i ona. Aj sa hanbí, ale aj chce,
aby ho videla opusteného; i vykročí napred.„Dobrá žena, a pekná,“ prisviedča i Somoš, kývnuc vážne hlavou.„Ah, mohla by aj Anča nevymýšľať!“ ozve sa jedna nízka, mladá nevesta s buclatými lícami
a s tučnou bradou, ktorej sa nepáčilo, že chvália Anču, a nie ju. „Môže rada byť, že má
takého muža, aký je Paľo.“„A ešte keď sa vyoblieka do šiat, čo si z Ameriky doniesol,“ chváli i nevestu od
kurátorov, „taký je v nich ani nejaký gróf.“Vtedy prešiel s pluhom Ďuro Bilkovie, čo mu žena umrela pred dvoma mesiacmi. Poklonil sa
ženám, no, nespýtal sa nič. Jemu, s takým žiaľom na srdci, nesvedčí sa dávať do rozpravy,
ani vravieť veľa. Prešiel vedľa, šibnúc bičom nad volmi, a nepozrel na nikoho, ani k Zuze,
hoci to i čakala, stojac vypätá a usmievajúc sa samoľúbive. Prišlo jej na um, čo jej pred
chvíľou o ňom vravela Iľa.„Oral si?“ prihovoril sa mu komótny Somoš, ruky na bedrách držiac.„Oral.“Ženy zatíchly akomak, kým prešiel. Potom začala krikom voloviarka, ktorú prezývali
Detvou, že odtiaľ pochodila:„Paľo povedal, že u Husiarov nikdy nebude, a Anča sa zaverila, že pri jeho rodičoch nie.
Že sa rozsobášia!“„Jaj, nevravteže, tetka,“ rečie Zuza a tvár mení sa jej od prekvapenia a ľaku. No v tej
chvíli vhuplo jej do umu, že ak sa rozsobášia, kmotrík bude slobodný a môže sa zasa oženiť.
„Ach, jaj, ach, jaj!“ bedáka naoko pritom.„No veď sa oni pomeria!“ zastarie sa hájnik, vysoký, chladnokrvný chlap, ktorý stál s
bubnom po strane a šeptom shováral sa o čomsi s druhým. Usmeje sa pohŕdlivo na lamentácie
Zuzine. „Len keby sa nikdy väčšie nešťastie neprihodilo ako to, že Paľo Bakuľa nechal
ženu.“ Udrie po bubne raz-dva, ako by tým chcel zakončiť rozhovor, a aj berie sa od nich
preč za svojím konaním.„Ej, neverím, že by sa smieril,“ zavolá ešte predsa Mara Detva, „ona hneď brala
plachtičku, že ide k fiškálovi. Už je azda i tam.“Nato sa už Zuza nedala zdržať nikomu. Dala chlapca sestre, nedbajúc, že tá to nevďačne
prijíma a šomre čosi i pre iné — oblek Zuzin sa jej nepáči. Či to poriadne ženy za rok
nosia smútok za mužom? Veď ona za tri nosila za svojím. Nezdrží sa šepnúť Zuze, berúc jej
chlapca na ruky:„Veru sa ti nesvedčí byť v bielom ručníku.“Zuza ani neodpovie, ani nepočúva. Oddajúc chlapca, schytí sa a uteká krížom cez dedinu
na druhý rad, kde bývajú jej kmotrovci. U Husiarov našla Zuza kŕdeľ žien. Medzi nimi na
dvore naprostriedku stojí stará gazdiná, vyškutenej a nahnutej postavy. Táto vedie slovo,
rozkladajúc rukami. Rozpráva a pokašliava pritom každú minútu.„Pravda, netajím, povedala som, že sa veľa chleba minie,“ rozprávala stará Husiarka
ženám zachrípnutým, namáhavým hlasom. „Aj to je pravda, že som ho zasa posielala na zárobok
do Pešti. Čože má doma hlivieť. Poľa nemáme, roboty nieto. Veď ich ja vždy tak núkam, i
starého, a on sa teraz nahneval. Chytil chlieb a prasol o zem; hneď so napoly rozletel. Že
či sa ani najesť nemá zo svojho zárobku. Krik, vada, hriech: vyplaťte ma, dajte moje
peniaze, ja idem preč; ja som sa so svojimi rodičmi pohneval pre vás, opustil ich, a vy
taká a taká stará bosorka, ako so mnou nakladáte? A len že ma schytí.“,Veď by bol aj dobre spravil,‘ pomyslí si jedna zo žien, suseda, ktorá nikdy sa nemerila
s Husiarkou pre hyd.„Tak mu potom Anka hodila knižku od peňazí, aj šaty mu vyhádzala z komory,“ dokončí
Husiarka a zakašle ukonaná. Je chorá, suchoty sa jej chytajú — strašia ju ženy. Ani spávať
nemôže. I predošlú noc nespala.V tú chvíľu dorazila Zuza do dvora.„Čože sa to u vás robí, kmotrička moja?“ spýta sa s veľkým krikom, sotva sa tam
postavila celá udychčaná. (Zuza i starú volá kmotrou po dievke.) Husiarka sa skrútila a
usmiala. Dobre jej padne strach Zuzin. Dosiaľ vždy boly dobré kmotry; niet im páru v celej
dedine.„Hľa, čo! Pekný zaťko nás opustil,“ začne stará s novou horlivosťou a neželie jej od
začiatku všetko vyrozprávať, ani to nezatajac, že ju starou bosorkou nazval. „Ale sa mne
nepáčil hneď, ako z tej Ameriky prišiel,“ vykladá stará, poobzerajúc sa i po druhých. „Ja
vždy len to vravím, že ho to rodičia podpichujú. Že doniesol tých peňazí — zvábiť ho chcú.
Balamutia ho všelijak: že mu bola Anka neverná, kým tam bol, že v Pešti na zárobkoch nosila
po nedeliach aj klobúk ako pani. Teraz aby sa ani neprihovorila cudziemu chlapovi, hneď by
ju preklal. Kým bol mladší, nerobil také zázraky. Ale to všetko len tí u Bakuľov robia, —
chcú ho k sebe.“„Dosť nie pekne, že ich na starosť pre vás opustil,“ povedá polohlasne suseda druhej,
ale tak, aby Husiarka počula. „Čože chlap pre ženu nespraví? Aj do ohňa by skočil mnohý.“
Ženy neodpovedaly nič, aj Husiarka sa tvári, že nepočuje.„A moja kmotrička sú kde?“ dopytuje sa Zuza, „ľaľa, ako ma zima potriasa od ľaku,“ rečie
medzitým.„Ide k fiškálovi o rozsobáš.“„Ah, jej,“ zatrasie sa väčšmi Zuza. „Či vy to dopustíte, kmotrička?“„A čoby som nedopustila. Teraz je o rozsobáš ľahko. To nie ako bolo voľakedy. Hľa, ako
skoro rozviedli i Biaľošovie Anču s Janom Kaňúrom. I Litkovie Zuza sa rozsobášila s mužom.
Nie je moja dievka ani prvá, ani nebude ostatná.“„Ach, Bože, Bože!“ lká Zuza, celá osinutá.V tú chvíľu vyšla spomínaná z dverí domu, s plachtičkou na ramene. Je vysoká, hybká ako
trstina, mladá ešte a pekná. Odetá je ako vo sviatok, celá sa jasá a pestrie od stužiek a
výšiviek. Anča je vždy vyfintená ani na tanec. Detí nemá, nešanuje šiat, neodkladá, chce
všetko sama prekonať. Na chudej tvári má červené fľaky od hnevu a pekné sivé oči sršia jej
jedom. Zuza, vidiac ju, podbehla k nej.„Jaj, kmotrička moja drahá, čože to chcete vykonať?“„Čože chcem!“ pekné oči kmotričky zahoria. Plachtičku idúc uväzuje krížom cez rovné
plecia, aj oblieka sa len v rýchlosti. Ani nezastane, kým rozpovie, ani by neodpovedala
druhému, tak jej je súrno; no ich kmotrovstvo nemá páru naširoko. „Rozsobášim sa. Ani
vidieť ho viac nechcem, ani pozrieť naň, ani počuť o ňom viac!“„Kmotrička moja sladká, nerobte to,“ modliká Zuza, složiac ruky. Anča, ako by oleja do
ohňa nalial, tým väčšmi horí a žiadosť čím skôr byť u fiškála ženie ju vpred ani bičom.
Ruže na lícach stmavely. Berie sa rýchlo preč, no dobrej kmotričke predsa odpovie:„Ba ver’ spravím, kmotrička, a čo na kolenách príde prosiť — aj tak!“„A či ste vy nenechali muža i po tri razy, keď ste ho už strpieť nemohli?“ povie i
stará.„Veď je pravda,“ prisvedčí Zuza a zrazu prejde jej po tvári akýsi zdržanlivý úsmev. Zas
jej prešlo mysľou, že ak sa rozsobášia, kmotor sa môže oženiť znovu. „Ale nebohý akýže bol
človek? Človeka s takou planou náturou ani nepoznám v našej dedine; ale sme sa predsa
nerozsobášili.“„A tento že je aký?“ zvolá Anča, prizrúc sa kmotre pre úsmev, ktorý nerozumela. „Veď i
nôž chytal na mňa.“„Aj nebohý tak na mňa. Veď je pravda, radšej sa rozviesť, ako tak žiť, ako som i ja
žila,“ rečie Zuza a na bledých perách zjavil sa jej zas ten tajomný úsmev. „Ale veď sa
kmotrík nevidia planým človekom,“ doloží ešte.„Veď sa aj vidí takto,“ horlí Anča, vždy na tvár kmotre pozerajúc, a mimovoľne postojí
chvíľočku na mieste. „Pravda, aj mamka sú prchká, ale ktorý starý človek že je nie chorý?
Veď sa vidí naoko.“„Tak ako môj nebohý, aj ten sa videl a, ľaľa, ja dosiaľ mám znak na ruke a do smrti ho
budem nosiť, čo mi misu rozbil, keď si už so srdcom nevládal. A každý len mne dával za
vinu, čo som dobre chcela. Veď niekedy celé noci nemohol oka zažmúriť, čo som ho skazovala,
naprávala, a iba bol horší.“Anča sa pohla zo dvora a za ňou všetky ženy, ako by sa boly sriekly. I stará proti chyži
sa berie. Vie celý svet, že keď sa Zuza dá do vypravovania, pol dňa bude málo, kým dokončí.
Krem toho počula to stará i sto ráz. Aj Zuza, vidiac koniec, poberá sa zo dvora. No nejde k
sestre po chlapca, nie do Bakuľov za kmotríkom. Ide i toho ohovárať, aby sa smieril so
ženou. Túži ho i vidieť a pozrieť naň už ako na takého, ktorý bude slobodný.Kmotra našla stáť pri humne hore v záhrade u rodičov, ktorých opustil pre ženu, teraz
sedem rokov. Pred chvíľou poslal susedovie nevestu, Anču Gunárku, že sa vracia ako
márnotratný syn, aby ho prijali. Teraz čaká, či mu príde naproti otec alebo mať. Dotiaľ
nejde dnu. Bojí sa i hanbí, aj nechce. Je silný ako lev, svaly na šiji ako povriesla, no
zato potriasa sa od trhaného dychu, hľadiac dolu do dvora, na dvere starej chalupy a v
očiach túžba pálčivá. Odboku k nemu pribehla Zuza. Na tvári má úsmev a vo veľkých očiach
teplý svit.„Kmotrík môj,“ rečie zadychčaná viac šeptom, „ako ste mali srdce nechať kmotričku? Ja
som ani živá, ani mŕtva od ľaku.“ A prilepí naň sladký a vtieravý pohľad. Paľo Bakuľa sa
jej vždy veľmi páčil a teraz obzvlášte sa jej bude páčiť.„Dajte pokoj,“ zarútil ju Paľo surovo. Ako čo by ho bola osa uštipla, tak sa vzbúril pri
jej slovách. Je celý rozstrojený! Keby tu bola Anča, roztrhal by ju na franforce a zašmaril
cez humno. I túto by odstrčil od seba, ale že mu je kmotrou, má predsa úctu. „Aj tú hodinu
som preklial, keď som prvý raz pomyslel na ňu!“Zuza sa poľakala jeho výzoru, no nehnevá sa, že si o žene tak vraví. Na tvári zjavil sa
jej tajomný úsmev, taký ako u Husiarov, ktorému Anča nebola rozumela. Vidí však, že kmotra
teraz pokúšať je vecou nebezpečnou. Vyzerá tak, ako by bol podpálil desať dedín. Mala by
odísť, no, že nebola naučená i pri nebohom, aby ostatné slovo nebolo jej, riekla ešte: „Len
sa smierte, kmotrík môj. Škoda je roztrhnúť taký pár, ako ste vy s kmotričkou. To vám ja
vravím, a viete, že som vám vždy bola dobrou kmotrou.“Paľo je tiež dobrý kmotor, ale teraz ani neodpovie, ani nepozrie na kmotru. Tvár má
červenú ako súkno, vše zas bledú. Pozerá dolu do rodičovského domu, odkiaľ nik nevychodí, a
srdce mu sviera žiaľ. Neprijmú márnotratného syna. Hľa…Zuza by mala teraz už odísť, ale žiada sa jej ešte raz prehovoriť a byť s ním ešte.„Ako ste odišli, tak sa i vráťte nazpät, kmotrík môj dobrý. Len sa vráťte, pekne vás
prosím.“„Čo ja ísť?“ Paľo sa strhne a zodvihne päsť, že Zuza mimovoľne cúva. Tvár mu je
rozpálená ako súkno a hruďou lomcuje zúfalosť. Azda by i zaplakal, a táto ho tu pokúša.
Vtom vrzly dvere na dome. Paľova ruka klesla a z hrude vydral sa mu vzdych obľahčenia: cez
vysoký starootcovský prah vychodí nahrbený otec so šedivou hlavou a ide mu naproti…Zuza pobrala sa preč. Ide po chlapca k sestre.Hlavu má naklonenú; vo svedomí výčitku, no myslí:,Veď som ich oboch naprávala na dobrú cestu, ale ak sa rozsobášia, čože by som sa
nevydala i za kmotra?‘*Na Petra a Pavla, ako v menší sviatok, chlapi rozišli sa po poli pozerať úrodu. Mládež
šla na jahody a ženy sedia po dvoroch a vysúšajú na slnci kožuchy i mentieky. I Zuza
Haláčovie sedí v záhrade a vysúša svoje na lese. K sebe posadila trojročného chlapca, z
ktorého nikdy nič kaľavného nevyrastie, len hlaváň, ako bol jeho otec. Dala mu do jednej
ruky okruch bieleho chleba, až mu odvisla s ním, do druhej kus cukru, nech čuší. Vzala do
ruky knižku, že sa pomodlí v tôni zelených stromov. Prehŕňa karty, no dá pozor i na háby.
Zlý, zdusený zápach ide z nich. Ako smútok nosila za mužom (čoho ten ani nebol hoden),
všetko krajšie stálo v jej skrini už od roka odložené. Oplesnelo tam vo vlhkej komore, kam
ju švagor vytisol. Ak si nevysuší háby, zhranejú dočista. Všetko sa jej horšie dostalo pri
delení, aj zo stavania i riadu. Červenák napojil vrchnosť, nuž bola na jeho strane. Sirotu
každý ukrivdí; na vdovicu je všade zle, bárs by ani na svete nebola. Ale aj nebude u
Haláčov, vydá sa! Veď sa má za koho: dvaja ju chcú. Takú ženu, ako je ona, vynájde svet,
lebo tú jej spôsobnosť ponúka. Ver’ sa ani nediví Ondrovi Jarošovie, že sa ani dobre
nepominie za ňou, ani tomu, že bačik Ďuro u Bilkov poslal za ňou už i po tretie. Môže si
vybrať z nich hneď. Ale Zuza nevyberá. Jej myseľ sliedi za iným. Kmotrík Bakuľovie sú jej
vždy na ume. Rozsobášia sa, to je isté. Sám jej povedal, keď sa raz sišla s ním v dedine.
Kmotra niekam ušla; už druhý týždeň, čo nik nevie, kde je. On nejde za ňou, nehľadá ju,
nesmúti, ale pije, veselí sa a peniaze ani nečíta, len hrsťou platí Židovi za víno, tak
spyšnel.Zuza odvráti myseľ od toho a dá sa do čítania modlitby. No, sotva prešeptala pár
riadkov, myseľ zabehla jej na iné. Navečer totiž sľúbil sa k nej Jano Holubovie, u ktorého
je chlapcova čiastka v árende. Chce ju podržať i naďalej, no Zuza nevie, či mu ju má zas
dať, či nie. A ak sa do roka vydá? Azda ju nedá cudziemu, ale by ju vzal muž. Za čože by
mal cudzie dieťa v dome chovať? A keď by čiastka bola u otčima, láskavejšie by hľadel na
sirotu. Aj tak tomu chlapcovi nebude nikdy dobre. Ešte je malý, a už je oplan. Už teraz
dvíha päste na ňu, keď mu niečo zabraňuje. Aký otec, taký syn. Neúfa sa mu Zuza. Pozrie za
ním, ako pchá do seba biely chlieb — cukor už zjedol — a čuší. Zuza kývla mu milo hlavou,
pozvúc ho šuhajom, ale on sa jej pohrozil, že ho mýli. No Zuza sa teraz zato nenahnevá. Je
dobrej nálady. Sporiteľňa je na čas uspokojená, peniaze vyplakala od sestry. Zuza sklonila
hlavu nad knižku, a čítajúc modlitbu; myslí, že dnes večer sľúbil sa i Ondro Jarošovie k
nej. Ver’ dosť všeličoho ju pokúša, nie div, že sa ani modliť nevie. Tak prejde ako tá
Dievnička, čo sa z rozumu pohla od trápenia. Včera povedal Ondro, keď sa sišli pri studni,
kde vodu brali, že viac už čakať nebude. Rok smútku minul, nech povie, ako húta. Viac vodiť
za nosom že sa nedá. Veď je pravda, že je jeho stav na poľutovanie. Aby ju občiahol, celkom
sa opustil pre ňu. Aj povedal, že sa zmárni alebo odíde do Ameriky, ak nepôjde zaňho, keď
húta na iného — na kmotra? Tu jej sišlo na um, čo sa namoce od rodiny do rodiny, a kmotra
sotva kedy stretne. Aj teraz, odkedy tu sedí pri šatách, koľko sveta sa premlelo po ceste,
a jeho nevidieť. Zuza zdvihne oči, pozrie na cestu s tajnou túžbou, že ho uvidí, a odrazu
sa trhne. Na chudé líca sadne jej červenosť, oči sa jej zjašia. Práve on, Paľo Bakuľovie,
ktorého si žiadala, ide hore dedinou. Zuza pozrie rýchlo po sebe, napraví čepiec i pôločku,
a skočiac rezko s trávy, ide k lese pri ceste šaty prevracať.„Kdeže idete, kmotrík môj?“ prihovorí sa vľúdne, sotva došiel ta, a veľké oči s milou
vtieravosťou kĺže po ňom od hlavy až po päty. Kmotrík vyzerá veľmi pekne. Je odetý v
panských šatách, čo si z Ameriky doniesol. Čierny kabát, lakové gamaše, celý gróf! Zuzu ani
nezbadal, kým neprehovorila. Hlavu nesie pyšno zdvihnutú a hľadí rovno pred seba.„Idem ku Vrchníkovi,“ odpovie Zuze nakrátko. Paľo i tak nie veľmi rád sa shovára so
ženami. Iba svoja čo ho zaujímala ako-tak.„A čože tak, kmotrík môj? Hľa, už by som sa bola zabudla spýtať,“ vraví Zuza a smeje sa,
hoci nieto na čom, zvodne lepiac mu oči do tváre, „či ste ešte dosiaľ u Bakuľov?“„A kde?“ Kmotrík sa strhol, ani čo by ho bol sršeň uštipol. V tej chvíli sišla mu na um
žena (a dosť myslí na ňu i tak), a hneď ho jed zašiel. Práve ide ku Vrchníkovi, ktorý je
murárskym majstrom, aby mu šiel stavať hrdý dom na otcovom funduse — jej na priek. „Ani
nebudem nikde inde, len tam.“„Veď som počula, kmotrík, že si budete dom stavať. To ste si veru dobre premysleli. I
kmotrička sa skôr k vám navrátia do osobitného domu, ako keby ste bývali so starými vedno.“„Ja za ňou nepôjdem,“ zavráti pyšno jej slová.„Tak sa naozaj rozsobášite, kmotrík môj?“ spytuje sa s vľúdnou zvedavosťou Zuza,
nespúšťajúc s neho očú. „A kmotrička že sa skryli pred vami, je to pravda?“„Pre mňa sa môže neskrývať — viac ju nechcem.“Cez chudú tvár Zuzinu prešiel úsmev. Páči sa jej, ako odpovedá. No predsa by rada vedieť
nielen to, koho nechce, ale i, či niekoho chce, a povie:„Len sa pomerte, kmotrík môj; akože by ste boli sám, bez ženy. To nie je tak ako
napríklad ja. Či by chlap toľko preniesol ako ja?“Paľo pokročí napred. Vie už, čo bude nasledovať. Vie všetok svet, že keď Zuza otvorí
ústa, neprestane vravieť, kým nerozpovie všetky svoje trampoty od samej mladosti až
potiaľto. Alebo aspoň, koľko dlhov jej nechal nebohý muž; ako pil; ako ju bil, keď si so
srdom nevládal, a jemu, ktorý je v rozopre i so sebou samým, je teraz všetko na nestrpenie.„Koľko sa ja namordujem. Druhá by už bola zúfala, keby ju muž tak bol nechal ako mňa.
Premárnil všetko a potom sa odpratal na pokoj. Jemu je tam dobre, ale mne tu!“ Veľké napäté
oči naplnia sa jej slzami a stekajú jej dolu tvárou ako dažďové kropaje. Paľovi sa tvár
zapálila. Iba to mu ešte chýba, aby tu jej plač počúval!„Už sa len uspokojte, kmotrička,“ teší ju a zrazu i jemu prišlo ľúto. „Už nám,
opusteným, len bude, ako bude,“ a s tým Paľo už sa aj berie rýchlo preč.Zuza zabudla povedať na to slovo. Pri počutí týchto slov tvár sa jej rozjasnila, ani keď
po daždi slnko zasvieti. Takú teplotu pocítila v srdci, ako by jej bol Paľo už lásku
vyznal. Stiera rýchlo slzy a hľadí za ním, plná lásky.„Zuza, či ešte nesoberieš šaty?“ zavolal niekto od lesy. „Bude večer, rosou pripadnú; ja
som moje už posberala.“ Zuza sa trhla a obzrela dolu, pustiac pritom šatu, ktorou si oči
utierala. Pri lese stojí tetka Hlaváčka od Bilkov. Iste ide k nej za bačika Ďura.„Ba ver’ idem,“ rečie Zuza a počne šaty sberať s tŕňov, čo ďalej od cesty. Nechce sa
teraz s ňou púšťať do reči.„Či si nezaspal?“ prihovára sa chlapcovi a tvári sa, ako by sa nazdala, že Hlaváčka šla
svojou cestou. „Aký si mi tichý, ako muška, dieťatko moje. Ani sa mi nehrozíš — však ma
chceš?“„A či sa ti hrozieva?“ ozve sa Hlaváčka od lesy, „no, sa mu naúfaš.“ Hlaváčka stala si
na skalu, aby lepšie videla do záhrady. „Poďže sem akomak, Zuzka.“„Treba sa mi ponáhľať, tetka. Slnce čochvíľa zájde. Ľaľa, už je za Liškovie komorou,“
odpovie Zuza, skrúcajúc hlavu za slncom. ,To už za bačika,‘ myslí pritom i rada, i nerada.„Veď sa aj ja ponáhľam, ani mne je nie na postávanie, ani vo sviatok,“ povie Hlaváčka, i
chváliac sa, i žalujúc. „Ver’ pri našom gazdovstve vždy jesto roboty dosť. Príde statok
domov, voly, kravy a všetok ostatný hyd; ani najesť sa nestačíš. Zajtra budeme kosiť veľkú
lúku na Dolinkách. Teraz som volala koscov. Či by si nám potom nešla hrabať!“„O, vďačne, tetka Anča,“ odvetí Zuza rezko, uradovaná, že je nie reč o bačikovi Ďurovi.
Lebo čo ako je hrdá na pytačov, teraz nechce, aby bola o tom reč. Hneď ide k lese k
Hlaváčke a zastane si s úmyslom, že sa s ňou rozhovorí. Dnes i tak málo vravela. „Len mi
potom odkážte, keď bude seno suché. Ja nemám roboty v poli. Chlapcova čiastka je v árende,
iba cudziemu ľudu čo pomáham. Aj na rok ju dám. I traja by ju chceli už teraz, lebo zeme sú
dobré.“„Tak ti potom odkážem, keď budú súce hrabať. Samy by sme ho neshrabaly. Ja mám aj okolo
domu veľa roboty a nevesta pri maličkom máločo pomôže. Také jej je mrchavé to chlapča, nech
Boh chráni. Nuž, reku, čo neodkážeš už tomu môjmu švagrovi, či pôjdeš zaňho a či nie? Bez
ženy nebude, to je nie ako pri nejakom želiarstve. Ak ty nepôjdeš, musí sa za druhou
obrátiť,“ prerečie zrazu Hlaváčka.Tvár Zuzina sa predĺžila, úsmev s líc zmizol. Ani nevie, čo by mala napochytro
odpovedať, a nie je jej obyčaj, že by sa nevedela vynájsť.„Povedal, že sám príde niektorý večer k tebe. Už vraj nedbá, čo ho ľudia i v reč vezmú.
Ja síce vravím, že si mu ty mladá, že nepôjdeš; ponúkajú sa mu druhé, staršie, ale on chce
len teba, lebo vie, že si ochotná do všetkého.“ Hlaváčka vraví strmo. Aj sa hnevá, že sa
Zuza nevie rozhodnúť. Švagor unúva ju všetkým, či variť, či chleba upiecť, a veru dosť má i
svojho konania. A Kata Kapustovie by šla za neho hneď.Zuze prešiel úsmev po tvári.„Veď ja viem, že sa páčim nielen im, ale i druhým,“ rečie. „Nie že by som sa chválila,
ale niet v tejto dedine takej ženy, čo by sa tak strmno vedela obracať ako ja. Starostí,
trápenia, čo mám na hlave, a predsa všetko viem prekonať. Aj s rozumom nie som
najostatnejšia. Ver’ aj nedávno v sporiteľni páni, keď som im o sebe rozprávala, vraveli si
tam medzi sebou o mne po maďarsky, že ,okos asszony‘, lebo ja…“„Nuž veď sa aj Ďurovi preto páčiš. Vraj: aj robotná, aj rozumná, aj zavaruje. Tak mu len
odkáž, lebo ak ty nie, musí sa za druhou obzrieť,“ preruší jej chvály Hlaváčka.„Ja už neviem, čo mám robiť,“ usmeje sa Zuza, „aj Ondro Jarošovie ma jednostaj
nahovára.“„Ondro Jarošovie? Vari ti nebolo dosť jedného muža lumpáka? Toho ty, duša moja, k môjmu
švagrovi neprirovnávaj. Čo je Ďuro i starší, za toho tisíc ráz radšej môžeš ísť ako za
Ondra Jarošovie.“„Veď ale už sa musím vari na troje potrhať, hi-hi,“ smeje sa Zuza, veľmi obveselená.
„Pravda, že málo viem takých žien, ako som ja. Vycvičená som do každej roboty, aj k pánom
som naučená, — slúžila som po tri roky u nich — aj k sedliakom. Keď som do školy chodila,
bola som najmúdrejšia. Tak rátať ako ja nevedela ani jedna. Aj veršík spravili žiaci o mne,
že: vedľa Lupanov šechtár a Zuza je všetkým žiakom počtár. A hľa, že i kmotrík Husiarovie,
čo sú už u Bakuľov, mňa spomínajú,“ dokončí Zuza tichšie a nesmelo a trošku sa i zapáli.Hlaváčka už spúšťala so skaly jednu nohu, že odíde pred záplavou rečí a chvál, dve na
tri vravených, lebo doma ju čaká robota i desatoraká. Ktože by stihol Zuzu počúvať? No
posledné Zuzine slová ju zas prikovaly k miestu. Prekvapená roztvorila oči. Nepočula ešte o
tom.„Zuzka, ja ti pravdu poviem, na to sa nespoliehaj. Máloktorý pár sa rozíde. Mladí sú,
dobre im je, robia parády. Aj ja som muža za mladi nechala, aj druhé v dedine. Veď i po
sebe môžeš vedieť, tiež si muža nechala i vo dva vrhy, a vrátila si sa predsa.“„Veď aj ja vravím,“ prisviedča Zuza, vždy sa len smejúc, „ale kmotríkovci že sa
rozsobášia. Kmotrička (vraj skapali, že ich nemôžu nikde nájsť) zaverili sa od všetkého
sveta, že nikdy nebudú spolu nažívať. Ja sa, pravda, len smejem, že mňa vzali do chýru s
kmotríkom. Ešte sa mi u Husiarov nahnevajú, reku.“„Ktoráže sa nezaverí, keď nechá muža?“ hovorí Hlaváčka. „Aj ty si sa zaverila, aj ja, aj
iné. Nuž ale sprav si, ako sama chceš, len istotu odkáž Ďurovi, nech za tebou nečaká.“
Složí nohu so skaly, že už naozaj odíde a viac sa o Zuzu neobzrie. Ani Zuza nehľadí za ňou.
Skladá rezko šaty s lesy. Slnce už zapadlo, len žlté ostalo za ním nad humnami. Tvár má
rozveselenú. Rada je, že ju toľkí vyhľadávajú. Spokojná je so sebou i zato, že vypovedala o
kmotrovi, že ju chce. Roznesie sa to po dedine, príde i jemu do ušú a upozorní ho na ňu!*Minul týždeň. V dedine medzi ženami nastal šum. V každom dome už vedia, že Bakuľovie
Paľo miluje Zuzu u Haláčov a vezme si ju hneď, len nech rozsobáš odstojí. Ani jedna žena sa
teraz už neshovára s ním. Kde sa len koľko žien síde, všade spomínajú Zuzu a Paľa.
Posudzujú ich, smejú sa, pretriasajú vec so všetkých strán a poniektoré horlivejšie idú do
Bakuľov k Paľovi alebo k Zuze Haláčovie, aby sa dozvedely pravdy od nich samých. Paľo,
zprvu zadivený, zasmial sa len. Zuza sa veľmi bráni nápadom, no pritom usmieva sa
tajnostne. Dostal sa ten chýr do uší i Husiarovcom a narobil tam celú vzburu. Stará, vždy
chorá a vždy živá, ktorá od týždňa ležala od nemoci a trápenia, že jej dievka skapala,
nahnevala sa bez miery. Obliekla starý kožuch — zima mrvila ju vždy i v lete — vyšla pred
dom s krikom a naodkazovala toľko zlých vecí Zuze do Haláčov, že bolo veľa počúvať už i
ženám, shŕknuvším sa okolo nej. I mladá Husiarka, zľaknúc sa toho chýru, prišla zo svojho
úkrytu domov. V prvom hneve vyšla aj ona vykrikovať konča domu.„No či by som bola uverila, či by som sa bola nazdala, či by sa mi bolo prisnilo? Veď
som bola kmotre od všetkého sveta rada, čo som dopadla, tým som sa jej vďačila, milovala, a
ona čo mi dokazuje?“ kričala, obrátená proti Haláčovcom. „A ja som tomu priezdušníkovi
hodila knižku od všetkých mojich peňazí. Dobre mu je pre Zuzu kaštieľ stavať. Tam sú moje
mozole, moja práca, moja mladosť!“ Predtým myslela, že sa jej Paľo bude prosiť, že si nohy
po kolená zoderie, čo ju bude hľadať, že zúfa. Teraz mladá Husiarka už iba plače, v komore
zavretá, a myslí na smrť. Medzitým v jeden večer Ondro Jarošovie, ktorý chodí opustený od
pol zimy, sobral sa k Zuze. Vlasy nezahladil, ale si ich ešte väčšmi rozcuchal. Tmavé dlhé
fúzy narástly by mu i na tri rífy ako v záhrade pupenec, ale ich nepestuje. Oblek čierny a
obdratý ako vŕba pri potoku. Schválne ide taký k Zuze, aby jej srdce obmäkčil, ak
neobmäkčí, obráti sa inam. Práve tej noci idú chlapi do Ameriky, z vidieka ôsmi, odtiaľto
dvaja. Verbujú aj jeho celú jar, no on odpieral, vždy sa úfal Zuze, ale ak ho teraz
odpraví, pôjde s nimi hneď. Čože sa tu má katovať ďalej. Už dva roky je sám. Ani obliecť
nemá čo, ani uvariť, iba pitím všetko odbavuje. Ani dnes nejedol teplého, i teraz je lačný.Zuzu našiel doma vrtieť sa okolo pece s rozhriatymi lícami. Varí si večeru a nazajtra
jedlo chlapcovi. Nebude doma celý deň.„Čo robíš, Zuza, si doma? Dobrý večer,“ klaňal sa pokorne Ondro, keď vstúpil, a ťahá do
seba príjemnú vôňu dobrej polievky, naplňujúcu izbu.Zuza sa skrútila od hrncov. Ondro Jarošovie páči sa jej pre jeho vernosť a krotkosť, akú
preukazuje k nej. Pri nebohom nikdy toho nezažila, aby sa bol pred ňou ponížil, tomu bola
len za podnožu. No teraz Zuza nie je rada Ondrovi. Iste ju ide nahovárať, aby šla zaň, a
čože má odpovedať, keď sama nevie, čo robiť? Dedina je plná chýru, že si ju vezme Paľo
Bakuľovie, ľudia pristavujú ju na ceste, vypytujú sa, i s ním stretá sa často. Predvčerom
pri dedinskej studni, včera v krčme, ale u nej, aby sa osvedčil, neukazuje sa. Preto nevie,
čo by mala odpovedať teraz Jarošovi.„Pán Boh daj aj tebe,“ povie pobožne na jeho pozdrav. „Hľa, varím chlapcovi jesť. Zajtra
som citovaná do sirotského súdu, nebudem doma. Sadni si, čože si nám doniesol?“ a ide na
lavicu sotrieť zásterkou miesto.„Čože som doniesol? Seba,“ povie Ondro hneď zrovna. Vidí, že je sama doma, švagrovcov
niet, nemusí sa teda okolkovať. „Veď vieš, prečo chodím k tebe už pol roka. Pozri na mňa,
aký som: neobriadený, neučesaný, neumytý, a to všetko pre teba! Skaly by nado mnou
zaplakaly, a ty sa nezľutuješ.“Zuza, robiac pri peci svoju robotu, mimovoľne hodí po ňom zrak. Naozaj, je ani čo by bol
z hory vybehol; neholil sa hádam i mesiac. Ak sa jej na posteli chlapec prebudí a rozospatý
ho vidí, ešte ho zrádnik schytí. I tak zle spáva, chúďa, sirota. Či mu je z očú, či ako mu
má spomáhať, nevie. Opateru ver’ má. I teraz nachovala ho tak, že má život ako bubon. Na
tom je nie chyba. Všeličo už húta. Akiste mu stará Husiarka porobila. Kmotrovstvo sa
rozpadlo do konca. Pominulú nedeľu, keď šly do kostola, mladá Husiarka (šla i tá, nechala
komoru i plač a šla sa ukázať svetu), vyobliekaná ako páv, ani nepozrela na ňu, ani jej
neodpovedala na oslovenie. Už je po dobrom kmotrovstve, aj po jej láske. Teraz budú škodiť
jedna druhej.„Veď už dva roky nežijem ako ľudia,“ vraví Ondro ďalej, „nemám nikoho na svete. S bratom
som nie na miere, sestra sa hnevá na mňa, nik sa nado mnou nezľutuje. Ešte v zime som
ako-tak, susedky pošanujú, operú, ale teraz? Môžeš vedieť, že sa v týchto robotách nik
neobzrie o mňa. Mohol by i umrieť, nik by o mne nevedel. Tak už len poď, nech sa darmo
nevláčim za tebou.“Zuza mu dá vypovedať toľkú silu rečí, nepretrhne ho a nechce len ona vravieť ako
inokedy. Je pohrúžená do myšlienok. Temer ho ani nepočúva. Na rozume jej je kmotor
Bakuľovie. — Počula, že zajtra ide do mesta i on: na prvú citáciu pre rozsobáš. Že kmotor
sa rozsobáši, je isté, ale či si ju potom vezme, o tom je nie uistená. V nedeľu pred
večerom sišla sa s ním pri studni, kde ich ľudia prekárali, že sa soberú. On pokrútil
hlavou a povedal: či viete, že ani Pán Boh nekázal kmotra brať? Preto nemôže Jarošovi
povedať „nie“.„Čože sa ma bojíš?“ začne opäť opustený Ondro a sprevádza ju očima, ako sa s červenými
lícami krúti pri riade. „Ľudia ťa strašia, že pijem? Kdeže by nepil, keď ma ty nechceš. Od
žiaľu, len od samého žiaľu sa tak spúšťam všetkého. Poď za mňa, a zvieš, aký budem.“Zuza zas neodpovedá. Na tvári sedí jej veľká duma. Telom je tu, ale mysľou u Bakuľov. Je
pravda, že pri dedinskej studni kmotor jej vypovedal, ale nato večer v krčme, kde sa zas
stretli a ľudia ich zas prekárali, na všetku silu ponúkal ju hriatym, ba i objal ju a
riekol pyšne: „A prečo by sa to i nemohlo stať, aby sme boli jeden pár?“ Preto teraz nevie
povedať Jarošovi „áno“.„Že som bol zlý k prvej žene, bojíš sa?“ vraví zasa Ondro, keď sa nedočkal odpovede.
„Akože som mal byť dobrý k nej, keď nechcela robiť? Sedela vždy na ihličkách, vyšívala,
cifrovala sa, a dom hynul. Keby bola bývala taká ako ty, bol by ju na rukách nosil.“ Zpod
hustých rozcuchaných obŕv túžobne oprel zrak o ňu. Zuza len umýva riad, hoci ináče má
vyletieť od radosti, keď ju chvália.„Ja už sama neviem, čo robiť,“ rečie konečne, „že je aj tento chlapec…“„Čože sa bojíš oňho? Tak ho budem šanovať ako svoje vlastné. Čiastku vezmem do árendy. U
cudzieho iba sa vyžije a tŕním zarastie. Čokoľvek chceš, všetko ti vykonám, len poď.“Zuza, hoci je výrečná a nepríde nikdy do rozpakov, teraz mlčí. Nemôže odpovedať, myseľ
vždy a vždy vracia sa jej k dedinskej studni a ku krčme, kde sa stretla s kmotrom.„Ak máš srdce, neodžeň ma,“ dobýva ošarpaný Jaroš. „Dlhy vezmem na seba, vyplatím, čo sa
v robote priam pretrhnem. Ak nepôjdeš, idem do Ameriky.“Zuza sa usmiala.„Veď chlapi v tieto časy, ak sa im niečo nepáči, hneď sa Amerikou vystrájajú,“ rečie.
No, že by dlhy na seba vzal, bodlo ju, to by vďačne na neho složila.Ondro vstal s lavičky. Keď ju ani toto neobmäkčí, ju, ktorá každý krajciar, čo do
sporiteľne odnesie, desať ráz oplače, o ktorej vie, že sa trasie za peniazom, tak už nemá
čo tu hľadať a poberá sa.„Aspoň mi povedz, prečo nechceš ísť za mňa,“ povie ešte, ale už strmším hlasom.„Príď na nedeľu, poradím sa ešte so sestrou,“ povie Zuza vyhýbavo, pozrúc, ako kročil k
dverám.„Ja na nedeľu neprídem, ani zajtra, ani nikdy viac,“ rečie on a teraz už hlas mu je nie
viac ponížený. „Koľko nedieľ si mi už povedala. Rok minul, ako ti muž umrel, ja sa zavádzať
nedám. Povedz mi tu hneď, či ideš, či nepôjdeš?“ Ondro sa vzmužil. Keď vidí, že je všetko
už prehraté, modlikať sa jej nebude. Iste Paľa Bakuľovie čaká, kým rozsobáš odstojí.
Zavádza ho len, falošnica. „No, pôjdeš, či nie?“„Sama neviem, čo robiť,“ rečie Zuza, nenáhliac sa, čo sa aj rozhorlil, „keby si, ako
hovorím, počkal ešte…“„Ani jednu hodinu nečakám,“ odpovie on a ide ku dverám. Ide do Ameriky, len čo sa
schystá. Chlapi už pijú u Vrbov. Sú štrnásti.„Nuž, ako chceš, s Bohom,“ rečie Zuza. Nie jej je však po vôli. „Ale si mohol už len
trocha počkať…“„Ani minútu čakať nebudem, ani ti neverím viac. Na nedeľu by si povedala, čakaj zas… A
ja môžem teraz odísť.“„Keď si vedel čakať od pol roka, môžeš ešte i ďalej…“„Dobrú noc ti,“ odsekne on, nedbajúc viac na jej reči. Vidí už, že ho má iba za blázna.
Čaká kmotra, a len ak ju ten nevezme, pôjde zaň. Ondro stisol od hnevu zuby a päste a rúti
sa preč. Ide rovno ku chlapom, sídeným u Vrbov, kde pijú na rozlúčku, a nezastaví sa, iba v
Amerike.Zuza vyprevadila ho pred dvere a hľadí za ním s nepríjemnými citmi. Nemohla ho zdržať,
ale jej je ani po vôli, že odišiel. Príjemným jej bol celú zimu, kým chodil k nej na
večierky, zastával proti švagrovi i všetkým, čo jej zle chceli. Šanoval, radil, a teraz ho
prepustila pre kmotra. A ak ju kmotor ani nevezme?,Nechže ide,‘ zavŕšila myšlienky. ,Ak ma kmotrík nevezmú, jesto ešte bačik u Bilkov.‘
Zostala predsa hodnú chvíľu na dvore, očakávajúc, že sa vráti. Hľadí dolu na uličku, pery
sa jej uspokojeno usmialy. Predsa nie! Vidí nejakú postavu zakerovať od cesty hore. Zuza
napäla zrak v pološere, a poznajúc blížiaceho sa, temer spadla na zem. Dochodil k nej bačik
Ďuro Bilkovie, o ktorom práve myslela. Iste ide i ten pre istotu. Vari sa celý svet
sprisahal proti nej! Čo má robiť? Chce ujsť, skryť sa a zamknúť dom, ale on, ako sa
skrútla, zavolal už na ňu.„Si to ty, Zuzka? Počkajže akomak na dvore. — Však si ty?“ „Ja, bačik Ďuro,“ a
chtiac-nechtiac ostala. „Kdeže idete?“ „Len k tebe akomak, na slovo-dve, — a nechcem medzi
tých,“ a kývne hlavou na dom, mysliac, že sú doma jej švagrovci. Bačik Ďuro Bilkovie je
človek pyšného držania. Háveďou opovrhuje, chudobu nechce. Rozpráva ako boháč, rozvlačujúc
slová, na druhého nepočúva. I po držaní, i zovňajškom to poznať, že je hrubým gazdom.„Že mi nič neodkážeš, ja si hútam, že ti moja švagriná ani nevravela,“ povie Zuze hneď,
ako dôjde k nej. „Skoro každý deň pošlem ju k tebe, a že mi ona radí svoju sesternicu, nuž
tebe vari ani neriekla. Preto som sám prišiel teraz k tebe.“„O, veru mi vraveli,“ odpovie Zuza, ktorá stojí ako na uhľoch pri ňom, „ale tak zrazu…
viete, bačik…“ Habká rozčúleno, nevediac, ako sa brániť. Či nevedela odísť k sestre tento
večer?„Ty vieš, že som nie dáky vietor, pochábeľ,“ vraví vážne, nevšímajúc si jej odpovede.
„Ani by som sa ešte neženil, ani sa mi ešte nesvedčí hútať na druhú ženu, ale sám si
nemôžem pri gazdovstve pomôcť.“„Veď ja viem, že vám je zle,“ ponáhľa sa Zuza prisvedčiť, „veď by vám už bola aj
odkázala, ale…“„Ty si, pravda, oveľa mladšia odo mňa,“ pokračuje on hlasom vážnym a istým úspechu, „ale
či ti nebude lepšie pri mne ako tu v tomto hriechu, na tejto holote? I chlapec sa ti
vychová a ja nežiadam, aby si u mňa darmo robila. Veď ťa nepýta žobrák. Mám, chvála Bohu, z
čoho dať, mám dosť všetkého, čo mi treba, a nečaroval by sa s hocikým v dedine.“„Viem ja, bačik, všetko,“ počína vravieť Zuza s tvárou rozpálenou. Čím viac sa on
vychvaľuje, tým je Zuza rozčúlenejšia, „lenže…“„Moja švagriná radí mi Katu Kapustovie, i druhých viac by sa našlo, i dievka,“ a oko mu
zablysne hrdosťou. Skoro by vypovedal i mená všetkých, čo sa mu núkajú, nech vie Zuza, že
ju hocikto nepýta. „Ale ja by som najradšej len teba, Zuzka!“Zuza by sa usmiala, dupkala pätami a vyletela by od radosti, keby nebola v takom klepci.
Takto sa len trasie a šepce:„Poradím sa, bačik, so sestrou, a tak vám odkážem.“„Čože sa máš toľko radiť? Od mesiaca si sa mohla dosť naradiť, neprišiel som darmo do
tvojho dvora, Zuzka. Chcem istotu.“ Ďuro Bilka sa temer búšil päsťou do pŕs, ako zvykol
napríklad vo výbore ako kasír obce, keď chce, aby jeho reč mala väčší účinok. „Bez istej
odpovede neodídem. Dnes oznámila mi Hlaváčka, že ku Kate Kapustovie prišli vohľači z
vidieka, ak chcem, aby som ju pristavil. Vohľač je vraj mladší ako ja, ale že radšej pôjde
za mňa ako na druhú dedinu. Tak čo myslíš?“ spytuje sa a zamľaskne pyšno bezzubými ústami.„Do nedele, bačik môj, pozhovejte,“ povie Zuza a celá sa trasie ako osika.„Do nedele čakať nebudem, ani nemôžem viac odkladať. Pre Katu, ale i pre seba samého.
Bár by si už u mňa bola.“ Ďuro mľaskne ústami a zmĺkne. Mlčí i Zuza, iba čo ju pot zalieva.
Čo má robiť, hriešna stvora? Od kmotra nemá istoty, a ak i toho odpraví, ostane na holom.
„Veď je i Kata Kapustovie nie najposlednejšia,“ začne opäť Ďuro krotkejšie a nie tak pyšno.
„Osoba poriadna, nič zlého na ňu nepočuť. Robotná, varovčivá — ale ja, ako hovorím, by som
predsa najradšej len teba. K môjmu gazdovstvu načim žena strmá, čo by vedela rozkazovať,
riadiť, dirigovať, ako i nebohá vedela…“ Zas pomlčí a mľasne perami, teraz už len z
obyčaje. „A darmo robiť u mňa nebudeš. Ja nedbám, i popredku ti dám písmo, veď mám z čoho.“Zuza je už celá spotená od strachu. Povedať nevie ani slova a v duchu sa už i modlí.
Sestra vždy radí ísť za Bilku, ale jej srdce sa spiera, búri, blázni za kmotrom.„Písmo dám napísať hneď,“ povie zas on odhodlane, keď nedočkal odpovede, „dám ti zapísať
polovicu svojho majetku, krem zemí. Tak čo hútaš?“Zuze udrel studený pot na čelo.„Bačik, príďte na nedeľu, pekne vás prosím,“ rečie a zuby jej hrkocú. Ďuro Bilkovie
odstúpil od nej.„Tak nechceš ísť, keď odkladáš,“ rečie tónom naoko pokojným, ale nízkym. Hoci je starší
o 15 rokov, nevie rozumieť jej zdráhaniu, keď ju on pýta. Osoba opustená, zápasiaca mnoho
ráz i s biedou — on druhý gazda. Iba ak naozaj Paľa Bakuľovie čaká. Čosi bola spomenula
švagriná. No Ďuro nechce veriť, že by múdra Zuza odvrhla jeho pre takého, o ktorom sa ešte
ani nevie, či sa naozaj rozsobáši. „Nuž sprav si, ako sa ti najlepšie vidí. Ja tiež budem
vedieť teraz, čo robiť,“ rečie po chvíli. „Len aby si potom neobanovala,“ doloží ešte ako
vyhrážku. Je trafený i v srdci, i v pýche. Zuza sa zľakla a mimovoľne ho pristavila, keď
chcel už preč. No nemohla iné povedať, len to: „Na nedeľu, bačik môj.“ Ďuro Bilkovie
nepozrel na ňu a ani sa nezastavil, len riekol:„Na nedeľu pôjdeš lebo nie, a Kata by sa sľúbila vidiečanom. Dobre sa maj a nemaj za
bánosť, že som prišiel.“ Ďuro kráča ďalej, no postojí zas. Srdce má ťažké od žiaľu. Kráča,
ani čo by mal centy na krpcoch. Zuza sa mu páči pre svoju strmú chôdzu, energiu a ochotu,
akú mala i nebohá. Kata je tichšia, nebude vedieť tak pracovať v dome medzi čaľaďou. No i
kôš tvrdo prenáša jeho citlivosť. Prerečie ešte:„Len aby neobanovala, lebo ja, keď druhej sľúbim, cigáňom nebudem,“ odchodí ticho, ako
čo by čakal ešte predsa, že ho zavolá nazpät. Ale nadarmo, Zuza sa neozvala. Vbehla do izby
a hneď ľahla v trapiech do perín. Zaspať však nemohla, čo ako sa silila. Hlava jej hučí ani
úľ včiel. Ak neprejde do rána ako Dievnička, tak už nikdy nie. O polnoci sa vrátili
švagrovci od rodičov s veľkým lomozom a dali sa do bitky. Od toho bola Zuzina zúfalosť ešte
väčšia. Zobudili jej i chlapca a ten s veľkým škrekom pýtal jesť. Zuza vyliala do neho za
hrnček mlieka, na čo ten zaspal, ale Zuza nezažmúrila oka, ani keď nastala tichosť v dome.
Tak jej je v perinách ako medzi žeravým uhlím. Len to sa jej krúti v hlave, dobre jej
netresne, či si neprepásla šťastie? Či ju kmotor iste vezme? Polovic všetkého sľuboval
bačik! Polovic všetkého! Veď ju sestra zabije, keď sa dozvie. Nešťastná stvora, čo
vykonala? Dva koše v jeden večer. Bude ju šklbať sporiteľňa, a mohla byť v hojnosti.
Polovica všetkého! Ver’ bude z nej do rána Dievnička.Pred svitaním, ešte kohút len raz zaspieval, už bola Zuza na nohách. Nevyspaté oči
horely jej a boly napäté ešte väčšmi ako inokedy. Temer jej vyskočily z jamôk. No už
nemyslela na odpravených pytačov. Teraz jej dušu zaujala myšlienka jedine o kmotrovi. Čo
ako musí sa dnes s ním sísť a čo akým spôsobom, zakvačí sa mu na krk. Veď preň odvrhla
dvojaké šťastie. Vyobliekala sa, ako vedela najspôsobnejšie. Potom schytila spiaceho
chlapca a odniesla do susedov — k sestre nešla — a uviažuc batôžtek krížom cez chrbát, dala
sa na cestu. V dedine je ešte tma a tichosť. Sotva vidno svetlo v ktorom dome. I kmotrov
nový na druhej strane medzi zelenými jasenmi je ešte tmavý. Zuza naschvál ide tak zavčasu.
Má úmysel vyjsť za dedinu a sadnúť si tam pri ceste za krík a čakať, až pôjde kmotor, aby
sa potom k nemu pridala. Ako dochodila k mostu za dedinu, stretla nevestu Gunárovie, susedu
Bakuľovcov. Vracala sa odkiaľsi a mala oči vyplakané.„Kde si bola tak zavčasu?“ spýtala sa jej Zuza, zaradujúc sa. Ani čo by si bola sama
žiadala, stretla práve túto.„Odprevádzali sme tých do Ameriky. Druhí sú ešte niekde v hore, ale ja sa ponáhľam k
maličkému.“„A kto všetko šiel z našej dediny?“ spytuje sa Zuza, zvedavá na Jaroša.„Iba môj brat a Ondro Jarošovie. Ale z Lubočky šli dvanásti.“„Až dvanásti? Ach, jáj,“ diví sa Zuza, „a či dávno šli?“„O polnoci. O druhej sadli na železnicu. Ktovie, kde sú už odtiaľ… a ty kde?“„Ja idem do sirotského súdu; citovaná som na ôsmu. A sa aj bojím, ako pôjdem cez tú horu
sama. Vždy sa obzerám, či niekto nejde, s kým by šla. Kmotrík Bakuľovie vari majú ísť na
ten rozsobáš. Ale by ma svet vzal do rečí, ak by sme spolu šli, a dosť som v nich,“
rozpráva Zuza so smiechom, ako vec milú, ale ľahostajnú.„Ó, toho darmo čakáš, ten ti dnes tadeto nepôjde!“ vraví Anča a rozosmeje sa.„Nuž a prečo?“ diví sa Zuza, dubkom oprúc oči na smejúcu sa Anču.„Nuž tak, že je po rozsobáši. Ešte večer si došikoval ženu do nového domu. Taký je to
rozsobáš, hi-hi-hi! Dnes budú robiť hostinu.“Zuza ostala stáť ani stĺp, široko roztvoriac oči. Jazyk jej onemel, i ústa ostaly jej
otvorené.„A ty sa neboj,“ vraví k nej na odchode Anča. „Teraz sú ľudia vždy na poli. Bačik Bubrek
s Jankom Krajcovie pasú voly po garádoch…“
|
Slancikova-Timrava_V-ktoru-stranu.html.txt
|
NostalgiaChodím po tebe, mŕtvy kraj,v hodine hodín mračno stojí,čas, nemý pastier, zavrel raj,zaháňa ma vo vekov boji,nik sa mi v bôli nepripojí,nespieva škovran, nie je máj— je smutná moja pieseň.Som bitý väzeň tmavých stien,tvár rozpálenú kladiem k mreži,aby som vzduch a nie vždy blenmal v ústach v tomto meste veží,kde toľká vlna smútku leží,som bitý väzeň pre svoj sen— je smutná moja pieseň.Dozrel v tom kraji plnoklasa vínnej révy kystky skoréšumia pri vôni puklých váza kypia rosou pannám v dvorea z omše tichej prešli k zore,ach, zhasla obeť, plače kňaz— je smutná moja pieseň.Ó, pýtam sa: spí škovran snáď?V minútach minút deň sa schvieva,spí kdesi ako v rumoch hrad,v bolesti bolesť mlčky stlieva,spočíva, spí a nezaspieva,sťaby ho razom kúsol had— je smutná moja pieseň.Alej sa hýbe, z všetkých stránakoby vietor plachty vzdúval,nad sadom kráka kŕdeľ vrán,lístie sa ženie kdesi v úval,schladol, kto sen o jari sníval,zmĺkol a padol pod platan— je smutná moja pieseň.Zohli sa kvietky nad mŕtvym,kloním sa k zatíchlemu retu,svet beží ďalej, prach a dyma strieborné hry vodometuzačali, neskončili vetu,vták skonal nemo medzitým— je smutná moja pieseň.Alej sa mení v strašnú pláň,vzrušený potok hučí v jarku,kaňa mi letí ponad dlaň,túli sa konár ku konárku,list padá ako hárok k hárku,vlnia sa polia, vlhne stráň— je smutná moja pieseň.Ó, škovran, vládca sŕdc, ty vták,čo mŕtvym krídlom kryješ lány,už padol na ne ťažký mrak,už idú z poľa bledé panny,pastierom, čo ich bolia rany,trasú sa ústa, hmlí sa zrak— je smutná moja pieseň.Mrel tichý môj druh chudoby,nie vojvodca, čo smrť ho skolí,nie heroj, čo svet podrobí,on iba spieval, iní boli,čo zomierali slávne v poli,sneh bude padať na hroby— je smutná moja pieseň.Hľa, tvrdé vojny do mrvyzomleli nás a divé besystiahli nám chmúrne obrvy,chalupy padli popod lesy,padajú mnohé slzy kdesia vlhnú prsia od krvi— je smutná moja pieseň.Ustala búrka, vládne strasť,pahreba čmudí, časy tlejú,iný smie pieseň divú priasť,nad riadkom sa mi ruky chvejú,trúchlivú šepkám epopejudo diaľav, kde mi leží vlasť— je smutná moja pieseň.Svet mrie, ja pijem horký mok,svoj osud ťažko v rukách zvieram,vyvraciam čaše ostatok,jak uprchlík sa ponevieram,vidiny bežia ku chiméram,povalená je loď na bok— je smutná moja pieseň.Ó, nič to, že som trosečníka padám v jednom ťažkom boji,kto som — to nechce vedieť nik,pozreť sa na mňa človek bojí,dívam sa na svet v nepokojia hlavu zložím na trávnik— je smutná moja pieseň.A že ma život bolí snáď,na vraku zúfalec som biedny,že nemám ani zeme piaď,že rebelant som neposedný,že trpím strašne i po tie dni,je svedkom moja mŕtva mať— je smutná moja pieseň.Ach, a že skláňam tvár do tmya že sa strácam nebezpečne,že pijem tieto čierne dni,zármutok raba mám mať večne,zato nič, moje cesty mliečne,pevec má nástroj posvätný— je smutná moja pieseň.Môj život vzal smer obláčka,skrúca sa chodník krivolaký,ach, neoplačú vojačka,preletí nebom vták a vtáky,ryť budú blankyt iné zrakya trúchliť v svite mesiačka— je smutná moja pieseň.Somnambul, hnal si pod azúr,kto pohladí ťa, keď máš spánok!Horký má údel trubadúr,kto spíše knihy ťažkých stránok!ja budem niesť svoj bôľu džbánok,obídem ešte vzdychov múr— je smutná moja pieseň.Chodím po tebe, mŕtvy kraj,v hodine hodín mračno stojía pod ním vymrel rodný kraj,čas hudie z veží na hoboji,ale mňa v žiali neukojí.Srdce si ešte rozdávaj— ty smutná moja pieseň.
|
Dilong_Cierne-balady.html.txt
|
Bez súdu súdia nás[1][2]Bez súdu súdia nás.Okúvajú svojimi zákonami,a my? — mlčíme.V chalupy, chlievy zavreli nás, —i jazyk — ach, i oči, svetlá božie.Deviatu kožu nám zdierajú,článok za článkom režú telo naše,a my? — mlčíme.Slina posmechu na tvár letí nám,na hlavu našu blato utŕhania,žlčou poja vyprahlé duše naše,pred zrakom nám stavajú šibenice,Hámana zberba huláka,a my? — mlčíme.My mlčíme — gazdujú oni,my postíme — oni fašiangujú:oj, krásny tanec tvoj, Herodiádo,krásne steleš si, Lady Macbeth!Ach, Pane, pohliadni, Pane!Páč, život náš večné umieranie!Či ešte nie dosť pysky vraha sa penia?Čo chybí ešte do miery utrpenia?Vyliata má byť ešte i krv nevinnávražobnou rukou Kaina?Obeť chceš? — Nuž nechže sa vôľa tvoja stane —lež potom vojdiž v súd, v súd spravodlivý, Pane![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Z vlastného rukop. Bottovho. Odtlačil Jozef Škultéty tiež odtiaľ v Slov. pohľadoch IV,
1884, str. 172 — 3 (Z neuverejnených básní Jána Bottu).
|
Botto_Bez-sudu-sudia-nas.html.txt
|
Bonapartova séria…[1]Bonapartova séria,so slávy bleskom, slávy stínom.Oj aká sláva bola by,keby bol býval pred Trenčínom.Bol by som i ja pyšnejším,že cestujem a idem ním.[1]Bonapartova séria— Trenčín 8. VIII. 1913. Rukopis básne sa
nezachoval. Uverejňujeme ju podľa korešpondenčných materiálov.
|
Jesensky_Basne-z-rokov-1913-1914-a-z-vojenskeho-obdobia-pred-zajatim.html.txt
|
List Jánovi SlávikoviTurč. Sv. Martin 10. XII. 1894Janko môj drahý!Aha, teraz sa len na Teba obraciam, čo si mi zašarapatil — príde výprask za kritiku — za
tú Tvoju nemilosrdnú totižto! Odkiaľže si začať? Nuž, ale s tým, že za „kritikasterstvo“ še
nehneváme — ani šme še nehnevali. Ba musím sa úprimne priznať, že mi to naozaj zaimponovalo,
že si mi tak nechúlostivo, neošemetno povedal, čo si myslel — tak tvrdo pravdivo. Veď ma dosť
rozmaznali niektorí, od ktorých dostalo sa mi, tak privátne, len zvelebujúceho úsudku, nuž ten
Tvoj mi bol celkom na zdravie. Ja sa v tom celkom zhodujem s Tebou, že je prvý diel môjho
románu rozhodne lepší ako druhý — a v tom vôbec zhodujete sa všetci moji kritici, privátni i verejní[1]— vyjmúc Hurbana, ktorý tu veru naskrze nedokázal sa byť kritikom toho mena
hodným. (Hurbanka mi totiž hovorila, že je verudruhýdiel značne lepší,
prvý že či nepatrný, či rozvláčny, či asi také čo — a to hovorila akoby z jeho inšpirácie). I
Šavelského reč na str. 333, ktorú mi vytýkaš čo prázdnu, ja sama už predtým nazvala som
otrepanou, keď som Vlčkovi referovala svoj úsudok o vytlačenom už románe.[2]Ľahko sa to človekovi — spisovateľovi kĺzne taká nepodarenosť. Že je tých politiku
pretriasajúcich, dlhodúškových rozhovorov priveľa v mojom románe, a že mu tie z umeleckého
stanoviska veľmi uberajú ceny, bola som si povedomá už vtedy, keď som ich písala — a predsa ma
neodolateľne pudilo napísať ich, aby som širokému, o tých veciach nerozmýšľajúcemu obecenstvu
podala aký-taký rozhľad v nich, aby sa učilo chápať svoje položenie, aby sa chytilo aspoň
myslieť o tom. Vtedy, pravda, myslela som, že tie „širšie vrstvy“ viacej ho budú brať… A tak
teda nemrzí ma, že moja kniha stratila umeleckej ceny tým, túto obeť už vtedy som preniesla,
keď som to písala, ale mrzí ma to, ak som obecenstvufalošneposvietila.
Ak tak, nuž tomuto vinou je zase len moja nepripravenosť, teoretická i praktická — že totiž
moje, v každom ohľade stiesnené okolnosti nedovoľujú mi konať ani seriózne knižné štúdiá, ani
vychodiť do sveta a konať pozorovania na vlastné oči, študovať svet a verejné, dôležité zjavy.
Táto nešťastná nepripravenosť, pre ktorú nejeden raz cítim strpčenosť proti osudu, vždy bude
ťaživou môjmu prirodzenému nadaniu, i vždy mi bude prácu obťažovať. Pravdaže, mi na to môžete
povedať: Poberaj sa len na menšie veci, neprekračuj hranice! To ja i sama hodlám, ale preto
nemôžem dobre stáť za seba, že zase neprídem do takejto nezrovnalosti medzi chcením a
vládaním, t. j. medzi tým, čo preberať mi káže náklonnosť, nezdolné vnuknutie, a medzi
vlastnou nepripravenosťou, neskúsenosťou a neorientovanosťou navonok. To je vec, ktorá ťažko
sa dá vpraviť do ohraničeného systému. Jesto u nás takých, ktorí by písali, keby im nederogovalo[3]písať nedokonalé veci a keby ich nemrzelo vysúdenie sveta. Za toto neoplatí sa im
namáhať sa, keď k tomu hmotná odmena naskrze nekynie pre spisovateľský trud — nuž radšej
čušia. To je najpohodlnejšie. I ja by tak mohla urobiť — mne by to nebolo horšie. Lenže keď
všetci tak robíme, nuž potom neprestane byť hlucho i nemo u nás — až i všetci pospíme. M. K.[4]z najsprávnejšieho stanoviska súdi moju prácu, ten dobre vycítil, že nie je písaná
pre ambíciu pôvodcu, ale pre potrebu národa — ačkoľvek nedá sa tajiť, že bolo by najlepšie,
keby i pôvodca obstál v nej dokonalým, i keby natrafila na žilu obecenstvu. Ale keď ono to už
na tomto svete nebýva všetko dobré pohromade. — No, že moja kniha hovorí k srdcu obecenstva, i
toho, ktoré ináč čítanie románov nepestuje, a že mu budí myseľ, to mi je už z viac strán
dopovedané. A toto bolo hlavným určením mojej knihy, tak teda nemám čo ľutovať, že som sa
vytasila s ňou, trebárs je umelecky nedokonalá a v niečom i nesprávna. S takou dychtivosťou,
ako asi apík lômsky,[5]čítali ju mnohí, ktorým sa vôbec do ruky dostala, a nabrali z nej dojmov dosť
hlbokých, i vzbudila v nich zmysel za veci, o ktorých premýšľať posiaľ nedržali za potrebné. A
toto nepremýšľanie o takých veciach, nedostatok zmyslu pre ne, je podstatou našej národnej
neprebudenosti. M. K. i toto dobre pochopil, keď mi vykričal, že s „prefíkanosťou“ vplietla
som do skvelého obrazu o rodinnom šťastí prvky celkom obchodné, dúfajúc, že v tejto ľahkej a
príjemnej forme predsa prilepí sa z toho dačo na čitateľa (a menovite — vraj — na čitateľky!).
On mi, pravda, nepredpovedá moc úspechu, lebo že vraj tie miesta obyčajne ako nudné zvykne
preskočiť obecenstvo, do ktorých autor vkladá svoju dušu — no mňa ani to neznechutí, lebo
viem, že šuchom všetkých neprebudím, zázraky nik nevyvedie — ja som spokojná, keď som týmto i
len namalúčiastku obecenstva podejstvovala. V čom-tom podejstvovala som
navšetkýchčitateľov, keď aj nie hneď voskrz, do základov. Pri takýchto
uvažovaniach stanú sa pobočnými nesprávnosti formálne, akých som sa niektorých dopustila
(napr. i pri tom synodálnom rokovaní), ačkoľvek mňa samu hodne mrzia — bo trápilo ma už i pri
spracúvaní tušenie, že im nevyhnem.Aj v tom máš úplnú pravdu, že neviem dostatočne charakterizovať osoby — v tom ma už aj
Vlček bol napomenul. Trochu sa v tom môžem zdokonaliť síce, ale majstrovstvo ruských
románopiscov nikdy a nikdy nedosiahnem. Ak na to mám vyčakovať svojimi nárokmi, nuž len hneď
môžem pero zložiť — a nikdy sa ho viac nedotknúť. Také hlboké a jemné individualizovanie osôb
je tak ťažko dosiahnuteľné umenie — ak je len nie mimoriadne prirodzená nadanosť k nemu, — že
vyžaduje bedlivé podrobné pozorovanie ľudí, zaznačovanie z drobných zrevizujúcich známok —
vôbec základné študovanie rozličných individualít, a ešte potom duševné namáhanie, keď chceme
ich podať. Na jednej pohovorke takej svojej osoby románovej potrebujeme premýšľať dve hodiny.
Potom nie div, že Gončarov za celý svoj život napísal vari dva romány,[6]každý vraj za desať rokov. A už ja, i keby som chcela tie ťažkosti podstúpiť,
nemám možnosti prevádzať také jemné, pozornosť a vhĺbenie si vyžadujúce štúdiá pri mojom
potrhanom živobytí, v ktorom nikdy nemôžem bezpečne počítať na nevyrušenú hodinu, ale vždy
musím byť pripravená na vyrušenie, a vždy akú-takú osobnú povinnosť musím si držať v
evidencii; vždy musím stáť na varte i za druhú, nedružnú a indolentnú stranu — musím i za
seba, i za ňu konať nepríjemné, ducha moriace, bodrosť vyčerpávajúce povinnosti. Je to vlastne
u mňa náramne zasekerený pud to písanie — druhá by to už sto ráz bola — ba vlastne by to raz
navždy, na večný odpočinok uložila. Nejeden raz zastavila som sa ja už pri tej otázke — ako
bezpochyby mnohí iní krem mňa, — že či Ten istý, ktorý nám dáva ducha s istým určitým smerom,
ktorý dáva nám šľachetné popudy a silné duševné náklonnosti, či reku Ten istý riadi i naše
všedné osudy? — Keď dáva ducha, prečo mu nepopraje vývinu? Aby ten duch mohol v Jeho, v
Pôvodcovom zmysle účinkovať. Prečo ho ustavične pritláča ťarchami, aby sa nemohol hnúť — prečo
mu ustavične kladie malicherné, a predsa nezdolné prekážky do cesty, ktoré ho konečne, toho
ducha, prevládzu — umoria? — To sú, pravda, otázky, ktoré mi nik platne nemôže odpovedať, len
hádaniami — bádaniami. Nám tu je už raz určeno len zápasiť v neurčitosti, bojovať za dobré a
neočuť ho, a potkávať sa so samými sklamaniami. Najlepšie je byť jednoduchým, prostým a
plytkým človekom — ale byť takým, ani len to je nie na našej vôli. — No, ale kam som ja
odbočila! — Odpusť! Ani mi už papier nestačí.Asi pred ôsmimi rokmi som sa seriózne bola chytila do študovania ruštiny, aby som pomocou
jej mohla tiež študovať ruských spisovateľov. Ale k tomu, žeby som sa takému vhĺbenému
čítaniu, systematicky prevádzanému, mohla oddať, od tých ôsmich rokov neprišlo, ačkoľvek som
sa každý rok uisťovala: no, veď na rok to bude — na rok! Posiaľ som už pekne — krásnePokračovanie listu chýba. Dodatok, písaný na okraji prvej strany listu:Urbánek do Prahy pýtal jeden výtisk „Proti prúdu“, aj som mu ho poslala — chce vraj české
obecenstvo oboznámiť s ním. No veľkú nádeju v tých neskladám,[7]tí neradi čítajú slovensky. Ani z Ameriky mi veľké nádeje nerobia.[1]všetci moji kritici, privátni i verejní— o situácii dôkladne
informuje Šoltésovej článok „Ešte niečo o románe ,Proti prúdu‘“[2]Vlčkovi referovala svoj úsudok o vytlačenom už románe— v liste z
21. októbra 1894[3]nederogovalo(z lat.) — nepriečilo sa, neprotivilo[4]M. K.— Martin Kukučín (ide o jeho známu recenziu románu „Proti
prúdu“ v „Slovenských pohľadoch“ XIV, 1894, str. 754 — 760)[5]apík lômsky— otec Jána Slávika, Michal Slávik, kováč, žil v
Dačolôme[6]Gončarov za celý svoj život napísal vari dva romány— i keď údaj
nie je presný (Gončarov napísal tri romány „Obyčajnú históriu“, „Oblomova“ a „Úšust“,
okrem toho cestopis „Fregata Pallada“), predsa porovnanie vystihuje, ako voľakedy museli
mnohí naši spisovatelia len úchytkom pracovať na svojich dielach.[7]veľkú nádeju v tých neskladám— i keď kníhkupec a nakladateľ Fr.
A. Urbánek nemal veľký úspech s predajom románu, čoskoro Šoltésovej román vyšiel v českom
preklade Vilmy Sokolovej v Ženskej bibliotéke u nakladateľa J. Ottu
|
Marothy-Soltesova_List-Janovi-Slavikovi.html.txt
|
Kar zajačí[1][2]Aj! tu leží — chudák zajac,nebude ten skákať už viac,bo smrť jeho preskočilaa nám kar ten pričinila.Tedy, keď sme takto spoluzasadli si k tomu stolu,slušno s povolením hostínebohého spomnúť cnosti.Bol on zajac neštepený,no sluchom dosť obdarený;vystríhal sa všeho zléhoaž do dychu posledného.Mal vojenské ostré fúzy,ale srdce plné hrúzy:on to hnedky, keď čul boje,slávne užil nohy svoje.Bol to pravý Rinaldíni.Romantické rád mal stíny,rád chodieval poza chrústy -i do cudzej ver’ kapusty.Bol on, ako znáte, panič:život jeho celý nanič;ale zato až napokon —po smrti len zviete, čo on!A tak, znajúc jeho cnosti,pochovajme ho v tichostitu, pod vďačné srdcia našea hrob skropme slzou — z fľaše.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Radvani 1866. V oboch rukop. Sobr. spevoch: Kar zajaca.
|
Botto_Kar-zajaci.html.txt
|
PaberkyObsahZ rastlinopisu divej záhradyZ cukru do cukrúSpod odkvapuZázrakNamiesto žalospevuSlamená pieseňDrevená báseňZ rastlinopisu divej záhradyIba čakanka ešte vytrvalo kvitlana mojich krivých chodníčkochV dávno skrotenej luciferkezhasínal už aj prudký iskiernikOd ohnice až do ostriceklasila zapýrená zábrankaKeby tu ktosi hľadal chudôbkyzazvonil by mu do žobráckej kapsičkyaspoň peniažtek poľnýAle ty si nič nehľadalod nikoho nič nepýtallen si sa prešiel čakankouOdvtedy ako verná trvalkana tvojich stopách kvitnem do časuhoriacim pustokvetom satankyNeprší na mňa zlatý dážďslnečnice mi zmesačnelia sladič zhorkol v šťaveľochKeby si prišiel s bolehlavomzaprášil by ťa planý peľz trpkastých trsov slzičiekAle ak prídeš s kostihojomdivohrozne ťa ovijemplachým plamienkom slamienkyAle ty nejdeš ani s nezábudkoua moja medovková hriadkazarastá stavikrvomV ohrade z pŕhľavy a šípovuž iba iskrím z času do nečasuhasnúcim divokvetom satankyZ cukru do cukrúRaz možno vzlietnem —bude tuhá jara gaštan pod oknomslávnostne pozažíha svieceaby ju korunovalNajprv však musím počkaťkým docukruje hrdličkaktorá mi letne kraľujena podjesennom vrchovciZatiaľ sa budem prizeraťako to vlastne robíže sa jej hlava nezakrútikeď hľadí na svet zhoraPotom sa zdola pokúsimnapísať o tom báseňAk sa v nej hrdlička uhniezdivyvedie mláďatáa naučí ich lietaťvystrihnem si z papierabásnické krídlaVyletím na hrdličí vrchoveca zacukrujem —z cukrú do cukrúdo krúzimydo krúhlinydo krú — krúdo kruhuSpod odkvapuUž zasa lejeako z plných fliašvčerajšok zašielz blata do barinydnešok z lejaka pod odkvapa zajtra iste ibačľup a čľapPremoknutá sa motámpo kuchyniv hlave mi sucho pľuštía prázdny papier strašíplné rýmyA nekvapnea nezapršílen oči slziačo sa do nich prášiZázrakLapal raz chlapec motýlena rozkvitnutých hrobochPripichol potom pávie okona bránu cintorínaaby ten zázrak neuletelIšiel okolo starý slepechabkal po múroch k bráneaž mu na brušká prstovprilipol živý peľmŕtveho motýľaÓ bože zázrak —ja konečne vidímuž držím krásu za krídlaa môžem umrieťNamiesto žalospevuBola som svedkomtvojho umieraniasúcitná ánoale bezradnálen ruku som tizohrievala v dlaniachkeď si ju zdviholz mrazivého dnaa tak si trpela tak málo plakalstatočne znášalneznesiteľnétrhaný znútraklepetami rakasmrť márne prosilo vykúpeniečo z toho že somvedľa teba bolaaj v umieranísi bol celkom sámbezo mňa ako predtýmmnohokrátsama som terazuž ťa neprivolámneobjímem ťaruku nepodámbez teba samabudem umieraťSlamená pieseň1Dni sa mi mama podjesenne krátiaa hniezdo básní vo mne onemievahoci spev dosiaľ krúži nad strechouMôj hlas sa tuším s letným hromom zbratal —znie ako šelesť zimných srieňov v pleváchdo presýpania tvojich orechovKde ty máš plody — mám len plané šípyvinicu plnú ostružín a skálianamiesto krídel pár kuvičích pierNad hlavou kotol v ktorom búrka kypí —nie ako ten v ktorom si vyváralanedetské šmuhy našich detských hierVidím ťa nad ním — a tvoj plodný kerpod ktorým zasa stojím ako maláponúka víno — ale smiem ho vypiť — ?Smiem prísť a smiem sa za tvoj chrbát schovaťči iba ticho postáť v tvojom tienia v tvojom hniezde opäť si nájsť spev — ?Začuješ sa v ňom — taká jabloňovávo svojom mnohodetnom rozvetvenínájdeš si zrno na chlieb v hŕbe pliev — ?2Nebo je kotol — hmla sa po ňom váľanie ako tamten nad ktorým si stálas oblakom čistej pary vo vlasochVečne si po nás prala plákavalahladila spievala i plakávalakeď si v nás hnala zrno do klasovKeď sme ti tajne mizli po zákutiacha otvárali všetko zatvorenéa presliedili každú záhraduA keď si naše živé precitnutiavykúpať mohli bludné pakorenev očistnej hĺbke tvojho pohľaduPoznala si v nás všetky tajné dverevždy si však na ne najprv zaklopalaa čakala si kým sa otvoriaNadriapala si z našich krídel periea vedela si fúknuť do popolaže zasnežil v nás bielo dohoraNelámala si rožky našim čertomlen si ich zavše uhládzala dlaňouaby nám nenarástli kopytáDoteraz vešiaš biele v našom čiernomdo našich nocí privolávaš ránoaž kým nám do tmy tebou nesvitáMôže sa potom hocijaký vietoroprieť do našich ochabnutých plachietisto nás pohne zo stojatých vôdMám azda zastať keď mi vravíš — choď —tam kde sú plevy je aj zrna na chlieba kde niet slamy ani klasov nieto — ?3Teraz tu z tieňa tvojej postavyvidím tie svoje podjesenné poliasebaľútosťou márne rozbrázdenéA báseň stojí v hanbe — tvárou k stenei nárek môj i smiech ju iba boliaa nevie za koho sa postaviťDni sa mi tratia — či ja sa v nich strácam —nájdem si azda v slovách obranysvoj čistý hlas bez neprístojných tónov — ?Túžim ísť k tebe na polienko kľačať:položím si ti hlavu do dlanía budem vedieť že som prišla domov4Že som tu doma aj keď sa ti túlamkeď jarné blesky po nevľúdnej zimesotia ma zavše hrubo do periaŽe moje dlane sladli z tvojho úľaa hoci robia každá niečo inézopnuté k tebe vždy sa pomeriaŽe moje deti — tvoje detné detivedia už čo je studňa a čo mlákaa píjavajú z tvojho prameňaŽe ako ty vždy budem doma svietiťčakávať na ne plákavať i plakaťnech nepoblúdia v slepých ramenáchTo iba dnes mi malomocný strachže sa dni krátia že sa včaššie zmrákav slamenej chvíli zvíril prach a smetiDrevená báseňV otcovej dielnitlčie kladivoa vo mne srdcestolárovej dcéryKeby som bola synombol by ma prijal za učňaa zjavil by mi tajomstváktoré strom prezrádzazručnému stolárovipomocou presných nástrojovprísneho okaláskavého srdcaa zasvätených rúkAle keďže som dcéroulen poodchýlil predo mnoukus nepriehľadnej kôryaby som nazrela aké možnostiposkytuje strom človekua človek stromuod koreňov až po kolískua od koruny po rakvuA keď raz v zime priviezolzoťatú vŕbuktorej už chlapci vypískaliposledný prútik z korunya na jar odumretý kmeňvyhnal spod kôry živé halúzkyodvalil predo mnou ten suchý kláta odkryl vlhké ležovisko v hlineaby som poznalaobidve strany rastuaj ustálenú zrelosťpod nepokojnou kôrou2Pribudlo v kmeni lieta sily v koreňoch už ubúdaStolár sa čoraz ťažšie predieradreveným pralesomstolov a skríň a dveríuž takmer ohlušený v prievanepootváraných okienAle ich pevné krídla ho zdvihlinesú ho ponad vychodenú dlážkuktorej už jeseň rozväzuje uzlyaby sa prespomínal do jariV prstoch mu ožívajúhladké letápo jemnom opracúvanínepoddajného drevaale aj zádery a trieskyktoré sme mu my štyri dcérypostupne s detskou jasnozrivosťoucitlivo vyberali z tvrdej kožekeďže matke už slabol zraka jediný brat ešte nedovidelpod povrch do živéhoDnes mu tie dávne íverybezcitne pára nevládnosťzájdenou tupou ihlounapriek k zaostrenému svetlupäťramenného lustraktorý sám zmajstrovalz tvrdého kmeňa agátaaby mu trvanlivo svietilz každého ramena jednou lampouna každé z piatich detí3Ako sme dorastalia dom bol čoraz menšíotec si presťahoval dielňuaj napriek nášmu nesúhlasuzo svojho obilného rodiskado viničného matkinhoVykopal najprv studňupotom postavil domnapokon vo vinici za dielňouzasadil orechV mladosti sme ho otĺkalipre zdravé jadroale dnes tuším už aj dušachodí doň iba spávaťKeď sa tak utrmácablúdením po letáchalebo rozväzovanímpamätných uzlovzvinie sa každú noc do jednéhoz deväťdesiatich letokruhova sníva so stoláromo orechovej truhleA otec zatiaľ sedí za stolompovedľa svojho vidiaceho oknaobráteného ako na večnosťk obloku opustenej dielnea pomaly sa poberávnútorným zrakomcez zatemnené múryk svojmu hobľovaciemu obetiskuleští a brúsi zhrdzavenéobradné nástrojedokiaľ mu verne nezrkadliaupracované rukyA dom sa zrazu jasne vidív slepnúcom okne dielneako si isto stojí na svojomani sa nezakolíšea srdcia si v ňom usilovne tlčúako to stolárovo kladivo4Stojím pod orechovou korunou —mráz si už na ňu zuby brúsiLen vietor akoby chcel doručiťtým ktorí vedia čítaťuzlové písmo drevaposledný tohtoročný listktorý sa ešte držínajpevnejšieho konáraako drevená báseňstolára
|
Vadkerti-Gavornikova_Hra-na-par-nepar.html.txt
|
Prečo som na staré kolená napísal novú verziu tejto hryNa príbeh, ktorý sa stal inšpiráciou tejto hry, ma upozornila sinologička Anna
Vlčková-Doležalová (1935 — 1992). Bolo to krátko potom, ako sa vrátila zo študijného pobytu
v Číne a začala pôsobiť v Bratislave, najprv v Univerzitnej knižnici, a potom, spolu s
manželom, vietnamistom Ivanom Doležalom, v Kabinete orientalistiky SAV, ktorý vznikol v
roku 1960. Témou jej sinologických prác bol vtedy najmä moderný čínsky spisovateľ Jü Ta-fu,
no ukázalo sa, že jej srdcovkou jeAšma, („vzácnejšia než zlato“, taký
je význam toho mena), epos negramotného pastierskeho národa Sani, stáročia zachovávaný v
origináli iba ústnym podaním, no už v roku 1813 zaznamenaný a v čínskom preklade
publikovaný aj písomne. Bol to prozaický záznam a aj naša sinologička ho preložila do
slovenčiny prózou. Vedomá si však faktu, že pôvodne ide o spievaný básnický text,
nepokladala svoj preklad za definitívnu slovenskú podobu Ašmy a vyzvala ma, aby som ju
prebásnil.Rád som sa dal na to nahovoriť, chcel som sa však od nej dozvedieť čosi viac aj o rytme,
rýme a iných vlastnostiach originálu. Vtedy ma prekvapila najmä informáciou, že Čína je
jazykovo oveľa mnohotvárnejšia, než my Európania tušíme, takže tam nájdeme popri
dominantnom analytickom type jazyka aj podjazyky flektívneho typu, štruktúre slovenčiny
príbuznejšie než štruktúre čínštiny, a jedným z nich je aj jazyk, ktorým sa dorozumieval a
v ktorom aj svoj eposAšmavytvoril národ Sani, žijúci v juhozápadnej
Číne. Dodnes si pamätám jej vetu: „Akokoľvek voľne to prebásniš, priblížiš sa k originálu
viac než čínsky preklad.“ Čínski znalci by s jej výrokom možno nesúhlasili, mňa však
povzbudil do práce. A hoci bolo výsledkom mojej práce voľné prebásnenie, Anna
Vlčková-Doležalová ho bez pripomienok schválila a vyšlo potom knižne vo vydavateľstve Mladé
letá, ktoré uprednostnilo názovPovesť o krásnej Ašme(1971). Neskôr
som to prebásnenie publikoval aj vo svojejČiernobielej knihe
rozprávok, vydanej vydavateľstvom Virvar (2011).To však ešte nebolo všetko. Keďže som si uvedomoval aj dramatický potenciál toho eposu,
neodolal som a dal som mu aj podobu rozhlasovej hry, ktorú Slovenský rozhlas odvysielal v
roku 1978. A napokon aj podobu divadelnej hry, ktorú, takisto v roku 1978, vydala LITA.
Oboje pod názvomPovesť o krásnej Ašme. Rozhlasové dramatizácie
dramaturgované Emíliou Drugovou (1933 — 2006) bývali na programe v nedeľu dopoludnia a hoci
boli určené deťom, počúvali ich celé rodiny. Vďaka tomu som potom celé roky stretával
poslucháčov z rôznych generácií, ktorí spomínali naPovesť o krásnej
Ašmeako na nezabudnuteľne krásny zážitok. Menej úspešne pochodila divadelná
verzia — zachovala sa len v podobe agentúrnej rozmnoženiny, po ktorej nesiahlo nijaké
divadlo. Zrejme sa to stalo preto, lebo aj keď som nápad spojiť Rozprávača a svata Chadžoua
do jednej postavy dostal už vtedy, nevyužil som ho najšťastnejším spôsobom. Priveľmi som sa
spoľahol na čiernobiely kostým tej dvojpostavy, neodvážil som sa dôkladnejšie pomiešať tie
dve farby aj v texte. A tak mi neostávalo nič iné, len sa zmieriť s nezáujmom divadelníkov
a nechať tento pokus zapadnúť prachom.Muselo uplynúť niekoľko desaťročí, počas ktorých som sa odvtedy ako dramatik aj ako
prekladateľ divadelných hier neraz zatúlal na územie veršovanej divadelnej hry a vždy ma
potešilo, keď som zistil, že hoci ten žáner zdanlivo vymiera, slovenské publikum (a verím,
že aj mojou zásluhou) ho stále miluje. Nuž, a vyvrcholilo to napokon tým, že po dobrých
skúsenostiach s vlastnými hramiHoror v horárnialeboAko sa
stal Lomidrevo kráľom, či s prekladmi SofoklovejAntigony, RostandovhoCyrana, NezvalovejManon Lescauta celého radu Shakespearových veršovaných hier, som
nabral odvahu pozrieť sa znova aj naPovesť o krásnej Ašmea na staré
kolená som sa pokúsil o jej novú, a zdá sa, že tentoraz vydarenú verziu. Nielenže pri
striedaní identít dvojpostavy sa tentoraz ukázalo byť oveľa šťastnejším riešenie s maskou,
ale bez zbytočných obáv som vstúpil aj do deja toho nádherného príbehu. Významnejše doň
zasiahnuť stačilo najmä na troch miestach, na prvom som nechal rozprávača zaspať, na druhom
prebudiť sa, a tretie — to je tých pár veršov pridaných v závere potom, ako si Rozprávač
nasadí masku Chadžoua. Túto novú verziu som dokončil 13. augusta 2021 (zhodou okolností na
svoje meniny) a pri tejto príležitosti som dal hre kratší názov: ten, ktorý v roku 1813 dal
svojmu prozaickému záznamu aj čínsky etnograf Wang Wei.Pokúsil som sa takto, — pri všetkej úcte k morálnemu imperatívu, ktorý v sebe nesie
čiernobiely príbeh pôvodnejAšmy, — objaviť v ňom aj tú jeho stránku,
ktorá by bola zašpinená skutočným životom, a o to by bola pravdivejšia. Odradiť ma nemohol
ani fakt, že hru som nielen v roku 1978, ale opäť aj v roku 2021 napísal pre deti. O
zašpinenom, no o to pravdivejšom životnom pocite moderného človeka vedia svoje aj ony.
Zistil som to už ako autor bábkovej hryBotafogo(1966), keď sa mi
podarilo aj u detských divákov uspieť s „botafogovským princípom“, ktorý mi vtedy pomohol
vyhnúť sa pasci čiernobieleho schematizmu. A podobne, ako som už vtedy nechal Botafoga
prenasledovať samého seba, spájal som potom aj v ďalších hrách dve protirečivé postavy do
jednej alebo z jednej robil dve. Nemohlo to teda minúť ani hruAšma, v
ktorej som spojil postavu ušľachtilého Rozprávača s postavou skorumpovaného svata. Príbeh
takto ostáva nadčasový, a predsa doň vtrháva súčasnosť. Či sa dožijem aj javiskového
uvedenia tejto hry, to netuším. Hlavne, aby sa ho raz dožilo a aby ho vľúdne prijalo
publikum.A ešte maličkosť. V knižnom vydaníPovesti o krásnej Ašmesom slovo
kchousien považoval za trojslabičné. Mýlil som sa. Treba ho vyslovovať dvojslabične.V Bratislave, 13. augusta 2021Ľubomír Feldek
|
Feldek_Asma.html.txt
|
PredikáciaAké šťastie je mať každučký okamih naplnený obrovským záujmom, ktorým srdce rastie a
rozširuje sa, keď človek nemôže byť k ničomu ľahostajný.Honoré de
BalzacAký si, Ján Hollý? Vážny a prísny bard, dvíhajúci z temnôt stáročí slovenské vedomie k
slnku moderných konštituujúcich sa národov, aký vystupuješ vo svojej poézii, či láskavý človek
s múdrym pohľadom, v ktorom je pochopenie a zároveň všetko odpúšťajúce poznanie, takže ho už
nijaké zlo ani dobro nemôže prekvapiť, ako ťa poznáme z portrétu?Od raného detstva som sa stretávala s touto druhou podobou básnika; či sme sa naháňali
okolo jeho pomníka a spriadali tajné plány dospelým neprístupné v jeho rodnom dome, vtedy ešte
nechránenom, či už o zopár rokov múdrejší sme doň vstupovali s plachou úctou a vzrušeným
očakávaním, že zažijeme dačo neobyčajné; z piedestálu nás pozoroval s rovnako chápavým a
láskavým pohľadom, v ktorom som už vtedy tušila vnútornú silu, pretavenú životným poznaním v
múdrosť.Skutočná múdrosť je vždy jemná, láskavá a chápajúca. Vie aj o trpkosti prameniacej pri
duševnom raste z poznávania, ale zároveň obsahuje i prostriedok na jej transformáciu v inú
kvalitu, ako keď plánky na jeseň zosladnú v prvých prímrazkoch a stávajú sa vyhľadávanou
potravou pre vtáctvo. Týmto prostriedkom je pochopenie zákonitostí života, získané dosiahnutím
takej duševnej výšky, ktorá umožňuje nadhľad, a preto dokáže v zdanlivo chaotickom svete nájsť
systém. A je v nej i dosiahnutie absolútnej slobody, ktorú získavame dobrovoľným rozhodnutím
tieto životné zákonitosti rešpektovať.Múdrosť je teda duševná vyrovnanosť, umožňujúca prepáliť aj trpkosť na užitočné plody pre
ľudí. Pochopila som to pri stretnutí s Hollého poéziou — je vážna svojím posolstvom a prísna
svojou formou, ale je predovšetkým ľudsky múdra. V jej epickej šírke cítim krajinu širokej
záhorskej nížiny, zvlnenú miernymi vŕškami ako pravidelne vlniaci sa rytmus hexametrov, a v
naratívnom rozprávaní pôsobia jeho bohato rozvinuté prirovnania rovnako osviežujúco, ako v
krajine, poznačenej večným zápasom človeka s pieskami o úrodu, rozľahlé a majestátne
borovicové lesy. (A povšimnime si, koľkokrát padajú bojovníci v epose Svatopluk do „rizého
písku“! Na Záhorí ľudia s pieskom bojujú; aj u Hollého padnúť doň znamená porážku alebo smrť.)Akou hlbokou múdrosťou sú prežiarené gnómy v jeho diele! Práve ony zreteľne prezrádzajú
dozrievanie veľkého ducha cez trpkosť a bolesť k poznaniu. Ústami Svätopluka v Karolmanovom
väzení vyslovuje vlastnú skúsenosť a posolstvo: „Učte sa, kto zmúdrie z ľudskej bolesti, je
múdry“, ale sprostredkúva nám aj poznatky získané pozorovaním večných metamorfóz života: „Ak
spolieha sa nádej na ľudskú moc — zvykne oklamať.“ Spoľahnúť sa možno iba na hodnoty duševné —
a medzi nimi najvyššie stojí láska k slobode ako k najúplnejšiemu prejavu etickej zrelosti
človeka alebo národa, lebo sloboda znamená po štádiu poznávania konečné pochopenie — životnú
múdrosť ako nevyhnutnosť konať v súlade s vlastným svedomím a morálnymi zákonmi ľudského
spoločenstva aj za cenu života. Nemôže byť slobodný ten, kto nie je mravne zrelý. A pretože v
ľudskom povedomí, inštinktívne túžiacom po pravde, spravodlivosti a cti, zostáva víťazom, kto
morálne prevyšuje svojho súpera, aj keď pod ťarchou hrubej fyzickej prevahy hynie, Hollého
chápanie slobody preberá nielen štúrovská romantická generácia, ale je implicitne zastúpené v
národnom vedomí až do dnešných čias. Optimizmus, neotrasiteľná viera v budúcnosť, prameniaca z
vedomia morálnej sily svojho národa, je preto najväčším prínosom jeho poézie.Na Vajanského orátorskú otázku „Kde sa to nabralo u búranského rodáka, tá šírina, tá
hrdosť, tá pevnota v časoch, kde na každej vežičke zvonili Slovákom“, je odpoveďou práve jeho
presvedčenie vo víťazstvo pravdy, práva a rozumu, ktoré čenpal z pevnej zakorenenosti v
ľudovom živle; v časoch metternichovského absolutizmu dokázal silou svojho umeleckého génia
rozbíjať celú feudálnu axiológiu a dávať starým pojmom nový — demokratický význam. Hollého
postavenie v slovenskej societe je analogické s postavením J. J. Rousseaua vo Francúzsku: bez
jeho umelecko-myšlienkového zápalu by nevzbĺkol požiar novej, protifeudálnej ideológie (u nás
bytostne zviazanej s otázkou národného existenčného práva) natoľko žiarivo a mocne. Básnik
silnými ramenami svojich epických hrdinov nadvihol tiesniaci príklop feudálnoabsolutistiokej
monarchie a umelecky formuluje nielen základné otázky novodobého národa, ale dáva aj na ne
odpovede zdôvodňujúce rovnocenné a rovnoprávne postavenie Slovákov v možnom konštitučnom
štáte, on vniesol sviežu atmosféru slovenskej prírody do uzavretých komnát umeleckého Parnasu,
v ktorých sa síce vzdychalo pre nedostatok čerstvého vzduchu, ale dvere a obloky zostávali
zatvorené pred vzduchom z vidieka.Jednoznačne vieme, aký prínos znamená Hollého poézia v kontexte našej literatúry, a predsa
sa o ani jednom básnikovi nevyslovilo toľko protirečivých tvrdení: od pokusov zaodieť ho do
barokového habitu až po zatriedenie do preromantizmu, od hodnotenia parciálnych častí jeho
tvorby ako „plazivých a hnusných citov vďačnosti“ voči viedenskému dvoru až po ideologického
rozbíjača týchto mocensky udržiavaných prežitých spoločenských vzťahov, od objektívneho
arbitra svojej doby, vylučujúceho vlastný subjekt z domény poézie, po postupné odhaľovanie
všadeprítomnosti tejto psychosféry vo formulovaní ľudských ideálov emanujúcich nielen z ducha
doby, ale i z mravného princípu čistého svedomia ako atribútu jeho osobného života, od
klasicisticky vyrovnaného, uceleného sveta po nečakané preblesknutie trpkého osobného údelu,
od antikizujúcich foriem izolujúcich jeho poéziu od ľudových vrstiev po odhalenie spoločného
menovateľa jeho tvorby — vrátiť česť a hrdosť týmto vrstvám a určiť ich spravodlivé miesto v
historickom vývine. Je trpkou, ale dialekticky nezmeniteľnou pravdou, že práve táto forma,
ktorou chcel akcentovať vznešenosť svojho národa, najväčšmi retardovala naplnenie jeho
životného poslania, lenže, povedané Goetheho slovami, „však byť i posledným hoxnérovcom je
krásne“.Kým hodnotenia diela iných básnikov národného obrodenia sú už v podstate uzavreté a
neproblematické, v Hollého tvorbe priamoúmerne s narastaním časového odstupu objavujeme stále
nové prekvapujúce možnosti pre interpretáciu, neustále modifikujúce básnikov profil a
provokujúce k ďalšiemu, intenzívnejšiemu skúmaniu. Hollý začína prezrádzať viacej nám ako
vlastným súčasníkom. Všetky stopy modernej poézie tvoriacej kontinuitu s domácou tradíciou
vedú k nemu. Skrátka — na Hollého sa musíme pozrieť novými očami, jeho dielo si musíme
prečítať opäť.*Aký si teda, Ján Hollý? Ešte stále to celkom neviem ja, ešte stále to celkom nebudú vedieť
mnohí po mne. Pri stretnutiach s tvojou vážnou a hĺbavou poéziou cítim ňou prežarovať ten
láskavý, hrejivý pohľad zo spomienok z detstva, ako jesenné slnko prežaruje ľahký hmlistý opar
nad naším vážnym a hĺbavým piesočnato-borovicovým krajom, a opäť sa vo mne rozozvučí tajná
struna, ukrytá v každom z nás, ktorá rezonuje pod dotykom krásy. Cez vlastné bolestivé
poznávanie si dospel k poznaniu dôstojnému velikého umelca a múdreho človeka: Poslaním
každého, ale umelca predovšetkým, je dávať ľuďom nádej, optimizmus a neochvejnú vieru vo
víťazstvo pravdy.Nie si ľahký básnik, nekompromisne si vyžaduješ čitateľa celého. Dnes tvoja poézia,
prekrytá vlnami času, je loď na piesočnatom dne nášho kultúrneho vedomia, plná vzácnych
skvostov. Tí, ktorí sa k nej vnoria a vstúpia do jej vnútra, vracajú sa do svojho sveta
bohatší a múdrejší.
|
Fordinalova_Aky-si-Jan-Holly.txt
|
PublikovanéObsahAuf ehreKto chceš, rozumej!Jánovi PalárikoviToastNový krakoviakPoznáte ju? — to naša mať!ObrazPriateľoviMne sa tak zdáŽe ťa rada vidím, nehanbím sa za to…JednoPoznáš ju — mater svoju?Akú chcem pieseň?Naša matiAuf ehre[1]A ja som, vidíte, taký:neublížim vám žiadnemu,moja zásada, verte mi:„Daj to, čo patrí každému!“A kto ti tomu, priateľko,ktože ti tomu uverí?Kto so zásadou vyzváňa,ten hosťa ženie spred dverí!Kto chceš, rozumej!Bez bohatstva, bez peňazížije si on v tomto svete:nemá domu, nemá groša,ani v zime, ani v lete.Ľutujú ho z dom do domu:Čiže je to šuhaj bledý?Bodajže vás, abyže vás!Kto chce pomôcť, nech nesedí.Ale on vás nechce preto,vy zblúdilí márni páni:vo vrecku vám sedí človek,v duši môžbyť roztrhaný.Len si seďte v dobrej vôli,len sa ďalej kolembajte,chudobe statočnej v bôlii s ľútosťou pokoj dajte!Čo znamená ten váš súcit?To je všetko, keď prekročípopred vás strápený človek,sklopíte ku zemi oči,alebo mu navrhnete,vy jemu bratia podobní —prečo nehľadá zárobok,preč’ nekosí, preč’ nerobí?Kto plače s ním? Kto ho cíti?Jeho mať zná myseľ jeho,tá ho teší, tá vyprávata do sveta širokého.Jeho vinše pre ňu žijú,preto kráča dnu do cesty,pre ňu i za všetkých bratov,za hrdé v trapiech — siesty![2]Jánovi Palárikovina článok: „Čo máme očakávať od konštitucie uhorskej pre našu národnosť?“[3]Vedľa povesti — zakliate pole,vedľa nich klas očarený,tlejúce v prsiach zdusené bôle,národ v duchu omarený, —nezmenia kliatbu lučou, balvánom,ani orlami, ani Kriváňom,[4]ani brál príkrych prielomom:inak to ide, inak sa mení,keď sa smrť dávna k životu lieni,hrob sa otvára — lenslovom.A toto slovo už dávno v ume,tak blízko duši bývalo,a len sa zase stratilo v šume,i len sa ďalej snívalo:Tebe jednému dunajské vílymoc jeho plnú čarov zdelili,a Ty si zdelil i nám slasť:bez dlhých rečí, čiernej mystikystrhnuls kabaly podlé riadiky,dal si nám život v slove „vlasť!“ToastVidel som vás, duše moje!Vpredu som vás vídal všade,škola, život — kto zatají?Stáli ste tam prvší v rade:Mnoho môžte, bratia moji!Všade vás boh v láske vodí,len ten zhynie v našom siatí,kto sa ako kúkoľ zrodí.Len si svoje zachovajte:Boh Otec, Syn i Duch svätý,vlasť, ktorá vás vychovala,národ, v ktorom sme počatí!Týchto troje nech vás spojív láske ako vlastné deti:tak vám i nám — všetkým spolu —večný žitia deň zasvieti!Nový krakoviakvysokourodzenému pánu Adolfovi Szentiványimu[5]venovaný od J. Čajaka[6]Pripíjajú páni, pripíjajú krajne,za jej šumné časy, za slobody dávne,a víno sa perlí a v očiach slza hrá:Nechže tú vlasť našu sám pán boh požehná!Požehná ju pán boh, verte, páni moji,keď nás v láske žiaden v svete nerozdvojí,keď budeme vedno, aká to bukréta,krajšie potom časy nad krajnou zasvieťa.Vy si tam z Dunaja, my z Váhu pijeme,vy na šírom poli, my v horách žijeme:Váh, Dunaj i Tatry v jednom stoja poli —čo jednému krivda, to všetkých zabolí.Pripíjajte, páni, ale spravodlive:nech každý vlasti syn bez výnimky — žije!Poznáte ju? — to naša mať!Tak mi prichodí táto krajina,ako chrám znova stavaný,v ktorom národov šumná rodinav tichom sa klania modlení —a v tomto šume chvály a spevu,v zdriapanom, čistom, bielom odevuvidím — ach, vidím i Teba —Nech Ti pán boh dá, drahá mať moja,za tvoje prosby šťastia, pokoja,nech Ťa sám požehná z neba.ObrazPočuješ, synak môj malý,aké von idú prívaly?Vidíš tú čiernu oblohu?Zlož ručičky k pánu bohu!Otec náš je tam na ceste,v cudzej zemi, v cudzom meste,hľadá pre nás oboch chovu;zlož ručičky k pánu bohu! —Blesky idú, blesky svieťa,už usnulo malé dieťa:víchor lístie v horách kudlí,a chlapček sa vo snách modlí.PriateľoviNezúfaj nikdy, šuhajko mladý,oko tvoje nech nesmúti,hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,zostaň stály, nepohnutý!Len tam je život, kde sú odpory,pravá nádeja len tam zahorí,kde horká slza vypadne:komu do jedál nekvapli blenu,ten nezná žitia pravdivú cenu,v slobode čírej — vychradne.Mne sa tak zdáVšetko by bolo na sveteutešené, bez pohany —keby ťa len v ňom nestretnulčlovek precivilizovaný;no ale tento — verte mi,tak prieči tejto prírode,ako keď šumnú bukrétkumiesto za čiapkou — vidíš — vo vode.Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to…Že ťa rada vidím, nehanbím sa za to,že radšej mám srdce ako chladné zlato.Keby sme bohatstvo tak radi videli,akože by sme si do očú pozreli?Chudoba, chudoba, nehaň mi ju žiadny —Horšie srdce prázdno, ako záčin prázdny.Do truhly nastelem, do srdca pán boh dá:Povedz mi, šuhajko, ako sa ti to zdá?JednoLen mi jedno zodpovedzte,vy, čo ľud náš sužujete,čo haníte kroky jeho,čo ho denne križujete:nad nami stojí obloha —Či veríte v súd a v boha?Poznáš ju — mater svoju?Mati naša, mati drahá!Pozri na nás, všetko tvoji:slzou tvojou napájaní,vychovaní v sveta boji.Mati naša, mati drahá!Dávno sme ťa nevideli:dvanásti zhynuli bratia,kliatbu sveta vytrpeli.Mati naša, mati drahá!Prečítaj si svojich synov:Jedni sú tu, druhí padliv cudzine tam svojou vinou.Mati moja, mati drahá!Daj nám ty len požehnania:potom nedbám, nech nás planíhryzú, trápia lebo hania.Akú chcem pieseň?Umky naše, Víly naše,vezmite ma do ochrany,dajte myseľ mojej piesnii chodníček vymeraný.Myšlienku tú nech poznajú,že je z duše ľudu toho,ktorý je môj — a ty jeho,ktorý znášal biedy mnoho.Chodníček ten nech je taký,žeby viedol ku dedinke,i do verných mesta vanov —k mojim bratom, ku rodinke.Naša matiStojí lipa v šírom poli,v planej zemi na skaline,z jej koruny list za listomletí svetom, až zahynie!Až zahynie tam na vodáchVáhu, Hrona i Moravy,kým sa k brehom vyžiadaným,zasľúbeným nedoplaví.Každý lístok má písmeny,na každom je ruka známa:„Poďte, deti moje, ku mne,mati vaša stojí sama!Či vám za to láska hynie,že ma víchry kolísajú,či vám za to stydne srdce,že mu kvietky oberajú?Kto sa hanbí za krev svoju,beda tomu, tri ráz beda!Ten sa hanbí nielen za nás,ale aj za otca z neba!“[1]Nečudujte sa tomuto názvu: vychovanci Tomlinsonovi (poz.vychovaci
Tomlinsonovi— Tomlinson je hrdina Bulwerovho románu Paul Cliford.) tak
začínajú svoje reči. Kto by sa s pánom Tomlinsonom oboznámiť zamýšľal, toho na
Bulwerovho „Kliforda“ (poz.na Bulwerovho „Cliforda“— Edvard
George Earl Lytton Bulwer (1805 — 1873) napísal román Paul Cliford (1830) o
romantickom zbojníkovi, ktorého povznáša láska) upozorňujem.[2]siesty— posiedky[3]Ján Palárik(1822 — 1875) — dramatik a politik slovenský,
prívrženec „novej školy“ (dorozumenie s Maďarmi)[4]ani orlom, ani Kriváňom— narážka na štúrovské buditeľské symboly[5]Adolf Szentivány(aj Szentiványi) — patrón a zemepán v
Liptovskom Jáne, príbuzný Barnovi a Martinovi[6]krakoviak— ľudové spevné dvanásťslabičníkové rýmované
dvojveršie
|
Cajak_Rozlicne-basne.html.txt
|
Domov!Otec sedliačil ako všetci jeho predkovia. — —„Ej, tvrdá, krvopotná je to robota, a neisté požehnanie božie. To spáli mráz, udrie
suchota, padnú dažde — s poľa nesvezieš, v humne nenamlátiš. Spadne ti statok, nevládzeš
poplatiť: spredajú ťa, a si ako na tej dlani…“Takto vše premýšľal v kasárni na posteli fírer Ďurko Záhon,[1]sedliacky syn, ktorému do vojenčiny ani nenapadlo, že by mohol byť v živote niečím
inším ako otec, brat a celá rodina kdesi na detvianskych lazoch.Ale na vojenčine choval sa, ako mu kázali, a vedel čítať a písať a mal čujnejšie uši,
pochytil aj voľačo maďarčiny a tak po druhých manévroch zostal kaprálom, a potom na jar
fírerom.Hodný chlapík: vysoký, strungastý, čierne fúziky, ostrá dlhá tvár, netučná, vlasy ako
havran, oči tmavé, slovom pekný ako panenka, zdravý ako orech. Vojak naoko strmý a vytrvalý
ako z kremeňa; ale človek mäkký ako dnes napečený chlieb. Všetci ho radi videli pre jeho
dobrú, mäkkú náturu.Kamaráti-vojaci, takto v civile nesedliaci, prezývali ho predsa zo žartu aspoň „Detvanom“,
a vše mu doniesli píšťalku a nahovárali ho „do hajduchov“.Vedel veru aj zaspievať pár sto „detvianskych“, a tak od srdca, ako by sa ich nebol ani
učil, ale sám skladal — o čom len kto chcel.Vše v nedeľu, keď si vyšli niekam na dedinu, Ďurko nesmel chýbať. Hotová zábava, keď
rozprával, čo vystrájajú chlapci na salaši a doma cez zimu. „Od zeme“ potrafil tak, že sa
oficieri, kapitán, vše prišli prizerať, keď muštroval na to ostatných.Čože je už kaprálovi, fírerovi? Extra šaty, baganče, rukavičky… má síce zodpovednosť, ale
„nerobí“, a keď by aj mal, vie si poľahčiť. — Skorej mu letí myseľ na pletky, zábavky, ako
úbohému regrútovi alebo len takému…Keď tak sadnúc si za stolík k poháru piva, cigaretľa medzi dvoma prsty (ostatné ako keby
salutoval) a sám po sebe pozrel sa — nevidelo sa mu, že by mal na jeseň zameniť extra baganče,
nohavice, ktoré mu stály ako uliate, priliehavú, ba tesnú extra blúzu — krpcami, halenou,
čiapku zamasteným klobúkom, a do tých mäkkých rúk mal chytiť pluh alebo hnojné vidly.Aj to posmešné „Detvan“, čo znamená asi ako — „ty zbojník“, pri vojsku ešte aj — „ty
somár“, horšie ho mrzelo.„A keby to gazdovstvo! Ale na majetku otcovom už zavalená dlžoba, teraz vyplácať brata…
nikdy k ničomu neprídeš… a máš mozoliť do smrti…“„Aj Elena sa vydáva, a už aj tak čo ma po nej. To bolo, minulo sa.“Takto si vše, najmä keď si vypil, dumával Ďurko, ale nepopustil myšlienku ani triezvy a
chladne rozvažujúci: hľadať si po vojenčine iné, ľahšie, alebo aspoň výnosnejšie postavenie,
ako bolo do vojenčiny. Načože mu to pri gazdovstve bude, čo sa tam za tri roky naučil?Nevezme z toho žiadneho osohu.Že ako gazda má iba Boha nad sebou, takto že pri čomkoľvek inšom bude mať predstavačov[2]ako vlasov na hlave — to už boli dávno z neho na vojenčine vybili. Ani nepomyslel.Za žandára, amtsdínera?Nie.Železnicu chvália kamaráti-železničiari… Ako oni zarobia! Má plácu a ešte od kilometra…
Cez deň vyrobí dva dni…!Aj ako si to má zadávať, ako čo konať, všetko mu už boli kamaráti neraz rozpovedali.Už aj otcovi písal, aj sám mu bol rozpovedať, a ten neodhováral ani najmenej…„Keď je tak, brat ťa vyplatí, živ sa, ako by ti ľahšie bolo.“Rozhodnul sa. Pôjde k železnici.A začal si konať, aby mu iste prišlo.Vojenčinu odslúžil bez väčších trestov. Otec prešiel aj s ním, kým ešte bol vojakom, s
plným mešcom k notárovi, ten k slúžnemu, a potom to už zadali. Majstrovi, inžinierovi zaniesla
mať ešte naposledy z gazdovstva — po tri hrudky syra, oštiepky, prosili, hľadali prímluvu,
obdarúvali, a tak dostal sa Ďurko k železnici.Keď sa z vojny mal vrátiť, dal si ušiť panské, čierne šaty, proboval ich a nepoznal sa.
Mal krajčír roboty, kým ho presvedčil, že to a to tak musí byť — nohavice široké, kabát voľný,
vesta vystrihnutá… len retiazku prepiať.Predsa, keď sa domov vracal, neobliekol ich, ale ani kroj, lež tak po vojensky; baganče,
panské nohavice aj vestu, ale na to vojenskú blúzu, lebo golier a tvrdá, nová košeľa drhla mu
hrtan, omínala krk, a mašľu pod hrdlo raz si nevedel, akú vybrať…Bol pár dní doma, ale nikam sa neukazoval, aspoň nie v tých panských, lebo by sa sám bol
hanbil, ani psi by ho neboli poznali, nie to strýc, tetka a taká rodina.„Len ta, ta skorej, tu zhorím od hanby,“ a len vše sám pre seba a najbližšiu rodinu
proboval nové šaty, zapínal goliere, uväzoval mašľu, pričesával sa, fúzy krútil, aby to k
hábam dobre stálo.Vždy sa pritom vypotil. A vše len musel mať na sebe dačo vojenského, aby to tú panštinu
zakrylo pred ním samým…Elena bývala na druhých lazoch; on za ňou nešiel, ona za ním tiež nie, iba čo sa jednu
nedeľu v kostole videli, ale neshovárali sa. Hanbili sa jeden druhého, a už jej bol dal
vlastne výpoveď ešte v lete z vojny.A potom tam je to už tak, že nebol by mládenec, aby nemal aspoň štyri frajerky, tak už sa
jej aj druhí zdali. A keď počula, že ide k železnici — ju aj tak by z domu nepustili, a ani by
nešla, myslela si. — Také jej to bolo — ako za chlapa sa obliecť — prehodiť kroj, keď ona má
dvanásť opleciek vyšívaných iba na nedeľu, a do roboty, do smútku…?! Už bez toho rok bude, čo
chodník zarastá a sa zabúdajú… „Vydať sa je vydať, ale odvydávať! — Nie je to, Bože môj,
chleba požičiavať…“ A do mesta…? … za takého popáneného…?Pri železnici mal zpočiatku Ďurko, teraz už Ďuri, všelijakú robotu, aj to, aj to, na čo sa
ukáže…S domom sa úplne nerozlúčil, lebo nemal ešte výplatu, a na mastenie kolies bolo treba vše
syra, vše jahňa, oštiepok, masla… Odkázal otcovi, a mať lebo brat doniesli.„Tvoj brat?“„Môj.“„Aký Detvan!“ posmievali sa mu vše na železnici, ale zase boli takí z jeho rodu, čo to
nevideli a zastali sa Ďuriho, keď bolo treba.Predsa keď sa vše otec, mať pri jarmoku trafili a zašli aj na stanicu, čo robí ich Ďurko,
shováral sa s nimi cez ohradu, alebo ich odtiahol a chladne, cez zuby. Oni si mysleli, že to
už teraz musí tak byť, keď je ako by v úrade. „Len aký je čierny. To ťa zle opierajú… Pošli si
hore, budeme zvárať na druhý týždeň…“ Mrzelo mať, keď ho vše ani nemohla poznať. Ale keď
počula, koľko zarobí: štyridsať — štyridsaťpäť i päťdesiat zlatých mesačne, netrápilo ju to
tak, pomyslela si, že koľko ráz sú oni zablatení, zahnojení a čo sa narobia, kým tridsať —
štyridsať zlatých len vidia…„To by si sa, synku, už aj mohol oženiť na takú plácu… Či už máš dáku kišasonku?“„Aj sám na to myslím, aj by už bolo dačo. V meste je, bude sa vám veru páčiť.“„A kdeže tam?“ šeptom spýtala sa mať.„U kráľovského notára.“[3]„Dáka kuchárka? Len si takú, čo bude vedieť obriadiť, navariť, chleba napiecť.“„Nie kuchárka, taká frajcimerka.[4]Mladé dievča.“„A hodná? A odkiaľ? A má dačo?“ atď. Vyspytovala sa mať, a na piatok hybaj po železnici
tri stanice do mesta, ponúkať maslo, oštiepky a dopýtala sa na kráľovského notára a tam zase,
že ktorá sú to tá pani frajcimerka?Bolo smiechu, keď sa jej Ďurkova mať dala do známosti. Dievča sa jej hneď zapáčilo.Dievča sa ale hanbilo za „mať“, povedalo Ďurimu, a ten mater vyhrešil, že „čo tam chceli?
A keď ste ju videli, nemali ste sa jej vydávať za svokru, keď ste takáto z Detvy. Vy neviete,
ako to pri pánoch ide.“„Neviem, neviem, syn môj, ale ja som jej nič zlého, len pekne…“ vyhovárala sa mať a
cítila, že zhrešila. Veď šla budúcu nevestu pozerať, keď ešte nebolo nič isté.Ďuri bol už bremzerom,[5]aj sa zanedlho oženil. Vzal frajcimerku, babinu dcéru z Horehronia, z mestečka,
sedemnásťročné mladé, pekné, biele dievča, súce na obrázok, ale spanštené a do domácnosti
nespôsobné; nie zlé, ale trocha ľahké, po dedinsky — pochabé.Nie chleba napiecť, ale ani oprať, ani navariť…Izby riadiť, to hej, čo by aj štyri boli mali.Ale na toľko nestačilo zase, a bola im dosť jedna kuchyňa, komôrka a dreváreň. V meste už
aj to stojí okolo sto dvadsať zlatých ročne.Musela byť hneď aj slúžka, čo Ďurimu obed na železnicu nosievala. A mašinu na šitie jej
kúpil, a svadba, veľké hodiny — padla na to polovička výplaty z rodičovského.Ozaj, na svadbe to vám bolo všelijak.Prišiel otec, mať, brat so ženou, krstný otec so ženou, tetka… z jeho strany; z jej strany
všetka popanštená rodina a kamaráti zo železnice. Nuž bolo vám to rečí, ukazovania, šuškania,
a vše chceli spievať po maďarsky, tí zase zpočiatku ostýchave, keď sa ale podpili, poď do
detvianskych a ešte zbojníckych:„Keď ma žandár viedol detvianskou ulicou,veď som si zakrýval [:oči kabanicou:]“ atď.Bolo dosť aj „čušte!“ aj „čože?“ a iba starejšiemu a Ďurkovi čo ďakovať, že sa to ešte pri
tichosti skončilo.Mladí Záhonovci opatrovali sa dobre. Mladá pani, keď si so slúžkou poriadila, navarila,
mala pokoj. Mohla zájsť k pani A… lebo B… alebo sadla k mašine a dačo šila, hľadela von oknom.Šlo s roka na rok, a nejavily sa deti…Záhonovci groša nežiadali, a práve preto žili si slobodne, hojne, len nič neodložili. Iba
čo ešte pol štvrtej stovky mali u brata, ako druhú polovičku z výplaty, od nej im dával sedem
od sta…[6]Tie boly ešte nepohnuté…A tak žili s roka na rok, vždy ako prvý rok. Na závidenie.Záhonka si zvykla, keď ju mladé panie alebo mužovi kamaráti doberali, že jej dajú za
„svoje“ aj po dvoje. Že načo sú im? Že teraz im je hej! Že keď sa začnú deti, to ako keby
vrece rozviazal, a trápenie… Že ešte majú dosť času deti mať.Tak sa im minulo veselo v zdraví a bez starosti, trápenia šesť rokov. Radi sa videli,
núdze nepocítili.Medzitým zomrela bola mať, boli na pohrebe, aj takto si v lete vše vyšli na jeden-dva dni
k rodine na lazy. Žena tam, pravda, nemohla ani vydržať, lebo jej bolo nečisto, smrad, vraj
„stará bryndza“. Ani najesť sa nemohla. Kto je nie zvyknutý, vidí aj o Vianociach muchu v
kapuste, hoc to bude aj čierne korenie. Otec ostarel, bratova rodina sa rozmnožila a boli si
aj trocha cudzí, nedôverní a mysleli si, že tamtí budú od nich pýtať za kvartieľ, za jedlo.
Viacej by boli šli k jej rodine; tá bola síce panská, ale zase chudobná a ďaleko. Žili v
meste, nestarajúc sa o nikoho a o nič, len tak do sveta a sebe k pohodliu a potešeniu.Načo popisovať obšírne tých šesť, či sedem rokov, čo tak v dvojici a spokojní s dňom
prežili? Bez detí, čo tam môže byť zaujímavého? Čo pekného, ak nežijú iným cieľom, len aby sa
dobre najedli, vyspali a na druhý deň zase tak, a vše sa ide muž zabaviť s kamarátmi, vše žena
so známymi a susedkami, a vše spolu na muziku, bál železničiarsky, alebo ak je dáka komédia,
jarmok v meste…Tak by boli prežili do smrti, a ja by som už mohol rozprávku skončiť.Lenže! — Nielen tak pre dosavádne som začal písať, ako kvôli tomu, čo bude nasledovať.*Zle sa dlho nerobí. Ďuri bol bremzerom, a siedmy rok v treskúcej zime — šibovali —
soskočil vypiť si pol deci borovičky, aby ho zahrialo; bol už celý skrehnutý. Kúpil si aj
safalátku, aj žemľu, popchal to do kožucha a utekal na svoje miesto. Ako, ako nie, taký mu
razom závrat do hlavy prišiel, že spadol medzi vagóny. Nerozmliaždilo ho celého, ale odtrhlo
mu pravú ruku za päsťou a ľavú mu zlomilo vyše lakťa v tom hrubom mäse, že až kosti prešly cez
kožu.Už ti dalo, Ďurko môj!Sbohom, ľahký, dobrý život! Čo bude ďalej?Nedal sa zaviesť do špitála, ale domov. Chodili doktori, aj od železnice, aj druhí z
mesta, obväzovali, rezali, ale nič nepomohlo.„Preboha, len nie ruku odrezať!“ prosili aj so ženou doktorov, keď títo vyslovili, že bude
treba aj ľavú ruku odrezať. Pravej už nemá, akože bude…? V ruke už bolo otrávenie. Bola
zapálená ako oheň, zapuchnutá ako krhla… Sbierala sa. Horúčosť veliká, na ranu nestačili ľad
prikladať, Ďurko už fantazíroval. Komandoval ako pri vojsku, detvianske pesničky začínal, hoj,
moja kornutka, na ovce vyvolával, železničné signály rectoval.Na štvrtý deň oznámili doktori, že musí sa odňať aj druhá ruka, lebo do rána je otrava v
pleci, a Ďurkovi nikto viac nespomôže.Svet radil Tonke, „aby si rozmyslela, aký to bude život s takým mužom bez rúk“, a za
hodinu a čím skorej sa mala rozhodnúť, či mu dajú zomrieť a či budú aj druhú ruku píliť, čo je
však tiež nie isté, že by už potom so životom vyviazol z nebezpečia. Doktori tiež zjavne boli,
berúc do ohľadu okolnosti, beznádejnosť — za smrť Ďurkovu. Tonka nepočúvala na svet, bez
rozmýšľania hodila sa pred doktorom na kolená a spínala ruky, že len radšej odrezať, a čo jej
akým žobrákom ostane, ako mu dať zomrieť.Ďurko vyzdravel.Kým ležal, opatrovala ho Tonka verne, ani nepomyslela, že nemá rúk a že nielen teraz, kým
leží, ale do smrti bude ho musieť kŕmiť, obliekať a všetko, k čomu sú ruky treba. Bývať niekde
musia, šatiť sa musia, jesť sa chce… Ten istý dobrý svet potešoval ju zase, že mu dajú takú
mašinu ako ruky a že bude dobre.Aj mu dali, ale neboly to ruky… ešte zavadzaly.A teraz prišla len otázka: ako, z čoho budú žiť? V chorobe na to nepomysleli.Chodia, chodia od dvier do dvier, a železnica ani ako by ho už nebolo. Ani počuť. Že ho
videli pol deci borovičky piť, a že sám si je vina… Dal ju na právo. — Po dlhom naťahovaní sa
prisúdili mu stálu službu, akú je schopný zastávať, a to bol nočný dozor nad uhlím za
štyriadvadsať zlatých mesačne.Vyžijú aj z toho, mysleli si zpočiatku, a keď vše chýbalo, pýtali z výplaty, z ktorých
tristo päťdesiat zlatých nebolo však už iba sto osemdesiat, lebo zaplatili druhému doktorovi,
potom za lieky, za umelé ruky a aj z nich v chorobe žili…Trvali tak do roka a boli by mohli aj ďalej, keby sa Tonka bola uskromnila a prichytila
práce ako druhé ženy, on keby zase nebol mal celé dni aj noci slobodný čas, lebo nikto ho
nedozeral a tak mal kedy hore-dolu chodiť, zahovárať sa a nazrieť vše aj do krčmy, cigaretle
fajčiť a ráno a v noci od uhlia zájsť na kalištek, lebo s tými dvoma kýptikmi pohárik predsa
naučil sa k ústam nadniesť.Bez roboty hľadá človek iné ukrátenie času, obyčajne zlo. Kamaráti ako by z ľútosti, tiež
ho vše zavolali na kalištek trungu, pohár piva.Ako si predtým spokojne a povedal bych v hojnosti žili, tak teraz vkĺzlo sa vše
nedorozumenie, počalo nedochodiť, i Ďurko vše prišiel pod forgom[7]domov a na prvého nedonášal ak šestnásť — osemnásť zlatých.Vzali si druhý, lacnejší kvartieľ, ale aj na ten museli doplácať z hotového, aj pri
sviatkoch, nevediac zabudnúť na staré časy, vše strovili z výplaty ešte aj na trúnok, na jedlo
a šatu, viac ešte pre ňu ako pre Ďurka.Po roku, aj už prv, žena celkom zunovala muža obchodiť a riadiť ho, ako to malé dieťa od
najmenšej veci, a keď jej on za to nedával dostatočnú náhradu v pohodlí a hojnosti.Počala, darmo je, okolo neho plačom, potom „počkajom“, nevďačne, trhaním, mykaním a
zlosťou.Ďurko upadol na duchu, zostával dva-tri týždne nepreoblečený, dva-tri dni neumytý, ale tým
častejšie býval v hostinci. Nikto mu to za zle nemal, ba uznával svet, že „musí piť“. Keď si
vypil, poplakal si pred kamarátmi, ponosoval sa na ženu, jedni uznali jemu, druhí jej…„Ach, prečo ma radšej naraz neroztrhlo…?“ zúfal si po čase Ďurko.„Ba nemala som orodovať za teba u doktorov, a mohla som nemať takéto trápenie s tebou a
biedu. Bola by som šla do služby a mohlo mi byť…“ Podohadovali sa často, keď Ďurko málo pláce
donášal a žena nevedela, či to má byť za kvartieľ, či za mlieko, mäso, či na šaty, či na čo?Ďurko jej nikdy nepovedal mrcha slova, voľkal jej, uznával jej veľkodušnosť v chorobe a
oprávnený hnev a žiaľ teraz. Keď sa hneval, hneval sa len sám na seba, na svoje nešťastie,
hľadel, ako by ľahšie vyšli, ako by poľahčil žene, aspoň kým sa dá. Ale stroviť päť-šesť
zlatých mesačne stalo sa mu druhou náturou. Brat im poslal zemiakov, vše hrudku syra doniesol
staručký otec, masielca, ale tiež nemali zbytkom, a Tonka predsa by bola žiadala, aby dávali,
že „však vidia, aký je“.Šli by na dedinu, zamýšľal sa Ďurko, ale ako? Tam lacnejší život, ale tvrdá, znojná práca
atď., a on by ak ovce pásť mohol, inšie nie. Ale žena či pôjde? Ani počuť. Že radšej sa do
vody hodí.Veď mu vyhodila na oči, že „hádam si len bol opitý…“ Ďurko hlboko urazený, stal sa proti
nej mlčanlivým, nedôverčivým. A ona o to nedbala, o jeho lásku nestála už. (Výplata už bola do
krajciara strovená.) Keby bola vedela šiť, prať, bola by aj ona voľačo zarobila a nebola by
upadla…Takto trafilo sa jej izbu riadiť slobodnému úradníkovi pri meste, a potom aj druhú, ale to
po tri zlaté mesačne nevydalo mnoho.Ba hej!Časom prestala žena šomrať, donášala domov obnosené šaty mužovi, vrátili sa od 1. mája do
starého kvartieľa, počali žiť ako predtým, a Tonka vždy mala peniaze.„Za čo ty toto máš?“„Pridali mi zlatovku, aj som sviatkovô dostala,“ keď doniesla rumu, čaju, cukríky…V starej biede bola sa aj Tonka trochu ošúchala, či na šate, či v tvári. Teraz zase začala
sa nosiť, ako kým Ďurko obe ruky mal, plácu donášal: štyridsaťpäť-päťdesiat zlatých mesačne.Bolo mu to podozrivé, žena neskoro chodila, bola málomluvná, plachá, ani do očí sa mu
nevedela tak úprimne pozrieť ako prv.„Žena, či my neprejedáme, neprepíjame našu statočnosť?“ Túlil sa k nej so slzami v očiach,
keď ho aj starí kamaráti v domnení utvrdzovali, ba mu donášali. A ešte susedy, ženy…!Nahnevala sa, a hnevala sa dva týždne a plakala, že to má za jej dobrotu. Odprosoval ju,
nechcela mu to vraj do smrti odpustiť, a s veľkými výčitkami oborila sa naň, že keby i tak
bolo… že od hladu pes psa žerie; tak on len prosil, že nikdy jej viac, že ho to len nahuckali.Smierili sa, a žili začas ticho.Ale Tonka už bola na ceste úpadku, oboznámila sa aj s druhým starým mládencom, notárom, čo
ho obsluhovala, nosila domov ešte viac. (Dávali jej, aj brala už.) A chcela vziať k mužovi
slúžku. Aspoň mu to navrhla.Ďurko to neprijal a od ženy odišiel. Domov nechodil už ani každý týždeň, spával na stanici
po kútoch, v strojárni; ak mu jesť doniesla, dobre, ak nie, vypil si dva deci a bol na tom.Kamaráti mu už isté dôkazy donášali o nevernosti ženinej, podpaľovali ho, čo by oni v tom
páde urobili, ako by ju ktorý po kuse usmrcoval a vynálezali spôsoby, ako ktorý by bol
strašnejší alebo vtipnejší. Druhí zase medzi sebou rozprávali, že ju on vohnal do tohoto…
alebo aspoň jeho nešťastia.Ďurko to nemohol už zniesť a rozmýšľal, čo by urobil, ako by ušiel posmevačnému svetu, aj
samej hanbe.„Domov na lazy!“ letelo mu mysľou. Ale… ani za honelníka nie je súci, veď dojiť, košiar
preložiť nemohol by.Ako by bol ohluchol, oslepol a v hlave ako by mal hlinu, a len ho tlačí, tlačí na temä, a
nedá mu nič určitého premyslieť. Zmárniť sa z toho sveta, a či podniknúť ten boj so životom
znovu?Prečo sa on tej hanby dožil? A keď — čo si počať? Ak bol triezvy, chodil ako zabitý, ak
bol opitý, plakával pred kamarátmi hlasne, a domov sa ani neukázal. V krčme, v smrade a kriku,
medzi najhoršími povaľačmi, tam naliezol útulok, a vše sa opil, vše sa zaťal a nevzal ani do
úst… Ale ešte ho aj tam dráždili, že teraz, čo on doma nenocúva, bojí sa aj žena a ide…*Prišiel raz večer k žene a plačom ju tými kýpťami chcel objímať, bozkávať. Predložil jej,
aby sa hriechu zbavili a šli na dedinu; ale ona ani počuť. Aby si šiel, ona že pôjde do
služby. Znovu a znovu jej tú vec predkladal — nie a nie. Ona nejde ani „za tvoju dedinu“ z
mesta. Čo robiť? Odprosil ju do troch vrhov, že nešťastie, a nie jeho vina dohnala ho do
takého života, aký teraz žije, a do akého vrútil aj ju. Aby mu odpustila, ak to preňho urobila
a z biedy. Jej je na vôli, on ale že nechce ďalej tak žiť, a počal so seba shadzovať cudzie
šaty…Ale ona, že je hádam opitý, chladne ho odbila, zlostne prepustila… ačkoľvek tá zlosť
nebola taká celkom naturálna, lebo jej pri jeho slovách čosi v prsiach pišťalo, ako by ju had
bol uštipol…Ďurko Záhon ešte nocou, ač mohol tri stanice ísť po železnici, vybral sa peší na svoje
lazy…Má pevný úmysel: čo ako po biede sa tam živiť a čakať ženu, že príde za ním aspoň v duchu
poznaní zla a zošklivení si hriechu…[1]Fírer Ďurko Záhon(z nem.), čatár[2]Bude mať predstavačov,ľudový výraz na predstavených,
nadriadených[3]„U kráľovského notára“,u verejného notára. (Vybavoval veci,
ktoré teraz vybavuje notárstvo.)[4]Taká frajcimerka(z nem. Frauenzimmer), chyžná.[5]Ďuri bol už bremzerom (nem.),brzdárom[6]Sedem od sta…,sedem percent.[7]Prišiel pod forgom(z maď.), mal pod čapicou (bol
podnapitý)
|
Tajovsky_Domov.html.txt
|
Palackému22. apríla 1817Posielate mi vďaky, že mojím pričinením vo Vás, rovnako ako v našom priateľovi Blahoslavovi,[1]horí oheň vlastenectva, ktorý mal už vyhasnúť. Tá česť mi nepatrí; Vaše
šľachetné srdce horelo azda skôr než moje, no poprajte mi toho oblaženia, aby som raz, keby
moja duša začala krehnúť mrazom, mohol okriať u Vás teplom Vášho ducha. Zastaňte, zastaňte!
Ešte nie je všetko stratené. Je ešte boh, je nebo, ktoré prv alebo neskôr úspechom korunuje
snahy svojich verných. A keby to všetko bol iba sen, iba idea, čože na tom? Ak zomrieme aj
my, nedokážuc nič ako naši otcovia, zomrieme za idey; a človek preto je človekom, že môže
zomrieť za idey — vďaka bruchu i hovädo mudruje. Potomstvo bude požehnávať predkov, ktorí v
úsilí vzkriesiť slávu praotcov obetovali svoje životy; ak nebude potomstva, lebo ho možno
nebude, bude ten, čo sú v ňom zapísané činy každého človeka od vekov do vekov. No zbytočné
sú naše obavy, precitli národy Slovanov, ako široko-ďaleko siahajú, s novým pokolením všade
rozkvitá nová sila, všetko sa hýbe, čo bolo mŕtve. Prešli driemoty, nasledovať musí život,
život; aký však, ktože to môže uhádnuť? — Aby som Vám tu obšírnejšie rozložil svoje úsudky,
želania, nádeje vzhľadom na našu literatúru, iste nebudete očakávať, lebo na to bude
inokedy vhodnejší čas. No predsa sú niektoré veci, s ktorými sa Vám chcem už vopred
zdôveriť. — Osožilo to, čo som urobil pri zásielke niektorých slovenských národných piesní
do Viedne s odpisom Vášho listu,[2]nie síce bez prenáhlenia, nemajúc na to od Vás nijakého dovolenia. Isteže treba
málo, ale jadrných síl — a také boli Vaše. A tak dvihli Česi svoje hlavy na onen príhovor,
lebo cítia svoju nahotu. Veď nám nechýba učených, čo by sa vyznali vo všakových vedách,
inde väzí tŕň. Pán Jungmann sám ubezpečil nášho priateľa Blahoslava, že sa neustále pracuje
v každom odbore vedy; vraj mnoho pripraveného už leží v rukopisoch, aby sme len boli
trpezliví, ak vraj nevyjde svetlo z Prahy, inde budeme vraj darmo hľadať pomoc.Pán Nejedlý by veľmi rád pokračoval v Hlasateli,[3]no nik mu nechce prispieť svojimi prácami! Sotva vraj pripravil päť hárkov! Na slovníku[4](česko-nemecko etc, etc. -om) sa pracuje, vzorom preň má byť onen všestranný,
všetkým slovanským dialektom venovaný Lindov[5]slovník, s akým sa nemôže pochváliť ešte nijaký národ okrem Poliakov. Ale o
všetkých týchto veciach inokedy viacej zo skúseností. Aj ja pracujem, koľko len môžem
svojimi skromnými silami a pri toľkých starostiach o živobytie. Hotové mám Aristofanove
Oblaky s obšírnym oboznámením so všetkými jeho spismi a starou komédiou vôbec; Schillerovu
Máriu Stuartku s výkladom od verša k veršu; najmilší mi predmet pod slnkom, Krátku históriu
literatúry slovanskej podľa všetkých nárečí[6](po prvom návrhu po nemecky) s pripomenutím prostriedkov, ako sa ich naučiť,
napr. slovníkov, gramatík, klasických spisovateľov, biblií etc; Výťahy z Jenského rukopisu,
týkajúceho sa magistra Jana Husa;[7]veľkú Zbierku lyrických básní[8]etc. — Viedenský ústav veru nesplnil očakávanie.[9]Kde je chyba, ťažko povedať. Nepatrí sa však ho preto znevažovať a opúšťať;
hoci akokoľvek nedokonalý a vo svojom vnútornom usporiadaní podliehajúci nečasovým zmenám,
predsa bol zatiaľ jediným z tých, ktoré — ako som sa už inokedy vyjadril, vybŕdli z kalu
všednosti.Rád by som sa dozvedieť, čo robia Vaše Umky a Milostenky.[10]Nepustite ich, preboha, od seba. Ak to urobíte Vy, potom čo mne pozostáva?
Vypočujteže hlas, vypočujteže prosbu úprimného priateľa. Zajasol som, keď sa mi dostali do
rúk niektoré Vaše práce. Moje očakávanie prekonal i znamenitý duch, ktorým sa neba-zeme
dotýkajú, i opravdivé, s duchom jazyka nášho sa zrovnávajúce veršovanie (v hexametroch).
Veci sa ešte môže pomôcť. Ja Vám neviem poradiť, nemám hudobného sluchu. Vy ste moja nádej,
lebo my nemáme v reči našej nijakej prozódie, nijakej metriky. Stará Rozova bola pravá, no,
chtiac jej zohnať z tváre komára, zabili ju. Nechže sa hoci svet zrúti, ja na tom trvám, že
naše terajšie veršovanie je iba netvorom nebásnického ducha. Koho príroda nepomazala za
básnika, nech sa do básnictva nemieša. Ale nestačí ani sama prírodou daná schopnosť,
potrebná je znalosť jazykov, najmä starých, vzhľadom na ich prozódiu a metriku. Veď i Gréci
mali svoj prízvuk, bohatší než je náš, a predsa im prízvuk nevytváral slabiky! Nech si ich
ním Germáni merajú, u nich je to ľahko, lebo prízvuk pripadá na dlhú slabiku. Povedzte:
Stvárame lomoz! Robte, čo chcete. Iba heslo, a už spadne z oka beľmo. Mne sa zdá, že
Jungmann to cíti.[11][12][13]Premýšľajte o tejto veci, prosím, ak sa mi chcete na tomto svete dačím zavďačiť, aby sme
si pri stretnutí mohli priateľsky pohovoriť. Želal by som si od Vás zopár skúšobných
príkladov tohto veršovania, celej básni nerozumiem, ale každému veršu (hexameter alebo sapfický)[14]osobitne, pretože podľa Vašej mienky obsahuje zmerané niektoré už spomenuté
slová. — Pán Hříb vo svojom Českom básnictve v novom rúchu (v Príl. 1816, č. 30) vniesol do
starého zmätku ešte viacej zmätku. Zdá sa mi, že takto veci nemožno pomôcť.Keď som sa dopočul, že sa zapodievate Ossianom,[15]chcel som sa Vám zavďačiť Aschwardtovou piesňou,[16]pretože sa dosiaľ z Nemcov on jediný kvôli svojmu básnikovi naučil jazyk
pôvodiny; ale priateľ Benedikty mi povedal, že ju už máte. Podobne i s Popovými spismi.[17]Azda sa Vám len predsa dačím z mojich rúk zavďačím? — Čo Krasicki[18]preložil z Ossiana do poľštiny, to som dosiaľ nevidel, lebo poľské knihy
nedostať. Ak Vám dá pán Hromádko tlačiť tie prvé spevy s nesčíselnými chybami, ako všetky
básne moje, ba i Váš list, čo ma bolí najviac a čo som ja nezavinil, predsa neľutujte.
Škoda, veru škoda! Naše národné piesne, ktoré mi poslal Blahoslav, vznecujú ma každý deň
novou radosťou. Kvôli ich dôkladnejšiemu preštudovaniu musím s nimi porovnať poľskú zbierku
(vo Varšave 1778 a nasl.), ďalej ruskú a srbskú, z ktorých nemám teraz poruke ani jednu.[19]Priložený list ráčte odovzdať pánu Palkovičovi.*19. októbra 1819Milý priateľu! Nečakane až neskôr Vám môžem oznámiť, že som sa 15. októbra[20]šťastlivo dostal na miesto svojho povolania. Od toho času žijem tu spokojne a
som zdravý. Nájduc tu celkom nový svet, nedalo sa mi ani pomyslieť na inú prácu okrem tej,
ktorá ma tu dovôkola obkľučuje.Nový Sad je mesto znamenité. Kto sem príde, nemôže sa dosť vynačudovať, odkiaľ tuná táto
nádhera, ľudnatosť, vzdelanosť. Je to úplne niečo iné, než človek očakával. Vo všetkom sa
to podobá prešporskému okoliu.Na našich školách začnú vyučovať dňa 1. novembra. Môžete si domyslieť, priateľu, aká to
práca. Nie je tu ešte nič, úplne nič, ani žiadneho poriadku. Nevýslovné zaťaženie mi visí
na krku. Gymnaziálna budova je čosi nádherné. Takú som ešte nevidel. Náš fundus[21]vynáša temer 90.000 zlatých, a časom bude aj viacej. Cisárske privilégium,[22]vydané po latinsky a srbsky, znie krásne.Koľkokrát som na Vás myslel počas nášho vinobrania. Tu by ste boli videli opravdivý
poetický život sviežeho slovanského národa. — Čo nás teraz veľmi zarmucuje, je choroba,
ktorá postihla Mušického,[23]archimandritu. Jeho strata bola by pre Srbov nenahraditeľná. Nedávno vydal tri
ódy: jednu na národ, dve na naše gymnázium, všetky zložené v starej časomiere.Ja v srbštine slabo pokračujem, nemajúc až dosiaľ nijakého času. Dúfam však, že sa v nej
za rok celkom zdokonalím. — Čo naši Česi? Viete dačo o nich? Napíšte mi, prosím; pošty sú
Pešť a Petrovaradín.Ak si ma dakto ešte pamätá, pozdravte ho odo mňa.*15. februára 1820Predsa bolo môjmu srdcu potešením počuť od Vás, ako usilovne pracujete v obrannej
oblasti. Určite nemajte pochybnosti o mojej horlivosti. Čo sa nestalo, ešte sa môže stať. I
metrika, ktorá nie je napísaná, môže sa napísať. Nech Vás neznepokojuje, že okrem svojej
úradnej práce nemôžem mať teraz iných predsavzatí. Pravda, náramne som preťažený, ale i
toto sa čoskoro môže zmeniť. Vašej žiadosti vo veci národných piesní vyhoviem, t. j. pošlem
Vám ich, alebo donesiem sám. I mne sa zdá, ako ste sám podotkli, že by bolo treba zaradiť
do cyklu i srbské, české, ruské etc. spevy. Srbskými Vám chcem poslúžiť, lebo také ste
sotva počuli. Do tunajšej, mnou založenej gymnaziálnej srbskej bibliotéky doniesli knihu
slovanských spevov,[24]vytlačenú v Benátkach latinským písmom. Na prvý pohľad som tam našiel mnoho
skvostného: starožitné slovanské piesne, sčasti historické, sčasti mytologické (rozumie sa
— z mytológie slovanskej). Začiatok jednej z nich: Još nebyše Zora zabielila, Ni danica
pomalila lica[25]— pripomínal mi akýsi zlomok v Antonovej knihe[26]o starých Slovanoch, ktorý sa priam tak začína a on ho pokladá za poľskú
pieseň. Je tu i pieseň o Lelovi, Polelovi, Kolede[27]etc. Nabudúce viacej, ja som mal knihu iba raz v rukách — hoci je pod mojím
kľúčom — čo pripíšte môjmu mnohonásobnému zaneprázdneniu.*2. augusta 1820Milovaný priateľu! Neskoro, veľmi neskoro sa k Vám poberám s odpoveďou na onen Váš milý,
ešte v mesiaci apríli mi poslaný list. Každodenne domŕzajúca úradná práca a chudoba moja v
tých pokladoch, na ktorých sa zakladá blaženosť človeka zasväteného vyššiemu životu, boli a
sú príčinou tohto oneskorenia. Ach, prečo nám nie je dožičené zotrvať v oblasti toho šíreho
sveta, ktorý si v jari vystavala naša mladícka obrazotvornosť? Prečo nás z neho burcujú
poludňajšie búrky a vháňajú medzi tieto úzke, tesné, hĺbajúcim rozumom horko-ťažko zbité
steny? — Či nie sme my nešťastní vlastne preto, že sme mali šťastie zahorieť za niečo
vyššie, než čo nám poskytuje všedný život! — Neviem veru, ako sa z týchto okov vyslobodiť.
Isteže som mnoho o tom premýšľal a ešte mnoho premýšľam, ale cestu nenachádzam nikde. Často
sa mi zdalo, že ten oheň vo mne vyhasol, že tie mocné hlasy utíchli, že som ako aj ostatní
dobrí okolo mňa; ale bol to iba mam, iba kratučké zdriemnutie, po ktorom nasledovalo tým
búrlivejšie prebudenie. Tieto všedné formy života nikdy ma nemôžu priviesť k onej
spokojnosti ducha, ktorá môže plynúť iba zo šťastného vyvodzovania ideálov.Z tohto môžete sám usúdiť, ako sa asi duch môj cíti v tomto a takom rozpoložení mojich
vecí. Prinútený som pracovať tými všednými, potuchnutými a bezduchými formami, ktoré
predsudkov plné storočia a jalový zvyk povýšili do dôstojnosti nezmeniteľného zákona. Tuná,
priateľu, všetky idey unikajú — a čo ostáva, to sú vekom obrúsené kamienky, s ktorými sa
musíme ihrať. — Toto však nehovorím preto, aby som sa Vám sťažoval na svoje položenie v
obyčajne platnom zmysle. Ak môj stav nie je dosť skvelý, asti[28]tu čestný (dovoľte mi už aj jedno srbské slovo) a pravda, znesiteľný. No že
oblasť direktorstva nie je najpríjemnejšia môjmu duchu, ktorý sa bol kedysi zanietil za
iné, o tom Vy sám budete najmenej pochybovať, lebo ma poznáte. Ale čo sa stalo, to sa už
teraz neodstane.Tak sa, hľa, rúca každá nádej naša; a iné nič nepozostáva, než zbierať tie suché
ratolesti, čo ešte kde-tu zostali z onoho zeleného nášho sveta. Ja som to už aj urobil a
mienim ešte robiť, kým alebo tu alebo tam nenájdem lepšiu vlasť. Drahému Jungmannovi nášmu
som pred niekoľkými dňami poslal Stuartku, nezmenenú, iba tu i tam opravenú, rozpravu o hexametri[29](asi tri hárky) a známy onen začiatok zaumienenej metriky, napísanej vo forme
reči o sile umenia a najmä básnictva. Všetko to urobil som na žiadosť priateľov, Jungmanna
a Vás, ktorých hlas poslúchnuť pokladám si za povinnosť, zanietený súc láskou k našej
národnosti, a nie preto, že by som oné diela pokladal za hodné vydania. Lebo o Stuartke
viete sám — ale odpusťte — nieto tu miesta, aby som sa Vám ospravedlnil. Priznávam si v tom
svoju slabosť. Dielko som chcel hodiť do ohňa. Teraz som sa ináč rozhodol. Nechajte mi túto
pamiatku z onoho sveta, v ktorom som rozumom tápal v tme, ale obraznosťou jasne videl; v
týchto časoch však rozumom vidím jasnejšie, ale obraznosťou väzím v nesmiernej mrákote.
Svoje chyby sa nijako nehanbím pripomenúť, neprajnými posmešníkmi, ak nejakí budú, pohŕdam,
súc si vedomý, že mojou úlohou je venovať sa niečomu vyššiemu a lepšiemu, čo som činom ešte
nedosiahol, a čo títo ani mysľou ani vôľou nepoňali a sa toho nedotkli. Rozpravu o
hexametri som napísal unáhlene a priletmo. Nechcem, aby dakto na moje slová prisahal; nech
dakto, čo sa dopracoval k niečomu lepšiemu, predloží dačo lepšie. To posledné iba pre
časopis, málo v tom, ale od chudobného prijmite vďačne i máličko.Ak mi bude génius priaznivý a ak bude vychádzať „Krok“, v krátkom čase pošlem úryvky z
metriky, napr. o verši sapfickom a strofe toho istého mena; o alkaickom verši a strofe[30]etc. Rozpravy kozmo-geografiologické,[31]či ako ich mám nazvať (ono iba po aristofanovsky), v mysli už pripravujem.
Najviacej by mi bolo ľúto, keby mi nejakým nečakaným, ohromne zlým osudom a lósom, ako
tamto Sokratovmu žiakovi jeho idey, unikli tieto obľúbené plody umu. Nemôžem sa Vám tu
dostatočne vyjadriť, čo zamýšľam: vychádzajúc z bodu terajšej dokonalosti filozofie a
prírodospytu (sensu eminenti),[32]chcem v dokonalej štylistickej forme predložiť idey a myšlienky, ktoré vznikajú
pri skúmaní univerza (jeho častí) buď matematicky, buď chemicky všeobecne a vôbec (im
Allgemeninen und Grossen).[33]Nechcem teda písať astronómiu ani prírodospyt v obyčajnom zmysle slova, ale iba
z toho vyplývajúce rezultáty tak zhrnúť, aby ich mohli porozumieť i neuniverzitáni.
„Obrovské, nemožné to predsavzatie,“ poviete. Bude aspoň na skúšku. Predchodcov mám veľa;
poslúžiť sú mi ochotní Bonnet,[34]Bode,[35]De Luc,[36]La Place, Kdeiner[37](?), Ballenstädt,[38]no títo všetci sa veľmi vzdialili od mojej idey. Ľutujem, že mi chýba Platón. S
ním sa musím najprv spriateliť, lebo materiál nepotrebujem, iba formu.Predovšetkým túžim po Vašej Estetike.[39]Poskytnite mi aspoň dačo, lebo i ten oheň, ktorý ešte vo mne k umeniu tlie,
pomaly sa udusí, ak mu Vy neprispejete na pomoc. Prepisovateľa predsa nájdete — aj keď
nebude hoci Veleslavínom,[40]jednako porozumiem tomu, čo prepíše. Pošlite mi to poštovým vozom. Čo sa deje v
Čechách, neviem. Rastlinára[41]som nevidel. A čo je so (Palkovičovým) Slovníkom? Teda tá rozpustilosť aj na
neho došla? Vukovi musel byť katom![42]Hanba, hanba hanebná!*8. marca 1821Ak sa Vám však bude zdať, že som od nastúpenej cesty čiastočne odbočil a plachty spustil
skôr, než som doplával do prístavu, musíte si uvedomiť, že sa i s tou najlepšou vôľou
nemožno vyhnúť protivenstvám osudu, ale že dobrý a skutočný plavec preto nezúfa, a predsa
dosiahne svoj cieľ, aj keď o dačo neskôr. Veru od toho času, čo som odišiel z Prešporka, ba
azda ešte skoršie, takmer úplne som stratil zamilovaný ten svet mládeneckých ideálov a
namiesto neho našiel iný, od neho odlišný, v ktorom síce pyrenejského skália a severského
ľadu dosť, len kastalských prameňov[43]a larisejských hájov[44]nieto. Ale čo sa tým stratilo? I vo mne často, netajím sa, skrsla tá strašná
myšlienka, že po zazretí žiarivého ružového sveta skočil som do tŕnia a uviazol v ňom, a že
mi teraz aj cédry a palmy vyrastajú na pleciach… Táto chvíľa minulých dní patrí však medzi
slabšie chvíľky môjho života, a ja som šťastný, že som mohol zažiť aj mohutné chvíle. V
týchto mohutných chvíľach som spoznal tú veľkú pravdu, ktorú môj a Váš priateľ takto
vyslovil: „Každá chvíľa dosahuje svoj cieľ, každý čin sám v sebe má cieľ bez toho, aby
slúžil ako prostriedok niečomu inému,“ a uvedomil som si, že týchto niekoľko slov väčšmi
zaváži než 0,999.999… spisovateľstva našich doterajších česko-slovenských takzvaných
klasikov. A preto ak zbadá oko Vaše krásu a neukáže ju iným, nech oslepne, nič sa
nestratilo; ak začuje ucho Vaše akord a neodovzdá ho iným, nech ohluchne, nič sa
nestratilo; ak príde Vaša myseľ na pravdu a nedokáže ju iným, nech zomrie, nič sa
nestratilo: krása zostane krásou, akord akordom a pravda pravdou, hoci by ich uznala
myriada živých svetov, alebo najmenší atomček, ktorým sa začína pohyb. Ale aj ináč som
spokojný. Ak mi nebolo súdené nájsť cestu k hradu krásy, ale k inému, aj tak dobre; kadiaľ
som kráčal, vytýči sa kríž a napíše: „Nie sem, ale tam.“ Lebo napokon je mi všetko jedno,
či budem spodným alebo vrchným kameňom na tej stavbe, ktorú si na pamiatku buduje môj
národ, nech sa len stavia a dostavia.Veľmi túžim po Vašej estetike; sľúbené som čakal z Prešporka, ale teraz nemám veru
nijakej nádeje, ako ste prešli do Viedne.[45]Vyšlo niečo z Kroka a v Kroku dačo od Vás? Slovenské piesne teraz už vari
natoľko nepotrebujete ako onehdy, všetky by som Vám nemohol poslať, no niečo azda. Kollár,
s ktorým som cez minulé školské prázdniny (ako som Vám už písal) prehovoril nejedno
slovenské slovo, priveľmi do mňa dobiedza a bedáka, že som vo vyhnanstve. Ale kde neplatí
pre Slovana ono „Vtáci nebeskí a zvieratá pozemské majú kde skloniť hlavu, ale syn Slávie
nemá kde?“[46]S Kollárom teda vydáme niekoľko pesničiek.[47]*15. októbra 1821Až priveľmi som zaneprázdnený úradnou prácou a povolaním a takmer úplne odtisnutý a
odlúčený od našej literatúry. Vďaka priateľskej ochote nášho neúnavného Jungmanna[48]dostal som druhý zväzok Kroka — kiež mu boh natrvalo dožičí stáleho zdravia a
života — lebo je všetkou našou nádejou. Vy ste spokojný s Krokom? Ja teraz, vzdialený a už
takmer neschopný, môžem o týchto veciach usudzovať iba nesmelo. Mne sa Krok veľmi páči.
Radosťou ma naplnilo, najmä keď som tam našiel Vašu rozpravu o estetike — a iba to som
ľutoval, že som vždy musel zostať v predsieni, nemôžuc sa dostať do samotnej svätyne. No
dúfam, že čo sa raz začalo, čoskoro to dokončíte a potešíte nás celou prácou.*25. novembra 1821Čo mi najviac život strpčuje, je moja rozlúčka s ideálmi, na ktorých som lipol dušou i
mysľou. Keby ma však preto moji priatelia milovali menej než predtým, to by mi ho ešte
väčšmi strpčilo a to by som nikdy nevládal zniesť. Vy ma aspoň, priateľ milý, i lepšie
poznáte a Vaša skúsenosť Vám denne väčšmi pomôže pochopiť môj bôľ. Keď sa koleso života
začne točiť, potom ho už vôľa človeka nevládze zastaviť; beží, kam beží, hnané základnou
prasilou — silou protikladu. Ja síce nevravím, že by som bol už tam, ale že tam prídem, a
že tam skôr-neskôr prídete aj Vy, to dobre viem. Jedinou mojou útechou je, že v úradnom
prostredí, kam ma vrhla ruka osudu, nie je zbytočné moje úsilie. Môj literárny život však
teraz zastal na akomsi bode ľahostajnosti. No všetko môže byť ešte ináč.Aj nášmu milovanému Jungmannovi som pred dvoma mesiacmi napísal, keď som dostal druhý
zväzok Kroka. Estetickú rozpravu som si prečítal s nevýslovnou potechou; svoju žiadosť som
Vám oznámil už predtým. — Moja úbohá Stuartka azda niekde na cenzúre naveky zahynie; tak
bolo s ňou, keď žila, tak má byť i po smrti. Bol by som predsa rád, keďže sa narobilo toľko
kriku, aby už raz vyšla tlačou, lebo i jej nemetrickosť by sa mohla brániť podľa
Jungmannových základov v druhom zväzku Kroka, s ktorými úplne súhlasím. Ak budete písať
Jungmannovi, smelo môžete spomenúť túto vec, nie však v mojom mene, ale Vašom. Tak by sa
aspoň dačím vyplnila medzera v mojom literárnom živote a nepokladali by ma za mŕtveho.*28. novembra 1822Či Vy máte, priateľu, dajaké zprávy z Čiech? Ja som milému Jungmannovi písal ešte pred
svojím odchodom do Pešti, ale až dosiaľ som nedostal nijakú odpoveď. Ani Blahoslav, ani
Kollár sa nehlásia; a tak musím teda opäť iba ja začať. Veru ak nebudú Česi horlivejší a
usilovnejší než my Slováci, koniec všetkému. Nevynímam ani seba. Ja som toho názoru, že
dokiaľ v Uhrách nezaložíme dajakú spoločnosť, ktorá by začala vydávať časopis pre
vzdelanejšiu časť ľudu, nedosiahneme nič. Krok vždy zostane vlastníctvom iba malej časti
národa, v Uhrách sa nemôže udomácniť. Mohol by to urobiť Palkovič alebo Kollár. S tamtým
vari už vôbec nemožno rátať, treba teda na druhého obracať pozornosť. Ak sa opäť dakde
stretneme, čo dajboh, budeme predovšetkým o tom rokovať.*22. januára 1824Pánu Jungmannovi vystaviame vo svojich srdciach, vystavia naše potomstvo — dajboh,
spravodlivejší, vďačnejší a šťastnejší než my — pomník, čo pretrvá veky, ak nás obdaruje
slovníkom, ktorému zasvätil dve tretiny svojho života a ktorý istotne bude, ako Lindov pre
Poliakov, našou radosťou, našou potechou a našou slávou. Ak vyjde na predplatenie, nech mi
pán Jungmann nezabudne ihneď oznámiť; nie som síce v lone Slovenska, ale aj v dolných
Uhrách je veľa Slovákov, ba i medzi Srbmi sa nájdu, ktorí si ho radi predplatia. — Ľúto mi
je, že Krok pre nedostatok spolupracovníkov vychádza tak neskoro (štvrtý zväzok som už od
pána Jungmanna dostal); prepotrebné je, aby sa udržal. — A čože Vy, milý priateľu, robíte?
Ako sa Vám darí vo Vašich prácach? Historické bádanie, ktorému ste sa oddali, je iste
chvályhodnou vecou a vzbudzuje vo všetkých nás tu radosť, nádej, potešenie už vopred, ale
bola by to predsa veľká škoda, veľké nešťastie pre našu úbohú literatúru, keby ste v
budúcnosti, ako sa zdá, opustili celkom pole estetiky. Oblažte nás, preboha, predsa už raz
po takom dlhom čakaní svojou estetikou, veď ju dávno máte v rukopise hotovú a príležitosť
vytlačenia by Vám azda Praha poskytla. Ináč Vás vyzveme — na súboj — a povedieme s Vami
krutý boj. Poviete azda: A prečo vy Podunajci ešte stále úhoríte? Mýlite sa, priateľu, ak
ste takej malej viery, zmýšľajúc o nás tak zle. Neúhoríme — iba na zasiatu roľu padlo
viacej snehu než inokedy, než sme očakávali; až príde jar, naše siatiny sa rozzelenejú.
Milý, drahý Kollár sa má už lepšie, svoj úrad opäť zastáva od decembra minulého roku. Azda
viete, že sme vlani vydali piesne; ak Vám ich Kollár pre svoju chorobu dosiaľ neposlal,
urobí tak čoskoro. Keďže ich tlačili v jeho neprítomnosti, zohyzdené sú dosť i hrubými, i
mnohými chybami. Ale nemôže to byť ináč v Uhrách, kde spisovateľ sám musí byť korektorom.
Ja už štyri roky usilovne zhromažďujem úplnú slovenskú (Slovákov v Uhrách) a srbskú
bibliografiu, ktorá má slúžiť za základ histórie literatúry. Choroba prerušila veľké moje
úsilie. Páni Linde a Jungmann nech len pokračujú, my pôjdeme v príhodnom čase za nimi.
Nadovšetko by som si želal, aby sa v Pešti ujala nejaká slovenská typografia.[49][1]Blahoslav— Ján Benedikti[2]Osožilo to, čo som urobil pri zásielke niektorých slovenských národných
piesní do Viedne s odpisom Vášho listu…— Narážka na Šafárikov
príspevok, ktorý v tomto výbere vychádza s názvom Prívet k Slovanom (str. 28).
Šafárik ho uverejnil v Prvotinách pěkných umění a zaradil do neho aj Palackého list
(pozri vysvetlivky k str. 30 a 31).[3]Hlasatel český— časopis vydávaný Janom Nejedlým v rokoch
1806 — 1808 a 1818; vychádzal štvrťročne[4]Slovník česko-německý— Josefa Jungmanna, na ktorom autor
pracoval od r. 1800, ako to sám spomína v úvode k nemu.[5]Samuel Bogumił Linde(1771 — 1847) — organizátor poľských
kultúrnych inštitúcií, vydal vo Varšave veľký šesťzväzkový Słownik języka polskiego
(1807 — 1814). V čom bol tento Slovník Jungmannovi vzorom, o tom sa Jungmann zmieňuje
v úvode k svojmu Slovníku.[6]Krátka história literatúry slovanskej— neskôr tlačou vydané
Šafárikovo dielo Geschichte der slawischen Sprache und Literatur.[7]Výťahy z Jenského rukopisu, týkajúceho sa magistra Jana Husa…— Tieto výpisy si Šafárik urobil za štúdií v Jene z rukopisov Husových listov;
zachovali sa v Šafárikovej pozostalosti spolu s inými výpismi z biblií a iných
starých tlačí (Osvěta 1895).[8]Zbierka lyrických básní— tá už tlačou nevyšla[9]Viedenský ústav veru nesplnil očakávanie…— Narážka sa
vzťahuje pravdepodobne na Prvotiny pěkných umění, ktoré vydával Hromádko vo Viedni. V
tomto čase vydavateľ spojil svoje Noviny a Prvotiny s podnikom na poistenie proti
ohňu, povodniam a krupobitiu, pričom poistenec musel za zvýšené predplatné odoberať
tieto časopisy. Prvotiny potom už iba živorili, lebo vydavateľ sa nestaral o
zvyšovanie ich úrovne.[10]Umky a Milostenky— Palackého básne (v antických rozmeroch) a
štúdie z estetiky[11]Pozn. ZF: Nasledujúci odsek vkladáme ako obrázok, lebo obsahuje znaky, ktoré
nedokážeme vložiť ako text.[12]Duo breves = una— (lat.) — Dve krátke rovnajú sa jednej
dlhej.[13]Quatuor alebo quinque breves(lat.) — Štyri alebo päť
krátkych.[14]Sapfický verš— grécky verš takéhoto vzorca: — ◡ —
— | — ◡ ◡ — ◡ — ◡[15]Ossian— Palacký preložil z Ossiana tri spevy v próze, z
ktorých dva vyšli v Prvotinách pěkných umění 1817.[16]Aschwardtova pieseň— správne má byť: Ahlwardtova pieseň,
pretože Chr. W. Ahlwardt preložil Ossiana (1811)[17]Alexander Pope(1688 — 1740) — anglický básnik, preložil
časti Iliady a Odysey rýmovane, desaťslabične[18]Ignacy Krasicki(1735 — 1801) — poľský satirik a bájkár,
vydal r. 1780 Pieśni Ossyana, syna Fingala[19]… musím s nimi porovnať poľskú zbierku…, ruskú a srbskú…—
Spomínanú poľskú zbierku nepoznáme; z ruských zbierok bola známa zbierka Novoje i
polnoje sobranie Rossijskich pesen (1780 — 81), Čulkova zbierka Sobranie raznych
pesen (1770) a zo srbských Karadžićove zbierky.[20]15. októbra 1819prišiel Šafárik do Nového Sadu.[21]Fundus(lat.) — základina, majetok[22]Cisárske privilégium— roz. o založení gymnázia v Novom
Sade[23]Lukijan Mušicki(pozri vysvetlivku k str. 28) bol
predstaveným pravoslávneho kláštora (archimandrita) v Šišatovci a napísal na
Šafárikov príchod ódu. V ódach Mušicki používal síce antické strofy, ale metricky sa
nesprával dĺžkou a krátkosťou slabík.[24]… kniha slovanských spevov…— Kniha talianskeho cestovateľa
Alberta Fortisa (1741 — 1803) Viaggio in Dalmazia (Cestovanie v Dalmácii), ktorá
vyšla v Benátkach r. 1774 a obsahovala prvé záznamy chorvátskych piesní.[25]Još nebyše Zora zabielila, Ni Danica pomalila lica(srb.) —
Ešte Zornička nezasvietila, ani Dennica nevystrčila tvár (srbská národná
pieseň)[26]Karl Gottlieb Anton(1751 — 1818) — pôvodom Lužický Srb,
autor knihy Über die alten Slaven (Lipsko 1783) — O starých Slovanoch[27]Lel, Polel, Koleda— slovanské božské bytosti[28]Asti— pravdepodobne zle prepísané srbské slovo[29]Rozprava o hexametri— tieto Šafárikove príspevky vyšli v
časopise Krok 1821 (Výťah z řeči při začetí čtení metrických v **e 1. 1819) a 1823 (O
hexametru. Zlomek z metriky české).[30]Alkaická strofa— antická strofa nazvaná podľa básnika
Alkaia[31]Rozpravy kozmo-geografiologické…— Šafárik sa síce v tomto
čase zapodieval štúdiom astronómie, ale spomínanú rozpravu neuverejnil; podobne
nevyšli ani jeho ďalej uvádzané články.[32]Sensu eminenti(lat.) — v pravom zmysle[33]Im Allgemeinen und Grossen(nem.) — Vo všeobecnosti a v
celku[34]Charles Bonnet(1720 — 1793) — francúzsky filozof a
fyzik[35]Johann Bode(1747 — 1826) — nemecký astronóm v Berlíne,
popísal hviezdy[36]Jean André de Luc(1727 — 1817) — fyzik v Londýne a Berlíne,
zostrojil barometer[37]Kdeiner— asi zle čítané meno[38]Johann Georg Justin Ballenstädt(1756 — ?) — nemecký bádateľ
o vzniku sveta[39]Estetika— ide o práce Palackého, ktoré neskôr vyšli tlačou:
Přehled dějin krásovědy a její literatury (Krok 1823) a Krásověda čili o kráse a
umění (ČČM 1827).[40]Daniel Adam z Veleslavína(1546 — 1599) — významný český
tlačiar a vydavateľ, ktorý si veľmi dal záležať na úprave vydávaných diel[41]Rostlinař aneb O přirozenosti rostlin— dielo Jana Svatopluka
Presla, redaktora Kroku, ktoré vyšlo v troch dieloch (1820 — 1835) a zostalo
nedokončené[42]Vukovi musel byť katom!— zmysel týchto slov nezistený[43]Kastalský prameň— pri Delfách v Grécku. V staroveku to bol
symbol básnického nadšenia.[44]Larisejské háje— tiché háje v Grécku, ospievané
básnikmi[45]… ako ste prešli do Viedne.— Palacký žil ako vychovávateľ v
Uhorsku a zimu 1820 — 21 strávil so svojimi žiakmi vo Viedni.[46]Vtáci nebeskí…— prispôsobený citát z biblie[47]S Kollárom teda vydáme niekoľko pesničiek.— Písně světské
lidu slovenského v Uhřích (1823)[48]Jungmannv článku Krátký přehled prozodie a metriky indické
(Krok 1821) odporúčal využívať indické metrické vzory.[49]Typografia(z lat.) — tlačiareň
|
Safarik_Z-listov.html.txt
|
Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedenýV mene Ježiša.Žiak Agapetus zvedený a naspäť privedený.AleboŠkolská dráma o Agapetovi,ktorého sv. Ján Apoštol[1]prijal za synaa prijatého zveril učiteľom na vzdelávanie,ale potom, keď bol skazený zlým kamarátstvom,polepšil sa.Vybratá z Eusebia z Caesarey.[2]V nej sa perom opisujeskazenie zlej študujúcej mládeže,ale i správny liek na vzdelávanie.Predvedená v divadle so školskou mládežoumikulášskej školy[3]magistrom[4]Jurajom Lánim, bakalárom[5]svätej teológietretím kolegom tej istej školy.V Lipsku, tlačou Jána Colera, roku 1685.Magistrátu slávneho lipského mesta.Mužom veľmi vznešeným, znamenitým, rozvážnym, výborným a váženým, veľmi váženým pánom,
radným pánom, mestskému sudcovi, úradníkom a senátorom, mojim najctihodnejším pánom
ochrancom a podporovateľom milosť Božiu a požehnanie!*Veľmi láskaví ochrancovia, koľko úžitku prinášajú drámy študujúcej mládeži, nevyložím
svojimi slovami, ale Komenského,[6]muža, ktorý si získal vynikajúce zásluhy o školy. Takto totiž o nich hovorí v
náčrte Vševednej školy:Dobre vieme, že niektorí vylučujú zo škôl scénické a divadelné predstavenia, najmä
komédie; ale dobré dôvody radia, aby sa udržali, a ak nie sú niekde nijaké, aby sa
zaviedli. Po prvé, totiž takéto akoby verejné výkony pred očami divákov povzbudzujú
ľudského ducha k nadšeniu mocnejšie, než je to možné dosiahnuť nejakými napomínaniami alebo
i celou mocou disciplíny. Preto sa stáva, že akékoľvek pamätihodné veci, keď sú tak živo
predstavené, ľahšie sa vryjú do pamäti, ako keby sa o nich len počulo alebo čítalo; a
ľahšie sa tak naučia mnohé verše a myšlienky alebo celé knihy, ako oveľa menej osobitným
morením sa. Potom je to významné povzbudenie pre žiakov, aby postupne zatúžili po vyšších
veciach, keď vedia, že v prítomnosti mnohých sa im dostáva alebo chvála za usilovnosť alebo
pohana za nedbalosť. Ba aj (po tretie) táto verejná ukážka starostlivosti, ako učitelia
dbajú o svojich zverencov, povzbudí aj samých učiteľov, lebo vedia, že je to pre nich
chvála, ak ich žiaci vystupujú na divadle, a preto nepopúšťajú nič zo svojej horlivosti. Po
štvrté, rovnako to teší rodičov a pôsobí, že neľutujú výdavky, ak vidia, že ich synovia
dobre prospievajú a verejne sa páčia. Po piate, tým spôsobom sa objavuje vynikajúce nadanie
a ľahšie sa poznáva jednak, kto je ku ktorému štúdiu najskôr zrodený, jednak, ktorí synovia
chudobných rodičov sú nad iných hodní podpory. Konečne (čo je najdôležitejšie a už samo
postačí na odporúčanie divadla), že ľudský život (najmä tých, ktorí sú určení cirkvi, obci
a školám, a tých práve dostáva škola na výchovu) musí sa prežiť rozprávaním a jednaním; a
tak mládež týmto spôsobom krátko a príjemne, príkladmi a napodobňovaním je vedená k tomu,
aby sa navykala pozorovať rozmanitosť vecí, odpovedať na rôzne veci bez prípravy, slušne sa
pohybovať, ovládať prirodzene tvár, ruky a celé telo, striedať a meniť hlas; slovom
dôstojne hrať akúkoľvek úlohu a pritom všetkom odložiť dedinský ostych a počínať si voľne.Takto Komenský.Keď som si toto riadne preskúmal a zároveň ste mi, vznešení ochrancovia, láskavo
odovzdali školský úrad, začal som premýšľať o takomto komickom cvičení, ktoré by bolo
najviac prospešné mládeži, čo ste zverili do mojej ochrany. Zvolil som si teda taký námet,
v ktorom nielen žiaci, ale i učitelia a rodičia môžu podporovať mnoho mravného z hľadiska
napodobňovania a vystríhania. Lebo tu sa poúčajú rodičia o tom, čo sa vzťahuje na
starostlivosť o schopnosti detí, totiž, že sa nemá šetriť na výdavkoch, ale ani nie
márnotratne vydávať na prepych. Tamto totiž zdržiava tých, čo bežia, toto veru celkom
odvracia od štúdií. Treba teda dbať o to, kde, koľko a kedy sa má dať. Tu sa učia žiaci
užitočnými napomenutiami, v ktorých je vymedzená cesta k učenosti a cnosti, akým spôsobom
sa majú vystríhať zlej spoločnosti. Lebo skúsenosťou učíme nie zriedkavo nádejných
mládencov, ktorí prilipli k zlej spoločnosti, odvrátili sa od štúdia, sklamali nádej a
očakávanie rodičov, keď, ako vraví príslovie, prinášajú domov z akadémie cibuľu namiesto
cesnaku. Tu majú napokon učitelia vzor, akou najľahšou metódou sa má uskutočniť vzdelávanie
školskej mládeže, akou, keď sa bude zachovávať, môžu žiaci prospievať a nemoriť pritom
vrodenú povahu, ale sami zaháňať odpor k námahe. Lebo ako spieva básnik:Pochvalu všetkých si získa, ak príjemné s osožným spája,čitateľa ak zabáva a zároveň karhá.[7]A tento dôvod ma tiež núti, aby som túto drámu nevyniesol na svetlo v nemeckej, ale v
latinskej reči a dokonca v terentiovskom štýle,[8]pridajúc medzihry v domácej reči.[9]Z tamtoho sa očakáva osoh pre školskú mládež, tu však príjemná zábava pre
divákov. Tamto je úlohou učených básnikov komédií, toto však akéhokoľvek herca. K prvej
triede treba prirátať zo starších predovšetkým Plauta, Terentia[10]a Senecu,[11]z nových Schonaea,[12]Frischlina,[13]Reichlina alebo Capnia,[14]Brandia,[15]Gnaphaea,[16]Schöppera,[17]Stummelia,[18]Stigelia,[19]Damana,[20]Knaustia,[21]Cornelia Crocia,[22]Grotia,[23]Heinsia,[24]Comenia[25]a mnohých ďalších.[26]Neľutujem, že v tomto druhu horlivosti sa nachádza veľmi významný teológ a veľmi bystrý
filozof Ján Konrád Dannhawer,[27]ktorého posvätnú drámu máme (kiež!) dokončenú. Kto by mi to teda mal za zlé, ak
kráčam v šľapajach takých mužov?Vášmu veľmi slávnemu menu, veľmi vznešení ochrancovia, som chcel pripísať tieto prvotiny
svojho úsilia, ktoré podstupujem vo vašej škole, aby boli dôkazom môjho vďačného srdca voči
vám. Ak na ne vzhliadnete vľúdnym pohľadom a zahrniete ma ďalej svojou priazňou, ťarcha
mojich námah sa mi nemálo uľahčí. Buďte zdraví, veľmi vznešení ochrancovia, žite a
prekvitajte,aby pod vašou správou obec i radnica i chrámkvitnúce, bezpečné, sväté vždy boli, ostali, rástli!Napísal som v svojej pracovnipráve 1. februára roku 1685.Najponíženejší služobníkvašej veľmi vznešenej dôstojnostimagister Juraj Láni, bakalár svätej teológie.[1]Sv. Ján Apoštol— syn galilejského rybára Zebedea, popredný učeník Ježiša Krista. Naposledy žil v Efeze na západnom pobreží Malej Ázie, kde zomrel na konci 1. stor. Podľa starokresťanskej tradície je autorom štvrtého evanjelia, troch listov a Knihy zjavenia (Apokalypsa).[2]Eusebius z Caesarey— Eusebios z Caesarey v Palestíne (asi 260 — 340 n.l.), otec cirkevného dejepisectva, biskup v Caesarei od r. 315. Napísal rozsiahle dielo, ktoré sa týka biblickej kritiky, výkladu Biblie, apologetiky a cirkevných dejín — Ekklesiastiké historia (Cirkevná história). Príbeh o Agapetovi je spracovaný podľa Cirkevných dejín (22. kapitola).[3]mikulášska škola— škola sv. Mikuláša v Lipsku, kde J. Láni pôsobil ako profesor a učiteľ (1684 — 1696)[4]magister— (z lat.) najvyššia akademická hodnosť na stredovekých univerzitách, učiteľ[5]bakalár— (z lat.) prvý stupeň akademickej hodnosti na stredovekých univerzitách[6]Komenský— Jan Amos Komenský (1592 — 1670), autor mnohých
pedagogických diel, napísal aj spis Schola pansophica (Vševedná škola, 1651)[7]Ako spieva básnik: Pochvalu všetkých si získa, ak príjemné s osožným spája…— parafráza veršov rímskeho básnika Quinta Horatia Flacca (65 — 8 pred n.l.) z básne Ad Pisones, ináč De arte poetica (Pisonovcom, O básnickom umení, v. 343 — 344). Báseň Ad Pisones je v zbierke Epistulae (Listy, 3. list druhej knihy). Horatius okrem zbierky Epistulae napísal Satirae, ináč Sermones (Zmiešané básne, Rozprávania), Iambi, ináč Epódy (Útočné básne), Carmina, ináč Odae (Piesne, Ódy).[8]v terentiovskom štýle— ako písal rímsky komédiograf Publius
Terentius Afer (asi 185 — 159 pred n. l.). Zanechal šesť komédií: Andria (Dievča z
Andra), Hecyra (Svokra), Heautontimorúmenos (Sebatrápič), Eunuchus (Klieštenec),
Phormio a Adelphoe (Bratia).[9]medzihry v domácej reči— medzihry (lat. interlúdiá,
interscéniá), kratšie komické alebo fraškovité scénky vložené medzi dejstvá vážnej
hry. Skladali sa v domácom jazyku, v tomto prípade po nemecky.[10]Obaja písali komédie[11]tragédie[12]Kresťanského Terentia[13]komédie a tragédie[14]muž vo vycibrenom písomníctve a v jazykoch svojho času najvýznamnejší[15]právnik cisára Maximiliána, senátor čiže radca[16]Vydal komédiu o Acolastovi.[17]o skúšanom Abrahámovi[18]o živote žiakov[19]Zložil tragédiu o Zuzane.[20]o utrpení Krista[21]o Agapetovi, ktorý nám bol veľkou oporou[22]o Jozefovi[23]tragédie o vyhnancovi Adamovi, o utrpení Krista, Sophrompaneus[24]o Herodesovi, vrahovi nemluvniatok[25]Vydal na verejné svetlo rozličné komédie pod názvom Škola hrou.[26]K prvej triede treba prirátať zo starších predovšetkým Plauta…
Comenia— bližšie o týchto autoroch v doslove Hra J. Lániho o
Agapetovi[27]filozof Ján Konrád Dannhawer— Danhauer (1609 — 1666),
nemecký luteránsky teológ, autor duchovných hier
|
Lani_Ziak-Agapetus-zvedeny-a-naspat-privedeny.html.txt
|
Pozdné kajanieBlížila sa jeseň a s ňou chmúrne a smutné dni s vetrom a dažďom. Ľudia, ktorí už nemali
neodkladných prác na poli, pouťahovali sa do svojich príbytkov, aby sa zohriali.Na dolnom konci dediny stoja jeden o druhý opreté dva domy. Divno sa vynímajú vedľa
seba, lebo jeden z nich je prastarý, drevený, druhý novší, väčší, murovaný.V starom drevenom dome sedí učupená na peci stará mať. Pec je teplá a ona, starká, hreje
svoje staré údy a spokojne hľadí dolu do izby. Pritom si nôti hneď pobožnú pieseň, hneď
nejakú starú, akú za dievoctva spievavala. Melodia jej už akosi nejde — a tak si len
veršíky recituje. A medzitým si i podudre. To po starom zvyku. Zavše zodvihne hlavu a
načúva. Na podvrchu sa ozývajú kroky, nie ťažké, ale staré trámy a hrady sa i pri tom
trasú.Stará žena je krstným a rodinným menom Zuzanna Luskáčová, rodená Hríbcová, ale vedľa
tohoto pracovitého a poctivého mena a priezviska prischlo jej i posmešné meno: Pisárička. A
to zdedila po matke, ktorá vraj už ako žiačka mala sklon k písaniu a kde akú čistú plochu,
či to bol papier, stôl, lavica, alebo stena, zapísala svojím detinským písmom. A nielen to,
ale keď za onoho času horu sadili a boly tam na práci ženy i dievčatá, postriehla, ako sa
pán horár vláči za mladou vdovou z dediny a keď sa všeličo dopočula, popísala to na čisté
steny horárne — a potom nenápadne poslala tam chlapcov. Bolože to tam smiechu — a o tom sa
dlho rozprávalo. Len horár sa hneval, a dal to hneď sotrieť; alo už bolo pozde: dedinskí
klebetníci a klebetnice mali svoju senzáciu.Odtedy ubehlo už mnoho rokov, i veľa vody uplynulo dolu Kamenistou, a pomaly sa i na to
zabudlo.Pisárička bola vdovou. Bola jedinou dcérou gazdu Hríbovca. K nej prišiel za prístavka
istý Ondrej Luskáč, ale nežil dlho. Po ňom ostal syn, tiež Ondrej. Tohoto mať zavčasu
oženila, aby mala pomoc v dome. Ondrej a jeho žena Marka Havranovie by boli bývali šťastní,
ale mať častejšie robila medzi nimi rozbroj.A jeden raz, keď mladý Ondrej pracoval v hore pri stínaní stromov — spolu i so súsedom,
tiež Hríbovcom, podťatý strom padol tak nešťastne, že jeden konár zasiahol mladého muža a
ťažko ho ranil. Následkom toho chorel mladý gazda a nezadlho i umrel. Vtedy už mali dvoch
synkov a tretí narodil sa mesiac po otcovej smrti.Sedí stará Pisárička na tej peci a kráti si čas rozpomienkami. Myšlienky svoje odieva do
slov, ktoré sa nesú po tichej tmavej izbe. V izbe páchne plieseň a stuchlina. Stena v kúte
nad stolom je mokrá, znak toho, že tam premoká dážďová voda s povaly.Do izby vstúpila uzimená a premoknutá Mara, Pisáričkina nevesta. Mara nebola ešte stará,
ale jej tvár ukazovala stopy ťažkej práce a veľkého utrpenia.Stará mať ju nevrle privítala, že kde bola toľké časy a čo tak mašírovala po tom pôjde,
veď sa len tak steny otriasaly. Mladá odpovedala:— Nuž, podkladala som nádoby pod diery, ktoré som zapchať nemohla. Veď nám všade prší na
poval.— A prečo nepočúvneš, prečo nezavoláš mlynára, aby dach poplátal? — zvolala stará.— Akože dať poplátať a naprávať, keď nevieme, dokiaľ tu budeme a či nás dnes alebo
zajtra odtiaľto nevyhodia?— Ale mňa žeby mali vyhodiť z môjho vlastného, starootcovského hniezda? Rada by som
vidieť toho, čo by sa opovážil siahnuť na moje imanie! — rozkríkla sa stará.— A veď sa vám to i môže stať, že ho onedlho uvidíte, — hovorí smutne Mara. — Gazda
Hríbovec, náš súsed a priateľ, zastrája sa, že sa ani neponazdáme, keď nás i s celou
„perepuťou“ vyhodí na ulicu. On tvrdí a dokazuje, že z toho starého domu patrí jemu celá
tretina.— Pre mňa nech si duplikuje, ako chce, ja sa mu s tohoto miesta nepohnem a čo by mi
strecha hneď na hlavu padla, — tvrdí stará, ukazuje na svoje pohodlné miesto a bije sa v
prsia.Ale Mara ďalej trvá na svojom.— I to sa vám môže stať. Čo si ten strašný človek raz zaumieni, to i vykoná. Jeho hnev a
nenávisť horí v ňom ako peklo a tetka Ilena už dávno povedali, že keby sa tá jeho zlosť
dala zameniť za palivo, žeby na ohrev nikdy núdzu netrpel. Bože môj, len čo som ja biedna
stvora od neho vystála, to by sa nespratalo ani do hrubej knihy, keby to opísal. A tomu ste
vy hlavná príčina! — žaluje sa mladá vdova.Starú pochytil suchý, ale neprirodzený kašeľ. I cítila oprávnenosť výčitky, ale nemala
toľko duševnej sily, aby vyslovila svoju ľútosť nad tým.— I, čožeby som ja bola príčinou. Veď ja som povedala len to, čo som videla a počula, —
bráni sa stará mať.— Ale to nebolo pravda, to bol len klam a zdanie, prisnilo sa vám. Veď sami viete, že
som v ten čas bola chorá, že som o svete nevedela. A žeby som bola chcela smrť podplatiť,
že som sa jej bránila? Naostatok, kto by sa jej nebránil? Ach, ale tisíc ráz lepšie by bolo
bývalo, keby som sa nebola bránila, tisíc ráz lepšie odpočívať v tmavom hrobe, ako
zakusovať to, čo ja už od dvadsať jeden rokov zkusujem a prenášam! — zahorekovala Mara a
slzy jej tiekly po zvädnutých lícach.— Ktože to vedel, že ten lotor, ten „finanec“, ako ho ľudia nazývajú, bude to tak vážne
brať? No už neplač, ale choď do mlyna, aby mlynár prišiel ten dach posprávať, — nakladala
Pisárička.— A veru vás ja tento raz neposlúchnem. Radšej si pôjdem hľadať dáku hospodu, čo v akej
malej komôrke. Lebo je to celkom isté, že nás z domu vypovedia. A to vraj, keď nie
podobrotky, tak pozlotky. A ja sa súdiť nebudem. Keby mi bol Janko doma, ten so svojou
miernou a rozumnou povahou by vedel rady, ale Miško je primladý, nie to ešte Martinko.
Bude, ako Boh dá. Onedlho príde domov Janko od vojska — a potom už ľahšie vyžijeme. Miško
zarobí na voloch to, čo každý deň potrebujeme a aj Martinko sa ako hotový obuvník chce tu
usadiť. Tak azda nám pán Boh pomôže.— Každé bíde, konec príde, — dotušila mať.Mara sa preobliekla a šla do dediny byt hľadať.Nenávisť a nepriateľstvo Hríbcov naozaj už neznalo hraníc. Príčina toho bola prapodivná
a — okrem neho — všetci, čo o tom počuli, neprikladali tej veci vážnosti. Bola by tá
príhoda istotne už dávno upadla do zabudnutia, keby si ju sám nešťastný ten človek znova a
znova nebol pripomínal. Ale odjakživa bol Hríbovec pomsty žiadostivý a tak rozhorčený a
nešťastný človek. Jeho srdce bolo trpkosťou tak presýtené, že nebolo schopné prijímať ani
prejavy lásky, tým menej bolo prístupné dobrému slovu. Nešťastie, které ho takým urputným
urobilo, pozostávalo v tom, že nemal syna, len tri dcéry. I v tých sa sklamal. Ztrata
jediného syna ohromila ho a ešte viac záhadná udalosť so smrťou malého synka spojená.Odtedy minulo dvadsať rokov. V ten čas umrel mladý Luskáč, ranený padajúcim stromom.
Vtedy ľudia upodozrievali Hríbcova, že mohol tomu predísť, lebo len on tam bol, ale ako sa
to stalo, o tom nikto nič povedať nemohol, keď tam nebol.Krátko po smrti mužovej prišla Mara Luskáčova do polohu. Mužova smrť jej zapríčinila
veľký žiaľ a ťažký pôrod, že sa octla na pokraji hrobu. Beztak sa hovorí, že je žena v tej
ťažkej hodinke jednou nohou v hrobe a druhou na hrobe. Všetci, čo vtedy Maru videli, a to
boly všetko osoby na slovo vzaté, ľutovali, že tá mladá žena musí odísť za mužom a nechať
tu tri malé siroty, všetko chlapcov.Jedného večera vstúpila horúčka povážlive a Mara blúznila. Zdalo sa, že nedožije do
rána. V noci ostala samotná, lebo babu, která bola pri nej, odvolali k inej podobne
nemocnej mladej žene. Pri Mare ostala len svokra — Pisárička. Deti spaly všetky tri blízko
matere. Bolo ticho v izbe, len dýchanie detí a trhané tiché slová nemocnej niesly sa po
izbe. Pisárička, unavená dennou prácou, sedela pod pecou a driemala.Zrazu sa strhla zo spania. Zdalo sa jej, že dvere vrzly. Roztvorí očí, hľadí, ale nevidí
nikoho. Len Mara sedí na posteli; tvár má rozpálenú, oči jej svietia čudným leskom, akoby
vo vydesení. Ruky má vystreté, akoby sa niečomu bránila.A Pisárička počuje, ako Mara prosí: — Ach, prosím vás, tetka, pre Boha, neberte ma ešte,
neberte! Veď vidíte, v čom som postavená. Muža ste mi vzali — a tuto tie tri sirôtky, ktože
ich opatrí, keď sa ja pominiem?Chvíľku bolo ticho. Mara nahnutá, akoby počúvala, ale Pisárička ničoho nepočuje. Potom
Mara zasa hovorí:— Nuž keď je tak, že tejto noci musíte dakoho vziať, tak si vezmite miesto mňa chlapčeka
milého a krásneho ako boží anjelik. U súsedov je chorý malý Palík, nuž vezmite si toho.Zasa bolo ticho; materi sa zdalo, akoby zas boly dvere vrzly, ale nevidela ničoho. Len
Mara si ľahla a hneď i zaspala.Pisáričku prešly otupy, ako sa vraví, prežehnala sa a šeptala: — Ou, kedyže bolo Božie
Narodenie?Potom vyliezla na pec, stiahla perinu na oči a zaspala.Nad ránom prišla baba a našla všetkých spať; zdesene pozrela na Maru, lebo si myslela,
že už dokonala, a hľa Mara, spí ticho, dýcha pravidelne, na čele kropaje potu a zdravšia
farba tvári zvestuje, že sa horúčka snížila.Čo sa to stalo, div boží, veď sa tu nemoc prelomila, hovorí sama sebe a budí Pisáričku.Ešte sa sotva brieždilo, už pribehla jedna súseda:— Ľudia boží, — hovorí, — čo je s vami? Mara dokonala? Nie? No, chvála Bohu, ale u
súsedov bola smrť a vzala si malého Palíka. Mal záškrt, ale rodičia nechceli veriť, žeby to
bola choroba k smrti. Sú cele zúfalí. Gazda, ako pán rychtár, si dobre vlasy s hlavy
nešklbú.Teraz rozležalo sa Pisáričke v hlave, a ona bez toho, aby tušila, čo bude nasledovať —
vyrozprávala ženám svoje nočné videnie. A dostalo sa to do uší i samému rychtárovi a ten,
hoci bol človek rozumný a mal dôležitý úrad, uveril. Uveril, že nikto iný je nie príčinou
smrti drahého synáčka, len Mara Luskáčka. Ešte i tie najpôverčivejšie ženy daly sa
presvedčiť, že to bolo dopustenie božie, ale Hríbovca presvedčiť nemohol nikto na svete.
Preto zanevrel na mladú vdovu a jej pekných troch synkov. Napriek tomu, že pochodili z
jednej prastarej famílie, prisahal pomstu celej tej malej rodine.Odtedy bolo v jeho dome smutno, neveselo. Hríbovcová chodila ako tieň po dome — a keď
dala život ešte jednému dieťatku, žiaľ, bolo to len dievča. Zuzanka, usužovaná žiaľom,
odsťahovala sa do večnosti. Hríbovcovi ostaly tri dcéry: Marka, pekná, statná, ale
tvrdohlavá; Judka, najkrajšia zo všetkých, mala tiež otcovu povahu — a najmladšia Zuzanka,
dievčatko útle, tiché, akoby zahriaknuté. Zuzanka veľmi podobala sa Judke, ale len
tváričkou, povahou udala sa na tichú, trpelivú matku.Hríbovec býval v peknom, už tiež nie novom dome. Dakedy jeden z jeho dedov si ho bol
postavil, vtedy, keď ich v tom starom dome bolo už primnoho. Podľa ústneho podania mal Paľo
Hríbovec nároky i na ten starootcovský drevený dom. Na nemovitom majetku si už dávno, kus
po kuse, „svoju“ čiastku pritiahol. Mal na to moc a spôsob.Ešte si žiadal čiastku i zdvora a domu. Dvor sa ľahko prededil. Na tej čiastke ohradil
záhradu. Zprvu žiadal, aby ho vdova vyplatila, potom si myslel, že ešte počká, kým staré,
vetché stavanie samo od seba nespadne. V jeden čas hútal, že starý dom odkúpi a vystaví na
tom grunte dom nový, do ktorého usadí Marku a vezme k nej prístavka. Ale Marka sa medzitým
soznámila s istým cudzím človekom, s ktorým odišla do Argentíny. Odtiaľ písala, že sa za
svojho Alojza vydala a že nepríde domov, len keď sa otec pominie.Judka sotva narástla, už mala záletníkov. Ale ona zaľúbila sa, ako to býva, do Janka
Luskáča. Janko bol najstarším synom Mary Luskáčovej a preto bol Hríbovcom nenávidený a
prenasledovaný ako jeho matka. Ale srdce ľudské, najmä srdiečko krásneho dievčaťa, ťažko sa
poddáva otcovskej vôli, tým viac, keď je otec nespravedlivý. Janko sa vtedy ešte ženiť
nemohol, domov si ženu doviesť nemohol, tak len kradmo sa schádzali a sľubovali vernú lásku
až do hrobu.Ale Hríbovec chcel tejto láske ešte skorej koniec urobiť. Návodom svojej druhej ženy
umienil si, že k Judke čím skorej vezme ženícha z druhej dediny. Macochin mladší brat
Gregor bol vyvolený za Judkinho budúceho manžela. Ustanovené bolo, že mladý muž príde bývať
do Hríbovcov. Tak to osnovala macocha Judkina. Tým by zabezpečila majetok sebe a svojej
rodine. To jej nevadilo, že jej brat bol pokladaný za podivína, o ktorom sa hovorilo, že má
v hlave o jedno koliečko viac, alebo menej. Zväčša bol zasmušilý, ale keď sa začal smiať,
tak sa smial — až bolo desné naň hľadieť. Inokedy zas vykonal veci, ktoré svedčily o
nedostatočnom úsudku. Dievky si z neho len smiechy robily — a to urážalo i Judku. Ale
Hríbovec usúdil, že je to muž práve pre ňu ako stvorený: veď ona bude gazdinou a jej rozum
postačí pre oboch.Judka sa tomuto vydaju spierala kým len vládala. Naostatok sa zdánlive uspokojila. Mala
svoj plán, ktorý vykoná pri sobáši — tak si aspoň rozmyslela. Naoko pristala — a vtedy
Janko Luskáč, ako to počul, odišiel z dediny, zprvu nikto nevedel kam.Judka sa preľakala, ale potešila sa, že sa vráti, až počuje o nej!Ale stalo sa, čo nikto nečakal. Prišiel deň svadby. Každý bol zvedavý. U Hríbovcov bolo
všetko v poriadku, prišli i hudci a aj mladá nevesta, pekná, ale bledá ako stena, bola už
oblečená. Čakali len na mladého zaťa a jeho družinu. Ale hodina uchodí, i druhá — a mladého
zaťa niet. Len jeden družba pribehol zadychčaný oznámiť, že mladý zať zmizol ešte za tmy,
že sa ani nepreobliekol, že musel odísť z domu. Že či je nie už tu, spytuje sa, ale u
Hríbovcov niet, ani nikde v dedine. Ustrnutie a pohoršenie bolo veľké. Starejší musel ísť
na faru tú vec oznámiť. Sám pán farár povedal, že takého prípadu v cirkvi ešte nebolo.Konečne kedysi pred večerom našli Gregora na stráni, s ktorej bolo shliadno do dediny i
na cestu. Gregor si sedel v húštine, hľadel dolu do dediny — a usmieval sa, ako „zlô“. Keď
sa ho spýtali, prečo to urobil, uhol plecom, jeho tvár sa zamračila, a po nečase povedal: —
Ona by ma i tak nechcela. — A nestarajúc sa vôbec, čo na to svet povie a aký poplach
spôsobil, odišiel celkom pokojne — na salaš.Boli ľudia, i mladí, čo sa z toho škodoradostne tešili a hovorili: tak mu treba, ale
Hríbovca to hrýzlo a zvlášť Judku bolela predstava, že ju už i jej milovaný Janko nechal —
a tak rozhorčená, nešťastná nechcela žiť ako dosaľ. Predstúpila pred otca a povedala mu:— Rozpomeňte sa, otec, že som vás prosila, zaklínala, aby ste mi nebránili v láske k
Jankovi, ale vy ste vtedy povedali, že ma radšej chcete vidieť na márach, než by ste
dopustili, aby som bola ženou Luskáčovou. Nuž teda môžete ma tak vidieť, ako si žiadate.A skorej, než by kto bol pomyslel, aké hrozné slová odznely z úst tej mladej, krásnej
devy, vybehla do dvora a skočila do studne. Hneď tam bolo plno ľudí, ale kým ju vytiahli,
už bola mladá nevesta nebohá.Ostala doma ešte nedospelá, útla a tichá Zuzanka.Ale ani toto nešťastie nesrazilo Hríbovca s nôh, ba akoby ešte i toto bol tej nešťastnej
vdove pripisoval, začal s obnoveným úsilím pracovať a konal, dohľadával doklady o svojom
dedičskom práve. Neskrblil, kde bolo treba platiť notárovi, a úradníctvu pri pozemkovej
knihe, tí všetci boli spokojní a išli mu po ruke. Hríbovec vlastne ten kúsok intravilánu
ani nepotreboval, i poľa, i lúk a hory mal dosť, že nevládal ani všetko obrábať, ale on
húževnate sa pridŕžal svojho úmyslu a vyhrážal sa tým mizerným ženám, že ich vyhádže na
ulicu!Konečne jeho námahy maly úspech. Dostal oznámenie od príslušných úradov, že má právo
vymáhať si tretiu čiastku zo starootcovského domu. Bolo to oznámené i vdove Zuzane
Luskáčovej a Márii Luskáčovej. Ale Mara si už bola našla byt na hornom konci dediny, byt
nie veľký, ale poriadny a tichý. Mala aspoň pokoj. Teraz sama bola zvedavá, ako sa tá vec
skončí? Či príde dom na licitáciu, či ho dakto z voľnej ruky kúpi a vyplatí Hríbovca, ale
ktože kúpi dom na spadnutie? Ona, Mara, len to vie, že ho sama neudrží, že vyplatiť
Hríbovca nemá z čoho, ani dom rúcať a nový stavať. A zvlášť bez dorozumenia s deťmi. Teraz
má už prísť domov i Janko, jej dobrý a poriadny syn — i tí druhí sú dobré deti, — ale
Janko, ten bude rozumný a poradí. Je tomu už päť rokov, čo sa nešťastná Judka utopila a on
bol odišiel z domu, rozžialený a podarilo sa mu vstúpiť v meste do služby v jednom veľkom
obchodnom dome. Služba bola ťažká, ale v nej sa mnohému naučil. Odtiaľ ho vzali za vojaka a
po tieto dni mal prísť s vojenčiny domov. Mať mu písala, kde ju má hľadať.Starý drevený dom bol opustený. Ale nie úplne. Ostala v ňom Pisárička, verná svojmu
sľubu. Ona sa neprestala pätiť, že ju z toho domu len vynesú. Celé hodiny bola samotná, len
občas išla na chvíľu do súsedov, ale i vtedy sa bála, aby v jej neprítomnosti dakto
neprišiel. Ako „na truc“ tomu „financovi“, tomu „exekútorovi“ a „priepasníkovi“ nepohne sa
zo svojho domu. Veď ona uvidí, či bude mať smelosť vtrhnúť do jej domu. Ona vydrží. Dreva
má dosť na ohrev a jedlo jej prinesie Mara každý deň.Jedného rána vstala cele spokojná a veselá. Bolo jej teplo, na ráno mala dobrú kávu — a
tak sadla na prípecok a priadla. Pritom si spievala zprvu pobožné piesne. Možno povedať, že
vo svojej samote nebola celkom sama. Lebo si pospomínala všelijaké príhody, staré i nové a
kde bolo dačo smiešneho, zasmiala sa nahlas. Bola so svojou vlastnou spoločnosťou úplne
spokojná. Chvíľku sa zamyslela, potom si vraví:— Ou, jaj, čože sa mi to prisnilo? So samými nebohými, nie div, že zas prší. A to som s
nimi tancovala; bola som na tanci, ale na takom, aké dakedy bývaly. Čože je to, čo teraz
tancujú? To kozy na poli krajšie vyskakujú, — ako nebohý Kulich vravieval: „Hľaďteže len,
dobrí ľudia, ako to dievča tancuje, radšej by som dvíhal kolom, jak tancoval s takým
volom!“ Ale keď som ja dievčila, vtedy nám gajdoš gajdoval a chlapci virgali ako prepytujem
štence a my dievky sme spievaly: „Ani sa ma netýkaj, materi sa opýtaj, ak ti mati dovolí,
ja ti budem po vôli.“ A starý Haniak zpod pece si spieval: „Hojže bože, bysťu bohu, nesie
dudy v kozom rohu, na palici kus žínčici, hrudu syra v rukavici.“ Haj, bolože to smiechu,
lebo to bolo všetko číra nemožnosť a vyskočil pri tom ako na piaď. Čože je dnes? —
pokračuje starká vo svojom mudrovaní. — Dnes už svet nič neverí, ani slovo nemá platnosti,
a dnes už ani poriadnych zbojníkov niet. Za mojich časov si aj zbojníci kedy-tedy
zakrepčili a zaspievali. Mali svoje obzvláštne piesne. Kedysi, vraj, starý Holec, čo
nekradol, ale bral, kde mohol, si spieval:„Hej čupči, chlapci čupči, máme paniu v Ľupči,
a pána v Radvani, sedí okovaný.
Hej čupči, chlapci čupči, od mojej frajerky,
lebo sa narobí krvavej polievky.“— Teraz o takých veciach už nepočuješ, len sama neprávosť stele sa po svete. Bodaj by ho
na vŕšku mátalo. Dnes ti každý za peniaze bude aj vodu mlátiť — a to skorej nebolo. Či to
dakto počul, čo sa teraz deje?Na chvíľu zatichla, lebo jej prišlo vyhrýzať pazderie z kúdele.— Jaj, čože sa robí? — skríkla zrazu zdesená, lebo počula, že dakde ešte nad pitvorom na
podvrchu rinčia reťaze a dunia ťažké kroky. Načúva.— Na môj hriešnu, to je už tu ten bezbožník, bodaj si ožlknul, ako ten králik, keď naňho
tuhé slnko padne. Predsa len ide vykonať to svoje satanské dielo! Ale nech tu kosti složím,
ak sa mu odiaľto pohnem, — duší sa stará žena.Na povale skutečne ozývajú sa ťažké kroky, povala sa trasie, so stien padá omietka a zo
starého, trúchnatelého dreva sype sa prach a drobná červotoč. Stará složila praslicu, ale s
prípecku nesišla. Nad ňou vlečie sa reťaz, ťahaná krížom cez hrady a tu čiasi ruka zabíja
kolík do tvrdej, tehlami vyloženej tuhej čiastky násypu, práve ponad kozúbok, ktorý tu ešte
vari jediný v dedine ostal na pamiatku. Údery sekerou dunia, omietka odletuje, steny sa
trasú, ale i hrady povoľujú. Povážlivé práskanie zvestuje ťažkú nehodu. Ale ten, ktorý na
tom zhubnom diele pracuje, netuší, čo ho tu čaká.Starká načúva, potom vybuchne hnevom rozpálená a hreší: — Bodaj ťa pošinulo, aby si sa
odtiaľto zdravý nevrátil!Ľudia hrešia, preklínajú a nepomyslia, aký ťažký hriech pášu. Nepovážia, že každá
kliatba sa môže vrátiť a padnúť na ich vlastnú hlavu.Sotva Pisárička túto kliatbu vyslovila, povolila tam hore hrada, s praskotom prelomily
sa dosky povaly — a Hríbovec, v ruke ešte sekeru, spadol do izby tesne vedľa starej ženy,
ktorú, padajúc ďalej, strhol so sebou na zem.Tu ležal ten pomstychtivý lakomec. Ležal na zemi ako biedny červík; na jeho hruď padlo
kus dreva. Ľahkého, alebo starého, ale dosť na to, aby ho ťažko zranilo. I chrbát, kríže,
utrpely ťažký úder. A pri ňom leží Pisárička, vedľa svojho úhlavného nepriateľa a stene.
Chce sa zodvihnúť, ale nemôže.Hríbovec sa pohol, i on chcel vstať, ale nemohol, len čo sa prevalil na bok. Stenal i
on, ale zaťal zuby, na oči mu išla tma a zavrel oči.Práve v to ráno, zavčasu ešte, prišiel Marin najstarší syn Janko domov. Ako sa s matkou
a s bratom Miškom potešil, pomodlil, a ako sa preobliekol, už zatúžil ísť pozrieť starú
mať. Išiel, ale len neskoršie — prišiel práve po tom nešťastnom prípade. Starká sa
horko-ťažko obrátila na pravý bok a podoprela na ruku. Nebolo jej treba ani mnoho vravieť.
Videl Janko sám to nešťastie, ktoré zastihlo dvoch urputných ľudí. Ten nešťastný, zášťou
zaslepený človek si sám pritiahol trest boží.Janko najsamprv zodvihol starú matku, vzal ju na svoje silné ramená a položil nežne na
posteľ. Potešil ju, že sa ona ešte uzdraví a sľúbil, že privedie pomoc, ale musí pomôcť i
Hríbovcovi. Veď, ako vidieť, je ťažko ranený. Zohol sa k nemu a chytil ho za ruku. Hríbovec
otvoril oči a s náramným prekvapením, ba temer so zdesením hľadí na šuhaja. — Ondrej, —
hovorí namáhave. — Ja nie som Ondrej, ale jeho syn, Jano. Báťa, čo vás bolí, kde ste si
ublížili?! — opytuje sa láskave. Hríbovec sa pohne, zastene, siahne si na hlavu. — Bolí…
ublížil… ale nie tak — ako tebe, Ondrej, Jano, všetkým… Stenajúc, ťažko vyslovil tieto
slová. Zatvoril oči. Janko nerozmýšľal dlho, ale vzal vetchého už človeka na ramená a
niesol ho von a do Hríbovcov.Na prahu privítalo ho dievča: Janko pozrel na dievčatko a div, že mu ramená neklesly.
Veď pred ním stála Judka, jeho drahá, zvečnelá milenka.— Judka, — zvolal a podíval sa na pekné, ale smutné dievčatko.— Ja som nie Judka, tá sa nám utopila, ja som len Zuzanka, — odpovedá dievča skromne a
preľaknutá vrhá sa k otcovi.— Otec, otec, čo sa vám stalo? — volá, a otec, otvoriac oči, vidí oboch, Janka, ako
nežne pozerá na Judku, totiž na Zuzanku a dievča, ako sa napriek svojej žalosti červená. I
badá, že aká je tá jeho dcérka teraz krásna!Pribehla i macocha a s hlasitým nárekom a dotazovaním chystá mužovi lôžko. Janko pozorne
a láskave kladie nemocného na posteľ. Sám sa čuduje, že hnev, ktorý dosiaľ prechovával vo
svojom srdci oproti tomu človekovi, pôvodcovi všetkého utrpenia i žiaľu, akosi uniká — a že
na jeho miesto nastupuje ľútosť nad biednym, nešťastným človekom. Nemôže mu v tomto
okamžení nič zlého povedať, ani zle naň pozrieť. Nežne, ako ošetrovateľka, sberá s neho
háby a vyšetruje, či sú údy celé, ale údy sú celé, nezlámané, len duša jeho je zlámaná a
chorá. Hríbovec prichodí k sebe a hľadí s veľkým udivením na mladého, milého človeka. A
nemôže pochopiť, že ten, ktorému tak veľmi ublížil, skláňa sa nad ním a láskave vyšetruje
jeho zranenie. Chrbtová kosť pádom zranená a hruď drevom zasiahnutá, sú miesta najťažšie
postihnuté — a to je nebezpečné. V očiach Hríbovca sa zjavily slzy, zriedkavý to zjav u
zatvrdilého človeka, ale je to prvé znamenie kajúcnosti duše.Janko odišiel, aby ošetril starú mať. I tú preniesli — hľa, neodišla dobrovoľne — do
Marinho nového príbytku. Dom bol zatvorený, poslední, čo sa oň preli — vytiahli z neho
navždy. Pisárička mala nohu v bedre veľmi urazenú, ale vo svojej dlhej nemoci bola na podiv
trpelivá a kajúcna.Hríbovec vo svojej ťažkej, dlhej, ale nevyliečiteľnej nemoci si žiadal, aby ho Janko
Luskáč ošetroval a mu i rozprával. Neraz držal mládencovu ruku vo svojej a hľadel naňho
svojimi peknými očami, ktorým podobné mala Judka a má i Zuzanka. Pri otcovom lôžku sišli sa
často dvaja mladí, krásni ľudia, Jankova láska k Judke teraz oživla, zvlášť keď pozoroval,
že toto tiché dievčatko rado sa ako v zabudnutí zadíva na neho. Ale Janko sa neodvážil
zjaviť svoju lásku, len keď sám Hríbovec prišiel na to, lebo oboch pozoroval a v duchu sa
tešil, že aspoň čiastočne môže napraviť, čo zlého vykonal tejto rodine. Hríbovec cítil, že
mu síl ubúda, ale nereptal. V jeho duši sa stal netušený, ale radostný obrat. Raz pritiahol
k sebe Janka a hovoril:— Jano, syn môj, odpusť i menom tvojej matky i celej rodiny, všetko, čo zlého som vám
vykonal. A ako pekne sme mohli nažívať spolu, ako dávno som ťa mohol už svojím synom
menovať! Ale moje srdce bolo strhané hroznými mukami, môj duch akoby zatemnelý. Žiaľ, hnev
a nenávisť naplňovaly dušu moju. Ešte i závisť k tomu, áno, lebo ja som závidel tvojej
materi jej troch zdarných synov. V mojej duši horel pekelný oheň nenávisti, ktorý
nedopustil, aby sa srdca dotkla láska, alebo smilovanie. Zatvrdil som sa oproti Judke a
oproti tebe. Ale ako hviezdička nádeje svieti mi to, čo som spozoroval, že moja Zuzanka
vzbudila v tebe rozpomienku na moju milú Judku, ktorá pritom všetkom bola môjmu srdcu drahá
— a že v Zuzankinom nedotknutom srdci podobne budí sa ľúbosť k tebe, preto ak je vôľa
Božia, soberte sa a buďte šťastní!Ešte za živobytia Hríbovcovho boli sobášení v chráme Božom Janko a Zuzanka. Potom
zamieňali sa v nežnej opatere kajúcneho otca. Po dlhom utrpení konečne umrel, smierený s
Bohom a so svetom.A divným riadením Božím skoro za ním odišla Pisárička. I tú skrúšila ťažká nemoc a
priviedla k Pánu.Vdova Mara žila už potom spokojne a dožívala sa radosti zo svojich synov a vnukov.Z Argentíny došiel list, že Markin muž stal sa bohatým človekom a že oba, ako bezdetní
ľudia, zriekajú sa dedictva a nehodlajú sa vrátiť domov.Starý dom bol odstránený a na jeho mieste je založený krásny ovocný sad.
|
Vansova_Pozdne-kajanie.html.txt
|
Sen Babylonov[1][2]Ticho, že čuť, jak rastie tráva,že čuť podzemných duchov ston:a zo sna divo sa strhávarozkošou spitý Babylon:[3]„Zrada, zrada! prchnú otroci!pod základmi veže — zrada!Múr praští — rata, sem k pomoci!na hlavu moju mi padá! —Kto Boha môjho vež rúca mi?Kto ľudu smie jazyky miesť?Kto brať mne moc nad národami?Kto brániť mi v nebo sa vzniesť? —Lapajte ich! tri duše zo mňaprchli — v hrudi tak prázdno mi!Veže, oblohy tiaž ohromnáprsia moje mi prelomí! —Zrovnali rumy mojej dumy.Nado mnou nový stojí dóm;troch v ňom jazykov hymna šumí —a ja — môj Bože — kdeže som!?“Tak zo sna hriechov svých šamotí,tak zubami škripoce on,tak v úzkostiach smrti sa potírozkošou spitý Babylon.* * *Čo vy na to, moji hadači?„Pane, pane, to divný sen!Božstvu dielo pýchy s’ nepáči:to blízkej smrti tvojej tieň!“ —Preč, lhári! — V nebo stavať hore!Vprostriedku hviezd má stáť môj trón!Nech svet pod pätou mi v pokorepáli tymiany svých poklôn! —Tak zlorečí, zúri bez sebapýchou nadutý tyran ten;no skôr, než veža došla neba —skutkom stal sa osudný sen.R. 1879[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]V obsahu Sobraných spevov 1873 datovaná 1878 (v tomto rukopise textu niet), v Sobraných spevoch 1879 tak isto rok vzniku 1878. Tam je i rukopisný text, zhodný s prvým uverejnením v Orle X, 1879, str. 103, 30. apríla. Názov Sen Babylona. V Spevoch datuje Botto rokom 1879.[3]Babylon— hlavné mesto veľkej ríše babylonskej, jedno z najstarších a najväčších starovekých miest na svete s nádhernými stavbami; v básni jeho meno personifikácia pýchy. Babylonská ríša rozprestierala sa medzi riekami Eufrat a Tigris.
|
Botto_Sen-Babylonov.html.txt
|
OsobyLAZANKA, bohatá vdovaJANÍK, jej synANIČKA, jej chovanicaGAJDOŠÍČKA, vdova, suseda LazankyZUZKA, jej dcéraKOHÚTIK, kmotor Gajdošíčky a gazda u nejEVUŠA, jeho ženaGRÓF IMRICH LIPIANSKY z LipianDARINA, jeho ženaBOHUSLAV DUMNÝ, učiteľOĽGA, jeho dcéra a spoločnica grófkyIVAN BLAHOŇ, správca grófskeho majetkuŠTEFAN MUDRÁK, rychtárKRIVÁ DORA, krajčírkaMARKA, KATKA; priateľky Aničkine a ZuzkineJOŽKO, ONDRÍK; priatelia JaníkoviKATUŠA TÁRALKA, žena, čo vajcia skupujeJURKO, obecný sluhaSúsedia — Muzikanti — SvadobníciOdohráva sa v Lipanoch. Prvé a štvrté dejstvo na spoločnom dvore Lazanky a Gajdošíčky,
druhé na krížnych cestách pred domom krivej Dory, tretie v panskej záhrade.Medzi druhým a tretím dejstvom uplynú tri roky.
|
Urbanek_Rozmajrin.html.txt
|
Venovanie(Deťom budúcnosti.)Vy zhrozíte sa nás, až v hrobku sostúpite
raz — po stáletiach, víko sosnímajúc s prachu,
i hlava potočí sa, a nie od zápachu,
jak v schránku sveta nášho lampkou posvietite.
Tam bude stlievať srdce túžob večne sýte,
zrak neprezradí dušu klátivú a plachú,
však čelo zjaví všetko — všetko v hriešnom znaku,
hoc — ruky pri modlitbe stuhlé! pomyslíte.
Vám iste záhadou už bude duch náš dvojí,
čo zbožne, bez výčitky kľaká u oltára,
a vstanúc — hneď i zúri desne v ľútom boji.
S vás, šťastných, ako verím, padne kliatba stará
a pravda jedna v srdci, v mysli, ako v čine
vám dá znať, čo my v hriechu ťažkom necítime.
|
Razus_To-je-vojna.html.txt
|
Abože mi hrajte…[1][2]Abože mi hrajte,abo mi spievajte,ej, abože mi v čiernej zemijamôčku kopajte.Hrajteže mi, hrajte,hrajteže mi clivo:ej, azda si ja ešte uhnemklobúčik nakrivo.Zaspievajte takú,čo mi srdce stisne:ej, azda mi v temnej dušiešte raz zablysne.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Odtláčame podľa Škultétyho uverejnenia „Z papierov Jána Bottu“ v Slov. pohľadoch
XXVII, 1907, str. 438. Rukopis sme nenašli.
|
Botto_Aboze-mi-hrajte.txt
|
JesennáUž jeseň kvety zastiera,uvädnú myrty do rána,v diaľave pampa zomiera,mĺkva sťa rieka Paranáa život ako v jachte senvraví nám tiché pochválen.Viem, vetrík mojím oblokomdovanie lístky jesenné,vtedy mi prejdú pred okomslzy a chvíle bezsenné,ktorejsi ruže lupienokhľadám na nebi spomienok.Toto sú moje odchody,ó, jasot mora kdeže je!hádžu sa vtáky do vodya pieseň Samba nezneje,pýtam sa: kde je prístav môj?kde zložím večný nepokoj?Rozdal som všetko, túhy, sny,čo viezol som raz na lodi,i srdca výkrik bolestný,v ktorom sa pieseň narodí,iným som spieval, iným hral,iný sa tešil, iný smial.A iní žili pre kvety,pre iných hviezdy padali,môj svet bol smútkom zastretý,veštice zle mi hádalia v chvíli trudnej neviem sám,čo vyčítať mám nebesám.Za verše nič som nedostal,za lásku muky, úpenie,iným som svoju mladosť dalstretli ma ruže? ruže nie,len mĺkvy kríž na rozcestía šepkal mi o bolesti.Hľa, tak sa v dejoch pozmenímladosti kolo vzrušené,ozvú sa iné ozvenya svety inde tušené,keď ruka Božia odcloníkonáre nahých jabloní.
|
Dilong_Oprcha-listie-jesenne.html.txt
|
Hí!… aký nepríjemný zun!Hí!… aký nepríjemný zun!— Ach, verím: pranič zvuky nestoja,čo z rozprskaných vyšli strún,z popukaného hudby nástroja…Môj Bože! kde mi zápal mladý,kde sladký akord raných pocitov,keď vo veršov sa ulievali sady,vrúc, kypiac silou muštu valitou!?— Nuž, vidíš! nie viac tvoja vec:bŕsť prsty v strunách — bez predošlej vlády;zo všetkých ohňov — popol nakoniec;radosti všetky schudnú — na osti;no a tiež zretedeľné preds’:mušt odvaril, kde po každom je hrozne…I uži radšej mojej rady:skloň šiju v jarmo nutnosti,a k svätvečeru svojho pokojazrob, že i toten škripot doznie —— Lež, človeče! mlk u nás —— Veď hej, hrozné!Sťa na bojišti — bez boja,bez smrti — v hrobke; klady, klady, klady…že žiť sa sotva sladí!— Tak zaškríp aspoň… ako ja.
|
Orszagh-Hviezdoslav_Dozvuky-I.html.txt
|
Uhorské voľbyISedeli sme pri víne. Statkár Julo Fekeč rozprával:— Boly krásne júnové dni. Pokosené lúky len tak voňaly čerstvým senom. Onedlho maly sa
klásť ďateliny do osťrmov. Žitá sa vlnily pod miernym vánkom vetra. Rozmýšľal som, ako si
poradíme v žatve, ktorá nám o pár týždňov nastávala. Či zase najmeme Povážanov ako vlani.
Dievčatá chodily po domoch núkať prvé jahody, keď som dostal list.List bol od môjho dobrého priateľa, Gejzu Malatínskeho, šéfa vicišpánskej kancelárie v
Orlove.„Drahý braček! U nás je volebný pohyb už v plnom prúde. Naša strana si stojí v okrese
síce pevne, ale bludári stvárajú v okrese všetko možné, len aby zvíťazili. Teraz prišlo za
ich stranu kortešovať tolko farárov, že na náš okres zaľahla opravdová egyptská tma. Našich
kortešov je primálo. Príď nás ratovať. Rátame celkom iste na teba. Príď hneď! Do skorého
videnia! Tvoj oddaný priateľ Gejza.“List ma veľmi vzrušil. Priateľ Gejza písaval veľmi zriedka, ale keď raz písal, bývalo to
vždy niečo dôležitého. I teraz nedotkol som sa ani krásnych červených jahôd usmievajúcich
sa na mňa z taniera — a preca boly ocukrené a poliate smotanou. — Miesto toho chytil som sa
oboma rukama za rozpálenú hlavu. Svet sa zatočil so mnou, a mysľou mi preletelo celé to
krásne, veľkolepé divadlo, plné zástav, oduševnených zástupov, sprevádzaných slávnostnými
zvukami hudby, preletel všetok ten zimničný chvat, shon, závodenie, boje plné víťazstva,
porážok a dobrodružství a všetok ten pestrý, rušný, opojne krásny, veselý život, ktorého
meno:uhorské voľby.Pozvanie žiadalo odo mňa primnoho. Opustiť mám svoje gazdovstvo pred samými hrabačkami a
mám byť preč až do žatvy, prípadne aj cez žatvu, tedy počas najdôležitejších gazdovských
prác. Ale slová: „Príď nás ratovať“ mi lichotily. Ja zapadlý, zadĺžený sedmoslivkár
zachrániť mám vládnu stranu orlovského okresu pred porážkou! Nasledujúcich pár týždňov
prestanem byť zabudnutým dedinčanom, budem hrdinom dňa, stĺpom strany, obávaným
protivníkom. Hruď nadýmala sa mi sebavedomím, a líca mi horely od vzrušenia. Tedy smelo
napred! Hor sa do boja, v ktorom čaka na mňa toľká sláva!IITelegrafoval som: „Zajtra do videnia!“Druhého dňa popoludní sostupoval som už z vlaku, oblečený do sviatočných letných šiat, v
pravej ruke so striebrom okovanou paličkou, v ľavej ruke s hodnou taškou, v taške okrem
iných drobností tri páry bielizne, dôkaz, že som sa vybral z domu na dlhšie.Na orlovskej stanici čakali ma s kočom priateľ Malatínsky, bankový úradník Kopytnícky a
stolár Hlavina, všetci traja opantlikovaní stužkami, s bielymi perami za klobúkmi. To bol
odznak našej vládnej strany, kdežto protivná ľudová (prezývali sme ju „bludová“) strana
zvolila si perá červené.Po meste už vialy zástavy. Jedny s nápisom: „Éljen POÓS Gyula!“ na druhých černaly sa
litery: „Éljen Farbaky István!“ Pár učňov, zočiac naše biele perá, skríklo: „Abcúg Poós!“
Inak cesta sídelným stoličným mestečkom ma uspokojila: sídlo stolice sa len tak belelo,
červené pero mihlo sa iba kde-tu, a prívrženci ľudáckeho kandidáta sa iba nesmelo opovážili
zamrmlať. Farbaky bol väčší statkár, vdovec, otec pár odrastenejších detí, ešte mal dve
dcéry na vydaj. Bol na celom okolí dosť obľúbený. Hovorilo sa, že k voľbám predal poriadny
kus hory, okrem toho požičal si ešte v sporiteľni v meste na zmenku. A strana tiež
neskrblila peniazmi. Ba i mnohí z ľudáckych voličov obetovali ochotne na volebný fond
strany. Ľud okresu — väčšinou haleny ovládané ľudáckymi kňazmi. Položenie vládnej strany
nebolo práve ľahké. Bude treba tuho bojovať, bolo nám zrejmé hneď na počiatku.Náš koč zastal pred hostíncom „K červenému volovi“, kde ma čakala už objednaná izba.
Hostínec bol totiž hlavným stánom našej strany. Ľudáci sa usalašili v hostínci „U jeleňa“.
V prízemí oboch hostíncov hraly cigánske bandy. Korteši oboch strán si dali dobrý pozor,
aby ani jeden dedinský volič neprešiel sídlom stolice, Orlovom bez toho, že by ho probovali
získať na svoju stranu. Rozumie sa, hlavné dôvody boly víno alebo pivo, prípadne pálenka,
guľáš a — sľuby.Na ôsmu hodinu večer svolaná bola na byt advokáta dra Heintza dôverná porada našej
strany. Keď sme po večeri vchádzali do poradnej miestnosti či advokátskych kancelárií, boly
vešiaky v predizbe už plné svrchníkov, palíc, klobúkov, pinčov, čiapok a cylindrov.
Vstupujúc boli sme privítaní hromovým „Éljen Poós!“Izby sa len černely početnými účastníkmi porady. Nasledovalo vzájomné predstavovanie a
podávanie rúk. Počnúc vicišpánom Aladárom Smokócym a so dvaciatimi stoličnými úradníkmi
boly tu zastúpené skoro všetky stavy, medzi nimi duchovný reprezentovaný veľmi čestne
bruchatým kanonikom Slivkom, ďalej mešťania, kupci, remeselníci, krčmári, trafikanti,
statkári, roľníci až po mladých študentov-holobrádkov. Všetky konfesie bratrily sa tu v
príkladnej svornosti. Síce hojný počet židovských prívržencov nerobil našej strane pred
pospolitým ľudom nijakú reklamu. Ale inak nebola židovská podpora naskrze na zahodenie.
Židia mali v okrese väčšinu krčiem, mnohí z nich aj obchody, stýkali sa s ľudom každý deň,
vedeli, na dedine o každom voličovi, akého je smýšľania, čo a jako by sa dalo k nemu
najlepšie pristúpiť. Naša strana im sľúbila, že ak zvíťazí, pričiní sa o zrušenie, alebo
aspoň obmedzenie potravných spolkov, ktoré boly na dedinách najväčším postrachom židov.
Inak mali židia v okrese aj slušný počet hlasov a to nielen samostatní ľudia, ale aj ich
dospelí synovia. Na pr. drevokupec Šimon Glázer mal nasprostastého syna Kuba, ktorý mal
hlas tiež, trebárs sa u otca iba ponevieral, iba ak kedy-tedy kus toho dreva prerubol. Ale
Glázer napísal synovi menom svojej firmy svedectvo, že je u neho zamestnaný jako úradník s
ročným platom 1200 korún. Milý Kubo hneď mal hlas a tak hneď zavážil. —Ja som prišiel na kortešskú poradu už informovaný priateľom Gejzom o položení. Okres
patril odjakživa našej vládnej strane. Predtým volieval skoro vždy ministrov. Pri minulej
voľbe zostal ľudácky kandidát — bol ním vtedy statkár Farbaky — iba 64 hlasmi v menšine. Od
posledných volieb sa ľudová strana veľmi zorganizovala. Kňazi nazakladali po dedinách
miestnych odborov Katolíckej ľudovej jednoty, nazakladali katolíckych kruhov a potravných
spolkov, ktoré sa staly čoskoro novými teplými hradami ľudáckeho ducha.Vcelku bolo možno povedať, že sídlo volebného okresu Orlov je vládneho smýšľania. Ale
dediny, zfanatizované farármi, boly väčšinou ľudácke. Naša strana pozostávala hlavne z
mešťanov, úradníkov židov, drobných zemänov a železničiarov. Stoličná klika bola, rozumie
sa, jej hlavou a dušou.Keď aj sedliacka väčšina okresu bola rozhodne na strane ľudákov, boli drobní zemäni
našej strane tým oddanejší. Držal ich pri vláde najmä vicišpán Smokócy. Ako stoličný
úradník nebárs vynikal, ba bol povestný svojou neporiadnosťou. Hovorilo sa o ňom, že má v
kancelárii stá a stá nevybavených spisov. Reštancie, keď tak oznámia znenazdajky revíziu z
ministerstva z Pešti, vynáša vraj hajdúch v košoch na povalu. Tak sa raz stalo, že milý
Smokócy ešte za svojich slúžnovských rokov povolaný bol ako poručík v zálohe na vojenské
cvičenia. Povolanie šlo úradnou cestou cez slúžnovský úrad. Smokócy však o ničom nevedel,
povolávacej karty si nevšimol, nechávajúc ju — jako na stá iných úradných dopisov —
neotvorenú. Len keď pre pána poručíka prišli žandári, počal sa pilne prehriebať v dopisoch.
No márne. Až hajdúch Fero našiel po dlhom hľadaní neotvorený povolávací list, opradený
pavučinou, zapadnutý prachom, niekde za skriňou.Aj inak bol slabý, chorľavý, vyžilý vicišpán s nepestovanou, dlhou, jakoby plesnivou
bradou vzorom nedbalosti, netečnosti. Ruky sa mu triasly; keď podpisoval úradné akty, musel
si položiť pero ľavou rukou do pravej a načmáral podpis úplne nečitateľne, jakoby v zúfalom
kŕči. V rodinnom živote bol až príliš neviazaný či slobodomyseľný. Bol starý mládenec s pár
vážnymi známosťami. O jednej modistke, bankovej úradnici, husárskom nadporučíkovi hovorilo
sa, že sú to jeho nemanželské deti. Iný syn bol kočišom a jedna dcéra mníškou. — S bývalými
milenkami mával často kríž, keď ho tak prišly obťažovať žiadosťami o peniaze. Lebo v láske
bol trochu skrbloš. Zato tým väčším gavalierom bol inde. Za svojich podriadených úradníkov
vedel vyplatiť 1000 — 2000 korún kartárskej dlžoby bez toho, že by bol brvou pohol.Čo sa týka náboženského presvedčenia, bol vicišpán Smokócy liberál t. j. neveril v nič,
iba vo svoju moc a bodáky. Ale zemianske tradície — bol evanjelik — nedaly mu nemiešať sa
do cirkve. V jednej zemianskej cirkvičke vyvolili ho za inšpektora. Majúc tak prístup na
seniorálny konvent, robieval tam tuhú opozíciu panslávskemu seniorálnemu predstavenstvu a
zplna využíval výhodu, že mu bola slovenčina materinským jazykom. Neraz pohrozil niektorému
z farárov ako zlým duchom posadlý.„Hej, hej, Oni, Oni, nech si dajú pozor! Tá ich učiteľka dostala iba pre nich
disciplinárku. Oni svádzajú poriadne stvorenie k panslavizmu. Oni ju budú mať na svedomí,
keď príde o chlieb!“Voči dôvodom seniorálneho inšpektora, ktorý staval na pranier jeho daňové reštancie,
býval už bezradnejší. Pán vicišpán totiž, napriek tomu, že bol cirkevným inšpektorom,
neplatil cirkevnú daň zásadne nikde. Neplatil jej v Orlove, odvolávajúc sa, že je občanom
trebechovským, že tam má majetok. A neplatil jej ani v Trebechove, odvolávajúc sa, že
úradujúc v Orlove, považuje sa za úda cirkevného sboru orlovského.V Trebechove mal pôvodne iba malý, zadĺžený majetok po rodičoch. Len asi pred desiatimi
rokmi stihlo ho neočakávané šťastie: zomrela mu tetka a poručila mu skoro celý svoj veliký
majetok i s kaštieľom a všetky cenné papiere. Medzi ostatných príbuzných rozdelila iba
vkladné knižky. Majetok s účastinami bol hoden istotne vyše jedného miliona korún, tak že
bývalý sedmoslivkár stal sa razom jedným z najbohatších ľudí v stolici. Povrávalo sa síce,
že vicišpánova tetka nezomrela prirodzenou smrťou a že v polievke, z ktorej v posledný deň
svojho života trochu nechala, našly sa pozostatky toho istého prášku, jako vo
vnútornostiach loveckého psa, čo v jej kaštieli toho istého dňa zdochol. Podozrenie padlo
na blízkeho príbuzného, muža tetkinej vnučky, ktorý bol u tetky so ženou na letovisku.
Nešťastný človek strávil skoro rok vo vyšetrujúcom väzení, zkadiaľ bol pre nedostatok
dôkazov prepustený. Ale slúžobníctvo kaštieľa svedčilo proti nemu. I verejná mienka
označovala jeho za vraha. Nešťastný človek, dôstojník na penzii, vyšiel z väzenia —
zostarený, šedivý, zlomený. Zdedil so ženou mizerných 30.000 korún. Keby to bol vedel prv,
ako zamiešal biele zrnko cyankali starej tetke do polievky, bol by si to istotne rozmyslel.
Ale vicišpánovi Smokócymu to bolo jedno. Len keď mohol siahnuť na dedictvo s dobrým
svedomím. O ostatné sa neveľmi staral.Bol už dávnejšie v úrade hotovou živou mrtvolou. No, tento vyhaslý starec s trasľavou
pravicou a plesnivou bradou vedel na neuverenie oživnúť, omladnúť, keď blížievaly sa voľby
krajinských poslancov. V taký čas strúchnivelý Smokócy sršal ohňom, prekypoval energiou,
vystrel nahrbený chrbát, mdlé, zlomené oči zablysly dávno vyhaslým leskom, a slabý,
chorľavý šesdesiatnik vyvinul za pár týždňov báječnú energiu. Pochodil „svoje“ dediny,
navštívil na stá voličov, po dedinách jedával, spával celé týždne, kortešoval hrozbami,
sľubami, prosbami až do poslednej chvíle. On bol uznaný, nenahraditeľný vodca vládneho
tábora v orlovskom okrese, berúci lví podiel na volebnej agitácii, pracujúci za desiatich
iných kortešov. Mýtický Anteus, dotýkajúc sa zeme, naberal novej sily; elementom, silou
vicišpána Smokócyho boly ablegátske voľby, v nich ožíval, nimi omladol.Fiškál Heintz bol chýrny diplomat a národohospodár. Kandidatúra dra Poósa, peštianskeho
advokáta, zaťa finančného ministra bola jeho dielom. Dr. Heintz mal s každým styky, počnúc
od ministrov z Pešti až po najopozičnejšieho farára v okolí a dedinského žida — krčmára.
Bol to bohatý chlapík. Majetok získal viac šikovnými špekuláciami, jako advokátskou praxou.
Kupoval hory, stavebné parcely, účastiny atď. Nechybel ani na jednej významnejšej licitácii
v troch stoliciach. Ak vicišpán bol hlavou, ozdobou strany, autoritou, ktorá držala
pohromade rôznorodé živly, tak bol dr. Heintz jej dušou, jej administrátorom,
organizátorom. Cez jeho ruku šly všetky peniaze strany. On vybehal v Pešti u vlády volebné
trovy, on dal preddavok, často tisíce korún zo svojho, keď bolo treba, a on vedel si ho aj
zinkasovať.Bruchatý kanonik Slivka bol pápežom našej strany. Kňazstvo patrilo s malými výnimkami do
ľudáckeho tábora. Vládny kanoník, štréber prvej triedy, znamenitý rečník, demagog bol
prirodzenou protiváhou ľudáckeho kňazstva.Chyba, veľká chyba bola, že náš kandidát bol človek úplne neznámy, neznajúci ktomu ani
slova slovensky, kdežto ľudácky kandidát, statkár Farbaky, potomok starej zemianskej
rodiny, bol synom okresu, tuhý katolík, človek veľmi obľúbený, slovenčina bola mu takrečeno
materinskou rečou. I rečniť vedel znamenite; hovoril k srdcu. Ktomu bol mohutnej,
impozantnej postavy, s peknou, trochu našedivastou bradou a fúzami. Náš kandidát, malý,
útly, bledý, chudokrevný Pešťan, s cvikrom na nose, s anglicky pristrihnutými fúzikami
nebol figurou vidiečanom práve sympatickou. Šípili v ňom napospol žida, trebárs bol katolík
plnokrevný. —Naša kalkulácia vyzerala asi takto:Okres má 3800 voličov, z ktorých je v Amerike a doma zostane aspoň 700. — Úradníckych,
farárskych, učiteľských a iných inteligentných hlasov je asi 220, meštianskych 250,
zemianskych 350. Z 820 hlasov týchto troch kategorií musíme dostať aspoň 600, ďalej 200
židovských hlasov, je 800, k tomu aspoň 400 železničiarov je 1200. Ale sedliackych voličov
odhlasuje aspoň 1600 — 1700. A tých držia skoro všetkých ľudáci vo svojich pazúroch, jako
jastrab kura. Ťažko ich dovedieme 300 — 400 pod svoje zástavy. A keďže sú železničiari nie
dosť spoľahliví a veľká časť židov ukazuje chuť zostať doma a neísť na voľbu, ba i
zemianstvo sa kláti, tak osud našej strany je veľmi neistý. Spasiť nás môžu jedine Mútňany.Mútňany sú veľká obec s veľkou železničnou stanicou a vagónovou fabrikou, majúca asi 480
voličov-železničiarov, tedy ľudí od vlády odvislých. Tí musia ísť s nami. Musia; ak nebudú
chceť, prinútime ich. Dosiaľ vždy museli. Pred každou voľbou prišiel síce stoličný hlavný
notár z Orlova do Mútňan, dal shromaždiť železničiarov a prečítal im prípis od
ministerstva, že železničiari, jako každý volič, môžu voliť slobodne dľa svojho svedomia a
presvedčenia. Ich predstavení nesmú na nich v žiadnom smere vplývať, ináč budú trestaní. To
sa im prečítalo verejne, ale medzi štyrma očima povedal každý dielovedúci svojim ľuďom:
„Počuj, urob svoju povinnosť a odhlasuj na vládu, lebo inak vyletíš zo služby. Darmo je,
vláda vládze.“ A železničiari hlasovali vždy s nami.Vo veci bola síce jedna galiba. Posledné roky zapustili bludári aj v Mútňanoch pomocou
kresťansko-sociálneho spolku a ružencového bratstva dosť hlboko korene. A mladý barón
Očkay, prevzavší veľkostatok po podivínskom a politicky dosť bezbarevnom otcovi, hlásil sa
tiež rozhodne k nim, ba napomáhal aj peniazmi štedre ich ciele. Ale zato Mútňany budú s
nami. Väčšina nahliadne sama svoju povinnosť. A prípadných odbojníkov zlomíme. Máme na to
spôsob.Poradu zahájil dr Heintz. Sdelil, ze nášho kandidáta odporúčajú vlastnoručnými listami
minister zemedelstva, minister financií, minister obchodu, ba i sám ministerský predseda.
Mimo to odporúča ho i obchodná a priemyseľná komora. — Ak ho vyvolíme, môžeme rátať na
mnohé výhody: na siatne zrno za polovičnú cenu od štátu, licencie budú rozmnožené, našim
synom-študentom dopomôže poslanec k štipendiam i k dobrým úradom. —Prehovoril kanonik Slivka. Hovoril zápaliste — Čo sú naše výhľady jaké skvelé, — hovoril
— nesmieme zanedbať nič, aby sme zabezpečili svoje víťazstvo. Lebo protivná strana zaľahla
okres ako mura. Šíri tmu, rozbroj, aby mohla v mutnom ryby loviť. Prišlo jej na pomoc
množstvo kortešov zo súsedných okresov. Na šťastie náš energický pán hlavný slúžny Belicay
dal z okresu už do 50 ľudáckych kortešov vyšupovať. (ozvalo sa hromové: „Éljen Belicay!“)
Tak tedy boj bude strašne tuhý. Možno potečie i krv. No, my nesmieme sa ľakať ničoho.
Musíme každý vykonať svoju povinnosť. Nesmieme podľahnúť ani trungu ani ženským. Prajem
víťazstvo našej čistej zástave! Éljen dr. Poós! (Éljen! éljen!) —Potom rozdelili nám kortešom obce. Obcí bolo 49, kortešov asi 120. Na väčšie obce
pripadlo i po 4 — 6 kortešov, na Mútňany so dvaciati.My s priateľom Malatínskym, Kopytníckym a stolárom Hlavinom dostali sme tri neveľké
obce: sedliacke Mačice, Rohovany a zemianske Záhorany. Kanonik Slivka nás uisťoval, že
menované obce patria k našim najlepším: dohromady 280 voličov, z tých musíme doviesť do
nášho tábora aspoň 180. Na volebné trovy dal nám fiškál Heintz 2500 korún. — Sporte, páni!
— upozorňoval nás.Nasledovala priateľská posiedzka u „Červeného vola“. Pretiahla sa vyše polnoci.
Znamenité jágerské víno vlievalo do nás sebadôveru. Bludárov musíme poraziť tak rozhodne,
že im odpadne raz na vždy chuť kandidovať v našom okrese. Oduševnenie dosiahlo vrcholu, keď
dr. Heintz sdelil, že v najbližšie dni príde do okresu 60 žandárov a päťsto vojakov
pechoty. Každý náš korteš dostane legitimáciu, aby mu branná moc išla na ruku. — Keď
nepôjde inak, musíme ľudácky teror a fanatizmus zlomiť bajonetmi! — končil dr. Heintz za
hlučného súhlasu.Stala sa i nemilá príhoda. Stolár Hlavina, — takto medzi nami rečeno, trochu pijarista —
drankal od fiškála Heintza viacej peňazí.— Čo je to! 2500 korún na 280 voličov! To je nesmysel! Ja zo svojho doplácať nebudem! Ja
som nie dobrý blázon!Dr. Heintz ho chlácholil:— Neboja sa, pán Hlavina, to sú obce dobré. Tam netreba tak kortešovať ako inde. Tam má
aj erár veľké slovo. A musí sa sporiť.— Dobre im je tuná v meste vyhrievať sa na výslní! A my aby sme sa tam po dedinách
plahočili o hlade a smäde! — odľahčoval si Hlavina.— Kto sa vyhrieva na výslní, Oni grobian, kto?! Aby také reči neobanovali, Oni, huba
neumytá, neopláknutá! Oni by len pili a pili!— Basom ti frak! Ešte ma budú urážať-! — vyrútil sa Hlavina beztak trochu podpitý proti
advokátovi.Skočili sme so desiati a zamedzili sme výstup.— Veď ja nemusím ísť nikam. Ani nepôjdem, aby strana nemala škodu! — robil stolár
drahotu.Spoločnosť merila oboch protivníkov. Hlavný slúžny Belicay spustil:— To by mali bludári radosť, keby sme sa tak medzi sebou povadili! Nie, to nesmie byť.
Musíte sa pomeriť. Priateľ Heintz povedal pritvrdé slovo, a pán Hlavina sa tiež pozabudol.
Viem, že to oba ľutujú. Slovo sa odvolá a všetko bude v poriadku.— Chceli uraziť pána doktora? — zamiešal sa do veci kanonik Slivka.— Ja a uraziť? Čo by! Ale to si len nedám povedať, že som ožran. Ja si nedám do cti
vstupovať!— Pán doktor sa trochu zabudol a povedal im, že si viacej vypijú.— Ja to odvolávam! — zvolal dr. Heintz. — Každý človek si rád vypije. Ja si tiež rád
vypijem.— A ja tiež nevylejem! — škeril sa hlavný služny Belicay.— Tak ja tiež prosím pána doktora, aby nemali za bánosť! — ospravedlňoval sa Hlavina.Nepríjemný výstup sme nasilu zapíjali, ale stará dobrá nálada sa už nevrátila.S nebárs ľahkými hlavami sme šli spať a po krátkom spánku rozišli sme sa jako mravce po
okrese. My štyria zaviezli sme sa ranným vlakom do Mačíc.Boli sme ozbrojení browningami, okrem toho priateľ Gejza Malatínsky poriadnym fokošom a
ja hrubou hrčavou čerešňovou palicou. Tenkú, striebrom kovanú paličku, nehodiacu sa do
volebných bojov, nechal som na byte Kopytníckeho.IIIZaviezli sme sa do Mačíc. Slnko milo žiarilo. Po lúkách ručaly kravy, miesty obracaly
ženy sená. Niekde kládly ich už do ostrmov. Pripadalo nám to všetko sprostým. Sedliak myslí
iba na robotu, málo sa zaujíma o politiku. Tie ženy obracajú tie sená, ako by to bola
najdôležitejšia otázka na svete. Ako by nebolo vyšších cieľov: politiky, volebného boja,
kde tisíce voličov zápasí urputne medzi sebou a stá kortešov obliehajú okres vo dne v noci,
až zasvitne so zimničným napjatím očakávaný volebný deň, keď voličstvo celého okresu
shromaždí sa v okresnom meste. Po shone, kortešačke, pri speve, výkrikoch, hudbe bojuje sa
ďalej, aby večer alebo neskoro v noci vyhlásené bolo meno víťaza a šťastný kandidáť nesený
bol na pleciach voličov a oslavovaný. Úbohé ženy! Kedy sa dožijete i vy podobných
občianskych radostí?!— Macsicz! — Sme na mieste. Vystupujeme z vlaku. Nikto nás nečaká. To je veru lahodné
prijatie.— Ale sedlač je sedlač! — odľahčuje si diurnista Fero Kopytnícky.— Dajú si pozor na jazyk! — upozorňuje priateľ Gejza. — Aby sa mi tak pred tými
Mačicanmi podriekli! Dneská tie haleny potrebujeme. Po voľbách sa na ne vykašleme!Vykračujeme zo stanice pešky. Pekný, teplý letný deň. Ľudia po lúkach obracajú voňavé
sená. Je spara. Dnes iste bude pršať.Odbočujeme od hradskej do doliny. Ponad potok vedie biedna cesta. Koľaje má priveľmi
vydrané, samá jamka, samý hrboľ. Tu i tam dva-tri topole, po lúkach malé drevené senníky,
poniže dediny rad zemiakových pivníc či búdok.Na ceste hrajú sa deti v prachu. Utekajú pred nami do chalúp z prava i z ľava. Ideme k
dôverníkovi našej strany. Je to — tak ukazuje náš zápisník — rychtár Ján Kováč,
predplatiteľ „Vlasti a Sveta“. Rychtár býva až na vyšnom konci dediny, v jednom z ostatných
domov. Vyzerá dosť majetný gazda. Dom obielený, so širokým dvorom, zrubom okolo studne, s
hodným ovocným sadom.Na rychtárovom dome veje zástava. Na zástave napis: „Éljen Farbaky István!“Tak tedy rychtár drží s ľudákmi. To pekne vyzeráme a neshoduje sa to ani s našimi
zápiskami, ktoré sme si porobili v Orlove. Dľa toho má byť Kováč dlhoročný predplatiteľ
vládneho „Vlasti a Sveta“ a od mnoho rokov spoľahlivý liberál.A na dome rychtára, na ktorého sa máme obrátiť ako na dôverníka našej strany, veje
zástava protivnej strany. Zradil nás!— Kde sú pán rychtár? — spytujeme sa odrastenej dievky. Akiste rychtárova dcéra.— Neviem. Akiste budú u Rosenzweiga.— V krčme?— Hej.Hybaj my k Rosenzweigovi. Krčma prázdna, iba s 50-ročný chlap, nevysoký, červených líc
sedí pri židovej púdli. Žid je nahnutý k nemu, šuškajú si spolu.— Dajte nám liter vína! — rozkazujeme si.Pristupujeme k rychtárovi a predstavujeme sa jako korteši svojej strany.— Dúfame, pán rychtár, že aj Oni nám budú nápomocný.— Ja by, páni moji, rád, ale, ale…— Čo?— Mňa viaže slovo.— Aké slovo?— Sľúbil som sa pánu Farbakymu.— Na ľudovú stranu?— Na tú.— To nemôže byť, pán rychtár. Skoro Im nemôžeme uveriť! Taký rozumný človek preca nemôže
držať s tými bludármi. Nie sú preca sviečková baba, aby sa dali kňazom za nos vodiť!— Mňa nikto za nos nevodí. Ale ja si chcem vieru brániť.— A ktože Im vieru berie?— Neznabohovia a židia a liberáli.— Kde?— Po celej krajine.— A jakože Im tú vieru berú?— Civilný sobáš zaviedli.— Ale kto chce, môže sa dať aj cirkevne sosobášiť.— Čože je z toho, keď to pred zákonom nemá platnosti. Zo škôl dávajú kríže preč.— Neveria tomu, pán rychtár, to je klebeta.— Ach, keby to bola iba klebeta! Ale v Pešti na univerzite sa to stalo.— To vláda nerobí. To len študenti robia také komédie.— Ale kto tých študentov tak kazí?— Ej, ej, pán rychtár. Oni sú voľákym nedobrým duchom napáchnutý; ktože Ich to tak
nahuckal?— Mňa nikto nenahuckal. Dajú si pozor, aby Ich nikto nenahuckal!— Ach, ešte nám idú grobianiť! Fuj! Zradca!— Aký zradca? Preto, že si vieru nedám?!Hlavina potrhával Kopytníckeho za kabát:— Ale nechajme ho. Pre jednu lastovičku bude leto. Len keď pôjdu Mačice s nami.— To sa nevie — neprestával rychtár odporovať.— No to Im garantujeme. A Oni, rychtár pôjdu proti svojim vlastným občanom?!— Mnohí pôjdu so mnou. Každý, kto si vieru chráni.— A na úrady, na pána notára, na pána slúžneho nehľadia? Obec vrchnosti potrebuje. Keď
budú proti vláde, budú Im úrady robiť všetko napriek, a obec bude mať z toho iba škodu.— To je nie tak. Keď mám svoje veci v poriadku, nuž, sa nikoho nebojím, iba Boha.— To sú všetko sprosté reči. V Písme svätom stojí: „Každá duša vrchnostiam poddaná buď!“— Však ja vrchnosti poslúcham v úradných veciach. Ale politické presvedčenie je súkromná
záležitosť.— Hahaha! Vraj súkromná záležitosť! To by sme pekne vyzerali! Politické presvedčenie,
voľby sú verejná, štátna záležitosť! To by sme pekne vyzerali! To by bolo vlastizradcov v
krajine!— Ja Im, pán rychtár, iba toľko hovorím, — prevzal slovo priateľ Gejza — že to obanujú,
že tak proti vláde búrili!— Koho?— Nás. Dvaja svedkovia stačia a my sme štyria.— A jakože som búril?— Svojimi sprostými, nerozmyslenými rečami. Vedia, že preto môžu prísť do áreštu?— Do áreštu pre pravdu prísť nemôžem! — bránil sa rychtár, ale z očú mu zieral strach.
Naše hrozby počínaly účinkovať.— Pre pravdu nie, ale pre tie reči o vláde a o viere. Majú ženu?— Mám.— A detí?— Štvoro.— Tak chcú ich urobiť nešťastnými?! Vedia, čo je to žalár, tisícové pokuty? To ich môže
priviesť na žobrácku palicu. Žena, deti Ich budú preklínať.— Tak pôjdu s nami?— Nemôžem.— No, keď nemôžu, ani my nemôžeme za nič. Prezrime mu vrecká, či nemá pri sebe nič
poburujúceho. — zvolal Malatínsky.Vrhli sme sa na poľakaného chlapa jako psi na zver.— Protestujem! — reval rychtár. Ale Kopytnícky mu už vyrval z vrecka kus popísaného
papieru. Ja držím rychtára za ruky, priateľ Gejza oblapil ho okolo krku od chrbta. Rychtár
rozpajedený počal sa brániť. Vošla doň jakási zázračná sila, mykol sebou, že Hlavina
odfrkol až k stene a Kopytnícky sa potočil. No, tým nás iba popudil. Stisol som mu ruky,
ako som len vládal, priateľ Gejza oblapil mu driek a postískal ho tak, že zareval. Bránil
sa zubami, nohama, ale darmo. Kopytnícky a Hlavina vrhli sa naň ako tygri. Kopytnícky čapol
mu zaucho z prava z ľava, až sa mu v očiach zaiskrilo. Stolár Hlavina kopol ho do nôh.— Jaj, jaj! To im draho príde! — reval rychtár od boľasti.Žid Rosénzweig sa bol už pred chvíľou taktne stratil, aby rychtár nemal svedka.— Pusťte to hovädo! — rozkazoval Gejza. — Smradľavý bludár nezasluhuje, aby sme sa s ním
babrali!Šťastie, že svet pracoval zväčša vonku na lúkach, ináč bolo by sa na rychtárov rev
zhŕklo už pol dediny.Kopytnícky prezerá popísaný kus papieru, čo vytrhol rychtárovi z vrecka. Čítame:„Na našu stranu bude: Jano Kováč, Mišo Chamrať, Ďuro Kapusta, Myšiakov paholok i za
gazdu.“— To je fajn! Paholok bude hlasovať za gazdu! To chcú bludári previesť švindel! To je
pekný dôkaz. Aby to Feri nestratili! — prikazuje Malatínsky Kopytníckemu.Čítajme ďalej:„Môj kraviar za Samu Gažu.“— Nový švindel! To sú kapitálne dôkazy. Keby ľudáci vyhrali, musí byť voľba zrušená.„Ťapka, Cingoš vyšný, Chriašteľ, pastier za Figeľu, čo je v Amerike.— Ale toho švindlera, ak nebude hlasovať s nami, na každý pád kriminálne oznámime.Obraciame sa k rychtárovi:— Tak budú, rychtár, proti vláde?! Máme proti nim také dôkazy, že ľahko sa najdú v
Ilave.Podnapitý rychtár, zronený, vybľadlý hľadí na nás, ako by prosil o smilovanie.— Tak, čo nevravia, onemeli?! — osopuje sa Malatínsky naň surove. — Také švindle. Dva
roky môžu za to dostať!Platíme a odchádzame. Kývame rychtárovi posmešne: Do videnia!Žid nás zdvorile vyprevádza. Ten chlap bude museť pre nás niečo vykonať.Dedinou stretávame plno sveta, najviac detí a mládeže, ale i ženské. Už sa rozchýrilo,
kto to prišiel do dediny. Pri oblokoch stoja dievky, gazdinie, aby nás videly.Priateľ Gejza počal sa zaliečať dvom nevestám pri záhradke. Mužov majú vraj v Amerike.
Núka sa im do bytu. Smejú sa, ani počuť o tom, aby ho vzaly. Ja sa spytujem detí, či vedia
dáku volebnú pesničku. Kývajú hlavami, že nie. Predspevujem im:„— Šiel Farbaky do pivnice,
rozdrapil si nohavice,
nohavice aj s kabátom,
nebude on ablegátom!“Na tretí raz počínajú čo väčšie a smelšie už spievať so mnou. Rozdávam im grajciare.— Kričte, deti: „Éjlen Poós!“ — povzbudzujem ich.— Iljen Pós!— Hlasnejšie! Kto bude kričať najhlasnejšie, dostane šesták.Ten prenikavý detský piskot preráža uši. Odstupujem od detí na dva kroky a vyťahujem z
tobolky šesták. Dostalo ho veľké beľavé chlapča s modrýma očima.— Čí si, syn môj?— Húžvovie.— A čím sú tvoj otec?— Podrychtár.Z drevenice naproti vykukuje malý, nevládny starček. Kopytnícky ho už obrába.— Nezapredali ste sa tým bludárom, ľudákom? Či budete s vládou?— Akože! — odpovedá starček s vráskatou, vyholenou tvárou placho.— A na koho budete hlasovať?— Ja nebudem, iba zať. Nemám hlasu.— A zať?— Ja neviem.Hlúpy svet. Fery obrába starca ďalej.— Ale s bludármi nebude?— Prečo sa spytujú?— Len tak z dlhej chvíle. Nesieme vám pozdrav od vysokej vlády z Pešti i od pánov
ministrov i od ostatných pánov z Orlova. Aby ste sa držali a nedali a zostali verní vláde.
Nebudete tu na Farbakyho?— Akože, na toho. Veď my tu o inom ani nevieme.Sbieha sa svet. Mnohí sa už vrátili s poľa. Obstupujú nás i chlapi. Gejza spúšťa dlhú
reč. Vychvaľuje obec, pekné dievčatá, chlapov ako buky. Keď skončil reč, spustili sme
všetci štyria volebnú:„Povedali štyria páni,
že Farbaka čerti vzali,
nevzali ho, len sa tára,
u rychtárov peria pára.“Svet sa smeje, Teší ich, že sa niekto vysmieva z predstaveného obce. Iste ho nebárs majú
v láske.Mládež sa učí s radosťou novú pieseň. I odrastenejšie dievky sa pridávajú na našu
stranu.Vyspievaní, zachrípnutí vychádzame poniže dediny.— Čo teraz?— Musíme získať aspoň podrychtára.Navštevujeme dom druhého dôverníka našej strany. Z otvora na streche veje veselo
zástava: „Éljen Poós Gyula!“I na dome je vylepený plakát s menom nášho kandidáta. Na štíte domu nápis: „Zbudoval Ján
Kozelnícký roku Páně 1899.“Náš dôverník je faktorom na píle v súsednej obci. Predstavujeme sa Kozelníckej.— Kedy príde pán Kozelnícky?— Po šiestej, o pol siedmej.— A či nám ozaj pomôže?— Akože.Ideme mu naproti s chlapcom, jeho mladším synom. Kráčame chodníkom. Z oboch strán voňavé
seno. Po strnisku skáču kobylky, precítajúc z omráčenia, do ktorého ich bola uvrhla slnečná
páľa, k novému životu.— Čo je to tam tá červená veža?— To je Svätá Anna. Aha, už idú otec!Ideme príchodziemu naproti, veselo pozdravujeme a predstavujeme sa. Prostredný, počerný
chlap s peknými fúzikami vyzerá rázny, ešte dosť mladý.— Ani Im oddýchnuť nedáme, pán Kozelnícky, chceme Ich unúvať, aby nám pomáhali. Všetka
naša nádej je iba v Nich.Kozelnícky sa usmieva sebavedome.— Akože. A jakože stojíme v okrese?— V Orlove a Mútňanoch znamenite. Ale po dedinách lezú nám kňazi veľmi do žita. Musíme
dediny obrobiť. Dnes sa nás rozišlo po okrese 200 kortešov. I štiavnickí akademici nám
prídu pomáhať?— Zvíťazíme istotne?— Zvíťaziť zvíťazíme. Ale ľudáci nám vyženú hodne groša z vačku. A to je škoda. Keby sme
dediny dobre obrobili, možno by Farbaky odstúpil ešte pred voľbou. Tým by sa hodne peňazí
usporilo.— Ten neodstúpi.— No, kto ho vie.— To je tvrdá hlava! A potom kňazi ho povzbudzujú.— Istá vec je, pán Kozelnícky, že musíme lepšie zvíťaziť ako minule. Veď ľudáckych
hlasov hodne ubudlo, menej sme ich popísali. A nám pribudla nová papiereň, stodvacať
hlasov.— No, azda to pôjde. A peňazí máme?— Ale máme. Okresné predstavenstvo strany dostalo stotisíc korún z Pešti. My nesieme
sebou 2500 korún. Keby bolo treba, ešte by nám niečo dali. Ale ako tu vyzeráme, čo obec?— Musí byť naša, aspoň väčšia čiastka.— A čo rychtár!? Kedy sa on preondial?— Ten nebol v srdci nikdy náš. Ešte predošlý notár ho držal na uzde. Ale tohoto sa
nebojí.— Veď je od koľkých rokov predplatiteľom „Vlasti a Sveta“.— Nech. On to číta iba zo zvedavosti. A keď ju vie citovať, skôr sa priplichtí k našim
ľudom. I na notára a slúžneho to dobre účinkuje, keď najdú u rychtára na stole vládny
časopis.— Taká je to pliaga, ten Kováč?— Veru taká! A keby nemal rodiny. Ale sú tu okrem neho ešte traja Kováčovci.— A čo podrychtár?Mišo Húžva? To je poriadny človek, ale neskúsený, nevyzná sa v politike. Ale možno pôjde
s nami.— Na koho dá obec viac?— To už na podrychtára, čo je i sprostejší. Kováč priveľmi k sebe hrabe, nuž, má moc
nepriateľov.Sme pred Kozelníckych. — Ale teraz, páni moji, si volačo zjeme.— Ideme sa do krčmy navečerať. Prídeme o pol hodiny pre Nich.— Ale čo sa máme rozchodiť! Marka, čo máme na večeru?— Bryndzové halušky.— Rátali ste na týchto pánov?— Akože, nech sa im len páči! — a mladá gazdiná nie a nie pustiť nás preč. — Veď vari
nás len neohŕdnu?!— Ktoré obce majú ešte páni?— Rohovany a Záhorany. Rohovany ponecháva strana na Lipku. I otec, učiteľ na penzii bude
mu vraj pomáhať. Netreba im tu a tam vypomôcť?— Ale kde! Keby radšej mladý Lipka nám prišiel. Najhoršie to pôjde s tými Záhoranmi.— Ba ešte čo, veď je to zemianska obec — žasli sme.— Zemianska, ale strašne bigotní katolíci.— A stolica nemá na nich vplyv?— Nemá na tých ani parom. To sú ľudia svojho boha. A čo je najhoršie, chodieva ta na
letovisko jakýsi kuriálny sudca z Pešti, pochádza po otcovi tiež zo Záhorian, Záhorský. A
to je divý ľudák. Nuž, ten tých ľudí v tom ľudáckom blude len utvrdzuje.— Ale bez boja nepustíme ľudákom ani Záhorany?— Eh, to už nie. Ale škoda by bola na nich primoc troviť.— Tak, čo budeme teraz robiť?— Aby sme šli k podrychtárovi?— Nedbám.— A čo jako na neho?— Aby sme mu lichotili?— No, to nemôže škodiť. Len aby nezbadal, že si z neho robíme blázna.— Spoľahnite sa, bračekovci, len na mňa! — trúfal si Gejza.Museli sme sa krčiť, aby sme v nízkych dverách podrychtárových nevrazili hlavami do
dreva.— Ozaj, akej je viery?— Evanjelik, sme tu evanjelici.— Solgája! Dobrý deň vinšujeme! Dobrý večer! — vrazili sme k podrychtárovi.— Čo sa bude páčiť? — vstal s lavice podrychtár, mladý chlap jako hora v bielych
vlnených nohaviciach, s krpcami na nohách.— Nemajú za bánosť, pán vicerychtár! — spustil Gejza. — Ani by sme sa neopovážili ich
unúvať, ale vlastenecká a občianska povinnosť nám káže. Ako vedia, nastávajú nám krajinské
voľby.— Viem, viem.— Nuž, prišli sme pána vicerychtára prosiť, aby nám preukázali tú česť a postavili sa na
čelo vládnej strany v Mačiciach.— Keď pôjde pán vicerychtár, pôjde s nami celá obec — lichotil Hlavina.— Taký pekný chlap. A vidno, silák. Keď ich tí bludárski havkáči uvidia na našej strane,
hneď sa rozutekajú.— Trovy a premeškaný čas sa im poriadne vynahradia. Nikto od nich nič darmo nechce.— A potom, ako badáme, občania si ich žiadajú, aby ich viedli na voľbu.— A tuná pán Kozelnícky bude im tiež nápomocný.— No, tak, môžeme na nich rátať, pán podrychtár?— No, keď je tak, páni moji, ja to na seba beriem! — a chlapisko ťapol svojou mohutnou
pravicou jako medveďou tlapou do útlej suchej ruky či dlane Gejzu Malatinského, že ten by
bol skoro vykríkol.— Pri budúcej voľbe musíte vy zostať rychtárom — sľuboval Kozelnícky.— Pán hlavný slúžny nedá zvoliť iného.— Bude ako bude — usmieval sa Húžva celý radosťou.— Na zajtra večer aby ste, pán podrychtár, dali svolať občanov na poradu! — odporúčal
Kozelnícky.— Na jakú?— Nuž, poradiť sa k tým voľbám, čo a jako urobíme.— A čo rychtár?— Ten je voľáky spitý, nevládze zastávať svoje úradné povinnosti — uisťovali sme ho.— Len aby sa na mne nepomstil a neoznámil ma! — obávalo sa ozrutné chlapisko.— Hahaha! Chcú sa dať vysmiať! — povzbudzoval podrychtára Gejza.— Jedným prstom ho srazia. A keď ich oznámi, pán hlavný slúžny oznámenie rozdriape.
Akože tu stojím. Ja preca vediem vicišpánsku kanceláriu. A keď sme raz my, stolica za nimi,
nuž, sa nemusia báť ani čerta!— No, keď je tak, nuž, sa nebojím! — osmeľuje sa vicerychtár.— To je slovo. Tak má hovoriť chlap — tľapká Gejza Malatínsky vicerychtára po pleci.Porúčame sa a beháme po ostatných občanoch. Vidno, že nás ľudáci predbehli. Niektorí
voličia sa už posľubovali Farbakymu. Ale väčšina je na naše šťastie dosiaľ nerozhodná, ba —
možno povedať, primálo myslí na voľby.— Pôjdete na voľbu? — spytujem sa v jednom dome. Gazda je voľákosi zamĺkly. Skoro sa mu
ani hovoriť nechce.— Nevieme, ešte — odpovedá nesmelo.— Akože by ste nevedeli! To by bolo, aby volič na voľbu doma zostal! — počínam gazdovi
dohovárať.— Dajú mi pokoj! Čože im je, pánom! — ozýva sa dosť mladá ešte gazdiná z kuchyne.— No, no, no! Ten jeden deň vás nezabije! —— Horky nie! Za deň nám môže všetko seno zmoknúť — chytá sa výhovorky gazda.— Nezmokne. Na našu voľbu nebude pršať! — uisťujem.— Ako Pán Boh dá!— Veď ale Pán Boh nedopustí, aby na voľbu pršalo.— To nevieme.— No, tak tu máte 10 korún — vyťahujem z vrecka pekný modrý peniaz a kladiem na stôl.
Najmite si na zajtra ľudí. Veď do voľby máte ešte trochu času.Oči gazdinej utkvely na modrej desiatke.— Pre gazdu je každého dňa škoda, a potom človek dakedy ani tú pomoc nemôže dostať, čo
by aj zaplatil — zahovára. Ale hlas i výraz jej akosi zmäkol. Vidím jej na očiach, že som
ju tou desiatkou získal na našu stranu.— Ale sa nesmiete dať oklamať. S bludármi nesmiete ísť, iba s nami, so stolicou.— Už ako na pána Farbakyho?— Ba ešte čo! Veď je to vodca tých bludárov. Náš kandidát je ministrov zať. Čo taký
Farbaky?! Radšej keby sa staral o svoje gazdovstvo! Ale pechorí sa jako kôň, keď ho duri do
kopca. Hrá pána, chce byť ablegátom, troví jako somár. Zadlžuje sa čo raz viac. Dnes-zajtra
ho parom vezme, bude na psom triciatku. A takého márnotratníka, svetského dlžníka by ste
chceli za ablegáta?! Akože by vám pomôhol taký bedár, lebo keď ho spredajú, bude bedár,
ktorý sebe samému nevie pomôcť?O chvíľku mal som už gazdov sľub, že pôjde s nami a odhlasuje na ministrovho zaťa.Ešte pred schôdzkou či voličskou poradou u vicerychtára vialy na domoch popredných
občanov zástavy s nápisom: „Éljen dr. Poós Gyula“. Dve tretiny obce sa nám posľubovaly.Porada sa tiež vydarila. Rosenzweig sľúbil, že pôjde s nami. A Kozelnícky s podrychtárom
tiež prehovorili mnohých. Iba jeden Amerikán nám kazil dielo. Ustavične opakoval:— Liberáli nám berú vieru. Zle gazdujú, veľké dane nám predpisujú.Darmo sme ho zakrikovali. Až po porade sme mu šeptali do ucha:— Nekazia nás, pán Maliga, lebo, na môj’ hriešnu dušu, prídu do áreštu. Oni nech si
odhlasujú trebárs na samého čerta. Ale svetu dajú pokoj! Azda len nechcú narobiť
nepríjemnosti svojim spoluobčanom?! — Prečo by som mal čušať, prečo by som mal prísť do
áreštu! — staval sa amerikán na zadné nohy.— Lebo my sme vládna strana! A kto sa stavia proti vláde, ten si ľahko môže krk zlomiť!
Vláda môže všetko, a oni nič.— Ale som občan a mám svoje práva.— Iba ten má práva, kto je poriadny občan. A kto je proti vláde, je vlastizradca. Sme v
uhorskej krajine a nie v Amerike. Dajú si pozor na seba. Pán slúžny Belicay spomínali pred
nami, že len aby niečo štrkli, už sú v chládku.— Prečo, začo?!— Nerobia sa takým sprostým! Oni sa to tak grobiansky chovali v slúžnovskej kancelárii?!
— osopil sa na Maligu priateľ Gejza.— Nuž, a —?— Oni sa opovážili tykať pánu hlavnému slúžnemu?— A keď my on tykal?!— To je inšie, on je úradná osoba. Pán Maliga, pozor! Hovorím Im pozor!Ale väščina občanov sa osvedčila za dra Poósa. Len vraj most cez rieku by potrebovali.
Keby im ho vysoká vláda dala vraj vystaviť.— Už to nejako urobíme — chlácholil som občanov. — Náš kandidát má tesťa financministra,
toho ministra, čo je nad štátnymi kasami. Keď budete naň hlasovať, vykoná vám u svojho
tesťa nejaké štátne peniaze na ten most. Niečo dreva, piesku atď. dáte vy, niečo štát.— Ach, len keby to bolo také isté, jako nám títo páni hovoria, — zavzdychol si ktorýsi
starec.— Ľudia boží, majte rozum — zamiešal sa do reči náš miestny dôverník Kozelnícky. — Už sa
vám len skôr ujde čo to od vlády, keď budete s ňou, ako keby ste boli proti nej.IVNasledujúceho dňa viezol som sa do Orlova. Ostatní zostali v dedinách „ovce strážiť“.
Šiel som referovať do našej volebnej kancelárie k fiškálovi drovi Heintzovi, jako si
stojíme vo svätoannskom notariáte — lebo Mačice, Rohovany a Záhorany ta patrily. Dr. Heintz
ma prijal milo. Ale inak bol trochu prísny.— Čo tam robíte? Nespíte? — počal sa ma vypytovať na našu kortešskú činnnosť.Počal som mu referovať. Pracujeme dňom i nocou. Rohovany budú naše skoro celé, Mačice z
najväčšej čiastky a Záhorany aspoň z polovice — z tretiny.— Ste si voľáki istí — mračí sa starý fiškál. — Len aby ste sa nesklamali! Bludári tiež
nespia, ale obchádzajú jako vlci rvúci. Aby ste sa niektorí moc nepodpili a nedali si
voličov odviesť!Počal mi rozprávať odstrašujúce príklady. Na Lehote sa vraj naši korteši popili, peniaze
im z vrecák ukradli a zamkli ich polonahých do ktorejsi komory. Predvčerom vrátili sa do
Orlova bez krajciara, so psou hanbou. Vo Valaskej vraj dodievali naši korteši priveľmi do
žien, čo majú mužov v Amerike. Skoro sa obec proti nim vzbúrila. Museli zutekať. Ale zväčša
stojíme dobre, hodne lepšie, ako pri minulých voľbách.Fiškál vytiahol voľákesi lajstre. Mal tam o každej obci poznamenaný počet voličov.
Sratoval naše. Stodvacaťdevať — stojeden — dvestosedemdesiatosem.- Koľkých si trúfate priviesť? — spytoval sa ma.— Aspoň len stopäťdesiatich — odpovedal som pyšne.— Minule odhlasovalo na nás 164 voličov. Teraz musíte doviesť aspoň stoosemdesiatich. To
sa musíte, páni, inak pousilovať.Počal som sa vyhovárať, že ľud je hlúpy, že ľudáci tam veľmi šarapatili, že mnohí
zostanú doma.Dr. Heintz podíval sa na mňa posmešne:— Ľudáci šarapatia! V Mačiciach, Rohovanoch?! Mne sa zdá, že vás postraší pár
hulákajúcich chlapcov. A čo, keby ste tak boli vyslaní kortešovať do Ondiakovej, kde sú zo
150-tich voličov naši najviac ak pätnásti a kde by šli na vás s drúkmi, s palicami, psov by
do vás huckali?! A Putra a Soják sú tam preca a nezutekali. Neboja sa, nedajú sa.Nemohol som ani prehovoriť. Celý som žasol nad neuveriteľným hrdinstvom našich ľudí.— A čo je s peniazmi? Koľko prinesiete z tých 2500 korún nazad?— Veď je už vyše polovice fuč! — vyhrklo zo mňa.— No, však ja vám dám! Čože máte tak mrhať groše na také isté obce? Tie musíme dostať
skoro bez peňazí. Peniaze budú treba na Mútňany a na obce, kde sa dá ľudákom dačo odorať.
Sporiť, páni!Keď som už bol raz v Orlove, zostal som i na popoľudňajšiu reč nášho dra Poósa. Mal ju
vo veľkej dvorane hostínca. Hovoril maďarsky. Rečník bol dosť slabý. Jeho reč prekladal
kanoník Szlivka do slovenčiny. Nielen prekladal, ale prikladal k nej hlavne sľubov. Orlov
vraj dostane štátne fabriky. Vláda sa vždy starala o Orlov a bude sa starať i budúcne, len
treba mať k nej dôveru.— Nemáme k nej dôvery! Abcúg Poós! — ozval sa nejaký ľudák medzi obecenstvom. Ale už i
odpadol na zem. — Júj! — zreval rozplaštiac sa po celej svojej dĺžke.— Ale som mu dal! Ten bude pamätať, pľuha! — šeptal ktosi svojmu súsedovi za mojím
chrbtom.Po programnej reči v Orlove zaviezli sme sa i s kandidátom do železničiarskych Mútňan.
Tam mal mať popoludní programnú reč ľudácky kandidát Farbaky. Našim cieľom bolo jeho reč
prekaziť. Viezli sme sa najviac vlakom, Iba niektorí, — s pädesiati na — vozoch. To preto,
že sme nechceli ísť s bubnom na zajace.V Mútňanoch sme šikovne rozostavili svoje sily. So tristo chlapov — železničiarov a nás
prespoľných do parku. Ostatných železničiarov na železničnú stanicu a okolo nej. A naši
ostatní prívrženci sa utiahli do domov na námestie a do hostínca, kde mal Farbaky o tretej
hodine rečniť. Štyriciati štiavnickí akademici boli schovaní v budove miestnej štátnej
meštianskej školy. Direktor im otvoril pár učebných siení.Všetci sme mali pripravené zbrane: palice a čo takého.Pár minútami po tretej dohrnul sa na mútňanské námestie rad kočov. Ešte pred nimi prišlo
pešky pár sto dedinčanov.Z kočov a vozov vialo pár Farbakyho zástav. Sliezali z nich veľký mohutný kandidát so
svojím sprievodom. Bolo v ňom mnoho kňazov. Mali namierené do hostínca.— Abcúg Farbaky! — počali revať naši z oblokov hostínca, nádražných budov i domov na
námestí. O hlavy a kabáty ľudákov počaly sa rozrážať smradľavé vajcia, ba i skaly.— Von s nimi! Preč s tou bludárskou bandou! — ozývalo sa zo všetkých strán. Poľakané
kone pred vozmi a kočmi sa vzpieraly, prskaly, plašily. Zmätení ľudáci sa rozprchli, jedni
vrazili do hostínca, iní na dvor a do súsedných domov, do súsednej uličky atď.— Marš! čierna háveď! — revali na ľudákov v hostínci naši. Nepustili ich do výčapných
miestností. Ľudácky štáb utiekol do izieb v prvom poschodí.Nasledovala trma-vrma, pračka, nadávalo sa, kričalo vyhrožovalo. Keď krik trochu
utíchol, objavil sa ľudácky kandidát Farbaky so svojím štábom v balkóne nad námestím a
počal rečniť.Tu sme zakročili my. Vyrojili sme sa z parku, z domov, zo stanice, revali sme: — Abcúg
Farbaky! Marš bagáž! — a vpadli sme ozbrojení fokošmi, palicami a skalami do ľudáckeho
zástupu jako tlupa vlkov do kŕdľa oviec. Mastili sme, čo sme začiahli. Ozývalo sa jajkanie,
nádavky, plač, hrozby zo všetkých strán.Keď sa pekelný hukot trochu utíšil, probova] Farbaky uplatniť svoj mohutný hlas. Ale
márne. Počali sme revať ako besní. Ba naše skaly počaly zalietať i na balkón tak, že rečník
i so sprievodom uznali za dobré z neho zmiznúť. V oknách rinčaly rozbité tabule. Zvedavé
obyvateľstvo mútňanské vybehávalo na ulice. Na rohu námestia a ulice stál hlavný slúžny
Belicay so štyrmi žandármi, vykrúcal si s úľubou svoje pekné, bujné fúzy, usmievajúc sa
spokojne.Ktorýsi ľudácky farár pribehol k nemu. Iste ho žiadal, aby na ochranu napadnutých
ľudákov zakročili žandári. Ako som sa neskôr dozvedel, slúžny farára vysmial.— Veď sú voľby — hovoril. — A pri voľbách je preca dovolené trochu tej komédie. Len sa
tak neplašia, pán farár! Trochu tej bitky, pri voľbách?! Daj sa mi svete! —Rvačka, rev, piskot, hádzanie skál trvalo ďalej. K vôli postrachu vystrelil tu i tu
niektorý z našich ľudí z revolvera alebo pištole do povetria.Rozumie sa, naplašení ľudáci sa rozprchávali. Onedlho zmizly i koče a vozy. A na mraku
prosili nás, aby sme ich pustili z hostínca, i Farbaky so svojím štábom.Pustili sme ich. A večer predniesol vo veľkej dvorane hostínca svoju programnú reč náš
dr. Poós. Po reči rozumie sa, nevystal oldomáš. Do Mačíc viezol som sa až na druhý deň, i
to voľáky zmorený, nevyspatý.Kamaráti ma prijali s vyčitkami.— Kde sa túlaš, človeče?! — osopil sa na mňa Gejza Malatínsky.Rozprával som, čo som videl, skúsil.— Taľafatky! — mienil Gejza. — Keby si radšej tuná konal svoju povinnosť. Veď nám skoro
voličov rozobrali, kým si bol preč. Dvaja ľudácki kňazi s jedným statkárom a učiteľom
vkradli sa včera až sem k nám do Mačíc a pokúšali ľudí. Ba pol Rohovian nám sprisahali, že
nebudú inam hlasovať, ako na ľudovú stranu.— I v Mačiciach nám pokúša ľudí rychtár Kováč.— Čo neurobíme s ním poriadok? — dohováram spolukortešom.— Veď sme už urobili. Zbili sme ho tejto noci tak, že leží.Večer navštívil nás notár Rendek zo Sv. Anny. Fajn chlap, zábavný človek. Ale vraj zlý
korteš, mäkký, bez energie. Vyše pol obce držia mu v rukách ľudáci. Rozprával nám zaujímavé
drobnosti zo skúsenosti našich kortešov. V Orličnej kortešoval za našu stranu mladý štátny
učiteľ z Orlova, Lemeš. Vnišiel predovšetkým k rychtárovi.— Aby vykonali, pán rychtár, svoju vlasteneckú povinnosť — spustil na rychtára,
mimochodom nášho dôverníka, ktorý vždy priviedol do nášho tábora skoro celú dedinu.— Vykonám, môžu byť, pán učiteľ, bez starosti!— Ale aby naozaj vykonali! Ja vás znám, vás sedliakov. Vy aj sľúbite, budete sa dušovať,
a keď príde voľba, preca sa len dáte omámiť tým bludárom čiernym.— Ej, ale ja si také reči vyprosím. Veď ja som už vykonal za našu stránku desať ráz
toľko, ako Oni, chrapúň! — nedal sa rychtár.Keby neboli vec zahladili a rychtára udobrili iní naši korteši, bol by snáď šiel zo
samej urazenej pýchy medzi ľudákov.VSakramentskú galibu bol by vám vyviedol náš mladý korteš Aladár Stehlík. Zatáral sa do
Machova do krčmy, kde upadol do ženských sietí a len-len že nás nezradil. Ale i tak sa
mnoho zanedbalo.Bol v Machove už druhý deň. No, jemu sa zdalo, že pobudol tam ešte iba pár okamihov. Ale
od tých pár dní, čo sa bol pustil samotretí kortešovať k voľbám za našu stranu, ako by ho
bolo dostalo nejaké kúzlo do svojej moci. Keď sa rozdelovaly obce medzi kortešov na
volebnej porade a šacovalo sa, koľko privedie ktorý korteš zo svojich obcí voličov,
pozastavil sa ohnivý Aladár Stehlík na tom, že požadujú od neho a dvoch kamarátov iba — 140
voličov?! — bol mladý jurista celý urazený… Nesmysel! Aké sú to dediny?— Hrbolce sedliacke, Borovany zemianske — odpovedali viacerí.— Som niktoš, darebák, ak neprivedieme aspoň dvesto! — Zastrájal sa hrdo.— Nono! Pozor, pán brat! Nevýskajú, kým nepreskočili! — ozývalo sa zo všetkých strán
výstražne.— Však uvidíte! — uisťoval pochybovačov s mladistým zápalom.A slovo počínal aj dodržiavať. Hrbolce obrobili dôkladne. On sám sa narozprával,
naspieval, nažartoval, až ho ústa bolely. Potom obľahol farbiar Račice, a oni s priateľom
Milom vrhli sa na zemianske Borovany a získali v krčme pri poháriku čosi-kamsi pol obce.
Keď sa groše míňaly, poslali ho spolukorteši do Orlova k strane pre peniaze.— Aleže sa obráť! Potrebujeme ťa! — prikazoval mu priateľ Chabzda.A Aladár sľuboval. Vychytil sa pešky na železnicu. V mestečku Machove mal sadať na vlak.
Nemohol mať na stanicu viac ako dákych tristo-štyristo krokov, keď sa pustil leják. Do
vlaku mal ešte trištvrte hodiny. Vbehol do hostínca v Nádražnej ulici. Počká aspoň, kým
najväčšia leja prestane. Dal si doniesť šálku čaju. Prinieslo mu ho krásne mladé dievča.
Platil. Chcel dať diškréciu. Ale mladá kráska nerobila dojem kelnerky. Kladúc peniaze na
stôl pýtal sa jemne:— Slečna dcéra?— Áno, — zapálilo sa dievča až po uši a odbehlo pružným krokom gazely. Zostal ako
učarovaný. Až po chvíli sa spamätal a poberal sa váhavým krokom na stanicu.— Strídža voľáke, skoro by človeku učarovalo! — myslel si sedajúc po chvíli do vlaku.
Ale už o chvíľu sa skoro hanbil za svoju slabosť. — Rozum, Aladár, rozum! Pán jurista
ostrieľaný, vybálovaný, ktorý sa vedel odvážne noriť do zorničiek nejednej peštianskej
kráske, ktorého návrat z hlavného mesta znamená hotovú udalosť v dievčenskej spoločnosti
trenčianskeho Občianskeho kruhu, tomu že by mohla za dve-tri minúty pomútiť hlavu prostá
polodedinská kráska, obyčajná šípková ružička? Nesmysel! — a mladý korteš nútil sa do iných
myšlienok. Aby mu tak dr. Heintz nedohováral, že mnoho potrovili. Pôjde rovno do kasína,
aby zvedel nejaké nové chýry. Aspoň sa trochu osvieži, rozptýli.Odbavil sa čosi-kamsi. Vo vrecku v peňažnej taške pätnásť dvacaťkorún, v malom balíčku
pädesiat volebných letákov a so tri čísla novín. Osud národa je teraz na pleciach kortešov.
Vypäl sa sebevedome kráčajúc pred piatou popoludní k vlaku.Nevdojak myslel zase na švárnu machovskú blondýnu. Podíva sa na ňu aspoň na chvíľočku.
Aspoň ho nebude mátať, jašterička voľáka!Keď okolo šiestej hodiny — slnce chýlilo sa práve k západu — vchádzal do starého
hostínca, cítil sa tak neobyčajne, tak divne. Čo, ak jej nebude doma?! Ešte ho zahriaknu
rodičia. Jej samej to bude hlúpe. Vstupoval do hosťovskej izby skoro s obavou. Otváral
dvere nepozorovane.Zlatovláska sedí na stoličke, sklonená nad voľákou ručnou prácou. Bujné kadere, spiate
modrou stužkou, splývajú jej na fijalové šaty. Prsty, tie nežné ružové pršteky niečo
bodajú.— Ruky bozkávam! — vystruhol poklonu.Vyskočila. — Pardon! Nebudem prekážať. — ozval sa zvonivý hlások; brala sebou háčkovanie
i klbko kávovej vlny so stola.Sopäl ruky štverácky prosebne:— Zostaňte, prosím, slečna, zostaňte!Obrátila sa k nemu a zadívala sa naň dlhým, tázavým pohľadom. — Pane, ja vás nepoznám.Pribehol k nej a predstavoval sa, ospravedlňujúc sa výrečne. — Nepoznáte ma a preca ste
zasiahli, ach, tak veľmi do môjho osudu, slečna Mariška — vhupol hneď do prostriedku, (lebo
veď na mladú krásku nezostaly slová: „jurista Aladár Stehlík“ bez účinku, a šeptala zmätene
svoje krstné meno a priezvisko) tešiac sa, že už zná jej krstné meno.— Ako to myslíte?… robila sa udivenou.— Nesmiem byť úprimný, ešte by ste mi to zazlili — robil prípravy k útoku.— Len hovorte!— Pripravili ste ma o srdce. A keď som boľasťou vzdychal, nevedel som ani, ktorú svätú
mám vzývať, aby za mňa orodovala.— Neverím Vám! — odsekla rozhodne. — Hádam ani nemyslíte na to, čo vaše slová znamenajú?— Ja že na to nemyslím?! Ako tak môžete hovoriť, ukrutnica! Obanujete ešte také reči! —
hrozil jej prstom, nevychádzajúc zo sladkého úsmevu.Ale krásna Mariš neobanovala, ani nebola priukrutná. A kým ožiarily besiedku v záhrade,
zarastenú divou révou, bľadé lúče mesiaca, spočinula mladá krásavica v náručí neskúseného
korteša, zabúdajúceho na svoju povinnosť.Zostal do druhého dňa. Našiel si izbu v hoteli na námestí a nestarajúc sa o svet ani o
voľby, strávil po boku peknej blondýny skoro celý deň. Až keď ho predvečerom nútila k
prísahe, že na voľbu nepôjde, spamätal sa a odoprel. Hostinec počali plniť sedliaci,
remeselníci, kapláni, ľudácki voličia. Hostinský sa mal okolo nich. Počalo sa spievať,
debatovať. Aladár Stehlík sa cítil nevoľne v ľudáckej spoločnosti. Zaplatil, rozlúčil sa s
háďaťom, čo ho chcelo prehovoriť k zrade, a s rozboleným srdcom vracal sa ku kamarátom do
Hrboliec. Cesta popri zamĺklych, vážnych topoľoch a tmavou borinou popri hučiacej horskej
riave, rútiacej sa dolu výmoľami, bola preň púťou kajúcneho hriešnika. Znesie všetko
dohováranie, ba i nádavky. A bude sa činiť za troch. Nebude jesť, nebude piť, dušu vydá na
jazyku, aby prebudil ospalých, povzbudil nerozhodných, bojazlivých.Našiel priateľa Eleméra Chabzdu objednávať u gazdu v prostred dedine rebrovec na
zajtrajší volebný deň. Chabzda priskočil k nemu jako jeleň:— Človeče nešťastný! Čo stváraš? Kde sa túlaš, kde lumpuješ? To je preca podlosť,
oplanstvo! — a priateľ ho vyctil horšie ako malého chlapca a hrozil mu, že ho dá do novín.Mladý jurista ani necekol. Sklopil skrúšene oči a očakával rozkazy, odovzdávajúc
hlavnému kortešovi tašku s peniazmi. Tak by sa bol rád spýtal: „Ako stojíme?“ Ale
neopovážil sa, cítiac sa nehodným svojej čestnej úlohy. Na šťastie priateľ začal sám:— Polovičku voličov nám rozobrali. Zachraňujeme, čo sa dá. Bež do Borovian. Je tam
rohatecký dekán so svätomarským farárom, musíš im niečo vydriapať. Choď rovno k Lehotskému,
do toho žltého domu z kraja, veď sa ešte pamätáš, ak aj ten už od nás neodpadol.Nešiel, ale bežal ako bez ducha. Únava, zadychčanosť mu boly sladké, pociťoval to jako
zaslúžený trest za svoju vinu, ktorú musí odpykávať horko-ťažko. Dovliekol sa k malej
zemianskej dedinke neskoro večer, vítaný zurivým štekotom troch chlpatých dunčov.Druhý deň viezli sa Chabzda, Mišianka a Aladár Stehlík so svojími voličmi na šiestich
rebrovciach. Borovany minulej noci už nemohol zachrániť. Tie zaľahli jako nočné mury
kňažúri. Horko-ťažko priviedol troch voličov, i z tých musel jednomu — zemänovi-gazdovi —
sľúbiť, že strana mu vynahradí zameškaný deň. I dôverník strany v obci, Tomáš Lehotský sa
ponosoval, čo skúsia od ostatných, že idú proti nim. Stehlík si poratoval každú chvíľu
svojich ľudí, bojac sa, že mu niektorý z nich vyskočí z voza, aby hlasoval so svojou
dedinou. Cestou pripojujú sa iné vozy. Vejú zástavy, ozýva sa spev, výskanie.— Voľáko je nás málo — mienia Račičania, vidiac blížiť sa poľnou cestou dlžizný rad
vozov s červenými ľudáckymi perami za klobúkmi.— To len tento kút ide s kutňami. Ale od Lipovian to sú všetko samé naše obce —
chlácholí Mišianka bojazlivcov.Pred každou dedinou platí sa „mýto“ dievčencom, ktoré pretiahly cez hradskú reťaz z
poľných kvetov.Na krížnych cestách pred Machovom vlajú kohútie perá. Žandári zastavujú každý voz.
Ľudácki korteši sa musia legitimovať, i poniektorého chlapa im strhnú s voza, že je vraj
podnapitý. Zato stoličiari vezú bez prekážky celé vozy spitého národa.Machov je proti vláde. Na zástavách vlajú vyzývavé nápisy: „Éljen Farbaky István!“— Abcúg liberáli! Abcúg odroni! — ozývajú sa výkriky z niektorých domov.Bác! Bác! hodil nám niekto do ktoréhosi rebrovca dve skaly.— Mu dušu žobrácku! — chytá sa čižmár Holko za nohu.Na námestí skupina ľudáckych voličov. Hrozia palicami a nadávajú.— Nepusťte ich! Dajte im pár na chrbát! Po hlave ich, aby nekrívali!Prask! Chabzdovi hodil ktosi so tri žíhľavy do tvári. — Juj! Hnáty vám polámať, beťári
naničhodní! Aladárovi Stehlíkovi búcha srdce. Rebrovec zatáča do Železničnej ulice. Uvidí
to strídža, čo mu tak počarilo, uvidí krásnu Mariš, pre ktorú zmárnil vyše 24 hodín a
prepásol celú jednu dedinu. Z hostinca zaznieva spev podgurážených remeselníkov. Vybehujú
von, ešte sa strhne pračka. I v zahrade svet. Marišky niet medzi nimi. Aha! Tam ju vidí v
obloku, s matkou, či je to mužský, otec? Nie! Aladárovi kráti sa dych, — fúzatý počerný
chlapík, akiste niektorý z tých štiavnických akademikov, ruku má ovinutú okolo jej šije,
túli sa k tej, ku ktorej Aladár tak zahorel. Zatmieva sa mu v očiach. Precíta a upiera
pohľad k oknu. Krásna Mariš stojí v okne, na hlave má narazený mäkký mužský klobúk s dlhým
červeným perom. Ukazuje im dlhý nos a kričí z plného hrdla: „Éljen Farbaky“ Abcúg mameluci!Stretly sa im pohľady. Jeho tázavý, vyčítavý ale boľastný, jej výsmešný, vyzývavý.
Zovrelo to v Aladárovi. Počkaj, zmija zradná! Ty vyzývaš? Dobre. Však on ju skrotí. Bude
dnes kortešovať a čo by mal po voľbe hneď týždeň ležať! Musí prehrať tá bludárska háveď i s
ňou, háďaťom lstivým, jedovatým!VINa noc pred dňom voľby zaľahli korteši obidvoch strán dediny. My sme nemohli ani oka
zažmúriť. Treba behať po dedine, strážiť voličov ako valaskí psi ovce v košiari. Do
Záhorian sme vyslali Gejzu Malatínskeho, Lipka s Kopytníckym boli v Rohovanoch, a ja s
Kozelníckym a Hlavinom sme si rozdelili Mačice. Vlastne pomáhal nám i vicerychtár a so pár
mládencov. Chodíme po dedine, načúvame, psi štekajú do nás. Vše sa ktorý vraciame do krčmy,
kde pijú naši voličia. Majú dobré hrtany, narobia nám poriadnu cechu. No, noc pokojná.
Kozelnícky ma prosí po polnoci, či by si mohol ísť domov na dve hodinky zdriemnuť. Púšťam
ho. Zostali sme iba Hlavina, ja a so traja mládenci. Hlavina stráži horný koniec dediny, ja
dolný koniec, prostriedok naši šuhaji.Som už celý ochabnutý. Ospalosťou ledva stojím na nohách. Idem si ľahnúť ku krčmárovi
Rosenzweigovi. Mali sme u neho izbu. Zdriemnem si čo len na hodinku. Veď dedinu strážia
naši ľudia, ani psa nepočuť zašteknúť, iba potok žblnká mi pod okny.Neviem, koľko som spal, keď ma ktosi trhá za plece. Pretieram si oči. Starý Rosenzweig s
dlhou sivou bradou stojí nado mnou so sviečkou v ruke.— Pán urodzený, vstanú! Pred chvíľou brechali tak veľmi psi. Ako by bol šiel dakto
dedinou. Aby sa Im sem niekto nezahniezdil z protivnej stránky.Vyskočil som na rovné nohy. Obliekam sa. Bežím von s revolverom a palicou.Vonku nič. Mesiac zašiel za oblaky. Potok žblnká, blízka hora šumí. Všade mier, ticho.
Iba moje líca horia vzrušením. To by ešte, aby mi tak niekto voličov rozobral! Lebo veď
osud vládnej strany v Mačiciach leží túto noc na mojich pleciach. Nekráčam, bežím. Chvíľami
vydychujem. A počujúc nepatrný šustot, zastávam a učúvam pod oblokmi maltou ohádzaných,
obielených drevených chalúpok.No nič. Som už von z dediny. Prikladám ucho na zem. Nejaké vzdialené kroky. Vietor
donáša ku mne slabý ohlas akoby v diaľke hovorených ľudských slov. Ohlas sa vzdiaľuje.— Preca bol niekto v dedine! — rozčulujem sa.— Blázonko! — myslím si o chvíľu. — Bol to najskôr nejaký pocestný. Nuž, čo sa plašíš!Striasa ma zima. Vraciam sa k nášmu židovi. Ľaľa, veď už svitá! Onedlho bude treba
priahať. Povezieme sa na voľbu.U Žida nachodím Gejzu Malatínskeho.— Čo to? Čo si nezostal v Záhoranoch? — spytujem sa priateľa. — Kde máš voličov?— Ta šli v katy! — odľahčuje si priateľ. — Bolo so mnou pol dediny. Pred polnocou
priviezol sa k vicerychtárovi dekan so Svätej Anny i s voľákym statkárom. Pripojil sa k nim
i Záhorský, ten kúrialny sudca z Pešti. Behajú po dedine. Iba keď ich vrazí odrazu do krčmy
celý húf. A vicerychtár — ešte v pondelok pil za naše peniaze, paskudník! — ma vyzýva, aby
som sa stratil z obce, lebo sa mi vraj môže ľahko niečo nemilého prihodiť. —— Protestujem proti násiliu. Ale dostal som ešte palicou po chrbte od tých surovcov. A
keď som vystrelil do povetria, zahuckali, beťari, do mňa psov! So psou biedou som sa
vytratil poza humná z dediny. A ešte k tomu bez klobúka. Tuná mi požičal Rosenzweig svoju
starú čiapku.— Ale tí bojkovia?! To sú staré baby, nie voličia! Ako im kuriálny sudca a dekan hudú,
tak tancujú.— Tak nepôjde s nami ani jeden?— Ani jeden. A premárnili sme na nich, oplanov, štyri stovky.*Svitol deň voľby. Mali sme sa sísť s Rohovanci na krížnych cestách pred Sv. Annou.Voličia sa nám schádzajú v krčme. Zapíjame si, posilňujeme sa. Aspoň ma ten nápoj
preberie z ospalosti. Chlapi priahajú.— Na koľkýchže vozoch sa povezieme?— Aspoň na dvaciatich!— Ale hlúposti! Na šesť — sedem rebrovcov by sme sa vždy pomestili.— No, nech sa zapriahne do troch vozov pre tých starých, aby ich tak nedrgalo. A okrem
toho šesť rebrovcov.— Dobre. Ale treba sa nám ponáhľať.Kozelnícky, Hlavina, podrychtár Húžva mi statočne pomáhali. Podperení, so zástavami sme
sadali na vozy a na rebrovce. Celá dedina sa sbehávala na nás sa dívať.— A Záriš je kde? — spytuje sa Kozelnícky rátajúc chlapov.— Odišiel z domu ešte v noci. To nám prešli cez rozum. Svätoanský rechtor vraj prišiel
pre nich. Ušli s ním so deviati.— Čože! Akože ste to dávali pozor! Štyria ste tu, a ešte vám chlapov kradnú! To je preca
hanba! — vyctil ma Gejza Malatínsky.Sdôveril som sa mu šeptom, ako ma zobudil žid a ako som bežal v noci po stopách zradcov.— Vidíš ho! Poslednú noc pred voľbou, a mladý pán si ľahne.Práve sme sa chceli hýbať. Bolo nás 69, keď voľakto zvolal:— Záhoranci idú!A skutočne zazreli sme prichádzať do dediny pešky troch chlapov. Gejza hneď soskočil a
radostne ich vítal.— Vy ste preca chlapi! Zadržali ste slovo páni! — lichotili sme Záhorancom.Vyšlo najavo, že museli potajomky ujsť, aby ich ľudáci so sebou nepobrali.Počkali sme chvíľku, kým potúžili sa naši Záhoranci.— Ho — hó! Íljen Poóš! — doliehaly k nám výkriky.— Aha, naši! Iste z Moštenian! — hádal Kozelnícky. Zďaleka zavznela hudba.O pár minút zastal na ceste za nami dlhý rad kočov a vozov.— Korteši ku mne! volal na nás z jedného koča hlas. — Poskákali sme s vozov a utekali ku
koču — k vicišpánovi Smokócymu, lebo on to bol.— Koľko máte voličov?— 69 z Mačíc, troch zo Záhorian.— Tak málo?! To nemôže byť! — Vyťahoval z vrecka lajstrá. — Mačice majú 129 voličov,
Záhorany 70.— Záhorany nám sobrali ľudáci.— A dali ste si, babráci?! Fuj, hanbite sa!— A Mačicanov je 11 v Amerike. Rychtára Kováča, čo je proti nám, sme poviazali.— Kde je?— V maštali.— Hlupáci! Vyložte ho na voz, vezmeme ho sebou. Isté je isté. A čo je s ostatnými
voličmi?Počali sme sa v rozpakoch obzerať jeden na druhého.— Treba ešte raz pobehať celú dedinu! — rozkazoval vicišpán. — Nikoho nesmieme doma
nechať! Povyťahujte za uši z tých chalúp tých baranov sprostých! —Rozbehli sme sa po dedine jako kopovi. A nielen my traja korteši, Kozelnícky a
vicerychtár, ale i korteši z vozov, ktoré prišly s vicišpánom.Cigáni sostúpili s voza. Režú veselé čardáše. Mladé nevesty a dedinská mládež výskajú.V úzadí, niekde v poslednom voze zablysklo pár kohútich pier.— Kto bol vyslaný do Záhorian? — poslal sa nás spýtať vicišpán posla. Priateľ Gejza sa
hlási. Onedlho vezieme sa už so štyrmi žandármi do Záhorian.Prvé vozy poslal vicišpán napred. Bolo ich so tricať. On sám zostal ešte chvíľu v
Mačiciach, kde sa za krátku polhodinu sohnalo 18 voličov. Ostatní, čo nechceli ísť ani na
jednu ani na druhú stranu, sa rozutekali do poľa, do hory.My šiesti sme sa viezli na dvoch rebrovcoch. Dostali sme rozkaz nútiť Záhorancov, aby
šli s nami na voľbu. Priateľ Gejza jásal. Teraz, majúc pri ruke štyroch žandárov, ukáže
tým, čo ho vyhnali!V dedine vchádzame do prvého domu.— Poďte na voľbu, Morgoš! — Osopil sa Gejza na gazdu.— Veď ja pôjdem, ale s pánom osvíceným z Pešti.— Nepôjdeš, ty odroň sprostý! Pôjdeš s nami, aló, marš! Ja ťa naučím, ľudácka bagáž
huncútska! Sadaj k nám!Sedliak zočiac kohútie perá, neodvážil sa odporovať.Neminula hodina a už sme mali tak naložených jedenadvaciatich.— Vy ste ma vyháňali, paskudníci?! — čertil sa Gejza. — Postrieľať vás dám, keď budem
chcieť, živáni voľáki!Ostatní voličia stoja pred krčmou, v ich strede starý pán, kuriálny sudca, ktorý
protestuje rozhorčene proti našim násilenstvám.— Obráťme! — rozkazuje Gejza.Konečne sa vezieme do Orlova na voľbu. Je krásny slnečný deň. Záhorania vzdychajú, čo sa
vraj práce zamešká v poli.Vezieme sa cez Mačice, Svätú Annu.— Hop! Kto je to tam? — zočil som v diaľke chlapa pracovať na poli.— Sedliak — mieni žandár. Beriem žandára so sebou a soskakujeme s voza. Ideme k
pracujúcemu človeku.- Čo robíte?!Chlap čosi šemotí. Ale ja ho už beriem s nami. Onačí, že pôjde sa domov preobliecť. Že
však on príde za nami. Popoludní bude iste v Orlove.— Ani krok! — nepúšťam sa ho a durím na voz.Vezieme sa ďalej. Pred každou dedinou musíme platiť mýto pred „bránou“, reťazou to
poľných kvetov, ktorú natiahly dievčence cez hradskú. Nepúšťajú ju, kým im nedáme jako
„mýto“ nejaký peniaz.Na ktorýchsi krížnych cestách pripojuje sa k nám šesť vozov našich voličov. Notár, čo
ich vedie, si presadá k nám. Púšťame sa do rozhovoru.— Ten človek má rozum, ten vicišpán. Vo Sv. Anne a v Trebechove je žandársky kordon.
Ľudáci nesmú na voľbu, iba za našimi; musia počkať, kým my neposbierame z každej obce
voličov. Dostanú iba to, čo zvýši. Hahaha!— Ale ak tí bludári preca len dáko zvíťazia!? — šepcem notárovi do ucha s obavou.— Nemožná vec! Ale keby preca, nič by im to nepomohlo. Napadli by sme Farbakyho mandát
petíciou. Veď mu chodili po celý čas v pätách detektívi a značili si všetko, čo hovoril po
dedinách. Ako zaprisahával ľudí, aby si bránili vieru katolícku, jako ľud fanatizoval, ako
začínal svoju programnú reč po dedinách tým, že si kľakol ku krížu, prekrižoval sa a
pomodlil. Až potom spustil reč. Tedy fanatizoval ľud, poburoval ho proti inovercom. A na to
sú paragrafy trestného zákoníka.Po dedinách, cez ktoré sa vezieme, pracuju naši korteši. Ťahajú chlapov za ruky na svoju
stranu, hádajú sa zo ženami, ktoré si chcú brániť vieru proti „liberálom“. Jeden chlap
uteká pred nami do poľa.— Počkaj, ty nevďačník, však ty budeš vedeť, keď ti panstvo sdurí kravy s hole!Vezieme sa cez ľudácke Chvojníky. Veliká, dlhá dedina o dákych 200 číslach je celá na
nohách. Chlapi po dvoroch a pri humnách. Ženy, dievčatá v oblokoch, vo dverách chalúpok.
Jedna zastáva predo dvermi nesúc v každej ruke putňu vody od studne, druhá vybeháva bosá,
sotva učesaná, tretia s deckom na rukách. Deti výskajú.— Bodaj vás porantalo, vy ancikristi! — pozdravuje nás vetchá, bezzubá starena.Bác! bác! buchly o rebrá nášho rebrovca jedna za druhou dve skaly.— Pozor! Postrieľam vás, všiváci ľudácki! — reve notár vyhrážajúc päsťou. Naozaj
ohmatáva v pravej nohavici revolver. — Hlavu by mohli človeku prebiť, živáni!— Dáš pokoj! Zabijem ťa, mrcha! No, počkajte, potvory! — vašu mater! — pred samým nosom
nám oblialy ponad plot dve ženské voličov hnojovkou.Prask! Môťovský farár, vezúci sa v treťom voze za nami dostal do tvári prhľavu. — Bohdaj
vás i so zbojníckou háveďou! Veď vás ja naučím! Zastaňte, Jano!Tučný velebníček sostupuje s voza. Dva fagani utekajú dvorom naproti nás k humnu.— To Im ztadiaľto hodili, Ich Milosti.Sedliačka nedopustí na svoje dieťa.— Od nás nik nehádzal. Čo chcete?— Učte si toho sopliaka móres, lebo keď ho ja začnem učiť, bude zle s ním, faganom
naničhodným! — hrozí palicou, ale už sa hneď zase štverá na voz, a my sa hýbeme.Pribúda nás všade. Na krížnych cestách, pri každej obci pripojujú sa k nám nové a nové
vozy. Zástavy vlajú, biele perá sa belejú jako záplava bielych kvetov. Na stá hrdiel reve:
„Éljen Póš!“ „Abcúg Farbaky!“ A čím nás je viac, tým väčšmi rastie náš guráž, naša
bojovnosť. Tu i tu dvíhajú sa palice hrozive, časom zakľaje jeden-druhý volič. Šíri sa
dôvera:— Musíme zvíťaziť! Musia prehrať, bludári bludárski!Blížime sa k mestu. Už zďaleka vidíme záplavu našich pier a zástav. Ulica nás
pozdravuje. Každé dieťa, každý učeň éljenuje nášho kandidáta, židkesi vybehávajú pred krámy
a kývajú nám radostne. A na promenáde, práve naproti mestskému hotelu, kde je sosadnutý náš
kandidát, režú vesele pod nohy cigáni. A majú aj komu hrať. Priestranstvo okolo nich je
preplnené svetom. Chlapi pokreskávajú, mládenci výskajú, ženy vyspevujú. Tam držia sa dvaja
chlapi za prsty a poskakujú proti sebe, tu zasa pojal obstarný už chlap dve mladé nevesty
odrazu do tanca a krúti sa s nimi jako divý. A na mestskom hostinci v prvom poschodí
otvárajú sa dva obloky, a zástupy revú:— Íljen! íljen! íljen doktor Póš!A chudý, bledý kandidát s krátkymi, po anglicky pristrihnutými fúzikmi pristupuje k oknu
a kýva národu.A nové éljeny otriasajú vzduch. My vezieme svojich voličov do budovy štátneho gymnázia.
Tam sa pre nich varí. Na dvore krúti sa školníkova žena s dcérou a nevestou okolo ohňa. Na
ohni sú postavené veliké kotly či panvy. Ženské miešajú v nich guláš a to dlhými žŕďkami
miesto varechami. Naši voličia mliaskajú. A neplatí to len gulášu, ale i súdkom piva, ktoré
váľa školník so synom z pivnice do učebnej siene, kde sa má čapovať.Priateľ Gejza Malatínsky berie ma na stranu a šepce mi dôrazne:— Popíš si svojich chlapcov a dávaj na nich dobrý pozor! Za každého si zodpovedný! Aby
ti tak niektorý neušiel k ľudákom, keď si taký neskúsený!A ja vyťahujem notes a popisujem.— A to načo, mladý pán? spytujú sa ma moji ľudia.— To aby sa ani na jedného nezabudlo s obedom — cigánim ľahostajne.Na ulici nový výskot. Naši vedú novú obec, vedú ju s muzikou. Chlapci kráčajú pešky.
Pred zástupom tancujúc pokreskávajú dvaja mládenci v čižmách, držiac sa vše za ruky, vše
zase okolo hrdla. Cifrujú, výskajú, nadhadzujú sa od zeme, drobčia, tlieskajú si do dlaní i
po bokoch. A voličia kričia:— Hore ju! Poď sem, Mara, čo ťa vykrútim! Nech som dobrý, ani čerta sa nebojím!A keď hudba utichuje, ozýva sa námestím spev:„Ani to nebolo,
ani to nemôž’ byť,
aby Lopušania
nemali za čo piť“.Ako rečeno, postaral sa náš vicišpán svedomite, aby sme šli na voľbu prví my. Dal
žandárom zadržiavať po obciach ľudáckych voličov. Smeli sa pohnúť až za nami. My sme
sobrali po obciach smotánku, a čo zvýši, zostalo Mariši či ľudákom.Veru tí nemali do mesta taký slávny vjazd ako my. Pred mestom asi kilometer očakávali
ich na hradskej žandári. Museli pososkakovať s vozov, ktoré zostaly táboriť tam na lúke. A
museli pozahadzovať palice. Aby sa vraj nepobili. Palice sa kládly na pažiť. Žandár
posmešne sľuboval, že večer dostane každý svoju. Keby tomu kto veril. Kde budú do večera
palice?! A kde bude žandár!?Ľudáci kráčajú hradskou „k jeleňovi“. Voľbište siaha skoro cez celú hlavnú ulicu a
zaberá dve tretiny námestia. Vchod do obce, železničná stanica a park sú miesta neutrálné.
Stred obce patrí nám i s hostincom „u červeného vola“ na námestí a s Wachsbergrovým
hostincom v hlavnej ulici. Oba tábory oddelené sú od seba na námestí a hlavnej ulici hustým
kordonom vojakov, inde riedkou reťazou žandárov. Na hradskú majú ľahký prístup obe strany.Na námestí a hlavnej ulici stoja štyri nové drevené búdy. Zasedajú v nich volebné
komisie. Ta prichodia hlasovať jednotliví voličia. Prichodia z jednej i druhej strany.
Ľudáci a liberáli, ktorí boli celé hodiny oddelení kordonom, sa tu stretajú. Lietajú
poznámky:— Ideš ho preč, ty chúďa z teplej múky!— Hlavu ti rozbijem, ak budeš hlasovať proti nám!A len blízkosť vojenského kordonu a prítomnosť volebnej komisie zdržiava voličov od
pračky.Začína sa hlasovať.— Éljen Póš!— Éljen Farbaky!— Éljen Póš!No, naši predsedovia volebných komisií chránia nás údatne pred ľudáckou záplavou.— Farbaky? Ktorý?Volič mlčí. Je odmrštený. Ľudácky hlas sa prijíma iba vtedy, keď zná volič kandidátovo
zamestnanie alebo aspoň krstné meno.No, ľudáci sa nedajú, po odmrštení prvých pár hlasov hučia svojim ľuďom do uší: Farbaky
Ištván, statkár!No, to im nepomôže. Naši predáci vymýšľajú na nich ustavične nové pasce.Zrána a dopoludnia hlasujú hlavne naše liberálne obce. Je to báječne praktické
zariadenie. Väčšina našich ľudí odhlasuje tak, že ich už nemusíme strážiť, aby sa nám
nerozutekali. Naši korteši sú voľní, tak že sa môžu potom celou silou vrhať na obce ľudácke
a kradnúť ľudákom hlasy. Kradnúť po dedinách a kupovať duše i na samom voľbišti. A má toto
zariadenie ešte jednu dobrú stránku. My vedieme predok, my máme aspoň v prvých hodinách —
väčšinu. A naša víťazná nálada vplýva aj na voličstvo.Hlasovať začaly Mútňany, Rohovany, Jamné, Svrbľakovo, všetko naše obce.Prvý výsledok, ktorý nám naši dôverníci oznamovali, bol: dr Poós 91 hlasov, Farbaky 26.Zpráva prekvapovala. Ako môžu mať ľudáci toľko?! Veď hlasujú naše čisté obce. O pár
minút rozširila sa v našom tábore zvesť:— Mútňany nás zrádzajú!Všetko u nás ožilo. Korteši odpočívajúci po izbách alebo popíjajúci pri poháriku
poskákali na rovné nohy:— Zle je! Treba niečo robiť!Rozbehli sa na všetky strany. Odišli aj Hlavina, Kopytnícky, Lipka, ba i Gejza
Malatínsky. Voličia z našich troch obcí boli sverení nám dvom s Kozelníckym.Záhoranci ma obklopili:— Čo je, mladý pán?! Prehrávame?— Ba ešte čo! — vysmial som ich.— Počuť, že áno.— Nedajte sa baláchať sprostým ľuďom! Dosiaľ máme my sto hlasov, a bludári len
dvacaťšesť.— Hm, hm — nechcú mi veriť naši ľudia. Tisnú sa ku kordonu, aby videli, čo sa robí na
druhej strane. Tam je práve rušno a hlučno. Vedú s muzikou novú obec. Voličia dvíhajú
akéhosi tučného farára, ktorý reční. Nepočuť k nám, čo hovorí, ale je červený jako moriak,
rukama divoko rozhadzuje.— Tých je tam voľáko mnoho — poznamenáva jeden z voličov vedľa mňa.— Mnoho, mnoho — vyhováram mu to ja, — ale nie voličov. Či nevidíte, že je tam plno
mládencov bez hlasu, žien, dievok.— Ako u nás — mrmle môj volič.Každú chvíľu sa šíri nová zpráva. Naši korteši vraj vnikli až do ľudáckeho hlavného
stanu „u jeleňa“ a odvádzali im duše. Ale boli prezradení. Strhla sa kuca-paca. Nášho
učiteľa Lapoša vraj zbili do krvi. A doktora Mahrera vydriapali ľudáckym zúrivcom z pazúrov
iba žandári. Ale i tak dostal nečítaných. Nos má vraj ako uhorku, kravatľa, košeľa
roztrhaná, pod pazuchami diery. O klobúk prišiel tiež, a sklíčka na vreckových hodinkách mu
rozpučili. Práve sa vracia. Naši ho dvíhajú. Výkriky; „Iljen doktor Mahrer!“Ešte hlasujú vždy Mútňany. Cítim cudziu ruku na pleci. Obzerám sa. Doktor Heintz. Cerí
na mňa svoje zafajčené, brnavé kolozuby.— Pane Fekeč!— Čo je?— Vaša pani matka je rodená Mutňanská?— Je, pán pravotár.— A znáte sa s Mutňanskovci?— Znám, ale nie so všetkými.— Nerobí nič. Vidíte tam pred tým žltým domom na pravo toho chlapa, ako sa tacká? Je to
Berco Mutňanský. Je trochu nacenganý. Musí byť náš. Triezveho by sme ho ľahko nedostali.
Viete čo, pán brat? Choďte k nemu, vydávajte sa mu za rodinu, vybozkávajte ho a doveďte pod
pazuchou k „červenému volovi“. Len smelo!— Oprobujem — sľubujem trochu neochotne. Bežím k starému zemanovi. No, na môj’ dušu, ten
je doriadený! Opiera sa o múr, aby nespadol. Fúzy má ovisnuté, oči smutné. Hľadí do zeme.
Pribehnúc k nemu lapám ho tuho okolo krku, vtískam mu zúfalý bozk na pery páchnuce na desať
krokov slivovicou. Starý zeman sa bráni.— Servus, Berco báči! Vari ma nepoznáš?— A čí si ty, syn môj?— Emin, báči, Emin,— Aha, už viem. No, tak servus!— Poď, báči, so mnou!— Kam?— Zajeme si, vypijeme si niečo — vediem sebou do nášho tábora človeka, ktorého vidím
prvý raz v živote.Dal si povedať. Veď zemianske hrdlá chytro vysýchajú. I odhlasoval na nás. Síce som sa
mu dosť nehučal do uší, kým si zapamätal meno nášho kandidáta.Naši dôverníci sratujú každú polhodinu výsledky pri všetkých búdach. Výsledok sa naliepa
na „červeného vola“.— Akože stojíme?— Znamenite, nevidíte?— Nie ja.— 198 našich, 46 bludárov.— Íljen Póš! Abcúg Farbaky!Už hlasujú Močidlany. Budú asi na polovice.— Odhlasovalo 22 na nás, 15 na ľudákov. Jeden paholok hlasoval za troch: za jedného
ľudáka za jedného zomrelého a za jedného Amerikána.— Nemožná vec! Ako to, že ho nepoznali?!— Raz mal kabaňu naopak, raz na líce, raz zas bol bez kabane.— A čo rychtár?— Ten je náš. Nechcel nič zbadať. Najlepšie bolo, keď prišiel hlasovať ten ľudák, čo za
neho odhlasoval vicerychtárov paholok na našu stranu. Predseda komisie, inženier Krámer sa
osopí na neho:— Čo chcete? Vy ste už odhlasovali?!— Neodhlasoval — bráni sa ľudák.— Ba odhlasovali — potvrdzuje rychtár. Pisári hľadajú v knihách. — Áno, odhlasoval.— Tak, vy chcete komisiu oklamať! Berte sa, lebo vás dám hneď zavreť.Vicišpán Smokóci sa obšmieta okolo búdy. Ľudácky dôverník, chudý, bledý dedinský farár
trasie sa celý rozčulením. Vstáva a rozčulene rozhadzujúc rukama hovorí:— Prosím pána predsedu, aby dal pána vicišpána žandármi odviesť!— Čo! Čo to! — členovia komisie skoro otvárajú ústa od úžasu.— Pána vicišpána žandármi odviesť? Hahaha! — smejú sa skoro všetci.— A prečo, za čo?! — spytuje sa rozčuleného dedinského farára predseda komisie, náš
Krámer.— Lebo pán vicišpán terorizuje našich voličov!— Ako terorizuje?— Vyhrožuje im.Vicišpán Aladár Smokóci, tľapkavší ešte pred chvíľkou dve haleny po pleci, vchádza do
búdy a zastáva až u samého stolu. Zmerá si farára opovržlivým pohľadom od päty do hlavy.
Pretre si pár razy rukou hustú, plesnivú bradu a škerí sa posmešne:— Spytujem sa tu Lopeja z Trebechova, ako sa má. Či mi chce pán farár už i to zakázať?Celá komisia smeje sa farárovi do očí.— Nech sa radšej neplašia, pán farár! — zavracia ľudáckeho dôverníka predseda komisie.Naši nalepujú na hostinci nový plakát:— Dr. Poós 498, Farbaký 256.— Čo to! Tých ľudákov akosi povážlive pribúda! A najlepšie ich obce ešte nehlasovaly.— Počkaj, veď sa tí bludári vyčerpajú! — teší ma priateľ Gejza Malatínsky. Vrátil sa už
z Mútňan, doviedol 16 voličov, ale prišiel s nimi neskoro, zostal s nimi na záverečnú
hodinu.Zatiaľ sa odohral na prostred námestí výstup. Starý Glázer získal pre nás dvoch
sedliakov v halenách. Bol s nimi v obchodnom spojení. Pošepol im niečo do ucha. A už ich
viedol z ľudáckeho tábora. Pekne pomaly, potichu, načo budiť zbytočne pozornosť. Ale nášmu
dôverníkovi závidel tie dve sedliacke duše ľudácky lekár dr Szantner. Priskočil k nemu,
chytil ho za krk a počal kričať:— Há! Voličov nám kradne, potvora židovská!Výstup sa odohral na ľudáckej strane. Pribehli chlapi zo všetkých strán, počali čapcovať
žida. Ten jajkal, ale svojej koristi sa nepúšťal. Na židov krik pribehli žandári s
nabodnutými bodákmi a zachránili nášho Glázera ešte celého. Dra Szantnera a ešte dvoch
chlapov, ktorí nášho žida bili, zavreli.Fabrická kapela nám hrá u Wachsbergra a u „červeného vola“ režú cigáni. Pricválal na
koni mladý statkár Barinkay.— Našich ide celý vlak! Z horného vidieka. Vyvaľte pár súdkov, nech sa napijú! a aspoň
jedna banda nech im ide naproti!— Päťsto našich ide z horevidieka! — cigánim pred svojími voličmi.Pozerajú na mňa nedôverčive. Rozdávam im cigary. — Veru dva vlaky. To sa ľudáci
naľakajú! — povzbudzujem ďalej.Rev, spev našich príchodiacich horevidiečanov sa rozlieha námestím na všetky strany.
Jásam. Nechávam našich voličov na Kozelníckeho. Idem príchodzím na proti. Miešam sa medzi
spievajúcich. Treba užiť oduševnenia. Veď voľba nebýva každý deň.Dr. Heintz ma ťahá za ruku.— Pán brat, mohli by ste ponavštevovať tuná s finančným komisárom Szabadošom pár
tunajších židov — krčmárov. Neškodí im pripomenúť ich povinnosť. Vedia čo sa od nich
očakáva. Keby nás sklamali, sami by sa pripravili o licencie. I profesora Rázgu by ste
mohli navštíviť. Komisár vie dobre, kde býva. Rázga je ozembuch. Pohádal sa s našimi
kortešmi, nuž, nechce na nás odhlasovať. Prehovorteže ho. Veď by z toho mohla byť galiba.
Jeho pani, to je rozumná osoba, bude vám iste na pomoci.Vchádzame k Platznerovi. Víta nás Platznerka.— Kdeže je pán Platzner?— Ale je chorý. Myslím, má zapálenie pľúc.— Ba ešte čo! A práve dnes?— Včera obľahol.— No, už ho len musíte dáko vystrojiť. Veď sa za polhodiny odpraví. —— Bojím sa, že sa prechladí. Je vietor. A ten zápal pľúc, to je taká háklivá choroba.— Ale chybeť na voľbe, to je ešte háklivejšie! — púšťame strachy na starú židovku. —
Pekne, teplo ho poobliekajte, pani Platznerka.— Ach, len aby mu to nepresadlo.No, poberáme sa ďalej. Milch sa vyhovára, že si poškodí na gšefte, ak odhlasuje na nás.
Jemu že by bolo najlepšie zostať neutrálnym. Narieka, že musí veľké dane platiť, ani
stolica že ho nepodporuje. Ani jeden jediný spolok k nemu nedali. A jeho Sára pomáha mužovi
a obsypáva nás či vlastne vládu výčitkami. Sľubujeme, že sa všetko zmení, že sa osobne
zasadíme u vicišpána, aby sa pamätalo i na Milchov hostinec. No, Milchovci nám neveria.
Konečne vyrukuje finančný komisár s hrozbami. Kto nebude s vládou, tomu sa vezme licencia.
Nebude nijakého pardonu.Hrozby pôsobia. Szabadoš odchádza s Milchom do nášho tábora. Ja sa poberám k Fajkošovi.
Je to mladý krčmár — kresťan. Nechápem, ako by mohol byť proti vláde.Vchádzam do dvora, vidiac tam chlapa.— Vy ste pán Fajkoš?— Nie.— Ako sa voláte?— Mrňa.— Čo tu robíte?— Hľadám, kde sa tu chodí na stranu.Vypytujem sa v kuchyni krčmárky, kde má muža.— Je na voľbe.— Nemožná vec! Veď naša strana ma práve poslala pre neho.— Museli ste sa stretnúť.— Je už dávno preč?— Pred dákou štvrťhodinou.Vraciam sa do nášho tábora. Referujem drovi Heintzovi, čo som vykonal.— Ej, pán brat, to ste sa mali inak pochlapiť!— Ako sa mám pochlapiť? Veď ja týchto Orlovcov ani neznám.— Íljen Póš! — Vedú na voľbište novú našu obec. Chlapi výskajú. Ozýva sa spev na nôtu
„Mala som frajera hodinára“.„Sľuboval mi včera sám Farbaky,
že mi vraj daruje kabát dáky.
Nesľubuj, ty trhan, veľa,
sám máš nohavice samá diera!“— Abcúg Farbaky! Íljen Póš! —Pozerám na plakát na hostínci. — Dr. Poós 1138, Farbaky 995. — Ako vidno, ľudácke obce
počínajú už zavažovať.Na oboch stranách pribúda podnapitých voličov. Chlapi chvália Dávida, iní sa zase rujú.— Nazad! Čušíš ho! — strkajú žandári kolbami ľudáckych voličov.Priviezol sa na koči vicišpán.— Íljen Smokócy! ozýva sa zo všetkých strán. Vicišpán žiari, kýva rukou srdečne na
všetky strany. Z koča vyliezajú dvaja židia.— Choďte tým bludárom ľudí odvádzať! — povzbudzuje vicišpán našich mladých ľudí. —
Platím 20 zlatých za každého voliča na Femku!Vychytili sa hneď so štyria. Rozumie sa, Gejza Malatínsky medzi nimi nechybel.— A čo je so židmi?! — spytuje sa doktora Heintza.— Málo hlasujú.— To vyčkávajú do záverečnej, tie pľuhy! No, však vás ja naučím, Mojžišovo plemä!Obidva tábory výskajú, cigáni režú, fabrické kapely fúkajú z plnej pary. Poprichodily
nové vozy, osobitné vlaky. Ľudácka strana sa až černie od chlapov.Na troch rebrovcoch doviezli sa štiavnickí akademici. Garazdovali už od pár týždňov po
ľudáckych dedinách, nabili pár farárov, svätomarskému prebili hlavu. V Mútňanoch strážili
od včasrána ľudáckych dôverníkov a nepustili ich z domu. Jedného ľudáckého korteša na
ktorejsi dedine zbili tak, že obľahol. Teraz sa vrhnú na Orlov. Poprivádzajú váhavých
remeselníkov na voľbište trebárs za uši. A kto neodhlasuje na vládu, tomu rozhádžu sklep
alebo dielňu alebo rozpárajú im periny a vypustia z nich perie na ulicu. Cestou vybili
obloky ľudáckemu kortešovi, mäsiarovi Zborovskému.Výskajú, vezúc sa na rebrovcoch. Všetci sú podperení. Hrozia palicami, fokošmi.Na našej strane dvíhajú voličia práve voľákeho katolíckeho farára, ktorý je s nami a
práve reční proti ľudákom. Je podnapitý, červený. Reční ľuďom na pleciach.— Ale ho vyzeráš, ty papľuch voľáky, ožran ožranský! — vyhrážajú mu zpoza kordonu
ľudácki voliča. Hádžu mu do hlavy papierové gule.Dr. Heintz prichodí so zprávou, že na ľudákov odhlasovali práve traja dedinskí židia.Nasleduje pár veľkých ľudáckych obcí. Vážky sa počínajú narovnávať. Ľudia sa tlačia k
hostincu a k volebným búdam, aby čítali volebné výsledky.— Dr. Poós 1173, Farbaky 1051.Ako vidno, doháňajú nás. Na šťastie, asi o poldruhej hodiny, keď nás ľudáci prevážili
svojími 1300 hlasmi, nasledujú naše obce: Rohovany, Mačice, Záhorany. V ostatnej chvíli
odviedol priateľ Gejza ľudákom šiestich Svätoancov. Rukujeme s nimi my všetci korteši:
Gejza Malatínsky, ja, Kopytnícky, Hlavina, vicerychtár Húžva, Kozelnícky, oba Lipkovci.
Ešte im vštepujeme dôrazne kandídátovo meno.Naši chlapi hlasujú. Vicišpán ma tľapká po pleci. Pozerá na soznam.— Rohovany, Mačice, Záhorany — 280 voličov. Mali ste doviesť aspoň 180… Koľkých máte?— Dvestojedenástich! — oznamuje Gejza menom nás všetkých hrdo.— To ste chlapi!Na ľudákov odhlasovali z našich troch obcí triciatitraja. Štyri ľudácke hlasy boly
odhodené. Za jedného ľudáka odhlasoval paholok nášho vicerychtára, jedného ľudáka komisia
odhodila, lebo je vraj chybne zapísaný. A tretí mal prehodené roky: 72 miesto 27. Štvrtý
ľudák nevedel dobre vypovedať meno svojho kandidáta.Vyvesuje sa nový plakát:— Dr. Poós 1393, Farbaky 1371.— Chvalabohu! — vydychuje si dr. Heintz. — Pred polhodinou to s nami horšie vyzeralo.Jednako o polhodiny prevažujú zase ľudáci. Majú vyše 1400 hlasov.Poschovávali sme si biele perá do vrecák a podperili sa ľudáckymi červenými a hybaj
svádzať ľudáckych voličov.Z hradskej zatáča do bočnej uličky notár Janota. Vezie na voze s pätnástich sedliakov,
pár ich je podnapitých.Bočná ulička je na ľudáckej strane. Voličia, tí bludárski revú na notára jako diví:— Shoďte ho! Strhnite ho s voza! — a vrhajú sa na neho jako besní psi.No, notár Janota je známy zurvalec. Človek i v úrade veľmi energický. Keď vkročí sedliak
do jeho kancelárie so širákom na hlave, zareve naň:„Marš von!“ a sedliak sa musí vrátiť držiac širák v ruke. Ale ani tak sa nepustí s nim
do reči, kým ho sedliak nepozdraví: Dobrý deň vinšujem, pán urodzený!“ Veru tak. Ale notár
je grobian i k ostatnému svetu. Nie čudo, že sa ho bojí pol stolice. Obávaný bitkár, chýrny
lovec a strašný silák. Rozdrví päsťou kameň. Na ľudákov hotový kat. Posmieva sa im, uráža
ich do krvi. I na kortešačkách sa púšťa do nich, psov do nich hucká.— Strelím, vy háveď vlastizradná! — vyhrožuje notár, vidiac, že mu útočníci zastavili
kone, obstúpili voz a chytajú ho za nohy.Mladý kupec vyráža notárovi z ruky revolver. Jakýsi statkár vylepí notárovi zaucho, až
mu líce napuchne.— Ja ti dám, ty zbojník! Teraz strieľaj, ty duša žobrácka!— Zabite ho!— Rozum, ľudia, rozum! Radšej ho po zadku! — napomína dákysi starý chlap.Notár sa bráni, jako ranený lev psom. Kohosi búšil do pŕs tak, že sa rozpľaštil cez
hradskú jako žaba. Ale už ho strhli s voza. Váľajú ho v prachu po ceste.Nemôžeme sa zdržať. — Pustíte ho, živáni! — Pomoc! Patrola! — kričíme na žandárov.
Kopytnícky bodol medzitým ktoréhosi ľudáka do chrbta nožom, až krváca. No, jednako sa
nemôžeme pretlačiť k chudákovi notárovi. — Tu sme, pán notár, nedáme Ich! — povzbudzujeme
ho aspoň výkrikmi. Rozzúrení ľudáci ho kopú, bijú. Veď notár, trebárs leží na zemi, kopol
ktoréhosi z nich medzi nohy. I pár voličov mu sobrali v tej trme-vrme.— Však sa vám ja odplatím, bedač žobrácka, všivavá! — zastrája sa notár, sbierajúc sa zo
zeme. Cez ich cestu razí si kolbami a bajonetmi cestu čata žandárov. — Na bok! Ustúp! —
revú surove, socajúc ľudákov; pár ich hneď zadržali.Slnko páli, obloha sa mračí, napjatie dostupuje vrcholu. Nastáva dvacaťminútová
prestávka. Predseda voľby vyhlasuje záverečnú hodinu.Sme v 55-hlasovej menšine. No, nezúfame si. Veď máme mohutnú rezervu, asi 80 Mútňancov,
so 30 Orlovcov a s 50 chlapov posbieraných po ostatných dedinách.Rozbehávame sa po súsedných obciach. Ja s Gejzom Malatínskym letíme na koči do Lipian,
dedinky s druhej strany rieky. Musíme ešte posbierať pár voličov.Vicišpán a slúžnovci sa tiež rozbehli po vidieku. Správa železníc vypravila hore
vidiekom osobitnú lokomotívu s dvoma vozňami. Má priviezť oneskorených vládnych voličov.
Notári sa rozbehli po svojich obciach už po druhej hodine, keď naša väčšina počala
povážlive klesať.Už sme v dedine. Ženy sa vracajú s poľa s nošami trávy na chrbtoch. Stretáme i dvoch
gazdov.— Hybajte hlasovať!— My sme už boli.Púšťame sa hore dedinou od chalupy k chalupe. Vyťahujem chlapov z maštale.— Pusteže ma! Veď ja musím volom dať žrať!My korteši strkáme seno do jaslí.— A teraz poďte s nami, pán Lupa!— Ach, keď ste vy takí! Nuž, či sa nemôžete bezo mňa zaobísť?— Nemôžeme.— Aspoň ma pusťte! — chce sa vytiahnuť druhý volič.— Nie vám je hanba utekať od svojej povinnosti!— Ja mám povinnosti tu doma, hnoj vykydať, statok krmiť.Pribeháva gazdina. Osopuje sa na nás:— A čože chcú s mojím starým?!— Na voľbu ho chceme zaviesť. Veď ho vy dnes odmeníte v maštali, však? — zaliečame sa
sedliačke.— Starého čerta odmením! A kto bude večeru variť?Druhý volič sa nám tiež chce vyšmyknúť.— A čo mňa do Orlova? — šomre — — Kto sa chce biť, nechže si ta ide. Ale ja nemusím.— Nemusíte sa tam biť. Nikto sa tam nebije. Ale odhlasovať tam máte.— Bezo mňa voľba vždy bude. Veď je voličov vraj plné mesto.Horko-ťažko sme vyredikali prvých pár voličov na koč. Letíme nazad do Orlova. Gejza sa
ukára s voličmi. Vo mne to vre od hnevu, že v chvíli, keď by sme mali vyhrávať, naši
gazdovia krmia po dedinách statok, uťahujú sa po komorách. A istotne sú ešte niektorí aj v
poli alebo v hore.Keď sme sa vrátili, boli ľudáci asi vo dvacaťhlasovej väčšine. Ale akosi sa vytrovili z
rezervy. Z ich strany prichodí iba po pár voličov, na našej strane tisnú sa k búdam
Mútňanci a Orlovci v hustých radoch.— Ja ti dám, pľuha!— Nebojím sa ťa, ty kujon!— Zajtra aby nechodili do roboty! Sú prepustený! — okrikuje pán robotníka.— Čo to? — spytujem sa zvedavý. Naši ľudia okolo mňa mi vysvetľujú, že vlak z Mútňan
doviezol hŕbu robotníkov — voličov z vagónovej fabriky, medzi nimi jakéhosi Machnáča z
Kozloviec. Všetci odhlasovali, jako mali rozkázané, na nás, iba Machnáč shodil v samej
volebnej búde naše biele pero s klobúka, vytiahol z vrecka červené, podperil sa, a keď
prišlo hlasovať, zvolal drzo:— Íljen Farbaky Ištván! Abcúg Póš!Vo volebnej komisii zasedal i direktor mútňanskej vagónovej fabriky. Dal Machnáčovi na
mieste výpoveď. Štátny podnik preca nebude živiť ľudáckych oplanov.Zase sme prevážili. Máme o deväť hlasov viac ako ľudácí. A rezervy máme, že by sa mohlo
ešte hlasovať trebárs dve hodiny.V ľudáckom tábore zimničný ruch. I spev im zaviazol v hrdlách. Aj hudba znie akosi
vážne, neveselo. Kortešov majú rozbehnutých po dedinách. Zato tým veselšie je u nás. Rev,
výskot, dupot tancujúcich nôh, spev sa len tak ozýva.Naši voličia sa tisnú okolo mňa a Hlavinu.— Vypiť by neškodilo, vypiť. A dáke cigary, páni! — drankajú od nás.— Nemáme už nič, — odbíjam ich.— Pekne, pekne! — dohovára mi ktorýsi záhoranský zeman. — Išli ste nás zjesť, kým sme na
vás neodhlasovali. A teraz sa už o nás ani neobzrete, vy — ste sa na nás.Vyberám z tašky posledných 25 cigár a rozdávam.Som už hotový. — A mne nič?! — tisnú sa ku mne voličia.Čatár od jágrov narovnáva svoj kordon vojakov. Spytuje sa ľudáckych voličov:— Čo ste takí smutní!? Takú krásnu hudbu máte, ani neposkočíte, ani nezavýskate.Jeden z našich dôverníkov pozapaľoval sviečky v lampášoch, vysiacich na drevenej búde.Vraciame sa znovu na koči do Lipian. Vo voze leží starec, šedivý chorý chlap v perinách.
Okolo neho ľudácke červené perá. Vraj nasilu sa bral na voľbu. A preca je na smrť chorý. Že
on musí na svoju stranu odhlasovať, vykonať svoju povinnosť. Keby to neurobil, nemal by ani
v hrobe pokoja. Naveľa, naveľa dal si zať povedať, zapriahol a doviezol chorého starca.O polhodiny sa vraciame z Lipian so šiestimi voličmi. Na moste stretáme ľudáckych
kortešov. Chcú ísť pešo do Lipian.— Nem sabad! A Jézuš Máriád! — kľajú žándári stojaci na moste po maďarsky a strkajú
ľudákov surove nazad.— Len ta s nimi do rieky! — povzbudzujem žandárov. — Ešte by nám zaplienila našu dedinu
tá bludárska bagáž!V Orlove na ľudáckej strane na hradskej vidíme zástup ľudu. Voľakto chraptí, chrchle,
stene, prská, kvíti úpenlive. — Jaj, jaj! Bože! Jaj! Ach, za — bijú ma!Premáha ma zvedavosť. — Zostaňte na koči, pane Kopytnícky! — soskakujem a schovajúc si
biele pero do kabáta razím si ľakťami cestu napred.— Zdochni, žide, smrade! — revú zúriví ľudácki voličia na svoju polomrtvú obeť. Na
veliký klinec či hák priviazaný povrazom visí za nohy dlhý chlap. Visí dolu hlavou, krv
udrela mu do hlavy. Dobre, že mu žily neprasknú.— Tu máš, psia duša! — rozháňajú ľudácki zúrivci chlapa s povrazom. Vyšinul sa jako
kyvadlo. Dopadá hlavou o drsný, špinavý múr starej panskej sýpky. Už nestene, omdlel.Pískam na pišťalku, ktorú som vytiahol z vrecka. Pribehlo pár žandárov a vojakov s
napichnutými bodákmi. Zachraňujú žida. No, ešte sa neprebral z mrákot.— Kto ho bil? Kto? — reve žandársky strážmajster.— Všetci. — Odpovedám ja. — Berte ich rad-radom, ľudáckych živánov. Boli by ho hádam
zabili, keby som sa nebol naďapil.Žandári už strcajú pred sebou desiatich chlapov. Zauškujú ich, štuchajú kolbami do
chrbta.Pomáham vojakom kriesiť, neboráka, žida. Krv mu kvapká s čela, z nosa i z úst. Žandár ho
obväzuje. Konečne otvára židák oči.Vysadám na koč a letíme do nášho tábora. Tam je veselo.— Hlasuje sa do desiatej hodiny! — oznamuje predseda.*V Mútňanoch stojí koč pred židovským krámom so starinou.— Je pán Lunger doma? — spytuje sa hlavný župan, vysoký, elegantný počerný chlap v
najlepších rokoch, kŕmenej starej židovky.— Odišiel na voľbu. Pred dákou polhodinou, pán osvícený, prosím.— Ej, ej! No, len keď odišiel. Lebo veď tí, ktorí by nevykonali svoju vlasteneckú
povinnosť, budú bojkotovaní.Hlavný župan sadá do koča.— K Fleischmannovi! — hovorí kočišovi.— O polhodinu uháňa hlavný župan do Orlova. Vezie sebou troch voličov. Iných šesť vezie
sa na druhom vozíku za ním.Zasadol som si v krčme za stôl. Chlapi tancujú, výskajú; jeden praštil o zem zamastený
širák, onen pochytil do tanca krčmárovu slúžku, čo nás obsluhuje.— Dajteže mi pokoj! Musím pivo nosiť!— Nepustím ťa, dievča! — smeje sa podpitý volič objímajúc slúžku, ktorá mu hľadí
ukĺznuť.Do krčmy prichodí pár našich kortešov.— Robte poriadok s tými Orlovčanmi, lebo nech som dobrý, ja im zakúrim! Profesor
Rozvadský dosiaľ ešte neodhlasoval, hovorí sa o ňom, že je tajný ľudák. Doveďte ho
odhlasovať. A povedzte mu, aby robil svoju povinnosť, lebo vyletí z miesta.— A ten Pišta Lukovič nech sa moc nerozdrapuje! Tak vyfrkne z úradu, jako by tam nikdy
nebol býval, opica voľáka!— A čože je s ním?— Ale tára doma, že vraj proti takému gentlemanovi a príkladnému kresťanovi, jako je
starý Farbaky, nebude hlasovať, svedomie mu vraj nedá.— To sa iste ožral, čudák voľáky. Doveďte ho sem, blázna sprostého. Veď mu ja voľačo
poviem, čudákovi čudáckemu!— Ani starý Rásocha ešte neodhlasoval.— Čerta neodhlasoval, kujon ľudácky!— To je háveď, tí Rásochovci! Mladý hlasoval s nami, starý s bludármi. Tie podlé duše,
trúfajú si naraz oklamať anjela i Belzebuba, mitrhy voľáke!— Tak koľkých ich máte?— Jedenástich.— Ale nech ste už aj tu s nimi! Hlavný župan by im to nedaroval. A štyria korteši sa
rozbehli po meste.*Chvíľu som si oddýchol. Navečeral som sa, zalial smäd vínom. Veď som sa už od týždňov
poriadne nevyspal, neoddýchol som si. A dnes som sa už ukonal ako kôň. Som celý zaprášený a
spotený. Načo som sa tak pechoril?! Ani z kortešských peňazí som si nič neusporil, všetko
sa to rozkotúľalo na útrovu. Keby som bol kortešoval doma, mohli sa mi odvďačiť stoliční
páni, vicišpán. Ale v druhej stolici? Ani si človeka medzi tuctami kortešov nevšimnú.Vychádzam von na vzduch. Ku mne zalieha šum a bzukot ako z úla: krik, spev, hulákanie,
ochrapnuté hlasy. Hybaj ja k prvej volebnej búde. Tam je strkanica. Žandári zatláčajú
hlavňami zvedavých ľudákov, tisnúcich sa do predku. Ozývajú sa stony, nádavky, bohovanie.— Po hlave ich, bludárov, aby nekríväli!— Čušte ho, oplani živánski!Za vojenským kordonom na ľudáckej strane rozčuľuje sa voľáky farár:— Svinstvo! Nevinných ľudí do pŕs strkať! To sa oznámi ministrovi vnútra. To sa nesmie
strpeť:Naši predáci sa len usmievajú. Čo by si netrúfal, taký dedinský farárisko!— Idú sa vyspať, Oni ozembuch sprostý!— Nie sú hodni tej reverendy, odroň voľáky!Z volebnej búdy vyšiel von jeden z našich dôverníkov. Drží v ruke veľký kus bieleho
papieru popísaného velikánskymi literami. Dvaja štiavnickí akademici rozsvecujú nad starým
plakátom lampáš s petrolejovou lampou. Dôverník strháva starý plakát a pripichuje
klinčekami na búdu nový. Nastáva šum. Všetko sa hrnie k búde.Plakát ukazuje:— Dr. Poós 1622, Farbaky 1521.Naši ľudia počínajú éljenovať.— Abcúg Farbaky!— Vyhrali sme — oznamuje náš dôverník — 101 hlasmi. Éljen Poós!— Éljen! Éljen!Všetko sa hrnie pod balkón mestského domu. Náš kandidát ďakuje oboma rukama s balkónu.
Vicišpán ďakuje voličom menom strany za vernosť.Íljenovanie nemá konca-kraja. Bandy hrajú. Priateľ Gejza Malatínsky ma objíma. Voličia
kričia:— Dajte nám piť! Piť! Piť!Poberáme sa do veľkého hostinca i s kandidátom, ktorého zodvihli dvaja silní chlapi na
plecia. Ľudácky tábor sa rozprcháva. Dr. Poós sa zarazí. Poznáva v ľudáckom zástupe
spolužiaka.— Frico, Frico! Si to ty?— Aha, Julo! Servus, kamarát!Bývalí spolužiaci podišli proti sebe a srdečne sa objali.— Čo tu robíš, Frico?— Idem domov.— A to s bludármi?! Nehanbíš sa? A to si proti mne hlasoval? Pekne od teba!— Nehnevaj sa, braček — ospravedlňuje sa poslancov spolužiak v rozpakoch. — Keď je
človek na takej zapadlej dedine cirkevným učiteľom, akože pojde proti celej obci?— No, nič to, Frico môj. Vyhral som aj bez teba. A čo família?— Ďakovať Bohu, ešte ta. Všetci zdraví. Šestoro toho máme.Na rohu ulice strhla sa kuca-paca. — Juj! — zareval ktosi boľastne.— Pohlušiť ich, živáňov!— Dostal, čo zaslúžil, zbojník voľáky! — vykrikujú ľudáci.Vyšlo najavo, že ktorýsi ľudácky paholok prebil nášmu Hlavinovi skalou od chrbta hlavu.
Obväzujeme svojho spolukorteša. — Postrieľať ich ako besných psov! — odľahčuje si ranený v
horúčke. Na hradskej rozháňajú žandári bodákmi klbko našich a ľudákov, čo sa pobili.Okolo nás revú opité hlasy:— „Ten váš milý Farbaky
zakafrený voľáky.
a ten doktor Ďula náš
akoby šiel na sobáš.“ —
|
Kompis_Uhorske-volby.html.txt
|
Ja si môj mliečnik nenačnemPán Michal Kulík, írečitý a veľavážený mešťan slávneho mestečka Rakytného, sedel pred
svojím domom, ktorý bol vystavený ešte anno Domini 1786, a to veľmi pevne. Múry jeho maly
ctihodnú hrúbku, takže on nemusel byť ani Angličanom, aby s čistým svedomím mohol povedať:
„Dom môj je hrad môj“.Je to trochu čudné, že pán Michal Kulík sedí si pred svojím domom, lebo ako majster
poctivého remesla garbiarskeho veru nemá času takto sa so založenými rukami presúšať na
lavičke, aby pozeral, čo sa robí na rínku, či už totka Kúdeľa stačila si svoje vypovedať
pri jatke mladej Strnádke, alebo koľko ľudí vošlo do sklepu ku Grünovi. Na také pletky nemá
času.Ale keď pripomenieme, že dnes je práve odpoludnie v nedeľu a že pán Michal Kulík dnes si
z chuti zajedol, lebo manželka pripravila mu neobyčajne chutný a po jeho vôli obed, k čomu
i pintu vína si upil a po obede jeden verš si sladko odspal, nuž prečože by si spokojne
neposedel tým viacej, že ho ani svedomie netrápilo a ani iná starosť netlačila! A veru si
sedí cele blažene i bafká si zo sviatočnej štiavničky. Veru sedí, a to na pestrom kvetnatom
ručníku, rozprestrenom na lavičke, aby si dákosi nezababral svoje pekné čierne nohavice z
haličského súkna tam pri Lučenci. Lebo je on opatrný a vie šetriť. Hľa, nohavice už budú
mať práve na Demitra desať rokov, ako si ich dal ušiť. Ale ani od tých čias takej partieky
nevidel. Kabát má len tak cez plece prehodený a zpoza rozopätého prusliaka, okrášleného
striebornými starodávnymi filigránskymi gombíkmi, belie sa ani sneh košeľa s mnohými
zámikmi a zahaľuje dosť objemné bruško, ktoré práve teraz usilovne pracuje na strovení
výtečného obeda. Samo sebou sa rozumie, že jeho zdravá, okrúhla, červená tvár prejavuje
pokoj, ktorý dáva jeho čiernym očičkám, zakrytým dopoly tlstými víčkami, prívetivý lesk.
Okolo úst, vlastne okolo fúzov — lebo sú také veľké a nadol v poloblúku zavisnuté, že úst
takmer ani nebadať — pohráva spokojný, dobromyseľný úsmev.Pozeral na horný koniec rínku, kde stál naprostriedku starobylý kostol s prepevnou,
bielym plechom obitou vežou. Zpoza neho vykúkala dosť úhľadná fara. Na ľavom boku kostola
stál jednoposchodový mestský dom.Keď videl, že rúčka na veži chýli sa už na pol štvrtú, podumal si, že sú dnes ľudia
dákosi pridlho na nešporných službách božích.A hľa, zrazu videl, ako sa hrnuli ľudia z kostola a rozchádzali sa domov na rôzne
strany.Všetci, ktorí prešli popri ňom, pozdravili ho, načo on zakaždým podvihol trochu klobúk a
poďakoval sa vľúdne. Medzi poslednými prichádzala i pani majstrová, verná manželka pána
majstra Kulíka.Išla voľným, vážnym krokom s pani susedkou. Obe boly pohrúžené do rozhovoru. Pani
Kulíčka je vysoká, suchá, no kostnatá, zdravá osoba, v dobrom strednom veku. Je oblečená do
čierneho — po meštiansky — nie ešte podľa terajšej módy. V jednej ruke nesie hrubú knižku
so zlatorezom, v druhej čistý biely ručník s čipôčkou. Na hlave má čierny čepiec, okrášlený
kúpenskými kvietkami.Pani Žofia — tak ju volali — zastali i so svojou susedou pri svojom manželovi.— Akýže mal pán farár výklad z Písma? — spýtal sa jej.— Mohol si veru ísť, bol by si sa mnohému podučil, — odvetila mu Žofka.— Ale, — skočil jej do reči, — veď by som bol, ale neviem, čo je to. Dnes sa na mňa také
driemoty navaľujú, iste bude zajtra pršať.— To by sa potom muselo každý pondelok liať ani z bočky, — poznamenala jeho polovička
výsmešne.— A keby aj, nuž čo? Celý týždeň naťahuješ sa s kožami od svitu do mraku, potom nie div,
keď po dobrom obede… — a zamľaskal blažene, — človek si podrieme… — a pozrel na susedu. —
Všakver, pani suseda.— Veru to človek zunuje do týždňa, — prikývla otázaná a potom doložila: — Ale sa musím
ponáhľať domov, lebo som deti nechala samotné, aby mi nepošarapatily niečo.— Len keď sú vám zdravé.Len čo poznamenal, už suseda odišla a žena tiež išla sa preobliecť do domácich šiat.— Hm! — začal si dumať, keď ostal samotný. — Moja Žofia, čo je pravda, to je pravda, je
akurátna gazdiná. Všetko opatrí a v nedeľu sa ti ako vyfintí. Len keby nebola žiarlivá a
taká skuhroška ešte. Skrblí, ako čo by bohvie čo! A nemá na koho. Či v záčinku, či v
skrini, všade plno, a ešte i v starej biblii tam v almárii sa nájde, — usmial sa spokojne
pri myšlienke na svoje pekné poznáčky, ktoré ináče ľudia stovkami volajú.— Nuž, hľa, má i ona svoju obyčaj, — dokončieval svoju útechu, pridŕžajúc sa ôsmeho
prikázania, aby sme všetko na dobrú stránku vykladali. Bol on už takej povahy človek, že
keď bol dobrej vôle, ako bol i teraz, tak nebolo lepšieho človeka na svete. Vtedy by dal,
čo by si človek zapýtal od neho, a uhostil by ťa, že by si pamätal, kedy si bol u Kulíka.
Ale keď sa raz rozkatuje, tak sa už potom treba len pratať, lebo potom beda tomu, kto sa do
jeho rúk dostane.Ako tak rozmýšľa, tu vidí, že od dolného konca blížia sa dve panie v klobúkoch a držia
slnečníky vystreté nad sebou. Jedna bola v popolavých, druhá v ružových šatách.— Kto to len môže byť? — spytoval sa sám seba. — Z Rakytova sú nie, to by som ich poznal
— a blížia sa sem. — Pretiahol si rukou fúzy, aby mu boly v poriadku, pretrel dlaňou i
nohavice, aby s nich sotrel kdejaký prášok, poďubkal prstom do fajky, aby dohán lepšie
horel a potom sedel zasa, spokojne pozerajúc pred seba a len kedy-tedy zaškúlil poločkom zo
zvedavosti po príchodzích.— A veď sú to z Lúčneho pani rechtorka s dcérou! Ani som ich nepoznal, — a usmial sa
radostne.Lúčne bola susedná dedinka.— No, či vidíš, prišly sa prejsť do Rakytova, môžbyť na návštevu. Zaiste budú, chúďatká,
ustaté… A ja s jej mužom, hľa, koľko ráz som sa zabavil v hostinci „na Ruži“. On je taký
veseliak, vždy mu len po žartoch myseľ blúdi. Hľa, i onehdy až mi slzy tiekly po tvári. No
a potom, veď sa i s ňou poznám, veď už bude tomu tri roky, čo som bol kúpil od nej Malinu.
Dobrá je to krava.— Dobrý deň, pán majster! — prihovorila sa pani učiteľka z Lúčneho.— Á, pekne vítam, pekne vítam! — ukláňal sa Kulík a podával obom svoju ohromnú ruku,
tvrdú dlaň. — Kde sa len tu vzali, kde?… Prišli nás navštíviť? No pekne, pekne.— Chceme troška do Sklenárov na návštevu. Už nás dávno volali, ale buď pršalo, buď
človek nemal stihu. Tak sme sa len teraz vybraly. A potom už i len Marienke kvôli, —
pozrela s úsmevom na dcéru. — Vždy ma unúva, že kedy už pôjdeme.— Načim, načim, — prikyvoval pán Kulík. — Ale pekne prosím, mne sa zdá, že Sklenárovci
odišli ešte dnes ráno na vozíku do Kyjatova. Tam majú, ako vedia, dcéru za pánom farárom
vydatú.— Ale opravdu? — spýtaly sa nemilo prekvapené.— Dozaista, lebo práve vyháňal som Malinu, veď hádam sa ešte pamätajú… no, dobrá
kravička… i máme už od nej prichovanú jalovičku, keď tu zahrkoce vozík. Reku, kto je to?
Nuž Sklenárovci. I zavolal som na nich, že kde tajdú. Ale on len fajkou ukázal, kde leží
Kyjatovo, lebo keď voz po kamennej dlážke hrkoce, ničoho nepočuješ. No zato som hneď vedel,
že kde.— Tak teraz prichodí sa nám vrátiť, — hovorila dcéra učiteľke.Dcérka sklopila trochu hlavu, nepovedala ani slova, ale bolo zo všetkého vidno, že veru
je zarmútená nad nevydarenou vychádzkou.— Ale nechže sa páči k nám trochu si oddýchnuť, — volal ich Kulík priateľsky.— Ach, ďakujeme, veď sme neustaly. A čo len z Lúčneho!— No veru v lete, keď slniečko pripeká, i to je hodná prechádzka. Nech sa len páči! U
nás je dobre chladno, troška si oddýchnu. Hľa, poshovárajú sa i s mojou… Nechže nás
neohrdia! Veď, hľa, skoro ako čo by sme boli… — Tu sa zasekol, obávajúc sa, že urazí. — No,
nuž, veď je tak, — no už i skrzeva Rysuľu — s odpustením. Ale si ich od tých čias tak ctím
a vážim, ako čo by sme boli v rode… — Vzdychol si a bol rád, že sa takto vymotal.Učiteľka s dcérou boly v rozpakoch, či majú prijať pozvanie a či nie, lebo veď u Kulíka
ešte nikdy neboly. Ale keď videly jeho priateľské úsilie a v tej spare zpiatočná cesta
nebola práve najlákavejšia, tak stály nerozhodnuté.— Ale, prosím pekne, nechže nás už len neohrdia! — dopekal Kulík, ktorý sa už cele vžil
do zváčskej úlohy.Čo maly robiť? Vstúpily dnu, aby si za chvíľku oddýchly.Voviedol ich do prednej izby.— Nechže sa páči složiť a sadkať si tu, hľa, na kanapu… — núkal ich už v dosť
priestrannej izbe, v ktorej bolo ozaj príjemne, chladno. Sama izba bola čistá ani zlato.
Jednoduchý nábytok bol všetok taký pevný, ani čo by bol hotovený na večnosť, počnúc od
veľkého dubového stola až po stoličky. Na stenách visely obrazy: Adam a Eva v raji, ďalej
Večera Pána, potom nasledovaly štyri čiastky roku a za nimi zase päť čiastok suchej zeme.
Všetky boly namaľované v podobe mladých žien.Keď ich už usadil, povedal:— Nechže sa len pobavkajú troška, ja idem pozrieť, kde moja stará väzí. Bola v kostole,
tak si zaiste upratuje šaty a odkladá do kasne, — dopovedal vo dverách.— Žofka! — začal trochu ostýchave, keď otvoril dvere na chyži, ktorá bola na druhej
strane pitvora. — Poviem ti novinu… Vieš, máme hostí: pani rechtorka z Lúčneho i s dcérou
sú tu. Chcely ísť do Sklenárov, ale sú nie doma, tak som ich zavolal dnu, aby si trochu
oddýchly, vieš… — vysvetľoval, ako by sa vyhováral. — Tak sme dobre od nich Malinu kúpili,
— doložil ešte na povzbudenie.Žena pozrela naň podozrivo i zdalo sa mu, ako by bola zbledla, no nepovedala ani slova,
len pokračovala ukladať.— Vieš, ženička, patrilo by sa im dať trochu kávičky.— Ja si môj mliečnik nenačnem! — odvrkla cez zuby a vyšla do pitvora, ktorý slúžil i za
kuchyňu. Tam stálo sopár mliečnikov na polici v peknom rade a boly čistými doštičkami
zakryté. V nich už bolo mlieko usadnuté. Jeden stál obďaleč, v ňom bolo čerstvé, napoludnie
nadojené mlieko, ktoré si odložila pre svoju vlastnú potrebu.— Nuž tak zabehni do susedov a kúp alebo vypožičaj, lebo bez všetkého nemôžeme ich
nechať, už sa nám len svedčí. No len zabehni a ja za ten čas ich pobavím. — I vrátil sa do
prednej izby.— Ale je len sparno! — začal. — Nech sa páči ako doma. Len prosím trochu trpezlivosti.
Moja hneď príde, — hovoril a aby rozhovor nezasekol, spýtal sa: — A kdeže sú pán učiteľ,
pán manžel, či sú zdravý?— Ach, ďakovať bohu, ešte ta. Veď sa i on strojil s nami, ale práve vtedy prišli oznámiť
pohreb. Starý Krkoš umrel, nuž musel zostať doma verše robiť. Podvečer musí ísť do sadu,
máme tam čerešňu, veľmi pekne obrodila. Pôjde ta na polhodinku, lebo ináče ju chasníci celú
orašmú.— Veru je to veľmi vábne pre chlapcov. No škoda, že neprišiel pán učiteľ, boli by sme sa
pekne poshovárali, lebo my sa kedy-tedy, keď sa takto pridá, i na mýte sídeme a tam si pri
poháriku pobesedujeme.— Ale, nech odpustia, musím pozrieť, čo sa von deje, — prehovoril nepokojne, obávajúc
sa, že mu jeho Žofia ešte nejakú ostudu vypáli, lebo keď sa ona raz zatne, je ťažko s ňou
vyjsť po dobrom.I vyšiel von, a tu čo zazrel? Milá Žofia funí od zlosti a vrtí sa sem i tam, len sa tak
sukne na nej oháňajú.— Čože je? — spýtal sa tlmeným hlasom.Žofia ani slova.— Žofia, vieš, nenapáľ ma! Počúvni, kým som dobrý! Bola si u susedov?— Že vraj nemajú! — odvrkla cez zuby.— No, keď nemajú, teda pošli alebo choď do horných susedov! — A zase sa vrátil do izby s
ustarostenou tvárou. — Len ako ich mám za ten čas zabaviť? Čert mi pošeptal ich volať. Ale
keď dnes bola taká dobrá a chúďatá boly cele vyhriate a najmä mladá, tak sa jej nechcelo
nazpät… Či ja môžem za to, že mám také mäkké srdce?… Ale ma dopáli, ej, dopáli, ak neurobí,
ako chcem.— Musia mať trocha trpezlivosti. Stala sa nám malá nehoda. V tejto horúčosti všetko
mlieko sa nám sadlo, musela ísť do susedov… — a utieral si pot s čela.— Ale, čo sa ustávate, pán majster, — prehovorila pani učiteľka a vstávala. — Kdeže by
sme im chcely toľkej starosti narobiť? Veď to nemusí byť. Hľa, už sme sa ochladily, pôjdeme
vo mene božom.— Ih, kdeže by! No to už nie! Veď moja Žofia hneď musí tu byť! A čo za starosť, aká
starosť? Daj ti mi bože, trochu mliečka a kávičky… Nech sa len páči sadkať a počkať. — A
zase začal nadpriadať rozhovor, pospomínal rozličné vecí. Ale mu to akosi nešlo. Hostia sa
tiež necítili práve najpríjemnejšie a on zase stŕpal a výčitky si robil v duchu, že prečo
ich zdržiaval. — Čert vezmi i s takou náturou, ako ja mám! Ale jej vyčítam! Ej, na moj’
hriešnu dušu, jej neodpustím! Takejto ostudy mi narobiť! — myslel si a krv začala mu
rezkejšie kolovať.— Veru tak, predtým boly lepšie časy, kým naše remeslo prekvitalo. Chodievali sme hen za
Miškovec. A čo by sme koľkokoľvek boli mali remeňa, boli by sme ho predali. Hej, vtedy dalo
sa zarobiť, a kto vtedy sa trochu nezaperil, tomu je už huja! — Ako rozprával, tak zbystril
sluch, aby počul, či sa už Žofia vrátila.Konečne začul kroky.— S dovolením, — prehovoril a vyšiel rýchlym krokom von. Od netrpezlivosti zabudol za
sebou i dvere zatvoriť; zostaly len privrené.— No, čo je?— Ani tam nemajú, — odvetila Žofia a ani teraz nepozrela na muža.— Žofia, nezlosť ma! Hneď rozlož ohňa a prevar mlieka!— Ale ja? Ej, to už nie! Ja si môj mliečnik nenačnem!— No, keď si ho nenačneš, načnem ho ja… — zvolal rozpajedený a prikročil k polici,
chytil krajný mliečnik, pleštil ním o zem, že sa rozbil na márne kusy a mlieko sa rozčaplo
na všetky strany.Učiteľka s dcérou vyskočily od strachu, ako by ich bol niekto podstrelil, otvorily
dvere, aby sa vzdialily, ale zastaly ani prikované na prahu.Pán Kulík chvatom bral rad-radom mliečniky a trepal ich o zem, až milá vec.Žofia zprvu, keď videla, čo muž s mliečnikom urobil, zdupnela, ale potom chcela si
obrániť aspoň druhé, i siahla po nich rukami. On ju však odsotil ako nič, šuchol jej
buchnát do chrbta, až sa potočila a pokračoval v svojom diele statne.V okamžení bol celý pitvor samé mlieko, ešte i steny boly pofŕkané. Keď už i posledný
mliečnik roztrepal, zastal udychčaný. — Tu máš, už som ti ich načal ja! — hovoril nasršený
a odfukoval zhlboka. Kulík stál naprostred pitvora celý mliekom zastriekaný. Najmä slávne
čierne nohavice boly celkom doriadené: spodky mliekom zmočené, nahor však husto pofŕkané
bielymi bodkami.Keď učiteľka s dcérou prebraly sa z úžasu, chcely sa stratiť. Ale ako sa len dostať cez
tú spústu mlieka? Už si začaly kasať sukne, keď ich zbadal pán Kulík. Zprvu pozrel na ne,
ako by ich nebol ani poznal, ale v druhom okamžení mu už všetko prišlo na um, i zahanbil
sa, sklopil oči a poškrabal sa za uchom.— Žofia! — zavolal.No Žofie už nebolo doma, utiekla hneď po prvom buchnáte do susedov.— Nechže troška počkajú! — povedal tichým hlasom. — Hneď to zametiem… — a vzal metlu,
odmietol im trochu, že mohly prejsť po suchu, ako za onoho času Židia cez Červené more.Keď už boly na dvore, vzbudila sa v ňom vrodená zdvorilosť a že nemohol ich vyprevádzať,
aspoň zavolal s prahu za nimi:— Nech sa páči druhý raz, veď už moja Žofia príde k rozumu!
|
Cajak_Ja-si-moj-mliecnik-nenacnem.html.txt
|
1Udalosť, o ktorej budem rozprávať, prihodila sa v Čechách pred tisíc rokmi za
panovania kniežaťa Kresomysla.[1]V letné popoludnie sa zhovárali v sade roľníka Radošu dvaja chlapci: jedenásťročný Oleša
a trinásťročný Ľubor. Boli to hodní, urastení chlapíci, bystrých očí a vrtkých pohybov.
Oleša ležal pod košatou jabloňou a obhrýzal nezrelé jablko, ako to robievajú i dnešní
ľudkovia toho veku. Ľubor poskakoval pred ním a točiac prakom nad hlavou, hádzal z neho
skalkami za strakami, ktoré, pravdaže, nikdy netrafil.— Počuješ, Oleša, tvoj dedko ťa klame; nikdy som nepočul, že by kačka mala strieborné
nohy, — hovoril Ľubor.— Môj dedko nikdy neklame, aby si to vedel! Čo on hovorí, to je svätá pravda, vieš! —
priečil sa Oleša, kývajúc hlavou.— No, čo kto povie, ale kačku so striebornými nohami som nikdy nevidel.— Čo ako je, či si videl, či nie, ale keď to dedko povedal, tak je to isté. Vieš, čo
povedal ešte dedko?— Čože povedal? — spýtal sa zvedavo Ľubor, zastanúc pred Olešom.— Povedal, že keď bol zbrojnošom u otca nášho pána Horymíra,[2]bojoval i v mnohých cudzích krajinách a zhováral sa i s Nemcami a Poliakmi, a
nielen s Čechmi, vieš. A keď mu niekto z nich povedal, že luže, nuž sa s ním bil, a že vždy
on vyhral. A keď vyhral, musel mať pravdu, lebo pán boh len tomu dá vyhrať, kto má pravdu.
Nuž tak. Vidíš, že i ja mám pravdu, lebo len to hovorím, čo povedal i dedko, — riekol Oleša
a díval sa víťazne na Ľubora.Ľubor krútil hlavou, ale nevedel, čo odpovedať, lebo ťažko sa je stavať proti pánu bohu.
Chvíľku mlčal.— Nuž, keď je už tak, nuž je tak. A kdeže videl kačky so striebornými nohami?Oleša vstal a chytiac Ľubora za ruku, viedol ho ku stodole, obďaleč stojacej.— Pozri, vidíš tam tie hory, vidíš ich? — ukazoval prstom na ďaleké vrchy.— No pravdaže, vidím, veď som nie slepý.— A vidíš v nich i tie biele, strmé skaly?Ľubor sa smial.— Ty chumaj, a čože mi to ukazuješ, veď je to Kamenné mlieko! To ja lepšie poznám ako
ty.— Oho, lepšie nie ako ja. Bol si tam? — spýtal sa Oleša vyzývavo.— Nebol. A ty si bol?— Ani ja som nebol.— No vidíš, a ako môžeš povedať, že ich lepšie poznáš, keď si tam nebol?— Lebo mi dedko o nich rozprával, že je tam jazierko a v ňom sa kúpu kačky so
striebornými nohami, vieš?— Hm, ale ja viem, kadiaľ treba ta ísť, hm, — odvetil víťazne Ľubor. Vtom prechádzal
neďaleko nich chlap s volmi, zapriahnutými do vŕzgajúceho voza. Ľubor vložil kúsok suchej
hrudy do praku a vyhodil ju do vola, ktorý sa strhol.— Aj, vy potvory, čože hádžete do toho dobytka? — zvolal chlap a pobral sa s bičom za
chlapcami.Pravda, kým chlap urobil jeden skok, urobili oni i desať a ušli mu ani vtáci.Keď chlap videl, že ich nedobehne, vyhrážal sa im päsťou a kričal, že im kosti poláme,
lebo že ich pozná.Ľubor naoko bil Olešu, kričiaceho, ani keby mu naozaj kožu dral.— No, len ho dobre, len ho cvič! — zakričal chlap a odišiel spokojne nazad k volom.Chlapci sa mu smiali.— Ty, Ľubor, poznáš naozaj cestu ku Kamennému mlieku? — spýtal sa Oleša, keď sa
upokojili.— Poznám, keď ti hovorím.Chvíľku mlčali a dívali sa jeden na druhého, ani keby sa očami zhovárali.— Poďme ta! — zvolali obidvaja naraz.I dohovorili sa, že pôjdu. Obidvaja si ukradnú doma kus chleba a slaniny a Ľubor vezme i
bratov zaverák a zíduc sa ráno za východu slnca pri stodole, pôjdu.— Do večera sa vrátime; ojojój, ako nič, — riekol Oleša.— Ja tiež myslím, že sa vrátime, lebo môj otec povedal, že ku Kamennému mlieku je pre
pešieho chlapa deň cesty. No a keď chlap potrebuje deň, my to prebehneme za pol dňa.— Pravdaže, i skorej. Veď pozri, či nás ten chlap vládal dohoniť? Ani reči o tom. Veď
taký chlap ide tak-tak, ani medveď, — ukazoval Oleša posmešne, ako kráča dorastený chlap,
podkľakujúc.Druhé ráno bolo krásne; slnce, vychádzajúce spoza vrchov, ani keby pozlacovalo celú
širokú rovinu s mnohými na nej roztratenými stromami a kríkmi, ktoré prechádzali v husté
lesy.Chlapci sa ráno zišli pri stodole; každý mal batôžok s potravinami.— Tu si, Oleša? — zvolal Ľubor, zazrúc ho.— Tu. Ale počuješ, Ľubor, neviem, ako sa nám bude vodiť, lebo keď som vyšiel zo dverí
chalupy, videl som kavku na hruške a tak čudno sa dívala na mňa a kvákala. I mačka ma
prebehla, keď som bral slaninu.— Nič sa nám nestane, neboj sa. Ja som sa díval cez škáru stodoly a videl som škriatka,
ktorý veselo poskakoval a kýval mi hlavou.— Hej, ale môj otec hovorí, že škriatok robí iba posmech z človeka.— No a či si sa pomodlil ráno? Ja som sa hej, a to je hlavná vec, — mienil Ľubor.— A či som sa! Až tri razy, ešte ležiac na prípecku, lebo sa mi tak nechcelo vstať.
Radšej som sa pomodlil, aby som si mohol ešte poležať.— No, poďme teraz, — riekol Ľubor.Poobzerajúc sa, či ich niekto nevidí, vyšli spoza stodoly na lúku a utekali ňou, aby sa
čím skorej dostali za stromy a kríky, ktoré vo veľkom kruhu vrúbili zasiate polia okolo
dediny.Cesta sa im chytro míňala, kým vládali utekať; ale keď trochu ustali, posadali si pod
strom a trochu sa zhovárajúc, trochu si ujedajúc, zadriemali, lebo neboli zvyknutí tak včas
vstávať. Slnce už stálo vysoko, keď sa zobudili. Strhli sa, že tak zaspali, a nehľadiac na
úpek, išli rezko ďalej. Pravdaže, nevydržali dlho vykračovať v takej horúčave, a preto si
radšej zasa zajedli a zaspali. Po hodnej chvíli sa prebrali a šli ďalej, zhovárajúc sa o
tom, čo ozaj robia teraz ich rodičia a bratia. Najskorej ich hľadajú.— Keby sme tak teraz prišli domov, dostali by sme poriadne; nemyslíš, Oleša? — spýtal sa
Ľubor.— Veru, hádam. Len kedy prídeme nazad? Pozri, hory sú ďaleko, ani do večera ta nedôjdeme
a dnes sa už nevrátime. Bolo by najlepšie, keby sme išli domov a šli druhý raz, — riekol
Oleša trochu plačlivo.— Čože, azda sa bojíš? — posmieval sa mu Ľubor. — Vytrepať nás doma či tak, či tak
vytrepú. Len poďme, aspoň dostaneme neskoršie.— A ty sa nebojíš v noci v hore? Veď tam máta. A potom sú tam i divé zvery. Juj, ja sa
bojím!— Mátať máta všade. Hovoria, že i v sakristii sedáva vše mních bez hlavy. A čo, zverov
sa nebojím: vyškriabeme sa na strom. Ja som už mnoho ráz nocoval vonku pri koňoch, a nikdy
sa mi nič nestalo.— No, ja nedbám, ale ak sa nám niečo stane, poviem na teba, že si nechcel ísť domov.— Pre mňa povedz, čo chceš.Už sa mrkalo, keď prišli do hory. Biele kamene sa im zdali teraz tak blízko,
prebleskovali tôňou, že kráčali rovno k nim. Mali pocit, že sa im bude istejšie nocovať pod
tými bralami. A nebolo veru celkom bezpečne medzi vysokánskymi starými jedľami a smrekmi.
Vše šumel vietor v ich korunách, vše sa ozývali kadejaké zvuky vtáčie a iných zverov, či
bližšie, či obďaleč. Držali sa za ruky a tak kráčali húšťavou, pričom im konáre udierali do
tváre a ostré býlie a tŕnie zadrapovalo lykové návlaky a krpčeky na nohách. Modlili sa, aby
čím skorej vyšiel mesiačik, aby videli, čo sa robí okolo nich, lebo takto strachom
zmierali, že naraz len vpadnú rovno medveďovi alebo vlkovi do pazúrov.A mesiac pomaly i vyšiel. Ale nemali z neho mnoho potešenia, lebo keď osvetľoval stromy
a konáre, zdalo sa im, že sa spomedzi nich kadejaké strašidlá škľabia na nich. Nikdy sa
toľko nenaľakali v celom svojom živote ako teraz. Vedeli všelijaké zariekania mátoh a
niektoré modlitby; tie všetky odrectovali, aby sa im nič nestalo.Napokon prišli ku Kamennému mlieku. Boli to vysoké-vysoké skaliská, rozpraskané, s
hlbšími a plytkejšími priehlbinami, osvetlené belasým svetlom mesiaca a odrážajúce sa silne
od tmavých lesov.— Chvalabohu, keď sme len tu! — vzdychol si Ľubor.Ustrašený Oleša nepovedal ani slova, len sa túlil k Ľuborovi, držiac ho za rukáv.— Ja by som tak spal, — povedal napokon.— A nie si hladný?Veru na jedlo ani nepomyslel.— Pozriže, čo sa tam díva na nás? — zvolal Oleša zostrašene, ukazujúc na svetlú škvrnu s
čiernymi, sťa oči, bodkami na nej.Ľubor sa podíval i videl, že je to len zhluk kvetov, kníšúci sa vo vetríčku.— A koľko iskier poletuje, tu musí byť niekde oheň.— Ale veď sú to svätojánske mušky!— A pod tým stromom čo to tak svieti? To je zlý duch! Pane bože, ratuj nás, ratuj nás! —
kvílil Oleša.Ľubor sa síce tiež bál, ale chcejúc Olešovi ukázať, aký je on smelý junák, išiel ku
svetielkujúcemu bodu a kopol doň. Bola to len stará, hnijúca huba. Odľahlo mu.— Veď je to len huba, ty bojko!Po troche privykli na svoje okolie a rozhliadli sa, kde by sa mohli uložiť na noc.
Podarilo sa im nájsť nie veľmi vysoko v skalách dieru, podobajúcu sa jaskyni. Vydriapali sa
do nej. Bola zarastená hustým machom, i ľahli si naň, vydýchnuc si zhlboka. Pomodlili sa
skrúšene, ako málokedy vo svojom živote. Nerozumeli síce, čo sa modlia, a ani modlitba
nehodila sa veľmi na tie pomery, v ktorých sa nachádzali, ale sám skutok modlenia ich
upokojil. Veď pán boh a svätá Panna Mária vedia, čo majú robiť a čo si žiadajú od nich, i
keď inakšie hovoria, ako treba.I zaspali. Zobudili sa, len keď im už dosť vysoko stojace slnce zasvietilo do očí.
Vyskočili na rovné nohy a pretreli si oči. Boli hladní i zajedli si ešte trochu chleba a
slaniny. Na šťastie si boli vzali toľko so sebou, že im po troche stačilo na dva dni. Potom
zliezli dolu a obzreli sa, kde je to jazero, v ktorom sú kačky so striebornými nohami. Keď
už vystáli toľko strachu, aspoň nech je to nie nadarmo. Išli okolo vysokých skál a tu pri
jednom záseku medzi nimi našli akési podivné kamene, celkom iné, ako dosiaľ videli, i vzali
si z nich niekoľko kúskov a schovali si ich do vreciek. Potom hľadali ďalej jazero a prišli
skutočne ku močiaru, zarastenému tŕstím, v ktorom hniezdilo mnoho rozličného vtáctva. Boli
tam i divé kačky, z ktorých niektoré vyleteli, vyrušené príchodom chlapcov.A tu, dívajúc sa za letiacimi vtákmi, zbadali, že niektoré mali strieborné nohy: slnce
svojím jasom postriebrilo mokré nohy niektorých kačiek.— Aha, Ľubor, dívaj sa: strieborné nohy! Pozri, ako sa tej kačke tam blyštia! — zvolal
Oleša.— Veru strieborné, ale len od slnca! — priznal Ľubor.— To je jedno, ale dedko má jednako pravdu, — hájil Oleša svoje.— Z takej pravdy by si i hladom umrel. Ale poďme teraz domov, lebo čím neskoršie
prídeme, tým horšie obídeme.I pustili sa s ľahkým srdcom, kde sa dalo, behom dolu horou. Keď išli nahor, hora zdala
sa im bez konca; teraz, nazad idúc, napodiv chytro prišli na jej kraj, odkiaľ videli už
pred sebou prebleskúvať i polia medzi stromami. Hoci boli ešte hodne ďaleko od domu, zdalo
sa im, ako keby boli už pri samej dedine.Krajom lesa sa ťahala vydratá, zlá cesta, pozostávajúca len z hlbokých koľají; i sadli
si neďaleko nej a oddychovali trochu. Nesedeli dlho, keď počuli brechot, a o chvíľu
pribehol a zastal pred nimi brechajúci ovčiar.— Choďže, choď domov! — zvolal naň Ľubor a hodil doň kúsok suchého konára.Pes sa obrátil a ušiel. O chvíľu prišiel zase a za ním prišli s vozíkom, do ktorého bol
zapriahnutý biedny, červenkastý kôň, traja chlapi. Chlapci, zazrúc ich, vyskočili a chceli
ujsť; ale jeden z chlapov zvolal:— Stojte, lebo vás postrieľam!I zastali a čakali, plní strachu, čo chcú chlapi s nimi.Chlapi boli traja pokaličení, prepustení vojaci a nezdali sa naskrze veľmi vľúdni. Boli
pozarastaní, fúziská a bradiská mali veľké, bohvie kedy česané. Jeden z nich, s dlhými
čiernymi fúzmi, bol bez oka a hlava sa mu triasla; druhý mal len jednu nohu a červenú bradu
ako oheň a tretiemu chýbala ruka od lakťa; bol vysokánsky, mal nos ako hák a dlhú čiernu
bradu až po pás. Červenobradý držal v rukách luk so šípom na ňom.— Čo tu robíte, chlapci? — zvolal na nich chlap s odťatou rukou. — A ste tu sami?Trasúci sa Ľubor strhol čiapku z hlavy a povedal pokorne:— Sami sme tu. Boli sme pozerať kačky so striebornými nohami.— No, keď ste sami, pôjdete s nami; my vám ukážeme kačky i so zlatými nohami.— Ale my musíme ísť domov, lebo nás ubijú, keď neskoro prídeme, — odvetil zajakavo
Oleša, utierajúc si čiapkou nos.— No, len poďte sem! — skríkol jednooký a skočiac za nimi, chytil Ľubora za krk a Olešu
za ruku a dovliekol ich k vozu.Chlapci začali kričať a plakať, aby ich pustil.— Len ich ta hoď do voza; predáme ich v najbližšom meste za otrokov, — povedal chlap s
dlhou bradou.Ľubor i Oleša úpenlivo prosili, aby ich pustili, že už nikdy viac neutečú z domu, že ich
mamičky čakajú a že budú plakať za nimi. I plakali a spínali ruky, že by sa bol nad nimi i
kameň zmiloval.— Nerevte, hneď vás porežem! — skričal jednooký, zaškrípuc zubmi. — Ak muknete, je po
vás!Neboráci, trasúc sa, len rukami zalamovali.— Nuž, čo urobíme s nimi? — spýtal sa jednoruký.Jednooký — bol to Avar a bol z nich najstrašnejší — povedal:— Zarežeme ich na mäso. Sú mladí, tuční, budú lepšie chutiť ako baranina.Keď to chlapci počuli, začali i proti prísnemu zákazu hlasite plakať a lamentovať:— Mamička, otecko, nedajte nás, nedajte!Avar ich ubil, kde ich zachytil, takže sa chlapci schovali pod plachtou, na voze
prestretou.— Zarežme ich a budeme mať pokoj, — zahučal Avar ešte raz.— Ja ti človečiny nechcem. Predáme ich, — riekol jednoruký.— A ja tiež nechcem ľudského mäsa. Jedol som dosiaľ len psinu, ale človečinu nie, —
dotvrdil červenobradý.Avar vytiahol nôž, čo keď chlapci zazreli spod plachty, začali zasa kričať.— My sme v jednom zámku, kde nás obliehali, jedli i ľudské mäso. Pojedli sme ženy, deti,
a to bolo veru dobré, — riekol Avar. — Ja aspoň jedného zarežem.I schytil Olešu, že ho zmárni. Ľubor, chudák, chcel mu ho vytrhnúť z rúk, ale by bol
málo vykonal, keby chlap s čiernou bradou nebol buchol Avara po chrbte:— Ty, Avar, daj tomu chlapcovi pokoj, lebo urobím s tebou poriadok! Chlapcov predáme, a
dosť daromných rečí.Avar sa trhal a klial, keď — ani keby z neba bol spadol — skočil medzi nich po rytiersky
vyzbrojený mladý muž a zvolal:— Čo sa tu robí, čo robíte tým chlapcom?Traja lotri sa strhli a obrátili proti rytierovi. Každý z nich sa chytil noža, meča i
cerili naň zuby ani vlci. Jednoruký skričal:— Čo ťa do nás? I s tebou urobíme poriadok!Mladý rytier sa zasmial.— Urobíte so mnou poriadok? No, veď uvidíme, — i obrátil sa k lesu a zavolal: — Chlapci,
pochytajte tých lotrov!Z lesa vybehlo zo desať mocných zbrojnošov, ktorí za mihnutie odzbrojili a poviazali
zbojníkov.Ľubor i Oleša radostne vykríkli, keď zazreli rytiera:— Náš vladyka, náš Horymír!A chytro vyskočili z voza a oblapili ho okolo nôh a drieku. V šialenej radosti mu
bozkávali ruky-nohy. Ich hrozný strach sa razom obrátil v bláznivú radosť.Keď boli zbojníci poviazaní, rytier sa obrátil k chlapcom a pohladil ich po hlavách.— Á, to ste vy, vy huncúti! Však si ty Ľubor a ty Oleša Radošov! Kde sa vy tu beriete?Chlapci, pretrhujúc jeden druhého, vyrozprávali svoje dobrodružstvo. Keď o tom hovorili,
ako ich chcel jednooký porezať, plakali i teraz od strachu. Rytier, pekný mladý muž s
malými fúzikmi, ich tešil:— No, nebojte sa, už sa vám nič nestane. Ale teraz mi povedzte, čo máme s tými chlapmi
urobiť?Ľubor sa postavil a jeho malá tvár sa zamračila:— Ten s tým jedným okom nás chcel zarezať ani barance. To je zlý človek, toho obes, pán
rytier, a tí dvaja nás chceli predať za otrokov, tých predaj ty.Rytier sa usmial a za ním i jeho mužovia, lebo sa sluhovia vždy smejú, keď je pánovi
niečo smiešne.— No a ty, Oleša, čo by si ty urobil s tými chlapmi? — spýtal sa ho rytier.Oleša chytil rytiera za rukáv a ťahal ho trochu nabok.— Ja sa ich bojím, nech ich súdi iný. Ale farár v kostole povedal, že sa nemáme vŕšiť,
hm!Rytier pohladil Olešu:— No, ty si dobrý chlapec, z teba bude alebo mních, alebo kňaz, lebo iba ľudia, ktorí
len hovoria a neúčinkujú, sú takí dobrí. Kto sa bije s druhým, ten veru udrie nazad, keď
jeho udreli. Počujte, vy traja lotri, povedzte vy, čo mám s vami urobiť? Zaslúžite smrť,
lebo ste zbojníci. Hovor ty najprv, ty s červenou bradou. Odkiaľ si a aké vieš remeslo?Jednonohý sa ozval takto:— Ja som rodom Slovák od Trenčína a slúžil som vo vojsku rytiera z Podskalíc. Bil som sa
s Nemcami, s Poliakmi i s Maďarmi, kde som prišiel o nohu, vtedy už v českej službe. Kým
som vládal, bránil som svojich; keď nevládzem, vyhnali ma ako vlka z dediny, aby som skapal
v poli. Nuž viem, že skapem prvej či neskoršie, ale nechcem zahynúť aspoň hladom, a preto
beriem, kde čo nájdem, keď mi podobrotky nedajú. Okrem vo vojne niet ľudskej krvi na mojich
rukách. Rob, rytier, so mnou, čo chceš, smrti sa nebojím, môžem hocikedy umrieť.Rytier sa díval chvíľu na červenobradáča a potom riekol:— Ty si chlap, ako má byť. Vieš nejaké remeslo?— Som kováč, a to dobrý. Tak ti koňa nikto nepodkuje ako ja.— Rozviažte mu povrazy, — rozkázal rytier svojim zbrojnošom. — Ty pôjdeš so mnou do
zámku. Uvidím, aký si chlap… No a ty, jednooký, kto si ty?Jednooký drgol plecom a hľadiac do zeme, riekol lámanou češtinou:— Mňa sa ani nevypytuj, ale ma daj obesiť.— No len povedz, kto si, čo ti tlačí dušu? Na obesenie máme vždy dosť času.— Ja som Avar. V jednej osade nás zostalo niekoľko rodín, ktoré nestihli vybiť. Ja som
zlý človek, mňa teší, keď môžem ľudí utláčať, strašiť a mučiť. Nechcel som tých chlapcov
zožrať, ale mi dobre padlo, keď som videl, ako sa ukrutne boja. Nemôžem za to, že som taký.
Môj rod je, ani keby pochádzal od vlkov. Ak ma pustíš, zmárnim seba samého, ale najprv i
niekoho iného, kto mi podbehne. Neviem nijaké remeslo, len do koní sa rozumiem ako nikto
iný, lebo som celý život s nimi strávil a mám ich radšej ako ľudí.Rytier kývol hlavou:— Dobre, uvidím, čo urobím s tebou… A ty, čiernobradý, odkiaľ si a čo vieš?Jednoruký odpovedal:— Ja som Čech od Příbrami. Slúžil som vo vojsku pána z Orlice napokon i s kováčom spolu.
Prišiel som o ruku pri obliehaní maďarského hradu, kde sme chytili i tohto tu, — ukázal na
jednookého. — Neviem nijaké remeslo; bol som baníkom, kým som nešiel na vojnu.Keď chlapci počuli, že čiernobradý bol baníkom, pribehli k rytierovi a ukázali mu
kamene, ktoré našli v hore.— Pozri, pane, čo sme našli v hore pod Kamenným mliekom, — i podávali mu skalky obidvaja
obidvoma rukami.Rytier ich vzal a obzeral, krútiac hlavou nad nimi.— Nože, ty jednoruký, možno vieš viac o tom ako ja.Čech, ktorému rytier tiež rozkázal sňať povrazy, pozrel na skalky:— To je, pane, strieborná ruda, a to bohatá; kto má baňu s takou rudou, je boháč.Rytier chtivo vychytil kamene z ruky jednorukého a obzeral ich ešte raz. Všetci
zbrojnoši sa zhŕkli okolo neho a naťahujúc krk, hľadeli na skalky. Chlapci ešte vybrali z
vreciek skalky a obzerali ich, ako keby sa do toho rozumeli.— Počuješ, ty bradáč, tieto šedé, špatné skaly by boli strieborné? Neklam ma, lebo zle
obídeš!— Pane, to je bohatá strieborná ruda. Ak ťa klamem, daj ma obesiť.— A kde ste to našli? — obrátil sa rytier k chlapcom.Ľubor a Oleša mu chtivo, hovoriac naraz, povedali, že neďaleko, pod Kamenným mliekom.I rytier i zbrojnoši, ba i lotri stratili záujem o všetko ostatné a hrnuli sa za
chlapcami, ktorí sa rezko pustili do hory. I Avar išiel s nimi, preto, lebo musel. Za
hodinu prišli ta, kde včera večer tri hodiny putovali, a ľahko našli miesto, kde bolo veľké
množstvo podobných kameňov, ktoré sa časom boli odrýpali z tmavého skaliska medzi ostatným
bielym.Jednoruký poprezeral drobné skalky i veľkú skalu, z ktorej skalky poodpadúvali, a
riekol:— Pane, to je veľmi bohatá skala na striebro. Komu patrí, je bohatý, a tunajší ľud sa
musí tiež dobre mať pri ňom. Ak je nie tvoja, hľaď, aby si ju dostal do svojej moci.Rytier neriekol ani slova, ale zamyslene držal rudu v rukách a rozmýšľal, čo bude
následkom tohto nálezu. Bol bohatý pán i bez bane a ruda mu začala robiť starosti, lebo
nevedel, aké budú jej následky na okolitý ľud, ktorý dosiaľ žil v skromnom dostatku. I
začalo mu byť úzko okolo srdca.Avar zrazu netrpezlivo zvolal:— No, čo bude s nami? Dáš nás povešať?Rytier sa strhol a povedal:— Pravdu máš, musím urobiť s vami poriadok. Vezmem vás všetkých troch do hradu. Ale ty,
Avar, za svoju surovosť zaslúžiš trest. Povedz sám, čo urobiť s tebou?— Nuž čože môžeš urobiť? Keď ma vezmeš do hradu, obesiť ma nedáš, a máš pravdu, lebo ti
dochovám kone, akých nikto nemá.— Aký trest zaslúži Avar? — spýtal sa rytier jeho druhov.Slovák drgol plecom.— Zaslúžiť už len čosi zaslúži. Daj mu vyťať niekoľko remeňom, a bude na pokoji.— A ty, čiernobradý, čo povieš? — spýtal sa Horymír.— Daj mu vyťať zo desať a sľúb mu pre budúcnosť za každú surovosť ešte raz toľko.— No, chlapci, budete spokojní? — spýtal sa šarvancov.Chlapci zvolali, že budú. Najprv obskakovali rytiera, ale keď videli, že zbrojnoši
stiahli Avarovi kabát, skríkli: „Juj, ja sa bojím!“ a odbehli do kríčia.Jeden zo zbrojnošov vyťal Avarovi desať na čierny chrbát širokým remeňom. Avar ani
neskukol, bol to taký chlap, privyknutý na kadejaké útrapy.Potom sa pobrali a šli do rytierovho hradu, kde podvečer šťastlivo došli. Chlapci boli
pyšní ani páni, lebo sa niesli na koňoch, sediac za jazdcami. Keď prišli do dediny, chceli
ich rodičia poriadne poobšívať, ale rytier nedovolil im ublížiť, lebo vraj ich útek bol z
vôle božej, aby našli striebornú rudu.[1]za panovania kniežaťa Kresomysla— Křesomysla, českého
kniežaťa za pohanských čias. Podľa Kosmasa a iných kronikárov šiesty v rade
Přemyslovcov. Osobnosť Křesomyslovu možno, ako vôbec viacero pohanských kniežat,
podľa všetkej pravdepodobnosti pokladať za historickú, ale nemôže byť reči o nejakom
jej určitejšom chronologickom alebo dejinnom zaradení. Širšie o jeho vláde píše český
kronikár Hájek, ktorý do obdobia jeho vlády vkladá Horymírov príbeh.[2]Horymír— Neumětelský, český vybájený hrdina, ktorý za
kniežaťa Křesomysla zasypal všetky bane na kovy a preto ho knieža odsúdil na smrť.
Vyžiadal si ako poslednú milosť, aby sa mohol ešte raz ponosiť na svojom koni
Šemíkovi. Vysadol naň, no ten na pánovo vyzvanie preskočil s ním cez ohradu Vyšehradu
a cez Vltavu preplával na druhý breh. Miesto toto sa dosiaľ n azýva „Na
Vyskočilce“.
|
Nadasi-Jege_Horymir.html.txt
|
Kliatba matkinaPotvora.[1][2]Všetko na tebe nech bude prekliato!Svätým nech ti je hriechov tvojich blato —nepoznaj len to, čo človeka hydí;nech vlastných zmyslov mam ťa zvodí, bridí;zrak, čuch, sluch, cit, chuť — jak panskí otroci —nech ťa vždy zradia, klamú vo dne v noci.Cieľ tvojho žitia: životy podžierať,lúpežiť, trýzniť — a strachom umierať.Kde kročíš, nech tam hrobová je jama,budúcnosť tvoja nech je vlčia tlama;v nej sa prepadaj; vidz len to, jak hynieš,bez zmŕtvychvstania v čierny hrob sa vinieš![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti
básnikovej.[2]Zachovaný Bottov náčrtok ceruzkou je nedotvorený, dokomponoval ho Dobšinský na
vlastnom odpise, a tak báseň vyšla v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 459 — 60 pod názvom
Kliatba matkina na potvoru. Boli sme na vážkach, či vôbec odtlačiť túto skladbu, veď takto
by sa mohlo dotvoriť mnoho Bottových náčrtov a makulátov. Keďže vec už bola uverejnená,
zaradili sme ju s tým, že upozorníme na túto okolnosť. V orignáli vyzerá takto [v hranatej
zátvorke — čo je v koncepte Bottovom prečiarknuté]:Kliatba matkinaPotvoraVšetko na tebe nech bude prekliato.Svatým nech ti je hriechov tvojich blato —Nech vlastné tvoje zmysly sa ti [ťa vše] zbridia[ťa umučia]Zrak, čuch, sluch, cit, chuť — jak panskí otrociOči [len večnú skazu voždy vidia]Nech ťa vše zradia — — —[Uši len zradu, čuch][Kde kročíš, nech tam hrobová je jama]Budúcnosť tvoja nech je vlčia tlama.[Život tvoj] večnéŽivot tvoj celý [strachom] umierania —A smrť tvoja smrťou bez zmŕtvych povstaniatvojho životaCieľ [Život tvoj celý] životy podžierať —Lúpežiť, trýzniť a strachom umierať.Aspoň ukážka, aké sú tieto Bottove náčrty.
|
Botto_Kliatba-matkina.html.txt
|
Stále len matkaŽelezničný inžinier Miloš Vorecký býva v novšom, ale nie v modernom dome na prvom
poschodí. Má jednu veľkú a dve malé miestnosti s kúpelňou a vodovodom. Čeľadnú izbu nemá, lebo
pred niekoľkými rokmi pre slúžky ešte neboli prijímacie budoáry[1]v móde.Pani Vorecká nemohla zniesť bez bolestnej trpkosti, aby ju v mestečku niektorá dáma
prevýšila v hocijakom ohľade, a preto ju táto okolnosť, ako i nemožné rozdeľovanie domového
priestoru len na tri izby, keď potrebovala nevyhnutne aspoň päť, robila veľmi nespokojnou.S týmito bolesťami vyrukovala len pred mužom. Muž, dovoliac si denne svoje „tri pivá“ v
spoločnosti priateľov, mal sa čo napočúvať, že on je svojou márnotratnosťou na príčine, že
nemajú svoj vlastný poriadny dom.— Keby si nebol taký lump a neminul mesačne polovicu svojho dôchodku na karty, pivo a
bohvie ešte aké zatajované hriechy, prestupujúc šieste božie prikázanie a hrešiac i proti
sviatosti stavu manželského, mohli by sme mať s pomocou štátu dávno svoju poriadnu vilu.Miloš je chlapina mocná, dobre živená, s vysloveným sklonom pre humor a komiku. Jeho
smiech pozná celé mesto. Pri jeho tichej povahe ťažko ho dostať do takého duševného
rozpoloženia, aby začal gúľať očami a fučať. Ale keď sa to zavše pani Vilme podarí, tak už
uteká z domu, lebo vie, že v takom rozpoložení nie je dobre byť nablízku.Obyčajne ju odbavoval len posmechom.— No, pravda, ja mám vedľajšie zárobky, o ktorých ty nič nevieš. Ja si to môžem dovoliť.
Ale čo ty minieš na šaty, klobúky, topánky a stále cestovanie za toaletami, to musí stáť
peňazí! Kto to len všetko financuje?Pani Vilma je osoba peknej, štíhlej, pritom plnej postavy. Len tvár sa ponáša na drevenú
detskú bábiku, je okrúhla bez brady, s oblúkovitými obrvami. Jej výraz sa mení postavením
kútikov úst nahor alebo nadol, na posmešný alebo na opovržlivý. Vytreštila na muža svoje veľké
oči a hodila veľkou, ale foremnou rukou, na ktorej nebolo vidieť, že by sa domácou prácou
primnoho zaoberala.Miloš, podíduc k nej, ťapol ju láskavo po chrbte, až skríkla.— Ty strašidlo, nech ma chráni ruka božská od tvojej jemnej ruky! Iste si sa naučil láskať
od slona! Namiesto potĺkania sa po hostincoch mohol by si radšej s Ondrejom prebrať jeho
úlohu. Vieš, že sa chlapčisko vo všetkom udalo na teba a že má práve takú tvrdú hlavu ako ty.Pritom ho končitými nechtami uštipla do ramena, že zaklial:— Tisíc hrmených! Ja ti dám! — a chcel ju chytiť a vymäkušiť, ale mu obratne ubzikla a
ukázala vo dverách prstami dlhý nos.Ženin útek Miloš využil a uvrzol do hostinca, lebo už prešiel jeho presný čas, ktorý celá
kompánia vernejšie dodržiavala, ako najstachanovskejší rušňovodič[2]príchod na stanicu.Vilma si napochytre tiež urobila plán, že navštívi svoju priateľku, pani advokátku Noru
Tralovú. Toho sa teraz musela zriecť, čo jej veľmi zle padlo a rozľútilo na Ondrejkovu škodu.Zbadala, že Miloš sa i teraz vyhol protivnej práci: sekírovaniu a ohlupovaniu svojho
dieťaťa. On totižto tak menúval chlapcovo vyučovanie. Vilma bola presvedčená o opaku. Keby ona
bola mohla ísť navštíviť Noru a Miloš by bol musel doma sedieť, boli by obidvaja opačne
rozmýšľali. Ináč Miloš sa pridŕžal pevne svojich zásad. Keď mu Vilma vyčítala, že sa o deti
neobzrie, že nedbá, keď vyrastú ako stromy v hore, odvetil jej:— Aspoň o deväťdesiat percent detí sa nikto neobzrie, ako končia doma svoje úlohy, preto,
lebo ich rodičia — jednoduchí roľníci alebo remeselníci — sú neškolení ľudia a netrúfajú si
deti vyučovať a len niekoľko percent inteligentov, rozumejúc sa do toho práve tak ako tí
ostatní, je natoľko nerozumné, že si namýšľa, že vie svoje deti aspoň v normálke poučovať.
Pravda, svoje úbohé deti len galamutia a mýlia, lebo nemajú o vyučovaní detí ani pochop. I
odučia ich samostatne rozmýšľať. No jednako veľká väčšina tých nesekírovaných detí poskladá
skúšky a je v živote toľko hodna ako tie, ktorým od prvopočiatku podkladali duševné štule,
hoci ich ani nepotrebovali. O mňa sa nikto nikdy nestaral, lebo som na šťastie tiež sedliacky
syn. A som doktor inžinier a urobím svoju kariéru. Aby si to vedela! Iné je, keď sa ma dieťa
niečo opýta, čo nerozumie.Vilma sa na Milošove reči len opovržlivo usmiala, lebo jej presvedčenie bolo, že technik
nevie tak logicky myslieť ako latajner.[3]I povedala mu:— Ty si, môj milý Miloško, obyčajný leňoch a nesvedomitý človek, a preto máš sto
výhovoriek, keď od teba žiadajú nejakú robotu. Na teba sa hodí Buschov výrok: „Vater werden
ist nicht schwer sein, dagegen sehr.“[4]— No, to je, vidíš, pravda. Predsa len, mysli si, čo chceš, radšej sedím s priateľmi pri
pohári dobrého piva, ako pri ohlupovaní svojich detí. Vy ženy sa vždy do všetkého chcete
lepšie rozumieť, lebo chcete nad svetom panovať vždy a všade. To je preto, lebo máte málo
rozumu a nepomerne veľký jazyk. Ale pamätaj si, čo Američania hovoria: „Ani do jednej hlavy sa
nezmestí aj veľký jazyk aj veľký rozum.“Vilma vyhrýzala bonbóny, ktoré vraj užívala proti kašľu, hoci roky ju nikto nepočul ani
kýchnuť. Kývajúc hlavou, odvrkla:— Môžeš hovoriť, čo chceš, to je isté, že sa každý dobrý rodič stará o svoje deti a hľadí
na to, aby v škole neboli najostatnejšie.— Máš pravdu, lebo veľká väčšina rodičov je hlúpa. Majú šťastie, že sprostosť je taká
choroba, čo nebolí, ináč by vo dne, v noci húkali od bolesti.— No, počuješ, tvoja kinderštúba[5]stála iste niekde v stajni.— Máš pravdu. Stála, a preto je omnoho prirodzenejšia ako tvoja. Preto som i ja chlap, ako
pánboh prikázal.Miloš odišiel, lebo mu bolo daromných rečí dosť a Vilma si dala zavolať Ondrejka,
bojujúceho na dvore s dvoma spoluhriešnikmi. Šumne urastený, ale ináč chudý a bledý chlapček
sa nevoľne vtisol cez skúpo otvorené dvere a zastal v nich, hotový ubziknúť.Poznal matku a bol pripravený na poriadny škáles.[6]— Mamička, pusť ma ešte trochu von. Len urobíme snehuliakovi hlavu a hneď prídem, —
žobronil, prekrúcajúc nohy a hľadiac na tento manéver.— Si, akoby si zo šibenice odpadol. A čo ste to robili? Veď si ako prasa! Poď sem!Ondrejko sa bokom prišmotlal k matke.Vilma ho chytila za rameno a drmla, aby stál pred ňou rovno.— Máš odtrhnuté gombíky a tu roztrhaný kabát! Ty lagan naničhodný, kto len vystačí na teba
robiť! Choď sa umyť! Budeš robiť úlohu a čítať!Ondrejko prebehol do spálne a veľmi svedomito si umýval ruky, aby čím najväčšmi oddialil
chvíle utrpenia.— No, čo tam tak dlho robíš? Poď už a prines si knižku a písanku. Ale už!Po dlhom motaní chlapec prišiel a hodil veci pred matku na stôl.— Aký je to spôsob? Tak sa to má položiť na stôl? I buchla chudáka po chrbte.Ondrejko sa uhol.— Ale ešte som ani kávu nedostal, — povedal žalostne.— Ty darebák, hrať sa vieš a šaty ničiť, ale najesť sa nevieš, keď je tomu čas! Olovrant
dostaneš, keď si urobíš úlohu a prečítaš, čo máte naložené!Ondrejko žalostne pozrel na matku a sadol si za stôl. Chodil prvý rok do školy a matka sa
od začiatku s ním učila.Vzala čítanku a vyhľadala písmenánaň. Tam
boli slová: zvon, srna, stena a zvoň, sŕňa a šteňa.Ondrejkovi preslabikovanie a vyslovenie slova zvon robilo také ťažkosti, že pani Vilma
bola už na konci trpezlivosti, keď bojazlivo vydal zo seba:— Z-v-o-n, zo-vn, znov, zvon!— No, chvalabohu! Aký si ty len sprostý! No, ďalej!— S-r-n-a, — hádalo dieťa písmená, ale zložiť ich nedajbože! Vilma ho buchla nahnevane po
chrbte.— Srna! Ty hlupák! Srna! Nevidíš, slepý si? Teraz už chlapec celkom stratil hlavu. Vedel,
že ho matka bude biť a štípať, čoho sa ukrutne bál. Prestal vôbec hľadieť do šlabikára, lebo
mal plnú hlavu, že ho udrie alebo uštipne, a preto pozeral len na jej ruky, aby sa im nejako
vyhol.Matku toto chlapcovo správanie, najmä keď jej začal plakať a nastavovať lakte na svoju
obranu, tak rozčúlilo, že ho začala trhať a biť. Ondrejko s krikom nariekal:— Juj, juj, ju! — zoskočil zo stolca a utiekol do najďalšieho kúta, kde prosebne skladal
ruky, aby ho nebila. — Mamička moja drahá, nebi ma, už budem čítať! Tak dobre budem čítať,
uvidíš! Najlepšie, a dám si pozor!— Poď sem, neurobím ti nič! Ale sa musíš poriadne správať! Keby si ty bol dobrý, ako druhé
deti, nemusela by som sa s tebou toľko trápiť!Chlapec jej neveril a len na jej veľké volanie a keď videl, že ide k nemu, urobil niekoľko
krokov k stolu. Šla mu oproti a sotila ho, že zaletel až k stolu a udrel sa o koleno. Bolestne
zjojkal.Následok bol, že ho už vôbec nemohla utíšiť a začala ho tak nemilosrdne mlátiť a štípať,
že nešťastné dieťa od hrôzy onemelo a neopovážilo sa skuknúť.Keď videla, ako chlapca doriadila, ozval sa jej materský cit a vzala ho na ruky, hladila,
bozkávala, kŕmila cukríkmi a po dlhom čase uspokojila. Potom čítala s ním ďalej. Neopovážiac
sa ho viac biť, predčitovala mu každé slovo tak dlho, kým sa všetky nenaučil naspamäť, čím,
pravda, neurobil nijaký pokrok v čítaní, alebo aspoň máločo. A takáto patália bola s ním na
dennom poriadku, hoci i v menšej miere. Pre niečo ho vždy musela mučiť. Pre iné pri písaní a
pri počítaní a zasa pre iné, keď ho drezírovala, ako sa má správať, keď prídu cudzí.Pohnútka tohto jej zachádzania nebola materinská láska, ale bláznivá ctibažnosť, aby sa
chlapcovým pokrokom v učení a správaní mohla chvastať pred svojimi priateľkami. To nemohla
zniesť, aby niektorý iný chlapec v niečom predbehol jej Ondrejka.O tomto celom katovaní Vorecký málo vedel. Vše sa náhodou dozvedel, že Ondrejka bila, ale
v akej miere a ako často sa to stáva, o tom nemal ani tušenia, lebo chlapec sa pred ním
neopovážil ani skuknúť. Okrem toho i jej náhodná dobrota a jej starostlivosť, keď bol chorý,
vyvinuli v ňom istý stupeň detinskej oddanosti a lásky. Bolelo ho, keď videl, že otecko zavše
s mamičkou trochu ostro zachádza a že ona preto zavše i plače. I za to jej bol trochu vďačný,
že ho všelijako cifrovala, česala, lepila na neho kadejaké parády, dala mu vždy rukavice a
obliekala do šiat, aké nikto z jeho rovesníkov nemal.Chlapcov život v každodennom strachu bol jednako strašný.Pravda, Vorecký, ako väčšina otcov, naskrze sa nestaral o výchovu svojich detí. Páni pri
pive o tom zriedka hovorili. Najskôr ešte, keď niektorý šibal vykonal nejaké pestvo. Až raz,
keď sedel asi pol hodiny sám so svojím priateľom, dr. Tománkom, okresným lekárom, prišla reč i
na tieto veci.Tománek má tiež syna, ktorý chodil s Ondrejom do jednej triedy. Vilma práve vyčítala
mužovi, že sa neobzrie o deti, i pýtal sa Tománka, či on korepetuje[7]svojho syna Vaška.— Kde pak, nemám na to času, ani vůle. Mne taky nikdo nekorepetoval, a tu jsem.— Tak sa potom tvoja pani trápi s ním, — usmial sa Vorecký, — práve tak ako moja?— Ta! — zvolal zadivene lekár, — vždyť jí poznáš! Ta zná jenom sport a sport a sport!
Tenis, brusle, lyžovaní, vycházky do hor, no, a spolky, ovšem. Ani se jí o tom nezdá!— Tak ty si naskrze nie za to, aby rodičia korepetovali svoje deti?— Řeknu ti své mínění upřimně. Já by jsem to zakázal zákonem. Takových otců je málo, kteří
by věděli své děti řádně vyučovat a ještě méně takových matek. Nejhorší jsou ty, kteří si na
svou moudrost nejvíc zakládají. Kazí jenom učitelovu práci, poněvadž tláchají o všem jinak,
jak to učil učitel. O pedagogii nemají ani zdání a o porozumění dětské duše se jím ani nezdá.
K tomu si takový rodič, zvláště více-méně vždy nervosní a hysterické maminky, dovolí takové
mučení dětí, za jaké by učitele zavřeli do basy. Rodič si to může dovoliti.— Vidíš, kamarát, a mňa moja žena stále sekíruje, že sa naším Ondrejom nezaoberám. Tak sa
učí s ním ona sama.— Slyšíš, člověče, zaraz jí to! Váš hoch vypadá moc špatně! Je to vycifrovaná loutka, ale
vypadá bídně. U vás nebude něco v pořádku. Podívej se ty jednou nečekaně domů, když tvoje pani
dělá s ním to exercitium spirituale.[8]Myslím, že tě to překvapí. Uvidíš něco, o čem se ti jistě nezdálo.Boli by ešte pokračovali o tej veci, ale prišli kamaráti, a tak si dali taroček.[9]Pravda je, že Vorecký zabudol na svoju rozpravu s Tománkom ako na smrť. O niekoľko dní sa
prihodila nejaká nehoda na trati a Vorecký prišiel skoršie domov ako obyčajne. Zašiel s
aktovkou do svojej kancelárie a cestou mu prišlo na um, čo mu odporúčal Tománek. Nebýval
ďaleko, i urobil tých sto krokov a zašiel domov a vošiel tichučko do predizby. Počul v dennej
hovoriť ženu s chlapcom, o chvíľu krik a chlapcov plač. Počúval pri dverách, čo bude ďalej.
Ženin krik a plač dieťaťa sa stupňovali, až bolo dobre počuť zvuk úderov a chlapcovo
nariekanie.Niečo také neočakával. Vošiel ticho do izby a videl, ako žena nemilosrdne perie a štípe na
zemi sa zvíjajúce dieťa.Voreckého zašiel pocit, akoby ho postihlo neočakávané nešťastie. Prikročil celkom k nej,
ona ho v svojom zúrení ani nepobadala. Zvolal:— Vilma, preboha, ty šalieš! — a zachytil jej zdvihnutú ruku.Vtedy sa strhla a pozerala na neho zdivene.— Čo tu chceš! — skríkla bez rozmyslu.— Bože môj, chcel som vidieť, čo porábaš s chlapcom. To je strašné, čo s ním robíš!Chlapec vstal, trasúc sa od strachu, čo to bude s ním. Zakryl si rukami tvár a usiloval sa
potlačiť vzdychanie. Otca sa vždy viac bál ako matky, hoci on ho nikdy neudrel, len vše
skríkol na neho.Vilma sa spamätala.— Nemáš ani pochop, aké zaťaté, naničhodné dieťa máš. Musel sa celkom na teba podať, ja si
neviem s ním rady!Vorecký len pozrel na ňu, nepovedal jej ani slovo a chytil chlapca a začal ho zobliekať.
Keď stál pred rodičmi nahý po pás, bolo vidieť na jeho chudom tielku množstvo škvŕn a šmúh
rozličnej farby. Chlapec stopy úderov na svojom tielku obzrel, usmial sa a povedal:— Tatuš, to ma nič nebolí.Vilma pocítila nevoľnosť. Chytro hádzala háby na dieťa. Kúpavala ho každý týždeň, podľa
potreby i častejšie a videla na ňom škvrny. Teraz sa čudovala, že jej nikdy neprišlo na um, že
sú to následky jej zaobchádzania. Jej fixná predstava bola, že mu to zavinili deti alebo že sa
poudieral.Vorecký, premáhajúc hnev, dokazoval jej:— Vieš, duša moja, to sú také úrazy, ktoré veľmi presahujú mieru trestu, aký si rodičia
môžu dovoliť voči svojim deťom! Keby to videl súdny lekár, zavreli by ťa, a to plným právom! O
tom sa s tebou nebudem škriepiť, kto je vinný. Dieťa svojím nezmyselným zúrením viac trýzniť
nebudeš! Prísne ti za-ka-zu-jem, aby si sa ho dotkla a aby si ho „vyučovala“! Veď ty nielen
dieťa, ale i seba zničíš hlúpym rozčuľovaním!Vilma hľadela na mužovu tvrdú tvár a skrotla. Videla, že je na hranici takého výbuchu, aký
s ním ešte nezažila. Mráz jej prešiel po tele, keď si pomyslela, že by sa do nej oddal a
zachádzal s ňou tak ako ona so svojím dieťaťom.Splašene pozrela na muža a povedala krotko:— A čo chceš s ním urobiť? Veď si chlapec sám nedá rady!— Skôr ako s tebou. Veď ty nemáš ani pochop o detskej duši! Ty chceš, aby dieťa so svojím
necvičeným rozumom tak rozoznávalo písmená ako ty. Bitím ho len pomýliš a celkom pokazíš jeho
ťažkú duševnú prácu. Výsledok tvojho besnenia je, že ešte horšie pracuje a ty ho preto ešte
väčšmi hlušíš! Uznávaš, aký ukrutný nezmysel si páchala? V tvojom pokračovaní sa párila
hlúposť so zlobou! Nahliadaš, že sto ráz radšej nič ako takéto „korepetovanie“?— Dobre, dobre, ale čo urobíš s ním? Necháš ho celkom na seba?— Neviem ešte, čo mám urobiť. Poradím sa s ľuďmi, ktorí sa do toho rozumejú. Teraz urobím
pokus, ako vie sám pracovať.— Som veru zvedavá, čo vymajstruješ! — povedala Vilma už posmešne.Vorecký posadil chlapca za stôl pred písanku a šlabikár.— Čo máš odpísať?Chlapec sa prehrabal v knižke a ukázal na niekoľko riadkov.— Toto.— A budeš to vedieť odpísať?— Viem, veď i v škole sami píšeme.— Tak dobre, píš!Chlapec sa dal do roboty. Pravda, nesedel podľa predpisu a hlavu klonil prinízko nad
písankou, čo ináč robia všetky deti, ale pomaly maľoval písmeno za písmenom do písanky celkom
dobre a bez chyby.— No, čo chceš od dieťaťa? — pýtal sa Vorecký ženy víťazne.— Čo chcem? — povedala Vilma pohŕdavo. — Pozri, ako sedí, ako drží pero a ako ryje nosom v
písanke! To predsa všetko nesmie tak byť!— Nerob si z toho nič. My sme všetci — i ty — celkom tak písali. Teraz píšeme poriadne.
Daj chlapcovi pokoj a on pôjde svojou cestou!Vilma mrdla plecom:— Rob si, čo chceš, ja sa viac o neho neobzriem.— A dostal už olovrant?— Ja veru neviem, či mu Marka dala kávu.— A už si olovrantoval?— Ešte nie.— Teraz je pol šiestej a dieťa ešte nedostalo jesť! Na to nedávaš pozor! Každá druhá mať
by si žrala srdce, že jej dieťa je len ako kosť a koža! Vilma, Vilma!Vilma mala svoj rozum a uznala, že teraz prehrala na celej čiare. Hneď zmenila svoje
správanie.— No, dobre, ty, ty starigáň! Len už toľko nerečni! Musíš uznať, že si všetkému vlastne ty
na vine. U mňa bola najlepšia vôľa dieťaťu pomáhať. U teba bola úplná nevšímavosť. Keby si sa
bol do veci hneď zamiešal, mohli sme byť už dávno v poriadku.Vorecký sa teraz zasmial a potľapkal ženu po pleci.Vilma mu vyplazila jazyk a chytila chlapca pod pazuchy a odviedla ho do kuchyne, kde sa mu
dostalo mimoriadneho potraktovania.[10]Vorecký, sám so sebou spokojný, odišiel k svojej „partii“ do hostinca. Prišiel k taroku
prineskoro, zostalo mu len kibicovanie. Sedel tam, kým neprišiel Tománek, ktorého volali k
chorému. Keď prišiel, sadol si s ním k poháru piva.Vyložil mu, čo skúsil so svojím chlapcom.Tománek si zapálil svoju večnú viržinku a kýval spokojne hlavou.— Tak, koukej, tak to máš! Jak jsem ti to říkal. Co teď?Vorecký sa trochu pohniezdil na stoličke a povedal:— Myslím, že bude najmúdrejšie, keď sa budeme správať podľa tvojho systému s Vaškom. Len
to by som ťa prosil, dovoľ, aby sa Vašek s naším chlapcom po škole spolu učil, kým sa do veci
trochu nezapracuje.— I jo, já mu to naložím. Hned po škole ať jdou jednou k vám, jednou k nám a ať se spolu
učí a pak hrajou.— Tak ti ďakujem, — povedal Vorecký a myslel si, že keď chlapcov znôtil, tým vybavil
všetko.Lenže ani Ondrejko nebol archanjel a keď sa nikto o neho neobzrel len Vašek, tak na prísnu feruľu[11]zvyknutý chlapec chytro striasol Vaška z krku. Niekoľko dní chodili spolu a robili
úlohy celkom pekne. Ale po týždni pretrhli zhodu, lebo Vaška deti pozvali stavať snehuliaka a
Ondrejko sa musel ísť sánkovať. Vašek by bol pre sánkovanie vďačne neverne opustil staviteľov
snehuliaka, ale na sánkach nebolo pre neho miesta. Druhý deň sa zišli a niekoľko dní boli zasa
spolu, ale pretrhávanie spolku bolo vždy častejšie, až spolok zanikol celkom. Vašek robil
svoje úlohy a Ondrej zostával bez nich. Pri polročnom vysvedčení vyšlo šidlo z vreca.Teraz chudáka Ondrejka potrestal otec. I otec dokázal, že detskú dušu pozná ešte horšie
ako jeho žena. Vorecký ho neubil, ale mu vzal najkrajšie vianočné dary a postavil ho do
tmavého kúta prázdnej izby — na hodinu. Na hodinu znel prísny výrok!Ani Ondrejko, ale ani rodičia nevydržali ani dve minúty, lebo chlapec tak strašne zúfalo
kričal, že i otec i matka utekali k nemu ozlomkrky, aby ho zachránili od bohvieakého
nešťastia! Chlapec bol od hrôzy celkom bez seba! Všetky ježibaby so železnými nosmi a draky s
roztvorenými zubatými papuľami ho razom prepadli. Museli ho dlhú chvíľu tíšiť, kým svoje
kŕčovite objímajúce dieťa prebrali natoľko, že prišlo k sebe.Vilma pozrela vyčítavo na muža.— Počuješ, moje bitie je hračka v porovnaní s tvojím trestom! Veď nech ho necháme tam ešte
minútu, dieťa sa zbláznie!— Veru nie je to vylúčené. Je práve také nervózne ako ty. Musíme s ním inakšie
zaobchádzať. Chyba je, že si sa ty o neho nestarala, ako sa patrí. Dobre, obriadila si ho a
dala si mu jesť, ale ináč si zo samého vzdoru ani okom nehodila, čo porába. Chcela si trestať
muža a pokutovala si dieťa!— Veď si mi prísne zakázal, aby som sa ním zaoberala. Vy, chlapi, ste len čudáci! Robíte
nerozvážne skutky a vždy sme potom my všetkému zlému na vine!Matka držala dieťa na lone. Otec ho vzal od nej.— Tatuš, už ťa budem poslúchať. Nedaj ma viac do kúta, — prosil Ondrejko so zloženými
rukami.— Neboj sa, ty chudáčik. Neublížim ti ani za svet. Musíme nájsť spôsob, aby sme ťa
zachránili od všetkého zlého, čo si ty sám zaviňuješ, ako i od horšieho, ktoré my na teba
uvaľujeme.Vilma vyberala poskrývané hračky a pokládla ich na stôl pred chlapca.— Vezmi si svoje hračky. Zdá sa mi, že sme sa my s mamou mali postaviť do kúta.Chlapec sa obrátil k hračkám.Ondrejko sa teraz zo zábaviek azda väčšmi radoval, ako keď mu ich Ježiško doniesol.
Zabudol hneď na prestátu úzkosť, ktorú pretrpel.Rodičia hľadeli na neho s úľubou a tešili sa, že sa ich nerozum väčšmi nevypomstil.— Šťastné dieťa! — mienila matka, — keby sme my vedeli tak chytro zabudnúť, čo zlé nás
zastihne!Vorecký vstal, podišiel k svojej žene a, položiac jej ruky na plecia, hľadel jej do očí.— Myslím, teraz vidíme jasne, čo máme robiť. Nebudeme ho korepetovať. Keby sme videli, že
nie je súci samostatne končiť svoje úlohy, najmeme mu povolaného človeka. Predbežne urobíme
pokus, či s riadnym dozorom nedosiahneme cieľ. Dúfam, že áno. Uznávam, o dieťa som sa naskrze
nestaral a nebol by ma parom vzal, keby som bol denne o štvrť hodiny menej sedel v hostinci.— Chvalabohu, že to nahliadaš. Ja som chcela končiť svoju povinnosť voči nášmu dieťaťu.
Priznám sa, srdce ma bolelo, keď som musela hľadieť na opustené dieťa. Ale čo? Zakázal si mi
zaoberať sa ním a ja som sa neopovážila prestúpiť tvoj rozkaz!— Nediv sa mojej prehnanosti. Ponášala si sa na fúriu.[12]Je to na neuverenie, čo robí šialenosť z takej krásnej osoby, ako si ty!Vilma sa mu usmiala.— Nijakým lichotením nedokážeš, že si sa voči Ondrejovi neprevinil väčšmi ako ja. Nijaká
mnou zavinená škvrna na jeho tele sa nevyrovná duševnému úrazu, aký si mu zavinil ty.Vorecký hodil rukou.— Dobre, máš pravdu! Sme natoľko rozumní ľudia, že uznáme svoje chyby. Tak, Vilmuška,
neotravujme sa pre chlapca a nestrpčujme život sebe a jemu.Vilma mu položila ruku na ústa.— Dosť múdrostí, ktoré sú také každodenné, že sa už každému zunovali. Radšej sa dohodnime,
ako zaobchádzať s chlapcom odteraz.Ženina hladká ruka Voreckého razom utíšila. Bozkal ruku a ženu, čo mu ona s citom
odplatila. Vorecký sa chytro presvedčil, že bozkávaním urobil taktickú chybu. Chlapi sú takí
naivní, že na všetko zabudnú, keď ich žena pohladí. Predbežne mu to neprišlo na um. Ale predsa
nechcel uznať, že pokladá plytvanie svojou múdrosťou za celkom zbytočné, a preto podotkol:— Iste sú moje múdrosti každému známe, ale chyba je, že si ich neuvedomujeme, a preto ich
ani nevykonávame.Vilma to uznala a potľapkala ho po líci, čo mu zasa dobre padlo.Dohovorili sa, ako sa budú starať o dieťa. Po dosť dlhej rozprave sa presvedčili, že tejto
ich práce ani nebude tak mnoho. Mali len dozerať, kde a čo dieťa cez deň robí a či sa učí.
Ináč mu nechali samostatnosť, čo sa im páčilo i preto, lebo mali menej roboty s ním. A márna
vec, človeku nepovolanému je dlhé obcovanie s dieťaťom nie veľmi milé.Keď chcel Vorecký utekať do hostinca, vyzradila mu Vilma, že ako každé nové zariadenie,
stojí i toto peniaze. Chlapec má dostatok šatstva, ale to je všetko také nepríhodné pre jeho
nový spôsob života! Musí chlapca vyadjustírovať,[13]aby sa neurobil smiešny pred inými deťmi. Nemôže predsa so svojimi parádnymi
šatami a v rukavičkách stavať hrádze v potoku!Slovom, potrebuje pre začiatok aspoň šesť-sedemsto korún!Vorecký sa usmial. Bolestne, ale sa smial.— Teraz už, vidíš, rozumiem všetko. Ó, ty Eva, ty Dalila![14]Všetky ste na jednom brde tkané! A koľko potrebuješ z tej sumy na kadejaké kombiné
a rukavice a pančuchy? Povedz pravdu!Vilma ho chytila rukami za líce.— A keby aj. Ty chumajček, ktože bude mať z toho potešenie? Veď mi vždy kážeš, že sa žena
nesmie pred mužom spustiť! Mám sa stále tak obliekať a správať, akoby som si chcela tvoju
lásku získať. Môžeš to odtajiť?Vorecký videl, že s touto osobou nič nevykáže. Okrem toho od mnohého hovorenia i vysmädol
a času na pivo už mnoho neostalo. Vedel, že rečami nič nevyhrá, preto vytiahol, žiaľne
mrnčiac, peňaženku, obzrel jej obsah, vyhodil päťstokorunáčku na stôl a utekal, akoby ho vlci
naháňali.Vilma sa za ním so schválnou hlasnosťou smiala a oblapila v radosti svojho srdca Ondrejka.
Chlapec pozrel na ňu zadivene od svojich vojakov.— Ty si zlaté dieťa, len vždy pekne poslúchaj a budeme ťa radi mať!— A už ma nebudeš vyučovať?— Nie, ale sa musíš učiť!— No veru! Ja sa budem, uvidíš!Vilma si chytro prepočítala, že pre Ondrejka potrebuje z peňazí málo. Dá mu poprerábať
staršie šaty a bude ich môcť drať pri svojich hračkách.Niekoľko týždňov dozerali na dieťa obidvaja, keďže si väčšmi hľadeli navzájom na svoje
prsty ako na dieťa. Ondrejko za ten čas privykol na istý poriadok a na robenie svojich úloh a
napokon ešte on upozorňoval rodičov, že sa nestarajú o neho, ako by sa mali. Naučil sa
oznamovať otcovi, keď mamy nebolo doma, keď sa mala o neho starať, a mame, keď otecko na to
zabudol. Napokon ho mierne nabili, že on dozerá na rodičov. Pravda, pod titulom, že žaluje, a
to že je mrzko.[1]budoár (z fr.)— ženský salónik, tu obliekáreň pre slúžku[2]najstachanovskejší rušňovodič— podľa sovietskeho baníka A. G.
Stachanova, iniciátora hnutia socialistického súťaženia, ktoré sa rozšírilo do všetkých
pracovných odborov a nesie jeho meno.[3]latajner(z nem.) — človek s humanitným, filozofickým
vzdelaním[4]„Vater werden ist nicht schwer sein, dagegen sehr“(nem.) — Stať
sa otcom nie je ťažko, ale ním byť.[5]kinderštúba(z nem.) — detská izba, v prenesenom význame
výchova[6]škáles(náreč.) — potrestanie, výprask, pokarhanie[7]korepetovat(z lat.) — opakovať[8]exercitium spirituale(lat.) — duchovné cvičenie[9]taroček— taroky, hra v karty[10]potraktovanie(z lat.) — počastovanie, pohostenie[11]feruľa(z lat.) — prostriedok na trestanie, obyčajne
palica[12]fúria— Fúrie boli bohyne pomsty v starom Ríme; v prenesenom
význame fúria znamená zlá, zúrivá žena[13]vyadjustírovať(z lat.) — vystrojiť[14]Dalila— biblická postava, spomínaná v súvislosti so Samsonom, od
ktorého vylákala tajomstvo jeho sily, čím ho zahubila. V prenesenom význame falošná,
ľstivá a zlá žena.
|
Nadasi-Jege_Stale-len-matka.html.txt
|
Ľubomír Feldek: Goldoniho škriepky v ChiozzeStarší diváci sa budú pamätať, že v roku 1994 uviedla činohra Slovenského národného
divadla v dramaturgii Martina Porubjaka a v réžii Petra Mikulíka Goldoniho hruŠkriepky v Chiozzepod názvomČe-če-čertice.
NázovČe-če-čerticepotom použili aj iné slovenské divadelné súbory,
pod rovnakým názvom videli hru aj televízni diváci — a tak sa zaužíval.Keď sa však po rokoch vraciam k svojmu prekladu a chystám sa ho — vďaka ochote pani
Vierky Studeničovej, hlavnej digitalizátorky Zlatého fondu denníka Sme — zavesiť na
internet, využívam túto príležitosť, aby som hre ponechal jej pôvodný názov. Slovenské
národné divadlo v roku 1994 chcelo zmenou názvu osloviť viac divákov, tento zámer je však
pri internetovom publikovaní hry už bezpredmetný. Návrat k pôvodnému názvu uľahčuje aj
orientáciu v Goldoniho bohatom diele.Carlo Goldoni je autorom vyše dvesto hier, spomedzi ktorých najmä jeho komédie patria k
tým najúspešnejším, aké sa kedy objavili na divadelnej scéne.Narodil sa 25. februára 1707 v Benátkach. Jeho otec Giulio Goldoni bol lekár a aj od
syna očakával, že keď vyrastie a nadobudne vzdelanie, zvolí si podobne úctyhodnú kariéru.
Syn otcovi vyhovel, vyštudoval právo a venoval sa potom advokátskemu povolaniu, pôsobil
dokonca istý čas aj ako tajomník benátskej ambasády v Miláne. No to hlavné, čo ho v živote
lákalo, bolo divadlo. Lákalo ho už odmalička — svoju prvú komédiu napísal deväťročný. A keď
vyrástol, písal hru za hrou. Od roku 1773(po návrate z Milána do
Benátok)sa napokon celý upísal divadlu. Bol riaditeľom divadiel v Benátkach
i Janove a v roku 1757 ho v Parme vymenovali za dvorného básnika Bourbonovcov. Hoci v roku
1763 presídlil do Paríža, kde sa stal vychovávateľom kráľovských dcér, aj tam pokračoval v
písaní komédií.To, čím obohatil žáner komédie vo svojej dobe, je obohacujúce dodnes. Popri jeho talente
na úspechu tých hier sa podpísala aj jeho neodolateľná človečina. Herci namiesto masiek a
stereotypných úloh dostali v nich príležitosť, aby aj oni využili celý register svojich
ľudských vlastností. Na javisko sa vďaka Goldoniho majstrovstvu dostalo nielen veľké
umenie, ale aj skutočný život. Kde je skutočný život, tam je aj jeho ohrozenie. Manželky aj
verenice rybárov z Chiozzy žijú vo večnej úzkosti. Takto to Titta-Nanemu vysvetľuje Pasqua,
keď mu opisuje emócie Lucietty:„Keď vidí, ako odchádzaš na more, tak má takú
dušičku, že by v nej pes chvostom nezakrútil. Zblázniť sa ide, keď potom príde búrka.
Škridlice zo strechy padajú, tak sa o teba trasie. V noci vstáva a chodí sa dívať z
okna, či sa more neupokojilo. Čarovné bylinky pestuje, hromy zarieka — a všetko kvôli
tebe.“O čo vážnejšie je pozadie, na ktorom sa odohráva Goldoniho komédia, o
to je jeho komédia pravdivejšia. Navyše za ďalší prídel pravdivej človečiny v tejto hre
vďačíme faktu, že postavu Isidora napísal autor podľa seba. Keď Isidoro hovorí„sme v dome istého Benátčana, čestného muža, ktorý prichádza do Chiozzy dva
razy do roka, a inak má iba niekto kľúče od jeho domu, teraz ich mám ja,“znalci Goldoniho života tu vedia dešifrovať autobiografickú informáciu — aj mladý advokát
Goldoni vraj kedysi býval v Chiozze v dome maliarky Rosalby Carriera, ktorá mu ho počas
svojej neprítomnosti zverila celý do užívania. A čosi ešte autobiografickejšie nás ovanie z
Isidorovho správania, keď vypočúva kŕdeľ mladých žien. Aj keď je to iba naznačené, každý
herec na to natrafí a s postavou Isidora dokáže balansovať na hrane medzi službou
spravodlivosti a túžbou po hriechu. Keby náhodou nenatrafil, privedie ho na stopu jedna
jediná replika, ktorá v tejto hre odhaľuje túto stránku Isidorovej človečiny. V rozhovore s
Isidorom ju vysloví Titta-Nane:„Keby som sa mal ženiť, tak by som nikdy netúžil,
aby ste sa zaujímali o moju ženu až tak veľmi, ako sa vaša ctihodnosť zaujíma o
Checcu.“Carlo Goldoni zomrel 6. februára 1793 v Paríži, no jeho najlepšie hry žijú dodnes. Sú to
najmä hrySluha dvoch pánov(1745,l servitore di due
padroni),Benátske dvojčatá(1745,I due
gemelli veneziani),Prefíkaná vdova(1748,La
vedova scaltra),Klebetnice(1750,I
pettegolezzi delle donne),Mirandolína(1751,La locandiera),Le baruffe chiozzotte(1762,Škriepky v Chiozze),Vejár(1765,Il
ventaglio).Čo sa mňa týka, s Goldonim som sa stretával najmä ako divák, no dva razy som sa s ním
stretol aj ako autor, či prekladateľ.Prvý raz, keď bratislavská Nová scéna uviedla muzikálKlebetnice.
Autorom libreta, napísaného podľa hry Carla Goldoniho, bol Ján Klimo, hudobným skladateľom
Bohuš Slezák — a ja som bol autorom textov piesní. Premiéra bola v roku 1962.O prekladateľské stretnutie s Goldonim sa mi postaraliŠkriepky v
Chiozze. Táto hra núka prekladateľovi — okrem povinnosti zachovať jej
sviežosť — aj zaujímavé jazykové úlohy. Jedna z postáv, Fortunato, má svojskú reč aj
výslovnosť. Rád opakuje slová a zamieňa alebo vynecháva niektoré hlásky (v jeho ústach sa z
mena Vicenzo stáva Izenzo, vyslovuje ’abacco namiesto tabacco, a podobne). Prekladatelia sa
zvyčajne uspokoja s opakovaním slov alebo zajakaním, to však neladí vždy s replikami iných
postáv. Napríklad padrón Vicenzo v 7. výstupe prvého dejstva hovorí:„Compatime,
paron Fortunato, mi no v´intendo una maledetta.“(V mojom preklade:„Prepáčte, padrón Fortunato, ale nerozumiem vám ani mäkké f.“) Aby
to dávalo zmysel, bolo treba nezrozumiteľnosť Fortunatových replík jemne posilniť. Keďže
poslednú úpravu prekladu saom robil pre inscenáciu, ktorú chystá ochotnícke Divallo Tesáre,
v duchu tamojšieho nárečia som nahradil v slovách, obsahujúcich dvojicu hlások „dl“,
dvojicou „ll“. Svojho času totiž, keď toto divadlo uvádzalo mojuPerinbabu, som si tam obľúbil — a aj do textu Perinbaby som vtedy
zakomponoval — pôvabnú vetu„pallo myllo vella umyvalla“. Verím však,
že toto riešenie uvítajú aj iné divadlá. Keď hovorím o nezrozumiteľnosti, mám, pravdaže, na
mysli iba nezrozumiteľnosť hranú, nie skutočnú. Aj keď sú Fortunatove repliky mierne
štylizované, pre publikum musia ostať zrozumiteľné.K jazykovému pôvabu hry patria aj prezývky postáv. Viaceré z nich(no nie
všetky)asociujú v origináli s rybárskym prostredím. TITTA-NANE má prezývku
MOLETTO, čo je v miestnom nárečí pomenovanie tresky. BEPPO má prezývku COSPETTONI, ktorá
asociuje s rybacím šalátom, no mohli by sme ju preložiť aj ako sleď alebo haring. Iné
prezývky súvisia zase s telesnými alebo duševnými vlastnosťami postáv. Padrón TONI má
prezývku CANESTRO, čo značí kôš s jedným uchom; možno rybár, ktorý bol predobrazom tejto
postavy, bol naozaj jednouchý. CHECCA má prezývku PUINETTA, čo vraj v Chiozze značillo to
isté ako lahôdka, v prenesenom význame chutné dievčatko, no aj posmešné prirovnanie k
tvarohu.V slovenčine som na tieto významy prezývok nezabúdal, no dožičil som si aj voľnosť, keď
som niekde uprednostnil to, čo býva časté pri slovenských prezývkach — zhodu iniciál alebo
rým(Toffolo-Trdlo, Pasqua-Bruchopaska, Checca-Kožkazmlieka).Hoci už od roku 1954 jestvoval starší slovenský preklad hry, Slovenské národné divadlo
sa rozhodlo iniciovať vznik novšieho prekladu a obrátilo sa s touto iniciatívou na mňa. Na
rozdiel od staršieho prekladu, ktorý suploval prvky benátskeho nárečia írečitou slovenčinou(čo však hru vzďaľovalo od mora), môj preklad ich supluje rybárskou
metaforikou. Verím, že to pomôže vo fantázii hercov aj divákov vytvoriť tesnejšie puto s
prímorským svetom originálu.Ľubomír Feldek
|
Feldek_Carlo-Goldoni-Skriepky-v-Chiozze.html.txt
|
Vybral si pútnik cestuVybral si pútnik cestu tvrdú, ťažkú, hore strmým vrchom. Na jej okrajoch rastie trnie,
ktoré pútnika pichá, z bosých nôh cícerkom tečie mu krv. Po oboch stranách cesty sú
priepasti, z ktorých hľadí čierna smrť a cerí na neho ostré zuby. Len jeden chybný krok, a
pútnik by bol naveky ztratený.Od malička kráča pútnik tou cestou, o ktorej vie, že je jedine správna. Prešiel už pekný
kus, s čela steká mu pot. Nie je už taký silný ako kedysi, keď bol mladý. Stárne. Biela
srieň sadla mu na čierne obočie a vlasy, plecia má ohnuté, chrbát shrbený. Len v srdci mu
svieti to isté svetlo — láska k národu. Tá mu ukazuje smer, tá ho vedie po ceste pravdy a
spravodlivosti, tá mu v odmenu dáva čisté svedomie.Pútnik zostarel. Viečka mu od únavy padajú, hlava ho páli, bolí a starosti o každodenný
chlieb tým krutejšie dorážajú na neho. Počuje nárek, volanie, stony azda vlastných hladných
detí; z priepastí popri ceste ozýva sa cvengot judášskych tridsať strieborných a zúri
kliatba a zlorečenie. Hej, len vystrieť ruku, aby aspoň na staré dni zmizla tá bolestná,
príkra cesta, aby aspoň na chvíľu zatíchol hlas biednych, ukrivdených.Ale pútnik poslednými silami zatne päste, premôže pocit váhavosti, ktorý ho na chvíľočku
zachváti, a kráča ďalej. Neupadne do záhuby-zrady, neprijme podplatky. Svetlo v jeho srdci
horí ešte jasnejším plameňom.V pútnikovom živote odbíja posledná hodina. Blíži sa koniec jeho dlhej, namáhavej cesty.
Pútnik si posledný raz vzdychne. Je to modlitba k Bohu, aby mu odpustil, že bol taký slabý,
taký bezvýznamný, taký neschopný, že viac za svoj národ nemohol vykonať. A vtedy zpod jeho
zavretých viečok vytečú dva striebristé prúdy sĺz.Vybral si pútnik cestu a čestne ju aj dokončil.
|
Gessayova-Brestenska_Bozi-clovek.html.txt
|
Rozprávky pre ľudObsahČernokňažníkKeď nemám, nuž si aj počkámČarodejné drevceOtelený richtárŠkoda suseda!SkameneláKristus s Petrom v mlyneDobré srdceNa mylných cestáchLakomosťAž Boh dá…Pre nerozumStarého otca rozpomienkyHľadali — nenašliBryndzovo semäAj kapustyFerkoJastrabyVeksľaDvaja bratiaPálenka — dobrá vecČernokňažník(Skutočná udalosť)„Keď razom strhne sa víchor, stmí sa ani v rohu a začne sa liať ako z krhly, už je
isté, že černokňažník letí. — A pánbohchráň vtedy s ometlom alebo lopatou ísť pod komín:
hneď je černokňažník dolu! Potom si ho chovaj, kým sa mu nepopáči odísť.Raz sa stalo u nás, ale čo sme my vystáli za dva dni, nikdy to nezabudnem, a čo by
som ešte raz — ďakovať Otcu nebeskému — taký vek dožila. Nebola som hádam ešte ani toľká
ako ty, Jožko, ale tak ho vidím, tak to všetko viem, čo sa robilo, ani čo by som sa
teraz na to dívala,“ rozprávala mi ako chlapcovi stará Žilová.„Chlapi boli už druhý týždeň v horách pri dreve. Neboli sme doma, iba stará mať, moja
mať a ja. Mohla som vtedy mať hádam deväť rokov. Bolo to pred večerom. Piekli sme
chlieb. Uhlie z pece už bola moja mať, prijmi ju, Bože, na milosť, vyhriabla; chcela do
nej ešte s ometlom. — Tu razom strhne sa víchor, až tak hvižďalo! Stará mať, Pán Boh im
daj večnú radosť, prehovárali moju matku, aby počkala, kým víchor duť prestane, lebo
vraj iste černokňažník poletí. Je pravda, že chvíľku čakala, ale potom povedala starej
materi, že už víchor prestáva, že už musel preletieť. Cesto už utekalo z vahanov. Mať
moja namočila ometlo a išla s ním do pece. Ja div že som neumrela od strachu. Hoc som sa
oboma rukami držala starej matky, triasla som sa ani osika. Stará mať tiež sotva stáli
na nohách od veľkého strachu. Všetky tri sme sa báli. Nebožká moja mať, hodná mladá
žena, predsa bola najsmelšia, keď sa odvážila ísť s tým ometlom do pece. Víchor zas dul
silno. Mať šťastlivo vymietla pec a vyťahovala už ometlo z nej. Tu raz zhviždí ani sto
valachov, otvoria sa na pitvore dvere a iba keď hádam už tristoročný černokňažník vkročí
proti nám do pitvora.My by sme boli azda naskutku pomreli, aby sa bol ešte aj s tou ohavou, s tým
šarkanom, čo sa na ňom nosí, dotrepal. Veď sám, bože, aký bol hrozný! Vysoký, chudý, oči
ako päste, brada do pása, otrhaný, bosý — no strach a hrúza si to len aj pomyslieť, nie
to ešte ho vidieť. Ako teda dvere otvoril a sa ukázal, ja som skríkla a bola som preč.
Čo sa robilo s mojou matkou a starou materou, to som nevidela. Že sa tiež poriadne
poľakali, to mi len potom, keď černokňažník už bol odišiel, vyprávali. Triasli sa vraj
na celom tele. Keď ich on ale pekne: „Pochválen Pán Ježiš“ pozdravil, obľahčilo sa im
okolo srdca. — Zatým vraj hneď moja mať namočila dva prsty do posvätenej vody a mňa ňou
pofŕkala. Ja som sa precitla, stará mať si tiež vydýchli a plná strachu hladili ma po
hlave.,Či by ste ma, dobrí ľudia, neprenocovali?‘ začal on.,Oj, veľmi vďačne, bárs aj dve noci,‘ odpovedali mu trasúcim sa hlasom stará mať.,Sadnite si u nás,‘ núkala ho moja mať, keď utrela zamúčenú lavicu. Ja som nehovorila
ani slova, len som sa triasla a bála sa aj len pozrieť na neho.,No, netrápte sa, posádžte si vy len to cesto, veď sa už von tisne.‘Mať moja pozrela na starú mať a vo dverách šepla jej do ucha: ,Ach, chvalabohu, že
nám už len dovolil aspoň to cesto posádzať.‘Keď sme cesto šťastlivo posádzali, vošli sme dnu. Černokňažník sedel pod pecou na
lavici. Stará mať ho volali k stolu. On sprvoti nechcel ísť, na veľké ponúkanie však
sadol si za stôl. Keď sa postruheň upiekol, mať moja ho pomastila, posolila, doniesla aj
mlieka a sme sa navečerali. — Jedol aj černokňažník a veru za nás za všetky zjedol.
Víchor sa už bol utíšil, ale dážď neprestával. Po večeri strachom umorená išla som spať.
Či sa čo ešte zhovárali, neviem, lebo som hneď zaspala.Ráno, keď sme povstávali, dážď sa lial väčšmi než včera. Černokňažník sa ma
vypytoval, ako som spala, čo sa mi snívalo. — Ja som mu nemohla ani odpovedať. Matka so
starou materou len po kútoch lamentovali, že kedy odíde.Černokňažník bol veľmi málomluvný a my sme sa ho nič neopytovali.Prišiel i obed a on neodchádzal. Kým sme sa naobedovali, dážď prestal. Černokňažník
mnoho pozeral do obloka. My sme už tušili, že mu hodina odchodu prichodí, čo sa aj
splnilo. Černokňažník poviazal svoje belasé staré strapy do batôžka, poďakoval sa za
všetko, čo sme mu dali a ,zbohom, zdraví buďte!‘ odišiel.My sme ho vyprevádzali až na cestu. Na otázku, že kde ide, odpovedal nám: ,Dnes ešte
rád by bol za vrchom.‘A vskutku, podvečer už ozývali sa spoza vrchu tupé hlasy hromu.“*Takto rozprávala mi toto stará Žilová ešte čo desaťročnému chlapcovi. Tak živými
farbami mi to ona líčila, že mi tenže „černokňažník“ dlho bol pred očima. Behom rokov
však farby zbledli, a v mojej mysli často spomínaný „černokňažník“ premenil sa na
jednoduchého — takého, ako to ona videla —žobráka.Keď nemám, nuž si aj počkámVčera večer umrelo susedovi malé dievča, dnes bolo treba vyzváňať. Petrík — tak sa
volá náš zvonár — odbavil si aj túto povinnosť svedomite. Ba, aby dokázali susedovi, ako
sa patrí, priateľstvo, hompáľali, t.j. on, zvonár, jeho žena a chlapec, zvony ešte
dlhšie než obyčajne.Po vyzvonení, bárs sused skoro pod zvonicou býva, šiel mu Petrík oznámiť, že dievčaťu
už vyzvonili. Je to zvyk. Nuž a kto za to z nás môže, že sused našiel mimo na truhličku
ešte i na kus toho „potešenia“. Náš zvonár si teda šibol, ale iba za dve skleničky.Predpoludním zvonilo sa druhý, predvečerom tretí raz. Nemusím dokladať, že potešenia
nechýbalo ani po druhom a treťom zvonení.Prišiel večer. Dedinský učiteľ, keďže je sám, vzal píšťalu a vyšiel do záhrady, aby
rozháňal samotu, ktorá ho zo dňa na deň viac a viac pokúša — k ženbe. Pískal, ako vedel.
V druhej piesni ho už sprevádzal Petrík svojím chrapľavým hlasom. Počul pískanie až do
svojej chalupy, preštverigal sa cez plot a už bol pri učiteľovi. Lebo bárs je už starší,
muziku akúkoľvek rád počúva a do tanca mu je tiež kedykoľvek, len by mal dačo v rožku.
Tretej piesne už nebolo počuť; ale namiesto toho niesol sa tichým večerom hlasitý
rozhovor. Bola už totižto aj žena zvonárova v učiteľovej záhrade.„Ale iď mi domov! Keď si ty neporiadny, daj pokoj poriadnym ľuďom. Hybaj!“„Ej — tvoju obyčaj ženskú! Ja som neporiadny?! Ublížil som ja kedy nášmu pánu
učiteľkovi?“„Ani najmenej,“ odpovedal učiteľ.„No tak, čo ma ty budeš…“ a zvonár dupol krpcom. „Ešte mi tuto,“ a začal: „Žena, moja
mlč mi, keď ja -“„No nie, nie, len ty poď domov! Ešte máš slamu rezať. Čože dám zajtra krave? Nedeľa
je.“„Nedaj jej nič! I tak ju nedojíš. Nech sa napije vody.“„Áno, nazdávaš sa, že je to tak s kravou, ako s tebou, keď sa napiješ, že už
nepotrebuješ ani jesť. Tá kým sa nenažerie, nebude piť,“ narážala zvonárka a nato
obrátila sa k učiteľovi mäkkým hlasom:„Už len — prosím ponížene pána učiteľka — tomuto môjmu starigáňovi nemajte za zlé, že
vám nedá pokoja. Veď on ani tak mnoho nevypil a je — no takýto, ako čiapka. Druhý vypije
aj dva razy toľko a nič mu je. A on aby len za pohárček, už je ako tá… v blate.“Petrík všetko toto s ovisnutou hlavou počúval, rukami odtískal ženu a čosi
nezrozumiteľného šomral.„Ach, nuž však on pekne prišiel ku mne; iba to, že nešiel dvermi, lež rovno cez plot.
Tu som mu popustil kus miesta a on si sadol,“ — vetil učiteľ.„Veď je on ešte, keď si to tak vezmeme, poriadnejší než mnoho iných gazdov. Ale aby
ja nie, už by ho boli dávno vši zjedli. Čo sa mu ja — hriešna žena — natrúbim do tej
sprostej hlavy, aby takto, lebo takto robil, a či ma poslúchne? Nie, ani čo by ho… jaj,
taká som, ako na ražni. Preboha, nepiže už; vieš, že sa pánko (farár) hnevajú, keď tam
musíš chodiť pre ten nešťastný kľúč a vidia ťa takého… No, nie a nie! On piť musí.“Petrík, len že žena dokončila, vypäl hlavu a vtipne doložil:„Ej, no, moja milá ženička! Bude ohovárať, a — tiež nevyleje.“„No, veru, čo len ja… Keď nemám, nuž si aj počkám,“ podriekla sa zvonárka.Rozišli sa.Učiteľ tiež išiel večerať a cestou rozmýšľal nad dnešnými svojimi hosťami: opitým
Petríkom a jeho ženou. On pije a ona — vraj — keď nemá, nuž si aj počká. To pravdu
riekla; ona si počká, ale aj istotne vyčká, a tak pijú obidvaja. Gazdovstvo sa zanedbáva
— dlhy rastú, bieda sa rodí a deti nahé túlajú sa po dedine.Čarodejné drevce(Skutočná udalosť)Vyberali sme sa — môj starý otec a ja — už v nedeľu po službách božích na jarmok do
Banskej Bystrice. Kázal mi totižto vyhľadať starú retiazku, lebo „tej by — vraj — bola
škoda, čo má na rohoch“. Potom naložil mi ešte prichystať za dvere prút, „aby bol pri
ruke“ a do vrecka kúsok chleba, „aby sa nám dobre vodilo“.Kým som to všetko vyhľadal a prichystal, prišiel večer. Po večeri som si ešte
vymastil, „aby si ich nevypľúhal“, čižmy a dal som sa do školskej úlohy.„No, len už teraz hybaj spať, zajtra nám i tak prichodí včas na nohy… ak nechceme
zaháňať,“ rečie mi starý otec hneď od prvej vety:„Ja som malý, ale Slovák…“„Veru spať; ktovie ako vám pôjde, aby ste sa zavčasu vybrali z domu,“ doložila stará
mať.Ja som chcel, aspoň že ovoňať naloženú úlohu, akoby tušiac, že zajtra — vzdor
prepusteniu — príde mi ísť do školy. Keď ma ale: „Veď zajtra nepôjdeš do školy“ a „vezmi
si knižku pod hlavu“ a podobnými rečami od učenia odvádzali, dal som sa konečne
prehovoriť a ľahol som si.Ešte sa živo pamätám na krásny sen, ktorý som v túže noc mal. Videl som sa pekne
sediaceho za veľkým a dosiaľ slovenským voličom tak milým táfľom, pri — prepytujem —
pálenčenej fľaši a teplej bravčovine. Videl som aj známych, môjho starého otca, ako sa
na mňa dopytujú a tento ako im vďačne a rád odpovedá: „Dobrý chlapec.“„Ale je to váš čeľadník, strýčko? Aký je poriadny!“„Aba-á, dcérin, dcérin veru.“Nuž ale ma aj mali za čo chváliť: skleničku som nikdy neprelial a radšej som
odchľupol, než by bol ktorému z prísediacich viac podal; každému rovnako som meral.No sotva som toto všetko stačil posnívať, už ma starý otec mykal za plece: „Synku,
vstávaj, pôjdeme.“ Ja som dlho nemeškal. Utrel som si sliny z brady a vyskočil som ani
ryba. Prežrel som z litrového hrnca kvapku mlieka, pochytil prút a už som aj stúpal za
Rysuľou.Bola ešte tma. Snehu bolo hodne pripadlo. Rysuľa vyskakovala, lebo bola mladá a o
teľati sa jej — napriek tomu, že sme sa boli uzriekli ju čo štyri mesiace teľnú predávať
— ani nesnívalo! Starého otca už bola „vyvláčila“, lebo miesto dolu, počala ho hore
dedinou vliecť. Mňa už tiež bola raz kopla, no nie nebezpečne.Blížili sme sa k prvému mostu. Dôjduc naň, starý otec, čo krok, zakaždým sa zohol a
pichal rukou do snehu, akoby niečo hľadal. Mne ale nehovoril nič. Tu sa ešte raz zohne —
most pri svätom Jáne je široký — krava sa mykne, on mi sotva stačí povedať, aby zdvihol
kúsok nejakej triesky, ja kravu šibnem, tá ešte raz hodí hlavou — starý otec fuk do
snehu a Rysuľa poď dolu dedinou. Chytro som strčil triesku do vrecka a hybaj za kravou;
rozumie sa, s veľkým krikom a plačom.Celý zaslzený bežal som asi štvrť hodiny cesty, ale Rysuľu som nedohonil. Toľké
kroky, vlastne skoky merala, ani čo by ju všetci čerti boli naháňali. Bežať som už
nevládal. Čo robiť? Ostal som stáť, aby si vydýchol. — No, chvalabohu, po malej chvíli
zazrel som už dvoch chlapov — viedli Rysuľu. Nečakal som ani na nich, lež som sa zvrtol
a nakoľko som si bol oddýchol, bežal som proti starému otcovi. On, chudák, božekujúc
kríval sa dolu cestou proti mne.„Či ju už chytil niekto?“„Už ju vedú, aha, tamto,“ a ukázal som na chlapov.„No už je to čert krava, ani nie dobré!“„No, či sa vrátite, strýčko, a či len idete dolu s ňou?“ pýtal sa jeden z chlapov.„Ani za ňu! Len ju ta uviažte, kozu pochabú; lebo tak ju zmlátim, že…“ odvetil starý
otec. Chlapi priviazali kravu na jej staré miesto. Starý otec im ešte dal desať
grajciarov a rezeň slaniny. Stará mať nepovedala ani slova, lebo videla, že je starý
otec nahnevaný. Len bola rada, že sme ešte viac nemuseli behať za Rysuľou. Môj sen sa
nesplnil a ja som musel ísť o ôsmej do školy.Chlapci o veci už vedeli, lebo ešte som len dvere otvoril, už hneď sa celá škola dala
do smiechu. Z toho som si ja ale nebol nič robil, keby ma len iná nehoda nebola potkala.
A to tá, že som musel aj cez poludnie v škole zostať; nevedel som úlohu. No ako si starý
otec zaumienil, že nebude druhý raz „čarodejné drievce“ hľadať, „aby chytro predal“, tak
som si ja na lačný žalúdok umienil, že nebudem viac knižku pod hlavu, ale radšej pred
oči klásť. Keďže som mal ale prísne prisľúbené, že dotiaľ nepôjdem domov, kým sa úlohu
nenaučím, podoprel som si dlaňami hlavu a tak chytro, ako azda nikdy predtým, naučil som
sa:Ja som malý, ale Slovák,Slovák s dušou aj s telom;kto Slovákov nenávidí,nie je mojím priateľom.Šiel som pánu rechtorovi na dvere, že už viem.Veršík som odrecitoval a ponáhľal sa domov. Stretol som už dievku — niesla v hrnčeku
— halušky s bryndzou.Otelený richtár(Z ľudu)V istej dedine mali richtára veľkého korheľa. Žena sa dosť s ním vadievala, ale to
nebolo nič naplat.Raz tiež napitý prišiel v noci domov a ľahol si na pec.V túže noc otelila sa im krava. A keďže bola tuhá zima, žeby teliatko nezamrzlo, žena
vyložila ho na pec k mužovi.K ránu hodí richtár rukou vedľa seba a omaká teľa.„Bože, žena, žena moja dobrá, či spíš?“ počne bedákať.„Čože chceš, ty korheľ?“ volá žena nahnevano.„Ach, žena moja, milovaná ženička! Len to, preboha ťa prosím, nikomu nepovedz! Pozri
len!“„Načože sa mám ísť pozerať? Či na teba, ty korheľ!“„Ach, bože, veď som sa ja — šianam Pána Boha, aj ten boží oltár — — (stôl)
o-o-otelil!“Pre ženu vhodná príležitosť. Skoro porozumela a upotrebila ju.„Preboha! Vari naozaj? Vidíš, vidíš, ty korheľ, už ťa našiel prst boží za tie tvoje
neprávosti a ťažké hriechy! Trp! Tak ti treba!“„Ženička, moja drahá ženička, tu kľakám a dvíham dva prsty k prísahe, že už nikdy,
nikdy nebudem piť; len vezmi to teľa a nepovedz, čo sa to so mnou stalo. Ale, prosím ťa,
nikomu nepovedz! Ja už nikdy piť nebudem!“Žena odniesla teliatko, sľúbila mlčať a richtár nechal korheľstvo…Kto neverí, nech si ešte raz prečíta.Škoda suseda!„Na kohože sa dnes potknem,“ myslel som si včera večer, idúc od priateľa.„Chvalabohu, že na nikoho,“ pomyslel som si zas, keď som už za most prešiel.„Nuž a na kohože ste sa teda potkli predvčerom?“ spýta sa dajeden z ctených
čitateľov.„Na môjho suseda Miša Lašku.“„Ale nevravteže, nevravte; veď som ja toho človeka ešte opitého nevidel, a teraz by
vari…“ povie ten, kto ho dnes nezná. Ani ja som ho ešte len pred polrokom nevídal
opitého. Bol statočný, poriadny človek a malý, ale opatrný gazda.Ba dobre sa opatroval. Veď zrútil starý dom a postavil si nový. Je pravda, že aj zo
starého, čo súcejšie drevo povyberal a dal na nový, nuž ale len predsa staval od
základu. A u žida dlhov nenarobil, to je to hlavné. Išiel radšej k pánu farárovi a ten
mu potom obstaral vari päťdesiat zlatých, čo mu chybovalo k tej stavbe. Dom vystaval si
hneď, čo sa sneh stopil. Potom obrobil si ešte svoje role.„A aby som ja tých päťdesiat zlatých čím skôr vrátil, idem ja do toho sveta,“ povedal
žene. „Veď akosi len okopeš aj sama a dačo ti len aj dievča pomôže. Vieš, tých päťdesiat
zlatých by som rád čím skôr vrátil, a vo svete sa len predsa skorej väčší groš zarobí
ako tu doma.“Žene to lichotilo, že sa jej gazda tak o groš stará, a neodrádzala ho od dobrého
úmyslu.„Však len okopeme,“ povedala mužovi celkom pokojne, keď do sveta odchádzal.„Zbohom, žena!“ a podával jej ruku. „Len sa už opatrujte, a vy, deti moje, dobre
počúvajte mamku, kým ja prídem; potom vám čosi donesiem.“„Mne bič,“ volá Matúš; „mne nožík,“ kričí Štefan; „a mne ručník, ale taký s kvetmi!“
prosí Žofka.„Dobre, každému…“ vraví otec už na ceste a ponáhľa sa, aby ho kamaráti neodišli. Ešte
raz kývol žene rukou a stratil sa medzi domami.Žena utrela si oči a vrátila sa k práci.Prvé dni bolo jej i deťom smutno bez otca. Ani tá práca nešla jej tak odruky, ako keď
bol aj on doma. Neskoršie ale pomaly vžila sa do svojho položenia, a deti tiež keď
videli, že tatko nechodia, prestali sa naň dopytovať. Zabudli ho — ako deti!Práca rástla a žena musela sa usilovať, aby jej zelina a tráva ostredky
nepoprerastala, aj žeby ľudia ju neohovorili, že si muža vystrojila do sveta a kapustu,
zemiaky ani teraz nemá okopané. Žofka pomáhala tiež, čo mohla. Matúš pásol kravu a teľa,
Štefan zabával malého Martinka.Takto žena a deti doma. Akože muž vo svete? To nevieme. On písať nevie, nuž len čo po
druhých odkazuje, ako sa má, že je zdravý.Laško na tretí, štvrtý týždeň jej už nič neodkázal. Ona sa trápila, či sa mu dačo
nestalo, či nie je chorý, a čo ja viem. Má sa ísť ponosovať! No to ešte! Veď by ju sto a
sto ráz do dňa svet premlel, že žiaľom za mužom omdlieva.Nevedela o ňom nič, ani či žije, ani či je mŕtvy. Trápilo ju to veľmi, že jej muž už
nič neodkazuje.K tomu keď si pomyslela, že ešte len o päť týždňov príde, zaliali ju slzy. „Ako ho
len dočkám?“ často pýtala sa sama seba.*Mišo Laško je už tri týždne doma. Však — bohužiaľ — už nie ten, čo bol.Ženu to hneď zarazilo, keď druhí prišli popoludní a on len v noci, aj to nie triezvy.
„Čo sa to len, bože, stalo; veď on to nerobieval,“ pomyslela si žena, keď ráno našla iba
osem grajciarov v mužovej taške.„Vitaj, Miško, nuž akože sa ti vodilo v tom svete, veď si akýsi celý inakší. Ani si
sa len vari tam neholieval?“ pýtala sa žena svojho zarasteného muža, keď sa zo sna
prebral. „Veďže mi rozprávaj!“„Čože ti budem rozprávať?“ spurno odvetil jej Mišo. „Iď a skús! budeš vedieť…“„A deťom si čo doniesol?“ vždy len prívetivo dozvedala sa žena. „Včera mali sa už
potrhať, keď iní prichodili a ty nie.“„Čože som im mal doniesť?“„No predsa dačo.“„Azda…“ a Mišo vstal, ako sa bol v noci zvalil a pobral sa bez slova z domu. Žena
tiež vyšla von a slzy blyšťali sa jej v očiach.Od tých čias Mišo z krčmy ani nevychodí. Židia dávajú, lebo majú na čo. Darmo žena
prosí, plače, zakazuje.Zbožie za planého počasia jedno požaté, druhé na koreni skazu berie, deti a statok
nemá kto opatriť, lebo úbohá moja suseda chorá sotva chodí, a ja potkýnam sa na jej muža
v blate líhajúceho, tak, ako aj predvčerom večer.Ó, ty nešťastné kamarátstvo a prekliate pálené, kde si zaviedlo môjho, predtým
statočného suseda?Bože, zmiluj sa nad rodinkou a vráť jej dobrého otca, muža, a mne striezlivého
poriadneho suseda!Skamenelá(Povesť dohnanská)Chudobnej žene, keď jej muž umrel, ostala iba jedna jediná dcéra.Živili sa, ako mohli. V lete veru museli pilne pracovať, aby si, čo treba na zimu,
nazhromaždili.Tak to trvalo pár rokov, až z malej Aničky vyrástlo hodné a k tomu veľmi driečne
dievča. A keď je dievča pekné, bárs by bolo i chudobné, nájde sa šuhaj po jej vôli. Mala
už aj Anička svojho milého — Janka.Dievča bolo veľmi krásne, pritom ale neposlušné, vzdorovité. Keď otec umrel, mať mu
mnoho voľkala.*Bol krásny teplý deň, Štefana kráľa. Zvony z púchovskej veže už odzneli. Ľud poberá
sa do kostola.„Ponáhľaj sa, Anka moja, s tým obliekaním, aby si neprišla na amen.“„Oj, ja veru nejdem do kostola. Ja pôjdem radšej na lieskovce.“[1]„Nuž ani tú svätú kázeň nechceš počuť?“„Čo len tú…! Môj Janko sto ráz krajšie káže.“„Tak?! No len si už iď teda za tým tvojím ,kazateľom‘, keď ti sto ráz krajšie káže;
nechže ti káže, ty bezbožnica. Ale mi ho domov nechoď, ak ma nemáš poslúchnuť, lebo…“ a
pohrozila sa jej.Hlavatosť Ankinu ani táto vyhrážka neprelomila. Akonáhle sa pristrojila, nepovediac
ani slova, odišla.Mať po chvíli vyšla von, aby sa presvedčila, či Anka ide do kostola, a či len predsa
na tie lieskovce. Sotva bola na dvore, už počula veselý spev Ankin, idúcej úvozom ponad
ich záhradu. Žlč v nej skypela a trasúcim, hnevu a žiaľu plným hlasom volá:„No bodaj si pod prvou lieskou skamenela, aby som ťa radšej už nikdy nevidela!“ A
vrátila sa do izby. V hneve ani nezbadala, že zvonia na pozdvihovanie, nebo je otvorené
a kliatba vyšla rovno pred trón boží.Anka vybehla už hodne vysoko pod vrch Dníšky zvaný a zastala; aby si vydýchla. Ako to
už ľudia vo zvyku máme, že oddychujúc v boku, obrátime sa tvárou do doliny, tak aj Anka
pozrela dolu a hneď aj zazrela svojho Janka tým istým úvozom driapať sa nahor. On ju
tiež spozoroval a zrýchlil krok. Anka, vydýchnuc si ešte raz, zavýskne, akoby na znak
Jankovi, že „tu som“; on ju doháňa, ona beží, čo jej len para stačí, aby sa mu ukryla.Prišla už pod „prvú liesku“; lež tu, joj, koľká hrôza: stojí, ako stĺp, bledá ako
stena, len rukami kedy-tedy kývne, akoby volala svojho Janka: „Poď, poď, milý môj, aspoň
sa rozlúčme!“ Janko beží, chce ju objať, no neskoro, už len chladnú skalu zacíti v
náručí svojom.Anka skamenela.Kristus s Petrom v mlyne(Legenda)Keď Kristus Pán so svätým Petrom chodili po svete, prišli raz do mlyna a pýtali si
chleba.„Chlieb sa ešte neupiekol,“ odpovedala im mlynárka; „ale počkajte troška, upečiem vám
malý podymníček.“ Kristus Pán a svätý Peter sadli si pod stenu a čakali.Mlynárka odtrhla kúštik cesta, rozvalkala a posadila do pece.Ale čo sa nestalo? Z toho kúštika cesta narástol v peci taký podymník, ako lúka.„Ej, ten im už len nedám!“ pomyslela si skúpa mlynárka. Odtrhla menší kúštiček cesta
a posadila do pece.Ešte väčší bol, keď ho vysadila, ako ten prvý.„Ani tento im nedám,“ zase si len pomyslela mlynárka. Odtrhla teda ešte menší
kúštiček a posadila.Z toho sa upiekol najväčší z tých troch. Bola by mlynárka aj ten odložila, ale bolo
už neskoro, lebo svätý Peter bol veľmi lačný a stál už v pitvore, čakal naň. Dala mu ho.Ale čo? Peter bol veľmi hladný, chcel užiť z podymníka viac, než mu patrilo. A kým
prešiel cez pitvor, roztrhol podymník a fuk jednu polovičku pod šatu. Druhú polovicu
vyniesol von a rozdelili sa s ňou s Kristom Pánom.Keď pojedli, pobrali sa ďalej.Svätý Peter vždy ostával pozadu a po kuse pchal do úst ten podymník. Ale Kristus Pán,
ktorý vedel o všetkom, keď už mal prežrieť, prihovoril sa mu a svätý Peter, nechcejúc sa
prezradiť, musel podymník chytro vypľuť.Tak sa mu minula celá polovica, čo nič z nej neužil.A z toho vypľutého podymníka rastú — vraj — teraz huby.Dobré srdce„Prišiel som,“ rozprával mi jeden mladý učiteľ, „do školy opustenej.“Predchodca môj, chudák, chorľavý, trápil sa, ako mohol, bez pomoci, až kým ho
nevyniesli.Ja teda vyvolený na jeho miesto so všetkou chuťou a silou začal som pracovať. Žiakov,
ako to býva, mal som všelijakých, dobrých i zlých. Medzi nimi Janko Chudý, desaťročný
žiačik, bol aj taký aj taký. V škole pozoroval, domácu úlohu ale nikdy nevypracoval.
,Prečo si, Janko, nenapísal, alebo sa nenaučil?‘ Chlapec neodpovedal. Pustil sa mi do
plaču.,Hja, Janko, ostaneš tu. Po vyučovaní si to napíšeš.‘Chlapec ostal a napísal si, alebo sa naučil.„Raz tiež tak — hádam v treťom-štvrtom týždni,“ pokračoval po malej prestávke učiteľ,
„zdržal som ho tiež po hodine. Ja som si vzal akúsi knižku a Janko, keď sa vyplakal,
počal si písať úlohu. Sedím u stolíka asi štvrťhodinu, keď sa otvorili na škole dvere a
vstúpil do izby starý, ošúchaných šiat človek; opieral sa o palicu. Vídal som ho už aj
predtým vše na dedine, ale okrem pozdravenia som sa ešte s ním nezhováral. Janko, ako
tento starý človek dnu vstúpil, pustil sa do plaču.,Pochválen Pán Ježiš!‘,Naveky! Čože ste mi doniesli?‘,Ach, čože by som vám ja, chudobný žobrák, pán učiteľko, mohol doniesť? Ale, ak by
ste sa nehnevali, tuto môjmu Jankovi by som dal kúštik chleba,“ a vyňal z vrecka hodný
krajec.,Nuž, len mu dajte,‘ dojala ma prosba starcova i Jankov plač.,No na, syn môj,‘ podal mu chlieb, ,a pekne si napíš, čo si máš. Na večer prichystám
ti dačo teplô. Aj oleja kúpim do kahanca,‘ tešil otec Janka, ktorý aj plakal, aj sa
usmieval a podaný chlieb rozlomil na dvoje a — iba keď povie:,Ňaňka, veď ste vy hádam tiež odvčera nejedli, tu máte polovičku,‘ a podával mu
polovicu z toho chleba.„Ale čo nepovieš?“ pretrhol som učiteľa v reči. „Ty že si čo na to?“„Nuž tak sa ma to dotklo, že som musel von vyjsť, aby sa hlasite nerozplakal nad
dobrým srdcom žobrákovho synka.“Na mylných cestách(Z učiteľových zápiskov)Bolo to minulej jari. — V blízkom meste bol jarmok. Šiel som dedinou rozmýšľajúc, či
aj ja mám ísť na jarmok.Nemám síce ani čo kupovať, ani čo predávať, myslím si, ale hádam len idem. Dobre je
to, keď človek obzrie si svoj ľud aj na jarmoku. Prečo? Nuž každý len odkladá na ten
jarmok a potom sa to už je, pije, obyčajne viac, než patrí.Ej, pôjdem a presvedčím sa, či je tomu skutočne tak.Po raňajkách pojal som palicu, zamkol dvere a poď na jarmok. Sotva prejdem asi sto
krokov, už čuť prenikavý detský plač. Zrýchlim krok a hľa: malý, trojročný Paľko Smidov
vyzerá von oknom a plače.„Chceš ísť dolu, Paľko? No poď, zložím ťa.“Ale Paľko von nechce, lebo by vraj Apolienka plakala, „keby sa obudela“.Chlapca som sa viac nedozvedal, len aby som ho, spomínajúc mu mamku alebo tatka —
viac nerozplakal. Vedel som, že títo už nie sú doma.„No neplač, neplač, Paľko môj,“ tešil som chlapca, podávajúc mu grajciar. „A von
oknom nevyzeraj, lebo spadneš.“„Šak už nebujem,“ vetil Paľko; prestával plakať a ťahal sa naspäť do izby.Susedia, že by som ich bol naprosil k akému-takému dozreniu na Smidove deti, tiež
neboli doma.Ale snáď ho ten grajciar uspokojí a nebude plakať, pomyslel som si. Čo si však počne,
neboráčik, ak sa Apolienka prebudí? Ktovie, či im nechali rodičia niečo jesť? Ja sa —
myslím si — poponáhľam, a kde ich nájdem, tam im budem dohovárať, že to nenie pekne:
deti tak nechať. Za dobrej pol hodiny došiel som do mesta.Ale kdeže nájdem Smidovcov? Predávajú, kupujú, v krčme sedia? To ťažko uhádnuť.Pýtal som sa mnohých, kde asi môžu byť Smidovci?„Ja, zaisteže pri oldomáši; lebo prasa predali. Čože by ste radi?“„Ej, kdekoľvek ich nájdem, ale veru im poviem, že sú neporiadni, keď tak nechávajú
tie drobné deti. Pomyslite si,“ hneval som sa, „samotné sú v izbe.“„Prosím vás,“ a hodila rukou statočná suseda. Bola by mi ešte zaiste niečo riekla,
ale ja som sa pobral ďalej.Chodil, hľadal som, dopytoval sa a Smidovcov len predsa nikde nič.„Tam boli, tam som ich videla,“ odpovedali mi susedky. No, keď som ta, lebo ta
došiel, už ich tam nebolo.Blížilo sa poludnie. Smidovcov už reku nenájdem, čo budem tu robiť? Pozerať po
opilcoch? To je hnusné! Čosi som poobedoval a hybaj k nám.Ľudia išli už pomaly z jarmoku. Pripojil som sa i ja k mojim známym. Jeden povie to,
druhý to; ten sa zastaví, tá postojí, a tak, bárs sa to vidí, že človek uchodí, predsa
to len dlhšie trvá, než keď ide človek sám. — Išli sme k nám vyše hodiny. Sám to prejdem
zľahka za tri štvrte.V dedine bolo už, pravda, živšie. Doma ponechané dietky ruka v ruke s vyjasnenými
tváričkami postretávajú človeka a vypytujú sa: či ste nevideli moju mamku, strynú,
tetku? — a kto by to porátal koho ešte.„Čože je nového v dedine?“ pýtam sa hneď v tretej chalupe.„Ale len si pomyslite, tá neporiadnica Smidová, ale aj on! Odišla vraj obe deti do
jarmoku. To väčšie má vám celú tváričku dobitú, lebo vraj z okna spadlo, a pre to
menšie, že akéhosi chalana vystrojili dnu oblokom. No či sú to ľudia?!“„A už sú doma?“„Ale čoby boli! A predali vraj hneď ráno to jakési prasa.“„Ej, to je už,“ krútili hlavami so mnou idúci a nechali ma.Chudák Paľko nemohol zadržať daný sľub: „Šak už nebujem“. Ľutoval som ho v duchu.Nuž a kde sú Smidovci?Počkaj, ctený čitateľu, tí neprídu až k ránu, keď ich zima spoza zákopy zdvihne.O, či by vám nebolo lepšie, detičky, čo by ste sa neboli v to ráno už prebudili?
Zaiste, lebo rodičia vaši — sú ešte vždy na mylných cestách.Lakomosť(Povesť pohorelská)Boli raz dvaja bratia. Jeden bol čižmárom a druhý sedliačil. Tento bol bohatý a
tamten nemal nič.I vybral sa raz ten čižmár svojim deťom dačo hľadať, lebo už nemali čo jesť a bol ich
celý kŕdeľ.Išiel len, išiel, až došiel raz k jednej veľkej skale. Ďalej nevládal, a bola už i
tma. Ľahol si teda za kríček k tej skale, že ráno, keď svitne, pôjde ďalej. Zaspal.Ráno, ešte sa len brieždilo, prebudil ho akýsi zhovor. Otvorí oči a čo vidí? Hrôza! Z
tej skaly, pri ktorej leží, sype sa dvanásť chlapov. Boli to zbojníci. Div, že tam
strachom neumrel, kým vyšiel posledný, a „seksament, zatvor sa!“ skala sa zatvorila.Vyšlo už slnko, a milý čižmár ako zmeravený ležal za kríčkom.„Poručeno Bohu,“ bojací vošiel ku skale a „seksament, otvor sa!“Skala sa mu otvorila. Staveným dychom, s „Otčenášom“ na ústach vošiel dnu.Všetko samá chyža, a v nich? Ako u zbojníkov: čo si len chcel! Najviac bolo ale
peňazí. Čo tu začať? Meškať sa dlho nemohol. Nabral si teda „z tých zlatých“, a žeby mu
ťažké neboli, sadol na koňa (boli tam štyri) a poď preč.Príduc domov, poslal svojho chlapca k strýkovi štvrtku požičať. Tento bol zvedavý, čo
to len chce ten jeho brat merať.„Ale počkaj, natriem dno štvrťky smolou, azda sa len dačo prilepí na ňu.“Tak sa aj stalo. Prilepil sa veru jeden — dukát.„Čos‘ to, brat môj ľúby, premeriaval? Veď zrna ty nemáš, nuž čo takého?“ pýtal sa
sedliak čižmára, dukátom, čo sa na štvrťku prilepil, privolaný k svojmu bratovi
čižmárovi, za ktorého sa ináč hanbil a ho ani nenavštevoval.„To a to, brat môj,“ a vyrozprával mu, ako ho Boh požehnal.„Z toho by sa i mne zišlo,“ pomyslel si sedliak, a že bol smelého ducha, hneď na
druhý deň šiel ta pod tú skalu.Nespal celú noc, čo čakal, či už skoro pôjdu von tí zbojníci.Vyšli; načítal ich dvanásť. Posledný zase to povedal, čo tamten, keď bol pri skale
čižmár:„Seksament, zatvor sa!“ a skala sa zavrela.Nemohli byť zbojníci ďaleko, už netrpezlivý sedliak zavolal:„Seksament, otvor sa!“Skala sa mu otvorila a on vošiel dnu. Len sa tak všetko svietilo od zlata a striebra.
Bol by už začrel hrsťou do dukátov, iba keď ho dlbol ktosi odzadu. Bol to jeden z
„dvanástich“, ktorého v čítaní zmýlil, lebo ich vyšlo len jedenásť a nie dvanásť.Netrvalo to ani za okamžik, už bol sedliak na dve poly. — Tak skončil svoj biedny
život.Doma plač a nariekanie, lebo už tretí deň, čo sedliak z domu odišiel a nevracia sa.
Čižmár už tušil, čo mohlo sa prihodiť jeho bratovi. Vzal teda tri vrecia a že ide brata
hľadať. Vedel, kde ho nájde, lebo znal brata a jeho lakomosť. Skutočne, našiel ho tam v
skale — preťatého.Slzy mu padali, keď ho zbieral do vreca. Do zvyšných dvoch nabral si ale ešte tých
dukátov, vyložil všetky tri na tie tri kone, ktoré bol tam nechal v ten deň, keď ho to
tak Pán Boh požehnal.Po čase došli do tej istej dediny, skadiaľ čižmár a nebohý brat jeho sedliak boli,
dvaja z tých zbojníkov i s jedným koníkom.„Či by ste nás, pán krčmár, neprenocovali?“„Ja veru vás nemôžem, ale choďte tamto k tomu človeku, čo nemal nikdy nič a teraz má
už štyri domy a je boháčom, ten vás azda,“ odporúčal im krčmár známeho nám krčmára,
ktorý ich potom vďačne prenocoval.Ráno, keď zbojníci odchádzali, tie štyri kone mali sa strhať, čo si poznali svojich
predošlých gazdov. Nebolo ani zbojníkom viac treba. Všetci dvanásti zachytili sa do tej
dediny pomstiť sa čižmárovi.Tu, ako sa hrnú do dvora, iba keď vám — div divúci — zavolá malé polročné čižmárovo
dieťa z kolísky:„Otec, vezmite si ten nožík, čo mi pupček s ním odrezali, a na dvere napíšte spakruky
kráž trojkráľovou kriedou.“Zbojníci boli už pod oblokom. Čižmár dlho nemeškal, ale urobil tak, ako mu to malé
dieťa kázalo.Zbojníci vošli dnu a posadili sa rovno za stôl. Čižmár chytro i okolo zbojníkov
spravil kráž a títo nemohli sa viac ani hnúť od stola.Najprv zle-nedobre. Keď ale videli, že to tak nepôjde, začali čižmára už i prosiť,
aby ich len pustil, že oni odídu preč. Čižmár ich teda odonačil a tí šli ta, skadiaľ
boli prišli.Až Boh dá…Matúš Molej, obyvateľ poctivej trenčianskej obce Smolíku, konečne odhodlal sa darmo
Bohu slúžiť, to jest: prijal úrad kostolníka.„Darmo“ píšem preto, lebo za päť zlatých do roka slúžiť, to je viac darmo ako za
plat.On síce nemal veľkú vôľu k tomu, lebo mu prišlo na myseľ, že nielen kostolníkom, ale
v týždni aj miništrantom bude, ak bude.„A keby aspoň miništrovať vedel,“ vymlúval sa žene, keď ho tá neprestajne k prijatiu
tej bohumilej služby mala.„Čo len to; vari by si neznal ,amen‘ povedať, alebo knižku na druhú stranu preniesť?
A čo len toho vína naliať, — to potrafí aj malý chlapec, nie by si ty neulial…“„Aha, ty sa nazdáš, že je to len tak vína naliať ako mlieka z hrnca! Kvapka vína, a i
to načim až vari na štvoro rozdeliť. Len iď a uvidíš, že to neuhádneš. To je nie
,nedošlo mi, musím pristať i na tom.‘ Veru nie, žena moja.“Tak presvedčivo hovoril Matúš tieto slová, že nemožno, aby jeho Zuzka znala čo len
slovíčko ďalej odporovať. Veď sám bol presvedčený o pravdomluvnosti svojej, a žena by
vari…Nevedel, čo tá má za lubom.„Oj,“ hodila rukou Zuzka, „veď som hádam nie taká sprostá! Keď sa odťahujú, len viem,
že je už dosť. To iba neplatná tvoja výhovorka. Nechce sa ti každý deň do kostola, nuž
preto sa vymlúvaš,“ už skoro vyčítavým hlasom spustila Zuzka.„Eh, čo by sa vymlúval!! Už len ale viem, čo je to Konfliteor, a ty máš dobrú hlavu,
ale sa ani do roka nenaučíš; no, a bez toho miništrovať nemôžeš. A potom keď sviatky
prídu, tam načim rozum pozbierať, aby človek nepomýlil. Len jedno ti poviem. Pred toľkým
svetom obslúžiť, alebo prevelebnú sviatosť okadiť, to nie je pletka. Drgneš trocha,
rozsype sa ti oheň, máš posmech do smrti. A náš pán sú hádam taký, že by ti
prehliadli?!“Bez prestania vše ostrejším, vše tichším hlasom dôvodil Matúš, pričom svoju fajočku z
jedného kútika do druhého prekladal a vše len odpľul a pozrel na ženu.Zuzka pilne vyšívala, však tiež pozorne sledovala muža a pripravovala sa na odvetu.„Ale čo by to bolo,“ začala uštipačne, keď Matúš skončil; „švagrov chlapec nemá iba
desať rokov a uhádne navlas…!“„Ja“ — pretrhol ju Matúš, „vtedy som sa ani ja nebál. Hádam si ma neraz videla.“„No veď to, keď si vtedy znal, znáš i teraz. Človek je nie taký sprostý, aby — čo sa
dnes naučil, zajtra už zabudol. Ja som len žena a viem ešte aj to, keď ma prvý raz do
školy viedli. Čo by to tam podaromne reči šíril! Len sa ti to nevidí — nuž to je — zato
nás aj Pán Boh tak požehnáva“ — a Zuzke stislo žiaľom hrdlo.Hoci, ako sú spolu na druhý rok už, im nič nezhynulo, predsa tie posledné slová
prevládali Matúša.„Nuž dobre, keď už tak si to žiadaš, ja budem tým kostolníkom; ale potom sa mi
nebudeš posmievať, keď mi to nepôjde tak, ako sa ty nazdávaš,“ výstražne podotkol Matúš.Zuzka prestala vyšívať a urazená pýtala sa muža:„A kedyže som sa ti ja z čoho vysmievala?“„Nuž ešte si sa mi nie,“ zahanbený pozrel Matúš na Zuzku, „ale ma to predsa len mrzí.
Ja sa okúňam ísť k pánu…“„Ale chlap a báť sa!“ živším hlasom prehovorila Zuzka, vediac, že ho už nakriatla.
„Ja baba a nebojím sa. Iďže, iď, keď to také povie,“ posmeľovala ho Zuzka.„No, teda idem,“ vstal Matúš od ohniska. „Ale ak ma pán neprijmú, to bude aj tebe
hanba, Zuzka moja! Vieš, aký sú pán.“ Bol by jej aj ďalej o pánu farárovi hovoril, aký
je prísny, no hneď ho pretrhla:„Veď my chodíme do kostola a na katechizmus sme tiež riadne chodievali, teda na nás
nemajú sa prečo ťažkať. Len ty iď, veď je to pekne, keď môže človek Bohu slúžiť, a
odplata nás iste neminie,“ upevňovala sa vo viere Zuzka a myslela si, že i Matúš jej už
rozumie; ale ten nevedel o príčine, prečo ho chce mať Zuzka kostolníkom.Matúš ďalej vyhovárať nevedel, vzal širák, prehodil čistú halenu a pošiel do fary.„Povedať ale nikomu nemusíš, kde si bol, aby reči neboli,“ prišla už i Zuzke možnosť
nezdaru jej úmyslu na pamäť.„Len ani ty nevrav,“ vetil Matúš už na odchode svojej žene.„A či si pravou vykročil?“ spytovala sa Zuzka, idúca do pitvora za Matúšom.„Ani sám neviem,“ odpovedal zamyslený Matúš a šiel. Zuzka vošla, sadla na svoje
miesto pod oblok a slzy zjavili sa v jej očiach.„Keby ho, bože, ten pán len chceli, ani tú piatku by som neprijala. Požehnal by nás
Boh na inom.“ Takto a podobne dumala Zuzka, kým bol Matúš vo fare a vše, vše len kukla
do obloka, či už nejde.„Ha, už ide, môj Matúšek!“ vzdychla Zuzka, keď ho zazrela. „Ach, ,hviezdo jasná,
Panno krásna‘,“ ako prestrašená skočila Zuzka, točila sa po izbe a nevedela, či má ísť v
ústrety a či ho len počkať. Išla, bežala by, ale čo by svet? Aspoň von, na dvor, hádam
jej kývne.„Ani len nepozrie pred seba,“ šepkala si sama sebe. „Matúš, veďže, či ma nevidíš?“
hlasno volala proti nemu.„No, len sa neblázni, veď si ty s tým aj mnoho vyhrala, že máš muža kostolníka,“
nevrhlo povedal Matúš; lebo by bol radšej býval, keby ho neboli prijali, ako takúto
ťarchu dobrovoľne prevziať.„Tak prijali ťa? Veďže mi doprosta povedz,“ zvedave tázala sa Zuzka, akoby nebola
počula, čo Matúš už raz povedal.„Pravdaže, a ako radi! Že už koľkých nahovárali, prosili, a ani jeden, a že ja
dobrovoľne.“„Ach, Matko svätá, Matúš môj!“ objala ho kolo krku, „teraz nám už skorej dačo Boh,
Otec nebeský požehná!“ a zaplakala.„Kieže si mi to povedala, bol by som hneď išiel. Nuž ale aj tak, až Boh dá, nebudeme
vždy sami.“Zuzka rozložila oheň, že uvarí dáku večeru, z ktorej by už tak rada nadelila aj tomu
tretiemu „požehnaniu“.Pre nerozum„Nuž ale či už raz nevieš dačo inšie uvariť? Len vždy tie krumple a len krumple,“
dohováral Nácko svojej žene Pepe, keď mu deň po deň len krumple predkladala.„Veď tak, ľa, gazda starostlivý,“ skočila doň ako osa žena, „zberáš sa už vari tri
týždne po toho dákeho bravca a predsa sa nemôžeš skrochmeliť do toho mesta. Vše fujak,
vše pľušť, zase veľká zima, a vždy máš akú-takú výhovorku, prečo nemôžeš ísť. Ale
uvidím, či pôjdeš zajtra,“ sekala mu do živého Pepa.„Pôjdem, pôjdem, len mi už neváľaj ako do válova. Ty sa nazdáš, že je to len tak
kúpiť,“ chcel ju poúčať Náco, ačkoľvek ešte ani on nikdy predtým nebol brava kupovať.
Lebo tých päťatridsať zlatých, čo mali na brava, tiež len erbovali po otcovi. Do mesta
tiež málo chodili; zajedno že bývali obďaleč, a za druhé, že nikdy nemali čo predávať. A
soli, múky a dáku škvarku tej omasty kúpili aj doma u žida.„Ale čože by to bolo brava kúpiť, keď má človek peniaze,“ vysmiala Pepa Náca. „Ženy
idú a dobre kúpia, a ty by si…“„No dosť, prestaňže už na tej trlici,“ hneval už Náca toľký posmech.„A akúže ja mám trlicu? Nemám ja — ďakovať Bohu — také poriadne ústa ako druhí
ľudia?“ skoro plakala od zlosti Pepa. „Ešte mi takô povie, že ja mám trlicu! Nuž ty že
už — odpusť, Bože — čo máš? Visí mu gamba ako, ale už ani radšej nič nepo —“„Veď aj načo? Ten tvoj ňufák je azda kaľavnejší, či čo?!“ nemohol sa zdržať Náco
odpovede a vykríval sa do komory. Lebo — nestresci nás, Bože — ale Náco veru trocha
zakyvkuje na ľavú nohu. Hja, kto sa trápi, robí, u toho to nie div. A on veru od
maličkého mala musel robiť.Pepa ešte dlho šomrala, šomrala, ale keď sa jej nemal kto ozvať, zatíchla a ľahla si
spať.Náco tiež, keď ho zima v komore prebrala, vošiel do izby a položil sa na odpočinok.Ráno vstali ako med, ani čo by sa neboli večer vadili. Pepa uvarila fruštik a Náco,
keď sa najedol, vzal peniaze a poď po brava. Pepa ho pekne vyprevadila až pred dom.„Teda prichystaj čo treba, my sa budeme ponáhľať,“ nakladal jej ešte raz na ceste.„Ale či ma, Nácko, za takú sprostú uznávaš?“ ťažkala si Pepa.„Čoby — len už potom podlož pod kotol, aby voda vrela, keď prídeme. My sme hneď tu,“
chcel ešte dopovedať Náco, čo mal na jazyku.„Dobre, dobre; len doň tiež nezabudni! Ja viem, čo mám robiť,“ zavolala mu žena a
vrátila sa do izby.Náco ani neprišiel dobre do mesta, už mal brava. Hneď v ulici zjednal, vyplatil a
vrátil sa domov. Načo by aj bol vyberal? On mal od rána len na takého ľahšieho chuť, na
vyšších nohách, „čo mi — vraj chytro vybehne k nám“. A tu práve taký sa mu naťapil. Teda
načo darmo meškať? „Za ten čas, kým pôjdem medzi bravy a budem sa preberať, som skoro
doma.“Išiel, a iba keď už bol na polceste k domovu, prišlo mu na um, že mal aj do brava
kadečo pokúpiť. Ako teraz?„Počkaj ma, pujško, tu, veď som ja zabudol do teba pokúpiť,“ prehovoril k bravovi,
zapchol palicu do snehu a uviazal žinku o palicu. Brav ale nechcel čakať.„Teda choď domov, keď sa ti tu nepáči,“ pustil brava po ceste, vzal palicu do ruky a
poď behom naspäť do mesta.„A len ta choď, kde sa bude kadiť, veď ťa moja žena pustí, len jej povedz, že som ťa
to ja, Náco, jej muž, poslal. A tej vody aby zvarila!“ odkázal ešte po bravovi svojej
žene a myslel si, že bude všetko v poriadku.Ľudia, čo ho stretali, až tak zastávali; no on nepristavil sa pri nikom. Na otázky,
kam beží, čo beží, odpovedal skrátka: „dolu“, alebo „do mesta“.Dôjduc k prvému sklepu, ešte vo dverách pýtal si „do brava“.„A čo si to rozkážete?“ pýtal sa ho žid-sklepník.„Nuž veď to už viete, čo ženy brávajú. Ja som už veru zabudol, čo to všetko má byť:
soľ, korenie…“„Dobre, veď ja to už viem, čo treba. Len či je veľký ten bravec?“ pýtal sa sklepník.„Nuž taký za tridsať zlatých.“„Viem, už viem; len do čoho si to vezmete?“„Hm, nuž hádam aj do tejto baranice sa mi to vmestí,“ strhol čiapku z hlavy. A žid mu
nameral, čo bolo treba — všetko do paklíkov a spolu do baranice.Náco vyplatil, stisol čiapku pod pazuchu a poď. „Lebo ten je už aj tak doma,“
pomyslel si na brava.„Treba mi uháňať za ním,“ šomral k sebe po ceste; „lebo ten má veru ľahšie nohy ako
ja.“ A čím sa väčšmi ponáhľal krívajúc, tým viac posýpal cestu tým, čo bolo do brava.Kým domov došiel, neostalo mu iba trochu na spodku čiapky z tej miešaniny a uši mu už
boli skoro odmrzli v tuhej zime. Kdeže by nie — bez čiapky! —„Ačak som hodného vybral?“ celý natešený pýtal sa od očakávajúcej ho už ženy, keď
pred dom došiel.„A kdeže je?“ udivená pýtala sa ho Pepa.„Nuž či neprišiel?“„Nuž nie! Akože mal prísť, keď ty len teraz ideš!“„Veď som ho popredku poslal!“ objasňoval vec Náco.A pre nerozum tých Vianoc klobás nejedli.Starého otca rozpomienkyI.„Deti moje, deti,“ začal starý otec, keď sme mu fajku zapálili, „už ja dlho nebudem
medzi vami. Nuž ale, poručeno Bohu; dosť som sa natrápil za sedemdesiatsedem rokov.
Bože, keď si len pomyslím,“ a tu starý otec založil si dlaň na čelo, „čo som ja vystál
za toľké roky, to nikdy nikto na tom svete,“ a utrel si dlaňou oči.„Na tretí rok mi bolo…“„Veď ty to už aj vieš, či na tretí, či na štvrtý, jaj,“ zastarala sa mu posmešne
stará mať do reči a krútila pochybne hlavou, prižmurujúc oči. To ho pohlo.„Na tretí!“ zopakoval dôrazne, „a to na môj dušu!“ a ešte sa aj do pŕs búšil.„No, či by sa ja na to kliala, čo bolo pred sedemdesiat rokmi?“ zase sa mu len
zamiešala stará mať a starý otec dupol krpcom, zamlčal sa a potiahol tuhšie z fajky.
Chvíľu ostalo ticho.„Ale pre mňa vrav,“ opravovala sa stará mať.„Tak teda ma nemäť… Na tretí, ja viem, že na tretí rok mi bolo…“„Nuž ale predsa, čo by to len také tárala, čo to nemá ani hlavy ani päty,“ zase ho
len mýlila stará mať, ale už vstávala z lavice.„Ale ba, veď tí (to už ako že my, deti) aj budú z toho veľa vedieť,“ ozvala sa i
služobná spoza sporišťa, zaiste chcejúc nadŕžať starej materi, svojej gazdinej.„Keď sa vám nepáči, veď vy nemusíte počúvať; nikto vás nenúti. Choďte spať. Ráno aj
tak aby vám deväť ráz trúbil, kým sa skrochmelíte,“ bránil sa starý otec.„Veď my aj ideme,“ povedala, „a svetlo že nebudete dlho páliť, lebo je olej drahý,“
skončila ešte vo dverách stará mať a vyšla aj so slúžkou.Ja som chcel lampu stiahnuť, no starý otec nedal.„Nechaj; vari by sme ešte na olej nemali, chvalabohu! Čože, či ona zarába naň? …sás
dobronivá!“ zahrešil.Lampu som teda nechal tak.„Čože som chcel povedať? Už ani neviem.“„To, keď ste mali na tretí rok a keď ste spadli,“ pomáhal som mu ja.„Ozaj, tam som začal, ale ma tie kátle pomýlili. No ale počkaj, ty stará, aj s tou
tam na tom vrchu! Just, natruc obom, zapáľ mi ešte, Pepko, ale vyškriab,“ rozhorlil sa
starý otec. „A ty, keď sa ti drieme, choď spať, my sa budeme s Pepkom ešte zhovárať,“
posielal starý otec mladšieho brata, lebo počul — vidieť, už málo videl — že sa mu
zívlo.Na nešťastie pri vyškrabovaní pripchal som vo fajke uško.„Ej, aj ty si len taký!… Na, odlož a dohán mi tam polož do tašky. Musíš mi ju zajtra
ráno prepchať. Teraz choď, choď, už aj ty ta, spať,“ namrzel sa starý otec aj na mňa.
Dosť som ho prehováral, že to hneď bude, on nie.„Nič! Zahas lampu ta, ja ešte budem sedieť.“„Dobrú noc!“„Pán Boh daj!“ skoro mi ani neodpovedal starý otec, a to všetko len pre tú fajku,
lebo ma ináč radšej mal než to svoje oko v hlave, na ktoré ešte trocha videl.II.„Starý otec, a či ste sa veľmi udreli?“ začal som na druhý deň pri večeri.„Veru veľmi, synku, lebo okno u Hatalkov v Podlaviciach, hah, skoro ešte raz tak
vysoké, ako naše.“„Nuž veď ste mi na závoze povedali, že keď tento dom stavali, že ste to vtedy
spadli,“ dovolil som si opraviť starého otecka.„Ľa, nuž či ja viem, čo ty chceš? Ja som myslel, že vtedy, keď som to bol na tých
nešťastných záletoch v Podlaviciach.“„No, starigáň, o čom by už zase deťom mliaždil. Čo by ináč nemali o tom ani počuť,
nuž ich ešte sám učí,“ zavrátila ho stará mať a oprela lyžicu o misku, ako že už „Pán
Boh zaplať“.„Ale veď im tí budú…“ zamiešala sa aj dievka, ktorá tiež s nami jedla. No
nedopovedala, lebo starý otec ju hneď okríkol:„Ty čuš! Ty si tu najmenšia pani! Nuž čože?!“Dievka zamĺkla. Stará mať už potom tiež len zväčša posunkami trúfala si pochybovať o
pravdivosti slov starého otca.„Teda ticho, lebo hneď bude z chrbta bubon. Ja vám dám… starieť sa mi do reči,“ k
tichosti napomenul ešte raz starý otec gazdinú a dievku.„Na tretí rok mi bolo, to sa tak pamätám, ako dnes. Čože vaša pamäť, deti moje, ale
moja! Sedemdesiatsedem rokov mi už minulo, a tak to viem, ani čo by teraz… Mal som tri
roky, nie, len na tretí, tak porátaj, synku,“ obrátil sa ku mne, „kedy to bolo.“„Pred sedemdesiatimi piatimi rokmi,“ porátal som, pravda, s pomocou dievkinou.„No tak,“ pokračoval starý otec, „pred päťasedemdesiatimi rokmi to bolo, čo som prvý
raz zo strechy zletel.“Brat sa na to rozosmial a mne do plaču nešlo. Stará mať a dievka tiež sa smiechu
nezdržali. Len starý otec ostal vážnym.„Ale veď to len aj bolo somárstvo, tam nechať rebrík pod nohami! Čože taký chlapec
vie, kde ho nešťastie čaká,“ a tu trocha starý otec odbočil. „Azda že vtedy boli také
školy, ako teraz? Ešte aj pre takýchto, odpytujem pekne sopľošov,“ a ukázal na brata,
ktorý už druhý rok do „úvody“ chodil. „Alebo že vari také, ako Maco (najstarší brat)
chodil? Ani slychu, ani chýru, syn môj, o takých školách. Ale je to už aj zbytok také
vysoké školy stavať. Raz, keď som bol teľa predávať, počkaj, reku, Macík môj, zanesiem
ti dáky groš, zíde sa ti, viem, že nemáš. Hore som ešte len vyšiel, ale už dolu! To čert
slýchal také schody! Ani že jednu stupku kročiť, ani dve.“„A to keď chodil do preparandie?“ spýtal som sa ja, lebo som nebol na čistom.„Ale čoby, tam kdesi do tej pľuhárky,“ obrátil na posmech.„Keď som ja chodil do školy, to už len bola škola: za šesť týždňov naučil sa, kto sa
chcel, viac, ako teraz za deväť rokov. Teraz len na hŕbu kníh a kadejakých daromných
papierov, a z toho všetkého je nič. Vtedy? Otec ti okresal piest, rechtor prilepil naň
„abecedu“ a bolo po paráde, a naučil sa každý. Ba je pravda! Toť ty už chodíš štvrtý rok
a vždy sa len voľajaké „megmegmegy“ učíš. Nuž či je to na česť a chválu božiu?!
Pamätajte, že takéto somárstva, keď už povedať musím, nebude Pán Boh dlho trpieť. Lebo
to je už vyše miery, čo sa teraz robí. Samé cigánstva, zbojstvá a obžerstvá. Ale
počkajte len, čo na to príde. No len, no. Ja len tak poviem, že už dobre nebude, a to
pamätajte, že nebude!“ vždy vyšším hlasom hovoril starec.Medzitým sme sa aj navečerali. Po večeri, rozumie sa, stará mať nám nedala dlho
svetlo páliť. Rozhodla takto:„Ty sa ber spať; ráno aj tak by si drichmal do deviatej,“ určila mne. „A ty, keď
nemôžeš spať, pre mňa seď tu aj do rána, ale svetlo nemusíš páliť; stenať môžeš aj
potme,“ hovorila starému otcovi celkom rozkazovacím spôsobom. „Na také rozprávky máte
dosť času aj zajtra.“„No veď, čože by si ty. Počkaj, len počkaj, príde čas, kde by si mi vďačne aj tri
lampy rozžala; ale potom už bude neskoro. A zo štyroch zlatých penzie ľahko vyskočíš,“
rozžialil sa starý otec.Slová tie mňa viac pohli, ako starú mater, ktorá na ne už dávno bola privykla a vždy
len „ešte nejdeš hneď umrieť“ odpovedala.Protiviť sa ale starej materi, som si predsa, bárs aj pri boku starého otca,
netrúfal. Prišli mi na um tie takzvané „buchnáty“, ktorými mi zavše štedro chrbát
obsypala. A tak čo robiť? „Dobrú noc, starý tatko!“III.„Séna — seno, salma — slama,“ a mnohé ešte maďarské slovká bolo sa mi na zajtra učiť.
Po večeri pochytil som teda knižku, aby zajtra nebol snáď hosťom „papierových“ halušiek
u pána učiteľa. Lebo ačkoľvek zvyklý na ne, predsa som ich len menej ľúbil ako čo už aj
len „pomiešané“. Je síce pravda, že mi niekdy školský oblok poslúžil za dvere, keď ma
pán učiteľ na kľúč zamkol, no ale takéto zmýlenie riadneho chodníka málokedy sa mi
vyplatilo. Bolo sa mi teda učiť.V izbe boli sme ešte štyria. Starý otec nemo sedel pri sporišti na stolčeku a „pukal“
zo svojej fajočky a „vernej družky“, dievka pri stole obšívala plachtičku; ja oproti nej
učil som sa maďarské slovká a brat ležal mi za chrbtom na lavici. Stará mať „od jedu“
bola už odišla spať.Teraz ale, aby ctený čitateľ nebol na omyle, za potrebné držím pripomenúť, ako som sa
ja s bratom dostal na byt k starému otcovi. Nuž tak. Keď nás už bolo u otca toľko ako
„červených myší“, že sme už nemali ani kde spávať, vzal nás dvoch, vlastne troch bratov
starý otec — čo mal robiť? — za „svojich“. A to najstaršieho, mňa a vari šiesteho už
spomenutého brata, ktorý, hľa, za chrbtom mi leží na lavici.Čo nám tento starý otec rozprával, najstarší brat už bol učiteľom; ja som chodil do
„štvrtej klasy“ a mladší brat, tento tu za chrbtom, už spieval: „Volt szeretöm tizen
három“ a „Részeg vagyok“, chodil do „úvody“.Je pravda, že starý otec vše si odpľul, neviem či už od zunovaného počúvania tých
„sloviek“, a či už preto pľul, že musel. Dosť na tom, že — ale nehovoril nič, len keď
som ich dievke vyrectoval, zamiešal sa už aj on.„Ale odložže to už, odlož. Ja by sa bál, že si s tým človek hlavu prevráti… Keď to už
nemá rozum aj ten učiteľ! Toľko naložiť takému dieťaťu. Ej, ba, ba!“ ľutoval ma starý
otec.„Nás radšej učili o Bohu ako také ,táraje‘,“ a starý otec položil hlavu do dlane,
akoby ešte chcel myslieť, čo má povedať. „Na, radšej mi ,štopni‘ do tej fajočky. To je
teraz moje najmilšie.“„Veď to je aj za dobrota!“ prisvedčila mu aj dievka od stola, pravda, pochybujúcim
hlasom.„Azda že nie?! Nuž čože ja už mám na tom svete? Vari, že ma dačo teší? Kto? Hádam ty,
aj s tou v tej hodnej izbe? Ani mak! Pre mňa vy obe môžte ísť do služby; ja sa bez vás
zájdem; však, Pepko?“Srdečne by bol starému otcovi prisvedčil, keby do reči nebol vplietol aj starú mať.
Ale bez tej, myslím si, najesť, by sme sa ešte najedli, ale už navariť!„Zuza môže ísť, ale starú mať si hádam necháme? Ja ešte neviem tak variť… a keď musím
do tej školy chodiť…“„Veď by ťa ja už potom do školy nepustil. A vzali by sme si takú, čo by nás počúvala,
nie ako tieto,“ a pozrel na dievku a zaiste myslel na starú mať!„Dobre, len nás vyplaťte, my pôjdeme,“ stavala sa dievka, lebo vedela, že z toho nič
nebude.„Čo len to, to vám ja ľahko urobím!“„Mne áno, ale gazdiná…“„Gazdiná? Tá môže rada byť, že som ju vzal a že ju chovám už vari meru rokov,
jazyčnicu! Ej, veď keby ja bol mal vtedy taký rozum, ako teraz: nikdy, nikdy by sa nebol
oženil… Mohlo mne lepšie byť, ako mi je teraz. Toť mohol som mať na moje staré dni každý
mesiac trinásť zlatých šesťdesiat grajciarov penzie, bolo by či na pol litra dobrého
vínka, či na ten dohánik… Teraz, stará mi ju ani neukáže. Otlakov má deväť, ale keď
príde prvého, nebolí ju ani jeden, len aby mohla ona všetko zhrabať. Nuž čože?“ hneval
sa starý otec, „vari že sa ťa bojím? Neviem začo?! Hádam si ty za ňu (penziu) robila
meru rokov, pätnásť týždňov aj tri dni, neraz veru aj osem a meru hodín čo som oka
nezažmúril. Jesť ak ti doniesli, dobre; keď nie, ži už potom len na tej fľundrovici! Či
chceš, či nie, pi a plať! Neraz som jej veru mal plné krpce. Čo som mal robiť? Keď ti
podávali brať si musel.“„Rada by som vedieť, kto by mňa primusel, keď raz nechcem,“ pretrhla ho dievka.„To je tak, ako ty povieš, medzi kamarátmi! Keď ti dávajú, ber, ak nie, iď preč. A
akože pôjdeš? Takto si si sadol, že si už aspoň za akomak oddýchneš a aspoň do tej fajky
štopneš; nuž vari že si mal kedy?! Pán jednými vráty von, druhými dnu, a tak to šlo
dňom-nocou. A ak ťa len trocha našiel, že si driemal, už ,šichta stróf‘! Čože je teraz?!
Pán ide jeden-dva razy cez deň a v noci sa ani neukáže. Ale vtedy? Desať-dvadsať ráz cez
noc! Že sa to len chcelo toľko obliekať! Ani tá pani nemusela mať pokoja. A on len
predsa chodil, že nás už malo vše pošinúť od zlosti! Takto odišiel, „nalejže reku!“,
poviem kamarátovi. No nestačil si skleničku, ako vtedy boli „loloty“, od úst odtrhnúť,
už bol tu. Teraz?“ — Viac nepovedal, len hodil rukou, akoby povedal, „už si tam!“ A
skutočne hneď začal.„Ale aj tak idú tie ,kráľovské verky‘. Ani tu, ani na Starých Horách, už nič — ani
nikde. Odkedy Maďari a židia všetko opanovali, od tých čias je čo deň horšie. Ale tak
Pán Boh musí trestať. Veď čo sa to už teraz robí, to je hrúza! Len pýcha, paráda…!“„Ale, ujček, choďte už spať, aj ty, Pepko, lebo nebudeme mať na zajtra oleja,“
pretrhla dievka starého otca, lebo vedela, že z tej „pýchy a parády“ aj jej sa dostane.Šťastie, že nepovedala, že sa budú gazdiná hnevať, lebo by sme iste neboli ešte šli;
no takto: „Dobrú noc!“IV.Je večer.„Dones, Zuza, to mlieko, krumple už vrú; tam je v tom žltom mliečniku,“ posielala
stará mať slúžku, keď sa krumple počali variť, „a ty zapáľ lampu,“ naložila mne.„Mne daj, mati, štipku bryndze, vieš, že mlieko nemôžem, nemal by som celú noc
pokoja,“ zažiadal starý otec starú mater.„Ach, veď čože by si ty? Len bryndzu. V pôste že čo budeme mať, keď si teraz bryndzu
zjeme?“ odpovedala mu na to stará mať a ani sa nehla.„Teda ja radšej nechcem nič!“ uspokojil sa starý otec.Slúžka priniesla mlieko.„A akéže je to, kyslé?“ mrdil som sa ja.„Nuž akéže inakšie?!“ odsekla mi stará mať.„Ja to nechcem. Dajte mi sladkého!“„Aj, no akože! Tebe kvôli pokazím si mliečnik. Keď sa ti nepáči, nechaj tak. Ešte si
bude preberať, papľuch voľajaký!“ hnevala sa už nahnevaná stará mať ešte väčšmi.„Tej bryndze mi dones, lebo ja tvoje mlieko nechcem!“ dupol nohou starý otec. „Za
meru rokov som sa raz nemohol mlieka najesť, a teraz, keď mi ho už žalúdok neznesie,
liala by ho do mňa. Keď si dosiaľ predávala, predávaj si ho aj teraz, ja ti ho nebudem…“„Vezmi batoh na chrbát a choď, uvidíš, čo je to mlieko predávať, keď každý čo s akou
kvapkou len ta letí! Aj tak nič nerobievaš,“ doložila stará mať.„A lepšie by som popredal ako ty!“ držal sa starý otec.„Nuž akože! Jazykom ty všetko lepšie vieš…“ zase mu len neostala dlžná stará mať.„Veď ty vždy tak, keď ja dačo poviem a neviem, kto už má väčší jazyk ako ty.“„No dobre, keď mám, nech mám, teba do toho nič!“„Veď nie, ale ešte mi také povie, aby som ja niesol batoh. Nuž kedyže to kto slýchal,
žeby chlap chodil mlieko predávať?!“„Teda čuš a nefrfoc ako tie krumple.“„No veď ja nič…“„Veď ani nie, načo by som sa ja to miešala, do čoho ma nič.“„A teda načože ma posielaš mlieko predávať? Či som si ja to zaslúžil od teba?
Nenarobil som sa ja dosť za meruosem rokov? Ty si sa však vyvaľovala, keď mne prišlo o
polnoci ísť do šichty, a to či v lete, či v zime. A čože ešte v zime, ale v lete, čo ťa
už ledva nohy držali, a len si musel. Však keď sa kosilo, len choď, Števko, len choď.
Ber kosu na plece a stúpaj aj dve hodiny, ak chceš zavčasu prísť, čo ti až chrbtom
tieklo od slabosti!“„A ja som sa vari málo pritom narobila? Pre toľkých, keď vás vše bolo aj pätnásť
koscov, naklochtiť, to je nič? Len kým som tej praženice z toľkých vajec spravila. A
potom keby nebol ešte aspoň frflal, ak mi ju trocha plameň šibol. Ale hneď len zahanbiť!
Sto a sto ráz povedal: ,Stará, bude z chrbta bubon, tebe sa zase pri tom šporhelte
driemalo!‘ A ja som sa mala už večite pretrhnúť! A to mu nebolo nič! To bolo
vyvaľovanie! Ja som sa vyvaľovala. A on iba čo zahovárať išiel koscov. Azda neviem, ako
to bývalo? Len špiritusu za krpku, dohánu po deväť paklov každý deň — a robota žiadna!
Čo ma už malo pošinúť od zlosti! Keď sa najväčšmi tmilo, ,chlapi, poďte do koliby, bude
pršať,‘ a nechalo sa všetko tak, keď gazda tak si rozkázal.“„Aspoň nikto nepovie, že sme mu nedali, čo sa patrilo,“ tešil sa starý otec.„Veď tak, nepovie; ale čože je z toho, keď to nemuselo byť. Tam streľba, muziky,
tance, bez toho vždy sme mohli seno zrobiť, a lacnejšie…“„A to keď sme kosili, a kde?“ zvedavým som bol ja, lebo za mojich časov to už
nebývalo.„Na každej lúke. Starý otec, keď mal koscov hľadať, išiel po muzikantov.“„No len také nevrav, to bolo dva-tri razy, čo sme spolu,“ bránil sa starý otec.„Áno, dva-tri razy! Nuž každé leto.“„Len už prestaň. Bola si ty radšej tomu ako ja. Dosť si sa vyskákala aj ty.“„Čo som mala robiť? Keď ste ma nasilu ťahali, musela som sa i ja pochabiť. Ale si ma
ty ani raz nevykrútil.“„Keby si bola vedela tancovať, nuž by ťa bol, ale nosiť ťa ja, ako kláta, veru nie
som blázon,“ a úsmev preletel mu po tvári.„Veď veru ani nie, už sme starí na to.“„Ej, keby ja len mal dobrého vína, každý deň aspoň liter, aj tak by si ešte zaskočil,
čo aj nevidím. Však, stará moja?“ a starý otec pristúpil k starej materi. „Nože ma
bozkaj. Nože, no, či to ešte vieš?“ a chytil starú mať za plece.„Jaj, mala by som aj koho. Vari za to, že sa vždy vadíš s nami? Iďže, iď, hanbi sa,
starigáň starý.“Stará mať, keď ju starý otec za plece ťahal, nemohla sa udržať smiechu. My sme sa až
váľali, dievku len tak mykalo.„Ale vy to, ujček, už len viete zahovoriť.“„Nuž čože, ktože nám rozkáže?“ vypäl sa starý otec. „Počkajte len, deti moje, aj ty,
Zuzka, ak budeš u nás, ale takú si hostinu spravíme, keď budeme v Šariancovej kosiť, že
jej ešte nebolo. Príde aj môj Macík, váš otec, ujček a my, počkajte len! Len by dal Pán
Boh zdravia!“A stará mať šla po bryndzu.Hľadali — nenašli(Povesť tajovská. Rozprával † Štefan Greško)Medzi Banskou Bystricou a Kremnicou vypína sa nad všetky jeden holý končiar, ktorý
okolitý ľud „Skalkou“ menuje. Pod touto Skalkou odohrala sa, podľa rozprávania môjho
starého otca, táto povesť.„Do Kordíkov, obce ležiacej pod spomenutými vrchmi od zvolenskej strany, prišiel,
bohvie skade, starší už chlap do služby. Volal sa Matúš.Aký bol to, neviem, iba to, že vedel aj čítať a mal ,veľkú moc‘. Keď vraj bola
najväčšia potreba dažďa, len čo vyšiel na lúku svojho gazdu, uviazal reťaz o lojtru,
trocha ňou potrepal a už sa lial dážď ani zo šochtára.Tým stal sa vzácnym. Mnohí ho volávali, prosievali a platili mu, len aby aj im lúku
polial. Komu chcel, tomu to i urobil.Beda ale, keď sa na niekoho nahneval. Lebo keby mu len k medzi bol zatiahol a reťazou
potrepal, už mu všetko seno v okržaliach zamoklo.Keď to tak jednému-druhému vykonal, ľudia počali sa ho báť a radšej ho volali večer
do krčmy a ho opíjali, len aby im galibu na poli nerobil.V krčme sa spomína všeličo. Spomínajú sa i poklady a ich ložiská.Tiež tak hovorili raz v krčme, že pod Skalkou je mnoho a mnoho bohatstva. Že valasi,
ktorí tadiaľ pásavajú, viackrát videli už tam plameň. Ale to nebol plameň ako plameň,
ale taký belasý, akým horia peniaze, keď sa presúšajú.,A kdeže je tá Skalka?‘ pýta sa Matúš.,A vari by si mal chuť?‘,Pravdaže! Hádam to len nenecháme tam?!‘,A sám by šiel po ne?‘,Eh, to už nie. Aspoň dvanásť aby nás bolo!‘,A keď vás preženie?‘ povie iný.,Mám pomoc!‘ vetí Matúš. ,Len či pôjdete?‘,Pôjdeme, pôjdeme!‘ ozvali sa skoro všetci prísediaci.,A čo si vezmeme?‘ pýta sa iný.,O to sa už netrápte. Ja vezmem, čo treba.‘,Ej, flinty si už len poberieme, ak by predsa dačo…‘,To peniaze nedostaneme!‘ vraví Matúš. ,Ta sa zbraň nesmie brať! Ešte čo! Veď by vám
to dalo! Nič nebudeme brať. Ja viem, čo treba.‘,Keď tak, teda dobre. Ale potom sa môžeš neukázať u Kordíkov, ak sa nám dačo stane,‘
dokladá jeden z najbohatších.,Nič sa nebojte! Ja viem, čo robím,‘ ubezpečuje ich Matúš.*Je večer sv. Jakuba. Mesiac už vyšiel. Milióny a milióny hviezd zdobia oblohu a spolu
s mesiacom osvetľujú úzke hôrne chodníky dvanástim Kordíčanom, čo sa vybrali peniaze
striezť. Hodinu deviatu hlásnik už odtrúbil. „Chváľ každý duch Hospodina!“ odznelo na
horách a zaiste i v dušiach našich Kordíčanov. Idú ticho. Ani sa nezhovárajú! Čo
kedy-tedy povie jeden druhý: ,Ale ak nás tam zmárni.‘,Nie, nebojte sa, nič sa nám nestane!‘ prehovára Matúš.Už len list šuští a drobná paprutina, čo láme sa im pod nohami. Ešte chvíľa a sú na
mieste.Bárs sú už hlboko v noci, jednak utešený výhľad na tajovskú hutu, na tie horiace
komíny, na veselo plápolajúce valaské vatry a celé do vidnej noci zahrúžené okolie.Ale oni sa mnoho neobzerajú. Sú ticho, len na Matúša hľadia, čo a ako.Keď sa dva chodníky s chotárom križujú, na tom mieste že majú čakať; tam nablízku
majú byť aj peniaze.Matúš, aby zlý duch nemal moci, dal sa hneď do roboty. Zapálil tri sviece: jednu na
česť Otca, druhú na česť Syna a tretiu na česť Ducha svätého.Dali sa všetci dokola.Matúš okolo Kordíčanov, vždy ďalej a ďalej, urobil tri kráže po zemi trojkráľovou
kriedou a kázal sa im držať ticho, čo najtichšie, lebo že prídu tri pokušenia. Ak im
odolajú, ak tam do konca vytrvajú, ich sú peniaze.,Len teraz už, prosím vás, ani sa nepohnite, a všetci jednej mysle aby ste boli: žeby
sme šťastlivo peniaze dostali a sa s nimi podelili. Ale to vám nakladám.‘Potom pokropil Matúš všetkých aj seba svätenou vodou, zložili ruky a pomodlili sa
deväť Otčenášov a deväť Zdravasov, ako sa Matúš predmodlieval.Dosiaľ bolo ticho, len čo im vše netopier ponad hlavy brnkol a kuvik alebo sova sa
ohlásila.Po modlitbe vytiahol Matúš z haleny knižku ,Zemský kľúč‘, ktorým sa poklady otvárajú.
Lenže sotva ho otvoril a nahol sa k sviečke, už ani čo by sa hora bola lámala:
revom-rykom letí taký bujak, ako sedem tajovských. Chvost hore, hlavu dolu, len-len
uchytiť na ohromné rožiská.Kordíčanov len tak zmrvilo!Ako ale dobehol k tretiemu krážu, stojí; ďalej nemôže. Tam ešte raz zreve, Kordíčania
z kolien padajú a bujak — sa vráti. Prežehnali sa všetci.Prvé pokušenie šťastlivo prestáli. Prichodilo druhé.Matúš ich upozornil, že ak sa boja, aby sa za ruky pochytali a trebárs i políhali.Modlia sa nanovo. Ale nie je koniec tretieho Otčenáša, už ti letí čert na svini, ani
všetky vetry kvičiacej. Jazyk ani ruka po lakeť, má vyplazený a oheň len sa mu tak sype
z papule. Sviňa horí plameňom. Kordíčania strachom sa trasú a len oči žmúria, aby aspoň
nevideli vlastnú skazu, keď už zahynúť majú.Len Matúš sa neľaká. Pokropí k prvému krážu dobehnuvšieho čerta svätenou vodou a ten
— prchne späť.Bolo už po druhom pokušení.,Len teraz, teraz ešte vytrvajte,‘ posmeľoval Matúš už skoro mŕtvych Kordíčanov. —
Jedno ešte pokušenie, a naše sú dukáty.‘Tretia skúška prišla hneď.Neboli ešte ani modlitbu započali, keď šibenice už stáli. Skade, skade nie, objavili
sa dvaja čiernoodetí obrovskí kati. Nehovorili nič, len si ukazovali. Šibenice boli za
malú chvíľu hotové pri samom treťom kráži.,No ktoréhože?‘ pýta sa jeden tupým hlasom ako spod zeme.,Všetko jedno, od kraja,‘ vraví mu druhý kat.Kordíčania už boli zdreveneli. Kat dlho nerozmýšľal, ale natiahnuc sa ponad kráže,
chytal už jedného za nohu. Ten sa zľakol, vytrhol si ruky z rúk súdruhov, vyskočil z
krážu a poď dolu bokom, nehľadiac na nič.Kat išiel radom k druhému. Keď aj tento uskočil, tak urobili okrem Matúša všetci, a
poď každý inou stranou. Konečne pobral sa i Matúš, ale do Kordíkov sa už nevrátil, lebo
by ho boli zabili.Milí Kordíčania neposchodili sa až vari na tretí deň, pokaličení jeden väčšmi, ako
druhý…“„A keby boli ešte aj to tretie pokušenie prestáli, čo potom?“ pýtal som sa môjho
starého otca, keď mi toto rozprával.„Nuž vtedy možno, že by sa im boli tie peniaze ukázali, ak boli jednej mysli, že sa
na rovnako podelia…“„A sú tie peniaze ešte tam?“ dozvedal som sa ďalej.„Ale čoby boli. Preniesli sa na druhé miesto a bohvie, komu sú súdené!“ vzdychol si
starý otec.Bryndzovo semä(Podľa počutia)Ja už neviem, kedy sa to stalo, kedy nie, ale Tajovčania to až podnes rozprávajú a
smelo tvrdia o Riečanoch, že sa im to skutočne prihodilo, aby sa ani neškriepili.Tiekla pri tejto príležitosti neraz už i krv, lebo Riečania si nedajú veľa popod nos
plúžiť, ale Tajovci predsa len neustávajú pri vhodných príležitostiach im to pripomínať.
Ešte len i deti z týchto dvoch dedín, keď sa zídu — obyčajne v kostole alebo na
katechizme — a prípadne pohnevajú, tak keď najhoršie chce Riečan Tajovčanovi povedať,
nuž mu nemôže viac, ako že: „Ty hrebenár!“ A to zato, že Tajovci nosili vraj voľakedy
hrebene vo vlasoch. Nuž a hrebeň, pomyslí si Tajovčan, je ešte i teraz taká vec, pred
ktorou vraj i pán cisár musí dolu čiapku dať, tak mu ani nenapadá za tú prezývku sa
hnevať.Ale keď on povie Riečanovi: „Ty somár sprostý aj s tvojím starým otcom, čo voľakedy
bryndzu sial,“ to už toho má vychytiť od zlosti.Ľa, teraz som si to už poplietol! Čo som vám chcel naposledy riecť — už je von. No
ale nič to preto; z toho ešte neviete, ako to vlastne bolo. Len trpezlivosť, milí
poslucháči, nebude to už také dlhé, ako si myslíte.Navštívil vraj raz Pán Boh aj pobožných Riečanov takou pohromou, ako svojho času Jóba
— vykapali im totiž všetky ovce. Riečania trpezlivo očakávali milosť božiu, kedy im, ako
tomu, vynahradí tisícnásobne utrpenú škodu; ale nestalo sa, a tak všetka ťarcha starostí
a zadováženie si oviec pripadla len na ich biedne hlavy.Richtár, akožto pravý otec obce, zvolal teda slávny výbor, aby sa poradili, akým
spôsobom by prišli poznovu k ovciam.Schôdzka bola zvolaná do krčmy, aby od žien a detí mal slávny výbor pokoj a mohol sa
so všetkým svojím rozumom oddať premýšľaniu. Návrhy boli voľné, každý mal právo hovoriť.
Ale ťažko sa ústa rozväzovali dotyčne veci. Iba pochytali si hlavy do dlaní a
premýšľali, premýšľali. No, kde nieto, tam ani smrť neberie. A tak to bolo i s Riečanmi.
Nedajbože dakto dačo vysiliť!Až k ránu, keď sa „sladovô“ už hodne v súdku posadlo, zliahlo sa v mozgu richtárovom
predsa dačo. Čo to bolo, uvidíte z prevedenia.Predne znosená bola posledná bryndza všetkých Riečanov na miesto, kde sa návrh
zrodil. Bolo jej ešte tak, aj s červíkmi, za kapsu. Zatým prikročil slávny výbor k
ďalšiemu prevedeniu peknej myšlienky. Ženy, deti a pravdaže chlapi, všetko náhlilo sa na
obecnú lúku. Bryndzu niesla pani richtárka, akožto najpoctivejšia osoba, aby z nej ani
za mak neskapalo. Sobotník bol poslaný do dediny pre nosidlá.Kým sa na kraji lúky prípravy robili, došiel aj sluha s nosidlami a dali sa do práce.Aby richtár, čo bude bryndzu rozsievať, trávu nepodlávil, sadol si do nosidiel a nato
vzali ho štyria z výboru na plecia a nosili po lúke, medzi čím on bryndzu po štipke na
všetky strany rozsieval.Tým bola práca skončená.Na šťastný výsledok šlo sa zazdravkať a zatým bolo už Riečanom iba čakať na barance,
ktorých semä bolo v bryndzi zasiate.Dlho čakali a chodili kukať na lúku, či už bryndza schodí.A skutočne podarilo sa v tráve objaviť voľaktorému starostlivému občanovi malé
barančie rožky. Aha, už vraj schodí! A bolo plesania a sladového ešte!Ale čo? Niet radosti, na ktorú by neprišiel žiaľ.Tak sa stalo i Riečanom. Bryndza ďalej neschodila, rožky ktosi odniesol a oni museli
hľadať iný spôsob, ktorým prišli poznovu k ovciam.A že sa tak svedomite starali o seba i o svoje deti, ľa, zato majú ten neslýchaný
posmech, z ktorého je — amen bitka, akže im to kto pripomenie.A preto prosím, páni, ráčte s tým mlčať, lebo ja som z toho kraja, Tajovčan, aby sa
mi a prípadne i vám na chrbát nedostalo; mne, že som vám to zradil, a vám, že to
roznášate.Aj kapusty(Obrázok zo života)Jožko bol jediným synáčkom svojich rodičov. A že bol jedináčikom, báli sa oň, vlastne
len matka, väčšmi ako o všetko vlastné, čo mali. Robili mu v každej veci po vôli, aby im
len dáko neochorel, alebo ešte — bože — neodumrel.„Čože by nás už potom tešilo, keby nám aj to jedno, tak ťažko vymodlené, pánbožko
povolal? Veď by sme sa museli žiaľom za ním pominúť,“ hovorievala matka, keď i len dosť
máličko nechcel otec synáčkovi povoliť v jednej-druhej veci.Chlapcovi bolo už predsa jedenásť rokov a rozkázať mu otec v máločom mohol; lebo hneď
mu bola za chrbtom mamička a tá už potom otcovi vyčítala, že aj na dva týždne prešla mu
chuť dačo chlapcovi nepovôli rozkazovať.„Nuž, či ty človek, predsa len to chceš, aby sme oň prišli? Či si ty dobrý otec? Či
to taký máš byť?“ a ako ešte aj inak mu zakaždým dočinila.„No, ja sa už ani neohlásim, načo? I tak čo si darmo ústa deriem; mati si nič nedá
povedať.“ A radšej prežrel, ak sa mu čo chlapec sprotivil, len aby bol s materou pokoj.A najpríkrejšie padali chlapcove výčiny otcovi pri jedení. Cez deň, keď šiel za
prácou, nevidel, nepočul, ako a v čom mamička voľká Jožkovi. Len na poludnie, alebo
večer bolo mu dívať sa, počúvať to zbytočné maznáctvo.„Ja to nechcem; dajte mi to. To a to ste mali variť; ja to nerád,“ frnkalo chlapča
ustavične.„No, ja sa na to nebudem dívať, to nesmie ďalej tak byť,“ umienil si otec pri obede,
keď Jožkovi nepáčili sa makové halušky omastené, ale že mali byť s „cukrovou vodičkou“,
a vzdoroval, nejedol. Mamička hneď bola by hotová bývala poliať Jožkovi halušky
„cukrovou vodičkou“, lebo si myslela, že ono, chúďa, nemôže také jesť. Žalúdoček mu
hádam neprijme atď. A keď otec odišiel, stalo sa chlapcovi po vôli.Otec, keď prišiel z roboty, povečeral, čo mu žena práve predložila — hrach. Skorej
ešte, ako otcovi, nabrala na mištičku a volala Jožka „papkať“.„Ja nechcem hrach, dajte mi inšie,“ mrdil sa chlapec, a akoby navzdor, odišiel od
stola a vyvalil sa na lavičku.„Tak počkaj, Jožko, keď podojím, dám ti mliečka do hrnulíka,“ chcela uľaviť matka
chlapcovi.„Ja takô nechcem, čo vy dojíte, mne sa teplô hnusí,“ odvrkol chlapec a prehodil sa na
druhý bok, tvárou k stene. Otca to už dopálilo, ale hľadel na mater, ináč by sa bolo
chlapcovi zomlelo zopár na chrbát.„Nuž čože ti dám, dieťa moje? Zase mliečnik načať…“ trápila sa matka.Otec nepovedal nič. Položil lyžicu, vzdychol k Bohu za pokrm a pošiel k obloku za
fajočkou, že si štopne ešte ako mak.Žena upratala stôl a šla podojiť kravičku. Otec si zapálil, no odložiac fajku, šiel
za ženou do maštale. „To ja musím prelomiť. Tak to nemôže trvať, veď by chlapec…“ myslel
si, kým k žene došiel.„Mati s tým našim chlapcom to musíme dáko inakšie započať. Lebo ak to tak pôjde, ako
dosiaľ, pamätaj, že ťa tento za dva-tri roky ubije, a ja ti viac nepoviem, ale pamätaj…“Žene skoro šochtár vypadol z ruky na tieto nečakané slová otcove.„Ale, nechajže ho, nechaj, otec, veď je ešte len dieťa. Keď bude mať lepší rozum, veď
ono nebude takô,“ počala chlácholiť mati otca. Ba pokúsila sa ešte aj ďalej hádať sa o
zdar či nezdar svojho maznáčika. No otec tak jej skrátka odvetil, ako keby to už klincom
pribil.Nemohla nič. Pustila sa teda do vyjednávania s otcom, ako chlapca napraviť.
Horko-ťažko uzniesli sa na tom, že chlapec, ak chce jesť, nech je hrach, ak nie — bude o
hlade; mama mliečnik, či „vršok“ na mlieku nepokazí. No keď prišli do izby, chlapec už
spal, nebolo mu treba jesť.Ale ráno! Sotva svitlo, už sa chlapec zobudil a hneď — poď do plaču, že sa mu nedali
večer najesť.Zo strany rodičov prevzal teraz slovo otec.„Prečože si nejedol, keď ti mati dávala?“ pýtal sa mierne chlapca.„Ja hrach nerád,“ polo plačom a polo hnevom odvetil chlapec.„Nuž, keď nerád, čo ja musím jesť aj s materou, a keď si taký pán, iď do hostinca a
rozkáž si, čo sa ti len páči. A dosť, lebo ma nahneváš — a už ti je aj tak rezík
krátky,“ poznamenal k tomu otec.Chlapec na neslýchanú reč otcovu ešte voľačo zašomral pod nos, a ostalo pri tom.Matka sa ani neohlásila. Kus ju to aj mrzelo, že otec už „tak malého“ chlapca chce
novej regule učiť, no z druhej strany prišlo jej aj to na rozum, čo jej muž včera v
maštali pohovoril, že totiž z chlapca takto nič dobrého nebude. A aj samej prišlo na um
známe porekadlo: „Ohýbaj ma mamko, pokým som ja Janko…“Na druhý deň stalo sa to isté — chlapec nechcel kyslé zemiaky, a to ani na obed, ani
na večeru. Šiel spať o hlade.Mamička už bola v strachu, že sa Jožkovi dačo stane, keď neje. Už by mu bola skoro aj
dačo podala za otcovým chrbtom, ale predsa nie, premohla sa, a potom aj bála sa, že ju
chlapec prv-neskôr vyzradí pred otcom a toho by to dohnevalo potom už naozaj. Predsa ale
nezdržala sa „božekať“ pred otcom, že ak chlapec nebude môcť potom už vôbec ani jesť.„Neboj sa, len ho nechaj, veď sa on vytrucuje. A komoru mi tiež zamkneš a kľúč k
sebe,“ naložil žene už dosť utrápenej.A koniec koncov bol ten, že chlapec na štvrtý deň ráno — keď tretiu večeru mimovoľne
zaspal — (prv ľahol, ako bola večera) s plačom obrátil sa ku matke, že „prečo ho
nezobudila, keď ňanka večerali, už by som sa bol aj tej kapusty najedol, radšej ako ísť
o hlade spať.“„Vidíš, ako sme ho vyliečili,“ prehovoril otec k materi a tá uznala a bola aj rada,
že nemusí Jožkovi kvôli „mliečniky kaziť“.FerkoBoli sme ešte len chlapci. Vlastne len mne a ešte jednému môjmu kamarátovi
hovorievali ľudia: „No, ľa, ciagle pod nosom a — cigara v pysku.“ Tretí náš kamarát bol
devätnásť-dvadsaťročný mládenec, menom Ferko.Ako sme sa my, chlapci, s tým Ferkom skamarátili, to sám neviem. Len to je isté, že
som ho ja radšej mal, ako snáď ktoréhokoľvek z vlastných bratov, a už tých mal som
predsa sedem. Nie div. Môj otec napríklad pestoval pre seba dohán. Keď odtrhol som si čo
len jeden lístok a nešťastnou náhodou zazrel ma jeden alebo druhý brat, už sa to otec
dozvedel. Kdežto Ferko, čo by mu bol vari každý deň priniesol za plné záhrenie
dohánových listov, nebol by ma vyzradil ani pod šibenicou.Mohol by som o mlčanlivosti Ferkovej ešte mnoho príkladov uviesť, o slanine,
klobásach, mede — no načo? Ctený čitateľ, myslím, úplne je o tom presvedčený i z toho
jedného príkladu.Raz tiež tak v letnej dobe, keď ma otec bol poveril striehnutím roja a on na celý deň
odišiel, zapchal som letáče až na jednu včelu, a poď s milým Ferkom na výlet do hôr. Ale
čo? Klobás už nebolo, iba vari štyri, z tých som si netrúfal vziať; slaniny som sa už
tiež bál odrezať, lebo môj nemotorný rez vždy poznala matka, a tá — odpustí mi — bola v
tých časoch v mojich očiach vždy „žalobná Katka“. Za lubom nezadržala pred otcom nič.Túha za zeleným bola ale neodolateľná. Čo tu robiť? Aha, napadla mi podarená
myšlienka: poď ja do kurína. Veď — myslím si — mama i tak nevie, koľko zniesli dnes
sliepky. Vzal som teda šesť alebo osem vajec, Ferko okruh chleba, a poď poza humná do
poľa. Na ceste zachytili sme i tretieho kamaráta, Ľuda, ktorý vzal doma soli, a šli sme.Cestou zapili sme si ešte na salaši žinčice, a hybaj spevom na polianku.Hostina bola veľkolepá. Do hliny zaobalené a v popole upečené vajcia boli pravou
lahôdkou našim žalúdkom. Len to nás mrzelo, že sme nemali ani grajciara, aby sme si boli
smäd zahasili. Nútení sme boli vodu piť. A ja neviem, či už od tej vody a či od jahôd,
čo sme si nakoniec po báne pozobkávali, ale tak som sa „očemeril“, že až kým sa hodne
nezotmilo, nejavil som žiadnej vôle k návratu domov. Tvár mi horela a nastal vnútorný
boj, to jest zobjímal ma strach. Kamaráti moji, pravda, nerozumeli mi, keďže som ja
mlčal, a počali si spievať. Ja tiež, chtiac-nechtiac a bárs mi hrdlo sťahovalo,
rozspieval som sa. (Čože, Ľudovi bolo ľahko spievať, spával na chlieviku a do Ferka sa
už nikto nestarel.)Pesničiek vedel som v tých časoch viac ako teraz. Celou cestou čo sme jednu
vyspievali, už sme i tri nové začali. Tu raz povie Ferko:„Chlapci, ja viem ešte jednu slovenskú pesničku, ale tá sa nesmie hocikde spievať.“„A ktoráže je to?“ pýtali sme sa ho naraz ja i Ľudo.„Hm, tak sa začína: Hej, Slováci!“„A tá prečo sa nesmie spievať?“ pýtali sme sa ho zase.„No, keď sa na tú páni hnevajú. Ale ak chcete, ja vás ju naučím,“ doložil Ferko.„No zaspievaj.“A Ferko spieval. Ja s Ľudom, možno, že i sám Ferko, sme jej nerozumeli, no predsa sa
nám páčila, lebo mohli sme pri nej po „vojensky“ stúpať. Dva-tri razy nám ju zaspieval a
potom sme ju spievali všetci traja a to tak oduševnene, že nás bolo počuť hádam i na
tretiu dedinu.Čochvíľa došli sme domov, vlastne len na horný koniec dediny, kde bolo pre miestnu
hutu veľa dreva poukladaného. Tam sme sa rozlúčili. Ferko i Ľudo volali ma síce k nim
nocovať, ale ja som nešiel. Bál som sa čo i len medzi domy vkročiť.Večer bol síce teplý, ale mňa hegalo povedomie, čo som vykonal, a zaspať som nemohol.
Bože môj, božíčku, čo ja len teraz budem robiť, ako aj domov — mňa zabijú. Bol by som
plakal, no nesmel som, boli by ma počuli. Konečne predsa zmiloval sa nado mnou sen a ja
som zadriemal. Snov, ktoré som mal za ten čas, kým ma matka, brat a slúžka nenašli a
silou-mocou domov neodviedli, ešte i teraz sa bojím. Strašidlá, čo stavali sa mi pred
oči, sú neopísateľné.Roh na hlave a odrený členok zbadal som iba na druhý deň, rozmýšľajúc o včerajšom
dni. Otcovým korbáčom zadané rany ani nespomínam, tie ma ešte i teraz bolia, keď si na
ne pomyslím. A čo by ešte bolo bývalo, keby matka bola zradila i krádež, ktorej prišla
na stopu, keďže sliepky v ten deň po dve vajcia nezniesli, to neviem, ale sotva by som
bol dnes toto písal.„No, veru,“ povie ctený čitateľ, „nuž čože je na tom? Nič!“Áno, pre teba možno nič, pre mňa ale mnoho. Len takto mohli ma odučiť tuláctvu a
sčiastky i krádeži. (Mať ma vždy strašila žalobou u otca.) To je jedno. Druhé je to, že
tu vzalo základ moje národné prebudenie, zbudované zákazmi spievania piesne „Hej,
Slováci!“. A po tretie, že chcel som sa pre to dvoje rozpamätať na môjho kamaráta Ferka
B., po ktorom mám, chvalabohu, túto vďačnú rozpomienku, ale žiaľ, i jednu zvädlú sirôtku
z jeho predčasného — hrobu.JastrabyČo raz vidím nad naším hájom jastraba kolesá točiť, zakaždým príde mi na um jedna
príhoda, či nehoda z mojich chlapčenských liet. Mnohým som ju už rozprával, nuž ale, ak
chcete, rozpoviem ju ešte i vám, ctení čitatelia.Koľko je tomu rokov, určite povedať neviem; ale opýtajte sa Jana z doliny, ten to
iste pamätá, lebo jeho stál ten „kúsok“ až dve rebrá. Ten bude pamätať sa možno ešte i
na deň.Ako, ako nie, vvkutali mladší chlapci — ale v šibalstvách hodní stúpenci nás starších
— v Háji jastraby. Nebola to vlastne žiadna ťažkosť, lebo jastraby, ľahko si domyslieť z
akých príčin, hniezdili hneď z kraja hory, rozloženej až skoro po samú dedinu.Ja som predsa o nich nezvedel, až keď už mali mladé. Vlastne takto to bolo. My mladší
hľadali sme priateľstvo starších a od nás mladší zas nám sa vtierali, aby si nadobudli
priazeň našu a hlavne — moju. Áno, moju. Lebo ja som už bol čo inšie než moji kamaráti.
Chodil som už do mesta do školy, mal som iný, panský kroj, znal som už voľačo z tej
samospasiteľnej maďarčiny (ako sme ju volali) a čo najviac zavážilo, bol som mocnejší,
či obratnejší na „za pasy“ odo mňa tri-štyri roky starších čeľadníkov, čo už i mládenci.
Preto moje priateľstvo bolo každému z mladších drahé a preto hľadeli si ho vyzískať
mnohí, medzi nimi aj istý Zepo. Čímže ale skorej, ako keď mi on ukáže spomenuté už
jastraby? Večer teda, aby nás iní nevideli, zaviedol ma k nim. Haštrica bola vysoká a
hladká, a ja som nejavil veľkú vôľu na ňu sa driapať, lebo Zepo, ba žiaden človek ešte
nevedel, či majú jastraby už mladé, či operené, či ešte holé a či sú ešte vo vajci, a
potom i pre posmech, ak sa ani ja nevydriapem. No na isté tvrdenie Zepovo, že už budú
mladé, dal som sa škriabať na jedlicu. Ťažko mi to šlo, keď ma Zepo už tískať
nedosiahol, a zvlášte triasol som sa strachom, keď sa jastraby zobudili a počali sa do
mňa krídlami trepať. Lenže som sa udržal, čo som to ešte nikdy nebol skúsil pri vyberaní
vtáčkov.Doškriabuc sa k hniezdu, presvedčil som sa, že sú v ňom mladé, ale ešte holé.„No, čože je?“ zavolal Zepo zo spodku, keď už asi badal, že som pri hniezde.„Štyri vajcia,“ zavolal som mu dolu, lebo medzitým, čo ma pod Háj viedol, napadla mi
myšlienka, že tie jastraby dobre bude vybrať a darovať pánu profesorovi, ktorý nám už
bol v škole vypchaté vtáky ukazoval, aby mal na mňa aký-taký ohľad. So Zepom sme sa
rozlúčili s tým, že o tri-štyri dni prídeme zas kuknúť na ne.Na tretí deň zatým počul som, že Jano z doliny zlomil dve rebrá, čo, lezúc na
jedlicu, pustil sa od strachu dolu, keď sa jastrab doň búšil. Bol som si teraz už istý,
že nebude viac nik mať vôľu driapať sa za jastrabmi, a že budú moje. A tak i skutočne
bolo. O štyri-päť dní, keď som už asi myslel, že mladé jastraby obrástli, poď ja sám po
ne. Nemali ešte perie, len páper na sebe, ako malé kačky, no vybral som ich a poď s nimi
domov.Mama moja sa i hnevala, že som ja to doniesol, že ak daktorý, keď narastú, trafí mi
uletieť, a potom, že „starí zavoňajú“. Aj už hnevalo ju, že ja teraz iba za červíkmi
budem chodiť štyrom jastrabom k nasýteniu.Nato predniesol som jej svoju mienku, že ja totiž chcem jastraby darovať pánu
profesorovi a už som ju osvietil, že ako, načo. Hej, či sa potešila! Bola si istá, že
mi, vlastne jej, aj plácu za vyučovanie pán profesor odpustí, bude mať ohľad na mňa, a
jej synček, lebo ma rada mala, nebude sa musieť tak v knihách mučiť.Nebránila mi teda nič, čo som za jastraby konal, ba mi sama dávala každý druhý-tretí
deň dva grajciare na staré mäso, odpadky.Jastraby rástli. O dva týždne už mali aj perie a bola ich plná klietka a samé žrali
už na druhý týždeň. Bolože to radosti, a divákov ešte! My domášni chlapci, ba ešte len
aj ten náš starý kocúr (čo mal prísno zakázané na jastraby len aj pozrieť), nevedeli sme
sa im dosť nadívať. Chlapcov som sa síce spočiatku aj kus obával, že mi ich ukradnú, a
preto radšej som dvoch-troch vyplatil a druhým zahrozil, že beda, ak sa opovážia.Na noc som ich brával do pitvora, vo dne bývali vyvesené pod strechou. Dal im každý
pokoj, iba najviac ak im tu i tu niektorá žena nadala, že také a také „pľuhavstvá“.„Ale ešte to chovať, čo mi aj teraz rok mládku uchytil, bodaj by sa bol radšej
zadrhol, ako mi ju mal vziať! A keby to aspoň spievalo!“„Eh, čo vy, tetka, viete, načo tie o pár čias budú,“ pomyslel som si a rátal dni,
kedy ponesiem jastraby pánu profesorovi do mesta.„Nuž to už len potom, keď ťa pôjdem zapísať, aby som ich i ja ešte mohla poprosiť,“
povedala matka, ačkoľvek by už hádam aj sama nebola dbala, žeby im už bol raz koniec.A veď sa im aj tak stalo, išli z toho sveta, len počujte.Na nešťastie odišli sme všetci z domu, takže nezostal doma iba starý kocúr. Za päť
týždňov, záškodník, mal kedy premýšľať, ako sa zmocniť jastrabov. Iba keď prídeme domov,
tu dva mali už hlavy poodžierané a tretí do rána, zdriapaný na špatu, tiež vykrvácal.
Ako sa ten len dostal na klietku? No a predsa videli sme ho na nej; a že nespadla z
klinca!„No počkaj! Veď ho ty prídeš,“ zastrájala sa mu mama, a ja ešte!Prišiel, ale radšej by hádam nebol, lebo som ho tak zmlátil, že sa ma ten až do
svojej smrti bál, a len ta, ani nevieme, ako a kde zahynul.Čože po tom, ale ja, ja čo som vystál! Pán profesor veru nemal na mňa ohľad, bárs mu
pri zápise viac ráz pripomenula moja mama, že akým darom som ho chcel prekvapiť, ale že
kocúr, bodaj ho… No on, pán profesor, neviem, či jej neveril, ale veru čo som raz
„prírodopis“ nevedel, ma dokonale vysekal!Bodaj ťa aj s kocúrom, koľko boľastných chvíľ ten mne zapríčinil!VeksľaZastihla ma nehoda. Naši páni veľmi dbajú o cesty, po ktorých sa oni vozia, preto si
na ceste, po ktorej sa zase my vozíme, zlomil kôň nohu. V dome som peňazí na druhého
nemal, i reku zájdem si do banky. Kým som čakal, prišiel tam aj, povedzme — hrušovský
mladý hospodár a chcel na zmenku peniaze vyzdvihnúť. Svojho gruntu má málo, i povedali
mu, aby sa mu podpísal ešte otec, potom že mu dajú.On sa hneď tam podpísal na líčnej strane na spodok, žirant jeden na chrbát a otec sa
mal podpísať nad syna. Aby podpis nepomýlil, ukázal mu direktor miesto nechtom, kde sa
mal otec pred richtárom podpísať, o čom pán richtár mal tým pánom do banky aj svedectvo
napísať.Gazdovci sa poďakovali a pobrali sa domov. Ešte večer šli aj s otcom k richtárovi a
otec podpísal. Lenže kde podpísal?K richtárovi došli, ešte nebolo svetlo. „Kým zažneme, dones stará toho vínca.“Pani richtárka myslela si všeličo, ale najviac to jej padlo do umu, že aspoň dva razy
po poháriku učiní aj vyše litra. Už len šla; veď nemohla vlastného muža hneď tak
zarútiť.„Vaše je dobré, dobré veru a už skoro čisté,“ pochvaľovali nové vínko, že pán
richtár, keď sa fľaša vyprázdnila, cítil sa byť pocteným a aj päť ráz mrkol okom na
ženu, akoby jej chcel povedať — iď a dones ešte. Ale tá vám ho nijakovsky nemohla
rozumieť, a pán richtár musel ísť sám. Vo dverách ho pani richtárka síce šklba za vestu,
ale už sa vrátiť nemohol. Vínko, čo pán richtár doniesol, bolo ešte lepšie a aby mohli
pozorovať aj zlatuškú farbu, pani richtárka musela zapáliť lampu.Keď podopíjali, odložila richtárka pohárky a fľašku, a prikročilo sa k veci. Dosiaľ
len tak hocijako sedel kdektorý, teraz už posadali si okolo stola; richtár za vrch,
ostatní dokola. Pani richtárka zároveň s mužom na lavicu po pravej strane.„Stará, a oči?“ A pani richtárka podala okuliare, lebo vedela, kde sú. Ostatne vie
všetko lepšie ako pán richtár. Preto si ju tento aj váži a mrcha slova jej nedá — kým
nemusí. Pravda, aj on prijme všetko a neodporoval by jej vše za svet, keby nebolo vína
na svete. Ale to, už či nové, či staré, naloží mu vždy slovo na jazyk, keď sa pani
richtárka do úradných vecí už priveľa mieša. Ináč takto uznáva jej vrch, a preto
povedajú ženy, že majú dobrého richtára, ale chlapi dokladajú, že sa ženy bojí. Nuž ani
Pán Boh nemôže každému vyhovieť, nie by hrušovský pán richtár. Ale aby sme sa
nezahovorili.Vzal teda pán richtár na oči okuliare, ponad ne pozrel po prítomných a keď si ich tak
obzrel, dal si zopakovať ešte raz žiadosť, s ktorou z banky mladého gazdu k nemu
poslali.Podali mu veksľu. Pozorne ju rozkrútil, priblížil sa k lampe a počal slabikovať.
Ostatní sa dívali naň, len pani richtárka dovolila si nahnúť sa k nemu a kukať na
zmenku. On sa ohliadol popod okuliare na ňu, troška sa odtiahol a čítal pre seba ďalej.Veksľa bola nemecká, nechtom spravenú čiarku nerozpoznali, čo bolo robiť? Tu
nespomôže iba rozum, keď na skúsenosti chybí. Lebo ani pán richtár so svojou manželskou
polovičkou nikdy veksľu ešte nepodpisoval — on je gazda bohatý a druhému nepodpíše
veksľu za pol Ameriky — otec tiež nepodpisoval ešte a syn so svedkom po prvé v banke
dopoludnia. „Kde sa len teda ten otec podpíše?“ prehodil už polohlasno, že ostatní
vstali a chceli kukať na zmenku.„Nože sa netisnite,“ povie pán richtár. Ustali. „Veď ja som už vari videl veksľu,“
šomral si sebe pod nos, „ale z tejto, bisťusvetu, nič nerozumiem.“„V banke mi povedali, že otec by mali tutoká podpísať,“ chápal sa slova syn, ale otec
ho stiahol a pán richtár doložil: „Ty to synku, nevieš; ja to ako richtár lepšie musím
vedieť, len sa musím rozhľadieť,“ a počal čítať hlasne na zmenke: „deň, jeden; ale dnes
je už dvadsať — koľkéhože je, no?“„Ja, ja myslím“ — a každý myslel, ale nikto nevedel, len pani richtárka pevne
tvrdila, že je buď dvadsiateho druhého, lebo, a počítala na prstoch — dvadsiateho
štvrtého. Poradili si a vytiahli kalendár, ten povie najlepšiu pravdu. Bolo dvadsiateho
tretieho, že pani richtárka skoro uhádla. Preto jej povedal pán richtár, nie stará, ale
„žena moja, daj ten kalamár a pero“. Položila.„Dáko to vykorigujeme. Lebo, vidíte, veksľa je síce písaná, ale keďže pisár nevedel,
kedy si vy budete brať peniaze, napísal prvého, že sa to ostatné potom už ľahko
pripíše,“ mudroval pán richtár.„Ale v banke povedali, že ani čiarky nikde inde nepísať, len otec meno svoje,“
ohlásil sa syn.„Tak —?“ a zdvihol hlavu pán richtár.„Teda len meno, hm, hm. Čož’, to sa podpíše,“ a čítal ďalej:„Za
hlen,“ďalej nešlo.„Kukniže, stará, čo je toto?“ a ukázal prstom na písmenu.„VeľkéS— nepoznáš?“„Ahm, je, je veru ono je, ,es‘. Teda:Sie — gegen — —. Teda
rozumiete?“ Všetci vstávali a kývali hlavami, že nerozumejú ani za mak.„Veru, nech som Kubo, ale ani ja a vidíte, richtár som už deväť rokov.“ Čítal ďalej:„Odre“— a pokrútil hlavou.„Zie, odre,
veksel— či to čertvie, čo to majú tí páni za reč, a len samé čiarky a iba
kde-tu slovo.“„Tak, tak, čo si tí tam môžu napísať, že sme im my dlžní — iba keď ti vyvedú voly z
maštale. Keď ty to len, synku, premýšľaš na vekseľ, a kati ho prali, keď sa ani náš pán
richtár v ňom nevyzná,“ ozval sa rozhorlene staručký otec.„Hohó, ja sa vyznám aj v iných ešte veciach, nie by sa — len, stará, tu si? Toto čo
je ešte? Alebo nie,“ spamätal sa pán richtár a chytro bral pani richtárke spred očí
veksľu. „Nie, nepotrebujem tvojho rozumu, zase by svet povedal, že ty nosíš palicu — a
to ja nechcem, nechcem, a ani sa mi už neohlás, keby som sa ťa aj ešte dačo pomýlil
opýtať,“ nakazoval richtár žene.Richtárka si čosi zašomrala sebe pod nos, významne pozrela na muža a šla von.„Či to nestojí tam dáko po maďarsky —?“ ozval sa syn, ktorý už vtedy chodil do školy,
ako už v každej škole oblbujú naše deti učitelia i farári, nenaučiac ich pre maďarčinu,
ktorú i tak, vyjdúc zo školy, pozabúdajú, ani po slovensky čítať a písať poriadne. Ale
sami sme si na vine. My si myslíme, že je náš učiteľ a farár dobrý Slovák, keď sa s nami
po slovensky zhovára. Ale akýže to Slovák dobrý, keď sa zídu medzi sebou alebo s
notárom, už slova slovenského nepočuť. A tie deti v tej škole, chudiatka. Nuž či teraz
už stojí za to ísť na „ekzámen“ ako voľakedy. Nie veru! Aj odpovedá to tvoje dievča,
lebo chlapec, aj spieva, aj počtuje, aj len ty rodič nevieš čo. Myslíme si, že to tak
musí byť, že to páni lepšie vedia. Ja vám poviem, nech si páni vedia, ale naše deti by
sa len predsa po slovensky mali učiť a maďarské po maďarsky. Áno, kto si chce dať syna
učiť, nechže si ho dá. Ale veru tiež by aj taký rodič mal dbať viac na to, aby sa to
chlapčisko, keď aj chodí do tej latinskej, lebo akej školy, aby sa, keď sa i naučilo
cudziu reč, nehanbilo za materinskú! Ale my Slováci sme takí, keď nám teľa strečkuje
tade, kade nemá, zavraciame, ale keď ti dieťa zabieha na neužitočné pole cudzoty — z
toho ešte radosť máš a myslíš si, že to tak dobre, lebo to páni — učiteľ, farár, notár
atď. — chcú, a nám panská vôľa vždy dobrá bola, lebo sme vlastnej nemali.Ale vráťme sa.Pán richtár čítal ďalej až na slovíčko „in“ (po slovenskyv, vo;na otázku: kde? v kom? v čom. Napr. v Trnave, vo vode, v tebe.).„Aha, už sme doma!“ povedal natešený pán richtár a zaradovali sa všetci:
„In, to je, no, no, aj ja som už voľačo skúsil za päťdesiat
rokov, tiež viem voľačo, a deväť rokov richtárom, to tiež čosi znamená. No, no, kto to
viete, čo toinznačí po našsky?“(My Slováci ani len to ešte všetci nevieme, že naša reč jeslovenská. Sami to nevieme, a učitelia, kňazi, notári a
čert-diabol ani by nám to za svet nepovedali. Čo ich po nás. Oni nás nepoznajú, ani
poznať nechcú, len naše mozole, to už áno, tie sú im dobré — čo sú aj hneď slovenské.
Hej —!) „Ej, pán richtár, nuž veď aj mňa vari učili za šesť rokov po uhorsky (máme
povedať po maďarsky — uhorskej reči nieto — to vám každý dobrý Slovák, pravda, nie každý
učiteľ a farár a čiernokabátnik, prisvedčí. Ale my tým viac veríme ako sebe!). To
znamená toľko, ako žeja,“povedal syn, ktorému konečne prišiel na
pamäť význam maďarského slovaén, ale nie nemeckéhoin.„Uhádol si, synku — poznať, že si darmo nechodil do školy,“ povedal pán richtár a
všetci boli radi.„Teda, starý otec, podpíšte sem: in — a teraz píšte — Tyekvicska János.“ (Dobre po
slovensky by malo byť: Ján Tekvička.)Starý podpísal — po novej móde — ako mu predpísal syn. Keď to bolo, napísal pán
richtár ešte svedectvo a rozišli sa v dobrej miere.*Pravda, že podpis bol na zlom mieste, peniaze sa vydať nemohli a mladý gazda musel
ešte raz prísť a meškať drahý čas.A prečo?Za šesť rokov ho učili v škole iba maďarčine; pán richtár tiež má iba s kadejakými
vígzišmi a rendelety dočinenia, nuž hlúposť vládne vôkol školy a fary, a v škole a fare!
Samá nesvedomitosť s naším slovenským ľudom.Dvaja bratia(Povesť)Boli raz dvaja bratia. Starší neprial mladšiemu už ani za mladi pri spoločnej práci
so staručkým otcom; no a akonáhle ten oči zavrel, tu starší hneď vydelil čiastku
mladšiemu a ten chudák, že svoje brániť nevedel a s bratom sa ani biť, ani trhať
nechcel, pristal na tom, čo mu brat nadelil. Že bol ukrivdený, to videl každý, ale ľudia
sa do nich nemiešali a mladší brat sa im ani neponosoval.Bývali v dome otcovskom. Starší v izbe, mladší v komore. Ten bol už ženatý, mal deti;
mladší gazdoval si sám na vydelenom strape.A bol by aj s tým býval spokojný, keby len nenávisť bratova nebola šla ďalej. Ale to
ho už zabolelo najväčšmi, keď ho konečne i z domu vyhnal, že povedal hrubšie slovo jeho
žene, keď mu brala z dreva, ktoré si on sám na pleci nanosil, a potom to ešte tajila, ba
mu vynadala. Čo mal robiť? Otca, žeby ich bol rozsúdil, už nebolo; a keby aj, starší ho
k posledku už v ničom neposlúchal a otcovi možno, že i to dodalo… Mať — tá už dávno v
zemi hnila a svet sa ho nezastal, lebo brat a jeho žena ho prevrátili a rozniesli taký
chýr po dedine, že zato ho vyhnali z domu, že si prisvojoval veci, ktoré vraj im otec
poručil, a že im raz vošiel do maštale a bil kravu, že mlieko stratila a deťom že iba
nadával, a podobné nepravdy.Z dedovizne vyhnaný potĺkal sa nocľahom po dobrých ľuďoch, vo dne obrábal si lebo
svoju roličku, alebo odmieňal sa prácou za nocľah a myslel si: Nechže si má, i tak by
sám viac neobrobil, a ten má deti, treba mu viac. Len keby ho už nebol aspoň vyhnal! Ale
keď je tak — spokojil sa i s tým.Otcovské pole oboch ležalo jedno vedľa druhého; dva záhonce: širší a užší. Tak stalo
sa, že jedného dňa z jari zišli sa oba bratia na roli. Siali. Mladší bol s prácou prv
hotový a tak povediac tomu „dobrú noc“, odišiel. Cestou domov chcel si nabrať dreva, aby
si mal pri čom navariť stravy. Zašiel do hory a zbieral raždie. Už sa stmievalo, keď
zrazu vidí pod jedným veľkým bukom malý belasý plamienčok poblkávať. Aj sa zľakol, lebo
si myslel, že to tam dakto ohňa nakládol a nezahasiac ho odišiel, a že ak sa rozšíri,
bude iba na neho zle, že to on urobil. Ponáhľal sa k buku, aby plameň zadusil. No ako sa
zarazil, keď priblížiac sa videl, že to veru nie oheň ako oheň, ale že to tam peniaze
vyhárajú. Prikročil a videl za veľký kotol zlatých a strieborných peňazí, ako sa
vysúšajú a horia tým belasým plamienkom. Kotlu iba uši trčali zo zeme.„Pán Boh ma požehnal, ale sám ho nevydvihnem,“ pomyslel si a zhodil drevo, ponáhľal
sa po brata na pole, aby mu pomohol. Stretli sa. Starší chcel mu vyhnúť, ale tento
pristúpil k nemu a hneď: „No len poď,“ hovorí, „Pán Boh nás požehnal, našiel som
peniaze,“ a rozpovedal mu, čo ako. Ten mu spočiatku neveril, lebo nijak si to nemohol
zrovnať v mysli, žeby — keď už aj našiel — jeho si volal na pomoc. Ale — lakomosť zase,
i popošli do hory. Peniaze ešte vyhárali.„Ako ich len vydvihneme? A čert ma vzal, tých je veľa,“ hovorí obchádzajúc kotol. „A
tu ani drúka poriadneho teraz už nenájdeš. Ja zabehnem domov po sekeru, odtneme,“ a
bežal. Mladší brat, ďakujúc Pánu Bohu za veľký dar, vzal kúsok drevca a odhrabával zem
od kotla. Ale brat so sekerou dlho nechodil. „Už ho len počkám, či príde, či nie,“ a
ľahol si ku kotlu. Sotva zdriemol, starší brat už tam bol i s drúkom na pleci. Vidiac
peniaze a brata spiaceho, pomyslel si, že ho zabije, aby sa nemusel s ním deliť. No ako
sa zahnal, že ho už-už ovalí po hlave, peniaze s veľkým hrkotom a cvengotom zmizli; brat
otvoril oči a videl ako brat rozohnaný drží mu drúk nad hlavou a nemôže sa od ľaku ani
hnúť. Vstal z miesta, prebral ho a ten padnúc mu okolo hrdla, tak ho prosil za
odpustenie a volal ho domov, do domu otcovského. Ten podal mu ruku a doložil: „Odpusť ti
Pán Boh úmysel tvoj, ale k tebe nemôžem. Dnes, možno, zo strachu pred trestom božím,
sľubuješ mi bratskú lásku, no zajtra v hneve, môžbyť, že zase smrť mi budeš hľadieť. Ak
sa chceš polepšiť, to musíš všetku tú mrzkosť zo seba striasť.Poď, cestou ti to rozpoviem, a tak hej.“ Šli.*Ale horký tvoj polepšil; len sa ohliadnite, či ešte aj dnes nechodí po svete?!Pálenka — dobrá vec(Monológ)Kamaráti z mokrej štvrti!Keď sme sa tak zišli, myslím, že vám ani jednému nebude od chuti pohovoriť si o tom
našom premilenom nápoji, ktorý my obyčajne pálenkou, krajšie „strcuľkou“ a najkrajšie
„koralkou“ menujeme.Mnohí, najmä za našich dní, ako i sami často počujete, radi si pošpincú na tento boží
dar, prezývajúc ho „besnicou“, „čertovicou“, „nešťastnicou“; ba náš múdry farár opovážil
sa ho za „čertovo mlieko“ vykričať, a to ešte rovno z kazateľne. Vtedy som sa zapovedal
viac do kostola vkročiť, kým ten bude u nás!Už i z toho vidíme, že treba si nám dobre uvedomiť, čo pijeme a prečo a načo my
pálenku pijeme, aby sme takým kadejakým pomátancom na mysli nepodľahli! Ja som o tom
tiež trochu premýšľal a som si istý, že ma radi vypočujete; veď ľudia povedajú, že čo
človek rád vidí, o tom nielen že rád počúva, ale i rád sníva! Teda počujte.Pálenka robí sa zo špiritusu či liehu, ktorý páli sa hlavne zo zemiakov. No nájdu sa
žartovní ľudia, ktorí povedia, že sa vypaľuje i zo starých kožuchov, handár, zamastených
nohavíc a starých krpcov, ktoré vraj židia po našich dedinách skupujú; lebo načože by to
vraj na inšie komu bolo? Nuž ja neviem, či je to pravda, ale nemyslím, že by to páni
dovolili, ktorí veru tiež hodne pálenky, čo hneď i zafarbenej popijú.Áno, za starých lepších časov pálilo sa takzvané „sladové“ zo žita, a mne je vše do
plaču, keď si pomyslím, aká to bola almázia! Živo sa rozpomínam na svoje mladé časy, keď
som sa každý boží deň — a nezunovalo sa mi! — ponáhľal s krpčičkou starému otcovi — Pán
Boh mu daj nebo! — po sladovú a po ceste koštoval z nej. Veď, myslím si, starý otec do
krpôčky nevidí, a ostatne, akže mu i málo ostalo na posledný glg, iba sa potešil, že som
nerozlial, ale radšej vypil. Teraz to už všetko prestalo a sladovej nekúpi dnes človek
ani v apatieke. No zato tam majú takzvané „francúzske pálené“, ktoré tiež — ako môj
starý otec hovorieval — dobre hojí, najmä prsné choroby. Jemu aspoň hneď sa ľahšie
dýchalo, keď si ním natrel ruky a z neho pustil i na jazyk.Pravý špiritus je čistý ako krištáľ. Ani v najtreskúcejšej zime nezamrzne. Vôňa pľúca
obživí, chuť dušu osladí. Jediná špatná jeho vlastnosť je, že ľahko zlučuje sa s vodou,
a túto nedokonalosť krčmári často nadužívajú a načobŕňajú doň vody, že za takú pálenku
škoda — bouprisám — groša vyhodiť! Iba čo si človek brucho naleje.No ja videl som vážku, ktorá ukazuje, koľko je v pálenke špiritusu, a vravím vám, že
by sme si mali žiadať, aby každý krčmár mal v pálenke namočenú takú vážku, že by sme mu
za hocijakú ločavu neplatili drahé peniaze.Pálenka je teda vodou rozriedený špiritus. Je i nápojom, i pokrmom: starší ju pijeme
zo skleničky, deťom polievame ňou chlebík. No, že i starého nasýti, je taktiež pravda.
Vieme, že keď sa jej človek napije, nechce sa mu jesť, alebo zas keď je najedený a
vypije si pálenky s korením alebo s paprikou, lepšie troví žalúdok.Pálenka je ľahšia ako voda; to vieme z toho, že čo by bol človek akých ťažkých
myšlienok a ešte ťažších nôh, keď si vypije, rozihrá ešte i osemdesiatročného chlapa,
nie by mladého! Ba krídla narastú človeku, vše i veľmi bystré, ktoré potom do blata
alebo múru zanesú, tu i tu i na nos strčia. Ale pri vytrvanlivosti im človek tak
navykne, že ho skoro ani nepotočia, a čo by putňu vybumbal.Z tohto je zrejmé, že pálenka, dostanúc sa do žalúdka, nezostáva sedieť v ňom, ale
rozchodí sa po celom tele. Preto povieme, že „udrelo mu do nôh“, ale častejšie „do
hlavy“.Že od pálenky rýchlejšie pohybujú sa i ruky, to vidno z toho, že keď je chlap
podnapitý, skorej sa odváži fľasnúť druhého, alebo skorej sa odváži niečo uchmatnúť,
teda i svedomie je smelšie. Že jazyky rozväzuje, to vidíme u žien; že srdcia posmeľuje a
nohy bystrí, to je jasné zas z toho, že sa potrundžený človek skorej odváži do „cudzej
kapusty“. Že nám z pálenky i síl pribýva, to vieme z porekadla: „Idem sa potúžiť, alebo
posilniť.“ A ešte k tomu: v zime hreje, v lete chladí.Že vraj od pálenky býva vodnatieľka! Nepravda. Klam! Áno, vodnatieľka, ale od vody,
nie od pálenky! Keby bola od pálenky, bola by „pálenatieľka“, ale že je od vody, preto
má to meno. Slabý rozum, kto to povie. Ten jej ešte i tak neokúsil, lebo by nemohol také
tárať do sveta, keď je známa vec, že od pálenky i rozumu pribýva! Vidíme to pri našich
obecných poradách. Tam hneď, čo je len na niečo súci richtár, predhodí: „No, čo? Či sa
budeme radiť triezvi, ako blázni?“Pitiu pálenky sa človek ľahko priúča, toho príklad máme na deťoch. A najtiaž naučiť
sa. To už potom sprevodí človeka obyčajne celým životom. Začne s krštením, dosahuje
vrcholu na svadbe a končí karom. Rozlúčiť sa s ňou? Aba! Pálenka má takú tajnú silu, že
to ani vypovedať! Spočiatku sa, ako vravím, ťažko pije, preto múdre hlavy vymysleli
polievať ňou chlebík (deťom); no čím ďalej, tým si ju viac zamiluješ, a ona iste zostane
vernou. Najprv si len odbehneš na decík, pozdejšie zájdeš na dva, zatým už tam ostaneš
na pollitrík, a o malý, krátky čas sa jej tak oddáš, že by si sa rád kúpal v nej, a
neraz vzdychneš, prečo z neba dážď prší, a prečo nie pálenka? Príde za tebou žena, a kde
otec, mať pije, tam veľmi ľahko naučia sa i deti. A je pokoj v dome! Len tam je zvada,
bitka, kde len jediná strana pije. Kde obe, tam sa napijú, ľahnú si a spia, a „kto spí,
nehreší“. Prečože náš pastier so ženou dobre nažívajú? Lebo si nikdy vôle nezlomia. Keď
on káže za sedem, ona donesie za štrnásť. A tak žijú v láske a svornosti.No, a že je pálenka dobrým uspávačom, to vieme z toho, že človek ráno ani vstať
nemôže a trasie sa na celom tele. A liek proti tomu? Verte mi, že zas len pálenka.
Najtiaž len jednu sklenku k ústam priložiť, už to zas ide všetko starým poriadkom.
Prestaneš sa triasť, dodá ti chuti, sily, v hlave sa vyjasní, a i práca lepšie sa darí.
K tomu sklenka za sklenkou, päť ráz do dňa, že ani nezvieš, ako príde večer. Tak deň po
deň — ani sa nespamätáš, ako sa ten krátky život rýchle minul, a ty možno nebudeš mať
ani kedy zaplakať nad ním. Ale, neboj sa, sklenička nezostane sirotou, lebo ešte
dlho-dlho po tebe budú prichádzať verní tvoji kamaráti, ktorí ju i za teba a tak, ako
ty, až po tmavý hrob — stále, verne milovať budú!Nám ešte tonúť treba v nenávistipre výraz lásky slobodný a čistý…A preto, krv ty naša, búr sa, peň,sŕdc usadenú roztoč priehlbeň,nech bezdný hnev po našich dušiach sídli,zalieva lupičskú tvár oplanov;nech obočia sú kŕdľom havranovponurným, strašným, s rozpätými krídly,a pod nimi nech planú pohľadysťa uhlie, čo na drobný popol spálitie zberby, ktoré naše pokladynám bezočivým násilenstvom vzali.Hej, k plecu jedovatú berme zbraňa líca naše ta ku kolbám klaďme:čím väčšia rana na zbojníkov padne,tým skôr sa zrastie hĺbka našich rán!Nám mnohým treba zrovnať so zemou,kým prídeme do vďačných objemov.Petrohrad 18. XI. 1917[1]Predtým bola v Dohnani tá obyčaj, že mládež na deň Štefana kráľa išla s muzikou
a spevom na lieskovce. Obyčaj tá už zakapala.
|
GregorTajovsky_Prve-prozy.txt
|
TestamentIgnác Starička, obstarný, vysoký, ohorený chlap, na hlave biela ruská čiapka so širokým
lakovaným štítom, so žltými juchtovými čižmami na nohách, vrátil sa z ďalekého Sibíra do
rodnej dedinky Malatína na Slovensko. Do rodnej obce! Znelo to ako krutý výsmech. Lebo veď
obstarný svetobežník nemal v dedinke, kde uzrel svetlo sveta a prežil svoju prvú mladosť,
vlastne nikoho. Veď ho tam nikto nepoznal. Pár starých dedinčanov rozpomenulo sa na neho až
vtedy, keď im shovorčivý „ruský kupec“ povedal svoje meno.Ale onedlho hovorilo sa o zámožnom šafraníkovi, navrátivšom sa domov, v celej stolici.
Dáky týždeň po svojom návrate kúpil Starička na licitácii kúriu zbankrotovaného zemana
Šándora Malatínskeho. Bol to hotový kaštieľ, vypínajúci sa nad okolie. A kúpil ho i s
gazdovskými staviskami, záhradou, poľom a krásnym borovým hájikom. Nekúpil práve lacno.
Lebo veď na pekný zemiansky majetok brúsilo si zuby celé šíre okolie. Licitácia bola
hlučná. Ale Starička bol ako pes, korisť, do ktorej raz zahryzol, už nepopustil. Pridával
vytrvale, až konkurenti prestali. A majetok dostal.Majetok Malatínskych! V celej stolici, v ktorej sa toľko hovorilo o Staričkovi, nemal
skoro nikto tušenia, čo tá kúpa pre obstarného šafraníka, vrátivšieho sa z ďalekej cudziny,
vlastne znamená. Málokto tušil, že tá kúpa znamená splnenie Staričkových najvrúcnejších
túžob, že bola preň dlhé roky snom, v ktorého splnenie skoro už prestal dúfať. Kedykoľvek
rozpomenul sa Ignác v ďalekej cudzine na rodný Malatín a jeho spupného zemského pána,
zachvel sa bolestným vzrušením až do najtajnejších hlbín svojej duše. Malatín — to bola
stále otvorená, nezahojená rana jeho srdca.Ignác Starička sa vlastne ani nerád rozpomínal na nevľúdny, dáždivý novembrový deň, keď
spupný zemský pán, Adam Malatínsky kúpil na licitácii Staričkovskú chalúpku a dal na tretí
deň vyhodiť z nej svojimi sluhami nešťastného chalupníka i s rodinou. Na hodinu a bez
milosti. Rozpomienka na to vyvolávala v Ignácovej duši ešte po mnohých rokoch, ba
desaťročiach strašný obraz, ktorý sa mu vryl do srdca, duše, hlavy, ba samých špikov: v
pošmúrny novembrový deň našla sa celá rodina na prostred ulici; uplakaná, užialená matka v
druhom stave, túliaca k sebe dvoje mladších detí, otec, zmorený ťažkou robotou, skleslý na
lavici — čo vyniesli pánski sluhovia z chalupy — boriaci ustarostenú hlavu do chudých
mozoľnatých rúk. Sestra Františka, bledé, dvanásťročné dievčatko hladilo súcitne užialených
rodičov po hlave i rukách. Zlomení, utrápení boli všetci. Iba v ňom, šestnásťročnom
zurvalcovi vyvolal tento brutálny úder osudu vzdor, ba neskrotiteľnú túžbu po pomste.
Nemohol zniesť dotieravé a súcitné pohľady zvedavých dedinčanov, hľadiacich na nešťastnú
rodinu ako teľa na nové vráta; srdce mu trhalo, keď videl svojich najbližších trpeť tak
hrozne, domáci krb odhalený vo svojej posvätnej intimite, ba surove zneúctený. Nemohol
zniesť ten strašný pohľad, nuž, utiekol ako štvaná zver do hory. V hlave mládencovej to
hučalo, vírilo, jedna strašná myšlienka naháňala druhú. Blúdil, niesúc ani dobre pri
smysloch, ako v horúčke, blúzniac o krvavej pomste na pôvodcoch rodinnej pohany, prekliatom
zemianskom rode Malatínskych.Iba na druhý deň sa trochu spamätal a počal uvažovať triezvejšie o svojom položení.
Všetko ho prestalo tešiť. Rodný kraj ako by bol razom stratil pre neho všetok pôvab.
Protivilo sa mu vrátiť sa medzi zotročených dedinčanov a plahočiť s nimi v jednom rade. —
Ta do sveta, preč od miesta, kde bol Staričkovský rod tak hrozne pokorený! Preč do sveta,
kde by zabudol na ranu, ktorá ho dnes tak páli! Myslel na more, na Indiánov, Černochov a
vzdialené kraje, kde by si uštvaná duša mohla odpočinúť.O pár dní vychytil sa s rodákmi do Ruska šafraníčiť. Robil si plány, ako bude
obchodovať, zarábať, rodičov, sestry, brata podporovať. Zbohatne a vráti sa domov, vykúpi
Malatínskych majetok a dá vyhodiť na ulicu do blata to zlorečené zemianske plemä!Do Ruska dostal sa šťastne. Cestu mu zaplatili rodáci, tešiaci sa na dobrú pomoc, čo v
ňom získajú. Ale peniaze domov posielať, to nešlo tak ľahko. Ružové ilúzie Ignácove v tuhom
boji života čoskoro pobledly. V tej cudzine zarábaly sa tie peniaze čertovsky ťažko a
pomaly. A keď mladý Starička dopracoval sa po rokoch preca len lepšieho zárobku,
nepotrebovali rodičia, sestry a brat doma už nijakej pomoci. Starý Starička prežil svoje
osudné pokorenie iba troma rokmi. Onedlho odobrala sa za ním na večnosť i žena. Bledá
Františka zomrela ešte za matkinho života na suchoty. A dvoje najmladších detí vzali so
sebou do Ameriky priatelia rodiny, kde sa o pár rokov stratila po nich každá stopa.Osirelý, osamelý Ignác nenašiel už pri svojom prvom návrate do rodnej dediny zo svojich
najbližších na žive nikoho. Osamostatnil sa, zbohatol v tom Rusku, každých pár rokov
prichádzal na dva-tri týždne do rodného kraja. Tam sa toho mnoho zmenilo. Ale Malatínskych
majetok trval. Starý gazdoval dobre, hoci vená dcéram a štúdie synov začrely mu hlboko do
vrecka.Ignác už prestal dúfať, že by osud kedy splnil najvrúcnejšiu žiadosť jeho srdca. Roky
utekaly, preriednuté Staričkove vlasy poriadne prešedively, keď dostal list od priateľa z
mladosti, aby prišiel domov. Malatínskych predávajú.V srdci obstarného Staričku zablysla sa iskrička nádeje. Vrátil sa domov zo Samarkandu,
kde mal krásny módny obchod, a zadĺžený zemiansky majetok kúpil na licitácii.Zdalo sa mu, že nastáva najkrajšia chvíľa jeho života, že všetko jeho hrdlačenie,
blúdenie s tovarom na zapadlých dedinách, prevážanie tovaru cez hlboké lesy, v ktorých
nejedného formana olúpili, ba i zabili zbojníci, že všetko to, čo vytrpel v živote cez
toľké roky, keď musel stískať krajciar ku krajciaru, rozmnožovať svojou prácou a umom
majetok cudzím ľuďom, kým dopracoval sa horko-ťažko vlastného podniku, zdalo sa mu, že
všetko to smerovalo vlastne k jedinému cieľu, a až ten dáva tomu všetkému pravý smysel a
hodnotu.Nastáva hodina odplaty. Pomstí pokorenie, zneuctenie rodičov, ktoré ich sklátilo
predčasne do hrobu, odplatí nenávidenému zemianskemu rodu, čo spáchal pred štyriciatimi
rokmi na nešťastnej, osudom stíhanej chalupníckej rodine!Darmo ho prišiel prosiť zbankrotovaný Šándor Malatínsky, márne spínala pred ním prosebne
ruky jeho urodzená manželka. Zatvrdilý mstiteľ pohany svojich rodičov nedal sa obmäkčiť.Ale vyhodiť dogazdovaných zemanov preca len nedal. Posledný večer prišiel k zamračenému
Staričkovi príbuzný Ďuro, adjunkt u árendátora Englera. Trvalo to dosť dlho, kým sa Ignác
naň rozpomenul. Ďuro prišiel prosiť za Malatínskovcov, aby mohli zostať v kaštieli aspoň do
Všechsvätých. Kým si voľačo najdú. Lebo veď takto by im prichodilo nocovať pod holým nebom.— A čo sa ty máš do toho miešať? — osopil sa Ignác na svojho príbuzného. — Čo ťa do tej
hávedi?! — Ďuro sa priznal, že má sľuby s dcérou Malatínskeho. Musí ich zachrániť, musí. A
keď zatvrdilý „ujec“ nechcel popustiť, vzkypela v mladom človeku náruživosť a počal hroziť,
že si vezme život. „Ruský kupec“ sa preca len dal uprosiť. Ale príbuzného, ktorý sa
spriahol s tým prekliatym rodom, nechcel od tej chvíle ani videť.Túžba za pokorením spupného zemianskeho rodu nebola jediným, čo priviedlo stárnuceho
kupca nazad do rodného kraja. Boly to aj pocity šľachetnejšie, nežnejšie. Z listu
kamarátovho dozvedel sa Starička na Sibíri ešte pred rokom, že krásna statkárka Maria
Rišianková v tretej dedine od Malatína ovdovela. Smrť jej muža vzkriesila v srdci starého
mládenca nádeje dávno pochované. V duši sa mu vynoril roj sladkých rozpomienok. Jej otec
mal krásny železný obchod v Samarkande, Starička sa s ním znal odprvu. I navštevovali sa.
Poznal Marišku ešte ako malé, černooké dievčatko, naháňajúce motýľov po záhrade. Zavše jej
sám pomáhal alebo sa s ňou preháňal. Videl dievča dorastať. Rozprával mu neraz o slovenskej
otčine i o tom, z čoho sa šafraníctvo vlastne vyvinulo. Pritom zabŕdol rád i do slovenských
dejín, do časov Matúša Trenčianskeho, „pána Váhu a Tatier“, a slovenských dobrovoľníkov r.
1848 — 49, keď Slováci už-už dúfali, že sa zbavia maďarského panstva. Dievča viselo na
každom jeho slove, pri čom jej oči vše zablysly, vše zasa naplnily sa smútkom, keď Starička
rozprával o tom, ako po každom zdanlivom zdare nasledovalo pre Slovákov trpké sklamanie,
ešte tuhšia poroba. Hej, tie oči sa mu páčily už vtedy!Neraz sa zamyslel nad tým milým, chápavým deckom, a tešil sa na nové sídenie. A v duši
jeho rodil sa sen, sladká nádej.Až keď sa jedného dňa dozvedel, že sa Mariška vydáva za mladého sedliackeho statkára na
Slovensko, ktorý sa zaľúbil do nej prv, ako ju videl, — zaľúbil sa do fotografie, — až
vtedy sa Ignácovi Staričkovi zdalo, akoby mu niekto trhal kus srdca. Až vtedy sa prebudil k
povedomiu, že má to dievča rád, že ho zbožňuje, nemôže naň zabudnúť.Keď Maria ovdovela, prejavil jej v liste sústrasť nad odumretím muža. Odpovedala mu
vľúdne, priateľsky, ďakujúc mu za rozpomienku. Ba nezabudla sa spýtať ani na niektorých
spoločných samarkandských známych. Starička písal znovu, ešte obšírnejšie. Odpovedala asi o
dva mesiace na pohľadnici. Potom korešpondencia akosi viazla, ale celkom preca len
neuviazla.Starička poslal vdove fotografickú skupinu, ktorá ho zobrazovala v kruhu samarkandských
priateľov. Vdova sa revanžovala — po dlhšej prestávke — svojou fotografiou s mužom a deťmi
— vraj, jej najnovšia fotografia zpred dvoch rokov. Maria zostala — jako bolo videť —
okúzľujúcou ešte i po rokoch. Dvanásť rokov manželstva jej iba pridalo na dôstojnosti.Po návrate z Ruska urobil ovdovelej statkárke návštevu. Prijala ho so starou srdečnosťou
a dlho sa rozprávali o dakedajších časoch v Samarkande. Gratulovala mu ku kúpe zemianskeho
majetku. Odchádzal od svojho ideálu plný nádeje, nerozoznávajúc staré kamarátstvo od hlbšej
citovej náklonnosti. Onedlho však spálil zelené jarné lupene v jeho srdci pozdný mráz. Na
staromládeneckom byte v stoličnom meste, kde čakal, odpredajúc obchod v Rusku, na deň, v
ktorý bude sláviť svoj vjazd na malatínsky majetok, čakala ho jedného dňa obálka, z ktorej
vypadlo oznámenie o nastávajúcom sobáši Marie Rišiankovej.Sklamaný nový statkár zotavoval sa z neočakávaného úderu osudu veľmi pomaly. Mariš,
krásna Mariš neschádzala mu z mysli. Dušou tiahly znovu a znovu chvíle strávené s ňou a jej
rodičmi v ďalekom Samarkande. Bol to zvláštny, neobyčajne zaujímavý typ pekného dievčaťa.
Matku mala Arménku. Dcéra mala neobyčajne čistú bielu tvár a pekný, jemne modelovaný nos.
Najvýraznejšie, najvýmluvnejšie boly však teplé hnedé oči s nezvykle dlhými mihalnicami, čo
dodávaly dorastajúcej deve akéhosi zvláštneho, zduchovnelého výrazu. Bola pružná, štihlá,
dlhých, jemných prstov, okolo hlavy veniec havraních vlasov — bolo by jej pristalo byť hoci
kniežacou dcérou. Tak privykol si na ňu na svojich častých priateľských návštevách u jej
rodičov, že si nevedel skoro ani predstaviť, aby jej nemal vídať. Len odvahy nemal dosť.
Prečo sa neprestal chovať k nej strýčkovsky, keď videl, že utešené mladé stvorenie dospieva
v pannu na vydaj?! Prečo iba žartoval, že si na ňu počká, a neprejavil jej a rodičom
zavčasu vážne svoje túžby a úmysly? Dievča mohlo sa naučiť inakšie naň pozerať už v rokoch,
keď dospievalo, a nemuselo znovu a znovu raniť jeho srdce, oslovujúc ho „ujčekom“ a
nevidiac v ňom nič inšie, než priateľa rodiny či akéhosi svojho protektora.A či si to, Ignác Josipovič Starička, klamal celé roky sám seba, úfajúc sa, že to krásne
dieťa priľne k tebe samo a nikdy sa ti neodcudzí?! Nevedel si, koho to máš tak rád, dieťa a
či neobyčajne pútavú, príťažlivú bytnosť, v ktorú dievča dospievalo? Ach, starý babrák,
prepásol si svoje šťastie, dal si si uchvátiť zpred nosa klenot, ktorý si mal toľké časy na
očiach, uchvátiť cudzím, neznámym, možno horším od teba! A nevedel si zmúdreť, ani keď sa
ti odhodlal pomáhať znovu a znovu sám osud a roztrhol púto, čo viazalo krásnu Mariš k
inému.Počal si jej vypisovať netrebne, nesmelo, obchádzať v listoch okolo cieľa jako mačka
okolo horúcej kaše a dal si sa predbehnúť znovu ráznejšiemu, rozhodnejšiemu.Na starnúceho ruského kupca prichodily chvíle žeravého bôľu a nepokoja. Zavše bol by si
šklbal vlasy od zúfalstve, že nehľadel si Marišu získať, pokým bol čas. Chvíľami sa mu
zdalo, že všetko jeho blúdenie po svete, lopotenie, skyvraženie, celá jeho honba za
majetkom bola daromná, keď dal si predchytiť iným svoju jedinú lásku.No, čoskoro zunoval sa mu tupý, mučivý žiaľ i nové romantické blúznenie za stratenou
láskou. Zatrpkol, zhorkol a zmenil sa. Počal hľadať zabudnutie. Prestal rojčiť a začal
chodiť do spoločnosti, vyhľadávajúc rozveselenie, zábavu. Netrvalo to dlho, sbratril sa s
celým krúžkom slovenských ľudí, žijúcich v malom, nevýstavnom, ale živom, rušnom stoličnom
sídle, kde víril život ako v plnom včelom úle. Naučil sa chodiť do kasína i do hostincov,
nechybel skoro na žiadnom spoločenskom výlete. A nedávneho melancholika obľúbila si
spoločnosť práve pre jeho veselosť, stály bezstarostný úsmev na tvári, pre jeho podarené
žarty a vtipy, ktorými vedel zabávať svojich spoločníkov.Po Všechsvätých starý svetobežník konečne zakotvil. Presťahoval sa do svojho, do
kaštieľa v rodnom Malatíne, kam ťahalo ho to po celé tie dlhé roky. Tam pookrial na staré
kolená, zobúdzaný kikiríkaním kohútov a gáganím husí, tam potešil sa zo života, načúvajúc
cvrlikaniu cvrčkov na lúke a bzučaniu včiel, poletujúcich s kvetu na kvet jeho ružovo
rozkvitnutých vysokánskych jabloní a bielostných šedodrevých hrušiek, smerujúcich i vo
svojom rozkošatení stále vyššie a vyššie.A keď začínalo mu byť v jeho pokojnej dedinskej samote zavše clivo a otupno, zaviezol sa
do mesta. Tam pookrial celý v spoločnosti úprimných priateľov, dohovárajúcich mu, prečo sa
tak zahrabáva do svojho blahobytného brlohu ako dáky syseľ, a vymáhajúcich od neho záväzný
sľub, že sa im už nespreneverí. Sbratrený s našimi ľudmi v meste, naučil sa navštevovať ich
pomaly aj v bytoch. A keď bola nálada, zaviezol ich trebárs celú kopu k sebe na dedinu,
hostil ich, varil im čaj, rozprával ochotne o svojich dobrodružstvách v Rusku alebo v
Buchare v Azii, kde prepadli ho i s druhami zbojníci, čihajúci na kupecké vozy, ale boli
ešte zavčasu zahnaní emirovými vojakmi, čo vypravili sa za nimi v plnej zbroji. Dostal sa s
druhami aj k emirovi, ktorý ho báječne pohostil a daroval mu utešený drahocenný koberec.
Škoda, večná škoda, že ho nechal v Samarkande. Jedál, nápojov bolo od výmyslu sveta, len
plzenské pivo, čo pil emir i so svojimi dvoranmi s ukrutečnou chuťou, bolo ako pomyje,
celkom skazené. Ale piť ho museli, čo im ako žalúdky dvíhalo, keď nechceli uraziť svojho
jasného hostiteľa.Starý šafraník rozprával, pripíjal hosťom. Ba po krátkom okúňaní prisadol si milý
„ruský“ kupec i ku klavíru a klimprujúc na ňom neumelou rukou, spieval svojim hosťom
dreveným hlasom dumavé ruské piesne.O pár rokov starý šafraník umrel. Hovorilo sa, že ho dorazila nečinnosť, čo nebola po
vôli človeku, ktorý predtým prelopotil skoro celý svoj život. Každý ho ľutoval. Pohreb mal
krásny, okrem okolitých dedín vyrukovalo naň pol mesta. Známy slovenský národovec odobral
sa od Ignáca Staričku menom slovenského národa. Lebo veď starý šafraník korunoval svoje
skromné životné dielo činom dosť neobyčajným: poručil všetok svoj pohnuteľný i nepohnuteľný
majetok trom známym slovenským popredným mužom so žiadosťou, aby ho vynaložili na
podporovanie slovenskej študujúcej mládeže. Tak to stálo v testamente.Že to poručil mládeži do rúk troch jednotlivcov, stalo sa na radu advokátov, ktorí
chceli predísť tomu, aby maďarské súdy ustanovenia testamentu zmenily alebo ho vyhlásily za
neplatný.Maďarské stoličné úrady hľadaly zimnične zádrapku, aby mohly zmariť testament povedomého
šafraníka. Po dlhom hľadaní vykutil konečne vicišpán Horinkay vzdialeného Staričkovho
príbuzného — Jura Staričku. Bývalý hospodársky správca sa za tie roky poriadne spustil.
Žena, dcéra to Malatínskeho, pre ktorého uprosil kedysi „ujca“ Ignáca, aby nedal hneď
vyhodiť z kaštieľa zbankrotovanú zemiansku rodinu, uvalila ho do dlžôb, ba dohnala ho i k
defraudáciám, ktoré ho stály miesto. Keď bol muž v najhoršom, ušla mu s milencom notárom.
Zničený, zúfalý muž sa dal na pitie a rýchle sa spustil, klesnúc na stupeň obyčajného
tuláka. Vicišpán ho vykutil niekde vo Ľvove, poslal mu peniaze na cestu a predvolal ho pred
seba. Hľadel ho nahovoriť, aby napadol „ujcov“ testament žalobou a žiadal, aby majetok bol
prisúdený jemu, príbuznému a to tým viac, keďže nemá z čoho žiť.Spustený tulák, oblečený v roztrhané handry, odoprel podať žalobu. Nech sa stane, čo si
jeho príbuzný prial. Nie, on tomu prekážať nechce, nebude. Vicišpán sa chytil triku: dal
opiť nešťastného Ďura do nemoty. A potom ho voľáko nabrali, aby podpísal žalobu a napadol
testament.Vykonavatelia Staričkovho testamentu poukázali pred súdom na vicišpánov trik, ale márne.
Zdalo sa, že pozostalosť môže zachrániť pre slovenské národné ciele jedine zázrak.A zázrak ten sa stal. Pijan Ďuro Starička osvedčil sa pred súdom, že žalobu odvoláva.Vicišpán a stoličná maďarónska klika zúrili. Ale vyhútali hneď ďalší fígeľ. Dali prezreť
Ďura Staričku súdnemu lekárovi, a ten zistil, že Starička je pijak a preto slabomyseľný. A
slabomyseľný človek nemôže žalobu odvolávať. Vykonavatelia testamentu dali nato vyšetriť
Staričku odbornému lekárovi v Pešti, ktorý pozoroval pijana dlhší čas a potom dosvedčil o
ňom, že je na ňom síce patrný vliv nemierneho pitia, ale napriek tomu je v zákonnom smysle
príčetný. Novodelegovaní súdobní lekári pochopili však snahy vicišpánove a uznali Staričku
preca za slabomyseľného.Vicišpán triumfoval. Pijan Ďuro Starička vtiahol do kaštieľa svojho „ujca“. Dedictvo
bolo prisúdené jemu. Dostal síce ako „slabomyseľný“ tútora a to tým skôr, že majetok bol
následkom toľkých súdov zadlžený.Ale dlžoby starého korheľa nemýlily. V malatínskom kaštieli nastal život veselý.
Starička hodoval skoro ustavične so svojimi kompanmi zo stoličného domu.Hodovalo sa tam tak i jedného pošmúrneho októbrového večera. Po stole tieklo šampaňské.
Cigáni hrali rozjarenej spoločnosti „do ucha“.Stará kuchárka Verona, čo vyvárala po veseliach, vyprážala, vysmážala im s pomocníčkou
do noci. Spievalo sa, krepčilo, ba stávalo sa, že nechybely ani ženské, i keď to boly len
také ľahké futrá, dovezené napochytre z mesta. Cigáni rezali, a ktorýsi mladší úradník, syn
zbankrotovaného zemana, vyskočil, povzbudzovaný kamarátmi, na stôl a cifroval tam ani medzi
vajcami virtuózne medzi fľašami, kališkami a pohármi, privádzajúc celú rozjarenú spoločnosť
do vytrženia.Pánovi kaštieľa, Ďurovi Staričkovi prišlo zrazu zle. Vytratil sa však zavčasu von, takže
si toho nikto nevšimol. Odľahčiac si, odrazu vytrezvel. A pocítil hlboký hnus sám nad
sebou.Čo sa to s ním vlastne deje? Lumpuje s korheľmi, pôživkármi, opíja sa do nemoty s tou
huncútskou zemiansko-stoličiarskou chasou, čo ním hlboko pohŕda a staričkovské mozole
ponáhľa sa zožrať, len aby sa nemohla splniť vôľa jeho nebohého strýca Ignáca.Zachvel sa. Tu, kde jeho dobrý strýc spriadal svoje čisté sny, prechvestujú sa na
pohoršenie celej dediny poloobnažené nehanblivice, aby zneuctily miesta, kde malo byť
odčinené neslýchane surové potupenie staričkovského rodu.Ani nevedel, ako sa našiel v sade. Bledý mesiac sliepňal, skrývajúc sa vše za oblaky;
holými konármi stromov divo lomcoval zúfale skučiaci prudký vietor.Starému pijanovi zdalo sa, akoby z toho skučania ozýval sa vyčítavý, káravý hlas
nebohého strýca. Akoby vyčítal a hrozil, akoby volal k nebesiam o pomstu.Starička mozolil, Starička triumfoval, Starička obetoval, poručil na vyššie ciele, a on,
Starička dal sa viesť diablom, aby to všetko zmaril! Dedina ho nenávidí, každý mu vyhýba,
keď sa má s ním stretnúť, farár odsudzuje s kancľa Sodomu a Gomorrhu, čo zavládla v
kaštieli niekdajších patrónov kostola, a strýc preklína ho z hrobu.Starému pijanovi zhnusil sa život. Čo robiť? Nemá sily, nemá vôle. Vrátil by sa, sohnal
sluhov a dal vyhnať zo staričkovského majetku tú spustlú bandu! Ale nemá sily, nemá odvahy,
sluhovia by ho neposlúchli.Rozpomenul sa, ako sa mu dal strýc uprosiť. Áno, on Ďuro orodoval u neho za tú prekliatu
zemiansku fajtu, čo ho zradila. Jeho žena, potomok toho jašterčieho plemena, pohŕdla ním
prvá.Srdce plnila mu horkosť, dušu žravý bôľ. Keby mohol aspoň odčiniť, čím zhrešil! Ale je
pod kuratelou, je bezmocným nástrojom v ich rukách.A výčitky svedomia vyštvaly zroneného, zúfalého chlapa až na cintorín k strýcovmu hrobu.
Halucinácie vybičovaly ho až k nepríčetnosti. Čo mu pozostáva?! Veď ho po smrti ani tá zem
neprijme, i ten hrob ho vyvrhne. Vietor skučal, meniac zašiel za mraky, a rozboľavený Ďuro
Starička účtoval v mukách so životom.Pár hofierov, poberajúcich sa na svitaní pre stelivo do hory, našlo nešťastníka
obeseného na smútočnej vŕbe.Veselí hostia všimli si až po hodnej chvíli, že domáci pán sa vytratil. Mysliac však, že
si šiel ľahnúť, zabávali sa hlučne až do rána. Iba nad ránom vyrušil ich zo zábavy príchod
pár želiarov, ktorí doniesli do kaštieľa ssínalú, napuchnutú mŕtvolu.
|
Kompis_Testament.html.txt
|
PredspevKto to takou temnou nocou
letí svetotajnou mocou,
na tátošoch rozpálený,
v čiernom plášti zahalený?
Letí ponad doly, hory,
do tmy a vetra sa borí,
do očí mu šibe dážď,
a vietor mu trhá plášť.
Hrdosť sa mu javí v tvári,
a viera mu z očí žiari; —
kto si? Obozri sa, stoj!
A vyjav úmysel svoj!
Ale ten sa neobzerá,
do tmy ostrý zrak upiera,
ta do kraja tajného
unáša ho duch jeho.
Ponad neho anjel letí,
pochodňou mu vopred svieti,
a vietor chyce za ním
v kotúčach plamenný dym.
|
Grajchman_Ballady-a-povesti.html.txt
|
Z denníkaHetín dňa 11. februára 1935Tento denník začínam písať ako sextán Štátneho reálneho gymnázia v Nových Zámkoch.
Chcem, aby som si zachoval na dobu môjho štúdia čo najživšiu spomienku. Veď sú to
najkrajšie roky života!* * *O literatúre a tvorbeV utorok 26. februára 1935Čas sa dnes zase zhoršil. Poobede a podvečer pršalo. Väčšinu dňa som trávil písaním
novely, ktorú som už dokončil a pokrstil „Strážca“.* * *V pondelok dňa 29. apríla 1935Chcem spáchať akýsi literárny hriech, nuž nad tým hryziem pero. Má to byť akási
humoreska, no ešte neviem, čo s tým. Chcel by som sa pokúsiť už aj niečo poslať na
uverejnenie, najlepšie by bolo do „Rozvoja“. Len dvoch vecí sa bojím: redakčného koša a
toho, že by ma niekto pod pseudonymom poznal, lebo by som nijako nechcel debutovať pod
pravým menom.* * *V piatok 24. mája 1935Pred dvoma dňami uplynulo päťdesiat rokov, čo zomrel veľký Francúz — básnik a človek,
môj najmilší románopisec Victor Hugo. Vie zaujať celým svojím dielom, ktorého originalitu
by sme ťažko chceli inde hľadať. V jeho hrdinovi sa sústreďuje náplň doby. Duševný boj vie
rozpútať do najdramatickejších momentov, ktoré sledujú veľmi nerovnú krivku, z jedného
extrému do druhého. Hugov hrdina je svedomím básnika samého. Hugo vytvoril gigantov, ako
bol sám.* * *V nedeľu dňa 2. júna 1935Porovnávam si, čo som robieval v nedeľu minulých rokov. A ani sa na to dobre neviem
rozpamätať, ale zdá sa mi, že som bol uzavretejší a že zorný uhol, ktorým som sa na svet
díval, bol oveľa užší. Vtedy som nedeľné odpoludnie trávieval doma, čítaval som alebo som
sa hrával na lúkach. Býval som bezstarostný, nevedel som mnoho o svete, mne stačil ten, čo
ma obklopoval. Z kníh, ktoré som čítal, vanul ku mne vysnený svet, na ktorý som nemohol
nazerať realisticky. Všetko bol len sen. A ten sa stratil, keď som sa stále viac
približoval ku správnemu porozumeniu toho, čo bolo okolo mňa. Začalo ma priťahovať všetko,
čo mi bolo dosiaľ neznáme. Začínala ma zaujímať literatúra, čítal som noviny. Popri
literatúre som v novinách našiel svojho druhého koníčka: šport. Je to ostatne všeobecný
úkaz u terajšej mládeže, ktorá hľadá boj a hru.* * *V stredu 28. augusta 1935Pripadá mi to podivné: mali sme v rodine spisovateľa, buditeľa, písal knižky, poviedky,
povesti. Bolo a je to stále mojím ideálom. Spisovateľ je v mojich očiach niečo, čo sa
vymyká z rámca všednosti, skrýva v sebe krásu a veľkosť i slávu. Spisovateľ môže byť
šťastný, tvorí. Nedávno som čítal, že šťastie človeka spočíva v tvorení…* * *V sobotu 2. novembra 1935Napísal som dnes jednu poviedku. Cez leto som s pokusmi takéhoto rázu celkom prestal.
Zato jeseň a nadchádzajúca zima je oveľa vhodnejšia na literárne experimenty. No skrývam sa
s tým. Tak to musí byť! Človek chce byť prekvapením literárnej sezóny, nuž — musí sa
skrývať, inakšie by to nebolo prekvapenie.* * *V piatok 8. novembra 1935Chytil som sa zas do poviedky. Chcem aspoň dve poslať do Rozvoja. Ktovie, či kôš nie je
hladný?Začínam veselú, zo života študentského. To som ešte nerobil.* * *V nedeľu 26. januára 1936Ja som zaiste veľmi poddajným človekom. Totiž rád na seba priberám to, čo sa mi na
druhom páči. Vezmem literatúru a s ňou i moje pseudovýtvory (ktoré však v kútiku srdca mám
za niečo krásne — matky milujú i chyby svojich detí). Robím takto: Prečítam niečo. Hm,
dobrý smer, páči sa mi. Napríklad Arbes a jeho romantické poviedky. Neviem, či by to, čo
som vtedy nahodil, keď som si z neho čosi čítal, nazval niekto romanetom. Dej, že mu nikto
nerozumel, keď som ho doma predniesol, strašný, že zapôsobil. Ale veď je to staromódne! —
hovorím si, keď mám za sebou akýsi moderný román, zahlbujúci sa do sociálnej a mravnej
biedy. Nasleduje niekoľko stručných a triezvych viet so strašným koncom. Arbesovo romaneto
zmizlo, neviem kam.Teraz chystám „väčšiu prácu“, ktorá by v knihe nerobila viac ako desať stránok, a
rozkladám si pred sebou program čisto realistický — lebo čítam Flaubertovu Madame Bovary.
Hodlám však rozhodiť akýsi realistický romantizmus, z Dumasa sa totiž učím vytvárať
napínavé zápletky.* * *V sobotu 7. marca 1936Pracujem s lenivou opatrnosťou, vyčkávajúc pravú chvíľu a nevtláčajúc si pero medzi
prsty. A tak deň čo deň vypučí nový konárik, ktorý má vyrásť na strome, ktorý by som chcel
mať čo najkošatejší. Ani si nenamáham obrazotvornosť, pretože sa bojím veľmi umelých
momentov a pretože nič, čo má tvoriť moju novelu (ak ju len dokončím, lebo človek nevie),
nechcem zhutniť do nezdravej hustoty. Predovšetkým priehľadnosť, čistota, jas každučkej
idey, ktorá sa zjaví. A nič nezabíjať zbytočnou napätosťou, ktorá ľahko prechádza do sfér,
kde sa všetko roztrhne a rozletí na tisíc kusov!Pomaly, ale isto kráčať k rozuzleniu, ktoré musí nechať zvíťaziť určitú konkrétnosť.
Lebo písať bez akéhokoľvek skrytého resumé, zjavne však hovoriaceho a musiaceho hovoriť z
tejto okolnosti ako z tamtej, je nepísať vôbec…* * *V stredu 25. januára 1936Na moje literárne svety zabúdam a i keď sa na ne snažím myslieť a hľadať niečo nové,
chytro mi miznú z obzoru. Či tu neplatí v istom zmysle pravidlo — Inter arma silent musae?!* * *V stredu 5. apríla 1936Teda: Nepoznáte krásu, ak nemáte pre ňu zrak (F. V. Kříž).Krása.Či vieme čím je? Vieme o nej jedno: dáva nám samu seba a touto obeťou nás robí
šťastných. Každá obeť, i táto, skrýva v sebe mravne zafarbenú podstatu. Na krásu máme teda
hľadieť z tohto stanoviska.Pochopená krása je sama osebe mravná, ale tie kroky, ktorých sme si nad iné dobre
vedomí, sú nemravné. Krása zle chápaná nie je viac krásou.Ba ešte viac: Ak nám chýba to krásne, o čom sme presvedčení, že to potrebujeme,
nedostáva sa nám tých mravných produktov, ktoré krása so sebou prináša. Náš charakter žije
v atmosfére zbavenej akýchkoľvek morálnych kladov. Časom sa nám stáva tento stav
samozrejmosťou. Nesnažíme sa, aby sme sa z neho odpútali. Každú cestu, ktorá by k tomuto
odpútaniu viedla, už dopredu podceňujeme, ba jej neveríme.Či chápeme v tomto okamžiku, že odvrhujeme od seba svoje šťastie? Prestávame mu veriť,
ničíme ho a vytvárame si okolo seba okruh, v ktorom nie je nič. Niekto mimovoľne pokladá
túto cestu za pravú. Tú cestu, ktorá znamená neveriť. Je to možné? Je to možné vtedy, keď k
tomu, aby sme boli šťastní, treba predovšetkým schopnosť viery v šťastie?Bolo by však málo prijať krásu. Bol by to iba povrchný fyzický úkon, ľahko schopný
podľahnúť vonkajším zmenám. Až po vnútornej očiste seba samého môžem poznať to krásne, čo
som prijal. Tu znovu zaznieva morálny tón, ktorý sme už zachytili. Hľadať krásu je čosi, čo
dýcha zo snaženia každého z nás. Aby sme dosiahli tento cieľ, je vložené do našej duše
svetlo — svedomie. Jedine to nám môže zachovať onú normatívnu morálku, ktorá platí dnes, a
zajtra nie.* * *Vo štvrtok 4. júna 1936Som veľmi húževnatým čitateľom. Nech by sa mi hlava mala rozpučiť, nie tak sama od seba,
ako od toho, čo čítam, musím a musím prísť na poslednú stránku. Je len pár výnimiek.V sekunde či tercii som čítal „Bez dogmatu“ od Sienkiewicza. To boli muky! Priznám sa,
že by som si teraz tento denník rád prečítal. Mohlo by to byť celkom obstojné.Pred pár dňami som dokončil Ewersovho „Čarodejovho učňa“. Veľmi zaujímavá vec. Nič
svetoborné, no predsa čosi celkom nové. Z naturalistických póz sa autor dostáva do
mystických, niekedy až faustovsky zafarbených meditácií… Náboženské šalenie je jednou z
najsilnejších partií knihy. V tom, že dáva niečo nové, čo by sa dalo nazvať utopistickým.
Ale nie utopistickým do budúcnosti. Utopistickým do hĺbky.Som pred dokončením „Vojny a mieru“. Všetkého mnoho škodí. Darmo — som tým unavený.
Rozhodne preto, že som si mohol bezprostredne postaviť vedľa seba modernú skratku a starú
rozvláčnosť. Skvelý je spôsob Tolstého filozofovania. Jasnosť, názornosť, presnosť. Toto
zas postrádam všade inde.* * *V utorok 12. septembra 1939… So Stendhalom som teraz na besede. Nič som od neho dosiaľ nečítal, nepoznám jeho
podobu, ale vidí sa mi, že mi je akosi podobný. Kult energie, metódy — také blízke mi je
to. Ibaže — on ma predbehol o kus. Ja viem na energiu iba myslieť, kým on sa ňou ozbrojil:
pracoval, žil s ňou.* * *1. novembra 1939Mečiar: Najskôr vraví: Rozložte mi hocijakú štúrovskú báseň!V dobe plnej heroizmu naraz mi prišlo na um Mor ho! Vravel som všeličo. Všimol som si,
že Mečiar si želá zdôrazniť práve ten heroizmus. Myslím, že je veľmi citovým kritikom. Veď
ako inak mohol napísať báseň o matkiných rukách. Nezapôsobilo na neho moje tvrdenie (podľa
Vlčka), že Mor ho! je historická nepravda. Argumentoval: a čo chcel básňou dosiahnuť?
Sebavedomie. Kapituloval som. Lebo ho dosiahol, to sebavedomie. Historická pravda je tu
celkom vedľajšia vec… Mňa samého to potešilo.… Ako sa dívam na slovenskú novelu? Neviem prečo, Kukučína som odsúdil. A vôbec — musel
som dakoho odsúdiť. Vidí sa mi, že sa Mečiarovi páčila moja smelosť. Kamarát Jašek je
bezchybná vec. Zapáčil sa mu môj názor, ktorý som vyslovil pri Kamarátovi Jaškovi; že
inšpiráciu nenachádza autor len v reálnom každodennom živote, ale — a často najmä — v
knihách, v tom, čo čítal. V knihách sa naučí byť človek spisovateľom. Prikývol.… Dnes je Všechsvätých. Boli sme na vojenskom cintoríne. Ľudia stáli na murovaných
hroboch: len aby videli ligotavé trúby, pripravené na smútočný pochod.Bol som smutný v duši. Smrť musí byť hrozným nepriateľom…Bol taký čas… Chladno a olovo na nebi. Truhlu tiež niekedy zalievajú olovom. I my sme v
truhle. Keby na uliciach nebolo toľko ľudí, ktorí by sa zaiste obzerali za mnou, zvolal by
som: Beda! Volám v duchu… Azda Shakespearovu veselohru Koniec všetko napraví? Áno, budem
čítať. Veď ten génius je tiež už mŕtvy, a predsa vie rozosmiať.* * *V pondelok 20. novembra 1939Po tieto dni dokončievam referát o Shakespearovi. Bolo dobré preštudovať si toho
človeka, ku ktorému mám s Hugom veľkú úctu. Udivuje ako Čapek svojím R. U. R. Napadlo mi
písať o ňom poviedku. O začiatku jeho života, a nič o tom, čo napísal. Vidíte, že ma
Shakespeare zaujíma ako obyčajný človek. Predstavujem si ho dokonca ako v mnohom zlého,
lajdáckeho mladíka. Tak sa mi najlepšie páči, tak sa v ňom kochám. Je oveľa redší ako
Hamlet; aspoň kým sa nestal geniálnym básnikom.* * *V sobotu 2. decembra 1939Včera na seminári sme sa dotkli Čapka. Mne bol veľmi blízky a rád som ho čítal, ak som
sa chcel nadchnúť pre vtipného človeka. Ale Mráz povedal, že Čapek nie je takým dobrým
spisovateľom, akoby sa zdalo podľa jeho svetovej slávy. To bolo nesmierne zaujímavé!
Brezina vstal a pýtal sa na príčinu. Mráz povedal, že Čapek je príliš intelektuálny na
umelca.Nuž áno: bol cizelovaný ako jemný kus zlatníckeho umenia. Bolo v ňom veľa amerického. V
anglosaskom svete bol známy ako dobrý rodinný priateľ. Česi boli vlastne najzápadnejší
západ, hoci sídlili len v strede Európy. To ich aj zahubilo. Ak západ teraz zvíťazí, bude
ich víťazstvo nesmierne veľké. Prestane byť aj Čapek príliš cifrovaný. Ak čítam Sinclaira
Lewisa, mám tiež ten podivný pocit. Len neviem, či v tom mám hľadať akúsi chybu. No Lewis
je celkom iný. Žije v amerických drobnostiach, v tovare s Made in USA, ktorý vás zaujíma,
lebo je nám cudzí. Ale je skutočný! Čapkov tovar je hádam dačo podobné, ale s tým
rozdielom, že sa vyrobil len v jeho hlave: Made in Čapek. Ak majú v Amerike krásne gumové a
kaučukové bábiky, otáčacie dvere, patentné kancelárske zariadenie, Čapek má robota,
duchaplný hmyz, vec Makropulos, Rómea a Júliu zbavených shakespearovského kúzla: a to si
všetko sám vymyslel. Áno, pravdu má Mráz: myslel ako inžinier, ktorý chce skonštruovať
stroj. Lewisov americký človek nepotreboval žiadne premýšľanie. Ale Ameriku si Čapek musel
vymyslieť sám, vyhútať, poskladať. A ľudia, čo vznikli, nemali z ľudského nič, len tú
geniálnu duchaplnosť a vtip Čapkov.V Anglických listoch je Čapek Lewisom, vieme prečo: zvláštny svet Čapek našiel a on sám
ho krásne ukázal. Inde bol pragmatickým duchom.Čapka budú radi čítať mladí, lebo na nich vie zapôsobiť hladká a ligotavá vec, ktorá sa
vydarila. Mráz sa zdá príliš skúseným a — beda! — práve takým intelektuálnym ako ten,
ktorému túto vlastnosť vyčítal. Čapek je nesmierne inteligentný. Ale je príliš vzdialený od
ľudí. Reymont je im blízko, aj Lewis. Tu visí tá jediná otázka vo vzduchu, či dokonalý
rozum, ktorý vedie ruky k dokonalému dielu, tvoria dohromady umenie? Mne sa zdá, že
Baudelairove básne vznikli v hlave básnika, a nie v srdci. A iste je strašne veľa ľudí na
svete, ktorí si svoje diela umelecké vymysleli a kritika a knihy a tzv. teoretici pridali k
tomu srdce, cit, fluidum, ktoré sa pohybuje sem a ta, chvenie duševnej atmosféry, tranz a
ešte veľa rekvizít. Možno sa stalo, že tieto veci vyvolala svojím nesmiernym hlukom v
umelcoch, ktorí sa len dodatočne spamätali a uvedomili si, že ak má ísť človek na premiéru
vo večernom úbore, tak má ísť ku tvoreniu vo vytržení.* * *V nedeľu 3. decembra 1939Pojem krásna: ťažký problém. Myslím, že krása sa rada ošúcha. Mne sa vidia byť filmové
herečky spred desiatich rokov už škaredé, ale to asi nie je umelecká krása. Barokový kostol
je krásny, i Vergiliova báseň, hoci dnes už tak nik netvorí. Čo je to? Nezval mi nie je
taký krásny ako Vrchlický, ani Smrek ako Hviezdoslav. Prečo je niečo vôbec krásne? Lebo
milujeme. Láska je túha po kráse. Túžime po tom, čo nemáme.… Všetko smeruje k rozhodnému popretiu toho, čo nám je z umenia vrodené a tzv. „božské“.
A teraz ako definovať ten latentný prvok? Ten je vrodený, ako je nám vrodená duša. Myslím
si, že jeho kvalitu, t. j. špeciálne zafarbenie pre niektoré umenie, získame až tu, v
živote. Nemožno tu dosť zdôrazniť to, čo každý jeden z nás v živote získa, získavame temer
všetko. Vrodený je nám len život a duša; a k duši patrí intelekt a latentný prvok. Ako je
to s nami na začiatku žitia? Ťažko súdiť a zisťovať. Povedalo sa, že sa všeobecne rodíme s
latentným prvkom ešte bez zafarbenia (alebo arómy). Náš intelekt, s ktorým sa rodíme tiež,
má rôznu intenzitu (tu azda pôsobia isté dedičné znaky a súvislosť s fyzickým stavom); túto
intenzitu (ako stroj) môžeme potom využiť alebo nie. Ak by niekto chcel pracovať s
intelektom istej intenzity, ktorá mu nebola daná, stroskotá. Niekedy sa tiež vykladá táto
okolnosť nedostatkom talentu; môže byť, ale musíme si uvedomiť, že talent je povahy čisto
intelektuálnej a že sa zakladá výlučne na intenzite intelektu. Ak je intelekt povahy
rozumovej, aká je povaha onoho latentného prvku? Týmto latentným prvkom je vyvolaný istý
duševný stav, nad ktorým nemáme moc vládnuť: t. j. nemôžeme si ho privolať ani odohnať len
a len pomocou vôle a rozumu. A práve tento duševný stav je „umeniatvorný“.Láska a práca — to je šťastie.* * *V utorok 5. decembra 1939Jano Brezina mi povedal, že vývin poézie je vývin formy. Neviem, či forma je len vecou
rozumu. Ale zdá sa mi, že je celkom iste vecou inteligencie (u jednotlivcov inteligencia,
ako som to pochopil, je onen zjavný intelektuálny prvok, lebo súhlasí s ním vo všetkých
bodoch). Tak sa potom forma poézie stáva vždy novou a novou v uskutočňovaní, ktorého
rozpätie a novosť určuje inteligencia. Ale rozum je podstatou inteligencie. (Ona je
schopnosť v pravý čas správne používať rozum.) Niečo záhadne básnického a kvázi citového
nemôže byť východiskom k básnickej forme, t. j. nemôžu byť nimi isté momenty, o ktorých sa
tradujú rozprávky, že v nich vznikajú vrcholné diela, lebo ak by to bolo tak, unášala by
nás „chvíľa“, „inšpirácia“, „duch“, „magická básnická sila“ atď., a my by sme len sledovali
ich hlas.… Filozofia je myslenie v myslení a poézia na rozdiel od novín alebo úradných tlačív je
myslenie v cítení. Pravda, je tu cítenie, ale vedie ho myslenie. (Nie je to myslenie o
cítení). Ak raz objavím v sebe latentný prvok umeleckého zafarbenia, toto cítenie sa nesie
istým smerom. Neutrálni ľudia cítia len pre seba, lebo nemôžu inak; ľudia tzv. umeleckí
cítia už pre tú formu, ktorú si prv uvedomili a do ktorej vtesnajú materiál pocitov. A to
sa deje rozumovou cestou.* * *Vo štvrtok 7. decembra 1939Človek s podpriemernou inteligenciou môže byť len podpriemerným umelcom.* * *V sobotu 9. decembra 1939Práve dnes som v Laroussovi čítal oznamy istej francúzskej školy, kde sa vraj učí
spisovateľstvo. V poetike by to zaiste vysmiali. Tak teda štýl. To je forma.Veľkí umelci sú všetci veľmi inteligentní. Ale je tu ešte obrazotvornosť. Čo je to? Nedá
sa riadiť a evokovať. Deti majú veľkú obrazotvornosť. To preto, že ich mozgy nie sú
preplnené vecami, ktoré každý dospelý musí v sebe obligátne držať. Mám ja obrazotvornosť?
Myslím, že nie; kedysi som ju mal bohatšiu. Viem logickejšie myslieť ako kedysi. Ale
myslím, že by som fantastické dobrodružstvá nevedel opisovať, ani vymyslieť. Isté momenty
povzbudzujú obrazotvornosť. Napr. zima, večer, tma, ak ležím v posteli a vonku fičí vietor;
alebo ak pozorujem svetelné šľahy po stene, ak tancujú v rudej žiare ako úle alebo zlé
jazyky; zistil som, že obrazotvornosť prebieha veľmi často v minulosti. V takýchto
chvíľach, keď moja obrazotvornosť stúpa do vrcholných polôh, uzriem pred sebou cintorín, na
ktorom odpočíva moja nebohá matka, alebo uzriem svet, akoby ona v ňom bola ešte živá. Moje
detstvo mi pripadá také voňavé a také krásne! Akási nedefinovateľná ľútosť mi stíska hrdlo.Príliš mnoho obraznosti škodí. Slnko robí svet natoľko krásnym, že si všímame len jeho
vonkajšie formy a naša obrazotvornosť nemá čas podávať nám svoje plody… Romantizmus je
forma obraznosti. Realizmus nie. Ale moderná obraznosť je trochu iná, ako bývala, aspoň iná
v tvorbe. Dnešný umelec je v stvárnení obraznosti celkom verný. Podvedomie je tiež
obraznosť; taká, aká je. Preto je ľahké napísať surrealistickú báseň. Obraznosť nikdy nič
nevysvetľuje. Obrazy nespája legendami. Krásne je preto umenie, ktoré necháva uhádnuť
spojenia medzi jednotlivými scénami obraznosti, ale nie je umením to umenie, ktoré necháva
hádať spojenia, ktoré neexistujú.* * *27. januára 1940SnenieBludište krétske tys’ hlbokéJa hoc bez nite motám sa v ňomradosť beží za mnou s poslušným psomnehavká a žiarovky namontovali so storočímspíker volá za mnou mojím menomvankúš mäkký spinkal v kútepotkan na ňom snil o druhých labyrintochdovolil sniť aj mne a pomerili sme sapíšťaľky vŕbové ukúval soma temnou Krétou nezbedníkom stal sakolobežkou prevrátil som bustuneviem Koho lež viem že je veľkýMaríne hladkám slovenské vrkočeniekedy nemám len papučelen papuče a na Krétu dostanem saaeroplán je hlúpa maličkosťvigneta minulá na opäť plnej fľaškeak slnko v maskeprestane hrať karnevalDnes som pánom palácana Kréte* * *V utorok 30. januára 1940Chápem už Stendhalovu vášeň energie: i Fichteho s jeho napredovaním, aktívnosťou,
zavrhovaním lenivosti. Nie, človek azda nesmie toľko myslieť ako konať, t. j. musí konať
vždy, i vtedy, ak je myšlienka príjemná.Nie je nič, ak konám, čo je mojou tzv. povinnosťou; všetko je v tom, čo konám nad
povinnosť…* * *15. apríla 1940Cyrano je najkrajší človek na svete. Ten škaredník jeden! Cyrano je najlepšia divadelná
hra na svete. Pri čítaní poslednej scény som cítil niečo v oku. Neviem, čo to bolo. V
prsiach sa niečo hýbalo. Zdvihol som mihalnice a mohol som len trošku chcieť: myslím, že
neviem len tak ľahko plakať, a predsa to, čo som pocítil v oku, bolo malé, slané a okrúhle
ako slza. Ty krásna! Ľudia môžu byť šťastní, keď majú slzy.Tá studená, štíhla ruka sa zdá byť bez krvi, bez spojenia so srdcom. V Cyranovi je
nádherná jeho tajná láska. Nikomu neprezradiť! Robiť sa ľahostajným! Nezištným! Hrdinským
bez toho, aby druhí o hrdinskosti vedeli!* * *27. mája 1940Čo treba našej literatúre? Najskôr nech zahodí tú hroznú poéziu gatí a halien, ktorá z
ľudí urobila primitívov a sympatických somárikov.Hľadať netradičné formy: pestré, romantické, drsné, preniknuté nervozitou, iróniou.
Nenechať sa zabíjať hlúpymi lyrickými tirádami, ktoré každý jalový človek tak miluje.V konverzáciách bude musieť prísť iný literárny spôsob hovoru, nie filozofický a nie
taký, ktorý imituje skutočnosť. Dvaja autori sa mi dnes u nás páčia: Ondrejov a Figulička.
Ondrejov svojou nenútenosťou, ktorá nie je prízemná, ale umelecky prepracovaná, a Figulička
svojou intelektuálnou a literátskou rafinovanosťou.* * *Vo štvrtok 20. júna 1940Nedávno som čítal Papiniho článok o „neľudskej“ literatúre a v mnohom som mu dával za
pravdu. Umenie je mocné a obrovské, ale kým je človek mladý, musí počúvať hlas krvi. A ak
sa do krvi primieša trochu kolínskej vodičky, treba zavrieť oči.Ona je ešte vždy veľmi mocná. Naozaj!* * *V utorok 25. júna 1940A ešte o literatúre: Nemám rád tézovitú literatúru. Každá téza v nej je len zbytočným
balastom, zbytočnou bradou na tvári doby. Na tézy máme parlament a katedry. Každý, kto
tvorí krásnu literatúru, bude predovšetkým umelcom. Umenie je večné a nezmeniteľné, tézy sa
kyvocú v búrkach ako steblá trstiny. Všetky tézy a úmysly sa vyparia desaťročiami a ak
kniha nebude umelecká, nebude nijaká. Treba, aby sa literatúra stala len umením a nič viac
alebo menej. Treba, aby sa literatúra stala rozkošou z rozprávania, a nie knižnicou
lexikónov bez abecedného poriadku. To bude veľká literatúra, prvý raz veľká literatúra na
Slovensku. Potom sa staneme svetovými, a potom nás budú obdivovať a prekladať a čítať.* * *V pondelok 7. októbra 1940Schopnosť umelecky tvoriť je veľká podráždenosť pre umelecké formy. Lebo každé umenie je
nadovšetko forma. Tak ako nás uráža falošný tón vtedy, ak máme sluch, tak nám robí radosť
objav nového vyjadrenia sa, ak sme umelcami. Je to všetko cit, ako sa mi vidí.Niekedy je podráždenosť menšia. Vtedy si márne sadám nad hárok čistého papiera,
nenapíšem nič. Inokedy je však podráždenie také veľké, že napríklad aj vtedy, keď už
usínam, dostanem myšlienku, ktorú potme napíšem na kus papiera, ktorý leží pri posteli.
Píšem len vtedy, keď cítim, že musím. Všetko, čo napíšem v okamžiku násilného tvorenia, je
zlé a treba to zahodiť.O sebe a o sveteV pondelok dňa 18. marca 1935Slnce sa na nás usmievalo zas celý deň z čistej azúrovej oblohy žiariacej zlatými lúčmi.
Odpoludnia som si myslel, že sa pôjdem trochu pozrieť von do toho krásne sa rozvíjajúceho
jara. Ale kdeže! Načo sme dnes mali latinu! Kettner nám navalil z Vergília aspoň dvadsať
veršov (iste preto, že sme dnes zase zlomili lavicu, toho roku už tretiu!). A teraz choď do
prírody! Človeku ten Vergílius už ide na nervy, veď nech som huncút, ak nie je v každom
riadku trebárs aj päť slovíčok! Či len z toho listovania v slovníku nebolia hnáty na
prstoch?! A ešte i písať, k tomu preklad, keď nemáš po ruke bakter! Ako keby si hodinu
drevo pílil, taký máš ten život študentský — život veselý!* * *V piatok 26. apríla 1935Dnes spomíname… Veľkého Nóra a veľkého priateľa Slovákov — Bjørnstjerne
Bjørnsona. Minulo 25 rokov od jeho smrti. 26. apríla 1910 vypustil v Paríži svoju
šľachetnú dušu, ktorá sa nás jediná odvážila zastať pred celým svetom. Nás utláčaných. On
ukázal celému svetu nemožné pomery Slovákov v Rakúsko-Uhorsku. On bol i prorokom. Básnici
bývajú prorokmi. On vedel, že súženie raz musí mať koniec. Vlial do nás oheň dôvery v
budúcnosť, pomáhal vytrvať. Patrí mu naša vďaka a nehynúca spomienka.* * *V sobotu dňa 4. mája 1935Spomíname Štefánika. Už šestnásť rokov. Hvezdár dosiahol svoju hviezdu, po ktorej toľko
túžil a za ktorú toľko pracoval, za cenu života. Toho života, ktorého by teraz bolo tak
treba, práve dnes, v dobe sociálnych nezhôd, keď sa i národnostná otázka začína ukazovať na
obzore stále ostrejšie. S mladou generáciou prichádzajú nové názory, s ktorými sa bude
musieť vážne počítať. Aj keď hádam do určitej miery situácia nie je taká vážna vo
všeobecnosti, ako tu poznamenávam, okolie, v ktorom žijem, má silné pochopenie pre otázky
rázu národnostného, hoci sa v určitých smeroch prepína, súc plné mladistvého nadšenia a
idealizmu, ktorý sa neohliada po objektívnosti a správnom posudzovaní veci. O sebe môžem
povedať, že presvedčením patrím asi k menej radikálnemu krídlu, zatiaľ čo moji spolužiaci
väčšinou sa zdajú byť, aspoň podľa slov, veľmi radikálni. Sám chcem byť vzdialený
akémukoľvek extrému, pričom však nijako netúžim po polovičatosti.* * *V piatok 6. septembra 1935Začína sa škola… Starosti, povinnosti, radosti ešte takmer necítiť. Len medzi starými
kamarátmi si človek neuvedomuje, že už jednou nohou vstúpil do života, skutočného a
ťažkého. Prázdniny a škola! Dva také rôzne pojmy, znamenajúce dva také extrémy. Život sa mi
zdá nesmierne smutný. Okenné tabule sú šedé, klepe na ne dážď. Šedivosť sa vkráda aj
dovnútra a dobýja sa i do duše. Veľký pesimizmus. Všetka radosť hádam zmizla s jasným
augustovým slniečkom. Čítam, ale nechápem. Neviem sa sústrediť. Litery mi skáču pred očami.
Hľadám útechu. Nechce prísť. Trieda, profesori sa mi zdajú byť takí cudzí, niečo neznáme,
zlé je to pre mňa. Je to strach malého chlapca pred zlým kantorom? Nachádzam v sebe mnoho
pesimizmu. Chvíľami sa zdá, že mizne, ale predsa je tu.* * *15. októbra 1935Začínam už štvrtý zošit. Keď si ich raz budem otvárať, dúfam, že mi povedia, ako som raz
žil a ako som sa vyvíjal. I v pomerne malom časovom intervale sa dá týmto spôsobom krásne
pozorovať štýl a forma napísaného. Už to samo osebe povie mnoho, povie i to, čo treba a čo
nie. A hlavnou vecou musí byť: Bližšie k tomu najlepšiemu!* * *V stredu 13. novembra 1935Predošlé zošity — väčšinou šport; písal som to preto, že ma to bavilo. Potom futbal
redol a redol, až ho v mojom denníku nebolo badať. Zazdal sa mi nehodný, aby sa tlačil
medzi mojimi subjektívnymi stavmi, avšak nie preto, že by som stratil oň záujem. Okrem toho
inou dôležitou okolnosťou sa stalo to, že sa snažím stále hlbšie a hlbšie vnikať do seba
samého. A tu pomaly začínam nachádzať ten pravý materiál do zápisníka.* * *V utorok 24. decembra 1935Včera bol úplne jasný deň. Bola v ňom určitá prirodzenosť. Šero, ktoré sa díva z okien
dnes, všetko tlmí, pridržiava prst pri ústach, aby bolo ticho. Veľmi som náchylný na
rozmýšľanie. Celkom zvláštny a nepochopiteľný deň. Romantické tajomstvá skrýva v zákulisí.
Ale „romantický“ — to nie je priliehavý výraz. To je príliš priblížené skutočnosti. A to,
čo sa dnes žije, je veľmi abstrahovaná skutočnosť a realizovaná fikcia…* * *V stredu 29. januára 1936Sedím sám pri lampe, tikot hodín padá na mňa ako ťažké údery kladiva na nákovu, z ktorej
sršia iskry.Pripomínam si, až neviem ako — vytváram si sám pre seba tajomné ovzdušie — iba preto sa
divím životu. Môže byť ešte niečo bohatšie?!* * *Vo štvrtok 30. januára 1936Boli sme na „Jánošíkovi“. Hoci neuplynul ešte ani týždeň od premiéry, už je slávny. Ten
bol v skutočnosti slávny už vtedy, keď ho začali filmovať. Je to dielo čistého slovenského
ducha, hoci technikou prispeli z Prahy.* * *V nedeľu 16. februára 1936Celý február už živorím nachladnutý… Priemerná hustota vreckoviek na jedno vrecko
dosahuje enormné numerá, ktoré len dokazujú slabú náturu.Tu je daromná každá veselá fráza. To je skutočnosť, ktorá sa mi v diaľke črtá v čo
najtmavších obrysoch. A v diaľke zahalená slabým závojom, akým si pokrýva nevesta svoje
vlasy, je posteľ, na ktorej sa umiera. Smrť v mladom veku. Prichádza znáhla; preto znáhla,
lebo sa bojíme pozrieť v tú stranu, ktorá otvára jej príchod. Pozri! Predsa len nevidíš!
Preto, lebo neveríš, že vidíš. Je to vlastne klam? Odkrývaš všetko, nič ti v tom nevie
zabrániť. Dotýkaš sa… Cítiš chlad. A klam. Nie klam! Sila, moc. Tá ti odreže ruku, ktorá
cítila. Ten prst, čo cítil bezprostredný dotyk, leží teraz zaliaty krvou a mŕtvy a viac ti
nepovie, čo poznal.Ja prechádzam už i cez to, ja obetujem i druhú ruku — tú mi však nikto neberie, tú si
ani nedám. Škrípem zubami, kvapôčka krvi sa mi usadí na prehryznutej pere, a predsa len
nie. Vydržím všetko. Rútim sa do sfér, kde už nič necítiť. Kde necítiť hltavú žiaru slnka,
ani zožieravý chlad pólu.* * *V stredu 10. júna 1936Bolí ma hlava. Musím byť bledý. To preto „musím“, lebo sa mi nie ani tak hnusí (to som
totiž chcel napísať), ako že som si zakázal dívať sa do zrkadla. Myslím, že je vedľajšou
vecou vedieť, ako vyzeráme. Možno som až žltý! Mne býva niekedy tak smutno, keď mi povedia,
že som bledý. Prečo nemôžem byť červený aj ja?* * *V piatok 8. septembra 1939Po niekoľkých rokoch opäť pokračujem. Náhle ma to chytilo a márne som sa vzpieral.* * *23. novembra 1939Po nociach ma sprevádzali vidiny modrých kosatcov a orgovánových kríkov. Chýlilo sa k
jeseni a záhrada pustla. I vo mne bolo pusto. Spomienky boleli; láska bolela tiež. Veľmi,
väčšmi ako hocičo iné. Nemohol som pozrieť na ten dom, ktorý bol opustený, bez veľkého a
smutného obrazu lásky, ktorý mi neznáme božstvo neustále ponúkalo.A vracia sa to opäť. Temer sa bojím času, ktorý príde. Lebo čas oddeľuje a láme stonky
kvetov. Opäť čierne vlasy, rozumné oči a krásne ústa. Sú podobné. Neviem: to azda láska ich
urobila podobnými. A v ich reči, ktorá prýšti iba z rozumu, sú celkom jednaké. Nemôžem nič
viac doložiť. Krásna a zlá vec.* * *19. decembra 1939Odvykli sme hovoriť o dôstojných veciach. Noviny, rádio, zvukové žurnály, všetko
rozpráva nám rozprávočky o kanónoch, vojakoch a krížnikoch. Mŕtvoly a výbuchy, letecké
útoky sú ako chlieb náš každodenný. Pred dvoma mesiacmi zúrila vojna v Poľsku. Celkom
blízko nás a sami z nej sme skúsili málo. Potom sa začal tanec nad betónovými líniami na
Západe, na mori a vo vzduchu. Potom Fínsko. Toto nie je ľudstvo. Právo silnejšieho nie je
právo.… Slovensko musí žiť dôstojne a slobodne. Žiadna kolónia. Boli sme ňou už pre Maďarov,
pre Čechov, nesmieme sa na ňu zvrhnúť pre Nemcov. Ja som rád, keď o nás niekto pekne myslí,
hovorí, ale som ešte radšej, keď s nami pekne zaobchádza. Chceme mať vždy viac a viac.
Chceme byť ľuďmi, a nie klietkou zaujímavých živočíchov v strednej Európe. Treba jasne
uvažovať!* * *22. decembra 1939Láska značí istý nedostatok. Ak túžime po peniazoch, milujeme ich. Lenže niekto túži po
peniazoch len platonicky, nie konkrétne — t. j. všetci malí ľudia. Silní milujú peniaze
svojím spôsobom a získavajú ich. Láska k žene prichádza, keď je žena vzdialená. Ak vidím
jej tvár, jej ruky, ak počujem jej hlas, láska sa pomaly, temer nebadateľne mení na radosť.
Je aj táto radosť láskou? Ona dokazuje, že milujeme. Keď sa opäť vzdialime, radosť mizne a
vracia sa túžba, t. j. prirodzený vývin ide späť: a to je bolesť lásky. Áno, láska je
bolesť.* * *V utorok 26. decembra 1939Láska je bolesť; život je boj proti bolesti. Láska vedie ku dvom východiskam: k jej
uskutočneniu — a potom prináša šťastie, alebo k jej neuskutočneniu, t. j. k nešťastiu
(bolesti). Okolnosti sú často také, že bezohľadnej láske sa postavia do cesty prekážky,
ktoré sú ešte bezohľadnejšie. A kto by si chcel rozbiť hlavu pre strieborný obláčik? Láska
musí zvíťaziť alebo ustúpiť. Ale nemôže zvíťaziť tam, kde by doniesla zárodok porážky.
Ústup bolí v prvých hodinách, ale potom chváli sám seba ako múdreho. V tomto ústupe je však
niečo väčšieho. Ak víťazstvo lásky býva ligotavé, víťazstvo človeka nad sebou samým býva
plné.* * *V pondelok 22. januára 1940Len vzácni ľudia zachovávajú tajomstvá a vedia mlčať, ako to napísal akýsi N. E. Vreč v
Novom slove; ja nie som vzácny človek.* * *20. februára 1940A opäť je tu jar. Slnko slepí oči, aj modré tiene na ohlodaných závejoch. Úlomky
blativej vody šibú cez rozjasaný vzduch. Nebo je zase také vysoké, ako býva v lete, v máji.
Je radosť a život. Teraz žijem rád. Čo sa to prebudilo? Akási sila.* * *13. marca 1940Na Severe podpísali mier. Vykríkol som od radosti. Vypukla vo mne široká ľudská
solidarita a láska k dôstojnosti. Je také pekné, keď ľudia sú ľuďmi. Teda pokoj! … Kedy
príde medzi všetkých, aby sme mohli byť básnikmi a robotníkmi v božej kultúre a civilizácii
sveta?* * *19. mája 1940Prší, prší, až je to hrozné. Lebo mňa vždy zavalí tá istá depresia, ak prší. Najmä, keď
myslím na čerešňovú princeznú. Vtedy mi je do plaču. Ten pocit, ktorý vzniká kdesi v hrudi,
je veľmi zlý: zvieranie svalov, nával krvi a nesmierna ľútosť za čímsi mŕtvym. Tento veľký
deň padlých a lásky! Ach, teraz práve padol jeden mladík, skoro ešte chlapec. Strelili ho,
a on nemal čas ani vydýchnuť. Práve povedali: Vörvarts nach Frankreich! Čo bude s nami,
ľudia?* * *25. mája 1940Dnes som napísal na vinetu toho zošita slovo Abnégation, t. j. odriekanie sa. Človek
musí byť dnes pevný, aby nijaké nešťastie neprijal ako nešťastie. Treba zniesť aj veľké
údery osudu a na to sa treba pripraviť.* * *V sobotu 17. augusta 1940Pozdvihol som oči k nebu. Vošiel do kostola, omočil som si prsty do svätenej vody. Pred
bočným oltárom kľačala stará žena a prežehnávala sa. Aj ja som prosil Boha, aby som nebol
slabý. Na ulici som stretol komponistu Pašku. Je to plavý, myslím si, aj dobrý chlapec.
Povedal mi s podaním ruky pár slov. A doložil: — Si dnes veľmi bledý a žltý? Stalo sa ti
niečo? Cítiš sa dobre? Ale mne bolo dobre. Nečakal som, žeby som mohol vyzerať zle. Čo
povedať? Som chorý? Nie, veď sa cítim byť veľmi zdravý. Je to vari klam?Aj svoju dušu som považoval za zdravú. Je aj tá prežratá žltou bledosťou rozkladu?
Božemôj, to by bolo hrozné!* * *V nedeľu 25. augusta 1940Je krásne slnečné odpoludnie. Som sám doma. Okná otvorené; vidím len modro a zlato. Som
opustený a trocha smutný. Neviem, čo mi chýba. Necítim sa chorý, a predsa je smrť akosi
blízko. Je taký čas ľútosti.* * *V stredu 25. septembra 1940Schopenhauer vraví, že to, čo sme, omnoho viac prispieva k nášmu šťastiu ako to, čo
máme. A predsa ľudia tisíc ráz viac námahy venujú získavaniu bohatstva ako duševného
vzdelania.Prečo? Zaiste preto, že márnivosť ľudská je všemohúca vládkyňa citov. Zatiaľ čo si každý
hlupák myslí o sebe, že je ten najmúdrejší, najduchaplnejší a že preto nepotrebuje už viac
vzdelávanie, domnieva sa, že k úplnému šťastiu potrebuje už len bohatstvo. A to je obrazom
spoločnosti, lebo väčšina ľudí je podpriemerných. Sú to jedinci, ktorým záleží jedine na
zovňajších okolnostiach: lesku, bohatstve, kým hodnoty vnútorné, nehmatateľné, ktoré však
tvoria pravé bohatstvo, zdajú sa im tak málo dôležité, že o nich len povrchne súdia.
|
Cerven_Z-dennika.txt
|
Svetský víťaz[1][2]Vo tme si vyrástol,cez peklo si prekročila pri tom slniečkuberlou sveta si zatočil,ty Veliký Víťaz Sveta! —Tri doliny na tom svete šírom —o nich divné poletujú chýry. —V jednej strmé úlomčité skaly,oj, škaredé — to čierne zázraky,akoby sa posmievali svetu.Medzi ne sa Tajnosť s Nocou skryla,Tajnosť tmavá a Noc báršonová —zastreli sa čiernymi hábami,oj, čiernymi ako dáke sadze,ak by už tam večne boli skryté.Len si spite, vy dve vrany čierne,oj, veď na vás slnce nezasvieti,veď vám krídla neprelomí bleskom —ani mesiac s jasnobledou tvárounepostriebri vaše šaty husté,ani hviezdy — hviezdičky srieňovéneprerazia vaše čierne panstvo! —V tej doline mátohy rohatév černotmavých oblečené šatách,v černotmavých ako tie havrany,v šatách dlhých, čo nad zemou liecu,šuštia zľahka po priepastiach tajných,a strašidlá s vyschlými rukami,čo siahajú od skaly do skaly,v hábach hladkých ako netopierakožka sivá po roztiahlych krídlach,po širokej mumlajú púštine. —A tie strigy s rozježenou hlavouna ohrablách ako na tátošochposkakujú v tej hmle plavotmavejpri kvíkaní kuvika škrekľavom,pri strašidiel a sov hulákaní.Nejdiže sem, bojazlivý chlapče!Bo ich budeš večne tu poslúchať! —VŠtedrý večernad tmavou pustinou,v tej hmle hustej, čiernej ako v rohunesvieti to žiara mesiačková,lež sa jasná zmihoce hviezdičkaako jasná svätojánska muška.Čože tam chce tá hviezdička malá?Oj, veď jedna štebotná lastovkanepremení zimu v leto teplé:ni hviezdička tmavú noc v jasný deň!Ej, lež pozná pustina hviezdičku.A zahučí ako besné víchrya mátohy spištia sťa vreteny,a strašidlá zmrmlajúc ako lev,keď ho strela popichala ostrá.A tie strigy rozdurené liecu,ak by chceli tie skaly rozmrviť: —lež to stíchne razom ako more,keď naň divé nebúchajú víchry,a radostné škreky sa rozletia,bo hviezdička v slzách mútnych tonie —a zahynie nad tou pustatinou,ak by nikdy nebola bývala.Prečo zmizla? — to vie Tajnosť tmavá.Vychádza vraj ona od liet tisíc[3]v Štedrý večer pred príchodom Krista;keď nenájde svoje potešenie:slzy roní — a v slzách zahynie. — —A tá druhá, prostredná dolinavôkol zlatom obhradená čistým,zlatom čistým, slnca požiarami,bo sa nad ňou slniečko usmieva.Po nej kvety zlaté, diamantovéblyskocú sa ako to slniečko.Nad ne vôňa, vôňa balzamoválieta zľahka na krídlach vetríčkaa vyháňa všetky vzduchy zemské —sem sa nezblíž, ty zdusené srdce!Naprostriedku hájik javorový,javorový sťa tráva zelená,milo šumí s tým tichým vetríčkom,šumí sticha sťa krídla anjela,keď sa vznáša po širokom nebi,po tom nebi svätopožiarovom.Sem sa nezblíž, ty pozemské ucho!V javorine kostol pozlátený,pozlátený plameňovým zlatom,dach rubínmi zoroohňovýmizakúvaný svieti svetom šírym.Pred kostolom šírosklené more,čisté, klzké ako len to oko,čo sa doňho celý svet odráža.A ponad ním schody krištáľové,čo ich slnko dúhami maľuje.Sem sa nezblíž, zaprášená noha!A v kostole oltár diamantový,ak by večne čistým horel ohňom.Sem sa nezblíž, zatemnené oko!Pred oltárom stojí socha biela,nie to socha! — veď to živý starec[4]v hábach čistých sťa sneh novopadlýako anjel na vysokom nebi.Vlasy biele ako len to mliekohrali sa s vetríčkom tichučkým.Tvár mu bledá, maľovaná časom,ak by sa bol mesiačkom umýval.Oči tmavé ako mrak hromovýpod čelo sa pred smrťou utiahli,oj, pod čelo hlboko zorané —tvár mu celá dumami zakrytá.A pravica suchá kosť a kožatrasie sa mu s ligotavou berlou,berlou ako cherubínske meče.V ľavici mu kniha pozlátená —po nej chodí jeho tmavé oko —a vše skočí k vysokému nebu,ak by chcelo až k Bohu preraziť.Na ľavom mu boku šabľa dlhá,pred ktorou vraj svety sa rúcali.Kolo starca dve zástavy liecu:vpravo biela s pozláteným krížom,čo ju drží tuhokrídly havrans jasným slncom na snehovom čele;vľavo čierna so zlatou korunou,čo ju tríme orol sťa čierna noc —na hlave mu koruna ligotná.Bol vraj starček pred vekami silný,on bojúval mnoho s čiernou Nocou,lež mu šťastie nedalo víťazstvo;on vraj lietal nad slnce s orlami,oj, s orlami po tajomných krajoch,lež mu už čas zbielil jeho vlasy,už mu kýva k smutnému odchodu.Nad dolinou treťou mesiac lieta,mesiac jasný medzi obláčkami.Tá je ľadom obhradená lesklýmako čelá v modrom nebi Tatry.Po nej snehy šíro rozprestrenéako len tá vybielená plachta. —Naprostriedku suchý háj borovýs vetrom divým hvízda piesne smutné.A v tom háji hroby mramorové,mramorové, chladné s pomníkami,čo ich striebri strieborný mesiačik.Tu mohyla ako Čimboraso,[5]tam sa vzpína pyramída temnáso zlatými hieroglyfami —pri nej oltár vystupuje biely,na ňom socha vážna Zeusova[6]do mesiaca pozerá smutného,akoby ho zrakom zraziť chcela.A podľa nej mramorová skalaa na skale stojí socha prísna,socha prísna Jupitera[7]s berlou —čo sa díva tým svetom širokým,ak by nohou rozšliapnuť ho chcela.Pomedzi ne na plavých oblakochpoletuje tá Smrť vysušenáa kosti jej kryjú háby biele.V rukách dlhých, tenkých, vystavených,čo siahajú po šírej pustine,drží kosu, kosu oceľovú —a ostrí ju medzi zubiskami,až sa iskry rozletujú cvengom,ak by celý svet chcela pokosiť.Neiďže sem, striebrovlasý starček,bo ti telo zbielené vychladne. —Jeden rok sa prepadol do mora,do mora to bez dna širokého —a priletel Štedrý večer nový.Zblyšťala sa strieborná hviezdička,zblyšťala sa krištáľovým bleskom —ak by našla potešenie isté.I rozumie dolina hviezdičke:a zareve ako tisíc hromov,hromov jasných, hromov svetoborných,až sa strasú, spraštia aj tie skaly,a mátohy spištia ako vietor,keď sa cez skál prieskuliny vráža,a strašidlá sekajú zubamia mumlajú ako levy besné —a tie strigy blýskajú očimai lietajú vztekle vlkom hladným,ak by chceli celý svet roztrhať.Oblaky sa búria hurtom ťažkým,a lietajú víchrom rozplašené.Tajnosť letí v hlboké jaskyne —i trasie sa pred hodinou strašnou —čo ju ústa Osudu vyriekli.A čierna Noc tajne dač ukrývaa meče naň tie čierne oblaky,akoby to svet vidieť nemalo;Ale čo je nemožné, nekonaj! —Už hviezdička mrak prebila okom,a pod mrakom zatriasla sa skala,var’ sa i tá búrky ľaká hroznej? —A na skale zblyskoce sa šabľa,zblyskoce sa plameňovým zlatom —i robia sa v svete divy veľké!Pri nej vstáva šuhaj jasokrásny,jasokrásny s rozpálenou tvárou,ak by sa bol zorami umýval —vlasy sú mu zatemnelé zlato,očká sú mu hromové oblaky,čo v nich blýska blýskavica jasná,ak by chcela svet celý rozšvihať —a zapáliť požiarmi čistými.I zastal si — ako silný dubeca strašidlá kryjú sa zľaknutéso strigami, s Nocou v diery tmavé,v diery čierne horúceho pekla.A mátohy v kolomaži čiernejpred jeho sa váľajú nohami.Do pravice schytí šabľu divnú,šabľu divnú, ostro vybrúsenú,a do ľavej kantár pozlátený,čo sa zblyšťal pod oblakom hustým,pod oblakom čiernym ako sadze —i pozerá na hviezdičku — hviezdu,ak by sa jej spytoval: kto je on? —Kto je tento junák divnosilný?Prečože spal pod tým mrakom hustým?A preč’ ho tá hviezdička vzbudila?Ten vraj dávno, keď sa bol narodil,svet mu zahnal otca, biednu matkua jeho len v prachu ležať nechal —i pripáli táto škaredá Noca schytí ho do svoj’ drápov ostrých —a unesie do svoj’ hradov čiernych.Ona ho tam hladkala pazúrmi.Oj, nie úsmech preletel mu tvárou,lež mu slzy porosili líčka,porosili jeho bôľne rany. —I pozerá na to Tajnosť tmavá,i zašepce ustrašená temne,zašepce jej tajnosti dieťaťa. —Keď tie hlasy v čierne uši vlietli,preleteli krížom dušu čiernu,i zatriasol Fras nečistou dušou:vtom uvrhla dieťa v tvrdé skaly,ukrútila do oblakov hustýcha zakliala tuhými kliatbami,zakliala ho do sna večitého.Vrhla k nemu šabľu sveta ostrú,vrhla k nemu divný zlatý kantár,by nebolo po ňom znaku, slychu.Vtom na kantár zlatý šabľa štrngnea zazvoní ako liaty zvonček —a zázraky! Skočí z neho Tátoš,Tátoš švihlý, Tátoš plameňový —až od divu zdrevenel ten šuhaj —a merá ho plameňovým okom.Tátoš bystrý tichým hlasom riekne:„Dávno čakal na teba svet nový,dávno čakal, silný Svetský Víťaz!čo si v hustej, čiernej tme vyrástol,čo máš slávne cez peklo prekročiťa šarkanov pozabíjať hrozných,čo máš rukou sveta berlu chytiť!Nič sa neboj! to ti je súdené;ja ti budem na pomoci dobrej!“A ten šuhaj okom tajne hľadícez sny svoje tmavé prezázračné —a zahodí okom jasným k nebu,k nebu mrakmi pozasnovanému,ak by chcel s ním tie mraky roztrhaťa prebiť sa k velikému Bohu.I vzdychne si hlasom mora temným:„Bože veľký, Bože všemohúci,ty, čo riadiš osudové kroky,ty, čo riadiš preširoké svety,čo sú cesty tvoje svetu temné!Pomôžže mi, keď si ma zobudil,oj, zobudil k svetotvorným činom!“I spustí zrak z neba k zemi čiernej —i hodí sa ako rybka švihlá —vyhodí sa na Tátoša ľadví.I hľadí naň sladko svetlá hviezda,a čelo mu osvietila bleskom —i vtrhla mu v žily sila divná,sila divná dvadsaťtisíc chlapov —a šabľa mu ostrá zazvonila,zazvonila k velikému boju.I zrachoce na zem hurtom hromapäťcentový budzogáň železný,až sa skaly so strachom ozvali.A Tátošík k šuhajovi riekne:„Drž sa dobre, šarkan divý letí,šarkan divý, syn to Noci čiernej,čo mu šesť hláv plavý plameň ryháako Etna výbuchami vriaca!“ —I pripáli rozzlobený šarkana zareve so sipiacim hlasom:„Poď už len sem, ty potvora hnusná,už oddávna tu na teba čakám!“Hlavy sa mu sipiace zvíjajú,ak by chceli rozchltať šuhaja;lež sa šabľa v ruke silnej zblysnea dve mu už v prachu vyskakujú,a tie štyri plameň plavý sypú,plameň krutý na hlavu šuhaja.A s tým chvostom oceľovým švihá,švihá tuho mladého tátoša —praskom hrozným skaly sa striasali,bleskom plavým šíro sa svietili —Tátoš šliape jeho boky zrutné,až z nich potok hučí krvi čiernej,až z nich fučí rozpálený plameň.A ten víťaz, keď ho plameň švihne,ak by dostal tisíc chlapov silu:rozoženie šabľou oceľovou,až zahviždí ako tisíc víchrov —a prásk! — hlavy šarkana sa sprpliaa zaškrečia v tej smradľavej krvi —i zahynie v svoj’ plameňoch večne.Odfúkne si silný Svetský Víťaz,odfúkne si plameňový Tátoš.I zaskočí raz po skalách čiernycha už letí nad ne v mrakoch hustých.I zhvizdne mu vetrom podľa hlavybudzogáň to ťažký, nevídaný,z desať centov ocele skovaný,až sa ziskria kremenisté skalyako nebo jasné hviezdičkami:„Letí šarkan, brat to zabitého,čo mu z dvanásť hláv plamene blčia —nič sa neboj, padne tvojím mečom!“Sotva riekne, už zosipia hlavya zachrchlú ako vlny morské:„Ha! potvora tých jašteríc zemských,už si trafil v moje ostré drápy,dávno som ich už na teba ostril!“I zapliaska chvost desaťsiahový —lež ten vyschne pred Tátoša ohňoma zmrví sa ako suché drevo —a hlavy mu razom štyri padnú —lež z tých ôsmich valia sa plamene,oj, plamene čierne, rozdrážené,ako sršne z tých deravých bukov.A ten Tátoš krídlami ich dusía plameňmi posvätnými ničí —a ten junák, keď ho plameň švihne,zdvihne ruku s rozpálenou šabľou,ak by sila všetka do nej vbehla,i mrskne s ňou — hlavy sa rozpŕchnua zívajú s škrekom v prachu čiernom.Šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných.Oddýchli si, preleteli ďalej,i zafičí budzogáň podľa nich,až sa zblysne od bieleho striebraako mesiac medzi mrakom hustým —budzogáň to as’ dvadsaťcentový. —I zahučí tá dolina šíra,i zahučí bôľnotemným hlasom.A Tátošík ohlási sa bystrý:„Ha, to už ten rozzlobený šarkan,čo mu plameň zo dvadsať a štyr hláv,plameň žltý, plameň to pekelnýmedzi rady vyletuje zubov,zubov bielych, vyostrených kruto —čo mu v svete nevídavať páru.Bože, pomôž v tom boji velikom!“A už zručí ten pekelný šarkanako búrka na zježenom mori:„Prepadni sa medzi skaly pusté,ty mizerná spotvorená muška,bo ťa zhltnú moje hlavy dravé!“I rozďaví so sipením, s mľaskomtie škaredé dvadsaťštyri hlavy,až z nich tuhé rozstrieknú sa jedy —a jazykmi ohnivými sevá —sevá vztekle ako so strelami —chvostom zrutným Tátoša obkrútia beda tým odvážlivcom smelým!Lež aj šabľa ostro vybrúsenáliece do hláv ako hromy jasné —až tých dvanásť hláv odfrkne dolua v horúcej kolomaži zmizne.A Tátošík plameňom ho páli,hlavy rúbe silnými krídlami —a ten šarkan tak zareve vztekle,ak by ten svet chcel v priepasť koprcnúťa plameň mu pyskami vybuchne,oj, vybuchne ako z toho peklaa Víťaza zmoreného pliaska,až Tátošík oddychuje sťažka.Pozrie dolu na šuhaja hviezda —a on na ňu roziskreným okom,čo ho jedy podpálili kruté —a má sily za päťtisíc chlapov.I zodvihne vyštrbenú šabľu,až sa mraky zablyskocú temné,ponad hlavy rozbesnené drakaako Michal ponad Luciferom,keď ho zhodil z vysokého neba —a mrskne ňou do hláv jedovatých,až sfŕkajú ako makovice —a skákajú po tej krvi čiernej,i pirtia tam po skaline hnusnej. —Šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných.I zastali tí víťazi slávni —ďakovali za víťazstvo Bohu.Preč leteli z tejto noci hustej —preskočili cez plamene plavé,prebili sa cez plamene čierne,preleteli cez plamene žlté,i zmizli tie ako ich pánoviapred Tátoša silnočistým ohňom.I vkročili do doliny druhej.A v tej druhej doline čarovnej —ticho, milo, sťa v kostole svätom.To slniečko žiari bleskom žiarnym,zlaté kvietky skvitajú v kvet novýa javory pukajú sa znovu.Tie rubíny plamennejšie horia —a nad krásnym kostolíčkom zlatýmdve dúhy sa divnej krásy meniana tom nebi zefírovomodrom.A v kostole prázdnom svieti oltárako živá roziskrená vatra,po ňom tichosť poletuje nemá.Tam na bráne — na západnej bráne[8]odberá sa so slzami starček,odberá sa od doliny svetlej. —Ešte kývne chladnou na ňu rukou —a ona mu zašepoce tajne —a už z tretej naklepaná kosanad hlavu mu načahuje sivú,kosa ostrá tej ukrutnej smrti.Už je koniec — ešte je nie celá!Ešte zlatú budúcnosť víťaza,Víťaza to Svetského som zazrel,keď ju kryla Tajnosť plášťom čiernym,keď letela v jaskyňu s ňou pustú.I počul som, keď si Tajnosť temnápotichučku šoptávala o nej.Zo tmy k slncu Víťaz Svetský vkročil —silnou nohou pred ten oltár stúpil,zastal hrdo nad tým svetom šírym,bo najväčší v svete je on víťaz! —I zavisne pred kostolom oblak,oblak hrubý, maľovaný ohňom —i zablýska sprostred oko veľké,oko jasné ako plný mesiac —v štyri strany z neho ohne svieťa,i strežie ním krutovzteklá prísnosť.A ponad ním suchobledý palectrčí z mraku ako zo skál bašta —obkrútený kol neho hadiskoako čierny divnohrubý povraz,v štyri strany sveta chvostom pliaska,i merá ním svetom cesty temné.I vtiahne sa strašne oko divé,vtiahne sa dnu medzi mraky búrne,i zašvihá z neho plameň bledý —i zmúti sa nad šuhajom zlosťou.Prst sa divný popohýna hurtoma zasipí víchricou hadisko —a s hukotom, s hurtovaním hroznýmkolíše sa rozježený oblak —a prívalom zahukocú hlasy:„Aj! ty chytrý, rozpustilý chlapče!Kto ťa viedol do doliny zlatej?Kto ti kázal pred kostolom zastaťa panovať nad širokým svetom?“I zahorí pomstou oko zlostné —i vypustí oblak tisíc víchrov,i vypustí tisíc hromov jasných,i vypustí tisíc potvor hladných,a beda je víťazovi tomu! —Vtom priletí deväť orlov bielych,[9]čo vylietli za hrdinom zo tmy,čo zrúbali strašidlá ohydné,rozdriapali rozšialené strigy —a rozháňa tisíc víchrov besných.I priletí od kvetiny Tátoša rozháňa tisíc hromov krídlom.Víťaz chytí skrvavenú šabľu,i rozháňa tisíc potvor vzteklých.I hukot je, i praskot je silný —a praská to, ak by hory hustézrážali sa rozvztekleným hromom,i drúzgali svoje čelá husté,až by triesky s fungotom lietalia ráňali dolu hviezdy drobné.I díva sa na krutý boj nebo,i trasie sa praskotaním hrozným.Hľadí dolu tá hviezdička zlatá,hľadí dolu so slniečkom jarným.I lieva to na víťazov silu. —Lež utíchli rozzlobené víchry —a skapali pred krídlami orlov —i zamĺkli rozdrážené hromya zhynuli pred Tátoša krídlom —i obludy jedovaté padlia zmizeli pred šablice vetrom.A to oko s tým kostnatým prstomdeväť orlov s Tátošíkom bystrýmzahnali het do šíreho sveta —a zrazili do priepasti čiernej.I stane on na krištále čisté,zdvihne svoje svetoborné ruky,zdvihne hore k vysokému nebu.Vyšle oko pred trón Boha svätý —ostýchave do tých hľadí bleskov —i zašepcú jeho prsia hlasne:„Bože mocný, Bože milostivý!Dajže milosť tvojemu synovi,čo ti zabil tvoj’ prísneho sluhu!“I ozvú sa mora hlasy tiché:„Milosť, milosť! synovi mojemu,čo mi zabil odrodilca sluhu!“ —I hrnú sa k trónu z pŕs železných,z pŕs železných rozohnené vďakysťa plamene krištáľovo čisté. —I zachytil ligotavú berlu,čo sa šíry svet pokorí pred ňou.A tá hviezda, čo ho sprevádzala,zo tmy čiernej k zlatolesklým žiaram,z toho smútku do radosti večnej —zletí k nemu z vysokého neba.Hoj, a pred ním postava sa zjaví,postava to ožiarená, ženská,ožiarená svätou slávou Boha —na hlave jej koruna zázračnáz deväť lesklých diamantov neba —[10]vlasy sú jej blýskavica jasná —líčka sú jej ružojasná zora —očká sú jej vyjasnené nebo,šaty sú jej rozžiarené slncea opasok ten mesiačik krásny.Rúčku pravú nad ľaliu belšiua útlejšiu nad makový kvietoks vencom čerstvým zo zelenej lipydvíha hore nad mládenca čelo,nad to čelo vyjasnené, vážne,vyjasnené ako nebo nad ním.I zahučia milión hromov hlasy —zatriasli sa štyri strany sveta:„Takto venčí svojho syna matka,svojho syna Víťaza Svetského!“Svet sa uhol pred týmito hlasmia sklonil sa pred nohami syna —i merá on svetom cesty jejich.Tá šabľa mu zazvonila divná,zazvonila do divného boja,do boja to s tmavočiernou Nocou,čo sa vtiahla s priateľkyňou svojouv búrne mraky do jaskyne pustej. —Letí Víťaz na Tátošíkovis deväť orlí ako tá ľalia,letí v ohni — beda ti, pustá Noc,bo ťa spáli Tátošíkov plameňa rozseká Víťazova šabľa!Tá jaskyňa v tvrdých, čiernych skalácha škaredá hnusota z nich kvapkáa jedy z nich vyvierajú špatné —na jej vschode sedí zviera divné,najstaršia to čiernej Noci dcéra.Má to hlavu vyrastenú z brucha,čiernu, tvrdú, zo železa vzrastlú,oči nemá, len dve špatné jamya z nich jedy vyvierajú hnusné —brucho jej je tá široká roveň,čo naviali piesku na ňu víchry.Orly biele na hlavu jej zlietnu,i scvendží tá pod ich pazúrami —lež ju šabľa hlboko pretína.Tá len leží ako mŕtva skala,orly driapu rozpáleným vztekom,i trhajú rozvalené brucho. —Aj! i div to! — vyhúkne jed z neho,vyhúkne to s zákrutami chmárou,až sa dusia rozohnené orly. —Ten jed hučí sťa povodeň strmádo večera od bieleho svitu,akoby chcel svet vytopiť šíry. —Vtom Tátošík priskočí jej k hlavea horúcim plameňom ju spáli —až utonie v svojom jede čiernom —a skaliská zhrmia za ňou s praskomdo tých zrutných čiernej zeme pyskov.A vyskočí tá potvora druhá —sestra stredná tej potvory prvej —vyskočí to s rozbesneným škrekom.Hlava jej je veliká hlava ľvaso zubami z ocele ligotnej —hrdlo jej je zo železa hrubé —a za čiernym okovaným chrbtomšvihá, plieska sto haďacích chvostov.Tá vraj chlepce červenú krv ľudskú —a tým ľudským napája sa potom. —Letí do nich ako jasná strela,seká zubmi v tom krvavom pysku,až horúce z neho liecu iskry.Okále jej rozpálené blčia,chvostmi šibe ako fujavica —tá šablička do hlavy jej skáče,až z nej čierna krv to jedovatásyčí, strieka ako zo síkačkya spálené chvosty sa jej lámu,lámu sa jej pred krídlami orlov.I zareve vztekom päťdesiat ľvov,a plameň jej jedovatý fučí,fučí pyskom ako šíre vráta —a ten plameň švihá orlov bielych,čo mu oči plamenisté škriabu,lež ho krídlom rozhadzujú tuhým.Plameň blnká od bieleho rána,až kým druhé svet neobielilo —ak by celý ten svet chcela spáliťa po jeho popole sa váľať.Lež Tátošík plameňmi čistýmikazí, páli tie plamene čierne —a šabľa tá rozpálená seknea rozdvojí hlavu tvrdú praskom,až z nej oheň žeravý vyhúkne,ak by bolo rozpuklo sa peklo. —A v tom ohni, v tom plameni krutomrozleje sa v tú kolomaž čiernua skalami prepadne sa hurtom.I vykukne tá potvora tretia,oj, škaredá, vychovaná peklom,najmladšia to čiernej Noci dievka.Hlava jej je tá čierna zem sucháa na nej sú vlasy tŕňa husté —oči sú jej dve jaskyne tmavé —nos železný, rozpálený v ohnia zubiská pod bradu jej trčia,vybrúsené z tej ocele svetlej,ruky sú jej dve svrčiny hrubéa pazúry slonové zubiská.I zareve, keď tých hostí zhliadne,až tie skaly k nej zhrkocú veľké —a zatína do zeme pazúrmi,ak by celý svet roztrhať chcelaa pochrumkať jeho kosti suché —a pochytá medzi ne tie skaly,hádže do nich fungotaním veľkým,až zrážajú dolu orlov bielych —lež čo skala môže proti krídlu.I pustí sa do nich divým kancom,seká zubmi v rozbesnenom vzteku,ak by si ich v prach rozmrviť chcela.A z jej očí dva potoky strmévyvalia sa smradľavého jedu,čo sa iskrí od tuhosti veľkej. —Šabľa v ruke herkulovskej blýska,[11]lež sa tá jej hlavsko iba skúri,skúri prachom jedovatočiernym,keď šablička hromom do nej praskne. —A tie tŕne v tri strany lietajúako jedom nakalené strely —tá šablička divná, vyštrbená,tátošíkov ochladnutý plameň.A tá búri za dva za dni biele,oj, búri aj za dve noci tmavé —lež keď sa už kus zabelel tretí,celou silou vrútili sa na ňu,vrútili sa s praskotaním víchra —a hlava jej dokálaná v štvoroako keď sa rozpuká zem čierna —a zuby jej po priepastiach liecu —i ona sa zvantolí za nimia za ňou sa stocentové skalydo hlbiny zrúcali potvornej.Bojovníci spotení zastali —zastali to pred kamennou bránou,i zotreli kvapky znoja z tvária odfúkli horúčosť z pŕs silných. —Keď už bola vyostrená šabľa,Tátošíkov rozohnený plameň,orlom tuhé zastrábené krídla:zatrieskali na kamennú bránuaž sa puká — chrapští — rúca s hurtom.A kol nich tma rozvalí sa hustáa nemôžu ani sem, ani tam —lež šablička jasné iskry sypea Tátošík plamienky vypúšťa —a rozprášťa tie závoje nočné.Ha! pred nimi sedí tá Noc čiernav šatách temných ako len tie sadze,ak by bola oblečená v smútku. —Obraz jej je búrne more čierne —vlasy hady, rozježené vetrom —a okále hlboké priepasti —a zubiská tie železné koly.Ona pred ich ustupuje nohou,bo jej Tajnosť zľaknutá šeptala,čo bol prísny ten nasúdil Osud. —A tá Tajnosť ako tá čierňavav jaskyne sa bohopusté vlečie,zakrútená tmavodlhou plachtouako nočné zachmúrené nebo —a keď stojí ako v noci Sinec.Rozložia sa tie dve sestry čiernena divokej, strašlivej to púšti,čo je čiernym zavlečená mrakom,zavlečená sťa báršonom tmavým. —I zjasnie sa od šabličky iskiera plameň ju roziskrený páraako tú hmlu blýskavica jasná.I sčernie sa v ďalekosti šírejNoci čiernej hladovaté vojskoako milión a milión havranov.Vprostriedku nich tie dve vrany sedia —a ostria si oceľové zubská —ako nože na hostinu veľkú,i zaručia rozdráženým morom.Vojsko spiští ak kuviky hladnéa valí sa proti nepriateľom.I prplú sa pred krídlami orlov,akoby ich víchor o zem mlátil;miznú húfy pred plameňom čistým;stá padajú pred šablicou ostrou. —I sekajú zrána do večera,sekajú ich tou víchricou divou.Aj! zo zeme vychádzajú chmáry,chmáry čierne ako tmavý žúžoľ,i oblietnu tých víťazov silných —nie to chmáry, veď to čierne vojsko.Desať búši o zem mŕtvou hlavoua stá z zeme vystupujú čiernej —ak by hasil oheň tuhý masťou.A tie orly bijú sa cez vojsko,vo dve strany krídlami ráňajú,sejú cestu čiernymi mrchami —k hlave čiernej skrúteného hada —pri mravkote, pri štekote vzteklom,letia hromom ku strašlivej Noci.Vrazia na ňu prudkou blýskavicou —a v tom prasku zmeraveli vojská —dívajú sa na boj krutý, hrozný —ako keď sa dva oblaky zrazia,divým víchrom vztekle rozdrážené,čo praskocú hrmotnými hrommi,čo sa šibú blýskavicou ostrou,čo sekajú krupobitím ťažkým:tak bojujú na život a na smrť.Šabľa blýska ako blýskavica,hromom práska v čelo Noci divej,plameň čierne prebíja jej prsia,orly hrádom lámu jej krídliská,a práskajú závoje Tajnosti.Noc ich v čierne zavlačuje šatya driape ich slonovými nechtya seká ich zubskami ostrýmioj, seká ich vztekle vlkom besným.Striekajú jej tým škaredým pyskomjedy žlté sťa ohnivé iskry —i sipia tie hady jedovatéa sevajú besnými jazykmi.Tajnosť hádže tým čiernym závlakom,ak by celý svet zasnuvať chcelaa pokoriť pred svojmi pazúrmi.Nad nich liecu ako dva oblakyživot biely, jasný ako slncea čierna Smrť s vyschnutými kosťmi,a čakajú na koristi svoje. —Bolo sa im dívať v ohne žravéa načúvať hrmenie hromové.A v tom prasku, a v tej chumeliciprevalí sa deň na druhú stranu —lež víťazstvo medzi nimi stojí.I zaskočí Tátoš bystrým levoma vyblnkne z neho plameň tuhýa prebije víchrom prsia čierne,prsia hnusné rozzlobenej Noci —a tá padne na zem ťažkým mrakom.Šabľa pretne Tajnosti zásteru,až vykríkne Tajnosť v bôli veľkom,vykríkne to smrtedlným hlasom —a v tom zmizne ako mrak pred slncom.I prejde sem okrášlený život, —a nad tamtou Smrť kosou zatočí —i bolo už po tej Noci hnusnej! —Zatne v tú zem tvrdú Svetský Víťazi roztvorí s hrmotom tie pysky,pysky veľké sťa šíra dolinaa prehltne tú čakanú korisť,vojsko čierne, vojsko hladovité,prehltne ho s rachotom skál zrutných. —I priletia tie požiare zlaté —nad dolinu šíru vyjasnenú,vytrhnutú z kliatby Noci čiernej.I zahučí svetotvorná pieseň,i zahučí za víťazstvo Bohu.To slniečko od radosti zrástlo —i svietilo deväť požiarami,[12]požiarami v deväť širokých stránnad tým jasným preširokým svetom.A svet celý zligotal sa nimi —až sa nebo nad ním pousmialoako matka na dobrú dcérušku. —Vkročil Víťaz do doliny svetlej,i zastal si pri oltári svätom:vtom sa nebo vedrné otvorí,ak by ho bol šabľou krížom preťal,i zažiari šíro sláva Boha.Oblak ľahký pred ten oltár letíožiarený dúhami jasnými,dúhami to sedmorakej krásy —a vyletí s tým Víťazom slávnym,oj, vyletí do ohnivých bleskov —i skúpal sa v ohňosvätých žiaracha Sláva ho oslávená venčívencom svätým, čo ho nebo plietlo.I zahučal hlas dvamilión hromov,až sa nebo so svetom zatrasie,zatrasie sa sťa dva lístky víchrom,ak by v prach sa razom zdrúzgať malo:„Hľa! toto je môj syn oslávený!!“Zligotal sa Víťaz blýskavicou,na hlave mu dva vence žiarili,svet v tom strachu zohol hlavu pred ním,a zavzdychal svojím novým srdcom —a nebo sa zatvorilo pľaskom. —Deväť orlov ponad svetom liece,ponad svetom s ovenčenou hlavou —očisťujú tých deväť požiarov. —I poslúcha svet rozkazy neba.— —V tej doline ľadmi ohradenej,v tom vyschnutom hájiku borovomstojí nový pomník vystavený,vystavený z blyštiaceho zlata —na pomníku leží kniha zlatá,kniha zrutná, na nej dumný orol,orol čierny ako len tá hlaveň,s čistým zlatom ovenčeným vencom —v nebo temné svoj’ zraky upiera,akoby ho s nimi chcel prebodnúť.A kostnatá tá Smrť vyšťavenátam v hustine ukrútená drieme,ukrútená do oblakov sivých,ak by už viac nikdy nekosila.A mesiačik s jasnobledou tvárouchladné hroby preslávne maľuje.Ich slniečka slávu svetu hlása. — —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia
mladosti / Obraz Slovenska.[2]Vyšiel v Holubici I, 1846/7 na pokračovanie. Vpisoval ho Botto i redaktor Dobšinský
takto: začiatok vpísal si Botto do 1. zväzku 3. čísla z 10. novembra 1846 na str. 34 po
verš „slzy roní — a v slzách zahynie“ (v našom vydaní str. 111), prvé pokračovanie v
druhom zväzku toho istého čísla z 13. novembra vpísal Dobšinský na str. 43 — 5 po verš „bo
ti telo zbielené vychladne“ (str. 114), druhé pokračovanie vpísal Botto do 1. zväzku 4.
čísla zo 17. novembra na str. 54 — 6 po verš „šarkan zblčí v svoj’ plameňoch vlastných“
(str. 121), tretie pokračovanie od verša „Oddýchli si, preleteli ďalej“ vpísal Dobšinský
do 2. zväzku toho istého čísla z 19. nov. na str. 57 — 62 po verš „a valí sa proti
nepriateľom“ (str. 131), dokončenie vpísal si Botto do 1. zväzku 5. čísla z 24. novembra
1846 na str. 70 — 2. Francisci poslal Svetského víťaza na jar 1846 na literárny súbeh
Tatrína s básňou Pomník lásky od M. Ferienčíka, s hudobnou skladbou Zúfalosť a nádeja od
P. Gerengaya, s úvahou Pravda a odpor od J. Lacku a s drobnými básňami D. Maróthyho Kmeň a
národ. Prvú cenu, mešec na peniaze s vyšitou lýrou a vencom dostal M. Ferienčík. Botto
dostal druhú cenu: „obraz, na ktorom je veniec“. Tretiu cenu dostal Gerengay, ostatné
neodmenili. (Rukopisy Jednoty mládeže slovenskej č. LXXI, zápis zo zasadnutia rady v
Prešove 16. XI. 1846 — Archív Slov. nár. múzea, Martin.)Svetský víťaz vyšiel v pôvodnom štúrovskom pravopise v Matici slovenskej v Martine r.
1943 s grafickými kresbami na kameň od Vincenta Hložníka ako bibliofília. Vydanie
pripravil dr. J. Marták.[3]Vychádza vraj ona od liet tisíc— tisícročná poroba Slovákov — od pádu ríše Veľkomoravskej r. 907.[4]Starec pred oltárom— predstaviteľ západných národov, dohrávajúcich vedúcu úlohu, ktorú majú od nich prevziať „mladí“ Slovania. Tých reprezentuje mladý, mocný „Svetský víťaz“.[5]Čimborasso— vyhasnutá sopka, do r. 1817 pokladaná za najvyšší vrch sveta (vyše 6.000 m).[6]Zeus— starogrécky boh, stvoriteľ sveta, jeho pán a vládca i nad ostatnými bohmi.[7]Jupiter— ten istý boh starého Ríma.[8]Tam na bráne — na západnej bráne— Starec, t. j. Západ už ustupuje pred Svetským víťazom, t. j. pred Slovanstvom, ktoré sa ujíma vedenia sveta. — Svetský víťaz vybojúva v tomto rozprávkovom boji toto vedenie.[9]Vtom priletí deväť orlov bielych— to je deväť slovanských národov, v mene ktorých Svetský víťaz bojuje.[10]Z deväť lesklých diamantov neba— diamanty zase v korune matky Slávy predstavujú slovanské národy, ako deväť orlov.[11]Šabľa v ruke Herkulovej— mocnej ruke, akú mal bájny silák Herkules.[12]I svietilo deväť požiarami— číslo sa znova opakuje — počet kmeňov slovanských.
|
Botto_Svetsky-vitaz.html.txt
|
KompanObrázok zo životaIKde bolo, tam bolo… r. 183… to bolo, v podtatranskej jednej dedinke bola voľba richtára.
Shromaždená obec od rána čakala na kandidáciu panstva, ktorú hajdúk panský obyčajne každý
rok o Všechsvätých zapečadenú obci donášal.I dnes malo byť tak.Starý richtár bol zložený, zprávu obce prejal dočasne najstarší občan, a obec mu bola
poslušná ako zákonnému richtárovi. Obecný dom bol temer preplnený zástupom: lebo každý sa
chcel súčastniť pri voľbe richtára. Za vrch stolom sedel najstarší muž obce, Adam Garban,
jehož všetko len „starotcom, pánom otcom“ volalo. Podívať sa na starca tohoto, a nevyvolať
so Sládkovičom:„Oj si mi krásny v svojej tíšineStarček môj, velebný, svätý,Tvoj zrak tak hasne jako v výšineNebeskej meteor zlatý!to je čirá nemožnosť. Tak utešeného, ráz slovenský na sebe nosiaceho vzozrenia, ako bol
náš Adam Garban, už zriedka jest za naších časov starcov na Slovensku. Adam Garban,
ponorený je do rozprávky s pánom notáriušom obce, ostatní šepotajú medzi sebou až celý dom
zvučí a hučí jak od včiel úl hučať zvyknul.Ale hučanie to netrvalo dlho, razom prestalo akoby ho preťal, lebo na dverách ukiazalo
sa červené čáko, zaštrngala šabľa a vstúpil medzi rozostupujúci a cestu k stolu mu robiací
zástup panský hajdúk. Pozdravil pozdravením slavného panstva celú obec a oddal veliký,
velikou pečaďou zapečadený list najstaršiemu obce; najstarší sa hajdúkovi pozdraviac nazpäť
menom obce slavné a milostivé panstvo za donášku poďakoval a srieborný ako srieň dvaciatnik
mu dal na ruku, aby vraj, za ustávanie svoje vďačne prijal. To bolo tak v obci * * * voždy
v obyčaji.Hajdúk sa vzdialil. — Teraz len ešte nastalo hlboké ticho, že bys‘ bol počul muchu cez
izbu preleteť, keby nebola za povalou skrytá bývala, bojac sa ukiazať na ostrú zimu, aká
vtedy už o Všech-Svätých bola. Pán notáriuš prejal velký list od najstaršieho obce a
slovil:„S vašou vôľou poctivá obec!“A zastup dodal: „Aj s Božou.“Na to pán notáriuš rozlomil pečaď a rozvinúc list čítal: „Zo strany gruntovného panstva,
s porozumením výboru obecného kandiduje sa na úrad richtársky: Matej Gäjdoš, Jano Porubän,
Adam Kräjčí.“Celá obec ozvala sa temer jednohlasne: „Matej Gäjdoš!“A neušlo ani len polhodiny čo sa starý richtár ešte raz z úradovania svojho obci
poďakoval a mladý a či novovyvolený svoj úrad nastúpil. Z obecného domu šlo sa to teraz
najprv k starému pánu richtárovi, kde sa rozličné reči hovorily a truhlička richtárska a či
obecnia, preniesla sa s velikým zástupom k richtárovi novému. V dome nového pána richtára
ozval sa najprv nábožný spev:„Kráľ večný nás požehnajPožehnaním svätým,A všetko nám dobré dajChudobným, bohatým!“Je to až po dnes spev obyčajný pri podobných príležitosťach, v mestečkách slovenských,
obzvlášte pri shromáždeniach cechových a pri volení cechmaistra zachovalý.Nový richtár hostinu sľúbil obci až na pondelok, bo vraj len na nedeľu zloží v chráme
Božom svätú prísahu. Na to boli volení už v príbytku nového pána richtára ostatní poctiví
magistratuálni, až na vachtára či hlásníka.Toto bola samosprava obecná, nevieme či všade, pred 48 rokom. Kto vie ale, či by sa naša
dnešnia nezahanbila pred ňou. —Medzi tým čo sa voľba richtára konala, bavily sa deti dedinské v sieni a prevádzaly
medzi sebou tiež voľbu richtára. Maly medzi sebou i najstaršieho, i obce pána notáriuša, a
to bol šuhajčok, z kučtiela. Jeden, dvaja išli voždy z nich kuknúť do chyže, čo sa tam
robí, a ako si tam počínali občania tak si za príkladom jích počínaly i deti v sieni.I jím doniesol hajdúch list i jim prečítal pán notáriuš kandidáciu. A oni si tiež
vyvolili za richtára Mateja Gäjdoša, syna. Malý Matej bol náčelníkom dedinských dietok,
chlapcov. V škole, vo hre za pasy, všade musel voždy byť prvý; zdravý šuhajčok na tele i na
duši, čo div? že sa mu všetcí chlapci pokorili, zvláštniu úctu pred ním mali; ale ho aj
radi videli. Náš Matejko nebol pyšný, lebo pýcha sa vám už u dietok objavuje, bohužiaľ!
znajú hu daktorí rodičovia zavčasu sami do dietok vštepuvať; — a preto, že náš Matejko ku
každému z chlapcov vľúdne a dôverne sa choval, či bol chudobnejší, či bohatší, všetko
jedno; že sa so všetkým s druhými rozdelil, slabších zastal, odporných pokáral: radi ho
videli všetci chlapci a rovesníci jeho. Iba s Vilmošom z kaštiela sa nikdy srovnať nemohol.
Hrdý panský šuhaj Vilmoš mu to nikdy odpustiť nemohol, že Matej sedliacký syn vyvodí nad
ním, nad — zemänom. V škole by mu už bol i prepáčil, lebo sa Vilmoško málo alebo nič
neučil; ale vo hrách chcel všade nad ním už právom svojho rodu, keď nie iným vývodiť.
Voňahdy sa Vilmoško oddal do jednoho chudobnejšieho chlapca a bil a kopal ho a nadával mu
„do žobrákov, bedárov“ atď. a to všetko bez viny. Náš Matej zastal nevinného, a hodil
pyšného pánika o zem. Odtedy boli zjavní nepriatelia.Po celej obci vrelo to dnes; živio Matej Gäjdoš! I chlapci prizvukovali, rozumejúc
svojeho Mateja — a bola radosť všeobecná v celej obci. Iba starý pán veľkomožný nebol za
Gäjdoša, a jeho syn, spomínaný mladý pánik škrípal zubami.IIUž vyše troch rokov úraduje náš Matej Gäjdoš v obci * * * a vyvolivší ho ľud až po dnes
raduje sa tomuto že má tak hodného richtára. Matej Gäjdoš je vzor všetkých richtárov v
celej stolici; veď to aj sám dvorský dosvedčil. Do obci * * * prichodí p. služnodvorský len
raz do roka, aj to len navstíviť; lebo richtár v takom poriadku drží obec celú, v takej
korde mladých i starých, že je v nej najmenej výstupkov a len zriedka sa träfí jedna, lebo
druhá pravota.Náš richtár Matej Gäjdoš prišiel nielen v obcí, ale aj v celej stolici ku velikej
vážnosti. Keď Matej Gäjdoš išiel s paličkou po dedine, to sa všetko úctyplne klonilo pred
ním; čo rozkázal to vyplnil každý sväte a pán Bôh chráň, aby sa bol niekto narídzeniam jeho
zpieral. Matej Gäjdoš bol na previnilcov velice prísny a trestal bez ohľadu každý sebämenší
výstupok občanov; kým pokutu prisúdil počínal si velice prísne, potom ale, keď delikvent už
trest obdržal bol k nemu velice ľútostivý a vľúdný. Jeho slová v taký čas boly obyčajné
tieto: „Vidíš môj syn (alebo dcéra) drahý! či ti to bolo treba? Či ti je to nie hanba takto
lebo onak sa chovať. Šak sa toho budeš pilne striezť na budúce?“ A potrestaný úctive
poďakoval sa za obdržanú pokutu a sľúbil že sa polepší. A sľub ten aj splnil.V stolici ale, kedy koľvek bolo zasadnutie panskej tabule, a občania z * * * dávali
prosbopisy, alebo prednášaly ústne svoje žiadosti; to len richtár Gäjdoš bol k stolu volaný
od panstva obyčajne tymi slovami: „Ej čo tam po vaších inštanciach, sem rychtár Matej
Gäjdoš, ten nám najlepšie vec vysvetlí!“ A Gäjdoš sa rovnými nohami postavil ku stolu,
podvihnúl opasok, a vykladal otáznú záležitosť pánom veľkomožným s takou jadrnosťou,
výrečnosťou a s takým dôrazom, že jim až srdce radosťou skákalo. Ale ešte väčšmy radovali
sa vážnym a dôraznym rečiam rychtárovým stránky; lebo ktorej sa Gäjdoš ujal, tá istotne
vyhrala. Gäjdoš bol tedy aj u pánov veľkomožných vo velikej vážnosti.Stalo sa raz, že previnilec, občan jeden, nebol s úsudkom richtárovým spokojný, a šiel
žalovať na richtára Gäjdoša do stolice. Služnodvorský ho vypočul a po vypočutí stiahnúť dal
a na dvanásť palíc pokutoval s tým doložením: „richtár ťa primálo potrestal, ešte si za ten
priestupok toto zaslúžil.“ Potrestaný sa po návrate svojom, po tak výbornom obede a či bol
len fruštík, zo stolice, nemohol zdržať, aby nebol šiel k richtárovi oznámiť mu, čo sa s
ním bolo stalo a odprosiť ho za to, že mu chcel krivdiť pred pánmi. Gäjdoš ho počastoval
vínom a s pekným napomenutím prepustil.Gäjdoš bol i človek nábožný. Pod troma rokami svojho úradovania vystavil obci utešenú
múranú školu, akej až po dnes niet páru v celej stolici, sám najviac na ňu obetujúc a
osobne prácu dohliadajúc; nadobudnul zvon, sikačku a vôbec na podiv mnoho dobrého pôsobil
pre obec i mravne i hmotne; preto Mateja Gäjdoša až po dnes v obci * * * spomína vďačný
ľud, a sám som počul na svoje uši tieto slová: Ej škoda Gäjdoša! keby ten bol podnes žil,
bola by obec naša učineným rajom bývala!Najkrajšie je ale to, že čo otec medzi dospelými, to je jeho syn, žiačik Matej, medzi
deťmi školskými, medzi vrstovníkami svojími. On vidiac ako si počína otec pri súdoch, tiež
také výroky vynáša vo hre nad sebe podriadenými. Náš malý Matej je ľubé chlapiatko, chváli
ho pán učiteľ i pán farár, chváli ho každý človek, — a otec ho má rád. Iba dvoch
nepriateľov mali otec i syn, otca i syna pánov veľkomožných. Starý pán veľkomožný hneval sa
v aristokratickej pýche svojej na to, že sprostý sedliak väčšej požíva vážnosti nad neho:
že sami zemäni, a stoliční páni ruky si podávajú so sprostým sedliakom. Kdekoľvek sa len
zavdala priležitosť, všade vystúpil pán veľkomožný proti richtárovi, ale na veľký svoj žiaľ
a zarmutok voždy bez prospechu. V obci obyčajne hovorievali ľudia: Veď náš rychtár aj
zaslúži tej cti, ktorú požíva; lebo on nevýslovne mnoho dobrého robí obci, pán veľkomožný
ale pre nás ani len krížom slamy nepreložil, ba do biedy nás, keď sme s ním teraz pred
niekoľko rokami pravotu mali, doniesol. Mladý pánik Vilmoš je chlapiatko sprosté, pyšné,
jedovaté, lenivé — každého od seba len odstrkuje, nie žeby si ho pritiahnúť vedel; — nie
div, že ho nik vystáť nemôže. Pravda, pravda že je veľkomožný — ale aj Gäjdoš je človek a
nám roveň. Ej dobre nám mať s páni veľkomožnými pokoj — živio Gäjdoš!Nič ale tak nemrzelo pána veľkomožného ako tá okolnosť; že starý Gäjdoš chcel dať syna
svojho študovať. Teremtetoval dešperátne keď mu obecní ľudia vypravovali, že Gäjdošov syn
bude tým — Kompanom.Na vzdor hnevu pána veľkomožného stal sa Matej kompanom a že sa veru o veľa lepšie držal
ako jeho pán študent, mladý pán Vilmoško. Tento pyšný mladý pánik rozmaznaný doma, nikam
nemohol privyknúť v cudzom meste a ešte pri tak mnohom učení; len prvý semester triraz
zutekal domov. Na konci roka doniesol samé secundy, lebo on nemal chuti k žiadnej práci, k
žiadnej vede. Naproti tomu rád videl psov a polovačku. Mnohoraz spal i vo dne, keď bolo
treba chodiť do školy ; šiel-li ta, to obyčajne nič iného nerobil celú hodinu, len zíval a
ukrutečne dlhý mu tam býval čas. — Nie tak Matej Gäjdoš. Bol to šuhaj bystrý ako blesk, a
pilný ako včelička. Prvý rok doniesol otcovi samé chvalitebné, až sa po treťom, štvrtom
roku len samými eminentiami ligotaly vysvedčenia jeho. — Otec mal z toho radosť,
professoria ho radi videli a bývalí kamaráti jeho, snímali pred ním, keď prišel domov na
prázniny, klobúky, on sa ale k ním nechoval pyšne; — a všetko si ctilo a vážilo múdreho
Gäjdošovho Matejka, kompana. Iba pán veľkomožný sa mal rozpučiť nad tym: že je sedliacký
syn hodnejší ako jeho mladý pánik a mladý pánik, kdekoľvek potkal alebo videl pána kompana
škrípal od zlosti zubami.Tak riastol Vilmoš i Matej. Tento z roka na rok bol usilovnejšim, onen z roka na rok
lenivejším, ale i sprostejším. Betiarske bolo jeho chovanie sa, jeho reči, jeho celý život;
solídny bol náš Matej a uhladený v reči, v skutku, v celom živote. Celá obec tešila sa v
ňom a hovorievala vzťahom i na mladého pánika študenta, i na Matejka, kompana: „aký otec,
taký syn!“ A v tom mala úplnú pravdu. —IIIDivné a nevýslovné sú to city, čo zaujímajú srdce mladé, keď ono po prvýraz cíti v sebe
tú bolno-milú náklonnosť ľúbosti. Jak divný tu vyzerá srdcu mladému celý svet; raz smeje sa
mu celý, druhýraz a hneď na to zdá sa mu zase byť pustým hrobom. Svetu ani sebe samému
človek taký čas nerozumie.Tak divne to vyzeralo s naším Matejom Kompanom. —V srdci jeho bol utkvel jeden krásny obraz devy a on často citom premožený zabúdal na
celý svet, na všetko okolo seba, ba i sám na seba a len v myšlienke na tento obraz krásy
žil. Čím menej mohol ho vídať, tým viacej myhotal sa mu pred zrakom duševním, a jeho myseľ
bola voždy pri ňom. Všetky zraky zaľúbenca ukiazal náš Kompan na sebe. I do básnenia sa
chytil ospevujúc nadšene ideál svoj. —Kto bol ten ideál?To je ešte dosiaľ hlbokým tajomstvom, len duši jeho jedinne povedomým — nebuďme zvedaví!
—I Vilmoško už pocítil bôľ lásky, len že on každý mesiac, dva, nový. Zaľúbil sa do
nehodnej, do nevernej, bol jej verný za pár týdňov; potom našiel ju v náručí iného a dajúc
jej s Bohom odľúbil sa len preto, aby sa zase, a to ešte do nehodnejšej do nevernejšej z
novu zaľúbiť mohol. Divno pri tom Vilmošovi len to bolo na veky, že ako bol ukrutný
aristokrata, tak v láske mal obyčaj prave demokratickú; jemu každá deva, každá ženská bola
vhod, len keď bola ženská — jeho srdce hneď bolo jej. Tak podivné nápady má za často tá
natura ľudská, tak nepochopitedlné záhadky sa nachodia v živote tých najpyšnejších
aristokratov. —V blízkom mestečku stal sa náš kompan po odbavenom gymnasiume, alebo ako sa to vtedy
menuvalo ako primán — vychovateľom panských detí. Náš Matej bol šuhaj driečný, ľúbil sa
svojím pánom, ktorým i tak čo najzvláštnejšie od pp. professorov bol odporúčaný. I bolo by
mu docela dobre bývalo, len jedna jedinká okolnosť ztrpčovala mu pobyt jeho v panskom dome.
Každodenne bol svedkom mnohého útisku, mnohej krivdy, ktorá sa na ubohom, mozoliacom ľudu
poddanom páchala. On bol syn ľudu: krev z krvi jeho, kosť z kosti jeho, i nebolo mu možno
na bezprávie chladnou krvou a ľahostajne sa dívať. Pri robote poľnej, keď sa šiel nekdy
preisť do poľa zkúsil to najukrutnejšie tyranstvo aké sa len na svete mysleť dá, zvlášť od
jednoho úradníka prevodzované. A keď tak v parne slnečnom omdlievajúcí v práci šľahami
korbáča trýznení boli, a on sa skrvácajúcím srdcom, so stisnutými zubami a zaťatými päsťami
na to dívať musel; vtedy zvrelo to v ňom ako v novom Mojžišovi a najradšej by sa mu bol
chcel podobať v tom okamžení, bol by volil ta priskočiť a tyrana ľudu svojho zroniť na zem.
Ale či by mu to bolo osožilo? Pri chladnejšej rozvahe prišiel k tomu presvedčeniu: žeby to
len obom stránkam totiž i jemu, i tomu nevoľnému ľudu bolo škodiť muselo. — On bez toho
bude právnikom. Na ceste práva bude sa domáhať zrútiť novovekého Baala aristokratismu,
výsad a predsudkov plného a dopomôcť ľudu ujarmenému k pošliapanému právu jeho. A
myšlienka, túžba táto dozrievala v ňom každodenne, on veril, že ešte raz povznesie hlavy tá
„misera plebs contribuens“. —Ani pol roka ešte nebol na svojom novom stanovisku náš vychovatel, keď ho raz velice
nemilá novinka zarazila. Do kaštiela zavítali hostia a hostia tí neboli nikto iní, nežli
jeho najväčší na svete nepriatelia — páni veľkomožní z jeho rodiska, z dediny * * * otec aj
so synom Vilmošom.Bol obed. Náš Kompan vstúpil aj so svojími žiakmi do obedni. Slušne ale chladne uklonil
sa všetkým. Starý pán veľkomožný sa odvrátil, mladý si ho nevšímal. — Obedovali a
diškurovali. Vilmoš bol cez celý obed veselý, hodne jedol a pil — ale chudobného
vychovateľa si tak málo všímal, akoby ho ani pri stole nebolo bývalo. Naproti tomu ale
nemal ani vidu ani slychu pre nič iného, len pre domácu utešenú slečinku Irenu, s ňou sa
cez celý obed zabával, smial a dľa všetkého súdiac bolby v tom ružovom rozmare sotrval aj
na veky, keby ho jedna okolnosť nebola mýlila. Domáca slečna bola tak dobrotivá, že aj k
driečnemu vychovateľovi sa obrátila s jednou lebo druhou otázkou, často ho u prostred reči
za svedka jednej lebo druhej veci vyvolávala a vôbec namáhala sa ho do prúdu rozhovoru
vtrhnúť? kedy koľvek sa tedy slečna vychovateľovi prihovorila začervenal sa Vilmoš i
bľadnúl i ozelenel od jedu. Zarazenie bolo pozoruvať i na tvári starého pána veľkomožného a
ako taký starý pán nemohol sa zdržať, aby nebol pošepnul pri ňom sediacemu domácemu pánovi
pár slov v ten smysel: „ako sa diví, že tá jeho dcéra s jednoduchým vychovateľom
konversuje, a že by ten nie pri panskom stole, ale vlastne s čelaďou jiedavať mal“. —Na tvári domového pána bolo čítať veliké zarazenie, on ale čosi šepkal pánu veľkomožnému
kollegovi svojmu o zvyku tom, že vychovateli pri stole obedujú, aj pri iných panských a
zemänských rodinách. Pán veľkomožný sa tím neuspokojil, áno tým dôraznejšie tvrdil, že
vychovateli patria len ku služobníctvu, k čeľadi, vyjmúc akže by zemäni boli; takí ale že
sa nedajú na tak biedny chlieb. —Vilmoš pil pilne po čas celého stolovania, ale niekedy mu ten pohár vína, ač ho na dúšok
a ako sa zdálo aj s dobrou chuťou vytrúsil, predsa tak voliakosi padnul ako blen a to len
všetko preto, že pekná Irenka vlastňou rukou vychovateľov pohár vínom naplňovala.Po stole sa celá spoločnosť asi zo štyroch cudzých pánov a práve toľko paní záležajúca
odobrala prechádzkou do zahrady. Náš Vilmoš si pyšne zapálil cigarku a podal rameno slečne
Irenke. Ale i tam bol ten prekliaty vychovateľ a čo viacej viedol sa s jedným panským
dievčatom. Nebolo konci kraja rečiam tym, ktoré sa sypaly z napajedeného pána veľkomožného
na domáceho pána v zahrade. On ho doprosta obviňoval a karhal preto, že tak veliké slobody
povoľuje v svojom dome jednomu biednemu kompanovi tvrdiac: že na výsady nenie stvorený
žiaden iný človek mimo zemäna, a že v dome zemänovom za rovného považovať a rovné právo,
podiel dať v spoločnosti zemänskej nezemänovi je hriech proti dobrému tônu, je obrazenie
šlächty, je zhanobenie jej. Domáci pán sa vyhováral, ako vedel, bol ale ako na trní.„Už aspoň ufám, že len vychovateľ na večerňom plesi sa nesúčastní, len už to si aspoň
vyprosím.“ Končil pán veľkomožný.IVVečer bolo panské soireé. Od poludnia hrčaly kočiare z okolitých obcí a zemänskí hostia
schodili sa k zábave, ktorú k ozdobe menovím svojej milej, utešenej, jedinej dcéry dával
uradovaný domáci pán. Hrnulo sa to všetko z okolia, lebo pozvaným byť a neprísť, to by
urazilo i slečnu i jej otca; — a u šlächty sa toho ešte viacej vystrihajú, lež my obecní
smrtedlníci, čo nepatríme k šlächtickej „haut volé“. Pán Bôh chráň, aby sa v kruhoch
aristokratických niekto prehrešil oproti panujúcemu a zavedenému obyčaju, všetko jedno, či
je dôležitejší, či chatrnejší, všetko jedno či je on pravý, a či len na predsudku založený.
Či ale pri všetkom tom už či v spoločenskom obcovaní či v súkromnom nažívaní jesto toľko
úprimnosti a srdečnosti, ako by byť malo? to je iná otázka.Však prizrime sa na tú vyberanú spoločnosť, prizreme sa na to panské soireé. Dvorana
kaštiela pláva vo svetle a len tak šustí od hodbábu. Mladší netrpelive čakajú na tanec,
banda hrá práve otvárajúcu ples „ouverturu“ a mladí páni zemianici si už i tu ostrôžkami
pokreskávajú. Paničky sa usmievajú budúcemu blahu a sú sčastné — sú ale aj pekné, utešené.
Korunou všetkých ale, akobys’ kráľovnú videl, tak krásna a dôstojná je domáca slečinka
Iréna. Starší páni začali už hrať v bočních izbách, ktorí „whist“, ktorí iné hry; len
zvedavejší zastali si u dvier čakajúc počiatok plesu. Argusovýma očima pozerajú pani mámy,
tieto prirodzené gardedamy na svoje ako lusky vyfintené dcéry a na okolo ních sa
otáčajúcich pánikov závidiac si, alebo vypýnajúc sa medzi sebou.Ples bol Irenín, ona ho mala otvoriť tancom. Ale s kým? to bola ťažká otázka. Mnohí
uchádzali sa o priazeň Ireninú a práve bolo tým ťažšie vyznačiť niekoho so zarmútením snáď
i s obrazením iných mnohých. Náš známy pán veľkomožný, ako najstarší priateľ domu a spolu i
krstný otec Irenín, prišiel na tú múdru myšlienku: aby si panna Irena sama vyvolila, s kým
ples započiať chce. Bol to furták ten pán veľkomožný, on s istotou rátal na to: že sa jeho
Vilmošovi tá česť dostane a tým by bol povýšil ho v očiach vrstovníkov jeho, ktorí si ho
nebárs všímali pre jeho ťarbavosť a neohebnosť.Osudný, závažný okamyh prišiel, ples sa mal začiať; muzikanti už nôtili tichý, ľubý
„lassú“ a Irenka sa zodvihla chtiac si vybrať niekoho ku čestnému tancu. — Všetko stálo ako
na trní, všetky oči boly na Irenu obrátené. A ona si ľahučko ako jemný vetrík prešla po
dvorane a v okamžení sa uklonila pred jedným z mladíkov a ples bol otvorený. Ale či to hrom
udrel do tej dvorany, či čo sa to stalo v okamžení? Asi desať menšín tancuje už náš pár
osamelý a nik ho nenasleduje, všetko len stojí ako primrazené, ako bez seba. Pán veľkomožný
s „teremtette“ odišiel do bočnej izby, z nej i bez klobúka na dvor a dal rozkaz svojmu
kočišov, aby priahal, že idú domov. Vilmoš ho nasledoval s hlasitým hrešením a šiel do
čelädnej izby, kde na protivu posluhov ktorejsi komornej dvoril. Celá spoločnosť ale
vyzerala ako zbúrené more.A prečo to?Slečna Irena bola si požiadala k prvému tanci, nášho — Kompana.V tom zbúrenom mori spoločnosti celej len náš tanec započavší pár bol pokojný, on si
blažene tančil nevediac, nebadajúc čo sa okolo neho robí. Dobre sme si to už prv spomenuli,
že zaľúbený človek nedbá na celý svet; niekdy ukiaže sa mu v inej podobe nežli skutočne je,
inokedy zase ani sám nevie či je on na svete, alebo či mimo neho a ľubého predmetu jeho
ešte niekto žije. A tak to bolo i s týmto naším párom.Ale či by Irena ozaj bola do Kompana zaľúbená bývala? Já vám to nepoviem a vy to z jej
dnešnieho sa chovania istotne uhádnete. —Dlho to trvalo, kým sa kolo tancujúcich naplnilo — mlaď sa radila i tak i tak medzi
sebou. Jedni nechceli ani tancovať tvrdiac, že je skutok Irenin pre ních všetkých verejnou
urážkou. Iní zase nechceli tomu už pre vyhybnutie podozrenia, ktoréby na ních snadno
upadnúť bolo mohlo, dopustiť, podozrenia toho, že s obecným človekom ako je jeden
vychovateľ v dome, žiarlia. Konečne ale utíšilo sa more zbury, keď jeden starší na to
upozornil mládež, že Irena opatrne urobila, majúc k tomu činu dve dôležité príčiny za
jedno, nechtiac vyznačiť i od ních nenávideného beťárskeho Vilmoša, čo jeho otec so svojou
náradou patrne docieliť sa domýšľal; za druhé, nechtiac nikoho zo zemänských mladíkov ani
vyznačiť ani uraziť pojala si osobu neutrálnu nepripisujúc žiadnu významnosť tomuto i tak
lichému obyčaju. Po takomto chladnom rozvážení veci započal sa ples a trval akoby sa nič
nebolo prihodilo.Nech ma tu nik neobviní z protiprirodzenosti alebo suchoty môjho opisovania! Je to
líčenie docela prirodzené. Pyšná aristokratia všade rozvažuje chladne dľa prísnych zákonov
jalovej etikety, ona i tam, kdeby sme my púhy pozemšťania bez výsad, bez predností snadno
sa prenáhlili, nezrieká sa slušnosti.Zábava bola živá akoby sa nič nebolo prihodilo, ale vzdor toho, predsa bola uložená
pokuta Kompanovi tá totež: aby mu každá slečna ktorúby snáď k tancu požiadal, košík dala.
Ale toho nebola potreba. Náš Kompan akoby bol dosť mal na tom tanci so slečnou domácou,
utiahnul sa a netančil viacej.Pán veľkomožný nedajúc sa uprosiť od domáceho pána, hľadal syna, nemohúc ho nájsť sadol
do koča a odišiel domov. Zábava zase akoby sa nič nebolo stalo trvala ďalej.Až okolo jedenástej v noci stal sa strašný krik na dvore. Vydesení hostia bežali
presvedčiť sa: čo to za nesčastia? Čo videli?Náš Vilmoš na mol opilý boril sa s akýmsi kočišom panským, ktorí ho statočne obšíval.
Okolo boriacich sa obskakovaly s nesmierným krikom čeľadné dievky, chtiac hneď jednoho hneď
druhého brániť; rortrhať ale jich sa jim nepodarilo. To len páni urobili dozvediac sa: že
pán Vilmoš počal byť k služke, milovnici toho kočiša dotieravým, a tu sa zo žiarlivosti
oddal do neho.Vilmoš nemal dosť. Tackajúc sa, rozcuchaný, rozdriapaný šiel do dvorany a hľadal
Kompana. Chcel ho na súboj vyzvať, Kompan bol hotový. Vilmoš ale mu dal verejne za ucho,
sloviac: „že sa zemän s háveďou biť nebude!“ Všeobecná bola výtrženosť. Kompan vrátil
Vilmošovi zaucho dvojnásobne s tymi slovami: „s opitým, kočišom sa rovnajúcim sa zase ja
biť nebudem.“ A zmiznul.Vilmoša vyhodili von. Celá spoločnosť sa znevolila a zábava bola dosť nútená. —VBola to včera za zábava.Nevídaná!Nik tak nepochodil, ako tí pyšní Hantayovci.Otec i so synom.Pán otec ušiel.Pána syna vyhodili.A vieš, čo tí dva tu chceli?Myslím.Boli na vohľadoch.Chceli mať oddávky.Ako to vieš?Sluha Hantayích to vyjavil. Komorná počula, keď sa páni o tom doma shovárali; ako pani i
pán mladého k slušnému chovaniu sa napomínali.Veď sa jim ten zachoval!! komorná to vyjavila sluhovi, sluha kočišovi a kočiš našej Anče
a naša Anča našmu kuchárovi a náš kuchár…A tak ďalej a tak ďalej.Ja to viem zrovna z prvých rúk.Ano. Ale z tridsiatich úst.Všetko jedno. Ale vieš novinu o našej kisaszonyke?Že mu košík dala?Nemala mu kedy, ale by mu istotne bola dala. Vieš prečo?Že ho nechce.Že druhého chce.Celkom prirodzene.Ale kto je ten druhý?Var’ ty vieš?Náš vychovateľ.Ale Gäjdoš?On a nik iný.Nemožno! veď vravia, že je on len zo sedliackeho stavu.Všetko jedno; ale je pekný.A múdrý.A dobrý. Všetcí ho radi máme, čo div že i kyšasoňka! Ale že ma nevyzraď.Tak sa druhý deň shováral sluha s komornou Ireninou.*Náš Kompan bol ako na mukách. On sám nevedel, čo sa to s ním robilo včera večer. Z prvu
bol očarený, a v tom tanci s kráľovnou plesu, s ideálom srdca jeho, s Irenou cítil sa byť
nadzemským do sférnych výšin uneseným človekom; tú blaženosť, čo vtedy duša jeho pocítila
nebol v stave ani dnes ešte pochopiť. K tomu tá protiva rozbujnelého, opilého Vilmoša tak
nemile ho dojala, len že do nemoci neupadnul.Rozmrzený, nevyspatý prechodil sa po chyži často oknom von sa dívajúc, tu čo vidí, koč
starého pána veľkomožného Hantaya a v ňom, jeho samého.Čo ten tu chce?Divné tušenie prebehlo mu cez dušu. O hodinu stalo sa tušenie skutkom.Jeden z jeho žiakov, mladých pánov priniesol mu list a pri ňom zapečadený balík a
plakal.Čo že je? pýtal sa vychovateľ.Žiak slzil a mlčal.Kompan čítal list, ktorý jeho prepustenie obsahoval a pod 12 hodinami ho z domu na veky
vypoviedal.To je dielo Hantayovo — vzdýchnul si.Žiak sa ovesil na krk svojemu vychovateľovi, zmáčal slzami líca jeho a prosil ho, aby
neodchodil. On uspokojil žiaka ako vedel a poslal ho preč.Keď bol sám, pomyslel na Irenu a — zaplakal. —V tom vkročila dnu komorná s malým lístočkom.List bol od Ireny, a v ňom tieto slová!„Večer o ôsmej v letohrádku! Tvoja Irena.“*Krásny večer.Mesiačik blýska z výšiny nebeskej akoby sa usmieval proti zemi. Hviezdičky natriasajú
hlávočky, akoby sa s kvietkami na zemi rozloženými v tej panskej zahrade shováraly a vše
jedna zletí dolu, akoby posolstva niesla jim od sestár svojich nebeských. Vrby sa ticho
klonia do jäzera zahradného, v jehož zrkadle sa odbleskujú stínom v svetle mesiačka
srieborným; a z ružového kríčka zavznievá ľubý, ač smutný spev slavičí. — A vetríčok unáša
spev ten utešený, ponúka ho sluchu ľudskému a zase zaniká s ním vo diaľke. Listy stromov
šuškajú si vzdychy ľúbostné medzi sebou a konáre líp objímajú sa a klonia k sebe.Krásny večer; krásny a tajomný.U dvier letohrádku objavila sa čierná, tajomná postava, vzdýchla, pozrela túžobne do
diaľky a sadla si ticho. Razom vyskočila, lebo v diaľke sa ukiazala postava bielá, ako
vila, ako zakliata bájočná panna v povestiach, a šla… nie! len jakoby nad zemou vznášala
sa, (a kade šla, klonily sa kvietky, lebo pestiteľku svoju dobre poznaly) blížiac sa
postave čiernej. — Dvere sa otvorily a dve postavy zmizly v letohrádku. Mesiačik sa zastrel
tenkým mráčkom v tvári, ako by jim bol závidel; hviezdičky potriasaly hlávkami, akoby sa
tomu boly divily; slávik onemel, jäzero zašplähotalo, a konáre líp sa tajomne vo vetre
knísaly.Kompan náš prvýraz bol s Irenou celkom o samote. Dlhá nemá chvíľa nastala. Srdcia dvoch
zaľúbených hlasite tĺkly, oba triasli sa sťaby zimničným zachvením; až Irena s plačom a
štkaním padla v náruč Kompanovú.Mesiac zvedave vykuknúl z poza mrakov a škúlil oblôčkom do letohrádku, hviezdičky sa za
ním dívaly; vetríčok rozknísal konáre stromov, luny jäzierka tajomne o breh zašplähotaly, a
slávičok zanôtil tak sladkobôľne, tak milo-jemne, že sa list na stromach triasol a celý
kríčok ružový zachvieval. No, zachvely sa i srdcia naších zaľúbených a prvý bozk odšumel na
perách ružových. Nebe i zem rozkochaly sa blaženosťou.„Irena!“„Matej!“Sníva sa mi to, či je to na ozaj? Nie! toľko nebeskej blaženosti nemožno mi v
skutočnosti pocítiť, chudobnému šuhajovi!Ľúbiš ma ty Matej?Nebeská otázka! —Ale zem je zradná, nepriaznivá. My sa máme lúčiť! —Mladým šuhajom to trhlo boľastne.Ty ma zabudneš. —O anjel môj, Irena! toho ja sa bojím. Predo mnou cesta ďaleká.Ja ti budem anjelom strážnym na nej.O svätica moja!Nový objem. —Lúčili sa, mesiačik zahalil mrakom tvár svoju, hviezdičky zažmúrily svoje nebeská očká,
luny jezära búrne o breh zašplähotaly, konáre stromov polnočním vetrom dive sa zachvely a
sláviček vydával tóny tak boľné ako čoby krú od srdca kvapkala.Ešte jeden objem a so slovami Ireninými: „s Bohom, miláčku duše mojej, vytrvaj!“
sprevádzaný, ako stien vzdialil sa z letohradu očarený, rozkochaný žiaľ nesúci Kompan náš.
—V tom zablyslo sa, buchlo, výstrel odznel a Kompan padnul s výkrikom: „Iréna, Bože môj!“
na zem. Na tej strane odkiaľ výstrel pochodil, bolo počuť dupot kopýt a útek jäzdca. Iréna
s boľastnym výkrikom letela v tú stranu, kde miláček duše jej padnul a tak rýchle ako tá
hviezda, čo práve dolu z neba zletela padla na ukrvaveného miláčka omdlelá.Larma sa ztrhla v kaštieli. Služobníctvo sa sbehlo do zahrady, prišiel i domáci pán a
všetci ustrnuli nad krvavým divadlom, ktoré sa jich očiam predstavilo. —VIV obci… nachodil sa jeden mlyn. Mlynár bol velice výborným človekom, rada ho videla obec
celá, lebo bol poriadný, striezlivý, spravodlivý; prázdneho slova nikdy neriekol, ale
hovoril ako z kníh. V remesle svojom bol nadmier usilovný a velice dobre mu rozumejúci. A
preto nielen z obci samej, ale i z celého okolia prichodili ľudia mleť, a keď všetky
okolité mlyny stály, to tento ustavične klepal. Mlynár náš mal utešenú dcérku Júliu. Dievča
toto bolo pri kráse svojej i velice dobré a nad svoj stav vzdelané. Ženičky považovaly ju
za opravdového anjela a celé okolie chválilo ju. Júlia bola vrstovnica Mateja Gäjdoša. Ako
deti spolu sa oni na detských hrách bavili a nebolo dňa, žeby Matej nebol prišiel do mlyna,
alebo že by sa neboli sišli v dedine. I potom keď Matej študoval, každé prázdniny, každé
sviatky rád si on zabehúval ku švárnej Júlinke a čítaval jej knihy a rozpriaval mnoho
pekného. Dievčatá gazdovské švárnej Júlinke toho sčastia veru závidely, mnohá si myslela:
však som ja majetnejšia a k tomu i nie špatnejšia ako Julinka, a o mňa sa Gäjdošov Matej
ani neobzre. Starší, zkúsenejší, zvlášť ale závidiace matky si šepkaly: „do tedy chodí
krčah do studne, kým sa nezabije! Pyšný Matejko si pri moc do toho mlyna zabehuje; veď
uvidíme, ako sa tá študentská láska skončí.“ Iba rodičia dobre smýšľali o zdarných dietkách
svojich; rychtár Gäjdoš často vravieval s úsmechom mlynárovi: „tá vaša Júliška a môj Matej…
No, no, prídeme do rodiny!“Matej o láske k Júlinke ani nesníval; ale deva horela k nemu ľúbosti plameňom.Nikdy neprišlo to síce medzi nimi k tomu; aby si snáď boli ľúbosť vyjavili, ale oči
Júlinkiné vravely to dostatočne, čo sa v jej duši dialo. Keď náš Matej bol dokončil
Gymnasium, vtedy bola naša Julinka už práve šestnásť ročnia, najkrajší kvietok v rozvitku.
Matej bol už tri dni doma a vo mlyne ešte nebol. Julinka bola čo deň blädšia, na tretí deň
už bola celý deň vyplakaná a nič nejiedla. Otec krútil hlavou, matka ju tešila tým, že
Matejko snáď nestačí, snáď si ešte dobre neoddýchnul z cesty, snáď… ale ktože by vyrátal
materinské potechy? Minúl štvrtý i piatý deň, ba i týdeň celý; ale nášho Mateja kde nič, tu
nič.Julinka bola ako stien, ľudia sa jej divili, bola chorá. Len o dva týdne dozvedeli sa vo
mlyne, že Mateja v dedine niet, že hneď na tretí deň po svojom príchode odobral sa ako
vychovateľ k panským deťom do…V nevýslovnom bôli a mučení sa srdca minulo štvrťroka. Oj tento štvrťrok bol storočím
pre utrápenú Julinku. Ale „láska učí divným ľudí spravám“ a ešte láska devy; čo nevykonala
naša Julinka? Neviem či i s úplným privolením otca a či len na orodovanie matkino dostala
sa ona do toho istého panského domu, v ňomž bol náš Matej Kompan, za chyžnú. Matej sa
príchodu Julinkimnu do domu panského pranič nedivil, bola to obyčaj a je až po dnes do
panských domov dcéry stredného a mešťanského stavu dávať — a na lásku Julinkinú ani
nepomyslel.Čo ale ju čakalo v panskom dome? Ona stala sa svedkyňou vrelej ľúbosti Mateja k Irene.
To dobré srdce sa morilo, pukalo; — ale nebolo mu pomoci.*V obci *** bolo dnes hlučno a veselo. V celej sa ozývalo: „živio Matej Gäjdoš! Vari je
zase voľba richtára? Ešte trochu viacej.Obec *** pravotila sa s pánom veľkomožným už asi desať rokov o nemalú čiasť pozemkov,
ktorá obci prináležala síce, ale už od mnoho rokov si ju pán veľkomožný svojil. Pravota
táto bola velice príkrá a zamotaná. Celá obec odhovárala Gäjdoša, ba i často vyslovila a
dokazovala svoju nevôľu proti nemu, že sa do tej pravoty a to ešte s pánom veľkomožným
pustil a že od nej na žiaden spôsob odstúpiť nechce. Obec prijde, hovorievalo sa, len do
daromných keľčíkov, nadobudne si u pána veľkomožného zlé oko a konečne pri všetkom namáhaní
prehrá pravotu.Richtár Matej Gäjdoš nedbal na všetky reči, stál pevne na svojom, chodil, behal do
stolice, k advokátovi obce a nedbal ani mak na to, keď mu hovoreno, že sa darmo namáha. On
bol ale ráz opravdový, on na pol ceste nezastal; ba ani toho sa nezľaknul, čo mu hovoreno,
že o celý svoj majetok prijde, ho nezrazilo a neodradilo od cesty tej, ktorú ako on hovoril
k obecnému blahu, a ako všetci iní mysleli, k obecnej zkaze, nastúpil.A o desať rokov bola pravota skončená. V prospech čí? V prospech obci.Pán veľkomožný, nepriateľ richtára Gäjdoša, bol konečne od neho porazený a len to
nemohol vo svojej až na smrť siahajúcej rozhorčenosti pochopiť: ako on veľkomožný, proti
sedliakom, ako on s advokátom zemänom, proti advokátovi nezemänovi prehrať mohol!Pán veľkomožný sa vztekal. Ale sláva Gäjdošová u ľudu bola nevýslovná.Celá obec obliekla dnes slávnostné rúcho na seba a všetko shromaždilo sa do domu
richtárovho, kde skvelá hostina čakala všetkých. Vynšov a pochvalných rečí Gäjdošovi,
richtárovi nebolo konca kraja a starší i mladší len to ľutovali, že ostarievajúci Gäjdoš
nezanechá jim po sebe tak hodného syna v obci ako je on; lebo že jeho syn, pán Kompan bude
veľkým pánom a nebude sa starať o obec viacej, a tak keď zomre starý Gäjdoš, úbohá obec
ostane úplnou sirotou. No Gäjdoš sa len usmieval na všetko tvrdiac, že sa obec i bez jeho
syna zaobíde, lebo ufá, že má v lône svojom mnohých, čo videli od neho, ako treba pečovať o
obecné dobro, a že jeho syn nielen pre túto obec ale aj pre celý národ účinkovať a pracovať
bude.Na to sa hodovalo vesele a muzika hrala. Len to nepokojilo starého Gäjdoša, že jeho syn,
ač ho sám povolal a sľúbil sa mu prísť predvčerom, ku slávnosti tejto nechodil.Odrazu kde sa vzala, tam sa vzala, prišla Julinka mlynárovie celá bľadá a až do
nepoznania ztrápená medzi hodujúcich. Svojmu otcovi i richtárovi vyrozprávala to, čo sa
tejto noci v panskej zahrade stalo a o čom my už vieme, dodávajúc: že Matej mnoho krvi
ztratil, že lekár hlavou krúti nad ním a božekala a bedákala.Všetci dozvedevší sa o tom ľutovali Kompana Mateja i jeho otca, iba niektorí si mrmlali:
že tak je to hľa! držať s pány a chceť byť pánom. Matej Gäjdoš richtár dal si zapriahnúť a
s Julinkou ponáhľal do panského domu.VIIZomre?Sotvaj obžije.A čo lekár?Krúti hlavou.A slečna?Utopí sa v slzách.A panstvo?Ubedované.Ale ty nevieš ešte nič o tom, ako sa to stalo?Všetko mlčí?Čo chcela slečna v zahrade o pol noci?To neviem. Ľúbila vychovateľa. Iste sa tam sišli.Veď on mal vypovedané.Práve preto!Iste kovali plán, akoby panstvo udobrili. A to sa nezdarilo. —Nuž sa vychovateľ zastrelil.V prítomnosti slečny?A prečo nie?Ale veď že utekal zo zahrady i jäzdec?Tak hovorí náš sluha.Mne čosi napadá.Tuším. —Či po tých ľubiacích dakto iný nestrelil?Na príklad. —Trebárs mladý Hanty.Čit, prst na ústa!Veď sa to vyjaví.V tom zahrkotal vozík.Kto to ide?Naša chyžná Julinka so sedliakom sa vezie.Kto je ten sedliak?Iste nášho vychovateľa otec.Bože! ako sa to skončí?V tom zmiznul sluha i komorná do domu. —*Po odchode richtárovom zostala obec *** síce po hromade, ale veselosť akosi nechcela sa
uhostiť medzí hodujúcimi. Muzika utíchla, rozhovor bol vždy tichší, zriedkavejší; až sa
konečne s ovesenými hlavami počali občania rozchodiť rozlične si vypravajúc.A v panskom dome u pána veľkomožného panovalo také ticho, akoby bol mrtvý ležal v dome.
Hej, smutno to vyzeralo, smutno v tom panskom dome!Pán veľkomožný ležal a pán syn sa divo prechodil cez izbu. Pán veľkomožný vzdychal a
jeho pán syn hrešil a klial náramne. Pán veľkomožný preklínal richtára Gäjdoša; pán syn
jeho syna Mateja. Pán veľkomožný ľutoval, že nežije v tých časiech, kde zemänský pán mohol
beztrestne života pozbaviť svojho poddaného; pán syn tvrdil, že si on aj bez toho práva
vzal satisfactiu na sedliackom synovi.Pán veľkomožný si zhlboka vzdýchnul a so zamračenou tvárou k synovi prehovoril: „Ale ako
sa to skončí, fiam?“Nemáme priateľov?Veď sme jich mali, fiam, aj pred tým a čo že mi pomohli v pravote proti obci? Ani jeden
nič, kto vie, či mi neškodili. Degeneruje naše zemänské pokolenia, klesajú naše výdobytky,
za ktoré krv liali otcovia naši, miznú výsady naše. A tu si pán veľkomožný z hlboka
oddýchnul, pán syn ale zase náramne zahrešil, až sa obloky otriasaly. — Nedbám, čo aj o
život prijdem. — slovil zase Vilmoš — ale na tom prekliatom richtárovi sa ešte krvave
pomstiť musím. —Až posial mi krev vre, keď si na to soireé, na ten prvý tanec, fiam! a ešte keď si na
ten „košík“ pomyslím. Pán veľkomožný si na to z hlboka vzdychnul a pán syn zahrešil, až sa
obloky otriasali. —Pán veľkomožný pokračoval ďalej: na tom soireé ma za formalného blázna držali. Nie takej
sotízy som ešte akoživ neslýchal. Pán veľkomožný si zhlboka vzdýchnul a pán syn zahrešil,
až sa obloky otriasaly.A k tomu — slovil zase hnevive pán veľkomožný — k tomu všetkému ešte košík. Môjmu synovi
košík! Veď moja nebožka žena bola grófka a nedala sa nikde zahanbiť; ona i v dome klobúk
nosila na hlave a ja tancovať musel, ako mi kázala.A čím odôvodnily ten košík? pýtal sa zubami škrípajúc pán syn.Lári fári fiam, ničím. Že si vraj za dievkami v kuchyni behal a že si sa opil — to ti
mal za zlé otec. Pane Bože! poviedal som jim, krv nie voda, i my sme boli mladí! Hoj’ koľko
komornám som ja dvoril, všade kde som prišiel a predsa si ma grófka vzala. A opil sa z
protivne, pokračoval som, preto že Iréna so sprostým sedliakom tancovala. A vieš, čo to
dievčisko mi odvrklo, mne krstnému svojmu otcovi? Že ona toho sedliaka ľúbi a že radšej
pôjde zaň ako za teba. Pán veľkomožný si z hlboka vzdýchol a pán syn zahrešil, až sa obloky
otriasaly.No, veď ten sedliak už odpokutoval — slovil syn.Ale i my pokutujeme — slovil otec — ja tú haňbu neprežijem a tu si zhlboka vzdýchnul,
zakašlal a pán syn hrešiac až sa obloky otriasly; išiel von, jagerských psov svolávať.*Chudiaka richtára Gäjdoša v panskom dome nechceli pustiť k synovi; lebo že by mu to
poškodilo, že to lekár výslovne zakázal. On ležal v zimnici pochodiacej od rany bez
vedomia.Slečna Irena klesla tiež vysilená a otrasená na ložu, rad bol teraz na Júlii, aby
ošetrovala nemocného. A ona to urobila s vďakou.Kľačala samotná pri loži chorého raneného miláčka duše svojej; jej rúčka dotýkala sa
ruky jeho, ale tá sa nehnula, jej oči hľadely starostlive na oči jeho zavreté; ale ruka
jeho zmeravená, ale oči jeho zavreté — ach, veď ony také boly pre ňu na veky. Jej dobrá
duša ustavične obletuvala drahúška svojho a on to práve tak netušil, necítil ako i dnes.
Prikradla sa potichu bližšie k nemu, priložila úško svoje ku ústam jeho a pozorovala jeho
oddych, oddych strmý a ťažký. I obľadnutý v nemoci tak utešený, tak spanilý bol oblyčaj jej
miláčka drahého. Nemohla sa zdržať, poobzerala sa do okola, nevidela nikoho, sklonila sa k
nemu, zaprlila sa ako ruža, a dlho, dlho váhala — až konečne nepočujúc, že dvere vrzgly,
pritisla pery svoje na pery chorého a zdala sa primreť na ústach jeho. Keď sa od ních
odtrhla vzdýchnul si nemocný zhlboka ale hlasitejší vzdych začula odo dvier, obozrela sa a
— videla pri nich stáť Irenu. Irena nemohla vydržať v posteli, prišla zase len k loži
nemocného a Júlia vidiac ju, blízká bola omdletiu; vrhla sa na kolená pred veliteľkou
svojou a bozkávala jej ruky. S plačom vyznala jej tajnosť srdca svojho. Obe nesčastné devy
plakaly. Irena sa bála o život milého; Júlia vedela, že nebude jeho. Žiaľ má tú povahu, že
ľudí priatelí, duše spojuje: tak bolo i tu. Veliteľka i chyžná u loži chorého Mateja ostaly
vrúcnymi priateľkami. —VIII„Hor sa Slovák, čuj otčinu,Tu pravý čas maj sa k činu;Či v tých putách pohniť chcete,Či si voľnosť vyberiete? —Pánu Bohu prisahám!Že svoj národ nenechám!“Tak to zavznievalo dolami, hoľami slovenskými 1848-ho roku. Práve sa publikovala sloboda
ľudu. A „sloboda, bratstvo, rovnosť“ to boly heslá všeobecné, z každých úst sa ozývajúce. —
Po chrámoch, obecných domoch, rynkoch svätili zástupy uradostneného ľudu úsvit blahej
slobody, vymanenia sa svojho z pod jarma a pút urbáru a nábožné i veselé spevy len tak
hrmely z pŕs a hrdiel uvoľnených.I v obci *** bola radosť všeobecná. Ľud uradovaný spiešil do chrámu božieho, kde mu
verný pastier jadrne, srozumitedlne, nadšene tlumočil zvesť slobody radostnú. Ľud slzil keď
mu spomínal v nábožnej, výbornej reči svojej stav jeho otrocký; no, slzil ešte viacej
radosťou keď mu jasnými líčil barvami budúcnosť spanilú, sčastlivú, blaženú pod štítom
slobody. Po službách nosil ľud svojho obľúbeného richtára Mateja Gäjdoša a veselil sa
nevýslovne. Na rynku rečnil syn richtárov, bývalý Kompan, teraz už vyučený právnik ľudu
svojmu drahému reč takú: že ho tento na rukách nosil po ulici.Iba v jednom dome bolo clivo a smutno. Len pán veľkomožný žalostil nad tým, že je ľud
slobodný, lebo v to nikdy neveril, že by sa stať mohlo — a hľa! predsa sa to stať muselo.
Vtedy, keď sa ľud najhlučnejšie veselil, pána veľkomožného porazilo. On to nemohol
preniesť, — skonal. Vilmoš si zúfal. —*Preskočili sme v rozprávke našej pár rokov. Nehajúc nášho hodného Kompana na loži
nemocnom, opät sme sa potkali s ním tam, kde ho ľud rečniaceho zápaluplne na rukách svojich
nosil. On tedy musel sčastlive vyzdraveť. Pár slovami doplníme medzeru.Pod starostlivým a verným opatrovaním dvoch vrele ho ľúbiacích duší zotavoval sa náš
Kompan na vidomoči. — Pár mesiacov ubehlo a on sa už pár hodín pobavil, aj mimo posteli.
Starostlivý otec jeho chcel ho pojať so sebou domov; ale páni to nedovolili tvrdiac, že oni
sú povinní liečiť ho, lebo sa neslušne chovali k nevinnému a šlechetnému vychovateľovi
svojmu; zasadili mu hlbokú ranu prepustením ho, že mu teraz koľko toľko chcú nahradiť, aby
jim odpustené bolo, čím sa proti nemu previnili a velice previnili. Bolo to už na javo
vyšlo, kto strelil bol po ňom. Ireniná komorná, ktorá znala jediná o tajnej schôdzke
Ireninej s vychovateľom v letohrádku, zradila to Vilmošovi, súc dávno s ním v dôvernú
známosť zapletená. A on jej to odplatil aj peňažite. — Ona tedy prechovávala celý ten deň
Vilmoša u seba, on hneď ako ho boli z dvorany vyhodili rovno k nadrečenej komornej sa
uberal a v úkryte tom až do polnoci čakal; potom potíšky na koni od komornej, ktorá na
stráži byť mala, vedený čihal, až ohavný čin vykonal a utiekol. Dvaja sluhovia ho videli,
poznali; ale ženúc sa za ním dohoniť ho nemohli. Na tretí deň po spáchanom zločine sa to
všetko vykluvalo. Domácemu pánovi to ťažko padlo na Vilmoša žaluvať; ale richtár Gäjdoš to
nechcel mladému pánikovi odpustiť, lebo by bolo mohlo ešte i niečo horšieho prísť, keby sa
tomu nebolo zavčasu predišlo. —Domácí pán neprekážal tomu, lebo žeby Vilmoš tak zkazený byť mohol, že sa i na vraždu
oddal, to by predsa nikdy nebol sa domnieval. Na rozličný spôsob chcel ho v mysli svojej
sám pred sebou ospravedlňovať, vyhovárať; ale nešlo to naskrze. Richtár Gäjdoš nespočinúl
do tedy, kým koľvek vec súdu podaná nebola a vyšetrovanie sa nezačalo. Ťahalo sa to dlho až
ranený syn jeho sčastlive ozdravel. Ale ani druhá stránka nespočinula, pán veľkomožný
ošedivel od trápenia a mnohonásobných starostí; Vilmoš len hrešil a zlorečil ustavične. —Vec sa takto skončila: Komornú získali peniazmi i sľubami pán veľkomožný i rodina jeho a
nadovšetko Vilmoš súc v pomykove, nasľuboval jej Bôh vie čo? Keď tedy sluhovia svedčili, čo
videli, o čom znali; komorná sa vyznala: že ona na vychovateľa strelila, lebo ho
nenávidela, preto, že jej ľahostajným bol, s domácou slečnou milkoval, kdežto ho ona
smrtedlne ľúbila. Na otázku: čoby Vilmoš na koni bol robil tak pozde v noci v kaštieli
odpovedala: že je bezpochyby pravda to, čo on udáva, že keď mu slečna prv predtým košík
dala, že ju uniesť chcel, keď ale výstrel počúl, bojac sa, že to jeho zbadali a naňho
niekto namieril, zutekal. Jej výpoveď sa s Vilmošovou srovnala, súd sa s ňou uspokojil,
lebo nevedel, že sa títo dvaja vopred boli o veci usrozumeli a dohovorili. Komorná slovila
ďalej, že ona neznala úmyseľ Vilmošov, ani ho nevidela v zahrade; iba utekať ho počula,
lebo že keby to bola znala, nebola by tak veľkú vinu na seba uvalila, bola by sa uspokojila
s tým: že mu milenku unesli.Po skončenom dlhom a opätovnom výsluchu a vyšetrovaní komornú na viac rokov uväznili;
Vilmoša ale za nevinného uznali a prepustili.*Prekrásne žil chvíle náš Kompan Matej v kaštieli po svojej nemoci, pri svojom zotavovaní
sa. Pred obedom i po obede chodil prechádzkami po panskej zahrade, na ktorých prechádzkach
ho ráno Irena, po obede Júlia, alebo naopak, ale pravidelne každodenne sprevádzaly. Srdce
jeho srástlo sa so srdcom Ireniným a ony si oboje sľúbili vernú, večnú lásku. Však niemenej
utešených chvíľ zažila aj Júlia; každodenne mohla sa shovárať, zabávať, mohla opatrovať
ľúbený predmet svojej tajnej, ač nesčastnej, neopätovanej lásky. A Matej bol tak vľúdny,
tak dobrý, tak útly teraz naproti nej. Ó keby bol vedel, jako ju blaží jeho vďaka, ktorú
jej za verné ho opatrovanie dokazuje, bol by istotne aj život svoj jej v obeť položil. Ale
ona mlčala ako hrob — nezjavila sa mimo Ireny nikomu. Irena dopriala jej každodenne
potešenia toho s Matejom sa shovárať, a jako by aj nie? Veď jej opatere má čo ďakovať že
jej ozdravel.Ale nič netrvá na svete večne. Otec Matejov po úplnom vyzdravení nenechal dlhšie syna
svojho v kaštieli ale ho vzal domov a z domu ho vypravil hneď preč, študovať práva. Lúčenie
Mateja s Irenou bolo velice boľastné; no, tím nežnejšie bolo ono s Júliou. Naposled
pobozkal Matej Júliu vrelo a ďakoval jej ako sestre za tú opateru. Richtár nazýval ju
drahou dcérou svojou. Netušili oba, že tým srdce Júliino len ranili. Ale ten bozk, ach! ten
bozk prvý i poslední od Mateja bol jej blaženosťou i boľasťou večnou.Úbohá Júlia!Po návrate svojom z university našiel Matej Júliu v úplnej kráse rozvitú: bola ona ako
nežná fijala v skromnom úkryte mlyna; mala vohľadačov mnoho, ale nešla za žiadneho, bola
smutná, vydať sa nechcela. Ale čo bola Júlia proti Irene, u nejž s krásou prírody i nádhera
sa spojila? Matej omámený, skoro bez seba zavrel milenku do náručia svojho.A teraz tam nadpriadieme niť rozprávky svojej, kde sme prestali, pri publikovaní
slobody.IXNedlho trvala radosť nad úsvitom slobody uveličeného ľudu, lebo hneď na to vyšlo krvavé
slnko na obzore Evrópy i našej milej otčiny Uhorskej — vypukla revolúcia. Ako čoby každá
sloboda musela byť krvou sklopená, krvou posvätená. A ono to skutočne tak bolo voždy na
svete, tak bolo i teraz. Od srdca krajiny, Pešti počalo sa to búriť, až sa víchor, až sa
búrka stala všeobecnou. Nenie tu môj úmyseľ široko ďaleko rozprávať o udalostiach zbury
tejto, len tie výjavy pospomínať, ktoré samo sebou patria v obor našej poviedky a
rozprávky.„Nad Tatrou sa blýska,Hromy divo bijú:Zastavme sa bratia,Veď sa oni stratia:Slováci ožijú!“„To slovensko naše,Dosial tvrdo spalo;Ale blesky hromu,Vzbudzujú ho k tomu:Aby už povstalo!A Slovensko povstalo. Povstanie národa slovenského známo je i nám i odporcom naším; však
známo nám je všetkým i to, ako sa nám Nemci za našu pomoc odmenili. Dosť na tom: že piesne
hore vyše spomenutej účinok bol veliký; tak ako i iných mnohých. Spev najlepšie povzbudí
národy do boja, spev národný, z duše vyňatý. Tak povstalo mocou živého slova a piesni
živej, rodnej — slovenské dobrovoľníctvo.Veď tak a nie ináč ozbrojil sa i maďarský národ. Revolucionárne piesne Petőfiho mali
nesmierny účinok na ľud. Divy tvorila i táto pieseň národnia maďarská:„Kossuth Lajos az üzenteHogy kevés a regementje,Ha még egyszer azt üzeni:Mindnyájunknak el kell menni.“Akoby hrom s čista, jasna uderil, tak to bolo všetko v okamžení vo zbroji. Školy sa
rozpustily a študenti chytali na miesto pokojného pera smrtonosný meč do rúk svojích; ale
nie len mladá i staršia krev zahorela a čerstvejšie v žilách zakolovala a — mužovia
opúšťali ženy, otcovia deti, a deti rodičov a z tichých úkrytov, domov i chalúp, z miest i
z dedín spiešilo to všetko do táboru, pod zástavy, do boja. —I v obci *** nebolo to ináč.Starý Matej Gäjdoš bol kapitáňom gardy, akú vtedy skoro všade každé mesto, každá obec na
rozkaz krajinský malo, a len to ľútal: že ešte nenie trochu, aspoň pár rôčkov mladším, aby
si mohol výnsť nadšeným duchom pod zástavou slovenskou do boja. Ale on to len porúčal na
syna. A syn sa stal dobrovoľníkom. Bol to utešený šuhaj, ten náš Matej Gäjdoš!
Vysokorastlý, štihlý ako jedla, a tá šablička tak mu prisvedčila ku boku, akoby s ním
spolusrastnutá bola bývala. Všetko vybehuvalo von z domov dívať sa na krásného šuhaja, keď
cez dedinu išiel. Matej Gäjdoš sosbieral mnoho sto chlapov, lebo reči jeho boly ohnivé,
zápalu a života plné; výrečnosť jeho ako meč na obe strany ostrá. A to vieme zo skusenosti,
ako zápalistá reč na poslucháčov účinkuje a obzvláštne v časoch zbury a všeobecného
pohnutia plných, ako boly tie roku 1848-ho. Náš Matej Kompan, lebo až po dnes tak ho v obci
nazývali, že nebolo viacej študujúcich z dediny mimo neho — odobral sa k priateľom svojím
veliteľom sboru dobrovoľníckého a bol skoro za dôstojníka povýšený. Starý Matej Gäjdoš
modlieval sa každodenne za sčastie svojho syna a víťazstvo toho, kto pravdu má.Medzi tým i krajinská vláda uhorská bola naložila rekrutovať, a to prísne rekrutovať,
lebo boj bol veliký a bojovníkov málo. Nik sa tak nebál tej zatrolenej vojny ako náš
Vilmoš. On, ktorý bol tak ochotný strieľať po iných; bál sa boja otvoreného. Iní mladíci
zemänskí s radosťou chytili sa zbroje a spiešili pod zástavy svojho presvedčenia; no, náš
Vilmoš sa ukrýval, aby ho neprinútili vstúpiť do radov vojenských. Len že pravda, kde že by
on bol mal, kde že by on vzal aké presvedčenie? I tak sa vo dne skrýval po horách a len v
noci prichodil potajomne domov s jedným sluhom a viacej podlých služobníc prebývajúc a
pelešiac v kaštieli otcovskom.Po smrti pána veľkomožného divotvorné to bolo hospodárstvo u mladého Vilmoša Hantaya. On
nikdy nebol k žiadnej práci navyknúl. Jeho život záležal len zo spania, krmenia sa a pitia
a behania za bielym pohlavím; nič ho nezanímalo, ani práca hospodárska, ani pestovanie
koní, dobytka, zhola nič výjmuc poluvačky. Ale i tú niekedy preklínal a bol velice
rozmarný; keď psi niečo prihnali, či bol zajac, či srna a on nemohol ju zastreliť od jedu
zastrelil psa. Jeho kone boly tie najvychudlejšie v celom okolí, jeho statok zdychal; lebo
pri neporiadnom pánovi ani čeľad nebola poriadná. Najradšej videl jednoho starého sluhu,
ktorý sa bol v službe ešte u otca zostaral prijdúc do nej ako vojak vyslúžilec: človek to
na jedno oko slepý a velice ničomný. Ten podporoval vo všetkom zlom pána svojho, ten ho
utvrdzoval v jeho bezbožnom živote a podporoval v každom zlom na svete. S týmto oplanom
žil; žil?… hnil, živoril Vilmoš, súc v mladom veku starým, nenapravitedlným a do zkazy
časnej i večnej rútiacím sa hriešnikom. Matej Gäjdoš richtár mal vždy mrcha oko na pyšného,
surového a bezuzdného pánika Vilmoša; lebo on, to dobre tušil i veril, že ač aj súd inače
bol zakročil, inakší výrok vyniesol, že jeho synovi len predsa nik by nebol chcel v panskom
dome vtedy život odobrať, mimo neho. Richtár Gäjdoš ač nebol človek pomstychtivý, ale
pomýšľajúc predsa na to, čo on so svojim synom chudiakom vystál, vystojí; nepokladal si to
za žiadon hriech trochu aspoň postrašiť bojazlivého pánika. Dal čihať naňho, a znajúc, že
je už doma jeden večer, sohnal si môj milý richtár Gäjdoš asi dvadsať chlapov a šiel milého
Vilmoša chytiť za vojáka. Vilmoš sa moci nespieral, prosil richtára, chcel ho i zakúpiť;
ale veru sa môj milý richtár k tomu nechcel naskrze znať; lež dal mladého pána veľkomožného
poviazať a expediroval ho rovno do mesta k správe vojanskej. — Ale tento pokus sa nášmu
richtárovi naskrze nepodaril. Vilmoš, ač on sám žiadných priateľov nemal, predsa si
vynašiel priateľov svojho otca, a tí ho vyslobodili i bol na slobodu prepustený. Mladý,
hnevlivý pánik nemohol to zniesť bez toho, aby sa na richtárovi nebol pomstil. Obžaloval ho
aj so svojím sluhom pri stolici, že prechováva nepriateľov a vlasti zradcov vo svojom dome;
že má pokrytú zbroj, stojí v porozumení s vojskom cisárskym a Bôh vie, čo ešte všetko. O
pôl noci raz zobudili richtára Gäjdoša zo sna, polapili a poviazali ho a kým ho jedni
strážili, iní prehliadali dom — a na nesčastie našli list od syna a var’ aj proclamatie
niektoré; to mu dopomohlo. Len pár dní sedel náš Gäjdoš v žalári mestskom, hneď bol do
Segedína i s inými nepočetnými väzňami vedený. Keď išiel sprievod väzňov z mesta, bol tam
aj náš Vilmoš prítomný, a nemohol sa zdržať, aby nebol starému Gäjdošovi, ako vlasti
zradcovi verejne nenapľuval do očí. Taký ochranca vlasti ako bol Hantay Vilmoš, to veru aj
mohol s dobrým svedomím urobiť.XVilmoš nebol ešte jakživ tak veselým, jako práve teraz. Jeho plány dozrievaly, jeho čas
prichodil, len ešte niekolko trpelivosti a sčastie jeho bude hotové, završené. Jemu
ustavične ešte Irena v hlave vrčala, že by bol zaľúbený býval do nej, to nie; lebo kdeže by
sa uňho cit jemnej ľúbosti ešte bol vzal? Ale uňho bolo čosi iného, čo ho ku Irene tiahlo.
On bol na mizine. Dlhy jeho skoro prevážily jeho majetok; on špekuloval tedy na majetok
milenky Kompanovej a previesť špekulátiu svoju zdal sa mu byť tu čas príhodný. Starý
richtár Gäjdoš bol odvedený, ten už sotvaj kedy príjde zo svojho väzenia nazpäť; syn jeho a
milenec Irenín stanúc sa dobrovoľníkom je tiež na takej neistej ceste postavený: dnes žije,
zajtrá padnúť môže. Nestojí mu tedy nik v prekážke.Ale ako vyviesť plán tento? Na poctivej, otvorenej ceste to naskrze nešlo. Aký figeľ
použiť, aby sa mu to podariť mohlo? Tým cielom spojil sa a radil zase len so svojím sluhom
a dôverníkom slepým. Iba jedna cesta stála pred nimi. Uniesť tajne v noci Irenu a ukryť ju
až do tedy, kým by prišiel príhodný čas na to, aby i verejne pred svetom obdržať ju mohol.
Na to, aby sa ani otec ani dcéra nezpierala, jest jeden výborný prostriedok u zločincov a
neznabohov; toho v najhoršom páde chcel sa dopustiť Vilmoš totiž — násilia. Peklo by sa
bolo samo kochalo nad Vilmošom a slepým sluhom jeho, nad týmito dvoma už dávno jemu
patriacima dušami ako bezbožne kuvali plány a hotuvali osýdla anjelskej nevinnosti. —*Utešený bol večer. Pri kaštieli v ***, kde Irena bývala, opatrne obchádzal akýsi človek,
keby sme sa mu boli bližšie prizreli, vyzeral ako žid. Túžobne pozeral na cestu a zase k
oblokom osvetleným kaštiela, ta hore. Bolo videť, že by bol rád dostať sa do dvora; ale v
ten nepokojný čas všade ľudia opatrní boli, všade radi zapierali bojac sa nebezpečenstva. —
Neznámy žid obzeral sa i po chalupách sedliackych v dedine; a tam sa nikde nesvietilo. Kde
sa vzal, tam sa vzal prikvitnul ku neznámemu židovi druhý podozrivého vzozrenia človek a tí
dvaja sa medzi sebou tíško shovárali.Čo ty tu čiháš?A ty čo?Usrozumejme sa. Kto si?Povedz kto si ty?Ja som veľkomožného pána Vilmoša Hantaya sluha.Ja prchlý väzeň bez prístrešia.Si mi vhod. Spojíš sa so mnou?Vďačne, ak je len niečo dobrého.Pre nás hej. Ty budeš mať dobrý zárobok.Vrav určitejšie.Tí dvaja neznámi a podozrelí ľudia sa potom po tichu shovárali a zmizli.Polnoc odbila. V kaštieli i všade po dedine svetlá vyhasly. Ticho bolo všade ako v
hrobe. Hlásnik od deviatej netrúbil, ale silne chrápal na kostolňom prahu. —Odrazu sa nebe červeným plameňom zapálilo a blízo kaštiela vypuknúl stĺp ohnivý a ľudia
sa na zúfanlivý, strašný ten hlas „horí!“ prebudili. Strašná trma vrma nastala. V kaštieli
behala čeľaď ustrašená až jim prišli chlapi na pomoc a striekali sikačkou do ohňa i na
okolité stavy, ďalšie zbíjali zo šindlov. — Panstvo kaštieľa tiež behalo ustrnuté sem tam
po dvore, medzi nimi bolo vídať i naľakané ženské. Na sčastie bolo ticho, nedúl vietor a
keď jeden stav shorel podarilo sa zahasiť škodlivému živlu cestu ďalšiu. Pri hasení ohňa
súčastnili sa aj bližšie obce a cudzích ľudí bolo v tú noc mnoho v obci ***. I náš neznámy
žid, aj so sluhom Vilmošovým, slepým na jedno oko, na koči zostali blízo ohňa a bránili čo
mohli. Sluha Vilmošov vypravoval čeľadi zámockej, že pána vozil do mesta a teraz že sa
vracia domov bez neho, tu práve na ceste že zazrel oheň a spiechal na miesto nesčastia.Práve vtedy, keď oheň bol najväčšmi v blku a lárma a zmatok akoby rýchlosťou blesku bolo
videť utekať z kaštiela koč, na ktorom dnu dve osoby jednu ženskú držali a ako by
chlácholili, kojili boli, na boku ale sediací, ako pán vyzerajúci kočiš ťal, nemilosrdne do
koní, ktoré tak leteli, že za každým krokom kopytá na skalách iskry vyrážaly. —Na druhý deň ráno bol v kaštieli a po celej obci *** ukrutný zmätok, plač a krik. Slečna
z kaštiela, nám známa Irena, bola razom pri včerajšom ohni zmizela. Hľadali ju všade,
hádali všeličo — ale jej nebolo.*U Vilmoša Hantaya sedeli si traja ľudkovia vo veľmy veselom rozmare, dôvernom rozhovore
pri dobrom vínku spolu. Boli to: on sám, jeho slepý na jedno oko sluha a žid. — Štrngli si
hlučne, pripíjali a smiali sa.Bez teba, žide, by sme jednako nič neboli vykonali — slovil Vilmoš. —Ty si nám prišiel v príhodný čas — svedčil jednooký. — Ja som zýskal času pohodlne tú
chalupu podpáliť. Pán držali kone a nám dvom to s tou pyšnou kišasonynkou ľahko šlo hore do
koča.Dhobre, dhobre, to všhetko rhád uvherím; lhen už theraz phán vhelkomožný shem s thou
odmenou!“Odmenu ti vtedy dám, židáku, keď mi povieš, kde je Irena skrytá a keď ju budem ja mať
tu.Mhôžte jhu mhat už hneď zhajtra. —Dobre; ale kde je ona? Ako si ju skryl? —Žid upomenul pána Vilmoša na to, k čomu sa mu bol zaviazal, že len medzi štyrma očima mu
to zjaví. —Sluha porozumel tomu a vzdialil sa. —Žid po odchode sluhovom slovil čistým ne-židovským názvukom a to Vilmoša hneď zarazilo,
nasledovne:„Slečinka Irena, tá dobrá duša, ktorej som ja tak velikú nevďaku za jej dobrotu
preukázala bola, je tam, kde má byť — u svojích rodičov.“Žide — čerte — či kto si; rozdrapím ťa.Žid medzi tym odhodil náličnicu a pred Vilmošom stála odrazu jemu dobre známa — komorná.Diable, kde si sa tu vzala?Utiekla som z väzenia a došla som v príhodný čas, aby som tvoj zločin prekazila. Bola
som práve na ceste k tebe, pekný panáčku, aby som za svoje nevinné utrpenie žiadala odmenu.
Sľúbil si mi tvoju ruku, ale o tú mi neide, ja potrebujem peniaze.Ja peňazí nemám, vrav, kde je Irena.Ja som vás oklamala, nahovoriac vám, že ju ja ukryjem, aby ju u vás tu nenašli; ja som
ju odviezla nazpäť domov. —Diable zastrelím ťa. —Ďakuj mi hriešniče, že som ťa od nového zločinu oslobodila; ja som už svoju pokutu
vytrpela — ako že ty znesieš svoju?Star sa o seba, ty čertica! V tom chytil Vilmoš pištol a mieril na komornú, tá ale
nezaháľala, chytila mu pištol a chcela ju odstrčiť; ako sa tak pasuvali, rúra prišla
obrátená k Vilmošovi, odrazu vystrelila, a Vilmoš sa so strašnou kliatbou zrútil na zem. —XIRevolúcia trvala a hospodárila ukrutne v krajine. Už mnohé bitky boli svedené, jedni k
prospechu maďarov, iné zase k víťazstvu cisárskych. Mestá ľahly popolom, dediny pustly,
všetko holo na ruby obrátené. Ale moc cisárskych bola slabá k tomu, aby bola oddolať mohla
zbúrenej premoci. I tak bolo chyruvať, že si vláda mohutného cára severnieho požiadá ku
pomoci. Roku 1849-ho prišli Rusi skutočne do Uhorska. Kade šli, tam trnulo všetko strachom,
lebo chýry šli o ních prehnané, ani o tatároch a mongoloch divých, čo pred tri sto rokami
pustošili i ovládali boli našu otčinu. —V jednom mestečku bola posádka vojska maďarského a väzňov plno na hŕbe. Väzni títo
nachádzali sa vo velice smutnom stave, nečistí, vychudlí, ošarpaní ležali na polo shnitej
slame. Mnohí modlili sa k Bohu o pomoc a vyslobodenie, iní kliatbu sypali na svoj mizerný a
ukrutný los; len jeden starčok, celkom sošedivelý, pokojne sa choval a jeden mladý väzeň ho
tešil. Ale ten starčok bol velice utrápený, vysilený, a chorý. Mladý väzeň neustával prosiť
stráž, aby veliteľovi posádky oznámila smutný stav väzňa starého a prosila, aby ho dovolili
z ohyzdného väzenia tohoto do iného, zdravšieho miesta preložiť. Dlho to trvalo kým sa
stráž k tomu odhodlala, ale povolenie konečne predsa prišlo a náš starký väzeň bol z peleše
tejto žalárnej do miesta zdravšieho prenesený, bol i opatrovaný, liečený. Mladý väzeň,
ktorý mu to vyprostredkoval, zostal pri ňom a vo dne v noci ošetroval starkého nemocného
väzňa. —Ktoby vypočtoval všetky ty bezsenné noci, ktoré náš mladý väzeň u loži starého, chorého
väzňa prebdel a presedel? Ktoby všetky ty starosti vyslovil, nímiž bol o jeho čím skoršie
uzdravenie tak vrele a svedomite zaňatý?A náš starký väzeň najlepšie vyrozumel tomu, lebo zotavovanie sa jeho každodenné
najvýmluvnejšie hlásalo peč vernú, opateru nevyrovnanú, akou ho spoluväzeň jeho mladý
zahrňoval. O pár dní bol ten vychudlý, staričký väzeň silný a zdravý sťaby kvitnúci
mládenec. Tu ale nová starosť napádala väzňa mladého, a síce tá, že teraz po vyzdravení sa
jeho nazpäť dajú jich zase do toho hnusného žalára, z nehož jich nemoc bola vyslobodila.
Preto radil mladý väzeň starému, aby sa za krátky čas ešte ako chorý tváril — on ale,
patrné to bolo na voľačomsi zvláštnom, si lomil hlavu.V jednu tmavú, búrlivú noc zobudil mladý väzeň v sladkom spaní ponoreného starého a
kázal mu, aby sa sobral a tíško išiel za ním. — Starý väzeň sa ťažko zpamätoval, keď ale
vyrozumel, že tu ide o vyslobodenie sa zo žalára, o útek: nechcel naskrze privoliť ku kroku
tomuto.Mladý väzeň sa ale neodhodlanosťou staršieho naskrze mýliť nedal, ale stojac pevne na
svojom tiahol ho za sebou von z väzenia.Vyšli von.Sčastlive prešli až za bránu cez troje stráže; lebo ty všetky tri spaly.Ale kam sa obrátiť?Tma bola veliká a kraj neznámy. Ej, veď nás dobrý pán Bôh sám viesť a sprevádzať bude,
oddajme sa len do ruky jeho: dúfajme v neho, on nás cez nebezpečenstvá bez úrazu prevedie a
k cieľu nášmu pokojne doprevodí. I tak šli vo mene božom. —Viac hodín šli tmavou nocou bez toho, žeby boli znali, na ktorom mieste, v ktorom kraji
sa nachodia a kam sa obrátiť majú? Išli pustými poľami, dolami bez chodníka, bez cesty.
Všade pusto, všade hlucho, všade tma. Naraz zastali a pozerali v jednu stranu, odkiaľ ohňov
žiara sa svietila a vrava zavznievala. Či to bola dedina, či tábor? Iste bolo poslednejšie.
Unavení blížili sa k miestu tomu, a čo bližšie prišli, to lepšie rozoznávali, že je to
rozložený vojenský tábor. Chceli cúvať zpäť, lebo sa obávali zase upadnúť do rúk cudzích,
nepriateľských; ale už pozde bolo. Predstráž sa jich zmocnila. — K velikej radosti svojej
ale počuli, že je to jích rodinka, boli v tábore dobrovoľníckom a len čo svitlo, predviedli
jich pred majora Levartovského. Major vyrozumejúc čo sa s nimi dialo, a kto by boli, dal
jich zaviesť na hospodu a rozkázal opatriť čo najporiadnejšie.Naši vyslobodení väzni ožili. Medzi svojeťou cítili sa dobre, dôstojníci jich
navštevovali a častovali nádherne. Večer prišiel, keď už naši väzni samotní boli a Bohu za
vyslobodenie sa poďakúvali v skrúšenej modlitbe, jeden pekný, vysokorastlý, štihlý
dôstojník.Starší väzeň sa obzrel a prišlý dôstojník vykriknúl:„Môj drahý otec!“Otec a syn ležali si v náručí.Kto to boli?Nik iní ako Gäjdoš rychtár so svojím synom Matejom, tak zvaným Kompanom. —Otec i syn chceli vedieť, kto by bol mladý väzeň, vysloboditeľ Gäjdošov?Mladý väzeň sňal náličnicu a Matej Gäjdoš Kompan sovrel do svojho náručia, a starý
Gäjdoš rychtár položil požehnávajúc ruky svoje na hlávku roztomilej, vernej, vyprobovanej —
Julinky zo mlyna. —*Bez duše pribehnul jednooký sluha do chyže, ktorej bol práve výstrel odznel. Komorná mu
vyjavila, čo bolo vo veci. Naľakali sa oba, z počiatku, ale zločinci sú hneď zase hotoví so
svojími plánami a duchaprítomnosť neopúšťa jich ani v tom najkritickejšom položení.
Jednooký si podal ruky s komornou a oni sa jednomyslne na tom usrozumeli, že pred svetom
povedia, ako pána zastreleného našli v chyži a na jeho stole že našli cedulku, dľa ktorej
jim, dvom verným sluhom svojím všetko čo sa po dražbe a zapravení dlhov zosnulého zvýši
takým spôsobom porúča, aby sa s tým na polovicu podelili. Samo sebou sa rozumie, že si tú
ceduľku sami napísali. Jednooký vedel veľmy dobre nasledovať podpis ruky pánovej. Ostatnej
čeľadi, ktorá sa bola sbehla, poviedali to isté. Dražba sa previedla a čo sa zvýšilo, to si
tí dvaja skutočne podelili. — Zpustošený kaštieľ i k nemu prináležajúce role, kus hory
kúpil bohatý mlynár a s kúpou tou veľmy dobre obstál, lebo ju platil košutkami, ktoré o
nedlho stratily svoju cenu a pálené boly. — Mlynár vedel, že sa za pár rokov stane pri
opatrnosti a rozšafnosti svojej v obci gruntovným pánom; ale čože mu bolo zo všetkého toho
majetku, keď nemal najväčšieho pokladu svojho — dcéru Júliu doma. Ona bola razom zmizela a
živá duša nevedela kde je, čo je? Žiaľ mlynárov i manželky jeho opísať sa nedá. Každý
človek žičil v obci *** mlynárovi statočnému kúpu jeho; ale každý ho ľutoval a plakal s
ním, kedy koľvek hodnú svoju dcéru spomínal a oplakával.*Rusi už boli zaplavili krajinu celú a už tak to vyzeralo, že sa revolúcia ukončí. —Naši Gäjdošovci boli už pár mesiacov i s Júlinkou v tábore dobrovoľníckom; Júlinka jim
vypravovala, ako nemala vo dne, v noci pokoja, keď richtára Gäjdoša uväznili; až sa pobrala
za ním, po mnohých nesnádzach ho našla a preoblečená za chlapa uväzniť sa dala k nemu; až
jej Bôh pomôhol život mu zachrániť.Málo pred Világošskou katastrofou chytili v tábore dobrovoľníckom špiona a vešali ho.
Nebol to nik iný, nežli jednooký sluha Vilmošov; od neho sa dôstojník Gäjdoš dozvedel o
smrti Vilmošovej, o kúpe kaštieľa jeho skrze mlynára. Júlinka počujúc to, potešila sa a
všetci traja zatúžili po domove drahom.Jednooký ale odvisnúl na vŕbe.XIIPo katastrofe Világošskej prišli domov i honvédi i dobrovoľníci; prišli a zavítali domov
i naši traja známi. — Bolo to radosti, bolo to vítania! V obci *** bola celá dedina na
nohách a za celý týdeň nebolo hodom konca kraja. Mnoho škody našiel starý Gäjdoš richtár v
dome svojom, ale neľútal za stratou obzvláštne statku značnou tak veľmy, len ďakoval Bohu a
po ňom Júlinke hodnej, že mu pomohli z nemoce povstať tak, že domov svoj a súsedov i
priateľov svojích vďačných ešte na staré mdlé oči svoje videť mohol. Len syn jeho Kompan
ľútal si veľmy za svojou knihovňou, ktorú v dome otcovom skrytú mal, lebo mu tú guerilly do
čista boli spálili. Ľudia ho ale tešili: že čo tam vraj po knihách, že je on múdry dosť a
zaobíde sa bez tých mnohých kníh v svojom novotnom, nastávajúcom úrade pravotárskom. —
Nevýslovná radosť panovala vo mlyne nad návratom obetivej, šlechetnomyslnej Júlinky. Matka
jej chudinka nevedela sa dosť natešiť s dcérou svojou, a otec tešil sa už nadobudnutému
panstvu, keď už mal dcéru, ktorá z toho budúcne úžitok mať a život pohodlný viesť môže.
Júlinka sa tiež zdala tešiť bohatstvu otcovmu; ale kedy koľvek otec spomenúl: že teraz sa
Júlinka už vydať musí a obydliť kaštieľ ako náhle popravený a obnovený bude, preletel cez
mramorové čielko jejej temný mrak smútku a nevôle. Otec a mať boli blažení v blahej
myšlienke na skvelú budúcnosť, netušili ale, čo sa v srdci mileného dieťata jích robilo. —Kto pohádku srdca rozluští?!Minúl už rok od skončenia zbury od navrátenia sa domov naších známych a ešte sme si nič
nespomenuli o kaštieli, o — Irene. —V kaštieli boly dnes skvelé a veselé oddávky. Irena síce už od roka bola sirotou, lebo
jej dobrý otec podľahnúl bol nemoci pochodiacej z prestydnutia od času toho nesčastného
ohňa. Mnoho prispely k ukráteniu jeho života i nepokoje revolúcie, v ktorých pred blížiacím
sa nepriateľom viacraz musel utekať, kaštiel svoj zanehať a po neschodných horách sa
ukrývať.Matka Irenkiná, opustená vdova, nebola na prekážke vôli dobrého dieťaťa svojho, ale dala
jej na vôľu dať ruku svoju i srdce tomu, koho si dobrá duša jej bola svolila.Slávny pravotár v blízkom slovenskom mestečku sa osadivší Matej Gäjdoš, a už pod tým
krátkym časom vynikajúci medzi všetkými pravotármi, pýtal o ruku Ireninú a dnes mu mala byť
oddaná na veky.V kaštieli sedeli za bohatým stolom: vdova, Irena z jej rodiny viacej pánov i paní
zemänských; zo stránky advokátovej: jeho šlächetný, staričký otec mlynár i s utešenou a
dobrou Júliou a viacej súdruhov a priateľov Matejových.Medzi stolovaním rozpomínali sa všetci na prežitie mnohonásobné nehody a utrpenia
prešlych búrlivých dňov a každý znal čosi zanímavého, bárs aj smutného vypráväť. Najviacej
týkaly sa hodovníkov našich osudy troch známych naších a tá udalosť o ohni v obci… s nímž v
spojení malo byť unesenie Irenkiné. Medzi hojnými a rôznymi prípitkami na zasnúbencov
našich najvrelejšie vynímala sa zdravica od samého mladého zaťa Mateja, Júlinke, ochraňkyni
jeho i otcovho života vynesená. Zo všetkých očí perlily sa slzy radosti, i Júlinka plakala,
ale jej bohaté perly slzné boly tak žalostivé, ako by jej bola krv od srdca kvapkala.
Svadba nášho pravotára Mateja Gäjdoš sa pretiahla mimo nadania; lebo starý Gäjdoš pobral sa
tiež k otcom. Od tej nemoci v žalári nebolo viacej jeho zdravie pevné, pokašlával,
polihuval, klesnul na smrtedlné lože. Syn jeho neodchodil pred smrťou od neho, celé dni
sedával s otcom a tešil ho, posilňoval rečami milými. Nie ináč chovala sa aj, jeho budúca
nevesta Irena, a tej veľkomožnej, panskej slečinke nevedela sa celá dedina dosť vynadiviť,
že je taká vľúdna, milá, dôverná, bez všetkej pýchy a vysokomyslnosti. Každý deň bol u
chorého richtára dom plný súcitných občanov, v chráme Božom modlievali sa za jeho zdravie
každodenne. Ale s ním to šlo už len na dol, už len do hrobu.Jeden deň bol richtár Matej Gäjdoš už za včas rána hore na svojej posteli. Vyzeral ako
duch, ale bol na podiv sebe prítomný a silný. Zavolal si výbor obce a odberal sa od neho.
Všetko plakalo. Syn jeho Matej divili sa aj s Irenou, že je mu všetko tak oddané, tak
náklonné. Chorý richtár napomínal občanov ako svoje deti ku svornosti, poriadku a
bohabojnosti, potom sa dlho modlil pripravujúc sa k smrti. Na to prišiel pán farár a u
prostred vrelých sĺz pripravil ho k smrti a zaopatril sviatostiami. Všetko svoje imania
poručil cirkvi a obci — jeho syn i tak nepotrebuval, mimo toho, čosi niečo na pamiatku po
otcovi zadržal. —Konečne ešte shováral sa so synom, potom kľaknul syn aj Irena ku posteli, trasúcima sa
rukami jim otec požehnal. Na to sa obrátil na druhý bok a — usnul, usnul na veky.Syn jeho prerieknul: „Tak umierá spravodlivý!“ Irena mu zatlačila oči. —O pol hodiny smutno zavznely zvony, oznamujúc smrť jednoho spravodlivého; celá obec sa
žalostne rozplakala. —Ešte o jednu slzu a to slzu vrelú prosím čitateľov a potom bude koniec.Konečne slávila sa svadba Mateja Gäjdoša s Irenou. Bola velice skvelá a veselá. Z obci
*** bolo mnoho pozvano na ňu, samo sebou sa rozumie, že i mlynár s manželkou a s dcérou
Júlinkou. Júlinka bola za družičku požiadaná. Ale v deň pred svadbou do posteli sa uložila,
rodičov svojich na silu vypravila na tú svadbu, matka chcela ošetruvať dcéru a zostať doma;
ale Júlinka tvárila sa dosť silnou byť a ujisťovala matku, že pod večer príjde za nimi. Tak
ostala Júlia sama doma.Podvečer prišli po Júliu zo svadby poslovia, medzi nimi i jej starostlivá mať. Vnídu
dnu, Júlia ležala oblečená na posteli. Vníšli tíško, že spí; zblížila sa k nej po tichu
mať, vykríkla a padla omdlelá na zem — Júlia bola mrtvá.Lekári druhý deň našli, že jej — puklo srdce.Všetko plakalo za dobrou Júlinkou, ale nik nevedel príčinu jej smrti; iba Irena takto sa
vyslovila pred svojím manželom: „Júlia, tá dobrá duša, ratuvala tvoj i otcov život, ale
utratila svoj!“Matej bol hlboko zarmútený nad osudom úbohej Júlie!Každý rok navštevovali naši blažení manželia hrob svojej vernej priateľky Júlie, a
pokrývali ho slzami a kvetami zároveň i s hrobom otca svojho.Matej Gäjdoš stal sa cteným a prospešným človekom a obec *** bola voždy pyšná naň. On
bol priateľom a otcom slovenského ľudu. Pane Bože daj, že nám takých Kompanov z ľudu čím
najviacej na Slovensku!!Tak si žil blažene a pokojne náš Matej s Irenou a žijú až podnes, ak nepomreli! —
|
Bachat_Kompan.html.txt
|
Prvá časť. „Okolostojíčnosti“ TragoedieÚvodná úvaha o dvoch druhoch sci-fi literatúry… a nech sa už vidí na prvý pohľad akokoľvek čudné, myšlienky o dvojakom časovom
orientovaní sci-fi mi vnútilo dielo otvárajúce v slovenskej literatúre brány z baroka do
klasicizmu, kniha rovnako smerujúca do minulosti i do budúcnosti, zaznávaná a vzbudzujúca
záujem, kniha plná rozporov, no rozhodne tvoriaca dôležitý medzník vo vývine našej poézie i
filozofického myslenia. Ide o rozsiahlu veršovanú skladbu Augustína DoležalaPamětná
celému světu Tragoedia, anebožto Veršovné vypsání žalostného Prvních rodičů pádu…Ak hovoríme o sci-fi literatúre, máme na mysli predovšetkým vedecko-fantastické predstavy
o budúcnosti. Lenže už Demokritos poznamenal, že všetko je iba vecou názoru — pravdivé sú len
základné prvky. A podľa môjho názoru existujú sci-fi príbehy aj o minulosti, ktorá vzrušuje
našu fantáziu rovnako ako budúcnosť. Veď čo iné sú mýty, ak nie obrazové metafory čohosi
nevšedného z dávnych dôb, šokujúceho svojou výnimočnosťou, metafory hľadajúce rozumné, logicky
prijateľné vysvetlenie tejto jedinečnosti? A všade, kde ľudský duch narazí na bariéru
nepoznaného, tajomného (oboma smermi svojej existencie — vpred i vzad), preklenie ju fantáziou
ako prirodzenou súčasťou poznávacieho procesu.Literatúra sci-fi i mýty majú rovnaký cieľ: konfrontovať budúcnosť či minulosť so
súčasnosťou, so svedomím a etickými ideálmi svojej doby — obrazová metafora vzniká na základe
tejto rezonancie. Nech hovoríme o čomkoľvek, hovoríme vlastne vždy o sebe. O svojej kultúre,
svojich túžbach, svojich sklamaniach, o stupni poznania. V oboch prípadoch hľadáme v prvom
rade vlastnú totožnosť.Existujú univerzálne otázky, ktoré sú inšpiračným impulzom i vedecko-fantastickej
literatúry, i mýtov. Znepokojujú človeka od čias, keď si začal uvedomovať svoje osobité
postavenie na tejto planéte a v kozme. Medzi ne patrí najmä otázka vyrovnania sa s faktom
smrteľnosti i s užasnutím z vlastného bytia a jeho často protirečivých prejavov, otázka
poslania ľudskej činnosti a jej zmyslu, otázka dobra a zla súvisiaca s poznávaním, s rozvojom
prírodných vied.Vážime si prírodné vedy — sú nevyhnutné: bez nich si človek nemôže uvedomiť svoje skutočné
postavenie. Ale zároveň sú nedostatočnou praktickou a duchovnou orientáciou: strácajú svoju
suverenitu vo chvíli, keď človeka vystavili pocitu potencionálnej osamelosti v mrazivej
nekonečnosti kozmu. Sú ľudsky slabé: zmĺknu vtedy, keď sa začína pýtať podvedomie a svedomie.
A práve umenie prináša vyššiu syntézu, pokračujúcu prácu vedomia ako emancipačný proces.
Človek musí prekročiť hranicu pocitu obmedzenia svojej existencie priestorom a časom, aby
dosiahol pocit ľudsky dôstojnej slobody a dohliadol po cieľ smerovania svojho úsilia. Tento
pocit vedie k rozšíreniu vnútorného sveta indivídua — no zároveň aj ku skromnosti z úžasu nad
veľkosťou poznania, k zodpovednosti za cestu, ktorou sa k nemu približujeme, aby sme
prenikaním do často prekvapujúcich súvislostí objektívneho sveta v reťazi príčin a následkov
rozširovali vlastné duševné priestory a pochopili jedinú skutočnú šancu človeka — spoznávať
realitu v celej jej mnohovrstevnatosti aj so závažím vedomia, že nikdy nespoznáme všetko.
Šanca človeka je však predovšetkým v tom, že ľudská túžba a vábenie tajomstiev nepoznaného nám
nedovolí rezignovať. Dôležité je aj tušenie existencie toho, čo ešte nepoznáme, a to je práve
doménou tvorivej fantázie, ktorou disponuje rovnako skutočná veda ako skutočné umenie. A majú
aj rovnakú zodpovednosť pred ľudstvom za výsledky a dôsledky jej aplikácie.V sci-fi literatúre aj v mýtoch sa ako najhodnotnejšia ľudská vlastnosť objavuje nie
bezchybný charakter, ale práve schopnosť dôstojne a uvážlivo niesť dôsledky svojich činov.
Oboje sú destilátom úsilí ľudstva, jeho víťazstiev i prehier, jeho pamäťou. Mýty obsahujú
etické odkazy budúcim pokoleniam, vedecko-fantastická literatúra odkrýva etické kazy vlastnej
súčasnosti konfrontáciou predstáv o budúcnosti s morálkou a potrebami prítomnosti.Budúcnosť je tovar rovnako dlho neskladovateľný ako vedomosti — požiera ich čas, každá
generácia tvorí nové rozhranie medzi ňou a minulosťou, na obe sa pozerá z vlastnej vedomostnej
rozhľadne ako na nekonštantné veličiny: ich hodnota môže stúpať a klesať. Niektoré sci-fi sme
už pohltili (napr. J. Verna), do reálnej kôstky mnohých mýtov sme ešte nenahliadli, ale
začínajú sa nám črtať jej kontúry. A v plynutí času, v cykle večne sa opakujúcich ľudských
situácií, v trvaní ľudského rodu s výhrami i porážkami, sa dávne sci-fi mohlo stať pre
súčasnosť mýtom a dávny mýtus môže byť impulzom pre vznik vedecko-fantastického diela.Jedno však zostáva pre všetky pokolenia nemenné — ich vlastná časová ohraničenosť. A preto
sa každé musí vyrovnať s otázkou bytia a nebytia, so zmyslom svojej existencie a so
zodpovednosťou v obrane dobra proti zlu. Preto sa v rôznych obmenách vždy znovu vynára starý
mýtus o raji a strate nesmrteľnosti za ľudskú slabosť, o človeku podliehajúcom v boji s
pokušením, ale dôstojne nesúcom dôsledky svojho činu, o páde človeka, ale nie jeho porážke a
strate odvahy. Stratil nesmrteľnosť, ale získal túžbu a jej zásluhou priebojnú silu. A
fantáziu. Prostredníctvom nej hľadá opäť v sci-fi možnosť získať stratenú nesmrteľnosť a zem
opäť zmeniť na raj vlastnými silami.Hľadanie rajaPrastarý mýtus o vyhnaní človeka z raja nachádza u všetkých pokolení odchovaných na
biblickej kultúre najsilnejšiu rezonanciu. Ozaj iba pre závan možnej nesmrteľnosti kdesi na
počiatku uvedomovania si svojej existencie? Veď východné kultúry vyvinuli náhradný variant
potenciálnej nesmrteľnosti prostredníctvom reinkarnácie, kolobehu nových zrodení, odchodov —
návratov. Otázka smrteľnosti sa posúva do roviny nášho nočného spánku, ak sme nestačili
dokončiť dielo dnes, budeme v ňom pokračovať zajtra, takže by nám stačilo prijať hinduistickú
filozofiu za svoju a problém by sa vyriešil.Lenže na dlhej ceste sebazdokonaľovania treba platiť mýto vášňami a túžbami — pohonnou
energiou nášho srdca. Láska zostáva naším dedičným hriechom. Je tým jediným, čo sa podarilo
prepašovať z raja, keďže zrnko z jablka na strome života sa preniesť nedalo. Hádam preto sa
nás tento mýtus dotýka najväčšmi, dotýka sa našej podstaty, je príbehom nášho osobného bytia a
zároveň príbehom všeľudským. Kto nezakúsil tvrdosť cesty z bezpečnej nevedomej istoty raja za
neistotou poznania? Kto ani raz nepodľahol v zápase s pokušením siahnuť po zakázanom ovocí?
Kto sa aspoň raz nezamyslel nad zmyslom svojej ľudskej existencie a nepocítil závan krivdy, že
platí privysokú cenu za niektorý životný omyl? Práve ten pocit krivdy, neprimerane krutý trest
za jednorazovú slabosť ma na tomto mýte zarážal najväčšmi, rovnako ako v Orfeovom príbehu.
Pocit krivdy hádam o to silnejší, že som nositeľkou pramatkinho mena, hoci som vedela, že ide
iba o báj, o symboly, a že mi patrí najstaršie, najhistorickejšie meno — ešte z mezopotámskej
kolísky ľudstva. Ale o to väčšmi ma zaujímal motív tejto žalostnej tragédie a všetky jej
literárne interpretácie, či v nich niekto podržal stranu človeku. Áno, podržal!A možno každý má svoju osobnú predstavu raja. Pre mňa predstavovala raj Panšula. Bola to
stará cvičná ovocná záhrada (Baumschule — sme ako vzácne mikroorganizmy v Bajkalskom jazere,
všetko cudzie nášmu prostrediu dokážeme časom pohltiť alebo aspoň domácky prispôsobiť) na
priestranstve pred školou, tienistá, tajomná, ohradená latkovým dreveným plotom a s veľkým
visacím zámkom. Počas jej existencie som nikdy nebola dnu, iba z počutia som vedela, že
uprostred nej je aj letohrádok a studňa. V svojom predškolskom veku som nevedela, čo je
letohrádok, predstavovala som si ho ako vzdušný hrad už-už pripravený vzlietnuť, ten mi asi
najväčšmi roznecoval fantáziu a nemohla som sa dočkať, kedy začnem chodiť do školy, aby som
získala právo dotknúť sa svojho sna vlastnými rukami. Ale ako vravia Arabi — koho Allah
miluje, nesplní mu jeho želanie, lebo každé splnené želanie sa stáva sklamaním. Mňa Allah
miloval, lebo kým sa mi želanie mohlo splniť, Panšulu vyrúbali — jej priestor potrebovali na
rozšírenie školského dvora — a tak mi až podnes zachránili nenarušenú vlastnú predstavu raja;
rodičia mi neskôr povedali, že v skutočnosti išlo o dosť zanedbanú záhradu so starými
zdegenerovanými ovocnými stromami, z ktorých už nebol úžitok a neboli vhodné na praktické
vyučovanie.Na mieste strateného raja, do ktorého som nikdy nevstúpila, zostala iba jama po zasypanej
studni a letohrádok — obyčajná malá drevená besiedka, bezbranne vydaná napospas nezbednému
vandalizmu školákov. Pripravila ma o ilúzie, ale mi jej bolo predsa len ľúto práve pre tú
bezmocnú odovzdanosť, a keď som po rokoch v televízii videla morské vtáky zúfalo a márne
trepotajúce ťažkými krídlami zalepenými naftou, vždy som si spomenula na ňu. Už nikdy
nevzlietnu.Môj raj zostal bez letohrádku, ale rovnaká zvedavosť a inštinktívna túžba po ňom sa vo mne
opäť naliehavo ozvala, keď som po prvý raz držala v rukách dve storočia starú Doležalovu
Pamětnú celému svetu Tragoediu…, dielo s osobitými, priam ľudskými osudmi, s údelom
nepochopenia, nedocenenia a zabudnutia.Samozrejme, Doležalov raj nebol mojou Panšulou (v dospelosti som sa nevedela vynačudovať,
aký malý priestor vlastne zaberala), ale pred dvoma storočiami módnym francúzskym parkom, iba
rovnako štvorcovým a namiesto plota ohradeným valom. Aj jeho rozloha bola väčšia, „… veď to
byl okolek, Jejž by neobchodil v dvou týdnech pacholek“. Ale letohrádok som našla, a to veľmi
svojrázny:V noc první sme lehli pokojně do kříčku,A odpočívali v přelíbezném sníčku;Na druhý den rozum samý nám ukázal,Aby ratolesti husté Adam svázal,A polože na kůl z jedné, druhé strany,Užil aspoň této záhradní obrany.Hle! Knížata země, tak velice hlúpúK naší Rezidenci měli sme chalupu;Zlata měvše dosti, drahého kamení,Předce nám však dobré bylo to stavení.Zlata bude méně! Však drahé paláceLidé chtíti budú beze všecké práce!Kdybys ty byl viděl ten ozdobný domček,Byl bys myslel, že jest zakvitnutý stromček.A na svoje prekvapenie som tam našla oveľa viac, a to nielen pozoruhodnú rýmovú zhodu —
dokonalú zvukovo, ale najmä významovo, so silným sociálnym nábojom: paláce — bez práce, ako
oxymoron ľudového vzťahu k životným hodnotám — Bez práce nie sú koláče.O viniciach a o prameňochV knihe Ruda Brtáňa Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry, ktorá obsahuje
najpodrobnejší životopis Augustína Doležala, som hľadala skrytý osobný prameň najmohutnejšej
slovenskej básnickej veľrieky 18. storočia.27. marec 1737. Do akej atmosféry sa narodilo tretie dieťa doležalovskej remeselníckej
rodiny v kráľovskom meste? Evanjelická rodina v prevažne katolíckej Skalici uprostred
nesentimentálnych protireformačných bojov. Artikulárny kostol pre skalických evanjelikov je až
v Prietrži, vyše dvadsať kilometrov, škola iba katolícka, takže strýko Pavel berie
deväťročného chlapca z rodinného prostredia k sebe do školy v Necpaloch. Hádam pocit krivdy z
nepriaznivého prostredia?Nič však tomu nenasvedčuje. Doležala zrejme viazali k Skalici silné putá, prejavujúce sa v
jeho skladbe nielen navonok tým, že je „sepsaná od jednoho Skalického ADaMOVEHo SyNa“ a že
vyšla v skalickej škarniclovskej tlačiarni (a nie v Banskej Bystrici u Jana Jozefa Tumlera,
kde vychádzali Staré noviny literního umění…; do okruhu prispievateľov patril aj on, takže by
sa skôr dala očakávať spolupráca s Tumlerom — veď svoju tlačiareň predal až roku 1794, teda
tri roky po vyjdení Tragoedie u Jozefa Antonína Škarnicla). Prejavili sa predovšetkým
vnútorne.Jan Blahoslav Čapek v útlej monografii Augustin Doležal a jeho Tragoedia (1931) sa
domnieva, že „vinařství mohl Doležal Adamovi odepříti, protože podle Bible prvním pěstitelem
révy byl Noe“. Ale nemohol, ako by to nemohol urobiť nijaký iný literát pochádzajúci zo
Skalice, pretože vinohrady vdychujú od 16. storočia až podnes tomuto svojráznemu mestu jeho
neopakovateľný pôvab. A ako jeho vlastný ľudský úsvit bol spojený s vinohradmi, pochopiteľne s
nimi prepojil aj úsvit ľudstva. Aj keď motívy viniča a vína sú v biblickej symbolike bohato
zastúpené, Doležalov dôverný vzťah k nim vonia domovom a sú to reálne vinice, nie symboly.Vinohrady vdychovali Skalici v prvom rade pôvab ekonomický, takže v meste sa žilo rytmom
vinohradníckych prác a Adam musel mať po vyhnaní z raja vinohrad ako náhradu zaň. Veď v raji —Vinnice byly síc, ale jen k jedění,Než velmi k malému těla posilnění;Zdážť sme ti věděli? zdáž nám povědíno?Že v hroznových zrnkách skryté jestiť víno!K tak nám potřebnému již obvesselení,K síle a rozkoši v samém zarmoucení;To jen poznenáhlu zvěděli sme skutkem,Když nás tá nevláda svým šibala prútkem.A kto iný ako rodák z vinohradníckeho mesta by prišiel na takéto verše?Jedenkrát se stalo, když Adam kunštoval,Kterák by se v práci těžké posilňoval,Že nabrav tech hroznů, vlahu z nich vytlačil,A v nádobě zacpav pokrývkú, přitlačil;A hle: byv pamětliv na svú práci zase,Našel to ostřejší po nedlúhém čase.Koštovav shledal to, že není odporné,A zkúšením poznal, že jestiť výborné!Potom vždy sadil víc, by tá bídná psota,Aspoň pod tým stromem, oslabla, života.A prvý burčiak bol na svete.Vinič ako suplent rajského stromu života. Pre Skaličanov ním doslovne bol, pretože ich
živil. Neskoršia známa Doležalova príchylnosť k vínu mala asi nostalgickú príchuť. A nemožno
sa ani čudovať, že dom a dvor, kde sa vlastne takmer celý „príbeh“ Tragoedie odohráva, veľmi
nápadne pripomína typické prostredie skalických „búd“, chatiek vo vinohradoch. A preto je
prirodzené, že sa v Tragoedii objavuje aj skalický Rubín, hodnotovo povýšený na najvyšší
piedestál — na nevinnú Ábelovu krv:Otevřiž se nebe! pohleď do těch hlubin!Viz můj drahý, svatý a červený Rubín.Jednoročný študijný pobyt v Modre a päťročný v Bratislave jeho citový vzťah k viniciam
mohol už iba upevniť. Kraj, v ktorom vytvoril svoju „pamětnú Tragoediu“, vínorodý nie je,
takže táto vrúcna príchylnosť k viniciam má bezprostredné korene v detstve. (A je vlastne
trpkým paradoxom, že tento priam umelecký milovník vína umrel na vodnatielku, 21. marca 1802 v
Sučanoch.)Konfesionálne rozpory v Doležalovi zrejme hlbšiu stopu nezanechali, pretože jeho
tolerantnosť k všetkým náboženstvám, vrátane katolíckeho (výnimku tvorí iba kalvinizmus), je v
Tragoedii priam obdivuhodná. Ba podľa dobových svedectiev (Memorabíliá Mateja Šuleka) sa aj
mimo literatúry správal k príslušníkom inej konfesie natoľko korektne a príjemne, až sa dostal
do zložitých situácií, s ktorými si pri vlastnej dobrosrdečnosti a kvapke ľahkomyseľnosti
nevedel zavše ani sám poradiť. (Šulek, ako druhý artikulárny kňaz v Hybiach, bol svedkom
Doležalovho privítania spišského katolíckeho biskupa Karola Salbeka pri vizitácii hybského a
paludzského artikulárneho zboru — vtipne a zdvorilo ho pozdravil ako zvrchovaného pastiera
duší, ustanoveného vraj Bohom a Máriou Teréziou. Keď však biskup vyslovil želanie, aby sa v
tom prípade podrobili jeho pastorátu, situáciu zachránil Šulek vyhlásením, že Doležalove slová
sa vzťahovali iba na katolíkov.)Z akých spodných prúdov sa teda postupne koncentrovala vo vedomí Doležala — vtipného a
veselého spoločníka, ktorý podľa zachovaných svedectiev v Tablicových Poezyách „zaoblačenou
mysl poslucháčů svých vyjasniti, a v chrámě Páně v čas horka dřímajících mistrovsky dřímoty
rozehnati uměl“ — tá mocná myšlienková energia, kým si našla uvoľnenie v Tragoedii? Ozaj na
neho zapôsobila v čase bratislavských štúdií básnická skladba Jána Čerňanského Žalostné
vypsání pádu a vyvrácení předního a nejhlavnějšího v zemi portugalské města Lizabony (rovnako
vytvorenej v dvanásťslabičníku ako neskôr Tragoedia; z názvu oboch diel znie harmonický akord,
hoci pravdepodobnejšia je duchovná pieseň z Tranoscia O přežalostném pádu Adama a Evy), či
stačil sám otrasný fakt následkov lisabonského zemetrasenia z roku 1755? Táto udalosť bola
nielen východiskom listovej polemiky medzi Voltairom a Rousseauom o príčine existencie zla na
svete — či je, či nie je náš svet najlepší zo všetkých svetov, ale aj inšpiračným zdrojom
mnohých hrôzostrašných jarmočných piesní takmer po celej Európe. (Ohlas možno pozorovať aj v
básni Štefana Korbeľa pri podobnej katastrofe roku 1763 v Komárne — Pamětné přemyšlování o
strašlivém zemetresení.)Keďže lisabonská katastrofa sa v literárnej produkcii interpretovala ako trest za hriechy,
možno odvtedy v Doležalovej mysli začal dozrievať filozofický problém „proč Pán Bůh na světě
tomto hřích dopustil“ a počas dvojročného vysokoškolského štúdia v Altdorfe sa intenzívnejšie
zaujímal o filozofiu vôbec, aby si vyriešil vlastné vnútorné problémy. A vzhľadom na prívetivú
Doležalovu povahu je pochopiteľné, že v tomto európskom myšlienkovom spore medzi filozofiou
optimizmu (Spinoza, Leibniz, Rousseau) a pesimizmu (Hobbes, Voltaire) sa napokon rozhodol pre
„najlepší zo všetkých svetov“, ale iba so zjavnou námahou, pretože z viacerých spontánnych
ekonomicko-filozofických úvah všetkých troch protagonistov Tragoedie vyplýva, že je skôr
„bídný, nezdárný a planý!“.Lenže Doležalova Tragoedia nie je iba filozoficko-didakticko-náboženská skladba,
priesečník smerov a síl teologických a filozofických, literárnych a jazykových, národných a
medzinárodných, individuálnych a kolektívnych (podľa hodnotenia J. B. Čapka), ale je aj
oslavou heroického historického zápasu obyčajného človeka o dôstojné miesto pod slnkom, jeho
obranou proti povýšeneckej stavovskej svojvôli. Hoci bol slobodným občanom, jeho sympatie sú
zreteľne na strane neslobodných proti mocným tohto sveta.Blýskanie na časyPočas štúdií v Altdorfe zaujala Augustína Doležala pravdepodobne nielen svetová literatúra
a filozofická problematika, ale aj stále zreteľnejšie sa prejavujúca ľudová nespokojnosť s
tradičnou feudálnou hierarchizáciou spoločnosti. Ide, pochopiteľne, o celoeurópsky pohyb, o
dozrievanie osobitého druhu ľudovej filozofie so zrejmým protistavovským zacielením, s
rastúcim sebavedomím triedy uvedomujúcej si, že je základom spoločnosti, lebo je jej
živiteľkou. A teda má aj nepopierateľné právo na slobodu a rovnosť. Proti šľachte použila jej
vlastnú zbraň.Keďže feudálne rody sa honosili starobylosťou svojich privilégií — čím starší, tým
vznešenejší — ľudová ideológia siahla za svojimi právami ešte hlbšie do histórie. Až na
biblický počiatok ľudstva, do raja, poukazujúc na fakt, že Adam bol sedliakom, nie šľachticom.
Vytvára si vlastnú verziu Rousseauovho „Človek sa rodí slobodný“, budovanú na svojich dvoch
základných istotách — na Biblii a na práci. Do ľudovej tvorby preniká popri lamentáciách na
ťažké postavenie poddaných nový tón — hrdosť na sedliacky stav.Súvislosť týchto myšlienok s Doležalovým altdorfským štúdiom sa vynára iba v hypotetickej
rovine, vzhľadom na knižné vydanie básne Mateja Markoviča Píseň o chvále stavu sedláckého z
nemeckého jazyka v slovenskou reč uvedená i také porozšírená — z roku 1752, z čoho by bolo
možno usudzovať, že táto ľudová ideológia so zreteľným protifeudálnym ostňom bola v Nemecku už
jasnejšie formulovaná ako u nás. Ale už sám fakt, že bola knižne publikovaná a že bude
inšpiračným zdrojom ďalších básní s rovnakou argumentáciou, nový názor na sedliactvo sa
prejaví i v našej predosvietenskej filozofii — u Františka Adama Kollára, to všetko je
svedectvom, že aj u nás bola pre túto ideológiu už dostatočne živná pôda, že sa začalo blýskať
na demokratickejšie, ľudovejšie časy, ktoré predznamenávali i viaceré sedliacke vzbury
vyvolané sociálnym útlakom.Čím však mohli byť motívy tejto živelnej ideológie, transponovaní do básnickej (presnejšie
veršovej) formy, príťažlivé pre Doležala? A že ho naozaj zaujali, resp. ich vdychoval z
atmosféry čias, o tom svedčia prinajmenej dve tretiny jeho rozsiahlej skladby. Ba druhú a
tretiu strofu Markovičovej Písně o chvále stavu sedláckého… možno označiť priamo ako jej
leitmotív:Všickni lidé v celém světěOd sedláků původ máte,Císař, král i knížata,Biskupi, kardinálové,Baróni, grófové,Kněz, prelát i hrabata,Římský papa, generáliOd sedláků původ vzali.První naši rodičovéZdaž nebyli sedlákové,Adam i Eva spoluZdaž nejsou z raje vyhnáni,Aby dělajíce zemiMěli chléb na svém stolu?Tak címer všech jest motyka,Styk, pluh, kosa, role, louka.A ak v ňom nerezonovala práve Markovičova Píseň…, mohla ho zaujať báseň anonymného autora
z roku 1778 Status rustici et vitae ruralis laudes. Táto chvála sedliackeho života a
sedliackeho stavu, ktorá vznikla ako reakcia v polemike s Chválou vojenského života od
Františka Rudňanského (Laus vitae militaris, Trenčín 1778), má zreteľný ideový zdroj v
Markovičovi:Neb od sedláka jsme všecci původ vzali,Buď páni, vojak, neb sami králi.Prvší rodičové čože oni byli,Adam také Eva než vyhnaní byliZ ráje rozkošného, jistě že sedláci,Neb chléb svůj hledali ze sedlácku prací.Eva pradla kudel, Adam zemi kopal.A tak nám sedlacký cymer on zanechal,Styk, pluch, pole, role, pradlici, vretena,A tak predce od nich svůj původ všecko má.Z ukážok je zrejmé, že nie sú ľudového pôvodu, ale že autormi sú vzdelanci ľudového
pôvodu. Zreteľne sledovali pozdvihnutie sebavedomia prostého človeka a základnú myšlienku
rovnosti všetkých ľudí možno označiť za heslo druhej polovice 18. storočia. Zvýšený záujem o
osvetu, pozornosť voči ľudu a jeho prejavom, obhajoba sedliackeho stavu pred zvôľou panstva,
vedomie historickej rovnosti pána i poddaného, chudobného i bohatého boli viditeľnou
predzvesťou svitania nového času, ktorý dá starým hodnotám význam zodpovedajúci novým
podmienkam a zmení aj spoločensky najpriebojnejší prejav — literatúru.Teda reminiscencie na počiatky ľudstva nie sú hľadaním „strateného raja“, ale rovnosti a
rovnakého práva pre všetkých, je to odozva vnútorného pohybu spoločnosti, nových prúdov
búšiacich na feudálne stavovské hrádze. A medzi vzdelancov, ktorí vyšli z ľudových vrstiev a v
dôvernom vzťahu s ľudom zostali počas celého života, patril aj Augustín Doležal. V početnej
remeselníckej rodine (šesť detí: Pavel — 1729, Christína — 1732, Augustín - 1737, Juraj -
1741, Eva - 1744, Kristína - 1751) i u chudobného strýka Pavla, ktorý žil viac z entuziazmu
ako z biednych príjmov, nadbytok iste nepoznal. Nepoznal ho ani na štúdiách v Kremnici,
Banskej Bystrici, Modre či v Bratislave, a hoci na štúdium v Altdorfe dostal štipendium, jeho
album z rokov 1760 — 1762, s ktorým vlastne chodil po inteligentnom žobraní, je výrečným
svedectvom o Doležalovom sociálnom postavení.Počas štúdií mal väčšie šťastie na duchovné zabezpečenie ako na finančné, takže možno
predpokladať vnímavé reagovanie na dobové volanie po povýšení vrodených hodnôt nad rodové. A
tak motívy pátrania po príčinách zla vo svete a nerovnosti medzi ľuďmi začínajú spoločne
dozrievať v mohutný hymnus na činorodú prácu človeka, na možnosti ľudského rozumu tríbiaceho
sa prekážkami. Doležalova básnická skladba je neoddeliteľnou súčasťou protifeudálne zahrotenej
slovenskej slovesnej tvorby, hoci miestami je jej ostrie uhladené miernou povahou skrytého
pietistu a osvietenského racionalistu, bytostne túžiaceho po harmónii vo svete.Avšak citovo exaltovaný pietizmus a osvietenský racionalizmus v jednej bytosti vylučuje
vnútornú harmóniu; kto chce s nimi žiť, musí ich v sebe konfrontovať, vyjasniť si ich vzťah. A
to Augustín Doležal v svojej Tragoedii aj urobil.Strýko a synovecDobré rodinné vzťahy môžu byť pre životný kolobeh jednotlivých členov rodu rovnako
dôležité ako harmonické kozmické vzťahy v planetárnych sústavách. Hoci má každý vlastnú obežnú
dráhu, vzájomné vyrovnané pôsobenie gravitačných síl zabezpečuje stabilitu systému.V príbuzenskej sústave Doležalovcov harmonické vzťahy bezpochyby existovali, rodinné
založenie strýka Pavla je nepopierateľné. A jeho prejavom sú nielen tri manželstvá, ale i
prevzatie starostlivosti okrem vlastnej rozmáhajúcej sa rodiny aj o vzdelanie synovca
Augustína. Iste ho chcel uchrániť pred vlastným údelom, keď bez škôl, vyučený za súkenníka, sa
pustil do štúdia až vyše dvadsaťročný. (Hoci krivý — ale živý!)U oboch Doležalovcov možno pozorovať rovnakú príchylnosť k rodnému mestu. Pavel Doležal s
obľubou používal iniciálogramy svojho mena a rodiska, napr.PříležitostDáváSe (Pavel Doležal, Skalica), resp.PřeloženoDoSlovenského, a na
titulnej strane jeho najvýznamnejšieho diela Grammatica Slavico-Bohemica (vydaného v
Bratislave roku 1746, teda v roku predpokladaného prijatia synovca na výchovu), hoci to nebolo
bežnou dobovou zvyklosťou, sa uvádza okrem mena Pavvlius Doleschalius i rodisko — Szkalocza —
Hung. Teda uhorská Skalica, aby ani náhodou nenastal omyl. A túto v podstate rovnakú
informáciu nájdeme aj na titulnej strane Tragoedie — … od jednoho Skalického ADaMoVEHo SyNa
(aj s obľúbenou barokovou skrývačkou — kryptogramom, ktorú Bohuslav Tablic vylúštil takto:AugustinusDoleschal,ministerverbiecclesiaehybensis,sučanensisnunc — Augustín Doležal,
kazateľ cirkevnej obce hybianskej, toho času sučianskej). A ako má strýko na začiatku diela
hesloProvidenteDeo! (S
prozreteľnosťou Božou!), synovec si zvolil v TragoediiAuxilianteDeo! (S pomocou Božou!).Evidentné úsilie o čisté rýmy v Tragoedii, ktoré kladne ohodnotila aj dobová kritika,
badáme už u strýka — v zaujímavej knihe Sama-učící Abeceda aneb Syllabikář; jeho
osemslabičníky majú nielen výrazný sklon k párnoslabičným — ženským rýmom ako
dvanásťslabičníky Tragoedie, ale aj k vtipným aforistickým postrehom z bežného života, napr.:Ihlica ne každá zlatáA panna ne každá svatá.Resp.:Tela skáče v nemúdrosti,jemu jest podobných dosti.A rovnako svieži satirický pohľad v rámci jediného dvojveršia nás často prekvapí aj u
synovca, napr.:Hanba jest mrzutost, kterú v duši máme,Když víme, že naše viny jsou již známé;resp.:Kdo se ohlédat chce po vděčném osohu,Ten nechť i do blata připraví svú nohu!Lenže medzi Doležalovcami možno pozorovať aj iné, nielen formálne zhody. Išlo taktiež o
zhodu povahovú — „hoci len v košeli, ale sme veselí“ — (avšak v rámci všetkých spoločenských
pravidiel, lebo Pavla Doležala súčasníci považovali za prísneho kárateľa mravov), aj o zhodu v
sociálnom cítení, zaiste ovplyvnenom nielen pietizmom, ale aj osobnými sklonmi. O strýkovi je
známe, že dvakrát prišiel o dobré miesto (v Zemianskom Podhradí a v Necpaloch), lebo napriek
zákazu prislúžil „Večeru Páně“ nielen zemanom, ale aj sedliakom a žobrákom. Synovec svoj
postoj prejavil v Tragoedii, ale veľa napovedá i jeho všeobecná obľúbenosť u farníkov bez
majetkového rozdielu. Jeho odchod z Hýb do Sučian všetci „přehořce oplakávali“. A vnímavá
senzitívna synovcova duša pri strýkovi určite úplne presiakla pietizmom.*Pietizmus v evanjelickej a jansenizmus v katolíckej línii hrali v počiatkoch nášho
osvietenstva a národného formovania dôležitú úlohu, pretože obe tieto odchýlky od dogmatizmu
svojej konfesie nielenže vznikli v približne rovnakom čase — v prvej polovici 17. storočia
(pravdepodobne ako emocionálno-ideová reakcia na 30-ročnú vojnu), ale mali aj spoločný etický
základ — učenie sv. Augustína s jeho citovým zvnútornením, zosubjektívnením viery a priamou
požiadavkou lásky k blížnemu, obe smerovali k tolerantnosti voči príslušníkom iných
vierovyznaní.Hoci v pietistickom hnutí sa stal výraznou postavou J. A. Komenský, pietizmus i
jansenizmus preniká do nášho ideového dozrievania až v 18. storočí a pripravuje pôdu pre
budúcu spoluprácu vzdelancov oboch konfesií v ľudovýchovnej a kultúrnej činnosti, aj v
dozrievaní slovenskej feudálnej národnosti v moderný novodobý národ.V slovenskom pietizme má prevahu výchovná funkcia spojená so starostlivosťou o obyčajného
človeka, s láskou k nemu. A prvoradým nástrojom každého pietistu je výchova človeka chápaná v
širokom komeniálnom zmysle. Podkladom na výchovu zostáva náboženská literatúra, a preto
pietizmus dal prostému človeku do rúk Bibliu, kancionál, katechizmus, postilu, modlitebné a
vzdelávacie knižky, čím sa pričinil o obohatenie a rozšírenie našej spisby, zdôrazňujúc v nej
lásku Božiu a milosť vykúpením Kristovým. Všetky tieto základné tézy pietizmu sú vlastne
„zveršované“ v Doležalovej Tragoedii. Jej základná idea má byť vykupiteľská funkcia Krista, ku
ktorej Tragoedia smeruje, ale v množstve ďalších motívov sa miestami úplne stráca. A hoci
pietizmus (i jansenizmus) v osvietenskom období takmer nezbadateľne splýva s novým
myšlienkovým prúdením, predsa však v Doležalovej skladbe nájdeme aj verše, ktoré sú akoby
obsahom pietistickeho učenia, aj keď nimi autor charakterizuje všeobecne evanjelickú cirkev
medzi ostatnými svetovými náboženstvami:Augustiniánský učený jeden Mních,Martin Luther, viděv, že to musí byt hřích,Doufání nemíti v samém Pánu Kristu:Mnohý lid přitáhl tak k Božímu listu,Aby Křesťan v pravém jen Božím učení,Z víry živé hledal věčného spasení.Centrom slovenského pietizmu bola Bratislava a reprezentoval ho popri Eliášovi Milecovi
najmä Matej Bel, s ktorým Pavel Doležal počas svojho bratislavského pôsobenia (1737 — 1743)
úzko spolupracoval a styk s ním neprerušil ani po odchode do Zemianskeho Podhradia. Výsledkom
spolupráce je známa Grammatica Slavico-Bohemica s rovnako známou Belovou Predmluvou. A
pripojenie Catonových morálnych distích v Komenského preklade časomernými hexametrami nie je
iba pripomenutím významnej osobnosti svetového pietistického hnutia, ale malo aj význam
literárnohistorický, pretože dalo básnikom nastupujúceho osvietenstva nové impulzy tendujúce
ku klasicizmu. V Tragoedii cítiť priamy myšlienkový závan iba niektorých z nich —Nech Bohu tajnosti, v nebi co skryto hloubati nechtěj,Jsa smrtedlný, raději zdejším ctně braň se neřestem.Doležal:Oddej život celý přikázaným ctnostem,A dej pokoj dobrý těmto hlubokostem;(J. B. Čapek tieto verše posudzuje ako vplyv Miltonovho Strateného raja, z VIII. spevu: „…
netruď tím, Co skryto, mysl svou, nech na výši To Bohu…); ďalšie dvojveršia:Ospalství se varůj, lenivosti se vždycky vyhýbej:Když mysl rozmařilost jímá, hyne též tělo snadno.Doležal:Příčiny hříchu jsou: sil neužívání,A k jinému, nežli sluší, nakládání.V predhovore Tragoedie —Křestianskému čtenáři pozdravení— Augustín
Doležal svoj vzťah ku Komenskému naznačil zaradením jeho Labyrintu světa… medzi
najkvalitnejšie „slovenské romány“ minulosti.Oproti Belovmu meštianskemu pietizmu jeho skutočne ľudový charakter u Pavla Doležala,
ktorý prevzal aj synovec Augustín, sa prejavil vo výchovnom poslaní jeho náboženských i
vzdelávacích diel a sledoval v nich program urobiť všetkých ľudí slobodnými prostredníctvom
vzdelania. K tomu cieľu smeruje i jeho veršovaná Biblí svätá, Sama-učící Abeceda i Vocabula, v
ktorých sa aj prostredníctvom rýmu usiluje maximálne uľahčiť mechanické osvojovanie latinských
slovíčok logickým prvkom — rýmom, založeným na porovnaní slov v „materinskom“ jazyku s ich
latinskými ekvivalentmi. (Zavše vznikli úsmevné rýmové dvojice, napr.: „Hňida lens // Národ
gens“; „Hřebík clavus // Slovák Slavus“.)Vocabula akoby tvorili predobraz synovcovej básnickej skladby s množstvom makaronizmov — s
častými latinsko-„slovenskými“ rýmami, s tým istým cieľom: vzdelať prostých ľudí. Tragoedia je
vlastne pokusom o osvietenskú encyklopédiu.Strýko a synovec mali rozhodne rovnaké nadanie i rovnakú slabosť — tvoriť verše. A rovnako
úctivý vzťah k ženám, hoci motto Tragoedie vsugerúva skôr antifeministický postoj synovca, ale
ide iba o kryciu clonu.Stvorenie EvyMottom Doležalovej Tragoedie je 14. verš z 2. kapitoly 1. listu apoštola Pavla Timoteovi:„Adam nebyl sveden, ale Žena svedena jsucí, příčinou přestoupení byla.“Už Jan B. Čapek v svojej knihe o Tragoedii správne poznamenáva, že by nebolo priaznivým
vysvedčením pre Doležala, keby tento verš bol kľúčom k celej skladbe a k jej poslaniu. V 13.
kapitole Doležalovho diela je zodpovednosť za pád vrhnutá na ženu ešte príkrejšie ako v
Biblii, ale básnik neskôr prednesie aj slová obhajoby a chvály o ženách, že sú často
statočnejšie ako muži. Teda motto skladby vôbec nezodpovedá jej skutočnému obsahu.Prečo sa asi Augustín Doležal rozhodol použiť v motte taký ťažký kaliber? Príčiny sú
zrejme súkromného charakteru. Ako sa Milton v VII. speve Strateného raja neudržal, aby sa v
epose neposťažoval na vlastný ľudský údel — „Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl, Na zlé
jazyky, a tma jest vůkol mne“ (Jungmannov preklad, vydanie z roku 1811), neudržal sa ani
Doležal, ktorý taktiež „padol na zlý jazyk“ — v manželstve. Hoci jeho súčasníci (Matej Šulek,
Juraj Kuorka) zanechali aj súpis Doležalových „človečích“ slabostí, slovom, predstavili ho ako
žoviálneho tučného pánka, milovníka inteligentného humoru, hriateho a vína, biediaceho a
sklamaného z nepríliš vydareného syna, niet nikde ani narážky, že by sa sťažoval na svoje
manželstvo; aj keď zachované správy o jeho žene Anne by ho k tomu oprávňovali. Posťažoval si
literárne.Podľa dobových svedectiev bola Doležalova manželka (zo zemianskeho rodu) veľmi pekná, ale
zlostná a nie príliš pracovitá žena. Aj napriek záznamu v matrike pri jej úmrtí (štyri roky po
vydaní Tragoedie), že mu bola „carissima Conthoralis“ (najdrahšia manželka), pravdepodobnejšie
reprezentovala písmeno X zo strýkovej Samo-učící Abecedy:Xantipa zlá žena byla,I bez lůhu muže myla.(A pri Doležalovej povahe možno často aj opodstatnene.) Verše zo 76. paragrafu Tragoedie
však nápadne pripomínajú myšlienky namrzených manželov:Zamyšlený všecken, říkaje u sebe:O, by mi Bůh nikdy nebyl dával tebe!Tebe, ty nešťastná a všetečná Evo!Já bych byl v pokoji nechal hříšné dřevo!Bůh tě mi přivédl jen na samú pomoc,Tys nade mnú bídy roztáhla tmavú noc:O, bych já múdřejší byl dostal ženičku,Byl bych požehnanú užíval zemičku!Kdybych jen byl užil s rozvážením času,A nebyl jejího kvapně slyšel hlasu:Mohl sem mít pokoj a svědomí svaté;Nyní poslušenství trápí mne proklaté.Věrús mi pomohla, pomocnice hlavná!Moja milá múdrost! a Bohyňa slavná!Okrem toho sa o Anne Doležalovej v Kuorkovom zázname zachovalo, že údajne nebola dosť
starostlivá a väčšiu radosť mala „v opětovném oddychování, nežli v osožném zaměstknání“, takže
Evino previnenie v Tragoedii pred pádom — lenivosť, oddychovanie pri rajskej studničke — môže
mať aj emotívne súkromné pozadie, nie iba časové, v ktorom nečinnosť sa taktiež dostala na
pranier — z ideových dôvodov.Z Tragoedie presvitajú aj Doležalove každodenné starosti „hlavy rodiny“ o živobytie; v
114. paragrafe —Mužská pokuta nemalá— akoby básnik hovoril o vlastnom
postavení a Setovými slovami sa sám poľutoval:Váše, Matko! všecky s dítkami bolesti,Nejsou rovné, v světě mužové neřesti;Ten nevolný ženu, dítky živit musí,A žena při peci péří drápe z husí!Muž od práce z čela svojího pot stírá,Žena si hotové již zrnečka sbírá!Škoda, že sa v dokumentoch nezachovali záznamy o intelektuálnych schopnostiach Doležalovej
manželky, možno by sa pred nami vynoril úplný prototyp Evy z jeho Tragoedie, ktorá sa nám
vlastne prezentuje ako vzdelaná madam, hľadajúca v sokratovských filozofických dialógoch so
synom pravú podstatu svojho osudného previnenia. Iba vieme, že ich dcéra Zuzana bola známou
zberateľkou slovenských ľudových rozprávok a piesní, ktorými prispela do Kollárových Národných
spievaniek (R. Brtáň: Pri prameňoch slovenskej obrodeneckej literatúry). Takže o nej by sa
dalo uvažovať, či nie je onou „osvícenou dámou“, ako nám svoju Evu v skladbe synovými ústami
predstavuje, ak by sme nebrali do úvahy fakt, že práve pietizmus sa veľmi zaslúžil o výchovu a
vzdelávanie dievčat. Veď strýko Pavel po návrate z cudziny do Bratislavy učil v nemeckej
dievčenskej škole. Od neho si možno synovec zobral vzor na citlivé a uhladené správanie k
ženám, Evy mal v rodine (jeho mladšia sestra i neter zo strýkovho druhého manželstva, takže mu
asi prišlo vhod, že sv. Pavol sa v svojej epištole zmieňuje nie o Eve, ale všeobecne o žene).O Doležalovom zdvorilom vzťahu k ženám však podáva najlepšie svedectvo sama Tragoedia,
okrem citovaných ukážok. Najnežnejší v nej je, samozrejme, vzťah k žene — matke, ale plný
ohľaduplnosti a lásky je aj vzťah k žene — manželke, prejavujúci sa v mnohých pasážach
skladby, proklamovaný nie natoľko slovami ako činmi, v intenciách veršov —To dobře! jen i v tom milování prudkém,Dokazůj své lásky i poslušným skutkem.Nežnú pozornosť prejavil Adam hneď po vyhnaní z raja, keď im tvrdé lôžko nedožičilo
spánku. Už pri denných prácach okolo domu Adam natrafil na bavlnu:Té nabrav můj Adam do několka funtů,Pokládl do kúta při světničném gruntu;Jáť sem nevěděla, co by on s tím mínil,Až když mi k večeru tú zprávu učinil:Hle, Evičko! lépe již budeš spávati,Budeš-li na této bavlnce líhati,Veď to pěkné, bílé a velmi lehučké!Tvé ustlání, věř mi! tu bude měkučké;Jen si krásně lehni a spávej pokojně.Já v kožuchu mojém v kútku lehnu strojně.Uposlechla sem já; a při ranním času,Chválila sem příliš lásky jeho krásu,Že mi tak příhodné zpravil spočívání,V němž sem necítila naskrz omínání.Ale veľmi by sme Doležalovi krivdili, ak by sme si vytvorili dojem, že uznáva len mužskú
prácu a ženu chápe iba ako ozdobu domácnosti. Spravodlivo poukazuje aj všeobecne na údel
mnohých žien, iste odpozorovaný v svojom pôsobisku. Preto v 115. paragrafe —Žena
někdy statečnější od Muže— sa Set pýta matky:Než ale, Matko má! Snad se najde žena,Ctného, statečného, pobožného jména,Která více než muž pracuje rukama,A žena! i rodí, i živí Adama;Má-li přístup její muž k takému právu,By žena sklonila jemu k vůli hlavu?Celkove je Doležalov vzťah k žene skutočne galantný; aj napriek biblickej podriadenosti on
prejavuje sklon k rovnoprávnosti a k propagovaniu vzájomnej manželskej úcty. Zachádza dokonca
v tomto smere ďalej ako Biblia, lebo nechal oženiť i Ábela a prisúdil mu početnú rodinu, o čom
v Biblii niet nijakej zmienky, v nej sa vraví iba o pokoleniach z rodu Seta a Kaina.Možno uzavrieť, že Augustín Doležal stvoril svoju Evu zo ženských predlôh v svojom okolí —
hádam z manželky, dcéry, statočných pracovitých žien v hybianskej cirkevnej obci, živiacich
svojich manželov. A predovšetkým ju stvoril zo srdca.Stratený raj a TragoediaAko v psychologickej hre „Povedz, čo ti to hovorí“, založenej na rýchlej asociácii, keď
povieme Doležalova Tragoedia, asociačne sa už začína vynárať John Milton — Stratený raj. Často
sa vyskytujú tieto diela v dvojici — a pritom hádam niet klasickejšieho diela nad Tragoediu,
ktoré by vhodnejšie reprezentovalo kontinuitu v našom domácom literárnom vývine. Je priam
učebnicovým modelom prerastania barokových prvkov do osvietenského klasicistického systému. V
našej literatúre predstavuje taký dôležitý vývinový článok, aký poskytli leguány na Galapágoch
Darwinovi. A predsa. Akoby domáci umelecký artefakt mohol dostať punc iba vtedy, ak ho možno
porovnať s adekvátnym dielom blízkych alebo vzdialenejších svetových susedov. Samozrejme, naše
diela väčšinou z tejto konfrontácie vychádzajú ako sliepka popri pávovi, bez ohľadu na
skutočnosť, že naša sliepočka si ani nepomyslela, že by chcela imitovať iný živočíšny druh ako
ten, z akého vajca sa vyliahla. A predsa prvé pokusy postaviť tieto diela vedľa seba sa
objavujú už v súvekej kritike. Lepší svetový plagiát ako domáci originál?Je pravdou, že tematika oboch diel veľmi láka hľadať súvislosti. A je dosť pravdepodobné,
že Augustín Doležal sa v Altdorfe s Miltonovým Strateným rajom dôverne zoznámil. Ale takisto
je pravdepodobné, že Doležal si svoj základný filozofický problém priniesol do Nemecka už z
domova — prečo existuje na svete nespravodlivosť, nešťastia, ktoré postihujú nielen
hriešnikov, ale aj nevinných, čoho klasickým obrazom bola skaza Lisabonu, zamestnávajúca
svojou desivosťou (a najmä možnosťou kedykoľvek a kdekoľvek sa zopakovať) mysle celej Európy.
I Čerňanského verše boli dosť sugestívne, aby zapôsobili na senzitívnu predstavivosť nadaného
študenta:Mnozí jsou tu prstí, skálim umrtvění,Mnozí samým strachem ze světa zhlazení,Jiní zutíkajíc v poli se toulali,Jeden od druhého pokrmu žádali,Muž hledal manželky a manželka mužeVolajíc: ach, kdo mě v mé bídě spomóže!Dítky nad rodičmi žalostně kvílili,Že se v tom soužení od nich odloučili.Hoci sa aj v jarmočných piesňach interpretovala lisabonská katastrofa ako trest za
hriechy, predsa zostávala nezodpovedaná otázka, prečo pohroma postihla i nevinných, prečo za
hriešnych rodičov trpeli aj deti. A tento problém, o ktorom v Miltonovom Stratenom raji niet
ani zmienky, v Doležalovej Tragoedii má dôležité miesto. V básnikovej mysli iste dlho
dozrieval, kým našiel preň riešenie, aj to nie veľmi presvedčivé. Set mu uverí skôr preto, že
básnik ho prinúti uveriť, ale nad čitateľom túto moc nemá. No fakt, že hoci nedoriešené,
predsa však dôležité filozofické problémy podstaty zla a hriechu majú v Doležalovej skladbe
konštrukčnú úlohu a u Miltona sa objavujú iba sporadicky, núti obrátiť pozornosť pri hľadaní
paralely iným smerom. A okrem tejto skutočnosti sa objavujú ešte ďalšie zásadné rozdiely.John Milton v Stratenom raji venuje človeku vlastne okrajovú pozornosť — prví ľudia sú iba
vhodný materiál na pomstu pekelných síl nebešťanom za svoju porážku. V celej polovici z
dvanástich spevov sa s Adamom a Evou do kontaktu nedostávame (iba v štvrtom, piatom, deviatom,
desiatom, jedenástom a dvanástom). Doležalova skladba, okrem záverečnej 30. kapitoly —Krév Boží volá!— sa stále zaujíma o problémy človeka, o jeho životné
prehry, ale najmä o mnohé čiastkové víťazstvá pri každodennej namáhavej práci, ktorá ho núti k
samostatnému mysleniu a prostredníctvom neho vedie k stále novým objavom svojich možností.
Doležalova Tragoedia je vášnivým bádaním ľudského vedomia okolo seba a v sebe.Predchádzajúce rozdiely však vyplývajú zo základného rozdielu — z dobovej atmosféry ako
stimulujúceho činiteľa pri básnikovom pohľade na svet. Milton aj Doležal podávajú cez biblickú
tematiku svedectvo o svojom čase — prvý uzavretejšie, druhý odkrytejšie, ale i tento rozdielny
spôsob opäť súvisí s odlišnosťou čias.John Milton iba v polovici svojho eposu odhaľuje jeho metaforickosť a len v brnknutí
jediného motívu molovo zaznie ľudský údel tvorcu, ale pozorný načúvač pochopí, že ide o motív
základný, určujúci charakter celého eposu — (Jungmannov preklad):Půl mi zbývá písně, jednak na pomezíUžším toho světa spatřitedlného:Stoje na zemi, ni na os znešen jsa,Zpívám bezpečněji hlasem smrtelným,Nezměnným ni chrapotem ni němotou,Ač jsem na zlé časy, na zlé časy padl,Na zlé jazyky, a tma jest vůkol mne,Vůkol nebezpečenství a samota.Tma vôkol Miltona nebola iba tmou individuálnou, zapríčinenou fyzicky — jeho slepotou; ide
aj o tmu spoločenskú. Obdobie reštaurácie vlády Stuartovcov, dosadenie Karola II. na trón je
obdobím verejného pálenia niektorých jeho spisov a väznenia ako aktívneho bojovníka za slobodu
v časoch anglickej buržoáznej revolúcie po boku parlamentu proti Karolovi I. Tma,
nebezpečenstvo, samota. A hoci bol neskôr opäť pozvaný do funkcie zahraničného tajomníka ako
za čias Cromwella, odmietol, dobrovoľne žil v ústraní, aby mohol „bezpečnejšie spievať
smrteľným hlasom — nezměnným ni chrapotem ni němotou“ v čase bezprávia o práve na slobodu.
Výsledkom tohto spevu je Stratený raj. Zvrhnutie odbojného archanjela, kniežaťa pekiel, a jeho
úlisné vkĺznutie do raja so zvedením nevedomých pod svoju zvrchovanosť nie je nápadne zhodné s
návratom Stuartovcov? Miltonov Stratený raj je vlastne metaforou tragédie anglických
buržoáznych vrstiev, z ktorých Milton pochádzal, po obnovení monarchie.Doležalova skladba vyžaruje inú atmosféru. Ide o obdobie nádejí spájaných s viedenským
osvietenským dvorom Márie Terézie, ale predovšetkým s nástupom vlády Jozefa II. Jeho entrée
bolo impozantné — už roku 1881 vydal tolerančný patent, ktorý vrúcne prijal aj Augustín
Doležal oslavnou básňou vytvorenou taktiež v dvanásťslabičníkoch —Veselost rolí
Boží Hybské pod Rakouským Skřivánkem:Blaze ti krajino, jistě budeš kvésti,A hojné ovoce požehnání nésti,Múza mlčet nesmí v tak radostném čase.Nemlčia ani Staré noviny literního umění; do okruhu ich prispievateľov od začiatku patril
aj Doležal.U Doležala je jeho básnický subjekt zastúpený vlastne v celej skladbe. Set, Adam i Eva
hovoria jeho myšlienky, ich dialógy smerujú k optimistickému pohľadu na svet, sú rozhovormi
básnika so vzdelanými priateľmi v Altdorfe i doma, ich náplňou sú problémy z konca 18.
storočia.Samozrejme, že v Tragoedii sa nájdu aj spoločné motívy s Miltonovým eposom, dokonca sa
jeho názov objaví aj vo veršoch Doležalovej skladby:Měli jsme zahradu, okolo ní háje,Téměř na ten způsob ztraceného ráje.Ide však iba o zhody nepodstatné, nezasahujú do štruktúry diela, naznačujú len, že Doležal
Miltonov epos čítal, takže Tragoediu nemožno označiť za kontrapunkt k Stratenému raju. Každá
skladba rieši odlišné problémy odlišným spôsobom. Čiže pokojne možno súhlasiť so slovami
Josefa Jungmanna v predslove k prekladu Strateného raja: „Tak jest Ztracený ráj zvláštním
druhem pro sebe, beze vzoru a posud i bez nápodobení; ale kdo by jim proto chtěl zavrhnouti,
ten by kladl právům genia meze školské.“ (Životopis Jana Miltona) Je to tak. Ani Doležal
nenapodobňoval Miltona. Ani v tom prípade, ak by vedel, že Milton pôvodne plánoval dať
Stratenému raju dramatickú formu tragédie.A čo iní?Konfrontácii Strateného raja s Tragoediou poskytol široký priestor Jan B. Čapek. V diele
Augustin Doležal a jeho Tragoedia, ktoré vydal k jej 140. výročiu, sa však zaoberá — aj keď v
užšom meradle — i ďalšími možnými kandidátmi z inonárodných literatúr, z ktorých mohol Doležal
čerpať impulzy. Tomuto cieľu venuje celú tretinu svojej 71-stranovej knihy, a hoci preukázal
výborný prehľad v nemeckej a anglickej barokovej kultúre, nepodal presvedčivé dôkazy o jej
spojitosti s Tragoediou, iba náznaky podobnosti.Pochopiteľne, že v básnickej skladbe takého rozsahu a motivického rozvrstvenia, aké
nachádzame v Tragoedii, sa môžu objaviť zhodné obrazy s inými básnikmi v príbuznej téme aj
náhodne ako vzdialený odblesk spomienky, ide však o vlastné vnútorné prežitie témy, vtláčajúce
jej svojskú pečať a špecifickú funkciu.Možné pôsobenie Gerhardtových a Gellertových duchovných piesní na Doležalovu pietistickú
orientáciu možno ťažko jednoznačne posúdiť už i z toho dôvodu, že Doležal vyrastal v
pietistickom ovzduší a preklad Gellertových piesní pripojených k Tragoedii svojím obsahom
priamo protirečí jej myšlienkovému posolstvu (ich preklad svedčí iba o tom, že sa Doležalovi
páčili):Ach: věř mi, že jest daremnéVšecko tvoje myšlení,Němuž ono byt způsobené,Jen k vlásku učinění;A tvá péče jen to dvojePůsobí, že se z pokojeV moře žalosti házíšA sobě život krátíš.Aký protiklad s racionalistickou Doležalovou orientáciou!Friedrich G. Klopstock sa svojou rozsiahlou básnickou skladbou Mesiáš stáva po Miltonovi
taktiež potenciálnym Doležalovým inšpirátorom. Ale v podstate má Mesiáš s Tragoediou zhodné
iba tri veci: rozsiahlosť (obsahuje dvadsať spevov), dvanásťslabičník a celok bez pevnej
epickej štruktúry (a samozrejme obvyklú tematiku z teologickej oblasti). Aj Čapek uznáva, že
obe diela obsahovo nemajú nič spoločné.Dvanásťslabičník z Klopstockovho Mesiáša však nie je dvanásťslabičníkom Doležalovým, pri
ktorom nemožno hovoriť o trochejskom alexandríne, a taktiež nie je importovanou záležitosťou,
ale domácou. Dvanásťslabičníky sú typické pre naše ľudové krakoviaky a trávnice, v umelej
piesni sa bohato využívali pri rozlúčkových pohrebných piesňach (valedikciách), ale aj v
prevažnej časti príležitostnej poézie 18. storočia vôbec. V dvanásťslabičníku vytvoril i Ján
Čerňanský svoju skladbu o lisabonskej katastrofe, neznámy autor sa ním vyslovil o prednostiach
sedliackeho stavu a „Doležal bol ostatným pomníkom a súčasne aj estetickým vyvrcholením umelej
sylabickej dvanásťslabičnej poézie koncom 18. storočia a naznačoval tendencie k trochejskému a
daktylskému prízvučnému veršu)“ (R. Brtáň).Harmonický akord by sme zaiste našli v básni Albrechta von Hallera Über den Ursprung des
Übels (O pôvode zla), resp. Gedanken über Vernuft, Aberglauben und Unglauben (Myšlienky o
rozume, poverách a neuveriteľnostiach), ale základom súzvuku je spoločný zdroj — inšpirácia
Leibnizovou a Wolffovou filozofiou, jediným silným inonárodným prameňom Doležalovej Tragoedie.
Haller však určite nebol pre Doležala rozhodujúci ani pre rýmovú formu dvanásťslabičníkov
(podobne ako Klopstock), pretože v básnických skladbách aj staršieho dáta, ako je Tragoedia,
mala už u nás svoje domovské právo a vo valedikciách i s rutinovanou kvartovou rýmovou formou
(štvornásobné rýmy, ktoré nachádzame aj v poslednej kapitole Tragoedie, taktiež v pasážach
blízkych valedikciám). A v Starých novinách literního umění z roku 1785 uverejnil Ján Hrdlička
za článkom O časích osvícených báseň v dvanásťslabičníkoch, kde po dvoch dvojveršiach so
združeným rýmom nasleduje až devätnásť veršov s rovnakým rýmovým zakončením.U Doležala všetko smeruje domov. Ako by sme ťažko našli v niektorom z uvedených cudzích
diel opis výroby burčiaka, podobne nemajú konkurenciu, tobôž nie zahraničnú predlohu, ani
takéto folklórne zdroje:O! Synku, jen nasyp, co můžeš, nejvíce!Zrna rozumnosti do mojéj říčice;Co dobrého bude, sberu do ručníčka;Planší nechať zobe jen sprostá hrdlička!(Ľudovým prvkom v Tragoedii budem venovať osobitnú pozornosť na príslušnom mieste pri
záverečnom hodnotení.)Aj v tomto prípade, ktorý nie je ojedinelý, možno aplikovať Krčméryho slová „Kto tak píše,
nielen myslí, ale aj vidí prostonárodne“ rovnako na Augustína Doležala ako na Petra Benického,
v súvislosti s ktorým Krčméry tento výrok použil. Doležal i pri ďalekom Eufrate a Gihone
využíva každú príležitosť, aby si odskočil do rodných krajov, napr. keď Set vysvetľuje matke
svoju koncepciu, prečo musí byť na svete jed:Zimnější kraj může bez těch žížal býti!Neb tam nemůž snadně živé tělo hniti;Těm Pán Bůh udělil, co namísto jedu,Jen přemnoho sněhu a dávného ledu,Ba v samých studených těch krajin proměnách,Vidí se pavúků přemnoho na stěnách,Kteří tú děnklavú svú jedovatostí,K zdraví slúží v Izbách, těžkých smrdutostí.Mnohé si všimol a zacítil Doležal počas svojej pastoračnej činnosti! A od Kriváňa iste za
dlhých zím poriadne ľadovo pohvizdávalo ako v Skalici od Vintoperka.V predhovoreKřestianskému čtenářovi pozdravenísi Doležal okrem
francúzskych, anglických, talianskych a nemeckých románov vysoko váži z našej literatúry iba
Labyrint světa a ráj srdce Jana Amosa Komenského, Masopust Vavřinca Leandera Rvačovského, ale
pekný sa mu vidí aj Pammachius, protipápežská hra Tomáša Naogeorga Štraubinského. Cítiť ich
odozvu aj v básnickej skladbe?Pri dvoch posledných možno jednoznačne odpovedať záporne. (Iba ak by sme pripustili, že
Doležal, známy ako „veselý, vtipný a v obchodu s jinými, pro své nevinné zvláště žerty
příjemný“, by sa musel inšpirovať humorom Rvačovského.) Pri Komenského Labyrinte problém
jednoznačný nie je, spájajúce motívy sa objavujú už v úvodoch oboch diel — K čtenáři u
Komenského, Křestianskému čtenářovi pozdravení u Doležala a čiastočne aj v ich obsahu — v
zdôraznení pravdivosti náplne diela. (Aj Rvačovský v Masopuste naznačuje, že chce poučovať
pravdou, preto sa mu asi dostalo cti, že ho Doležal zaradil medzi „statečnější slovenské
romány“.) Na Komenského Labyrint si spomenieme v 23. kapitole pri Doležalovom zobrazení
rôznych stavov a remesiel. Aj tu začujeme ten istý pracovný ruch, ako keď Komenského Pútnik
nastavil ucho a „všecko tlučením, boucháním, šoustáním, šeptem a křikem naplněno bylo“.
Nájdeme tu i Komenského „ryňk světa“, samozrejme, v dobovej úprave — „Hollandia v svatém
Europy rynku Nebyla by nikdy solila Harinků“. Rovnaký obraz neužitočnosti práce v úsilí urobiť
z kruhu štvorec je v Labyrinte i v Tragoedii a zhodné je aj záverečné vyznanie viery, ale s
rozdielnym cieľom. A práve v ňom je zásadný rozdiel medzi oboma dielami. Kým Komenský si tiež
zvolil biblické motto, ale z knihy Kazateľ — „Viděl jsem všecky skutky, kteréž se dějí pod
sluncem, a aj, všecko jest marnost a trápení ducha“ a na rozdiel od Doležalovho motta sa ho
dôsledne v obsahu Labyrintu pridržiava, v Tragoedii o rezignácii na „skutky“ možno hovoriť iba
v pripojených prekladoch Gellertových piesní. Ale opis záhradníckych prác v 4. paragrafe —Rajský obchod, ako aj názvy viacerých paragrafov asociujú už Komenského
Orbis pictus.Hoci Komenského pôsobenie v nijakom prípade nemožno popierať, treba pripomenúť, že ak by
sme Tragoediu konfrontovali s ktorýmkoľvek dielom z predchádzajúceho obdobia, vždy nájdeme
koincidencie v štýle, obsahu alebo v obrazoch, pretože Tragoedia barokovo rozmarne oplýva
množstvom motívov zasahujúcich problémy všeľudské i dobové, ktorých sa dotýka každé
kvalitnejšie umelecké dielo. Napr. ak si pozornejšie prečítame Valaskú školu Hugolína
Gavloviča, priam nás zarazí ideová i obrazová príbuznosť, a predsa možno takmer so
stopercentnou istotou vylúčiť, že by Doležal mohol túto skladbu, ktorá zostala dlho v rukopise
aj po vydaní Tragoedie, poznať. A pritom iba vychádzajú z rovnakých dobových poznatkov.Gavlovič:Kdyš Sudcovi blesk od zlata uderí do očí,Od spravedlivého Súdu daleko odkročí.Lupežníci ne sudcove maju sa volati,Kteri maju v obyčaji v Súdoch dary brati.Doležal:Když pak oni toho Práva táhnú jármo,To, věř mi! naskrze nekonají darmo!Kdo chce v nich naději náležitú klásti,Ten musí třít jejich dlaně zlatou mastí!(Aj Gavlovič má vo Valaskej škole úvod — Darování Knihy k užitku čitačom od Spisovatela. V
ňom naznačuje príbuznú tému, ako keď Doležal píše v Pozdravení o románoch, že „jestliže
statečný Román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz“. Gavlovič tú istú myšlienku
vyslovil vo veršoch: „Dosť sice pobožných knižek je v Svetě pro tebe, Však o dobrých Mravoch
žádnu snád nemáš pri sebe.“)Stručne — aj na Doležalovu skladbu možno s dávkou tolerancie aplikovať Jungmannove slová o
Miltonovom Stratenom raji: Tragoedia je zvláštnym druhom pre seba, bez vzoru a doposiaľ i bez
napodobenia, ale kto by ju preto chcel zavrhnúť, ten by staval právam básnikov medze školské.Brána z baroka do klasicizmuDoležalova Tragoedia tvorí natoľko plynulý prechod z baroka do novej literárnej epochy, že
ešte aj v súčasnosti sa vyskytujú názory o jej domovskom práve v staršom období (Milan Hamada:
Od baroka ku klasicizmu, 1967), pretože ide o skladbu, ktorá hranice didaktickosti
prekračovala len veľmi nesmelo. Zreteľný je aj jej sklon k encyklopedickej učenosti a
vstrebávaniu mimoliterárneho materiálu. A hoci moralizátorské prvky sú už veľmi decentné a
objavujú sa ideové zložky modernejšieho osvietenského myslenia, predsa len z hľadiska
literárneho je to skladba poznačená ešte normami oficiálnej barokovej literatúry.Ale predsa má v nej Tragoedia výnimočné postavenie, lebo Doležalovi išlo o pokus uviesť do
našej literatúry nový druh, vyšší typ didaktickej literatúry aj s funkciou zábavnou, ktorá
mala na vyššej úrovni nahradiť zábavnosť periférnych jarmočných textov, resp. tzv. knižiek
ľudového čítania.A práve tu je základná odlišnosť Tragoedie od potenciálnych cudzích „vzorov“, i koreň jej
rozpoltenosti: v prekvapujúcich náhlych striedaniach „učených“ častí — tendujúcich ku
klasicizmu — a častí „ľudových“, smerujúcich ku „kratochvíli“ Petra Benického, ktorému tiež
nešlo o to, aby „subtílnosť rozumu svého ukazoval“, ale aby čitateľa touto zábavnou formou
poučil a zároveň zabavil. Ako v porovnaní s Gavlovičom i v prípadeBenického ťažko možno predpokladať priamu súvislosť, lebo hoci jeho Slovenské verše
vznikli v polovici 17. storočia, vyšli až v roku 1873. Lenže opäť tento „kratochvílny“ štýl
nebol záležitosťou iba jednotlivcov, ale štýlom doby — dobových kódexov obsahujúcich texty
piesní aj s ľúbostnou tematikou.Barokový charakter nezaprie ani náznak „barokového slavizmu“ v úvode vyzdvihovaním
„statečných slovenských románů“ českých autorov, ani téma — obrana viery a pokus zladiť ju s
modernými poznatkami vedy (hoci už tu sa nesmelo ozýva aj zásada klasicistickej poetiky, že
umenie nesmie protirečiť rozumu). Barokový je aj honosný názov rozmarne plytvajúci slovným
materiálom:Pamětná celému světu Tragoedia, anebožto veršovné vypsání žalostného
prvních rodičů pádu, kdežto se téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti, jak učeným,
tak neučeným se naskytávající přednášejí, vysvětlují, a gruntovně opravují, s připojeným
hlasem krve Abelovy, trúchlivým Séta patriarchy nad Abelem kvílením, hrobu Abelového
Epitaphium, a pronikajícím hlasem krve Kristovy sepsaná od jednoho Skalického ADaMoVEHo
SyNa.Štefan Krčméry v Dejinách slovenskej literatúry I. (editori J. Števček, E. Nemsilová,
1976) Tragoediu nazýva barokovo-klasicistickou skladbou. Dedičstvom z minulosti je aj použitie
kryptogramov (ADaMoVEHo SyNa, Auxiliante Deo), latinský záver Hic liber explicit, aj rozporný
vzťah k zlatu. Nemožno sa čudovať, že v kraji, kde si i zbojníci v piesňach „vylepšovali“
šibeničky drahým kovom, vznikla predstava, že v raji krášlila Eva vzhľad ich „rezidencie“
zlatom a „drahými kaménky“; celou Tragoediou „Kotúlají se ti okolo srdéčka, Ba po celém světě
ty zlaté kolečka“. Ale na druhej strane je tiež pravdou, že:Načež, prosím! jest to hříšné cifrování,Zlato, perly, stříbro, skvostné hodování?Veď jen od pokrmu, ne od zlaté misy,Tento život časný smrtedlný visí.Lenže raj, kde sa „barokovo“ pozlacovala strecha „stánu“, je typický klasicistický park s
prísnou symetriou.Aj použitie obľúbeného dvanásťslabičníka so združeným rýmom napája Doležalovu skladbu na
dobovú domácu literárnu produkciu a jeho využitie v ľudovej i umelej slovesnosti sa vlastne
nepriamo odráža i v poslaní Tragoedie, v ktorej „téměř všechny matérie, nadházky a
pochybnosti, jakučeným, takneučenýmse
naskytávající přednášejí“. Takže vzhľadom na určenie skladby bol sylabický dvanásťslabičník
naozaj ideálny.Ale už vymizol pocit márnosti a zbytočnosti života, ako naznačil základný rozdiel medzi
Komenského Labyrintom světa a Doležalovou Tragoediou. V samom jej barokovom názve prebleskuje
v barokovej dogmatickosti nenáležitý prvok — „nadházky a pochybnosti“, vyžarujúce odblesk
Descartovej tézy „Pochybujem — teda myslím, myslím — teda som“; a pochybnosti sú impulzom k
hľadaniu bezpodmienečne hodnoverného začiatku poznania s pripisovaním mimoriadnej úlohy
dedukcii. A na to treba mať náležité vzdelanie, ktoré Doležalovi nechýbalo. Veď čím iným sú
dialógy Seta s rodičmi na teologické témy, ak nie vyvodzovaním záverov — dôsledkov z
predchádzajúcich tvrdení na základe logickej analýzy, pričom závery sú už skryto obsiahnuté v
premisách. (V nich si Doležal musel miestami vypomáhať aj sofistickými trikmi, a to nielen pri
diablových úkladoch, aby napokon mohol dokázať hodnovernosť tvrdenia o „najlepšom zo všetkých
svetov“.) Doležalovo majstrovstvo v deduktívnom spôsobe myslenia potvrdzuje i jeho dôkaz
božskej existencie, ktorý predostrel na pamätnej vizitácii v Hybiach katolíckemu biskupovi a
mienil ho poslať aj Kataríne II.:Essentiae rerum sunt aeternae;Essentiae rerum sunt accidentia;Accidentium est inesse;Ergo: Essentiae rerum ab aeterno alicui inerant.Id, cui inerant, est Deus;Ergo: Deus ab aeterno exist.(Podstaty vecí sú nekonečné; podstaty vecí sú náhodilé; náhodilosť je pretrvávajúca; teda
podstaty vecí od nekonečna v niekom pretrvávajú. Ten, v kom pretrvávajú, je Boh; Teda: Boh
existuje od nekonečna. — Jan Vilikovský: K životu a dílu Augustina Doležala, Bratislava 8,
1934.)Fakt, že sa „nadházky a pochybnosti“ vyskytovali, natískali sa „jak učeným, tak neučeným“
v súvislosti s biblickým textom, taktiež zreteľne hovorí o atmosfére čias. Išlo zrejme o
akútny problém, Doležal si zaiste potreboval vyriešiť nielen vnútorné „nadházky“, ale celkom v
zhode s klasicistickým úzom — súkromné záujmy podriaďovať povinnosti a verejným záujmom —
považoval za nevyhnutnosť vysvetliť nezrovnalosti medzi biblickým textom a logikou z hľadiska
nových dobových názorov aj širšej verejnosti. A tento čin si sám zákonite vyžadoval
klasicistický objektivizmus, vylúčenie subjektívneho autorského postoja k opisovaným
skutočnostiam, hoci Doležal si zavše prostredníctvom Adama, Evy či Seta „odskočil“ pre vlastné
postrehy do svojej prítomnosti, rovnako ako z požadovanej klasicistickej trojjedinosti miesta,
času a deja. V súvislosti s motívmi viníc možno taktiež uvažovať o prekonávaní čŕt barokovej
religióznej symboliky.Treba pripomenúť aj umelecký obraz človeka v Tragoedii. Napriek nevylúčiteľnému prehrešku
„rajských ochrancov prírody“ Doležal sa ich snaží predstaviť so zovšeobecnenými charakterovými
vlastnosťami reprezentujúcimi dobový ideál — sú pracovití, premýšľaví, podnikaví. Tejto
predstave protirečí negatívny hrdina:Kain, když co viděl a čul jakú práci,Hned ráděj pomyslil na svú rekreáci.Zrejme otázky existencie zla vo svete vo všetkých jeho prejavoch a utrpenie nevinných
zamestnávali mysle nielen racionalistických filozofov, ale navádzali k úvahám rozporným s
teologickým dogmatizmom aj tie spoločenské vrstvy, ktoré vládnuci feudálny systém vylučoval z
politického života a ktoré s rozjatreným pocitom nespravodlivosti v riadení sveta boli veľmi
vnímavé na hľadanie podstaty zla v ňom ako základnej odpovede na riešenie vlastných
spoločenských problémov. Zlo sa pociťovalo vlastne ako spoločenský jav a zladiť jeho
existenciu s božskou spravodlivosťou sa ukázalo byť nadmieru náročné, ako potvrdzuje aj správa
v 38. čísle Prešpurských novín z roku 1783: „Profesorove Akadémie lugdunské v Hollandské zemi
drželi dne 14 Řijna schromáždění, v němž rozsúditi chtěli, komu by těch 250 Hollandských
zlatých přináleželo, které oni byli v měsíci Únoru pominulého roku světu předložili, jenž by
odpověděl totiž: Jakým způsobem by se mohlo nejlépe proukázati, že to dokonalé dobrotě Boží
neodporuje, svět stvořiti, v němž se zlé nachází…“ (Správa by mohla viesť k domnienke, že dala
Doležalovi impulz dodatočne sa s touto témou vyrovnať, ale v roku 1783 už pravdepodobne mal
podstatnú časť Tragoedie napísanú; vzhľadom na vrúcny vzťah jeho i celého okruhu vzdelancov
pri Starých novinách literního umení k Jozefovi II. sa zdá nepravdepodobným, že by vládu Márie
Terézie do skladby zakomponoval, a Jozefovu nie.)Z aspektu riešenia otázky existencie zla vo svete sa však vynára aj iná otázka: ide ešte
stále o barokový didaktizmus? Veď „téměř všechny matérie, nadházky a pochybnosti“, ktoré sa v
Tragoedii „přednášejí, vysvětlují a gruntovně opravují“, vysvetľujú sa a „gruntovne“ opravujú
z pozícií osvietenských, z hľadiska idealistického racionalizmu.Prechod z baroka do klasicizmu je plynulý, postrehnuteľný práve tak ťažko, ako ťažko je
určiť v delte veľrieky, kde sa končí jej vodstvo a začína sa oceán. To možno iba približne
odhadnúť podľa polohy vzhľadom na pobrežie. A rovnako aj v prípade Doležalovej Tragoedie, kde
polohu určuje rok 1780, v periodizácii našej literatúry uznávaný medzník medzi barokom a
osvietenstvom. Miestami sú ešte prúdy sladko barokové, ale zacítime aj dráždivú slanú príchuť
osvietenského príboja. Túto dvojakosť, charakteristickú pre celú Doležalovu skladbu, zreteľne
spozorujeme už v Křestianskému čtenářovi pozdravení, v pozdravení skutočne pozoruhodnom.PozdravenieHoci Augustín Doležal označil svoju skladbu v názve za tragédiu (v pripojenom Přetlumočení
některých Latinských Výslovností vysvetľuje: Comoedia; Hrání vesselé, Tragoedia; Hra žalostná)
a v Pozdravení ju predstavuje ako „svatý román“, vytvoril napokon tretí útvar, ktorý má
rovnako ďaleko od hry ako od románu. A to dokonca aj od románu v takom voľnom chápaní, ako ho
charakterizuje v prvej vete sám autor, čiže ako knihu, „v nižto se vymyšlené historie
vypisují“.I keď neskôr pripúšťa, že „o románech ještě i to znamenati sluší, že v některých jest
všecko jen vymyšlené, jak skutkové sami, tak i jejich okolostojíčnosti“ a „v jiných opět
skutek se vypisuje pravdivý, ale okolostojíčnosti samé jsou vymyšlené, jak se totižto aneb
Spisovateli vidělo, aneb s skutkem samým, dlé domnění, srovnávati mohlo“, jeho chápanie
„pravdivého“ a „vymysleného“ nie je nezaujímavé. Akoby si Augustín Doležal zaumienil od
začiatku skladby hrať sa so svojím „křestianským čtenářom“ na skrývačku.Svoj „román“ Doležal zaraďuje do druhej skupiny, čiže „do počtu těch, v nichžto se
vypravuje skutek opravdový, ale zavinutý jest do vymyšlených okolostojíčností“. Nezabúda však
pripomenúť, že „mezi vymyšlené pak okolostojíčnosti nepřislouchají ti gruntovní důvodové,
které sem já do těch okolostojíčností zavinul, kteří rozličným nadházkám a pochybnostem přítrž
učinili“. Ako „pravdivé“ predkladá čitateľovi biblické obrazy „žalostného pádu“ v raji a prvej
vraždy, ale aj celú obranu viery, zosnovanú z filozofických postulátov vtedajšieho
ideologického racionalizmu.Avšak paradoxom zostáva, že čo on predkladá ako „okolostojíčnosti“, teda vymyslené
udalosti, napokon v skladbe pôsobia najpravdepodobnejšie, pretože práve do týchto
„vymyslených“ okolností vdýchol skutočný, pravdivý život svojej súčasnosti, ako aj naznačil:
kde Mojžiš iba v skratke načrtol základné kontúry príbehu, „tuť nám tedy sám rozům, vtip, a
každodenní zkušenost lidskému obcování podobná, pomáhati musejí“, a tak sa aj stalo. I keď
alibisticky zdôrazňuje úsilie, „aby se všecko s případnostmi k víře nejpravděpodobnějšími
srovnávalo“, uvedomuje si riziko podnikania. Preto si vopred buduje obrannú pozíciu: „Co se
mých domnění dotýče, jáť všecky takové, osvícených Theologů rozsudku pokořně poddávám a
předkem se těším, že při nich ospravedlněn budu.“Lenže opäť sa všetko javí inak. Doležal svoju Tragoediu pre týchto „osvietených teológov“
nepísal (hoci ju napokon v čase vydania okrem nich málokto iný čítal).Aj určenie trojakého cieľa skladby je súčasťou skrývačky. Doležal si stanovil túto
hierarchickú postupnosť: „Nejpřednější sem chtěl slávu Boží, při dopuštění hříchů na světě,
náležitě zastávati, potom, naskytávající se při té věci bludná některých lidí domnění,
podvrátiti a zahladiti, a naposledy, ctnostlivou a svatou zábavku, kamž rozličná řečnování
přislouchají, čtenářovi způsobiti.“ Ale v skutočnosti je poslanie obrátené. Zreteľne vidno, že
mu aj v Tragoedii išlo o podobný cieľ ako pri kázňach — „zaoblačenou mysl poslucháčů svých
vyjasniti“, lebo vedel, že je človeku ťažko stať sa anjelom, že k životu mu nestačí iba chlieb
a Biblia: „Lidem se nechce ustavičně zpívati, Postylle čísti, a modliti se, ale hledají, ba i
potřebují, nějaké nevinné rozmanitosti.“Nevieme určiť, čo Doležal pod „nevinnými rozmanitosťami“ rozumel. Milan Pišút sa domnieva,
že u neho tých „rozmanitostí“ mnoho nebolo, i keď sa o to snažil (Dejiny slovenskej literatúry
2, 1960). Ak však znamenali „rozmarilosti“, tie v skladbe nájdeme, a často vytrysknú na
najmenej očakávaných miestach ako „aqua vitae“ (ktorú v pripojenom Přetlumočení prekladá —
Vodka nejsilnější — Lék nejprospěšnější). Napr. pri smutných reminiscenciách na prvé dni po
vyhnaní z raja zrazu sa objavia verše:Potkan se usadil v domku tom tesaném,Jakby od počátku býval jeho Pánem.I tá černá blecha tak se osmělila,Že mne v mém kožuchu náramně trápila.Mrzelo mne nejvíc, když i ten chléb suchý,Opovážily se obsednút i muchy;Cos nésl do svých úst, zvlášť bylo-li sladké,To prv koštovaly ty potvory krátké.V podstate iste celkom realistický obrázok v domácnostiach z konca 18. storočia, komickosť
celého výjavu však skvelo vynikne na celkovom „vážnom“ pozadí kontextu.Možno práve takéto scénky mal Doležal na mysli, keď upozorňoval: „Najdou se tu některá
vyslovení, k samé toliko okrase a zábavce nevinně položená; ale takové kousky do románů se
šikují. Něco se bude i žertovného zdáti, než v samém skutku není, aniž se komu urážeti
potřebí.“ Spomeňme napr. tieto verše:V tom procítil Adam, jenž prv tuze chrápal,A ihned za ruku děnklavú mne lapal.Svoj cieľ hneď a svojsky vysvetľuje: „Já sem chtěl hořké se sladkým šikovně smýšeti, aby
čtenář při této Tragoedii ustavičně neplakal, aneb v hlubokých myšlenkách se neutopil, ale
někdy se i rozveselil.“ Lenže treba priznať pravdu, že to zmiešanie horkého so sladkým nebolo
vždy šikovné; skôr by sa natískala myšlienka, ktorú on sám použil na charakteristiku
„rozmanitých archov“ (knižiek ľudového čítania) o Magelloně, o Alexandrovi, Jiříkovi, Obru,
Kryzeldě, Štylfrídovi atď.: „Takť se to spolu drží, jako hlína s železem.“Avšak táto nesúrodosť má inú príčinu v Tragoedii ako v nej zatracovaných „archoch“, ktoré
sú podľa Doležala „tak jalové, že se tam s užasnutím a politováním, jak na rozům tak i jazyk
šlakem poražený, dívati musíme“. Jeho „svatý román“ má aj „jazyk“, aj „rozům“, ale nevie sa
rozhodnúť, kto má byť adresátom. Tragoedia je prvým dielom, v ktorom cítiť špecifickosť
slovenských spoločenských pomerov, nútiacich náš klasicizmus orientovať sa nie na „vznešené“
spoločenské vrstvy ako v iných ekonomicky šťastnejších národoch, ale na meštianstvo a
národných vzdelancov. On chcel osloviť všetkých, aj prostý ľud. A v tom bola jedna z príčin
tragédie Tragoedie.Je očividné, že predhovor Doležal napísal (ako to napokon vo väčšine prípadov s
predhovormi býva) až po dokončení celej skladby. Iste si uvedomoval, že nejde o súrodý celok,
a v Pozdravení sa usiloval dajakú koncepciu dodatočne vytvoriť, alebo aspoň rôznorodosť
ospravedlniť. Treba priznať, že sa vedel vynájsť: „Jako apatykář své léky v rozličných
nádobkách rozdáva, v papíře, hrnečkoch, skleničkách, vodě, polívce, pivě a víně; tak i
učitelové rozmanitých prostředků užívati mají, kterak by mravným pacientům k ctnosti a
pobožnosti dopomáhati mohli“, pretože „takovéto knihy (roz. romány) větším dílem psány bývají,
aspoň psány býti mají, k malování ctností a nešlechetností, aby člověk znal, čeho by se držati
a čeho zase varovati měl. Jiné jsou psané k samé jen kratochvíli a zábavce; ale při všech,
jestliže statečný román býti má, ctností a nešlechetností má svítiti obraz.“ No a ten takmer
klasicisticky svieti.Už sa len treba poistiť: „Psal-li sem dobre, učinil sem to, co sem chtěl, pak-li ne, tedy
se aspoň tím těším, že já ani první, ani poslední nejsem, jemuž se práce nepodařila.“ Proti
tomu nič nemožno namietať. Zostáva iba otázka, prečo sa predhovor k dielu, dokazujúcemu, že
náš svet je najlepší zo všetkých svetov, končí vinšovaním, aby čitatelia mohli radostne
vkročiť do nebeského raja „po smutné života časného Tragoedii“.Povedz ty len všetko, čo mieniš, po našsky…Augustín Doležal sa v Pozdravení „pokorne poddáva rozsudku osvietených teológov“ a vopred
sa teší na ospravedlnenie v ich očiach. Hoci vieme, že ide o starý psychologický trik
predstierania (sformulovaný Freudom do úslovia „Keď sa chcem dostať do Fínska, vravím, že idem
do Minska“), predsa nás vždy ohromuje po predchádzajúcej vete — „My, umění liternímu oddaní,
máme všelijaké, a sice, příliš vysoké zábavky“ — jeho vrúcne pochopenie pre najširšie ľudové
vrstvy — „ale nevolní ke Kancionálům a Postyllám přikovaní, téměř žádné! Aby tedy i tito něco
osožného přejinačeného měli, dlé jejich žádostivé schopnosti, proto sem toto i příjemným
veršovým psáním vymaloval, aby to tím větší milost podalo čtenářům.“Zaiste by bol prekvapujúci fakt, že kazateľ slova Božieho hovorí o „prikovaní“ ľudu ku
kancionálom a postilám, ak by sme nebrali do úvahy nielen jeho povahové vlastnosti, ale aj
okolnosť, že sám patril medzi „osvícených“ teológov a do okruhu vzdelancov, ktorí pripravili
„Spolusebrání rozličných Spisů z všelikého Umění historického, geografického, filozofického,
fyzikálského, hvězdářského a ekonomikálskeho k užitečnému Času trávení v Umění zběhlých
slovenského Jazyka milovníků a k potřebnému naučení mladého věku Lidí z částky z jiných knih
vytahnutých a v slovenské čisté roucho oblečených, z částky pak v nově vydělaných“, krátko —
Staré noviny literního umění.Hoci Staré noviny… naznačujú rovnakú rozkolísanosť v určení čitateľského okruhu ako
Tragoedia (napr. popri článkoch Genealogia Domu Rakouského a Rusského, O časích osvicených,
Obloha nebeská, Staří Germanie národové a pod. nájdeme tu hospodárske rady typu Vši nejlepeji
z Hlavy vytraviti, Jako se mají Potkany z nějakého Stavení vyhnati, Dobrou Kvočku pro Kurence
učiniti), oboje boli v podstate určené viac tým „v umění zbehlým slovenského jazyka
milovníkom“ ako „nevolným“; čiže ekonomicky silnejším vrstvám meštianstva, od ktorých sa dal
očakávať odbyt Starých novín… i „slovenských“ tlačených kníh. Doležal v duchu predsa len rátal
s tými „osvícenými teológmi“ (ktorí sa napokon stali asi najpočetnejšími kupcami, súdiac podľa
odberateľov Starých novín… — zo 60 predplatiteľov bolo 39 duchovných, 21 drobných zemanov;
Juraj Valach: Erudita societas slavica, Literárny archív, 10, 1973). Určenie skladby pre
„nevolných“ mu nebránilo, aby takmer vzápätí neodcitoval v latinčine privilégium múz pre
umelcov, „aby svého jazyka svobodně, co jen mohou nejpříjemněji užívati mohli“. Doležal chcel
vyjsť v ústrety všetkým, lenže sa nik nenarodil, kto by všetkým ulahodil. Kto nadbieha priazni
všetkých, nezapáči sa nikomu. Takýto osud postihol aj Tragoediu. Ale neprávom.Problém určenia je dôležitý, pretože podobné napätie medzi „vznešeným“ a „všedným“ ako v
myšlienkovej rovine badať i v rovine jazykovej. Záujem o národný jazyk a sociálny záujem o
ľud, o jeho výchovu a vzdelanie sa navzájom podmieňujú. Ak by vskutku bola Tragoedia určená
iba pre ľud „prikovaný ku kancionálom a postilám“, jej jazyk by bol čistý, v tomto prípade
„čistá reč“ spomínaných kancionálov a postil — čeština podľa gramatických pravidiel strýka
Pavla. A predsa je Tragoedia presýtená toľkými makaronizmami, najmä latinskými — výrazmi i
celými citátmi, že o ľudovom určení skladby nemôže byť ani reči.Doležal sa miestami spamätá, uvedomí si, že skladbu píše pre „nelatinského Slováka“, a
pousiluje sa o kamufláž, ktorá mu v jednom prípade perfektne vyšla — celkom pokojne by sme
mohli použiť Evino napomenutie po „priveľmi učenom“ Setovom výklade i dnes:Ale nač se, milý a drahý můj Séte!Jazyk tvůj v jazycích mne neznámých plete?Pověz ty jen všecko, co míníš, po našsky,Sic jináč jen spatřím bez těla obrázky!Set si z matkinej pripomienky síce ťažkú hlavu nerobí, bez rozpakov používa latinské slová
naďalej ako rodený vzdelanec, ale autor v dvoch nasledujúcich paragrafoch dbá, aby aspoň Eva
nepoužívala „bez těla obrázky“, pretože na mnohých miestach v texte používa aj ona latinčinu s
dokonalou suverenitou pravej „osvícenej dámy“.*Augustín Doležal si uvedomoval, že sa mu jazyk príliš „v jazykoch ľudu neznámych pletie“,
a preťaženosť svojej skladby chcel nadľahčiť pripojením slovníčka„Přetlumočení
některých Latinských Výslovností Jichžto sem užíval Jednak pro Veršů skončování, jednak pro
ozdobu, jednak pro hojnější vyznamenání, jednak též proto, že mnohá taková slova, v naší
řeči, mnohých i řádků by potřebovala, kdyby jejich smysl vypsán býti měl“. A
odporúča: „Teď tedy, Nelatinský Slováku, dle pořádku Paragraphů (Přičárek) vděčně přijmi.“
Nasleduje „pretlmočenie“, ale tých prípadov, kde by pre latinský výraz naša reč „mnohých i
řádků potřebovala“ — čo by bolo jediné skutočné oprávnenie jeho použitia — je veľmi málo,
vlastne iba dva. Niekedy je preklad natoľko voľný, že vôbec nezodpovedá latinskému
ekvivalentu; napr. „Medium beati tenuere“ prekladá „Nemůžeš-li přeskočiti, podlez“, hoci
výstižnejšie by bolo „Zlatá stredná cesta“. (Strýko Pavel v Adagiach slavico-bohemica,
pripojených k jeho gramatike, má preklad tohto úslovia o podliezaní do latinčiny — Noli contra
potentiorem insurgere.)Ale pochopiteľne latinské „hojnejšie vyznamenanie“ je v menšine, naši prarodičia dobre
ovládajú aj domáci jazyk. Augustín Doležal, podobne ako jeho strýko, ešte nechápe národnú reč
ako hlavný znak národa, iba ako prostriedok spoločenského styku, výchovy a vzdelania, resp.
umeleckej činnosti, veď ide iba o počiatočnú fázu tvorenia moderného slovenského národa. Avšak
čisté slovenské prostredie, v ktorom tvorili naši vzdelanci, vplývalo aj na jazyk ich prác
natoľko mocne, že sú zreteľným dôkazom neudržateľnosti češtiny ako spisovného a literárneho
jazyka na Slovensku. Doležalova Tragoedia je svedectvom približovania sa k bernolákovskej
norme; jeho -ou treba čítať ako -ú v jej rozsahu, hoci skladba vznikla pred rokom 1787.Už dobová kritika (Štefan Leška v Noui ecclesiatico-scholastici Annales Evangelicorum
august. et helvet. Confessionis in terris Austriacis, 1794) Doležalovej Tragoedii vyčítala
použitie hungarizmov (!) typu ťarcha, jaj, denklavý a pod. (ale aj šesťsto latinských slov) i
slovakizmov, uvádzajúc výrazy „nevláda, bodaj, vlčko“. Častica „bodaj“ alternuje s českým
tvarom „bodej“. (Sklon k jednotnosti rozhodne nemožno označiť za Doležalovu silnú stránku: v
používaní veľkých písmen a v interpunkcii nemôžeme nájsť systém, podobne ako v písaní „u“ a
„v“ pri latinských výrazoch; v slove „zevnitřní“ je vo väčšine prípadov „ř“ slabičné, ale
existujú výnimky; nejednotnosť v slovesnej koncovke -li, -ly pri vykaní matke sa často
objavuje dokonca v jednej rýmovej dvojici; častá je alternácia tvarov pomocného slovesa byť
typu jsem — sem atď.) Ale už v prvej kapitole si povšimneme, že Doležal zásadne používa
typickú slovenskú časticu „veď“ namiesto českej „vždyť“ (alebo „však“ — ako mu odporúčal
Štefan Leška v svojej kritike), v raji boli marhule, nie meruňky, používa slová prv, vždy,
deminutíva so slovenskou koncovkou — domček, stromček a pod. Slovakizácia sa objavuje často aj
v alternácii tvarov zámen typu má — moja, hoci slovenské tvary sú zriedkavejšie a ich
funkčnosť je zreteľne podmienená potrebným počtom slabík do verša. V inštrumentáli singuláru
ženského rodu nás často rým upozorní, že u Doležala treba čítať koncovku -ou ako -ú, napr.:Kdybych nebyl zhřešil spolu s mojí ženou,Obchod by všeliký ztratil svoji cenu;(to platí nielen v koncovkách, ale aj vnútri slov, ako naznačuje rým kouli — s vůlí) opäť
s výnimkami, ale iba v dvoch prípadoch — obou, jsou. A pretože -ou v rýmoch pôsobí rušivo, v
ukážkach ho už nahradzujem Doležalom mieneným -ú. Jan B. Čapek sa domnieva, že tento tvar
Doležal prevzal zo starých českých reformačných piesní, ale pravdepodobnejšie je jeho prijatie
ako typického prvku z nárečia básnikovho rodiska. A to možno povedať aj o mnohých germanizmoch
v Tragoedii, ktoré však kritika básnikovi nevyčítala.Je pravda, že Komenský v Labyrinte sveta tiež používa dosť germanizmov (Doležal ich podľa
Čapka preberá podľa jeho vzoru), ale ide o nemecké výrazy zaužívané v domácom hovorovom
prejave na Záhorí v mnohých prípadoch až podnes — napr. Eva bola „maisterštuk“ Božieho
stvorenia, zakázané jablko bolo „saftovité“ a vôbec všetky jablká na strome poznania boli
„šmačná“, diabol „prešmelcoval“ Boží zákon a urobil s Evou prvú „próbu“, pochopiteľne, častú
frekvenciu má „grunt“, tiež v nemeckej viacvýznamovosti. Tento jav však môže súvisieť aj s
prenikaním germanizmov v centralizovanej monarchii do slovníka stredných slovenských
meštianskych vrstiev, najmä remeselníckych, a jazyk Tragoedie prezrádza, že práve im bola
určená predovšetkým. Bolo to spoločenstvo, ktoré v časoch postupného uvoľňovania feudálnych
obmedzení malo šancu stať sa ekonomickým zázemím tvoriaceho sa moderného slovenského národného
celku.A čo „naši Slováci“?Ako sa prejavuje proces slovenskej národnej emancipácie v diele vzdelaného Augustína
Doležala, člena učenej spoločnosti Erudita societas slavica — a prejavuje sa vôbec? Ak je
Tragoedia skutočne určená meštianskym remeselníckym vrstvám, mal by mať aspoň náznakovo v
tejto skladbe svoje miesto, hoci jej tematika je zdanlivo od podobných problémov vzdialená.V jednotlivých kapitolách Tragoedie z dialógov všetkých troch protagonistov nič podobné
vyčítať nemožno, aj keď iných narážok na život svojich čias Doležal do nich zakomponoval
hojne. Iba v predhovore nájdeme vetu, síce s veľmi všeobecným obsahom, ale predsa čosi
naznačujúcu: „Od Adama sice všickni jsme jednaké natury a krve, ale dlé národu, vychování,
náboženství, a našich náklonností, rozmanité povahy!“ Ako to Doležal myslí so spomínanými
„rozmanitými povahami dle národu“? Odpoveď by sa videla jednoznačná, veď Doležal predtým
uvádza, že „naši Slováci“ sú na románovú tvorbu chudobní, svoje Přetlumočení některých
Latinských Výslovností píše pre „nelatinského Slováka“, ale za „slovenské“ romány označil
práce české.Čiže okamžite je nám jasné, že nejde o odraz novovekých spoločenských premien, ale ešte
stále o prejavy barokového slavizmu, pojem Slovák pokrýva ešte asi všeslovanský obsah, určite
však supluje obsah slovensko-český.V konštatovaní o prítomnosti idey barokového slavizmu v Tragoedii by, samozrejme, nebolo
nič zvlášť pozoruhodné, keby tento moment opäť nepomáhal pri bližšom určení času vytvorenia
skladby, ktorý taktiež ukazuje prinajmenej pred rok 1785. Aké sú dôvody?V Starých novinách literního umení, ktoré vydávalo banskobystrické Učené tovarišstvo
(pôvodný názov spoločenstva bol Erudita societas, ktoré Pavel Valaský v súpise uhorských
spolkov Conspectus reipublicae roku 1808 označil ešte „slavica“ — na odlíšenie od inorečových
spoločností v Uhorsku), si v súvislosti s dozrievaním názorov na národnú otázku a reč vydobyla
prioritnú pozíciu u literárnych historikov rozprava modranského rodáka Jána Hrdličku
Vzněšenost Řeči české neb vůbec Slovenské. Hrdlička k nej našiel inšpiráciu v diele Johanna
Aloisa Hankeho Empfetlung der böhmischen Sprache und Literatur (Odporúčanie českej reči a
literatúry, 1783), ale vychádza z rovnakej koncepcie ako Augustín Doležal v Tragoedii — z
jazykovej a kultúrnej jednoty česko-slovenskej, pričom pod pojmom „řeč slovenská“ striedavo
chápe raz všetky slovanské reči, inokedy kultúrny jazyk používaný v Čechách i na našom území,
nikdy nie slovenskú reč ako národný znak, lebo aj on rozumel pod pojmom „Slovák“ v zmysle
barokového slavizmu obsah „Slovan“. A takto v striedavom význame „český“ a „slovanský“ treba
chápať aj osem Hrdličkových dôkazov o „vzněšenosti“ — argumentov proti germanizácii: 1.
starobylosť — reč taká stará ako latinská, meno „Slovák“ je odvodené od „slova“ a „Nemec“ od
slova „nemý“; 2. nijaká iná reč nie je taká rozšírená ako „slovenská“; 3. je príjemná a
obľúbená, hovorili ňou panovníci od Karola IV. po Jozefa II.; 4. je bohatá na množstvo výrazov
a schopná tvoriť nové slová z jedného koreňa; 5. je „spôsobilá“ a „šikovná“, má voľný
slovosled a na jej základe sa dobre učia cudzie reči; 6. je ľahká, lebo Francúzi sa ju ľahšie
naučia ako nemčinu či maďarčinu; 7. je čistá, lebo z nej Českí bratia odstránili všetko
cudzorodé; 8. je pôvodná, lebo nie je odvodená od druhej.Pozornosť si zasluhuje samostatná Hrdličkova zmienka so sociálnym nádychom v závere. Ostro
odsudzuje všetkých, ktorí túto reč pokladajú len za reč sedliakov: „A proto opovažují se o ní
až do světa bouchati, že ona ne jiným, než samým toliko sedlákům vlastná, a tak poněvadž
sedlák u nich těžce jméno člověka zasluhuje, řeč jakovási až nelidská jest.“ Teda rovnaké
zaujatie proti znevažovaniu sedliactva ako v umelej poézii vzdelancov ľudového pôvodu z druhej
polovice 18. storočia.Druhú zaujímavú informáciu nájdeme v úvode Hrdličkovho článku: „Článek tento jestli kam,
tehdy ovšem vlastně do Českých novin přináleží.“ (Vtedy však podobné noviny v Čechách
nevychádzali, až o niečo neskôr rozvinie svoju osvetovú činnosť Přítel lidu.) Tu prvý raz (ale
aj posledný) naznačuje Hrdlička rozdielnosť kultúry slovenskej a českej, lebo zrejme Staré
noviny literního umění (ďalej len Staré noviny), aj napriek použitiu literárnej češtiny, za
české nepokladá.*V tieni Hrdličkovej rozpravy však zostali dve úvahy — prvá z nich zjavne „pošteklila“ Jána
Hrdličku k napísaniu „Vzněšenosti“, druhá bola sama skrytou polemikou s článkom Prohlášení
redaktora Starých novín Ondreja Plachého. Prvá je Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží
k rozšíření známosti řeči německé, druhá Národ slovenský. A hoci ani pri jednej nie je
autorstvo uvedené, autorom oboch je s najväčšou pravdepodobnosťou — Augustín Doležal, aj keď v
sporadických dohadoch o autorstve sa pripisujú taktiež Jánovi Hrdličkovi.K prisúdeniu autorstva Doležalovi vedie nielen fakt, že v článku Utery ako jediný z
prispievateľov do Starých novín zreteľne vyčlenil Slovákov ako samostatný kmeň v slovanskej
množine označením „Uherskí Slováci“, ale aj štýlová príbuznosť s jeho podpísanými článkami v
Starých novinách, vtip, umiernenosť, výber výrazových prostriedkov, latinské makaronizmy (bez
prekladu, ostatní autori uvádzajú aj „slovenský“ význam). Dôležité sú však aj pasáže
myšlienkovo harmonizujúce s predhovorom Tragoedie a jemné narážky na životné osudy
Doležalovcov. Napr. v úvahe Literatúra slovanská… nájdeme za konštatovaním, že náboženské
knihy nestačia na rozširovanie literárneho umenia, „kterežto lidi k mravnímu, vlídnému,
statečnému a ctnostlivému životu nakloňuje“ (Doležalova požiadavka pre „statečný román“ z
Pozdravení), takéto bystré odhalenie, prekvapujúce nielen svojou reálnosťou, ale aj priamou
nadväznosťou na myšlienku z predhovoru o tom, že ľuďom sa nechce ustavične spievať, čítať
postily a modliť sa, ale hľadajú, ba i potrebujú dajaké nevinné rozptýlenie: „Odkudž se stává,
že mnohý člověk velice pilně své Postylly čte, zpívá, a modlí se, a při tom všem jest
půvěrčivý, nevlídný, nesnášenlivý, grobianský, a do řádného Tovarišství se nešikující.“V úvahe Národ slovenský pri konštatovaní „Nevolní Slovák i tam živ býti musí, kde ani
vrabec vyživení nenalezá!“ nemožno nemyslieť na charakteristiku v Známosti vlasti (1804)
Juraja Palkoviča, akiste prevzatú z ľudových regionálnych prekáračiek, o chudobnej baníckej
osade Vyšnej Boci, kde pôsobil strýko Pavel pätnásť rokov (od roku 1763 až do smrti roku 1778,
a tu ho aj synovec Augustín 30. novembra pochoval), že Boca nemá ani vrabcov, lebo Bocania
žijú ako vtáctvo nebeské, ani nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú. Druhý osobný
motív sa objavuje v zmienke „Kdo někdy byl Učitelem Mládeži slovenské, uznati musí, že tento
Národ jest ostrovtipný, a k Cvičení se ve všelikém Umění spůsobný“ — a Augustín Doležal týmto
učiteľom bol (hoci z okruhu prispievateľov nie jediný), keď mu po návrate z Altdorfu strýko
Pavel vymohol roku 1762 v Necpaloch miesto rektora na latinskej škole.Lenže čím sú práve tieto dve úvahy zaujímavé? Dôležitými premenami v chápaní národa a jeho
vlastností, ktoré budú zreteľne rezonovať aj v „zrelom“ slovenskom literárnom klasicizme i
romantizme.V úvahe Literatúra slovanská jest potřebná, a slouží k rozšíření známosti řeči německé
(Spolusebrání…, s. 120 — 131) je pozoruhodné najmä označenie „slovanská“ a v celom texte
dôsledné rozlišovanie „slovanský“ (nadnárodný) a „slovenský“ (národný) na rozdiel od
Hrdličkovej rozpravy Vzněšenost Řeči české neb vůbec slovenské (s. 414 — 438), čo rozhodne
možno označiť za dôležitý krok od barokového slavizmu k slovenskému národnému povedomiu a
zároveň vylúčenie Hrdličkovho autorstva.Jadrom úvahy je popri chvále slovanského jazyka propagácia modernej nemeckej literatúry —
preto sa „mnohý Slovák jen proto neučí nemecky, jestliže ho k tomu zvláštní potřeba nenoutí,
poněvadž jemu ten drahý poklad literního Umění, kterýž tato řeč, obzvláště od času Gellerta, v
sobě obsahuje, známý není“ (spomeňme si na preklad Gellertových náboženských piesní
pripojených k Tragoedii). Autor sa neobáva germanizácie; obáva sa skôr zanedbávania vlastnej
domácej kultúry. A náplň Hrdličkovej rozpravy, jednoznačne protinemecky zaostrenej, naznačuje
skrytý polemický tón s ním.Záverečné fanfáry starých novínStať Národ slovenský možno pokladať za protiváhu Prohlášení Ondreja Plachého (s. 687 —
691) v hodnotení našich národných vlastností. Podstatu Prohlášení síce tvorí obava o ďalší
osud Starých novín pre nedostatok financií a návrh na ekonomické riešenie problému (aby
slovenskí vzdelanci prispievali ročne aspoň jedným zlatým), ale zaujímavé je najmä
upozornením, „že ovšemNárod slovenskýv naši milé Vlasti Uherské
bydlící, jest z Ohledu všech Politických Věcí velikého Povážení hodný“, a naznačením jeho
sociálnej štruktúry: „Když pak Slováků připomínam, rozumím netoliko těch, kteříž jsou Rodem
puhí Slováci, ačkoli se i jinými Věcmi oddělují od nich (narážka na odrodilstvo a „uhorskú
národnosť“ šľachty), ale obzvláště všechnéch Mešťanů větších, aneb menších Měst, a Městeček,
ano všechnéch Sedláčků.“ Ale najviac zarážajúci (aj keď pochopiteľný) je depresívny pohľad na
jeho stav: „Můj Bože! jaková se ješté Pověrčivost z Ohledu všech Věcí, mezi našími milými
Slováci nalezá, kterážto obecnému Dobrému nemůže býti, než škodlivá! Jak ona jest ještě od
dobrých Mravů vzdálená! Jak jest k Bitkám, k Kvákaninám a k Rvanicám náchylná! Jak se ještě v
mnohou Nepoddanost, a Neposlušnost vydává! Jak jest ještě, jak nahlé nemusí býti, nepracovitá,
a Lenivost příliš milující!“Povšimnime si však, aký obraz našich predkov poskytuje úvaha Národ slovenský (s. 721 —
741), ktorá priam symbolicky uzatvára Staré noviny literního umění, pretože vlastne tvorí
finále v dozrievaní národného spoločenstva v moderný národ: „Obrátmež se k naši milé nynejší
Nácii slovenské, kterážto nyní živá jest, a podobná jest takovému do Zemi vkořeněnému Stromu,
kterýžto ačprávé své Ratolesti vysoce a široce rozpustil, však ho předce žádná Vichřice
Potupy, Posměchu a Znevažování podvrátiti nemůže… Rozumím pak Slováků, v naši milé Vlasti
Uherské, jejichžto hnízdo jest v slavných Dištriktech: Nitránském, Bystrickém, a Košickém, ale
přitom ani jeden kut Zemi Uherské není, v kterémžtoby se Slováci osazeni nenalezali. Na
Slovenském Národu našem to Požehnání Hospodinovo patrné jest: Množtež se, a naplňte Zemi. Kdo
putoval mezi Slováky, kdo mezi nimi živ jest a jejich Mravy zná, uznati musí, že oni jsou Lidé
uctiví, dobrotiví, k Hostém přívětiví, vlídní, štědří, bez pýchy, bez Falše, bez Lži, bez
farizejské Spravedlnosti, bez Lahodění v Řečech, a Pochlebníků, Pomluváčů, Posměvačů jsou
spřísahaní Nepřátelé. Nalézá se sice i tu mezi čistou Pšenicí Koukol, ale co jest jedno
Zrnečko Koukole mezi několik tisícimi pšeničnými Zrnečky?“Rozhodne nás nemôže nechať ľahostajnými vášnivé vyznanie obdivu človeka, ktorý až bytostne
zrástol s týmto ľudom, ktorý vedel, že bez poznania nieto lásky (Ignoti nulla cupido — túto
maximu, v súvislosti so slovenským ľudom, nájdeme v úvahe Literatúra slovanská…). Preto on
spoznával a miloval: „Kdo někdy za Dnů Života svého aspoň jednuc po některych Stolicech, ku
Příkladu: Oravské, Liptovské, dílem: Gemerské, Hontianské, Turčanské, Trenčanské, Nitranské a
jiných špaciroval, a Role, Louky, Zahrady — po skalnatých a vysokých Horách a Pahrbcích
spatřil, kdežto sobě v velikém Potu své Tváři každodenný Chléb dobývati musejí naši milí
Slováci; kdo ví, že jedna Částka přes celé Léto tohoto Lidu doma pracuje, druhá pak po dobrých
Stranách vůkol Louk, Rolí, a Vinohradů svého Povolaní Dílo tak pilně a spéšně vykonává, že se
dobrým právem říci může, že dolnějších Strán Obyvatelé, kteřížto jsou z větší Cástky Uhrove,
jen toliko z toho Interesu živí jsou, kterýžto jim Slováci dobývají: ano, tomu nad to
nadevšecko Stav a Los domáci Slovaků známý jest: ten chtíc, neb nechtíc uznati musí, že tito
Lidé od Přirození musejí býti nejpracovitější! A jsou zajisté! Nebo se z pracovitých Rodičů
rodí, a v takových Krajech a Okolích bydlejí, kteraž jím přirozeným Spůsobem nedopouští v
Lenivosti svůj Život tráviti, chtějíli na Světě živí býti: nevolní Slovák i tam živ býti musí,
kde ani vrabec vyživení nenalezá! A předce se dobre má!“ (Písanie podstatných mien s veľkými
začiatočnými písmenami podľa nemeckého vzoru je zrejme redakčnou záležitosťou. Táto tendencia
od počiatočnej nesystematickosti sa stupňuje až do takmer čistej normy v záverečných
článkoch.)I v prípade, že by Doležal nebol autorom tejto state, aj tak v nej zvučí leitmotív z
Tragoedie — aj s „najlepším zo všetkých svetov“, i napriek tomu, že „chce-li Slovák Užitek ze
své Roli míti, musí nejprvěji mnohokrátě z ní Kamení vyvláčiti, potom Země nanositi a Hnojem
popraviti, k čemu všému pro velikou Vrchovitost, svá bolestná vlastní Ramena (nebo s Vozem a
Dobytkem přistoupiti nemůže) užívati musí: A předce se nijakž od své Práci odloučiti nedá“.
Vidíme tu pravý opak Plachého tvrdenia, s ktorým autor ďalej polemizuje: „… tomuto Národu jestPracovitost, Usilovnosta všelikáPilnostpřirozená ctnost. Slovem: Slovák jest od Přirození pracovité Stvoření Boží, tak že, kdo tomuto
slavnému národu Lenivost, jakožto nejaký Charakter připisuje, to jest jistý přejistý Znak, že
jemu tento Národ ze svými Okolostojíčnostmi známy není.“ Nemôže byť, lebo inak by ho miloval!
(Spoločné autorstvo statí dosvedčuje aj dodatok: „A poněvadž každé cizí Řeči jest milující,
tedy by se i německou velmi lehce naučiti mohl.“ V oboch prípadoch ide o zdôraznenie
inteligenčných daností slovenského národa.)Zároveň treba pripomenúť, že do state Národ slovenský je vsunutá aj rozsiahla nadšená
recenzia Dejín slovenského národa (Historia gentis Slavae, 1780) Juraja Papánka (rodáka z
Kuklova — zo Záhoria, čiže Doležalovho rodáka) na jedenástich stranách a za ňou kladie autor
sugestívnu otázku: „Zeptávám se, i zdaž táto Kniha nezaslouží, aby aspoň jedenkrát od jednoho
každého Slováka přečtena byla? Už nemluvím, žeby ona i desetkrát zasloužila, aby z slavné Řeči
latinské i do našeho slovenského Jazyka přeložená byla…“Ako je známe, Papánkových Dejín sa ujal Juraj Fándly, ktorý roku 1793 vydal „Historiu
Papánka zretedelnejšú“ čiže jej skrátenú verziu. A spoločné nadšenie s Papánkom medzi
slovenskými vzdelancami v oboch konfesiách začne prinášať aj spoločné plody. Zatiaľ sa ešte
len rodil z feudálnej národnosti moderný slovenský národ, meno Slovák sa vymanilo z barokového
slavizmu a získalo aj slovenský obsah a Staré noviny literního umění nám umožnili tento proces
sledovať. (Je tak trocha symbolické, že začali vychádzať práve v roku narodenia Jána Hollého,
ktorý akoby cez Papánka ideovo nadviazal tam, kde ony končili.) Aj keď ich v nasledujúcom roku
postihol smutný osud časopisov ekonomicky slabo fundovaných národných kultúr, máloktoré z nich
mali také dôstojné finále so slávnostnými fanfárami na počesť svojho národa ako ony. A
jednoznačný záver state už nijaký komentár nepotrebuje: „Mohl by sem i více o Slávě našého
slovenského Národu pověděti, ale schválně tu zavírám Řeč a zeptávám se jednoho každého
Slováka, zdaliž tento Národ nezaslouží, aby i ti nejučenější a nejslavnější Filozofové,
Pánové, ano i nejvyšší Vrchnosti o jeho Osvícenost pečovali?“Ale vráťme sa opäť k Tragoedii. Na základe nepopierateľných zmien, ktoré možno na
stránkach Starých novín pozorovať vo vzťahu k chápaniu pojmu a obsahu označenia „Slovák“, je
nepravdepodobné, že by sa neodzrkadlili v Tragoedii, ak by vznikla po roku 1785.Okolnosti vzniku Tragoedie sú v hlavných líniách načrtnuté, ale ako postihnúť celú
zložitosť samého diela? Ak by som sa zamerala iba na jeho jednotlivé problémové okruhy,
nevytvoril by sa plastický obraz. Hoci nie je najideálnejší ani postup po jednotlivých
kapitolách, predsa len umožní najväčšmi zachovať atmosféru skladby, ktorá jej vdychuje život.Rozsiahle dielo Augustína Doležala sa skladá z tridsiatich kapitol a člení sa na kratšie
významové celky — paragrafy, ktorých je 260.
|
Fordinalova_Stretnutie-so-starsim-panom.txt
|
Fľaškové hrdloV úzkej, krivej uličke, medzi väčším počtom chudobných domov stál úzky, vysoký dom, plný
trhlín. Len chudobní ľudia tam bývali a najbiednejšie to vyzeralo v podkrovnej izbietke,
kde na malom okne na slniečku visela stará, drevená klietka, nemajúca ani poriadnu sklenku
na vodu, ale len obrátené hrdlo fľaškové, zapchaté dolu zátkou. Pri otvorenom okne stála
stará panna; vyzdobila si práve klietku žabincom pre malú konôpku, ktorá tam poskakovala s
bidielka na bidielko a tak veselo spievala, až sa to rozliehalo.„Tebe sa to spieva!“ povedalo fľaškové hrdlo. Je pravda, že to nepovedalo tak, ako my to
môžeme vypovedať, veď fľaškové hrdlo nevie hovoriť, ale myslelo si to, ako keď my ľudia
sami so sebou hovoríme. „Hej, tebe sa to spieva, lebo máš zdravé údy. Ale len keby si
zkúsila, čo to znamená, ztratiť svoj spodok, mať len hrdlo a ústa a v týchto ešte k tomu
zátku, tak ako ja, iste by ti nebolo do spevu. Ale dobre, že aspoň niekto je spokojný! Ja
nemám príčiny ku spevu a ani by som nechcelo; snáď ešte vtedy, keď som bolo ešte celou
fľašou a zátka sa trela o moje sklo. Vtedy som bola v lese s rodinou kožušníkovou a bolo
slávené zasnúbenie jej dcéry. Spomínam si na to, ako by to včera bolo. Vidím, že som zažila
veľmi mnoho, keď sa tak na svoje osudy viem rozpamätať. Bola som v ohni a vo vode, dolu v
čiernej zemi a hore vyššie než mnohí iní sa dostanú a teraz visím na vtáčej klietke, vo
vzduchu a na slnku. Stálo by za to, počuť si moje osudy, ale ja sa o tom nevyjadrujem
nahlas, pretože nemôžem!“Ale v sebe si rozprávalo alebo aspoň si myslelo fľaškové hrdlo na celý príbeh, dosť
podivuhodný a vtáčik spieval veselo svoju pieseň a dolu na ulici jazdily vozy a chodili
ľudia, každý si myslel na svoje alebo trebárs tiež na nič a fľaškové hrdlo tiež na svoje.Spomínalo na žeravú pec v sklárni, kde ho vyfúkli do života; spomínalo si ešte, že bolo
všetko žeravé, že sa dívalo zpäť do vrelej peci, svojho rodišťa a malo veľkú chuť, zase tam
skočiť zpäť, ale že predsa mu bolo dobre tam, kde bolo, podľa stupňa ochladenia. Stálo v
rade v šiku s rovnakorodým plukom bratov a sestier, všetci boli z tejže pece, niektorí však
boli určení za fľašky šampanské, iní za fľašky pivové, čo je veľký rozdiel. Pozdejšie, vo
svete môže pivová fľaška obsahovať trebárs i skvostné lacrimae Christi a šampaňská fľaška
byť naplnená kolomažou, ale podľa zovňajšku sa predsa pozná, k čomu je kto zrodený, šľachta
zostane šľachtou, hoci má v sebe i kolomaž.Všetky fľašky boly skoro zabalené a naša s nimi. Vtedy nepredpokladala, že skončí ako
obyčajné fľaškové hrdlo, že so stupňa na stupeň sa dostane až za sklenku do vtáčej klietky,
čo konečne je tiež krásnym živobytím, len keď sme aspoň na niečo. Svetlo denné uvidela zase
len vtedy, keď bola so svojimi priateľmi vybalená v pivnici vinárnikovej a bola po prvý raz
vodou prepláchnutá, čo v nej vyvolávalo čudné pocity. Potom ležala prázdna a bez zátky a
bolo jej pri tom ku podivu mdlo; niečo jej chybovalo a sama nevedela čo. Potom bola
naplnená skvostným vínom, opatrená zátkou a zapečatená a nalepený bol na ňu papier s
nápisom: „Prvej jakosti“. Vyzeralo to, ako by pri zkúške dostala prvú cenu, ale víno bolo
dobré a fľaša bola tiež dobrá; v mladosti je človek lyrikom. Zvučalo a znelo to v nej o
kráse a milosti, ktorá jej však bola predsa cele neznáma, o zelených, slnkom ožiarených
horách, kde sa víno darí, kde šibké dievčatá s veselými druhmi usadnú a sa bozkajú. Ach,
aký je život krásny! O všetkom to znelo a zvučalo vo fľaši ako v mladých básnikoch, ktorí
tiež o takých veciach zpravidla nič nevedia.Jedného dňa bola zakúpená. Kožušníkovmu učňovi uložili, aby priniesol fľašu najlepšieho
druhu; a dostala sa do koša spolu so šunkou, rybami a syrom; pri tom ležalo najlepšie maslo
a najjemnejší chlieb. Dcéra kožušníkova všetko sama ukladala; bola tak mladá a tak krásna!
Jej hnedé oči sa usmievaly, na perách jej hral úsmev, ktorý hovoril práve tak sladkou
rečou, ako jej oči. Mala jemné, mäkké rúčky; boly biele, ale jej hrdlo a ňádra boly belšie.
Bolo hneď badať, že je najkrajšie dievča z mesta a predsa nebola ešte zasnúbená.Keď išla rodina do lesa, stál koš dcére na lone; fľaškové hrdlo dívalo sa čipkami a
stuhou, splývajúcou s ňáder; na zátke malo červenú pečať a dívalo sa mladému dievčaťu
priamo do jej detskej tváričky. Ale dívalo sa tiež po mladom lodníkovi, ktorý jej sedel po
boku. Bol to priateľ z detstva, syn maliara podobizní. Vykonal nedávno šťastne a k plnej
spokojnosti zkúšku kormidelnícku a budúceho dňa mal vypluť na krásnej lodi do cudzích zemí.
O tom sa pri skladaní do koša mnoho hovorilo a pri tomto hovore nezračilo sa práve mnoho
radosti v očiach a okolo úst švárnej dcéry kožušníkovej.Obidvaja mladí ľudia šli spolu do zeleného lesa, hovorili spolu — o čom vlastne
hovorili? To fľaša nepočula, stála v koši. Trvalo to ku podivu dlho, než ju vytiahli; ale
keď sa tak stalo, prihodily sa radostné veci, oči všetkých sa smialy, tiež oči dcéry
kožušníkovej, ale menej hovorily a jej tvári planuly ani dve rudé ruže.Otec vzal plnú fľašu a otvoril ju. — Ach, je to čosi podivuhodného, byť po prvý raz
otvorený! Fľaškové hrdlo potom nikdy nevedelo zabudnúť na tento slávnostný okamžik, keď
zátka vychádzala, povedalo „lup!“ a potom to zurčalo, keď víno prúdilo do čaší.„Na zdravie snúbencov!“ povedal otec a všetky čaše boly vyprázdnené až na dno a mladý
lodník pobozkal svoju peknú nevestu.„Šťastie a požehnanie!“ povedali starí. Mladý muž naplnil znova čaše. „Do videnia o
svadbe o rok a deň!“ zavolal a keď boly čaše vína prázdne, vzal fľašu, podvihol ju do výšky
a povedal: „Bola si svedkom najkrajšieho dňa môjho života, nesmieš nikomu viac slúžiť!“ Pri
tom ju vyhodil do povetria.Sotva na to dcéra kožušníkova vtedy pomyslela, že ju uvidí ešte častejšie lietať, ale
stalo sa tak. Fľaška padla do hustej šašiny pri jazierku v lese; fľaškové hrdlo sa veľmi
živo na to pamätalo, ako tu ležalo a rozmýšľalo. „Mali odo mňa víno a dali mi vodu z
bariny; ale dobre to mysleli!“ Už potom nemohlo videť ani snúbencov, ani rozveselených
rodičov, ale ešte dlho ich počulo spievať a výskať. V tom prišli dvaja sedliacki chlapci,
pozreli sa do šašiny, spozorovali fľašku a vzali si ju, teraz bola zaopatrená.Doma v lesnom domku, v ktorom bývali, bol včera ich najstarší brat, námorník, bol sa
lúčiť, majúc pred sebou dlhú námornú cestu. Matka mu teraz skladala veci, položila tu i tam
niečo, s čím mal otec večer ísť do mesta, aby syna pred cestou ešte raz uvidel a odkázal mu
svoje i matkino „s Bohom“. V uzlíku bola už v sklenke korenná pálenka, keď prišli chlapci
so svojim nálezom, väčšou fľaškou. Vošlo sa tam viac než do malej sklenky a bola to dobrá
pálenka na zkazený žalúdok, boly v nej liečivé prísady. Tentokráť nedostala fľaška červené
víno, ale len horké kvapky, ale tie sú tiež veľmi dobré — — pre žalúdok. Nová fľaška bola
zabalená miesto malej; — a tak nastúpila fľaška novú púť, dostala sa na palubu ako majetok
Petra Jensena a to na tejže lodi, kde bol mladý lodník-ženích; ale on fľašku nevidel a
bezpochyby nebol by ju ani poznal alebo si pomyslel: to je tá, z ktorej sme pili na zdar
nášho zasnúbenia a na šťastný môj návrat.Nebolo v nej už víno, ale čosi tiež dobrého. Petrovi Jensenovi tiež, sotva ju vytiahol,
hovorievali jeho kamarátovi „apatiekar“. Nalieval z nej dobrú medicínu, dobrú pre žalúdok;
a pomáhala, dokiaľ len kvapka bola. Bola to veselá doba a fľaška spievala, keď sa zátka o
sklo trela.Uplynula dlhá doba, fľaška stála prázdna v kúte, a tu sa prihodilo — či to bolo na ceste
tam alebo zpäť, to fľaška nevedela s určitosťou, lebo sa na pevninu nikdy nedostala — tu sa
prihodilo hrozné nešťastie. Nastala búrka, veľké vlny, čierne a ťažké sa privalily, dvihaly
loď do výšky a šmýkaly ňou sem i tam; sťažeň sa prelomil, prudká vlna rozbila priečky,
čerpadlá nepomáhaly. Bola čiernočierna noc, loď klesala, ale v poslednom okamihu napísal
mladý plavec na lístok: „V mene Ježiša Krista, hynieme!“ Napísal meno svojej nevesty, meno
svojej vlasti i meno lodi, vsunul lístok do prázdnej fľašky stojacej na blízku, pevne
zapchal zátku a hodil fľašku do rozbúreného mora. Nevedel, že je to tá istá fľaška, z
ktorej nalieval sebe i jej, aby v radosti pripil svojim nádejam. Teraz sa kolembala na
vlnách s pozdravom a posolstvom smrti.Loď sa potopila, mužstvo sa utopilo, ale fľaška letela ako vták, veď mala v sebe srdce,
ľúbostný list. A slnko vychádzalo a zapadalo, poskytujúc fľaške tenže pohľad ako kedysi v
dobe jej vzniku rozpálená pec, do ktorej ju túžba hnala zpäť. Zápasila s bezvetrím a s
novými búrkami, ale neroztrieštila sa o žiadne skalisko, nikde ju žralok nepohltnul. Dlhšie
než rok a deň sa potulovala, hneď na sever, hneď na juh, kam prúdy morské ju zanášaly.
Ostatne bola svojim vlastným pánom, ale i tým sa človek raz presýti, i fľaška.Popísaný lístok, posledné „s Bohom“ ženíchovo by bolo v stave vyvolať len smútok, keby
sa raz dostalo do povolaných rúk. Ale kde boly tieto ruky, ruky, ktoré v deň zasnúbenia
svietily na zelenom trávniku ako biele plátno? Kde bola dcéra kožušníkova? Kde vôbec bola
zem a ktorá zem bola najbližšia? To fľaška nevedela; plávala a plávala a konečne mala tejto
plavby práve dosť, nebolo to jej povolaním. Ale predsa plávala, až sa konečne dostala k
zemi, k cudzej zemi. Nerozumela ani slova z toho, čo sa tam hovorilo, nebola to reč, ktorú
driev slýchala hovoriť a keď nerozumieme reči, ztrácame mnoho.Fľaška bola vylovená, pozorovali ju, spozorovali v nútri lístok, vyňali ho, otáčali a
obracali, ale nerozumeli tomu, čo tam bolo napísané; pochopili však, že fľaška bola
úmyselne do mora vhodená a príčina toho že je zaznamenaná na papieri, ale čo tam stálo, to
zostalo nepochopené — i vsunuli tedy lístok zase do fľašky, postavili ju do veľkej skrine,
vo veľkej izbe a vo veľkom dome.Kedykoľvek prišli cudzinci, bol lístok donesený a otáčaný a obracaný, tak že písmo,
napísané len tužkou, bolo vždy nečitateľnejšie; naostatok nikto nerozoznal, že tam vôbec
boly nejaké písmenky. Fľaška stála potom ešte rok v skrini, potom prišla na povaľ a pokryla
sa prachom a pavučinami. Tam spomínala na lepšie časy, kedy v sviežom lese nalievala
červené víno, kedy sa na vlnách húpala a tajomstva v sebe kryla, pozdrav na rozlúčenú.A tak stála dvadsať rokov na povali a bola by tam stála ešte dlhšie, keby sa dom nebol
prestavoval. Strhli strechu, spozorovali fľašku a hovorili o nej; lež ona tamojšej reči
nerozumela; reči sa nemožno naučiť, keď stojíme na povali, ani keď to trvá dvadsať rokov.
„Keby som bola zostala dolu v izbe,“ myslela si, „bola by som sa iste naučila.“Bola teraz umytá a vypláchnutá a veru že toho mala zapotreby; cítila sa všetka
vyjasnená, priamo priezračná, zrovna omladnula na staré časy, ale lístok, ktorý skrývala,
bol pri mytí celkom znivočený.Teraz naplnili fľašku semenami, nevedela ani, jakého druhu. Zapchali ju a zabalili,
takže nič nevidela, predsa však to najdôležitejšie konala: cestovala a prišla tam, kam bola
určená. Tam ju rozbalili.„V zámorí si s ňou dali takú prácu a ona predsa pukla!“ povedali. Ale ona nepukla.
Fľaška rozumela každému slovu, ktoré riekli, veď to bolo v tej istej reči, ktorú v sklárni
a u vinohradníka a v lese a na lodi počula, jedine dobrá, pravá, stará reč, ktorej bolo
možné rozumeť. Prišla domov, do svojej rodnej zeme, bola tu pozdravená. Samou radosťou bola
by im skoro z ruky vyskočila, ani toho nedbala, že vytiahli zátku, semená z nej vysypali a
ju dali do pivnice, aby prišla z cesty a bola zabudnutá. Doma najlepšie, hoci i v pivnici!
Nikdy jej tam nenapadlo o tom rozmýšľať, dokiaľ tam ležala; ležala dobre a niekoľko rokov,
až jedného dňa prišli ľudia, sobrali fľašky a ju s nimi.Vonku v záhrade bola veľká nádhera; rozsvietené lampáše žiarily ako veľké, rozsvietené
tulipány. Bol utešený večer, vzduch bol kľudný a čistý; hviezdy jasno žiarily a na nebi
stál nový mesiac, vlastne bolo videť okrúhly mesiac ako šedomodrú guľu so zlatou obrubou;
na pohľad to bolo veľmi krásne.Postranné chodníčky tiež boly osvetlené, že bolo videť na cestu. Tam boly v krovinách
rozostavené fľašky, každá niesla svetlo a medzi nimi stála tiež naša stará známa, ktorá po
rokoch súc fľaškovým hrdlom, mala skončiť ako sklenka vo vtáčej klietke. V tejto chvíli sa
jej to zdalo všetko nekonečne krásne, a bola zase v zeleni, zase sa zúčastnila slávy a
radosti, počula hudbu a spev, hovor a šum mnohých ľudí, najmä smerom zo záhrady, kde visely
papierom ovešané lampáše, barvisté a žiarivé, ani tulipány v plnom kvete. Fľaška stála síce
sama na postrannej ceste, ale práve to poskytovalo látku k rozmýšľaniu; fľaška stála a
niesla svoje svetlo, bola tu k úžitku a radosti, a to je to pravé. V takom okamihu zabúdame
i na dvadsať rokov na povali prežitých, a zabudnúť na to je veľmi dobré.Blízko okolo nej kráčal osamelý pár, ruku v ruke, ako vtedy snúbenci v lese, lodník a
dcéra kožušníkova; fľaške sa zdalo, ako by to znova prežívala. V záhrade prechádzali sa
hostia domáceho pána a ľudia, ktorí sa na nich a na všetku tú nádheru smeli dívať. Medzi
týmito kráčala tiež stará dievka, všetci jej príbuzní už jej boli zomreli, ale priateľov
nemala nedostatok. Mala tú istú vec na mysli, ako fľaška, myslela na zelený les a na mladý
pár snúbencov, s ktorým mala veľké účastenstvo, veď tiež bola raz zasnúbená. Vtedy slávila
prešťastnú hodinu a na takého niečo nezabúda ani najstaršia stará panna. Ale ona fľašku
nepoznala a táto nepoznala ju — tak v svete chodíme popri sebe — až sa zase stretneme, a
tak tomu bolo s obidvoma, v meste sa zase sišly.Fľaška sa dostala zo záhrady k vinárnikovi, bola zase naplnená vínom a predaná
vzduchoplavcovi, ktorý budúcej nedele chcel vzlietnuť v balóne. Sišlo sa so všetkých strán
nesčíselné množstvo ľudí, bolo to náramné hemženie, všetci sa chceli dívať, vojenská hudba
hrala a delo sa mnoho príprav. Fľaška to videla z koša, v ktorom ležala vedľa živého
králika, veľmi malomyseľného, lebo vedel, že sa má vzniesť do výšky len preto, aby bol
potom spustený v padáku. Fľaška nevedela nič ani o výstupe, ani o sostupe, videla, že balón
nadúva a nadúva, že už nemohol byť väčší, dvihal sa vyššie a vyššie a bol vždy nekľudnejší.
Zrazu boly laná prerezané, balón sa odputnal a už sa vznášal so vzduchoplavcom, košom,
fľaškou a králikom do výšky. Zvučne vpadla do toho hudba a všetci ľudia volali „na zdar!“„To je predsa len zvláštny nápad, vzniesť sa tak do vzduchu!“ pomyslela si fľaška, „to
je plavba cele nového druhu. Tam hore sa predsa nemôžeme potulovať!“Mnoho tisíc ľudí dívalo sa za balónom a stará panna sa tiež na to dívala. Stála u svojho
otvoreného okna vo štíte domu, na ktorom visela klietka s malou konôpkou, ktorá vtedy
nemala sklenky na vodu a musela sa spokojiť s drevenou miskou. Na okne stál kriak myrty,
poodstrčený trochu stranou, aby nemohol spadnúť, keď sa stará panna z okna vychýlila,
chtiac lepšie videť. Rozoznávala v balóne veľmi dobre vzduchoplavca, ktorý králika pustil v
padáku s výšky na zem a potom všetkým ľuďom pripíjal a potom fľašku vysoko do vzduchu
vyhodil. Netušila stará panna, že práve túto už raz videla leteť pred sebou a svojím
priateľom, v radostný svoj deň v zelenom lese.Fľaška nemala času na rozmýšľanie, prišlo to tak nenazdajky, že sa tak zrazu našla na
výške svojho života. Veže a strechy boly hlboko pod ňou, ľudia sa nezdali väčší než mravci.Klesala a to cele inou rýchlosťou, než králik; fľaška sa prevracala vo vzduchu,
tancovala, cítila sa tak mladá, tak samopašná, bola ešte dopoly naplnená vínom, ale nie
nadlho. To bola cesta! Slnko svietilo na fľašku, všetci ľudia pozorovali jej let, balón
dávno už zmiznul a skoro zmizla i fľaška. Spadla na strechu a rozbila sa, ale črepy boly
ešte také rozveselené, že nemohly kľudne ležať, skákaly a gúľaly sa, až sa dostaly na dvor
a tam zostaly ležať v malých čriepkoch. Len hrdlo zostalo celé a bolo diamantom odreznuté.„Z toho by bola pekná sklenka na vodu pre vtáka!“ povedal hostinský, ale sám nemal ani
vtáka, ani klietky, a to by predsa len bolo mnoho žiadať, aby si to obstaral len preto, že
mal fľaškové hrdlo, ktoré sa dalo upotrebiť za sklenku pre vtáka. Stará panna vo štíte
mohla ho upotrebiť a preto bolo fľaškové hrdlo dopravené tam, opatrené zátkou a čím sa skôr
obracalo hore, to prišlo teraz nadol, ako sa to pri premenách životných veľmi často stáva.
Dostalo čerstvú vodu a bolo pripevnené na klietku malého vtáčaťa, ktoré spievalo, až sa
všetko dookola rozliehalo.„Hej, tebe sa to spieva!“ Tak prehovorilo fľaškové hrdlo a to už niečo znamenalo, veď
predsa už bolo v balóne a niečo videlo a zkúsilo.Viac z jeho životopisu nebolo známo. Teraz viselo, ako sklenka pre vtáka, mohlo načúvať
hovoru a šumotu ľudí na ulici, mohlo predovšetkým načúvať hovoru starej panny v jej
izbietke. Prišla práve návšteva, dostavila sa priateľka tohože veku a rozprávaly si — nie o
fľaškovom hrdle, ale o kriaku myrty na okne.„Nie je treba, aby si vyhadzovala dva toláry za svadobný veniec pre svoju dcéru!“
povedala stará panna; „dostaneš ho odo mňa a to s prekrásnymi kvetmi. Vidíš tam ten krásny
stromček? Je to odrastok myrtovej vetvičky, ktorú si mi darovala deň po mojom zasnúbení,
vetvičky, z ktorej si rok potom mala natrhať na venčok svadobný, ale tento deň už
neprišiel. Zapadly oči, ktoré mi v tomto živote maly žiariť radosťou a požehnaním. Na dne
morskom sladko spí duša anjelská! Zo stromku sa stal starý strom, ale ja som ešte viac
ostarela, a keď stromok uschol a vädnul, vzala som poslednú sviežu vetvičku a zasadila ju
do zeme a z vetvičky vyrástol teraz stromčok tak veľký a teraz predsa bude ozdobou
svadobnou, bude vencom tvojej dcéry!“Pri týchto slovách stály slzy v očiach starej panny; rozprávala o priateľovi svojej
mladosti, o zasnúbení v lese. Spomínala na prípitok, ktorý tam bol vyslovený, myslela na
prvý bozk — ale o tom nehovorila nič, bola teraz stará panna. Rozmýšľala o mnohom: ale na
to nemyslela, že je vonku pred oknom ešte jedna spomienka na ten čas, hrdlo fľašky, ktorá
riekla „lup!“ keď zátka bola otvorená. Ale hrdlo fľaškové ju tiež nepoznalo, lebo hoci
mohlo celý priebeh tiež si vypočuť, neurobilo tak. Prečo? Myslelo len na seba!
|
Andersen_Pohadky-a-poviedky-III.html.txt
|
BetlémSnad také stával o vánocích Betlém v kostele vašeho dětství; i byli tam tři králové,
Jezule, pastevci s ovečkami a kravami, takové malé domečky těch pastevců, kudrnaté stromy a
všechno, co si kdo může představit; a vy jste na té kráse mohli oči nechat. Vzpomínám-li
nyní, co se nám na věci tak líbilo, myslím, že to hlavně byla kouzelná okolnost, že to
všechno bylo tak maličké. Tajemná poezie Betlému je v tom, že je drobný; jeho pohádková
krása je ve zmenšení všech rozměrů. Představte si, že by byl Betlém udělán z pětimetrových
panáků; myslím, že by budil spíše hrůzu než nadšení.Často tvrdíme, že jsou u nás malé poměry; jsme nepochybně malá země s malými prostředky,
ale to se nám, ku podivu, nezdá být něčím kouzelně krásným a poetickým. Vrací-li se člověk
z ciziny, shledává najednou, že se Stvořitel u nás příliš nerozmáchl a nevyhrnul si rukávy
do práce: spíše pracoval v drobném, trpělivě robě chlumy a rovinky, mírné řeky a zavřené
obzory; a že člověk, který po něm přišel, se rovněž nerozmáchl a neprovolal s velikým
gestem „toto všechno je mé“, nýbrž rozkrájel zemi na drobné čtverečky polí a místo tvrzí si
postavil domečky mezi drobnými jablůňkami a slívami; a tu člověk, který, vraceje se domů,
vidí toto vše, vydechne s nadšením, že je to jako Betlém.Ano, je tomu tak: jsme malá země, ale nejsme okouzleni tím, že jsme malá země. Jsou u
nás malé poměry, ale všemožně se zdráháme vidět v tom poetickou přednost, hodnou zvláštní
chvály a lásky. Naše prostředky jsou skromné a maličké, ale nám se nezdá být pohádkovým
úkolem zařídit z nich maličký a čistý Betlém; spíše si myslíme, že se musíme rozmáchnout a
zařídit nejprve pětimetrové nebo stomiliónové Centrální nebo Reprezentační Úřady, Ústavy,
Instituce a Veřejné Budovy. Všemu, co jsme začali nebo projektovali od památného dne, kdy
jsme se stali nezávislým Betlémem, snažíme se vtisknout ráz pětimetrové nebo stomiliónové
ohromnosti; čeho jsme tím dosáhli, není velikost, nýbrž jakýsi zmatek; shledáváme najednou,
že Betlém je příliš malý.Chce-li Čech něco pomilovat slovem a myšlenkou, nazve to zdrobnělinou; milované ženě
neřekne Obryně ani Veležena, nýbrž spíše holčička, hlupáček nebo nějak podobně; má-li rád
svou zahradu, nazve ji zahrádkou, a má-li rád svou sklenici, řekne jí sklenička. Chce-li
Angličan něco pomazlit slovem, řekne, že je to „dear old“, že je to staré; proto jsou v
Anglii staré věci ve vážnosti. My polaskáme věc tím, že řekneme, že je malá; kdybychom
chtěli polaskat ministerstvo, nazvali bychom je něžně a nadšeně „naše ministerstvíčko“, a
kdybychom mu chtěli tuto lásku projevit důvěrně a co nejsrdečněji, zřídili bychom pro ně
určitě domeček se dvěma okny a stolečkem, jako pro panenku. Ale ježto náš poměr k úřadům je
pochmurný a nelibý, projektujeme pro ně budovy ponuré a strašné velikosti. Jelikož nemáme
srdečně rádi Prahu s jejími obyvateli, mluvíme pořád o Velké Praze. Jelikož nemáme dost
něžně rádi svou zem, nemluvíme o chudé drahé zemičce, nýbrž o prestiži, reprezentaci před
cizinou a jiných nejméně pětimetrových veličinách.I Betlém se reprezentuje před cizinou; ale reprezentuje se tím, že je malý, ač „nikoli
nejmenší mezi knížaty Judskými“; dokonce nereprezentuje se nějakou novou radnicí, nýbrž
starým chlévem. Nereprezentuje se před cizinou nějakou padesátičlennou vítací delegací,
placenou z peněz chudých ovčáků, nýbrž padesáti chudými ovčáky, kteří zadarmo projevují
svou radost a účast s událostí ve chlévě. Reprezentuje se vhodně tím, že tam na novorozeně
dýchá vůl a osel, zvířata skromná a užitečná, místo aby na to dítě dýchali dva slavnostní
řečníci. Je to zkrátka Betlém spokojený s tím, že je malý, a pravící světu: Pojďte se
podívat, jak je to hezké, když dovedeme být malí a chudí. A svět se dívá a může na tom oči
nechat.Zařizujeme se špatně ve velkém, místo abychom se zařizovali dobře v malém. Zařizujeme-li
se ve velkém, říkáme, že to děláme pro budoucnost. Ale dělat něco jen tak pro budoucnost je
jako chystat něco pro strejce Příhodu; lepší a prozíravější je chystat budoucnost samotnou.
Nikdy zajisté nevyrosteme na velmoc; ale je velmi pravděpodobno, že budeme malým kouskem
velkého řádu evropského nebo světového. Pak nám nebude nic platná žádná lokální a národní
megalomanie, žádná mocenská okázalost; ale bude nám mnoho platno všechno, co budeme umět.
Čili pro budoucnost se nemají chystat monumentální rámce; pro budoucnost se mají
připravovat lidé.Není těžko žít jako chudí a malí, přiznáme-li si upřímně, že jsme chudí a malí; dobrá,
nejsme-li Babylonem, buďme chutě a hrdě Betlémem. Nějaký ten spasitel se narodí i dnes
spíše ve chlévě než v mramorovém paláci nějaké velkopojišťovny; pohříchu pro samé paláce se
nemůžeme dostat k stavění betlémských chlévů.A netlačiž nás, že Betlém je snad příliš malý pro nějaké ty tři krále od východu; horší
je, je-li malý pro betlémské pastevce tím, že pro ně nemá krovu ani výživy. A tu jasnou
hvězdu nahoře nikdy nezažehnete na státní útraty.
|
Capek_O-vecech-obecnych-cili-zoon-politikon.html.txt
|
Povesť o TuroviDávno to bolo, tak že to už ľudia ani nepamätajú, bol raz jeden kniaho,[1]ktorý mal jediného syna. Otec menoval saNitobánom, a
jeho synTurom, lebo v tých časoch, keď za ľudí nehanbili sa bohovia
spásy, ľudia ešte radi mali a radi nosili božské mená.Nito, alebo ako ho národ — iste pre jeho velikúotcovskúdobrotu — nazýval,Niankobán, býval
na peknom zámku, ktorý jeho drievny, tiež Nitom menovaný pradedo vystavil bol na vysokej, z
vôd strmo čumiacej skale, na nejžto predtým mohutná socha Svorboha stávala; dľa tohto,
naším ľudom v drievnej starobylosti vôbecTatomaboNitomzvaného belboha, i kopec jeho soche posvätný, nazývaný bolNit-horou.Nito bán nebol bohatý, ako iní kniahovia, ale tým majúcejší bol jeho ľud; on nedržal na
kadejaké panské zbytky a parády, ale tým viac dal na sväté príkazy bohov spásy, na zákon a
knihu vedy, a najviac dal na pravdu, dobré mravy a šľachetnosť duše; a Nito bán nenútil
tisíce svojich poddaných k ustavičnému vojovaniu, lebo, ač bol statným bohatýrom, predsa po
válke a koristi nebažil; ale keď vlasti zahrozilo nebezpečie, on prvý stal si v šík, a na
vytasenie krvavého meča celý národ državia uchopil sa zbrane a ochotne pospiechal pod
víťazné zástavy Nito bána.Nito bán i svojho jediného syna Tura veľmi jednoducho, ale múdre a dobre vychovával;
vyučil ho čiaram písma, aby, keď raz bude kniahom, tiež rozumel knihám vedy a zákona;
vyučil ho umstvám toho času bežným; vyučil bohatýrskym zručnosťam a cnosťam, a čo hlavná
vec, navykol ho ku skromnosti a pokore, ktoré vlastnosti mladému kniahovičovi Turovi všade
rýchle naklonily ľudské duše a srdcia.Jednoho dňa, pri príležitosti výročitej, na hrade Nit-hore odbývanej porady starešiny, boženíkov[2]a vladíkov, predvolať dal Nito bán i svojho syna Tura do vieči (porady, snemu),
a takto k nemu prehovoril:„Môj drahý Turko! môj milý, jediný syn! Ľúbil som ťa a vyopatroval som ťa, ako svedčí sa
na verného otca, ktorý svoje dieťa úprimne miluje. Vychoval som ťa tak, aby si sa užitočným
stať mohol vlasti a národu; no, dľa mojej mienky, potrebuješ k tomu všetkému ešte i väčších
zkúseností, nežli jich máš dosiaľ, aby si mohol byť národu tým, čím bych ťa ja rád videl.
Znáš moje državie; nie je ono príliš bohaté, znáš moje tri hrady, niet v nich zlata, ani
daromných zbytkov sveta; no, ja predsa, z vôle bohov spasy, blažene žijem a môj ľud je
spokojný, lebo i ja zkúsil som sveta v mojom mladom veku, a tuhý zápas som viedol s
neresťami a biedami černobohov, ktoré tak prečasto vychovávajú veľkých a šľachetných mužov.
Nasledovne, je to moja snažná žiadosť, aby si ty — a síce nie so skvostným pohodlím
panského rozmazlenca, ani nie ako náš kniahovič, lež iba ako skromný občan, obdarený na púť
zdravým telom a zdravým rozumom, dobrým vtipom a mohutným ramenom, tiež sa vybral z
otcovského hradu na diaľnu cestu, zkúsiť kus sveta a jeho ľudí, potom po troch rokoch,
obohatený mnohými známosťami a zkúsenosťami, navrátil sa domov, aby si to, čo si sa vo
svete dobrého a pekného naučil, časom i pre vlastnú krajinu a národ, ako budúci kniaho a
bán zužitkovať mohol. To hľa môj náhľad a moja žiadosť; otázka je teraz, čo na to ty, môj
synu? čo naša vieča? a čo bohovia spásy? Teda rozmysli si vec a potom odpovedaj!“No, kniahovič Tur nerozmýšľal dlho a, prudko zarumeniac sa studom mládeneckosti, čo
najmožnejšiesmeleodpovedať usiloval sa: „Víťazoslávny knieža a báne,
môj milý otče, a ctená viečo! s uskutočnením vašej žiadosti zároveň oskutočnená bude jedna
z mojich najvrelších túžob, a preto ja s najväčšou radosťou podvoľujem sa nastúpeniu toho,
u nás od dávna povšechne obvyklého trojročného cestovania.“„Takúto odvetu — prejal slovo starý Nito bán — som odmôjhosyna
očakával; no my dvaja ešte vec nerozhodujeme; vyslovte sa o nej i vy, ctení boženíci a
vladíci.“I povstal jeden zo starešiny a riekol, že poneváč to drievna obyčaj tak mať žiada, aby
synovia bánov a kniahov napred zkúsili sveta, a teprv potom prejímali barľu vlády a prestol
panovníckej dôstojnosti: on schvaľuje i spravedlivú žiadosť kniaha i pochvalnú odhodlanosť kniahoviča[3]a želá k tej púti mnoho šťastia a nebies požehnania.„Tak je!“ jednosvorne ozvali sa ostatní členovia vieče.„Tri mienky shodujú sa teda: moja, jeho a vaša; otázka teraz: čo povie tá najvážnejšia,
totiž rada bohov spasy? a preto, ctení boženíci, vedári, divári a všetci, skrúšene modlime
sa, spievajme a prosme dobrých belbohov, aby dali nám spasonosné znamenie svojej svätej
vôle. Páni, do bohyšťa!“[4]Vstal Nito bán z kresla a za ním všetci boženíci a vladíci, potom dlhými chodbami hradu
poberali sa, traja a traja idúc, do bieleho chrámu, ktorý stál nad hlavnou bránou zámku
Nit-hory.Bohyšte bolo štvorhranné, majúce jedny dvere a tri okná. Pri vchode u okna na pravo
stála stará kamenná socha Svorboha, proti nej u ľavého okna drevená modla „maty“ Zelibohby,
a oproti dverám u stredného okna mohutná bronzová socha veľboha Svativíta.Socha Svorboha predstavovala starého dedka, s dlhou bielou bradou, v jasno-modrom
plášti; v pravici držal slnce, v ľavici mesiac, a plášť posiaty mal hviezdami. Modla
Zelibohby čili Svor-maty, manželky Svorboha, bola tiež čistá pekná starena; stála na
velikom žabacom korýtku; na pravom ramene mala nemluvňa, v hrsti čašu s mliekom; u nôh
povrhnutá, mažiaru podobná nádoba, z ktorej sypalo sa zbožie. Socha Svativíta predstavovala
obrovskú, jarú turú postavu, so štyrmi celkom holými hlavami, hľadiacimi v štyri strany
sveta; v pravici mal „božiu čašu“, v ľavici bielu zástavu, na nej slnce s dvanásti
hviezdami, a na vŕšku žrdi stál zlatý orol.V prostriedku bohyšťa, medzi troma modlami, stálo malé žertvište, k žertvovaniu bylín
alebo semien; u nôh každej sochy nachodil sa malý bukový stolíček. Na stolíku Tata Svorboha
ležala stará kniha zákonov, na stolíku Svativíta drievna kniha vedy, jejžto drevené listy
poryté boly svätými čiarvami (literami), a na stolíku Zelibohby ležaly hadule, t. j. 40 k
vešťbám upotrebovaných, na plochej bielej strane tiež rytými čiarami posiatych dreviec, a
iné prístroje k vyzvedaniu svätej vôle bohov spasy.Keď sprievod vieče (snemu) širokým chodbišťom dorazil pred priestranný vchod bohyšťa,
jeden z boženíkov otvoril dvere a kniaho s dvoma vedármi, dvoma divármi a dvoma vešťcami
vstúpil do chrámu, potom opät zatvorily sa dvere. Ostatná starešina postavila sa v polkruhu
okolo vchodu a tíško modlila sa. Naraz ozval sa z nútra nábožný spev, sprevádzaný dumným
hlasom gájd, a hneď na to obe krýdla širokých dvier do korán otvorily sa; u sochy Svativíta
pokorne stál kniaho Nit, odiaty v biele rúcho najvyššieho čiarvo-vedca, a okolo žertvišťa,
na ňomž malá vatra horela, stálo šesť boženíkov, spievajúcich a kúštičky blenu
prikladajúcich na vatru.Keď dokonané boly prípravné obrady, pristúpili šiesti boženíci k stolíku Zelibohby a
najstarší z nich, vezmúc z kopy dreviec štyri hadule medzi dve dlane, pri skrúšenej
modlitbe jich za chvíľu mrvil a konečne vrhnul na stolík. — Nastalo hlboké ticho, bo s
napnutím očakávané bolo sväté znamenie božej vôle. Boženíci užšie obstúpili stolík, na
ktorom ležaly vrhnuté hadule, a skúmavým zrakom prizerali sa polohe dreviec a čiaram na
jejich bielej plochej strane vyrytým.No toto trapné napnutie dosť skoro ustúpilo všeobecnej radosti a plesaniu, lebo tri
hadule obrátené boly na stolíku hore značky, na jichžto bielej hladine červeňaly sa
spasosľubné čiary Svativíta, Radhosťa a Lady, a iba jedna haduľa ležala dolu znaky,
ukazujúc veštcom svoj okrúhly tmavý chrbát a skrývajúc jejich očiam bielu hladinu plochej
strany, na nejžto vyryté čiary znamenaly nepochybné víťazstvo planej Moreny.Výrok veštcov, sostavený dľa položenia hadúľ, znel doslovne takto:„Sveta ísť zkúsiť Turovi je dobre; lstivá Morena čihá síce, ale Svativít je mocný,
Radhosť dobrý a Lada ľúbezná; oni pripravia mu šťastlivý návrat.“Zaplesal Nito bán i starešina, keď tento výrok veštcov vyhlásený bol v bohyšti, lebo
zpráva, že posvätné hadule zvestujú Turovi priazeň belbohov a šťastlivú púť, všetky duše
naplnila veľkou radosťou; na čo Nito bán, čo najvyšší kniaho a čiarvovedca, roztvoriac
knihu vedy tri razy, dľa drievneho zvyku vyčítal z nej pre Tura nasledujúce tri naučenia:„Nové cesty plané; opatrný jich len vtedy volí, keď na starých nieto lávky, mostu.“„Múdry človek nehľadá silu a moc, kde miesto nich môže mať lásku.“„Keď boženík hlása pobožnosť a pravdu, dobrý človek zastane a počúva ho.“„Nuž, synu môj, — vravel Nito bán, zavrúc knihu vedy po prečítaní týchto riadkov, — aj,
hľa, to ti bohami spasy na cestu dané tri naučenia; buďže na tvojej púti pamätlivým na ne,
a buď istý, že dokým jich verne zachovávať budeš, priazeň belbohov vždy bude po tvojej
strane. Dajže to mocný Svativíte!“„Dajže to Svativíte!“ jednohlasne volali boženíci, potom, vrhnuvše opät blenu do vatry,
voľným krokom krúťac sa okolo nej, aby on uslyšal jejich prosby, k jeho úcte skrúšene
spievali:Sláva, sláva Svativítu,
Nekonečná sláva jemu,
Otcu svetla, pánu slnca,
Víťazovi mohutnému.
On nám polia zúrodňuje,
On nás verne obraňuje;
Nekonečná sláva jemu —
Večná sláva Svativítu!
Sláva, sláva Svativítu,
Všetkých pánov veľpánovi,
Zeme, neba všetvorcovi,
Ďasov, Besov víťazovi.
On svoj milý ľud si bráni,
Nepriateľov od nich stráni;
Sláva, sláva veľpánovi,
Večná sláva Svativítu!
Sláva, sláva Svativítu,
Svietistému sveta svitu,
Bohu svetla, pravdy, práva,
Čo svoj milý ľud zastáva,
Bohu veštby, bohu vedy,
Bohu lásky a úrody;
Sláva bohov veľbohovi,
Večná sláva Svativítu! —Na náhradí zámku ale u žertvišťa bielej sochy Radhosťa, belboha pútnikov a pohostinstva,
vykonávali žretci svoje obrady pri žehaní mu zápaľnej obeti, aby šťastlivou bola cesta
mladého kniahoviča Tura.Druhý deň nato bol dňom príprav a tretí deň dňom trapného lúčenia — a odchodu.Kniaho Nit, vrele obejmúc a ešte raz pobozkajúc svojho milého syna, s požehnaním dobrého
otca prepustil ho na diaľnu cestu, na nejžto sprevádzaly ho pobožné otcovské modlitby. I
jedna boľastná slza sperlila sa bola v oku starého otca Nit bána, no utlumil ju kniaho,
lebo v tých časoch nebárs vídavané boly slzy v očiach bohatýrov; kniahovič Tur ale vyplakal
sa do dobrej vôle, lebo mladosť i vtedy mávala rovné právo k radosti i k žalosti.Keď mladý kniahovič opustil otcovský zámok na Nit-hore, obrátil sa na severo-východ, a
mostom prejdúc cez rieku, rezko klsal hore maľebnou dolinou, po ľavej strane rieky.Kým viedla ho jeho púť vidiekami otcovho bánstva, cítil sa veľmi dobre; no kus clivo
počalo mu byť, keď na štvrtý deň prekročil hranice Nitovho kniežatstva; vidiac medzitým, že
i tu býva zas len ten istý slovenský, dobrý a pohostinný národ: bol dobrej vôle a ľavým
brehom rieky poberal sa ďalej. Pomaly ale stal sa z rieky potok, z potoka bystrica, a o
krátky čas i z bystrice len jarčok; ba v šiesty deň svojho voľného putovania došiel i ku
studienke, z ktorej ten jarčok vytekal. Boly tu veliké hory a lesy, milé to sídloviská
černobohov, a chodníčok cez hory úzky, tak že miestami ledvy predral sa ním Turo na svojom
vrankovi.Pri studienke si odpočinul; občerstvil koňa pašou, sebe syrom a chlebom a chladným
nápojom, potom hútal a rozhutoval, čo robiť, kam kroky zameriť? A jako tak myslí a rozmýšľa
mysľou, tu naraz vyletí neďaleko neho z kriaku divý holub, ktorý, urobiac letmo tri veľké
kolá ponad Turom, obrátil sa na východ. Toto považoval Tur za znak bohov spasy, a preto
rezko soberúc sa, bral sa smerom, ktorý mu sivý holub bol ukázal.Asi za hodinu kráčal náš pútnik proti strmej hore, až dostal sa konečne na temeno vrchu,
z jehožto plešivej výšavy rozvinul sa pred zrakmi Tura utešený výhľad.Bola to hlboká, okrúhla dolina, obohnatá zôkol-vôkol strážnymi vrchami a hoľami, na
jejichžto troch nižších končiaroch, akoby vo trojhrane, stály tri mohutné hrady, a v
prostriedku tejto roztomilej krajinky kolembalo sa dlhé Bielo jazero, ktoré na severe
podmývalo ozrutné opachy Tatier.Mladý Tur, aby sa v tomto krásnom výhľade lepšie nakochať mohol, pustil koníka na pašu,
sám ale, vydriapuc sa na balvan vysokej skaly, dôstojnému to sedalisku belbohov, s pocitom
akéhosi blaženého tušenia zahľadel sa do milých krás neznámeho vidieku. Už klonilo sa slnce
k západu, keď prebudil sa Tur zo sladkých myšlienok, potom rýchle pojmúc koňa, pešky kráčal
dolu strmým vrchom, do tichej dedinky, ktorú so skaly zhliadnul bol u päty vrchov, v
hlbokej doline.Práve zapadlo už slnce, keď dorazil Tur do tichej dedinôčky; pri vkročení do nej
nerozmýšľal sa mnoho, zatočil do prvého dvora, kde chudobným roľníkom dľa najlepšej
možnosti pohostinne prijatý bol. Ostatne Tur ani neveľa dbal na pohostinstvo, on tešil sa
len tomu, že tu bol zas medzi svojím národom, ctiteľom bohov spasy.„Hohó! mladý pánko, — riekol mu starý gazda, keď Tur nad touto okolnosťou prejavil bol
svoju velikú radosť, — toho sa nebojte, že by ste tak skoro medzi cudzí národ prišli; nás
Slovénov je ako na nebi hviezd, ako v mori piesku. Povedzte mi, koľko dní tomu, čo ste z
domu vyšli?“„Dnes šiesty deň; len že som si voľne išiel, a kde tu, kde sa mi páčilo, sa i trochu
pobavil; lebo veď mi, reku, nie náhlo; za tri roky mám dosť času.“„No, mladý pánko, a ja vám hovorím, že keby na pr. tento náš Bielijazerský vidiek, ako
to vedbári tvrdia, skutočne bol prostriedkom nášho slovenského národa, môžete ísť z
tadiaľto tristo dní, a to nie v jednu, lež vo štyri sveta strany: a ešte voždy budete medzi
rodinou, čo ctí našich bohov spasy a hovorí aj jejich reč.“„A ktože bánom Bielijazeria?“„Bánom a kniahom Bielijazerského državia je Maran. Tri zámky, ktoré videli ste s vrchu,
sú jeho majetkom. Maran bán je slávny lovec, ktorému sotvy bude páru na svete.“Na druhy deň, úctive poďakujúc sa Tur svojmu gazdovi za pohostinné prijatie, poberal sa
ďalej; zprvu držal sa k juhu, potom k východu, až konečne prišiel k rieke, ktorá tento
pekný vidiek ešte väčšmi krášlila, a dolu nižšie, na severu, do Bieleho jazera vtekala.Tur pustil sa ľavým brehom rieky k severu na dol, až konečne prišiel i ku jej vtoku do
jazera. — Tu sosadnul s koňa, pustil ho na pašu, a on sadnul na starý klát, čo čumel u
brehu jazera z bieleho homoku, aby si vraj ešte raz rozmyslel, v ktorú stranu obrátiť sa z
tadiaľto.Vidiek sa mu veľmi páčil; no bol on i vskutku utešený, a tie tri mocné a pekné hrady
ešte značne veľatily jeho krásu; prvý z nich stál na východe, a bol — ako mu minulý večer
bol gazda rozprával — zo všetkých najstarším, na ktorom nachodil sa, vraj, drievnymi
pradedami Maran bána skvostne vybudovaný chrám belbohyne Slávy, a v ňom i jej velikolepá
modla z rydzieho zlata; od tejto slávnej sochy, ako gazda ujisťoval, dostal meno i sám
zámok, „Slavinou“ nazývaný. Druhý hrad stál na juhu; bol menej pevný, ale chýrečný svojím
pekným chrámom dobrej „maty“ Zelibohby, ktorú pozdní potomci Zlatibabou nazvali. Tretí
hrad, zo všetkých najmocnejší, stál na západnej strane Bielijazeria; v tomto zámku, ako
pohostinský roľník Turovi rozprával, za drievnych časov bol pekný chrám mocného belboha
pastierov Veles-Tura, po ňomž vraj i sám zámok Turihradom nazývaný, svoje meno zdedil; no
predkovia Maran bána vraj, keď budovali na Slavine chrám belbohyni Sláve, do chrámu
Veles-Tura na Turihrade, na miesto sochy Veles-Tura postavili modlu manžela belbohyne
Slávy, obrovskú to sochu svätého a bieleho Víta, podľa ktorej potom Turihrad často
prezývaný bol i Bielihradom, ktorého mena zámkov vtedy veliký počet bol na území pobožného
Slavian-národa.Kniahovič Tur, obdivujúc za čas krásu vidieka a prírody, po dlhšej dobe, akoby
presýtenosťou znavený, sklopil hlavu a načúval sladkému šumeniu vĺn Bieli-jazera, ktoré
krásne víly rozkolembaly svojimi rozkošnými ihrami, a v tejto tichej zadumenosti so svojou
valaškou ihrajúc sa, čiaral v bielom homoku, a ani nemysliac, čo robí, načiaral ňou v
piesku slová: „Kto druhému peklo žiada, sám doňho upadá.“Po chvíli prebudiac sa Tur z hlbokých myšlienok vstal a umienil si ta ísť na biely
Turihrad, na ktorom sídlil mohutný Maran bán, kniaho krásneho Bieli-jazerského dŕžavia.
Sadnul teda na koňa a ľavým brehom jazera poberal sa ďalej.No sotvy šiel sto krokov, tu naraz počuje za sebou dupot kopýt, a obzrúc sa, vidí
skvostne odiateho, staršieho už, ale ešte vždy mohutného rytiera na vranom koni, ktorý
zrejme za ním pádi. Bol to sám kniaho Bieli-jazerského dŕžavia, Maran bán, ktorý, idúc tiež
chodníkom popri jazere, zbadal bol slová Turom do piesku načiarané, a veľmi čudoval sa nad
správnosťou písma a nad krásou jeho čiarv (litier), lebo i sám, ako kniaho dŕžavia, bol
dosť sbehlým čiarvo-vedcom.„Či si to ty“ — pýtal sa Tura, — „čo tú poslovicu tam do piesku načiaral?“„Áno, ja som to, báne,“ smele a zdvorile odvetil Tur.„Ach, prosím ťa, dobrý človeče, urob mi to k vôli, napíš ešte dačo; ja bych ťa rád
píšuceho videť.“„Veľmi vďačne,“ povedal Tur a, skočiac s koňa, práve tak správne a pekne, ako predtým,
napísal do piesku nasledujúce slová: „Najspoľahlivejším kahanom človeka je rozum.“Bánovi Bielijazeria sa to veľmi páčilo. „A kam putuješ?“ pýtal sa po chvíli Tura.„Idem sveta zkúsiť“ — vetil Tur, — „bo tak to chce mať môj dobrý otec.“„Prst boží doviedol ťa ku mne!“ — zvolal Maran bán. — „Od dávna hľadám takého múdreho a
zručného muža, ako si ty, ktorý by moju domácnosť a moje statky spravoval, abych sa ja
častejšie lovom baviť mohol. Nuž či chceš vstúpiť do mojej služby?“Tur rozmýšľal.„Dostaneš za to takú odmenu, akú si sám žiadať budeš.“„Dobre,“ — riekol konečne Tur, — „jestli myslíte, že ma s úspechom potrebovať môžte,
vstúpim do vašej služby.“„A čo za plácu žiadaš?“„Plácu žiadam takú, akej ma rozšafní, múdri a spravodliví ľudia za hodného uznajú.“„Dobre; vidím, že si svedomec, lebo nepočul som dosiaľ ešte správnejšej smluvy, ako je
táto.“A s tým, bodnúc koňa, dal Turovi znamenie, aby šiel za ním. Tur, rýchle vyšvihnúc sa na
koňa, pádil za Maranom. Keď prišli k jednomu vŕšku, pod ktorým kolembalo sa jazero,
zatočili sa v pravo, a briežkami a dolinami jazdiac, asi o hodinu dorazili do úzkej doliny,
nad ktorou na vysokom brale čumel mohutný Turihrad. — Prijdúc do zámku, ustanovil Maran bán
mladého Tura za správcu svojej domácnosti a svojich statkov, vymenujúc ho za svojho
huľašníka a krčiašnika, t. j. úradníka, jehož povinnosťou je nielen statky spravovať, ale
pečovať aj o potrebný pokrm a nápoj pri bánskom dvore.Statočný a múdry Tur, ako takýto úradník u Maran bána, veľmi rozšafne konal svoje
povinnosti, a všetkým nárokom svojho pána tak svedomite zodpovedal, že tento bol s ním
úplne spokojný; ba i všetci ľudia, s ktorými prívetivý a spravedlivý Tur do styku prišiel,
si ho vážili, vysoko ctili a ho úprimne milovali.Maran bán ale, vzdor všetkému tomu, mal ešte akési tajomstvo pred svojím verným Turom.Na západnej strane bieleho zámku stála vysoká veža, do ktorej, okrem samého Maran bána,
žiadna živá duša vkročiť nesmela. Z tejto veže počuť bolo v tichých nociach kúzelné znenie
lutny a niekedy aj prenikavý ženský spev; niekedy zas bôľne vzdychy, ako by nočný vetor
šumel v škárach opustených hradieb.Kto to tam spieval, kto to tam vzdychal: to nikto nevedel, lebo do tej veže nikto
prístupu nemal. Služobníctvo len toľko znalo, že asi pred piatimi rokami raz zavčas rána
navrátil sa Maran bán s početným komonstvom z dlhšej cesty domov, a že s tymže sprievodom
dovedený bol i jeden zakuklenec, ktorému sám Maran bán pomáhal s koňa, sám zaviedol ho do
nútra, a nikto ho viac odísť nevidel z hradu; ale Maran bán každý večer navštevoval
domnelého zajatca a sám donášal mu každý večer pokrm a nápoj na celý nasledujúci deň. Keď
ale raz — asi o pol roka po osudnej noci — zavznel z veže úpenlivý spev, poznalo v ňom
služobníctvo ženský hlas a iba tušilo, že to nejaká, násilným únosom sem dodaná krásavica,
ktorú Maran bán, pre jej spuru, tresce dlhým väzením.Obozretný Tur, ačpráve toto všetko od služobníctva podrobne dopočul, predsa nikdy
nepokúsil sa odhaliť rúšku bánovho tajomstva a vtierať sa mu do týchto jeho rodinných
záležitostí. A to hlavne bolo to, čím si časom získal neohraničenú Maranovu dôveru.Keď takto prvý rok prešiel, svolal Maran bán svojich vladíkov a boženíkov vedárov, a
vyzval jich, aby svedomite určili odmenu, ktorú si múdry Tur za svoje verné jednoročné
služby od bána zaslúžil. Štyria vedári a traja vladíci vyslovili sa, že Tur zaslúži toľko
platu, koľko oni siedmi do roka majú; ale velikodušný bán svojmu vernému úradníkovi ešte i
tento veliký plat zdvojnásobnil.Na počiatku druhého roku zavolal Maran bán raz Tura k sebe a povedal mu toto: „Viem, že
si múdry človek, a viem že si mi verným sluhom; no ja ťa za tvoju múdrosť povýšil i
postavením i platom nad všetkých mojich sluhov, a tvoju vernosť odmeniť ti hodlám sverením
ti môjho najväčšieho tajomstva. Vieš, že veľmi rád poľujem, a predsa nemôžem sa radostiam
lovu oddať tak, ako bych si to želal, bo každý večer musím sa vrátiť domov, abych obyvateľa
„znejúcej veže“, ako ju ľud pomenoval, navštívil, potešil a potrebným pokrmom a nápojom
opatril; vieš, že, som nie zbabelcom, a predsa, keď súsedný bán plieni moje statky na
hranici, trpím to pokojne, lebo nemožno sa mi na dlhší čas vzdialiť z domu pre môjho
mileného zajatca, manželku to moju. No, vyzkúsil som tvoju vernosť, a teraz to už iste ináč
bude. Tu máš ty jeden kľúč od osudnej veže, a keď ma doma nebude, ty opatri mi tam moju
milú ženu.“A jako Maran bán povedal, tak bolo. Hneď na druhý deň vybral sa bán na medvediu poľovku
a vystal celé tri dni; a Tur, každý večer, naplniac košík potravou a krčahy medovcom a
vodou, vyniesol jich hore na „znejúcu vežu“, a položil tam do vnútrajšieho, hrubými mrežami
opatreného obloka, ktorý z chodbišťa do izby zajatej krásavice viedol. Železné dvere tejže
izby ale pevne boly zamknuté a od týchto mu Maran bán nebol sveril kľúče. Tura mrzelo to
trochu, že pri ukazovaní tolikej dôvery k nemu, predsa ešte nepožíval u Maran bána úplnej
dôvery. Avšak nakoľko len možno bolo, udusil v sebe tento trpký cit bôľa.Pri druhej-tretej návšteve vedel už Tur z úst nešťastnej ženy, že bán Bielijazeria pred
piatimi rokmi násilne uniesol švárnu šesťnástročnú Libtu z hradu Hôravského bána Miliča,
jehož jedinou dcérou a potechou bola, a že ju tu uväznenú drží a držať bude, dokýmkoľvek
krásna Libta ku sňatku s ňou zamýšľanému neprivolí; no ona, hovorila, že sto ráz radšej
volí smrť, nežli Maran bána za manžela.Tur srdečne ľutoval nešťastnú devu, a ačpráve by v duši veľmi rád prispel bol ku jej
pomoci, predsa viazaný smluvou a daným slovom — tak sa choval, ako svedčí sa ua verného
sluhu.Tak hľa minul i rok druhý.A vždy viac a viac zrostala Turova sláva, jak pre jeho velikú múdrosť, tak pre jeho
svedomitú spravedlivosť a šľachetnosť, a menovite preto, že voždy pamätal na sväté, bohami
spásy mu z knihy vedy dané napomenutie, ktoré mu radilo nehľadať silu a moc tam, kde miesto
nej lásku mať môže; a túto veru všade v hojnej miere nachodil, jak svojimi dobrými radami,
tak ochotnou pomocou, pričom mu veľmi vhod boly jeho neobyčajné vedomosti a jeho všeobecná
zručnosť.Kniaho Bielijazeria, Maran bán, stál síce v chýre muža rozumného a spravodlivého, ale
keď každý boží deň počúvať musel tie ustavičné chvály, ktoré so všetkých strán neprestajne
sypaly sa na Tura, počalo ho to predsa trochu mrzeť, a jakási tajná závisť ho
znepokojovala; menovite ale, tak sa videlo, že on od sverenia svedomitému Turovi svojho
tajomstva o „znejúcej veži“, voľajakýsi obrat v chovaní sa švárnej Libty očakával; no a v
tomto ohľade nezbadal Maran bán naskrze žiadnej premeny, lebo Libta, ako dosiaľ, tak i
teraz tvrdošijne vzpierala sa žiadosti Maran bána, stať sa jeho manželkou. — Toto všetko
rozmrzelo Maran bána proti Turovi, a vznikla v ňom túžba, sprostiť sa ho čo skorej, a síce,
možno-li, dajakým, verného sluhu zahanbujúcim spôsobom. I naviedol teda raz úplatkom troch
úradníkov, z nichžto jeden vystúpil s obžalobou, že je Tur v tajnom spojení s Hôravským
Milič bánom, starým to otcom uväznenej Libty, že zradu kuje proti Maran bánovi, a druhí
dvaja ako svedkovia ztvrdiť mali tieto klamné udania tamtoho. No vtedy nesedela ešte, tak
ako dnes, krivda za stolom, a pravda nežobrala, tak ako teraz, u dvier, lež svedomití
boženíci belboha Pravena, dľa drievnych zákonov a dľa svätých predpisov knihy vedy,
prisluhovali pravdu a spravedlivosť. I Tur ochotne dostavil sa pred jich súd do svätohája
Pravena, ktorý asi dobrú hodinu cesty od zámku na juh stál — neďaleko od toho miesta, kde
sa Maran a Tur prvý raz stretli — na kopci medzi posvätnými lipami a bukami, brestami a
dubami, a obratne prednesúc tam svoju obranu, pokojne očakával výrok spravedlivých sudcov
ľudu. No tento raz nebolo treba radiť sa boženíkom, ani „pravdovestného ohňa“, ani
„svätocudnej vody“, lebo sudcovia s úplným presvedčením vyslovili nad Turom výrok neviny,
následkom čoho — samo sebou rozumie sa — lstivý žalobník, spolu i s najatými svedkami, ešte
v ten deň odvisnul tam na šibenici.Táto neočakávaná udalosť ešte väčšmi rozsŕdila Maran bána, tak že si pevne zaumienil, že
Tura čo najskôr o život pripraviť musí.V krásnej úzkej doline, na západ za Turihradom, mal kráľ svoje pece, v ktorých mu jeho
ľudia práve vtedy vápno pálili. Na tretí deň ráno, po výroku boženíkov belboha Pravena,
tašiel Maran bán ku vápenníkom a povedal jim:„Počujte, dobrí ľudia, je u mňa vo službe istý cudzinec, ktorý by kniaha Hôravy, Miliča,
rád urobiť pánom nášho Bielijazerského dŕžavia, aby ste sa vy všetci stali jeho poplatnými
poddanými a sluhami, a mňa aby zajal a zavraždil. A to predsa všetci dobre viete, že vás
ľúbim a že vám dobre chcem. Nuž či želáte si ratovať mne život a sebe svobodu?“„Želáme!“ zvolali vápenníci jednosvorne.„Nuž teda, jestli si to želáte, vrhnite toho vlastizradného oplana do vápennej pece, a
všetci ratovaní budeme. Či to urobíte?“„Urobíme!“„Ale ako ho sem dostať?“ tázal sa najstarší z vápenníkov.„To je moja starosť!“ — odvetil Maran bán. — „Ja teraz odídem ztadiaľto touto novšou
cestou, a prvého, kto po mne k vám tou istou cestou prijde a vám dary donesie, lapte a
vrhnite ho do pece. Pozdejšie potom i ja prijdem a udelím vám za to kráľovskej odmeny.“S tým zanechal Maran bán vápenníkov a tašiel na hrad, potom, zavolajúc k sebe Tura,
takto k nemu prehovoril: „Môj milý nádvorníku! Tam dolu v doline na západ, na konci tej
novšej cesty, mám pri peci zamestknaných vápenníkov; choďže k nim, a tu máš, vyplať jim tu
hľa tým zlatom, čo jim na celý týždeň prichodí; ba daj jim i viac, nežli pýtať budú, celkom
dľa dobrej vôle tvojej, vždy veľkodušnej mysle a šľachetného srdca; a daj jim aj koláčov i
medovca, koľko len žiadať budú, lebo zaslúža toho za svoju ťažkú prácu. Choďže a ponáhľaj
sa; touto novšou cestou tam najskorej prijdeš.“Tur mlčal a jakosi nedôverive pozrel bánovi do tvári. Čo z nej vyčítal, čo nie — ktože
to vie? no isté je, že mu v tom okamihu na um prišly bohami spasy mu z knihy vedy dané
sväté napomenutia. Medzitým sobral zlato, vzal karman s koláčami a krčah s medovcom a —
tašiel, no nie novou cestou, lež tou starou, ako mu v naučení, bohami spaásy mu danom,
prikázané bolo. Zíduc zo zámku dolu, tam v podhradí u cesty stál jeden osamelý domček, a
pri domčeku stál starý boženík, ktorý obyvateľom domku, starým i mladým, hlásal pravdu
bohov z knihy vedy. Zastal teda i Tur a za dobrú chvíľu načúval kúzelným slovám boženíka, z
jehož výrečných úst milo prúdily sa hlasy večnej pravdy, múdrosti a zbožnosti.Maran bán medzitým myslel, že jeho nádvorník Tur už dávno na uhoľ zhorel vo vápennej
peci; vybral sa teda k vápenníkom, že presvedčí sa o veci, ako zakončilo sa to s
nenávideným Turom, a jako jim bol prislúbil, i hodne darov vzal sebou k rozdaniu medzi
vápenníkov. Avšak doraziac k peci pri nejž práve akísi neznámi paholci zaneprázdnení boli —
lebo vapenníci po odbavených raňajkách ešte polihovali kde-kade v chládku pod stromami — a
tíže paholci, nepoznavše bána, z naloženia vapenníkov aby prvého, kto novou cestou k nim s
darmi prijde hodili do pece: vrhli sa na Maran bána, odobrali mu dary, poviazali mu nohy a
ruky, a vzdor jeho kriku vzdor prosieb i hrozieb, hodili ho do horúcej pece, kde v okamihu
biedne zahynul a už o chvíľu na uhoľ zhorel.O nezaveľa na to prišiel i Tur ku peci, a teraz ešte len z rečí vapenníkov vyrozumel,
aké úklady mu Maran bánom pripravené boly. I tešil sa veľmi, že, pamätlivý súc napomenutia
bohami spasy mu z knihy vedy daného, šťastlive vybrednul z hrozného nebezpečia.Na to vrátil sa na zámok; prvé, čo urobil, holo: vysvobodiť Libtu z jej dlhého väzenia a
povedať jej, čo dávno hlboko cítil, ale dosiaľ neprejavil, totiž, že ju vrele a úprimne
miluje a želá si ju mať za svoju vernú a milú manželku. Švárna Libta s radosťou privolila k
tomu, a keď na to do všetci povolaní a shromaždení starešíni, kmeti, vladíci a boženíci,
vyrozumejúc z úst Tura a početných svedkov pravý stav veci, jednosvornejehovyvolili za svojho bána a kniaha; pri tej istej príležitosti
slávená bola na Turihrade i veliká svadba krásnej Libty s mladým bánom Bielojazeria, ku
nejžto dostavili sa i jejich otcovia, Nito bán z Nit-hory a Milič bán z Hôravy; i bola tam
radosť veliká a plesanie všeobecné.Turo bán dlho a šťastlive panoval, a po smrti svojho otca a svokra, sjednotiac pod
svojou barlou bánstva Nit-hory a Hôravy (ku tomuto patrilo vtedy aj horné Považie až po
Strečno) hranice svojho dŕžavia zčiastky týmto dedictvom, zčiastky dajednými šťastlivými
výbojami, k nimžto vlastne len nepokojnými súsedmi donútený bol, značne rozšíril.Krásna Libta, boľastnými sedemročnými utrpeniami upomínaná na svoje turihradské neresti,
nerada bývala na tomto zámku, a preto vystavil jej Turo bán nový hrad na hornom Považí, vo
vidieku milom a krásnom, ktorý zámok zdedil meno po dobrej a milej Libte; ba neskoršie, keď
podarilo sa Turo bánovi rozkáľaním ozrutných skál na severu, pri velikánskych vodopádoch
rieky Váhu, vtedy Vlahy menovanej, spustiť vody a vysušiť velikú časť Bieleho jazera,
vystavil na juhu ešte i veliké a pekné mesto, ktoré dľa svojho mena Turovom pomenoval.Turo bán nemal syna, iba jednu dcéru, Zorenu, jejžto srdce i ruka dostaly sa bánovi
Zlatoňovi, ktorý po Turovi tiež asi tridsať rokov slávne kniahoval a bánoval nad Liptovom,
Turihradom, Nit-horou i Hôravou; ale Turihrad, jehož neblahá pamiatka ešte svieže utkvetá
bola v duši bánskej rodiny, stál vtedy zväčša opustený a len bánskym nádvorníkom obývaný;
ba dobrý slovenský ľud, ktorý zatracuje všelikú neprávosť a horúcu sútrpnosť má s každým
ukrivdeným, aby zvečnil pamiatku hrozných sedemročných utrpení krásnejLibty vo
znejúcej veži, prestal biely zámok menovať Turihradom, lež prezýval ho
jednoducho ibaZnievom, ktoré meno mu potom aj navždy zostalo.[1]Kniaho, t. j. knieža.[2]Boženíkmi menovali naši pohanskí predkovia sluhov božích čili kňazov.[3]Kniahovič, t. j. kniahov syn.[4]Bohyšťami nazývali naši pohanskí predkovia svoje chrámy; odtiaľbohšta= bašta.
|
Pauliny-Toth_Povest-o-Turovi.html.txt
|
1. Umka ponúká básňíka, abi i žalospevi spívalUž sa za Harvaňicú traťené ukrívalo slnko,A skvelšú do zlatích strílalo žáru oblak;Už spevi aj ďevčat hlasitích aj sťichnuľi ptákov;Ľen slávíci milú húdľi ve chrasťi peseň:Keď sem nad mihavú a po ňežních lahki plinúcúRákosinách mlákú ešče ve Mlíči seďel.Ľúbežní struha žblunk, lúbežnú vóňu fialka,Ľúbežní mňe ťiché dávaľi vánki šuchot.Tam jako rozmíšlám a hrďinské čini premítám,10I slavského ku méj víťaza básňi hľedám:Ejhľe naráz vážná z hustéj ven dúbravi pannaVistúpí a chitrím ke mňe sa híbe krokem.Rúcho do pat zešlé mala belšé nežľi kropáček,Ba mnohovác belšé nežľi je plachta Viľi.Koľko sa mohlo viďeť, pľeťení skvel na hlave vínek,A tvár pekňejšá nežľi Rusalki bola.Já spaňilú poznám po veľebnéj spósobe Umku,A zradujem sa, že méj vnukňe ku pesňi muža.Než tá sednúcá na milostnú vedla travičku20Príjemním hovoriť takto započňe hlasem:Dosťi si váľečních už zňel tu po dúbrave pesňí;Dosťi do víťazkéj ustami trúbi fučal.Spíval s’, jak hroznú Svatopluk na Karolmana védolVojnu, i jak víťaz sa z jeho vládi vidrel;Jak zmužilích veľké založil králostvo Slovákov.Ach beda! zlá že ho zlích ňesvora zňésla sinov.Spíval s’ ďál, jak viprosení s Cárihradu bratri,Konštantín a Metód sem Tatri došľi učiť.Spíval s’ též, jak Sláv pribehlého do vlasti na lúpež30A strašní ľudu mord na hlavu zhubca potrel.Ostatné abi sem na pamať ňeprivádzala všecko,Čo s’ po iních spíval, hrál s’ i selanki milé.Včil teda víťazkú na mojém zaves už dube trúbu;Radšej si trúchlú pred seba vezmi peseň.Neb vác máš smutních ve slovenském nároďe príhodNež veselích; vác bíd nežľi dobrého zažil.Tak hovorí a takú mňa rečú na žalospevi zbúdzá.Já na to odpovedám tímto milence slovom:Z víťazkími ňerád sa na večnosť básňami lúčím;40Než poňeváč núkáš, staň sa po vóľi ťebe.Ľen sama mňe prispej, jako si prispívala dovčil,Svetlo zapál, a šerú mrákotu z misľi vižeň.Keď si mi poslušní, ona ďálej takto sa ozve,Na mňa i vždicki si vác nežľi na ziski hľeďel:Chcem ťebe prispívať, jako sem prispívala dovčil,A vlastnú uďeľiť, jak sem uvikla, pomoc.Tak povedá; a v tom do šerého sa húšča zabírá,I k dubu pospíchá, kďe svoje bidlo mala.Roztomilé všaďe hneď, kaďe bílú kládla nožičku,50Višľi a najsladšú díchaľi vóňu kveti.Já zbuďení tehdáž na nové sa žalospevi oddám,A vnukaného badám vnútri ku tímto ducha.Dobre sa tehdi milé vi hrďinské prospevi majťe,Má už ľen trúchlú zňeť buďe Umka peseň.
|
Holly_Zalospevy.html.txt
|
Próza z denníka21. február 1850Šťastlivý je ten, ktorý nehľadí na podlosť sveta a neodkrýva jeho hriechy, kto sníva o
večnej jari i vtedy, keď je temno-pusto všade; kto o človeku nikdy zle nepomyslí, ale v
každom hľadá brata a priateľa duše svojej.Smutno je tam, kde sa už odchýlil závoj z tváre ľudskej a ukázala sa čierna postava
duše, prevrátené hnusotou oko a biedne srdce. Tam si už nehľadaj svet tvoj. On sa zmenil v
predstave tvojej a sny tvoje hynú ako zora večerná.Či som ja tiež tak myslel? Ach, škoda, že je to už len prešlosť! Škoda, že som v bratovi
poznal cudzieho, a v tom, čo dlho rozprával o ľudskosti, opovrhovanie najbližšími svojimi!Bratia moji!, nie je v slovách budúcnosť naša a v čiastočnom výjave ducha: nie podlá
pýcha a oko zmračené nenávisťou, a hocby sa národy pred nami korili! — nás láska spasí! —Beda tomu, kto opovrhuje bratom svojím![v Mikuláši]Dňa 29. novembra [1850]Navštívil som s priateľom Jančom[1]prekrásnu budovu v predmestí „Viedeň“, Belveder[2]nazvanú. Už jej zovnútornosť vpadá velice do očí milovníkovi kunštu. Rímsky
štýl múraný, dach z medi v rozličných záhyboch dohora vystupujúci a dvoma baštami tými,
podobne kovom prikrytými akoby obhajovaný: dvor štvorhranný, velikými sochami upevnenými a
rybníkom, asi 150 b. a.[3]majúcim, okrášlený, zabáva vstupujúceho. Lež toto všetko zmizne pred množstvom
diel najvýtečnejších maliarov sveta, ktoré v prekrásnych izbách zjavujú sa oku zvedavému a
zdajú sa rozprávať o velikej moci a súcosti človeka. — Je tu navyše 100 kusov malebných
prác a v mnohých tak zvláštne a verne nasledovaná príroda, že do pokušenia prichodí človek
a zvedavým sa stáva skúsiť to zblízka. Medzi takéto diela patrí „Zvestovanie Panny Márie“
od Rafaela,[4]„Snívajúci Jozef“, „Madona“, „Samaritánka“, „Hriešnica“, ktorú Kristus od
kameňov farizejských oslobodil — od tohože umelca. Zvlášť ale obraz Krista predstavujúci.
Tma, okrem svetla oknom mrežovým vychádzajúceho, málo zriedená — blesky slnca padajúce na
staré, poštiepané kamene — privádza ducha do vytrženia pochádzajúceho z moci umeleckej.— — — — — — —13. decembra [1850]Počujeme, že niektorí z mnohozaslúžilých vlastencov slovenských v istých záležitostiach
navštívili Viedeň, menovite Hodža a Štúr. Ponáhľal som sa s priateľom J[ančom] do kaviarne
Slavianskej, G…,[5]aby som v kole týchto mužov v srdečnom rozhovore pár hodín prežil. Už na ceste
tvoril som si milú zábavu, ale božemôj, zmýlil som sa — hrozne zmýlil. Pán Hodža, v ktorom
som najväčšiu dôveru hľadal, už ako od takého, ktorý odtiaľ pochádza, kde ľúby kraj môj
leží, a s ktorým som takrečeno za 11 mesiacov býval v najlepšej súzvučnosti — pozrel na mňa
ako na neznámeho, podal mi ruku chladne[6]a pozdravil ma, ako čo by som mu nikdy pred očami nestál.Ten výjav zatriasol dušou mojou — a srdce moje bolo žiaľom pohnuté. Ako v elektricizme
dva protipólne živly jeden druhý odstrkuje: tak mňa chovanie sa toho muža — od[d]ialilo. —
V samote som si pomyslel: Čo je to za človek? Či je to ten, ktorý tak pekne o láske a
vzájomnosti bratov hovorieval? Či je to ten, ktorý tak duše slovenské rád vidí? — spýtal
som ďalej, ale neposudzoval, lebo od toho sa chránim: spytoval som i sám seba, či som
nezhrešil proti mravopočestnosti pri jeho vítaní, ale nič chybné som nevidel: — Či už hádam
tento Pán požadoval, aby som ruku — —?! Vtom som sa ešte raz obzrel a príčinu chladnosti
videl som v „zlatom kríži“ na jeho kvekri pripätom.[7]16. decembra [1850]Inakší je náš Matúška![8]S týmto som sa náhodou zišiel u priateľa J[anču], ale aké to bolo zídenie! V
srdečnom bratskom objatí, láskave spojili sa duše naše, akoby vedno povstali i vedno sa
vyviňovali! V jeho pohľade, rečiach videl som otca môjho, a tak som zaobchodil s ním ako s
členom rodiny mojej. Nič nebolo vynútené, lebo myšlienka moja bola jeho myšlienka, pohľad
môj stopil sa s jeho pohľadom — milým, láskavým. Tento nemal „kríž“ na prsiach, na
žltočiernej šnúrke, ale v duši a v srdci jeho bola najdrahšia medaila lásky zavesená! Túto
každý obdivuje duchom; tamtú len okom telesným — a zvedavosť: či je to zlato drahej či
svätej próby, a či je ten kamenček drahý… Drahá duša!, či máš dakoho podobného sebe? Nie —
aspoň som ho ešte nevidel.Pri viedenskom pive strávil som s ním asi pol hodiny, kde on v milej svojej reči dával
mi potechu i poradu — i túžby a bolesti svoje vylieval.Odtiaľto sa v sprievode mojom a J[ančovom] k železnici odobral a odtiaľto na parníku po
srdečnom rozlúčení do nášho Liptova.[1]s priateľom Jančom— ide o Vrbičana Michala Miloslava Janču
(1819 — 1903), ktorý po rokoch vychovávateľstva študoval r. 1850 vo Viedni a stal sa
kazateľom na Hrochoti[2]Belveder— vtedy bol obrazárňou[3]b. a.— asi bežných árov[4]od Rafaela— Raffaelo Santi, taliansky maliar, od ktorého si
Čajak všimol 6 obrazov s biblickými námetmi, neskôr podobný námet (Peter s Kristom na
rozbúrenom mori) spracoval vo verši venovanom maliarovi Petrovi Bohúňovi[5]G…— asi meno majiteľa alebo kaviarne[6]podal mi ruku chladne— prvé odcudzenie sa Čajaka
Hodžovi[7]v „zlatom kríži“ na jeho kvekeri pripätom— záslužný kríž od
cisára, ktorý mal na audiencii pripätý na ľavej chlopni kabáta[8]Náš Matúška— Juraj Matúška (1809 — 1898), starší brat
Jankov, zastupoval Hodžu za revolúcie, bol potom sedriálnym sudcom v Mikuláši
|
Cajak_Proza-z-dennika.html.txt
|
OsobyELENA IVANOVNA POPOVÁ, vdovička s jamôčkami na lícach, statkárka.GRIGORIJ ŠTEPANOVIČ SMIRNOV, statkár.LUKA, lokaj u Popovej, starec.Javisko predstavuje hosťovskú izbu v kaštieli Popovej.
|
Cechov_Medved.html.txt
|
ITu orlom z hniezda vyletel
na krídlach ducha po oblohu,
v hviezd svetoch hľadajúc svoj cieľ.Hviezdoslav.Medzi najvýznamnejších geniov a hrdinov ľudstva patria tie vynikajúce osobnosti, ktoré
zanechaly po sebe nielen tvorbu umeleckú, diela vedecké a literárne, lež v súhlase so
společenským celkom vedely svojho ducha vteliť do organizácie, čo majúc pevné základy a
formy odolala času, súc realizáciou eticky veľkých myšlienok, citov a chcení, ovládajúcich
dobu, ale aj uskutočnením ideálu, siahajúceho až za hranice časnosti. Takýmto mimoriadnym
uskutočňovateľom potlačovaných túžob svojho rodu a národa, hrdinom doby, žiarivým príkladom
pre budúce pokolenia, bol aj spoluzakladateľ nášho československého štátu, generál dr.
Milan Rastislav Štefánik.Tento dobývateľ slobody a samostatnosti národa československého narodil sa pod
romantickým horským pásmom karpatského lesa, v dedinke Košariskách, neďaleko od Brezovej
pod Bradlom, 21-ho júna 1880. Kraj, v ktorom prvý raz vzplanulo v polovici devätnásteho
storočia národné povstanie ujarmených Slovákov, a ktorého sa horlive zúčastnili potomci
emigrantských rodov z blízkej Moravy a tu osadených husítskych kališníkov, obýval ľud
nezlomnej, slobodymilovnej duše, ktorú nemohol pokoriť dravý prúd odrodilstva, proti nemu
odhodlane bojoval aj Milanov otec Pavel Štefánik (1844 — 1913), potomok krajňanského ev.
kňaza-spisovateľa, tiež Pavla (1761 — 1831). Košariská, ktoré pôvodne patrily ku brezovskej
matkocirkvi, sa osamostatnily a za prvého duchovného správcu povolaly si znamenitého
kazateľa a národovca Pavla Štefánika ml., energického, vtipného, ale dobrého človeka,
ktorého krstným otcom bol dr. Jozef Miloslav Hurban, vodca revolučného povstania
slovenského (1848 — 49). Mladý pastor bol odchovancom ešte nepomaďarčených domácich škôl,
vyššie štúdia absolvoval na univerzite viedenskej a rostockej, bol milovníkom kníh a
literatúry, ktorý si radšej odtrhol od úst skyvu chleba, len aby nasýtil dušu pokrmom ducha
a osvety. Nekloniac hlavu pred Geslerovým klobúkom bašov peštianskej vlády, do martinských
Národných novín písaval rezké články, ba aj básnil, ale svoje verše nechcel uverejňovať pre
ich intímny ráz. Jeho manželka rod. Albertína Jurenková z Turej Lúky, dcéra kapitána
slovenského dobrovoľníckeho sboru, bola horlivá Slovenka a do vôle Božej oddaná, pečlivá,
nesmierne trpelivá matka, ktorá dala život 12 dietkam, z nich Milan bol šiestym. Od útleho
veku žil „v orličom hniezde“ kde netrpeli bojácnosť, v ňom vládol junácky, výbojný duch, a
radom vylietaly z neho do sveta smelé duše, schopné čeliť nesnádzam a prekvapeniam života.Tradície tolerančné, buditeľské a národne-revolučné, boly v rodine hlboko zakorenené a
silne pôsobily na citlivú, vnímavú dušu nadaného Milana, ktorého otec bol synom vlastnej
sestry Viliama a Jána Šuleka, ktorí pre národnú ideu padli rukou utlačovateľa ako hrdinskí
mučeníci slovenského revolučného odboja v meruôsmom. V národnom sebavedomí zaocelúval ho
ešte aj jeho strýc a krstný otec, senický advokát Štefan Fajnor, známy hudobný skladateľ a
povestný obranca prenasledovaných Slovákov-panslávov.Deväťročný ide na maďarčinu do Šamorína, potom študuje na evanjelických gymnáziach v
Bratislave, v Šoprone a v Sarvaši, vždy v mestách, obývaných nemaďarskými menšinami.
Maturuje v Sarvaši, bývajúc u Moravčíkovcov, svojich príbuzných, a hoci bol dvaráz
vytvorený zo stredných škôl pre rozhodné národné presvedčenie, ktorému vždy dával smele
živý výraz, z tamejšieho ústavu, na ňom vládnul spravedlivý duch správcu Benku, roku 1898
odchodí ako prémiou vyznamenaný prematurus. Štefánikova, svojráznym kopaničiarskym rodným
krajom, rodinným ovzduším, československou a slavianskou tradíciou formovaná duša, už od
mladosti si nesmierne vážila slobodu, milovala ju nadšene, každému ju žičila, ale bola
odhodlaná brániť ju do krajnosti i s nasadením života. Ako rodák kraja, čo slovenským
dobrovoľníckym sborom dal nejedného strelca istej ruky, pustil sa s odvahou do šíreho
sveta, práve tak ako jeho krajania, ktorým ísť za Oceán bolo maličkosťou.Znechutený domácimi školskými pomerami na jeseň 1898 odchodí do Prahy, kde od založenia
českej univerzity (1882) je hodne slovenskej študujúcej mládeže, stane sa poslucháčom
techniky, ale pozdejšie povolí dávnej túžbe z detstva a 1901 prestúpi na filozofickú
fakultu študovať astronomiu. Je žiakom profesora dr. Tomáša G. Masaryka, ktorého prednášky
maly na vývin a prehlbenie jeho svetového názoru rozhodujúci vliv; dľa vlastného soznania,
on ho „presvedčil o tom, že je možné žiť v pravde a pre pravdu“, a tým mu dal „mravný cieľ,
pevný bod“.Prof. Masaryk už roku 1887 prišiel do turčianskej Bystričky „pracovať pre československé
sblíženie a sjednotenie“, ktoré bolo jazykovými spormi a hádkami ohrožené a jestvujúca
aká-taká, československá vzájomnosť v tom čase udržiavaná a pestovaná bola obapolne len v
idealisticky naladených kruhoch umelecko-literárnych. Masaryk mal široký obzor, poznal
všetky slovanské reči, a nepreceňujúc reč ako jedinú charakteristiku národa, slovenčine
prial života a rozvoja, zaujímajúc stanovisko: „Nech si Slováci píšu ako chcú. Hlavná vec
je v tom, že v skutočnosti sme jedno, lebo každý Slovák rozumie Čechovi a Čech Slovákovi.
Slováci od IX. storočia boli od nás odtrhnutí, nemali svojho samostatného politického
vývoja a preto udržali si staršiu formu jazyka a svoje nárečie. Keď už raz tento jazyk bol
prijatý za literárny, nech aj ostane ním, pokiaľ to uznajú za potrebné. Vieme, že Kollár a
Šafárik boli proti odštiepeniu, veď istý čas aj Hurban bol za spojenie. Toto spojenie sa
môže a má uskutočniť politicky, jazykový vývin nechajme budúcim generáciam. Rátajme so
silami, aké sú a priveďme ich v organickú harmóniu; slovenčina jestvuje a preto nám nemusí
a nesmie prekážať.“Posledný, v celku jedenásty raz bol prof. T. G. Masaryk na Bystričke v lete 1900, a od
toho času dr. Herbenom redigovaný „Čas“, orgán t. zv. strany realistickej, týždenne raz
temer pravidelne v každom pondelkovom čísle prináša „slovenské veci“, referáty o
slovenských pomeroch a udalosťach. Stalo sa to vlivom prof. T. G. Masaryka, ktorý ešte roku
1890 povolal k sebe štyroch predstaviteľov pražského slovenského študentského spolku
„Detvan“, založeného roku 1882 na myšlienkovom podklade československej duchovnej jednoty,
čiže vzájomnosti, a žiadal ich vydávať v Prahe slovenský časopis, propagujúci ideu, že len
sjednotení Česi a Slováci majú v dejinách určité národné poslanie, a preto treba odstrániť
všetko, čo Čechov a Slovákov ako jednotný národný celok rozdeľuje. No nenašiel u detvancov
dostatočné porozumenie, hoci slovenský národný vodca a predseda slovenskej národnej strany,
Pavel Mudroň pri rozvinutí sokolského prápora v Brne ešte roku 1871 povedal: „Sme jednako
preca len jedna krv. Nemáme posiaľ moci, aby sme to svetu pádne dokázali, ale duševne sme
jedno a čo duševne jedno je, to tým bude navždy tiež telesne.“Plán sa realizoval až roku 1896, po rozprúdení pokrokového hnutia českého študentstva a
po založení časopisu „Hrvatska Misao“, pozdejšie „Glas“, „Narodna Misao“, ktoré ako orgány
mládeže juhoslovanskej propagovali národné sjednotenie Juhoslovanov; a osnovateľom a
ladičom všetkých týchto snáh bol prof. T. G. Masaryk. V tomže roku (1896), keď založená je
„Českoslovanská Jednota“, ktorá mala činne zasiahnuť i na Slovensko a radostne je vítaná
pre slovakofilské tendencie aj detvancami, stalo sa, že pri augustových martinských
slávnosťach niekoľko slovenských študentov s Vavrom Šrobárom ide na Bystričku navštíviť
profesora Masaryka a oznámiť mu, že chcú založiť časopis slovenskej študujúcej mládeže. Dr.
Masaryk im dá žiadané pokyny, Šrobár ich spracúva a zasiela slovenskej študujúcej mládeži
viedenskej a peštianskej; tak vzniká navzdor odchylným stanoviskám vodcov (Blaho, Hodža)
dvoch skupín mládeže jednako len „Hlas“, ktorého prvé číslo vychodí 1. VII. 1898. „Hlas“
rozvíril tiché slovenské vody ako šťuka, lebo razil cestu novým myšlienkovým prúdom:
československej národnej jednote, pokroku, kritickému ponímaniu sociálnych pomerov a
problémov, reformným snahám, demokracii.Milan Štefánik sa v Prahe čulo zúčastnil spolkového života v Detvane. Jeho tvorivá,
umelecky a básnicky naladená duša, ktorá mala bohatú fantáziu, živo reagovala na mnohé
popudy a hoci tiahla k exaktnosti, v sídle starej českej kultúry, ako exotický kvet v
teplej hrade, rýchlo sa rozvíjala; hriala ho mladosť a ideálna láska, ktorou vzplanul k
svojej Lidunke. V slobodnejšom ovzduší, kde nie je hatený v myšlienkach a činoch neprajným
tlakom drzej cudzoty, rozzvučí sa jeho lýra; prednáša svoje básne v „Detvane“, v ktorých sa
ozýva svieži tón slovenskej ľudovej piesne: „Našiel som si v šírom poli frajerôčku mne po
vôli“, (túto zhudobnil jeho priateľ, slovenský komponista, Mikuláš Schneider Trnavský).
Priatelí sa so slovenským poetom Jankom Bottom (Ivanom Kraskom), s moravskými rodákmi,
sochárom Frantom Uprkom, maliarom Al. Kalvodom a publicistom Bohdanom Pavlů. Je vítaným
hosťom v dome veľkého českého básnika, Jaroslava Vrchlického.Zúčastňuje sa so záujmom krojových propagačných večierkov slovenskej študujúcej mládeže.
Vystupuje tu v malebnom detvanskom kroji s vybíjaným opaskom a výbojnou valaškou ako duchom
znežnelá reinkarnácia Jánošíka. Snažil sa byť družným, i bol, ale v temperamentnom a rušnom
kole slovenského študentstva, v ktorom veselo a bujaro hlaholila originálna slovenská
pieseň a víril ples horkokrevných tancov, jednako len robil dojem predčasne vážneho a
usadlého človeka. Bol nižšej, útlej postavy, vždy elegantne oblečený, mal jasné, prenikavo
belasé oči, nad nimi osýpkami preriedené obrvy. Na jeho bledých tvárach a miestami aj na
vyčnievajúcich čelusťach bolo videť jamôčky po osýpkach. Hoci aj jeho bradou vrúbená tvár
nebola krásna, pri rozhovore ožiarila ju výraznosť a milota. Nikdy netancoval, ale zato bol
dobrým, duchaplným a serióznym spoločníkom. Bol tichej povahy, v chovaní zdanlivé temer
odmeraný a vypočítavý, nevýbojný, zato však v mimoriadnych, napnutých chvíľach už aj vtedy
dokazoval nadpriemernú duševnú silu, dokonalé sebaovládanie, nezlomnú vôľu. Prekážky a
neúspechy boly pre neho len vzpruhami. Jeho vážne reči, bádania a hĺbania, často sa
stretávaly s neporozumením, považované boly za zbytočné a nemožné fantázie, hoci dľa jeho
učiteľa prof. Masaryka: „Bez obrazivosti (fantázie a fantaztiky!) nie je možná veľkorysá,
svetová, tvorivá politika; štátnik ako básnik je poiétés — tvoriteľ, tvorca.“ Veru tí rujní
mládenci, ktorí útlemu, jemnému a rojčivému Milanovi často dali pociťovať svoju prevahu, v
tom čase nesnívali o tom, že medzi nimi dlie budúci učenec svetového mena a budúci národný,
legendárny bohatýr. A či snáď šulekovský sebaobetavý idealizmus mu pripomínal, že pochádza
z krvi dvoch slovenských martyrov a toto vedomie mu vnukovalo akúsi predtuchu budúceho
mučeníctva a tragikumu? K prvému vynálezu ho inšpirovala ľudomilnosť, súcit. Ľutoval v
dáždi moknúcich a v mraze krehnúcich výhybkárov na Karlovom námestí. Vynašiel samočinné
výhybky, odpomôcť ľudskej biede, ale vynález pre nedostatok hmotných prostriedkov uplatniť
nemohol.S hlbšími sympatiami a porozumením (azda pre svoju vážnosť) stretal sa skôr u starších
ľudí, zvlášte dám vysokej inteligencie, než u rovesníkov, ktorí ho neraz aj zľahčovali a
zaznávali. Jeho povaha mnohým zdala sa záhadnou a jeho plány, o ktorých vravel s nadšením
presvedčeného človeka, prehnanými a neuskutočniteľnými, nechápali vážnosť, s ktorou o nich
hovoril. Keď mu niečo vytýkali, hoci bol aj citlivý, premohol sa, nedal na sebe znať
mrzutosť, alebo rozladenie, lež uvažoval; a keď bola kritika oprávnená a odôvodnená,
ochotne uznal omyl a poznamenal: „Pozorujem, že som chybil.“ Charakterizovala ho skromnosť
a stále snaženie za sebazdokonalením a dokonalosťou. Keď ho Vavro Šrobár povzbudzoval, aby
svoje básne, prednášky a úvahy uverejnil v niektorom slovenskom časopise (v „Hlase“, v
„Slovenských pohľadoch“), neurobil to, dôvodiac, že nie je ešte znalcom. Nerád písal,
radšej hovoril a konal. Ale jednako ho to len neminulo. Najzáslužnejší skutok je vraj ten,
ktorý nechceme vykonať a vzpierame sa mu.Dvacať ročný Štefánik, hoci bol aj funkcionárom Detvana (pozdejšie dva razy aj jeho
predsedom) a hoci činne zasahoval do hlasistického hnutia, jednako hral viacej len úlohu
syntetického iniciátora, harmonizátora, sjednocovateľa ako v Detvane samom, tak aj v mladom
slovenskom hnutí, pomáhajúc študentskému spolku vybŕdnuť z krízy a v záujme veci
vyrovnávajúc ideové spory medzi reprezentantmi dvoch smerov intra muros hnutia, medzi
Šrobárom a Blahom, ale publicisticky nebol činný ako jeho priatelia Hodža a Pavlů. A hoci
„Čas“ od roku 1900 pravidelne referuje o slovenských veciach, Štefánik nie je (hoci mu to
mylne pripisovali) autorom ani jedného pondelkového článku. Slovenským redaktorom tohoto
najvážnejšieho českého deníka stáva sa Štefánik až v decembri 1902 a riadne referuje o
slovenských otázkach až do apríla 1903, udržiavajúc tak stály duchovný a kultúrny styk so
Slovenskom, informujúc českú verejnosť o pomeroch bratského kmeňa a vývine politických
udalostí pod Tatrami a tak stáva sa v „Čase“ prvým osnovateľomčeskypísaných pravidelných statí o Slovensku a jeho ľude. V apríli však, chtiac sa venovať
intenzívnym štúdiam, necháva redaktorovanie, ktoré po Jozífkovi po dlhšej prestávke
prevezme Bohdan Pavlů.Štefánik ako redaktor „Času“ pilne a ostražite sleduje maďarskú žurnalistiku, píše o
maďarskej výbojnosti, referujúc o Vlassicsovom obežníku, v ktorom, ako minister osvety
nariaďuje, aby v ľudových školách polovička naukosdelných hodín v týždni v krajo:h
národnostných venovaná bola vyučovaniu maďarčiny, volá: „Zaznamenávajíce pouze tento nový
projev uherského ,práva, pravdy, spravedlnosti!‘ povzbuzujeme syny Tatry, aby nový útok
odráželi novými silami, majíce naděje, že pravda hájí-li se vedle slzí, nářku též
promyšlenou, organizovanou práci celého houževnatého národa, také zvítězí.“ V článku (3. I.
1903) „Maďarská logika“, ironizuje mierové snahy grófa Apponyiho a zisťuje, že dovoľuje
síce národnosťam nemaďarským ľnuť k svojmu kmeňu a jeho „jazykovým zvláštnosťam“, ale len
sub specie — veľkého jednotného národa maďarského a končí konštatovaním: „Nuže smíte v
Uhrách žít národnosti, ale dýchat ne!“ Načrtávajúc (12. I. 1903) „Volební obrázek ze
Slovenska“, bičuje korupčné kúsky a násilnícke bašovstvá notárov a slúžnych a celej župnej
administrácie, ktorej exponenti sebavoľne šliapu zákony. 19. I. 1903 uvažuje o
„Vysťahovalectve na Slovensku“, štatisticky a hospodársky zisťuje jeho príčiny a poukazujúc
na zisk a nebezpečné straty, ktoré z neho pre národ vyplývajú, myslí, že ním sa slovenská
zem len vyľudňuje, národa ubýva a ten sa v mori cudzoty odnárodňuje a preto súdi: „V celku
Amerika je pro Slovensko stejně nebezpečná jako maďařizace sama.“Píšuc o „Česko-slovenské jednotě národní“, v troch statiach odsudzuje dr. Czambela pre
makavú, učenca nedôstojnú tendenciu, namierenú proti československej jednote v brošúre, na
pokyn vlády napísanej pod titulom „O minulosti, prítomnosti a budúcnosti československej
národnej jednoty“, autora označuje za najvýš nebezpečného nepriateľa, ktorého zámery
nemožno do súladu priviesť s pojmom statočného národovca, lebo vláde navrhuje násilný
postup, vypudiť češtinu z bohoslužieb evanjelických, čím by bol vraj zrúcaný aj posledný
most, po ktorom sa prenáša československá kultúra. Preto v horlivom zápale stigmatizuje dr.
Czambela: „— Ne, onen spisek nepsal Slovák, nýbrž vládní úředník, zvrhlé individuum“, a
poukazujúc na nebezpečenstvo odklonu, vraví: „Tedy větší zájem Čechů a čilejší ruch synů
Detvy, spočívající na reálnějším, poctivějším základě, nutí myslící lidi tu i tam, aby
řešili otázku slovenskou, řešili jí důkladně, bez vášně, řešili jí tak, jak toho vyžadují
zákony přírodní, vývoj historický, nynější poměry, jako toho vyžaduje skutečné dobro,
budoucnostdvoj-jedinéhonároda československého“.V článku „Dozvuky uherských voleb“ (13. II. 1903) referuje o monstróznom nitrianskom
procese, v ktorom stíhala peštianska vláda bratov dr. Markovičovcov, Rudolfa a Juliusa i
Ľudovíta Čulíka, ev. farára, pre reči, povedané vo volebnej kampani. V stati „Žeň
maďarského státního zástupce“, podáva podrobný prehľad procesov, zavesených na väzy vodcov
nemaďarských národov Uhorska a vytýka, že slovenská žurnalistika neocenila dostatočne
odvahu národného sebavedomia, ktorú prejavili myjavskí roľníci proti ohlupovaniu
slovenských detí maďarizáciou, prečo boli odsúdení, ďalej zazlieva Národným novinám, že nie
dosť obšírne referovaly o Valáškovej pravote.Obšírnymi a zovrubnými referátmi o „Slovenskej žurnalistike“ (2. III. 1903 a 16. III.
1903) končí Štefánikova redaktorská činnosť pri „Čase“ a v nich poukazuje na to, že
obnovený „Hlas“ „je ryze slovenská revue“, ktorá v štyroch ročníkoch vykonala kus záslužnej
práce. „Hnutí jím vyvolané, očisťující, působilo zvláště na vrstvu mládeže, ale nezůstalo
ani bez vlivu na „staré.“ Nestranný pozorovateľ na př. zajistě postřehne vliv tento i v
důležitém kroku, jakým bylo aktívní vystoupení národní strany slovenské, ba postřehne jej i
v samých „Národních Novinách.“ — „Hlas“ učí slovenského člověkaslovenskyareálněmyslit, cítit, vlastním
kritickým zrakem hledět; v prach kácí modly, zároveň však staví chrám nový.“ Antonom
Bielkom redigované ľudové noviny chváli pre ich demokratický smer a pokrokového ducha. O
Cirkevných listoch hovorí, že ako najlepšie redigovaný slovenský časopis sú čítané so
záujmom aj v kruhoch necirkevných a „tvoří nezbytnou součástku zrcadla osvětových poměrů na
Slovensku“, pri čom niekoľkými markantnými ťahmi výstižne charakterizuje osobnosť ich
redaktora, Juraja Janošku st., pozdejšieho veľkého evanjelického biskupa, muža, „který svým
vzděláním, bystrým rozumem, hlubokou láskou k prostému lidu a k pravdě o celou hlavu
převyšuje mnohé velikány slovenské… Janoška je poctivým duchovním a zároveň úpřimným
národovcem, což se zřetelně jeví v jeho listě.“ Redakcii „Sborníku“ a „Časopisu muzeálnej
slovenskej spoločnosti“ radí kritickejší výber, ale povzbudzuje slovenskú inteligenciu
podporovať Muzeálnu spoločnosť, toto temer jediné kultúrne stredisko uhorských Slovákov.
Sympatickým je mu činnosť ženského časopisu „Dennica“ a chváli redaktorku Tereziu Vansovú,
že zo slovenských diev chce pomocou tohoto orgánu vychovať vzdelané, pokrokové ženy, matky
slovenské a vyzdvihuje, že časopis uverejňuje aj české príspevky.Ako prílohu Šrobárovho časopisu Štefánik s akad. maliarom Alojzom Kalvodom rediguje
ilustrovaný „Umelecký hlas“, ktorý pre nedostatok finančných prostriedkov čoskoro zaniká.
Vyšiel len trirazy v dvojčíslach (r. V. 1903, č. 2, 4. a 6), obsahuje v celku len 40 strán.
Celú literárnu čiastku napísalslovenskysám Štefánik. Prízvukujúc
slovenskosť maliarskej tvorby Jožka Uprku, o Kalvodovi, v stati venovanej jeho umeleckej
produkcii, poznamenáva s nehou a láskou, že Umelecký hlas je „dieťatkom jeho srdca a
ducha“, toho majstra Kalvodu, „ktorý si zvlášť obľúbil moravské Slovensko. Pekný ten kraj
zachovalý ľud, jeho kroje, mravy, zvyky do tej miery okúzlily umelca, že sa stal z neho
Slovák telom i dušou. Vycítiť to možno zcela určito z jeho činnosti.“ V jeho umení obdivuje
silnú pravdu, pravdu dokazujúcu malebnou výmluvnosťou.Poetické „Úvodné slovo“ (Umel. Hlas, 10. II. 1903) je dôkazom vrúcnosti, s ktorou
Štefánik ľnul k stelesneniu krásna, k umeniu:„Smútok sa v horách našich rozhostil, smútok vanie šírym poľom. Nesváry, zloba stavia
hranice, aby brat brata do nich metal.A on divou vášňou vzrušený vrhá sa celý v zúrivý boj. Dobru chce slúžiť, málo však
lásky; národ náš týmto hynie.A to zreť okom, ktoré sa zrosí, i keď rez smutný šibe telom. A to zreť stále! — Oj, preč
z tej chmúrnej dusivej sfäry, preč, ta, kde sála teplejší lúč. —Vznesme sa z múrov, opusťme drobných sporov javište, a snáď v tej výši na okamžik
zatíchne brinkot ostrej zbrane.Umenie! Božstva tajnosti kľúč ty, otvor nám dvierce k ríši svätej, Krása kde s Láskou
vinie sa k Pravde. Nízkosť tu klesá v temný svoj hrob.“*Tie slová znejú dojemne, patheticky i sentimentálne a končia nadšene.V poslednom článku Umeleckého Hlasu teskní nad pustatinou slovenského umeleckého života,
v nej niet oáz. Ale pozná cestu, ktorá povedie k cieľu :„Vytrvalosť spojená s nadšením je zbraňou, ktorou víťazne postupuje človečenstvo na
ceste pokroku, odstraňujúc, čo nepríjemné oku, čo zavadzia chodu a začasto i väz ohne
vzdorovitej prírode rukou energickou.“ Tu už hovorí budúci dobývateľ. Ale tento zápas
prídelom suďby Štefánik nemal prebojovať slávne na poli umenia, poezie a literatúry, lež na
kolbišti exaktnej vedy a na všetkých frontoch veľkej vojny. V hviezdach bolo o ňom
napísané, že zo zasneného básnika má sa stať slávny vedátor, apoštol oslobodenia ujarmeného
národa a hrdinský generál.
|
Roy_Narodny-hrdina-general-dr-M-R-Stefanik-a-jeho-mausoleum-na-Bradle.html.txt
|
VýstrelLežali sme posádkou v mestečku N. Život armádneho dôstojníka je známy. Ráno učenie, cvičenie, dresírovanie koní, obed u plukovného veliteľa alebo v židovskom hostinci, večer punč a karty. V N. nebolo ani jedného otvoreného pohostinného domu, ani jednej nevesty. Schádzali sme sa druh u druha, kde okrem svojich rovnošiat nevideli sme ničoho.Len jeden človek prináležal k našej spoločnosti, ktorý nebol vojak. Bol asi päťatridsaťročný a preto sme ho my považovali za starca. Skúsenosť dávala mu v našich očiach mnohé prednosti; pritom jeho obvyklá zasmušilosť, tvrdý ráz a zlý jazyk malý silný vplyv na naše mladé umy. Akási tajomnosť okružovala jeho sudbu. Zdal sa byť Rusom, ale mal cudzozemské meno. Kedysi slúžil u husárov a, veru, šťastlivo; niekto nevedel príčinu, ktorá ho ponúkla dať sa penzionovať a usadiť sa v biednom mestečku, kde žil i biedne i márnotratne: chodil vždy peši, v obnosenom čiernom kabáte, ale jeho stôl bol pohostinný pre všetkých dôstojníkov nášho pluku. Pravda, obed jeho pozostával len z dvoch alebo z troch misiek, chystaných vyslúžilým vojakom, ale zato sa šampanské lialo potokom. Nikto nevedel ani o jeho povolaní, ani o jeho dôchodkoch, a nikto sa ho neodvážil na to spytovať. Nachádzaly sa u neho knihy, z väčšej časti vojenské, a romány. Vďačne ich dával čítať, nepožadujúc ich nikdy nazad; no zato ani on nikdy nevracal knihy, ktoré si vypožičal. Jeho hlavné zamestnanie bolo strieľať z pištole. Steny jeho izby boly všetky rozvŕtané guľami, všetky rozdierčené ako včelné plásty. Bohatá sbierka pištolí bola jedinou rozkošou biednej chalupy, kde žil. Umenie, ktorého v streľbe dosiahol, bolo neuveriteľné; keby sa bol podobral guľkou sostreliť hrušku s čejkoľvek čiapky, nikto v našom pluku nebol by sa zdráhal nastaviť mu svoju hlavu. Rozhovor medzi nami často sa týkal súbojov. Silvio (tak ho nazvem) sa nikdy doň nezamiešal. Na dotaz, či sa mu už pridalo dakedy biť sa v súboji, odpovedal sucho, že pridalo, ale do podrobností sa nepustil, a bolo vidieť, že také dotazy boly mu nepríjemné. Mysleli sme, že na jeho svedomí zaľahla nejaká nešťastná obeť jeho strašného umenia. Ináč nám ani na um neprišlo upodozrievať ho z čohokoľvek, čo by sa zdalo ako zbabelosť. Sú ľudia, ktorých výzor už sám zavracia také podozrenia.Neočakávaná udalosť nás všetkých náramne prekvapila.Raz desiati z našich dôstojníkov obedovali u Silvia. Pili ako obyčajne, to jest, veľmi mnoho. Po obede začali sme nahovárať domatína, aby dal bank. Dlho sa vyhováral, lebo temer nikdy nehral. Konečne predsa kázal doniesť karty, vysypal na stôl pol stovky dukátov a sadol si dávať. My sme ho okrúžili a hra sa začala. Silvio mal obyčaj pri hre celkom mlčať, nikdy sa nedohadoval a nevysvetľoval. Keď sa hráčovi prihodilo, že sa prepočítal, vtedy Silvio alebo doplácal zbytok, alebo si zapisoval svoju prebytočnú požiadavku. My sme o tom už vedeli a neprekážali sme mu účtovať po jeho zvyku. No medzi nami sa nachodil dôstojník, ktorý len nedávno bol k nám pridelený. Hral tiež s nami a v roztržitosti zabral nepatriacu mu sumu. Silviu vzal kriedu a urovnal účet podľa svojho zvyku. Poručík mysliac, že sa Silvio pomýlil, pustil sa do objasňovania. Silvio mlčky dával karty ďalej. Poručík stratil trpezlivosť, vzal štetôčku a sotrel, čo sa mu zdalo nesprávne zapísané. Silvio vzal kriedu a napísal znova. Poručík, rozhorúčený vínom, hrou a smiechom kamarátov, pocítil sa kruto urazeným, vo vzteku schytil so stola medený svietnik a hodil ho do Silvia, ktorý sa len-len stihol vyhnúť úderu. Prišli sme do pomykova. Silvio vstal, zbledol od zlosti a so sršiacimi očami povedal:„Milostivý pane, ráčte sa vzdialiť a ďakujte Bohu, že sa to stalo v mojom dome.“Nepochybovali sme o následkoch a pokladali sme nového kamaráta za zabitého. Poručík vyšiel von, keď sa prv osvedčil, že za urážku je hotový zodpovedať, ako bude ľúbo pánu dávateľovi banku. Hra pokračovala ešte niekoľko minút, no, keďže sme cítili, že domatín už nemá chuti do hry, odchádzali sme jeden za druhým a rozišli sme sa po svojich bytoch, rozjímajúc o skorej vakancii.Na druhý deň pri dresírovaní koní sme sa už dopytovali, či úbohý poručík je ešte živý, a tu prišiel medzi nás on sám. Spýtali sme sa ho samého to isté. Odpovedal, že od Silvia nemá posiaľ nijakú zvesť. Tomu sme sa zadivili. Zašli sme k Silviovi i našli sme ho na dvore, ako sádže guľu za guľou do túza, prilepeného na vráta. Prijal nás ako obyčajne, neprehovoriac ani slova o včerajšej udalosti. Prešly tri dni; poručík bol ešte na žive. Zadivení sme sa spytovali:„Či sa Silvio nebude biť?“ Uspokojil sa s objasnením veľmi ľavným a pomeril sa.Toto pokračovanie mu veľmi poškodilo v mienke mládeže. Nedostatok smelosti menej ako čokoľvek iné sa odpúšťa so strany mladých ľudí, ktorí v chrabrosti obyčajne vidia vrchol ľudských hodnôt a na jej účet odpúšťajú všemožné iné viny. Jednako pomaly sa na všetko zabudlo a Silvio znova nadobudol u nás predošlý vplyv.Len ja som sa nemohol akosi k nemu znova priblížiť. Majúc od prírody romantickú obrazotvornosť, silnejšie ako všetci iní som prirástol k tomu človekovi, ktorého život bol záhadou a ktorý sa mi zdal byť hrdinom akejsi tajomnej udalosti. I on ma rád mal; aspoň proti mne samému sa zdŕžal svojho obvyklého rezavého tónu reči a hovoril so mnou o rozličných predmetoch prostoducho a s neobyčajnou príjemnosťou. No od toho nešťastného večera myšlienka, že jeho česť bola poškvrnená a náročky zostala neočistená, táto myšlienka ma neopúšťala a prekážala mi obcovať s ním tak ako predtým. Bolo mi vecou svedomia vôbec hľadieť na neho.Silvio bol omnoho vtipnejší a skúsenejší, než aby toto nebol zbadal a aby nevedel o príčine toho. Zdalo sa mi, že ho to mrzí; aspoň pobadal som so dva razy, že si želá dorozumieť sa so mnou. No ja som sa vyhýbal takým príležitostiam a Silvio ma nechal tak. Od tých čias som sa s ním vídal len medzi kamarátmi a naše predošlé otvorené rozhovory sa pretrhly. Rozptýlení obyvatelia hlavného mesta nemajú poňatia o mnohých dojmoch, známych iba obyvateľom dedín alebo mestečiek, napríklad: očakávanie poštového dňa: v utorok a v piatok naša plukovná kancelária bola plná poručíkov; jeden čakal peniaze, druhý list, iný zasa noviny. Balíky sa obyčajne tu rozbaľovaly, novinky sa oznamovaly a kancelária predstavovala obraz veľmi oživený. Silvio dostával listy adresované na náš pluk a preto i on obyčajne býval tu. Raz dostal balík, s ktorého odtrhol pečať s výrazom najväčšej netrpezlivosti. Pri čítaní listu oči mu sršaly. Poručíci, zamestnaní svojimi písemnosťami, ničoho nespozorovali.„Páni,“ povedal im Silvio, „okolnosti vyžadujú, aby som bez odkladu odcestoval. Idem dnes v noci. Dúfam, že neodopriete poobedovať u mňa posledný raz. Očakávam vás,“ pokračoval, obrátený ku mne, „čakám vás bezpodmienečne.“S tým slovom náhlivo vyšiel a my, usrozumení sísť sa u Silvia, rozišli sme sa každý svojou stranou.Prišiel som k Silviovi v označenú hodinu a našiel som u neho takmer celý pluk. Celý jeho majetok bol už spakovaný, ostávaly len holé, dostrieľané steny. Sadli sme za stôl. Domatín bol neobyčajne dobrej vôle a jeho veselosť sa skoro stala všeobecnou. Zátky ustavične pukaly, poháre sa penily a sipely stále, a my so všemožnou horlivosťou želali sme odchádzajúcemu šťastlivú cestu a všetko dobré. Vstali sme od stola už neskoro večer. Pri rozoberaní čiapok Silvio, so všetkými sa rozlúčivší, chytil ma za ruku a zadržal ma v tú samú chvíľu, keď som chcel vyjsť.„Musím sa s vami poshovárať,“ povedal mi ticho.Ostal som.Hostia odišli. Ostali sme dvaja. Sadli sme si naproti sebe a mlčky sme fajčili. Silvio bol ustarostený; nebolo už ani stopy po jeho napnutej veselosti. Chmuravá bledosť, iskriace oči a hustý dym, vychodiaci z jeho úst, dávaly mu výzor opravdivého démona.Prešlo niekoľko minút a Silvio pretrhol mlčanie.„Azda sa už nikdy viac neuvidíme,“ riekol mi. „Pred rozlúčením chcel som vám podať vysvetlenie. Mohli ste spozorovať, že si málo všímam postranných úsudkov, no vás mám rád a cítim, že by mi bolo ťažko zanechať vo vašom ume nepravý dojem.“Zastal a začal znovu napchávať svoju vyhorelú fajku. Ja som mlčal a sklopil oči.„Bolo vám divné,“ pokračoval, „že som nežiadal zadosťučinenie od toho opitého blázna R. Azda súhlasíte v tom, že, keďže som mal právo voliť si zbraň, jeho život bol v mojich rukách, kdežto môj život bol temer mimo nebezpečenstva: mohol by som pripísať svoje postupovanie samej veľkodušnosti, no nechcem klamať. Keby som mohol potrestať K. tak, aby som staval na kocku svoj život, za nič by som mu nebol odpustil.“Pozeral som na Silvia s nepochopením. Také priznanie ma celkom zmiatlo. Silvio pokračoval:„Áno, celkom tak: ja sa nemám práva podvrhnúť smrti. Pred šiestimi rokmi som dostal zaucho a môj nepriateľ ešte žije.“Moja zvedavosť bola silne roznietená.„Vy ste sa s ním nebili?“ spýtal som sa. „Iste vás mimoriadne okolnosti rozlúčily, prekazily…“„Bil som sa s ním,“ odpovedal Silvio, „hľa, tu je pamiatka nášho súboja.“Silvio vstal a vyňal z kartúna červenú čiapku so zlatou kytkou, s pozamentom (to, čo Francúzi nazývajú bonnet de police), a postavil si ju na hlavu. Bola prestrelená asi na palec od čela.„Viete,“ pokračoval Silvio, „že som slúžil v ***skom husárskom pluku. Moja povaha je vám známa: byť všade prvý. No za mladi bolo toto u mňa zrovna náruživosťou. V naše časy garazdenie bolo v móde; ja som bol prvý garazda v armáde. Pretekali sme sa pijanstvom; ja som prevýšil v pití slávneho Burcova, ospievaného Denisom Dávidovom. Súboje sa v našom pluku stávaly každú chvíľu. Bol som na všetkých alebo svedkom alebo činnou osobnosťou. Kamaráti ma zbožňovali a plukoví velitelia, každú chvíľu sa zamieňavší, pozerali na mňa ako na nevyhnutné zlo. Pokojne (alebo nepokojne) som sa nasládzal svojou slávou, keď sa k nám pripojil mladý človek, bohatý a zo vznešenej rodiny (nechcem ho pomenovať). Nikdy som sa nestretol so šťastlivcom takým blýskavým! Predstavte si mladosť, um, krásu, zvučné meno, peniaze, ktorým nevedel počet a ktoré sa u neho nikdy nemíňaly, a potom si predstavte, aký účinok musel urobiť na nás. Moje prvenstvo sa zaklátilo. Svedený mojou slávou vyhľadával moje priateľstvo, no ja som ho prijímal chladne a on bez všetkej ľútosti sa odo mňa odvrátil. I znenávidel som ho. Jeho úspechy v pluku a v spoločností ženských ma privádzaly do úplného zúfalstva. Začal som s ním vyhľadávať spory. Na moje epigramy odpovedal i on epigramami, ktoré sa mi vždy zdaly prekvapujúcejšie a ostrejšie ako moje a ktoré pritom boly pomerne veselšie; on žartoval a ja som sa hneval. Napokon raz na bále u poľského statkára, keď som videl, že on je predmetom záujmu všetkých dám a najmä samej domácej panej, ktorá bola so mnou v blízkom pomere, povedal som mu do ucha akúsi obecnú hrubosť. Vzbĺkol a dal mi zaucho. Pochytili sme šable: dámy popadaly do mdlôb; nás roztrhli a ešte v tú istú noc sme sa išli biť. Bolo to na svitaní. Stál som na označenom mieste so svojimi tromi sekundantmi. S pochopiteľnou netrpezlivosťou som očakával svojho protivníka. Jesenné slnko vyšlo a už začínalo aj páliť. I zazrel som ho v diaľke. Šiel peši, a niesol si mundúr na šabli, sprevádzaný jedným sekundantom. Vydali sme sa mu v ústrety. Priblížil sa držiac čiapku naplnenú čerešňami. Sekundanti nám odmerali dvanásť krokov. Ja som mal streliť prvý; no vlnenie hnevu bolo vo mne také silné, že som nedôveroval vernosti ruky, a aby som mal času ochladnúť, ponúkol som jemu prvý výstrel. Môj protivník s tým nesúhlasil. Navrhli hodiť žreb: prvé číslo sa dostalo jemu, vernému miláčkovi šťastia. Namieril a prestrelil mi čiapku. Bol rad na mne. Jeho život bol konečne v mojich rukách; hľadel som na neho lakomo, usilujúc sa pochytiť u neho aspoň tieň nepokoja. Stál pred pištoľou, vyberal z čiapky zrelé čerešne a vypľúval kôstky, takže dolietaly až ku mne. Jeho ľahostajnosť ma rozzúrila. „Čo mám z toho?“ myslel som, „ak ho pozbavím života, keď si ho vôbec necení?“ Zlobná myšlienka mi prehlesla umom. Ovesil som pištoľ dolu.„Vy, zdá sa, že vôbec nemyslíte na smrť,“ povedal som mu, „ráčite raňajkovať; nemám vôle vás mýliť.“„Vonkoncom ma nemýlite,“ vyrazil zo seba, „ráčte si len strieľať, ale, napokon, ako sa vám páči; váš výstrel ostane vaším, a ja vám vždy stojím k službám.“Obrátil som sa k sekundantom s osvedčením, že nateraz nemám úmysel strieľať, a súboj sa tým skončil.Vykonal som si prepustenie od vojska a odišiel do tohto mestečka. Od toho času neprešiel jediný deň, aby som nemyslel na pomstu. Teraz nastal môj čas…“Silvio vyňal z vrecka list, ktorý dnes dostal a dal mi ho prečítať. Ktosi (zdalo sa, poverený jeho vecmi) mu písal z Moskvy, že známa osoba má skoro vstúpiť do zákonného manželstva s mladou, krásnou devuškou.„Vy iste sa domyslíte,“ povedal Silvio, „kto je tá známa osoba. Idem do Moskvy. Uvidíme, či tak ľahostajne bude hľadieť na smrť pred svojím sobášom, ako vtedy, keď čakal na ňu pri čerešniach!“Pri týchto slovách Silvio vstal, hodil o zem čiapku a začal chodiť hore-dolu po izbe ako tiger v klietke. Nepohnuto som ho pozoroval a divné navzájom si odporujúce city vlnily mnou.Vošiel sluha a oznámil, že kone sú hotové. Silvio silne mi stisol ruku; pobozkali sme sa. Sadol na vozík, kde ležaly dva kufre, jeden s pištoľami, druhý s jeho imaním. Rozlúčili sme sa ešte raz, a kone daly sa do behu.*Prešlo niekoľko rokov a domáce okolnosti ma prinútily usadiť sa v biednej dedinke n.-ského okresu. Zapodievajúc sa hospodárstvom, neprestával som v tichosti vzdychať o svojom predošlom šumnom a bezstarostnom živote. Nadovšetko ťažko mi bolo privykať tráviť jesenné a zimné večery v úplnej osamelosti. Do obeda som ešte ako tak strávil čas, shovárajúc sa so starostom, voziac sa za robotníkmi alebo obchodiac nové zariaďovania; no, len čo začalo mrkať, naskrze som nevedel, kam sa podieť. Niekoľko kníh, ktoré som našiel v šifonieroch a v zásobnej komore, vedel som už nazpamäť. Všetky rozprávky, ktoré len vedela kľučiarka Kyrilovna, mi už vyrozprávala; piesne báb ma napĺňaly akousi úzkosťou. Bol som sa dal na nesladenú liehovú nálievku, no od nej ma bolela hlava, ba priznávam sa, obával som sa, že sa stanem pijanom od žiaľu, to jest celkom oželeným, nahorklým pijanom, na čo som videl mnoho príkladov v našom okrese.Blízkych susedov na okolí som nemal, iba dvoch alebo troch nahorklých pijanov, ktorých rozhovor záležal zväčša vo čkaní a vzdychaní. Samota bola znesiteľnejšia. Napokon som sa odhodlal ľahnúť si spať čo možno najčaššie a obedovať čo možno najneskoršie; takým činom som si skrátil večer a predĺžil deň a našiel som, že je tak dobre.Na štyri versty odo mňa sa nachodil bohatý majetok grófky B.; no na ňom býval len správca a grófka navštívila svoj majetok len raz, v prvý rok svojho manželstva, a pobudla tam nie viac ako jeden mesiac. No predsa v druhú jar môjho pustovníctva sa rozniesol chýr, že grófka príde s mužom na leto do svojej dediny. A naozaj, zavítali počiatkom mesiaca júna.Príchod bohatého suseda je vážna epocha pre dedinských obyvateľov. Statkári a ich poddaná čeľaď rozprávajú o tom dva mesiace vopred a tri roky pozadu. Čo so mňa týka, priznávam sa, že zvesť o príchode mladej a krásnej susedky silne na mňa podejstvovala; horel som netrpezlivosťou uvidieť ju, a preto v prvú nedeľu po jej príchode som sa po obede vybral do dediny predstaviť sa ich osvietenostiam ako najbližší sused a najpokornejší sluha.Lokaj ma voviedol do grófskeho kabinetu a sám ma odišiel ohlásiť. Priestranný kabinet bol zariadený so všemožnou rozkošou; okolo stien stály vysoké skrine s knihami a nad každou bola bronzová soška; nad mramorovým komínom bolo široké zrkadlo; dlážka bola obitá zeleným súknom a prikrytá pokrovcami.Odvyknutý od takej rozkoše vo svojom úbohom kúte a nevidevší už dávno také bohatstvo, akosi som schúlostivel a očakával som grófa s istým rozochvením, ako prositeľ z vidieka očakáva príchod ministra.Dvere sa otvorily a vošiel mužský dvaatridsaťročný, krásny. Gróf sa priblížil ku mne s otvorenou a priateľskou tvárou. Usiloval som sa byť bodrý i začal som sa predstavovať, no on ma predišiel. Sadli sme si. Jeho nenútený a ľúbezný rozhovor dosť skoro rozptýlil moju nespoločenskú chúlostivosť a ja som už počínal prichodiť k sebe, keď zrazu vošla grófka a zmätok ovládol mňa väčšmi ako predtým. Naozaj, bola krásavica. Gróf ma predstavil; ja chcel som sa ukázať voľným, no čím väčšmi som sa usiloval dať si výzor nenútenosti, tým som sa cítil neobratnejším. Oni, aby mi dali času prísť k sebe a privyknúť na novú známosť, začali sa shovárať medzi sebou, zaobchádzajúc so mnou ako s dobrým susedom a bez ceremónií. Medzitým som začal chodiť hore-dolu, obzerajúc knihy a obrazy. V obrazoch nie som znalcom, no jeden z nich upútal moju pozornosť. Zobrazoval akýsi vidiek zo Švajčiarska, no prekvapilo ma v ňom nie natoľko samé umenie, ako skôr tá okolnosť, že obraz bol prestrelený dvoma guľkami, strelenými jedna do druhej.„Hľa, to bol krásny výstrel!“ riekol som obrátiac sa ku grófovi.„Áno,“ odvetil, „vystrel je veľmi pozoruhodný. A vy dobre strieľate?“ doložil.„Dosť dobre,“ odvetil som, radujúc sa, že sa konečne rozhovor dotkol predmetu mne blízkeho. „Na tridsať krokov nepochybím kartu, rozumie sa, že zo známej pištole.“„Naozaj?“ riekla grófka s výrazom veľkej vnímavosti, „a ty môj druh, trafíš kartu na tridsať krokov?“„Niekedy,“ odpovedal gróf, „oprobujeme. Svojho času som nestrieľal zle, no, hľa, už štyri roky nevzal som do ruky pištoľ.“„Ó,“ poznamenal som, „v takom prípade stavím sa, že vaša osvietenosť netrafíte kartu na dvadsať krokov; pištoľ vyžaduje každodenného zamestnania. To viem zo skúsenosti. U nás v pluku ma pokladali za jedného z najlepších strelcov. Ale raz sa stalo, že za celý mesiac som nevzal pištoľ, lebo moje boly v oprave, a čo by ste mysleli, vaša osvietenosť? Keď som potom prvý raz zasa strieľal, štyri razy jedno za druhým pochybil som fľašu na dvadsať krokov. Bol u nás rotmajster, vtipkár a zábavný človek, ten sa tam práve namanul a riekol mi: „Vidno, bratku, že tvoja ruka nesiahava po fľaše.“ — Nie, vaša osvietenosť, nemá sa zanedbávať toto zamestnanie, lebo ináče cele iste odvykneme. Najlepší strelec, s akým som sa kedy stretol, strieľal každý deň aspoň tri razy pred obedom. To bolo u neho zaužívané ako kalíšek vodky.“Gróf i grófka boli radi, že som sa tak rozvravel.„Akože strieľal?“ spýtal sa ma gróf.„Hľa, ako vaša osvietenosť, bývalo, vidí, mucha sadla na stenu… Vy sa smejete, grófka? Ej, Bohu, je tak. Bývalo, uvidí muchu a kričí: „Kuzka, pištoľ!“ Kuzka doniese nabitú pištoľ. A on paf! a vtlčie muchu do steny!“„To je podivné!“ riekol gróf, „a akože ho volali?“„Silvio, vaša osvietenosť!“„Silvio!“ vykríkol gróf, vyskočiac so svojho miesta „vy ste znali Silvia?“„Ako by som ho nebol znal, vaša osvietenosť, my sme boli s ním priatelia. V našom pluku ho pokladali za brata-kamaráta, a hľa, už od piatich rokov nemám od neho nijakej zvesti. Tak ho i vaša osvietenosť, zdá sa, poznala?“„Poznal, dobre som ho poznal. Či vám nerozprával o istej veľmi divnej veci?“„Či nie o zauchu, vaša osvietenosť, ktoré dostal na bále od akéhosi vetroplacha?“„A či vám nepovedal meno toho vetroplacha?“„Nie, vaša osvietenosť, nepovedal… Ach, vaša osvietenosť!“ pokračoval som, domýšľajúc sa pravdy, „odpusťte, nevedel som, azda, vy?“„Ja sám,“ odpovedal gróf s výrazom neobyčajne znechuteným, a „prestrelený obraz je pamiatka nášho stretnutia sa.“„Ach, milý môj,“ povedala grófka, „preboha, nerozprávaj o tom, mne bude strašne počúvať o tom.“„Nie,“ vyrazil gróf, „rozpoviem všetko; on vie, ako som ublížil jeho priateľovi; nechže tedy vie, ako sa mi Silvio pomstil.“Gróf mi postavil kreslo, a ja s najväčšou zvedavosťou som počúval túto rozpravu:„Pred piatimi rokmi som sa oženil. Prvý mesiac the honey-moon, strávil som tu, v tejto dedine. Tomuto domu som zaviazaný za najlepšie chvíle života i za jednu z najťažších rozpomienok.Raz večerom jazdili sme na koňoch; kôň ženin sa dákosi stal zanovitým; naľakala sa, oddala mi opraty a išla pešo domov. Ja som pobehol napred. Na dvore som zazrel cestovný vozík; povedali mi, že v mojom kabinete sedí človek, ktorý nechcel povedať svoje meno a riekol prosto, že má so mnou do činenia. Vošiel som do tejto izby a zazrel som v šere človeka zaprášeného a so zarastenou bradou; stál tu pri komíne. Podišiel som k nemu usilujúc sa pripomenúť si jeho črty.„Ty ma nepoznáš, gróf?“ preriekol trasúcim sa hlasom.„Silvio,“ skríkol som a, priznávam sa, pocítil som, ako mi vlasy dubkom vstaly.„Tak je,“ pokračoval, „môj výstrel ostal mojím, prišiel som vypáliť svoju pištoľ; si hotový?“Z bočného vačku mu trčala pištoľ. Odmeral som dvanásť krokov, a tam som zastal v kúte a požiadal ho, aby vystrelil prv, ako by sa žena vrátila. Zdráhal sa a pýtal si svetlo. Priniesli sviece. Zavrel som dvere, zakázal som každému vojsť do izby a znova som ho žiadal vystreliť na mňa. Vyňal pištol a cielil. Počítal som sekundy… a myslel som na ňu… Prešla hrozná minúta. Silvio spustil ruku.„Ľutujem,“ riekol, „že pištoľ nie je nabitá čerešňovými kôstkami… guľka je ťažká. No mne sa pozdáva, že toto by nebol súboj, ale vražda: nie som zvyknutý cieliť na bezbranného. Začnime znova; hoďme si žreb, kto má streliť prvý.“Hlava sa mi točila… Zdá sa mi, že som nesúhlasil. Konečne sme nabili ešte jednu pištoľ; skrútili sme dve karôtky; položil ich do čiapky, ktorú som kedysi prestrelil; ja som si vytiahol zasa prvé číslo.„Ty gróf, si čertovsky šťastný,“ preriekol s úsmevom, na ktorý nikdy nezabudnem. Nerozumiem, čo bolo so mnou a akým činom ma mohol na to prinútiť… no vystrelil som a trafil hľa, do toho obrazu. (Gróf ukázal prstom na prestrelený obraz; jeho tvár horela ako oheň; grófka bola bledšia ako jej šatôčka; nemohol som sa zdržal vykríknutia.)„Vystrelil som,“ pokračoval gróf, a chvalabohu, chybil som. Vtedy Silvio (v tú minútu bol naozaj hrozný) nacielil na mňa. Razom sa dvere otvorily, vbehla Maša a s výkrikom sa mi hodila okolo krku. Jej prítomnosť mi vrátila všetku odvahu.„Milá,“ riekol som jej. „Či nevidíš, že my len žartujeme? Čože si sa tak naľakala! Choď, vypi za pohár vody a príď zasa k nám; predstavím ti dávneho priateľa a kamaráta.“Maša ešte vždy nedôverovala.„Povedzte mi, či muž hovorí pravdu?“ povedala a obrátila sa k hroznému Silviovi. „Či je pravda, že žartujete?“„On vždy žartuje, grófka,“ odvetil jej Silvio. „Kedysi mi dal zo žartu zaucho; zo žartu prestrelil mi, hľa, túto čiapku: zo žartu ma teraz netrafil; teraz i mne prišla vôľa, zažartovať si…“S tým slovom chcel na mňa nacieliť… pred ňou! Maša sa hodila k jeho nohám.„Vstaň, Maša, to je hanba!“ zakročil som najedovane, „a vy pane, či prestanete zahrávať si s úbohou ženou? Či budete strieľať alebo nie?“„Nebudem,“ odvetil Silvio, „som spokojný: videl som tvoju zmätenosť, tvoj strach, i prinútil som ťa streliť po mne. To mi stačí. Budeš na mňa pamätať. Oddávam ťa tvojmu svedomiu.“S tým odchádzal, no zastal vo dverách, obzrel sa na môj prestrelený obraz, strelil doň takmer bez cielenia a zmizol. Žena ležala v mdlobe; moji ľudia sa neopovážili zastaviť Silvia a s hrúzou sa pozerali na neho; vyšiel na krielce, zavolal na kočiša a odišiel, skôr ako by som bol stihol spamätať sa.“Gróf zmĺkol. Takým činom som zvedel koniec príbehu, ktorého začiatok ma bol kedysi tak zaujal. S jeho hrdinom som sa viac nestretol. Hovoria, že Silvio v čase povstania Alexandra Ipsilantiho bol veliteľom-vodcom oddielu heteristov a padol v bitke pod Skuljanami.
|
Puskin_Vystrel.html.txt
|
Pytačky(Obrázok z nášho folklóru)Stalo sa to znenazdania, tak, ako keď sa slama chytí a v druhom okamihu už blčí. Tak to
bolo aj s Ondrom Suchárom. Už bol na ženenie súci, šlo mu už na dvadsať, a mať chcela svojho
jedináčka vidieť už v stave manželskom a pritom chcela si získať aj pomoc do roboty, lebo ona
na všetko už nestihla, keďže sa robota s dorastom synovým rozmnožila. A potom vieme, že
mladosť je pochabosť a matkine časté nahováranie a posmeľovanie, aby sa vraj nič nebál, len
aby si vybral, ktorá sa mu zapáči („Ja sa už o to postarám, aby bolo po tvojom. Viem ja spôsob
a liek, aby som tú, ktorú si si vybral, pritiahla k tebe“) — urobili svoje, vlastne Ondrišovi
pomútili rozum a odňali mu pokoj, i začal hútať, ktorú by a ako by.Ľahko sa to povie, ale ťažšie je to vykonať. Dievky majú tiež svoje vrtochy, chcú sa
trochu múdriť, dajú sa aj proskať. Bože môj, nemôže sa hneď prvému zakvačiť na krk. Chcú ony,
keď sa im len podarí, nejedného aj za nosom vodiť, len aby boli cennejšie, hrdšie a aby mohli
čím súcejšieho mládenca chytiť.Takto bolo aj s Katou Kušniarovou. Kdeže by Ondrišovi nebola padla do očí, keď bola pravá
krásavica, ani struna hybká a k tomu veselá. A čo vedela očami šibnúť mládencov a pritom
šibalsky ústami mrdnúť. Veru beda tomu mládencovi, na ktorého sa upla. Už nejednému aj ručník
vrátila, keď jej niečo udrelo do hlavy a keď ju dobré a starostlivé ňaničky odhovorili. Čo
malo iné, úbožiatko, robiť, ako zbehnúť a verenca nechať tak. Pravdu rečúc, preto z nich sa
ani jeden nezmárnil a ani jeden nezostal starým mládencom, veď nebol hádam blázon, keď dievok
na výber aj tak ostalo dosť a dosť.A keby bola, potvora jedna, aspoň bohatá. Veď jej rodičia okrem troch kúskov zemičiek a
chyže nemali nič iného, okrem hydiny a statôčku, len štyri dievky.Dve už, pravda, vydali, ale dve, medzi nimi Kata, im nemalú starosť robili.Teraz, hľa, na Katu mozolia a zarábajú.A hľa, čo pri všetkej biede nevystrája. Pravdu rečúc, nešlo len tak to zbehnutie. Bolo k
tomu aj viac príčin. Jedna z nich, že nedochodila päta k uchu, nuž čo mala robiť?A čo vedela spievať! To bola len milota. Akoby strieborná trúbka zaznela, tak sa jej hlas
niesol večerom po dedine.Kdeže by Ondrišovi nepadla do očí? — Pravdu rečúc, tiež nebol z gazdovského domu. Jeho
rodičia tiež nemali okrem domu a jedného kúska zeme nič, ale mali zdravie a práce sa nebáli a
tiež zhŕňali ako mohli. O biede veru nevedeli a komora im nikdy nebola prázdna. A keď
pripomenieme, že okrem Ondriša nemali ani väčšie, ani menšie, tak hneď pochopíme, že bol i
naoko takto neúrečný.Začal sa okolo inej vrtieť. Sprvu to išlo len tak obďaleč, na priadkach, potom v lete na
hlavnej ulici, kde sa mládež večer schádzavala. Vše sa o ňu šuchol, akoby znenazdajky, — potom
slovo za slovom, reč za rečou, nuž ako to už býva.Ona sa mu smiala do očí, raz príťažlivo, druhý raz odmietavo. Niekedy zbadal náchylnosť,
druhý raz výsmech. Bol ako zjašený, nikde nemal pokoja. Deň a noc mu vrtela v hlave.Keď mu konečne bolo už nad sito, dodal si smelosti a povedal jej:— Kata, vieš, že ťa chcem. Nebuď taká.— Aká? — a oči jej iskry mecú a smeje sa, až sa má zájsť, — a zuby od vlahy sa jej lesknú
ako najjemnejší porcelán.— Nuž taká, — odvetí jej zmätený. V prvom okamihu nevie, či sa vysmieva a či sa len
pretvaruje.— Čo chceš?— Teba, — zašepce od rozčúlenia a urobí pohyb, akoby ju chcel objať.— Mňa? — tvári sa, akoby nerozumela.— Teba.— Ale mňa? — opakuje, akoby sa divila jeho smelosti.— Čo ti to len napadlo? — a potom tichším hlasom, trochu zamyslene dodala: — Niečo takô. —
Sklopila oči, ale v druhom okamihu už figliarsky pozrela naň.Ondrišovi udrela krv do tváre. Taký posmech. Od nej. Či je gazdovská? Chudobnejšia od
neho, a predsa, ako sa mu posmieva, akoby bol ten najposlednejší.— Dobre, keď nechceš, nemusíš, ale od teba som si posmech nezaslúžil. Vyber si inakšieho.
Môžeš si, aj tak si už nejedného zbehla. — Pozrel na ňu len tak letkom.Nesmiala sa, ba práve naopak, zvážnela. Akoby jej zrazu umom prelietlo, či si v tomto
okamihu neprepásla šťastie. Pohla ústami, akoby chcela niečo prehovoriť, ale na to už nemala
času, lebo Ondriš sa zvrtol a ponáhľal domov.* * *Nasledujúce dni pre Ondriša neboli príjemné. Ustavične mu bola pred očami. Videl jej
posmešnú tvár a v uchu mu cvendžal potupný smiech a tiež aj jej slová: „Ale mňa? Čo ti to len
napadlo?“ Či on nemá právo na ňu? Hneval sa veľmi na ňu, bol by ju vstave aj vymlátiť, keby mu
prišla pod ruky, ale cíti aj bôľ, veď mu bola veľmi prirástla k srdcu.Za niekoľko dní, vyjmúc robotu v poli, nepohol sa z domu. Nešiel ani medzi mládež, hanbil
sa a bál sa posmechu. Myslel, že Kata už všetko vyklebetila. Ako by bol mohol zniesť
škodoradostné a zvedavé tváre dievok a mládencov?— Čo ti je? — spýtala sa ho mať jedno ráno, keď videla, že je bez chuti.— Nič.— Čo tajíš, veď nie som slepá. Len sa tak potuluješ, ani sa nenaješ, ako sa patrí, ani si
nezahvízdneš, ani nič…— Čo by mi bolo? Nemôžem byť naveky…— Len netaj, vidím ja dobre. Muselo sa ti niečo pridať.Mlčí.— Či ťa nechytili niekde?— Ale čo tárate, či som bol niekedy?— A potom prečo? Či si sa s niekým nepobil?— Ani to.— Tak čo? Ktorúže chceš? Už viem, kde je háčik. — Usmiala sa, keď videla synovu zapýrenú
tvár.Mlčal.— No, veď na tom nič takô. V tom veku si. Veď ťa už od roka nahováram, aby si sa oženil.
Ktoráže ťa omína?Mlčí.— Povedz už, Či Mara Tkáčová?— Nie.— A ktoráže?— Kata.— Čia?— Nuž, či neviete? Kata Kušniarová.— Ale tá? No hľaďže ho. A kde ste sa spoznali?— Ale len tak, veď viete ako…— Hm, — a si jej povedal niečo?Povedal.— A čo takô?Videlo sa na nej, že užíva. Možno, prišla jej na um mladosť, keď sa okolo nej vrtel jej
terajší muž. Neraz buchol ju do chrbta, len tak z lásky.— Čo sa toľko spytujete? Povedal som jej, že ju chcem.— A ona?— Smiala sa ako pochabá.— A čo ti potom povedala?— Že čo mi to vraj napadlo.— A potom nič inšie?— Nič. Čo ja viem, čo ešte zašomrala…— Veď je to nič takô, čo ti povedala, veď ti hneď nemohla padnúť do náručia. Na dačo súca
musí sa trochu pohrdiť, múdriť, a len potom…— Ale sa mi vysmiala.— No, nič je… A chceš ju aj teraz?— Keby…— Už vidím, že ju chceš, — skočila mu do reči. Neboj sa, všetko dobre bude. Buď dobrej
mysle. Stane sa ti po vôli.— Ale naozaj? — Oči mu zasvietili nádejou.— Blázon, — zasmiala sa. — Teraz už viem, prečo nechodíš medzi čeľaď. Dnes večer pôjdeš.
Rozumieš? Vezmeš si čistú košeľu, tú vyšívanú a potom na Katu ani nepozrieš, ale sa maj okolo
Mary.— Veď, ale ja Katu.— A kto vraví, že by si ju nie?— No a?— Ach, či si len netrebný. Či nevieš, keď sa budeš vrtieť okolo Mary, tým Katu trafíš.
Nazdáš sa, že jej to bude milô, keď vidí, že ju už nechceš?Svitla mu nádej — Dobre, urobím.— Len sa ta do toho. Nič sa neboj, všetko bude dobre, len smelo a veselo.* * *Kata, keď sa rozišla s Ondrišom, nešla spievajúcky domov. Mrzelo ju niečo. Badala, že sa
prenáhlila. Nemala s ním tak zaobchodiť. Ale keď bol taký smiešny. Čo mohla? A veď to bol len
žart. Prečo hneď odišiel? Hnevala sa, keď jej na oči vyhodil, že už viacerých zbehla. Či ona
môže za to, že ju chcú? Ale jej Ondro predsa nedá pokoja. Hneď sa nahneval. Takéto asi
myšlienky kolovali jej v hlave. Ľahla si k Iľke, najmladšej sestre, na posteľ, ale zadlho
nemohla zaspať.Ondro urobil tak, ako mu mať radila. Večer išiel medzi čeľaď. Len ukradomky pozrel na ňu,
ale sa k tej skupine, kde ona bola, nepriblížil. Šiel k Mare Tkáčovej a zhováral sa s ňou a s
druhými. Zúčastnil sa žartov, ozval sa smiech, zase spev. Usiloval sa všetkých prehlásiť.— Trucuje, — pomyslela si Kata. Ona tiež napriek začala sa smiať a potom aj spievať, až sa
široko-ďaleko hlásilo.Ondra to bodlo do boku, ale vydržal. Všetci sa mu čudovali, kde sa zrazu taký veselý vzal.Už desať na veži odbilo. Mládež sa tratila domov. Ondriš odprevadil Maru až k ich
dverciam. Kata to zbadala.— Čo si zamĺkla? — spytuje sa jej priateľka Zuzka.— Nič. Nemôžem naveky spievať. Už som aj zachrípla, — a vbehla do domu bez toho, aby len
na chvíľku postála s ňou.Takto trvalo tri, štyri večery.Ondro medzitým svedomite pokračoval vo svojej úlohe. Badal, že sa s Katou niečo deje, keď
nepočuje jej smiech a spev. To ho trochu znepokojilo, ale zase prišlo mu na um, ak by bola už
obanovala. To ho uspokojilo, ba pocítil isté povedomie, že si nedá zahrávať, áno, ešte jej
vracia naspäť, čo mu požičala. „Nechcem, aby sa ihrala so mnou ako mačka s myšou, veď ona to
ešte obanuje,“ — posmeľoval sa.Ako predtým, tak aj teraz odprevádzal Maru domov. Pri uličných dverciach zastala a
zhovárali sa. O chvíľu, ani nezbadali, keď prišla k nim Kata.— A vy ešte tu?— Len na chvíľočku, — odpovedal Ondriš.— Odprevadila som Anču, — vysvetľovala Kata, — a teraz sa ponáhľam domov. Či máte vážny
rozhovor? — spytuje sa položartovne a pristúpila bližšie k nim.— Čo by sme mali, — odvetí Mara chladno. Nie jej je voľno okolo srdca, ako Kata prišla, —
len tak, čo príde.— Musím sa ponáhľať, už je pozde. — Zvrtla sa. Sukne sa jej pritom rozšírili a šibli Ondra
po nohe. Pozrel na ňu. Stretli sa im oči.Akoby bol po ňom preletel silný elektrický prúd, tak ho to prejalo.Kata v druhom okamihu zmizla a Mara smutne a s výčitkou pozrela na Ondriša.Mlčal.Obrátila sa a vošla do dvora. Za ňou klepli dvercia.Ondro šiel domov. Vše zastal. Poďkalo ho niečo naspäť. Ak by ho Kata čakala? Už sa
obrátil. „Ale ak ma vysmeje? Nie, nech ešte počká, musím sa presvedčiť“. I vrátil sa domov,
ale zato Kata mu vrtela v hlave.* * *— No čo je? — spytuje sa ho ráno mať. Bez obalu povedal jej všetko. Ostýchavosť prestala a
vznikol medzi nimi dôverný, takmer kamarátsky pomer.— Dobre je, — odvetila. — Ide všetko ako po masle, — usmiala sa, prišla jej na um mladosť,
keď si aj ona zavádzala a hádzala udicou na mládencov, kým sa na ňu nechytil terajší jej
starý. Dobre ho chytila a občankala, veď ona vedie domácnosť a jej je posledné slovo.— Dnes večer nejdi hneď k nej, ale len potom, aj to, akoby náhodou. Nepusť sa veľmi s ňou
do reči, ale len tak, — a potom hneď vráť sa domov. Ja sa za ten čas pozhováram s jej materou.— Aleže nevravte…— Blázon, — usmiala sa pohŕdlivo, — nechaj ty to na mňa. Viem ja, čo mám vravieť. Neboj
sa, nepôjdem s bubnom na zajace. A keby aj, nuž čo je? Nie si na zahodenie, tvoja budúca sa
nemá čo hladu báť. Ale teraz každý po svojom. Otec ti je už na záhumní, choj mu pomôcť.* * *Na tretí deň zišla sa Suchárka tak „znenazdajky“ s Katinou materou. Obidve boli na
raňajších modlitbách v kostole. Z kostola idúcky Suchárka sa pridružila ku Kušniarke a hneď
nadpriadla s ňou rozhovor. Išli pomaly len tak z kroka na krok. Na rohu ulice, kde sa im cesty
rozdvojovali, zastali. Sťažovali si na starosť, potom Kušniarka sa pochválila, koľko Kate už
uterákov natkala. Suchárka zase spomenula, aký je jej Ondriš robotný a poslušný.— Treba by ho bolo už aj oženiť, vieš, ako je: ja všade nestačím, tu treba ísť na pole a
za ten čas mi robota stojí v dome. Nemá mi kto poriadiiť, hyd, statok nachovať. Dosť vravím
môjmu Ondrišovi: ta sa do toho, ožeň sa. Ale on vždy, že má ešte dosť času, a prečo mu vraj
nedám pokoja.— A ver’ by sa mu svedčilo oženiť. V tom veku je už aj nie na zahodenie.— Čože? Na zahodenie? Nie zato, že je môj syn, ale či si ho videla dakedy opitého? Počula
si niečo zlé o ňom? Či je bitkár alebo kartár? A ako robí. A potom, od neho nikdy som zlú reč
nepočula. Ej, ver’. Alebo či zgáďa? To už nie. A keď sme aj nie bohatí, ale máme, čo nám načim
a to všetko jeho bude. Ale teraz by sme mohli čo len jedny kvadráty kúpiť, ale ich nechávame,
keď budeme svadbu robiť.— Veď ja som nie zo zlého, čo by, veď ja Ondriša poznám. Keľavný je čeľadník, ale aj moja
Kata je do roboty ako osa a vie už aj zamiesiť, oprať, tkať, len som ju ešte nestihla priadzu
navíjať, do brda a niteľníc nabrať, nuž ale to ju už ľahko naučím. Netreba tú ráno duriť z
postele. Keď vstávam, ona už preddomie zametá a kravu dojí.— Poznám ju. Dievča je na mieste a čo má hlas, po celej dedine sa jej rozlieha a už ho
každý pozná.Kušniarka sa spokojne usmiala.— Hľaď, aj tvoja Kata je už na vydaj súca.— A ver’, a koľko mala pytačov. Ale vieš, len onehdá sme Zuzu vydali, tak sme ešte všetko
nestihli jej nabaviť. Musí ešte trochu počkať.— Čo len to, máš, čo jej najpotrebnejšie a ostatné môžeš pozdejšie dokúpiť.Nie že by nemala, ale vieš, ako je, má ešte času, — múdrila sa, ale zato jej hlas znel
nežne, posmeľujúco.— Veď je tak, ale netreba odkladať, keď sa šťastie kiaže, — a pozrela výrazne — treba ho
za šticu chytiť, aby neutieklo. Ťažko ho potom doháňať?— Tak je, ako hovoríš, ale kde je, keď nikto nevie, ako bude časom. Jaj, ale som sa
zahovorila, hľa, veď je už blízko desať. Ako ten čas uteká a robota stojí. Zbohom, — a už sa
ponáhľajú každá na svoju stranu.Na druhý deň sa zase stretli a zase sa zhovárali.* * *Kušniar sa práve ukladal so ženou na odpočinok, keď mu žena povie:— Ďuro, máme novinu.— A čo takô, hádam len nie dáku škodu.— Bože chráň. Katu našu prídu pýtať.— Ľa zas, čo im prichodí na um, len teraz sme odbili jedného, a tu druhý. A ktože je ten
pochábeľ?— Čo za pochábeľ? Či je to pochábeľ, keď vám príde dievku pýtať. Hádam ju len nechcete
nechať na ocot? — dudre urazená žena. — To je nie pochábeľ, ale Ondriš Suchár. No, čo vy na
to?— Kata sa teraz nemôže vydať.— Prečo?— Sme vytrovení. Nedávno Zuza, a teraz zase Kata. Kto na to nastačí? Nech čaká.— A ak nedočká? Teraz jej je čas.— Nájde vrece záplatu.— Nie je tak. Dievku treba dať, keď ju pýtajú. O ostatné sa už postaráme.— Eh, bodaj ich aj s dievkami, celý kŕdeľ ich je. Či nemohol byť z nich aspoň jeden
chlapec?— „Proti bohu nič nemohu“. Už sú tu, a to podarené. Nemáme sa čo za ne hanbiť, veď sa
každý, či mladý, či starý za nimi obzrie.— Čo je veľa, to je veľa. Zase budú starosti po krk. Čo, kde, skade a ako?— Pán boh pomôže.— Ľahko sa to povie.— A čo môžeme, keď ju už zajtra prídu pýtať.— A už? No tým je to už tiež nad sito.— Pravdaže. Suchárka nemôže všetko sama. Aby ste potom nešomrali a nezazerali na nich ako
byko.— Ale, ba…— A dajte im pekne vyzhovárať sa. Neprídu pozlotky. Predsa je to pre nás počestnosť.— Veď hej, ale…— Čo za ale…? Máme času rozhodnúť sa, lebo tak, lebo inak.— Dobre. Ja si hneď zvečera ľahnem a počúvaj: Ak sa potom obrátim k stene, tak Kata nech
nedá ručník, ale ak sa obrátim tvárou k vám, tak môže. Ale teraz už dosť o tom.* * *— Mama, ja už nevydržím, už nedbám, nech sa stane, čo chce, len nech som už raz načistom.— A ona ti čo?— Čo ja viem? Raz tak, raz inak. Kto by sa v nej vyznal? A ja jej nemôžem všetko, bojím
sa, aby ma zase nevysmiala.— Dnes večer pôjdeme do Kušniarov a vypýtame Katu.— A už?— A kedy? Teraz si vravel, že nevydržíš.— Čo ja viem. A s otcom ste sa pozhovárali?— Ten už všetko vie.— A on čo?— Nuž nič. Nech si vraj robí, čo chce, len nech bude dobre. A teraz do roboty. Ja idem do
záhrady. Krtica mi ryje hriadky, musím ju vykopať. — Vzala motyku a išla ju loviť. A ozaj,
medzi hriadkami videli sa čerstvé naryté kôpky.— Hm, potvora, toľkú škodu mi narobiť. Aj to je šťastie, že práve teraz. To tiež značí
niečo. — Medzitým uprene pozerá na hriadku. Zrazu vidí, ako sa zem hýbe a kôpka rastie. Zaťala
do nej, a hľa, vykopala krticu. Vzala ju a vlastnými zubami odhryzla jej jednu labku. Krv
vypľula a labku starostlivo zabalila do ručníka.— Tak, to je už isté, že sa neodbaží, — zašomrala a vrátila sa do izby.Už bola tma, keď Ondriš s matkou prišli do Kušniarov. Urobili to z opatrnosti, aby ich
návštevu nik nezbadal, lebo by bolo hneď plno rečí. Kušniarka sedela na lavici a voľačo
prplala. Iľka sedela pri stole a vyšívala. Bola zohnutá nad plátnom, a preto sa jej tvár
nevidela. Po pozdravení bol Ondro ako v tŕni. Nazdal sa, že za stolom sedí Kata a už chcel
začať, keď mu mať stúpila na nohu a mihla mu, aby mal strpenie.— A kde vám je Katka? — spytuje sa Ondro, keď zbadal, že je to Iľa. Zmiatol sa, keď videl,
že ho Kata nedočkala.Mať mu zase stúpila na nohu a povedala, hádam, čo by Iľka išla po ňu, veď je to nie
ďaleko.Iľa nedala sa núkať, odišla.— Či ste už vymočili konope? — spytuje sa Suchárka.— Už, chvalabohu, a vieš, také sú biele a vlákno mäkkušké, teraz ich práve trieme.— Aj ja by som už bola hotová, ale ťažko to ide: bež sem, bež ta, chyť to, zas druhô, — a
to už aby bolo. Nestačím na všetko, ani čo by som mala sto rúk.— Veď si ešte mladá.— Horká moja mladosť. Mladí ľudia ako rosa na poludnie, — nuž tak. — Daj pokoj, sama
nestačím, treba nám do domu pomoc.— Ľahko tebe. Tebe do domu, ale nám von z domu.Takýmto prúdom asi tiekol rozhovor a obchádzal predmet príchodu, ako mačka vriacu kašu.
Ondriš nepočúval, čo sa ženy zhovárajú, ale sa uprene díval na dvere. Vše sa pohol
netrpezlivo, a vtedy mať pozrela naň a dotkla sa mu nohy, aby mal strpenie. Starý ležal
nehybne na posteli a tváril sa, akoby spal.Konečne sa dvere otvorili a vošli dnu Iľa s vydatou už sestrou Zuzou. Za nimi prišla Kata.
Ako išla popri Ondrovi, zvrtla sa náhodou trochu a jej sukne zase šibli kolená Ondrove.— Čo ste nám dobrého priniesli? — spytuje sa Zuza po privítaní.— Prišli sme, — začne Ondriš, a hlas mu je taký neistý, — ako na videnie, ale aj ako na
pýtanie. Či sa ty, Katka, vydáš za mňa? — Vzdychol si, akoby mu ťažký kameň bol spadol z pŕs.— Ja sa nevydám.— A prečo?— Preto, že som sa vydala za iného a toho som zbehla, teraz sa nevydám. Nebudem sa každý
deň vydávať.— Ale, Katka, prečo by si sa nevydala za mňa? — vykríkol a zúfale zalomil rukami.— Povedala som ti, že sa nevydám. Počul si a netráp ma s tým.— Keď sme už sem prišli, chceme vedieť, na čom sme, a ty nič nehovoríš, — nedá sa Ondro.— Dobre ti bude u nás, — pomáha mať Ondrišovi. — On je dobrý. Nikomu ešte krivdu neurobil.
Môžeš slobodne ísť zaňho.— Veď keby, — začne Katina mať, — ale ťažko je to. Každé dva roky máme starosť. Už sme dve
vydali, a teraz ešte nemôžeme všetko pripraviť…— Všetko dobre bude, — pretrhne ju Ondro. — Čo má, má, — a čo nemá, to si potom pripraví.Otec mlčí, len sa díva z postele a študíruje, čo ďalej bude.— Ale neodkladajte, — prosí Ondriš netrpezlivo, — povedzte už raz, že sa vydá.Suchárka vytiahla z ňadier poskladaný ručníček a vybrala z neho opatrne, aby nikto
nezbadal, krtičiu labku. Prišla potom ku Katke a začala ňou Katku škrabať po pleci a pritom
Ondrišovi stúpila na nohu.— Všetko bude dobre, Katka naša, — prihovára sa jej pološepky, — všetko dobre bude, nič sa
neboj, ani neobávaj.— Ale veď som povedala, že… sa… nevydám, — hovorí Kata ticho a dákosi nerozhodne.— Prečo by si sa nevydala, keď ťa tak veľmi chcem.Medzitým Zuza vyšla do pitvora. Vo dverách zastala a kývla na Katu. — Poďže von trochu, —
volala ju.Kata vyšla za ňou.— Zuzka, sestrička, poraď mi, čo mám robiť, keď mi tak vraví, že ma veľmi chce. Čo mám
urobiť, keď sa vrátim dnu?— Vyzerá dobrý, statočný a je aj na oko čeľadník. Nefajčí a do krčmy nechodí, tak sa len
vydaj zaňho. Tento je inakší ako ten, čo si ho zbehla.Hneď zatým obidve vošli dnu a usmievali sa.Keď Ondriš videl úsmev na tvári Katinej, pocítil veľkú radosť a spýtal sa už celkom
slobodne:— Ako ste ostali, či ste sa už poradili? Ako som ti už povedal, bude ti dobre, môžeš sa
slobodne spýtať kohokoľvek, že kto som. A prosím ťa už tisíc ráz, aby si išla za mňa, lebo ťa
priveľmi chcem. Nech je tak, ako som hovoril a daj mi ručník, dosť som ti už povedal.Otec Katin, keď počul spomínať ručník, obrátil sa rýchlo k stene.Ale Kata, akoby nezbadala, usmiala sa a išla ku skrini, vzala z nej ručník a podala mu ho.
— Nech sa páči.Ondriš potom vytiahol desaťkorunák a dal jej ho ako závdavok za ručník.— No, chvalabohu, len že sa dobre zvŕšilo, — vzdychla si Suchárka a dodala: — veď som ja
hneď vedela, že bude dobre.Ešte niekoľko rečí prehovorila a potom pobrala sa domov. Ako vychádzala, tu niečo pod
posteľou zašuchotalo.— Čo je to? — zvolali.— Ľa, ľa, veď je to náš Dunčo, — zasmial sa Ondriš a za ním všetci.— Kde sa tu vzal? — a pohladkal ho. Dunčo krútil chvostom a od radosti zaskučal, keď jeho
gazdiná Suchárka išla domov.— Že sme ho nezbadali, keď prišiel, — smial sa Ondro — hľa, aj on bol na pytačkách.Ondro sa tiež pobral domov. Kata ho až na ulicu vyprevadila. Pri dverciach zastali.
Pristúpil k nej, objal ju okolo pása a zašepkal jej do ucha:— Ach, či si ma len natrápila, či si mi to nemohla skôr povedať. — Chytil jej tvár. —
Pozri na mňa. Veľmi, veľmi ťa chcem.Nežný úsmev prelietol jej okolo úst a oči jej nabehli slzami.Kata pozerala za ním, a keď už zmizol, zaspievala:Prídi ma, milý môj,Prídi ma potešiť.Prídi na náš oblokRučičku položiť.S tým ťa ja, má milá,S tým ťa nepoteším,Keď ja na váš oblokRučičku položím.Ale ťa, má milá,Ale ťa poteším,Keď ja moje líčkoK tvojemu priložím.Ďaleko je Alpár,Alpárska dolina,Musel som sa vrátiť,Milá mi čarila.Nečarila som ti,Ani moja mati,Len ti začariliMoje sivie oči.Hlas sa jej niesol po tichej, tmavej noci na široko a ďaleko.— To Kata Kušniarová vyprevádza spevom svojho milého, — šepce si pred uličnými dvercami
jedného domu zaľúbený párik. A Mara od zlosti, hanby a bôľu zarýva si tvár do vankúša a zmáča
ho slzami.* * *
|
Cajak_Pytacky.txt
|
Subsets and Splits
No community queries yet
The top public SQL queries from the community will appear here once available.