Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
1. Čierny pardalBolo to okolo poludnia za veľmi horúceho júnového dňa, keď „Dogfish“, jedna z najväčších osobných a nákladných parolodí Arkansasu, plieskala svojimi mohutnými lopatovými kolesami vlny rieky. Zavčas rána opustila Little Rock a teraz mala pristáť v Lewisburgu, aby tam prevzala náklad.Veľká horúčosť zahnala zámožnejších cestovateľov do kajút a kabín; väčšina palubových pasažierov však ležala za sudmi, bednami a inými vecmi batožiny, ktoré ich aspoň trocha zatienily. Pre týchto cestujúcich kapitán dal pripraviť takzvaný „bed and board“ pod vystretou plachtou, na ktorom stály všelijaké poháre a sklenice, ktorých ostrý obsah zaiste nebol určený pre rozmaznané jazyky a ústa. Za týmto nálevným stolom sedel čašník s privretými očami, horúčosťou unavený. Kedykoľvek zdvihol trocha víčka, za každým tíško zaklial alebo si obľahčil nejakým tvrdým slovom. Táto jeho nevoľa namerená bola proti hŕbe chlapov (mohlo ich byť so dvadsať), ktorí v kruhu sedeli na palube pred stolom a vrhovku kostkovej hry z ruky do ruky si podávali. Hrali na takzvané „glgy“, t. j. ten, kto ztratil, napokon musel každému po poháriku pálenky zaplatiť. Následkom toho spánok čašníka, k čomu mal takú chuť, stále bol prerušovaný.Títo chlapi sa zaiste nie na palube lodi stretli poprvýraz, lebo si počínali veľmi dôverne a z ich jednotlivých výpovedí bolo možno uzavierať, že sa dôkladne znali. Popri všeobecnej dôvernosti bol však medzi nimi jeden, voči ktorému ostatní prejavovali istú úctu a zdržanlivosť. Menovali ho Cornelom, čo bolo obyčajnou skomoleninou mena Colonel, plukovník.Chlap ten bol dlhý a chudý. Jeho hladko oholená a ostro, končito rysovaná tvár obtočená bola červenou bradou tvrdej srsti; červené ako plameň boly aj jeho krátko pristrihnuté vlasy, nakoľko už bolo možno vidieť, lebo si svoj zodraný, starý klobúk posunul celkom za väzy. Jeho oblek skladal sa z ťažkých, klincami podbitých čižiem, nankingových nohavíc a z krátkej joppy tej istej látky. Vesty nemal; miesto nej mal na sebe nežehlenú, špinavú košeľu, ktorej široký límec, bez nákrčníka, na široko rozopnutý odokrýval jeho holé, slncom opálené prsá. Opásaný bol červeným ručníkom, zpoza ktorého vykukávala rukoväť noža a dvoch pištolí. Za ním ležala dosť nová puška a ľanový tlumok, dvoma remeňmi tak pristrojený, aby ho bolo možno nosiť na chrbte.Ostatní chlapi boli tiež podobnou nedbanlivosťou a špinavo oblečení, pritom však tiež tak dobre vyzbrojení. Nebolo medzi nimi ani jedného, ktorému by bol mohol človek na prvý pohľad dôverovať. Hrali kostky opravdovou vášňou a zabávali sa pritom takými surovými výrazmi, že by i len ako-tak slušný človek ani na minútu nebol mohol pri nich zostať. Samozrejme už boli užili mnoho „glgov“, lebo ich tváre horely nielen od slnka, ale ich aj pálenka rozpaľovala a ovládala.Kapitán opustil veliteľský most a prešiel ku kormidelníkovi, aby mu povedal niekoľko potrebných pokynutí. Keď si to odbavil, kormidelník sa ho pýtal: „Čo si myslíte, pán kapitán, o tých mládencoch, čo sa tam napredku kostky hrajú? Mne sa zdá, že sú to chlapci, akých neradi vídavame na palube.“„Som tej istej mienky,“ — kývol opýtaný. „Povedali síce, že sú harversters (ženci, robotníci pri žatve) a že idú na západ za robotou, ale nechcel by som byť tým, komu sa takíto chlapi do roboty ponúkajú.“„Well, Sir. Ja ich pokladám za pravých a ozajstných trampov (tuláci). Ufám sa však, že sa aspoň tu na palube zachovajú pokojne.“„No, neradil by som im, aby nás veľmi obťažovali. Máme na palube dosť rúk, aby sme ich všetkých pohádzali do starého, požehnaného Arkansasu. Ináče pripravte sa na pristátie, lebo o desať minút budeme už pred Lewisburgom.“Kapitán vrátil sa na svoj mostík, aby dával rozkazy potrebné na pristátie. Onedlho už bolo vidieť domy spomenutej osady, ktorú loď dlhým zvukom svojej parnej píšťaly pozdravila. S prístavného mostu dávali rozkaz, že loď má sobrať náklad a pasažierov. Dosiaľ pod palubou utiahnutí cestovatelia teraz všetci povychodili, aby požívali krátke prerušenie zdĺhavej cesty.Príliš zábavné divadlo sa im samozrejme neponúkalo. Osada bola vtedy ešte nepatrná a nemala toho významu čo dnes. Na prístavišti stálo len niekoľko povaľačov; len niekoľko bedien a balíkov čakalo na loď a nových pasažierov malo nastúpiť len troje.Jeden z nich bol biely, mimoriadne vysoký a silný muž. Mal takú hustú, čiernu bradu, že len oči, nos a hornú čiastku líc bolo vidieť z jeho tvári. Na hlave mu trčala stará bobrová čiapka, ktorá za dlhé roky už temer úplne vyplzla. Bývalú podobu tejto čiapky nebolo možné určiť; pravdepodobne mala už všetky možné formy. Oblečený bol do kazajky a nohavíc zo silného, sivého ľanového plátna. V jeho širokom, remennom opasku trčaly dva revolvery, nôž a niekoľko menších pre westmana nepostrádateľných vecí. Okrem toho niesol i ťažkú dupľovanú pušku, ku ktorej priviazaná bola dlhá sekera.Keď zaplatil nástupné, obzrel sa pátravým pohľadom po palube. Dobre oblečení kajutoví cestovatelia ho neveľmi zaujímali. Jeho zrak zastavil sa však na ostatných, ktorí boli vstali od kostkovej hry, aby videli na palubu prichádzajúcich nových cestovateľov. Zazrel Cornela; jeho zrak však hneď prešiel na druhého, ako čo by ho ani nebol zbadal; pritom však hrubým hlasom zamrmľal si pod nos, poťahujúc svoje vysoké čižmy na mohutné stehná: „Behold![1]Nech ma zaudia a zožerú, ak je to nie červený Brinkley! Zdá sa mi, že ma nepoznal!“Ten, ktorého mienil, podobne sa zarazil, keď zazrel bradatého obra. Obrátil sa k svojim kamarátom a ticho povedal: „Pozrite len tam toho čierneho galgana! Pozná ho z vás niekto?“Ani jeden sa mu nepriznával.„Nuž, ja som ho iste videl už kedysi a to v okolnostiach, ktoré sú pre mňa nie práve radostné. Akási hmlistá rozpomienka mi trčí v hlave o tom.“„Tak by ťa znal aj on,“ — povedal jeden. „Nám sa prizrel, teba si však vôbec nevšimol.“„Hm! Možno, spamätám sa ešte. Alebo sa ho radšej hneď spýtam, kto je. Keď mi povie svoje meno, hneď budem vedieť všetko. Vyzveme ho teda glgnúť si!“„Len ak pristane na to!“„Že nie? To by bola nehanebná urážka, ako to všetci viete. Ten, komu ponuknutý pohár odmietnu, v tejto krajine má právo nožom alebo pištoľou odpovedať, a keď hoc i skolí opovážlivca, ani pes sa o to tu neozre.“„Hja, ale nezdá sa byť takým, čo si dá rozkazovať.“„Pshaw! Stavíš sa?“„Hej, stavme sa, stavme sa,“ — zaznelo dookola. „Kto prehrá, zaplatí tri poháriky za jeden!“„Dobre, teda nedbám!“ — povedal Cornel.„Pristanem i ja,“ hovoril druhý. „Ale musí byť daná príležitosť i revanžovať sa. Tri stávky a tri chlipy!“„S kým?“„Nuž, najprv s tým čiernym, o ktorom hovoríš, že sa ti zdá byť známym, ale meno že mu nevieš. Potom s jedným z gentlemanov, ktorí tu hľa na breh oči vytriešťajú. Vezmime na príklad toho veľkého chlapa, ktorý stojí ako obor medzi trpaslíkami. A napokon červeného Indiána, ktorý prišiel so svojím synom na palubu. Alebo sa ho bojíš azda?“Vypukol všeobecný smiech ako odpoveď na túto otázku a Cornel poznamenal pohrdlivým tónom: „Ja že sa bojím toho červeného žabúcha? Pshaw! To už skôr toho obra, na ktorého ma huckáš. All devils,[2]to musí byť silák! Ale práve takí obri mávajú najmenej smelosti a ináče je tak čisto a vyberane oblečený, že si vie počínať iba v salonoch,[3]ale nie voči takým ľuďom, ako sme my. Teda stávka stojí! Tri poháre chlipu so všetkými troma. A teraz začnime!“Tri posledné vety povedal tak hlasno, že to počuli všetci cestovatelia. Každý Američan a každý westman dobre zná význam vyzvania piť „drink“, zvlášť keď je to nahlas a urážlivo vypovedané, ako v tomto prípade. Preto všetky oči obrátily sa na Cornela. Každý videl, že on i jeho spoločníci sú napolo spití, ale nikto nešiel preč, lebo každý očakával zaujímavé divadlo.Cornel rozkázal naliať do pohárov, vzal svoj do ruky, pokročil k černobradému a povedal:„Good day, Sir![4]Dovoľte, aby som vám ponúkol tento pohár. Samozrejme, pokladám vás za gentlemana, lebo ja si štrngnem len s poriadnymi ľuďmi a úfam sa, že ho aj vy vyprázdnite na moje zdravie!“Mohutná brada osloveného sa roztiahla a zase stiahla, z čoho bolo možno uzavierať, že spokojný úsmev prešiel jeho tvárou.„Well,“ — odpovedal. „Nie som proti tomu, aby som vám to potešenie spôsobil, rád by som však skôr vedieť, s kým mám šťastie a kto ma poctil tak neočakávane.“„Celkom správne, Sir! Človek musí vedieť, s kým si štrngne. Ja sa volám Brinkley, Cornel Brinkley, ak sa vám páči. A vy?“„Moje meno je Veľký, Veľký Tomáš, ak nemáte nič proti tomu. Nuž teda na zdravie, Cornel!“Vypil obsah pohára, kým ostatní tiež vyprázdnili svoje, a vrátil ho Cornelovi. Cornel cítil sa víťazom a obzrel si Tomáša od hlavy do päty temer urážlivým spôsobom a spýtal sa ho: „Zdá sa mi, že je to nemecké meno, čo?“Nemec prikývol, bez toho, že by sa bol urazil pre pohrdlivý tón a spôsob Cornelov a doložil: „Vďaka za chlip a s tým hallo!“Rezko sa obrátil na podpätku a rýchlo odkráčal, ticho mrmlúc si popod nos: „Teda je naozaj on, Brinkley! A Cornelom sa volá teraz! Z toho chlapa netrčí nič dobrého. Musím si dať pozor.“Cornel síce vyhral prvú čiastku stávky, ale nestaval sa veľmi víťazne. Výraz jeho tvári bol celkom opačný; bolo vidieť, že sa zlostí. Myslel si, že sa „Veľký“ bude zdráhať a že ho potom vyhrážaním prinúti zapiť si. Veľký sa však dokázal byť múdrejším: prvej sa napil a potom mu zrejme ukázal, že je príliš múdry, než aby sa pustil s ním do nejakého sprostáctva. To žralo Cornela a s tým — rozkážuc naliať i po druhý raz do pohárov — približoval sa k svojej druhej obeti: k Indiánovi.S Veľkým totiž prišli na palubu aj dvaja Indiáni, jeden starší a druhý mladučký, sotva pätnásťročný. Nezmýliteľná podobnosť ťahov ich tvári prezradzovala, že je to otec so synom. Okrem toho boli tak podobne oblečení a ozbrojení, že syn zdal sa byť omladnutou podobou svojho otca.Ich oblek skladal sa z kožených nohavíc a zo žlto zafarbených krpcov. Poľovnícku košeľu alebo poľovnícky kabát nebolo na nich vidieť, lebo ich telo zakrývala cez plecia prehodená strakatá prikrývka, akých kus stojí často i šesťdesiat dolárov. Ich čierne vlasy boly hladko a jednoducho nazad začesané a padaly im až na plecia, čo dodávalo ich tvári ženského výrazu. Ich tvár bola plná, okrúhla a sedel na nej zvláštny dobrosrdečný výraz, čo ešte lepšie zdôrazňovaly cinnoberovou farbou na červeno vyfarbené líca. Za pušky, ktoré v rukách držali, nebol by dal človek ani pol dolára. Vôbec obaja zdali sa byť veľmi neškodnými a okrem toho takými čudnými, že vzbudili smiech pijakov, ako to už bolo spomenuté. Chovali sa tak, ako čo by sa báli ľudí. Skromne zašli stranou k silnej, drevenej, asi na chlapa vysokej skrini a ticho opreli sa o ňu. Tam stáli tak, ako keby ich nič na svete nezaujímalo a i vtedy, keď Cornel pošiel k nim, nezdvihli oči skorej, len keď Cornel tvrdo zastal pred nimi a oslovil ich: „Teplo je dnes! Alebo azda nie, vy červení chlapíci? Teraz dobre padne glgnúť si. Na, tu máš starý, vylej si to do huby!“Indián sa ani nepohol a odpovedal zlou angličtinou: „Not to drink-nepiť.“„Čo, ty nechceš piť?“ — zahrmel ten s červenou bradou. „To je drink, rozumieš, drink! Odmietnuť ponúkaný nápoj pre každého pravého gentlemana, ako som ja, znamená smrteľnú urážku, na ktorú len nožom možno odpovedať. Ako sa voláš?“„Nintropan-hauey,“ — odpovedal Indián pokojne a skromne.„Ku ktorému kmeňu patríš?“„Tonkawa.“„Teda k tým krotkým červenákom, ktorí sa boja každej mačky, ba ešte aj celkom maličkého mačaťa sa naľakajú, rozumieš! S tebou si ja nejdem prsty babrať. Budeš piť alebo nie?“„Ja nepiť ohnivú vodu.“Povedal to zas tak pokojne, ako predtým, hoci sa mu Cornel vyhrážal. Cornel však v tom okamihu zdvihol ruku a vyťal mu treskúce zaucho.„Na, tu máš za odmenu, ty červený zbabelec!“ skríkol. „Nechce sa mi pomstiť sa inakším spôsobom, lebo taká baba stojí hlboko podo mnou.“Sotva odznelo zaucho, mladý Indián vstrčil ruku pod halenu, zrejme po zbrani, a súčasne blysol jeho zrak na tvár otcovu, čo on teraz urobí a povie.Tvár Indiánova sa náhle tak zmenila, že ju temer nebolo možno znova poznať. Zdalo sa, akoby jeho postava náhle narástla bola, z jeho očú šľahal plameň, jeho ťahmi prebleskla razom oživená pružnosť. Ale podobnou rýchlosťou sa spustily jeho víčka zas; jeho telo sa skrčilo a tvár jeho nadobudla predošlého pokorného výrazu.„No, čo povieš na to?“ — spýtal sa ho Cornel posmešne.„Nintropan-hauey ďakovať.“„Zaucho sa ti natoľko zapáčilo, že i ďakuješ zaň? Nuž tu máš ešte jedno!“Rozohnal sa po druhý raz, Indián sa však bleskurýchle uhol a on celou silou prasol o dvere skrine, o ktorú sa Indiáni opierali. To vydalo hlučný, dunivý zvuk a na to zo skrine bolo počuť zpočiatku len krátke, ostré vrčanie, ktoré rýchle zmohutnelo v divoké, hrozné revanie, tak že sa všetkým zdalo, akoby sa loď triasla od týchto hromových, desných zvukov.Cornel skočil niekoľko krokov nazad, pohár mu vypadol z ruky a zvolal preľaknutým, jačiacim tónom: „Heavens![5]Čo je to? Aká to šelma trčí v tejto skrini? Je to dovolené? Človek by mohol skapať od strachu!“Strach opanoval aj ostatných cestovateľov. Len štyria z nich nepohli ani len víčkom, totiž čiernobradý, ktorý sedel trocha obďaleč, potom obor, ktorému chcel Cornel ponúknuť tretí pohár, a dvaja Indiáni. Na všetkých štyroch badateľné bolo veľké a dlho cvičené samoovládanie.Rev počuli aj dolu pod palubou, v kajutách, odkiaľ vybehlo niekoľko dám, hlasne kričiac.„Nič sa nestalo, dámy a páni,“ zvolal jeden veľmi slušne vyobliekaný pán, ktorý práve vyšiel zo svojej kabíny. „Len pardal, pardalča, nič viac! Roztomilé zvieratko Felis panthera, len čierny, čierny pardal, páni moji!“„Čo? Čierny pardal!“ — vykríkol jeden človiečik s okuliarmi, na ktorom bolo dobre vidieť, že dravé zvieratá študoval viac zo zoologických kníh, ako z praktického styku. „Veď je čierny pardal z tých najnebezpečnejších potvôr! Je väčší a vyšší ako lev alebo tiger! Vraždí z číročistej krvožížnivosti a nielen od hladu! Koľkože má rokov?“„Len tri roky, pane, nie viac!“„Len? Že vraj len? Veď je vtedy už úplne vyrastený! Môj Bože! A takúto šelmu mali sme tu na lodi medzi sebou! Kto je zodpovedný za to?“„Ja, Sir, ja,“ odpovedal elegantne oblečený pán a uklonil sa zdvorile k dámam a pánom: „Dovoľte mi, myladies a gentlemen, aby som sa vám predstavil. Ja som chýrny majiteľ zverínca Jonathan Boyler a som od istého času so svojou spoločnosťou vo Van Büren. Keď mi však oznámili, že ma v New Orleansi čaká tento mnou kúpený čierny pardal, vydal som sa na cestu spolu so svojim najobratnejším krotiteľom, aby som si ho odviezol. Kapitán tejto lodi za vysoký poplatok dovolil mi naložiť zviera na loď, ale s výmienkou, že cestovatelia podľa možnosti nesmú sa dozvedieť, v akej spoločnosti cestujú. Preto som kŕmil pardala len nocou a — by god[6]— dal som mu zakaždým jedno celé teľa, aby sa nažral do sýtosti tak, že sa ani pohnúť nevládze a aby celý deň spal. Samozrejmé, keď mu búchajú päsťou do skrine, zobudí sa a pochváli sa svojim revom. Úfam sa, ctené dámy a páni, že prítomnosť tohoto nevinného pardalčaťa nebudete zazlievať.“„Čo?“ — skríkol ten s okuliarmi, že sa mu bezmála hlas zasekol. „Vraj nevinné zvieratko? A že nebudeme zazlievať? Do čerta, také niečo sa ešte nikto neodvážil žiadať odo mňa! Ja mám byť na tejto lodi v súsedstve čierneho pardala? Nech ma radšej obesia za nohu, ako čo by som mal na to pristať! Alebo on, alebo ja! Hoďte potvoru do vody! Alebo odpracte skriňu na breh!“„Ale, Sir, veď nehrozí nijaké nebezpečenstvo,“ — ubezpečoval ho majiteľ zverínca. „Všimnite si len tú silnú skriňu a…“„Eh, čo skriňa!“ — pretrhol ho človiečik. „Túto skriňu roztrepem aj ja, o koľko ľahšie teda pardal!“„Prosím Vás, dajte mi dohovoriť, že v tejto drevenej skrini je ešte jedna železná klietka, ktorú ani desať ľvov alebo pardalov nerozbije!“„Je to pravda?? Ukážte nám klietku. Musím sa presvedčiť na vlastné oči!“„Áno, áno, ukážte nám klietku!“ — zvolalo desať alebo dvadsať hlasov. „Musíme vedieť, čo je vo veci.“Majiteľ menažerie bol yankee, chopil sa teda príležitosti, aby túto všeobecnú žiadosť využil vo svoj prospech.„Veľmi vďačne, veľmi vďačne!“ — odpovedal. „Lenže, dámy moje a páni, je pochopiteľné, že s klietkou bude viditeľný aj pardal. To však ja nemôžem dovoliť bez nejakej službičky s vašej strany. Aby pôvab zriedkavého divadla bol ešte zvýšený, nariadim hneď aj kŕmiť zviera. Budeme počítať s troma miestami. Prvé miesto za dolár, druhé za pol dolára a tretie za štvrť dolára. Keďže sa však tu len ladies a gentlemen nachádzajú, presvedčený som, že druhé a tretie miesto hneď od počiatku netreba nám brať do ohľadu. Alebo je tu hádam niekto, kto chce platiť len pol dolára alebo priam len štvrť dolára?“Samozrejmé, nikto sa nehlásil.„Tak teda, len samé prvé miesta! Prosím, myladies a gentlemen, po dolári za osobu.“Strhol klobúk s hlavy a sosbieral doláre, kým prišiel ním zavolaný krotiteľ.Cestovatelia boli väčšinou „yankees“ a ako takí úplne súhlasili s terajším obratom veci. Hoci väčšina z nich ešte pred chvíľou búrila sa, že kapitán opovážil sa prepustiť svoju loď takému nebezpečnému nákladu, teraz cítili sa byť všetci uspokojenými, lebo očakávali príjemné pobavenie a zaujímavú premenu v nudnom a zdĺhavom cestovaní loďou. Ešte i ten malý učenec premohol svoju obavu a s veľkou napnutosťou očakával začiatok predstavenia.„Počujte, chlapci,“ hovoril Cornel svojim kamarátom, „jednu stávku som vyhral, a druhú prehral, lebo ten červený moriak nechcel piť. To sa vyrovnáva. Ale tretia stávka nebude na tri poháre pálenky, ale na dolár vstupného, ktoré máte zaplatiť. Súhlasíte?“Samozrejmé, kamaráti prijali návrh, lebo obor nezdal sa byť takým, ktorému možno strachu nahnať.„Dobre teda,“ povedal Cornel, ktorého požitie mnoho pohárov pálenky naplnilo istotou vo víťazstvo. „Pozorujte, ako rýchle a vďačne si štrngne so mnou ten Goliáš!“Kázal si naliať a potom priblížil sa k spomenutému. Rozmery tela tohoto človeka boly skutočne ozrutné. Bol vyšší a hrubší ako černobradý, ktorý sa „Veľkým“ menoval. Mohol mať asi štyridsať rokov. Jeho hladko vyholená tvár bola slnkom na hnedo opálená, mužne krásne ťahy jeho rýsovaly sa smelo a jeho modré oči vyznačovaly sa výrazom, aký vídavame v pohľade ľudí, bývajúcich na nedohľadných plochách, kde je obzor neohraničene voľný, teda v pohľade mornárov, obyvateľov púšte a prairie (trávnaté roviny). Oblečený bol do cestovných šiat dobrej akosti, zbrane nebolo vidieť u neho. Pri ňom stál kapitán, ktorý sišiel s veliteľského mostu, aby sa tiež zúčastnil predstavenia.Tu priblížil sa Cornel, rozkročil sa široko pred svojou nádejnou obeťou a povedal: „Sir, ponúkam vám drink. Úfam sa, že mi, ako pravému gentlemanovi, poviete svoje meno“.Oslovený podíval sa na neho udiveným zrakom a odvrátil sa zas, aby pokračoval vo svojom rozhovore s kapitánom.„Pooh!“ — skríkol Cornel. „Ste hluchý alebo ma nechcete počuť? Toto posledné by som vám neradil, lebo neznám žartu, keď mi niekto drink odmietne. Radím vám, aby ste sa poučili z príkladu Indiána!“Obťažovaný trochu šklbol plecom a povedal kapitánovi: „Počuli ste, čo mi tento chalan tu hovorí?“„Áno, Sir, každé slovo,“ odvetil opýtaný.„Well, tak ste mi svedkom, že som ho sem nevolal.“„Čo?“ — zareval Cornel. „Chalanom ma nazývate? A odmietate piť so mnou? Nuž chcete, aby sa vám prihodilo to isté, čo Indiánovi, ktorému som…“Nemohol pokračovať v tomto priateľskom diškurze, lebo v nasledujúcom momente obor vylepil mu také zaucho, že skydol na palubu, sošúchol sa na hodnom kuse a potom sa ešte prekrbalil. Tam ležal za chvíľku ako zmeravený, jednako vzchopil sa rýchle, vytrhol nôž z opaska, zdvihol ho a skočil smerom k obrovi.Obor mal obe ruky v kapse zastrčené a stál tam tak pokojne, akoby mu ani najmenšie nebezpečenstvo nehrozilo, ako keby Cornel ani tam nebol. Cornel však reval: „Počkaj psina! Mne zaucho dať? Za to ti pustím žilu!“Kapitán chcel zakročiť, ale obor energične potriasol hlavou na znak, aby ustúpil, a keď Cornel už len na dva kroky bol od neho, zdvihol pravú nohu a prijal ho takým kopnutím do žalúdka, že sa Cornel zasa skydol na palubu a odkotúľal sa.„Teraz však nech je už dosť, lebo ináče…,“ zvolal Goliáš hrozive.Ale Cornel skočil zas, vstrčil nôž do opaska a — revúc zlosťou — vytiahol pištoľ, aby ju proti obrovi obrátil. Jeho protivník však tiež nezaháľal a v momente vytiahol z vrecka pravú ruku, v ktorej držal revolver.„Preč s pištoľou!“ rozkazoval, kým cievu malej zbrane držal obrátenú proti pravej ruke protivníka svojho. Jeden — dva — tri nehlučné, ale ostré tresky — — — Cornel skríkol a pustil pištoľ z ruky.„Tak, chalan!“ povedal obor. „Teraz už nebudeš tak chytro zauchá rozdeľovať, keď sa niekomu hnusiť bude z toho pohára piť, o ktorý si ty hubu otreš. A jestli si ešte žiadaš vedieť, kto som, teda…“„Nech je prekliate tvoje meno!“ kypel hnevom Cornel. „Nechcem ho počuť. Teba samého však musím zdolať. Na neho chlapci, go on!“Teraz sa ukázalo, že tí chlapíci tvorili ozajstnú bandu, v ktorej boli všetci za jedného. Vytrhli svoje nože zpoza opaskov a vrhli sa na obra. On však vykročil pravou nohou, zdvihol obe ruky a zvolal: „Nuž poďte len bližšie, ak chcete, Old Firehand stojí proti vám!“Zvuk tohoto mena bleskurýchle účinkoval. Cornel, držiac nôž v neporanenej ľavej ruke, zľakol sa a zvolal: „Old Firehand! do čerta, kto by sa bol nazdal? Prečo ste to nepovedali skôr?“„Je to azda len meno, čo obráni jedného gentlemana proti vašim surovostiam? Practe sa ztadeto, sadnite si ticho do niektorého kúta a neukazujte sa mi na oči, lebo vás všetkých nakrátko odbavím!“„Well, poshovárame sa pozdejšie!“ odvrkol Cornel a obrátiac sa zašiel s krvácajúcou rukou ku predu. Jeho kamaráti šli za ním ako vyprášení psí. Sadli si stranou, obviazali svojmu vodcovi ruku, s času na čas šeptali medzi sebou a pozerali na slávneho poľovníka nie práve priateľsky, ich pohľad však pritom jasne prezradzoval, koľko strachu im Old Firehand nahnal.Ďaleko-široko známe meno Old Firehanda neúčinkovalo však len na nich. Medzi cestovateľmi zaiste nebolo ani jedného, ktorý by už nebol počul o tomto smelom mužovi, ktorého celý život skladal sa zo samých nebezpečných činov a dobrodružstiev. Kapitán podal mu ruku a prihovoril sa mu tónom čo najmilším: „Ale, Sir, to som mal vedieť! Bol by som vám prepustil svoju vlastnú kabínu. By god, to je úcta pre „Dogfish“, že vaše nohy kročily na jej palubu. Prečo ste si udali iné meno?“„Ja som vám povedal svoje pravé meno. Old Firehandom ma menujú westmani, lebo oheň mojej pušky, mojou rukou riadený, je zkazonosný.“„Počul som o tom. Váš výstrel vždy trafí?“„Pshaw! Každý dobrý westman vyzná sa v tom tak dobre ako ja. Videli ste však práve pred chvíľou, akú výhodu má známe bojovnícke meno. Ináč by bolo istotne došlo na boj.“„Toľkí by vás však boli istotne premohli!“„Myslíte?“ — spýtal sa Old Firehand, ľahúnko usmejúc sa. „Kým na mňa idú len nožmi, neobávam sa. Istotne by som sa bol držal proti nim do tých čias, kým by mi prišli vaši ľudia na pomoc.“„No tých by istotne nebolo treba núkať do toho. Ale čo teraz s tými huligánmi? Ja som pánom a sudcom na mojej lodi. Dať ich poviazať?“ — „Nie!“ — „Alebo ich mám vyložiť na breh?“ — „Tiež nie.“ — „Nuž teda čo?“ — „Chcete azda, aby táto vaša cesta bola poslednou na tejto lodi?“ — „Ani za svet! Ja chcem ešte mnohé roky plávať hore-dolu po starom Arkansase.“ — „Teda chráňte sa zbudiť pomstu týchto ľudí. Oni sú schopní skryť sa niekde na brehu a dostať vás do takej kalamajky, z ktorej ani vy ani vaša loď nevyviazne.“V tom momente zazrel Old Firehand černobradého, ktorý prišiel a zastal v blízkosti, uprúc svoj pohľad so skromnou žiadosťou na poľovníka. Obor pristúpil k nemu a spýtal sa ho: „So mnou sa chcete shovárať, Sir? Môžem vám poslúžiť?“„Dovoľte mi, pane, tú radosť, aby som vám mohol ruku stisnúť!“ odpovedal Nemec. „To je všetko, čo si od vás prosím. Potom spokojne odídem a nebudem vás viac obťažovať. Ale na túto hodinu sa budem celý život s rozkošou rozpomínať!“Jeho jasný pohľad a zvuk jeho hlasu prezradzoval, že úprimne hovorí. Old Firehand mu podal pravú ruku a spýtal sa ho: „Ako ďaleko cestujete touto loďou?“„Touto loďou? Len po Fort Gibson. Potom pôjdem ďalej na svojom člnku. Bojím sa, že vy, neohrožený, považujete ma za strachopuda, lebo som pred chvíľou prijal drink od toho takzvaného Cornela.“„Ó nie. Ja vás len pochváliť môžem, že ste boli taký rozumný. Samozrejme však, keď potom udrel Indiána, umienil som si poučiť ho trocha.“„Úfam sa, že si tú priúčku vezme k srdcu. Ostatne, keďže mu prst teraz od vašej strelnej rany zmeravie, už nebude z neho westman. Ale neviem, čo si mám myslieť o Indiánovi. Choval sa ako ozajstný zbabelec, ľaku však nebolo na ňom badať ani v najmenšej miere, keď pardal začal revať. To mi je záhadné.“„Nuž ja vám tú záhadu rozlúštim, a to veľmi ľahko. Znáte Indiána?“„Po prvé som počul to meno, keď ho vyslovil. Pri vyslovení toho mena si môže človek jazyk zlámať. Nemohol som si ho zapamätať.“„Lebo použil svojho materinského jazyka, a to pravdepodobne k vôli tomu, aby Cornela neupozornil na seba. Jeho meno je Nintropan-hauey, a jeho syn sa menuje Nintropan-homoš, to značí „veľký medveď“ a „malý medveď“.„Je to možné? Samozrejme o týchto dvoch som už často počul. Kmeň Tonkawa je už príliš krotký, degenerovaný. Len títo dvaja „medvedi“ zdedili bojovnú krv svojich predkov a žijú v horách a na prairie.“„Veru áno, sú to hodní junáci. Nevideli ste, ako siahol chlapec pod svoju halenu po noži alebo po tomahawku (indiánska sekerka)? Len keď videl pokojnú tvár svojho otca, zriekol sa pomstiť opovážlivý čin Cornelov hneď tam. Hovorím vám, u Indiánov postačí i krátke mihnutie oka, keď my bieli celé reči potrebujeme. Od chvíle, ako Cornel udrel Indiána do tvári, jeho smrť je hotovou vecou. Obaja „medvedi“ ho budú odteraz sledovať do tých čias, kým ho zo sveta neznesú. — Po mene súdiac, pokladám vás za Nemca. Sme teda krajania.“„Ako? Vy ste, Sir, tiež Nemec?“ spýtal sa Veľký udivene.„Tak je. Moje ozajstné meno je Winter. I ja pocestujem ešte na kus touto loďou, nuž zaiste budeme mať príležitosti ešte poshovárať sa. Ste len od nedávna tu na Západe?“„No,“ odpovedal bradatý skromne, „nie som práve nováčik v tomto kraji. Menujem sa Tomáš Veľký. O priezvisko tu však nikto nedbá, z Tomáša spravia Tom a keďže ja mám takúto mohutnú čiernu bradu, volajú ma len čiernym Tomom.“„Čo? Naozaj?“ zvolal Old Firehand prekvapene. Vy ste čierny Tom, ten slávny rafter?“[7]„Tom je moje meno, rafter som, ale či aj slávny, o tom pochybujem. Ale, Sir, Cornel tamhľa nesmie moje meno počuť, lebo by ma poznal.“„Mali ste teda s ním už niečo?“„Tak trocha. Pozdejšie vám to porozprávam. Vy ho neznáte?“„Dnes som ho videl prvýraz v živote, ale jestli bude dlhšie na palube, prizrem sa mu lepšie. Vás však musím bližšie znať. Vy ste chlap pre mňa. Jestli nemáte už niečoho iného pred sebou, mohol by som Vás potrebovať.“„Nuž,“ povedal Tom, zamyslene dívajúc sa nadol, „môcť byť s vami je veľké uctenie a je viac hodné ako všetko ostatné. Sdružil som sa s inými raftermi, ktorí ma už i za svojho vodcu vyvolili, ale jestli mi dáte trocha času poshovárať sa s nimi, ľahko sa to rozhodne. — Avšak hľa! Zdá sa mi, že sa predstavenie začína.“Majiteľ zverínca napochytre upravil hľadište so sedadlami z bedien a z iných balíkov a vzletnými slovami pozýval publikum miesta zaujať. Diváci si posadali. Aj osobníctvu lodi dovolené bolo prizerať sa nakoľko nebolo nevyhnutnou službou zaujaté. Cornel i so svojimi kamarátmi neprišiel bližšie; po tom, čo sa s ním stalo, nechcelo sa mu.Indiánov sa nikto nepýtal, či chcú byť prítomní na predstavení. Majiteľ zvieraťa nechcel, aby mu mohlo byť vytýkané, že pripustil dvoch obyčajných Indiánov ta, kde sedeli dámy a páni, plativší po dolári za osobu. Zastali si teda obďaleč a zdalo sa, že si nevšímajú ani klietky ani divákov, ich ostrému, skrytému pohľadu však neušla ani najmenšia vec.Diváci sedeli teda pred skriňou, dosiaľ ešte zavretou. Väčšina z nich nemala správnych pochopov o čiernom pardale. Do mačkinej rodiny patriaci dravci nového sveta sú značne menší a menej nebezpeční ako im podobní dravci starého sveta. Na príklad juho-amerioký gaucho lassom lapá jaguára, ktorého menujú americkým tigrom, a tak ho vlečie za sebou cválajúc na koni. To by sa neodvážil urobiť s bengálskym kráľovským dravcom. A americký lev, puma, uteká pred človekom ešte i vtedy, keď má krutý hlad. Preto väčšina divákov očakávala vidieť nie viac ako pol metra vysokého, nie práve desivého dravca. Tým väčšie prekvapenie ich však opanovalo, keď prednú dosku skrine odsunuli a zviera stalo sa viditeľným.Od New Orleansu bol dravec v tme. Skriňu otvárali len nocou. Teraz prvý raz zazrel denné svetlo, ktoré oslepovalo mu oči. Privrel ich a zostal ešte ležať vystretý. Potom začal pomaly žmurkať a zbadal pred sebou sediacich ľudí. V okamihu skočil a zreval takou silou, že väčšina divákov poskákala a začala utekať preč.Áno, bol to vyrastený, nádherný exemplár, iste meter vysoký a bez chvosta dvakrát tak dlhý. Chmatol svojimi dlabami žrde železnej klietky tak, že celá skriňa prišla do pohybu a pritom ceril svoje mohutné zubiská.„Myladies a gentlemen,“ začal vysvetľovať majiteľ zverínca, „domov čierneho pardala je na ostrovoch Sunda. Tie zvieratá sú však dosť malé. Pravý čierny pardal, samozrejme veľmi zriedkavý, žije v severnej Afrike, na pohraničí púšty Sahary. Je taký silný a omnoho nebezpečnejší ako lev, uvládze v pysku odvliecť aj urastené hovädo. Čoho sú schopné jeho zubiská, budete vidieť hneď pri kŕmení.“Krotiteľ priniesol polovicu ovce a položil ju pred klietku. Sotvaže pardal zazrel mäso, razom stal sa zúrivým, až bolo hrozné dívať sa naň. Skákal sem i ta, fučal a reval, tak že bojazlivejší diváci sa ešte ďalej utiahli od klietky.Jeden, pri strojoch zamestnaný černoch nemohol odolať zvedavosti a priplichtil sa medzi divákov. Kapitán ho zazrel a rozkázal mu hneď pratať sa za robotou. Keď však černoch neposlúchol hneď, kapitán pochytil koniec lana a hodil mu sopár po chrbte. To pomohlo a černoch sa chytro pobral preč, ale jednako len zostal stáť vo vchode do strojárne, nenávistne pozerajúc na kapitána a vyhrážajúc sa mu zaťatými päsťami. Keďže diváci boli úplne zaujatí pardalom, nevideli černochovo vyhrážanie. Cornel to však spozoroval a povedal svojim kamarátom: „Tento černoch nie je práve zaľúbený do svojho kapitána. Zkúsme získať si ho. Niekoľko dolárov má zázračný účinok na takýchto ľudí.“V tom silný krotiteľ vstrčil mäso pomedzi žrde do klietky, pozeral pátravým pohľadom po divákoch a povedal niekoľko tichých slov svojmu pánovi. Majiteľ zvieraťa zpočiatku rozvážne pokrútil hlavou; keď však krotiteľ hovoril mu ďalej čosi, zdalo sa, že miznú jeho obavy, až napokon kývol hlavou a povedal nahlas: „Dámy moje a páni, hovorím vám, máte výnimečné šťastie. Skroteného čierneho pardala ešte nikto nevidel, aspoň v našich štátoch nie. Počas trojtýždňového pobytu v New Orleansi môj krotiteľ vzal tohoto dravca trochu do školy a podujíma sa teraz prvý raz vniknúť do jeho klietky pred vašími očami a sadnúť si k nemu, ak mu to roztomilý pardal láskavé dovolí.“Pardal sa pohrúžil do svojho obedu, rozmliaždiac kosti ako kašu svojimi zubiskami. Zdalo sa, že sa len o svoje žrádlo stará, preto divákom nevidelo sa byť veľmi nebezpečným práve v tomto čase vniknúť do klietky.Nikto iný, ako práve ten predtým taký ustrachovaný, malý učenec ozval sa hneď oduševnene: „To bude báječná vec, Sir. To bude bravúrny kúsok, za čo bude hodno platiť. Koľkože si žiada váš človek?“„Sto dolárov, pane. Nebezpečenstvo, v ktoré sa vydáva, nie je malé, lebo ani zpolovice nie je istý ohľadom zvieraťa.“„Teda! Nuž, ja nie som boháčom. Ale päť dolárov dám. Páni, kto dá ešte?“Hlásili sa toľkí, že summa bola pospolu. Divadlo malo byť celkom vypôžitkované. Aj sám kapitán sa rozohnil a ponúkal stávku.„Sir,“ napomínal ho Old Firehand, „dajte si pozor! Prosím vás, nepúšťajte sa do toho. Práve preto, že si je krotiteľ ohľadne zvieraťa ešte nie celkom istý, vašou povinnosťou je zakročiť a zakázať mu to.“„Zakázať?“ — zasmial sa kapitán. „Pshaw! Či som mu ja otcom alebo mamičkou? V tejto požehnanej krajine každý má právo niesť svoju kožu na trh, ako sa mu len páči. Ak ho pardal zožerie, nuž, to je vec jeho i pardalova, ale nie moja. Teda, páni, ja stavím sa s vami, že ten človek nevyjde taký celý ako vníde a staviam na to sto dolárov. Kto sa staví so mnou? Desať percentov dostane krotiteľ mimo toho.“Tento príklad elektrizoval. Uzavreli stávky na nemalé summy a vysvitlo, že tých desať percentov bude značiť pre krotiteľa — ak sa mu kúsok podarí — pekných tristo dolárov.Nebolo povedané, či krotiteľ má byť pritom ozbrojený. V jednej ruke mal svoj zabijak, v druhej bič, na konci ktorého pripevnená bola výbušná guľka. Ak by ho pardal napadol, potrebuje i ho len poriadne šibnúť bičom a pardal bude hneď usmrtený.„Neverím, že by mu zabijak veľa pomohol,“ povedal Old Firehand, nakloniac sa k čiernemu Tomovi. „Nejaká rakéta by mu lepšie poslúžila, lebo by zviera odstrašila bez zabitia. Pochválim krotiteľovu snahu, ale len keď sa mu kúsok podarí.“Krotiteľ sa obrátil k obecenstvu a povedal krátku reč. Potom sa pustil do práce. Otvoril ťažký zámok a pomaly odsunul malé mriežky, ktoré tvorily otvor do klietky asi päť šúchov vysoký. Aby sa mohol dostať dnu, musel sa zohnúť. Kým otváral dvere, musel upotrebovať obe ruky, preto vstrčil svoj zabijak medzi zuby, aby mu nezavadzal; takto bol však, aspoň na chvíľku, bezbranný. On bol síce už často v klietke pri zvierati, ale v celkom inakších okolnostiach. Predtým pardal nebol celý deň v tme a nebolo toľko ľudí v blízkosti, ani hučanie strojov a šplechot lopatových kolies nerozrušil dravca. Týchto okolností si nevšímal ani majiteľ menažerie, ani krotiteľ a preto výsledok bol neočakávaný.Ako pardal začul šramot mriežky, obrátil sa. Sklonený krotiteľ práve strkal dnu hlavu, — a v tej chvíli, podobne úderu blesku, dravec skočil — chmatol svojou peniacou tlamou hlavu krotiteľovu, z úst ktorého vypadol zabijak, a jediným hryzom rozmliaždil ju na triesky a na kašu.Krik, ktorý sa v tejto chvíli pred klietkou strhol, nemožno opísať. Všetci poskákali a kričiac na ratu utekali preč. Len traja zostali tam: majiteľ zverínca, Old Firehand a čierny Tom. Ten prvý pokúsil sa zatisnúť dvierka klietky, to však bolo nemožné, lebo mrtvola krotiteľova ležala z pola von, z pola dnu. Potom chcel bezdušné telo za nohy vytiahnuť.„Pre Boha, len to nie!“ — zvolal Old Firehand. „Pardal by šiel za telom. Postrčte ho celkom dnu, už je i tak mrtvý. Potom už bude možno zavrieť dvierka.“Pardal ležal pred bezhlavou mrtvolou. Majúc triesky kostí vo svojej krvavo spenenej tlame, nespustil iskriace oči so svojho pána. Zdalo sa, ako by bol uhádol úmysel svojho pána, lebo zareval zlostne a začal sa plaziť ku predu po mrtvole, zadržiac ju ťarchou svojho tela. Jeho hlava bola už len na niekoľko centimetrov od otvoru.„Preč, preč! Ide von!“ — zvolal Old Firehand. „Tom, vašu zbraň, vašu zbraň! Revolver tu nepomôže, iba zhorší položenie!“Od chvíľky, keď krotiteľ vstúpil do klietky, až po tento moment uplynulo sotva desať sekúnd. Ľudia behali po palube sem-tam ako bez rozumu, kričiac a jajkajúc. Dvere, vedúce do kajút a do podpalubia nemohly razom prepustiť toľkú na smrť preľaknatú massu: nastala hrozná tlačenica a zbesilé strkanie i šliapanie popadnuvších. Niekltorí sa skryli za sudy a za bedny, hneď však vyskočili a leteli ďalej, necítiac sa tam v bezpečnosti.Kapitán utekal na veliteľský most, dvoje-troje schodov preskočiac razom. Old Firehand za ním. Majiteľ menažerie skryl sa za zadnú stranu klietky. Čierny Tom utekal po svoju pušku. Cestou mu prišlo na rozum, že priviazal o pušku sekeru, nebude ju môcť teda hneď použiť. Vychytil pušku z ruky starého Indiána.„Ja sám streliť,“ povedal Indián, otrčiac ruku po zbrani.„Nechaj ma,“ velil bradatý. „Ja zaiste lepšie strieľam, ako ty!“Obrátil sa ku klietke, ktorú pardal práve opúšťal. Dravec zdvihol hlavu a reval. Tom namieril a spustil kohútik. Výstrel treskol, ale netrafil. Tom rýchle schytil i pušku mladého Indiána, vystrelil na dravca — ale s tým istým neúspechom.„Zle strieľať. Zbraň neznať!“ — povedal starý Medveď tak pokojne, ako keby sedel vo svojom bezpečnom wigwame (stán, šiator) pri pečienke.Nemec si nevšímal slov Indiánových, ale ponáhľal sa ďalej ku predu, kde ležaly zbrane Cornelových druhov. Títo gentlemani nemali ani najmenšej chuti pustiť sa do boja so šelmou, ale ušli veľmi rezko.V tom zaznel srdcelomný výkrik blízo veliteľského mostu. Jedna dáma chcela utekať na kapitánov most. Pardal ju však zbadal, skrčil sa a skákal dlhými skokmi proti nej. Bola ešte dolu, kým Old Firehand stál na piatom alebo šiestom stupni. V okamihu ju ulapil, mocnými ramenami vyhodil ponad seba a podal kapitánovi, ktorý ju podvihol k sebe. To bola práca dvoch sekúnd, pardal bol však medzitým už pred mostom. Položil svoje predné dlaby na schody a už sťahoval svoje telo, aby sa vrhnul na Old Firehanda. On kopol ho mocne do nosa a potom vystrelil ešte zbývajúce tri náboje svojho revolvera do hlavy dravca.Pravda, takáto obrana nestála vlastne za nič. Kopnutím a guľkami ako hrach nemožno odstrašiť čierneho pardala. Ale Old Firehand nemal účinnejšieho prostriedku na obranu. Bol presvedčený, že ho zver teraz napadne; to sa však nestalo. Pardal, stále sotrvajúc vo svojej polohe a opierajúc sa prednými dlabami o schody, pomaly obrátil hlavu na bok, ako keby sa chcel po niečom lepšom ohliadať. Možno, že z blízkosti vystrelené guľky, ktoré ináče nemohly preraziť jeho tvrdú lebku, alebo bolestné kopnutie do nosa omámily ho po istú mieru: akokoľvek bolo, dosť na tom, že dravec spustil oči s Old Firehanda a pozrel na palubu, kde teraz asi trinásť ročné dievča stálo nepohnute, strachom zmeravené, majúc obe ruky vystreté smerom k veliteľskému mostu. Bola to dcéra dámy, ktorú Old Firehand práve pred chvíľkou zachránil. Dievča, samo na úteku, videlo svoju matku v nebezpečenstve a od ľaku zmeravelo. Jasná, akoby svietiaca tvár dievčaťa padla pardalovi do očú. Spustil dlaby so schodov, obrátil sa a mohutnými skokmi blížil sa k nemu.„Moje dieťa, moje dieťa!“ — bedákala matka.Všetci, ktorí to videli, kričali alebo revali, ale pomôcť nikto nemohol. Nikto? Predsa niekto, a to ten, v ktorom toľkej smelosti a duchaprítomnosti nikto nepredpokladal, totiž mladý Indián.On stál so svojím otcom asi na desať krokov od dievčaťa. Keď spozoroval hrozné nebezpečenstvo, ziskrily sa mu oči. Pozrel na pravo, na ľavo, akoby hľadajúc spôsob záchrany; potom shodil halenu s pliec a zvolal na svojho otca rečou svojho kmenu Tonkawa: „Tiakaitat; šaj šojana! — zostaň, ja budem plávať!“Dvoma skoky bol pri dievčati, ulapil ho za opasok, utekal s ním ku zábradliu lodi a vyhodil sa naň. Tam zastal na chvíľku, aby sa obzrel. Pardal bol však za ním a chystal sa práve k poslednému útoku. Len čo opustily dlaby dravca dosky paluby, súčasne vrhol sa mladý junák do rieky trocha bokom, aby vo vode nebol pri pardalovi. Voda sa zavrela nad ním a nad jeho ťarchou. Nábeh pardalov bol tak silný, že sa nemohol zadržať, ale sletel ponad zábradlie do rieky.„Stop, stop[8]razom!“ — velil kapitán rúrkou do strojárne, zachovajúc duchaprítomnosť.Strojník dal protiparu, loď zastala, kým sa kolesá len toľko hýbaly opačným smerom, aby bolo možno zdolať prúd.Keďže nebezpečenstvo pre cestovateľov už pominulo, všetci sa zo svojich úkrytov ponáhľali ku zábradliu. Matka dievčaťa zamdlela a otec volal mohutným hlasom: „Tisíc dolárov tomu, kto zachráni moje dieťa, dvetisíc, tritisíc, päťtisíc!“Nikto ho však nepočúval. Všetci sa nahli ponad zábradlie, aby videli, čo sa deje v rieke. Pardal, výborný plavec, plával sem-tam vo vode, obzerajúc sa za svojou korisťou — ale márne.„Utopili sa! Dostali sa pod kolesá!“ — bedákal otec, trhajúc si vlasy oboma rukami.V tom však s druhej strany paluby zaznel zvučný hlas starého Indiána: „Nitropan-homoš bol múdry. Pod loď plávať, aby pardal ho nevidieť! Tu dolu je!“Všetko utekalo teraz na druhú stranu lodi a kapitán rozkázal vyhodiť záchranný povraz.A naozaj, tam dolu, tesne pri stene lodi, pomaly plával na chrbte indiánsky mládenec, držiac krížom nad svojim teľom dievča bez vedomia. Povrazy boly rýchlo spustené. Mladík upevnil jeden pod pazuchy dievčaťa a po druhom on sám vyliezol rezko na palubu.Prijali ho hlasným, radostným jasotom a volaním na slávu, on však hrdo kráčal ďalej bez jediného slova. Ale keď prešiel popri Cornelovi, ktorý sa tiež prizeral, zastal a povedal hlasno, tak že to každý počul: „Nuž, či sa Tonkawa bojí i maličkej mačky? Cornel sa ukryl s celou svojou družinou, Tonkawa však nezľakol sa veľkého nebezpečenstva, aby zachránil dievčatko a cestovateľov. Cornel bude môcť onedlho i viac počuť o Tonkawovi!“Zachránené dievča zaniesli do kabíny, aby ju kriesili. V tom momente kormidelník vystrel ruku, ukazujúc na rieku, a zvolal: „Pozrite pardala, pozrite plť!“Teraz skočili zase všetci v tú stranu, kde sa im nový, nie menej rozčulujúci zjav predstavoval. Dosiaľ nikto nezbadal na rieke zo slamy a z rákosia zhotovenú plťku, na ktorej sedely dve osoby. Veslovaly len tak napochytre z konárov pripravenými veslami. Jedna osoba bol chlapec a druhá osoba bola zvláštne, čudne oblečená ženská, alebo sa aspoň ženskou zdala byť. Na hlave mala akúsi starobabskú čapičku, z okrúhlej, plnej tvári s červenými lícami svietilo dvoje drobných očí. Ostatok postavy trčal v akomsi širokom vreci alebo v čomsi podobnom, ktorého strih a fazónu nebolo možno určiť, lebo osoba nestála, ale sedela. Čierny Tom stál pri Old Firehandovi a spýtal sa ho: „Sir, poznáte tú ženu?“„Nie veru. Je azda taká slávna, že ju mám znať?“„Istotne. To je totiž nie žena, ale poriadny chlap, poľovník a stavač pascí. A tu pláva pardal. No teraz uvidíte, čo vie tá „žena“!Nahnul sa ponad zábradlie a zavolal nadol: „Holla, teta Droll, pozor! Ten vás zjie!“Plť bola ešte asi na päťdesiat krokov od lodi. Pardal, snoriac po svojej obeti, plával stále po tej istej strane lodi hore-dolu. Teraz zazrel plť a obrátil sa proti nej. Na plti sediaca zdanlivá žena pozrela hore na palubu, poznala čierneho Toma, ktorý na ňu zavolal a odpovedala vysokým fistulovým hlasom: „Good lack,[9]ste to vy, Tom? Teší ma, že vás vidím. Aké je to zviera?“ — „Čierny pardal, ktorý skočil s paluby. Berte sa preč. Skoro, skoro!“ — „Oho! Teta Droll neuhne pred nikým, ani pred akýmsi pardalom, či je čierny, červený alebo zelený. Smiem zastreliť potvoru?“ — „Samozrejme! Ale to sa vám nepodarí. Je to najnebezpečnejší dravec na svete. Plávajte rýchlo na druhú stranu lodi.“Bláznivá postava sa azda tešila tomu, že sa mohla hrať s dravcom na naháňačku. Svojím nemotorným veslom narábala ozaj majstrovsky a s úžasnou obratnosťou vedela zavše vyhnúť dravcovi. Pritom volala na Toma svojím vysokým fistulovým hlasom: „Ja si už poradím, starký. Kde treba streliť takúto šelmu, keď je potrebné?“„Do oka!“ odpovedal Old Firehand.„Well![10]Poď teda bližšie, vodný potkan!“Vtiahol veslo a siahol po puške, ktorá ležala pri ňom. Medzitým pardal rýchlo približoval sa k plti. Dravec díval sa široko otvorenými, meravými očami na svojho nepriateľa, ktorý priložil pušku k lícu, máličko cielil a spustil kohútik dva razy. Zbraň odložiť, veslo pochytiť a na kúsku odveslovať: bolo prácou chvíľočky. Pardal zmizol vo vlnách. Tam, kde ho posledne videli, krútňava označovala miesto jeho smrteľného zápasu; potom o nejakú chvíľku videli ho zas trocha nižšie na povrchu zjaviť sa, nehybného, bez života, ale o pár sekúnd už zmizol nadobro v hlbine.„Majstrovský výstrel!“ zvolal Tom a cestovatelia oduševnene prisviedčali, len majiteľ menažerie nie, lebo smútil za drahým pardalom a za svojím krotiteľom.„Dva výstrely,“ odpovedala dobrodružná postava s plti. „Do každého oka jeden. Kam ide táto loď?“„Pokiaľ len najde dosť vody!“ odpovedal kapitán.„Chceme na loď a preto sme si tamhľa na brehu zhotovili túto plť. Vezmete nás?“„Môžete zaplatiť povozné? Ma am (Madam) alebo Sir? Ja naozaj neviem, či vás považovať za chlapa či za ženu.“„Za tetku, pane. Ja som totiž teta Droll, rozumiete. A čo sa povozného týče, môžem platiť dobrými peniazmi alebo i nuggetmi,[11]ak sa bude páčiť.“„Tak poďte hore, a to skoro, aby sme sa s tohoto nešťastného miesta čím skôr preč dostali.“Spustili povrazový rebrík. Prvej vyliezol chlapec, ktorý bol tiež puškou ozbrojený; potom ten druhý vyhodil svoju zbraň hore, nohou odstrčil plť a vyškriabal sa na palubu obdivuhodnou zručnosťou. Na palube ho cestovatelia privítali široko roztvorenými a udivenými očami.[1]Hľa![2]Doslovne: všetci čerti! (do čerta!)[3]Salon: americká hospoda, krčma.[4]Dobrý deň, pane![5]Nebesá![6]Voľne: na moju dušu![7]Pltník[8]Stoj, zastav![9]Dobré šťastie (doslovne).[10]Doslove: dobre, správne. Tu zodpovedá nášmu „nuž“.[11]Prírodné kusy zlata.	May_Poklad-v-Striebornom-jazere.html.txt
OsobyZemKAROL BÚRNY, melancholický gavalierŽIAR, básnikHARABURDA, príživníkKOMISÁRŠEDIVEC, statkárŠUDIERNY, vyšetrujúci sudcaCING, čašníkPRESTRI, krčmárJOHAN, sluha BúrnehoTONI, cigánsky muzikantMARTA, Šedivcova manželkaVDOVAMARÍNA, LAURA; jej detiNiekoľko ďalších epizódnych postávNeboVIERA, LÁSKA, NÁDEJ, MÚDROSŤ, KRÁSA; božský senátPRAVDA, obhajcaDIOGENES, súdny zapisovateľTIMON, dozorca nad tieňmiCHARÓN, prievozník tieňovSMRŤ	Grajchman_Melancholicky-gavalier.txt
PředmluvaNárodní písně a zpěvy, jsouce pouhé přirození, mají půvaby a líbeznosti, kterými se ve hlavní kráse nejdokonalejšímu uměleckému básnictví rovnají.Montaigne.Jedna z největších překážek v pokráčování slovanského národu ku vzdělanosti jest jehomnohonářečnost, aneb rozličnost nářečí a dialektů, kterou asnad žádný jiný národ tak obtížen a rozkouskován není. Vyjmouce smíchané kmeny, v poledních stranách latinsko-slovanské: Valachů, Albanů a Epirotů, a v severních stranách finicko-slovanské: Staro-Prusů, Letů, Litvanů, Kurů — tedy se mezi čistými Slovany, mimo staroslovanskou cirkevní řeč, ještě aspoň sedm živých hlavních nářečí nalezá, totiž: ruské, polské, české, ilyrické, srbské, chorvatské a loužické. Každé z těchto rozpadá se opět na 2 ba i 4 podnářečí více, neb méně od sebe oddálené a zase jiné podpodnářečí se rozštěpující. Ať jiné mlčením pomineme, tedy k. p. k českému nářečí čtyři podnářečí přináležejí: samé české, moravské, slezácké a slovenské aneb slovácké. V samých Čechách Vltava jináče mluví a zpívá, jináče opět domažlické okolí; v Uhřích pak mezi Slováky téměř tolik rozličných nářečí, kolik stolic a krajů slovenských, která však vlastněji jména nářečních stínů a odrodů zasluhují nežli opravdových nářečí, nebol všickni mohou mezi sebou tak srozumitedlně mluviti, jakoby tyto dialekty všudy doma byly, ačprávě na jisté místa obzvláště privázány jsou a ne jen jednotlivá slova, ale i barvu celé řeči zjinačují. Ti, kteří Bernolaka za všeobecného mistra slovenčiny v Uhřích uznávají, přijdouce ku Hronu, Tise, Dunaji — mrzeti se musejí, vidouce an každý z těchto hrubé poličky jeho Grammatice dává, místo bol, slyšá, souďá, cvičá, mluvíce bou, slyšia, súdia, cvičia a t. d.Tato veliká rozličnost dá se nejpřirozeněji vysvětliti z geografického položení a sousedění Slováků, dílem s příbuznými, dílem s cizími národy, podporována pak bývá ještě více nedostatkem společné literatury a novým, nešťastným podnikáním některých koutných spisovatelů, ješto by nízké šaryvary každé dědiny a osady k důstojnosti literaturské povýšiti žádali, oné krásné, proklestěné cesty nešetříce, která z tohoto ohledu již před nimi leží. Podobná nedorozumění trestají sice dostatečně sama sebe tím, že vždycky nazmar přicházejí, však i veřejného kárání hodna jsou proto, že vzdělanosť 3 — 4 miliónů lidí o 50 neb 100 roků upozditi chtějí, charakter národu nekonečně rozdrobují a oslabují a vůbec jen daremný zmatek v duchovním světe způsobují. Každý se domnívá, že on nejlépe slovensky mluví a píše, každý potom kaciřuje druhého, říkaje zatracovačně, že ten bohemizuje, onen polonizuje, tentam maďařizuje, a jen málo se takových nalézá, kteří by se pozdvihli k onomu stojišti, z něhož se veškera tato rozmanitost přehlédnouti a spojiti může. Podlé tohoto nalezáme mezi Slováky v Uhřích následující nářečí:1.Slovensko-českéjakožto knihovní řeč, které všickni protestanti a. v. ve chrámích, školách a jiných slavnějších příležitostech užívají s několika nepatrnými proměnami v přízvuku a vyslovení, o kterých níže obšírněji. Biblie, katechismy, zpěvy, modlitby, kázání v této řeči psány a čteny bývají; onatě slovenským protestantům, avšak ve mnohem bližším ohledu, to, co Rusům a Srbům staroslovanská. V některých krajích se i mluví, n. p. u moravské hranice v Skalici, Holiči, pak v některých vesnicech Malohon[t]ské a Gemerské stolice mezi potomky husitických přistěhovanců, avšak již velice přetvářená a pomíchaná.2.Vlastně slovenskéaneb, jak cizozemci chtějí,slováckénářečí bude bezpochyby nejjistěji k nalezení v oněch, Vysokými Tatrami opravených dolinách a rovinách, kam cizí jazykové snadného přístupu neměli, a tak tedy v celé Turčanské a Liptovské a zčástky v Oravské, Trenčanské, Nitranské a Zvolenské stolici. Povaha jeho jest: množství dvoj- ba i trojzvuček ia, iu, ou, ieu, iou (lieuč, diouča), množství měkých spoluhlásek ď, ň, ť, takže se i b, k, m, v měkce vyslovuje: baba (loutka), kameň, maso, vazy.[1]I formou i materiou blíží se více k staroslovanské kyrilici nežli kterékoli jiné nářečí v Uhřích. Jeden novější, ale již velice zmoravený odrodek tohoto nářečí v Nitranské stolici počal vzdělávati Bernolak, nalezl však málo následovníků a ještě méně pochvaly u rozumnějších. Trnavští jezuiti a několik katolických kněží: Hoe, Valašík, Břestianský, Fandly a t. d. psali v tomto nářečí, nejvíce nábožné a hospodářské knižečky.3.Polsko-slovenskénářečí, propletené mnohými polskými slovy a výrazy, panuje obzvláště v Šari[š]ské, Spišské a Oravské stolici a miluje místo slovenského d, t šeplavé dz, tz, k. p. místo iděm, buděm mluví idzem, budzem. Místo hrdý, srdce, prst, brzo říka s Polákem hardý, serce, palec, bars; ch vyslovuje jen jako h: hyba (chyba), dyhati (dýchati), hudoba (chudoba). I nemálo slov má, kterým jiní Slováci sice rozumějí, jich ale neužívají, k. p. dráha (cesta), dudek (groš), bul, buli (byl, byli), baňúr (hlubina u vodě), dýšť (déšť), doraz (hned), hvozdzík (klinec), hutoric (mluviti), dzetzko (dítě), nikeho (nikoho), soumění (svědomí), smotrici (patřiti), molha (mhla), hvizda (hvězda), umarol (umřel), valal (dědina), pulný (plný), žoltý (žlutý), zochabic (nechati) a t. d.4.Rusko-čili rutensko-slovenskénářečí, promíchané ruštinou, jest k slyšení v blízkosti ruských osadníků v Uhřích aneb tak nazvaných Rutenů v Abaujvárské, Zemplinské a Berecké stolici. Znak jeho jsou mnohé tvrdé spoluhlásky a široké vokaly, k. p. robiti zní téměř jako robätä, puem (půjdem) maic, maiceri (mať, mateři), hoiscina (hostina), sglo, sjelico (košele), ava (hle). Lidé tohoto nářečí nazývaní bývajísotáci, které jméno, jim samým neznámé, původ svůj vzalo, jak se mnozí domnívají, od u nich často opětovaného slovíčka:cvo tak, co tak (wie so?).5.Srbsko-slovenskénářečí na pomezích Serbie, zvláště v Bačské stolici a v mnohých jiných srbsko-slovenských městech a vesnicech, n. p. v Budíně, v Svatém Ondřeji a t. d. Tu Slováci serbizují a Srbi slovakizují svou mluvu anebo raději toliko jednotlivá slova, k. p. v slovenských ústech slyšno: kako místo ako, brdo (hora), kaže (říká), devojka, dever, drvo, mamojka, momák, nemá místo není (u nás nemá dobré vody) a t. d.6.Německo-slovenskénářečí nejvíce v banských městech v Šťavnici, v Křemnici a v jejich okolí; nezná téměř žádných měkých spoluhlásek, takže i ď, ň, ť všudy tvrdě vyslovuje jako d, n, t; ti, co je mluvějí, jmenují sehandrbulci, míchajíce, anebo do slovenského oděvu oblékajíce mnohé německé slova, k. p. fraumutra, fraucimerka, haviar, hámor (der Hammer), bochter (der Wächter), šnaider, lvon (der Lohn), černý iberok (Ueberrock), kvalt, kvis (gewis), richtik, unterhaltovat, hindrovat, fasovat, bedínovat (bedienen), fárat do šachty a mnoho jiných, které p. Palkovič pilně shromaždil a do svého slovníka jako slovenské měšťany bez rozpaků přijal, ačprávě jich žádný opravdový Slovák nikdy nepotřebuje, ba jim ani nerozumí.7.Maďarsko-slovenskénářečí, obzvláště v dolních Uhřích se vyskytající v sousedství Maďarů, jakožto v Novohradské, Pešťanské a Békešské stolici, míchá mnohé maďarské, hned surové, hned zeslovenštěné slova, aneb ale[2]vyslovuje slovenské slova po maďarsku, k. p. garád místo grad, hrad, barnavý (brnavý), kebel (kbel), bolvan (blvon), děnglavý (tenký, tenklavý), dále: fajta (pokolení), pajta (humno), segiňátko (chuďatko z maďarského szegény), parastník (sedlák), hajov, vankuš, belčov, orság, temetov (hřbitov), vároš (město), pajtáš (druh), čikoš, gondáš, oldomáš, hintov, juház, čárda, fertál, korhel, čákov, forgó, tajtík, důl (padání dobytka),[3]tó aneb tov (jezero), serzovati, bečelovati, kivetovati, banovati, bantovati a t. d.Vedlé těchto 7 hlavních nářečí nacházejí se ještě mnohé menší rozličnosti a přecházky jednoho nářečí ke druhému. Tří z nich hodna jsou poznamenání:a)Hanáckénářečí okolo Prešpurku od Hanáků moravských tam přišlé a rozšírené.b) Tak řečenétrpáckénářečí v Hontě, ti kdož je mluví, trpáci slují od slovce teprv, které oni chybně trpov vyslovují, ser místo sýr, švo místo čo, drelej místo dríve, puný (plný), masvo (máslo), pvatiti (platiti) a t. d. říkají.c) Tak řečenékrekáčskénářečí v Gemerské stolici míchá vlastním způsobem v slovenské slova slabiku kre. VizBelii Prodromus Hungariae.[4]Z těchto nářečí sáhlo to pod 3. a 4. číslem nejhlouběji do podstaty a čistoty slovenčiny, pak to pod číslem 6, nejméně to pod 5 a 7. — Kroatové a Vandalové (v Železné stolici) jsouce osamělí a odstranění až posavad na slovenčinu nepůsobili, více to činila v Uhřích oblíbená latina, kterou se tu i obecný člověk lecijak pochvastává a svou materčinu římskými drobty schválně przní, tak, že to nic nového není i za pluhem polovic slovenských, polovic latinských slov slyšeti.Při takovýchto okolostojičnostech snadná již bude odpověď na ony, za naších časů znovu tříbené, otázky: mají-li Slováci ve svém vlastním nářečí knihy psáti? aneb mají-li se k jiným slovanským nářečím připojiti? a jmenovitě ku kterému ze sousedních, k českému, srbskému, či polskému, an se všemi třemi rovně hraničí?— Daremný a nesnesitedlný jest každý křik těch, kteří říkají: pišme po slovensky, my nejsme Čechové! Povězte že, milí bratří, jak po slovensky? tak jako handrbulci, či tak jako křekáči, či tak jako trpáci, či tak jako Bernolak, či tak jako nejnověji p. Čaplovič? Která stolice a které nářečíčko sobě tu přednost osobovati může? Toť by nepochybně každé z nich i chtělo i smělo, než odtud by pro vzdělanost našeho národu předce nic jiného nenásledovalo než to, čo tam při stavění věže babylonské. Každý by se rozprchl na svou stranu, napomahaje toliko rozmnožení jazyků, ne rozumu. Ale dopusťme i to, že by se v Uhřích jedno slovenské nářečí mezi spisovateli stanoviti mohlo, tedy jakoby v ouzkém svém prostranství vyrostlo, tak by zase o krátky čas uvadnouti muselo; toť by byla jen mizerná zakrnělá bylinka pod velikými stromy sousedních Slovanů, ktoré by jí svými kořeny vláhu a svými ratolestmi světlo odbíraly, tak, jako pod dubem literatury německé, literní chrastiny Holandů, Danů a Švedů zniku a zdařilosti nemají. Národní literatura tím i spěšnější i šťastnější bývá, čím širší jest její okršlek a čím volněji široko daleko na svých křídlách od břehů k břehům, od hor k horám létati může, tu zajisté i více podpor a podnětů nalézá, i charakter dostane nejednostranný, veliký, vznešený, čistolidský, z ktorého se neobrážejí papršleky vesnic, městeček, škol, cechů a besed, anobrž krajin, národů, člověčenstva. Arci to jest zisk pro umění a známosti lidského pokolení, když některýpůvodní, jakkoli skrovný národ svou zvláštní řeč, vzdělanosť a literaturu má, nebo každý původní národ jest nová strana obličeje člověčenstva, nový ostrov na moři duchovního života, ale na jednom a témž ostrově opět ostrovy a ostrůvky dělati hračka jest dětinská, malého ducha prozrazující, jenž se ku celosti vyvýšiti nemůže. Národ slovanský jest již krom toho tak i vnitřně i zevnitřně rozrouchaný, rozdrápaný, rozervaný, rozmykaný a rozmrvený, že to zráda jest tyto mrvy ještě až na prach a neviditedlné atomy roztírati, naproti tomu podstatní zásluha tyto roztrhané částečky v jedno spojovati; tu nám oběť žádného nářečí nemusí býti těžká, kde se malou ztratou veliký prospěch koupiti může.[5][6]Dunaj valné koráby na svém hřbetě nese, kde jeho vody v jeden proud shromažděné jsou, ale kde se na roztoky dělí, tam sotva pltě přejdou po písku a výmolích bředouce. Taktě i s národní literaturou. Slováci v Uhřích ještě ani jen slovenského knihtlačitele nemají a budou-li po slovácku psáti, tedy spisovatel ten bude šťastný, který ze svých spisů sto exemplářů rozprodá, budou-li ale česko-slovensky psáti, tedy sa počet ten aspoň strojnásobní.Srbské a polské nářečí aby Slováci přijali jen ten žádati může, kdo o žádném dostatečné známosti nemá. Slováci k Srbům a Polakům tak stojí jako větve k společnému kořenu a pni, k Čechům ale a k Moravanům tak se mají jako ratolesti k ratolestem. Že se ve Spiši polskoslovensky, v Banátě srbskoslovensky mluví, totě jen důkazem toho: že tedy Spiš od Polska a Banát od Srbska daleko býti nemusí. Tu pravdu předce jedenkaždý Slovák vyzná, že se s Čechem a Moravanem mezi všemi Slovany pod sluncem nejsnadněji smlouvati a srozuměti může.Aby tedy naši milí Slováci žadným ani podšeptavačům, ani křiklounům v této věci ucha nepodávali, od Čechů se neodtrhovali, nýbrž na společné literatuře i dále pracovali, to mnohé poroučejí příčiny, které tu na krátce rozvineme:1. Slováci přijali a užívají již od starodávna české přeložení Písem svatých, kterážto biblická řeč tak se již mezi nimi usadila a rozšířila, že obzvláště na některých místech pod Tatrou i do obecného a domácího života přešla a nejen ve chrámích, ale i ku psání listů, kalendářů, testamentů, při svadbách, křtěních, a t. d. vůbec potřebována bývá. Slovenští sedláci a sedláčky znají biblickou řeč lépe nežli svou vlastní dědinskou.2. Česká literatura stojí nyní již na značném stupni dokonalosti. Slovák tedy přijde tu již takořka do hotového a nebude přinucen sobě teprv ještě jen první nejtěží cestu klestiti. Připojí-li se k Čechům, může za pět roků tam přijíti, kam by sobě samému zanechány padesát i více roků potřeboval a naposledy předce nic nezískal, než několik jináče nežli u Čechů znějících slov a zvuků. Sám Slovák ještě naskrze nic v literatuře nemá, nebo co má, to jest více československé než vlastně slovácké. Patří-li dolů, nikoho nevidí, pozdvihne-li vzhůru oko, tu je od králodvorského rukopisu, Veleslavína, Komenského až — — — všecko jeho.3. Mimo to jaká památka XV. a XVI. století víže je s Čechy! Jak mnozí Čechové připutovavše do Uher mezi Slováky se usadili, živou češtinu s sebou donesouce, která bez oučinků nezmizela, nýbrž přisestřivši se ke slovenské řeči, tuto ve mnohých krajích a stolicech již svou pouhou přítomností obohatila, přečistila, vzdělala a stala se jakoby předchůdcem budoucí sjednocenosti obou stránek.4. Starobylé literní zůstatky, které nyní v Čechách na světlo vycházejí, takovou podobnost mají s naší řečí, že by ucho do pokušení přišlo je raději slovenskými nežli českými jmenovati, a jsou toho nejpatrnějším důkazem, že obě tyto řeči někdy jen jedna byly. Znoj, lud, jeseň, na vysokej, stoja, stroja a jiná slova, která tam v knihách jsou, nad Dunajem ještě posavad slyšeti.5. Jiní národové nás tu již dávno dobrým příkladem předešli. Mezi severní Amerikou a Angliou moře vprostředku leží a předce mají jednu spisovatelskou řeč. Mezi Němci kolik rozličných, sobě téměř nepodobných dialektů! Vídeňčan a Krikehájčan[7]při Křemnici, Sas a Tyrolčan — anebo naskrze v stavu nejsou sobě rozuměti, anebo jen s velikou nouzí, a předce žádnému z těchto na um nepřišlo v literatuře na své nářečí se svéhlaviti. V Švejcářích (praví p. Čokke) jsou vůbec 72 dialekty, mezi nimiž 41 německých, 21 francou[z]ských a 8 vla[š]ských, a předce mají všickni tito dialektové jen jednu literaturní řeč svého národu. Na Řeky a jejich mnohá nářečí v literatuře nechť že nikdo přenáhleně prstem neukazuje, nebo právě to jediné jest, co nám zanechali k nenásledování —staret urbs alta Priami![8]Tímto se však to neradí, aby Slovák, v počtu Čechovi téměř rovný, na sebe samého naskrze zapoměnul a Čechům se docela daroval zničeného. Takovým holým hostům a spojencům by se věru ani sami Čechové neměli příčiny těšiti. Slovák nech něco Čechům a Čech něco Slovákům dá, má-li mezi oběma jedna literatura místo míti, totiž: česko-slovenská. My jsme posavad bratry Čechy větší pozorností poctili nežli oni nás z ohledu na řeč, a předce i Slovák ve své řeči tak mnoho krásného a znamenitého má, že by sme srdečně litovali, kdyby Čech již jednou nepřestal po germanismech se sháněti a nezačal své oči jinam obraceti. To se zajisté slovenčině dáti musí, že ona plnějšími a zvučnějšími vokály češtinu ovšem předčí, milujíc jasné a, sonorné o více nežli tato; i dlouhých, v naší prozodii tak potřebných slabik, více má Slovák nežli Čech, nebo slovenské ústa říkají k. p. dúha, slávnost, dcéra, záhrada, nádeja, smútek, posúd, márnost, líška, vráta, pílu,[9]chlúbiti, sláviti, smútiti, klíditi, púditi, trúditi, nútiti, šlápati, síce a t. d.,[10]které Čech všecky krátí. Tak i skončení slov na ař Slovák vždycky a bez výnimky dlouží, k. p. pekář, tesář, knihář, zvonář, ba i vladář, pisář, lekář, kdyby Čechové tohoto prospěchu šetřiti chtěli, tak by jejich básníři nemuseli žalovati na hojnost krátkých a nedostatek dlouhých slabik v české řeči, ano by se tímto způsobem snadno dorovnováhyuvésti mohly. Vůbec taková literatura jest šťastná a závisti hodná, které mnoho nářečí k službě stojí, nebo z každého nářečí něco dobrého vážiti a půjčiti může — kolik nářečí, tolik pokladnic, z kterých básnictví, mluvnice, slovníky užitek a dokonalost bráti mohou. I Čech byl by bezpochyby slovenské dary vdečně přijal, kdyby mu je byly našincove přinesli a předložili. Z částky se to již stalo v slovníku Palkovičově, ale slova, pouhé, holé slova ještě nejsou dosti k poznání ducha některého nářečí a národu.A hle toto byla jedna z nejhlavnějších příčin, která nás k vydání těchto přítomných písní a zpěvů ponukla. Čechové nám již ukázali, jako jich lid zpívá,[11]Moravané se hotují, hanba by byla, abyzpěvaví Slovácinic neučinili. Písně obecného lidu zajisté nejen v lingvistickém, ale i aesthetickém a ethnologickém ohledu svou vzácnost a užitečnost mají. Ony jsou obrazy, v kterých každý národ svůj charakter nejvěrněji maluje a představuje, jsou historie vnitřního světa a života, jsou klíče od svatyně národnosti, kterými kdo otvírati nezná anebo nechce, ani co jest člověčenství, ješto se v písních pastýřských neméně jako v egyptských pyramidách zjevuje, nikdy nepozná. V čeleděch, pokoleních, kmenech, nářečích poznávame, co je národ, v národech poznávame, co je člověčenství. Hledání a sbírání takovýchto zpěvů tedy aspoň touž cenu a zásluhu má jako sbírání starobylých zůstatků s jejich mumiami, mincemi, pergamenty, urnami, hroty, meči, kopími a jinými mrtvými pamatnostmi, kterýchžto nalezení a chování každá dobře zřízena obec mnohými nakládky podporuje a napomáhá. I pro vzdělance takového, který na vyšší stupeň osvícení a cítění z prostředku svého národu vynikl, mnoho vábného má prostonárodní muza, když v ní jako v zrcadle viděti může, co by on byl, jak by byl myslel a cítil, jako svou žalost i radost, svou toužbu a lásku jevil, kdyby byl zůstal v nižším okolí života a nebyl se oddělil školským učením a cvičením od pospolité hromady národu svého. Tu se jako by z daleké cesty navrátí ku tak mnohým starodávným známým, prvním přátelům a vrstovníkům své mladosti, kterých hlasy a zvuky celé štěstí minulého dětinství kouzedlně v paměti mu obnovují. Časové ustavičně svůj obličej proměňují, oni rozličné národy sbratřují a sjednocují a právě tím i míchají a ztírají jejich zvláštní mravy a obyčeje. Nezadlouho a svitající vzdělanost i mezi vše Slovany rovnost přivede jako mezi oudy jedné rodiny a zmaže skrze to více neb méně vlastnosti jednotlivých kmenů. Z nynějšíhoroznárodustane se národ, strakatá rozmanitost roztopí se ve všeobecnou jednotu, částky se již berou stotožniti s celostí, jejich rozdíly a znaky hasnou, brzo snad zblednou a zmizejí i poslední jejich šlepěje a s nimi — i písně a zpěvy přítomných národních ratolestí. Co tedy ještě zachrániti můžeme, to jsme řeči a potomkům zachrániti podlužni. Ejhle, co by sme my nedali za to, kdyby sme aspoň zlomky měli z těchto zpěvu slovanských, které se někdy ozývaly nad Baltem, Labem, Sálou — prvé nežli je krok nešťastných osudů udávil a zařítil tak, že nic jiného o nich neznáme než to, že jich ovšem veliká hojnost býti musela, podle svědectví oněch tří poslů slovanských odtamtud s citarami k chánu avarskému přišlých, kteří to vyznali, že jejich krajané neznajíce vojny, v hudbě a zpěvích život pokojně a veselé vedou.[12]Ba i milovníci básnictví a krasovědných plodů vůbec v takovýchto zbírkách začasté zdravější pastvu naleznou, nežli při mnohých parnaských vulkánech, kteří nás obzvláště v těchto časích svým praskem a třeskem téměř ohlušili, svým popelem a skálím téměř zasypali.Co se povahy těchto zpěvů týče, nechceme je přeceniti. Koho hlava básněmi draků, ještěrů, rytířů, čarodějníků a jiných romantických potvor předpojata, ten nech je ani do rukou nebere. Charakter tento cizí jest celému básnictví slovanskému, tím více prostonárodnímu. U jiných národů býva obyčejně jedna mocnost duše, jestli ne potlačitelkyně, aspoň předběhuně všech ostatních; u Slovanů zdají se všecky rovné práva míti a stejným krokem kráčeti; u jiných jsou začasté hlava a srdce tak rozsouseděny, že čtenářovi křídla ustanou od jednoho k druhému létati, Slovan mysle cítí a cítě myslí, v chrámě Slávy políbili se tito dva geniové lidského přirození tak, že se z jejich svorného sňatku bezpochyby celé duchovní budoucnosti nový dokonalejší život narodí, ideál člověčenství a nejmožnější oupl nosti uskutečňující a představující. A toto se zdá býti i příčinou toho, proč náš národ tak zpozdile a zdlouhavě ve vzdělanosti pokračuje, on nese totiž na Olymp v jednom košíku všecky dary a hřivny spolu, které mu nebe půjčilo a ktoré jiní jen po částkách vracejí. Duch básnictví chýlí se u jiných národů hned více k dobrodružství (Spanielé),[13]hned více k náruživostem (Vlachové), hned více ku vtipnosti a zdvořilosti (Francouzi), hned více k rozčilenosti a sentimentálnosti, (Anglové), hned více k rozumování (Němci), u Slovanů zdá se básnictví býti plod, na kterém pod praporcem obrazotvornosti všecky duše moci rovný podíl mají. Divá, tmavá, potvorná, třeštivá, přepiatá, slovem jednostranná báseň v naší literatuře až posavad neslýchaná. A totě k vysvětlení z přirozených příčin.Jiní národové totiž přivázáni jsou obyčejně jen na jedno klima, v ktorém hned city zamrznouti severním ledem, hned mozky zhořeti mohou poledním ohněm. Sám národ slovanský všecky europejské pásy obývá a v každém podnebí žije a tato okolostojičnost osvěcuje všecky kouty jeho duše a rozehrává všecky žilky a nervy jeho života. Toto viděti již i v hojnosti a povaze jeho prostonárodních zpěvů, ačprávě jen jako v prvotinách a poupatkách. Tu všecko čisté, jasné, přirozené, prosté, samorostlé a snadné, tu se písně nedělají, ale rostou jako kvítí na loukách a odtud jich i takové množství, jakovým se žádnému národu honositi nelze. Mezitím pozoruhodné jsou předce ty historické šlepěje, které se v těchto zpevích tu i tam vyskytají; nebo, vyjmouce některé ruské a polské, v muzových hájích všech ostatních Slovanů tajné jakési žalostivé a trúchlivé povětříčko zavívá, i tam, kde obsah jejich jináče radostný a veselý jest. To však případné jest, které od podstaty odděliti spravedlnost velí. Nešťastné příběhy národu, roztržitosti v náboženství, nepříznivé sousedstvo a jiné příčiny oučinkovaly násilně na původní čistotu národního života tak, že to větší div jest, že slovanská ousta ještě zpívati znají, nežli by to byl, kdyby pod takovým břemenem již naksrze byly umlkly.Co se poměru a přirovnání těchto zpěvů a písní k jiným slovanským, zvláště posud na světlo vydaným tkne, o tom soud nám nepřináleží, jen to poznam[e]nání, aby je nikdo s ruskými, srbskými a vůbecvlastní historii majícímibratry nesrovnával, nechce-li křivým soudcem býti. Okršlek těchto písní nejsou bojiště, turnaje, hrady, trůny a jiné, samostatnému lidu vzácné místa; ale holé, šíre nebe, lesy, role, louky, trávníky, béliště a t. d., živel jejich není a nemůže býti udatnost, hrdinství, vlastenectví, ale nejvíce jen přirozené úkazy, hospodářství, láska, svadby. Proč to tak? o tom by se dlouhá píseň zpívati musela. — Nevymluvnou krásu propůjčují těmto písněm mírně užívaná deminutiva, kterými Slovák tak, až ke hnusení, neplýtvá jako Čech; i tato, ovšem chlouby hodná, přednost slovanské řeči ztratí svou cenu, jestli to, čo jen pepřem býti má, proměníme na vezdejší pokrm.Melodie těchto zpěvů lnou vůbec k bystrotě a spěšnosti, a znatel věci neomylně se o tom přesvědčí, že vyhlášená maďarská nota, aneb tak řečený verbunk, nic jiného není než půjčka od Slováků, totiž naše obyčejná skočná, od nich zdlouhavě rozvláčená a rozvodávěná.[14]I veliká rozmanitost melodií těchto zpěvů podivení hodna jest a zdá se více zevnitřními akustickými okolostojičnostmi, nežli vnitřním obsahem říditi, nebo jiné noty v domích a na přastvách, jiné na ulicech při svadbách, jiné na loukách při seně, jiné na rolích při žni, jiné na chlumích vrchů, jiné v oubočích a oudolích slyšíme, které kdyby někdo sebral a spořádal náležitě, výbornou by sobě zásluhu získal o budoucí někdy slovansko-národní operu.*Pravopísebnost v těchto písněch nejvíce nesnadností měla, pro velikou rozličnost vyslovování, krácení a dloužení slabik v rozličných krajích a městečkách, kterou sme ani zmazati, ani příliš od všeobecných pravidel pravopísebnosti vzdáliti nechtěli.[1]Ide vlastne o písmeno ä: bäbä, kämeň, mäso, väzy.[2]Hádamzle(?)[3]Pôv. dobytko.[4]Citáciu (dielo Mateja Bela) ponechávame v pôvodnom zápise.[5]Hoc esse Slaviae exitiale fatum videtur, quod unusquisque ex singulis populis ejusdem originis et linguae, tamens a reliquis et a genere primigenio prorsus sejunctum, et omnem dialectum esse linguam, falso putet.Voltiggi:Ricsoslownjk illirskoga jezika. Wien 1803.[6]Citáciu ponechávame v pôvodnom zápise. XVI. Zdá sa, že je nešťastím Slovanov, že hoci všetky slovanské národy pochádzajú z jedného koreňa a jazyka, oddelili sa z neho v počiatočnom procese rozdielne dialekty a každý dialekt sa stal jazykom.[7]Krikeháj— Handlová[8]Odoláva staré mesto Priamovo.[9]Hádam píla(?)[10]Pôv.… nútitiašlápati, síce a t. d. Chyba tlače, spojka a na nesprávnom mieste.[11]Narážka na ČelakovskéhoSlovanské národní písně(Praha 1822).[12]VizStritteri Memoria popul. T. II., pag. 53.[13]Rozumej Španělé.[14]Hádam rozdováděná(?).	Kollar_Piesne-svetske-ludu-slovenskeho-v-Uhorsku-1-diel.html.txt
Svätá žiara„Službu opustil až potom, keď utrpel pri obliehaní Rabastensu roku 1570 strašlivé zranenie, ktoré ho zohavilo a prinútilo až do smrti nosiť masku.“Staré dejiny	Cerven_Svata-ziara.html.txt
Osoby:ANDREJ KVAŠKO, gazdaEVA, jeho ženaJANO, sluhaBORA, jeho maťDej na dedine od večera do noci.	Tajovsky_Hriech.html.txt
Uherské město ĎarmotyNárodopisný obrázek (Č. Č. M. 1858.)Ďarmoty Balašovskéjsou stoliční město Novohradské stolice a leží mezi Vacovem a Lučencem na levém břehu Iple v pěkném údolí. Od Vacova přes Betšág, Vadkert na Ďarmoty a od Ďarmot přes Lučenec vede silnice do horních stolic Slovenska.Balašovské jmenují se proto, že patronem jejich byli páni Balaššové, mocný to někdy rod, nyní držitelé hradu a panství Modrý Kámen řečeného. Od koho město Ďarmoty založeno a jakou mělo historii, udati nemohu, nemajíc k tomu dostatečných pramenů. Povídá se, že bylo již za časů Jiskry opevněno. Když Turci tamějších krajin dobyli a v nich se osadili, bylo v Ďarmotech sídlo pašalíka, a město bylo prý dle starých pověstí dvakrát zdmi obehnáno a po turecku vystavěno, jakož se i o jiných městech povídá, jichž Turci dobyli a je osadili. — V Ďarmotech se dosud jmenuje horní část města Velký a dolní část MalýTában,[1]což se udrželo ještě z dob tureckých a tolik co oddíl znamená. Posavad za jednou postranní ulicí, blíže břehu Iple, viděti kus staré bašty. Ďarmoty počítají 8000 obyvatelů, mezi těmi dva tisíce Židů, deset rodin Srbů, malou část Cikánů; ostatní obyvatelstvo jsou Slováci. — Náboženství je míchané, katolické a luteránské. — Město je dosti výstavné proti jiným městům na doleních Uhřích. Široká hlavní ulice, táhnoucí se uprostřed města, je spolu i náměstím; od ní vybíhají ulice a uličky v pravo k Iple, v levo do polí. Horní část města je výstavnější. Na horním konci ulice je dům stoliční, výše něho čtyřpatrová, do čtverhranu stavěnátemnice,[2]zřízená dle pensylvanského systému, dle něhož se však nikdo nespravuje. Je tu na 300 vězňů. — V téže části horní ulice stojí kostel katolický, zastíněný vysokými akaciemi, fara, škola katolická, městský dům, pěknější krámy kupecké,hrdé sklepy, jak je Slováci nazývají. — V pobočních ulicích jsou dvorce zámožnějších měšťanův a pánů, též ústav dívčí, v němžmniškyvyučují; je zřízen jako klášter. — V poboční jedné ulici stojí na zvýšeném místě kostel luteránský, stavěný v slohu gotickém, okolo něho jsou staré lípy a zelený pažit; při něm je i fara a škola luteránská. — Uprostřed hlavní ulice je kostel řecký, vystavěli si jej i udržují tamější Srbové, nejvíce zámožní kupci. Také Židé mají svou modlitebnu. — Nejzáze v ulicích jsou chyše gazdovské.V seřadění domů nepanuje dokonce žádná symmetrie, každý stavěl, jak se mu líbilo, na to se nehledělo pranic, zdali jedno stavení o kus dále do ulice postaveno než druhé a je-li vyšší neb nižší o kus; je viděti nejbídnější baráky i v hlavních ulicích. — Domy za posledních let stavěné bývají jednopatrové s většími a více okny do ulice, starší domy měšťanské i panské jsou naskrze nízké a nemají mnoho oken do ulic, ani veliká; na oknech všude okenice buď starodávné, nebo jalousie, které obyčejně po celý den v létě zavřeny bývají a teprv večer se otvírají. Také zhusta u oken do ulice mříže vidět. Jizby bývají velké a nábytku mnoho a někdy skvostného; v starších domech viděti nejvíc dubový, začasté i pěkně vykládaný, dle starého způsobu. — V jizbě, kde se jí a přes den sedává, nesmí chyběti krb; obyčejně je u velikých kamen ve zdi. Bez ohně v krbu by v zimě ani v jizbě veselo nebylo. Před každým panským stavením je na straně do dvora, kde se obyčejně do obydlí pánů vchází, předloubí na sloupech spočívající; dle toho se každé panské stavení pozná. Ve dvoře jsou komory pro dvorní čeládku, konírny, chlévy, kolna atd. Obyčejně je takový dvorec kol kolem ohrazen a při něm zahrada ovocná i květná. Dřevnější časy páni na zahrady mnoho obětovali, i zahradníky drželi. Nejvíce se o zahradu paní stará.Krom některých panských domů a dvorců z cihel a kamene stavěných jsou všecka stavení jen z měkkýchtěhel.[3]Selské chalupy a menší baráky bývají bez základu, jen na nízké podzídky; střecha buď šindelová, buď došková. Komíny u selských stavení nejvíce dřevěné. — Mnohý gazda, když si chce novou chyši stavět, dá si narobit od čeládky, nebo koupí od cikánů těhly a vystaví si ji sám, třebas nebyl zedníkem. Okna mají maličká, obyčejně jednu, dvě tabulky skla, nebo čtyry malinké, do rámce vsazené. K otvírání tato okna nejsou. Při stavění chyše se hned s rámcem do zdi zasazují, dvéře se také o jarmoku hotové již kupují, a tak je taková chyše brzy celá hotova. Uvnitř jepitvor[4]s ohništěm a po stěnách visí sprostšíriad.[5]S jedné strany pitvoru jeizba, s druhé srub čili komora, kde hospodyně šaty, poživu a rozličné věci mají. V izbě je veliká pec, která bezmála třetinu izby zaujímá a z hlíny jen uplácána je. Kdo ji pořádně staví, udělá nejdřív z dřevěných obručí formu pece, obyčejně je jako vysoká, nahoře trochu plochá homole; tu obručovou vazbu postaví na nízkou podzídku a potom ovaluje hlinou, s plevami smíchanou, každou jednotlivou obruč tak tlustě, jak třeba. Když je dřevěná vazba dosti tlustě hlinou oplácána a při vrchu zavřena, urovná se, ještě jednou potře hlinou, očistí a naklade do ní oheň, který v ní dva i tři dni hořeti musí, než hlína vyschne a ztvrdne. — Po vytopení se pec uvnitř vymaže a zevnitř obílí. Topení je z venku. V peci té peče se chléb a v zimě se topí. Drží dlouho teplo. — Mimo pec je v izbě lože, strakatými poduškami pyramidálně vystlané, jedna neb dvě malovanélády,[6]sudeň,[7]stůl a několik židlic, někdy jen hrubě stesaných. — U katolíků visí po stěnách v průčelí obrázky svatých a při polici nádobí, u luteránů jen velmi čistě chované nádobí rozličného druhu, ve zvláštní almárce pak, neb stolku, aneb i za příčním trámem ve stropu bývá bible. — Podlaha je z hlíny utlučena jako mlat; na svátky se postele senem. U možnějších vidětidesky. Při stavení je chlév na krávy, chlívek na ošípané,[8]otevřená kolna na pluh a vozy, a leda ještě studně s váhou a okovem; stodol není, poněvadž se obilí nemlátí. Ohrazeno je každé stavení nízkým, buď z hlíny splácaným, buď živým plotem. — Bývají také i usedliackýchchýší sady, ale žel bože, jak pěstěné! Pod okny u přístěnkulávka, buď jen z hlíny splácaná, ani drnem neobložená, anebo kus klády. Ve městě jsou pořádné lavičky přede dveřmi, neboť je to způsob, jak se setmí, že vycházejí gazdiny[9]ven a na lávkách sedíce,shovárají se.[10]— Velmi čistotné jsou gazdiny cikánské, ale největší nepořádek a nečistota panuje mezi Židy. V ulicích pobočných jsou baráčky, které se pazdernám podobají a nikoli obydlí lidskému, a přece v nich bydlí mnohdy četná rodina. V časpľuště[11]stává se, že takový hliněný barák rozmokne; není to řídký úkaz. Majetník nechá tu hromadu hlíny ležet a vystaví si vedle ní jiný barák; to ho nestojí tolik práce, jako kdyby měl tu hlínu odvážeti. V staveních z těhel drží se velmi rádimravencia nedají se vypudit. Obyčejně jich není vidět, ale jak se přinese něco sladkého, ovoce, cukr a dokonce med, v okamžení se hemží až černo, že neví ani člověk, odkud přišli.Ďarmoty jsou po Uhersku známy, že je tam mimo Debrecín nejvíc bláta, což vskutku pravda. V čas pľuští bláta po kolena, v čas sucha prachu nad kotníky; člověk neví, co je horší. V Debrecíně jsou alespoň lávky podél domů, aby lidé v bahně neutonuli, ale v Ďarmotech si takovéto všeobecné potřeby nikdo nevšimne; nechť každý hledí přebroditi se jak může. Proto musí i ženské vysoké boty nositi, jinak by za mokrého počasí ani přes ulici nemohly. Že tolik bláta, toť jest pro velkou nečistotu v ulicích, že se nikdy staré bláto nevyváží. Všecko smetí, stará sláma, makoviny, plevy, zeliny i zdechlina hodí se jen na ulici. Vidíš po ulicích celé hromady smetí, a na nich roste brambor, klas obilný, bob i někdy okurky; všude i v hlavní ulici tu jáma, tu kámen, že by jím ani chlap nehnul; to vše se přejede a obejde. Každá ulice má také svou obecnou kaluž, obyčejně vprostřed ulice. Do té louže vtéká mnohonácte stružek a struh z okolních domů, a když delší čas neprší a louž nemá žádného odtoku, stojí zkažená voda v ní, až se celá potáhne zelenem a zapáchá; ale to nikomu nevadí, ani kuňkání žab v uličních kalužích.Před božím tělem obyčejně zasypou služky močály, alespoň v hlavnějších ulicích, pískem, a shrabou ulice, ale za dva, tři dni starý nepořádek. Kdyby uliční psi, jichž je v Ďarmotech množství, smetí neroztahali a volové ho nezašlapali a vítr neroznosil, musel by člověk, chtě po ulici jíti, dříve se prokopávati. Když potom několik dní prší, je po všech ulicích moře bláta. Největší močál je pod luteránským kostelem, odpola zarostlý sítinou. Okolo něho jsou nejvíce baráky Židů a nejchudšího lidu. Tam panuje zimnice celý rok. V letě vidíš tu před chyšemi u samého kalu choré na slámě ležeti a na slunci se vyhřívati. Že kaly tyto a nečistota po ulicích hlavní jsou příčinou panujících tam zimnic, tomu nikdo nevěří a proto se to také nevysuší. Když bývají již příliš veliké výmoly na hlavni ulici, kudy i silnice k Lučenci vede, vysílají serabové[12]na správu cest. Ti nakladou do jamčečiny,[13]vyplní je pískem, a to je celá správa; jak přijde deštíček, spláchne písek a holá chrastina vyčnívá z jam, že si v tom dobytek div nohy nepoláme. Co ulice Ďarmotské poněkud krášlí, jsou akácie porůznu rozsázené, zvláště v máji, když kvetou.U samého města, konec Cikánské ulice za luteránským kostelem, jsoucinteríny,[14]luteránský a katolický. Mezi oběma vede cesta do polí a do dědiny Patvarce. — Při katolickém hřbitově u samé cesty měli svoje ležení diví cikáni. My u nás zvykli jsme viděti svaté pole v každé malé obci ošetřované a ozdobené všemožnou pečlivostí; hroby svých milých zemřelých má každý v úctě. Tak tomu není v doleních stolicích Uherska, a málo v kterém místě najdeš hřbitov tak opatřen, jako na horním Slovensku nebo u nás. Aby hřbitov trochu dále od města byl a na příhodném místě, na to se nebéře žádného ohledu. Tak i v Ďarmotech je při samém městě na blízku velkého močálu, že pro mokrost na některých místech ani pochovávat se nemůže, a jen dvacet kroku výše bylo by nejpěknější položení bývalo. Ohrazeny jsou hřbitovy, jakož i všude jinde, příkopem,[15]který místy není ani tak široký ani hluboký, aby dobytek okolo chodící aneb se pasoucí na hřbitov se nedostal. Ovšem strana od hřbitova je osázena kustovnicí,[16]z níž tam obyčejně ploty se dělají, které lidživá pasiekajmenuje, ale kusem je hustá jako plot, kusem nic. Hřbitovy ty podobají se hájům; tu stojí hromada stromů (skoro samé robinie),[17]pod nimi chrasť, takže člověk prolézti nemůže; tu zase stojí jednotlivý strom neb keř, a zase kus prázdného místa, na němž obyčejně nejvíc hrobů. O seřadění rovů není řeči, a jako na ulici, tak i tam tu pahrbek, tu jáma. Je tam vidět i několik kamenných pomníků a železných křížků, ale z dřevěných křížků a vroubení obyčejně jen kusy, neboť ty před cikány neobstojí, záhy se jim to hodí na oheň. Zpomene-li milující srdce a ověnčí-li hrob kvítím, je-li krásné, zajisté na něm nezvadne; jestli si je pasák za klobouk nedá, ozdobí se jím cikánka. Příroda jedině zdobí nejpěkněji opuštěné tyto hroby. Časně z jara obloží je zeleným pokrovcem[18]a na ten sází jiné a jiné kvítí od jara do jeseně. Tu na nízkém rovu místo pomníků keř šípkový, na jinémorgován,[19]neb husté loubísvitu,[20]jehož hebké větviny od keře ku keři se pnouce, pěkné oblouky tvoří. Tu zase pokryt jest rov kvetoucímbrlienem,[21]ozdobou to nevěst; a kde ani kříčku zeleného, kde i tráva uvadla, tam červená se vysoký bodlák, anebdzievana[22]šedý svůj list rozkládá po rovu, štíhlý, zlatokvětý prut vypínajíc do výše na místě křížků neb studeného kamene. Vysoko pak nad hroby klenou se ratolesti pěkných robinií, obsypaných v máji tisícerým bílým a růžovým květem. — Na luteránském hřbitově je dřevěná bouda; měla to snad býti márnice, ale prozatím slouží v čas nechvil cikánské rodině za skrov; kostnic jsem nikde neviděla, bezpochyby že se kosti nevykopávají. Ptáš-li se, proč si hřbitovy neohražují, odpoví ti Maďar: „Jest to způsob židovský — ale Maďar miluje volnost a svobodu i po smrti!“ Slovák poví: „Ne proto, ale že by se mu nechtělo o soudném dnu přes zeď lézt.“[1]Tában, na tábanu, der Boden. V Budíne je též díl města Tában [Tabán]; bydlí tam nejvíce Srbové a říkají mu po německu Raizenstadt.[2]vězení[3]vepřovic [těhla — cihla][4]předsíň[5]nádobí hliněné[6]truhly[7]police[8][vepře][9][hospodyně][10][mluví, rozprávějí][11]dešťů[12]vězňové[13]chvůje[14]hřbitovy[15]jarkem[16]lycium[17]akáty[18][kobercem][19]modrý bez[20]clematis[21]barvínkem[22]divizna	Nemcova_Uherske-mesto-Darmoty.html.txt
TrnovecNa ordinačnej izbe sa odchýlili dvere, v otvore sa ukázala neoholená hlava a za ňou vhupol kus chlapa s výkrikom: — Huop, tússom. Pochválen!— — kne vítam. Naveky. No len keď ste prišli, Juro, už som vás čakal.— Nuž, a akože ste vedeli, že prídem?— Prisnilo sa mi, Juro, prisnilo.— Nuž tak i to viete, prečo som prišieu?— „Čidali“ že viem. Po mňa ste prišli, aby som šiel do Žiaroviec.Juro sa poobzeral po sebe, ako keby to nebolo „pod porädkom“, a potom povedal: — Nuž to ste raz uhádli.— A čože sa u vás stalo?— Adama Záňa mrzko dobili; no na špatu.— A kto?— Nuž starý Trnovec ho pozachytávau a dostrúhau.— Ozaj, a veľmi? A kadiaľ?— Juj, to sa ani vypovedať nedá. Jäch len tak mrkou naň, no ale je mrzký. Ktorôsi to oko až navrch čela má, a nos až hen pri uchu a ústa pri druhom. No mrzký je raz!— A čím ho tak doriadil?— Tak sa činí, že ho najprú akýmsi kolíkom zachytiu po hlave, a potom nožom pracovau na ňom.— Ejha, tisíc hrmených, a prečože to?— Čerti ho tam vedä, čo bovo medzi nimi. Hovorä, že za Trnovcovou Ivou pašmau.Bol krásny júlový deň. Zobral som náčinia, obväzy a vďačne sa viezol do Žiaroviec, ani dvadsať kilometrov vzdialených. Cestou sme sa, pravda, s Jurom o kadečom „dotrízňali“.Pravdu rečeno, som ja Jura videl prvý raz vo svojom živote. Ale žiarovské zvyky a obyčaje som dosť dobre poznal, i spoliehajúc sa na tieto svoje známosti a svoju všeobecne známu duchaplnosť, nepokladal som za veľký „kumšt“ zhovárať sa s Jurom tak, ako keby som ho od malička poznal. V Žiarovciach volajú najstaršieho syna Adam, druhého Juro, tretieho Jano a iba od štvrtého má rodič slobodnú voľbu mena. Prvá dcéra je Iva, druhá Mara a tretia Zuza. Keď som teda svojho priateľa pomenoval Jurom, volil som iba z troch mien a náhodou uhádnuc, vedel som, že má brata Adama a možno i Jana. Náhodou som vedel, v ktorej doline bývajú Láňovci a z toho, že Juro prišiel po mňa, som súdil, že i on tam bude bývať, a tak som i Jurovo priezvisko asi hádal, lebo v tej doline boli osadené len dve-tri rôzne rodiny. Pyšne som myslel, ako budem toho neskazeného syna prírody mystifikovať znalosťou jeho pomerov.Na voze sediac a vyjdúc z mesta pýtam sa:— Juro, a Adam čo robí?— Adam išieu do Žiliny na jarmok.— Vari s koňom? S tým pejom? (V Žiarovciach držia na pejkov.)Juro sa obrátil ku mne a zadivene povedal: — Nuž s tým! A čo vy viete o Adamovom pejovi?— Milý priateľ, také znamenité úrady, ako sú u nás, všetko vedia! O všetko sa starajú ako otec o rodinu. Veru tak.— No toto je raz nie s kostolným radom. To aj to viete, prečo toho koňa chce predať?— Čo len to: starý je a nie je pár s tým druhým.Juro chvíľu tu i tu hlavou krútiac ticho sedel. Začal som zasa ja: — Juro, ale aj vy si tu i tu buchnete na zajačka alebo na tetrova: mohli by ste mi vše jedného doniesť. Ja vám poriadne zaplatím.— No, keď aj to viete, nuž dobre. A tetrova by ste kúpili?— A či; len doneste.— Minuve som tri noci a dva dni ležau pod jedným stromom, kým som ho dostau. Prvô ráno mi ušieu. No, počkaj, reku, keď som ja tu už celú noc ležau, ty mi neujdeš. Cez deň som potom spau pod stromom o hvade a smäde. Druhú noc mi tá mrcha zasa ušva. No, ale teraz ťa už raz musím dostať. Jäch tu dve noci podaromnici pre tebe nevyležau. Nuž iba treťô ráno som ho bacnuv. No ale ho bou kus. Rímsky striebra[1]mi dali zaň pán Vydrgan v Bvatniciach. No ale aj to je pravda, svätučičká pravda, že som štvornožky domov prišieu a že som sa viac valkau dolu kopci, ako som šieu — taký som bou zosvabnutý.(Toto je sakramentský pranárod, myslel som si.)O chvíľu som zas začal: — Nenaťahujete sa už s tým Červeňom o tú — no, akože sa volá, o tú…— Hja, mysvíte o tú mváku?— To, to, to. Vyrovnali ste sa, či čo ste urobili?— Tritisíc korún mi dau na ňu; nuž som mu ju nehau. Žena ma chceva ubiť, lebo ona tam chceva kapvičku postaviť, že by aspoň raz do roka pán farár tam omšu svätú svúžili.— To je len veľmi pobožná osoba, tá vaša Mara. A či je ešte vždy taká hodná? (Veď každý muž uzná svoju Maru za hodnú.)— Veru tej napochytre páru nemáš. A pobožná je až strach. Nestačím jej pátričky kupovať. Tá mava za mníšku ísť. Aj bova by šva, keby nebova bývava daká hodná, a keby jej doktor — akiste vy — nebou povedau, že ak chce za mníšku ísť, musí sa dať assentírovať[2]ako pri vojsku, a že ju bez toho nevezmú, lebo má jeden krivý pavec. Nuž tak potom nešva.Celou cestou, krásnou dolinou, som sa znamenite zabával na Jurovej naivnosti. Skočil mi na každú otázku ako pstruh na udicu. Divil som sa na jednom-druhom, čo mi rozprával, nuž ale Žiarovčania sú svet originálny. Dopytujúc sa na otca, prekvapil ma tým, že sa už „päty raz oženiu“. Perse,[3]ja som len o troch ženách „vedel“, o tých ostatných nie. — Sedemdesiatosem rokov mu bovo, keď si vzau osemnásťročné dievča. Veru taký chvap je môj otec!Keď sme už prichádzali do dediny, obrátil sa ku mne.— Počujete, pán lekár, ale nie ste vy hneuvivej nátury?— Ale ja, a prečo?— Nuž len preto, lebo ani ja nie som Juro Mrynár, a ani jedno svovíčko nie je pravda, čo som tu pohovoriu. Jäh si mysveu, no počkaj, ten si mysví, aký je on múdry, a zo mňa posmech robí, veď ho ja prevediem. Nuž tak!Šibol kone, a šli sme cvalom ďalej…— Myslel som — — eh, čo tam! Sprostý chlap! Čo si to nedovolí. Nuž ale veď je to nevzdelané, nevzdelané. Aj, háj, ľude náš, kedy sa ti rozum otvorí, kedy?Chalupa, v ktorej bol ranený, robila na moje znalecké oko veľmi zlý dojem. Celý dom bol vlastne ako otrhaná, na jeden bok pošinutá strecha, spod ktorej len asi meter vysoký zrub sotva bolo vidieť. Cez oblôčiky by sotva hlavu prepchal. Gazdovské stavy vôbec chýbali… Ale malebné to bolo, to už hej! Stálo to na kvetnatej lúke pod starými lipami. Úzadie tvoril starý Rozsutec, v ktorého priehlbinách ešte sneh svietil. Mne to bolo čačané, len výhľady na honorár boli bledé, bledé…Vojdem do chalupy. Ako keby ma Aladinova lampa[4]do náklových časov preniesla! Izba mala nasledujúce zariadenie: stôl pozostával z kláta vbitého do zeme, na ktorom bola široká kamenná platňa, dosky pripevnené okolo stien zastupovali anglické fotele; v jednom kúte na koloch do pôdy vbitých preložené tri dosky, na nich slama a koberce tvorili posteľ; potom kozub, a dosť. Podlaha pozostávala z kusa trávnatej pokožky zbavenej zemegule. Na posteli ležal dokaličený mládenec, na laviciach sedeli traja žiarovskí Praslaviani a pred nimi stála stará babka: mať raneného. Keď som vošiel do izby s „Pochválenpánježiš“, traja Praslaviani vstali a sebavedome a priateľsky prijali moje pozdravenie. Jeden z nich, rovný ako jedľa, pevný ako skala, s tvárou ozaj na starých Rimanov upomínajúcou, predstúpil a vytiahol ruku z bezrukávového kožucha, v ktorom ju na prsiach držal, a preriekol vážne ako nejaký konzul: — Pán lekár, tohto chudobného chasníka nestatočným spôsobom špatne dokaličil jeden náš spoluobčan, Juro Trnovec. On si mysví, že keď je bohatý, môže robiť, čo chce. Nuž, pán lekár, to nie je tak. My trä to trpieť nemôžeme, a preto sme poslali po vás, aby ste ho obrädili, ako sa patrí liečili a vizum repertum[5]mu vystavili. Vaše trovy my trä rúče popvatíme. Nuž tak, opatrite ho, ako treba, nehľaďte na peňäze! — Dvaja druhovia rečníkovi prikývli hlavami na znak súhlasu: — Tak, je tak. — Jeden z nich, s tvárou ako jastrab, a i s takými ostrými očami — hoci bola horúčava, mal halenu na pleciach — bol obzvlášť rozhorčený nad Trnovcovým pokračovaním a dotvrdzoval, že čo by ostatnú ovcu predal, musí byť pravda na svete!Ó, ty neskazená slovenská príroda! V zabudnutom, kultúrou neoblízanom kúte sa ukážeš! Traja, veru peniazmi neoplývajúci, jednoduchí roľníčkovia, obetujú značnejšiu sumu, hnaní len svojou prirodzenou, rodu slovenskému vlastnou šľachetnosťou! Pomáhajú biednemu opustencovi, od úst si odtrhnú, aby ratovali chorého a pomohli slabej pravde na nohy! Ó, zlaté slovenské srdcia! Som citlivý človek. Slzy mi vstúpili do očí a dojate som potriasal tvrdé, ale statočné ruky! (Pravda, na moju dojatosť značne účinkovalo i to, že výhľad na honorár sa polepšil a že si viem zásluhy vážiť a dám vďačne i príležitosť na čím najväčšie — nuž som honorár v duchu trochu — checheche — no nie mnoho, len trošku, povýšil.) Potom som sa dal do práce a poraneného s veľkou svedomitosťou poplátal a pozošíval. Nepochopiteľným spôsobom ho po vyliečení vlastná mati nechcela poznať. Čo je tým podivnejšie, lebo pred operáciou nebol pekným chlapcom, a po operácii veru tiež nie. Nuž hlavná vec, že sa vyliečil, a bol i potom práve takým lotrom, ako pred úrazom. Ináč odišiel hneď potom do Ameriky. Ak sa nemýlim, i sám som mu prispel na cestovné trovy… Zdá sa mi, že ho v Barnumovskom panoptiku[6]ukazujú.Keď som si umyl ruky v starom šafli a utrel do kusa starej košele, predstúpili moji ctení priatelia s vážnou otázkou: čo platia?Povedal som im, že sto korún. Dvaja zložili v bankovkách a šestákoch na nich pripadajúcu čiastku, tretí zvrtol na pleciach halenu a siahol do zaviazaného rukáva, z ktorého hrsťami vyťahoval grajciare. Chytro som si poopravil mienku, že halenu preto prehodil, aby slávnostnejšie vystúpil predo mnou: videl som, že je to jeho wertheimka.[7]Starý Praslavian potom čítal a čítal grajciare na kamennom stole, až celý založil nimi. Chudák! Bohvie, ako ich nazbieral, a teraz ich obetuje! Chcel som mu pár ráz povedať, aby už prestal, že som i tak spokojný. Našťastie, vždy ma zahovorili jeho druhovia.Odobral som sa od jednoduchých, ale znamenitých ľudí a šiel pozrieť ešte niekoľko chorých a potom do fary na nejakú zákusku.Pri pohári dobrého vínka som spomenul pánu farárovi, akí znamenití ľudia sa nachádzajú medzi jeho farníkmi. Nemohol som sa dostatočne nachváliť tých šľachetných duší!Konečne prišiel pán farár k slovu, i povedal akosi zunovane: — Áno, áno, sú to šikovní ľudia. Práve teraz mi rozprávala gazdiná, že sa pred chvíľou vyrovnali s Trnovcom a že vydreli z neho tristo zlatých, ktoré si medzi sebou rozdelili. Ranenému tiež dali päť zlatých. Oni jednoducho urobili syndikát a financovali bitku. Áno, šikovní ľudia, šikovní. No na zdravie…! To, rogo,[8]mám ešte od nebohého kanonika Slivončíka, ten vedel, od čoho muchy kapú! On mi raz rozprával…A tak sme prešli na predmet, ktorý pána farára viac interesoval. (Mňa, pravda, tiež.)[1]rímsky striebra— v starom Rakúsko-Uhorsku zlatka[2]assentírovať— (zast.) vziať k vojsku[3]perse— (maď.) isteže, pravda[4]Aladinova lampa— čarovná lampa z rozprávok Tisíc a jedna noc[5]visum repertum— (lat.) lekárske vysvedčenie o úraze[6]barnumovské panoptikum— podľa Ph. T. Barnuma, amerického podnikateľa a špekulanta, zakladateľa Amerického múzea rarít[7]wertheimka— (ľud.) trezor, pokladnica[8]rogo— (lat.) prosím	Nadasi-Jege_Trnovec.html.txt
Žaby v reči a poverách ľuduSo žabami stretáme sa veľmi často v prísloviach, podobenstvách, bájkach, povestiach a — poverách ľudu slovenského, práve tak, ako aj u iných národov. Hoci všeobecnou mienkou je, aby sa deťom prv, nežby prvý rok veku zavŕšily, názov „žaby“ nedával, lebo že vo vzraste zaostanú a zakrpatejú: jednak niet nič obyčajnejšieho, než prestupovanie tohoto pravidla, lebo malé deti, keď sa s nimi maznáme,„žabkami“nazývame. Ba počul som často malé deti nazývať aj„hlaváčmi“, tedy žabami ešte nevyvinutými, záležajúcimi z neohrabane veľkej, s bruchom srastenej hlavy, v dlhom chvoste sa končiacej, akých na jar po krajoch močidiel a barín celé hromady vídavame. „Žabou“ nazývajú viac potupne než žartovne odrastajúcu mládež pre všelijaké nechvaľné vlastnosti; najčastejšie dostáva sa tohoto nepochlebného titulu, dosť nezdvorile, slabšiemu pohlaviu, a čoby hneď už aj za čepcom túžilo. Ak je takáto osôbka ešte k tomu prílišne bledej tvári, alebo ak od hnevu razom zbledne — čo sa, ako známo, hocikomu môže prihodiť — môže byť istá, že ju ľud pomenuje„zelenou žabou“. Osoba staršia, nízkeho vzrastu, k tomu tučná, široká, s hlavou akoby bez krku medzi pleciami sediacou, záhadných rozmerov tela, tak že na prvý pohľad nevybadať, či je šírka, a či výška tela väčšia, musí sa mať veľmi na pozore, aby si nikoho nerozhnevala; lebo náhle sa to stane, už si utŕži titul„ropuchy“.Nie je to ani pekné, ani zdvorilé, keď sa také názvy s podivuhodnou zručnosťou a dôslednosťou rozdávajú, a to v holubičom národe slovenskom; ale takéto rozdávanie rozličných žabäcích titulov naskrze nie je špecialitou slovenskou, ale nachodí sa aj u iných národov, menovite u našich švagrov Nemcov. Koľko ráz počul som v Prešporku nadávať:„Tu Krod’n!“(du Kröte), a nadávajúci usiloval sa čím najvernejšie napodobniť aj ropuší škrekľavý hlas, čo sa Slovákovi nikdy tak dôkladne nepodarí, lebo keď sa nadávka „ropucha“ tiež prvou syllabou hodne hrubo začína, tak cez druhú, neutrálnu syllabu, končí sa v tretej veselým a smejúcim sa „cha“. Pritom všetkom neznám príkladu, žeby si to dakto bol za česť pokladal, keď ho týmto ráznozvučným menom oslovia.Plešivý, a keby mu hneď aj zvyšky páperia medzi čelom a tylom ostávaly, má „hlavu ako žaba“. Zle je tomu k muzike chodiť, ktorý má „toľko peňazí, čo žaba chlpov!“ Človek býva „studený, ako žaba“; „žmurká, ako žaba z prachu“; ťarbavý, alebo lenivý „kvačí, ako žaba“; hlúpy na všetko „vyvaľuje oči, ako žaba“, jestli nehľadí „ako teľa na nové vráta“; pyšný sa nadúva, ako „žaba na orechu“, a o jednom veľmi hrdom človeku, ktorý si mnoho na tom zakladal, že v peknom, avšak ním nestavanom, ale len lacno kúpenom dome býval, počul som, že „nadúva sa, ako žaba v syslovej ďúre“, ktorú ona len zaujala, keď už sysel-staviteľ bol z diery vyliaty. O šuhajovi krátkeho, pripľašteného vzrastu hovorí sa, že je „žabe po oko“; a kto sa pri kúpaní bojí hlbokej vody, nejde ďalej, len tam, kde je „žabe po koleno“; kto má veľké ústa, o tom hovorí sa, že „má hubu ako žaba, od ucha po ucho“.Bájkyo žabe, nadúvajúcej sa, aby sa vyrovnala volovi, až do rozpuku, a zase učiacej sa od orla lietať, známe sú aj slovenskému ľudu. A nejeden z trpelivých čitateľov azda rozpomenie sa na to slávnostné okamženie, keď po skončenej zkúške v prítomnosti pána dekana a pánov patrónov, ako cenzorov, a pri všeobecnej napnutej pozornosti zarečnil a pritom oháňal sa rukami:„Okolo jazera,z večera,chlapci sem tam behalia na žaby hádzali“atď.Furman urobil si na jarmoku dobrú vôľu, a aby aj na ceste niečo lepšieho zažil, kúpil si na rynku pečienky. Už sa hodne stmievalo, keď vybral sa domov. Na ceste vytiahol z kapsy pečienku, a idúc vedľa voza, po kuse si z nej odtŕhal; v tom mu spadla na zem. Furmanovi zašerelo sa čosi pod nohami, zdvihol to, a počal trhať, ale tá pečienka ohlásila sa mu: „krk, krk!“ „Eh, krk nekrk,“ riekol furman, „keď som ťa zaplatil, nuž ťa aj zjem!“ — Touto nechutnou anekdotou hnevávajú na Považí furmanov. Cigánov však hnevajú inou, že keď raz Cigánka na večeru halušky varila, dostala sa do hrnca akosi aj žaba, ktorú malý purde vychytil a zjedol a potom opýtal sa otca: „Dade, má haluška oči aj pažúrky?“ — Nemci majú inú verziu tejto anekdoty, lebo nechávajú chlapca miesto hrušky žabu zjesť a potom pýtať sa otca: či má hruška nožičky?Aj v botanickej nomenklatúre musia žaby vypomáhať. V Reussovej „Kvetne“ nazýva sa rod Callitriche „žabivlasom“, Alisma ale „žabníkom“, ktoré mená som však z úst ľudu nikde nepočul. Zato však menuje ľud „žabäcím mydlom“ rastlinku Anagallis arvensis L. všade po roliach rastúcu, ktorou si deti, v rukách užmolenou, ruky umývajú. „Žabäcie očko“ je krásna, na pramenitých miestach a brehoch vôd hojne rastúca nezabúdka (Myosotis palustris L.), ktorú len v Kocúrkove menujú „fergismajníkom“. V stojatých vodách zhusta nachodiace sa vláknité, všelijak popreplietané riasy (algy), ako Spirogyra, Vaucheria a iné, menuje náš ľud „žaboškrečinami“ a domnieva sa o nich, že je to žabami vykrkaná, hustá slina.„Žabydráčom“ menujú vreckový nožík na zavieranie, akými moravskí nožikári zaplavujú naše kraje, predávajúc kus po 3-4 krajciare. Taký žabydráčik je pýchou našich maličkých dedinských žiačkov, ktorí ho ako drahocennosť nosia na pevnom špagáte priviazaný o gombíkovú dierku. Nemec má zase svoj „Krod’nstecher“ (Krötenstecher), lenže pod tým menom nerozumie nožík, ale lajtnantský, rovný a úzky meč.Žaby daly mená aj obciam. Spomeniem len Žabínec v pravo Trenčína, Žabokreky pri Kochanovciach a Nitrianske Žabokreky.Daktorí ľudia majú nepochopiteľnú idiosynkraziu proti žabám, alebo nemôžu počuť ich krkanie. Na vlastné oči videl som neraz jedno 4-5 ročné dievčatko, ktoré keď v záhrade žabu uzrelo, muselo dáviť. Komu sa žaby hnusia, tomu radím, aby si opatril dakde obrazy žiab, kreslených povestným batrachologom Steindachnerom. On totižto kreslí žaby veľmi krásne v rozličných polohách, často v skoku, aby bolo čím najviac z tela žabinho vidno, tak, že sa človek nevie do syta nadívať na tieto užitočné a bez všetkej príčiny nenávidené zvieratká. Steindachnerove obrazy žiab nie sú dajaké šablonovité mazanice, ale majstrovské, umelecké diela; a keď si Mind pre svoj zvláštny spôsob maľovania mačiek získal meno Rafaela mačiek, môžeme Steindachnera nazvať Rafaelom žiab. Mnohí divia sa tomu, ako je to možno, že sa taký vzdelaný a sveta zkúsený muž s takou záľubou a s takým zápaľom a s takou vytrvalosťou môže zapodievať so žabami! Čo by teprv povedali na toho anglického učenca, ktorý vydal obšírne, dôkladné, skvostnými ilustráciami opatrené, veľmi drahé dielo pod názvom: „Monografia vší“? Zoologovi nesmie sa žiadny živočích hnusiť, ani sa mu nehnusí.Niet nič zábavnejšieho nad žabäcie koncerty v teplé, jarné večierky, ale len vtedy, keď ich ideme sami počúvať, nie však, keby nám okolo domu neprestajne vyspevovaly. Počas svojho bývania v Skalici vychádzal som veľmi rád na Kalváriu, aby som sa pobavil počúvaním týchto vodných kantorov. Okolo rieky Moravy je celé eldorado žabäcie s mnohými mŕtvymi ramenami rieky, barinami a močarinami, a tie všetky obydlené sú nepočetnými, cis- a translajtánskymi žabami. Náhle počalo mrkať, už robily prípravy ku koncertom; najprv len trhano a pojedine, akoby hľadaly tón a hlasy štimovaly, alebo si odkašľávaly a hrdlo i jazyk čistily; razom však, ako na komando, strhol sa škrekot po celej moravskej doline, z ktorého len jednotlivé silnejšie, pravdepodobne vybrúsenejšie a preto aj smelšie hlasy vynikaly. A z toho chaosu žabäcích tónov bez veľkého namáhania vybadať tóny vospustnej veselosti, drzej dotieravosti, prosby a nariekania, hnevu a dráždenia, vyzývavosti a samochvály, nariekania a zúfalstva, škodoradosti a posmechu… a všetky fázy, cez ktoré prechádzajú zaľúbenci románoví aj s „vrávoraním a padaním na stoličky“ alebo na kolená, vybadať možno medzi tónami tých státisícov žabäcích koncertistov! Najväčšia čiastka škrekotu však tak nám prichodí, akoby len z dlhej chvíle pochádzala, a upomína veľmi na ľudí, ktorí z dlhej chvíle klebetami čas zabíjajú a tárajú len tak vospust do sveta.Vtip ľudu rozoznáva žaby aj podľa národnosti z ich škrekotu. Slovenská žaba krká: „Čože je toto? čože je toto?“ Nemecká: „Wart, wart!“ A maďarská, prirodzene najohnivejšia a najsmelšia: „Adta teremtette! Adta teremtette!“ Má toto však aj smysel. Slovenská žaba sa len čuduje a nechápe, čo sa to s ňou robí: ale viac nič. Nemecká už strojby stvára; ale, nech by len prišlo do živého, uvidíte, že bude volať na pomoc policiu. Maďarská žaba však ešte ani v barine nezapre svoje hrdinstvo.Zo škrekotu žiab rozoznávajú deti slovenské na brehu Moravy nasledujúci rozhovor, ktorý si tie deti recitativo odriekavajú:Prvá žaba: „Kmotro!“Druhá žaba: „A co?“Prvá ž.: „Umrel!“Druhá ž.: „A kto?“Prvá ž.: „Kmotr Jan.“Druhá ž.: „Plačme zaň!“Tutti: „Ryby, raky! Ryby, raky! Tak!“Ropuchysa ľud bojí, a kde ju vidí, obyčajne ju zabije alebo aspoň kameňom po nej hodí. Parížski záhradníci však každoročne za drahé peniaze mnoho ropúch kupujú a do záhrad púšťajú, aby im hriadky od slimákov, chrobákov a iných článkovcov čistily. Ropucha je, pravda, špatná, ale v záhrade veľmi užitočná. I v mojej záhrade bola sa raz zahniezdila ropucha na uhorkovej hriadke, a že farba jej tela je temer rovná farbe pokopanej zeme, nezbadaly ju pri pletí, až k nej samej prišly. I vyskočily dievčatá a daly sa do kriku, akoby ich vlk naháňal; ropucha však zostala flegmaticky na mieste sedeť, akoby toho kriku ani nebola počula. Nedal som jej ublížiť, a za viac týždňov vídaval som ju vo dne na tom istom mieste. Len raz ju akosi pes vyňuchal a chcel ju do zubov chytiť, tá však striekla mu plnú hubu ostrej šťavy, tak že pes so skučaním odbehol a celý deň si z huby peny vylizoval a nikdy viac neopovážil sa ropuchu znepokojovať. Táto ropušia šťava hrávala v bosorstvách veľkú úlohu a bývala jednou z ingrediencií čarodejných vôd a zvarov, ktorými predlievaly sa kolá na preškodenie tomu, kto to prekliate kolo prvý prekročil. Ale aj k bosorským mastiam, filtrám a liekom potrebovávali šťavu ropušiu.Že Egypt bol navštívený pliagou žiab, ktoré rozliezaly sa po palácoch a domoch, po izbách, posteliach, po peciach, a po potravinách, a že aj egyptskí čarodejníci svojimi čarami vedeli vyvolať množstvo žiab, známe z II. Mojž. kap. VIII. 3 — 7. Žaby boly Židom zvieratá nečisté, a všetky druhy žiab bolo im zakázané jesť, ako čítame v III. Mojž. XI. 29. U nás „páni“ jedia žaby. Na Trenčianskom Považí je jedna dedinka, v ktorej chotári je veľký močiar a v ňom hojne žiab. Dakedy pre zábavu nalapajú a nasmažia ich a pri veseliach alebo iných hostinách o tom nevediacim hosťom predložia. Ak si hosť nedá pozor, zje žabu miesto vysmážaného kuriatka. Ostatní sa mu potom smejú a krkajú, a výsledok toho býva rýchlejší a lepší, než po požití hojnej dózy ipekakuány. Raz som sa prizeral takému lovcovi číkov a žiab. Lapenú žabu hneď rozrezal cez poly, prednú polovicu s hlavou odhodil, so zadnej stiahol kožu, ako nohavice, a tak odretú šupol do kapsy. Predná polovica žaby ešte dlho vo vode plávala. Takáto ukrutná vivisekcia sa mi z celej duše zhnusila. Že v tej dedinke žaby lapávajú, za to dostalo sa im mena „žabiari“. Sami ich však, ako som riekol, len žartom vysmážajú a nechávajú túto maškrtu „pánom“, napodobňujúcim Kitajcov, ktorí pojedia žaby, ropuchy, jašterice, pandravy, netopierov, a všetko, čo pláva, lezie, skáče a lieta!Všeobecne je rozšírené to domnenie, že dakedyžabami pršieva. Keď sa po teplom jarnom daždi zjaví po cestách a po trávinách mnoho žiab, povyliezaných z barín alebo zo skrýš: hovorí sa, že s dažďom napršaly. Stať sa však môže, že krútňava, t. j. keď sa dva silné protivné vetry stretnú a vír spôsobia, cez bariny ženúca sa vytočí s vodou kde-tu aj žabu hore do povetria, ktorá potom s dažďom na zem padá. Pred dakoľko rokami uháňala taká krútňava neďaleko Viedne, ponad park, naplnený množstvom fidélnych výletníkov, s takou rýchlosťou, že títo nestačili ukryť sa do sucha. Krútňava schytila mnoho cylindrov výletníkom s hláv a odvliekla ich ďaleký kus so sebou, kde potom s dažďom aj cylindre na zem padaly. To bol, tuším, jediný prípad na doskách historie zapísaný, kde cylindrami pršalo, k veľkému potešeniu klobučníkov.Že sa vkameňolomoch, v dutinách skál kde tu našla žaba alebo ropucha, z toho povstala bájka, akoby tie žaby od tisícročí tam zarastené a živé ostávaly. S touto bájkou stretáme sa často v starších prírodovedeckých spisoch, ktoré nezakladajú sa na vlastnom, striezlivom a bedlivom pozorovaní, ale sú len bezsúdne kompilácie starých, fabulóznych spisovateľov. Nemožné to nie je, že sa žaba cez škáru alebo dieru dostane do dutiny skalnej, a ak tam len má dostatočný pokrm, vlahu a vzduch, aj za dlhý čas tam vydrží; ale aby žaba od tej doby, keď ešte terajšie vápenné skaly boly blatom a múlom, za tisícročia bez pokrmu a vzduchu v tých skalách zarastenou ostávať mohla na žive, je povera, a to učencami cestou spisby rozširovaná a za dlhé časy udržiavaná. Práve takou, všade v ľude rozšírenou poverou je, že kto s vodou vypije hlaváčov, tomu tí hlaváči v žalúdku pekne rúče, postupom vývinu vyrastú v dokonalé žaby, a mu tam ako po barine veselo poskakujú a pokrkávajú, zakiaľ sa ich dávením nesprostí. Aj pre ľud písaná„Kniha bídy a pomoci“, všade po Slovensku rozšírená, má rozkošný, akoby v rukaviciach rezaný obrážtek chlapa, veľké žaby dáviaceho. Pre tento obrážtek nazývali sme, súc ešte deťmi, celú knižočku len „grcákom“. Nechybäli ani figliari, ktorí sa dávením žiab produkovali, aby divákov pohli k milosrdenstvu a tak niekoľko grošov získali. Udám aspoň dva príklady. Istá Henrietta Pfennigova v Lautenthale Hercýnskom r. 1834 pobúrila nielen ľud ľahkoverný, ale aj vzdelané vrstvy obyvateľstva celého okolia, zvlášte lekárov, svojou nemocou, v ktorej žabami dávila, až zellerfeldský lekár dr. Sander prišiel klamu na stopu. On totižto jednu, práve vydávenú žabu rozrezal a našiel v jej žalúdku celkom ešte neporušené inzekty (hmyz), akých si žaba v žalúdku Pfennigovej nemohla nalapať. Konečne žena priznala sa, že si tie žaby, keď dávila, tajne do úst dávala. Hneď na počiatku svojej simulovanej choroby nosila na holom tele priviazané dve žaby, a keď tieto začaly pokrkávať, pretvarovala sa, akoby jej bolo veľmi zle, prítomní ale domnievali sa, že jej tie žaby v žalúdku krkajú. (Berliner Medicin. Central-Zeitung. Augsb. 1834, pag. 727.)Roku 1839 zase narobilo sa mnoho hluku s jednou ženou z užhorodskej stolice, o ktorej rozpisovaly sa politické noviny a lekársky časopis „Orvosi Tár“, že po predchádzajúcich bôľoch vyšlo z nej, po viacej, až 14 dní trvavších prestávkach, niekoľko žiab, keď užila od istej baby podaný prach. I viacej lekárov bolo svedkami týchto zázračných pôrodov. Opatrný redaktor berlínskych medic. centrálnych novín ale dokladá: „Možnosť klamu však, napriek lekárskym rozprávkam a svedectvám, nie je vytvorená; dalšie, celkovité izolovanie tej ženy a prísne pozorovanie predovšetkým bolo by potrebné, aby sa ten prípad mohol konštatovať.“ (Tamže, 1839, p. 996.) Ako sa táto otázka skončila? Neviem. Ani tých lekárskych svedectví v „Orvosi Tár“ som nečítal. Niet však pochyby, že tieto pôrody boly šikovne nastrojeným klamom. Keď sú ešte za našich časov takéto otázky možné, nebudeme sa diviť našim národným povestiam, ktoré i žaby a korytnačky nechávajú v kútoch ležať alebo žaby zo žien sa rodiť.Žežaby k vešťbámupotrebované bývajú a batrachomanteia (žabäcia vešťba) aj nášmu ľudu je známa, k tomu uvádzame nasledujúce dôkazy. Ľud náš veľmi nerád počuje žaby krkať pred Jurom (24. apríl), lebo: koľko dnípredJurom krkajú, toľko dnípoJure budú mlčať. Smysel tejto výpovedi je zdravý; lebo keď sa jarpriskorootvorí, obyčajne chodievajú jej za pätami pozdné, škodné mrazy. — Vo vlhkých izbách zdržujú sa dakde pod dlážkou žaby; ich temné, ťahané krkanie predzvestuje dážď. —Zelenú žabkuchovávajú ako živý barometer vo fľašiach, do poly vodou naplnených, s rebríčkom pre pohodlie zvieratka tohoto do nich postaveným. Čím vyššie sedí žabka nad vodou, tým krajšie počasie predzvestuje. Záhradníci a hospodári v dlho trvajúcej suchote sú tomu veľmi radi, keď začujú krkot zelených žiab, so stromov sa ozývajúci, lebo za isté pokladajú, že nezadlho bude pršať. Nikdy som nepočul, aby dakto zelenú žabku bol bez všetkého cieľa zabil, lebo to ľud práve tak za hriech pokladá, ako zabitie lastovičky alebo chrobáčka, „pánbožkova kravička“ zvaného. Pravda, videl som aj dievčatá láskať sa so zelenou žabkou, hoci pred každou inou žabou, alebo práve ropuchou, s krikom utekajú. — Za starodávna potĺkalo sa mnoho všelijakých vešťcov a hadačov po Ríme, ktorí za dajaký ten obolus alebo za iný dar podľa chuti vedeli ľuďom budúcnosť predpovedať alebo tajnosti vyjavovať. Medzi týmito hadačmi boli aj takí, ktorí z čriev rozpáranej žaby svoje veďmá vyslovovali. Veľmi drasticky opisuje Juvenál v III. satire život rímsky, keď hovorí, že do Ríma nepôjde, lebo že tam nemá čo robiť, keď lhať nevie, zlú knihu chváliť nemôže, beh hviezd nezná… do čriev žabám sa nikdy nepozeral[1]… kmínom slúžiť nebude atď. Skutočne to musela byť zvláštna chasa v tom svetovládnom Ríme, v tom prototype všetkých veľkých miest!Ovid básni, že žaby z bahna sa rodia:„Semina limus habet virides generantia ranas,Et generat truncas pedibus; mox apta natandoCrura dat, utque eadem sint longis saltibus apta.“Metam. XV. 375 — 377.Tak ďaleko však sotva siaha Ovidova obrazotvornosť, žeby tiesemená, z ktorých sa v bahnách žaby rodia, nechával povstávať z bahna samého; ale tie„semina“sú žabäcie vajcia, po barinách plávajúce.Horácova čarodejnica Canidia k svojim čarom potrebovala medzi inými vecmi aj škaredú žabu (turpis rana). (Horat. Epod. V. 19.)Plinius rozpráva, že kto malej, po stromoch krkajúcej žabe do huby napľuje a potom ju prepustí, má byť vyliečený od kašľa. (Plin. Nat. XXXII. 29.) Čo Wierus hovorí o kôstkach zelenej žaby, v mravenisku obžraných a k ľúbezným čarom potrebovaných, že posotenie, alebo dotknutie sa dakohoľavoukôstkou vzbudzuje ohnivú lásku,pravouvšak odpor a nenávisť: to som sa dozvedel v Bošáckej doline oveľa dôkladnejšie. Pred Jurom lapenú zelenú žabku dávajú v úplne novom, ešte nepotrebovanom hrnci — pri ktorého kúpe nesmie sa jednať, ale žiadanú cenu bez odporu dať — práve tak novou a kúpenou škrydlou pokrytom, rýchlo (aby žaba medzitým žiadneho hlasu nevydala, ináč ten, kto hrniec so žabou nesie, ohluchne) do mraveniska a tam ju pospešne zahrabú. Po čase sa hrniec vykope, a zo žaby najdú sa v ňom len dve kôstky, jedna akovidličky, druhá akoohrabielko. A týmito kôstkami dievky alebo vdovy, a hoci aj nedievky a nevdovy čarúvajú v ľúbezných veciach. Ak sa im odporného a dotieravého záletníka nemôžu striasť, hľadia, aby ho nepozorovane touvidličkovitoukôstkou čo len troška pichly: tak im nikdy viac ten protivný záletník nepríde zavadzať; ak si však chcú dakoho pričarovať, čakajú vhodnú príležitosť, aby ho nepozorovane touohrablupodobnou kôstkou čo ako ľahúčko pohrabaly alebo poškriabaly: a už je lapený navždy a nikdy sa im nespreneverí. — Wierus (de praestigiis Daemonum, pag. 341) uvádza aj iné čary s obhryzenými žabäcími kôstkami, u Nemcov robené. Tieto kôstky, na vodu hodené, jedny po vrchu plávajú, iné sa ponorujú. Ponorené vynímajú a do bieleho plátenka zavinuté na tele zavesené nosia, aby vzbudzovaly lásku; dotknutím však po vrchu plávajúcimi kôstkami vzbudzujú nenávisť.Avšak aj kupci s dobytkom potrebujú k celkom prozaickým a materialistickým cieľom pred Jurom lapenú zelenú žabu. Takúto žabu držia za deväť dní vo fľaši, vodou naplnenej, potom ju vytiahnu a živú zakrútia do onuce pravej nohy, až sa udusí a usuší. Pri každej kúpe a predaji dobytka túto suchú žabu nosia pri sebe, aby rýchlo a dobre kupovali a predávali. Voda však, v ktorej sa tá žaba za deväť dní močila, slúži k umývaniu, k zvýšeniu krásy tela, a vnútorne ako univerzálny liek proti všetkým chorobám, zvlášte však proti urečeniu, na ktoré každú chvíľu trpievajú do seba zaľúbené a za láskou pachtiace osoby bez rozdielu veku.[2]Neraz som počul povedať o dakom, kto dobre kúpi alebo predá lichvu: „Hja, dobre je tomu do jarmoku ísť, keď má žabu vo vačku.“ Že toto nie je len vymyslená povedačka, ale skutočne dosiaľ tak žabami sa čaruje, o tom mám istú vedomosť. Na každý pád prekvapí, že ľúbezné čarovanie so žabäcími kôstkami na Slovensku, a podľa svedectva Wierusovho u Nemcov jednako sa deje, a že furor amatorius neustáva v experimentoch, len aby došiel cieľa!Usušenéropuchynosievali Nemci na prsiach ako amulety (ochranné prostriedky) proti zimnici a čarodejstvám, klin klinom vyháňajúc; a v stredoveku boly v apatiekach za mierny peniaz k dostaniu takéto mumifikované ropuchy pod menom „bufones exsiccati“; upálené však a na prach potlčené predávaly sa pod menom „bufones exusti“ ako špecifičný liek, vodnatieľku vyháňajúci. Podľa svedectva Gisberta Horsta, veľmi zkúseného lekára, stalo sa, vraj, v Ríme, že istú ženu omrzelo svojho muža, vo vodnatieľke od dlhého času ležiaceho, opatrovať a lekárov i lieky platiť, preto umienila si ho prachom v hrnci upálenej ropuchy otráviť. Ale, ako dala mužovi tohoto prachu vypiť, počal pacient silno močiť; a aby tým skôr umrel, podala mu žena hojnejšie dózy toho prachu, od čoho však muž, k veľkému prekvapeniu travičky-ženy, úplne ozdravel, lebo — ako hovorí Wierus — aj ropucha rozrezaná a na ľadvenice priložená vodnatieľku močom vyháňa. (Wierus l. c. p. 335.) Sám som počul v Skalici, že ktosi v plechovici nad ohňom živú, hrozne vreštiacu ropuchu na uhol upaľoval, na liek proti istým chorobám. — Ani sto rokov nie je tomu, čo Nemci zaháňali zimnicu tretiačku nosením na tele živej žaby s vylúpanými očami. — Aj u mexikánskych Indiánov je obyčajom živú ropuchu na žalúdku priviazanú nosiť proti horúčke (typhus). KeďJuarezstal sa prezidentom republiky mexickej, podržal v ministerstve aj svojho najúhlavnejšieho protivníka Doblada. A keď sa ho priatelia pýtali, či nevie, že ho Doblado pomocou intervencie chce zrútiť a seba prezidentom dať spraviť, odpovedal Juarez, že má o tom všetkom známosť. A na otázku, že prečo ho tedy v ministerstve podržuje, odpovedal: „Viete, v našej krajine je obyčajou na horúčku chorému, ako domáci liek, ropuchu na žalúdok priväzovať; je to síce odporné, ale má byť osožné; a Doblado je tá moja ropucha!“ (Gartenlaube, 1867, p. 175.) Akby hnusoba mala dajakú chorobu vyliečiť, tak sa k tomu, pravda, mexické ropuchy výborne hodia! Nože sa spamätajte, milí čitatelia, či z vás tiež nejeden nenosí takú ropuchu na žalúdku? Ba, že nosí! Nuž ale nech vám to len osoží!Samým počiatkom minulého storočia vyšla vo Frankobrode n. M. knižočka pre ľud, preplnená najpodivnejšími predpisami liekov proti rozličným chorobám. (Curieuse Hausz-Apothec. Frankf. a. m. 1700.) Stojí to, veru, za prácu, poprezerať ju, lebo sa z nej môžeme poučiť, akými ohavnosťami sužovávali i diplomovaní lekári, i nediplomovaní diletanti, nemocných! Uvediem tu len ako na ukážku, proti ktorým chorobám žaby a ropuchy musely poskytovať lieky. Bolesti zubov zaháňa trenie boľavých miestkôstkouz pravej prednej nohy ropušej. Ropucha s dvoma pečeňami za živa roztrhnutá, vloží sa do mraveniska, pečene však na drobno posekané dávajú sa v polievke človeku, akýmkoľvek jedom otrávenému: a keby už aj umieral, ozdravie. — Koho uhryzol jedovatý had alebo pichol škorpion, tomu radili usušiťjedovatúropuchu na slnku, v zakrytom hrnci upáliť na popol, tento rozotrieť na jemný prášok a ním ranu uhryznutím alebo pichnutím povstalú posypať: tak jed stane sa neškodným! — Ropucha, na drevenom ražni napichnutá a na slnku usušená, do ručníčka zavinutá a v ruke tak dlho držaná, zakiaľ sa nerozhreje, platila za výborný liek proti akémukoľvek krvácaniu. — Proti moru prikladali končitým drevom cez hlavu prebodnutú, na vzduchu usušenú, kladivom utlčenú a teplým ružovým octom zvlaženú ropuchu, na morové vredy, jednu za druhou tak dlho, zakiaľ všetok morový jed nebol vytiahnutý. — Ba ešte aj tajnosti ženské musela ropucha zvedavému mužovi vyjavovať, a to nasledovne.Srdce z ropuchy, priložené na hruď ženinu, malo ju prinútiť všetky svoje tajnosti vyjaviť. Mne sa všetko vidí, že tieto, so žabami robené ukrutnosti, aby ich vykálaním očí, prepichovaním a pálením za živa uspôsobili k hnusným liekom, u nemeckého pospolitého ľudu boly bežnými, a tak sa mohly dostať do tej, ozaj že kurióznej „domácej apatieky“.Mizaldus tvrdí, že sa každému pitie vína sprotiví, komu dajú vypiť víno, v ktorom zelená, v prameňoch zdržujúca sa žaba bola zatopená. Škoda, že to neplatí o pijákoch pálenky. Tak by nebolo treba mnoho papieru popísať o spolkoch striezlivosti, akých ani vlastne niet: v pálenke zatopená žaba viac by vykonala než všetky paragrafy očakávaných stanov centrálnych a filiálnych spolkov striezlivosti. Aj náš ľudtopí žaby, a jak tekutinu, tak aj žabu potrebuje na všelijaké čary.Istý Hans Vater z kraja thuringského zarážal sa po nemeckých mestách, udávajúc, že v deň Jána, práve keď zavčas rána voly kŕmil, Mikulášom Gottlom (potom upáleným) bol počarovaný, a to chlebom modrej farby, zo sedmorakej krvi zhotoveným, totiž z krvi dieťaťa nekrsteného, hada,ropuchy, ježa, líšky a vlka, tak že ho diabol už od dvanástich rokov ukrutne trápi. Na tých potulkách zvedavým a pôverčivým ľuďom rozprával dopodrobna, čo všetko diabol s ním stvára. Ale keď prišiel do Norimbergu, dal ho magistrát zatvoriť a v žalári pozorovať, či diabol skutočne takú neplechu bude s ním vystrájať? Konečne sa Vater priznal, že že si všetky tie fabule sám navymýšľal. Za to ho dal magistrát dňa 9. mája 1562 na polhodinu na pranier posmechu ľudu vystaviť. Tým fabulóznym rozprávkam toho prešibaného figliara sadali aj učení ľudia na lep, lebo Vaterove lhárstva ako skutočné udalosti vyšly kdesi v Nemecku aj tlačou. (Wierus, l. c. pag. 427 — 429.)Laponci a Fini platia tiež za veľmi pôverčivý ľud. Vo Finsku robily sa a bezpochyby robia sa dosiaľ rozličné čary s takrečenýmitýr-ami, z jasnej, žltkavej vlny, asi ako orech veľkými, o ktorých domnievali sa, že sú živé a môžu sa pohybovať v tú stranu, kde ich majiteľ mať chce, a že tam hadov,ropuchy, myši a iné škodlivé živočíchy na ľudí uvádzať sú vstave. Saxo Grammaticus svedčí, že kto sa chce u Laponcov a Finov o stave hocijako vzdialených priateľov alebo nepriateľov niečo dozvedieť, odíde k čarodejníkovi a dá si mu za prinesený dar niečo zaveštiť. Čarodejník utiahne sa s jedným spoločníkom a so ženou do izby a tammedenú žabualebohadakladivom na nákove tlčie a medzi šomravým odriekaním istej zaklínajúcej formule sem i tam obracia, konečne upadne do vytrženia a na zem sa svalí, ako mŕtvy. Medzitým bdie spoločník nad ním, aby sa ho ani komár, ani muška, ani žiadne, čo jak maličké zvieratko nedotklo. Veria, že mocou toho zariekania jeho duch z ďaleka donesie isté znaky, prsteň alebo nožík, že posolstvo sa vykonalo; a keď so zeme vstane, vykladá tie znaky a rozpráva, ako sa tí vzdialení majú, na ktorých sa ho dotazovali. (Wierus, 1. c. pag. 156 — 157.)Z aktovbosorských procesovznáme, že za isté držali všeobecne, akoby sa pri vychýrených bosorských schôdzkach diabol dostavoval nielen v svojej vlastnej podobe, ale aj v podobe žaby, ropuchy, psa, capa, bledého muža, aby holdovanie prijímal. V arrasskom, roku 1459 vedenom procese, hovoril inkvizítor, že „masť na lietanie bosoriek robená býva z ropuchy, kŕmenej posvätnými hostiami, z potlčených na prach kostí obeseného, z krvi detskej a z istých rastlín.“ (Soldan, Gesch. d. Hexenprocesse. Stuttg. u. Tübingen, 1843, pag. 206.) A tomuto neopovážil sa nikto protirečiť, aby sa sám nevystavil tortúre. Nedivme sa tomu. Veď to nie je ani za našich časov čímsi nevídaným, že sa mnohý neopováži verejne svoj zdravý a spravedlivý úsudok vysloviť, aby si na krky nenaštval tých, ktorí netrpia pravdu. — Tých bosorských rákošov mávali sudcovia plné hlavy. Diabol rozposielal účastníkov špinavých hodov s tým naložením domov, aby ľuďom na zdraví a na úrodách všemožnú škodu robili. Aby to i mohli stvárať — hovoria tie isté aktá — mávali prachy a tekutiny zhotovené zošťavy ropušej, a každý čarodejník a bosorka, hneď pri prijatí do bosorského cechu, musel mať pri sebe ropuchu, ba že tá ropucha bola vlastne diablom! (Soldan, 1. c. pag. 225.) Ba, sudcovia od mučených na tortúre dozvedeli sa i to, že diabol bosorkám na rozoznávajúci znakzlatým peniazom podobu ropuchydozreteľnice oka kreslí, a nováčkom, do cechu prijatým, dávaropuchu, aby sa jej pomocou neviditeľnými urobiť, po povetrí lietať a ľuďom všelijako škodiť mohli. Ropuchy vôbec často spomínajú sa v bosorských procesoch anglických, francúzskych a nemeckých, a — ako niže ukážeme — aj v trenčianskych. Vo Vestfálsku panovala obyčaj, že súsed k súsedovi dňa 22. februára pred východom slnka dobiehal, sekerou na dvere búchal a bežné tam zariekanie podľa taktu odriekal: „Herut, herut, Sullevogel“ atď. (Heraus, heraus, Schwellenvogel!) Pod tým podpražným vtákom (Schwellenvogel) však rozumeliropuchy, hadov a inú, ľuďom škodiť majúcu zlezbu. Tým tlčením na dvere a zariekaním domnievali sa na jeden celý rok zachrániť dom pred preškodením. (Soldan, 1. c. p. 249.)Nie bez príčiny uvádzam tu povery nažabysa vzťahujúce a nimi robené čary u Nemcov. Urobil som to na porovnanie ich so slovenskými podobnými poverami a čarami, aby sa vedelo, že žaby a ropuchy v poverách slovenských ďaleko nedosahujú toho stupňa ošklivosti a hnusoby, na akom ich nachádzame u Nemcov. Možno, žeby som bol aj vo svojom najbližšom okolí aj jedno druhé špatnejšie upotrebovanie žiab u ľudu našiel, keby som sa na to bol pilnejšie dopytoval.Podľa Ovida (Metamorph. VI. 341 — 381) premenila Latóne (Diana) v Lycii sedliakov v žaby, preto, že jej bránili vodu piť. O takých metamorfózach môžu aj naše národné povesti mnoho rozprávať. Pri tejto príležitosti ako mimochodom spomeniem, že tieto povesti náš ľud nemenuje nikdy povesťami, alehádkami. Či nám toto slovo nepoukazuje na to, že ľud náš tie povesti pokladal za takémysteria, ktoré inšie hovoria a inšie znamenajú, a že ichzáhadnýsmysel trebauhádnuť?I dnes ešte pôverčiví ľudia veria, že sa bosorka premieňa vropuchu(strnišťnú žabu), aby sa v takejto podobe nepozorovane doplazila do maštáľ ku kravám, na ktorých cicia a tak im mlieka uberá. Zjavenie sa takej ropuchy v blízkosti maštale alarmuje celý dom. S istým zhrozením rozprávala mi jedna ženička, že videla takú, pri maštaľných dverách postiženú ropuchu rýľom rozťať, a že z nej len tak tieklo mlieko! Znám jednookú ženu, o oslepnutí ktorej mi rozprávali, že sa raz premenila v ropuchu, aby susedinej krave mlieko počarovala. Sotva sa však doplazila k maštaľným dverám, zbadala ju suseda, práve z humna cez dvor idúca, a pochytiac jasenovú, v hrade zastrčenú palicu, vybodla ropuche oko: na druhý deň videli však bosorku s poviazaným okom! — Iná, veľmi robotná, utiahnuto žijúca ženička, ktorá hneď z jari, náhle sneh sa stopí, vychádza do hôr na rozličné korene a cibule, a tieto kravám, aj ináče dobre opatrovaným a chovaným, do pokrmu pridáva, platí tiež zavedomkyňu, lebo že jej kravy hojne mlieka dávajú, a v blízkosti jej domu často vídať„strnišťné žaby“. Je totižto v blízkosti toho domu kamenný sklad na vlhkej pôde, a tak veľmi príhodné miesto pre žaby. Strach má veľké oči, a tak koľkoráz videli ľudia pri tom dome žabu neobyčajnej velikosti, ktorá sa jednému zdala toľkou, ako slamenica, inému však práve ako — opálka!Ako môže ropucha, len lenivo sa pohybujúca, ľuďom strachu nahnať, toho príklad udal sa asi pred ôsmimi rokami v B. Jedna žena, idúca prostriedkom dediny, okolo plota, zrazu zbadala na chodníku veľkú ropuchu. Aby ju zahnala, vytrhla z plota prút a šibla chuderku žabu po chrbte, načo žaba, vraj, „kričala ako dieťa, vyvaľovala oči a poskakovala za ženou“. Ale aj žena dala sa od strachu do náramného kriku, tak že sa mnoho ľudí sbehlo. Medzitým žaba zaliezla dakde pod kameň alebo do plota, a keď jej nenašli, vysvetľovali si jej zmiznutie tak, že to bola bosorka, ktorá urobila sa neviditeľnou. — Tedy ani nášmu ľudu nie je neznámo, čo sme z nemeckých bosorských procesov už spomenuli, že ropucha pôsobí neviditeľnosť.Ropuchu-bosorkunemožno tak ľahko zabiť. Ešte najskôr zabije sa, keď jujasenovýmklinom na zem prikujú, aleboklokočovým(Staphylea pinnata) zrnom prestrelia; lebo akojasen(Fraxinus excelsior) tak ajklokočzhusta užíva sa v čarodejstve.V dome trpená ropucha donáša, vraj, šťastie; pravda, ale len tým, ktorí vedia čarovať. O jednej Židovke počul som, že v svojom špinavom skliepku mávala ropuchu a nazývala ju svojou „gazdinou“, ani slúžke nedovolila jej ublížiť alebo ju vyhodiť. V nečistote, potuchline a v smetiach, plných chrobače, mohla sa ropucha dobre cítiť, a kramárka tiež, keď jej žaba jak-tak čistila skliepok od chrobákov a stonožiek.Raz, vraj, prišla na lúku ku koscom ropucha obrovskej veľkosti. Jedni sa schopili, aby ju zabili, avšak akýsi milosrdný kosec ujal sa jej, a nielen že ju nedopustil zabiť, ale dal jej aj chleba a syra. Keď tento kosec pozdejšie ďaleko od svojho bydliska bol vo výžinku, postretol tam starú ženu, ktorá sa mu priateľsky prihovorila, jeho menom ho oslovila a štedre uhostila. Zadivený žnec pýtal sa babky, ako ho ona zná, keď jej nikdy ani nevidel? Tá mu však odpovedala: „Či ste už zabudli na ten chlieb a syr pri lanskej kosbe?“ Až teraz otvorily sa žencovi oči, že je bosorkiným hosťom. A podobných rozprávok hockoľko môžeme počuť z úst ľudu.Ropuchu-bosorku odháňajú od dobytčích maštalí potieraním dverí a ich rámov na štedrý večercesnakoma vrazením 4 klinovjasenovýchdo somíkov (rámov, podbojí) dverí. To má byť najistejší ochranný prostriedok proti akýmkoľvek čarom.Palicu, ktorou rozbránili hada, požierajúceho žabu, veľmi bedlivo opatrujú. Kto má súd, a tú palicu nepozorovane nosí sebou v sáre alebo v rukáve, musí na súde vyhrať. O takejto konkurencii sotva kedy zasnívalo sa advokátom.Mnohé pŕšky sú veľmi nepríležité tehlárom a pastierom oviec. Aby si načarovali trvale jasný čas, vezmú tehlárižltkavú žabu rosnačku, vložia ju do pecňa a zakopú hodne hlboko na také miesto, kam slnko nedosvieti, pod okvap medzi steny domov alebo stodôl, a myslia, že tak dlho bude pekné, jasné počasie, zakiaľ sa tá rosnačka neprežerie na denné svetlo. Ovčiaci však berúzelenú žabu, vložia ju do pecňa chleba, schválne k tomu cieľu upečeného, a zakopú ju do mraveniska. Tehlári preto berúžltkavúžabu, lebo hlina, s ktorou pracujú, má podobnú farbu; ovčiaci všakzelenú, lebo zelená je paša oviec. Tak tedy i tu vidíme signatúru, pravda, len vo farbe.Ešte aj nevyliahnutévajcia žabäcie, akých vídať v jari po barinách celé hromady, musia slúžiť k čarom. Pred Jurom nájdenými žabäcími vajciami žmolia si ruky. Takto pristrojené ruky majú šťastie pri mútení masla a pri liečení chorého dobytka. Keď sa lichva zduje, dostačí, vraj, takými žaboškrečinami predjurskými presiaknutými rukami lichve boky potrieť, a lichva ozdravie. Takými rukami čiahajú v páde potreby aj do živého hoväda, lebo sa domnievajú, že aj na slzinový úpaľ uhynutú lichvu môžu bez ublíženia odrábäť a hoci samotnú slzinu na dlaň brať.V bosorských procesoch, od r. 1716 do r. 1747 v Trenčíne vedených, z ktorých osemnástich mám aktá v rukách, len v troch spomínajú saropuchy. Mám aktá iba v Trenčíne stoličnou vrchnosťou revidovaných procesov. Aktá procesov, vedených pred mestskou vrchnosťou, nemohol som v archíve vyhľadať, a procesy, ktoré ani neboly posielané na revíziu stolici, sú mi neznáme: tie treba najprv vyhľadať v privátnych archívoch. Aktá akéhosi monštrózneho procesu bosorského, ako som z hodnoverného prameňa počul, majú kdesi v stoličnom dome celú debnu zaplňovať. Moje dopytovanie sa po nich bolo dosiaľ marné. A predsa rád by som nahliadnul do čím najviac takých súdobných výsluchov, lebo v tých punktoch interrogatórnych a v odpovediach na ne dávaných spomínajú sa rozličné zvieratá a zeliny, k čarodejstvám užívané.Andrej Prileszky, trenčiansky boženík, vyslýchal 2. apríla r. 1723 v Beluši 14 svedkov proti Zuzanne Ščedroňovej, z bosorstva obžalovanej. Traja svedkovia spomínajúveľkú žabu, ale ani jeden netrúfal si Ščedroňku obviňovať z toho, akoby ona bola tú žabu tam dočarovala. Tak svedčila Dorota, manželka Jána Nemčeka z Beluše, že „keď raz pálené lajtrovali u matky, našli tam jednu žabu velikú na džbáne sedeť a ako pálené rúrami do džbánu tieklo, tá žaba to pálené pila“… ale svedkyňa nevie, či to Ščedroňka urobila, alebo iný. Iná svedkyňa hovorila, „že keď už čisté pálené tieklo, našla na džbáne žabu pálené piť, a keď tú žabu drúkom uderiť chcela, zmizla“. V podozrení mali Ščedroňku, lebo bola ich spoločnicou pri pálení pálenky, a kedykoľvek sa pohnevaly, vždy mala svedkyňa zlé pálené. S istotou ale nechce to tvrdiť o Ščedroňke, len hovorí, že o nej taký chýr ide, akoby bola bosorkou. Po štvrťroku bolo zase 7 svedkov nových v Trenčíne vyslýchaných, a hoci Ščedroňka všetko tajila, len k tomu priznala sa, že istému Češkovi zariekacou formulou od choroby pomohla, vynesený bol konečný výrok: aby k vyjaveniu ďalších svojich čarodejství a spoluvinníkov bola daná na tortúru, a jestli viac vyzná alebo svedectvá svedkov za pravdivé uzná, má byťza živa upálená, ak však bude tajiť, má byť najprvsťatá a potom upálená.Mnoho starosti a strachu narobila trenčianskej súdnej stolici aj zemanka Katarína Gyurcsánszky, ktorú súdili dňa 25. februára r. 1739. Hlavný jej zločin záležal v tom, že isté čary do močiara zakopala, od čoho, ako tvrdil magistratuálny fiškál, ťažko onemocnel istý Ján Húdek. Obžalovaná priznala sa k tomu na tortúre (tieto punkta tortuálnej inkvizície sa však ztratily z aktov), ako aj jej sestra, tiež pre čarodejstvo v Trenčíne uväznená, menom Čarapatka, na tortúre tiež doznala, že Húdkovi bolo „zapravenô“ („eiusmodi maleficium cortae paludi caespite tectae infodisset…“). Aké to bolo „zapravenie“, odpovedala Čarapatka na tortúre takto: „Že keď sa Zuza z Ledníc so sestrou sobrala pred jej domom, ona vyšla, čo sa radia? a ona povedala: že keď jej škodu robia, žeby rada, aby sa takým niečo porobilo; a ona dala jej radu, žeby tých zedkov[3]žabedo úst nakládli a zapravili do pece, — že to v Handlovej slyšala.“ Druhý raz povedala, že kázala zedkov doniesť, a tá Zuza jej druhý raz doniesla a pred domom jej dala, a onažabe do ústvopchala a do komína u Zuzinej sestry zavesila. Šľapaje ľudské však sobrala a pri odriekaní zariekacej formule do trasidla (močariny) zakopala… Stoličný žalobník žiadal obvyklý trest; výrok však chýba v aktách. Sotva však ušla so životom.R. 1740 dňa 9. mája vyslýchal v Drietome Ladislav Kőszeghy, stoličný boženík, svedkov protiAnne Lazovanovejzo Záriečia pri Kostolnej. Svedkov predvolaných bolo 12. Siedmy svedok, Ondrej Škyta, medziiným svedčil, „že keď mu boli ovce pokradli, odišiel k Lazovankinmu bratovi o radu, ale ho nenašiel doma, len jeho ženu. Táto mu poradila, abyna strnisku veľkú žabuhľadali, nájdenú rozpárali a do nej to blato, čo zlodejovi z nôh odpadlo, postrkali, že sa ten zlodej aj do roka musí váľať.“ Jedenásta svedkyňa, Anna Škytová, hovorila medzi inými pletkami, „že Lazovanka pred ňou tvrdila, že sa jej (ukradený) jačmeň musí navrátiť, lebo že ona s kľúčmi, s kosierom a s orným železom na tom mieste, kde jej jačmeň skapal, cengala. Keď jej ovce skapaly, učila ju Lazovanka: aby tie šľapaje, kade zlodej chodil, sobrala a doprašivej žaby, ktorú na strnisku nájde, zapravila, a to do nového hrnca a do pece položila, že jak tá žaba sa rozpučí, aj ten zlodej v krátkom čase musí sa rozpučiť. To sa, vraj, od svojho brata naučila.“ Pri autentikácii doložila tá istá svedkyňa ešte, že „keď tú žabu do pece s hrncom položí, musí sa hneď rozpučiť, a keď ju do močariska vloží, musí sa tak dlho trápiť, zakiaľ to (t. j. žaba) v tom hrnci nezhnije.“ Na osobitnom hárku priložený je doplnok toho svedectva, nasledovne znejúci: „Testis vyznala, akoby od nej počula, že keby žabu v hrnci suchú položila s hrncom do ohňa, že tá žaba musela by sa rozpučiť, aj ten, ktorému by urobené bolo, musel by sa rozpučiť; ale keď do močiarneho miesta a vlhkého (sa vloží), tedy že ten človek rovne tak dlho musel by sa trápiť, zakiaľ by tá žaba nezhnila; ale jej brat že ešte lepšie vie, než ona (t. j. čarovať).“ Táto Lazovanka musela byť veľmi trápená na tortúre, keď sa potom bola aj obesila, ale ju ešte zavčasu odrezali. Hoci stoličný fiškál žiadal, aby bola upálená, súd ju osvobodil od pokuty, lebo že ani na tortúre nebola usvedčená z tých čarov, a hoci pre vyhrážanie sa smrťou mala byť pokutovaná, ale z ohľadu na pretrpený za dlhší čas žalár na hrade trenčianskom a podstúpenú tortúru, bola prepustená, ale reverzom sa musela zaviazať, že sa na nikom nikdy nebude pomstiť. — V ostatných tých procesoch sa žaby nespomínajú.Z týchto svedectví vidíme, že v bosorských procesoch trenčianskych nachádzame síce žaby a ropuchy na čary preškodenia, ale o takých oplzlých a priveľmi hnusných veciach, pri akých sa v nemeckých procesoch žaby uvádzajú, niet nikde reči.V Lubine, mojom milom rodisku pod Javorinou, bolo prostriedkom dediny rad radom mnoho hlbokých močidiel, a v nich, prirodzene, veselé shonby žiab, prerušujúcich z jari svojím zvučným krkaním nočné ticho. Do školy a zo školy idúci chlapci cvičievali sa v trafovaní kamením tých nočných spevákov. Alepred Jurommálo ktorý chlapec opovážil sa k močidlu, vtedy si oboma rukami už z ďaleka ústa zakryl, a ani za svet nebol by pri močidle slova prehovoril alebo sa usmial: aby mužaba zuby nepočítala; lebo komu pred Jurom žaba zuby počíta, ten behom roka umre!Teraz už tých, tichú dedinku oživujúcich močidiel viac niet v Lubine, a kde kedysi chlapci pred Jurom len so zakrytými ústami bojazlivo obchádzali, dnes si na jarmoku drumble a trúby kupujú.Konečne bolo by na mieste prehovoriť aj o tých službách, ktoré vedomcom preukazujúžabypri rozličných, nimi robených experimentoch. To však nepatrí do rámca mojej rozprávky. O tom prehovoriť patrí fyzikom, fyziologom a lekárom.(1888)[1]„… ranarum viscera nunquam Inspexi…“ Juven. sat. III.[2]Prehovoril som o takýchto čaroch v článku: „Die Reptilien im Zauberglauben der Slovaken in Nord-Ungarn“, vo „Verhandl. d. Ver. f. Natur- u. Heilkunde zu Pressburg“, 1884, p. 65 — 78.[3]Išlo aj o preškodenie koňom, ktoré v poli škodu robily. Slovo „zedky“ nepočul som nikdy, a domnievam sa, že to azda excrementá konské môžu byť.	Holuby_Zaby-v-reci-a-poverach-ludu.txt
Devätnáste storočie a maďarizmusKaždému je známe, akú dôležitosť všetci pripisujú 19. storočiu; 19. storočie sa stavia na piedestál a preukazuje sa mu úcta, aká sa nevzdávala doposiaľ nijakej inej dobe. V mnohých, ba dokonca vo väčšine sociálnych a politických otázkach sa často apeluje na 19. storočie ako kedysi u Grékov na dódónské orákulum, akoby malo o všetkom rozhodnúť jedine odvolávanie sa na storočie a ostatné dôvody a dôkazy sa neprijímali. Akoby bol teda duch storočia vysokou autoritou, proti ktorej hrešiť je nedôstojné a nepatričné, ba dokonca priam trestné. U všetkých národov Európy, rovnako západných, ako aj východných, zaznieva chvála na naše storočie a všetky tieto hlasy národov sa spájajú do jedného chóru, aby ho ospievali a vychválili. Nuž teda: čím je 19. storočie, čím je jeho toľko oslavovaný duch, v čom spočíva jeho význam?Odlišnosť v charaktere tohto storočia, ktorá mu dovoľuje nárokovať si na takú veľkú autoritu, hľadá sa vo vysokom stupni vzdelanosti, k akému sa v priebehu mnohých vekov dopracovalo ľudstvo práve v tomto storočí. Určite je to vzdelanie, ktorému patrí hlboké uznanie a autorita; no samotná predstava, akú majú mnohí o vzdelaní a pojmy, ktoré sa s ním spájajú, sú často také neurčité, vágne, ba niekedy dokonca priam mylné, že ani samotný predikát vzdelania, ktorým sa naše storočie častuje, vonkoncom nie je schopný doceniť ho tak vysoko, ako sme toho svedkami. Ak by sa mu malo skutočne dostať cti, ktorá sa mu preukazuje navonok vďaka tomuto vysokému postaveniu a keby si ju naozaj zaslúžilo pre svoju vysokú mieru vzdelanosti, akou údajne oplýva, potom by táto vzdelanosť musela byť nevyhnutne autentickou a nielen formálnou, nesmela by byť len pozlátkou či dokonca omylom, kde nejde o podstatu a do úvahy sa berie len povrchný jav. Z toho vidno, že skôr, než vynesieme náš súd a skôr než sa pridáme k chvále storočia, musíme určiť najskôr pravú vzdelanosť, ktorá by mu umožnila nárok na spomínané výsostné postavenie, zmenila by vágne predstavy na čoraz vyhranenejšie a vylúčila by všetky falošné.Pod vzdelanosťou sa chápe celkovo zručnosť zovšeobecniť najrôznejšie obsahy do jednej predstavy a naopak, vedieť ich uplatniť na rozmanité veci. Keďže v prípade takto chápanej vzdelanosti nejde o podstatu vecí, ale o predstavy, ktoré vytvárajú podobu vecí v myšlienkach, právom sa táto vzdelanosť nazýva len formálnou. Nemožno si nevšimnúť, že je v našom storočí veľmi rozšírená, každým dňom sa čoraz viac rozmáha a tým naše storočie prevyšuje všetky predchádzajúce; no táto vzdelanosť je len základnou podmienkou pre vyššie vzdelanie, ktoré sa už neuspokojí len s jednoduchými predstavami. Mnohí chápu vzdelanosť práve v takomto zmysle a nárokujú si pre ňu aj na veľkú česť, ktorá sa vzdáva nášmu storočiu; keby devätnáste storočie dosiahlo toto vysoké postavenie len z toho dôvodu, že obsahuje množstvo vzdelania, ešte vôbec by si túto chválu nezaslúžilo právom, pretože sa tým ešte nedosiahlo skutočné vzdelanie a minulé storočia tiež dospeli na výšku tejto vzdelanostnej úrovne. Vzdelanosť sa potom bude celkovo považovať za spoločenské vzdelanie, ktoré jednotlivcov oberá o im vlastné zvláštnosti, zanedbáva ich svojráznosť, všetkých ich stavia na jednu úroveň a podľa toho meria aj pokrok jednotlivých indivíduí, ako aj celých národov. No táto vzdelanosť je tiež dôležitá, lebo obsahuje odraz pravého vzdelania a jej význam možno ukázať na príklade Francúzov, ktorí posudzujú vzdelanosť národa celkovo podľa toho, akým spôsobom sa v národe zaobchádza s cudzincami a so ženami; napriek tomu tu ide len odraz takého vzdelania, aké my považujeme za pravé, a tento odraz môže byť veľmi často skreslený, ba niekedy sa môže dokonca zdať, že družnosť v živote je len výsledkom drezúry. Čím viac storočí ubehlo a čím väčšmi sa v ich priebehu ľudia prepracúvali k skutočnej vzdelanosti, tým väčší priestor si v lone jednotlivých národov a v ich vzájomných vzťahoch vybojovalo spoločenské vzdelanie, a naše storočie nepochybne prevyšuje veľkosťou tohto priestoru ostatné storočia. Toto však ešte nikoho neoprávňuje k tomu, aby vyzdvihoval a chválil 19. storočie ako to najskvelejšie, ako dobu, ktorá zatieňuje všetky predchádzajúce epochy; spoločenské vzdelanie je totiž iba odrazom samotnej podstaty a preto nie je schopné obsiahnuť jej totalitu. Je teda vzdelanosť nazývaná osvietenstvom naozaj žiarivou zástavou, pod ktorou stáť znamená najvyššiu blaženosť a ktorá oprávňuje hlasy národov k jej chvále? Toto takzvané osvietenstvo vystavovali ako najdrahší klenot a považovali ho za cenný výdobytok získaný v boji so storočiami; pri skutočnom svetle ho však nemôžeme považovať za nič iné než za omyl bujnejúci vo svojej prázdnote a nárokujúci si tým najopovážlivejším a najnehoráznejším spôsobom na svoju domnelú hodnotu. Čo robí toto takzvané osvietenstvo, ktoré ešte aj dnes mnohí ospevujú? V ošiali svojej dôstojnosti popiera s ľahkovážnosťou najhlbší, ba dokonca najsvätejší obsah náboženských vecí, vysmieva sa z najneotrasiteľnejších právd v oblasti politiky a usiluje sa vydať ich napospas výsmechu davu; všeobecne sa pokúša pochopiť z hľadiska konečnosti všetko sväté a pravdivé, čo jestvuje na svete, a to najkrajšie, najcennejšie, čo sa vyjavilo v dejinách ľudstva usiluje sa vysvetliť len ako výsledok zištného, sebeckého popudu alebo náhodnosti. Tento extrémny druh náhľadu zhadzuje tie najušľachtilejšie a najúctyhodnejšie výtvory a snaží sa ich pošpiniť; no kedykoľvek ich chce zhodiť, vymknú sa mu a v špine sa zostanú brodiť len prívrženci takéhoto náhľadu; nikto nikdy nestrhne tieto výtvory z ich výšok, odkiaľ budú aj naďalej žiariť vo svojom blaženom pokoji. Hovorcami prívržencov takzvaného osvietenstva boli francúzski encyklopedisti, ktorých učenie sa čoskoro rozšírilo do rôznych krajín Európy; rozosiali semä a očakávali bohatú a bujnú úrodu, ktorá však v dnešných dňoch čoraz väčšmi schne a pravdepodobne už nebude ani dlho vegetovať. Jestvujú ľudia, čo sa na naše storočie dívajú vo svetle osvietenstva a keďže považujú osvietenstvo zanon plus ultraľudského vývinu, ospevujú storočie zvučnými hymnami, niekedy dokonca jasavými dityrambami; no celé toto ospevovanie a vychvaľovanie zo strany údajných osvietených nemôžeme prijať ako skutočnú chválu storočia, keďže sme nútení vyhlásiť takzvané osvietenstvo len za úchylku a omyl ducha usilujúceho sa o pravú vzdelanosť. Čím teda očaruje naše toľko vychvaľované storočie? Je to výška, akú po dlhom úsilí dosiahla veda a ktorú viacerí vynikajúci myslitelia našej doby označujú za kulminačný bod mnohých jej odvetví? Hoci sa nestotožňujeme s presvedčením týchto mysliteľov v plnom rozsahu, s radosťou uznávame, že sa veda — najmä vďaka neúnavnej vytrvalosti a bohatému duchu Nemcov — vyšvihla na doteraz nikdy nedosiahnutú a skutočne obdivuhodnú úroveň; no nech dospela akokoľvek vysoko, vo svojom vývoji je len jedným dôvodom nádhery a zaslúženej chvály nášho ospevovaného storočia. A čo je druhým skutočným dôvodom slávy nášho storočia, ktorej sa právom teší u ozajstných vzdelancov?Čím viac a čím hlbšie prenikal duch do všetkých oblastí fyzického sveta a sveta obyčajov, do nevedomého aj vedomého sveta, tým viac a tým hlbšie musel spoznávať jeho vnútro. Čím viac ťažkostí pritom musel prekonávať, tým väčšmi chápal sám seba a dosahoval väčšiu dôstojnosť a význam. Nevyhnutné a nutné tu bolo spätné pôsobenie na ducha alebo skôr pokrok, ktorý kráčal ruka v ruke s týmto procesom. Vďaka vynaloženému úsiliu a lopotnej práci spoznal duch puto, ktoré zväzuje a spája všetky výtvory fyzického sveta a sveta obyčajov v jednotlivých oblastiach a aj medzi nimi. Rozpoznanie tohto puta a rovnako aj rozpoznanie svojej dôstojnosti a platnosti hnalo ducha nevyhnutne k tomu, aby sa prejavil, a kde inde mohol odhaliť túto skutočnosť, ak nie v oblasti vedomia, ktorá mu bola blízka — totiž v ľudstve, v jeho rôznorodých vzťahoch a životných podobách? Úsilie ducha, ktorým sa pokúša sám sa presadiť, znovu sa nájsť a spoznať svoju jednotu, prejavilo sa v rôznych jeho smerovaniach a vyjadreniach u samých národov a medzi nimi, v ich vzájomnom približovaní, mnohorakom pôsobení na seba a podobne. Toto úsilie však nikdy nevystúpilo tak jasne do popredia, nikdy nebolo také vytrvalé, túžobné a statočné, ako práve v našom oslavovanom storočí, a to je podľa nášho názoru druhý a skutočný dôvod jeho nádhery; vďaka tomuto čoraz očividnejšiemu úsiliu sa nám — o tom nepochybujeme — otvárajú brány k novému, harmonickému, vyššiemu ľudskému životu, ktorý bude žiariť krajšie a nádhernejšie ako kedykoľvek predtým, pretože sa stal adekvátnejší svojmu chápaniu a ľudstvo vstúpilo do krajšej, nádejnejšej fázy svojho života, ktorá je bohatšia na obsahy. Preto s radostne dvíhajúcou sa hruďou pozdravujeme toto oslavované storočie a oduševnene sa pridávame k chválospevom na jeho počesť.Aké javy však považujeme za dôkazy nášho tvrdenia, v ktorých javoch sa so spoznanou dôstojnosťou uplatňuje úsilie ducha opäť vedome nachádzať svoju jednotu a v prípade ktorých javov dospievame čím ďalej tým väčšmi k takémuto presvedčeniu a konštatovaniu? Bolo by treba dlho rozprávať, keby sme chceli čo len čiastočne vyčerpávajúco vysvetliť výdobytky vo vnútri národov; sú také jasné, také očividné, každým dňom sa zväčšujú a opakujú, že všímavý pozorovateľ ich nemôže nezbadať. Necháme preto túto tému bokom a pokúsime sa uviesť len jeden, no pritom ďalekosiahly a vznešený jav, ktorého sme svedkami pri pozorovaní vzájomného vzťahu jednotlivých národov. Tento jav, ktorý oslavujeme, považujeme za najkrajší výdobytok doby a súčasne za charakteristickú črtu nášho storočia. V minulom storočí a ešte väčšmi v predchádzajúcich dobách boli národy vo svojom živote, v strastiach a utrpení odkázané samy na seba a v tomto ohľade boli do určitej miery od seba oddelené. Čo sa týka ich slobodného vývoja, ba dokonca ich samostatnosti, boli v prekérnej situácii. Dôkazom toho je takzvanýsystème compartageant, ktorý sa objavil a presadil spolu s inými neurčitými systémami v knihe medzinárodného práva. Národy sa častejšie dostávali do vzájomných sporov vďaka malicherným náhodám, osobnej nevraživosti niektorých jednotlivcov, dokonca kvôli ich náladovosti, o čom bohato svedčia predovšetkým anály francúzskych dejín. Od týchto náhodností, ktoré často dávali podnet ku krvavým sporom a ich dôsledkom bola nevyhnutne existenčná neistota a neistota majetku národov, mohli ich ochrániť zase len náhodnosti: priazeň, známosť, príbuznosť niektorých významných osobností, rozličné, často veľmi posplietané záujmy atakďalej. Národy si celkovo stáli zoči-voči ako osoby, keby sme chceli použiť toto slovo v jeho precíznom, surovom význame; nebolo tu reči o vyššom princípe, ktorému by sa mali podriadiť surové osoby reprezentujúce národ a na ktorý by mali dbať vo svojich vzájomných vzťahoch; pretože ako sme už povedali,système compartageanta ani nastrčený takzvaný gravitačný systém nemohli reprezentovať takýto vyšší princíp. Ba spochybnila sa aj juristická existencia medzinárodného práva a niektorí o nej podľa vzoru minulých čias pochybujú dodnes, hoci podľa nášho názoru neprávom. Koncom minulého storočia vypukla Francúzska revolúcia a vychádzajúc zo smerovania a maxím národov dôb minulých hrozila národom stratou ich najvyššieho imania: stratou historickej podstaty ich vývoja, samostatnosti území a podobne. Z kráteru revolúcie vystúpil muž, žiarivý a veľký ako vulkanický stĺp a verne nasledoval impulz svojho národa. Národné úsilie stalo sa jeho úsilím a so svojimi oduševnenými vojskami sa prehnal ďalekými krajinami, jednu po druhej ich podriadil svojej moci a spojil s Francúzskom: bol to Napoleon Bonaparte. Ohrozené národy sa začali dvíhať a stavať proti všemocnému vládcovi, no jeho zázračná moc bola obrovská; pri prvej príležitosti, keď sa mali prejaviť, nevedeli sa takmer vôbec vzchopiť a mnohé boli porazené. No napriek tomu, že tieto národy veľa stratili a ťažko na nich dopadla francúzska ruka, predsa len sa ešte raz vzmužili, zjednotili sa, s novými silami sa postavili proti všemocnému Napoleonovi a odrazili ho; padol Prométeus nového sveta, ktorý sa opovážil zdanlivo všemocnou rukou riadiť dejiny národov, a podobne ako Prométea z dávnych čias, ktorého kvôli zločinu prikovali ku Kaukazu, odviezli Napoleona na bezútešný kamenný ostrov, kde v smútku spomínal na bývalú slávu. Národy sa vo svojej oduševnenej víťaznej radosti zhromaždili prostredníctvom svojich zástupcov v starej cisárskej Viedni a dôstojne tam oslávili nádherný triumf svojho víťazstva. Chór týchto triumfálnych piesní otvoril a ohlásil národom príchod novej éry. Na tamojšom oslavovanom kongrese, na ktorom sa spolu zišli prvé, najlepšie a najtalentovanejšie národy, prijala sa za základ rokovania a stanovenia vzťahov medzi národmi maxima priamo odporujúca dovtedajším maximám a postupom. Vychádzajúc z tejto novej maximy priznal Kongres národom práva, spravodlivo rozhodol o sporných záležitostiach, tým, ktorí v predchádzajúcich vojnách stratili svoje práva a územia, im ich vrátil, múdro urovnal rozbroje a tým historicky upevnil dovtedy vágny základ medzinárodného práva, ktoré získalo pevný oporný bod a požehnali ho hlasy národov. Hoci sa na tomto kongrese nevyslovila po prvý raz zásada legitímnosti alebo právoplatnej držby, bola tu po prvý raz uplatnená vo veľkom na národy a ich vládcov. Spomedzi mnohých kniežat prítomných na Viedenskom kongrese vystupovalo najmä osem mocnárov, ktorí sa najväčšmi podieľali na boji proti veľkému dobyvateľovi. Boli to práve títopuissances seignateures, čo určili a zaručovali vzťahy medzi jednotlivými národmi, ktoré sa mali nastoliť. Od týchto mocností uspôsobených rôzne vzhľadom na svoj vnútorný štátny život a v súčasnosti zjednotených vďaka spoločnému ohrozeniu, oddelili sa tri, ktoré sa dohodli na princípe vlády. Súčasne spolu susedili a počas francúzskej invázie si rovnako veľa vytrpeli, no vynaložili aj najviac úsilia na jej potlačenie. Týmito mocnosťami bolo Rakúsko, Prusko a Rusko. Tieto tri národy majú najjasnejšiu predstavu o myšlienke medzinárodného práva a poháňané a posilňované týmto vedomím založili známu Svätú alianciu, ktorá sa zaprisahala vo všetkých svojich vnútorných a vonkajších medzinárodnoprávnych záležitostiach prísne dodržiavať zásady kresťanskej spravodlivosti a lásky a usilovne pracovať na udržaní a upevnení mieru medzi kresťanskými národmi. Myšlienka Svätej aliancie má svetodejinný význam, pretože je prvým pokusom vo svetových dejinách odvodiť medzinárodnoprávne vzťahy z kresťanských zásad, premeniť podstatu národov zo surových osôb na kresťanské subjekty a v mieri im umožniť čo najlepšie zdokonalenie a rozvinutie všetkých ich duchovných síl. Tu sa v prvom rade prejavuje vedomie toho, že treba uviesť do súladu politiku a morálku, ktoré sa počas všetkých uplynulých storočí vo vzájomných vzťahoch národov surovo od seba oddeľovali a treba ich uplatňovať v kresťanských štátoch. K Machiavelliho známemu dieluIl principe, k názorom, ktoré tu boli vyslovené a podľa ktorých spočíva podstata štátu v jeho mechanických tendenciách, tvoria zásady vyjadrené v Svätej aliancii priamy protiklad dôstojný kresťanských suverénov, hodný zachovania mien jeho zakladateľov pre najvzdialenejších potomkov, ktorí si ho budú hlboko uctievať. Ako sme povedali, mocnosti, čo pristúpili ku Svätej aliancii, boli Rakúsko, Prusko a Rusko a spomenuli sme, že boli neustále navzájom prepojené vládnym princípom. Táto aliancia troch mocností vstúpila do zväzku západných mocností v takzvanejquadruplealliance, ktorá bola vytvorená podľa predchádzajúcej, no nie v jej duchu, nebola spojená vedúcou kresťanskou myšlienkou. Toto odstránenie protikladu východných a západných mocností však nemohlo dlho vydržať, keďže si obojstranne spojené mocnosti boli vedomé svojho vzájomného vplyvu na národy. Ich úsilie bolo rovnaké a prejavovalo sa len v odlišných formách — išlo konkrétne o zachovanie nedotknuteľnosti práva národov, obranu národov pred každým napadnutím a umožnenie blahodarných výhod mierového života. Obidva zväzky sa v tomto zreteľnom poznaní k sebe približovali a spojili sa vymaniac sa zo svojho predošlého izolovaného postavenia; týmto spôsobom sa zjednotili, aj keď nie vo výslovnej forme zväzku alebo aliancie, ale skutočne, z čoho vznikla takzvaná európska pentarchia — tým, že sa dve hlavné mocnostiquadrupleallianceoddelili od ostatných spojencov —, ktorú možno považovať za pokračovanie predchádzajúcej aliancie. Takéto spojenie piatich mocností sa stalo strážcom práv národov a vzalo na seba riadenie ich osudu.Najnovšie dejiny učia, aké služby preukázala európska pentarchia národom a ľudstvu; tieto služby sú skutočne veľké a ich trvanie datujeme len odnedávna. Aké ďalšie služby by pentarchia ešte preukázala, keby vo svojom vnútri vytvorila pevnejšie väzby a keby jestvovala dlhšie? Je to skutočne povznášajúci pocit pre každého ušľachtilého priateľa človeka, ktorý vidí, že národy už nie sú vydané napospas náhodnostiam a že ich práva strážia so zmyslom pre spravodlivosť v kresťanskom duchu tí najlepší a najsilnejší. Tento zmysel pre jednotu národov a suverénov vylúčil surové násilie a stanovil presné hranice svojvôle. Povedzte, kde sa v dejinách nájde podobný príklad, ktorý by bolo možné postaviť dôstojne na roveň s týmto javom? Tento jav je dokonca najvznešenejším obrazom nášho storočia, a my úprimne považujeme za veľké šťastie nášho života, že môžeme byť jeho svedkami. Koľkým národom už priznal tento súd národov práva, koľko sporov, útlaku a nešťastí najrôznejšieho druhu sa odvrátilo vďaka nemu? Vďaka nemu získalo Holandsko svoje práva a uzmierilo sa s Belgickom, s ktorým bolo v spore; ochránil Turecko pri jeho legitimite v Egypte a vypočul si oprávnené požiadavky schopného a s európskou vzdelanosťou oboznámeného Mohameda Alího; táto inštancia odsúdila obchodovanie s otrokmi a zastavila potupné predávanie ľudí ustanovením práva prehliadky; u tureckej vlády sa medzinárodný súd úspešne angažoval za Drúzov a Maronitov, s ktorými zle zaobchádzali, vplyvne sa prihovoril za Bulharov a Bosniakov utláčaných vlastnými pašami a Turecko považovalo za svoju povinnosť vyslať komisárov do týchto oblastí, aby preskúmali sťažnosti tamojšieho obyvateľstva, a my dúfame, že sa tým zamedzí vyčíňaniu. Všetky tieto fakty hovoria zreteľne o duchu, ktorý oživuje pentarchiu; ak sa tu a tam aj vkradnú nečisté motívy a záujmy, korigujú sa za poctivého spoluúčinkovania ostatných. Keďže týchto päť mocností spojených v súde národov predstavuje najväčšie a najmocnejšie krajiny v Európe a keďže Európa vládne ostatným častiam sveta, možno povedať, že osudy národov sveta pripadli do rúk týmto hegemónom ľudstva. Germáni, ktorí spolu s románskymi národmi počas mnohých storočí určujú beh svetových dejín a doteraz najväčšmi prispeli k pozdvihnutiu ducha, majú na tomto súde národov tri hlasy, Románi majú jeden hlas a veľkú časť slovanského kmeňa tiež reprezentuje jeden hlas.V rade tohto vznešeného súdu národov sa nachádza Rakúsko, ktoré je spomedzi mocností tvoriacich pentarchiu celkovo v geografickom strede, a takisto aj tu vytvára morálny stred; keď totiž ostatné mocnosti pentarchie stoja principiálne proti sebe a vďaka svojej polohe a ostatným vzťahom nimi živo hýbu záujmy, vyvážené, múdre a skúsené Rakúsko sa najmenej nechá ovplyvniť a tým sa ocitá v situácii, keď sa môže pokojne prizerať rokovaniam ostatných mocností a položiť na misku váh svoje dôležité slovo z presvedčenia a z lásky k spravodlivosti. No práve toto postavenie, ktoré má Rakúsko reprezentovať v rade pentarchického súdu národov, zaujíma aj vo svojom vnútri, keďže sa prejavuje ako múdry sprostredkovateľ medzi rôznymi národnosťami poslúchajúcimi jeho slávne žezlo a vďaka tomuto svetovému postaveniu, poslaniu a princípu musí sa tak či onak prejavovať v pozitívnom svetle. Ako sme povedali, rakúske žezlo poslúchajú najrozličnejšie národnosti. Túto okolnosť zneužili niektorí politici takým spôsobom, že naň uplatnili známu vetu„divide et impera“a nahovárali Rakúsko, aby sa ňou riadilo, no len v politickom zmysle. Podľa nášho názoru tu ide iba o jednostranné chápanie Rakúska z hľadiska politiky. Tým, že Rakúsko podporuje najrôznejšie národnosti v ich vlastnom vývoji a podáva im pomocnú ruku, prispieva k spravodlivosti, teda k morálke, ktorá je istotne najlepšou oporou vlády. Je možné, že sa tento spravodlivý postup Rakúska zhoduje s požiadavkami politiky, a ak je to skutočne tak, jestvuje v prípade Rakúska medzi politikou a morálkou taký súzvuk, v ktorom spravodlivý a skutočne ľudský spôsob vlády Rakúska tvorí podstatu teorémy a politika je tu len príveskom. Takto si však Rakúsko potvrdzuje to isté postavenie, aké zaujalo voči svetu a my to považujeme vzhľadom na tieto záležitosti za mimoriadne priaznivú konjunktúru. Ak sa teda majú veci takto, potom musíme Rakúsko vyhlásiť za vládnucu moc 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva prosperovať národy v ich národnom vývine a neobetuje ich abstraktným štátnickým maximám.V tomto zmysle sa správalo a správa Rakúsko ku všetkými svojim podriadenými národným skupinám. Nemci, ktorí predstavujú vládnuci národ, sú uprednostňovaní; nik neruší vývin Talianov, pracovitým Čechom podáva Rakúsko pomocnú ruku, pomáha usilovným Maďarom; takisto podporuje chrabrých Chorvátov, Srbov a Valachov, ktorým takisto ako ostatným povolilo orgány na rozvoj vzdelania. V rakúskom cisárskom štáte vládne pracovitosť a usilovnosť, ktorá sa tam predtým sotva vyskytovala v takom rozsahu; vychádza tu množstvo časopisov a knižiek; zakladajú sa nové inštitúty na podporu vied, staré sa oživujú, vytvárajú sa fondy na vydávanie užitočných kníh, udeľujú sa prémie za dobré diela a podobne. Keď sa pozrieme na túto činnosť a zvážime všetko dobré a užitočné, čo z nej vyplýva, nemôžeme povedať iné než len to, že aj nad týmto národom zasvietilo slnko storočia.V tomto storočí celkovo svitol národom ich deň. Niektoré polozabudnuté, ako napríklad Flámi v Belgicku, sa dvíhajú, iné, už dlhý čas hlboko ponižované, tak ako Turkami zotročovaní Gréci a Srbi, zachraňujú si svoj národný svojráz a zaraďujú sa k ostatným národom. Európa ich ochotne prijíma, s radosťou ich pozdravuje, ba dokonca im posiela pomocné oddiely, ako napríklad Grékom helénofilov. Krásna, nádherná je táto účasť ľudstva na dianí jednotlivých národov; je krásna a nádherná, dôstojná 19. storočia. V tomto zmysle sa nazdávam, že všetky národy Európy túžia po tom, aby ich uznali v ich svojráznej národnej individualite, v čestnom úsilí po rozvoji a vzdelaní. Jeden z našich vlasteneckých novinárov označil toto storočie za storočie národností a podľa môjho názoru sa tým pokúsil naznačiť úsilie národov po ich uznaní, charakteristické pre naše storočie, na ktoré si nárokujú v sebatvorivom nadšení, aby mohli dôstojne zaujať miesto v rade ľudstva. No ak mal tento novinár na mysli len národnosť, t.j. formálne vedomie národa o sebe samom, a to len vo vzťahu k nášmu storočiu, potom vyslovil nepravdivú a pritom plytkú, jednostrannú a povrchnú myšlienku. Nepravdivá je preto, lebo všetky národy, ktoré stáli vo svetových dejinách pred nami, mali a museli mať toto formálne vedomie o sebe, keďže v histórii vystupovali ako osoby a boli činné po celé stáročia. Ako hovorí Plutarch, tešil sa Platón vo svojej poslednej hodine, že sa najprv narodil ako Človek, potom ako Helén a nakoniec v čase, keď žil Sokrates. Každý občan Ríma dobre vedel, že jecivis romanusa stačí nazrieť do Sallustia alebo Lívia, aby sme sa presvedčili o tom, ako hlboko cítili Rimania, že sú Rimanmi. Tak isto možno nájsť toto vedomie u Frankov, a predovšetkým v dobe Ľudovíta XIV.; rovnako u Germánov, u ktorých veľmi zvučne prichádza k slovu v čase reformácie. Luther pociťoval veľmi hlboko svoj národný svojráz a hovorí o ňom s plným vedomím; takisto aj oduševnený Ulrich von Hutten, ktorého hlas v tomto ohľade mocno znie v jeho heroických básňach. Vo svojom vynikajúcomHeroicum, ktorého názov jeQuod ab illa antiquitus Germanorum claritudine nondum degenarint nostrates, hovorí okrem iného toto:Maluit illa aetas, quam scribere, nitier armis,Edereque insigneis, quod scriberet altera pugnas,Quodsi nostra forent, victuris gesta libellis,Scripta velut Latinae, velut ampla volumina GrajaeCernimus historiae, non tantum haec ultima scirentSaecula, Teuonicas Alpino in vertice pugnas.Alebo:Objice livor edax: nos quasdam invenimus artes,Quarum nulla satis laudem celebraverit aetas.Nam quae sidereas vocalis machina turreisDejicit, ac solidas impulsa concutit arces,Moeniaque et spissos, aggesto pondere, murosAequat, sternitque domus et destruit urbes,Prodiit avnobis. Nos primi excudimus aereEt sculptis masura notis, tot saecla, tot annos,Omne genus scripti vatum, aeternosque labores,Quaeque diu nemo perituris scribere chartisPosset, et in multas ita passim spargere gentes,Per nos una dies in mille volumina profert.(Atď.)Stačia tieto príklady, ktoré súčasne vrhajú jasné svetlo na jednostrannosť takéhoto chápania. Takýto názor je zjavne vyabstrahovaný z dnešných pomerov v Uhorsku; keby sme však tieto pomery preniesli na všetky národy a dívali sa na ne len vo svetle domácich pomerov a podľa toho ich aj posudzovali, išlo by skutočne o čosi podobné, ako keď sa kedysi dali oklamať synovia Zeme, keď verili, že sa Slnko otáča okolo ich planéty, hoci sa Zem točila a stále sa točí okolo Slnka. Plytký a povrchný je tento názor preto, lebo ako najvyšší princíp, ako vedúcu myšlienku storočia postuluje formálne vedomie národa, ktoré sa celkovo vyjadruje prostredníctvom národnosti. Ako sme povedali, národnosť je sama osebe len formou, ktorá nemá v tomto oddeľovaní ešte nijaký obsah. Vedúca myšlienka dôb a národov však musí mať obsah, ktorý sa národy alebo pokúšajú prijať alebo rozvíjať, no ktorý ešte nie je daný v samotnom pojme národnosti. Popri tom všetkom je takýto názor charakteristický pre tých, čo ho z toho či iného dôvodu vyznávajú. Jasne pritom vidieť, na čo sa u nás teraz kladie dôraz.V tomto storočí, keď sa národy značne pozdvihli vďaka impulzom silne vplývajúceho získaného vzdelania a osvojili si ho, aby sa dôstojne pripojili k ľudstvu, v storočí, ktoré prevzalo záštitu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v storočí, keď vystúpili niektoré takmer stratené národy so svojím národným svojrázom, aby sa ohriali na jeho výslní pod vládou, ktorú sme označili ako pravý výraz 19. storočia, obrátili aj Slováci zo svojich Karpát pohľady k slnku, čo vyšlo na obzore doby a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárstva a priložili ruku k dielu tak ako ostatní. Kedysi vo svojej duchovnej nečinnosti živení zväčša duchovnou potravou Čechov, sami sa teraz prebudili a začali prejavovať duchovnú aktivitu, pretože elektrický šok zasiahol aj ich, nadišla pre nich rovnako priaznivá doba ako pre Maďarov a pre ostatné národy. Nemala po tomto prebudení, pýtam sa, nasledovať im doteraz neznáma činnosť, a nemala sa prejaviť v ich národnom nárečí? Nebol to, pýtam sa ďalej, nevyhnutný chod vecí? Isteže! Každý nezaujatý pozorovateľ spozná tento nevyhnutný priebeh a každá šľachetná duša schváli duchovné úsilie Slovákov. Kedysi im chýbali osobnosti, ktoré by sa venovali národnému vzdelávaniu, no odrazu sa ako predzvesť duchovného života Slovákov vynorili viacerí schopní, talentovaní muži naplnení láskou k poznaniu a k svojmu národu a záležalo im na jeho vzdelaní: objavil sa Tablic, usilovný zberateľ historických listín a spisov a zároveň obľúbený básnik, ktorý už nie je medzi nami, objavil sa neúnavný autor populárnych, veľmi potrebných diel, profesor Palkovič; potom prišiel mimoriadne nadaný zostavovateľ gramatiky nášho nárečia a podrobného, dôkladného slovníka, dnes už nesmrteľný Bernolák; prišiel — dnes už zosnulý — kanonik Palkovič, usilovný prekladateľ Písma svätého do nášho čistého nárečia; po ňom sa objavil vynikajúci rečník a zároveň aj básnik Kollár a s ním učený, hlbokomyseľný historik Šafárik; potom skvelý a oduševnený básnik, ktorý vylúdil z karpatskej lutny dojímavé tóny, ctihodný Hollý, a objavili sa aj iní. Vysoko postavení muži vydávali za vlastné peniaze dôležité knihy určené najmä ľudu, tak ako večne živý nitriansky biskup Vurum a blahej pamäti sám ríšsky prímas kardinál Rudnay, ktorý dokonca sám prekladal diela do slovanskej reči a v tej istej reči vydával tlačou svoje obsažné cirkevné prejavy. No zatiaľ čo Slováci na slnku vychádzajúcom nad národmi mierumilovne pokračovali aj ďalej vo svojom vzdelávaní, zdvihol sa nad nimi oblak, ktorý zachytil žiarivé lúče slnka nášho storočia, takže prestali dopadať na územie Slovákov. Objavila sa totiž myšlienka maďarizácie všetkých obyvateľov a národností našej vlasti, ktorá sa na nich spustila ako búrka. S touto myšlienkou sa totiž zjavili aj všetky fingované zámienky, čo mali zdôvodniť nevyhnutnosť takejto maďarizácie nemaďarských národností Uhorska. Keď sa táto myšlienka rozšírila a stala sa takzvanou fixnou ideou, začala maďarská žurnalistika kliesniť cestu maďarizácii tým, že zosmiešňovala a očierňovala nemaďarské a najmä slovanské národnosti; kritizovala ich národný svojráz a pripisovala národným skupinám — hlavne Slovanom — vymyslené zločiny, aby ich vohnala do vopred pripravených osídel. Alebo je to inak, pýtam sa vás, pán Lukács, nepranieruje slovanstvo a vedúce osobnosti našej vzdelanosti verejne maďarská žurnalistika a iné vám dobre známe diela, a nie sú tieto zavrhnutiahodné spôsoby skutočným a dostatočným dôvodom k opodstatneným sťažnostiam a žalobám? Keby som aj predpokladal, že sa potláčanie národného svojrázu nemaďarských obyvateľov Uhorska neuskutočnilo, nebolo Slovanom dostatočným dôvodom k žalobám a podávaniu sťažností celé to ohováranie, všetky tie nezmyselné reči, čo sa šírili o Slovanoch, nadávky, ktorých cieľom bolo vytlačiť Slovanov z ich zákonného postavenia? Vláda, verná svojmu vznešenému poslaniu a dobre chápajúca 19. storočie, preukázala milosť maďarskej národnosti, robila veľké kompromisy a tým tento národ podporovala v jeho vývoji. Bol to veľmi rozumný a spravodlivý postup; keď sa však určitý národ domnieva, že má výlučné práva a ostatným upiera presne to, o čo sa sám usiluje a čo sám chváli, potom je jeho prístup alebo prístup jeho hovorcov k veci egoistický, kastovnícky a teda nečistý, dokonca nehumánny. K takémuto niečomu došlo aj u nás. Bolo nevyhnutné, aby Slovania vystúpili so svojimi žalobami a kritizovali konanie, ktoré sa proti nim zahájilo, aby ho označili za nespravodlivé a nepatričné. Vy však, pane, ste vystúpili vAugsburger Allgemeine Zeitungs tvrdením, že na Slovanoch sa nepácha nijaká neprávosť, vraj sa nemajú na čo ponosovať, všetky žaloby sú čistými výmyslami a nadôvažok ste Slovanov ešte aj obvinili. Proti vášmu pokusu vykričať Slovanov pred ostatnými národmi ako svojhlavých a proti výrazom namiereným proti Slovanom, ktoré sú nepriamo vyjadrené vo vašom článku, považoval som za povinnosť obraňovať národ, z ktorého pochádzam a ktorého mravné pozdvihnutie mi leží na srdci a považoval som za povinnosť brániť jeho úsilie ako spravodlivé a neprekračujúce hranice zákonnosti. Vy ste však neboli spokojný s mojou interpretáciou našich pomerov, naďalej ste tvrdili, že žaloby Slovanov sú neopodstatnené a nútili ste ma, aby som uviedol fakty, ktoré by dokázali útlak. Pravda, nemohol som uviesť nespočetné ohovárania a nadávky všetkých kategórií z maďarských novín, ktoré sa tam sypú na hlavy Slovanov a ani iné písomnosti, ktoré sa nimi len tak hemžia; z priestorových dôvodov som si nemohol v tomto európskom orgáne nárokovať na umiestnenie všetkých týchto materiálov, a ani som na tomto mieste s nimi nechcel vyrukovať pred pohľadmi národov; stačilo mi uviesť niekoľko skutočností. Po dlhšom mlčaní ste sa opäť objavili na bojisku a usilovali ste sa mnou uverejnenú skutočnosť v spomínaných novinách vyvrátiť, podobne aj prípad lajoškomárňanských, prevzatý z brožúrySťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov. Spomínaný prípad ste sa pokúsili vyvrátiť tak, že ste ho síce nepopreli ako fakt, ale nesprávne ste ho založili na mierne modifikovanom dôvode tvrdého trestu za znovuzavedenie bohoslužieb v jazyku, v ktorom Slovania úpenlivo prosia. Svoj dôkaz ste prevzali zPesti Hirlapa povedali ste pritom, že z opačnej strany nedošlo k vyvráteniu; no hneď na začiatku musím tomuto vášmu tvrdeniu protirečiť, pretože odpoveď bola doručená do nestrannej redakcieNemzeti Ujság, ako môže dokázať vážený pán gróf Johann Majláth, no nebola tam publikovaná kvôli určitým pomerom, ktoré odstrániť nebolo v moci redakcie. Tieto odvolávania posilňujúce domnelé tvrdenia zamerané proti nám zo strany, na ktorej stojíte vy, nemajú celkovo nijakú hodnotu; keby aj totiž vládli iné pomery, okremNemzeti Ujságby iné noviny nanajvýš len zriedka alebo vôbec neboli ochotné prijať naše protidôkazy. Čo sa týka prípadu Lajoškomárňanov, dovoľujem si potvrdiť správnosť interpretácie v tom zmysle, ako bol uvedený vŽalobách a sťažnostiach, opierajúc sa pritom o nasledovné dokumenty.Keď peštiansky advokát, bývalý zástupca utláčaných Slovanov pán Johann Herkel videl, ako sa spomínaný prípad prekrúca, napísal o ňom nedávno vlastnú správu a taktiež ju dal na uverejnenie redakciiPesti Hirlap(pokiaľ viem, doteraz tam nevyšla) a bol taký milý, že aj mne poslal pre vlastné upotrebenie jednu takúto správu. Z tejto správy nestranného advokáta poškodených vyberám nasledujúce riadky. Hovorí: „Pred niekoľkými rokmi (bolo to roku 1828) prišli štyria vidiečania z Lajoškomárna s prosbopisom. Napísal im ho ich dedinský notár a obsahoval sťažnosť. Odkázal som ich na vtedajšieho hlavného inšpektora ev. c. a. v. slobodného pána Alexandra Prónaya, ktorého sa táto náboženská záležitosť najviac týka; povedali však, že vraj u neho už boli, a on ich poslal ku mne. Prosili ma o postúpenie ich sťažnosti vysokému kráľovskému miestodržiteľstvu. Sťažnosť obsahovala toto: Lajoškomárňania si všeobecným uznesením obce a so súhlasom vrchnosti zvolili duchovného, ktorý už prijal povolávací list. Medzitým však do ich zboru prišiel duchovný, ktorého si nevybrali a keď prišli na faru, aby tam privítali nimi zvoleného duchovného, boli nemálo prekvapení, keď tam našli iného, neznámeho, ktorý sa s nimi alebo nevedel, alebo nechcel dohovoriť. Táto udalosť nimi veľmi otriasla; niektorí z nich síce rozumeli trocha po maďarsky, no ostatní a ženy nepoznali okrem svojej rodnej reči nijaký iný jazyk. Údajne sa u nich bohoslužby slúžili v materinskom jazyku, no teraz sa u nich už dlho nijaké nekonali, a keďže je pre úbohých sedliakov náboženstvo jedinou útechou na tomto svete, boli by nútení ísť do veľmi vzdialených miest, keby počas veľkých sviatkov nechceli úplne prísť o túto útechu a bohoslužbu, pretože duchovný, čo sa náhle zjavil v ich obci, sa s nimi alebo nechcel, alebo nevedel dohovoriť a hoci boli nútení plniť všetky služby, ktoré sú súčasťou života farnosti, museli teda orať, siať a duchovného platiť, neumožnil im tento bohoslužbu v im zrozumiteľnom jazyku. A ak niekedy zabudli urobiť niečo, čo bolo súčasťou služieb farnosti, dostali sa do väzenia, kde ich navštívil povýšenecký advokát a povedal im: „Skutočne, je to s vami zlé; prečo necháte so sebou tak zaobchádzať, vzdajte sa svojej odpornej slovanskej reči a ihneď sa skončí vaše utrpenie, vidíte predsa, že jete maďarský chlieb,“ na čo mu oni odpovedali: „Pane, jeme chlieb, ktorý sme nadobudli ťažkou prácou, a v tomto smutnom položení sa umárame už dlhší čas.““ —Ako dodáva pán Johann Herkel, sám spísal ich žiadosť. Mená žalobníkov boli vraj Bartoš a Vrabec, na mená ďalších dvoch si nespomína. Sotva ubehlo niekoľko týždňov — hovorí pán Herkel —, objavili sa u neho ďalší traja, tentoraz bez písma a povedali: „Pane, sme z Lajoškomárna a poslal nás k vám pán hlavný inšpektor; pricestovali sme sem z domu len tajne a iba naše ženy vedia, kde sme, pretože keby sa rozchýrilo, kam sme sa vybrali, pochodili by sme tak ako tí štyria, ktorí tu boli predtým.“ Keď sa pán Herkel spýtal, čo sa s nimi stalo, odpovedali: „Pane, ešte ani neboli doma, už na nich čakali hajdúsi ako na najväčších bakoňských zbojníkov, vo Veszpréme ich dali do želiez, uvrhli do žalára a prvý z nich potom dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý (ako vyplýva zo stoličnej správy, ktorá je tiež v mojich rukách, išlo o starca) 24 palíc, dvaja z nich sú ešte v žalári a my nevieme, čo si máme počať.“ Pán Herkel im nemohol tak ľahko uveriť a spýtal sa ich: neprevinili sa tí štyria v niečom? No oni povedali, že to boli štyria najspravodlivejší v dedine, všetci ich mali radi, ľudskej duši by neublížili a svedomito si plnili aj povinnosti voči pánom i stolici. Keď sa skončil rozhovor, dodáva pán Herkel, objavil sa u neho sekretár hlavného inšpektora slobodného pána Alexandra Prónaya a pozval ho k svojmu nadriadenému; pán Herkel pozvanie prijal a doručil mu v rýchlosti spísanú sťažnosť, a tento čestný muž ju ihneď poslal do Viedne na vysokú dvornú kanceláriu. Z vlastného mešca priložil k listu 50 zl., ktoré boli určené pre agenta a so slzami v očiach napísal, že títo úbožiaci mali popri svojom utrpení tak či onak dosť výdavkov a sám by mimochodom nikdy neveril, že sa dožije takýchto strašných vecí. Blahosklonnou kráľovskou rezolúciou vydanou v tejto záležitosti dňa 30. septembra 1828 sa nariaďuje, že lajoškomárňanský zbor má mať kaplána znalého slovanskej reči, aby obec nebola ukrátená o duchovnú útechu. Správa stolice, ktorú, ako sme povedali, o tejto udalosti podali na vysokom miestodržiteľstve, hovorí síce o tom, že títo ľudia boli potrestaní za narušenie pokoja, no ďalej sa tu dodáva, že takéto trestanie si vyžaduje rešpekt, ktorý sa nedodržal ani voči sudcovskej moci, ani národnej reči, pretože z jazykovej konfúzie nevzišlo nič dobré a šťastie krajiny sa dá podporiť len jednotou jazyka; okrem toho vyslovuje stolica v tejto správe prosbu, aby bol pán advokát Johann Herkel kvôli vyhotoveniu prosbopisu prísne pokarhaný. Po desiatich rokoch podali z tej istej obce na gen. konvente v Pešti novú sťažnosť, kde sa slovanskí členovia tej istej obce ponosujú, že hoci milostivá kráľ. rezolúcia ustanovila pravidelnú bohoslužbu, zažili v tomto ohľade veľký útlak, pretože sa zúčastňujú na bohoslužbách len každú štvrtú nedeľu a to iba ráno a len jednu hodinu, keďže iných bohoslužieb niet. Ďalej sa sťažovali, že ich duchovný M. len raz alebo dva razy do roka slúži svätú Večeru Pánovu a to dokonca niekedy cez pracovný deň, keď musia byť na panskom, prečo aj istá žena, ktorá nemohla prijať svätú Večeru Pánovu vo svojej rodnej reči a ktorú kvôli tomu duchovný častoval hrubými výrazmi, prestúpila k rímskokatolíckej cirkvi; ďalej sa ponosovali na správanie duchovného a dodali, že sa kvôli nemu presťahovalo z obce viac než štyridsať manželských párov do pokojnejšej oblasti. V prosbopise uviedli, že počet slovanských členov v tejto obci predstavuje 253 duší, maďarských len 84. Nuž, čo na to poviete, pane, a ako chcete ospravedlniť tento postup?Keďže práve hovoríme o gen. konvente, chcem spomenúť ešte jeden prosbopis týkajúci sa tejto záležitosti, ktorý poslali slovanskí členovia velégskej obce, v Stolnobelehradskej stolici, gen. konventu 6. septembra 1838. Okrem iného tu čítame: „So zlomenými srdcami objavili sa slovanskí členovia ev. zboru z Velégu u urodzeného pána (teda u hlavného inšpektora — túto funkciu vtedy dôstojne zastával spomínaný Alexander Prónay, šľachetný a kresťansky mierny muž) a vzlykajúc sa žalovali, že nám vzali to najlepšie, najkrajšie a najcennejšie, čo sme mali na tomto svete, totiž svätú bohoslužbu v kostole, túto milosť božiu a útechu evanjelia. Len pred niekoľkými dňami zvolal náš kazateľ vo svojom byte stretnutie a odsúdil na ňom nás, úbohých Slovanov; pozval k sebe niekoľko svetských osôb a úradníkov zo stolice, dedinského richtára, panovačného úradníka a niekoľko najagresívnejších Maďarov a uskutočnila sa porada o nás a o našich požiadavkách. Žiadali sme totiž, aby sme Všemocnému Bohu mohli slúžiť v materinskej reči tak ako Maďari a aby sme mohli tak ako oni farárovi odovzdávať peniaze, plody našej práce, aby sme ho mohli platiť, zúčastniť sa na stavbe novej fary, nákupe zvona, kalicha a podobne. Naše požiadavky sa nevzali do úvahy a cirkevný konvent rozhodol: ak Slovania niečo podniknú proti kazateľovi, ihneď sa predajú ich domy a budú musieť opustiť obec. Okrem toho vymenovali na tomto konvente Maďara, ktorý mal dávať pozor a sliediť, či sa nejaký Slovan nevysloví proti konventu alebo kazateľovi. Ak áno, bolo ho treba ihneď v putách predviesť do Stoličného domu, uväzniť ho alebo ho poriadne potrestať.“ Po tomto úvode vysvetlili, ako a akým spôsobom dochádza k obmedzovaniu a zabraňovaniu bohoslužby a taktiež výučby detí v ich materinskej reči a dodávajú, že keď mal u superintendenta dištriktu kazateľ K. uviesť ich počet, nahlásil tajne len tri duše. V skutočnosti ich bolo 126.O kamenickom prípade som hovoril preto, aby som osvetlil hodnovernosť istej ctihodnej duchovnej osoby, ktorá bola natoľko presvedčená o svojej bezúhonnosti, že sa rozhodla tento prípad poslať doAllgem. Zeitung, alebo ho už aj ctenej redakcii dokonca zaslala. Ako by som si mohol takýto prípad vymyslieť, keď som nikdy nebol v Abovskej stolici a nepoznám teda ani lokalitu, ani tamojšie osoby? Hodnoverná ctihodná osoba stavu duchovného, od ktorej som sa dopočul o kamenickom prípade, je pán Michal Hodža, evanjelický farár zo Sv. Mikuláša v Liptovskej stolici, taký skúsený, mierny a čestný muž milujúci pravdu, že všetci, čo ho poznajú, bezpodmienečne veria jeho tvrdeniam a výpovediam a rovnako sa plne teší dôvere svojich spoluveriacich a krajanov, ktorej je s určitosťou hodný. Tomuto mužovi hovoril o kamenickom prípade, ktorý som spomínal vAllgemeine Zeitung, pán Karl Serday, učiteľ v tom istom evanjelickom zbore, čestný muž, a ten sa dopočul o prípade počas cesty v hornej oblasti Uhorska v mestečku Sečovce priamo od pána duchovného Sörésza, spomínaného kazateľa v kamenickom zbore, ktorého tam pocestný náhodou stretol a ihneď si jeho slová zapísal do svojho denníka. Ak ste vy, pane, popreli tento fakt vAllgemeine Zeitungč. 30, 31 z r. 1844 a ak ste sa pritom odvolali na list samého pána Sörésza, ktorý všetko, čo som uviedol, priamo vyhlásil za sieť lží a výmyslov a tým sa zdanlivo ukázalo pravdivým vaše tvrdenie, ja som sa obrátil s listom na pána Hodžu a poprosil ho, aby všetko presne prešetril a uviedol na pravú mieru. Pán Hodža preto vyzval pána Serdaya, aby zaujal stanovisko a naliehal, aby mu všetko ešte raz vyrozprával a podal o prípade presnú správu. Pán Serday na to odvetil, že môže len rovnakým spôsobom zopakovať to, čo už raz povedal, odvolal sa na svoj denník a povedal, že je pripravený odprisahať pred príslušnou vrchnosťou, že správu počul do najmenšieho detailu priamo od pána Sörésza. No predtým, ako sa malo prikročiť k tomuto závažnému aktu, napísal sám pán Hodža pánovi Sörészovi list, kde písomne apeloval na jeho svedomie, aby pán Sörész potvrdil správnosť faktov, ktoré povedal pánu Serdayovi, alebo aby sa priznal, že všetko toto rozpovedal len ako žart, aby preklenul rozhovorom prázdny čas. Pán Hodža poskytol pánu kazateľovi Sörészovi dlhší čas na rozmyslenie a odpoveď — preto som svoje zdôvodnenie zverejnil publiku trochu neskôr, ako by bolo bývalo namieste. Pán Sörész list dostal, ako sa dá usúdiť podľa záznamu pošty, na ktorom sa nachádza jeho vlastnoručný podpis a ktorý je teraz u mňa, no doteraz naň neodpovedal. Keď pán Hodža a pán Serday videli, že odpoveď pána Sörésza nechodí, odišiel posledný menovaný za prvým podžupanom Liptovskej stolice, pánom Paulom v. Madocsánym, pred ktorým po zložení prísahy vypovedal, že mu nasledovné doslova vyrozprával pán Sörész.To je len jedno presvedčivé svedectvo o pravdivom obsahu skutočnosti, ktorú som predniesol. Je to silný dôkaz toho, že sa Slovania v Uhorsku nesťažujú bezdôvodne a nerobia nemiestny neporiadok, ako tvrdia ich hodnoverne sa tváriaci protivníci. Čo sa týka uvedenej skutočnosti, neradím vám, pane, aby ste sa s ňou zahrávali; pretože pri najlepšej vôli by ste nikdy nedokázali pred verejnosťou opak môjho tvrdenia, aj keby sa vaše zdôvodnenia opierali o list pána Sörésza. Nech sa pán Sörész, ktorý vo svojom liste (mimochodom, triumfoval s ním takmer vo všetkých maďarských novinách) celú záležitosť poprel a na mňa váľa nadávky a posmech, zodpovedá pred svetom, Bohom a svojím svedomím. Dehonestujúce výrazy, ktoré sú viac než urážlivé, ako ste sám povedali, sa ma netýkajú a dopadajú s dvojitou váhou na hlavu iného. Táto vec už mimochodom nepotrebuje nijaký komentár. Bolo by správne a spravodlivé, keby tie maďarské noviny, čo list prevzali, publikovali aj moje zdôvodnenie; bolo by to správne a spravodlivé a ja som zvedavý, ktoré z nich sa budú riadiť spravodlivosťou a rešpektovať pravdu. Ak tak nespravia, jasne a jednoznačne sa ukáže, čím sú.Čo sa týka iných prípadov, predstavujem si, alebo aspoň by som chcel na vašu česť veriť, že ste sa o nich zrejme nedozvedeli a len z nevedomosti, ktorú u vás predpokladám, ste v týchto novinách obviňovali Slovanov z toho, že sa neopodstatnene ponosujú, pretože sa na nich vraj v skutočnosti nepácha krivda; no neskôr, keď ste sa dozvedeli o určitých veciach, mali ste zrejme sklon k zľahčovaniu alebo prikrášľovaniu skutočností, aby ste zostali formálne dôsledný. No popravde povedané je skutočne lepšie preukazovať úctu spravodlivosti a pravde, aj keby stáli na opačnej strane, ako sa držať formálnosti a pokúšať sa o dialektiku alebo kazuistiku. Úsilie dozvedieť sa o určitej vec i pravdu, no iným ju predostrieť ako nepravdivú, je formou zla a prevýši ho len irónia, kde o všetkom dobre a zle rozhoduje len domýšľavosť, ba dokonca sama určuje, čo je dobré a čo zlé.Nakoniec sa pýtate, pane, či bude nemecká tlač aj naďalej poskytovať priestor pre domnelé ohováranie. Chcete ju priviesť k tomu, aby tak v budúcnosti nerobila. Podľa vášho názoru by tak nemala robiť preto, lebo si myslíte, že by si mohli byť oba národy v krátkom čase navzájom prospešné. Už v tom pane, že chcete z dôvodu prospešnosti umlčať nemeckú tlač čo sa týka slovanských záležitostí, je čosi podozrivé, nečistý úmysel. Keď ste si taký istý svojou pravdou, ako sa tvárite, prečo ste potom nepovedali nemeckej tlači priamo, aby sa nezhadzovala nactiutŕhačstvom, ale označili ste jej pohnútky akoab utili? Aký ste len netolerantný, keď upierate právo utláčaných na sťažnosť, alebo aspoň chcete zabrániť, aby sa ponosy nedostali na verejnosť? Potom vám ale musím priamo a otvorene vysvetliť, že táto neustála honba za sympatiami cez spoločenské záujmy a podobne nesvedčí o správnosti veci, ani o silných stránkach takéhoto snaženia. My Slovania sa skutočne nikomu nevtierame do priazne, tak ako majú vo zvyku iní, a ani to nepotrebujeme, pretože sme si vedomí spravodlivej veci. Ten, kto sa obáva, že jeho záležitosti nemajú solídny morálny základ a mohol by pri nejakom nepodstatnom prípade utrpieť porážku, len nech sa pachtí za sympatiami a namiesto toho, aby bol sám sebou, nech len — aby sme použili taký výraz — navždy zo seba vystúpi. Pri spravodlivej veci prídu sympatie sami od seba; iné sympatie, ako napríklad tie, ktoré sa odvodzujú z pohnútkyab utili, sú a môžu byť vďaka svojej povahe len nestále, partikulárne a dočasné. A dodávam, že by Nemecko muselo zaprieť svoju podstatu, keby sa uchýlilo k takejto jednostrannosti, ako to od neho požadujete.Koncom minulého roka ste si, pane, v závere vášho článku o populačných pomeroch v Uhorsku spomenuli aj na mňa a obvinili ste ma ohľadom môjho druhého, proti vám namiereného článku z nedôsledností a protirečení. Nepovažoval som za hodné námahy odpovedať vám, pretože na tom mieste vo vašom článku, kde sa venujete môjmu textu, niet nijakých dôkazov, len samé rozumovanie. Čo je zvláštne, môj článok, kde sa podľa vášho názoru nachádzajú nedôslednosti a protirečenia, nazývate šikovným manévrovaním! Úprimne povedané, donedávna som nevedel, že by sa dalo šikovne manévrovať nedôslednosťami a protirečeniami; a vy, pane, ma chcete obviňovať z protirečení! Zdá sa, že ste príliš zaťažený logikou: kde však zostala? Alebo chápete pod týmto šikovným manévrovaním len dialektickú pozlátku? Tu vám musím pripomenúť, že som si vedomý správnej veci, preto dialektickú pozlátku nepotrebujem a prenechávam ju iným, ktorým sa môže zísť. Vo svojom druhom článku ste ďalej vyhlásili, že o tejto záležitosti už nebudete chcieť písať, a napriek tomuto vyhláseniu ste sa ozvali. Môžem z toho usúdiť len to, že vám formálne veľmi záleží na poslednom slove; verte mi však — formálne posledné slovo nie je vždy posledným z hľadiska obsahu.Musím spomenúť ešte tú okolnosť, že rovnako ako vzhľadom na nás Slovanov v Uhorsku, aj vzhľadom na Nemcov v Sedmohradsku ste tvrdili a snažili sa dokázať, že tamojší Maďari na nich nepáchajú krivdy; o tom, že skutočnosť je iná, vás však poučil (a myslím, že úspešne) istý tamojší statočný Nemec.*Ľudstvo sa nezaprie, a takisto ani mocný duch doby. Pre národy a vďaka národom svitlo ľudstvu krásne, nádherné storočie, a vzdor proti pravému duchu doby a jeho požiadavkám nie je úspešný. Tou istou mierou, akou vzdorovitý človek zapiera ducha doby, zapiera duch doby jeho. Dobre vieme, že niekedy nadšenie prekypí, no pri prekračovaní právnych noriem nie je zotrvávanie pri starom dobré, pretože v sebe zachováva reflektujúcu vôľu. Ešte stále žijeme s nádejou, že Maďari uznajú naše právo na národný svojráz a pochopia požiadavky ducha a ľudstva 19. storočia a napravia to, čo sa udialo v náš neprospech. Veď Maďari už dosiahli tak veľa pre svoj národný svojráz. To málo, čo máme, nech nám neberú, nech je v budúcnosti právne nedotknuteľné. Nikdy sme nechýbali, keď išlo o to, splniť si povinnosti voči Uhorsku a preto by sme ani nemali byť ukrátení o naše práva. Možno dnes hovorím proti vetru, no nech čas neplynie bez toho, aby sme o ňom nevydali svedectvo!Na záver musím ešte poznamenať, že keby vás neuspokojili tieto skutočnosti alebo keby sa objavila nevyhnutnosť predniesť určité ďalšie skutočnosti, uvediem niekoľko takých, ktorých som bol očitým svedkom a ktorých pravdivosť nebude môcť nikto poprieť.	Stur_Devatnaste-storocie-a-madarizmus.html.txt
Hlava I. Škola v Bánovciach nad Bebravou(Sectio I, Caput I. De Schola Banovicensi)[1]Mesto Bánovce (nad Bebravou) leží na dva rímske míľniky od Trenčína.[2]Dobrú povesť si nezískalo mohutnými múrmi budov, ani nádherou, ktorá iným mestám prepožičiava slávu, ale tým, že je okolitý kraj úrodný, zo všetkých strán obkolesený širokým tokom vody, a preto aj štedrý na plodiny.Toto inak od ruky ležiace mesto zasvätili vedám a umeniam kniežatá Illésházyovci, ktorí boli mecenášmi, podporovateľmi a udržiavateľmi bánovskej školy.[3]Spomedzi nich treba predovšetkým spomenúť Gašpara Illésházyho de Illésháza, rytiera zlatého rúna, ktorého v roku 1616 cisár Ferdinand vymenoval za dedičného župana mesta Trenčína, najvyššieho župana Trenčianskej, Oravskej a Liptovskej stolice, a napokon aj za cisárskeho radcu. Bol to vedec nevšedných kvalít, dobre oboznámený v politike, veľký milovník kníh, prepisujúc neúnavne básne do prózy, čím sa zaslúžil o to, aby sa stal hlavou a ochrancom bánovského gymnázia. O osobných vlastnostiach Gašpara Illésházyho sa zmieňuje M. Zachariáš Láni v predslove knihy „Strigil Aetiologiae Kircherianae“ (Škrabadlo na očistenie Kircherovej choroby z roku 1641), kde ho nazýva znamenitým učencom, skvelým rečníkom, zakladateľom, udržiavateľom bánovského gymnázia a iných škôl, ako aj horlivým činiteľom a prekladateľom kníh.[4]V jeho šľapajach kráčal syn Gabriel Illésházy (1623 — 1667) so svojím bratom Jurajom[5](1625 — 1689), ktorého vinou sa bánovský hrad dostal do zálohy ostrihomského arcibiskupa.[6]Podľa zápisu v Superintendentálnom protokole vysokú nadáciu bánovskej škole určila predovšetkým Katarína Pálffyová, manželka Štefana Illésházyho.[7]Najstaršiu zmienku o bánovských rektoroch možno zachytiť u Bartholomaeidesa v jeho súpise wittenberských študentov z Uhorska.[8]Už pred rokom 1570 pôsobil tamMikuláš Galacei, inak ajColacinates, ktorý mal byť „svojho času veľkým pedagógom“. Po skončení wittenberských štúdií pôsobil v Bánovciach, potom okolo roku 1570 v Žiline, okolo roku 1583 v Mošovciach a zomrel asi v roku 1584.[9]Gymnasiologia uvádza ako prvého rektora v BánovciachKrištofa Zahronského, znamenitého matematika, ktorý tam podľa záznamov Daniela Krmana „Scrinia“ účinkoval v roku 1598.[10]Zahronského vystriedalM. Gašpar Cholius, pravým menom Lahm. „Summa cum laude“ spravoval bánovskú školu asi v roku 1600 (podľa synopsy u Rezika Prešovský exemplár Gymnasiologie, s. 49 v roku 1604) a nedopustil, aby pod jeho vedením utrpela škodu.[11]Eliáš Rotarides, muž vzdelaný a vo všetkých vedách veľmi pohotový, bol predstaveným bánovskej školy ok. r. 1604. Rezik sa odvoláva na svojho otca Mikuláša Rezika, kazateľa v Krušovciach a seniora topoľčianskeho, podľa ktorého Rotarides neprichádzal na verejné prednášky s knihami, prinášal si ich iba vtedy, keď sa mala odbavovať teologická dišputácia. Priamo z biblie prednášal teológiu, vyučoval východné jazyky a filozofické vedy, v ktorých bol vynikajúcim znalcom.[12]M. Eliáš Ursinusz Delitscha v Meissensku.[13]Po absolvovaní humanistických štúdií v Halle v Sasku u M. Krištofa Caesara mestský senát jeho rodiska ho poslal na wittenberskú univerzitu, kde so skvelým prospechom zakončil teologické a filozofické štúdiá a dosiahol hodnosť majstra.[14]Odtiaľ ho zákonite povolal Štefan Illésházy, aby obnovil a spravoval bánovskú školu, ktorú v ten čas knieža znova hmotne zabezpečil a povzniesol. Na radu a odporúčanie svojich učiteľov a wittenberských profesorov, ako aj na rozkaz saského konzistória v Drážďanoch dostal záručné listiny päťročného študijného štipendia, ktoré používal od roku 1609 do roku 1615. Za ten čas zastával polovičný úrad rektora. Zakrátko ho preložili do Prahy, kde spravoval novú česko-nemeckú školu pri chráme Salvátora na Starom meste. Počas svojho dvojročného účinkovania v Prahe napísal prednášky z prírodnej filozofie a Constitutiones generales.[15]Z Prahy sa vrátil do Uhorska na levočskú školu.[16]Tam „v potu tváre“ prepracoval Melanchtonovo Compendium grammaticae maius latinae (Väčšia stručná príručka latinského jazyka),[17]ktorú rozšíril o veľký počet žiadúcich pravidiel a predpisov. Knihu spracoval ľahkou a vhodnou metódou s praktickými príkladmi etymologickými a syntaktickými. Dielo venoval sudcom piatich kráľovských miest, predstavujúcich podľa jeho vlastných slov uhorské Athény, kde sa prednášajú humanistické vedy, filozofia a teológia a kde mestá nešetria náklady na riadnu výchovu mládeže. „Veď kdeže viac prekvitá úsilie po vedách, kde viac pestujú toto kvieťa a trhajú najhojnejšie plody vied, ako vo vašich stánkoch, vo vašich ovocných sadoch? Z nich sťa z trójskeho koňa vychádzajú mužovia schopní na všetky čestné služby vlasti…“[18]Toto Kompendium ozdobili rozmanitými básňami, spomedzi ktorých sú pozoruhodné básne košického rektora Jána Bocatia.[19]Ursinus prevzal neskoršie v Levoči s jednomyseľným súhlasom kompetentných činiteľov cirkevný úrad, ako to dosvedčuje jeho vlastnoručný zápis v knihe Index ordinatorum od Petra Zablera na s. 12. Roku 1626 napísal a v Košiciach uverejnil Laus funebris Illustrissimo condam Comiti Domino Stanislao Thurzony de Bethlemfalva (Pohrebný chválospev na najosvietenejšieho grófa Stanislava Thurzu de Bethlenfalva). Vytlačil Daniel Schultz.Daniel Paulini, syn Samuela Pauliniho, farára a seniora považskobystrického.[20]Po starostlivej rodinnej výchove bol zverený výchove mužov, ktorí vynikali schopnosťami a svedomitosťou na domácich školách, ako boli Matiáš Zarevutský, Simeon Basilius, Ján Lycius, Melchior Caprinus, Michal Crispinus a Valentín Plateanus.[21]Tým, že vynikal neobyčajným nadaním a ušľachtilými mravmi, dostal štipendium ako chovanec palatína na štúdiá do Wittenbergu, kde pobudol dva roky.[22]Po návrate sa stal správcom bánovskej školy, ktorú viedol dva roky, od roku 1615 do roku 1616. Pre mimoriadne schopnosti ho povýšili v roku 1617 za kazateľa Alžbety Czoborovej,[23]ktorá vtedy sídlila na hrade Orave. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[24]Podľa toho istého prameňa za Pauliniho účinkovania bol v roku 1615[25]konrektorom v Bánovciach Ondrej Adelphi.Ján Nigrinipobudol podľa správ Daniela Krmana[26]v Bánovciach iba v roku 1617, pretože jeho mimoriadne vlohy prevyšovali nároky obyčajnej školskej práce a určovali ho v pravý čas na zodpovednejšie miesta, ktoré v tom období poskytovali predovšetkým cirkevné úrady.M. Martin Monkovicenus[27]prišiel z Prahy, kde získal prvý stupeň vo filozofii. V októbri roku 1613[28]ho povolali do Trenčína, kde vyučoval rok. Potom sa vrátil opäť do Prahy, kde dal do tlače „Poslednú rozlúčku“ čiže reč, ktorú predniesol v Trenčíne, kde uviedol dôvody svojho náhleho a predčasného odchodu“ (Vale ultimum).[29]Ako dosvedčujú Scrinia Daniela Krmana povolal ho v roku 1618 Gašpar Illésházy, aby viedol ružomberskú školu.[30]Hneď potom ho v roku 1618 povolali na bánovskú školu.[31]M. Izák Láni[32]bol vynikajúci vedec. Len čo tento znamenitý muž dokončil štúdiá na domácich školách, povolal ho Kristán Gventzius, kedysi 23 rokov slávny rektor gymnázia v Halle,[33]aby znova zriadil bánovskú školu. M. Gottfried Ludwig (Ludovicus), rektor chýrneho gymnázia v Hennebergu (Schleusingen),[34]píše vo svojom diele Historia Rectorum, Gymnasiorum Scholarumque celebriorum, časť II, Schola Stutgardiensis, na s. 42 o Izákovi Lánim takto: V roku 1616 ho vyznamenali titulom majstra, a to v čase, keď bol rektorom Ambrosius Rhodius[35]a dekanom M. Ernest Kellenbach. Od toho času čoraz viac vynikal, najmä po tom, čo uverejnil svoje dielo Philosophiae et theologiae specimina.[36]Preto si ho oprávnene žiadali v mnohých pôsobiskách za rektora, napríklad do Znojma na Morave, ale aj za rektora bytčianskej školy[37]v Uhorsku, ktorá bola pod ochranou Emericha Thurzu. V zápätí ho v roku 1619 ustanovili za správcu bánovskej školy, potom na školu v Zahani (Sagen) v Dolnej Lužici, odkiaľ si ho senát obce Goentz vyžiadal dňa 2. mája 1618 za rektora svojej školy.Svoje štúdiá začal v Nemecku[38]a dokončil vo vlasti. Z bytčianskej fary napísal okrem iných — list aj Jánovi Lochmannovi, ktorý vtedy študoval na wittenberskej univerzite, o svojom ťažkom chorobnom stave po vyliečení rakoviny (scirrhus). Svojou pilnosťou vo vyučovaní sa osvedčil najprv v Trenčíne.[39]Stadiaľ ho v roku 1619[40]povolali za rektora do Bánoviec, kde nielen vynikal podľa príkladu svojich predkov nad iných, ale vyrovnal sa im aj osobnou dokonalosťou a potrebnou trpezlivosťou. Často si opakoval v duchu známy verš (14) Juvenalovej satiry: „Nech žiadne ohavné slovo ani obraz neprekročí prah budovy, ktorej predstaviteľom je dieťa, pretože deťom náleží najväčšia úcta“.[41]Jonáš Láni, syn bardejovského kazateľa Daniela Lániho, precestoval Holandsko a Francúzsko a napokon bol kazateľom v Bystrom v Šariši, vyslovil o Izákovi Lánim túto vetu: „Podľa svedectva svojho otca obetovaný súc službe božej, bol som zverený učeným, zbožným a svedomitým mužom, medzi ktorých patril aj M. Izák Láni, rektor trenčianskej školy. Potom som sa poberal na štúdiá do Bánoviec.“ Pozri Index ordinatorum Petra Zablera s. 108.Pavol Faško,[42]okoličiansky rektor, svedčí, že Izák Láni, na ktorého „ústach a reči lipol dva roky“, spravoval bánovské gymnázium „chválitobne a užitočne“. Pozri Index ordinatorum l. c. s. 122.[43]Jeho učbára Tobiáša Benediktiho[44]spomína Mikuláš Lucae, kantor a rektor z Nového Mesta nad Váhom, l. c. s. 119. Roku 1619 začal diktovať svoj teologický traktát De papismo fugiendo (O nutnosti úteku pred pápeženstvom), ktorý dokončil 14. novembra 1620. Toto dielko obnovil ružomberský rektor Ján Braxatoris a rozšíril ho o nový predslov. Nachodí sa medzi Keimélia (Pokladnica) Mičinského.[45]Roku 1621 diktoval Láni traktát De Religione Calviniana fugienda (O nutnosti úteku pred kalvinizmom).[46]Podľa správy spomenutého Mičinského, spísal Láni Gymnasium theologico-polemicum de fundamentali dissensu lutheranorum et caluiniarum (Bojovná teologická aréna o základnom rozdiele luteránov a kalvínov).[47]Tobiáš Benedicti,[48]„požehnaný“ syn farára Mikuláša Benedictiho, ktorého rozvetvená rodina „dodnes žije“ v Liptovskej stolici. Vzdelával sa v humanistických vedách a z túžby po vyšších štúdiách ponáhľal sa k M. Eliášovi Ursinimu na bánovské gymnázium, kde strávil päť rokov ako jeho oddaný poslucháč.[49]Húževnatosťou a vytrvalou prácou nadobudol hojnú zásobu vedomostí, nevyhnutných pre rektorský úrad v gymnáziách. Najprv sa stal riaditeľom školy v Necpaloch,[50]ako svedčí jeho list Jánovi Lochmannovi z roku 1616, v ktorom prosí o požičanie diela Jakuba Martiniho ,Partitiones Metaphysicae‘ (Rozdelenie metafyziky) a Hoeckerovo dielo ,Speculum Philosophicum‘ (Zrkadlo filozofické)[51]na niekoľko dní pre súkromnú potrebu.[52]Potom ako rektor spravoval od roku 1616 tri a pol roka školu v Ružomberku[53]a napokon v roku 1621 — 1624[54]v Bánovciach. Jeho schopnosti a zbožnosť potvrdzuje aj list Jánovi Lochmannovi z Bánoviec z 10. januára 1622, v ktorom mu oznamuje svoj sobáš.[55]Napísal Explicatio Evangeliorum Dominicalium in Tabelli comprehensa (Výklad nedeľných evanjelií v prehľadných tabuľkách), v ktorých zdôvodňuje, ako sa má 1. text analyticky vyložiť, 2. poučenie z neho vyvodiť a 3. veršíkom zakľúčiť. Roku 1621 diktoval Benedicti Commentationes Scholastico-Ecclesiasticae in Textus Epistolarum Dominicalium (Scholasticko-cirkevné poznámky na texty nedeľných epištol) pre kandidátov teológie. Obe diela zaradil Ján Mičinský medzi svoje Cimelia.[56]Z bánovskej školy sa dostal Benedicti za cirkevného pastora v Trnovci v Liptove a napokon za prepošta do Bojníc.[57]Daniel Dubravský, rodom zo Žiliny,[58]bol mužom výrečným a znalým Písma; osvedčil sa[59]na bánovskej škole v rokoch 1625 a 1626 svojím usporiadaným životom a neúnavnosťou v práci, hodným toho, aby ho Gašpar Illésházy ustanovil za dvorného kazateľa a neskôr za superintendenta v Hlohovci. Dúbravského meno spomína Daniel Láni v predslove knihy Ignea Veritatis Evangelicae Columna (Plamenný stĺp evanjelickej pravdy) na s. 8. Podľa uvedeného miesta bol pozvaný na Turíce r. 1646 na dišputáciu téz Bonaventuru Hocquarda,[60]tlačených vo Viedni. Dubravský obratne vyvrátil vety Bonaventuru Hocquarda v predslove knihy dr. Matiáša Hoë[61]s titulom: Das Evangelische Hand-Büchel.[62]Túto knihu preložil do slovenčiny M. Krištof Megander a v roku 1650 ju znova vydal a vlastným predslovom doplnil Daniel Dubravius pod titulom Ewangelitská Ručnj Knižka.Neskôr Dubravský zastával kazateľský úrad v Martine a 19. januára 1633 na mošovskej kongregácii bol prijatý in Album Patrum. Zomrel v roku 1655.Pavol Simonides z Veľkého Bobrovca, syn Matiáša Simonidesa, niekdajšieho diakona trenčianskej cirkvi, píše o Dubravskom takto: Konečne po rozlúčke som sa rozhodol zacieliť na pravú métu svojho života do Trenčína, kde som po celý rok vynakladal usilovnú prácu na štúdiá pod vedením a učením spomenutého slávneho muža Daniela Dubravia zo Žiliny. Pozri Index ordinatorum Petra Zablera s. 101, č. 101.O Dubravskom podáva svedectvo aj Tobiáš Golanecz, ktorý päť rokov vyučoval synov Štefana Thököliho na Kežmarskom hrade, týmito slovami: Napokon keď som sa stal duševne dospelý, cestoval som do Bánoviec na gymnázium, zriadené Štefanom Illésházym, ktoré chvályhodne a užitočne spravoval Daniel Dubravius. Index ordinatorum Petra Zablera s. 129, č. 125. Dubravia a nasledujúceho Zachariaša Lániho spomína aj Baltazár Otlichius v Index ord. l. c., s. 160.[63]M. Zachariáš Láni[64]rodom z Turca, bol synom Eliáša Lániho, bytčianskeho farára a superintendenta.[65]Svoje meno zapísal do poradia rektorov v roku 1624.[66]Spravoval bánovské gymnázium údajne viac ako päť rokov.[67]Ružomberský farár a dekan tamojšieho kontubernia Jakub Splenius v liste zo 17. januára 1624, písanom Jánovi Lochmannovi, menuje Lániho svojím zaťom, lebo mal za manželku jeho dcéru Magdalénu.[68]Keďže v tom čase potrebovali v Trenčíne skúseného učiteľa pre mládež, vyslali k nemu poslov s prosbou, aby prijal úrad rektora školy. Láni sa ujal úradu a veľmi usilovne šíril tam vzdelanie spoločne s konrektormi Jurajom Prašicom a Samuelom Chalupkom, ako aj s učiteľom Michalom Synapiom až do roku 1629. Z Trenčína sa vrátil ako farár do Bánoviec[69]a neskoršie nastúpil po Jánovi Hodikiovi[70]v trenčianskej cirkvi v hodnosti superitendenta. Vynikal ako svedomitý učiteľ Jána Rezika, ktorý s chválou spomínal jeho súcnosť a starostlivosť.Napísal knihu Pseudo Spiritus Posoniensis… Alebo Saud o falešném Duchu Presspurském v roku 1643. K tomu pristupuje ďalší spis Disputatio Luciferi Papistici redaccensi a Thoma Canonico Posoniensi (Rozprava znova sa vrátiaceho pápežského lucifera, od bratislavského kanonika Tomáša Belavia, rodom z Liptova). Knihu vytlačil v roku 1643 Crassus v Trenčíne. Napokon Zachariáš Láni napísal ešte dielo Strigii Aethiologiae Kircherianae (Škrabadlo na očistenie Kircherovej choroby), o čom pozri ďalej.[71]Zomrel 18. IV. 1645 v Trenčíne.M. Daniel Láni,[72]autor traktátu Ignea Veritatis Evangelicae Columna (Ohnivý stĺp pravdy evanjelickej), namiereného proti lotrinskému františkánovi Bonaventurovi Hocquardovi. Ján Casselius ho vyhlasuje za najvzdelanejšieho rektora bánovskej školy a za učiteľa, ktorý zasluhuje plnú úctu. Pozri Index ordinatorum Martina Wagnera s. 11.[73]Z bánovskej školy bol povolaný do kazateľskej služby v Hlohovci,[74]kde viedol prudké dišputácie s tamojšími františkánmi o očistci.[75]Jonáš Hadik(Hadikius),[76]rodom z Rajca. Po skončení svojich štúdií na gymnáziu v Bytči pod vtedajším rektorom M. Zachariášom Lánim a konrektorom Samuelom Chalupkom, štedrou podporou Gašpara Illésházyho sa dostal na wittenberskú akadémiu, kde sa dva roky horlivo venoval vyšším vedám. Po návrate sa stal v roku 1629 konrektorom v Bánovciach a v druhom semestri r. 1630 rektorom v Žiline, kde účinkoval dva roky. Napokon štyri roky, t. j. od roku 1636 spravoval školu v Trenčíne.[77]Neskôr ako trenčiansky kazateľ a senior tejto stolice napísal vo forme elegického disticha báseň Mantissa ako odpoveď trenčianskemu rektorovi Andrejovi Horváthovi proti doktorovi Tofaeovi.[78]Na počesť „ctené a sslechetné matrony Pani Alžbety Tisstjnké“, manželky Giřjka Nitschmana z Nového Jičína na Morave uverejnil aj pohrebnú kázeň, ktorá vyšla v Trenčíne v roku 1646.[79]M. Ján Kircherus, rodom z Tübingenu v západnom Nemecku. „Bolo by želateľné, keby sme mohli o tomto mužovi krajšie veci písať; ale aký bol, takého ho opíšeme čitateľovi…“ Podľa Rezika Kircherus opustil svojvoľne v Tübingene manželku a rodinu, odsťahoval sa do Uhorska, kde získal sympatie Gašpara Illésházyho a ujal sa rektorského úradu na gymnáziu v Bánovciach.[80]„Schopne prednášal vedy, ono spoločné puto ľudstva. Úmyselne vynechával ľahké piesne (nenijské), ktoré nepokladal za osožné nijakému veku ani budúcemu povolaniu mládeže… k prameňu vied pristupoval obratne, pre úžitok a prospech poslucháčov, ako aj pre dobrý zvuk svojho mena“.Keď banskobystrické gymnázium potrebovalo rektora, knieža Illésházy s veľkou chválou prepožičal Kirchera za rektora tejto obce.[81]„Prichádzali za ním zo všetkých strán vzdelaní ľudia ako vábení spevom spevov Sirén.“ V očiach ortodoxných luteránov stratil Kircherus naraz všetky sympatie, keď prestúpil na katolícku vieru a prešiel na jezuitskú akadémiu do Trnavy.[82]Svoj krok odôvodnil v diele Aethiologia, in qua migrationis suae e Lutherana synagoga in ecclesiam catholicam rationes succincte exposuit (Dôvody, v ktorých podrobne vysvetlil svoj prestup z luteránskej cirkvi na katolícku). Vyšlo vo Viedni v roku 1640. Spis vyvolal väčšiu literárnu polemiku nielen v Nemecku, ale aj na Slovensku, kde proti Kircherovi vystúpil bánovský rektor M. Zachariáš Láni spomenutým spisom: Strigii Aethiologiae Kircherianae, r. 1641.[83]M. Alexander Hodikius,[84]rodom z Trenčína, syn superintendenta M. Jána Hodikia.[85]„Jeho detstvo a chlapčenstvo usmerňovala starostlivosť znamenitých rodičov. Najmä otec so schopnosťami dobrej pestúnky sa veľmi staral o syna. V pravý čas ho dal na štúdiá, kde ho zveril vynikajúcim a skúseným učiteľom, aby si tak odvykol od detských hračiek, od chlapčenských spôsobov a v pravý čas sa venoval vznešeným vedám.“ Preto ho poslal na univerzitu do Rostocku,[86]kde sa podrobil dišputácii pod predsedníctvom dr. Jána Quistorpa[87]De sacra caena (O večeri Pána) v roku 1636.[88]Keď sa vrátil do otcovského domu, vymenovali ho za riaditeľa bánovského gymnázia.[89]Tam sa sústreďovali poslucháči zo všetkých strán. V roku 1641 obhajoval obsiahlu dišputáciu De certitudine Scripturae Sacrae et ordine in Ecclesia Lutherana (O nespornosti biblie a o poriadku v luteránskej cirkvi).[90]Oponentom mu bol Andreas Fitkonides, neskorší farár v Háji v Turci.Zakrátko uskutočnil v Bánovciach dišputáciu Apodixis Theologica vanissimi conatus Belaviani respondente Stephano Scholio Arvense, Anno 1644 (Teologický dôkaz najlživejšieho pokusu Belaviana, oponent Štefan Scholius z Oravy). Podľa Scrinií Daniela Krmana sa zachovali Hodikiove ,pravoverné‘ kázne v rukopise v knižnici Matiáša Ostrožiča na hrade Blatnici.[91]Dôvodí, že deti od mladi nemajú vychovávať podpriemerní učitelia. Už M. Fabius Quintilián v diele Dvanásť kníh o výchove rečníka (kniha II, hlava III)[92]sa zapodieva problémom, či sa dieťa má hneď od začiatku zveriť najlepším učiteľom, a uzatvára: … chlapca treba zveriť najlepšiemu učiteľovi, lebo on dokáže žiakov lepšie vzdelávať… a ak sa v niečom pomýlia, hneď urobiť aj nápravu. Naopak málo vzdelaný učiteľ uzná za dobré aj nesprávne veci… Nech teda vyniká každý učiteľ vzdelaním aj mravmi a nech učí deti hovoriť a konať podľa príkladu Foinixa[93]u Homera.Ján Augustiniz Brezna, syn tamojšieho rektora Eliáša Augustiniho.[94]Absolvoval takmer celý okruh humanistických vied na škole svojho rodiska pod vtedajším vynikajúcim mužom Jánom Rotaridesom. Ďalej študoval v Prievidzi, v Slovenskej Ľupči, v Bytči a v Žiline, kde sa stal oddaným žiakom Eliáša Ladivera staršieho.[95]Na jeho odporúčanie Augustiniho vymenovali za rektora okoličianskej školy v roku 1637[96]a potom v Spišských Vlachoch.[97]Roku 1639 ho prijala jelšavská škola.[98]Odtiaľ ho roku 1646 Gašpar Illésházy preložil a ustanovil za rektora bánovského gymnázia. Toho istého roku sa stal farárom v Dubnici a seniorom trenčianskeho kontubernia. Pozri Scrinia Daniela Krmana.[99]M. Jakub Faschko, rodom z Brezna,[100]poslucháč doktora Jána Konráda Danhavera,[101]z úst ktorého čerpal vedu a poznatky gréckeho jazyka. Bol obratným tlmočníkom Danhaverových filozofických spisov, naplno zaťažených gréckymi a básnickými termínmi. Ako správca bánovského gymnázia pripútal k sebe trvalým priateľstvom dvoch slávnych mužov konrektorov. Prvý Ján Sinapius, o ktorom sa zmieňuje Dávid Czwittinger v diele Specimen Hungariae Literatiae.[102]Druhý Ondrej Fitkovius, chovanec (alumnus academicus) Gašpara Illésházyho na akadémii vo Wittenbergu,[103]kde pod predsedníctvom Jána Hülsemanna[104]viedol dišputáciu O ospravedlnení hriešnika v roku 1643.[105]Na bánovskej škole sa stal rektorom v roku 1646.[106]Tam neváhal zmerať sily svojho nadania vedecky podloženou dišputáciou De notis Ecclesiae (O znakoch cirkvi), ktorú skvele obhájil.[107]Z bánovského rektorátu ho povolali za správcu slovenskej pezinskej cirkvi, ktorú usmerňoval veľa rokov.[108]Zanechal syna Emanuela Faschka, ktorý v roku 1673 dišputoval na štúdiách vo Wittenbergu pod predsedníctvom Jána Deutschmanna O prorockých rečiach Izaiáša a Jeremiáša.[109]Ján Institoris(Mošovský),[110]syn Eliáša Institorisa, rektora školy v Považskej Bystrici, neskôr dlhoročného (42 rokov) cirkevného činiteľa. Jeho matka Anna pochádzala z rodiny Stupavských. Ján bol spomedzi siedmich synov prvorodený. Už ako dieťa takmer predstihol svojím nadaním vedu a životaschopnosťou svoj vek. Preto sa rodičia obávali, aby predčasné nadanie skoro nevyprchalo, uspokojovali sa jeho vzdelávaním na otcovskej škole a ani nepomýšľali na zahraničné štúdium. Zverili ho spoľahlivej výchove najslávnejších a najučenejších mužov v Uhorsku, medzi ktorými[111]boli M. David Praetorius z Kežmarku, Alexander Hodikius v Bánovciach, Juraj Stranovius v Prievidzi, M. Eliáš Splenius v Bardejove, M. Ján Polani v Košiciach, Ján Kučera v Ružomberku, Matiáš Gosnovicenus a Michal Lazius v Levoči. Pod predsedníctvom Laziovým v Levoči dišputoval v roku 1646 O večnom božstve syna božieho proti ariánom a fotiniánom. Tam vytlačenú dišputáciu (vyšla u Brewera) venoval vznešenému levočskému senátu.[112]Ďalším jeho učiteľom bol M. Peter Leonhard[113]z Banskej Štiavnice. Pod feruľou spomenutých učencov robil pokroky vo všetkých vedách, preto si ho veľa škôl želalo mať na čele svojich učilíšť, i keď ešte nebol dospelým mužom.Túžba po nadobudnutí ešte širšieho vzdelania zacielila jeho pozornosť na zahraničné cesty. Len s jediným sprievodcom sa najprv odobral do Gdanska, vtedy najslávnejšieho pruského mesta, kde sa spomedzi viacerých význačnejších učencov stal poslucháčom najmä profesora Calovia.[114]Po dlhšom čase odišiel na prekvitajúcu univerzitu v Kaliningrade (býv. Kráľovec).[115]Po päťročnom tamojšom pobyte sa podujal na novú púť plnú nebezpečenstiev po mori, do Rostocku, kde trávil ako akademický občan dva roky. Týmto napredovaním sa rýchle dostal medzi preslávených teológov, právnikov, medikov a filozofov. Za sedem rokov prešiel veľa nemeckých miest, spoznal tamojšie zvyky, právne a štátne poriadky, mravy aj jazyky. Obohatený mnohými poznatkami vrátil sa do vlasti, aby uplatnil svoje skúsenosti.Keď sa po týchto vyčerpávajúcich cestách zotavil a nesústavné dojmy si usporiadal, prijal pozvanie trenčianskeho župana Gabriela Illésházyho, ktorý ho poveril vedením gymnázia v Bánovciach.[116]Úrad si zastával s náležitou starostlivosťou a zručnosťou; tým si získal nielen priazeň u kniežaťa, ale aj šľachta tamojšieho okolia ho mala v mimoriadnej úcte, láske a oddanosti. Obklopovala ho mládež, ktorú knieža blahosklonnou štedrosťou podporoval. Mládež sa za ním hrnula v takom veľkom počte, že ju sotva mohli pojať školské lavice. Podľa nariadenia kniežaťa dišputoval v Bánovciach na verejnom zhromaždení poslucháčov za prítomnosti osvietených mužov o prepodstatnení. Dišputáciu venoval Gabrielovi Illésházymu a svojim patrónom.[117]Preto sa ani senát slobodného kráľovského a banského mesta Štiavnice nerozpakoval povolať ho z Bánoviec a zveriť mu úrad správcu tamojšej školy.[118]Aj tam ho sprevádzalo žiarivé šťastie zo všetkých stránok. Ján Institoris bol neúnavný, usilovný a horlivý vo vyučovaní a za jeho zásluhy mestský senát a ostatní patróni mu hojne žičili. Aj na štiavnickej škole uskutočnil s nemenšou pochvalou rozpravu o vylúčení klerikov spod svetskej moci.[119]Z Banskej Štiavnice ho povolali spravovať školský úrad do Trenčína. Aj tam uplatňoval s čo najväčšou intenzitou svoje schopnosti a sily nadania, aj tam dišputoval o cieli teológie a o nekonečnom sylogizme.[120]Jedine ľúty mor zapríčinil, že mládež, ktorá ho tam v hojnom počte počúvala, musela sa rozpŕchnuť do svojich domovov a tamojšie múzy načas onemeli. Po utíšení tejto pohromy venoval sa opäť školskému životu a školským prácam, ale krátko nato ustanovili ho farárom v Bánovciach, kde prežil hrozný požiar, ktorému podľahlo takmer celé mesto. Institoris prišiel pritom o značnú časť svojho majetku. Po dvoch rokoch účinkovania v Bánovciach[121]prijal ponuku miesto farára v Krupine, kde vo februári roku 1661 zomrel.[122]Jeho vzdelanosť ocenil na jeho pohrebe vlastný brat Michal Institoris Mošovský starší vo chváloreči z roku 1661, v ktorej okrem iného vyzdvihol, že nijaké miesto u Aristotela, „najvyššieho kniežaťa filozofov“, mu nebolo neznáme, nijaká téza u Tomáša Aquinského mu nebola ťažká, nijaká subtílnosť Skotova mu nebola neprístupná. Jeho život bol príkladný, spájal učenie s praktickým životom, usiloval sa zladiť svoje slová so skutkami a brojil proti zapredávaniu cirkevných úradov. Pozri Cimelia Jána Mičinského.[123]Juraj Clementius(aj Clementis),[124]narodený v Prievidzi z otca Tobiáša Klebana a matky Zuzany Matuškovičovej v roku 1590 na základe Rezikových správ od Clementisovej matky. Len čo mu veková vyspelosť dovoľovala, osvojil si od ranej mladosti s príkladnou usilovnosťou základy humanistických vied u vysoko vzdelaných vtedajších učiteľov, Mikuláša Marikovského, M. Šramka, Rafaela Hrabetia, Baltazára Demjaniho.[125]Súkromne sa učil u rektora Matiáša Platana, Melchiora Sartoria, u Ondreja N. a Juraja Slováka, ako sám vlastnoručne zaznamenal. Na otcovu radu sa učil tkáčskemu remeslu, lenže po niekoľkých mesiacoch sa znova dal do učenia. Keď sa jeho otec po matkinej smrti znova oženil a prišiel takmer o celý majetok, chlapec cítiac zaznávanie v rodine odišiel proti otcovej vôli spolu s Tobiášom Christophoridom a Jánom Krmanom v roku 1607 na vyššie štúdiá do Prešova. Tam sa usilovne vzdelával pod vedením Melchiora Rohatia a Goltzia,[126]vypomáhajúc si podomovou žobrotou.Clementisov životný osud sa zlepšil, keď po troch mesiacoch prijal miesto vychovávateľa detí u tamojšieho mešťana Jána Steinmetza. Vtedy si uvedomil významný Cicerónov výrok o dôstojnosti vychovávateľskej, že nijakú verejnú ustanovizeň nemožno zlepšiť ani zdokonaliť inými prostriedkami ako vyučovaním a vzdelávaním mládeže, najmä v čase jej neistého tápania, keď ju treba držať všetkými prostriedkami na uzde. Clementis opustil aj suplikantský život v alumneu M. Goltzia aj výpomocnú službu u kantora Ambroža Poeska. Na otcovo naliehanie sa uchýlil do svojho rodiska Prievidze k tamojšiemu rektorovi Serafínovi Vilhelmovi.[127]Neskôr, keď sa jeho macocha rodine odcudzila, musel sa znova živiť mendíkovaním. V roku 1610 zakotvil Clementis do Bánoviec k znamenitému rektorovi M. Eliášovi Ursinimu, ktorý svoje povolanie plnil veľmi svedomite, radoval sa z úspechu svojho žiaka Clementisa a keď ho prepúšťal zo školy, zahrnoval ho láskou vo zvrchovanej miere.Po veľkých zmenách na bánovskej škole sa Clementis rozhodol ešte toho istého roku 1610 odísť do Košíc, kde ho Ján Bocatius a Ján Colmilius ustanovili za seniora školy. Závisť spolužiakov a zhubná zimnica, ktorou trpel, prinútila ho v dohľadnom čase prejsť z Košíc do Prešova. Po zotavení sa rozhodol prijať miesto v školskej službe v Žiline u Adama Carodiho v roku 1614 a napokon v Jihlave na Morave u M. Pavla Müllera z Wittenbergu.[128]Tento muž vynikal mimoriadnym vzdelaním v prírodných a teologických vedách, príjemným a ušľachtilým správaním pri rokovaniach, neobyčajnou obratnosťou a súcnosťou pri vyučovaní, veľmi rutinovanou výrečnosťou, pri dišputáciách duchaplnou bystrosťou a jasným vysvetľovaním pojmov peripatetickej filozofie.Keď si Clementis takouto cestou získal nevšedné vzdelanie v humanistických vedách, sprvoti prijal vo svojom rodisku úrad učiteľa a kantora, potom rektora školy v Bojniciach[129]a napokon odišiel do Bánoviec na pozvanie Izáka Hodikia a M. Izáka Lániho.[130]V Bojniciach zastával konrektorský úrad. Tam sa aj oženil, o čom svedčí jeho list Jánovi Lochmannovi z 1. októbra 1618 (Zv. II, s. 459). V roku 1620 ho povolali za farára do Súľova. Odtiaľ ho preložili do Necpál.[131]V roku 1654 ho zvolili na seniora. Zomrel 9. júna 1656.Zachariáš Lánibol syn otca toho istého mena.[132]Z bánovského gymnázia ho vyhnali aj s tamojšími evanjelickými kazateľmi. Tým sa aj zakončili dejiny bánovskej školy, ktorá sa už potom nikdy viac evanjelikom neotvorila. Posledné dni školy opisuje Daniel Krman v poznámkach Scrinia.[1]Poradie lokalít sa zachováva podľa abecedného poriadku latinského označenia obcí v origináli rukopisov.[2]Rímsky míľnik (milliarium) na rímskych cestách vyznačoval vzdielenosť tisíc krokov = 1,5 km. Stredoveká míľa označovala vzdialenosť približne 8 km.[3]Najstarší záznam o bánovskej škole uvádza Daniel Krman v diele Historia ecclesiastica Hungariae. Podľa neho sa pri oprave kostola objavil nápis zasvätený Tobiášovi Baticiovi z Veličnej na Orave od študujúcej mládeže bánovskej školy pri jeho úmrtí dňa 29. 2. 1527. — Pozri Wallaszky 177 b, kde píše obšírnejšie o starobylosti školy.[4]Gašpar Illésházy, syn Františka a Zuzany rodenej Pataky (1593 — 1648). Jeho diela pozri u Szinnyeia 59, Horányiho, Memoria II, 216, Fabóa, Monumenta I — III, Szabóa, Régi Könyvtár I, 300, 1, II, 176, 194, 1. — Jeho zásluhy o povznesenie bánovskej školy vysoko vyzdvihuje Sarvašský exempl. Gymnasiologie (§ II, pozn. a). Takisto Zachariáš Láni v predslove knihy píše: Comitem nostrum litteratissimum, in discendo pretiosum a vili exercitatissimum et praeter alias scholas Gymnasii Banensis conditorem et conservatorem librorum lectorom et interpretem beatam sanctamque virtutis et scientiae copulam.[5]Učiteľom týchto bratov bol Juraj Rectoris z Turca, od r. 1635 rektor v Ružomberku. Spisy Juraja Illésházyho uvádza Szinnyei V, 60, Szabó II, 159, 170, 1. — Fabó II, 138 a 141 a sarvašský exempl. § 4.[6]Bánovský majetok bol daný do zálohy ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Szelepcsénimu za 80 000 zlatých. — Fabó II, 138.[7]Katarína Pálffyová venovala ročne pre rektora a učiteľov 150 zlatých na ošatenie, 25 zlatých na stravu u miestneho farára, 25 metretae (asi 40 litrov) pšenice, štyri metretae žita, vykrmeného brava, dvanásť kusov syra, šesť sudov piva atď. Učiteľ dostával 45 zlatých ročne, obec mu prispievala 15 zlatými a inými naturáliami. Kantor mal 25 zlatých ročne a naturálie. — Tabulae fundatoriae odtláča Klein, Nachrichten I, 458, pozn. 351.[8]Ján Ladislav Bartholomaeides, Memoriae Ungarorum, 45. — MEEE 79 n.[9]Galacaeia menuje jediný Bartholomaeides na uv. m. a po ňom Wallaszky 171 s odvolaním sa na Index ordinatorum Wittenbergensium. Podľa neho Galacaei sa dal zapísať na Wittenberskú univerzitu 26. októbra 1564 počas rektorátu Jána Georgia, ,domino in Müntzenburg‘. Podľa Fabóa (III, 105) Mikuláš Colacici pôsobil (sic) v r. 1572 v Trenčíne, v r. 1570 v Prievidzi (s. 151) a v Bardejove vyučoval orientálne jazyky (Fabó 144). — Gymnasiologia jeho meno neuvádza, podobne neuvádza ani ďalšieho bánovského rektora (alebo učiteľa), ktorý mal úradovať súčasne s Galacaeim v r. 1567, Thuróczi Jeromosa. Jeho meno spomína jediný Hornyánszky, Beiträge 209 a po ňom Wallaszky 177 a Ribini, Memorabilia 427.[10]Letopočet 1598 vyznačujú Symbola summe reverendi Danielis Krmanni: Clarissimorum Rectorum Bánens. ordo, ktorý odpisuje aj martinský exemplár (diel I, hlava I, č. 6), berlínsky (list 25, Rotaridesova vložka), kým prešovský exemplár v synopse na liste 49 terminuje približne rok 1600, ale na liste 51 upravuje presnejšie na r. 1598. Preto sotva bude správny Fabóov údaj v Monumenta III, 132, že Záhronský bol povolaný už v r. 1593 z bánovského rektorátu za farára cirkvi v Pravoticiach pri Topoľčanoch. Prónay — Stromp MEEE 108 a 116.[11]Cholius, rodom ,Joachimicus‘, ako spresňuje Krman vo svojich Symbola. Svoje rodové meno Lahm (krivý) zamenil podľa vzoru vtedajších humanistov za pogréčtené meno Cholius. Gymnasiologia (I, hl. I, § 7) uvádza celý rad podobných prípadov. Krman, Wittenb. exempl. 1746 I, hl. 1.[12]Wittenberský exempl. určuje Rotaridesa ako prvého známeho rektora v Bánovciach (diel I, hlava I, § 3).[13]Ursinus, pôvodným menom Bär. Jeho otec toho istého mena bol mäsiarom, matka Gertrúda bola rodená Winklerová. Z rodiska, kde mu bol učiteľom M. Ján Stojo, odišiel na štúdiá do Halle ku gymnaziálnemu učiteľovi Krištofovi Caesarovi; v štúdiách pokračoval vo Freiburgu in Breisgau (,Hermundorum‘), kde študoval za rektorátu M. Michala Hempelia.[14]Eliáša Ursina v zozname wittenberských študujúcich Bartholomaeides vo svojom diele Memoriae Ungarorum neuvádza.[15]Ursinus napísal v Prahe Dissertatio de philosophia totius naturae et constitutione generali (Rozprava o filozofii a o všeobecnom poriadku celej prírody), Pragae 1614. — Z obdobia bánovského pôsobenia pochádza jeho dielo Tabellae compendii Hutteriani in schola Bannovicensi propositae (Prehľadné tabule teologického diela Bernharda Huttera, prednášané na bánovskej škole), Wittenbergae, 1613. — Exemplár SAV s. 6, porovn. Klein, Nachrichten I, 463.[16]Podľa pozn. sarvašského exemplára Gymn. bol Ursinus v Levoči neskôr diakonom. Povolali ho potom za farára do Spišskej Novej Vsi, ako dosvedčuje poznámka jeho žiaka Ondreja Pulského v Indexi ordinatorum Petra Zablera, s. 103. Exemplár SAV referuje o Ursinovi na s. 6, berlínsky exempl. na liste 25 a 26, Krmanova vložka. Ursinus zomrel v Sp. Novej Vsi 25. marca 1627. Podrobný životopis podáva s výpisom jeho diel uv. Klein I, 456 n.[17]Ursinovo dielo: Compendium Grammaticae latinae maius D. Philippi Melanchtonis, multis praeceptis utilibus et observationibus auctum, et methodo facili atque conveniendi traditum, et amplissimis quinque liberarum regiarumque civitatum iudicibus dedicatum (Väčšia príručka latinskej mluvnice pána Filipa Melanchtóna, zväčšená viacerými užitočnými pravidlami a poznámkami, spracovaná ľahkou a vhodnou metódou a venovaná vznešenému predstavenstvu piatich slobodných a kráľovských miest). Klein, u. d. I, 462. — Ursinus skladal svoje Compendium „ad usum Scholae Leutschoviensis“ (Gymn. I, hl. I, č. 9).[18]„… ubi quaeso studia pietatis, artiumque magis florent, ubi plures ex floribus illis producent decerpiuntque fructum uberrimum, quam vestra inter moenia, vestra inquio inter Pomaria? Ex illis enim tanquam ex equo Trojano prodeunt Viri, ad quaevis honesta officia idonei…“ — Gymn. I, hlava I, č. 9.[19]Báseň v elegickom distichu odpisuje Gymn. I, hl. I, č. 10.[20]Symbola Danielis Krmanni a sarvašský exempl. s. 23, v pozn. a berlín. exempl., list 25. — Pauliniho matka bola Barbora Fabriciová. Otec Samuel pôsobil v Považskej Bystrici asi od r. 1610 do r. 1612. — Fabó, Monumenta III, 104, 113.[21]Podľa Bartholomaeidesa, Memoriae 117, Paulini sa vzdelával v Považskej Bystrici u Zarevutského, Šimona Basilia (1601), Lycia a Melchiora Czapku (1603), v Bytči u Valenta Plateana a Mikuláša Fidicina (ok. 1608 — 1616), v Spiš. Novej Vsi u M. Jána Juraja Fiblera. Pred odchodom do Wittenbergu bol rok v Bytči kantorom. Bartholomaeides na u. m. udáva za Pauliniho rodisko Prievidzu („in vico Nowssova“). Pozri aj pozn. Daniela Krmana v berlín. exempl., list 25.[22]Na štúdiá vo Wittenbergu sa zapísal počas rektorátu Wolfganga Franczia, doktora teológie, dňa 14. okt. 1612. — Bartholomaeides, u. m. O jeho tamojších dišputáciách pozri Riznerovu Bibliografiu IV, 27 n., Szabó-Hellebrant III, s. 336, 337, č. 1137 — 1139, Szinnyei, Magyar írók, X, 566 n.[23]Alžbeta Czoborová bola vdovou po palatínovi Jurajovi Thurzovi.[24]Berlínsky exempl., list 25.[25]Ondreja Adelphiho, konrektora v Bánovciach, v r. 1615 zaznačil Index ordinatorum Petra Zablera, 137, a cit. berlín. exempl. — Aj Juraj Raphanides z Liptova ho spomína, ktorý bol neskôr rektorom v Lipt. Mikuláši (pozri Gymn. III, hl. 15, č. 8). Jeden celý rok bol Adelphiho poslucháčom, ako o tom referuje Michal Busileus, rektor v Slovenskej Ľupči, v Indexe ord. 137. Pozn. 211.[26]Krmanove Symbola v exempl. SAV, s. 11 a v berlínskom exempl., list 25 n. — Nigriniho žiakom v Bánovciach bol v r. 1617 Ján Fabianides. Nigrini bol tri roky, do r. 1616, správcom žilinskej školy. — Fabó, Monum. III, 354, zaznačil Jána Nigriniho ako farára v gemerských Zacharovciach v r. 1639.[27]Ale vyskytuje sa aj forma jeho mena Munkovicenus. (Synopsa martinského exempl. I, hl. I, č. 14). Krmanove Symbola, Wittenb. ex., s. 29 nep.[28]Podľa Gymnasiologie diel. II, hl. 21, č. 11, pôsobil v r. 1615 v Trenčíne. Podobne odpis Gymnasiologie Jozefa Ľud. Holubyho na s. 3.[29]Monkovicenus vydal v Prahe r. 1615 spis Oratio habita publice in Vetustissima Academia Pragensi: Pro primo in Philosophia Gradu accquisito sub Spectabili Dn. Decano M. Johanne Campano Vodnano, praeposito Collegii Omnium Sanctorum digniss: Aug. 4 An. 1615 a Martino Monkoviceno, Lyptovia — Pannon.: … Imprimebat Joannes Strzibsky. Obsahuje štyri nepaginované listy, originál v Maď. národnom múzeu. Dielo písal na tému: an omnia, quae conspici possunt, nos ad agendas Deo gratias inuitent? (Či všetko, čo vidíme, nás zaväzuje k vďačnosti voči Bohu?). — Pri druhom pobyte v Prahe r. 1616 publikoval dva spisy: 1. Vale Ultimum sive Oratio Trenchini habita, qua discessus sui immaturi causas attulit (Posledná rozlúčka čiže reč v Trenčíne, pri ktorej uviedol dôvody svojho predčasného odchodu), a 2. Epistola ad D. D. Superintendentes Eliam Lany, Isaacum Abrahamidem Hrochotium et Samuelem Melikium. Pragae 1616. Tam je uvedená listina obce Trenčína, ktorou ho pozývali za rektora. — S odvolaním sa na originál rkp. Gymnasiologie (I, hl. I, č. 14) upravujeme, resp. opravujeme údaj Andreja Fabóa v čas. Figyelő, zv. 18, s. 146, ktorý spis Ultimum Vale Trenchin (sic) a Epistola pokladá za dve samostatné Monkovicenove diela. — Porovn. aj Rizner III, 236, ktorý takisto, ale s rezervou, obe diela zlučuje. — Pozri Klein, Nachrichten II, 364, pozn. 266.[30]Gymn. I, hl. 15, č. 19 pri ružomberskej škole určuje dátum Monkovicenovho príchodu do Ružomberka na deň 8. júla 1617, Fabó, Monumenta III, 59, na rok 1616.[31]Synopsa bánovskej školy, list 49 prešovského aj martinského exempl. odsek 14. Podľa sarvašského exempl. na s. 26 sa Monkovicenus zapísal dňa 25. jan. 1620 ako farár v Liptovskom Trnovci na konvente v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči do liptovského bratstva. V roku 1624 pôsobil už ako farár v Lipt. Mikuláši, kde aj zomrel. — Pozri Fabó, u. d. III, 65 a Holuby, u. d. 3.[32]Izák Láni bol synom superintendenta Eliáša Lániho a bratom Zachariáša aj Juraja. Pochádzal z Mošoviec (Thurocensis), ako dosvedčuje jeho žiak Eliáš a Pavol Faschko, ako aj Jonáš Láni, syn jeho brata Daniela z príležitosti zápisov do matriky superintendentov. Aj Andrej Schmal v diele Syllabus Litteratorum Thuroczensium (rkp. v Maď. nár. múzeu, pozri Rizner V, 65) zaraďuje Izáka Lániho medzi svojich krajanov. — Pozri Klein II, 323, pozn. 241, Krmanove Symbola pod titulom Clarissimorum Rectorum Bánensium ordo v exempl. SAV, s. 11, kladú Izáka Lániho r. 1619 pred Martinom Monkovicenom na r. 1618. Berlínsky exempl. zaraďuje obidvoch k r. 1618 (list 25). Wittenb. ex., s. 19.[33]Kristián Gventzius žil v rokoch 1592 — 1630. — Jöcher, Gelehrten-Lexikon z r. 1726, I, 1180.[34]Gottfried Ludwig, 1670 — 1724; bol od r. 1696 rektorom gymnázia v Hennebergu pri Schleusingene. — Jöcher, u. d. I, 1611.[35]Ambrosius Rhodius, doktor medicíny, žil v rokoch 1577 — 1633, študoval aj v Prahe u Tycho de Braha, vo Wittenbergu prednášal matematiku, od roku 1616 bol tam rektorom. Bartholomaeides, u. d. 122, podobne König, Bibliotheca, 688. Majstrovský titul získal Láni vo Wittenbergu r. 1616.[36]Dielo neuvádza ani Rizner, ani iné literárne pramene.[37]Na základe presného znenia textu išlo iba o žiadosť mesta Znojma a Bytče dostať Izáka Lániho za rektora: Unde sane factum est, ut a compluribus locis expeteretur ab Oppido Znaim in Moravía, ut ibi rector esset, ad scholae Bytschennae in Hungaria instaurationem… suscipiendam (Gymn. I, hl. I, č. 16, list 56 v pozn.) Lochmannovi písal list z bytčianskej fary (Bitscha ex aedibus parochialibus), teda nie ako rektor.[38]Izák Láni sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 14. júna 1614, keď tam pôsobil rektor Ján Wanckelius, prof. filozofie. — Bartholomaeides, u. d., 119.[39]Láni pôsobil r. 1617 v Trenčíne. — Gymn. II, hl. 21, č. 13.[40]Krmanove Symbola a synopsa bánovskej školy označujú rok 1619, zatiaľ čo berlínsky exemplár určuje rok 1618, čo potvrdzuje aj sarvašský exemplár na s. 29 poznámkou, že bojnický rektor Juraj Clementis zaznačil vo svojom Diariu dňa 15. mája 1618 pozvanie Izáka Hodikia a Izáka Lániho, rektora bánovského, na súkromný rozhovor do Kostolian „ultra Novák“.[41]Nil dictu foedum, visuque haec limina tangant intra quae puer est. Maxima debetur puero reverentia.[42]Meno Pavla Fašku spomína ,Anonymus quidam‘ v exempl. SAV, 12. Gymn. I, hl. 12, č. 6 (okoličianska škola) pozná iba rektora Eliáša Fašku.[43]Exempl. SAV, u. m., označuje str. 127, bratislavský s. 89.[44]Pozri nižšie. Podľa Zablerovho Indexu 119 v Bánovciach učil Ladislav Sculteti dva semestre asi v r. 1635.[45]Pozri Rizner III, 12, podľa ktorého si Ján Braxatoris privlastnil Lániho prácu.[46]Riznerova Bibliografia na u. m. nepozná.[47]Rizner, u. m., Szinnyei, u. d., VII, 778, Klein, u. d., 323, pozn. 241.[48]Tobiáš Benedicti, rodom z Banskej Bystrice (Neosoliensis) podľa záznamov Juraja Buchholtza mlad. v exempl. SAV, 55, Sarvašský exempl , s. 31 a Hornyánszkeho Beitrage 141 kladú jeho rodisko do Liptovského Michala, čo je pravdepodobnejšie, lebo tam bol do roku 1610 farárom jeho otec Mikuláš. — Fabó, Monumenta III, 70. Matka bola Dorota Noszticová.[49]Okolo r. 1609 — 1614. Pozri vyššie.[50]Gymnasiologia, diel IV, Schola Neczpaliensis jeho meno neuvádza Hornyánszky 148 spája jeho necpalské účinkovanie s rokom 1615, odkiaľ po roku prešiel údajne do Levoče; ale levočská škola jeho meno takisto nespomína (Gymn. II, hl. 15). Zato Mikuláš Lucae v Indexe ordinatorum Petra Zablera č. 12 poznamenáva, že Benedictiho v r. 1616 pozvali z Levoče do Ružomberka. Potvrdzuje to Gymn. I, hl. 15, č. 21 s dátumom r. 1619, podobne ako aj sarvašský exempl. na s. 31.[51]Presné znenie diela wittenberského profesora logiky a metafyziky Jakuba Martiniho: Exercitationes metaphysicae Martini žil v rokoch 1570 — 1649 — Jöcher, u. d., II, 74. — Wittenberský prof. Jonáš Hoecker 1581 — 1617. — Jöcher I, 1314.[52]Manuscriptum Epistolarum ad Joh. Lochmannum datarum, zv. I, 608.[53]Benedicti pôsobil v Ružomberku v rokoch 1616 — 1619. — Gymn. I, hl. 15, č. 21 a list 206 a 210 prešovského exempl. — Symbola Jána Mičinského určujú dátum 1617 — 1619. — Gymn. SAV 55.[54]Konfúzny text rukopisu Gymn. I, hl. I, č. 16, podľa ktorého by mal Benedicti pôsobiť v Ružomberku tri aj pol roka, t. j. od r. 1616 do r. 1624 (!) a potom prejsť do Bánoviec (Rosaebergensi per 3 annos cum dimidio, nempe ab anno 1616 usque ad annum 1624 et demum Banovicensi ludo praefuit), treba vysvetliť nasledovne: v Ružomberku pôsobil tri aj pol roka, t. j. od r. 1616 do r. 1619 (pozn. 52), stade podľa sarvašského textu s. 33 prišiel do Bánoviec najprv ako konrektor čiže kolega M. Izáka Lániho, riadneho rektora, a len po jeho smrti, v r. 1621 stal sa tam rektorom. Tento výklad podopiera Zablerov Index ordinatorum, s. 127, č. 123 (In ludum Banoviczensi primum conrector seu collega datus erat M. Isaaco Lany, rectori ordinario, quo mortuo demum fasces scholae tenuerat). Letopočet 1621 — 1624 dosvedčujú aj Krmanove Symbola v exempl. SAV, 11 s doplnkom: per triennium rector Banensis.[55]Odpis listu v Gymn. I, hl. I, č. 16.[56]Podľa Mičinského Symbola v exempl. SAV 55 Benedicti začal diktovať svoje dielo 15. dec. 1617 v Ružomberku. — Riznerova Bibliografia I, 119 a Klein, u. d., II, 272, pozn. 199, pozná iba Benedictiho dielo Oratio funebris in obitum Stephani Ostrosith… vyšlo v Trenčíne r. 1640. Pozri aj Szinnyei I, 834.[57]V Trnovci bol Benedicti farárom v r. 1624 (Fabó, Monumenta III, 65), dňa 19. sept. 1624 na konvente v Lipt. Mikuláši ako člen kontubernia a trnovský farár podpísal cirkevné zákony. Dňa 12. januára 1628 ho zvolili za notára a 12. apríla t. r. za assesora v Lipt. Mikuláši, kde bol farárom. Z Lipt. Mikuláša odišiel 30. apríla 1631. — Protocollum Venerabilis Fraternitatis Lyptoviensis v sarvašskom exempl. s. 33. Podľa údaju exempl. SAV, 149, a Buchholtzovho mlad., ako by bol Benedicti rektorom aj v Bojniciach, odporujú Krmanove Symbola v exempl. SAV a údaje v berlínskom exempl., 26. Aj iné exempláre Gymnasiologie uvádzajú, že Benedicti bol „praepositus Bajnocensis“ (bojnický prepošt), a v tejto hodnosti 2. februára 1641 zomrel. — Fabó, Monumenta III, 155, kým sarvašský exempl. na s. 34 kladie na tento dátum jeho pohreb.[58]Daniel Dubravius sa narodil 15. októbra 1595 v Žiline (Rizner I, 347), kde aj študoval u Štefana Krušpiera, Serafína Wilhelma, Alexandra Socovského a Jána Nigrina. Bolo to teda na zač. 17. stor., ako tvrdí berlínsky exempl., 102. Na wittenberskej univerzite ho zapísali 3. októbra 1618 počas rektorátu Augustína Buchnera (Bartholomaeides, u. d., 125). Jeho tamojšie dišputácie pozri u Riznera I, 347, ku ktorým pridávajú Slov. Pohľady VII, 1887, 155 podľa správ breznianskeho kazateľa Jána Milochovského ešte ďalšiu: De educatione formarum e potentione materiae (O postavení foriem zo schopnosti hmoty), ktorú vytlačili v r. 1652. Po návrate v r. 1621 bol rektorom v Brezne (záznam Jána Schwadu v Zablerovom Indexe ordinatorum 143 a u Slávika, Dejiny zvolenského seniorátu s 354), kým Krman, exempl. SAV 98 a synopsa breznianskej školy určujú r. 1624 (Gymn. II, hl. II, č. 12) a Fabó, u. d., III, 286, rok 1625. V Bánovciach bol v r. 1625 alebo v r. 1626 rektorom (synopsa školy, u. m., č. 17, berlín. exempl. 25 a 26, Rotaridesova vložka), od r. 1626 v Trenčíne (Gymn. II, hl. 21, č. 16). V roku 1628 (Slávik, u. m., r. 1629) ho povolal Gašpar Illésházy za dvorného kazateľa, od r. 1633 bol farárom v Martine (Fabó, u. d., III, 258), v r. 1638 v Predmieri (Fabó III, 117, píše síce r. 1640), keď už mal byť v Senici (Fabó III, 146), v r. 1641 bol superintendentom. Zomrel v Senici 7. februára 1655. — Fabó I, 46 — 47. — Pozri aj exempl. SAV II, hlava IV, s. 93 — 97, Riznerovu Bibliografiu I, 347, a L. Pauliniho Dej. superint. nitr. II, 23 n.[59]Slávik, u. d., 354, zaraďuje Dubravia na rektorát školy v Martine v r. 1622, čo však nie je v prameňoch overené.[60]Bonaventura Hocquard, pôvodom z Lotrinska, františkán v Skalici, vo svojom diele Perspectivum, časť I, č. VI, s. 343 a časť II, s. 448 obvinil luterovcov, že sa násilne zmocnili katolíckych kostolov a cirkevného majetku. — Bližšie o tom pozri Fabó, u. d., I, 41.[61]Matiáš Hoë von Hoennegg, luterský teológ, nar. v r. 1580 vo Viedni, pôsobil okrem iného aj v Prahe v direktóriu nemeckých kostolov. Zomrel v r. 1645. — Bližšie Jöcher, u. d., I, 1313 n.[62]O knihe referuje Fabó, Monumenta I, 47 v pozn., citujúc závažnejšie miesta v národnom jazyku, najmä stať písanú vlastnoručne Danielom Dubravským. Knihu uvádza aj Riznerova Bibliografia II, 109.[63]Pozri exempl. SAV 6.[64]Podľa poznámky v texte Gymn. I, hl. 19 o škole v Kysuckom Novom Meste pri mene rektora Ondreja Pieckovia by mal v Bánovciach r. 1625 pôsobiť jeho učiteľ, bánovský rektor (alebo učiteľ) Ondrej Stankoviansky, o ktorom sa však príslušné pramene na tomto mieste nikde nezmieňujú.[65]Otec Zachariáša Lániho bol Eliáš Láni starší, farár v Mošovciach, potom v Bytči; od r. 1610 bol superintendentom; zomrel v Bytči 5. novembra 1618. Zachariášovým bratom bol superintendent M. Gregor Láni, strýcom z otcovej strany brezniansky superintendent David Láni. Zachariáš študoval v roku 1618 vo Wittenbergu (Bartholomaeides u. d., 125) na trovy Gašpara Illésházyho (Fabó, Monumenta III, 102). Jeho tamojšie dišputácie uverejňuje Riznerova Bibliografia III, 15.[66]V r. 1624 spravoval gymnázium v Bytči (Gymn. I, hl. III, č. 14, berlínsky, exempl. 13, podľa ktorého mal tam pobudnúť päť rokov, a Holubyho exempl. 4). V tom istom roku zúčastnil sa ako bytčiansky rektor na synode v Predmieri 30. mája 1624. — Sarvašský exempl. 39 v pozn.[67]Lániho bánovský rektorát dokazuje jeho žiak Baltazár Otlík pri svojej ordinácii v Zablerovom Indexe ordinatorum z 13. apríla 1636 pod č. 152. Pod číslom 166 u. d. sa k nemu hlásia aj iní žiaci bánovskej školy, Mikuláš Posani z Lipt. Mikuláša a Eliáš Hrabetius z Turca, ordinovaný r. 1640, ktorý u Lániho päť rokov študoval. Porovn. Zablerov Index, č. 179 a sarvašský exempl., s. 40.[68]Manuscriptum Epistolarum ad Johannem Lochmannum datarum, zv. II, s. 183.[69]O trenčianskom pôsobení Zachariáša Lániho pozri Gymn. II, hl. 21, č. 18. — Láni bol v r. 1635 farárom v Predmieri (Fabó, Monumenta III, 116, sarvašský exempl. 41), potom v Považskej Bystrici (sarvašský exempl. u. m.), od r. 1639 v Bánovciach (Fabó, u. d., 104, 106, 110).[70]Superintendent Ján Hodík zomrel v Trenčíne 22. februára 1642, bol pochovaný 16. marca 1642 a nasledujúceho dňa Lániho zvolili za superintendenta. Sarvaš. exempl., § 23, s. 47, Gymn. SAV, 11, berlínsky exempl. list 25 a list 13.[71]Diela Zachariáša Lániho odpisuje Rizner, u. d., III, 16. — Tzv. „Falessnému Duchu Presspurskému“ venuje autor Gymnasiologie v I. diele I. kap. celé štyri kapitoly (19 — 22).[72]M. Daniela Lániho treba rozlíšiť od košického farára toho istého mena, ktorý pôsobil ok. r. 1599. — Sarvašský exempl., s. 47, § 24. Bánovský rektor mal byť synom Eliáša Lániho, bytčianskeho farára a prvého superintendenta (Rizner III, 10). Skôr však mohol byť synom Daniela Lániho, farára v Háji — „patria Thurocziensi“ píše Fabó, Monumenta I, 2 a II, 12; pozri aj Christian Genersich, Merkwürdigkeiten der königl. Freystadt Kesmark, I. c. II, 175. V tom prípade by bol bratom Eliáša Lániho. Zprávy u Kleina, u. d., II, 324 nie sú historicky autentické. — Na wittenberskej akadémii študoval na trovy Juraja Thurzu od 17. augusta 1627. — Bartholomaeides, u. d., 130.[73]Láni bol rektorom v Bánovciach iba rok, a to v roku 1629 podľa synopsy Gymnasiologie, list 49, bod 24, alebo v r. 1630 podľa Krmanových Symbolov v exempl. SAV 11 a podľa berlín. exempl., list 25. V origináli martinského exempl. I, hl. I, č. 24 stojí síce: Joh. Cassitius Scholae Berzeviciensis Rectorem eruditissimum aeternumque veneratum praeceptorem suum (t. j. Daniela Lániho) profitetur. Ale kedže Daniel Láni v Brezovici nikdy nepôsobil, treba pokladať slová Berzeviciensis (Brezovica nad Torysou) za omyl odpisovateľov, čoho dokladom sú korektorské rukopisné zásahy do zmeny originálu na uvedenom mieste. Autor citátu Ján Cassitius pôsobil v Brezovici (Gymn. I, hl. 2, § 16).[74]Fabó, Monumenta najprv u. m. hovorí, že Lániho zvolili za seniora v Nitrianskej župe a bol neskôr farárom v Banskej Bystrici pri kostole sv. Alžbety.[75]Z dišputácií Daniela Lániho vzniklo jeho dielo Ignea Veritatis Evangelicae Columna z obdobia jeho kazateľského pôsobenia v Hlohovci. Dielo vydali vo Wittenbergu r. 1654; druhá časť vyšla v Lipsku r. 1659. — Okrem uvedeného Jána Cassitia čiže Casselia sa k svojmu učiteľovi hlásili v Bánovciach: Ladislav Sculteti (Zablerov Index ord., č. 173), Samuel Gali z Mošoviec (u. d., č. 181), Ján Vislucenus (Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 17) a Martin Adami z Oravy (u. d., s. 48). — Daniel Láni zomrel v Banskej Bystrici 17. novembra 1665 ako 61 ročný. — Klein, u. d., II, 327 a Holuby, u. d., 5, Fabó, u. d., I, 32, pozn. c.[76]Jonáš Hadík (aj Hodikius) v synopse Gymn. na liste 49, I. dielu, odsek 24 nesprávne označený ako „Ján Hadík“, pochádzal od otca Tobiáša a matky Barbory Duriánovej (Bartholomaeides, u. d., 131). Základné vzdelanie si osvojil v Rajci u Pavla Lovcsányho r. 1602 a Matiáša Plataniho r. 1607 (Gymn. III, hl. 19, § 4 — 6); gramatickú triedu študoval u Jána Zittkyho (u. m., § 6). V štúdiách pokračoval v Bytči; dva roky študoval na vysokej škole vo Wittenbergu od 17. augusta 1627, počas rektorátu Gedofreda Reutera (Bartholomaeides, u. m.). Dišputácie z tejto doby pozri u Riznera II, 59, sub. č. 1 a 2.[77]Stať o trenčianskej škole v Gymn II, hl. 21 terminuje Hadíkov pobyt v Trenčíne nesprávne na rok 1638, lebo už v r. 1636 ho zvolili za farára v Predmieri; od r. 1642 pôsobil v Bánovciach, od r. 1645 opäť v Trenčíne. — Bartholomaeides 131, Holuby 5.[78]Báseň uverejňuje Gymnasiologia I, hl. I, § 25.[79]Pozri Rizner II, 59, čl. 3. — Sarvašský exempl., s. 52, vyznačuje jediného žiaka Jonáša Hadíka, a to Juraja Cansia, pôvodom Čecha.[80]Kircher pôsobil r. 1637 v Bánovciach podľa synopsy Gymn. I, hl. I, s. 49, odsek 26 a podľa Fabóových Monumenta III, 106. — Daniel Krman v exempl. SAV 11 a berlínsky exempl., list 25, witt. ex a Holuby 25 určujú rok 1640.[81]V Banskej Bystrici nastúpil Kircher po Tomášovi Wagnerovi v rokoch 1637, azda do r. 1640, keď ho vystriedal Hilarius Binner. — Gymn II, hl. 18, č. 11, Hornyánszky, u. d., 151. V tom istom čase vydal Homilia de passione Christi (Kázne o utrpení Krista), ktoré vytlačili v Trenčíne s venovaním Gašparovi Illésházymu. — Gymn., exempl. SAV, 3.[82]Pohnútku jeho prestupu uvádza Jöcher, u. d., I, 1456 slovami: „nahm aber, weil er nicht nach Wunsch befördert wurde, die Römisch-Catholische Religion an“. Teda zištné dôvody.[83]Ďalšiu teologicko-polemickú literatúru o tomto predmete uvádza Gymn. I, hl. I, § 26 — 30, ako aj Fabó, Monumenta II, 140 a Jöcher I, 1456 a i.[84]Aj Alexander Hodík alebo Hadík.[85]O Jánovi Hadíkovi pozri Klein, u. d, II, 202 — 212.[86]Hadík prešiel do Rostocku r. 1634. — Klein II, 210, pozn. 139.[87]Ján Quistorp (1584 — 1648), prof. evanj. teológie na univerzite v Rostocku. — Jöcher II, 695.[88]Podľa Riznerovej Bibliografie II, 103 bola dišputácia r. 1626. Krmanove Symbola v exempl. SAV 11 a berlínsky exempl. 25 presúvajú letopočet na rok 1636. Podľa nich aj Klein II, 210, pozn. 139.[89]Do Bánoviec sa Hodikius dostal v r. 1643. — Synopsa Gymn. I, hl. I, list 49, odsek 31, prv uved. Krmanove Symbola aj berlín. exempl., ako aj Fabó, u. d., III, 106.[90]Rizner II, 103. Táto dišputácia vznikla počas Hadíkovho pôsobenia v Bánovciach. Hadík tam obhajoval aj inú dišputáciu z logiky: Decas breviter exhibens Primam Mentis Operationem Logicae (Desiatka téz o prvej činnosti logického myslenia) v marci 1639.[91]Daniel Krman v exempl. Gymn., SAV 3. — Riznerova Bibliografia toto dielo nepozná.[92]Údaj potvrdzuje aj Anonymus v exempl. SAV 3.[93]Foinix, Phoenix, syn Amyntorov, Achillov učiteľ a jeho sprievodca pred Trójou.[94]Po r. 1610. — Gymn. II, hl. II, § 10.[95]Eliáš Ladiver st. viedol žilinskú školu v r. 1633 — 1636. — Gymn. III, hl. 33, § 15.[96]Gymnasiologia I, hl. 12, § 11, Symbola Krmanove v exempl. SAV 11 a berlín. exempl. 25.[97]Matiáš Vositský, neskôr farár v spišskej Kľuknave, súc vedený povesťou Jána Augustiniho sa odobral v r. 1637 na štúdiá do Okoličného, ale nasledoval ho aj do Spišských Vlách a napokon až do Jelšavy, kde pobudol dva roky. — Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 44.[98]Gymnasiologia III, hl. I, § 14. — Fabó, Monumenta III, 16, odvolávajúc sa na Pavla Wallaszkého Conspectus Reipublicae Litterariae, Extract. hist. eccl. Jolsva, s. 10, určuje r. 1645. V roku 1643 Augustini pôsobil ešte ako rektor v Žiline. Gymn. III, hl. 33, § 21 v synopse na liste 201, ako aj Krmanove Symbola v exempl. SAV 11 a v berlínskom exempl. list 25. — Datovanie Holubyho na s. 6 je konfúzne.[99]V roku 1646 bol Augustini farárom v Dubnici (Fabó, u. d. III, 114), skade ho v r 1657 vypudili, ale vrátil sa tam r. 1663 (u. d. 115). V r. 1665 bol farárom v Lednici (Fabó, 116) a r. 1667 v Martine (u. d. 218), r. 1669 bol superintendentom, od r. 1675 farárom v Žiline, kde 21. októbra 1675 zomrel (sarvaš. exempl. § 32 a Holuby 6).[100]„Briznensis“ — pripisuje sarvašský exempl. § 33 a po ňom Holuby 6.[101]Ján Konrád Danhauer, luterský teológ, nar. r. 1603, v Strassburgu bol profesorom elokvencie a teológie, ortodoxný polemik, vystupoval ostro najmä proti synkretizmu. Zomrel v r. 1666. — Jakub Faschko sa zapísal na štúdiá v Strassburgu 6. septembra 1642. — Sarvašský exempl. § 33.[102]David Czwittinger, Specimen Hungariae literatae, 1711., s. 360.[103]Bartholomaeides, 136. Jakub Faško študoval vo Wittenbergu r. 1642, od r. 1646 bol konrektorom v Bánovciach. O Fitkoviovi pozri stať o škole v Prievidzi, Gymn. III, hl. 17, § 25.[104]Ján Hülsemann, doktor a prof. teológie vo Wittenbergu, žil v rokoch 1602 — 1661. — Jöcher, I, 1362.[105]Plný titul diela pozri v Riznerovej Bibliografii I, 397.[106]Gymn. v synopse, list 49, § 33, exempl. SAV 11 určujú jeho bánovský rektorát na rok 1648, Holuby na r. 1644 (s. 6).[107]Faškovo dielo De notis Ecclesiae (sarvašský exempl. s. 67 poznačuje ,De nota ecclesiae‘) neuvádza ani Riznerova Bibliografia I, 381, ani Szabó-Hellebrandt II, 197, ani Szinnyei III, 201. Uvedené pramene referujú o dišputácii Unica Verae Ecclesiae Infallibilis nota Pura, ktorá sa uskutočnila v r. 1650 na bánovskom gymnáziu za predsedníctva Jakuba Fašku. Dielo dokazuje, že Faško pôsobil v tom a azda aj v nasledujúcom roku na bánovskom gymnáziu, kde napísal spis De summo bono (Rizner u. m.). V Bánovciach bol dva roky jeho žiakom Matiáš Chlievenský z Bardejova. — Sarvašský exempl., s. 67.[108]Ešte v roku 1665 sa Faško zapísal do pamätníka Jánovi Buriovi mladšiemu ako slovenský farár v Pezinku, ako ho Burius označil vo svojich Micae historico-chronologicae 1685.[109]Bartholomaeides 176, kde označil rodisko Samuela Fašku ,Bazingensis‘ — v Pezinku.[110]Ján Institoris, rodom z Mošoviec, ako dôvodí Horányi, Memoria Hungarorum II, 230. Naproti tomu berlínsky exempl., list 26 a 58, ako aj Rizner II, 230 Klein II, 261 a Holuby kladú jeho rodisko do Udice pri Považskej Bystrici (,Udicenus‘ píše berlínsky exempl., u. m.). — Krmanove Symbola hľadajú jeho rodisko vo Veličnej na Orave, kde bol jeho otec farárom. — Exempl. SAV 12.[111]David Praetorius bol rektorom v Kežmarku v rokoch 1608 — 1646, M. Alexander Hodikius v Bánovciach r. 1643, Juraj Stranovius v Prievidzi r. 1640, M. Eliáš Spleni v Bardejove v rokoch 1638 — 1644, Ján Polani v Košiciach v 40. rokoch 17. stor., Ján Kučera v Ružomberku v r. 1641, v tej istej dobe účinkovali v Levoči Matiáš Gosnovicenus a Michal Lazius.[112]Rizner II, 220, odsek 1 a Gymn. II, hl. 15, § 32.[113]Peter Leonhard pôsobil v Banskej Štiavnici v 40. r. 17. st Gymn. II, hl. 20.[114]Abraham Calovius (1612 — 1686), od r. 1640 prof. a rektor gymnázia v Gdansku, nekompromisný a výbojný luterský teológ, autor veľa teologických diel, neskôr prof. vo Wittenbergu. — Jöcher I, 529 n.[115]V Kaliningrade (Königsbergu) bol zapísaný spolu s Jurajom Binnerom 18. januára 1647 počas rektorátu Jána Behma, dr. teológie. — Die Matrikel der Adalbertus-Universität zu Königsberg vydal Georg Erler, pre slovenské školy, upravil Vladislav Ružička v Pedagogickom sborníku V, 1938, s. 124. — V Kaliningrade bol Institoris poslucháčom Kristiána Dreiera, prof. theologiae primariusa a iných zo školy Juraja Calixta, popredného synkretistu (žil v rokoch 1586 — 1659). — Pozri Krmanove Symbola v exempl., list 26 a 58.[116]Ján Institoris bol v Bánovciach v r. 1654 iba jeden rok podľa uv. Krmanových Symbolov a berlín. exempl.[117]Dišputáciu, pri ktorej bol respondentom jeho brat Michal Institoris, pozri u Riznera I, 220, odsek 3 a sarvašský exempl., s. 67.[118]Do Banskej Štiavnice sa Institoris dostal v r. 1654 (Hornyánszky 246), alebo 1655 (Fabó III, 311) po odchode Tobiáša Stephaniho do Levoče a pôsobil tam do r. 1657. — Berlín, exempl. 58, martinský exempl. II, hl. 20, § 29, diel II, hl. 21, § 27, porovn. II, pozn. 994 tejto práce.[119]Disertáciu, pri ktorej mu bol respondentom opäť jeho brat Michal, spomína Rizner II, 220, ods. 4. V tom istom roku 1655 vyšla Dissertatio posterior na tú istú tému.[120]Do Trenčína odišiel Institoris v r. 1657. — Gymn. II, hl. 21, § 27 a berlín. exempl. 58. Jeho diela pozri u Riznera II, 221, Szabó-Hellebrandta II, 214,, 223, 231, 244, 269. — Ďalšiu tam uvedenú dišputáciu treba upraviť nasledovne: Disputatio logica De infinito Syllogismo, respondentom bol Ján Hnilicenus Rajecensis. Vyšla v Trenčíne r. 1657.[121]Podľa Kleina malo to byť v r. 1658. Na tamojšiu farársku stanicu ho pozvali Ján a Mikuláš Ottlyk de Ozorecz et in Kochanocz. Ordinoval ho Joachim Kalinka. — Berlínsky exempl. 58.[122]V Trenčíne vytlačili v tlačiarni Nicodema Cžjžeka v r. 1661 Panegyricus in obitum Viri Plur. Rev. et Dni Joh. Institoris, Pastoris Slovenicae Ecclesiae Carponensis, Scriptus a Michaele Institoris, Scholae Moschoviensis Rectore, fratre autem Johannis germano. — Marginálna pozn. berlínskeho exempl., list 26, s. 2, aj sarvašského exempl., § 37, s. 74.[123]Aj Krmanove Symbola v berlín. exempl. na liste 26 a 58. — Jánom Inštitorisom sa končí zoznam bánovských rektorov v berlínskom exemplári. Bohatú literatúru o ňom pozri v Riznerovej Bibliografii II, 221.[124]Clementisovo pôvodné meno bolo Kleban.[125]Všetci traja pôsobili v Prievidzi, a to Marikovský v r. 1600, Demiani v r. 1604 — 1610, Plateanus v r. 1610, v tom istom čase aj Rafael Hrabetius. — Gymn. III, hl. 17.[126]Rohatius pôsobil v Prešove v r. 1600. M. Goltzius v r. 1609.[127]Serafín Vilhelm v Prievidzi v r. 1609. — Gymn. III, hl. 17, § 12.[128]Pavol Müller, magister filozofie a teológie, rodom z Hamburgu, zomrel v r. 1663. — Jöcher II, 230.[129]Gymn III, hl. 3.[130]Izák Hodikius bol v Bánovciach farárom v rokoch 1615 — 1628 (Fabó, u. d. III, 104), M. Izák Láni bol rektorom v r. 1619. — Gymn. I, hl. I, § 15.[131]Súľovské farárstvo potvrdzuje aj Fabó III, 134; v Necpaloch žil r. 1629. — U. d. 1266.[132]Jeho otec bol v r. 1628 bánovským rektorom. Pozri vyššie. Jeho syn Zachariáš Láni študoval v r. 1659 v Jene. — Ľud. Haan, Jena, Hungarica 17. „Ultimus rector gymnasii celeberrimi banoviczensis“ uzatvára uvedený Haan.	Rezik_Gymnaziologia-1-diel-Skoly-magnatov-a-slachticov-.html.txt
Priateľská návštevaMinule ma navštívil zasa raz môj starý priateľ Paľko Kurtík. Pýtal som sa ho, čo je nové u nich, a on spomenul, že toho nešťastného Jura Slamku znovu zavreli na niekoľko týždňov.— Veru sa ja, Pavko môj drahý, nepamätám na Jura Slamku. Čo je to za človeka a čo sa s ním stalo?— No, trochu tu pobudnem, — riekol i odložil si palicu a klobúk. — Mám ísť o hodinu do berného úradu.[1]Ale vždy nás naťahujú. No, ale stihnem do obeda.— Tu máte cigarku; ak chcete, zapáľte si.Pavo si cigarku zapálil, ale nezvyknutému na cigary, hasla stále, takže si ju napokon odložil do vrecka kožúška.— Radšej si ju doma vyfajčím zo zapekačky.— Tak, čo je s tým Jurom?— Juro, to vám ináčej nie je zlý chlap, je usilovný, ani nepije zvyškom. No, veď sa mu pridá, pridá — ako každému, hej, — ale kto by naň povedal, že je ozajstný korheľ, ten by mu veru krivdil. Jeho najväčší hriech je, že je veľmi prchký, hneď zbĺkne a potom stratí rozum. Otec mu včas zomrel a mater zostala s ním jediným, nuž vyčíňal s ňou, čo chcel. Nemal ho kto napomenúť, najmä trochu prísnejšie. Čože tá mať, s tým jazykom? Keby ho bola vše poriadne vytrepala! Ale žena si s takým chalanom nedá rady! Tak to chlapčisko vyrástlo a myslelo si, že môže robiť, čo chce.Keď vyhúkol na mládenca, popral sa kde s kým. Ale to sa mu prepieklo, ako medzi mládencami. Vypáckali sa a bol pokoj.Bol už ženatý a mal i ktorési to dieťa, keď sa zišiel s Mišom Paškom v úzkom závoze pod Gálovým. Mišo — čo je pravda, to je pravda — počul, že pod závozom hrkoce voz, a predsa vošiel so svojím volským záprahom a drevom naloženým vozom doň, hoci vedel veľmi dobre, že sa s ním nebude môcť nikde vyhnúť. Bol už ani nie sto krokov od východu, keď sa stretol s Jurom, ktorý šiel na koňoch s prázdnym vozom, tiež po drevo.Mišo a Juro boli dobrí kamaráti a veru sa muselo stať, čo sa stalo. Záprahy zastali jeden proti druhému.— Ťaj, že si nevedel zastať na tú chvíľu, kým prejdem, veď som ti volal! — riekol Mišo namrzene.— A čo ty skáčeš do mňa, ty si počul, že idem na koňoch, ty si mal počkať. Ja desať ráz skorej prefrknem na koňoch, ako sa ty prerepetíš na tých voloch. Cúvni nazad!— Ale ja, s tým ťažkým vozom a na voloch! Juro, majže rozum! Veď sa ja ani za hodinu nepreredikám cez tú diaľavu. A ty si len na skok od kraja: s prázdnym vozom a na koňoch si vonku za otčenáš!— Či tak, či onak, ja raz nejdem! Ty si na vine, ty si mal čakať, kým prejdem. Ty si vedel, že ja s koňmi prebehnem ancvaj a ja musím čakať na tvoje voly pol hodiny! Nauč sa móres!— A veru čo budem hneď tu nocovať, ja raz necúvnem ten ťažký voz tú diaľku!Mišo mal na voze čosi merindy v kapse, tú si vybral, sadol si hore na kraj závoza a začal si v tichosti uhrýzať chlieb so slaninou. Jura to pohlo. Krátku chvíľu sa premáhal, zapálil si fajku a odfukoval si z nej. Mišo vše fľochol naňho a badal, že čím ďalej, tým častejšie odpľúva, odfukuje dym z fajky a že začína v ňom vrieť. Jednako si pomyslel, že nech ho šľak trafí, ale že on nebude to vozisko trepať toľký kus cesty naspäť.— Ty, Mišo, ideš s tým vozom nazad, či nejdeš? — pýtal sa Juro a podišiel k jeho vozu.— Ale človeče, majže rozum, veď i keby som chcel, plný ho nevyredikám, iba ak to drevo všetko zhádžem z neho.— Tak nejdeš?Mišo len drgol plecom a hodil rukou.Juro teraz bez slova vychytil z Mišovho voza bukový kolík, priskočil k nemu a udrel ho ním po hlave. Miša hneď krv zaliala, vyskočil na nohy a zdvihol ruky na obranu hlavy. Zdrvený Ďuro ho zaťal ešte dva razy po boku a zlomil mu dve rebrá. Mišo spadol a zamdlel. Juro sa ani neobzrel oň, vytisol svoj voz a vytiahol Mišovu fúru na voľnú cestu a zaberal so svojimi koňmi do hory, ako keby bol všetko za sebou nechal v najlepšom poriadku.Mišo sa o hodnú chvíľu prebral a s ťažkou biedou prišiel celkom zničený domov.Za tento kúsok sedel Juro päť mesiacov vo väzení, kde sa mu ukrutne nevidelo a kde sa každý deň i sto ráz zaprisahal, že už nikdy nebude taký divoch. Žralo ho to i preto, lebo mal svoje deti rád a veľmi mu chýbali.— Veru je to nešťastie, keď rozpajedený človek stratí rozum. Takému človeku je ťažko pomôcť, lebo keď nemá čas na rozmýšľanie, porobí tie najväčšie hlúposti. Možno, keby ho raz poriadne vytrepali pre takú surovosť, viac by mu to osožilo ako väzenie.— To môže byť, lebo hoci Juro prišiel dosť skrotený domov, o nejaký mesiac sa oddal zasa do žandárov. Lenže s tými zle pochodil, tí ho i ťahali i do žalára ho doniesli na nejakého polroka.Tentoraz by bol i vďačne sedel, a hoci i dlhšie. Bola vojna a Jura tiež vzali za vojaka. Lenže žalár mu nepomohol, musel rukovať na front, či tak, či onak.Mišovi tiež nič nepomohli jeho polámané rebrá, na ktoré pri asentírke dosť žalostne osŕkal. Rúče ich vzali obidvoch naraz a hoc boli i nepriateľmi, predsa len žalostne pozreli na seba, keď sa v bočnej izbe obliekali. Ale vymeriť sa nevymerili, prituho ich držal obidvoch ten diabolský srditý ancikrist.Tak v jeden deň odrukovali za veľkého náreku žien a detí.— Veru, verím, že ťažké boli ich srdcia, keď opúšťali svoje domce. Iste sa im činilo, že niet milšieho kúta na svete ako ich chalúpky pod lipami a niet milších stvorení ako ich ženičky a detváky, hoci boli aké rozbúchané. Pomysleli si, či ich len ešte uvidia a ak nie, kde zložia svoje kosti a čo bude s ich rodinkami?— Hja, veru, ani jednému nebolo čo závidieť, čo musel ísť na tú jatku. Obidvaja sa dostali na ruské bojisko. Nebojovali tam dlho. Najprv sa Mišo kdesi podel. Juro sa raz nevedel dopýtať, čo sa s ním stalo, lebo neslúžili spolu pri jednej kompánii. Po jednej zrážke na ústupe Mišova kompánia zmizla. Hovorili, že celú zajali Rusi. Juro tiež nebojoval dlho. Kozáci mu prestrelili pravé rameno, a tak prišiel do špitála na celý rok. Málo chýbalo, že mu neodrezali celú ruku pri samom pleci. Nuž odrezať mu ju neodrezali, zrástla sa nakoniec, ale zostala mu na nej veľká kostená hrča a je tenšia a kratšia ako zdravá. Keď sa vyliečil, poslali ho ako invalida domov. I on, i žena ďakovali pánu bohu, že sa horšie nestalo, lebo mu ruka po troche prišla k sebe, takže môže ňou všetko robiť, hoci je i trochu slabšia ako ľavá.Minul rok po skončení vojny, keď prišiel domov i Mišo Paško. Nebolo na ňom poznať nijaké dokaličenie, ani chorobu, len rodina a dobrí známi hovorili, že je akýsi nesvoj. Pred vojnou to bol chlap robotný, nevedel ani chvíľu posedieť bez nejakej práce, teraz sa ťahal do nej ako smola: kým prepílil polienko, oddychoval i viac ráz; keď išiel hore kopcom, zastal za každým piatym krokom. Žaloval sa, že ho kĺby bolia a že za každým krokom ustane. Ani domáci mu veľmi neverili, lebo vyzeral dobre, pojedol si a spával ani zarezaný. Hovorilo sa v celej dedine, že sa zdarebáčil.Prišla komisia na „prehliadku“ invalidov a ľudia sa divili, keď sa Mišo tiež hlásil. Smiali sa na ňom. Má vraj svinské suchoty. A keď ho komisia uznala za invalida, híkala celá dedina. Pošuškávalo sa, že čosi nie je v poriadku. Musel pánov podplatiť. Jeden videl Paškovú chodiť do mesta s vajcami a s maslom, druhý zasa Pašku s oštiepkami. Hoci i druhí gazdovia predávali v blízkom meste svoje výrobky, zdalo sa im to pri Paškovcoch akési podivné. Vedeli naraz, že predtým Paškovcom nikdy nezvyšovalo toľko, aby tak mohli predávať. A z čoho? Od tých dvoch krávok a desiatich oviec? To sa v toľkej rodine minulo, ani keď dlaňou plesne.Najväčšmi bol Juro uverený, že sa tu deje čosi nekalé. Keď sa vše zišiel s kamarátmi v krčme, nevedel o inom rozprávať, len ako ho tá ruka i teraz bolí, čo si s ňou vystál a že Mišo Paško je práve taký invalid ako on, hoci mu celkom nič nechybí. Počúval som ich raz, ako si to jeden druhému narážali. Ondro Kratoň vrieskal: „Ale čo, to sa ľahko spraví, ja iste viem, že lekárovi je falošné vysvedčenie vystaviť taký špás, ako tebe vypiť deci pálenky. A keď mu k tomu i poriadne pomastíš! Mnohý doktor ti hoci za dva oštiepky i to osvedčí, že si umrel.“Števo Pukáč tiež tam bol. Ten sa tiež musel ozvať, ináč by sa mu vari bolo pridalo. „Veru ja tiež viem, že náš okresný doktor vystavil dievke Bútorovie vysvedčenie, že je samodruhá a nemala iba šatku pod sukňou.“Juro reval: „To sú lotri, len ich pobiť!“ A keď mu prisviedčali, vysúkal široký rukáv košele na plece a ukazoval svoje skaličené rameno a dával ho chlapom macať.Kamaráti prisviedčali: „Veru je to mrzká ruka, div, že môžeš s ňou robiť! Ale ťa doriadili!“Asi o mesiac doniesol poštár Jurajovi poukážku na akýchsi stodeväťdesiat korún invalidnej renty, a keď mu ju podával, zazrel i Mišovu, ktorý dostal skoro štyristo korún!Juro myslel, že sa mu niečo stane, že ho razom porazí! Dosiaľ sa upokojoval, že Mišo nedostane ani polovicu toho ako on.Vykrikoval pred každým: „No, toto je neslýchaná vec, veď je toto krádež, zbojníctvo! Toto ja trpieť nebudem!“Náhodou bola sobota a niekoľko chlapov sa zišlo u Kováčika v krčme. Najviac ich vypilo len po pohári čaju alebo po fľaške piva. — Kríza, kríza, pán doktor! — Len Juro pil pálenku, lebo všetky žily v ňom hrali od radosti, že sa mu Mišo takto dostal do pasce.I ostatných chlapov pohlo, keď počuli, že Mišo pre nič, za nič dostáva toľké peniaze! I bohatšieho zamrzelo, keď sa dozvedel, že taký niktoš zadarmo! — veď by neriekol, keby bol nejaký lazár: bez ruky, nohy! — ale práceschopný človek a takto okrádať tú chudobnú krajinu! A oni to musia poplatiť tými mozoľnými daňami!Juro vrieskal: „Jáj, tých musí pánboh skárať! A keď sa ani ten neobzrie, tak im ja zakúrim. Celá tá zbojnícka banda to oreve! Pamätajte si moje slová: ,oreve!‘“Chlapi mu prisviedčali a nabádali ho, aby to na žiaden pád nenechal tak.Keď tomu hurhaju nechcel byť koniec, ozval sa i krčmár Paľko Kováčik. Veď ho poznáte?— A či ho poznám!Povedal im: „Počujte, chlapi, nevrieskajte podaromnici. Všetky vaše reči nie sú súce ani pre psa. Iba sa nimi do pomykova dostanete. Mišo Paško iste nedostáva takú penziu bez príčiny. Vaše reči, že ho lekár za dva-tri oštiepky uzná za invalida, i keď je zdravý, sú tá najväčšia hlúposť, čo len môžete vymyslieť. Oštiepok kúpiš za päť-šesť korún, a za taký bagateľ lekár nebude brať na seba zodpovednosť, ktorá ho môže ľahko o chlieb pripraviť. Za falošné vysvedčenie ho môžu i zavrieť, najmä keď sa mu dokáže, že vedome, schválne a za peniaze luhal. A s notárom a s každým iným úradníkom je to to isté.Povedzte mi, ktorý z vás by si strčil horiacu sviecu do slamy v humne za dvadsať-tridsať korún? Há? Nájdete takého trúbu? Iste nie. A taký úradník by mal byť taký hlupák, že by to urobil, a za čo? Za vaše sprosté oštiepky! Ani za tisíce to neurobí, iba ak nejaký nešťastný stratený človek.“Pukáč, ktorý je vždy múdrejší, ako každý iný, zakričal: „Hja, Pavo, ty si už tiež tou panštinou napáchnutý, i ty držíš s nimi. Ale musíš vedieť, že vrana vrane oko nevykole! Jeden úradník druhého nezožerie! Hahaha, hohoho!“Všetci sa rehlili na Pukáčovej odpovedi, ktorá sa im zdala ukrutne múdra.Kováčik si myslel, že sa bude čert s tými hlupákmi naťahovať, i nechal ich tak. Čo si upečú, to nech si zjedia. Hlupákom niet rady, lebo sú prisprostí, aby rozumné slovo pochopili.Teraz sedel Juro na koni. Myslel si, že Kováčik zamĺkol, lebo nevedel, čo by mohol Pukáčovi odpovedať. I navarili si z tej kaše, navarili. Narobila im tá starostí a vyhnala peňazí z vrecka, že to tak chytro nezabudnú!Juro prišiel na večeru domov trochu podgurážený. Čert ho pásol, i nepratal sa do kože od dobrej vôle. Vyčíňal so ženou a s deťmi fígle, takže mu žena nemohla ani vynadať, že prišiel podnapitý. Po večeri mu najstarší chlapec musel dať pero, papier a kalamár. Faganov poslal spať a ženu tiež, len čo upratala riad. Sám zobliekol kožuštek a vysúkal rukáv a dal sa do písania listu pánu prezidentovi krajiny do Bratislavy. List viem skoro celý naspamäť, tak ako každý u nás, lebo sa mládenci a dievky stále s ním prekárajú, keď robia kadejaké besy.„Ctený pán prezident, keď oni sú tým gazdom v krajine, nech si dajú pozor na svoju čeliadku, lebo to je jedno horšie ako druhé, vykradne to i teľa z jalovej kravy, ako to urobil tunajší okresný prepytujem lekár a notár a iní úradníci na invalidskej prehliadke, ktorí celkom zdravému človekovi prisúdili invalidstvo a tuhé za dva-tri oštiepky, ako im celá dedina dosvedčí a druhému invalidovi s podrúzganou rukou nedali ani polovicu toho, čo Mišo Paško ťahá, v tej bande je i notár i richtár i akísi úradníci od toho invalidského úradu, to všetko je na jednom brde tkaná háveď, v ich krajine nebude poriadku, kým niekoľkých z tých lotrov nevyštrungnú, nech sa dobre majú a nech pozdravia i svoju paniu a detičky, ak majú, ak nemajú, nech im pánboh požehná, tu moc prší, nedá sa v poli robiť a tam aké sú časy, ten náš republikánsky poslanec to je fajn chlap, pane toho nech poslúchajú, nech sa dobre majú, pánu bohu ich porúčam.“Namiesto podpisu načarbal akési haky-baky.Ráno, keď vstal, vykutal akúsi starú obálku, napísal na ňu adresu: pánu krajinskému prezidentovi v Bratislave a zaniesol list chytro-chytro na poštu.Na svoje nešťastie sa zišiel s četníkmi, keď išiel z pošty domov. Tí už počuli, čo držal za poradu so svojimi kamarátmi u Kováčika, i povyspytovali sa ho celkom priateľsky, čo to tam všetko pohovorili. Uistili Jura, že i oni stopujú tú vec a že mu budú povďační, keď im povie všetko, čo vie o nej. A tak Juro vyfrflal všetko, čo nielen on sám, ale i jeho priatelia vytárali. Keď boli hotoví, riekli mu pri odobierke, že budú hľadieť prísť veci na koreň, a že ak sa tí úradníci dopustili niečoho nedovoleného, tak budú za to pokutovaní podľa zákona, ale jestli sa to nedokáže, čo ste tu povedali, tak to bude pre vás chyba, a to veľká chyba. V jednej veci sa už mýlite. Vy si myslíte, že Michal Paško je človek zdravý, a ono je to človek veľmi nemocný. Tak zbohom!Jurovi len teraz napadlo, že je Mišo, čo ako, predsa len chorý. Sám ho videl, ako sa štveral hore neveľkým kopcom, ozaj holokolenačky by bol skorej vyšiel, ako sa ten tam doterigal. Každých päť-šesť krokov zastával a utieral si rukávom košele pot.Teraz po nečase sa mu pozdávalo, že poriadneho capa ulial, a to tak strelilo doňho, ako keby bol dupľovanú porciu horkej soli užil. Zišlo mu na um, že by bolo dobre, keby aspoň ten list mohol z pošty dostať, i pošiel poň na poštu a prosil poštára, aby mu taký a taký list vydal, že ho radšej nepošle. Lenže poštár so vzpieral, že on list vydať nemôže, lebo nevie dokázať, že je to skutočne jeho list. A tak Juro nevyhral s tým nič, len svedka proti sebe, že ho on písal prezidentovi.Niekedy úrady i chytro vybavujú veci, najmä keď je to človeku nie milé. Neminulo ani desať dní a Juro už dostal od okresného úradu výzvu, aby sa v taký a taký deň, v tú hodinu a na označenom čísle dostavil na výsluch. Hrklo v ňom ako v starých hodinách. Umienil si, že bude všetko tajiť. On nepovedal nič, že by sa lekár a notár boli dali podplácať a o liste ani neskukne. A tak sa dohovorili i s kamarátmi, ktorí tiež všetci do jedného dostali obsielku. Všetci boli spokojní, že sa nikomu nemôže nič stať, lebo budú tajiť do zániku.Ale pri vypočúvaní videli, keď ich dr. Príslovecký začal jedného za druhým brať na otázku, že to tajenie nie je taká ľahká vec, ako si to oni mysleli. Komisár ich podchytával, odvolával sa na výpovede ich priateľov, a tak ich skonfundoval, že nakoniec všetko skrúšene vyjavili, len aby horšie nepochodili a aby ich i pre falošnú prísahu nepozatvárali. Pašku preskúmali v Jurovej prítomnosti i iní úradní lekári a dokázali mu, že je Mišo veľmi chorý človek, ktorý je skutočne nespôsobilý na každú ťažkú prácu a že mu teda nestatočným spôsobom ubližovali. Juro oľutoval úprimne, čo potáral, a odprosil ho a vymeril sa s ním. Uznal, že Mišo si zaslúži i väčšiu penziu, ako dostáva a ďakoval pánu bohu, že on v porovnaní s Mišom tak dobre obstál. Mišo prosil súd, aby odpustil Jurovi trest, lebo on to nemyslel zle, on chcel naozaj republike peniaze zachrániť. Ostatní osočovaní úradníci tiež nežiadali Jurovo potrestanie, čo mu však nepomohlo, lebo osočovanie úradníka pre nesprávne prevedený úradný výkon sa tresce z úradu, a tak súd musel celú tú kompániu posúdiť. Jurovi zasa prišil tri týždne, lebo bol už viac ráz trestaný, ostatným bol trest dočasne prepáčený, lebo neboli ešte pokutovaní. Ale strach a posmech, ktorý vystáli, im nezlizol nikto. Nuž tak sa ľudia sami vtrepú do kadejakých ťažkostí jedine pre svoju nevraživosť.— A vy ako sa máte, Pavko?— Sám neviem ešte. Vydal som Žofku za Jurka Sáreného, ktorý skončil hospodársku školu v Širokej. Teraz chce byť múdrejší ako ja a jeho otec. Nuž neviem, ako to vygazdujeme.— Hja, veru musíte mať trpezlivosť jeden s druhým. Pomyslite si, že sa treba stále učiť. Ako ruské porekadlo hovorí, že sa do smrti učíme, a predsa sprostí umierame. Keby sme sa neučili, i teraz by sme v jaskyniach bývali ako naši predkovia pred tisíc rokmi.— Veď tak, veď tak, — riekol Pavko prisviedčajúc. Ale jednako sa škrabal za uchom.[1]berný úrad— ľudovo dôchodkový úrad	Nadasi-Jege_Priatelska-navsteva.html.txt
Píseň o zámku Muránském1Muránsky zámek v Uherskej zemina vysoké skale jest postavený,bílý svítí se mezi horámi,zdi, bašty, palácové pěkně zprav(en)i.2Na něm prebýval Bazald Matiáštu s svými bratřími i s svými syny,polkoráb[1]jeho Ferenc s turbáky[2],též i s svými se všemi záškodníky[3].3Radu sou tam, jednání mívalia v horách mnohé lidi loupili,mordovali, také zabíjeli,a na Muráň zajímané často vodili.4Také loupežství mnohého činilipánúm i zemanúm, nevolné bili,žádného jsou oni nelitovali,voly, kravy zajímali, na Muráň honili.5Jezu Kriste, Pane milostivý!Krik, pláč, kvílení nebohých lidí,verné volání od svých ovcíuslyšel jest Pán Bůh ve dne i v noci.6Nezapomněl Pán Bůh všemohoucí,aby nedal z nebe žádné pomoci:loupežníky, mordárú třestatia tudy své věrné k své sláve přijíti.7Však to píše Izaiáš prorokv (tretím a tridcátém) svém položení[4]:„Ach, človeče hríšný, proč tak loupíš,však i sám tak potom loupen budeš?!“8I stala se vám rychlá novina,poslal král Ferdinand svého hejtmana[5],grofa Mikuláše z mesta Salma[6],aby ho on potrestal, Salm, zlého syna.9Tritisíce Španielú[7]v jeho ruce dal,ozbrojených husárú, branných[8]junákú,také několik uherských pánúv,aby oni potrestali těch zlých škodníkú.10Ještě jsou byli jiní protivnícia v Uherské zemi přebývající,kteríž králi nebyli poslušní,ale se jemu vždy byli přistrojili.11Sitna[9]jest zámek, také kaštěly,nejprv Gýmeš[10]zámek jsou obehnali,a v krátkém času jsou Gýmeš dobylia pod Hrušov[11]zámek jsou se hned strojili.12Neb se zajisté žáden neskryje,na kohokoli Pán Bůh svou moc pošle,na Hrušov, Sitnu i na Levice,Čabrag[12]zámek i Muráň má král v své moci.13Král Ferdinand jest mocně přikázal,aby grof hejtman svou strelbu šikoval[13]a hned Muráň zámek obehnal,Bazaldovi nižádné milosti nedal.14Ještě lid královský pod Muránem nebyla již Ferenc Bebek[14]s svými jest tam byl;dva gantnáre[15]pod ním udělal,harcování[16]s Bazaldem každý den míval.15Lid královský když pod Muránem byl,hnedky táborem ten zámek obkročil.Pán gróf Mikuláš, tri krásné šátryroztáhli jsou již tam v širokém poli.16Bazald Matiáš svou (och)ranu hledela moc již královskou sám dobře veděl,a přece se jest králi protivil,kázal troubit, bubnovat a z zámku střílet.17Tomu se divili Španielové,patříce na Muráň, k vysoké skale,rozmlouvali tak, sami řkouc k sobě:„Těžce my tento zámek zde dobudneme!“18Ještě sme to nikdy neviděli,jak sme koli v světě mnoho chodili,jako Muráň na vysoké skale!Nikdy ho od Bazalda žádný nevezme!“19Rada neměla grofa hejtmana,poslal jest pro Jiříka Ve(r)neriuse[17]do Prešova, královského mesta,po úradníka, rádce zámku Šáriša;20aby z Šáriše královská dělapod Muráň rychle šikována byla,neb Muránsky zámek potřebí lámat(i),Bazaldovy pomocníky zmordovati.21To Jiřík Vernerius hotov učinitihned z mesta, z stolice kázal vyslati,grofovo slovo jim pověděl,aby z Šáriše děla pod Muráň poslal.22Učiněno jest to vnáhle, jistě,hned děla poslali i z zámku Šáriše,skrz Spiš vezli do Hran(ovn)ice,srdce se Bazaldovo leklo velice.23Z Šáriše děla pod Muráňom,ale Ferenc Bebek již s svými tam byl,šance i koše[18]hotové bylia děla se k nim v noci přitočili.24Kvílení Bazalda Matiášes svými bratřími, s svými škodníky,však svůj Muráň na vysoké hore,potom pomoci neměl v jeho potřebě.25Volajíc, křičíc na vysoké skale,by mu milost dali z královské vúle,aby nestríleli, nelámali,ale syny jeho s bratry ven vypustili.26Španielové jsouc dobří puškaři[19]děla nabíjeli, v zámek strílalia pustili z jednoho za druhými,vždy bašty padali s veliké skály.27Mocný zvuk i prask a dým velikýjsou z děl vydávali v zámek Muránský,zdi se sypali s vysoké skaly,mnohí jsouce v strachu ven vyskákali.28Španielé hrdinskí, uherskí drábi,všickni se v nedeli tam chystovali,v svitání k zámku šturmovali[20],Bazaldových jsou mnoho táborští[21]zbili.29Kapitán gróf Mikuláš zarmoucený byl,že jest ten první šturm tak prudký ztratil,kázal jest předce v zámek stríletia k jinému šturmu se šikovati[22].30Jaká smrt těžká každému člověku,v půlnoci Matiáš pustil se s zámku,sám třetí šel až do Telgárta[23]—tam ho zase došla jiná psota.31Na svitání zase šturmovalia v tom šturmování zámek dobyli,kterých tam našli, tých polapalia hejtmanovi v ruce všech jsou oddali.32Bůh všemohoucí sám to dopustil,terkartský šoltýs Bazalda polapil,jeho dva dráby šoltýs jest zabil,samého Bazalda na koně jest vsadil.33Ó, ty neverný šoltýs terkartský,nemels nad Bazaldem žádné lítosti,zvázal si jemu ruce i nohy —mělť jest Bazald od tebe velké muky.34Slovem mluvil jest Bazald Matiáš:„Prosím tebe, živ mne, šoltýs, na ten čas,zaplatím tobě, dám já sto zlatých,odnesiž mne odtud na zámek Lublův[24]!“35„Věru tě neponesu do Lublova,ale te ponesu do tábora,grófovi hajtmanovi já tě v ruce dám,a onť mne obdaruje, já to dobře znám!“36Když šoltýs Bazalda hejtmanovi dal,tak se na šoltýsa velmi rozhněval,dvesto zlatých jemu jest darovala ješte k tomu velmi podekoval.37V trech dnech dal gróf všeckých stínati,tak byl od vezňů pláč veliký...Již Bazald Matiáš leží v hrobě,a Němci na Muráni jsou živi vesele.38Kdo tú píseň zložil, ten sám přítomen byl,na počátku veršů své jméno položil.A to se stalo léta božíhotisícího petset čtyricátéhodevátého.[1]polkoráb - (z nem. Burggraf), čes. purkrabí[2]turbak - zbrojnoš[3]záškodník (ďalej: škodník) - druh hradnej posádky[4]položení - kapitola[5]hejtman, hajtman (z nem. Hauptmann) - kapitán[6]gróf Mikuláš Salm II. - cisársko-kráľovsky generál[7]Tri tisíce Španielú - španielsky princ a uhorský kráľ Ferdinand I.(1503—1564) mal španielskych žoldnierov[8]ozbrojených[9]Sitna - zámok Sitno v Hont. župe[10]Gýmeš - zámok v Nitr. župe[11]Hrušov - zámok v Tekovskej župe[12]Čabrag - zámok v Hont. župe[13]střelbu šikoval - strelcov viedol[14]Ferenc Bebek - príslušník poprednej šľachty, Ferdinandov stúpenec[15](voj.)batérie[16]bojovanie[17]Vernerius Wernherr pôvodom zo Sliezska, prefekt zámku Šariša, bytom v Prešove[18]šance i koše - zákopy a košatiny na ochranu diel a ich osádky[19]puškári - kanonieri[20]šturmovali (z nem. stűrmen) - útočili[21]táborští - vojsko z tábora pod zámkom[22]k šturmu se šikovati - zriaďovať sa na útok[23]sám třetí šel - dvaja a on tretí (s dvoma drábmi); Telgárt (z nem. Tiergarten) za poslednej vojny vypálená obec na Horehroní, dnes Telgárt[24]zámek Lublův - Lubovňanský zámok (sev. Spiš)	Bosnak_Pisen-o-zamku-Muranskem.html.txt
Pani urodzenáU Milanov od jesene bolo ako na súdnom dni. Hrčaly mašiny, krik, spev sa ozývaly, svetlo až do pozdnej noci…Šily najmladšej dcére výbavu.A keď bola hotová, v osobitnej izbe poukladaná, chodily ju pozerať pani sestry, susedky, slúžky, a kde-kto prišiel kus tlače kúpiť[1]alebo doniesol plátno do mangľa,[2]každého zaviedli pozrieť výbavu.V nedeľu ráno, idúc do kostola, musela sa staviť i pani advokátová u Milanov.„Kedyže sa to už stane, pani Milanka?“ spýtala sa advokáta, javiac účastenstvo, vskutku sa však mrziac sama na seba, prečo nešla druhou stranou ulice.„Na utorok, milosťpani, sa oslobodím. Kamže? Do kostola. Ach, ja by sa tiež rada bohu pomodliť, ale nestačím. Aké ja mám trápenie, starosti, a mne nikto neuzná,“ pustila sa plakať na ulici stará pani Milanka, farbiarska vdova. „A či nevojdete?“ doložila pani advokátovej v slzách a chytala ju za rukáv.Hoci už boli odzvonili, nebolo možno nevojsť.Pozeraly výbavu a pani Milanka nariekala, čo to stojí, čo sa natrápila od jesene…„A keby aspoň bolo komu! Ale handár, žobrák, po uši v dlžobách sedí, a platu tri stovky, a príde po moju dcéru!“„Pani ’rodzená, pani ’rodzená‘!“ zavolala vtom slúžka do dvier.„Jaj, aby ťa… Čo reveš? Ako ma trhlo. Čože chceš?“ stavala sa, ako obyčajne, nazlostenou stará pani Milanka, že ju vytrhla slúžka, keď mala takú vzácnu návštevu.Slúžka, privyknutá na taký hlas panej, nezarazila sa, povedala pani advokátovej „ruky bozkávam“ a šepkala panej, žeby sa páčilo do veľkej izby, že poštár doniesol telegram, treba podpísať.Inokedy boly telegramy a poštári vôbec pani Milanke dosť nemilé prekvapenia, lebo donášali obchodné veci obyčajne zdraženie tovaru surového, upomienky na dlžoby, zmenky, protesty[3]atď., teraz však, čo vydáva tretiu dcéru, vše priletí od nastávajúceho zaťa telegram, i listy každý deň, i dva.„Či ma čert po ňom!“ vrkla slúžke, ale vstala predsa a pani advokátová použila príležitosti a ponáhľala sa do kostola, lebo keby nie telegramu, bola by iste u Milanov musela ak nie odbaviť, aspoň zameškať pol kázne.Kým sa rozlúčily, poštár už bol odišiel. Telegram odobrala mladá nevesta a už ho i prečítala. Slúžka vlastne vbehla k starej panej iba z prílišnej horlivosti a preto, že poštár mal v obyčaji volať hneď vo dverách: „Podpísať!“„Mama, Greško, že už dnes príde, telegrafuje…“ víta, schválne ľahostajnou sa robiaca Božena, mať, nevediac, čo lepšieho povedať materi, keď vošla do „veľkej“.[4]„Preto ma unúvaš… Moje nohy ustaté…“ vytkla plačlivým hlasom mať. „Čo ma po ňom! Príde — nepríde. No veru! Má i kto prísť! Mal prečo telegrafovať. Trhan, bedár,“ popudzovala sa vlastnými slovami pani Milanka. Ovšem, všetky jej kriky a hnevy boly len naoko, o čom každý v dome dobre vedel. „Nie, žeby si radšej na dlžoby odložil pár šestákov. Príde, bude tu. Aký pán! Ešte ti telegrafuje… Ba poletíme ti všetci naproti! Zavriem dom a pôjdeme ťa vítať, rechtora, bedára. Hanbiť by som sa musela…“Ešte i viac nelichotivých poznámok spravila na budúceho zaťka, že Božene slzy zalialy oči, svet sa jej zakrútil nad toľkým znevážením svojho vyvoleného. Ale vypočula, slovom ho nebránila, len si pomyslela, že on už tri roky čaká za ňou, a ona nepočula, že by bol taký, ako ho mať spomína. A predsa jej „všetko“ povedal, i kdejakú kedy „lásku“ mal. Ešte do „spevu“ chodila,[5]keď sa mu sľúbila, a teraz, čím bližšie svadba, tým ho mať viac prezývala, tak, že pred ňou ani jeho mena spomenúť. Ale bude už i tomu koniec na utorok…Mať, vidiac, že dcére ublížila, stavala sa ešte vždy nahnevanou, ale spýtala sa, kedy príde.„Rýchlikom,“ musela zjaviť Božka, hoci by príchod svojho snúbenca v tej chvíli, kvôli materi, bola odložila na lacnejší „osobný“ a hoci do večera. Nemýlila sa.„Jaj, rýchlikom! Máš peňazí…“ Ale tu nestrelil do umu pani Milanke dosť ostrý výraz, nemohla v tom tóne pokračovať. Zvrtla. „A čo už ide? Čo tu bude za tri dni robiť?“„Len za dva,“ dovolila si skromne poznamenať Božka, dobre majúc vyrátané, že od nedele do utorka sú najviac ak dva dni. Veď v utorok už nebude materina…Mať pozrela na ňu; ktovie, čo si pomyslela, a pokračovala viac pre seba:„Ba budem ti vyvárať, chystať… Počkaj! Naješ sa, čo ti dám…“Zvrtla sa a vyšla, lebo v skutočnosti prišlo jej na myseľ, že keď už príde, musí spraviť lepší obed. I aby sa preukázala, že i môže i vie, už nech je, ako chce. Vyšla.Boženka, nevediac v žiali, čo lepšieho začať, vytiahla ešte raz skrčený telegram, prečítala si ho, a predstavil sa jej Greško: ako živý, že by som sa márne usiloval ho opísať. Slovom, pekný, milý! A ešte jedno: hoci učiteľ, ale aký učiteľ! V „Pohľadoch“ verše, v „Národných“ besednice.[6]Koľko ich už i jej venoval… V Sporiteľni vraj čosi dlhu, priznal sa jej po zasnúbení, ale ju že neberie pre peniaze, o tom si je istá. Veď nevie, či mama niečo dá. Sberajú sa z čistej ideálnej lásky! A ona ide zaň a budú skromne žiť, ona bude robiť, bude učiť dievčatá šiť, vyšívať, vyžijú, dlhy poplatia i nagazdujú si.„Zuza, kde si s tým drevom?“ rozčuľuje sa z kuchyne pani Milanka, preháňa slúžku, nemôže nájsť „štrimfľu“ s drobnými peniazmi a durí slúžku po mäso, lebo je už desať hodín.„A Joža, paholka, mi pošli dnu! A žeby si si nezastala niekde, lebo ti hlavu prebijem!“ vyhráža sa Zuzke, pätnásťročnej slúžke, dobrému decku, ktoré, poznajúc panine spôsoby, s dobrou vôľou lieta a iba sa smeje tým vyhrážkam a ponáhľala sa i bez toho, lebo vie, že tým i slečinke spraví po vôli. Ona slečinku veľmi rada. Čo pani na nich, alebo na „mladého pána“ (rechtora) povedali, všetko im vybľabotala, či to bolo dobré, či plané.„Pani vás volajú!“ zavolala búšiac do dvier na stajni paholkovi, ktorý ležal hore na posteli nad teliatkami.Lebo, že sú fašianky a nedeľa, oriadil kone, statok, pekne sa vyobliekal, vymastil vlasy i čižmy, a majúc od panej vyjednaný na každú nedeľu šesták, šiel si i dnes poň, ešte neboli vstali, a na lačný žalúdok ho prepil a teraz „oddychuje“ (trezvie). Posedel by si bol ešte v krčme ale nebolo peňazí. Šiel by bol do kuchyne, ale tam by musel robiť horšie služby, najlepší pokoj má — v stajni.Keď Jožko na krik otvoril oči, cítil, že má v ústach planú chuť. „Hja, ale bola dobrá za rána, kým šesták trval,“ pomyslel si. Eh, čo bude gazdovať! A teraz ešte v dome všetko štedré! Pán tovariš alebo slečinka požičajú mu, ak by potreboval. Pani sú tiež dobrá, čo i krik robia. No a slečinka, taká sú teraz štedrá a nepýtajú vrátiť. Mohol by i odtajiť, nevedia, koľko mu dali. Malý, ostarok-paholok. V jeseni ho trochu na nohu drevo pritislo, od tých čias vždy kríva, a čím bol viac opitý, tým väčšmi. Dokyvkal sa i teraz do pitvora a, spraviac veľmi nevinnú, sprostú tvár, spýtal sa:„Čo rozkážete, pani urodzená?“„Jožko, veď vy ste otrieblený!“ víta ho pani, zalomiac proti nemu rukami, ako pri počutí nejakej neslýchanej hrôzy, hoci Jožko býval vždy opitý, keď len mohol k nápoju prísť.Jožko tituloval pani Milanku „pani urodzená“, lebo bola zemianka; ona mu tiež v riadnych okolnostiach dvojila, hoci mal len nejakých, tridsať rokov a bol slobodný. Len keď sa hnevali, bolo „ty“ a „pani majstrová“.„A čo by bol, pani urodzená,“ bral Jožko panej poznámku úplne ľahostajne. „Vypil som za štyri krajciare na fruštik, nuž vari to by mi vošlo do hlavy? A keby aj, nuž ak na lačno,“ doložil.„Veď ťa nohy nedržia, ty korheľ, kdeže pôjdeš takýto? Ja sa ani neobzriem!“ plačlivým hlasom a s hnevom riekla pani Milanka a zvrtla sa do kuchyne, lebo zas ju nadišla nálada robiť krik a ukazovať sa ustarostenou.„Keby od trúnku, bolo by chvalabohu, ale (chytil si nohu niže kolena) nebudem ja na túto čaptu už azda nikdy pravo chodiť,“ zažialil Jožko, a na dôkaz chcel pokročiť, ale sa potočil.„I vtedy si bol ožratý,“ hodila mu z kuchyne do pitvora pani Milanka.„Azda od tých mrvancov, čo som ráno zjedol… Len potom mi dali od bolesti, pani moja urodzená. Lebo som sa nazdal, že azda zamdliem od bôľu,“ pripomínal a bránil sa Jožko.„Nože sa mi pakuj ta, do stajne. Ja si najmem, aby si vedel! Ty, ty…“ okríkla ho pani.I takej hanby sa už dožil, že keď nemohol, najali miesto neho, a nezhorel od nej. Kývol plecom a vyšiel. Keď bol na dvore, vybehla za ním pani Milanka do dvier a kričala naň menom, len sa tak ozývalo:„Jožko! Kdeže idete? Nuž či som vás na to dala volať? Ale mňa len zlostiť, trápiť každé v dome, ešte i ten, ten… Ani je tu nie, a už čo mám trápenia preň…“ nariekajúc vošla do kuchyne, potisla hrniec, že voda z neho vyčľapla na platňu, zovrelo a narobilo sa pary a smradu.Boženka, chúďa, všetko do izby počula, ale si našla nejakú vážnu robotu, a cítiac úzkosť, ako kedysi pred buchnátom, ani sa nepohla, nedýchala.Jožko sa vrátil a zastal v pitvore urazený.„Nuž, čože neriadite kone a vozík? Čože ste si zastali ako pán veľkomožný?“ miernila sa pani.„Ako ste rozkázali, pani urodzená. Kone čisté, vozík tiež. Len rozkážte, spraví sa…“Slovo „rozkážte“ pani Milanku obmäkčilo. Premenila hlas a ticho, dobrácky doložila Jožkovi; aby o jedenástej zapriahol do vozíka, že pôjde po „mladého pána“ na stanicu.„Po ktorého, pani urodzená? Vari toho — nového?“ spýtal sa Jožko z vďačnosti za dobré slovo.„Jaj, ešte sa ma vyzvedaj i ty!“ zasa hnevala sa naoko pani Milanka.Jožko vyšiel, lebo Zuzka doniesla mäso a pani Milanka jej ho vychytila. Obzrúc bo, hodila ho zpät do košíka a buchla dievča do chrbta, aby si ho zjedla alebo šla hodiť mäsiarovi.Vyšla Božka.„No, len hľaď,“ vraví jej mať a Zuzku tak točila, ako keby ju bol na „ringlšpíľ“ uchytil, „či to také mäso má doniesť, mäsiar takú zdochlinu má poslať?“Tri razy ho vyňala, ukázala a hádzala do košíka. A horekovala, čo ona z toho odreže, komu to bude, komu to dá, a konečne hodila mäso posledný raz do košíka.Slúžka ho uchytila a bežala. Ale keď bola na sto krokov na ulici, vybehla za ňou pani urodzená a, pomysliac si azda, že len by i také mal niekedy ten otrhaný zaťko-rechtor, kričala za slúžkou, aby sa vrátila. „Čože sa budem s ním oškliviť, a keď dá vše i bez peňazí a kedykoľvek pošlem…“ šepkala si pani Milanka, ináče dobrá osoba, mäkkého, dobrého srdca, ale tvrdej ostrej reči, pritom úprimná, až prostoreká.Preto ide o nej chýr, že je jazyčná, klebetná. A ona má iba tú chybu, že napočúva tých rečí doma i po jarmokoch, nepamätá si, čo kde počula, nevie, čo doložila, a preto o nej ten chýr. Zlého nič nikomu nemyslí, nechce a jednako často hovorí. A kde sa bráni, tam sa zas len zamoce, lebo si popletie ľudí a ich reči. Čo poslednú, tretiu dcéru vydáva, už radšej ani nikde nejde na posedenie, a je veľmi opatrná, aby nepovstaly nejaké klebety, lebo i zaťko i jeho rodičia sa jej páčia. Sú majetní. „Pobeseduje si“ radšej takto s domácimi.O chvíľu len taký pleskot-treskot stál v kuchyni. Pani Milanka chystala svoj kuchársky „majsterštuk“[7]— sekané šnicle. Slúžka sháňala všetko behom. Božka vyšla k Jožkovi, ktorý robil sa hlúpym, aby od nej prvej zvedel, že už prídu mladý zať.„Telegrafovali! Hm, to je už istô… keď telegrafuje. Dobrý pán, slečinka naša, a aký…! Bude vám sveta žiť…!“ A Božka počala odstupovať, aby Jožko nepovedal niečo, za čo by sa musela červenať. „Korunu mi dali… A čo som doniesol vydať — nechali mi. To sú pán…! Ale i slečinka sú dobrá stvora. Dohovárajú pre tú pálenku, ale mi jej neutiahnu,“ lichotil.„Len keď stará meria, i preleje, i len predsa na pol prsta chybí z pohára, tak ho rovno drží,“ myslel si ďalej. A to preháňanie! Ale keď i podstúpi na tých jarmokoch, predsa len i užije. Takto dumal a dudral Jožko a čistil kone i vozík.Slečna Boženka, keď počula, že mama neprirodzene silne mäso seká, nevedela od strachu, čo. Inokedy ona varila, ale jej veľmi rozpaľuje tvár pri sporáku, nuž ju od pár čias, a tak i dnes, odmieňa mama. Šiplala sa okolo matere, posluhovala jej a že počula kone, vozík spomenúť, veľmi by bola chcela vyskúmať mamu, či niekto a kto pôjde Greškovi naproti.„Pomôžem ti aspoň posekať, mama,“ ponúkala sa Boženka a chytala sa.Pani Milanka, stavajúc sa zahanbenou, nič jej nekázala spraviť, ale od vďačnosti Boženkinej ponežnela predsa.„Dievka moja, tomu galganovi tvojmu, aby šiel hádam i niekto naproti…“ začala mama. „Ja nejdem, ja nemôžem. Kdeže sa ja pohnem od tých hrncov? (Varilo sa i čeľadi.) A mňa hlava bolí, ja si musím ľahnúť. Donesže mi chladný uterák.“„Nemusela si sa trápiť, mama; ja by som bola navarila,“ vďačne povedala Boženka a už máčala uterák do chladnej vody. „Alebo ak by si myslela, aby šla…“Len to jej bolo treba povedať!„Ani na krok! Do rečí sa chceš doniesť? Ty odídeš, ja budem počúvať? Len mňa budú obviňovať, že som ťa pustila. Nie dosť, že sa ty pochabíš za ním, ešte i mňa vezmú ľudia v reč… Nech ide tovariš… Stiahni… Jožko ho dovezie. Pozná ho, i on kone.“Boženka uväzovala mame uterák na čelo, ale radšej by jej ho bola cez ústa, ani nie od zlosti, ale od žiaľu. Na mokrý uterák suchý, potom ručník, zas vlniak, a mama bola, ako by hodnú červenú burgyňu do uzla zaviazal. Zo všetkého trčal jej iba končitý nos a hlboko, kdesi v hlave, mihaly sa čierne prenikavé oči.„Už ti je jedno, mama, prosím ťa. Či dnes, či zajtra sa poveziem s ním…“ ako k ťažkému hriechu odvažovala sa Boženka na próbu, či mať nezmäkne od vďačnej obsluhy.A skutočne!„Urob si, ako chceš. Už som ťa mu zadrhla, mne je už jedno… Mám sa ja naplakať, natrápiť, nasužovať, navykladať nad tebou… Ale čo si robíš, sebe robíš. Ja už dlho žiť nebudem…“„Čože by si mala plakať?…“„No, ja už budem plakať. To mi ty nepovedz! Teraz ja len zviem, čo je plač a žiaľ…“ a zadrhlo jej reč, pustila sa do fikania, lebo jej prišlo na um, že ešte jeden-dva dni, a bude sama — iba cudzia čeľaď jej zostane…Boženka objala mať a plakaly obe: mať, že ju dcéra nechá, dcéra zas kvôli materi, no nie veľmi citne…Jožko prišiel oznámiť, že kone sú už zapriahnuté.„Tovariša niet doma,“ pohútala pani Milanka, a či sa patrí, či nie, oželela a povedala Božke:„Nuž teda choď si ho vítať.“Božka si vydýchla, ale ako by nebola dobre počula. Nehla sa, nebola si istá, či to mať myslí naozaj.„Mama, veď som ja nie tak oblečená. A už treba ísť,“ povedala vzrušene.„Už som vám očistila bundu i kapce,“ zastarela sa slúžka.„A ty čože papuľuješ? Čože sa starieš? Teda pomysli si: ona ti nás špehuje, počúva, čo sa shovárame, a vykročí, už bude vykladať, čo počula…“„Tak mám ísť?“ spýtala sa Božka.„A či ma čert po vás!“ povedala mať. „Len keby ja mala navarené,“ starala sa ďalej o hrnce pani Milanka.Božka ako osprostená vošla do izby a zastala. Obliecť sa — čo bude s mamou? Nejsť — čo povie Greško? Predsa si pomyslela, že pre milého nič ťažkého, a chytro sa schystala.„Mama, ja idem,“ oznámila v pitvore, a čakala ešte búrku.„Nuž, a či ste ešte doma? Veď nedôjdete na stanicu…“ hľadí na staré hodiny, ktoré v kúte kuchyne štrkotaly, ako by skalky v truhlici presýpal. — „Koníkom je zima,“ prišiel znovu Jožko.„Sadajme!“ bežala už veselá Božka, nečakajúc na bundu a pokrovec, s ktorým mama poslala slúžku.„Pohnite, Jožko! Dám vám vína na utorok.“Jožko šibol podľa koní, že len tak vytrhly, a len potom začal rozberať Božkine slová:„Nepomyslíte na mna v utorok, keď budete mať muža,“ vtipkoval.Ako sa Božka s Greškom uvítali, ako jej do vozíka chcel pomáhať, no ona obehla a vyskočila sťa pierko, hoci dosť ťažká, s druhej strany — tým by som rozprával známe veci zamilovaných.Jediné, čo zaznačujem, je, že sa Boženka odťahovala; ani objať, ani bozkať sa nedala, nie pre seba, ale sa bála, že za každým stromom a uhlom strežie na ňu mať alebo nejaké iné okále.Jožko zabudol krívať, vypäl sa, vyložil si podľa seba kufrík „mladého“ a vyleteli zo stanice do mesta.Zo stanice pešo idúci sa obzerali a istá kamarátka Boženkina zavolala jej:„Ej, ty striga, ani sa neobzrieš?“Božka sa obzrela a privolala: „servus“ a dievčatá kývaly si ručničkami: „pá-pá“. Figliarky, ktovie, čo si ktorá myslela.Blížiac sa k domu, Greško zvážnel, a že mal z minulosti, ako sa vraví, maslo na hlave, o ktorom pani Milanka iste počula, choval sa k nej nadmieru úctive, bozkal jej ruku, a vďačne sa usmieval.„Vitajte,“ prehovorila srdečne.„Tento papek,“ myslela potom sladko v kuchyni pani Milanka, „kde to len nabral tých panských spôsobov na sprostej dedine? Ale či to doma obsedí? Veď každý týždeň bol tu, kým nás nepodviedol,“ hútala pani mama a brala na misky.Božka s Greškom vo veľkej izbe prikrývali stôl; Božke riad v rukách veľmi hrčal a ona sa bála, že mať otvorí dvere. Verejne mu „vykala“, teraz „tykala“ i ona, a Greško bol tým smelší.Slúžkou zavolaný, došiel pán tovariš, starý robotník, Čech. Veľký národovec, ktorý vše nadával na Maďarov, v hostinci vyspevoval „Hej, Slované,“ a stalo sa, že i na ulici v noci, až ho dal raz slúžny i zavrieť. Potom vravieval, že neumrie, kým nepôjde do Prahy a nepovie tam, akí sú Maďari národ… Držal si i svoje novinky, „Politiku“.[8]Slúžka otvorila dvere dokorán pred pani Milankou; tá ju okríkla, že skoro vraj do nej vrazila, pochábeľ pochabý, a sladkým hlasom doložila:„Nechže sa vám páči. Božka, ponaberaj. Mne nie, len vy jedzte…“„Ale, mama, polievočky akej si dobrej navarila,“ naberala jej prvej Božka.„Znamenitá!“ doložil Greško, hoci nebol ešte ani okúsil, a len chcel zalichotiť, vtip spraviť a Božke sa uškrnúť.Pani Milanke však skutočne zalichotilo, doniesla mäso, šnicle i palacinky a tak ponúkala, že nezostalo skoro nič.„Žráč!“ myslí si pani Milanka. „Čo by si ho desať ráz ponúkla, desať ráz si vezme. Prejedia moje mozole. Čože z rechtorského platu? Vyhladovený, zadlžený… Vydávam ťa…“ pomyslela na dcéru, ale len ponúkla ešte.„No, teraz prejdite do drahej izby. Ja si jarmok neopustím,“ trápila sa mať, spomenúc si, že zajtra má byť na jarmoku v Ž.[9]Mladí len to čakali. Greško ponúkol tovariša, zapálili si a vyšli do druhej izby shovárať sa o národných veciach slovenských i českých.„Ja ti pomôžem, mama,“ ponúkala sa z povinnosti Božka.„Pomôž, keď chceš,“ smutne prehovorila mama, pomysliac si, že posledný raz jej Božka pomôže. Potom už len jej prichodí naťahovať sa s plátnom, tlačou po jarmokoch.Keď Božka nechodila, Greško prišiel za ňou, a aby boli skorej sami, pomáhal testinej ukladať do truhly, obskakujúc, a čo slovo, to „mama“, „mamička naša“ a „ruky bozkávam“ a samá stelesnená vďačnosť a úsmev. Naložili. Truhlu si pani Milanka zamkla a, hľadajúc v spodnej sukni vrecko, že sa Božka až zapýrila, položila doň kľúč.Do večera boli mladí sami, lebo pani Milanku rozbolela hlava ešte väčšmi od „trápenia“. Tak povedala skrátka, keď sa jej spýtali, od čoho. Greškovi by bola radšej povedala: „Pre teba, ty nehodník!“ ale už vedela, že tej „záhuby“ od dcéry neodvráti. Ľahla po večeri do postele a dala sa obkladať studenými handrami.Božka obsluhovala mať, ako vždy, starostlive; ale vše vybehla ku Greškovi a jeho spoločníkovi, tovarišovi, ktorí rozprávali o Prahe. Greško už bol i tam, chválil, preto si ho tovariš razom obľúbil a opustil dnes večer i pivo alebo pôjde pozdejšie. Tak sa i stalo. Mať navrhla, aby Božka radšej zavolala toho „forgoňa“,[10]lebo iba dverami sa vrázdi.Božka, neveriac sluchu, červenala sa, že ju mať zbadala, prečo toľko chodí prelievať studenú vodu na obklady. Tovariš sberal sa „na pivo“, Greško vážne vošiel a bozkal materi ruku, sadnúc si k posteli, a trápil sa hlasne, od čoho by ju prestala hlava bolieť.Pani Milanke nesmierne lichotilo, keď sa niekto ňou zamestnával, ju ľutoval, aspoň rečou.„Povedzteže mi, deti moje, keď sa už tak stalo, z čoho vy budete žiť?“Božka veru nevedela a bola by odpovedala, že ,z lásky‘, ale Greško pochopil, že na to sa mať nevyvedá, a rozprával, čo už má všetko v komore a v chlievoch: dal zomlieť na chlieb, na varenie z vlastného zrna; otruby už prasa žerie, čaká na Božku, budú zabíjať. Má aspoň sto kíl. Masti budú mať do roka dosť. Tri mládky. Nenesú ešte, ale jedna už krákorí, budú sedieť, budú kuriatka, nemusia kúpiť. Strovy: bôbu, hrachu, sušienok nanosily novej gazdinej ženy už plnú komoru, a vychválil sa, ako vedel, nedoložiac, že zrno vzal si z platu napredok, že je za bravca dlžen a z tých darov, že do týždňa nevyžijú.Pani Milanka myslela si v duši, že predsa len nebude zaťko taký, ako ho maľujú, ako si sama dosiaľ o ňom myslela, keď teda má také gazdovstvo. Dávala im naučenia, pritom sa i poplakala. Božka s ňou, a Greško mal príležitosť sľúbiť všetky sľuby. Na spečatenie bozkal materi ruku, Božke uplakané líčko a ešte sľúbil, že už bude dobrý, nebude piť, nebude fajčiť, karát do ruky nevezme, do krčmy nevkročí atď., odriekal sa všetkých spáchaných i nespáchaných hriechov a nešľachetností.„Vďačne to opustím pre svoju Božku! Ona mi bude náhradou za všetko. Uvidíte, mama naša, že tak bude!“Pani Milanka pripomnela mu opäť vážnosť stavu manželského a poučovala ich, ako by mali gazdovať, ako treba Greškovi zachodiť s Božkou.„Ona je naučená robiť. Chodila na jarmoky, keď som ja nemohla, a dobre vykonala,“ vzdychala mať.„Mama moja, ak by si dovolila, ja by som šla i zajtra ešte do Ž. za teba, keď si chorá, aby si na utorok nebola horšie,“ predišla Božka mať.„I ja pôjdem! Aspoň uvidím, ako je to. Budem mať z toho besednicu,“ ponúkal sa Greško.„Dobre, deti moje, choďte, ešte naposledy, za mňa. Veď som sa ja dosť natrápila na vás,“ plakala mať. „Aby ste si vedeli tých pár zlatých zašanovať, čo ti mám dať…“ hovorila dcére. „Bože, keď som sa ja vydala! Na tretí deň poď na jarmok, a nie na železnici, ako teraz chodíme, ale v predvečer na voze. Ideme s pol hodiny, a nebohý otec vraví: ,Marka moja, tu sídeme, pôjdeme hore vŕškom,‘ a poď v snehu do kolien. Vydriapali sme sa po biede. Voz zastane. Ja sa driapem naň. Otec vraví: ,Nesadaj, je veľmi strmo a nad vodou, ak by sa niečo stalo na voze… Keď sídeme do doliny.‘ Neplačže už potom… A tak celú noc. Čože vy viete, čo som ja za vás vystála… A potom: jedno na rukách, druhé v živote a: ,Len iď, a ja pôjdem ta, alebo ta. Na dvoje viac utŕžime.“Rozprávala, ako bolo, dávajúc dobré príklady, od ktorých sa mladí vše červenali, a neboli by pozreli na seba ani za svet.Keď mať povedala, aby vyšli, že oprobuje driemať, Greško odobral sa a chcel ísť do hostinca nocovať.„Netrovte si, dieťa moje; šanujte si tie krajciare. V druhej izbe máte postlané. Božka pôjde k Ľudmilke do susedov,“ doložila, aby vyrazila Greškovi akúkoľvek myšlienku a aby si svet nemyslel, že nevie, čo sa patrí. (O tom sa už boly mať s dcérou hneď zvečera dohovorily.)Božka bozkala mamu, Greško jej ruku a šiel Božku vyprevadiť do susedov. Zima bola a museli si, kým tých pár krokov prešli, i ruky pchať pod pazuchy — ovšem, splietli si vlastné. U Ľudmilky ešte svietili, čakali Božku. Dôjdúc, musela im vykladať o Greškovi a mame. Nespaly s Ľudmilkou celú noc a ráno, o šiestej bolo treba sa hýbať za Jožkom na jarmok.Prvý raz sami pocestujú. „Bude to ako by svadobná cesta,“ snívala Božka a zababušená do flanelu, kožucha, vlniakov a kapcov (lebo bude stáť celý deň a dnes píše sa jedenásteho februára!) vyšla s Greškom na stanicu. Greško vymenil lístky na druhú triedu.Čo bolo po ceste, to sa volá: cez sklo med lízať. Cestujúcich, jarmočníkov nával!Božka vedela, kde Jožka v Ž. hľadať: v krčme, kde obyčajne nocúval. Našli ho, a Jožko už veľmi kríval, ponosujúc sa na planú, chladnú noc, zimu. V skutočnosti, ako došli po polnoci, paholci presedeli za stolom. Greško porozumel narážku a dal mu šesták. Jožko pozrel naň, potom na šesták a pomyslel si, ako vždy v taký čas, že prepije ho čím skorej, aby ho nestratil a sa zohrial.Pani Milankin šiator bol složený v krčme v cieni, kde i iní jarmočníci mávali svoje. Bolo už osem-deväť hodín, svet sa spytoval, či tá, čo tú tlač predáva, Milanka, nepríde.„Tu má tovar,“ ukazovali susedia na truhlu, ktorú bol nad ránom Jožko zaviezol pod bránu, kde stávali.„Jožko, chytro šiator!“ nakladá Božka, prechádzajúc sa po podlubí s Greškom.„Už, už, pani slečinka,“ chcel ju uctiť Jožko. „Len táto moja noha ma už azda nikdy dobre nosiť nebude,“ zažialil a chytil sa za zasneženú, zamrznutú čižmu, znak, že už mal hodne pod čiapkou.„Zavolajte si niekoho,“ ponúkol mu Greško.„To, pán rechtor, to. Hneď bude,“ a pustil sa, obzerajúc sa, ulicou.O chvíľu pechorili sa už traja so šiatrom. Boli to ako by vyberaní uličníci, otrhaní, v handrách, špinaví a opití, že žŕďky, dosky po ulici vliekli, tratili, pokrikovali jeden na druhého a Jožko padal. A boli by ste ich videli šiator stavať! Všetko popremieňané, chybné, staré dolámané — trápenie pre triezvych, a nad opilými zlosť a smiech. Šťastie, že nebolo veľa jarmočníkov, a čo i boli, keď im Božka povedala, aby len počkali, že hneď vypakujú, že je ona dcérou tej Milanky, ženičky nedôverčive pozeraly na ňu a, vidiac pri nej Grešku točiť sa s bradou, pokladaly ju i s ním za židov. Ony poznaly len starú majstrovú, Milanku, od tridsiatich rokov, ktorá ich vše i metrom bila, keď na posmech za tovar sľubovaly.Konečne žart prešiel a bolo treba trochu sa hanbiť za ten šiator, paholka a jeho pomocníkov. Pomohol i Greško stavať, i Božka, i susedia: podopreli ho truhlou, uviazali o dvere na bráne, priťažili plátnom, a tak sa udržal.Dopoludnia utŕžili okolo dvanásť zlatých. Premrznutí (zvlášte Greško), spakovali, šiator ani neviem, či tam nechali, či dali odniesť a šli si niečo kúpiť do gazdovstva.Strovili všetky peniaze.„Čo povieme mame?“ zľakla sa Božka.„Že sme nič neutŕžili,“ narádzal so smiechom Greško.„A čo som kúpila, to že si mi ty…“Sadli na železnicu a šli domov.„No, akože sa vám vodilo, deti moje?“ spytovala sa mať vo dverách.„Planý jarmok, nič sme neutŕžili,“ začal Greško.„Koľko?!“ preľakla sa Milanka a už sa hnevala, že sama nešla.„Dvanásť zlatých iba,“ šla s pravdou Božka, no už bolo zle.„Nemožná vec! Veď ja tam utŕžim sto-stodvadsať zlatých.“„Vás i dovedaly, mama,“ zalichotil sa Greško.„Teda ja, že si zajtrajší deň tým odbavím, a tu máš! Dvanásť zlatých… To sa mi nepáči, dievka moja. Ty si inakšia bývala. Ty si teraz o jarmok nedbala, ty si si na mňa a moje výdavky nemyslela. A to si čoho nakúpila? Pletky: čipky, vejár, koralky, slnečník, daromnosti… Kde sú peniaze?“ vyhŕkla mať. „Ukáž pudilár!“Božka vyložila tri zlaté a hľadela na Greška; ten, ofľasnutý, hľadal chytro peňaženku, ale mať už neverila.„No, to sa vy pekne chystáte gazdovať! Ja sa dožijem radosti z vás. Ja sa vám tu osvedčujem, že čo som si to ako rozmyslela,“ nariekala pani Milanka, „ja vám peňazí nedám. Akože — zmárniť! Čo som ti nadelila, (obrátila sa k Božke) nebude vám. Trápte sa, keď sa chcete sobrať. Ja nedám! Nepoviem, vašim deťom — ale vám nedám, nedám!“Greško, stúlený, žmolil cigaretu, Božka, ako podlomená, hľadela do zeme a za svet by nebola pozrela na nikoho.Bola to nálada, ako po lumpovaní. Napravila sa až večer. Pani Milanka sa naoko ešte i vtedy hnevala, že prvý deň sami, a už potrovili, kdejaké peniaze mali.Na druhý deň predsa odbavili svadbu. Jožko sa objedol, opil a spieval, tancoval na krivej nohe, ako medveď na svorke.Po roku prišli Greškovci už i s malou Božou na návštevu k starej materi — ako im bola prisľúbila, po materino veno. Stará mať knižku od peňazí vydala. Ale čo? Je na nej poznámka, že sa vklad vypláca len na jej dovolenie… Či to všetko pre ten nešťastný jarmok?Ale Greškovcov to nezarmútilo, neurazilo, a to uspokojuje i pani Milanku a hýčka na rukách jedno s druhým už vari pätnáste vnúča,[11]cmuká mu a usudzuje, že je pekné ako mať a múdre ako otec.[1]Kus tlače kúpiť, modrotlače[2]Doniesol plátno do mangľa(z nem.), je to jednoduchý prístroj z tvrdého, ťažkého dreva, ktorým sa plátno na hladko vyvalcuje.[3]Zmenky, protesty.So zmenkami súvisia zmenkové protesty, úradné zistenia, že dlžník sa včas nepostaral o vyplatenie sumy, ktorú si požičal na zmenku. Na základe zmenkového protestu bolo možno potom podať žalobu na zaplatenie príslušnej sumy. Keďže zmenkové právo bolo prísne formálne, aj zmenková žaloba bola veľmi jednoduchá a účinná.[4]Keď vošla do „veľkej“, totiž do veľkej izby domu, ktorý je i dnes zachovaný v Martine. (Teraz, pravda, už neslúži za obytný dom, ale sú v ňom remeselnícke dielne.)[5]Ešte do „spevu“ chodila, do Slovenského spevokolu v Martine, kde sa schádzali starší i mladší Slováci.[6]V pohľadoch“ verše, v „Národných“ besednice.V Slovenských pohľadoch mal Tajovský verše zriedkavo, r. 1897 básenku Chladný vietor a r. 1899 básenku Starý motív. V Národných novinách mal besednice od r. 1896 a tých bolo hodne viac.[7]Chystala svoj kuchársky „majsterštuk“(z nem.), majstrovské dielo. Výraz pochádza z čias, keď remeselníckeho tovariša len vtedy „prepustili“, čiže dovolili mu stať sa majstrom, keď na dôkaz svojej zručnosti a zdatnosti vyhotovil zo svojho odboru „majstrovský kus“ (niečo mimoriadne pekného, komplikovaného, náročného a pod. zo svojho remesla).[8]Držal si i svoje novinky, „Politiku“.Rozumie sa ňou Národní politika, orgán konzervatívnej staročeskej strany.[9]Zajtra má byť na jarmoku v Ž., v Žiline. Tajovského testiná skutočne chodievala so svojím farbiarskym tovarom po jarmokoch a dobre sa jej tam vodievalo, lebo ju ľudia už dávno poznali.[10]Aby Božka radšej zavolala toho „forgoňa“, skutočný výraz Márie Lilgovej. Forgoň znamená vrtkého, bystrého človeka.[11]Jedno s druhým už vari pätnáste vnúča.Výpočet je správny, lebo Mária Lilgová mala naozaj štrnásť vnúčat pred autorovou dcérou.	Tajovsky_Pani-urodzena.html.txt
Aké bude Slovensko o sto rokov?Sedím na priestrannom balkóne môjho domku, ktorý som si nedávno vystaval vedľa nášho nádherného slovenského nového sanatória, ústavu pre zotavenie nemocných. Najnovšia a najvyššia to osada tu v našich prekrásnych Tatrách, volá sa „Orličie hniezdo“. Vzduch taký čistý, že nevidno práška. Slnko nielen hreje, ale i uzdravuje v tejto výške. Nachádzam sa asi 1000 metrov nad dolinou. Lúče slnečné nezachytá tu vodná para nižiny a mestský prach a dym.Hľadím s výšky Tatier ta dolu do hlbokých dolín. Za dolinami zase vrcholce a za tými zase vrchy, ako by jedon druhého prevýšiť chcely. Také pokojné, skromné vyzerajú z dialky tie vrchy! Ale keď sa im bližšie prizreš, vidíš hrozné, tajuplné priepaste, vidíš valiace sa vody a lámajúce sa skaly!Hľa, tam pri vchode moji robotníci vedú akúsi potvoru. — Čo ste to chytili za medveďa?— Neni to medveď. Je to, prosíme pekne, človek z jaskyne. Vyzerá ako starý Adam. Takú má hroznú bradu! A hovoriť, tak sa zdá, už skoro zabudol. Od staroby — slabosti už ledva chodí. A ukazoval na nohu, že ju mal zlomenú.— Tak posaďte ho sem, chlapci, sem ku mne!Obzrel som si ho bližšie. Bol to na svoj vysoký vek ešte dosť dobre udržaný starík, len že zdivočelého, zanedbaného výzoru, ako nejaký Robinson z osamotelého ostrova.— Kde ste ho našli?— V jednej bočnej malej dolinke. Tá leží za priepasťou, ktorá, ako viete, je cele oddelená od sveta, neprístupná, lebo bývalý priechod, úzka priepasť, je od mnohých rokov zasypaná. Vrch ju zasypal. Starí ľudia ju zovú „Zakliatou dierou“. Dnes sme konečne náš nový chodník tak ďaleko pretesali, že sme mohli vniknúť do priepasti. Hľadali sme tam dobrý kameň pre naše stavby a našli sme tohto chlpatého chudáka a niekoľko oviec a kozí.Trvalo to hodne dlho, kým sa staríkovi vrátila pamäť a rozviazal jazyk. Tak som sa dozvedel, že už musí byť blízko 100 rokov starý a že od mnohých — mnohých rokov žil osihotený od sveta. Pre zlomenú nohu nemohol sa preškriabať nazpät cez temer 600 metrové strmé skaly priepaste z dolinky, do ktorej sa vtedy dostal.Telefonoval som do ústavu. Vzali staríka, napojili, nakŕmili.Keď som sa o mesiac vybral s Tatier dolu do doliny na úradné cesty a aj k žene a deťom do mesta, môj starík ako by bol o 20 rokov omladol. Bol šťastlivý medzi nami, cítil sa dobre. Plakal od radosti, keď sme mu zaspievali našu pieseň:„Ja som bača veľmi starý, Nedožijem do jari. Nebudú mi kukučky kukať Na tom mojom košiari.“Prosil ma, aby som ho vzal so sebou.— No, ako sa Vám to tu, baťko, v našom „Orličom hniezde“ páči? — spýtal som sa ho.— Jako by sa človeku nepáčilo? Však veru žiješ tu jako v cisárskom hrade! Za mojich čias to veru bolo ináč. O chorých a starých sa toľko nestarali. Vy ste sakramentskí dobrí ľudkovia a múdri figliari! Aj ten váš doktor! A tá kuchárka varí, jako čoby sme tu boli všetcia dáki grófi.— My cisárov ani grófov už dávno nemáme. Keď ste vy, baťko, bol mladý šuhajko, vtedy sa ich striasli. Neviete sa rozpamätať?— Bolo to asi vtedy. Otec nám odišiel do vojny a potom bola revolúcia a všakové časy. Matka raz plakala a raz nás tešila. Aby sme boli hodní Slováci, povedala, že sme vyhrali.— Mala pravdu! Že sme vyhrali, že sa nám lepšie vodí, odkedy sme slobodní, o tom sa presvedčíte, keď vám ukážem, čo za veľkú prácu Slováci behom prvých sto rokov slovenskej slobody už vykonali. Uvidíte, ako ohromne sme pokročili. Je to prirodzené. Cudzí sa o teba tak nestará a starať nerozumie, ako sa stará a ešte starať bude krv z krvi tvojej!… Nedivte sa, baťko, tomu, že sa aj o našich chorých a starých tak staráme a že ich ošetrujeme. Rozumne liečime. Pred čistým vzduchom ich neskrývame, naopak, tých, ktorým treba čistý vzduch a slnečné lúče, vynášame sem do výšky Tatier. A takých chorôb je mnoho, ktoré pomáha vyhojiť slnce… Chorých a starých dobre opatriť nám káže kresťanské srdce a praktický rozum. Predtým doktori kurovali, kurovali. Teraz nielen kurujú, ale zväčša aj vyliečia. Štát a dobrodinci im poskytujú potrebné prostriedky. Lenže je i ľud náš už múdrejší. Vie, ako si má zdravie šetriť a ako má riadne žiť. Nepije, nefajčí. Pilne pracuje a dobre, správne sa chová. Namiesto vína, piva a pálenky pije mnoho mlieka a bulharský mliečny nápoj joghurt. To je asi ako kyslé mlieko. Takto dožijú naši ľudia vysoký vek pri dobrej sile. Ľud chráni sa zlých pohlavných výstredností a aj nákazy.V zdravom tele býva i zdravá duša. Nedivte sa, že taký zdravý a pracovitý slobodný národ, akým sa stal Slovák, z vlastnej dobrej vôle vytvoril v každom obore divy. Za krátkych sto rokov dohonili a čiastočne predhonili sme iné veľké vzdelané národy. Najprv sa Slovák bál, potom samu nechcelo a konečne sa zbadal a zľakol, že ho či silou či lichotením či fíglom o všetko oberú. A to bolo naše šťastie, že sa v 12. hodine zbadal. Bol svrchovaný čas. Slovenský ľud, či roľník či robotník či mešťan, oddal sa do vážnej spoločnej práce a odtedy to ide, ako po masle. — Teraz, po 100 rokoch, užívame hojné ovocie našej práce. A žijeme nie s hovädmi ako hovädá, ani nie ako biedni chudáci, ale tak pekne a dobre, ako sa na pilný vzdelaný národ patrí. Žijeme v dobrej shode. Nevadíme sa, ani rodina ani skupina národa!…Vybrali sme sa, ja so staríkom na cestu. Ľanová dráha vedie vo vzduchu z „Orličieho hniezda“ strmo dolu úbočím Vysokej Tatry do liptovskej doliny. Sadnúc si ku mne do vozňa, visiaceho na kolečkách na železnom ľane (hrubom drôte), starík sa hniezdil a kukal bojazlivo von oknom do prázdnej hĺbky.— Čože je toto za potvora-železnica? Kde má koľaje? Ani šín ani zeme sa netýka, len ti to tak v povetrí visí… a sletíš s tej skalnatej výšavy ani anjel s neba. Už sa nazdáš, že sa zabiješ — že ti ani čert nespomôže ani všetci svätí — len keď sa blížiš zemi v doline, sa ti ten visiaci-letiaci vagón pekne-krásne ticho zastaví, ani hamovať nemusíš. Aha, teraz som si to ešte raz dobre obzrel. Dívaj sa, už to mám! Jedno ľano ide dolu, druhé nahor. Na jednom beží vozík nadol a na druhom ho vytiahnu nahor. Človek sa cíti ako v balóne.Šli sme od spodnej stanice ľanovej dráhy do blízkej dediny.— A čo je, pane môj, toto za pekné mestečko? — spytuje sa baťko Hrivňák, moje staručké nemluvniatko.— To je len dedina. Má len asi 2000 duší. Naše mestá majú už desať, dvadsať aj päťdesiatkrát toľko duší a do nášho hlavného mesta by sa dvesto takých dedín zmestilo. Snáď aj viac. Hlavná vec ale je, či v dedine či v meste, ten poriadok, ktorý všade panuje. Pozrite si tie dedinské domy! Páčia sa Vám? Nie sú to slamené nízke chalupy, ale múrované milé domky. Rodiny bývajú zväčša na prvom poschodí. Byty sú zdravé, úplne suché. Domy sú ohňovzdorne kryté. Neboja sa ani vody ani ohňa. Mnohé domky sú stavané ako villy v slovenskom slohu. I na zovňajšku domov vidno, že tu bývajú Slováci, ľudia dobrého slovenského vkusu, vlastného, pôvodného stavebného umenia, vlastného rozumu, slohu.Múry sa barevnými, vyrezávanými drevenými súčiastkami dajú vkusne okrášliť, po slovensky sriadiť. Na priečelu, na rohoch, aj na strechách vidíš kde-tu milý výklenok, kde-tu malú vežičku. Tam hľa, ten domček má vkusne malovanú stenu, skromne, nie vyzývavo. Na tamtých modrých skleniciach milé srdiečka a jabĺčka, ako na výšivkách. A okolo domkov všade pekné zahradky. Žlté vysoké slnečníky sa klaňajú a červené ružičky ťa volajú, vítajú.Cesty, vchody, dvorce čisté. Hlavná cesta dobre štrkovaná, valcovaná, niekde i térovaná. V prostriedku vyššia ako na krajoch. Blata niet, ani prachu.Kde niet prachu, kde panuje čistota v dome, dvore a v obci, tam niet toľko nákazlivých látiek a živočíchov, bacilov. Tam sú ľudia zdravší.Dedina má dobre sriadený vodovod. Upotrebuje hadice (šlauchy), ktorými silno strieka cesty a dvory. Voda splákne nečistotu do priekopy a kanála.Kde je vodovod, tam má každý dom z dobrého prameňa pitnú vodu.A podívajte sa, ako milo je tam dnu v izbičkách. Všade náradie rýdze slovenské, tak vkusné, že Vám srdce zaplesá. Naše drevorezbárske dielne na ľudové umenie, kde pracujú naši sedliacki synkovia a dievčatá, sú svetochýrné. Ledva stačia zhotoviť všetky objednávky. Teraz sa podívajte tu na steny. Slovenské, národné aj iné obrázky, slovenské džbány, krčiašky a malované taniere. To všetko dýcha národnou kultúrou.A skoro všade nájdete elektrické svetlo. Kde je lacný prúd a drahé uhlie, tam i varia a kúria elektrinou. Inde zas, kde majú koks alebo mnoho dreva a uhlia, si niektoré skupiny domov zariaďujú ústredné kúrenie. Jedna pec, jedon kotál kúri viac domov. Alebo robia a pália plyn, gáz. Na tom sa ľahko varí.V každom dome nájdete šijací stroj. Od asi 30 rokov máme i slovenskú veľkú fabriku na šijacie stroje.A toto je čo za mašinka? — ukazuje baťko v čistej miestnosti, do ktorej sme vkročili, na centrifugálku (Alfa-Lavalku).— Ten stroj jie mlieko a pľuje smotánku osobite a mlieko osobite. Rýchlym točením sa oddelí ťažšie mlieko od ľahšej masti.— A to musí veru mnoho stáť.— Sedliaka temer nič. To prinesie do domu a postaví mliekársky spolok. Niektoré obce majú zvlášť stavaný dom pre stroje, mliekareň. Ta sa nosí mlieko. Tam vyrábajú maslo a rozličné druhy znamenitých syrov, aké predtým len vo Švajčiarsku a Francúzsku vyrábali.Na dvore sú v krytej miestnosti rozličné hospodárske stroje. Také menšie. Veľké stroje má dedina alebo viac dedín spoločne. Občania tvoria roľnicke a hospodárske družstvo. Družstvo zakúpi veľké stroje a tie pracujú pre všetkých Členov. Tými strojmi sa orie, seje, kosí, mláti, zemiaky sa sadia, vyberajú, repa a íné sa obrába na veľkých plochách. Naše družstevníctvo je veľmi vyvinuté. Družstvá majú po obciach vlastné školy hospodárske, vzorné gazdovstvá, vzorné zahradníctva, vzorné lúky, včelárstva, vzorné stajne pre statok a vzorné dvory pre pestovanie hydiny.Odborníci spolu s gazdami obrábajú zem dľa vyzkúseného najzdarnejšieho spôsobu. Odborníci prezkúmajú zem. Určia, ktorej látky, pre dobrú úrodu potrebnej, má pôda primálo. Dľa toho určia dávku a jakovosť umelého hnojiva, pre každý druh plodín zvlášť. Keď roľníci vidia a zkúsia, ako sa všetko lepšie darí, tak radi prijmú poučenie a pracujú vždy dokonalejšie. Človek sa nikdy celkom nedoučí. Príroda je taká složitá, dopodrobna temer nevyzkumateľná, že treba vždy ešte mnoho pilnej práce, kým nazreme do všetkých tajností prírody. Zatiaľ musíme hádať, sa o všetkom novovyzkúmanom vzájomne poučovať a zkúmať, probovať, ako by sa dala každá nová zkúsenosť pre dobro roľníka využiť. Lebo len zdokonálovaním našich prostriedkov, pôdy, nástrojov a druhov zbožia, zelenín, ovocia a vypestovaním dokonalejších, lepších druhov statku a hydiny môže roľník docieliť menšou prácou za kratší čas väčší osoh. To docieliť mu pomáha odborník-učiteľ dobrej hospodárskej školy. K tomu cieľu sa spojili a spojujú roľníci v družstvách.Takým podobným družstevníckym spôsobom sa zdokonálujú i rozličné remeslá a technické odbory, pre ktoré všade a vždy platí heslo: pomáhaj, človeče, jedon druhému, každý v svojom remesle, poučuj jedon druhého, potom ti i Pán Boh pomôže.Tu hľa, vidíte, baťko môj, hneď príklad. Pozrite tu, táto lúka, plná kvetov, krásnych králikov a tá druhá hen, nič, len vysoká tráva. — To je vzorná lúka, statkárom na poučenie. Ktorá sa vám lepšie zdá, baťko?— Nuž ktorá? Zdať, sa mi tá zakviknutá lepšie zdá.— Môj baťko, nie sme zaľúbení, žeby sme sa kochali v kráse tých kvetov. Pomyslite len! Lúka je na to, aby dala krmu pre náš statok, dobrého krmu a hojne. Našim kravičkám je milšia táto pestovaná sladká, mäkká tráva, ktorá dá hojne znamenitého sena, ako tie mnohé kvety.Tá králiková, pozrite, o koľko je nižšia a koľko je v nej daromných a aj škodlivých rastlín, bylín a machu.— A tá umele pestovaná, správne hnojená, umele siata lúka (v Tyrolsku ju menujú Kunstegart)! Ako mnoho sena a aké znamenité seno tá dáva? A tu, hľa, tá umele pestovaná krásna, bujná ďatelina! —— To máte veru pravdu — prisviedčal starík.— A teraz poďte sem a pozrite si, baťko, tú peknú čistú stajňu a ten krásny statok. Dobrý, hojný krm, dobrá stajňa, dobrá opatera, dobrý druh, potom je aj statok pekný.— Ale zkade že ste vzali tie velikánske kravy? Každá dá za šafel mlieka!— Tejto Risuly starí rodičia došli z alpských krajov a tieto druhy nám doviezol krajinský učiteľ-odborník z ďalekého sveta, kde sa naši priatelia Angličania a Amerikáni zaoberajú vypestovaním dobrého statku a hydiny. Vidíte tam, hľa, tie kačice pochádzajú z Čínska. Tie z Ameriky. Tamtie z Argentínie. Tam všade vo svete sú naši Slováci-farmári, všade v úrodných krajoch sveta majú bohaté statky, kolónie. Anglickou pomocou a slovenským umom sme vypestovali na Slovensku najznamenitejší druh oviec. V celku jesto u nás už asi 30 druhov oviec a 10 druhov ošípaných.Našim dobrým zverolekárom a čistote našich ženičiek môžme ďakovať, že tie choroby oviec, ktoré predtým ohromnej škody narobily, cele prestaly.— Tu bych veru nedbal bývať a hospodáriť, na takýchto pekných dvoroch! — usmieval sa starý Hrivňák. — A tie deti, tam na dvore pre hydinu, ako si ony pekne pestujú ich králikov zajacov a ich sliepky! A toto dievčatko čo robí? Maľuje vajičká?— Niekedy aj maľuje, ale nie opravdive, lebo tie sa zkazia, lež plné porcelánové, tie zostanú takmer na veky. Teraz to dievča nemaľuje, lež píše na teplé, teraz znesené vajíčko meno alebo číslo sliepky, ktorá ho zniesla. Najpilnejšia sliepka dostane vyznačenie. Jej vajcia sa podložia na rozmnoženie.— Nuž ale pri tak mnohých, pri toľkých sliepkach. Ako že to vie, ktorá ho zniesla?— Dívajte sa, tu tá čarodejná skriňa to prezradí. Je tam vlastne celý rad komôriek, v nich hniezda, kde sú sliepky už zvyknuté vleteť, keď chcú zniesť vajce. Keď vletí do takej komôrky, sa za ňou dvierka zachlopia a sliepka nemôže prv von, kým ju dievčatko nevyslobodí. Ono si pozre, ktorá to bola a napíše sliepkino meno alebo číslo a deň na vajce. V hospodárskej knižke má napísané všetky sliepky, číslo, koľko vajec každá zniesla a aké ťažké boly vajcia. Na konci roku vidí úspech.V niektorých krajoch sa deti zaoberajú i pestovaním dobrých zemiakov dľa nemeckého spôsobu. Na sadenie vyberú najlepšie druhy. Z najbujnejšie zrastených zemiakových plant režú a vysádzajú sadzenice (vetvičky). Takto z jednej planty narobia viac. Úroda sa zmnohonásobní.Ale to treba dobre znať. Istejšie je sadiť celé zemiaky, ako slepačie vajce veľké, 50 — 75 grammov ťažké, nie rozkrojené. Diaľka sadenia dľa pôdy. To treba vyzkúsiť. V suchých dolinách asi na 60 centimetrov riadky a na 30 centimetrov zemiaky. V mokrých dolinách 60 centimetrov riadky a 40 centimetrov zemiaky.Na Slovensku využili sme všade i horšiu pôdu, ktorá ešte nebola vôbec využitá. Zemiak sa urodí, keď sa aj horšia pôda koľko-toľko pestuje. Železničné odbory zasypaly časom mnohé výkopy močaristé prebytočným materiálom a vysadily zemiakmi.Každý rok sme získali novú pôdu a zväčšili úrodu. Až kým bola úroda dvadsaťnásobná. — Teraz ale poďme na druhý bok dediny.— Pane, moje staré kolená nevládzu.Vypožičal som malé auto, usadil staríka do mäkkého sedadla a hajde na druhý koniec dediny. Na ceste vysvetľoval som baťkovi, čo za budovy verejné sú v dedine.— Toto je škola, tam pošta, toto je dom hospodárskeho družstva, tam sú rozsiahle skladištia, stajne a dvory družstva. Tu na hlavnom námestí krásny obecný dom v slovenskom slohu. V ňom dvorana pre ľudové prednášky, shromaždenia a zábavy. Tam v zahrade je hotel, hosťovský dom. V ňom bezvadné, čisté izby, čisté postele.Tu je konzum, potravný spolok, obchod. Kresťanský, lacný a dobrý. Majitelia sú tunajší roľníci a delníci. Krčmy niet.Náš ľud si dobre a hojne varí, má z čoho, ale nepije, iba ten krištáľový trunčok, čo tečie vodovodom z Tatier alebo z dobrej studne. Ovocia máme dosť, znamenitých druhov. Každý občan si môže zajesť proti smädu čerstvého alebo konzervovaného ovocia. Jablôň má každý kraj mnoho. Každé okolie má sušiarne na ovocie.Kde len pozrete, hľa, tam okolo domov a po vŕškoch samé ovocné stromy. Kde boly predtým jednotlivé skupiny neužitočných stromov a krovia, sa teraz červeňajú jabĺčka a iné ovociny. Nikto nekazí ovocné stromy, nikto nekradne.Naše lesníctvo je dokonalé. Do hôr vedú malé železnice pre vývoz dreva.— Pred desiatimi rokmi kazila lesy v susednom kraji veľká pliaga. Zjavily sa ohromné roje zlých mušiek. Stromy vyschíňaly. Pomohli sme si po amerikánsky. V lese postavili sme veľký stroj, elektrinou hnaný. Za obrovskou elektrickou lampou bola obrovská trúba a za ňou pumpa. A za pumpou mlynček. Pumpa ssala povetrie od lampy do seba a do mlyna. Mušky letely v noci k tej veľkej lampe, stroj ich s povetrím vssal do mlyna, kde ich zomlel. — Čo by tisíc rúk za pol roka nebolo vstave, to vykonal elektrický stroj za niekoľko nocí.— A kto Vám spravil tú elekriku? — spytuje sa baťko.— Voda.Baťko krúti hlavou.— Keď môže voda mnohé skaly do doliny znášať, mlyny a píly hnať, prečo by nemohla i veľké stroje hnať, turbínu a dynamo, ktoré robia elektriku? Elektrický prúd možno drôtami zaviesť všade. Do domov, tam svieti, varí, kúri, domáce stroje ženie. Môžeš ňou i bielizeň žehliť, ba aj elektrickým vankúšikom zohriať chladnú posteľ, zmrzlé nohy alebo hriať choré telo, keď treba dávať horúce obkladky.— Kade že ide do týchto domov tá elektrika? — vypytuje sa zvedavý starík. — Veď nevidím žiadné drôty.— Asi tak, ako vodovod. Pod zemou kábelom, toje hrubým mnohokráť obvinutým podzemným drôtom, aj cez múry a steny.— Prečoobvinutýdrôt?— Aby neušla elektrina a aby nám, ľuďom neublížila. Ona rada do zeme ujde. Slabý prúd neublíži, ale silný elektrický prúd môže okamžite človeka, ba aj vola zabiť. Teda, keď neviete, či neide cez nejaký drôt silný elektrický prúd, radšej sa ho netýkajte.— Ako som Vám hovoril, vodou sa dá dorábať elektrina. Naše Slovensko vyniká vodnými silami. Tie sme už mnohé využili pre dorábanie elektrickej sily. Len tak nám bolo možné založiť a v behu udržať toľko dielní, fabrík a železníc. Uhlie by nestačilo; s uhlím dorábaná sila je drahšia, lebo sa uhlie kope v hlbokých baniach a tá práca je drahá. Aj dovoz uhlia stojí mnoho.Kde niet elektriny, kde niet vodnej sily, tam dorábajú z uhlia plyn, gáz, ktorý sa dá tiež dobre upotrebiť. Cievami, rúrami sa dá zaviesť po celom veľkom meste do domov. Tam plynom varia, svietia, kúria, žehlia, vodu pre kúpeľ zohrejú, ba aj stroje plynom ženú. Tak na príklad, niektoré časopisy tlačia stroje, hnané plynom.— Pre naše dediny a mestečká má najväčší význam elektrina, dorábaná vodnou silou. Teraz máme elektrické svetlo všade, skoro v každej stajni.— Silným elektrickým prúdom sa dá dorábať i sanitrová kyselina, dusík z povetria. Z dusíka sa dorába umelé hnojivo.Naši predkovia ho museli dovážať až hen z južnej Ameriky, z Čile, z krajiny na opačnom boku našej zemegule. Môžete si mysleť, že to bol drahý špás!— Tomu nerozumiem — hovoril baťko. — Opakujte. Vodou dorábate, len tak akoby z ničoho, elektrinu a elektrinou robíte len tak bez všetkého, z povetria dobrý hnoj. Tak tedy vlastne s vrchu tečúca voda robí hnoj. Či nie? Bisťubohu, to by nebol zlý fígeľ!— Istá vec! Sú to krásne vynálezy. Čo fígel, to groš! A dobre sa to našim roľníkom zíde, lebo: hnoj je pre roľníka zlato. Teda náš tatranský roľník si dorába vodou zlato.— A čo to tam, hľa, beží za železnica?— To je hlavná trať, všade štvorkoľajná. Vlaky ťahajú veľké elektrické lokomotívy, rušne. Dve koľaje sú pre rýchle, dve pre pomalé vlaky. Chod vlakov je tak zaistený takzvaným elektrickým blokovaním (hradlovým zaistením), že sa vlaky nemôžu sraziť. Vlaky idú na svojej koľaji jedon za druhým. V istých úsekoch trati sú blokované signály (hradlové návestia) a prístroje, ktoré vlak zastavia a nedovolia ísť ďalej, kým predošlý vlak nezanechal patričný traťový úsek, t. j. kým nie je tak ďaleko v predu, že sa nemôže nič stať.Všetky vlaky, všetky vozne sú znamenitými hamujúcimi prístrojmi opatrené. Výhybky v staniciach, po ktorých vlak beží, sú tiež tými blokovými strojmi tak zaistené, že sa vlak nedostane na nesprávnu koľaj, teda sa nevrazí do iného vlaku.— A ako rýchlo ten vlak beží? — dozvedá sa baťko.— Rýchlovlak, ktorý sa pohne od Dunaja asi o 8. hodine ráno, je o 9. hod. a 16 minút v Turci a o 10. hodine 50 minút v Košiciach. Prebehne teda asi za tri hodiny celú krajinu po zdĺžke.— Za tri hodiny cez celú krajinu! Báječné! — Baťkovi žiari tvár od radosti.— No, drahý baťko, nebola to maličkosť železnice tak zdokonáliť. Bolo treba mnoho peňazí, času a pilnej práce.— A to je tam aká druhá malá železnica?— To je miestna dráha, elektrická tramway. Tá spojuje dediny a mestečká v dolinách s hlavnou traťou. Kde takej vicinálky niet, tam chodia riadne, dľa potreby, raz aj viackráť denne pohodlné poštové automobily. Tie idú aj po strmších, dobre udržiavaných cestách. A naše cesty sú veru už všade dobré. Dobrú cestu spraviť, ju dobre štrkovať a valcovať, k tomu netreba veľa múdrosti, len dobrej vôle a spolupráce. A tú máme všetci a všade. — Neni to lepšie, také užitočné práce prevádzať, ako v krčme sedeť a pálenku piť? A aké hrozné následky mala tá hlúpa pijatika! Muž sa opíjal, zahálal a žena a deti doma hladovaly, zotročené, bité. Za niekoľko rokov vyšla rodina na vnivoč. Opilci plodili zase opilcov a slabé, choré deti. Takým spôsobom klesal národ mravne a telesne. Taký národ nevedel ani národnú slobodu správne pochopiť. Sloboda neznamená, že každý robí, čo chce. Sloboda neznamená, že každý musí býť veľkým pánom, že sa o každého musí starať štát. Každý, kto není ťažko chorý alebo telesne zoslabnutý, musí pracovať. Pilne, svedomite pracovať. Telesne alebo duševne. Každý v svojom povolaní, dľa toho, načo je súci a čím fakticky je. Kto nepracuje, nezaslúži byť rovnocenným členom ľudskej spoločnosti. Práca je ale tak všeliaká, dľa rozličnosti výkonov odborných prác, že je v mnohých pádoch veľmi ťažko posúdiť, či niekto pilne pracuje alebo nie. Duševný pracovník niekedy celý deň a celú noc ustavične rozmýšľa jako by sa to alebo ono mohlo najlepšie riešiť. Na príklad staviteľ o nejakom veľkom projekte, technik o nejakom vynáleze atď. Všetky možnosti, výhody a ťažkosti musí uvážiť, kým sa rozhodne, ako má tú fabriku alebo ten stroj alebo ten most stavať, projektovať, dľa akého systému. Niekto, kto za ten deň mnoho dreva napílil a narúbal, by mohol povedať, že ten staviteľ alebo fabrikant len hore-dolu chodil a nič nerobil. A predsa práve ten staviteľ vykonal v ten deň ohromnú prácu. Preto nekritizujte prácu iných ľudí, keď tomu nerozumiete. Nie závideť inému, nie kritizovať iného, nie nadávať alebo násilne brať od iného, ale pracovať. Každý koná svoju prácu, skromne, svedomite. Len takto si vydobily vzdelané národy svoju samostatnosť, slobodu, len takto ju zaslúžime i my.— A čo má slobodný národ za výhodu?— Že môže pilnou prácou vlastný kraj a tak každý občan i vlastný dom priviesť na vyšší stupeň blahobytu, lebo čo pracuje slobodný národ, pracuje pre seba, pre svoju krajinu a nie pre cudzích, nie pre vzrast palácov, miest, ktoré patria iným národom, ale v prvom rade pre vývin vlastných obcí a pre kultúrne podniky vlastného národa. Čoho máme dosť a čo môžeme dať, to dáme, tým vypomôžeme i iným národom. Dáme to dobrovoľne, ako slobodný národ. Ale nútiť sa nedáme. Predtým, keď sme neboli samostatní, nás prinútili, nám predpísali, čo im máme dať a čo máme robiť, ako máme žiť. Prinútili nás k takým veciam, čo nám bolo na škodu. Boli sme skoro takí, ako otroci. Tú slobodu si ale len tak zaslúžime, keď sa vynasnažujeme byť lepšími, ako sme boli pred tým.— A prečo sa musí vždy pilnejšie a rozumnejšie pracovať?— Lebo sme nie sami na svete. Iní sú čím dial tým múdrejší a vždy viac práce vykonajú, tak musíme hľadieť, aby i naša práca bola v rovnováhe s prácou našich konkurentov, ak nechceme podľahnúť, zaostať, čo by zase viedlo k otroctvu.— Či to musí tak byť, že sa svet vždy viac a viac trápi a unúva prácami?— Trápenie to neni, lebo zdravý človek bez práce nemôže byť. Malé dieťa nikto k práci nenúti a ono si už samo hľadá prácu. Bez práce by sme boli nešťastní a by sme sa časom zbláznili alebo by sme len na zlé mysleli a konali.Nad tým, prečo je to tak, si darmo lámame hlavu. V ľudskej prírode je vrodená tá snaha za vždy väčšou dokonalosťou. To je naše šťastie! Keby to nie, by sme ešte vždy žili v pralesoch, horší od medveďov.— Teda pracovať, rozumne pracovať. K tomu treba i vzdelanie. Teda učiť sa a vždy ďalej učiť!Vývinu techniky môžeme, na príklad ďakovať, že máme zdokonalené hnacie stroje, ktorými môžeme prírodné sily upotrebiť pre výpomoc pri prácach. Tým sa obľahčí mnohým ľuďom telesná práca. Pred tým bolo len vodné a kde-tu vetrom hnané koleso. Potom vynašli parný stroj. Za tým elektrinou, plynom a benzínom alebo aj olejom hnané stroje. Tento vývin umožnil i to, že môžeme lietať. — I stlačené povetrie ženie niektoré stroje, na príklad vrtacie stroje pri stavbe tunelov. Do podzemnej diery v cievach vtlačené povetrie nielen koná prácu, vŕta, ale i čistí v jasku zlý vzduch.— To je nápad! — zvolal starý baťko, — povetrie prevŕta dieru cez celý vrch! Hahaha!— Tak je! Stlačené povetrie vŕta a tekuté povetrie rozhodí skaly. Tekuté povetrie má ešte väčšiu silu, nežli ľad, čili mráz.— Tekuté povetrie? Dá sa i piť?— To bych Vám neradil. Gamby by Vám zamrzly a jazyk by sa Vám navždy prilepil o ústa.— Dobrá medecína pre klebetnice.— To áno! Teraz ale poďte, baťko, podívajte sa na tú našu železnicu. Už sme tu na stanici. Jedon rýchlik práve prebehol. O chvíľu príde druhý. Netreba tak dlho čakať na vlak, ako voľakedysi. Zatiaľ Vám v krátkosti zdelím, aké svetovýznamné železnice máme.— Jedna čiara je India — Londýn. Druhá je Nordkap — Kappstadt. Tá prvá spojuje najbohatšiu teplú krajinu ázijskú s hlavným mestom starého sveta, Londýnom. Z Francúzska ide vlak tridsať tisíc metrov dlhým tunelom pod morom do Anglicka. Na šťastie je tam pod morom pevná kriedová skala, ktorá neprepustí morskú vodu a sa nepreborí.— Tam musí byť dymu v tom dlhom tunelu!— Dymu niet. Elektrický vlak nerobí dym.— Tá druhá svetová trať vedie zo severného Norvégska od ľadového mora Švédskom, Finskom, ďalej cez Rusko a rozličné štáty, cez Carihrad, Egypt, v báječnej doline Nilu a ďalej cez celú Afriku až na najjužnejší koniec Afriky, do mesta Kappstadt. Túto ohromne dlhú železnicu stavali 60 rokov s nesmiernymi ťažkosťami.Na severnom konci vedie vo večnom ľade. Tam musia ohromné sňahové pluhy skoro celý rok plnou parou pracovať. Na juhu zanášajú vichrice na pustatinách koľaj pieskom. Povodne mohútnych riek podmivajú a trhajú násypy a mosty. V južných nekonečných pralesoch sú iné hrúzy, ktorými sa musia železničiari boriť. Tam niekedy ešte sa naháňa a škrtí elefant a tiger, žiraffa a antiloppy. Ale za pralesom beží vlak ďalej cez úrodné kraje a veľké kupecké mestá.— Slovenskí obchodníci kupčia všade vo svete. — Na severe panuje ruština a v ostatnom svete angličtina. I na Slovensku sa môžeš mimo slovenčiny všade rusky a anglicky dohovoriť. Latinčinou sa len niekoľko odborníkov trápi.— V škole vychovajú mladíka dľa toho, aký má talent, aké schopnosti. Učiteľ je psychológom, ktorý vie do duše nazrieť. Keď nájde talent a ho vychová, obdrží učiteľ peknú odmenu. Mládež i stárež hľadí na dobré mravy. Láska k blížnemu, heslo Kristovo, je i naším heslom. Čo nechceš, aby tebe činili, nečiň ani ty inému. — A Boh, ktorý sa nemení, — k tomu večnému Bohu sa i my modlíme: „A odpúšťaj nám viny naše, jako i my odpúšťame vinníkom naším.“ — Tak sa modlia i iné národy a sa na šťastie celého sveta i držia dľa toho!No, ale teraz sa ponáhľajme, baťko, ku vlaku. Už treba sadať. Zavezieme sa do mesta. Ukážem Vám, ako my, novovekí ľudia, cestujeme.— Už sme tu, vo vlaku. Ako sa Vám to tu páči?— Ide to jak parom, ako vietor! A tak hladko, ako po masle! — Krúti baťko hlavou.— Máme výtečné perá.— Krásne to tu máte, v tomto rýchliku, ako v paláci!… Po celom vlaku sa dá pekne prechádzať, z jednej izby do druhej. Jedna krajšia od druhej. Tu hľa, čítajú, tam sa bavia a besedujú… a tam ďalej je čo?— V tých izbách pracujú, ako čo by boly doma v kancellárii. Tam je jedálna, tam sú spálne, za nimi kúpeľňa a kuchyňa. Aj izba pre lekára. — A tam detská izba.— Na môj pravdu, veru, počujem detský plač. Tie novomódné deti by vlastne nemali plakať.A čo je s dojením? Či i teraz ešte dojíte malé deti? pane inžinier?— Ja nie, baťko, ale moja žena. To zostalo ešte pri starom. Naše slovenské ženy sú ešte vždy také hodné matky, ako pred sto rokami. Teraz si sem sadnite k obloku.— Veru sa mi zíde sadnúť, som ustal. Veľmi ustal. …Ale som predsa povďačný pánu Bohu, že mi doprial zkúsiť tento pekne zriadený slovenský svet… Ach, a aký krásny výhľad! Čo je to tam za most?— Križujeme veľkú vodnú cestu pre plavbu lodí. Spojuje čierné more na východe s nemecko-anglickým morom na ďalekom severo-západe.— Tam, hľa, aká krásna loď. A tam ešte jedna. Ani sa necítim ako na Slovensku, kde predtým potoky a rieky tiekly, kdy-kde a ako sa im zachcelo. Ľud sa vody len bál, lebo bola takmer len na škodu,— Vidíte, milý staríčku! Tak môže pevná vôľa a mravný ľud, vytrvalosť, dobrá rozumná práca a statočnosť, oduševnenosť ľudu za veľké diela, ktoré pretrvajú veky, láska k vlasti a snaha na povznesenie ľudského pokolenia i z vody a povetria a vodou a povetrím a slnečnými lúčami, teda vecmi, ktoré sme vždy a všade mali, lenže naši predkovia si ich nevšímali, i stroje hnať k dobru nášho národa a k blahu národov sveta.K tomu bolo treba povzdvihnúť vzdelanie ľudu, dobré školy. Bol treba stály mier. Niektoré práce by bol síce náš ľud aj bez mnohého študovania sám od seba mohol už dávno previesť. Na príklad: sriadiť tok divých potokov, aby nerobila voda škody. Regulovať brehy a zaistiť ich. Lepšie využiť pôdu a chrániť si tú pôdu. Mokrú pôdu odvodniť. Na suchú pôdu, kde je to možné, vodu priviesť a správne rozdeliť. Správnejšie upotrebenie hnojiva a vôbec dôkladnejšie hospodárenie. Spoločne zakladať fabriky a dielne. Čo nemôže vykonať jednotlivec alebo jedna obec, to docieli sdruženie síl pomocou štátu… vy, baťko môj, tomu ťažko porozumiete; nebol ste zvyklý žiť so svetom, dlhú dobu ste prežil ani živý ani mrtvý v tej „zakliatej doline“. Vám už bolo všetko jedno. Ale náš slovenský podrost, náš udatný, krásny slovenský ľud, — či mladíci a dievočky, či v plnom kvete mužovia a ženičky, oni mňa a mojím radám rozumejú.Starý baťko so slzami v očiach, zrkadliacich vďaku, tisol mi ruku.V tom preletela nad nami — sťa biela labuť — vzducholoď. Z nej viala vlajka slovenská; bielo-modro-červená. Oči stracove sledovaly loď vo vzduchu sa vznášajúcu. Kapitáň salutoval a mával čiapkou, pozdravil nás z azúrovej výšky.— Videl som ho, — šeptal.— Ten kapitán je veľmi hodný chlap. Ja ho znám. Je tiež inžinier. Volá sa, náhodou, práve tak ako vy: Hrivňák… Nerozpamätáte sa, mali ste syna alebo vnuka? Teraz, keď sa na vás lepšie dívam, zdá sa mi, že vám je asi podobný.Starec mi ešte raz stisol ruku, v očiach so slzou radosti a šťastia a šeptal:— Mal som… Odobral sa odo mňa v mojej poslednej chvíli… Keď je len hodný človek… a hodný Slovák!… Kýval mi… On, on je to… Istotne on!… On letí nebom… a ja do neba…— Starik dokonal.s*Vlak vbehol do nádherného, krytého nádražia slovenského veľmesta. Zvonenie, hluk, krik. Prebudil som sa zo sna.	Dohnany_Ake-bude-Slovensko-o-sto-rokov.txt
Gogoľ N. V. — Burjan Ján: HráčiDramatický úryvok v 1 dejstve. Strán 62, cena Ks 4.20.Javisko:izba v malomestskom hostinci.Osoby:Ivanovič Icharev, Petrovič Švochnev, Ivanovič Utešiteľný, Krúgel, Alexandrovič Glov, Michajlovič, jeho syn, Stachič Zamuchryškin, Gavruška, Alexej.Rekvizity:skrinka s hracími kartami, krčah s vodou, lavor a uterák, raňajky pre niekoľko osôb, syr, stôl, stoličky, fľaša s vínom, poháre, pištoľ.Kroje:ruské meštianske.Dej:Karbaník Icharev, ktorý pred nedávnom obohral falošnými kartami kupca o 80.000 rubľov, príde do malého mesta, kde hneď nájde spoločnosť falošných kartárov, ktorí vidiac jeho zručnosť, prijmú ho do svojej spoločnosti a robia si zálusk na peniaze akéhosi Glova, ktorý im hovorí, že založil majetok za 200.000 rubľov. Nechce však hrať, ale prosí, ich, aby dali pozor na jeho syna, ktorý má peniaze vyzdvihnúť. Skutočne príde k nemu i úradník v tejto veci. Mladý Glov hraje s nimi a prehraje všetkých 200.000 rubľov. Dá zmenku. Spoločníci Ichareva predstierajú, že musia ísť do druhého mesta, ale nemajú dosť peňazí, tak dajú Icharovi Glogovu zmenku a on im dá 80.000 rubľov. Len keď odídu, príde mladý Glov, a vysvetlí mu, akým šikovným spôsobom ho okradli, lebo nič nebolo pravda, všetko bolo vymyslené a predstierané. A tak majstra vo falošnej hre podviedli jeho kolegovia — hráči — keď ho nemohli obohrať o peniaze.	Urbanek_Dramaticka-literatura-2-Jednoaktovky-vazne.html.txt
Všeobecne o umeníBolo by vari prirodzenejšie a zdravšie koncentrovať sa na život, na plný život, a umenie brať ako pobožnú pasiu. Bola by docielená rovnováha v duši a práca by išla sama od seba.(30. októbra 1936)Umenie nemá sa chápať ako povolanie, ale ako poslanie. Zázraky sa nerobia, zázračné dielo je tu, ale jeho spravenie bolo plné útrap a potu.(Jún 1930)Dobre vytvorené umelecké dielo je vecou ako ktorékoľvek samou prírodou stvorené veci. Ono žije a má oprávnenosť i zmysel tak, ako čokoľvek inšieho.(2. decembra 1932)Umenie? Celoživotné zaoberanie sa problémom. Umelecká produkcia: vyrábanie umeleckého artiklu za peniaz, teda osoh. Dve veci, ktoré sú nesmierne rozdielne.(Máj 1942)Umenie je iste mimo všetkého štúdia, kreslenia a presného napodobenia prírody.(14. decembra 19361)Vždy znova a znova stráca sa človek v napodobovaní prírody, štúdium je tak lákavé, a predsa nakoniec vedie na plytčinu. Avšak žiadúce by bolo z každého videného abstrahovať to potrebné a krásne.(l. júna 1934)Aký nezmysel sa kryje vo fráze: podporovať umenie, podporovať literatúru. V dávnych časoch nebolo o tom reči. Ľudia potrebovali umenie a diela si objednávali preto, že nemohli bez nich byť, teda žiadne gesto dobročinnosti, lež zdravý apetít ma krásnu vec.(6. júla 1936)Nadchnúť, vzrušiť sa treba umeleckým dielom, iného ľudia nehľadajú, lebo povedané bolo všetko už toľko ráz a tak dobre! Variácia osobného náhľadu na vec interesuje, konečné slovo, ani konečnú pravdu nepovedal nikto.(5. novembra 1933)Herakleitos vraví: Zostúpime do tej istej rieky, a predsa nie je tá istá. Tak i s maľovaním a s každým kumštom. Každé ráno začíname to isté, a predsa nie je to to, čo včera bolo.(7. februára 1937)Ja neberiem život tak, ako je. Bože, to by bola mizéria! Ja líčim život tak, akým by mal byť, a v tom je zásluha a pravda.(24. júna 1933)Idealizmus? Veď človek ani to najmenšie nemôže v skutočnosti života vykonať bez toho, aby si to neprojektoval do ríše ideálu.(11. novembra 1936)O čo ide vlastne u umelca? Osobne vyjadriť niečo o svojom diele! Človek musí mať predovšetkým „čo povedať“, ako — to je otázka druhá.(28. augusta 1933)Myslím, že všetci robia to isté a príde len na to, ako ten patričný to robí, v tom spočíva to večne nové v umení.(24. marca 1936)Umelci snažia sa všetko krásne podať. I konzumenti chcú mať vlastne všetko krásne. Lenže každá charakteristická pravda má nádych monštruóznosti, túto monštruóznosť poniektorí chcú. A to je zlo! — Krása ostane prirodzeným princípom.(24 mája 1936)Čítal som, že všetci vážni umelci sú realisti — ja myslím, že všetci sa snažia vyjadriť a že realizmus je jediný spôsob vyjadrenia, aby spolučlovek porozumel, čo umelec chce. Príroda je spoločná všetkým ľuďom, ale nemôže sa predsa jednať o jej kopírovanie.(August 1929)Je to predsa len veľká chyba, keď ľudia básnia a maľujú bez toho, žeby chceli alebo žeby vôbec mali čo povedať. Veď je to prvá podmienka. To, čo chcú povedať, je alebo stará dobrá zásada alebo nový svetonázor.(26 októbra 1928)Náhodilosti v umeleckej práci sú hlavnou životnosťou a pikantnosťou diela, len nesmú byť povedané, hľadané. Improvizácie rýchlou prácou vyvolané. Ináč je to protivné.(15. februára 1934)Maľba ako maľba, ale duch, ktorý sa v nej zračí — to je to hlavné!(30. júna 1938)	Mitrovsky_Zo-zapisnikov.html.txt
Prekazená službaCelá dedina sa mu divila, najväčšmi mladí. Pravdaže — veď sa ženil. A taký bol! Už mal dvadsaťjeden rokov, býval doma v dedine a nechodieval medzi dievky. Ani len pozrieť na ne! Ani takí, čo majú po štrnásť-pätnásť rokov, sa nezdržia, pchajú sa a ťahajú dievky za vrkoč, aby im dali vedieť, že sú tu a že nie sú dáke piate koleso; — sú pyšní a slobodne, ako husári v kŕdli husí, prechádzajú sa pomedzi ne. Starší sú kade-kde po svete a doma iba kde-tu frknutý je jeden, akoby vo vetre — títo sú vzácni, prevzácni.Jano Murovanec nebol dáky oštrnok,[1]ale takto kaľavný parobok, preto by ho boli dievčatá veľmi rady videli medzi sebou, tým viac, že má iba ňanku — nevesta svokruše mať nebude. Sestry? — a ľaľať. Mariši bude šestnásť a Anči toť o Havle minulo trinásť rokov, pomaly sa vydajú z domu — bude sám.Anča, ako vidíte, je dosť ešte zelená, to však nevadí, aj ona má šestnásť, dvadsaťročné kamarátky a na bavisku prijímajú ju tak ako aj staršiu do kola; všetky dievky sú proti obom ako med a chodia za nimi — —Mišo Lepkin, čo sa mu posmievajú, že padol hlavou do blata pri medokýši, lebo má červené vlasy (aj fúzy mu také šibú), nie je vari dnešný a previdí i cez horu, nieto cez myseľ pod tenkou dievčenskou lebkou, vie dobre, že to dievky nerobia naozaj od srdca, ale majú za lubom Jana. Má ho čert vziať, už aj preto, že je to nie pre neho, ktorý je naveky medzi nimi. Ošemetná zdá sa mu aj Uľa, ktorá ho ešte v sobotu uisťovala, že len jeho rada.„Len sa už ta do nohy pošalte za tým Janom,“ uvoľní si, kosmo na ne zazrúc.Trafil. Zostali akoby ich bol obaril. Iba Kata Šablistých, ktorá prichádzava sem hen z lazov, vie sa spamätať a postaviť.„A do teba že sa kto starie,“ kričí, až sa jej trasie hlava, „čo dodievaš ako na reťazi, há? Vari ti je chyba, chceš, aby sme sa tebe všetky povesili na krk, hej, mudrák!“„Závistník závistný, to mu len závidí — vášmu Jankovi,“ dodá Evuša, devätnásťročná s nevinným pohľadom, ale chytrá, ktorá sa i teraz držala v kole rúk obidvoch Janových sestár a chcela im byť najlepšia.„Boh nás uchovaj od červených ľudí!“ volá ich zo pätoro akoby z jedného hrdla.„A veď ja nič,“ usiluje sa pokojne hovoriť Mišo, hoci mu žlč len tak nadúva od ,končitých‘ rečí: tíši sa, aby si nepokazil u dievok a hlavne, aby ich presvedčil, že nie je každý zlostný, kto má červené vlasy; „ja to — hovorí — len tak, aby ste si nemysleli, že si vás Jano všetky môže vziať.“„A či ja čakám vari na neho? Juj, oči ti vyškriabem!“ ohlási sa Hestera Paškovie, ktorá už na tretí rok čaká Maca susedovie z vojny.„Alebo vari ja, ja a ja — áno my?“ hudú mu naraz tri spoza chrbta tak, aby to nepočuli Janove sestry.„Ale, heš ta, heš!“ obracia on na smiech. „Čo je mi po vás, pre mňa majte si ho, alebo nemajte — len keby vás on chcel; hľa, hľa, tam ide poľnicou — bavisko vám obchádza ako čertovo kolo.“Všetky pozreli v tú stranu. Ozaj.„Keby si bol dobrý, zavolal by si naňho, nech je nás viac,“ vraví jedna, večná smejka, žmurknúc očkom na družky.„Ohou, Jano!!“ zavolá Mišo, zahvízdnuc na prstoch, že ho iste počuli aj v druhom chotári.„Čo chceš?“„Ja nič, tutoká tieto ťa chcú do hry!“„A vari sú deti, že by ich bolo treba zabávať?“ volá Jano nedbanlivo a stúpa ďalej. Nakoniec ešte tak cez plece privolá: „Veď si tam, bav sa s nimi!“„Kde ideš?“„Žito obzrieť, bôľhoj…“[2]„Nuž hľa, tam si ho máte, vašu radosť, ani do päty si vás nevezme. A veď je aj lepšie, namojdušu lepšie neobzrieť sa — človeka za nič nemáte.“ (On bol tak pochybovač od prírody.)„My nie sme pyšné ako Jano Murovanec,“ prerečie jedna.„To je nie pravda, náš Jano je nie pyšný,“ bránia si ho sestry.„A veru je pyšný, nadutý,“ odporuje im urazená Zuza, dcéra najbohatšieho gazdu, ktorá v stredtýždni chodieva v deviatich a vo sviatok i v šestnástich sukniach a vždy si myslí, že sa celý svet okolo nej krúti a pokračuje: „Nemá čo byť, veru nemá. Tak! Môžete mu to, sestričky, povedať, že som to ja vravela, Boháčikova dcéra!“„Keď si ty Boháčikova dievka, on je statočného, vieš, statočného, neboháčikov syn!“ ohlásila sa znenazdania Hanka Jahodovie, dievča tiché ako svätojánska muška; kto vie, čo ju tak náhle pobúrilo proti Zuze, oči jej zahoreli; ich pohľad Boháčikovu dcéru bodol do duše a akosi zvláštne prízvukovala statočnosť Janovho otca.Dievčatá zdali sa jej porozumieť, v jej hneve videli voľačo, čo sa samo sebou rozumie. Zamĺkli akousi sútrpnou tichosťou a zhrnuli sa popri nej. Zuzu nemali rady ani ony pre jej namyslenosť.„No, obes sa mu, obes nasilu, ty tichá, falošná voda!“ sipí na ňu zlosťou Zuza; „badám ťa, nedoprajná duša, badám v celej ľudskej podobe. Sama chceš si ho prilákať i nakloniť sestry. Druhému kážeš o statočnosti — sama sa hanbí za svoju poctivosť!“Hanke zotmilo sa pred očami, zbledla a potočila sa na dievčatá. Bože, čo vykonala — nevedome bránila Jana, pre ktorého tajne žiarlila polovica dievok a na ktorého ona ináč ani nemyslela; myslieť o ňom, zdalo sa jej márnivosťou, ako túžba živo zaletieť do hviezdnych svetov.I v Mišovi to ešte zatriaslo, akú videl Hanku a zatristobohoval:„Zuza, ako že som chudobný a ty najbohatšia dievka, prac sa odtiaľto!“„Nie, nechaj ju,“ volá Hanka zrazu dáka odhodlaná, v očiach má porážajúcu hrdosť; „ja odídem! A čoskoro nebude ma vidieť ani v našej dedine. Pôjdem preč, aby neboli pre mňa strachy… Nešťastná mamka moja, vás potupil otec a mňa by chcela jeho dievka!“ dodala akoby pre seba a slza zaskvela sa jej v očiach, no, povzniesla hlavu, zatisla pery a odišla istým odmeraným krokom domov.Na druhý deň hovorilo sa, že Hanka ide do mesta do služby.A vlastne tu sa započína rozprávka Janova.Sestry vzrušene vypravovali Janovi, čo sa stalo pod lipami.Jano nebol dáka ústupčivá chlapina, ba, vidiac jeho uzavretosť, málovšímavosť v podobných veciach, skôr by si povedal, že je tvrdý, zvláštnym citom neprístupný, pohnutlivý, mäkkosti neschopný, ale môže byť, že to len preto, lebo v ňom cit práve driemal a na jeho vzbudenie musel dôjsť svoj čas, istá udalosť. Možno.A možné je i to, že ten čas práve nastal mu dnes.Lebo Jano zostal voľáky nesvoj, zrazu uzavretý a iba kliešťami podarilo by sa ti vydriapiť tu i tu z neho dáke slovo. Zdalo sa, že sa trápi a jeho nútroby rozrývajú nové, neobyčajné city. Roztržitý bol.Z pondelka vyvážal hnoj na prieloh niže dediny a stratil pri tom kopáč, zbadal to iba doma. Pravda, hneď sa vrátil na sebnom, hnal sa cvalom dolu hradskou, ale kopáča kde nič, tu nič, dostal nového gazdu.„Čože robíš, že nedávaš pozor?“ dohovára mu otec, ktorého mrzí strata; zase aby vyvalil štyridsať-päťdesiat grajciarov za nový.„Eh, ňanka, dajte mi pokoj,“ rečie on, „ani sám na seba nie som dobrý!“„A čo si dneska taký divný čudák?“ — diví sa mu otec, ale nedočká sa odpovedi, mlčky ide si po robote.Preň celý celučičký dom nehovoril do večera, chodili všetci akoby sa hnevali, alebo akoby sa báli ohlásiť. Mariša akoby ho aj chápala, aj nie: viac ráz chcela sa ho voľačo spýtať, ale keď pozrela na neho, uviazlo jej to v hrdle.Večer dlho do mraku motal sa v stajni a po dvore. Keď zašiel mesiačik, vykradol sa z domu a šiel niekam hore dedinou. Vari na zálety, veď si to nikdy nevykonal? Nuž a kam? Ku komu?Vo dvorci u Jahodov zbrechotal pes. Vyšla Hanka a chcela ho zahnať nazad k maštaliam, ale Taro skočil zrovna na ulicu a tam ešte smelšie dodieval — do Jana; Hanka vyšla pred dvere, aby nepohrýzol.„Pes ma obrechal,“ hovoril Jano, „gazda ma azda vľúdne prijme. A ty, Hanka, akože, nevyženieš ma?“Zdal sa akosi potešený, keď videl dievča a jeho roztržitosť mizla.„A prečo by ťa, Janko? Si aj tak bielou vranou u nás. Čo ťa dobré prinieslo, alebo si vari len tak zablúdil?“„Tak vravíš, akoby som bol dáka zmotolená ovca.“„Neobyčajné je mi to, nikdy si nechodieval —“„Ale ani ty si neutekala do služby ako teraz. Chceš naozaj ísť, Hanka?“„Naozaj. Ale čo ťa je po tom?“„Zle je to, že chceš ísť, a ak pôjdeš, bude ešte horšie, Hanka, ja iba to viem. Škoda by ťa bolo. — Vieš, môžeš sa pozdať — Belaskári sú na bielu nevinnú sedliačku hladní — páli ich tá čerstvosť… Strhajú ruže, krásu líc, rukami zošpatia pekný driek — — Rozmysli si — —“„Povedz, Janko, doprosta, ako to myslíš? Nerozumiem ťa.“„Nerozumieš. Ale to vieš, že aj tvoja mamka boli voľakedy dievčaťom a — ako hovoria, — pekným dievčaťom, a boli len v službe u sedliaka a hľa — —“„Rozumiem ti už, ale viem, že tak ako aj ja, nemáš pochyby o mojej mamke. Oh, mamka, jak nešťastná ste mi boli, no vaše čelo je jasné.“ A Hanka v tom okamihu vidí svoju mamku ako šestnásťročnú nevoľnú sirotu uprostred sužovania a krívd, ktoré pociťovať musí od starého Boháčika a jeho skuhravej, svárivej ženy; a teraz vidí zas, ako sa k utrýznenej priplazúva gazdov mladý syn a terajší Boháčik, vznáša svoj chlipný kalný pohľad na krásu, ktorá predsa prekvitá i pod tým šliapaním, aby ju odlúdil milencovi, — ku ktorému vinula sa láskou svojho citného mladého srdca — a prístupnou urobil sebe. Dievča mu verí, dojíma ju — ako sa nazdáva — dobré srdce, jediné v tom neľútostnom dome, je mu vďačná, — nebadane vpadne mu do sieti, ešte dlho sa trepotá v nej, ale je bezmocná a konečne oddá sa mu — —Oj sirota, sirota, ohračaný[3]koreň;bodaj sa narodil miesto každej kameň.Potupenú, zhanobenú vyhnal ju neskôr z domu sám mladý Boháčik. Vtedy pomyslela na svojho Martina a zaplakala. A jeho srdce obmäklo, zažialil s nešťastnou, zabudol na všetko a pojal si ju za ženu, takú v zvädnutom venci. To všetko prešlo jej mysľou v zopár okamihoch.„No, či mám pravdu?“ spytuje sa jej on nedočkavý.„Priznám ti, ale ja nemôžem ináč konať a čo mi je aj nie po vôli, musím sa vystúpiť. Zlého sa nebojím, sebe dôverujem, môžem, dosť ma poučovali mamka, ich skúsenosti som si vštepila…“„Počkaj, Hanka,“ pretrhne ju. „Ako sa to chceš vystúpiť? Komu, prečo?“„Dievkam, Zuze Boháčikovej, čo sa obáva predo mnou…“„A čo ti je do koho?“„No nech; bez príčiny netrpím urážky, ja nepochabím sa za tebou, nechcem sa ti vešať a že som sa ťa zastala, to bola náhoda: ja som myslela viac na mamku pritom.“Jano sa zamračil. Bolo mu, akoby utrácal, o čom myslel, že je jeho, alebo akoby sa prebúdzal z pekného sna v pustú skutočnosť.„Veru som si ja, Hanka, ináč myslel,“ povedal smutne. „Ja som sa nazdal, že úprimne aj trochu z radovidenia…“„Predsa nemôžem sa rovnať Zuze —“„Eh, čo Zuza, nehovor o nej: načo by mi bola taká klonka,[4]vari, aby mi pri viazaní sukne pchala do snopa, alebo otravovala mi život svojou jedovatinou! Aby mi vždy húdla: ,Ja som, čo som — čože si ty?‘ ,Ja mám, čo mám, — čože ty máš?‘ — hej, to by mi bolo treba, zlostiť sa! Stokrát radšej chudobnej dám prednosť —: keď donesie prázdnu truhlu — naplním jej ju; ona nech má len srdce, v ňom boha a dve pracovné ruky, pre mňa je bohatá: tie ruky uvítam, lebo budú mi milšie ako hromady hotového zlata v ruke nespôsobnej, márnivej… Hanka, ty si takto dievča… ale… darmo je… nechceš ma, ideš preč.“„To ja nehovorím, Janko.“„Ale skutkom dokazuješ.“„Zle tomu rozumieš — —“„Teda, riekni, rada ma?“„… Bože, Janko — ako by sa ja teba odvážila — —“„Či ma nemôžeš vari? — —“ dolieha on netrpezlivý, chytajúc ju pravou rukou okolo pása a ľavou za pravú ruku a pritom sklonený díva sa jej do tvári.Hanka stojí, náhle vstupuje jej do srdca a vôkol neho voľáka teplota — tak jej je príjemne, nevie odpovedať. Ale potom mimovoľne lepšie sa mu pritúli a dychtivo zašepká voľačo, hľadí v prekážajúcom šere pozorne na jeho ústa — akoby jej na tom, čo počuje, veľa-preveľa záležalo…„A že ešte či ťa ja rád — nuž čože by ťa nie!“ odpovedá on, priťahujúc ju k sebe.„Janko môj — —“ šepká Hanka a oddane pritisne hlavu na jeho prsia.*Ešte v tú sobotu boli konačky a v nedeľu ráno „zhodil“ ich pán farár z kancľa.[1]oštrnok— drúk, papek[2]bôľhoj— žltá ďatelinovitá kŕmna rastlina (liečivá)[3]nádobný— rúči, pekný, švárny[4]klonka— krytá prútená klietka pre kvočku	Cambel_Prekazena-sluzba.html.txt
Konanie I.ObsahVýstup 1.Výstup 2.Výstup 3.Výstup 4.Výstup 5.Výstup 6.Výstup 7.Výstup 8.Výstup 9.Výstup 10.Výstup 1.Izba v dome ChválenskéhoANKA a BOŽENKA(pred nimi hŕba kvetov; vence pletú).ANKA:To ti prekrásne stojí; no, či nie?Boženka, tento máčok červenýpri týchto bielych ľaliách. Už tiedve farby, neviem, čo v sebe majú,sú tak milé samy v sebe. Farbakráľovská červená, a tá biela,vraj, obraz duše nevinnej; tamtázas farba lásky, táto čistoty. —Bude to venčok! —BOŽENKA:Bude.ANKA:A či nie? —Ale čože je tebe, Božena?Veď si ty dnes ako ruža v tôni;čo zaclonilo tvoju veselosť?Veď si ty ako tôňa na ruži,žiaľ tvoj zle stojí tvojej mladosti.BOŽENKA:Čas je tak smutný, mračný.ANKA:Čo ten čas!Nech si tam prší; my sme pod suchým, —a čo má dievčenské srdce s časom?BOŽENKA:Všetko má s časom človek. A dievčaje kvet, vystavený chvíľam zmenným,nevie, ktorý ho víchor uchytía či ho o skaly udrie suché,či v kraje blaženejšie presadí.ANKA:Ach, veď je tak. Ale čo to stojína sladkú mladosť zabúdať kvôlineistej budúcnosti? — Čože torobíš, dievča? Veď ty vyberáš lensamé zimozelene, sirôtky,nezábudky, muškáty. — Podajžemi tamten klinec, — hádam to na hrobčísi hotuješ?BOŽENKA:Možno, že na hrob.ANKA:Veď ťavysmejú ľudia; vieš, že nás zvyklihneď len so svadbou prekárať, keď lensmrť spomíname.BOŽENKA:Ja si nežiadamumrieť, ale ak ma svet vysmejeza to, že cítim hlboko stratuduší milých, — nuž nedbám na neho.ANKA:Veď mati tvoja dobrá už dávnov chládku hrobnom oddychuje; dosť užaj sĺz aj kvetov obetovalas’na kopec ten smutný, — či je dosť už,pozriže, tohto zimozeleňu? —BOŽENKA:Nie.ANKA:A chorého nikoho nemáš,ani ti neleží nik na doske.BOŽENKA:Ani mi chorý nikto neleží,ani na doske: ale ktože vie,či v krátkom čase lebo ja, leboktosi z mojich drahých nezblednebledosťou večnou!ANKA:No, ver, Boženka,divná si mi ty dneska; načo byčlovek sa svojou vlastnou myšlienkoustrašil? — My si tu pekne sedímea pokoj náš je pokoj nebeský.Ba veru, ja som taká spokojná. —Počkajže, tu ti ide pavúčikpo pleci, zmietnem ti ho, vidíš, ajten ti šťastie donáša, — taká somspokojná, akoby som svet mala.Chlap musí svetom, musí sa chvíľamodporným vystaviť, musí blúdiťpo krajoch neznámych, a aj telomaj duchom brojiť pre svet a pre nás:a my, my sníme v bezpečných stenáchalebo v záhrade zakvitnutejvečnú mladosť a večný kvet; časomtam hra, tam tanec, inšia zábavanás teší — ahá! teraz mne svitá;viem ja už, — veď si ty len od tých čiasneveselá, čo sme druhý týždeňu pani Chmelovej tú zábavuvečernú mali. Či za ňou smútiš,či si sa vari tam do dakoho —BOŽENKA:Tam od dakoho chýry strašlivéo uši sa mi udreli.ANKA:Aké?BOŽENKA:Náš dobrý otec rozprával, že vrajpri Pešti strašný národ drancujea hor sa strojí.ANKA:Drancuje? — No, verje to strach!, veď kráľ náš má vojakov, —a ktože vie, či hore aj príde.BOŽENKA:A že vraj pôjdu aj z nášho krajaza milú otčinu do poľa. Ach,veď je to česť, veď je to sláva, keďmôže muž silným zastrieť ramenomnás duše slabé; ale keď rukazlomí sa obranná — život drahýschladne — a dievčenské útle srdcev hrsti surovca sa nájde — družica!Kde tu, kdeže tu máš potešenie? —Laclav, otec —! oj, Anička moja,tys’ sem v tieto ňadrá nenazrelaešte a nevidelas’, čo skvitlov tých niekoľko dňoch, čo skvitlo, abyasnáď tam v niekoľko dňoch zase mrazomosudov ľudských skrahlo. — Keby sommohutné mala muža rameno,keby studený obyčaj srdcetoto neviazal, sama bych tietopanenské prsia vrahom zdivelýmnadstavila, len aby tí žili,ktorí, keď padnú, celý svet srdcatohto so sebou pochovajú! No,čože je dievčaťu dobrá vôľa,keď pre slávny čin nieto mu poľa!ANKA:Ukoj sa, Boženka! veď na cesteľudia sa pristavujú. PoručmeBohu budúcnosť našu; a ktovie,či lebo ešte kráľ náš nezmôževraha toho, či sám sa kdes’ druhoustranou neobráti, či —BOŽENKA:Ach, ťažkýmôže to byť aj trest božej ruky;bárs spravodlivý, ale len ťažký.Smutno mi, smutno — pravda, možno, žebúra tá strany tieto obíde;ale smutno mi vždy, keď nádejaoja mladá umĺkne a žiaľnetušenie na jej zlatý trón sadá. —Keď kvety záhrad našich podlávi,keď požiar hodí nad naše hlavy,keď oltár zvalí tichej neviny,keď bratov, sestry, milých —ANKA:Tichože!Tam sa mi kroky v pitvore zdali.BOŽENKA(ticho):Keď milých v krvi utopí, — keď ťa —Výstup 2.Predošlí a ChválenskýCHVÁLENSKÝ:No, čože si vy tak rozkladáte,obzvlášte hlas Boženkin ďalekopočuť: asnáď si sa dač naspamäťnaučila a to Anke rečníš;či —BOŽENKA:Kde ste boli? Otec náš drahý!CHVÁLENSKÝ:Po práci. Tebe až dosiaľ hrajúslzy v očiach; čo ste si spravili?BOŽENKA:Nič, otec môj, len sme spomínaličosi smutného, nuž —ANKA:No však veru,pán ujčok, tí diví neprídu sem?CHVÁLENSKÝ(stisne plecami):Ha, dievka moja, ako Pán Boh dá;možno, že hostí takých ukrutnýchnedostaneme, a možno aj to,že vás životom naším —ANKA:Čože chcú?Kto im čo spravil? Či chodia zbíjať?CHVÁLENSKÝ:Zbíjať ver, dievka moja! Tak ste vyo vojnách viedli rozpravy? Dajtetomu pokoj, deti moje! Ťažkésú vojny pre vás predmety, hroznésú pre vás divých bojov obrazy. —Radšej kľaknite časom a k Bohusrdcom zaleťte zbožným za pomocpre tých, ktorí tam pôjdu aj za vásmladú krv vylievať, sa modlite.BOŽENKA:A ktože všetko pôjde, pán ujčok?CHVÁLENSKÝ:Už sa zberajú šuhajci bystrí,chlapík nad chlapa. Peknomladistvé,vlasť moja, pre teba — ach, obete!Tajde mladý Hormil, Janko Slavín,Matúš Hudcov, ten plecitý šuhaj,Janko Záborský —ANKA:To ten vysoký?CHVÁLENSKÝ:Ten, — potom šumný Laclav Zbihoňov. —BOŽENKA:Aj Laclav, otec môj? —CHVÁLENSKÝ:Nuž? aj Laclav;hja! tu či bohatý, či prekrásny;povinnosť je svätá.BOŽENKA(stranou):Bože!ANKA:Laclav,pán ujčok? Ach, aspoň by nemalitakých brať, čo —BOŽENKA:Čo, otec môj drahý,život svoj so životom zviazalidruhým väzbou nerozlučnou! MôjhoLaclava by mi —CHVÁLENSKÝ:Čože to má byť?BOŽENKA:Proste, prosteže zaňho, otec môj,vaše slovo —CHVÁLENSKÝ:Nuž tak? teraz ja viem!No, dcéra moja, to by som bol malskôr počuť: ale voľno ti srdcu:Znám Zbihoňa mladého, statočnýje to šarvanec, ľúbte sa: alevyššia je láska, čo srdce k srdciamtisícim viaže, jak tá, čo len pár.Keďby Laclav teraz za otčinusa neopásal, hanil bych vašuľúbosť: ale takto, jestli padne,prijmi, dcéra moja, vďačne smutnúslávu milenca, jestli s víťaznýmčelom sa vráti, dvojná bude česť.Ach! čože nemám aspoň šesť synov! —Všetkých šesť by som poslal v ústretyhrdinským zjaviskám a všetkých šesťmuselo by dostať lebo slávnybrečtan, lebo smutný cypriš, lebopoctivého pokoja olivu.Nuž ale, keď to mi nesúdilamúdrosť Hospodina, tak nech tajdeaspoň kvet mesta nášho na vraha:Ja a moji vrstovníci aj tieostatné sily zložím do váhyza obranu mesta, jestli Tatáraj bránam našim zahrozí skazou.SLUHA(vstúpi):Šťastlivý deň vám!CHVÁLENSKÝ:Pán Boh daj; čože?SLUHA:Panna Anička! Mamička domovvás volajú. —ANKA:Že idem hneď a hneď.SLUHA:Dobre sa majte!CHVÁLENSKÝ:Zdraví a zbohom! —Odprevadím ťa aj ja, Anička,mám prácu so susedom Vyšňanom.A ty, Boženka, vyjasni čeloa pokojne si choď po robote.Hľa, hľa! máš stihy teraz, nuž vezmidol tú najväčšiu šabľu a očisťju z prachu, nech sa jasne ligoce,možno, že slávnu dočká povinnosť.ANKA(podá ruku Boženke):No, do videnia, Boženka moja,zbohom! srdce si nepusť od hlavy.BOŽENKA:Zbohom!(Chválenský a Anka odídu.)Výstup 3.BOŽENKA(stane na stolec, sníme šabľu, vezme bielu šatu a čistiac ju):Možno, že nie je takto preťažkolúčiť sa s milou prsiam mužovým,lebo vychovávanie včasné užvložilo aj vyššiu lásku do nich.Ale ňadrá dievčenské, ach, tietoneznajú citu vyššieho; ktovie,či k šťastiu svojmu, či k hanbe? —(Stojí, pošvu očistila, vytiahne šabľu.)Ty, zbroj strašná! ak predsa otec môjdrahý ťa potrebovať bude, rúbzázračne, chráň život môjho žitia(Stojí, pokúša sa oháňať ňou.)Ach, ťažká, priťažká si ty hrstidievčenskej! aj ty zdáš sa mi vravieť,čo svet spomína, že tam, kde muž más hnevom vystúpiť, žena len láskoubojovať musí; a kde muž silnýnásilným víťazí premožením,žena tam len obeťmi premáha: —(Medzitým šabľu vložila, pristúpi k obloku.)Nikde ho, nikde nevidno! tušímlen už neodišiel, len neodišiel,aby Božene svojej napokonruku priateľsky nestisol! — Laclav,znáš ty stav kvetu, keď slnce jehozapadá a stín a zima nočnána útlu padá korunku? Znáš ty,čo cíti háj zelený, keď hľadína tie jasienky ružové, v chládkujeho čo kvitnú a hovoria muo blízkych mrazoch? — Boh môj, ty silaslabých! — lebo objasni mi ľúbosť,lebo ju poteš! — Ha, ako strmostúpa ktos’ dvora kamennou dlažbou.Výstup 4.Boženka a LaclavLACLAV(podá ruku Boženke):Dobrý deň, drahá! Akože sa mimáš? Ale z tváre ti smútok vyzerá.Nešpať tie pekné oči, Boženka,a nemrač jasné čelo aj tváre.Čože ti chybí?BOŽENKA:Načo je krása, keď niet, kto by sana ňu prizeral? Akoby sa zemnezamračila, keď slnce zájde? —LACLAV:Oj, drahá, láska aj v zime horí,aj v mrakoch ľúbosť pravdivá svieti,aj v nešťastí sú milenci šťastní,láska je tu, keď svetom ta letí.BOŽENKA:Keď smrť ťa sadlou krvou obleje,ktože, kto vzkriesi moje nádeje?LACLAV:Položže na váhu, duša moja,tôňu tohoto tela a slávuboja za vlasť: či radšej na tvárepovaľača bys’ hľadela a čiplakala nad slávnym pádom mojímalebo sa tešila s víťazom? —Hoj, Boženka! nesmúť, keď milý tvojhorí radosťou a túžbou vrelou;radosťou nad nádejou mladistvou,túžbou po činoch velikých. Duša,mladistvá duša, anjel môj, dušahorlivá rada sa nosí v búrach,rada zápasí, rada premáha;tam, kde hlučný život najživejšiesa varí, kde pení sa moc jaráa hľa proti sile silným útokomsa zanáša: tam duch mládeneckýv svojom sa cíti živle a srdcejeho s vírením tých mohutnostívo veľkej sa cíti harmónii; —chladnosť patrí šedinám už blízkymhrobu, chladnosť je suseda smrti:Mne hýbanie, mne zápal posvätný,v ktorom srdcia do pŕs silne tlčú,je čo rybe voda; tam v plamenilásky rodinnej, v hluku víťaznom,v hrmení sily, v obetiach svätýchláska tvoja sa bude zjavovať;mne točiaca sa krv za otčinutočiť sa bude, ako od srdcakeď sa točí do líc, rozohriatatvojou ľúbosťou; duch môj zablčína tvrdých prsiach vojny, ako tublčí na milostných ňadrách tvojich,alebo zaspí na chladnom polikrvavom, ako tu na ružovýchňadrách tvojich, keď cit opojenýsladkou driemotou sa skloní; ľúbosťnaša vo vyššej láske sa zbožní!Krásne! keď ľúbosť dvojná vyháraz obetí svätých vlasti oltára!BOŽENKA:Nuž choď, Laclav môj, choď mi zbohom!Úzke srdce moje neobsiahnevysoký cit tvoj, tak aspoň verí.Ale keď sa od Dunaja k peknýmvýšinám Sitna podívaš, spomeň,spomeň si, že tam tvoja Boženastáva a okom sokolím letív túžbach do diaľky vášho bojišťa;spomeň si, aj keď — keď snáď pokojaspomienka — srdce tvoje oveje,na tvoju vernú. Nuž choď, Laclav môj,zbohom! Tu lebo tam hor sa našeobjatie zas rozzelená. —LACLAV:Drahá!vystúp, vystúp na tento náš Šobor,a keď ten ti potešenie nedá,vyšiň sa na vysoký Paradais,a keď ani ten srdce ti peknénenadchne duchom vysokým, vzlietnina nášho Sitna hrdé výšiny,z neho sa dívaj za mnou, na ňom sivernosť svoju zasaď aj tú vieru,čo k výšinám božskosti unáša,k nemu aj lásku našu prirovnaja k skalám jeho cnosť našu. Z výšinjeho znes v nízky dom tento hrdépotešenie a tam iste vidíš,že kto velikosť chce žiť, nie snívať,ten z výšin má sa na ňu podívať.BOŽENKA:A kedyže má byť tá hodinasmutného odchodu?LACLAV:Keď počuješzajtra spev, ohlasy vlastenecké,vedz, že synovia dolín sitnianskychna kone vrané sadajú. — Drahá!Musím domov, tam prípravy stoja. —BOŽENKA:Nenáhliže tak!LACLAV:Zbohom! Boženkamoja sladká, zbohom! Zostaň vernávečne vernému. Poteš ťa v žiaľochBoha moc a láska otčiny. Nužešte raz, zbohom!(Objíme ju.)BOŽENKA:Zbohom, priateľ môj!(Laclav odíde, Božena ho vyprevadí.)Výstup 5.Chválenský a VyšňanVYŠŇAN:Ale medzi rečmi, či ste dačopočuli o tom, čo ľud hovorí?CHVÁLENSKÝ:Čože sa im zase sníva?VYŠŇAN:Že vrajvideli včera večer ohnivéstĺpy nad horami našimi sablyšťať a dážď krvavý mrholiť;že videli vraj pastieri v polizázračné šelmy lúkami behaťa zavýjajúc fakľami páliťkvety a háje zelené.CHVÁLENSKÝ:Ja toneverím na tie bobony babské.VYŠŇAN:Ja tiež nie; ale predsa už ľud lenmusí dač tušiť; a mne samémutak je akosi ťažko okolosrdca, keď na tých Mongolov myslím.CHVÁLENSKÝ:Škriepiť sa nechcem, že je toto časdosť nebezpečný pre nás: ale, žespoliehajúc na múdrosť nebeskú,budúcnosti našej sa neľakám,to ma od mdlého biedy tušeniaoslobodzuje. Medzitým verím,že aj duch ľudský do rady božejniekedy duchom prorockým môženahliadnuť, bárs aj len mračným okom.VYŠŇAN:Veď ste počuli v dnešnej rade, kdeaj sám Zbihoň to spomenul pri inšom, —a to je chlap len dobre učený —spomnel, že nešťastie, čo odvislonad krajom naším, už aj v srdciach saprirodzených ozýva.CHVÁLENSKÝ:Ten vravelpekne, a bodaj by celé mestoužilo jeho pravdy múdrej:Ale keď je to tak medzi nami,že reči, hrach na stenu, padajúa činov nariedko; jednotu aobeť len vtedy dávame, keď užnajbližší sused alebo hlavahorí. Povedzte mi, že je nie tak.VYŠŇAN:Ver je tak.CHVÁLENSKÝ:Hodné boli pozlátiťaj slová, čo riekol starý Veľmož;mne sú v pamäti, akoby mi ichna srdce bol vyrezal. To opakoval:Vaša obec je ruda bohatá,ktorá má určenie slávne, ktoráaj drahý kameň, zlato a striebrov piesku a blate svojom zaviera;ale kto pozná jej cenu, keď v nejzlato a blato spolu drží? nieaby každé zrno so zrnom saspojilo a očistiac, oddeliac sa,z diamantov, zlata, striebra korunujednu peknú spravilo? Ďalej zasvravel: Vidíte, pánovia moji,na prvý pohľad rozpadlosť nášhomesta. Tam rozdiel národných mravov,tam mesta a báň úrady, tam zasremeslá a haviarstvo a roľníctvo,tam kus mesta, tam a tam iný kus,tam jazykov dvojnosť, tam susedstvodvojho a trojho a štvorho v jednom.Dobre; táto rozmanitosť je ajslávy aj biedy našej zárodom:Slávy len vtedy, keď každý v svojoma všetci v jednom stojíme; mnohéúdy jedno telo; biedy, keď údjeden druhého zneuctí. — Teraz,keď strašne strojí nepriateľ divý,tatársky aj na kraj náš uderiť:Meštianstvo z jednej strany a z druhejhaviarstvo nech sa k odporu chystá,obidvoch ale jednotou nech jeporiadok, obidvoch heslo: mestačesť a bezpečnosť, obidvoch budetak ovocie a kvet sila. Zdarnosťodporu poručme Bohu: my lensvätú povinnosť zastaňme, či užpadneme, či zvíťazíme. — A takdokonal. Ale česť je to mestu,veď ste videli, ako plieskalovšetko na dlane a hlas ochotnýod steny k stene hučal, a očiv každej hlave ako fakle blčali.VYŠŇAN:No, veď je to tak. Leží v nás sila,o ktorej ani sami nevieme.A kto zná, či nám aj múdrosť božiavíchrice tieto časov prítomnýchako probovňu mohutnosti semneposiela, aby sa v zápases biedou sily naše vyvinuli.CHVÁLENSKÝ:Áno.VYŠŇAN:A či vám dakto rozprával,ako ten ľud divoký vyzeráa ako chodí?CHVÁLENSKÝ:Voľačo len viem.VYŠŇAN:Jeden vandrovný vravel, že chlpylen také majú na vrchu hlavya dlhé fúzy a nos tľapkavý,a čelá ako, odpusťte, voly,nazadok prehnuté, a že v kožiacha strapoch sú zahalení; z očíže im vyzerá surovosť; ženy, detivláčia so sebou; že konské mäsojedia a aj krv pijú, vraj vlastnú.Že rečou divnou húkajú; v hneveže sú ak besní a neukrotní.Ale vojvodovia ich že sú, vraj,hrdí a s pokornými tak ako ajs veľkodušnými že veľkodušnenakladajú.CHVÁLENSKÝ:Tak aj ja som počul.Ale už osem na noc odbilo,viete, že nás u Jarošov druhíčakajú, kde sa máme o našichmládencov odchode ešte radiť.Odpusťte, že vás z môjho príbytkuvolať musím.(Vo dverách.)Veď časom zas —Výstup 6.Izba v dome Zbihoňovom(Na stene kuše a túle so strelami, šable a paloše, sekera, posekán)LACLAV(príde, odhodí klobúk):No, už je jedno, jedno preťažkérozlúčenie tam: Zbohom, Boženka!Ale ty ešte rodina moja,vy, hory moje! — ťažko mi budeaj na vás pozrieť ostatný raz, — aktovie, či večne nie ostatný raz. —Ale tak musí byť. —(Vezme dol sekeru.)Poď sem, sekeramoja; — aká si už tupá. —(Zvolá.)Krištof!Výstup 7.SLUHA:Rozkážte.LACLAV:Tu máš, zotri tú starúkrv zhrdzavelú, na miesto jej máprísť nová, čerstvá; aj ten posekánzotri z prachu; tie strely vyostria nových prilož — do túľa. Aj sámsa chystaj; budeme zase spoluchodiť a spolu hádam aj ležať.SLUHA:Aj spolu biť a spolu piť; však ver?LACLAV:Aj to. Čože môj Havran? hodnežemi ho naobroč. Čože robí? Spí?SLUHA:Ej, horkýže spal. Strieľa a jastríočima, akoby už atagántatársky blýskal pred ním; a ušmastrihá, akoby už vresk mongolskýokolo neho zvonil; a dupkákopytom, akoby vás nemoholuž vyčkať.LACLAV:Chudák. — No len ponáhli!SLUHA:Hneď som hotový.(Odchádzajúc spieva.)Hej, vy Tatári —LACLAV(vezme kušu):Kušu túto si sám natiahnem, žena tri míle až bude vysielaťduše divochov smrti v ústrety. —(Začne spievať.)Bola bitka, bolazdolu Ostrihoma;bili sa junácis pohanmi, Slováci. —No nejde to tak, ako by ísť malo.Ktovie, keď teraz nemôžem byť takveselý, ako by som rád. — Len matak čosi mýli. — Ale, čo? Bystro!Nech sa bárs zem pod nami otvára,smelo, šuhajci! Utni Tatára! —Výstup 8.Laclav a starý ZbihoňZBIHOŇ:Ty, Laclav môj, ako počujem, simyslíš, že už tam stojíš na brehochDunaja a kdes’ v búrke Tatárov.LACLAV:Bárs by som už aj tam bol, otec môj!V tom nepokoji, zdá sa mi, budempokojnejší, ako tu v pokoji. —ZBIHOŇ:Mladá krv chce, aby čo zamyslí,už, bárs zázrakom, hotové bolo.LACLAV:Ale čo je to, otec? Tá dobrávôľa, čo ma vždy do poľa bitkyvyprevádzala, dnes sa len mazne;a nemám lósa únavnejšieho,ako keď sa mi aj plakať nechceaj byť veselým predsa nemôžem.ZBIHOŇ:Syn môj! vyznám ti, nie bez príčiny.A čo som počul, poviem ti zrovna.Smútok na čele mojom ti vraví,že nelúčim sa s tebou, jak indy,v zhovore veselom: lebo ak lendivná moc božia za vás nebudebojovať, tam ste nám. Syn môj ľúby,obzri sa svetom našej otčinya smutný obraz jej ti proroctvostrašné nadstaví, takže nedarmoľud náš sa vrán tých, čo neprestajnekváču a sov húkajúcich akoveštcov biedy ľaká a strachuje.LACLAV:Ej, čože by to? Otec môj drahý,bojovník má mať vieru, čo horyprenáša a v nič inšie neverílen v seba samu a Hospodina.ZBIHOŇ:Dobre máš, Laclav môj, ja schvaľujemneohrozenosť tvoju, tú zadrž!Ale aby si aj s druhmi tvojmitým srdnatejšie stál, chcem ukázaťti aj nepriateľa toho, čo niemedzi Tatármi, ale na vašomboku a proti vám bude brojiť.Toto je bieda krajiny našej,v ktorej môže len zázrak víťaziť. —Peňažnice krajinské sú prázdnea zmätok sedí na tróne vlády;možný utíska núdzneho, núdznyjedným okom k nebu lká o pomoc,druhým pomstu páli proti pánom;zo svojvôle a bezzákonnostitam zbojstvo a tam vraždy sa rodia.Uvidíš, s kým vystúpiš a tônebudú sa ti zdať krajania tvoji.Vidíš, aj bane naše Žid zdiera,krv saje biedneho ľudu, div, žetento do vlastných rúk už nehryzie.Saracénov roj divým požiaromnajkrajšie strany krajiny šľahá;krajania naši kúnske si hadyešte za ňadrá sami pustili,pustili teraz, kde zo všetkých stránna vlasť našu zmorenú hrom blýskaa Mongol strašný ešte ostatnésily zožiera. —(S hnevom.)Nemlč mi, chlapče,keby kolená tieto starobousa netriasli a žily nestáli,videl bys’ leva v svojom otcovi!Nehovorím, aby som ťa zľakal,ale aby pomsta v prsiach tvojichvulkánskym blkom šľahla na vraha!Choď mi a padni! jestli si oplan,zahyň tam, jestli si syn môj hodný,nedoži hanbu pútov mongolských!LACLAV:Otec! vy sa mýlite, keď sa vámzdá, že syn váš sa nešťastia bojí;viete, že vtedy pokojne stávam,keď vo mne najtuhší oheň brojí,A ten cit, čo dnes v tých prsiach zvoní,zajtra sa poľom vraha vyroní.ZBIHOŇ(objíma syna):Tak, syn môj statný! veď obraz vlastnývždy som ja videl v tvojom živote.Ale nebudem, nebudem sa užv zrkadlo svoje dlho uzerať.Výstup 9.Hormil a predošlíHORMIL:Zberaj sa, Laclav! dávno čakámeuž tu vo vašom dvore na teba.Je nás šesťdesiatosem šuhajcovako oheň. Bude ti to rvačka!K Zvolencom v Krupine prirazímea s ostatnými nás Ostrihom spojí.LACLAV(medzitým zoberie zbrane):Zbohom, otec môj! Boh vás opatruj:Lebo chýr smutný, lebo víťazstvo!ZBIHOŇ:Boh ťa sprevádzaj, Laclav môj!Nech je otcovo verné žehnanies tebou v živote aj v smrti. Choď mi!Ak Boh chce, utratim asnáď syna,ale hrob jeho spomenie otčina.(Ešte raz ho pritíska; Laclav a Hormil odchádzajú.)Výstup 10.Zbihoň a ĽubicaZBIHOŇ:Čím väčšie cnosti, tým aj obeteťažšie!ĽUBICA(vtrhne uplakaná, obzerajúc sa):Laclav! Laclav, syn môj milý! —(Chce von.)VONKU:Hurráh, hurrá!ZBIHOŇ(objíma Ľubicu):Zostaň, moja drahá,nezhoršuj žiale pohľadom smutným.VONKU:Na vraha!ZBIHOŇ:Nezhorčuj aj mládencom lúčenie, —VONKU:Na Tatára! Spievaj!ĽUBICA:Daj mi ho vidieť aspoň ešte raz!(Spev dolný začne vonku.)ZBIHOŇ:Nechajže, milá! znám tvoje srdce,zbraň syna žiaľ je citu materi. —Poteš sa; sláve ide v ústretysyn náš; vráti sa s vencom hrdinskýma sláva jeho aj na nás bleskomsvojím začiahne; Boh volá synovnašich, za nás a za vlasť do boja. —Počuješ spevy tie ich veselé?Nadšenosť svätá v tých hlasoch spieva.My držme ľudských povinnosť hodín,ostatné spraví dobrý Hospodin.Opona padne.(Vonku ďalej trvá, avšak tichšie sa ohlasuje spev tento:)Poľnice divé, zahučte!Prápory nad hlavy!V slze jednej sa rozlúčtevyvolenci slávy!Málo silných — mnoho silytiahne vlasti k obrane;Boh je s nami, bratia milí!Sláva nám je po strane.Tak len ďalej, ďalej, ďalej!blesky mečov slávy blesk,zvesť je nám slobody stálejhromohlasný vojny vresk:Nuž len, bratia! hurrahá!za otčinu na vraha!	Sladkovic_Mongoli.html.txt
1Dážď, ktorý trval celý včerajší deň, prestal. Sliepky sa otrepávali na podstení, pod oblohou krúžili jastraby.Keď tabule v oblokoch horskej chaty zahoreli obrazmi slnka, vystúpil Pavol spomedzi smrekov. Na zelenej vyrezávanej verande bolo niekoľko ľudí. Smiali sa a spievali.Dievča, ktoré malo červenú stužku vo vlasoch, sa zľaklo. Pavol si sadol na štýlovú slovenskú stoličku z ťažkého dreva, čím sa jej celkom priblížil. Nevyzeral dobre. Starý pútnik, ktorého ošúchali mnohé svety a časy, nemôže vyzerať dobre. Videl jej strach, a preto povedal s úsmevom:— Nebojte sa, neublížim vám!Prišli mu na um všetky krásne ženy, ktoré kedy videl: na severe alebo na juhu, Angličianky i Talianky; v ťahavých hmlách i v modrastých tieňoch. Uvedomil si aj krásu sakurových princezien, a predsa sa mu táto zdala zázračnou.Pokračoval:— Kedysi bývalo mojím zvykom biť sa za hlúpe vavríny kapricióznych žien. Preto som bol odvážny ako diabol a rozumie sa samo sebou — i dotieravý. Ale odvtedy bolo veľa dažďov. Všetky moje fakle pohasli. Preto vás prosím, nebojte sa ma!Pohla ústami. Boli to jej prvé slová:— Božemôj, veď ste ešte nie taký starý!Na to on povedal:— Máte pravdu. Nie som vôbec starý, ale nie som ani mladý. Lebo ak je niečo v nás, čo nás robí mladých, to je naša duša. A moja je bledá ako chorý človek, ku ktorému už privolali kňaza.Jej mihalnice sa zatriasli v nedôvere. Pavol sa usmial:— Nemyslite si, že toto hovorievam všade, kde si sadnem a kde nájdem príležitosť na rozhovor! Pravda, Bourgetov Greslou sa kedysi súcitom prebíjal k láske. Ja som dnes na to už príliš hrdý, a najmä ustatý. Neviete si ani dobre predstaviť, aké únavné cesty som vykonal. Poznám dobre ľudí, mnoho som s nimi obcoval a poznám aj ich lásku. Netúžim po inom, len po tom, aby ste mi dôverovali. Že sa to nezrovnáva s mojou hrdosťou? Ale áno, áno! Nie je to služba mne, verte mi! Je to taká malá pozornosť voči vám. Nechcem vám pokaziť tých niekoľko chvíľ, ktoré strávim pri vašom stole. Chápete?— Aký ste zábavný!— To mi mnohí vravievali, najmä ženy, ktoré mi verili, že ich milujem. Ale vám som povedal, že všetky fakle už pohasli, a to značí — koniec. Užil som si života na dva životy, nazhromaždil som kopu vavrínov, ktoré dnes šuštia suchými listami. Zajtra ich hodím všetky do ohňa, aby mi nezostala ani pamiatka.Povedala žartovne:— A ja sa vás predsa bojím!On žartovne odvetil:— To je groteskné! Chcel som dosiahnuť pravý opak. Nemyslite si, že nehovorím pravdu! Preto sa nebojte! Verte mi! Môžete ma považovať za hlupáka i za smiešneho človeka a môžete mi dať svoju mienku najavo. Ale nedovolím, aby ste ma pokladali za podvodníka!Smiala sa otvorene:— Treba vám veriť. Verím vám.Keď sa konečne takto spriatelili, odišli na Bralo, aby videli kraj pod sebou ako na dlani. Bralo je veľmi vysoká a pochmúrna skala, ktorá neustále mlčí nad krajinou a rozráža severné vetry. Hmly a oblaky leteli po daždi ďaleko za údolie. Po obdĺžnikoch polí a lúk, po fľakoch lesov, na úbočiach hôr kĺzali sa tiene. Vedľa striebornej jazvy Váhu škriabal sa čierny červík. Nepomerne veľký oblak dymu stúpal za ním k nebu. Na štetkách borovíc sa tu a tam zachytil chuchvalček ružovej vaty, celkom riedkej. Zvyšky hmiel. Pavol s Katarínou (to bolo meno dievčaťa s červenou stužkou a s nedôverčivým pohľadom) pozorovali kozy. Driapali sa po úzkych sedlách skál hore k nim.Katarína zavolala na malého bieleho capa:— Poď sem, Benjamín, tu som! Buď odvážny!Pavol poznamenal:— Aké čudné meno ste mu dali!— Je taký chutný! V chate ho máme všetci radi. Je to všetečné kozľa, milé a inteligentné.Benjamín sa dostal až ku Kataríne, ktorá ho hladkala a prihovárala sa mu nezmyselnými slovíčkami. Pravda, smiali sa.Po chvíli, keď sa už kozľa necítilo dobre v jej rukách, postavila ho na mach a povedala mu s nevôľou:— A teraz môžeš ísť! Nechcem ťa už, falošník!Capík poskočil a nasledoval staré kozy.— Je nevďačný, nevie si vážiť láskavosti, — povedala Katarína a myslela na ľudí, ktorí bývajú tiež takí.	Cerven_Dva-slnecne-dni.html.txt
S božou milosťou… V kresťanskom duchu…(K prejavu zemského správcu)[1]Tá božia milosť — krutá náhoda.A komu milosť, komu zase trest.Ach, dajte pokoj, milý vojvoda:ste vodcom ňou, no ňou sa môžte zviesťzas z vŕšku dolu a zas len na kmána,nie, my žiť nechceme len z darov pána.A kresťanský duch? S tými, ktorí tu saa mali by viesť k láske tisíce,skôr by ste mohli stavať hranicea upáliť zas — majstra Jána Husa.Poviete proti — mstí sa vám ten duch,od kresťanského ducha chráň nás bůh!Nitra 16. júla 1928[1]S božou milosťou… V kresťanskom duchu…— Nitra 16. júla 1928. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 7.	Jesensky_Z-rokov-1928-1942.txt
3. októbra 1858 v TešíneDnes stojíte na prahu nového školského roku, dnes je teda dôležitý deň vo vašom živote. Uplynul už čas, ktorý ste mali dožičený na prázdniny, na zotavenie — a aký je sladký tento čas pre mladíka, najmä keď je už po ňom! Dohrnuli ste sa sem zo všetkých krajov našej šírej vlasti, opustili ste otcovský kozub, miesta, ku ktorým sa viažu najsladšie rozpomienky vášho detstva, opustili ste drahých rodičov. Prišli ste sem čiastočne preto, že vás sem poslali vaši príbuzní, a čiastočne preto, že vás sem pudila vlastná vnútorná túžba, pričom vám sotva bolo jasné, aký dôležitý je krok, ktorý ste urobili. Prirodzene, vo vašich rokoch je ešte nie zvykom cítiť zodpovednosť za svoje činy a nedbalosti, ešte sa nekalkuluje s krokom, ktorý sa robí. Je to preto, že vy primerane svojmu veku viac hľadíte na vlastného génia, na svoj cit a tušenie než na reflexiu a na vypočítavosť! — Povedal som práve preto „vlastného génia“ a „svoje tušenie“, lebo som tým chcel bližšie znázorniť stav mladíka, ktorý sa chce venovať štúdiu, a ešte aj preto, lebo vy podľa svojho veku viac hľadíte na to, čím sa denne zamestnávate, než na sám cieľ tej práce.Ľudia obyčajne myslia, že sa preto študuje, aby sa vôbec zozbierali nejaké vedomosti, aby sa človek časom stal užitočným sebe aj iným. Áno, vaši rodičia vás poväčšine preto sem poslali, aby ste sa prosto pripravili pre nejaké budúce životné povolanie, ktoré by vám zabezpečilo miesto vo svete a práve preto by sa stalo aj prostriedkom vašej existencie. Vy sami sa pravdepodobne domnievate, že štúdium je most, ktorý vás privedie do domnelého raja budúceho života. — Ale, moji mladí priatelia, neverte, že je to jediné, čo vám má škola vôbec dať a čo vám teda dá aj v tomto nastávajúcom roku!Prvé, čo chce škola s vami urobiť, je zošľachtiť ľudskú povahu vo vás. Človek je totiž taký, že až vtedy dosahuje určenie svojho bytia, keď rozriešil veľké protirečenie, ktoré tkvie v jeho povahe, to znamená, keď sastávatým, na čo je stvorený. Je on zároveň človek aj nečlovek. Človekom je preto, lebo ho Prozreteľnosť už pri jeho narodení vystrojila duchovnými vlohami. Nečlovekom je zas preto, lebo tieto vlohy driemu v ňom len ako zárodky ešte neexistujúceho života, a len vtedy budú mať nejaký význam, keď sa neskôr ďalej rozvinú, rozkvitnú a ovocie prinesú.Škola má teda za úlohu spôsobiť vo vás túto zmenu, prebudiť vo vás tie driemajúce sily, viesť ich a zošľachtovať, slovom, urobiť z vás ľudí. Prečo by teda aj táto hodina, v ktorej stojíte na prahu nového školského roku, nebola dôležitou aj pre celý váš život? Prichádzate predsa bližšie k svojmu určeniu, k stupňu svojej životnej úlohy a sotva tušíte, aký veľký bude váš zisk z celoročného namáhania! Verte mi, ak vždy svedomite vykonáte svoju povinnosť, bude zabezpečené vaše postavenie vo svete a i v budúcnosti nájdete prostriedky na svoje udržiavanie.No vy ako osobnosti nesmiete byť jediným cieľom toho, čo náleží k vašej výchove. To druhé, čo chce s vami urobiť škola, je to, že chce preniesť na vás všetku doterajšiu prácu človečenstva, aby z vás zase vytvorila vhodné prostriedky a nástroje na pokračovanie v tejto práci. Vy, práve tak ako aj ostatní ľudia, nepatríte len sami sebe, ale patríte spoločnosti, v ktorej ste, patríte času, v ktorom žijete, patríte štátnemu a cirkevnému spoločenstvu, ktoré sa o vás stará, chráni vás a dáva vás vychovávať. A tí všetci, opierajúc sa o dávno uplynulé stáročia, ďalej pokračujú v práci tam, kde prestali pracovať na veľkolepom diele ľudskej úlohy v službe ľudského pokolenia už zaniknuté stáročia. Všetky tieto sily hľadia nielen samy na seba, ale aj na budúcnosť a chcú svoje dielo, svoju prácu a vymoženosti preniesť na budúce pokolenia. Ony dávajú vychovávať mládež, budúcu generáciu, a sprístupňujú jej všetko to, čo dobyli a dosiahli. Chcú, aby tak mládež, keď ľahkou námahou zobrala ovocie tvrdej práce svojich predkov, tým ľahšie so sviežou silou toto dedičstvo rozmnožila, zveľadila a zvelebila.V nastávajúcom školskom roku aj vy sa budete na tejto škole učiť všetkému, čo zhromaždila minulosť v odbore vedomostí. Predstavia sa vašim očiam, ako v nejakej panoráme, zaniknuté stáročia a kedysi mocné, ale už dávno vymreté národy. Budeme vám o nich rozprávať, ako pracovali, čo robili, ako cítili a mysleli, aby sa vaša mladá duša na tom všetkom posilňovala, aby sa vaše srdcia na tom občerstvovali a váš duch aby sa oduševňoval za všetko dobré a vznešené.Naučíte sa na Grékoch poznávať čas mladosti človečenstva a tak myslím, zamilujete si aj postavy, ktoré tam vystupujú. Ony sú také príbuzné mladej duši, takže ak túžite po priateľstve, tam ho nájdete. Ak sa vám páči dobrovoľné, výlučne len z vlastného rozhodnutia osobnosti prýštiace podnikanie, nájdete ho tam. Ak milujete oduševnenie za všetko krásne a šľachetné, tam ho nájdete. Ak hľadáte úprimnosť, tam ju nájdete, veď predsa najkrajší mladík gréckeho staroveku[1]hovorí:Odpornejší než brány Hádu mi je ten,kto iné skrýva v srdci a iné hovorí.Ďalej sa teraz rozvinie pred vaším zrakom celkom iný svet, svet plný práce, trudu, strádania a sebazaprenia, a to pre podporovanie blaha, slávy a veľkosti vlasti. — Je to rímsky svet a tam budete vidieť ideály, ktoré, telesne silné, všetko, áno aj samy seba obetovali, len keď tým mohli dosiahnuť jediný cieľ, totiž slávu a veľkosť vlasti. Ak sa teda chcete posilňovať v mladosti pre svoje mužné roky, učte sa tomu od Rimanov. Ak chcete zaoceliť svoje prsia proti trampotám a protivenstvám života, berte si príklad z Rimanov, ktorí, ako hovorí básnik:Angustam amici pauperiem patirobustus acri militia puercondiscat ut Parthos ferocesvexet eques metuendus hasta:Vitamque sub die et trepidis agatin rebus,[2]svoju mládež nedostatkom a núdzou pripravovali na veľké činy, čo sa mali uskutočňovať v budúcnosti.Napokon vám vyjde v ústrety svet vnútorný, svet myšlienky a najsrdečnejšieho citu u Germánov. Ten, nespokojný s vôľou vonkajšej individuality, s vonkajšou veľkosťou, nech by bola akákoľvek ohromná, zostúpil do najhlbších hlbín ducha, hľadá nekonečné, vždy pravdivé, usiluje sa povzniesť nad obmedzenosť časnosti a volá: Bohovia, darujte mi svoj nesmrteľný život! Čo vám môže dať smrteľník? Vyzdvihnite ma do svojho Olympu! Istotne všetci chcete byť vovedení do všetkých týchto svetov. Moji milí mladí priatelia, tak sa teda ponáhľajte do práce už dnešným dňom, ktorý je taký dôležitý pre vašu budúcnosť! Vo vašich rokoch máte dosť odvahy, máte dosť pružnosti, aby ste pochopili všetko to, pred čím sa zachvieva srdce obyčajného človeka.Pravda, budú vás tu viesť dlhou školou rečového formalizmu. Budete musieť zápasiť s naučením rečí, prv než pochopíte ducha, ktorý je v tom, čo sa učíte. No, verte mi, moji mladí priatelia, musí to byť najmä preto, lebo každý jazyk vonkajším spôsobom vyjadruje vnútornú podstatu, myšlienku. Ďalej a hlavne je to však preto, lebo reči starých národov, ktoré tvoria hlavný moment gymnaziálneho vzdelávania, majú na sebe pečať takého sveta, ktorý nepoklesol ešte natoľko do abstrakcií ako moderný svet, a práve preto sa stal obrazom jednoty myšlienky s jej vonkajšou formou.Opýtate sa ma však: Ako si prisvojíme všetko to, čo sa nám ponúka, my, ktorí sme predsa ešte takí mladí? Ako môžeme my, takí bezvýznamní, byť určení pre také veľké veci? — Na to vám musím len to odpovedať, že človek ako jednotlivec isteže je bezvýznamný, no zároveň je onajkamienkom v budove, ktorú buduje Prozreteľnosť pre svoju veľkoleposť. A keby význam jednotlivca ani nebol väčší než tisícina kvapky v šírom oceáne v pomere ku všetkému vodstvu — jednako môže byť presvedčený, želenz týchto akoby prášok malých čiastočiek kvapky môže vzrásť oceán na veľkolepú potenciu. Odpoviem vám, že ste, pravdaže, slabí ako človek, osamotený a odlúčený od iných, ste slabí na to, aby ste si pomohli sami, sami si privlastnili všetko to, čo je potrebné pre vaše budúce životné povolanie. No práve preto prichádzate do školy, aby ste podľa miery svojich schopností a svojich doterajších vedomostí rozšírili si okruh svojej vôle, a zároveň škola má bezpečný prostriedok všetko to na ľahký spôsob uskutočniť.Tento prostriedok, moji mladí priatelia, je disciplína, ktorá sa bude uplatňovať v škole. Myslím, že vám v niekoľkých slovách môžem objasniť, že je vyšší plán základom vášho vzdelávania a že rozmanitosť predmetov, ktoré sa tu máte učiť, nie je žiadne náhodné nakopenie nesúvisiacich elementov. Práve preto však aj prostriedky, ktoré majú zabezpečiť výsledok vašich snáh, musia byť také, aby mohli napomáhať duchov vo vašom vnútri, aby mohli zamedziť výstrelky nešľachetnej povahy, tam vás podporovať, kde ste slabí, a chrániť vás pred všetkým, čo by vám mohlo poškodiť. — Moji mladí priatelia, nie ste ešte samostatní a sami ešte neviete, čo vám môže osožiť a čo poškodiť. Vaše náklonnosti nie sú ešte vytríbené a inklinujú rovnako k zlu ako aj k dobru. Ešte ste sa nenaučili zaprieť sa tam, kde je strádanie povinnosťou človeka. Nemali ste ešte času vyjadriť sa za určitý spôsob konania, teda nemáte ešte žiadnu vôľu. Teraz prichádza škola, ktorá vás nechce len vedecky vzdelávať, ale súčasne chce pestovať všetky vaše duchovné a duševné sily. Ona zachádza s vami ako s útlym stromčekom, ktorý podopiera proti vetru, chráni proti zime aobrezávavaše prebujnelosti.V tento pre vás taký dôležitý deň odporúčam vám preto obzvlášť, aby ste poslúchali svojich učiteľov, ktorí sa namáhajú podľa svojho najlepšieho svedomia viesť vás a starať sa o vás, lebo musíte na to pamätať, že poslušnosť je najvyššou cnosťou mládeže. Odporúčam vám usilovnosť a vytrvalosť pri vykonávaní vašich povinností, lebo ony sú nevyhnutnou podmienkou pre dosiahnutie vašich vedeckých a mravných úsilí. Odporúčam vám náležite zachovávať školské zákony, lebo v nich vyjadrená vôľa sleduje len vaše blaho. Odporúčam vám predovšetkýmbohabojnosť, lebo ona je jemnosťou života a je začiatkom každej múdrosti.Keď vám bude svätou vôľa vašich učiteľov a školských zákonov, keď sa jej podrobíte, keď zdoláte výbuchy svojvôle, budete usilovní a vytrvalí, budete bohabojní — nájdete v nás, svojich učiteľoch, vždy aj milujúcich dobrých učiteľov. V opačnom prípade však prísnych vykonávateľov zákona, lebo musíte vedieť, že budeme s vami prísne zachádzať, nakoľko by ste pozabudli, že naše rady a napomínania sledujú len vaše vlastné blaho. A tak, moji mladí priatelia, putujte šťastne po vytýčenej ceste celého školského roku. Pamätajte na túto, pre vás takú dôležitú chvíľu a nech vás požehnáva a vedie boh a jeho jednorodený Syn, náš Spasiteľ Ježiš Kristus, ktorého meno nech je naveky pochválené.[1]Najkrajší mladík gréckeho staroveku— Achilles[2](lat.) Priatelia, nech sa učí zdatný chlapec tvrdou vojenskou službou znášať chudobu, aby strašlivý napádal oštepom divých Partov a aby život prežíval pod holým nebom a v tažkom položení.	Kalinciak_Reci-studentstvu.html.txt
ČesťFíra[1]Juro Cúdor už ani sám nevie, ktorý mesiac trávi na talianskom fronte v zákopoch. Bol to sprostý život. Nemal si nikdy pokoja: či Taliani trepali na ľudí bez všetkého poriadku, či ťa naháňali po strážach, prieskumoch. Prisámbohu, len a len ten rum držal dušu v človekovi. Rum a pomyslenie, že príde i ten čas, keď sa predsa navrátiš k svojej Zuzke. Keď si pán fíra Juro Cúdor pomyslel na Zuzku, rozohrialo sa mu srdce a — eh, radšej ani nespomínať! Darmo je, veľmi hodná osôbka bola tá Zuzka: urastená, pevná, oberučná! Tisíc hrmených, a človek musí tu postiť, alebo konské kosti obhrýzať, keď by sa mohol so Zuzkou zabávať. Juro pravda nikdy nemyslel na Zuzkinu dušu, — čert tam človeka po duši — ale vždy len na jej telesnú schránku, na tie červené líca, juj, a tie falošné oči! Ako tie vedeli na človeka pozerať! Fíra Juro Cúdor by bol bez milosti všetkých kráľov a cisárov zrezal, lebo len tí zdržiavali statočného občana od konania svojej poctivej práce a povinnosti.Jedného dňa dostal pán fíra kartu. Z domu, vlastne z jeho dediny prišiel ten posol nešťastia — a či šťastia? Karta nebola podpísaná. Juro si pomyslel: „Ký diabol ti to vypisuje?“ I čítal: „Juro, vieš, že som ti dobrý priateľ a kamarát a preto ťa pozdravujem na stokrát a preto ti aj to dávam na známosť, že sa tvoja Zuza s Rusom od farára vláči a že jej už preto aj to dieťa umrelo. Včera ho otvárali lekári z Ružomberka, aj ten sprostý Roznštajn, vieš, čo sme ho vtedy na Diete vyvalili, bol s nimi.“Juro si pomyslel: „Nuž ľaľa, veď mi to Jano Konšierovie píše. Ty trúp, to si sa mohol i podpísať.“Potom čítal ďalej: „Zuze neurobili nič, lebo vraj dieťa umrelo na katár. Pozdravujem ťa na stokrát. A Mišovi tá kobyla, čo od teba kúpil, zdochla. Povedal, že radšej mohla tvoja mať, lebo jej vraj ona počarila; keď ju od teba šikoval, vyliala za ňou oplatky zo šechtára. Tu niet nič nové. Aj tetka aj Ondro ťa pozdravujú. Radšej nenapíšem, že ti túto kartu ja píšem, aby si sa na mňa nehneval. Tvoj dobre prajúci priateľ a kamarát.“Pán fíra diabolsky zastobohoval, keď prečítal kartu. I Taliani, i králi, všetko mu vyfúklo z hlavy a len Zuza a vojačisko mu tancovali v nej ten najdivší odzemok. Juj, v zuboch by ju bol roztrhal a toho, toho…, no toho on naučí! Črevá mu vypustí, tie jeho mizerné čreviská, a hrtan mu prepára! Len čo stihol, šiel sa hlásiť k pánu kapitánovi o urlaub domov.Pán kapitán prečítal kartu, mrdol fúzom a dal Jurajovi dvojtýždennú dovolenku s prísnym poznamenaním, že je jeho povinnosťou to vojačisko zmárniť (aby si dobre zapamätal: zmárniť), lebo jeden cisársko-kráľovský vojak, a k tomu fíra, také pohanenie svojej rodinnej cti od takého skaderuka-skadenoha trpieť nesmie. Fíra salutoval a hlásil: — K službám, pán kapitán!Kapitán mu kývol rukou, zamrmlúc: — Hja, hja, diese Weiber![2]— a pomyslel si na pani Amáliu Weitfelderovú, pri ktorej on hral úlohu Rusa, i zjavili sa mu jej vyprobované vnady pred duševnými očami. — Der Teufel soll das Ganze holen,[3]— zamrmlal, vydýchnuc si túžobne. Že koho má diabol vziať, to si len pomyslel, lebo nechcel spáchať ani vlastizradu, ale ani uraziť majestát.Tretí deň za rána bol fíra Juro Cúdor na stanici v mestečku, neďaleko ktorého ležala jeho rodná dedina. Ležala učupená medzi horami, potôčik tiekol cez ňu a lipy, jasene pokrývali striešky jej chalúp, nad ktorými sa ako kohúty medzi kurami vypínali na vŕšku kostol a fara. Na stanici zazrel Juro niekoľkých ošarpaných Rusov, premeral ich očami a zaškrípuc zubami zamrmlal: — No počkajte, vy lotri! — Ohmatal si bajonet pri boku, či ho má naporúdzi, keď príde na vypúšťanie tých čriev. Bol v poriadku. Hodil ruksak na chrbát a pobral sa do mesta, hľadiac na celý svet ako na vrahov. Darmo je, keď je človek v takom rozpoložení ducha, nemôže pozerať na každého ako dievča na husára.Zišiel sa so známymi; každému dal na vedomie, že prišiel domov toho vojaka zabiť. Starý Juráška, prísažný z jeho dediny, potískajúc nechtom palca lopúch (tabaku nebolo, sto striel mu do matere!) v zapekačke, poznamenal: — Veru tak, synku, veru tak, len po ňom. Mne ten oplan prasa prešiel, cvála na tých koňoch ako šialený.— Zajtra ho môžete zahrabať ako psa! Strýko, hej, nejednému som už urobil smrť, nejednému!Juráška sa v nedorozumení díval na Jura. — Akože, veď sme my to prasa už zjedli. Ahá, ahá, už viem, — ty toho vojaka myslíš. No dobre.Prišiel do mestečka a stretol na rínku práve pána farára. („No, ten mi práve podbehol,“ myslel si.)— Pochválen, pán farár, — salutoval strmo staršiemu, okrúhlemu pánu farárovi, ktorého milá červená tvár sa zamračila, keď zazrel pána fíru.— Naveky, naveky, rogo, hm, a čo ty tu robíš, hej, kedy si prišiel, hej? — pýtal sa pán farár.— Prišiel som domov poriadky robiť. Z toho bude smrť, možno i dve, lebo jeden vojak nedá na svoju česť pľuhaviť. Ja mám právo všetko robiť.— No len nebuď taký ukrutný, hej. To nekresťanské pokračovanie, hej. Pobiť, pobiť! Človek krehká nádoba a pre trocha slabosti mordovať, kto to slýchal. Pán boh nad nami a peklo, synáčku, pod nami, hej. A zakúrené, synáčku, zakúrené, hej. No-no, ideš domov? Vezmem ťa, ak chceš.— A kedy idete, pán farár? Lebo mne je náhlo.— Už, už idem.Vtom napadlo pánu farárovi, že v svojej dobrodušnosti zle urobí, keď berie Jura so sebou. Veď práve jeho kočiš je tým vinníkom. Per amorem,[4]čo to bude. Ale zase si pomyslel, že bude lepšie, keď sa tí dvaja v jeho prítomnosti zídu po prvý raz.Na rínku stála pekná vysoká brička s veľkými, pekne ošírovanými koňmi a na nej sedel Ivan Nikiforovič. Mal čiapku na uchu a cigaretu v ústach. Bolo to chlapisko ako hora, hruď mal ako sud a ručiská ako lopaty.Pán fíra Jurko Cúdor sa opýtal pána farára, že či je to „ten“.Pán farár sa v rozčúlení prezradil.— Ten Rus, rogo? To je môj Rus, hej. Veľmi poriadny človek. — Potom doložil, keď zazrel ako noc zamračenú tvár Jurovu: — Ivan, pána fíru Juraja Cúdora vezmeme so sebou. Sadne si k tebe.Ivan sa priateľsky usmial ako na milú rodinu, takže sa mu v ústach zablysklo všetkých tridsaťdva zubov.— A charašo, charašo, — i poťapkal ponúkajúc svojou rukou-lopatou sedisko popri sebe.Pán farár tiež ukázal Jurajovi miesto popri Rusovi a on si sadol do bričky. Pán fíra chvíľku rozmýšľal, či si má sadnúť, či nie. Ale prečo by si nesadol? Čože bude teperiť ten ťažký ruksak päť kilometrov, keď sa môže odviezť? I vyskočil na vozík a uvelebil sa. Ivan i Juro sa úkosom dívali jeden na druhého.Ivan riekol: — Chceš cigaretu?Juro zabručal čosi ako: — Ja ti dám cigaretu, ty zbojník, len počkaj! — Potom rozmýšľal, či by mu nemal tie črevá už vypustiť? Ale si pomyslel, že by sa za jedno pán farár veľmi namrzel, keby mu narobil takú ostudu a za druhé sedel mu od ruky. Pozrel sa i dolu z vozíka: sedel privysoko na vykoprcnutie sa z neho. Vedel, že len čo by siahol za bajonetom, Rus ho alebo chytí do rúk ako do kliešťov, alebo ho vyhodí z bričky ako trojročného chlapca, lebo oko nespúšťal z neho ten lotor. — Bojí sa ma ten zloduch, bojí, — hundral si sebavedome. — No veď len počkaj, veď ťa ja nájdem, oj, nájdem!Prišli do dediny. Ivan zastavil vozík pred Jurovým domom. Juro zišiel, poďakoval sa pánu farárovi, vzal ruksak a zamračene pohrozil sa Ivanovi:— Počkaj, s tebou sa ešte budem zhovárať, ty lotor! — zavolal mu, keď už bol z dosahu jeho rúk. Ivan mu zase s priateľským úsmevom ukázal svojich tridsaťdva zubov, ktorými by bol mohol latovce hrýzť ako rezance. — Dobre, dobre, pán fíra, budeme sa zhovárať. — Ešte mu i salutoval a hnal ďalej.Keď prišiel pán farár domov, prvá jeho vec bola vykonať to, čo cestou vyhútal. Napísal pánu slúžnemu list, aby Ivana Nikiforoviča Ďaďova odšantročil niekam z dediny, a síce na také miesto, kde by sa o ňom nikto nedozvedel. Potom zavolal Ivana, kázal mu zobrať svoje veci a dal mu list s naložením, aby cez háj prešiel s ním k pánu slúžnemu do mesta. Ivan sa zobral a odišiel. Viac o ňom nikto nikdy z dediny nečul. Zmizol, ako čo by ho čierna zem pohltila.Pán fíra Juro Cúdor zastal pred svojím domom, zmeral ho nepriateľským okom, do tretice pred ním nápadne vypľul: fuj, fuj, fuj! Hodil batoh na chrbát a odišiel k svojim rodičom. Otec, majúc veľké okuliare, práve plátal krpce, keď vošiel.— Pochválen! — riekol Juro, vojdúc do svetlice.— Naveky! Kdeže sa ty tu berieš, Juro? — privítal ho otec bez každého rozčuľovania a podával mu ruku.— Prišiel som. Stvárajú sa tu nezdoby, nuž idem poriadok robiť, — odsekol Juro príkro.— No dobre, keď si prišiel, nuž si tu, ale poriadky tu už netreba robiť, tie urobil sám pán boh.— Na také poriadky ja kýcham. Tie mi moju česť neobránia. A keď človek nemá cti, nuž nemá nič.— A, synáčku, keby si len netáral. Čože je to už tá česť? A ktože ti ju berie? Tú si len ty sám opatríš. A či si kradol alebo zabíjal?— Musím toho zabiť, čo mi ženu zviedol! Takého lotra, čo ma okradol o to najsvätejšie, nemôžem trpieť na zemi. Prekolem, zabijem ho, zabijem! Viete! Daromné sú všetky reči. Česť je česť! — Juro zhodil batoh, odopäl bajonet a praštil ho o stôl.Starý Cúdor sa zasmial. — To že je najsvätejšie, čo ti vzal? Ty blázon, veď ti nič nevzal. Zuza je taká celá, ako bola. Tej veru neubudlo za mačný máčik.Vtom vošla Jurova mater, staršia už osoba, utierajúc, si mokré ruky do zástery: — Juríčko, Juríčko, vítam ťa, dieťa moje, vítam! Keď si len prišiel, nono, ako som rada! — A oblapila ho a poťapkala po hlave, v duchu si však asi myslela: — Tiež ho teraz všetci čerti dovliekli.Juro trpel oblapenie chladne ako stĺp. — Neviem, či budete mať veľkú radosť zo mňa, lebo idem robiť poriadok, a ten poriadok bude sssmrrrť! — syčal cez zaťaté zuby.Stará odvetila celkom chladnokrvne: — No, veď si už len urobíš, ako budeš chcieť. Ale aj by si si nezajedol trochu? Ľaľa, tuto je slanina i kabáč, aj trochu borovičky, čo otec proti dýchavici užíva, hej, proti tej dýchavici. I trochu cesnaku mu vše hodím do nej. To mu poradil Jano Pavčakovie, ktorý tiež kašliava. — Mater potom obšírne rozpráva, ako kašliava Jano Pavčakovie.Juro badal, že materinu reč treba pretrhnúť, lebo tá bude vykladať i do rána o kadečom, len nie o Zuze a jej hriechu.— Mamo, mali ste radšej lepší pozor dávať na Zuzu!Do starej akoby bol šidlom pichol. — Ale či som ja s ňou zosobášená? A či je to moja dievka? Veď má mater, mohla ju tá pod korytom držať. A potom, čože sa jej stalo? Dajsamibože! Neboj sa, celá ti je, ani kúsok z nej nechybí.— Dieťa pán boh vzal, nuž všetko je tak, ako bolo, — podotkol starý. — Veru ti tej, synku, ani trošku neubudlo, taká je ako ruža, len sa jej tak tie okále blýskajú. A vieš: mladosť — pochabosť, kôň má štyri nohy, a predsa sa potkne. Keby si bol doma býval, teba by bola mala rada. Ale to je tak: ten sa škrabe, koho svrbí a sýty hladnému neverí… A ty, synku, s tvojím šarapatením nevykonáš nič, len nezdobu narobíš i sebe i druhým.Juro už dožúval slaninu s kabáčom a zapíjal borovičkou, nuž sa trochu upokojil.— Ale, ňaňo, to vy neviete. Darmo je: česť je česť a bez tej neobudeš. Pán kapitán mi rozkázal, aby som si urobil poriadok. A má pravdu. Veď čože je človek bez cti?— Ale kýho paroma je to tá tvoja česť? Či si ňou poplátaš krpce alebo kúpiš za ňu borovičky?— Kúpiš-nekúpiš, ale ťa ľudia za nič nemajú, keď sa ti taká hanba stala a ty si neurobíš poriadok, — opakoval Juro stále svoje. Bolo vidieť na ňom, že je nie na čistom, čo je to vlastne tá česť.— A ktože ťa tu v obci za nič nemá, keď si nič zlé neurobil a keď si dobrý gazda? Zuza má dom a dve osminy a zo desať kusov rožného statku. Tú ti preto, že sa jej to prihodilo, nikto nemá za nič? Dajsamibože, preto je ona súca osoba a viac sa jej to už nestane, najmä keď budeš aj ty doma.— Ale je to predsa len mrzké od nej, že ma tak oklamala. Taká nehanebnica, fuj, fuj. Nech tam čo i hneď skape! — rozčuľoval sa zase Juro.— No-no-no, veď uvidíš, čo urobíš. Dve osminy sú dve osminy a zariadené gazdovstvo tiež po tri groše na jarmokoch nepredávajú.— A veru, synku, aj Ilona Krpčiarová a Katra Gundžíková je tiež nie Panenka Mária a hľa, pekne nažívajú s mužmi. Ľaľa, i decká opatrujú a ani ich čert neberie. Len by si nemiatol toľko hlúpostí. Ale to ti na tej vojne hlavu poprekrúcali, — zafrflala stará a vyšla do pitvora, tresknúc dverami.Juro trepal päsťou o stôl, ale už nie tak rozčúlene ako zo začiatku. Robil to viac z akejsi vzdorovitosti.— A hovorte, čo chcete, ja to Zuze nedarujem! To sa jej len tak neprepečie a toho vojaka prekolem, pre-ko-lem! — I buchol päsťou pri každej slabike o stôl, že nôž i fľaša tancovali na ňom.— Veru, pre takú vec človeka prekálať, je vec svedomia. A s tým vojakom si maj, synku, pokoj, lebo veru zle pochodíš. Toť kedysi pobil sa v krčme s mládencami. Ten ti, braček, pekne všetkých vyhádzal na jednu hŕbu pred krčmou. Mišo Paškovie ho chcel nožom pichnúť, nuž tomu tak stisol ruku, v ktorej držal nôž, že na raty reval a ruku štyri týždne ofukoval. Ja ti to len zato hovorím, aby si vedel.— Ja sa ho nebojím, ja si s ním dám rady.— No veď ja nič, — riekol starý a z namrzenosti vyglgol spodok borovičky.Ale pri tom všetkom veľmi odľahlo Jurovi na druhý deň, keď sa dozvedel, že vojaka už v dedine nikde niet. Rozumie sa, že ho teraz už všade vyhľadával a pred každým vykladal, akým spôsobom ho zmárni. — Juj, nejedného som spálil, ale tento vytrpí za desiatich!Zo dva dni nestalo sa nič. Len Juro zazrel Zuzku dva-tri razy na ulici. Stále sa motala po dedine a vždy bola taká vyfintená, akoby šla na veselie: pekné oplecká, čistá fertuška a čižmičky. Parom ju uchytil, veru bola hodná. Jura zakaždým, čo ju zazrel, bodlo do srdca, ale si myslel: „Toho sa ty odo mňa nedožiješ, aby som sa obzrel o teba, alebo sa ti prihovoril, radšej zdochnem.“ A ona, mršina, sa dívala naňho a usmievala sa mu. Už-už sa mu chcela prihovoriť, ale išli ulicou ľudia, nuž nechala to tak.Len na tretí deň prišiel po Jura kamarát Jano Končierovie tak podvečer, aby si vraj šli vypiť.Juro sa neodhadzoval, i šli. V krčme potom pri poháriku vína vyrukoval Jano, čo zmýšľa. Zuza ho poslala, aby došikoval Jura ta k nim dnes večer, lebo že ak nepríde a ona sa mu nevyspovedá a nevyplače, že nedožije rána.Jurovi, len čo je pravda, ukrutne dobre padlo, že Zuza poslala poňho, ale o tom ani počuť nechcel, že by on tú osobu čo i len jedným okom pozrel. — Toho sa tá odo mňa nedočká, — uisťoval Jana.Jano mu prisvedčil, že má svätú pravdu, ale žeby predsa len šiel. — Vieš, Juro, pravdu máš, hovoríš múdro a spravodlivo ako farár, a ja by som byť tebou tiež nešiel, nie, bohuprisám. Ale predsa len choď! Už len pre ten grunt. A potom si pomyslí, že sa jej hádam bojíš, že ťa nasilu uloží alebo do postele alebo do kolísky a ubabuší ako dieťa.Krútili obaja hlavou tak, krútili inak, a druhý liter sa míňal.— Nuž predsa, Jano, povedz, čo myslíš; ísť či neísť?— Nuž pravdaže poď. Ono síce zaslúžiš, aby ti každý do očí napľul, ale už musíš ísť.Na základe takého nahovárania šli.Bolo už celkom tma a v Zuzkinej izbe už horela lampa. Stôl bol pekne bielym obrusom prikrytý, na ňom bola hodná misa so šunkou a s krásne nakrájanou studenou teľacinou. Boli tam i taniere naplnené varenými vajcami a koláčmi. Víno a hriato pálené veruže tiež nechýbali. Zuzka nie nadarmo bola kedysi kuchárkou u pánov, tá veru vedela, čo a ako sa patrí. Veruže bolo milo a útulno v jej svetlici.Pred dverami sa motali, ktorý má najprv vojsť.— No len sa ber! — zvolal Jano a posotil Jura napred seba do otvorených dvier.— Juríčko môj drahý, keď si mi už len prišiel, ako sme ťa čakali! — skočila mu stará bachratá Maňtošková na krk. — Zuzka si už išla oči vyplakať a srdce večite užvať, keď ťa videla a darmo striehla, či prídeš. Veď je ona nebožiatko nevinné ako to dnes narodené dieťatko, a ty, Juríčko, jej takto ukrutne ubližuješ. Čo si to len porobil, čo, dieťa moje?Juro vtom trochu drgol stále ho oblápajúcu starú vešticu, a tá ti — ale či by si si to bol len pomyslel, človeče — aká dlhá bola, taká sa vystrela na zem, klepnúc hlavou o podlahu, ako keby tĺkom buchol po dlážke. Zuzka, ktorá dosiaľ stála pri stole, fertušku mädlila medzi prstami, priskočila k materi a začala nariekať:— Juj, mamičko, mamo, čože vám je! Zabil ju, zabil! Oj, beda, prebeda!Juro stál ako oparený. — Nuž veď som jej nič neurobil, len som ju trochu odtisol od seba. Sama sa hodila na zem.Tu Jano skočil naňho. — No, čo je mnoho, to je mnoho! Hneď takým byť. Kto to kedy slýchal, veď si ty hotový Turek.Zuzka drhla a šúchala mater po tvári. — Dajteže toho hriateho, čo jej vlejeme do úst.Ochotný Jano skočil k stolu a v strachu, len v strachu sa pomýlil a nalial do pohára vína a ochutnal ho. — Hop, to je víno! — A statočná duša vypila jedným dúškom nepravú medicínu. Potom nalial do pohára zo dve deci hriateho a pre istotu ho tiež ten svedomitý človek ochutnal, a to tak poriadne, že musel znovu dve deci namerať. Mľaskol jazykom.— To je ona. A veru fajná, takú som ani v Taliansku nelízal.Medzitým Juro skrúšene kľačal z jedného boku matere a díval sa ukradomky na Zuzku, ktorá vyčítavo, ale predsa ešte dosť milo hľadela naňho. Zuzka vzala pohár a liala jeho obsah dosť hladko do úst starej, ktorá, čo i zamdletá, krásne glgala pálenku. Keď bol pohár prázdny, otvorila oči, oblízala sa a vydýchla zhlboka: — Joj, kdeže som to, kde? Ach, to si ty, Juríčko a ty, Zuzka! No len keď vás spolu vidím. Zdvihnite ma, deti moje!Zdvihli ju a uložili na posteľ.— Mamička, čo vám zle prišlo?— Nuž, dieťa moje, len sa mi naraz všetko skrútilo predo mnou a ja bác na zem.— To vám z očú prišlo, — mienil Jano.— No ja som vás veru nesotil. Boh mi svedok, — oháňal sa skrotnuvší Juro.— Sadnite si, Janko, a aj ty, Jurko, — núkala ich Zuzka.Jano si sadol na stoličku k stolu a Jura vtisla Zuzka na lavicu pri stene, pred ktorou stál stôl. Sadla si k nemu trochu obďaleč a ponúkala oboch ostýchavo jedlom a nápojom.Kým Juro mrdol plecom a povedal, že on je najedený a že vypil už dnes dosť, Jano sa nedal ponúkať, ale bral z misy prstami kusy šunky a pečienky a rumádzgal plnými ústami, ako čo by nebol už týždeň jedol. Mizlo jedlo ako slama v ohni.Zuzka i Juro sa mrzuto pozerali naňho, ako prace všetko zo stola do seba.— Juríčko, a prečože sa odhadzuješ od Zuzky? — začala mater na posteli sladkým, slabým hlasom. — Tu si už zo štyri dni a ani nepozrieš v našu stranu. Veď nešťastnejšej a nevinnejšej stvory nemáš na tomto svete! Však, Janíčko?— Veru hádam, — potvrdil Jano, mľaskajúc a ťahajúc zase šúplatu šunky z misy.Zuzka začala plakať, prikrádajúc sa potroške k Jurovi. Tento nevedel, čo si má myslieť. On chcel robiť poriadok a tu, hľa, ešte on začína vyzerať ako neviemaký hriešnik.Stará pokračovala: — Prišla tá obluda, tá mátoha, ten zloduch, keď nebol nikto doma, iba Zuzka a narobil takého nešťastia. Veď toho musí boh skárať, tam kde je. A veď si ho vari videl, čo to za chlapa. Tomu sa neubrániš. Joj, bože, veď také ozrutisko by ti ľahko i smrť urobilo.Zuzka usedavým plačom sprevádzala matkin výklad a položila mimovoľne hlavu na Jurovo plece, pritúliac sa k nemu.— A to ti viac ráz urobil ten lotor, lebo som ho i ja videl vše v podvečer prikrádať sa do vášho dvora, — dotvrdil Jano, stále jediac a popíjajúc. Zuzka, plačúc usedavo, stihla odtisnúť misu s pozostatkami šunky od neho a Juro si myslel, prežierajúc lačné sliny, že keby sa zadusil na tom vajci, ktoré teraz celé naraz do úst vopchal, nebolo by ho škoda.Jurovo položenie bolo dosť neobyčajné. Za jedno ho mrzelo, že Jano všetko „požerie“ a za druhé ho okrúhle, tvrdé ramená a prsia Zuzkine podivne nahovárali, aby sa zmieril s ňou.— Veď, veď ja nehovorím nič, ale to ľudia navymýšľajú a huckajú človeka, — bránil sa Juro. — I tuto, hľa, Jano mi vypisoval. A potom predsa to len nemala urobiť tá Zuzka.— Ale ja som chodila za ním? Kričala som, oči som mu mala vyškriabať, ale keď ma nemal kto ratovať, — vykladala a hodila sa Jurovi už doprosta na krk. — A ty ma už teraz nerád, už ma opustíš, lebo namiesto toho, žeby si bránil svoju nešťastnú ženu, ma ešte napádaš! — A plakala prenikavo, len ju tak podhadzovalo.— A lepšieho a vernejšieho stvorenia na svete niet ako Zuzka, — prisviedčala mater tiež s plačom.Jano zase siahol za jedným pekným, masťou obrasteným kusom šunky. Juro, za jedno, nevedel, čo si má teraz počať s tými ženami a za druhé čím ďalej tým viac ho mrzelo, že Jano všetko „vyčistí“. Aby zakryl nejako svoj zmätok, odsotil Janovi ruku a zakričal naňho: — No, už si sa mohol naozaj nažrať. Veď by bol studňu s tým zasypal, čo si ty už všetko pohltal.— Veru hádam, že ti už mohlo dosť byť, — mienila i rozhorčená Zuzka.— Čo ste vy za ľudia! Zavoláte ma, a potom mi misu spred úst odtrhnete. Vy ste len akási čvarga. A ty, Zuza, ty si tiež iba taká ako tvoja mať! — vybúšilo z urazeného Jana. — A ja verubože mám i doma čo jesť, ja veru po takých domoch nemusím chodiť za kúskom stuchnutej šunky.— Ty hladoš, nikdy si takú šunku nejedol, veď si sa mal zadusiť na nej, — osopil sa Juro naňho. Nato i Zuzka i z postele rezko zoskočivšia mater sa dali do Jana a vyčítali mu i starootcovské hriechy. Nakoniec ho Juro s pomocou žien pekne-rúče vyhodil na dvor.Keď bol Jano sám na dvore, vysiakal sa do prstov a mrštil prudko rukou. — Čvarga, — zahundral a šiel spokojne domov, utierajúc si rukávom košele nos. Ani sa veľmi nehneval na Jurovcov, stálo mu to za to vyhodenie: napil sa a nabaštil šunky a pečienky aj na celý rok.Boj proti spoločnému nepriateľovi, ako i žiadosť zahryznúť si, úplne zmierili rozvadených manželov. Vošli do izby a teraz už Jurovi prišla chuť i do jedenia i do pitia. Zuzka sedela pri ňom a podávala mu jedlo i nápoje.Vyrozprávali mu všetko, ako sa to prihodilo. Nuž bolo nad slnce jasnejšie, že Zuzka je tá najpoctivejšia žena na svete. Veď ju skoro zamordovala tá obluda. Mater vedela rozprávať o strašných čiernych fľakoch na hrdle a o pridusenom kriku, o ktorom sa len neskoršie dozvedela, čo je to. Myslela, keď ho čula, že to prasa krochká. (Rozumie sa, z celého nebolo ani slovíčko pravdy.) Rusovo šťastie bolo, že už odišiel z obce, lebo teraz by ho bol Juro už celkom iste zahlušil. Ako psa!Popíjajúc a zahrýzajúc si, vyrozprávala mu Maňtošková, aké len bolo krásne to Zuzkino dieťa, ale že len stále mrnkalo, nuž Juríčkova mater poradila dať mu trocha pálenôčky, tu i tu, nie mnoho. Boh zachovaj, kdeže takému dieťatku, len malú lyžičôčku z času na čas. I utíšil sa ten chrústik maličký, i otvárali ho, a veru nič ničulinko nenašli. To už sám pán boh tak zariadil, aby nevinu obránil. — Nuž veru tak, deti moje, len sa vy pekne medzi sebou spravujte.Juro rozprával potom ukrutné veci o Taliansku. Čo všetko porobil a vytrpel! Ženy len tak híkali a zalamovali rukami. Dieťky božie, ale to kto slýchal!Zuzka sedela celkom-celkom pri Jurovi pritúlená. Nebol by ten šiel domov vtedy, ani keby mu boli trenčiansky zámok i s mestom darovali. A ani druhý, ani tretí deň nešiel domov, lebo Zuzka a testiná boli ako ten najsladší med. Ešte i po batoh mu stará Maňtošková prešla a čo si tam s jeho materou a otcom porozprávali, toho muselo byť mnoho, lebo neskoro prišla a voňala nápadne borovičkou a cesnakom.Ale parom po tom, čím voniaš, hlavná vec je, aby osožilo.[1]fíra— (zast.) čatár[2]diese Weiber— (nem.) tieto ženy[3]Der Teufel soll das Ganze holen— (nem.) Nech všetko čert vezme[4]per amorem— (lat.) pre lásku	Nadasi-Jege_Cest.html.txt
1Na divínskom cholvarku je pusto. Horali sú na holiach, kosia tam lúky, domce sú pod zámkou, ešte i ten statok vzali so sebou, aby nemuseli na noc dolu a nemárnili čas. Zato večierkom zaplanie na sinavom hrebeni hôr celý rad ohňov, znie dlhá, čerešňovou kôrou okrútená poľná trúba a ráno už na svite švihá rosnatou trávou ostrá kosa koscova.Martin Kozub však sedí doma. Je už starý ako dopoly vyschnutý topoľ; na hole, čo by i lúku mal, by nemohol. Sedí na prahu, fajčí z malej fajočky a pletie pančuchy. Vlasy v zožltnutých zvitoch plávajú mu v povetrí, má na sebe — bárs je ako v peci — otrhaný kožuch, čiapku, zato vykukujú mu bosé nohy z čiernych, zrebných, husto polátaných nohavíc.Slnko zastalo nad poľanou a osvietilo i najskrytejšie kúty cholvarkových stavísk. Kde-tu rozkladala sa koruna lipy doširoka a šírila príjemný chlad. Domy stáli tesne vedľa seba a spojené boli so stajňou, humnom a komorou, dvorom, ohradeným lieskovým plotom. Dolu viedol spoločný chodník ku kadlube, odkiaľ cholvarčania brali vodu. Dovôkol dvora bola poľana, ošatená voňavým kvietím a hustou trávou; tam v diali otáčal tiché miesto bujný starý les.Kozub mal chalupu na samom vyšnom konci. Bola malá, stará, ale pre neho dosť. Bol už na svete sám — smrť zabudla na neho. Nemal nikoho, iba dvanásťročné vnúča — Betku, všetko ho predišlo na druhý svet. Ženy pochoval tri, detí deväť. Boh mu ich povolal, keď mu už boli na radosť. Odchoval ich s biedou, vytrápil sa s nimi a keď ho mali zas ony chovať, starať sa oň, všetky oplakal, pochoval.Mal pri sebe vnučku po najstaršom synovi. Má ju odvtedy, ako matka-vdovica vydala sa po druhý raz a odišla bývať do dediny.Slnko páli, na Martinovu tvár vystupujú kropaje potu. I hodí rukou za dotieravou muchou, zvlečie kožuch, dá dolu čiapku, poobzerá sa a vstane. Potom pohladí si rozídené vlasy, popraví vo fajke a díva sa, či je vo dvorcoch všetko v poriadku. Gazdinky, idúc na hole, kázali mu prizrieť a kvôli susedstvu človek všeličo spraví, tým viac, keď i ony mu ofedrujú dievča, keď sa vyberie do okolia s košíkmi a zháňa sa tam tri-štyri dni za vozdajším chlebom. Páľa dňa slabne, slnko je už nad hoľami, iba vôkolný les šumí strojne a splýva so spevom vtáctva a bzukom sitokrídelcov v ladný celok.„Tak,“ zhováral sa sám so sebou, „mám šestoro kopýc, tie predám a kúpim na doline prútia. Však Kuráb má dosť, predá, dobre predá; veď mi je kmotrom.“ A rozmýšľal, čo a ako bude s nimi na zimu. Zemiakov majú dosť, ale zrna bude chybovať. Musí sa pousilovať, aby čím viac košov naplietol. Dievčaťu bude treba kapce a keby jej mohol ku Michalu zhonobiť kožúšok, nedal by to za neviem čo.Od hôr zavial chlad. Na poľane zašumel vetrík, na lúku sadla tôňa, klonilo sa k večeru. Z pokraja húšťavy zaznel krik, vystúpil kŕdlik kôz s pasákmi. Kozubovi zliezli ruky do lona, díval sa na veselé deti.„Strýko, už sme napásli,“ kričali zďaleka a plieskali bičmi.„A Betka kde je?“„Aj tá príde, koza jej zašla do húštia.“Zanedlho prišlo i dievča s dvoma kozami. Pritočilo sa k starkému, ktorý vstal a pomáhal otvárať dvercia na maštali.„Že sa ti koza stratila?“„Zaskočila za malinčím.“„Ako sa ti pásli?“ pýtal sa starký Betky, ktorá posadila sa tesne vedľa neho a dívala sa mu do očí.„Dobre, dedko; zahnali sme do rakytovej trhliny, také sú ako bubny.“„A hladná si?“„A veru,“ a dievča prikývlo hlavou, vbehlo dnu, skočilo ku polici a hľadalo kúsok chleba.„Nemáš tam nič. A čo si taká hladná, veď som ti dal merindu.“[1]„Ták, vypadla mi z plachetky, keď som išla cez húštie.“„Vidíš; prečo nedáš pozor…“„Cez dieru mi vypadol, musím si to zalátať.“„A chlapci mali čo?“„Mali,“ vetila chytro Betka, „ale mi nechceli dať.“„No…“„Veru nie; Števo mal fazuľovú polievku. A Ondriš kus chleba. Ale mi nedali ani obliznúť.“„Mala si si nestratiť.“„Ja som potom hľadala zajačiu šťavu a napila sa vody…“„Hm, no veď budeme hneď jesť.“„A čo budete variť, dedko?“„Mamaligu.“„Mamaligu? Ej,“ a Betka si mľaskla ústami, „ale so sladkým mliekom?“„No; len pohoď kozám, aby nadojili,“ núkal starý a išiel rozložiť oheň.Na oblohu vystúpil zatým mesiac, hrebene hôľ ožiaril striebristý kmit, lesy dýchali vôňou, šumeli tónom hlbokým, tajným, tiahlym. I dolinou i výšavou vial chlad a poľana akoby snila v tom modrastom nádychu hmly i v chlade priesvitnej rosy.„Betka, dones mi z komory prútia,“ kričal Kozub a chytal posledné prúty, vplietajúc ich do koša.„A budete mať dosť prútia na leto?“ pýtalo sa dievča, sadnúc si vedľa dedka a podávalo mu prúty.„Ó nie, moje. Ako sa minie, musíme ísť hneď rezať. Toho roku bude treba mnoho.“„A načo mnoho?“„Musím mnoho pliesť.“Betka spýtavo visela na dedkovi.„Jačmeňa máme málo, i strovy musíme kúpiť. Potom by ti rád kúpil niečo hábov. Papúč tiež nemáš a aj kožúšok by sa ti zišiel.“„Kožúšok? Ej,“ a Betka sa usmiala. Potom sa pýtala: „A, veď je ešte do zimy ďaleko.“„No, ani sa nenazdáš a lístie oprší…“„A načo mi bude kožuch? Veď nepôjdem cez zimu nikam.“„Ba; musíš aspoň cez zimu do školy. Aby ti potom zima nebolo.“Betka ustrašene pozrela na dedka.„Do dediny?“„Veru; pôjdeš k mamke. Musíš sa niečomu naučiť; bola by si sprostá. To je zle, keď človek vyrastie ako buk v hore. Ošiali ho, kto chce.“„A vy tiež neviete?“ vyhováralo sa dievča starému, chcejúc jeho úmysel podvrátiť.„Veď nie; mňa nemal kto poslať do školy a bolo by mi ľahšie na svete, keby som sa bol vyučil.“„A čomu sa tam budem učiť?“„Všeličomu. Aj z knižky, aj počtom sa priučíš, aj pekne modliť ťa naučia pán rechtor.“Kozub medzi rečou plietol pilne; len mu tak ruky odhadzovalo od koša. I Betka nesedela nadarmo; kde zjavilo sa na prútiku kus zaschnutej kôry, čistila ju nožíkom.„A keď potom snehy zídu, vezmem ťa k sebe, budeš zas kozy pásť a so mnou bývať.“Betka sa zamyslela, potom akoby jej náhle niečo padlo na myseľ, pýtala sa:„A to ma na to richtár s tými pánmi popisovali na jar?“„Ale kde! To chcú akési deti zbierať na Dolnú zem.“„A zapísali ma?“„Neviem; nech si tam, ja ťa nedám.“„Kde je to tá Dolná zem? Ďaleko od nás?“„Tak, kde od nás! To je medzi cudzím svetom. Ani v reči sa tam nevyzná.“„Ale ja nepôjdem od vás,“ rieklo dievča a hlas sa mu triasol.„Blázonko, neboj sa, nedám ťa, čo by som si tu počal?“A dedko prestal pliesť, zadíval sa na dievča, dal mu ruku na hlavu a hladkal ho.Sedeli tak dlhú chvíľu. Betka podávala prúty a starík plietol ďalej. Potom sa pýtal:„A nepôjdeš ešte spať, dievča?“„Nie, až dopletiete; bála by som sa.“„Ale koho, dievčička?“„Aby ma niekto od vás nevzal.“„No to, ktože by ťa mal vziať? Neboj sa, veď ťa ja nedám, ja ťa rád…“ a zas tvrdé ruky starca hladili mäkkú tvár dieťaťa.Dievča sedelo ticho, zdá sa, že sa uspokojilo. Zrazu hovorilo:„Viete čo, dedko, rozprávajte mi rozprávku.“Starík sa usmial: „Ozaj?“„Veru, ale takú peknú.“„No a čože by som ti; veď som ti už všetko vyrozprával…“„Ba, že… len si spomeňte.“„O Katuške a o lesnom duchu už vieš?…“„Už, ale rozprávajte ešte raz. To je pekná.“Martin odložil kôš, zapaľoval na fajku a dievča oprelo ruky o jeho kolená, podoprelo dlaňami hlavu a načúvalo.„… Nuž tak: Bývali raz v malej chalúpke na vysokých horách dvaja starí ľudia. A mali pri sebe — ako ja toť teba — jedno malé dievča, Katušku. Katuška bola sirota, nebola z rodiny, len tak z lásky ju pritúlili tí starí ľudia; ale mali ju aj ako vlastnú, lebo ich poslúchala a vyplnila im každú žiadosť, čo im len na očiach videla. I žili tak spolu v bázni božej a pokoji a Katuška rástla ako z vody. Už jej išlo na šestnásty rok a čo deň bola šumnejšia. Stalo sa, jej opatrovnica odrazu ochorela. I kúrovali ju všetkým možným, znášali z celej dediny, čo kto poradil. Katuška dňom i nocou sedávala pri nej a opatrovala ju. Ale spomôcť nemohol jej nikto. Keď sa nemoc horšila, zavolali i vedomkyne, až konečne išiel starý do Poľska na radu ku akejsi bohyni.[2]Ale ani tá nevedela starkej spomôcť na nohy. I povedala, že nezdravá prv nevstane, kým jej nedajú kvetový odvar panenského jarabia. To je taká akási divotvorná zelina, čo na vysokých čierťažiach, v jaskyniach rastie a kvitne len jeden deň a jednu noc.Katuška opatrovala nemocnú od svitu do mraku, nemocná stonala, starý chodil, vypytoval, radil sa a chcel kúpiť ten divúcny kvet, ale nikto mu nevedel o ňom povedať. Keď to už bolo dlho, tu jedného dňa vytratila sa Katuška z domu, nepovedala nikomu ani slova, pustila sa do hôr za tou zelinou. Ide, ide, horami, dolami chodí, hľadá, no nikde nič. Až na mrkaní ocitla sa v hore i ľahla si pod buk. Na druhý deň zas túla sa, láme nohy po skálí a tŕní, až keď sa už bralo na večer, prišla k jednej ukrutnej skale, pred ňou bolo ozrutné priepadlisko. Zachytí sa za rakytie, pozrie dolu, v kotline kvietia až ťažko. I pustí sa po skalách dolu. Staré pne a vysoké stromy stáli nahnuto nad rokľou a pre tŕnie a hvozdie nebolo možno kročiť. Horko-ťažko dostala sa po ostrých skalách až na dno. Na spodku bolo chladno, polotma, ticho, iba potôčik čo tiekol spod skaly a dolu ňou po machu kvapkala voda. Dovôkol divé hory, ani vtáčika, ani letáčika, že človek utajoval dych a strachom trnul. Dievčaťu bolo úzko, prechádzal ju mráz na tých osamelých miestach, akoby už nohami dotýkala sa pekla. Obzrela sa a potíšku kráčala vpred. Chcela sa vrátiť, utekať z týchto miest, ale zavše prišla jej na rozum neborká opatrovkyňa, nuž len zostala a začala hľadať ten kvet. Hľadá, hľadá, trhá, pozerá, čosi za ňou zahučí, akoby vietor, zašuští, obzrie sa a vidí pekného poľovníckeho mládenca.Vykríkla, chcela utekať, ale kam. Dovôkol skaly, vrchy, východu nikde.,Čo hľadáš?‘ pýtal sa jej.Neodpovedala, len triasla sa ako osika.,Ty si Kata, chovanka starého pastiera?‘Dievča len stálo. Mládenec hovoril:,Neboj sa,‘ a pristúpil bližšie.Pozrela naň, bol mladý, krásny, biely ako mlieko, červený ako krv. Len sa jej zdalo, že je ako z hmly, ako nie z tohto sveta.,A kto si ty?‘,Hm, kto som; nech som, kto chcem. Čo ťa do toho?‘ Potom dodal: ,Hľadáš panenské jarabie, čo?‘,Hľadám…‘,Ak chceš, pomôžem ti…‘Katuška zvedavo podvihla hlavu.Kývol rukou; dievča ako omámené, ako schytené vyššou mocou ho nasledovalo. Prišli ku stene, samá živá skala, mládenec dotkol sa prsteňom, skala sa otvorila, Katuške sa zahmlilo v očiach, nevidela nič, len kráčala za mladým jágrom, ktorý ju za ruku viedol. Trvalo to dlho. Zrazu dievčaťu začne sa jarabieť pred očami, v diaľke vidí ako svetlo, žiar v očiach sa jej mení, žiar sa množí a našli sa v krásnej, nevídanej záhrade. Vôňa šírila sa vôkol, lesk všelijakých vecí a spev vtákov so zlatým perím ju omámili. Okolo ich obklopovali celé lúky ruží a ľalií a iných čarovných kvetov. Kráčali chodníkmi, vysypanými drobným, ako striebro lesklým pieskom a na rybníkoch lengali sa labute so strieborným perím. Katuška nevedela, na čo sa má najprv podívať, na čom oči nechať. Kráčala pozvoľna, až prišli doprostred záhrady. Pred nimi stál kaštieľ, veľký a nádherný, že ani kráľ takého nemá. Jagal a svietil sa ako zo skla. I voviedol jágerský mládenec Katušku do izieb, jedna nad druhú krajších. Samé zlato, striebro, drahé kamenie a hodváb až ti ľúto bolo z toho oči zosňať. Keď došli ku poslednej, tam už mládenec nechcel pustiť Katušku. Vošiel sám a vyniesol jej jarabia a potom sa jej pýtal:,Vidíš tu tento kvet? To je to jarabie, čo hľadáš…‘Dievča túžobne pozrelo na zelinu.,Já, dočkaj; dám ti ho, koľko chceš, ale mi musíš jedno sľúbiť…‘Katuška obrátila sa k mládencovi.,Ak pôjdeš na takto rok ku mne do služby, na, vezmi si…‘A podával jej ho celú hrsť. Dievča sľúbilo, potom jej dal ešte zlata, koľko mohla uniesť a vyprevadil ju až ku skale.“Kozub prestal, odkašlal si a oddychoval.„A kto to bol, dedko?“ pýtalo sa dievča po chvíli.„Hja, ktožeby, horský duch.“„A Katuška išla k nemu do služby?“„Veď len počkaj…“„Katuška dostala sa s tým zlatom a jarabím domov a stará pastierka ozdravela.“„A potom?“„No… potom žili si ako páni, zlata mali dosť, nechýbalo im nič. Na službu Katuška zabudla. Vieš, bolo jej dobre, a komu dobre, chytro zabudne. Až raz vyberie sa do hory. Príde večer, starí čakajú, ale dievčaťa nič; druhý deň nič a na tretí deň zase nič. Hľadajú, až našli na kríčku nad tým priepadliskom zdrap zo šiat. Ani od tej doby o nej nikto nepočul…“„Vzal si ju ten horský duch?“„Najskôr, kde by sa bola podela?“Dievča sa zamyslelo.„A je to všetko pravda, dedko?“„Čo ja viem; prečo by nebola? Všeličo sa stáva, čo človek nepochopí. Však keď vyrastieš, uvidíš…“[1]Merinda, krajíček, kúsok chleba, čo sa pastierom dáva, keď idú za kravami.[2]Vedomkyňami volajú ženy v chýre lekárskych úspechov rozchýrené. Bohyňa je žena, ktorá sa tiež liečením zapodieva, avšak viac značí čo vedomkyňa — je obkrúžená krážom nadprirodzených schopností.	Bielek_Z-dob-utrpenia.txt
Ostatný razSynovia odišli z jari na múranie.„Vrátime sa,“ písali, „týždeň pred Jakubom pomôcť pri kosení.“Minula sa jar, začalo sa leto, prišla streda — týždeň pred Jakubom. Synovia nechodia.To už starý otec Lanštiak polihovali. Dýchať nedalo, v boku klalo. „Tuto i tuto.“ Ledva sa starý otec večierkom na priedomie vytiahnu, sadnú na prietos, paličku oprú k nohám.Hore dedinou idú chlapi. Po jednom, po dvoch. Kosy na pleciach, na kosisku kapsička, v nej kolík, nákovka, babka, kľúčik. Na bedrách zakvačený oselník. Pri každom kroku zahrká oslička v oselníku: hrk, hrk.— Idete?— Ideme.Hrk, hrk.— Na noc?— Na noc.Hrk, hrk.Smutne pozerajú starý otec za chlapmi. „Nepôjdem ja už… Záduch tlačí na prsiach. V boku kole. Tuto i tamto…“Na rínku rozostavil kramár šiator s kosami. Vyber si, akú ti len duša zažiada: poľku so širokým koncom, hronku s úzkym, končitým. Dlhú a ťažkú, súcu žito žať; krátku a ľahkú, súcu na Bliesach škutinu spomedzi chopkov vykášať. Neprenáhli sa, dobre vyprobuj, kým sa rozhodneš. Štrngni špicom o zem, prilož k uchu a načúvaj, aký zvuk vydáva. Posliň palec a prejdi ním po ostrí. Poťažkaj v ruke, poklep hánkou, prehni na kolene. To všetko zopakuj v zmenenom poriadku dva, tri — desať ráz.Hnevá sa starý otec na chlapov, čo idú na lúky. Nič sa mu na nich nepáči.— Trochár, — zahundre, keď ide okolo Kubis.— Žráč, — keď prejde pomimo Melich.— Rozdrap sa tam… Ktože to kedy slýchal… Voľakedy o Jakube bolo dosť času. Teraz: tráva nevyzretá, úžitku nedá, a už ju idú ráňať.Nedá mu, nedá, starému otcovi nezávidieť zdravým, mocným chlapom, čo sa týždne budú oháňať kosami na lúkach. Na slnci, na vetre. Tuto Kubis: krivý, trochár, a predsa si vykračuje ako vicišpán.A keď pofŕka dážď, raduje sa starý otec: „Nevravel som: časy sú ešte nestále, tráva nevyzretá, narobíš sa, a úžitku neuvidíš.“Robota okolo sena je najhrdšia zo všetkých gazdovských robôt. Hotujú sa na ňu ako na prijímanie velebnej sviatosti oltárnej. Spomínajú ju skúpo a iba v triezvom stave, s rovnakou úctou, ako spomínajú meno božie. Za tri týždne spávajú chlapi v stodolách na lúkach, ďaleko od dediny. Ísť po prvý raz na lúky je pre chlapa väčším vyznamenaním ako obliecť si po prvý raz dlhé nohavice. Nohavice sú iba formou. Ísť na lúky je obsahom: znamená byť prijatý do zväzku chlapov, gazdov. Počujú sa tu reči, súce len pre chlapské uši. Robí sa tu práca, súca len pre chlapské ruky.Zo dňa na deň sú starý otec netrpezlivejší.— Nechodia. Bolo by im napísať. Či ako? Neprizabudli? V dňoch sa nepomýlili?Odrazu tiché nepriznané želanie vkradlo sa starému otcovi do duše; vyjsť ešte raz na lúky, ešte raz a napokon vyhriať na slnci staré kosti, večierkom variť údlo mäso pod kriakom. Naposledy môcť sa vyspať v stodole na sene! „Dvierka sú nízko, vyšiel by som ja ešte. Oj, vyšiel…“V prsiach vari trochu odľahlo.„Ak prídu, nepustia ma. A čo, ak neprídu…?“— Nože, Miško, chlapče, dones z pôjda tie kosy, nech ich poobzerám!Starý otec hotujú kosy. Štyri. Dve pre synov. Jednu — novučkú, ľahkú — pre Miška (čas mu je pribrať sa, skúsiť gazdovský život). A jednu — tajne, aby stará mať nevideli — pre seba. Kosisko staré, vyúdené cez dlhé roky v dyme na pôjde. Kvačka na ňom hladká, vyhladená tvrdými dlaňami. Kosa vydratá sedí v babke ako priliata. Mazne sa s ňou starý otec ako s dieťaťom. A záduch — vari naozaj povolil.Čoraz žiadostivejšie pokukujú starý otec na koscov, čo idú hore dedinou.— S nami sa, sváko!— Hoh, nebodaj, čakám na synov…A tiché, nesmelé želanie hniezdi sa starému otcovi v prsiach. Pošepkáva, vyvoláva.— Idete?— Pomaly… treba. A vy kedyže?— I nám by bolo.A oslička v oselníku: hrk, hrk — pokúša, vyvoláva.V sobotu prišiel list. Položili si starý otec okuliare, ale písmo, nebodaj, vrtí sa pred očami, drobí pod stareckým zrakom. Zavolali vnučku na pomoc.— Prečítaj tuto. Učili ťa v škole.„Nemôžeme prísť. Zárobky sú dobré. Najmite si pomoc,“ prečítala vnučka.Srdce sa zatrepotalo v starom tele. Brada zatriasla. „Ale načim sa rozčúliť,“ spamätali sa starý otec:— Kýho ďasa… Kto to kedy slýchal? Pomoc?! S cudzou čeľaďou sa hnevať. Hriechu v dome narobiť. Radšej nech na koreni zhnije!V nedeľu zašli starý otec do kostola. Pomodliť sa, síl od boha vyprosiť.Po obede priam sa kdesi podeli, aby sa nemuseli so starou materou do reči púšťať. Až na mraku vyvrhli spoza dvora: prusliak zapätý pod bradu, na nohách čižmy, v ruke valaška — kosa na pleci. A prostred čela vráska. Strašná! Už tá vráska sama stačila zaseknúť kázeň starej matere:— Kdeže, ty starigáň, vari si nezblaznel? Boha pokúšať…— Čit! — zahriakol ju starý otec s velebným posunkom, akoby ho boli vyrušili z modlitby.— Miško, rušajme!Vyšúľal sa i Miško spoza dvora.— No, poďme vo meno božie.Išli. Miško sa čochvíľa prizerá starému otcovi na nohy, či drží krok, ako videl pri chlapoch. Držal.Lúky voňali. Slnce svietilo. Vetrisko, zbojník, čuchral staré kriaky, preháňal sa po tráve.— Takto si, syn môj, pritískaj päticu, aby ti špic neďugal do zeme. Raz-dva, pravou nohou vopred, raz-dva, raz-dva.Nohy nechávajú na vlhkej, pokosenej pažiti dve rovnobežné, neprerušované stopy.— Menej si zachyť. Zadychčíš sa.— Ej, veď ja vládzem.Láskavá bolesť v rukách, v kolenách.Vysoké, dlhé ujúkanie dievok z úbočia: „Ujjúúj — juj, juj, juj, juj — na ti, Dano Brdárovie, Marku Stanovie, na ti ju, náá! Ihjúj, jujuju-júúj — na ti ju, na!“Kvety, mŕtve i živé, na radku i na koreni, voňajú tuho. Vtáča vyletí z radka krátkym, trhavým trepotom krídel k zenitu.Dni sú zázračne krásne. Hlboké, priestranné, oboma koncami pripnuté k večnosti. Bezbožne zelené. Zahľadené do seba. Ustrnuté nad zázrakom vlastnej plodivej sily. Započúvané do tlkotu srdca poľnej zveri, do šumotu miazgy v steblách trávy, do ševelu ihličia na sihliakoch.Starý otec sa podopreli dlaňami o kosisko a v tichej, chlapovi nepochopiteľnej dohode s dňom, so slncom, s vodou a zemou načúvajú nepočuteľnej ozvene dávnych čias.Sivé, jasné diaľky topia sa v slnci. Oj, nevydržíš, braček, nevydržíš dívať sa, v oči reže, slzy zalejú stareckú tvár.— Rušajme, Miško, v mene boha.Chlapec pokľukáva za starcom. Bolesť v rukách sa priostruje. „Vydržať, vydržať do poludnia.“Cez poludnie dobre je poležať si v sladkej únave pod stodolou. Možno sa pozhovárať so starým otcom. Možno sa podučiť z múdrych rečí.Večer sa zavŕtaš do sena, iba hlava ti trčí, zaspíš v pol otčenáši, nezbadáš ani, že starý otec dlho neusína, mrví sa v sene, púšťa do reči s kýmsi. Ktosi kľačí starému otcovi na prsiach, zbiera jeho reči do uzlíčka a rozkladá pod štít ako hríby na sušenie. Ráno, keď sa zobudíš, klepe už starý kosu pod stodolou. Ponáhľa sa s kosením. Tie nočné rozhovory neslúžia mu na zdravie. Záduchu niet, ale smútok, horší ako záduch, nanosil sa mu do tváre. A čím viac trávy odbúda, tým je starcova tvár smutnejšia.— Nevrátim sa ja už sem. Nevrátim…V predostatný večer, keď už na ráno zostávalo dokosiť iba prieloh konca lúky, zatiahla sa tvár starého otca do nepoznania. Strnisko na brade zbelelo načisto, líca spopolaveli. Toho večera už ani nejedli. Zavesili kosu pod odkvap, sadli si pod stodolu, opreli sa o stenu. Miško probuje jesť, ale nechutí. Priam v pažeráku zasekuje, do brucha, nedajbože, dostať. Odloží misku a čaká. Donesie z chrastu suchého raždia, rozloží ohník, prikladá a čaká.Starý otec ledva dýchajú. Ruku — ťažkú, tvrdú — pritisli na prsia.— Pamätaj, synak… pamätaj, čo som ti vravieval… Boha sa nespúšťaj… zem… zem… zem nezraď… ľudí… maj rád ľudí… spomeň si, čo som ti vravieval… Zajtra… zajtra dokosíme…Ruka — ťažká, tvrdá, z dreva vykresaná ruka — odpadla z pŕs pomaly, potichu na zem.— Starý otec, starý otec! — objíma Miško starcove kolená, žalostivo zajačí.Počuli chlapi z okolitých stodôl chlapcov vzlykot. Prišli, budili starca, hmatali pulz, načúvali na prsiach.— Nedýcha. Skonal.Vystreli ho pod stodolu, pod hlavu sena nakládli, bradu podviazali, ruky na prsiach zložili a potichu sa pomodlili. Chlapca pojali so sebou.— Nech mu je boh milostivý, umrel bez farára. Ráno pôjdeme po voz do dediny.Ráno sa zvesť rozniesla po lúkach. Schádzajú sa chlapi v kŕdlikoch z celých lúk k stodole starého Lanštiaka. Patrí sa pomodliť nad ním, vyprevadiť ho do dediny. Skupinky vážnych tvárí stavajú sa obďaleč stodoly. Okúňajú sa akosi pristúpiť bližšie, vyrušiť kosca zo zaslúženého odpočinku. Rosa jagá sa na tráve. Dobre sa kosí takto za rána, kým je rosa na tráve. Žiaľ tu stáť a diškurovať o smrti starého Lanštiaka.— Nedokosil, — povie ktorýsi.— Ale málo mu zostalo. Iba hen prieložtek konca lúky.Obzrú sa chlapi na prieložtek.— Čože to? Ľaľa…Starý Lanštiak, rozkročený, pokojne si kosí prieložtek konča lúky. Teraz vytiahol osličku a rozvážne ostrí. Zázrak, ľudia boží! Vari vstal z mŕtvych? — Počuť, ako kosa cvendží, vidieť, ako tráva padá a ukladá sa do rovného radka.Chlapi sa žehnajú a hľadia s otvorenými ústami na Lanštiaka.— Dokosil.— Nebodaj, nedalo mu umrieť, kým nedokosí. Šesťdesiat rokov sám začínal, sám dokončieval. Nedalo mu.Cestou z lúk stretli vtedy starý otec zástup horekujúcich žien a švagra s vozom. Nahnevali sa vtedy starý otec šeredne.— Kdeže vás čerti nesú? Vyobliekané, bez batohov! Či sa tak chodí na lúky? Aby vás…Žili potom ešte starý otec do Mateja.	Chrobak_Ostatny-raz.html.txt
Vstalo slnko…Vstalo slnko spoza hory, po nebíčku kráča, ide budiť včielku, lienku, na konárku vtáča. A sa smeje, svetlo leje, žiar a radosť všade, žeby zrelo žitko v poli, čerešienky v sade.	Podjavorinska_Cin-Cin.html.txt
Janko PodhorskýV slovenských našich Tatrách, tam, kde sa mi už na silné plecia nebo opiera a ony sokorcami a končúrmi svojimi hore vyššej a vyššej sa vypínajú, akoby tam v nebi tajomstvá božie vyčítať chceli, postavou svojou ukazujú plemenu svojmu, že len povýšením sa nad nízku každodennosť a večným pohliadaním do neba nekonečných božích tajomstiev sa ich piesne uskutočnia. V lone týchto majestatičných velikánov v tichej dolinke leží jedna dedinka, neveľká síce, ale položením svojím taká vábivá, že kto sa raz z nej na tie velikánske Tatry z jednej strany a z druhej po tom krásnom rozloženom poli podíval, nemal by väčšej žiadosti, ako v tej tichej a osamotenej dedinke žiť až do konca.Na prostriedku asi tejto dedinky sa rozkladá dvorec priestranný, zo všetkých strán parkanom ohradený. Kto doňho vstúpi, hneď pozná, že tam musí byť nie síce veľké, ale predsa pekné hospodárstvo. Dom s čistotnými dvoma izbami a s komorou padne prichádzajúcemu do dvora najskôr do očí. Za komorou chlievy, ďalej pluhy, vozy ťažšie a ľahšie rozostavené a triesla o parkan poopierané. Poznať, že v hospodárstve ani ovce nechýbajú.Ale čože to tam teraz tak ticho? Starý hospodár nerád dáva zaháľať vozom s pluhom na dvore. Aj čeliadku najradšej vidí, keď sa po odbavenej poľnej robote okolo dvora dačím zaoberá. A teraz tam nevidieť ani živej duše okrem Mateja, ktorého hneď zo stodoly seno a ovos, hneď zo studne vodu do chlieva nosiť vídať. Tak to tam vyzerá, akoby bol dáky sviatok. A to časté chodenie Mateja ukazuje, že musí byť mnoho hosťov v dome.Sviatočne vyzerá na dvore. Ale ešte sviatočnejšie v chyži. Za vrchstola si zasadol starý hospodár Janko Podhorský, muž neďaleko sedemdesiatich, ale pritom, trebárs mu už na hlave vlasy akoby sniežkom popadnuté obeleli, silný a bystrý, takže keby na to prišlo, aj od zeme by si ešte zaskočil. Podľa neho a okolo stola sedí asi desať mladých, sviatočne poobliekaných šarvancov a na druhom konci naproti starému Podhorskému sedí jeho vnuk, mladý Janko Podhorský aj s dvoma mladšími bratmi. Starý sedí vážne, ako domový hospodár, s tvárou vyjasnenou síce, ale sa akýmsi zamysleným zdá byť, lebo on celkom proti svojej obyčaji ani rozprávku nezačne, ani na otázky obšírnejšie neodpovedá. Mladý Janko len kedy-tedy slovo prehodí. Aj to len tak, akoby sa mu myšlienky, v ktorých zamorený sedel, pretrhovať nechcelo. Namiesto toho však mladší šuhajci živý vedú rozhovor, chutne si ujedajú z predložených, hojných a chutných jedál a upíjajúc a zdravkajúc si hriatym, ktorým ich domáci hospodár a mladý Janko, trebárs obaja tak zamyslení, často ponúkať predsa nezabúdajú.Mladého Janka matka sa pod kochom varením zaoberá a jedlá na stôl prináša a mladých tak úprimne ponúka, že by jej odoprieť a nevziať si aj nejednému ťažko padlo. A keď si všetci pobrali, popozerá si po nich a srdce sa jej až tak teší, že môže tak hodných priateľov svojho Janka uctiť. Ale keď sa pozrie na svojho Janka, to ju hneď slzy zalejú, odvráti sa a plače a fiká o koch oprená, až jej tak srdce usedáva.Konečne sa začal rozhovor, ktorý všetkých zaujímal. Starý Podhorský si nalial hriateho do skleničky a vážnym hlasom takto začal:„No, keď ste si už tak umienili a sa už aj celkom vystrojili na toho Turka, nechže vám už len Otec nebeský pomáha a pri dobrom zdraví vás zdržuje, aby ste nebezpečenstvo, ktoré nám všetkým hrozí, šťastne premohli a potom sa zdraví domov navrátili. A jestli vám pán boh tak prisúdil tam vo vojne zahynúť, lebo ktože proti tomu môže, čo raz pán boh umienil, jeho vôľa je svätá, nech vás posilňuje, aby ste smelým duchom a so slávou aj pre vás, aj pre vašu rodinu za vlasť našu a za sväté náboženstvo padli.“Všetci v najväčšej tichosti a vážne poslúchali pripitie domáceho hospodára. A keď skončil, všetci sa uklonili a hlasno vyvolali:„Nech pán boh uslyší! Nech pán boh uslyší!“Keď starý Podhorský dopil, nalial zas nanovo a radom podával skleničku mladým ochrancom vlasti a každý z nich zazdravkal. Jeden:„Nech pán boh zdržuje pri dobrom zdraví domáceho hospodára!“Druhý:„Nech pán boh dopraje pani matke dožiť sa Jankovej slávy!“Tretí:„Nech pán boh požehná každého statočného ochrancu vlasti a Turka aj so Zápoľom nech čert schytí!“ Atď.A Janko zazdravkal:„Nech nám pán boh všetkým pomáha svedomite naše povinnosti plniť!“ a zakaždým sa ozvalo spoločné:„Nech pán boh uslyší!“Na toto všetko sa dívala Jankova matka, stojac o koch oprená, a všetko počula. A keď dokončili, takto začala:„Ach, deti moje, deti, ver’ ste mi hodné. Ach, ktože by sa vo vás nepotešil? Ale, deti moje,“ hovorila ďalej fikajúc, „či sa ešte ozaj dakedy uvidíte? Ach, syn môj drahý, neuvidím ja viacej teba, lebo mi ty tam zahynieš a neprídeš si materi, keď sa plačom za tebou umorí, ani oči zatlačiť, ani ju do hrobu odprevadiť, ani v hrobe na truhlu hŕstku zeme hodiť. Och, drahý môj, drahý môj,“ pokračovala, na krk sa mu hodiac, a tisnúc ho k sebe, „už ti je aj otec v zemi, aj ty mi tam zahynieš. Ktože sa bude o mňa v mojej starobe starať? Ach, ktože tieto dve siroty, ktorým si ty mal byť opatrovateľom, opatrí? — Ach, syn môj, syn môj —“ a ďalej nemohla od plaču.Janko chcel dačo prehovoriť a matku potešiť, ale ho slzy zaliali a slová mu z jazyka skĺznuť sa nechceli.Tento smutný výpuk materinskej lásky všetkým srdcia prerazil. A všetci sa zamlčali, až sa starý Podhorský vzmužil a nevestu rozplakanú takto potešoval:„Upokoj sa, dievka moja, upokoj. Veď to veru aj mne ťažko padne takú pomoc pri hospodárstve stratiť. Lebo darmo je to, už je domáci len domáci a na cudzieho sa človek spustiť nemôže. Za cudzím keby človek naveky sám chodil. A mne je to veru už priťažko aj na poli okolo robotníkov behať, aj doma dozerať, aby sa hospodárstvo aké-také nerozsypalo, a moje opustené deti na žobrácku palicu neprišli. — Veď som si ja to často myslel,“ pokračoval po krátkej prestávke ďalej, „že si Janka čochvíľa oženíme, že ho budem ku hospodárstvu priúčať, aby potom, keď ja oči zatvorím, lebo som ja ver’ už len starý, alebo jestli ma pán boh ešte bude zdržovať, keď sa ja nebudem môcť hýbať, nemusel som sa na psotu mojich detí dívať. — Ale čože robiť? — Mňa pán boh azda ešte len začas pri živote zachová a dobrí ľudia ani opustených neopustia. Ale tu nám je nebezpečenstvo väčšie predo dvermi. Veď je to hrôza!“ začal horliť, „čo tí Turci robia. Veď je to taká pliaga ako tí psohlavci. Nedávno bolo počuť, že sú v Belehrade, no — ale vždy ešte neišlo o našu kožu, ale teraz, ako počujem, sa už hor vlečú. A keď tí aj u nás tak začnú hospodáriť, ako tam hospodária, tak nielenže z nášho hospodárstva nič nebude, ale nám aj kostoly aj naše domy nad hlavami pozapaľujú a nás pobijú. Nech som dobrým, keby som bol mladší, ešte by som si sám šabľu pripásal, alebo kosu alebo cepy uchytil a tak by som mlátil to pľuháctvo turecké von z krajiny, že by sa len tak prášilo!“Tu sa všetci nad rozhorlením starého Podhorského rozveselili a rozosmiali. I pripili mu na zdravie. Len úbohá matka sa nepotešila.„Ach, veď je to škoda,“ hovorila, „takýchto krásnych mládencov vo kvete ich mladosti ta na hotovú smrť poslať. Veď —“Vtom jej starý skočil do reči:„Čert po kráse! A že sú mladí, práve to dobre. Nemajú ešte ani ženy ani deti. Sú silní, ohniví, spôsobní. A až sa takýchto dobrá hŕstka zoberie, aj čerta, nielen Turka posekajú. A čo keby sme sa my starí vybrali? Nás by Turci ako makovice pozrážali a potom by prišli hor a naše opustené ženy a deti by vo vlastných domoch piekli alebo zviazaných za koňmi, sám pán boh vie, kde vliekli, a čo ja viem, akých hnusností a ukrutností sa podopúšťali.“„Pravda, pravda, pán otec,“ ozvalo sa pár hlasov, až sa z nich mladý Ostriansky k týmto slovám vzmohol:„Pravda, my sme ešte mladí a nemáme nič čo stratiť krem nášho života. Ale strata táto nášho života bude vykúpením sto a sto druhejších životov. Medzitým tam zhynúť nemusíme. Pán boh nás bude opatrovať, lebo za jeho sväté náboženstvo budeme bojovať.“„Tak je!“ vykríkol Janko. „Pán boh nás bude opatrovať, lebo on svojich verných nikdy neopúšťa. To je naša svätá povinnosť za náboženstvo, národ a vlasť, keď na to príde, aj život náš položiť. Tieto sväté veci teraz od nás požadujú ochranu a my sme povinovatí, keď v nich žijeme, za ne aj umierať. Keď náš Spasiteľ za svoje učenie vedel život položiť — a bol Syn boží — prečože by sme my, chatrní človiečkovia, za to isté učenie svoju pravicu, a keď na to príde, aj svoj život neobetovali? Boh nám káže a my jeho vôľu plniť musíme. A keď v službe vôle božej zhynieme, boh nás oslávi a vás, drahí naši, poteší a vynahradí vám stratu túto tisícnásobne. Nech sa stane jeho svätá vôľa.“Tieto slová stavili na chvíľu prúdy materinských sĺz. Potom sa starý zas ozval:„Chlapci, tajdite, povedzte Matejovi, aby kone zubadil.“ A mladší Jankov brat vyšiel zarmútený nevoľky von z izby. — „Čo sa vlečie, neutečie a čo sa má stať, nech sa stane. Tie reči sa len sporia a čas uteká a — ešte by sme sa tu naostatok všetci poplakali. A vojakom sa nesvedčí plakať.“Ešte si trochu pohovorili a potom, keď už na dvore dupot čakajúcich koní počuli, poskákali šuhajci od stola, poďakovali sa za uctenie a šable si popripasovali. Janko si šabľu pripásal, vzal pár pištolí, vyniesol von a do sedla položil.„No, zbohom ostávajte,“ povie Ostriansky.„No, no,“ prechytí mu starý Podhorský, „veď vás azda len vyprevadíme aspoň za dedinu. Chlapci, sadnite si na kone aj s Matejom a druhé veďte. My pôjdeme vedno peši za vami.“Takto sa vybrali mladí ozbrojenci sprevádzaní celou Jankovou rodinou, ku ktorej sa mnoho susedov a známych pripojilo, lebo Podhorského dom celá dedina rada videla. Šli tichým krokom, jedni celkom mlčky, zamyslení, druhí v rozhovore o Turkoch, o krásnych mládencoch, o divokosti vojny atď. Janko šiel s matkou rozplakanou a tešil ju, ako len mohol. Starý Podhradský s mladými viedol rozhovor a mladí Jankovi bratia s Matejom si hrdo jazdili popredku.Tak išli dobrý kus aj za dedinou až na kopec, kde sa už rozlúčiť mali.„Drahí moji,“ povie starý, „raz sa predsa rozlúčiť musíme, čo by sme vás ako ďaleko odprevádzali. Takto si len bolesť rozmnožujeme, lebo lúčenie len rozťahujeme. Vy teda v mene božom pôjdete a my sa vrátime. Nech vás teda pán boh sprevádza šťastlivo a po vykonanej povinnosti nech vás zdravých domov sprevodí. — Janko, syn môj, ty tajdeš položiť život na kocku. A ktozná ako sa ti kocka obráti. Ja som starý, jednou nohou už v hrobe a neviem, kedy sa mi hodina priblíži. Ktozná, či sa dakedy vidíme. Syn môj! Aj tam, kde ideš, dokáž svojím správaním, že si nie síce bohatých, ale statočných rodičov syn. A chráň sa naveky toho, čo by ti z hodnosti ľudskej aj to najmenšie utrhnúť mohlo, aby som, keď sa vrátiš, jestli mne a tebe pán boh toho šťastia dožiť dopraje, v tebe môjho hodného vnuka privítať a objať mohol. Moje a božie požehnanie ťa sprevádzaj po cestách spravodlivých. Pánboh vám buď všetkým na pomoci!“Úbohý starec už ďalej nemohol, lebo ho slzy zaliali. Matka neborká nemohla viacej prehovoriť ako:„Moje modlitby ťa budú sprevádzať“ a „zbohom!“. Plakala, dobre sa jej srdce nepuklo. A syna si k sebe tlačila a pustiť sa ho nemohla. Janko so zaslzeným okom objal matku a prehovoril k nej:„Boh vaše modlitby vyslyší.“ A k otcovi: „Zachovám vaše napomenutia.“ Ustískal si konečne bratov a vysadol na koňa. A keď sadal na koňa, ešte mu Matej svoje želanie dodal:„Janko, nech vás Otec nebeský požehná, aby ste sa zdraví domov vrátili.“Na kone posadali aj všetci ostatní a keď ešte raz „zbohom“ vypovedali, poklonili sa, pohli kone a šli v mene božom.Šli často rukami kývajúc a sprievod celý im kývanie vracal a tak dlho ich očami a prianím sprevádzal, až sa mu za kopcom z očí stratili. Ešte sa aj potom dlho ta na tú stranu dívali, až sa konečne obrátili a v rozličných rozhovoroch domov ku práci pobrali.Naši bojovníci šli a šli len dobrú chvíľu v hlbokom mlčaní a ticho šli akoby Jankovo zamyslenie pretrhnúť ľutovali. Napokon prehovoril Ostriansky:„Janko, čo si taký zamyslený? Rozveseľ sa! Čo ti z toho zamyslenia. Veď si tým len bolesť rozmnožuješ a so smútkom, nech som dobrý, Turkovi nič neurobíme.“„No, len ho ty nechaj,“ ozve sa Dolinský, „veď mu to prejde. Nech len Turka uvidí a trúby s bubnami a delami mu za ušami zahrmia. Vyjasní aj on svoju tvár a tak ti bude rúbať ako ktorýkoľvek z nás, čo sme sa ani nezamysleli a čo sme si s vojnou neraz už do očí popozerali. Ja ho dobre znám. On sa rád bavieva v krajoch nadzemských mládeneckej svojej mysle. Veď to nezaškodí, keď je k tomu čas, za hodinku aj posmútiť, aby potom duch bol za roky čerstvý a ku všetkému hotový.“„Dobre si povedal,“ odpovie Janko, „že nezaškodí na hodinku aj posmútiť, keď je na to čas, aby potom duch bol tým jarejší. Moje zamyslenie si však nemáte vykladať na strach pred Turkom alebo pred smrťou. Je to mne samému nepochopený cit, ktorý teraz v mojich prsiach hneď plameňom vrie a hneď zas slabosťou sa rozlieva. Zanechal som svojich drahých, ktorí odo mňa svoju pomoc čakali, svoje rodinné kraje, v ktorých som sa od mala tešieval a vyletel som do sveta širokého z úzkych hraníc mojej rodiny. Pole stojí predo mnou otvorené, na ktorom mám to dočiahnuť, po čom som odjakživa túžieval — pole plné slávy. Ej, veru som si nie jeden a nie dva razy žiadal na toto pole kročiť, keď som sa pri východe slnka díval, ako nad vypnutými Tatrami orly bystrým letom hore do oblakov sa vynášajú, tam smelým a slobodným letom si poletujú a mračná silným krídlom rozrážajú. Tak som si žiadal k nim vyletieť, s nimi tam lietať a mračná rozrážať. A tu sa mi, hľa, moja žiadosť vyplnila. Letíme ako tie orly vysoko letom slobodným do mračien tureckých, aby sme ich rozrážali a preč ta zahnali z nášho jasného neba.“„Pán boh nám pomáhaj!“ Takto prejal reč Černiansky, „ale to tam, nech som dobrý, bude pekný kus práce, lebo to mračno má tu druhé, málo odchodnejšie od seba, čo ho z ďalekých tých dolných krajov hore pritiahlo a vše ďalej a ďalej priťahuje.“„Veď je to tá kliatba nášho úbohého kraja,“ chytro vykukol Dolinský, „že tu v našom lone máme zradcu, čo len našu záhubu chce, trebárs sa tak stavia, akoby naše dobro chcel napomáhať a trebárs nám tu i tu aj mastné motúžteky cez ústa popreťahuje. Ale či on naozaj naše dobro chce? Rád by ja toho videl, čo by mi to dokázal. On sa na našej záhube sám chce povýšiť a nič viac. Lenže my to pridobre vieme. — A tu ti nám ešte tú ohavu tureckú na krk zavolal a všade ju napomáha ešte viac ako nás. A preto dobre máme, ľudia nás budú požehnávať a boh nám bude pomáhať, že sme sa od neho odtrhli a s cisárom sa spojili aj proti nemu aj proti jeho psohlavcom!“Zatým ďalej viedol vlastenecký rozhovor Janko Ladanský asi takto:„Cisár Ferdinand sa nášmu vicekráľovi Zápoľovi prislabý zdá byť. Preto si on myslí, že môže robiť, čo sa mu len páči. A pamätajte, jestli bude mať dákeho pangarta, ešte nám aj toho bude chcieť strčiť, aby sme si ho za kráľa vzali. Len by dák nie, ešte by mohol horší satanáš z neho vyrásť, ako je sám otec a my by sme ho vlastným duší spasením museli kŕmiť. Ach, pekné on má plány. Ale si predsa nedôveruje cisárovi sa oprieť. Cíti svoju slabosť, a preto si volá Turkov na pomoc, čo mu celé kraje plienia, ľudí zabíjajú, ba po ňom samom pachtia, za nástroj ho majú svojej divokosti, čo on ale v zaslepenosti svojej nevidí. Chce naše dobro, sa hovorí, je k svojim poddaným ako otec láskavý. Pekná dobrota, pekný otec! Je to dobrota, keď si poddaných dá mučiť a sám ich mučí? Je to otec, ktorý keď mu Turci pozotínané nevinné hlavy donesú, sa raduje, až mu tak srdce skáče? — No, ale dočkaj, príde na psa mráz!“„Hovorí sa aj to tu i tu,“ pokračoval Janko, „že napomáha nové reformované náboženstvo, čo sa ho naši kňazi ta do Nemeckej chodia učiť. Ale ja mu neverím. Veď sme počuli, čo urobil v Sedmohradskej s priateľmi nového vyznania, ako ich trápil, všetkého imania pozbavoval, z krajiny vyháňal. Kto sa raz proti nám takto ukázal, tomu my viacej nesmieme veriť, ani teraz, keď nám všeličo sľubuje a taký dobrý sa k nám ukazuje. Šťastní sme, že mu neveríme, že jeho podlosť vidíme a to presvedčenie o samých sebe máme, že my, keď na to príde, tak budeme vedieť zastávať naše spasiteľné vyznanie proti ktorýmkoľvek prenasledovníkom ako vlasť proti Zápoľovi a Turkovi. Lebo verte mi, nám v tomto ohľade ani cisár nepomôže, ani vicekráľ, ale my, my sami, v nás samých si musíme obrancov a vo svojich hľadať.“„To aj budeme!“ ozvalo sa pár silných hlasov. „Len skorej do tábora!“„Do tábora!“ zahučali hory, akoby prisvedčením svojím mladých zapálencov v úmysle upevniť chceli.„Do tábora!“ vykríkol Lehotský, „a to do nášho! Nech si so Zápoľom sám Ferdinand porozpráva. Veď ho on aj s jeho pekelnými žiadosťami skrotí a my rozrieďme trochu ten kúr tureckého opoju, aby mu ich tak veľmi nerozpaľoval. Do nášho tábora!“„Do nášho tábora!“ zopakovali hory poznovu.Takýto zapálený rozhovor viedli naši bojovníci, trebárs ešte mladí, ale úsudok predsa pravdivý o veciach a záležitostiach vlasteneckých vynášajúc, až sa naraz pri jednej dedinke videli. Vošli do nej, dačo medzi sebou pohovorili, rukami si na rozličné strany poukazovali, a ako si poukazovali, tak sa na každú z tých strán po jednom rozpŕchli. O chvíľu sa navrátili aj s novými ozbrojenými mládencami. A keď sa všetci zišli, pošli zas ďalej rozprávajúc a spievajúc, až sa tak hory ohlasovali.Takto šli ďalej a ďalej a na počte im zo dňa na deň prirastalo. Lebo nebolo tej dediny a mestečka, kde by sa im viac-menej nebolo pripojilo, takže sa ich hajno už celému pluku podobalo.Čím ďalej šli, tým sa väčšmi sporili, lebo už aj na celé pešie aj na koňoch, ba práve aj s delami zaopatrené pluky, ktoré sa s nimi spojili, natrafovali, takže sa to vojsko mladých dobrovoľníkov poriadnej, všetkými potrebnými vecami zaopatrenej armáde podobalo. Len dvoje sa im zdalo chybovať, a síce dobrý, na poli bitky skúsený, smelý a odvážlivý vodca, čo by ich na poli smrti k životu a na poli potupenia a otrockého poníženia k sláve svojej a národnej bol vedel viesť a na cvičenosti, ktorá by spojená s posvätným zápalom za náboženstvo a svoju rodinu, zhovädilosť fanatizmu obratne a silnými ranami bola vstave porážať.Ale ani na tom im dlho nechybelo. Lebo sotvaže mladí slovenskí orlovia z výšin tatranských na široké nížiny Dunaja zleteli, všetkým potrebným sa zaopatrili. Za vodcu bol hodný Borivoj zvolený, muž to mladý, z mladého vojska akoby vyrastený, v sláve len pre slávu žiť navyknutý, pritom však nad ostatných bratov ničím sa nepovyšujúci a tak, že kebys’ sa mu do hrdinskej tváre a očí, toho zrkadla veľkého ducha, ktoré sa hovoriť zdali „ja som pán“, nebol podíval ani by si ho od ostatných bratov nebol mohol rozoznať. Muž to železnej prísnosti a pritom ako vlastný brat k bratom svojim láskavý, muž v práci neunavený, v boji neprestrašený. Slovom, bol to výkvet slovenský, na poli bitky vykvitnutý. A čo sa cvičenosti dotýče, ten zápal za vec, za ktorú na pole vytiahli, neunavenosť a vtip z prirodzenej obratnosti bystrých a zdravých slovenských mládencov si v krátkom čase utvoril, takže sa to milá vec bola dívať na nich, ako mečom obratne ťali, alebo z pištole v najtuhšom behu do cieľa hádzať, alebo v radoch kráčať, do jedného sa naučili.Pre poriadok zvolili si vojenských úradníkov z väčšej čiastky takých, čo sa už predtým boli vyznačili a čo sa s vojnou a hrmotom diel a bubnov tak boli zoznámili ako s hudbou tatranských hromov. Janko sa ešte síce ničím tak zvláštnym nevyznačil, lebo ešte nemal kedy a kde. Aj do vojny len prvý raz išiel. Ale pretože si ho všetci neznámi, sami nevedeli preč’, viacej ako druhých vážili pri ňom zápal za spoločné túžby a ducha zbudeného videli, povýšili ho jednohlasne za poručíka. Janko svojim ušiam nechcel veriť. Ale keď vodca k nemu prehovoril:„Janko Podhorský! Dôvera bratov vám hodnosť poručíka prisudzuje, ako takému mládencovi, o ktorom pevne verí, že hodnosť túto zasluhuje a hodným sa jej stane. Spoločné naše nešťastie a spoločná sláva, ktorá nás, jestli zvíťazíme, očakáva, nech vám dodáva sily a odhodlanosti k úradu, na ktorý vás dôvera bratov povyšuje.“Keď toto vodca k nemu prehovoril, rozumel, že to vskutku on je, ktorého bratia povyšujú. Neborák, takouto neočakávanou hodnosťou, ktorú ani netušil, prekvapený v prvých okamženiach ani sám seba nepoznal. Hľadal slová na zaďakovanie, ale nadarmo. Až mu predsa kedysi tieto slová z jazyka sa skĺzli:„Bratia! Našej svätej veci zasvätené moje skutky a celý život nech dokáže, nakoľko som dôveru vašu zaslúžil.“Nato sa v celom vojsku ozvalo:„Sláva mu!“Bola to jedna z tých statočných duší, čo pri plnení povinnosti, skromnosti svojej a oddanosti niektorej svätej veci nehľadia na odmenu, ani s akousi netrpezlivosťou na uznanie nečakajú, ani po povýšení netúžia, ale v povedomí vyplnenej povinnosti najsladšiu spokojnosť, odmenu a povýšenie nachádzajú.Takto usporiadané vo vodcovej vôli ako papršleky v slnku spojené vojsko podobalo sa jednému silnému mužovi, mužovi jedného citu, jednej mysle a jednej vôle. Piesňami a povesťami vojenskými rozpálení, piesňami a povesťami bezbožnosť tureckú a Zápoľovu oplakávajúcimi a vyprávajúcimi rozvzteklení hrozne netrpezlivo čakali okamženie, ktoré, ako sa ich mladej mysli, čo všetky ťažkosti veľkých skutkov predstaviť si nezná, ale zápalom nekonečným zavedená v sebe len všemohúcnosť vtelesnenú vidí, zazdalo, jedným silným razom aj Turkov aj Zápoľu zdrúzga a vyženie. Presvedčení o svätosti svojej veci, prejatí dôverou vo svojho vodcu a v samých seba, rozdráždení bohaprázdnosťou Zápoľovou a zhovädilosťou tureckou, hnaní túžbami po boji leteli orli slovenskí dolu brehmi dunajskými, leteli neustále od rána do večera a keď si nocou aj s koníkmi poodfukovali, zas od nového rána do nového večera, až sa konečne na poliach vacovských široko rozkrútili a naraz zastali.Nad Budínskym zámkom sa polmesiac ligoce. Slnko celou silou uprelo naň svoje pablesky, akoby ho spáliť chcelo a nevie, že on jeho pablesky od seba všetky odstreľuje a odstrelenými len tým viacej potlačených zraky slepí. A pod polmesiacom sa rozchvieva konský chvost. — — — Vietor doň celým svojím hnevom fučí, akoby ho celým svetom chcel rozniesť a nevie, že ho tým len väčšmi rozfukuje a že rozfúkaný tým väčší sa zdá byť a tým ukrutnejšie šibe krem toho ubiedené a zarmútené srdcia.V Budínskom zámku sa rozložil Soliman so Zápoľom. A po budínskom meste aj po celom okolí rozlialo sa turecké vojsko ako povodeň.V Budínskom zámku vo veľkej, drahými pokrovmi vykladanej palote sedí na drahom pokrovci so zloženými pod sebou nakríž nohami hrozný Soliman v celej slávy a sily svojej velikosti, pyšne si spod drahého, drahými kameňmi vykladaného turbana, veľkými a prenikavými očami iskriac a spopod čiernych hustých fúzikov zvoľna si pofukujúc. A pred ním stojí v kniežacom obleku Zápoľa pokorne s výrazom akejsi netrpezlivosti a zvedavosti na tvári.Ticho v palote ako v hrobe. Ten sa do nových plánov zamyslel a celý sa v nich stratil, nemajúc žiadneho ohľadu na prítomnosť Zápoľovu. Bol to okrem toho len poddaný sluha, od jeho slova závisiaci. Tento sa zas neodvážil pretrhovať myšlienky veľkého svojho patróna a pána, čakajúc, až on sám dačo začne:„Sláva ti, Allah! — Budín je môj!“ naraz vykríkol Soliman. „Budín je môj a pevne verím, že požehnáš meč tvojho verného služobníka, že mu pomôžeš tvoju slávu od jedného mora ku brehom druhého rozniesť, aby sa celý svet pred tebou pokoril. Budín je môj!“ S obrátenou k Zápoľovi tvárou ďalej hrdo hovoril: „Budín je môj, mocné knieža. A tento môj Budín oddávam vám, aby ste ním vládli ako s imaním odo mňa vám daným, pamätlivý na vďačnosť k vášmu obrancovi. Budín vám tu aj s hŕstkou vojska zanechám, lebo hneď zajtra ponesiem moju zástavu ta do toho cisárskeho hniezda. Viedeň sa mi musí pokoriť!“„Kto sa oprie vášmu víťaznému ramenu, víťazný cisár?!“ líškajúc sa neistým akýmsi hlasom prehovoril Zápoľa. „Ani viedenskí Nemci nebudú odchodnejší od budínskych. Veď ráčite znať, že títo zarazení povesťou vašich víťazstiev, vodcu zviazali a vašej velikosti ho do rúk so sebou aj so zámkom vydali. Viedenčania sa svojim vlastným bratom neodrodia. Nech len začujú dunenie vašich všemohúcich diel. Ostatne velikú milosť vašej velikosti zaväzujem sa mojou vernou službou odmeniť a dokázaním môjho verného prívrženstva.“Kto vie, ako dlho by bol ešte uhorský vicekráľ tureckému sultánovi ako svojmu osudnému pánovi chválospevy vyspevoval a svoju oddanosť sľuboval, keby Soliman rečami čas mariť nenavyknutý otrokovi znak príchodu a Zápoľovi odchodu nebol dal.V hlbokých sa teda poklonách Zápoľa odobral a v pätách za ním vkročil dnu otrok, čelom o zem uderil a k zemi zohnutou tvárou čakal pánov rozkaz.„V tom okamžení nech sa mi dostaví Hassan Baša!“ Pán rozkázal a otrok, ako mu bolo rozkázané, vyplnil.Kročila do paloty veľká, silná, divoká postava, nízko sa zohla a čakala rozkazy. Sultán sa z pokrovca zodvihol a takto v krátkosti odbavil prišlého:„Hassan môj verný, zajtra nech je k pochodu všetko hotové. Ja pôjdem pravým brehom Dunaja s jednou čiastkou môjho víťazného vojska a ty ľavým s druhou. Čo na ceste popadneš, zaujmeš a našej moci pokoríš a čo by sa ti protivilo, stroskoceš a so zemou zrovnáš. Nech všetko, čo je na svete, uzná svojho pána! Pod viedenskými násypmi sa vidíme. Allah ťa požehnaj!“„Stane sa, veľký pane!“ odpovedal Hassan a so založenými nakríž cez prsia rukami sa hlboko poklonil a vyšiel.V tichej samote zostal veľký Soliman, zmraštil čelo, spustil obrvy na oči, silné kotúče dymu vypúšťal a do nových myšlienok a plánov sa zabral.Noc čierna ako sadza a tma ako v rohu rozložila sa aj nad Budínom aj nad Vacovom. Tam mesto mnohými lampami osvetlené a hrmotom vojenských príprav oživené o noci ani neznalo. Tuto tábor ticho a bezpečne odpočíva rozostavenými vartami otočený pri slabom preblkovaní ohníčkov už-už hasnúcich. Naraz sa varty poohlasujú a vo vodcovom šiatri sa mládenci začnú hemžiť, živo rozprávať a zbrojou poštrkovať. Bol to jeden úskok z Budína, čo ich tak pobúril, ktorý sa o úmysle a strojbe Turkov dozvedel, náhodou sa sem do tábora dostal a všetko čo a jak rozpovedal.„Tento statočný človek,“ začal Borivoj k zhromaždeným mládencom hovoriť, keď úskok dopovedal, „povedá, že sa Soliman zajtra pohne do Viedne, že pravým brehom Dunaja sám pôjde a ľavým že pošle Hassana s jednou čiastkou svojho vojska. O nás ešte nič nevie a ani nesmie zvedieť. Celému Solimanovmu vojsku, ktoré do pol druha sto tisíc chlapov k víťazstvu navyknutých číta, sa my oprieť nemôžeme, ale Hassana s polovicou na prach zotrieme. Len teraz tak musíme vec usporiadať, aby sa rozdvojené turecké vojsko nespojilo. A preto najlepšie bude, keď sa my naraz pohneme, hor ďalej do hôr sa utiahneme a Hassanovi slobodný priechod do jeho záhuby otvoríme. Na novohradských rovinách okolo Fiľakova, kde krem toho cisárovo vojsko leží, ho dočkáme. A potom, keď tohoto znivočíme, poletíme pod Viedeň cisárovi na pomoc.“„Dobre bude!“ vykríkli zhromaždení a zaštrkotali šabľami.„Tak teda na kone!“ dokončil Borivoj krátku, ale dostatočnú radu. A v krátkom čase z celého tábora nezostalo nič, len zhasínajúce a kde aj tu slabo ešte preblkujúce ohníky. Keď sa pohli, počuli streľbu diel ako pod zemou dunčať. Bol to znak pochodu pre Turkov zo zámku Budínskeho.„No len chytro, no len chytro!“ zvolal Borivoj, „za hory, aby o nás Soliman nezvedel, lebo by nám nielen plány mohol pokaziť, ale ešte aj čosi horšieho vykázať. Za hory!“„Za hory!“ zahučalo táborom a mladí šuhajci leteli cez hory, za hory ako mladí orli — — —Soliman so svojím oddielom vojska strmým krokom napredoval pravým brehom Dunaja, až k prostriedku asi mesiaca septembra pod viedenskými múrmi polmesiacmi svojimi zasvietil, plieniac a zaujímajúc cestou všetko, čo okom zahliadol, uchom začul a mečom začiahol. O odpore silnejšom, ktorý by ho bol mohol v ceste zastaviť, ani slychu a menšie zmizli pred ním ako pleva pred vetrom.Medzitým však, čo sa mu tak šťastne viedlo, slávou svojho víťazného vojska zaslepený ani netušil, že by druhá, Hassanovi zverená čiastka na znamenitejší odpor a tým menej na nešťastie mohla natrafiť.Ale Hassan nešťastne schodil.Skadiaľ šiel Soliman, všade sa za ním ozýval plač a nariekanie, všade zdomácnela bieda a žobrač. Ale kadiaľ šiel Hassan, nebolo plaču a nariekania, lebo ho nemal kto viesť. Nebolo vidieť biedy a chudoby, lebo sa nemala na kom objaviť. Tak sa celý ten pekný, ľudnatý, úrodný kraj zriadil. On a jeho vojsko podobalo sa divokej, krvou nenasýtenej, zboreninami miest a dedín neuspokojenej stohlavej potvore, ktorá skadiaľ zašla, plameňom a požiarom miest a dedín si cestu ľudskými telami vykladanú a ľudskou nevinnou krvou zalievanú osvecovala, pred ktorou hrôza letela a za ktorou smrť a nivoč zostávala. Ľudia pred touto potvorou ako kedy pred psohlavcami do hôr utekali a tam v podzemných dierach čakali, až ponad nich s celou svojou búrou prehrmí. A nikto sa neopovážil naproti sa postaviť, lebo vedel, že toto odváženie sa stojí život.A o tomto všetkom počuli a toto všetko sčiastky aj videli mladí bojovníci slovenskí. Už hrozne netrpezlivo čakali znamenie útoku, už aj na Borivoja homrali a len ťažko sa mu pošťastilo od unáhlenia sa ich zadržať.Borivoj došiel konečne s vojskom svojím pod Fiľakovo a zrozumel sa s vojskom cisárovým, čo bolo v zámku. Na Fiľakovo zamieril aj Hassan so svojou zberbou, čo akonáhle Borivoj spozoroval, niektorú čiastku vojska vzal so sebou a do zámku stiahol a druhú pod správou Janka Podhorského vyslal do hôr s tým rozkazom, aby keď Hassan na zámok udrie a proti nemu sa zo zámku vojsko vyrojí, on z druhého boku ho obišiel, nečakane silným úderom prepadol a do zmätku priviedol.Tmavá noc prikryla širokými svojimi krídlami právosti a neprávosti ľudské. A keď po tmavej noci brieždiť sa začínalo, zablysli sa požiare dedín okolo Fiľakova. Znak to, že tam Turci nocovali a že ich už viac nepotrebujú. Bezpochyby sa tešia na dobrý odpočinok vo Fiľakove.V zámku sa k osudnej bitke všetko hotuje. Už je hotová. Zďaleka pozdravili Turci Fiľakovo delami a bombami. Neďaleko odpovedalo Fiľakovo Turkom delami a bombami. Ale sa bližšie k zámku Turci dostať nemohli, lebo sa vojsko von vyrojilo na slobodné pole, aby tam lebo padlo, lebo moc Hassanovu naskrze zlomilo a zámok sebou oslonilo. Zahučali delá, schrapšťali ručnice a gule aj guľky aj na jedno aj na druhé vojsko ako príval sa zosypali a zahučali a kadiaľ sa zosypali, naraz celé rady pokryli zem. Ale nedlho dali do seba strieľať ako do mŕtvych cieľov naši mladí šuhajci. Vychytili šable, popichali kone a ako krupobitie udreli na Turkov. Teraz ešte len nastalo mäsiarenie z obidvoch strán. Krv sa liala potokom a hlavy padali ako klasy v čas žatvy. Hrozná stojí bitka a víťazstvo sa ani na jednu, ani na druhú stranu nekloní.Tak stoja v krvavom zápase dve vojská takmer do poludnia. Až naraz, kde sa vezme, tu sa vezme, priletí Janko Podhorský s čerstvou hŕstkou odhodlaného silného vojska letom bystrým ako mladý orol, ktorý letí pre prvú, ale istú korisť. Turkom za chrbát zaskočí, ich obkolí a krupobitím oloveným obsype. Sám letí ta, kde najväčšie nebezpečenstvo. Pustí rameno slobodne, naširoko a kde len mečom zájde, všade padá pred ním všetko, akoby jeho pohľad zniesť nemohlo. Strašný zmätok sa stane naraz vo vojsku tureckom a strašný krik strhne.„Allah! Allah!“ preráža celý hluk vojny. Naraz Turci začnú pole bitky opúšťať a s „Allah!“ v úteku pomoc a život hľadať. Naši šuhajci, len čo sa od cisárskeho fiľakovského vojska oddelili a do poriadku uviedli, zanechali pole krvavej bitky a schytili sa v pätách za nimi, dňom za nimi, nocou za nimi, rúbajúc, čo len pod šabľu dostali.„Never koňovi, ani keď zdochýna,“ bolo ich heslo a s tým heslom sa hnali za pobitými už takmer celkom Turkami.Janko Podhorský, čo sa tak víťazsky pri Fiľakove ukázal, rástol zo dňa na deň na sile a nevedel dosť pomstu svoju nasýtiť, nevedel dosť silu svoju ukázať, nevedel sa dosť narúbať.Už sa do Tatier dostali roztrúsení a vše viac a viac sa tratiaci Turci. Práve letel za nimi cez jedno tiché a teraz pobúrené mestečko hodný Janko Podhorský aj s dakoľko kamarátmi, keď mu naraz pred očami mestečko na jednom konci vzbĺkne. Chcel ta letieť, ale ho nové zjavisko zarazilo. Nad potôčkom z bieleho domčeka vybehlo zostrašené krásnej, len ľaknutím čosi pomútenej tváre a postavy dievčatko a volá naňho:„Preboha, statočný mládenec, pomoc! Tamhľa ten pohan chce náš úbohý dom podpáliť.“Janko touto neobyčajnou krásou v neobyčajnom výjave prekvapený nevedel, čo má skorej urobiť. Naraz ale vytrhne pištoľ zo sedla, namieri a v okamžení ležal Turek na zemi, ktorý horiacu fakľu už pod strechou držal. A ako vystrelil, zadíval sa zas v nemom zadivení na krásne, ďakujúce mu dievčatko, ktoré ako kvietok na slniečku s pomíjajúcim strachom, nevídanou krásou tam pred jeho očami zakvitlo. A tak by sa ktovie ako dlho bol díval, keby ho krik za potôčkom nebol, sám pánbohvie z akých marení, vytrhol. Tam za potôčkom dakoľko Turkov jedného z kamarátov popadli, zviazali a do ohňa hodiť chceli. Sotvaže tento krik dopočul a ušli. Keď kamaráta svojho vyslobodil, obzrel sa ešte raz na krásnu, pred bielym domčekom stojacu a za ním sa dívajúcu dievčinu pohľadom jemu akýmsi neobyčajným. Pichol koňa a ďalej letel.Turci sa v Tatrách stratili a o Hassanovi ani slychu. Niektorí hovorili, že vraj s dakoľko vojakmi umkol a kratšou cestou do Solimanovho tábora pod Viedeň utekal, aby mu dal správu o svojom nešťastí. Ako sa stalo, tak sa stalo, dosť na tom, že on tam bol a že naši mladí šuhajci celé jeho vojsko na prach zotreli.Tak sa to stáva takým dolnozemským, po rovinách cválať naučeným paripám, keď do našich Tatier prídu. Tam oni naisto nohy vylámu.Borivoj zabral roztratené vojsko a ponáhľal sa pod Viedeň cisárovi na pomoc. Ale jeho pomoci už nebolo treba, lebo len čo sa Soliman o skaze Hassanovej a o približovaní sa silného vojska mladých Tatrancov dozvedel, nechal Viedeň tak a utekal do Budína k Zápoľovi a z Budína do svojej vlasti. Tak tedy naši víťazi prišli po hostine. Ale predsa darmo neprišli, lebo si prišli aspoň pre pochvalu cisárovu.Už by sa boli mohli aj domov do pokoja ku prácam rozísť. Ale dobre vedeli, že Soliman porážku túto tak nenechá. Rozišli sa teda len na čas s tým sľubom, že sa každý, keď bude potreba vyhľadávať, na koňa posadí a na Turka poletí.Jankovi Podhorskému, na úrad zástavníka za statočné a víťazské jeho sa držanie povýšenému, bolo naložené novými mládencami štrbiny vojska doplniť. Rozišli sa teda všetci na čas do domu, len Janko išiel po práci krajinskej vlasteneckej.V Tatrách slovenských, tam, kde Hassanovho divého vojska ostatky zhynuli, leží tiché mestečko. Tichým mestečkom smutný potok pretekáva. Nad smutným potokom sa biely domček vypína a za bielym domčekom sa rozkladá pekná, slovenskými starovekými lipami otočená záhradka. V pekne, starovekými lipami otočenej záhradke na zelenom, pažiťovom sedadle sedí párik krásnych mladých ľudí v sladkom, ako z tvárí vidieť, objatí. Dievčatko krásne, ako by ho namaľoval, napolo sedí, napolo na zvinutom okolo nej šuhajovom ramene spočíva. Jej tmavé očko hravo sa usmieva, po ružových perách nevinnej radosti úsmech poletuje a po celej tvári sa jej akási nadzemská žiara rozliala, takže bys’ sa, hľadiac do nej, nazdal, že nebeská zora v nej zakvitla alebo že sa nebo pred zrakmi tvojimi otvorilo a neznal by si si tenkrát nič inšie vinšovať,[1]ako že by ten anjel na teba aspoň raz sa usmial a hravým očkom aspoň raz hodil. Šuhaj, čo vedľa nej v celej mládeneckej svojej sile a kráse ako vytiahnutý javor sedel a silným ramenom k horúcim prsiam ju vinul, si to ani vtedy nevinšoval a ona ani oka z neho nespustí, ani z krásnych líc lahodný úsmech pred ním nesplaší, len sa usmieva naňho v nevýslovnej akejsi radosti a len sa mu díva do iskriaceho, v jej očiach zatopeného zraku a do vyjasnenej, machom mládenectva ľahko porastnutej tvári. — Ej, veru by ti, šuhajko, nejeden mládenec závidel, keby ťa takto videl. Ej, veru by, dievčatko, nie jednu panenku srdce zabolelo, keby ťa v náručí toho šuhaja zazrelo.Šuhaj, ešte trochu nahnutý, sa dobre ani nevystrel, akoby dievčatku bol čosi do uška šeptal. Nešeptal on do uška, lebo čo a načože by šeptal, keď ho v záhrade nahlas hovoriaceho nemal kto počuť okrem krásneho dievčatka. Ej, nešeptal on do uška, nešeptal, ale si s dievčatkom sladkým prvým poľúbením čistú svoju lásku vyslovoval.Bol to mladý Janko Podhorský s krásnou Aničkou, ktorej krása ho voňahdy, keď prestrašená o pomoc ho prosila, tak zarazila a prejala.Janko od toho zjavenia časom zamyslený chodieval a samotu si obľúbil. Do tovarišstiev priateľských už tak často nechodil, a keď aj prišiel, nechal sa ostatných veseliť a on sa radšej s krásnymi akýmisi obrazmi mysle svojej bavil. Čudne prichádzala táto jeho premena aj jeho kamarátom. Často ho v tichosti považovali, často sa ho aj spytovali, čo by mu bolo. Ale sa od neho nič dozvedieť nemohli. Hádali, tušili, ale uhádnuť a vytušiť nič isté neznali. Pri celej ale tejto jeho premene v súkromnosti sa on nezmenil na poli verejného života. Kde mu povinnosť akúsi prácu nakladala, tam on bol vždycky ten, ktorý aj predtým ochotný, neunavený, nepremenený. Biely domček nad potôčkom a krásne pod ním dievčatko boli predmety, na ktorých on tak často myseľ svoju pásol a ktoré ho tak čarovne k sebe priťahovali. Tak by bol rád ten domček a to krásne dievčatko ešte raz vidieť.A Anička, keď on ta cez potok k obrane svojho kamaráta prešvihol, aj keď mestom na vranom koníku letel, aj keď sa už medzi domami stratil, dlho, dlho sa za ním dívala a oči z tej strany ani odvrátiť nemohla. A keď hluk vojny cez mestečko prehrmel, vídavala ho často, v tichej komôrke sediac, ako letí na vranom koníku za Turkami, ako ich rúbe. A v tom obraze akúsi, jej samej nepojatú radosť a rozkoš cítila. Často, keď v mysli svojej do ríš obrazových zablúdila, tak si srdečne vinšovala, aby poznovu Turci prihrmeli a ona trebárs v bolestiach strachu toho krásneho šuhaja mohla o pomoc prosiť a aspoň ešte raz vidieť.A tu sa im, hľa, spoločné túžby vyplnili. Janko, chodiac po povinnosti, keď novších tovarišov zbieral, prišiel aj do tichého mestečka a navštívil aj biely domček. Prišiel a navštívil aj viac ráz, až sa s Aničkou bližšie spoznal a konečne aj do jej sladkého objatia ako milenec dostal.V takomto sladkom objatí spočívali šťastní milenci v tichej nemote, pasúc oči na krásnych svojich tvárach a tešiac sa v sebe. Prvé poľúbenie odmenilo dlhé osvedčovanie, sľuby a prísahy. Prvým poľúbením si nevdojak jedno druhému povedali, že sa ľúbia a viacej ani sami nechceli. A že si to povedali, zabudli na reči a celkom sa v radosti a sladkom cite prvej lásky rozplynuli.Posvätné mlčanie pretrhol konečne Janko a začal svojej milej všetky svoje osudy a premenu od toho výjavu v tureckej hrmavici rozprávať, ako sa nemohol jej obrazu striasť, ako ho čosi tajné k nej tiahlo a ako jeho láska bližším sa s ňou poznaním rástla. To samé mu so sklopenými očami a so studným červencom na tvári rozprávala aj Anička. A keď dokončila, takto k nej Janko vážnym hlasom prehovoril:„Čím bližej som teba, drahá moja, poznával, tým som sa úplnejšie presvedčoval o tom, že tvojej vonkajšej kráse aj vnútorná ducha celkom zodpovedá. A toto presvedčenie ma zo dňa na deň viacej k tebe priťahovalo. Zvlášte ale vzbĺkol cit vo mne vtedy, keď som spozoroval, že ty na nešťastí kraja nášho a našej rodiny srdečný podiel berieš, že si nad jej nešťastím zaplačeš a nad víťazstvom naším, jej obrancov, sa srdečne potešíš. Toto ma zvlášte k tebe viaže, lebo sa aj v dačom vyššom, svätom, večne trvajúcom zrovnávame.“„Ach, milenký môj,“ odpovedala Anička, „čo mám inšie robiť? Kraju nášmu a rodine som tiež tak ako aj ty zaviazaná slúžiť. Ale tú službu konať, ktorú ty konáš, čo by som ako chcela, nemôžem, ale by sa mi ani nesvedčilo. Teším sa teda aspoň a plačem, keď rúbať, boriť a stavať nemôžem. Teším sa vo vás a zvlášte v tebe, hodný víťaz, žehnám ťa a modlím sa za prospech tvojich počínaní. Ľúbim v tebe peknú tvoju, hrdú, nad každodennosť povýšenú postavu. Ale, milenký môj, zahorela som k tebe láskou zvlášte pre velikosť a statočnosť ducha tvojho.“„Tak sa teda,“ dodal Janko, „obaja nie pre časnosť túto vonkajšiu, ale preto, čo je v nás večné, so sebou sa zrovnávajúce, ľúbime. A láska táto tak dlho bude trvať, ako dlho obaja večnosti tejto vernými zostaneme.“Takýto asi rozhovor viedli Janko a Anička pri prvom zjavení si lásky. Bol to rozhovor, nad ktorým sa snáď nejeden z dnešných milencov a nejedna z dnešných mileniek zadiví, lebo tu nevidí tie sladkopodvodné reči, tie bezbožne rúhavé prísady, tie mnohé kŕčovité, vysilené „ach!“ a tie krásoklamné sľuby neistej budúcnosti. Ale tak sa to časom stáva aj proti všeobecnému obyčaju výnimka. A výnimku túto práve urobil Janko s Aničkou.Ešte by bol chcel Janko čosi svojej milej hovoriť, ale nemohol. Prvý výpuk lásky ho celého prejal. A on krem toho radšej rúbal, ako hovoril, radšej pálil plameňom svojho citu a boril, čo bolo na borenie jeho silou, ako chladnými, prekrúcanými rečami si pohrával. Preto radšej privinul svoju milú k srdcu a zaiskril očami v jej zraky, akoby svoj cit bol v chladných slovách rozprskoval. A po ohnivom tomto pritisnutí schytil sa ako jeleň.„Povinnosť mi káže odísť. Zbohom! Spomni si časom na mňa,“ povedal a na čakajúceho koníka sa vyšvihol.„Boh ťa sprevádzaj,“ odpovedala Anička, „po cestách tvojich. Ja sa budem za teba, môj milenký, a za tvojich bratov šťastie modliť. Boh ťa sprevádzaj a po vykonanej povinnosti príď svoju Aničku v jej zarmútenej samote potešiť. Boh ti pomáhaj, môj milý — — “ ústočká mimovoľne šepotali a zaslzené očká ho sprevádzali aj potom ešte, keď medzi domami raz sa zelené pero za jeho kalpakom zachvelo.Keď sa už dosť na tú stranu, skiaď Janko preletel, nadívala, odišla Anička do tichej komôrky a zabrala sa do hlbokých myšlienok a v hlbokých myšlienkach zabraná tešievala sa na nový jeho príchod.Janko však letel z dediny na dedinu, z mesta do mesta, zbierajúc nových kamarátov pod svoju zástavu. Chýry doletúvali, že je strašný Soliman už v Budíne a že zas proti cisárovi sa vyberá. Nový strach sa celou krajinou rozniesol. Povesti o bezbožnej zhovädilosti tureckej sa u ubezpečených akosi Tatrancov obnovili a čerstvými strašnými farbami zatiahli a piesne vojenské po Tatrách sa ozvali. Nikdy ešte snáď nebolo v Tatrách také vzbúrenie ako teraz. O ničom inšom sa neradilo ako o výprave na Turkov, nič inšie sa nerobilo ako prípravy k vojne. Starci mládencov povzbudzovali, mládenci zbroj pripravovali, šable brúsili, sa v zbroji cvičili. Ba aj malé deti sa najradšej už len na vojakov a na vojnu hrali a tak sa niekedy zo žartu naozaj posekali, že zvlášť tí, čo na Turkov hrali, po hre za celé dni s poviazanými hlavami oddychovať si museli.Pri takomto vzbúrení a pri takomto zápale za vojnu nieto divu, že Janko pri svojej k tomu neunavenosti a horlivosti omnoho väčšie vojsko, ako bolo to predošlé, v krátkom čase zobral. K nemu prišli všetci z predošlej vojny pozostalí kamaráti a Borivoj tiež pripálil. Poriadky vojenské boli urobené a cesta rovno na Kiseg, ku ktorému, ako povesť niesla, Soliman s divokým a velikým akýmsi vojskom tiahol, zamierili.Cesta ich viedla cez tiché mestečko. Tam trochu zastali a Janko príležitosť túto užil. Zaskočil aspoň na okamženie do bieleho domčeka vidieť svoju milú, s ňou sa potešiť a — snáď aj naveky sa odobrať, lebo vedieť nemohol, či sa kedy vráti.Anička práve oblôčkom čosi zvedavo vyzerala, keď Janko do izby vkročil. Bol to krok známy pre jej uško. Trhla sa strmo nazad a letela milému v ústrety.„Jak sa máš, milá moja? Čo robievaš? Nie ti je smutno? Nezabudla si ešte na mňa?“ sa spytoval jedno po druhom Janko, akoby všetko naraz bol chcel zvedieť.„Jak sa mám, milý môj? Ako opustená sirota. Smutno je holubičke, keď ju drahý holúbok zanechal, ešte ale smutnejšie dievčatku, keď milý k nemu neprichádza. Kvietok usychá, keď ho rosička neovlaží. Vädne aj srdiečko, keď ho drahý nepoteší. Ach, milenký môj. Smutno mi, smutno bolo bez teba. Ach, milý môj, už som pre našu lásku aj trpieť musela.“„Trpieť?“ zvedavo sa spytoval Janko. „Čo trpieť, od koho trpieť? Pre našu lásku trpieť? Vysvetli mi túto hádanku.“„Nežiadaj, milý, aby ti všetko rozpovedala. Maj na tom dosť, keď ti poviem, že ma už aj nemilosrdne nútili.“„Nútili, nemilosrdne nútili,“ opakoval zamyslený Janko hlasom tichým, preťahovaným.„Nútili, nútili, ale nič zo mňa nevynútili, len čo ma darmo natrápili. Lebo čože ja z toho môžem, že moje srdce k tým, ktorým ma nasilu chceli dať, žiadnej náklonnosti necíti a cítiť nemôže. Láska sa vynútiť nedá, ale sa len tam zapáli, kde sa dve seberovné duše nájdu a poznajú. Ver mi, drahý môj, že by už pri toľkom trápení rada bola poslúchla, len aby sa trápenia bola mohla sprostiť, ale som nemohla. Zľakla som sa tej myšlienky, že dákemu každodennému telesu v službu sa vydať musím. Nie, nie, to som urobiť nemohla, lebo by sa bola zaživa pochovala. Bože môj, prečo sú nie všetci takí ako ty, môj milenký? Veru by sa nebola dala trápiť, ale by sa rada bola podvolila s tou myšlienkou, že aj tam hodného, statočného, moju lásku zasluhujúceho muža život budem osladzovať. Ach, bože môj, prečože si ty len sám taký na svete? Asnáď by sa trápiť nemusela. Ale rada trpím a hrdá som pritom na tvoju prajnosť a náklonnosť, milenký môj, ku mne.“„Prečo si ty len sama taká na svete, radšej povedz, drahá moja,“ hovoril Janko. „Lebo keby si sama taká nebola, ale každodennosti sa rovnala, neľakala by si sa tej myšlienky, ktorú si práve pripomenula, lebo by si v nej žiadne hrôzy nevidela. Ostatne, drahá moja,“ pokračoval odhodlaným hlasom, „nezaväzuj si so mnou svet tak, ako ti ho ja nezaväzujem a zaväzovať nechcem. Urob si podľa svojej najlepšej vôle a nepohrdni šťastím, keď sa ti samo ponúkne. V tomto a aj to najmenšie obmedzovať by som si za hriech pokladal. Buď slobodná, ako aj ja slobodný som a slobodným chcem zostať, lebo jestli by som si obmedzil slobodný let činnosti, prestal by som byť tým, ktorým som.“„A tak by som ťa, milenký,“ pretrhla mu Anička, „aj sotva viacej ľúbila.“„A ja by som sa ti aj sotva viacej smel na oči ukázať,“ pokračoval Janko, vinúc Aničku k sebe. „Zostaňme teda tak ako sme. Ty svoja a ja svoj. A v tejto slobode ty moja a ja tvoj. A ostatné nechajme vôli božej.“Vtom na ulici bubny zahrmeli. Janko chcel ešte čosi hovoriť, ale ho rachot bubnov do iných myšlienok preložil. Schytil sa a tieto slová mu z jazyka splynuli:„Hodina udrela, už musím, povinnosť ma volá. Tajdem na pole života a smrti a kto zná, čo mňa tam očakáva. Pamiatka tvoja ma bude posilňovať a odhodlanosti mi dodávať. Jestli v tomto odhodlanom svätom boji padnem, spomeň si časom na mňa, spomeň si, keď budeš v náručí šťastného miláčika spočívať, že si už mala jedného, ktorý ťa tak horúco miloval, ktorý ale slávne zahynul v boji za sväté veci. Zbohom!“„Nie, nie, milenký môj,“ dodala Anička trasúcim sa hlasom, túliac sa k nemu, akoby sa ho pustiť nechcela. „Nie, ty mi tam zahynúť nesmieš. Ja sa budem za teba modliť, modliť sa budem s celou skrúšenosťou, s akou sa len možno človeku modliť a boh moje skrúšené modlitby počuje. Nie, ty mi nezahynieš, ale oslávený sa mi zas do náručia horúceho navrátiš. Pán boh ťa, milenký môj, opatruj!“Napokon ju k sebe pritisol a ona odvisla na jeho horúcich perách. Schytil sa silným krokom, vyšiel von, vyšvihol sa na koníka, ešte raz jej ruku podal, pichol koňa a v hemžiacom sa vojsku sa stratil.So zaslzenými očami ho vyzerala Anička, až sa jej ešte raz objavil na čele vojska v radoch postaveného so zástavou v hrsti. Tak šikovne sedel na koni, akoby mu z hrsti bola vyrástla. Jeho postava a držanie nad všetkých ostatných povýšené, nový, silnejší plameň lásky v jej srdci zapálili, lebo len teraz videla, ako je on nad všetkých ostatných povýšený.Zástava široká sa rozvinula a na nej orol rozprestrel svoje krídla široko, slobodne. Vojsko sa pohlo a rozletelo sa ako ten orol mestom, poľom slobodne, široko-ďaleko a letelo, množstvo kopcov, lesov a potokov rodinných aj cudzích za sebou zanechávajúc.Pod Kisegom strašná bitka stojí. Soliman s nepočtovaným vojskom zaplavil celé okolie kisegské. Táboru konca-kraja nedohliadneš. Tak sa rozlialo to vojsko ako more široko-ďaleko a len v prostriedku ako samotný ostrov hrdo a smelo sa vypína pevnosť kisegská a nad ňou orol cisársky silne strepotal krídlami a široko ich rozprestrel, akoby svojim chcel ukázať, ako v tureckom mori počínať si majú.Delá turecké ani hrmieť neprestávajú a zo zámku sa ustavične kúri a rachotí. K ručnému boju ešte neprišlo, trebárs Solimanovi pod Kisegom už neraz slnko zišlo a zapadlo, lebo hrdinský Jurišič za lepšie uznal najskôr zo zámku trochu rozriediť turecké zberby a bes ich skrotiť a potom ako tam v tom mori v najväčšom jeho vzbúrení ako kamienčok otonúť.Solimanovo vojsko začína rednúť, lebo Jurišič delovú streľbu znamenite vedel usporiadať. A tým sa Soliman tým väčšmi rozpaľuje a srdí. Často už aj vykrikoval v svojom jede:„Ešte sa mi tá krtica v tej krtine opovažuje tak dlho protiviť a nepoddáva sa. Čo by sa mi aj poddal, neprijmem viacej jeho sa poddanie, ale musím rozhádzať to mravenisko, že kameň na kameni nezostane. A jeho, toho všetečného červa aj s jeho mravcami jedným dlapnutím nohy rozmliaždim!“ — Poznať, že víťazný Soliman už netrpezlivo niesol bránenie sa Kisega a hynutie svojho ľudu.Ale kisegským levom už tiež akosi divno prichádzalo, lebo pevnosť nepretrhnutou streľbou bola už až veľmi popretrhovaná. Turci sa už urobenými dierami aj dnu driapať opovažovali. A pomoci žiadnej nenadchodilo.Slnko krvavé v krvavých zorách na nebi vzišlo. V týchto krvavých zorách robil Soliman k rozhodnému, ako si myslel, útoku prípravy a už svoj úmysel aj strašnou streľbou oznamovať začal. Vtom na strane polnočnej zbroj sa zaligotala, veľké vojsko sa začernelo a nad nimi cisársky orol krídla rozopäl. Bolo to vojsko mladých slovenských dobrovoľníkov, ktorí sotvaže velenie sa tureckého mora na pevnosť zazreli, schytili sa ako orly tatranské na krídla a silnou ranou na Turkov udreli. Bitka sa strhla krvavá, v ktorej Soliman, vidiac svoje plány potrhané, dlho vydržať nemohol. Hegol sa teda naspäť.Borivoj sa so svojimi tiež trochu utiahol, tábor rozložil a pripravený k novému, krvavejšiemu boju netrpezlivo čakal ráno. S novým ránom nový, za dňa strašnejší boj nastával a nepretrhnute deň po dni trval.Napokon nastala ostatná bitka. Jurišič z pevnosti neustále pálil a Borivoj so svojimi rúbal nemilosrdne. Janko so zástavou letel ta, kde najväčšie hromady zazrel a smelí šuhajci za ním a okolo neho rúbali do Turkov ako do kapusty. Takým prospechom osmelený Janko takmer o svoju slávu prišiel. Naraz sa vráti so zástavou medzi Turkov, tí ho obhŕknu a začnú mu násilne zástavu z rúk driapať. Už porisko v rukách nemohol udržať, lebo mu ho vydriapali, chytil teda samú zástavu a v strachu, že mu aj to ešte vydriapu, oddrapil ju od poriska, pár krokov nazad uskočil, vytrhol šabľu, zástavu na ňu priviazal, vystrčil:„Za mnou, bratia!“ vykríkol a zas sa medzi Turkov hnal. Zmätení šuhajci, lebo zástavu nevideli, keď ju raz zhliadli, novou silou sa zúfalí hnali za zástavou, stelúc si mŕtvymi telami cestu.Bol to boj zúfalý slepého hovädského fanatizmu s čistým horúcim zápalom za sväté veci. Boj na smrť a život.Dvojaký oheň pálil Solimana. Jeden sa naňho sypal z pevnosti a druhý vrel vo vnútornostiach jeho vojska. A tento dvojaký oheň zniesť nemohol. Ustúpil teda, tábor na vozy zhabal a zamieril cestu do Štajerska celý rozbesnený.Na ceste poslal Hassana s dvadsiatimi tisícami do Rakús a on medzitým na Štajersko a okolné krajiny svoj jed vylieval, plieniac a pustošiac, čo len popadol. A keď sa dosť naplienil, vrátil sa do svojej vlasti.Hassan práve tak schodil ako predtým. Lebo naši šuhajci ho všade stopovali, až celé jeho vojsko tak ako predošlé vysekali.Po odtiahnutí Solimana cisár Ferdinand s vicekráľom Zápoľom pokoj urobil, najskôr len na tri mesiace, potom, ako sa hovorí, na večnosť. Ferdinand sa pokojom týmto videl byť ubezpečený, ale Zápoľa s tým, čo mu Ferdinand popustil, nebol spokojný. S Turkami potajomne držal a všetkými spôsobmi tak bil, aby svojím potomstvom trón uhorský obsadil. Aký to bol pokoj, budúcnosť ukáže.Keď naši šuhajci povinnosť svoju vykonali, takto k nim statočný Borivoj prehovoril:„Bratia! Turek je už zahnatý a jeho bes naším statočným bojom na dobrý čas skrotený. Krem toho aj cisár so Zápoľom už pokoj urobil, o ktorom pokoji síce nevieme, ako dlho bude trvať, lebo Zápoľovi veriť nesmieme, ale predsa úfať sa môžeme, že týmto pokojom uspokojený aspoň za čas s Turkami držať prestane a potom, dá boh, že ho čert schytí. My teda sa už môžeme v mene božom po svojich rozísť a po našich Tatrách rozletieť, aby sme si po ťažkej práci oddýchli. Naveky ale musíme pamätovať na to, že krajinské práce sú nám prednejšie ako domáce, boj za sväté veci prvší ako práca domáca. Rozídeme sa teda s tým sľubom, že jestli by sa Turci ešte zdvihnúť a do našej krajiny vrátiť opovážili, alebo Zápoľa búriť začal, kosy a pluhy odhodíme a ostré meče pochytíme.“„Sláva mu! Sláva mu!“ vykríkli šuhajci, pretrhnúc mu reč na znak prisvedčenia.„Všetkých vás,“ pokračoval po utíšenom kriku Borivoj, „čo ste tu so mnou za sväté naše veci bojovali, menom týchto svätých vecí požehnávam a všetkým vám ďakujem. Zvlášte ale prijmite moje vďaky vy, statočný Janko Podhorský, vy silný lev, vy odvážlivý bojovník, vy neprestrašený obranca svätej našej zástavy, vy slávny posvätenec našej svätej veci. A vy padlí, úbohí bratia, prijmite našu vďačnosť. My slávu vašu roznesieme široko-ďaleko. Vašou slávou bude uspávať matka svoje dieťa, vaša sláva naplní domácnosť aj polia, vašu slávu budú rozhlasovať Tatry svojimi ohlasmi. Všetkých by vás, drahí moji, čo ste tu prítomní pri rozlúčení tomto, všetkých by vás chcel zbozkávať, všetkých k srdcu svojmu pritisnúť, ale nemožno. Zbozkávam vás teda všetkých v zástave vašej a pritisnem vás všetkých k sebe v jej ochrancovi.“A tu vzal zástavu, bozkal ju, privinul k sebe Janka Podhorského a horúco ho k srdcu svojmu pritisol objatím dlhým, slávnym. Vtom trúby zavreskli, bubny zrachotili, delá zahrmeli, ručnice schrapšťali a hlučné „sláva! sláva! sláva!“ sa celým okolím roznieslo.Po takomto slávnom rozlúčení rozišli sa na rozličné strany a zvoľna sa poberali s ovesenými hlavami každý svojou cestou.Janko so všetkými tými kamarátmi, s ktorými sa z domu vybral, sa domov vracal, lebo boli všetci takí šťastní, že sa celí, trebárs aj hodne poznačení, domov navrátiť mohli. Šli známymi dedinami, mestečkami a ľud k nim s radostným vykrikovaním vybehúval, zastavoval ich, vítal, chválil, ďakoval im a radosti ani konca ani kraja byť nechcelo.Čím ďalej šli, tým sa im Tatry velebnejšie a vyššie vypínali. Už aj tichú dedinku pod samými Tatrami, Jankovo to rodisko, zazreli.Práve sa slnko za hory bolo prevážilo a len sokorce tatranské ešte osvecovalo, keď do dedinky vchádzali. Starý Podhorský robil poriadky po dvore a bratia Jankovi už hodne podrastnutí aj s Matejom pri studni statok napájali. Vtom kone pred bránou zadupocú a naraz zastanú. Chlapci sa najprv popozerali, kto to, čo to. Naraz sa schytili a o závod bežali bránu otvoriť. Brána sa rozletela a do dvora vstúpili mladí, oslávení šuhajci s mladým domácim hospodárom. Starého neboráka slzy radosti zaliali a nevedel viac povedať, ako:„No, keď ste už len tu!“ Podal všetkým rad-radom ruku a úprimne ich privítal. Potom sa obrátil k chlapcom. „Chlapci, zažeňte statok do chlieva a ty, Matej, opatri kone. Veď týchto šuhajcov dneska už ďalej nepustíme.“ S tým ich uviedol do izby.Jankova matka bola pod kochom s varením večere pre čeliadku tak zaneprázdnená, že ani nevedela, čo sa na dvore robí. Naraz sa dvere roztvoria a dvermi vstúpi jej Janko so svojimi kamarátmi. Neborke, ako ho zazrela, naraz tanier z ruky vypadol.„Jaj, Janko môj!“ vykríkla a na krk sa mu hodila. Tisla ho k sebe, bozkávala a bola celá bez seba.„No len ho už pusť!“ skríkol starý. „Veď ti je už tu, môžeš sa s ním natešiť, koľko len chceš. Nech zo seba zhádže tie pletky a urobí si pohodlie, veď je už doma a okrem toho sa ich dosť navláčil. Aj vy, priatelia moji, dolu s tými škrablicami. Veď sa tu s Turkami rúbať nebudete. A ty, nevesta, urob pre šuhajcov dobrú večeru, zohrej hriateho. Na vojne nerobia hostiny a po dlhej ceste sa im dobre zíde.“Šuhajci sa pousmievali, šable odpásali a mentiečky pozhadzovali.„No, posaďte sa, pozapaľujte si z tohoto môjho domášneho. Chlapci, fajky sem. Či máte aj sami? No pozapaľujte si a rozprávajte nám dačo, ako sa vám tam vodilo.“ Takto sa starý rozhovoril celkom omladnutý.Všetci pozapaľovali, posadali za stôl a začali široko-ďaleko rozprávať celé svoje osudy. A keď o statočnom správaní Jankovom hovorili, starý aj ušami aj ústami počúval. Zvoľna si dym spopod nosa podfukuje. Vše „hm“ len tak pre seba prehodil, hlavou pokyvoval a až tak mladol od radosti. Janko medzitým vyšiel na dvor, poobzeral všetko a keď sa vrátil, šiel k matke a tešil sa s ňou do svojej a jej dobrej vôle.Prišla večera. Makové rezance, údené klobásy a buchty (šišky) nechýbali. Hriate okrem toho svietilo na stole. Naši milí si veru chutne ujedali a upíjali, lebo už dávno takéto večere nemali. A keď sa už do chuti najedli, začali zdravkať. Domáci hospodár najskôr pripil všetkým na zdravie a za ním všetci radom pripíjali domácemu hospodárovi, domácej gazdinej atď. Až konečne Dolinský vzal skleničku a takto pripil:„No, Janko, nechže pán boh dá tej tvojej ruke aj ďalej ešte sily, aby si tých Turkov hodne mohol česať a tú tvoju šablicu nech len dobre prioceľuje. A keď sa ti tá poderie, nech ti požehná druhú, ešte lepšiu.“„Čo, šabľu?“ náhle sa zamiešala matka. „Načože by mu už bola? Veď sa jej už dosť navláčil. Hodnú nevestu a dobrú gazdinú. To, to by mu a nám teraz bolo treba.“„Čože? Nevestu by mu bolo treba?“ vykríkli rozosmiati všetci. „Neviem, čo by s ňou robil. Vojakovi treba šabľu a nie nevestu. Šabľa je jeho nevesta.“„Veď je tak. Vojakovi treba šabľu. Ale môj Janko je už viacej nie vojakom, vojakom už bol a teraz bude gazdom a gazdovi treba gazdinú. Lebo, duše moje, zle je to samotnej pri takom hospodárstve. Veď by sa mne veru aj pomoc už dobre zišla.“„Veru je to raz tak,“ sa ozve starý. „Nevestu v dome treba. A veď čože by sa bez ženy mal len tak bitangovať? Ešte by o ňom ľudia pľuhavé reči narobili, lebo je u nás psí ľud. A to nechcem, aby moje potomstvo do planého chýru prišlo. Nech sa tak drží, ako sa na statočného človeka svedčí.“Týmito slovami sa všetci akosi zarazili a zahanbili. Potom len tak sticha prehovoril Ostriansky.„Počuješ, Janko, veď teba chcú oženiť. Či si si už dáku prehliadol? Ale čo by si sa tam ženil. Či ti je nie lepšie na slobode ako vtáčkovi? O, veď Turci, nemysli si, že už viacej neprídu. Ani sa nenazdáš, len keď raz prihrmia. My sa vychytíme zas ako teraz a preslávime sa zas nanovo. A ty musíš doma zostať, lebo ťa žena nepustí.“Janko len počúval, počúval, akoby sa to jeho ani nebolo týkalo. Menil sa v tvári, nepokojne sa obzeral, pokašliaval, až tu naraz prišiel aj naňho rad hovoriť. Prehovoril teda takto:„Znám ja to dobre, že Turci na večnosť neodišli, ale že je to len také utíšenie, ako keď sa po Tatrách mračná roztiahnu, v tajomnom tichu nad nimi zavisnú a v nich už hromy križovať začínajú. Znám, že je to utíšenie, aby za ním tým väčšia búrka vybuchnúť mohla. Znám, že ešte aj Zápoľa nové pletky začne, a znám, že nám zas šable bude treba chytať. Ale nebojte sa, trebárs sa aj ožením, ja zostanem tým, ktorým som bol dosiaľ. Keď vojna zahrmí, budem vojakom takým ako aj vy, čo sa, ako vidieť, ženiť nestrojíte. Nebojte sa, silnejší som ja, ako že by som sa dal jednej žene od svätých povinností odviesť. Nebojte sa, bratia, žena ma neodučí rúbať, ani mi srdce víťazné z pŕs nevytrhne a so zajačím neprečaruje.“„No, veď uvidíme. Veď my síce dobre známe, kto si a čo si. Ale ťa predsa bude škoda,“ prehovorili s akousi nevôľou šuhajci.„Ale nás na svadbu zavoláš a mne azda len dáš hodnosť družbovskú,“ spytoval sa po chvíli Ostriansky s úsmechom.„To ťa nechybí,“ odpovedal Janko. „Práve som ťa chcel o to žiadať.“„Ľa, tu máš, už ti aj poriadky robia a ešte ani nevesty nemajú, ani o čase, kedy bude svadba, nevedia,“ rozosmiaty vykríkol Dolinský.„Kedy bude svadba?“ ohlásila sa matka. „Čo najskôr. Veď v dedine a na vidieku jesto dosť hodných dievčeniec a Janko ver ktorúkoľvek dostane, nech si len vyberie. Naraz na nedeľu môžu ísť ohnisko obzerať a na druhú s ručníkom.“„O nevestu sa ja sám postarám,“ povedal Janko. „Myslím, že mi aj v tom necháte po vôli.“„Rob si, synok, ako chceš. Len hľaď, aby si dobrú gazdinú dostal,“ dodal otec. „A jestli už máš dakde prehliadnuto, zavolaj si starých svatov, sváka Podhájskeho, kmotra Dobrovodského alebo, čo ja viem, koho chceš. Veď ti ver každý rád pôjde s ručníkom.“„Borivoja, Borivoja,“ vykríkli všetci, „ten bude dobrý, trebárs je ešte mladý. Keď sa náš zástavník žení, kamarát mu je družbom a my sa s ním svadbovať máme. Nech bude náš vodca starejším. Veď on príde, len mu oznám.“„Tak teda,“ ukončil Janko, „príďte, bratia moji, na druhú nedeľu pôjdeme s ručníkom.“Už bolo všetko hotovo. Šuhajci po dlhej ceste a bolo už krem toho aj neskoro do noci, začali aj požmurkovať. Ešte si raz ponalievali a ľahli si na odpočinok.Ráno, takmer ešte pred svitom sa vychytili aj svojich domácich potešiť. A Janko so starým otcom aj s materou robili prípravy k vohľadom.Medzi prípravami prišla ako nespodievane druhá nedeľa. Šuhajci sa všetci zišli. Aj Borivoj prišiel.Z Podhorského dvorca vychádza Dolinský na bystrom koníku, zástavu v ruke nesie a hrdo si vedie. Za ním Janko s Ostrianskym a ešte osem šuhajcov nasleduje. Tenké košieľky sa na nich len tak belejú, perá za klobúčikmi jarabejú a koňom na kantároch stužky a ručníky vietor rozovieva. Za nimi na štyroch vraných koňoch dvanásť muzikantov sa vezie a tak vyťahuje, že sa celá dedina len tak ohlasuje. A za muzikantmi na peknom kočíku tiež na štyroch vezie sa Borivoj so svákom Podhájskym v sviatočných mentiečkach poobliekaní.Ako začali zo dvora vychádzať a muzika zahučala, zbehlo sa množstvo z dediny zvlášte ženičiek na diváky — trochu oči popásať.„Ach, bude to svadba,“ vzdychla si Mara susedova.„Jaj, bude, jaj, bude,“ prisvedčila jej Ilka Karasová. „Ešte len s ručníčkom idú, a už koľko ľudí, aká slávnosť. — Ach, verže ti, milý bože, vyťahujú tí muzikanti.“„Ale že si on tuto z dediny nevzal,“ s akýmsi poľutovaním povedala kmotra Benčíková.„Škoda by ho bolo, aby si mal dáku planú gazdinú vziať. A škoda by bolo toho pekného gazdovstva.“„Veď stryná Kata, čo tam bola v nedeľu ohnisko obzerať,“ dodala chytro susedova Mara, „rozprávala. Či ste nepočuli? Ako ju tam prijali, ako ju uhostili. Nevedela sa vám tých ľudí dosť nachváliť. A ona — to vám má byť len samá dobrota. Nevinné nebožiatko ako anjel. A krása akási neslýchaná. Variť vám vraj tak vie ako ktorákoľvek kuchárka. Do roboty ako oheň. Že sa im vraj ani dobre neukázala, naveky si vedela okolo domu nájsť robotu. A že sa jej aj otec akosi veľmi dobre má.“„Že — ale naozaj? Kata ti to rozprávala?“ spytovala sa Hana z druhej izby.„Tak ver! Veď by som Vám azda ani nevravela, keby som od samej Katy nebola počula.“„No, nechže mu len pán boh dá mnoho šťastia, požehnania a stáleho zdravia,“ vinšovali Jankovi ženičky. A keď celý ten ohľadný sprievod za dedinu pošiel, začali sa rozchádzať, všeličo medzi sebou sa zhovárajúc.Vohľači leteli ako šarkani. Muzikanti hrali, mladí šuhajci spievali, strieľali a starí svatovia sa všeličo medzi sebou zhovárali, až naraz pred bielym domčekom nad potôčkom zastali. Ako pozosadali, vošli všetci dnu — starí svatovia s Jankom popredku a ostatní za nimi. Všetci klobúky krem Janka dolu pobrali, pekne sa poklonili a Borivoj ako pytač takto začal:„Pán boh vám daj dobrý deň, domáci hospodár, aj domácej hospodárke, aj vašej dcére.“Otec:„Pán boh nebeský daj aj vám, pán boh daj. Vitajte u nás.“Borivoj:„Ako sa mávate? Či ste ta dobre zdraví?“Otec:„Ta sme, ďakujeme vám za opýtanie, len tak pomaličky z božej vôle. Čože to k nám takýchto neobyčajných hosťov prinieslo?“Borivoj:„Vôľa božia. Tomuto, hľa, poctivému mládencovi,“ ukazuje na Janka, „pomohol pán boh v bázni božej dožiť veku, v ktorom by už aj spoločnicu života potreboval, a počul vašu dcéru chváliť. Prišiel teda vás pekne prosiť, či by ste mu ju za manželku nedali.“Otec:„Tak, mhm, teda tak? No, bože môj, a čo ja viem. Nuž a či sa vy dvaja poznáte? Či ty, dievka moja, toho poctivého mládenca poznáš?“Anička so sklopenými k zemi očami a so studným červencom na tvári, mrviac v ruke zásterku, odpovedala:„Poznám.“Borivoj: „A vy, Janko, či túto krásnu pannu poznáte?“ Jankovi sa oči zaiskrili a s lahodným úsmevom odpovedal:„Poznám.“Otec:„No veď uvidíme. Anička, vyjdi málo von do komory.“ —Anička vybehla von. — „No a čože takto? Či by sa mojej dievke krivda nestala, keby som ju tomuto poctivému šuhajovi dal? Lebo ho ja nepoznám.“Borivoj:„Oj, o to sa nebojte ani mak. Do lepších rúk vašu dcéru ani dať nemôžete. On sa volá Janko Podhorský. Veď ste azda jeho otca aj poznali, ale neborák už zomrel, pán boh mu daj slávu večnú. Pochádza z poctivého a dobre sa majúceho domu. Teraz žije pri svojom starom otcovi, ktorý má svoj pekný dom s veľkým dvorom, záhradami, veľkými roľami a lúkami, má svojich pekných osem koní. Veď ich môžete aj vidieť. Na nich sme sa doviezli. Má aj peňazí zgazdovaných a ešte je k tomu aj od panstva odkúpený, nemusí vám panštinovať. Či je to nie dosť? A toto všetko Janko so svojimi dvoma bratmi po ňom zdedí. Aj teraz to len tak ako svoje považuje. A tomuto, hľa, všetkému bude vaša dcéra gazdinou. A ešte krem toho jej sľubuje päťsto zlatých a od vás nežiada nič krom vašej dcéry, lebo načože by mu bolo, keď sám toho dosť má až nazbyt.“Otec:„No, no. Veď veru ani ja svoju dcéru s prázdnou hrsťou z domu nevystrčím, lebo by sa mi ani nesvedčilo, keď mi tiež dačo pán boh požehnal.“Borivoj:„Pred krátkym časom bol na vojne a tam so mnou bojoval, nadobudol si slávy a veľkého mena, zaslúžený je o vlasť a svoju rodinu.“Otec:„No, to sa všetko dobre dá počúvať. To sa mi samému páči. Ja neviem, duše moje, čo moja dievka na to povie. Ja by som pristal, jestli ona pristane. Ale ja s ním bývať nebudem. Spýtajte sa teda jej samej. Anička! Poď dnu, poď!“— Anička začervenená vošla zdĺhavým krokom do izby. — „Tohoto poctivého mládenca, dievka moja, títo statoční ľudia chvália, že je statočný a že sa aj dobre má. A on by ťa rád za svoju manželku. Ty sa teda s ním poznáš. Nuž a či máš dáko znamenie od neho?“Anička ukázala strieborný prstienčok na prste.Borivoj:„A vy, Janko? Či máte dačo od tejto poctivej panny?“A Jankovi zablyskol podobne strieborný prstienčok na malom prste.Otec:„Nuž teda, dievka moja, títo ľudia by chceli tvoju vôľu poznať. Či teda pôjdeš za tohoto mládenca?“Anička sa začervenala, zakryla tvár zásterkou a sticha odpovedala:„Pôjdem.“Borivoj:„A vy, Janko, či túto krásnu panenku chcete za svoju manželku?“A on výrazne odpovedal:„Chcem.“Otec:„Už je to teda raz vôľa božia. A keď je tak, ja proti tomu nič nemám, ale vás obidvoch otcovsky požehnávam a božieho požehnania vám vinšujem.“Janko Aničku horúco k sebe pritisol a ona sa k nemu tak úprimne, tak srdečne pritúlila, ako len vrelá, čistá láska dopustiť môže. Potom sa schytila, vybehla von a doniesla jeden pekný, vlastnou rukou vyšívaný ručníček, v ňom orechy, oriešky, jabĺčka a sušené slivky a Jankovi podala. Janko sa poďakoval a jej tiež jeden krásny hodvábny ručník podal.Vtom muzika zahučala, šuhajci sa dali do tanca, spevu a Janko aj starejší zberali z voza a do izby nosili dary pre pána otca a pre pani matku. Koláče, pivo aj hriate postavili na stôl a všetkých rad radom ponúkali. Pani matka prihotovila dobrý obed a hodne uhostila svojho budúceho zaťa aj so svatmi a s kamarátmi. A keď sa hodne nahostili, trochu Aničku v tanci pozvŕtali, posadali na kone a pobrali sa domov s muzikou, spevom, výskaním a streľbou.Nasledovali ohlášky a po ohláškach samá svadba.Družba všetku rodinu a všetkých známych z dediny aj z vidieka povolal. Keď sa už deň sobáša približoval a hostia sa zišli, posadali mladí na kone aj s družbom aj s mladým zaťom a starší so ženami a so starými svatmi asi na desať vozov. Muzikantov na jeden osobitný voz posadili, nabrali sebou koláčov, pečene, hriateho, piva a pohli sa v mene božom v takom poriadku, ako voňahdy keď išli s ručníkom. Muzika zahučala a ženičky so skleničkami alebo s krčiažkami v rukách zdravkajúc, upíjajúc a ponúkajúc každého, koho stretli, začali spievať, dobre sa im hrdlá nepopukali. Parobci na koňoch si podobne vyspevovali, výskali a strieľali, akoby sa s Turkami bili.Keď k bielemu domčeku dochádzali, vyšla im muzika aj s rodinou Aničkinou v ústrety a radostne ich privítala. Keď už došli, poschádzali dolu a vošli do izby. Domáci hospodár hosťov úctivo privítal a odporúčal zvlášte mladého zaťa a jeho starejšieho (pýtača) svojmu starejšiemu (oddávačovi), ktorý jeho miesto zastával a vo všetkom poriadok viedol, aby sa im v dačom krivda nestala.„No len, veď sa o to už postaráme, aby bolo všetko vo svojom poriadku,“ odpovedal vážne starejší.Po takomto uvítaní nasledoval obed. Gágoriky s kuracinou a krúpy s hovädzinou, kapusta s bravčovinou, všelijaké pečene, koláče šlo jedno za druhým. Víno, pivo, hriate svietilo v plných skleniciach a džbánkoch na stole a každý si mohol podľa svojej vôle z čohokoľvek nalievať a brať, koľko sa mu ľúbilo. Žiadnemu sa krivda nesmela stať a každý sa mohol najesť a napiť do vôle.A keď sa do dobrej vôle najedli, napili, vymetali stoly na dvor, muzika zahučala a začali tancovať, až sa tak kúrilo. Košele by bol mohol na nich žmýkať. A tak tancovali, spievali a veselili sa až takmer do bieleho dňa. Potom si trochu podriemali, ktorému sa kde ušlo. Na druhý deň asi o deviatej, keď pytač Aničku ešte raz od pána otca a od pani matky vypýtal, šli na sobáš.Aničku po samom predku v sviatočnom mentieku s partou na hlave a s rozmarínovým vencom na parte viedol družba Ostriansky. Za ňou nasledovali v čistom bielom, červenými stužtičkami pretkávanom obleku družičky, medzi ktorými sa Anička tak ako v peknom pierci krásna ružička jasala. Potom nasledoval Janko s Borivojom a tak ostatná rodina a známi.Po sobáši si málo zajedli, položili mladej nevestinu ládu aj periny na voz. Anička sa s plačom od rodičov odobrala, za vychovanie pekne poďakovala a družičky aj so širokou ju von vyviedli na voz, na ktorom mala svoje veno, posadili a aj samy tam ju potešovať zostali.Borivoj sa menom Jankovým za nevestu a za uctenie poďakoval a všetci vyšli za nevestou von. Jedni posadali na vozy, druhí na kone a šli. Dolinský popredku so zástavou a ostatní vo svojom poriadku za ním spievajúc, výskajúc a strieľajúc.Vtiahli slávne do mladého zaťovho dvora so spevom:Obzri sa, Anička, obzriže sa hore,ako ti pristane v tom voľačom dvore.Zosadli z vozov, z koní a dnu sa pobrali. Mladá nevesta šla popredku s družičkami a so širokou. Pri dverách zastali, lebo ich našli zatvorené a len keď zaspievali:Otvárajte bránu pekne maľovanú,veď vám my vezieme do domu gazdinú.Otvárajte bránu pekne maľovanú,že si ja nezlomím venček z tulipánu.Dvere sa otvorili a starý Podhorský aj s Jankovou matkou pekne privítali mladú nevestu a prijali ju už ako za svoju od širokej a od oddávača. Pekne privítali aj všetkých ostatných hosťov a začali ich za prikryté stoly usadzovať.Jestli u nevestiných rodičov bola hostina, u Podhorského bola celá trakta, lebo starý mnoho si dal na tom záležať, aby jeho vnukovi svadbu ďaleko-široko ešte aj o mnoho rokov spomínali. Zabil jalovicu, tri bravce, množstvo husí, kačíc, kohútov a sliepok. Dal doniesť tri sudy dobrého vína, päť sudov piva, hriateho dal narobiť a matka aj s rodinkou napiekla koláčov, že by ich bol mohol na vozy brať.Za vrchstola zasadol starejší Borivoj, podľa neho z jednej strany mladý zať s klobúkom a mladá nevesta s partou a rozmarínovým vencom na hlave, ďalej široká a družičky; z druhej nevestina a zaťova prednejšia a bližšia rodina a tak ďalej všetko svojím poriadkom. Skôr ale ako by sa jedla boli dotkli, zaspievali pobožnú pieseň, starejší vážnym hlasom prehovoril vedľa Písma svätého o božom ustanovení stavu manželského, pospomínal Evu a Adama, a čo ja viem koho ešte k tomu, pomodlil sa a len keď dokončil, začali družba a druhí mládenci z Jankovej rodiny jedlá a nápoje na stôl nosiť, dobre sa nepretrhli, a ponúkať, dobre si jazyky nepodrali. Ostriansky bol za družbu zrodený. Pri každom jedle, čo na stôl doniesol, vedel pekné veršíky povedať, že sa hostia až tak divili a nevedeli jeho šikovnosť vynachváliť.Po skvostnej trakte vymetali stoly na dvor, len jeden v kúte, kde mladí so starejším sedeli, nechali, dvanásť muzikantov sa postavilo na svoje, v druhom kúte pripravené miesto, začali hrať, až všetko nohami len tak preberalo. Ale sa žiaden do tanca neodvážil, kým družba mladú nevestu od starejšieho pekne nevypýtal a nevyviedol. Predstúpil teda pred starejšieho, pekne sa poklonil a takto si ju vyprosil:„Nemajte mi za zlé ani za pahnosť, že som vstúpil pred vašu milosť. Tak vás pekne prosím a žiadam, aby ste mi túto mladú nevestu na pár tancov prepustili.“Starý svat vážne odpovedal:„S dovolením, s dovolením, len nech sa jej nič nestane, lebo ty budeš za ňu zodpovedať.“Družba sa usmial, pojal mladú nevestu za rúčku, vyviedol na prostriedok a začal ju vykrúcať. Hneď ju pustil a každý osobitne cifroval, drobčil a zvŕtal sa. Hneď ju za rúčku ulapil a pozerajúc si s ňou s lahodným úsmechom do očí ďalej sa niesli voľnejším krokom po izbe. Hneď ju obidvoma rukami okolo prehnutého drieku zľahka oblapil. Ona mu na plecia ruky položila, pousmievali sa jeden druhému do očí, vysoko ju vyhodil, ona od neho odskočila a zas osamote cifrovali; hneď pľaskol dlaňami a ona sa ako vrtielka na jednom mieste zavrtela; hneď zas skočil k nej a vykrútil ju aj na druhú stranu, aby ich vraj nemátalo. Anička si v tom tak krásne, tak ľahko počínala, že sa ani zeme nôžkami dotýkať nezdala. A prítomní sa všetci na ňu zadívali, dobre im oči nepovyskakovali.Keď družba už takto nevestu vykrútil, vypýtal od starejšieho aj mladého zaťa. On si zaviedol zas mladú nevestu a potom sa začal tanec a veselie bez konca a kraja. Jankovi kamaráti chodili jeden po druhom k muzikantom, rozkazovali si, ktorému sa aká páčila a dvadsiatniky len tak brnkali do basov. Tancovali, až tak tieklo z nich. Nebožiatko Anička a družičky, mali sa tie! Ešte tie odjakživa neboli v takom škripci. Úbožiatka už len tak ukľakovali ako kuriatka, ale parobci na to nič nedbali, len vykrikovali:„Janko, veď si nás ty dosť nazvŕtal pri Fiľakove a pri Kisegu a čo ja viem kde. Teraz my aspoň tvoju nevestu musíme vykrútiť.“Druhý zas:„Aj v pekle raz býva hostina,“ a pochytili jedni nevestu, druhí družičky a krepčili, až sa tak kúrilo. Ostrianskemu museli zo salaša doviesť gajdoša, aby mu od zeme zagajdoval, lebo sa od zeme, ako hovoril, najlepšie pri gajdách vyskakuje. Bola to svadba, akej svet jak svetom nebolo, ani viacej nebude.Bolo už neskoro po polnoci. Mladá s mladým už za stolom sedeli a družba videl, že by už čas bol odpočinku. Predstúpil teda pred starejšieho a žiadal ho, aby prepustil mladú, lebo že je už ustatá a odpočinok mladým ľuďom potrebný.„S dovolením, s dovolením pod tou výmienkou, že mi ju zas s týmto zeleným vencom a s partou navrátiš,“ odpovedal starejší. S tým ju pojal za ruku a vyviedol do komory. Družičky sa za ňou pobrali a partu jej začali snímať spievajúc:Ej, mladá nevesta, peknes’ pripravená,všetka tvoja hlava švárne ozdobená.Ale ju nebudeš už dlho nositi,hneď v túto chvíľočku musíš ju zložiti.Kým si túto partu na hlave nosila,dotiaľ si slobodne, kam chcela, chodila.Ale už na parte stužky rozväzujema s tým ťa panenskej slobody zbavujem.Daj, daj dolu z hlavy tú partu perlovú,ktorú nesmieš klásti viac na svoju hlavu.A keď ja rozpletiem tieto tvoje vlasy,budeš sa zvať ženou na budúce časy.Takto spievali pri snímaní party družičky a Aničku slzy zaliali. Pozobliekali ju a uložili.Po chvíli prišiel družba zas pre mladého, že prosí holubička svojho holúbka a že už smutne za ním v komôrke hrkúta.Starejší zas „s dovolením, s dovolením“, odpovedal a prepustil mladého.S tým sa všetci začali rozchádzať. Poukladali sa, ktorý kde mohol, na stoly, na lavice, na vozy, na šop atď., aby aspoň oči oklamali.Keď ráno svitlo, pošli muzikanti po dedine hajnom vyhúdať. O chvíľu sa hostia poschádzali a posadali za stoly. Družba priviedol mladú nevestu, ale už pod čepcom. Ako ju ľudia zazreli, až tak zhíkli a oči na ňu len tak vyvaľovali. Bezpochyby, že ešte takú mladú nevestu nevideli. A starejší celý zadivený vykríkol:„Čo je to, družba, či to tak statoční ľudia robia? Veď som ti ju ja pod vencom prepustil a ty mi ju pod čepcom vraciaš!“„Veď je tak,“ odpovedal tento. „Divná moc božia. Ale čože ja z toho môžem. Mladý zať ju mal pod svojou opaterou. A keď jej on dopustil veniec zelený z hlavy sňať, ja z toho nemôžem.“Dosť mu starejší dohováral, ale sa on zo všetkého vedel vymotať, všetku vinu na mladého zaťa skladajúc.„Nemal si zveriť na capa záhradu,“ ukončil starejší hádku hlasom prísnym. „Na druhý raz si lepšie pozoruj.“„Nože, no,“ dodal ešte družba so smiechom.A zas tým nastala nová trakta aj nová veselosť. Takto trvalo deň po deň a nikomu ani na myseľ neprišlo, že by sa všetko toto raz skončiť malo.Až ti tu raz na štvrtý deň príde kaša na stôl. Družičky začali koláče rozdávať a kuchárka si prišla s vareškou v ruke od hosťov za ustávanie odmenu prosiť. Teraz len svitlo svadobníkom v očiach, lebo videli, že veru už koniec má byť. Na to si ešte trochu pospievali, potancovali a začali sa pomaly rozchádzať, spievajúc:Dobre sa tu majte, poďme spánombohom,zapíšme tento deň v kalendári novom.[1]U Slovákov panuje domnienka, že keď sa nebo otvorí, t. j. keď sa vyššie ako obyčajne v riedkom povetrí zblyskne a blesk ten po celom nebi rozleje, každý si môže vinšovať, čo chce, a čo si vinšoval, to aj dostane. Sú o tom aj mnohé smiešne povesti medzi ľudom.	Francisci_Janko-Podhorsky.txt
KainPo onej bratovražde ukrutnej,keď zaburácal strašný otcov hnevčo oblak hromoťažký, svetlý obzordosaváď láskou spätej rodinypotiahnuv razom čierne, — v jeho hlukvšak nárek matkin zaznel horkou kviľbou,na spôsob riavy pustým údolímhrnúcej v loži tvrdom, kamenistom;keď sestry zdvihli boli Ábelovumŕtvolu, — že však padala im z rúk,už oťaželá smrťou, nepríjemnýchlad ocítili svalov, zlomenýzrak pri nej zhliadli, presinuté skráne,rty nemé, tobôž kaderami jakzmoklými krvou lipla na trávniku(priam, kde stál oltár jeho obetnýi ešte voňal tlením vďačnej žertvya jatril sa tak placho): preto ajju upustili takoj na mieste,zdesené zjavom nevídaným skríkli,sa porozpŕchli — hneď však, otušiacsnáď, menovite z plaču matky, z otcabúrlivej vášne, zjavu podstatua význam hrozný, i zas zhlučili sa,obstali kruhom telo bezdušnéa zbedákali, roniac prúdy sĺz,vlas ponechajúc každá tenúť vetroma ruky lomiac: Beda! Beda! Beda!…On nepovstáva… Okom milostnýmprehliadnuť nechce… Neozve sa sestrámhlas jeho sladký — Ábel! Ábel! Brate,vstaň! Zhasla obeť… stádo tvoje sarozliezlo šíre po vŕškoch, ťa hľadá,pastiera svojho v tmavých úbočiach,u skalísk dumných, v osirelom háji,v krovine smutnej: i že nenachodíťa, neobčuje píšťalôčky tvojejhru rozkošnú, čo rosou mrholína pastviny, ich zeleň mení rýchlona zorí luh, že necíti tvoj pozorho varujúci, ponuk nečujeni prívety, — sa ľaká, trasie bázňou,rozptyľuje sa, tratí, v pazúrochvyjúcej zveri hynie bôľne… Vstaň!I slnko zbledlo sťa tvoj obličaj,hľa! — Sestry tvoje upejú… ó, vzbuď sa!Ach — neposlúcha… krásny plavý vlasmu zrudnul, zhľuzel; úsmev zmeravelna ústach, zdivel!… Vráž otočil čelo,či hnusné háďa!?… Beda! Beda! Beda!…Viac nepohne sa — — Čujúc všetko totrúchlenie valné, zúrivosti hrmot,jak doráža mu nešeredne v sluch,jak neľútostne v hruď mu pára, v skráňmu durká mlatom, kýva celým bytímčo víchor, sťaby príval vyrývakorene jeho z hlbín, silne, vztekleich snujúc, skubúc: v tejto nesnádzi,po roztrhaní všetkých vzácnych zväzkov,čo pútali ho podnes k svojeti,v tom rozdvojení, rozorvaní krutom,v hryzoby borbe, v ohni štvanice,v prietrže mračne sychravom, i vočiútoku, jemuž neľze odporovať,čo Kainovi zbudlo?…K tomu keďi hory vôkol ozvali sa jakomtých istých žalôb, týchže vyhrážok,zhučali vody rvavo, oblohouzježené zvisli chmáry, v hustých šticiachblesk prekrývajúc ostrý, — po grúňochvšak zbľačal kŕdeľ oviec opustenýtak krušno, žiaľne, — ba i vlastných býkovpár, ktorý nechal tamto pri pluhu,otriasol v srde jarmo, rozskákal sapo kyprej rovni, orby nástrojerozkotal špalky, mrzko zaryčalvtom protivenstvom, z tlamy, z ňucháčajed sliniac, zvirgal — prihnal odbojný,i zagánil až plameň sršiacimiokáľmi, dlho-dlho, bodavonaň, áno, naňho, svojho hospodára,výčitkou žhavou; vôbec prírodakeď celá veľká jak by bola spiklasa… pod nohami sa mu klátila,mu na temeno zamýšľala klesnúť,ho preťať vpoly: v tejto nevraži,v cudzote desnej, v odstŕkaní stálomčo zbudlo jemu?A keď v duši znovaa znova videl, ako Hospodinrozkrídlil ťažkú mrákav záclonu,že poly jej sa rozleteli prudšienež úsvitové bystré perute,až ako by krv kvapkala dol z nich, —jak slncom vyzrel nato otvorom,skúmavým slncom, jagotajúcim sabez zažmurknutia, obsiažil ním svet,presvietil krížom-krážom v okamihu,a jeho, trebárs v húšti schúleného,polapil ihneď prvým pableskom,ten ovinúc mu kolo podlej šije,ho povyvolal, — bársi kryl sa, kryl,zelenú rúšku vetiev nad sebouv záhyby zberal, šklbal lúčovúsieť nepretržnú, zaliezal vždy hlbšiedľa zvyku hada v tesnú, tajnú skrýš, —umoreného žasom, hriešnikapredviedol predsa pred svoj jasný súd;keď opäť, stojac chvelý v svetle pravdy,pred veličenstvom trónu biedny červ— bo hlásil sa vždy ešte ozvenouz brál nebeských, spod sklepov všehomíraprehlučne — opäť musel vypočuťvševládny ortieľ: ,Budeš zlorečený!…Behúnom sveta budeš, tulákom:bo ani zem ti nepotrpí dlhona chladnej dlani, kam si dostupil,lež prehodí ťa žeravý čo uhoľna druhú, by zas povrhla ťa tá;jak smud a dym, hľa, z tvojho ohniskasa prevešuje, sedá po bodliakoch,no utkvieť nemôž’, lebo otrasúho i tie zaraz, tŕňov pichadlyodpravia, že sa musí skomoliť,stlať ďalej — obraz tvojho osudu…Pred svedomím sa vlastným budeš skrývať,však neskryješ sa! Lebo množstvo očí,viac nežli hviezd je mojich, týmto v ňomotváram: nimiž strážiť bude ťa,že nezutekáš! A by bez prekážkyťa stíhať mohlo z môjho rozkazu,postihnutého strestať zas a zas,sa neboj, vraždy synu, nestrachuj:nik neujme ti žitia, žiaden z tvorovti neuškodí, nie! — Bo, ajhľa, v čeloťa poznačujem škvrnou v oblak ažvytrysklej bratokrvi nevinnej,kropajou, streklou z Ábelovho srdca,mne milého tak — škvrnou nevybledlou —A táto známka uháji ťa, lebopostrachom bude všetkým stvoreniamostatným — všetkým mimo jedného!Jedného v tebe — štíta svedomia…Iď, závistlivče čistej obeti,mne posvätnej, nezažal bárs márneju obetovník, bo ju nahradím,že vďačnou bola, iste stonásobne!Odejem v slávu sluhu verného…Iď, odporco ty, odvážlivec drzý,na vôľu moju štekajúci, žehen sklonila sa v priazni, od teba,ohyzdo, však sa odvrátiť jej prišlo…Iď! Vražedlník, zhubca, zločinec,mariteľ môjho riadu, tvaru borca,preč z úslnia mi! Rušaj po dráhe,juž odpadlý duch čiarnul čiernym stínomsa prekotivší z jasna v priepasť tmy;skús, zlotrilého kam ťa zavedie?…Iď! Odsudzujem ťa i zapudzujem!Rozkrúcam, honiť teba, ničomník,tvoj vlastný rezký bič a upravujemv cieľ osteň tebou samým ozubený!’Po tomto všetkom — božský výrok tennezdolnej váhy i nezmeniteľnejvyčujúc hromom v ušiach opätne,hneď nato kliatbu otca pokonnú,tu matkin výkrik desný, srdcelomný —zas lkanie sestár, tiahle úpenie —na čele smuhu cítiac špejúcu,juž zmazať chcel, no zmazať nebol vstave —čo zbývalo mu?…Nemý, odulý,posupnou tvárou úzkosť so vzdorom,hrdzavých kučier rozmetanú hrivu,v postave rozmach spury: onen kyj,nímž zalomázil na smrť Ábela,zodvihnul hurtom, v plece založil sia rušal stadiaľ… Chvátal nivou, ktorúbol obosial sám, šumným osenímjej, do klasu už hojne vysypanými u kolienok krásne zbronelým,búrlivo kráčal, rovno prívalu;a predláviv tak šírošíry priechod,na úvratiach však oltár rozkopnuv,že trosky jeho kúdolom sa vzniesli:zamieril v porast — prelámal sa ním,jak šelma v noci na lup ťahajúca —Tam, kyjak vraziac do vĺn oporou,aj presadil hneď valnú rieku, izas preboriac sa spriečnym brehu drievím,na pastvy bzíkol, na púšť… Zakrátkopretrieliv i tú víchrom, strmnul; priam všaksa schytil znova, peľal: z obzoruvždy viacej hynúc, miznúc rodine,sťa prízrak… Šibol hore úbočímneschodným, príkrym, kde sa plazil v chlpochdym kalný, mutný, vinul v kotúčei rozsnúval zas: asnáď jeho súdruhto pri žertve, len pobehnuvší, bypúť znamenal; no stúpal bez toho,by ohliadnul sa, hrnul smerom priamym,len ďalej, vyššie. — S tým dostúpil v tienehôr nebotyčných v slnci urastlé,čo západom sa práve predralospomedzi mračien jakby skrvavenýobličaj; po tých stínoch, podobnýchtým v jeho duši, siažil dlho eštea siažil náhle, nad ním biely pruhkyjany v kyvu, čo hnát suchý… ažv pošmúrnom lese naraz zanikol.A vtedy len čo ustal otec Adamod zúrenia a hrozby. Umĺkoljak búra sekom, v brvách sklenky potu:sťa rosné zbytky búrky stromovín,opŕchajúce potom cupotavo,i poosŕknuc celým telom, oprelsa vedľa o kameň tichej olivy,tak smutne v lúčoch rudých kmitajúcej,a dumal…Matka Eva medzitým,ba od drahnej už doby čupelapri šiatri, viacej mŕtva nežli živá,zdrtená naskrz, vlasov pramenáscuchané plecmi… Časom zdýmla, jakkto pod balvanom skonáva už, ťažkočo prirútil ho znenazdania; kýmdcéry zas všetky krúžkom blízko nejsedeli kľačmo, ruky na podolkoch,a ustrnulé strážili jej dych,sa privrávali útešnými slovy,ju chlácholili, ako vedeli:pojedna zazrúc okom plachým tuna otca, tu zas v stranu, kde dlel Ábelssinalý — a či za Kainom v diaľku…- Vtom postúpil sa otec, čelo zmraštili pozaťal päsť. Zvrátil ku horámzrak palný prudko; i jak Kain bybol ukázal sa, z horskej skrýše švihol,sa ponavracal: prchko prepuknulznov v predošlý vztek, že skočili dcéryzľakané — ba tým precitla i mať.AdaÓ, ustaň, otče drahý, žehrať, ustaň!Stíš velehnevu svojho búrny tok;nech zahace sa v behu — opadnena vľúdnu plytkosť, žblnkavý hmýr brodupomedzi brehy jarom zakvitlé,v hru chytkajúci ľalíj zvislé skvosty:i privráti sa, šťastne zmierenýso samým tebou, mysle tvojej pokľud,ten hladký, milý: ako jazerahlaď, patočina, neznajúca vrásokni rmutu, iba nežný, tichý chvej,priesvitný lunot, v nejž sa uzierajútak vďačne — v strmej púti pozastanúc —či obláčky, či hviezdy radostné,keď zblankytneje nebo, hviezdy — očidcér tvojich, ach, dcér… Ustaň! Ada ťa,hľa, tvoja prosí! Prosí na kolenácha v slzách prosí, s vrúcnym vzozrenímku tebe: prestaň, dobrý otče, prestaň!…DinaA potom — veď už pošiel, vzdialil saon… Pozri, otče, zavreté sú hory!Opona vchodu nepovláva viacvo vetre, po zem visí spustená:jak keby slnce krikľavé tie blesky,tam zamestnané — dovidela som —pritiahli boli k sochorom ju šiatra,na dverné týky boli pribiliju pevne, pevne. — Neodvratná visía nepriehľadná; ešte zhustne aj,jak priľahne k nej hrádzou sama noc —HanaI ja ťa prosím, otče: Povyjasnisvoj obličaj, nech v bezpeč žiari nám,bázlivým stvorám… bo, ach, kam sa diemebez jeho svitu v desných noci tmách!?Bez vlády jeho priazne v mdlobách vlastných,v hmlách totých našej vratkej slabosti,kam? Rozsúď… I len k tebe jedinesa túlime, náš príkrov, ochraniteľ!Opletám nohy tvoje kaderami:bys’ neopustil nás! Ich opletám,jak brečtan cédra podnož mohutnú:ó, neroztrhni tento útly zväzok!Ó, neodstrkuj, priviň! Zmiluj sa…Veď spravodlivá je ver’ prchlivosťa sťažnosť tvoja — a nám nepatrí saich prúdu stavať prosby prekážku,len mlčky dívať sa v ich vlnobitie,ba strhnúť sa dať, jestli žiadaš tak —Sú spravodlivé, i odeli slovápríslušné cele, iste z vnuknutia,jak učils’, tohto! — Zasypali syna,sťa kamenný dážď, potrestali hoza veliký hriech jeho primerane,ho privalili hodnou pokutou,od krbu žihom pomsty zahnali;však ináč — niet v nich sily, spomoženia,na tejto strane chabne účin ich:bo Ábel, ľúby brat môj, nepohnul sa,spí tvrdo, hlucho…ZilaMôž’ byť, prebudísa aj — ja úfam, otče! však i ty? —až zájde slnko, živná mrku rosavšak pokropí mu údy zomdlené,opľaslé prsia, navädnuté pery…Jak zbadala som u stlačenej trávky,u kvietka, ktorý noha sšliapala:prv lístok jeden zdvihnul, zápäť druhý,zas tretí, sťaby krepké ramienka,stavčeky pružné — hlávku napokon,hlavičku mladú, zdobne operenú,z večera dlane počernej, no prajnej,i dužejúci, až osvežel celky,vystrel sa, vánkom hybko uklonil,na víčkach hravé ešte hviezdičky —však, otče? — Hľa-hľa! Ovce hrnú k nemu;hneď ovejú ho dychom teplučkým,mu zbľakocú v sluch, pohrebú ho nôžkou,preberú!…AdamNemäť, decko blúznivé!Môj sladký syn, môj Ábel úprimný,dar milosti, je zbitý — zbitý navždy!Je — och, tá neresť, už ju chápem, už,dnes prebleskla mi umom strašne! — jekorisťou smrti! Cupol prvým jabkomz jablone bôľu, krehkým ovocímodkrušils’ — cítim —, padol, zahynul…A onen žije! Žije uraziteľ!On žije? Dýše? — Ako? Ubijca?…Hach, horo silná, pohni ramenami,hneď zajmi ho v ich úžiacu sa obruč,hneď! — Povoľ, stiesni, stiesni, uvoľniju v sťahu — čím diaľ, ju skľúč tesnejšie —konečne sklop ju razom, tuho v ňuzlosyna zavri, zaštiep, zatrať večne!Len ani chvíľky neotáľaj — skočna nohy! Zatras šticou, plecamiporušaj: že ti skydne v lono sám —Lap, zmliažď ho, pokým neumkne ti v brlohčo zmija, dravec v dieru skalenú,či nestrepoce ľstivým operencom —Ty, Bože, svojou všemohúcnosťou,tou, ktorouž, jak si stvoril veľký svet,i zničiť ho môž’š v brzkom okamžení,Ty prispej jej! Jej všetky živly pridruž:zahubiť zvrhľa môjho semenanešťastlivého! Pôvod bolesti,urážky kameň, kliatby, zlorečenstvaplod! — Och, že musel narodiť sa! Že…EvaÓ, dosť už, dosť už, mužu — dosť už zloby.Si rozvíril ju, zhrnul — nechaj už:nech roztopí sa v žene v nemú žalosťčo akej hĺbky… Preds’ len hriešnicouja bola prvou; on je iba druhým,ach, druhým… Kain, i len následkompreviny matky. — Pováž: zo stromuvedenia dobra, lež, ach, i zla v raji(ó, záhrada tá blaha, z pamätimi nevychodí nikdy; minulejšoučím je, tým živšie plaje v duši miunylej), z toho tam vzdor zákazu,zákazu, ktorý ináč bol tak ľavný,v nesmiernom lásky božej okresetak úzky, z púhej mlsnej pachtivosti,zo samopaše — lebo obviňovaťviac netrúfam si hada — svevoľneja urvala som jedno… kradmo jedlasom; teba zviedla tiež… Tu ovocie!I posiaľ trpké: oddnes otravné,chrobačné, smrtné… Och, mne výčitkylen! Len mne celú horič tvojho vnútra,plň strasti tvojej, hnevu tvojho spor,pohromy páľu, súžbu kúsavú,mne jedine, mne!… Dopusť, nechže strovímsi všetko sama, sama tentoraz,na zadrhnutie… Stratili sme synov:ó, straty ťarchu navaľ samej mne,nech bolestím, jak uložené mi,i zasluhujem — po skončenie žitia;ten odruvnul sa zlostne, pretrpím —ten v obeť klesnul: budem ticho žialiťnad jeho schránkou… Len ty premôž sa,manželu! Spokoj, otec — udrž statným,obranco, strážca plachej čeliadky…Ó dosť už, dosť už —DinaAch, hej: dosť ver’, dosť —Veď pošiel, pošiel; a aj sotva prídeviac…AdamKto ho žiada? — Veliká ty noc,už prileť, doleť čiernym velevtákom,perute roztoč! — Rozstri svoje temno,i najsilnejším jeho záhybomzmaž pamäť jeho! —Dievky, pospešte!Prineste ihneď drahú mŕtvoluÁbela môjho; nech ju ošetrím…Poslúchli razom všetky. Odbehli.— A súrnym krokom v trudnom poslanína miesto dôjduc úkladu a zmaru,kde posiaľ dlelo tŕpne ustretéi zrosené už chladom podvečerným:zodvihli takoj telo Ábelovo,do náručí si naložili adve u hlavy, dve u nôh, niesli ho —a nesúc, časom, avšak pritlmene(obďaleč stádo trúchlosprievodomza nimi…) takto nad ním skvílili:ChórDnes ráno tak bodrý, svieži tak, ihravý,za zory schytil sa, statček svoj po pastváchzaháňal veselo, najlepšie na trávy;a teraz: zlomený, nehybný, bez vravy —ach, Ábel! Ábel, ach…DinaA onen prchavý…ChórVolal nám: Sestričky, dnes obeť pristrojím;postrežte svetlý kúr! Vzápätí vonný pach:pastvisko zjasá sa, naplní obojím;Hospodin prijme snáď… azda ho spokojím —Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaOn tiež chcel so svojím…ChórSlniečko — zreli sme — sálalo zvysoka,ku nemu šinul sa stĺp dymu, skvúci prach…Z protivnej strany však chmára už širokávalí sa — ľahla naň! I slnku do oka…Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaViem, želie zhlboka…ChórZložme ho trošička: ťažký je, chladný je,jak kameň studený na ľalíj ramenách;hlava mu okväcá — ruky vše rozvije,lež darmo! Nezdrží ich sestre kol šije…Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaSnáď tiež už nežije…ChórVezmime, ponesme… Zavláda noci stín,a otec čaká nás! I matka vo mdlobách —Pospešme, prinesme — Poľahči, Hospodin! —Vracia sa rodičom, lež aký? Bledý syn!?Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaA Kain? Ach, Kain…A Adam, ako dcéry ubehli,popadnuv patyč, zaraz pod olivoudo práce sa dal. Zaťal v mäkkú pažiť:i vyrýval prsť kyprú náramne,priehrštím zhŕňal, na kraj pohadzoval(čomu sa Eva prizerala, vždyviac užasnúca…); hĺbil lože, zriedkapodnesúc hlavu, kedy zakaždýmdo mrku uprel svoj zrak, v ktorom rovnomrkalo tobôž, hneď však zápästímsi čelo utrel — a či slzí jarky? —a robotoval ďalej, dlubal v zem…A jakonáhle došli s mŕtvolou,ju chvatom prevzal, zobjal kŕčovite;ni nevšimnul si, ako zamrelavtom žena jeho oživnutím bôľu,že nestačili preberať ju dcéry —nie, objímal len svojho Ábela,varoval, láskal, tupo stenajúc:až spamätav sa, v sebazaprení muspočinku priznal, zložil do jamymľandravé zvleky, upravil tam rúče,na zapadlý zjav snetí natrúsil,i pochoval tak syna milého…A vtedy len, jak zazrel čierny rov,od noci tmavší, desnom po výkonetom zaznela mu dušou veta božská(pokoja heslo s palmovetvou slávy —či ľudských bied len strašná závierka?):,Prach si a v prach sa opäť obrátiš…’*A jako pohreb odstál toten prvý,nad Ábelom sa zdvihla mohyla,podobná tvárou noci brnavej,presahujúcej obzor, Adam však,bez slova zajav ženu poumdlenú,do stánku zamieril, tam pokračovaťv neblahej dume, mrákav reťazoumu hukotavo v duši tiahnucej:tu devy, jak by bol ich splašil niekto,holubicami rozlietli sa kol,po luhu osvežlom, a brnkajúcčo tmavé motýle ním, opretekyzbierali kvietky, ktoré v súmrakusťa hviezdy vzpláli krvorumencomči ako svetlá slzy roniace —No chvíľka len: a každá podoloksvoj ponaplniac korisťou tou vonnou,jak zmizli boli, v tomže pospechui vrátili sa ku bratovmu hrobu,sa strúcemu tam mračnom zaľahlým.Jak príšery ho zľahka obstali;rov ihneď ľalíj posypali pŕškou,že sšušťala sťa náramný by dážďna kypré lístie, či jak žiaľu brodprez duše šrámy. — Zatým zápäť u hlávčo sirôtky si čupli, tesne taka úzkostne: i pieseň žalobnú,ten predošlý stesk s nárku koncovkounadpriadli chvelým, prenikavým hlasom.ChórOtec ho uschoval, vieme však dobre, kam?Tu leží, neborák! Nad ním ten prsti svah:príkry — dal stenúť, hľa, i našim kvetinám —ťažký, že na ňadrá zalíha už i nám…Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaTen tiež kdes’ trpí sám…ChórPod nami blízko spí — a predsa v diaľavejak by dlel najďalšej, v hmlách hustých, v čiernych tmách —Neľze ho dovidieť: hrúd sila na hlave;nečuť ni srdca tlk: zastalo meravé —Ach, Ábel! Ábel, ach…DinaA toho? Boľavé…ChórTu leží, úbohý… Či kedy vstane zas?Kopec ten rozkope, prekročí priečny prah?A ak už precitol, nemôž’ však medzi nás!?Chytro mu na pomoc! Dlaňami v hrádz tú vraz!…Ach, Ábel! Ábel, ach…ZilaHa! Matkin mrúci hlas…Tým vydesené skočili z miest. A v kvilprepuknúc, v povyk, ako kurence,keď kaňu zhliadli krúžiť nad sebou,s výskokom divým prchli ku stanu —Len Dina razom v behu strnula,sťa pribitá by k zemi náhlym vzdorom.Strmela chvíľu tak, zjav sihôtkyso svetlým vzkvetom v toku večera;as’ omýšľala sa i váhala,či skorej hútala len: ako človekna križovatke, odhadujúcismer onen sveta, nímž sa vrhnúť má?Až rozhodla: i len sa zobzerajúcdokola prudko, zdychčiac dychtením,jak víchricou by vzatá na krídlastaď odtrielila stranou opačnou,peľala — až i v nočných znikla tôňach:že temer zdali sa sťa oponyby riasa zvislá zľahka pozachvieťod toho vpádu jej. A čosi-kamsi,len že sa za ňou uzavreli tmy,čuť bolo z diaľavy jej tklivo-clivýzyv: ,Kain — Kain — Kain…’Patrneza totým bratom schytila sa v diaľtak odvážne, bár ešte v ušiach zneljej porok hrozný, ktorým otec Adamho v prchlivosti navždy odpravilod seba, od rodiny. Áno, jehošla hľadať v tajných noci končinách,ač slabá žena aj, preds’ bez strachu:bo nado všetky ohľady i vzťahypudená tuhšou vzpruhou, nesenámocnejším citom…Dobre vedela,kde odpočinkom pomeškával rád:či tvrdej po práci, tej v potu tvárikonanej denne; či keď nastal deňten veľký siedmy, Bohom stanovenýk oddychu v tvorbe, tvorom k pokoju,jak onen prvý slul ním na počiatku,keď prvé svetlo stalo sa a v ňom- pod sebou púšť a netvár veškerenstva —sa slnil tvorčí Duch sám poletom:deň ten keď zavítal, i lenže z brányvykročil svitu v božskej nádhere,hneď jedným vzťahom od východu v západhrnúci veľtok času prihladil,by nehučal, hneď druhým od nebiesaž k zemi opäť jasom pretkal priestori opásal ho tíše blankytom,že zjemnel žitia ruch, len srdce tĺklomu, dvíhal sa dych dmutím veleby,háj oltárom sa dymil obetným,radosťou slzil kvet nív, ker čos’ šeptal,vzkličujúc snietky, zrazu vo vzduchuvšak pozaznel hymn slávy, barytónomvoň narazil val riek i mora šum —ten deň, keď tak vše bol sa rozhostilso svojím mierom, nehou, lahodou,deň, v ľudských bied a strastí desnú chmúrujediný z raja záblesk… I tie miestazbehala radom všetky —Úvratetoť, jeho ornice! Tu, keď bol zoralza jara celý záhon na kypromohutným obratom a zápäť hoi z plnej hrsti obsial zrnom zlatým,že zazrúc šust ten zvláštny, nebeskávtač všetka zlietala sa zobať — tu(jak pamätá sa), hej, ju, svoju Dinu,požiadal vľúdne, by ich zduriť šla;kým on sám, zavaliac sa na pažiťčo ozrutný kmeň, ruky pod hlavou,na čele ešte znoj, žiar snažby v lícach,si hovel horeznak: strom lipy nad ním,pučiaci iba, neprekážajúcirozhľadu vôkol čistom po nebi,opodiaľ voly však, blesk v okáľochod večerného slnka, ňuchtiac-fučiacsa na mladistvej tráve pasúce,za sebou plužný nástroj, svahom grúňaaž tieň ich vláčny… A jak vrátila sa,sa opýtal jej: ,Zaplašilas’ ich?Alespoň brúsim zrakom výšavou;no jedného som nedovidel posiaľ,by prášil, zlodej. — Neposlúchli ťa,však? Bo si mäksavá — Priam — kde mi styk?Och, ja ich!…’ Avšak sponáhľala: ,Spočiň!…Ba uleteli, strepúc krídlamii skudliac sa vtom, až to bolo k smiechu,i krivolakým tiahli útekomta do hôr…’ S tým sa posadila k nemu.On ale, podoprev sa na lakeť,v jej oči vnoril pozor hlbokýi dodal, úškrn mlsných na gambách,v obrvách strmých potuteľný mihot:,Hľa, teraz ich zriem brnkať v zraku tvojomčo zlaté muchy, iskry všetečné,i žihať-štípať teraz… Zajmem ichdo siete, takhľa!…’ A vtom poza šijju zajal ľavou, k sebe privinul,že užasla až, ,nezdrť!’ kríkla, ,ľúby…’a chlpy jeho štice zježenejz jej kaderí sa skvostným prstencompomiatli jak noc brudná s ligotavýmdňa svetlom, rovno nastávajúcemusúmraku práve - - No úvrate prázdnesú, hluché. A to bujné osenievo svite luny, ktorá z roztrhanýchchmár bleskla vše, sa zdalo hanbou pýriťi podkľakovať, kryť sa do brázd kams’;lipa zas napriek leta rozvitku,väz naklonený, ošarpaná stála,z nej vetvy kväcali a razil pachjej kvetu hnilobou… A ďalej: v troskáchkrb obetný! — I znova zúpel hlas:,Ach, Kain — Kain!…’Potok zahučaldo ticha noci revom jakby ľvím,a bolo poznať, ako rýpe v brehyi trhá ich čo vzteklá šelma. — Tam,pobrežím jeho tiež sa bavil nerazon; v jeho vlny patril menisté,jak vreli klokotom, sa uzliliv sluč perestú, hneď nato rozplývaliv náreku rozluky, zas otokomjak hady úlisné sa vliekli, liezli,že ledva hmýrili, tým vzali nábehk nápadu, zrazu sklbčili sa asápali, drhli, že ich besu penabreh zakydala, až si v náručiestred boja padli sladkým zmiereními žblnkli v chorovod — snáď, jak tak hľadeldo krútňavy ich: pripodobňovalju prúdom myslí svojich tekavýcha vášní pre. Aj mnohdy rukou vpálilv ten závrat víru, že predišlo, sámza nohy že kdes’ visí vysokov povetrí, nad pláň prešinutý telomjak balvan, visuť skydnúť hroziaca,a dopadnuv dnu korisť čihanú:ju v silných drapoch vzniesol s víťazstvom,na tvári zištný škľabot, reht z úst… Rybskonestihlo ani zdýmnuť: zgeglo. — Môž’,v ten čas zas myslel: tak ľze uloviťi srdce, umoriť, a ručaj žitiani nepobadá straty, potečie,jak tekala… Tak bolo nedávno(si spomla): plietol z prútia rakytykôš akýsi, a ona dívala samu na prsty, jak hrali umele.Zvedavosť nedala jej pokoja,i pritúliac sa k nemu, hlesla tíško:,Nač ti to bude?’ ,Hádaj,’ odvetil.,Var’ pre Ábela? Z paše odnášať,keď sa mu jahniatko vše uľažie…Jak prijme rád! A za to iste dá tialebo mne, jak k tomu privolíš,najmenej ovcu, kozla — toho, vieš,čo tak zná pekne skákať, šplhať sapo skaliskach, ba po sosnách až v lese!I tejto noci, čis’ ho nepočul,jak scupkal krovom stanu? Toho dá,hej, keď ty dáš to. — A ja pásť ho budem!I tvoje statky…’ Kain zamračil savšak, v peru kúsol si i zmrmlal: ,Ba,poľahlo mu —’ vtom prút tak zatiahnuc,že praskol až. ,A čo máš proti nemu,Kaine?’ zdvihla zraky prosebnéa o plece mu hlavu oprela,,čo? Povedz — On tak dobrý, milý brat…’,Čo!?’ strhal sa i sškrípal, ,on že… Tomuja!…’ nedoriekol; len sa zahrozilzaťatou päsťou, sfučal pohnutím,zrak vysadený. ,A čos’ pošuškala(po chvíli prepukol) mu do uchadnes ráno, než sa zridal na pastvu?’,Ja? Ach, nič — Ba hej: toľko, Ada žemu oltár ovenčí, ja zase — tvoj —’,A pravdu vravíš, Dino?’ ,Pravdu, pravdu,jak slniečko to že nad nami svieti! —’,No veď tak —,’ skrotnul. Dopliesť pospešil.,No, hádaj — lepšie!’ poozval sa vtom.,Ach, neviem, neviem — Ty mi rozlož, drahý…’,Ja rozložiť? — Nuž: teba posadímdoň; na konár hen povesím ho klenua budem hojdať…’ ,A ak upadnem?Nie, prosím, nie!…’ ,Oj, bojko, ulapím ťa,hľa, tak!’ i pochytil ju na ramená,bár vzpierala sa, jak len stačila.A ponad potok rozkročiv sa, jupozakolísal nad ním, bielymiaž nohami v ňom sprevracala vlny;kolísal stuha — ,Nebuď šialený!pusť!…’ kričala. ,Keď pustiť, dobre; tedyiď, plávaj rybou…’ ,Netop, preboha!Joj… ukrutník!’ ,Ech, nevrešť, strachopud —tu drep —’ a uložil ju na trávnik.Vtom ruku chvatla mu a pohladila.,Ba milota si…’ riekla s úsmevom,na víčkach rosu, tvrdú ruku túláskajúc — — Tam as’ trúfala ho nájsťakiste, tak ho polapiť a zdržať;však sklamala sa zas len. Pustý bolbreh; tupo drnel pod údermi, zhustaveň sádzanými prúdov kladivy.A po ňom kry v tme sťaby mátohysa tetelili, i zas v priesvit nočnýčo štete vztýčili sa: zákernícina lúpež čihaví; nie hladkolistéviac, vetvíc hybkých, sklonných, zdvorilých,lež každý vykľul v rohatý sa bodliaka nevražil… Len s tiažou vydrelaz ich paznechtov sa vtáčkom lapeným,strap šatu nejeden i krvi kropajim vpospas zostaviac… I iste vzlyk zasv sluch noci ,Kain — Kain!…’ zalká, nechho nezahluší rieky jak i hluk —A práve bolo v nedeľný vše deň,v deň, v ktorom usnú iných povinnosti,ustúpia drsné týždňa trampoty:že vyvábil ju z kruhu rodinného,zo sestár venca vysnul, odviedolďaleko obzorom. — A ona pošlačo baránok, jak často spatrilau Ábelovho stáda, za materouubiehajúcou, vtáčik za vábcom;nebola vstave slovíčkom sa vzoprieť,nie stvrdnúť na odpor, bo tiahnutáni nie tak silou bola jeho ramien,nie nadvládou, ňouž kypel obrovzrastaž k postrachu, jak skorej tajným kúzlom,nezdolateľne žarkajúcim muz tých bezdných očí, bleskom z oblakuoslepujúcim, tak uchvacujúcimju so sebou…I vodil vtedy jupo šírych poliach; hnedky úvalomhlbokým, hneď zas vzdušných po pahorkoch;zo stínnej zápače na svetlý grúň,hor’ rígľom kamenistým, úbočoupodhorskou, mäkkým machom vystlatou;tu kvetnou poľanou, skaď vetierkyozávod unášali svetom vôňu,tam ponad priepasti, tmou zívajúce,v nichž riavy ručali — či vyla zver? —vždy ďalej, vyššie viedol… Ak vtom kdesíl nedošlo jej, bo svah divo spríkrel,či smelosti, bo ručaj presadiťči rozsadlinu bolo treba prehnať:hneď ochotne jej prispel na pomocvše, ruku podal, že si hupkalauž potom nahor jak by po stupňoch,vznet túžby v líci; abo zrovna prez driekju prepäl ramenom, i dravec jakv let s holubicou, pružným oblúkoms ňou hĺbku prepravil, že vtom jej vlasspustený zavial sťaby zlatá peruť…Ba z priestranstva a jasna vidiekaju previedol i v prales pošmúrnys nesmiernou klenbou na ohromných stĺpoch,ňouž iskrami sa preciedzal dňa svita pršiac hasnul, prv však osvetliacdopoly čudnú jej spleť, väzbu, ústroj,preletujúcich pod ňou operencovzhon ligotný či kolíšúcich sana výklenkoch jej hybkých, rímsach z vetvíc,z liánov šnúrach, perie dúhy skvosta z hrdiel žvast, smiech, hvizd a spevu zmätok,a jehož podlaha tu kapradínotekom spuchla, inde skladom zvlekovsa pozdala byť, nepohrobenýchklád-mŕtvol cmiterom, čo v mužnom veku,v úplnku duhu, sily skydali,tie porazené hromu mŕtvicou,tie povalené úložnicou víchra —No nie dosť prekážok, nie hatí, priekov,nie núkajúcich v spočin útočíšť,krás, zdŕžajúcich nehou, očarením:i stadiaľ ďalej rušať musela,musela vyššie za ním, unášanátým démonickým jeho rozmachom,kýms’ nepokojom rozpútanej vôle,čo zahrnúť by chcela razom svet,ho podrobiť si hračkou, v podnož zdupať…až prebrodením borín, priepadlísk(kam mŕtvych svojich pochováva les),úplazu slzkým žľabom dostali sana horskú planinu, kde zrazu v cestuim nebotyčné vtrhlo skalisko.Tam konečne sa v oddych zložili:vo tôni duba obrovského, čopláňavou kráľoval sám jediný,i so skaliskom pretekal sa vozvýš,no trpaslíkom zaostal preds’. Ona,do jeho lona skloniac hlavu, snáďi usnula, bo púťou ukonaná,či rozkošou, keď čula jeho srdcatak blízko tlkot, dvíhajúci jukams’ v oblasť blaha, v kráži jeho mocisa ocítila neobmedzenej —On avšak, ozaj jak by neúnavnýkýs’ strážca nad ňou, bdel, i pozorompo okršleku kolotal ni sup,v záchveve vetriaci nos, čeľusť vzpätús úškrnom kol úst protivným; i lenčo prsty čechral v rozkotúľanýchjej kaderiach…A jak tak vychádzali,jej neraz pilne poukazovalna vnady prírody i zázraky,útvary pitvorné i roztomiléstvorenstva články. — Ale medzitýmvždy niečo našiel vadným, nedostatkomna tvorčích dielach, i hneď nevážneich zľahčil, odsúdil: Klas mu bol chudý,mzdou práce lichou; málo pestrý kvetpre oka žiadosť, pre sluch lakotnýspev vtáčka bzuk ak —; chrastím leda strom,bár vrcholom sa týkajúci hviezd,tok horský leňochom; pláň hrbatinou,krtinou vrchu štít, hôr bujňavavyškudlou pažiťou a šíry obzorlen tiesňou, úžavou; ba blankyt sámten nekonečne čistý, jasotnýslul zabrudenou síňavou mu, chmáranie nadosť čiernou, slepcom slniečko —Kam zmyslom trkol, všetko zvrátil v opak;površím foriem šibnul pohrdou,v ich jadro však vryl známku porušenia,tak potupil ich: kýsi kazisvet,odbojník, nadutec, v tom činiac saas’ nádobou, v nejž celá muka, horkosťvyhosteného z raja rodičaklokotom zvrela…Nasluchovalatým Dina rečiam jeho blúznivýma rúhavým; i srdce stislo jejvše, tak jej bolo ťažko, bôľno, ľúto,že očujúc ich padať krupovcomna svojej mysle pole ružové,mu skoro vrkla: Mlč, prosím ťa, nehreš!Ba ako z tvorov hada jedinebol chválou vyznačil, vraj, umeniavzor dokonalý, i ho kolo krkusi otočil a bavil sa s ním, tožihadlo jeho klané lákal, dráždil,až uskočila desom od neho,plam polial ju, i len že neskríkla:Preč, ošklivče! Preč, zradco s hadom-zradcom!…A jak zas brechot vzniesol šakalínad hudbu sfér i sám sa pustil v štek,ho napodobniac s ochotou, tu hrôzouzdupnela zrovna, i z nej vymaniac sa,mu už-už vmietla v drzý obličaj:Tak skáraj jazyk tvoj Boh!… Medzi šelmybež, vlkolaku, zlotrilec ty… Všaklen fľochol na ňu vtom a uľahlajej duše vlna prv než fľuskla s šumomz jej ňadier — zanemela, ako povojsa k nemu pritúlila, milotyvzkvet na rtoch, cele jemu oddanái pokorná — veď predsa bol jej bratom,viac: tým as’, čím bol otec matke — viac:bol Bohom jej!…I po tých známych stezkách,po šľapajach tých vzácnych kratochvíľhonila nocou, kutajúc ho — ažna pomedzí tom najďalšom ich pútesa razom octla, sotva popadajúcuž dychu, chripiac leda: ,Kde si? Kde,môj Kaine, kde?…’ Avšak ani tamho nebolo, nie. — Poľaň príšernetrnula v matných svitoch mesačných,stín za stínom hnal po nej. — A to čo?Dubisko vyvrátené, v jeho polomzabŕdla… Ako? Stála víchricavar’ dnes? — Ach, áno, ona! Strašná búra,čo rozpoltila vo dve poly svet,že rozkydnúť sa hrozí! Zrumiť v prach —A ona, biedna stvora, jak ho scelí?Čím preklenie tú desnú trhlinu,čím, Bože!?… Stŕpla, sklesla omdlením —Vtom placho vzhliadla: mesiac vylupnul saz chmár, v skaliska štít stĺpkom uprel zrak,sťa čihač tiež — a tam, tam, prez kolenáokväclé ruky, z čela štice spád,jak ozorný by pavúk, dunčiacisi sedel… „On to!“ hupnúc, zjakla, „Kain!…Preds’ našla som ťa! Neujdeš mi viac,nie!… Jak mám k tebe? Poraď, pomôž — Čity zídeš dolu? Och, zíď, premilený!Na lúčoch luny spusť sa pozorne,a ja, jak tys’ ma chcel vše — pamätáš sa? —podletiac v stretky ti, ťa dochytímv objatie… Ó, poď!…“ Ale netúrnul.„Čo nehýbeš sa, drahý, neozveš?…“(pokračovala). „Si var’ hluchý, nemý?To nemožno! — A či ma nepoznáš?Či nechceš poznať? Ja som, tvoja Dina!Tá, ktorús’ ľúbil dosiaľ výlučne,jaks’ usvedčil ju vždy, a ktorá tobôžťa jediného ľúbila i ľúbitak veľmi, veľmi!… V strachu o tebaťa od mrku už hľadá po svete,až našla si ťa! Našla celého,so srdcom, verím! — Počuj, jej to hlas!Môj vzlyk! Ó, zostúp s tešným prerečením,jak škovránok sa vracia v tvoju brázduku družke svojej — Chytro! Nedaj mizmrieť túhou…“ Urputne však drepel lena mlčal — „Čo ti…?“ (Skríkla.) „Skaliskoto väzní ťa snáď? Mám ním otriasť, a tymi padneš jablkom?… -ach, niet mi síl,a jablko — Či var’ sa hneváš na mňa?Že na mňa? Prečo? Nemáš príčiny,Kaine, nemáš! Všetky moje cestysám upravovals’ doposaváď; sámmyšlienky moje splietals’, rozväzovals’,že lietali, jak tys’ im určil smer,a zhromaždené v tejto hlave, sadliti na plece, keď tak si zavelil —Aj zo srdca, jak tys’ chcel, crkal cit…Na Ábela sa pripína tvoj oblak?No načo? On spí, čuší hlboko, hlboko,kam sme ho zahrebli — vieš? Pod olivou —nie… Sestry s matkou majú biedy dosť —A otec: len sa pred ním pokoriť,do prachu trebárs skloniť pred ním temä,vzpäť k nemu ruky v bázne zachvení,tak vrúcne prosiť ho, ho obmäkčiť —ja sama pripojím sa s prosbou, s nárkom,z tej duše všetky slzy vylejem…i odpustí ti! Iste!“ Trhlo ním,i vzpriamil sa; zrak sprudka ziskril mua dubkom vstala potrasená hriva.KainČo? — Odpustenie? Ja oň neprosím,nestojím — nechcem!… A či odpustilten záhradník tam skúpy, pravý sebec,rodičom, že si jedno mizernéodtrhli plánča, zjedli? Neodpustil,lež, nepovážiac ani obranyich, prchkým súdom zhrmel nad nimia zápäť svojou spupnou čeľaďou,ináčej zvyklou leňošiť a hýriť,ich z raja vystrkal… Och, že sa dalití slabosi tak ľahko vypratať!Bez odporu — keď predsa záväznýsľub jeho mali: To vám všetko k službe,panujte nad tým!… Že si na pomocoproti bielej zberbe, máchajúcejnaoko mečmi z plamu bez žiaru,húf neprizvali černokrídlatých,tých statných zápasníkov! — I bol boj byo ohrad zvíril zas, o — cha-cha-cha! —jablko červené: jak zúril kedys’na skúdolených poliach vozduchuo jeho sídlo, sklepenie to prázdne,s tým lichým svetielcom… Hach! V borbu tús tou päsťou, kyjom tým — i pričapímroj motýľov tých jedným úderom,že bradlo toto, olepené nimi,na letákoch ich vtákom brnkne preč —a druhým zráňam záhrady tej všetkyvrcholce! Tretím jemu v posmech… hej,za durdenie sa ničomné. — A prečopre takú pletku zrobil tartas ten,vlas skrížil s brvnom, slonom pristupilna muchu — prečo? Preto, lebo znal- och, on to vie, však vie ho Kain tiež —že v odpustení vždycky trčí ujmapre toho, kto ho dáva: vypadámu z kruhu moci tvrdej ohnivo,i spräž sa durí, seká slávopovoz;no — Kain dokladá — má škodu i ten,kto prijíma ho: lebo v hrdý väzmu vďaka ľahne bremenom, i viacteružiť musí, než mal vláčiť predtým…Oč väčšia moja vina, o toľkoi schodok oťažel by tam i tuto —nie! Nech si otec podrží svoj hnev,ho pestuje a z neho súka mračná,a keď mu ďaka, strely mece z nich;ja svoj hriech zachovám, tú nadobyzeňkrvavo zbronelú, vo vlastnej vyhnižeravej vyzrelú a v dume potiaľotuhlú, ochladlú: i pôjdem s ňoua preobrazím svet!…DinaÓ, čo to zmýšľaš,kam odskúbaš sa, kam chceš zapadnúť?Uznávaš vinu — kto tú uznal, jeuž v práci zhladiť ju aj, vytrieť z dušečo oželenú škvrnu; a ty preds’len nechceš sa jej zbaviť, zveličuješju, dosažnejšie vnímaš… Nerozumiem,Kaine, nerozumiem! — Či si ty,ten výberčivý, netrpiaci v zbožípleveľnej šmúžky — prvorodenecz očisty pošlý prvých ľudských súžob?Si človek tam hor’? A či útes skalný,čo v hláskach, v zvukoch nezná rozdielu,lež všetky zmätie, schlpí, skomolíi ozvenou ich nezmyselnou brbce,jak pomätenec, zvrhlec…? Ach, nie, nie —Ty v prsiach chováš sebavedomie,tú istú bytia postať, nestrhanúod priepastí; a z nej ti živo vierisvedomia prameň, obrúbený kolzeleňou kyprou sľubných nádejí,nakukujúcim dnu potechy kvietím:ty musíš nazrieť doň tiež, dovidieť,jak upadlý veň kameň úrazuho zmútil, skalil, do dna rozrušil!A spatriv to, chcieť musíš, ľúby brate,by očistil sa, zjasnel a v ňom opäťsa usmievavo kochal okršlek,tie tvoje stráne fintili sa… baHospodin rád sa zhliadal plnotvárne!Sám potrebuješ z čista piť, ty sám,bo kaluž otravuje. — Spomeň len:tvoj býk zdroj zašliapnul, ty mal si smäd —čis’ vtedy pil? Nie. — Prv sme spôsobili,že k zemi usadnul kal, pokajal sačo vinník skruchou, sklonom hlbokým —a lunky zhmýrili jak včielky z úľa,až poskladali z kvietkov-paprskovplást krištáľový… Tak si z neho pili výskols’: Haj, chuť! — Som zas silný, zdravý!Tak počneme i teraz, milý môj —poď, neotáľaj!… S láskou, ochotou,s tisícerými zájmy nyjúcimiprikročím k dielu sama, pohnútkyposoším, vzpruhy, páky, zdvihadlá- i sestry pomôžu, i mať, ach, mať —a pohľad vhĺbený hneď v otcovutvár chmúrnu, hnedky v skabonené nebo,budeme volať, vzdychať, upieť, lkať,kým rana nescelie, spor neprejdev zmier milostný, v ňom hmlou sa nerozplyniev hruď zavalený balvan ťažký: hriech!KainHriech! Hriech! — A či je hriech? Tma u svetla,noc za dňom, ako vidím — protiva,jak chutnám, slasti — poblíž zvuku škripot,jak počujem ho — ako učí hmat,pod cíperím priam, jeho chúlostivýmkorienkom kremeň drsný — ako čuch,puch popri vôni — ako vnútro, osteňoproti hlati… všetko musí byť,je nutným líca opakom, je stránkouskúšobnou — povinnosť má jestvovania,má právo aj! A nech je zrovna hriech,potierajúci protivníka pych:i tak ho má! Ba väčšie nežli ctnota!On pácha, trpí tá len… Ona lieňje rajská — onen zemský blud i chlieb —Ja tento volím! Všetky moje zmyslypriľnuli k nemu: v sfére ducha môjhotlie stredobodom!… A či ohradiacstrom vedenia, on sám tým nevštepilklík zvedavosti — hada nestvoril-lisám jeho pestúnom, až rozvil sav kvet, obrodil tým neodvratným skutkom?Bo prečo nevyčkal, že okúsiai z žitia stromu? Ábel žil by, žil!I nebolo by skutku… Aj, kde pôvod —V tom klíku kľúč: že zahorela žízeňtu po krvi, i siahla ruka táa Ábel — umrel! Nie môj dômysel,ač úmysel môj: vykonávaš, nástrojja jeho bol len. — Nástroj zduchovnel však:stal sútvorcom sa, majstrom! Prijímamzlo za svoj remek! Vážim šedivýrub dobra; v službu najatý lži, nesiemhold mrzkosti… Mám poklad záporu:svet schopný zakúpiť ho, obmeniťv zmes, na púšť znova! Noc, tys’ jeho schránkou,opatrovnicou, ošetrovateľkoupri kradmých lúčoch mesiaca, toť, kýmsa v tichu viažu zradné zámery:až k rozvitku ich slnce nenávistiposupné vzíde v zoriach krvavých,protivných pochýb dumu rozptýli,posvieti snahe, činu…DinaHrozný! Strašný!…Vždy ešte rozum tvoj ťa unášapo zrázoch pýchy, zhuby priepastiach:ten zdivelý or?… Až mu vyhnúť ťažkoje z cesty, ťažšie poňať, zavrátiťho umu môjmu — lebo kopytyzem rozráža v prach, hrivou zmetá hviezdya z nozdier brýzga v nebo besnou špinou —Och, nestydatec! Bohorúhač!… Stoj,kým strmhlav nezrútiš sa — Zubadloti na pysk tvrdý! Putá… Kde ich vziať?Kde, Bože!? Ukáž, bleskni!… Človeče,máš ozaj — srdce?Kain(s chichotom)…Čos’ tu durká v rebrá,jak úlom, slúchaj, búši po skalisku —DinaMáš tedy ho, máš ešte, chvalabohu!I jestli z neho nevyškrel ti cit,ak ľadom neskrahlo ti, nezotlelona uhoľ zášťou, musíš podbať oň,ho počuť musíš!… a si zrozumieme.Kaine, miloval si kedy tyrodičov? Otca povždy pečlivého?A matku, matku sladkú, sladšiu nad med,nad… Povedz, milovals’ ich? Však ver’ nie?Úprimne — však ver’ nikdy?KainJaba, hej!Kedysi — môž’byť — no i rozpomienkauž váha, kedy bolo? — Dávno — Ech!Opukli zväzky, zhasli v pamäti —DinaÓ, srdce nájde vždy, čo stratilo!…A sestry milovals’? Čo?KainPokoj daj —Už povedal som: pásky popraskali;som sám! — Dosť sebe veľký, slobodný —DinaA Dinu? Dinu — Bože, ani si lenjej nevšimol si posiaľ, zblúdilče,ač tu je, trasúca sa, sťaby lístokvo vetre, túžbou, strachom, pohoršením,tu — pod tebou, tak blízko, blízko, preds’i ďaleko tak — Dinu, spomni, ktoráťa nadovšetko v svete ľúbila,ti oddala sa cele, bez výhrady,svoj život, deň, noc, čistý panny kvet…ju či si ľúbil kedy?KainTelesne —DinaTak? Tedy klamals’, šudil mrzko juodprvoti? Tak? — Och, to vystalood teba, diabla, hada úlisného!Keď hovorils’ mi: Dino, ľúbim ťa,jak seba, viacej! viacej!… Prísahou sima uistil: som tvojím jedine,tvoj každým ruchom srdca, mysle svitom,buď mojou tobôž… a ja uverenávo sľube, danom pred božou mi tvárou,som v objeme ti zmdlela k žiadosti,i ľahkovery záloh pod srdcom…čos’ vtedy? Podle luhal!KainNepravda!DinaNepravda, vravíš? Teda milovalsi opravdu ma? — Ó, tak ľúbiť musíšma podnes! Lebo láska počiatokmá síce, ako potok v pramienku:no potom — bez konca je v toku svojom!Hneď šumný prúd, hneď tichá hlbina,i krútňava… Ej, krásne boli to dni,Kaine! — Kedy? Včera, zavčerom…I keď si zdrsnel, boli divokrásne!Keď zdobrels’, číry jara kvet a jas —Jak škoda ich! Či nenie ti ich ľúto?Ja slzím, jak tá noc: či necítišna tvári rosu?Kain…Ha! Mne spadá pláchaz tých mútnych očú — Vidím v svetle krajpláť rozkošný — a po ňom ruku v ruke,v života duhu kráčať šťastný pár.On zdá sa mrzutcom či vážnym… onasám smev i neha: odblesk radostijej vše ním zbronie či strblieta dúhou…Ty si to, Dino!?DinaPredsa konečnema poznals’? Vďaka! —KainA či ľúbiš eštetamtoho? Vstave si mu odhŕňaťmrak čela, trpkosť osladzovať úst,ho vymaniť z bied zvierajúcej siete,do pustej, tmavej ducha priehlbnehviezd nasypať mu tešných… vstave sii urobíš to?DinaMilerada vždy!I ako potiaľ — dúfam — zdolám, zmôžem!KainSi mojou navzdor?…DinaTvoja naveky!Naveky tvoja s celým bytím-žitím,Po samožertvu — Oltár vstavíš zas,i chceš-li, na ňom… Ó, poď! Nadpradiemeto dejstvie tých dvoch šťastných pútnikov…KainLež — brat, krv… Otec: či si nečulalom jeho kliatby? Až sa striasla hora!K dudniacej zemi prihla vrcholce:a Kain, jak bol do dna zbúrený,v tej šibavici chvoje, nediv, nediv,i zdivel zverom!… No čo hora? Zhoralen ešte zrachotilo!… Zosŕkalsvet vôkol, stonal, ručal… čula si?Mne posiaľ sa až, posiaľ ozýva —Huch, ženo! Zločin — vyše miery, váhy!Súd neodvolateľný —DinaNie tak, nie!To všetko, drahý, dá sa zmeniť, dá…Ja verím: z kliatby vzíde požehnanie,jak zlato klasov spod hrúd ťažoby —Tys’ nevedel, čo činíš: slepotouti vášeň potiahla zor, v krvi srdcesa v ten čas zalialo — i verím: zmierže z hrobu vzlietne, s milosťou sa nebiesvdol zlietajúcou stretne, spojí v rosuti nad hlavou… Len lásku vatrou vznieť!Je láska všemohúca —KainVšemohúca?Tak, Dino, rieklas’?DinaÁno — Však už poď,zíď, miláčku! Je pozde — rodina,môž’, v strachu… Tíško spusť sa, pozor… Hľa-hľa,viď! Krikľavý svit —I už pohol sa,tieň obrovitý v búrnom tetelení.Mnel zostupovať, ,svieť, mesiačku, svieť…’zaprosiac lunu; no vtom pri bokumu v žiari brudnej skrsla Lilita —„Späť, blázne!“ škrekla. „Kam chceš…?“KainA ktos’ ty?LilitaLilita — padlý anjel!… Žena padlá;lež ešte vždycky, páč len, slušných vnád:blesk v oku, vlasy tulne zvlnené,na líci bujarý kvet… nie-li švárnadosť? Povedz. — V ňadrách zžieravý až plam,čuj, blkot, schopný sálať ľúbosťoudo nekonečna, keď tak na perysa pery položia. — I krídla eštemám, vidíš, zamak síce obškvrklétým ohňom, zbavia však…DinaÓ, stráň sa jej,Kaine! Stráň sa, ujď!…Kain(Lilite)A čo chceš tu?LilitaPo svete brúsiac… inu, pobehlicousom trochu; nie čud: zunovala somstisk našských anjelov, bár vrelý, chutný,preds’ zvšednelý aj… i v tej vychádzkezábavnej sem som hupla, Adam kdes rodinou čupí. Reku, kuknem ich,jak sa im vodí? Horšie nežli predtým,či sprepadene dobre? Príkre-sladko?Rozkošne-nudno?… A tu — nesnívals’predošlej noci o mne? Alespoňja v sen ti patrila, kráž obdivujúcti smelých bŕv — tu — zrazu vidím vzruchmne vítaný, bunt, rozpor… Hoj, tys’ obordľa úmyslu i činu! Bohatierz úkladu, z pomsty rek! Ty — ty bys’ mali ďalej pôdu krájať jalovú,ju potom polievať? Ty válčiť s býkmi,keď z brázdy uvrzgnú?…DinaAch, neslúchajjej lživých rečí! Práca šľachetnáto, Kaine, zná povzniesť, uspokojiť —Sám Boh ju uložil…LilitaI začulasom z rokle hen tvoj bohorovný hovor:vývody tvoje šírych rozmerov,vzdor nádherný i námer svetoborný…až rástla som! On to, som zastuklaradosťou; to on, jehož práve hľadám,i nachodím! — Ba ja prísť musela,ja, odkryť ťa i sebe samému,ináče sotva bys’ sa kedy poznal:Vieš, kto si, brachu? Či vieš? Veleduch!Ty medzi našich duchov patríš umomi vôľou jedine! Ten orlí vzlet,ten rozmach ramien, za priekorom žízeň,po protivenstvách žravá pachtivosť,snáh vzbura o víťazstvo plenu, skazy!…Jak? Ty bys’ smel si odpäť perutepre jarmo nízke? Svoju chmúrnu výsosťchcel jasnom potupiť? Bys’ vrávoral,bys’ upadoval?…DinaOch, jaj!… Nedaj, nedajsa, Kaine, zmiasť! Pomni na zásvitvo svojej duši… Ustúp, odžeň ju!Skoč, zbehni! Rýchle! —Kain(Lilite)Čo máš, dopovedz!LilitaBuď milencom mi a mi budeš — bohom!Či áno?… Buď, buď! Pozri, ňadrá mijak lichcú — Skúsiš ľúbosť anjelskú:ač povrhnutá, nenie k zavrhnutiu!Ač pokvárená, plná ešte vždy,uvidíš. — A dve tône, dovoľ bližšie,sa zažnú plameňom! — Znám, milenče,kraj Nod, hneď za Edenom; zvláštny kraj,čarovnú záhradu: ta pôjdeme,však i ty? — S veľkým uspolčeným citom —Raj založíme tam… či dobyjemeten tvojich späť? Jak chceš; no v pokoleníon skvitne našom! — Môj si?DinaMôj! Však môj,Kaine? Poď!…Kain(po podumaní)Hach! V údoch cvik a lom,zdvih búrky vnútri… Tvoj som, Lilito!DinaTo nemožné! Ó, nezavrhuj láskytej pravej, večnej! Kain, Kain! Ach…LilitaMôj Kain… Skloň sa na čas v lono mi,až nastúpime po strminách cestu —Kain(urobí, však hneď sa strhne)Hu! V čele — tu-tu! Zašpelo to, páli —LilitaNech podúcham…DinaÓ, mojej duše vzdychvie zhasiť aj, vie…KainDosť; už prestalo,Lilito. Poďme —DinaKain!… Neposlúcha,uchodí — beda mi! Ty, Hospodine,mi vráť ho! Vráť! Joj…Sklesla. Vzhupla zas.ni uštknutá, zrak vzpretý do meravav tú stranu, kam sa horskom po chrbtedva zrutné stíny uberali, dvaoblaky párom, krvou poliateumierajúcej luny. — A jej nárekna mihotavých svitu perutiachsa tácal sťa vták poranený, s kvilomz pokonnej bolesti…A od tých čiassa vo dva prúdy rôzni človečenstvo,pretekajúce zeme okršlek.Z nich jeden žriedlo má vo skamenelýchsŕdc braliskách, v pŕs úzkych úvale,pod lbami pychu, prekálajúcimiaž nebo rohy, v slojach kadlubísk;a nadŕžkaný opachami krivdy,sebectva prahmi posošený v rut,sšibaný chrastím nešpliech, zápačízmámený záštnym liehom: naloženýtak, s lačným revom, s chtíčom vražednýmsa hrnie prívalom — sám svár a lesťa ziskubažnosť kalná… brehy trhás útulky ctnosti, s pravdy oltármi,s majákmi svetla; zaplavuje nivys ich krásou, dobrom, v korisť zaberáskvost nádeje i práce hotovizeň,v púšť obracajúc sľubný Kanaán…A druhý — tajomný je jeho vznik:snáď pŕška z neba je mu roditeľkoui dojkou — tu dol’ iste prítokmimu milosrdia slzy, otajesúcitu jarné, ctihodné z čiel kvapky,žertv krvoperly… no už na počiatkudosť silný, bystrý, tečie v riečištisi upravenom, šumí, putuje,sa hadiac-radiac, sveta končinami,ich navlažuje, úrodnými robíi skytá chleba ústam hladným, smädzaháša, telo priodieva nahéa plesom blaha naplňuje duše.Hneď rovnobežne ženú ozávod,hneď zblížia sa a zídu, zhacú, spriečiai potierajú v boji zdĺhavom;no neresť, onen s jedopenou, s rykomtým šelmy, zhubca obdrží vždy vrch…Ó, kedy tento dravý opadne,pod ktorým slnkom vyschne, vytlie do dna!?A kedy tamten tichý, láskavýna veľtok zmohutnie, sa roztočípo zemi? Ľudstvo zlúči v rodinný kruhbez falše, protivne — zem oázoubez púšte spraví, rajom bez hriechu?	Orszagh-Hviezdoslav_Kain.html.txt
Válečné roky s Milanom HodžomPán predseda vlády, môj drahý priateľ Milan!Dušou zunie taká zvláštna nôta, niekedy sladká, zas unylá. Plná nehy a túhy.Je to silná rieka rozpomienok, ktorá pretrhá všetky hate, leje sa dávnou minulosťou.Tie rozpomienky, ako z lúčov mesiaca uvité melodie, donesú dušu do extázy.To je taká rapsodická mystická hudba. Taká, čo je vstave dať krídla tej duši. Ona letí hviezdnatou nocou a drží rozpomienky, ako krásnu kyticu v náručí.Sú to rozpomienky na našu bratskú, krásnu spoluprácu pod Tvojím vedením za naše národné ideály.Boj ten bol tak šľachetný, tak čistý, tak presiaknutý žertvou a pravdou.Viem, že rozpomienky tieto i dnes hrajú v Tvojej duši. V tej duši, v ktorej jasne plápolá plameň rodolásky. Oheň, ktorý hreje, podáva svetlo budúcim generáciám.Či pamätáš na celé to kúzlo duše, ktoré nás hnalo roku 1905 do boja za národ, za pravdu pri voľbách môjho brata Emila? Či pamätáš na tie tmavé noci v tatranských boroch, ktoré ako klenutie veľkých čiernych katedrál vznášaly sa nad nami, keď zvláštna mystika ovládala naše duše? Či pamätáš na krásu týchto priezračných nocí, ktorým už nechybovalo len súhvezdie južného kríža Tichého oceánu?Boly to noci betlehemské, na ktorých ako by človek bol cítil zvláštne znaky. A keď sme tam strážili našich voličov, tak nás uspal večný šum našich borov, ktorý nepretržite zunie v našich dušiach i dnes a napĺňa ich žeravou nostalgiou.Tam pri ohni snívali sme o našej ďalšej práci, ktorej už vtedy základom bola dohoda s bratmi Čechmi.Či pamätáš na tie klasické zjavy nepodplatiteľných našich chudobných ľudí, našich voličov, na tú extázu našich slovenských žien? Tam v ich duši vždy plápolal oheň oduševnenia, taký subverzívny inštinkt za pravdou, oheň, ktorý bol zažal ešte Tvoj veľký strýko Michal Mil. Hodža.A keď trávili sme s našimi voličmi tie noci, pamätáš, ako s druhej strany ozýval sa rev našich bezbožných protivníkov, ktorí pustili na náš zaostalý ľud démon alkoholu?Či pamätáš, ako na voľbišti v Mikuláši nás dvoch rozzúrený ľud v nezadržateľnom útoku na vojsko úplne pritisol na bajonety? Ako si mi volal, keď visely naše životy na vlásku, „vydržať, pre Boha, vydržať, ináč bude masakr“.Či pamätáš na tie viedenské válečné časy, na tú úzku spoluprácu s bratmi Čechmi, keď si ukazoval smernice našej politiky na Slovensku v ich vzťahoch ku Habsburqom, k úplnej suverenite, k jednote československej? A aj na tie Tvoje, nám tak milé návštevy u nás na byte, ktorým sa tak tešila moja žena Olili? Veď i dnes Ťa stále spomína so zvláštnou srdečnosťou.Vždy si hnal vtedy a — nosil si uniformu c. k. armády — našu akciu s neslýchanou dynamikou vpred a v Tvojich koncepciách nebolo hviezd, po ktorých by Tvoj duch nebol siahol.Či pamätáš na ten hrozný tlak, na tú zodpovednosť, ohromné riziko, ktoré si niesol, keď sa od Slovákov žiadalo vystúpiť na europskú verejnosť vyslovením holdu cisárovi Karolovi a Ty si Maniovi, Vajda-Voevodovi a mne riekol: „My budeme manifestovať naším mlčaním.“ Nebolo to niečo vizionárskeho?Či pamätáš, ako sme navštevovali slovenský východ? Na tie banderiá, na slávobrány, na tie rady dievčat v ich utešenom národnom kroji, na tú radosť, ktorá žiarila z očí nášho roľníctva, ktorých si v najvyššom nebezpečenstve života navštevoval ako pionier našej národnej myšlienky už pred vojnou.Pamätáš na to celé kúzlo neskazeného ľudu, plného originality na tej demarkačnej línii medzi Byzancom a Rímom. Toho ľudu, ktorý ako švajčiarski gardisti, mrel v zámorí v žiali za domovom.Či pamätáš na svoju tak teplo prijatú reč v Londýne pri veľkom medzinárodnom kongrese v budove anglického parlamentu Galerie lordov, kam si doniesol veľkolepý plán: riešenie agrárnej krízy na Balkáne. Založenie agrárneho byro v Ženeve.Či pamätáš na našu veľkú schôdzu v Turč. Sv. Martine pred pár rokmi? Svojou krásnou rečou vykúzlil si nám sugestívne obraz zašlých vekov a v ďalekosti akoby hmly zjavily sa našim očiam tie tváre našich buditeľov v ťažkých dumách — veď tie časy boly skoro beznádejné. Kráčali smerom k martinskému cintorínu. Ten je našou večnou Mekkou. Skvelý príklad pravdy Písma, že nie sú všetci mrtví, ktorí sú pochovaní.Tam nad tými rovmi, ktoré tvoria vlastne výšky krajšieho života, planie závoj nesmrteľnosti.Povedomý si si veľkej misie našej vlasti a pracuješ v tom smere, aby naša demokratická republika zostala záštitou proti útočiacim myšlienkam, ktoré ohrožujú európsky kultúrny ideál.Teší ma, že podporuješ našu hospodársku politiku kontinentálnych dimenzií. Možno, že skoro bude Oderským a Dunajským prieplavom cez našu vlasť spojený Indický oceán s Baltickým morom.Ty vedieš skupinu pútnikov, ktorí kráčajú po kamenistých cestách života za najvyššími métami človečenstva.Teším sa Tvojim úspechom v zahraničí, že tak skvele reprezentuješ europského ducha.Ideš cestou tvorčej sily slovanskej rasy, plný iniciatívy, koncepcie, ba povedal by som, samej inšpirácie.Zosilnil si Malú dohodu, túto garanciu mieru. Ona neni dielom diplomatov, ale dielom mrtvých, ktorí inšpirovali živých, vytvoriť dielo trvanlivé.Vždy si hovoril, že začiatkom hodnotného duchovného života je viera v pravdu a otvorené prihlásenie sa k nej. A vždy bol Tvojím najvyšším ideálom rozkvet božského a večného v našich dušiach.Boh Ťa sprevádzaj na ďalšej Tvojej pútnickej ceste!KORNEL STODOLA	Stodola_Valecne-roky-s-Milanom-Hodzom.html.txt
Spev prvníObsahPo vivráťenéj Tróji Eneáš, Anchízáša a Vénuše sin, muž nábožnosťú a silú znameňití, keď v sédmém blúďeňá svojého roku po tirhenském mori ze Sicílie do Vlach sa plaví, spósobenú od Eola krála vetrov, na prosbu Junóni, strašľivú búrkú na libickí breh sa priháňá: i vijda na zem, seďem veľkích jeľeňov šípami postrílá, a jedného na každí koráb (nebo toľko z rozmetaného loďstva jích pozbíral) dává: tovarišov pozatím dlhím už blúďeňím zunovaních, náďejú budúcého odpočinuťá k znášáňú ostatnéj, čo zbívala, práci zbudzuje. Medzitím Vénus Eneáša svojého a Trojánov pred Jupiterem vec koná, a všeckích tích bíd príčinu Junóňe pripisuje. Jupiter naproťi, otvorením osudov rádem, náďejú sčastľivého potomstva a mocnosťi Rímanov, céru v žalosťi ťeší. Jeho rečú utvrďená Vénus, Eneášovi svojému, místa ňeznámému, a pre viskúmáňí krajni sem i tam sa túlajícému v ústreti príjďe, a zvestuje, že rozmetané loďe zachované sú: ukáže též, že ňeďaľeko odtáď je mesto Kartágo, které tenkrát na tích stranách stavala Dído. Eneáš tehdi do hmľi od matki zaobaľení, spolu z Achátem do Kartági vstupuje: kďe i tovarišov zdravích naľézňe, i od Didóni láskavo je prijatí. Vénus aľe, že aňi junonskéj hospoďe, aňi ženskéj ňestálosťi dosť ňeverila, uložením do sna na luhoch Idálie Aškánem, na místo jeho Kupidina podstrčí, kterí medzi pestováňím v královnéj potajemňe k Eneášovi lásku rozpaluje.Spívám o zbrojstvách a o tem muži, s Tróje čo první, Vihnan osudmi, do Vlach, ku brehom dostal sa lavínskím; Premnoho on po zemách i morách bol premnoho zmítan Boztva mocú, pre hňev zlobivéj nad míru Junóni; Premnoho aj v pótkách zakusil, než mesto zakládal, A vňésol svích v Lácko bohov: skaďe stal sa laťinskí Národ, i albánské meščanstvo, i ohradi Ríma. Príčini, Múzo, poveď že mi, čím ubľíženo boztvu, Neb čo královná si ňebes tak lútala veľmi, 10 Nábožného prijať muža toľko že práce a bídi Nahnala: tak veľké u duchov srďitosťi ňebeskích! Najstaršé bolo mesto; luďé v ňom bívaľi tírskí; Od vlaskéj ďaľeké zemi naproťi vítoku Tibra, Možnosťú bohaté, a po vojnách sprudka horícé, Ménom svím Kartágo: praví sa, že Júno ho vácej Nad zemi všecki iné, aj nad svój lúbila Sámos; Tam mala zbroj, tam vóz; ona už pracovávala tenkrát, Jestľi osud povoľí, abi všech hlava bívalo králostv. Naproťi však, národ že sa od krvi zdvihňe trojánskéj, 20 Sľíchala, ňekdi čo má tírskích bašt ohradi zrúcať; Odtáď že všaďe král, a prepíšné válkami ludstvo K Líbii skáze viísť má: tak že naríďiľi Párki. Tochto sa Júno bojíc, a predešléj vojni pamatná, Čo predná za milích sebe védla u Tróje Achajskích: Príčini ešče aňiž hňevu jéj, a boľesťi ukrutné Z misľi ňevišli; krití zostává celki na srdci Párisa súd, a hrubá opovrhléj úraza krási, Též preňenávistní rod, i tá Ganimédova pocta: Tímto rozohňivená, metaních pres rovňinu Teukrov, 30 Dánajskích ostatki, a tak hrozného Achilla, Od vlaskéj najďál oďeháňala krajni; i množší Rok sťihaní osudem vókol mor tlkľi sa všeckích. Tak ťažkú rimskí založiť lud zavdalo prácu. Sotvaže sa plavbú ze sicílskích híbaľi končin, A spešní rosolov morskích penu brázďiľi meďmi: Keď ranu cíťícá večnú pod ňadrami Júno, Tak ze sebú: „Já mám premohlá úmisľi opusťiť, Od Vlach aňiž Teukrov zavráťiť krála ňevládňem? Neb mi osud bráňí. Pallas hľe korábi zapáľiť 40 Grécké, a v morskéj zatopiť jích mohla prepasťi, Toľko pre ňestúdnú Oileviča Ájasa vsťeklosť? Tá, prudké z oblak metajícá ohňe Perúna, Rozhnala loďstvo, tuhím i celé more zbúrila vetrem; Též jeho, pres boďené jak bol prsa plápoľi dímal, Víchorem uchváťíc do skal pozarážala ostrích. Já aľe, královná čo si kráčám boztva, i sestra Aj žena Juppitera z jedním tak dávno potíkám Národem. I kdo potom buďe cťívať boztvo Junóni, A zňížen z obetú pred jéj sa uhadzovať oltár?“ 50 Takto si rozvažujíc na plamenném bohiňa srdci, Spíchala hvižďícéj do Eólie, místa fujákov A vsťeklích povetric. Tu Eol král v jaskiňi pustéj Zápasních vetrov a hlučné ukrocuje búrki Rozkazem, a stálú ve žalári opatruje strážú. Horšící oňi sa z veľkím hori strašňe jačáňím Vókol závor hučá; visokéj na hraďbe nosící Berlu seďí Eol, a vždi kojí hňev, a zmakčuje prudkosť; Jestľi bi tak ňečiňil, more aj zem i víšku bi hvezdnú Strhľi, a po všeckom ze sebú rozmétľi povetrú. 60 Než boh vševládní v černé jích jaskiňe zavrel, Tochto sa báv; k tomu aj visokú hor spustu naválal, Aj dal krála, kerí bi veďel jím zákonem istím Kratšé, neb dlžšé podla rozkazu uzdi popúščať. Pred ňeho Júno tedáž s takovú pristúpila prosbú: „Ctní Eole, však oťec ťebe boztva a ludstva panovňík Doprál vládu kojiť vlni, buď jích vetrami zbúriť, Rod mi ňepráťelskí po tirhenskích vesluje víroch, Tróju a zvíťazené do Vlach svoje boztvo ňesúcí: Vetrom pusťi tuhosť, a zahrúž do prepasťi korábi; 70 Buďto narózno zažeň; mrtvích též pres vodi rozňes. Obzláštních dvakráte seďem na krásotu mám Nimf; S tíchto, čo jest najšvárňejšá, Dejopéju za stálu Manželstvom pripojím ťi, a vlastnú večňe oďezdám: Svój ze ťebú abi vek za takéj pretrávila službi Zásluhu, a krásních roďičem ťa čiňívala ďétek.“ Naproťi rekňe Eol: „Tvá, ó královno, čo žádáš, Práca je rozvážiť; mňe konať tvé rozkazi patrí. Ti pred Juppiterem toto mňe králostvo a berlu Obsahuješ; ti mi též pri bohov stoľiť hosťiňe práváš, 80 Víchoric a hlučních ti čiňíš mňa vládara búrek.“ Keď to rekol, do dutéj napráhlú mocňe rozehnal Píku na bok hori. V tom vetrové, jako zástupi vojska Otvorenú sa valá bránú, a fukotmi zahvízdnú. Nad more sa vrúťá, a celé až ze dna prepasťi Víchodní a poľedňajší prívalmi i častí Západní chváčú, a valá k brehu vlnska ohromné. Krik mužov a strašní provazov hňeď strhňe sa vrzgot. Mračna tedáž bílí vidrú ďeň a svetlo ňebeské S Teukrov očí; noc černošerá sa na rovňinu spusťí, 90 V obloze v tom zahrmí, a povetrí ohňami bľíská; Všecko i prítomnú vihrážá záhubu mužstvu. Hňeď zima pozdrobené Eneášovi zatrase údi; Zalká, a vsťáhlé k hvezdám ruki spínaja rekňe: „Ó trikrát ščastní vi! kerímžto pred ustami otcov Pod visokími umreť sa podostalo hraďbami Tróje! Ó najsilňejší s králov Dioméde achajskích! Zdáž ňemohel sem i já na poľi vzať skázu trojánském, A skrze tvú mój tento život sa mi pravicu odňať? Kďežto ľeží Hektor zabití od Achilla, kďe veľkí 100 Sarpedon; a schiťeních Simois kďe natoľko šišákov, Toľko pavez, ťel toľko mužov pod vírami krúťí!“ Jak povedal toto, hvižďící od pólnoci víchor Sprudka do plachti vrazí sa, a záveje zdvihňe ku hvezdám, Vesla sa rozlámú; zatočí loď predkem, a vlnskám Bok dává; hromadú príkrá hora vodstva sa rúťí. V najviššéj ti visá vlňe; tím voda spátki opadlá Otvárá zem; rozhráté more pískami žúrí. Odňesené tri veter do sľepích skal napre korábi: Skal, čo Vlach v Mori prostredném oltármi nazívá; 110 Náramní pod vodmi chrbát. Tri do nákal a ňízkích Vrhňe fuják melčin, vec k pohľedu veľmi žalostná, I v brodi povrážá, a koľem jích zavre do písku. Než na jeden, ve kerém z Lídskími sa vézel Orontes, Pred tvárú jeho náramní zhora praskňe do zadku Závej; v tom virazí, a hlavú doľe zvrhňe sa správec; Než ten v tom jedném potrikrát mísťe zakrúťeň Vókol sprudka točí val, a morskú zhltňe prepasťú. Zrídka na ňezmerném uhľédať víre plovúcích; Zbrojstvo, a deski loďí, i trojánskí pres vlni poklad. 120 Už mocnú Ilióna loď, už silného Acháta, Též na keréj sa Abas, na keréj sa i vézol Alétes, Búrka premohla; do všech naporád puklími sa bokmi Záhubná vťíská voda, a ščerbinmi nabírá. Náramními zatím sa mitúchať rovňinu zvukmi, I strhlú Neptún pobadával búrku, a celki Bahna povivracané, pohnutí preprudce; i ze dna Vzhľédnúcí, premilé nad vrch vodi usta viňésol. Rozhoďené po celéj Eneáša zre rovňiňe loďstvo; Skrz vlni potlačeních a skrz ňeba záhubu Teukrov. 130 Podvod aňiž mu krití ňebol a hňev sestri Junóni. Víchodného volá si a Západného; i rekňe: „Tak veľkú ve vašém dóvernosť nároďe máťe? Už ňebe, už zase zem, vetrové, bez mého pomíchať Rozkazu, a zdvíhať toľké zľevov ohromi smíťe? Vás já. Než pohnuté ľepšej buďe vlnska uťíšiť. Však pozatím z vístupku takú ňeoďejďeťe kázňú. Včil sa mi berťe po svích, a královi skážťe vašému: Ňe vládarstvo jemuž mora a trojzubca krutého, Než mňe je losmi dané. Své on má skalska ohromné, 140 Čož vám sú domové: ňech Eol sa na temto vipíná Zámku, a pritvorením nad vetrami vládňe žalárem.“ Rekňe, a skór, toto než vipoví, scela búrku uťíší; Mračna porozháňá, a oďešlé slnko navráťí. Cimotoe, spolu s ňú i Tritón snážíce od ostrích Loďstvo ťahnú skaľin, on sám též hore vidlami zdvíhá; Námoľi zotvárá, a koľem vlni všecki porovná; Pozvrchnosť mora aj lahkími prebehňe koľesmi. Jak, keď ve množšém rozbroj podvihňe sa ludstve, A hňevná podlími horí srďitosťami zberba; 150 Už lúč, už kameňí ľétá; vsťek zbrojstva dodává: V tom, zazrú-ľi pre nábožnosť a pre zásluhi ctného Starca, porád zmlknú: a držá uši naňho pozorné; Tento rečú ducha jím ríďí, a zlahodzuje srdce: Tak všeľikí prestal zvuk, oťec čím rovňinu morskú Vzhľednúcí, a ňebom vezení pres hladčinu jasním, Pral koňe, a spešními ľeťel na vozíku opratmi. Uznovaní Eneášoviči, snážíce na bľízké Dostať sa brehoví, na libické vrhľi sa medze. Místo je zestraňené; prístav sa od ostrova bokma 160 Náproťivíma čiňí, závej ze keríma sa každí Láme a odrazení do svého sa odtoka zvíňá. Odtáď též odtáď dve hrubé sa do víški ňebeskéj Vistrmujú ťemenom skaľi; pod ňimi v šíre mlčává Bezpečné more; ľiščících k tomu záslona hájov, A hrozním tmavoluh nastává od hora sťínem. Naproťi je kľenutá ve visících jaskiňa skalskách; Tu sladké vodi sú, s kameňá tu živého sedadla; Nimf domové. Žádná uhnaté tam húžva korábi Ňepridržá, aňi kotva krivím ňehrizňe pazúrem. 170 Sem vchádzá Eneáš na viťáhlích sedmi koráboch Ze všeho počtu; i s ňích náramnú po brehu túžbú Ven vijdúc, písek žádostní Teukri dosáhnú, A zmočeními vodú položá sa na zábrehu údmi. V tom první kremeňem bol vikresal iskri Achátes, A vzal oheň v lisťí, i koľem ňeho dobre suchého Nakláďel rážďá, a plameň rozdúchal ochotní. Mokré hňeď vijmú obilí, a zbrojstvo pekarské Zúbožení bídú; i z vln čo zachráňiľi zbožné Zrnka na ohňi dajú sa visúšať, a na skaľe drúzgať. 180 V tom sa na najviššú Eneáš skalu zdvihňe, a vókol Pres každí patrí mora víhľed: jestľi bi ňekďe Antea zrel metaného vetrem s fríďskími korábí, Buď Kapisa, buď na zvíšném zbroj loďstve Kaíka. Ňikďe plťí ňeviďí: jeľeňov troch na brehu túlať Sa zhľédá; za kerími celé od zadku sa ťáhňe Stádo, a najdlžším v doľinách pase mnoztvo porádkem. Tam postál, i rukú oblúk a strelki dopadnul; Zbrojstvo keré verní ve svéj mal hrsťi Achátes; Napred postrílá vodcov, čela víški ňesúcích 190 Pannožitíma rohí; pozatím aj všecko honící Mnoztvo po razsochatích zrážá dolu šípami hájoch. Skór aňi ňeprestal, seďem až keď víťazu ťažkích Padlo na zem kusov, a s počtem sa zarovnalo loďstvo. K prístavu sa vráťí, a druhom dá jednako všeckím. Vína potom, dobrí čo nalél jím v rádi Acestes, A sprajní daroval ze brehov keď višľi sicílskích, Rozdává: i rečú truchlé oblahčuje srdca: „Ó druhové (však aňiž sme na zlé ňezabudľi predešlé) Ó vác znášajicí; koňec aj tomu od boha príjďe. 200 Vi sťe i zlí Scillin vsťek a úskaľi znútra hučícé Prešľi; vi Ciklópov sťe na skalní vtrhľi i prístav. Pozbírajťe misel, trúdnú povirazťe si bázeň. Asnaď i tíchto vecí sladká buďe ňekďi památka. Príhodi pres toľké, a ňebezpečnosťi ukrutné Cestu konáme do Vlach: kďe ťiché nám odsudi bidlo Prislubujú; postať má tam králostvo trojánské. Utvrďťež sa, a na ščastné zachovajťe pohodlí.“ Tak hovorí, a plní ťažkími starosťami náďej V tvári jeví, hlboké aľe sťíská v srdci boľesťi. 210 Než ti sa pristrojujú na korisť a na jédla budúcé: Ze všeckích sťahujú kože údov, a masso odestrú. Částka na drobno seká, a trasúcé pichňe na rožňe; Částka na breh sádľí zase kotľi, a ohňe zakládá. Vládu potom jeďeňím čerstvá; a na tráve ľežící Roztučnú zverinú a starím sa nasíťiľi vínom, Než jak hlad zahnatí bol hodmi, a zebraľi jédla: Nad straťeními dlhím ponosem si sťískaľi druhmi; V náďeji rozpačití, i v bázňi, živích-ľi, či mrtvích Misľeť, aňiž vác bezdušních už ňikďe ňesľíchať. 220 Obzlášť nábožní Eneáš, včil Oronta tuhého, Včil zas Amíka žeľí, včil zas nad osudmi Giáša, Též nad Líka zhubú, a prezmužilého Kloanta. Aj koňec už bol: keď Jupiter z visokosťi ňebeskéj Na plachtoplavné more, na králostva ľežícé, Na brehi, aj na luďí zhľédnúc, tak Olimpa na víšce Bol postál, a zrakem na libickú krajnu sa oprel. V tom k ňemu, jak zmítal takovími na srdci sa pečmi Smutňejšá, a v očách prekrásních slzmi zalétá, Vénus takto poví: „Ó čožto i ludstvo i boztvo 230 Večním ríďíváš mocnárstvom, a hrommi ďešíváš, Čož ťebe mój Eneáš previňiť, čo na toľko i mohľi Dardánskí? že sa jím, toľiké už bídi ňesúcím, Pre vlaskú širokí vókol svet krajnu zavírá? Odtáď ňekdi časem prijdúcím Rímanov, odtáď Vodcov od obnovenéj postať krvi Teukra majících, Čožto bi všecko ve svú more aj zem dostaľi vládu, Prislúbil si. Jaká ťeba, otče, prevráťila radda? Tímto prezáhubnú sem Tróje ťešívala skázu, Odsudi nahraďujíc zase odporními osudmi. 240 Včil však ňeščasťí metaních toľkími to isté Bídmi hoňí. Keďi práci koňec dáš králu preveľkí? Anténor hľe mohel, vimsťen s prostredku Achajskích, V zátoki illirské bezpečňe sa dostať i núter V krajnu liburňanskú, a prevíšiť žrídla Timáva: Odkáď pres ďevať ust z veľkím hori strašňe jačáňím Rozťáhlé sa točí more, a kraj vodmi zalévá. Predca tam on založil paduánské mesto a bidlo Teukrov, i svím nazval prízviskom národ, a zbrojstvo Dardánské zavesil; v premilém včil pokoji bívá. 250 Mi, tvój rod, visokého kerím ňeba částku zaslúbil s’, Ľen pre jeden (hrozná vec) hňev skazeními trpíme Loďmi, a od vlaskích najďál vždi motáme sa končin. Čnosťi tak odplácáš? tak nás v králostvo uvádzáš?“ Jéjžto uzasmejicí sa i ludstva i boztva panovňík Tvárú, ňúž ňebo a hromové rozjasňuje mračna, Céru milú božkal; pozatím k ňéj takto vireknul: „Ňechcej sa krásná podarebňe Citérko obávať; Ňezmenné sú tvích osudi; zreš mesto lavínské, I zmužilého buďeš prehrdá Eneáša ku hvezdním 260 Podvíhať ňebesám; mňa aňiž ňeprevráťila radda. On (ťebe však rekňem, poňeváč peč táto ťa hrizňe, Ďál osudov též rozvážíc tajnosťi oďestrem) Hroznú ve vlaském poveďe kraji vojnu, a mocních Vládú potre luďí; i mužom dá zákon na hraďbi: Až v láckích ho treťé kralovať leto uzre pomedzách, I tri po zvíťazeném prejdú zimi vojsku rutulském. Než pacholík Aškán, Júlus včil méno mající (Ílus mal, dokaváď iliónskí bívaľi kráľi) Svém v mocnárstve tricať veľkích po mesácoch oďešlích 270 Pretráví rokov, i preloží králostvo z Lavína. A z veľkími dlhú posaďí nákladkami Albu. Tu pres tri sto rokov kráľem buďe Hektora národ; Kňazka pokáď s krvi královskéj od Marsa ťehotná Tím istím porodem bľížencami Ília zlahňe. Ďál Romulus, vlčice svéj dojki sa zvľekmi ťešící, Národu nastúpí a bojovné podvihňe mesto, Rímanov aj ménom buďe ména ze svého nazívať. Já aňi končin aňiž času jích vládarstvu ňedávám; Večné sem bol jím uďeľil mocnárstvo. Ba ostrá 280 Júno, čo včil bázňú more aj zem i oblohu búrí, Raddu chiťí ľepšú, a se mnú buďe stáľe hovívať Rímanom, obšírním sveta králom, a pokoja pánom. Takto sem ustanovil. Po rokoch volakoľko ubehlích Príjďe vek, Assarakov pod moc keď vezme Micéni A Ftiu dvór, i ve zvíťazeném buďe Argoši vládať. Od roďini krásnéj dardánskí postaňe císar, Panstvo čo obmedzí oceánem, a hvezdami skutki; Július on ménom volaní od Júla hrubého. Víchodních ti ho ňekdi krajin ťažkého koristmi, 290 Podvihňeš do ňebes; bozkú on i dostaňe poctu. Tenkrát po skonaních drsní vek prestaňe vojnách. Víra šedá z Vestú, Romulus brat z Rémem i hájiť Panstvo budú; hrozné závormi tuhími, a kovmi Bráni sa válki zavrú. Bezbožná v nútri seďícá Na zbesnéj vsťeklosť zbroji, a sto reťazmi za chrbtem Obkovaná, krvavími krutá buďe ustami reptať.“ Tak hovorí; a ze víški na zem sina Máje posílá; Kraj bi a hraďbu nová Kartágo otevrela k Teukrov Hospoďe; ňeznámá osudov ňeviháňala Dído 300 S končin. Pres veľkú v tom on oblohu veslami krídel Spešňe ľeťí, a tedáž na libické pristaňe medze. Svú už i prácu koná; ďivoké z boha rozkazu Pénom Srdca sa obmakčá. Královná zvlášťe pokojnéj Misľi a dobroťivéj k Dardánom vóľi nabívá. Než zbožní Eneáš, pres noc mnoho zmítaja v misľi, Čím napred zazorí sa viísť ven, a místa novotné Viskúmať; do jakích vetrem bi sa dostaľi končin, Zdáľi tu lud bívá, čiľi zver, nebo púšče zahlédá, Vizvedať ustanoví, a druhom, čo vipatreno, predňésť. 310 Ve sklepeňú hájov pod skalmi dutími korábi Zatvorené stromovím a strašním zvókola sťínem Ukrije. Sám jedním kráčá viprovádzan Achátem; Dve kláťíc širokíma ve svéj ruce píki zelezma. V tom sa mu na prostred luha matka na ústreti vňésla, Panni i tvár i zbrojstvo i kroj Špartánki majícá; Buď jaková bujních trácká Harpalica žrebcov Rozháňá, a chitrého ve svém skoku Hébra ubíhá. Neb lahkí na pľecách bola jak bi polovňica oblúk Ňésla, a roztrásať sem i tam vlasi dávala vetrom; 320 Lítka nahé, a poobkasané víš rúcho majícá. A predná, „Hej,“ tak hovorí, „mláďenci, poveďťe, Zdáž ňejakú sťe tu z mích túlať sa ňeuzreľi sestru, Pristrojenú v túl a strakatí z ostrovida obľek, Buď penavého krikem sťihajícú v odbehu kanca.“ Tak Vénus; než sin tak Vénuše naproťi začňe: „Žádnú sem ňepočul, žádnú s tvích sestru ňezazrel, Ó jako mám ťa volať? poňeváč aňi, panno, ti smrtnéj Tvári ňemáš, ludského aňiž hlasu; bohiňa isťe; Sestra-ľi Féba? aneb spaňilích Nimf jedna si rodstva? 330 Buď dobrá, a našéj, kdo si koľvek, bíďe polahči; I, v jakovéj sveta stránce, v jakéj zmítáme sa krajňe Rekňi. Mi ňeznámí zdejšého i ludstva i místa Včil blúďíme, vetrem dohnatí sem a vlnmi krutími. Najmnožšá od méj ťi obeť ruki padňe pred oltár.“ V tom Vénus: „Hodnú sa takéj biť pocťi ňesúďím; Tírské panni majú obracať sa s túlami zviklosť, A sťahovať visoké modrími si škorňami lítka. Krajnu viďíš pénskú, Tírskích, a Agénora mesto. Než je libická zem, ňepremohlí válkami národ. 340 Dído ve svéj králostvo drží moci, s Tíri oďešlá, Pred bratem ustupíc. Predlhá je krivda, i veľké Okluki; však z vatšého buďem ťebe predca vikládať. Tá muža nad všeckích mala možňejšého Fenícskích Sichea, a vrúcnú milovávala veľmi ho láskú, Pannu jemuž ju oťec ze zdarnú svadbi oďezdal Veščbú. Než tírské brat jéj králostvo užíval Pigmalión, horší ode všech na skutki zločincov. Medzi kerích vsťeklosť pristúpila. Sichea tento Bezbožní, a pozasľepení od láski bohatstva, 350 Kradmo pred oltárem porazil, ňevšimna si lásku Sestri, i z účinkem za dlhí čas kril sa, a trúchlú, Premnoho zlostňe tajíc, manželku privádzal o náďej. Než ve snách muža sťín sa ňepohrobeného ukázal; Obľedlé ďivním udvíhaja spósobem usta, Ukrutní oltár i prebodlé od meča ňadra Odstrel; a tajňejšé vijevil domu všecko zločinstvo. Raddu potom dává preč uťécť i krajnu opusťiť, A k tomu cesti pomoc v ukritéj zemi dávno ľežící Otvárá sklad, ňeznámé zlata hrivni a stríbra. 360 Tím pohnutá z družinú sa na odchod chistala Dído. Zešľi sa všecci, čo buď maľi k ukrutňíku ňenávisť, Buď čo sa báľi pre strach; hotového sa z náhodi loďstva Zmocňá, a zlato naň naložá. Lakomého po vodstve Pigmalióna vezú poklad. Žena vívoda skutku. Zašľi na kraj, kďe tedáž náramné múri zahľédňeš A pnúcé Kartági novéj do visosťi sa hraďbi; Kúpiľi místa, čo hňeď z účinku nazívaľi Birzu, Koľko bi stredňe kožú zakľíčiť mohľi bujáka. Než kdože vi sťe, aneb z jakovích sťe sa pohnuľi končin, 370 Neb kam včil vaša cesta?“ Na tú on vzdichna otázku Odpovedá, hlbokími také slova prsmi dající: „Ó bohiňo, s prvného buďem-ľi začátku viprávať, A chcela bis-ľi našéj poslúchať náhodu bídi: Skóršej ďeň zavretím Zvíradňica zastre Olimpem. Nás ode Tróje staréj, do uší vám jestľi sa méno Dostalo Tróje, inú vezeních pres rovňinu cestú Náhodi búrka ze svéj do libickích prihnala končin. Já sem nábožní Eneáš, čo ňepráťelu boztvo Loďmi ňesem vidreté, známí nad hvezdi povesťú. 380 Lácko hľedám vlasť mú, a pošlí ze Jupitera mój rod. Na fríďskú ze dvacáťi sedol sem rovňinu loďmi, Matkú k cesťe veďen bohiňú, plňiť odsudi snáživ; Sotvi seďem zbívá zhubeních od vetrov a od vln, Ňeznámí a chudí z Európi a z Ázie vihnan, V pustaťinách túlám sa libickích.“ Ňechcela Vénus Dať si mu vác sťažovať, v prostred tak rekla boľesťi: „Kdožkoľvek si, misľím, že ti ňe v ňemilosťi ňebeskích Živ si duchov, keď s’ ráz k tírskému sa mestu pribľížil. Iď ľen a v královnéj odtáďto sa náhľi paláce. 390 Však ťebe oznamujem, druhové že sa vráťiľi z loďmi, A zmeňeními vetrí bezpečné dostaľi místo; Krem že bi ľen márnú roďičé mňa učívaľi veščbú. Pozri dvanásťe labuť pľesajících v krdeľi spevmi, Spusťící sa keréžto orel v jasnosťi povetrá Sprudka hoňil; predlhím sa viďá včil místo porádkem Buď si voľiť, buď na zvoľené už zbľízka pozírať. Jak zňícíma hrajú oňi krídlama spátki ľeťícé, A pretočíce koľem sa, milé dali hrdlami pesňe: Tvé ňeináč loďe a mláďež na prístave ňekďe 400 Buď mešká, buď doňho plnú vestupuje plachtú. Iď ľen, a tam spešní, kďe ťa tá veďe cesta, ponáhlaj.“ Rekla, i odstúpíc krásními zaľiščala krkmi, A z bozkú ambrózické vlasi díchaľi vóňú; Od vrchu podkasané ku patám sa spusťilo rúcho; Chod též znať, bohiňú že je, dal. Jak náhľe roďičku On poznal, takovími za ňú sa slovmi ohlásil: „Čož sina, ukrutná i ti též, márními natoľko Tvármi klameš? Prečo tvéj ňedopúščáš pravice dotknuť Sa pravicú, i pravé slova slíchať a spátki ťi dávať?“ 410 Tak si na ňu sťíská, a krokem sa do mesta zanášá. Než ťemním Vénus povetrím zaoďála idúcích; A hmľi mnohéj černím vókol zaobálala rúchom; Ňikdo bi jích ňemohel zahľédnuť, ňikdo sa dotknuť, Buďto na cesťe baviť, buďtož, načo prišľi, sa tázať. Než sama zdvihnúcá sa ke svému do Páfu uchádzá Bidlu: kďe chrám, a sto oltárov k jéj pocťe kaďidlom Díchá sábejskím, a novími voňačkami páchňe. Cestu zatím konajú, kam ukázan ťáhňe sa chodňík. Už sa berú i do kopca, kerí nad mesto viléhá 420 Najmnožší, a na postavené proťi bašti sa ďívá. Veľkosťám sa ďiví Eneáš, kďe chalupki ňedávno Stáli; na bráni ďiví sa, na brinkot, a dlážbi uľičné. V práci sa obracajú Tírskí: časť múri viháňá, Hrad sádľí, a prenáramné skaľi rukma tu válá; Časť príbitki merá, a kopánkú místo ukládá. Posvatních si volá ze staršin sudcov, a raddu. Tam prístav ďubajú morskí; tu ďivadlu pracovní Základi podstavujú, a porádkem ze skal ohromné Slúpi krešú, oponám slúžiť za krásu majícé. 430 Jak včeľi po strakatích na noví jar kvítkami lúkách Pod slnkom pracujú; keď národu svého dorostlí Pusťá roj, neb keď sa topíce plásťini husťá, A sladkú své rozťahujú šír svetľice ščávú; Buď keď ťerchu berú prišlím, buď v zástupe rádném Rozľeňivé trupov odsacujú od pitvora stádo. Práca vre, mad voňavím lúbežňe zapáchuje tímem. „Ó ščastní vi, kerím stavajú sa už ohradi múrov!“ Tak hovorí Eneáš, a na veľkosť mesta pozírá. Obskľepení hmlú sa vnášá (vec k víslove ďivná) 440 V prostred, a medzi mužov zmíšá; a ňeuzre ho ňikdo. Prostred mesta bol háj, chládkem nad míru milostní, Kďež metaní po morách závejmi a vetrami Pénskí Prvné odkopaľi znameňí, čo ukázala Júno Královná, koňskú hlavu; takto že vojnami slavní, A snadnú opatren chóvú buďe pres veki národ. Tam bola chrám tírská náramní Dído Junóňe Zdvíhala, rozbohatí pokladmi a bohiňe modlú: Chrám, z meďi čo dvere mal, spojené k prahu podvoje skvúcú Stáľi meďú; sťažeje v pomeďenních škrípali bránách. 450 V temto nová luhu vec nasamípred umenšila bázeň; Tam sa na bezpečnosť Eneáš sám najprve ozreť, A v bídách pevnéj smel dóvernosťi nabívať. Neb jak v náramném ďívá sa chráme na všecko, Královnú čekajíc, keď ščasťú tochto sa mesta, Keď remeselňíkov sa rukám a práci ňelahkéj Veľmi ďiví, zhľédá iliónské od radu pótki, A sveťe rozňesené po celém už vojni povesťú, Átrevičov s Priamem, hrozného i tímto Achilla. Postál; a vzdichnúv, „Je-ľi už,“ praj, „místo, Acháte, 460 Zem je-ľi už, čo našími plná bi ňenašla sa bídmi? Hľe Priam. Aj tu daná bívá svéj odplata čnosťi; Sú slzi nad bídú; a iních zlé srdca sa tíká. Zlož strach. Táto povesť ňejakí ťebe dostaňe prospech.“ Tak reče, a práznú sa ťeší tu na srdci malóvkú Povzdichujíc, i mnohími kropí tvár slzmi zalétú. Neb zhľédá on, jak bojující Pergamu vókol Tam taďe Gréci bežá, dardánská ťiskňe sa mláďež; Tam taďe zas Fríďskí; a vozem pere v zápať Achilles. Odtáď v ďáľi maľéj po plachtách Rézove stáni 470 Poznává bílích; zraďené ve spánku čo prvném Tídeovič zlúpil krvaví od premnoho mordov; A prudkích zachopil žrebcov, skór nežľi bi obrok Tróje do ust vzaľi a v prúdoch sa napájaľi Ksanta. S konca druhého Troil straťením preč ubíhaja zbrojstvom, Ňeščastní pacholík, a ňerovní potkať Achilla, Koňmi ťahá sa, a od prázních kol znački visící, Oprati predca drží: šija a vlasi bídňe po písku Techto vľečú sa, a sprevracaná prach kopia čárá. Prostovlasé nazatím Ilianki do Palladi chrámu 480 Kráčali rozhňevanéj, a plášč jéj ňésli na spósob Trúchlících smutné, po prsách sa i dlaňma tlčícé; Bohiňa odkloňená sklopené v zem opírala svetla. Hektora potrikrát iliónskéj hraďbi navókol Smíkal, a bezdušné ťelo za zlato dával Achilles. Až vtedi náramné púščá od srdca ikáňí: Jak lúpež, jak vóz, jako aj ťelo práťela mrtvé, Jak též ňezbrojné Priama ruki spínať uzíral. Aj seba na prostred poznával kňížat achajskích, Aj pluki víchodné, aj černé Memnona zbrojstvo. 490 Ščítami ozbrojené v hajnách Amazonki dovádzá Pentezila vsťeklá, a pomedzi ťisícami žúrí Obnažení ze zlatím prsňík váľečňica pásem Obťahujíc, a smí z mužskími sa panna potíkať. Keď na to všecko patrí Eneáš tak veľmi poďivné, Keď sa ďeší, a v temto samém sa tu pohľeďe mešká: Krású prespaňilá královná Dído do chrámu Kráčala, mláďencov ňemalé ju otáčalo mnoztvo. Eurótáša jaká na brehoch, neb Cinta pahorkoch V tanci pľesá Diana; za kerúžto ťisícero odtáď 500 Též odtáď Nimf sa hromaďí; ona pres pľeco vrhlí Túl ňese, a v choďe postupujíc nade všecki je viššá; Sladká mlčki radosť zaščegluje srdce Latóni: Dído taká bola, tak veselá sa po prostredu ňésla, Prácu ponúkajicá hľeďeť a králostvo budúcé. Na prostred sa chrámu zatím pri bráňe Junóni, Ohraďená zbrojstvom, do svého osádľila trónu. Zákon a práva mužom rozdávala; prácu i v rovné Vážila částki, aneb metaními ukládala losmi: Keď z veľkím Eneáš zbíháňím znáhla sa bľížiť 510 Antea aj Sergesta viďí, i tuhého Kloanta, A z Dardánov iních; čo na morskéj rovňiňe búrka Rozhnala jích, a v iné a iné pozanášala místa. Veľmi sa hňeď poďešil, poďešil spolu veľmi Achátes I pre radosť i strach; túžebňe zadichťiľi dotknuť Jích ruki: ňeznámá aľe vec rozbúrila srdce. Ďál sa tajá; a dutími krití oblakmi tu patrá, Čož je za jedno mužov ščasťí; kďe opusťiľi loďstvo; Čo prišľi: neb vibraní od všeckích išľi korábov, Prosbi ľejíc o milosť, a krikem do chrámu sa ňésľi. 520 Keď núter vešľi a pred ňú moc dostaľi rečňiť; Najstarší tak s ňích Ilióneus krotko začíná: „Ó královno, keréjžto nové dal mesto zakládať Juppiter, a pravdú ďivoké brať národi v uzdu, Dardánskí ubohí, po všeckéj rovňiňe vetrem Rozmetaní, ťa prosíme: ňedaj nám loďstva zapáľiť; Odpusť nábožním, a milosťive zhľedňi na bídních. Sem sme ňedošľi vašéj ozbíjať zbrojstvami krajni, Buď pokoristovanú odvádzať na brehi lúpež: Toľkéj vládi ňeňí, toľkéj aňi píchi premohlím. 530 Místo je, názviskom volajú Hešpériu Gréci, Zem dávná, i na zbroj možná, i na úrodu hojná; Lud bíval tam enótrickí; včil Itáliu mladší, Jak je povesť, volajú od vodca. Do téjto sme išľi: Keď rázem podvihnúcá sa na rovňiňe búrka Nás do sľepích pozaňésla brodov, prudkími i prácu Vetrami zvíšícá pres vodstvo a úskaľi celki Rozhnala; málo naších do vašéj sem priplulo krajni. Čožto za lud je, aneb čo za vlasť zvik tento dopúščá Tak ďivoká? za malú bráňí nám hospodu písek. 540 Naproťi boj zdvíhá, a ňedá nám na brehi vistať. Jestľiže rod ludskí a smrtné zbrojstvo tupíťe: Aspoň bojťe bohov sa dobrého a zlého pamatních. Náš bol král Eneáš, ňebol od ňeho ňikdo na pravdu, Ňikdo na nábožnosť vatší, aňi vojnu a zbrojstvo. Jestľi osud ho drží, a povetrí jestľi požívá Horné, ešče aňiž ňezašel ke sťínom ukrutním; Strach tu ňeňí, prvná že si nás predchádzala službú, Lúto že má ťi priíť. Sú aj ve Sicílii mesta, Sú pola, a slavní rodu dardánského Acestes. 550 Roztrepané od vetra povol k zemi loďstvo doťáhnuť, A v hájoch pouťať naň brvna i vesla prichistať; Jestľi sa z obsáhlím do Vlach tovarišstvom a kráľem Dopraje ísť: veselí bi sme do Vlach a Lácka oďešľi; Jestľi ňeňí aľe už spaseňá, a ti s’, otče, v libickém Pohrobení mori, ňezbívá aňi Júlova náďej: Aspoň abi sme tedáž na sicílskí prístav i bidlo, Odkáď sem prihnatí sme, ke králu Acestovi išľi.“ Tak rečňil. Spolu Dardánski posvedčiľi ustmi. Dído nakrátce tu hňeď sklopenú odreknula tvárú: 560 „Strach si virazťe ze srdc, a pečú ňetrápťe sa Teukri. Ťažká tak ňúťí mňa vec, a králostva novotnosť Včil robiť, a zvókol strážňíkem končini chráňiť. Kdož ňezná Eneášovcov, kdož mesto trojánské, Čnosťi a víborní lud, i toľkéj podpaľi vojni? Veľmi ňe tak hlúpé nám srdca sa dostali Pénom; Slnka aňiž ňechoďá od nás tak ďaľeko žrebce. Buď veľkú zem hešperskú, i Saturna pomedzí, Buď breh Eriksa raďej si, a krála voľíťe Acesta; Bezpečních višľem pomocú, i bohatstvom opatrím. 570 Zdáž chceťe aj se mnú tu do téjto sa krajni osádľiť? Mesto, čo včil zdvíhám, vaše je. Zvitahujťe korábi. Bez všeckého budú rozďílu Trojáňi a Tírskí. Ó kebi sám též král Eneáš, timi vetrami dohnan, Prítomní bol! hňeď po brehoch mláďencov oďešľem Istích, a prezreť poručím kraje všecki libické; Jestľi bi snaď vihoďen túlal sa po hájoch a mestách.“ Túto poosmeľení hovorú hňeď v srdci Achátes, A vrúcní Eneáš už dávno sa z oblaku vidreť Žádaľi. Prvňejší k Eneášovi rekňe Achátes: 580 „Bohiňe sinku, jaká na tvéj včil misľi je radda? Všecko je bezpečné: druhové, a korábi naľézlí. Ľen jeďiní schádzá, utopiť sme sa techto ve víroch Spatriľi: ostatné znášá sa ze slovmi roďički.“ Sotvaže tú dokoná reč, keď rozpukňe sa zrázu Obhoďená hmla, a pres čisté sa rozejďe povetrí. Postál, a v jasném Eneáš sa svetľe ožáril, Súc bohu obľičajú a širíma ramenma podobní: Neb sama ozdobné vlasi, švárnéj lesku mladosťi, A skvúcéj peknosťi očám dala sinkovi matka: 590 Tak jako keď slonovím kosťám ruka ozdobu dává, Neb keď sa zlatem obrúbí mramor anebo stríbro. V tom ke královnéj presloví, a zrázu ke všeckím Tak ňečekan reče: „Dardánskí tu, jehožto hľedáťe, Pred vami jest Eneáš, od vln zachráňen africkích. Ó sama lútosťú pohnutá nad bídami Tróje, Nás čo tu, Dánajskích zostatki, i rovňini všeckím Aj zemi ňeščasťím sťihaních, všeckého potrebních, V mesto a dom prímáš, hodné, ťebe Dído, vidávať Ďéki ňeňí sme na dosť možní, aňi čo kďe je koľvek 600 Dardánskí po celém roztrúsen okršľeku národ. Boztvo ťi, jestľi patrí na pobožních, jestľiže ešče Ňekďe pravosť, a dobréj svedomé rovnosťi je srdce, Odplatu dáj hojnú. Čo za vek ťa na svetlo viňésol Tak ščastní? jaková toľkú ťa poroďila matka? Réki zakáď brávať sa budú v more, sťíni pahorkov Úboče obchádzať, meňavé skveť hvezdi na uhloch: Vždicki i méno i česť z veľkú tvú zostaňe chválú. Kamkoľvek sa ve svet pohňem.“ Tak rekna milého Vezme pravú Ilióna, ľevú obsáhňe Seresta; 610 Ostatních pozatím, i Giáša, i vodca Kloanta. Tímto napred viďením tírská sa strápila Dído; Tak veľkú pozatím bídú Eneáša; a rekla: „Čož ťa za ňeščasťí pres toľké, bohiňe sinku, Pádi metá? Čo za moc k ukrutním prihnala medzám? Ten-ľi ti sám Eneáš, jehož Anchízášovi krásná Vénus pri fríďském na svet Simoenťe viňésla? Já pamatám, keď bol Teuker do Sidóna sa pribral, S končin vlasťi zahnan, hľedajíc králostvo novotné Béla pomáháňím; neb oťec Bél práve bol ostrov 620 Tenkrát ovládal Ciper, a v ňem rozkazi dával. Už známá od tíchto časov mňe i skáza Trojánov Mesta, i tvé známé jest méno, a kráľi achajskí. Sám vznešenéj Teukrom ňepráťel chváľi dodával, Aj seba od dávnéj roďini chcel Teukra pochádzať. Včil nože, vestupťež do naších mláďenci palácov. Aj mňa to nárovné metanú pres tak mnoho náhod V tíchto posľedňe zemách ščasťí chcelo bidlom osádľiť, Zlého ňeňeskusená bídním sem zvikla pomáhať.“ Tak hovorí; a do svích z Eneášem ťáhňe palácov; 630 A spolu pres bozké slavnosť všaďe chrámi naríďí. Ňe z menšú tovarišstvu zatím na korábi starosťú Juncov pošľe dvacať, veľkích drsními chrbátí Pošľe bravov sto, i tučňejších sto z matkami jahňic, Dar veľkí, bi celí v radovánkách stráviľi ten ďeň. Než dom nútrajší, královskú hojňe pľinúcí Skvostnosťú, sa pristrájá, a na hosťinu chistá. Rúcha dané umelú prácú sa a červcami ľiščá; Stríbro mnohé po stoloch je, hrďinské na zlaťe predkov Číni viobrazené predlhím sú všecko porádkem, 640 Pres toľkích veďené mužov od prvného začátku. K loďstvu zatím Eneáš (poňeváč ňedopúščala srdcu Otcovská dľeť láska) chitrého pozašľe Acháta, S tím k Aškánu zaísť; a vzať ho samého do mesta. Všecka milého je peč na drahém Aškánovi otca. Krem toho aj vidreté iliónskéj skáze darunki Káže priňésť; drsní zlatom a tvárnosťami pláščík, Též ze žltími koľem povišívan akantami závoj, Ozdobi argoskéj Heleni: čo ze hraďbi micénskéj, Keď sa na ňesvečnú do Tróje pobírala svadbu, 650 Ňésla sebú, hodní ďiveňá dar Lédi roďički. Krem toho berlu, čo s ňú Ilióne choďívala ňekdi, Najstaršá Priama cér, též diamanti na hrdlo, Korunu aj dvojakú zlatom a predrahími kameňmi. To vzať náhlící ke korábom chvátal Achátes. Než Vénus tu na srdci noví klam a raddu vimíšlá: Bi premeňen v ustách a celéj ve tvári Kupído Mesto milého prišel sám Júla, i darmi zapáľil Vsťeklú královnú, a do kosťí ohňa napúščal. Neb domu, a dvojakích sa obává ustami Tírskích; 660 Pálí Júno krutá, a na noc peč táto ju hrizňe. Okridlanému tedáž hovorí timi Ámoru slovmi: „Sinku drahí, moc a najvatšá moja vládo, tifonské Najviššého čo sám sebe ňišt streľi otca ňevážíš; Pristupujem s prosbú, a k tvému sa boztvu uťíkám. Brat jak tvój Eneáš vókol pres rovňini všeckích Sa zmítá brehov, odpornéj závistmi Junóni, Známo ťi; aj nad mú si boľesť mal často boľesťú. Techto drží, a milími baví rozprávkami Dído; I v strachu sem, kam tá ve junonském hospoda mesťe 670 Padňe; takímto vecí ňeprestaňe Júno pohodlím. Skór teda chitrosťú predeísť a plameňmi zaklíčiť Míňím královnú; abi svéj ňepremíňala misľi: Než veľkú se mnú k Eneášovi zhárala láskú. Včil, jako bi s’ to mohel vikonať, moju vezmi si raddu: Královskí povolan tírského do mesta od otca Íť chistá pacholík, veľké mé srdca kocháňí, Z darmi, čo z vln morskích a ohňov pozebíraľi Tróje. Techto na posvatném ukojícá predňe do spáňá Chráme Citéri, aneb do idálskích ukrijem hájov: 680 Klam bi sa ňezdovedal, buď v ňem nás ňekďe ňepotkal. Ti pres jednu sa ľen klamaví noc zaňho vidávaj, A známú si chlapca chlapec tvár obľeča vezmi: Bi s’ vtedi, keď ťa na svój posaďí klín Dído radostná, Královskích pri hodách a pri nápoji vína lahodném, Keď buďe objímať ťa a k ustám usta priťískať, Díchal oheň tajní, a klamem jedu láski napúščal.“ Ámor matki miléj poslúchá rozkaz i krídla Vizľéká, a chodem pospíchá Júla radostní. Než Vénus premilé Aškánovi sňíčki dopúščá, 690 A zloženého na svém do luhov ňese lóňe idálskích: Kďežto ho páchnúcá líbú majeránčina vóňú Kvítkami a vďačním vókol zasťíňuje chládkem. Rozkazu poslušní už bral sa Kupído, a Tírskím Královské ňésol dari, z vodca Acháta radostní. Keď prišel, už na zlatú královná kládla sa posťel, A v prostred na prenádherních si zasedla pokrovcoch. Už veľkí Eneáš, spolu už mláďenci trojánski Pristúpá, a na podhoďeních seba červcoch osádlá. V tom sluhové jím popriňesú vodi na dlaňe, vijmú 700 Chléb s košov, a z makkími choďá uťirákami vókol. V nútri služek paďesáť: predlhím všech tíchto porádkem Práca je ostrájať živnosť, a dom ohňem okáďať. Je sto iních, je vekem rovních též toľko junákov, Jédla na stól čo bi ňésľi, a z vínom kládľi pohári. Rovňe sa aj Tírskí v najmnožšém do dvora počťe Zešľi, i tím na kritích posedať rozkázano stláňách. Veľmi ďivá sa na dar veľkí Eneáša, na Júla, Na stuha rozhorenú boha tvár, i na usta klamúcé, Též na plášč, a koľem povišívan akantami závoj. 710 Ňeščastná obzlášť, poprireklá skáze budúcéj, Dosť nahľeďeť sa ňemóže, i tím vác plápola cíťí Dído, a ze chlapcem sa ťeší i darunkami jednak. On, keď bol v objímáňú Eneáša pomeškal, A zmisľenému sitú učiňil dosť otcovi lásku; Bral sa ke královnéj. Ona očma a prsmi na temto Všecka vezí, a na lóňe chová, ňeveďevši to bídná, Koľkí boh na klíňe seďí. On dobre pamatní Rozkazu matki miléj, Sichea z hlavi lahki virážať Začňe, a predsťihnuť sa živím prisnážuje ohňem 720 Dávno už odviklé a zabudlé srdce na lásku. Čím první bol hodám koňec, a preč oďebraľi jédla; Číše kladú veľké, a plňá až pres vrchi vínom, Zvuk v dome nastává, a hlas pres pitvori zmítá; S pozlátného visá kľenuťá od podlahi fakľe, A svetlosť plameňov hustú noci mrákotu víší. Královná tu zlatom ťažkú si a perlami číšu Pítala a z vínom ju naľéla: čo Bélus, a Béla Zvikľi potomci vrchem naplňiť. Dom tehdi uťíchel: „Juppiteru, všech neb ťa pravá mať v ochraňe hosťov, 730 Tento učiň veselí Tírskím ďeň a z mesta Trojánov Sem prišlím, i naších pamatať naň často potomkov! Poprispej Bache, darče radosťi, a Júno milostná! Buďťe vi aj Tírskí dobréj tu na hosťiňe vóľi!“ Rekla, i k pocťe bohov na stól pouprsknula vína S číše, a ľen vrchními prvá sa ho dotknula ustmi; V tom s ponukem zavdá Biciášovi. Chitro peňící On zapopadňe pohár, a celí až do dna viprázňí. Predňejší napotom. Vlasatí zňí všecko pri harfe Pozlátnéj to Jopáš, veľkí čo bol Atlas učíval. 740 Spívá blúďící i mesác, i čo slnko sa tmívá; Odkáď rod ludskí, a zver; odkáď príval, a ohňe; Vozca, i Vóz obojí; i nosícé déžďe Kurence; Čo spíchá zimné sa do rovňini slnko zahrúžiť, Neb jaková ľetnéj pridržá noci zábava súmrak. Na dlaňe pľeski čiňá Tírskí, a Trojáňi podobňe. Ňeščastná též v rozličních sama trávila Dído Rozprávkách noc, a veľmi dlhú sa opájala láskú; Zhusta sa na Priama tázavši, na Hektora zhusta: Včil, jakové ze sebú sin Ďeňňice zbrojstvo doňésol; 750 Žrebce jaké Dioméda, jakí bol Achilles ohromní. „Ba s prvného poveď radšej nám, hosťe, počátku Nástrahi Dánajskích, a ňevolnéj záhubu vlasťi, I tvé blúdi. Nebož leto už dovčilka je sédmé, Po všeckích čo zemách a vlnách tak bídňe sa túláš.“	Holly_Virgiliova-Eneida.html.txt
1. Vajanský HviezdoslavoviTurč. Sv. Martin 23/4 1879Drahý braček môj!Tu Ti posielam prvý hárok Orla, kde sa nachádza moja práca „Maják“,[1]a síce s tým cieľom, aby si mi povedal Tvoj bezohľadný úsudok. Nerobím to zo žiadnych iných, asnáď hlúpych a pri šmíreroch a veršotepcoch obyčajných ohľadov, ale jedine z túžby za radou, pokynutím, a pravdu vyznajúc, úsudkom. Bolestne je, keď človek pracuje s krvou srdečnej komory bez toho, že by sa nadiať mohol, nie snáď prajnej, ale vôbec žiadnej, pražiadnej mienky. Voláš jako blázon do pustej hory — a aj ten, čo je vstave počuť, zostáva nemý. Tu máme výtečných juristov, šikovných politikov, talentných redaktorov — ale všeho všudy — predsa nemáš tu človeka, ktorý by ti v tých subtílnych labyrintoch poézie čo len malým pokynutím vedel poslúžiť. Ja viem, že Tys’ na tom práve tak, jak nie horšie. Videnie pri pohároch a medzi hlúpymi zdravicami nepostačuje, a preto by som rád vstúpiť s Tebou do duševného spojenia, bárs len prostriedkom vyvalchovaných handier a ocele. Snáď nám to nebude obom na škodu. Z našich hniezd ťažko je čerpať motívy, a ver mi, hrozí nám zakrnutie, prirodzený to následok úzkosti, do jakej nás vtesnal hlúpy osud. Somári sa rozvážajú svetom, a mohli by nabrať dojmov, foriem a látok, avšak, že sú somári, berú iba seno. Nám ale, vtrepaným medzi nákovu pokútnosti a kladivo povšedných starostí, musí slúžiť motívom vzájomná zdielnosť, ináč skocúrkovatí tá naša biedna múza.A predsa je poézia tak potrebný chlieb pre život zobúdzajúceho sa národa, a predsa nás pudí vnútorné povolanie k tvoreniu.Ja som toho presvedčenia, žes’ Ty jediný, ktorý povolane básniš teraz na Slovensku. Veď je to hrozná spusta na tom poli u nás. Tu pri Orle vidím tie príspevky, ktoré mi neukázali posiaľ ani najmenšej stopy zobúdzajúceho sa talentu. Málo prichádza, a čo dôjde, to je tá suchá bieda de Garamsek. Ty si síce tiež vo veľkej chybe. V jednej básni máš toľko ideí, že by z nich mohlo päť našich poetov roky a roky sa živiť. Ony, to jest tie idey, sú u Teba poukladané jedna u druhej, ba tískajú jedna druhú — sú si jedna druhej nepohodlnými.A to je zle. Vezmem 50 briliantov a skopím ich do jednej kopy. Ony budú blýskať, trblietať — a slepiť. Dôjde ale k nim múdry zlatník. Vezme z nich len 9 kusov a poukladá ich v strojnú symetriu, a nad šperkom tým bude žasnúť svet, srdce potešia, oko príjemným, harmonickým svitom neoslepia, ale oblažia.Nuž tak, buď sporivejším s tými Tvojimi brilianty a netískaj ich primnoho do úzkeho rámca. Ponahaj, aby každý z nich mal dosť priestoru k trblietaniu.Ľaľa! nepovolaný radca! Prijmi toto mne vnuknuté poznamenanie tak, jako Ti ho úprimne posielam. Má to byť agi[tácia] k ďalšiemu styku. Jako odpoveď vyprosil bych si Tvoj nestranný úsudok o „Majáku“.Servus! ZbohomVajanský[1]Vajanského báseňMajákvyšla prvý raz v časopise Orol X, 1879, č. 4.	Orszagh-Hviezdoslav_Korespondencia-P-O-Hviezdoslava-so-Svetozarom-Hurbanom-Vajanskym-a-Jozefom---------Skultetym.html.txt
Vypadly z hniezdaKonečne je tu máj! Všetko chvatom ožíva. Pre opozdenú jar s noci na ráno rozväzuje sa mladý, nový život prírody… Iba s našej strechy, pod ktorou cez dlhú, bárs chladnú zimu oddúvaly sa vrabce, vypadol z hniezda práve včera mladý vrabčík a do rána skrahnul…Tak mi ho bolo ľúto, že už teraz, keď by mu tak ľahko, veselo bolo žiť — skonal. Chudák.Je podvečer. Čítam si knihu Oskára Jásziho;[1]knihu silných, v ktorej niet umierania, niet smrti malých, ak sa len veľkým dobrovoľne nepoddávajú… Krásna, poučná kniha, dľa ktorej i ja úfam sa životu celého slovenského národa…!Šerí sa, odkladám knihu, dumám a hľadím do okna. Vrznú vrátka. „Ktosi ma ide vyrušiť z nálady.“Popred okno pretiahne sa ženská… Známa, s tým istým tkaným, červeným batôžkom, čo v jeseni… Pobelená, ako vápno, tvár… Ona je. Akože to bolo? Hej. Bola púť na kalvárii, ale nevydarila sa cele. Razom sa schladilo, spadol prudký dážď a pútnikov rozohnalo. Pobežali domov na dediny. Z týchto pútnikov uchýlila sa pod moju strechu dievčička bledej tváre, zaprášených šiat, s červeným batôžkom…„Poď dnu, kým dážď prestane. Poď,“ — volá ju moja žena.„Danke,[2]“ odpovie šepmo a — nemecky.„Zkadeže si?“ zarazí sa žena, vidiac kroj slovenský a reč — nemecká.„Z Korytoviec.“„My máme odtiaľ slúžku. Poď si oddýchnuť. Naša Marča bude ti rada…“„Ešte ďaleko domov…“„A na nohách si tu, či na voze?“„Na nohách.“„To nedôjdeš dnes domov. Veď sú to dve hodiny. Poď dnu,“ a šla jej v ústrety. Nechutne vošla. Hanblivá, ponížená dievčička, asi osemnásť-dvadsaťročná, nemluvná, ostýchavá, bledá…Posadili sme ju. „Marča! Poď sem, tu máš krajanku.“Svítaly sa dievčatá tichým, smutným úsmevom a vošly do kuchyne… I nepočuť nijakých rečí… Po večeri vošli sme aj my, lebo ma žena upozornila, že je to nejaké choré dievčatko, a čo zvláštne, doniesla mi od Marči chýr, že dievča bolo už aj mníškou vo Viedni a — sa vrátilo.Dievča prenocovalo a ráno odišlo. Niečo o svojom živote mi povedalo a za ostatným šiel som sám.Na Slovensku sú dediny, z ktorých rodičia najradšej dávajú učiť svojich synov za kňazov a vynaložia na nich celé majetky. Dievčatá radi posielajú za mníšky.Toto chytilo aj Haničku Kovalovie, našu bledú dievčičku. Má strýčka veľmi pobožného pútničkára, ktorý pomohol už vari šiestim devám z rodiny do kláštorov — za mníšky. Haničke sa to tiež zapáčilo, keď prišla s púťou do Trnavy a svítala sa tam s mníškami z rodinky. Doma videla, ako sa mať s toľkými deťmi trápi, biedi, „aby som sa to aj ja tak mala, radšej nežiť…“ pomyslela a iba keď povie, že ona by rada za nehodnú nevestu Krista, a prosila sa, pýtala peniažky, ktoré tam doniesť musí. Vari dve stovky. Drhla, robila, sporila, a čo chýbalo, požičali si a dali jej rodičia, a tak pošla za mníšku…Bola tam za jedenásť mesiacov a vrátila sa. Nie že by sa jej to bolo tam znevidelo, ale ochorela, bola v špitáli a aj odtiaľ poslali ju domov.Ako jej tam bolo dobre! Mohla sa modliť celý deň i noc, nemusela sa starať, čo bude jesť, kde spať, čo oblečie… „Ale aj tam lepšie predsa len tej učenej a takej, ktorá od mala tam rastie a zostane…“ vyrozumela Hanička. „Takáto si to musí hrdo zaslúžiť…“I tak, ako jej, bože, ľúto bolo za tou mníšskou šatou, ako plakala za ňou! Jej práca bola: prať, hladiť, dlážky, okná umývať, slovom, slúžiť. Robila vďačne. Veď to ako doma. Ešte i v kláštorskej záhrade tak kopaly mníšky ako ona, sťa by len doma s materou… „Tam kdesi som ochorela, prechladla. Tam vo dne v noci sú pootvárané okná, cúg, z toho som sa pochorela.“Dali ju do špitála a keď jej nebolo lepšie, poslali ju domov, aby šla „na luft“, a potom, aby prišla zas, prijmú ju vďačne. Lebo ju tam „bárs radi mali“, chválila si.Doma otec sa nazlostil, dievčaťu nakričal, že šla peniaze, zdravie zmárniť a teraz mu prišla na krk a detí ešte štvoro doma, i malé sú. Mať zaplakala, ale len potajne, lebo otec nemohol obmäknúť, keďže dievča by sa bolo dobre aj doma zišlo a len sa driapalo „tam“, a teraz hneď, cestou zmorené, obľahlo a za pár týždňov nemohlo do roboty, ba zdržovalo aj iných. „A šlo tam ako ruža pekné, zdravé…“„Tam mi dieťa zjedli. Ja, že už čo tam! A ono robota horšia ako doma,“ dudral vše.Dievča sa zviechalo a pošlo robiť. Bola jar. Teraz rok práve. V poli robota. Hanka vzala motyku, ale akási je ťažká… rýľ, takže… „Čo je to s tebou, Hanička moja biela…? Nechaj, nevládzeš,“ povoľovala mať. „Inšie, inšiu, ľahšiu robotu ti nájsť…“U mníšok naučila sa Hanka voľačo na mašine šiť. Kúpila jej teda mať na splátky mašinu. Dievča šilo cez leto pekné, novotné kabátiky, háby dedinským dievkam, ženám. Zarobí deň po deň a otec je lepší, keď peniaze nasilu mu tisne mať do ruky, ale keď na dcéru pozrie, zájde mu dušu žiaľ: „Za drahé peniaze si sa tomu naučila, keď si pritom o zdravie prišla,“ a prijme z Hankiných, len keď iných niet…„Otec, aj doma môžeš prechorieť,“ bráni sa Hanka.„Hej, ale suchoty… ktože to u nás chyruje? Za desať rokov jeden-dvaja ľudia, ak na ne zomrú… To je isté, že si ich tam dostala. Veď sama vravíš. Ale len ty,“ — obracia sa k žene — „ty… teba som nemal počúvať… Ale modlikala za ňu: Pusť ju, keď má povolanie, daj jej, budeme mať väčšiu milosť u boha…“Haničke bolo rovnako cez leto; bola slabá, ale šila, zarobila. V dedine mala chýr a úctu. Za čas, kým mala ešte mocnejší hlas a ju nezadúšalo, predspevovala aj ruženec v kostole. Tak ju poctily ženy. „Ona bola mníška, ona ešte bude mníška, jej to patrí prvej.“ Petráňovie nevesta sa aj hnevala, že jej úrad bez viny odobraly; ale potom Haničku zadúšal kašeľ, začala pľuť krv a teraz od jesene už zase Petráňka sa predmodlieva, a ešte horlivejšie, ako driev, lebo sa naučila od Haničky — mníšky.Hanka vybrala sa v jeseni do mesta na púť na kalváriu. S ostatnými. Ale nevládala ani so starými ženami, zaostala a prišla sama. Nocovala na kalvárskych schodoch, pod deviatou kapličkou. Na batôžku, ako ostatného sveta na stá. Ráno vyšla ešte päť štácií. Na Hore bola vše kázeň, vše omša, zase kázeň, zase omša, medzitým spoveď a potom zase veľká omša, pod ktorou Hanička zamdlela; ale nič to, prebrali ju, iba trocha sa svet pohýbal, kým ju vyniesli. Vydýchla si, občerstvila sa svätenou vodou a potom aj akési pečivo mala z domu. Odpoludnia boly litánie, potom prišiel víchor, chladný dážď a pútnikov rozduril, ako to vše býva. Tak sa dostala pod moju strechu a k našej slúžke na noc…*Včera podvečer štrkla kľučka na vrátkach. Popred okno mihol sa mi červený batôžtek… Ten istý tkaný červený. Tá istá vleklá chôdza, biela tvár. Poznal som ju hneď, biednu mníšku, Haničku Kovalovie.Hľadala kohosi iného v meste, ale nebolo ho doma, prišla k nám, k našej Marči.Nevošiel som do kuchyne schválne. Bolo mi jej ľúto a ožila mi história jej mníšskeho života, a bál som sa, že i keď nepoviem: načo tam šla, že mi to vidí na očiach. A to jej vraví dosť otec, ktorému, ba i celej rodine — ako mi slúžka moja teraz hovorí — je už zunovaná; lebo už nevládze ani tú „mašinku“ zatočiť. Už len v rukách štopká a nezarobí ani piatu časť ako ešte vlani…„Môžem ju prenocovať?“ prišla sa spýtať slúžka veselá, bez strachu, rada, že má krajanku, ktorá jej vyrozpráva do rána všetko, čo sa v dedine od fašiangov, ako doma bola, stalo.„A sa jej nebojíš, Mariška?“„Veď sa to nie každému lapí…“ a vidím, že trnie, či ozaj dovolíme.Dovolili sme, lebo kdeže biedna pôjde? Slúžka nevedela od vďačnosti čo povedať. Sebe postlala na zem a Hanku uložila do svojej postieľky. Celú noc vraj nespaly; Hanička že kašľala, pľula krv a ráno o štvrtej vstala a pošla na kalváriu na spoveď. Večer prijala za pohárik mlieka, ráno nesmela…„A čože ste sa už shováraly? Vie, že má suchoty? Bola pri doktorovi?“„Vie. Bola, aj jej nejakú vôdku predpísal, že bárs planú, ale jej je nie lepšie. A nekázal jej doktor nič robiť, len chodiť po poli, po lese huby sbierať… Ale, akože? Doma robota… I nechala prechádzky a trápi sa tým šitím; lenže už ľudia nedávajú, že sa vraj boja… ,Teraz ma už len vraj do hrobu položiť.‘ Tak povedala. Nedbá, hoci hneď zomrie… Boh zná,“ dumá slúžka, „čo sa jej tak zunovalo žiť na svete… a už že je vraj aj otec lepší k nej… a ona nedbá, hoci hneď zomrieť… Taká je už na smrť pripravená. Ona bárs pobožná. Kým som ja nezačúchla, ona sa nemodlila, len keď mala pokoj…“„Tak sa už celá neúfa životu?“ trápi ma otázka, „ako tak spokojne zomierať, keď sa tam ešte dosť naležíme…“„Ešte… Vari ešte sa úfa predsa len,“ domýšľa sa slúžka. „Videla som, mala v batôžku skleníčku… Načo ti je? Že vraj u mníšok tu v meste majú zkadesi veľmi zázračnú, zdravú vodu, že jej ktosi ešte poradil… Že si tej ešte pôjde pýtať, ak by pomohla… Modlila sa, biedna, že keby jej boh dal zdravia, že by mu len zase šla za tú mníšku… Však tá tam už nikdy nebude, nikdy Viedeň neuvidí… Biedna…“ a slúžke chrípne hlas. Dojaly ju vlastné slová.„Biedna,“ myslím si v duši i ja… „Je máj! Tak krásne sa všetko rozvíja, berie do života, len tu ten vrabčík zpod strechy, a tam v Korytovciach tá bledá Hanička…“Ach, prečo, prečo si len vypadla z hniezda, ako ten vrabčík, neborák. Jeho sme už zahrabali… či na teba, Hanička Kovalovie, tiež iba to čaká? Kiež by ti tá zázračná voda vrátila zdravie, aby si mohla obetovať svoj život svojmu snu, hoci — službe iných…[1]Čítam si knihu Oskára Jásziho, maďarského sociológa, ktorý nepatril medzi národných šovinistov. Keďže táto Tajovského novela vyšla r. 1912, mohlo ísť o dve Jásziho knihy, ktoré obidve sa týkaly uhorských „národností“, rozumej Nemaďarov. Prvá Jásziho kniha mala názov A nemzetiségi kérdés és Magyarország jövője (Národnostná otázka a budúcnosť Uhorska, Budapešť, 1911), druhá bola A nemzeti államok kialakulása és a nemzetiségi kérdés (Utvorenie národných štátov a národnostná otázka, Budapešť, 1912). Ktorú z týchto dvoch kníh konkrétne študoval Tajovský, nedá sa určite povedať. Zdá sa však skôr, že išlo o prvú knihu.[2]Danke(nem.), ďakujem	Tajovsky_Vypadly-z-hniezda.txt
V otroctveKresbaKtosi hrmotne zaklopal na dvere.Mišo Čmela, hoci ho klopanie vyrušilo zo sna, pochopil hneď. Ešte v polosne vzdychol a potme zoštverajúc sa z lavice, kde mal ustlané, opatrne bral sa ku dverám. Odtisol ich a vošiel do pitvora tmavého a chladného sťa hrob. Odstrčil závoru a odchýliac dvere, striasol sa. Bol bosý, neoblečený a zvonku oblialo ho mrazivé, zrovna do kostí prenikajúce povetrie.„No, čo je?“ zašomral drsným hlasom na príchodzieho.„Vstávaj kone kŕmiť, Mišo. A očisť ich, ako sa patrí: pán veľkomožný kamsi pôjdu. Zapriahneš do saní s panskými šírami.“Mišo bez slova zasekol dvere a chytro pobral sa do izby. Premrzol úplne. „Bohdajs’ zdrevenel!“ zaželal svojmu vyrušovateľovi úprimne, zaliezajúc pod starú halenu, ktorou sa zakrýval miesto periny.„Mišo, Mišo,“ ozval sa káravý hlas jeho ženy, „ešte ťa svätý deň neosvitol a už hrešíš.“„Ja nemám svätého dňa. Ja nemám ani piatku ani sviatku.“„Si sluha — a Mačuha tiež…“„Ba pes podlízavý. Vďačí sa židovi — za to, že mu dá o pol verdunka pálenky viac ako ostatným. Z Krista Pána plášť by za to strhol — darebák!“ zlostil sa, trasúc sa na biednom lôžku. Z veže zaznelo bitie hodín: tri tiahle, vážne údery. „No, či vidíš?“ znova rozpajedil sa Mišo, „tri hodiny, a už pokúša… Čert ho nespí celú noc, len aby človeku sna utrhol…“„A čo je zasa?“ spýtala sa žena pokorne, aby odviedla mužove myšlienky na iný predmet.„Starého kamsi parom nesie,“ odvetil už miernejšie, ale vždy ešte nazlostene. „Mám zapriahnuť do panských saní a parádnych šír.“„Aha, teda predsa… Mačuhová večer vravela, že mladý pán sa idú ženiť. Že akúsi veľmi bohatú, z Trenčína. Pôjdu akiste na vohľady.“„A ja mám dnes ísť do Trenčína!“ opäť búri sa Mišo a v hlase poznať, že mu je do plaču. „Na takýto veľký sviatok! A keby aspoň bolo čo teplého obliecť na tú zimu. Kožuch nedovolí, to je nie ,panské‘, a v tej hazuche dobre nezdreveniem v takomto mraze. Keby aspoň poriadnu librej kúpil, keď sa chce voziť ako ozaj veľkomožný.“„Len si ty kožuch vezmi. Cez mesto si ho daj na kolená a poľom si obleč. Nech si pán vraví, čo chce, zdravie je prednejšie. A na hrdlo uviažem ti moju šatku, tú hodvábnu,“ rozhodovala žena.„Veď, veď,“ zahovoril on už mierne, „ale čo ako, predsa radšej bol by som doma. Iní pôjdu do chrámu božieho, a ja ako zbojník poza kostoly. I Šlezingerovci budú doma, a Waisov bíreš vopred pánovi povedal, že on na Nový rok nejde ani svätému. Chcel ho poslať za Váh s taškami, ale on že nejde. Mal by som sa vzoprieť i ja…“ dokladá neisto.„Božechráň!“ zľakla sa žena. „Starý jednako akoby ťa mal iba z milosti a mladý pán sú tiež nahnevaný — veď vieš… čo si počneme, keď ti vypovedia?!“„A nech ho… keď mám byť ozaj otrokom,“ zasa zahrešil nešťastlivý Mišo, s hrôzou opäť pomýšľajúc, že musí na dlhú cestu v tomto mraze, kým iný, i najpodlejší sluha, hovie si doma alebo sa ide Bohu pomodliť. „Že ma drží z milosti?! A kto mu robí viac než ja? Som aj bíreš, aj kočiš, robím v pálenici, poposiela ma z práce do práce ako blázna, nemám ani noci, ani dňa. A keby som aspoň vedel, za čo?! Práve že tej otravy dá trochu. Ani ohrevu, ako patrí… Hľa, teraz sú sviatky, a či si mala čím zakúriť? Práve na Božie narodenie bola tu zima, že by sa bol vlk utrhol. A celé predpoludnie zimil som sa v pivnici, čo som špiritus rozrábal.“„Čo počneš, hriešny človek?! Už aspoň tú ,konvenciu‘ dostávaš riadne,“ zahládza žena udobrujúco. Inokedy hlavne ona repce na trpký osud, ale teraz náročky hľadá výhody, aby muža uchlácholila.„Veď — ale čože je to tých pár meríc na celý rok? Po práve len aby človek s tou drobázňou hladom neumrel. A posledne i tá konvencia aká bola: polovica výcudkov. Mačuhovi aj ostatným mladý nameral čistého. Máš teraz chlieb ani osla — nuž tak!“ doložil so zvláštnym prízvukom vyčítavo. Žena pochopila výčitku a zamĺkla. Vie, prečo tie výcudky dostali sa práve Mišovi, najlepšiemu robotníkovi! Urobil to mladý pán, chtiac sa tak pomstiť za ostudu. Azda nemala to urobiť, ale opatrnosti nezbýva a chudobný človek má tiež poctivosť, ktorú si treba chrániť. Donedávna bolo dobre.Ak bola v dome práca, za ktorú prišlo osobitne platiť, len ju volali. Ju a dcéru, šestnásťročnú Annu. I starí boli uznanliví a mladý pán nadovšetko. Ak Anna pomáhala pri dojení — stáli tam a miesto jedného litra mlieka doniesla i o polovicu viac. Ani pri práci nemusela sa trhať ako iné: je vraj mladá, nech sa šetrí. I žart spravili v dobrej vôli a stará pani, tiež stále láskavá, raz darovali jej šatku, sľubovali jej, keď sa mladý ožení, že bude u nich slúžiť. Dostane bohatú ženu — bude jej dobre. Mať s veľkou povďačnosťou vopred ďakovala za dobrotu veľkomožnej panej a tešila sa, vidiac, v akej priazni je Anna u budúceho pána. Ale raz stalo sa čosi: mladému pánovi zrazu nič z ničoho opuchlo líce. A keď mať večer vystrájala dcéru dojiť panské kravy, Anna nešla. Mať oborila sa na ňu a tu dievča vysvetlilo, prečo nejde… Ale pani sa nahnevala, že sa opovažuje neposlúchnuť (za dojenie kráv a za posluhovanie mali Čmelovci liter mlieka denne) a tu Čmelová vyrozprávala, prečo neposlúchla… Ale mohla radšej mlčať. Mladý, ktorý práve prišiel k tej reči, vysotil ju zo dverí a pani veľkomožná vykríkali za ňou mená, že šla skapať od hanby. Od toho času Anna nesmela sa ukázať a mať radšej odviedla ju do služby do susednej dediny…Toto hľa, je príčina, prečo mladý nameral „konvenciu“ Mišovi horšiu ako ostatným. Nuž tak si pomohla: chudobný človek aby ani o tú počestnosť nestál…Preto čuší, keď muž vyčíta, a i teraz len ticho vzdychla. Keby ináč, veď by sa ona vedela postaviť, žiadať svoje! Ale čo si počneš, chudobný človek, keď nemáš svojho ani čo by dlaňou zakryl a detí ozaj ani čmeľu? Ľúto jej muža, keď sa musí tak trápiť, ona sama len málo do domu doženie. Má dosť čo tú drobázeň opatriť — a sama seba.Najmladšie dieťa, čo má čosi vyše roka, začalo v kolíske plakať. Pokolísala ho potme, tíšila, a keď nič, ťažko zozbierala sa z postele, zažala olejovú lampu a polooblečená previnula ho na kraj stola. Svetlo osvietilo chudobnú izbu, teraz premenenú v dusnú nocľaháreň. Na posteli v perinách vidno bolo dve hlávky — jednu v záhlaví, druhú pri nohách — tie spávali s matkou. Na peci ustlané malo troje detí, najmladšie spávalo v kolíske a konečne jedno, päťročný Paľko, krčilo sa na lavici, vloženej medzi posteľou a pecou. Periny boli len na posteli: deti mali ustlané „šúchy“ (staré háby), a iba otec mal pod hlavou hlavnicu. Okrem postele v izbe bol stôl, skriňa s vyrezávanými ozdobami a lavica.Plačom najmladšieho prebudil sa Paľko a pýtal hneď jesť — za ním dvíhali sa strapaté hlávky z pece. Vidiac prebúdzať sa deti, vzdychajúc pozbierala sa z lavice hlava rodiny. Bol nachystaný postaviť sa, nevstať práve zato, že mu na takýto svätý deň nedajú pokoja, ale vidiac, že deti začínajú sa budiť, odhodlal sa ísť za povinnosťou. Ranné chvíle sú pre neho najtrápnejšie a preto, ak len môže pozbierať ustaté údy, aj bez rozkazu vstal by čo najvčaššie. Keď raz začne plakať jedno, prebudí sa druhé, tretie, štvrté a tak donekonečna. A všetky sú živými výkričníkmi, volajúcimi za chlebom, odevom — osmoro nenásytníkov, spojujúcich sa v jeho predstave v jedinú potrebu, ktorú ani jeho najusilovnejšia práca neuspokojí, pre ktorú cez celý jeho život ani pri najlepšej vôli nikdy nepríde do domu groš, ktorý vopred nebol by potrebný na desatoro. Táto myšlienka ubíja v ňom všetku silu, všetku energiu, lebo vidí, že to „božie požehnanie“ vyrastá v jeho dome na ťarchu, pre ktorú do vysokej staroby bude musieť ťahať toto jarmo. Neraz v trpkých chvíľach vzbúri sa v ňom vzdor a so závisťou spomenie smrť, ktorá akoby pohŕdala, nezblížila sa k ich prahu ani raz. Ale keď tak večer po práci zasadnú okolo stola s tou zdravou, červenolícou, štebotavou čeliadkou, od veselosti ktorej trasú sa malé obloky bírešne, tu oči jeho ženy akoby sa ho spytovali: „No hľaď, ktoré z nich dal by si tej smrti — vyber, ktoré?!“ Tu sa usmeje, a keď jeho miláčik Paľko uchytí mu z lyžice posledný kúštik, čo zachytil pozostalý, bez hnevu položí lyžicu a krotko prosí Boha, aby mu odpustil a netrestal za myšlienky rúhavé…„Ja, Bože, je to kríž,“ vzdychá i teraz v odpoveď vlastným myšlienkam, sťažka obúvajúc vyšmatlané čižmy. Obávajúc sa zimy, obkrútil na nohu kus plachty a má v čižme i kus slamy postlanej, aby ho neoziabalo, preto teraz ťažko mu spratať nohu do nej. Hoci večer žena akurátne namastila čižmy olejom, mysliac, že pôjde do kostola. A teraz zas len povinnosti.„Už len toľko nevzdychaj, radšej choď skôr ku koňom,“ vraví mu žena krotko, uhádnuc jeho myšlienky, „nebudeš sám, čo do kostola nepôjdeš… Ja by skorej mala ísť, ba i ku svätej spovedi sa patrí. Neviem, čo ma môže zastihnúť — pripraviť sa po kresťansky…“Mišo pochopil, prečo žene treba pripraviť sa po kresťansky, a táto poznámka mu zas len pridala. Je to čosi, čoho sa ľaká, pred čím rád by utiecť, azda ešte radšej ako ona. Ale neutečie; príde to raz neodvratne, naruší poriadok domu, pohltí štvrtinu celoročnej konvencie a rozmnoží tie výkričníky jeho biedy o jeden zdravý, vreštiaci, neúprosný… Tá predstava poľakala ho vždy, ale teraz pohnala ho ešte usilovnejšie obuť čižmy a vypratať sa von. Nepočúvajúc už obvyklé otázky detí, ani napomínania ženy, obliekol na chatrnú košeľu kamizol, na to kožuch, a vezmúc lampu do lampáša, vyšiel, nedbajúc, že v izbe nastala tma. Inokedy počkal, kým žena nezažala ich lampu, lebo táto bola panská a svietiť ňou smelo sa len v maštali. Ale teraz ho žena poznámkou vydurila, že nedbal ani ohľadov.Von bola ešte noc — noc tichá a krásna. Mrazivý vzduch robil ju akosi belasou, velebnou a neprístupne prísnou s tou nádhernou ozdobou hviezdnatej klenby nebeskej. Jednotlivé z hviezd jagali sa tuho, akosi výmluvne, akoby rozhorené významom svätosti, akú noc novoročná dostáva ľudskými myšlienkami, ich zvláštnou vnímavosťou oproti vlastným i cudzím strastiam. Svet spočíval pod tou klenbou ako zapadnutý, ako k mlčaniu pritlmený vo svojom ruchu. Iba zďaleka z dediny tiahle, melodicky niesol sa spev dvoch zachrípnutých hlasov: miestni hlásnici ohlášali svetu novinu piesňou: „Rok nový zasa k nám prišiel“…Mišo postál za chvíľu na násype, načúvajúc tú pieseň a smutne pozerajúc k nebu, skadiaľ ligotali sa mu hviezdy, sťaby mu chceli čosi povedať. Ale nebolo to nič povzbudzujúceho, čo rozumel z nich. On dávno, dávno odvykol ich reči, tej, ktorá v citových chvíľach aj u najprostejšieho syna prírody nachodí isté ozveny. V duši poetu je to reč božskej poézie, v srdci milujúcich ozvuk lásky, v mysli vševedúceho vedomca hlas prírody, ktorú stavia na oltár namiesto Boha — jednoduchý, prostý syn prírody vidí, cíti, počuje očarujúcu miešaninu všetkého toho bez toho, žeby si bol povedomý, že by mohol dať výraz, svojmu vnímaniu.Pravdu vyznajúc, Mišo videl iba, že je ešte noc a cítil iba prenikavú zimu, aká i pri teplej zaobuve a kožuchu rezala sa k telu a prilípala na človeka bezočivo a neodbytne. Preto chytro pobral sa do stajne, a posvietiac na kone, zatvoril za sebou dvere. Kone stáli pri válove v očakávaní; zazrúc ho, rozstúpili sa a náručný radostne zafŕkal.Mišo zavesil lampáš na klinec a zoberúc seno, čo vytrúsili kone spoza rebríčka do válova, vyhodil ho zas ta. Toto bola riadne jeho prvá práca a tým pohybom sťa bol by sa dostal do riadnej koľaje, mechanicky konal ďalej. Obyčajne choval a riadil kone s istým potešením — bolo to takrečeno jeho remeslo, ktoré mu robilo radosť. Bol pri koňoch od mala, ako chlapec z radosti a obdivu, ako parobkovi boli mu kone pýchou a teraz potešením. Sú to na svete jediné bytosti, ktoré spôsobia mu starosť — veď „na granárii“ je hodne panského ovsa (hoci panstvo dávno prešlo na žida Kohna, veciam a majetku zostalo „panské“ pomenovanie). Ani neohlušujú ho ako vlastné deti, ani nevzdychajú ako žena, ktorá ustavične „ohlába mu hlavu“ čo a ako ďalej… Preto najradšej utieka sa k nim — nie vyžalovať sa a vzdychať, ako opisuje sa v sentimentálnych poviestkach. Ak je nazlostený na niečo, ak ho dopáli pán alebo žena, pretiahne náručného vidlami — pravda, tak, aby mu neublížil. Ten poskočí, pozrie ľútostivo na Miša svojím tmavým, výrazným okom — a Mišo, sťaby mu kôra na srdci odpadla, trpezlivo a krotko dáva sa do práce. Ak je zasa naladený citovo, či zaželený, sadne na válov, posedí si chvíľku. Kone vtedy zastanú ticho, nehybne, akoby rozumeli a nechceli rušiť jeho obyčajne starostné zadumanie — a on, utíšený nemým súcitom zvierat, obodrený berie sa do práce.Práca je ozaj požehnaním, je útechou, je šťastím človeka. Ale Mišo vďačne popustil by z toho šťastia a požehnania. Práca tak, ako ju on zná, ako ju on zažíva so svojimi druhmi, je kliatbou, je znižovaním ľudskej bytosti na úroveň hoviadka, s ktorým ťahá jarmo nevýnosného bytia cez celý život. Biedny otrok v službe novodobých otrokárov, privilegovaných na otrokárenie verejnou ustanovizňou, právom majetku a špekulatívnej schopnosti. Úbohí bieli otroci, bytosti bez vlastnej vôle, bez povznášajúceho povedomia, aké plynie z práce, konanej na vlastné oblaženie, bez pestovania hrdosti, citu, bez nádeje na obrat k lepšiemu a konečne i bez túžby za lepším, krajším, šťastlivejším žitím…Mišo neťahá v tom jarme od narodenia, a preto ani za tých pätnásť rokov, čo v ňom hrdluje, neprivykol mu tak, ako takmer všetci židovskí bíreši bez výnimky. Za mladi zažil krásne časy, obrátil sa v službách ozajstných pánov. Radostná mladosť zanechala mu v duši stopy, ktoré zavialo síce drsné, večné hrdlovanie sa o každodenný chlieb, ale predsa aspoň upomienkou zašlého udržuje sa nad hladinou úplnej bezcitnosti, s akou iní prechodia žitím. Jeho bezcitnosť a či skorej povedomie bezvládnosti opanúva len doma, v prítomnosti večne do božej vôle sa oddávajúcej, pokorne biedu i starosti trpiacej ženy. Ale je von s koňmi, zverenými jeho správe, tu nadobúda istú pružnosť, stáva sa samostatným, a čo by priam za chrbtom mu stál „pán veľkomožný“ Kohn so svojimi večne znevažujúcimi poznámkami.Hej, veď kedysi Mišo bol hrdým parobkom a obdivovaným kočišom vo dvoch stoliciach. Stal sa ním ešte v chlapčenskom veku: jeho otec bol hôrnym hájnikom, zahynul v službe: zastrelili ho pytliaci. Mišo bol vtedy už tiež v panskej službe: vypomáhal v záhrade a vykonával menšie práce v dome vdovy barónky Glinskej. Šumné slovenské chlapča veľmi sa páčilo baronese Elze: zo zvláštnej záľuby musel sa zavše posadiť vo svojom chutnom miestnom kroji na bak jej malého kočíka, v ktorom sa vozievala prekrásnym Považím. Vo svojom pätnástom roku už sedával na baku sám, ostražito, ale isto riadiac párik pony. Vozieval si baronesu ani princeznú z povesti, radostný a hrdý na svoju úlohu, ktorou cítil sa byť povznesený nad celé svoje okolie. Nebol jej iba pohoničom, osobou podriadenou, ale skorej predmetom istej zvláštnej záľuby, ba rozmaznaná, trochu výstredná baronesa mala ho skoro tak rada ako svoje trpaslíčie koníky. Neskoršie, keď už bolo treba vychodiť „do sveta“, Miško nemusel sa zrieknuť svojho čestného miesta, ba práve naopak: vozieval už na stoličné bály baronesu s matkou v nádhernom kedysi, teraz už trochu staromódnom, ale zachovanom hintove, do ktorého zapriahal svojich nových zverencov, pár mocných sivkov. Na bak miniatúrneho kočíka bol už trochu priveľký a baronesa miesto pony obľúbila si už skorej jazdeckého koňa. Nie z barónskej stajne, ale krásneho peja, ktorý zavše sprevádzal ich na prechádzke. Pravda, nie sám, ale so svižným jazdcom. Bol to najmladší z troch bratov-zemanov zo susednej stolice, z bohatej a vynikajúcej rodiny. Najstarší z bratov bol hlavným županom v jednej z hornovidieckych stolíc, stredný, povestný gavalier, stále zdržiaval sa vraj na študijných cestách, po ktorých odpočíval v Paríži. Podobnú náchylnosť mal i najmladší dr. juris in spe. Bol miláčikom matkiným, ktorá sľubovala si z neho slávneho politika. Ale švihácky Gejza robil začiatky, ktoré stáli vdovu ťažké tisíce, a už v triadvadsiatom roku podal dôkazy, že už teraz dokonalý sveták sotva kedy bude chladnokrvným diplomatom. Preto matka skoro s radosťou prijala rozhodnutie synovo, že zanechá „štúdium“, bude hospodáriť a sa ožení. Tešila sa pokojnému životu. Ale jej radosť bola predčasná: s príchodom mladej panej, z barónskeho stavu zníživšej sa do zemianskeho, len pribudlo v dome ruchu a radovánok. K tomuto nevesta nepriniesla síce groše, ale starú vynachádzavosť k zábavám, ktorá zhromažďovala v solídnom Belockovskom kaštieli dôstojníctvo posádky zo dvoch stolíc.V tom čase Mišo účinkoval v plnom svojom značení. Vôľa mladej veliteľky presadila ho z barónskeho, razom akosi celkom pustnúceho domu do dvora bohatého statkára. Mišo šiel vďačne: v doterajšom sídle sľubovala sa nuda a práca, v novom bydlisku prijatý bol do kruhu čeľade s nadšením. Mladý, naozaj pekný šuhaj, smelý a švihký, prítulný a akosi uhladených manierov, urobil furóre medzi dvorskou čeľadou, dozorom starej panej pridržiavanou k tichosti a práci. Prvá zaľúbila sa do neho nová chyžná Linka, nízučká a belasooká blondína. Mišo, povznesený priazňou „slečinky“, načas ochotne zapriadol sa do siete naň vyhodenej. Ale keď blondínka zbadala, že jej Mihályovi, ktorý tak veľkopansky vedel vzdychať a byť zaľúbeným, nederoguje poštipkať vševládnu medzi čeľaďou pani kuchárku alebo naháňať sa po večierkoch s „veľkou Annou“ a jej družkami, posluhujúcimi v kuchyni a vo dvore, urazená obrátila sa mu chrbtom a vydala sa za krajčíra do dediny. S jej nástupkyňou už nebolo žartov. Mišo už vtedy mal chýr dvorského Dona Juana a čo viac, „veľká Anna“ mala už na neho isté nároky, ktorými neskoršie podporovaná ráznou paňou, chytila ho za kučeravú šticu a dopravila — k oltáru.Bolo to v druhom roku jeho služby vo dvore, a tým činom sťaby sa bola dráha jeho kočišskej i osobnej slávy naklonila. Jeho život začal sa chmúriť novými a novými nezdarmi. Vykázali mu bývanie, ale popri doterajšom plate so ženou vychodil už poskrovne — a hlavne začala ho tlačiť ženba, nad ktorou až teraz začal sa zamýšľať. Driečna Anna, pre neho očarujúca, s plnými vnadami a plnou červenou tvárou (Mišovi i pri nalipnutom „panstve“ zostal prirodzený vkus pre dedinskú „krásu“), už pred svadbou nešeredne ošpatnela a po narodení prvého dieťaťa stratila všetky tie vnady, ktoré on pred nedávnom cenil si nad nežnú krásu panskej Linky. Tieto okolnosti účinkovali na neho tak, akoby ho ktosi udrel päsťou do čela: nemohol sa spamätať, vynájsť, vpraviť sa do nových okolností.Na šťastie nemal kedy rozmýšľať, búrny život vo dvore, rozprúdený na celé okolie, trval ešte vždy a on bol stálym účastníkom toho ruchu. Pravda, len v podriadenej úlohe. Vozil panstvo po návštevách, na dostaveníčka, do okolitých kúpeľných miest, alebo len mladú zemianku do stoličného mesta, kde na promenáde utváral sa vôkol nej celý dvor uniformovaných dvoranov. Ak nebolo hostí a „oni“ zostali doma, obyčajne barónku napadla „elegická nálada“ a tu celé hodiny pri svetle mesiaca vozila sa v bielom člnku po rybníku. Pravda, nie sama, ale riadne s husárskym dôstojníkom Kassaym; Mišo obyčajne povolaný bol stáť neďaleko s akurátne zloženými rukami. Naučil sa už, že dobrý sluha musí nevidieť a nepočuť nič, iba rozkaz — čo je, konečne, nie nič nepohodlného. Mišovi tá nemá úloha za jasných večerov nebola ani trochu nemilá: k pánovi nikdy sa neťahal a Kassay obyčajne dával panské prepitné… Dookola bývalo tak ticho, voda, pritekajúc a odtekajúc z rybníka umelým vodovodom, šumela tak uspávajúco a z loďky niesol sa chvíľami horlivý, utlmený rozhovor, dráždiaci jemnejšie nervy Mišove, a zvláštny, rozkoš tlmočiaci smiech…V takéto chvíle najskorej uvedomoval si svoju nechápavosť, a čo sa prvej nestávalo, s citlivou nedotklivosťou odtískal od seba to, čo už patrilo k nemu nerozlučne: ženu vychudnutú a vädnúcu, kričiace decko so zapáchajúcimi perinkami, s celým okolím ženy, ku ktorej sám nevie, ako prišiel, ako sa k nej pridal, pripútal, prikoval naveky, naveky!!Jedného dňa zaviezol mladú zemianku, hrdú a krásnu, na stanicu. Naspäť vracal sa sám a nikdy ju už viacej naspäť nedoviezol. Mladý zeman bol na dostihoch a nevrátil sa tiež nikdy viac. Tam zašla ho zvesť, že jeho barónska manželka zašla si do Talianska s Kassaym. A jedného dňa do dvora priletela zvesť: pán sa v Monte Carle zastrelil. Ako sa neskoršie povrávalo, prehral ohromnú sumu peňazí, podľa iných padol v súboji s Kassaym. Možno jedno i druhé. Hrdú zemianku tento úder podťal jedným razom, od žiaľu umrela onedlho.Vo dvore zostalo to bez hlavy, čakali stredného syna, ako nástupcu a hospodára, ale miesto príchodu rozniesla sa zvesť, že zostal kdesi v cudzozemsku ťažko chorý. Mišo nemohol si zapamätať meno choroby, ale znelo to ako „parasola“ (paralysa progressiva). Prišiel najstarší, župan, ale hneď zatým odišiel, popustiac miesto advokátom, odhadcom a židom.A odvtedy začal sa tento ťažký, protivný život vo dvore. Miesto panstva prišiel do dvora žid Kohn s dvoma synmi, prezreli gazdovstvo, obišli pole, premerali stavy a kde aký kurínec, a začali vládnuť. Pravda, len ako prenajímatelia. Mali už v dedine pekné gazdovstvo, krčmu, a odkedy sa starší z Kohnov oženil, i sklep. Služobníctvo sa porozchodilo, cennejšie náradie odviezli bohzná kam — a čo zostalo a čo lacno prišlo, prevzal nový pán — Kohn.S týmito vecami prešiel i Mišo takrečeno do vlastníctva nového pána. I jeho dostal lacno: nemal sa kde podieť, zo dvora sa mu nechcelo a vlastne panstvo zastihnuvšia katastrofa ohlušila ho tak, že nevládal. Odmala zvyknutý poslúchať, stal sa takrečeno predmetom panskej vôle, neschopným sám myslieť a konať samostatne, nie z popudu iného. Jeho žena, kedysi priťahujúca svojou živosťou, stratila všetku životaschopnosť, všetku vôľu konať i mimo ohniska a kolísky. Mišo nevedel si hneď predstaviť svoje povinnosti pod rukou nového pána. Žid nasľuboval, nasľuboval, ale konečne vyšlo, že okrem konvencie, akú majú všetci židovskí bíreši naokolo, nemá nič viac ako príchovu jedného teľaťa s iným statkom.Bolo by zaujímavé nakresliť proces, ktorý sa odohrával v Mišovej duši pri prechode do nových pomerov. Zaiste nešlo to tak hladko ani pri vlastnosti prispôsobiť sa okolnostiam, nedialo sa to bez boja, to padanie vo vážnosti pred svetom i pred samým sebou, šlo to u neho ťažko, najmä preto, že z baku hintova tak zvysoka hľadieval na svet i na žida Kohna. A teraz prišlo mu ho poslúchať, titulovať pánom veľkomožným… Tak si to rozkázal tento nový zemský pán, ktorého otec ešte, ako ľudia pamätajú, chodil s batôžkom a píšťalou, a on sám za chlapca žil na cibuli a suchom chlebe. Toto titulovanie a pri zvláštnych príležitostiach bozkávanie rúk „pani veľkomožnej“ bolo najťažšou úlohou z celej služby. Mišo nijako nemohol z úst vypustiť to slovo, a keď mu Kohn za to po prvý raz nadal, pochytil žida za hrdlo…A za to vzbúrenie stal sa mu otrokom. Žid vyhrážal mu kriminálom, žalárom, hrozil ho vyhodiť zo služby — a Mišo, nahliadajúc svoj trestuhodný čin, skrotol a už chladnokrvne nesie jarmo, ktoré mu život, osud a či Boh naložil.*Svitalo v utešené zimné ráno, mrazivé a slnečné. Akoby sama príroda sa bola poddala slávnostnej nálade dňa a obliekla v rúcho primerane nádherné.S úsvitom ožíval i panský dvor. Práce okolo statku museli sa robiť práve ako v robotný deň, každý bíreš okolo svojho záprahu. Až za úplného dňa i dvor naberal sviatočnosti. Táto pozostávala v tom, že ženy lepšie ustrojené vybehovali z pitvorov s hrncami alebo rajnicami, od dvorov zaváňalo zápražkou, príjemnou, móšusom páchnucou kapustou, varenou na obed. Na úzky násyp okolo obydlí každú chvíľu vybehol niektorý z chlapcov a do pása obnažený na mraze oblieval sa vodou, ktorú nalieval si z krhly alebo hrnca — toaletný to spôsob na dedine, ktorý by chúlostivejší iste odniesol. Ako otvárali a zatvárali sa dvere, počuť bolo nábožný spev; i v najtupejších rodinách týmto zbožným zvykom označuje sa príchod veľkého sviatku.U Čmelov všetky tieto prípravy odbavili sa do dňa, ba za svetla sa i naraňajkovali. Deti, koľko-toľko poriadené, zhromaždili sa okolo stola, tešiac sa na zvyšky makových buchát, čo im od večera zvýšilo. Otec sa oneskoril, bol po riadnu porciu pálenky, ktorú všetci sluhovia dostávali tri razy denne; to patrilo ku konvencii. Mišo si myslel, že kvôli svätému dňu a trochu aj z odporu dnes „na oferu“ nepôjde (rozdávanie pálenky menovali prosto „oferou“), ale vidiac Mačuhu a iných, rozhodol sa neodpustiť židovi svoju dávku. No vlastne privykol na ňu tak, ako Mačuha, ktorý nemohol sa dať do práce, kým si „nevyrazil“.No nestihol sa najesť, lebo u nich jedlo sa zdĺhavo, prerušované deťmi, ktoré sa neraz pri spoločnej mise pohašterili, keď vošiel dnu starší zo synov pána veľkomožného. Takáto návšteva nebola novinkou: žid prišiel vše, pokukal všade, či neuvidí niečo podozrivého, čo azda dostalo sa do obydlia, do hrnca nepovolaným spôsobom. Miša vždy takéto návštevy zlostili, a preto i teraz, hoci na pána ani veľmi nepozrel, hneď položil lyžicu a sa zberal.„Veď sa len najedz, ako pôjdeš na lačno toľký svet,“ dovrávala mu žena, pozrúc nesmelo k pánovi. Ten zvedavo nakukol do misy, z ktorej ovial ho zápach horúcej kapustnej polievky s hubami, akú na Silvestra varia v každom dome. Zostala im od večera.„Daj pokoj, keď ísť, nuž ísť,“ odvrkol Mišo zlostne, zhľadávajúc na „granci“ zápalky.„Hnevá sa, prosím pekne, že na takýto deň, vo sviatok, musí ísť z domu,“ osmelila sa Čmelová poznamenať, viac vyhovárajúc mužovu neprívetivosť pred pánom.„Čo, aký sviatok? Keď sa musí, nuž sa musí. Mal byť pánom, sedel by doma a nemusel by kone šírovať.“„Veď je tak, ale raz do roka by si predsa človek pokoj zaslúžil,“ poznamenal i Mišo, ale už značne skrotnutý.„Pokoj! A ja mám pokoj? Či mi vy dáte pokoj? Nedávno ste prišli na šábes: potrebujem zlatku, potrebujem to, potrebujem ono — a ja som mal tiež sviatok.“„Mali sme tu, hľa, Janka chorého, potrebovali sme k lekárovi…“„Lekárovi, lekárovi,“ hádzal sa žid, behajúc po izbe, nakoľko sa dalo pre deti a náradie, a pokukujúc pritom na prípecok, za posteľ i po oblokoch, „ja sa nespytujem načo, ale mal som sviatok a musel som. A ja som nie váš sluha, a vy ste. No, veď ak nechcete, ja vás nedržím, môžte ísť zo služby, kedy chcete.“„Ach, čože,“ rozosmiala sa žena núteno, „však človek vie, že sluha nepán — nuž čože.“ A Mišo po tejto riadnej závierke rozhovoru s pánom bystrejšie zhľadával sviatočnú čapicu, kožuch a rukavice.Asi o hodinu už vytiahol zo dvora od kaštieľa so záprahom v parádnych šírach, ktoré novo zalakované leskli sa ani nové. Pohodlné sane, v ktorých kedysi hovela si hrdá zemianska rodina, s rodinným erbom, vyrezávaným pred sediskom, boli ozaj slávnostné, a keď s nimi zastal pred krčmou, zbehli sa nielen deti z bírešieň, ale zastavovali sa i dospelí z dediny. Mišo sedel na sedisku nehybne, hoci nie tak hrdo ako kedysi, kým čakával na panstvo nie pred nízkou, na žlto zafarbenou krčmou zbohatnutého žida, ale pred čistotou a solídnosťou imponujúcim kaštieľom. Ten teraz vyrabovaný so zatvorenými okenicami podobá sa čudnému skladu. A je ozaj skladom zapadnutého, len v rozpomienkach žijúceho života. No aj rozpomienky sú hmlisté, neurčité, akoby neplynuli zo skutočného života, ale iba akoby zo živej predstavy, zo sna, z povesti…Mišo málokedy rozmýšľa o minulosti a so žiaľom už naozaj nie. Každodenná práca, iné povolanie ho už celkom odtiahlo od toho. Ale keď tak sedí na baku ako teraz, na tom istom, na ktorom kedysi, vtedy si živšie predstavuje. Teraz najmä: ku saniam nevyhnutné hrkálky, navešané na riad koní, privádzajú ho z koľaje: ten tichý, akoby pridusený cvengot, čo melodicky rozveseľuje rezké, slnečné zimné ráno, rozčuľuje ho očakávaním čohosi neobyčajného. Áno, nie sú to rozpomienky, ale očakávanie, čo sa v ňom budí pri tom hlase… Cesta je znamenite vyhladená, nikde záveja, ani sa neprediera, sane sa len tak kĺžu po nej. No Mišo je nie spokojný: kone za tri dni priahané boli do hôr, nechce sa im do behu. A vlastne nie sú to kone „panské“. V robotný deň večne v ťažkej práci, vo sviatok s kočom na prechádzku — nie div, že „nenesú hlavy“. Náručný už čochvíľa „vytiahne si oči“ a sedlový, ako postojí, už vystiera ľavú nohu meravo pred seba. Veľká konská chyba, ktorá Miša náramne zlostí.Kedysi ako sa to sánkovalo! Mocné sivky bežali rovnomerným, plavým behom, potrhávajúc sane tiež rovnomerne, plavne, akoby kolísal… Paripy, sťaby boli cítili svoju dôležitú znamenitosť, hrdo niesli hlavy na krásnych šijach. A tieto, hľa, i teraz náručný obzerá sa ani napaškrtený osol a sedlový zatŕha.Rozladený poriadne pretiahol sedlového, ktorý, akoby z posmechu k Mišovej predstave, potkol sa na rovnej ceste.„Čo ho biješ?“ ohlásil sa zo saní „veľkomožný“.„Nejde, ako patrí.“„Dávaj mu obrok, ako patrí, pôjde i on, ako patrí,“ ohlásil sa mladý pán. Hoci Mišo bol od neho o pätnásť rokov starší, tykal mu, i všetkým sluhom.„Koľko rozkážu dať, toľko dám — a veď mi oni vymeriavajú,“ odvetil drsne, ako nemal v obyčají. Inokedy býval zhovorčivý, ale ak šiel s kočom alebo práve s panskými saňami, zachmuroval sa, fúzy mu ovisli ako i teraz a ťažko bolo dostať z neho slova. Páni pošomrali medzi sebou v nezrozumiteľnej nemčine.„Vymeriavam, ale nebodaj zožerú ho polovicu tvoje husi a kurence. Aj nedávno Mačuha vravel.“„Ani ich nemáme. A hus deti chovajú zemiakmi a čo je v dome,“ odvráva rovnodušne, ani sa nenahnevajúc na podozrenie, ktoré mu zrovna mladý hodil do tváre. Keby si tak bol vypil — veď by sa nedal zdehonestovať ani pánovi.„Ale máš jalovicu. Darmo je nie ani lev… Prečo sú moje nie také?“ znova dopaľuje mladý, nadhadzujúc sa na baršúnovom sedisku. Dopaľuje do neho vždy, ale najmä od istého času dáva mu pociťovať svoju nadvládu. Mišo skrotol: naozaj, raz sa stalo, že deti nabrali z ovsa a zaniesli miláčikovi, Ružane — a prekliaty Mačuha práve sa naďabil…„Žena jej chodila celé leto na zelinu. I nápoj jej dáva s otrubami, ale ovos veru nie. Veď mám svedomie, hoci som chudobný človek.“„Sedliak má svedomie —: kde je, aby nebolo!“[1]zasmial sa mladý potupne. „Mňa každý okráda — nuž ani tvoja jalovica je nie od ledačoho.“„Nü, nechaj ho, Adolf,“ zašomral starý pán, „nechaj ho, veď už dlho pri našom válove nebude.“„Ba ver’ ja si Ružanu nepredám, pán veľkomožný,“ obrátil sa Mišo, rozumejúc narážke. „Tak sme si so ženou, že bude lepšie chovať si kravu a mať trochu mlieka pre deti.“„A ja ti budem chovať kravu miesto jalovice? Čo som sprostý, há? Ja len, ako máš zjednané.“„Ja myslím, že by mi to mohli urobiť,“ znova povedal pokorne a prosebne, „ani krava oveľa viacej nepotrebuje. A žena bude chodiť na zelinu, aby to dohnala.“„Na zelinu, na zelinu,“ mrmlal starý, miešajúc v to svoju nezrozumiteľnú reč, ktorou rýchle dorozumievali sa so synom, „ja, by ti to, Mišo, aj urobil, veď som nie zlý človek, ale ja potrebujem peniaze. Adolfko sa idú ženiť — budú potrebovať veľa peňazí.“„S peniazmi by som si len azda pomohol — možno aj dcére by gazda zo služby dal aspoň desiatku. A ostatné by som vrátil až z teľaťa…“„Nü, aký múdry,“ rozosmial sa žid a hneď akosi nervózne doložil: „päťdesiat-šesťdesiat zlatých, čo mne podľa kontraktu príde, na teľati neutŕžiš…“„Aký kontrakt?“ zadivil sa Mišo, preberajúc sa z tuposti, s akou sa časom s pánom dovrával, a obrátiac sa, pozrel na neho. Ten pokojne zniesol jeho pohľad a rozkríkol sa:„Aký sprostý! Nuž záväzok na jalovicu! Koľko požadujem ja a koľko bude tebe.“„Koľko by požadovali?! Požičali mi na teľa šestnásť zlatých…“„Šestnásť zlatých! Ja som nepožičal šestnásť zlatých, ja som kúpil teľa, teľa je moje, tvoja je len polovica príchovku,“ bezočivo prerušil ho mladý. A obrátiac sa k otcovi, doložil: „Robí sa sprostým, akoby nevedel…“„Čo by som nevedel — ale na takýto poriadok som sa ja nespravil.“„A kontrakt — čo si podpísal kontrakt?“„Taký som nepodpísal. Podpísal som, že som dlžen šestnásť zlatých a interes. Ja nepristávam,“ rozhorčoval sa viac a viac, ľakajúc sa možnosti, že pán ozaj odoberie mu jalovicu, „ja mám svedkov, že som len šestnásť zlatých…“„A ja mám kontrakt, čo si ty, sprosták, podpísal. Či by si bol podpísal, keby tak nebolo? Bol napitý ako sviňa, zabudol, čo sa usporiadalo,“ obrátil sa mladý k otcovi, ktorý sa nerozhodne zamlčal a hľadel stranou, aby sa mu oči nestretli s úzkostným pohľadom Mišovým. „On by nedbal mať aj kravu sám, aj by som ju ja choval — a to všetko za šestnásť zlatých, ktoré nedal.“Mišo sa zamlčal. Ťažko chápal, čo pán vraví, a naozaj splietlo sa mu všetko tak, že nechápe, či on má pravdu a či žid. On si vždy držal, že je jalovica jeho… Ale keď za teľa nedal, úroky neplatil, pán jalovicu odchoval… Ktozná, keby prišlo na súd, či by aj ozaj neprehral.„Tak teda, čo je moje, keď jalovica nie?“ spytuje sa naľakane, čo židovi neušlo. Starý chcel odpovedať, ale mladý prevzal slovo:„Čo sa máte s hlupákom hádať, keď nevie ani, čo je. Jalovicu predám a bude.“„Len pomaly, Adolf,“ očistom krotil syna, „ja som nie zlý človek, nechcem, aby ma ktosi klial, že som mu ublížil. Ja aj tu, hľa, Mišovi len dobre chcem. Je dobrý sluha — prečo by som chcel od neho, čo mi nepatrí?! Jalovica sa predá, ja si nechám teda tých šestnásť zlatých s úrokmi, a s ostatným, čo zostane, sa podelíme. To je už tak, ako sám chceš, Mišo.“„Vy ste taký dobrý blázon, tatenko, vy sami seba okrádate,“ nestydate zlostil sa mladý, „ja na moj’ hriešnu dušu by ho dal na kriminál…“„Ja som nie taký človek,“ sladko sa usmial starý, „so mnou urobí kto chce, čo chce — veď máme svedomie… Bol by si huncút, Mišo, keby si to neuznal…“Mišo stúlil sa na sedisku a nepovedal už ani slova, len po chvíli pretiahol kone dôkladne bičom a mrzuto odpľul. Židia dlho ešte handrkovali a hádali sa medzi sebou, z čoho on vyrozumel, že sa mladý na starého hnevá — až prišli do najbližšej dediny. Tá vlastne zostala stranou, prešli len popred krčmu, nízku a tiež protivnou, žltou farbou zafarbenú. Protivný, židovské hniezdo krčmy označujúci zápach ťahal sa až na cestu. Starý kázal postáť a veľkodušne riekol Mišovi, aby si šiel vypiť. Mišo za chvíľu váhal, pomotal sa okolo koní, popravil na saniach pripravenú opálku so senom — a len po tomto sa rozhodol a vzal peniaze.„Je zima, div človeka neroztrhne,“ pretisol pomedzi zuby, akoby sa vyhováral, že sa ponižuje, berúc dar od pána, s ktorým sa pred chvíľou dohováral a ktorého nenávidí. Žid pochopil, ale neurazilo ho — ako vôbec nikdy ho nič neurazilo, keď šlo o osoh.Potom sa už viac nerozprávali. Páni celou cestou šomrali medzi sebou, čo Mišo nerozumel a čo by aj bol rozumel, nebol by sa zamiešal. Zahriaty pálenkou živšie rozmýšľal o jalovici a zaumienil si, že keď bude mať peniaze, zájde niekam k advokátovi sa spýtať, či je to spravodlivé — a potom sa postaví! Nie je otrokom, aby pán robil s ním, čo chce… Ale dosť skoro zabudol na celú vec, zaujatý dôležitejším: zimou. Cesta viedla okolo Váhu a aj pri milo jasajúcom slnku zima stala sa ešte citeľnejšou ako za rána. V snehovom rúchu prekrásne Považie s beckovským hradom a malebne rozloženými vrchmi dostávalo vid nádherného obrazu. Váh nebol zamrznutý, voda nezvyčajne, utešene sfarbená na zelenkasto, zdala sa akoby stála, a len zrkadlisté zrazeniny srieňa, tvoriaceho sa od brehov a miestami plynúceho, značili, že plynie vážnym, velebným tokom. No zo sánkujúcich sa ani jeden nevšíma si krás prírody: páni vôbec nemajú pre to zmyslu a Mišovi je to celkom všedné. Postretávajúc ľudí, náhliacich sa z obce do obce do kostola, rozmýšľa, že on by radšej sedel doma na teplej peci. Ale zasa sa potešil, že možno bude dobrý obed: azda i pečienka a víno, ako kedysi bývalo…Ale i tá nádej ho sklamala. Bolo už dávno popoludní, čo ešte vždy prechodil nečistým dvorom hostinca, kde rozkázali zatiahnuť. Pán šli po práci: jednať nevestu, on kone dal do maštale — a zimil sa na mraze. Sane má pod cieňou, nuž kvôli nim. Je zodpovedný za ne: dvor je otvorený, ľahko by mu porezali pobočky alebo ukradli pokrovec. Mrzute zjedol chlieb, čo žena „pre šťastie“ dala do vrecka. Rád by si aj vypil, ale nemá ani haliera — a páni zabudli na neho. Bola mu i dlhá chvíľa, kým neprišiel nový záprah, hrdý, naozaj panský. Kone skoro ako kedysi tie jeho sivky — kočiš nadutý v belasej bunde s barančou obrubou. Mišo ožil; z kolegiálnej ochoty podišiel bližšie a pomáha prikrývať kone bundou a drahými kobercami. Dozvedel sa, že je to záprah slúžneho z B. So závisťou hľadel na vytiahnutého kočiša, keď s panskou nedbalosťou vytiahol viržinku a si pripálil. Šiel dnu — vraj obedovať.,A ja ako pes — pes — o mňa sa nik neobzrie,‘ myslí si Mišo, skrývajúc preziabnuté ruky pod pazuchou. Ako zazrel kočiša v teplej bunde s prámom, zas tak cíti zimu i svoju žalostnú podriadenosť. Vôňa z hostinca dráždi jeho hlad… Zaliezol radšej pod cieň a zakrútil sa do pokrovca. No ako zazrel, že prámovaný zas prichodí, odhodil ho, hanbiac sa za to pred kolegom. Ten s dobrodušným vidom človeka, ktorý je nasýtený a je mu teplo, budí v Mišovi závisť i stud. A preto, keď sa ho spýtal, či už obedoval, Mišo ľahostajne odvetil, že si zajedol slaninky, čo mal z domu, ale že si nevypil, bo zabudol si doma peniaze. Kolega pozrel nedôverčivo — a pozval ho, že si spolu vypijú.„U koho to slúžite?“ spýtal sa ho pri treťom poháriku akejsi sladkej pálenky, ktorou ho častoval. Na odvetu Mišovu zmraštil tvár opovržlivo. On by k židovi nešiel. Jeho pán je ozajstný pán a on sám nečaroval by ani s podslúžnym. Mišo sa červenal pri tých rečiach.„Čože, ani môj pán nie sú len taký ledajaký žid,“ vraví urazený v kočišskej hrdosti, „sú veľmi, veľmi bohatý… Ani kóšer nedržia…“ zacigánil náročky.„Ale žid, je predsa len žid,“ nástojil prámovaný opovržlivo. Mišo poznal, že on práve taký bol ako tento, a prišlo mu stydno i ľúto.„Hovorím, že kóšer nedržia. A takto sú človek dobrý: i teraz mi dali v ceste vypiť… A jalovicu si chovám ani leva. Nuž, nie je od ledačoho (napodobňujúc pána), ovsa jesto: i od obroku zvýši…“ žmurká figliarsky. Sladké ho príjemne rozohrialo, ním rastie sebavedomie.„No, na vašich koňoch to neznať,“ rozosmial sa ten veselo. Mišo sa zachúlil. Cíti, že ho kolega prezrel.„Ale ja som bol u inakších pánov,“ vychlúba sa už ozaj sebavedome. „Barónka Glinská — zeman Gejza Belocký de Belá! To je, pánko, inšie ako slúžny,“ rozkladá Mišo usmiaty a naširoko rozložil celý rodokmeň dvoch slávnych rodín a popritom i svoju niekdajšiu slávu. Históriou s chyžnou, ktorá šalela sa za Mišom, bol prámovaný už skoro premožený, ale platiac dôveru dôverou, zveril Mišovi, že on zasa dvorí hajdúchovej dcére a dostane s ňou peniaze. Teraz zasa Mišo sa zľahka usmial. „Čože peniaze — ale rang! Barónka Glinská boli chudobná (už ako barónka), ale boli z rangu — a vydali sa. Moji páni všetci mali rang…“ dôvodil Mišo, už trochu mätúc sa v reči. Prámovaný chcel sa „ukázať“, nalieval usilovne.„A predsa ich čert pobral,“ zavŕšil dišputu prámovaný. Uznával, že na tomto poli je on slabší, nevedel ani, aký je to zver ten rang, a preto obrátil reč na iný predmet.Po rozóliši pili víno a zatým borovičku. Pri tejto Mišo už úplne zabudol na úlohu, akú ma oproti prámovanému, a v zdielnosti pijáckej zdôveril sa mu, akú má „mitúšku“ s pánom skrze jalovicu. Nazdal sa, že tento, ako človek pri úrade, bude znať poradiť. Ale prámovaný nemohol pochopiť ani toľko, ako by jalovica bola židova, keď je Mišova, a na výrok sa už vôbec nezmohol.„Ožobráči ma ten lotor,“ požaloval sa už v plnej dôvere, „kožu by zodrel z človeka, pohan akýsi…“Prámovaný sa už nevysmieval, len opovržlivo kýval hlavou, akoby vravel: „Veď som vedel, kam si až zabŕdol. Napokon spýtal sa, koľko má detí, a hoci Mišo, nevediac prečo, povedal o dve menej, s posmešno-ľútostivým výrazom zahvízdol cez zuby. „Už ste vy tam!“„Aj ty budeš — počkaj, len sa oženíš,“ privolal mu Mišo rozveselený, „aj teba čert bude brať…“Z toho dali sa do škriepky, či ozaj čert vezme, keď sa človek nedá, a či by bolo lepšie dať sa, aby naraz človeka vzal. Ako sa škriepka zavŕšila, Mišo už nevedel: zaspal opretý o stôl, nevediac ani, kedy ho prámovaný nechal.Bolo už podvečer, keď sa vybrali z mesta do tichého, mrazivého poľa. Krásne do zlatoružova zafarbený nebosklon veštil ešte tuhšiu zimu, ale Mišo sa nebál. Obodrený rozhovorom s kočišom, a hlavne, že si vypil, rozobral sa, ožil a rezko pokrikuje na kone. Páni sa za chvíľu zhovárali, potom starý, zakrútený do teplej bundy, zadriemal a mladý, neobyčajne zdielny, dal sa do reči s ním, s Mišom. Rozprával mu o svojej ženbe a z akej „chýrnej“ rodiny dostane ženu. Dáma krásna ako anjel — a tridsaťtisíc s ňou. Mišo, vďačný zhovorčivosti pánovej, divil sa, ale dovolil si poznamenať, že taká azda predsa nebude, ako bola kedysi baronesa Glinská. Oči ako to nebo a vlasy ani číre zlato… Mladý sa urazil — ale predsa mu podal kúštik cigary, aby ju dofajčil. Týmto posmelený Mišo v najbližšej dedine pred krčmou bez rozkazu zastal, a dobrodušne sa usmievajúc, prosil „niečo“ „na zohriatie“. Inokedy by to bolo bývalo bez výsledku, ale teraz mladý bol radostný a povoľnejší. Mišo pobudol v krčme hodnú chvíľu a vyšiel celkom uspokojený a spokojný s pánmi, so zimou i s povinnosťou tárať sa na svätý deň svetom. Ale starý pán sa zobudil a namrzený, že za toľký čas tu stoja na mraze, začal šomrať. No Mišo, porozmýšľajúc si, čo sa s prámovaným porozprával, nedal sa. Ba práve rozpomenul sa, ako ho ten posmeľoval.„A ja som na nich čakal celý deň,“ vraví ľahostajne, pohodlne zakrúcajúc nohy do pokrovca a náročky dlho zhľadávajúc rukavice.„A ty si pán?“ ohlásil sa mladý, „ty môžeš čakať — ale ja som pán“.„Pekný pán, čo obeda nedá,“ pomyslel si Mišo, ale bez hnevu, lebo kolega pohostil ho i gulášom, a nahlas doložil: „Hrubšie bolo a prehorelo. Ja som už aj u inakších slúžil, a vedeli, čo patrí sluhovi. Barónka Glinská a osvietený pán Belocký…“Mladý prerušil ho posmešným smiechom. „Mišo, ty si sprosták,“ vraví mu kamarátsky; hoci rozumel porovnanie, neuráža sa nad tým. „Pán je, kto má peniaze, a väčší pán, kto má viacej peňazí. Barónka i tu, hľa, tatuškovi zostala dlžná, aj každému bola dlžná. A ten tvoj osvietený, keby bol požil, bol by mohol ísť po osvietených — alebo ešte by som bol dožil, že by u mňa slúžil — lebo ja som i budem pán — ja si nezmrhám.“Mišo sa obzrel a rozhorčene odpľul. Rozhorčuje ho pravda, skrytá v bezočivých slovách židáka. Darmo je: pán bol pán, ale prešlo všetko — zobral to čert — ako povedal i prámovaný…„A predsa sú len žid,“ povedal veľmi smelo. I zľakol sa vlastnej smelosti a čaká, čo ten na to, ale keď nič, ešte sa osmelil: „A ich starý otec tiež neboli ver’ pánom…“„Čo ťa do môjho starého otca? Tomu daj pokoj,“ dopálil sa už teraz a zazlorečil. Všeobecne bolo známe, že starý Kohn chodieval ako handrár s píšťalou po okolí — pripomenúť to bolo najväčšou urážkou. „Ale som ho dopálil,“ myslí si Mišo a od radosti, že sa mu podarilo, vystiera sa na sedisku a šuchá si fúzy opakom ruky. Vidiac, že mladý premožený zamĺkol, cíti neodolateľné pokušenie dopáliť ho ešte väčšmi — aspoň raz v živote — a čo by ho hneď dal na kriminál.„A vari cigánim?!“ opovažuje sa zas. „Ja neviem, len ako ľudia vravia… No, ale veď chudoba cti netratí…“ dokladá figliarsky.„Mišo, ty si pes, keby som čosi nehľadel, tak ťa opálim…“„Nechaj ho,“ zašomral starý, „je napitý — čo sa s ním hádaš, s ožranom?“„Ehe!“ rozkašlal sa Mišo a smeje sa už hlasne, vidiac, že si aj vyvŕbil, aj sa mu to prepieklo. Už vie, že ho nedá na kriminál! A preto, keď starý zasa zadriemal, s figliarskou poníženosťou sa spýtal:„Prosím ich, pán veľkomožný, či je pravda, že raz riekli, že oni budú kedysi na sedliakoch orať?“Mladý za chvíľu pomlčal a potom sebavedome odsekol: „Budem — lebo ste sprostí.“„Hej, ale na mne už nie a dá Boh, ani na mojich deťoch nie, lebo na moj’ hriešnu dušu, nech by bol ktokoľvek, na prvý raz by mu otkou hlavu odrazil,“ zastrája sa Mišo hrdinsky. Ale nik mu neodvetil: už i mladý, zakrútený v bunde, robil sa, že zadriemal.Ostatná cesta prešla hladko. Tichým večerom, rozjasneným bledým svitom mesiaca, milo a spevavo niesol sa cvengot hrkálok. Kraj, celý biely s vysokými, mlčanlivými horami a iskriacimi hviezdičkami snehu popri ceste, bol ako ilustrácia z povesti, budil náladu lahodivú a potešiteľnú. Mišo zahĺbil sa v akési milé dumy, nestále a bystro preskakujúc mysľou z predmetu na predmet. Vzdialený od domu s jeho strasťami a starosťami, oživený zážitkami dňa a hlavne prejavením vlastných smelých myšlienok, otrok ťažkej práce a poroby stal sa na chvíľu človekom…Prebral sa z myšlienok až vtedy, keď sa blížili k dedine. Páni prebrali sa z driemot, až keď zastal pred ich bývaním, rozsiahlym, zaberajúcim s krčmou a sklepom štyri gazdovské grunty. Mladý, akoby to nič, vydal rozkaz, aby ráno do svitu Mišo naložil riadu, zhotoveného na stanicu, a dal mu veľkodušne šestáčik. Mišo potešil sa daru, uznávajúc, že predsa je to nie zlý človek ten jeho pán. Schoval šestáčik s úmyslom, že ho dá žene, alebo deťom niečo kúpi, a zatiahol so saňami do kaštieľa. V úzadí boli panské ciene pre koče. Nechal kone ísť krokom. Ako postál, nezbytný Mačuha priplietol sa skadiaľsi — vraj pomôcť. Mišo nevšímavo hodil mu pokrovec a mrzuto odpľul.Idúc s koňmi popred krčmu, kde sa ešte svietilo, pocítil veľké pokušenie vypiť si za ten šestáčik, čo dostal. V prvej chvíli si pomyslel, že kúpi zaň žemlí a vysype ich na stôl hladnej čeliadke. Ale teraz mu prišlo na um, že včera žena upiekla koláč. On sa uzimil, zaslúžil si, aby si vypil. Žena o šestáku jednako nevie — a on si zaslúžil.Priviazal kone o šramku a nesmelo vošiel. V nálevni bola iba kelnerka a hneď stal sa smelším. Vypýtal si skleničku pálenky, vypil ju postojačky a potom ešte jednu. Túto vypil na dúšok a rozveselený vyšiel von. Kone netrpezlivo potrhávali opratami, boli nespokojné, ale on, sám uspokojený a rozjarený, nerozumel ich. V bráne zazrel bielu postavu, i podišiel k nej. Je to slúžka Mara, širokoplecá a tučná — práve taká ako kedysi jeho žena. I v tuhej zime ruky má obnažené, z našuchorených rukávcov vyzerajú ako váľky. Rozveselenému Mišovi prichodia zvláštne myšlienky: odjakživa pri videní takýchto mocných ženských rúk mával nevysvetliteľnú túžbu: žiadalo sa mu, aby ho akurátne buchli do chrbta.„To si ty, Mara?“ priplichtil sa k švárnej dievke. Vie, že ona čaká milého, a dráždi ju ešte viac.„Ja — čo chcete?“ spytuje sa ona drsne.„Nič; len tak reku, čo robíš… čakáš Ďura, však?“ vraví akosi smiešno-plačlivo.„Vás veru nie,“ odvrkla mu tým istým tónom a obracia sa mu chrbtom. Ale on, rozrarášený, nedá sa odstrašiť.„Či si pekná, Mara!“ vzdychol komicky a štopol ju do ruky. „Bože, či si pekná…“„Odvezte — starý blázon!“ zlostí sa Mara, ale hneď sa zasmiala poklone. „Ta si choďte k vašej starej!“„Keby bola taká ako ty!“ vzdychol zas, a pocítiac zas nevysvetliteľnú žiadosť, aby ho buchla, opäť potrhol ju za oplecko. Našiel, čo hľadal: buchla ho tak dôkladne, že sa prestrel na zem v celej svojej dĺžke. Nosom zaryl do zamŕzajúcej mláky, čo cez deň nakvapkala zo strechy. Vytrezvený akurátnym výsledkom, pozbieral sa, hrešiac už nie zo žartu, a pobehol za Marou. Ale brána zaplesla sa mu pred nosom a za ňou ozval sa veselý smiech až sa v pol dedine ohlásilo.Mišo oproboval rukou, či mu z nosa krv netečie, a odviažuc kone, pokojne stúpal s nimi do dvora. Obloky bírešieň boli osvetlené, ale ich boli zastrené šatkami. No Mišo nerozmýšľa nad ničím: po dlhom sedení na mraze a po užitej pálenke žiada sa mu len zaliezť na pokoj a pospať si… Žena síce sľúbila variť kapustu, čo on rád, ale ani jesť nebude, len si ľahne na pokoj a bude spať.Na dupot konských kopýt žena obyčajne vyjde von — ale dnes nevyšla. Ani deti nepribehli ako obyčajne… Idúc okolo Mačuhovie oblokov, zazrel plno detských hláv: je to tam všetko jeho čeliadka. Tým lepšie, že ich žena vypratala: ľahne si s pokojom a bude spať…V stajni už horelo svetlo — „panský“ ho predstihol. Rozosmial sa, ako mu lahodí, hoci dobre vie, že to vlastne židova kontrola. Priviazal kone, podhodil im sena a priberal sa ich čistiť, ale akosi nechcelo sa mu do práce. Aspoň kožuch vyzlečie a pozrie, či je v izbe teplo.Otriasajúc sneh z čižiem, bral sa dnu. Ale v tmavom pitvore pristavila ho akási osoba. Dôverne berie ho za ruku a šepká mu, šepká…Strašné tušenie prejalo ho ako blesk. Poznáva tú ženu, strašnú, nenávidenú babizňu, a prvej, ako by bola povedala, tuší zvesť jóbovskú…„Miško, Mišenko,“ šepce mu s dôvernosťou, ktorá zlostí aj uráža ho zároveň, „deti sú u Mačuhov — choďte i vy — alebo prespite niekde na sene… A ďakujte Pánu Bohu: dve dievčatká, dve panenky ako kvet…“Mišo vytrhol sa zúfalo a zaryl sa do stajne. Chvíľu posedel na válove, akoby nechápal. Potom, keď pochopil, pochytil vidly a ovalil i sedlového i náručného, aby ani jednému nebolo ľúto. Pozreli naňho ľútostivo. To tiež nemohol zniesť, i vybehol von. So zúfalou výčitkou pozrel k nebu, zazrel hviezdy ligotavé, jasotné. Hľadeli na neho potuteľne, akoby sa smiali a posmešne žmurkali: „Mišo, Mišenko, dve dievčatká…“Ten tichý, zdanlivý prívet ho znova rozpajedil: zúrivo zhodil kožuch, rozdrapil ho rázporkom na dvoje a vyhodil na chlievec. Až po tomto si spokojne odpľul.[1]Príslovie o zlodejskom človeku; „Hľadí, dze je, aby nebolo.“ (Pozn. aut.)	Podjavorinska_V-otroctve.html.txt
Z povier a obyčají v Dohnani[1]V predvečer sv. Mikuláša, ako aj po iných stranách Slovenska, chodievajú „s Mikulášom“.Vo štvrtok a v sobotu večer nepradú. (Prečo, to som sa nedozvedel.)Na Luciu taktiež nepradú; lebo vraj takej, ktorá by v tento deň priadla, sv. Lucia rozbila by vretenom hlavu a nasypala do nej ohňa; potom by ju často hlava bolela.Pred sv. Luciou kladú do dvier stajne oklepok slamy, aby strigy nemali prístupu do stajne. Lebo vraj taká striga musela by všetku tú slamu po jednej očítať, kým kohút na ráno zaspieva, a len potom by mohla dnu vojsť. Keby však medzi čítaním kohút zakikiríkal, nuž musí sa vrátiť.Od Lucie do Vianoc, keď vraj robí stolček a na utiereň za oltárom naň sadne, vidí všetky strigy. Musí však trojkráľovou kriedou okolo seba kráž urobiť, lebo by ho ináč roztrhali.Dievky (aj mládenci) od Lucie do Vianoc zahrýzajú do jabĺčka a pred utierňou idú pred kostol. Ku ktorej ktorý mládenec príde, za toho sa vydá.Ak višňový alebo čerešňový prútik, na Luciu odlomený a do vody namočený, rozkvitne do Vianoc, tak dievča, ktoré si ho namočilo, do roka iste sa vydá.Na Luciu obliekajú sa, ako aj inde, za „Luciu“.Na Štedrý večer zametie domáca dievka (aj služobná) izbu od dvier; smeti zoberie do záponky a vynesie na krížne cesty. Z ktorej strany počuje psa zaštekať, v tú stranu sa vydá. Keď však z viac strán počuje štekanie, môže byť istá, že sa budú o ňu trhať.Na Štedrý večer hrach za pec hádžu, aby sliepky dobre niesli.Dievka odkladá na Štedrý večer do orechovej škrupiny z každého jedla a vynesie to na kôl. Ak to do rána stade zmizne — vezme to vraj straka — dievka sa do roka vydá.Po večeri v Štedrý večer píšu celú abecedu na dvere a chrbtom do dvier obrátená dievka zastane, prstom idúc po abecede, na dvoch písmenách. To sú vraj začiatočné písmená mena toho, ktoré jej muž nosiť bude. Ďalej berú na Štedrý večer na náručie drevo, a ak ktorej poťapí sa párom nabrať, tá sa vydá za mládenca, ináče ujde sa jej vdovec.Keď po utierni zaklope ošípanej na dvierka, koľkokrát táto zakrochká, o toľko rokov sa vydá.Ak z vajca, do vody pusteného, bielok ťahá sa hore, ujde sa dievke gazda; ak ostane dolu sedieť (na dne nádoby, do ktorej bolo vajce rozbité), žiadna pomoc — jej muž bude len vera „hoferom“.Na Štedrý večer hodí dievča za chrbát z jabĺčka v jednom ťahu obkrojenú kožu, a aká „litera“ sa z tej kože spraví, to bude počiatočná litera krstného mena toho, za ktorého sa vydá.Na Štedrý večer krájajú jabĺčka cez poly, a ak kto prekrojí aj jadro, ten do roka umrie.Na koho stranu sa na Štedrý večer knôt zo sviečky obráti — ten umrie; na koho stranu zo sviečky tečie — ten bude bohatým.Ktoré dieťa pri krste plače, to sa nevychová, alebo — podľa iných — bude z neho muzikant, z dievčaťa speváčka.Keď nemôžu maslo zmútiť, zapchnú nôž do dbanky a spievajú:Ide žobrák dedinou,rád by masla kúpiť;my by sme mu predali —nechce sa nám zmútiť.Keď niekto po blate beží, povedia: „Blato mu skáče na hlavu.“V jeseni povedia: „Už načim lúky zakladať a kožuchy vymieňať.“Jedna žena takto nariekala nad mŕtvym manželom:Čo ti bolo, môjmilý manželu,že si zomrel?Veď si malpäť košieľ:Jedna v okne,druhá mokne,tretia u šivačky,štvrtá u práčkya piata na tebe.Keď niekomu dobre prajú, povedia: „… Aby vás tak Boh požehnal, jako z neba rosa padá.“ (Hojne.)Kto sa marcovým snehom umyje, nebude pehavý.Koho šaty myš pohlodá, zakrátko umrie.[1]Slovenské pohľady XVII, 1897, str. 313 — 314Práca vznikla na základe osobných autorových pozorovaní ľudovej kultúry počas pobytu v Dohnani, kde Tajovský pôsobil ako rímskokatolícky učiteľ v r. 1895 — 1897. V podtitule Tajovský uviedol: „V Trenčianskej stolici“.	GregorTajovsky_Z-clankov.html.txt
Ku jmeninám Dvoj. Pana Jozefa HurbanaPojď, milá harfo, pojď do lůna mého,Tvým zvukům tužby moje chci oddati!Přijmi je vděčně od přítele tvého,On chce srdečnou píseň zazpívati.Jen zavzni zvučně, kouzelný nástroji,Ať srdce zplesá, mysl se ukojí.Orle Tatránský, spusť se s výšin dolů,Nastroj svá křídla k Dunaji volnému,Přichyl se tajně k štítu čtverhlavému,Kým se vystrojím; i půjdeme spoluZa Bílou horu v tichém větrů vání,Podat slovenské Slovákovi přání.Tam, kde se hrdě Bradlo v výš vypíná,V lůně rodinky tam on milé žije,Tam si na zašlou minulost zpomíná,Smutně si zpívá — tvář mu slza kryje.Památky otců před oči nám staví,V sladkých nádějech bratrů mysl baví.Ontě braček náš, syn matky veselé,Libuje v písněch si lidu slavského,Často u Něho stánek si vysteleChýrná veselost ducha nevinného:Než když nepřítel proti rodu zúří,I v Jeho srdci citové se zbúří.Nuž zpívej, bratku! Od Tater k DunajiHlas Tvůj se dvojí mezi dolinami,Co Ti z Dolňákov tam hlas Tvůj neznají,On se pustými ztratí rovinami.Tatry vysoké dají Ti ozvěnu,Velkou chystají synovi odměnu.Odměnu? jakou? tu břečtan nekvěte!Ač někdy outlý i v puku se zjeví,On hned zahyne v tom búrlivém světě,Velkého muže ověnčiti neví.Co Ti zemšťan dá, to všecko pomine,Než Tvá Slováka památka nezhyne.Aj, muži statný, Tatry věrný synu,Jenž vedeš bratry své blaha v ustřetí,Teď pod praporce Tvé se k Tobě vinú,Přijmi je vděčně do svého objetí.Zpívej Slovensku, ží nám, Matce Slávě,Ží dlouho šťastně, dobrý Miloslavě!	Matuska_Prilezitostne.html.txt
I.Pán richtár natiahol si ako zrkadlo vyleštené čižmy. Šiel k studni, aby sa poumýval z vedra, rozkročiac sa náležite, aby mu nejaká kvapka vody nefrkla na ne. Potom pričesal si šedivasté vlasy, šticu dohora, pútec na ľavý bok, na sluchách ale do tváre. Slovom práve tak, ako sa svedčí na pána richtára, ktorý chce i týmto dokázať, že je on „zo stavu“. Keď si fúzy do poriadku doniesol, čo tiež trvalo za nejaký čas, uviazala mu pani richtárka hodvábny nákrčník. Medzitým šomrala:— Vždy len do toho mesta! Kýho paroma len tam robíš? Či ti už zase gágor vyschol, nuž si ho ideš vypláknuť? Bodaj by som nikdy o richtárskej palici nebola počula! Od tých čias, ako si richtárom, nestaráš sa o gazdovstvo, ale len s pánmi sa rukovať, len po hostincoch liezť! A tu ti treba i zemiaky sadiť, statok i deti opatrovať, domácnosť tiež na mňa hľadí… To všetko ja musím sama.A pani richtárke oči sa začali vlažiť a nos červenať, čo vždy znamenalo, že bude odmäk.— Ženička moja, všetko bude dobre! — odvetí pán richtár, pohladkajúc svoju polovičku. — Len vy choďte na ostredky a pekne porobte, veď ja vás popoludní prídem pozrieť. Ale, vieš, úrad je úrad, a keď ma hlavný slúžny cituje, či chceš, či nechceš, musíš.Medzitým izba sa oživila, lebo z každého kúta dvíhali sa jedna alebo dve strapaté detské hlavy; oči vytierajúc, začali džavotať ako lastovičky na svite. Malý Janík, miláčik otcov, hneď sa strepal z postele v zafúľanej košieľočke a začal obzerať otca. Keď ho videl tak sviatočne oblečeného, vopchal v udivení palček do úst a kosom hľadiac naň, začal ho obchodiť.— A kde ideš?— Do mesta, Janíčko, — odvetí otec.— A donesieš mi niečo? — spytuje sa malý exekútor.— Donesiem.— Čo?— Prútik.Na to sa nás Janko nadurdí.— Ale ja to nechcem! Ja chcem cukor!Keď ho uspokoja, vybehne von.Pán richtár vzal palicu. Jeho žena ešte raz pretiahla po ňom kefou, obzrela ho od hlavy po paty, či nevidí dajaký ten páperček na šatách, aby ju vraj neohovárali, že si muža nefedruje. Odoberúc sa od nej, vyšiel na dvor. Tam husi, kačky, sliepky len tak sa hemžili okolo strojného, asi osemnásťročného dievčaťa. Bola to Marienka, najstaršia dcéra pána richtára, ktorá zo slamienky sypala hydine ovos.— No, a tebe čože doniesť? — spytuje sa otec usmievajúc sa.— Čože mi máte doniesť? Nuž nič, tatuško.— No, len no, a keby som takto hodného pytača doviedol, čo?Marienka sa zapýrila a odvrátila hlávku.— Ale, otec, vy len vždy žartujete!Otec sa zasmial a poberal sa z dvora. Žena vyprevadila ho až za dvercia. Posledné jej slová boli:— Počuj, muž môj, nepi veľa, nebuď zaveľa a nech ti dobre vydajú.	Cajak_Predaj-hory.html.txt
Tma u nás…[1][2]Tma u nás, — sám Boh snáď už nevidí, čo sa robí!Zem trasie sa pod nami, otvárajú sa hroby,umrelci na svoj’ vlastnom hulákajú si kare,vlci pastierov vytím zbúdzajú v košiare.Psi mlčia. Krt slepý nečujúc nič blížiacej o potope,ryje, urputne ryje, — svoj vlastný hrob si kope;býky do výšky nás dvíhajú pýchy rohy,silou-mocou stavajú nás hore na nohy;do kriku nútia nás, brať našu duria zo sna,Samsona pribíjajú za vlasy o krosná;do rúk nám tisnú sami mučenej pravdy zbrane:Dobre! my tu! — Staňže sa vôľa tvoja, Pane![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]Čitateľný Bottov rukopis na liste č. 4. Na list E odpísal Dobšinský a uverejnil v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 460.	Botto_Tma-u-nas.html.txt
Obraz Slovenska[1][2]Nad horou slnce z obláčkov pozerá,pozerá smutne — ah! už sa odberáod krajov milých pod Tatrou šedivou,ktorej zastreté sú nohy hmlou sivou. —Mraky sa väčšmi a väčšmi zháňajú,pred búrkou už aj zvery utekajú,príroda celá sa búri a varí,ak by ju mali zadusiť tie chmáry.Hľaď! na západe, čo to za zázraky?Beda! sem letia ohnivé oblaky! —Nebo sa strasie a v blesku hromovomzletí zaklínač na chrbte drakovom —k Tatre škaredú tvár svoju obráti,zamumle slová zakliaťa — sa stratí:a Tatru starú hmla hustá zakryla;žiar slnca zmizla, čo niekdy svietila,pod ňou sa zámky zakliate dvíhajú,ktorými búry hrmotné striasajú.Smutné je modré nebo bez slniečka,ale smutnejšia krajna bez človiečka,bo keď aj slnce na nebi nesvieti,aspoň mesiačik pozerá na svety:ale kde ľudská nechodieva noha,tam býva sova aj strašná mátoha. —Zámku hlávočka mraky pretrhuje,v ňom tichosť — niekdy sa len ohlasujeholúbkov bielych temné hrkútaniea zas slávičkov sladké štebotanie.Oj, nie sú holúbky toto, nie slávičky,ale zakliati chlapci a dievčičky.Tu, v nevinnosti sa vše ihrávajú,rozprávajú si, aj hádky hádajú.Oj, v druhom zámku hrúzne počuť škreky.Zakliati ľudia sa tu rvú naveky,tých Ježibaba k sebe prilákalaa potom besný jed im piť dávala,ona sa nad ich škrekom rozosmejehlasom čertovým: „či to pekne zneje!“Leží tak, leží zakliata pustinaod tisíc vekov, čo tomu príčina?Príčina je to hrozná, neslýchaná,do rúk nehodných bratov berla daná;[3]keď medzi sebou sa o ňu driapalia skrvavení ju dočahúvali:prišiel zaklínač, čo ich rozdražoval,vydral im ju z rúk, ich poodstrčoval. —Oj, či púšť tá tak bude bez nádeje?Či sa jej niekdy slniečko zasmeje?Nad ňou vetríčky tichučko šuchocú,že sa vraj niekdy tie zámky zligocú. —Na Tatru smutnú tri orly leteli,by svoje kraje zakliate videli.Na končúr skaly jeden si vysadol,stade pustinu hmlou prikrytú zhliadol,slzy mu padli na Tatru snehovú,zaspieval pieseň, pieseň to smútkovú.Hustú hmlu táto krížom prerazila,až sa zakliatym do uší vrazila.Nakríž sa zblyslo, hrom zámky zatriasola hľa, zakliaťa jeden povraz prasol. —Už si Slováci oči pretierajú,už si aj mocné ruky podávajú.Z Tatry vrcholca, nad hmlou čumiaceho,spustil sa orol do sveta šíreho,kde teraz letí, veď búrka hurtuje,veď víchor perá mu povypraskuje? —Širokým svetom len ďalej putuje,nič sa tých jasných hromov nestrachuje.Oj, ide bratom bratov ukazovať,ide on celé Slovanstvo spojovať. —Tretí sa orol pustí letom tuhým,dačo vážneho nesie bratom druhým,sadne medzi nich, vážne im povedá:„Nastúpme cestu, Boh nám zhynúť nedá,lež z seba najprv vymrštime hada,bo táto cesta len človeka žiada.Ľahko sipiace šelmy premôžemena ceste, aj tie Balkány[4]prejdeme,keď mužským krokom na cestu kročíme!Verte, tak Tatre temä ovenčíme!“Keď to povedal, hrom praskotal dolu,lež neublížil žiadnemu v tom kolu:len hniezdo spálil, ktoré milovali,z ktorého mladé kriela sprobúvali.A z rumov pustých pustili sa letomsynovia Tatier, ta! tým šírym svetom.Na práchne iskra sa, hľa, rozsypala,lež ho v viac mestách pozapaľovala.Oj, už Tatranci na cestu kročili,ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili![5]Oj, už sa Tatre to temä zblyšťalo,ktoré prikryté hmlou predtým bývalo!Oj, prišla doba, ktorú vždy čakali,o ktorej dávno dosť prorokúvali!Oj, svitol im deň, ktorý nezapadne,vykvitol im kvet, ktorý neuvädne! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Odtláčame podľa Bottovho vlastného rukopisu zo zošitka „Básne 1846“. Spolu s básňou Orol odtlačil Obraz Slovenska aj Jozef Škultéty z toho istého rukopisu v Slov. pohľadoch XXXIII, 1913, str. 442 — 444 (Z prvotín Jána Bottu) s poznámkou: „Tak sa zdá, že v rokoch 1846 — 1847 Ján Botto, ako gymnazista levočský, najviac tvoril.“ Naše odtláčanie pridŕža sa rukopisu.[3]do rúk nehodných bratov berla daná— narážka na známu legendu o troch synoch Svätopluka I., Mojmírovi, Svätoplukovi a Svätobojovi, ktorí nesvornosťou zavinili po otcovej smrti pád ríše Veľkomoravskej roku 907.[4]Balkány— neznamená tu Balkánske pohorie, ale prekážky, vrchy vôbec.[5]Ak Herkul hadov prstmi rozmliaždili— Herkules, staré latinské božstvo, uctievané pre rozličné vynikajúce vlastnosti, medzi iným i ako víťaz a silák. Kult je odvodený z gréckeho kultu Herakla.	Botto_Obraz-Slovenska.html.txt
Ukážka žartovného prekárania slovenskéhoAzda niet na Slovensku obce, na ktorej obyvateľov by vtip súsedných občanov nebol spískal dajaké žartovné, často hodne kúsavé prekáranie, a keď sa tým navzájom domŕzajú, povstávajú z toho i seriózne zvady, ba nie zriedka aj povážlivé bitky. Rozumnejší a chladnokrvnejší sa takému prekáraniu smejú, a hoci ich ono škrie a mrzí, aspoň tak sa tvária, akoby ich tie žarty tešily. Nech len dakto vSkalicizavolá: „Skaličané, búda horí!“ — alebo nech sa spýta, či je to pravda, že „Skaličané majú za uchem trísku?“ — alebo, že kopali studňu, a keď bola vykopaná, nevedeli, čo robiť s vykopanou hlinou a kamením; či je to pravda, že sa potom uradili: aby pre tú z vykopanej studne nahromadenú hlinu vykopali jamu, a ju do nej pohádzali? — uvidí a zkúsi, ako ho ten najkrotší Skaličan poctí titulom „mrvoň“, čo je tam najšpatnejšia a najhroznejšia nadávka.V južnej Trenčianskej je veľmi sporiadaná a národne prebudená obecSrnie. Srňanov premŕzajú, že sa raz v zime sobrali s klaniciami vlka honiť; a keď ho v poli obkolesili, dodávali si navzájom smelosti, pokrikujúc jeden na druhého do diaľky: „Chlapi! klanicou ho! len ho klanicou!“ A keď domnelého vlka klaniciami nielen zabili, ale temer na pazder roztrepali, poznali v ňom psa Bundáša. Neradím nikomu zavolať v Srniem: „Klanicou ho!“ — lebo by ľahko mohol dostať bičom pod kolená.V bánovskom okrese v Trenčianskej je starobylá zemianska dedinaDežerice.Dávno kedysi zapadol istému zemänovi kôň do bariny, že ho z nej ani vídať nebolo. Dali sa tedy do hľadania koňa pomocou žrdí a hákov, až po dlhom namáhaní podarilo sa im koňovu hlavu z bahna na svetlo vytiahnuť. „Nuž hlava jako hlava“ — riekol jeden — „ale deže ric?“ A tak povstalo meno dediny Dežeríc.Niže Trenčína na Považí je dedinka,Krivosúdzvaná. Stalo sa, vraj, že jedným koncom vtiahol do dediny kolomažník, vezúci sud kolomaže na káre žrebnou kobylou ťahanej, a veselo, aby si kupcov privábil, vyspevoval zvučným basom, kolomažníkom obvyklé: „Kuli-máááž!“ Druhým ale koncom vtiahol handrlák, ťahajúci káru s handrami, ovešanú pestrými šnôrkami, cvernami, prstienkami a iným drobným handrláckym tovarom, a kam si preberá, tam si preberá prstami na kostenej píšťalke, s kabátovej dierky na motúzku visiacej, a keď píšťalku dolu spustil, ostrým tenorom, že ho po celej dedine bolo počuť, a už pred každými dvermi usmiate ženičky a dievčatká naňho s handrami čakaly — zvláštnou handrláckou melódiou vyspevoval:Kúp si, Kačo,jak máš za čo,daj handričky za ledačo!Keď si kúpiš, budeš mať,nemusíš požičiavať.Takto jeden s jednoho, druhý s druhého konca dediny si vyspevujúc, stretli sa u krčmy Šrúľovej. „Vítaj, kamarát!“ zvolal kolomažník na handrláka. „Bodaj zdrav bol!“ odpovedal handrlák. „Ako sa ti tovar míňa?“ „Len tak“ — riekol handrlák — „a tebe?“ „Tak po trose,“ odpovedal kolomažník. „Keď sme sa tu stretli,“ — riekol handrlák, — „poďme si trochu na vítanie upiť!“ Kolomažník priviazal pred krčmou na zábradlie kobylu a handrlák svoju káru, a vkročili k Židovi. Tam si veselo popíjali, a že sa dávno nevideli, mali si mnoho čo rozprávať. Medzitým, čo sa tí dvaja v krčme bavili, kobyla sa ožrebila. Konečne im svitlo, že je už čas, aby zaplatili, a každý šiel po svojom obchode. Aké bolo ich prekvapenie, keď videli žriebä stáť na boku káry handrlákovej! Kolomažník natešený, že bude mať už dvoch koňov, šiel si pre žriebä, aby ho pri kobyle uviazal. Handrlák ale riekol: „Či nevidíš, že sa to moja kára ožrebila, keď si žriebätko zastalo nie pri tvojej kobyle, ale pri svojej materi, mojej káre? Žriebä mi nechaj na pokoji, lebo je moje, a nie tvoje!“ Z reči do reči, až konečne sa povadili. Ľudí sa sbehlo mnoho, a ako už to býva, jedni jednomu, druhí zas druhému dávali za pravdu. Keď sa ani medzi sebou, ani pomocou ľudu nemohli vyrovnať, vybrali sa k rychtárovi, aby ich rozsúdil. Keď aj pred rychtárom a obecným úradom i kolomažník i handrlák na svojom stáli, a ani jeden popustiť nechcel, riekol rychtár: „Hajtman, dovedz sem to žriebä, nech ono samo ukáže, či je kolomažníkova kobyla, alebo handrlákova kára jeho mater; keď ho pustíme, ono iste zabehne k svojej materi.“Žriebä pred rychtára doviedli a potom ho pustili; ono sa sem-tam motalo, až konečne zabrčkovalo do handrlákovej káry a tam si zastalo. Nato riekol rychtár: „Darmo je, žriebä si zastalo pri materi svojej, a tak patrí handrlákovi.“ Nad takýmto neslýchaným výrokom rozkatovaný kolomažník riekol: „Ej, veru, to je krivý súd, lebo kto to kedy počul, aby sa kára ožrebila?“ A že obecný úrad v tejto veci krivo súdil, zostalo dedine do dnešného dňa meno Krivosúd.V kotline pod Inovcom rozkladá sa starobylá dedina Selec, kde na Hradisku v predhistorickej dobe bola osada, a na viac miestach vidno hromady nakopeného kamenia, ako neodtajiteľné znaky bývalých medených baní. Ešte asi pred 40 rokami vyrábala selecká papiereň výborný papier. Čo ako je táto dedina v hlbokej kotline ukrytá, nemohla sa vyhnúť premŕzaniu, že tam soľ rozsievali. Keď vraj Selčanov zlostilo, že musia mnoho peňazí každoročne za soľ vydávať, sišli sa do rady, a uradili sa, že si na obecnú roľu soli nasejú. Roľu pekne poorali, rozsievačovi zavesili plachtu s potlčenou soľou na krk, a aby pri rozsievaní roľu prílišne nedošliapal, postavili ho na bránu, a túto štyria chlapi vzali na plecia a tak s rozsievačom po roli chodili, zakiaľ nebola celá roľa soľou posiata.Po čase, keď už aj teplý dáždik bol spadol, vyšiel obecný úrad podívať sa na roľu, či soľ schádza. Roľa už z ďaleka zelenala sa od žihľavy. Tešilo ich to, že sa soľ už zelená, a jeden úradný vytrhol kúštik žihľavy, aby ju ochutnal, či tá soľ dobrá bude? Jak žihľavu priložil k ústam, veľmi ho poprlila, a on natešený zvolal: „Chlapi, dobrá to bude soľ, len je trochu štipľavá a mocná, bárs je ešte len mladá.“ Uspokojení odišli domov. Keď ale daktoré ženy pozdejšie hodne podrastenú žihľavu na roli zbadaly, nechodily popod ploty a do sečí pre husi a prasce žihľavu sbierať, ale si vychádzaly tajne v noci na roľu, kde si jej celé batohy nažíňaly kosákmi. Stalo sa, že v čas žatvy rychtár spozoroval, že sa na roli soľou posiatej veľké plešiny ukazujú. I svolal zasa úrad a riekol: „Na tú soľ nám chodí jakýsi žier, lebo celé pleše sú v nej vyžraté. Pôjdeme v noci pri mesiačku striehnuť, aby sme toho žiera popadnúť mohli; a začneme už tejto noci našu postriežku.“ Keď okolo role obchádzali a jeden smelší vyžaté plešiny prezeral, zablyskol sa mu na zemi odbehnutý kosák. „Sem sa, chlapi!“ — zvolal ten smelý Selčan — „tu je žier, zabime ho!“ I dohrnuli sa chlapi s cepami, a začali do kosáka celou silou mlátiť, až ho ktorýsi po rúčke tak trafil, že kosák vysoko nadskočil od zeme, a pádom dolu zaťal sa koncom mlatcovi do šije. Tento od strachu skríkol: „Už sa žier do mňa zahryzol, utekajte, kade ľahšie!“ — a dal sa na útek. Na úteku mu kosák odpadol, a keď celý upachtený domov dobehol, od veľkého ľaku rozum potratil. A že sa všetci chlapi rozutekali, a viac na roľu striehnuť chodiť sa neodvážili, aby ich žier nezmárnil, maly ženy vyhrané, lebo všetku žihľavu po nošách poodvláčaly, a nemusely pre ňu až do inoveckých sečí chodiť.Maríkovanovpremŕzajú, že zabili do oziminy zatúlavšieho sa žrebca, a keď sa dozvedeli, že to bol žrebec vojenský, tedy cisársky, báli sa veľkej pokuty. Tu bola tedy rada drahá; čo urobiť, aby spôsobenú škodu napravili? I uradili sa, že vezmú guľovatú dyňu a vysedia z nej žrebca. Vzali tedy hodnú dyňu, vyniesli ju na vysoký vrch a počali na nej rad radom, po numere sedieť, ako kvočka na vajciach. Tak prišiel rad aj na jednoho starého muža, ktorého, keď už hodnú chvíľu na dyni sedel, počala omínať; i hniezdil a poťažkával sa na tej dyni, ale tak nemotorne, že sa dyňa kotúľala čím ďalej, tým rýchlejšie dolu vrchom, k veľkému strachu tam prítomných, stráž držiacich Maríkovanov. Vtom vletela dyňa do bôrkového kríčka a roztrepala sa na kusy, z kríčka ale vyskočil zajac, a utekal, len sa tak za ním prášilo, do húšťavy. Maríkovania skríkli: Hľa, už je žrebec vysedený, a je fako, veru fako.Jednomu farároviv B. Váh veľmi podmýval role, a kus po kuse mu ich odnášal. Napísal tedy V…m, aby mu prišli robiť klietky k roliam, že by sa Váh od nich odrazil. Rychtár ale nevedel čítať, povolal tedy celý obecný výbor, aby sa spolu poradili. Ale v celom výbore nebolo ani jednoho, ktorý by bol vedel farárov list prečítať, a čo ako ho obracali na všetky strany, nemohli obsahu jeho vybadať. Pozdejšie dostavil sa ešte jeden, oneskorený výborník, a keď videl, ako všetci hlavou krútia nad listom, bez toho, aby uhádli, čo v ňom stojí, riekol: „Dajte sem ten list, ja ho najskôr prečítam, lebo chodím dva razy do krčmy a raz do kostola.“ Vzal list a keď sa doňho do sýta nahľadel, riekol: „Podívajte sa: toto (ukážuc prstom na o) je kamenie; toto zas (ukážuc na i) sú koly; a toto (ukážuc na s) je prútie; a toto biele (ukážuc na biele miesta papiera) je smotana.“ I usniesli sa na tom, že najprv nasbierajú a dovezú farárovi smotany, a potom sa spýtajú, čo sa to s tým kamením a prútim a s tými kolky stať má. Vzali tedy sud s jedným dnom na káru, a chodili od domu k domu, vyberajúc od gazdín doňho smotanu, a keď prišli k poslednému domu, odviezli smotanu zrovna na faru. Farár sa ich spýtal: „Čo to veziete?“ „Smotanu,“ — riekol rychtár, „ktorú ste si kázali poslať — ako nám to z vášho listu tento, čo dva razy chodí do krčmy a raz do kostola, vyčítal.“ „A či je to samá smotana?“ — spýtal sa ďalej farár. „Veru samá smotana,“ — odvetil rychtár. „A pokiaľ jej je v sude?“ tázal sa zasa farár. Na to skočil rychtár, aj v krpcoch, do suda, a zas zo suda vyskočil na rovné nohy pred farára a riekol hrdo: „Keď neveríte, pozrite, až potiaľto je v sude smotany,“ a ukázal prstom na svoje zasmotanené nohy.Pod Lopeníkom v Bošáckej doline, ale už v Morave, leží dosť veľká dedina, Brezová. Jedna brezovská kopaničiarka, od dlhšieho času nezdravá, porodila veľmi malé a slabé dieťa, opravdové nedochôdča; a že ho nemohla sama kojiť, len kašičkami ho kŕmila, tak že to dieťa len veľmi málo podrastalo. Za rok, keď už z nemoci svojej vyzdravela, porodila druhé, pekné, silné, hodné dieťa, z čoho i mať i otec mali veľkú radosť. Otec hneď poslal starých kmotrov prosiť, aby mu novorodzeniatko na krst zaniesli. Na tretí deň prišli kmotrovia, a najprv si náležite upili a koláčov zajedli, až potom vzali z kolísky, na ktorej obidve deti uložené boly, to menšie, a uháňali s ním na brezovskú faru. Až keď boli kmotrovia s dieťaťom odišli, pozrel otec na kolísku a videl, že kmotrovia omylom vzali to menšie, vlaňajšie dieťa, a to väčšie, silnejšie, ktoré sa pred troma dňami narodilo, tu odbehli. I rozbehol sa cvalom za nimi, a zakiaľ ich nedohonil, kričal, čo mu pľúca stačily: „Kmocháčku, vráťte sa, vzali sce lonščáka!“Týchto málo uvedených príkladov potvrdzuje nám tú pravdu, že „Was sich liebt, neckt sich“ (čo sa rado má, rado sa dráždi a premŕza). Čím viac sa kto na také prekáranie hnevá, tým viac ho ním domŕzajú. Slovák sa skoro rozhnevá, ale sa aj skoro udobrí; žart rád povie, ale aj prijme, zakiaľ žart neprekročí medze slušnosti.(1896)	Holuby_Ukazka-zartovneho-prekarania-slovenskeho.txt
Jak se dělá filmNa prvním místě, než řeknu byť jen jediné slovo o filmu, stůjž toto důtklivéupozornění:že zde nebude líčen žádný skutečný film ani filmový magnát, producent, režisér, scenárista a vůbec činitel, že se následující prosté líčení netýká žádné skutečné filmové společnosti, žádných kinohvězd a vůbec skutečných osob, s výjimkou osvětlovačů, technického personálu, statistů, pomocníků a jiného drobného lidu, který i u filmu zůstává naprosto a poctivě skutečný jako v každém jiném lidském povolání. Autor činí toto ohrazení předně proto, že u těch ostatních osobností bývá ta nepochybná skutečnost poněkud porušena různými filmovými triky a fikcemi, a za druhé proto, že je velký rozdíl mezi filmem a filmem; například film za tři sta tisíc se dělá docela jinak než film za dva milióny; jenom ten technický personál zůstává přitom celkem týž. Ale musíme mít ještě trpělivost, než se ateliérem rozlehne veliký povel režisérův: „Ticho, jedeme!“ Tak daleko ještě nejsme, chceme-li líčit film od jeho vzniku.Zasvěcené osoby tvrdí, že vlastním začátkem filmu jsou prachy; zkrátka nejdřív se musí najít někdo, kdo je ochoten vrazit do věci peníze, aby se mohl koupit a rozpracovat námět, uzavřít smlouvy s režisérem, herci a operatérem, najmout ateliéry a tak dále. To je sice pravda; ale aby se ten někdo našel, musí se zpravidla do něho naléhavě hučet, že tady je, pane, báječný umělecký námět na nejúspěšnější lidový film sezóny a že se na tom zaručeně musí vydělat nejmíň sto procent. I musíme chtěj nechtěj začít námětem, i když nám připadá sebedivnější, že na počátku podniku tak moderního, velkorysého a technicky pokročilého, jako je film, stojí něco tak starodávného a technicky primitivního, jako je pouhá myšlenka nebo literární fikce.	Capek_Jak-se-dela-film.txt
Snehová kráľovnáI. pohádka. O zrkadle a črepochDobre, teda začneme. Až budeme na konci poviedok, budeme vedeť viac, než na počiatku. Bol raz zlý kúzelník, jeden z najhorších, ba vtelený diabol sám. Raz bol vo veľmi dobrej nálade, lebo dokončil zrkadlo, ktoré malo tú vlastnosť, že všetko dobré a krásne, čo sa tam zobrazovalo, takrečeno na nič sa scvrklo, ale všetko, čo za nič nestálo a zle sa vynímalo, patrne vystupovalo a vždy ešte horšie bolo. Najnádhernejšie kraje vyzeraly v ňom ako rozvarený špenát, a najlepší človek bol špata a stál bez drieku na hlave, črty jeho boly tak zpotvorené, že neboly k rozoznaniu, a keď niekto mal pehy, tu sa mu iste roztiahly cez nos i ústa. To je neobyčajne veselé, myslel si čert.Keď zbožná a dobrá myšlienka spela dušou človeka, tu bolo videť v zrkadle škľabenie, že sa čert-kúzelník nad svojím objavom sám musel smiať.Všetci, ktorí chodili do kúzelníckej školy — čert bol majiteľom takej — rozprávali ďaleko-široko, že sa stal zázrak. Teraz len — mysleli — je možné poznať, ako svet a ľudia doopravdy vyzerajú. Žiaci behali so zrkadlom po svete a konečne nebolo zemí ani ľudí, ktoré by v ňom neboly karikatúrami. Konečne chceli so zrkadlom až do neba, aby s anjelmi, ba i s Pánom previedli svoju diabolskú hru. Čím vyššie so zrkadlom leteli, tým viac sa škľabilo, sotva ho mohli udržať. Ale leteli stále vyššie a vyššie a približovali sa tak vždy viac a viac k Bohu a anjelom. Tu sa zrkadlo v svojom škľabení tak strašne zatriaslo, že im vykĺzlo a na zem sa srútilo, kde sa na sto milionov, ba bilionov, a ešte viac kusov rozbilo. Ale tým bolo nastrojené ešte väčšie nešťastie, než bolo pôvodné; lebo z črepov boly niektoré sotva tak veľké, ako zrnko piesku. Tieto sa rozletely ďaleko po svete a kde ľuďom padly do očú, tam zostaly väzeť a tak videli ľudia všetko prevrátene a znamenali vždy prevrátenú stránku všetkého, lebo každý črep podržal vždy tú istú silu, ktorú malo zrkadlo celé. Niektorým ľuďom napadly tieto črepy i do srdca a to bolo najhoršie zo všetkého, lebo potom stuhlo srdce na pravý kus ľadu. Niektoré kusy boly tak veľké, že ich bolo užité ako tabulí do okien; ale nebolo dobre, keď niekto týmito oknami sa díval na svojich priateľov. Iné kusy zase boly dané do okuliarov a to bolo priamo desné, keď si ľudia takéto okuliare nasadili, aby dobre videli a správne posudzovali.Satan sa smial, div že sa nepotrhal, a to mu robilo veľmi dobre. Ale ešte poletujú vonku malé čriepočky vzduchom, a teraz, počujeme, čo s nimi bolo.II. pohádka. Malý chlapec a malé dievčatkoVo veľkom meste, kde je toľko domov a ľudí, takže nemôžu všetci ľudia mať dostatočné miesto pre zahrádku, a musí sa väčšina z nich uspokojiť kvetmi v kvetináčoch, žily teda raz dve deti, ktoré malý predsa o niečo väčšiu zahrádku, než kvetináč. Neboli brat a sestra, ale mali sa predsa práve tak radi. Ich rodičia bývali tesne vedľa seba v dvoch podkrovných izbietkach, práve tam, kde strecha jedného domu sa dotýkala strechy domu súsedného a odkvapový žlábok pozdĺž striech sa vinul. V každom dome bolo okno, a stačilo prekročiť len žlábok, aby sa dostal človek od jedného k druhému.Rodičia obidvoch detí pripevnili zvonka drevenú truhličku, kde si pestovali potrebnejšiu kuchynskú zeleninu. Tiež bol v každej truhličke malý, ružový ker, ktorému sa skvostne vodilo. Teraz prišli rodičia na myšlienku, položiť obidve truhličky naprieč cez žlábok odkvapu, takže skoro siahaly od jedného okna k druhému, že teraz vyzeraly cele ako dva násypy kvetín.Úponky hrachu visely dolu s truhličky, vyháňaly dlhé vetievky, krútily sa okolo okien a prepletaly sa navzájom; tvorily takrečeno víťaznú bránu z kvetov a zelených listov.Pretože truhličky boly veľmi vysoké, a deti videly, že nesmú liezť hore, dovolilo sa im z okien vychádzať, a tu sadaly na svojich malých stoličkách pod ružami a hraly sa znamenite.V zime, pravda, bolo po tejto radosti. Tu bývaly okná husto zamrznuté, ale deti zhrievaly červené haliere na peci, pridržiavaly ich na zamrznuté tabule okien a tým sa tam utvorila pekná dierka, cele guľatá a svetlá a za tou žiaril pár šťastných detských očú, a to vždy za každým oknom jeden.Jeden patril malému chlapcovi a druhý malému dievčatku.On sa menoval Janko a ona sa volala Oľga. V lete mohli sa skokom dostať k sebe; v zime však museli najprv štyri poschodia dolu a potom zase štyri poschodia hore.Vonku poletoval sneh.„Teraz sa roja biele včely,“ povedala starenka.„Majú tiež svoju kráľovnú?“ pýtal sa malý chlapec, lebo on vedel, že skutočné včely majú kráľovnú.„Isteže,“ povedala starenka, „a lieta vždy tam, kde biele včely najhustejšie sa roja. Kráľovná je najväčšia snehová vločka a nezostane nikdy ležať na zemi tíško, ale vylietne zase vždy k čiernemu mraku zpäť. Často lieta v zimných nociach ulicami miest a nazerá do okien, potom tieto tak divukrásne zamrznú, ako by boly samými kvetami posiate.“„Áno, to sme už videli,“ zavolaly obidve deti jednými ústami a teraz vedely, že bolo tak tomu naozaj.„Môže kráľovná sem do nútra?“ pýtalo sa dievčatko.„Ach, nech len príde,“ zavolal chlapec, „posadíme ju na teplú pec a roztopí sa.“Ale starenka pohladkala ho nežne po hlave a rozprávala iné pohádky.Večer, keď bol malý Janko zase doma a už dopoly odstrojený, vyliezol na stoličku pri okne a díval sa malým otvorom von. Niekoľko snežiniek tam poletovalo a jedna z nich, práve tá najväčšia, zostala viseť na kraji jednej truhličky s kvetmi. Snežinka rástla a rástla, až konečne bola ako žena, zahalená v najjemnejší biely flór z milionov hviezdkovitých snežiniek sotkaný. Bola krásna a jemná, ale ľadová, z oslepujúceho žiarivého ľadu a predsa bola živá. Jej oči žiarily ani dve jasné hviezdy, ktoré však bez oddychu a kľudu blúdily dookola. Pokynula k oknu a zamávala rukou. Tu sa chlapec naľakal a rýchlo soskočil so stoličky a tu sa zdalo, ako by veľký vták vonku okolo okna preletel.Druhého dňa bol ešte jasný mráz — ale potom začal sa sneh topiť, konečne slávila jar svoj vjazd. Slnko svietilo, tráva pučala, lastovice si stavaly hniezda, okná sa otváraly a malé deti sedely zase v svojich zahrádkach nad odkvapom, vysoko nad všetkými poschodiami. Tohoto leta kvitly ruže obzvlášte krásne. Dievča sa naučilo piesni, v ktorej bola reč tiež o ružiach a pri ružiach myslela vždy na svoje doma. Potom zaspievala pieseň chlapcovi a on spieval s ňou:„Skvitajú ruže v údoliach, malučký Ježíško hovorí v nich.“A deti sa vzaly za ruky, bozkaly ruže, dívaly sa do jasného slnka a hovorily k nim, ako by tu milý Ježíško naozaj bol prítomný.Aký krásny letný deň to bol! Ako osviežujúce to bolo vonku, medzi trsami ružovými, ktoré sa zdaly kvitnúť neprestajne.Janko a Oľga prezerali si obrázkovú knižku s toľkými zvieratkami a vtáčikmi a tu sa stalo — hodiny na veľkej veži bily práve piatu — že Janko hovoril:„Ach, čosi ma bodlo pri srdci a teraz mi padlo niečo do oka.“Dievčatko mu padlo okolo hrdla, on žmurkal, ale v oku nebolo nič videť.„Myslím, že je to už preč,“ povedal. Ale nebolo to preč, bol to jeden z oných čriepkov z toho kúzelného zrkadla, ktoré pôsobilo, že všetko veľké a dobré, čo sa v ňom odrážalo, i každá chyba na všetkom boly hneď patrné. Úbohý Janko! Zrnko čriepku padlo mu i do srdca a teraz muselo sa toto skoro v kus ľadu premeniť. Už ho to síce nebolelo, ale bolo to tam.„Prečo plačeš?“ povedal. „Taká si špatná, veď mi nič nie je. — Ale fí,“ zvolal zrazu, „tá ruža tu v tom kvetináči je červom rozožratá, a druhá zase je cele skrivená. To sú ale opravdu hnusné ruže. Sú práve tak nepekné, ako tie truhličky, v ktorých stoja.“ Pri tom prudko kopol do truhličky a utrhol obidve ruže.„Janko, čo to robíš?“ skríklo dievča. Ale on, vidiac jej úžas, odtrhol ešte jednu ružu, skočil s ňou do svojho okna a nechal malú, vľúdnu Oľgu vonku o samote.Kedykoľvek potom prišla s obrázkovou knižkou, tu hovorieval posmešne: „To sa hodí pre nemluvňatá!“ A keď starenka rozprávala pohádky, tu mal pravidelne svoje „ale“ a ako len mohol, priblížil sa za ňou, nasadil si okuliare a opičil sa po starenke. Vedel ju tak dobre napodobniť, že sa ľudia hlasne smiali a skoro vedel napodobniť i všetkých ľudí z celej ulice, i spôsob ich reči a chôdze. Všetko, čo bolo zvláštne a nepekné, vedel Janko výborne napodobniť, a ľudia hovorili potom o ňom: „Ten chlapec má výbornú hlavu!“Ale tým bola vinná len tá sklenená črepinka, ktorá mu vletela do oka, ba, tá črepinka, ktorá mu sedela v srdci.Často hneval malú Oľgu, ktorá ho predsa mala rada z celého srdca.Hry jeho nabúdaly teraz cele iného rázu; boly tak rečeno rozumné. Raz, jedného zimného dňa prišiel so zväčšovacím sklom, nastavil cíp svojho modrého kabátu von oknom a nachytal naň niekoľko snehových vločiek.„Podívaj sa sklom, Oľga,“ povedal. Tu bola každá snežinka o mnoho väčšia a vyzerala ako nádherná hviezda s deviatimi hrotmi. To bol nádherný pohľad.„Hľaď, aké je to umelé!“ povedal Janko. „Je to o mnoho zaujímavejšie, než skutočné kvety. A tiež niet na nich chybičky, sú cele pravidelné; škoda, že sa tak skoro roztopia.“Skoro nato prišiel Janko k Oľge s rukavičkami a sánkami na chrbte. Šoptal jej do ucha: „Smiem s druhými chlapcami sa hrať na veľkom námestí a jazdiť v sánkach!“ A už bol ten-tam.Na námestí uviazali často najdivší chlapci svoje sánky k vozom sedliackym a svážali sa s nimi kus cesty. To bol vlastne ten najväčší žart. Keď boli v najlepšej hre, prišly veľké, biele natreté sánky.V nich sedel ktosi zahalený v biely drsný kožuch s bielou čiapkou na hlave. Sánky obišly dvakráť námestie a Jankovi sa podarilo, že pripevnil svoje sánky k veľkým saniam a šiel s nimi. Rýchlejšie a vždy rýchlejšie šlo to práve do najbližšej ulice. Osoba, sediaca v saniach, obrátila hlavu a pokyvnula vľúdne na Janka, ako by sa už spolu znali.Kedykoľvek chcel Janko svoje sánky odviazať, pokynula zase a zase a tak zostal Janko sedeť. Teraz vyšli mestskou bránou, a tu sa rozbesnila tak prudká fujavica, že chlapec už ani ruku pred očami nerozpoznal, zatiaľ čo išiel neprestajne ďalej. Konečne upustil palicu, aby sa uvoľnil od veľkých saní, ale nespomohlo to nič, jeho malý povoz bol pevne pripiatý a rýchlosťou vetra išli ďalej.Janko volal hlasne o pomoc, ale nikto ho nepočul; sneh víril dookola a sane uháňaly vždy vpred, časom cítil náraz, ako by išli cez priekopy a cez ploty. Janko bol celý zdesený, chcel sa modliť Otčenáš, ale nemohol sa na nič rozpamätať, len na veľkú násobilku. Snehové vločky boly vždy väčšie a hustejšie, že vyzeraly ani biele kurence. Zrazu kone utrhly stranou, sane zastaly, a osoba, ktorá v nich sedela, sa dvihla. Kožuch a čiapka boly plné snehu. Bola to dáma, vysoká a štíhla, oslnivo biela: bola to kráľovná snehu.„Išli sme riadne,“ povedala. „Ale prečo by si mal mrznúť? Poď, vlez si pod môj medvedí kožuch!“ Potom ho posadila vedľa seba do saní a zahalila ho kožuchom; a tam mu bolo, akoby klesal do snehovej hromady.„Je ti ešte zima?“ pýtala sa a pobozkala ho na čelo. Ha, to bolo ešte studenejšie než ľad a vniklo mu to práve do srdca, ktoré bez toho bolo už kusom ľadu.Jankovi bolo, ako by mal zomreť — ale trvalo to len okamih — potom mu bolo práve tak príjemne a necítil už vôbec zimy, všade dookola vládnucej.„Moje sánky! Nezabudni moje sánky!“ Nato sa ešte pamätal. Tieto boly naložené na jedno z tých bielych kureniec, ktoré teraz vedľa saní s nimi letelo. Potom pobozkala kráľovná snehu Janka ešte raz, a tu zabudol už na malú Oľgu, starenku, a všetkých doma.„Teraz ťa už nepobozkám, lebo by som ťa k smrti ubozkala.“Janko sa pozeral na ňu; bola prekrásna, múdrejšiu a ľúbeznejšiu tvár si ani nevedel predstaviť. Teraz mu ani nepripadala ako tvár z ľadu, ako vtedy, keď sedela vonku pred oknom a jemu kynula. V jeho očiach bola dokonalou bytnosťou a on sa jej tiež už cele nič nebál, ale jej rozprával, že vie veľmi dobre z hlavy rátať, ba aj so zlomkami, že zná štvorcové míle a počet obyvateľov všetkých zemí, a ona sa vľúdne naň usmievala. Tu sa mu zdalo, že vlastne všetko, čo vie, je veľmi nedostatočné, a zadíval sa do veľkého, diaľneho priestoru vzduchového. Tu sa snehová kráľovná s ním vyniesla vysoko, až k čiernym oblakom, zatiaľ čo búrka hučala a jačala, ako by jej hlasné piesne spievala.Leteli cez lesy a jazerá, cez moria a zeme. Pod nimi hučal studený vietor, v hĺbke vyli vlci, sneh žiaril a ligotal sa a čierne, škrečiace vrany lietaly nad ním v diaľku. Ale jemu svietil mesiac, veľký a jasný a k nemu sa díval Janko po celú dlhú, dlhú zimnú noc. Vo dne však spal pri nohách kráľovnej snehu.III. poviedka. Kvetinová záhrada ženy, ktorá vie čarovaťAle ako bolo malej Oľge, keď sa Janko nevracal? Ach, kde len zostal! — Nikto to nevedel, nikto nevedel povedať o tom nijakej zprávy. Chlapci len rozprávali, ako videli, ako Janko svoje sánky priviazal k veľkým, nádherným saniam a že tieto s ním tak vyšly z mestskej brány, ale nikto nevedel, čo sa ďalej s Jankom stalo.Tieklo mnoho sĺz, malá Oľga plakala dlho a horko. Potom sa hovorilo: je mrtvý; najskôr v rieke, ktorá blízko mesta tiekla, sa utopil.Ach, boly to tmavé a dlhé noci zimné!Konečne prišla jar s teplým svitom slnečným.„Janko je mrtvý,“ plakala malá Oľga.„Neverím tomu,“ povedal slnečný svit.„Janko je mrtvý,“ rozprávala lastoviciam.„Tomu neveríme,“ povedaly tieto; a konečne tomu malá Oľga ani sama neverila.„Obetujem svoje nové, červené črievičky,“ povedala raz ráno; „tie, ktoré Janko ešte nevidel, a potom sídem sama k rieke dolu a spýtam sa jej po ňom.“Bolo skoro z rána, keď sa vybrala, pobozkala starenku ktorá ešte spala, obula črievice a šla sama bránkou k rieke. Zdalo sa jej, ako by jej vlny tak čudne kynuly. Tu vzala svoje červené črievičky — bolo to to najmilšie, čo mala — a hodila ich do rieky, ale spadly hneď k brehu a vlny ich zase vyniesly na breh. Bolo to, ako by ju rieka nechcela olúpiť o jej najmilší majetok, zvlášte keď tam v nej ani malého Janka nebolo. Ale Oľga myslela, že nehodila črievičky dosť ďaleko, a vyšplhala sa teda k člnku, ktorý ležal v tišine. Šla až na koniec člnka a hodila črievičky znova do vody. Člnok však nebol priviazaný a pohybom, ktorý Oľga urobila, odrazil sa od brehu. Oľga to hneď spozorovala a chcela rýchlo na pevninu, ale než sa jej to podarilo, bol člnok už na meter od breha vzdialený a hnal sa už bleskurýchlo s prúdom.Tu sa Oľga veľmi naľakala a začala plakať. Ale okrem vrabcov nikto ju nepočul, a vrabci nemohli jej pomôcť na breh; ale lietali pozdĺž brehu, ako by ju chceli tešiť, a čviríkali: „Tu sme! Tu sme!“Člnok bol hnaný prúdom, a malá Oľga sedela v ňom už tíško. Jej malé červené črievičky plávaly za ňou, nemohly však dopluť až k člnku, pretože tento bol hnaný prúdom.Po oboch stranách sa rozkladaly krásne brehy: nádherné kvety, staré stromy, ovcami a kravami oživené stráne, ale človeka nebolo ani videť.„Snáď ma odnesie rieka k malému Jankovi,“ myslela si Oľga. A pri tejto myšlienke bola zase veselá, vztýčila sa a pozorovala po mnohé hodiny tie krásné, zelené brehy. Potom išla okolo veľkej čerešňovej záhrady, kde stál domček so zvláštnymi červenými a modrými oknami.Bol krytý šindľami a pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí pred okoloidúcimi vzdávali česť zbraňou.Oľga myslela, že to sú živí vojaci, a zavolala ich, oni pravda neodpovedali. Teraz prišla k nim cele blízko, lebo prúd ju hnal priamo na breh. Oľga kričala a kričala vždy hlasnejšie, a tu vyšla z domu veľmi stará matička, podopierajúca sa na berličke. Ako ochranu proti slnku mala veľký klobúk najkrajšími kvetami pomaľovaný.„Ty, milé, úbohé dieťa,“ povedala stará pani, „ako si sa dostala na divú rieku a vydala sa tak ďaleko do sveta?“ Potom pristúpila až na pokraj rieky, pritiahla svojou berličkou člnok na breh a vytiahla malú Oľgu na suchú zem.Oľga bola rada, že sa dostala z vody, ale predsa sa trochu bála cudzej starej ženy.„Poď predsa a rozprávaj mi, kto si a ako sem prichádzaš?“ pýtala sa.A Oľga jej potom všetko vyrozprávala. Stará pani kývala hlavou a povedala „hm, hm!“ Keď Oľga jej všetko vysvetlila a jej sa pýtala, či nevidela malého Janka, odpovedala žena, že nešiel pomimo, ale že príde, len aby nebola smutná, aby radšej jedla čerešne a prezrela si jej kvety, ktoré sú krajšie, než v obrázkových knihách a z ktorých každý vie rozprávať pohádku.Potom vzala Oľgu za ruku, vošla s ňou do domku a zavrela dvere za sebou.Okná boly veľmi vysoké, maly červené, modré a žlté sklo, takže denné svetlo sem vpadalo všetkými barvami. Na stole stály tie najkrajšie čerešne, na ktorých si Oľga so svolením panej podľa ľúbosti pochutnala. Zatiaľ čo dievča jedlo, srovnala mu pani vlasy zlatým hrebeňom a tu sa jej kučeravela jej zlatistá, milá a vľúdna tvárička, ktorá bola guľatá a kvitla ani ruža.„Po takej malej, zlatej panenke som už dávno túžila,“ povedala stará. „Uvidíš, ako spolu budeme dobre nažívať.“A čím dlhšie česala vlásky malej Oľgy, tým viac táto zabúdala na svojho malého priateľa Janka; lebo tá stará pani vedela čarovať, hoci nebola zlá bosorka. Čarovala a kúzelničila len tak trocha k svojej zábave a chcela si podržať malú Oľgu. Preto vyšla do záhrady, roztiahla svoju berličku nad všetkými ružami a hoci tieto nádherne kvitly, ponorily sa predsa všetky razom do čiernej zeme a nebolo ich videť, ani miesta, kde predtým stály. Starká sa totiž obávala, že by Oľga pri pohľade na ruže spomínala na svojich domácich a tým si pripamätala i malého Janka a jej snáď utiekla.Potom odviedla Oľgu do kvetinárskej záhrady. Aká vôňa a nádhera tam bola! Všetky možné kvety stály tam v najbujnejšom rozkvete; žiadna obrázková kniha nebola pestrejšia a krajšia!Oľga skákala radosťou a hrala sa, až slnko zašlo za vysokými stromami čerešňovými. Potom dostala peknú postieľku s ružovými vankúšikmi a duchnami z hodvábu, ktoré boly popretkávané modrými fialkami a potom spala a snívala tak dobre ako kráľovná v svoj deň svadobný.Druhého dňa zase si smela hrať v teplej žiari slnečnej a tak to chodilo niekoľko dní.Oľga znala každý kvet podľa mena. Ale čo ich tam bolo, vždy sa jej zdalo, že jeden druh medzi nimi chybuje; nevedela však, ktorý.Tu si všimla jedného dňa klobúku starej panej s maľovanými kvetmi, z ktorých práve ruže boly najkrajšie. Stará zabudla odstrániť ju s klobúka, keď všetky živé ruže do zeme ponorila. Tak to býva, keď svoje myšlienky nemáme pohromade.„Ako,“ povedala Oľga, „či tu niet vôbec žiadnych ruží?“ Rýchlo šla medzi záhony, hľadala a hľadala, ale ruží tam nebolo. Potom si sadla a plakala. Jej vrelé slzy padaly práve na miesto, kam jeden ružový ker sa bol ponoril. A keď vrelé slzy zem skropily, tu sa podvihol zase ker zo zeme, ako sa tam bol ponoril. Oľga ho objala, pobozkala ruže, pomýšľala na domov a súčasne tiež na malého Janka.„Ach, čo času som premrhala!“ zvolala. „Veď som ťa chcela hľadať! — Neviete, kde je?“ pýtala sa ruží, „myslíte, že je mrtvý?“„Mrtvý nie je,“ odpovedaly ruže, „my sme boly v zemi a tam sa dostanú všetci mrtví. Ale Janka tam nebolo.“„Ďakujem vám tisíckráť,“ zvolala malá Oľga, potom šla i k druhým kvetom, dívala sa do ich kalichov a pýtala sa: „Neviete, kde je malý Janko?“Každý kvet stál v slnku a sníval svoj vlastný sen alebo svoju vlastnú rozprávku. Malá Oľga ich počula veľmi mnoho, ale ani v jednej nebola zmienka o malom Jankovi.„Čo vraví ohnivá ľalia?“„Keď čuješ bubon, bum! bum! Sú to vždy len dva zvuky, vždy len bum! bum! Čuješ kvílenie žien? Čuj volanie kňaza! V svojom dlhom červenom šate stojí žena Hindova na hranici, hltavo obklopujú plamienky ako jazyky ju a jej mrtvého manžela a tryskajú do výšky. Ale žena Hindská myslí len na živého v kruhu divákov, na neho, ktorého oko nad oheň plamennejšie horí a z ktorého jej plamene šľahajú v ústrety, ktoré viac jej srdce prenikajú než tie, ktoré skoro jej telo v popoľ premenia. Môže plameň srdca zhasnúť v plameňoch hranice?“„To je mi cele nesrozumiteľné,“ povedala malá Oľga.„To je moja pohádka,“ vysvetľovala ohnivá ľalia.„A čo vraví svlačec?“„Do úzkej horskej cesty visí starý hrad rytiersky. Hustý zimzelen pripína sa na červené múry a šplhá do výšky a pokrýva celý altan, na ktorom stojí krásné dievča. Ukláňa sa nad zábradlie a díva sa dolu do cesty. Žiadna ruža nekvitne sviežejšie na svojej ratolesti ako táto panna, a žiadon jabloňový kvet, ktorý vietor od stromu unáša, nesplýva ľahšie než ona. Ako šuštia skvostné, hodvábne šaty! Či ešte neprichádza?“„Myslíš Janka?“ pýtala sa malá Oľga.„Hovorím len o svojej pohádke, o svojom sne,“ povedal svlačec.„Čo povie konvalinka?“„Medzi stromami visí na povrazoch úzka doska; to je hintovka. Dve najutešenejšie dievčatká — ich šaty sú biele ani sneh a dlhé, zelené stuhy vlajú s ich klobúkov — sedia a hintujú sa. Brat, o niečo vyšší než ony, tiež stojí na hintovke. Má ramä otočené okolo jedného povrazu, v druhej ruke má malú misku a hlinenú fajočku, z ktorej vyfukuje mydlové bubliny. Hintovka sa kníše a bubliny lietajú lisnúc sa pestro vo výške. Posledná visí ešte na okraji fajočky a kolembá sa vo vetre. Čierny psík sa vztyčuje na zadné nohy, tiež by sa rád hintoval. Hintovka letí nazpäť, pes sa prevráti, breše a je nahnevaný. Deti sa škádlia, bubliny praskajú — kníšuca sa doska a puklá bublina — to je moja pieseň!“„Čo ty tu rozprávaš, je veľmi pekné, ale ty to rozprávaš tak smútno a nevieš nič o malom Jankovi. — Čo rozprávajú hyacinty?“„Boly raz tri krásne sestry, veľmi nežné a spôsobné. Šaty jednej boly červené, druhej modré a tretej cele biele. Ruku v ruke tancovaly pri tichom jazere v jasnom svite mesiaca; ale neboly to víly, ale ľudia. Tam to voňalo tak sladko a dievky zmizly v lese. Vôňa bola vždy silnejšia — tri rakve, v ktorých krásne dievky ležaly, sošmykly sa z húšťavy lesnej na jazero a plávaly ďalej, lesklé svetlušky poletovaly ako vznášajúce sa lampáše dookola. Spia tie sladké dievky, alebo sú mrtvé? — Vôňa kvetov vraví, že sú to mrtvoly. Zvony večerné mrtvým vyzváňajú!“„Ty sa cele rozsmútiš,“ povedala malá Oľga. „Ty voniaš tak silne, že si musím neprestajne mysleť na tie dievky. Či i malý Janko je opravdu mrtvý? Ruže predsa boly dolu pod zemou a tie to popierajú!“„Bim-bam!“ zvonily zvony hyacintové. „Nezvoním za malého Janka, veď ho ani nepoznáme! Spievame si len svoju pieseň, tú jedinú, ktorú poznáme.“„Je zbytočné sa pýtať kvetov,“ povedala si potom malá Oľga, „vedia len svoju vlastnú pieseň a žiadna mi neodpovie.“Potom si vyhrnula svoju sukienku, aby mohla rýchlejšie bežať. Ale narcis zavadil o jej nohu, keď cezeň skočila. Oľga zastala, pozorovala kvet na vysokom stonku a povedala: „Vieš ty snáď niečo?“ Sklonila sa hlboko až k nemu a — čo rozprával kvet?„Môžem videť samého seba! Môžem videť samého seba!“ začal narcis. „Ach, ako voniam! — Hore v podkrovnej izbietke stojí polooblečená malá tanečnica. Hneď stojí na jednej, hneď na oboch nohách; celý svet šliape nohami. Ale nie je to nič než prelud, vidina. Vylieva vodu z čajovej konvičky na kus látky, ktorý má v ruke. Je to jej šnúrovačka. Áno, áno, čistota je pol života, pol zdravia! Biele šaty, ktoré tam na vešiaku visia, boly tiež tak vyprané a na streche usušené. Až si ich oblečie, uviaže si ako zlato žltý pás šatku okolo hrdla a šaty tým budú ešte belšie! Môžem samého seba videť, samého seba videť!“„To ma nezaujíma,“ povedala Oľga, „a nie je to tiež vhodná rozprávka pre mňa!“ A potom bežala až k plotu záhrady.Dvere boly síce zavreté, ale sotva stisla starú hrdzavú kľúčku, táto povolila, dvierka sa rozletely a potom vybehla malá Oľga bez topánok a punčošiek do šíreho sveta. Sadla si na veľký kameň, a keď sa poobzerala okolo seba, bolo leto už preč a bola už pozdná jaseň. To v krásnej záhrade, kde vždy slnko svietilo a kvety kvitly v každej ročnej dobe, ani pozorovať nebolo.„Ach, čo času som ztratila!“ nariekala malá Oľga. „Nadišla jaseň, už nemôžem dlhšie meškať!“A vybrala sa, aby šla ďalej. Aké mdlé a ustaté boly jej nôžky, a ako studeno a drsno bolo všade dookola! Dlhé listy vŕb maly žltú barvu a vo veľkých kropajach kvapkala rosa na zem. List za listom snášal sa vírom nadol, len hloh mal ešte ovocie, ktoré bolo trpké a ústa sťahovalo.Ako chmúrne a úzko bolo v šírom svete!IV. poviedka. Princ a princeznaOľga si zase musela odpočinúť. Na snehu, práve kde sedela, skákala veľká vrana; pozorne si dievčatko prezrela a naostatok začala kývať hlavou.„Krá, krá, dobrý deň!“ škrečala. Lepšie to ani nevedela. Ale myslela to s dievčatkom len dobre a pýtala sa, kam sama sa poberá v tom veľkom, šírom svete.Slovu „sama“ rozumela Oľga až pridobre a cítila celý jeho význam príliš hlboko. I rozprávala vrane celý svoj osud a pýtala sa jej, či Janka nevidela.Vrana kývala povážlivo hlavou a povedala: „Možná!“„Myslíš to naozaj?“ pýtala sa Oľga a pobozkala vranu tak prudko, div že ju nezahrdúsila.„Len rozumne, len rozumne!“ povedala vrana. „Bol to asi malý Janko, ale teraz už na teba k vôli princezne cele zabudol.“„Býva u princezny?“ pýtala sa Oľga.„Hej, ale počúvajže. Ako mi je to ťažko, hovoriť tvojou rečou. Nerozumieš snáď reči vrán? Tu by som ti mohla lepšie rozprávať.“„Nie, tej reči som sa nenaučila,“ odpovedala Oľga. „Moja starenka vedela ňou hovoriť. Škoda, že som sa to od nej nenaučila.“„Nerobí nič,“ povedala vrana, „budem rozprávať, ako viem, ale pôjde to pomaly.“ A potom rozprávala, čo vedela.„V tomto kráľovstve býva veľmi múdra princezna, prečítala už všetky časopisy, ktoré v svete vychádzajú a zase to zabudla. Taká je múdra. Nedávno sedela na svojom tróne, čo nie je veľmi zábavné, a znenazdania si zaspievala túto pieseň: „Prečo by som sa nemala vydávať?“ A tiež hneď že áno, a hneď sa rozhodla, že sa vydá. Chcela však mať muža, ktorý by jej mohol odpovedať, keď s ním hovorí, nielen takého, ktorý len stojí a vznešene vyzerá, lebo to je únavné. I dala svolať všetky dvorné dámy a keď tieto sa dozvedely o jej úmysle, tešily sa z celého srdca. „To sa mi páči!“ volala každá z nich. „Na to som už tiež sama dávno myslela.“„Uisťujem ťa, že každé slovo, ktoré tuto hovorím, je čistá pravda,“ prerušila vrana svoju rozprávku. „Mám totíž krotkú milenku, ktorá voľne chodí po zámku a tá mi všetko rozprávala.“ Rozumie sa, že milenka bola tiež vrana, lebo vrana ku vrane si sadá, rovný rovného si hľadá, a to je pre vranu vždy vrana.Časopisy vyšly hneď s okrajom zo samých sŕdc a s podpisom princezny. Mohlo sa tam čítať čierne na bielom, že je každému mladému mužovi pekného zovňajšku voľno, aby prišiel na zámok a zabával sa s princeznou. Ten, o ktorom sa dalo dúfať, že by sa k svojmu budúcemu postaveniu najlepšie hodil, má sa stať manželom princezny. — „Áno, áno,“ povedala vrana, „je to tak pravda, ako že tu sedím!“Potom prichádzali ľudia v zástupoch so všetkých strán. Bol to shon, ale žiadnemu zo ženichov sa nepodarilo, aby princeznu zaujal, ani prvý, ani druhý deň.Dokiaľ boli dolu na ulici, tu vedeli výborne hovoriť, ale sotva že vstúpili do zámockej brány a telesné stráže v ich striebrom tkaných rovnošatách a hore sluhov v zlate a veľké, nádherné komnaty videli, zmútili sa všetci dokonalo. A keď konečne stáli pred trónom, na ktorom princezna sedela, tu mohli vždy len jej posledné slová opakovať, a to nechcela princezna ani počuť. Bolo to práve tak, ako by tí ľudia boli zmútení a omámení a len keď zase prišli na ulicu, mohli znova hovoriť. V dlhých radoch stáli nápadníci od mestskej brány až k zámku. „Bola som tam tiež, aby som to videla,“ uisťovala vrana. „Všetci boli hladní a smädní. Ale v zámku nedali im ani dúšok vody. Pravda, že sa múdrejší z nich zaopatrili aspoň chlebom a maslom, ale o ten sa so svojimi súsedmi nerozdelili. Mysleli si, že je to len dobre, keď niekto vyzerá vyhladnelý, potom si ho princezna iste nevezme.“„Ale čo Janko, malý môj Janko?“ pýtala sa Oľga. „Prišiel tiež? Bol tiež v tých zástupoch?“„Len nie tak náhlivo! Však sme už u neho! Tretieho dňa prišiel ktosi bez koní a bez kočiara, veselý a v dobrej vôli kráčal priamo do zámku. Jeho oči žiarily ako tvoje a mal dlhé a krásne vlasy, ale ináč bol oblečený cele chudobne.“„To bol Janko!“ radovala sa Oľga. „Už som ho našla!“ A pri tom rúčky jej zatľapkaly radosťou.„Niesol tiež čosi na chrbte,“ povedala vrana.„Hej, to boly iste jeho sánky,“ povedala Oľga. „Odišiel so svojimi sánkami.“„To je možné,“ povedala vrana. „Nedívala som sa tak podrobne, ale toľko viem od svojej milenky, že sotva vstúpil do zámku a telesné stráže v ich striebrotkaných rovnošatách a hore lakajov v zlate videl, vôbec neprišiel do rozpakov, ale im pokynul a povedal: „To je nuda, viďte, takto vždy musieť stáť na schodoch! Ja idem radšej do nútra!“ Tam boly siene jasne osvetlené, tajní radcovia a excellencie chodili po palcoch a nosili zlaté príbory, pri ktorých už mohlo byť človekovi úzko. Jeho topánky strašne vrzgaly, ale to ho vôbec neznepokojovalo.„To je iste Janko!“ zvolala Oľga. „Viem, mal nové topánky, počula som u starenky, ako vrzgaly.“„Pravdaže vrzgaly, ale preto šiel odvážne k princezne, sediacej na perle tak veľkej, ako koleso od kolovrátku. Všetky dvorné dámy so svojimi komornými a podriadenými boli rozostavení po komnate.Čím bližšie boli ku dverám, tým pyšnejšie sa tvárili. „To bolo asi hrozné!“ povedala malá Oľga. „A ako dostal Janko princeznu?“„Keby som nebola vranou, bola by som ju dostala ja, hoci som už zasnúbená. Janko vraj hovoril tak dobre, ako ja, keď hovorím v reči vrán. To mi moja krotká milenka rozprávala. Bol veselý a čulý, ale neprišiel sem s úmyslom na ženbu, ale len preto, aby poznal múdrosť princezninu a táto sa mu páčila. A on sa princezne tiež páčil.“„Áno, to bol iste Janko,“ zavolala Oľga. „On je neobyčajne múdry a vedel i zlomky z hlavy počítať. Ach, prosím ťa, zaveď ma do zámku!“„To sa ľahko povie,“ myslela vrana, „ale ako to previesť? Chcem sa o tom dorozumeť so svojou krotkou milenkou. Snáď nám pomôže, ale to ti môžem riecť, že tak malé dievča, ako ty, sa tam iste nedostane.“„A predsa sa tam dostanem!“ zavolala Oľga, „keď Janko počuje o mojom príchode, iste vyjde von a odvedie si ma.“„Čakaj na mňa tam naproti pri plote,“ odpovedala vrana, pokynula ešte raz Oľge a odletela.Bolo už cele tma, keď sa vrátila. „Krá, krá!“ povedala. „Moja nevesta ťa mnohokráť pozdravuje. Tu je kus chleba pre teba, ktorý ukradla z kuchyne, kde je chleba dosť a ty máš iste tiež hladu dosť. — Je nemožné, aby si sa dostala do zámku, pretože si bosá. Stráže v rovnošatách popretkávaných striebrom a lakaji v zlate by ťa tam nepustili. Ale neplač, dostaneš sa tam predsa. Moja milenka vie o zadných schodoch, vedúcich do spálne, a vie tiež, kde je kľúč od nich.“Potom šly do záhrady veľkým stromoradím, kde list za listom už opadával. A keď v zámku jedno svetlo za druhým zhaslo, priviedla vrana malú Oľgu k malým zadným dvierkam, ktoré boly len privreté.Ach, ako Oľge búchalo srdce úzkosťou a túžbou! Bolo jej, ako by mala niečo zlého v úmysle, a predsa len chcela vedeť, či je tam malý Janko. Áno, iste tam bol! Pamätala sa tak dobre na jeho múdre oči a dlhé krásne vlasy. Zdalo sa jej, že sa usmieva ako vtedy, keď sedeli doma pod ružami. On by sa iste tiež tešil, keby ju mohol videť a počul, že ona k vôli nemu tak ďalekú cestu podnikla, a keby sa dozvedel, ako doma všetci boli zarmútení, keď sa nevrátil. Ach, to bol strach a radosť súčasne!Teraz už boly na schodoch. Malá lampička horela na skrini, ale uprostred na dlážke stála krotká vrana, krútila hlavou na všetky strany, dívala sa na Oľgu, ktorá sa jej poklonila, ako ju tomu starenka naučila.„Môj ženích mi o vás, slečinka, mnoho pekného rozprával,“ začala krotká vrana. „Váš osud je opravdu dojímavý. Ráčte, prosím, vziať túto lampu a ja pôjdem pred vami. Pôjdeme tu rovno a nikoho nestretneme.“„Mne sa zdá, ako by niekto za mnou kráčal,“ povedala Oľga. A opravdu, niečo okolo nich zašumelo, skĺzlo to ako tône po stene, kone s vlajúcimi hrivami a štíhlymi nohami, honci a paholci, páni i dámy na koňoch.„To sú len sny,“ povedala vrana. „Prichádzajú a odvádzajú myšlienky panstva na poľovku. To je pre vás veľmi dobre, aspoň ich v posteli môžete dobre pozorovať. Ale to očakávam od vás, aby ste, až dosiahnete hodnosti a pocty, ukázala, že dobré srdce máte.“„Načo o tomto ztrácať slová,“ odpovedala divá vrana. Vstúpily teraz do prvej siene, ktorej steny boly pokryté ružovým atlasom, do ktorého boly utkané umelé kvety. Tu okolo nich sny už vírily, ale lietaly tak rýchlo, že ich Oľga ani nezbadala. Jedna sieň bola krajšia než druhá; konečne došli až do spálne. Povaľ sa podobala veľkej palme s drahocennými zelenými listami a uprostred siene visely na silnom zlatom kvete dve postele, z ktorých každá mala tvar ľalie. Tá jedna, kde princezna ležala, bola biela, tá druhá však bola červená a tam mala Oľga hľadať malého Janka. Odhrnula jeden z listov stranou a uvidela hnedú šiju. Áno, bol to Janko.Zavolala hlasne jeho meno a držala lampu tak, že svetlo naň padalo — rýchlo tryskly zase sny na koňoch do izby, on sa zobudil, obrátil hlavu — ale nebol to Janko.Princ sa mu podobal len šijou, ale bol tiež mladý a krásny. Teraz vykukla tiež princezna z bielej ľaliovej postele a pýtala sa, čo sa tam robí. Tu sa dala malá Oľga do plaču a rozprávala im celú historiu a tiež to, čo pre ňu vrany urobily.„Úbohé dieťa!“ povedal princ i princezna. A chválili vrany a uistili ich, že sa na nich nehnevajú, ale aby po druhý raz to predsa nerobily. Tentokráť sa im za to dostane odmeny. „Chcete obidve lietať na slobode?“ pýtala sa princezna. „Alebo milší by vám bol pevný úrad ako dvorných vrán so všetkým, čo z kuchyne odpadne?“Tu sa obidve vrany uklonily a prosily o pevný úrad. Lebo myslely na pozdejšiu dobu a uvažovaly, že je to predsa len pekná vec, mať starobu bez starostí zabezpečenú.Teraz sa podvihol princ zo svojej postele a dovolil, aby Oľga tam spala. Viac opravdu už urobiť nemohol.Ale ona sopnula rúčky a myslela: „Akí dobrí sú ľudia a aké dobré sú zvieratá!“ Potom zavrela oči a sladko spala. Sny zase prišly, a tu vyzeraly ako anjeli. Tiahly malé sánky a v nich sedel Janko a kynul jej.Ale to všetko bol len sen, a preto to všetko zmizlo hneď, keď sa Oľga prebudila.Druhého dňa obliekli ju od hlavy až po pätu do zamatu a hodvábu. Vyzvali ju tiež, aby zostala a žila s nimi v nádhere a radosti. Ale ona prosila len o malý kočík s jedným koňom a o pár topánok a potom že pôjde zase do šíreho sveta a bude hľadať Janka.I dostala vyžiadané topánky, ale tiež rukávnik a pekné šaty. Keď chcela odísť, zastal pred dverami malý kočiar z rýdzeho zlata, na ktorom znak princa a princezny ako hviezda žiaril; kočiši, sluhovia — ba i bežec — mali zlaté koruny na hlavách.Princ a princezna pomohli jej sami do voza a priali jej šťastnú cestu. Divá vrana, ktorá sa už vydala, odprevádzala ju prvé tri míle a druhá vrana stála medzi dverami a trepotala krýdlami na pozdrav.Neišla s nimi, lebo od svojho definitívneho ustanovenia dostávala z priveľkého jedenia silné bolenie hlavy.Voz bol v nútri vyplnený cukríkami, pečivom a sedadlá pod vankúšikmi boly plné ovocia a muškátových orieškov.„S Bohom! S Bohom!“ volali princ a princezna. Malá Oľga plakala, a vrana tiež plakala — a tak to šlo prvé tri míle. Potom dala i vrana s Bohom, a to bolo to najťažšie lúčenie. Vyletela na strom a bila čiernymi peruťami, dokiaľ ešte voz, ktorý svietil ani jasné slnko, videť mohla.V. poviedka. Malé dievča zbojníckeOľga išla teraz tmavým lesom, ale jej koč svietil do diaľky ako fakľa. To bodalo zbojníkov do očú, ten koč nemohli nechať prejsť bez úhony.„Zlato, zlato, rýdze zlato!“ skríkli, vyrútili sa, padli koňom v úzdy, pobili behúňa, kočišov i sluhov a vytiahli malú Oľgu z koča.„Tá je pekne tučná, ach, aká je vábna, je cele orieškovými jadrami vypasená!“ zvolala stará žena zbojnícka, ktorá mala dlhý, špicatý nos a cez oči dlhé, husté obočie a fúziská na brade. „Tá bude tak dobrá, ako malý veľkonočný baránok, to si pochutnám!“Pri týchto slovách vytiahla blýskavý nôž a ten sa iskril, že už to mohlo človeku strachu nahnať. „Ach!“ skríkla baba zrazu. Jej vlastná dcérka, ktorú niesla na chrbte, ju uhrýzla do ucha.„Ty nespôsobné vyžľa!“ hnevala sa matka. A s tým sa nedostala k tomu, aby Oľgu usmrtila.„Nech sa hrá so mnou!“ zvolalo malé dieťa zbojnícke. „Nech mi dá svoj rukávnik a svoje pekné šaty. Nech spí so mnou v mojej posteli!“Pri tom uhrýzla svoju mamu znova do ucha. Táto vyskočila do výšky a krútila sa v kruhu, až všetci zbojníci sa smiali a povedali: „Hľaďte, ako tá tancuje s tým svojím faganom!“„Ja chcem do toho kočíka!“ kričalo malé dieťa zbojnícke. A muselo presadiť svoje, bolo veľmi rozmaznané a zanovité. I sadla tam s Oľgou a išli cez húšťavy i kamenie vždy hlbšie do lesa.Malé dievča zbojnícke bolo práve tak veľké, ako Oľga, ale bolo silnejšie, plecitejšie a tmavšej pleti. Malo veľké, čierne oči a skoro smutný pohľad. Zrazu objalo malú Oľgu a vravelo: „Nesmú ťa zabiť, dokiaľ sa ja na teba nerozhnevám. Ty si iste akási princezna!“„Ale kdeže!“ odpovedala malá Oľga a potom jej vyrozprávala všetko, čo zažila a ako má vrúcno rada malého Janka.Zbojnícke dievča sa na ňu vážne podívalo, kývalo hlavou a povedalo:„Nesmú ťa oni zabiť a keď ja sa na teba rozhnevám, zabijem ťa sama.“Potom usušila Oľge oči a vložila svoje vlastné ruky do jej rukávnika, ktorý bol tak mäkký a tak teplý.Voz zastal. Prišli na dvor zbojníckeho hradu, ktorý bol už celý v srúcaninách. Havrani a vrany lietali z jeho dier a veľkí psi, z ktorých každý vyzeral, ako by hravo človeka zhltol, skákali vysoko, ale nebrechali, lebo to im bolo zakázané.V prostriedku vo veľkej rozľahlej sieni planula veľká vatra. Dým sa tiahol pod povaľou a musel si sám hľadať východisko.Vo veľkom kotle varili polievku a zajace a králiky piekli na ražni.„Budeš dnes v noci spať so mnou a so všetkými mne milými zvieratami,“ povedalo zbojnícke dievča. Keď sa najedly a napily, odišly do kúta, kde ležaly pokrývky a slama. Hore na latách sedelo veľké množstvo holubov, zdalo sa, že spia, ale predsa sa trochu zakývali, keď dievča prišlo.„Tí sú všetci moji!“ povedalo malé zbojnícke dievča. Pri tom chytilo jedného z najbližších za nohy, zatriaslo ním, až krýdlami zatrepotal.„Daj mu bozk!“ zavolalo dievča a nastavilo vtáka Oľge temer až k obličaji.„Tam oproti sedí moja lesná banda,“ pokračovalo a ukázalo na rad tyčí a kôlov, vrazených pre dieru vysoko v múre. „Tí dvaja sú naozaj lesná banda, odletia hneď, keď nie sú dobre zavretí, a tu je môj najväčší miláčok!“ Pri tom vytiahlo za rohy soba, ktorý mal lesklý medený kruh okolo hrdla a bol uviazaný. „Toho musíme vždy priviazať, ináč utečie. Každý večer šteklím ho svojim ostrým nožom pod hrdlom a toho sa on veľmi bojí.“Pri týchto slovách vytiahlo dievča dlhý nôž z pukliny v múre a šteklilo ním hrdlo úbohého zvieraťa. Sob začal vyhadzovať, ale zbojnícke dievča sa tomu len smialo a stiahlo potom Oľgu k sebe na posteľ.„Necháš si nôž pri spaní pri sebe?“ pýtala sa Oľga a tvárila sa veľmi naľakano.„Spím vždy s nožom vedľa seba,“ povedalo dievča zbojnícke, „nikto nevie, čo sa môže stať. Ale rozprávaj mi ešte raz, čo si mi pred tým o malom Jankovi rozprávala a prečo si sa vydala do sveta.“Tu rozprávala Oľga zase svoju poviedku od začiatku, zatiaľ, čo lesní holubi v svojej klietke hrkútali. Potom ovinulo malé zbojnícke dievča svoje ruky okolo hrdla Oľginho a držiac v druhej ruke nôž, zaspalo hlboko a tvrdo. Ale Oľga nebola v stave zažmúriť oči. Nevedela, či snáď ráno už nebude musieť zomreť.Zatiaľ sedeli zbojníci okolo vatry, spievali a pili, a žena zbojnícka pila. Ach, tento pohľad bol hrozný pre malú Oľgu! Zrazu začal lesný holub hrkútať: „Kurre, kurre, hrkú, hrkú! Videli sme malého Janka! Biela sliepka tiahla jeho sane; ale on sedel na koči snehovej kráľovnej, ktorá uháňala cez les, kde sme my ležali v hniezde. Dýchla na nás, malé holúbätá a všetci pomreli, okrem nás dvoch. Hrkú, hrkú!“„Čo vravíte?“ pýtala sa Oľga, „kam cestovala snehová kráľovná? Viete niečo o tom?“„Iste do Laponska, lebo tam je vždy ľad a sneh. Spýtaj sa len soba, ktorý je tamto priviazaný!“„Áno, tam je ľad a sneh. Je to dobrá a krásna zem!“ odpovedal sob „Tam sa to skáče po vetviach, vo veľkých lesknúcich sa údoliach! Áno, snehová kráľovná má tam svoj letný stán, ale jej pevný zámok je hore na severnom póle, na ostrove zvanom Špicberky!“„Ach Janko, drahý Janko!“ zavolala Oľga.„Teraz však už musíš byť ticho!“ zavolalo zbojnícke dievča. „Ináč ti vrazím nôž do srdca!“Druhého dňa rozprávala Oľga zbojníckemu dievčaťu všetko, čo lesní holubi rozprávali; tá sa veľmi vážne na to pozerala, kynula hlavou a povedala: „To je jedno! Vieš, kde leží Laponsko?“ pýtala sa soba.„Kto by to vedel lepšie, než ja?“ odpovedal tento so žiarivým zrakom. „Ja som sa tam predsa narodil a tam vyrástol a tak sa tam do vôle nabehal na snežných planinách!“„Počuj teda!“ povedalo zbojnícke dievča Oľge, „ako vidíš, sú všetci chlapovia teraz preč, ale moja matka je tu a zostane už dnes doma. Na raňajky sa napije hen z tej veľkej fľaše a potom si pospí — a potom ja pre teba niečo urobím!“Vyskočila rýchlo zo svojej postele, padla svojej matke búrlivo okolo hrdla, zaťahala ju za bradu a povedala: „Moja milá, dobrá holubička, dobré ráno!“ A matka dala dieťaťu frčku, až nos mu očervenel a do modra nabehol, ale to všetko bolo zo samej nežnosti.Keď sa potom matka z flaše napila a si pospala, šlo zbojnícke dievča k sobovi a povedalo: „Mala by som tisíc chutí ťa poštekliť po hrdle, lebo potom vyzeráš veľmi smiešne, ale teraz už je to všetko jedno. Chcem rozviazať tvoj povraz a pomôcť ti von, aby si mohol bežať do Laponska. Ale musíš utekať zo všetkých síl a toto dievčatko tu dopraviť do zámku snehovej kráľovnej, kde jej priateľ predlieva. Vypočul si predsa všetko, čo rozprávala, hovorila dosť hlasne a ty predsa rád načúvaš.“Sob vyskočil radosťou do výšky, zbojnícke dievča vysadilo naň Oľgu, dalo jej vankúšik miesto sedla a priviazalo ju pevne povrazom. „Teraz už je to jedno,“ povedalo, „tu máš svoje kožené topánky, lebo tam hore ti bude zima, ale rukávnik si nechám, lebo je veľmi pekný. Ale veď nezamrzneš preto. Tu máš veľké rukavice mojej matky, tie ti budú stačiť až po lakte. Obleč si ich! Teraz vyzeráš na rukách práve tak, ako moja škaredá mama!“Oľga plakala radosťou.„Toho nevidím rada!“ povedalo dievča zbojnícke. „Nechaj nariekania a buď veselá! Tu máš ešte dva chleby a šunku, aby si cestou hladu netrpela!“A priviazala to na soba. Zbojnícke dievčatko otvorilo dvere, vlákala do nútra všetkých psov, prerezalo potom povraz soba a povedalo k nemu: „Teraz utekaj, ale daj na dievčatko dobrý pozor!“Oľga vztiahla ruky s veľkými rukavicami za dievčatkom a dala mu s Bohom. A potom letel sob cez kamenie i húšťavy veľkým lesom, cez močiar i step, tak rýchlo, ako len mohol.Vlci vyli a havrani skrečali. Na nebi sa ukázala rudá záplava, ktorá bola vždy jasnejšia.„Ach, to je moja žiara severná!“ povedal sob. „Pozri sa, ako planie!“A potom bežal ešte rýchlejšie celú noc a celý deň.Chlieb bol zjedený i šunka, a potom už boli v Laponsku.VI. poviedka. Lap a ČudkaKonečne zastali pred malým domkom; ten bol taký chudobný. Strecha siahala až na zem, a dvere boly také nízke, že obyvatelia mohli len po bruchu liezť, aby sa dostali tam a von.Okrem jednej starej Laponky, ktorá na lampe z rybäcieho tuku ryby piekla, nebol nikto doma. Sob jej rozprával celú historiu Oľgy, ale najprv svoju, ktorá sa mu zdala o mnoho dôležitejšia; Oľga bola zimou tak skrahlá, že ani hovoriť nemohla.„Ach, vy nebožiatka,“ povedala Laponka. „To máte ešte ďalekú cestu! Musíte ešte vyše sto míľ až do Čudska, lebo tam má snehová kráľovná svoj letný byt, kde každého večera bengálske ohne zapaľuje. Napíšem vám tu so pár slov na sušeného slanečka — lebo papiera nemám — ten donesiete odo mňa tam Čudke, ktorá vám dá lepšie zprávy, než ja!“Keď sa Oľga zase zohriala a niečo pojedla a sa napila, napísala Laponka niekoľko slov na sušenú rybu a nariadila Oľge, aby to dobre uschovala. Potom zase zaviazala malú Oľgu pevne k sobovi, a tento s ňou zase odbehol.Ako iskry sršalo to vzduchom, a po celú noc svietily najkrajšie severné žiare na nebi. Potom prišli do Finska a zaklopali na komín Čudky, lebo táto nemala ani dverí do svojho domku.Ale aká desná horúčosť bola tam v nútri, tak desná, že i Čudka skoro nahá po izbe chodila. Bola veľmi malá a plná špiny. Hneď rozviazala šaty malej Oľgy, stiahla jej rukavice i topánky, lebo nebola by to v tej horúčosti vydržala na sebe, položila sobovi kus ľadu na hlavu a potom čítala, čo bolo na rybe napísané. Prečítala to pozorne trikráť za sebou a keď to vedela nazpamäť, vhodila rybu do hrnca, mohla byť dobre zjedená a Čudka nikdy nič nezahodila.Potom rozprával sob najprv svoju vlastnú historiu a potom i historiu malej Oľgy. Čudka blýskala múdrymi očami, ale nehovorila nič.„Ty si múdra žena,“ hovoril sob, „a ja viem, že môžeš všetky vetry z celého sveta sviazať nitkou. Keď rozviaže plavec jeden uzol, dostane dobrý vietor, keď rozviaže i druhý, potom má rozbúrené more, a keď rozviaže i tretí, má takú búrku, až lesy sa lámu. Nechcela by si tomuto dievčatku dať nápoj, aby malo sily so dvanásť mužov a mohlo premôcť snehovú kráľovnú?“„Silu dvanástich mužov?“ odpovedala Čudka, „ach, to by veľa nespomohlo!“ Potom pristúpila k doske v stene, vyňala odtiaľ veľkú sbalenú kožu a rozvinula ju. Bolo tam mnoho čudných písmen, a Čudka ich študovala, až jej bohaté kropaje potu na čele stály.Ale sob prosil tak úpenlivo za malú Oľgu, a táto sa pozerala na Čudku tak prosebnými očami, slzami naplnenými, že táto začala očkami svietiť a zatiahla soba do kúta, kde mu, zatiaľ čo mu zase kus ľadu na hlavu položila, pošepkala: „Malý Janko je u snehovej kráľovnej. Má tam všetko podľa svojej žiadosti a ľúbosti, pripadnul mu najlepší lós na svete. Ale to je tým, že mu sklenená trieska padla do srdca, a sklenené zrnko do oka. Tieto musia najprv zase von, lebo nebude z neho poriadny človek, a snehová kráľovná bude mať vždy nad ním svoju moc.“„A nemôžeš malej Oľge nič vnuknúť, aby dostala nadvládu nad zlom?“„Väčšiu moc, než ona má, už jej dať nemôžem. Nechápeš, aká veľká je táto moc? Nevidíš, ako jej slúžiť musí zviera i človek, a že, hoci bosá, tak ďaleko svetom sa dostala? Ale nesmieme sa o to pričiniť, aby si bola tejto moci vedomá, sedí v jej srdci a tkvie v tom, že je dobré, nevinné dieťa. Keď sama nemôže vniknúť do zámku snehovej kráľovnej a malého Janka sprostiť toho zla, potom ani my jej nemôžeme pomôcť. Dve míle odtiaľ je záhrada snehovej kráľovnej, tam môžeš dievča doniesť. Dones ju až k veľkému kru, ktorý stojí v snehu, pokrytý červenými jahodami. Tam ju slož a vráť sa ku mne. Ale ponáhľaj sa a nezdržiavaj sa dlhými rozprávkami!“Potom posadila Čudka malú Oľgu zase na soba, ktorý čo najrýchlejšie s ňou odbehol.„Ale ja nemám ani svoje topánky, ani svoje rukavice!“ volala malá Oľga, ktorá sa celá triasla zimou.Ale sob sa nechcel zastaviť. Bežal, až prišiel na miesto, kde stál ker s veľkými červenými jahodami. Tam složil Oľgu, pobozkal ju na ústa, pri čom dobrému zvieraťu jasné slzy cez tvári splývly, a potom utekal čo mohol zase nazpäť.Teraz tam stála úbohá Oľga bez topánok a bez rukavíc, v chladnom, divom Finsku.Ako len mohla, utekala ďalej. Tu jej prišiel v ústrety celý šik snehových vločiek. Ale nepadaly snáď z neba — to bolo celé čisté a žiarilo severným svetlom — ale vločky sa hnaly šikmo cez povrch zeme a čím viac sa približovaly, tým boly väčšie. Oľga si pripamätala, aká veľká a umelá bola raz taká vločka pod zväčšovacím sklom, ale tu sa objavily v útvaroch ešte väčších a hrúzu vzbudzujúcich. Boli to živí tvori, predné stráže snehovej kráľovnej. Mali tie najpodivnejšie podoby. Niektorí vyzerali ako hnusní veľkí dikobrazi, iní zase ako svitky hadov, vystrkujúcich hlavy na všetky strany, iní zase ako tuční medvedi s ježatými chlpami, ale všetci sa liskli bielo a všetci boli živí. Tu sa pomodlila malá Oľga Otčenáš. Bola taká zima, že videla svoj vlastný dych, ktorý ako dým z jej úst vystupoval. Dým bol hustší a hustší a z neho sa utvorili malí svetlí anjeli, ktorí sotva že sa zeme dotkli, rýchlo rástli a všetci mali šišaky na hlavách a oštepy a štíty v rukách. Bolo ich vždy viac a viac, a keď Oľga Otčenáš dokončila, bolo ich okolo nej celá legia. Bodali svojimi oštepmi do strašných snehových vločiek, a tie sa trieštily na tisíce kusov, a malá Oľga kráčala nimi zmužilo napred.Anjeli jej hladkali ruky i nohy, tu cítila zimu menej a rýchlo sa blížila k zámku snehovej kráľovnej.Ale skôr musíme vedeť, ako sa zatiaľ viedlo Jankovi. Nepomyslel ani na malú Oľgu a najmenej tušil, že bola vonku pred zámkom.VII. poviedka. Čo sa v zámku snehovej kráľovnej a potom ďalej staloMúry zámku boly z nakopeného snehu a ostré vetry vytvorily z neho okná i dvere; viac než sto siení bolo tu v jednom rade, ako boly fujavicou nahromadené. Najväčšia sála tiahla sa na mnoho míľ do diaľky, všetky boly silnou severnou žiarou osvetlené, ale všetky boly prázdné, pusté a studené a žiarily jasne.Nikdy tu nebolo veselia, ani malého plesu medvedieho, pri čom mohla búrka vyhrávať a bieli medvedi tancovať a svoje jemné spôsoby prejavovať. Nikdy nebolo tam spoločenských hier, ani malé pletky a klebety pri káve pre malé biele líščie slečinky; prázdno, pusto a studeno bolo v sieňach snehovej kráľovnej. Žiare severné planuly tak pravidelne, že sa mohlo dobre vypočítať, kedy stály najvyššie a kedy najnižšie. Uprostred nekonečného a prázdneho priestoru snehového bolo zamrznuté jazero, ktoré síce bolo popukané na tisíc kusov, ale každý kus rovnal sa druhému až do toho najmenšieho, že to bolo pravé dielo umelecké.Uprostred tohoto jazera sedela snehová kráľovná, keď bola doma a vtedy tvrdila, že sedí na zrkadle rozumu, a to že je to prvé a najlepšie na celom svete.Malý Janko bol celý modrý zimou, ba skoro čierny; ale on toho nepozoroval, lebo kráľovná snehu chránila ho pred všetkým mrazom, a srdce jeho bolo ako kus ľadu. Privalil sem niekoľko hranatých, plochých ľadových balvanov, ktoré najrozmanitejším spôsobom poskladal, aby tvorily určitú vzorku, tak, ako skladáme malé domy, sostavujúc ich najsamprv na malé skupiny, čo sa „čínska hra“ menuje.A tak skladal Janko najumelejšie vzorky. To bola ľadová hra rozumu. V jeho očiach boly tieto vzorky krásne a najvyššie dôležité. A to všetko bolo len z toho zrnka skla, ktoré mu utkvelo v oku. Často utvoril celé figúry, ktoré spolu tvorily celé slovo; ale nepodarilo sa mu nikdy složiť jedno slovo, o ktoré sa obzvlášte namáhal, a to slovo bolo:Večnosť. A predsa mu povedala kráľovná snehu: „Keď dokážeš toto slovo sostaviť, budeš svojim pánom, potom ti dám celý svet a ešte pár bruslí k tomu.“A práve toto slovo on nikdy nemohol sostaviť.„Teraz odídem do teplých zemí,“ povedala kráľovná, „chcem tam sa pozreť na moje čierne hrnce.“ Tým myslela oheň chrliace hory Etnu a Vesuv. „Chcem ich trochu nabieliť, to prospieva citronníkom a révam!“Potom odletela a Janko sedel sám v prázdnej, na míle ďalekej sieni ľadovej, pozoroval ľadové kry a rozmýšľal a rozmýšľal, až to v ňom riadne prašťalo. Cele stuhnutý a tichý tam sedel, mohlo sa mysleť, že zmrznul.V tom vstúpila malá Oľga hradnou bránou do zámku. Ostré vetry duly jej v ústrety. A ona sa modlila svoju večernú modlitbu, a tu sa vetry utíšily, ako by si k spánku ľahly. Oľga vstúpila do veľkého prázdneho priestoru a hneď uvidela Janka. Poznala ho hneď, letela mu na prsá a držala ho v pevnom objatí a volala: „Janko, milý môj drahý Janko, konečne som ťa našla!“Ale on tam sedel cele tíško, studený a stuhnutý. Tu začala malá Oľga plakať a jej slzy padaly mu na prsá. Vnikly mu do srdca, roztopily ľadovú kôru a s ňou i malú triesočku skla z diablovho zrkadla. Teraz sa on na ňu pozrel a ona zaspievala verš:Skvitajú ruže v údoliach, malúčky Ježíško hovorí v nich.Vtedy Janko zaplakal. Plakal tak prudko, že zrnko skla zo zrkadla bolo slzami odplavené, a teraz poznal malú svoju priateľku a radoval sa: „Oľga, malá moja milá, kdeže si bola tak dlho a kde som bol ja?“ Udivene sa obzrel dookola. „Hu, aká je tu zima, ako prázdno a pusto!“ Úzkostlivo objal Oľgu, ktorá radosťou sa smiala i plakala. To bola sladká chvíľa; i ľadové kry tancovaly radosťou dookola a keď potom ustaly, utíšily sa a utvorily práve tie písmená, o ktorých hovorila snehová kráľovná, že keby ich Janko sostavil, že bude svojim pánom, že mu dá potom celý svet a k tomu ešte pár nových bruslí.Oľga bozkala jeho líca, tie zase očervenely, pobozkala ho na oči, tie zažiarily, ako jej vlastné, pobozkala ho na nos a ruky, tie boly razom zdravé a čulé. Teraz mohla len kráľovná prísť domov, jeho prepúšťajúci list, slovo „Večnosť“ stálo žiarivými ľadovými balvanmi tam napísané.Potom si podali ruky a odišli spoločne z veľkého zámku. Hovorili o babičke, o ružiach na streche, a kade šli, tíšily sa vetry a slnko žiarilo. Keď došli až ku kru s červenými jahodami, stál tam už sob a čakal ich. Mal iného mladého soba so sebou, ktorého vemeno bolo plné; tento dal deťom svoje teplé mlieko a pobozkal ich na ústa. Potom odniesol sob Oľgu a Janka najprv k Čudke, v ktorej teplej izbe sa zohriali a o ceste k návratu sa poučili, a potom k Laponke, ktorá im zatiaľ nové šaty ušila a svoje sane pre nich upravila.Oba sobi skákali okolo a vyprevádzali ich až na hranice tej zeme. Tam, kde pučala prvá zeleň, rozlúčily sa deti s Laponskom i so zvieratami. „S Bohom! S Bohom!“ volali všetci, a tu už čviríkali tiež prví vtáci, les vyháňal zelené puky, a z neho vyšla na krásnom koni, ktorého Oľga dobre poznala — veď bol zapriahnutý do zlatého kočiara — mladé dievča s červenou, do diaľky svietiacou čiapkou a s pištolami za pasom. Bola to mladá dievka zbojnícka, ktorej bolo doma príliš nudno a ktorá chcela najprv na sever a pozdejšie, keby k tomu dostala chuť, i iným smerom cestovať. Poznala hneď Oľgu a Oľga ju. To bola radosť!„Ty si pravý tulák!“ povedala malému Jankovi. „Rada by som vedela, či si toho tiež zaslúžiš, aby sa za tebou bežalo až na koniec sveta!“Ale Oľga ju pohladkala tvári a vypytovala sa na princa a princeznu.„Odcestovali do cudziny,“ povedala zbojnícka dievka.„Ale čo vrana?“ pýtala sa malá Oľga.„Vrana je mrtvá!“ odpovedala. „Jej krotká družka je vdovica a chodí s čiernou vlnenou stužkou na nohe. Trúchli a narieka; ale to všetko je tiež len na oko. — Ale teraz mi rozprávaj, ako si ho našla, a ako sa ti vodilo.“A Oľga a Janko všetko rozprávali.„A šnip — šnap, šume a baselme!“ povedalo zbojnícke dievča. A s tým im obidvom podala ruku a sľúbila im, že ich navštívi, keď raz sa dostane do ich mesta, a potom odišla do ďalekého, šíreho sveta.Ale Janko a Oľga šli ruku v ruke a ako šli, nastalo okolo najkrajšie jarné počasie s kvetami a sviežou zeleňou. Kostolné zvony vyzváňaly a oni poznali tie vysoké veže. To bolo ich rodné mesto. Rýchlo ním prebehli a hneď k dverám starenky, po schodoch hore a do izby, kde všetko stálo na svojom mieste, ako prv. Hodiny zvučaly svojim „tak, tak“ a ručičky na nich sa točily. Ale keď prešli dverami, spozorovali, že sa z nich stali dospelí ľudia. Ruže sa dívaly z odkvapu strechy do otvorených okien, a tu stály ešte ich staré detské stoličky. Janko a Oľga sadli si každý na svoju, ale vždy sa pevne držali za ruky. Ako na špatný sen, zabudli na studenú nádheru u snehovej kráľovnej. Starenka sedela na Božom teplom slniečku a čítala v biblii nahlas: „Leda kdybyste se obrátili, a byli jako deti, jinak nepřijdete do království Božího.“Tu sa Janko a Oľga pozreli jeden druhému do očú a teraz razom pochopili starú pieseň:Skvitajú ruže v údoliach, malučký Ježíško hovorí v nich.A tak sedeli tam obidvaja dospelí ľudia, ale predsa deti, deti srdcom, a bolo leto, teplé, požehnané leto!	Andersen_Pohadky-a-poviedky-I.txt
Slovenské veršeObsahRozmlouvání o vyvolení buduceho stavuPredmluva[1]Pán Tablic, Kostolno-Moravský sl. božiho kazatel vydal 1804, 1805 a 1809 roku tri svazky veršu pod tytulem:Slovenští veršovci.Jiste mohou Slováci jemu za to vdeční byti. Jen škoda, že on te verše všecke velmi počešil, takže jsou oni více české nežli slovenské.Já jsem v mladosti mé mnoho takových veršů spolu sebral; — a ted jednu částku z nich čtenárum slovenskym do ruk podávam. Na to jsem pozor dal, aby oni toliko možné jestslovenskýzneli, tak jako naši Slováci obyčejne hovorja.Jestli čtenárum tento svazek vdečny bude, ješte i druhý nasleduvat může; nebo Slováci premnoho veršu mají.Psal jsem 20. mája 1822.Rozmlouvání o vyvolení buduceho stavu(Úryvky)MladenčekTemer každodenne ješte v mé mladostiMyslím, pametliv jsa na budouce štestí,Rozvažujem toho, že co mám činiti,Jaké povolání, co pred sebe vzíti.Každý pak na sebe pozoruj v mladosti,Tak, když starost prijde živ budeš v radosti.VeštecMuj milý príteli! ja znám co rozjímaš,A ja to dobre znám, proč ty smutný bývaš.Ty mysliš jakby si mohol štastnym byti,Ja predložim co chceš, můžeš vyvoliti.LekárMne Aesculapius,[2]mne Theophrast[3]zplodil,Skrze mé umení ku štestí zprovodil.Nemaš nad doktorsky stav, štastlivejšího,Ani mezi všemi ucty hodnejšiho.Ten nejchudobnejši, muže zbohatnuti,Doktor může statky mnohými vládnuti:Dat Galenus[4]opes všeho má v hojnosti,Peníz, vína, jídla medicus má dosti.MladenčekMedicus nebudem; nunquam sedet domi[5]Kdy človek zemíra, ma mrcha svedomí.FilozofNe sláva, ne hodnost činí štastlivéhoAni mnoho peníz blahoslaveného:Neprítelství slávu, i hodnost porážíA bohatství ohen i voda pokazí.Než filozofia, to slavné umení,Nemá žádné v svete nejmenší promení:Nech bude chudobny, aneb potupeny,Nech bude bohaty aneb vyvišeny,To jeho umení nikdo neodejme,I po smrti s sebou do nebes ho pojme.MladenčekFilosof nebudem ten se vždy turbuje,a jako blázen se s každým dišputuje.ČižmárČižmársky chlebík je poctivý kus chleba,A on to všecko má cokoli mu treba.Který se vyučil dobre své remesloNejde do jarmoku jestliby i zkleslo.Ale radnej doma sedí a pracuje,Netula se v svete, sve jmení fedruje.Ma on i zbroj pri svem stolku varštatovom,Zlých a nespokojných lomí fordítovom.[6]MladenčekČižmarem nebudem lebo remen smrdí,A zubami ťahat to je urad tvrdy.ValachValaský život jest nade vše životy,Bača na salaši užije dobroty.Kdo na tomto svete chce štastlivým býtiTen musí syr jísti a žinčicu píti.To je jedlo napoj nade vše napoje,Muj stav nejvetšího užíva pokoje.MladenčekJa nebudem valach ani kozy pástiAni se nebudem vláčiti po chrastí.TkačBratre! ja remesla mnohé sem okousil;Zdaž jsou užitečne majstru, to sem skousil,Ze všech ale žadne se mi nelibilo,Jedno tkačske se mi nad jine pačilo.Kdiby žadny tkači na svete nebyli;Vermi lide všickni nahý by chodili.MladenčekCigáni bez tkaču lide zustavaji,však i ženy naše pekne plátno tkají.Kolimár[7]Kolimár, kolimár, to je štastný človek,On krčmičku najde v svete kde je kolvek.Nakupí tovaru a zloží je v sklepe,Potom zas na kona do vysahy vtrepe;Tak potomne praví: jdi koníčku milý,Ver ti dam obroku jen my nebud hnily!Zas jde do jarmoku: hej páni kupujte!Ked vas i ošudim to nic nelitujte!Tak potom peníze do mešteka vsýpeKdyž domu pricházi, praví: aj ma štípe:Jdi slúžka na vínce by sme se napili,však sme chvala bohu! dobre zarobili!MladenčekKolimar nebudem: ten jen korheluje,ked ma mrcha jarmok potom herbeluje.MendíkNejlepe na svete jest mendíkem byti;neb kdy nema, co jest, musí se postiti.Rano když prichazi devata hodinaHnedsi hrnky hleda hned porad vymýva.Potom jde do mesta, po parsy[8]tara se,Když spjeva pravja mu: Fiam nekonaj se.Opet jde do školy dostava speratu,tak je rad jak by mel padesát dukátu.MladenčekJa mendíkem budem i po parsy behat,I zpievat, i štrángy na zvonici tahat.Ja se budem učit nech se štica pari,A ked budem panem navarim si zvari.[1]Slovenské verševydal J. Čaplovič r. 1822 v Pešti, Fotoreedícia MS, roku 1967. Ide o zbierku veršov rôznych autorov. Pri výbere sme uprednostnili tie, ktoré tematicky nadväzujú na opis života slovenského ľudu v predchádzajúcich častiach publikácie. Verše sú transkribované nasledovne: au-ou; g-j; ss-š; j-í; w-v; veľké začiatočné písmená uprostred vety sme písali malým písmenom, y-i sme prepísali podľa dnešného pravopisu.[2]Aesculapius(lat.) — boh zdravia a lekárstva uctievaný od roku 293 v Ríme. Grécky Asklépios, praotec známej lekárskej rodiny Asklépiovcov, ktorí chorých uzdravovali čiastočne spánkom v chráme, čiastočne liekmi.[3]Theophrastos z Lesbu,asi 372 — 287 pred n. l., žiak Aristotelov, filozof a prírodovedec. Z jeho početných diel sa zachovali len dva spisy botanické (RastlinopisaFyziológia rastlín) a dieloCharakteres(opis 30 charakterových typov).[4]Galénos z Pergamu(129 — 200 — 210), najslávnejší staroveký lekár, až po Paracelsa platil za nevyvrátiteľnú lekársku autoritu.Dat Galenus opes— Galenus (medicína) prináša bohatstvo.[5]nunquam sedet domi— nikdy nie je doma.[6]fordíto— z maďarského fordítani — obrátiť; hrubá drevená tyč, ktorú čižmári používajú na obracanie hotových čižiem.[7]kolimár— z maďarského kalmár — kramár[8]Pars jest latinské slovo, a tu znamená v obcach rady domove.	Caplovic_Zo-zivota-narodneho.html.txt
1„Pomni, abys’ den sváteční světil!“III. božie prikázanie.Pijan gazda bol kresťanom dobrým voľakedy; — dnes už, chudák, v bahne hriechu po samý krk sedí! — Ako sa to len stať mohlo? Zvedaví ste, tuším. No počujte! — Ach, veď vám snáď k výstrahe poslúžim! — Bol pekný deň, — a nedeľa, deň kresťanom milý; i šli mnohí, aby Bohu v chráme poslúžili. Medzi nimi Pijan gazda vážne vykračoval, a cestou sa k službe božej v mysli pripravoval. V tom ho stretne bača Mišo, a pozdraví pekne: „K vám prichodím, Pijan gazdo, len na pár slov!“ — riekne. — „Inokedy nemám času; ďaleko je hoľa; — hneď skončíme, — a môžete zas ísť do kostola. — Máte u mňa dvadsať oviec; — no, mnohé z nich plané — predáte ich? — Hneď zaplatím! Čo žiadate za ne?“ — „Predať? — Prečo by nepredal? Za dobrý groš áno! Ale teraz kostol prvý! Príjdi zajtra ráno!“ — „To nemôž’ byť!“ vraví bača. — „Sterigať sa s holi zajtra dolu, a zas nazpät; to mi nie po vôli! — Nuž z nás je nič! Pôjdem ďalej, bo musím mať ovce ešte dneská, — tak som sľúbil tomu, čo ich mať chce. — Keď nedáte vy, dá druhý, len si ho popýtam. Teraz oviec pár po osem, ja desať vyčítam.“ — „On dá desať!“ — myslí Pijan, a začne hneď rátať: to na jednej jeden zlatý, na dvadsiatich dvadsať! Zárobček to nenie malý! I počne sa klátiť. — „Ale ako? — povie hlasno, — mám sa domov vrátiť? Videli ma do kostola všetci ísť súsedia, keď sa vrátim, čo pomyslia? Čo na to povedia?“ — „Prečo vrátiť? — zase bača, — Tu hľa, krčmu máme. Krčmár bude svedkom obom, hneď to pokonáme!“ — Pijan uznal, že osožné bačovo vyzvanie; — stúpal napred, — ach, a zrušil tretie prikázanie! Veď zabudnul, že čertovi keď podáš dva prsty: darmo vzdycháš, — už ťa drží, — už si v jeho hrsti!	Uram-Podtatransky_Pijan-gazda.html.txt
VrstovníkomVo víchriciach žitia, v tvrdých časov boji,ten ľud náš pozrime, vrstovníci moji!Veky nám uchytia tie svitania žiare,zmiznú — ako v dyme obeť na oltáre.Ako obeť stlejú — bodaj by len stleli!aby sme svet nový, vek slávy videli:lež dúhu nádeju ktože z nás neľúbi?a let sokolový a zelené duby?a drumble dievčej žiaľ a spevavé pole,a jarú družinu a nebové hole,a voľnú svetlú diaľ a mohutné sily,a tichú dedinu by sme neľúbili?Oj, veď každá krása len chvíľočku žije,a sladká hodina len jeden raz bije;krásy krás boja sa, čas času sa bojí:v slovenské doliny so mnou, bratia moji!	Sladkovic_Detvan.html.txt
Honza v zakletém zámkuNad malou vsí stál na kopci pustý zámek, nikdo v něm nebydlil, říkali, že tam straší zakletý duch, každého v noci roztrhá. Přes příkop vedl k bráně most, na tom mostě stála socha svatého Jana, na podstavci té sochy svítila v noci lucerna. Stará Prášilka z chalupy pod mostem tu lucernu každý večer rozsvěcovala, ale sama se dál neodvážila.Jednou přišel do té vsi na noc Honza. Pršelo, jen se lilo, ale Honza, jak zvěděl, že je na kopci pustý zámek, hned se hnal nahoru, těšil se, že se vyspí v zámku líp než v chalupě na seně. Prášilka ho potkala, když se vracela z mostu, volala na něho, aby tam nechodil, že bude nešťastný, ale Honza, jako když neslyší, rovnou přes most do brány. Na dvoře voněla stará lípa, vítr v ní šustil, kolem bylo ticho jako v hrobě.Honza vyšel po schodech, otevřel vysoké, bílé dveře a vešel do tmavého pokoje. Křísl ocilkou, zapálil sloupek a uviděl krásu, o jaké se mu nesnilo. Na zemi ležel koberec, kvetl všemi květy, po stěnách visely čalouny, na těch čalounech rostly stromy bez větví, v listí seděli zelení, žlutí, modří, červení ptáci s křivými zobáky. Honzovi se zdálo, že po něm otáčejí chocholaté hlavy, dívají se na něj černýma očima, leskly se jim jako korálky. U špičatého okna stála široká postel s nebesy, nastlaná hedvábnými peřinami, všude bylo plno krásného nábytku, skříně, stolky, židle, všechno ze samého zlata a hedvábí.Honza byl rád, že je v suchu; mnoho se nerozhlížel, shodil mokré šaty, vzal si z prádelníku bílé prádlo, vlezl do postele a usnul na prachových polštářích jako dudek. Nevěděl, jak dlouho spal, až se probudil. Kolem bylo tma, hodiny na věži odbíjely půlnoc a na chodbě kdosi harašil jako když hází nádobím.Honzu domrzelo, že ho ruší ze spaní, vyskočil z postele a běžel na chodbu. Na chodbě stál duch v bílých hábech, v ruce lucernu, před ním ležela na zemi motyka a lopata. Honza se hned obořil na ducha:„Co se tady cásáš, nedáš dobrým lidem spát?“Duch zachrastil lucernou a poručil Honzovi hrobovým hlasem:„Vezmi tu motyku a lopatu, jdi přede mnou!“Honza se dopálil:„Co pak jsem tvůj otrok? Když potřebuješ, nes si to sám a jdi si kam chceš, ale mně dej pokoj.“Duch neřekl nic, vzal motyku a lopatu, šel po schodech dolů.Honza byl zvědavý, co ten duch chce dělat, šel za ním. Duch šel pomalu dolů, až přišli do široké síně pod zámkem, tam byla v podlaze padací dvířka. Duch se obrátil a zas poručil Honzovi:„Zdvihni ta dvířka!“Honza se ušklíbl:„Leda blázen! Jen si otvírej sám. Kdo ví, co tam je.“Duch zdvihl dvířka, a pod těmi dvířky vedly točité schůdky hluboko pod zem; duch sestupoval po těch schůdkách a Honza za ním. Přišli do hlubokých sklepů, bloudili pod tmavými klenbami, netopýři se vzbudili světlem, létali kolem tlustých pilířů. Tak šli, duch pořád po předku, až došli nízkými dveřmi do toho nejzadnějšího sklepa, tam ležela u dvířek hromádka bílých kostí a v podlaze na prostředním kamenu byl vytesaný kříž.Duch postavil lucernu na zem, podával Honzovi motyku, poručil mu hrozným hlasem:„Vylom tady ten kámen!“Honza uskočil, schoval ruce za záda a volal:„Jen si kopej sám! Já nic nezakopal, proč bych vykopával?“ Duch vylomil kámen, vyhazoval motykou hlínu, až vykopal měděnou truhlu, poručil Honzovi mírně:„Zdvihni tu truhlu a otevři ji!“Ale Honza, že ne:„Co bych ji zdvihal, však není moje.“Duch zdvihl truhlu, otevřel klenuté víko a z truhly padaly na všechny strany dukáty, jen se svítily. Duch pravil Honzovi:„Vezmi co chceš, co uneseš bude tvoje.“Honza se podíval na dukáty, vrtěl hlavou a povídal: „Bůh ví jaké to jsou peníze, co je mi po nich, nejsem toho lačný. Jen se s nimi potěš, půjdu opět spát, je tu zima.“Nechal tam ducha stát a pospíchal nahoru. Byl rád, že je zas v teplých peřinách. Ale sotva usnul, zdálo se mu, že ho kdosi budí. Otevřel oči, do pokoje svítil měsíc a na pelesti seděl duch, všecek průsvitný, povídal mu tichým hlasem:„Milý Honzo, pěkně ti děkuji, že ses tak dobře držel. Co jich tu bylo před tebou, každý se mne bál, poslouchal mě jako beránek, a když uviděl dukáty, vrhl se po nich jako divý. Jen ty jsi na mé poručení nedbal, na peníze ses neulakomil a za to se ti odměním.Já býval pánem toho zámku, byl jsem krutý na čeládku, každému jsem jen poroučel, každého trestal. A peníze, to byla moje jediná radost. Co jsem na svých poddaných vydřel, na obci vysoudil, sirotkům zadržel, to jsem schráněl do té truhly ve sklepě. A v půlnoci, když celý zámek spal, chodil jsem tam dolů, těšit se svými dukáty. Ale jednou dvířka nade mnou zapadla, nemohl jsem je otevřít, zůstal jsem tam pod zemí.Když jsem se nevracel, čeládka si pomyslila, že jsem odjel, každý si vzal, co se mu hodilo. Ale když mne slyšeli pod zemí křičet, volat, vzdychat, myslili, že v zámku straší, všichni se rozběhli, nikdo si netroufal tu zůstat. Tak jsem tam u svých peněz seděl, až jsem umřel hlady, ale ani po smrti jsem neměl pokoje. Každou noc ve dvanáct hodin musil jsem jako za živa sejít dolů, počítat své peníze až do jedné hodiny. Když někdo přišel do zámku přespat, budil jsem ho a poroučel, aby za mne tu práci vykonal. Žádný se mi nevzpříčil a já musil tak dlouho bloudit, dokud se nenajde, kdo by se mi postavil, nebyl chtivý peněz jako já. Za to, žes mne konečně vysvobodil, vezmi si všecko to zlato, rozděl na tři díly: jeden díl dej chudákům, co jsem je okradl, ten druhý díl dej obci, s kterou jsem se křivě soudil, a ten třetí díl si nech, abys měl z čeho žít jako pán tohoto zámku. Jen tě prosím, pochovej tam ve sklepě mé kosti, abych došel pokoje.“Jak ten duch mluvil, byl pořád světlejší, pořád průsvitnější a jak bila na věži jedna hodina, ztratil se jako stín v měsíčním světle.Honza byl ospalý, sotva udržel oči otevřené, ani nečekal, až duch domluvil, usnul jako dřevo, teprv ráno ho probudilo slunéčko, svítilo mu do tváře. Vyskočil, mnul si oči, nevěděl, zda se mu to všechno nezdálo. Až když si vzpomněl na ten poklad, pomyslil si: půjdeš se přece jenom podívat, co ten divný sen znamená. Zabalil se do hedvábného županu a šel hledat ta padací dvířka. Sešel dolů, dlouho bloudil, až konečně našel dvířka, byla již všecka rezavá. Kopl do nich, dvířka se rozpadla.Rozsvítil si sloupek, lezl po točitých schůdkách do sklepa, svítil si do všech koutů až našel vrátka a za nimi, opravdu: tu je hromádka kostí a tam uprostřed je kámen s křížem, leží u něho lopata a motyka. Postavil sloupek na zem, vylomil motykou kámen, vyhazoval hlínu, až zakopl o cosi kovového, našel rezavou truhlu. Jak se jí dotkl, víko se rozsypalo a uvnitř se blýštily dukáty.Měl co dělat, než je všechny vynosil v čepici do světnice.Potom zahrabal do té díry tu hromádku kostí, zasadil kámen s křížem na své místo a šel nahoru dělit peníze.Sotva je rozdělil, slyší venku křik, dupot, do pokoje se nahrnulo plno lidí. Stará Pospíšilka vzbouřila celou ves, že jeden chasník šel do zámku na noc, jistěže ho ten zakletý duch roztrhal.Honza je přivítal všechny vesele, hned je spočítal, začal jim dělit peníze. Ale fojt, jak viděl dukáty, obořil se na Honzu, že mu to nepatří, že je zloděj. Honza se dopálil, sáhl do kapsy pro křivák, ale vytáhl ze županu cedulku. Písař uchytí tu cedulku, četl a hned se Honzovi hluboko poklonil, oznámil všem, že je na té cedulce zápis starého pána, dává svůj zámek tomu, kdo tu cedulku přinese.Tak se stal Honza pánem celého toho kraje, podělil všechny spravedlivě a všem se pod ním dobře dařilo, měli všeho dost, ještě jim vybývalo.	Tille_Honza-v-zakletem-zamku.html.txt
Potrestaný úmysel„Pán Boh, vraj, nevypláca každú sobotu,“ — hovorí naše slovenské porekadlo. No a prihodilo sa, že nečakal ani do soboty, ale vyplatil hneď. To sa, pravda, tisíc a tisíc ráz už stalo, a mne tiež podobnú príhodu rozprávala moja stará mať. Ak chcete, prečítajte si.„Je od tých čias — ja, veru už bude aj tridsať rokov, ale čo, viac! Nuž aj meru (40) rokov to už bude od tých čias.Bolo to takto: Keď vše u nás hojne obrodilo a v našom meste (Banskej Bystrici) nemalo ovocie takej ceny, najali sme voz, nasypali jabĺk do vriec a i len tak do slamy, a poď do Lučenca. Stromovia teraz už hádam aj tam bude, ale vtedy iba kde-tu a my sme veru dobre popredali. Dačo za peniaze, ostatné po susedných dedinách za pšenicu, kukuricu — jačmeň sme už tak nechceli. Veď to len aj bolo smiešno! Kričali sme idúcky dedinou: „Jablká, kúpte jablká!“ Tak nás poznali, lebo voz sme mali plachtou zakrytý, aby nám dáko vrece nepotiahli. Lebo sa ich to sbehlo, kde sme už zastali, celý kŕdeľ okolo nás: detí, žien, nuž aj chlapov. A už potom ako na ruvačky-mačky! Nestačili sme presýpať pšenicu a zase nasýpať jablká. Lebo koľko doniesli pšenice, za toľko sme im nasypali jabĺk. Ak za vrece, tak za vrece, to bolo najľahšie.No, ale to ani tak nepatrí sem; to už len aby si vedel, ako to bolo. Čo ti rozpoviem, to sa stalo až potom, keď sme šli nazpät domov.Do večera boli sme už všetko popredali a že začalo sa mračiť, zatiahli sme voz plachtou — vieš, ako to mávajú Ľubtáci — a pomaly pustili sme sa hore dedinou pod Kriváň. Voz som mala najatý Mazákov a bol so mnou ten Ondro, paholok, čo nedávno zomrel — veď si ho poznal. Taký glemba, kydaj[1]už aj vtedy, a ešte bol mladý! Nepovedal slova, len ,mh‘ a ,dajte‘ — mäsa a pálenky keby bolo bývalo za putňu a dohánu za mechúr. Ale čo po ňom — je už tam, prijmi ho, Bože, na milosť! Nuž s tým som ja bola.Večer, ale už neskoro mohlo byť, prišli sme už do tej hlbokej doliny — ak si to videl, keď si sa tade viezol. A počalo aj poprchávať. Nuž ale na voze pod plachtou nebude nám, reku, nič. Oprela som si hlavu a driemala. Ondro kadil z fajky a poháňal. Sedel nižšie na oji.Ja už neviem, ako dlho som driemala, keď ma Ondro zobudil. Nuž ale bola ešte noc a pršalo už hodne.„Čože je?“„Nuž tuto nás voľáky vandrovník prosí, žeby sme ho vraj na kus odviezli, kým prestane svrchu —.“„Ja neviem, či ho“ — a trocha ma premklo, ak reku dáky — môže nás ešte obrať. Nakukla som zpod plachty, nuž ale ako potme a v daždi nevidela som, iba čierno čosi. Ba to som ešte rozpoznala, že má na boku lebo kapsu, lebo uzol.„Nuž, ak dačo dáte na fruštik, nuž vás aj vezmeme, ale darmo nie,“ nadhodil mu Ondro.„Ale, prosím vás, ľudia dobrí, chudobný pocestný — nemám ani krajciara.“„Nuž tak prídete aj peší. — Hio!“No, už, myslím si, nebude taký nestatočný. A už ho len vezmeme. — „Ondro, postoj!“„Keď ste vy gazdiná a kážete, nech si sadne, čo ma doň.“ Nevidelo sa Ondrovi a mrmlal ešte čosi pod nos.Vandrovný ma pekne pozdravil a ak „pani moja, tak pani moja“, ja v kožuchu a plachte, a rozpovedal mi, čo je a zkade ide, že z Lučenca, je hrnčiarsky tovariš a hľadá robotu. Koľko má rokov a zkade je rodom, to som už veru zabudla za toľké roky. Ale mohlo mu byť aj tak už štyridsať, a čo bol mokrý, len ho tak triaslo od zimy. No a toho by sme, reku, neboli vzali? — Rád je, že sa vezie, nie žeby ešte dačo ukradol. Nuž a čo som mala, chleba, aj ešte voľaktoré jablko, vykrútila som mu z nášho batôžika. Pojedol a potom sa vtiahol ďalej pod plachtu, ba som ho ešte sama nahovorila, aby sa prevalil na vrecia.Šli sme pomaly ďalej. Ja som zase zadriemala.„Tetka, a čože ma nejdete — nože ma poďte na chvíľu odmeniť,“ zobudil ma zase Ondro.„Už som ťa aj mohla, kieže vravíš,“ a sišla som s voza, vzala z ruky bič a liace a šla vedľa koní, lebo na oji som ja nemohla sedieť. Ondro prekročil oje na druhú stranu a potom som ho už nevidela. Dážď už prestával. Šli sme s kroka na krok. I ťažké, i hore vŕškom, i tým koníkom, ako by sa bolo driemalo. Ideme, a mne, ja už neviem, či vnuknutím, či už ako, prišlo mi po chvíli obzrieť sa nazadok — a, ľudia boží, čosi čierno vidím, driape sa hore na voz a už je do pása pod plachtou. Liace som už bola pustila, len bič mi ostal v ruke a dala som sa do kriku: „Ondro, Ondro, kdeže si, veď nás idú obkradnúť! Ondro!“ Ale ani ozveny. „Ježišmárjajozefe, čože si počnem?! Ondro, Ondro-ó!“ kričím, volám, nikto nič. Napadlo mi v úzkostiach: chytila som bič za vrchovec a pác, pác — aj pätnásť, ako som vládala oboma rukami, kde dopadlo, tam bolo.„Pán hrnčiar, pán hrnčiar!“ volala som už aj na toho vo voze, aj zase: „Ondro-ó, hybáj!“„Oj, veďže už nie ako na koňa,“ ozval sa konečne známy hlas Ondrov a soskočivší hrnčiar pomohol mu zpod plachty. Ba strhol ho!„Nuž či si to ty?! Bodaj ťa metalo!“„Ja, a bijete ako na hovädo. Kríže moje,“ a Ondro chytal sa za ne.„Nuž čože si tam išiel?!“ zlostila som sa, že ma tak naľakal.„Nuž, ľahnúť som si chcel. — Oj, či som sťatý!“„To nemôže byť pravda, že si si ľahnúť chcel! To by si bol odpredku šiel si ľahnúť.“ Vedela som, že klame. „Ale hádam si chcel zase odsypať na tú žranicu, to bude to,“ upodozrievala som Ondra, lebo pálenky mu nikdy nebolo dosť.„Prisám… nie, to len nastrašiť som vás chcel,“ plietol sa mu jazyk.„A vidíš, ako si ty nastrašil — seba, že ti je hádam aj do plaču,“ smiali sme sa s hrnčiarom a bola som rada, že sa to tak skončilo.„Teraz sa mi ešte chichocte, ešte aj vy!“ okríkol sa na vandrovníka. „Viac na voz nie! Ja ani koňa nepohnem!“ osopil sa na vandrovníka, keď sa mne štekať neopovážil. Čo sa budem s tebou priečiť, pomyslela som si a vandrovníka sme nechali, ba šiel popredku. Poďakoval sa aj za to a ja som ho aspoň potešila, že už neprší a skoro bude svitať.Ondrovi som sa prihovárala: „Ako? Načo? Čo chcel?“ ale ani slova. Len že: „Aj tak mám kríže odrené.“ „Oj, jej, zahoja sa ti — počkaj, keď si zafruštikuješ,“ už som ho aj ľutovala. „Tak sa aj patrí, za bolesť zaplatiť,“ potešil sa Ondro pálenke. Pri nej mi potom vyznal: „Tetka, gazdiná, a či sa ozaj nazdáte, že som si chcel ľahnúť?“„To som ti už tam neverila.“„Vari, že som žita chcel odsypať?“„Ktože ťa vie, hádam aj.“„Nie, tetka, aby ste si nemysleli, ale dajte pol holby — dáte? Zradím vám.“„Nedám, mal si dosť! Zase by si sa ochľastal.“„No, tak vám to teda už aj tak poviem.“„Ja vravím, že si čertov smýšľal.“„Nuž hádam. Ja som vám chcel tomu do tej kapsy kuknúť, čo má v nej.“„Človeče hriešny, a bol by si mu čo ukradol z nej, chudákovi? Ondro, majže svedomie!“„Len som si myslel, reku, dáky groš. — Čo sa bude darmo voziť…“„Tak ťa neľutujem, že som ťa tak vypáckala, to ťa Pán Boh potrestal za tvoj skrivodlivý úmysel.“„A ktože ho vie, či aj nie,“ doložil Ondro, vycedil ešte raz prázdnu skleničku a hli sme sa ďalej k domovu.“[1]Taký glemba, kydaj.Glemba je ťarbák, ťarbavý chlap. Kydaj — to je tiež nie pochvala, komu tak povedia.	Tajovsky_Potrestany-umysel.html.txt
LazarPovesť z hercegovského životaSpev vtáctva, radosť šťastných ľudí a okrasa diev sa pominie; pár divých hrdličiek, dve srdcia milencov a láska materina sa rozdvojí. Všetko drahé a milé sa míňa, všetko je na tomto svete nestále; všetko, okrem boja Slovanov, ktorý vedú od stáročí za svoj život s malou hŕstkou priateľov.Viem, že sa vám ľúbia kvetnaté vŕšky, spevavé hory a v nich roztratené malé domce slovanské. A akoby aj nie, veď v dedinôčke býva otec, matka, brat, milenka a dobrý ľud, verný Bohu a verný rodu!Takou milou slovanskou dedinkou je v Hercegovine i Nové Selo. Tiché, milé miestečko, kde si každý šuhaj zaslúži meno junáka a kde každá deva v slovanskej nevinnosti odrastá. Do Sela nevedie zunovaná hradská; vedú k nemu len cestičky a chodníčky, lebo je skryté za horami a lesami, ovinuté potôčkami, a tak sa skrýva pred svetom.Za dávnych časov dedinka Nové Selo ležala pri hradskej. Agovia, begovia, spahovia, subaši, nizami a pandúri trýznili, ustavične ukrivďovali občanov na majetku a devy na cti. Na náradu starého Nikolu rozlúčili sa Selania s dedinou a preložili ju medzi hory a lesy, aby Turkovi nestála v ceste. Rozlúčiť sa s dedinkou, kde si sa narodil, hrával čo dieťa a stal sa človekom, je ťažká vec; no opustíš všetko, keď ti tak, ako to starý Nikola Selanom vykladal, povedia, že v novej domovine zachrániš si všetko, čo ti je sväté a drahé.„Deti,“ rozprával Nikola Selanom, „neprejde dňa, aby nás nejaký náhončí toho diabla v Carihrade v našej dedine netrápil. Žijem tu sedemdesiat rokov, ale neprežil som v našom Sele sedemdesiat spokojných dní. Matka mi hovorila, že práve vtedy, keď som sa narodil, vrútil sa vraj do nášho domu kadi[1]a odvliekol za mňa desať piastrov. To som už i sám videl, že mnohých z vás pri bohoslužbách napadli Turci, keď ste prijímali sv. krst, sv. telo Spasiteľa, a len poplatky vám umožnily zúčastniť sa darov božích.“„Tak je, pravdu hovorí otec Nikola!“ potvrdili jeho slová utrápení Selania.„A koľko ste stratili,“ vravieval Nikola, „najkrajšiu jahničku, kozičku a čo iné, — keď si u vás aga zuby zabrýzgal a keď ste ho nachovali, museli ste mu za to ešte i zaplatiť.“[2]Nikolove reči presvedčily občanov, aby dedinôčku opustili a odsťahovali sa medzi hory a lesy, kde mali väčší pokoj ako v starom Sele. Ako vrabec za hospodárom, ako koza za trávou a kríkmi, tak Turek túžieva za dedinami kresťanov, aby sa zmocnil majetku a stal sa przniteľom kresťanskej cti.Nikolu veľmi ctili jeho spoluobčania. Pre jeho vlastnosti každý si ho obľúbil. Poznal udalosti a povesti národné, poznal otcov a dedov, vedel rozprávať o bojoch a víťazstvách; preto obyčajne každý chodieval k nemu na besedy, najmä v zime, za dlhých večerov. Hostia chceli poznať starú a dávnu minulosť, o ktorej on vďačne rozprával; veď jej poznaním si oduševnení Hercegovinci zachránili reč, vieru a život. A keď mládeži rozprával o páde svojich troch synov, mali ste vidieť ten velebný oheň na starcovej tvári!„Padli moji synovia,“ vravel Nikola, „veď Hercegovinec nesmie v dome umrieť, ale na mejdane.[3]Daj im, Bože, večnú slávu!“To boly reči Nikolove.„A či si pomstil svojich synov, otec Nikola?“ spytovali sa mládenci.„Pomstil ich národ, a i ja som bol v boji s národom,“ odpovedal Nikola.„A kedy príde deň našej slobody a kedy bude oslobodená Hercegovina?“„Deti,“ vážnym hlasom vravel Nikola, „na tieto otázky vám nemôžem odpovedať, veď nesedím v božej rade! Že On, Všemohúci, nás vzkriesi a oslobodí, to verím, to viem a to vám i ja vravievam. Ale deti, ešte mnohí z nášho národa zahynú v tureckom jarme; nech vás však teší, že naše deti budú slobodné. Aby sa to stalo, musíte sa držať Boha, ctiť rodičov a starcov a musí vám byť svätá nevinnosť vaša i vašich blížnych. Len potom premôžete zlostného Turka. Koľko ráz už svitol deň našej slobody, no vždy ho zahnala nevera, podlosť, zradenie vodcov. My sme v jarme vyrástli, ale i v jarme sme sa naučili ctiť slobodu.“V známom kruhu rodinnom milo sa sedí a beseduje, a najmä Hercegovinec je vzorným miláčkom národných povestí. V Hercegovine sa točia besedy okolo takých rozličností, ktoré nám Slovákom nie sú známe ani podľa mena. Tu sa vraví o únose diev, o trýznení kresťanov, o výpravách hajdúchov, o jednotlivých junákoch; potom sa zasa spievajú junácke, milostné a bôľne piesne. Starí mladým rozprávajú a opisujú vojny, pomsty, smrť a život junákov, pamätnosti o skalách, lesoch a rumoch. Besedy a rozhovory vykuzľujú minulosť, za ktorú sa Slovan má hanbiť len preto, že nepriateľovi pomáhal zničiť seba samého.Nikola sedí v svojom domci a obtočený je zvedavými mládencami, ktorí prišli k nemu na besedu.Šedivé vlasy ozdobujú jeho hlavu, jeho oči nestratily blesku. Usmievavo hľadia mládenci na Nikolu, ako by mu vraveli:„Dosiaľ sme boli verní viere a národu, lebo tvoje reči nás oduševnily.“Dnes je u Nikolu krásny veniec mládencov. V ich očiach zjavuje sa žiaľna, túžbou preniknutá spokojnosť, v ich srdci je živá slávna minulosť. Dnes ich však zamestnáva len biedna prítomnosť. Jeden z mládencov pri husliach ospevuje slávnu vlasť, ktorá sa má utvoriť a druhí mu načúvajú. Najvznešenejšia čiastka piesne bola tam, kde spevák nechá v boji padať junákov a kde matky a milenky hanbia sa oplakať mŕtvych synov a milencov. Spevák dospieval a poslucháči v tichosti premýšľajú o obsahu piesne.„Deti,“ hovorí Nikola, „pekné je obetovať sa za vlasť a byť v smrteľnom boji. Hej, keď si pomyslím na ten milý mládenecký nepokoj, keď sme sa hnali na zlostného Turka, keď nám špinil česť a habal majetky, keď sme bránili nevinnosť, odpadlíkov súdili a trestali. Deti, vtedy omladnem a myslím, že tie staré časy sa len včera minuly, že z boja som sa len včera vrátil, aby som si oddýchol v domácom kruhu. Ale keď som sa už tak zamyslel na tie smutno-slastné časy, budeme si dnes o nich rozprávať a oživíme si staré hroby. Otvorím vám hrob, na ktorom stojí čierny kríž, v ktorom odpočíva mládenec, junák smelý a verný našej viere a domovine. Ešte nikdy som vám o ňom nerozprával a vždy ma duša zabolí pri spomienke na junáka Lazara, keď si pomyslím, že bratská ruka vyhasila jeho milý a veľa sľubujúci život; stalo sa to z pomsty pre domnelú urážku cti a pohostinnosti. Počúvajte!“Ešte v starom našom Sele, začal Nikola, stál domec, patriaci vdove Jelene. Bývala v ňom s dvanásťročným synom Lazarom. Jej láska k synovi bola naozajstná, materinská. Bol jej potešením, radosťou a životom; o ňom snila, nad ním bdela a o ňom myslela. Jej muž Jefrem slávne skončil svoj život na bojišti. Prepadol bašu, ktorý z nášho okolia vliekol chlapcov za janičiarov. V tom boji oslobodil chlapcov, bašu zabil, ale on sám padol. Jelena malého Lazara v dobrom cvičila, stárež uctiť prikazovala a vynasnažovala sa v Lazovi vyvinúť junáckeho ducha. Ako orol učí mladé lietať pod oblakmi a na kráľovský rod nemusí ho upamätúvať, tak ani Jelena nemusela Laza poúčať o slávnom živote, keď bol Jefremovým synom. Lebo tak je, že Hercegovinka svoje deti telesne porodí a duševne zrodí.Deti, poznáte harač,[4]zulum,[5]poznáte pekelnú zlosť bašov. To všetko už videly vaše oči. Všetko nenávidíme, čo z druhého žije, no tisícnásobne nenávidíme Turka, ktorý nás považuje za stádo hoviad, ktoré ubíja, kedy sa mu ľúbi. A či poznáte harač detí? Či divokí Turci neodoberajú našim matkám dietky? Veď i vás skrývaly pred begmi, ktorí násilne brali chlapcov a odvďačovali sa nimi bašom a títo zasa pekelnému zradcovi v Carihrade, ktorý si z nich utvoril nepremožiteľné voje janičiarov, našich najväčších nepriateľov.I naše Selo navštevoval zlostný Ajdar-beg, aby chytal našich synkov a zavďačil sa nimi sultánovi. Dobre vedel, že jeho otca zničil Lazov otec Jefrem, keď pochytal chlapcov v našom Sele; aj to dobre vedel, že po Jefremovi ostal syn Lazo, ktorého si teraz umienil zajať, aby pomstil otcovu smrť. Keď sa Ajdar priblížil k domu Jeleny, privítala ho slušne, ale nie ponížene.„Kde ti je syn Lazar?“ spýtal sa Ajdar Jeleny, „prečo ma nikdy neprivíta pred tvojím konakom?“[6]„V horách pasie stádo,“ odpovedala Jelena. „Čo máš s ním? Ak mi to nechceš povedať, nuž choď za ním a tam sa s ním porozprávaj.“Dobre vedel Ajdar, že v horách sú i pätnásťroční chlapci nebezpečnými bojovníkmi a že tam v každom kríku schováva sa smrť. Ako by sa bol opovážil v hore vyhľadať Laza? Ajdar čakal na dobrú príležitosť a príhodný čas, aby mohol bez nebezpečenstva zajať Laza.Všetci čobani[7]boli pred Vstúpením božím so svojím stádom na horách, len jediný Lazo sedel doma pri umierajúcej matke. On, ktorý od detstva neplakal, dnes roní slzy.Jelena sa ešte raz vzmužila a vrúcne objímajúc syna, šeptala: „Chráň sa Ajdara, ktorý ťa chce zajať a odvliecť za janičiara. Pomodli sa za matku a buď verný viere a Hercegovine. Nikola bude tvojím otcom, toho ti nechávam na ochranu.“Jelena práve dokonávala, keď Ajdar so subašmi[8]obkľúčil jej dom.Vyzvedači boli zaniesli Ajdarovi zvesť, že Lazarova matka umiera a že Lazar sedí pri nej zronený. Ajdar chcel využiť príležitosť, i vybral sa do Sela, aby zajal bezmocné ľvíča.No, hoci i veľká bola Lazova bolesť, hoci lúčenie s matkou bolo preňho veľmi ťažkým a omračujúcim, predsa zbadal, keď Ajdar so subašmi obkolesil jeho dom.Lazo sa ani nepohol, ba keď ho beg von vyvolával, ešte väčšmi sa pritúlil k matke, aby nemohla počuť známy Ajdarov hlas, ktorý ju mohol usmrtiť.Ale Jelena jednako umrela.Lazo pristúpil k oknu a spýtal sa Ajdara:„Čo chceš, beg? Čo ťa práve dnes priviedlo do Sela?“„Nevolal nás dnes toľko ráz muezín[9]k modlitbe, koľko ráz som ja volal na teba, a ty si sa neozval svojmu pánovi.“„Nemohol som počuť tvoje volanie, lebo som počúval posledné slová matkine. Prosím ťa, netráp ma dnes žiadosťami a ani nechcem vedieť, čo chceš. Nechaj ma, aby som matku uložil do zeme a sľubujem ti, že prídem sám k tebe, aby som počul tvoju vôľu.“A nečakajúc ani na Ajdarovu odpoveď, odstúpil od okna.„Subaši,“ zvolal Ajdar, „podpáľte strechu na konaku; nech zhorí tá zlostnica a nech oheň vyženie toho momka.“[10]„Nerob to, beg,“ vybehne Lazo z konaku a zavolá na Ajdara. „Pozri hneď ťa asrael[11]poľúbi!“A Lazo držal namierený dieferdan[12]na bega.„Dnes nechcem nikoho usmrtiť, keď mŕtva leží moja porodica;[13]no, ty ma k tomu prinútiš. Nemáš a nepoznáš ľudskosti, lásku syna, úctu, ktorú máme k mŕtvym, keď ma dnes trápiš a chceš mi spáliť matku. Vzdiaľ sa, tvoju žiadosť vyplním, ale teraz sa vzdiaľ!“Lazar prestal bega prosiť, keď spozoroval, že strecha horí. Pribehol ku matke, vzal ju na ramená, vybehol s ňou cez oheň pred dom, na mŕtvej uhasil zapálené šaty, matku si složil k nohám a chvíľu sa díval na otcovský dom. Obrátil sa k zarazenému begovi:„Zapamätaj si tento deň, beg, zapamätaj si ho; veď previnil si sa na mŕtvej, čo ti azda aj tvoj prorok zakazuje. Či ťa nezabolelo srdce, keď si ma videl s mŕtvou z domu cez oheň ísť a jej šaty hasiť? Beg, keby Lazo Jelenin mal moc a keby si tú moc mohol kúpiť za toto mŕtve telo, zničil by som vás, vás zulumťarov[14]hercegovských. Strať sa, v hneve sa topí moje srdce a oči plačú. Choď beg, daj mi dnes pokoj, sám prídem k tebe! Chytro prídem a počet vydáš Lazovi!“Kým Lazo takto hrozil begovi, dobehli sme na to smutné miesto, aby sme videli strašné divadlo. Náhle nás Ajdar — Lazovými rečmi rozhnevaný — uvidel, hneď sa bral preč. Naši spozorovali, že Jelenin dom len subaši mohli podpáliť a preto ich zo Sela vyhnali s rachotom gúľ. Ja som namieril svoj dieferdan na Ajdara, ale nestrieľal som; nechal som ho živého Lazovi.Mŕtvu matku Lazovu sme odniesli do môjho domu; pozdejšie oddali sme jej telo posvätenej zemi. Keď mŕtvu spúšťali do hrobu, Lazo zvolal:„Mati, ostaneš mi v srdci živá!“A založil si na oči fez, aby sme nevideli jeho ľútostivý plač.Lazo nikoho nemal v Hercegovine a tak stal sa mojím synom a býval u mňa.„Otec,“ povedal mi raz, „čo si za človeka, keď ma nechávaš u seba hlivieť? Čo ma nevypovieš z domu a nepošleš ma za hajdúcha?“Videl som, že Lazo tajil vo svojej duši vážne nádeje, junácke túžby, odhodlanosť a smelé i odvážne skutky.„Synok môj,“ vravím Lazovi, „si mojím hosťom; nikdy ťa z domu nevypoviem. Sám sa chováš, mojich ľúbiš a mňa si ctíš; prečo by si teda nemohol u mňa bývať?“„Chybí mi niečo, srdce mi tlačí neznáma túžba, ktorá ma vždy väčšmi trápi. Ak ma bude trápiť ešte za dva týždne, okrejem a pôjdem k Ajdarovi, aby vydal počet zo svojej ukrutnosti.“„Lazo, srdce sirotinské,“ hovorím, „pravdu máš, večnú pravdu. Nevytváram ťa zo svojho domu, si mojím synom a všetko je tvoje, čo mne prináleží; preto prijmi moju radu, ktorá do tvojho srdca prinavráti pokoj. Vidíš, tvoje ovce na planinách pasú cudzí čobani, ty si ich však nikdy nejdeš pozrieť, nejdeš popásť, a možno, že ťa už nepozná ani tvoj tikavac.[15]Len zo svojho stáda si môžeš vybudovať dom, kúpiš si náradie a tak sa staneš občanom. Potom je už na čase, aby si si z našich diev vybral jednu za ženu, ktorá by ťa opatrovala a odchovávala ochrancov našej svätej viery. Priveľký smútok nectí nás, nectí mŕtvych. Vieš, že som stratil troch synov, koľko túžieb mi zničili Turci, koľko bolestí premohla moja duša a predsa som nezúfal. Tu som ja starec a teším sa, že ma Boh zachránil, zachránil i druhých a všetky kríže nepremohly mňa biedneho starca. Vedz teda, že naši slávni, v zemi odpočívajúci predkovia len hodných súdruhov očakávajú vo svojich hroboch.“„Otče, mám sa pomstiť na Ajdarovi, on musí zhynúť! Tu mi daj radu, tu mi ukáž, že ma v nešťastí miluješ a neopúšťaš.“„Lazo môj, patrí sa, aby sme sa spravodlive mstili za živých, ale mŕtvi prináležia Bohu; Ajdara On bude súdiť.“„Otče,“ prudko zvolal Lazo, „my sme božie nástroje a my teda plňme svoje povinnosti. Potom, keď sa Ajdar zrúti na zem, nech sa so mnou stane, čo Boh chce.“Onemel som. Nerád hasím mládenecký oheň, ba, keď je možné, oživujem ho. Takto sa, hľa, Lazo navždy pripútal k môjmu srdcu!Lazo rozdal svoje ovce našim Selanom. Keď i ku mne niektoré dohnal, hovoril mi:„Otče, prijmeš tento dar odo mňa. Ovečky ti dávam, že si ma choval a aby si mal z čoho uhostiť hajdúcha, keď prijde k tebe! To je moja vôľa, ktorú schváliš.“Na spálenisku rodičovského domu Lazo postavil kríž. Keď som sa ho spýtal, prečo to urobil, odpovedal:„Nech každý vie, že je to miesto žiaľu a smútku, že tam Turek podpálil kresťanskú strechu nad mŕtvou matkou srbského syna. Povesť o tom v našom národe nikdy nevyhasne; kríž na spálenisku bude hlásať boj proti divému Turkovi.“V našich krajoch sberali sa begovia a spahovia[16]k ťáve,[17]aby vzdali úctu prorokovi. Nie je to pravá úcta, je to len obrad, ktorý begovia používajú k tomu, aby ich národ považoval za polosvätých. Medzi tými, čo chceli navštíviť ťávu, bol aj Ajdar.„Nedoprajem ti tú radosť, nie,“ zvolal Lazo, keď počul, že Ajdar chce byť pútnikom, „musíš skapať!“Ajdar išiel na návštevu k Selimovi, ktorý býval v Dobroči, aby sa s ním pred odchodom k prorokovmu hrobu poshováral. Cestou, sediac na koni, obracal v ruke tesbethu,[18]aby svet videl, že i on je z tých, čo ku Kaabe[19]pri obnovení mesiaca odcestujú. Na tejto ceste Lazo pristavil Ajdara.„Poznáš ma?“ zvolal na Ajdara. „Nie som kesedžija,[20]som Lazo, ktorý ťa pred rokom prosil, aby si nezapaľoval strechu nad mŕtvou matkou. A či moje prosby pohly tvoje srdce k ľútosti? Či si sa zhrozil nad divadlom, keď si videl horieť šaty na mojej materi? Či nie si synom toho, pre ktorého zahynul môj junácky otec? Či si sa mohol väčšmi previniť na mne? Už si na to zabudol? Čo bledneš deli[21]beg. Vedz teda, že dnes na veky zbledneš. Bráň sa.“Ajdar pohol svoju bedeviju,[22]bedevija letela s ním napred. Lazar sa nemo díval na Ajdara, potom priložil dieferdan k lícu, zamieril na Ajdara, vypálil a beg sa zvrátil na zem…„Otče,“ vravel mi Lazo, keď po tomto výjave prišiel ku mne rozochvený a vzbúrený, „Ajdar je mŕtvy! Pomstil som otca, pomstil matku!“Starec sa na chvíľu zamlčal; potom pokračoval:Mŕtvo, ticho bolo v našej Hercegovine. Hynuli sme v tureckom jarme. Nikde nebolo počuť spievať našich piesní. Mládež žila, rástla a umierala doma. Matky rodily Turkovi poddaných sluhov a úslužných duchov. Náš národ vymieral, náš národ nežil.V tomto biednom čase sa objavil Lazar a Hercegovina zasa začala ožívať. Po horách a lúkach ozývaly sa spevy, mládež tančila kolo, kde tu ponachádzali Turci svojich mŕtvych pandúrov, po horách sme večerami vídali oheň, Turek so strachom vydieral harač, jedným slovom, Hercegovinci zasa sa hýbali. A to všetko bolo dielom urazeného junáka Lazara. Bojazlivci predpovedali Lazovi pád, ale junácky oheň v Lazovi nik nemohol uhasiť, lebo ho zažala turecká svereposť.Lazar, keď videl, že národ s vytrvalosťou nebojuje, opustil svoju domovinu. A prečo to urobil? Dychtil za krutejším bojom, s Turkom chcel ustavične bojovať na život a na smrť. Bože môj! Keď si ťa predstavím, Lazo môj, ako si ty mladušký v túžbach predletel svojich vrstovníkov, ako tvoj duch šľahal a pálil plameňom slobody, ako si mi rozprával o sláve otcov, ktorí nám zanechali svätú a vážnu minulosť a ako si žialil nad zničeným od Turkov otcovským duchom; ešte i dnes mi je clivo za tebou, že sme ťa stratili, lebo mal si sa stať vodcom nového pokolenia, postrachom našich vrahov. A to sa nestalo a nemohlo sa stať! Ale celkom sme ťa nestratili, lebo v novom pokolení vídavam tvojho ducha.Pekné sú obrázky, deti, ktoré neškvrní zrada, ale zdobí vernosť k rodu a viere. V nich hľadám potešenie vo svojej starobe. Už som Bohu pripravil dušu a vo svojom dlhom živote som sa presvedčil, že len vtedy bude Slovan — teraz v jarme hynúci — slobodným, keď sa mu zbridí službičkovať. A keď sa vo večnosti stretnem s Lazarom, s radosťou mu poviem túto pravdu: Lazo, Hercegovina je ešte nie, no bude slobodná!Kdeže si teda mohol nájsť Lazo život lahodiaci, keď u nás nevedel žiť? Viete, kde je Čierna Hora. I to viete, že tam každý náš brat je bohatierom, viete, že tí bratia ustavične bojujú s Turkom. Ta, na Horu, odišiel Lazo.Na Cetini u sv. vladyku[23]hlásil sa Lazo a oznámil mu cieľ svojho príchodu.„Svätý otče,“ hovoril vladykovi, „keď si ty otcom Černohorcov, keď sa ku všetkým chováš s láskou, azda i ja, biedny Hercegovinec, by som sa mohol zúčastniť tvojej otcovskej lásky! Nič si neprosím, len tvoje sväté požehnanie a prijatie nás Hercegovincov medzi tvojich bojovníkov.“Práve bol deň sv. Ilju. Na Cetini v chráme sám vladyka slúžil pred oltárom. Ľud v pokore prijímal požehnanie sv. otca, ktoré ho činí bezpečným pred každým nebezpečenstvom. Medzi prítomnými bol aj Lazar s niekoľkými Hercegovincami. Pri požehnaní na prsiach si prekrížil ruky a pritískal si ich k hrudi, aby utíšil rozochvené srdce. To krásne množstvo junáckych horalov, ten lesk zbrane, tá pokora a tichosť pri službe, prítomnosť zbožňovaného vladyku, to všetko tak pôsobilo na Lazara, že sa cítil prešťastným. —Vladyka po skončení služieb božích prihovoril sa k nábožnému ľudu:„Deti moje! Pri dnešnej slávnosti máme i hostí, rodákov podľa krvi, viery a nešťastia. Prišli k nám zo súsednej Hercegoviny, aby sa mohli s nami zúčastniť na ničení dušmanína, vraha našej viery a života. Ako by sme neuvítali hosťa tak vzácneho, ako je Lazar? Chce sa i s prišlými Hercegovincami s nami deliť o strasti a slasti života. Ako by sme ich nemali prijať za bojovníkov Kristovho kríža, ktorému chceme vydobyť úctu? Buďte teda pozdravení v mene národa odo mňa, Lazar i so svojimi bratmi!“Vladykovi pokrvní Joko a Stevan predviedli Lazara pred svätyňu a pred samého vladyku. Lazo vyzeral ako deva, keď prvý raz povie mládencovi, že ho večne ľúbi; na jeho tvári sa zjavily ťahy, ktoré prezradzujú vznešenosť duše, v očiach pokora, ktorá chlapa zdobí a ktorá každému je milá.Ani jedna tvár neprezradzovala, že s prijatím Lazara a jeho druhov za Černohorcov nie je spokojná, a to azda nielen preto, že je to vôľa vladykova, ale najmä preto, že každý sa tešil z Laza. Matky myslely na svadby, otcovia, že ich synovia sa nedajú Lazom v boji zahanbiť, a junáci, že ukážu Lazovi, ako sa to na Hore bojuje. Len Lazo mal oči k zemi upreté.„Vidím,“ riekol vladyka, keď Laza pred neho predviedli, „že všetci ste spokojní s prijatím tohoto junáka a jeho bratov medzi bojovníkov Hory. Spytujem sa ťa, Lazo, tu verejne ako úprimného Slovana: miluješ so svojimi bratmi Boha Otca, Syna a Ducha Svätého?“„Milujem!“ jadrne a vážne odpovedal Lazar.„Verím ti,“ riekol vladyka, „a chcem to vedieť preto, lebo v našich radoch len kresťani bojujú a ich pomocníkmi iní nemôžu byť. Či si odhodlaný so svojimi bratmi verne zastávať každú piaď zeme pred Turkom, naším nepriateľom?“„S pomocou božou, áno!“ bola Lazarova odpoveď.„My pomstíme každú zradu smrťou, preto poznaj naše zákony! Či si odhodlaný so svojimi bratmi uctiť si stárež, matky, bratov a sestry naše! Či sa nepreviníš na našej cti?“„Nepoznám nijaké zneuctenie stáreže, matiek, bratov a sestár. Svoju česť nikomu nedám, od nikoho cudziu nežiadam, a tak i moji bratia.“„Ak sa previníte na tejto domovine, ktorá sa teraz stáva vašou, nad vami je už napred vynesený súd: smrť. Bojíte sa smrti?“„Každý Hercegovinec sa bojí zradnej smrti, tej sa u vás nedožijeme; smrti v boji sa nebojíme, veď kto padne, má život večný.“Lazar a bratia Hercegovinci kľakli si po tomto vyznaní pred vladyku.„Vyhlasujem vás teda,“ vladyka položil ruku na Lazovu hlavu, „za hostí Čiernej Hory a požehnávam vás v mene Trojjediného Boha. Nik vás nenútil stať sa Černohorcami, slobodne ste si volili, prijali ste naše zákony a tak stali ste sa našimi bratmi!“Vladyka dal Lazarovi a jeho Hercegovincom pobozkať kríž, aby ich prijatie bolo kresťansky potvrdené.Lazar vstal i s bratmi.„Lazo,“ hovoril vladyka, „viem, že každý Černohorec by ťa vďačne prijal za hosťa, no ty si hosťom mojich bratancov.“ — Ľud bol stále ešte v chráme, lebo Lazo stál ešte pred oltárom.„Svätý otče,“ ozval sa Lazo, „nech ťa Boh i s tvojím národom požehnáva a v bojoch víťazstvom sprevádza! Viem, čo si žiadal od nás, a nezabudneme na svoje sľuby, lebo prísaha je svätá. Neprišli sme sa dívať na vašu domovinu, nie využívať hosťovské právo, nie sa zneuctiť; prišiel som so svojimi bratmi bojovať s tvojím národom proti Turkovi. Ale keď svitne deň, že i v mojej ubiedenej domovine povstane junáctvo a moji bratia budú sa biť s Turkom, bol by som podliakom, keby som potom s bratmi neodišiel na pomoc svojim rodákom. Len dotedy budeme vašimi, pokiaľ nás doma nepotrebujú!“„Božia sláva a víťazstvo Slovanov nech sa šíri či tu v Hore, či tam dolu v Hercegovine,“ hovoril vladyka. „Tvoju podmienku prijímam a dokladám ešte to, že keď deň, ktorý spomínaš svitne, i my pôjdeme s tebou do Hercegoviny pomáhať tvojim rodákom.“Deti, riekol Nikola, taký, hľa, bol Lazar Jefremov!Lazar býval na Cetini u bratancov vladykových, rozprával ďalej Nikola. I túžil po boji s ukrutným Turčínom. Chcel bývať na hraniciach, aby každý deň mohol bojovať s Turkom. To sa hneď nestalo. Akýsi nepokoj zmocnil sa jeho búrlivej duše a akási nová túžba sa v ňom zrodila, ktorá úplne zaujala jeho srdce a smútkom odela jeho mladistvú tvár.Márne sa priatelia dopytovali po príčine tejto premeny.„Pobratime,“ riekol istého dňa Stevan Lazovi, „dívam sa na teba, ako zaľúbená deva na svojho miláčka, ako mať na svoje milé dieťa; tvoj zármutok ma sužuje. Už v chráme božom, keď ťa vladyka požehnával, bol si smutný; teraz sa však zdá, ako by niekto bol otrávil tvoju dušu. Prečo sa trudíš, prečo hynieš? Vzmuž sa, vyjasni čelo, a vyžaluj svoj bôľ priateľovi svojmu! Alebo azda Stevanovi nedôveruješ?“Bol že vám to za junáka — ten Stevan! Jeho jasná tvár závodí s ružou, jeho výška s mladou jedlicou, jeho ruky sú ako rozpäté krídla orlie, jeho krok bystrý ako krok ľva, reč jasná a zvučná ako černohorský potôčik. Hoci je ešte mladý, vidieť na ňom, že z toho orlíčaťa vyrastie orol.„Stevan,“ ohlásil sa Joko, „či ozaj nevieš, prečo smúti náš Lazo? Či nevieš, že Lazo videl Jelenu Kovačičovu? Od tej chvíle smúti, túži a sužuje svoje srdce.“Joko a Stevan sa chutne zasmiali a mysleli si, že ľahko zaženú Lazov smútok.Lazo sa pousmial, ale len tak, ako keď slnko na chvíľku vykukne zpomedzi oblakov a potom sa zasa stratí.„Videl som Jelenu,“ riekol smutne a zahľadel sa pred seba, „ale je dcérou sardara[24]a ja som biednym a chudobným junákom!“„Čo biednym?“ zvolal Joko. „Si naším pobratimom a máš právo na každú Černohorku! Naše sestry nehľadia na hodnosti, ale len na junáctvo, a tým sa ty môžeš pochváliť!“„Nesmiem sa priblížiť k jej srdcu, lebo som len za krátky čas hosťom Hory a nemám ešte junácke zásluhy.“„Keď chceš dostať Jelenu,“ vážne riekol Joko, „ja sám pôjdem na pytačky do Kovačičov. Keby som nemal Angelu, iste by som miloval Jelenu, lebo ona je druhou krásavicou na Hore. Či pravdu vravím, Stevan?“„Pravdu! Ona je okrasou našej Hory. To všetci vieme. A nepochybujeme, že je milá a svojmu mužovi bude verná. Veď i jej brat Sava, náš pobratim, je statočný junák, ktorý sa v boji nedá zahanbiť, lebo sa môže pochváliť víťazstvami a Jelena je jeho sestrou! Nechajme to, bratia. Mám vám teraz obom oznámiť druhú, zvláštnu zprávu. Včera som bol v Záhorách na Neguši; tam som sa dozvedel, že na Grahove leží so svojím vojskom Ali baša. Sto hromov, na Grahove Turek! Junáci na Záhore ma vyzvali, aby sme Aliho prepadli a zničili. Privolil som a sľúbil, že zajtra sa medzi nich vrátim. Nuž a vy dvaja pôjdete s nami?“„Pôjdem,“ prudko riekol Lazar a smútok sa naraz stratil s jeho tvári.„Nie som proti tomu,“ doložil Joko, „čo však povie brat môj vladyka?“„Keď zbijeme Turka, prídeme mu povedať, čo sme vykonali,“ odpovedal Stevan. „Výpravy sa zúčastní len mládež. Aj naši otcovia tak bojovali, a my sme ich deti. Bude to nevýslovná radosť na Hore, keď otcovia prídu za nami na Grahovo, a najdú tam zničených Turkov a nás ako víťazov pozdravia!“Vyše tri sto mládencov pod vodcovstvom Stevana sa vybralo na Grahovo. Keď Smail-aga videl blížiť sa Černohorcov, ustupoval, aby zmámil mladíkov, ktorí sa bez rozvahy hnali za ním. Neskoro zbadali, že ich Smail obtočil so všetkých strán; ani jeden však nemyslel na oslobodenie, ale len na slávnu a junácku smrť.Boj bol ukrutný. Smail namáhal sa pokoriť prvý raz na lov vyletevších orlov. Bol to zvláštny boj, ktorý ešte i dnes mládencov Hory oduševňuje.[25]„S Bohom, Hora!“ zvolal Stevan a s handžárom v ruke viedol svojich druhov do krvavej bitky.„S Bohom, Hora,“ odpovedali mládenci a vrhali sa do tureckých radov.„Umet i Muamed!“[26]skríkli Turci a valili sa so všetkých strán na junákov.„Za mnou bratia!“ volá Stevan a smelo dorážajú na fanatických Turkov.Boj zúril. Len potom handžáre mladých junákov prestaly kosiť obeti, keď, do hŕstky stisnutí, nemohli sa už pohybovať. Vtedy sa z kruhu vyrútil Lazo a zvolal: „Hurrá, bi a tlč za slávu Hory!“Nanovo si prekliesnili cestu, ale po chvíľke sa za nimi zasa zavrela. Lazar schytil barjak[27]a hodil ho medzi Turkov: „Bratia, náš svätý barjak Turci šliapu!“Kolo junákov sa rozšírilo, barjak znovu zavial, ale zrazu množstvo Turkov udusilo kruh junákov a oni — hynuli. Turci sekali ich hlavy, aby deň na Grahove mohol byť oslávený.Smail-aga pozrel na hŕbu zničených mládencov. Jeho srdce sa pohlo citom diabla. Keď videl, že jeho vojaci junákom odrezujú hlavy, zvolal: „Dosť je hláv pre vás; tých niekoľko, čo ešte ostalo tým štencom na väzoch, patrí mne a nechávam ich sokolom za pokrm.“Medzi tými, ktorým neoťali hlavy, ležal Lazo a Jelenin brat Sava. Turecké vojsko sa vzdialilo z bojišťa.Keď sa Lazo prebral, mrak sa začal vláčiť po zemi.„Joko, Stevan,“ volal tichým hlasom a díval sa dokola, ale nedostal nijakej odpovedi. Len v diaľke počul výkriky: „Allah, Allah!“Víťazstvom opojené Smailovo vojsko tiahlo ďalej.„Moji bratia sú v boji,“ vzdychol si Lazar, „a ja tu ležím, ja som tu zaostal.“ Ako sa však zhrozil, keď sa podvihol a videl pri sebe zohyzdené telo Jokovo a Stevanovo!„Tak vás zohyzdili,“ bôľne hovoril Lazo a díval sa na svojich pobitých druhov. „Len tento tu má hlavu. Či žiješ, pobratim?“Bol to Sava.„Lazar,“ tíško sa ohlásil, „ešte žijem; páli ma rana, daj mi vody.“Lazara premohol závrat a svalil sa na zem.„I ty umieraš,“ vzdychol si Sava, „ty miláček sestry mojej; len ja biedny ostávam žiť!“Sava naklonil sa k Lazovi a šeptal mu do ucha:„Pozdrav tam hore všetkých junákov, ktorí padli za slobodu.“Sava sa biedne ťahal po zemi a hľadal žriedlo občerstvujúcej vody.Všade v ceste ležali mu mŕtvi druhovia. Poznával ich po zbrani a šatoch.„I vy ste mŕtvi!“ zvolal, keď dotiahol sa k Jokovi a Stevanovi. „Besný Turek vám odsekol hlavy, aby od bašu dostal čelenky.[28]Ukrutne sa za vás pomstíme!“Potom premohla ho zimnica a sklonil svoju hlavu na zomdleného Laza.Všade je hrobové ticho, všade pusto a len dve srdcia na bojišti bijú, ako by šeptaly, že ešte budú žiť. Hviezdičky svietily na pole krvavého boja a chladný večierok obživoval Savu a Lazara.Tak, hľa, boli udusení mládenci na Grahove. Rodičia zasmútili nad padlými mládencami, ale neplakali zúfale; veď v posvätnom boji za Kristovu vieru a zlatú slobodu rodičia syna, sestry bratov a milenky milencov požehnávajú.Na druhý deň po boji shromaždili sa niekoľkí chlapi z okolia a poniektorí pohraniční Černohorci. Sobrali mŕtvych a pochovali ich v svojej dedine. Savu a Lazara odniesli ku Kovačičovi, kde sa obaja vyliečili.V chráme božom na Cetini vladyka slúži sv. omšu a modlí sa s národom za junákov, ktorí na Grahove padli. Najväčší bôľ sa zjavil na tvárach prítomných, keď vladykov hlas sa triasol pri modlitbe a oči slzami zalialy knihu.Sava a Lazar nezúčastnili sa na zádušniciach. Obaja sedia doma, dumajúc o Grahove a bratoch, ktorých tak chytro stratili.Zvonček na kláštore práve ohlasoval, že zádušnice sa skončily. Hlas zvona prebudil Savu a Lazara z dumania.„Pobratime,“ riekol Lazár, „i nám mal tento zvon práve tak vyzváňať, ako zvoní našim mŕtvym druhom. My biedne žijeme!“„My žijeme,“ odpovedal Sava, „ale kto pochopí vôľu Svätého? My žijeme, žiť budeme k pomste, ktorá sa nám dostala za podiel. I ja by som bol vďačne život skončil na Grahove, lebo v takom boji padnúť je túžbou môjho srdca. Ale či to nie je hanba pre nás, že takto biedne žijeme?“„Naši videli mŕtvych okolo nás ležať a tak nemáme sa čo hanbiť. Môžu vidieť tvoje rany, ktoré svedčia, že si sa bil s nepriateľom. Ale ja som nešťastnejší. Mňa Turci len udusili, rany na tele nemám, preto sa hanbím, že žijem.“Lazar sklonil svoju hlavu k zemi, ako by sa hanbil, že nie je raneným.Do siene vstúpila Jelena, Savova sestra.Tvár ružová, oči veľké, čierne, bujné vlasy vo vrkočoch, biely, svetlými kvetmi vyšívaný plášť, útla postava, žena — to bola Jelena.„Pri kláštore hrajú kolo,“ riekla zvučným hlasom k bratovi a Lazovi, „pod stromami spevák ospevuje boj na Grahove; patrí sa, aby ste sa národu ukázali.“„Nuž, pravda, pôjdeme,“ prisvedčil Sava; „idem si po zbroj,“ a odišiel.„A ty, Lazar, čo smútiš? Či si chorý, že tvoja tvár bledne? Poď i ty s nami; aspoň okreješ na tele i duši.“„Mám tam ísť a hanbiť sa pred národom?“ spýtal sa Lazar a prosebným pohľadom sa pozrel na Jelenu. Deva kochala sa v jeho pohľade, ale ihneď oči uprela na druhé miesto.„Prečo by si sa hanbil?“ usmiala sa Jelena. „Ktorý junák bol na Grahove, ten je pred Horou, i pred Jelenou víťazom. Poď len s nami, počuješ junácku pieseň a úcta národa je tvojou odmenou.“„Ty chceš, aby som išiel, nuž pôjdem,“ riekol Lazar a Jelenine reči staly sa jeho útechou.Sava, Lazar a Jelena odišli ku kláštoru.Veľa sveta sa shromaždilo pri kláštore. Mladí tančili kolo, starí načúvali spev slepca, ktorý vážnym hlasom ospevoval víťazstvá v boji sa vyznačivších junákov. Keď zabávajúci sa zbadali, že sa k nim blížia Sava, Lazar a Jelena, opustily hry a besedy a poberali sa za nimi ku slepcovi.Sava je bledý; utrápily ho rany. Len smelosť časom jeho bledú tvár ožiarovala. Lazar sa pozrel na ľud, ale hneď sklopil oči, ako by sa ľudu hanbil. Jelena sa smelo dívala na všetky strany, ako by chcela povedať: „Sava je mojím bratom a Lazar je miláčkom mojej duše.“Slepec začal ospevovať boj na Grahove; ľud umĺkol. Ospieval Joku a Stevana, ospieval oduševnenú mládež a lásku k rodu a vlasti. Spomínal junáka Hercegovinca, ako rozlomil bojovný kruh Turkov, ako handžárom, ktorý sa zohrial v krvi, delil rany a ako oslobodil barjak. Nakoniec zaspieval, že Smail-aga nechal dvoch junákov za pokrm sokolom, ktorí sa teraz stanú pomstiteľmi na Grahove padlých bohatierov.Lazarova tvár sa vyjasnila. Porozumel, že si hanbu na Grahove nevyslúžil.Spevák dospieval.„Lazo je pržibabou[29]a nie junákom!“ zavolal niekto zo zástupu.Sava sa pobúril, hľadal bezočivca a siahol na handžár, aby ho potrestal.„Nie,“ riekol Sava, keď poznal przniteľa slávnosti, junáka dobrého mena; „tento deň nepoškvrním vraždou. Simeon, zneuctil si hosťa Hory a môjho pobratima. Vieš, kde bývam, poznáš naše zákony!“„Hanbu som si vydobyl na Grahove,“ smutne riekol Lazar. „Sava môj, nie som viacej hosťom Čiernej Hory!“Škoda, že sa Lazar nepozrel na Jelenu! V jej očiach bol by našiel zadosťučinenie. Jelenine oči hovorily:„Lazo, kto bol na Grahove, nie je pred Horou a Jelenou pržibabou!“Veniec diev obtočil s Jelenou Lazara a Savu a so spevom ich odprevádzaly do Kovačičovho domu.„Deti,“ vraví Nikola, „kedyže tá prekliata závisť a nesvornosť vyhynie u Slovanov?“Ľud na Záhorí chcel vidieť Savu a Lazara. Úcta, ktorá sa pri takej príležitosti miláčkom národa preukáže, je krásna a dojímavá; hojí všetky rany a víťazstvu vzdáva úcta. Len takýto život utvoril Horu a podnes ju stráži a udržuje.„Vojvodca Vuketič,“ hovoril Sava Lazovi, „povoláva nás na Záhorie a my sme jeho hosťami. Prijal som pozvanie; myslím, že i ty ho s radosťou prijmeš.“„Sava môj,“ prosil Lazar, „môžeš odo mňa chcieť, aby som s tebou navštívil Smaila v jeho koňaku, môžeš chcieť moje srdce, alebo čo si len želáš, všetko ti vyplním, len nechci, aby som išiel na Záhorie.“„A prečo, Lazar môj? Či sa hanbíš so mnou ta ísť?“„Či nevieš, čo mi Simeon nedávno vykrikoval? A teraz mám ísť na Záhorie, aby som počul nový posmech. Žil som junáctvu a posmechu sa nechcem vystavovať.“„Simeon ťa len z pomsty pomenoval pržibabou, aby ťa vyhnal z Hory, a —“Sava prestal hovoriť. Lazar sa ľútostivo pozrel na svojho milého priateľa.„Či som azda zradcom, že ma chce vyhnať z Hory?“„Nie.“„Či som sa previnil proti Simeonovej cti, alebo azda proti cti jeho brata alebo pobratima?“„Hovorí, že si ho urazil na cti.“„Tak? Česť som priniesol medzi vás a nezneuctil som nikoho; bez cti sa nevrátim ani do svojho Sela. Dobre je, že som na tvoje naliehanie ostal ešte za čas na Hore; ak by som sa bol skorej vzdialil, Simeon by si bol myslel, že som pred ním zutekal. Dokážem Simeonovi, že som nevinný a dokážem mu i to, že sa neviem báť a že ten, ktorý je denne prichystaný na smrť, nepošpiní si dušu hriechami a ako naozajstný junák žije i umrie!“„Mýliš sa, pobratim môj drahý. Chcem ti to objasniť! Pri rozličných zábavách a tancoch moja sestra sa najčastejšie zabávala so Simeonom. Tie zábavy boly nevinné. A Jelena, hoc aj vedela, že Simeon láskou ku nej zahorel, nikdy mu nič nesľúbila. Ako si ty na Hore a odkedy k nám chodievaš, nechodieva ona na zábavy. Preto si Simeon myslí, že si mu Jelenino srdce odcudzil a že pre teba ním pohŕda.“„Pobratime, vieš, že som nevinný; aj to vieš, že som Jelenu od Simeona neodviedol. Keď som videl tvoju sestru, priznám sa, že sa v mojej duši zrodil mocný cit, ktorý ma trápi a ktorý ma núti stále myslieť na Jelenu. Možno, že by ma ten cit bol ovládol, keby som bol smel myslieť, že ako prostý junák môžem serdarovu dcéru dostať za ženu. No nebohý Joko a Stevan ma znepokojili, keď hovorili, že smiem myslieť na Jelenu. Keby vtom nebol prišiel výpad na Grahovo, neviem, čo by sa bolo so mnou stalo. Spýtaj sa Jeleny, veď si jej bratom, či som sa osmelil jej srdce omámiť túžbami svojho srdca? Ale dnes nech chladná myseľ rozkazuje rozmaznanému srdcu: tvoju sestru zo svojho srdca vyháňam!“Posledné slová Lazar vyslovil veľmi zarmútene.„Nie, pobratime, nie. Nesmieš zničiť srdce svoje a sestrino, ktorá ťa vrúcne miluje. Ona mi ako bratovi povedala, že si miláčkom jej srdca. Chceš zničiť milé srdce, ktoré v tvojom nachádza zemský pokoj? Dáš Simeonovi zničiť svoje šťastie? Nebuď citlivý! Milujete sa a ja som s vašou láskou spokojný. Nech ťa nemýli, že je moja sestra serdarovou dcérou; veď junák, ktorý bol na Grahove, je vyvýšený nad každú hodnosť. Nezarmucuj ma teda svojimi rečami, pobratime drahý! Hneď idem ku sestre a neskoršie sám pôjdem na Záhorie. Keď sa vrátim, sám ti vypýtam Jelenu od rodičov.“Sava odišiel ku sestre. Lazar opustil Kovačičov dom.„Jelena moja, Jelena drahá“ a Sava pobozkal svoju sestru. „Možno, že zajtra ťa už nebudem bozkávať. Šťastná si, že sa Lazar stane tvojím mužom, šťastný je aj on, že ťa dostane.“Sava všetko porozprával sestre, čo Lazovi povedal, len to nie, že ju Lazo chce vytvoriť zo svojho srdca. Dobre urobil, lebo bol by zničil srdce láskou rozžaté, srdce citlivé.„Sava môj,“ riekla Jelena, „naozaj chceš, aby Lazo bol mojím mužom? Azda len nevystrájaš žarty?“„Nie sú to žarty, to je holá pravda,“ odpovedal Sava. „Ak by tvoje srdce chcelo druhého a nie Laza, bol by som nešťastný!“Jelena si zakryla rozplamenenú tvár. Na vzbúrené srdce položila si ruku a hľadela ho utíšiť. Sava uspokojený odišiel.Lazar opustil Kovačičov dom a poberal sa k Simeonovi. Cestou nič nevidí, na nič nemyslí; cíti len, že jeho život nastúpi novú dráhu.„Tak je,“ vraví si zadumaný, „tak urobím!“A stúpa k Simeonovmu domu.Škoda, že cesty našich junákov sú klzké, škoda, že naši junáci si nehľadajú radu u starších, škoda, že junácky duch nepozná a nestavia si hrádze. Mnohí už preto zahynuli v súbojoch, mnohí si sami vzali život a mnohí odbehli k Turkom!„Pochválen buď Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý!“ poklonil sa Lazar, keď vkročil do Simeonovho domu.Simeona nebolo doma.Jefrem, brat Simeonov, neprijal pozdrav a jeho zrak nebol ani trochu vľúdny.„Som kresťan a myslím, že sa nachádzam v kresťanskom dome,“ riekol urazený Lazar; „divím sa však, že ma ako takého neprivítaš kresťanským pozdravom.“„Aj ja som kresťan,“ štipľavo riekol Jefrem, „ale babám neďakúvam.“„Babám?!“ nahnevane zvolal Lazar a premeral Jefrema. „Keby som bol babou, bál by som sa k vám prísť, k takým junákom, čo sa s pece dívali na Grahovo.“„Hľadáš škriepku?“ zvolal Jefrem.„Nebojím sa vyhrážky, ale bojím sa vraždy na cti a junáctve. Azda aj ty, brat Simeonov, si schopný takej vraždy?“„Nehádam sa s tebou, ale sa ťa spytujem, čo chceš v tomto dome?“„Hľadám tvojho brata. Chcem sa s ním rozlúčiť.“„Dávno ťa už očakáva na ceste do tvojej domoviny. Aj on sa chce s tebou rozlúčiť.“„Idem, poznám zákony slušnosti, preto mi ich nemusíš vykladať. I ty sa chceš so mnou merať? Dobre, neľakám sa Jefrema. Bývam v Sele, tam dolu v Hercegovine; tam ťa budem očakávať.“Lazo vyšiel zo Simeonovho domu, kde zasa pohanili jeho citlivé srdce. Zaumienil si, že opustí Cetinu a Horu.Lazar si zastal nad Cetinou a dlho a nemo sa na ňu díval. V tomto meste bol šťastný, ale stratil v ňom všetko, čo mu bolo drahé a milé!„S Bohom, slávna Hora!“ vzdychol si. „Junácke nádeje ma doviedly k tebe a ty si videla, že som ťa nezneuctil. Želám ti rozkvet a vždy slávne víťazstvá nad Turkom; želám ti takých synov, akých si stratila v boji na Grahove. I ty, drahá Jelena, ktorá si našla v mojom srdci útechu, ži šťastne! Miloval som ťa; a hoc to bola láska nevinná a krátka, bude vždy blažiť moju dušu.“Lazar nezbadal, že ho počúva Simeon, vzdialený len na niekoľko krokov.„Aj ty, drahý pobratime Sava,“ pokračoval a sperlily sa mu oči, „ži blažene a šťastne! Odpusť, že bez tvojho vedomia som opustil váš dom a teba, že som ťa neprivinul k svojim priateľským prsiam. Ochraňuj si sestru, svoj život odnesiem Hercegovine; jej ho posvätím do konca dní. Nestretneme sa viacej v tomto časnom živote! Nemysli si, že som opovrhol tvojou sestrou, nie; vzďaľujem sa od prameňa šťastia, aby som sa hodil do náručia hajdúskeho žitia. Azda tam pominú všetky moje bolesti!“„Dlho sa lúčiš s Horou,“ zahrmel Simeon na Lazara.Lazar pozrel na dotieravca.„Dlho sa lúčim,“ pokojne riekol Lazar, „veď prežil som v nej milé a drahé dni; preto neutekám z nej bezcitne, lebo láska ma ku nej viaže. Hľadal som ťa v tvojom dome; počul som od Jefrema, že ma očakávaš na ceste. Čo chceš? Tu som! Chytro hovor!“Simeon pristúpil k Lazarovi a prísne sa díval na svojho soka. Potom vytiahol pištoľ a riekol:„Pripravený si zápasiť? Jeden z nás musí padnúť!“Lazar sa pozrel na zúrivého Simeona nevinne, ale i zmužile a jeho pohľad aspoň na chvíľu utíšil zúrivca.„Mám sa pripraviť k boju? Myslím, že mi udáš príčinu, prečo sa hneváš na mňa a ako som sa proti tebe previnil?“„A kde sú tvoje pištole?“ rozhorčene sa spýtal Simeon.„Pištole? V srdci Hory cestujem bez nich a v Hercegovine sú dobré a dostatočné i pästi proti nepriateľovi. Ale hovor, čo chceš odo mňa?“„Dobre vieš, čo od teba chcem. Chcem ťa potrestať, lebo si mi odvábil milenku. Nie je to veľká vina?“„Keby som ti bol milenku nečestne odvábil, zaslúžil by som si tvoj hnev. Ľutujem ťa však, že milenka ťa sama opustila.“„Tak hovoríš o Jelene? Ak tak, nuž je ničomnicou a tvojou pobehlicou!“„Simeon, nehovor tak biedne! Smrťou trescem lúpežníka svojej a Jeleninej cti. Pravda je, že moje oči rady videly Jelenu; no na týchto prsiach nikdy nespočívala a jej ústa nikdy sa nedotkly mojich; len dnes som sa dozvedel, že ma milovala, ale i to len od jej brata. Nie je vinou a hriechom, že moje srdce o nej snilo. A keď chceš mať Jelenu, vieš, kde býva, choď k nej a oznám jej svoju vôľu. Odo mňa si ju nepýtaj; tebe som ju nevzal, lebo tvojou ani nikdy nebola! Ale to ti hovorím, neurážaj ma!“Simeon stál nepohnute; len jeho tvár prezradzovala, že v srdci mu búri veľký nepokoj. Cítil, že ho Lazar duševne prevyšuje; cítil, že mravná moc Lazarova je nezvratnou skalou.„Len vtedy sa presvedčím,“ hovoril Simeon, „že si pravdu hovoril, keď sa v mojej prítomnosti pred Jelenou, tak ako predo mnou, osvedčíš a zaprisaháš.“„Nerozumiem ti.“„Nerozumieš? Nuž pôjdeš so mnou do Kovačičov.“„To sa nestane! Mám právo vrátiť sa, každý by ma tam vďačne uvítal, ale do Kovačičov sa nevrátim a nevyplním tvoju vôľu. Mňa nikdy viacej neuvidí Hora!“„Teda by si naveky chcel kaliť moje šťastie? Veď povedomie, že na Horu sa môžeš vrátiť, ničilo by moje šťastie a Jelena by ma nikdy neľúbila! Musíš ísť!“Lazar sa prísne pozrel na Simeona.„Máš otvorenú cestu do Kovačičov, nestojím ti v ceste. Keby si bol junákom, nezastavoval by si ma a milenku by si nehľadal u mňa; si nakaz,[30]ty si balija.[31]Nie si opravdivým synom Hory! A čo chceš s tou pištoľou? Jeden výstrel je tvoj, potom budeš mojím a budem s tebou zachádzať ako s babou. Či vieš, že si smrteľne urazil moju česť, keď si ma pred národom nazval pržibabou? Kde si však bol, keď sme boli na Grahove? Viem, že si medzi zajacmi prvým junákom! Prichystaný som k boju a smrti, ale neviem žiť pre posmech blížnych. Prvý výstrel je tvoj, druhý môj. Poď za mnou!“ — Lazar odchádzal z územia Čiernej Hory a Simeon ho nemo nasledoval. Na planine Gacku, ktorá je ešte i dnes našou, zastali.„Simeon,“ vravel Lazar, „tu sa rozrieši náš spor. Nechcel som sa s tebou biť na Hore, lebo som bol jej hosťom a skropiť ju krvou bol by pre mňa večný hriech. Tvoja pištoľ nám dnes musí obom slúžiť; že je tvojou, nuž nech je prvý výstrel tvoj. Chcem sa s tebou smieriť, keďže náš život nie je istý. Tu máš moju ruku! Boh nech ti odpustí viny! Ak padnem, svoje zabitie ti odpúšťam.“„Ja sa mám s tebou smieriť? Nie! — Odčítaj kroky a zastaň si k cieľu!“„Simeon, ľutujem ťa, že si sa zrodil na Hore, lebo si obyčajným vrahom. Nuž ale reč nemením; odpúšťam ti viny, ja som s tebou smierený. — Mám dvadsať rokov, nuž na dvadsať krokov budeš na mňa strieľať. Maj sa na pozore, ja na päťdesiat krokov srazím jablko so stromu. Nechci, aby som ti to dosvedčil skutkom.“Lazar odčítal kroky. Na mieste, kde zastal, prežehnal sa.„Strieľaj!“ zvolal na Simeona.Simeon strelil… Lazar sa svalil na zem.Deti, smutne vravel Nikola, tak, hľa, zahynul Lazar.A dobrý starký zaplakal.Práve som stál pred svojím domcom, keď sa výstrel ozval na planine. Pobral som sa, aby som videl, čo sa stalo. Našiel som Lazara v krvi zmočeného, ale ešte živého. Rana bola smrteľná. Po dvoch ťažkých dňoch umrel a pochovali sme ho na tom mieste, kde som ho našiel a kde i dnes stojí jeho kríž.„A čo ti rozprával?“ spytujú sa mládenci Nikolu. „Či preklínal Simeona?“Mnohé veci mi Lazar vyrozprával, všetko to, čo ste dnes odo mňa počuli. Simeona nepreklínal a len toto povedal:„Len to ľutujem, že ma Černohorec zabil; odpúšťam mu však každú vinu.“Nebudem vám opisovať plač našich, keď sme Lazara pochovávali; lebo city, ktoré vtedy boly v mojom srdci, ešte i dnes vo mne žijú. Bol to podivný bôľ, no — nechcem vám ho opisovať. Ani nebudem vám rozprávať o posledných hodinách Lazarových. Načo by som ich pamiatku vo svojej duši dnes obživoval. Najradšej o nich vtedy myslím, keď si spomeniem na víťazstvá našich otcov. Možno, že raz vám opíšem umierajúceho Lazara, lebo nechcem, aby jeho pamiatka so mnou vstúpila do hrobu.Odišiel som potom na Cetinu, aby som vyplnil poslednú túžbu Lazarovu. Tam ma privítal Sava a starý Kovačič. Moja zvesť o Lazarovej smrti predesila jeho priateľov. Oj, tie naše bôle, kedyže prestanú? Kedy nám svitne deň spásy?Po Lazarovom zavraždení Simeon prišiel do Kovačičov, aby si vypýtal Jelenu. Kovačič nechcel zahanbiť pytača, neodmietol ho, ale ho poslal ku Jelene.Keď Simeon predstúpil pred devu, chladne ale úctivo ho privítala.„Ďakujem ti, Simeon,“ riekla Jelena, keď jej oznámil svoju túžbu, „že tvoje srdce si vybralo mňa za zornicu života. Ver mi, že tebou neopovrhujem, ale moje srdce nie je už moje a tak nemôžem ti ho dať.“„Tvoje srdce je zadané? A komu si ho zadala?“„Nie si spokojný s mojou odpoveďou? Maj úctu ku mne a nevtieraj sa do tajností nevesty, lebo sa ťa netýkajú! Preto oddaj svoje srdce druhej deve a mne daj slušný pokoj!“„Jelena!“ nahnevane zvolal Simeon, ako by ho boly ranily jej reči; „si ukrutná, keď takto zachádzaš so svojím dávnym priateľom. Či je Jelena azda Lazarovou nevestou?“„A keď je Lazarovou, nuš čože potom?“„Ja som Černohorec, nesmieš mnou opovrhnúť,“ pobúrene vraví Simeon a v jeho očiach sa zjavil plameň zlosti.„Ale srdce moje, ktoré ty chceš, je moje,“ povie Jelena. „Vedz teda, že som nevestou junáka Lazara. A teraz odíď odo mňa.“„A kde je tvoj junák?“ so zlostným úsmevom sa spytuje Simeon.„Kde je Lazar? On vie, kde býva Jelena a v Hore sa nestratí. A čo sa posmievaš, čo urážaš posvätné city? Nepovedala som Lazarovi, že ho milujem; ani on mne, že ma ľúbi; neviem, čo chceš svojimi urážlivými rečami povedať.“„Vedz, že tvoje ústa nikdy nespočinú na jeho ústach,“ posmešne sa zasmial Simeon. „Neteš sa šťastiu; keď ja nie, ani ty nebudeš šťastnou. Jeden musel ustúpiť s cesty, lebo nemôžeme ťa mať dvaja; a ten, čo odstúpil na večné časy, bol Lazar.“„Čo to hovoríš? Čo si vykonal Lazarovi? Hovor.“„Chceš to vedieť? Moja guľka neletela do vzduchu: trafila a usmrtila Lazara.“Jasný blesk omráči, nepredvídaná zpráva zarazí a neočakávaná smrť ohromí človeka. Pred Jelenou stál vrah Lazarov, rušiteľ jej šťastia a pokoja. Jelena nemohla plakať pred Simeonom.„Je pravda, čo hovoríš?“„Povedal som; načo to mám opakovať? Lazarova smrť je mojím víťazstvom.“„Víťazstvom? Akým? Áno, nad tebou zvíťazilo peklo! Myslíš, že môžem milovať vraha? Klameš sa! Počuj ma. Zákernícky si zabil hosťa Čiernej Hory, ktorý bojoval na Grahove, zatiaľ čo si sa ty niekde v kúte povaľoval; zabil si človeka, ktorého požehnal svätý vladyka; zabil si milenca mojej duše: choď a strať sa mi! Menom vladyku ťa vypovedúvam z Hory. Inak ťa bude prenasledovať pomsta môjho brata až do smrti!“Simeon odišiel. Pred jej rečami musel sa skloniť, lebo hovorila pravdu.Len teraz Jelena horko zaplakala. I Černohorka zaplače za milencom, keď nezahynie v boji za vieru a rod, ale pomstou alebo v súboji.Keď Sava počul odo mňa, čo sa s Lazarom stalo, odišiel k Jelene. Našiel ju v najväčšom žiali. Sklonila hlávku na bratove prsia a topila sa v duševnom bôli. Márne ju tešil. Podťatá ruža vždy zvädne.Bolo to len za srdce, to srdce Jelenino! Podobalo sa rannej rose, nevykvitnutej ruži, a to srdce teraz krvácalo, vädlo, hynulo.„Vzkries Lazara!“ prosila brata. „Ak to urobíš, budem sa tešiť životu. Neteš ma márnymi rečmi; bez Lazara umriem, žiada sa mi umrieť.“„Jelena,“ prosil Sava, „poď k Nikolovi; priniesol ti zvesť o Lazarovi; istotne sa potešíš.“„A kde je Nikola?“„Jelena, srdce drahé,“ vravím, vkročiac s Kovačičom do izby, „nesmúť za junákom, lebo si dcéra Čiernej Hory!“„Umrel Lazar?“ oborila sa na mňa. Z mojich očí vyčítala odpoveď. I zľúbala mi ruky, ktorými som doopatroval Lazara.„Tak ma požehnával? A ty si prišiel pre mňa, aby si ma uložil k Lazarovi?“Tešil som Jelenu, ako som mohol.Keď som ju utíšil, vrátil som sa do nášho Sela.Jelena sa nikdy nevydala. Keď bratia Černohorci bojovali so sverepým Turčínom, ošetrovala ranených; teraz zaväzuje ako starenka rany bohatierskych Hercegovincov. —Luka Vukalovič menuje ju anjelom strážcom svojich padlých bojovníkov.Simeon sa poturčil v Hercegovine.Deti, riekol Nikola, tak som vám o Lazovi dorozprával všetko, čo som vedel. Chráňte sa bratovraždy a premáhajte city svojho srdca a náruživosti, keď ide o vydobytie slobody pre Kristovu vieru a náš ujarmený národ. Pracujme, milujme sa a vytrvajme v krvavom tureckom jarme; Boh dá, že prekliatemu polmesiacu onedlho odbije posledná hodina![1]kadi— sudca[2]Keď sa Turek u kresťana hostí, dá si za to zaplatiť, lebo si — vraj — pošpinil zuby kresťanským jedlom.[3]mejdan— bojište[4]harač— daň[5]zulum— násilenstvo[6]konak— dom[7]čoban— pastier[8]subaš— četník, strážnik[9]muezín— hlásnik na minarete[10]momak— mládenec, čeľadník[11]asrael— anjel smrti[12]dieferdan— puška[13]porodica— matka[14]zulumťar— tyran[15]Tikavac— baran, čo vodí ovce. Keď sa nepriateľ blíži ku stádu, valach si hodí pušku na plece a uteká preč; keď to tikavac vidí, uteká za valachom a za tikavcom všetky ovce.[16]spahovia— poturčení šľachtici[17]ťáva— sväté miesto, Mekka[18]tesbetha— pátriky[19]Kaaba— hrob Mohamedov v tureckom jazyku[20]kesedžija— turecký zbojník[21]deli— smelý, víťazný[22]bedevija— arabská kobyla[23]vladyka— biskup, je od národa považovaný za svätého[24]sardar— okresný veliteľ[25]Boj na Grahove je historický.[26]Umet i Muamed— ľud Mohameda; tak kričia v boji Turci[27]barjak— prápor, zástava[28]čelenka— strieborné perá, ktoré sa za kresťanské hlavy dostávaly; bol to „ozdobný znak“[29]pržibaba— kto olúpi staré ženy; koho tak pomenujú, cíti sa nešťastným[30]nakaz— potvora[31]balija— toľko čo Turek	Kutlik_Lazar.html.txt
PredmluvaS týmto spiskom nijako nehodlám tých starých spisovateľov, ktorí sa venovali popisu nášho mesta Skalice, opravovať, poťažne predstihnúť. Moja úloha je: zabudnuté veci obnoviť, ústne podania — vlastne povedačky, — opraviť a nášmu ľudu pravý obraz, nakoľko sa dá zistiť, poskytnúť.Toto moje dielko neni dokonalou a dokonanou prácou a preto menujem ho „náčrtkom“, na základe ktorého dá sa ďalej budovať. Chcem to docieliť, aby sa našli odborní vedomci, ktorí by tu vzkrsnuté chyby a omyly opravili, nedostatky doplnili a tak úplnú monografiu mesta vytvorili.Ku skúmaniu k disposicii stojacich listín, na ich vecné použitie treba odbornejšej sily ako je moja a bude ma len veľmi tešiť, keď sa konečne voľakto nájde, ktorý sa tejto práce s úplným porozumením venovať chce. Musí to byť ovšem nielen odborná, ale aj vlyvná osoba, ktorá má dosť času k tomu a vie si zjednať prístup do tajov rôznych privátnych a úradných knižníc nielen tu, ale aj v archívoch štátnych, cirkevných, kláštorských a muzeach. Mne to nebolo a neni možné, preto len „náčrtok“, ktorý nie z vlastného popudu, ale na vyzvanie som sostavil.Toto nech slúži na ospravedlnenie nedostatkov tohoto spisku.Keď toto dielko do sveta púšťam, želám si, aby ono nebolo posudzované zo stanoviska učenca-odborníka, ale len zo stanoviska ľudového spisovateľa, ktorý chce nášmu ľudu poskytnúť príležitosť s domácimi dejinami sa zaoberať, rozmýšľať a pravý úsudok si učiniť. Nevyhnuteľne potrebné latinské citáty neoprávňujú nikoho toto dielko za „učené“ považovať a v tomto ohľade spisok kritizovať. Neni ono pre „vedomcov“ písané, ale pre ľud, po prípade ako príručka pre školskú mládež tunajšiu a okolnú.Nemám ďalej čo doložiť a prosím spisok tak prijať v akom úmysle bol sostavený.V Uh. Skalici, dňa 21. mája 1921Ferdinand DúbravskýMotto: Nie každý datle, pomaranče smie trhať na tom svete zlom! Ja som sbieral padavky chudé ľudského žitia pod stromom. Sú azdaj nezrälé, bez chuti pre chúlostivý žalúdok; prečo by som ich tak nepodal? Snáď predsa prijdu mnohým vhod.	Dubravsky_Uhorska-Skalica.txt
I. QuasimodoMal som dobrého priateľa. Precestoval skoro celý svet, a keď som sa ho spýtal, ktoré mesto sa mu najlepšie zapáčilo, odpovedal, že sa mu najlepšie páči mesto Sacramento v Kalifornii.Nie som predpojatý človek, ale z tejto odpovede každý znalec posúdi, že môj priateľ nepoznal Banskú Bystricu z rokov 184*.A naozaj ju nepoznal, chudák!Vtedy Banská Bystrica bola nielen jedným z najživších a najprednejších miest na Slovensku, ale pre mňa vôbec najkrajšie mesto.Bola sídlom stoličnej administrácie, biskupa, banských a lesných úradov. Okrem toho bola tam kapitula, školy atď., kupectvo kvitlo a remeslá boli zastúpené čulým a usilovným meštianstvom. Trhy a jarmoky boli vychýrené na Slovensku. Poloha utešená a zdravá, takže tamojší doktori často trpeli následkom dlhotrvajúcej zdravotnej epidémie.Ako sídlo stoličnej inteligencie — a akože by nie, keď značná čiastka Bystričanov rozumela štyrom rečiam, ba i len kováč za Dolnou bránou božil sa v dvoch rečiach razom: „Herr Vetter, pán strýc, na moj’ dušu, meiner Seel!“ — malo mesto stále divadlo, v ktorom sa však veľmi nestále hrávalo.Sezóna trvala tak dlho, kým direktor komediantov nezutekal, ak len nechcel i so spoločnosťou hladom zahynúť a položiť kosti na jeden z tých dvoch mestských cintorínov, ktoré mu stáli k dispozícii.Bystričania mali vtedy porekadlo: „Za živa v Bystrici a po smrti v nebi.“ Ale ten direktor tých komediantov pridŕžal sa len prvej polovice tohto porekadla a nechcel z Bystrice hladovou cestou do neba.Zháňal špinavú mamonu, na čom nie je nič podivné, lebo bol pôvodne síce z vyvoleného národa, no potom veľmi zle — vlastne nepodarene — pokrstený. Menoval sa „Drewes“ a či „Trewes“, čo je asi jedno. Pri všetkej biede však mal poriadne vypasené bruško a nohy ako obruče. Inak keby na jeho mieste bol býval nejaký dobrý kresťan, ten by bol tiež podobne konal a predĺžil si život útekom. Lebo hlad je pre celý svet mizerný vynález. K tomu vtedy hladoví koncertisti ešte neboli v móde.Divadlo bolo umiestené na dvore mestského domu, následkom čoho sa menovalo „Bansko-bystrické dvorné divadlo“.Keď nehrali v ňom kandidáti hladomoru, bol tento inštitút pod opaterou mestského sluhu, ktorý mal okrem toho na starosti aj mestských väzňov. Vtedy malo mesto ešte vlastnú právomoc a medzi Bystricou a Radvaňou — „pro nás a pro naše dítky“ — vystavané šibenice, ktoré však, aspoň čo sa ja pamätám, neboli obývané. Mestský sluha, žalárnik, domovník a neviem čo ešte v jednej osobe, opatroval osirotené divadlo a s jeho pomocou sme sa ako chlapci dostali do mystérií domu Tálie. Bola to hrozná diera: mala prízemie a tuším jednu galériu. Pred javiskom sedávali muzikanti, mestskí „turneri“.Na Drewesov vedľajší personál sa už nepamätám. Viem len, že on sám hrával striedavo všetky úlohy okrem milovníka a podľa potreby niekedy v jednej a tej istej hre i dve. Jeho žena, malá tučná, ešte horšie ako on krstená, s ústami ako šťuka, lebo jej spodná gamba vyčnievala nad vrchnú — sedávala pri pokladnici, predávala vstupenky, divadelné programy atď. a potom podľa potreby zahrala hoci úlohu Márie Stuartky alebo Müllerovu ženu v Schillerovej hre „Úklady a láska“.Milovníkom, hrdinom, intrigánom atď. v jednej osobe býval suchý, vyhladnutý komediant s vpadnutými lícami, ktorý sa volal Flohr. Meno mu pristalo ako naňho šité, lebo robil veľmi smutný dojem aj bez flóru na klobúku. Furták doktor M., mestský lekár, tiež nie tučnejší ako Flohr — ale azda z opačnej príčiny — hovorieval, že by oni dvaja s Flohrom mohli položiť základ k banskobystrickému osariu.Pri všetkej biede a psote Drewes hrával kusy, na ktoré nepomýšľali ani najlepšie a väčšie divadlá. Bol to starý praktik a dával také kusy obyčajne v nedeľu alebo vo sviatok. K tomu si spomedzi bystrických učňov a tovarišov zverboval štatistov už či za sľub dvoch-troch groší (gážu platieval — keď sa to vôbec stávalo — koncom mesiaca) alebo zadarmo, koľko potreboval.Dával aj pantomímy, ako napríklad Popolvára, Červenú čiapočku.V divadle sa hrávalo výlučne po nemecky. Ceduľky, ktoré tlačieval Machold, roznášal každý deň ráno dlhý, suchý, pochybne oblečený človek a položil ich u nás zakaždým na oblok v pitvore. Tým spôsobom sme sa my chlapci, bývajúci v prízemí, vždy prví dozvedeli, čo budú hrať. Náš otec veľmi zriedka chodieval do divadla, len tu i tu mamička, a to najviac len vtedy, keď ta vyprevádzala náhodou do Bystrice zavítavších rodinných hostí, ktorým to bolo niečím nadobyčajným, ba nevídaným.Keď komediantské vrecko najväčšmi horelo, sypali sa „benefíciá“ a direktorova reklama pracovala plnou parou. Benificienti chodili osobne po domoch tých zatvrdlivých „hochgeehrte Gönnerov“ a Flohrovi sa díval z jeho veľkých očí nezahalený hlad, takže človek už z čistého milosrdenstva vzal pár vstupeniek, hoci ani na ume nemal navštíviť večer predstavenie.Prihodilo sa raz, že sme mali návštevu, a to vzdialenú príbuznú paniu, ktorej syn chodil s nami do gymnázia a bol na strave a byte u istého mešťana v Hornej ulici.V ten istý deň bolo benefícium direktora Drewesa a podľa cedule dávali:„QUASIMODO“oderder Glöckner von Notre Dame.Romantisches Dramain sechs Tableaux.Nach dem Roman des berühmtenRomanschriftstellersVictor Hugofrei bearbeitetvonCharlotte Birch-Pfeiffer„Quasimodo“ — Director Drewes.„Hochgeborener Adel — Verehrungswirdiges Publicum!Indem ich weder Kosten noch Auslagen gescheut habe um durch luxuriöse Ausstattung dieses bewunderungwürdigsten Dramas einemHochgeborenen Adel undVerehrungswürdigen Publikumden genussreichsten Abend zu bieten, bitte ich einen Hochgeborenen Adel und ein Verehrungswürdiges Publikum, durch zahlreichen gnädigen Besuch meine Anstrengung zu würdigen und meine nur auf die Verbreitung solcher.Meisterwerke dramatischer Kunst gerichteten Absichten durch zahlreiches Erscheinen zu unterstützen.Ganz besonders mache ich auf der, am Schlusse statfindendenBengalischen Beleuchtungder Schluscene aufmerksam! —Preise wie gewöhnlich!Überzahlungen werden dankbarst angenommen!!!HochachtungsvollDrewes, Director.“Keď náš otec prečítal lístok, srdečne sa zasmial — najväčšmi sa mu zapáčil odstavec, v ktorom Drewes robí „aufmerksam auf der bengalischen Beleuchtung“. Z toho vraj, ako „ex ungue leonem“, hneď poznáš, kto to písal. Otec síce povedal, že na ten „Meisterwerk dramatischer Kunst“ nepôjde — mal v kasíne stálu tarokovú partiu — ale kúpil päť lístkov, a to pre hosťa, mamičku, pre brata, mňa a pre syna našej príbuznej, Gustíka.Bola to pre nás neočakávaná sláva, lebo my sme ešte nikdy neboli v divadle — keď nepočítam bábkové, vulgo pimperle, s ktorými každý rok hrával akýsi Moravan v hámorskom mlyne najkrajšie kusy, ako: Fridolína, Genovévu, Don Šajna, Horu a Tlosku a Zbojníkov. Ale o tom neskoršie.— — —Mamička poprosila príbuznú s jej synom na olovrant a podvečer sme mali ísť spolu do divadla. Na našu prosbu nám otec stručne opísal dej toho „Quasimoda“ a my sme sa nemohli dočkať večera. Vyobliekali nás sviatočne a sadli sme k olovrantu. Mamička veľmi rada hostila hostí čokoládou — prečo, to neviem — a tak sa stalo aj dnes. Ale nám, ktorým inokedy čokoláda bola čistým nektárom, dnes napodiv nechcela chutiť, ba ani do „baby s hrozienkami“ nepustili sme sa s takou chuťou ako obyčajne.Kto však k olovrantu neprišiel, to bol Gustík. Jeho matka bola plná starostí, že sa chlapcovi niečo stalo. Poslali do jeho bytu a odpoveď jeho domácich bola, že mladý pán sú zdravý a že išli do mesta, ale že istotne prídu do divadla.Čakali sme dlho, ale Gustík kde nič, tu nič. Bol už najvyšší čas, a tak sme sa pobrali do divadla štyria. Pri pokladnici mamička odovzdala lístok za neprítomného Gustíka a poprosila pani Drewesovú, sediacu pri pokladnici, aby toho chlapca, keď príde, poslala k nám na prázdne sedadlo.Divadlo bolo hodne navštívené, hoci aspoň deväť desatín divákov nevedelo po nemecky natoľko, že by mohlo hre rozumieť. Za nami sedel aj ten kováč spoza Dolnej brány, bol tam pán richtár, kapitán, skoro všetci radní páni, kupci, krajčíri a veľa mešťanov so ženami a dcérami, medzi nimi aj jeden neobyčajne tučný medovnikár, čo potreboval dve sedadlá, lebo sa na jedno nezmestil.Turneri zatrúbili ako ouvertúru akýsi „Trauermarsch“, čo hrávali pri všetkých prednejších pohreboch a ktorý hrali bez nôt — ako cigáni. Šlo im to ako po masle, a ten, čo trúbil na bombardóne, svedomite opakoval obvyklú chybu, že vždy pri prechodoch trúbil celý takt o pol tóna nižšie. Uši Bystričanov si už zvykli na to, že by to boli považovali za chybnú novotu, keby bol trúbil správne.Po muzike vytiahli oponu a začali hrať. Nechcem opisovať ani hru, ani kus, a to preto, aby som netrápil nevinných ľudí. Rozumie sa, dej je strašný. Cigáni ukradnú mladé dievča, ktoré potom pod menom Esmeralda vozia po celom Francúzsku. V Paríži sa do tejto nepravej Esmeraldy zamilujú hneď traja razom: istý mladý barón, potom diakon notre-damského chrámu a napokon hrbatý zvonár na notre-damskej veži, ktorý sa volal Quasimodo. Koniec celej hry je, že žiarlivý diakon chce prebodnúť mladého baróna, miesto neho prebodne Quasimoda, ktorý sa medzi nich vrhne, pričom ho Quasimodo — bezpochyby, aby neumrel sám — optima forma zaškrtí. A Esmeraldu si mladý barón odvedie. — Tie „mordy“ boli krásne osvetlené bengálskym ohňom a obecenstvo tlieskalo ako zbláznené. Najviac — už aj počas predstavenia — tlieskal kováč a mlátil rukami ako na nákovu, pričom neprestal kričať „brááávo, bráááávo!!!“ tak, že nám zaľahlo v ušiach.V hre samej je výstup, kde cigáni s ukradnutou Esmeraldou spievajú a tancujú v lese pri ohni. V tejto scéne veľmi čudne počínalo si mladé cigánča — chlapec asi desaťročný — ktorý skákal a výskal ako besný.Sotva ho uzrela naša príbuzná, celá postrašená a zdesená riekla mamičke, že je to jej Gustík.Mamička ju upokojila a povedala, že je to nemožná vec, ale príbuzná neverila a len krútila hlavou.Keď sme vyšli z divadla, videli sme pred sebou celý zhon ľudí, z ktorého sa ozýval krik, lomoz a nadávanie.— Veď mu ja dám, tomu lumpovi, huncútovi, klamárovi, zbojníkovi! — vyhráža sa to isté cigánča, čo v divadle s takou náruživosťou skákalo a kričalo. — Sľúbil nám ten zbojník dva groše, a teraz nás vyhodil bez pláce. Ja mu tú búdu podpálim! — vyhrážal sa ďalej a vystrkoval päsť proti zavretým vrátam chrámu bohyne Tálie.— Pre Pána Ježiša Krista, Gustl! — vykríkne zrazu naša príbuzná, — nuž akože si sa dostal medzi tých ľudí?Vtom ho chytí za ruku a pritiahne násilne k sebe z toho chumáča ľudí.Bol to skutočne jej „Gustl“.Náramne „distingvovaný Gustl“ však na znak hlbokého opovrhnutia vypľul bokom skutočnú močku. (Povedali mu, že pravý cigán vždy pľuje len močku, a on, ako svedomitý štatista, zaobstaral si na ten večer extra dohán, aby čo možno najlepšie napodobnil cigánča.)— Ten oplan, — rozprával cestou celý rozčertený, — prišiel k nám dnes ráno na Horné lúky, kde sme hrali purgu, a sľúbil nám každému po dva groše, ak mu budeme hrať dnes večer v divadle cigánčatá. Miesto dvoch grošov nám vynadal a potom nás vyhodil! — dodal ešte vždy rozpajedený mladý pán.— A kdeže máš svoje šaty? — spytuje sa ho matka. — Veď len v týchto handrách nepôjdeš domov?— Šaty mi poslal domov, keď ma vyzliekol v tej „kvadrobe“, až na čižmy, — odpovedá Gustík.Odprevadili sme nešťastnú paniu aj so synáčikom až na jeho byt a len tam pri svieci sme spozorovali, že je Gustík hnedý ako gaštan.— Pre Kristove rany! Čímže si si natrel tvár a ruky? — pýta sa ho matka.— Ja som sa nenatrel, ale on mi rozkázal, aby som sa umyl v tej „kvadrobe“, v hlinenej mise, aby som vraj dostal lepšiu farbu. Bola tam len orechová šťava.Gustíka hneď na fľaku začali chemicky čistiť. Ale orechovú farbu tak ľahko nezotrieš, ako ju natrieš, a milý ochotník-komediant musel zostať pár dní doma, kým ho z toho nevyprali, lebo do školy sa nesmel taký ukázať. Bolo by mu to ešte dačo priťažilo. Museli sme jeho nešťastnej matke podať ruky a prisľúbiť, že sa nikomu o tom nezmienime.Ako, ako nie, ono to predsa len vyšlo na svetlo, ale bezprostredného následku pre Gustíka na gymnáziu nemalo.Vydali ex collegio prísny zákaz, aby sa nabudúce nedal nikto zverbovať na podobné veci — pod prísnou pokutou.Drewes dostal z úradu po nose a vec sa tým skončila. Onedlho sa páni umelci sťahovali do Komárna.	Kuzmany_Obrazky-z-maleho-mesta.html.txt
ZradaVychodí mesiačikspoza sivých holí:ja, čo len naň pozriem,duša ma zabolí.Bodaj si bol, bodaj,spadol z toho neba!Dala mne moja mať,mesiačku, pre teba. —V našom dvore lipa,pod lipou lavička,už k nám šuhaj chodí,ešte som maličká.Jaj, bože môj, bože!Akáže to vina,čo sa so šuhajompobaví dievčina?Šuhaj a dievčina, —dva holúbky v páre;spolu sedajú sina jednom konáre;spolu si lietajúpo zelenom háju:jaj, bože, či pretoi oni hriech majú?Načo si, mesiačku,spoza mraku blysol,keď ma šuhajíčokkolo bočku stisol?Moja mať nespala,oblokom hľadela;a mňa so šuhajompod lipou zazrela:Bodaj si bol, bodaj,spadol z toho neba;dala mne moja mať,mesiačku, pre teba.	Chalupka_Zrada.html.txt
LesZahučali hory, zahučali lesy,kdeže sa podeli starodávne časy.(Národná pieseň)Les, les a les. Okolo všade les…Bol to zvláštny les: hustý, nedotknutý sekerou, s večným šumom podľa tvojej nálady. Bol ako múdra žena. Smutno ti — aj on zvesil haluze, zaplakal, postenal, zaspieval pieseň o minulosti, tichučko, bez slov, pokojne. Veselo ti — aj on sa ohlásil: rozopäl konáre, zahvízdal do skoku… Bol to starý, nepoškvrnený, pustý bôr; vedel pochopiť tvoj žiaľ, vedel prežívať tvoju radosť.Taký bol les, teraz takých niet!Nebolo včas, mrkalo. Celý deň stál les ticho, len z diaľky sa blížil šum; nahýnal krivé borovice vpravo i vľavo, tancoval po vrcholcoch rovných vysokých jedlí. Skrútil sa, preletel, ale neprestal. Les sa rozkýval, klátil sa, húdol si. Jeho vzdychy boli silnejšie, hlbšie. Les sa chmúril!„Hľa, to sova húka,“ myslel si v ten čas parobok, čo hnal voly do temných smrečín. „Ej, nebodaj viem ja, načo ona húka. Bojí sa, ušatá; šarkan príde, hej veru, i lavína bude, stromy sa vyváľajú. Ha — aj osika má strach, vždy čosi šušoce, modlí sa, nezbedná; eh, to nič, ona vždy tak, ale tu sova zahúka; breza, dievočka, sa stúli. Ej, ej, viem ja dobre, zle bude!“Les sa zachmúril. Stromy nôtili žiaľnym, hlbokým hlasom čudné, chmúrne žalmy. Jedle stenali, borovice duneli, osiky sa triasli, vietor zavýjal v rozpuklinách a dierach.Ide búrka!A parobok nie že by sa bál búrky, ale tak „pre bezpečnosť“ zašiel na salaš. Psi zabrechali, valasi sa chystali dojiť a niesli gelety do košiara. Pod stenou sedel ujo a strúhal črpák z rakyty, a hoci mu už oči neslúžili, bol ešte majstrom v tomto remesle.— Bože, daj šťastia! — pozdravil parobok valachov.— Bože, daj! — zaďakoval bača, chlap silný, ale zhrbený od večitého krčenia v kolibe, a nevšímal si ho ďalej. Nie je to vo zvyku.— Pomáhaj pánboh, ujo; akože, veď nevidíš strúhať.— Eh, ďakujem, boh ťa uslyš, syn môj. Kdeže sa poberáš a číže si ty?Večne sa tak spytuje starý ujo, nepoznáva nikoho, pamäť má slabú, oči nevidia, i kašlať začal minulej zimy.— Tak, tak, viem už, hej. Ty si to, no ale si vyrástol. Hej, veď tvoj otec, boh mu daj slávu večnú, čo ho medveď zabil, bol tiež onaký chlap, dubca vytrhol i s koreňom, kým ho tá pliaga medvedia nezašla hen v Žúberovej.— Ej, starý otec, pletie sa ti to v hlave, mnoho si videl vo svete, to strýka od Chomov medveď odpravil.— No, no, ba hej, hľaďže, zabúdam, hlava ako sito. A veď si sadni tam na kladu. Porozprávaj, čo nového vo svete; či už pustili Jura Mucháľa z áreštu, čo žida podpálil?— Ej, pustili, dávno pustili, — a sadol si k dedovi na kladu.— Ha, ha, chlapče, dobačujem, čas je oddýchnuť si, mnoho som skúsil i videl vo svete. Ďaleké kraje som prešiel, ľudí poznal.A starý ujo zakýval hlavou, zadíval sa poblednutými očami do medzier medzi vetvy stromov. Zdalo sa, spomínal na ďaleké kraje, na zašlé časy.Dve bytosti, les a ujo, pozorovali sa navzájom. Obaja starí, skúsení, dolámaní časom hľadeli si do očí. Obaja čakali smrť: dedo dobačuje a les ľahne lavínou pod sekerou rúbačovou a pod nohou šarkanovou. — Les bol hrozný, sivý oblak vyťahoval sa čím diaľ strašnejšie spoza borovíc, obkľučujúcich poľanu so salašom; klaňali, triasli sa pod dunivým, vzdialeným krokom šarkana. Nebolo strašnejšieho lesa, zmizol pestrý koberec kvetín, z ktorého viala lesná sviežosť; kvetiny sklonili hlávky, zavreli kalíšky, šeptali otčenáš. Chvíľami zahučal tetrov, zapišťal jastrab, vrátiac sa letmo do hniezda. Sovy dnes nevyšli na lov. Celý les sa chvel. Staré podhnité jedle chystali sa umrieť. Ešte včera, pred rokom, odolali vetru, no dnes — bože, pomôž a zavaruj — dnes sú zas staršie, síl im ubudlo, možno nevydržia. Les bol ako nebožtík pred smrťou; strašný, ale na poľutovanie. Ujo bol taký nebožtík, podobali sa. Brali posledné pomazanie.Tieň prebehol po ujovej tvári, pery sa mu zachveli (čo mohli šeptať?) a oči, vyhasnuté oči, hľadeli uprene do medzier. Ujo spomínal, les hučal, borovica dunela. Parobkovi bolo čudne a clivo v duši, hľadel na starcovu tvár a počúval stony hôr. Chvíľami boli tieto stony ľahučké a tiché, akoby niekde ďaleko prosila o milosť hriešna duša, chvíľami menili sa na úpenlivé, žalostné výkriky, akoby zavýjal tur v predsmrtných kŕčoch. A zanikali strašlivou kviľbou v dutinách lesa. V kolibe horela vatra a nejasné svetielko presvitalo štrbinami do tmy. Valasi odvarili žinčice, pofajčili a začali sciedzať. Sotva usnú tej noci, majú strach o ovce, ktoré, zbité v hŕbu, pchali sa do kúta v košiari a čakali prvý blesk.Bolo čím diaľ dusnejšie; zaryčal roháč, ujo sa strhol. — Sadnime si sem na prah, chlapče, tu neduje tak! — Sadli si. Ujo odkašlal; mal čosi na jazyku.— Eh, synak! — spomína. — Rozpoviem ti čosi, chceš? Inému bych nevravel, vysmial by sa, neuveril by starcovi. Bolo to dávno, pamätám. Tak počúvaj, chceš, vyrozprávam ti.Nuž hľa, ako to bolo. Tu vieš, ten Juro, čo na lavici leží, ti je aj rodina nejaká. Ehe. Ba hej, no, po otcovi. On ho, ver, nepoznal, to ja som ho tak vychoval, sirotu, nebožiatko. A bol jeho otec človek mocný, vlka sa nebál, keď mu do chlieva vošiel. Nebál sa, zavaruj, bože, teba, ak by ťa bol dostal vo svojom revíre pytliačiť, dušu by z teba vytriasol. Bo vieš, nebodaj bol on horárom; zapáčil sa ten raz pánovi, bo, ako hovorím, bol človek mocný a bez ľútosti ku zlodejom. Mal on len tri veci vo svete rád: ženu svoju, flintu a horu, ale za tie by on aj hlavu do klepca vopchal. Taký to bol človek.Nuž hej, ako vravím, zapáčil sa pánovi a pán mu doprosta:— Ale si ty, Kubo, sprosták, — tak mu, — ty sa za ovcami túlaš, baranov za mošnu naťahuješ. Iba čo, — hovorí, — čas nemilobohu mrháš. A nie aby si priešiel ku mne za horára, zver mi vartovať.Kubo nič, ani nemukol pánovi, nechcelo sa jemu zo salaša.— Ej, nie to pekne, — hovorí pán, — iný by na siahu od radosti vyskočil, keby ho volal. Či je to, — pán mu, — nie hriech v kolibe sa ti váľal. A dobre, dobre ti bude. Chalupu, horáreň vystaviam a z lesa neodídeš. Či tak?Kubuš čuší, klobúk v rukách vrtí, bojí sa pána rozhnevať, ale z koliby mu je ľúto ísť.— Nie, — povie, — nepôjdem, na škodu bych vám bol.— No, čože si ty za človeka, Kubo, — vraví pán, — flintu ti dám, ženu si dovedieš. — Dobre pán vedel, na čo Kuba chytí, sľúbil mu flintu, duplovku.— Nedbám, keď tak, pôjdem!— Tak hej! — Vzal Kubuš vatral: prevesil cezeň cedidlo, halenu a pošiel za pánom.Žil Kubo v horárni so ženou z doliny. Mladá bola i pekná ver, a mala ho rada ako on ju. Nuž tak, chlapče, počúvaš? Žil on, privykol horárni a pytliaci sa ho báli, hej, báli veru. Nejeden jeleň životom zaplatil. A babu, ženu svoju, držal na obôcke, hoci ju mal rád. Hja, veru, taký bol čertov chlap. Neraz ju haluzou vylúzgal, chudinu; ani sa nehla, nebožiatko, aj za týždeň. Učil ju on móresu; počúvať ho musela, len okom žmurkol, a už sa triasla. Ech, veru, ťažko takého človeka aj s lampášom nájsť, syn môj. Má ženu, aj rád ju má, ruku by za ňu na klát položil, ale poláskať sa s ňou nevie. A ona — do ohňa by za ním šla. Neborká, úbohá, len v noci, keď on spí, čo ho pohladká, krpec mu popraví. Tak, hej, ťažko veriť, ale ja viem, sám som ich vídal, ako nažívali. I nocoval som u nich. Ba tak.Nikdy Kubo dobrému človeku, ani zveru bez príčiny neublížil. Len kamzíky, divé kozy (tak ich volal), mal rád. Behal za nimi, preháňal ich po strminách, na povraz chytal. Bohvie prečo sa mu tak zaľúbili, či preto, že boli také vrtké a vedeli ho povykrúcať, či prečo. A tie kamzíky — bodaj vydochli — tie boli jeho skazou. Och, Kubuš, Kubuš, nebol si zlý človek, ale tvrdú si mal hlavu; nikto sa ti nesmel sprotiviť, keby nie, ta mohol si ešte dlho hvízdať po lúčine.Raz ti, chlapče, Kubo vstal, obul krpce, vzal valašku a hybaj na grúne za kamzíkmi. Ľúbil on ich, ako hovorím, často i celý deň za nimi behal, driapal sa po vežiach, i ruky, nohy si dokaličil, ale vždy sa vylízal. Hana, žena, sa ho ani vtedy dotknúť nesmela. A bola to mladica hladká, veru darmo ti nevravím, chlapče, teraz sú ani ženy nie také. Iný, hoc by bol mŕtvy, bol by pod jej rukou ožil, ale on nie; ani priblížiť sa nesmela, nedajbože ešte dotknúť, tak sa ho bála, úbohá.Tu, v ten deň, sám diabol — boh mi odpusť hriechy — mu vplietol do cesty samca kamzíka; ej, bisťubohu, bol to za cap ani ročný junec. Usmial sa Kubo pod fúz a poď ho za ním. Najprv potichu po machu stúpa, skalky sa netkne, okom nežmurkne. Tak ten vedel loziť. Iba ti tu odrazu hup — a už ho drží za zadnú raticu. Ale zviera bolo mocné, raz virgne zadkom a Kubo aký dlhý, taký široký leží na piargu.Nie, chlapče, neuvidíš ty takého chlapa. Papuľu mal rozťatú, krv ho zaliala, ale kamzíka nenechal. Vybehol za ním na vežu, na takú, že by sa druhý mal čas i dvakrát zabiť, kým by na ňu vyšiel, a on dva skoky, tri dupy a už krepčí hore. Ale vtedy sa mu nepošťastilo: kamzík už dávno zabehol do kŕdľa, a Kubo, ako hej, ako nie, sám Pán vie, ako urobil ten nešťastný kotrmelec, či sa mu krpec skĺzol, či preto, že bol zlostník, a či to už bolo tak súdené; zletel on, neborák, skotúľal sa až do doliny.Čaká Hana muža, čaká ho a pradie vlnu, ale muža niet. I večer nadišiel, a Kuba nič, ani slychu ani vidu po ňom. Kubo nejde.Zľakla sa holubica moja Hana, prehodila si plachietku a šla hľadať. Bála sa, že ju zbije, keď príde a ona doma nebude, i do záletníc že jej nadá, ale predsa len pošla. Vedela ona úbohá, že bral ráno povraz na kamzíky a dala sa hneď do grúňov, kde ich vídala.Ach, bože, noc bola a ona, slabá stvora, opustená ako palec medzi tými bralami, pri mesiačiku muža hľadá, plače, narieka: — Ľudia boží, majte zmilovanie, nájdite ho! Jakubko, Kubuš môj drahý, Kubuško, holúbok, kdeže si mi. Ach, sokolík môj jasný. — Tak ona vykladá, mená mu dáva, že by ich anjel nezaslúžil.Až tu — buď, bože milostivý — vidí ho, ako leží, sokol jej úbohý, roztiahnutý na machu, mesiačik si naň svieti, košieľka sa mu bielie, pracky jagajú na opasku, valaška s obrúčkami sa pri ňom blyští.Vidí ho a skočí k nemu; krv mu na hlave, krv na rukách, krv na bielej košeli.Slzami ho prebrala, ej, synak, ťažko veriť, ale slzy majú divotvornú moc. Slzami ho prebrala, slzami umyla. — Ach, Hanuša, duša moja, boh ma potrestal, boh ma skarhal. Odpusť mi… prepáč! trápim sa… nedožijem. Všetko sa vo mne rušilo, — hovorí, ledva dych popadajúc, ani sa nehol, všetko mal dodrúzgané. — Tam, vezmi… vezmi valašku, uder ma obuškom… Dobrý skutok vykonáš… uľahčíš mi… boh ti odpusť.Hľadí Hana, holubica sivá, hľadí vlhkými očami na Kubuša — nechápe ho.— Ovaľ ma, — zas jej, — tam nad ucho. A pomodli sa nado mnou, hriešnik som bol, ľudí som bíjal, teba som trýznil. Boh mi pomôž! — Tak jej on; krv ho tri razy zaliala, kým to povedal. A ona kľačí nad ním a zas len nechápe. Iba ho bozkáva, krv mu utiera.Vidí Kubuš, že ťažko jej, a myslí si: „S babou konca nedočkáš.“ Zahrmel na ňu. Strhla sa a kukla naň. A on jej, nebohej, ostro, aby ho klkla tým obuškom. Bála sa Hana muža veľmi, vedela, že nikdy, kým spolu kašu s mliekom jedli, nikdy sa mu nesprotivila. Bála sa ho i teraz a možno vtedy už ani zdravý rozum nemala. Vzala valašku, klkla ho a bolo po ňom amen.Nuž tak, chlapče, skonal Kubuš. Ráno ho našli voliari, povedali pánovi. Pán Kuba poľutoval, poplakal i náhrobník mu dal. Tam leží pod jedlou v dolinke. Teraz takých ľudí niet ani takých časov, ej, pamätám ja. Groš bol ako lopata, z kapsy ti trčal a lyžica na dva, na tri chlipy. Teraz takých niet.— A Hanica, čože s Hanicou, starý otec?— Ako? Hanica? O tej ver nechyrovať; otec nebeský vie, čo sa s ňou stalo. Podajedni povrávajú, že vraj z rozumu postúpila, ošalela a tak vzala koniec v horách; druhí zas, že sa od žiaľu naschvál zmárnila; nuž, ktože vie. Chudina, ťažký mala život, ale božia vôľa sa stala. — Tak, synak, všetko som ti rozpovedal, ako sám viem. No poďme spať, už odcedili mlieko. Čas je.Dlho nemohli usnúť, vatra nehasla a valasi stále vychodili z koliby k ovciam, bojac sa o ne. Dlho sa ozývalo ich bľačanie pomedzi ťažké dunenie hromov. Celé úbočie hvízdalo hlbokou kviľbou. Stromy sa klaňali až po zem, hora pukala a stenala, haluze praskali vo vetre. Naraz akoby meč rozťal záclonu tmy, osvietili sa tmavé vrcholce jedlí jasným modravým svitom. Blyslo sa! — udrel hrom! Zarevalo úbočie, striasla sa koliba a ozval sa ostrý, vymeraný zvuk, akoby dva veľké kamene narazili na seba, a nasledovalo sto hrmotajúcich príšerných a silných hlasov. Zdalo sa: vo tme sa hádajú duchovia lesa, vrieskajú, trieskajú, skučia, zavýjajú, hučia, volajú. Na chvíľu stíchlo — spustil sa dážď a začal vo veľkých kvapkách prskať po stromoch a plieskať vo vetre na strechu koliby. Voda v jarkoch sa valila do doliny, navážajúc a berúc so sebou drievka a kamenie. Do čľupkania dažďa miešal sa suchý hrochot umierajúcich stromov a hrmot hromov, odrážajúci sa od strání desatorakou ozvenou, zanikal vždy slabším rykom v dolinách. Valasi boli ako na nožoch, ustavične zaklínali šarkana, behali k ovciam. Starý ujo sedel na lavici so spustenými nohami, díval sa na dohárajúcu vatru a pri silnejších bleskoch sa žehnal a modlil. Parobok pchal hlavu do kožucha, aby nič nevidel. Tak bolo, kým sa dážď nespustil rovnomerne a bača nevošiel do koliby so slovami: — No prešlo, Pán pomohol.	Chrobak_Prvotiny-a-ine-prozy.html.txt
Svadba v Jasenovej (v Orave)OpisujePavel Socháň.Keď mládenec s dievkou chcesa spoznať, kúpi jej na jarmarok srdce (za 50 kr.), alebo šatku (za 1 zl.), alebo záušnice (za 50 kr.), keď ona nemá vôľu, vráti mu to, ale ak áno, prijme to a dá mu zelenú mašľu so špendlíkom na čiapku (za 10 kr.).Dievča dá mládencovi, ktorého rada má, keď príde k nej v sobotu večer na zálety,pierko:rozmarín, klinček a fialku. Mládenec, ktorý nemá frajerky, sám si vstrčí za klobúkpero.Keď šuhaj chce sa ženiť, pošle v sobotu večer ženyna prepačky, nahovárať. Ženy naprepačkyidú v obrúsku. Keď mládenec čuje, že môže prísť, vyberie sa potom s niektorým chlapom zo svojej rodiny „na prepačky“. Títo vezmú si výhovorku, po čo prišli, na to sa „nadhadzuje“, až prídu na ženenie a dievča pýtajú. Keď mu ju sľúbia, dohovoria sa ovýplatok, koľko s ňou dostane, a v nedeľu idú písať ohlášky; keď muodpoveďä(ajdajú lopár), nechá ženenie tak a čaká ďalej; ale keď „mu je náhlo“ (so ženením), ide ďalejnahovárať.Potom sa už pripravuje ku svadbe. Mladucha si najde oddavača, starejšiu zo svojej rodiny, a družice; mladý zať starejšieho (pytača) zo svojej rodiny, družbov azváčä.V nedeľu ráno pri prvej ohláške mladucha donesie mladému zaťovi do jeho domupero:3 byľky rozmarínu so šnúrkou, špendlíkom a s perlami (kúpi v sklepe za 50 kr.). A to mu donesie každú nedeľu iné pero s inakšou stužkou. Na sobáš musí byť stužka zelená. Mladý zať chodí v nedeľu do kostola vše so starejším. Mladucha nechodí na ohlášky, lebo sa hanbí.Na svadbu zvú po prvej ohláške vo štvrtok a volajú len rodinu.Hneď od prvej ohlášky pripravuje sa mladucha srúchom, aby mala do svadby všetko hotové:Košiel12 — 15;sukieňbielych spodných 5; na vrch súkenných od Turčana 20;štófky(červené, belasé, na kvietky) 4; bielu na kvietočky na vrch 1; k sobášu belavú polhodvabnú 1; spolu 31 sukieň po cene 3 — 5 zl. Pri sobáši má 6 sukieň na sebe.Šät(šiat) 5 — 6 po 3 zl. 50 kr.; farba ich je čierna.Kabátov, veľký súkenný za 14 zl., listerové 3.Brusleky(pod kabátom) 5 kusov (listerový, hodvabný, čierny zamatový, čierny na kvietočky) po 2 — 3 zl.Zásterky2 po 30 kr.Čepcov7 (so zúbkami i bez zúbkov) po 50 — 60 kr.Stužky3 — 4 po 20 kr. až 3 zl.Šatkyna hlavu so 30 kusov po 1 zl., hodvabná 2 zl. 20 kr.Oplecká7 z mušlínu po 1 zl.Čižmy2 kordovánové po 4 zl.Krpce1 s remencami, mestské za 3 zl. 40 kr.Pančuchyz domášneho súkna 2 páry po 1 zl. 20 kr.Nohavicez barchanu 1 za 1 zl.Periny, 1 vrchnú za 6 zl. 50 kr., 1 spodnú, 5 vankúšov za 12 — 14 zl. Funt pieraťa stojí 70 kr. Oblečenie z domášneho plátna (farbené „na mäteňä“, „na ugorky“, „na bamburky“, „na viličky“, „na nožničky“, „na pavúky“, „na šľahaňä“, „na mesiačiky“, „na ploštičky“, „na klieštiky“, „na stoličky“, „na ovsík“).Plachty5 po 1 zl.Obrusyposteľné 2, do kostola 1 z domášneho plátna.Zrkadlo1 za 1 zl.Taniere3.Hrnčekyna kávu 3.Lyžku1.Truhly2 po 5 zl. Do jednej nasypú 2 miery jačmeňa a po vrchu dajú háby, aby bola truhla plná a ťažká.Motyku, kúdeľ, hrable, trepačku, kiahnicu.Rúcho hotoviť chodia pomáhať dievčence, peria párať a šiť, a mládenci protiveň robiť. V dome traktujú rodičia pálenkou, mäsom a chlebom. Mladý zať chodí každý večer a zostane tam spať.Po prvej ohláške v tú nedeľu večer jeoddávaňä. Mladý zaťzájme si(zavolá) dvoch starejších a s tými ide do domu mladuchy pýtať od rodičov a oddavača, ktorý tam už čaká. Pritom vinšuje starejší, potom oddavač:„Mnohovážni páni prätelé! Prosíme, aby nám pocestným z ďalekej krajiny prišlým lidem vaší lásky k malému pobaveniu, odpočinku a hospody popriať ráčili a naše reči, ktoré by boli Pánu Bohu milé a príjemné, nám ale užitočné, slobodne mluviť dopustili, — od vás si prosíme a žádáme. Nám velice milí prätelé! Cit prätelského navštívení tohoto predsevzetí našeho za to máme, že vám jest dačo i povedomo, protož prvé nežli by mnohými rozprávkami a historiami vám snáď obtížni mohli byť, když krom toho ani času natoľko nám nezbýva, umínil jsem na krátce reči tuto predniesť. Hospodin pri stvorení prvního človeka Adama to povedeti ráčil, že není dobre býti človeku samotnému a že potrebuje pomoc, která by pri nem byla, že by zde Pán Buh svú múdrosť a lásku k lidem zjevil, to z každodenného zkúšení dostatečne poznávame, samotný zaiste stav človeka jest stav smutný a nešikuje sa k jeho prirození, nebo se n??? vnítrního v nás nachází, ?? nás k společnosti s jinými lidmi ponúká a táhne, to jest všickni žádáme v tovarišstvu jiných lidí, zvlášte nám dobre prejúcích práteluv živi býti. I tento náš poctivý mládenec (N. N.), posaváď v samotnosti zustávaje, nynejšího času umínil sobe k boku svému vernú a statočnú tovarišku pripojiti, aby on své štestí na tomto svete vo svazku manželském a v spoločnosti hledati mohl. Meziiným ??k zvolil sobe zde v tomto dome zustávající šlechetnú pannu (N. N.), kterážto, aby se jemu pri prítomnosti naši za budúci manželku slíbila a s ním dnes v oddavky vstúpila, srdečne prosíme a žádame.“Na to odpovie oddavač:„Mnohovážni páni prätelé! Z vážnych rečí vašich vyrozumel pan hospodár i my, na ten čas jeho shromaždení prátelé, kterak o stavu manželském pobožnú reč ste vedli, že tento stav manželský sám Hospodin ustanoviti ráčil, po druhé k čemu by tento stav smeroval, totižto aby Buh veliký počet služebníkuv nasbíral, ktorí by meno jeho oslavovali naveky. A tak, když i pán hospodár a rodičové s céru túto, kterú vašemu pánu principálovi za manželku žádate, vidúce, že vúle Boží v tom jest, nechtejí ani oni od porädku odstupovať, vúli Boží se podávají a mluviac: staň se vúle tvá, Pane, dcéru svú vašemu pánu ženichovi do manželstva slibuji. A tak aby toto manželství bylo šťastlivé a pobožné, k tomu jak rodičové, tak aj my prítomní zde vinšujeme, aby se vespolek snášali a aby hojne Boží požehnaní obdrželi zde časne a tam potom večne, to srdečne vinšujem a žádam. Medzitým, poneváč sme na začätku rečí vašich vyrozumeli, že ste z veľmi ďalekej cesty k nám prišli, aby ste na ceste nezahynuli, obetujeme vám toto malé občerstvení, aby ste ho zdraví užili a sa na ďalšú cestu, ktorá ešte pred nami stojí, máličko občerstvili a posilnili. Že ste vy tak velice dobrí a uprimní prátelé z ďalekej krajiny s pobožnými a kresťanskými rečami prišli, nie len malé zabavenie a hospody vám prepustíme a dovolíme, ale aj vážne reči vaše, ktoré ku nám hovoriť chcete, vďačne preslyšíme.“Na to obráti sa oddavač k dievke:„Úprimná dcéro! Dobrotivý Pán Boh poprál tebe štestia k budúcemu manželstvu, tak že tento poctivý mládenec N. N. prichádza k nám z vnuknutia božieho, žiadajúc teba mať za pravú a vernú manželku. On ti sľubuje vernosť a lásku do úplnej smrti. Tak teraz pred nami povedz, či sa sľúbiš, či chceš byť tomuto poctivému mládencovi za manželku? Uprímní rodičovia! Pýtam sa slušne i vás, chcete-li túto vašu dcéru tomuto poctivému mládencovi za manželku dať?Mnohovážni Páni! Poneváč rodičove i panna tomu privoľují, aby sa žädosť vaše a pána principála naplnila, tedy ja osobu, kterú žádate, ve jmenu Páne vám s požehnáním oddávam, prímte ji vdečne, a tak ruku jeji v ruku vaši dávam.“Dovedú im ženskú v starom kožuchu oblečenú, s riečicou na hlave a s košíkom na ruke, v košíku chlieb a krpočku pálenky, ponúka ich, zalieča sa mladému zaťovi; ale ten ju nechce, ona sľubuje, že ho bude dobre chovať, a tak sa mu neustále ponúka. Dovedú potom inú ženskú, oblečenú obyčajne; ani ku tej sa mladý zať neprizná. Konečne oddavač sa poberie hľadať mladuchu, a keď ju dovedie, pýta sa, či je to tá pravá. Mladý zať sa tejto už prizná, a oddavač prehovorí: „Uprímná dcéro! Dobrotivý Pán Boh poprial tebe štesťä“ atď.Keď starejší prijíma mladuchu do rúk, takto vinšuje:„Když Hospodin naši nynejší cestu šťastnú učiniti ráčil, za to máme jeho Božské velebnosti díky činiti. ?? ??k, mladoženíchu, prími ruku panny této na zosvecení toho, že se ona tobe verne pred nami za budúcí manželku slibuje. Hospodin ??k laskavý, který vám vec túto šťastne začíti poprál, nechať z milosti své i to popreje, aby se časem šťasne i dokonati mohlo. A tak vám, novomanželský sňatku (!), vinšujem, aby vás sám Pán Boh ráčil upevniť, zmocniť a utvrdiť. Co Buh spojil, človek nerozlučuj. Milosť Boží budiž s vami! Ameň.“Na to si posadajú: mladoženísi do kúta za stolom, lebo to je hlavné miesto („že by boli na spájaní vždycky spolu, jako ten uhol na izbe sväzaný“.) Jej rodičia nesedia za stolom. Najprv si vypijú, potom si zajedia: rezance s polievkou, na to kyslú polievku, kapustu, grísku, opekance s makom, kutle alebo droby, mäso s cviklou a slivky varené.Po jedle rozbije kuchárka hrnec o dvere na kuchyni, začne plakať, že sa obarila a príde so zakrútenou rukou, držiac v nej varechu; na tú si vyberá od prítomných po groši.Zabavia sa aj do 9. ráno.Po večeri pijú a spievajú, seďačky pri stole, menovite:Načô sa ženíš, keď nevieš;prečô sa ľudí nedovieš?Dosť som sa ľudí dovedau,každý mi inak povedau.Žeň sä, šuhaj, žeň sä,tebe dievča treba;jä by sä vydala,mne muža netreba.Vydajte sä, dieuky,’šetky jedným razom;jä by sä vydala,môj frajer je kňazom.Jeden mi je kňazoma druhý rechtorom,a tretí mi píšeza kráľovským stolom.Bože môj, pane môj,pre koho ma tresceš?Koho jä milujem,toho mi dať nechceš.Milujem jednehozo srdca verného,ale jä dobre viem,že nebudem jeho.Miluje ma ktosi,ej, aj jä kohosi,ale sa ma ktosido vôle naprosí.A jä som zo sveta debnár,a jä ťa, dievčatko, neznám;jä si len za vrštek zájdem,tam si jä frajerku nájdem.Vinš starejšieho pri pýtaní poklony(koláča):„Drazí a uprimní Spoluprätelé! Každý pocesný človek o to sa usiluje, aby svým domácim ze své cesty n??? veselého donésti mohl a aby nejakový znak ukázal, že se mu na ceste v jeho predsevzetí dobre podarilo. Aby sme tedy mohli i my našim domácim dúvodne to preukázati, že sme cestu naši nadarmo nekonali, tedy prosíme vaše slovutnosti, aby ste nám na znamení našeho šťastného putování aspon nejaký znak dati ráčili, s nímž bychom našich domácich ujistiti mohli, že naše cesta daremná nebyla a že nám Pán Buh podle žádosti naši pomáhal, a tak si to od vás vyžádame a vyprosíme.“Niektorý deň po oddávaní kúpi mladý zať svojej oddanici čižmy a donesie jej ich do domu, ona zase v deň pred sobášom pošle mu košeľu a hodvabnú šatku na hrdlo.Svadba je vo štvrtok po tretej ohláške.Ráno o 9. hodinezväčsoženie družbov, títo prídu do svadobného domu a tam pri dverách vinšujepredný družba:„Mnohovážni páni prätelé! Velice se z toho teším a radujem, že vám milý Pán Boh poprial toho štestí dočekati, že váš milý syn do stavu svätého manželského poctive vstupuje. Vinšujem vám tedy, aby nejen toliko počátek tohoto svadobného veselí, ale i prostredek, i konec byl šťastný, požehnaný, k sláve Boží i celé této poctivé svadobní ríši, takové posedení a zabavení, které by bylo Pánu Bohu milé, to vám z úprimného srdce vinšujem a žádam.“Zavolajú ich ku stolu a ponúknu hriatou pálenkou. Družbovia sú obyčajne štyria, ale dakedy býva ich aj šesť.Prednému družbovivisí pri boku pripätá šabľa, ostatní majú paličky. Idú zvať od kraja. Prvádružica, ku ktorej prídu, pripneprednému družbovina šabľu jednu alebo dve šnúrky (stuhy), jednu belasú, druhú zelenú (dlhé po zem alebo aspoň do pol šable); druhá družica pripne červenú šnúrku a tak rad-radom. U prvej „družice“ poskladané ležia „perá“ pre družbov, od každej družice jedno. „Perá“ sú všetky rovnaké: červené ružičky, belavé, dve červené perly a zelený vrchovec. Cestou, keď družbovia idú zvať, spievajú:Ej, a veru idemez kraja veselieho,ej, veď sme sa napilivínca červenieho.Ej, a veru ideme,ale nevieme kam;otvor, dievča, dvere,najprv vôjdeme k vám.Ej, otvor, dievča, dvere,ide frajer nový,ej, aby ti nezlámauzápor javorový.Predný družba, prijdúc do izby, vinšuje:„Velice se z toho teším a radujem, že vás pri dobrom a stálom zdraví spatrovati múžem. Náš pán principál i se všechnemi domácimi zkazuje poníženú službu, aby ste si nesťažovali na jeho svadbu prísť a jeho svadobný dom obveseliť. Skrze nás družbov prosí a žiada.“S družiciami a so starejšou, ktoré rad-radom s sebou pojímali, idú dosvadobného domu, kde si zapijú a zatancujú pri muzike. Tam sú už dvaja starejší. Družice zostanú tam, družbovia však vyberú sa po mladuchu spievajúc.Mladucha sa vtedy v komore „rädi“ ku sobášu. Zavinšuje predný družba to samé, č? pri mladom zaťovi. Potom pýta od „oddavača“ a od rodičov:„Mnohovážny pán oddavač a pán hospodár! Majíce jednu inštanciu pred vaší milosť predložiť, o ktorú by som vás prosil, aby ste mne ráčili vyslyšať a čo mi potrebné jest, k rukám odovzdať. Náš pán principál, majíce jeden drahý klenot od času onehdajšího pri rukách vaších a pri vaší milosti sverený, to jest poctivú pannu N. N., o ktorú tehdy náš pán principál, též i celá kompánie naše zkazuje poniženú službu, aby ste mne na maličký čas k rukám mým odevzdať ráčili, prosia a žiadajú.“Za tým prednesie:Tak som bežau, ako zajac,sto inakších ako najviac.A tú našu, ešte vašu,zvať sme prišli ku sobášu.Na veži zvon hlasom volá,sbierajte sa do kostola.Pán principál, ten už vie,kde tých krivých podeje.A tým, čo odvisly hlavyod pálenky, od prhľavy,tých zavreme do komory,pokiaľ ten jed z nich vyhorí.A vy, ženy, pijavice,tie krčiažky a skleniceta do pekla postrkajte.Ženy, ženy, rozum majte,veď to škandál na ulici,keď ide smrad zo sklenici.„Oddavač“ dovedie mladuchu a oddá ju prednému družbovi do rúk s vinšom:„Milí prátelé! Nezapomenuli sme na ten slib, když sme poctivému mládenci N. N. poctivú pannu N. N. za manželku slíbili, aniž chceme odvolati a zmeniti, a protož na žádosť vaši ji nietoliko propustíme, ale i v ruce vaši oddati chceme. Najprv ??k i samé panny zeptáme se, zdali o tom slibu nezapomenula. A tak, milá panna, po učineném slibu vašem teď vás již k svatiemu sobáši žádají, stojtež v tomto úmyslu a tohoto poctivého mládence manželkou buďte; a tak jditež v pokoji, milosť Boží budiž s vámi. Ameň.“Mladucha sa odpýta od otca, matky, bratov a sestier atď.:Vy uprimní moji rodičovia milí! Poneváč sa čas mého odchodu chýli, v ktorom mám učiniť vám poslední vale, dosvedčiť uprimne srdce dobré, stále; pritom mú korunu s hlavy dnes složiti, panenskú slobodu na bok odložiti: Pekne vám ďakujem za vaše staraní rodičovské všecko, ctné vychovávaní, že ste mne nejednu prsemi kojili, áno i teď svazkem manželským spojili. Buh nech vás otcovskú pravicí podpírá, slzy v pakušení z očí vašich stírá. V čem koli sem ale proti vám zvinila, protivenství mnoho posavaď činila, prosím, že by ste mi odpustiť ráčili a na dobrú stránku všecko obrátili. Môj drahý otec, mať, jako vás milujem, zo všech zlých výstupkov od vás odpytujem; i vy, moje sestry, spolu aj s bratami, ak sme boli nekdy spolu pohnevaní, i vy mi odpusťte, za zle mi nemajte, ja vám podám ruku, i vy mi podajte: nech vás Buh požehná a zdržuje stále. Tu vám všem prítomným ja tiež činím vale.Druhý, inakší vinš mladuchy pri odpytovaní:Moji rodičovia, má milá rodina! Nastala mne nyní žalos(t)ná novina: ja s svojím ženíchem musím se preč bráti, vás smutných rodičov tuná zanechati. Môj venec, který sem šťastlive znosila a v cnosti panenskej již sem ho složila. Zato vám ja, moji rodičové milí, ze srdce ďakujem, nech vás Pán Boh živí. Mívali ste starosť, tež i peči o mne, a k cnostem kresťanským vodievali ste mne. Ja se nyní na čas musím odebrati od pánov rodičov a vás zanechati. Takto vám ostatním prátelom vinšujem, neb se s vami lúčim a vám dobre prajem. I milej družine tež mám dekovati, že mi tu poctivosť chceli prokázati. S Bohem tu zostante, rodičove milí, a kvíliť prestante, že ja v túto chvíli od vás se odberám a vám vale dávam, však milý Pán Buh zas dá shledati se nám. Svatá vúle Boží nech sa stane s vami a nech Buh rozmnoží milosť svú nad vami. Prestante kvíliti, nermúťte se více, Buh bude tešiti vaše smutné srdce, a po tomto časném putování dá v živote večnom radosné skonání. Žehnej vás Buh tedy, bratia moji milí, všecku mú rodinu, že ja v tuto chvíli v pokoji se od vás nyní musím lúčiť a pod Boží ruku všeckých vás poručiť. Mejte se tu dobre, sestričky uprimné, kamarátky moje a které ste vy mne byly líbe a premilé, by ste cnosti nesly, dokud vám čas príde, by ste v radosť vešly, ten venec panenský by ste zachovaly, v čistote panenskej by ste prospívaly. Již všeckym ostatním tuná vale dávam. Již vám vale dávam a pekne ďakujem, z kamarátstva panenského vám sa poďakujem.Tretí vinš.(Odobierka mladuchy od matky a otca aj bratov ku sobášu idúcej.)Drahomilovaná matka aj tato! Významný je veľmi pre mňa dnesniaší deň, kelčo (?) práve teraz mienim vstúpiť v stav ten, ktorý sám Hospodin pre všetkých nariadil, keď sňatok manželský medzi ľuďmi sriadil. Chcem ísť ku oltáru, by ma tam Boh spojil s manželom budúcim, ktorý si ma zvolil. Ku oltáru kráčam s venčekom na hlave, ztade ale idúc, som v manželskom stave. Preto, keď tento dom za sebou zavieram, od vás, drahá matka, sa ešte odberám, za starosť a lásku mne preukázanú, za vašu pečlivosť, za výchovu danú, ďakujem vám pekne, Boh nech to odplatí, On mnohonásobne, nech Vám to navráti. Jestli som dakedy Vás tu nahnevala, a poslušnú úctu ak som Vám nedala, ráčte mi odpustiť, keď sa už rozlúčam, Božej opatere keď Vás odporúčam. Zostaňte tu s Bohom, dobre sa tu majte, len mi ešte Vaše požehnanie dajte. I Ty, brat môj drahý, dobre sa tu mávaj, a na mňa, prosím Ťa, nikdy sa nehnevaj; Boh nech Ti pomáha konať práce Tvoje, On nech Ti posiela požehnanie Svoje.Keď sa mladuchaodpýtala, družbovia vedú ju na sobáš, družice zase vedú mladého zaťa a sídu sa vo fare. Ostatná družina,svätovia, nejde ku sobášu. „Predný družba“ nesie koláče od mladuchy na faru; cestou všetci rozhadzujú svetuvýsluhu, ktorú dostali jedni od mladuchy, druhí v svadobnom dome. Mladý zať má halenu v rukávoch natiahnutú, za klobúkom „pero“ z rosmarínu o troch byľach, čižmy po kolená. Družbovia krpce, družice čižmy a venčeky na hlavách. Z fary idú do kostola k sobášu pár s párom: „predný družba“ s mladuchou, mladý zať s prednou družicou, potom ostatná družina; naostatok muzika, ktorá zostane pred kostolom čakať. Mladucha cestou k sobášu plače, nazad idúc už nie. („Veď ona ani jedna neplače, len si očistom šatku drží na očäch“.) Pred oltárom hľadí mladucha stupiť mladému zaťovi na nohu, „aby mala vrch“. Ľudia, čo prišli na diváky, strežú mladý pár a vynášajú potom o nich všelijaképriepoviedky:Žena veľká a muž malký, to sú dva od Boha darky. Žena malá a muž veľký, to sú iba dve oberky.Z kostola zase idú v tom samom poriadku do fary, tam zapíšu, zaplatia a idú do mladuchinho domu, spievajúc.K sobášu idúc spievajú:Svätý Mikulášu, žehnaj cestu našu, oj, veď my ideme k svätému sobášu. Ej, a veru ideme, chodníka nevieme: dobrí luďä veďä, azda nám poveďä.Od sobáša idúc spievajú:Ej, neplač ty, Zuzička, veď si ty už naša, ej, veď sme zaplatili od tvojho sobáša. Ej, veď sme zaplatili päťadvadsať groší ej, veď teba, Zuzička, nik to nevyprosí. * Ej, od sobáša idú, za rúčky sa vedú, ej, ľuďä im záviďä, že sa radi viďä. * Niže Jasenovej lúčka preoraná, už si ty, Zuzička, Janíčkovi daná. Na lúke králiky, na zemi pšenička, bude z teba, Zuzka, poriadna ženička.Sprievod tiahne do mladuchinho domu. Tam vinšuje predný družba, oddávajúc mladuchu oddavačovi:„Jakový klenot sme boli od nášho pána oddavača vyžiadali, takový opät i prinavracujeme, jen toliko, že je svätým sobášem potvrdzená a do stavu manželského uvedená. Vinšujem ja tedy týmto novomanželom, aby oni v lásce a svornosti nažívali. To im s uprimného srdca vinšujem a žiadam.“Na to zavinšuje starejší:„Drazí a uprimní prátelé! Poneváč sme s pomocí Pána Boha hlavní vec ku konci provedli, když novotní manželé skrze svätý sobáš v zvazku manželském utvrzení sú, za to buď Pánu Bohu chvála, on ráčiž i ostatním nám všem milostive prítomen býti, predne novotných manželuv, potom všech nás vespolek požehnati — srdečne vinšujem a žádam.“Oddavač ďakuje.Na to jedni si posadajú, druhí tancujú. Za stolom sedí oddavač, starejšovia a jedia a pijú hriato a koláče. Jedlá predkladajú „svätom“, ako pri oddávaní. Mladucha ako príde, vojde hneď do komory preobliecť sa do tanca. Predný družba ju dovedie a tancuje s ňou; za ním všetci ostatní družbovia ju rad-radom vykrúcajú. Zabavia sa tam do 9. večer. Keď sa natancovali, predný družba vypýta mladuchu s vinšom:„Spustne dum bez panny, keď ju preč odvezú, jak slávik spevavý keď odletí z lesu; spustne jak zahradka strhaná do vencuv, jak klasnaté pole pod rukami žencuv, jako strom, keď s neho ovocie otrasú, jak zelená lúčka, keď ju na jar spasú. Spustne, jak dedinka, keď spadne vežička, jako keď s koreňa sa odtrhne ružička. Panna je pozvaná, v svadobném pohrebe ide do pul pekla, aneb do pul nebe; a mnohá z panenství, z rája veselého prijde, nebožátko, do pekla celého. Nejedna panenka ve svadobnú dobu pochovala svoju veselosť do hrobu; uvadne jej krása jako list z javora, keď s konárka svojho odpadne do mora. Opadnú s nej ruže, ružičky červenie, smútok nosí v srdci, krýlka opustenie. Opustená chodí, jak by svet ztratila, jak by ľutovala, že sa narodila. Ej, mladá nevesta, drahé obrácení (?), poručme na Boha tvoje zarmúcení; Boh ti podá kľúče neba vysokého a dá večnú slávu Otca nebeského. Ružičky uvädnú, hory opadajú, A v nebi radosti, tie večne trvajú. Zešli ji, zešli ji, ó dobrý Bože náš, moc radostí z nebe, však ich ty dosti máš. Ameň.“Mladucha odoberie sa od rodičov.Rodičia zostanú doma a plačú, ani neprídu na veselie do svadobného domu.Mladý zať už popredku obstaral voz (cudzí), a ten čaká vo dvore: kone majú biele šatky s ružičkami na kantároch. Na voz uložia družbovia najprv truhly a na to periny.Rúchovnica(jedna) s mladuchou vysadnú do voza, ostatní vysadnú na druhý voz, tiež s vystrojenými koňmi. Muzikanti idú peší za ostatnými. Oddavač sradostníkompríde peší pozdejšie, keď je už mladucha v svadobnom dome. Vozár uteká popri koňoch a drží ich pri pysku za „cugle“, a tak bežia s ňou („ako keby hú ukradli“), spievajúc a výskajúc:Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háčä, ej, nech nám tá Zuzička tu dlho neplače. Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háčä, ej, poháňaj ich ostro do Kompanov prosto. * Ej, hybaj hore na voz a chytaj sa dievča, ej, aby si doniesla na takto rok dievča. Ej, hybaj hore na voz, na hustú drabinu, ej, že by si poznala tú tvoju rodinu. Ej, hybaj hore na voz! Nemôžem pre žalosť; ej, starú mater ja mám, ako tú tu nechám. Ej, hybaj dolu s voza, nestoj ako koza, ej, dosť si sa nastála, kým si sa vydala.Keď prídu pred svadobný dom:Ej, otvárajte bránu pekne maľovanú, ej, nech si nepolámem perko z majeránu.Keď vojdú do dvora:Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si palicu, ej, veď ti my vezieme hodnú paškrtnicu. Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si zámočky, ej, čo budeš zamykať pred nevestou štočky. Ej, neboj sa, nevesta, neboj sa ty núdze, ej, veď tam majú štyri veľké vedrá bryndze.Nechcú im otvoriť dvere na pitvore, oni búchajú a spievajú:Ej, otvárajte dvere, novotná rodina, ej, ideme zďaleka, veľká nám je zima. * Nedajte nám dlho státi, lebo sa nám trasú hnáty; hrdlo sa nám rozsušilo, treba, treba ho zaliati.Potom im už otvoria. Najprv pustia mladuchu s predným družbom do pitvora, dajú mladuche koláč a naň medu, aby privykla a aby sa s mužom radi videli. Mladucha vyhodí koláč s medom na pôjd, aby sa gazdovstvo „dvíhalo“. Potom zavolajú mladuchu, družbov a družice do komory a tam ich uhostia praženicou. Družbovia idú zatým truhly skladať; keď složia, idú tancovať. Keď trochu sa zabavia, idú mladuchupokladať. Mladucha čaká v komore, predný družba ide pre ňu, ona mu dá sviečky zapáliť (12 kusov) a horiace povkladá mu ich pomedzi prsty do jednej ruky, a on ich tak zanesie do izby. Tam ich rozoberú družbovia, družice a starejšia každý po jednej, len mladuche dajú dve. Predný družba zaspieva:Odstúp sa, družina, celá na stranu, čô si ja prevediem vo venci pannu.Postavajú si do kolesa; predný družba drží mladuchu za ruku a tak sa chytia po dvaja a krútia sa a spievajú, držiac v rukách horiace sviece:A kozička bľäčí, krivý rožtek má, a Zuzička plače, že sa vydáva. Ach, môj milý otec, moja milá mať, akože ja budem s vaším synom spať. * Studená vodička medzi brehami, poctive si vedla medzi pannami. Poctivá panenka v zelenom venci môže sa prirovnať na nebi slnci. * Ach, venek môj krásny, venek zelený, veď som ho sbierala po šírom poli. Veď som ho sbierala lalakajúci, a teraz ho skladám nariekajúci. * Pozri si, Zuzička, hore na vežu, už tvoju slobodu do uzla väžu. Ach, veď mi hu väžu na dva uzlíčky, väc hu narozväžu žiadne ručičky. Väžu ti hu, väžu na štyri uzly, veď hu nerozväžeš, Zuzička, nikdy. * Parta že je parta sama perlová. Kto hu bude snímať? Šabľa družbova. Parta že je parta zelený venec, už ti je, Zuzička, ostatný konec. Parta že je parta parta z hatlasu, nenosila som hu iba do času. Ztratila som partu, nemôžem hu nájsť; našiel mi hu družba, nechce mi hu dať. A ja vás, pán družba, tak pekne prosím, dajte mi tú partu, rada hu nosím. Keby si ty partu rada nosila, krajšie by si družbu za ňu prosila. Ale že ty partu nerada nosíš, tak i pána družbu pekne neprosíš. * Vlasy že sa vlasy, prečierne vlasy, veď vás už prikryje čepec belasý. Ďakujem vám pekne, švarní mládenci, že ste mi dávali poctivosť v tanci. Ej, aj vám ďakujem, poctivé panny, čo som sedávala v kostole s vami. Ach, poďteže, poďte, družičky moja, budete rozpletať vrkoče moje.Mladucha utečie do komory a všetci za ňou, sviečky vyhasia a tliapkajú rukami. Mladý zať celý ten čas sedí za stolom a díva sa.V komore sníme predný družba mladuche venček s hlavy, zavesí na šabľu, na ktorej má už pečienku a koláč, a pritom takto vinšuje:Ej, mladá nevesta, pekne s’ pripravená, všetka tvoja hlava pekne ozdobená. Kým si tento venec na hlave nosila, zatiaľ si slobodná, kam chcela, chodila; ale už nebudeš ho dlho nositi, hneď v túto hodinu musíš ho složiti, lebo už na venci stužky rozväzujem a tým ťa panenskej slobody zbavujem. Daj, daj dolu s hlavy ten venec zelený, ktorý položily na tvú hlavu ženy. A keď ja rozpletiem na tvej hlave vlasy, budeš sa zvať ženou na budúce časy.Na to ide predný družba do izby odovzdať starejšiemu venec, a tam prehovorí:Milí páni svadobníci, vážni a poctiví všetci! Ráčte dobrú vúli míti, prišiel sem se pochváliti. Nechcem mluviť mnoho rečí; viete, čo nesiem na meči: Bojoval som s jednou pannou, istému mládenci danou. Snáď budete v tom domnení, že to kumšt veliký není, že to jest len žertovati s panenkami se v boj dati; než ale to jest vec jistá, kteráž múže mati místa, že i láska má své strely, kdyby jen k srdci letely. Nič težšího nemuž býti, človek musí omdlévati. A ja sem byl v takém strachu, jak by sem byl v cudzom hrachu. Když sem povstal proti panne, musel som si popľuť dlane, bych zkúsil chvály nynejší, kto z nás dvoch bude mocnejší. Prijda k ní, nohy postavil, silne sem ji takto pravil: Dej, mladucha, venec dolu, bo ti ho strhnem pospolu; nesmíš ho více nositi, musíš ho nyní složiti. Tu se oborila na mne veľmi silne a náramne. A všelijak se bránila, aby svoj venec chránila. „Proč mi, rekla, bereš moje, ja tobe nechávam tvoje; jaké ty právo máš k tomu, nechej, ?? náleží komu; nejedol si toľo kaše, že bys’ bral to, ?? je naše.“ A ja na tie hrubie reči hned sem vztáhnul ruku k meči. „Dej, pravím, tvuj venec dolu, vidíš moju šabľu holú.“ Ona se toľme ulekla, že hneď na kolená klekla, a ja sem rýchle učinil, co sem učiniti mínil: vzal sem venec s její hlavy. Nechať mi žádny nepraví, že sem v tom n??? prohrešil, bo som hu s tým aj potešil, že na miesto tohto vence bude nosiť biele čepce. Dobrý sem boj bojoval do mého skonání, a víru sem zachoval i dobré svedomí. Naposledy koruna večného dedictví bude mi darem daná v nebeském království. A ja sem si vypil z mojej fľašky trošku, preto si vyprosím aj zaskočiť trošku. A tak ty, muzika, probuď sa zo spaní, a zahraj vesele ku poskakování.Rozkáže si zahrať:Oženil sa kulifaj, vzal si kulifajku…Keď si tak sám predný družba s prednou družicou zatancuje, držiac šabľu v ľavej ruke do hora, vinšuje:Veliké vítezství Judita získala, když Holofernesovi králi hlavu sťala. Ale ja že to mám veliké vítazství, mne se pripisuje k svadbe tovarišství. Avšak nie s fortielstvom, ale z úlisnosti korunu sem získal bez ošemetnosti; avšak nie korunu, ale i koristi, ktorými se vdečím k svadbe tovarišství. Jedzte tú koristi s velikú chytrostí, keďže vám ju dávam s velikú vdečností.Sosníme so šable pečienku, koláčiky, položí na stôl pred starejšieho, venček nechá na šabli. Keď by mu ho niekto ukradol, platí 50 kr. pokuty. Potom ešte zaskočí jeden tanec s tým vencom, ale z druhou družicou, a odíde do komory oddať mladuche venec nazpak, ktorá si ho musí však najprv vymeniť za 50 kr. Vtedy ju rúchovnice v komore začepčia.Za ten čas v izbe tancujú bez mladuchy, potom vyberú sa muzikanti mladuche vyhrávať do pitvora.Muzikanti vráťa sa do izby a predný družba ide po mladú nevestu a dovedie ju do izby už začepčenú v červených stužkách. Ona nesie krpočkuhejnovku, pečienku a koláčik, a to oddá starejšiemu na stôl, a družba zavinšuje:Velice se z toho teším a radujem, že vás zdravých a čerstvých spatrujem: čo se mne dotýče, primnoho sem vystál, však prece s triumfem korunu sem dostal. Znak mého vítezství sem vám presentujem, tak pánem starejším tiež se komendujem. Na zelenej lúce kopa sena, včera bolas’ dievka, dneska žena.Tu rozkáže si tanec a vytancuje ho sám s mladuchou. Za ním mladý zať rozkáže si druhý tanec. Akonáhle tento tanec vytancuje, ujde mladucha do komory, ostatná družina však tancuje ďalej so dva tance. Nevesta si za ten čas preloží druhý čepec so zelenými stužkami, naberie výsluh do bielej zásterky a rozdáva ich poza pec ženám, čo neboly povolané; rúchovnica jej pri tom svieti sviečkou, aby žiadnu neobišla, alebo niektorej dva razy nedala.Nasleduje večera, ktorá je podobná ako pri oddávkach. Po večeri rozdáva mladá nevesta dary: šatky a koláče:radostníky(menšie koláčiky vo tri voje pletené) starejšiemu, družbom a družiciam, košeľu svokre, plátno atď. Mladucha vyberá to z košíka a oddavač, niekedy aj starejší, rozdávajú dary svatom.Starejšípoďakuje sa za venec:Prätelé premilí! Z toho sme veľmi potešení, že sme obdrželi ten venec zelený. Již sme teraz v dome hospodáre veselí, z čehož ženích má radosť a ja utešení; i jeho rodičä i my sa radujme, všetkým srdcem Boha oslavujme, že sme dostali takovú pannu, která nám podáva ratolesť a schranu; tu se spatruje panenská čistota, že strávila vek svuj poctivá, svá letá. My všickni na tom dosti máme, když ctnosti panenské pri ní nalezáme. Buh dej i na zatím milosti, aby mohli vždycky v lásce a svornosti medzi sebou živi byť, i ve společnosti. Pri skonání jejich života aby mohli prijiť do večnosti sveta, k tomu hodu nebeskému, na tú svadbu beránkovu!Vinš, keďoddavačs „radostníkom“ príde:„Milí prátelé! Že totižto naša mladá pani Pánu Bohu dekuje, že hu ráčil do stavu manželského povolať, i ze všeho teší sa ona a raduje, a i všemu shromaždení svadobnímu podekování činí. Na dosvedčení svej lásky a úprimnosti jak naproti svým novotným rodičum temito maličkými dárčeky se vdečí, a tak prosí a žádá skrze mne, aby ste vdečne prijať ráčili.Mladucha, keď príde dary rozdávať, vinšuje:Vy uprimní rodičové milí, také, kterí by ste koli z pokrvnosti byli, všeckých vúbec menom mojím pozdravujem, do lásky prätelské se vám komendujem, aby ste mne vdečne, ochotne prijali, a vždy bez prestáni verne milovali.Vinš, keď oddavač starejšiemu dar dáva:Milý, mnohovážny pane seniore, mám vám n??? predniesť v hlubokej pokore. Protož prítelkyne mladá panna táto, nemajíce stríbra ani žiadne zlato, kteráž by príslušne vás obdarolava, protož takavýto present mne podala, bych vám ho odevzdal za vše ustávaní, které ste konali verne bez prestání. Prímte to srdečne, mejte na tom dosti, prosí vás srdečne dle mé povinnosti.Zatým sa rozchodia. Muzikanti ostanú u mladého zaťa spať. Na zem postelú im slamy, plachtu a hlavnice dajú pod hlavu. — Družbovia idú obyčajne na zálety ku družiciam; ostatní idú spať.Ráno schodia sa hostia poznovu. Najsamprv príde starejší duriť muzikantov, aby hrali. Zatým prídu družbovia, dajú si zahrať, vypijú si pálenky hriatej a zajedia si koláčov, niekde dajú i kávy. Príde zváč a s ním idú i s muzikou po družice a po starejšiu. Keď všetkých posháňali, tancujú. Kto neskoro príde, toho natiahnu na dereš a vytnú mu 12 piestom.Potom pripravia zváča: dajú mu pero (forgov) zo slamy, zvonec na hrdlo, oči mu zaviažu šatkou, na nohu uviažu povrieslo, za ktoré ho družba vedie, a idú s muzikou ku mladuche do komory, „pokúdeľ.“ Tam si zatancujú, zajedia, zapijú a „pripravia kúdeľ“: uviažu na kúdeľ (praslicu) červenú šatku kvetovú (asi za 2 zl.), druhú bľado-ružovú, naviažu stužiek a pripravia malé zrkadielko. Kúdeľ ponesie predný družba napred všetkých. Prv však, než by sa pobrali, berú všetko, čo vidia: zrkadlo, obrazy, tanierky, šálky, trepačku, kahanicu (kyjanicu), hrable, kosák atď. Idú tancujúc ku mladému zaťovi, muzika vyhráva. Keď donesie predný družba kúdeľ, musí dať mladuche 2 šestáky. Potom si zatancujú a zasadnú jesť. Po hostine dajú muzikantom výsluhu do kapsy, to poberie jeden pre všetkých (bassista) a títo sa odoberú. Družina ich ide odprevadiť, ohlásia sa do krčmy, tam ešte zahrajú a družina zatancuje. Pomaly sa i ostatní hostia rozchodia, každý nesúc domov koláče navýsluhu.V nasledujúcich dňoch prichodia z rodiny naotrusky, pojesť, popiť, čo zostalo od svadby. Nevesta v najbližšiu nedeľu navštívi s mužom svojich rodičov. Mať ich pohostí tým, čo od veselia zvýšilo a potom im dačo prihotuje: mäso, rezance, rizkaše.*Ešte nasleduje zaznačiť nápevy svadobných piesní.Na nápev I spievajú sa 1 — 5 a 8 — 17,na nápev II len číslo 6,na nápev III len číslo 7,na nápev IV čísla 19 — 23 nasledujúcich piesní:1Ej, svitaj, Bože, svitaj, že by skorej deň bol, ej, že by som ja vedel, v ktorom som dome bol. Ej, v ktorom som dome bol, v ktorom som nocoval, ej, v ktorom som si dome dievča zamiloval. Ej, zamiloval som si dievča na Závade, ej, ak mi ho nedajú srdce mi vypadne.2Ej, dievča, doma bývaj, na kraj pece líhaj, ej, ak sa ti čo stane, na mňa nepovedaj. Ej, nepovedaj, dievča, na mňa na samého: ej, škoda by mňa bolo šuhajka švárneho. Ej, šuhajíčku švárny, len sa mi nezmárni; ej, do horičky nechoď, do vody nespadni.3Ej, a veru kade k vám, dievčatko, chodiť mám? ej, či oknom, či dvermi: dievčatko, otvor mi.4Ej, nepi, šuhaj, vody, rybka po nej brodí. Ej, napi sa pálenky, tá ti nezaškodí. Ej, keby si, šuhajko, pálenky nepíjal, ej, veď by sa na tebe rozmajrín rozvíjal.5Ej, už som všetko prepil, má milá, beda mne; ej, i tú košieľočku, čos’ videla na mne. Ej, košieľočka tenká, šila ju milenka; ej, šila ju cez týždeň, plakala každý deň. Ej, keď ju vyšívala, pekne si spievala; ej, keď mu ju dávala, žalostne plakala. Ej, načo ti, milenký, tá košieľka bude, ej, keď pôjdeš na vojnu, kto ju nosiť bude? Ej, ak ma porúbajú, bude mi na rany; ej, ak ma postrieľajú, bude mi do jamy.6Načo sa ženíš, keď nevieš, prečo sa ľudí nedovieš? Dosť som sa ľudí dovedal, každý mi ináč povedal.7Žeň sa, šuhaj, žeň sa, tebe žienka treba. Ja by sa vydala, mne muža netreba. Vydajte sa, dievky, všetky jedným razom. Ja bych sa vydala, môj frajer je kňazom. Jeden mi je kňazom, a druhý rechtorom, a tretí mi píše za kráľovským stolom.8Ej, veď som sa vydala, Bože Hospodine, ej, mámže sa nachodiť s hrncom po dedine. Ej, čo by po dedine, ale i po meste, ej, ako je to mrzko tej mladej neveste. Ej, veď som sa vydala, na malý, krátky čas, ej, veď som sa nazdala, že budem dievkou zas.9Ej, a veru ideme z kraja veselého, ej, veď sme sa napili vínka červeného. Ej, a veru ideme, ale nevieme kam. Otvor, dievča, dvere, najprv vojdeme k vám. Ej, otvor, dievča, dvere, ide frajer nový, ej, aby ti nezlámal zápor javorový.10Ej, svätý Mikulášu žehnaj cestu našu, ej, veď my ideme k svätému sobášu. Ej, a veru ideme. chodníka nevieme, Dobrí ľudia vedia, azda nám povedia.11Ej, rozmajrín zelený, neuvädajže mi, ej, nebudem ťa nosiť iba do jaseni. Ej, rozmajrín zelený, veď si mi uvädol; ej, veď si mi,šuhajko, od srdca odpadol. Ej, veď si mi odpadol od mej dobrej vôle, ej, ako to jabĺčko od sladkej jablone. Ej, odpadlo jablko, odrazilo vodu; ej, a teba, šuhajko, odo mňa nemôžu.12Ej, neplač ty Zuzička, veď si ty už naša, ej, veď sme zaplatili od tvojho sobáša. Ej, veď sme zaplatili, päťadvadsať groší; ej, veď teba, Zuzička, nikto nevyprosí.13Ej, od sobáša idú, za rúčky sa vedú. Ej, ľudia im závidia, že sa radi vidia.14Ej, a veru, vozáre, poháňaj tie háče, ej, nech nám tá Zuzička tu dlho neplače. Ej, hybaj hore na voz a chytaj sa lievča, ej, aby si doniesla na takto rok dievča. Ej, hybaj hore na voz, na hustú drabinu, ej, že by si poznala tú svoju rodinu. Ej, hybaj hore na voz! Nemôžem pre žalosť; ej, starú mater ja mám, ako tú tu nechám. Ej, hybaj dolu s voza, nestoj ako koza. Ej, dosť si sa nastála, kým si sa vydala.15Ej, otvárajte bránu pekne maľovanú, ej, nech si nepolámem perko z majeránu.16Ej, otvárajte dvere, novotná rodina, ej, ideme zďaleka, veľká nám je zima.17Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si palicu, ej, veď ti my vezieme hodnú paškrtnicu. Ej, hotuj si, gazdiná, hotuj si zámočky, ej, čo budeš zamykať pred nevestou štočky.18Nedajte nám dlho státi, máme nohy, ako kláty.19Odstúp sa, družina, celá na stranu, čô si ja prevediem vo venci pannu.20A kozička bľačí, krivý rožtek má; a Zuzička plače, že sa vydáva.21Poctivá panenka v zelenom venci môže sa prirovnať na nebi slnci. Studená vodička medzi brehami; postive si viedla medzi pannami.22Ach, môj milý otec, moja milá mať, akože ja budem s mojím mužom spať?23Pozri si, Zuzička, hore na vežu, už tvoju slobodu do uzla viažu. Viažu ti ju, viažu na štyri uzly; veď ju nerozviažeš, Zuzička, nikdy.	Sochan_Svadba-v-Jasenovej.html.txt
XX. Hlasy zvierat a vecíKohút(kikiríka):Gazda korheľ;Druhý kohút(nato):A gazdiná väčší!Kura:Kot, kot, kot, kotkodák, znesiem vajce ako klát. — Kot, kot, kot, kotkodák, štvoro vajec za turák, jedno predám, jedno zjem, kohútovi nepoviem. — Kot-ko, kotko, kotkodák, tri vajíčka za turák, jedno predám, jedno zjem, kohútovi nepoviem.Húsatá:Malé sme, pekné sme! — Aké sme my pekné, čačané, pekné, čačané!Staré husi:I my sme také boli!Gunár:Dávno to bolo!Hus:Ta, ta, ta, do kňazovho žita!Húsatá:Keby sme si boli vrece vzali!(Keď ich vyháňajú zo žita):Jaj, beda, prebeda, už nám vrece netreba! —(Keď sa mlatec cepami na ne zaženie):Už nám viac netreba!5Moriak:Udri! udri! udri!Morka:A keby to teba tak, tak, tak, tak, tak!Morka(za rána):Drevo pílim, pílim, pílim, a vy ešte spíte, spíte, spíte; kakafuj, kakafuj, kakafuj!Holub:Var mukú, var mukú!(Keď domáci odišli preč, zvieratá ich takto vyvolávali):Kohút:Kedy prídu?Husár:O týždeň!Teliatko:(prenikavo a zhlboka):Ach, beda mne![1][2]Lastovička(zobúdza ľudí):Tri bili, štyri bili, ja som vstala, postieľku si postlala, a ty ešte spíš, či sa nehanbíš? — Štyri bili, daj tú kašu na misu! — Menšiemu menšie, väčšiemu väčšie, a kto nechceš, vytri, vytri a vyhoď na mráz! — Čo robíte? Vŕtame, vŕtame. Nevŕtaj, rozštiepiš! — Už som nanosila, navozila, a tu neni nikde ništ! — Odišla som, plné komory, plné stodoly, a keď som sa navrátila, nenašla som ništ!Prešpor. stol.10Vrabec(po zobraní úrody):Gazda som, gazda som! — Gazda sto, gazda sto!(zŕn.)—V zime, v nedostatku už ticho.Tšš, tšš! —Keď berie zrno zo stodoly, kričí:Ništ, ništ! —Žencom privoláva:Žan, Zan, Žan! —Keď sedliak mláti, vychvaľuje ho:Gazda, gazda! —Ale pred novou úrodou sa mu vysmieva:Všivák, všivák, nemá nič!Slávik:Stoj, stoj, stoj, stoj, voľačo ti poviem: stoj, stoj, stoj, stoj, stoj, čapica ti horí!Prepelica:Podspodok, podspodok! — Poďte žať, poďte žať! — Pod poľom, pod poľom!Straka:Čí to kôň, čí to kôň?Vrana:Náš, náš!15Strnádka:Zle, zle, zle, zle bez detí, keď nerastie, uletí!Sýkorka:(zjari):Pohonič, hotuj bič! Či či trn, či či trn, činčarara!Škovránok:(z jari):Idete, idete von!(Opakuje sa.) (V lete, keď slnce páli):Pečiete, pečiete!Zajac(v strachu volá na kňaza):Kňaz, kňaz!(Pozri kap. XII. 34.)Svrček:Trp, trp!(Pozri kap. III. 184.)20Žaba(prvá):Čo ste varili?(druhá):Hrach!(tretia):Hrach!(štvrtá):Hrach!(Zbor):To ja rada, rada, rada, i ja rada, rada, rada!Komár:Môj, môj, môj psí — í!Zvon(veľký):Pánboh! Pánboh!(Bohatému):Pán bou, pán bou! —Druhý zvon:Mau, mau! —Tretí zvon:Mau pole, mau pole, kone mau! —Dedinské zvony bohatému:Šarláty, kmenty! —Chudobnému:Trhan, šklban![3]Mlyn(keď melie pre známych):Pomaly, pomaly! —(Keď má mnoho mletia):Každému, každému!Brusičov brús:Bŕŕ, bŕŕ, čača je, akýže bol, taký je!25Hrach(keď sa ho málo v hrnci varí):Nemôžem ťa dohoniť! —(Ak je hustý):Ta sa ďalej! Ta sa ďalej![1]Var mukú— Vlastne var múku. Múka je v Liptove časté jedlo ľudu, vo vriacej vode sa múka na riedko závarí s mliekom a pomastí masťou alebo bryndzou. Hustá múčna kaša sa vola kuľaša alebo fučka. Z.[2]Všade pri tomto napodobňovaní zachováva sa zvláštny prízvuk a melodičnosť, ktoré sa nedajú označiť. Z.[3]V obsahu slov, ktorými sa zvukomalebne charakterizuje hlas zvonov, odráža sa triedny aspekt.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Hlasy-zvierat-a-veci.html.txt
PripomenutieTáto knižočka bola sostavená ešte roku ****,[1]ale z rozličných príčin len teraz bolo mi možno vytlačiť. — Je síce pravda, že od tých čias — vďaka Bohu — pomery sa zmenily, ale v ráji nie sme ešte ani teraz a v ňom ani nebudeme nikdy na tejto zemi. Preto dobré, úprimné slovo, už či ono obsahuje strahu, napomenutie, povzbudenie alebo potešenie pre náš ľud, hodí sa dobre i teraz. A ešte i budúcnosť rada sa kochá v tom, čo sa v minulosti dialo. Nuž dúfam, že ani táto knižočka nebude na škodu nášmu slovenskému ľudu.Pôvodca[1]nečitateľný text v predlohe	Gasparik-Lestinsky_Pod-lipkou.html.txt
Výlety„Poďme, chlapci, poďme zbíjať, veď sa nám počala bučina rozvíjať!“Tak teda keď sa hora počne rozvíjať, slnce zahreje a cesty pokryjú sa prachom, hybaj každý kade ľahšie, kto môže.Veď aj ľahko bývavalo cestovať — kedysi. Vzal si paličku a už si bol hotový. I čižmy si mohol vyzuť niže dediny a prevesiť na paličku, ak ti prichodilo šanovať. Dohonil si prázdny voz, po prípade viceišpánovu[1]bričku — odviezol ťa za fajku tabaku až hen pod bystrické hrable. Vozov sa premieľalo po cestách, koľko si chcel. A skoro každý sa precedil cez našu pajtu, čiže álláš,[2]kde sa predávalo „dneska za peniaze a zajtra darmo“. Žaba neobíde mláku. Kone to mali v krvi od nátury. Tak našou pajtou voľky-nevoľky prešla štvorka biskupova, keď bol na kanonickej vizitácii,[3]na nemalé prekvapenie Abraháma, ktorý stál vo dverách v čiapočke so zlatou kystou a s okuliarmi, potisnutými na čelo. (Bol práve robil dedinské komputy.)Ale dnes je: auvé, beda! Per pedes[4]nemôžeš, odmäkli nám žily po školách a knajpách.[5](Prosím, neodvodzovať od zbožňovateľa vody pátra Kneippa!) Naučili nás sedieť v laviciach. Najradšej cestujeme sediačky a ešte radšej ležiačky. Dnes už chodí železnica z Trhanovej do Čertovej Matere pre napomoženie exportu mrkvy a cesnaku. Takže keď ideme pod Bôceje Laz seno sušiť, ideme v prvej triede vicinálky Vrícko — Chlastava — Koprcany. Pešo chodia iba zajace po chrasti a na vozoch Cigáni oláski a stoliční páni.Páni od Domu a školy[6]lámu si hlavu, ako by sa dalo lacno alebo darmo cestovať. „Marné volání!“ „K cestování jest potřebí hlavně tré: peníze, peníze a peníze,“ hovorí opatrný Xenophon[7](Anabasis I, 5), otec a praotec turistických spolkov. O tom svedčí i Slámov Vůdce po Slovensku.[8]Ostatne zaslúžia páni od Domu a školy túto lekciu od Xenophona. Oni sú na príčine, že necestujeme, ako cestovala družina grófa von Habenichts.[9]Pretekali sa v náukách a snažení, daktorí začali učiť i Malú gazdinú a kuchynskú chémiu.[10]Ba chudákom Šútovčanom začali rozum prevracať, že sa vraj zem krúti[11]a slnce stojí, bárs to ani jeden Šútovec ani dnes neuverí. Lebo kde ti slnce stojí, keď naobed je hore a večer dolu, a kde sa ti tá zem krúti, keď ju voda nekrúti, a konečne načo by sa išla krútiť, keď si môže odpočinúť. A nadovšetko: keď sa krúti, už by nás len azda bolo dakde vykrútilo z tejto psoty.Tak precibrili svet, že sa všetko obrátilo naopak. A predsa boli medzi nimi, ktorí túto skazu precibreností predvídali. Napríklad náš nebohý „vlídný a výborněučený někdy pán a také urozený Alexandr Lidumil X. Y.“. On vždy vystríhal bratov v Kristu: „Na kýho čerta budeš učiť, Lajoš, sedliaka všakové haraburdy! V hlave sa mu tá múdrosť pomieša a iba ťa zahanbí pred svetom, ako nedávno mňa.“[12]„Nuž ako?“ pýta sa apaticky Lajoš.„Vtrepal sa mi vraj školu revidovať, ten starý nepřítel, který obchází jako lev řvoucí, hledaje, koho by zežral. (Farár. Pozn. pôvodcu.)[13]A hneď do Katechizmu.“„Kolik jest částek Svatého katechismu?“ pýta sa ktoréhosi mudrca. Ten si utrie nos rukávom, vydýchne, akoby šiel svet z pántov vyzdvihnúť, a odpovie: „Jest jich pět!“„Které pak jsou?“ pýta sa zase.„Európa, Ázia, Afrika, Amerika a Austrália,“ vybúši ani z kanóna.„Tu ma, reku, šľak trafí, a ten čierny (farár) sa pučí od smiechu. Vidíš, Lajoš, to sa mi nestalo, kým som nevydal diktá z geografie.“[14]„Čidali!“ prisviedča Lajoš.„Ja hovorím,“ skončil vlídný Alexandr Lidumil, sedliak nech práve len toľko vie, aby nosom nebúšil do dvier, keď ide z izby. O druhé malá starosť…“Učili, trápili sa, potili, kým nepomkli civilizáciu o hodný krok napred. Všetko sa zmenilo, pribudlo pohodlia, pravda, tomu, kto má peniaze. Iba vokátory[15]im stoja stále pevne ako múry hradné na štyroch prešporských mierach žita, ôsmich jačmeňa, šestnástich ovsa. No tu i tu má v obecnom slobodnú pašu, ovšem nie ako Nabuchodonozor,[16]ale len pre hoviadko. Ba dakde, ako zvláštna benefícia,[17]šesť centov sena a dvanásť centov slamy, i desať starých funtov bonifikovanej[18]soli.Čo ako mudruješ, nič nevymudruješ. Bez groša nemožno cestovať. V tom ti nepomôže ani najgeniálnejšie zostavený cestovný plán. Konečne na Slovensku sa cestuje najlacnejšie, tam žije starosvetská pohostinnosť. Keď prekročíš hranicu — a menovite na západ — hneď sa naučíš: čo na nôž, to za groš. No pp. učitelia majú predsa jednu veľkú výhodu — majú čas, to jest prázdniny. A čas je peniaz. Len škoda, že sa nenájde podujímavý Angličan, ktorý by ho od nich kupoval. Tak by vyšlo i na cestovanie — či by i predplatky pocítili účinok tohto predaja — ťažko predpovedať. Po istých znameniach dá sa myslieť, že by z toho groša dosť málo vtieklo do žľabu literatúry.A koľko by sa zvýšilo, keby sa predával čas, čo sa strávi v kartách!Keby! Veď keby nie to „keby“! Takto ak chceš cestovať — utrhuj si od úst. Ba utrhujú nie tak sebe, ako skôr svojim spolublížnym. Keď som vlani cestoval do Pešti[19](na sklonku leta), vlak bol plný ženského Izraela. Vracalo sa to z vidieckeho luftu do hlavného mesta. Lebo móda je mať rozrušené nervy. I židuľka z rekeštíša[20]chce mať nervy a ťahá sa na luft. Vlani som cestoval so židovskou famíliou, ktorá bola v Saskom Švajčiarsku.[21]Najstaršia dcéra odcestovala s mužom do Benátok. ,Veď to všetko národ zaplatí,‘ myslel som si, lebo família býva v hornej Trenčianskej.A čo my druhé stavy, ktorým rozkazuje nielen mešec, ale i jeho veličenstvo čas! Koľko ráz mi prekrížil cestovný plán, práve keď som mal vkročiť na parník! Čas je veľký tyran, neobmedzený. Vyjde ti, nemáš ho, buď za pecou. Ba horká tvoja pec — za ohniskom.Konečne kto býva medzi svojimi, nepotrebuje ani toľme cestovať. Najviac zo zvedavosti alebo všetečnosti. Konečne možno vyžiť i bez Ős-Budaváru.[22]Horšie tomu, komu prichodí preletieť dva razy XIV. zónu, ak sa chce dostaviť do zasadnutia istého výboru, v ktorom — prezradím to konečne — rady sa ozývajú hlasy: „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“.[23]Takéto dištancie nedajú sa preletieť len tak ľahko, a človek, i keď nemá tridsať škatúľ a dvadsať ženských klobúkov na svojej hlave, predsa musí spraviť testament pred takou cestou.Ale „každej veči špôšob“, vraví more, a ja sa držím rady morovej. Bez XIV. zóny sa ja nájdem, kedy len chcem, tam, „kde ma srdce nesie“. Včera som mal chvíľku slobodnú — spravil som si výlet „do hôr“. A nič som neustal, ba ani som nestrovil ani groša.Bol som zas na Podvrší.[24]Táto partia ma zaujala hneď prvým razom. Od tých čias, keď len stačím, vrátim sa k nej zase a zase. Ťahá ma k nej čosi neodvolateľnou silou — iste krása, pravá, nefalšovaná, jednoduchá, ale veľkolepá krása.Nič sa nepremenilo na nej. Čajkova chalupa stojí ešte „jak hniezdo v tesnu parutí v úkryte košatého krovia“:[25]nestrhla ju povodeň ani búrka — bránia ju nekonečné hory. Vrah-víchor môže vystrájať, čo chce, „hôr uzol neľzä porozpletať! Ba celá víchra svevoľa — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver’ nezdusí“.[26]Môžete ísť pozrieť, ako ju zreparovali dedinskí majstri. Vydvihli ju na heveroch, „vykopli spráchnivelé steny, hneď brvná, klady dopratali a šmykli novým podvalom“.[27]Vystavili ju dokonale —nikdy, nikdysa už nezrúti. Po nás nebude ani chýru, dediny a mestá budú vyvrátené do koreňa, paláce a hrady zrovna všemohúci čas so zemou: no Čajkova chalupa i potom bude stáť pevne. Slovom, povedzme — bude stáť naveky, kým len bude stáť svet. A čo je zvláštnejšie: v nej bude večne žiť hájnik Michal Čajka i jeho švárna Hana. A najzvláštnejšie: Čajka i Čajkuľa nikdy neostarejú — na večné veky zostanú mladí.Kto si raz bol na návšteve u hájnikovej ženy, nemožno, musíš sa k nej vrátiť. Musíš načúvať vetrík, ktorý hrá vekovitou horou, huk riavy, ktorá sa valí do doliny. Neujde ti jeden kyv chvojiny, ani jeden dych veľkej lesnej prírody. Musíš s ňou prežiť tichú radosť domáceho blaha i ťažké otrasy osudu. Nasýtiš sa krásou ako malý Ondrej a Janík sa nasýtili na prahu Čajkulinom. Temer s bôľom vydýchneš: ,Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát!‘[28]A keď je v duši clivo, neveselo, vyberiem sa do Klencov.[29]Zaraz na duši odľahne. Tam nájdem starého Bútoru, toho chýrneho požívača, ktorý si aspoň namädlí na ruku mäkkého zrnia zcudzejpšenice, keď ju už nemôže zviezť do svojho záčina. Skladá žito so švárnou Zuzkou, dudre po obyčaji na ňu i na suseda, a keby pred ním zaspievala, zahriakol by ju: „Ale neziap, kaňo!“[30]Chcel by Čútorovi prekášať z horného záhona, ale i Čútora vie, od čoho muchy kapú. Nezasial žita, ale pšenice, takže sa vidí v zákose, keď Bútora zablúdi kosou poza brázdu.Menovite rád počúvam, ako naúča svoju dcéru.„Poď sem, dievča!… Chceš sa učiť?“„Chcem.“„Hm, kej pesnička by dáka, všakver? Verím! — na to si nikdy nehotová, jak sýkorka džavotať, húkať ani sova, zvŕtať sa sťa krutihlav — plno! prázdna tlama — Až budem hniť, abys’ si znala pomôcť sama — pravda, ešte dlho ti budem na závade — rozdrap oči, nauč sa: ako kríž sa kladie. Takto: najprv vezme sa jeden snopok naspodok, ale nie var’ najlepší, kdejaký odhodok! — nu, ako ty — i tomu však sa ohne klásä, tak uloží sa na zem, ovšem navrch riasa; s tým raz, dva, tri napravo pekne dookola snop za snopom až do päť, aby hviezda bola; teraz zas snop na snop do šesť — to tridsať bude, ale friško! — drpčiť znáš, keď Jarabčiar hudie! A dva také kríže sú kopa, milý strašku! Pozeraj!“ a ukladal, drpčiac na ukážku. „Rozumelas’? probuj — no, nelám, netrús, netrov! — Och, jak ti to šipľave — predsa si len tetrov, takto! Hľaď — ten ostojí a čo by sto hromov! — Čo sa dívaš toľko zas? Radšej rušaj domov!“[31]No, povedzte, či by ste nevedeli i vy postaviť taký kríž? Ondrej Čútora bude iste povďačný starému Bútorovi, že mu odchoval takú ženu.Takto, hľa, môj čarodej zanesie ma kedy len chcem na rodné polia, lúky a háje. Keď ma ožihá horúce slnce sponad hlavy, dám sa preniesť do vekovitých hôr oravského panstva. Tam je večný chládok a uspávajúci šum v korunách jedlí. Keď ma zájde vôľa, idem na pole a kochám sa, ako Zuzka doniesla svojmu Ondrejovi obed[32]i ako sa prekárajú i túžia títo novomanželia.Škoda, že môj čarodej nabral si do hlavy, že už nevládze,[33]že ho opúšťajú sily, že je starý. Rôčky vraj uleteli, nevládze po horách, po prtiach ako kedysi. Ale kto mu uverí? Či ste pobadali dakde na ňom, že ustal? Pretúla sa celý deň po horách, po rúbaniskách, zase sa spustí do poľa, kde vlní sa bohatá úroda, ide na úhory, a vždy jednako bodrý, veselý a pri sile. Ba ide i na obnôcku,[34]vystrája šanty okolo vatry — alebo sa s mládenci zatúla na lúky, kde dievky roztáčajú ľan pri mesiačku. Či je to nie nebezpečné pre starých pánov? Môže sa nachladiť, alebo úsad pohnúť, a hľa, jemu nič neškodí.Oj nie, Hviezdoslave, ty budeš večne mladý. I keď ti čelo ovenčia šediny, v prsiach bude kvitnúť večitá duma mladosti. Tvoja staroba bude mladiť uvädnuté duše zavčasu ostarnutej mládeže…Takéto ja, hľa, robievam výlety. A teraz ma čaká nová radosť. Jeho jemná ruka siahla na harfu a vyludzuje z nej nové zvuky ako kedysi mladý pastier Dávid.[35]Keď zaľahne ťažký život temnou chmárou na dušu, harfa Hviezdoslavova rozoženie chmáry a vyčaruje usmievavé slnce na očistenú oblohu. Lebo i keď zazvučí búrkou a zastene bôľom, harfa Jeho nikdy ťa nerozladí, neutečie, ale ťa pozdvihne, poteší, uspokojí.Oh, vďaka ti, úprimná vďaka, Hviezdoslave![1]vicišpán(z maď.) — podžupan[2]„alláš“(z maď.) — stajňa, maštaľ[3]kanonická vizitácia(z lat.) — prehliadka cirkevného sboru biskupom[4]Per pedes(lat.) — pešo[5]knajpa… páter Kneipp— slovná hračka: knajpa (z nem.) — krčma; Sebastian Kneipp (1821 — 1897), katolícky kňaz, prírodný lekár, priekopník vodoliečby „knajpovania“; (sprchy, chodenia po rose ap.). Najznámejšia bola jeho práca Meine Wasserkur (Moja vodoliečba).[6]Páni od „Domu a školy“ lámu si hlavu: ako by sa dalo lacno alebo zadarmo cestovať?— azda narážka na úvahu možnosti lacnejšieho cestovania na Národopisnú výstavu československú do Prahy 1895 (Dom a škola XI, apríl 1895, č. 4, str. 158);[7]„K cestování jest potřebí hlavně tré: peníze, peníze, peníze a peníze,“ hovorí opatrný Xenophon(Anabasis I., 5) — Xenofon (okolo 430 — 354 pred n. l.), grécky historik a bojovník, opísal v historickom diele Anabasis Kyrovu výpravu proti Peržanom (r. 401) a ústup gréckych vojsk z Perzie. V týchto bojoch sa i sám zúčastnil.[8]O tom svedčí o Slámuv Vůdce po Slovensku— dr. František Sláma vydal roku 1889 v Prahe v nakladateľstve Ottu knihu Průvodce po Slovensku. V úvodnej časti podáva informácie i o finančnej stránke cestovania, o zľavách, rozpočte ap.[9]grófa von Habenichts(z nem.) — grófa z Nemaníc[10]Pretekali sa v náukách a snažení, daktorí začali učiť i Malú gazdinú a kuchynskú chémiu— azda žartovná narážka na Kukučínovu prednášku o slovenskej kuchyni: Slovák v domácnosti, ktorú mal na slovenskom večierku Moravskej besedy a Detvana 29. januára 1892 na Žofínskom ostrove[11]Šútovčanom začali rozum prevracať, že sa vraj zem krúti— obyvateľom Šútova, obce pri Kraľovanoch pripisovali smiešne vlastnosti — až kocúrkovské[12]vlídný a výborneučený někdy pán a také urozený Alexander Lidumil X. Y. On vždy vystríhal bratov v Kristu: „Na kýho čerta budeš učiť, Lajoš— v jasenovskej škole, o ktorej sú prvé záznamy z roku 1775, bol od 29. októbra 1832 Alexander Lidomil Ruttkay de Rutka, ktorý viedol presnejšie záznamy o škole, bol vraj dobrým učiteľom, ale bol veľmi hrdý na svoj rod. „Lajošom“ autor myslí pravdepodobne Jána Lacu, kandidáta teológie z Trnovca, ktorý v skutočnosti prišiel do Jasenovej až 2. decembra 1866, teda po smrti A. L. Ruttkayho (19. novembra 1866), ktorý učil až do konca svojho života.[13]ten starý nepřítel, který obchází jako lev řvoucí, hledaje, koho by zežral (Farár. Pozn. pôvodcu)— citát z biblie (1. list Petra 5, 8); farárom v Jaseňovej bol v tie časy Ctibor Zoch (1815 — 1865), ktorý bol farárom v Jasenovej od r. 1837. Bol to významný slovenský národovec a spisovateľ. Kukučín opísal jeho osudy po revolúcii 1848, keď ho zajali uhorskí virilisti, vraj na udanie vtedajšieho učiteľa Ruttkayho, a odsúdili ho na smrť (poprava mala byť v Arade, ale ruské vojská prinútili Maďarov zložiť zbrane a zajatého Zocha oslobodiť), neskôr v románe Bohumil Valizlosť Zábor (vyšiel až po Kukučínovej smrti 1929, ale Kukučín sa chystal „seriózne… na román z revolúcie“ už roku 1892, ako o tom píše v liste Jurajovi Slávikovi 11. marca 1892). Učiteľ sa s farárom neznášal, vraj najmä preto, že Zoch viedol veľký protialkoholický boj a Ruttkay si rád vypil. V citovanom liste Slávikovi Kukučín píše: „… Horšie je to s kresbou, tiež už hotovou, kde som sa trochu neopatrne dotkol pomeru medzi farárom a rechtorom. Papulnatí rechtori a ortotoxni farári ma ukamenujú — to viem. A hľadel som to vyhodiť von, ale nijako mi to nejde, a tak ma čosi pokúša, že by mi to rebrá vystavilo, keby to zamlčal zbabele. Ale, ako vravím, z opatrnosti, to nedám až v novembri do tlače, keďže ma budú kameňovať, už ak Boh dá, budem doktorom a tak nič zlého sa nestane vratkej lodičke mojej existencie dobrodružnej…“ Je možné, že Kukučín spomína práve túto epizódu, ale sa predbežne nedá zistiť, či Kukučín už vtedy (1892) mal napísanú túto črtu, alebo išlo o inú prácu, v ktorej bol možno v popredí vzťah týchto dvoch postáv.[14]kým som nevydal diktá z geografie— učebnice, najmä Zemepis a Dejepis, ktorých rukopisy dával odpisovať nadaným žiakom, vydával Ján Kožehuba, Ruttkayho nástupca po Lacovi. Pôsobil v Jasenovej od r. 1868 do r. 1877. Bol Kukučínovým učiteľom okrem prvého roku (1868), keď ho učil Laco. Kukučín pravdepodobne pripísal Kožehubove pedagogické práce Ruttkaymu.[15]vokátor(z lat.) — povolávacia listina na cirkevný úrad, v ktorej sú vymedzené práca a povinnosti nastupujúceho učiteľa, kňaza ap.[16]Nabuchodonozor(605 — 562 pred n. l.) — babylonský kráľ[17]benefícia(z lat.) — dobrodenie, istý majetok, daný na používanie[18]bonifikovaný— zľacnený, náhradný[19]Keď som vlani cestoval do Pešti— Kukučín cestoval cez Pešť na Brač v januári 1894, pravdepodobne spomína túto cestu.[20]rekeštíš(z nem.) — výčapný pult[21]Saské Švajčiarsko— zvané aj Česko-Saské Švajčiarsko alebo vysočina Meissenská, skalnatá krajina s bohatými prírodnými krásami, rozprestierajúca sa na oboch stranách Labe[22]možno vyžiť i bez Ős-Budaváru— bez Budapešti; Ős-Budavár — maď. starý budínsky hrad[23]Horšie tomu, komu prichodí preletieť dva razy XIV. zónu, ak sa chce dostaviť do zasadnutia istého výboru, v ktorom — prezradím to konečne — rady sa ozývajú hlasy: „ta-ta-ta“ a „ga-ga-ga“— Kukučín žil vtedy v Chorvátsku, ktoré spolu so Slavónskom tvorilo s Uhorskom jednotný štátny celok. Rozprestieralo sa medzi 14°23´38˝ a 20°27´45˝, severné hranice (s Uhorskom) boli teda na 14. rovnobežke; Kukučín ako študent z Prahy chodieval na prázdniny medzi iným i k Jánovi Slávikovi (1855 — 1934), farárovi v Dobrej Nive, ľudovýchovnému pracovníkovi a cirkevnému historikovi. Jeho ženou bola Izabela, sestra Eleny Šoltésovej, s ktorou sa tam stretol za jedných prázdnin spolu s Emou Goldpergerovou a Marínou Oľgou Horváthovou, ktoré všetky boli literárne činné. Všetci spolu i s hostiteľmi si utvorili žartovný, „dobronivský výbor ga-ga-ga“, ktorý poslal napr. žartovnú gratuláciu Bodickému z Kukučínovho pera. Vo vzájomnej korešpondencii Kukučína so Šoltésovou často spomínajú na „dobronivský výbor“, symbol milej spomienky. Elena Maróthy-Šoltésová v liste z 22. septembra 1895 žiada od Kukučína príspevok a vyzýva ho, aby sa vrátil do vlasti: „… Len sa Vy staňte zase naším — takto je to nie dobre. A keď sa budete presťahovať, nuž na tú radosť sa musíme zísť na Dobronivú k „zasedaniu“ — tam nám to najlepšie ide; tam sa najlepšie cítime. Trochu Vás síce pomolestujeme, ale zato sa Vám nič zlého nestane — ani Vás len neoženíme proti Vašej vôli…“ Na prvú žiadosť Kukučín odpovedal kladne. Poslal Prvú zvadu, ktorá vyšla v Letopise Živeny, 1896, str. 1 — 37. A na druhú žiadosť odpovedá okrem listu v tejto črte.[24]na Podvrší…— dejisko Hájnikovej ženy[25]„jak hniezdo v tesnú parutí / v úkryte košatého krovia— citát z Hájnikovej ženy (uvádzam vydanie SVKL 1953, str. 11)[26]„Vrah-víchor… hôr uzol neľzä porozpletať! / Ba celá víchra svevoľa / — čo v chate smelo plápolá — ni svetielka ver’ nezdusí— citát ako hore, str. 17 — 18[27]vykopli spráchnivelé steny / hneď brvná, klady dopratali / a šmykli k novým podvalom— citát ako hore, str. 18[28]„Pozdravujem vás lesy, hory, / pri odobierke nastokrát!“— citát ako hore, str. 248[29]do Klencov— dejisko Bútoru a Čutoru (1888)[30]„Ale neziap kaňo!“— citát z Bútoru a Čútoru (uvádzame podľa vydania Spisov P. O. Hviezdoslava, zv. II, Na poliach, Martin 1951, str. 14)[31]„Chceš sa učiť?… Radšej rušaj domov“— citát ako hore, str. 24[32]ako Zuzka doniesla svojmu Ondrejovi obed— narážka na Poludienok (1891)[33]že už nevládze— po tomto roku ešte Hviezdoslav napísal Eža a Gábora Vlkolinského (1897 — 1899), Prechádzky jarom a letom (1898 — 1899), Dozvuky (1903 — 1906), Stesky (1903 — 191*), Herodes a Herodias (1909) a viac ďalších významných diel[34]na obnôcku— narážka na dej epickej básne Na obnôcku (1889)[35]jemná ruka siahla na harfu a vyludzuje z nej nové zvuky ako kedysi mladý pastier Dávid— Kukučín azda vyčkával s vlkolínskou tematikou, keď sa nazdával, alebo možno i vedel, že Hviezdoslav mieni pokračovať v histórii Vlkolína.	Kukucin_Vylety.html.txt
I. Dejiny slovenskej literatúryPrvé stopy duchovného života. LatinaSlováci, bývajúci v Uhorsku medzi Karpatmi a Dunajom, od Prešporka po Ungvár,1prináležia ku západným Slovanom. Jagić2(Archív für slav. Philologie XX, 40) považuje slovenský jazyk ako jedno krídlo vedľa českého ako druhého krídla a spolu tieto dva ako jednotu v grupe slovanských jazykov. Šafárik v svojom prvom diele3(1826) pokladal Slovákov za „Ueberreste der karpatischen und donauischen Urslaven“;4dnes, keď je už temer všeobecne prijaté, že prvá otčina Slovanov bola za Karpatmi, od Visly na východ, Niederle5učí, že Slováci v prvé storočia kresťanskej éry začali prechodiť do dolín na túto stranu Karpát. V IX. storočí kraje Slovákmi obývané boli jadrom Veľkej Moravy; u ich predkov založili apoštolovia Cyril a Metod slovanskú cirkev a slovanskú písomnosť; v dnešnom slovenskom jazyku slovanská filológia (Jagić, Die osteuropäischen Literaturen und die slawischen Sprachen, 1908) vidí pravého descendenta6jazyka starej Moravy. — S Maďarmi do styku, ako ukazujú i slovanské elementy maďarského jazyka, Slováci pomerne pozde prišli. Maďari osadili sa prvotne za Dunajom a na dolnej časti Potisia, pozdejšie zase poprichodili Polovci — Kumáni a — ako poznať i z dnešných sídel Polovcov, od Boršodskej a Hevešskej stolice až po mesto Nitru — boli tu osadení tak, že oddelili Slovákov od Maďarov a miestami i vytisli ich nahor.Kto drží dunajsko-tisský bassin,7ten troví, asimiluje okolité menšie národy. I Slováci od tisíc rokov sú znášaní zo svojich hôr nadol, tratia sa, a jednako pod Karpatmi oni asimilovali už toľko Nemcov, koľko pomerne ani jeden zo slovanských kmeňov. V okolí banských miest Nemci slovakizujú sa, vo Zvolenskej stolici už ich ani nieto, na iných stranách Slovákmi obývaného územia menšie nemecké ostrovy zmizli celkom, a prestáva nemecký byť i Spiš.Duchovne Slováci skoro dostali sa pod panstvo latiny, lebo cyrilo-metodejská slovanská cirkev a písomnosť mala u nich krátky život. Od XIV. storočia zase, t. j. od doby Karola IV. a od založenia pražskej univerzity, u západného Slovanstva vôbec začal sa šíriť český jazyk. U Slovákov stal sa, pri latine ako jazyku cirkvi, cirkevnej školy a politickej správy, písomným jazykom. Domácemu, vlastnému slovenskému jazyku nedostalo sa miesta, nemohol byť vzdelávaný.Písať v stredoveku vedeli zväčša len cirkevní ľudia, ale cirkev zo strachu, že v nich skrýva sa pohanstvo, prenasledovala všetky národné zvyky. Preto ani nemáme staršej písomnej pamiatky slovenského jazyka — zaznačiť niečo nemal kto. Známe sú Artikule (Bartolomaeides,8Memorabilia Provinciae Csetnek, 1799, s. 216), ktoré roku 1591 zo svojho zhromaždenia vydalo duchovenstvo štítnického okolia; z nich zhrození vidíme, aké nevinné národné slovenské zvyky ako usilovala sa vykoreňovať ešte i na konci XVI. storočia aj reformovaná cirkev. Tým samým však z týchto artikulov i my pozdní potomci môžeme sa ešte dozvedieť o zvykoch, z ktorých ináč nejeden už do zapomenutia prišiel a štítnické artikule sú zároveň i jednou zo vzácnych pamiatok slovenského jazyka toho veku. Slov i tvarov slovenských jest hodne v česko-slovenských listinách z XV. storočia, v jednej kázni z čias kráľa Matiáša9(Archiv f. sl. Phil. I, 617), a najstaršie sú v latinských listinách. Miestnych slovenských mien, najmä zo stolíc Trenčianskej, Nitrianskej a Turčianskej, najviac zachovalo sa v listine zoborského opátstva, vydanej kráľom Kolomanom roku 1113. Mená báječných bytností, akoVlkolak, Ježibaba, Zmok, Pikulík, Rarášek, Maras, Karas, Víla,podnes sú každodenné v ústach slovenského ľudu, niektoré z nich v značení i u ostatných Slovanov bežnom, niektoré (Zmok, Pikulík) v osobitnom.Paroma, Perúna, nepočuť tak spomínať nikde v Slovanstve, ako u Slovákov. (Do Paroma! Perun ťa zabil! Perun ťa páral! atď.)Sviatky svätodušné v strednej slovenčine volajú si podnes Turíce; Hromnice majú Slováci so západnými Slovanmi, Kračún s Bulharmi a s jednou čiastkou Rusov. V piesni o Morene na otázku: „Morena, Morena, za kohos’ umrela?“ odpovedá sa starobylým akuzatívom: „Nie za ny, nie za ny, no za ty kresťany.“ O piesni Gospodi pomiluj ny býva prejavovaná mienka, že od Slovákov skrze sv. Vojtecha dostala, sa do Čiech.Slovenský jazyk nevyhral nič ani vtedy, keď po reformácii na území Slovákmi obývanom zhusta povstávali dobré stredné školy, napr. v Bánovciach, Brezne, Bytči, Hlohovci, Ľubietovej, Jelšave, Ilave, Mošovciach, Necpaloch, Prievidzi, Trenčíne, Zvolene, na ktorých účinkovali mužovia na nemeckých univerzitách vyštudovaní. Učilo sa len po latinsky. Prvý bol, kto písomne pozastavil sa nad tým, že Slováci zanedbávajú svoj jazyk, Vavrinec Benedikti,10nitriansky rodák, od svojho rodiska zvaný i Nedožerským, odchovanec pražskej univerzity a od roku 1604 jej profesor. V úvode svojejGrammatiky(1603), ktorá až do polovice XVIII. storočia zostala najlepším poučením o česko-slovenskom jazyku, Benedikti vytýkal Slovákom nedbalosť (negligentia) oproti rodnému jazyku; karhal ich, že miesto toho, aby vzdelávali svoj, hovoria pololatinským jazykom. Lenže sám Benedikti Nedožerský i toto zazlenie po latinsky napísal.Čeština u SlovákovAk nie latinsky, písalo sa po česky.Vdova kráľa Alberta11roku 1440 najala českého vojvodcu Jiskru12obrániť Horné Uhorsko pre svojho syna Ladislava proti Vladislavovi I. Obyčajne tvrdí sa, že český literárny jazyk ku Slovákom priniesli Jiskrove české vojská a husiti pod ich ochranou osádzavší sa v niektorých slovenských krajoch. Ale to je neodôvodnené tvrdenie. Pravda, Jiskrovci v každom meste, ktoré na slovenskom území zaujali, uviedli do administrácie český jazyk; ale týmto spôsobom za tých niekoľko rokov čeština jednako nebola by sa mohla zakoreniť v písomnostiach u Slovákov. Koľkože trvalo vládnutie Jiskrovcov v Hornom Uhorsku? Začali prichodiť okolo roku 1440, a roku 1462 Jiskra už úplne pokonal sa s kráľom Matiášom a odtiahol zo slovenských krajov. Pritom treba povážiť, že české voje zdržovali sa len na jednotlivých punktoch slovenského územia a i tam nemohli mat veľkú príťažlivosť pre domáce obyvateľstvo, lebo žili hlavne z plenu. V XV. storočí vyživenie vojska zakladalo sa ešte na zásade, že víťazovi právom prináleží všetko, čo môže dostať, a Palacký13práve o Jiskrovi vraví: „Jemu připisuje se neblahé ono pravidlo, že prý vojsko vítězné nemívá nikdy nedostatku, ono mečem živí se všude.“ Vojenský ľud, ktorý žije hlavne na účet okupovaného kraja, ako učiteľ v duchovných veciach nemôže dokázať mnoho, lebo budí odcudzenosť.Vôbec tradíciu o účinkoch husitov medzi Slovákmi treba brať kriticky. I osadníkov, prišlých sem z Čiech pod Jiskrovými krídlami, nemohlo byť toľko, ako sme sa prv nazdávali. Obyčajne hovorí sa, že najmä dediny nad riekou Rimavou od Soboty na polnoc sú české osady z Jiskrových časov, ich kostoly sú pokladané za kostoly husitské, husitmi stavané. Ale charakteristické známky slovenského jazyka v týchto dedinách sú napr. takéto: zámenátot,totot,kotor,kotrá,kotro, v slovese 1. osoba mn. čísla-momiesto-me, teda dámo, idemo, alebo nestiahnuté slabiky stojať, bojaťsa. Slov s takýmito nestiahnutými slabikami, ako stojaťsa, Česi v XV. storočí neboli by mohli doniesť na Rimavskú dolinu, lebo toho v českom jazyku nebolo už ani v XII. storočí. (Gebauer, Historická mluvnice I, 563). O tých „husitských“ kostoloch na Rimavskej doline však nedávno český odborník prof. Koula14konštatoval, že zväčša boli stavané pred XV. storočím, že „snad fama leccos připsala na vrub tohoto mocného hnutí (husitského), co jinde mělo svůj původ.“Vplyv českého jazyka až od XVI. storočia je známy i u lužických Srbov a u Poliakov, kde, dobre vieme nebolo Jiskrovskej vojenskej okupácie.„Jak Kazimierz Wielki na Karola (IV.)“ — hovorí poľský literárny historik — „tak zapatrywal się Kraków na Pragę a Polska na Czechy; stąd brano wszystko, od monety aź do pisowni. Przewaga ta starszej oświaty czeskiej przetrwala późno, aź do XVI. wieku, przynajmniej w dziedzinie językowej.“15V jedny časy ukazovalo sa, že čeština opanuje celé západné Slovanstvo. U Slovákov začala sa ujímať najmä od založenia pražskej univerzity za Karola IV. Univerzitná učenosť bola latinská, ale Slováci, učivší sa v Prahe, zato iste prinášali domov známosť českého jazyka. Pritom temer za pol storočia uhorským kráľom bol syn tohto Karola, Žigmund, pod ktorým tu česká kultúra iste tiež šírila sa. Potom prišli husiti a za panovania Matiáša i Jagelovcov, Vladislava II. (Dobzse László!)16a Ludvika II., český jazyk v Uhorsku mal značnú rolu. (České listiny Matiášovej kancelárie!) Nasledovala reformácia a u Slovákov, nakoľko pristúpili k novému vyznaniu viery, český jazyk stal sa i cirkevným.Jednako čeština, ktorá mocou viac okolností stala sa písomným jazykom u Slovákov, už koncom XVI. storočia začala zanikať pri jazyku domácom. Domáca slovenčina prerastala a dusila presadenú češtinu. Vidíme to i z rukopisných diel, ktoré neprišli pod tlač, i z kníh tlačených. (Katechizmus Daniela Pribiša,17Levoča 1634.) Slovenčina razila si cestu do spisovnej reči: užívali sa nielen slová a formy slovenské, ale slovenčila sa i syntax.Tento smer pretrhnutý bol však udalosťami, nasledovavšími v Čechách a na Morave po belohorskej bitke roku 1620. Českí a moravskí exulanti v značnejšom počte utiekli sa i k Slovákom a priniesli i svoje knihy. Po slovenských seniorátoch exulantskí kňazi dostali i úrady. Takzvaní „českí bratia“, ktorí vynikali v pestovaní češtiny, mali i svoje zbory v Skalici, v Púchove a v Lednici. V Trenčíne roku 1632 českí exulanti založili si tlačiareň a pozdejšie mali vplyv i na tlačiarne púchovskú a žilinskú, levočskú a iné. Roku 1636 vyšiel v Levoči kancionál Jura Tranovského,18liptovsko-sv.-mikulášskeho farára,Cithara sanctorum. Tranovský bol tiež exulant; narodil sa v Sliezsku, ako učiteľ účinkoval i v Prahe: doniesol teda náležitú znalosť českého knižného jazyka. Ale bol i pomazaným básnikom. Kancionál obsahoval 413 piesní, sčiastky preložených zo starodávnych latinských hymien a z nemeckých reformacionálnych spevov, alebo prevzatých z česko-bratských kancionálov a už prv užívaných u Slovákov, sčiastky však pôvodne zložených od samého Tranovského i od iných horlivých mužov slovenskej evanjelickej cirkvi, ako bol napr. Eliáš Láni,19poetický duch, superintendent a dvorný kňaz palatína Jura Thurzu.20Kancionál ujal sa nielen u Slovákov, ale i na Morave a v Čechách, v Sliezsku prijali ho i poľské zbory. Ešte nebolo knihy, ktorá by u Slovákov tak bola zasiahla do života. Už roku 1639 vyšlo nové vydanie kancionála a potom nasledovali vydania ďalšie a ďalšie, kniha sa zväčšovala, v každej dobe najlepší ľudia spomedzi luteránskych Slovákov prikladali k nej svoje ruky. Ešte v XVII. storočí i svojimi piesňami rozmnožil a vydal Tranovského kancionál Daniel Horčička,21v XVIII. storočí Daniel Krman,22mal pri ňom účasť i Matej Bel,23novými piesňami zveľadil ho však najmä Samuel Hruškovič († 1748),24v tejto dobe najväčší poetický talent slovenský. Podnes vyšlo vyše 80 vydaní. V svojej monografii o tejto knihe Ludvik Haan (1873)25rozpráva: „Čeľadný otec, keď jeho dietky vstupujú do stavu manželského, nezamešká im, ako svadobné veno, kúpiť Tranoscius — (obvyklé meno tohto spevníka). Keď pracuje na poli, ráno započína prácu, večer nejde do lože, kým jednu-dve piesne z Tranoscia nezaspieval… A koľko takých mohol by som menovať z pospolitého ľudu, ktorí znajú spev každej piesne, ba temer celý Tranoscius naspamäť a keď im prichodí potvrdzovať niečo dôvodmi, odvolávajú sa na Tranoscius práve tak, ako na Písmo sv.… Na Čabe je ich v niektorom dome do dvanásť (exemplárov), vôbec v celej cirkvi čabianskej do 15 tisíc. Len v samom veľkom chráme vidíš ich do 8 tisíc, a to pevne, v koži viazaných, meďou obitých.“Tak vplyvom česko-moravských exulantov a najmä tohto kancionála, ktorý Tranovský bol vystrojil v korektnej knižnej češtine, stalo sa, že v XVII. storočí pretrhol sa prúd slovenčenia písomného jazyka a čeština opäť utvrdila sa u Slovákov na dlhé časy. Jazyk Tranoscia stal sa pravidlom pre ľudí, ktorí chceli písať; tlačiarne mali korektorov, prenasledovavších slovenské tvary, slová i skladbu.Češtenie písomného jazyka víťazilo tak, že začali poddávať sa mu i katolícki Slováci, ktorí sprvu protivili sa takrečeno principiálne. VRituáliostrihomskom (Rituale Strigoniense) z roku 1625 je taká stredná slovenčina, akú o 220 rokov štúrovci zaviedli do literatúry a literárna história (Vlček, Dejiny české literatúry II, 1, s. 31)26už predsa so zvláštnym komentárom zaznačila, že v druhej polovici tohto storočia (XVII-ho) v Trnave, v ten čas sídle uhorských katolíkov, niektoré protireformačné knižky českých jezuitov vydali v pretiskoch len málo prispôsobených slovenskej reči.Vysvetlenie i tohto zjavu treba hľadať v účinkoch, o ktorých sme hovorili, v účinkoch Tranovského kancionála. Daniel Horčička ešte i v poslednej štvrti XVII. storočia (Perlička dítek Božích, Levoča 1684) hlásal zásadu slovenského literárneho jazyka. Žiadal: „ako mluvíme, tak i psati máme.“ Ale účinliví mužovia novej generácie, Krman, Bel, Jakobei, Doležal, zaujali sa proti slovenčine za jazyk Tranoscia a obdržali vrch. (Zrv. Ján Mocko,27Slovenský rukopis z konca XVI. a počiatku XVII. stoletia. Slovenské pohľady 1894, str. 1.) Roku 1746 v Prešorku vyšla s predmluvou Mateja BelaGrammatika slavico-bohemica, práca necpálskeho farára Pavla Doležala, najlepšia z česko-slovenských mluvníc XVIII. storočia; Ján Gebauer,28najpovolanejší vyniesť súd, za našich dní povedal o nej, že je „dílo na svůj čas znamenité.“ Koncom XVIII. a na počiatku XIX. storočia v smere slovenčinu češtiacom pracovali najmä Andrej Plachý,29redaktor časopisuStaré noviny(1785), Štefan Leška,30autor ešte i dnes uznávanej jazykospytnej knižkyElenchusvocabulorum europaeorum cumprimis Slavicorum magyarici usus (zrv. O. Asbóth, Szláv szók a magyar nyelvben, str. 43), Ján Hrdlička,31Jur Ribay,32August Doležal33(Pamětná celému světu tragoedia anebožto veršované vypsání žalostného prvních rodičů pádu. Skalica 1791) a Ladislav Bartolomaeides.34Po nich prišli Tablic a Palkovič.Bohuslav Tablic(1769 — 1832), farár kostolno-moravský, bol u Slovákov na počiatku XIX. storočia stĺpom češtiny svojou mnohostrannou literárnou činnosťou. Neúnavne pracoval ako literárny historik(Paměti česko-slovenských básnírův, aneb veršovcův, kteríž se buďto v uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živi byli. I — IV, 1806 — 1812), ako vydavateľ starších veršovcov(Anglické múzy v česko-slovenském oděvu, Boileau-a Umění básnířské — Art poétique)i veršovník.35Pozoruhodné sú i slovanské tóny Tablicove; Slavia, ako zosobnenie Slovanstva, vo veršoch u neho zjaví sa prvý raz, tak že on v tomto u Slovákov je predchodcom Kollára a Hollého.Jur Palkovič(1769 — 1850) mal vplyv ako profesor česko-slovenského jazyka a literatúry na prešporskom lýceu, ako redaktor časopisov Týdenník (1812 — 1818) a Tatranka (1832 — 1847) a bol „čistoty reči“, t. j. českého literárneho jazyka a česko-bratského pravopisu takým strážcom a obrancom, akého nemali ani sami Česi. V úvode svojho slovníka (Böhmisch — deutsch — lateinisches Wörterbuch, 1820) slovenské tvary a slová Palkovič zovie hrubými (grob) a neradí prijímať do spisovného jazyka ani také slovenské slová, ktoré v slovníku svojom i on umiestil.Po Tablicovi a Palkovičovi zjavil sa Ján Kollár. Z poetickej stránky pozoruhodné sú študentské básne Pavla J. Šafárika (Tatranská múza s lýrou slovanskou, Levoča 1814), no čeština u Slovákov bola najvyššie vynesená KollárovouSlávy dcerou. Ale ňou i prestala.Slovenčina literárnym jazykomV XVII. storočí Benedikti Nedožerský zazlieval Slovákom, že zanedbávajú svoj jazyk, Daniel Horčička poučoval ich, aby písali tak, ako hovoria, on sám, ako pred ním už iní, v svojich spisoch používal slovenských slov, foriem a frazeológie a vydal i zbierku slovenských porekadiel (Neoforum latino-slavonicuim, 1678); ale až na konci XVIII. storočiaAnton Bernolák(1762 — 1813) urobil určitý, rozhodný krok vydaním slovenskej mluvnice (Grammatica Slavica, 1790) a spracovaním slovníka. Pamätná táto doba mala účinok i na Slovákov. Snahy Juraja Ribaya, prináležavšieho ináče ku krúžkuPrešpurských novín36aStarých novín,37ktoré písali po česky a zvelebovali cisára Jozefa, boli by iste tiež vzbudili zaujatosť za slovenčinu, keby jeho Idioticon, obsahovavšie do 30 000 slov a obratov slovenského jazyka, nebolo zostalo nevydané.38Iné jeho jazykové materiály neboli ani spracované; Ribay len čo Dobrovskému pomáhal svojimi zbierkami. Bernolákov slovník(Slovár Slovenskí česko-laťinsko-ňemecko-uherskí)v šiestich zväzkoch vyšiel v rokoch 1825 — 1827 nákladom primasa-arcibiskupa Alexandra Rudnaya39a kanonika Jura Palkoviča.40Jazyk, ktorý svojimi dielami Bernolák urobil spisovným jazykom slovenským, zakladal sa na západnom slovenskom dialekte, hovorenom v Prešporskej a Nitrianskej stolici, a mal fonetický pravopis. Sám Bernolák, katolícky kňaz, bol rodák horno-oravský, ale vyštudoval na západe slovenskom, kde Trnavu, od XVII. storočia centrum uhorských katolíkov, on pochopiteľne považoval i za budúce centrum slovenskej literatúry. K škole Bernolákovej pripojili sa všetci katolícki Slováci. Juro Fándly, farár v Naháči, narodený v Častej 1750,41medzi spisovateľmi vynikol najmä svojimi poučnými hospodárskymi knižkami; Juro Palkovič preložil a vydal Svaté Písmo starého a nového Zákona. Novej literatúre však dodalo značenia hlavne to, že dostala básnika.Ján Hollý, narodený roku 1785 na Búroch sv. Mikuláša v Prešporskej stolici, ako trnavský bohoslovec začal prekladať z klasických jazykov do slovenčiny; menovite VergilioveEclogyuž vtedy preložil. Na prekladeAeneidypracoval ako kaplán v Pobedíme, v Hlohovci, ešte i ako farár v Madumiciach. Roku 1824 vyšliRozličné básně, obsahujúce preklady z Vergilia, Teokrita, Homéra, Ovidia, Tirtea a Horáca. Prvé vydanie Aeneidy je z roku 1828. Samostatné tvorby Hollého začali saSvatoplukom, eposom v 12 spevoch (Trnava, 1833). Čo slovenské vedomie zameškalo v priebehu celých vekov, to Hollým ako by bolo chcelo naraz dohoniť: u neho s takou silou prejavilo sa v tejto epickej skladbe. Hollý vžil sa do Veľkej Moravy Rastislava a Svätopluka. Hlavné svoje dielo, Svatopluka, osnoval na udalostiach z rokov 870 a 871, keď vládobažný Svätopluk najprv zradil svojho strýka Rastislava nemeckému nepriateľovi, ale sám potom obrátil sa proti Nemcom a zničil ich voje v bitke, ktorú fuldské annales prirovnávali k porážke rímskych légií v teutoburgských horách. Epos predstavuje teda svetohistorickú borbu medzi Slovanmi a Germánmi v IX. storočí a básnik veľkolepým obrazom z minulosti chcel účinkovať na prítomnosť, na ducha svojho národa. Hollého Svatopluk z tejto stránky môže byť považovaný za pendant k Vörösmartyho Úteku Zalána.42Po Svatoplukovi nasledovalaCyrilometodiada, víťazská báseň v šesti spevoch (Budín, 1835). Rastislav, brániaci sa proti výbojným snahám Nemectva, vierozvestov Slovákom privedie z východu, z Carihradu; ich príchod a apoštolská práca vo Veľkej Morave je predmetom básne. I tu, ako v Svatoplukovi, život doby je výtečne zobrazený, ale látka je toto nie epická, ani Hollého umenie nestvorilo z nej ozajstný epos. —Sláv, víťazská báseň v šesti spevoch, je skladaná roku 1836; v nej Hollý ospevuje, ako vodca Sláv porazil na hlavu nepriateľa, vtrhnuvšieho do slovanskej otčiny.Hollý je básnik veľkého štýlu a takrečeno žrec svojho národa. Epickú objektívnosť, ktorej naučil sa od svojich majstrov Vergilia a Homéra, prísne zachováva, a jednako v jeho líčení minulosti toľko vzťahov na prítomnosť, že v duši čítajúceho Slováka budia sa silné dojmy. Nevadí čitateľovi ani hexameter: vadí mu len, že v dejoch Hollým zobrazovaných niet — ženy. Tým v borbe jeho osôb chybí čosi ľudského a život nemá úplnosti. Z toho v Svatoplukovi i v Slávovi je pre nás priveľa bojového hluku, primálo oddychu, epizód. V Svatoplukovi máme jedinú ženu, matku syna oplakávajúcu. Teda len lásku materinskú. Že inej láske Hollý v svojich dielach nedal miesta, tým zaplatil daň svojmu stavu. On i ako básnik chcel zostať katolíckym kňazom.So Svatoplukom, Cyrilometodiadou a Slávom poeticky na rovnej výške stoja jehoselanky, napísané 1832 — 1835. Najslabší je v niektorýchódach(má ich 53) a velégiách.To všetko Hollý napísal jazykom rozvitým a precíznym, ani čo by bol býval už celé veky vzdelávaný; z frazeologickej stránky jeho jazyk je taký slobodný od cudzích vplyvov, že slovenskí spisovatelia môžu sa obracať k nemu ako ku vzoru. Staršiu dobu a starší umelecký vkus Hollý predstavuje najviac technikou a formou svojich diel, hexametrom a inými druhmi časomerného veršovania; ináče on prináleží renesancii slovanskej, vzbudenej na konci XVIII. storočia. Duchom svojím jeho poézia je bližšia romantizmu, než pozdnému klasicizmu; z jeho hexametrov vynorujú sa nám pred oči nie Mars, nie Jupiter, nie Apollo, ale zmok, pikulík, škriatok, víla, rusalka; z jeho selaniek niektoré len formu majú antickú, ináče prináležia novej poézii a v nich predmetom básnikovej lásky je ľud. Hollý je buditeľ slovenský i slovanský, jeden z najväčších v prvej polovici XIX. storočia. Z jeho vrstovníkov na slovanskom západe čo do slovanského citu málo kto môže sa mu prirovnať; niet druhého, kto by s takým oduševnením hovoril napr. o postavení Ruska v Slovanstve, ako Hollý. Až odľahne mu na duši, keď v ódeNa slovenskí(slovenskí = slovanský)národmôže povedať:Ohromné po celích troch zemi okruhoch veľkú kvitňe mocú Rusko, a berlové rozlehlému na šírku dáva polsvetu rozkazi.Ešte bude treba dôkladne konštatovať, čo má Hollý zo seba a čo vplyvom Kollárovým. Najvzácnejšia časťSlávy dceryvyšla už roku 1824: od Hollého z tej doby známe len preklady, a hoci bol o 8 rokov starší než Kollár, Svatopluka svojho začal písať až roku 1827. Priorita vo všeličom bola by teda Kollárova; lenže Hollý je taký originálny zjav, taký samorastlý Slovák a Slovan, taký prenikavý duch, že u neho s ustaľovaním vplyvov musíme si dať pozor. Napr. v životopise slovanských apoštolov, privesenom k jeho Cyrilometodiade, jest viac vecí, o ktorých dnešný čitateľ nazdával by sa, že mohol ich mať len z Dobrovského rozpravy,43vyšlej roku 1823: zachoval sa však dokument, z ktorého vieme, že Hollý, pracovavší na biografii Cyrila a Metoda, ešte nemal v rukách patričnú prácu zakladateľa slavistiky. Vôbec slovanské dumy, aké má v svojich dielach i Kollár i Hollý, sotva by bolo korektné pripisovať niekomu samému: rodili sa ony v nejednej slovenskej hlave. Z akéhože vplyvu vyšiel Juro Papánek44(De regno, regibusque Slavorum. Quinque Ecclesiis, 1780), alebo Ján Herkel45(Elementa universalis linguae Slavicae. Budae, 1826)? A nad všetku pochybnosť povýšený fakt je, že Hollý „prvý začal v dielachumeleckyzobrazovať Slovákov, slovenský byt, slovenskú národnosť, slovenskú históriu i slovenskú fantáziu.“46V tom je iste nad Kollárom…Roku 1843 v Maduniciach bol požiar a zastihol i faru. Hollý ležal v posteli chorý, nevládny: vyniesli ho z ohňa už len s ťažkými popáleninami. Z toho onedlho stratil zrak. Umrel 14. apríla 1849.Hollého diela vyšli už zobrané, v štyroch zväzkoch (1841, 1842), a protestantskí Slováci ešte vždy po česky písali.Ale kvasilo sa opäť i v ich kruhoch. Roku 1819 do Pešti za kaplána ev. cirkvi prišiel Ján Kollár, v Novom Sade toho istého roku, ako profesor srbského gymnázia, zjavil sa Pavel J. Šafárik. Prvý bol Turčan, meštiansky syn, druhý rodák z Gemerskej stolice, syn ev. farára. Študovali oba na univerzite v Jene, v rokoch, keď po poníženiach napoleonovskej doby práve začal preblkovať národný duch nemecký. Kollár videl i slávnosť na Wartburgu 18. októbra 1817.47Poet a agitátor, ktorému srdce i hlava vždy boli v ohni, povaha prchká, vôľa neústupná, v Pešti Kollár v cirkvi skoro prišiel do sporov a ťažkého boja; Šafárik bol tichý duch, kabinetný človek, v Novom Sade hneď venoval sa filologickým a historickým štúdiám — poéziu celkom zanechal. Pri svojich vedeckých trudoch však zostával horlivým Slovákom. „Áno,“ — písal Kollárovi do Pešti v liste roku 1821 — „já už podnes hotov sem všecko za milý národ svůj položiti, i život; nebo ovšem lépe jest oslaviti národ svůj smrtí, než jej znectiti životem.“48Zaoberal sa myšlienkou populárnej slovenskej literatúry a stále mal na mysli Slovákov sa týkajúce veci. Roku 1823 raz radí sa Kollára, ako by bolo možno slovenské kníhkupectvo založiť, druhý raz spytuje sa ho, ktorá je najstaršia v Uhrách tlačená slovenská knižka? Drobenie slovanských literatúr nie je mu sympatické, jednako pre Slovákov pokladá za potrebný ich nárečiu „přiměřený spisovný sloh“ a upozorňuje na strednú slovenčinu, nevystavenú vplyvu ani českého, ani poľského a ruského jazyka. Keď z Prahy vytýkali mu, že v svojich dejinách slovanských literatúr (Geschichte der slawischen Sprache und Literatur, 1826) oddelil slovenský jazyk a slovenskú literatúru od českého jazyka a literatúry, Šafárik uisťoval Kollára, že v novom vydaní svojej knihy ešte ďalej pokročí. Dľa listu z roku 1827 premýšľal o slovenskej Matici. Roku 1825 písal Kollárovi: „Hollého básně sa mi nad míru líbí;“ a o tri roky, keď dotláčal sa Hollého preklad Aeneidy, spomenul v liste Palackému: „Líbí se mi boeoticismy jeho (Hollého), jen ortografie ošklivá se nelíbí.“ V posledné dni svojho prebývania v Novom Sade vyznával Kollárovi, že až pri spytovaní bulharského nárečia otvorili sa mu oči, „jak grammaticky důležité jest naše slovenské nářečí.“Národné piesne slovenské Šafárik zbieral a uverejňoval vo viedenskýchPrvotinách49už ako študent.Slovák má fantáziu i cit a ľúbi veršovať, ľúbi pieseň. Deti vyjdú na jar pred dom a vo veršoch sa hrajú, veršované hry má i odrastlejšia mládež, mať vo veršoch rozpráva decku o „kure mure“, ktorá „zadrhla sa trnkou“. Za latiny učení Slováci v svojej pýche odvracali sa od ľudu, pozdejšie zas začali sa pridávať k Maďarom; slovenský ľud v takej svojej opustenosti žil z náboženstva a poézie. Nasledovne, keď s národným prebudením v Slovanstve prebudila sa i pozornosť k prostonárodnej poézii, bolo čo zapisovať, zbierať i u Slovákov. Prví zberatelia slovenských národných piesní, vedomí svojho cieľa, boli Kollár a Šafárik; roku 1823 vydali v Pešti prvú zbierku, roku 1827 druhú.50V tridsiatych rokoch Kollár sám vydal dva veľké zväzky. (Národnie spievanky, I. 1834, II. 1835.) Keď pripravoval rukopisy pod tlač, Šafárik upozorňoval ho (Kollára), že „treba v reči méně bohemisovati… Přal bych, aby pokud možné, čisté slovenské nářečí všudy zachováno, aniž tak češtěno bylo, jako v 1. a 2. svazečku.“ Z Čiech Josef Jungmann51v listoch Kollárovi na spočiatku dvadsiatych rokov ešte chválieval slovenčinu; roku 1821 písal mu: „Stará čeština celá jest skoro vaše slovenská“: po vydaní Spievaniek Jungmann už zazlieval Kollárovi, že „úvodu“ (vlastne rozpravy o národných piesňach slovenských, umiestnenej na konci II. zväzku) nepísal po česky; pre jazyk kázne v tie časy vydanej Kollárom, Jungmann karhal ho: „Novotami svými jako zlý genius na veškeré spisovatelstvo působíte… i Vás ne již mezi naše, ale mezi jiného nářečí spisovatele klademe.“ V tom roku (1836) v bansko-bystrickom časopiseHronke52vyšla i povestná Kollárova rozprava o literárnej vzájomnosti slovanskej; pravopis rozpravy bol síce český, ale jazyk veľmi odklonený od literárnej češtiny.SvojouSlávy dceroupreslávený v Slovanstve, Kollár bol veľkou autoritou u Slovákov; i na Šafárika, ako na učenca, už v Novom Sade zo širokých kruhov upierali sa oči: ich slovenčiace snahy a účinok Hollého diel, veľmi váženého v rozvíjajúcom sa v mladom pokolení evanjelických Slovákov, pripravili cestu úplne zanechať literárnu jednotu s Čechmi. Šafárik v Novom Sade — taká bola politika v tých časoch Metternichovej vlády53— nemohol sa udržať, inde v Uhorsku nedostal miesta, bol teda prinútený už roku 1833 odísť s ťažkým srdcom do Prahy, kde zaviazali ho nepísať po slovensky. Kollár zas v štyridsiatych rokoch obrátil sa proti slovenčine. Ale semeno nimi zasiate vzchodilo. Keď roku 1846 z Prahy zdvihla sa búrka proti slovenčine, uvádzanej do literatúry i u evanjelických Slovákov ich mladým pokolením, poet týchto mladých, Sládkovič, oprávnene mohol povedať Kollárovi a Šafárikovi: „Otcovia drahí, nehnevajte sa na deje vlastného ducha; vy vodu liali na tie kolesá…“54Evanjelickí Slováci, písavší po česky, priblížili sa k svojim katolíckym bratom. Úplne spojili sa s nimi v štyridsiatych rokoch energickou činnosťou Štúra, Hurbana a Hodžu.Bohuslav Tablic a iní horliví evanjelickí Slováci stvorili základinu, z ktorej roku 1803 na prešporskom lýceu bolo možné postaviť katedru pre reč a literatúru česko-slovenskú; za profesora ustanovili Jura Palkoviča, už v tie časy účinlivého literáta. Tým Prešporok na pol storočia stal sa ohniskom duchovných snáh pre jednu časť Slovákov. Tu vzdelali sa takí činitelia slovenského národného prebudenia, ako boli Pavel Jozeffy, Ján Seberíny, Ján Chalupka, Karol Kuzmány, Ľudovít Šuhajda, Ján Benedikti, Ján Kollár; v Prešporku dokončil svoje školy (začaté v Trenčíne) i Fraňo Palacký, moravský Slovák, pozdejšie nazvaný „otcom“ českého národa. Z pokolenia o niečo mladšieho tu učili sa Daniel Lichard, Michal M. Hodža, Karol Štúr, Samo Chalupka. Počnúc od konca tridsiatych rokov tu rozvil svoju činnosť Ľudovít Štúr, odtiaľto vyšiel Jozef M. Hurban.Na miesto latinského vstupoval maďarský jazyk, dvíhaný zákonodarstvom: štúrovci videli, že Slovákom obstáť pri svojom jazyku bude teraz ťažšie, než bolo za latiny. Preto treba predovšetkým zjednotiť im sily. Katolíci písali po slovensky, ale západným nárečím, v literatúre evanjelikov prebíjala sa navrch stredná slovenčina. Tu vyžadovala sa jednota.Energickou prácou Štúra, Hurbana a Hodžu literárna jednota na základe strednej slovenčiny i docielila sa už do roku 1847. Ľudovít Štúr od roku 1845 vydával politickéSlovenskie národnie novinya beletristickéhoOrla tatránskeho, Hurban od roku 1842 almanachNitru, od roku 1846Slovenskie pohlady; potrebu písania v domácej slovenčine Štúr vyložil v spiseNárečja slovenskuo(1846) a hneď za tým vydalNauku reči slovenskej. Založili literárny spolokTatrína na jeho zhromaždení 1847 i katolíci, pridŕžavší sa literárneho jazyka Bernolákovho a Hollého, pristúpili k slovenčine Štúrom uvedenej do literatúry.Štúrov pravopis bol tiež fonetický, ako prvej Bernolákov. Ale skoro zvíťazili zásady, rozvinuté Michalom Hodžom v jeho spisochEpigenes slovenicus(1847) aVětín o slovenčině(1848), prijal sa pravopis etymologický a porada predných spisovateľov, katolíkov i evanjelikov, v Prešporku 1851 poverila napísaťKrátku mluvnicu slovenskúMartina Hattalu, ktorý na zásadách Hodžom vystavených už (1850) bol vydal v latinčine mluvnicu slovenského jazyka.55Tak stredné nárečie slovenského jazyka, ktoré je vRituáliostrihomskom z roku 1625, ktoré prebíjalo sa v Pribišovom Katechizme (1634), v Horčičkových spisoch, na ktoré ukazoval Matej Bel v svojej predmluve k Doležalovej Grammatike,56ku ktorej narazili cestu Kollár a Šafárik, stalo sa literárnym jazykom Slovákov.A keď najúčinnejší mužovia slovenskí definitívne uzniesli sa i na etymologickom pravopise, vtedy už bola hotová i epická báseň Andreja Sládkoviča,Detvan, ktorú pozdejšie literárny historik nazval triumfom strednej slovenčiny.Ľudovít Štúrsám ako spisovateľ bol zo stredných; nemal náležitej tvorčej sily. Zavalený mnohostrannými úlohami a na neobrobenom poli ako učenec nemal času rozviť sa. Vysoko stojí ako publicista. Ako organizátor bez prostriedkov vedel dokázať veľké veci. Ako rečník, keby bol mal pole, bol by sa stal znamenitým; či doma, či v kruhu inostranných Slovanov na rečništi uchvacoval svojím ohňom a idealizmom. Ideálny pošib jeho ducha živený bol i hegelianizmom, nabraným na štúdiách v Nemecku. Idealizmom svojím Ľudovít Štúr veľmi blízky bol ruským slavianofilom tridsiatych a štyridsiatych rokov. Ako učiteľ zostáva nedostižitelným: učil v Prešporku, v postavení veľmi obmedzenom, ale slovenská mládež i mimo Prešporka, kdekoľvek bola nejaká, žila pod vplyvom jeho ducha. Do svojej smrti považovali sa za Štúrových žiakov i takí Slováci tej doby, ktorí ho tvárou v tvár nikda nevideli.Ľudovít Štúr sa narodil 28. októbra 1815 v Zay-Uhrovci v Trenčianskej stolici, kde jeho otec bol učiteľom. Z dôchodkov chudobnej školy znamenití rodičia vedeli dať akademické vzdelanie štyrom synom. Ľudovít za dva roky učil sa najprv v Rábe, tak dostal sa za svojím starším bratom do Prešporka. Tu začal sa rozvíjať jeho duch. Vo vzdelávacom spolku slovenskej študujúcej mládeže,ústavomnazvanom, ukázala sa jeho organizátorská spôsobnosť. Po dokončení svojich teologických štúdií zostal v Prešporku ako námestník už starého profesora Palkoviča na stolici česko-slovenskej reči a literatúry. Roku 1839 odišiel do Halle na univerzitu, poslúchal hlavne historicko-politické vedy, a u A. F. Potta57indo-europejský zrovnávací jazykospyt. Po dvoch rokoch z Nemecka vrátil sa do Prešporka a ešte horlivejšie oddal sa vzdelávaniu mládeže. V rokoch 1844 a 1845 vyšli jeho spisy Klagen und Beschwerden der Slovaken wider die Uebergriffe der Magyaren a Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus. Od roku 1845 vydávalSlovenskie národnie novinyaOrla tatránskeho. Na sneme roku 1847 — 48 bol vyslancom mesta Zvolena. V Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája 1848 Slováci mali zhromaždenie a v 14 punktoch formulovali svoje žiadosti „pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorského palatína kráľovského námestníka, pred ministerstvo uhorské“: ministerstvo dalo v slovenských stoliciach vyhlásiť štatárium, hlavní účastníci zhromaždenia, Štúr, Hurban, Hodža, zachránili sa útekom za hranicu. Zjavili sa na slovanskom kongrese v Prahe, ktorý pravdepodobne z iniciatívy Štúra bol zvolaný. Udalosti sa tak vyvinuli, že vodcovia slovenského pohybu nemali inej možnosti vrátiť sa domov, ako ozbrojení. To bol pôvod slovenského povstania roku 1848 — 1849.Koncom roku 1849 Ľudovít Štúr utiahol sa do Modry vychovávať siroty po svojom staršom bratovi Karolovi. Tu napísal štúdiu o slovanskej národnej poézii, ktorú Jánom Kalinčiakom do češtiny prepísanú, pod názvomO národních písních a pověstech plemen slovanskýchvydala Matica česká 1853. Toho istého roku Štúr vydal svoje básneSpevy a piesne, v ktorých je i epická báseňMatúš z Trenčína. Viac pozoruhodných jeho prác zostáva dosial v časopisoch.22. decembra 1855 Štúr spadol v poli, s puškou na pleci a celý nábitok hrubého broku vpálil mu do ľavého stehna; z toho, po veľkých bolestiach, umrel 12. januára 1856. V rukopise zostal po ňom traktát ??a???c??? ? ??p? ?y?y?a?o, ktorý toho roku (1909) v Petrohrade vyšiel v druhom vydaní.58V prebúdzaní Slovákov v polovici XIX. storočia Štúrovým spoločníkom bolJozej M. Hurban. Učiteľom Hurban nebol takým, ako Štúr, v šľapajach jeho netvorila sa škola, ale účinok Hurbanovho slovenského konania bol za to silnejší i od Štúrovho. Že v rozhodných chvíľach, nehľadiac na seba, vedel temperamentne, až s eruptívnou silou vystúpiť, tým vydobyl si meno, akého Slovák, ako Slovák, ešte nemal. S kým stál z oči v oči, toho získal si neodolateľnou výmluvnosťou a osobnou milotou.I Hurbanovo slovenské presvedčenie prebudilo sa vplyvom Štúrovým v prešporskej škole. Narodil sa 19. marca 1817 v Beckove, ako syn tamojšieho farára. Od roku 1840 bol kaplánom na Brezovej; farárom stal sa v Hlbokom, tiež v Nitrianskej stolici, roku 1843. Prvá Hurbanova kniha bolaCesta Slováka ku bratrům slavenským na Moravě a v Čechách(Pešť, 1841); roku 1842 vydal almanachNitru. Druhý ročník almanachu (1844) vyšiel už v slovenskom literárnom jazyku. V štyridsiatych rokoch generálny inšpektor ev. cirkvi gróf Karol Zay mocne začal hýbať otázku únie uhorských luteránov s kalvínmi; tu roku 1846 zjavila sa Hurbanova knižkaUniaa mala taký účinok, že Zayho akcia u Slovákov zahatala sa. VSlovenských pohľadoch, ktoré redigoval od roku 1846, Hurban dokázal sa i ako literárny historik. Básne a novely svoje tlačil v ročníkochNitry. Na politické pole strhli Hurbana udalosti roku 1848. Po liptovsko-sv.-mikulášskom zhromaždení, ako Štúr a Hodža i on zjavil sa v Prahe na slovanskom zjazde, ale zato tam — ako svedčia protokoly zjazdu, zachované v Českom múzeu — keď bola reč o budúcom osude Slovákov, Hurban ešte osvedčoval: „Žiadame len chrániť našu národnosť proti Maďarom, inak nežiadame ničoho. Odtrhnúť sa z terajších pomerov, zrušiť tisícročné formy, hoci potlačujúce, nie je ľahká vec. Jestli nám Maďari dajú, čo je slušné, nemožno nám tasiť meč proti nim.“59I pozdejšie, na počiatku šesťdesiatych rokov, v svojichPiesňach naterazHurban spieval: „Ktože by rozdvojil, čo nám Pán Boh spojil — Slováka s Maďarom ktože by rozdvojil!“Ako cirkevný spisovateľ Hurban z Nemecka bol vyznačený i zlatou medailou i doktorátom teológie. — Ako básnik vynikol i svojimi piesňami. JehoŽivot Ľudovíta Štúra, vytlačený dosial len v Slovenských pohľadoch (1881 — 1884), je dielom slovenskej literatúry, ktoré i ako prameň pre ďalšie práce dlho bude potrebované.Umrel Hurban 21. februára 1888.Michal M. Hodžabol tiež mocným činiteľom slovenského literárneho vývoja v 40-tych rokoch; jehoEpigenes slovenicus, tentamen orthographiae slovenicae (Leutschoviae, 1847), najviac prispel k ustáleniu dnešného literárneho jazyka Slovákov. Bol Turčanom, ako Kollár, narodil sa v Rakši 22. septembra 1811; ako kandidáta teológie na Kollárovo odporúčanie vyvolila si ho za farára 1837 liptovsko-sv.-mikulášska cirkev. Tu skoro rozvili sa veľké duchovné dary Hodžove. Čohokoľvek by sa bol chytil, mal spôsobnosť produkovať vo všetkom veľké veci. Nie odborník, nie učený filológ, napísal štúdiu pre znanie slovenského jazyka základnú; prišlo mu zostaviť pre liptovské elementárne školy šlabikár i čítanku a vyšli z toho knižky, užitočné i pre spytateľov slovenského jazyka; ako básnik bol vysokého vzletu, hlboký cit a prekvapujúcu myšlienku vyjadril v takej umeleckej forme, že má strofy, aké známe len u prvotriednych básnikov. A predsa Hodža potom, po štyridsiatych rokoch, nemal na svojich rodákov ten účinok, aký bol by sa mohol očakávať pri jeho duchovných daroch a pri jeho hotovosti k práci a skutku. Po roku 1849 sily jeho boli akési podlomené. Čo napísal (menovite dve dlhé veršované skladbyVieroslavínaMatora), zostalo v rukopisoch, len zlomky prišli tlačou pred verejnosť: ako by sám bol cítil, že tvorbám jeho chybuje niečo. Pravda, i talent Hodžov mal akúsi vadu. A či bola to nejaká nedisciplinovanosť veľkého jeho umu? V jeho veršovaných skladbách vedľa geniálnej myšlienky, vyjadrenej v blyskavej forme, sú postavené vety nikomu nezrozumieľné: on, ktorý vedel vynájsť a formulovať zákony jazyka a za slovenčinu bol by hotový položiť život, i prózu svoju pokváril vykunštovanými, podivínskymi, nemožnými slovami. V živote Hodžu, mäkkého, snivého, jednostajne bolestiaceho nad zjavmi života, ktoré väčšina ľudí ani nevidí, ukázalo sa čosi tragického; nevychodil z nezaslúženého utrpenia. Po cirkevnom patente z roku 1859 politickí i osobní nepriatelia zamotali ho do procesu, ktorým otravoval sa mu život temer celé desaťročie; potom, vysúdený zo svojej fary, bol internovaný do Tešína, kde muž silnej telesnej ústrojnosti umrel ešte len 58-ročný.Ako Bernolákova škola má svoje značenie v básnikovi Jánovi Hollom, tak snahy štúrovcov utvrdili sa tým, čo v poézii produkoval najmä Andrej Sládkovič. So svojou poetickou tvorbou Sládkovič išiel, možno riecť, v zapätí teoretikom, zákonodarcom slovenčiny. Keď Štúr roku 1846 zvláštnym spisom odôvodnil potrebu písania v slovenčine, vyšlaMarína, veľká lyrická báseň Sládkovičova; keď Hodžovými dielami rozhodlo sa, že slovenčina bude sa písať etymologicky a k nej pripojili sa i katolícki Slováci, nová literatúra dostalaDetvana.Andrej Sládkovič, vlastne Braxatoris (1820 — 1872), narodil sa v Krupine a bol ôsmym zo štrnástich detí svojich rodičov. Učil sa v rodisku, v Banskej Štiavnici (tu vtedy, roku 1839, bol žiakom i Alexander Petrovič-Petőfi), v Prešporku, na univerzite v Halle. Prvé jeho básne, napísané v Prešporku, vyšli v almanachuNitre1842. Po svojom návrate z Halle temer tri roky žil ako vychovávateľ v Rybároch, v Zvolenskej stolici, kde z dojmov svojej študentskej štiavnickej lásky napísal báseňMarínu. Sládkovič iste mal na pamäti Danteho Beatricu60a Petrarcovu Lauru,61ale zato pri tvorení svojho diela zostal samostatným, jeho kritik oprávnený bol povedať, že „v Maríne sú city slovenskými krajmi vychované“. Nové, svieže tóny zvučali z milostných stróf básnikových a mladá literatúra mohla tešiť sa nádejou. Skoro zatým bol hotovýDetvan, epická báseň, v ktorej slovenčina ukázala sa ešte v plnšej kráse. Pritom v Maríne básnik vylieval najviac svoje vlastné city, v novom diele maľoval už ľud slovenský.V Detve, pod horou Poľanou, Martin bol najhodnejší mládenec, Elena najkrajšia dievčina a oni sa milovali. Martin v hore zabije sokola, keď vidí, že vrhol sa na bojazlivého zajaca. Hodil valaškou — tak ho zabil. Ale sokol mal znak na nohe priviazaný, Martinovi povedali, že je to sokol kráľov, zdržovavšieho sa na Zvolenskom zámku. Martin schytí sa a sám zanesie kráľovi zabitého sokola. Matiášovi — lebo on bol kráľom, zapáčil sa hodný Detvan a koniec veci bol, že Martina vzali do Čierneho pluku za vojaka. Fabula básne je taká jednoduchá. Ale jej hodnota je v tom, ako to Sládkovič vymaľoval — v obrazoch zo života slovenského ľudu vzatých. Týmto dielom slovenská literatúra urobila veľký krok napred. Detvan bol hotový roku 1847; nasledovne v dobe, keď i literatúry veľkých národov len práve čo začali sa obracať k národnému životu, k ľudu, Sládkovič skokom vtrhol do slovenského skutočného života. Vymaľoval slovenský ľud, jeho dušu, jeho obyčaje, ešte i odev, pritom prírodu, v ktorej ľud žije. Hneď na samom počiatku básne oveje čitateľa čosi nebývalého v literatúre: v plnej sviežosti a v nekunštovanej opravdovosti vidí pred sebou slovenský ľud a slovenskú prírodu. Romantizmus, panovavší v literatúrach od počiatku XIX. storočia, nepoznal ľud; ľud bol mu primálo, prisprostý, život jeho príliš jednoduchý. Sládkovič, ospevujúc jednoduchosť slovenského života, nachodí v ňom samé pekné a radostné veci, vzbudzujúce nádej. Tvrdá stránka skutočnosti nezdesí ho, poteší sa tým, že ľud má jasnú, poetickú dušu i povie o ňom: „On (totiž slovenský ľud) v púšti stojí a v nebi žije;“ zastaví sa mu oko napr. na valachovom črpáku, vyrezávanom s umeleckým vkusom, básnik z toho už vidí v budúcnosti slovenských Fidiasov. Romantizmus rád mal hrdinov neobyčajných, akých v skutočnosti vlastne ani nikde nebolo: Sládkovičovho Detvana najmä prvý, druhý a štvrtý spev je čistý realizmus, umelecké verné predstavenie národného bytu slovenského; romantizmus, odbočenie od Detvy a Poľany, od slovenskej skutočnosti, je len v 3. a 5. speve, ale tieto ani nedýchajú tak poéziou, ako tamtie, najmä ako dva prvé. Ľudovít Štúr tvrdil, že u Slovákov v prostonárodnom básnictve príroda objíma sa s ľudským duchom: skutočne, v tejto Sládkovičovej básni je to tak. Čitateľovi Detvana na konci je ľúto, že Martin bude odtrhnutý od svojej Poľany — prírody — a presadený do vojska. Pritom osoby básne a najmä Martin majú to, čo u Slováka len slovenský básnik, slovenský umelec môže zachytiť a ukázať, má pôvodné slovenské črty, niečo zo Slovákovej — ako Turgenev hovorí — živej, osobnej (????o?) duše, a tým so Sládkovičom slovenská poézia dostala svoju oprávnenosť, oprávnenosť vo svete.Básni Detvan vadí len forma, veršovanie, nezakladajúce sa na prízvučnej prozódii a rétoričnosť reči.Od roku 1847 Sládkovič bol farárom na Hrochoti, roku 1856 prešiel do Radvane pri Banskej Bystrici, kde zostal do svojej smrti. V šesťdesiatych rokoch lyrickými básňami ozýval sa na všetko, čo malo značenie pre život Slovákov. Z väčších básnických diel Sládkovičových menujeme ešte:SvätomartiniáduaGróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti; prvá bola napísaná z príležitosti slovenského kongresu v Turčianskom Sv. Martine v júni 1861, druhá na 300-ročnú pamiatku Zríniho hrdinskej smrti.Ešte v štyridsiatych rokoch svojimi poetickými prácami prispeli k upevneniu slovenčiny ako literárneho jazyka zo staršíchKarol Kuzmány(1806 — 1866) aSamo Chalupka(1812 — 1883), z vrstovníkov Sládkovičových najmäJanko KráľaJán Kalinčiak.Kuzmány, ktorý roku 1836 ako redaktor časopisuHronkybol sa postavil proti Kollárovi pre slovenčenie spisovného jazyka, v štyridsiatych a šesťdesiatych rokoch svoje prorocky nadchnuté alebo svätým hnevom rozpálené básne, ktoré sú najväčším skutkom jeho života, písal už po slovensky. Vedľa Sládkoviča súčasníci uznávali najmä Sama Chalupku a básne jeho bývali často rečnievané. Mocný bol účinok i originálneho, sviežeho talentuJanka Kráľa.Ako u Sládkoviča, tak i u ostatných básnikov tej doby ľúto nám je len to, že zanedbali formu, ich veršovanie nezakladalo sa na prízvučnej prozódii. Štúr napísal celú knižku o prostonárodnom básnictve slovanskom, ale formy toho básnictva z tejto stránky nepovšimnul si, a tak stalo sa, že ani on sám, ani nikto z jeho školy neveršoval v rytme slovenskej prostonárodnej poézie.Ku kruhu Sládkovičovmu, z pokolenia o niečo mladšieho, prináležia ešte menoviteJán Botto(1829 — 1881) aĽudovít Kubáni(1830 — 1869). Vynikli v šesťdesiatych rokoch. Od Bottu, okrem epickej básneSmrť Jánošíkovaa niekoľkých baladických skladieb, slovenská literatúra má vzácne lyrické básne. Kubáni prestal žiť vtedy, keď jeho tvorčia sila práve bola sa rozvila: pri kartách preklal ho nožom blízky priateľ, farár, keď bol ešte len 39-ročný. Najväčšia jeho báseň jeRadziwilovna, kráľovná poľská; dramatickej básniTraja sokolivadia nevydarené ženské postavy. Tiež ospieval turčiansko-sv.-martinské zhromaždenie v júni 1861.Roku 1843 generálny konvent evanjelickej cirkvi nariadil vyšetrovanie proti slovenskému ústavu na prešporskom lýceu. Vyšetrujúci odbor ustanovil sa v Prešporku v mesiaci júni; vyslúchal profesora Palkoviča a Ľudovíta Štúra; spomedzi študentov bol obvinený Ján Kalinčiak, že v almanachuNitredal vytlačiť svoju povesťBozkovci. Výrok nad ním mal byť vynesený na druhý deň vyšetrovania. Vtedy Franc Pulszky,62člen vyšetrujúceho odboru, osvedčil, že literárne snahy mladého šuhaja len chválu zasluhujú; on v noci že prečítal Kalinčiakovu povesť a k obžalovanému pôvodcovi obrátený dodal, aby zotrvával na nastúpenej ceste a hľadel písmom v podobných prácach vždy budiť lásku k uhorskej vlasti.Slovák rád veršuje. Skladával do veršov i historické príbehy. Z uhorsko-tureckých bojov a iných udalostí XVI. a XVII. storočia a zo začiatku XVIII.-ho v samých Spievankách Kollárom vydaných je tucet veršovaných histórií a baladistických skladieb. Balada o Siládim a Hadmázim po slovensky je — ako v samom texte udáva sa — z roku 1560. Podobné slovenské verše O Jágri (1599) zložil, ako svedčí záverečná rytma, „Komodický Ištván, onodský kapitán“.V niektorých z týchto veršov je silne protinemecký duch. Poeticky málo cenné, zostanú vzácnymi historicky, ako obraz doby. Budú svedčiť, aký jednotný duch bol v tie časy v Uhorsku. Slovenskí zemania v kuructve vynikali.Pokračovateľom smeru, vyrazeného veršami z tureckých a kuruckých časov, v novej slovenskej literatúre jeJán Kalinčiak(1822 — 1871). Ešte nie tak v povesti Bozkovci, ktorá pozdala sa v Prešporku Francovi Pulszkému, ako v svojich pozdejších prácach, v povestiach Svätý Duch, Orava, Knieža liptovské, Reštaurácia. Kalinčiak začal písať pod vplyvom poľského Czajkowského,63pozdejšie, možno povedať, písal viac pod vplyvom svojej matky, vrútockej zemianky, ktorá bola živou kronikou a ľúbila rozprávať najmä o kuruckých vojnách. Postavy Kalinčiakových povestíSvätý DuchaOravasú vlastní bratia osôb v historických prácach Kolomana Thalyho64opisovaných. Dej prvej je vzatý z posledných dní Fraňa Rákóciho II. v Uhorsku, druhá je z časov Jura Rákóciho II. PovesťKnieža liptovské(= Ján Korvín) prináleží ešte XV. storočiu, ale duchom svojím je veľmi blízka Svätému Duchu a Orave. VReštavráciimáme viceišpánsku voľbu z tridsiatych alebo 40-tych rokov XIX. storočia.Kalinčiak milo rozpráva, má vzácnu dózu humoru a zostáva vždy umeleckým. Popri jednotlivých postavách výtečne vie zobraziť i ducha masy. V svojej autobiografii hovorí, že vynasnažoval sa líčiť život tak, aký je a aký bol, to jest „ako my v Uhrách dýchame a myslíme.“ Na dôkaz, že usiloval sa podať verný obraz doby, zaznačíme, že v povesti Orava veru ozve sa i pieseň, vysmievajúca oravských kurucov (historická!):65Hej! mikor ín kuruc vóltam Rákóci — vojnában, Cifra plachta — zásztavában jártam Oravában; Oravában osztrohában olyan legíny vóltam, huszát, kravát, volát, szvinyát szedliakoktúl bráltam.Kalinčiak, tiež prešporský žiak Ľudovíta Štúra, bol profesorom na gymnáziu v Modre, od roku 1858 direktorom ev. štátneho gymnázia v Tešíne.S ním súčasne písal svoje povesti a novelyJozef M. Hurban. Jedny sú historické, akoSvadba kráľa veľko-moravského, Svätoplukovci, Olejkár, Gotšalk,druhé zo súčasného spoločenského života, akoKorytnické poháriky, Od Sylvestra do Troch KráľovaSlovenskí žiaci. V týchto Hurban vtipom a satirou šľahal malomestské mravy slovenské. Mal fantáziu, vzlet a umelecké čutie, ale on vôbec v svojich literárnych dielach ako by nebol mal času myslieť na veniec spisovateľa — umelca: ide mu o to, aby ako buditeľ svojho národa vykonal čím najviac.Z pokolenia o niečo mladšieho i v peknej próze vynikolĽudovít Kubáni. Veľmi pozoruhodná je jeho historická povesťValgatha, predstavujúca boje Jiskrových Čechov v Hornom Uhorsku. Vadí jej však historicky nemožná tendencia: Kubáni silou-mocou chce meriť Jiskrovcov s Huňadovci, spojiť „slovanské voje s maďarskými“. Zmieriť sa Jiskra s Huňadom bol by sa mohol len zapredaním veci, ktorú brániť bol poslaný do Horného Uhorska.Zo slovenských politikov šesťdesiatych rokov i literárna história má nároky najmä na biskupaŠtefana Moysesa(1797 — 1869) a naŠtefana M. Daxnera(1822 — 1892). Moysesove reči, ktorými ako predseda otváral zhromaždenia Matice slovenskej, sú formálne také vypracované, ani reči rímskych rečníkov, a tým stali sa dielom spisovateľským a prináležia literatúre. Daxner, pôvodca slovenského Memoranda z roku 1861 a prenikavý publicista slovenský z prvej polovice šesťdesiatych rokov, i ako beletrista zanechal po sebe pozoruhodné stopy.Roku 1879 v Turčianskom Sv. Martine vyšla neveľká knižka básníTatry a more, pod pseudonymom: Vajanský. Zaujímajúci sa za slovenskú literatúru vtedy už vedeli, že Vajanský jeSvetozár Hurban, on už bol ich miláčikom. Ale neveľká knižka rozišla sa i do širších kruhov, za krátky čas minula sa v toľkých exemplároch, v koľkých slovenské básne nebývali tlačené. Účinok knižky prevyšoval očakávanie.Svetozár Hurban má vzácny dar, že myšlienky a city svoje môže vyjadriť bez namáhania, samými prostými slovami. Silnou stránkou jeho je precíznosť myšlienky, idúca s precíznosťou výrazu. S tým spojuje sa i zmysel pre formu. Kúzlo poézie, rozumie sa, leží jeho tvorbám v základe. Na svojich rodákov však Svetozár Hurban iste účinkuje i svojím silným slovenským citom, vždy blkotajúcim a podpaľujúcim.Je synom Jozefa M. Hurbana, narodeným 16. januára 1847. Na gymnáziu bol zväčša v Nemecku, maturoval v Banskej Bystrici; potom študoval práva, roku 1874 zložil advokátsku skúšku, začal advokatizovať, ale už roku 1878 osadil sa v Turčianskom Sv. Martine a venoval sa výlučne literatúre.Bol umrel Sládkovič, krátko pred ním pominuli sa i iní z predstaviteľov literatúry; boli zatvorili so slovenskými gymnáziami i Maticu slovenskú: ochablosť duchov a stagnácia v literárnej tvorbe bola by bývala pochopiteľná. Že sa nestalo tak, áno že poetická produkcia z umeleckej stránky začala sa ešte rozvíjať, je zásluhou Svetozára Hurbana a Hviezdoslava, ktorý totiž ešte na konci sedemdesiatych rokov tiež bol vystúpil z úzadia ako už hotový, zrelý básnik.Hurbanových básní, lyrických a epických, bude viac zväzkov. I lyrika jeho obsahuje hodne slovenskej histórie, no nie menej poézie. Hoci aká silná je jeho láska k rodu, zato v jeho dielach národný buditeľ nevystupuje na úkor básnikovi.Veršovaná epika Svetozára Hurbana má ešte silnú črtu romantizmu a jej väčšina látkou svojou nie je zo slovenskej skutočnosti: najkrajšie, najoriginálnejšie postavy, ktoré utvorili sa v Slovákmi zaneprázdnenej jeho mysli, ako by bol chcel nechať pre diela prózou písané, pre svoje novely a romány.V niektorých slovenských krajoch celé rodiny boli zemianske; zemianstvo toto pri stavovskej ústave uhorskej politizovalo, kortešovalo, na voľby chodilo, dávnejšie vo vojnách bilo sa i utekávalo; v literatúre zvečnil ho Kalinčiak. Malomestský slovenský život opisoval Jozef M. Hurban. Svetozára Hurbana zas upútali učení slovenskí ľudia, ktorých typ pochodí ešte zo škôl za času reformácie vzniklých, kandidáti z Nemecka sa vracajúci, farári katolícki i evanjelickí, idealisti týchto stavov pre život často nepraktickí, ale ľudia sympatickí, ctihodní, originálni, študenti, umelci, zemania umelecky naladení. Svieže, farbisté úzadie tvorí, rozumie sa, ľud slovenský, srdcu básnikovmu najbližší. „Művei,“ — hovorí maďarský kritik Svetozára Hurbana, prof. Oszkár Asbóth — „tele vannak a tót földnek remek, igazán szívünk legmélyére ható rajzaival (már pedig a tót földnek drága hazánk egy része, egy gyönyörűséges része)“66a zem Asbóth rozumie spoluvzatú s ľuďmi na nej žijúcimi; preto i zovie ju slovenskou. RománKoreň a výhonkymaďarskému učenému recenzentovi je uhorským obrazom doby (hazai korrajz).Letiace tiene, Pustokvet, Suchá ratolesť, Kotlínsú ostatné romány Hurbana-Vajanského. — Ako prvej jazyku Kalinčiaka, tak z tejto periódy slovenská próza mnoho ďakuje jazyku Svetozára Hurbana.Zobrané jeho diela teraz vychodia v Turčianskom Sv. Martine.Na počiatku osemdesiatych rokov zjavilo sa menoMartina Kukučínaa veľmi skoro stalo sa obľúbeným. Kukučín je objektívny spisovateľ, akých málo býva — bez všetkej tendencie. Opisuje, čo mu na slovenskej dedine príde pred oči, ale tak, že z toho vychodia samé umelecké obrazy, diela umelecký dojem budiace. Ľudia jeho často majú nejakú vadu, nejaký defekt; on predstavuje nám ich práve z tej stránky a s milým humorom usmieva sa nad nimi; no karikatúrneho spod pera Kukučínovho nevyjde nič, osoby jeho sú čitateľovi sympatické. Kde neusmieva sa nad svojimi osobami, tie majú viac než vadu, tlačí ich nejaký hriech a spisovateľ klasickou psychologickou analýzou ukazuje nám ich dušu. Niekedy v rámci dlhej povesti podá celú drámu.(Dies irae, Dve cesty.)Kukučínovo umenie vyznačuje sa jasnou, ľahkou, milou, jazykove bezúhonnou, vzornou dikciou. U neho je tiež v platnosti zásada, ktorú Angličania azda ešte v XVI. storočí postavili pre literáta: Myslieť ako filozof, hovoriť ako prostý ľud.U Kukučína niet módnych etnografických pomôcok, spevu, krojov, vyhľadaných slov a obratov, u neho jevšetkoľudové. Škoda, preškoda, že už dávnejšie nežije doma a obrazy slovenskej dediny vytískajú sa mu z pamäti novými dojmami. Matej Bencúr (vlastné meno Martina Kukučína) narodil sa v Jasenovej, v Orave, roku 1860; najprv bol učiteľom v svojom rodisku, od roku 1885 študoval v Prahe medicínu, roku 1894 ako lekár osadil sa v Dalmácii na ostrove Brači (Brazza) a odtiaľ nedávno odišiel do Južnej Ameriky. V posledných rokoch brával si látku už len z chorvátskeho života; slovenská literatúra bude mať vzácne obrazy patriarchálneho života chorvátskeho ľudu. I najväčšie dielo Kukučínovo,Dom v stráni, je z týchto rokov, z Dalmácie.Beletrii prináležia i jeho cestopisy, v ktorých spisovateľ zachytáva veci i ľudí bystrým, prenikavým okom a ožiaruje ich dobrodušným humorom. V cestopisoch hreje ten istý humánny cit, ako v iných dielach Kukučínových.Slovenskú literatúru, hoci je malá, sotva bude možno nazvať odbleskom iných, veľkých literatúr. Nebude ťažko ukázať, že ona v svojich značnejších predstaviteľoch, počnúc od Hollého, prináša črty nové, odinakiaľ neznáme, slovenské. Nebude ťažko ukázať to menovite u Hviezdoslava.Hviezdoslav, v živote Pavol Országh, narodil sa 2. februára 1849 v Orave, vo Vyšnom Kubíne. Ako chlapček, ktorý ešte „ledva vládal“, už skladal „zvučné slovká“ — rýmoval.Neopúšťala ho táto náklonnosť ani zatým: na gymnáziu v Miškovci už od III. triedy veršoval po maďarsky. Keď z vyššieho gymnázia v Kežmarku prišiel domov na vakácie, oravskí priatelia dali mu do ruky Sládkoviča a roku 1868 už vyšla prvá knižka Pavla Országha:Básnické prviesenky. Práva študoval v Prešove, advokátsku skúšku zložil 1875; za tri roky bol okresným podsudcom, potom v Námestove advokátom. Od roku 1899 žije len literatúre v Nižnom Kubíne.67Slovenčina ešte nezvučala takým nádherným veršom, ako u Hviezdoslava. A on má veršov sám bezmála toľko, ako ostatní slovenskí básnici spolu, nevynímajúc ani Hollého. Zobraných pôvodných diel jeho vyšli štyri veľké zväzky (III-tí má 36 husto tlačených hárkov),68no značná časť básní dosiaľ je len v časopisoch (najmä v Slovenských pohľadoch), ešte nebola pojatá do knihy. Vedľa svojej pôvodnej tvorby Hviezdoslav mnoho vykonal i ako prekladateľ. Preložil zo ShakespeareaHamletaaSen noci svätojánskej, MadáchovuTragédiu človeka, Aranyove balady a vybrané lyrické básne, od PuškinaBorisa Godunova, Rusalku, Cigánov, od LermontovaPieseň o kupcovi Kalašnikovi, hodne prekladal i z Mickiewicza, Słowackého, z Petőfiho, Goetheho, Schillera. Posledného času vrátil sa k láske svojej prvej mladosti, k dramatu a toho roku (1909) už vyšla jeho tragédiaHerodes a Herodias.Hviezdoslav je básnická duša, plná citu. V ňom každý dojem spôsobí také pohnutie citov, že on potrebuje dať tomu len formu a báseň je hotová. Odtiaľ veľká bezprostrednosť jeho lyriky. Keby Hviezdoslav nebol nič viac napísal len básne, v ktorých spomína svoju matku a privčas umretú sestru, prináležal by k veľkým poetom a bol by obohatil duchovný fond svojich rodákov i celého človečenstva veľmi vzácnymi prejavmi citu. Dušu jeho púta život slovenskej dediny, život roľníka: on v jednoduchosti jeho nachodí krásu a pôvabnosť. V mnohom Hviezdoslavova poézia z tejto stránky je blízka Vergiliovým Georgicám. A vcelku jeho lyrika je poéziou, ukazujúcou cestu k ideálu.V lyrike nesmierne senzibilný, ako epický básnik Hviezdoslav je samý pokoj, samá objektívnosť a spod jeho pera vychodia postavy plastické. V prvej perióde svojho epického tvorenia ľúbil biblické látky a slovenská literatúra tak dostala básneAgar, Kain, Ráchel, Sen Šalamúna. Potom obrátil sa k slovenskej dedine a zobrazoval jej život. Kalinčiak ako novelista zvečnil naše dávnejšie zemianstvo; Hviezdoslavovi prirástlo k duši drobné zemianstvo dnešnej dediny, z ktorého života už vymizla stará romantika; Hviezdoslav, ako básnik postavy tvoriaci, objal celou dušou prítomnosť slovenskej dediny, zemianskej i nezemianskej. PoHájnikovej žene, ktorá je románom vo viazanej reči, vedľaEža VlkolinskéhoaGábora Vlkolinského, tiež široko založených epických básní, diela poeticky cenné vyviedol i z takých prostých motívov, ako sú: obed oráča, ktorý na pole prinesie mu mladá žena (Poludienok); večer včas poľných robôt v gazdovskom dome, kde svokra je priprísna na nevestu (Večera); alebo na próbu prvé zapriahanie mladých býkov (Prvý záprah).Hviezdoslav a Svetozár Hurban i veršu slovenskému dali, čo mu chybovalo, prízvučný rytmus a mladšie pokolenie držalo sa ich príkladu.Ktorémusi menšiemu národu Richard Muther69radil, že jestli chce znamenať niečo v umení, potrebuje si vychovať umelcov s domácou pôdou zrastlých, ktorých diela nehovorili by medzinárodným žargónom, ale na ktorých bolo by poznať dialektický prízvuk a ich krása zvyšovala by sa zemnou vôňou domoviny. Slovenská literatúra dosiaľ usiluje sa zodpovedať tejto požiadavke. Chybuje jej viac podmienok rozvoja: prameňom, ktorý ju živí, je temer výlučne národná myšlienka, táto panujúca idea našich storočí; ale, možno, toto neľahké položenie prispieva k jej čistote a bezúhonnosti. Čistoty slovenskej literatúry nemožno nevidieť.Každá iná kultúrna snaha, ktorú badať u Slovákov, je literatúrou zobudená a ide v zapätí literatúry.Poznámky a komentáreDejiny slovenskej literatúry. Martin, Matica slovenská 1968. Pôvodne vyšli po maďarsky pod názvomA tót irodalom története. Irta: Škultéty József. Vyšli v 4. zväzku súborného diela o dejinách literatúr pod názvomEgyetemes irodalomtörténet. Franklin Társulat. Budapest 1911, s. 619 — 642. Zachovali sa separáty týchto tlačených Dejín pod titulom A tót irodalom története. 24 s. V literárnej pozostalosti Jozefa Škultétyho je uložený aj pôvodný Škultétyho slovenský rukopis práce na 58 stranách (LA MS, sign. 49 CF 7). Prepis pôvodného slovenského rukopisu Dejín sme zverejnili roku 1968. V Literárnom archíve Matice slovenskej pod sign. 49 CF 7 je uložený i nekompletný rukopisný preklad do maďarčiny od nezisteného autora (pôvodne slovenský text Dejín mal do maďarčiny preložiť O. Asbóth), a to s. 1 — 5, 16 — 27, 36 — 39, 45, 59 — 73. Pod tou istou sign. je uložený aj preklad z maďarského tlačeného vydania od Š. Krčméryho (strojopis) na 17 stranách.1. Od Prešporka po Ungvár — od Bratislavy po Užhorod.2. VatroslavJagić(1838 — 1923), pôvodom Chorvát, profesor slavistiky na viedenskej univerzite. V Berlíne vydával vedeckú revue Archiv für slavische Philologie.3.Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allem Mundarten. Budín 1826.4. Preklad z nem.: Zvyšky karpatských a podunajských Praslovanov.5. LuborNiederle(1865 — 1944), český univerzitný profesor, národopisec a archeológ. Ide tu o jeho práce:Lidstvo v době předhistorícké, 1893;Slovanské starožitnosti, 1902 — 1925.6. Descedent (z lat. descedens) — potomok.7. Dunajsko-tisský bassin — dunajsko-tiská kotlina.8. LadislavBartolomaeides(1754 — 1825), evanjelický farár, spisovateľ, historik a geograf.Memorabilia provinciae Csetnek, cum tabulis aeri incisis. Neoselii 1799.9. Kráľ Matiáš —MatejI. Huňady, zvanýKorvín(1440 — 1490), syn gubernátora Uhorska a protitureckého bojovníka JánaHuňadyho(1407/9 — 1456) a uhorský kráľ (1438 — 1490).10. VavrinecBenedikt z Nedožier(1555 — 1615), jazykovedec, literárny teoretik, básnik, prekladateľ, pedagóg; autor českej gramatikyGrammaticae bohemicae… libri duo (1603).11.Albert(Albrecht) Habsburský (1397 — 1439), rakúske knieža, uhorský kráľ (1437 — 1439). Jeho manželka, po smrti kráľovnáAlžbeta, Žigmundova dcéra a matka Ladislava Pohrobka, viedla boje o uchovanie trónu pre svojho syna. Krátko po uzavretí mieru (koncom roku 1442) zomrela.12. JánJiskra(zomrel okolo roku 1469), český vojvodca, husitský hejtman, ktorý sa stal obhajcom práv Ladislava Pohrobka na Slovensku v službách kráľovej matky Alžbety. V Jiskrovom vojsku (= jiskrovci) bojovali českí husitskí zemania a zbrojnoši, ale aj nižšia slovenská šľachta.13. PozriPalacký, František (1798 — 1876):Dějiny národu českého v Čechách i na MoravěIV. 1, (1897), s. 446; o pár strán vpredu (s. 436) uvádza aj staré vojenské príslovie: „darmo umíš vítěziti, neumíš-li se uživiti“ a dodáva, že obyvateľstvo v 15. storočí kládlo „vojáky a zbojníky téměř do jedné vrstvy. Proto šli strach a hrůza, kamkoli blížívalo se vojsko, a klatba národův stíhala všecky jeho pohyby.“ A na s. 456 dodáva: „Přítomnost bratří byla neštěstím pro každé okolí.“ Pozri aj Škultéty, Jozef: Ján Jiskra a český jazyk na Slovensku. Slovenské pohľady, 1901, č. 6.14. JanKoula(1855 — 1919), český architekt, odborný znalec keramiky, ľudových krojov a výšiviek, zámočníctva a výborný múzejný organizátor. Pozri Koula Jan:Příspěvek k poznání „husitských“ kostelíků na Slovensku. Slovensko, sborník statí věnovaných kraji a lidu slovenskému, s. 135.15. A.Brückner:Cywilizacya i język. Warszawa 1898, II, s. 407. Preklad: „Ako Kazimír Veľký na Karola, tak díval sa Krakov na Prahu, Poľsko na Čechy; odtiaľ bralo sa všetko, od mince až po pravopis. Tá prevaha staršej českej vzdelanosti trvala dlho, až do 16. storočia, aspoň v oblasti jazykovej.“16. Vladislava II. aj v Čechách volali Král dobře.17. DanielPribiš(1580 — 1645), harhovský farár.Katechysmus D. M. Luhtera z nemeckého jazyku na slovenský preložený do třech super-attendentův roku 1612… Ku kterému pridané sú tri knižečky: Rosarium Animae, 2. O spůsobu modlení. 3. Písně duchovní od kněze Daniele Pribiša, farára harhovského…V Levoči 1634. (Daniel Pribiš pridal ku Katechizmu zbierku duchovnej lyriky.)18. JurajTranovský(1592 — 1637), farár vo Valašskom Meziřičí (1616 — 1625), v Bielsku pri Tešíne (1626 — 1629), odtiaľ po prenasledovaniach ušiel na Slovensko, kde ako kazateľ v Liptovskom Mikuláši umrel.Cithara sanctorum(Citara svätých) z roku 1636 obsahuje 414 piesní (z nich okolo 200 je českého pôvodu, ďalšie sú preklady i vlastné Tranovského).19. EliášLáni(1570 — 1618), trenčiansky superintendent, náboženský spisovateľ, autor duchovnej poézie.20. JurajThurzo(1567 — 1616), oravský župan, palatín.21. Daniel SinapiusHorčička(1625 — 1682), jazykovedec, básnik, náboženský spisovateľ.22. DanielKrman(1663 — 1740), nitriansky superintendent, spisovateľ, prekladateľ a vydavateľ.23. MatejBel(1684 — 1749), polyhistor, pedagóg, autor Noticií.24. SamuelHruškovič(1694 — 1748), básnik, dramatik, superintendent.25. ĽudovítHaan(1818 — 1891), evanjelický farár v Békéščabe, historik a archeológ:Cithara sanctorum její historia, její původce a tohoto spolupracovníci. Pešť 1873. Pripojené boli: Nápěvy dávné podle Kancionále Jednoty bratrské z roku 1598 (zostavil Karol Venich, evanjelický učiteľ v Békéščabe. 4 s.).26. Pozri o tom ajVlčekJ.:Kapitoly zo slovenskej literatúry. Bratislava, SVKL 1954, s. 28 (ide tu o preklad z jeho Dějín české literatury).27. JánMocko(1843 — 1911), evanjelický farár — senior v Čáčove, literárne činný najmä ako cirkevný historik.28. JanGebauer(1838 — 1907), český jazykovedec, univerzitný profesor v Prahe.29. AndrejPlachý(1755 — 1810), náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz, organizátor literárneho života, vydavateľ. Redaktor mesačníkaStaré noviny literního umění(1785 — 1786) so spolupracovníkmi: Ján Hrdlička, Juraj Ribay, Michal Semian, Bohuslav Tablic a Juraj Palkovič. Noviny vychádzali v Banskej Bystrici.30. ŠtefanLeška(1757 — 1818), spisovateľ, jazykovedec, novinár, superintendent.31. JánHrdlička(1741 — 1810), buditeľ a publicista.32. JurajRibay(1754 — 1812), spisovateľ, etnograf, publicista, znalec slovenského jazyka.33. AugustínDoležal(1737 — 1802), spisovateľ.34. LadislavBartolomeides(1754 — 1825), spisovateľ, historik, geograf.35. Škultéty pri vymenúvaní Tablicových prác vynechal štvorzväzkové dieloPoezye(Vacov 1806, 1807, 1809, 1812). Paměti československých básnírův… sú iba časťou jeho Poezyí (uvádzané na začiatku každého dielu).36.Prešpurské noviny— vychádzali dva razy do týždňa (utorok a piatok) v Bratislave v rokoch 1783 — 1787 pod redakciou Štefana Lešku (od 1784 Jána Vyskydenského, neskôr Jána Šinkovica a Štefana Kompu).37.Staré noviny literního umění— mesačník prinášajúci poučné a moralistické články z najrozličnejších vedných odborov, ktorý pod hlavnou redakciou Andreja Plachého vychádzal v Banskej Bystrici v rokoch 1785 — 1786. Po roku prestal vychádzať a všetky čísla vyšli znovu ako veľký zborník poučno-zábavného čítania pod názvom:Spolusebrání rozličných spisů z všelikého umění historického, geografického, filozofického, fyzikálskeho, hvězdárskeho…38. JurajRibay(1754 — 1812) sám zozbieral 14 700 slovenských slov a 3850 prísloví. Jeho slovníkové práce sú:Slovník slov biblických, Slovákům nesrozumitelných; Slovenská slova přijatá do maďarštiny; Slovenské idiotikom dvoudílné; Přísloví československá.39. AlexanderRudnay(1760 — 1831), ostrihomský arcibiskup, kardinál, mecén.40. JurajPalkovič(1763 — 1835), cirkevný hodnostár, historik, mecén, spisovateľ a vydavateľ.41. Škultéty nesprávne uviedol miesto a dátum narodenia Juraja Fándlyho „v Ompitáli 1754“.42. MihályVörösmarty(1800 — 1855), básnik, vedúca osobnosť maďarského romantizmu, autor eposuÚtek Zalána(Zalán futása, 1825), ktorý napísal v mladších rokoch a chcel ním, podobne ako Ján Hollý, oživovaním minulosti povzbudzovať národ k boju za samostatnosť.43. JosefDobrovský(1753 — 1829), český učenec, zakladateľ slavistiky. Roku 1823 uverejnil rozpravuCyril und Metod, der Slawen Apostel(Cyril a Metod, slovanskí apoštolovia), v ktorej sa snažil kriticky osvetliť cyrilometodovskú otázku.44. JurajPapánek(1738 — 1802), farár v Oljase, historik. —Historia gentis Slavae — De regno regibusque Slavorum atque cum prisci civilis et ecclesiastici, tum huius aevi statu gentis Slavae(Dejiny slovenského národa — O kráľovstve a kráľoch slovanských, o občianskych, a cirkevných pomeroch ako starého tak nového veku Slovákov, v Päťkostolí 1780). Úryvok z knihy odtlačil neskôr Ondrej Plachý roku 1785 a Juraj Fándly ju vydal skrátene.45. JánHerkeľ(1786 — 1853), advokát v Pešti, slovenský národovec, organizátor a politický pracovník. Priateľ J. Kollára, Šafárika, Bernoláka, Radlinského a najmä M. Hamuljaka. Horlil za spoločný slovanský jazyk, pomáhal pri vydávaní almanachu Zora, snažil sa založiť noviny.46. Pozri SvetozárHurban-Vajanský: Ján Hollý. Národné noviny, 1897, č. 263 — 264 (tu citát z č. 263).47.Wartburg— zachovalý nemecký hrad pri Eisenachu (najstaršia časť hradu pochádza z 12. storočia). Martin Luther tu preložil do nemčiny bibliu. Roku 1517 uverejnil svojich 95 téz proti odpustkom, čo je prvý dokument k nemeckej reformácii. Dňa 17. októbra 1817 boli slávnosti tristého výročia reformácie.48. Citácie z listov P. J. Šafárika Jánovi Kollárovi z rokov 1821 — 1828 (90 listov) sú zČasopisu Českého Musea(1873 — 1875), kde ich bez komentárov uverejnil A. J. Vrťátko.49. P. J. Šafárik vPrvotinách pěkných umění(1. 1. 1817) uverejni] trinásť ľudových piesní horáckych (moravských).50. Ide tu oPísně světské lidu slovenského v Uhřích.Sebrané a vydané od Pavla Jozefa Šafaříka, Jána Blahoslava (Benediktiho) a jiných. V Pešti I. zv. 1823, II. zv. 1827.51. JosefJungmann(1773 — 1847), vedúca osobnosť českého obrodeneckého hnutia, jazykovedec, literárny historik a kritik, prekladateľ a publicista.52.Hronka— Podtatranská zábavnice — časopis krasomilného a užitečného čtení. Vychádzala trikrát do roka v Banskej Bystrici v rokoch 1836 — 1838 pod redakciou Karola Kuzmányho.53. Klemens Lothar WenzelMetternich(1773 — 1859), knieža, politik a štátnik habsburskej monarchie; hlavný predstaviteľ spiatočníckeho absolutistického režimu ríše — metternichovský absolutizmus. Metternich bol v rokoch 1821 — 1848 ríšskym kancelárom — ako taký presadzoval zásady monarchistického legitimizmu, absolutizmu a centralizácie. Po výbuchu buržoáznej revolúcie vo Viedni 13. 3. 1848 bol nútený vzdať sa funkcie a utiecť do Anglicka. V emigrácii žil do roku 1851.54.Ohlasy od Ondreja Sládkoviča. Orol tatránsky, 2, 1846, č. 38, s. 297 — 298 (citované verše na s. 297). Išlo tu o básnickú reakciu na knihu Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky. V Praze 1846.55.Hattala, Martin:Grammatica linguae Slovenicae collatae cum proxime cognata Bohemica. Schemnicii 1850.56. MatejBel(1684 — 1749) napísal úvod ku gramatike Pavla Doležala (Grammatica slavico-bohemica— Gramatika slovensko-česká, Bratislava 1746), kde po latinsky uviedol charakteristiku slovenčiny: „Lebo ak chceme súdiť podľa pravdy, v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom zmyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou taliančiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny; tak znamenité má vlastnosti, keď ňou hovoria mužovia učení, výreční a do spoločnosti súci i vzdelaní.“57. August FriedrichPott(1802 — 1887), profesor všeobecnej jazykovedy na univerzite v Halle.58. Prvé vydanie Štúrovej knihySlovanstvo a svet budúcnostije z roku 1867.59. PozriTobolka, Zdeněk V.:Slovanský sjezd v Praze roku 1848. Praha 1901, s. 139, 141, 142.60.Dante Alighieri(1265 — 1321), taliansky básnik, autorLa Divina Commedia(Božská komédia) aVita nuova(Nový život). Nový život je lyrická kniha o láske k Beatrice; a tú istú ženu Dante oslávil aj v Božskej komédii.61. FrancescoPetrarca(1304 — 1374), taliansky spisovateľ, ktorý v dieleFragmenty vulgárnych vecí(Rerum vulgarium fragmenta) alebo ako ho nazývameCanzoniere(Spevník), vyjadril svoju lásku k provensalskej madone Laure, ktorú poznal v Avignone. Spevník tvoria dve časti: básne na život a na smrť Laury.62. FerenczPulszky(1814 — 1897), archeológ, národopisec, poslanec uhorského snemu, zemský dozorca múzeí a knižníc. Bližšie o jeho postoji ku Kalinčiakovi pozriKalinčiak, Ján:Vlastný životopis. (O literatúre a ľuďoch. Bratislava, SVKL, 1965, s. 194 — 209.)63. MichalCzajkowski(1808 — 1886), poľský spisovateľ, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a k jej pamiatkam.64. KálmánThaly(1839 — 1909), historik, publicista, básnik.65. Túto makarónsku pieseň v plnom znení uvádzajú Kollárove Zpievanky II, vydané roku 1835, s. 177. — Kalinčiak ju pravdepodobne prevzal odtiaľ do svojej Oravy. Škultéty z nej cituje iba úryvok (z 28 veršov len 8), ktorý vo voľnom preklade znie: „Hej, a keď som bol kurucom v Rákóciho vojne, v cifrovanej plachte — zástave chodil som po Orave; a v Orave s ostrohami, taký som bol šuhaj, husi, kravy, voly, svine od sedliakov bral som.“ (Pieseň je zložená z pomiešaných a poprekrúcaných maďarských a slovenských slov.)66. OszkárAsbóth(1852 — 1920), slavista na budapeštianskej univerzite. Prednášal slovenčinu, srbčinu a bulharčinu. Medzi Škultétym a Asbóthom sa po viac rokov rozvíjala priateľská korešpondencia. Preklad: „Jeho diela sú plné citových kresieb, ktoré pôsobia na naše cítenie (srdce) a ktoré sa vzťahujú na Slovensko (a práve Slovensko ako časť našej drahej vlasti je nádherné).“67. Nižný Kubín — Dolný Kubín.68.Zobrané spisy básnické Hviezdoslava.Zv. 1. Oddiel epický. Turč. Sv. Martin, Kníhkupecký nakl. spolok 1892; Zv. 2. Oddiel lyrický. Tamže, 1897; Zv. 3. Oddiel epický. Tamže, 1901; Zv. 4. Herodes a Herodias. Turč. Sv. Martin, KÚS 1909.69. RichardMuther(1860 — 1909), nemecký historik umenia, univerzitný profesor vo Vratislave.	Skultety_Dielo-2-Z-dejin-slovenskej-literatury.html.txt
Jeden mih o TatríneDedič Európy vieducha a dejín,zo diaľnych svetov vitajže nám, Tatrín.Mládenec, božský duch praľudskej krásy,i duch prabožstva v očiach ti ihrá si.A nesmrteľná sila duchostasumladoňských údov tak ti luní krásu,že zem ťa nesie a ty ju i seba,zemou sa dvižúc synom si praneba.Dediču bohov a večných pratajín,zo diaľnych vekov vitajže nám, Tatrín.Tak nad Závraty belbohy mu pejú,a černoduchy v hlbine sa smejú.A on v pokore vzniesol k nebu okoa v duši ducha zastenal hlboko,i samorastnú veľducha postavuku zemi sklonil a v prach umohlavu.Tak zlatý prestol sveta z nebies výšedo slzomora vhrúzil duchotíše.Už nad Tatrami zore zhasínajú,domov už, domov, pútnika volajú.A dedič bohov, mládenec vidiny,zastal pred domom sedliackej rodiny.	Hrobon_Nedatovane-basne.html.txt
BásneObsahNad slovenskou Tatrou ranné zory svietiaDumka nad VáhomZakliata krajinaNádejaJánovi KollároviJankovi Rimavskému na pamiatku jeho mena dňa 24. júna 1845Michalovi Miloslavovi Hodžovi dňa 29. októbra 1845OrolK Životu!Pohľad na PovažieTrenčianska studňaSyn TatierMoja žiadosťK rodu môjmuSlovoPieseň IPieseň IIMinulosť a budúcnosťImprovizáciaK DunajuLipaSpevecFialôčkaGénius slovanskýK M…OhlasAdieu, France! Adieu!Na deň 5. májaPútnikTrenčínVáhČože znamená táto skromná slávnosť?Mladému StaroslovákoviXXXNávštevaSestrou ti zostanemKu GéniuNaše storočieKu pamiatke dňa 19. marca 1852 J. M. HurbanoviMoje ideályDobrovoľník slovenskýDobrovoľníckaOdporníkomDumyNad slovenskou Tatrou ranné zory svietia[1]Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietiaa od nich zarána mladí orli letia,nie sú to orli, lež sú naši bratia,oni sa po svete širokom roztratia!Oj, tam na brehoch Dunaja tichéhoza veľa rokov v časoch búrnych, divýchstála svätyňa rodu slovenského,ako tá skala pri vlnách búrlivých;nad ňou sa čierne mrákavy zháňali,lež posvätenci do nej sa schádzali;kde synov rodu velebný kňaz Slávyk obetám svätým statne pripravoval,pod slovenské ich spojoval zástavy,srdce zahrieval, ducha rozpaľoval!Tam sme my, bratia, naše dni trávili,jeho slová nám tajomstvá odkryli.Na pustých brehoch Dunaja tichéhostál veľa rokov tábor rozložený,bojovník statný rodu slovenskéhov ňom bojovával duchom ozbrojený.Slávne sme, bratia, v tábore válčili,nepremôžení hradby sme spálili.On bol náš vodca na širokom moru,v zbúrených vlnách, v blesku a mrákote,plávali sme s ním v hlučnom, veľkom sboru,bol našou hviezdou v smútku a samote;s veľkým veslárom slávne sme plávali,lež vlny búrne loď nám rozkmásali!Smutno ma brehoch Dunaja tichého,zanechali rodu svojmu verní,už nad mohylou rodu slovenského[2]vietor podúva tichý a večerný,veliký vodca sám v smútku sedáva,odtiaľ vám teraz požehnanie dáva.— — —Vy sa zberáte, bratia roztomilí,svetom širokým k letu vysokému,spolu sme rástli a v láske sme žili,lúčenie ťažké srdcu braterskému.Oj, veď my svoji v diaľke zostaneme,aspoň v spomienkach spolu žiť budeme!V prsiach mládenca svätý oheň horí,on ako orol k slnku vyletuje,on svety borí a nové si tvorí,on si budúcnosť a slávu hotuje.Aj vo vás, bratia, svätý oheň horí,nech svety zborí a nové vytvorí!Pusté to pole, kde sa poberáte,veliká práca na vás očakáva,ľud, ku ktorému sa vy obraciate,v otroctve stoná bez slobody práva.Prebúdzajte ho blesky a hromami,by už raz ožil a kráčal za vami!— — —Zbohom putujte, bratia premilení,vy ste k nešťastiu, biede naučení,naučení ste ku slnku pozerať,za slávu statne, hrdinsky zomierať!Aj vy choďte, čo ste nás prijali,núdznych svojich bratov bratersky objali,ruka v ruke leťte od Tatier k Dunaju,nový deň zvestujte slovenskému kraju!Dumka nad Váhom(1844)Na brehoch Váhu smutný šuhaj stojí,smutný pozerá na bystrú vodičku.Srdiečko jeho osud nepokojí,ktorý mu stíha nevinnú matičku.On zadumaný na vlnky pozerá,ak’ do večnosti každá sa poberá.Darmo sa naňho Považie usmieva,hory, doliny, slávika spev krásny,ani slniečko, čo svet rozohrievasmutné mládenca čelo nevyjasní -on do vĺn hľadí - srdce ho rozbolía hlas takýto rozošle po poli:„Oj, bystrý Váhu! Kdeže sa tak valíš?Kde sa ponáhľaš z Považia pekného?Tam sa v nevernom Dunaji zakalíš,tu si miláčkom ľudu slovenského.Urob tú radosť, rozkáž vlnám tvojim,by sa vrátili ku rodákom svojim.Ja bych každučkú pilne pozoroval,čo by sa v tvojom brehu ukázala,až by tá prišla, v nejž sa odleskovalmeč svetoborný Svätopluka kráľa,a ktorou otcov náš Metod kropieval,keď ich ku pravde nebeskej vodieval.Oj! Tú bych knihu vzal čarodejnícku,dlho bych čítal, čítal len a čítal,až by Svätopluk mocú kúzelníckuožil a mňa by s svätým plukom vítal.Ja bych kolenačky o pomoc prosila slzami bych zem aj jeho zrosil:»Pomoci, kráľ náš; pomoci prosíme!meča ostrého, štítu ohromného,tvojho šišaka, ktorým rozplašímenepriateľa vpád, nátisk bezbožného.Tvoj pohľad skrotí jeho závisť špatnú,zrazíš ho jak hrom silu preudatnú«.Oj, ty len bežíš, vlna vlnu ženie,nečuješ prosbu, ani môjho bôľu.Nevidíš líca, oči zaslzenéa len utekáš ta dolu, ta dolu!V tejto nádeji duša moja žila,ale ju chytro - chytro opustila.Choď teda, Váhu, kde ti zákon káže,môj hlas je slabý - túžby vetrom letia,zo smrteľníkov nik to nedokáže,zapadlé znovu nevzkriesi stoletia.Zapadlé veky nikdy sa nevrátia,ako tie kvety čo vody uchvátia!“Zakliata krajinaŠiroké, pusté a ohromné poleod mora k moru sa tiahne, rozkladá.Ak’ v cintoríne kopce sú tu holé.Taká je pustá bez kvetu záhrada.A v tej pustej ohromnej krajineod tisíc vekov tmavá noc panuje.Len keď zahrmí, zablysne v doline,ľudí a hroby smutne osvecuje.To kraj zakliaty, skamenelí ľudia,tu zlí duchovia a mátohy blúdia.Už tisíc rokov aj druhých minulo,všetko ak’ predtým, v krajine strašieva -ani len na vlas nič sa nepohnuloa len po nociach dakedy hrmieva.Hrom a blýskavica,vietor a víchricaz neba zahučí,hrozne zaskučí.Duch boží v blesku, v ohni svätom letí,kraj ten zakliaty ak’ slnko osvieti.Utíchli hromy a blesk nekrižuje,lež tajná svätosť nad krajom panuje.Vtom jeden starec z hrobu von vystúpi,ktorý od večnej kliatby ľud vykúpi.Velebný starec, milá to postava,tvár jeho jasná, v očiach svätosť pláva,hrom huhle a blesk križuje,duch sa k nemu približuje -dá mu kropidlo aj so svätou vodou,ktorým by mŕtvych k životu priviedol.Duch boží zmizol, starec stál bez seba,v smútku, v radosti pozeral do neba.Na hroboch stojí on sám, samučičký,nieto tu viacej ani len dušičky.S tichou modlitbou začne kropiť hrobya kde pokropil, sotva krok urobí -už von stávajú zo spania večnéhoľudia zakliati, von z hrobu tmavého.Nad mŕtvou krajinou slniečko vychodí,slniečko vychodí a viac nezachodí.Keď takto všetkých z kliatby vyslobodil,potom sa bohu nábožne pomodlil:Sláva ti večná,duchotvoriteli!Od večnej kliatbyvysloboditeli!Sláva, sláva tebe,ty jediná spása!Osudy národovtvoju slávu hlásia.NádejaGrék sa oslávil jak hviezda nad svetom,triumfovali hrdinskí Rimania,syn Rénu[3]venčil seba slávy kvetom,vo sne driemali len biedni Slovania.Či oni večne budú len driemati?či slnko Slávu nikdy nepozláti?Nádeje istej, viery skalopevnejbuďte, synovia rodu slovanského,že Germán Sláve matke našej spevnej[4]berlu vladárstva odovzdá slávneho.Rod náš nevoľný, ale čerstvý, nový,nesmrteľnosti chrám si vyhotoví.Zájdu tie mraky, čo Slovanstvo kryli,ono jak slnko zanechá temnotu.V Herkula[5]prácach sprobuje si silya prichystá sa k slávnemu životu.Trúba sa ozve, meč sa zaligoce,v ruke Slováka šabľa zabrinkoce!Jánovi Kollárovi[6]Zaleť, holubička,z slovenského krajucez hory, cez doly,k tichému Dunaju.Od poludnej strany,z velikého mestaprichodí náš otec -slávna jeho cesta.Keď sa bude mesiacs Dunajom milkovať,vtedy si on budedumku vyspevovať.Zašum tichým letomnad jeho hlavičkou,pozdrav ho od synovtakouto pesničkou:Vitaj že nám, vitaj,z ďalekého krajaotec náš premilýna brehoch Dunaja.Vo dne sme, aj v nocitúžili po tebe,všetky naše prosbyvyslyšalo nebe.Zavial tichý vetríkz poludňajších krajov,šeptal, že sa vraciašz tých myrtových hájov.Na nebi slniečkojasnejšie svietilo,preveľkú radosťSlávstvo pocítilo.Matka naša Tatračelo vyjasnila,deň príchodu tvojhoslávne zasvätila.Aj v synovských srdciachláska splápolala,láska tá s radosťouv piesni sa ozvala.Slniečko sa ľahkoza oblaky skryje,matku našu Tatruľahko hmla zavije.Ale v srdciach horíláska nekonečná,z tejto pieseň šumí,pieseň večná, večná.Jankovi Rimavskému na pamiatku jeho mena dňa 24. júna 1845[7]Vodca hrdinský! Duch náš ohňom horí,zápalom, túžbou - sám si ju roznietil;s hlbokou úctou pre tebou sa korí,čo si sa rodu, Slovanstvu posvätil.Ohnivé slová ducha zapálili,že sme sa lietať s tebou odvážili.Tys’ naše zraky k zemi nachýlené,naučil zdvihnúť k nebesiam s radosťou.A mysle naše duchom zapálenéza rod náš drahý naplnils’ hrdosťou.Ty si nás viedol po búrlivom mori,[8]za tebou večný oheň v srdciach horí.Prišiel si z brehu Dunaja tichéhok nám opusteným ako posvätenec.Hodil si iskru do srdca mladého,odkryl si slávy nesmrteľný veniec.Za naše meno viac sa nehanbíme,ale ostatnú krv zaň vycedíme.Také sú hlasy srdca mladuškého,prijmi ich vďačne, vodca máš premilý!Čímže poctíme miláčka božieho,ktorého blesky zory ožiarili?Kto pridá slnku ešte väčšej krásy,keď ono samo velebnosť si hlási?Michalovi Miloslavovi Hodžovi dňa 29. októbra 1845[9]Kto poznal túžby slávy a večnosti,ktoré ku chórom anjelov lietajú,ducha zatriasa hromom výrečnosti,pred ktorou brány pekelné pukajú.Miláčik duchov, ty s ľuďmi obcuješ,slovom ich kriesiš, bleskom osväcuješ.Na Tatry chmúrne sa smútkom pozeráš,často ťa Váhu zarmúti šumenia.Len keď tajnosti svetov skúmaš, zberáš,tu sa ti žiale vo vieru premenia,chmáry sa stratia, zora sa červeniea Váhu bystré teší ťa šumenie.Syn je večnosti, kto len duchu žije,v spojení svätom nikdy nezahynie;prach jeho lipa slovanská prikryje,ktorá zavieva po sveta šírine.Kto pojme ducha v jeho velikostia v jeho večnej svätej velebnosti?Veky zahrmia spevom rachotiacima Sláva trúchli nad génia hrobom,duch jeho večný večne je tvoriacim,zostavá hviezdou budúcim národom.Zory raňajšej blesky ťa vítajú,ony ti pieseň večnosti spievajú.Orol[10]Slnko zapadlo, ešte mesiac svietia s ním hviezdičky kus sa ligotajú;krajinou šarkan búrlivý preletí -mesiac sa tratí, hviezdy sa skrývajú:vtom sa privalia búrlivé oblakya noc je strašná ako čierne mraky.Noc bola strašná ako čierne mraky,noc bola hrozná ako vlnobitie,noc bola búrna ako krupobitiea v noci vidno strašidlá, zázraky.Či tá noc strašná chytro pominula?Či tá noc búrna chytro sa stíšila?Či tá noc hrozná chytro zahynula?Či po nej zora skoro zasvietila?Nieto človeka na svete žiadneho,ani starčeka už tak bieluškého,čo by pamätal počiatok tej noci,hrozný, búrlivý - bože, daj pomoci!Dlho, predlho táto noc trvala,celé stoletie plášťom prikrývala,na ľudí oheň a hromy metala,do pekných dolín skaliská rúcala!Bože, zmiluj sa, pošli nám pomoci!Či nieto konca tejto strašnej noci?Blesk jasný, ohnivý - už zora vychodí,zlatnú hory, doly, skaliská a vody,stoletie prechádza a časy sa menia,krajinka sa celá pomaly zelená.A keď sa pomaly už rozvidnievalo,nad Kriváňom čosi krielami strepalo,blesk to bol náramný - ľudia pozerajú -všetci zadivení k Tatrám sa dívajú,blesk to bol náramný Orla tatránskehood vekov na skalách tvrdo zakliateho.Slobodný vyletel - vysoko -ani ho nepozná každé ľudské oko;slobodný vyletel nad čierne oblakya mnohí už bežia, letia na diváky.Ale Orol bystrý, keď kriela sproboval,pomaly sa k svojmu zas hniezdu zbližovala z Kriváňa pozrel na všetky doliny,po ktorých bývajú pobožné rodiny.On z Kriváňa pozrel na západ ohnivý,odtiaľ sa podíval na východ búrlivý,slobodný vyletel znovu nad oblaky,pod ním blesk a hromy, čierne pod mím mraky.Orol, bystrý orol, nebojíš sa mrakov?Nebojíš sa čiernych, škaredých oblakov?Že tak bystro lietaš od Tatier k Dunaju,kade tvoji dobrí rodáci bývajú.Neleť tak vysoko, ešte si mladušký,preletuj len malé a nizunké vŕšky.Nebojím sa búrky ani čiernych mrakov,ani špatných, hustých podo mnou oblakov;po dlhom zakliati už túžim za svetomtrebárs som mladušký, bystrým dám sa letom.Keď mi na oblohe zasvietila hviezda,chcem si ja vyhľadať moje skaly, hniezda.Mojich drahých bratov po širokom svetechcem vidieť, navštíviť v mojom bystrom lete,nebojím sa búrky, strely ani hromu,veď je usúdené, čo sa má stať komu.K Životu!Podajte ruky, bratia roztomilí,ktorí cítite nebeské nadšenia,ktorí cítite mládenecké sily,slávu a krásu veľkého tvorenia!Sila mládenca v rannej zory krásebrinkotom meča pol sveta zatrasie.Sem ruky, bratia, pri zorách raňajších!Dočkáme sa dňov krajších a šťastnejších.Kto cítiš silu ducha nadšeného,ktorého túžba v búrach sa zjavuje,kto poznal iskru zápalu božského,spasenia sa mu hviezda ukazuje.Koho krv kypí, duch sa nepokojí,ktorého rany svetský liek nezhojí,ten poznal život pri zorách raňajších,tomu sa sníva o časoch šťastnejších!Pred ním sa zľaknú ohnivé potvory,suché škeletá[11]ako hmla sa stratia,on smelo skáče cez zarastlé hory,kde slávy blesky čelo mu pozlátia!Ktorý si meno ma oblohu píše,keď ako hviezda v bleskoch sa kolíše —ten musel poznať života nadšenia,večného činov hrdinských tvorenia!Pohľad na PovažiePovažie, Považie,ty rajská dolina,tajnou mocou vábišslovenského syna.Neraz som už schodiltvoje vŕšky, hory,videl, obdivovalhrúzyplné tvory.Ešte raz vybehnemna vrch Bukoviny,odtiaľ rád pozerámna mestá, dediny.Obzriem sa na Turiec,na Turiec peknunký,z tej strany sa ženúVáhu bystré vlnky.Osvietené vrchyrannými zorami,stoja ak’ veľmožis zlatými hlavami.Oj, vy vrchy modrékraja čarovného,k vám sa túžby nesúsrdca žalostného.Hen, Lietavský zámokvábi moje oko,na kraje pozeráďaleko-široko.Pod ním dobrý starčekvo smútku sedáva,biedy a nerestinaše oplakáva.Nehorekuj, starký!Prídu pekné časy,zjaví sa hrdina,čo Slovákov spasí.Prv akoby zišieldolu do Diviny,ešte sa obzriemdo zlatej doliny.Oj, aká spanilosťa velebná krása,každý kvietok, stromčektvoju krásu hlása;tie klasnaté polia,tie vrchy menisté,kde sa krížom ženúvlnky Váhu čisté.Mestá a dedinyv nich sa odbleskujú,vrchy, skaly, zámkyvo Váhu zjavujú.Tie spevy čarovnéľudu považského,prenikli by srdceaj skamenelého.Vy zrutné skaliská,modré hory, háje,vám sú pod ochranoutieto pekné kraje.Pyšné rumy zámkov,vy drahé pamiatky,sily a mužnostislávne pozostatky.Oči moje, oči,či sa nasýtite?Či sa na Divinuviac neobrátite?Keď stato pozerášpo považskom kraji,svet sa s tebou točí,myslíš, že si v raji.Už musím zanechaťokrasu spanilú,ale nie na večnosť,len na malú chvíľu.„Vitajže nám, vitaj,drahý Závodníku,[12]vzdialený v hôrceod svetského kriku.Ty si prvší otecľudu zverenému,ako ku sirotetak sa chováš k nemu.Nepočúvaš márnycha daromných hlasov,máš nádeju peknýchv budúcnosti časov.Aj Dlhopol chová[13]syna hrdinského,čo pocítil túžbyľudu slovenského.Duch tvoj, Slávy synu,lieta v vysokosti,rád by sa vyšinúťz nízkej pozemskosti.“Ešte sa v Z…[14]za chvíľku zabavím,čo som tu uvidel,nech to aj oslávim.Oj, ale tu darmo,darmo sa namáhať,bár by aj dač’ začal,musel by tak nahať;nech to radšej svetuzostane ukryté,čo len mojim očiambolo odokryté.Trebárs by som knihunapísal veršami,neoslávil by toiba so slzami…*Už mrká, už je noc,buď pán boh každémušuhaju statnémuna pomoc, na pomoc.„Prevez, prevez, prievozníčku,k druhej strane na cestičku.“Šuhaj mladý, mladuštičký,v člnôčku si spieva:šlup, šlup, nad vodou rybičky,on len ďalej spieva:„V hájičku zelenom, pekná javorina,pod širokou lipkou zaspala dievčina.Nespi dievča, nespi, veru obanuješ,či svojho šuhajka viacej neľutuješ?Letí Janík, letí, na vranom koníčku,ale nezobúdza tú švárnu Aničku,obdivuje pekné a ružové líčka,či sa červenajú ako tá zornička.Tie oči milostné, ak’ sníčky anjela,dušička pobožná do neba letela.Už ďalej nemôžem, sivá holubička,dobrú noc, dobre spi, premilá Anička…“Vtom člnok na brehu,šuhaj von vyskočí,na krásnom Považípasie bystré oči.Už pod vami stojím, vy hrúzy súľovské,úctu vo mne budia, potvory obrovské.Vy ohromné veže, divy a zázraky,už na vás upieram s úctivosťou zraky.Ako dáke bašty, ba mocné pevnosti,vari tu stojíte od samej večnosti.Vy obry a hrúzy sveta slovenského,dač’ v sebe chováte tajného, svätého —hrdinov slovenských, zakliate postavy,čo až ku nebesám vypínate hlavy.Tu stoja oltáre hodné Hospodina,zohni sa koleno pozemského syna!Tamto sa od vekov kňaz za ľud modlieva,ktorý svoje k bohu s ním túžby vylieva:milý, večný bože, kde koniec trápenia?Zvestujže nám z neba deň nášho spasenia!Trenčianska studňaPoviem vám povesť minulých století,rodáci moji, z času bojov dávnych,ktoré už hasnú v potomka pamäti,bo si neváži svojich otcov slávnych.Trenčianske rumy, slávy pozostatky,chováte v sebe velebné pamiatky!Polnočné ticho panuje nad vami,kto ho pretrhne — zatrasie múrami?Aké to prachy na ceste stávajú?Aký to dupot zďaleka zaznieva?Z vojny sa smelí víťazi vracajú,už zďaleka zástava zachvieva.Zápoľa[15]víťaz už sa domov vracia,v tureckej vojne bola jeho práca,lebo mal chlapov mocných ako bukov;ktorých nezmárnil, nepobil vo vojne,zajal ako väzňov, vzal im zbroje, kone;vstupuje hrdo na zámok vysoký,čo pred dakoľko začal stavať rokya väzni za ním smutno vykračujú,ako keď lotra na šibeň šikujú;v strede ich kráča milostná postava,ona v záclone — sklopená jej hlava;všetkých pohľady k nej sa obracajú,všetci s podivom na ňu pozerajú.Ešte nik nevie, čo má o nej súdiť,každý si darmo hlavu bude trúdiť.Ako tá srnka, ktorú strelec ranil,bolestne kráča — a kto by ju hanil?Pán sňať reťaze sluhovi rozkáže —a sluha ich hneď z nôh väzňov odviaže.Potom mu povie, aby tú postavuk nemu doviedol z kniežacieho stavu,k nemu doviedol do veľkej palotya druhých poslal všetkých do roboty.Sluha poslúchol — osobu privediedo siene veľkej po slávnom obede.Knieža ju pojme — manželke predstaví:„Anjel môj predrahý!“ — takto potom vraví.„Tu ti darujem jednu otrokyňu,ochotnú, pilnú a dobrú dievčinu!“A vtom odtiahol záclonu z jej tvári,z ktorej spanilosť, božská krása žiari.Všetci utíchli, ako ju videli,knieža sa usmial z obdivu veselý.Oči jej čierne ku zemi sklopené,horkými slzami od žiaľu sperlené,ako dve hviezdy, tak sa usmievajú,z nich dolu slzy čo päste padajú;v celej tvári sa blesky ukrývajú,ktoré sa v zore ružovej kúpajú.Jej vlasy čierne, k zemi sa vinúce,túžobné znaky a slzy horúce,lež kto by vedel jej krásu predstaviť?Musel by vedieť anjela osláviť!Hedviga vľúdne Fatmu privítala,čo s svojou dcérou, tak s ňou zachádzala;od toho času na zámku bývala,slúžila verne — lásku si získala.Zápoľa ďalej stavať pokračoval,múry obzrel a sám rozkazoval.Už pyšné hradby zhotovené stáli,len studňu mali vyrúbať do skaly.Všetci vraveli: stáť to bude mnoho,ale ver’ neviem, či dač’ bude z toho?Predsa na rozkaz k práci sa priberú,skala nemäkne, čo jak na ňu perú.Za dlhé časy nič nevykonali,až naostatok tak všetko nechali.Nevoľná Fatma strašné noci máva,často sa vo sne najtuhšom strháva.Časy predošlé často si spomína,i dom otcovský, krajinu pri mori,bo tam ľúbila bojovného syna,za ktorým posiaľ vrelou láskou horí.Vtom slza blysne v jej túžobnom oku,lebo miláčka nevidí pri boku.Šumenie Váhu často počúvalaa malou rybkou byť si zažiadala,žeby po Váhu prišla do Dunaja,z vodičky tejto do svojského kraja.Chcela by letieť s modrými oblakya slnka bystré nasledovať šľaky,ale ju darmo schytujú sny sladké,ach, veď marenia chvíle sú bárs krátke!Ku brehu Váhu cudzinci prichodiaz ďalekých krajov, kde sa figy rodia.Źe sú to Turci, každý poznať môže,veď ak chcú vojnu, šabľa nám pomôže!Turci slobodný sprievod si zjednajú,zrovna na zámok k pánu ponáhľajú.Ich príchod sluha oznámi pánovi,ktorý ich prijať zaraz je hotový.Omar dnu vkročí, vážne sa pokloní —(a s ním vyslanci) — potom tak hovorí:„Knieža hrdinský, premôhols’ nás vlani,a preto každý pred tebou sa korí;lež ak sa ti páči, väzňov bych vymenil,vyplatiac najprv, čo by si zacenil.“„To stať sa môže,“ odpovie Zápoľaa služobníka do siene zavolá,vydať otrokov Omarovi káže,keď sa ich Omar vymeniť zaviaže.Turci výskajú „Alah“ bohu k chvále,všetci sa tešia, či mladí, či starí,do siene vstúpi Fatma nenadálea akoby oheň šibol jej do tvári,Omar ju zazrie, mráz mu prejme kostia túžba horí v nádeji, radosti.Zabudne všetko a ku Fatme skočí,ktorá sklopila k zemi čierne oči.Nastala chvíľa dlhého mlčaniaa dvojich milencov vrelé objímania.Po dlhej chvíli Omar sa obráti,vstane — premýšľa — ako ju vyplatí?„Koľko chceš za ňu, pane, striebra, zlata,ktoré prináša krajina bohatá?Či chceš kamene, či perly východu,za čo ju pustíš so mnou na slobodu?“„Zadrž si zlato, striebro a kamenia,lebo nepustím ju z môjho väzenia!“„Panovník slávny, vyslyš moju prosbu,v mene profétu môjho ťa vyzývam,ktorý národom strašnú nosí hrozbu,ktorého meno darmo neužívam!Prepusti Fatmu, môj život jediný,bez nej niet pre mňa radostnej hodiny.“Smelo a hrdo pozrie dookolaa pyšno povie Turkovi Zápoľa:„Dokiaľ z tej skaly vody nevyvedieš,dotiaľ si Fatmu stato nepovedieš!“Mládenca oči plameňom zaiskrilia prsia jeho nádejou ožili.„Sem ruku, pane, zostaň slovu stály,ja ti vyvediem vodu z tej skaly!Oddávam sa ti zatiaľ s mojím ľudoma budeš pánom nad mojím osudom,ale keď vodu zo skaly vyvediem,potom si drahú do domu povediem.Šuhajci moji!“ — ozve sa k družine,„smelo do práce, veď vás plat neminie,na tomto zámku dotiaľ zostaneme,kým z tvrdej skaly vodu nenačreme.“Tí sa prichytia ku ťažkej robote,do skaly začnú dlabať, rúbať, sekať,ale to veru ide len po psote,trebárs pot z čela neprestáva stekať,vŕtajú, dlabú do tej tvrdej skaly,a predsa im to ubýva pomaly.Vo dne pracujú pri božom slniečkua v noci robia pri tichom mesiačku.Omar pri studni k robote prizerá,či ešte voda z hĺbky nevyviera.Prejde rok celý, čo sa moria, trápiaa už na spodku nevidno viac chlapa.Prejde rok druhý, lež nik sa nezmáča,bárs tri rebríky na spodok nestačia.Prejde rok tretí — už sú tak hlboko,ako od zeme k oblakom vysoko.Omara smútok, žiaľ a bolesť zjedá,vädne jak tráva, vädne a obledá.Tri roky prešli — voda nevyviera,ach, smutným okom do hĺbky pozerá.Necítia bôle tie tvrdé skaliská,keď v duši túžba a zúfalstvo blýska,už ho ostatná nádeja necháva,ani od žiaľu nevie, kde mu hlava.Čo počnúť teraz a kde sa obrátiť,s hanbou bez milej domov sa navrátiť?Keď zadumaný z hradieb Trenčínaku vlasti svojej žiaľny zrak napína,vtom hlas radostný „voda!“ mnohých ľudího zo smutného dumania prebudí.Obzrie sa, beží, a sám sa presvedčí.Na zámok letí najdrahšiu uvítať,líca jak ruže začnú im prekvitať.Vstúpi k pánovi trenčianskeho hradua drahú žiada od neho náhradu.Knieža v radosti slovu ostal verný,oddal mu drahú aj poklad nádherný.Syn TatierKto sa to hýbe tam medzi Tatrami,aký nevoľník sa budiť počína?Či chce vystúpiť medzi národami,že svoje oči do sveta napína?Od tisíc rokov on v temnosti hnije,nedajúc žiadne znamenie života,mučí sa v práci a predsa nežije,strašlivá, smutná tam býva pustota.Biedny syn Tatier! Či počúvaš hlasy,ktoré sa k tebe takto ozývajú:zašli už dávno tvojej slávy časy,rodáci tvoji už dlho driemajú!Svetu neznámy žil si bez činnosti,žil si v poddanstve, v biede a mrákote,preto svet dostal tak veľkej smelosti,nazdal sa, že už po tvojom živote.Tajný syn Tatier! Neznámo to svetu,čo ti boh súdil, aká tvoja práca,kde ty vyletíš v bystrom slávnom letu,ale sa bojí a oči odvracia.Máš ty dač’ tajné v hlbokostiach duši,slávu a veľkosť budúcich století,svet o tom nezná, ani to netuší,až v blesku zlatom z duše von vyletí.Večná to láska, čo teba oslávi,to je moc božská, ktorá svety spáli,to moc tvorenia, čo svety vystavía pred oltárom obete zapáli.V srdci ti večný svätý oheň horí,ktorý rozožral sám tvorca nebeský,on na prach spáli svet tento a zborí;ty v ruke držíš: plameň, hrom a blesky!Sadni si na rumy svetom spráchnivelých,syn Tatier, ako Marius trúchlivý,[16]pozri v predošlosť, do tých časov skvelých,slzu vyroníš, pútnik zádumčivý.Kde sláva Atén jak ranná zornica,svetovládny Rím a jeho krajiny?Slzu vyroníš a zblednú ti líca,to všetko smutné, dávne zboreniny.Sadni si na rumy svetom spráchnivelých,večný syn Tatier, odvráť smutné oko:pozri v budúcnosť do tých časov skvelých,v ktorých sa vznesieš, vyletíš vysoko.A tu uvidíš krásu svetov nových,na zboreninách nové, krásne mestá,zotrieš si slzu z smutných očí tvojich,lebo pred tebou nová slávna cesta.Na krídla, synak, vyleť už z popola,pusti sa bystrým ako orol letom,kde ťa hlas boží a duch svätý volá,vznes sa nad dlhým a širokým svetom.Zapáľ na Tatrách oheň večný, svätý,nech už osvieti svet ten preširoký,nech ho rozpáli, lebo je zakliatya nech rozleje ohnivé potoky.Vylož červenú na Tatry zástavu,nech sa zachvieva už raz na znamenia,bratia sa zídu bojovať za slávu —a deň sa zjaví nášho oslávenia.Podaj už ruku verným tvojim bratom,vystúp pred svetom vo spojení svätom,obojmi duchom a srdcom svet celý,by tebou ľudia spasenie videli.Bratia, priatelia, svätý oheň horív prsiach mládencov zapálených slávou,oheň ten švihá, rozpaľuje, tvoríčiny hrdinské pod svetozástavou.Na krídla, synak, pusti sa do letu!Zmôž sa z popolu, v ktorom si sa bavil,zvestuj nebeskú svätú lásku svetu,by ťa boh večný na večnosť oslávil.Moja žiadosťChcel by byť spevákom s zlatými strunami,ktoré by hýbali tvrdými srdcami.Chcel by si požičať z bleskov rannej zorya nimi ožiariť naše temné horya nimi ožiariť duše rodákove,by už raz poznali tajné sily svoje.Oj, chcel by mať hromy, ktoré podpaľujú,srdcia, ruky ľudské k jednote spojujú.Chcel by prút čarovný dakde si odkúpiťa ním zo zakliatia smutný rod vykúpiť.Všetkých by dovedna zlatou stužkou spojil,rany tisícročné naveky zahojil.Chcel by vziať na krídla rodáka drahého,ukázať mu slávu - deň spasenia jeho!K rodu môjmuHynú stoletia, časy sa míňajú,slávu a veľkosť zvestuje tvorenie,národy večné pomníky dvíhajú,národy žijú bleskom ožiarené.Národ môj drahý, kde tvoje pomníky,deje činnosti, slávy veľkosti?Ktoré stoletie, ktorý vek velikýsvedčí o tvojich skutkoch a mužnosti?Darmo pozerám veky minulosti,na slávu otcov darmo sa spytujem,všetko zapadlo v dávnej predošlostia len v nádeji dáku radosť čujem.Národ môj drahý, bol si opustenýako sirota, ktorú svet zabudol,útržkám sveta bol si vystavenýa z jeho slávy vymknutý osudov.Sám si sa neznal, kto ťa mal ľutovať!Svet ťa nevidel v národnom spojení,ktoré mal skutky, deje obdivovať,ktoré budúce potomstvo ocení?Kde tvoje zväzky národnej veľkosti,kde schôdzky, rady o spoločnom diele,o všetkom žiadnych nepočuť povestí,sám si sa neznal, ani svoje ciele.Bože národov, pozri na nás z neba,pošli jednoty národnej anjela,ktorý by oltár vystavil pre tebaa spojil srdcia do jedného cieľa!Jednota, láska, zápal ducha roduv nádejných túžbach budúcej veľkostia deň z jasného vystúpi východu,duše sa spoja v svätej národnosti.Vrchovce Tatier blesky ožiarili,trebárs v hlbinách ešte tma panuje,šťastní, čo blesky prvé pocítili,lebo im hviezda spasenia zvestuje!Národ môj drahý, žil si bez spojeniadlhé a smutné, trúchlivé stoletia,kedy už svitne deň tvojho spasenia,kedy ti blesky slniečka zasvietia?Spoj sa v národnej reči tvojej zvukoch,priviň ju k srdcu ako poklad drahý,trúba sa ozve v nadzemských oblakocha deň ti skvitne nový, krásny, blahý.SlovoV lone boha slovo odpočívalo,keď mraky husté priestranstvom vládnuli,nad nimi sa ak’ iskra vznášalo,keď tma s pustotou dovedna tonuli.Z neho sa nové iskry sypať začnúa v nekonečnom tratia sa obzoru,dostanú silu a veľkosť zázračnúa nových svetov obliekajú kôru;hviezd myriady cestu nastupujú,slnká temnotu večnú osvecujúa prvú vidno ligotať sa zoru.Slovo na zemi v svetle sa zjavilo,na ktorej vatru bohu zapálilo;ľudstvo tajné spoznalo vnuknutie,najvyššie túžby a božské nadchnutie;zatúžilo ono po svätom oltári,obdivujúc krásu vo zlatom požiari.A sny božskosti ducha zapálili,keď raz pocítil tajné svoje sily,po kráse túžil, tajnostiach prírody,v ktorých hynuli a hynú národy!Slovo sa vznieslo druhý raz na zemiv žiari plameňov božského nadšenia,slovo i človeku — a svet ostal nemý,deň sa priblížil národom spasenia,lež hlavu jeho oni nepoznali,a preto dlho v zakliatí zostali.Meč podal svetu, aby rúbal, boril,lásku dal svetu, aby raj otvorila síl človeka napnutie ohromnézatriaslo svetom a jeho poľami,ale nie lásky utíšenie skromné,špatná nenávisť hnala národami,až sa zem triasla pod jejich nohami!Žiare vyhasli, ochladli plamenea veky letia bez lásky v chladnosti,ale sa nové pokolenie ženiea pri hraniciach stojí velikosti.V ňom oheň lásky najčistejšej horía ľudstvo celé horúco objíma,ktorým si cestu do sveta otvoría sebou celý k zmiereniu pojíma.Očakáva tajné zjavenie sa slova,ktoré zvestujú nadzemskí duchovia —pekne zodratá a tvrdá okovaa priblížia sa spanilí poslovia.Plameňam lásky svet mŕtvy oslovia.Slovania, nové sveta pokolenie,od tvoriaceho slova sa voláte,vy jeho silu, nebeské nadšenie,najhlbšie v duši a mysli poznáte,poznáte jeho svetytvoriacu moca v ňom je naša silná viera, pomoc.Zvestujte svetu večnú jeho vládu.No na vás čaká, po vás sa obzerá,roztopte tvrdé, chladné prsia z ľadu,až vás ožiari svätá slova viera!Pieseň IOj, Tatry naše, v oblakoch stojítea čierne mraky nad vami sa ženú.Aj či skoro, skoro vyjasnítek veľkej radosti slávskemu plemenu?Už sa prvý blesk nad vami zjavuje,ten čo vrcholce vaše pozlacuje.Velebná sláva nad vami sa vznášaa horká slza naše vody kalí,sláva je drahá, milá matka našaa nad synami nevernými žiali;dlho-li nič svet o nej nemá vedieť,či ešte dlho v smútku bude sedieť?Bože, k oltáru tvojmu prichádzamev čistote srdca, nadšenia svätého.Od teba svoje spasenie čakámea do kráľovstva vstúpime nového;v ňom spanilé dni a láska dovednazviaže rodákov srdcia reťaz jedna.Pieseň IILetia hlasy, letia po slovenskom kraju,že synovia jehoživota novéhoblesky poznávajú!Poďme, bratia drahí, v čistote, mravnosti,život posväcovať, rodákov milovaťv smútku a radosti.V mládeneckých prsiach k rodu láska horí,v divokej víchricihromov blýskaviciona činy tvorí.Bleskom prebudzujme rod náš biedny, spiaci,spojme mladé sily,by čo skôr ožilitatranskí Slováci.Svitne nám deň nový slávy a veľkostia pekelné bránypuknú na dve stranyoproti mravnosti!Minulosť a budúcnosťUž vietor povievazimný a studený,padá lístie z drevaa farbičku mení.Boli časy, boli,keď sa zelenalo,na peknom topolidušu tešievalo.Padá ľudstvo, padá,ktoré krásne kvitlo,hviezda jeho bľadá,slnko zimné skvitlo.Ale v novej jarilístie sa zelená,slnko svieti, žiari,časy sa premenia.Aj ľudstvo ožijev kráse a novosti,hodina odbiježivota radosti!ImprovizáciaVečná pieseň v duši mojej hučí,len tu i tu v slovách vybĺkne:keď v nej víchor náramne zaskučía pomaly tíchne a umĺkne.Ach, ale duch môj okovaný stonáv túžbach a smútku ak’ lístok v jeseni;cestu ku hviezdam a za hviezdy koná,lež kto videnia, túžby v slová zmení?Večné varenie, ohnivé požiare,večné plamene, duchov bledé tváre!Večné tvorenie! Potokov hučanie!Duše búranie a nemé spievanie!Ktože počúva mojej piesne nôtu?Ach, ja samučičký — a večerné zoryv túžbach bolestných a v krvavom potu,keď oheň v prsiach rozožatý horí!Piesne moje, hlasy moje!v slzách sa rodíte —kvety moje, hviezdy moje,na hroby svietite!Duch môj! Duch môj! ty ohnisko sveta!Ako sa v tebe celý odbleskuje,tvoje krídlo po výšinách lietaa v duši krása svetov sa maľuje!Ty sa kŕmievaš rannými rosami,nesieš sa, krútiš búrnymi vlnami.Orol ťa sebou k nebu vychvatuje,hviezda ťa k sebe pohľadom prikuje!Blesky a hromy tebe vyhrávajú,keď ohnivé strely do skalísk metajú.Vietor a víchricu,hrom a blýskavicuv sebe prechovávaš —v zbúranom mori,v iskriacej zorizaľúbenie mávaš!Aj ta za hviezdy vyletíš vysokoa zem ak’ hrudu vidí tvoje oko,tvoríš si svety v nezmeranom kraju,kde ani hviezdy viac nevychádzajú.Vidíš minulé, predošlé stoletiaa ľudstvo celé v duši ti ožije —anjeli boží bleskom ťa posvietiaa sláva večnosť svätú odokryje.Pri boku mojom najväčší syn sveta —posiaľ načúvam diel jeho hrmenie,z ktorého prachu nádeje vykvetáa večné ľudstva a sveta spasenie!Lež k trónu toho blížiť sa obávam,ktorého otcom národov voláme —v jeho sa dielach teším a zabávam,kde my na rumoch povstať znovu mámea vzniesť sa k jeho svätej velebnostia poznať svetov ukryté tajnosti.K DunajuDunaj slovanský, stará naša rieka,prijmiže vrelé syna pozdravenie!Oj, často duch môj ku brehom uteká,kde rád počúvam tajomné šumenie.Na tvojich brehoch neraz som blúdievalv dumkách večerných, v hlbokom nadšení,keď poľahučky vetríček zavievala prvá hviezda stála na sklepení.Ostatný požiar červánok ružovýchna brehoch tvojich v kráse som vídaval,hviezd kolimbanie v modrinách vlnových,v ktorých sa bledý mesiačik kúpaval.A pri odblesku slnka večernéhotvoje mi vlnky pesničky šepkali,počúval duch môj teba hučiacehoa struny pieseň za tebou spievali.Keď sa vzbúril a o brehy plieskal,aj v mojej duši city sa búrili —bol by rodákov okovy roztrieskal,aby slobodní vstali a ožili.Keď sa tichučko čapkal, podunieval,aj dušu prejal sladký pokoj celú,pesničku tichú o rode som spieval,sťa jeho láska, hlbokú a vrelú.Ako tie vlnky, tak moje pesničkyhneď sa hrmotom ozvali a žiaľom,hneď ako jasné na nebi zorničky,hneď zas horeli ohňom a zápalom.Dunaj slovenský! Kde sú tvoje deti? -Neraz som volal - ktoré tu bývali,celá minulosť okolo mňa letí,vidím ich slávu, ktorú tuná mali.Na tvojich brehoch našli svoje sídla,privábili ich tiché vody tvoje.Dunaj a Tatry, deti Slávy bydlá -z nich sa hrnuli po svete ak’ voje.Vidím ich strašne, hrozné války, boje,cítim ich smútok, žiale a radosti,vidím nanávisť bratov a rozbroje,čo mám priniesli bôle a žalosti.Dunaj slovanský! Prvý blesk životana tvojich brehoch poznal som, pocítil,tam sa mi posiaľ velikosť ligotá,kde sa na kriela Orol bystrý schytil.Priateľstva božskú, najsladšiu útechuv plameňoch svätej lásky som okúsil,na tvojich brehoch a pod jednou strechous miláčkom mojím vyššie lety skúsil.Prijmiže, prijmi pozdravenie synaod tajných Tatier k tebe nesúce,ktorý si často na teba spomínaa tvoje deti objíma horúce.LipaOd vekov šumia vetry nad vodami,od vekov hučia nad širokým svetom,preháňajú sa večne národamia neuvädlým posypú ich kvetom.Od vekov sem-tam ticho povievajú,na svojich krídlach nosia slávu večnú,z rumov stoletia život vynášajú -duch sveta im dal službu nekonečnú!Oj, lipa svätá rodu slovanskému!Od vekov víchry nad tebou hučali,ty v kráse stojíš, div svetu celému,nad tebou ony posiaľ nezastali!Tajomné ticho po svete panuje,prestali vetry na chvíľu podúvať,ale v tichosti sa varí a kuje,čo sa má svetu budúcne zvestuvať.Lipa slovanská, rozložená stojíšv širokých sveta ďalekých končinách;smutné ty srdce krásou uspokojíš,ty sa na večných chveješ rozvalinách!Zašumia vetry, zašumíš ty s nimi,šum tvoj zahučí horami, dolamiod mora k moru všetkými -deň slávy našej svitne nad Tatrami.Národy všetky pod teba sa zložiaa popod krídla holuba sivého.Láska je večná, svätá vôľa božia,láska je zväzok sveta širokého.Zašumia piesne ľudu slovanského,ak’ ranné zory milo a srdečne,v objatí lásky sveta ohromnéhoduch nekonečný sa má sláviť večne!SpevecPredo mnou harfa! Či mám po nej siahnuť?Či mám preberať strunami?Či ich k božskému spevu mám vytiahnuťa naplniť tónami?Srdce mi horí a ruky sa trasú,ústa by rady spievali,cítim akordy vnútorného hlasu,ktoré v ňom driemali.Cítim nebeské, sviatočné nadšenie,ducha zápal uchvacuje,vidím budúcich století spasenie,ktoré prorok predzvestuje.Nuž, či mám spievať - a komuže spievať! -Pustá tu, nemá samota;ohnivé túžby pred kým vylievaťhorúcej lásky života?Kto mi dal spevy - tomu zaspievam,tu pod holým nebom jeho,tu, kde s prírodou často hovorievampri lampách neba tvojeho.Poď - lež a harfa, ak si mi súdená,ak nemá spev môj zahynúť,nech duša zaspieva zbudená,ak sa má v túžbach rozplynúť.Spevec po harfe roztúžený siahol,začal preberať strunamik spevom ich božským, hlbokým natiahola naplnil ich tónami.A spieval piesne svätého vnuknutia,ktoré mi v duši horeli.Pred ním sa svety nevidené krútia,v nich žije celučký celý.O viere, láske, nebeskom zápalu,o sláve ducha večného.Spev sa odrážal o žulovú skalu,spev stoletia budúceho.Kto ho počúval a či mu rozumel?Na to sa on nespytuje;prírodou celou tajný hlas zašumel,tvorca mu veniec hotuje.FialôčkaJaFialôčka malulinká,drobulinká, peknulinká,čo tak skoro vykukávaš?Či sa mrazov neobávaš?Veď sa chmáry nebom snujú,zimné vetry poľom dujú,oči tvoje, sivé očká,zanesú až do potôčka.Zbľadneš, zvädneš, hlávku skloníša slzičkujak rosičkuz očiek vyroníš!FialkaMilšia mi teraz chvílečka,kým jarné dni trvajú,kým prvé blesky slniečkalíčka mi zahrievajú.Nechcem ja dňov prežiť mnoho,dosť mi jedna pekná chvíľka.Nuž a či kto môže z toho,že sú krátke dni motýľka?JaPresadím ťa, fialôčka,páčia sa mi tvoje očkáa podám ťa bratom mojim,keď srdce ukojím.Génius slovanskýV ohnivom blesku slnka večernéhookúpal sa On v hromu blýskavici,hudba a streľba pluku slovenskéhopestovali ho v búrke a víchrici.Na krídlach zory raňajšej vystúpil -rozožal svetlo nad východe krajom,spustil sa na zem, aby svet vykúpila zastavil sa nad tichým Dunajom.Zastal na brehoch - založil svätyňu,v nej posvätencov rodákom odchovalon ich naučil umrieť za rodinu,on ich zahrieval - on ich rozpaľoval.Stoletie stíchlo, pred ním sa utiahloa veky nové na rozkaz čakajú;stoletie stíchlo, zvädlo a zapadloa veky nové zligotať sa majú.On hodil blesky po svete širokom,zapálil obeť na svätom oltárea svet pozerá napnutým už okoma svet sa diví podtatranskej žiare.Povedal slovo - a to sa rozlietloako hrom neba po končinách sveta -z tmavej mrákoty On vyvolal svetlo -sláva budúcich století vykvetá.Čímže ho poctiť na deň našej slávy?Zaslúžil by On veniec s bleskom zory!Tým ho len sláva Slovanstva oslávi -my máme pieseň, ktorú láska tvorí,pieseň tá skromná, prvší jarný kvietok,ktorá uvädne, ak’ lístok na jeseň,aj k sláve Jeho a Slovanstva dietokzahučí večná, svetotvorná pieseň!K M…[17]Obdivoval som slávu krásy Tvojej,keď si nad Váhom zadumená stálaa do tichého srdca, duše mojej,hromové blesky krás Tvojich metala.Obdivoval som slávu krásy Tvojej,keď si jak anjel po lúkach behala,ruže do venca Sláve matke svojej,aj nezábudky nebeské splietala.Obdivoval som slávu krásy Tvojej,keď si pod lipou v svätosti kľačala,pozemskosť zmizla z pamäti nadšenej,srdce i myseľ v nebesách lietala.Teraz už vzývam slávu krásy Tvojej,do národnosti keď vstupuješ chrámu,keď v ňadrách svätých hlasy túžby dvojejzo sveta podlého vytrhli Ťa klamu.Teraz už vzývam slávu krásy Tvojej,sťa hviezdu neba, ktorú svet spomína —oj, lež necíti krásu, velebnosť jej —tak Ty mne svietiš tajomne Marína!OhlasZabudni, rod môj, na predošlé veky,ktoré v pamäti tvojej sa maľujú,oni minuli ako vlny rieky —a nové sa ti osudy zjavujú.Zabudni, rod môj, na hanbu stoletia,novým sa vekom synovia posvätia.Pocíť ľudskosti iskru v srdci svojoma poznaj ducha velebné obrazy,ktorý sa nedá udusiť pokojom,lež on otroctva roztrhá reťazy.Vzmuž sa a spoj v braterskom náručí,až ťa svet sláviť dni nové naučí.Hoj, omrzlá je tá vekov prázdnota,v ktorej hmla život národa prikryla;ako je hrozná hrobová pustota,ako je smutná temnej noci chvíľa.Mlčal si, rod môj! Nauč sa hovoriť,nauč sa večné slávy skutky tvoriť!Do práce, bratia, na spoločnej roli,prítomnosť veľká činom sa oslávi;pri mužnej, stálej, vytrvalej vôlijasná budúcnosť čaká synov Slávy.Prácou rodákov veky oslávime,večné pomníky mužne postavíme.Spojte sa, verní národa synovia,láskou a vôľou, pevnou ako skaly;spojiť sa naši zabudli otcovia,preto tak dlho v nevoli driemali.Jedna myšlienka veď nás k svätým cieľom,jednota, láska buď naším anjelom.Adieu, France! Adieu![18]Na mori búrnom v nepriateľskej lodiplaví sa cisár k miestu osudnému;on je tu väzňom a keď okom hodí,všetci sa koria, úctu nesúc jemu.Či snáď za svojho pána ho zvolili?Či je tisícmi vojska otočený?Či pred víťazom sa snáď pokorili,súc jeho ostrým mečom podmanení?Niet pri ňom vojska — padlo ako kvieťa,sám je on — verní tiež ho opúšťajú,lež v jeho oku víťazstvá mu svieťa,vojská a bitky, triumfy lietajú.Ako tak plavia, na východnej strane,hmla sa pretrhne a Bretagne[19]sa zjaví;cisár ju zazrie, dumno si zastane,klobúk dol’ sejme — a s nadšením vraví:„Zbohom, Francia! Vlasť čarovnej slávy,hrdinských mužov, veľkosti otčina,národy stali pod tvoje zástavy,svet ich s trasením, s podivom spomína!Zbohom, Francia! Panovnica sveta,vládni a panuj po jeho končinách,nech tvojej slávy krása po ňom lietaa ja ťa spomeniem pri mora tíšinách.“Cisár hovoril a sväté nadšeniez tvári a z očú jasne mu svietilo,stalo sa slávne v lodi utíšenie,všetko sa v svätom mlčaní korilo;Angličan, Francúz, stáli vo vytržení,s odkrytou hlavou pred veľkým cisárom,bo v tomto svätom zápale, nadšení,zdá sa, že ešte on je sveta pánom!Na deň 5. mája[20]Dnes sa rozlúčil veliký syn sveta,stúpil on slávne do lona večnosti,duch s Alexandrom[21]i Caesarom[22]lieta,mohyla tvrdá skryla jeho kosti.Svet zrazu stíchol, celý sa zatriasol,keď taká povesť prišla od Heleny[23]a nechce veriť, že pán jeho zhasol,že je už novým bleskom ožiarený.On mocne zastal v búrke i víchricia veky prešlé pred ním sa sklonili,žiaril sa svetu v hromoch, blýskavicia veky nové pred ním vystúpili.On v strede zastal ako Tatier skaly,jak pyramída večne trvajúca —a v strede vekov žiari, svieti, pália tvoriac nové, staré veky rúca!V žiare večernej vstúpil na oblohu,železnou rukou vence si uchvátil,svet sa pokoril, kde položil nohu —a blesk ho v zorách večerný pozlátil.Chcel sa on skúpať v žiare Moskvy svätej,[24]lež tu sa stopil veniec jeho slávy,dotkol sa prstom krajiny zakliatej —ďalej nevládze, a tu sa zastaví.Potom sa v búrach pomorských tešieval,tam na Helene v predošlej sláve on —na vlny morské večerom hľadieval,tam v smútku hroznom zhasol Napoleon.S ním slnko zašlo — či už viac nesvitne?Či zora nová svetu nezasvieti —či na východe nádeja nekvitne?Či už mládenec z hrobu nevyletí?Poďte, rodáci, ku skalám Heleny —[25]zložíme úctu bojovníkovi;nech je deň tento večne svätený,sláva slávnemu slávy synovi!PútnikSmutno hučia smutné zvony všade,na východe priam ak’ na západe;či niekoho do jamy dávajú,keď tak smutno zvony vyzváňajú?Či kráľovi hviezdička zapadla?Či mu pekná jeho dcéra zvädla?Ej, nezvonia v jednom azda mieste,tiež po celej krajne, v každom meste.Smutno hučia smutné zvony všade,na východe priam ak’ na západe;čiernym súknom všetky zatiahnutémestá, zámky dumné, tiché, smutné.Milý bože, čo to má znamenať?Tamhľa vzdychať, tu zas počuť stenať!Tak hovorí jeden pútnik mladý,ktorý na tie smutné kraje hľadí.Lež tu ide dáky starec práve,vlasy majúc ako srieň na hlave,on sa, tuším, modlí potichučky,hneď sa žehná, hneď zas zloží rúčky,spýtam sa ho, azda mi on povie,ako sa tá smutná krajna zovie?V ktorej smutno hučia zvony všade,na východe priam ak’ na západe.Ej, povedz mi, starec striebrovlasý,načo sú tie hrobové ohlasy?Prečo zvony takto smutno hučia,ak’ keď duše do neba sa lúčia?Prečo mestá smútkom obtiahnuté,kraje mŕtve sťa hroby spustnuté?„O tom dietky malé ťa poučia,prečo zvony všade smutno hučia —lež ako sa krajna tá zovie,na to posiaľ nik ti neodpovie.Neznámy kraj nemá v svete mena,naša krajna tiež je utajená.Lež poviem ti, prečo zvony hučia,ak’ keď duše do neba sa lúčia:Náš kráľ je už, syn môj, veľmi starý,ktovie, či on dožije do jari.Hej, bože môj, a jeho syn v kvetetam kdesi túla sa po svete.Už deväť ráz hora opadala,čo ho naša krajna nevídala;už kukučka deväť ráz kukala,čo ho ruka otca neláskala.Za ním voždy starý kráľ túžieva,za ním horké slzy on vylieva;oj, lebo má dedičom byť slávnym,on nástupcom jediným a právnym,priletieť má na bystrom koníku,na koníku, oj na tátošíku.Na znamenie preďalekej pútinesie on tri ligotavé prúty;jeden nesie z vrchu medeného,druhý nesie z vrchu striebornéhoa ten tretí v bielej ruke jehonesie z vrchu, oj, z vrchu zlatého.Prvým on má šibnúť brány pekla,by moc diablov zo zeme utiekla,druhým zase krajny našej skaly,by už mŕtvi poddaní jej vstali,a tretím zas zavďačiť sa matke,by v srdečnej mala nás pamiatke:líca jej by radosťou sa smialia jej oči nás požehnávali:Dotiaľ kraj náš, synak, nezakvitne,kým tento deň radostný nesvitne,a my tichým po dolinách krokoma nesmelým bojazlivým okompo tom kraji, po našej vlastnostimáme chodiť v smútku a žalosti.“Tak hovoril starček striebrovlasýa tak smutné dal duše ohlasy.Ale pútnik zaiskril očami,dupnul nohou, zalomil rukamia šiel ďalej krížnymi cestami!TrenčínTrenčín smúti nad pádom Matúša,hrobovým smútkom zastrený.V ňom mu zhasla čistá, pekná duša —a život jeho bez ceny!Počúvaj hlasy tajného zvonu,ktorý predchodcom vyzváňa:jedným on zvoní k žiaľnemu skonu —tebe hlási zmŕtvychvstania!Lež tvoje hradby len nemo stoja,ešte nedali ohlasu.Či sa hučania strašného boja?Či k nim prichodí zavčasu?Zlož čierny smútok časov stoletia,ber sa k novému životu;veky sa nové sláve posvätia —nekor sa zlata štrngotu!Syn časov, počuj, čo Váh šepoce,keď brehy tvoje umýva:že sa nad Tatrou slnko ligoce,teba hmla hustá prikrýva.Hľaď na slávy tvojej vrstovníkov,nespi už, nespi tvrdý sen,vstúp do radu statných pobratníkov,vyhoď z pŕs nečistoty hlen!Mesto Matúša, spomeň si slávu,ktorou teba osvietil on,vyves na hradby žitia zástavua počuj tajný sveta zvon.Príjmi posvätné nadšenie viery,až hlasom mocným zahučíša synov svojich, spanilé dcéryrodákov ľúbiť naučíš!Mesto nádeje, budúcich vekov,Považie hlasom Váhu kries!Keď vlny časov zahučia riekou,život ľudu spasenie nes!Nad tvojím hrobom nádeje skvitnúkeď hrdinský vytvoríš čin,keď časy slávy nad tebou svitnú,v nich sa ty ligotaj, Trenčín!VáhVáh môj, v krištáľoch jasných sa tešievam,ktoré v koryte bystro letia tvojom!Po pustých brehoch samotný blúdievam,zmorený sveta nevoľným pokojom,k tebe si chodím čerstvosti načierať,keď prestávajú zo srdca vyvieraťtúžby k novým slávy bojom!Rád ja počúvam vĺn tvojich šumeniaa tebe ňadrá bolestné otvorím,že tichú pieseň svätého nadšeniav duchu a mysli čujem, skladám, tvorím.Uchvacuješ ma so zlatými zorami,posilňuješ ma búrnymi piesňami,keď s šumom tvojím hovorím.Aká to sila, keď sa vzopneš zrazu,vyleješ vody po tichých dolinách:všetko navnivoč privedieš, na skazu,len to zostáva, čo je na výšinách!Akoby si chcel podlú nízkosť roduzahrúžiť v búrnom a šumiacom broduv špatných, hlienistých barinách.Tuším, by si chcel len tie duše nechať,ktoré sa k skalám výsosti pribili,ostatnú luzu bys’ chcel snáď zašpliechať,čo by ju hlieny na večnosť ukryli.Búr teda, Váh môj, a nízkosť zašpliechaj,len výsosť duchov slobodných zanechaj,čo sa tebe posvätili.Búrno sa ženieš dolu dolinami,z krajov Považia velebno-pekného,kde sa objímaš s cudzími vlnami,v vodách sa tratíš Dunaja tichého.Národ môj drahý, preto ty omdlievaš,keď do cudzieho život svoj vylievaš,ako ten Váh vlny jeho.Po brehoch Váhu často ja blúdievam,tešiac sa v búrnych vôd jeho výlevoch,po brehoch jeho slzy ja ronievam,keď žiale čujem, rod môj, v tvojich spevoch.Tie spevy sväté mohutnosť ti chrániaa pred ostatným úpadom ťa brániav rozjedených sveta hnevoch.Lež aký to div? — Slovák samostatnena novú koľaj života vstupuje!Už sa popúšťa — stojí nepodvratnea vlastnej slávy blesky si hotuje!On sa rozlúčil s cudzími silami,vlastnými sa už ligotá dúhamia mohutnosť v srdci čuje.Búrno letí Váh dolu dolinamiz krajov Považia velebno-peknéhokde sa objíma s cudzími vlnami.V vodách sa tratí Dunaja tichého!Bež sa len, Váh môj, uvítať s Dunajom,ale ty, rod môj, teš sa vlastným krajom,padaj do mora našeho!A teraz, Váh môj, to tvoje šumenieprorocké vo mne tajno budí hlasya krištáľnych vĺn vzbúrené vlnenieneznámych svetov zvestuje mi krásy.Ľud nový, šťastný predo mnou povstáva,ktorého hrady ožiarila sláva,čo sa k tebe, rod môj, hlási!Čože znamená táto skromná slávnosť?Čože znamená táto skromná slávnosť,ktorú slovenské duše uvítali?Či tá srdečná v každej tvári radosť,ktorú v slovenskom oku nevídali?Aj časy krajšie i nám nastávajú;hlas boží i nás k životu zvoláva,Slováci sa už predsa poznávajú,národ náš tichý okovy strháva.Boli sme cudzích ničomní otroci,bez práva, vlasti, opovrheľ sveta!Blúdil náš národ ako slepý v nocia už o našej smrti povesť lieta!Vtom akoby hrom uderil na Tatry,hlas boží strašný ozýva sa z neba:„Slováci, strojte, zapaľujte vatry,i vy žiť máte, i vám život treba.“Lež málo duší hlas tento počúva,trebárs rachotom hromu sa ozýva:sestry a bratov blesk sveta uchvátilz ktorých sa zriedka daktorý navrátil!Vítam vás teraz tu v priateľskom kolu,drahí vlastenci a vy dcéry Slávy,čo k slovenskému sadáte si stolu,ktorí pod naše stávate zástavy!Bratia! Rodáci! Tu sú pre nás časy,v ktorých má národ skvitnúť, jestli chceme,teraz dni nové svitnú našej spásy,a my pred svetom slávne zastaneme.Ale nie vtedy, keď v nízkej podlostiako červíci plaziť sa budeme,cudziu reč v zácti, našu v ošklivostipred veľkým svetom mať neprestaneme!Sú krásy v reči, lež ich poznať treba!Je hojnosť v reči, lež sa má vzdelávať,bez potu práce nič nepadá z neba,čo sa má veľkým a krásnym volávať.Milujte národ i vy, sestry drahé,s rečou buďte úprimné vlastenky,len tak nám skvitnú dni krásne a blahé,keď vy budete horlivé Slovenky.Ešte ku koncu pripime rodákoma všetkým hodným, úprimným Slovákom:sláva Fraňovi Jozefovi,[26]sláva —pod ním Slovákom vek nový nastáva!Mladému Staroslovákovi[27]Dokiaľ v literách pravdu ducha hľadáš,telesným okom skúmajúc dejiny,vieru v vonkajších zjavoch sveta skladáš,nevidiac vlastnej pod Tatrou rodiny;dokiaľ v prírode vidíš len prírodua deje ľudstva zhony sa ti zdajú,bez tušenia, že Slovania v priechoduod šliamov cudzích očistiť sa majú,do toho času drž sa mojej rady,neber do ruky „Slovenské pohľady“![28]Dokiaľ nehorí v tebe viera živá,že v svojom chráme u nás druh boží býva.XXXVšetka pozemskosť v srdci vyhorela,duša zmorená pokojom okrieva —myseľ sa znovu schytuje na krielaa pieseň vrúca na rtoch posmieva.V horúcich ňadrách sviatočná tíšinabúrok a ostňov miesto zaujala;či svätoducha láska svojho synapod krov blaženstva večného posiela?Sladká pamiatka pozemskej ľúbostinerozduchuje žravý plameň v duši,sťa hmly utiekli hrýzavé starosti,žiaľ ani smútok môj pokoj neruší.Či duchaláska ňadrá posvätilaa mňa za svojho spevca si zvolila?NávštevaČo som ťa videl, len dumám a spievam,v samote sem-tam bez cieľa blúdievam.Toľko tajomných zas do duše svetov,myšlienok, túžob vsypal pohľad milý,že keď by všetky do venčeka vplietol,tie by sťa hviezdy po Tatrách svietili.Čo som ťa videl, po tebe túžievam,dumám a spievam, horím, v plápol stlievam —a kto mi povie, aká moja vina,skadiaľ tie bôle, búrne nepokoje?Že som ťa videl, nebeská dievčina —za to ma trescú pekné oči tvoje!Hoj, ale dobre, nechže sú tie bôle,nech horia ňadrá vo večnom plápole!Krása bolesti, tieto pieseň tvoria,a hlasy pekné junáctvo chovajú —piesňou mládenci po skutkoch zahoria,ktoré národu slávu prinášajú!Nechže sú teda tie ohne a bôle,nech horia ňadrá vo večnom plápole —a keď napokon na popol zotlejú,tento slzami tvojimi skropenývetry po Tatrách slovenských rozvejú,a nimi bude kraj náš obživený!Sestrou ti zostanemChvíľa mlčania, vtom na tvári Tvojejvidím nevinné anjelské zardenie —oči sklopené, boj v duši vzbúreneja ňadier búrne, úzkostné vlnenie.V očiach sklopených nadzemskosť mi zjavía v rukotisku city sa prelialia Tvoje rtíky ticho mi šeptali:Sestrou ti zostanem!Sestrou ti zostanem! Čujte, anjelovia,čujte tie hlasy, vy noční duchovia,vy lásky našej jediní svedkovia!Sestrou ti zostanem! Ó, nebeské zvuky,vy mne svet na raj radostný meníte.Vitajte búrky, žiale, túžby, muky,pri nej mi život iba osladíte.Sestrou mi zostane! Čujte, hory, rieky,aj skaly, vetry, slová šepotajte,stíšte sa v svete, bolestné nároky,čujte, vy vetry, doliny poznajte!Sestrou ti zostanem až po večné veky,aj vy, slávici, sladko mi spievajte —sestrou ti zostanem!…Ku GéniuV tichých a dumných polnočných hodinách,Génius! ty mňa často navštevuješ,ducha po jasných vodíš výšinách,a svätý plápol v ňadrách vzbudzuješ;peknej mladosti sám spravujúc kroky,spanilé pred ňou odkrývaš kvety,a keď posvätí rodu mladé roky —jej bystré, smelé požehnávaš lety.Do duše mojej sladké túžby vlievaš,po búrach pokoj milostný sľubuješ,v ligotných zorách ľúbo sa usmievaš —po hrudách zemských Ty so mnou putuješ;májové voždy všemohúcim krielompredo mnou sypeš kvetiny ľúbosti,dumkami kážeš lietavým anjelomdumného syna baviť v samotnosti.Navštevuj teda syna bezsenného,ktorý u Teba hľadáva úlevya poteš spevca v bojoch ustatéhoa nezábudkou venči jeho spevy!Naše storočieVo veľkom, bratia, žijeme storočía dňov pamätných hynúce hodiny;kam sa len pohľad zrenice zatočí,ľudské skutkami venčia sa rodiny;stoletie naše v búrach je zrodenéa tieto posiaľ utíchnuť neznajú,v ňom velikána meno zvelebené,v ňom jeho slávy blesky nás vítajú.Nie to tak dávno, čo hrdinské plukyk rozkazu stáli cisára veľkého;nie to tak dávno, čo sa chválozvukyniesli ku pocte víťaza slávneho;nie to tak dávno, čo slovenské Tatrydiel rachotenia počúvali,ohňov vojenských rozložené vatry,úžas i hrúzu predzvestovávali.A Tatrám žiara Moskvy zasvietila,pred ktorou všetky národy strnuli,tá v synoch slávy mohutnosť vzkriesilaa oni tajný Tatier hlas počuli.A ten hlas sa nesie od mora k moru,kade bývajú slovanské plemenáa žiara Moskvy sťa ligotná zorana nebi slávskom krásne sa červená.Vo veľkom, bratia, žijeme storočía dňov pamätných hynúcu hodinu,kto v svetle zmätkov túto zem zočí,beží objímať tatranskú rodinu!Sokoli v búrach bystro lietavajúa na výšinách v kolesách sa točiaa deti Tatry v dumách uspávajú,či svojho veľkosť uvíta storočia?Ku pamiatke dňa 19. marca 1852 J. M. Hurbanovi[29]V pokore tichej pred Géniom Tvojímzradená Múza pieseň Ti priniesla,pieseň, čo duchom zatriasla spevcovým —keď jeho myseľ ku Tebe sa vzniesla.Tatry sú plné Tvojimi dumami,čo si nad Nitrou, Devínom nôtieval,[30]i po ktorých si horúco túžieval,slávy slovenskej zhaslými časami!Mysli Tvojej sa duchovia zjavili[31]Slávie dávnych víťazných hrdinov,a Tvoje dumy ich slávou kriesiiiTatrám, Slovenstvu odrodených synov.Mocný Svätopluk, Matúš, pán Trenčína,myseľ ohnivú často schvacovalia dumy Tvoje povesti snuvali,v ktorých sa sláva minulá spomína.Piesňami Tatier, ľudu povesťamisúc vykrmený spevec i hrdina,spievaš, boriac sa s sveta potvorami,tak mohutného Kriváň nemal syna!Slovom zatriasaš srdcia skamenelé,perom života chvíle naznačuješ,vekov budúcich slávu nám maľuješ,v ktorých sa rana Slovenstvu zacelie.V mračnách a búrkach, v snežnej chumeliciživota piesne milostné Ty spievaš,v hvižďaní vetrov, mrazivej víchriciohne zápalu po Tatrách rozlievaš,vek si opustil a nový svet si stvoril,a v tomto žiješ s búrnymi dumami,v zámku povesti s zlatými hradbami,ktoréhos’ brány Slovenstvu otvoril!Moje ideályAch, poznal som Vás, ideály moje —tajomnej ríše sviatočné nadšenie!Odkiaľ tie búrne duše nepokoje,srdca i mysle vzdychy a tušenie.Mladosť na výške pri oltári stojí,na ktorom láska čistú obeť páli,dumami bôle, rany duše hojí —v tichej samote myslí, sníva, žiali.Nízkemu svetu tajné sú jej slová,smiešna detinskej mysli je prostota —len duša pekná cítiť je hotovákrásu, blaženstvo božského života.Mladosti, kriela žiadna moc neviaže,bo tá zákonom nie je podriadená,keď plní zákon — kto jej čo rozkáže?V ktorom je večná pravda zaznačená!S večerným zvonom myseľ sa schytuje,letiac do ríše tajných duchosvetov,myšlienka v duši slová v pieseň snuje,voňačky nesie rajskej vône kvetov!A v tejto slasti, v tejto blaženostižiť, snívať, spievať srdce Ťa naučí,keď sa prebiješ cez sveta nízkosti,a v duši tvojej harmónia čučí!Dobrovoľník slovenskýPri zelenej hore, kamennom chodníčkuorie mladý šuhaj otcovskú roličku.Od bieleho rána brázdy preoráva,na pekné koníky čerstvo povoláva,slniečko vždy vyššie, vyššie postupuje,pilného oráča chrbet opaľuje;lež on sa zatáča, trebárs umorený,od práce a slnka celý uznojený.Na veži poludnia dávno odzvonili -už by sa ver’ údy rady občerstvili.Po chodníčku akás’ ženská sa zbližujea za ňou v klobúčku chlapec pobehuje,od chodníčka krížom uchýlená cesta,rovno k oráčovi ponáhľa nevesta;je to jeho vďačná a úprimná žena,príduc k nemu povie ešte zadychčená:„Sadni si, mužu môj, tu na tie trávničkyi ty si odpočiň i tvoje koníčky,občerstvi si údy kratunkým obedom,prichystala som ti trochu kaše s medom.“Martin pluh zanechá, pozdraví ženičku,oba sa ma mäkkú posadia trávičku;otec si ujedá, syn bič pochytuje,okolo koníkov behá, popleskuje;Martin sa občerstvil kratunkým obedom -po práci chutnala dobrá kaša s medom.Pozrie milej žene do radostnej tváre:„Žena moja, dobrej donieslas’ mi váre!“Vtom očima hodí do šíreho poľa,akoby dač’ hľadal, pozerá dokola.Cez myseľ ohnivú dačo preletelo —jeho líce, oko plameňom horelo:„Žena moja drahá,“ — povie tak o chvíľku —„Hoj, tie časy každú rozihrajú žilku,keď si na slovenské spomeniem ťaženia,var’ by ťa chcel nechať, moje potešenia!Bol to život, keď sme v táboroch ležalia vojenské piesne na maršoch spievali,za pána cisára a národa práva,keď po poliach viala slovenská zástava!Tie brezovské zvony dumno vyzváňali,keď sme sa prvý raz na Maďarov hnali,[32]my prvý raz stáli v boji ozbrojení,pred nami utekal Maďar naplašený.Tri ráz napadnutí od gardy i vojska,vždy nás ochránila veliká moc božská.Mesiaca septembra v deň dvadsiaty druhýodrazený bol ten útok hrozný, tuhý.Koľko tam Maďarov po úbočiach padlo,povedalo by ti to vysoké Bradlo;lež i naši chlapci miesto, kde sa bili,svojou drahou krvou tiež zapečatili.Na to prišla zima, prišli tuhé mrazy,[33]a my národ chceli varovať od skazy.Na mostoch sme v Sliezsku v táboroch ležalia po dlhých nociach pri ohňoch sedali,stáli v šírom poli vonku vystavení,keď zavíjal, hvižďal vetrisko studený.Na deň Mikuláša na Čadcu sme prišli —Maďari pred nami v hroznom strachu ušli,potom nás videli novomeskí páni,ako sme stúpali pod ich mesta brány.Svitol jedenásty a my k Budatínupo tíšku a vo hmle išli na hostinu:budatínske kopce veľmi sa divili,keď slovenskí chlapci Maďarov prášili,veľmi sa divili, lebo neslýchali,žeby kedy chlapci v hunkách bojovali,žeby kedy delá tu boli durkali,od ktorých hrmotu vršky sa striasali.Lež Maďarov sila, a nás bolo málo,nás proti tisícom len pár sto tu stálo;odtiahli sme teda pri jasnom mesiacia šli bez oddychu až ku samej Čadci;potom na hraniciach Sliezska postaveníčakali sme, až bol sbor náš posilnený;prišla pomoc, delá najjasnejším kráľomposlané s cisárskym pánom generálom;s novým teda rokom na pochodnej cestenestavili sme sa len v Kysuckom Meste,a druhého ladňa[34]chlapci poskákali,ozbrojení úzkou dolinou kráčali —čo vidiac Maďari ohňom ich vítali —a cisárske delá naň odpovedali.Bórik,[35]Zach[36]a Bloudek[37]s chlapci slovenskýmiprišli úbočiami zarostlýmia potom Maďarom do chrbta vrazili —ktorí naplašení v útek sa pustili;slovenskí šuhajci im zas za pätami,sťa krupobitie s čiernymi mračnami.Maďarov ráňali, cez most prehrmeli —a za nepriateľom sťa ohnivé strely —jedni na štvrť míle za týmto pálilia druhí na rínku zástavu rozvili.Zástava slovenská na Trojici viala,[38]víťazstvo Slovákom slávne zvestovala.Lež koníčky, ženo, dlho mi už stoja —by sa občerstvili, podám im nápoja.“Žena dobrá potom muža zanechávaa on zadumený brázdy preoráva!DobrovoľníckaV kolu našom Slovák verný, stály,kde sme my králi, rodu život obecali![39]Tmy hrozné Tatry kryjú,už blýska, hromy bijú!Poď, braček, tu je už čas,z neba sa ozval hlas!Vrahovia nás chcejú diví zničiť,poď, Slovák, králi verný, do boja sa cvičiť,poď, každý synu Slávy,nech sa nám rod oslávi,poď, braček, tu je už čas,z neba sa ozval hlas!Čo život nám drahý odopreli,že slávne žiť budeme, aby uvideli,zasvieťme už Slovákom,ak’ hviezda nad oblakom,poď, braček, tu je už čas,z neba sa ozval hlas!Poďme teda, bratia, poďme, poďme,na Tatrách, Hrone, Váhu, novú slávu zroďme!Bár’ tu v boji zahynieme,však v rodu žiť budeme,poď, braček, tu už je čas,dvojorol vedie nás!OdporníkomČi nebolo dosť nášho utrpenia,ktoré búrne prinášali časy -čože sa ľudské hnevy zas penia,keď syn Tatier ku svetu sa hlási?Či on pri druhých bude len psotáriť,žiť a nežiť bez vyššieho cieľa?Či v dome svojom nemá hospodáriť,za ktorý dal obetí už veľa?Myslíte, hrozbou vašou pokorený,zabudne on na svoju úlohu?Nie; pri hrdobe vašej opustený,najvyššiemu poručí sa bohu!Či zhasol zápal mohutnej mladosti,ktorý ženie ducha v tajné svetya či mládenec v chvíli nadšenostinemá nové z neba nosiť kvety?Darmo na orla skaliská volajú,by neletel ku nebies výšinám,jeho sa kriela voľne roztáčajúku slnečným sveta končinám!Tajný syn Tatier, ako vôľa božia,nes sa svetom v neznáme krajiny,ľudia bezdušní v temnote mátožia,osvieť nízke, zakliate doliny.V bolesti svojej dušu koj piesňami,keď ťa žerú ohne svetoslávy,mŕtvoly chladné spáľ duše bleskamia stúp na svet s palmou novej slávy!Tajný na Tatrách života blesk drieme,o ňom ešte svet ani nesníva;o ňom si spieva len slovenské plemäa v hlbinách duše ho ukrýva!Dumy1Rodina moja, kto ti dá života,keď nechceš lieky od synov prijímať?Dlhá ver’ pustej už smrti driemota,či cudzí ti má reťaze z nôh snímať?Kto chce žiť, musí sám ich poodpínať,vlastným roztrhať mohutným ramenom,v ohni života stáť, mužne sa trímať:takto česť, sláva človečským plemenompreletí s povestným, slávnym jeho menom.2Život prichodí ako svetlo z neba,v srdci ho čuješ, vidíš ho v prírode,jeho pálčivosť hreje, morí teba,teraz v rozkoši, a hneď zas v nehode;dnes trháš ruže, zajtra ťa tŕň bode.Život je mesiac oblakmi zastretý,hviezda na búrnej i na tichej vode:šťastný, komu tá zavčasu zasvieti,hoj, lebo jej svetlo ako blesk preletí.3Kde nájdeš pokoj vo svete širokom!V ňom ustavičné panuje hemženie;niet ho na zemi, niet v mori hlbokom,živlov stvorených večné je brojenie;v prírode tiché i búrne tvorenie:šum, hrmot, treskot, rachot sa ozýva,všetky sa veci, ktoré vidíš, menia,len duša čistá nie je priemenčivá,len v skrúšenom srdci pokoj boží býva.4Svätá je slza, ktorú láska rodív oku pekného na zemi anjela,keď na hrob matky večierkami chodía tiché vzdychy do neba vysiela;slza podáva jemu nové kriela,zaletujúc s ním ku čarovným krajom,tam, kde života, nádeje sú žriela;tu ukojená nevädnúcim májomjeho duša, srdce pokojným je rajom.5A čo je radosť na tvári zjavená,čo slza v oku ako perla čistá?Oblakov para na kvapky stopená,ktoré priniesla chvíľa chmúrna, hmlistáa radosť v oku dúha je menistáúsmechom slnka po búrke zrodená,pred ktorou žalosť uteká hlenistá;príroda búrkou, ďažďom obživenáa duša slzami býva občerstvená.6Spevy sú čisté, pekné duše kvety,šarlátom ruže a zory krášlené,vzdychy a túžby, tajné ducha lety,duši i srdcu nášmu predložené;súzvuky neba sú v nich odhalené,krása v nich večná ukrytá spočívaa jej lúčami samy sú farbené;v nich sa hlas tajný prírody ozýva,v nich sa život ducha zjavuje, ukrýva.7Spievanky našli dievky a mládenciv hájoch slovenských a ponad riekami,pozbierajúc ich ako klásky žencia čarovnými naplniac tónami;pod lipou dolu pršali s lístkamiSály spevcovi,[40]tíšiac mu náreky;ten, čo slávika sladkými hlasamiobdaril, šumom hory, húšte, rieky,budí, tvorí v dušiach i spev večnoveký.8Krásny je ligot ružošatej zory,májových kvetov vôňa a úsmechy,hrkot potokov a šumenie hory,vábivé Tatier húšte, skaly, strechy,a hlas slávika sladké má útechy;bludice, slnká, mocné lampy, tône,túžobné srdcia vylúdia ti vzdychy;ale spojenie všetkých okrás tône,v najslávnejšej ducha a duše záslone.9Anjeli duše, čo ma vždy vedietedo ríše, ktorú ľudia snárstvom zovú?Vy, pravda, že to skutočnosť, povietea túžbu po nej budíte zas novú;cítim jej krásu, spanilosť ružovú,čo vždy celého prekvapí, zatrasie!Preto opustiac skutočnosť tŕňovú,kde pán najvyšší nízkych ľudí čas je,pohľad môj po ružiach nebeských sa pasie.10Rád ja mám bôle, horkosladké túžby,čo bez prestania v duši plápolajú,bo oddanému do ich sladkej služby,tajomstvá svetov, duchov odkrývajú;príbehy ľudstva pred oči stavajú,minulých vekov veľké skutky, zjavy,z ktorých pred nimi záclony padajú;blesky budúcej zjavujú mu slávy,a nového boja, pokoja zástavy.11Nadšení spevci, duše miláčkovia,kto vaše vzdychy a bôle uhádne?Vy krásy večnej na svete svedkovia -kto vo vás vyšších poslov božstva zhliadne,ten vašou piesňou ožíva i vädne,bleskami krásy a lásky ranenáduša po vašich hlasoch túži, smädne,plápolom srdca vášho rozohnená,je do vyšších svojich svetov prenesená.12Oči, vy tajnostné nebies svetlá,ktorých plameňom duša sa vyvára —i mňa do tajných osudov zaplietlatáto nadzemských ohňov vašich žiara!Či taká býva pekných očí kára,že toho smelca, čo ich rád vídava,viac nevylieči zelina lekára?Po nich on vo dne i v noci vzdycháva —či takého bolesť, túžba neprestáva?13Vitaj mi, vitaj, krajina čarovná,ty môjho ducha vábiš, uchvacuješ!Tvojej sa kráse žiadna nevyrovná,v akej sa zraku môjmu predstavuješ;sladkou rozkošou srdce naplňuješa keď v nízkosti vädne a omdlieva,novú v ňom silu tvoríš a vzbudzuješ,ktorá do čistých zvukov sa vylievaa o tvojej sláve, tvojej kráse spieva.14Pekné sú hory i doliny naše,po ktorých bystré hrkocú potoky,čo priam ich sila brehy rúca, kmáše,keď rozpovodnia sa ich striebrotoky:v nich sa kúpava mesiac bledooký,hviezdy ligotné, slnka tvár ohnivá,jelše í vŕba i topoľ vysoký,skadiaľ sa vtáčka sladký hlas ozýva, —ale pustý človek ku všetkému zíva.15V prírode človek ako tvorca stojí:po nej sa oko, duša jeho baví —milostný pohľad jeho rany hojía vzdychy vetrík odnáša ihravý;pri vodopádoch búrnych sa zastavía jej mohutnosť v divých živloch čujea jej milostnosť kvietok mu zas javí;chvíľami od nej k nebu zaletuje,bo v ňom duchosvetov reťaz sa spojuje.16Láska v samého svieti boha lone:života bitia všetkého súc žriedlo,ona vládnula na nebeskom tróne,kým slovo večné na zem ju uviedloa tu jej svetlo chvíľami obledlo;lež večne trvá jej živá studnica,ktorej je srdce opravdivé siedlo,[41]nie iba kostol a kazateľnica;preto ona žiari z oka, tváre, líca.kto s duchosvetov krásou sa pohráva,toho pieseň nech je nebe, zeme, sláva!17Jedni hrdinstiva slávu vyspevujú,a druhí lásky ohne a plápoly,tamtí videnia múdrosti zvestujú,iná svojom každý zbiera klásky poli;toho si sláva za miláčka zvolí,medzi ohnivé ženu ho zápasy —jeho víťazstvo hučí po okolí;v sochách sa pekných umelec k mám hlásia ja vyspevujem o tajomstvách krásy.18Krása nebeská nie je sama jedna,ona z prírody i z ducha nám svieti,z tajných nákresov zotkaná dovedna,do oka, duše odrazu tí letí:nesú ju spevy minulých století,ktoré príroda rozkošne pretkáva,čo prvé ľudstva zabávala deti;krása más večným súzvukom zabáva,v svojom svetle dobro i pravdu podáva.19Vy, ktorí spevcov snármi prezývate,necítiac duše vznešené nadšenie,tajomstvo krásy a lásky neznáteani večného života tvorenie;v piesni sa javí proroctvo, tušenie,pred ňou sa dejov odkrýva záclona,v nej tichý pokoj i diel rachotenie;ako hlas dumný raňajšieho zvonanový deň ľudstvu predzvestuje ona.20Studení spevcov obdivovatelia,ktorí len hladkosť mŕtvych slov čujete,telesných zrakov zemskí čitatelia,do hlbín spevca vy nenahliadnete!Že spev len pekný klam a sen, poviete,rodený túžbou slávy, vyznačenia;či zdusiť ohne vulkána môžete?Hučanie mora a vetrov šumenie?A také je piesní nebeských tvorenie.21V Helade spevcom sami do úst kládlibohovia spevy sladkopekných hlasov,čo na Olympe povýšení vládli:múdrosťou, silou, velebou a krásou;a keď sa Olymp bunkami zatriasol,keď v Nazarete syn boží sa zrodil,pekný svet Grékov a Rimanov zhasol,z Madony očí nový spev vychodil,ktorý človečenstvom zatriasol, vývodil.22O pekných očiach, o požiaroch láskyspevci západu s nadšením spievali,šípom čarovnej ranení súc kráskyv nevýslovných sa túžbach rozplývali.Hnaní bolesťou v zúfalstve a žiali,kade v povetrí orol divý pláva,po húšťach, skalách pokoja hľadali;kto s duchosvetov krásou sa pohráva,toho pieseňnech je nebe, zeme, sláva!23Znám už, Petrarca,[42]tvojich sĺz studnicu,čo ti pohnútku k žiaľnym dala steskom,Laury tie božská vzbudila zrenica,očarujúc ťa tajným krásy bleskom,ako bohyňa na tróne nebeskom.Cítim Kollára plamenné výlevy,budiace Tatry slova hromotreskom,Byrona búrne sťa orkán hnevy,Miekiewicza nášho zápalisté spevy.24Pieseň sa vznáša nad chaosom sveta,ako duch boží nad hmlistou pustotou,z nej život jarý, nádeja vykvetá,deje sa rodia z jej tajných šepotov.Keď tá zahučí vekovou driemotouzvukami svety nevídané tvorí,kde mrak, pustota bývala s nemotou:v nej čistá žiara slávy ľudstva zorí,lebo budúcnosť slovami hovorí.25Pieseň šumivá, tys’ moja útecha!Keď bolesť ňadrá, srdce túžby moria,ku tebe duch môj okrievať pospiecha;a keď pozemské živly sa s ním boria,tvoje v ňom hlasy novú silu tvoria:pred harmóniou tvojeho pokojabúrky i ohne i žiale sa koria,rany sa srdca i duše zahojaa duch len silnejší vychádza von z boja.26Stál som na Holi času raňajšieho,podo mnou hmliská sivé sa točili,nado mnou jasnosť klenutia modréhoa hôr končiare pohľady vábili:v tejto rozkoši a nadšenia chvílipoznal som, že tá hmly sivej mrákota,ktorou doliny pred okom sa kryli,je každodenných starostí pustota,a to jasné nebe poezis života!27Kde moji bratia, kde sú vrstovníci,ktorých sa túžby nad zemskosť vznášali?Kde sú tí roduverní milovníci,ktorí nad hrobom jeho plakávali?Rečami v schôdzkach často hrmievali,do vody, ohňa skočiť súc ochotní,aby svoj národ z poroby vyrvali!Tuším driemajú, šuhajci robotní,veď sa mi pozdáva, že som len samotný!28Samotný? Oj nie! Prví stoja statne,tí, čo rozžali v srdci tie požiary;nevďačnosť, neresť znášajú udatne,nadšenie svieti v ich oku i tvári,teraz, ako vždy, pri Tatier oltárinezaklátení hroznými búrami,duše i srdca nesú hojné dary.Obri, nad ktorých jednako hlavamičas, pokoj i vojny letia s kúrňavami!29Život je iskra nadzemského bytia,v stvorenstvách sveta plápolom tlejúca;a čo je naše v pozemskosti žitia,ktorého krása i sila hynúca?Večným ho láska urobí horúca,čo celé ľudstvo sťa slnko zahrieva,a stavia vtedy, keď sa zdá, že rúca.Život je svetlo, čo blesky vylieva,pieseň, čo hrmoty nových dejov spieva![1]Nad slovenskou Tatrou ranné zory svietia.Pôv. odpísal P. Dobšinský v Dejoch Jednoty mládeže slovenskej do roku 1848 (rkp. v LAMS, II. diel, s. 37—38; v ďalšom odkazujeme len skrátene Deje II). Dobšinský odpisuje báseň bez názvu, uvádzajúc pod textom toto vysvetlenie: „V lúčivom zasadnutí v Levoči dňa 24. júna 1844 rečnil Mikuláš Dohnány na bratislavský Ústav ako svätyňu a Ľ. Štúra ako jej kňaza, potom ako na tábor a na Ľudovíta ako vodcu, pri tom na opustenie Ústavu a na prijatie v Levoči spomínajúc, — ako tu z pôvodného rukopisu opisujem.“ Dohnány sa vtedy lúčil s viacerými kamarátmi, s ktorými prišiel z Bratislavy a s niektorými levočskými kandidátmi (Makovický, Hostinský, Kučera, Jurecký, Nedobrý a i.).Dumka nad Váhom.Podtitul 1844. Pôv. Považie, č. XXIII, s. 195—196. P. Dobšinský na 30 zvyšných strán nasledujúcich po XX. čísle rkp. zábavníka levočských študentov Považie (redigoval ho M. Dohnány a vychádzal od októbra 1847 do 12. marca 1848) opísal verše z druhého ročníka Života, ktorý redigoval J. Lacko a ktorý Dobšinský spálil cez revolúciu, jednak preto, že nesúhlasil s Lackovými názormi a jednak, že sa bál možnej perzekúcie. Dobšinský sem opísal svoje lepšie („výbornejšie“) básne, Bottove a Dohnányho, ktorého päť básní zhrnul pod titul Spevy od M. Dohnányho z r. 1844—1845.Zakliata krajina.Pôv. Považie, č. XXIII, s. 192—193. A. Pražák uverejnil báseň Zakliata krajina vo svojej práci Literární Levoča (1939) na str. 77—78 dosť nepresne (menil významy slov, resp. ich vynechával a p.). P. Dobšinský v rukopisnej práci Mládež slovenská v Levoči (ďalej Deje I) v prehľade o ročníku 1844—1845 podáva túto báseň celú (Dohnány ju recitoval „v IV. zasadnutí“) a na konci reprodukuje jej ohlas: „Dohnány už tu bol spevcom národa. V jeho piesni zneje myseľ mládeže — myseľ národa. Na dosvedčenie stojí súd Minichov, ktorý vraví: čítal a čítal som túto báseň s veľkou pozornosťou. Ľúbila sa mi. Človek má svoje isté myšlienky, s ktorými sa rád zaoberá, ktoré mu v smútku potešenie dávajú, v ktorých temer celý žije a keď tieto myšlienky vyslovené vidí, musí sa mu duša zaradovať. Tú radosť mi urobil brat Dohnány. — Uznali ho už tu za hodného, aby sa do väčších výtvorov púšťal“ (s. 22).Nádeja.Báseň sa zachovala v rukopise pod týmto názvom. Okrem toho ju Dobšinský prepísal do Považia, č. XXIII, s. 193—194 bez názvu. Do svojich rukopisných Dejov II ju prepísal pod názvom Naša nádeja a viera (str. 32). Podtitul znel: „Pieseň Mikuláša Dohnányho z Považia v zmysle jeho prednášok historických roku 1845 zložená.“Jánovi Kollárovi.Báseň sa zachovala v rukopise na liste, na ktorého jednej strane je báseň Nádeja.Jankovi Rimavskému na pamiatku jeho mena dňa 24. júna 1845.Pôv. Považie, č. XXIII, s. 194.Michalovi Miloslavovi Hodžovi dňa 29. októbra 1845.Pôv. Považie, č. XXIII, s. 194-195.Orol.Pôv. Orol tatránsky I, 1846, č. 17, s. 129.K Životu!Pôv. úvodná báseň 1. čísla I. ročníka rkp. zábavníka Život. Zábavník od a pre levočských Slovákov, 1846. Zachovala sa i v rkp. sborníčku „Básne 1846“, obsahujúcom básne Bottu, Dohnányho a M. Ferienčíka. Prvé dve osemveršia z nej uverejnil Sv. H. Vajanský v stati Nad predčasným hrobom (Mikuláš Dohnány), Národnie noviny 1891, č. 92—95, pozri i jeho State o slovenskej literatúre, 1956, s. 341. Celú báseň prvý raz publikoval P. Vongrej vo výbere Orol vták, 1964, s. 63.Pohľad na Považie.Slovenský pozorník VI, 1847, 114—116. Pôv. v Živote 1846, č. 2. Odpísaná je i v rkp. sborníčku „Básne 1846“. Dohnány nebol spokojný s pravopisom, ako bola uverejnená báseň v Slovenskom pozorníku. V liste bratovi Ľudovítovi z 3. XI. 1846 píše toto: „O tej mojej básničke, ktorú v Pozorníku vytlačenú pripomínaš, vedz toto: že nemohol byť väčší jed pre mňa, ako keď som ju tam medzi takými spanilými hviezdami zazrel, a to bez všetkej mojej ortografie tak skazenú. Bol som ja toto ešte v 18. roku, teda pred troma rokmi urobil; Franciscimu akosi prišla do ruky a ten ju iste vlani s tamtými dvoma, čo sú v predošlom ročníku vytlačené, poslať musel.“ V Slovenskom pozorníku sú okrem toho poprehadzované verše, slová a p.Trenčianska studňa.Pôv. v Živote 1846, č. 5, pod nadpisom Povesť o trenčianskej studni. Neskôr vyšla viac ráz. V Slovenskej čítanke Emila Černého II, 1865, s. 83—87; v osobitnej knižočke s dvoma inými (bez udania roku) „Knižnica zábavného a užitočného čítania“, usporaduje a vydáva Ján Bežo, zošit 8, s 10-16. Publikujeme text zo Života, keďže ostatné texty sa značne (celé verše i slohy) odlišujú od rukopisného znenia.Syn Tatier.Pôv. v Živote 1846, č. 7. Zachovaná i v rkp. sborníčku „Básne 1846“.Moja žiadosť.Pôv. v Živote 1846, č. 8. Uverejnená i v Lipe I, 1860, s. 137, v Slovenskej čítanke Emila Černého I, 1864, s. 137, vo Venci slovenských národných piesní, zostavenom Jozefom Škultétym (v 5. nezmenenom vydaní — 1923 — na str. 72), V antológii Slovenská poesie XIX. století publikoval Fr. Frýdecký (Praha, 1920, 237—238). V antológii Súcit a vzdor (1949, s. 73) zostavil Ct. Štítnický. Báseň publikoval i P. Vongrej, c. d., s. 62.K rodu môjmu.Orol tatránsky I, 1846, č. 22, s. 169. Publikoval K. Rosenbaum v antológii Bije zvon slobody, 1949, s. 45—46.Slovo.Rukopis na konci s dátumom 5. III. 1846.Pieseň I.Deje II, s. 73. Piesňou sa otvárala 29. III. 1846 slávnosť levočského Spolku miernosti. Dobšinský uvádza, že sa spievala ako „Zašlo slunéčko“… (Známa vtedy a obľúbená z Bratislavy donesená melódia, voľná, zádumčivá, v posledných dvoch riadkoch slohy živú odhodlanosť vyjadrujúca.) Pomenovanie Pieseň I je naše.Pieseň II.Rukopis. Dobšinský ju podáva v Dejoch II, s. 87, udávajúc, že sa spievala ako „Nad Tatrou sa blýska“ na záver slávnosti Spolku miernosti 29. IV. 1846. Pomenovanie Pieseň II je naše.Minulosť a budúcnosť.Rukopis (s opravami). Pôv. v Živote 1846, č. 16. Zachovaná i v rkp. sbor. „Básne 1846“. Uverejnil P. Vongrej, c. d., s. 64.Improvizácia.Pôv. v Živote 1846, č. 17. Prvý raz uverejnil St. Šmatlák v antológii Život v piesni, 1961, 109—111. Na margo textu v Živote pripísal v neskorších rokoch Dobšinský poznámku: „Raz zavčasu rána objavil sa M. Dohnány neočakávane na našej hospode, kde sme s Jankom Lackom a Imrichom Mikulášom bývali. Doniesol nám túto pieseň, aby sme ju posúdili. Hovoril nám, že ju práve zložil nakvap, a to ráno, hnutím ducha a citmi svojimi zo sna zobudený. My obdivovali sme pieseň i spevca, na jehož tvári ešte vždy pohnutie a zápal poetický patrno sa pramenil a nás tým do väčšieho podivenia privodil.“K Dunaju.Pôv. Život 1846, č. 19. Uverejnil St. Šmatlák, c. d., s. 112—114.Lipa.Rukopis. Pochádza z jari 1846 (porov. R. Brtáň, c. d., s. 192).Spevec.Pôv. Zábavná príloha k Životu 1846, č. 5 (začala vychádzať 3. mája, vyšlo šesť čísiel — posledné 8. júna).Fialôčka.Pôv. Zábavná príloha k Životu 1846, č. 5. Publikovaná v Lipe III, 1864, s. 354. Publikoval i Fr. Frýdecký, c. d., s. 238—239.Génius slovanský.Nitra III, 1846, s. 158-159. Podtitul: K 5. brezňu.K. M…Orol tatránsky II, 1847, č. 61, s. 481.Ohlas.Pôv. Považie 1847, č. 3.Adieu, France! Adieu!Rukopis. Pôv. v Považí 1847, č. 6. Vajanský uverejnil báseň (c. d., s. 345—346).Na deň 5. mája.Rukopis. Časť uverejnil Vajanský (c. d., s. 343—344). Záver šiestej slohy u Vajanského znie: „Ďalej nevládze, sám ho boh zastaví!!“, kým v rukopise: „Ďalej nevládze, a tu sa zastaví,“. Báseň je z r. 1846 (porov. R. Brtáň, c. d., s. 192).Pútnik.Orol tatránsky III, 1848, č. 85, s. 673.Trenčín.Orol tatránsky III, 1848, č. 97, s. 767. Publikoval K. Rosenbaum, c. d., s. 47—48.Váh.Orol tatránsky III, 1848, č. 97, s. 767-768. Odtlačená v Sokole, 1860, č. 1. Uverejnil K. Rosenbaum, c. d., s. 49-51. Pôv. v Považí 1848, č. 16 s nadpisom K Váhu; text v Považí má viacej lexikálnych odchyliek a posledná sloha z Orla v Považí vôbec nie je. Je pravdepodobné, že Dohnány báseň upravoval a doplnil.Čože znamená táto skromná slávnosť?Rukopis. Vpravo hore: „V B. Bystrici d. 23. sept. 1849.“Mladému Staroslovákovi.Pôv. v denníku od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Báseň je datovaná 19. májom 1851. Pôvodný nadpisViktorinovi, mladému Staroslovákovi,bol napísaný perom. Ceruzou je „Viktorinovi“ prečiarknuté.X X X.Pôv. v denníku od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera; dátum nad incipitom: 12. júna.Návšteva.Uverejňujeme z denníka M. Dohnányho od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Báseň je datovaná 1. septembrom 1851. V Kultúrnom živote, 1964, č. 48, s. 6 ju uverejnil P. Vongrej. V poznámke dodáva, že ju publikuje z nepodpísaného, ťažko čitateľného rukopisu so zápisom rozličných inšpiračných záznamov a p. Oproti textu Vongrejom publikovaného prvopisu je v texte v denníku, ktorý je zrejme neskorší a vlastne čistopisom, niekoľko lexikálnych odchyliek.Sestrou ti zostanem.Uverejňujeme náčrt — fragment, ako sa zachoval v denníkoch. Publikoval ho R. Brtáň (c. d., s. 205). Okrem tohto je tu aj iný variant, dlhší, s častými opravami a miestami nečitateľný, preto sme sa rozhodli pre prvý variant.Ku Géniu.Slovenské pohľady… diel II, zv. 4, 1851, s. 143.Naše storočie.Pôv. v denníku M. Dohnányho od 3. mája 1851 z pozostalosti J. Bédera. Dátum: 18. decembra.Ku pamiatke dňa 19. marca 1852 J. M. Hurbanovi.Prvý raz uverejnil J. Škultéty v SP XXXI, 1911, s. 124—125. R. Brtáň ju uverejnil v c. d., s. 213.Moje ideály.Pôvodne vyšla posmrtne za cyklom dúm, ktorý Hurban nazval Jeho dumy spolu s básňou Odporníkom v Slovenských pohľadoch 1852, III. diel, č. 26, s. 209—210. Uverejnil ju i R. Brtáň, c. d., s. 218. Datovaná je tu 27. marcom 1852. Okrem toho sa zachoval i samostatný rukopis básne, ktorý je už bez niektorých opráv v denníkoch.Dobrovoľník slovenský.Slovenské pohľady 1852, III. diel, č. 21, s. 169—170. Publikoval K. Rosenbaum, c. d., s. 107—110.Dobrovoľnícka.Slovenský pozorník 1854, s. 124. Chronologicky patrí iste do revolučných čias, uverejňujeme ju v tomto poradí pre významovú súvislosť s predošlou i pre jej až posmrtné publikovanie. Presnejšie zaradiť nevieme.Odporníkom!Slovenské pohľady 1852, III. diel, č. 26, s. 210. Rukopis v Denníku z 3. mája 1851.Dumy.Pod tento názov zhrňujeme básne M. Dohnányho, ktoré tvoria celý cyklus a vyšli na tri pokračovania v Slovenských pohľadoch. Prvých 12 čísel vyšlo ešte za Dohnányho života pod názvom Dumy v Slovenských pohľadoch, diel II, zv. 4, 1851, s. 142—143. Ďalších 10 čísel vyšlo posmrtne pod názvom Jeho Dumy (pohrobnie piesne M. Dohnányho) v Slovenských Pohľadoch 1852, diel III, č. 25, s. 201—202; ďalších sedem pod tým istým názvom v Slovenských pohľadoch 1852, III. diel, č. 26, s. 209. Uverejňujeme ich pod jednotným názvom a s číslovaním od 1 do 29, ako jednotný cyklus, ktorý tvorí umelecké i myšlienkové vyvrcholenie Dohnányho básnickej tvorby.[2]…už nad mohylou rodu slovenského— P. Dobšinský pripísal pri prepisovaní tejto básne do Dejov k tomuto veršu poznámku (Deje II, s. 38): „Bratislavu sme považovali vždy ako mohylu slávy slovenskej, ako miesto a pole bitky r. 907 medzi Maďarmi a synmi Svätoplukovými zvedenej a pre Slovensko záhubnej. V básni narážka, akoby zaniknutím Ústavu a či pohromou, ktorá naň uvalené bola „sa stala Bratislava mohylou rodu slovenského, aspoň mohylou národného života na tú dobu“.[3]…syn Rénu— syn Rýna (symbol germánstva)[4]…že Germán Sláve matke našej spevnej / berlu vladárstva odovzdá slávneho— Ľudovíta Štúra (i ostatných jeho súčasníkov) „provokovala najmä tá stať z Heglovej Filozofie dejín, v ktorej hovorí, že Slovania dosiaľ nevystúpili vo svete »v rade rozmyselných foriem«, totiž že ešte nevytvorili svoju vlastnú kultúru a umenie. O tom, či sa to stane v budúcnosti, nechce rozhodovať (Hegel, Filozofia dejín, Bratislava 1957, 348—349). Tento Heglov skeptický postoj k Slovanom vyvolal v Štúrovi búrlivé úsilie dokázať, že Slovania sú povolaní vystúpiť na svetové javisko dejín s novou a vyššou kultúrou, s vyššími formami štátu a spoločnosti. Štúr vo svojich prednáškach vedel tak nadchnúť poslucháčov touto predstavou svetodejnej úlohy Slovanov, vedel ich natoľko presvedčiť o jej nevyhnutnosti, že tieto myšlienky priam prenášali do svojich básnických výtvorov. To už nebola priama zásluha Heglovej filozofie, ale Štúrovej osobnosti“ (M. Pišút, K otázke hegelizmu v slovenskom literárnom romantizme, Sborník FFUK Philologica, roč. XV., 1963, 106—107).[5]Herkules— hrdina gréckych povestí, symbol nesmiernej sily.[6]Jánovi Kollárovi— báseň je môžbyť reminiscenciou na Kollárovu návštevu bratislavského Ústavu v októbri 1841, keď sa vracal z cesty po hornom Taliansku cez Bratislavu do Pešti.[7]Ján Francisci Rimavský(1822—1905) — bol v školskom roku 1844—1845 námestníkom prof. Hlaváčka a hoci koncom roku 1844 mu konvent zakázal činnosť, mládež na čele s Franciscim pokračovala v činnosti v súkromí; od polovice februára 1845 dali svojmu novému spolku meno Jednota mládeže slovenskej, pridali sa k nej i ostatné študentské spoločnosti slovenské a Francisciho si zvolili za predstaveného. Dohnány mu venoval báseň, chtiac ho iste v mene všetkých priateľov a žiakov uctiť.[8]Ty si nás viedol po búrlivom mori— Dohnány naráža na Francisciho činnosť v Bratislave i na jeho odchod do Levoče a spomínanú činnosť ako Hlaváčkovho námestníka i správcu levočskej Jednoty a hlavného správcu Jednoty.[9]29. októbra 1845— pravdepodobne ide o omyl. V Dobšinského zápise je29. rujna,čo nasvedčuje, že môže ísť o tzv.malý rujan,ktorým štúrovci označovali september, čo Dobšinský pri neskoršom prepisovaní mohol popliesť s českým říjnom. Ak je táto domnienka správna, potom ide o29. september,čiže Michala — meniny M. M. Hodžu.[10]Orol— názov časopisu Orol tatránsky rozvádza Dohnány aj ako v štúrovskej poézii známy symbol slobody.[11]škeletá— kostry, prízraky[12]Drahý Závodníku— Štefan Závodník (1813—1885), slovenský národný dejateľ, ľudovýchovný pracovník, zakladateľ spolkov miernosti (Dohnány o tejto jeho činnosti aj písal), v tom čase farár v Pružine.[13]Aj Dlhopol chová / syna hrdinského— narážka na Eugena Geromettu (1819—1887) alebo Fraňa Tagányiho (1816—1894), nadšených katolíckych kňazov, ktorí v tomto čase pôsobili ako kapláni v Dlhom Poli (por. Listy Ľ. Štúra II, 1956, 428 a 498 — pozn. J. Ambruša. Z týchto poznámok sme prebrali i niektoré ďalšie údaje). Dr. J. Ambrušovi ďakujeme za viaceré údaje, ktoré nám pomohol identifikovať.[14]Ešte sa v Z…— v Záriečí? — Tam bol vtedy vychovávateľom Samuel Dobroslav Štefanovič.[15]Zápoľa, Štefan— palatín uhorský. V početných vojnách, ktoré viedol kráľ Matej so svojimi susedmi, osvedčil sa ako znamenitý bojovník a obratný diplomat. Nádhera jeho dvora v Trenčíne ďaleko prevyšovala kráľovský dvor.[16]…ako Marius trúchlivý— Marius Gaius (156—86 pr. n. l.), rímsky vojvodca[17]K M…— Nejde pravdepodobne o adresnú báseň, skôr o vyjadrenie všeobecných myšlienok, iste aj pod vplyvom Sládkovičovej Maríny.[18]Adieu, France! Adieu!— (franc.) Zbohom, Francúzsko! Zbohom! Na rukopise básne je Dohnányho poznámka: „Gróf Montholon, miláčik Napoleonov, vypráva, že ako šli na Helenu, naraz vystúpiac akoby ostatný raz vidieť chcejúca Francia veľkého svojho cisára, nastala chvíľa, v ktorej ostatné »Zbohom« dal Napoleon Francii.“ V Považí je pod čiarou básne tento text: „Zbohom, Francia! Zbohom! — Odoberanie sa Napoleona od Francii, keď išiel na Helenu.“ Báseň spolu s nasledujúcou je dokladom rozšíreného kultu Napoleona v štúrovskej poézii.Napoleon I. Bonaparte(1769—1821), francúzsky cisár. Po prehratých vojnách a bitkách utiekol do Anglicka, ktoré si však vymohlo súhlas veľmocí a odviezlo ho loďou „Northumberland“ na ostrov sv. Heleny, kde dňa 15. októbra 1815 pristál a mal tu dokonať svoj život. Dňa 5. mája 1821 umiera. R. 1840 jeho telo previezli do Francúzska.[19]Bretagne— (Bretónsko), severozápadný francúzsky poloostrov, hraničiaci na juhozápade a západe s Atlantickým oceánom, na severe s kanálom La Manche.[20]Na deň 5. mája— deň smrti Napoleona (1821)[21]Alexander Makedónsky,nazývaný Veľký (356—323 pr. n. l.) — jeden z veľkých vojvodcov a panovníkov staroveku[22]Caesar, Gaius Julius(100—44 pr. n. l.) — jeden z najvýznamnejších štátnikov, vojvodcov, spisovateľov a rečníkov starovekého Ríma[23]…od Heleny— z ostrova sv. Heleny, kde Napoleon umrel[24]Chcel sa on skúpať v žiare Moskvy svätej— narážka na vojnu s Ruskom. 14. septembra 1812 obsadil Moskvu, ale Rusi, zapáliac mu ju nad hlavou, vzali mu možnosť tam prezimovať. Štyri týždne sa zdržal v Moskve, očakávajúc stále ponuku na mier; keď neprišla, nastúpil 19. októbra spiatočný pochod, ktorý sa skoro premenil na zmätený útek, prehrajúc totálne celú vojnu.[25]Poďte rodáci, ku skalám Heleny— telesné pozostatky Napoleona pochovali na osamelom skalisku uprostred Atlantického oceána (r. 1840 prevezené).[26]Fraňo Jozef(1830—1916) — od r. 1848 do smrti rakúsky cisár a uhorský kráľ.[27]Staroslovák— po revolúcii tak volali predstaviteľov konzervatívneho krídla slovenského národného hnutia, reprezentovaného predovšetkým okruhom okolo Slovenských novín, vydávaných vo Viedni. Išlo v podstate o jazykový spor medzi viedenskými Staroslovákmi, reprezentovanými Lichardom, Záborským, začas i Radlinským, ku ktorým sa na chvíľu pridal Palárik s Viktorínom, so štúrovcami, ktorí stáli pevne na stanovisku slovenčiny. Boj vyvrcholil v čase, keď bol Dohnány v redakcii Slovenských pohľadov.[28]…Slovenské pohľady— obnovené po revolúcii. Prvé číslo vyšlo 25. IV. 1851.[29]19. marca 1852— báseň je venovaná Hurbanovi pri príležitosti jeho narodenín a menín.[30]…čo si nad Nitrou, Devínom nôtieval— básnik naráža na výlety, demonštrujúce národné povedomie, pri ktorých sa recitovalo, spievalo a p. Na devínskom výlete (24. IV. 1836) prijal Hurban slovanské meno Miloslav.[31]Mysli Tvojej…— Dohnány naráža na Hurbanovu tvorbu, predovšetkým na epickú báseň Osudové Nitry (1842), reflexívne Spevy (1846), dramatickú báseň Divadlo duchov nad Tatrami (1847), prózy Svadba krále velkomoravského, obrazy ze století devátého (1842), Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1844), povesť Olejkár (1846) zo začiatku 14. storočia, z doby Matúšovej a i.[32]…keď sme sa prvý raz na Maďarov hnali… mesiaca septembra v deň dvadsiaty druhý— Dohnány v tejto slohe evokuje prvú výpravu slovenského povstania, keď slovenskí predstavitelia 18. sept. 1848 prekročili moravsko-slovenské hranice a vtiahli na západné Slovensko do západnej časti Nitrianskej župy. Dňa 19. sept. sa konalo zhromaždenie na Myjave, na ktorom Štúr vyhlásil nezávislosť Slovákov a vypovedal poslušnosť peštianskej vláde. Slovenskej dobrovoľníckej výprave (3.000 mužov) sa podarilo získať pre povstanie proti Maďarom časť chudobného roľníctva v Hurbanovom brezovskom kraji, narazila však na odpor nielen župných a miestnych orgánov, národných gárd, niekoľkých miest, ale i niektorých pravidelných vojenských jednotiek. Povstanie — začalo sa 22. sept. — zostalo obmedzené na niekoľko evanjelických obcí. Po niekoľkých menších úspechoch stretol pri Senici dobrovoľníkov neúspech, ktorý síce nespôsobil vážne straty na životoch, ale zanechal silne demoralizujúci dojem. Z vojenského hľadiska mala sept. výprava len miestny význam. Už po niekoľkých dňoch sa skončila ústupom za moravskú hranicu. (Porov. Přehled československých dějin II, zv. 1, 1960, 114—115; tiež M. Dohnány, História povstania…, 1850, s. 94 a n.).[33]Na to prišla zima…— v tejto a nasledujúcich troch slohách popisuje autor časť druhej, tzv. zimnej výpravy slovenskej, ktorá sa uskutočnila v rámci cisárskej armády. 3. decembra 1848 obsadili dobrovoľníci Jablunkovský priesmyk a skupina jazdy prenikla ešte toho istého dňa k Svrčinovcu, kde rozptýlila väčšiu skupinu maďarskej gardy, ktorá potom zalarmovala Čadcu, kde skupina vedená podplukovníkom Frischeisenom prenikla až na druhý deň, naraziac na odpor majora Ruttkayho, ktorý potom ustúpil až k Budatínu. K slovenskému obyvateľstvu prehovorili po príchode do Čadce Štúr a Hurban a k ľudu vydali ohlas podpísaný vojenskými vodcami, ako aj Štúrom, Hurbanom a Bórikom s dátumom 6. decembra. Ohlas vysvetľoval, prečo Slováci bojujú. Frischeisen postupoval 7. dec. dolu Kysucou a 11. dec. dosiahol ústie Kysuce. Maďari čakali cisárskych a Slovákov, ktorí obsadili Budatín, kde Csákyho kaštieľ im slúžil ako stredisko. Cez Váh sa dobrovoľníci nedostali, lebo Maďarom sa podarilo ubrániť drevený most. Z obavy, aby ich Maďari neprepadli, stiahli, sa cisárski a dobrovoľníci nazad k Jablunkovskému priesmyku. Ústup bol zavinený i tým, že pomocné sbory nedošli včas. Gen. Windischgrätz po tomto čiastočnom neúspechu posilnil pomocný sbor, ktorému velil generál-major Götz. Nový útok na Čadcu sa začal cez Jablunkovský priesmyk 31. dec. 1848. Druhého januára 1849 narazili už oddiely gen. Götza na nepriateľa pri Brodne. Dobývali Budatín a vtedy zasiahli aj slovenské oddiely Bloudkove, ktoré sa zmocnili mosta cez Váh a vnikli do Žiliny. Tu sa konalo (bez väčšieho úspechu pre slovenský odboj) ľudové zhromaždenie, kým maďarské oddiely unikli cisárskym. (Porov. Fr. Bokes, Dejiny Slovákov a Slovenska, SAV 1946, 183 a n.; tiež Přehled…, s. 116 a n., D. Rapant, Slovenské povstanie 1848—49, diel tretí, 1. časť, SAV 1956).[34]druhého ladňa— druhého januára.[35]Daniel Jaroslav Bórik(1814—1899) — ev. farár, v roku meruôsmom sa stal prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii zanechal kňazský úrad.[36]František Zach(1807—1892) — účastník Slovanského sjazdu, viedol výpravu na Slovensko.[37]Fridrich Bloudek(1815—1875) — c. k. dôstojník, organizoval prvé dve dobrovoľnícke výpravy.[38]Zástava slovenská na Trojici viala— podľa účastníka udalostí, „keď nepriateľ zazrel blížiť sa také husté zástupy, zvrtol sa do Žiliny a rýchlym pochodom ďalej do Turčianskej stolice. Prvej ako prešlo vojsko a vydali rozkaz stíhať nepriateľa, vzal Bloudek zo 20 svojich chlapov a vtiahol do Žiliny. Na námestí vyvesil cisársku zástavu so slovenskou stužkou, postavil k nej stráž a prenasledoval nepriateľa.“ (Matej Mikšíček, Koleda 1852, cit. z knihy Na revolučnom Slovensku 1848—1849, usporiadal K. Goláň, 1931, s. 42—43)[39]…kde sme my králi, rodu život obecali!— narážka na povstanie 1848—49, keď slovenskí dobrovoľníci bojovali za národné práva, ale aj v cisárskom vojsku.[40]Sály spevcovi— Jánovi Kollárovi[41]siedlo— osídlo, slučka[42]Francesco Petrarca(1304—1374) — slávny taliansky básnik Spevníka, v ktorom vyjadril svoju lásku k provensalskej madone Laure, ktorú poznal v Avignone, nie ako k vysnenej, ale skutočnej žene.	Dohnany_Dumy.html.txt
Chlapská rečTo som vtedy viezol buky zo Svídova do Východnej. Buky pre nebohého farára Orfanidesa.Bol by som došiel domov za vidna, ale na Drahom dreve zlomila sa mi klanica. Kým som osadil novú, zvečerilo sa. A kým som došiel na krížne cesty, bolo už celkom tma.A čo nechceš — stojí tu krčma Dunnerova, kone samy od seba zastali a náručný významne zaerdžal. Aby ťa, reku, boh skarhal… Kúpil som tie kone od Jana Melicha, kotloša, on ich naučil postávať pred každou krčmou.Skočil som z fúry, zavesil liace na klanicu a vošiel do krčmy.Čo mám povedať? Netrvalo to ani päť minút. Ani bič som neodložil, ani klobúk nesňal. Prevrátil som iba pohárik, utrel si fúzy a pobral sa von. Vo dverách búšil som sa so Zuzou Búgerkou, čo tu slúžila u žida; vyškerila na mňa zuby, i som ju vari potľapkal, ale nezdržala ma. Ako vravím, netrvalo to ani päť minút.Chytal som už liace (židovka vyšla s lampášom na priedomie), vtom… vtom vystúpil z tmy na druhej strane fúry človek s uzlíkom pod pazuchou. Váhavo sa zastavil naproti mne a stál tak chvíľu v zrejmej neistote. Sliepňal proti svetlu zo židovkinho lampáša. V jeho tvári… Dodnes sa veľmi určite pamätám na jeho tvár: v jeho tvári bol vtedy čudný výraz uštvaného zvera. Hlboko v očiach ligotalo sa nemé, skúmavé svetielko. Akoby striehlo vaše pohyby a bolo pripravené vzplanúť každú chvíľu vražedným leskom.Poznal som ho naskutku. No práve to svetielko v jeho očiach zabránilo mi prihovoriť sa mu. Stáli sme proti sebe v nemom a napätom zápase. Nie dlho. Azda ani nie toľko, čo by človek narátal do desať. No cítil som odprvoti, že podľahnem v tom zápase, že nakoniec vztiahnem proti nemu ruku a vyslovím jeho meno. Ale práve v tú chvíľku, keď som už chcel tak spraviť, práve v tú chvíľu prišlo mi na um, že ma on možno ešte nepoznal, pretože svetlo zo židovkinho lampáša svietilo mu rovno do očí a oslepilo mu zrak. A tu vošla do mňa zbabelosť; chytro som sa zohol ku kolesám a tváril sa, že naprávam lônik na osi. Prsty sa mi pritom chveli a srdce sa mi rozbúšilo ako voľakedy, keď som išiel po prvý raz na zálety.Bol som tak skrčený dlho. Dlhšie, ako bolo treba, aby som napravil lônik. Pomaly som sa upokojil, zahanbil som sa za svoju zbabelosť, chcel som už vstať, odhodlával som sa už, ale vtom sa on na druhej strane fúry pohol a pomaly, váhavo odchádzal do tmy. Načúval som učupený za kolesom, ako sa vzďaľoval, a horúca vlna hanby obliala ma od hlavy až po päty.Keď som sa spamätal, cmukol som potichu na kone, sadol som si na oje pred fúru a začal som rozmýšľať o Ondrejovi Madlušovi, ktorého volali Drakom. Neviem ani, kedy začalo pršať; chvíľami som azda driemal, chvíľami sa strhával, švihol bezradne bičom, a znova ma oblievala horúca vlna hanby. Pole po oboch stranách cesty hrdo mlčalo a mesiac, keď vyšiel spoza chmár, odvrátil svoju upätú tvár a dôstojne ako biskup prijal deputáciu drobných obláčkov, ktoré sa oddelili od čiernej chmáry a natešene, s vyjasnenou tvárou ponáhľali sa mu v ústrety.To všetko bolo vzdialené, odohrávalo sa bezo mňa a rozžiaľovalo ma.Žena už spala. Ale spala tak, aby som videl, keď vojdem do dverí, že ma dlho čakala. Postlala si v kuchyni na lavicu a na stole, konča hlavy, horel jej lampáš, s ktorým chodíme ráno a večer do stajne. Keď som vošiel do dverí… (Predtým dlho som sa očistom motal po dvore a hľadal slová, ktorými jej oznámim, že Ondrej Madluš sa vrátil. „Musím jej to oznámiť,“ myslel som si, „a to ešte dnes, lebo svieti a čaká ma…“) Keď som vošiel do dverí a videl, ako spí a čaká ma, aké široké sú jej bedrá, keď tak leží a čaká ma, zostal som stáť na prahu a držal sa kľučky, lebo som si uvedomil, že je to moja žena, čo ma tu čaká. Potom som sa potichu na prstoch priblížil k nej, nahol som sa nad ňu a znova som si uvedomil: „Toto je moja žena.“ A uvedomil som si to s úzkosťou, s náhlym strachom, akoby to nebolo pravda. Akoby to až dosiaľ bolo bývalo pravda, ale práve od tejto chvíle, keď som si to po prvý raz uvedomil, akoby to nebolo viac pravda. Nachýlil som sa nad svoju ženu a opakoval som si šeptom a čoraz s väčšou úzkosťou, čoraz s väčšou nedôverou: „Toto je moja žena.“V očiach sa mi zahmlilo a hlava sa mi zakrútila, akoby som bol celý večer pil. Sadol som si na stoličku konča jej nôh, díval som sa dlho na ňu a potom som sa potichu zobul, potichu zobliekol a potichu si ľahol v izbe do postele.A jej posteľ, vedľa mojej postele, zostala prázdna až do rána…Ráno som vstal zavčasu. Tak zavčasu, že svätý Florián, čo visí na stene medzi oblokmi, prekvapene zažmurkal, keď ma videl stokýnať si nohavice. Vyšiel som zo zvyku na priedomie podívať sa, aká sa strojí chvíľa.Ulica bola pustá. Domy s batohmi striech nad hlavou stáli schúlené pozdĺž cesty. Akoby sa chystali opustiť tento prekliaty kraj, akoby ich bol v noci navštívil posol na spenenom koni a oznámil im zlú novinu. Nebo na východe bolo krvavočervené. Stačilo sa podívať na také nebo, aby ti prešli všetky veselé myšlienky. Nič dobré nemôže sa stať v kraji, nad ktorým nebo za rána má takú nešťastnú farbu.Vrátil som sa do izby a obul som si kapce. Žena dosiaľ spala. Pohla sa trochu, keď som vychádzal zo dverí, a spýtala sa ma rozospatým hlasom, čo už mátam tak zavčasu.— So soľou idem… teľcom, — vravím jej očistom.Zahniezdila sa spokojne a usmiala sa zľahka. Nie však na mňa, ale v ústrety príjemnému snu, z ktorého som ju svojím príchodom vytrhol. Aj som to hneď pochopil a vytratil sa potichu na dvor. Prešiel som krížom cez cestu, potom cez potok a cez jarmočné miesto. Zo záhumnia videl som na Drakov dom. Opiera sa o kopec, ktorý sa dvíha nad dedinou. Stojí prostred poľa na úzkom prielohu. Chodník, čo k nemu vedie z cesty od vyžihárne, zarastený je trávou. Domec je nízky, drevený, pokrytý šindľom. Šindeľ je na jednom mieste obtrhaný. To od tých čias, ako sa parobci chceli presvedčiť, či v Drakovom dome naozaj straší.Ďakujem pekne! Nezdá sa to tu práve prívetivé!Nie že by som bol bojko. Nie väčší ako iní. Ale nebolo tu všetko akosi s kostolným riadom. Dom stál uprostred poľa, stranou všetkých domov. Nič dobré netrčalo z toho tŕnia a hložia, čo bujne vyhúklo okolo neho. Každý veru radšej odvracal hlavu, keď mal prejsť popri Drakovom dome. A ja tu teraz stojím a dívam sa naň pozorne, akoby som nemal lepšiu robotu.Slnko začína prihrievať, dvíha sa vetrík, nadúva mi košeľu a šteklí ma popod pazuchy. A náhle sa zaligotala rosa na obilí, všetko sa nečakane zachvelo a rozbehlo sa bystrým trapom naproti slnku. Vykročil som k Drakovmu domu s náhlym rozhodnutím skončiť naraz celú parádu. Podivuhodne pokojne prešiel som cez prieloh. Usmieval som sa dokonca trochu pod fúz a tešil sa, ako ho prekvapím, keď začnem sčista-jasna…Zastavil som sa, aby som si ujasnil, ako začnem sčista-jasna.„Prepáč, reku, Ondrej; tak a tak… Lepšie bude, keď sa dohodneme. Zavreli ťa na päť rokov za to, že si trochu tuhšie klkol po hlave toho maznáka sopľavého. Hej, viem, nič mi nemusíš vysvetľovať; mal si pravdu. Dráždil ťa, vláčil sa ti za Evou a toho večera v krčme pchal ti pod nos pierko, že vraj od nej. Luhal, sopľoš. Eva mala rada teba. Chodila ako bez ducha, keď ťa vzali žandári. Čakala na teba celé dva roky. Ale ty si musel čakať päť. A to je rozdiel. Hej… A raz… Ako by som ti to povedal? Uvidel som ju raz… To som vtedy kosil kúty pri Váhu. Bral som si práve vodu do oselníka. A tu som ju uvidel, ako prechádza cez rieku trochu povyše mňa. Stála prostred prúdu. Jednou rukou držala hrable na pleci, druhou si pridŕžala sukne. Vykasala si sukne vyše kolien a celé stehná mala holé. Čo ti mám ďalej vravieť? Trvalo to chvíľu, kým sa prebrodila cez rieku…“„Znamenitý si ty chlap, Peter,“ čujem už jeho hlas a cítim, ako ma zatrpknuto a trochu posmešne tľapká po pleci: darmo, vidieť na ňom, že árešt ho zmoril. Skrotol, a možno by sa už so všetkým zmieril. No usmejem sa veľkodušne a mávnem rukou:„Vôbec nie znamenitý. Neprišiel som si po poklony; chcem sa s tebou zmerať. Chcem… No, áno, čo sa tak dívaš?… Chcem sa s tebou biť. Nebudeme sa jednať: Eva patrí tebe, ty si ju mal prvý. Ale ja budem mať s ňou dieťa…“Nie, toto mu nepoviem. Toto mu nesmiem povedať.„Ty si ju mal prvý. Ale ani ja sa jej nechcem vzdať. A nechcem ani, aby povedali, že som ti ju predchytil. Musíme sa sprobovať…“Takto som si to vyhútal.Ty, kamarát môj, si iste myslíš:„Pekný si ty vták, Peter; poznám ja takých viťúzov; chceš robiť zo seba hrdinu. Chceš sa lacno zbaviť ženy, ktorú si za tri roky nemohol získať pre seba.“No, ako sa ti páči. Nepoviem už ani slova. Môžeš si hoci myslieť, že robím z núdze cnosť a že sa chvascem tovarom, ktorý mi nepatrí.Ale načo darmo reči šíriť? Takto som si vyhútal, kým som tam stál neďaleko Drakovho domu a kým sa rosa sperlila na zboží. To treba povedať (ale ako to povedať?), že kým som tam stál, sperlila sa rosa na zboží. A premena, ktorá tým nastala v nálade kraja (matná a popolavá zeleň obilia náhle ožila ligotavým leskom), zasiahla i moju náladu. Nebyť toho, bol by som sa možno vrátil zo záhumnia a šiel na Púchalky teľcom so soľou. Ale takto… Pokojne som vyčkal, kým Drak vyšiel so sklonenou hlavou spomedzi dverí, pokojne som sledoval jeho pohyby, ako obchádzal dom, dívajúc sa na lastovičie hniezda pod ústreším, ako potom vzal žŕdku a jedno za druhým zrážal hniezda spod ústrešia. Potom nazbieral na dvore trochu dreva, čo sa tam povaľovalo, a vniesol ho v náručí do pitvora.Všetko je teda tak, ako som si myslel. Je to ten istý Ondrej Madluš, čo raz tak pokojne klkol Sama Jariabka po kotrbe a čo teraz práve tak pokojne zráža lastovičie hniezda spod ústrešia.No, poručeno bohu! Karta leží, karta hrá. Trochu mi to stislo srdce, ale vkročil som odhodlane. Nič sa nezmení, či začnem tak alebo onak. Zastal som iba pred schodíkmi, čo viedli do Drakových dverí. Potom som pomaly vstúpil i hore schodíkmi. Pokojne, s rukami vo vreckách, akoby som išiel večer po kŕmení zapiecť si fajku do susedov.— Dobré ráno, Ondrej!Celkom akoby som si išiel zapiecť fajku do susedov.Kľačal pred ohniskom a sústredene rozduchoval oheň pod panvičkou.— Idem ťa, reku, pozrieť, keď si sa vrátil.Podíval sa na mňa skúmavo spod obočia. Myslel som, že ho uvediem do rozpakov; nemohol ma predsa čakať, nemohol nikoho čakať tak zavčas ráno, deň po svojom návrate. Ale on počkal, kým sa oheň rozhorel, nechal ma čakať, kým sa oheň rozhorel, len potom vstal a ide mi v ústrety. Usmievam sa naň rozpačite.Divná vec, i on sa usmieva a ukazuje mi na stoličku.— Sadni si, keď si prišiel.— Nepoznal som ťa, bratku, — vraví ďalej a neprestáva sa usmievať.A ja sa cítim ako žiak pred učiteľom.— To si ty kŕmil včera pred Dunnerovou krčmou?— Nekŕmil; iba na pohárik som vošiel. A čo?Klopím zrak a krv mi udiera do tváre. Celkom ako žiak pred učiteľom.— Len tak. Myslel som, že si to ty. No…Nedokončil. Hodil rukou, akoby to bola vybavená vec.— Musím tu trochu vyvetrať.Otvoril oblok. Prievan zdvihol prach zo zeme a pruh svetla, ktorý sa rinul dvermi, stal sa naraz hmotným, žiarivým hranolom. Predmety v pitvore sa máličko pohli, trochu sa pomkli na svojich miestach a začali pozorne načúvať šumotu života, čo prúdil za dvermi nad dozrievajúcim obilím. Zreteľne bolo badať netrpezlivý rozruch vo všetkých kútoch izby. Ako keď priložíme ucho na úľ, z ktorého sa chystá vyletieť roj. I mňa sa zmocnil čudný nepokoj, akoby som i ja bol býval tu zavretý dlhých päť rokov a zadúšal sa teraz v prívale svetla a vzduchu. Zľakol som sa čohosi, čo urobím v nasledujúcej chvíli. Roztvoril som naširoko oči a ustrnul v napätom očakávaní.Ondrej Madluš stál rozkročený prostred pitvora a díval sa starostlivo po stenách. Bol to ešte stále pekný chlap, ako tam stál s rukami vo vreckách, v bielej košeli, ktorú pred chvíľou vytiahol z truhly, s hlavou zľahka pozdvihnutou, s vážnou a bledou tvárou.— Musí sa tu trochu vyvetrať, — opakoval ešte raz a znova sa obzeral po stenách.Neviem, či mu mám prikývnuť, či čaká, aby som sa s ním pustil do reči, či je zvedavý na Evu.— Ako myslíš, — vravím a vrtím rozpačite klobúk medzi kolenami.— Aj vybieliť si musím, — dokladá po chvíli a pozrie na mňa s výrazom bezpečnej istoty.Popudzuje ma tá jeho bezstarostná istota.— Priam zajtra vybielim.„A či ja dbám.“ Uráža ma, že sa tu tak pokojne rozkročil. Či azda nevie, že Eva, pre ktorú zabil Sama Jariabka, je teraz mojou ženou? A že mám na ňu právo ako na svoju ženu? To mi ešte chýbalo, aby si sa mi tu vyťahoval popred nos ako najaký pán veľkomožný!— A či ja dbám, vybieľ si hoc aj dnes, — dudrem si popod nos.Stojí teraz vo dverách, tvárou do poľa, opiera sa o zárub a díva sa ponad pole do dediny. Akoby ma tu ani nebolo. Obzrel sa na mňa nedbalo cez plece.— Vravím, aby si si vybielil hoci aj dnes.Celkom ma napajedil jeho veľkopanský móres.Nazdá sa vari, že ho budem prosiť, aby si ma ráčil všimnúť.— No a?Hodil som plecom.Vstávam, že je všetko skončené. Pokojne ma púšťa vedľa seba cez dvere.— Idem teraz teľcom so soľou. Nemáš tam nič?Dobre viem, že nemá na paši ani srsť.Krúti hlavou ako že nie a neprestáva sa dívať ponad pole na dedinu. Viem, kam smeruje jeho pohľad, ale nezaujímajú ma už jeho plány. Prišiel som sem za chlapom, za seberovným, nie za pánom veľkomožným. Bol som už za plotom, keď tu mi prišla na rozum zlomyseľná myšlienka. Obraciam sa k nemu a vravím mu:— Pošlem ti zajtra Evu, ak chceš; pomôže ti vybieliť.To sa mi teda podarilo! Brada mu odkväcla, zaknísal sa, akoby ho niekto búšil do pŕs. S rozkošou pasiem sa zrakom na jeho bledej tvári. Chladne a vypočítavo ako mäsiar, keď prikladá nôž na hrdlo bezmocnému prasaťu, dokladám:— Ale sa musí šanovať; je v druhom stave.Usmievam sa mu bezočivo rovno do tváre. Prichodí mi na myseľ, že možno práve takýmto úsmevom vydráždil ho Jariabek toho večera v krčme. A táto spomienka sťahuje mi tvár ešte v bezočivejšiu grimasu.— Tak zbohom, Ondrej; zajtra ti ju pošlem; bielenie nie je práca pre chlapa.Nemusím vám vravieť, že Ondrej Madluš nikdy chalupu nevybielil. Nikto sa ani nedozvedel, že sa na to chystal, že sa vrátil z áreštu a že tej noci prenocoval doma. Večer, keď som sa vracal z Púchalôk od teliec, videl som zďaleka, že obloky na jeho domci sú znova zavreté. Odišiel a nikto ho viac u nás nevidel.	Chrobak_Chlapska-rec.txt
Spící zámekByl kdysi král, měl tři syny, k stáru mu slábl zrak, až oslepl, žádný doktor mu nedovedl poradit. Až jednou přišel slepý stařeček, povídal:„Kdyby se našel, kdo by do spícího zámku došel, přinesl nám živé vody, oba bychom prohlédli.“Král si nechal stařečka na zámku a poslal nejstaršího syna, aby jel hledat spící zámek. Syn si vzal na cestu mnoho peněz, jezdil světem, dobře se měl, rád se veselil, až dojel na jedno rozcestí, tam stál kámen a na tom kamenu byl vytesán nápis:„Kdo v levo jede, toho radost svede, kdo v pravo jede, smrti neujede.“Princ se dal hned v levo za radostí, jel, až dojel ke krásné hospodě, veselé dívky vyběhly jej přivítat, zavedly koně do stáje, šly s princem do světnice. Tam hráli, tančili, zpívali, princ hrál, až všechno prohrál, peníze, koně, šaty, nakonec hrál o sebe a když prohrál, musil tam poklízet koním ve stáji.Starý král čekal dlouho, ale když se syn nevracel, poslal toho prostředního, aby ho jel hledat, přinesl živou vodu ze spícího zámku. Princ jel do světa, také se rád veselil, všude se zdržel, až konečně dojel na to rozcestí, přečetl nápis a dal se do leva za radostí. Jenže se mu vedlo právě tak, jako jeho staršímu bratrovi. Dívky ho vítaly, tančily mu, zpívaly, potom hrál a když všecko prohrál, nakonec i sebe, musil tam s bratrem poklízet ve stáji.Když se starý král nemohl dočkat svých synů, pravil mu ten nejmladší, že pojede hledat bratry, přinést živou vodu. Otec ho nechtěl pustit, že je poslední svého rodu, ale Jan nedal jinak, osedlal si koně a vyjel, aby pomohl otci. Nezdržel se nikde, jel rovně cestou, až dojel k tomu nápisu. Když nápis přečetl, pomyslil si: „Ať jedu kam jedu, smrti jednou přece neujedu. A na radost bude dost času, až najdu živou vodu.“Dal se tou pravou cestou, jel dlouho, až přijel k jednomu vrchu, pod tím vrchem bydlil v chaloupce starý poustevník. Jan ho pozdravil, ptal se ho na spící zámek. Poustevník mu povídal:„Spící zámek dobře znám, stojí tady na vrchu, ale dostat se tam je těžko. Cestu hlídají dva železní obři, s těžkými palicemi, po stráních žíhají křídlatí draci, u brány se plazí jedovatí hadi a v bráně stojí zlý medvěd. Ti všichni nezamhouří oka celou noc a celý den, jen v poledne usnou na hodinu. Když tam o polednách pojedeš, nikoho si nevšímej, nikdo ti neublíží, vše spí s otevřenýma očima. Ale v zámku ať se nezdržíš, ať uvidíš, co uvidíš; proběhni skrz pokoje až na dvůr, tam stojí uprostřed zlatá mísa a z té mísy tryská živá voda, v tom trysku tančí skleněná koule. Chytni tu kouli a pospíchej zpátky; jak se zdržíš, zámek se probudí, ty potvory tě roztrhají.“Princ děkoval poustevníkovi, počkal až slunce stálo nejvýš na obloze a rozjel se do kopce. U cesty seděli železní obři, hleděli na něho, ale neviděli. Draci, hadi, medvěd, všechno to spalo jako mrtvé, i ta hora jako by zívala, chrápala ze sna. Princ projel branou, skočil s koně a běžel do zámku. V pokojích spali ptáci v klecích, psíci po polštářích, opičky seděly na stoličkách, ani se nehýbaly, jak šel mimo ně. V posledním pokoji stálo lůžko a na tom lůžku ležela dívka, krásná nad všechno pomyšlení. Princ vyběhl na dvůr, tam prýštil vysoký trysk vody ze zlaté mísy a v tom trysku skákala skleněná koule, jen se leskla v horkém slunci. Princ čekal až sjela dolů, chytil ji a běžel zpět. Ale když vešel do pokoje k princezně, bylo mu stydno, vkrást se do zámku jako zloděj, napsal na bílý stolek u princeznina lože, že tam přišel princ z té a té říše, vzal si živé vody ve skleněné kouli pro svého slepého otce. A když to dopsal, chytil princeznu do náručí a políbil ji na rty. Ale hodina už míjela, sotva usedl na koně, hora rachotila, potvory se zbouzely. Princ se rozletěl s vrchu dolů, ujel hadům i drakům, projel mezi obry, div že ho jeden neudeřil palicí, dostal se šťastně až k tomu poustevníkovi.Poustevník už ho čekal, třásl se strachy, co se mu stalo a když mu princ všechno pověděl, pravil:„Nedobře jsi činil, že ses zpozdil, hrál jsi o život. Ale žes princeznu políbil, tím jsi ji vysvobodil. Teď jeď honem domů, nikde se nezdržuj a lidského masa nekupuj.“Jan se s ním rozloučil, rozjel se domů, ale když dojel k tomu kamenu, byl by rád věděl, jaká je ta radost, dal se do leva. Když dojel do hospody, dívky jej vítaly, snášely mu jídlo a pití, ale Jan se šel podívat nejprve po svém koni, a tu viděl své bratry, jak zametají stáj. Šel do světnice a pravil, že si nepřeje nic, jen se vyspat, ale dal jim všechny své peníze, aby mu propustily ty dva sluhy v stáji. Dívky se mu smály, bratry propustily. Jan jim vypověděl, jak pořídil, řekl jim, že jsou svobodni, aby s ním na druhý den jeli domů. Bratři mu děkovali, ale když usnul, vzali mu skleněnou kouli a odjeli sami domů. Jan zůstal ráno bez koně, bez peněz, šel pěšky smuten domů, až konečně přišel do vinic u svého rodného města.Tam se zastavil u starého vinaře, ptal se ho, co je v městě nového. Vinař mu dal chleba a vína, vyprávěl, že se vrátili dva starší princové ze světa, přinesli živé vody ze spícího zámku, uzdravili krále i slepého stařečka, ale ten nejmladší syn prý se zvrhl, zůstal ve světě, hýří ve vykřičené hospodě tak, že se král rozzlobil, přikázal, kdo ho najde, ať ho zabije.Jan poznal, že jeho bratři na něho u otce nasadili, tak se neprojevil, prosil toho vinaře, aby si ho tam nechal na práci. Vinař si ho nechal, Jan okopával vinici, vázal révy a myslil na spící princeznu.Tu se proneslo krajem, že se blíží nepřítel. Veliké vojsko se přivalilo k městu, položilo se ve vinicích, vedla je krásná princezna. Poslala králi poselství, ať jí pošle toho, kdo jí ukradl skleněnou kouli, sic rozboří město. Král se bál, na vojnu neměl ani pomyšlení, poslal tedy k princezně oba syny. Princi se nastrojili, jen zářili hedvábím a zlatem, jeli na krásných koních, oba se v duchu těšili, že si je princezna vyvolí za muže. Princezna seděla ve stanu na polštářích, princové usedli, uctivě se poklonili, ptali se, co princezna poroučí. Ale princezna se rozlítila, hned je kázala zavřít, poslala znovu ke králi, jak jí nepošle toho, kdo byl u ní v zámku, že rozboří město. A smutně si vzdychla: „Ach ten, co byl v zámku u mne, ten byl statečnější.“Tu ten stařeček poradil králi, aby dal vyhlásit, kdo se odváží jet k princezně, šťastně vyvázne, bude prvním po něm v říši. Sotva to vyhlásili, přišel špinavý dělník z vinice, hlásil se, že pojede k princezně. Král se děsil, že princezna se rozhněvá, rozboří město, ale dělník vysedl na koně a hnal se rovnou do princeznina stanu. Dojel, seskočil, chytil princeznu do náručí, políbil ji na rty. Jak ji políbil, princezna ho poznala, volala:„Vítej, Jane, tys můj vysvoboditel.“Tak se král přesvědčil, kdo je pravý vítěz, vyhnal své dva starší syny, a Jan si vzal princeznu, podědil království.	Tille_Spici-zamek.html.txt
I. Hostinec ‚Ku zvonu a fľaši‘Nechajme teraz slečnu Danglarsovú a jej priateľku jachať po hradskej do Bruselu a vráťme sa k Andreovi Cavalcantimu, tak nešťastne vyplašenému práve na vrchole šťastia.Pán Andrea Cavalcanti i pri svojej mladosti bol veľmi zručný a chytrácky človek.Videli sme, ako hneď pri prvých poplašných zvestiach, ktoré vnikly do salónu, priblížil sa nepozorovane ku dverám, prešiel cez dve či tri komnaty a napokon zmizol.Zabudli sme zaznačiť okolnosť, ktorá si zaslúži spomenutia, že totiž v jednej z komnát, cez ktorú Cavalcanti prebehol, bola vystavená výbava nevesty, puzdrá s briliantmi, kašmírové šály, valenciánske čipky, anglické závoje, všetko, z čoho sa skladá svet vábnych predmetov, pri čírej spomienke ktorých srdce poskočí a ktoré sa menujú výbavou.Andrea, idúc cez tú komnatu, zobral z vystavených skvostov najdrahocennejší, čo dokazuje, že bol nielen veľmi chytrý a veľmi obratný, ale i veľmi obozretný mládenec. Zaopatriac sa týmto cestovným príspevkom, Andrea sa cítil o polovičku ľahší, keď vyskakoval oblokom a unikal z rúk žandárstva.Veľký a statný ako antický zápasník, svalnatý ako Sparťan, Andrea pustil sa do behu a utekal štvrť hodiny, nevediac, kde ide, pudený len túžbou vzdialiť sa od miesta, kde by ho temer boli chytili.Keď vyšiel z ulice Mont-Blanc, ocitol sa, pudený inštinktom, ktorý vedie zlodeja k mestskej bráne ako zajaca k brlohu, na konci ulice Lafayette.Tam zastal bez dychu.Bol celkom sám; naľavo mal ohradu svätého Lazára, rozsiahlu pustatinu, a napravo Paríž s celou jeho hĺbkou.,Som stratený?‘ spýtal sa sám seba. ,Nie, ak budem môcť vyvinúť väčšiu činnosť ako moji nepriatelia. Moje zachránenie je teda len čírou otázkou metrov.‘Vtom zbadal na konci predmestia Poissonniere fiaker, s ktorým zamračený kočiš s fajkou v ústach snažil sa na koniec predmestia Saint-Denis, kde mal akiste svoje obvyklé stanovište.„Hej, priateľ!“ zavolal na neho Benedetto.„Čo je, mladý pán?“ spýtal sa fiakrista.„Máte ustatého koňa?“„Pekne je ustatý! Celý boží deň nerobí nič. Štyri mizerné cesty a dvadsať sous prepitného. Spolu sedem frankov, a desať ich mám odovzdať pánovi!“„Chcete si k tým siedmim frankom zarobiť ešte tých dvadsať, čo?“„S radosťou, dvadsať frankov nie je na zahodenie. A čo mám za to urobiť?“„Niečo veľmi ľahké, ak nemáte ustatého koňa.“„Vravím, že poletí ako vo vetre; len mi povedzte, kde pôjdeme.“„Smerom na Louvre.“„Ach, to poznám, tam sa robia likéry.“„Ta, ta! Ide mi o to, aby som dohonil priateľa, s ktorým som mal ísť zajtra na poľovačku do Chapelle-en-Serval. Mal ma tu čakať s kočom do pol dvanástej; teraz je polnoc: akiste ho zunovalo čakanie a odjachal sám.“„Akiste.“„Nuž chcete skúsiť dohoniť ho?“„To si myslím.“„Ak ho nedohoníme pred Bourgetom, dostanete dvadsať frankov; ak ho nedohoníme pred Louvrom, tridsať.“„A ak ho dohoníme?“„Štyridsať,“ odvetil Andrea, váhajúc chvíľu, ale mysliac si, že ho sľub nič nestojí.„Dobre,“ súhlasil kočiš. „Sadnite si a poďme!“Andrea si sadol do fiakra, ktorý rýchlym klusom prešiel cez predmestie Saint-Denis, predmestie Saint-Martin, cez mestskú bránu a pokračoval hradskou bez konca k Villete.Nemohli dohoniť toho vymysleného priateľa, ale Cavalcanti sa s času na čas spytoval stretajúcich chodcov a v hostincoch, v ktorých ešte svietili, na zelený kabriolet s hnedým koňom, a keďže po hradskej do Holandska prejde hodne kabrioletov, z ktorých je deväť desatín zelených, zprávy na každom kroku len sa tak sypaly.Každý ho práve teraz videl, mohol byť najviacej päťsto, dvesto, sto krokov napred; napokon ho predišli — nebol to on.Raz ich predbehol i cestovný koč, ťahaný dvoma poštovými koňmi.,Ach,‘ myslel si Cavalcanti, ,keby som mal ten koč, tie dva dobré kone, a najmä pas, ktorý je potrebný na vydanie takých koní!‘A vzdychol si zhlboka.Bol to cestovný koč, unášajúci slečnu Danglarsovú a slečnu d’Armilly.„Napred, napred!“ volal Andrea. „Už ho musíme skoro dohoniť.“Chudák kôň dal sa zasa do divého behu, v ktorom neustal, ako vyšli z brány, a celkom uparený dobehol do Louvru.„Už vidím,“ riekol Andrea, „že svojho priateľa nedohoním a že by váš kôň zahynul. Lepšie bude, keď ostanem tu. Tu máte tridsať frankov, idem spať ,k Červenému koňovi‘ a najmem si prvý voz, v ktorom bude miesto. Dobrú noc, priateľ.“Andrea, vložiac do fiakristovej dlane šesť päťfrankovníkov, soskočil pružne na hradskú.Kočiš s radosťou schoval peniaze a pobral sa krokom nazad do Paríža. Andrea pokročil, ako by šiel do hostinca ,k Červenému koňovi‘, ale zastal len na chvíľu pri dverách, a počujúc tíchnuť hrkot koča, miznúceho na horizonte, dal sa zasa do behu a veľmi statným, vycvičeným krokom prešiel dve míle.Tam si odpočinul; bol zrejme veľmi blízko k Chapelle-en-Serval, ako povedal, že ide.Cavalcantiho nezastavila ustatosť, ale nevyhnutnosť rozhodnúť, urobiť nejaký plán.Do dostavníka si sadnúť nemohol, poštou ísť bolo tiež nemožné. Na taký či iný spôsob cestovania je nevyhnutne potrebný pas.Ostať v departemente Oise, teda v najodkrytejšom a najpozorovanejšom kraji Francúzska, bolo tiež nemožné, nemožné najmä pre človeka, takého zbehlého v trestných veciach, ako bol Andrea.Andrea si sadol na kraj priekopy, složil hlavu do dlaní a rozmýšľal.O desať minút zdvihol hlavu; bol rozhodnutý.Zaprášil si jednu stranu plášťa, ktorý stihol strhnúť s vešiaka v predizbe a pozapínať ho na plesovom úbore, a keď prišiel do Chapelle-en-Serval, zaklopal smelo na dvere jediného miestneho hostinca.Majiteľ prišiel otvoriť.„Priateľ môj, jachal som z Montrefontaine do Senlisu, a tu môj plachý kôň skočil a shodil ma. Musím dnes v noci dôjsť do Compiegne, inak by som narobil rodine veľa starostí. Môžem si u vás najať koňa?“Každý hostinský má vždy nejakého dobrého či zlého koňa.Hostinský v Chapelle-en-Serval zavolal čeľadníka, rozkázal mu osedlať sivka a zobudil syna, sedemročného chlapca, ktorý si mal sadnúť na koňa za pánov chrbát a priviesť zviera nazad.Andrea dal hostinskému dvadsať frankov, a vynímajúc ich z vrecka, pustil na zem navštívenku.Navštívenka patrila jednému z jeho priateľov z Café de Paris, takže hostinský, ktorý po odchode Andreu zdvihol spadnutú navštívenku, bol presvedčený, že koňa prenajal pánu grófovi de Mauléon, ulica sv. Dominika č. 25; bolo to totiž meno a adresa, vytlačená na navštívenke.Sivko nešiel rýchlo, ale kráčal rovnomerne a vytrvanlivo. Andrea prešiel deväť míľ, deliacich ho od Compiegne, za pol štvrtej hodiny. Hodiny na radnici bily štvrtú, keď zastal na námestí, kde bolo stanovište omnibusov.V Compiegne je výborný hostinec, na ktorý sa pamätajú i tí, čo v ňom bývali hoci len raz.Andrea, ktorý sa zastavil tam na jednej z vychádzok do okolia Paríža, rozpamätal sa na hotel ,ku Zvonu a fľaši‘; poobzerajúc sa, zazrel pri svetle uličnej lampy tabuľu s nápisom a prepustil chlapca, dajúc mu všetky drobné peniaze, ktoré mal. Potom išiel zaklopať na dvere, celkom správne uvažujúc, že má asi tri či štyri hodiny času a že najlepšie urobí, keď sa proti budúcej ustatosti ozbrojí dobrou večerou a dobrým snom.Prišiel mu otvoriť čašník.„Priateľ,“ riekol Andrea, „prichodím zo Saint-Jean-au-Bois, kde som obedoval; chcel som si najať voz, ktorý ide o polnoci, ale stala sa mi hlúposť, zmýlil som si cestu a blúdim už štyri hodiny po lese. Dajte mi teda jednu z tých pekných izieb do dvora a pošlite mi nahor studené kura a fľašu bordeauxského.“Čašník nemal nijaké podozrenie: Andrea hovoril s najväčším pokojom, mal v ústach cigaru a ruky vo vreckách plášťa. Jeho šaty boly elegantné, topánky bezchybné; zdal sa aspoň ako šľachtic z okolia, ktorý sa niekde zabavil.Kým sluha pripravil izbu, vstala majiteľka hostinca. Andrea ju privítal s najmilším úsmevom a spýtal sa, či by nemohol dostať číslo 3, v ktorom býval, keď bol posledný raz v Compiegne. Číslo 3, žiaľ, bolo zaujaté mladým mužským, ktorý cestoval so sestrou.Andrea sa zdal veľmi sklamaný; len vtedy sa upokojil, keď ho hostinská uistila, že číslo 7, ktoré mu pripravovali, má celkom takú polohu ako číslo 3. Ohrievajúc si nohy a hovoriac o posledných dostihoch v Chantilly, Andrea čakal, kým mu prídu oznámiť, že izba je prichystaná.Andrea nehovoril bez príčiny o tých pekných izbách do dvora; dvor hostinca ,ku Zvonu‘ s trojitými radmi galerií, ktoré mu dodávaly vzhľad divadelného hľadiska, po kolonádach sa ťahajúcim jazmínom a klematisom, ľahkými sťa prirodzená okrasa, je najrozkošnejším vchodom do hostinca.Kura bolo čerstvé, víno staré, oheň jasný a veselý. Andrea mal takú dobrú chuť, ako by sa mu nebolo nič prihodilo.Potom si ľahol a zaspal temer hneď neúprosným snom, ktorý dvadsaťročný človek vždy nájde, i keby mal výčitky svedomia.Ale musíme priznať, že Andrea bol by mohol mať výčitky, ale ich nemal.Andreov plán, ktorý mu zväčša poskytol bezpečnosť, bol takýto:Vstane na úsvite a opustí hotel, zaplatiac starostlivo účet; dostane sa do lesa a pod zámienkou, že chce konať maliarske štúdiá, usalaší sa za dobrý groš u nejakého vidiečana; zaopatrí si háby a sekeru drevorubača, soblečie svoj odev, aby sa prestrojil na robotníka. Zamažúc si ruky hlinou, vlasy premeniac na hnedé oloveným hrebeňom, pleť na ohorenú prípravkom, ktorého recept mal od bývalých priateľov, dôjde od lesa k lesu až na najbližšiu hranicu, putujúc nocou a vo dne odpočívajúc v lese alebo v lomoch a nepribližujúc sa k obývanému miestu, ak len nie, aby si s času na čas nakúpil chleba.Keď raz prekročí hranicu, speňaží diamanty, pripojí utŕžené peniaze k desiatim tisíckam, ktoré pre prípad potreby nosil vždy pri sebe, a tak sa stane majiteľom päťdesiattisíc frankov, čo sa mu podľa jeho filozovania nezdalo najhorším východiskom.Spoliehal sa ináče veľmi na to, že bude záujmom Danglarsovcov zneškodniť reči o nešťastnej príhode.A preto, okrem ustatosti, zaspal Andrea tak skoro a spal tak dobre.Aby sa včaššie zobudil, nezavrel okenice a zastrčil len závoru dverí; na nočný stolík však položil otvorený, veľmi končitý nôž, ktorého znamenitú oceľ poznal a ktorý vždy nosil pri sebe.Asi o siedmej ráno Andreu zobudil teplý slnečný lúč, ktorý mu padol na tvár.V každom zdravom mozgu prevládajúca myšlienka — a nejaká myšlienka vždy je v prevahe — zaspí naposledy a ráno prvá osvieti prebúdzajúcu sa myseľ.Andrea ešte celkom neotvoril oči, a už ho mala v moci jeho vládnuca myšlienka a pošepla mu, že spal pridlho.Soskočil s lôžka a ponáhľal sa k obloku.Po dvore šiel žandár.Žandár je najkrikľavejším zjavom na svete i pre oko človeka, ktorý sa nemusí báť, ale pre úzkostlivé svedomie alebo majúce príčinu takým byť žltá, belasá a biela farba, z ktorej sa skladá žandárska rovnošata, nadobúda hroziace odtienky.,Prečo je tu žandár?‘ spýtal sa Andrea sám seba.Hneď si dal odpoveď s tou logikou, ktorú pri ňom čitateľ už iste spozoroval:,Žandár v hostinci nie je prekvapujúcim zjavom; ale mal by som sa obliecť.‘A mladý človek sa obliekol so zručnosťou, ktorej ho nemohol zbaviť ani komorník za niekoľko mesiacov elegantného života, akým žil v Paríži.,Dobre,‘ povedal si Andrea, obliekajúc sa, ,počkám, kým odíde, a potom vykĺznem.‘Povediac to, Andrea, už obutý a so zaviazanou kravatou, pristúpil ticho k obloku a druhý raz naddvihol mušelínovú záclonu.Nielen že prvý žandár nezmizol, ale mládenec zbadal teraz i druhú belaso-žlto-bielu rovnošatu pod schodmi, ktorými mohol sostúpiť, kým tretí na koni s karabínou v ruke stál na stráži pri hlavných dverách, vedúcich na ulicu, ktorými mohol odísť.Tento žandár bol nadmieru dôležitý, lebo okolo neho sa utvoril polkruh zvedavcov, ktorí neprístupne obkľúčili dvere hostinca.,Do čerta, veď ma hľadajú!‘ bolo prvou Andreovou myšlienkou.Mládencovo čelo pokryla bledosť; obzeral sa úzkostlivo okolo seba.Jeho izba, ako všetky izby tohto poschodia, mala východ len na vonkajšiu galériu, otvorenú všetkým pohľadom.,Som stratený!‘ bolo jeho druhou myšlienkou.Naozaj, pre človeka v Andreovom položení zatvorenie znamenalo porotu, súd, smrť, smrť bez milosrdenstva a odkladu.Chvíľu si tisol obidvoma rukami kŕčovite hlavu. V tej chvíľke bezmála zošalel od strachu.Skoro však z tej miešaniny myšlienok, víriacich mu hlavou, vynorila sa spasiteľná myšlienka; na sivých perách a na svraštenej tvári zjavil sa mu bledý úsmev.Poobzeral sa; predmety, ktoré hľadal, boly na mramore písacieho stola: bolo to pero, atrament a papier.Namočil pero a natoľko sa opanoval, že mohol istou rukou napísať na prvú stranu papiera tieto riadky:„Nemám peňazí na zaplatenie, ale som statočný človek; nechávam ako zálohu túto ihlicu, ktorá má desať ráz takú cenu, ako je môj účet. Úfam sa, že mi prepáčite, že som na svitaní zmizol; hanbil som sa.“Vyňal z kravaty ihlicu a položil ju na papier.Urobiac to, odsunul závoru, ba ešte aj dvere odchýlil, ako by bol vyšiel z izby a zabudol ich za sebou zavrieť; potom vkĺzol do kozuba ako človek, ktorý je privyknutý na taký telocvik, pritiahol za sebou papierovú stenu, predstavujúcu Achila pri Deidamii, zahladil nohou i stopy v popole a pustil sa liezť nahor v okrúhlom komíne, ktorý bol posledným útočišťom, v ktoré ešte skladal nádej.V tej chvíli prvý žandár, ktorého bol Andrea zbadal, vchádzal na schodište, kráčajúc za policajným komisárom a majúc v zálohe druhého žandára, stojaceho na stráži pod schodmi, ktorému mohol priskočiť na pomoc tretí pri dverách.Viďme, akým okolnostiam mal čo ďakovať Andrea za návštevu, na privítanie ktorej sa tak ťažko pripravoval.Na svitaní telegraf začal pracovať na všetky strany, a temer hneď uvedomiac každé miesto, zobudil úrady a vyslal verejnú moc stopovať Caderoussovho vraha.Compiegne, kráľovské sídlo, Compiegne, poľovnícke miesto, Compiegne, mesto s posádkou, má hodne úradov, žandárstva a policajných komisárov; prehliadka sa teda začala hneď po prijatí telegrafického rozkazu, a keďže hostinec ,ku Zvonu a fľaši‘ je v meste prvý, rozumie sa, začala sa v ňom.Ostatne stráž, ktorá stála v tú noc pri radnici, susediacej tesne s hostincom ,ku Zvonu‘, hlásila, že v noci prišlo do hotela niekoľko cestujúcich.Stráž, zamenená o šiestej hodine ráno, sa ešte pamätala, že vo chvíli, keď prišla, totiž o štvrtej hodine a niekoľkých minútach, videla mladého mužského, idúceho v spoločnosti sedliackeho chlapca na sivom koni; mladý mužský sosadol na námestí, prepustil vidiečana s koňom a šiel zaklopať na dvere hotela ,ku Zvonu‘, ktorý sa pred ním otvoril a zavrel za ním.Podozrenie utkvelo na tomto mladom mužskom, ktorý prišiel tak neobyčajne neskoro.A tým mužským nebol nikto iný ako Andrea.Policajný komisár a žandár v hodnosti strážmajstra, utvrdení týmito udaniami, vykročili k Andreovým dverám. Dvere boly odchýlené.„Ó,“ zvolal strážmajster, starý lišiak, zbehlý v úskokoch svojho povolania, „otvorené dvere, to je zlé znamenie! Milšie by mi bolo, keby boly zatvorené na tri západy.“Naozaj, list a ihlica, ktoré Andrea nechal na stole, potvrdzovaly smutnú pravdu, či skôr zdaly sa svedčiť o tom, že Andrea ušiel.Vravíme: zdaly sa svedčiť, lebo žandár nebol z tých, čo by sa dali presvedčiť jedným dôkazom.Rozhľadel sa dookola, nazrel pod posteľ, odhrnul záclony, otvoril skrine a napokon zastal pri kozube.Vďaka Andreovej opatrnosti, neostala po ňom v popole nijaká stopa.Bol to však predsa len východ a v daných okolnostiach musel sa stať každý východ predmetom základnej prehliadky.Strážmajster si teda dal doniesť viazanicu dreva a slamy; napchal do kozuba, čo sa doň vpratalo, a zapálil.Tehlové steny prašťaly v ohni a stĺp hustého dymu valil sa rúrami a stúpal k nebu ako tmavý dych sopky, ale vinník nespadol, ako očakávali.A to preto, lebo Andrea, od mladi v stálom boji so spoločnosťou, v ničom nezaostal za žandármi, keby hneď ten žandár dosiahol i úctyhodný stupeň strážmajstra; predvídajúc oheň, vyliezol na strechu a skrčil sa za komínom.Chvíľu sa úfal, že je zachránený, lebo počul, ako strážmajster volá obidvoch žandárov a kričí hlasno na nich:„Už ho tu niet!“Vystrčil teda opatrne hlavu a videl, že obidvaja žandári, nevzdialiac sa na prvé zavolanie, ako očakával, ešte zdvojnásobili ostražitosť.I Andrea sa rozhľadel: radnica, ohromná budova zo šestnásteho storočia, vyčnievala ako chmúrna hradba; od neho napravo cez obloky radnice bolo vidieť do všetkých rohov a kútov strechy, ako s temena hory vidieť do doliny.Andrea pochopil, že v každej chvíli zazrie v niektorom obloku strážmajstrovu hlavu.Keby ho zbadali, bol by stratený. Honba po strechách nekynula mu nijakou nádejou na úspech.Rozhodol sa teda sostúpiť znova dolu nie tou istou cestou, ktorou prišiel, ale podobnou.Vyhľadal očami komín, z ktorého nevystupoval dym, doplazil sa k nemu po streche a zmizol v jeho otvore, nezbadaný nikým.V tej chvíli sa otvoril oblôčik radnice a v ňom sa zjavila strážmajstrova hlava.Hlava ostala chvíľu bez hnutia, ako jeden z kamenných reliéfov, zdobiacich budovu; potom zmizla s hlbokým vzdychom sklamania.Strážmajster, pokojný a dôstojný ako zákon, ktorý reprezentoval, prešiel cez zástup, ktorý bol shromaždený na námestí, neodpovedajúc na tisíc otázok, a vošiel do hostinca.„Tak čo?“ spytovali sa obidvaja žandári.„Nuž, chlapci,“ odvetil strážmajster, „iné nie je možné, len že zbojník dnes ráno naozaj zbrzgal. Ale dáme ho prenasledovať po hradskej do Villers-Coteret a do Noyona a prekutať les, kde ho určite nájdeme.“Ledva dôstojný úradník povedal zvláštnym hlasom, ktorý je vlastnosťou žandárskych strážmajstrov, posledné zvučné slová, zaznel dvorom dlhý výkrik hrôzy, sprevádzaný prudkým zvonením.„Čo to znamená?“ zvolal strážmajster.„Akiste niektorý cestovateľ má veľmi naponáhlo,“ poznamenal hotelier. „Ktoré číslo to zvoní?“„Číslo tri,“ odpovedal sluha hotela.„Utekajte ta!“Vtom sa krik a zvonenie zdvojnásobily.Sluha chcel utekať.„Nie,“ riekol strážmajster, zadržiac ho; „tak sa mi vidí, že kto tak zvoní, potrebuje niečo iné ako sluhu, a my mu poslúžime žandárom. Kto býva v čísle treťom?“„Akýsi mládenček so sestrou; prišli v noci v cestovnom koči a chceli izbu s dvoma posteľami.“Úzkostlivý hlas zvonca ozval sa tretí raz.„So mnou, pán komisár!“ volal strážmajster. „Poďte hneď za mnou.“„Počkajte,“ riekol hotelier; „izba číslo tri má dvoje schodov: vonkajšie a vnútorné.“„Dobre,“ riekol strážmajster, „ja pôjdem vnútornými, to je môj odbor. Pušky sú nabité?“„Áno, strážmajster.“„Nuž vy ostatní pozorujte vonku, a keby chcel utiecť, strieľajte do neho; podľa toho, čo oznamuje depeša, je to veľký zločinec.“Strážmajster, sprevádzaný komisárom, zmizol vo chvíli na vnútorných schodoch. Pri jeho zvestiach o Andreovi v zástupe nastal šum.Viďme, čo sa stalo.Andrea veľmi obratne sliezol až do dvoch tretín komína, ale tam sa mu skĺzla noha, a hoci sa zachytával rukami, dostal sa dolu rýchlejšie a najmä hrmotnejšie, ako by si bol želal. Nebolo by to malo význam, keby izba bola bývala prázdna, ale na nešťastie bývali v nej.Dve ženské spaly tam na lôžkach a hrmot ich zobudil.Ich zraky sa obrátily na miesto, zkadiaľ hrmot vyšiel, a cez otvor zbadaly v kozube mužského.Jedna z dvoch ženských bola plavovlasá a vykríkla tak hrozne, že sa jej hlas ozval v celom dome, kým druhá, černovlasá, priskočila ku šnúre zvonca, a zvoniac zo všetkých síl, urobila poplach.Ako vidno, Andreu prenasledovalo nešťastie.„Zmilujte sa!“ zvolal bledý, zjašený, nevidiac osoby, s ktorými hovoril. „Zmilujte sa, nevolajte nikoho, zachráňte ma! Nechcem vám ublížiť!“„Vrah Andrea!“ zvolala jedna zo ženských.„Eugenia! Slečna Danglarsová!“ šeptal Cavalcanti a jeho hrôza premenila sa na úžas.„Pomoc! Pomoc!“ volala slečna d’Armilly, vytrhnúc šnúru zvonca z Eugeniiných bezvládnych rúk a zvoniac ešte s väčšou silou ako jej družka.„Zachráňte ma, prenasledujú ma!“ modlikal Andrea, spínajúc ruky. „Zmilujte sa, preboha, nevydávajte ma!“„Už je neskoro, už idú,“ povedala Eugenia.„Ukryte ma teda niekde a povedzte, že ste sa naľakaly bez príčiny. Odvrátite ich podozrenie a zachránite mi život.“Obidve ženské, primknuté k sebe a zahalené prikrývadlami, neodpovedaly na jeho prosebný hlas; zápasily v nich všetky predstavy a všetok odpor.„Nechže je,“ riekla konečne Eugenia, „vráťte sa, kadiaľ ste prišli, vy nešťastník! Choďte, nepovieme nič.“„Tu je, tu je!“ volal hlas na chodbe. „Tu je, vidím ho!“Strážmajster, nazrúc cez kľúčovú dierku do izby, naozaj zbadal Andreu, spínajúceho ruky.Prudký úder kolbou pušky vyrazil zámku, druhé dva odrazily závoru. Vyrazené dvere padly dnu.Andrea priskočil k druhým dverám, vedúcim na galériu na dvore, a otvoril ich, chtiac sa vyrútiť von.Tam zasa stáli dvaja žandári s puškami, namierenými na neho.Andrea zrazu zastal; bledý, trochu nazad nachýlený, svierajúc v zaťatej ruke teraz už zbytočný nôž.„Veď utečte!“ volala slečna d’Armilly, do srdca ktorej vracal sa súcit, keď ju opustila hrôza. „Veď utečte!“„Alebo sa zabite!“ povedala Eugenia v póze vestálky, dávajúcej v cirkuse víťaznému gladiátorovi prstom znamenie dobiť povaleného protivníka.Andrea sa zachvel a pozrel na devu s pohŕdavým úsmevom, dokazujúc, že jeho skazenosť nechápe tú vznešenú dravosť cti.„Zabiť sa?“ zvolal, odhodiac nôž. „Načo?“„Veď ste to sami povedali!“ zvolala slečna Danglarsová. „Budete odsúdený na smrť, popravia vás ako posledného zločinca!“„Ech, ak má človek priateľov…“ odsekol Cavalcanti, skrížiac ruky na hrudi.Strážmajster pristúpil k nemu so šabľou v ruke.„Len schovajte šabľu do pošvy, dobrý človeče, schovajte,“ riekol Cavalcanti, „netreba robiť komédiu, veď sa poddávam.“A otrčil ruky na sputnanie.Devy pozeraly s hrôzou na ošklivú premenu, ktorá sa odohrala pred ich zrakom, keď mužský zo spoločnosti shodil svoj obal a stal sa galejníkom.Andrea sa k nim obrátil a riekol s nehanebným úsmevom:„Odkážete niečo pánu otcovi, slečna Eugenia? Lebo sa akiste vrátim do Paríža.“Eugenia si skryla tvár do dlaní.„Ó,“ pokračoval Andrea, „nemáte sa prečo hanbiť; ja sa nehnevám, že ste najaly voz a jachaly za mnou… Veď som bol temer vaším mužom.“Po tomto posmešku Andrea zmizol, zanechajúc obidve ubehlíčky útrapám hanby a poznámkam zástupu.O hodinu, majúc obidve ženské šaty, vysadly do cestovného koča.Brána hostinca bolá zatvorená, aby devy boly ušetrené prvých pohľadov; no jednako musely, keď sa brána zasa otvorila, prejsť pomedzi dvojitý rad zvedavých, blčiacich očí a šepkajúcich úst.Eugenia zatiahla záclonky, a hoci už i nevidela, predsa len počula a ozvena posmechu doľahla až k nej.„Ó, prečo svet nie je púšťou?“ zvolala, vrhajúc sa slečne d’Armilly do náručia, s očami, žiariacimi od zlosti, akou horel Nero, keď sa hneval, že rímsky ľud nemá jednu hlavu, aby ju mohol razom odťať.Na druhý deň sa ubytovaly v Bruseli v hostinci de Flandre.Andrea bol od predošlého dňa uväznený v Conciergerii.	Dumasst_Grof-Monte-Christo-VI.txt
1. BohyněA.Kdo by už nebyl slyšel, nebo četl o žítkovských bohyních!? Vždyť je to taková zvláštnosť tohoto koutku mé farnosti, že se už o tom po deset let píše v různých časopisech, kalendářích, brožurkách; tak že, kam ústní pověst o jedné nebo druhé bohyni nevnikla, proniklo tam aspoň něco tištěného. Ovšem, že málo si toho svět povšiml. Přečte, zasměje se, a — — — konec. Lépe si lid všímá pověsti, čehož důkazem jsou stálé a stálé návštěvy bohyň na Žítkové.Kde však je ta Žítková?Z Uh. Brodu se jede přímo poštou na Starý Hrozenkov, nebo vlakem do Bojkovic, a odtud pěšky nebo povozem přes Starý Hrozenkov. Za dvě hodiny je zvědavec u té které bohyně.Nebo z uherské strany se dostaneme na Žítkovou takto: Mezi Trenčínem a Novým Městem n. Váhem, je malá železniční zastávka: „Kostolná-Zárječ“. Pardon, byla, byla, ale už není. Maďarsko hacafírský duch toho nestrpěl, toto slovenské pojmenování čistě slovenských obcí setřel, a teď se jmenuje: „Vágegyháza-Alsózáros“.Je to malé hnízdečko ta Žítková, vlastně jsou to jen kopanice, ale široko daleko známé. Vždyť zde bydlejí — jako kdysi v Boršicích — „bohyně“, jež nejen umějí „léčit“, nýbrž i vynajíti ukradené, začarované a nevyzpytatelné věci; dovedou vyrovnávati spory a sváry, po případě je ale též dovedou způsobiti a rozdmýchati; dovedou vypomáhat milencům neb zamilovaným ve všech jejich tužbách, ale dovedou je též i rozlučovat. Zkrátka a dobře, ony dovedou vše, všecinko, ony objasní vše.A že tento „kšeft“ jde velmi dobře, toho důkazem je, že máme teď na Žítkové pět „bohyň“. Ještě před třemi roky, byly pouze tři, ale dnes je jich pět.Všechny tyto bohyně hrají velmi důležitou úlohu a jsou daleko široko rozhlášené. „Bohyně“, vlastně „bohyňování“, je na Žítkové prastaré. Obyčejně je to v jistých rodinách dědičným privilegiem. Matka vyučila dceru, tato opět svou dceru a tak to jde až na naše časy.Nejvyhlášenějšími byly stará „Pagáčena“ a stará „Belohlavá“, ale obě dvě již zemřely. Nebyly nikterak pokrevně spřízněny. Pagáčena měla čtyry dcery, ale jen dvě vyučila; druhé dvě snad neměly k tomu patřičného nadání a proto jsou jen kopaničářkami. Belohlavá zanechala jen jednu vyučenou dceru. Byly tedy jen tři. Před dvěma lety se však do toho řemesla dala i jedna vdova, podruhyně. Do práce je lehtivou, tož se chytla lehčího a výnosnějšího. Co však ďas nechtěl! Domácí „paní“ této poslední „bohyně“ pozorovala závistivě, jak její podruhyni-bohyni tekou peníze, vykázala milou bohyni ze svého baráku a začala i ona „bohyňovati“. Je jich tedy pět.Samo sebou se rozumí, že jedna druhé závidí i oči v hlavě, a každá si hledí získati co nejvíce klientův; jest tedy konkurence veliká. Všem se ale daří velmi dobře, za čež mohou děkovati lidské hlouposti.Nejprohlášenější je teď „starší Anča Pagáčena“, známá pod jménem „Fuksena“. Je z bohyň nejstarší a nejpraskanější. — Dívati se do kuchyně každé bohyni zvlášť, není třeba, ježto je to s nepatrnými obměnami při „zažehnávání a zaklínání“ jen poněkud odchýlné, jinak však úplně stejné.Říkává se, že kominářské řemeslo je nejlacinějším. Kominář si koupí do řemesla: metlu, kartáč, a už je hotov. Žebřík si může vypůjčit. Než to sedere, vydělá dosť a dosť. Já však tvrdím, že „bohyňování“ je ještě lacinějším řemeslem. Co k tomu potřebuje? Kus vosku, asi za korunu, hrnec, v němž taví vosk, a konečně hrnec neb hrotek se studenou vodou. A věru, kominář sedere dříve metlu i kartáč, než „bohyně“ hrotek a než se jí mine vosk.Nynější bohyně jsou již přestrašené, ježto byly již pronásledovány lékaři a soudy. Ba stará (matka) Pagáčena má prý jen lékařům co děkovat, že se už dostala na druhý svět. Byla prý totiž zavřena, potom předstírajíc choromyslnosť, byla prý v nemocnici, kde prý ji tak dlouho kurírovali, až ji odkurírovali. Ba dokonce prý zčernala po smrti jako uhel.Nesmíme se tedy diviti, jsou-li nynější bohyně velmi opatrné. Zvětří-li nějakého podezřelého pana, raději se vytratí, by nemusely „bohyňovat“. Dobře ony vědí, že nejen lékaři nýbrž i četnictvo po nich pase; zvláště však lékaři, vždyť jim bohyně lezou nejvíce do zelí. Bohyně nepřestávají jen na léčení, nýbrž ony též zažehnávají, zaklínají, vyhledávají věci ukradené, ztracené atd., a v tomto oboru se lékaři nevyznají, kde by k tomu též přišli? Což tedy divu, že mají bohyně více „pacientů“ než kterýkoli městský lékař! Je to opravdovým štěstím, že matky než zemřely, své dcery do všech tajů svého umění a divů zasvětily a tak pokolení lidskému (vlastně hloupému) ohromnou službu prokázaly. Co by si jen počalo lidstvo, kdyby nebylo našich bohyň?!Duševědu (psychologii) arčiť ani jedna, ani druhá nestudovala, ale na první pohled dovede vyčísti z tváře bolest, nemoc, sklíčenost, ba i přetvářku. Sezná-li tuto, je už zle — nadobro. Nedá se tak snadno někým obalamutit.Velmi dovedně se dovedou všechny otazovat, výtečně kombinovat a zvláště na to dbají, aby svou vševědoucností dovedly své klienty překvapit. Ke své vševědoucnosti užívají všelijakých pomůcek a úskoků, o nichž cizinec nemá ani nejmenšího tušení.Jakmile se jim podaří svého klienta překvapit, skutečnost mu před oči postavit, o čemž se domnívá klient, že o tom nikdo vůbec neví, takový klient bude přísahati na vševědoucnosť bohyně a její moudrosť, a bude šířiti její věhlas, kam jen přijde. Nesmíme se tedy diviti, že jdou na Žítkovou lidé jako na pouť. Žítkovou zná nejen prostý lid, nýbrž i inteligence. Zná ji celá Morava, Uhry, ba i Vídeň, Praha a Varšava. Denně, prosím denně, se u bohyň vystřídá i 50 osob, hledajících pomoc v různých záležitostech. K nim se utíkají bídáci v halenách, páni se zlatými řetězi, dámy v hedvábí se závoji na tváři. K nim putují lidé z daleka pěšky; k nim jedou páni a dámy v kočárech.Vypoví-li milenec milence lásku, jde tato k „bohyni“, by ho k němu nějakým čařiskem opět připoutala.Ztratí-li se někomu peníze, jde k bohyni, by mu svými čary oznámila, kdo je vzal.Je-li kdo nemocen, jde k bohyni, by mu pomohla.Nedojí-li někomu kráva, jde se „bohyně“ otázat, která „potvora“ krávě učarovala.Onemocní-li někomu dobytek, putuje k bohyni, by dobytku „odčarovala“ a pomohla.Má-li jíti někdo na soud, jde k bohyni, by svými čary začarovala soudce tak, aby on vyhrál.Vede-li se někomu špatně, jde se bohyně otázat, jak dlouho se mu ještě zle povede, nebo co by měl učiniti, nebo kam se odstěhovati, aby se mu dařilo dobře, anebo aby byl šťastným.A naše „cituplné“ bohyně mají pro každého vlídné slovo, „dobrou“ radu, „prospěšný“ lék. Bohyně otvírají dvéře minulosti, odhrnují temný závoj budoucnosti, volají za svědky mrtvé z temných hrobů. Zkrátka a dobře, ony za peníze „všechno“ vědí a za peníze „všemu“ rozumějí. No, však darmo je lid nejmenuje „bohyněmi“. A tyto nádoby moudrosti, tyto praprosté ženy, vydělají svým „bohyňováním“ tolik, jako leckterý úředník v VIII. hodnostní třídě, a dle toho též i žijí.Ale k tak choulostivým věcem, jež všech pět bohyň provozuje, je zapotřebí mimo vosk, hrotek, zeliny, vodu, též zláštního nadání a bystrozraku, zvláštních vloh ke lži a ke klamání. Vždyť bohyně musí nejen zažehnati, ale ona musí svému klientovi vpadnout i pěkně do noty, ona ho musí i úplně uspokojit; a co nejhlavnějšího, nesmi si pošramotiti svůj věhlas.Domácí lidé k nim nejdou o žádnou radu, o žádnou pomoc, ježto vědí, že celé to „bohyňování“ je čiročirý podvod, a říkají jim i čarodějnice neb bosorky; ale když vidí, že pošetilí, cizí lidé táhnou po kopanicích a táží se na bohyně, tož je beze všeho zavedou k některé z těch pěti čarodějnic. Bohyně jim pak za dovedení takového ťulpasa zaplatí. Vůdce čeká přede dveřmi, až je bohyně s „bohyňováním“ hotova, a pak si jde k ní pro záplatu. Bohyně mu dá za dovedení korunu, dvě, někdy i pět, dle toho, kolik sama dostala. No, a klient zaplatí též „od cesty“.Každá „bohyně“ má své náhončí, jak na Žítkové, tak na Hrozenkově; jak v Drietomé, tak v Kostelné, všude při silnici a stezkách, které vedou na Žítkovou. Tito náhončí dávají pozor na každého cizince, by jim žádný neušel. Jsou již tak vycvičeni, že na první pohled poznají, jde-li cizinec k bohyni, či jde-li snad za jiným zaměstnáním. Na kom poznají, že jde k bohyni, toho se přidrží a vedou ho. Cestou snaží se, pokud možno vyzvědět, za jakou záležitostí jde cizinec k „bohyni“, by jí to mohli před „bohyňováním“ pošeptati. Nepodaří se to však vždy. Některý klient mlčí jako ryba. A tu si „bohyně“ již pomůže.Nejdříve pěkně cizince přivítá, prohlédne si ho od hlavy až k patě, poprosí ho, by si sednul, a podotýká: „Němajce mi za zlé, já musím esče trochu statky (t. j. dobytek) opatric. Za chvílu budzem tój (t. j. tady).“ Nenechá však příchozího ve světnici nikdy samotného. Vždy je s ním někdo z domácích, jenž se ho ve světnici na všelico dotazuje. Nemyslete si však, že jde „bohyně“ do chléva poklízeti dobytek. To to! Ta jde rovnou cestou po žebříku na půdu čili poval a postaví se k otvoru komínu. Kdo zná kopaničářské komíny, ten ví, že se u otvoru komínu dá všechno, všecinko vyslechnout, co se ve světnici povídá; ježto kopaničářské komíny nejsou nad střechou nýbrž pod střechou. Takový komín je jen asi 1 m nad povalem a končí širokým zděným kolenem, takže když se ve světnici na ohnisku topí, láme se kouř v koleně, šíří se po celé hůře a prochází celou slaměnou střechou. Vypadá to pak tak, jako kdyby celá střecha hořela.Muž neb někdo z domácích se ve světnici vyptává, zkoumá, klade otázky a „bohyně“ u komína poslouchá. Vyzvěděla-li již dosti, sejde dolů, vejde do světnice, oprašuje se sebe seno neb slámu, aby cizinec viděl, že byla ve chlévě a prohodí:„Teda, tój som, ludkovja! Oj, viem já, viem, čo vás sem priviedlo. Stalo sa vám, veru, neščestie a přicházíce hladac pomoc. No, len si sednice, s pomoců Božjů aj vám pomóžem, keď som bohyňa.“Teď vypoví udivenému cizincovi, co ho sem přivedlo, tak jak to byla vyslechla, vyzkoumala a si skombinovala. A uhodne vždy. Kdyby si nebyla jistá, raději neřekne nic, a dá si celou věc vyložit.Tímto způsobem se už dá „bohyňovat“. Není-liž pravda?	Hofer_Bohyne-na-Zitkove.txt
Ešte kvietokBlížim sa k 80-ke. Tu som. Celý svoj život kvitnem. Kvietok hľadí na vás. Nie starec.Koňa netreba biť, keď ťahá. Každá hodina na ceste ho šibe.Slnko je nevysmudené v peci neba. Padá na vinič, aby bolo víno.Ide byť neskoro v noci. Nebojím sa tmy. Prídem tam, kde milujem. Mám slovenský sprievod.Poviem trpiacim: Ukážte sa mi! A ukážu mi Krista. Zem je z jeho ohňa.Vojdem do záhrady, poviem: Bože, tvoja je robota. Tu kvitneme. Nechodíš po opŕchnutých lupienkoch.A keď vidíš slabý vzrast, šepkáš nám: Popolievajte! Nejdeš so sekerou na kvety.Nenesieš vietor. Nezanáša nás prach. Ten nesadá na ľudí, ktorí trpia.Veď každý z nás by mohol byť burinou. Ale Božie deti sa nemenia na iné.Nie je nekonečná naša púť. Peši ju konáme a peši objedáme kriačky s malinami.Krajín je všade dosť, ako našich rokov. Nestarnú, vedeli sme vždy o nich. Kvitli i nekvitli.Pred nami pevné sú obzory. Víchor neodháňa hory. Chcel by. Nejdú.To sladké i to trpké tu rastie. Dych majú hlboký aj jahody, aj trnky.Všetky plody sú k nám priateľské. Nechceme žiť tam, kde nik nohu nevloží.Plamennému motýľovi otvoria sa celé priesady ruží. Priletel podľa slnka.Kvietky jemu patria. Či je ráno, či večer, on sa na nich popasie.Pre nebo sme ovečkami. Večite. Večnosti Božej čas nič neuberie.Ešte sa zahľadieť do kúta raja, kde sa Pán Boh prechádza. Kde sa krajšie obliekajú lúky.Svätožiara svätých je sila do výšky. Vzletieť spokojne, i z karavány rokov.*Milovať! Ešte mať poéziu! Ešte kvietok!	Dilong_Este-kvietok.html.txt
Pro delfínaAd usum delphini[1][1]Ad usum delphini— pro potřebu dauphina, t. j. francouzského následníka trůnu (lat. delphinus) — Ludvík XIV. tak nechal označit soubor klasických řeckých a římských textů, zbavený před předáním mladému následníkovi pasáží, jež král považoval za nevhodné. (Srov. též dopis J. Čapka B. Reynkovi citovaný výše.)	Capek_Pro-delfina.html.txt
Syn pustiny[1]Kde bujná lučina, kde temná dubina,kde sivým zadutá homokom rovina,kde svetlý nebosklon na zemi spočíva,z rázsochy sa smelo sivý orol dívana ďaleko-šíre rozľahlé končinypod jasnou dutinou nebeskej výšiny —svet, dômysel jeho všetky splietol strany —tu je násilia dej posiaľ neuznaný.. . . . . . . . . . . . . . . . . . .Tu na všetky strany šíri sa sloboda,obyčaj a mienka — hotový srdca jed,tu nedáš nikomu zo skutku odpoveď,pod nebom odkrytým mrak nezastrie čelaa myseľ je dumná, pevná a veselá.To svet celkom druhý — to svet celkom iný!Keby ste vy znali šuhaja pustiny,keď sa on vyšvihne na koňa sivéhoa duša zažiada do poľa šíreho,kde láska, odvaha, dobrodružstvo voláa zďaleka kýva naňho dobrá vôľa!Môže mrak ťažký prach do povetria dvíhať,liať sa do skapania, nebo bleskom syčať,rozjašený vietor drúzgať stromorady,nebo, zem od vzteku zbiť sa dohromady:syn pustín na koni rozdurenom sedía spieva pokojne ako inokedypieseň pustatinskú — vietor hlas strháva —ku kopcom koníček sivý porehtáva,hrom s trasavou zemou ustavične zvoní,a syn pustín letí veselo na koni.Vojna živlov, mračna nie mu proti vôli,on zrástol ako tá trstina na poli.Ale sa nezhýna. Hrdosť v sebe nosí,od nikoho predpis pre život neprosí,ani ho nežiada, trebárs mu ho kto dá —jemu neviazanosť všetko a sloboda,z ktorých dvoch blahocit tečie bez premeny.Spýtaj sa ho, s kým on osud svoj premení?Či zbabelosť pustá súd vynáša nad ním,ktorú svet nazýva osvetou, vzdelaním?Či nenasýtenosť a nadutosť jednýchmu naplodí hrúzu hodín a chvíľ biednych?Či príhody smutné ženú do zúfania?Azdaj ho železný tak zákon naháňa,obec medze kladie, čo bojuje s strasťmi?On hľadí zďaleka, ak’ je svet nešťastný,von z cieľa násilia, kde rán sa nebojí —s ním aj Boh nebeský len v priateľstve stojí,čo svitá, čo mrká na šíre rovinya rozkošne hľadí na syna pustiny.Bože, aký život tam na pustatine!Kŕdle koní divých rehcú po rovine,bez ostýchavosti skáču, sa ihrajú,vetry chvosty, hrivy bujné predúvajú,zem duní od skoku, dupotu tých hostí,fujaky tak prášia ako z povinnostia vlny k oblakom vysokým vznášajú,husi divé v blízkych jazerách gágajú.Nad vodami piští veselá divina.Na brehoch vysoká černie sa trstinaako ten les — slnce cez ňu nepresvieti,tu roj kačiek divých do vetra vyletí,tu líška, tu zajac z húštiny vyskočí,tam vlkovi medzi lístím ziskria očia stratia sa v nemej a tmavej húštine.Kúr sa tmavý, hustý zdvíha na rovinea huk temný, hrozný vždy bližšie slyšeti —to kŕdeľ divočiek rozjašených letí,bujaky sa ženú ak’ skaza zďalekaa bučia, že malé, veliké sa ľakáa pútnika — zrádnik naskutku vyhodí.Na brehu jazera dômyselne chodíbocian a žiadané lahôdky si hrabá,kde zašuští jašter, had — zakŕkne žaba.Nad studňou rázsocha šerie sa zďaleka,na nej jedna vrana utrápená kvákaa na dobrý dúšok zve pútnika vodyak’ stará krčmárka. Rázsocha vždy chodídoluká, horeká — temne povrzgáva —rovina celá pustý ohlas dávana spev jednoduchý, škrípavý, vláčlivý,až dotkne aj vranu ten vrzg žalostivý,naposledok sa aj táto stará zviecha,odletí tam preč, kde zve väčšia potechaa zdochlý kôň skvelé pripravuje hody.Na poli černejú sa štyri jahodys veľkými, hustými na strany vetvami,kde šantujú vrabce a bývajú vrany —s rojom chrústov, čo tam ustavične zvoní.Chalupa doluká a pol strechy v tônipod hustým zelením — to je čárda známa,kde sa pije často do bieleho ránaa celé mesiace trvá veselý ples.Pred vrátami leží jeden statočný pes;tie vráta v živote nejednu strpeli,keď sa samy sebou otvoriť nechceli,od valašky ranu — v nočný čas od hostí —keď hostinský nemal toľko statočnostihneď skočiť; — teraz sa rozstúpte dokorán.Po pitvore pustom prechádza sa potkana s koštiaľom jedným veľký robí hrmot,na strane v svetlici temný počuť chrapot.To hostinský leží vo snách pohrúžený,pred sparnom, muchami v bunde zakrútený;božiu celučkú noc nebol na pokoji.Povážte, čo jeden hostinský vystojí.Svetlica je temná, veľká a zdĺhavá —pri tomto stole sa dni veselo trávia.V tejto izbe oné ďaleko v povestischádzajú sa pustín veselé nevestya kusy a žarty, divy vystrájajú.Na týchto laviciach hudci sedávajú —úhlavní vrahovia pre meštek a bôty,čo režú tie staré pustatinské nôty,až sa telo trasie a žily ihrajúa aj tie jahody hore kolembajú.Veselo tu býva — slovom, štyri svety —čo myslíte, aké pustina má deti?Chodieval som — trávil mnohé dni, hodiny —nezabudnú nikda ho tieto pustiny,ani táto čárda, kým z nej budú kusy…Podivné príhody človek vystáť musí —Bude úzko, temno, žalostne chlapcovi.Uvädne a uschne tamten sad višňový,na brehoch jazera, kde sa ten dvor belie,rodič si dlhé dni s plačom čítať budea matka chudinka oplakávať bude,čo s plačom daromným nikda nedobude,stratia pustatiny syna a priateľaa v sade višňovom zamĺkne píštela.A šuhaj, Bože môj, bude mať hodinu!Ten stratí svoju vlasť, slobodu, rodinu.Najviac — ak mu ešte stratiť pozostávadačo — iba život, na potechu právačo nemá — výhodám márnym zapredaný.Šuhaja prevzali neslýchané strany,neslýchané kraje, nesmierne výšiny,až úzko hľadieť na hlboké dolinya nebo, vrchami stisnuté v úzky klin.Tu neznajú ani, čo je pustiny syna jeho sloboda — mládenská svevoľa!Tu vládne železná, suchá, pustá vôľa,ktorá ľahké počty s hocikým urobíbez veľkých myšlienok, úzkosti útroby.Božechráň, spomenúť o krásnych hodinách,prežitých na milých ďalekých pustinách,o neobmedzenom a voľnom živote,v obci každý musí sa koriť jednote,ktorá od jedného takú žiada obeť:Na najkrajšie svety naveky zapomnieť,pochop dľa potreby obyčajnej riadiťa svoje myšlienky celosti podrobiť,ktoré samy sebou tiež môžu viacej stáťako celá obec, ešte i jej podstať.Súkromnosť — rodina — Bože, tu sa žije!Sem sa len vpratali ešte krásne zmije,pretvárnosť hlavná cnosť je medzi nimi,z úprimnosti cítia sa urazenými,šľachetnosť srdečná u nich slabý pokus,neprirodzenosť je ich bežný, milý vkus,ktorá prenikla obyčaje, mravya skvelé víťazstvo nad prírodou slávia v sladkej sa kochá sebavedomosti,keď vyjde na stupeň úplnej smiešnosti.A keby podotkol tie druhé pomery,kde sa vyhľadáva koľko-toľko viery,zaprenia, svedomia, trošku statočnosti —ďaleko ak’ nebo od túžob, žiadostí!Biedny syn pustiny, veľmi si sa sklamal,čo si si za raje v krajinách sľuboval,kde kvitne vzdelanosť, vedy a umenia!Tvoj duch ti narobil iba len trápenia.Ty sa teraz hanbíš za synov slobody?Spotvorený otrok — čo hanobíš rodyšľachetné — za nástroj, slúžiaci vrahovi.Čo robí ten sádok na briežku višňový?Čo tá mať úbohá, za synom omdlelá?Čo tá čárda v poli, tá zvučná píštela?Pomnenky jediné nedajú útechua túžba bolestná bez všeho prospechu.A ten čas tak ide po stupni na stupeň —po noci pochmúrnej víťazstvo slávi deň,tak jar dlhú zimu poriadkom odmení,slnce, mesiac, hviezdy svietia bez premenya čas ide ako beh žitia šumného,až sa zľakne človek od seba samého.Šuhaj premenený — hotový to oblak,pochyba, nevera skazili jasný zrak.Každodenné práce city zatupilia len pozostali tie jediné sily,aby jeden v obci medzeru vyplnila cnostný, poriadny občiansky život žil —kôl mocný do toho velikého plota,občianskeho to úd výborný života!Vypadli z pamäti dávno všetky hádky,myšlienky jediné sú denné výdavky,čo človek k pohodliu potrebuje ročne,bez ktorých nemôže žiaden vyjsť statočne.Pred kaviarňou sedí v krásnych nohaviciach,kabaňu má, zlaté prstene na palcach,črievice jelenie, klobúk kastorový,v ruke tenuštičký prútik trstinovýso psou hlávkou krásnou zo striebra ak’ krieda —a medzi fúzami tvár ako smrť bledá.Všetko pohybuje sa v rukách osudu,kto zná, do večera aké chvíle budú!Čas, ako bývalo predtým, tak vždy beží —syn pustín na loži smrtedlnej ležív svetlici velikej, vkusne ozdobenej.Nádhera, bohatstvo všade svieti po nej,rajskú vôňu lejú východné kvetinyz nádob drahocenných, vzácnych. — Syn pustiny,vyschlá zadumaná do seba postavapráve tak vyzerá ak’ umrlčia hlavamedzi krom zeleným tam na cintoríne,na krásnej zelenej hodvábnej perine.Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýtya koniec života onedlho cíti.Ten ide vždy tuhšie dvojnásobným krokom,aby posledný dych odobral útokom.Biedny synak pustín v tej chladnej cudzine,nebolo ti radšej skončiť pri rodine,ako v tejto cudzej bohapustej zemi?Tu je každá hora, každý kríček nemý,každé slovo cudzie, tvrdé ako skala,že by tá pustina šíra zaplakala,striasol sa sádoček od žiaľu višňovýa slzy vypadli materi, otcovi.Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýtya koniec života onedlho cíti.Ten ide vždy tuhšie dvojnásobným krokom,aby posledný dych odobral útokom.Čas beží — rihoce koník, druh jediný,posledná pamiatka ešte z pustatiny,zabudnutý roky — skáče celou silou,že nemôže pána svojho už niesť domov,že nemôže viacej ísť v šíre pustiny,rihoce a skáče ten priateľ jediný,že celý dom, dvor sa započína triastia po izbe hučí drahé meno vlasti.Strašne vyzerá — zrak posiaľ nenasýtya koniec života onedlho cíti.Ten vždy tuhšie ide dvojnásobným krokom,aby posledný dych odobral útokom.Krásne vyzerajú tie krásne roviny,keď mesiac zasvieti bledý na pustinya nebo miliónmi iskrí hviezdičkami.Teraz mračná letia hroznými vlnami,zo všetkých strán víchor ako z mechu duje,tma sa ako z rohu po poliach rozkľujea ticho, tichučko temnotu preniká.Bude hrozný príval a búrka veliká,povodeň, blýskanie, bijúce paromy —víchor, čo odnesie so strechou aj domy,nešťastie, čo budú dlhý čas pamätať.V chalúpke pri stole otec, čeľaď i maťa ostatná z poľa zohnatá rodinasedia. Utrápená pre čeľaď hodinablíži sa bleskami ak’ k božiemu súdu,už dozaista spať tej noci nebudú.Sprevádza rozprávku hromový neba hlas,čo komu na rozum napadne v taký čas.Všeliake skúsené v živote príhody,od vetrov, prívalov trpené nehody,oheň a v tom istom roku na nebi divtam k poludniu, keď sa syn pustín narodil.Kde toho chudáka osudy zaviali?Rodinôčku, otca, mať slzy zaliali —spomienky sa dávne na syna vzbudzujú.Blesky ako celé potoky križujúpo nebi — až hrôza na pustiny sedá,celej zemi tvár je zdesená a bledáa v svetle zázračnom podivne sa mení,umrlá žiar sto ráz mihne v okamženía šľahne plameňom širokým homokom.Koník od poludnia beží tuhým skokom,až sa navzdor búrke, blesku, hromu valí —pustiny strašný syn — ako strela páli.Za ním nekonečný koní divokých roj,bujakov, divočiek skáče pekelný voj,že dvor obklučuje veliká mrákava —pustatín syn v kline otcov dokonávana briežku, kde stojí sádoček višňový.Rozsvietil krovinu hustú blesk hromovýa neba hrozného durkot očakáva,rehot koní, dupot strašný hlas vydávapo celej zdesenej šírej okrsnosti,byvolov divých hlas hromu divokostismeje sa a hrozné tne do bleskov zrakya rehce a bučí na hrozné oblaky.[1]Ps, str. 48 — 58, prvý raz u V-1, str. 144 — 147. — Vlček podal len prvú časť básne, ktorá je opisovaním života na pustine, a vynechal dej poviedky romantickej: V Ps sú niektoré časti slabou čiarou prečiarnuté. Prepisovateľ to urobil pravdepodobne podľa prvopisu, hoci prečiarnuté časti riadne prepísal. Kedže nevieme, či básnik nemal náhradné texty, a nemáme prvopis, odtláčame ich podľa Ps. Vznik tejto básne spadá do leta alebo jesene roku 1846, keď J. Kráľ putoval po Dolnej zemi. — Oproti Ps má V-1 tieto odchýlky:sa smelo — smelo sa; svet, dúmisel jeho všetkje spljetou strani — v tie dômyseľ sveta neprichodí strany; tu — tam;prepisovateľ nevedel prečítať 9. verš, a preto z neho napísal len „Obec…sa…podá,“ V-1 vynechal pre chybujúci rým i nasledujúci verš: „Tu na všetki strani širi sa sloboda;“tu — tam; To je svet — to svet; zdvíhať — dvíhať; sičať — mihať; ku kopcam — ku kopcom; s trasavou zemou — trasľavou zemou; nenasicenosť — nenasýtenosť; mu naplodí — naplodí mu; rechcú — rehcú; hrívi bujnje — hrivy bujne; k oblakám — k oblakom; na brehách — na brehoch; prez ňu — cez ňu; zdvíha — dvíha; A huk ťemní, hrozní vždi bližje slišeti — to kŕdel divočjek rozjašeních letí — a huk temný, hrozný vždy bližšie bije v slych — to kŕdeľ divočiek tam letí zjašených; a pútňika — a pútnička; zrádca(V-1 tak isto, hoci ide o chybu prepisovateľa, preto opravujeme) —zrádnik; jezera dúmiselňe — jazera dômyseľne; lahudki si hrabá — maškrty si hľadá; dúšek — dúštek; pútnika — pútnička; kďe zve vetšja — kde väčšia zve; na strani — na strane; pod hustým zelením — pod hustým zeleným(správne zelením);jeden statoční pes — starý, statočný pes; s košťjalom jedným — s koštialom suchým; na straňe — na boku; čo jeden — čo ťaký; Čo mislíťe akje pusťina má ďeti — také vám tá stará pustina má deti; tráviu dňi, hodini — trávil dne tam i hodiny; nezabudnú ňikda ho tjeto pusťini — nezabudnem nikdy na tieto pustiny… V-1 prerušil text uprostred vety, lebo tam mu vyšiel rým, a ďalej už začína sa dej poviedky. Druhú časť do konca podávame podľa nášho čítania textu v Ps. V 15. verši od konca bolo slovo „Sila“ (asi meno koňa), nahradil som ho slovom „koník“.	Kral_Syn-pustatiny.html.txt
ChlapecDítě, které v zahradě sváží svůj pohled ze skvělosti letní země k jasu nebe a zase k zemi, dovede opustit klín rodičů a poodběhnout od soudruhů v hrách, neboť jeho srdce je v nepokoji a mysl zkouzlena.Obrázky v knize, ke které se stále vrací, vyvolávají v něm bludnou touhu a nestálost: hory, zvířata a lidé, cizí lidé a cizí krajiny. Ačkoliv těší se ze všeho, co je důvěrně obklopuje, miluje neznámé, divý a svůdný hlas.V třpytícím se písku, barevném oblázku a v lesku pozlátkovém, v matných hloubkách a chudém světle křemenného krystalu vidí zázrak a mimosvětskou krásu; nikdy jí později neuzří, ale nikdy na ni nezapomene.Nezná čarodějníků, ale svět je plný kouzelnictví: každá věc je zároveň něčím jiným a téměř všechny věci horoucně touží po proměně. Kdo to umí, je mocný a šťastný, je více než černokněžník.Rádo ztrácí se svým kamarádům, bloudí v zapomenutých koutech a často vrací se postát před opuštěným oknem na půdě. Kalným sklem mdle prozařuje slunce a koruny stromů se tiše kymácejí; svět se bezezvučně a bez barev zpropadá skoro do nekonečna a dítě, provázející jeho zánik s němou bázní a lítostí, bezbranně nechává se pojmout v hypnotickou náruč samoty.Jeho myšlenky nemají slov. Přicházejí jako nesmyslný zpěv z dálky, jako zjevující se obraz, pták, který přeletěl, či smyk oblačného stínu a světla nad krajinou.V pavučinách a prachu opuštěného okna visí mrtvý motýl, paví očko se ztraceným křídlem, a jeho mrtvola chrastí a rozpadá se v prstech chlapcových. A druhý motýl, živý ještě, s tykadly v toužném úhlu vzpjatými ke slunci hasnoucímu v prachu skla, rozpíná úzkostná křídla a bije jimi do tabule, vytrvale, poplašeně, bláznivě, jako sebevražedník tříštící si hlavu v kamenech vězení. Hoch vztahuje zvábenou ruku ke škubající se bolesti, která neustává bíti se tvrdošíjně v mušlích jeho hrstí, vzdutých jako klenba ochrany a ukonejšení. Neboj se! Nezmítej sebou v takové ustrašenosti! Vždyť se ti už nic nestane, jenom se na tebe podívám. Neboj se tolik, jen se na tebe trochu podívám a zanesu tě ven. — Chlapec rozevírá pěst. Jeho prsty hledají křehkého zoufalce, usilují něžně vylovit poplašenou změt, jež nepřestává lámat si křídla o nepravidelné stěny a červeně prokmitající spáry žaláře. Bože, jak sebou tluče! Neboj se tolik, vždyť si ublížíš; jen se na tebe trochu podívám a zanesu tě ven. Jen sebou tolik nebij, netrap se tak, ach, nebij sebou tolik!Opatrnými, dychtivými prsty svírá chlapec motýlovo tělíčko a složená křídla. Utišil se! Hoch rozevírá dlaň a jeho ustrnulé oči nalézají na ní nebohé trosky, kal setřeného pelu a mroucí trup skoro všech údů zbavený. Jeho srdce se zastavilo v zmrazeném prázdnu a náhle padla do něho úzkost a zdrcení jako nezměrné kamenné závaží: toto je smrt.Toto je smrt; přítomna v tichém koutě, v pavučinách a špíně okna, přítomná pod tonoucím sluncem, v němž tančí prach, a na korunách kymácejících se stromů, když dole hrají si děti, zasvěcená na plachém půvabu motýla a na vražedných neobratných prstech, jež nechtěly ublížit. — A tvýma rukama, tvou vinou. Hoch ukládá motýla pokorně na okenní rám. — Křídla sebou zaškubala v truchle křeči a jejich bída žaluje. Tvou rukou. Tvá vina, tvá vina to je. — Tu dítě sbírá motýla, který zmítavými pohyby svých křídel přivolává pomstu a trest. Slzy zastavily se mu v očích a jeho srdce palčivě kamení. Pouští motýla k zemi a dokonává zkázu, zoufale doráží vzpírající se trosky, drtí je v atomy a rozšlapává, těžce, přetěžce odklízí svou vinu z vyčítavě upřené tváře přítomného okamžiku.Jeho provinilé oči marně se dožadují útěchy a po druhé utkvívají na opředených rámech okna; mapa pavučin, posetá mrtvými muškami a křídly bez těl, rozevírá se jako odkrytý hřbitov či pusté skladiště věčného zániku a skryté, úlisné práce, které nikdo neviděl. Přihlížel k ní jen průhledný pohled věčnosti, příliš pokojný ve dne a nepohnutý v noci, bezcitné oko, nezměrně rozevřené, jež nevyvrhne se slzami nic, cokoliv do něho padá.S tesklivým údivem skládá dítě na dlaň něžné tělíčko jepice, bytost nesvětskou s průsvitnými křídly, spanile duhovými a lehkými jako mlžné zdání. Tají dech, a přece křehký půvab křídel se nepotlačitelně chvěje, jako by po nich bledě a růžově přebíhal div tajného života. A tu táž duhová vibrace rozechvívá se v jeho sevřeném nitru a chlapec cele hrouží se do své dlaně, divně zvábený a zkouzlený. Jeho myšlenky nemají slov a doznívají k němu jako vzdálená hudba, jako vidění nebo let ptáka v oblacích. Zdá se mu, že tuto chvíli již prožil. Po prvé a pro vždy přichází mu vzpomínka, že tak chvěti se viděl brvy ženských očí, odpoutaný vlas a vlahý stín, že tak viděl růžověti tváře a blednout skloněný půvab, s dechem ztajeným a srdcem sladce zmrazeným tichou bázní.Tento chlapec — nechť zrodil se v jakémkoliv znamení, — až vzroste, bude vždy hypnotizován smrtí, osudně jat krásou, jež nepotrvá, a zazářením, jež hasne, a bude milovat ženy v bázlivém zmatku a zakletí.	Capek_Chlapec.html.txt
Božia hraTáto hra začala sa vtedy, keď veľký Stvoriteľ zúrodnil hrudu zeme ľudským semienkom, no jeho schytila do víru, v ktorom stratil vedomie vlastného jestvovania, až v Galícii vo veľkej vojne.Ležal vysilený po dlhom pochode pri ceste, ktorá sa zatáčala okolo sosnového hája do rozstrieľaného Rudníka. Rozpálené septembrové slnce kálalo mu pery, vysušené smädom a rozchlipnuté hladom, lebo od predošlého večera, čo sa boli pohli z poľného tábora, nevidel ani omrvinku tvrdého suchára a vliekli sa medzi samými močarinami, kde voda smrdela hnusným žltkastým bahnom. Sľúbili im po prekonaní pochodu dvojitú mináž, lež deň sa schyľoval, ležali už vari bezmála päť hodín, šarže zmizli a po kuchyni nebolo ani slychu.Chlapi nereptali. Ach, už im ani to nepomáhalo. Mali príležitosť presvedčiť sa viac ráz, že sú vydedenci ľudského pokolenia, na ktorých sa nevzťahujú ani utešujúce slová Svätého písma. Svet sa k nim obrátil chrbtom a Boh nad ich utrpením zatváral oči. Dávno stratili vieru a prestali sa dožadovať zákonov. Hrozné činy bezprávia im otupili rozumy, rozvrátili myšlienky, prikovali silu, vystrčili ich z pokojného toku čias voľakde na poslednú medzu života, kde ich orabovali o minulosť a kde im dusné vetry smrti zaviali tmavé priestory budúcnosti. Ostrie nevyliečiteľnej trpkosti páralo im prsia a pre pálčivý bôľ nevedeli ešte rozoznať v hlbinách svojich zbičovaných duší bubliny prvých výbuchov hrozných síl, ktoré tam zhromažďovali veky utrpenia a ktoré skoro potom dosiahli vrchol varu a v bezhraničnom šialenstve pováľali tradíciou posvätené staré modly. Ležali bez pohnutia v dlhom rade vedľa cesty. Niektorí nováčikovia, bledých, ešte nezarastených tvárí, ponáhľali sa aspoň v čerstvých spomienkach navštíviť známe dvorce a vziať na pamiatku posledné pozdravy neistotou vyjavených očí milých osôb, krotkých zvierat a nemých, nič netušiacich postojov mŕtvych vecí, medzi ktorými museli zanechať korene života. Ostatní však spali s otvorenými očami. Ich korene už dávno povyschýnali.Ťažké, zaparené povetrie zavaľovalo prázdnu, robotným a pokojamilovným roľníkom opustenú rovinu. Zvuky zamreli. Len v sosnovom lesíku nariekala sýkorka. Hádam sa strachovala o svoje mláďatá, čo na voľaktorom konári vytŕčali z hniezda červené zobáčiky a netušili, ako búrka ľudskej zlosti rozbesnie sa o chvíľu okolo nich.On, ležiac horeznačky, s čelom vklineným medzi lakte, myslel na nemohúcnosť božieho tvora a vtedy prvý raz v živote schvátilo ho pokušenie horkého reptania na božiu Prozreteľnosť.„Ja som hriešny, pri mojej peci nezohrial sa ani jeden uzimený, moja ruka nedávala pričasto almužnu ubiedeným. Oral som a sial. Boh rozmnožoval každé zrnko stonásobne, nuž bolo chleba nadostač na mojom stole, lež nenašiel som príležitosť zavolať siroty, aby sa aspoň omrvinkami nasýtili. Moje myšlienky zblúdili niekedy zo spravodlivých ciest božieho prikázania, zmyslom som doprial hádam priveľa bezbožného opojenia pozemskými radosťami. Božia pomsta padá na moje hriechy právom. Hej, čakal som toto a nevystríhal som sa pokáním, aby ma božia dobrota nadelila odpustením. Ale to vtáča spieva len o božej sláve a chytá mušky, ktoré škodia úrode, Bohom danej na obživu ľuďom, nesprieči sa ani jedinkou myšlienkou vôli Hospodinovej, lebo nemá rozum, ako má človek, a predsa pomsta, čo je vymeraná pre skazené ľudské plemeno, zasiahne nemilosrdne aj jeho. Stratí nevinné deti, z domčeka nezostane mu ani jedinká slamka, a samo zasiahnuté guľkou, cielenou na chlapské prsia, rozprestrie bezvládne krídelká na zem a omočí prosbami zmilovania odratý zobáčik do bariny ľudskej krvi. Toto má byť jeho odmena za služby Prozreteľnosti, a po všetky veky hlásali svätí mužovia, že Boh je nanajvýš spravodlivý.“Ťarcha odporu ho osedlala. Nevládal ďalej takýmito myšlienkami namáhať hlavu. Zväčšovalo to jeho utrpenie. Zodvihol sa na lakte, aby našiel pre oči poľahobu, ale či galejníkovi dopraje voľačo uľahčenie?Slnce divo sálalo popoludňajšie lúče a nebolo pod vyklenutou oblohou badať tôňu obláčika, čo by ich bola trochu schladila. Úpal kládol mu na krk obklady, rozožierajúce dopukanú kožu, a zo žalúdka vyháral mu hlad. Odpľul, aby mal aspoň pery navlhčené. Keby vedel, kde má tá sýkorka hniezdo s mláďatami, pohltal by ich aj živé. Keď Boh nemá milosrdenstva, prečo má naň mať ohľad človek? Morálka je humbug. Máš žalúdok a črevá. Vari to nie je najdôležitejší fakt, ktorý ospravedlňuje aj vraždu? Voľakde medzi africkými pralesmi vyvárajú divosi ľudské hnáty v kotloch a pri tanci ich oblizujú s najväčším pôžitkom. Pohanskí bohovia proti tomu nenamietajú nič.Ohliadol sa.Táto rovina ničím nelákala. Keď sa budú po nej brnieť nespočítateľné kopce hrobov a belieť jedľové drevá nízkych krížov, bude aspoň smutnejšia. Po ľavej ruke vedľa cesty ligotal sa ešte zachovalý drôtený plot. Sosnový hájik bol už za tým plotom, a keď sa pozornejšie zahľadel, mohol ľahko zbadať medzi tmavozelenou čečinou veľmi krikľavú červenú farbu strechy akejsi rozľahlej budovy. To bude najskôr kaštieľ, ktorého cibuľovitá vežička so zástavkou trčala z hustej hmly nadránom, keď sa plúžili vysokým tŕstím neďalekej plytkej a vyschnutej bariny. Prehliadka stajní a chlievov takého kaštieľa by doniesla istotne úžitok.Ale hlava mu odkväcla bezvládne naspäť do dlaní. Taká vychádzka pri dennom svetle by vzbudila podozrenie a jeho dolámané údy vyžadovali ešte jeden dlhší dúšok spánku.Potom sa prebudil v noci.Toto prebudenie malo byť hádam posledným pomazaním, lebo úľava príjemného pocitu pretrela mu spečené čelo ako požehnanie mäkuškej ruky starej matere, prichádzajúce z výšin druhého, azda pokojnejšieho sveta. Na dopukanú dlaň širočiznej roviny skláňala sa láskavo obloha, akoby svojím vatovaným závojom chcela aspoň prihladiť otvorené rany ľudskej biedy, alebo to bol prach, čo padal na vysušené byliny miesto osviežujúcej rosy. Tíšina dňa dostala teraz síce väčší dôraz, ale chladila miesto vetríka. Smädným ústam aj to bol drahocenný nápoj.Keď sa teraz ohliadol, videl menej ako prv. Bolo prítmie. Hviezdy nevládali presvietiť flór nočných hlbín. Všetky veci rozpoznával len po náležitom uvedomovaní. Podlhovasté telá chlapov s rozhodenými údmi nadobúdali tým väčšiu neurčitosť, čím ďalej od neho ležali. Niektorí sa dvíhali ako on, podajedni už stáli a motali sa nad čiernou nerovnou hladinou zeme nemotornými pohybmi strašiakov, ktorých rozhojdal na zemiačnisku strmší náraz vetra. Voľakde za povrch zeme stáčal sa svetlejší pásik cesty. Po ľavej ruke tma bola nepriehľadnejšia, husto načuchraná. Spomenul si, že tam pri dennom svetle bol sosnový hájik a za tým hájikom vybadal kaštieľ. A len čo si na toto spomenul, hrozné kŕče mu zväzovali prázdne črevá do uzlov.Pri ňom vyrástla čierna postava.— Pôjdeme?— Hej!— Ja pôjdem napred, ty trochu počkaj, aby to nebolo podozrivé.Postava zmizla.To bol jeho najvernejší kamarát. Pôvodom Slovák zo Šariša. Predávali voľakedy spolu v najväčšom obchodnom dome v Novgorode anglické súkna. Na vojne držali sa stále spolu. Keď nechceli, aby im rozumeli, rozprávali sa šarištinou. Naučil sa ju od neho.Ozbrojil sa len nožom, aby mu neprekážala zbytočná príťaž. Preskočil cestu a bol pri drôtenom plote. Musel ísť niekoľko krokov vedľa neho, kým našiel betónový stĺp, na ktorý sa vyštveral. Dopadol na mach medzi sosny. Potom bez opatrnosti kráčal medzi stromami. Tu mu nemohlo hroziť nebezpečenstvo. Ale ani potom, keď vyšiel na priestranstvo a stúpal po rovnej, drobným pieskom vysypanej cestičke, neskracoval a netíšil krok. Ponáhľal sa k bielym stenám budov, ktoré teraz presvitali medzi krovinami a neboli tak blízko, ako sa nazdával vo dne. Uberal sa rozsiahlou záhradou. Niekde pristupovali k nemu zababušené mátohy ovocných stromov a na niektorých miestach ho sprevádzali pravidelné kvádre hustých kríkov. Prešiel popri besiedke, zasnovanej divým hroznom, učupenej pod vysočiznými stromami s bielou kôrou a s dlhými ovisnutými konármi, podľa čoho hádal, že to budú staré brezy. Za ňou odbočil na pažiť, lebo tým smerom zbadal šumot, ktorý mohla spôsobiť voda. A nemýlil sa. Niekoľkými krokmi priblížil sa ku kanálu. Jeho ligotavé telo vyliezlo lenivo z krovísk. Pustil sa proti jeho tichému prúdu jednak preto, že tadiaľto sa mu zdala kratšia cesta k staviskám, a jednak preto, že bola teplá noc a prúdom strhávaný vzduch mu ovieval tvár. Ak chcel stále sledovať tok kanála, aby mal pri sebe toto nečakané občerstvenie nočnej vychádzky, musel sa občas predierať kružinou a vtedy mu suché konáriky raždia chrapšťali pod nohami, na čo on málo dbal. Niekedy zas brúsil hustú mládzu tichých sihotí a vtedy si mohol myslieť, že stúpa po mäkkých kobercoch.Noc voňala v týchto miestach prezretými kalinami. Mal veľkú vzdialenosť za sebou a nič ho nevyrušilo, ale keď sa išiel zas z neveľkej sihote vnoriť do kružiny, zavrátil ho od chrbta strmý hlas:— Halt! Wer da?Obrátil sa. Z kanála vyliezala nahá postava chlapa a mierila ku kríku, kde aj pri nepatrnom svetle sa dala rozoznať hŕbka šiat a v tráve pohodená puška. Neznámy sa kúpal, príliš neskoro zbadal nepriateľa, nuž sa poponáhľal ozbrojiť.Takéto chvíľky bývajú vždy pre jeden život osudné.Ten, čo vyliezal z vody, bol celkom nahý, ku zbrani mal najmenej tri skoky, ale keby sa mu tú vzdialenosť podarilo prebehnúť, bol by rozhodoval nad životom a smrťou toho druhého, čo blýskal očami pri kružine ani šakal, lež ten na to myslel. Oceľová guľka preletí väčšiu diaľku ako máchnutie nožom. Zmysly mu praskali od vypätia, svaly na celom tele skákali besným tancom, struna života voľakde nad srdcom zavýjala šialenstvom, poskakovala vyššie a vyššie po stupňoch, vrezávala sa do tenších a tenších tónov. Bola rozpálená a naťahovala sa. Premeškanie jednej sekundy stačilo, aby sa pretrhla, ale v tejto jedinkej sekunde vymrštil sa na protivníka. Bol pri ňom práve vtedy, keď sa dvíhal na kolená, nuž úder mal ľahký. Mieril medzi lopatky, no pred očami vytreštenými hrôzou všetko sa mu marilo.Hlasné zaúpenie vykvaplo do hluchej tíšiny noci. Nahé telo sa vzopälo, zdrapilo ho kŕčovite rukami a stiahlo na seba. Chcel mu ešte zasadiť nový úder, ale potom cítil, ako pod ním znehybnieva.Vstal, odhadzujúc nôž do trávy. Ten druhý ležal na tvári pod ním. Badal na svojich šatách jeho krv. V hlave mu hučalo a srdce vyzváňalo. Hádam odprevádzalo dušu nebohého na druhý svet, lebo umieráčika nablízku nebolo.Hľa, ako ľahko sa človek stáva vrahom.Zo vzduchu sa počali vylupovať zvuky. Boli najprv slabé a vzdialené, ale rástli a blížili sa, akoby na tej strane záhrady, kde sa náhlil, pohodil niekto horiacu zápalku na zem, plameň vyskočil a po suchej tráve utekal sem k nemu. A naraz smerom k sosnovému lesíku vyšľahol výstrel, potom druhý, tretí… Bože, koľko ich bolo? Hádam celý veniec. Obtáčal ho a zatarasoval mu priechod naspäť.Šum vzbĺkol v bezprostrednej blízkosti. Splašené skoky na piesku miešali sa so šúchavými po trávniku a s rýchlymi medzi kružinou.Na útek nebolo ani pomyslenia. Bol uprostred premyslenej siete stráží, kde by mu útek bol pomohol len toľko ako muche trepotanie krídlami a chlpatými nôžkami v pavučine.Vyhodil kocku a hralo sa o jeho život. Hráčov bolo veľa, každý sa namáhal dosiahnuť výhru, len on bol odsúdený na nečinnosť. Mohol azda nadbehnúť niekomu do rúk, skrátil by tým priebeh hry, lež také dobrodenie nemienil nikomu urobiť.„Haha, nezaškodí vám trochu pachtenia za korisťou.“Na ústach mu pučal blen trešťania.„Haha, prežil som skoro celú meru rokov, a neuvedomil som si dosiaľ, akú cenu má moja koža.“Hľadel na svoju obeť.„Tešíš sa, diabol, na moju pečienku?“Čakal na guľku, a nebola to taká hrozná chvíľa, ako si myslia tí, ktorým život ešte kvitne najbujnejšími ružami. Na smrť odsúdení umierajú pred svojou smrťou, a to je vari ich víťazstvo, lebo prežiť vlastnú smrť je vzkriesenie. Hádal, z ktorej strany pribehne strela. Ak spredu, rozkála prsia alebo rozplesne sa na čele. Keby plesla do čela, bolo by lepšie, vyčľapnutá krv by mu zalepila oči, nemusel by sa potom dívať; ak príde od chrbta, prevalí ho na tvár, ale môžu prísť naraz z niekoľkých strán a prevŕtajú mu telo voskrz ako sito.„Haha, červíky budú mať menej roboty.“— Matej!Hľadal rýchlo ligotavú vodu. Ticho plynula. Keby sa do nej ponoril a dal sa unášať tak, aby mu len nos trčal, možno ho odnesie do bezpečia.— Matej! Schystaj sa, zbadali nás stráže! — bolo počuť spoza krovia znovu. Zháčil sa. Tento hlas mi vari prichádza na pomoc. Najlepšie bude ísť s ním. Vie cestu. Najtiaž je vyviesť ma z klepca na priestranstvo, potom už nepoblúdim. Uvažoval.— Matej!Pozhadzoval rýchlo svoje handry a navliekol cudzie. Nemal veľa roboty. Vojenské mundúry sú šité pre všetkých chlapov sveta.— Matej, veďže sa vleč.Prebehol malú kružinu a bol zas na sihoti.Tuto sa čupil do buriny malý chlap. Nebolo ho badať, len keď sa rozkýval.— Ešte budem mať pre teba opletačky, — zagánil nevrlo a poskočil ani zajac do prítmia krovísk.Zakrádal sa opatrne za ním, aby nezmýlil smer. Ten pred ním kľučkoval. Zavše sa zastavil, načúval, zavše sa hodil na zem a ležal bez pohnutia. Robil to isté.Obišli staviská a pustili sa akýmsi vyschnutým korytom potoka, zarasteným z oboch strán hustou vrbinou. Boli v bezpečí. Kroky vyplašenej stráže celkom utíchli. Tenké konáre vrbiny švihali im zľahka tváre a niekedy zakopol bagančami do skál.— Azda si sa vodou zahltal, že si zaďaučal?— Hej.Šiel mu za pätami a zisťoval, že je aspoň o hlavu väčší od neho. Aj vo tme badal malú hlavičku. Kyvkala sa zboka nabok na úzkych, zrazených pleciach.Potom odbočili na druhé koryto. Bolo hlbšie, užšie a ničím nechránené. Bagančami zabáral sa do sypkej zeme. Ak rozhodil viac rukami, búšil sa do kolmej steny. „Toto môžu byť zákopy.“ A po chvíli narazili na prvých chlapov. Buď sa opierali o steny ako drevené, nehybné klady, alebo sedeli pokrčení dolu. Musel sa popri nich predierať alebo ich prekračovať a tí ho buď štuchali do bokov, alebo chytali za nohy a kliali.Potom vojak pred ním zastal.Boli na mieste. Keď sa obrátil, mal na zákope vo výške hlavy priehlbinku pre pušku a kolenami sa mohol oprieť o šikmý schodík, po ktorom mal vyskočiť na zákopy pri útoku.Na oči sa mu sypala tma. Nedalo sa orientovať. Do duše sa mu vkrádala obava, ale nechcel ju ešte rozjatrovať myšlienkami. Cítil, že s jeho životom pohráva sa akási veľká a tajomná ruka. Môže ho zavrieť do dlane a ochrániť, môže ho rozmliaždiť medzi tvrdými prstami a zahubiť. Všetky úskoky vlastnej vôle proti zámerom tejto všemohúcej ruky boli by len bezmocným mrvením nemluvňaťa pod okovanými kopytami ťažkého koňa.Odovzdával sa osudu bez najmenšieho odporu, ale tým sa podroboval aj trestu, ktorým Prozreteľnosť chcela zavrátiť jeho rúhanie.Sotva sa usalašil, ozval sa pri nich drsný chlap:— Jožko Škarba, kade ste lozili?Patrilo to jeho sprievodcovi.— Boli sme sa v kanáli ochladiť.— Nuž tak ste sa mali radšej tam utopiť.— Čože?— Už aj sa presvedčíš, ešte máš čas vopchať si kolok do zadku, aby sa ti potom krvavá polievka nezaliala žltou masťou.Malý vojak tomu rozumel.— Matej! — šeptal jachtavo, — vyber mi potom z vnútorného vrecka blúzy fotografiu, vieš, tú, čo som sa dal v husárskom mundúre odobrať, keď sme boli ešte v Lučenci, a pošli ju do Mrazivého materi. Nie, zanes ju sám, tak bude najlepšie, mohla by sa ešte niekde stratiť, a povedz jej, že… že… povedz jej… — Šepot sa rozmelil a odplavila ho tma alebo slzy svetielkujúcich očí vojaka.Potom sa ďaleko za ním voľačo pomaly driapalo: starý plášť alebo podošva z baganče. Nepríjemný zvuk vŕtal opovážlivo v ušiach. Pichal a drel ako stará kôrka suchára ďasna, a keď sa na voľaktorej mocnejšej nitôčke pristavil, ťažká tma sa zatriasla vo svojom ložisku, lebo do nej narazil hromový úder. Ozvena tohto úderu priľahla na uši ani pleskot širokej dlane. Zasekla sa doprostred mozgu, a kým sa stade nevytisla, človek bol hluchý ako peň. Šiju sťahovala obruč meravenia, lebka sa pukala vari na desiatich miestach, a keď sa po chvíli navracal dojem istoty natoľko, že sa mu zmysly mohli znovu zapäť do okolia, predošlý pokoj bol dodrúzganý na štiepance pekelným lomozom, ktorý sľahal z voľaktorej štrbiny od chrbta.Kanonáda nemá za účel len rozmetať údy nepriateľa, rozkydať črevá a urobiť maltu z jeho krvi a surovej zeme, ale musí rozdráždiť i nervy tých, čo čupia pod oblúkmi jej striel a čakajú na signál útoku. A je to celkom spoľahlivý výmysel. Organizmus zmyslov sa ním rozruší natoľko, že z človeka sa stáva nový tvor, zaopatrený najnebezpečnejšou zbraňou — zúrivosťou. Tenká škrupinka civilizácie pukne a z nej vystúpi zviera, ktoré tam bolo veľmi mliaždené, preto prekypuje pomstou. Strašnými očami hľadá netrpezlivo pred sebou pohybujúci sa tieň, aby ho mohlo zraziť ostrou zbraňou, lebo je presvedčené, že len prúdy ľudskej krvi uhasia v ňom pálčivý smäd. Ak sa v ňom zatrasie niektorý cit mravnosti, hlbšie zaštepený do duše, pukne mu mozog a môžu ho potom poslať v železnej košeli do blázinca. Šialenec sa líši od tohto zvieraťa len tým, že nerozoznáva vlastnú krv od cudzej.Kanonáda trvala pol hodiny, ale ten čas úplne stačil, aby sa úzky priestor medzi dvoma frontmi nabil nenávisťou, ktorú mohli vyrezať len nože. A množstvo zaťatých rúk čakalo na túto chvíľu.Jeho chytala zimnica. Mal byť svedkom vraždenia úbožiakov, s ktorými len nedávno prežíval útrapy cesty a hladu. Osud sa s ním škaredo zahrával. Ach, nedalo sa na to myslieť. Zatváral oči, aby nevidel tmu, ktorá pred ním zo stonov umierajúcich stavala mohyly, ale tie sa mu naskutku rozplešťovali.Malý vojak vedľa neho hľadal svojou drobnou a studenou rúčkou jeho pravicu, stisol a potriasol mu ju. Odovzdával mu tak do opatery svoj vlastný život. Teraz mal na svedomí tri životy: svoj, toho nahého tam pri kanáli a toho malého. To bolo veľa. Strašná príťaž mu mliaždila dušu. Bol by sa najradšej vychytil a utekal späť tou istou cestou, kade prišiel: suchým korytom potoka, popri kanáli, piesočnatou cestičkou krížom cez záhradu k sosnovému háju, nech by sa mu do chrbta vrylo hoci sto olovených guliek, nech by ho rozstrieľali na franforce, nech, nech, bola by to menšia hrôza, ako mať tuto pravú nohu pripravenú na schodíku, ruku medzi brlinami nad zákopom, nôž v zuboch, horúce čelo vtlačené do steny, počúvať stupňujúce sa bubnovanie kanónov, príšerné spievanie šrapnelov, divé výbuchy, v ktorých sa topia trasľavé hlasy krvou preplachovaných úst, a čakať, trpezlivo čakať, kým zovrie zúrivosť až na taký stupeň, že vykvitne bielou penou medzi perami a zaplaví hrudník dravou žízňou po vraždení. Drobnou črepinou vedomia, čo sa mu z celej bytosti zatláčala ešte pod čelo, snažil sa pribiť na svoju ošarpanú pamäť jediné predsavzatie: utekať, stále len utekať dopredu cez prekážky a čakať, kým ho voľaktorá ruka nezrazí na zem, bude to vari najspravodlivejší trest za jeho hriech, ktorým nedávno pretrhol spojenie s Bohom. No bál sa, že to nebude vládať ďaleko so sebou vliecť a novým hriechom ponorí dušu na samé dno večného zatratenia.Nad hlavou mu zavyl nový zvuk. Prepichol rachot hromov voskrz a bzučal trasľavým hlasom najtenšieho nebožieca, zavŕtavajúceho sa veľkou rýchlosťou do hrčavého dreva. Napajedená osa tak bzučí, keď sa rúti proti oku a na ostrom zadočku brúsi žihadlo.A potom mu do ucha voľakto zareval:— Vorwärts!Mŕtvi sa takýmto revom strhávajú z driemot.Vyhodilo ho na zákop. Vedľa neho zľava i sprava dvíhali sa zo zeme mrákavy príšer, ktoré trielili proti tme, odkiaľ šibali na nich blesky.— Huráá!Letel na metle víchrice tohto revú.— Uráá!Smrť vracajúcej sa ozveny chcela ho šmariť naspäť do zákopu.Neďaleko neho padla na zem žeravá kvapka. Voľakto sa napil tejto kvapky. Vrtel sa na mieste ako vreteno. Ujúkal, lebo mu zhoreli črevá. Svietil ako najjasnejší meteor a potom sa stočil do klbôčka a bol veľmi ticho, tichšie ako hrudka, tichšie ako zadlávený mravec, lebo mu na uhoľ spálilo srdce.Sklonil hlavu, aby ho neoslepovali takéto svetlá. Urobil ešte tri skoky a skrbálil sa voľakde do hlbokej brázdy. Rukami sa zaboril do hustej pľačkaniny a na tvár sa mu prilepila mazľavá handra, čo mohla byť aj plachta žalúdka, vykydnutá z roztrhnutého brucha.Pozbieral sa rýchlo na nohy. Bol v cudzích zákopoch, kde sa povaľovali rozdriapané telá. Och, hrôza, hrôza! Chcel si vydýchnuť a utrieť lakťom mazľavinou zatečenú tvár, ale pri uchu mu zas zreval chrapľavý hlas:— Vorwärts!Poslednými silami vydriapal sa hore. Lavína ho zas schytila a unášala.— Matej, držme sa spolu, — počul trasľavý hlások vedľa seba. Preglgol horkastú slinu a utekal. Lež naraz vybehlo proti nemu zlostné šteňa. Zavrčalo a zaštekalo mu priam pod nohami. Nafúknutá vlna lavíny sa na tomto drobnom štekote rozpučila, zakňučala a spľasla na zem.On padol na tvár.Hromy pod oblohou stiahli chvosty. Tíšina noci zas počala stekať na doráňanú zem. Len to rozbesnené šteňa voľakde nablízku sa nemohlo upokojiť. Ďaučalo a ďaučalo.To bol ruský guľomet. Útok sa na ňom zastavil a podľa meravého ohlušenia, v ktorom zaviazol, dalo sa súdiť, že krváca smrteľnou ranou. Chrapľavý hlas, čo ho poháňal do cvalu, sa neozýval. Istotne voľakde skrepenel.Ležal bez pohnutia. Uštvaná noc sťahovala nad jeho pokojom pretrhané závoje, nevyspaté ráno chlipkalo mrazivé mliečne hmly, pažravé lúče vylizovali mláky krvi a len nový úpal poludnia oživil mu údy.Najprv slabo zastonal, lebo ostrý bôľ, zabodnutý v niektorej kosti ľavej nohy, poranil mu srdce, potom vypľul zem, čo mu vnikla medzi zuby, a prevalil sa na chrbát.Veselý vetrík rozháňal po oblohe drobné barance. Úsmevy slnca sa ligotali na ich bieluškej vlne.Musel si dlho čľapkať čelo príjemným chladom tohto vetra, kým si uvedomil svoje rozpoloženie. Spomienky všetkých hrôz predošlej noci preletovali nad ním a púšťali mu na tvár šedivú pieseň zaprášených vavrínov starnutia. Prijímal ich pokorne. Hrdým pohľadom víťaza sa netrúfal ozdobiť, hoci mal na to právo. Veď bol borcom, čo obišiel s jediným úrazom úskalia smrti. No chýbal mu vznešený vzhľad tohto borca. Skôr sa zadúšal ostychom rozčarovania. A tento stav pokladal vtedy za príhodnejší. Keby bol cítil v sebe ešte špenie síl odvahy, čo ho preniesla cez nebezpečenstvo, bol by sa zachoval inakšie, ale on badal len únavu, zavalitú a tupú únavu na mihalniciach, únavu na hrudi, ktorá neodtekala, lebo dlhým ležoviskom vhĺbila si doňho jamu a na samom spodku nahromadila ťarchu olova, ktorá sa ani nezväčšila, lebo predošlého dňa mliaždila ho tak isto k násypu cesty. Akú zásluhu mohla mať táto únava na záchrane jeho života? Ach, nie. Zázrak víťazstva on neniesol vo svojich svaloch. Nebol členom národa, čo si podiel v dejinách vynútil násilím. Jeho dedovia neskúvali oceľové zbrane na výboj, nuž nemohli zanechať potomkom Achillovo brnenie. Niesli na svojich širokých temenách znamenie božie, ktoré ich posväcovalo dobrotou apoštolov. Aj bielym starcom sedávala na tvárach nevinnosť detstva ako zasnenie pokojnej večernej oblohy. Poznali len pieseň roboty. A keď sa im pričapilo na chrbát násilie cudziny, ustúpili do hlbín vlastného ducha. Tam sa posilňovali dlhými besedami s Bohom, kým násilníkova nevľúdnosť nezvetrala ukrutnými mrazmi a úpalmi nekonečných diaľav ich zeme, aby mohli zas rozhodiť pokojne nový osev chleba. A tak zmluva s Bohom im vlastne držala korene bytia.Toto požehnanie zmluvy alebo božie puto pokladal aj on za príčinu vlastnej záchrany.Prišli mu na rozum rúhavé slová, ktorými predošlý deň obviňoval spravodlivosť božiu, a nadišla ho ľútosť, lebo videl sa pokorený vo svojej pýche. Pobádal blízkosť tváre Hospodinovej a jej dobrotu, ktorú ľudská zloba nikdy nepochopí.Uprel kajúcne oči na svoju odhalenú dušu a šepkal:„Môj hriech je taký veľký, že nenájdem pokoja na tejto zemi, preto nečakám odpustenie. Nalož so mnou podľa svojej vôle. Len ma, Bože, nezavrhni. Prijmi ma naspäť do svojho ovčinca. Budem sa zdržiavať obďaleč všetkých čistých stád, aby moja prašina nezaplienila sa do ich bieleho rúna. Nebudem vyhľadávať košiar ani v noci. Chcem sa pásť na skaline a ležiavať na mraze, len ma nechaj sledovať svoju stopu, lebo neistota iných ciest ma napĺňa hrôzou. Nech sa hoci všetka zlosť nebeských búrok znesie na moju hlavu, nebudem volať za tebou o pomoc. Tvoja blízkosť ma upokojí a dá mi dostatok síl. Dovoľ mi, Bože, ešte toto, a moje oči budú len teba hľadať na pastvinách, moje uši budú počúvať vo vetre len tvoj hlas a moje skutky budú vypĺňať tvoje rozkazy.“Slnko zašlo za obláčik a po zemi utekala okrúhla tôňa. Položila sa zľahka aj na neho a doniesla mu uľahčenie. Bol to účinok chladu, ktorý náhle vystriedal sálanie lúčov. Takáto zmena pôsobí vždy utišujúco nielen na telo, ale aj na dušu stvorenia. Prinesie osvieženie, ktoré dáva chuť do nového lopotenia, ale on myslel, že požehnanie božieho súhlasu dáva mu nádej. Zabudol na únavu aj na bôľ v nohe a čerstvejšími zmyslami snažil sa vypliesť zo zahlušenia, ktorým ho tiesnila mdloba.V blízkom okolí pukali lenivo strely. To znamenalo, že úsek roviny, kde ležal, je strážený. Keby sa pokúsil zodvihnúť, istotne by upozornil na seba to zlostné šteňa, čo svojou zúrivosťou pristavilo včerajší útok. Azda jastrí očami v bezprostrednej blízkosti a na každý šramot čerí zubále. Bude lepšie, keď zostane pokojne ležať. Azda neskoršie pod rúškom noci sa mu podarí cúvnuť nazad, kde je ticho a kde pravdepodobne nehrozí nebezpečenstvo. Skúšal pohýbať poranenou nohou, aby zistil, či bude schopný splniť svoje predsavzatie. Najprv mu v tom prekážal bôľ, ale keď stálymi pokusmi sa z jedného miesta rozvliekol, podarilo sa mu to. Rana nemohla byť veľká, lebo neochromila celý úd. Pri opatrnosti bude sa môcť odkrívať.Mienil sa ešte uložiť na spánok. Do noci bolo ešte ďaleko, ale keď hľadal hlave lepšiu polohu, prišlo mu pozrieť doboka, a tu len na diaľku rozpätia rúk ležalo také isté nehybné telo, ako bolo jeho.Zadivil sa tomu, lebo myslel, že je sám.Telo sa nehýbalo. Bolo meravé. Ale či jeho pred hodinou nemalo taký istý vzhľad? Hádam sa len mdlobou pridúša a potrebuje pomoc, aby sa prinavrátilo k životu. Musí ho zachrániť. Bude mu s ním potom prívetivejšie.Priťahoval sa k nemu a keď mohol dosiahnuť rukou, pomykal ho a obrátil mu hlavu tak, aby videl na tvár.Najprv sa potešil z rýchleho úspechu takého počínania, lebo ho obaril široký prúd ničím nezatieneného a nerušeného pohľadu toho druhého, no hneď sa potom zdesil. Tvár nemala v sebe teploty. Koža na jej hranách bola tuho natiahnutá a žltá. Voľajaký tajomný svit z nej žiaril, akoby vrstva tuku pod ňou ľadovela a oči sa nehýbali. V ich zreniciach tvrdol blesk hrôzy, preto svietili zelenkavo ako piliny strúchniveného koreňa. Bola to víťazná smrť. Ešte si mohol badať stopy ukrutného zápasu. Život sa tu vydul veličiznou námahou a smrť sa dlho trápila, ale zvíťazila. Hej. Posledný odpor zahrdúsila a potom sa vypučila spupnosťou.Och, bola neznesiteľná. Pohľad na ňu sťahoval krv. No predsa nevedel sa od nej odpútať, akoby chcel voľačo pochopiť, ale čím dlhšie hľadel, tým do väčšieho zmätku upadal. Myšlienky neslúžili, lebo medzi ním a tým druhým bola priehrada, ktorú jeho pochop nevládal prekročiť.Obzeral pozornejšie nehybné telo. Bolo chatrné, drobné. A tu si spomenul na vojaka, ktorý sa predošlú noc dával pod jeho ochranu a tam v zákopoch vyjachtal svoju malichernú žiadosť. Bol by to vari on?Chvatne prezrel vnútorné vrecká jeho blúzy a z jedného vytiahol fotografiu.Hej, bol to on. Na fotografii bol ešte menší ako v skutočnosti. Skoro dieťa. V parádnej husárskej uniforme podobal sa mladuškému princovi z rozprávky. Podlhovastá tvár, oživená ľahkým, strojeným smieškom, mala v sebe voľačo dobrušké, sladušké a nevinné, čo šíri okolo seba teplý jas ako prskavka na vianočnom stromčeku. Tomuto chlapcovi nemohol nikto ublížiť. Jeho zjav odzbrojoval každé násilie. A predsa našiel sa vrah, čo prekonal svojou ukrutnosťou toto pôsobenie. Fotografia už len ťažko mohla privábiť spomienku na život, ktorý voľakedy iste blažil príbuzných.Hľadel na tvár fotografie a neopovážil sa prirovnávať ju k tej, čo tuhla hrôzou vedľa neho. Och, nemali nič spoločné. Patrili do dvoch svetov. A spútavalo ho splnenie žiadosti nebohého. Bude to nepatrná odmena. Veď mu on zachránil život, nuž aj tým trochu uspokojí svedomie. Keby mal pri sebe aj fotografiu toho druhého, ktorého zabil vlastnou rukou, odpadla by mu väčšia ťarcha. Lež ten bol skromnejší. Vytratil sa zo sveta bez stopy jeho zásluhou a nežiadal nijaká službu. To ho trápilo do samého večera.Večerom zbystril sluch. Obával sa, že sa začne nové peklo. No nestalo sa tak. Aj tie ojedinelé výstrely na okolí zamĺkli. Pokojná noc začala ticho priasť. Počkal, kým sa nezniesla úplná tma. Potom kríval opatrne nazad. V opustených ruských zákopoch pridúšal ho strašný zápach rozkladajúcich sa tiel. Ponáhľal sa odtiaľ, prenasledovaný úzkosťou. Blúdil dlho po nerovnom, jamovom poli, zapletal sa do pretrhaných drôtov, kým nenaďabil na hliadku, ktorá ho odviedla na obväzište.Ráno sa prebudil s obviazanou nohou, a keď sa konečne nasýtil, vyviedli ho na priestranstvo medzi lipy, kde stáli hŕbky podobných úbožiakov a kalík, ako bol on. Medzi nimi prechodil sem a tam akýsi plešivý oficier s listinou a vyvolával mená. Keď sa mu niekto ozval, zastal, rozkročil sa a značil voľačo na listinu, keď nie, ponáhľal sa od skupiny vojakov k druhej a volal to isté meno ešte raz. No ani potom sa neozval nikto. Takýchto prípadov bolo viac a tak oficier bol nútený behať stále ani vrtielka rulety.Čakal osamote a nevedel, čo spraviť, ale potom ho vyrušil hlas oficiera:— Jozef Škarba!Nikto z prítomných a neozýval.— Jozef Škarba, — opakoval oficier trochu tichšie, akoby ho miernila spomienka na toto meno.„Odpadol predošlú noc vedľa mňa. Včera napoludnie som ho už našiel ožltnutého ani javorový list po prvom mraze. Mám pri sebe jeho fotografiu. Musím ju odoslať do Mrazivého, lebo len to odo mňa pred smrťou žiadal, a ja mu dlhujem daň za život,“ mal by povedať, ale čušal.A hneď počul:— Matej Dintar.Trhlo ho. Bežal splašenými očami po skupinách vojakov, akoby s hrôzou čakal, že sa niekto ozve na toto meno.Oficier sa rozbehol k nemu a volal silným hlasom:— Matej Dintar.— Tu, — ozval sa rýchlo, ale nevedel celkom istotne, či to bol jeho hlas.Oficier sa pristavil a hľadel na neho. Aj vojaci obrátili oči k nemu a prezerali ho zvedavo. Živí sa ohlasujú na prvé zavolanie, ďalšie sa kričí na druhý svet, aby si ho tam zaznačili na listinu. A tu bol mŕtvy, ktorý sa ozval odtiaľ. Či ho majú prijať medzi seba? Nenaruší ich spokojnosť?Oficier dlho stál a značil:„Matej Dintar žije.“Drevenel a cítil, ako sa v ňom voľačo hýbe. Druhý život alebo čo: mocný tlak na prsia, blúza sa nadúva a potom cupne voľačo na zem. Hľa, vari taký istý ako on, len nemá mundúr. Dvíha sa zo zeme, hľadí prenikavo naňho a vraví: „Ďakujem ti, že si ma vzkriesil, boli by ma istotne započítali medzi mŕtvych. Neskoro som sa hýbal. Čo myslíš, nemali by sa tak náhliť s tým sčitovaním, veď sa ešte niektorí vrátia. Ja som videl mnohých blúdiť po poli. Počkaj, zavolám ich.“Díval sa za ním, ako odchádzal. Pretískal sa medzi skupinami vojakov, zašiel medzi lipy. Svetlo sa naňho prudko lialo a potom zmizol.„Matej Dintar! Matej Dintar! Neodchádzaj, preboha, vráť sa do mňa. Nebudem mať pokoja, ak sa budeš túlať po svete bez môjho vedomia,“ chcel volať za ním, ale sa mu stratil.Hľadel vyjavene a uvedomoval si hroznú skutočnosť. Čakal, že z belasej oblohy zletí blesk a rozkála ho vo dvoje, lež nestalo sa nič.Plešivého oficiera prišli vymeniť, lebo nevládal už vyvolávať mená na druhý svet.Potom ich naložili na vlak a viezli cez Krakov do Viedne. Tam mohli ležiavať na železných posteliach alebo sedávať na lavičkách v parku, alebo sa prechádzať medzi záhonmi pestrých georgín.Raz popoludní sedel tiež v parku. Zo stromov pršalo lístie. Bolo ľahké. Hojdalo sa vo vzduchu a skackalo ako veľké farebné motýle. Keď bolo nad zemou, hralo sa s vlastnými tieňmi a potom sadalo ticho a nehýbalo sa. Niektoré bolo ešte takej zelenkavej farby ako mladá bučina, ale bolo aj červené ako zakrvavené šatôčky. Na cestičkách cupkali vysoké ženy v bielom. Mali na tvárach pokoj horských rozkvitnutých lúk a veľkými mihalnicami šteklili čistý vzduch. Rozprávali len úsmevmi.Toto bol svet útechy. Všetko sa v ňom dialo pokojnými pohybmi. Ľudia vraveli tichučko a mierne. Nikde nebolo počuť škriepky. Pôsobil lahodne všetkými svojimi premenami. Či bola noc, či ráno, poludnie, večer, vždy si cítil ten istý balzam na ranách tela a duše. Lial sa štedro všade a vždy. Mohol si ho piť veľkými dúškami, ale mohol si sa v ňom aj kúpať.„Hľa, v akom šťastí a blaženosti by mohlo ľudstvo nažívať, keby sa zloba vykorenila,“ mienil, podrobujúc sa všetkými zmyslami blahodarným účinkom tohto čarovného sveta, a vtedy zastala pred ním biela, krehká postava, a podávajúc mu čosi, vravela s úsmevom:— Vy sa vari voláte Matej Dintar, nuž zaiste toto vám prináleží.Načiahol sa ochotne rukou k nej, ďakujúc za namáhanie takým istým dobrotivým úsmevom.Z prekvapenia sa pomaly upokojoval. Nevedel hneď, čo sa stalo, prečo ho vyrušili, len potom, keď krehučký biely zjav stratil sa niekde na križovatke cestičiek, zbadal, že drží v ruke list.Bol už veľmi užmolený, ufúľaný, nuž ťažko sa dala zistiť jeho pôvodná farba. Mohol byť ružový práve tak ako pomarančový alebo modrastý. Na svojej dlhej púti obledol a zodral svoj povrch, voľakedy azda jemný, hodvábny. Ani adresu nebolo pre množstvo čarbanín, nálepiek, odtlačkov rozoznať, no jeho meno ešte prenikalo, lebo bolo vytlačené mocne naslinenou atramentovou ceruzou.Obracal ho v ruke, ohmatával, ale dlho sa bál otvoriť ho, lebo v tom liste mohlo byť aj posolstvo, ktoré mu vezme mier tohto sveta, ale mohlo byť aj také, ktoré by ho vrátilo vlastnému životu.Potom sa rozhodol.Priložil list kratšou stranou k ústam, slinil ju tak dlho, kým sa celkom nerozmočila, a potom prstami vystrapkal na tom mieste papier. Zjavili sa červenkasté vložky. Vstrčil medzi ne hrubé prsty a vytiahol popísaný hárček. Bol zložený vo štvoro. Keď ho roztvoril, v pravom rohu hore čítal:„Mrazivé 16. septembra 1914.“List bol písaný na druhý svet.Čítal ďalej.„Drahý Matej!“Do očí sa mu tisla teplota. Ťažko lúštil písmo, lebo sa mu riadky mihotali sem-tam. Musel sa občas pristavovať, uvedomovať si zmysel, aby mohol pokračovať. V liste bolo napísané toto:„Drahý Matej! Odhodlala som sa napísať tieto riadky, lebo ty si veľmi skúpy. Od tých čias, ako sme sa na stanici v Mrazivom rozlúčili, poslal si mi len tú kartu z Lučenca. Neviem ani, kde si a čo sa s tebou robí. Ľudia všeličo rozprávajú, nuž sa bojím o teba. Nemôžem ani spávať, lebo ma pochabé sny prenasledujú. Voľaktorý večer som sa dívala oknom a videla som ťa na sihoti za vodou. Sedel si na skale celkom nahý a hľadel si na mňa. Strach ma premkol, lebo som vedela, že v takom stave by si sa ty ľuďom na oči neukazoval. No predsa som zavolala tvoje meno, reku, ak by zbehol a nechcel sa dať znať vo vojenskom mundúre, lež ty si vyskočil a bežal do hory. Och, Matej, bola by to vari pravda? Bol si to naozaj ty? Ak hej, prečo si utekal od svojej ženy? Od tých čias ma prenasledujú strašidlá. Vidím ťa všade, skrývaš sa predo mnou. Mám zlé tušenie, ale nechce sa mi veriť. Bolo by to možné? Matej, povedz! Ozvi sa, napíš mi aspoň jedinké slovo a ja nadobudnem zas istotu. Budem ťa trpezlivo čakať, kým sa vrátiš. Veď ty vieš sám dobre, že sa musíš vrátiť. Sľuboval si mi, že budeme mať dievča, aby som mala komu šatočky šiť, pentlíky na vlásky priväzovať, a nesplnil si svoje predsavzatie. Nuž musíš sa vrátiť aj preto. Na Bieličku prišiel voľajaký vojak bez rúk. Vravia, že mu ich odtrhlo. Môj Bože, aby sa tebe také niečo neprihodilo! Ako by som to ja prežila? Nie, Matej, nie, nedaj sa tam dokaličiť! Vráť sa celý a zdravý. Od tých čias, čo ťa niet pri mne, spávam v kuchyni. Do izby len niekedy nakuknem. V posteli som premenila bielizeň aj strožliak som naplnila novou slamou. Uvidíš, ako bude v nej vysoko. Len sa mi vráť, lebo by som inakšie umrela. Bozkáva ťa na ústa tvoja jediná a verná Mária.“Hľadel na veľké, okrúhle písmo posledného riadku. Pred očami sa mu pomaly obozretne hýbala biela ruka s mäkkými prstami. Priliepala písmenko k písmenku, potom poslinila ceruzku, rozkolembala sa malými kmitmi a trochu istejšie a rýchlejšie pripísala slovo Mária. Ku koncu priviazala maličký pentlík.Toto slovo mu robilo najväčšiu výčitku. Bolo náročnejšie ako celý obsah listu, lebo prebíjala z neho veľká túžba osoby, ktorej život sa razom primkol k jeho životu tak bezprostredne ako život dieťaťa k životu matky. Akým spôsobom uspokojiť túto túžbu, keď je taká mocná, že prepaľuje diaľky, keď jej prameň je živé telo, navreté mladou krvou, dozrievajúce náruživosťou? Či ho nezradí v tomto prípade osud? Och, bude to vari jeho najťažší krok, jednako musí ju ísť uspokojiť. Hej. Niet iného východiska. Najprv si všetko dôkladne uváži, aby mu nijaká možnosť čin neskrížila, a predovšetkým musí od týchto čias opatrovať svoj život. Je to potrebné, aby nevyschli korene toho druhého života.Zložil list a ukryl do vrecka k fotografii Jožka Škarbu. Boh mu hádam dá dostatok síl, aby ťarchu posolstva, ktorú si bral na bedrá, dobre preniesol.Zelené a červené lístie mu padalo k nohám. Bola jeseň roku 1914. Musel teda ešte štyri roky čakať, aby uspokojil svoje svedomie.Ale roky sú ako voda v rieke, ktorá zahatáva svoj tok okľukami. Neskáče. Vlečie sa sotva badateľne. No raz predsa splynie s morom a nevráti sa hore prúdom.Bola zas jeseň. Vtedy sa však písal rok 1918, teda štvrtý raz sa vracalo slnko ku karavánam na púšť od tých čias, čo sa podujal na posolstvo. Lístie malo tmavšie farby ako vtedy a močilo sa na zemi, lebo dlho pršalo. Hľadel z vlaku, ktorý trielil voľakde do vrchov.Mal už všetko rozmyslené. Zastaví sa v Mrazivom. Vyhľadá najprv matku Jožka Škarbu, odovzdá jej synovu fotografiu a potom pôjde k nej, k Márii. Ach, obáva sa toho stretnutia, ale zavolá si Boha na pomoc. Hej. Možno on obráti všetko na dobré. Hej, musí veriť. Bude potom orať, siať, aby mala chleba, bude na ňu robiť, aby necítila hmotnú stratu. O vlastné blaho nemal záujem. Bol vydedencom. Minulosť mu zasypalo, nemal sa kde vracať.Mračná na oblohe sa rozpíjali a kopce pod nimi utekali. Vlak preskakoval modré diaľky. Zavše odbočil do polí alebo vbehol do hory, ale najradšej sa pridržiaval rieky. Pri niektorých drobných domčekoch hvízdal a zastal. Ľudia v taký čas prebehúvali vedľa neho a pokrikovali.Mnoho driemal, lebo ho kolísanie unášalo. Keď sa prebúdzal, vždy bol bližšie k vrchom, a keď potom utrel rosu na okne, nevidel nebesá, len strmé úbočie akéhosi vršiska, ktoré predeľovali prte na menšie bachorčeky, kade čľapotali jarky. Niekde sa brnela hnedá zem čerstvej vápy. Vlak uháňal hlbočiznou dolinou a jeho huk sa lámal na zákrutách. Ťažko sa mu verilo, že sú aj tieto končiny osídlené ľuďmi. Ale vlak naraz zastal a vyfukoval paru z oboch bokov, akoby nevládal, a pred oknom pretiahla sa tabuľa s nápisom: Mrazivé.Vyskočil prudko z lavice, akoby ho bol niekto postrčil, a náhlil sa von. Z vlaku nezostupoval nikto. Akýsi chlap prebehol vedľa neho s červenou zástavkou a ponáhľal sa k predným vozňom. Nestačil si ho všimnúť. Rozmýšľal, či ho má počkať a pospytovať sa na všetko, ale potom sa rozhodol čím skôr odísť.Na ceste sa obrátil k domcom, ktoré vyhupli po ľavej ruke, lež spoza plotov vystúpil pred neho otrhaný chasník, najskôr pásol bachratú kravu, čo neďaleko v garáde chriapala zelinu, nuž sa pýtal, aby uspokojil svoju zvedavosť:— Či Škarbovci ešte žijú?— Veru nie. Mladý padol na vojne a tetka umreli pred rokom, — vravel chasník, pošibkávajúc bičom.Nevedel, ako sa zachovať pred chlapcom. Bol by najradšej nechal oči trčať na jednom mieste a stál, stál ani suchár medzi horou. Poslednú vôľu malého vojaka nemohol splniť. Prišiel neskoro. Fotografiu si môže nechať. Bude mu stále pripomínať povinnosť, ktorú nevykonal.— A Mária Dintarová? — zahabkal neisto.— Tá býva v Pustom. Len odbočte na tamtú cestu, — ukazoval bičom, — a potom už nepoblúdite.Bočnú cestu mal za chrbtom. Poďakoval sa a vrátil sa na ňu.Mrholilo. Kepeň mal už namoknutý. Cesta bola úzka. Vypúčala sa od stanice do vŕšku a potom vbehovala do prieseku. Z oboch strán stáli tiché hory. Zavše sa z nich vyplazila hmla a driapala sa po stromoch, kým sa jej nepodarilo prilepiť na mračná, v ktorých nebolo badať pohyb. Zo stromov padali veľké kvapky. Kde udierali na kôru koreňov, klopkali. Vo vnútri hory zas šušťali, akoby tade niekto chodil. Jeho kroky boli hlasné. Nešli súčasne s ním. Dobehúvali ho a búchali mu do piat, len málokedy išli vedľa. Niekedy ich počul vysoko na boku alebo priamo nad hlavou. Vtedy kráčal pod skaliskami, ktorých bolo tade dosť. Boky grúňov sa tlačili stále bližšie k nemu. „Hľa, dal som sa na túto cestu a už mi nič nezostáva, len ísť dopredu. Boky sú strmé. Keby som sa na ne driapal, skrbálil by som sa sem dolu, a za chrbát sa mi neoplatí pozerať. Veď viem, koľká hrôza tam leží,“ myslel si. „Pred očami mám jedinký cieľ. Nebude už priďaleko, lebo cesta ma tiesni. Aký zmysel dostane môj život, keď budem stáť pred ním?“Stál na prieseku. Po oboch stranách cesty strmili sa do výšky skalné steny. Od nich boky grúňov sa rozstupovali, prehýnali, akoby ich niekto bol roztlačil kolenom. Cesta utekala dolu. Voľakde do kotliny.„Táto kotlina vyzerá ako hrob. Môžem sa doň ešte položiť a umrieť.“Pustil sa rýchlo dolu. Hlavu schúlil medzi plecia, ba celý sa skrčil, akoby ho drvila zima. Oči vliekol nízko nad zemou. Stalo sa, že vbehli aj do mláky a odtiaľ hľadeli na neho cudzo.„Nepoznávame ťa,“ vraveli. „Nevieme, či si to ty alebo Matej Dintar. Ozaj, dávno sme sa ťa chceli opýtať, nepobadal si nejakú zmenu v sebe? Vari od troch rokov stále sa nám pozdáva, že sedíme na cudzej tvári. Tá prvá bola trochu mäkšia. Nuž vrav, si ty naozaj Matej Dintar?“„Ech, nesužujte ma ešte aj vy,“ odpovedal. „Sám som si tým veľa ráz hlavu moril a niekedy sa mi zdalo, že nie som tým, čím som bol, že do môjho starého tela vopchal sa voľakto iný, ale ako sa presvedčiť, aby som mal jasno?“„Ach,“ vraveli, „ak máš sám pochybnosti, tak je to pravda, ale pre istotu opýtaj sa niekoho iného.“„Volajú ma Matejom Dintarom!“„Nuž tak si Matej Dintar. Ľudí len mená odlišujú. Dávajú im tvárnosť, vo vnútri sú všetci jeden a jeden všetci, lebo všetci vznikli z jedného a jeden zo všetkých.“Vybral si z mláky oči a zodvihol nechápavo tvár:„Môže to byť tak?“A vtedy zbadal, že je pred starou budovou, ktorá má na všetkých oknách mreže a ťažké okenice z hrubého plechu.Zastal a čítal nápis nad dverami, opatrenými dvoma krídlami z takého istého plechu, ku ktorým viedli z oboch strán strmé cementové schodíky so železnou opierkou.KRČMA MATEJA DINTARA.Vystrel si prevlhnuté oči a čítal znovu, aby sa nedal spliesť ošiaľom:KRČMA MATEJA DINTARA.Bujné muškáty pritláčali červené klobúčiky kvetov k zatečeným tablám okien a voda bubnovala voľakde v odkvapovej rúre.Počúval trochu, lebo ho ten zvuk, pripomínajúci vzdialený hukot frontu, sácal späť, lež potom tuho zvraštil čelo, nadvihol si lepšie na plecia kepeň, vyšiel hore schodmi medzi čierne plechové krídla a stisol kľučku.Dvere prívetivo vrzli.Ocitol sa vo veľkej miestnosti, kde zapáchali liehoviny. Naľavo videl čipkovanú záclonku na sklených dverách a napravo výčap, ohradený latkami, zafarbenými na zeleno. Voľakde v kúte niečo šuchlo a potom prenikavý hlas zvolal:— Matej!Nevidel nič.— Matej!Zas nevidel nič. Oči mu zatopila tmavá horúčava. Na hrdle mal mäkký veniec, na prsiach živú ťarchu a v ústach vlhké vlasy. Nevidel nič, ale cítil, že je zaliaty vlnou, ktorá mala srdce, lebo v nej bilo, ktorá mala aj krv, lebo v nej pálila. Vlna mu cez mundúr prevlhovala na telo. Bola dravá, lebo sa vydúvala, a iste mala aj pľúca, lebo celkom hlasne dychčala.Okrem tohto dychčania, ktoré tiež nebolo pravidelné, poskakovalo alebo sa ťažko predieralo, ale sa tiež strhávalo a vzpínalo, nepribiehal dlho odnikiaľ k nemu nijaký zvuk.Potom sa mu vlasy spomedzi zubov povyplietali. Cudzie ústa sadli si mu na bradu a dve ligotavé oči hľadeli odspodu na neho. Oči plakali a ústa vraveli:— Naozaj si to ty, Matej! Tvoje oči, tvoj nos, tvoje čelo, tvoje líca, tvoje pery? — Ústa sa chytro odlepili od brady a bozkávali ho po raze na oči, dva razy na čelo, na líca a nakoniec predrali sa mu až k zubom.Potom sa na ňom vlhké a mäkké puto uvoľnilo, mohol si oddýchnuť a mohol vidieť ženu, ktorá stála pred ním. Svietilo jej hrdlo. Vravela:— Verila som, že prídeš, verila som vždy, hoci nebolo o tebe ani slychu. Ukáž ruky, — chytila ho za pravý lakeť, potom za ľavý. — Aj nohy máš celé. Nič ti nechýba, Matej, celkom nič.Utrela si zásterkou oči.— Ja by som sa najradšej dívala, ale ty si hladný, poď, zarezala som ráno kuru, akoby mi bolo voľačo pošeplo, že dnes prídeš.Zaviedla ho do kuchyne k prestretému stolu, nanosila tanierov a mís. Musel jesť a nestačil vypovedať slovka, lebo ona neprestajne vyprávala.— Hádam som ti mala aj palacinky upiecť. Ty to máš rád. Povedzže mi, jedol si ty za tie štyri roky palacinky? Však nie. Ach, môj chudáčik. Zajtra ich budem od rána piecť.Nakládla do sporáka, platňu zastavala veľkými hrncami s vodou, a keď chcel vstať, poďakovať sa za jedlo, zvolala:— Ach, nehýb sa, iste si veľmi ustal. Seď pokojne, donesiem ti slivovicu. Mám ešte tú, čo si ty pálil pred štyrmi rokmi.A keď prišla:— Nalej si, nie, napi sa rovno z fľaše, škoda rozlievať po pohárikoch.V sporáku blčalo. Horúčava v kuchyni oťažievala. Pot mu cícerkom stekal tvárou.— Postavila som vodu, umyješ sa.Potom mu rozprávala o domácnosti. Boli krušné roky. Cez Pusté prechádzalo veľmi málo ľudí. Bolo jej smutno a bála sa aj tulákov. Čože zmôže slabá žena? Mala pokušenie aj ujsť, ale si vždy pomyslela na neho. Čože si počne, ak raz zavíta v noci a nedobúcha sa ma, a hospodárstvo by komu nechala na starosť, čože by žrala hydina, kravy, ošípané? Jaj, aj s tým bolo veľa trápenia. Nedalo sa nič dostať. Starú Rysuľu vzali, našťastie, že mala od nej teliatko prichované. Aj mažiarik a svietniky mosadzné prišli zobrať. Zlato pokryla. Robila, čo len mohla, ale na ženské ruky roboty bolo priveľa. Prasce prehrýzli chlievy. Podmostinu v maštaliach treba vymeniť. Do pivníc odkiaľsi voda naráža. Nenašla chlapa, čo by to bol vykonal, a bála sa aj chlapa dlhšie v dome zdržiavať.— Len keď si tu. Všetko sa teraz napraví. — Chytila sa za srdce, akoby chcela pristaviť jeho šialené skoky.— Ach, ako si mi chýbal, ako si mi len chýbal. V noci som sa strhávala a macala som okolo seba, či ťa niet. Reku, tuto by mala byť jeho hlava, túto nohu by som si mohla otrieť o neho. Ach, Matej môj, Matej! Však ostaneš stále pri mne?Sedel na lavičke pri stole so zloženými rukami na prsiach, opretý o stenu, s roztiahnutými nohami. Počúval jej štebotáme a hľadel na ňu, lebo bola krásna, oj, krásna a šťastná. Tvár jej kvitla a oči žiarili. Rozopäla si kabátik, aby sa jej lepšie dýchalo, lebo bola veľmi rozrušená. Bol zarazený jej stavom. Údy mal zbité a jazykom nevládal hýbať. Očami ju hltal a ona sa tým len viac vydrážďovala. Bola rozpálená a nepokojná, citlivá ako žeravé olovo, ktoré nesieme na lyžici k hrnčeku so studenou vodou.A večerom povedala:— Pozatváram, i tak už nepríde nikto.Náhlila sa do kuchyne a vteperila ťažké a hlboké koryto, v akom sa brav opára.— Okúpeš sa. Trochu baziny som vyvarila.Musel sa vyzliecť, nie, ona ho vyzliekala, a robila to veľmi zručne. Keď bol pripravený, omočila do vody prst.— Aby si sa neoparil.A o chvíľu:— Tu máš mydlo. Nie, počkaj, namydlím ťa sama.Začala pri hrdle. Jej dlane boli hladšie a mäkšie od ranovej plienky, keď sa dotýkali kože. Cítil len ich teplotu. Prstami, okrúhlymi a pohyblivými ani rady korálok, macala svaly a rozháňala krv. Vydrhla každé miestečko a každú jamôčku.— Nešteklím ťa? — pýtala sa, keď sa mu prplala pod pazuchami.Smial sa, lebo sa nevládal zdržať, a ona sa tiež zachodila hlasným smiechom. Nevedel, čo prenikavejšie vonia, či ona, ako sa nad neho nakláňala, či voda. Bola bez kabátika, s rozpustenými vlasmi a sukňa sa jej pridržiavala len na bokoch. Bosými nohami pľačkala po mlákach rozbryzgnutej vody.— Zodvihni nohu, — hovorila, — opri si ju o moje prsia, takto, aha, — sama si ju vložila do tmavej dolinky pod kľúčnymi kosťami, kde sa jej telo najviac búrilo, — aby sa ti pohodlnejšie držalo.Objala oboma rukami mydlinami zabielenú nohu pod členkom a šúchala rýchlo hore-dolu lýtko až po koleno. Potom sa načahovala na stehná.— Ach, — vravela, — máš stehná tvrdé ako kameň.Musela si oddýchnuť, ponaprávať vlasy a tračky košele, ktoré sa jej zviezli na ramená.Keď mu vyšúchala aj druhú nohu, musel sa obrátiť aj naznak.— Musíme sa ponáhľať, lebo voda chladne.Počul čľapot vody pri svojich bokoch.„Súď ma, Bože, ako chceš, ja za seba už nemôžem,“ myslel si. A ona:— Vstaň, aby som ťa mohla ešte vyutierať.Mäkkým flanelovým uterákom vyutierala mu telo. Bola spotená, celá vlhká, tackala sa slabo od únavy. Neovládala sa.— Však tuto rebierka. Aha, ako sa vypúčajú nad bruchom.Alebo:— Aké máš guľaté plecia.A zas:— Na bedrách máš kožku najhladšiu.A naraz sa zodvihne vedľa neho, pustí uterák z ruky a vraví:— Poďme už spať.Nakoniec mu ešte šepla:— Toto bude zaiste dievča.V takomto šťastí pozabudol na svoje trápenie. Rany na tele aj na duši sa mu chytro zacelili. Nadobudol znovu odvahu a chválil spravovanie božie.Potom nadišli prekliate dni.Starci povrávali, že Boh zoslal druhú potopu na skazený svet. A toto proroctvo by sa bolo vari vyplnilo, keby vetriská pred Všechsvätými neboli vytesali do zliatej a zníženej hladiny oblohy široké, nepravidelné trhliny, ktorými potom naraz preniklo oslepujúce svetlo dozretého slnka, vypilo mútne vody, zastrelo omyté hory belasými diaľavami a roztrúsilo po riedkom, studeným dychom mrazu osinutom povetrí dlhé, ligotavé vlákna pavučín oneskoreného babieho leta, lebo tieto dni akoby bol Boh zabudol pridať k tým štyridsiatim, čo vykynožili voľakedy hriechom nakazené ľudské plemeno a mocnými prúdmi nebeských vôd nadniesli Noemov koráb až k skalnatému hrebeňu Araratu. Vlhká vlna zaliala vtedy všetky doliny našich hôr, ba dravým prílivom zaniesla sa aj na Dolniaky, ale najväčšie zátopy padli istotne na Pusté. Tuto totiž ťažké oblaky nastoknú sa na biele skaliská podkovovitej ohrady končiarov, odkvicnú do kotliny, visia nehybne ako naliate kravské vemená nad cestou, čo vedie od Mrazivého na Bieličku, a nemôže odtiecť ani hore cez priesmyk, ani dolu mrazivianskym zásekom. Božie dopustenie prihnalo sa zo stredy večer k polnoci búrkou, ktorá bola toho roku posledná. Najprv sa z južnej strany vytrčili nad hory ozrutné zlepence mračien, celé obtiahnuté kovovým povlakom, ťažké a hrozivé, ktorým ani rozjasaná zora nevedela pridať prívetivejší vzhľad. Tlačili sa najprv pomaly a s temným dunením, ale sotva prevliekli olovené bruchá cez hrebene, prikryli obzor tak rýchlo, že ani vtáča nestačilo ubziknúť tme, čo sa za nimi prikrádala ani zákerný vrah. Tou chvíľou zniesla sa na Pusté záplava a šumela neprestajne štyri noci a štyri dni. Vlastne bola to jediná rozmočená, plesnivou hmlou páchnuca a deväťdesiatšesť hodín vlečúca sa noc, lebo za celý čas nepadla ani len rosa svetla.Hodiny plynuli, omotávali večnosť umne skovanou reťazou, ale ani jedna nedoniesla zvyčajnú zmenu. Ba zdalo sa, že vlečú za sebou stále temnejšie a temnejšie chvíle, akoby sa odvíjali zo samého dna vesmíru, zatečeného mazľavým slizom a hnilobou.V stredu sa zdalo, akoby nadišiel čas, že ide celé stvorenie splynúť do stavu, v ktorom ho našlo mocné Slovo, keď sa na počiatku ozvalo hromovým hlasom z hlbín, lebo všetky hmatateľné veci, či neživé skaly, kopce, stromy, či živé zvieratá, vtáci i ľudia, strácali svoju pôvodnú podobu, zachádzajúc do tmy ako výkriky topiaceho sa do špľachotu vĺn. A keď potom nadišla posledná noc, nebolo pamiatky po božom diele.Pusté zmizlo. Miesto neho hojdala sa tu na neviditeľnej šibenici hrča tmy, uprostred ktorej marilo sa voľajaké studené beľmo vypichnutého oka, vari mŕtvy svit slnečnej gule voľakde pod sivastými hlavnicami zimnej oblohy. Toto bola krčma Mateja Dintara, lebo tak, ako má čerešňa uprostred jadro alebo ako má vajce žĺtok, tak mala kotlina Pusté na pupku svojho dna krčmu Mateja Dintara.Krčmu vystaval voľakedy chamtivý žid, keď na sihoti hneď za potokom polihovali a podivné piesne vyspevovali čiernovlasí Taliani, čo stavali cestu od stanice Mrazivé cez Bieličku hore na priesmyk. Od tých čias, pravdaže, potok si už vyryl hlbšie koryto, na sihoti voda zmyla všetky stopy podivných, raz divou besnotou, inokedy zas opojnou veselosťou nakazených chlapov a s nimi vytratila sa z krčmy aj trasľavá a riedka brada hrbatého žida, ako sa vytratí po zabíjačke z chlieva dlhý a odratý chvost pažravého potkana. Tu dnu na hrubizných stoloch alebo lavičkách zotrela sa už dávno uschnutá krv slncom obareného juhu. Len kde-tu nájdu sa ešte zvyšky povyrezávaných písmen, ktoré však nikto nesnaží sa skladať a lúštiť ich pravý zmysel.Budova slúžila síce ešte pôvodnému účelu, lebo tuto na vzdialenosť desiatich kilometrov od stanice až do Bieličky nebolo iného domca, čo by ruchom svojich obyvateľov oživoval pustotu tejto stratenej doliny, a Bieličania, ktorí chodievali dolu na stanicu, nemali by sa kde v zime zohriať a v lete ochladiť, ale spevy, kliatby, krvavé bitky v nej nehrmeli, iba ak hlasnejšia vrava podaktorého potrundženého Bieličana strmšie rozbila pivný zápach, rozliaty ďaleko do okolia ako červenou hrdzavinou zasadnutá mláka. Slnce a dažde pozmenili vzhľad staviska, dopukali, rozmrvili a splákli zo stien úplne vakovku, lež belavým kvádrom múru nevedeli vylúžiť a premeniť farbu, a tak krčma Mateja Dintara aj z hustej tmy tej noci presvitala. Stála hneď nad cestou. Miesto okien a dvier bolo badať z tejto strany len neurčité diery do matného svitu stien. Zablúdený pútnik bol by sa nazdal, že v dome dávno vymrel život. Ale ak by sa bol vplúžil do dvora, bol by zaiste pozmenil svoje presvedčenie, lebo na tejto strane drobné, zamrežované okno škamralo do tmy bojazlivo súkrvicou zaliatym svetlom. Čierna chumeľ, vydýchnutá predpotopným priestorom na Pusté, bola tu teda rozškerená a puklinou presiakala miazga života.Stará krčma Mateja Dintara zachovala si ešte aj štvrtú noc božieho dopustenia svojich obyvateľov. Drobné okno viedlo rovno do výčapu. Ak by sa zvedavá tvár bola pritiahla k jeho zahrdzaveným mrežiam, bola by zazrela najprv sviečku, lebo bola postavená hneď na okne. Nebola väčšia a hrubšia od ukazováčika. Pravdepodobne patrila do červenkastého balíčka, čo bol určený na Dušičky. Jej plamienok cítil veľmi zjavne nebezpečenstvo, čo tam vonku za mrežami striehlo naň. Bol by najradšej vyskočil z teplého lôžka a odletel do voľaktorého protiľahlého kúta, lež ohnutá kotva čierneho, voskom napájaného knôtika ho mocne pútala, nuž zvíjal sa sem-tam, stále na tom istom mieste, zúfalo a bezmocne ako väzeň chmúrnej veže, zakopaný až po pás do zeme. Zavše sa schúlil do maličkej, rose podobnej modrastej guľôčky. Pravdaže, vtedy nevládal osvietiť ani len okraje vlastného lôžka a čierna chumeľ z dvora zavalila sa na mreže takou silou, že všetky fľaše, rozostavené na policiach vo výčape, stratili svoj lesk a rozliali sa v temnotách vnútra, zataraseného neurčitými obrysmi nábytku. Keď však záchvat pominul, nadul sa osviežujúcim dychom, v taký čas osvietil pohyblivé plece, sklonenú hlavu, stĺpiky bielych mincí, rozostavených v dlhých radoch na pulte, a hranatú ruku, čo medzi tými stĺpikmi behala ani bukový člnok medzi pradivom. Hlava bola priveľká, máločo širšia ako dlhšia, preto sa podobala okrúhlastému balvanu, skrbálenému prívalom z grúňa na pastvinu. Tento dojem zväčšoval sa ešte tým, že jej vlasy mali šedivozelenkastú farbu lišajníka, len za ušami boli trochu bujnejšie a černejšie ako chĺpočky machu. Keď sa navalila tvárou k svetlu, krvavé pletivo rozšíreného nosa navieralo modrinami, ktoré odtiaľ stekali strapatými žilôčkami aj na oškvarené líca. Drobnými očkami prebehúvala tiež po stĺpčekoch, ale vždy opačným smerom ruky, akoby hlava a ruka nepodliehali jednej vôli, akoby ich pohyby vykonávali dvaja ľudia.Toto bol sám Matej Dintar. Bieličania ho nepoznávali len podľa veličiznej okrúhlastej hlavy, čo sa večne motala medzi latkami výčapu ako nafúknuté zelenkasté brucho pavúka, a podľa drobuškých očí, čo striehli na každý najmenší ich pohyb, ale najmä podľa hlasu, čo sa triasol ako bzukot zemskej včely, a keď musel odpovedať na pozdrav, mal obavu, že sa zadrhne neistotou. Pri reči mu niekedy dych nevystačil, musel sa preto vracať po slová, ktoré vlastne už bol mal na perách. No pre túto chybu ho ešte nikto nevysmial ani do očí, ani za chrbtom. Matej Dintar mal cnosti, ktoré mohli zakryť aj väčšie nedostatky. Predával nezriedené nápoje, meral spravodlivo a neukrátil o halierik ani najväčšieho korheľa. Slúžil ľuďom poctivo a nikto nezbadal, že si berie za robotu aj mzdu. V tomto ho mohol málokto napodobniť, preto nemal nepriateľov ani závistníkov. Každý mu žičil pokoj a dobrobyt. Nebol potom div, že mu neuškodil ani pažerák tmy štyroch pustých nocí a dní, v ktorom čase nevkročila do jeho krčmy ani noha. Prežíval neslýchanú povodeň nebies a ani štvrtú noc nestratil nádej v dobrotivého, všetko múdro a bezpečne spravujúceho Boha.Čože sa môže zlé prihodiť človekovi, ktorý sa priatelí s Bohom, s tým veľkým majstrom, čo jediným pokynom dal chaosu poriadok, vymeral výšky vrchov a hlbiny morí, zviedol riavy na doliny, namrvil zem, aby mohol gazda orať, vložil zlato a železo do skál, aby sa mohlo ľudstvo zaistiť bohatstvom, načrtol obzor, načuchral nad ním oblaky, ktoré nosia dažde, rozkotúľal slnko a poprišíval na nebesá okolo mesiaca hviezdy, určil medzu svetla a tmy, dal kvetinám farbu a vône, vtáctvu spevy a človekovi rozum, srdce a dušu. Či nerozmnožil Abrahámovo semeno, nedal jachtavému Mojžišovi prút, aby mohol previesť Židov cez Červené more, a kto vyliečil chrastavé telo Jóbovo a kto rozkázal veľrybe, aby vyniesla Jonáša z mora na breh? Veru, božia vôľa nepozná prekážky. Pretvorí púšte na úrodné polia, dá skale život, keď sa jej zachce, a človek, ktorý sa jej spravovaniu podvoľuje, má všetky dni príjemné a všetky noci pokojné. Niekedy ho azda nadíde choroba, ale to je len skúška vernosti. Každá bolesť pominie, ak nestratíme dôveru. Rana nebolí, ale strach zo smrti, a ten Boh vyklčuje zo srdca svojich priateľov, ako vyklčoval neveru zo srdca Tomášovho.Takto zmýšľal Matej Dintar a svoje presvedčenie často podopieral vrúcnymi modlitbami, nuž Boh mu štedro pridával.V tú štvrtú noc spočítaval peniaze. Končil sa mesiac, nuž bolo treba vyprázdniť priečinky a oddeliť zárobok.Bolo pre neho neobyčajnou blaženosťou vychlopiť hŕbu peňazí, povyberať a povystierať pokrčené papieriky, oddeliť menšie mince od väčších, biele od žltých, poukladať všetko do kôpok a počítať. Čísla sa naliepajú na čísla a množstvo rastie. Každý peniaz má inú váhu, inakšie zapôsobí na hmat a na oči. Papieriky šuštia ako družičkine šaty. Ak sú nové, voňajú, na starších badať drsnosť mozoľnatých rúk, ktoré ich vyrobili. Stokorunáčky sú slizké ako hadia koža, dvadsiatky pália a desiatky chladia. Biele mince majú na povrchu hodváb, žlté zamat a každá nesie váhu hodnoty ako včela obnôžku. Človekovi rastie istota po každej novej hŕbke, a keď zistíš, že ich je viac ako pred mesiacom, máš dojem, akoby si sa díval na ťažký klas, z ktorého sa ti sype na dlaň ešte slnkom rozpálené a napuchnuté zrno, alebo akoby si kládol ústa medzi dva biele, prvým materským mliekom naliate prsníky, ktoré poskakujú nepokojným rytmom zobúdzajúceho sa nového života. To nie je chamtivosť, to je radosť, ktorá prýšti z vedomia vlastnej sily. Naraz ťa opúšťa slabomyseľnosť. Zdá sa ti, že si vpustil svoje korene hlbšie do pôdy alebo že vedľa teba zodvihol sa pevný kôl, o ktorý sa môžeš oprieť, a vetry nemôžu ťa tak ľahko vyvrátiť. Hľadíš bezpečnejšie do budúcnosti a túžiš sa novými plánmi.Na túto robotu myslel Matej Dintar celý mesiac, a keď nadišla vytúžená chvíľa, spustil závoru na dvere, prichlopil okenice a zatvoril sa do výčapu, aby ho nikto nevyrušoval. Oči mu dostali nový lesk. Nový svit zamastil ich rohovku. Dívali sa ostrejšie, rozširovali sa, videli zreteľnejšie a niekedy niekoľko ráz rýchlo za sebou šibalsky zažmurkali, čo Matej nemával vo zvyku ani vtedy, keď nestačil hosťom lievať a vydávať. Žilami mu cválala krv. Cítil ju najviac na sluchách, ale nebál sa, že mu uškodí. Ľahká hybkosť mladosti roznášala sa do každého miesta na jeho tele, až cítil, ako sa mu vrásky vystierajú, ako koža špeje pružnosťou.Vtedy bol už s robotou skoro hotový. Papieriky ležali odčítané a poskladané v priečinku, biele mince stáli v kôpkach, len hŕbka žltých čakala ešte na jeho ruku. S tými je najväčšia babračka. Sú malé ako morský piesok, tratia sa medzi prstami, ale Matej Dintar ich mal najradšej, lebo ony tvorili neviditeľnú mzdu, ktorú platil každý návštevník krčmy, len ju nikto nezbadal. Zotrela sa z ruky ako prášok a takisto sa nalepila na druhú. Nikto sa pritom necítil chudobnejší, len Matej Dintar, keď koncom mesiaca povymetal všetky priečinky, mohol zistiť, že hŕbka jeho bohatstva zväčšila sa práve o ten drobný prach, čo sa zošuchol z cudzieho imania, a že ten prach rozmnožil jeho blahobyt, ako bahno riek rozmnožuje úrodu roviny.Keď ešte toto urobí, pozhovára sa s Bohom, poďakuje sa mu za deň, za dobrodenie a odovzdá do opatery na noc svoju dušu a pôjde spokojne spať.Noc má Matej Dintar práve tak rád ako deň. Zosiela ju na zem Boh, aby sa ľuďom pritvorili unavené oči, aby si ruky a nohy prihotovili nové sily do nasledujúceho dňa. Lež Matejovi Dintarovi neprinášali noci len osvieženie, ale aj oblaženie, pridávali mu do života stále nové a nové kvapôčky šťastia.Ak urobil tri kroky doľava od výčapu, stál pri sklených dverách, na ktorých visela vždy čistučká biela čipková záclonka. Za týmito dverami, v izbe obielenej naružovo, ovešanej svätými obrázkami, obloženej vyšívanými dečkami, ozdobenej papierovými kvietkami, kde voňali celý rok sklené jablká a kde sa lúč slnca alebo svit mesiaca musel vždy predierať medzi červenými kvetmi muškátov, čo bujneli vo všetkých oknách, spala Mária.Mária mohla hoci ako lipa na poli vyrásť a boli by ju včely zo všetkých úľov vidieka navštevovali najradšej, lebo na perách mávala najsladší med. Keď sa usmiala, na lícach sa jej vyhĺbili také malé, hladké a okrúhle jamôčky, ako si vydlabávajú prstami deti do nakyprenej zeme jari, keď sa idú hrať na hlinené, slinami pozliepané guľôčky, ale na ktoré si mohol ľahko krídlatý motýľ sadnúť, lebo sa veľmi podobali žltým peľom zaprášeným kalíškom ľalie. Ani úpal letných dní nevedel jej zotrieť drahocennej slonovine podobný lesk čela. Do zelených robôt si obväzovala hlavu červenou šatkou a v taký čas, ak sedela v tôni stromu alebo ticho kráčala oroseným machom zápače, zvonila v povetrí do diaľav ako dozretá čerešňa. Posteľ mala pri okne, nuž mesiac na ňu svietieval. Nazrel opatrne spoza strapatého listu muškátu a najprv sa jej slabuško dotkol prstov pravej ruky, ktorú mávala položenú na perine. Ak sa nezobudila, pohral sa chvíľku s nimi, potom vybehol hore hladučkým ramenom na plece. Ďalej nikdy nešiel. Tuto bolo cítiť teplý dych, ktorý nadvihoval perinu, akoby ju chcel odhodiť a roztvoriť naliate puky pŕs. Matej Dintar zavše hľadieval na túto hru. Myšlienky mu vtedy pospali, starosti sa rozutekali a telo mu natieral pocit najväčšieho uspokojenia, a keď ho prikryl sen ľahkým spánkom, tvár sa mu rozžiarila úsmevom ako človekovi, ktorého sám Boh chytil za pravicu a vodí po kvitnúcej záhrade raja. Mária bola jeho žena.Nadránom ho prekračovala, lebo vstávala skôr ako on. Bosými nohami prešla k oknu, zastala pred muškátmi, aby k svojej teplote priliala ich vôňu, aby si mäkké telo ostriekala chladnými bleskami rosy včasného brieždenia. Na tvári sa jej rozpíjala popolavá síňava nového dňa. Potom sa vypäla. Bielymi rukami rozpustila na plecia hrubý veniec čiernych vlasov a chytila sa česať. To bol počiatok tanca, ktorým mienila vítať slnce, vychádzajúce nad hory, lebo celé telo od členkov až po temeno preplnilo sa jej nepokojnými pohybmi, ako sa naplní tichá letná noc množstvom nevysvetliteľných a tajomných zvukov. A tu, ak sa Matej Dintar prebudil, zatajil dych, aby slasť videného zjavu, o ktorom sa musel dlho presviedčať, či nie je len snom, stekala mu nerušene do hrude, vydutej pálčivým smädom. Nemohol Máriu prirovnať k niektorej antickej soche, čo sa azda náhle prebudila z meravého postoja, vyšla z potuchliny voľaktorého múzea večného mesta a na púti svetom zablúdila do Pustého, lebo taký zázrak umenia nevidel ani na mramorovom podstavci, ani na obrázku, ale myslel si, že Mária je veľký biely kvet, ktorý Boh odtrhol pri prameni potoka hore na priesmyku, kde také veľké a biele kvety rastú, oživil ho svojím zázračným dychom a poslal dolu k nemu. A toto prirovnanie bolo vari najopravdivejšie. Máriine plecia sa podobali lupeňom, prsia pukom, ruky dlhým, šuvarovitým listom, ktorým tôňa jedliny a chlad prameňa, kde sa stále močia, nemohli dať zelenú farbu, boky mocnej lodyhe, čo nesie v kalichu hrdla nádherný kvet — hlavu. Vôňa tohto kvetu bola tuhšia ako vôňa materinej dúšky alebo bobkového listu, alebo promincle. Tiekla pomaly do jeho zmyslov ako drahocenný olej, preplnila izbu ako hustý dym kadidla. Nebolo na svete takého vína, čo by bolo Mateja Dintara tak opojilo ako táto vôňa.Mária bola krásna žena.Mária bola polovica šťastia Mateja Dintara.Keď potom nezbedné lúče slnca zoskočili z okna k jeho posteli a vyháňali lenivé sny rána na pašu na studenú sihoť za vodu, počul voľakde na neprikrytej dlážke cupot drobných nôžok, a len čo sa spamätal, pocítil sviežosť krehkého tielka pod perinou po svojom boku.Toto bola Anna.Mäkuškými chĺpkami svojich vláskov priľahla mu na prsia. Stočila sa do klbôčka ako mača a už ani nemukla, len srdiečkom šeptala: Klop, klop, klop… to som ja, otec, tvoja Anna. Zbadala som, že mati už vstala, tak som sa poponáhľala k tebe. Nechaj ma tuto trošku, len trošilinku, taký malíček ako táto omrvinka smidôčky, čo mi včera malá myška uchmatla z dlane. Nehýb sa, chcem si ešte pospať pri tebe, kde mati vyhriala také mäkušké ležovisko, lebo na mojej postieľke mi nedali pokoj trpaslíci. Celú noc som sa s nimi hrala na sihoti. Ach, boli veselí a milí, bubnovali si na bruškách a krochkali ani prasiatka, ale teraz, keď som chcela zaspať, povyskakovali na hlavnice a šteklili ma v nose tenkými slamkami. Však ich odoženieš, keď sem prídu. Klop, klop, klop… buď ticho, otec, ja už idem spať… klop, klop…Nemohol sa vzpriečiť. Ktože by striasol rukou, ak by si chcela pánbožkova kravička oddýchnuť na voľaktorom prste, a ktorý nezbedník by rozmliaždil lienočku, čo sa usalašila v jamôčke sedmokráskového lístku? Matej Dintar skrúšene zodvihol oči a ďakoval nebesám, že mu poslali toto stvorenie.Anna bola jeho jedinké dieťa.Nemala hrubšie nôžky od paličiek, ktorými Mária podopierala pešiu fazuľku v záhrade za domom. Jej tenučký a jasný hlások a blbotanie studničky v mesačnej noci medzi trávou zneli rovnako, len bol azda trochu spevavejší.Podvečer sedávala pri hore a napodobňovala čvirikanie krivonosky, čo zo starého smreka spúšťala k jej nohám červené šúľočky. Mária jej splietala pozlátené vlásky do dvoch vrkôčikov, ozdobených červenými stužtičkami. Tieto stužtičky páčili sa najviac bielemu barančekovi, lebo kedykoľvek ho pásla, pribehol k nej a oňuchával ich. Mala len štyri roky, ale každú nedeľu popoludní učila otca a mať počítať na prstoch a vedela sa veľmi rozpaprčiť, ak jej zle odpovedali. Anna bola dobré a poslušné dieťa.Anna bola druhá polovica šťastia Mateja Dintara.Keby ho bol Boh obdaroval len týmito dvoma stvoreniami, Máriou a Annou, bol by mu po všetky dni svojho života blahorečil, lež okrem toho mal ešte malé hospodárstvo a túto krčmu.Hospodin neodoberie ani za náprstok úžitku poslušnej ovečke.Matej Dintar nabral plnú hrsť najdrobnejších mincí a chystal sa ich ukladať do stĺpčekov, myslel pritom na celé svoje šťastie. Plamienok sviečky sa zatriasol od hlbokého vydýchnutia, ktoré mu ušlo zo širokých pŕs. Bol to odlev sýteho uspokojenia duše.Prvá kôpočka ani zlatá vežička vyrástla medzi jeho hrubými prstami. Sotva ju badal a musel dávať veľký pozor, aby ju nerozbŕľal. A v izbe sa ozvali staré pendlovky: jedna… dve, tri, štyri… narátal ich dvanásť. Posledná zachrčala, bola už iste struna veľmi prehrdzavená.Potom bolo ticho.Matej prestal počítať.Potom bolo počuť jeho srdce a v daktorom kúte voľačo zachrupkalo. Strúchnivená hrča tak chrupká, ak si na nej ostrí zuby myš, ale aj mokrý piesok tak zachrupká, keď sa rozmrví podkovičkou baganče na tvrdom mieste. To mohlo byť v komore, hádam pod prahom, kade si myši ešte lanskej zimy vyryli dieru, ale mohlo to byť takisto vonku na schodoch.Počúvajme.Zas bilo hlasne Matejovo srdce: klop… klop…A potom zarinčali železné krídla dvier, lebo zvonku voľakto mocne udieral päsťou.Dunenie hromu medzi vrchmi istotne narobí väčší treskot, ale i tieto údery boli hrozné. Rozbili nemilosrdne prestátu tíšinu izby a zdalo sa, že staré dubové stoly podskočili ich nárazom.A zas sa roztiekol pokoj.Matej načúval a istotne aj ten vonku priložil ucho k chladnému železu krídla a načúval. Tento dnu čakal, či sa údery budú opakovať, a pripravoval sa v takom prípade sfúknuť sviečku. Nočný hosť môže priniesť do domu ľahko nešťastie. Ten vonku sa namáhal rozpoznať vrznutie dverami alebo prehýbanie starej dlážky od čľapotu dažďa. Bolo to veľmi ťažko, lebo vody hučali na všetkých stranách a nad hlavou mu bubnovala strecha. Musel dlho načúvať. Matej Dintar si už pripúšťal myšlienku, že tie údery vybuchli z jeho robotou vypätej a únavou oslabenej hlavy. Lež toto klamlivé presvedčenie mu vyrazil z mozgu náhly hlas:— Ozvite sa niekto, veď vidím, že svietite.Matejovi Dintarovi prebehli po chrbte zimomriavky. V hlave sa mu mračilo. Myslel na opilcov, čo blúdia nocou a utekajú k svetlu, obletujú ho tak dlho ako muchy, kým sa únavou nezatackajú niekde do kúta a nezadriemu, na tulákov, ktorých úmysly sú čierne ako sadza, ale aj na zlodejov a vrahov. Zhrabol peniaze do priečinka, zamkol, vzal sviečku a šiel uvoľniť závoru na dverách.Oči mu blčali väčším plameňom ako sviečka, keď vošiel cudzinec, ale nevidel mu do tváre, lebo mal vyhrnutý kabát, do čela sklopený klobúk a díval sa dolu, ťažko zvykal na ostré svetlo.Zatvoril dvere a išiel k nemu.Neznámy striasol najprv vodu z kabáta, potom zložil klobúk a sadol si za stôl. Jeho tvár sa zabelela teraz zreteľne a Matej Dintar musel vtedy položiť rýchlo sviečku na stôl, aby mu nevypadla z ruky, lebo videl seba, hoci nehľadel do zrkadla — svoju veľkú hlavu, nos, ústa, oči, čelo, ba videl aj svoju hrôzu, ktorú cítil v sebe. Klesol na stoličku vedľa stola a chytil si zúfalo do dlaní horúcu hlavu a mraštil čelo.Ten druhý robil také isté pohyby. Nebolo medzi nimi rozdielu ani toľko, čo medzi dvoma zrnkami pšenice, ktoré vypadli z dozretého klasu na hrudu.— Nebesá, ako to mám chápať?— Ktorý diabol sa mi vysmieva?— Volám sa Matej Dintar!— Blázon!— Čože?— Veď je to moje meno!— Ktorý diabol sa mi vysmieva?— Volám sa Matej Dintar!— Blázon!Obe čelá navierali tmavými hrčami. Plameň sviečky tancoval, lebo sa povetrie okolo neho vlnilo.— Vari už mŕtvi z hrobov vstávajú…— Aj mne sa tak vidí…— Strať sa mi z očí!— Mám právo na svoj dom!— Táto krčma je moja!— Od malička som v nej vyrástol!Štyri zaťaté päste padli na stôl a dve veľké hlavy utekali proti sebe, akoby sa chceli tlknúť a roztrepať na črepiny.— Čo tu hľadáte?— Ženu!— Tu býva len jedna žena!— Moja!— Mária?— Hej.— Mária je moja žena!— Mária je žena Mateja Dintara!— Veď vravím!— Matej Dintar som ja.Ťažké vydýchnutie dvoch pľúc narazilo na seba, ale súčasne tomu druhému, prišlému z noci, vyrovnávali sa vrásky na čele a od toho celá tvár dostala priamejší, radostnejší a úprimnejší vzhľad, akoby sa na nej rozbryzglo svetlo dňa, ktoré voľaktorou škárou preniklo. Vystrel ruku za sviečkou, aby ju opatrne ponaprával, lebo od mäknutia naklonila sa na jednu stranu, mohla ľahko spadnúť a zhasnúť.— Nás dvoch iste sa naraz dotkla božia ruka, — vravel ticho. — Teraz mi to prichodí na um, keď pokojnejšie hľadím do vašej tváre a vidím seba. Je to vari pravda, že nielen naše telá, ale aj duše sa podobajú. Ja som vy a vy ste ja. Medzi nami niet rozdielu, a to je naše šťastie alebo nešťastie. Sám v tomto nemôžem mať pravdu. Rozhodnite sa a naložte so mnou, ako sa vám páči, ale najprv ma vypočujte.Cítil som sa vo svojej koži až do tej nešťastnej chvíle, keď som sa opovážil napadnúť vojaka, ktorý bohvie za čím sliedil v noci medzi našimi strážami neďaleko Rudníka popri kanáli, kde sme sa s kamarátom kúpali. Chcel som zahubiť jeden život, aby som sa tým ozdobil vyznamenaním. A Boh ma potrestal skôr, než som to stačil vykonať. Rus ma pichol medzi lopatky a mohol mi ľahko vyrezať život, ale jeho rukou hýbal tiež Boh a tomu sa po mojom živote ešte necnelo. Zamdlel som skôr od hrôzy ako od bôľu. Keď som sa prebral, bol deň, ale neviem, koľký od toho nešťastia. Rana ma bolela. Pichala hlboko v prsiach. Nedalo mi riadne rukami hýbať, no načiahol som sa za šatami, ktoré ležali neďaleko, lebo vojak ma zrazil práve vtedy, keď som sa ťahal z vody, nuž bol som ako Adam. Vtedy ma nadišla pochybnosť prvý raz. Na hŕbke bol poskladaný mundúr a po mojom ani vidu. Azda mi ho, reku, čerti vymenili alebo prešili. Čože ja viem, čo sa stalo, kým som ležal bez vedomia. Natiahol som si len nohavice, aby ma vlastná nahota nezarážala. Tak ma našli a najskôr pre tie nohavice pokladali ma za svojho, lebo nakladali so mnou veľmi šetrne. Vystrojili ma do takej uniformy, ako mali oni. Nerušil som ich pri robote ani slovom, aby ma, reku, nezabili, ak zistia, s kým majú do činenia, hoci dorážali stále otázkami. Prevliekli ma potom na nosidlách do poľnej nemocnice za front. A tam, keď som ležal dolu hlavou, lebo inakšie mi nedalo, pribehol ku mne akýsi sanitár s tučnými líčiskami, s nosom ako uhorka a s malou jamkovitou briadkou. Boh mi je svedok, že som toho chlapa prvý raz v živote videl. Pripomínal mi síce istého dobráckeho mnícha, ktorý každé leto prišiel k nám vyberať vajíčka, ale ten sa tam nemohol zapliesť. — Ivan Vasilievič, Ivan Vasilievič… — sipel mi stále okolo uší. Viac som mu nerozumel. Pravdepodobne ma pokladal za toho Ivana Vasilieviča. Najskôr to bolo tak a zo svojho presvedčenia nespustil ani potom, keď zo mňa nevymámil ani jedinké slovo. Mohol si myslieť, že som onemel. Na fronte sa také prípady postávali. Chlap, zdravý takto, vravný, čiperný, stratí reč. Otvára ústa, a nemukne. Bol pri mne potom každú chvíľu, hádam ani inú robotu nemal, len o mňa sa starať. Preväzoval mi ranu a nosil samé maškrty pod zuby. To doniesol vajíčka, to ryby na masle, inokedy smotánku alebo kačacie stehienko, uškvarené na červeno. Neviem, kde to bral. Ubzikol ani včela a zas tak isto priletel s novou obnôžkou. Mal som sa pri ňom grófsky a nežiadalo sa mi premeniť ani povetrie, ani stravu, ani posteľ, hoci bola trochu tvrdá a nepohodlná. Dostalo sa mi totiž ležať len na kuse akejsi striešky podloženej klátikmi. Pravdaže, on sa snažil upraviť toto lôžko čo najlepšie. Doniesol mäkké seno, vojenský plášť, ba aj prikrývku, no mne sa tým neuľahčilo, lebo som musel stále čupieť na lakťoch. Škoda, že ma neskoršie s celou poľnou nemocnicou preniesli do Kurska. Ešte poslednú noc pri mne prekľučal a kŕmil ma buchtami.V Kursku som preležal celé dva roky. Rana sa veľmi pomaly hojila. Dlho tiekla, ale bolo mi ľahšie. Mohol som vstať a chodiť. Aj tu ma pokladali za Ivana Vasilieviča. Tabuľa s takýmto menom visela nad mojou posteľou. Neraz som uvažoval o tom, ako na takúto myšlienku mohli prísť. Či to vari spôsobil môj poslušný a oddaný ošetrovateľ z poľného lazaretu, ktorý si ma azda zamenil za bývalého svojho pána. Hádam. No nech je, ako chce, zachránilo mi to život.V Kursku som sa naučil po rusky, ale ústa som sa odvážil otvoriť len v Lugansku, kde preniesli neskoršie bohvie z akej príčiny celú nemocnicu z Kurska. Odhodlal som sa na taký nebezpečný čin preto, že okolo mňa boli samé nové tváre, starí známi sa cestou voľakde potratili, a keď sa aj niekto na mňa rozpamätúval, mohol sa nazdať, že nadobúdam reč.Zo severu hnala sa už nadol revolúcia. Lekári nám poutekali, starali sa o nás len felčiari. Mne, pravda, neboli ani potrební. Na rane som mal ešte suchú chrastu, ale v prsiach som už necítil bôľ. Pridržiaval som sa pri nemocnici len preto, že tuto bola stále dobrá strava a hýbať sa mi bolo neradno. Vonku sa pomery zhoršovali. Každý deň prichádzali nové zvesti o vzburách mužíkov na okolí. Hocikedy mohla revolúcia vypuknúť aj v samom meste. Čože by som si bol počal v takom chaose? Najpríhodnejšie by bolo vrátiť sa domov, i keď tam vojna ešte zúrila, lež taká myšlienka sa nedala uskutočniť. Moje meno ma chránilo len medzi štyrmi múrmi, tam na ulici ma mohlo ľahko zradiť a zahubiť. Bál som sa o život, ktorý sa mi podarilo takým zázrakom zachovať. A takýto strach zdržiaval vraj aj ostatných pod spoločnou strechou so mnou. Ako som povedal, staré tváre, ktoré ma sledovali až z frontu, zmizli. A všetky podobné, hrubé, biedou poznamenané boli by urobili to isté, lebo nadchádzal ich čas. Tí ľudia, čo okolo mňa na posteliach sedávali a viedli dlhé besedy o komunizme, boľševikoch, cárovi a mužíkovi, nemali dôveru, voľačo v sebe ukrývali. Ani jeden nerozprával o sebe, akoby ich minulosť mohla zradiť. Aj táto okolnosť mi prišla vhod. Nemusel som aspoň nikoho klamať. Volal som sa Ivan Vasilievič. Proti tomu nikto nič nenamietal a väčšiu službu som si od nich nemohol priať. Oni tiež len toľko odo mňa žiadali, aby som ich volal po mene.Bolo mi obstojne. Namýšľal som si už, že v takomto pokoji dočkám sa chvíle, keď sa budem môcť vrátiť domov. Ale moje priania zahlušila nová príhoda. Počúvajte len, čo sa stalo:Sedel som na posteli po chutnom obede a snažil som sa už obstojnou ruštinou presvedčiť svojich spoločníkov, že všetci pochádzame z jedného ľudského pokolenia a že preto nieto rozdielu medzi mužíkom a kniežaťom, lebo oni, ako sa mi videlo, to ťažko chápali, keďže sa veľmi rozhorčovali, že mužík sa postavil proti svojmu bývalému dobrodincovi. A vtedy vbehla do izby vysoká, v čiernom odetá žena. Spľasla rukami a vykríkla:— Ach, Kriste ukrižovaný, a oni mi navraveli, že je nemý a chromý, Ivan Vasilievič, Ivan Vasilievič, čože ty nevieš, kde máš chalupu?Prenikla ma ostrými očami a ja som veru nevedel, či sa ozvať, alebo byť ticho ako chrobáčik pod listom.— Mitroško vraví, že sa nevie hýbať, že má pretrhnutý jazyk a že musím ísť poňho až do Kurska. Ja blázon, verím mu ako popovi. Najmem kone, utrácam peniaze, trmádzgam sa dňom-nocou až do Kurska. Vypytujem sa: Neslýchali ste o nejakom Ivanovi Vasilievičovi? Ochromel a stratil reč vo vojne. Nevieme nič o takom, vravia. Hádam bol aj tu a prešiel s celou nemocnicou do Luganska. Utekám ako jašo, plaším kone, aby som ho zastihla, a on si tu sedí a trúsi rozumy o mužíkoch. Čože ty môžeš o nich povedať? Prihrnuli sa k tvojej chalupe a chceli ju na vidlách roztriasť po lúkach miesto sena. Vyšla som medzi nich. Poznali ste vy Ivana Vasilieviča, toho junáka, čo vrabca v lete utrafil, vravím, táto chalupa prináleží jemu a kto z nej odnesie triesočku, zastrelí ho, keď sa vráti, ani toho vrabca. Rozutekali sa ani myši a mám od nich pokoj. Vidíš, taká je to háveď.Všetci sa smiali, ale ona ich zavrátila.— Na čom sa smejete, vy trúby? Nemal si si vybrať takúto spoločnosť, Ivan Vasilievič.V izbe zavládlo ticho. Táto žena vedela jediným mihnutím oka spraviť poriadok. Sám som sa bál, ale nie jej prudkého vystupovania. Ach, nie. V jej tvári bolo veľa prívetivého a dobrého, čo zmierňovalo každý ostrejší pohľad čiernych očí, ale že ma vyrušila z úkrytu, kde som sa cítil v bezpečí, a že oživovala meno, pod ktorým som čupel a o ktorom som myslel, že je len bublinkou omylu, ktorá hneď spľasne, len čo posilním trošičku výraz vlastnej osobnosti. No ukazovalo sa, že nemám pravdu. Ivan Vasilievič kedysi jestvoval, ľudia ho poznali, obcovali s ním, táto žena ma o tom hmatateľne presviedčala. Pozeral som na ňu bojazlivo, akoby som čakal, že mi ide ostrými zubami hrdlo prehryznúť. A ona to vybadala. Blížila sa pomaly ku mne a hovorila úzkostlivo:— Ivan Vasilievič, či vari už nepoznávaš svoju Marfu?Celá sa triasla plačom, plecami trhala a stonala:— Alebo ma chceš zavrhnúť za to, že som si ťa uchovávala v srdci ako najsvätejšiu vieru? — Padla mi k nohám. — Och, Ivan Vasilievič, koľko nocí som sa ja za teba premodlila, aby Boh priviedol tvoje kroky zas ku mne, koľko nocí a koľko dní? Postila som sa, trýznila som telo dobrovoľnými mučeniami, aby boli moje modlitby vyslyšané. Kto vytrel z tvojej tváre spokojnosť, že nemáš pre mňa krajšieho pohľadu? Ach, Ivan Vasilievič, ak ochladli za tie dlhé roky, čo ťa odlúčili odo mňa, tvoje city ku mne, nechaj ma aspoň pri svojom statku. Budem aj s tým spokojná. Všetko som ti opatrila čo najsvedomitejšie. Ani jediný rubeľ nechýba z tvojho majetku, nemusíš sa báť nedostatku budúcich rokov. Neprijmem nič za službu z tvojich rúk, len ma neodháňaj. Smrť by ma prehltla, ak by som sa mala s tebou teraz lúčiť, keď ťa zas mám pri sebe, keď ti môžem kolená objímať, keď ťa cítim, keď mám istotu, že si zdravý. Och, Ivan Vasilievič, môj jediný Ivan Vasilievič. Nechcem si nárokovať právo na teba, len ma nechaj umrieť pri sebe.Tento nárek mi vzal odvahu odhaliť pravdu. Akože som mohol vziať tej žene takú silnú vieru v jestvovanie jej najcennejšieho vlastníctva, ktoré bolo tak hlboko vrezané do jej života? Nemal som na to právo. A ona by nebola ani uverila mojim vývodom. Hádam Ivan Vasilievič niekde žije, raz možno vráti jej šťastie a ona mi bude aspoň ďakovať za šetrnosť. Pohladil som jej husté vlasy a ona schytila moje ruky, bozkávala ich náruživo prst za prstom, dlaň, hánky i jamôčky medzi nimi. Poliala horúcimi slzami a vycmukala každý vlások. Potom zodvihla bielučkú porcelánovú tvár a usmiala sa na mňa cez slzy. Takýmto úsmevom sa díva slnko cez dúhu na božiu zem.— Ivan Vasilievič, nemeškaj, poď domov. Ak máš ešte bôle, nik na svete ťa tak neošetrí, ako ťa ošetrím ja.Potom vstala. Osušila si oči drobnou šatôčkou, ktorú vytiahla spoza rukávca, a zas bola vysoká, čierna a prísna:— Mitroško, Mitroško, — volala von dverami.Zjavila sa širočizná dobrácka tvár môjho ošetrovateľa z poľného lazaretu. Mohol som si ho teraz lepšie obzrieť. Mal zavalitú ťarbavú postavu s dlhými nemotornými rukami.— Ach, Ivan Vasilievič, vy ste vari zdravý? — škeril sa ako slnce na obed a dolu tučnými líčiskami stekali mu slzy ani hrášky.— Neľapoc, — okríkla ho Marfa. — Odnes Ivana Vasilieviča do voza, ale tak, aby si mu ani vlások nezlomil svojimi lopatami.Privalil sa ku mne a bol by ma zaiste odniesol v náručí ako pierko, keby som ho nebol predišiel.— Preboha, Ivan Vasilievič, čože to stváraš, šetri sa. Kriste ukrižovaný, Mitroško, drž ho, lebo sa vyvalí na zem. — Utekala ku mne a podopierala ma. Ona z jednej a Mitroško z druhej strany. Vyložili ma na voz, obkládli hlavnicami a odviezli domov.Nestačil som sa spamätať a na odpor už potom nebolo pomyslieť. Marfa Vasilievna sa ku mne primkla s takou odovzdanosťou, že som sa nemohol od nej odtrhnúť. Čakal som ešte, že náhle príde odkiaľsi skutočný Ivan Vasilievič a mňa vyhodia ako votrelca. Vedel som, že to donesie Marfe rozčarovanie, ale čakal som. No toto riešenie neprišlo. Po roku sa narodil Griša, chlapec bucľatý, s bielymi a mäkuškými ako ľan vláskami. Šťastie mi kvitlo, lebo zem ruská je čierna, hlboká, úrodná. Boh ju žehnal. A roky ma obdarúvali štedro ako tučné kravy úžitkom. Griša vyrástol a bol poslušný. No Marfa neostarla. Obaja blažili dni môjho života.Vo mne však neprestala tlieť túžba, myslel som na Máriu, svoju vlastnú ženu, ktorú som nechal pred vojnou tuto v Pustom. A svedomie mi nedávalo pokoja, kým som sa nerozhodol presvedčiť sa, čo sa s ňou stalo. Marfe som povedal, že mám na dlhší čas pokonávačky v Moskve. Zaopatril som si pas, a hľa, tu som. Boh sám vie, aké mi bolo ťažké lúčenie s Marfou a Grišom, no viem, že ich neopustí a poteší.Dokončil, oči sa mu opreli na náprotivnú stranu, akoby odtiaľ očakával riešenie.Z prítmia krčmy vynorila sa žltá farba stien. To od svetla. Pri dlhom rozprávaní sa mäkká sviečka natoľko zohla, že plameň lízal jej steny. Roztápal vosk a čmudiac šľahal vysoko. Chcel dosiahnuť povalu. Ako sa zdalo, nikto jeho šalenie nepozoroval. Tí dvaja, čo sedeli naproti seba, boli zahrúžení do myšlienok, ťažkých a najskôr aj tmavých, lebo im zastierali oči, nebadali svetlo, hádam ich aj mýlilo, možno ho nepotrebovali. Plameň využíval túto príležitosť. Prehltol celú sviečku, zajasal víťazoslávne, ale hneď aj zhasol, akoby bol niekto naň položil čiapku. Zalial ho vosk.Tma sa vrútila cez mrežové okienko dovnútra, zaliala celú krčmu a všetko sa v nej bez jedinkého hláska stopilo, zadusilo. Bola teraz ucelená, neporušená a pevná, osadená do Pustého ako ozrutná skala do vrchu. Jej korene boli zaseknuté do hlbokého dna kotliny a vrcholky do nebeskej klenby. Skúvala všetko stvorenie do masy a premiešavala vlhkosťou. V tejto nezmyselnej klbčenici bolo počuť len cechtanie vôd, čo nebesá stálymi prúdmi posielali na svet. Toto bola štvrtá noc pustošenia. Vydúvala sa majestátne ako oceán. Chcela vyhubiť život, aby svet vyzeral ako hlboké priestory večnosti bez hlasu, bez tlkotu sŕdc, spevov vtáctva, bzukotu včiel, šumu vetrov, bez jedinkého zvúčika, zahlušený, s vyšklbnutým vnútrom.Hej, toto mala za lubom, ale božia vôľa, ktorá nad všetkými svetmi bdie stále, či je deň alebo noc, či búrka alebo pohoda, vojna alebo mier, nepatrným pohybom, akoby dokončievala hru, pristavila jej zámery.Nadránom, mohli byť azda tri hodiny, zaškrípali voľakde krídla železných dvier, rozmrvil sa piesok na cemente pod ťažkými nohami, ktoré zostupovali podľa všetkého po schodíkoch, voľakto sa naklonil z dvier, lebo bolo počuť šúchanie jeho kabáta o tvrdé hrany, a do noci zapadol hlas:— Zbohom, Ivan Vasilievič, nezabudnite pozdraviť Marfu Vasilievnu a Grišu.A za tým:— Zbohom, Matej Dintar, dávam pekne pozdravovať Máriu a Annu. Železné krídla dvier zas vrzli a dolu cestou zanikli kroky.Cechtanie vôd potom ustávalo a naraz sa tma roztrhla na dvoje a vo výškach čistila sa od hmiel obloha ako prebudené oko od pochabých snov.Pusté si mohlo vydýchnuť, lebo naozaj svitalo.	Svantner_Bozia-hra.html.txt
Báj Maginhradu[1][2]Na polnoc už odzvonili po doline všade —A čože to za svetlo na tom Maginhrade?Len kto to tam ešte hore pozde svieti?Či to priadky dajaké zaplietlis’ v klebety?Či to pani Maga tam s kýmsi dnes haruje?Či sa to mocný Jiskra do boja hotuje?Ach! nieže, nie — nepleti! — dávna tomu chvíľa,dávno sa na tom hrade sviečka vyhasila;ej, dávno tam už všetci dolu políhali —dávno, dávno Maginhrad víchrice rozviali!Len tá povesť jediná, čo časy stratili,popletá sa jak duša okolo mohyly;prejde deväť chotárov pri polnočnom tichua nikde, nikde, biedna, nenájde oddychu.Ide domov zmorená, za stôl sa usadí,chcela by dač hovoriť tej svojej čeľadi,chcela by sa vytúžiť, ale nemáš komu —všetko spí, darmo kýva, volá ich von z domu.Keď ju aj niekto zbadá, za ňou nemá chuti,ešte si hlavu lepšie do perín zakrúti.Vtedy ona, pod ťarchou tajomstva skľúčená,uchodí, preklínajúc nehodné plemená.No, keď ju kto ochotne sprevodí poza dom,toho ona ku skrytým zavedie pokladom.O polnoci, na Vstúpenie,na tom pustom Maginhradeodomknú sa tajné siene —sám Boh to zná, jak a skade.V jednej sieni stôl zastretý,na ňom kríž a kalich starý;na tom kríži hviezda svieti,v tom kalichu krv sa varí.A pred stolom rytier stojína dlhý meč podoprený,koldokola vojskom v zbroji,jakby lesom, obtočený.Stojí on tam ako liaty,tvár mu jak noc Silvestrova;oka z kríža neodvráti,neprerečie ani slova.I to vojsko, rad po rade,stojí nemo jak z kremeňa:tma v pohľade, mráz na brade,v ruke šabľa zhrdzavená.Tu raz hviezda slnkom zjasá:z kalicha krv vybúši von;vodca krížom prežehná saa ku stolu pristúpi on.Kalich zdvihne — a kalichomblysne tri ráz ponad sbory —sbory zdunia tajným vzdychom,ako víchrom staré hory —Vypije ho. Božie muky!Tu sa zo dna krv zas spení,a sbor mlčky berie z rukykalich opäť preplnený.Ide kalich v dlaň zo dlani,každý pije ako môže;ale div to neslýchaný:vyprázdniť ho, nedajbože!Tak ho čo rok ten sbor pijea zas ho jak peniaz zloží.A kedy sa ho dopije?To sám Boh zná a Syn boží.No keď bude raz vypitý —„Kalich a Kristus!“ on zvolá:zakliato sa vojsko schytíi vytiahne von do poľa.A na poli prápor bielyrozvlní sa víchricami,sbor poletí ako včelyza novými nádejami.Už na deň odspievali dolinou kohúty,už to svetlo zhaslo, už palác zamknutý.Len spievať neprestáva kýs’ kohút červený:a ľudia si hovoria, vraj: čas sa premení.[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Vznik udáva Botto na Skálniku r. 1849. Prvý raz vyšla v Lipe II, 1862, str. 325 — 7 s podtitulom Romanca. V oboch rukopisných zošitoch ju Botto upravil pre Spevy. Zmeny nie sú podstatné. — Podľa udania Dobšinského (Slov. pohľady III, 1883, str. 475) o vlastných opravách Bottových pozmenili sme prvých päť veršov, ktoré vo vydaní Spevov 1880 vyzerajú takto:Na polnoc odtrúbili hlásnici už všade —a ešte svetlo vídať na tom Maginhrade.Len kto to tam hor’ ešte takto pozde svieti?Či sa to dáke priadky zaplietli v klebety?Či Maga, hradná pani, s kýmsi tam haruje?Z toho istého dôvodu zmenili sme verš „Lenpoviestkajediná, čo časy stratili“ na „Lentá povesťjediná, čo časy stratili“, a verš „No, keď ju kto ochotne sprevodívon z domu“ ukončili smepoza dom“.Poznámka Bottova na str. 22. Spevov: „Maginhrad, neveľký hrádok nad Rimavou, na kopci, ktorý strmí medzi vŕškami východnej reťaze. Bol jednou z oných pevností Jiskrových, ktoré zboriť dal kráľ Matiaš v polovici 15. stoletia. Teraz z hradu sotva rumy nájsť možno.“	Botto_Baj-Maginhradu.html.txt
Na úvodHru Nepolepšený svätec alebo Vy máte v rukách moc, my máme pravdu som napísal v rokoch 2016 — 2017 na podnet Slovenského národného divadla.Myšlienku napísať ju mi však už pred vyše dvadsiatimi rokmi vnukol môj priateľ František Mikloško, ktorý mi bol naporúdzi ako poradca už vtedy, keď som ešte váhal, či sa vôbec smiem ja, evanjelik, pustiť do katolíckej témy. „Neboj sa, zvládneš to,“ povzbudzoval ma, „máš ženu katolíčku.“ Premiéra hry pripadla zhodou okolností na jún 2017, a tak sa stala mojím darčekom k jeho sedemdesiatke.To, že som o napísaní Nepolepšeného svätca premýšľal tak dlho, však nesúviselo len s katolicitou témy.Trochu ma zdržali aj okolnosti môjho vlastného života v deväťdesiatych rokoch — hoci na pozadí heroického príbehu Silvestra Krčméryho to boli okolnosti zanedbateľné.Svoj čas si vyžiadalo aj štúdium materiálu. Bez spomienok Silvestra Krčméryho, zachovaných v knihách To nás zachránilo(Lúč a Signum, Bratislava 1995)a Pravdou proti moci(Artis Omnis, Žilina 2014)by bolo napísanie hry nemožné.Pri tom štúdiu a práci na hre o „nepolepšenom svätcovi“ Silvestrovi Krčmérym, s ktorým som sa osobne nikdy nestretol, som natrafil aj na meno žilinského chirurga Gejzu Kauzála a zrazu som zistil, že príbeh hry, ktorú píšem, sa ma osobne dotýka viac, než som tušil. V žilinskom procese Kauzál a spol — skrátene nazývanom „lekársky“ — spolu s lekármi Kauzálom, Fraštackým, Comorekom a Konturom totiž na lavici obžalovaných sedel aj jeden právnik — môj otec. Za čo ich súdili? Tí nešťastníci hrali karty, rojčili o stredoeurópskej federácii a rozprávali si protištátne vtipy. Keď ich prokurátor citoval v obžalobe, nevedeli na trojdňovom procese prítomní príbuzní obžalovaných(ja medzi nimi), či sa majú smiať alebo plakať. O tom procese je dnes na internete iba pár viet — aj tie som našiel, len keď som si naťukal slová „z dejín žilinskej nemocnice“: „Vzhľadom na celospoločenské zmeny sa stal primár Kauzál ako predstaviteľ modernej buržoázie nepohodlným vtedajším politickým činovníkom. Jeho poslednou operáciou na žilinskej chirurgii za asistencie Dr. Váňu bola dňa 2. novembra 1959 operácia tukového nádoru, ktorú však nedokončil, pretože počas operácie bol odvolaný do pracovne, kde ho čakali príslušníci ŠtB, aby ho zatkli. Následne bol po vykonštruovanom politickom procese odsúdený.“Boli to časy ako stvorené na protištátne vtipy, keď tajní, zatýkajúci lekára, neváhali pri tom ohroziť aj pacienta!Uväznení lekári bývali potom využívaní na väzenských ošetrovniach. Obaja lekári sa stretli na jednej z nich, a tak aj Silvester Krčméry mal príležitosť obľúbiť si Kauzálov humor. V scéne ich lúčenia som však umožnil Kauzálovi, aby prekvapil Krčméryho zošitom modlitieb. Chcel som tak ukázať, aký veľký vplyv mal Krčméry na svojich spoluväzňov — že to bol nielen lekár tela, ale aj lekár duše.Koľko mal na to príležitostí, o tom svedčí aj kalendár a miestopis jeho pobytu za mrežami, ktorý tvorí kostru hry, a diváci ho našli aj v bulletine:Kalendár a miestopis Krčméryho rokov prežitých za mrežamiOd zatknutia po odsúdenie26. júla 1951 — zatknutie v Kuřivodochod 27. júla 1951 do 12. novembra 1951 — vyšetrovacia väzba v Brneod 12. novembra 1951 do 24. júna 1952 — vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyniod 24 júna 1952 do decembra 1952 — vyšetrovacia väzba v Bratislaveod decembra 1952 do 12. marca 1953 — vyšetrovacia väzba v Košiciachod 12. marca 1953 do novembra 1953 — znova vyšetrovacia väzba v Prahe na Ruzyniod novembra 1953 do apríla 1954 — znova vyšetrovacia väzba v Bratislaveod apríla 1954 do 24. júna 1954 — súdna väzba v Bratislave24. júna 1954 — proces pred vyšším vojenským súdom v Trenčíne12. augusta 1954 — odvolací proces pred vojenským kolégiom najvyššieho súdu v PraheOd odsúdenia po prepustenieod augusta 1954 do novembra 1955 — tábor č. 9 Mírovod novembra 1955 do apríla 1958 — tábor Banská Bystricaod apríla 1958 do novembra 1958 — tábor Příbram Bitýzod novembra 1958 do novembra 1959 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohříod novembra 1959 do januára 1962 — ústredný tábor vykmakovod januára 1962 do 21. októbra 1964 — tábor Prokop pri Slavkove nad Ohří21. októbra 1964 — prepustenie na slobodu s podmienkou na dva rokyAj dátum premiéry bol krčméryovský. Premiéra hry sa konala 23. júna 2017, teda v predvečer Krčméryho obľúbeného sviatku narodenia Jána Krstiteľa. Bol to zároveň aj predvečer 63. výročia súdneho konania pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne. Na ňom vtedy — 24. júna 1954 — predniesol Silvester Krčméry reč, ktorú by dnes mal aspoň v zhustenej podobe vedieť naspamäť každý slovenský maturant, bez ohľadu na to, akého je vierovyznania. Z tej reči krásne vidíme, že Krčméryho zápas za náboženskú slobodu bol zároveň zápasom za slobodu ako takú. Preňho bolo Kristovo meno synonymom dobra a pravdy a aj vtedajšiemu súdu musela vyraziť dych jeho myšlienka: „Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa dnešnej terminológie aj ,robotníckej triede‘. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom.“ Hoci niet pochýb, že táto Krčméryho myšlienka vyrastá z jeho náboženskej viery, bez jedinej korektúry by ju mohla prevziať Všeobecná deklarácia ľudských práv.Krčméryho reč na súde sa teda, prirodzene, stala aj jedným z vrcholných okamihov hry, ktorou som sa usiloval ukázať, že aj malé národy stáli v prvej línii boja proti totalite, že mali nielen mučeníkov ale aj hrdinov, porovnateľných s hrdinami veľkých národov.Keď si hru prečítal môj priateľ český spisovateľ a bývalý mukl Jiří Stránský, napísal mi: „Heřman Tyl(převor premonstrátů v klášteře v Teplé)o málokom řekl, že je frajer, ale o Krčmérym to řekl nejmíň třikrát — a to už bylo něco. Na takové lidi se nesmí zapomenout!“No nielen téma, aj hra musí byť dobrá — milovníci divadla vedia, že dobrá téma zlú hru nezachráni. Našťastie Krčméryho ľudská veľkosť bola aj predpokladom na vytvorenie veľkej divadelnej postavy. Už napríklad len to, ako odmietal amnestie, ako sa tento „nepolepšený“ dobýjal nazad do väzenia.(Diváci v takýchto chvíľach zadržujú smiech, no nech sa len smelo zasmejú. Krčméry nebol ufňukanec, aj on sa rád zasmial.)Usiloval som sa neprepásť ani túto divadelnú príležitosť a zdá sa, že sa mi to podarilo. Po prvých dvoch sezónach, v ktorých malo SND hru Nepolepšený svätec v repertoári, záujem o ňu neklesá. Nielenže autobusy vozia na ňu divákov z celého Slovenska, ale aj inscenácia začína putovať. Stala sa v súčasnosti najúspešnejšou inscenáciou pôvodnej slovenskej hry, ktorá vznikla v tvorivej dielni Slovenského národného divadla. Nehráva sa už iba v Modrom salóne, ale aj v Štúdiu SND a na zájazdoch. Po jej úspešnom uvedení v SND sa hra iste dočká aj toho, že po nej siahnu aj iné kamenné divadlá, že ju uvítajú aj ochotnícke súbory.(Medziiným aj preto, lebo jej inscenačné nároky sú jednoduché — boli také už na scéne SND a inde môžu byť ešte jednoduchšie.)Literárne informačné centrum dalo hru preložiť do angličtiny a pripravuje sa už aj jej predstavenie v Bruseli.Keď sa pripravovala premiéra hry v SND, chodil som na všetky skúšky a robil som nové zásahy do textu, ktoré vyplynuli z inscenačného procesu. V tejto písomnej podobe hry som však pokladal za rozumné vrátiť sa k východiskovému textu. To platí aj o pomenovaní jednej z postáv. Na program SND sa dostala moja hra tesne po Esterházyho hre Mercedes Benz, v ktorej sa takisto vyskytovala postava Diabla. Vtedy som pripustil, že bude lepšie, keď sa ja svojho Diabla vzdám, a tak som ho premenoval na Herca a priznať sa k diabolskej totožnosti som mu dovolil iba v jedinej scéne — v tej snovej, v banskobystrickom väzení. V písomnej podobe hry sa vraciam k Diablovi.*Tím, ktorý pripravil premiéru hry v Modrom salóne Činohry SND 23. júna 2017, uvádza bulletin v takejto zostave: Dramaturg: Peter Kováč. Réžia a hudba: Kamil Žiška. Scéna a kostýmy: Peter Janků. V hlavných úlohách: Matej Marušin a Richard Autner. Hlasy: František Kovár, Dušan Jamrich, Jana Oľhová, Ján Gallovič, Štefan Bučko a autor. Tých, čo priložili ruku k dielu, je však, prirodzene, ešte viac, moje poďakovanie patrí rovnako vedeniu divadla a dramaturgii činohry, ako aj technike a celému divadelnému personálu — hra je vždy výsledkom práce celého divadla.Rád pripomínam aj mená svojich poradcov. V scénach situovaných v Brne som zatúžil použiť tamojší hantec — ťažko by sa mi to podarilo bez pomoci Petra Minaříka. Ani „oválny výpotok“, čo sa postaral o zvrat v závere hry, by som nevymyslel sám — bol to nápad môjho priateľa lekára Petra Belana. Ani v bulletine teda nechýbalo moje osobitné Poďakovanie: „Autor hry ďakuje za cenné rady Františkovi Mikloškovi, Františkovi Neupauerovi, MUDr Petrovi Belanovi, Petrovi Minaříkovi a dramaturgovi SND Petrovi Kováčovi.“Ľubomír Feldek	Feldek_Nepolepseny-svatec.txt
Kniha prváObsahI.II.III.IV.V.VI.VII.I.„Slovenské pohľady“ teda vzkriesené sú k novému životu;[1]prajeme im dlhšieho života, než ho mali tie prvotné. A čím môžem lepšie vyjaviť svoju radosť nad týmto zjavom veľmi potešiteľným ako tým, keď stanúc poriadne do radu delníkov sviežich sám tiež, kým ešte deň je, priložím jedno polienko k ohníku tomuto na Tatrách zapálenému.Po čom dávno už túžili[2]priatelia slovenského národa, jak tu doma, tak i von z užšej vlasti tejto bývajúci, to bol životopis Ľudovíta nezapomenuteľného, tohoto kriesiteľa mládeže, tohoto vyneslého bohatiera myšlienky slovanskej na Tatrách, tohoto večného mládenca s ohňami duše a srdca nekonečne dojímavými, tohoto všetkým Slovanom známeho a všetkých popredných Slovanov znavšieho jednak muža ideálov, jednak ale i muža činov.Nuž nech „Slovenské pohľady“ nového behu s týmto naším drahým pokladom vyjdú na verejnosť tejto novej spoločnosti duchov Štúrom vzkriesených a nech ony sa odvážia, k čomu nik sa neodvážil doteraz: namaľovať tento ideálny obraz novšej histórie ubiedeného, utrýzneného, ukrižovaného národa slovenského. V Ľudovítovi našom je zobrazený celý národ náš. On je ideál mládeže, on miláčik starcov, meno jeho je v najlepších kruhoch národnej spoločnosti slovenskej v tej najčistejšej pamiatke. Ďalšie Slovanstvo zná ho čo hviezdu zapadnutú na oblohe, no svietiacu v stranách šíreho sveta slovanského v mnohočíselných rozpomienkach a tradíciách jeho ducha.On zomrel, podľa vlastného svojho náhľadu, ktorý dávno pred smrťou rozkladal mi z príležitosti uvažovania Julia Caesara[3]o jeho smrti. On zomrel práve v čas, keď veliké veci vykonal a k väčším chystal sa. „To je pekná smrť,“ hovoril, „keď padá hrdina v mladom veku prv, než môže vidieť svet jeho mdlobu, aká konečne každého nadísť musí.“ Tu sme sa nezrovnávali s Ľudovítom, ale bolo v tom tušenie jeho osudu tragického. Tušenie prorocké jeho skončenia je vyrazené i v tom epigrame na Modru:[4]„Bílá snad si byla, když Modrou teď se nazýváš,černou, zdá se mi, než slouti mi ještě budeš!“Tento nápis padá ešte do študentských dôb Ľudovítových, tak asi do r. 1835. Písali sme československy a vtedy nestála ešte Modra zhola v žiadnom pomere ku Štúrovcom. Bolo tam evanjelické gymnázium. Mesto ináč nepatrného významu. Dobrobyt kvitol ku spokojnosti všeobecnej, povedomia politického nebolo žiadneho. Spoločnosť bola dualisticky pokojne znášajúca sa,[5]Nemci totiž a Slováci spoločne a obapolne kazili jazyk svoj. „Frau Mutter, wo ist die solnička?“[6]„In der Kuchl auf der polička,“[7]znela odpoveď. A žiak po ulici idúci volal za kamarátom: „Amice, quorsum pergis?“[8]„Tu len, versus Harmoniam,“[9]bola zas odveta. Žiaci z tohoto gymnázia do Prešporku (Požúňa) prichádzajúci, boli ako „Modrenses“[10]posmievaní. To tak trvalo až do príchodu Karola Štúra[11]za správcu gymnázia toho (r. 1839).Mne zavčasu prichodil nápis citovaný nápadným. Dôverného priateľa môjho, niečo skôr s Ľudovítom sa oboznámivšieho, Juraja Bojislava Záborského,[12]som ja už r. 1836 sa spytoval, čo by to znamenalo v tom nápise „černou zdá se mi, než slouti mi ještě budeš?“ On nevedel mi to vysvetliť. Po zoznámení sa s Ľudovítom prvé bolo, na čo som sa domáhal. Ľudovít sa usmial a riekol: „To mi len tak v zadumaní sa nad Modrou napadlo, bez toho, že bych dačo určitého bol myslel.“ Ako bych bol zabudol na prvú otázku túto, ešte r. 1848 spytoval som sa, čo s tým nápisom chcel. To bolo ale aj posledné spytovanie sa: lebo odpoveď Ľudovítova prešla mi kosti. Ja bál som sa odvtedy o jeho život. „Ale očuješ,“ vetil Ľudovít, „čo ti tak ten môj starý nápis vrčí v hlave? Už si sa ma viac ráz na to dopytoval. Aby ozaj nestala sa mi Modra kedysi čiernou!“Nechali sme tú náhodilú náhody myšlienkovej otázku; ale ja ten nápis v mysli i pamäti svojej nosil dlhé roky. Až o sviatkoch vianočných r. 1855 doletel posol z Modry so zvesťou ako noc čiernou: Ľudovít 22. decembra nešťastne na poľovačke padnúc, vlastnou puškou vystrelivšou v páde, ranený na smrť leží. V denníku mojom oznamov cirkevných stojí zo dňa toho: „Do modlitby naší cirkevní zavřeme muže jednoho, jenž jest jměním obecním národa našeho a okrasou církve evanjelické, jemuž v těžké nemoci jeho přáti budeme Božího smilování a vysvobození z ruky smrti ukrutné, takto za Ľudovíta Štúra i za nás všech se modlíce.“ Modlitba bola s hlasitým plačom polohlasne za mnou odriekaná. Nemoc tá skončila sa smrťou oslávencovou dňa 12. januára 1856. Vyplnil štyridsať rokov, dva mesiace a štrnásť dní pohnutého, tvorivého života.V najkrajšej sile muža mladého, ako sa mu to pozdávalo v dumaniach jeho o svete a živote značnejších ľudí, skonal beh svoj v meste, ktoré si obrazotvornosť jeho dávno pred katastrofou touto označila za „čierne“. Čiernymi boli tie dni jeho veľkých bolestí[13]od 22. decembra 1855 do 12. januára 1856, ktoré zniesol v následkoch celej rany strelnej, ktorú ani vybrať nedôverovali si, ani k amputácii prikročiť neopovážili sa lekári. Čiernym rúchom priodela sa Modra v deň pohrebu Ľudovíta Štúra[14]a čiernym rúchom priodela sa milenka jeho, zádumčivé Slovensko a zvesť o jeho smrti rozsmútila kruhy slovanské po šírej Slávii.Ja znajúc ho voskrz, znajúc jeho uboleného srdca hlboký cit, jeho duše žiale nad osudom národa slovenského, myslím, že keby aj čierna hodina tá poludňajšia dňa 22. decembra nebola v podobe nešťastnej poľovačky prišla, jeho život zemský nebol by dlhý býval. O tento sa obávali všetci, ktorí znali tento Vezuv ohňov vnútorných. Pohromy národ náš zachvátivšie boli by nám umorili to srdce citné, ten organizmus jeho z najtenších nitiek tu žiaľov, tam radostí zotkaný a nástojky od jednej točne k druhej zmietaný. Jeho vyniesla až k extáze dobrá zpráva zo sveta slovanského tak ako pekná tvár nadaného slovenského mládenca, alebo reč staríka múdra a hruď slovanskú oduševňujúca; ale na druhej strane zronila v najhlbšiu priepasť žiaľu dušu jeho zradná, chabá duša, pobadaná v národe, alebo charakter neodhodlaný tých, čo povolaní sú slúžiť k dobrému národu! Býval som svedkom nesmiernych týchto pohnutí duše tejto vznešenej. To, čo nás po jeho smrti potkalo, i víťazstvá myšlienky našej a jej pokrok, i sklamané nádeje, i konečne surového násilenstva bezbožné údery a nevďakom splácané služby národa, toto všetko by ten éterický organizmus Ľudovíta nebol zniesol. Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom národa.[15]Ľudovítove ohne v hrudi plápolavé spálili by boli tento stroj jemný. Ale to sú ľudské myšlienky; inak Boh riadi národy a čo nášmu národu v Ľudovítovi Štúrovi dal Boh, to berme s vďačnými chválami a o tom rozmýšľajme ku vzdelaniu sa na tomto vzore kremobyčajnom!Ľudovít zostane večne mladým mužom, večne výtvorom peknej mladosti, idealistom bez úhony, muž pritom celý činu, ktorý i keď rozum jeho váhal, duch sa k činom niesol, ktorého duch národa postavil a dejiny zapíšu ho po boku tých meteoristických veľkých géniov, čo na kratší lebo dlhší čas tu obsluhovali oltáre národnej osvety, poézie, vedy, slobody, ako boli Puškin, Mácha,[16]Stanko Vraz,[17]Michal knieža Obrenović,[18]knieža Danilo,[19]ku ktorým tak blízkym sa byť cítil. On obetoval sa celý mládeži a Boh túto obeť jeho prijal, aniž je v našom pokolení kto, koho tak ctila by mládež ako Štúra.U starých, ako som pripomenul, je vo velikej úcte; slovanská ale mládež, kresťanstvom odchovaná, na tomto jedine má medzu nekonečného Štúra ctenia. Začmudlá závisť mlčí pred jeho menom, rada, že táto strunovitá postava nezaclania jej; vražedná nenávisť, hlodajúca dlhé roky jeho bezživotie, vzala už sama za svoje bez toho, že by sa bola mohla popásť na drahocennej tejto perle národa slovenského; okyptení morálne, spoločensky zmrzačení piadimužíci, vešajúci sa na jeden bod jeho špeciálneho povolania, čo filológa slovanského,[20]vychodiaceho zo stanoviska čerstvej neskazenej slovenčiny, ktorú zdrepenieť nechať medzi Tatrami bol by smrteľný hriech vzdelancov, umĺkajú tiež, a veselší géniovia, jadrnejší, čerstvejší myslitelia slovanskí i k tomuto ruchu, Štúrom na Tatrách spôsobenému, priateľskejšiu tvár ukazujú. „Pracujte, ako Štúr pracoval, posväťte sa národu, ako on posvätil sa a nedudrite podle a chabo na veľkého mysliteľa!“ To je heslo ich a oni nekrižujú sa pred slovenskou knihou,[21]ako tí starí ťuťmáci činievali. Mohlo byť dielo sebe dokonalejšie, epochálne, len čo nehýbalo sa v koľajniciach starých, „spáľte ho!“ vrešťali, až sa ozývali hory-doly. Kritici a diplomati títo, ktorí kedykoľvek, či na ulici, či na bále, či pri bankete dákom stretli sa so Slovákom, vždy stereotypne svoje: „Proč ste se odtrhli od nás“ opakovali, ako budíček na istý bod hodinový lebo štvrťový došlý, — i títo umĺkajú; ozveny tých mrzútskych krikov ešte ponášajú sa iba v kdejakých Lucernách a Českých Včelách.Pravda je síce, že i velebnejšie postavy života slovanského, ako preslovutný muž a i na Slovensku ctený výtečník a štátnik český dr. Fr. Ladislav Rieger[22]pomýliť dali sa touto filologickou otázkou, Štúrom pohnutou, a ochotní boli (ako pred rokmi dr. Sladkovský[23]) vyhľadávať Deákov,[24]Tiszov,[25]Kállaych,[26]ba ešte i Falkov[27]a Kaasov[28]a odriekať sa Slovákov[29]pre ich slovenčinu. Že len pre slovenčinu to robili, máme za dôvod ich polemiku proti slovenčine, ktorú považovali za odtrhnutie sa Slovákov od Čechov, čo keby vraj nebolo sa stalo, i ony by sa boli zaujali Slovákov proti Maďarom! Medzitým nielen Sladkovský a Rieger cestovali k Maďarom s osvedčením nesústrasti so Slovenskom, cestovali i Harrach,[30]Heyduk,[31]Pokorný[32]a iní ku Slovákom s osvedčením svojej slovanskej spolunáležitosti k nám, ich citov bratských k Slovensku a národu slovenskému. Nadto český národ stred všetkých okolností i najzamotanejších pomerov jednodušne stál po strane národa slovenského. Veľmi dobre mi je v pamäti a som očitým svedkom toho, ako národ český prijal Štúra r. 1848. Bol najkrutejší boj o slovenčinu, v ktorom známou svojou žurnalistickou zručnosťou, satirou a spoločenskou agitáciou nebožtík Havlíček[33]a rovesníci jeho Lamblovci[34]a iní vystupovali v žurnáloch proti Štúrovi. A to bolo tak až ku koncu r. 1847. Starí páni Palkovič,[35]Šembera[36]a mladý Havlíček mysleli mať víťazstvo v rukách, keď tu razom rok 1848 o inšom ich presvedčil. Ľudovít Štúr prišiel do Prahy. Národ ho uvítal, napriek žravej agitácii Havlíčkovej proti nemu, veľmi okázale. Kdekoľvek zjavil sa Štúr vo verejných schôdzkach, musel hneď na rečnište, a chtiac sa prihovoriť k obecenstvu češtinou, ktorú on dobre znal, ale v rečnení mu predsa veľmi bola na závade, celou búrou národa žiadaný bol len v slovenčine rečniť. A Štúr zvučnou slovenčinou okúzľoval celé tisíce národa českého. Svedkami týchto výjavov boli i mladí borci proti slovenčine, i videli sa byť národom dezavovanými.[37]Národ český neuráža sa na slovenčine, ani z úst národa českého nevyšlo nikdy to lživé slovo voči nám: „Proč ste se odtrhli od nás.“ Slováci praví s Čechmi opravdovými, napriek rozdielnosti ich nárečí, nikdy neodstrkovali druh druha. Desiatky a desiatky šľachetnej mládeže i mužov napriek slovenčine, ktorou vytrhnutý bol celý národ slovenský do boja r. 1848 — 49 za svoje práva, rútili sa ku pomoci dobrej Slovenska. Nebudem vyčitovať celé rady dôstojníkov, pripomeniem len Zacha,[38]Bloudka,[39]Mikšíčka,[40]Korvína, Nováka, Hanouska, prvých troch Moravanov, posledných Čechov, nepodotýkajúc ani peňažných obetí národa českého, ktoré hojne posielali Janečkovi,[41]Moravanovi, zriadivšiemu s Hodžom sbor dobrovoľnícky na dolnom Považí pod tým časom, keď Ľudovít Štúr so „starou národnou radou“ (Bloudek, Zach, Hurban, Borik[42]) v hornom Slovensku až po Košice účinkoval.Tak sa národ český naproti svojim žurnalistom a diplomatom pochybnej ceny vždy choval k nám Slovákom, čo ku kmeňu slovanskému a bratskému. Zato ale aj Slováci nikdy nestáli po strane jeho vrahov; i v dobe tej, kde okolnosti ich vohnali do zväzkov s rakúskymi Nemcami, keď títo rovnaký mali záujem s nami proti Maďarom, Slováci nikdy nezapreli Čechov a ich vec bránili voči všemohúcim vtedy byrokratom a diplomatom. Štúr to vždy vyhlasoval za najväčší hriech, keď Slovania, druh s druhom v rozpore, utiekali sa o pomoc k spoločnému nepriateľovi.Ľudovít Štúr bude predmetom týchto mojich článkov v obživenom vnove časopise,[43]ktorým som ja v mladom svojom veku (r. 1846) nastúpil dráhu časopiseckú a ktorý r. 1852 tlakom vtedajších pomerov tlačových vychádzať prestal v dobrej nádeji pokračovania budúceho. Toto pokračovanie nadstaviť súdené bolo len po dvadsiatich ôsmich rokoch, a nie mne, ale za života môjho synovi a jeho priateľom.[44]Nuž teda, keď taká je vôľa božia, nech kráča večný mládenec náš slovanský, Ľudovít v stĺpcoch „Slovenských pohľadov“ i v tomto novom ich behu, ako kráčaval kedysi, keď ešte sám vodieval v nich pero svoje umné.Okolo tohto mladoňa nášho večného stávať budú obrazy opravdové zo života,[45]ku ktorému oslávenec prostredne lebo bezprostredne osobou, činnosťou, súdelníctvom, lebo súcitnosťou svojou náležal. Pravda, historická pravda o velikom synovi národa nášho, o miláčkovi mládeže slovanskej — nielen slovenskej —, o velikom prorokovi veľnároda slovanského, zrodenom na tomže Slovensku, na ktorom pred ním už zrodení boli velikí ľudia: Šafárik, Hollý a Kollár, povedie pero moje! Čo viem sám z osobnej známosti priateľa svojho, o čom svedčiť bude on sám nepochybnými vlastnými svedectvami a o čom svedčiť budú hodnoverní ľudia alebo skutky nepochybné, to zložím hodnoverne v črtách týchto, aby zachovaný bol medzi nami obraz Ľudovíta nezapomenuteľného.II.Ľudovít Štúr narodil sa podľa tradície dňa 28. októbra 1815. Podľa dokumentu písaného, hodnoverného, v rukách mojich sa nachádzajúceho, narodený a pokrstený bol dňa 29. októbra 1815. Celý ten dokument stoj tu. Znie on nasledovne:„Matrika evanj. Zay-Uhrovská, o narození a krstu bl. p. (blahoslavené paměti) slavného Národovca, našeho Ľudovíta, toto doslovně obsahuje:,Anno, 1815 baptisatus est per Steph. Schimko, p. t. Ecclesiae Evang. Zay-Ugroczensis V. D. Ministrum, sub. Nro. curr. 95 die 29 mensis Octobris Ludovicus; parentes: Samuel Štúr,[46]Anna Michalecz,[47]Rector in Zay-Ugrócz; susceptores: Johannes Kiš, cum consorte Elisabetha; Michael Schimko c. consorte Anna; Anna Pettko, Stephani Schimko, VD. Ministri consors et Maria Hnátek.‘“[48]Svedectvo toto je vystavené Matejom Szvatým,[49]farárom zay-uhrovským, zo dňa 27. novembra 1867.Rodičia Štúrovi boli vzor pre každý vek a stav, i pre každý stupeň ľudskej vzdelanosti. Otec bol muž učený, charakteru vážnosť a úctu vymáhajúceho na každom, kto zblížil sa jemu; býval učiteľom v Trenčíne po boku slávneho trpiteľa, farára trenčianskeho Zúbeka.[50]Od r. 1808 do 1812 zdieľal s ním útrpnosti a býval verným jeho priateľom, keď cirkev rečená proti najvernejšiemu svojmu pastierovi duchovnému ťažkosti všelijaké i zjavné nepriateľstvá snovala a nadpriadala. Bezpochyby toto aj bolo príčinou, že Samuel Štúr, bárs inak rodinnými zväzkami pripútaný bol k mestu Trenčínu, odhodlal sa prijať povolanie za učiteľa na dedinu. Bol totiž r. 1813 vo februári do Uhrovca presťahovaný. Protokol trenčianskej cirkvi má poznačený plat Samuela Štúra na mesiac január r. 1813 v sume 10 zl. Od tohto času ale mlčí protokol o Sam. Štúrovi. Vybavil teda úplné štyri roky ako učiteľ trenčiansky.Z tohto veku máme zo školy Štúrovej slávneho žiaka Františka Palackého,[51]ktorého r. 1809 doviedol do Trenčína chudobný jeho otec, učiteľ evanjelický z Hodslavíc na Morave, Juraj Palacký. Toho veku boli evanjelici od dakedajších horlivých evanjelikov, potomkov bratov moravských, potom ale vieru otcov opustivších, náramne stíhaní a prenasledovaní, takže skrývať sa museli tí, ktorí zostali pri viere otcov a potajomky len vykonávali služby božie; i potom, keď Jozef II.,[52]cisár rakúsky, toleranciu vydal (1780), bolo jestvovanie evanjelikov prebiedne. Boli pod štólou rímsko-katolíckych farárov. Juraj Palacký vyučoval potajomne dietky evanjelické v prvých počiatkoch známostí. Jedenásťročného teda synka svojho, vyučeného doma dostatočne v prvých známostiach, doviedol na Slovensko, a tu u Samuela Štúra našiel hľadané útočište. Ako učiteľ a správca chóru bol S. Štúr spolu aj správcom alumnea pri cirkvi trenčianskej, kde chudobní žiaci povinnosť mali spievať na chóre a za to dostávali zdarma obed. Františka Palackého hneď teda prijala Štúrová do domu svojho a Štúr do počtu alumnov. Tri roky strávil Palacký na učení v Trenčíne. Životopisec jeho Kalousek[53]síce píše, „že Palacký v Trenčíně nenaučil se na tamějších latinských školách ničemu jinému, než právě jen latině“; ačkoľvek to pre ďalšie štúdiá bolo lepším základom, než to moderné latiny potupovanie: ale mimo latiny vsal Palacký v dome Štúrovom do seba i iné cnosti, ktoré v pozdejšom jeho veku vyvinuli sa v dokonalosť. Pani Štúrová bola dobrosrdečná, ctnostná, pobožná, tichej povahy, k tomu cele preniknutá duchom povestí a dobrých mravov národných. Pieseň pobožná i národná bývala obživou a oduševňovateľkou ich domácnosti. Schránlivosť, vzorné obcovanie, pokoj domáci, prísna kázeň, to je škola najlepšia pre takých chlapcov. Palacký bol jedenásťročný, keď prišiel do tohoto takto vzorného domu. Za tri roky vyniesol zaiste nejedno semiačko, ktoré potom vzrástlo popri latine a vede vôbec na velikosť, akú zo všetkých ohľadov obdivovali sme na slávnom historiografovi českom. Každý životopisec veľkých ľudí dobre urobí, keď pôjde možno najhlbšie; do prvotných rokov výchovy. Ja aspoň, pri Ľudovítovi Štúrovi na tieto podklady velikú váhu kladiem.Dom jeho rodičovský bol tak vzorný, že by k velikému blahu a rozkvetu národa poslúžila tá okolnosť, keby mnohí vzali si ho za príklad k nasledovaniu. Štyroch synov a jednu dcéru vychovali títo chudobní rodičia k vysokým stupňom vzdelanosti a oduševnenia. Ako veliký mohol byť toho času plat učiteľa, evanjelického, a to v kráľovskom meste Trenčíne, zavierať možno už z toho protokolu, podľa ktorého Samuel Štúr[54]na jeden mesiac prijal platu desať zlatých. A bárs v dačom snáď aj popravil si v Uhrovci, veľa toho sotva bolo, predsa však zanechal národu poklady nesmierne v dietkach svojich. To bez ctností oných nijak vysvetliť sa nedá. Koľko darov božích, národu nášmu udeľovaných, v čeľadiach a rodinách jeho zakopávano býva tým, že otcovia a matky nechodia takými cestami, ako chodil Štúr a Michalcová. Prísna kázeň otcovská, mierna starostlivosť, schránlivosť matkina; dom presiaknutý duchovnými plodmi cirkvi a národa. Duša stečená s dušou tých mravných osobností nevdojak prelieva sa do dietok. Ale pozrite si na modernú výchovu liberalistickú. Už v kolíske dieťaťu maľujú velikú budúcnosť, keď odrastie, zo všetkého musí okúsiť, čo rodičia ochutnajú, tisnú ho vždy na vyšší a vyšší stupeň, než na ktorom oni stoja, dajú ho učiť len tomu, z čoho majú nádeju na bohatstvo, moc, právo alebo nadprávo. Terajšie decko musí všetko mať, čo vidí očima, len tie hviezdy mu rodičia nestŕhajú z neba. Preto aj veliké nároky a potreby sú tie priepasti, kvôli ktorým tejto výchovy mládež zapredáva národ, vieru a všetky ideály lepších duchov. Štúrov dom vychovával dietky v bázni a v kázni rodičovskej a sám preniknutý bol bázňou božou, bázňou zákona božieho. Prísna povinnosť bolo heslo otcovo; miernenie tej prísnosti a milostiplné oduševnenie za blaho a budúcnosť dietok bol duch, ktorý unášal tú dobrotivú, dobromyseľnú, dobročinnú, schránlivú, čistoty a poriadku milovnú matku Štúrovcov. Ale to aj bola radosť vojsť do tohto čistotného domu. Ja tam bol, keď najstarší syn Karol, v úrade postavený, Ľudovít, junoš v kvete ideálneho svojho účinkovania medzi mládežou bratislavskou zaujatý, Samoslav študentom, Janko[55]a Karolína[56]detičky roztomilé len zďaleka dívali sa na nás, ktorí sme navštívili (ja a Hodža) s Karolom a Ľudovítom ten požehnaný dom školy uhrovskej. Jasné, veľké modré oko otcovo radosťou plesalo, pasúc sa po svojom Karolovi, čierne, dobromyseľné oči matky starostlivo, ale pritom usmievavo obrátené boli ukradomky po komore a kuchyni a len tu i tu zavítali veselé ku spoločnosti, pod lipou sa baviacej. Po večeri rozkošné zhovory do polnoci. Starý pán a pani s nami. Prešli sa kriticky všetky otázky časové. A ten výlet do poľa a hôr! Čo to za ideálny dom, ten dom starého Štúra v Uhrovci s jeho synmi a dcérkou!Náš Ľudovít, s ktorým sa zaoberáme, bol štiepok tohoto ideálneho domu; v prvých rokoch užíval rozkoše detinstva a bol rozkošou domu a dediny. Vrstovníci jeho medzi inými boli — ktorí tiež zaznačili činnosťou svojou stopy v národnom rozvoji — Ján Kiš,[57]teraz statkár v Dežericiach, povestný ekonóm, včelár a verný syn národa slovenského, Samuel Melfelber,[58]bývalý činný člen spoločnosti prešporskej a potom verný národu kňaz púchovský, otec povestného pravotára a verného národovca v Turč. Sv. Martine Žigmunda Melfelbera,[59]a iní, ktorým vývodil pri hrách a s ktorými trval v dobrom priateľstve až do smrti. Aby sme náležitý obraz mali tejto schopnej mladej armády vrstovníkov Ľudovítových, ktorým ako kapitán vývodil, s ktorými sa v prázdnych hodinách preháňal najprv po údoliach a šírom poli, pozdejšie po úvaloch a horách, musíme preriecť slovo o mimoriadne dojemnej, prekrásnej prírode, otáčajúcej kolísku prvej mladosti tohoto orla národného.Uhrovec je zôkol-vôkol otočený vrchmi, a len bohatý, bujný potok ukazuje cestu z kotliny. Tam čnie, všetkým vývodiac, nádherný Rokoš, aj Čiernym vrchom zvaný, najmä povesti menujú ho tak; nižší, ale nie menej malebný je Kňazov stôl, ta ďalej vypína sa Ptáčnik, sem bližšie k Uhrovcu Homoľa, milé Breziny, von vybieha „Číro pole“ a kostol s vežičkou, starožitný zámok, vyčnievajúci z temných hôr, dokola záhrady, skaly podivných skázok plné, nový zámok, sídlo Zayovcov, okrašľujúci dedinu — to kolíska čarovná, v ktorej vykolembaný bol duch chlapca nadaného a všetky tieto krásy prírody v mladú dušu pojavšieho.Zaspieval o nich Ľudovít pozdejšie nejednu pieseň.Keď sladká matička synáčkovi, túžobne sa k nej tisnúcemu, poviestku národnú jeden večer vyrozprávala, už na druhý deň sa mu tá povesť v tichých horách a na Rokoši nádhernom, v úskalinách a po hradoch, v tomto záhorí rozsiatych a z temna hôr vyzerajúcich, v tisícich podobách a pestrých obrazoch, jeho vlastnou mysľou natvorených, zopakovala a telo a kožu dostala.Chlapec rástol, učiac sa v škole otcovej a sajúc do duše všetky možné vtisky pobožného obcovania v dome rodičovskom. Jeho dom a tu tento vidiek mnohotvárny, malebný, opanovali snivú myseľ čiperného chlapca. Starý pán hôr uhrovských, Rokoš, predstavoval mu otca, ktorý panoval nad učením a trestaním nad celou mladou dedinou spolu s domom rodinným ako nádherný Rokoš nad tými horami vôkol ležiacimi a jeho povelu naslúchajúcimi. Po otcovi a matke, ktorej vôľa bola mu rozkazom, mal pred Ľudovítom najväčšiu autoritu najstarší brat Karol; hneď ale potom on sám uzurpoval oproti mladším autoritu. A tie lúky o zeleň lesov sa odrážajúce s výšinami Čierneho vrchu (Rokoša) zatienené, boli mu ako elegický obraz domácnosti vlastnej, častých, žravých starostí a neraz žiaľu plnej. Mäkká myseľ matkina, prísna tvár otcova, duch pokoja, božím slovom uvádzaného v dom, a prírody, otáčajúcej túto malú spoločnosť duchov, mnohotvárna krása, obživovaná lietavou atmosférou povestí, pôsobili od prvej mladosti na živú obrazotvornosť nášho Ľudovíta, a to tak mocne, že čím viacej sa vzďaľoval tento detinský, chlapčenský a mládenecký raj od mysle, v škole života všelijako skúšanej a prepaľovanej, tým živšie o myseľ jeho udierali ohlasy tu v zašlom veku slýchaných a pociťovaných dúm a citov.Keď sa už rodina táto mala vysťahovať z domku, Ľudovítovi tak milého, po smrti otca jeho († 27. júla 1851), aké teskné, aké túhy plné slová tiekli z lýry Ľudovítovej:Krásne dni a hodiny,[60]ušlé v lone otčiny,mojej mladosti svet,už opadaný kvet,ešte sa raz sem sveďte,ešte raz ma obleťte.Na vrchu tamto Čiernom,na Rokoši nádhernom,na Kňazovom stole,Ptáčniku, Homole,ku mne sa ešte majte,kolom ma obstávajte.A vy, milé Breziny,vy prístrešia tíšiny,zvejte sem sny živé,rozkošné, vábivé,čo sa tam duši snili,mládenca unosili.Alebo:„Jako ťa tu lipka, samotnú necháme,[61]už sa preč od teba svetom uberáme.Tratia sa a hynú už tí tvoji milí,jedni pošli svetom,[62]druhých v hrob zložili.Jednoho v Sobotnom, vieš, nič viac nebolí,[63]a druhý tam leží na Modranskom poli.[64]Pozri len po dvore, jako tu už smutno,jako je po celom tichúnko, otupno.“,I ja, milý, letím k zemi už puknutá,kolom ošumelá, zlámaná, zoschnutá.Ani si pošumieť, ani už povievať,ani si ten vtáčik nemá kde zaspievať.Po našich je už dňoch, po našej už chvíli,rozlúčme sa teda na veky, môj milý!Lež sotva slniečko za vami zasadne,už aj vaša lipka skloní sa a padne.‘A dvoma rokmi pred smrťou ako znie z vrchov uhrovských, cez hory a vrchy tam k považskej túhy plnej doline tá pieseň:„I tamto hen za horami[65]mrákavy sú nakopené?Dni moje, aj kde ich nezrieť,len k trápeniu odsúdené?Po tŕnistých, príkrych cestáchchodieval som, Bože milý,trudno po nich, ťažko preísť,tys’ len dával, Pane, sily.K Tebe hľadí moje oko,že mi pridáš silu novú,abych prešiel ešte tú púťkamenistú a vrchovú.“[66]V živote Ľudovítovom prebíja sa vždy na povrch táto mäkkosť prvotných dojmov, hlavne od matky prijatých, plná asketickej hlbokosti a národnej, slovenskej elegičnosti. Neskôr chvíľami, v dôležitejšej dobe času, prijímal na seba ráz otcovej prísnosti, a vtedy vídali sme na ňom ráz brata jeho Karola, ktorý viacej otcovi sa podobal. Krása prírodná kolísky jeho nie menej vtlačená bola do mysle jeho. Nekonečnou túhou vedel sa zamyslieť v hlbokej doline, i splesala duša jeho na výšinách hôr:„Tu na výškach otvorených,[67]zlatým slnkom ožiarených,jak tu milo, jak tu voľno,jak tu dobre, jak pokojno.“[68]On sa pokochal až do zabudnutia na seba v snehových chumeliciach, blúdiac zadumaný s puškou na pleci, alebo v zeleni jasnej pukajúcich sa hôr. Výlety osamote, radšej ale v spoločnosti jedného-dvoch dobrých priateľov, do hôr, to bývali jeho zábavy, keď neviedla práca a boj do mesta. Za študentstva, keď iní zháňali sa po báloch a iných izbenných zábavách, on, vývodiac strane, strhával svojich so sebou do hôr i v najtuhšej zime. Celé popoludnie, prázdne od školských povinností, viedla sa vojna so snehovými guľami a po borbe k večeru išlo sa spoločne do najbližšieho hôrneho hospodárstva na sadnuté mlieko so smotanou a chlieb domáci. Mesačným večierkom sa potom čata štúrovcov vracala do Prešporku a ukonaná štrapáciou boja a chôdze, spala do rána a vstávala zdravá a čerstvá k dennej práci, čo medzitým tí v uzavretých miestnostiach zabávajúci sa vyspávali krapulu. Ako bol doma naučený Ľudovít, tak i v pozdejšom študentskom veku prísne a skromne držal sa a k tomu viedol i kamarátstvo svoje. Neznám mladíka tak mohutne zasahujúceho na túto vrstvu dorastajúceho pokolenia, ktorý by bol v toľkom stupni vplýval kedy na celý jeden oddiel, poviem, desaťletého stupnivého žiactva a študentstva,[69]ako to bolo pri Ľudovítovi. On mladoň, v triede, poviem, logiky alebo fyziky[70]súc, autoritou morálnou stal sa rigorizmom svojím juristom a teológom o dva lebo tri roky od neho vyšším, a konečne všetkým v jeho triede a niže tejto sa nachodiacim. Lež vráťme sa k domu rodičovskému Ľudovítovmu.Na spôsobného a pozorného Ľudovíta účinkovalo veľmi blahotvorne, čo k dobrému jeho poslúžilo značne pozdejšie, to, že dom štúrovský veľmi často navštevovali vyznačení postavením a stavom svojím páni, čím Ľudovít zavčasu privlastnil si istú ušľachtilejšiu, dvornejšiu povahu. Starý Zay[71]bol veliký dobrodinca ľudu. Sám, znajúc knihárske remeslo, viazaval kancionále, zákony, biblie a iné knihy, ktoré neviazané skupoval a potom na dary dával mládeži a chudobným. I otca Štúrovho naučil viazať knihy. Tento velikáš krajiny obcoval so Štúrom rád. Mimo grófa navštevovali dom Štúrov i úradníci panskí a iní prednejší a význačnejší páni. Ľudovít nepozorovane osvojil si držanie, úctu a vážnosť na mimoidúcich vymáhajúce. Prevaha, to cítil každý v duši, kto zišiel sa so Štúrom nevdojak, ač sám nikdy to nedal na sebe znať, a prevahou svojou nebol obťažný inému, zanesený vždy myšlienkou na iné než seba. Známosť Ľudovítova z tých čias svojho chlapčenstva s Modránym,[72]úradníkom statkov zayovských, zasiahla pozdejšie a na osudy tejto rodiny, ktorej hlavu a s ňou i synov a dcéry[73]— jedna stala sa ženou geniálneho básnika Janka Kráľa[74]— získal Ľudovít národu. Národu získavať ľudí bol jeden z jeho duše úkonov, neposledný medzi úlohami, ktoré si mladoň tento vytknul; na ktorý bod budeme mať príležitosť častejšie poukázať ako bod, z ktorého — hoci tu i tu vošlo v to sklamanie sa v ľuďoch — vyšli na národný rozvoj následky významu plné.Bolo ku koncu augusta 1827, keď náš Ľudovít prvý raz opustiť mal tie utešené háje, tie hory ozrutné, to šíre pole, ten hukotavý potok s jeho rakmi a rybičkami, ten Rokoš nádherný a tie skalky taju a skázok plné. Pred domom stál velikánsky voz pod plachtou: posledná truhielka a kôš s potravou položené boli kde ešte miesto bolo. Páni, Ján Kiš, mäsiar uhrovský, Samuel Melfelber, garbiar tamže, a otec Ľudovítov Samuel, pripravení k ceste, častovaní boli ešte paňou Štúrovou pohárkom vína a zákuskom kuraciny, mladá chasa pod lipou koláčikmi sa hostila a tí mladší znachori so slzavými očima pozerali na troch šarvancov, netrpezlivo už na pánov otcov čakajúcich. Boli to tí netrpezliví: náš Ľudovít, Janko Kiš a Samko Melfelber, bo týmto kvôli stál ten velikánsky voz pred školou uhrovskou, napakovaný truhelkami a batohmi perín, majetnosťou to budúcich „študentov“ rábskych. Pani Štúrová dala požehnanie svojmu Ľudovítovi a milá spoločnosť pousadávala sa do voza. Bolo ich všetkých i s paholkom sedem osôb. Tak sa vystrájali voľakedy žiaci do škôl. Šťastní títo traja otcovia požívajú už radostí nebeských, dvaja, Štúr a Melfelber, i so synáčkami svojimi, ten tretí syn, od ktorého zprávy tieto máme, ako už pripomenuto, žije v Dežericiach a nosí v srdci vernom drahú pamiatku na prežité s Ľudovítom osláveným dni mladosti nadšenej.Štúr starší bol vodca velikej tejto expedície. Štyri dni a noci trvala cesta ich. Prvá chôdza spod plachty pánov otcov bola do mesta — na predmestí Rábu zosadli prvý raz v hostinci, aby pristrojac sa, vyhľadali školy, ktorým zveriť mali poklady svoje. Prvá návšteva bola u Leopolda Peca, profesora a spolu i farára rábskeho, duše to a ducha škôl tohovekých rábskych. Postavu jeho mám opísanú naším Kišom nasledovne: „Bol to muž vzozrenia prívetivého, dôveru vzbudzujúceho, postavy nízkej, útleho tela, bledej tvári, ktorá svedčila o pilnom študovaní; hlas jeho bol zvonovitý, silný. My po zadku otcov svojich bojazlivo sme stúpali do chyže. Vodca náš, Štúr, latinsky uvádzal nás, otcov i synov, a keď domáci pán usadil rodičov a k nám sa po slovensky prihovoril, tu sme ako posmelení túlili sa k nemu ako k svojmu nastávajúcemu ochrancovi a otcovi. Boli sme zapísaní medzi občanov novej spoločnosti.“Mladíci naši boli potom usadení na hospody, Ľudovít s Kišom dostali sa na jeden byt, do jednej chyže o jednej posteli; domový pán; bol bednár, menoval sa Fraňo Rak, mal dom nízky s vydutými železnými mrežami a z dvora jeho bol východ na rieku Rabcu, pred domom stred ulice stáli jatky. Rozpomienky na tento dom sú charakteristické. Rabca blízko, kúpačka a prevážanie sa na lodičke bývali milými zábavami týchto mladoňov, až do jednej smutnej udalosti, ktorá sa hlboko vrezala do myslí mladých. Boli sa prevážať a zaviesť sa chceli na ostrovok Pinyéd, aby sa mliekom počastovali, keď tu dohonil člnok iný so siedmimi žiakmi z katolíckeho gymnázia, za podobným cieľom sa prevážajúcimi, ktorých ale kormidelníci, nepozorne riadiac lodičku, prekotili ju a piati z nich našli hrob v Rabci, dvaja ťažkým ulapením sa na kraj prevrhnutej lodičky ratovali si život. Od toho času prestali tieto zábavky člnkovania sa na Rabci.„Čo by naši rodičia robili bez nás, keby nás dač takého potkalo?“ riekol Ľudovít k Jankovi a Samkovi, a myslel si pritom na svoju sladkú mamičku a na Rokoš nádherný, s ktorým tak ťažko lúčil sa, idúc koncom augusta na celý rok od neho do cudzieho sveta. Na pomery peňažité poukazuje tá okolnosť, že za sto šesťdesiat zlatých šajnových[75]mal jeden šuhaj byt i stravu na rok. Nech teraz ide so sedemdesiatimi zlatými do Rábu žiak,[76]uvidí, ako skoro sa vrátiť bude musieť domov. Štúr a Kiš mali stravu dobrú za túto cenu. Melfelber dostal ešte lacnejšiu, za sto štyridsať zl. šajnových. Len ryby nechceli jesť, lebo sa báli, aby sa nezadrhli kosťami rybacími; mamičky, doma učievali chlapcov i jesť poriadne. Na to sa ale hnevala domáca pani a menovala chlapcov našich „tót kölyök“;[77]peknej panej príkladu nasledovala i slúžka a titulovala našich tiež len „tót kölyök“-mi. „Ale to trvalo,“ hovorí Kiš, „len dotiaľ, kým sme porozumeli, čo to znamená, a kým nám nepodrástol i maďarský jazyk; potom sme tomu sami učinili koniec. A bol pokoj.“Ešte jedna epizóda zasluhuje pripomenutia. Ľudovít náš r. 1828 ochorel nebezpečne horúčkou; bol bez pomoci. Janko Kiš spával s ním, a keď začal Ľudovít v horúčosti blúzniť, vyskočil v strachu z postele a ľahol si pod posteľ. Po paroxizme otvoriac oči, Ľudovít pýtal si vína. Domáci pán mal vo dvore sklep s vínom, ktorý býval otvorený; Kiš v úzkosti o svojho priateľa vzal kepeň na seba a veľký krčah maľovaný, ktorý slúžil na vodu, išiel v noci do pivnice a natočil vína. Ľudovít, priložiac k ústam smädným krčah, napil sa hodne, načo zaspal a spal tri týždne s pretŕhaním sa zo sna krikom: „Janko, daj mi vína!“ Kiš tak opatroval priateľa svojho, ktorý po každom takom užití vína spal dlho. Konečne dozvedel sa predsa profesor Pec o nemoci Ľudovítovej a navštívil ho, poručiac hneď priviezť lekára. „Lekár prišiel a predpísal batérie liekov, ale po odchode jeho Ľudovít rozkázal mi lieky von vyliať, čo ja i svedomite vykonal a pokračoval som s kúrou vínovou, až Ľudovít celkom ozdravel. Mne podivná táto kúra zostane na veky tajomstvom,“ píše Kiš.Keď naši chlapci prestáli bolesť rozchodu s otcami svojimi, chopili sa do učenia a vynikali dosť skoro všetci; boli tu vtedy okrem spomenutých ešte i Ladislav Pauliny,[78]výtečník tiež na poli cirkvi a národa, a Karol Stelczer,[79]potomný kňaz prietržský a holíčsky, ktorý, hoci učenosťou vynikal, malého ale bol v cirkvi a menšieho ešte významu v národe.Rok 1827/8 prešiel šťastne, v ktorom Ľudovít, syntaxista, I. triedu[80]s velikým prospechom odbavil, po premožení ťažkosti v reči maďarskej stal sa prvým žiakom a miláčkom Pecovým. Prázdniny sa trávili v Uhrovci. Samko Melfelber, Janko Kiš, Karol Jehring[81]a náš Ľudovít, hrdí už na známosť reči maďarskej, boli nerozluční priatelia s horami a výšinami uhrovskými. Ideály Ľudovítove rozhojnené boli klasickými štúdiami,[82]a on už nepokojne očakával skončenie sa prázdnin, aby mohol k svojmu milovanému Pecovi. Podivno, keď Pec býval veľmi hnevlivý a často sa na iných žiakov svojich veľmi vedel nazlobiť, Ľudovíta Štúra obľuboval si stále a často s ním sa sám zatváral v chyži alebo brával ho so sebou na prechádzky, ostatným ale žiakom ho za vzor a príklad predstavoval. Pre túto vlastnosť svoju býval Ľudovít milovaným a rád vítaným i v domácnosti Pecovej. Pani Pecová, rodená Bergmannová, bývala tak pečlivá o zdravie muža svojho, že častejšie prichádzala k škole, kde učieval, a vyzvedala sa žiakov, či sa pán profesor nehnevajú. Táto jediná chyba Pecova ležala v jeho konštitúcii a v tom ustavičnom študovaní, ktoré konečne i jeho zdravie podkopalo.Nastali zase púte do Rábu; koncom augusta 1828 zase sa Ľudovít, Janko Kiš, Samko Melfelber brali za svojím milovaným Pecom. Rok tento školský l828/9 je pre Ľudovíta veľmi pamätný. Býval teraz sám s Pecovým miláčkom. Ako druhoročný syntaxista zaoberal sa už i gréčtinou; latinčina, rozumie sa, bola premožená, maďarčina podobne, a duch jeho hrúžil sa pomaly už vo vodách hlbších vied. Už tu ho zaujímala história a filológia, v rámci, pravda, len školských predpisov; čo ale i za hranice tieto prechádzalo, boli reflexie Pecove na svet slovanský, ktorého synom i on bol. Otec Pecov pochádzal zo Skalice, preniesol sa ale do Šoprona, kde sa Leopold narodil a dostal vychovanie nemecké,[83]takže reči otcovskej sa už len ako profesor súkromnou pilnosťou priučil, a miloval ju prvou láskou vrúcne. Tento ťah vštepil i synovi svojmu, ktorý v najkrajšom veku mladosti zomrel ako kňaz mező-berénsky. Bol to onen Július, ktorý ako sedem-osemročný chlapček za časov Ľudovítových známy bol našim ako synáčik milovaného ich profesora. Tento Július vyznačil sa ako kazateľ nemecký, nielen ohľadom na reči, ale aj ohľadom ducha. Bol priateľ nášho národa úprimný, stály odberateľ „Cirkevných Listov“ a iných spisov slovenských, za jeho času vychádzajúcich. Za manželku si pojal dcéru superintendenta ev. Ľudovíta Gedulyho.[84]Toto všetko pripomenúť som musel pre budúcich spytateľov duševného života národa nášho; z morálnych základov rodinného života jedného každého Slováka pradú sa a vychádzajú dlhé nite historického rozvoja. Každý sme povinný rodinu svoju nielen telesne, ale i telesne a duchovne povedome zachovať národu. Maďarizátori mali by pomnieť na to staré: „Naturam furca expellas, tamen usque redibit.“[85]Každý morálny človek, človek neprirastený k sadlu, vypytuje sa na rodičov svojich; smutný zostáva po celý život, ak je číslom len značený pre potrebu úradného, služobného personálu domu nalezencov. A keď sa dozvie človek morálny o statočných predkoch svojich a pocíti sa členom národa veľkého, slávneho, v histórii sveta činného, ako sa skormúti, keď vinou rodičov zablúdilých všantročený bol prostriedkom reči cudzej do národa cudzieho. Ak má toľko etickej sily, pravda, ako Leopold Pec,[86]hľadí napraviť vinu otcovu, bár ho to i veľa práce stojí. Ale koľkože je takých etických hérosov na svete? Prečo teda vystavovať ťažkým bojom svedomia potomstvo svoje, svoju krv? Naši kolonisti na Dolnej zemi, medzi Rumunov, Srbov, Maďarov, Nemcov presídlení, buďtež na veky vzorom i inteligencii našej, sťahujúcej sa do pomerov rôznorečových; tamtí, len čo sa spustia na zem cudziu, medzi cudzích obyvateľov, hneď zariadia si krb domáci, alebo prídúc už s krbom rodinným, okolo tohoto rozkladajú ďalšie korene bytu čeľadného, synov a dcéry ženia a vydávajú len za Slovenky a Slovákov. Reč susedov, najmä ak sú Slovania, naučia sa hneď, dom ale spravujú svojou rečou; tak malé dakedy osady slovenské, medzi veľkými osadami Maďarov, Rumunov a Srbov sa osadivšie, dnes sú už velikými obcami a mestami, napr. Nireďház, Čaba, Sarvaš, Stará Pazova[87]atď. A to tak ide napriek nesmiernym nákladom krajinským, ku ktorým Slovač skladá tiež milióny svoje, na maďarizáciu umelú. Nám je len jedného treba: inteligenciu svoju primäť k nasledovaniu prostého národa v punkte tomto, a dobre bude, napriek školám a šovinistom, ktorí sa dnes chvastajú tým, že žijúc a tučnejúc zo slovenských mozoľov, reči slovenskej neznajú. Pec už v staršom bratovi Ľudovítovom Karolovi vzbudil ducha slovanského[88]svojimi plamennými pohľadmi na spisy Šafárikove, Kollárove a Dobrovského,[89]a výhľadmi prorockými do budúcnosti tohoto národa, ktorý v tých už časoch vedel vydať zo seba takých vedomcov. Pec účinkoval magicky na myseľ Ľudovítovu tým, že z ideálov klasických gréckeho a rímskeho sveta vychádzal častejšie na pole poézie a filológie slovanskej, osvetľujúc tieto tamtými. A už nech sa hovorí, čo chce, vzdelanosť klasická, grécka a rímska, je a zostane ešte nadlho predsa len najlepším základom k budovaniu solídnej učenosti, najmä keď tak, ako Pec to vždy robil, v úspoji s úlohami a rozvojom kresťanských náuk vštepuje sa do mládeže. Už sama obrazotvornosť mladého veku a najmä obrazotvornosť takej mládeže, ako bola tá našich Štúrovcov[90]Karola a Ľudovíta, Chalupkovcov Jána a Sama, Hodžovcov, Lichardovcov,[91]Godrovcov, Braxatorisovcov atď., nemohla do lepšej školy prísť, ako bola za tých časov od najnižších tried gymnázia počínajúc veľmi pilnovaná grécka a latinská klasická literatúra. Tu dostávala divoká obrazotvornosť zdravú uzdu, sťahujúcu ju v riad a organizujúcu jej myšlienky a ideály mladistvé v také celky potomné, ako ich vytvorili zo seba títo mužovia v ďalšom behu svojho života, podobne svojich predchodcov velikých, Dobrovského, Šafárika, Palackého, Kollára, Palkoviča, Jungmanna,[92]Hollého, Presla,[93]Amerlinga,[94]týchto tvorcov nového veku literatúry slovanskej. Kto vezme do ruky knihu týchto, hneď pozná, že ju učeník Homérov, Aristotelov, Platónov, Horácov,[95]Virgilov,[96]Pliniusov[97]atď. písal. Kto čo i len starý Kalendár Palkovičov[98]do ruky vezme a anekdotu prečíta, pocíti slohu hladkosť, poriadok a sladkosť. Vezmite si „Obzor“ Lichardov[99]a počnite čítať, či nepocítite potrebu čítať nanovo, a čítať zase a vždy čítať. Tí moderní nepriatelia „gréky a latinky“, tak dobre ako nepriatelia kresťanskej kázne a bázne, čo to vychovávajú tých šovinistov vo vede i živote, v cirkvi i národe, a čo majú na svedomí tých štylistov moderných, hovoria za nás. Oplačú kedysi národy tú mrzkú slepotu svoju, ktorou zavedené dali si vysánkovať klasicizmus grécko-latinský s pobožnosťou kresťanskej mládeže zo škôl svojich. Majstrovstvo grécko-rímske a ducha kresťanskej kázne nenahradí žiadna moderná, a najmä nie tá terajšia semitická kultúra.Mladá myseľ Ľudovítova nepotrebovala veľa dokazovania zápalistého za charaktery veľké, za veľké koncepcie géniov starého sveta, aby pochopila Pecove plamenné slová, keď mu prichodilo hovoriť o úlohách budúcnosti národov na grécko-latinských vzoroch vzdelaných a tieto na pôdu vlastnú prenášajúcich. Pecovi žiaci slovanskí jeden za druhým už v útlej mladosti svojej cvičili sa v prekladaní gréckych a rímskych klasikov do viazanej mierou starou reči i do prózy. Ľudovít prišiel na druhé prázdniny (1828/9) do svojich hôr už nie len hrdý na reči, ako pri konci prvého svojho roku školského, v ktorom meškal v cudzine, na reč maďarskú, nemeckú, latinskú, grécku, ale prišiel hrdý na to, že aj on je Slovan! Ideály gréckych poetov, ich postavy a celá ríša duchov sveta grécko-románskeho[100]závodila tu v uhrovských horách s postavami povestí kraja tieto obletujúcich v rozháranej a hravej mysli jeho. Bohovia Olympu premenili sa mu v pestrých duchov, čo na Rokoši bývajú, čo naplňujú stráne a výšiny Ptáčtnika, čo hodúvajú kolom „Kňazovho stola“ a tance prevádzajú od Homole úvalom, popri tichej Brezine v šíre pole popri búrnom potoku, kde, ako sám po dvadsiatich rokoch si pripomínal, „bavě se na poli tom květistém (píšúc totiž štúdium svoje o národných piesňach a povestiach plemien slovanských), jako někdy k dětinství na loukách širokého pole, v zapomenutí na celý další svět, houpaje se očima po květech čarovné krásy.“[101]Zapomenul Ľudovít na celý svet, keď tu s milými vrstovníkmi svojimi, Samkom, Jankom a Karolom (Melfelber, Kiš, Jehring) v dumách mládeneckých preháňali sa horami vôkol Rokoša. Ľudovít bol priateľom celým srdcom druhom svojim oddaným a zachovával pamiatku ich, i keď sa rozlúčiť musel s nimi. Janko Kiš a Melfelber po prázdninách s Ľudovítom sa rozišli, Ľudovít do Bratislavy a Kiš do Štiavnice; o Melfelberovi len to viem, že len pozdejšie spolu s Kišom a Jehringom zase sa našli na lýceu požunskom,[102]prázdniny i tak spoločne tráviac v tom milom Záhorí.[103]V Bratislave našiel Ľudovít ešte širšie pole zbierania vedomostí pre ducha svojho než v Rábe. Rok školský 1829/30[104]minul sa Ľudovítovi v Bratislave rýchle, bo vtedy už vrelo to v junači staršej slovenskej, a Ľudovít na vzoroch týchto, ba i v spoločnosti ich, rástol na velikána, dosť skoro centrom mládeže stať sa majúceho. Vrelo v mládeži staršej čosi, komersami[105]podľa vzorov nemeckých študentov dávali výraz nepokojného toho čohosi, čo útrobami ich zmietalo. Ale komerse tie už neboli latinsko-nemecké ako dosiaľ; nepočítali a nekončili sa s „Gaudeamus igitur“,[106]zavládol nimi duch nový. Pieseň národná dostávala vrch a rečnenie pri pohári lacného piva lebo „pluceru“[107]u Müllhamra lebo Steinmetzla vzťahovalo sa na vyššie záležitosti, ako bola knihovňa mládeže slovenskej a spoločnosti tejže. Toho času bolo to vrenie podzemských síl v nasledujúcich osobách, z ktorých väčšina pozdejšie mohutne zasiahla na osudy národa: Samo Chalupka, Daniel Lichard, Karol Štúr, Ján Caltík,[108]Ján Trokan,[109]Samo Babylon,[110]Matej Holko,[111]Jozef Klimáček,[112]Juraj Ježko,[113]Michal a Bohumil Šulekovci,[114]Michal a Samuel Godrovci, Michal Hlaváček,[115]Daniel Sloboda,[116]Juraj Mošteňan,[117]obaja Juraji Kmeti,[118]Janko Šafárik,[119]Karol Ehn,[120]Peter Šramko,[121]Peter Slopovský, Frico Martinek[122]atď. Väčšinu z týchto ešte i sám som znal, príduc za gramatistu do Bratislavy r. 1830.Ľudovítovmu ideálu najväčšmi zodpovedal mladistvý, básnický duch Sama Chalupku a brata svojho Karola; na týchto lipnul celou dušou Ľudovít. Osobnosť Chalupkova bola velebná a mestu známa mládenecká krása na nej; vysoký, bledej tváre a jasných veľkých očú, talent básnický a myseľ za ideály zapálená. Ľudovít o Chalupkovi, po tohoto odchode, rozprával mládeži ako o budúcom slovenskom Pindarovi a Horácovi.[123]Nevedel sa dosť vynachváliť jeho ód a elégií,[124]z ktorých mnohé rečnieval pred mládežou, upozorňujúc ju na jednotlivé náhľady a výrazy básnické. Už malí chlapci slovenskí závodili v nasledovaní Chalupku. Koho raz Ľudovít chváliť začal, ten iste stal sa mnohým vzorom k nasledovaniu jeho. On bol majster v prenášaní dojmov vlastných do duší iných.V tomto veku už neodchodila od Ľudovíta Slávy dcera.[125]Prázdniny 1830/31 našli v horách a dolinách Rokoša zase čerstvú junač našu pospolu. Kiš, Melfelber, Jehring a náš Ľudovít trávili celé dni v rozkošnej prírode. Ale tu už nebolo toho preháňania sa toľko, ale pod starým dubom ležali si šarvanci a Ľudovít vykladal Slávy dceru alebo rozprával, ako sa to tam nad Dunajom žije v kruhu veselom nadšených za národ a jeho slávu študentov. Ľudovít rozprával im veci, o akých nebolo chyrovať na školách iných; tým sa v mládencoch zapaľovala túha po Bratislave. Kišovi i Melfelberovi rodičia boli majetní, a tých aj získal Ľudovít po ktorýchsi prázdninách pre Bratislavu; Jehring, myslím, že stále študoval tamže.[126]Viem sa rozpamätať, že už od r. 1832/3 chodievali sme my Trenčania spoločne na dvoch veľkých vozoch pod kapitánom a vicekapitánom na prázdniny domov, a vtedy býval vice- a potom už riadnym kapitánom Ľudovít. To bývali veselé, národným oduševnením kypiace družiny. Nitrania z tamtej strany Bielych hôr schádzali z „korábov“ svojich v Čachticiach a Novom Meste nad Váhom, Trenčania kdektorý na dolnom Považí trenčianskom, až posledných vozkovia zložili v Trenčíne, skadiaľ poberal sa každý v svoju stranu, Záhorci na Záhorie a iní po milom Považí.Jediný výstupok študentských týchto výprav býval, že vozkovia mali zakázané vyhnúť sa na ceste a zastať na mýte; lebo vraj od Matiáša kráľa[127]to právo majú študenti, nevyhybovať žiadnemu a mýto nikde neplatiť. Na tomto práve tak silno držali títo trenčiansko-nitrianski študenti, že i bez dôkazu mysleli, ako smú oni užívať svoje právo. Pred mýtom sa poskrývali pod plachtu vozovú a vozka musel hnať kone; keď ale mýtny volal postáť a vyberač bežal za vozom, vtedy vystrčili sa chlapci spod plachty a kričali so smiechom: „Len si poď pre mýto!“ Mýtny mal potom velikú úctu pred študentským právom a nechal beženie za nimi. Na mostoch trenčianskych ale so spevom „Gaudeamus igitur“ ukrotili mostového výberčieho. „Nechaj ich, to sú študenti,“ komandoval hajdúcha,[128]vyberajúceho mostovné, prenajímateľ mostov. V Trnave bývalo najhoršie, tam krutý výberčí nechcel Matiáša kráľa poslúchať, že vraj čo by tam voz pod plachtou nemal mýto platiť? Tu už bývala obyčajne vojna, z ktorej ale hajdúch utiahol sa späť, vidiac, že právo Matiáša kráľa chce sa palicami brániť. Vozkovia radi vozievali študentov, lebo to bývala jediná radosť ich, v neplatení mýta záležajúca. Po každej takejto šarapate sa potom na najbližšej stanici veliké „Vivat“[129]pamiatke kráľa Matiáša prinieslo v obeť.Ľudovít prešiel do filozofie stred pilnovania slavistiky, gréčtiny, latinčiny, francúzštiny a poézie; súc členom bibliotéky a spoločnosti slovenskej,[130]trávil dni a noci čítaním kníh slovanských rôznojazykových. Brat jeho Karol, podporca jeho, opustil r. 1833 lýceum bratislavské, odídúc cieľom zaopatrenia si peňazí k ceste do Berlína na vysoké učenie za vychovávateľa dietok zemianskej rodiny Borčicky-Zelenayovskej do Zárieča na hornom trenčianskom Považí. Ľudovít ešte za ktorýsi čas pobudol v Bratislave. Potom ale nastala nebezpečná prestávka v milostných štúdiách jeho. Viďme, ako sa tu prerobil duch jeho k ideálom svojim.Starostlivá matka, vidiac ešte menšie dietky a vytrovenú kasu na štúdiá dvoch synov, prehovorila muža a otca Ľudovítovho, že by dobre bolo, keby Ľudovít oddal sa ekonómii,[131]k čomu výborná bola príležitosť v Uhrovci, keď panstvo bolo veľmi milostivé a blahosklonné k Štúrovi. Direktor panstva Ján Bobok a úradník Modrány, na ktorých všetko záležalo, bývali častí u Štúrovcov. Otec i matka boli skoro uzrozumení, a pri zavdanej príležitosti vyjavili aj svoju námeru so synom svojím Ľudovítom. Rozumie sa, že plán nemal žiadnej obtiaže. Ľudovít síce ustrnute vypočul rodičov a bolo mu akosi clivo v duši opustiť štúdiá kvôli ekonómii; no nahliadol naposledy, že rodičom na ťarchu byť nesmie a povolil ochotne ich vôli. „Vzdelanosti a učenosti máš, syn môj milý, dosť, a pomoc nám i mladším bratom a sestre bude to znamenitá, keď nám ubudnú nákladky!“ Tak hovoril pán Štúr. Ľudovítovi to bolo dosť, aby sa preniesol mysľou na tie hory, háje, na to šíre pole a videl sa stred ľudu účinkujúceho! Zmaľovala sa mu celá príroda v svojej kráse a povolanie úradníka ekonomického v jeho ideálnom svetle, a na druhý deň už bol v pisárni, na tretí už s puškou na pleci prezeral hory a učil sa znať veci pisárovi potrebné. Najotupnejšia mu bola povinnosť dohliadať k páleniciam panským. Táto časť úradu zhnusila mu celé dielo!Štúdiá ekonomické u úradu dobre chutili mu inak, pokým to bolo spojené s jeho láskáním sa s úvalom a horou, šírym poľom a tichou brezinou, chôdzou za robotníkmi a dozeraním na nich; lebo veď Ľudovít nikdy nevyšiel s puškou do hory, aby v kapse nebola Slávy dcera, nikdy nedozeral, aby sa nebol tu so staríkom vážnym srdečne nezhováral, tam krásneho šuhaja s jeho iskernatými očima a mužnou päsťou neobdivoval do sýtosti, alebo aby nebol skrytý v húštine za speváčkami, piesne do knižočky si zapisujúc, keď ony pri poľnej práci alebo hrabačke sena svoje piesne vyspevovali. Keď už takto nakochal sa v krásach prírody, vôkol ktorej mu bolo dielo, prišli i tône tohoto spôsobu života a povolania. „Dobre sa maj, zápač tichá, dobre sa majte, kýčere večerné, Pán Boh buď tu s vami, výšiny Rokoša, a s vami, Ptáčnika jelene dupotom sa ženúce v úval: ja sa s vami musím rozžehnať!“ Tak, zrýchliac krok, mrmlal si v duchu Ľudovít, keď sa jedného večera poberal z poľa domov. Matka usmievavá vítajúc syna, videla ho akosi mimoriadne veselého. Na prívety a otázky milostné matky zrazu zastane si pred ňou a sčista jasna povie: „Mamuška moja, ako ma tu dnes vidia, ja ešte budem študentom! Ja musím byť študentom!“ Hrom z jasných nebies nebol by viacej prenikol hruď utrápenej matky ako tieto slová. Ona vedela, čo za vtáčka je jej Ľudovít, ktorý slová tie vyslovil s istou odhodlanosťou bez všetkej prípravy a bez okolkovania predbežného. Ako vznikla v ňom idea, tak bez reflexie si ju obľúbil a ona musela byť uskutočnená.Nie tak rýchle, pravda, išlo to odmotávanie zamotaného tohto klbôčka. Matka podivné slová synove hneď zaniesla otcovi. „Čo to bude potom, ak by ozaj Lajko chcel odísť zo služby? Pán gróf sa namrzí. No a pán direktor, ten len ešte bude sa hnevať. Tak rád ho mával. Ba kto len je príčina tej zmeny v úmysloch?“ Také otázky šli v rade rodinnej. Ale ani keď Ľudovíta zavolali coram,[132]nič sa dozvedieť nemohli, len „ja idem, ja musím ísť do škôl, pre mňa je nie toto gazdovstvo!“ Bola síce podaktorá príčina bočná na úradníkovi Modránym, ktorú však nikdy neudal Ľudovít, ani keď od direktora dotazované bolo, on nevyznal, sám dobre znajúc, že len vnútorná pohnútka „ja ešte musím byť študentom,“ jedinou a podstatnou bola príčinou, že on skutočne, vale[133]dal ekonómii.Rodičia boli vyhodení z krážu nádejí svojich. Oni kochali sa v nádejách na skoré zaopatrenie syna svojho, a teraz nastávali nové mrzutosti. Mrzutosti u panstva, ťažkosti so zaopatrovaním syna, zodpovedností a starostí mnohých celá hora ležala najmä na starostlivej matke.„I nech sa stane božia vôľa,“ naposledy riekol otec, „veď my ľudia i tak málo vystaráme; i tak panská láska rastie na zajačom chvoste, hovorí porekadlo, a kto vie, či by Lajoš našiel tu svoje šťastie! Veď Pán Boh opatrí.“„Ale —“ chcela matka nadmietať. „Ale mamuška“ pretrhol ju dnu vkročivší Ľudovít, „nech sa nestarajú! Veď ja nič nebudem potrebovať z domu, ja budem vyučovať v bohatých rodinách dietky a postarám sa o seba! Ešte im aj Sama a Janka vezmem do opatery.“ A Ľudovít zadržal slovo!Rodičia voľ-nevoľ zakúsli do horkého jablka a uprosili u grófa i u direktora, len aby sa panstvá nehnevali na nich pre túto ich syna nekonečnú túžbu po štúdiách. Direktor Bobok šípil domnelú príčinu a pripisoval to Modránymu, že nadaný Ľudovít opustil kariéru ekonomickú, ale na dôsledné tajenie tej príčiny Ľudovítovej nechal vec tak, čomu najviacej tešil sa sám Modrány, ktorý mohol sa domýšľať tým viac dačoho podobného. A to, že Ľudovít žiadnej zmienky neurobil o byvšom neprajnom pomere jeho k Modránymu, získalo tohoto docela najprv len osobne Ľudovítovi, potom ale národu celému, ktorého dovtedy nepoznal grófsky tento úradník.Ľudovít vrátil sa „do sídla uměn blahého“, na brehoch Dunaja rozloženého. Daniel Lichard píše o ňom: „Když starší zakladatelé jednoty (spoločnosti tenkrát menovanej) z Prešporka již byli poodcházeli, chopil se (Ľudovít Štúr) vesla správy, s neunavenou, obětovavé lásky plnou horlivostí mládež slovenskou vzdělávaje.“III.Prešporok, Požúň, Bratislava nad Dunajom, koľké rozpomienky budí toto meno u verného Slováka! To prvé je pokazené z pokazenejšieho nemeckého „Preschpuark“; toto pokazené z Pressburg, ale i toto je skomolené zo starého Bretislavsburg;[134][135]chorvátske a maďarské Požúň, Pozsony, sú spotvoreniny stredoveko-latinského Posonium. Bratislava nad Dunajom — k rozdielu od Břeclavy nad Moravou, Breslavy či Břetislavy v pruskom Sliezsku[136]— má za sebou starožitnosť. „Antiquam exquirite matrem,“[137]bývalo heslo Šafárikovo i Štúrovo; od časov Štúrových medzi Slovákmi Prešporok menoval sa po starom svojom mene Bratislavou nad Dunajom a menuje sa najradšej. To „nad Dunajom“ nie je však pre zreteľnosť púhu dodatok, ale tak sa menuje v domácich dejepravách. Kráľ Matiáš najradšej menoval si toto svoje mesto mestom Dunajským, Istropolis[138][139]alebo Histropolis. Tak je to s menami miest ako s národmi. Ak utratíš, národe, svoju slobodu a samostatnosť, každý s tebou nadhadzuje a podáva si ťa, ako mu zobák jeho ráči, strká ťa sem a tam a pohadzuje tebou. I Bratislava n. D. odkedy utratila svoje pôvodné meno? Odkedy národ ju založivší vymizol z radu samostatných národov. Prišiel čas, že nevedeli sami Prešporčania, čí sú a z koho sú. Hneď im trubirohi natrúbili, že veru dákysi Piso, Riman, bol zakladateľom Prešpuarku, a volali sa teda Pisonium, stadiaľ vraj Posonium. To schopili okolo Bratislavy bývajúci Chorváti a volali ho Požúňom. K tomu priali Maďari a našli hotové už Pozsony. Kráľ Matiáš mal lásku k svojmu Dunajskému mestu a založil tu r. 1465 „Studia generalia“,[140]t.j. vysoké školy na spôsob a podľa vzoru bonnskej univerzity. Z Bratislavy n. D. rozlievalo sa svetlo od toho času až podnes v národe našom. Dá boh, že „redibit ad Dominum, quod fuit ante suum“,[141]a Bratislava zase len Bratislavou n. D. slúť bude slovom i skutkom.Pri meste tomto je to pamätihodné, že nepovedome staré podanie národného slovenského bytu zachováva a prechováva sa v ňom z tej najlepšej čiastky, totiž skutočnými činmi vývoja národného života. Národ, ako sme pripomenuli, vymizol z múrov bratislavských, obyvateľstvo Bratislavy starodávne, slovenské, ustúpilo obecenstvu terajšiemu, nemeckému, ale napriek tomu Bratislava bola a je azda aj nepovedomou priateľkyňou národa slovenského. Mesto toto samo bývalo strediskom najlepších a najupovedomelejších duchov slovenských, ktorí pod najrozmanitejšími formami, v najpodivnejších časov premenách vydávali zo seba znaky svojej patričnosti a prináležitosti k podaniam národa slovenského, a to, či chceli či nechceli, či vedome či nepovedome. I samo obyvateľstvo, hoc aj nie viacej slovenské, ustavične v dobrom pomere stávalo ku Slovákom. Potyky jeho každodenné až dnešného dňa nútili ho k prisvojovaniu si reči slovenskej. Každý Bratislavčan od koreňa dával svoje dietky na čary za dietky slovenské, aby tak susedstvo dobré zachované bolo až na potomstvo. Len najnovšie haraburdáctvo („šovinizmus“ je u národa nášho neznáme slovo, ale „haraburdáctvo“, ktoré ono tlmočí dobre, môže sa príhodne užívať) maďarónske vzalo na čas vrch a pristavilo toto etnograficky korektné[142]si počínanie Bratislavcov. Pritom však predsa vo všetkom každý opravdový, korenný Bratislavec porozumie sa so Slovákom čírym. I sami tí haraburdáci z „Pozsonyvidéki Lapu“,[143]nakoľko nie sú prisťahovalci z toho šťastného kraja, kde golvy rastú na hrdlách ako gajdy nafúknuté, po slovensky si kupujú zemiaky, kapustu a iné zeleniny na tržišti bratislavskom.Bratislava od Matiášových časov neprestávala byť strediskom učených mužov, a to až do najnovších časov, ktorí vyššie túžby svoje ukladali v dielach nesmrteľných ducha svojho. Nás tu zaujíma strana tohoto ruchu, národu slovenskému prajná. Túto stranu vedie sám kráľ Matiáš, známy po svojej spravodlivosti nie menej, než po svojej blahoprajnosti a láske k národu a jazyku slovenskému. Tu sa preslávil on založením vysokých škôl. Tu bývali a pôsobievali: slávny M. Bel,[144]tu Inštitoris-Mošovský,[145]Dankovský,[146]Slemenič,[147]tu Trenčanský,[148]tu Matej Šulek,[149]tu Kováč-Martiny,[150]tu Palkovič, tu zázrak nového veku, ten introit do toho proslulého devätnásteho stoletia — ktoré už veľmi často sa menuje slovanským — založenie ústavu pre reč a literatúru slovenskú[151](1803), tu tlačiarne a formálny úrad korektorský kníh slovenských, tu konečne prvý zástupca v eminentnom toho slova zmysle národa slovenského na diéte uhorskej pred r. 1848 Ľudovít Štúr a jeho národný orgán politický, tu celé pluky mládeže nadšenej, vychované k dobru národa medzi múrmi bratislavskými. V Bratislave nad Dunajom z ústavu pre reč a literatúru slovenskú povstala spoločnosť mládeže, z tejto vyšli po šľapajach predchodcov ich, Šafárika, Palackého, Kollára spevci nadšení: Samo Chalupka, Andrej Sládkovič-Braxatoris, Karol a Ľudovít Štúr, Janko Kráľ,[152]Janko Matuška[153]atď., publicisti a prírodných vied vedomci a štylisti prvej triedy: Daniel Lichard a Bohuslav Karol Šulek[154](Záhrebský), prírody bádatelia: Daniel Sloboda, Jozef Holuby,[155]Dionýz Štúr[156]atď., pedagógovia: Benjamín Pravoslav Červenák,[157]Király,[158]Samo Ormis,[159]August Hor. Škultéty,[160]Ľudovít Grossmann[161]atď., filológovia, filozofi, archeológovia: Michal Godra, Ctiboh Zoch,[162]Ľudovít náš, Repický,[163]Viliam Paulíny-Tóth,[164]Janko Šafárik atď, medikovia: Klimáček, Bohumil a Michal Šulekovci atď., teológovia: Hlaváček, Kuzmány,[165]Hodža, Bohumil Molnár,[166]Ľ. Hroboň[167]a celý rad mladších, juristi: Boleslavín Vrchovský,[168]Ľudovít Turzo,[169]Mudroňovci oba[170]a celý rad iných. I v našich týchto najsurovejších časiech, v ktorých už iba haraburdáctvo víťazí, vyznačuje sa Bratislava ako sídlo veľmi značných duchov ako medzi mládežou, nadšenou za ideály človečenstva na oboch vysokých školách,[171]tak i medzi jednotlivcami tu osadenými. Bratislava nedá sa myslieť Slovákovi bez pripomenutia si vďačného všetkých týchto zjavov, ktorými tiahne sa červená niť životných tradícií národa slovenského.Sem teda, sem na brehy Dunaja, do mesta Dunajského, Brecisburgu slávneho, magicky ťahalo to zo Záhoria trenčianskeho Ľudovíta Štúra hneď od prvej jeho mladosti, ale dvojnásobnou silou vybúšila táto túha potom, keď okúsiac z kalicha hlbších vied nápoja večnosti, vrhnutý bol okolnosťami do cudzieho géniovi svojmu oboru zamestnania.Pekný, strunovitý, štíhly, vysoký mladoň slovenský s čiernymi, oheň zohrievajúci sypúcimi očima a tmavogaštanovými, bohatými vlasmi, k tomu celý zjav jeho súmerný a strojný, sympatický každému, elektrinu tak neodolateľne zo seba púšťajúci, že nemožno bolo mu vzdorovať! Toť Ľudovít, navrátivší sa „do sídla uměn blahého“, ako sám Bratislavu menoval. Príkladne krásne ruky a ústa mal, znaky to vraj všetkých veľkých rečníkov! Jeho rúčky mohli by boli krášliť i najstrojnejšiu devu. Tváre bol podlhovastej, ale dobre chovanej, vzduchom zdravým farbenej a hriechom nerozoranej a nestrhanej, takže v súmernú oválnosť vychádzala, vysokým, jasným čelom krášlená. V kráse junáckej len Samo Chalupka mohol s ním závodiť. Príťažlivosť k sebe mal takú veľkú, že i protivníci náruživí a bezohľadní zoči-voči nevydržali mu. Hlas jeho bol zvonovitý, prenikavý, jednak ku spevu, jednak k rečneniu, jednak k hrozbe ustrojený. Napadli ho jeden raz večer traja juráti[172]haraburdácki a chceli s ním na Panenskej ulici[173](Nonnenbahn) začať potržku. Ľudovít Štúr privolal prvému, oprúc sa o svoju palicu: „Mit akar?“[174]To s takým výrazom a s tak brnivým „akar“, že sa chlapom odnechcelo ďalej s Ľudovítom naším, a odbehli. Lepšie duše poddávali sa mu bezvýnimočne.Toho času (1835) kvitlo lýceum.[175]Profesori boli odborní ľudia a haraburdáctvo netreštilo v pochabých hlavách. Bol síce už zaujal stolicu filozofie Michal Greguš,[176]ktorý nadržoval Maďarom, bol veľkým patrónom maďarskej mládeže, predsedníkom ich spoločnosti a rád si zavtipkoval o chudobnej vtedy literatúre slovenskej; ale čo sa musí priznať a oceniť, bol odborný muž. Jeho veda bola filozofia, ktorá mu išla nad maďarstvo. Kto mu lúskal tvrdé oriešky kategórií logických,[177]tomu bol priateľom, nech bol Maďar, nech Nemec, nech Slovák. Jeho srdce nič tak neranilo, ako keď videl, že maďarská mládež prednášky jeho zanedbáva, zošity jeho neodpisuje, neučí sa. To ho často rozhorčovalo proti nej, začo zase ona sa mu často mstila, paškvíliky mu podhadzujúc, pod prednáškou mrmlajúc a pod. Greguš bol slovenského kňaza syn, vedel slovensky, ale Vandrákov[178]v Prešove učeník, nacical sa jedu maďarónskeho u majstra svojho, ktorý ho konečne i umoril. Miláčkami stali sa mu Slováci, z ktorých mnohí, ako Michal Mil. Hodža a i., mimoriadne na jeho „jus naturae,[179]logiku, metafyziku,[180]filozofiu histórie[181]“ chodievali a vedeli si uctiť muža vedeckého. O tomto vydal svedectvo Greguš pred samým Kollárom. O generálnom konvente[182]jeden raz navštívil Kollára, hovoril Greguš, čo ja mám z úst Kollárových: „My tam v Prešporku všetko možné činíme, aby sme maďarskú mládež k štúdiám priviedli, ale darmo namáhame sa; tej protiví sa každé hlbšie štúdium. Naproti tomu vaši Slováci, ktorí z nikadiaľ žiadnej podpory nezakusujú, lúskajú ničmenej tvrdé orechy filozofie až radosť. Moji najlepší študenti sú Slováci.“ Že Kollár na radostnú inak pre neho túto zprávu nezostal Gregušovi dlžen svoju poznámku, to sa rozumie.Gregušov miláčik bol i Ľudovít Štúr, bár tento inými koľajami sa poberal; ale to nevadilo, ako hovorím, u Greguša, ktorý držal na talent a pilnosť. Terajší duch haraburdáckych profesorov by nebol tak generózny a taký objektívny.Odborný muž prírodných vied bol i Gabriel Kováč-Martiny, menovite uznaná autorita vo fyzike a matematike, profesor výborný, muž solídny, vedám oddaný a k národu slovenskému pietou a láskou sa nesúci, syn povestného superintendenta Michala Kováča-Martinyho.[183]Ba na konci svojho života, keď sa už idea národnosti zo svojej škrupiny navonok dostávala, odhodlaný i k ráznemu zastatiu pravdy. Veľkú vážnosť svoju, akou sa chovali k nemu kolegovia i konvent miestny[184]bratislavský, nejeden raz položil na váhu v obrane práva reči slovenskej. Blahoslavená jeho pamiatka.Bez odporu však prvé miesto náleží z tohto nášho stanoviska Matejovi Ševrlaymu,[185]profesorovi teológie. Bol on najupovedomelejším Slovákom zo všetkýoh tohočasných profesorov bratislavských, rodom z turčianskej stolice, tejto kolísky veľkého Kollára a novšieho slovenstva. Žiaden z profesorov tak často nezalietaval na prednáškach svojich do budúcnosti slovanskej ako Ševrlay. To bol olej na oheň mládeže slovenskej. Interpelovaný raz, že ako mohol ako Slovan pomáhať maďarizmu na nohy vydaním svojej gramatiky maďarského jazyka,[186]ktorú vydal ešte sťa profesor humanitných vied v Štiavnici, usmejúc sa, hovoril: „Charissimi,[187]ja dnes hovoril o ďalšej budúcnosti národov, a tú budúcnosť snáď vy dožijete; keď som ja maďarskú gramatiku vydával v Štiavnici, vtedy už predvídal som, čo príde dosť skoro, a čo i prišlo u nás, toto hnanie sa po maďarčine; ja chcel mládeži našej usnadniť prácu, aby snadnejšie mohla prísť k účinkovaniu verejnému. Vedieť po maďarsky, neznamená pomaďarčiť sa. Len sa, charissimi, učte po maďarsky, uvidíte, že sa vám to zíde k obrane vlastnej reči a národnosti, tak ako Maďari uškodia si velice tým, že neučia sa iné reči!“Ševrlayho často navštevoval Ľudovít. V Ševrlaym mala mládež slovenská najúprimnejšieho priateľa. Ako profesor teológie dotušoval Nemcom i Maďarom, aby sa po slovensky učili, a užíval ten štatistický dôvod, že maďarských a nemeckých cirkví je primálo a tak i slabé výhľady ich na stanice farárske, ak sa dokonale nenaučia po slovensky. Úspechu ovšem to nemalo, ale pôsobilo hrdé povedomie v slovenskej teologickej mládeži. Okrem toho býval Ševrlay predsedom spoločnosti slovenskej a tu nejeden raz rozhovoril sa o cieľoch a úlohách vyšších mládeže slovenskej. Vo februári r. 1839 prijal ochotne úrad centrálneho zberateľa a účtovníka príspevkov dobročinných na „Ústav pre reč a literatúru Československú v Bratislave“.[188]Najstarší z profesorov bol Ján Grosz,[189]muž veľkej učenosti, historik a štylista, rodom Nemec. Z neho len Slováci brali úžitok, medzitým čo Maďari smiali sa z jeho staroby, a Nemcom nechutilo jeho prísne držanie na čistotu slohu latinského. Ľudovít upozorňoval mladších študentov na krásy historického slohu Groszovho, ktorého i v nemoci postaveného častejšie zastupoval na katedre.Tobias Godofredus Schröer,[190]pod pseudonymom Chr. Oeser (predlož to jediné z celého pseudonymu „s“ pred celé meno, vyčítaš Schröera), v literatúre nemeckej ako estetik, básnik a historik čestne známy, bol zvláštny zjav tohoveký nielen v Bratislave, ale v celom Uhorsku, kde Nemci spali osudnejší ešte sen než my Slováci. Schröer vyznal sa v krásnej literatúre slovanskej, zvlášť česko-slovenskej. Cestoval po Čechách a rád rozprával už v piatej, potom pozdejšie vo vyšších triedach žiakom svojim o pomníkoch historických českého národa, o hradoch staroslávnych, o výjavoch dejinných na nich a v kráľovskej Prahe. Staviteľstvo, maliarstvo, poéziu českú vysoko cenil a vážil, čo nesmierne blahoplodne účinkovalo na mysle schopného slovenského žiactva.Štúr v spojení so Schröerom zaviedol vyučovanie slovenskej mládeže v štvrtej a piatej triede, kde sa veľa Slovákov nachádzalo, reči a literatúre slovenskej, a cvičil ich v rečnení a slohu slovenskom. Pozdejšie roku 1837, keď Schröer prešiel za profesora vyšších tried, účinkoval i na nástupcu svojho Tamasku,[191]ktorý po ňom prejal piatu triedu, aby zadržal tento poriadok, čo ten aj ochotne povolil, a keďže Ľudovítovi rástli práce pod rukami, prepustil úkol tento staršiemu daktorému študentovi, čím založený bol seminár chovancov pre vyššie spolky[192]a ústav slovenský, takže do rétoriky a poetiky, alebo sekundy[193]prichádzali chlapci už celkom v elementáriách slavizmu[194]pocvičení a vstupovali do spoločnosti slovenskej, zahrnujúcej v sebe všetku mládež tried humanitných,[195]filozofických a teológie. — Štúr býval vzácnym hosťom u Schröera, ktorý vysoko cenil jeho dary a zápal. Ľudovít uvedený bol Schröerom i do krúžkov vybraných v meste,[196]vzdelávajúcich medzi sebou povedomie národnosti nemeckej. Menšieho významu osobnosti profesorské ani nepripomínam ako také, ktoré žiadneho poťahu nemali na deje Štúrove.Na lýceu jestvovali toho času tri spoločnosti mládeže;[197]jedna, najväčšmi protežovaná maďarská, ktorej náčelníkom, protektorom a obživovateľom bol Greguš; druhá nemecká, ktorú spravoval Schröer, tichá, kontemplatívna a na počet najmenšia; tretia, najčinnejšia, ale aj najväčšmi strhaná a prenasledovaná bola spoločnosť slovenská pod predsedníctvom Mateja Ševrlayho s riadnym miestopredsedom, ktorý vlastne viedol, všetko a býval od spoločnosti slobodne volený, Ľudovít Štúr bol jedným z najvýtečnejších týchto miestopredsedov.Študentstvo prichádzalo do Bratislavy najhojnejšie zo Štiavnice, Kežmarku, Levoče a z Prešova,[198]hromadne doplňujúc sa, ako som vyššie poznamenal, z nižších gymnaziálnych tried bratislavských, sporadicky i z iných progymnázií, ako modranského, rábskeho, banskobystrického atď. Pestrý a zaujímavých obrázkov plný to býval ruch a život na počiatku školského roku.Slovenská spoločnosť mala svoju štúrovskú organizáciu. Získavať duše národu, to bolo heslo Ľudovítovo hneď zrána peknej jeho mladosti, ktorá snaha rozvinula sa v plný kvet v Bratislave, kam zovšadiaľ hrnula sa mládež vedochtivá, ale puncto nationalismi[199]docela zanedbaná, osirelá, ba už i pokazená a predsudkami zaujatá. Z Dolniakov hrnuli sa beťári,[200]telesní chlapíci bez zmyslu vyššieho. Z horného Slovenska chlapci šumní, ale opustení a nabraní obmedzenými pochopmi tu rodičov, tam učiteľov svojich. Štúr rozprestieral siete prostriedkom svojej gardy, aká skoro zhromaždila sa okolo neho zvlášte na počiatku školského roku, a dal verbovať i verboval sám do spoločnosti slovenskej mladíkov. To bola metóda geniálna zotrieť z mysle prostej alebo obmedzenej predsudky a bludy. Najhrdší a najneprístupnejší bývali študenti zo Štiavnice prichádzajúci, kde Boleman[201]zručnosťou inak uznania hodnou pilnoval latinu; ale to bola aj jediná cnosť jeho, lebo v ostatnom vtipy, ktoré mu ešte zbývali, metal po Slovensku, jeho literatúre a národnosti, bár i on sám Slováčik úbohý bol. Žiaci Bolemanovi ako by sa rotiť začali k opozícii proti štúrovcom, keď však najlepšie talenty medzi nimi, ako boli Červenákovci,[202]Grossmanovci,[203]Maróthovci,[204]Frndákovci,[205][206]Karol Raphanides,[207]Imro Blažkovič,[208]Repický a iní pritiahnutí boli do krážov Štúrových, prestala i táto opozícia. Ján Breznyik[209]jediný vydržal pri ideále svojom, Bolemanovi, a stal sa jeho nástupcom, i je až dosiaľ v Štiavnici. Pravdu vyznajúc, tohto talentu jediného sme závideli štiavnickej opozícii a — i teraz povieme, škoda toľkého talentu v tých kalných vodách toho haraburdáctva. Táto ryba veľkých rozmerov bola by potrebovala väčšieho troštička mora, než je tá maďarská Tisa! Inak ale štiavnickým mládencom musí sa chvála dať, že prírastkom ich strany slovenská spoločnosť bratislavská duchom Štúrovým, tým éterickým idealizmom navnadená, dostala akosi rebrá a kosti realizmu. So štiavničanmi vtrhol do spolku sloh prozaický a meral oštepy svoje so slohom básnickým Štúrovej školy. I filozofia Gregušova — Herbartova[210]pôvodne — našla statnú junač na týchto mladoňoch; konečne pilnovanie latiny, ktorá bola zanedbávaná pre štúdiá historické, estetické, poéziu a už pomaličky aj politiku, dostalo svedomie a chlapci všímali si už viacej i filológie latinskej. Zvláštny zjav, históriu svoju majúci, bol ten, že okolo Štúra krúžok velikých talentov tak bol zhromaždený ako predtým ani zatým nikdy na jednom takrečeno časobode. Je len ľutovať, že potomný život a osudy opravdu velikých talentov týchto, tak akosi zmakosili pod seba, že ich veľkým vlohám nezodpovedali deje. Nemožno mi nenaznačiť veľké schopnosti mladoňov tohočasných; Grossmana staršieho — mladší Ľudovít účinkuje dosiaľ požehnane v Banskej Bystrici —, Frndákovcov oboch, Imra Blažkoviča, Repického, opravdivého Mezzofantiho,[211]ktorý už za študentstva znal reči európske hlavné, okrem týchto perzsky, arabsky, turecky, židovsky atď. Karola Raphanidesa atď. Smrť predčasná vychvátila nám veľké talenty: Benjamína Červenáka, Baraňayho,[212]Priekopu,[213]Volku,[214]Ondruša,[215]Michaloviča,[216]Maróthyho (pozdejšie i brata jeho mladšieho Daniela), z ktorých prvý poponáhľal sa pri inak slabej prirodzenosti zaryť hlboké šlapaje činoplodného génia svojho už ako študent v Bratislave, potom ako kandidát teológie. Vyznačil sa činnosťou prísnou pri ústave bratislavskom, dopisovateľstvom obšírnym s mužmi súvekými a spísaním „Zrcadla Slovenska“ a biblických histórií.[217]Ku prvému písal som ja predmluvu. Oba spisy vyšli iba po smrti jeho. Popri hlbokej učenosti bol Červenák najčistejší a najmocnejší charakter. On po odchode Ľudovítovom na vysoké učenie hallské[218]prejal vedenie mládeže z ústavov slovenských bratislavských. Ľudovít podobal sa láve, vytekajúcej z Vezuva, Červenák žule, vyčnievajúcej z rozbúreného mora. Oba pôsobili k jednému velikému dielu, vždy dobrí bratia a priatelia. Ľudovít zhromažďoval, Červenák usporadoval, tamten lietal sťa orol a k letu za sebou vyvolával všetko, všetko, čo len aké-také krídelcia malo, tento úlohy rozdával, komu k letu, komu k behu, komu len tak ku chôdzi potichmej. Ľudovít na nič nehľadel, len keď sa letelo s ním do výšin, Červenák muštroval každého, kritika bola za jeho času nemilosrdná. Zápal u oboch závodil, nič menší nebol u Pravoslava, než u Ľudovíta; ale tento vedel mu dať osobnosťou svojou väčšieho výrazu. Ľudovít mal jedno oko prižmúrené pri mladoňovi krásnom, zápalistom. Pravoslavove obe oči upreté boli najprísnejšie na ideálnu túto mládež! A beda tomu, ktorý potkol sa dakde, zanedbal niečo, spustil z očú povinnosť národnú! U Ľudovíta rýchlo sa zabudli poklesky, bár nie menej prísny býval v teórii povinností národných, u Pravoslava bola vždy kniha otvorená zápisov hriechov. Keď komu uložila sa úloha, a ten s osvedčením hotovosti k vykonaniu jej prejímal ju, už mohol byť istý poznámky Červenákovej: „Nože ale, nech to nebude zas tak ako onehdá!“ (Ak sa mu totiž prihodilo voľakedy nedostať slovu.) „Prečo ste neboli včera vo spevokole,[219]mali sme hosťa N. N.“, uderil na jedného zo spoločnosti, ktorý si s fajočkou vykračoval po zadunajských luhoch.[220]„Verte mi, že ani na tú holbu piva som nemal.“ „A na tabak ste mali? Ste mi vy to za Slovana! Radšej prefajčiť tie dva groše[221]ako tajsť, kde tak mnohému možno sa naučiť!“ Ak mal ktorý slabosť kávičkovania a ukradnul sa osamote do kaviarne, mohol už istý byť, že mu to Pravoslav vyvŕbi pri danej príležitosti. Poznamenať nádobno, že prísno zabráňané bolo údom spoločnosti osamote navštevovať kaviarne. Bol to istý prvokresťanský rigorizmus, pri ktorom dojemne vynímala sa tá slobodná, veselá, čerstvosťou kypiaca mládež.Na čele maďarskej mládeže stávali tiež Slováci. Pripomeniem Teodora Gedulyho[222]a Krupca,[223]nadšených mládencov, ktorí zapaľovali mládež vymyslenými číslami. Pamätám sa dobre na jednu z rečí Krupcových, v ktorej počet Maďarov vystupoval už vtedy na pätnásť miliónov! Rozumie sa, že potom v spoločnosti slovenskej vydávali sa úlohy štatistické a vyhľadávala sa štatistická literatúra, aby konštatovala sa kolosálna lož Krupcova. Tak sa to študovalo za časov Štúrových: ani jedno haraburdáctvo neodišlo bez špeciálneho štúdia hlbšieho, pomocou ktorého dokázala sa pravda života slovenského. Medzi haraburdáctva, ktorými lapali maďaróni hýľov slovenských pre svoju spoločnosť, náležala na prvom mieste bájka sprostá o bielom koňovi,[224]za ktorého mali predať Slováci svoju krajinu. To zas viedlo k historickým štúdiám a stáli o tom hádky vedecko-historické medzi mládežou. „Pro pulchro namque parippo, nec stultus proprias redderet ullus opes,“[225]znie mi ešte v pamäti básnického apologetu slovo, vzťahujúce sa na túto bájku. Tak mládež slovenská cvičievala sa v boji duchovnom, preto aj ťažko bolo haraburdákom pomýliť kráže Štúrove. Len obmedzené hlavičky, ukrývajúce do tmy rozumček svoj, hromadili sa okolo protežovaného zlatého teľaťa blbstva. Sokoli Štúrovi mali každý deň nové a nové zamestnania s ideami, ktoré viedli ich k novým štúdiám.Na konci školského roku organizoval Štúr svoju gardu k nastávajúcim prázdninám a počiatkom budúceho roku školského. Program a úlohy boli vydané v nasledujúcom objeme: Každému bolo za povinnosť uložené vyhľadávať talenty a volať ich do Bratislavy k ďalšiemu vzdelávaniu sa, žiactvo z iných škôl ťahať sem na brehy Dunaja; nadpriadať priateľstvo s neznámymi a dať im okusovať známosti nové, rečniť im básne výtečné slovanské a upozorňovať ich na tieto kráže malebné, do ktorých rozkoš je vojsť a znať sa byť členom tak vznešených a velikých ideí. Speváci lepší nabraní boli piesňami národnými i vyššími básňami, ku spevu prispôsobenými. „Slávy dcera“ hrala prvý zástoj. Z tých dôb pochádzajúci staríci ešte i teraz vstave sú zarečniť so zápalom rad zneliek oduševňujúcich. Tak vystrojená mládež rozišla sa z lúčivého zasadnutia[226]spoločnosti a zo spevokolu na to nasledovavšieho po šírom Slovensku. Okrem toho vydané boli úlohy každému: zbieranie piesní a povestí národných, zaznamenávanie mien hôr, vrchov, dolín a stráň po kraji slovenskom, zoznam národu slovenskému prajných ľudí, mená mužov učených, s literatúrou slovanskou sa zaoberajúcich atď. atď.Pri návrate však do škôl každý čelnejší mladoň mal za povinnosť uložené aspoň dvoma-troma dňami skôr sa dostaviť a čakať na svojich nových adeptov a prijať ich do krážov Štúrových, spolu však náčelníkovi tomuto oznámiť charakteristiku nových nádejných členov. Koncom každých prázdnin bola činnosť Štúrova napnutá. Tu opatril pomocou profesorov hodiny jedným, tu druhým pomáhal vyhľadať lacnú hospodu, tu tretích pritiahol k sebe a dával im súkromné hodiny v gramatike slovenskej, aby čo najlepšie pokračovať mohli vo spoločnosti. Donesené práce a štúdie krajov nocou prehliadal, opravoval, k verejnému čítaniu jedny, druhé k súkromnej potrebe oddeľoval, a keď už všetko bolo v poriadku, slávnostné otvorenie zasadnutí vyhlásil, piesňou ním zloženou a rečou nadšene prednesenou zahájil.[227]Nato nasledoval spevokol, ktorý prilákal ešte i tých, ktorí nedôverčivo stáli bokom a klátili sa medzi vstúpením do jednej, slovenskej, lebo do druhej, maďarskej, spoločnosti. Jedni boli už zapísaní do oboch spoločností a čakali len, ktorá ich lepšie pritiahne k sebe. Spevokol bol plný rečí a spevov, a tu nejeden až k slzám pohnutý hneď na druhý deň išiel k tajomníkovi o zápis do spoločnosti slovenskej. Tak rástol počet členov slovenskej spoločnosti z roka na rok. Prvotný počet tridsiatich vzrástol pod Štúrom znenáhla na osemdesiat až na sto dvadsať, nečítajúc v to mládež nižších tried gymnaziálnych.Zasadnutia verejné bývali v dvorane lyceálnej prímy[228]a rozpadli sa na dve časti; v jednom v stredu a v sobotu od druhej hodiny držalo sa zasadnutie spoločnosti, v ktorom rečnili sa práce klasické básnikov slovanských, v mimoriadnych prípadoch povedené i pôvodné básne členov spoločnosti, rečníci bývalí prísne posudzovaní[229]ohľadom rečnenia; čítali sa práce, ktoré pred týždňom donesené a ku kritike oddané boli druhému; po prečítanej práci nasledovalo čítanie kritiky. Hodiny tieto boli veľmi zaujímavé. Hádali sa mládenci vedeckí až do vyváženia dôvodov. Zápis viedol tajomník spoločnosti. Zápisnicou z minulého zasadnutia začínalo sa každé zasadnutie. Druhé boli hodiny prednášok rozličného obsahu, ktoré držiavali miestopredsedovia; za Ľudovítovho miestopredsedníctva bývali prednášky gramatiky československého jazyka, potom literatúry slovenskej, histórie kmeňov slovanských. Červenák učieval srbsko-chorvátsku reč a prednášal históriu Juhoslovanov. Boleslavín Vrchovský, jurát toho času nadšený za slaviansky rozvoj, hnal mládež slovenskú do rečí európskych, do angličtiny, francúzštiny a taliančiny, v ktorých sám bol veľmi zbehlý a súkromne zhromažďoval mladíkov k cvičeniu sa v nich. Sám Štúr a Červenák sedávali v takej chvíli u nôh nádherného toho mladíka. Krásny mladoň nízkej postavy, modrých, jasných, veľkých očú, kučeravých gaštanových vlasov, okrúhlej tváre mliekom umývanej, ružami vykladanej, výmluvnosti okúzľujúcej a nadšenia plný. Zjav tento báječný, zajasavší sa v mládeži bratislavskej v druhej polovici tretieho desaťročia tohoto stoletia, dlho nechával po sebe kolesá a kráže, plné podivuhodnej dojímavosti. Nadšenie a výmluvnosť Vrchovského, možno, prevyšovali ešte i Ľudovíta, očítanosť jeho v anglickej, talianskej a francúzskej spisbe aspoň prevyšovala Ľudovítovu očítanosť, ktorý vyznal sa zase v poľských, juhoslovanských a ruských literatúrach, a čím prevyšoval Vrchovského, to bol silný charakter a jadro, samé jadro bola jeho vedomosť. Ak pochytili sa s Boleslavínom do hádky o Byrona,[230]išlo do živého! Výtečný krasorečník Boleslavín so slzami v krásnych očiach počúval repliku Ľudovítovu, dokazujúceho hanobenie človečenstva, kresťanstvom posväteného a vykúpeného z tenat oplzlej pohanskej romantiky, tým vzývaním premršteného poétu Západu. „Nuž či to je poézia, majúca k ideálu pozdvihnúť človečenstvo a národom slúžiť za maják ich púte dejinnej, keď sa to telo až do omrzlosti pretriasa na vidličkách a vystavuje na obdiv každá časť jeho?“ zavieral obyčajne Ľudovít svoju filipiku proti Byronovi. Boleslavín skutočne k slzám býval pohnutý, no v hlbine svojej duše nepresvedčený. „To má z Byrona!“ horkobolestno glosoval Ľudovít potomný, pozdejší život tohoto mimoriadnych schopností, talentu velikého, krásy zrovna zázračnej muža, toho muža, ktorému on ku cti piesne skladával a ospevoval činnosť jeho ideálno-mládeneckú. Štúr bol idealista, to nedá sa zaprieť, ale každá žilka jeho idealizmu viedla hneď do života; žiaden z našich slovanských peknoduchých idealistov nebol tak spolu praktickým kresťanom ako Ľudovít Štúr! Najväčší miláčik jeho,[231]jeho ideál poklesnul raz a Ľudovít zlomil palicu nad ním. „N. N.-ovi po Všeslavii zazvonili; mně již docházejí pohřební verše. Vzornou tuto horlivost lichotíci žena zakopala. Pokoj prachu.“ — O jednom obdivovanom velikom Slovanovi,[232]ktorého vzývať hotový bol Ľudovít, keď počul hodnoverne, že majúc prijať chudobnú matku svoju, nedovolil to driev, než sa jej šaty módne, panské, veľkomestské pripravili, a len tak dovolil žene svojej predstaviť matku svoju, keď bola už v tých panských šatách pripravená, riekol: „No, braček, to tiež kus kože filisterskej; eh! škoda úcty slovanskej takému vzdávanej, ktorý ani potiaľ neprišiel: ,Cti otce svého i matku svou, abys dlouho živ byl na zemi!‘“ A mohol bych uviesť viacej takýchto príkladov, ktoré všetky poukazujú na opravdovosť kresťanského zmýšľania Ľudovítovho pri jeho nesmierne tklivom idealizme. Samo prúdenie veku bolo racionalistické, škola racionalizmom páchnúca,[233]Ľudovít bol tiež na površí svojom racionalista, čo uvidíme na jednotlivých črtách jeho náhľadov: ale výchova, duch matky, tradície národa a cirkvi, tie neboli predsa nikdy udusené v ňom a vyrazili sa zdanlivo v odpore s jeho filozofiou. Kde bolo treba priložiť mieru pravú na človeka, dej, zmýšľanie, tu vždy siahol Ľudovít k miere jedine pravej: ku kresťanským zásadám. Nuž ale o tom častejšie nám príde hovoriť.Rok školský mládeže slovenskej bratislavskej čítal sa po zasadnutiach spoločnosti, od stredy do soboty bývali stanice života vyneslej tejto mládeže. Každé zasadnutie bolo dejom v živote spoločnosti i jej členov. Ľudovít okrem hodín riadnych, verejných, držal súkromné schôdzky cieľom cvičenia mládeže v reči spisovnej československej, kde vykladával s nadšením „Slávy dceru“, menovite predspev a znelky vyberané, potom Mickiewicza,[234]Hollého a niektoré charakteristické piesne národné. V tomto období bol Ľudovít vzorom horlivosti za čistotu klasickej českoslovenčiny a prísne vytýkaval premnohé germanizmy, ktorými vlnili sa české časopisy i mluva spoločenská. V jednu hodinu mali neraz mladíci slovenskí príležitosť očuť z úst Štúrových rečnenú baladu Mickiewiczovu, odsek zo „Svatopluka“ Hollého a zo „Slávy dcery“ Kollárovej najvýraznejšie znelky spolu s ich výkladom. Už tu ukazoval Ľudovít zvláštnosti filologického stroja nárečí slovanských[235]a vyzdvihoval krásy reči a celé zloženie slovenčiny. S výstrahou najprísnejšou poukazoval na tie zakorenivšie sa v slovanstve zlozvyky, kde jeden kmeň druhý pre zvláštnosti reči jeho vysmieva a potupuje,[236]ako Kekavcov Záhrebčania,[237]Krajncov Chorváti, Hanákov Slováci, Dolniaci Horniakov, Paderáci Včúlákov, Spišiaci Rusniakov atď. Všetko toto odsudzovalo sa sumárne ako výplod blbstva a otroctva a ako výmysel vrahov našich korenných. Všade tam, hovorieval Ľudovít, sú vrstvy na vrstvách pokladov národných, len treba siahnuť k tomu a vzdelávať to i vzdelávať seba na tom. Pravda, nie všetci, a ani nie všetci múdri, ba ani nie všetci najmúdrejší chápali to, čo Štúr zvestoval; medzitým učili sa chlapci-junáci všetko, a hlavne učili sa v škole Štúrovej milovať všetko slovanstvo, či v čamare a surke, či v halene a rubaške,[238]a to učinilo i potomne Štúra velikým. V tomto bode, vo velikom období stredku 19. storočia máloktorý učenec môže sa jemu rovnať.Tento idealizmus Štúrov však i tu bral na seba praktickú podobu, on ideály svoje hneď v praxi chcel vidieť uskutočnené a i kde nebola skutočnosť života k idealizmu rozpoložená, on mocou-silou hľadel si ju pretvoriť v mysli svojej tak, že holá, čistá próza pomerov života stávala sa mu ideálnou a živila jeho ducha i pákou mu bývala k podnikom.Chorváti, ako známo, chodievali na uhorský snem do Bratislavy.[239]S vyslancami chorvátskymi[240]celý sbor mládeže, mladých advokátov, jurátov, pisárov a juristov prihrnul sa do mesta dunajského, aby sa učili právam krajinským. Ľudovít nemal väčšej a súrnejšej práce než nadpriasť s nimi známosť, čo tým ľahšie išlo, že reči chorvátsko-srbskej dokonale znalý bol a i mládež slovenská čítala už srbské a chorvátske časopisy. Kroz chorvátsku mládež zoznámil sa pozdejšie Ľudovít i so samými vyslancami chorvátskymi, ako boli: Bužan,[241]Klobučarić,[242]gróf Janko Drašković,[243]Metel Ožegović,[244]barón Kulmer[245]a iní. Srbská mládež krem toho už od dávnejších čias hromadne navštevovala bratislavské lýceum,[246]ktorého zvláštnym ctiteľom a priateľom tu študujúcich Slovanov bol slávny patriarcha karlovický Štefan Stratimirović Kulpinský[247]a večnej pamäti Jozef Ilija Rajačić,[248]podobne pravoslávny patriarcha karlovický. Tamten prvý, t. j. už roku 1801 učinil slávny počiatok fundácie stolice slovenskej reči a literatúry na lýceu bratislavskom, darujúc veľkomyseľne päťsto zlatých ku základine tej. Rajačić býval tiež velikým priateľom a dobrodincom študujúcej slovenskej mládeže. Pamätné je, že Ľudovít Štúr svoju „Nauku reči slovenskej“[249]tomuto posvätil, ako „vrúcnemu priateľovi náuk i rodín slovanských.“ Tak už od mladi Ľudovít náš rozhadzoval svoje siete v mori Slovanstva.Chorvátski velikáši,[250]vyslanci a mládež snemovná navštevovali častejšie i zasadnutie spoločnosti, ku ktorej príležitosti Ľudovít zaobstaral najlepších rečníkov v hlavných nárečiach slovanských, potom básnikov, nadšene bratov Chorvátov vítajúcich v kruhu slovenskom. To náramne dobre šírilo vzájomnosť slovanskú medzi kmeňmi juhoslovanskými a severo-slovanským, a blahočinne pôsobilo menovite na Chorvátov, ktorí, hrdí na svoju konštitúciu,[251]bohužiaľ častejšie zapomínať hotoví boli na iných bratov slovanských. I tu Štúr sprostredkoval neraz zhodu a dobré porozumievanie si medzi Srbmi a Chorvátmi. Mládež chorvátska i srbská brávala účasť i vo spevokoloch;[252]posledná rada navštevovala i riadne zasadnutia, v ktorých Ľudovít mnoho hovorieval, tu ako zapisovateľ a tajomník spoločnosti, tu ako posudzovateľ donesených prác alebo ako rozsudzovateľ medzi stranami, v hádkach postavenými.Musím ešte pripomenúť činnosť a vplyv Ľudovíta ako študenta a jeho pomer k profesorom. Bol obratný latinák, ktorá reč bola vtedy náukozdelnou, a k tomu znateľ gréčtiny; používali ho teda profesori k zastupovaniu prekazených v prednáškach učiteľov v nižších triedach tak dobre ako i vo vyšších. Zastupoval profesora v syntaxi, v sekunde I. i II. behu,[253]podobne v histórii všeobecnej atď. Býval miláčkom profesorov pre svoj vzlet ideálny, pilnosť zázračnú a tú elektricitu celej povahy jeho, ktorá prúdila sa z neho a priťahovala k nemu všetko. Sama spupná a často rozpustilá mládež lyceálna, nepatriaca do krážov jeho, s ktorou i riadni profesori časté ťažkosti mávali, rada s dobrovoľnou poslušnosťou poslúchala ho. Maďari si len mumlali medzi sebou: „Kár, hogy nem magyar!“[254]Okolo triedy, v ktorej Štúr vykladal, mohol človek kedykoľvek ísť, žiadneho hlásku iného nepočul, iba zvonovitý, rozliehajúci sa až po ambitoch lýcea hlas Ľudovítov. Hodinu pod ním neoznačovalo šúchanie nohami, ba nejeden raz profesor dvoranu tú v následnej hodine zaujať majúci upozorniť musel mimoriadneho suplenta na odbitú hodinu, a vtedy rozchodila sa mládež s „vivatmi“, „éljenami“[255]a „ať žije!“ („Sláva mu“ uviedlo sa až pozdejšie mojou piesňou: „Už se zlatá dennice nad Krivánem bliskoce.“) Toto, prirodzene, mocne účinkovalo na celé študentstvo, takže i neprajníci zásadní, akí vtedy pod vplyvom Kossuthovým,[256]ako juráta, množili sa rapídne, umĺkali, žalostiac jedine, že nie je Maďarom. I ja som v tomto období času r. 1836[257]schvátený bol do krážov Štúrových a hodený na maďarčinu, ktorej učil som sa s radosťou sám, a potom filozofiu, súc už v sekunde profesorom Gregušom potiahnutý k vede tejto „Praecognita logicami“[258]jeho. Náležal som k prvým jeho dišputátorom, ktorým on dával úlohy k dišputám a tak ostril vtip a rozsudok budúcich svojich poslucháčov filozofie; keď už priatelia moji, najmä Juraj Zaborský, plávali vo vodách Štúrových, ja ešte lúskal len úlohy logické a tak z módy sa i maďarizoval. O toto posledné nemával som hádky s priateľom svojím; o toľko viacej hádali sme sa však o Štúra, ktorého ja podvrhoval svojim kritickým poznámkam.Čo mňa odtískalo od Ľudovíta, to bola moja filozofická pýcha.[259]Ja som bol pyšný na svoje „praecognita logica“ a akýsi starý Adam[260]hýbal sa vo mne, keď som videl to zbožňovanie Ľudovíta. Jeho ideály, o ktorých počul som ho sporadicky a len tak ukradomky hovoriť, zdali sa mi nie dosť filozofickými, a priateľ môj Záborský nebol vstave rozprášiť tento môj samoľúby „horenos“. Tak som sa ja až do filozofie perpendikuloval[261]medzi filozofiou a ideálmi Štúrovými. Do maďarskej spoločnosti som nechodil, bo tu mi iná pýcha zavadzala. Posmešky na Slovákov šprihané a hany na históriu národa tohoto kydané, prv než ešte pocítil som svoju náležitosť k národu môjmu, mocne odtískali ma od takejto spoločnosti. Konečne nahliadol som, že v takejto negácii niet ďalšej úlohy pre mňa a sám počal som sa súkromne učiť gramatiku československú. Prázdniny r. 1835/6 celé venoval som teórii a praxi reči tejto. Písal som verše a skladal veselohry, opisoval radosti prázdnin, viedol denník dosiaľ latinský po slovensky a tak so vstúpením do filozofie bol som už dosť pripravený ku vstúpeniu i do spoločnosti slovenskej. Tento proces duševný opísal som kedysi v „Sokole“ Paulinyho pod názvom „Zaviate ale nezapomenuté lísťa“; koho by to zaujímalo, dočíta sa ho tam. Dosť na tom, Štúrova osobnosť a jeho elektrika podmaňovali mu ľudí dobrej vôle.Pilnosť jeho presahovala všetky medze možnosti. On stačil zastupovať profesorov v rozličných predmetoch učebných, on vynikal v spoločnosti osemdesiatich alebo i viacerých samorastlých, pilných, nadaných mladíkov, on korigoval mladších práce, on kritizoval starších plody, on zaobstarával rozličné komisie vonkovských priateľov, on vyučoval v prednejších domoch bratislavských synkov, aby seba udržať mohol, on korepetoval[262]začasto so synmi veľkých pánov zo zahraničia, ktorí v ústave blaškovićovskom boli na učení — ako istý Aristarchis[263]— atď. A k tomu sokolie jeho oko ešte striehlo, kde ktorý talent by polapiť a do svojich krážov uviesť mohol. Študoval nad to svoju históriu, filológiu, záverečné novšie reči európske, estetiku, Homéra atď. Ale pera si ukrojiť nevedel.[264]Nosil sa vždy elegantne, ale ručník na hrdle si uviazať nevedel. Perá mu robili iní, ručník mu vždy jeden z najlepších priateľov uväzoval. Kalinčiak býval dlhé časy takýmto jeho ceremonialistom.[265]Fajka a čierna káva pomáhali mu premáhať sen nočný, ktorého miesto zaujímali obšírne korešpondencie s vonkovskými priateľmi a poézia. Do kaviarne alebo na bál nikdy nešiel, jediné jeho zábavy boli výlety do hôr, na zámky a do spevokolov, pri ktorých pri pohári piva a dákej klobáske spievavalo a rečnievalo sa do polnoci. Prez mieru veselého nikdy nebolo ho vídať, ba keď sa spoločnosť rozohriala a veselosť vystupovať začala v bezstarostie, zanôtil sám „Nitra milá, Nitra“ a po hymne tejto rozrečnil sa Ľudovít o historických rozpomienkach a veselé tváre pokryla zádumčivosť. V takomto pocite nejeden raz pretrhnutý bol spevokol a každý sa chytal za vačok, platiac svoju skromnú trovu a zamyslení poberali sa šuhajci domov.Reči jeho boli vždy rovnako merané zápalom. Prvá jeho reč pri otváraní spevokolu, z príležitosti už či dákeho hosťa — akých často mávali sme z šíreho Slovanstva — či, ako podotknuto, z príležitosti daktorej piesne, alebo i otázky verejne mysľami slovanskými hýbajúcej, bola vždy tak plnokrásna, súmerná, premyslená, zápalom za myšlienku slovanskú nesená ako posledné jeho slovo, k rozchodu povedané.„Veľa tvoriť (duchovne), málo troviť, sa učiť, bratia, buď naša snaha,“ hovoril pri jednej príležitosti, „za jedno preto, že nám prichádza teraz častejšie obetovať ten groš na časopisy a knihy, bez ktorých niet života, za druhé všetci rodičia slovenskí budú nám radi svojich synkov zverovať, keď sa medzi nami poriadku a skrovnosti priučia, a za tretie, čo je najpodstatnejšia príčina, pre ktorú skromnosti a skrovnosti navykať máme, že žiaden nie je slobodným a samostatným človekom, ktorý nevie už v mladosti navykať na spokojstvie s málom, ktorý troviť a len troviť naučí sa a zvykol pohodliam života; bo keď v muža vzrastie, nepovedú ho viacej jeho ideály, presvedčenie jeho duše, láska jeho srdca, ale pohodlie a rozkoš, na ktoré v mladi navyknul. Potom už ta dá všetko nadšenie svoje za kus chlebíčka. Národ i kráľovstvo nebeské začaruje — za bedársky telesný život!“Aké to proroctvo! A vtedy veru ešte nebolo príčin, toľko žalovať sa na túto boľačku chlebárstva. I sama maďarská mládež bola ideálnejšia, ona haraburdáčila síce, mámila sa bludárskych historikov a blbých politikastrov haraburdáckymi lžami,[266]ale nerobila to pre chlieb. Na strane slovenskej nebolo povedomia národného, ale to nepovedomie neišlo z chlebárstva. Teraz už rozumieme prorockej náuke Štúrovej, kam bola namierená, keď sa podívame, ako riedke sú rady mládeže terajšej ideálne ponímané, a aká masa hmotárskych haraburdákov čmiara sa životom! Naučili sa na pečienky a strebanicu uprostred štúdií, inak snáď i lepších, až prešli doby študentstva a potom už len hnať sa za mastnými sinekúrami, ako to vidíme najmä na odrodilskej cháske haraburdáckej.„Veľa tvoriť — málo troviť!“ buď vaším pravidlom, mládenci slovenskí, ktorí chcete sa opravdove vydať v službu ducha, Štúrom tak vám za údel položenú.Mládež štúrovská, to môžem s dobrým svedomím rieknuť, stávala sa zo dňa na deň vážnejšou, opravdivosti morálnej plnou, nadšenejšou za pravé ideály mladosti. Mával vždy dvojakých učeníkov: jedni stávali bližšie k nemu, z čoho často i žiarlivosti pochodili; i bol na to upozornený Ľudovít; ale bez toho už raz byť nemohlo, to sa zmeniť nedalo; museli sa spokojiť i tí druhí, ktorí len ďalej stávali. Tým prvotriednym zveril sa celý, zdelil im štúdiá svoje tajnejšie, najmä poťahujúce sa na tohovekú politiku európsku, po ktorej nástroje metternichovské[267]čenichali vo všetkých vrstvách spoločnosti ľudskej a hlavne po kruhoch študentských. Ľudovít bol domácim učiteľom a domácim, veľmi vítaným priateľom u kníhkupca Schwaigera a lekárnika Fiedlera;[268]oba domy jedny z prednejších v meste; najmä u Schwaigerov oboznamoval sa s najnovšími plodmi literatúry. Francúzske, nemecké, poľské brožúry[269]dostával tam k prehľadu, význačnejšie i nadobýval si sám a história oného pohnutia duchov slovanských, ktoré sa tiež poľským povstaním z r. 1830/1[270]menuje, bývala predmetom úvah v užších týchto kruhoch mládeže. Sympatie poľské trvali v mládeži v prvých rokoch a verejná tajnosť bola, že Samo Chalupka sám poberal sa Poliakom na pomoc,[271]no od hraníc späť bol upravený a príduc k bratovi Jánovi do Brezna s neporídzenou, veselým vtipom bol od neho uvítaný.[272]Hlbšie štúdiá Štúrove všetkých motívov poľských[273]viedli ho zo sympatií ku kritike, kde i našiel pravý stredobod domácej tejto slovanskej rozopre. Je to dráma rodinná, hovorieval, v ktorej v prvom dejstve vystupoval brat Poliak s krivdením brata ruského, v druhom vystúpil brat Rus a zmocnil sa brata poľského, ktorý kričal už v službe vyššej ducha: „Za naszą i waszą wolność,“[274]ktoré ale heslo padlo do vody a dráme uzol sa zaviazal, v ktorom brat ruský je víťazom, ale Poliak v kútiku utiahnutý odpovedá na otázku: ako dlho trvala vaša vojna o nepodľahlosť? „Głośna dziesięć miesięcy, tajemna dotąd trwa!“[275]To „dotąd“ zdá sa veštiť tragédiu slovanskú, ale Štúr hovoril o dráme a myslel, že dráma tak musí sa skončiť, ako svár Marka Kraljeviča s Andrijom,[276]jeho bratom. Na Turka svorne šli oba so svojimi buzdovanmi. Rus i Poliak v duchu slovanskom musia sa zmieriť, a to sa stať musí voči vrahovi mena slovanského, ktorému ide o zotretie oboch z tváre zeme.Ľudovít v tomto výhľade potom vykladával Puškinove, Chomiakovove, Mickiewiczove, Kollárove básne[277]a proroctvá a jednotil v jednej myšlienke rôzne predstavy života velikánov týchto. S objektivitou podivuhodnou a s pravým tacitovským heslom[278]„sine ira et studio“[279]vykladal charaktery z tak rôznych strán, ako ich história poľsko-ruská uviedla v tom veku na prkná. Oduševnení poručíci a chladnokrvní generáli poľskí jednak vystupovali v mysli jeho malebne; a keď líčiť počal vernosť ruskú, keď ospevoval srdce Konštantínovo,[280]rozorvané láskou k Poliakom i ľútosťou nad ich zaslepením, alebo opisoval starého Chłopického,[281]žiaka to vo válčení ešte hen Kościuszkovho[282]a Dombrowského,[283]ako jazdiac pred frontom vojsk, okrášlené mal prsia rádmi poľskými vedľa ruských rádov, teda až zachádzal sa entuziazmom a dodal nakoniec: „Tak, hľa, bratia, vyzerajú Slovania, a to i keď vraždobne stoja proti sebe! Nič, bratia, nič inšie nechýba Slovanom, ako onen Turek kraljevičom srbským bájnej slávy a múdrosti, Markovi a Andrijovi! Čo to potom budú za postavy histórie sveta, keď nie druh druhu naproti, ale spoločne vrahovi voči stáť budú!“To bývali súkromné rozpravy na vychádzkach do hôr, pri mlieku a chlebe. Tí šťastní junoši, ktorých pripúšťal ku týmto sympóziám,[284]ako to žartovne sám po Sokratovi[285]menúval, nevedeli sa dosť prenachváliť Štúrovho zápalu a jeho jasavých, blýskajúcich, duše zapaľujúcich náhľadov na históriu slovanskú. Premnohí zatúžili po tomto kruhu a Štúr nebol tvrdý, naopak, čím viacej mládeže vídal okolo seba na výletoch, tým radšej bol a tešil sa z každého mladoňa, pristúpivšieho do kruhu jeho. Vtedy však predmety rozpráv bývali iného obsahu. Marko Kraljevič, piesne národné, dumky maloruské, história Veľkej Moravy, zprávy najnovšie za sveta slovanského, to bývali predmety zhovárok a okrem toho prehľad mladoňov a ich štúdií. Štúr, keď zbadal v škole pod prednáškami daktorú peknú tvár, výrazné oko, pilnú myseľ a nepozoroval ho v týchto kruhoch svojich, vyzvedal sa po ňom, odporúčal ho pozornosti priateľov a staral sa, ako by ho dostal k štúdiám národným. „Kozí vrch“,[286]„zadunajské luhy“, „Batzenhäusle“,[287]to bývali najobyčajnejšie miesta výletov. Tu v tôni hôr, lebo na trávnikoch zelených chvíľami zas poležiac a sediac polo, a okolo neho do polkruhu rozložená mládež, hovorieval Štúr veľa o svojich dumách, o povinnostiach velikých mládeže a o postavení biednom slovenského národa. Všetci počúvali mladého proroka tíškom, len tu i tu skrsla dáka otázka, ktorú zodpovedal Ľudovít, alebo prejavený bol výraz zápalu, vznieteného v búrnych výkrikoch pochvaly. Nato išla pieseň dokola i pieseň sborová; išlo rečnenie tu z Kollára, tu z Mickiewicza, tu prednášali sa plody iných básnikov slovanských. Pri takýchto výletoch vznikali myšlienky a nárady nové, ktoré potom rozvažovali sa riadne od spoločnosti a nejedna z nich uskutočnila sa.Tak povstala myšlienka vydať tlačou zdarnejšie práce, menovite ktoré v spoločnosti s prajnou kritikou sa stretli alebo súdom spoločným vnesené boli i do pamätnej knihy. To sa stalo a„Plody učenců řeči a literatury československé na ústavě břetislavském“[288]vyšli roku 1836 prácou a námahou hlavne Ľudovítovou, potom Ctiboha Zocha a iných. Tak povstala myšlienka a nárada osláviť pamiatku zaslúžilého priateľa národa slovenského, zomrevšieho v Skalici, Štefana Ďugu,[289]k oslave ktorého vydal sa„Truchlozpěv“atď. Tak povstala ešte ďalej siahajúca myšlienka vydať„City vděčnosti“[290]k oslave najprednejších tohovekých hýbateľov života slovanského, mužov na všetkých stranách šíreho Slovanstva účinkujúcich. Táto nárada bola, pravda, ťažká k vyvedeniu, ačkoľvek Ľudovít všetky sily vynakladal na uskutočnenie myšlienky tejto, pracujúc sám väčším dielom na životopisoch mužov, majúcich prísť do venca toho. Pracovali najlepší básnici vyše dvoch rokov na zostavení diela toho. Ale nevyšlo. Neviem sám, na čom zadrhlo sa predsavzatie toto. Bezpochyby politické a opatrnosti dôvody odradili prednejších mladoňov týchto od prevedenia predsavzatého úmyslu. Možno, že i skúsenosť pri„Plodoch“odstrašila Ľudovíta od prevedenia diela. Tohočasí vlastenci slovenskí zápasili ešte veľmi s predsudkami. Nevídané bolo vtedy, aby mládež vystupovala bola verejne s plodmi literárnymi. To bolo privilégium len tých jediných starých pánov, ktorí chceli vidieť mládež pekne tíško v područí svojom učiť a pripravovať sa k úradom a potom i k vydávaniu knižiek k dobru národa. Medzitým mládež bola v práve životnom a život ju ospravedlnil. Tie„City vděčnosti“, nakoľko už boli spracované, ako sa mi vidí, dostali sa i s inými spismi spoločnosti do rúk Gašpara Fejérpatakyho.[291]Kto ich kedysi vyhľadá a zachová, stane sa veľmi zaslúžilým o objasnenie onej doby tak skvelej a významnej pre potomnú budúcnosť. Snaha vydať také dielo na verejnosť v tých časoch bola rekovská odvaha, nesčitujúca nepriateľov! Národ spí. Starší jeho synovia chodia v historických koturnoch zašlej doby,[292]jedni len ako meteóry skvejú sa na nedostižnej výši, rozsypaní po celom slovanskom svete, a tu v dolinách Tatier hýbe sa celý sbor spevákov, na čele majúc orla mimoriadne smelého, s odvahou velikej idey hodnou, a ten chce spievať svetu o velikánoch, nad celé človečenstvo z lona Slovanstva vyniknuvších. Nebolo kmeňa slovanského, aby ho mládež táto nebola navštívila a nebola ospievala, jedného aspoň z jeho velikých bádateľov alebo poétov.Ľudovít Štúr zaviedol i ten riad, že každý, kto opúšťal spoločnosť, zaviazal sa zostávať s ňou vo spojení stálom tu podporovaním bibliotéky, tu dopisovaním o potrebách a stave národa, tu konečne občasným navštevovaním osobných podrastajúcich mladoňov čo nosičov myšlienky národnej. Podobne zaviazaný bol občasný podpredseda, či sám či kroz členov výboru týchto bývalých členov stále udržovať v evidencii zpráv z celého národa do Bratislavy dochodiacich. Do činnosti tejto potiahnuté bolo cestovanie, predtým nevídané u mládeže,[293]a síce cestovanie s určitým cieľom šírenia lásky k národu svojmu, bez ktorej nemala týmto pionierom žiadnej ceny ani veda, ani umenie, ani úrad a povolanie. To bola pozitivita štúrovského chápania života a náhľadu o svete. On sám prvý začal cestovanie v tomto smere a výsledok jeho zdelil súvekým a priateľom v dopise zo dňa 4. srpna 1836. Nebožtík Ctiboh Zoch zachoval zaujímavý dopis ten pre budúcnosť, a ja presvedčený som, že zavďačím sa i čitateľstvu, keď ho tu zdelím. Znie doslovne takto:„Upřímně milovaný Ctibohu! (Zoch, inak i Cochius.)Tvůj list ode dne 8. července, spolu i s věcmi zavinutými, sem přijal, však jen dne 13., poněvadž dne 12., na ten den totiž, kdy ony sem došly, já ještě v Prešporku sem nebyl. Na místo mne Martinek[294]věci od vozky vzal a mně je doručil. Ozval si se Ty ze všech první, kteří se odebrali z kolébky této milé vzájemnosti naší a věru můžeš věřit, list Tvůj mi vítaný byl. Obsahu arci tam málo potěšitelného, ale vězí tam city, které mne jak veždy tak i nyní velezaujímaly! — Že Tvá cesta Tobě veždy zaujímavější byla, lehce dopouštím, poněvadž si se veždy zbližoval mužů těch, kteří nám předmětem častým mluvy naší sloužili; krajů těch, v jejichž rozmanité lopotě naše duše se často kochávaly. Než bylo i mně zaujímavé mé Nitranské cestování, jehožto výsledky Tobě na krátce udati a je samé poněkud nastíním. Cestoval sem já tam u veliké radosti; cestoval tak říkaje v triumfu, čehože arci sem sa já nenadál! Nayprve sem přišel do Hlubokého k Sedláčkovi,[295]který mne a nás (cestoval sem totiž s mým milým, starým Pavlem[296][297]) co nayvlídněji přijal. Bylo to již po poledni, an sme ta dorazili, vidíce ještě vysoko slunce, dále sme se ubírali, však pod nijakou zástěrou, aniž pod jakým způsobem sme se odtud dostati nemohli; i učinili sme mu k vůli, zůstavše tam přes noc. Vida, že mi na času nezbývá, dal sem se do naší rozpravy o věcech národních, což slyše p. Sedláček, zahořel novým ohněm k svaté věci naší a i hnedky za řádně na pracích i na penízech přispívajícího úda do společnosti naší vstoupil a dopisování se mnou osnoval. Čítal mi on potom některé své kázně, které byly velmi svobodomyslné, k jakových kázání opětnému sem já ho vzbuzoval, což on činiti i dále slíbil.Odtudto na druhý den šli sme do Kunova, kde v příbytku mého Pavla málo se pobavě, spěchal sem i s ním do Prítrže, kde Šulc nás ve vší vlídnosti přijal.[298]Tuto sem zase kázal věc naši, které stav jemu docela neznámý byl; a on oduševněl. Na mé upomnající slovo bude vydávati své dílo pod názvem„Duch Kristův“,[300]již v rukopise hotové, kteréhož, jak z několika pojednání sem viděl, nic užitečnějšího nebude našemu obecnému lidu. Tento také puzen horlivostí do sboru našeho za úda na všem řádně přispívajícího vstoupil. V Prítrži rozžehnav se s mým Pavlem, táhnul sem sám do Brezové, kam sem, nayprve sice bloudě po kopanicech a vrškoch, šťastně došel a v náručí mého Tomáše[301]klesnul. Přijetí vlídnějšího sobě představiti nemohu, jak mne tam přijali: byla to radost všeobecná. Jaknáhle se dověděli po okolí, že tam sem, hned odevšad se hrnuli přátelé do Březové. Bylo tam hostů! A to předtím nikdy nebývalo. Na třetí den hnedky přišli ta mužové všelikého stavu, jimž sem postavení věcí našich kreslil a je, by se jednou již uchopili národu a osvěty, ponoukal. Mnoho sem tu získal, čehož výsledky někdy uvidíš. Z Březové sem se vybral na další cestování po Nitranské; měl sem vždy 6 — 7 průvodců, kterým neopomenul sem vše, co potřebné jest, vykládati. Byl sem v Sobotišti, kdež Jan Šulek[302]jest (farárom totiž cirkvi evanjelickej, o ktorom vidz na konci Štúrovho listu tohoto moje poznamenanie), který nás za „Plody“ před superattendantem[303]znectiti chtěl a již se byl chystal, že mne bude za naši společnost kárati a za „Plody“. Než divy! oněměl, an sem ta přišel a nás všecky tak vlídně, jen co možná, přijal a nijakým způsobem od sebe pustiti nechtěl. Bavíce se tam, od mých soudruhů dosti bylo nadrážino všelico, aby se již jednou se svými střelami vyrojil, což však on žádným způsobem učiniti nechtěl. I já sám hleděl sem ho do řeči dostati, než nic neprospělo. Konečně předložil sem mu analogickou dobropísemnost,[304]kterou, vida v čem záleží, vyvyšoval a seznal, že on na ni nevrážel, proto že ji neznal. Daroval mi knihu a mezi nejupřímnější rozpravou a přátelstva ukázáním nás as půl hodiny vyprovázel. Jest to muž vlídný, něco někdy proti poví, však nemyslí. I tohoto sem povzbudil, rukopis jeho o vodoléčení tiskem vydati, což nezadlouho učiní. Navštívil sem, potom Vrbovce, kdež Drahotín Adamiš, i Tobě známý nyní Slovan nayhorlivější se baví. Ten mnoho koná; knihovnu slovanskou má v Nitranské největší, vše tam máš.[305]Šli sme potom do Turé Lúky, kdež Škodáček (Martin, farár)[306]mi písně a pohádky sbírati slíbil, a odtudo sme se dali do Myjavy, kdež s Slobodou sme sobě hověli.[307]Tento potom, an sem se tu od mých průvodců rozloučil, ještě i s jedním doprovodil nás s Tomášom do Březové, kde sem se ještě čtyři dny bavil. Z Březové na příležitosti od Hroše najaté,[308]spolu i s Hrošem sem letěl s bolestným srdcem do Trnavy, cestu naši řídíce přes Madunice. Přišli sme tu k velebnému starci Hollému.[309]Právě se byl z háje navrátil a ještě uprášený byl, an sme k němu vkročili. Přijal nás velmi vlídně. „Plody“ od společnosti jemu darované sem přinesl, které si on byl již dříve koupil, však tyto velmi vděčně přijal. Obědvali smě u něj, při našich rozprávkách tvář jeho mladnula, a my očaření byli vzhledem na něho. Bavili sme se tam čtyry hodiny. Odevzdal sem mu naše listy (do pamätníka), by nám něco na památku napsal, však se slovy „Co nám to pomůže,“ tak nechal. Mně i Tomášovi daroval sebou vydané knihy, nač sme se potom bolestně, slzavě od něho rozloučili. Pracuje na novém hrdinském zpěvu pod názvem „Slaviada“, na kteréhož obsah sem se já ptáti nechtěl, sám však básník, že zaujímavý bude, se zmínil. Pauliny (Ladislov), náš druh, byl předešlého dne, jak my tam byli, u něho.[310]Z Maduníc letěli sme do Trnavy, kdež s Tomášem se rozloučiv, s Pavlem (Čendekovičem) na ustanoveném mýtě shledal sem se. Přenocovali sme tam u přítele mého Pavla nejdůvěrnějšího Koláříka,[311]advokáta a fiškála našeho conventu při tabuli krajské,[312]muže mladého, ještě svobodného, na 80.000 zl. bohatého. Slovana nejhorlivějšího. Tomu sem stav věcí našich předložil, i zahořel láskou k úkonům naším, knihovnu naši bohatě podporovati slíbil a se mnou vždy trvati mající dopisování osnoval, slovem mým přítelem se stal. Bolestně se s tímto rozloučivše, jechali sme do Prešporku, kam sme dne 13. (července) o hodině 6. dorazili. Nu byl sem zase v Prešporku, ale ne v tom starém, nebo zmizeli byli z něho druhové moji starší; věř mi, bratře, pusto, otupno mi tu přicházelo. Nikoho, jenžby se zpodobal duši mé, sem tu nenalezl, okrem jediného Záborského[313](Jonáša), s nimž se nyní samým kocháme ve věcech našich. Pavel (Čendekovič) mi odešel 15. (července), i ten můj přítel starý zase! Dnes (4. srpna 1836) sem od něho list dostal,[314]v němž mi píše, že tam duch Slováků spí, on některá díla z němčiny do maďarčiny překládá, a jeden starý rukopis slovenský z 13. století mi poslati slibuje. Jistě se zase do Prešporku v září, an zkoušky kandidatické[315]složiti má, navrátí. Já učím u Švaigera a Fiedlera slovenčině, kterými hodinami se tu vydržujem. Měl sem i druhé hodiny, any mne však všeho času zbavovaly, nechal sem je, nebo tak nebyl bych pracovati mohl, — a proto sem tu zůstal. Měl sem stálé vyučování dostati znamenité u Brauna, zdejšího měšťana, však ale chlapec, kterého sem učiti měl, půjde ještě rok na maďarčinu. Mezitím mám slíbené od profesorů a zvláště od Šroera, že vše dobré, co se nahodí, dosáhnu, i nu, ja sem s tím spokojen. Jen bych sebe slušně udržeti mohl, nic více nežádám, a to jen, bych věci naší posloužiti mohl. Litoval sem, že sem se z Nitranské tak na rýchle odebrati musil, nebo přišlo ještě vyslanství a pozvání pro mne na mnohá místa, ale dne 14. bylo mi v Prešporku býti. Moji mladí žáci tam cestují, zpěvy a všelico jiné sbírají pro sebe i mne, a kde jen co mohou v národním duchu konají. Budem na rok (rozumej školský rok 1836/7), započnu hneď v září, veřejně předkládati„Dějepis všeslovanské literatury“,jehož rukopis si chystám, mluvnici české a polské řeči; výtah z dějepisu národů slovanských a písemnou řeč naši, ono prvé pro údy společnosti, toto pro vše nižší třídy. Míním i v řeči německé[316]polské nářečí předkládati, nebo o to mne mnozí požadují, a k tomu řeč řeckou. Mám práce velmi mnoho, až přes hlavu. Groszmann[317]náš (Dobroslav) mi psal list, v němž mne pro vše žádá, abych mu tu hodiny zaopatřil, nebo tam prý celý den a celou takměř noc se svými školáky tráví. Srdečně bych mu rád pomohl, než nyní tu nic takového není. Že Kuzmány (Karol, b.-bystrický farár), od něhož dnes mi přiletěl list, ochranitelství (totiž spolku zakladaného Štúrom) nepřijal,[318]kvapně udělal: půjdeme dále, myslím ku Godrovi (Michalovi, professorovi vo Verbasi). Na „Hronku“ pro znectění Palkoviče[319]v Nitranské se velmi osupili, měl sem co brániti Kuzmányho, ač zcela jej brániti nemohl. Překvapil se, což mu velmi škodilo. Budem mu to psáti. Do „Zory“ sem Ti odeslal,[320]nyní papír a vosk, an večer jest a hrozně se náhlím, odeslati nemohu, však ovšem po budoucí příležitosti to učiním. Odpusť, velmi na spěch mi je. Pozdrav naše a piš čím skůr Tvému Ľudevítu.P. S. Odesílám Ti jednu píseň v Nitranské stolici,[321]v bráneckém panství vzniklou, kde náramně poddaných trápí. Tato jest:Bože moj, Otče moj,však je ten svět zmotaný,čo vystojí, čo vystojíchudobný poddaný.Každý ho sužuje,platu nepopravuje;on si myslí, že na věkypanuje, panuje.Vy páni zemani,my sme vaši poddaní,my budeme v černej zemisrovnaní, srovnaní.Jak žebrák, tak i král,každý musí umříti,každý musí v černej zemiuhníti, uhníti.Nápěv jest pronikavý, smutný. —Palkovič chtěl právně pohledávati Kuzmányho, ale Drechsler,[322]advokát v Bystřici, ten proces nepřijal a Kuzmányho vymlouval.Cís. ruská Akademie v zasednutí nejnovějším vyvolila výbor, který se bude obírati s vydáním všeslavského slovníka, i jiné muže učené slavské, odměnu slibujíc, k tomu povzbudila. — Čekám sem nyní Licharda, Vrchovského, pak jednoho horvatského Všeslava.[323]Pozdravuje Tě upřímně náš brat Záborský.“O štvrť roka pozdejšie daný list Ľudovítov doplňuje obraz vtedajšej situácie a činnosti jeho; je zo dňa l. listopadu 1836. Po úvode píše:„Kochaný Ctibohu![324]Odesílám Ti libru papíru po 2 kr. a l stangu pečetního vosku. Odpusť, že Tobě tak neskoro posluhuji. Věř mi, bratře, že já nevím, komu prvé psáti, a komu co prvé posílati mám. Ze všech stran kolem do kola se hrnou na mne, na vše strany něco zasílati, vyřizovati a Bůh ví, co musím. Mezitím ale z čeho býti mohu, přemilí ušlí od nás bratrové, vděčně Vám vykonám. Nevím, mohu-li Tobě nyní „Starožitnosti“[325]poslati, nebo list doma píši a k Švaigerovi dokud doběhnu, nevím, tu-li více jest příležitosti? Ne-li však tato, tak, která má zejtra či pozejtří odejíti, jak slyším, jistě ji vezme. — Předpláceti ovšem můžete u Bělopotockého[326](Fejérpatakyho), tak vám sa rychleji výtisky dostanou, poněvadž on na místo Vás od Švaigera knihy přijímati bude. Tvůj list sem četl jakýsi nespokojný. Příčina toho jest na jevě. Právě teď píšem do Prahy čtyri listy: tam se o tom vyjádřím.Prjekopa zemřel[327]na konci srpna (1838). Na pohřebě sem mu zařečnil. V Společnosti předešlého měsíce překrásné zasednutí jemu ke cti držáno bylo. — Bydlím v Kražalkovičově domě.[328]Ďuga zemřel, ve dvou týdnech vydá mu Společnost truchlozpěv. Na „Citech vděčnosti“ neustále pracujeme. Čím skůr mi pošli životopis Bělopotockého.[329]Nic neslyšíte o Frndákovi?[330]Dobroslav (Groszmann) jest učitelem v Pliešovcach. Tvůj Ľudevít.“Dvoje nám znázorňujú tieto Ľudovítove listy z r. 1836: jedno, Štúrov ideálny optimizmus, a druhé skutočný obraz tohovekého života. Ako zjavenie čohosi nového čakali slovenské čelnejšie rodiny a čakali dlho darmo. Len vyzerali. Tu im doletí zo Záhoria mladoň vzletný — a, ajhľa, domy svoje mu otvárajú, v triumfe ho sprevádzajú, a on im hovorí o nových veciach, o stave národa, o podujatiach mládeže za národ a jeho osvetu, o literárnych podnikoch, o potrebe spolčovania sa cieľom napomáhania národného vzdelania, a spieva im piesne nové a vpisuje do knižky piesne ľudu staré, a rozpráva im o historických dielach národa, a teší ich nádejami lepších časov, a reční im znelky Kollárove, a vyvoláva ich k čítaniu Šafárikových „Starožitností“! Všetko ho obdivuje, všetko mu prisvedčuje, všetko sľubuje pristať do spoločnosti bratislavských mladoňov, ktorí zriadia vo spoločnosti svojej odsek jeden, ktorý bude záležať len zo samých starších a už v úradoch postavených vlastencov slovenských, ktorí vzájomne medzi sebou budú posudzovať práce a plody svoje literárne atď. A Ľudovít mal všetko za hotové zlato.Ostatne z opisu jeho hľadí na nás sama skutočná situácia vtedajšia. Takí boli ľudia, ako ich opisuje, len nezostali takými, akými utvoril si v mysli svojej ideálny mladoň Ľudovít náš. Okrem poznámok, hneď k textu pripojených, ešte mi nádobno jedno-druhé o ľuďoch tam spomínaných preriecť, najmä tých, čo Ľudovítovi bližšie stáli. Taký bol Čendekovič. Do smrti Ľudovítovej verný jeho druh a priateľ, do smrti svojej ctiteľ a prechovávateľ pamiatky drahej na velikého svojho priateľa.Keď Ľudovít ponoril dušu svoju v nekonečnosť žiaľov svojich nad národom a už výhľadu nebolo zo strastí a bied, v ktorých trčalo Slovenstvo, vtedy vybral sa ku svojmu starému priateľovi, ako ho vždy menoval, Čendekovičovi, a bol v krátkom čase vyliečený z dumy žiaľnych citov plnej. Dlho počúval Pavel Ľudovíta, ako žalostí, ako zožiera sa, ako prorokuje zlé veci prísť majúce na pokolenie toto hlivejúce, nejapné a ničoho vyššieho neschopné, nejeden raz i v tej veselej tvári Pavlovej zjavil sa mrak a slza vyronila sa z oka. Tu ale razom vezme Pavel postavenie prísno proti Ľudovítovi a počne:„Ale, bratku, pravdu síce máš, holá, čistá všetko je pravda, čo hovoríš, ale povedzže mi, či sa nám, priateľom svojim, a národu svojmu už konečne takto chceš zosužovať a o život pripraviť? Či len ty sám nevieš, čo my všetci vieme a vidíme, že národ náš už inakších loptošov pretrval, než sú títo terajší paholci satanovi? A či ozaj báchorkou by mala byť história božieho riadenia národov? Či ozaj pravda to, že i Pán Boh sa pomaďarčil? Že nás len nato stvoril, aby sme štýble pucovali Maďarom?[331]Či neobdrží Boh konečne vrch, ktorý chce, aby chválou jeho ozývali sa všetky národy a jazyky? Ježe mi tam strachu pred trhanmi, trci frci, kňaz Ondrej, ad animam,[332]my dlhšie vydržíme tu, než tí Aziati, ktorých strýkov dávno už história zahrabala! Eh! poďže so mnou, vyvediem vás tu nad Stankovce, pod stráň Inovca, čo za svety objavia sa tam, uvidíš!“A tu pojal Ľudovíta pod pažu, a za nimi priatelia tiahli farským dvorom hore na návršie, skadiaľ výhľad prerozkošný na Považie, na hrad Matúšov[333]atď. Čendekovič nedal k slovu prísť Štúrovi, vyjmúc ak obdivoval prírody krásy, inak z anekdoty do anekdoty prechádzal a rozveselil celú spoločnosť, naposledy i samého Ľudovíta.Ubohý Čendekovič, naposledy i sám potreboval útechy. Osirel, osamotnel, chcel naposledy ratovať sa na lodičke manželstva; ale bola to už neskorá myšlienka, už k večeru jeho života. Zostala neuskutočnená a on odišiel k otcom, oplakaný cirkvou svojou a mnohými priateľmi. Večná mu pamäť!V tom nesklamal sa Ľudovít.Ale ani v starkom Jánovi Šulekovi v Sobotišti. Tohoto dobre maľuje Ľudovít. Nebol tak prísny, ako sa chýr niesol o ňom. Naopak, pravý stĺp vtedajšieho povedomia národného. On prvý vydal gramatiku reči latinskej v jazyku národnom, čo vtedy neslýchané bolo; latinsky sme sa museli učiť z gramatiky latinsky písanej. Šulek bol jeden z najplodnejších vtedajších spisovateľov. Spomenutá v liste kniha vodolekárska skutočne vyšla. Nie tak „Duch Kristův“, ktorú sľúbil vydať Šulc. Ján Šulek bol otcom velikých synov; pripomeniem len velikého dr. Bohuslava Karola, ktorý poprednú účasť vzal v regenerácii Chorvátska, a velikých dvoch mučeníkov, Ľudovíta[334]a Viliama,[335]z ktorých prvý vo väzení komárňanskom, druhý na šibenici za národ svoj život položili r. 1848.Bard slovenský, spevec vekov zašlých, Hollý, prestál všetky ohne pokušenia, krivdy a prenasledovania, súc otcovským priateľom Štúrovým do konca. Zanechal Madunice i svoj ľúbený Mlieč, i ten, v ktorého tôni spevy svoje básnil, dub starý, a presídlil sa k priateľovi vernému, Lackovičovi,[336]farárovi, na Dobrú Vodu, kde sme ho častejšie a viac ráz i s Ľudovítom navštívili, medziiným i v spoločnosti s Michalom Miloslavom Hodžom, výlet k nemu z Hlbokého učiniac. Zomrel bard veliký Slovákov v deň i hodinu tú, v ktorej vyhlásil snem krajinský v Debrecíne republiku maďarskú r. 1849.V Kollárikovi sa sklamal Ľudovít. Zostal večným Nikodémom pre vec slovenskú; keď ho takto navštívil dakto a najmä Ľudovít, urobil jedno-druhé, ale panicom zostanúc, nepozostavil po sebe zvláštnej pamiatky.Schröer bol idealista čistého zrna a zdravého jadra, ktorého túžby niesli sa nad súvekých jeho súrodákov; jeho predvídanie bojov vražedných medzi Germánstvom a Slovanstvom, v ktorých ku škode človečenstva smrteľne ranenými zdali sa mu i víťazi i premožení, viedli ho k prísnemu spytovaniu otázky, ako by sa tomu predísť malo. Proti tomu najlepší duchovia mali by zavčasu kärovať a podať si ruky z oboch strán, aby vyrovnané boli príčiny boja pokojne. Na minulosť zásteru hodiť, budúcnosti, druh druha podporujúc, v ústrety ísť s pravdou a spravodlivosťou. To jeho ideál, to ideál i krúžku, aký on mal kolo seba v Bratislave zhromaždený. Štúrovým a mládeže slovenskej bol opravdovým priateľom a radcom k dobrému. Vďačná mu pamäť v národe našom!Kuzmány je známy prvej velikosti muž na Slovensku. Že ho r. 1836 na ceste nitrianskej Ľudovít obraňovať musel, hoci nie dobre dal sa brániť, vzťahuje sa na jeho predmluvu ku Hronke, r. 1836 vydanej. „Místo předmluvy tato domluva,“ znel titul článku polemického, ktorým otvoril Kuzmány vydávanie „Hronky, podtatranskej Zábavnice“. Uderil Kuzmány naraz na všetkých, nie div teda, že všetci tiež pretriasali sa, a haló bolo hotové. Jednako tlstou palicou bácal do bernolákistov ako do neologov československých,[337]Kollára a Godru, do ortodoxov starej ortografie, do takrečených ypsilonistov, Palkoviča, ako do mladej vrstvy literárno-slovenskej. Toto nielen tie patričné, veľmi citlivé strany rozdráždilo, ale odzbrojilo mládež tú, ktorá hotová bola zastať sa Kuzmányho, bo táto na čele so Štúrom nič nechcela vedieť ani čuť o hádkach a svároch. Ona písala československy a učila sa všetky nárečia, ba pestovala ako nejaké tajomstvo podrečia piesní národných nielen slovenských, ale i moravských (hanáckých), maloruských, kekavských,[338]slovinských, šarišsko-ruských, spišsko-poľských atď. Štúr korigoval dopodrobna česko-slovenské práce študentov, čiarku za čiarkou: ale na piesňach národných neopovážil sa ničoho nič premeniť. Bola mu národná poézia útlou „netýkaj sa“. „Tie (piesne) my nesmieme korigovať,“ hovoril; „učiť sa z nich národne písať i básniť“. Všetky toho času v časopisoch českých[339]uverejnené a zväčša ním samým zasielané piesne slovenské smelo prechodili sa v prostom rúchu svojom po nivách slovanských; ani českí redaktori, pilní v korigovaní všetkého, čo zo Slovenska prichodilo, nemenili nič na nich, láskajúc sa s týmito deckami prírody priazňou najútlejšou. Predmluva rečená k „Hronke“ však najmä Palkoviča citlive urazila, čo Štúra nesmierne bolelo, keď predsa Palkovič bol najstarší z bojovníkov za právo národa, za rozkvet jeho literatúry, pod ktorého krídlami národnosť i spisba slovenská vyše tridsať rokov[340](od 1803), už bár aj len živorila, ale predsa aspoň živorila, prenášajúc život na lepšie časy. Takého dač vedel Ľudovít vážiť i ceniť vysoko. Ale ovšem z druhej strany i Kuzmány vysoko stál v očiach jeho, ako náčelný, mladý muž tohovekého Slovenska; tôňa na tohoto padajúca bola v bystrozraku Štúrovom tôňa padajúca na národ celý. V citnej jeho hrudi, to môžem rieknuť, hrali najútlejšie žilky životné národa. Stadiaľ ten pomykov jeho, tá úzkosť jeho, keď chodiac po Nitrianskej, videl zapaľovať sa vražedné myšlienky proti mužom v národe náčelným. Jemu zdal sa mier všetkým byť, čo mohlo zdvihnúť národ. On takto zobrazil si protivy tieto na Bielej hore, hľadiac po Nitrianska staroslávnom svete:Vzteklá, biřická byl Winitár[341]duše,[342]zpupný Bajan[343]též byl s Atilou[344]katan,v knihách ti najdou lidstva veždyzaznačené si holomků jméno.Jen v míru možné tamto se dostati,kam nám poroučí dárce umu spěchat;ve míru jen, ne v bouři, řeckévedly si ples na Olympě Muzy.[345]Medzitým závislý tento oblak nerozlial sa v ľadovec. Palkovič bol ukrotený a sám Kuzmány korigoval svoju „Domluvu namiesto predmluvy“.Charakteristické je v onom Štúrovom osvedčení to, že on nekládol toľkú váhu na tie boje literkárske, na tú takrečenú jednotu literárnu, než viacej na ideu jedného zmyslu, jednej duše v tých mnohých, rôznych zvukoch rečí a nárečí slovanských. On vyučoval spisovnému nášmu jazyku mládež mladšiu, on prednášal „dějepis všech slovanských literatur“ mládeži dospelejšej, on v reči nemeckej kvôli tým, ktorí českoslovenčine nerozumeli dobre — ako boli rodilí Nemci a daktorí Srbi — prednášal poľskú reč cieľom otvorenia im prístupu ku bohatým pokladom literatúry poľskej, on čítal v užších kruhoch Puškina, Lermontova, Žukovského,[346]Chomiakova, Karamzina,[347]on vykladajúc klasikov českých zo zlatej doby literatúry, on Kráľovodvorský rukopis,[348]čítal ho s mládežou po dlhých večeroch zimušných. Ale hádkam o literu nebol naklonený s výminkou jedinou, keď prišla reč na vyhadzovanie ypsilona (y) z organizmu slovenského jazyka. Tu „sine ira et studio“ rozprával:„To jedno neviem pochopiť, ako môžu dajedni spisovatelia slovanskí túto písmenu vyhadzovať chceť z nárečí slovanských (napr. bernolákisti zo slovenčiny, Juhoslovania dajedno zo srbštiny, z horvatštiny, slovenčiny južnej[349]), keď ona má rovnaké svoje oprávnenie, jednako vážne vo všetkých bez rozdielu nárečiach slovanských? Ale, pravda, — dodával k tomu — treba ju (písmenu y) len tam klásť, kde žiada si ju duch reči, génius národa, kde ona tkvie v samom organizme jazyka.“Tým bola celá jeho polemika odbavená. Naproti tomu s jasným čelom a uradovaným srdcom držiac v ruke práve prišlú „Hronku“, rozrezanú na tom mieste 2. zväzku, ročníka I., str. 52., kde Kollár píše o vzore Slovana, čítal a na odchýlky od prijatého toho času pravopisu nás upozorňoval:O já nejsem z počtu těch omrzelých(bodaj zmizli skoro) nevlídníkov,kterí svoje odvracajú okoode knižky psanej literamicyrilskými neb glagolickými;však to jest jen zevniterné roucho,pod kterým též slavské srdce tluče,na vše strany slovenského světavylévajíc života potoky:Nech rozličný na sobě má oděv,nicméně plod jednoho jest ducha;nech rozdílným písáno jest písmem,jedna předce budeme rodina,dokud synu milá bude matka,nevděčník ju pokud neodverhnea tyranům neodevzdá cuzým.Co pak mňa sa dotýče, já nechcemkrátkozrakým samožilcem býti,hledícím vždy jen do a pod sebe,já to cítím, že celé Slavenstvomoje jest a já som opět jeho:To má herdost, to má pýcha jestiť,o kterú sa pripraviti nedám.Moj národ jest spolu i vlast moja,vlast moja má nesmírné hranice,nečítá sta, než tisíc tisícov.Já som živý v mnohem větším světě,nežli závist dopustiti může;já som synem silnejšího rodu,nežli ona pomysliti schopna.Nad prostrannou milou mojou vlasťoukrásné slnko nikdy nezapadá.Dáli Pán Boh a štěstie junácké,aniž její čest má zahynúti:Nezahyne, dokud budou dětilásky obět Slávě přinášeti.“Týmto úryvkom z väčšej básne ukončil slávny Kollár prepamätné svoje pojednanie:„O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slavskými“.[350]Na prednášky Palkovičove, starého ortodoxa gramatického, podľa vzorov Králických,[352]Veleslavína,[353]Komenského, hnal Štúr mladších i starších študentov, i sám pre danie príkladu dobrého nielen prednášky navštevoval, ale i verejným skúškam, ktoré v latinskej reči sa držiavali, prítomným býval. Tak všetko, ale zrovna všetko, čo len bolo k naučeniu sa zo slavistiky, učilo, čítalo, ctilo, milovalo sa.Mladší študenti si už denníčky svoje kyrilicou písavali.Štúr v naivnosti svojej slovansko-úprimnej prekvapeným, ba postrašeným bol na chvíľu, keď z týchto počiatkov nutných ta veci dospeli, že ak sa malo pohýbať národom slovenským — tento najzanedbanejší v Slávii národ tisíc rokov ležal v porobe, — nádobno a nevyhnutno bolo postaviť ho, bár už i na slabé, ale postaviť ho na jeho vlastné nohy a zraziť do jedného koryta tie potoky rôznorečí slovenských, aby týmto nástrojom vlastným vydobývať si mohol samostatnosť stratenú; prekvapený bol Ľudovít náramne nad tým krikom, ktorý potom strhol nad slovenčinou Kollár, ktorého vzor Slovana rečnievali Slováci za osem rokov driev, než Štúr zostavil celú gramatiku toho slovenského nárečia, ktoré Kollár sám za tak nesmierne bohaté a gramaticky dokonalé vyhlásil. On nevedel nijako pochopiť, ako by to malo znamenať roztrhnutie zväzku slovanského medzi nami a Čechmi, keď my i dač iného, ako len národné piesne plodiť a tvoriť budeme vo slovenčine, krem toho češtine tak vonkoncom blízkej. Sám život ukazoval tu cestu znášania sa bratského, k ratovaniu kmeňa slovenského tak potrebného. Keď napr. za šesť týždňov cestoval Čech po Slovensku, ale i dlhšie pobavil sa tu za povolaním svojím, už hovoril rád po slovensky; tak podobne Slovák, sotva hranice nárečia svojho prekročil a čím bližšie ku Prahe zlatej prichodil, už miešal zvuky české do svojej tatranskej slovenčiny. Povestným stalo sa to „dobřé řáno“ z úst úzkostlive svoju slovenčinu češtiť hotového študenta slovenského.Štúrovi sa ešte ani nesnívalo o spisovnej slovenčine, už horel láskou k nej a ťažko niesol hádky o zvuky a litierky, v ktorých nebolo badať velikej idey slovanskej lásky a vzájomnosti. „Mestom našej vzájomnosti“ menoval svoju Bratislavu! „Všetko je naše,“ osvedčoval nad každým bodom slovanského písomníctva a tradície. Na čistotu češtiny dával sa vo spoločnosti i na hodinách teoretických veliký a prísny pozor; gramatika a syntax boli „summa lex“;[354]ale aby sa krása slovenčiny bola zastierala, to nenapadlo ani najprísnejšiemu milovníkovi a vzdelávateľovi češtiny, Štúrovi. Keď básnikom „slávik zpíval“, nenapadlo mu to korigovať na „slavík tloukl“, a keď spisovateľ značkoval mäkké ř, nežiadalo sa od neho, aby čítal a vyslovoval toto ako erž; ani keď stálo: „pojďte s nami“, neopravovalo sa dľa zlozvyku českého: „pojďte s sebou“,[355]alebo namiesto „půjdu s vámi“, „půjdu s sebou“; slovom čeština Štúrova bola pravá českoslovenčina. Že to bol dobrý, slovanský duch, sotva kto bude zapierať.Aknáhle však prišla história do rozoberania a Štúr zaniesol sa nazad do vekov dávno minulých, k dejom Bodricov, Ľuticov,[356]Ranov, Polabanov, Brežanov, Stoderanov, Havolanov, Zápenancov, Dolencov, Chyžincov, Redaranov, Ukrancov, a vykladať počal, ako sa pre pletky a daromnice — ako i tu tieto zvuky a litierky, táto prozódia a ortografia, nech by seba oprávnenejšie boli stesky jedných proti druhým zo stanoviska filologického — až na vyplienenie druh druha nenávidieť a stíhať sa zvykli: tu potom padlo krupobitie a ľadovec najprísnejšieho ich odsúdenia. Konečne, keď jeden lebo druhý zo spomenutých kmeňov — ako častejšie sa to stávalo — utiekol sa pod ochranu spoločného všetkých vraha[357]proti bratskému kmeňu, tu potom počal sa mäkký nárek uboleného, dobrého Ľudovíta. Jeho rozprava historická prešla v elégiu a so slzami v očiach rozchodili sa mladíci. Nikdy toľké vnútorné búrky nezmietali citnú hruď mládeže slovenskej ako za časov Štúrových v Bratislave. Pravda, i nehodní bývali medzi vyvolenými Štúrovými, ktorí klamali za živa Štúra a klamú národ po jeho smrti. Ak sa im tieto riadky dostanú pred oči, nech aspoň myšlienka obnoví sa v nich na doby rajskej nevinnosti! Ja im želám z duše ešte kus toho života, aby sa na vlastné oči presvedčili, že lapali sa vo vlnobití, čo prišlo na národ, na slamku jedni a druhí chytali sa britvy. Štúra nasledovať bolo by im osožnejšie bývalo pre svedomie a históriu, svedkyňu túto nestrannú dejov ľudských.Ľudovít udržoval obšírne dopisovateľstvo a bol prostredníkom medzi Slovenskom a Slovanstvom ostatným, menovite však sprostredkúval stále spojenie s časopismi českými a juhoslovanskými. Na Slovensku vychodili: Hronka, Tatranka, Zora.[358]Čo kto týmto posielal, obyčajne to išlo cez ruky jeho, ako to badať i z listu jeho na Zocha písaného, vyššie zdeleného. Dielo, keď si sprítomníme tohočasé pomery premávkové, zaiste veľmi obťažné. Štúr mal referentov, ktorý každý deň podávali mu zprávy o voziaroch[359]do Bratislavy pribyvších. Balíky, nachystané pre Zvolen, Trenčín, Oravu, Turiec, Gemer, Liptov, Spiš, Šariš už potom roznášali sa po statočných voziaroch. Daktorí známejší, najmä zo Zvolena, Nitry, Trenčína, i sami prichodili sa oznámiť, že sú tu.Nemôžem túto kapitolu zakončiť, abych sa nezmienil o jednej epizóde zo života a účinkovania Štúrovho, padajúcej do roku 1836 a vrhajúcej veľmi intenzívne svetlo na mladého tohoto bohatiera myšlienky slovanskej.Oči všetkých obrátené boli na Štúra a na jeho spoločnosť, preto i zavčasu priučil sa byť veľmi opatrným. Až úzkostlivo skrýval sa i s tými najobjektívnejšími myšlienkami, len aby nezavdal príčinu k upodozrievaniu a hateniam činnosti jeho pedagogickej. Tým vtlačil sa v dušu jeho tajomstvenný akýsi typ, ktorý mu síce dodával zaujímavosti a novosti neslýchanej, ale časom v krajnosť prechádzal, v ktorej stratil z očú hlavný cieľ a mladíkom bystrejšieho ducha zdal sa byť pedantstvom. Najnepatrnejší mládenecký výkrik na mieste nepatričnom tiahol za sebou najprísnejšie pokarhanie.„Či nevidíte, že vrahovia striehnu po nás? Načo je to taká neopatrnosť? Či chcete to, na čom my s toľkým zaprením seba pracujeme, svojou ľahkomyseľnosťou pováľať?“Alebo, ak pobadal na daktorom členovi spoločnosti, že, ačkoľvek je v kruhu národnom pracovitý a pilný, ale v úlohách školských pozadu zostáva, dal si ho k sebe zavolať a oslovil ho takto:„Nuž ale neviete vy, že Maďari každú chybu v škole pripisujú pri Slovákoch našej spoločnosti? A či zúmyselne chcete škodiť národnej veci? Prečo nerobíte zadosť povinnostiam svojim školským?“ Takéhoto koramizovania báli sme sa viacej než nepriazne odborného profesora.Výlety do hôr, na „Kozí vrch“, na „Batzenhäusle“, ku „Červenému krížu“,[360]ačkoľvek i tie delili sa na všeobecné a na sympóziá, boli predsa už tak zovšeobecnené a známe, že ani Štúr nemal za potrebné zachovávať dáku mimoriadnu opatrnosť. Považoval ich ako obyčajné spevokoly.Ale Štúrov ustavične tvoriaci duch prišiel tu zrazu na nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“;[361]tam sa zohreje duch náš k novým činom. História pre národ živý je tým, čím svedomie pre človeka. Človek bez svedomia je koža biedna, darobná; národ bez vedomosti historickej o sebe a predkoch svojich je hromádka koží otrockých. Tak hútal a dumal Štúr v najužšom kruhu svojich priateľov. Zápalčivý Zoch, prísne všetko rozsudzujúci Grossmann a Frndák, hudobne a básnicky naladený Rafanides, veliký priateľ výletov a Štúrov alter ego[362]Čendekovič, zhodli sa so Štúrom na výlete na Devín! „Výlet na Devín“ a Štúrova úzkostlivá opatrnosť zdali sa priečiť jedno druhému; ale boli tu junáci, ktorí chceli na bubon vec uderiť a vyzvať celú spoločnosť slovenskú na Devín. Konečne sklonili sa všetci pred náradou Štúrovou, že to má byť sympozión z najvyberanejších a najhodnovernejších oduševnencov za národ. Nátlak zaiste bol veliký, pod ktorým mládež trpela, a pri toľkom množstve mládeže mohla by sa snadno prihodiť dáka výtržnosť. Veď ak sa výlet tento dobre vydarí, budúcne budeme môcť zriadiť výlet všeobecnejší. Tak starali sa Štúr a užší krúžok jeho priateľov.Nuž a o čože takého šlo? O komploty dáke? O konšpirácie? O rotenie štátu nebezpečné? Boh uchovaj! Taká mládež ako tá vtedajšia slovenská, tak prísne morálna, tak čisto vedecká, nestvára komploty, nekonšpiruje. Išlo o výlet na rumy starého hradu otcov, na Devín, akých výletov mávali spoločnosti maďarská i nemecká toľko, koľko im napadlo, bez toho, že by tak úzkostlivo sa zožierali o ich prevedenie. Čo mohlo príčinou byť toľkého tlaku na peknoduchej mládeži slovenskej? Jej vina jediná bola, že nespievala rúhavé a posmešné piesne proti Slovákom, že nekomplotovala proti profesorom, že najpilnejšou bola verejne i súkromne, že netúlala sa po kaviarňach a krčmách, že študovala a vyrazenie jej boli spevy, poézia, rečníctvo, že mala obšírne spojenie s literátormi slávnymi i mládežou po iných školách a že vysoko bola si vztýčila cieľ života svojho: osvetu a poznanie seba šíriť v národe slovenskom. To boli hriechy mládeže slovenskej v očiach kdejakých „Századunk“-ov[363](dákysi Orosz vydával v Bratislave pod týmto titulom časopis maďarský), „Társalkodó“-ov[364]a podobných periodických spisov.Užší kruh mal byť vybratý a prísne uzavretý k výletu na Devín. Na také sympozión tešili sa zakaždým mladší i starší; a čo len dostať sa mala dušiam za pochúťka ideálna na Devíne, rumoch to zapadlej slávy dakedajšej národa slovenského! V takých užších kruhoch sa Štúr rozhovoril a vylial celú dušu svoju s jej žiaľmi a radosťami, čo mu opatrnosť nedovoľovala vo väčšej spoločnosti činiť. Kto sa bude môcť rozpomenúť na jedno také sympozión, na „Kozom vrchu“ odbývanom, pri ktorom rozberal Štúr Mickiewiczovu ódu „Do mlodośći“,[365]ten neomylne sprítomní si i zápal ten, ktorý povstal v mládeži za ideály čestnej mladosti slovanskej. Mne je v pamäti jedno a síce, že sme v najbližšej, na to nasledovavšej spoločnosti traja oddali — nevediac jeden o druhom — Štúrovi k posúdeniu básne, ktorých predmet bol: „Soběc“.[366]Čo Mickiewicz všetko namyslieť si mohol o sebcovi, keď básnil báseň svoju „Bez ducha srdce, kosti to človeka“ atď. (na mladosť), to Ľudovít v plamennej duši svojej zobral všetko v jeden cit ošklivosti proti sebectvu. A na sebectva ohavnosť vyrútila sa potom i všetka naša poetická sila. Štúr vedel vtlačiť do duše mladej obraz úcty a láskyhodnej ctnoty, ale tak podobne vedel i vyvolať z hlbín duše a mysle náruživosť nenávisti proti hriechu, národnému blahu sa v ceste kladúcemu. Po každom jeho sympóziu nové vrenie duchov nastalo v mládeži, hneď za tú, hneď za inú novú ideu.Prípravy k „výletu na Devín“ konali sa skryto; len užší kruh priateľov národa a údov spoločnosti zasvätený bol do tajomstva. Aby nápadným nebolo, keď by veliká časť slovenských študentov nebola na prednáškach — o popoludniach stredy a soboty nemohlo byť tiež reči, keď zasadnutia rozličné bez tých najprednejších údov nedali sa dobre myslieť — vyvolila sa nedeľa ku výletu; bol to deň Jura 24. apríl 1836. Všetky možné pravidlá opatrnosti predpísal Ľudovít, medzi ktoré patrilo: výlet nesmel byť hromadný, najviacej traja a traja mali včasne ráno vybrať sa z mesta: pozvanie malo sa stať menom Štúrovým od jednotlivých do tajomstva zasvätených, ale tak obmedzene, že každý len tých mal zavolať, ktorí mu boli udaní, so zaviazaním ich, aby žiadnemu zo svojich priateľov o výlete na Devín zmienky nerobili, tým menej snáď dakoho nepovolaného so sebou vzali. A všetko bolo navlas exekutované, takže mohol sa dňa 24. apríla zavčas rána s pozvaným i najlepší priateľ stretnúť na ulici a spýtať sa tohoto, kam ide, iste nebol by sa pravdy od neho dozvedel. Až za Bratislavou so smiechom a radosťou podávali si ruky a v tešení sa na výjavy dnešné poberali sa ku Devínu. Jarné slnko kúpalo svoje lúče v tichom, veličensky vo svojom koryte rozlievajúcom sa Dunaji; biele múry starého Heimenburgu[367]zasielali pozdravenie k dobrému ránu „Brecisburgu“[368]— Heimburg Bratislave — a vpravo vítali pútnikov staré rumy Devína. Spev veselý, túžby plný sladil a obživoval pochod mladoňov, v hrudi svojej zápaly vekotvorné nesúcich.To, hľa, prvý plod tyranského, nesvedomitého, blbého utláčania mládeže k vyšším cieľom sa nesúcej. Ona hľadá spravodlivosť pre pravdu, za ktorú plameňom horí jej duša a ktorú chce zjavne hlásať a vyznávať štúdiami, dielami, piesňou a slovom srdečným: no, keď už vidí a skúsi bolestne, že najideálnejší tento smer duchov biľagovaný je ako zrada vlasti, ako zločin, vtedy vrhá sa do tajných skrýš a nehatená slepotou tyranov slobodne si tvorí svety spravodlivosti a pravdy a v rozvoji tomto ideálnom zosilňuje, tuží a nad oceľ tvrdšou činí dušu šľachetnú.Proti takejto mládeži darmo kujú kováči okovy a reťaze, lebo čo priam i dajedni odídu svetom a roztopia sa v ohni pokušenia a zhoria sťa raždie a strnisko, jadro mládeže takej zostane nenarušené a vyženie z národa nové prúty, nové podrastky, silné haluze, v tôňach ktorých odpočinie dakedy národ ubiedený.Program, Štúrom zostavený, známy bol len čiastočne jednotlivcom, ustanoveným k rečneniu; každý znal druha pred ním vystupujúceho; prehľad všetkého bol v rukách tých predných, ako boli Štúr, Zoch, Grossmann (Gustáv Dobroslav), Čendekovič, Červenák, ktorí pripravení na pôvodné reči a básne predok viedli. My mladší mali sme naložené kroz tých, ktorými povolaní sme boli k výletu na Devín, predniesť básne tu z Kollára, tu z Hollého, tu Klácela,[369]v ktorých rečnení vyznačili sme sa vo spoločnosti. Ja som bol do tajomstva zasvätený Záborským, s ktorým dali sme si heslo, že sa zídeme na Rybacom námestí pri šrankoch[370]nad Dunajom a od toho tiež dostal som naloženie zarečniť Klácelovu báseň „Přísaha“. Škultéty bol vehlasným rečníkom odsekov z klasického „Svatopluka“;[371]medzi tým boli odseky zo spevu V., reč Zemižížňova:„Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ,pod cudzím aby len sme zapriahli dýchali jarmom,a vlastnú svobodu, vlastnú neužívali voľnosť?“atď.Alebo opis udatnosti a osoby Borislava:„Strašný tiež sa valí Borislav, hrozného preslavnýjaščera ukrotiteľ, čo zakáď žil v zroste pribýval“atď.Dnes mal sa onen prvý odsek ozývať na Devíne.Okolo ôsmej hodiny boli sme, my ľahšie vojsko, už v záhrade hostinca pod Devínom a túžobne čakali ostatných; napokon prišiel i Ľudovít so svojím Čendekovičom a Jaroslavom Borikom.Pochod na Devín bol hromadný. Srdce v hrudi všetkých bilo nepokojne, túžba, vrelý cit lásky k neznámej, ale z hlbín duše ctenej minulosti slovenského národa zaplavili celú bytnosť oduševnenej tejto mládeže slovenskej. „Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,“[372]ozývalo sa vo všetkých dušiach slovo Kollárovo, a my skutočne sotva dýchali sme, aby sme i dychom neurazili sväté pamiatky tu pozostalé po otcoch slávy a deja plných. Zo spoločnosti s uvädlým srdcom, cítili sme sa tu ako čarovným prútom preložení do spoločnosti dávno zašlých duchov, ktorých srdce živé tĺklo za veci pospolité národa celého a jeho bytu na svete. Nevysloviteľné city prelievali sa srdcami našimi a myseľ naša vznášala sa len v minulosti. Rozpomienka na tieto city, toto horovanie ducha nadiktovala mi po siedmych rokoch tú sloku, od priateľov chválenú, z piesne mojej „U proudů valných Dunaje širého“ atď.:„Zerzaven dřímá někde meč Mojmíra,přílbu ;a skála i rum svírá;jen zde a onde, ze zapomenutízpomínka v písni k nebesům se kroutí.“Z temna hradu otvárajú sa najrozkošnejšie výhľady na západ, sever a juh. Od východu čnie lysá Kobyla, vysoká Homola a od nej smerom severným tiahnu sa Malé Karpaty; pod nohami vpadá mútna Morava do valného Dunaja. Slnce jasné osvecovalo temená hôr a hradov a jeho teplé blesky padali na junač slovenskú, tu si v kolo zastavšiu. Tichý vetríček, čo poťahoval z juhovýchodu, ochladzoval rozpálené tváre mládeže a pohrával si bujnými vlasmi strunovitého, vysokej postavy Ľudovíta, zastavšieho si na zvýšený rum s odokrytou hlavou. Všetci sňali klobúky z hláv a spievali pieseň novú, ktorej odpisy rozdávali sa na ceste hore hradom. Zádumčivý nápev „Nitra, milá Nitra“.[373]Štúrova táto pieseň znela:„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,[374]pověz že nám, kedy tvoje hradby stály?“,Moje hradby stály v časech Rastislava:on byl vašich otců, on mých hradeb sláva.Sláva, moje sláva, kdeže mi spočíváš?Ach, darmo, větříčku, prachy jen rozsíváš!‘„Děvín, milý Děvín, hrade osiralý,kýmže se tvé hradby ještě slavívaly?“„Slavívaly se ty otci mé krajiny,s nimiž kvitlo štěstí milé mé rodiny,šťastný věk ji svital, nyní ji nesvitá,v cizém poli kvítek a v stínu nezkvitá!Když si na to myslím, oko mě pozírána hrob Svatopluka, na prach Slavimíra.Na ty se zanáše, želem ošedívám,a když na mou dávnou říši se podívám,dole hradbou slzy mutné mi padají,ony mutnou sestru Moravu dělají.Proto ona teče kalná do Dunaje,já padám a se mnou zapadají kraje.Tam ten vrch mne želí, když mne padať vidí;již hle lysým zůstal — snad jej žel ten sklidí.I slunéčko za tu horu když se skrývá,veždy smutným okem na mne se podívá.Jen synové moji k trýzně nepřichází:Tak se v světě děje, když štěstí zachází!“Dojem piesne bol hlboký. Ako očarovaný stál tu sbor pekných mládencov slovenských. Každý čakal, ako tam kedysi apoštolovia Kristovi v Jeruzaleme v deň Turíc na veci, ktoré prísť mali. Vždy usmievavá, teraz prísne vážna tvár Zochova z jednej, z druhej strany Štúra územčistá postava s čiernymi ostrými očami Gustávana, nechávali nad sebou vyčnievať štíhleho Ľudovíta, popri jednom z nich stál vysoký, okrúhlej tváre a čiernych očú Čendekovič, oproti nemu kučeravý, pekných červených líc Jaroslav Borik, hneď tu v popredí veľkého čela a pod ním sokolových očú Drahotín Frndák s Benjamínom Červenákom tváre nevýznamnej inak, ale prenikavých, ostrých očú a katónskeho vzozrenia, bok Ladislava Paulinyho, večne zadumaného, hlbokomyseľného, s barnavou tvárou a ako uhoľ čiernymi očami, tu plecitý Pavel Košacký,[375]tam štíhly, posmuhlej tváre Daniel Krnúch,[376]onde okrúhlej tváre, s velikými, ustavične nespokojne pod sklepitým, vypuklým čelom gúľajúcimi sa očami A. Škultéty, hneď vedľa bledá, malých čiernych očú, mladušká, príjemno rapavá postava Ďurka Záborského, zas tu básnik prvotriedny s veľkými modrými očami, peknej usmievavej tváre Ján Maróthy, popri ňom veľký štylista latinský a básnik s bohatou, hore čelom jeho príjemno sa ťahajúcou žilou básnickou, Drahotín Rafanides, posmuhlej tváre, málomluvný, váhavo, ale prísno a logicky mysliaci, slohu nanajvýš vytríbeného a čistého, Janko Bysterský[377]z Bysterca, Ján Maier[378]atď. atď. Tak tu tiskom všetci stáli s otcami obrátenými k Ľudovítovi, ktorý po malej chvíli zahájil historických upomienok plnou rečou slávnosť prvého navštívenia hrobov slovenských bohatierov dávnovekosti kroz mládež novovekú. Vzletné myšlienky Štúrove schvacovali mládež so sebou do veku Rastica, Svätopluka a Mojmíra,[379]a prúd reči jeho rozlieval sa tokom Moravy, Dunaja, Váhu a Hrona po nivách slovenských. Dávnej slávy dni posvätné maľoval úchvatnými farbami a vyzýval mládež k pohrúženiu sa do vôd zdravých dejepravy národnej. Vietor tu i tu pohrávať sa chcel s vlasmi jeho, ale tu rečník zhŕňal ich ľavou rukou, pravou ukazujúc k Tatrám, kde naša kolíska a kde národ v tvrdom spánku prespáva života svojho neslávne dni. Pravda jeho v potupe a posmechu! Krivda šibe ho nemilosrdne, a predsa nie je vstave prebudiť ho zo sna osudného. Úlohou to tvojou, mládež naša, abys ty milosťou a priazňou vykonala pri ňom, čo vykonať nemôže palica biricov,[380]bijúca do neho a len hĺb a hĺb ho v sen poroby vrážajúca. Tak hrmel Ľudovít a slzy zaleskli sa v očiach mladoňov. Dlho trvajúce „ať žije!“ nieslo sa vlnami Moravy a Dunaja po skončenej úchvatnej, vzletnej reči Štúrovej.Štúr vydýchnuc si, sám celý dojatý a preniknutý vlastnou rečou, po krátkej prestávke zanôtil: „Nitra, milá Nitra“, ktorú pieseň vtedajšia mládež vždy spievala s nábožným citom. Po piesni Grossmann rozkladal význam historický piesne tejto a zašiel na doby histórie, obsahom piesne spomínané; jeho reč vnikala bystrotou svojou do dejín národných nie menej než do sŕdc poslucháčov; filozofické momenty rečník vedel vynájsť na historickom rozvoji národa slovenského. Kým ale myseľ poslucháčov za rečníkom prechádzala sa po zapadlom historickom svete, ani sa nenazdajúc rečníkom prevedená bola k úlohám, čakajúcim na ňu v tomto a budúcom veku. A tu rečník dorážal na mládež, vyzývajúc ju k najpilnejšiemu štúdiu klasického sveta, na ktorom sa vybrúsi um mladých bojovníkov Slávy, ktorým ťažká úloha pripadá v budúcnosti. Bol tu na svojom koni Grossmann. Náučnú prednášku jeho posolil vzletnou básňou Ctiboh Zoch, vystupujúc na povýšené, z rumu devínskeho záležajúce rečnište a zápalom duši svojej vlastným v časomiere klasickej prednášal ódu svoju:„Už um chce kraľovať, traste sa tyrani,už voľnosť prichodí, tešte sa otroci“atď.Zaujímavé by istotne bolo, keby v papieroch nebožtíka Ctiboha báseň táto vynájdená byť mohla; lebo nakoľko ja čítal som knihy a časopisy slovenské, nikde ona ešte vytlačená nebola. Dojem ale jej v duši mojej a, nepochybujem, i v dušiach iných bol vnikavý a silný. Sila výrazu i citu boli Zochove vlastnosti osobné. Zachránenie tejto perly poézie mladého Zocha bolo by veľmi záslužné, ona by ožiarovala ponímanie tohoveké nádejí slovenských, do najbližšej budúcnosti skladaných.„Hej Slováci, ešte naša reč slovenská žije!“ vyprúdila sa pieseň z hrudi a hrdiel mladoňov rozjarených. Rečnil po piesni ešte Benjamín Červenák, s ktorým pôvodní rečníci vyvážení boli; nasledovalo rečnenie Škultétyho: „Večne-li odsúden k tomu náš je tu na svete národ“ z Hollého; potom Klácelova „Přísaha“ mnou prednesená, tak Záborský a iní rečnili, medzi rečnením spievalo a besedovalo sa o „nádejach Slávy“.Z besedovania utkvelo mi ešte v pamäti Štúrovo nasledujúce vzletné vyzvanie: „Bratia! Akúže si pamiatku odnesieme stadiaľto? Či tie kamienky, čo z múrov staroslávnych devínskych sme si už navylupovali, majú byť tie znaky nášho horlenia a vzdelávania sa? Tie zasypú sa prachom a čas ich pohrobí v zábude. Stálejšia a ideálnejšia má byť pamiatka tohoto dňa, aby mohla vzdorovať prachu dlhochvíľnemu a času pohrôm plnému. Jesto obyčaj pri učených spoločnostiach dajedných, že svojim členom pridávajú mená, zvláštny vzťah majúce ku cieľom spoločnosti. My sme členovia nesmierne velikej spoločnosti, spoločnosti totiž slovanského národa, my sme živšie než otcovia naši pocítili potrebu prebudenia sa k sebavedomosti i kmeňa nášho slovenského i patričnosti našej k velikému národu slovanskému; nože postarajme sa dnes spoločne o to, aby nám nemohlo a nesmelo nikdy vyjsť z pamäti rozpamätovanie sa na to, k čomu dnes povzbudzovali sme sa tu na rumoch zapadlej slávy otcov našich, čo sme si vzájomne sľubovali, za čo horliť, pracovať, bojovať, žiť a mrieť zaväzovali sa. Moja nárada by ta smerovala, aby každý z nás zvolil si heslo života a priložil si alebo od nás prijal meno slovanské ku krstnému menu svojmu a spoločne s týmto ho pri podpisoch a vo spoločnosti národnej užíval. Takéto slobodné a dobrovoľne prijaté meno vo dňoch zápalu svojho mládeneckého bude nás na heslo nášho života vďačne upomínať, ako pravého kresťana upomína meno jeho krstné na zmluvu s Pánom Bohom na krste učinenú!“Nárada prijatá bola s jasotom. Jedni si volili heslá a mená a iným dávané boli zväčša Ľudovítom samým na pamiatku prvého tohoto výletu na hroby slávne veku dávno zašlého. A ačkoľvek neviedol sa zápis aktu tohoto, na temeni Devína dokonaného, heslá tu vydané a mená tu prijaté nosili a nosia sa nielen od účastníkov slávnosti tejto, ale, keď iní dozvedeli sa o tom, i od iných, ktorí pristúpili do radov týchto, takže od toho času často a vždy hojnejšie stretáme sa s menami slovanskými i v literatúre a v živote. Ľudovít prvý prihlásil sa, že on popri krstnom nosiť chce meno národné, Velislava, Červenák popri svojom Benjamín Pravoslava, Timoteus Cochius pretlmočil si meno na Ctiboha Zocha, Záborský pridal si Bojislav, Grossmann Dobroslav, Škultéty Horislav, Maier Jaromír, ja ale Miloslava meno s heslom pod lipkou slovanskou na pečiatke vyrytým „pravde a národu“ prijal som. Iní inak, alebo tak, ako sa pri druhovi im pozdávalo, heslá a mená slovanské si pridávali alebo cudzonárodné si tlmočili. Mladší pochytili príklad starších a tak vznikali mená slovanské, ako: Želislav, Slavimír, Slavomil, Ľuboslav, Lumír, Záboj, Zvestoň, Slavoľub, Horimír, Horislav, Miloš, Krasislav, Vrahobor, Drahotín, Myslimír, Želimír, Cyril, Metod, Miliduch, Domoľub, Mečislav atď. atď.Po tomto dejuplnom rozochvení a humore zavznela pieseň „Hej Slováci“ a pri sloke: „My stojíme stále pevne, ako múry hradné“ podal Ľudovít ruky obom sprava i zľava stojacim a príkladu toho nasledovali všetci ostatní, takže stálo kolo s rukami mocne zviazanými a nad hlavou čnejúcimi. Oduševnene tri razy zopätovala sa sloka tá a dané bolo znamenie k pochodu spiatočnému pri speve chorvátskeho pochodospevu:Nek se hrusti šaka maladušmaninov!atď.[381]Dosiaľ všetko išlo, ako by bol písal. Ustrnutie a ľaknutie prvé, veľmi prozaické, nasledovalo pri príchode do hostinca, kde zhliadli sme nádherne pokrytý stôl; aspoň my mladší a zväčša chudobní šarvanci tak sme sa poľakali toho striebra, tých tanierov, tých pečených moriakov, že sme sa zaraz utiahli do záhrady ku stolíkom, chcejúc si popri klobáskach a pive pochutiť v pomere ku svojim kapsám. Ale tu Ľudovít nám za pätami a volá nás ku stolu spoločnému. My vyhovárame sa na svoju kasu chudobnú, — reč, pravda, išla po latinsky, aby číhajúci posluhovia nerozumeli, o čo ide. Ale Štúr: „Nič nerobí,“ vetí, „len vy poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“ My, rozumie sa, pri dobrej chuti súc a mysliac, že je všetko v poriadku už, nedali sme sa dvakrát povolávať. Kým obsluhovači misy nosiť začali, strhlo sa vo velikej dvorane latinské horlivé besedovanie vyšetrovacie, kto zapríčinil toto nedorozumenie, lebo i starší naši vodcovia z podobných príčin ako my zdali sa perhoreskovať[382]toto lukulovské pristrojenie. A nám mladším poznovu tiekla rosa po čelách i chrbátoch. Čo z toho bude? Keby vec na Štúrovi bola ležala, ten by iste bol pri klobáskach zostal, ale on nestarajúc sa o to, zveril vec Čendekovičovi, aby obstaral skromný obed. Nuž tu potom už len na Čendekoviča všetka búra sa zviezla. Ten sa síce vyhováral, že on nerozkázal moriakov rezať, nuž ale vraj, keď ich už raz zarezal a upiekol loptoš, nuž zjeme a zaplatíme ich in honorem Slavorum!“[383]Traja sklepníci (kelneri) niesli tri veľké misy príjemne zaváňajúcej polievky na stoly. Starý Čendekovič povstal a modlil sa: „Benedicas nobis Domine Deus et hisce tuis donis, quae ex tua larga manu sumpturi sumus, per Jesum Christum Dominum nostrum amen,“[384]a lyžice zacvendžali. Polievka bola chutná, chutné boli i iné jedlá a pivo dodalo humoru, omráčenému spočiatku novej sily a čerstvosti. Len jedno zo starších boli, akoby ich bol dorezal. Hovor pošušmý viedli medzi sebou po latinsky medzitým, čo my bezstarostlivejší púšťali sme uzdu veselému rozmaru. Pred nastoleným moriakom počali sa prípitky a zdalo sa nám, že je už všetko v poriadku, bo rečnili už veselo i Ľudovít i iní starší. Z rokovania potichmého vyšlo najavo, že pri nás niet toľko drobných, aby sme mohli smelo hostinskému do očú sa podívať; uzavreli teda naši vodcovia dvoch, Pavla Čendekoviča a Jaroslava Bôrika, poslať do Bratislavy pre peniaze, my ale ostatní mali sme len ďalej hostiť sa a veselo zabávať, tak aby nik nezbadal našu pravú situáciu. Bôrik a Čendekovič vykradli sa zo zvierajúceho sa veselosťou kola družiny slovenskej.Kapitolu svoju latinskú síce Čendekovič odniesol od Ľudovíta, no prijal ju a svedomite pousiloval sa napraviť poklesok. „Tak, hľa, je to, bratia, s takýmito starými študentmi, ktorý prv, než si skončia štúdiá, odbiehajú po pedagogiách[385]a po staniciach rozličných, kde dobre žiť naučia sa a už potom pri návrate k štúdiám ani to nevedia pochopiť, čo znamená slúžiť idei pri pomeroch skromnejších! Takýto obed chudobným šuhajom na krky uvaliť! Ostatne tu moja celá kasa, hostite sa, kým vás nevykúpime!“ a i on po chvíli stratil sa z veselého kola.Sympozión štúrovské premenilo sa najprv v hlučný spevokol, potom v študentský staromódny komers. Rečnilo a spievalo sa pri penavých pohároch, ktoré Bojislav pilno kontroloval. Hostinský zdal sa mať radosť z nás, bo všetko rozumel; len keď začali humoristické poznámky lietať o situácii a smiech strhával sa homerický s pohľadmi ironickými na hostinského vypúšťanými, najmä ale keď to už pridlho i nám i hostinskému trvalo a čím ďalej, tým menej hovorilo sa po slovensky, ale vše len latinčina nezrozumiteľná urážala uši jeho, vidno mu bolo na tvári, že podozrenie začína hrýzť na jeho mysli filisterskej. Výbuch prekazil zavedený nato komers a poručený nový náklad pohárov piva, pri ktorých začala sa pieseň „Gaudeamus igitur“, a po tejto miešanina latinsko-slovenská „Ecce quam bonum, bonum et jucundum“,[386]načo išla pieseň dokola slovenská, tu i tu nemecká, a vystrájali sa pritom komédie. V takejto trme-vrme zjavila sa tandem aliquando[387]postava milá Čendekovičova a po introite práve spievanom „Ecce quam bonum“ zanôtil starý Pavel „Ten uhrovský kostelíček“, a spievalo sa ešte búrnejšie, ešte rozpustilejšie.„No ale teraz už dosť, bratia,“ končil komers Štúrov alter ego, „pod Devínom nie je miesto na komersy; komers si zakončíme u Steinmetzla. Viete, že ,U Steinmetzla pod lavičkou, tam sú plucery,‘“ a do smiechu pustila sa celá spoločnosť, zaspievajúc smiešnu pieseň do konca, čo medzitým Záborský a Borik robili poriadok s hostinským.„Pod Devínom na Dunaji húsky sa perú,“ zanôtili a vyrojili sa šuhajci von z hostinca, priam ako slnce ukrylo sa za „Heimburgom“ a tichý Dunaj poberal sa so študentami slovenskými do „Brecisburgu“.Detva slovenská mala dosť komersovania a obišla Steinmetzla, tíško do svojich domov sa poberajúc. Iba druhého dňa každý načúval, čo asi povrávať sa bude o udalostiach devínskych. Ale „cicho wszęndzie, głucho wszęndzie“,[388]nik a nič ani len nešuchlo, ako by sa nič nebolo prihodilo. Medzi touto Štúrom vyberanou mládežou nebolo zradcu.Ľudovít pri najbližšom sympóziume v horách vyčítal ešte raz levíty starému svojmu Pavlovi, že paškrtnosťou svojou bol by, málo chýbalo, uškodil veci našej; lebo len si pomyslime, keby sa o tom maléri našom boli dozvedeli zlostní Maďari, mali že sa nám naposmievať! A posmech nemohol Štúr zniesť. Medzitým vysoko cenil a vážil hotovosť oboch bratov, Pavla a Jaroslava, ktorí neťažili si dlhú cestu z Devína do Bratislavy podujať, aby bratov svojich, v zástave súcich,[389]vyslobodili a nedopustili horšie možnosti. „Na takých bratov možno bude spoľahnúť sa i v dobách horších.“Tak sa to žilo s Ľudovítom.IV.Teraz nám nádobno načrtať i epizódu, ktorej náslov najvhodnejší by bol „Bez Štúra“. Idem k epizóde jednej, docela proti postavenej epizóde tej, ktorou skončila sa tretia kapjtola, k epizóde bez zvolenia a spolupôsobenia Ľudovíta Štúra, odohravšej saj Bratislave koncom roku 1835 a počiatkom 1836.[390]Bez Štúra bola zosnovaná, bez neho prevedená a predsa i táto epizóda ukáže nám, už čo i viacej negatívne, mladoňa nášho v intenzívne blyštiacom sa svetle a jasnú dojemno krásnom. Ale nádobno nám vydýchnuť si z hlbšieho.Doba, v ktorej nachodíme takto tvorivého ducha Štúrovho, bola dobou klvania sa navonok všemožných nových pomyslov a ideí, a to nielen v slovanskom, ale i v maďarskom zmysle, a nielen v smere národnostnom a vzdelanostnom, ale i v spoločenskom ohľade. Čo hýbalo národmi, to v mládeži menilo sa v klíčky a puky, ktoré krútili a tískali sa von primerane prírode svojej.Študentstva dohrnulo sa do Bratislavy veliké množstvo, pričom nemalú účasť mala obojstranná, slovenská a maďarská propaganda. Štúrovi žiaci doverbovali, ako náleží, ostrých borcov „sídla uměn blahého“, sám Štúr ale pritiahol za sebou na lýceum z juhu sokolov srbských, ktorých počet až na tridsať vystúpil a medzi ktorými vynikal pilným sedáním uňho jeho Žarić, Kirijaković,[391]Gruić[392]a veľa iných. Ale i Breznyik nezaháľal cez prázdniny r. 1835/6 a dodal veliký kontingent Štiavničanov, t. j. žiakov v Štiavnici kroz Bolemana pomaďarčených, haraburdákov to nad iných vynikajúcich. I započal sa život študentský strakatý. Haraburdáci si veselo a búrlivo počínali. Krčmy boli zaplnené, kaviarne obľahnuté študentmi, a už sa i klobúky vysoké narážať počali na tváre tým, ktorí na ulici hovorili po nemecky lebo slovensky. Haraburdácka idea pätnásťmiliónového maďarstva len tak vyrážala bujné svoje ohony! Po nociach obloky vybíjali sa, hulákalo sa ulicami a podobne. Ako v úli včiel, keď majú vypustiť roj, tak to šumotilo, hučalo a vrelo čosi v študentstve, takže bezprostredný sused lýcea Schwanzer, bohatý vinohradník, statočný, junácky ostrostrelec bratislavský,[393]povestný svojou ozrutnou výškou a náramne hustým, čiernym a dlhým bajúzom, povážlivo krútil hlavou a trel si bajúzy, vraviac ku svojej žienke: „Du, Sandl, hierst, i sog’ dir, heuer wirds wos losgehn. Die Studenten san ganz onderschta, ols sunst. Die werden wos onstellen!“[394]Aké mal tento statočný „fliegelmann“[395]ostrostrelcov bratislavských predznaky ku svojmu proroctvu, to možno mi len šípiť, určite udať to nemôžem. Na myseľ jeho museli vystupovať obavy, ktoré kalili jeho pokoj. Čo pozoroval každý, to neušlo akiste ani Schwanzerovi, to mimoriadne totiž bújanie a lantošenie študentstva. Veľa peňazí trovilo sa a Schwanzerov „Heuriger“[396]míňal sa tiež viacej ako po inšie roky. Vnove prišlí haraburdáci štiavnickí boli obzvlášte milovní bratislavského vína. Mladých pánikov sa tiež namnožilo, ktorí porúčali s peniazmi a tí vedeli si pedela Planka[397]nakloniť, takže na nich nemal ceruzky; menej štedrí bývali poznačovaní a udávaní profesorom, z čoho povstávalo nedorozumenie veľmi zrozumiteľné, takže títo bývali si často vo vlasoch s Plankom. Karcer[398]býval vždy plný. Ale i tu protekcia Plankova robila nespokojnosť, keď jedným dovoľoval si do karcera brať krčahy s vínom, karty, fajky, pečienky, druhých prísne držal. Hurt a škrek býval v karceri často ako v krčme, z čoho sused Schwanzer, ktorý pod karcerom lyceálnym mával vyárendovaný vínny sklep, zatvárať mohol na možné študentské výstupky.Srbi tiež vládli z väčšieho dielu peniazmi, ačkoľvek výstupky tamtým podobné nikdy nepáchali; obcovanie ich bývalo veselé, hovorné, krikľavé, sebavedomé a slobodné, takže vymáhalo si úctu na filistroch. Ich najväčšia slabosť bola kaviareň. Tam si mohol každého nájsť, keď nebol k nájdeniu doma alebo v škole.Maďarská spoločnosť, kde Breznyik námestníčil, bola početnejšia než slovenská, ale nahrnulo sa do nej takej chasy, ktorej neišlo o iné ako o veselé komersy a ktorá i pomimo komersov vystrájala kúsky odvážne. Medzi tieto náležalo falšovanie záložných ceduliek a zakladanie ich u podzámockých židov,[399]v ktorom umení vynikal nebožtík Ďurko Chrenek[400]a kamaráti jeho. Ako gróf Tormáši — nosil sa veľmi pansky — bol Chrenek známy židovi Neumannovi, ktorý keď „Gyuri“ doniesol záložnú ceduľu, na ktorú boli preciózy v cene dvetisíc zlatých v záložni kráľovskej zložené, obdržal od neho pôžičku dvesto zlatovú ako nič. A to tak fabrikovali i iní, za čo sa potom už notne lajdáčilo. Tormáši Gyuri bol antesignanus[401]tejto jednej časti maďarskej spoločnosti.Smer druhej strany bol niečo šľachetnejší. Boli to slobodníci toho času veľmi sa v mládeži rozplemenivší; liberalizmus bez hlavy a srdca, záležajúci v demnoštrovaní proti profesorom, v blúdení po miestach podozrelých a v sympatizovaní s tajnými liberalistami maďarského sveta; všetko ale bez náležitého štúdia. Lavice školské týchto haraburdákov bývali obyčajne prázdne. Títo mali vždy a vždy potyčky s pedelom, ba pomaličky odvažovali sa i s profesormi nesnadniť sa a potom elógiá si vzájomne o hrdinstvách svojich po komersoch vyspevovať.Tretia strana maďarskej spoločnosti boli usadlejší študenti, ktorí tvorili dušu maďarstva, na čele ktorého stál Slovák Breznyik; ako obyčajne, odkedy maďarstvo hýbať sa začalo, vždy Slováci a odrodilí mu predvodievali. Táto strana pracovala, rečnila, básnila, do novín dopisovala, ostatní už potom hulákali, výstupky tropili, terorizovali, jedným slovom haraburdáčili. Slováci viedli svoj život obyčajný v krážoch štúrovských; no nemala bez pokušenia zostať ani detva slovenská. Našlo sa v pospolných veciach jedno-druhé, čím dala sa pobúriť i krv slovenského študentstva.Toho času — hovorilo sa, že namáhaním Wilhelma Schimka[402]— podstúpila správa lýcea istú podstatnú zmenu; bol totiž zriadený školský senát, ktorý pozostával nielen z profesorov, ale u z mešťanov, pred ktorý senát v ťažších prípadoch obosielaní bývali študenti, kde s nimi nehodne, ako sa žalovali, nakladano bývalo. Schimko bol údom toho senátu, ktorý veľmi rád a veľa čarágal. Všetko to zlé, ktoré študentov stretávalo, mysleli títo, pochodilo od Schimku. To bola jedna príčina kvasenia a vrenia v študentstve, ktoré vždy novými a novými žalobami, prednášanými od študentov, ktorým sa dostala česť byť obosielanými pred senát, dráždení a podpaľovaní boli. Sympatie za kamarátov sa pomaly zdieľali i ďalším kruhom a zasahovali až do kruhov národných. V tej dobe umĺkať počala i maďarská besnota proti Slovákom a začínalo sa kamarátstvo v pojediných krúžkoch. Schimko bol jednako nemilá osobnosť ako u Maďarov vzdor jeho blbému maďarónstvu, tak u Slovákov vzdor jeho slovenskému spisovateľstvu.[403]Potýčky s vystupujúcimi z riadu študentami množili sa, senát jednostajne zasadal a milých výstupníkov, všelijakými už notami značených, bola celá hŕba. Prední členovia maďarskej spoločnosti zamiešali sa do toho v obrane kolegov svojich. Výstupníci činní boli v demonštráciách proti profesorom, nachádzajúc svoj záujem v tom, keď sa spoluvinníci množili a profesori nemilí urážali.Slovom, i senát i profesori dopálení boli a dali sa vyraziť z trpezlivosti, takže dostalo sa už i tým prednejším kolovodcom[404]maďarským titulu: „Tu brutum, tu asine“[405]atď.Slobodomyseľný, sebavedomý duch študentský to zniesť nemohol. Zlá náhoda chcela, že sa zaplietol popredný jeden Slovák, a síce Ján Maróthy, ktorý častejšie za Schimka kázaval v slovenskom kostole,[406]v obrane ktoréhosi študenta do hádky so Schimkom a — denique[407]tiež s „brutum“ a či „asine“ počastovaný bol. Maróthy dlho mlčal s tým, mysliac si bezpochyby: dobre ti tak, Janko, mal si byť pamätlivý porekadla slovenského „Nemiešaj sa medzi otruby, ak nechceš, aby ťa ošípané zjedli“; ale náš básnik[408]bol tej povahy, že sedával rád i so Štiavničanmi i so Štúrom; preto aj tamtým sa zradil s tajomstvom svojím. A tu Breznyik nemal nič súrnejšieho na práci ako roztrúbiť s velikým pátosom po študentstve: „Hľa! ten, ktorý slovo božie predvčerom kázal zo svätej kancle, je „brutum“ u senátu slávneho i u profesora teológie Schimku! Pozajtre môžu z Novohradu prísť cirkevníci, ktorí žiadať budú, aby Maróthy im bol za kňaza vysvätený a pán Schimko bude mať tú česť, na to „brutum“ (hovädo) ruky skladať!“ S takou iróniou trúbili Maďari pomedzi Slovákmi, že veru i Maróthymu dostalo sa takého titulu. Či teda nie je to vec vôbec študentská! Či nemajú i Slováci brániť česť študentskú? Či len Slováci chcú byť takí otroci? a podobné agitačné tirády púšťali medzi nás a dráždili myseľ inými predmetmi hnanú a bavenú.Tu počalo sa i v Slovákoch hýbať čosi takého ako emancipácia z morálnych krážov Štúrových, a boli to menovite tí štiavnickí študenti, ktorí chodili do oboch spoločností, áno, pojedni, ako Maróthy, Gustáv Seberíny[409]atď., ktorí nenáležali do počtu maďarónov, a usadlého, vážneho chovania, pilní boli, títo mocne rozdmychovali najmä v nás mladších zápal za vec študentstva všetkého. Pyšní mladí páni, ako Chrenek, Kuszma[410]atď., ktorí prv pyšno hlavy nosili, teraz lovili priazeň za pajtášstvo[411]študentské, za kolegialitu atď.Štúr dlho ignoroval celé to haraburdenie študentstva maďarského, pilnujúc štúdiá svoje a pracujúc na organizácii spoločnosti slovenskej, ktorá išla v ústrety nápravám z veľa ohľadov; konečne aj veľa sa robilo zo strany slovenských študentov jemu za chrbtom. Ako ale už rozožratý bol rak nákazy, zbadal to Štúr a počal proti ruchu novému ráznejšie vystupovať. No, ako uvidíme, bolo už pozde. Akcia začatá musela zbehnúť ku koncu.„Tento Maróthy, tento Maróthy,“ horekoval jeden raz Ľudovít pred priateľmi, „či nemohol ujsť tomu pokušiteľovi? Schimko je bezcharakterník, to je taká podvaďnoha sveta; tomu je najlepšie len vyhnúť, tak ako o korheľovi hovorí porekadlo, že tomu i Pán Boh vyhne z cesty. Čo je statočného Slováka do tých chlapčenských demonštrácií proti profesorom? Nuž a veď sa už verejne povráva, že Chrenek, Kuszma a tí ostatní akési klamy so židmi povystrájali a pod cudzími menami peniaze vylhali. Teraz sú im na stope. A s takýmito ľuďmi sa poctiví mladoňovia slovenskí miešať idú? Verte mi, bratia, Maďari si vami iba zemiaky z pahreby uhlia vytiahnuť chcú. Uvedú vás do omáčky, z ktorej ich vytiahne priazeň ich patrónov a vás nechajú v nej.“Štúr mal pravdu, ale už bolo pozde. Bolo veľa takých bývalých študentov štiavnických, ktorí zviazaní boli zväzkami staršími s Breznyikom, a teraz, ačkoľvek ohľadom národnosti docela priľnuli ku Štúrovi, predsa falošne pochopenou cťou študentskou dali sa strhnúť do prúdu. Breznyik už vtedy vynikal istou húževnatosťou, lepšej veci hodnou, a vedel tiež hodne po diplomaticky zakryť svoje zadné myšlienky, ciele maďarónske a ambície, vidieť sa prvým študentstva náčelníkom; to však všetko bolo podmieneno, len ak bude môcť väčšinu študentstva dostať k všeobecnej umienenej akcii.Najprv si išli zabezpečiť jednotlivé grupy slovenského študentstva, lebo do hradu spoločnosti slovenskej ako takého boli otvorené dvere iba Štúrom, ktorého ale pokúšať neodhodlali sa. „Sloboda a česť študentstva“, bolo heslo Breznyikom vydané; agenti jeho k heslu pridávali i sľuby, len aby Slovákov lapili. „Budeme-li“, haraburdáčili výhovorčivo a dobrodušno, „ako študenti spolu trímať, nebude viacej tých nešťastných treníc, toho preháňania a prenasledovania druh druha, budeme žiť všetci pekný študentský život, Slovák bude Maďara, Maďar Slováka zastávať a brániť a profesori nebudú smieť nás ako otrokov považovať.“Takéto reči mocne pôsobili na srdce a myseľ mäkkú tejto mladej Slovače. Moje postavenie k týmto agitáciám dlho bolo nerozhodné, o toľko väčší boj podstupovali moje vnútornosti. I ja som cítil česť svoju urazenú, ale ja tiež tušil neúprimnosť zo strany maďarskej. V takomto nerozhodnutí prišiel ku mne môj Záborský, celý zhrbený od zamyslenosti. „Na,“ vraví, „dnes dostaneš deputáciu, ktorá od študentstva vyslaná je k tebe, aby dozvedela sa, aké zaujímaš postavenie voči tým ukrutnostiam, ktoré pášu sa od senátu proti slobode a cti študentskej. Čože im povieš? Vec je k pováženiu na obe strany!“„Nuž a akože ty o celej tej veci myslíš?“ pýtam sa môjho Ďurka. „Chodím,“ vetí on na moju otázku, „medzi nich, rád bych im do duše vidieť; aj sa mi skutočne chvíľami zdá, že úprimne zmýšľajú so slobodou a cťou študentskou bez ohľadu na národnosť; ja nečujem medzi nimi jedného potupného, urážlivého slova na Slovákov; aj rokujeme zväčša po slovensky. Jesenský (peštiansky) chudák skoro s plačom sa omlúva, že by rád hovoril po slovensky, keby vedel, a ten je s celou dušou zaujatý za vec študentstva. Konečne bych myslel, keby to dáko s kostolným riadom stať sa mohlo, že by bolo veľmi prospešno, keby sme tú papuľu neslanú — Schimku — trošička potľapkali!“ Tak môj Ďurko Záborský, Jesenský bol ovšem Maďar, ale chlapina, od päty po temeno samá statočnosť a môj osobný, dôverný priateľ, jediný z pravých Maďarov, ktorých som kedy znával. To znali aj iní, a preto i jeho spolu s iným — na ktorého meno sa už nepamätám — nie div, veď s koncom r. 1880 minulo odtedy štyridsaťpäť rokov — vyslali ku mne.„Hja, brat môj,“ odpoviem ja Ďurkovi, „veď keby tu šlo len o Schimku, bolo by ľahké rozhodnutie, ale pomysli, že Maďari demonštrujú pod chvíľou i proti Martínymu — ten vraj ktoréhosi honfíka[412]trstenicou vyobšíval — i proti Ševrlaymu — ten že ktoréhosi demonštranta in flagranti[413]prichytil a vyšticoval, — nuž a to by sme Slováci predsa nemali dovoliť, aby najlepším priateľom národa nášho dáka nečesť stala sa!“Záborský nemyslel, že by rečeným profesorom niečo nepríjemného stať sa malo; ide len o to, aby ten filisterský senát bol zrušený, profesorom aby bola navrátená právomocnosť nad študentmi a profesori sami aby dostali napomenutie, žeby humánnejšie so študentmi nakladali, im netykali a mien neslušných nedávali. „Nuž a,“ dodával na koniec, „tak nazdávam sa, že tu nič nerobia Maďari pre seba, aby spolu nerobili i pre nás. Lebo, „ad animam“, keby mne či ten filister daktorý, či Schimko, či kto na svete iný „brutum“ povedal, ja bych mu také zaucho vylepil —“„Ale, prosím ťa,“ vetím ja na to, „postav sa do položenia profesora a nechaj pred sebou stáť tú papuču N. N., ktorého židia dnes zajtra na kriminál povlečú, a musel bys’ jeho frflaniny počúvať, čo by si tu urobil?“Záborský sa usmial a dodal:„Tí lumpáci nemôžu byť stotožňovaní s pohnutím študentstva, ktorého žiadosti sú spravodlivé! Tí vyfrknú zo škôl naisto, keď sa im dokáže, že nie sú oni žiadni Tormášovci atď.“Môj Ďurko bol celý získaný veci študentstva spojeného. My sa rozišli a ja celý deň rozmýšľal a len rozmýšľal, o radu k Štúrovi však som predsa nešiel. I bez Štúra vrhol som sa na cestu vlastnú.V ten deň večer prišiel skutočne Jesenský i s jedným kamarátom ku mne a pýtal sa menom študentstva spojeného, že keďže neprichodím do ich zhromaždenia, oni ani nevedia, či môžu rátať na mňa, že ma teda prosia, abych sa pred nimi osvedčil, či pristupujem k nim a či chcem podporovať študentstvo i podpisom pod žiadosti známe i činným byť pri akcii proti tyranskému senátu?Keby mi boli poslali daktorého z maďarónov s otázkami týmito, pochybujem o tom, že bych bol prisvedčil k nim, tak mi vo vnútornostiach čosi vrelo a len-len že nevybúšilo v opozíciu, ale bol to, ako som pripomenul, môj veľmi dobrý priateľ Jesenský, ktorý vždy choval sa nielen ku mne ako svojmu priateľovi, ale vôbec k veci slovenskej úctivo a láskavo a ktorý mimoriadne dojímavo vedel hovoriť pri humore živom a opravdove študentskom v najkrajšom slova smysle. Ja pristal k lige študentstva s celou energiou.Oni uspokojení odišli. Ja odtedy chodieval s nimi a nachádzal sa s rovesníkmi a rovnomyseľníkmi svojimi v tábore nesvojskom. Disciplína naša národná rozviazala sa konečne a my vynechávali prednášky, chodili po kaviarňach a len rotili sa a buntovali, chystajúc sa k útoku formálnemu na senát. Nešťastný Schimko trpel veľa i od nás i od Maďarov. Študentstvo bolo ako jeden muž. Breznyikova ambícia vidieť Štúra osamelého bola na chvíľu víťazkyňou.Senát zasadal často. Vyšetrovania proti Kuszmovi Chrenkovi a podobným diali sa. Títo súrili akciu. Nevedeli sme dňa a hodiny, v ktorej vyzvaní budeme k dostaveniu sa, len heslo bolo dané najbližšieho zasadnutia senátu k zhromaždeniu sa v blízkosti lýcea. Nastal deň akcie. Na šiestu hodinu večernú zvolaný bol mešťanostom Kettnerom,[414]ktorý býval pravidelne i inšpektorom cirkvi evanjelickej bratislavskej a predsedom senátu školského, senát školský do bibliotéky lyceálnej.[415]O tom mal zprávu Breznyik istú. Okolo piatej hemžilo sa už študentstvo po okolných tu krčmách, tu však a hlavne po hospodách študentských, v blízkosti lýcea ležiacich. Plán bol tento: na dané znamenie vyhrčia sa študenti z bytov svojich a zídu sa pod lýceom, kde prevezme vedenie Breznyik a na čele ich požiada senát o pripustenie študentstva do zasadnutia, v prípade potreby vynúti sa i silou prístup taký. Po dobrom lebo po zlom musí byť zadosť urobeno študentstvu. Voči senátu zrobí sa krik o spravodlivosť a slobodu a v kriku tom, keď nebude sa vedieť nič určitého vyrozumieť, budú akiste vyzvaní študenti, aby si vyvolili rečníka; tu naloženo bolo volať meno Maróthy a iných, len po chvíli nech sa ozvú i hlasy za Breznyika, volanie mien iných nech pomaly ustáva, až konečne všetci majú volať len Breznyik. Breznyik bol však už hodne predtým náležite pripravený k filipike ostrej[416]proti senátu i proti tým profesorom, ktorí domnele previnili sa proti študentstvu. A podivne, ako bolo narafičené, tak sa všetko exekutovalo, pravda, že v sprievode i takých vecí, ktoré v programe nestáli.Bol tmavý decembrový deň. Bibliotéka jasala sa svetlami a otcovia cirkevní a školskí sedeli v rade, pojednávajúc, čo robiť voči študentským nepokojom a tej celkovitej rozpútanosti veci školskej. Študentstvo málo po pol siedmej hodine vyrojilo sa zo svojich skrýš, chasa z mokrej štvrti ovšem rozgurážená zrovna z krčiem privalila sa a príduc ku schodom, posmeľovala sa s „fel“[417]hore schodmi, totiž ku bibliotéke. „Fel, fel,“ znelo temno medzi hrnúcimi sa po oboch stranách schodov[418]nahor, na ambity a chodby ku triedam. Miestnosť, pred bibliotékou dosť priestranná, bola vo chvíli nabitá študentstvom. Zaplnili sa i ambity a chodby k triedam vedúce, i schody po oboch stranách plné boli študentstvom. Na dverách dvojných, Plank a mešťanostov husár v plnej paráde, so šabľou vchod do bibliotéky otvárajúcich, stáli strážou pedel a taršuľou, visiacou mu po päty. Plank, vidiac, čo sa ide robiť, vrzgnul do bibliotéky a zaprúc z vnútra oboje dverí, úzkostlivo kričal: „Catervatim veniunt studiosi!“[419]Husára chudáka i so šabľou a taršuľou zbugsirovali študenti medzi sebou dole. Tu začalo sa trieskanie oblokov a neskončený rev: „Justitiam, libertatem!“[420]Tak volali jedni, iní hulákali: „Be, be!“ (dnu).Zrazu otvorí sa oboje dverí a vyjde so sviecňom dvojramenným Ševrlay; mladí cúvajú, starší z úzadia ich k predu tískajú. Nastalo okamženie váhania. Ševrlay vytiskol zväčša študentstvo z ambitu pred bibliotékou, napomínajúc ich, aby sa rozišli a vrátil sa do senátu. Krátka prestávka, ktorú užili študenti k novému rozohneniu sa. Senát vyslal druhého populárneho profesora Greguša, ktorý, práve ako nový útok strojil sa na dvere a revot „bé-bé!“ ozývať sa začal, vystúpil so sviecňami v ruke a tiskol nazad študentov, ostrým okom ich merajúc a prísno sa spytujúc: „Quid ergo vultis?“[421]„Justitiam, humanitatem, libertatem!“[422]revalo sa zo zadných vrstiev v odvetu; z chodieb nový revot „bé-bé!“ a z odlivu, Gregušom spôsobeného, znáhla stal sa príliv, ktorý konečne i Greguša vyjednávať chtiaceho spláchol dnu do bibliotéky, za ktorým dovalili sa masy študentstva do senátu. Čiapky na hlavách, palice v rukách a revot neskončený otriasol vzduch i múry lýcea. „Justitiam volumus! Pereat Schimko! Pereant philistiim! Pereat senatus philistiim!“[423]Taký lom, vresk, výkriky také išli k ustrašeným, ustrnutým otcom cirkevno-školským.Plank tiskol sa až k predsedníckemu stolcu, bojazlivo hľadiac na študentstvo rozsápané, keď tu spomenutý Jesenský pristúpi k nemu a rečie: „Ergo dominatio vestra spectat ad senatum?“[424]A tu, chytiac ho za golier, smyšil chlapa ku dverám, kde čakali naňho iní a pojmúc ho medzi seba, merali mu päsťami a palicami, čo sa naňho vmestiť mohlo, napokon šmarili ho dolu schodmi, takže celý dokrvavený zhrbolcoval pod bránu, kde u starého lyceálneho domovníka Sauerackera našiel oddych a umyvák s vodou, aby si rany vypláknuť a krv z nosa tečúcu umyť mohol.V dvorane bibliotéky začali už nenazdajky i svetlá miznúť; zdalo sa, že namierené mali najväčší kolompoši pozhasínať svetlá a zrovna lomiť milý senát. Ševrlay zbadal vec a sám, nemajúc komu poručiť, rozmnožoval svetlá, zapaľujúc sviece vo svietnikoch. Keď sa lomoz utíšil, preriekol Kettner trasúcim sa hlasom: „Quid ergo volunt, Domini Studiosi?“[425]„Ergo jam non amplius bruta?“[426]posmešno vpadol do toho hlas zo strany študentstva. Greguš vyzval študentstvo, aby si jedného rečníka zvolili, ktorého chce senát vypočuť. A tu nastala umluvená komédia s hlasováním; volano Maróthy, Seberíny, Breznyik a ešte zopár mien, až konečne všetci kričali: „Breznyik, Breznyik!“Breznyik pristúpil k samému zelenému stolu a držal dobre memorizovanú latinskú reč, opravdovú filipiku proti senátu i dajedným profesorom, pretrhovanú výkrikmi pochvaly študentstva. „Sumus vobis brutta? Utinam bruti!“[427]Frázička táto stala sa bežnou v ústach nielen študentstva, ale i obecenstva. Hodno by bolo reč túto mať. Bola iste epochálna. Senát stál voči takémuto registru hriechov, na hlavy ich hodeným, bez obrany. Koniec reči vychodil na formulovanie žiadostí študentských, vzťahujúcich sa k odstráneniu zo senátu filistrov, nepovolaných a neuspôsobených ku spravovaniu študentstva, k navráteniu autority súdobnej profesorom, a konečne šňupka daná i profesorom so žiadosťou, aby študentom netykali a vôbec zachádzali s nimi humánne.Senát ovšem nemohol inšie odpovedať, ako že nemôže rozhodovať o sebe samom a ani teraz rokovať so študentami o otázkach preložených: ale odkázaní boli páni študenti na rekurz akýsi, nepovedano aký, kam zadať sa majúci, a pracovano len k tomu, aby sa páni senátori dostať mohli von z klepca. Breznyik a consortes[428]nevedeli rady a skončila sa celá história tak, že sa školy vyššie neotvoria driev, než otázka celá náležite riešená bude. Tu začnú sa hlasy ozývať; „Kde je Schimko?“ Schimku nebolo vídať, bárs isté bolo, že do senátu išiel; či sa v tej trme-vrme zavčasu vykradol, či, ako iní chceli za isté mať, pod stôl vliezol a maličkou, hrbatou svojou postavou ľahký úkryt za čalúnom zo stola visiacim a temer po zem siahajúcim našiel, nevedomo.Pán mešťanosta Kettner, tučný, nízkej postavy, dobre chovaný muž, rozpustil dakoľko slovami senát a podajúc ruku Breznyikovi, naložil mu rekurz i s petíciou študentstva vyhotoviť a jemu oddať čo najskoršie, s poklonami na všetky strany poberal sa ku svojej ekvipáži, stojacej pred bránou lýcea. Husár naradovaný, že vidí pána svojho celého, otvára dvierka a pomáha mu do koča, sám ale hbite vyskočí na zadnú dosku koča a káže kočišovi hnať. Tá planšia cháska „revolúcie“ obchádzala podozrivo koč, a ako sa pohnul, vytĺkla okná a lampáše na povoze a milému husárovi palicami dotĺkla taršuľu. Koč zmizol vo Veternej ulici[429](Windgasse) a rozpustilí haraburdáci s „Tetű mnászik a bundámon, mégis bunda a bunda“[430]tiahli do krčmy, nedbajúc o ďalšie rokovanie tam hore v bibliotéke.Starý profesor Grosz sa triasol strachom a prosil študentov bližších o doprevadenie ho domov; Maróthy s daktorými ešte uistili ho, že sa mu nič nesmie stať, a skutočne vezmúc ho pod paže, viedli starčeka až do jeho príbytku na konci Panenskej ulice. Chudák Grosz žaloval sa nám na tyranizmus a nespôsobnosť pedagogickú toho senátu. Tak sa porozchodili všetci. Ševrlay sám si musel pozamykať dvere, pedela nebolo k dostaniu, iba starý Saueracker svietil pánu profesorovi, keď v kepeni zavinutý kráčal dolu schodmi.Škola rozpustená, alumneum v prvé dni zavreté, potom ale otvorené; študentstvo; sa rotilo okolo Breznyika, ktorý viedol celú záležitosť, nemálo si zakladajúc na svoju významnosť! V komersoch bol dohora dvíhaný a na pleciach nosený. Slovenskej mládeži bývalá disciplína obledla a už i medzi nás vtrhla hra na karty, áno, i hra hazardná v kaviarňach. „Mégis bunda a bunda,“ hnusná táto pieseň išla i cez naše rty. Knihy ležali po kútoch v prachu. Tak to bolo bez Štúra! Slovenský študent tohoveký bez Štúra bol ľahké, haraburdácke zbožie. A bez ducha Štúrovho je i teraz tým.Vtom ako deus ex machina[431]zjavil sa v Bratislave akýsi septemvir Szirmay,[432]ktorý náhodou bol spolu i hodnostárom akýmsi cirkevným — Štúr ho menuje miestoinšpektorom generálnym, akej ale hodnosti nebývalo — a vládny dôverník, poverený s vyšetrovaním zvláštnym oproti Gregušovi, ktorý, ešte v Prešove súc,[433]bol čosi pohovoril, čo nepáčilo sa panstvám vtedajším. Zmýšľano o odstránení jeho z profesúry, k čomu pravda neprišlo, bár by to i nejeden z jeho kolegov bol si prial. Nuž tu „domini studiosi“ lapili sa britvy, podhodenej im náhodou, a obrátili sa so svojou prosbou o ratu na Szirmayho, nádejúc sa, že im tento deus-štok ex machina[434]filistrov i Schimku kompeskuje[435]i amnestiu pre haraburdákov, okná a lampáše vytĺkavších vyprostredkuje, i senát reorganizuje, i Pán Boh sám vie, čo ešte Breznyikovi a jeho kompánii do lona nasype. Tu teda všetko študentstvo okolo Breznyika a Maróthyho — ktorý bol iba piatym kolesom u voza — zrotilo sa a facta, dáta, krivdy, urážky — pravé i zaslúžené — spisovalo, prepisovalo, podpisovalo a všetky tieto aktá Szirmaymu kroz deputáciu oddalo, oddajúc sa potom zase bezstarostnému bújaniu, kolompošstvu a haraburdeniu. Bývali spolu iba v alumneu a konvikte a po grupách v krčmách.Szirmay, majúc všetko v kapse, nie že by bol sprostredkoval seniorálny a dištriktuálny konvent ad hoc[436]a oddal vec patričnej cirkevnej vrchnosti, ale zoberúc akty pobral sa s nimi do Viedne, aby tam z udalosti tejto spravil si šteblíky k povýšeniu, vyznačeniu a odmene dákej, že skrotil mladé levíča „rebélie“, ako to vôbec zvykli zmaďarčení aristokrati robiť. Cirkev a škola sú im iba kliešte, ktorými si z pahreby ohňa vyťahujú upečené zemiaky!A Szirmaymu skutočne podarila sa jeho intriga vo Viedni, lebo skoro vrátil sa stadiaľ, pretvorený už na plnomocného kráľovského komisára nielen k vyšetreniu tejto extravagancie študentskej, ale i k potrestaniu vinných a v prípade potreby k rekvirovaniu i vojska k potlačeniu Breznyika a jeho kohorty.[437]Vyše týždňa sa vyšetrovalo a napokon zasadol pán septemvir k súdu.Podelili si celú túto študentskú akciu na štyri triedy; do prvej vradil chásku chrenkovskú, ktorá prehrešila sa zločinmi a výstupkami najsurovejšími, a tá bola vyhodená nielen z lýcea, ale i zo všetkých škôl, takže nesmeli byť prijatí do žiadnej tuzemskej školy. Ale, tuším, celá táto prísnosť bola len k tomu, aby háveď táto právom čo skôr zutekať mohla z Bratislavy, kde židia vo „Versatzamte“[438]konečne presvedčili sa, že Chrenko-Kuszmovci boli tí grófi a baróni, ktorí u nich zastavovali falšované lístky záloženské. Lebo pozdejšie — pravda, pod inými menami — vystúpili už ako diplomovaní mužovia, museli teda dokončiť štúdiá! Aspoň jeden čas Chrenek Gyuri advokátčil, kým zase o diplom neprišiel; meno zmizlo z prkien histórie. „De mortuis“ teda „aut bene, aut nihil!“[439]Časom snáď annales[440]légie pána Jekelfalussyho[441]posvietia na cesty a chodníky Chrenek Gyuriho! Počet týchto prvotriednych vystupoval nevysoko, bolo ich sedem.Do druhej triedy vradení boli poprední vodcovia celého tohoto študentského „putschu“, a tí boli odsúdení ku štrnásťdennému väzeniu na stoličnom dome, ktorý k tomu cieľu rekvirovaný bol od septemvira a plnomocného kráľovského komisára Szirmayho; medzi tými, rozumie sa samo sebou, bol Breznyik a Maróthy; iní, „dii minorum gentium“,[442]vysedeli si tamže po tri a sedem dní.Do tretej triedy vradili ešte menších „forradalmi bajnokov“[443]a tých zavreli v jednej triede lýcea na dvadsaťštyri hodín; medzi týmito bol som i ja a bolo nás pár Slovákov. Pamätám sa po štyridsiatich piatich rokoch na Miška Križana[444]a pár Maďarov, pamätám sa na Nagya,[445]z ktorého pozdejšie stal sa slovutný spisovateľ maďarský. „Gaudium est miseris socios habuisse malorum,“[446]hovoril starý básnik, a my mladí haraburdáci i proti zákazu, že nesmieme byť veselí, boli sme za celých tých dvadsaťštyri hodín v príme[447]až veľmi, veľmi veselí. Po laviciach sme si kabáty ustlali, a noc, ktorá zbyla nám po zábavách, sme ľahko prespali, Plank nám sám dodal „bursle“[448]a kamaráti nás opatrili pivom a vínom. Karty boli magyarosan[449]medzi nami. Všetci ostatní študenti vradení boli do poslednej triedy, ktorí spolu s nami museli podpísať ortieľ, poďakovať a apeláty zrieknuť sa a pokorne prijať — bez reptania — kľuku v mravoch na jeden semester!Celý akt nasledovne odohral sa: Všetko študentstvo bolo zídené v bibliotéke, ako za oného pošmúrneho decembrového dňa, všetkých obživovali najpestrejšie nádeje, ba keď sme sa takto sčítali a na svojom čele videli stáť mocného Breznyika, čakali sme zase dáku „filipiku“ od neho, a dlane svrbeli všetkých, ktorí oduševnení boli v komersooh za neho. Ale monsieur[450]Breznyik tak pokorne počúval svoj výrok ako ostatní. Hej, ale ako sme sa potešili zase, keď idúc Veternou a Školskou ulicou,[451]stretali sme dôstojníkov vojenských, ktorí prechodili sa kolo lýcea, čakajúc na znamenie, za ktorým mali v čele svojich vojakov uderiť na túto rebéliu študentskú. Tu zas našli sme, že múdro urobil vodca náš, keď nás „filipikou“ nádejnou nezaplietol do boja, už nie viac so Schimkom a senátom filistrov, ale s bodákmi a šabľami udatných synov Marsa.[452]Vojsko stálo pred kapucínmi[453]a jedny kompánie ubytované boli po domoch a — v hotovosti! Jeden vtipný dôstojník, badajúc, že je po všetkom, keď videl hromádky študentov s ovesenými nosmi ťahať na všetky strany ulicami, oslovil ten hlúčok pokorný, v ktorom i ja sa nachodil: „No, ist’s schon aus?“ „Jo, könn’s schon gehn ins Kaffeehaus!“[454]tým istým nosovým tónom mu odvetil jeden z nás v prešporskom žargóne, čo stred nás nesmierny smiech spôsobilo. My posmešne poohliadali sa na dôstojníka, ktorý zastavil sa a hľadel po nás, a — tak sa nám zdalo — ako by bol mal chuť na ten náš vtip vyvolať z domov celú kompániu; ale my so smiechom vošli ku Schmiedhausovi[455]na pár „buršlí“ k potešeniu sa nad smutne skončivšou sa aférou — bez Štúra.„Chvalabohu, že je už po tom, a chvalabohu, že z našich neubudol nám žiaden,“ riekol Štúr pri prvom zídení sa s nami. Ináč nikdy nevytýkal nám toto zablúdenie, len znenáhla priťahoval uzdu. Kým všetci vysedeli sme svoje pokuty, nebolo prednášok. Poslední boli Breznyik a Maróthy, ktorých sme ešte, tak akosi hanblivo, v triumfe povozili mestom na saniach pri východe ich z väzenia. Stoliční páni sympatizovali so študentmi haraburdáckymi, preto ani nerobili prekážky tejto demonštrácii. Tak skončili sa tieto extravagancie „bez Štúra“, ako „bez Štúra“ začaté boli. Skončilo sa tým však i pajtášstvo maďarsko-slovenské. Jedni síce hútať počali o vysťahovaní sa, ale kúzlo naše, slovenská spoločnosť v čele so Štúrom, mocnejšie bolo než buršikózne sny daktorých. My vrátili sa do koľají starých a do krážov Štúrových, ostatní pokračovali v demonštráciách potutmých a v horlivosti haraburdáckeho maďarónstva celý rok.Ľudovít náš v svojej citlivej, večne zmietanej duši vystál veľa múk, o ktorých dozvedám sa s úplnou istotou iba teraz po štyridsiatich piatich rokoch, keď už dávno prestalo tlkotať srdce jeho mládežmilovné. Z veľa jeho listov, ktoré stoja mi k službe, dva lejú svetlo štúrovské na tieto pohyby bezštúrovské. Nebude teda od miesta, ani nezajímavé pre terajšie pokolenie, keď nimi zakončím túto kapitolu.Prvý je zo dňa 10. januára 1836 na Daniela Slobodu, vtedajšieho kaplána myjavského písaný, druhý zo dňa 3. marca 1837 na Ctiboba Cochiusa daný. Tamten bol písaný pod bezprostredným vtiskom vyšetrovania szirmayovského, tento pod následkami oného otrasu, o rok pozdejšie zjavivšími sa. Ten prvý zneje:„V Prešporku, 1836 dne 10. ledna.Bratrovi Slobodovi pozdravení!Odesílám Ti druhý svazek „Starožitností Slovanských“, a síce: pro Tě a Dv. p. Koleniho.[456]Odpusť, bratře, že sem se něco opozdil; jelikož tehdy přišlá příležitost mi je tu nechala, a dále nastauplé bauře přenáramné na našem lyceum mě z prostředku prácí mých vytrhly. Nebudu já Tobě ty opisovati, jen to přiložím, že školy již výše půl druhého týdne zavřeny jsau a teď komisár královský věc tuto vyšetřuje. Nevím co z toho půjde: smutné jest u nás všecko. Slyšeti, že nezadlauho dojdau rozkazy od Consilium,[457]kterými se mají všecky zdejší společnosti, i také naše slovenská? konečně zrušiti:[458]tam záře Slovenska! kdo nám ji vzkřísí více? Bratře! hyne nám i poslední naděje k vyváznutí. Proto ale dělejme, seč budeme, aspoň k nějakému potěšení a naději nějaké retování potomstva.Prosím, pošlite mi čím skůr peníze na svazek 3-tí (t. j. Starožitností Šafárikových). P. Černáka napomeň,[459]by peníze neodkladně zaslal, jelikož takovýmto počínáním hyne náš úvěrek predplacení.Mám z jiných krajin Slovenska přemnoho potěšitelných zpráv, ale teď v nepokojích těchto nejsem s to je vypočítati. S Bohem! Tvůj Ludevít v. r.“Druhý list zneje:„V Prešporku, 1837 dne 3. března.Předrahý Ctibohu!Obadva Tvé listy, i onen poštau, i tento příležitostí poslaný, sem přijal: budiž Tobě díka za ně. Věřím, bratře! že mrzíš se a mrzeti musíš nad tak dlauhým mlčením naším: ale, bohmě! není jsem toho příčina. Já, bratře, nevím co prvé do rukau vzíti, tak jsem prácemi zavalen, a mimo všecky mé práce za příčinou nemoce p. Šroera[460]doplňuji i jeho místo. Odpusť tedy, že Tobě ne hned odpovídal sem, čekaje, ažby mi něco málo času pozbylo.O bauřeoh na našem lyceum byvších již známost máte, a myslím, že Ti je náš Janko z Bystěrce[461]zevrubně popsal, já se jen na něco, maje o jiných jednati, obmezím. Senát školský zle nakládal se žáky, pod senatem však rozuměj ne jen učitele, ale mnohé měšťany a kněze. Žáci nakládáním tímto pobauření stropili bauřku jednau na večer, kdy senat v knihovně školní shromážděn byl a jej tam přepadli. Strach a hrůza přepadati senát, ana žáci jim na včasně se vykradli a dobře že Šimko do senatu nebyl přišel, nebo, jak jiní říkají, pod stolem ukryt byl: zajisté by přenáramná porážka místo byla měla, onť totiž za prvního původce všech těchto nepokojů se považovati musí. Hnedky na to přišel sem Sirmay, m. všeobecný dozorca cirkví našich, tehdy jato poručník královský v ohledu pře Gregušovy, který neyprve sice stolice učitelské zbaven, potom ale na přímluvu jiných na své místo zase dosazen byl. Tomuto žáci podali prosebný list, který však s tím do Vídně odešel a odtud co královský vyšetřovatel se navrátil. Vyšetřování trvalo za týden, nač úsudek čten byl. Někteří jsou do žaláře na 3, 7, 14 dnů dáni, mezi nimiž Brezník a Marothy, jiní vypadli z konviktu,[462]jiní jsau vyhozeni, díka Bohu, že ani jeden z našich lidí — jiní dostali kluku z mravů atd. Tak se toto ukončilo. Byv Sirmay na vyšetřování, oznámil, že nezadlauho od král. Tabule[463]dojdau rozkazy, nimiž se společnosti mladíků na všeckých školách zapovědí, však buď Bohu chvála, z tohoto nic k uskutečnění nepřišlo a sotvy i přijde. My strachem velikým o toto naplnění, rokovali sme co den o ukončení dobrém věcí našich, však naposledy ujistili nás učitelé, že přišelliby takovýto rozkaz, on jen na jméno potahovati se bude. Jméno tedy „společnost“ musiloby se na jiné proměniti. My nyní, jak před tím zasednutí řádně držíme, činnosti pak v naší společnosti přibývá. — Zákaz společnosti mohli bychom děkovati neprozřetelnosti maďarské, kteří již po dvakráte na svém svátku (býval to tak řečený „Örömünnep“,[464]ktorý maďarská spoločnosť vždy na konci roku slávievala, a ku ktorému v bibliotéke odbývanému celá Bratislava pomaďarónčená, pozývaná bývala a demonštratívne všetkým nezmyslom haraburdáckym tlieskala a éljenovala) chvastavě, svobodně rečnili. — Vidauce mezi tím údové naši, že se jest co o společnost obávati, pobadali právě se tehdy shromáždivšímu církevnímu tohoto Okolí shromaždění[465]prosebný list, v němž žádali, anebo, aby se nový professor řeči a literatury slovenské na lyceum zdejším vyvolil, anebo, aby tomuto nějaký náměstník se zřídil. Po dlauhém rokování se uzavřelo, — nač na mne los padl, a již teď tedy řádný náměstník jsem zdejšího slovenského professoratu. Přednáším dvakráte mluvnici, jedenkráte přes týden dějepis, o několik pak dnů polskau, jak u větších tak u menších, dokonaje českau, započnu. Zkaušku z mluvnice i s většími v přítomnosti professoratu držeti budu. Pracujeme na „Citech vděčnosti“, které ještě toho roku vyjíti mají. Než cítíme se nedostatečnými ku vyvedení celého dílka: proč žádáme Tě, pěvče Ctibohu, bys k nám některé práce a sice: na Kollára, Jungmanna, Maciejovského[466]vypracoval a čím skůr odeslal. Slyšel sem, že, jakovési pojednání chystáš o napravení řeči písemné: prosím Tě, ponechaj ještě toho, věř mi, to se nedá razem! Vidíš pak, co Kollár vykonal? Češi již sami ustupují a ustupovati budau. — Že Kollár dostal medailii[467]od cis. ruské Akademie, již víš, že ale Puškin zemřel,[468]sotvy Tobě známo bude. V Chorvatsku, v Záhřebě, povstala společnost, záležející ze 100 údů, samých kleriků, na jejichž žádost my jim teď zákony naše i „Plody“ odesíláme. My též čítáme Illyrské Noviny[469]i Danicu, Květy[470]české, Pražské Noviny[471]i Včelu, která nic není hodna: všecko po počte dostáváme. S Bohem. Piš čím skůr Tvému Ludevítu.Dodatek: „Krásné si mi ovšem noviny oznámil, obzvláště ale vítané nám bylo, že Okolí Jozeffyho (rozuměj distrikt potisský) tak mužně se proti úsilím tyranských Maďaromanů zadrželo. Budeme jim za to poděkovací listy psáti.Že Maďaři tajné časopisy o zmaďaření Slováků jednající mají, o tom sem nevěděl. O jiných takovýchto kolujecích spisech znám.[472]Obdržev tuto zprávu od Tebe, i hned sem na mnohé strany psal, aby po nich pátrali.Jesenský,[473]učitel v Pešti, Slovan přehorlivý, mi psal list, v němž mi oznamuje, že on almanach na r. 1838 vydávati bude. Žádá mě, abych Tě jménem jeho o nějaké práce pro ročník tento snažně prosil, což tedy tu hle konám. Učiň, pěvče náš, Ctibohu, co můžeš a odešli mu práce, zvláště usiluj se mu něco v prostomluvě poslati. On chtěl almanachu svému „Mína“ přezděti,[474]my však s jménem tímto všickni velice sme nespokojeni a jemu jen pod tou výminkou práce slíbili, jestliže jiný název si vyvolí. I Ty, myslím, v tom rovně s námi smýšleti budeš. Hleď mu list psáti. — Buduli nějaké vychovatelství dostati moci, ovšem že se o Tebe postarám. Dobře, že se chceš učiti anglicky. Mluvnici Zerfyho si kup, avšak z té samé anglicky se nenaučíš, nýbrž prikup si k ní Bölla[475](2 zl. 50 kr. stř.), dle nichž cíle svého dosáhneš. Uč se zvláště i francouzštině, a tu Tobě poraučím Vogdberga,[476]neb Machat.[477]— Frndák jest v Trenčíně. Zvědavý jest o Vás něco slyšeti. Já mu již psal; proč mu Vy nepíšete? Co dělá Krnúch? Pozdrav ho! Ani Ty, ani On nám nic nezdělujete. Slyšeli sme, že v dobrém duchu vychovává své žáky. Bůh ho živ.“Oba listy Štúrove dávajú bohaté objasnenie mojich zpráv o jeho vtedajšej činnosti a o tom jeho zraku orličom, ktorým prenikal všetko a badal i najmenšie.V.Štúrovi bolo srdečne ľúto mládeže slovenskej, ona bola jeho vyžiadanou milenkou, objímal ju tklivou, najútlejšou láskou, a bolelo ho všetko, čo neprajne dotklo sa jej. Ako matka nemocné dieťa, keď už ozdravieva, tak útlo, s toľkou nehou priazne a ľúbosti vinul sa k mládeži a viedol ju opatrne naozaj rukou veštca proroka! Po onom otrasení, ktoré podstúpilo študentstvo slovenské, nastúpilo kajúcne obrátenie sa ku opravdovejšiemu ponímaniu života a úloh mladosti. Štúr, ako som už pripomenul, slovami nevytýkal žiadnemu toho sna márneho, toho blúznenia slobodniackeho, toho študentského lovenia slávy liberalizmu, o toľko ale prísnejšie stiahol uzdu vládnutia nad živlami: týmito, morálnymi výletmi do pestrej, širokej ríše dejín. Prísna kritika zasadla za stôl spoločných úvah a besied. Farbami živými líčieval výjavy z poľskej histórie, kde tak elementárnymi údermi a porážkami sprevádzané bolo to poľské „nepozwalam“;[478]hrôzou naplňovali mladistvé duše vyobrazovania udalostí žalostných pre celý národ, v príčine nešťastnej „osvety“[479]černohorskej vzniknuvšie a celé najprednejšie čeľade kmeňa tohoto bohatiersköho žiaľom naplnivšie; s ohnusením pravým rozprával Štúr o svojvoľníkoch srbských,[480]ktorí zo svojvôle vraždili druh druha, vraždu nesúc neskrotiteľnou svojvôľou až ku trónu slobodohájnemu. Všetky tieto nectnoty slovanské spôsobovali nekonečné krvipreliatie, hatili národ v pobehu jeho k dokonalosti, obecné záležitosti jeho otriasali byt spoločný jeho ohrozujúc a kmene naše jeden po druhom najväčším nebezpečenstvám, ba osudným pádom vystavujúc.Ľudovít ukazoval menovite na to, že terajší synovia Slovenska sú len zbytky a zvleky dakedajšieho bytu národa nášho, a že ich tak málo jesto, keď menom tým „synov Slovenska“ sotva pomenovať slušno každého, ktorého mať slovenská rodila; ostatky tieto národa niekdy slávneho teda, že majú inakšie úlohy k vyvedeniu, než iných národov synovia. Títo že môžu — ak vôbec môžu i oni — skôr dovoliť si dáky ten luxus života, dáke tie výstupky, parády, to mĺkve prevádzanie pýchy, to rozhadzovanie sa bláznivé, a tú ihru akúsi na vojačkov a panáčkov; no synom pravým Slovenska, tým mladoňom, čo zavčas rána žitia svojho poznali biedu národa, vnikli do pásma jeho dejov a nechcú slúť bezdejnými číslami len pre štatistikov, ale činnými dejateľmi v budúcnosti, že sluší opravdovejšie chystať sa k bojom a otvŕdať proti zlobe a svereposti časov. Nám nič nezbudlo z časov minulých, hovorieval so slzami v jasných očiach, na čom by sme sa ohriať a duše zapáliť mohli, ako tu tá naša božská pieseň „Nitra, milá Nitra“ a tu tieto milé naše ústavy bratislavské. Vidíte, ako zo dňa na deň viacej odrodzuje sa šľachta národu nášmu, národ sám zaviazol hlboko do blata, cirkev, strážkyňa pokladov národa, zosvetačená ťahá na jarme sveta a nie že by národ pozdvihovala k Bohu, ktorá má vychovávať národu umných, veľkých synov, zdrevenela v mŕtvych formách a ani len nešípi úlohu svoju medzi živými, ba predznaky vznikajú na obzore, akoby sa nový systém strojil k vykoreneniu ešte i toho mála, čo tradíciou národnou predsa zachovalo sa z povedomia nášho národného. Len tá pieseň stará volá z hrobov tône zapadlej slávy a len v ústavoch rečených tlie iskierka pod popolom. Boh milostivý zachovaj nás pred pádom týchto ústavov. Tu je zložené semä horčičné budúcnosti krajšej,[481]tu vychovávajú sa mladí, hodní synovia Slovenska, ktorí prejmú a podujmú ďalšie diela v národe. Jesto síl a moci životných veľa v národe našom, ale tie musia byť zobudené a privedené k povedomiu povolania svojho v Slovanstve. To môžeme ale čakať iba po prísnych prípravách a opravdovosti plných štúdiách mládeže našej. Nuž veď podívajteže sa, hľaďteže na tie vycivené tváre maďarských študentov na lýceu, juristov na akadémii, jurátov a pisárov[482]kdejakých snemových, hulákajúcich nocou po uliciach, či bude z tých kedy mať národ maďarský radosti nejakej? Ale či bude, či nebude, to sa nás netýka, no týka sa nás desaťnásobne, aby sme neboli podobných vecí v mladosti našej žiadostiví, opičiac sa za krikľavou, prázdnou nadutosťou iných. Tak haranguiroval Štúr študentstvo slovenské ku prísnosti v štúdiách i mravoch, držiac im vždy na očiach cieľ vznešený, pripraviť sa ku pomoci národu zbedovanému. Keď tak teraz čítam po novinách tie haraburdácke, nihilistické články a básne, a najmä keď mi padne oko na nezrelý, ba prezretý a hnilý nihilizmus ruskej mládeže,[483]nuž nevdojak vykradne sa z hrudi mojej hlboký vzdych: Ó, Rossia veľká, mohutná, možná a spôsobná k dielu takému, aké stred protivenstva a odporov i biedy osobnej konal Štúr v mládeži slovenskej v rokoch tridsiatych a štyridsiatych, nuž či nevedela si ty vypraviť sto takých Štúrov ku svojej mládeži, vystrojac ich prostriedkami bohato k apoštolovaniu podobnému? To učiniť, a nebol by padol ten krvavý dážď kliatby na svätú Rus, aký padol z prekliateho nihilizmu! Ale ty si posielala, aspoň spala si, keď ti ich iní posielali k mládeži tvojej, spustlých, vypuchlých, znemravnených romantikov a liberalistov, ktorí ti otrávili veľkú, časť šľachty a mládeže! Na Rusi jesto ešte sto a dvesto a tristo Štúrov, do práce ich vyzvať na šľachetnej, zapálenej mládeži, a potupy večnej hodný nihilizmus zmizne na posledné zdrapy toho semitického liberalizmu.Do toho času, do prvého totiž odchodu Štúrovho z Bratislavy, bola spoločnosť slovenská spoločnosťou gréckych hrdinov pod Trójou,[484]zviazaná dovedna svojím Agamemnonom; on vládal ako tento nad svojimi junákmi mocou svojej osobnej elektricity, on bol absolútnym ich kráľom, ale tak, že každý bol slobodný a nechaný dume svojej. Keď sa nahneval niektorý, odišiel, ale to nenarušilo celok tento slobodných individualít, ktorí odstúpivšieho smiechom sprevádzali; každý ale oľutoval svojvôľu slobodniacku, ba keď väčšina bola sa za ľstivým, rečnícky vyznačeným, úlisným Ulyssesom[485]na chvíľu obrátila, zaraz spamätajúc sa, navrátila sa, aby Agamemnona svojho nasledovala a lepšie, — bár vždy slobodná — slobodne poslúchala. Bez Štúra nemožno bolo bohatierčiť týmto grécko-slovanským mladoňom.Štúrove idey, to nádobno mi prízvukovať voči terajšiemu čítajúcemu obecenstvu, boli celkom nové, v tej konkrétnosti a systematičnosti ešte nikdy predtým nehlásané; preto i kritika terajšia nemá k nim prístupu iného, ako kroz stanovisko vtedajšie, abych tak riekol, Štúrovými očami nádobno hľadieť na rozvoj tento duchovný. Budúcnosť, keď už nie prítomnosť, to ocení. Vtedy nebolo pravej rady u iného ako u Štúra, ačkoľvek on vždy s druhými radil sa. On nikdy nevystúpil s myšlienkou, aby driev nebol ju predostrel iným. Môžem povedať bez bázne pred dementovaním, že boli v tom veku i hlbší i učenejší a nadovšetko veľa ich bolo i slávnejších a skúsenejších géniov, než Ľudovít náš, ale originálnejšieho, slovanskejšieho Slovana, aspoň mojím vedomím, nestávalo nad neho.No Štúr nemal tu byť večne. Ako jeho predchodcovia opustili jeden po druhom ústavy tieto, tak blížila sa doba, v ktorej nádobno bude i jemu opustiť „blahé sídlo uměn“, Bratislavu staroslávnu, mesto dunajské, i mládež, zakorenivšiu sa tu tak bujno. To cítil a bolestne cítil i sám Ľudovít, ale nadovšetko starostlivo uvažovali to iní, hlavne Boleslavín Vrchovský, Pravoslav Červenák atď. Preto spoločne pomýšľali na to, ako po jeho odchode zaporiadať veci, aby duch svieži a zápal tento horúci nevyhasol z týchto tvorieb ducha a stoletia na Slovensku nového. Tak zdalo sa, že so Štúrom odíde zápal a mládež rozpadne sa na strany, keď javilo sa v nej dosť samostatných a ctižiadostivých duchov. Boleslavín Vrchovský, talent organizátorský, a Pravoslav Červenák, sparťanskej rigoróznosti a ctnoty mladoni nedôverovi zápalu mládeže, na ktorý zase Ľudovít veľmi veľa držal. Zavčasu teda mala byť daná organizácia mládeži; ku boku Štúrovmu mal byť daný výbor, ktorý by v rukách držal štverne a bdel nad prísnym vykonávaním ustanovenia spoločného. Bázeň táto bola márna na ten vtedajší čas, mládež bola priveľmi oduševnená za mravné ciele národa, než aby sa bola dala strhnúť osobným záujmom ctižiadosti, najmä už po okúsení plodu zo stromu slobodniackej dezorganizácie. Straníctvo to obávané nastúpilo ovšem, ale značne pozdejšie, s ktorým i Ľudovít Štúr veľa mal do činenia a mnoho trpel v príčine tej.[486]Štúr neznal motívy iných k tomuto dielu novému pobádajúce, ale prijímal diela nekonečnou svojou láskou k národu vedený, účinne a horlive. Boleslavín Vrchovský stál v popredí tohoto nového podniku, jemu po boku pracoval chladnokrvný prísny, sparťansky Pravoslav Červenák; oni báli sa o Štúra i o mládež. O Štúra báli sa, aby neupadol do „absolutizmu“, ktorý z ruky jeho hotová bola mládež prijímať, o mládež báli sa, aby po odchode jeho neupadla do istého stupňa anarchie. Prísna teda povinnosť, organizácia, mala nahradiť Štúra, keď ho nebude, a kým bol, mala jeho miesto zaujímať! Toto boli motívy strany veľmi činnej, no Štúrovi výšku jeho závidivšej; tak aspoň vtisknul sa mne náhľad na veci tieto, ktorý už vtedy bral som prednejšiu účasť na živote slovenskej mládeže a prežil som všetkých i znával som dobre všetkých. U Vrchovského podozrievam motív ctižiadosti, o Červenákovi viem, že opravdove bál sa o mládež, ktorá často mala dosť na jedinej priazni Štúrovej a pod tej ochranou spúšťala zo zreteľa studenú, prísnu povinnosť a absolútne slúženie pravde. Bál sa, že po odchode Štúrovom bude všetko len takým dobrovoľníctvom pod Trójou, a rozpŕchne sa, keď nebude osobnosti na čele rovne ako Štúr elektricity plnej a sebou všetko naplňujúcej. Tento úprimne chcel zákon abstraktný dosadiť na miesto osnovy. To bol až do jeho smrti ideál Červenákov; a kým on bol pri ústave, skutočne nič nemalo ceny, iba prísne plnenie zákona. Môže sa riecť, že s odchodom Štúra poézia vyletela z ústavu, ale zaujala jej miesto tvrdá, sparťanská ctnota a práca pod nástupcom jeho Červenákom. Mladí génovia títo doplňovali sa.Ľudovít, ako hovorím, ani zďaleka nešípiac, že novou tou organizáciou činí čiastka manéver proti nemu, pracoval usilovne k uvedeniu nového riadu, nových zákonov, tým ochotnejšie, čím viacej mocou tejto organizácie dostával ku boku pracovných síl a prácu videl podelenú medzi viacej činných duchov. Lež čujme ho samého o tejto záležitosti; píše istého spôsobu obežník na Ctiboha Zocha a Daniela Janovica[487]do Oravy zo dňa 16. októbra[488]1836, medzi iným:„Společnost naše, začavší zasednutí svá dne 4. srpna,[489]pokračuje neunaveňě dále, jak za to mám, s velikým prospěchem. Právě nyní počituje 50 údů, kromě všech čestných, přispívajících, jejichž počet věru nemalý jest. Panuje v ní ten jistý pořádek, který koncem minulého roku, jenže se nyní „Výbor“ v pravidelnější formě projevil. Jest on totiž nyní zákonně zřízen, Přednostou potvrzen, pozůstává pak z 9-ti údů, 6-ti totiž, kteří se povinnostmi zaměstknávají a tří přísedících. Vykázán on má obstarávání všech vniterních rokování i zevníterních záležitostí Společnosti, které nyní velmi mnohé jsau, rokování a uzavření však svá, prve nežby nějakové platnosti dosáhla, v společnosti veždy pronese, kdež, uznána-li jsou od údů za hodná, se potvrzuji. Vede se i ve Výbořích zápis Tajemníky, kteréžto zápisy, když v společnosti od ustanovených neb raději vyvolených k tomu se podpíší, do „odkazů“ se promění, které Tajemník, vypsav je ze zápisu, těm, jichž se týkají, odešle. Ti, jenž „odkazy“ přijali, konají své jim odkázané povinnosti dle smyslu těchto, potom pak se z vykonaných osvědčiti musejí, konání pak jejich dle odkazu posuzovány bývají. Toto jest to nové zřízení „Výboru“. Návrhu tohoto dobrého původcem jest náš tu se bavící Boleslavín Vrchovský, který, co právník, jsa v těchto věcech sběhlý, nám jej předložil, my pak vidauce, že to k pořádku velikému vede, návrh sme uskutečnili.“ K tomu podává zprávy o činnosti svojej pri mládeži, ako v nižších triedach od piatej dolu, tak vo vyšších až po teológiu; k tomu o návštěvách slovutných mužov slovenských, poctivších ústav a spevokoly hlučné. Menovaní sú medzi hosťami spoločnosti: Václav Štulc[490](„duše nejvřelejší, nejsvobodomyslnější, který k nám z Česka takové zprávy zvěstoval, o nichž sme se my ještě nenazdali“), Lichard,[491]Miloslav Hodža, Boleslavín Vrchovský — tento sa i teď tu baví — můj bratr (Karel),[492]Melna,[493]Brózik,[494]Vanko,[495]Hroš[496]a jiní. Bylo tu rokování, plesu! Teď očekáváme polského knížete Lubomirského, mladíka as 20-letého, Slovana vřelého. Z theologů šťávnických sem přišedších ani jeden nevstaupil do Společnosti, ba jak mi řeknuto, není možné těch lidí nakloniti, poněvadž hroznou nenávistí na vše, co slovenského, rozžati jsau!“Posledná poznámka, akých v listoch Štúrových o učeníkoch Bolemanových veľa jesto, dotvrdzuje úplne to české porekadlo: „Když se káně zjestřabí, hůře drápe, než rozený jestřáb“. Odrodilstvo štiavnických študentov jediný prameň svoj má už od pol stoletia v Štefanovi Bolemanovi, v tomto arciodrodilcovi všetkých odrodilcov! Čech rodený[497](lebo sa narodil r. 1795 v Križliciach z otca českého kňaza evanjelického a matky slovanskej), otec bol rodený Slovák z Dežeríc v trenčianskej stolici, a synáček príduc do Štiavnice za učiteľa, stal sa tam najzúrivejším maďarónom, ktorý dary Slovákovi od Boha dané vždy najčinnejšie obracal proti národu svojmu. Odplať Boh tejto „kani zjastrabenej“ všetky tie rany, zapríčinené drápmi odrodilstva srdcu Štúrovmu a srdcu národa slovenského!Štúr vzdor klike štiavnických odrodilcov, novou vždy silou zo štúdií svojich sa naberajúci, ostrosťou neúprosnou vrhol sa na prísne zachovávanie tohoto nového zriadenia a vzal do prísnejšej kázne mládež visiacu na sebe. Výbor zasadal často, premietal otázky nadhodivšie sa a vykonával uzavretia spoločnosti. Pododbor zvláštny, dopisovateľský, prejal obšírne dopisovanie nielen so spolkami študentov, ale i so spoločnosťami verejnými za hranicou, potom s kruhmi vlasteneckými i jednotlivcami, vyznačivšími sa v obrane národa slovenského, v domáhaní sa o právo prirodzené i písané národnosti slovenskej a v rozširovaní osvety a vzdelanosti medzi všetkými vrstvami národa.Spoločnosť rozšírila svoje účinkovanie menovite tým, že vonkovským údom, mužom učeným a už v úradoch postaveným, diplomy členstva spoločnosti slovenskej udeľovala a ich do krážov činnosti svojej priťahovala, udržujúc s nimi stále dopisovanie a držiac ich v evidencii celej svojej činnosti a práce údov svojich „na národa roli dedičnej“. Štúr obstarával knihy a bol spojivom spoločnosti navonok. Výbor účtoval a obstarával expedície, viedol dozor nad knižnicou, nad mravným stavom údov spoločnosti, vykonával disciplínu proti vystupujucim z riadu a zbieral pilne všetky zprávy a noviny zo sveta slovanského, ktoré potom pri rozsiahlej korešpondencii v známosť uvádzal členom i nečlenom von z Bratislavy bývajúcim. Bol to v terajšom spôsobe hovorenia slovanský denník politicko-literárny.Predveďme si spôsob vtedajší účinkovania Štúrovho. Smutne dotkla sa srdca jeho zpráva, že Daniel Sloboda, kaplán myjavský, jeden z najčinnejších, vysokými myšlienkami bohate horujúci učený mladý muž, rozlúčiť sa mieni s vlasťou slovenskou, prijmúc pozvanie za farára na Rusavu v Morave. Z tejto príležitosti dal jednému z „dopisovateľov“ výboru písať a i vlastnou rukou doplnil list nasledujúci:„V Prešporku, 23. února 1837. Drahý Bratře! Kochané Tvé psaníčko ze dne 16. prosince 1836 spolu i s penězi na 2. svazek Starožitností ještě vloni jest mi dodáno: avšak lituji, že ještě ani nyní žádosti Tvé vyhověti nemohu. Třetí sv. Starož., Bůh zná jaková toho příčina, ještě nás nedošel, už sme se domnívali, že toho nedostatečnost předplatitelů jestiť příčinou, než z listu Štulcem v těchto časích Vrchovskému psaného vyrozuměli sme, že Starožitnosti druhýkrát už — pro veliký odbyt tisknuty jsau. Jaknáhle nás dojde, pořád při první příležitosti žádosti Tvé vyhovíme.Ty se míníš s vlastí naší rozloučit? Smutnátě to a přeškodná vlasti naší lučba! S Tebou opět jedna zmužilá, nepravostem utlačitelů našeho národa vzdorující zeď vlasti naší zmizne. Ovšem, jestli jen nevyhnutně vlast svou opustiti nemusíš, neopouštěj ji!Nebude Tobě nemilo zprávy některé o nejnovějších udalostech slyšeti. V Záhřebě na seminarium povstala národní společnost, která 100 údů počítá. V Šťávnici na ev. lyceum národní československá společnost snahou Hojiča,[498][499][501]tamějšího diakona, vznikla. Kocaurkov od Chalupky v Praze[502]s obrazy se tiskne. (?) „Slávy Dcery“ už ani jeden výtisk nezbývá, uzřímeť nové vydání. Že její původce medailliu od Ruské Akademie nauk obdržel, to tě již tajno nebude. Ještě jsem se Ti o novém úřadu mém ani nepochválil. Dištriktuální Convent nedávno tu shromažděný, na podanou mládeží slovenskou prosbu, učinil mne Palkovičova suplentem řeči a literatury slovenské, než tak, že Palkovič (v pravdě jen quasi professor) sotvy nakukne do školy. Společnost naše pevně ještě stojí a naději se, že i dále pevně bez nejmenšího uražení trvati bude. Juž nemoha déle meškati se s Tebou, jsem docela Tobě oddán. Měj se dobře na žádost Tvého věrného bratra Ludevíta Štúra. P. S. Přijallis listinu od Společnosti? Co učinit se Starožitnostmi Tvými a p. Kolényho? Kam je poslati? Ještě něco: Boršodská stolice[503]Potisské superintendencii dala rozkaz, by tato všech knězů, kteří by maďarsky neznali, pensionovala, do všech slovenských chrámů maďarské kázání uvedla, na budaucně pak aby nemaďara za kněze nepřipustila a jiná hlaupá, sprostá, despotická nařízení. Superintendencia ale pěknou ji dala odpověď: ,Simpliciter refragamur, non admittimus, nec unquam admissuri sumus.“[504]— Právě nyní v Jesenského listě čtu, že Kollárova Mína zlehla. Cože má? Tolik co nic — dívče.“Toto je písané rukou „dopisovateľa“; a ku vysvetleniu posledného vtipu slúži sa poznamenať, že Štúr a jeho škola za zlé mali Kollárovi jeho ženbu, ich nádeje potom všetky opierali sa o mládencov budúcich. Štúrovi tanula na mysli idea istého spôsobu jansenismu slovanského, ktorú v pevnom mal úmysle uskutočniť. Ako Jansen, nepriateľ jezuitov, reformovať chcel katolicizmus bez toho, že zatiahol by či napravo do luteranizmu, či naľavo do kalvinizmu, a učeníkmi svojimi veliký zástoj hral v bojoch o nepodľahlosť Nizozemska,[505]jednak proti Španielom ako Francúzom, samostatnosť svoju vymáhajúcim: tak i Ľudovít Štúr vo snách svojich o blahu Slovenska čerpal potravu svoju i z príkladu zápalov a nadšenia jansenistov. Hinc illae lacrymae[506]i nad narodením sa Kollárovi veľkému dievčaťa jediného. Keby bol syn, býval, boli by mu títo naši Jansenovia[507]in spe[508]i ženbu jeho odpustili. Pekné to sny mládeže tejto, ale len sny bez poradenia sa s Pánom Bohom, riaditeľom osudu národov. — Koniec listu dopísaný je už len rukou Ľudovítovou, a znie nasledovne:„Jesenský, učitel v Pešti, Tě žádá, poněvadž na r. 1838 založí nový almanach,[509]bys’ mu nějaké práce odeslal. Snažně tedy Tě prosím, bys’ žádosti této, možno-li, vyhověl.Vida, že ostatní toto můj list, jenž k Tobě píši ve vlasti slovenské jsaucímu, rozžehnávám se s Tebou, bratře náš. Kráčej na cestu tuto směle, ana tak býti musí, milost Boží a duch Slávie vodiž Tě po všech cestách Tvých. I tam vlast naše, kam kráčíš, i tam lid náš, i tam — ó hoře — bídy a slzy jeho!,Jesteśmy bracia jednego słova, będźmy i jedney duszy a moc piekielna narodovości naszey nerozerwie.‘[510]Toto ještě, co do pamětníka Tvého píše Ti Tvůj věčně věrný bratr Ludevít Štúr, v. r. Náměstník řádný professoratu řeči a literatur, pak dějepisu národů slovanských na lyceum v Prešporku a zdejší společnosti slovenské Místo-Predseda.“Z tohoto listu dozvedáme sa hodnoverne, čo veľmi dôležité je pre nás, že dištrikt preddunajský cirkvi ev. a. v. vplýval podstatne na profesorát reči a literatúry slovenskej na lýceu bratislavskom. Vplyv tento vyeskamontovať si dovolil dištrikt rečený miestnej cirkvi prešporskej, sebe podriadenej. Kmotrovia pritom boli na jednej strane haraburdáci z Pešti, od takrečeného generálneho konventu, korporácie to ostatne nezriadenej a od nikoho, kto nechce, ani neuznanej, šovinizmu maďarónskemu slúžiacej, na druhej strane ale chabosť seniorov a zlá vôľa seniorálnych inšpektorov,[511]ktorí každoročne konventujú, dištrikt zastupujú a túto perlu dištriktu zašľapovať do blata pomáhajú. Pár advokátov a súkromníkov požunských s profesormi a kňazmi prešporského lýcea zasedajú za vrchom stola a seniori a inšpektori skvejú sa tam už blízko pol stoletia, a profesora slovenského volí prešporská cirkev[512]vždy takého, ktorému sa ani nesníva o histórii literatúry a o reči slovenskej. Bibliotéka ústavu zamknutá — okradená mimo toho — neslúži mládeži ani národu. Takto pečujú otcovia dištriktu o mládež, ktorá vychovávať sa má ku službe cirkvi a národa! —Ľudovít Štúr trpel mnoho v následkoch oných otrasov študentských na lýceu; jeho moralita a duchovné víťazstvo bol tŕň v očiach maďarónskyoh haraburdákov, a preto mu i hrozilo viac ráz nebezpečenstvo osobných urážok, nepočitujúc nesčíselné denunciácie a priekorizne všakového druhu. Roku 1837 ešte uvalil na neho konvent suplentstvo Groszovho profesorátu, histórie všeobecnej a štýlu latinského. Tieto práce zlomili konečne silu jeho zdravia a on upadnul do ťažkej nemoci, z ktorej však pomocou lekárov a verného opatrovania povstal, a píše o tom a o bolestiach všetkých, ktoré znášal, nasledovne:(Na Zocha zo dňa 26. decembra 1837). „Milujme se, bratře! Tvé obadva listy sem přijal, onen první ač v bolestném stavě s radostí, tento, ač v lepším položení, s žalostí a zármutkem. Byl sem totiž, přijímaje předešlý, těžce nemocen, ale vytrhnul mne z nebezpečí Dr. Mayr,[513]přišedší ke mně co posel blaha: buď mu díka za to ode mne. Měl sem padnauti do zapálení plíc, což sem z mnohého namáhání dle výpovědi lékařovy dostati měl: přešlo již všecko a já znovu se vidím v lonu milé Slávie, v lonu Vás, milí bratří, s nimiž se co den kochává duše má. Pozdravuji Vás opět srdečně, tisknu vás k rozčilenému srdci, jenž Slavii jen a v ní Vám věčně klopati bude. Druhý list mne pohřížil do zármutku, vida z listu Tvého bídu a utlačení nevinných rodáků našich. O, Bratře! nad tímto já častěji lkávám a věru nemáme, nemůžeme býti veselými, dokud tento stav tíží rodáky naše. Ale, bratře, považuje vnově vznikající život Slovanův, považuje dějiny národu okem skaumavým, volněji oddechuji sobě a jsem té pevné naděje, že nezadlouho na pohořích otčiny naší stkvěti se budou nápisové takoví, jakový jest onen na věčně slavných Thermopylách.[514]Považuji dějepis a vidím, že zlé to největší, feudalismus totiž a z něho vyplynulá aristokracie byly příčinou tisícera strastí, neštěstí a záhub, jenž stíhaly upřímný rod náš, při čemž ta sladká myšlenka proniká mysl mou, že ono zlé není původem u národu našeho, ale jest přineseno k nám a vtisknuto na nás od národů cizích a jmenovitě na Slováky od Maďarů, národu, jenž nic výtečného nepodnikl, ale vždy nelidské, ohavné zámysly kul a je uskutečňoval. Mnoho bych Ti o tomto měl povídati, možná že kdysi, přijda do Tater, o tom Vám tam pomluvím. Teď (hlavní jest má péče zásady ony a ducha toto nám záhubného mladíkům našim oškliviti, což i dělati musíme, chtějíce, abychom zároveň s jinými Slovany, kde to již na velikém stupni má místo, kráčeli. Polsko pouze za příčinou ducha toho padlo, ale vstane v jiném duchu, jak nám to nyní náš Lelewel[515]nastínil ve spisu: „Odradzająca śię Polska“.[516]Jestli co nenávidím na tom světě, jest dozajista duch tento (feudalismu).“Píše Ľudovít svojmu Ctibohovi ešte i o daktorých návštevách, ktoré toho času prijala spoločnosť, ako Mušického[517](mladšieho), Vuka Štefanovića Karadžića,[518]o cestovateľoch slovanských atď. a dotušuje velice na to, aby za ľud zaujímali sa všetci, o dobro ľudu pečovali, k ľudu hovorili i písali. Pozoruhodná je výpiska listu Poliakov, písaného Štúrovi, o ktorých i sám hovorí, že preto padli, že sa o ľud nezaujímali, ľudom pospolitým pohŕdali. „Bojcie się Boga, — znie tá výpiska listu poľského — pracujcie, bo u Vás jeszcze bardzo kiepsko rzeczy stoją a moglibyście przecieź juź wiecéj mieć plonu własniego. Puśćcie tam tych Aristotelesóv, Platonóv! Lud, Lud! to mi to! Dla ludu pisać, tam się najvięcej ojczyznie przysluźysz jeden i drugi.“[519]Okolo Štúra radi sa hromadili i sami lepšieho ducha Poliaci, ako to i výpiska táto svedčí, a on býval druhom verným každému Slovanovi, ktorého duch niesol sa k ľudu. Opravdu nenávidel pýchu a tvrdé nakladanie s národom pospolitým. Romantické blúznierstvo, najmä v poézii rozkladavšie sa, nenávidel podobne.Spoločnosť slovenská, ako som už pripomenul, vydávala diplomy a sprostredkúvala vzájomné dorozumievanie sa medzi mužmi v úrade postavenými; písala na učené spoločnosti slovanské a na rozličné spolky slovanské, toho času už stávavšie; z Petrohradu prišla na jednoduchý prosebný list bohatá zásoba kníh na dar knižnici slovenskej, čo prirodzene veľa šumu narobilo, ale aj česť a úctu vymohlo mládeži s tak čestnými spoločnosťami učených mužov vzájomný pomer majúcej. Ševrlay čestital[520]Štúrovi k tak znamenitému daru. Ak vykázal ruch verejný v národe daktorých, lebo bár i len jedného muža, ktorý vynikol na verejnosť ako obranca ľudu, ako národnej veci zástupca, ak vznikli dobrodincovia národný ústav bratislavský napomáhavší atď. tu hneď naloženo odboru dopisovateľskému prichystať listy poďakovacie, ktoré sa výboru predostreli, posúdili, opravili, potvrdili a podpísané na patričných odoslali. Mám pred očami taký jeden prípis na „Velkomožných a Vysoceurozených Pánů Laskavých Dobrodinců“ v Nitrianskej stolici, a druhý „Drazeváženým a Laskavým Paním a Pannám Dobrodinkyněm ústavu pro řeč a literaturu slovanskou v Prešpurku“; tamten je zo dňa 28. marca 1838, tento zo dňa 12. apríla. Z tých prípisov vďaky veje čerstvý duch nového veku. Kladiem tu na dokázanie niektoré miesta z dopisov rečených. Na nitrianskych dobrodincov píše medzi iným táto mládež prorokov:„Vaše, Draze vážení, velectění Dobrodincové, šlechetná vůle byla usnadniti dosažení cíle, který sme sobě na prešporském lyceum študující Slované předsevzali a který v tom pozůstává, v materské naší řeči se vzdělati, klesající slovenskau naši národnost chrániti, spících našich Slováků k lásce k národu svému probuzovati a vůbec vzdělanosti a osvícenosti, bez kteréžto žádný národ šťastným býti nemůže, mezi milými našimi Slováky napomáhati a rozšiřovati. Z tohoto již poznáte lehce, jak veliký z dobrodiní vašeho Dr. v. p. p. Dobr.[521]užitek pro opuštěné Slovensko naše vyplývati bude. Ono dává do rukou prostředky mladíkům, nimiž by neyprve sebe, potom pak, když tomu čas přijde, i spolurodáky své vzdělati a osvítiti mohli; ono jest krásným a vznešeným lásky a dobročinnosti k národu příkladem, mezi našimi Slováky dosavád ještě bohužel řídké, kterýžto znamenitý příklad mnohé jiné ještě spící aneb probudí, aneb zajisté zahanbí. I ovšem že zahanbiti může a musí, nebo velký jest počet takových, anť jsauce pouze ze slovenské krve pošlí, předce za věc svědomí a za hanbu sobě nepokládají k Maďarům netoliko si přiznávati, nýbrž s těmito kde jen mohau Slováků pronásledovati, potupovati a národnost jejich jim odnímati, aby tak na zříceninách národu našeho blaho a štěstí národu maďarského založiti a upevniti mohli, nevědouce, že ani práva, ani sil dostatečných k věci této Bůh jim nepropůjčil. Avšak i tyto bezbožnosti Bohudíka pomalu přestávají a daufáme, že časem svým docela pominau, nebo duch Slávy vznáší se nad rozsáhlým národem Slovanů a obživuje prsa každého národ svůj věrně milujícího Slovana. Rus radostně ruku tiskne statnému Čechovi, Moravanu, Slovákovi; zmužilý Polák bratrsky objímá Srba, Chorváta, Dalmatynca a všecky k slovanskému národu přislauchající spolubratry, tito pak zase všickni vespolek upřímně sebe vítají, co synové jedné matky, předlauhý čas jeden druhého neviděvší. Povstávají i na Slovensku našem mužové slavní a zmužilí, národu našeho se ujímající, ježto bychom vděčně pojmenovali, kdyby sláva jejich dále, než my ji rozšířiti můžeme, nezasahovala. Oni se usilují slávu předků našich před útržkami cizých utrhačů obhajovati — nebo slavní byli předkové naši a nikdy v tom stavě, v jakovém my nyní jsme —; oni napomáhají vzdělanost a umění v národu našem a na tom pracují, aby národ náš slovenský, tak od dávna opuštěný, jedenkráte již do řadu národů ve světě předních vstaupil a tohotéž štěstí požíval, jehož oni požívají. I literatura naše slovenská od některých časů, co se totiž láska k umění v národu našem probudila, krásně se rozvíjeti a květnouti počíná, ačkoli ne tak ještě, jakoby ku přání bylo. Vycházejí dosti mnohé časopisné knihy, jakožto: Časopis českého Museum,[522]spis převýborný, na němž mnoho učených Slovanů pracuje. Zvláštní také pozornost zasluhují „Květy“, čili časopis tak zábavný, tak též i mnoho k poučení v sobě obsahující. Vychází také i „Včela“ s „Pražskými Novinami“; „Časopis pro katolické duchovenstvo“;[523]„Časopis technologický“[524]řemeslníkům — obzvláště užitečný; „Hronka“, národní slovenský náš časopis, mnoho užitečného obsahující; „Krok“,[525]vší chvály spis; „Přítel mládeže“,[526]mládeži obzvláště převelmi potřebný a prospěšný; „Listy pro polního hospodáře“[527]a mnohé jiné, jenž netoliko jiných národů spisům po boku státi mohau, anobrž z mnohých ohledů daleko za sebou je ponechávají. Toto všecko k tomu připomínám, jestliby asnad některý z Vás, Drazevážení etc. tohoto povědomost neměli, by sobě spisy takovéto, nejen ducha ušlechťující a vzdělávající, nýbrž i sevnitřní člověka štěstí napomáhající, zaopatřiti aneb i druhým poraučeti mohli. Vyhovívá se zajisté ve mnohých věcech národu našemu muži učenými a mohlo by se i více ještě a mnohem více konati, kdyby větší částka Slováků lhostejnou sama ku svému jmění nebyla, ano i, co tak často pozorovati lze, do vnitrností svých nezuřila. Velkau pročež a nevyslovnau radost cítíme nad dobrodiním, které Ste knihovně našeho ústavu prokázati ráčili“ atd. Podpisy nasledujúce stoja na listine tejto: Ľud. Štúr v. r., náměstník professoratu slovanského na lyceum; Dan. Jaroslav Bořík v. r., knihovník a účtovník; Miloslav Josef Hurban v. r., dopisovatel; Jan Vlastimil Pellar[528]v. r., dopisovatel; Domolub Imrich Blažkovič v. r., výboru přísedící; Jan Bojmír Petrikovič[529]v. r., výb. přís.; Bojislav Jiří Záborský v. r., výb. přís.; Pavel Volnomil Baraňay v. r., dopis.; Jan Dalibor Zimáni[530]v. r., dopis.; Horislav Škultéty v. r., místo-knihovník; Radoslav Ondřej Šolc[531]v. r., protiúčtovník (ako je označený na poistenke patričnej).Nie menej zaujímavé budú terajšiemu obecenstvu slovenskému, než tieto mená mládeže, mená oných dobrodincov nitrianskych, ku ktorým zneli tieto slová vďaky nadšenej, k dotvrdeniu toho, aké hrozné prevraty v srdciach a pochopoch spôsobila u mnohých nešťastná maďarománia. Čítame na poistenke mená statkárov, stoličných úradníkov, farára jedného, ako: Ján Pettyko,[532]slúžny, Jozef Conrad, stoličný boženík, František Dohnányi, podobne, Štefan Šubert,[533]právnik, Pavel Kuttálek, notár, Ján Klszák,[534]farár, ktorí všetci stratili potom kočiša a stali sa najúhlavnejšími nepriateľmi a protivníkmi mládeže slovenskej s národom svojím idúcej. To, čo tak vrúcne a obetivo r. 1838 podporovali, osvetu a vzdelanosť národa slovenského, za desať rokov potom šibenicami a inými teroristickými prostriedkami stíhali, prenasledovali a vykoreňovať sa namáhali.Druhý podobný list zo dňa 12. apríla 1838 s tými samými menami vďačnej mládeže a ich vodcu, plný je najútlejších výrazov k paniam a pannám nitrianskym, zúčastnivším sa na zbierke ku dobrému knižnice ústavu bratislavského. Panny vtedajšie stali sa matkami, vychovavšími a vychovávajúcimi synov a dcéry národu, kdežto dcéry tých, čo odrodili sa spolu s nimi, kúšu trpký chlieb starých panien. „Panslávky sa vydávajú jedna po druhej, a my, Maďarky, sedíme,“ sťažovala sa po tridsať-štyridsaťročných snoch haraburdáctva svojich rodičov jedna taká odrodilá dcérka. Milá brachu, Pán Boh nie je náhly, ale je pamätlivý, choď a plač na hrobe pomaďarčeného Slováka otca a aspoň na starosť opusť sen haraburdáctva, ak nechceš ešte horšieho ovocia okúšať na zemi zradenej! Mládež vtedajšia, vďačná pannám národným, bola prorockou vo výrazoch vďaky svojej.Odbor pre dopisovateľstvo mal plno práce, keď hlava Ľudovítova plná bola diktátov rodohájnych, a výbor musel často zasadať cieľom posudzovania prípisov rozličných. Rok 1838 plný bol stíhania a prenasledovania Štúra i mládeže. Toho času mal velikú gardu horlivcov rozuzdených Ján Breznyik, ktorí kládli polená na oheň; boli to menovite Elefánt,[535]Zolnay, Solárik,[536]Kyčka,[537]Mocskónyi,[538]Liptay,[539]Kellner,[540]všetko Slováci ako repa, ale haraburdáci maďarónski trinástej próby. Títo nemohúc podlými svojimi denunciáciami nič proti Štúrovi previesť, spikli sa proti učeníkom a nasledovníkom jeho, a nepokoje tieto zapríčiňovali Štúrovi mnohé trápne hodiny.Na počiatku r. 1838 spikli sa Maďari a umluvili medzi sebou, že budú sláviť pamiatku onej rebélie študentskej (viď „Slovenské pohľady“ I., 3., str. 205 a nasl.);[541]o čom keď pedel profesorom zprávu podal, tí zaraz oboslali si primipilusov a prísne, pod najostrejšími trestami zakázali im podobné demonštrácie, upozorniac ich na dané čestné slovo i podpisy vlastnoručné. Ale haraburdáci títo predsa pitím a hulákaním oslávili rečenú výtržnosť. Tentokrát, pravda, ani jeden Slovan nezúčastnil sa na demonštrácii tej, čo Breznyik a všetci zvýš podotknutí Štúrovi pripisovali a na Štúra všetok svoj hnev a celú zúrivosť vyliali. Zadali žaloby na všetky strany, že Štúr kazí mládež, že vštepuje nenávisť proti Maďarom, že búri proti vláde, že nebezpečné zásady roztrusuje, že s Rusom drží atď. Hovorilo sa silno, že i na konsílium tieto a podobné žaloby zadávali; a zdá sa, že tomu tak bolo, lebo do tohoto času padá zakázanie spoločnosti slovenskej[542]od námestnej rady. Zákaz ten však vzťahoval sa vskutku len na meno, ústav reči a literatúry slovenskej zostal nepohnutý a Štúr námestníkom profesorátu a predsedom ústavu učencov reči a literatúry slovanskej. Denunciácie teda Breznyikovcov, Solárikovcov, Močkoniovcov, Kyčkovcov nič nepomohli im proti Štúrovi, ktorý námestníčil porád nielen za Palkoviča a predvodil mládeži slovenskej, ale i za Schröera a Grosza, profesorov ťažko chorých. Vidiac, že touto cestou k Štúrovi nemôžu pristúpiť, niesli sa povesti zostrašujúce, že ho kameňom v noci, keď študovať bude, čo známo bolo každému, okaličia; áno, striehnuto po ňom večerom, takže spoločnosť celá Slovákov a Srbov, starostlivá súc o vodcu svojho, i nočnou chvíľou strážila kroz zvolených jednotlivcov dom, v ktorom býval. Samého, ale nikdy nenechali vychádzať na prechádzky. Terorizmus tento trval tak dlho, až sa všetko zase skončilo vyhodením asi šiestich výstupníkov zo škôl, iných vyšmarením z konviktu a zložením Breznyika z námestníctva maďarskej spoločnosti, ktorá tiež síce zakázaná bola, študenti však meno ústavu svojho porád len spoločnosťou menovali, líšiac sa tým od Slovákov, ktorí vrchnosť poslúchli a ústav svoj viacej spoločnosťou nemenovali. Čo sa potom v lone študentstva dialo, na to leje nám svetlo jeden list Štúrov zo dňa 24. februára 1838. Píše svojmu Zochovi medzi iným:„Breznyik jest z náměstnictví maďarské řeči svržen, asi 6-ti jsau vyhozeni, jiní z convictu vymetáni a všelijako potrestáni. Na tom pracovali (Maďari), abych i já z náměstnictví jak slovanského, tak řeckého a i z toho, které sem teď na místo Grosza v secunde obdržel, svržen byl, ale jejich práce byla daremná. Nyní před několika dny zase hlavy pozdvihli na homiletických cvičeních,[543]kdež by milý náš Baraňay, pilný, horlivý Slovan, řeč držel, jenž jak od přednosty p. Šimka[544]schválena, tak ode všech dobře smýšlejících za výbornou uznána byla. Kyčka, hlavní vůdce šeredníků oněch, jsa tajemníkem, vepsal síce saud tak, jak by vypadl, ale potom přidal na konci poznamenání, že „ta kázeň proti všem důvodům přednostovým a „fraudulentorum exlegis societatis slavicae[545]— ač ji nikdo více společností nevolá — membrorum“ nanic hodná byla.“ Tu se strhla hádka, p. Šimko požádal zpět pamětnici; on ji vydati nechtěl, ale na rozkaz p. Martinyho, nynějšího správce, vydati přinucen byl. Dali na to v počtu 17-ti prosební list na p. Šimku před senát, v němž jej ze strannictví, z neschopnosti atď. bezbožně obviňovali. Šimko i Slováci rečníky šlechetnými, Borikem a Krausem,[546]žádali zadosťučinení; byla držána rada professorů. Ta byli všickni předvoláni; žalobníci oni na Slováky výš jmenovaní žaloby přednesli a i z Tvé písně řádky, které znali, žalobně přednášeli: „umřeme za otčinu.“[547]čímž nás do podezření uvésti chtěli. Šimko řekl, že to výborné jest. Martiny některé z odrodilosti a všecky ze lži obvinil, Greguš jim chyby latinské v prosebném listě učiněné vytýkal, ač se oni předtím za Cicerony[548]drželi. Kyčka svržen jest z tajemnictví, jiní písemně své lži vyznat a za odpuštění prositi musili. Zapamatuj si, můj Ctibohu, jmeno: Kyčka, Elefánt, Zolnay, Solárik, Močkoni, Liptay, Kellner.“Okrem činnosti vo spolku „učenců“ dosiaľ vylíčenej zanášal sa Ľudovít ešte i myšlienkou každoročne vysielať cestovateľov z ústavu do zemí slovanských a zariadením písaného časopisu; čo sa aj skutočne previedlo, bár v cestu sa kládli temer nepremožiteľné prekážky. Všetko zaiste bolo spojené s materiálnymi obeťami, ktorými mládež zväčša chudobných rodičov i tak obťažená bola. „Kde je raz idea, peniaze byť musia; len zaľúbte si ideu pravdy, a nič vám nebude nemožným,“ hovorieval Ľudovít proti tým, čo oči sklopovali, kedykoľvek prišla reč na nové obete. Cestovanie mládeže je nevyhnutné. Bratov svojich poznať a im seba poznať dať je taká idea, ktorá nesmierne úžitky donesie národu. A čože chceme iného, ako prospieť teraz i budúcne národu? Konečne uznieslo sa na tom, že po desiatniku[549]každý mesiac dá každý člen na cestovateľa; každomesačne sa dá celá suma zobraná do sporiteľne mestskej a na konci roka vyberie sa i s úrokmi a oddá sa patričná potrebná suma dľa uznania cestovateľovi. Cestovateľ však bude zaviazaný cestopis svoj tlačou vydať. Takýchto cestovateľov vyslal ústav troch. Do Chorvátska a Slavónie bol vyslaný v prázdninách 1838 Pavel Ollík; r. 1839 som bol ja vyslaný do Viedne, Čiech a Moravy; r. 1849 Aug. Hor. Škultéty do Haliče. Tlačou vyšiel iba môj cestopis.[550]Idea písaných novín nebola ťažká k prevedeniu, keď pritom nebrala sa do súčinnosti vôbec celá spoločnosť mládeže, ale zasvätení boli do tajomstva iba starší niektorí a vec išla viacej na vonok. Zriadilo sa totiž „dopisovateľstvo“[551]s členmi vonkovskými, z ktorých jedenkaždý povinný bol čo najčastejšie o udalostiach dôležitejších národa, literatúry, spoločenského života atď. týkajúcich sa ústrednému „odpisateľovi“ zprávy podávať, pri nedostatku predmetov však zaviazaný bol za dva mesiace aspoň jeden raz obšírnejšie zdeliť svoje náhľady a nárady k prebúdzaniu národa smerujúce. „Odpisovateľova“ povinnosť bola však prinajmenej každý druhý mesiac všetky dopisy, zprávy, nárady atď. buď celkom odpísať, buď vo výťahu podať a rozposlať na všetkých členov tejto spoločnosti dopisovateľskej po celom Slovensku rozšírenej, rozumie sa, že s vynechaním odpisov pre toho člena, od ktorého pochádzali. Jednotlivé dopisy, ktoré hodili sa pre verejnosť, uverejňoval odpisovateľ v „Květoch“, týždenníku českom, ktorý považoval sa za orgán doplňujúci túto dopisovateľskú spoločnosť. Za prácu túto dostával „odpisovateľ“ od každého člena na svoje potreby polročne 2 zl. šajnové. Ku odpisovaniu užívalo sa mladších študentov, ktorí ale ani nevedeli, čo robia, lebo obyčajne dalo sa im len po nesúvisiacich kusoch k prepisovaniu. Prvým odpisovateľom bol, ako rozumie sa to samo sebou, Ľudovít; po jeho odchode obstarával odpisovateľstvo Pravoslav Červenák; po tomto do konca školského roku 1840 bol som ja, po mene, vidí sa mi, August Horislav Škultéty, a tak trvalo to až do návratu Štúrovho z vysokého učenia do Bratislavy.Ešte nádobno mi opätovne pripomenúť, že Štúr v tomto období života svojho tak činného potiahol do krážov činnosti svojej mládež v nižších triedach gymnázia. S týmito skladali sa i verejné skúšky, pri ktorých prítomní bývali prednejší údovia spoločnosti slovenskej a rozdávali sa pilnejším a horlivejším odmeny pilnosti v knihách záležajúce. Ostrý zrak Štúrov vedel vynájsť talenty a tie potom veľmi pečlivo ošetroval; velikú pozornosť venoval ku koncu svojej prvej bratislavskej periódy najmä šľachte slovenskej. Mladíkov zemianskych rád priťahoval k sebe a ukazoval im, čím stať sa majú v národe, ak chcú slúť opravdovými šľachticmi. On bol jeden z tých kresťansky nastrojených mysliteľov, ktorí nezávidia šľachte prednosti a vyznačenie v spoločnosti ľudskej, žiadajú však od nej, aby vnukovia zaslúžili si v národe postavenie vyvýšenejšie, ktoré dedovia zaslúžili si svojho času. Veľa sĺz vylial nezapomenuteľný náš Ľudovít nad odrodilou šľachtou slovenskou. Vo velikej úcte stáli u neho bohatieri šľachty slovanskej na všetkých stranách a vo všetkých plemenách slovanských. Čisté zápaly duše Štúrovej v ohľade tomto vidíme vo dvoch prípadoch z vlastného jeho pera. Daniel Sloboda zachoval nám jednu, mojím vedomím dosiaľ neuverejnenú „Odu u rovu Soběského“.[552]Kladiem ju tu:„Hrobko temná, jenž v pokoji kolébášotčiny slávu, prolomiž mžikem se!Vzhůru, jenž dřímáš, zmužilý Soběský,v stánku tichúnkém.Ne, v propasť děsnou stonavým sa rúti[553]hlas hrobu z spánku? Vztekavý-li Osman[554]své meče brúsí, chtěje zas dobýtivídně Rakúské?“Ne, v propast děsnau stonavým sa rútioddechem Polsko, — studená Morana[555]v náručí svírá ubohé vnuky tvé,slyš, duchu, pád jej!Tamto krev polská, ceděná pro Vídeň,ještě neschladla, šlapajú po ní[556]pakti, kteréž branná ruka tvá vytrhlazáhubě věčné.Skryj, šerá noc, čin! pochodeň kde barvív hrobu tváře bledavým pableskemlíce hrobařů, ta jdau utíratlauče kahance.V zápětí však trest, nebo jenž doháráknot, ruměncem tvář řeravým polívátěchto, pak světla k vidění podáváskutku šedého.Zábudo! matko zlolajého hříchu,stránce líčidlo spravuješ protivné,nímžto barvíš tvář, že ji více poznaťod tedy nechceš.Pěstuje trudná zrozeňátko matka,s úsměchy vlastním napojí ho mlékem,k spánku vábívá snonosným pěvem, aždítě zadřímá.Květnaté sbíhá chlapeček palúky,s súvěkými když po sadech honíváptáky, derží stráž v křovině starostnámatka na chlapce.Jaktě odrostá, vede zas rodičkapéči, by vzdělat mohla syna, nač hozásobí, v další odešlauc ho kraje,selzy vlévá.Tento přijda v svět, studený ku matce,mléko v žilách svých máti víc necítí,pěv materský víc rozuměti nechce,ba zlořečí mu.Národe slavský! tato Ty jsi matka,tvůj nevěrný syn Tobě hrob zamýšlí,ten, za nějžs’ krev lil, zrumovav ti obce,hrob vykopal již“.Forma rímska básne tejto nemálo prekáža voľnému vzletu citu, predsa svieti riadkami týmito jasná, hlboká myseľ a vrelý cit rodinný Štúrov, ktorý odrodilstvo slovanské nevedel hroznejšie označiť ako nevďačnosťou syna ku matke. Šľachte vystavil vzor Sobieskeho,[557]nepriateľov charakterizoval historickým faktom vraždobnosti k Slovanom starej Austrie.[558]Všetko samé fakty.Hlbšie a výmluvnejšie hovorí nám báseň, spievaná mládežou na Devíne, ktorú tiež básnilo rozžialené nad národom svojím srdce Štúrovo:V rumích Slovensko![559]žádný ho nekvílí,osiralá vlasť, hyneš každou chvílí!Máť nám zemíra ode smutku, strasti,kde tě najdeme, drahá máti, vlasti?Od toho času, co jsem opuštěná,lkala sem sama: včil už umořenánářkem zacházím, nevolné siroty,plačte nade mnou a na své trampoty.Nad smutkem sešlau saďte jíhu smutnau,její šum bude pro mne tryzny lutnau,neb snad nebude jiný ji slaviti,máti nemá v svých synů zemi hníti.Milé mé děti, s Bohem ve svornosti,samy jste, Máť vám brzo složí kosti,před hrobem jest to poslední žehnání,v hrobě umlknau Matčina volání.V rumích Slovensko, žádní ho nekvílí,osiralau vlast plačme, bratří milí,aspoň my, ana zemírá od strasti, —nikde nám Máti, nikde drahé vlasti.“Toto je obraz Slováka! Nemá vlasti! Štúr takto rozohniť chcel mlaď nádejnú, ktorá nie tak ľahko dá si skutočnosti vyrvať kusy života svojho a vie sa zapáliť za ťažké úlohy, za vydobývanie vlasti sebe upieranej. Ľudovít sa rozžialil takto na hroboch otcov, na Devíne, takto zobrazil si osud národa slovenského, tu svoju vlasť udržujúceho, prácou, krvou svojou brániaceho a predsa bez vlasti súceho. Nič zlého sa netklo vlasti, aby nebolo sa to dotklo i jeho, ale nič dobrého, ktoré prišlo z ruky božej a z jeho spoluzásluhy o ňu, nemalo sa dostať Slovákovi. Ľudovít zhlboka žialil a žiaľu zožierajúcemu ho výraz dával najživší, ale nikdy nezúfal, vždy chytal sa na storakých miestach národného rozsiahleho života a prejavov jeho dejinných prostriedkov najdômyselnejších k prebudeniu jeho svedomia, jeho vôle, jeho povedomia povinnosti. Zo žiaľov svojich, ktorými časom zaoblôčená bola celá myseľ a bytnosť jeho, vylietal na výšiny jasné, namyslenej sebou síce len, ale logicky nutnej budúcnosti. O tomto zaspieval tiež Ľudovít a pieseň jeho znie: „Smlúva Slováků“.[560]„Ay, jak Tatra se zatřásá ode polnic jeku,zvuk jich v boje jíti hlásá každému Slováku:V boj, v boj, Slováci, volných otců potomci,pášte meče k boku mužně do útoku.Bratří k boku nás volají, syni jedné matky,v boj nás za volnosť žádají, aby sme zdvihli svátkysvé národovosti a nepodlehlostiv jarmo zakované, dávno pochované.Braterské jsou to polnice, braterské zástavy,zdvihneme i my stánice ty Svatoplukovy,[561]s bratry my se spojme, věrnost přísahajmeČechu, Polákovi, Rusu, Chorvátovi.Jedným mlékem jedna máti někdy nás kojila,jednau řečí nás žvatlati v kolébce učila;včil je potlačená, v jarmo odsúzená —matku-li my drahou necháme ubohou?Slyšte, jako teskno volá na své děti z Tatry,matka je to naše milá, čujme jej plač, bratří!V boj, v boj táhněme, za národ svůj padněme,tak ji uzdravíme, z jarma vyprostíme.Devět sto let již běduje a na syna volá,devět sto let odzvukuje ston jej Tatra holá:Ach, mnohos’ trpěla, v řetězoch si vězela,těch tě my zbavíme, tě osvobodíme.Nu, již s Bohem, rodné kraje, s Bohem, drahé matky:surma odchod oznamuje a nás zove v pútky,tam, tam táhněme, kde za národ padneme,vítězně, hrdinsky za národ slovanský.Vzhůru, vzhůru! Ty zástavy rodu slovenského,kdokoli jsi Slovák pravý, chop se meče svého.Třebas i zemřeme, co svobodní zemřeme,vlasť však ochráníme, z jarma vyprostíme.Ač padneme, však padneme hodní svého rodu,vnukům našim nabudneme volnost a svobodu.Ti budau plakati, nade hroby žehnatiotcům v volné vlasti, vzhůru, bratří, v slasti!“Pieseň táto nebola mojím vedomím ešte dosiaľ uverejnená, prechovávala sa len v odpisoch, a nepochybujem, že nájde sa i u iných pilných zberateľov piesní časov zašlých, menovite vo zbierkach tej starej gardy.Rozmýšľajúc o prostriedkoch prebudenia národa, hynúceho v zapomínaní na svoje úlohy a povinnosť svoju, varilo sa to klokočom v bujnej, domýšľavej hlave Štúrovej. A tu prichodila mu i šľachta slovenská na um jasný, fosforeskujúci. Razom zhliadol v nej obrovské brvno z roztrepaného vlnobitím morským korábu, na ktoré ešte mohol by sa prichytiť ktorý ten syn života schopný národa slovenského. To bývali predmety, o ktorých dumával pod Rokošom, po Brezinách a na Kňazovom stole, keď po skončenej perióde prvej bratislavského svojho účinkovania r. 1838 utiahol sa ku rodičom do Uhrovca, aby oddýchol si a zotavil s po nesmiernych napínaniach a prepínaniach všetkých síl duchovných i telesných. Tu sa pripraviť mal i k štúdiám ďalším, menovite vied štátnych[562]a filológie slovenskej[563]na univerzitách Germánie.Rodičia Ľudovítovi poľakali sa, zhliadnuc syna svojho, přišlého na prázdniny do Uhrovca. Len koža a kosť boli na ňom, tom niekdy kvetúcom, plnom sily, okrúhlom, krvnatom mladoňovi uhrovskom; to náramné množstvo denných, nočných prác s náruživosťou jeho nadmieru činného ducha konaných a vybavovaných, nemocou konečne skončivších sa, to ustavičné pohnutie mysle, to dopaľovanie sveta vonkajšieho na jeho srdce, na čuvy a mimoriadne živú, fosforeskujúcu obrazotvornosť, tie mnohonásobné útrapy a bôle premohli napokon i túto mohutnú silu prírody. No pri všetkej tejto biede telesnej nebol to kostlivec, akých vídame, bohužiaľ, na hrinkoch sveta, kde stretajú nás mladí, zhrbení starci, rýchlo zostárnuvší v žmolení a valchovaní toho biedneho tela svojho. Z hlboko vpadlých iskernatých, veľkých očú Štúrových lial sa prúd ohnivý a útle prsia jeho vydávali zvonovitý hlas zo seba a myšlienky jeho zápalisté tak sa prelievali do citného srdca poslucháča, že zabudnul každý na tú zbedovanú, utrápenú postavu a videl pred sebou samý priezračný, éterický zjav vyšších svetov a iného rodu bytnosť, než aké obyčajný vek plodieva. Skutočne, jeho stony a vzdychy, keď hovoriť počal, zdali sa byť stonaním rodičky k ťažkému pôrodu sa chystajúcej, jeho ťažké, často bez formy výkriky a stony boli stony génia veliké myšlienky plodiaceho. Tu naliali sa všetky žily jeho novým prúdom krve, jeho čuvy počali nanovo hrať, do tváre mu vstúpil rumenec a bledosť jeho stratila sa ako keď spoza oblakov májových na horách nakopených slnko vybleskne a zružovatejú okraje hôr a sihote považské! Tu bola rukou božského apoštola nakreslená pravda telom učinená pred tvárou hriešnych ľudí, tá pravda, že „duch jest, který obživuje, tělo nic neprospívá“. To slabé, v službe ducha utrmácané telo Ľudovíta nášho, jakmile sa dych a duch pohol v ňom, nabralo novej sily a lialo elektrinu svoju navôkol: akoby nový zdroj bol sa otvoril v ňom tejto sily Bohom len málo jednotlivcom rozdávanej. Všetky úlohy, čakajúce na mladé pokolenie Slávy, zobrazené boli v tomto štíhlom, strunatom, pohyblivom, večne mladom, elektriny duchovnej plnom mysliteľovi slovanskom. On bol zindividualizovaný obsah velikých tých úloh, ktoré duch jeho mladistvý mládeži slovanskej a svetu slovanskému nadiktoval v tej piesni, od nás už spomenutej: „Vítejte, bratři se vrátivší do sídla uměn blahého“. Je to poézia ideálov Štúrových v rúchu prozaickom skromných, drsnatých veršov, a zase próza vo veršoch tklivých, hlboko um i srdce prenikajúcich. Zatvárajúc kapitolkou touto dobu prvého bratislavského účinkovania Štúrovho, nemôžem nepripojiť k črtám týmto i výlevy tieto mladistvého ducha jeho. Znie oná pieseň, vítacia mládež slovanskú v Bratislave zhromaždenú, nasledovne:„Vítejte, bratři[564]se vrátivší do sídla uměn blahého,kraje vlasti opustivší, pro ducha vědožáďneho;ten, kdo láskou k vědám hoří, ať se s zborem naším spojí:s zborem přátelů, věd ctitelů!Vítejte, vy vlasti synové, vlasti všem Slávům společné,ať nás spojí svazek, bratrové, lásky k svému rodu věčné.Každý, kdo jen Slávem sluješ a rod svůj věrně miluješ,vstup do zboru, věrných synů zboru.Vlasť naše sic v jármě nosí putá, která strašně břinkotají,ona však třebas na Sláva kutá, ducha volných nespínají:neb ducha jaré mladosti, jenž plane ohněm volnosti,neskuje na sta ohnivých pút.Stoná vlasť a my volného ducha ston její slyšíme,zdaž k těm stonům ze sna dlouhého, Slávové, se nezbudíme?Volnosť dobýť neb padnauti raděj, než v jármě blednauti,totě Slávy synů hodné heslo!Každý, kdož z Slavian rodu, cítí slávu a česť rodu svého,každý, kdo volnou vlasť chce míti národu svého slavného,ten ať vstaupí v naše zbory a ohněm za svaté hořípráva, jenž volnost lidstva sluje.Vstupte všickni, Slávy synové, do volného Slávů zboru,by sme rázem co bratrové volnosti uzřeli zoru,kde vstanau meče Sámovy[565]a kosy Kościuszkovyproti biřicům nášho rodu.V duchu tomto svaté volnosti věčné svazky uzavřeme,věrní pak své národnosti, co krev v žilách, zůstaneme,a třebas místo volnosti zletím v bezedné propasti,srdce předce tluče jen volností.Ostatníkráť udře za volnosť, když se ozve mír od pádu,to pravdy hájitelů ctnosť, to ctnosť slovanského rodu!Nezemře však duch volnosti s nami, nebo on z propastivyjde a roznítí jiné bratry.“Pieseň táto je z r. 1835, ktorou otvorilo sa zasadnutie spoločnosti slovenskej v mesiaci septembri. K prísnej vede volá Ľudovít mládež, čo v ten čas nevídaná, neslýchaná bola myšlienka; jeho vlasť, ku ktorej láskou horí spevec mladý, nie je oná „ojczyzna“[566]poľského a „haza“[567]maďarského šľachtica, totiž hruda zeme, na ktorej žije a tyje privilegovaná kasta, ale je mu drahá zem materská, na ktorej živý a históriu tvoriaci národ, nateraz zopiaty zovšaď putami, ktorý ale cestou vymoženého práva a slobody vymanený, vyslobodený, má byť národom obnoveným, zobudeným, uspôsobeným k bytu a životu šľachetnejšiemu. Mládeže slovanskej úloha, na všetkých poliach života k tomuto prechovanému cieľu niesť sa, to je, čo chce riecť mladý tento orol. A v tom snažení podľahnúť, je mu víťazstvom večným, pradúcim sa len ďalej na budúcnosť cez hrozby jedných, aby semä voľnosti, siato lepšími duchmi, vzrástlo v budúcnosti, ktoré dočasne ešte vzrásť nemohlo. Padnúť teda? Eh, čo by padnúť, len zasiať semä, len ho zasiať v kyprej pôde národa! To poézia, to i próza! To sen, to i skutočný život Štúra.V rečených prázdninách (r. 1838 júl a august) matka Ľudovítova plakávala — privčasne pravda — nad istou smrťou tohoto zo všetkých najmilovanejšieho syna. „Veď sa mi on z toho Nemecka nevráti viacej, tam mi ho pochovajú a ja mu ani len tú poslednú službu zatlačenia očú milostných nebudem môcť preukázať.“Ľudovít trávil prázdniny tieto v kruhoch priateľov, s ktorými robieval výlety do hôr. Tam cical vozduch Tatier mohutných,[568]tam dychom prírody omladol, tam sa kúpal vo vodách čerstvých, tam žil z rozpomienok snívavej mladosti. Piesňami, rečami, načúvaním šumotu hôr a duchov horských Rokoša, Brezín, Kňazovho stola plnili sa výšiny, úval a doliny. Ešte nakoniec, pred samým odjazdom do Halle, zvolal priateľov a rodinu na Kňazov stôl, ešte raz chcel vidieť túto kolísku svoju, ešte raz nad ňou vyspievať slasti i žiale duše svojej, akoby ozaj tak malo byť, ako bála sa, že tak sa stane, sladká jeho matička, a on by nemal viacej zhliadnuť tieto rozkošné hory a kraj tento báječný. Tam šli vysoko vlny horovania ducha Ľudovítovho.Vďaka mu, že naznačil nám šľapaje toho, čo hýbalo dušou jeho; zostalo nám niekoľko dumiek, ktoré otisknuté boli v „Květoch“ (ročník 1838/9) a ktoré dobu túto ospevujú. On rád na výletoch svojich s ľudom obcoval, on videl v prostom našom človekovi akúsi vyššiu bytnosť, ktorá sa iba kryje zovnútornou tou svojou nepatrnosťou, jemu bol každý starec hodný hlbšieho bádania. Tam ho stretne starík zbedovaný a Ľudovít sa domáha na jeho osudy a zvie, že lantoš syn:„Vysmál se otcově chudobě,[569]zlapiv mne odešel s slovy potupnými,a teď již hýří s kamarády svými;“ako mu to dôverne vyrozprával otec.„Starčeku dobrý! znectěné šedinya smutný stav váš skalu by pohnuly!“[570]Tu uslyší historický plač matiek popadaných tam pod Belehradom, tu na rovinách u Lipska; nad tamtými necháva plakať matky, bráni ale plakať mužom, dumajúc:„Nelkám nad pádem reků podtatranských,[571]leč že se kraji nezhojila rána,že krev jejich není krví pelikána.“Nad týmito (t. j. padlými u Lipska) voči omrzačeného starého vyslúžilca, ktorý imanie i zdravé údy potratil v službe vojenskej dvadsaťpäťročnej a teraz žobrať musí, horlive vyzýva matky popadaných bohatierov, aby spievali, nad čím ich srdce bolí:„Nechať památky ku potomstvu plynau!“Pravou rozkošou bolo Štúrovi načúvať ľudu, porozprávať sa s ním, pozorovať tok jeho žiaľov, sĺz a žalôb, a najmä keď mu pieseň dáka do ušú uderila, tu zastal a očúval tie hlasy speváčky nevidenej, kým neustala. Nejeden nápev takto počutý sprevádzal ho celým životom. I posledná spoločnosť so Štúrom brala sa večierkom z Kňazovho stola, keď tu naraz pristaví veselý vravor a Ľudovít velie ticho zastať. Čo bolo? V úvale vzdialenom nôtila speváčka, hádam pod bremenom batoha trávy, a tichosťou večernou zreteľne niesli sa slová nápevu prenikavého:„Mať moja, mať mojaza dvoma horami,už ma hlávka bolíčo plačem za vami.“Štúrovi boli pieseň i nápev ten stálymi sprievodcami životom. A keď zmorený myslením o ťažkostiach doby a pomerov ustavične zhoršovavších sa usadol do kútika svojej chyže a nevidel z daných tu okolností žiadneho veselšieho výhľadu, tak že mu srdce stisnuté bolo a myseľ až k smrti skormútená, vzlietol duch jeho do úbočia Brezín a na Kňazov stôl, a „Mať moja, mať moja“, pieseň tam prvý raz počutá, znela skromnou jeho komnatou.Z tejto doby lúčenia sa s ríšami týmito prírodnými je i jeho dumka 5.,[572]ktorú tu kladiem:„Rokoši, vrchův Uhrovských vývodo!ty do úvalů a dolín sezíráš,sedlisk naších rodin,ty zrak na mnohé hory upínáš,výšky drahé země.A mezi těmi Inovec se modránad Matouše sídlem;i kolmý v dálce tam se Zobor čeřínade svatou Nitrou.[573]Rokoši, dávné stařiny svědku!jak si ode mne stokrát šťastnější,ode mne mlada!Tys’ slyšel zpěvy, jakby nylaopuštěná světem;tys’ viděl svatou Nitru oslněnau,a jí Nitry svleky!“Ospevujúc hrady zapadlé novšej doby, vrhá ohnivé zraky na jeden z nich tam v stráňach Rokoša a Kňazstola, opustený už, ale v rumoch svojich náležajúci rodine grófov Zay, bujne vtedy haluze svoje vyháňajúcej. Poézia Štúrova nevie o ňom inšie povedať, ako že:„… slynulsídlem statné rodiny;[574]teď den jeho už pominul,letí ze své výšiny.“O toľko ale hovornejším stáva sa Ľudovít v poznámke k 6. dumke („Květy“, 1839, č. 34), ktorou prestiera svoju sieť po mladšom pokolení rodiny Zayovskej. Koľké nádeje skladal Ľudovít do vysokej šľachty na zemi Slovenska obydlenej, vidí sa z toho, čo hovorí o grófoch Zayovcoch. Chudák učenec náš, ako strašne sklamal sa! Čujme hlas Ľudovítov k statkárom a šľachte slovenskej, lebo skutočne v tom, čo píše o Zayovcoch, je jeho myšlienka o šľachte slovenskej:„Hraběcí tato rodina jest jedna z nejstarších a spolu i z nejslovutnějších rodin krajiny uherské. Proslula zvláště ve vojnách tureckých a po ukončení vražedlných těchto válek veždy čítala mezi svými údy muže, jenž v pokoji k dobru krajinskému vůbec a ku štěstí četných svých poddaných všemožně přispívali. Ona bohatě nadala školy evanjelické prešpurské, jakož i obohatila knihovnu škol těchto mnohými dílami a ozdobila všelijakými pamětnostmi. Blahé paměti Emerich Zay, otec nynějšího hraběte Karla Zayho, c. kr. komorníka, hlavního dozorce církví a škol evanjelických v okolí předdunajském, zasloužilým zvláště se stal o své četné poddané, u nichž dobrodiními svými nepomíjející památku po sobě zůstavil. Rozdaroval on mezi ně na sta knih, mezi nimižto zvláště zpěvníky a nové zákony nejčetnějšími byly, dal vyučovati dítky chudobných na své útraty, neodopřel žádnému ucházejícímu se o poklady tyto duchovní svého dobrodiní, čehož nejlepší svědectví vydati může p. Samuel Štúr, uhrovské školy učitel, drahý otec můj. Vysoce vzdělaná choť jeho, Maria,[575]svobodná paní z Kališů, chvalně i co spisovatelkyně v jazyku německém známá, rozdávala co rok odměny dítkám pilnějším a připravovávala jim po zkauškách radostné zábavy, jakových i původce tohoto vícekrát účastným se stal. Dobrotivá paní tato ještě u vysoké stáří žije, manžel její zemřel na úplavici (choleru) 1. 1831. Miloval slovančinu a zvláště v krásných slovenských nábožných zpěvích největší zalíbení míval, za kterou příčinou bavíval se nejraději v Uhrovci, překrásné, horami ze všech stran otočené dolině, kde příležitost měl je slýchati. Po smrti jeho nastaupil co dědic v rozlehlých panstvích již svrchu připomenutý Karel hrabě Zay, jehož čistolidská, po otci zděděná mysl nejlépe se tím poznati dává, že hlavnímu dozorci panství svých veždy přísně dobré zacházení s poddanými svými ukládá. Kéžby i jiní bohatí velmoži v Uhersku sobě toto heslo vyvolili! — O rodině hrabat Zaych časem původce obšírněji pronésti se míni.“[576]Schválne sme celé toto miesto vypísali, aby tým lepšie padala v oči a liala svetlo na vtedajšie pomery pomluva šľachty slovenskej proti národnostným pohybom slovenským, a menovite pomluva, ktorou sa Zayovci vyznačili oproti Štúrovi, tomuto tak eminentne za všetko dobré a krásne šľachty slovenskej zaujatému vedomcovi, pomluva totiž tá, že hovieme komunizmu.[577]My mali byť komunisti, ktorí sme boj viedli zákonný za práva národov všetkých, a ktorí sme šľachtu našu prosili, aby ona stala na čelo národa proti utláčateľom práva a slobody. Nuž ale veď o tom bude reči ešte dosť, tu sme len vopred chceli upozorniť čitateľstvo na beh myšlienok Štúrových už za rána jeho mladosti hlboko pojatých, ktorým do konca verným zostal.Slnce zapadalo, keď Ľudovít na Kňazovom stole držal posledné lúčivé slová ku zhromaždeným priateľom; na druhý deň mal nastúpiť púť ďalekú za ideálmi vedy túžobne hľadanej. Už sa lúče jeho ponorili za hory považské; vpravo, od východu dvíhali sa mračná. Ako to v duši jeho vyzeralo, ako v nej žili títo velikáni mŕtvi, vždy však sa obživujúci s príchodom obživenej prírody, to nám rozpovedala dumka jeho ôsma.[578]voda o zbytkách slávy pošeptává,na vás přepadlé dědictví chovejte,s potomkem otců zašlých čisté pletio časech dávných jen se posmlauvejte!Než vy mlčíte — místo odpovědioblaky a mlhou zastíráte hlavy?Tak činí, komu líto, na co hledí,kdo je pamětliv pouhaslé slávy.“A Ľudovít opustil vlasť a národ na dva dlhé roky. To, čo zvieralo citné, dobré jeho srdce — bol národ jeho opustený, trýznený. S týmto národom cítil sa jedno. Žiaľ, púhy žiaľ bola bytnosť táto.Čujme ho, ako sám opisuje sa:[579]„Bere se pautník, po Považí kráčí,[580]zamyšlen kráčí, kamo voda spěchá;tvář jeho bledá, jako tvář měsíce,když jej kolesem páry ohradily.I ustav sedne, do vod oči spustía zas je vznese na hory a rumy,opět pohříží a zase otáčí,posléze upře na Matauše hradby;tkvějí tam málo a hned se sesmeknau,samochtíc padnau do hlubiny Váhu.Zavzdychne pautník a ruce sepíná,opět je složí a o břeh se opře;den se již sklání, on nehnutě leží,a nad čím vzdychá, nade čím si stýská?Ne nade hradbou Matauše a rumy,kde jen starina se tají a žije,ale nad sebou, nade svými losy.“A prejdúc v druhé priestory dejinné Slovenska, ku pekným rovinám a šíravinám svätej Nitry, i tam vznáša uboleného srdca a ducha pohľad do minulosti skvelejšej, ale i tam zase vidí iba „zbytky slávy“:„Tvář jeho bledá, jako kdy za ránaslunéčko ze mhly bledo probleskuje,a pautník vzdychá a ruce sepíná;voda o zbytkách slávy pošeptává,pautník nad sebou, jen nad sebou vzdychá,na břehách Nitry svůj los oplakáva.“Zrastený bol los Ľudovítov s losom národa slovenského, a malomyseľnosť istá, mdloba istá, všetkých veľkých ľudí časom pokúšajúca, zmocňovala sa jeho pri lúčení sa s vlasťou. On videl, že úloha je väčšia, ktorej sa posvätil, než aby ju vyviesť mohol, ale predsa nerezignoval nikdy, ale z mdloby v novú silu prelieval sa duch jeho. Teraz bolo útočište jeho — veda. Vedou preniknúť chcel do „slávy gorodu“.[581]On bol posvätenec v najčistejšom toho slova zmysle. Kde stál, tam stál národ jeho s ním, a ako ten národ nešťastný nikoho už svojím, iba seba samého byť zná, tratiac zo dňa na deň dôveru k celému svetu, tak stál o samote, ba proti sebe samému tento fanatik lásky k národu. I keď vulkanickú túto, mládenčiu individualitu Ľudovíta nezapomenuteľného opálili kedy dvoje čiernych očú devy slovenskej[582]a počínal sa domáhať srdca jeho ideál sladkavej slasti, tu ako postrelený jeleň zutekal i s ranou svojou vo svet hôrny a vyhryzol sám a sám jazvu lásky a vymyl ju vodami hôrnymi, bo nemalo sa domôcť šťastia junáka nášho o samote, kým národ leží v nešťastí poroby.Tak odobral sa Ľudovít na jeseň r. 1838 do Nemecka.VI.Do hlbokej tíšiny vied utiekol sa Ľudovít zo sveta búrneho, plného útrap, bojov a bolestí nesmiernych. Rozčúlenie, aké vyniesol zo zväzkov priateľských tam v stráňach nádherného Rokoša, zádumčivých Brezín a dojemného Kňazovho stola, spotencirované v lúčivom zasadnutí stred mládeže bratislavskej, kde sme všetci v slzách zachádzali sa rozčuľovaní básňami, rečmi a nastalým rozžehnávaním sa s milovaným vodcom a priateľom, zopätovalo sa v tejto duši nádhernej ešte naposledy v Prahe, v ktorej Ľudovít napísal tieto riadky:„V Praze České, 1838 dne 17. října. Bratru vřelemilovanému Aug. Horislavu (Škultetymu). Předrahý můj Horislave! Odcházeje z končin pobratřených, nemohl sem se zdržeti, abych Ti, maje ještě příhodné místo, několik slov vlasteneckých, jakoby rukojmím citů mých, neodeslal a Tobě mé pozdravení písemně nevyjádřil. Zýtra odcházím do germánských krajin; dnes se žehnám s bratry při Vltavě, dnes se žehnám i s Vámi tam na Dunaji, přeje Vám všelikého pohodlí, všelikého prospěchu ve prácech Vaších, Vy spanilá čáko Slovenska! Pracujte rozmyslně, statně, aby ste vyplnili určení, jenž vám vyznačeno v koleji Slovenska, aby ste jednouc stopy nechali života svého na vesmíru tomto. K Tobě zvlášť nyní, můj Horislave, obrací se řeč má, znajecího, že veliká jestiť Tvá v počínáních našich důležitost, abys jak možná zasazoval se o pořádek při knihovně, o obohacení pokladnice atd. Nástupcové Tvoji vděčnými Ti budou za pořádné Tvé úřadování a což největší jest, vykonals povinnost svou, již Ti tak četný zástup mladých Slovenska synů na srdce vložil. Postaral sem se již o to, aby Vám knihy řádně docházely. Na má dotírání hnedky dva balíky od Špinky a Pospíšila[583]na Šwaigera odeslány jsou. Již nyní Ty dozorce knih jdi k Šwaigerovi prohlednouti a pouč bratry o přijití spisů, aby takové sobě kupovati mohli. Čím více se knih odbude, tím bude pořádnější knihkupectví, a tak již Ty napomínej koho můžeš, jaks to dělával za předešlých let.Na loučivý večer zapomenouti nemohu, ani kdy zabudnu; ještě mi posavád Hollého hřímající verše v uších znějí.[584]Ó, Hollý, výtečný Hollý! Ty zvěstu dávnověkosti naší. Ty představovateli věrný národnosti naší. Jděte ho navštívit o Velké Noci a na každý pád nějako se o to pokuste, aby byl zkreslen.[585]Umře-li prvé, než jej zkreslíme, hanba padne věčná na nás, že smě tak velikého, obrovského genia potomkům naším v podobě nepřechovali! Nu, ži blaze, ži šťastně, Horislave můj. Žehnám Tě a žehnám všecky bratry: Jaromíra, Dalibora, Bohuslava,[586]Michaloviče a všecky jiné. Teď se již zamlčíme. S Bohem! Tvůj upřímný Ludevít.“A Štúr sa skutočne „zamlčel“. Tam na brehoch Sály,[587]v meste univerzitskom, starými Dobrosoľ, Nemcom Halle zvanom. Povestná vítobrežská univerzita zo 16. a 17. stoletia spojená bola s univerzitou dobrosoľskou a o tomto čase slynula nad iné mnohé univerzity germánskeho sveta. Tu našiel útulok búrami zmietaný duch Štúrov, tu srdca nepokoje sväté, tu mysle jeho dumy podivné skúpali sa v bohatých vodách vied, tu rozum jeho vo mnohom už prerobený, v celku rozvnadený ku tvoreniu a skladaniu si svetov nových, veľkolepých ideálov pohrúžil sa v štúdium opravdové; tu konečne našiel v Dobrosoli Ľudovít náš i pre telo svoje nové, obživujúce a reštaurujúce ho živly.Čo ale na celý život Štúrov obživujúce pôsobiť muselo, bol ten nový pomer ku svetu, do ktorého tuná vstúpil. Ľudovít bol dvadsaťtriročný mladoň a mal už za sebou peknú, najkrajšiu možno povedať históriu ducha. Dary jeho boli mimoriadne, energia jeho morálna veliká, sila vôle železná, a obrazotvornosť, tak potrebná k odvahy plným úmyslom, čerstvá a živá. Povesť jeho dobrá niesla sa po šírom Slovanstve. On, navykol obdivovaným a na rukách noseným byť, spoločnosť celá, v ktorej hýbal sa, cicala dúškom jeho životné snahy a šťavy, a on neprestával vydávať zo seba prúdy oduševnenia a života. Ním sa plnila okolina duchov obtáčajúcich ho. Tu naraz stál voči svetu celkom novému, velikému, sebe docela cudziemu, duchom mnohočetným, autoritám vysokým, velikáňom vo vedách uznaným, to na jednej strane; na druhej strane stál voči mnohočíselnosti mládeže vyneslej a tradíciami svojského vyššieho života napájanej, nesúcej sa smelo k cieľom vytknutým kroz velikých národných mysliteľov a básnikov; tak stál, prijímajúc do ducha svojho nové vtisky, nové pojmy a idey, nové názory na svet, nové celé sústavy náuk, nové prúdy života. To ohromilo a zaujalo celého ducha Štúrovho.Ku tomuto všetkému pristúpila skúsenosť nová. Vedomcovia dobrosoľskí objavili sa duchu jeho čo mimoriadni dobrotínovia, tak ako si ich len v ideáli slovanskej dobroty duch jeho myslieval v dumách o budúcnosti pohružovaný. Profesori dobrosoľskí upozornili sa hneď s velikou sústrasťou na postavu túto mladoňa nadšeného; tvár inteligentná, no zbedovaná trudovinami, priezračitá nevinnosťou, no utrápená bojmi duchovnými, prsia široké, no sedaním dnu stlačené! Oddali teda nového commilitona[588]konzultácii najlepších svojich fyziológov a lekárov, ktorí jednonázorne poznali prameň biedy tohoto krásneho inak výtvoru prírody ľudskej a menovite prírodných síl mladoňa tohoto ušľachtilého, zanedbanie tela, naproti ale prílišné napínanie síl ducha. Predpísali teda Ľudovítovi čo najprísnejšie držanie rozumnej miery v štúdiách, časté, pravidelné gymnastikovanie, šermovanie, koňmo jazdenie a hojné v prázdninách cestovanie. Vodca na Dunaji, Štúr, stal sa na brehoch Sály poslušným študentom, naberal a cical do seba veliké dojmy názorov a vied, vo veľkom vtedy panovavších na vysokých školách dobrosoľskýoh, a dieťaťom stal sa v múdrych lekárov ruke, najmä už i preto, že ich predpisy neboli šablonovité drkotanie a dve na tri pletenie, podľa spôsobov bežných Aeskulapov,[589]nadto povahe jeho a zloženiu mysle a obrazotvornosti jeho zodpovedalo to všetko. A pretože u Štúra všetko, čo podnikal, prijímalo na seba ráz služby, časom zúžitkovať sa majúcej v prospech národa, ku šermovaniu prijal ešte i cvičenia sa v streľbe do cieľa z pištole, ktorá zábava bývala mu i pozdejšie milou a vo vzhľade k pomerom, otreštenými haraburdákmi maďarónskymi znebezpečenými, práve potrebnou. I jazdeniu tak navykol v Dobrosoli, že vrátiac sa do vlasti, rád užil každú vhodnú príležitosť poskytnutú mu k jazdeniu koňmo. Z Bratislavy bývali mu milé výlety na Hlboké a kedykoľvek prihlásil sa k návšteve, nikdy nezabudol dodať na konci, abych zaopatril dva kone k výjazdom. Zábavy naše potom záležali z hojného jazdenia koňmo do okolia utešeného, otáčajúceho tichú túto dedinku, ku boru, Štúrovi tak veľmi sympatickému, a do údolia rakonosnej Myjavy, šumiacej popri rozsiahlych lúkach hlbockých; zajazdili sme si tu i tu i ku priateľom okolným. Držanie sa jeho na koni bolo pravidelné, priame, junácke. Šermovanie zaviedol pozdejšie i medzi mládežou slovenskou, čo bolo predtým neslýchané; potom a teraz tuším tiež zaniklo. Načo driev nedotušúval u mládeže, to stalo sa po návrate jeho stálym: totiž priame chodenie s vystretými prsami; k tomuto pristúpili pravidelné prechádzky v každom počasí, čo všetko za príkladom dobrosoľských svojich skúseností zavádzal i medzi mládežou slovenskou.Ľudovít sa telesne úplne zotavil k velikej radosti všetkých nás, ktorí obávali sme sa oňho z tohoto ohľadu.S pravou, žhavou túžbou po vedách a rozšírení svojich známostí vrhol sa Štúr k nohám dobrosoľských veľkých vedomcov. História, filozofia, filológia, vedy kameralistické[590]boli hlavné predmety jeho štúdií, ktorými sýtil a napájal dušu svoju. Inak z domu teologicky naladený, vo vlasti svojej však náukami racionalistických profesorov a duchom toho času od povolania teologického odvedený, celý už venoval sa disciplínam svetským, ktorými poslúžiť chcel mládeži slovenskej, mieniac ju vychovávať a viesť k rozbíjaniu železných pút, ktorými od století zviazaný a na zem povalený ležal národ slovenský. I sedával pilne u nôh slávneho historika Henrika Leo,[591]s ktorým i osobne často obcúval a z priateľstva ktorého tešieval sa; potom u nôh filozofov Dunckera,[592]Röpella,[593]Erdmanna,[594]Schallera,[595]hegeliánov[596]to najčistejšieho zrna, o ktorých platilo to samé slovo, ktoré jeden z najprednejších priateľov a učeníkov tohoto filozofa, Förster,[597]r. 1826 zaspieval:„Auf dem geflügelten Ross des Gedankens ritt er zur Streitfahrt,Führte der Wahrheit Schild, führte der Glaubens Panzer“[598]Najmä však pilným býval u nôh majstrov-filozofov, Boppa[599]a Potta.[600]Uvedený v iné koľaje filozofických názorov, než boli Kantovej[601]školy názory kriticizmu, k velikému zadosťučineniu duše svojej poznal i šľachetné, vysokovyneslé námahy Tholuckove,[602]hlboké názory cirkevné Guerickeho.[603]Slovom, čo bolo najlepšieho zo všetkých ohľadov vedy, to pritiahlo k sebe Ľudovíta roztúženého po veľkom a pravom. I študentský život Nemcov zaujímal ducha jeho inak, než to bývalo pred ním, kde naši tiež iba buršovali s buršami,[604]ale buršovstva vlastného opravdové ciele nechápali. Prísna morálnosť, národné sebavedomie germánske, záujem totožný všetkých kmeňov a štátov nemeckých, kresťanský názor na svet a úlohy národné, prísna, pochopu svojmu primeraná spravodlivosť, práva a slobody hájenia proti mocným i šablónam zastaralým, pozdviženie ľudu obecného, ušľachtenie skostnatelého v kocúrkovskom filisterstve[605]meštianstva, zblíženie sa k sebe všetkých stavov, z ktorých pozostával národ, odstránenie kozmopolitických snov a prijatie úloh praktických, čiste národných, očistenie národa od znemravňujúcich ho francúzskych obyčajov, židovskej povrchnosti a ľahkomyseľnosti, náprava základná štátneho zriadenia vo všetkých veľko-, stredno- a maloštátoch nemeckých, konečne otvŕdzanie telesné a cudzí mrav: to boli ideály mládeže nemeckej, ktoré ona vo svojich rozličných spolkoch a jednotách vzdelávala, ktorými sa prebúdzala, k vyvedeniu ktorých túžila a ozbrojovala telo i ducha svojho. A toto všetko vysoko cenil Štúr, načúval pilne týmto zhlboka idúcim hlasom živlu oného, na ktorý, tu doma zakladal všetky nádeje snívavého ducha, všetku budúcnosť národa; a hoci sám nevstúpil do žiadneho zo spolkov študentských, bral predsa vrelú účasť čo pilný hosť na všetkých verejných prejavoch mládeže, na komersoch, fakládach, seminároch učených a rokovaniach súkromných. Tým zoznámil sa s celou históriou buršovníctva, kvitnuvšieho v Nemecku najmä od r. 1817.[606]Zavčasu však ostrovtipom svojím zoznal i stinné strany tohoto jednotenia sa mládeže a pohrúžil sa v čisté tie ďalšie výbežky snáh ideálnej mladosti germánskeho plemena. Preto, ako nikdy ho nezelektrizovali dobrodružné buršácke tvoreniny, tak i hegelingov — ako nazývali mudrákov, ktorí vyšli síce zo školy Hegelovej, ale trčať zostali buď na povrchných len formách a formulách, buď dokonca falošné konzekvencie ťahajúc zo systému do ríše bludov, ako zašli Ruge,[607]Ronge,[608]Feuerbach[609]atď. — premrštenosti a enkomiastika[610]ich nechali ho chladným. On filozofiou Hegelovou obživil, zúrodnil iba nesmierne prijímavú pôdu génia svojho, ktorý potom s celou opravdovosťou a originalitou pracoval vo vedách i v živote.Štúr nepodľahol germánskej vede so svojimi pôvodnými názormi na svet a úlohu historickú Slovanov, veliké sily jeho ducha dostatočné boli k ratovaniu tejto individuálnej geniality; jemu stála pravda vyššie než prúd panovavších, alebo panstva domáhavších sa náhľadov a pojmov. On, hoci preniknutý bol vďačnosťou ku každej opravdovej velikosti ducha, či tu doma, či vonku, či vo vede a umení, či v cirkvi a štáte, čo na šírom poli mravného a spoločenského života, predsa nezvykol bez najprísnejšej kritiky „jurare in verba magistri“.[611]Cestovanie jeho po Nemecku a obcovanie s učenými ľuďmi podáva hojné dôvody toho. Zastaviac sa pri pomníku Poniatowského[612]v Lipsku, zacítil potrebu istého spôsobu korektúry svojich náhľadov prvej mladosti, o ktorých vedel, že rozšírili sa medzi domácou mládežou, menovite náhľadov na dejepravu velikých udalostí napoleonovských. Mladická myseľ jeho zaoberávala sa často históriou tej doby, tak mohutne na osudy národov vplývavšej. Profesor náš — i Štúrov — Gabriel Kováč-Martiny, kedykoľvek prišla reč o Napoleonovi I., vždy dodal „iste turbator gentium“,[613]proti čomu Ľudovít, vzdor velikej svojej úcty, ktorú choval ku svojmu a všetkým nás milému a vysoko ctenému učiteľovi, neprestajne polemizoval; jemu bol Napoleon nie „turbatorom“, ale regenerátorom a reformátorom národov, bol mu stelesnenou veľkosťou a geniálnosťou, bol mu, ako Hegel ho pomenoval, „die Weltseele“.[614]. Čím hlbšie však boli štúdiá jeho vedy historickej a slavistiky zvlášte, čím pálčivejšou stávala sa pokrokom času jeho láska ku veľnárodu slovanskému vo všetkých jeho kmeňoch, tým viacej ochládala jeho napoleonistická oduševnelosť, a kritika Štúrova brala sa stredom pravdy, kde znie heslo: „medio tutissimus ibis.“[615]História a ďalšie ciele Slovanstva boli mu vodičom a mierou. O tomto svojom navštívení pomníka Poniatowského napísal nám Ľudovít len tak akoby mimochodom, ale s dobre cielenou tendenciou cestopisný článok do „Květov“, roč. 1839 č. 35, ktorý medzi mládežou bratislavskou veliké dišputy zapríčinil. Bolo totiž medzi nami po odchode Štúrovom dvojaké prúdenie svetonázoru historického. Dá sa najvhodnejšie označiť tak, keď ho pomenujeme náhľadom poľským a ruským. Obdivovateľmi Napoleona I. boli sme všetci, ale keď už dotýkal sa Slovanstva, išlo nám jedným ústami kyslé, medzitým čo iní stavali so zloženými rukami pred Napoleonom. Keď r. 1839 zavítal nám rečený článok Štúrov, obidvojakého prúdenia zástupcovia chytali sme sa ho rukami-nohami, chtiac z neho pre svoj náhľad navážiť autority. Jedni vysvetľovali si Štúrove náhľady v zmysle poľskom, iní v zmysle ruskom. Článok sám dýcha vonkoncom duchom slovanským a líči celkom objektívne náhľad jeho na osudnú bitku národov u Lipska[616]r. 1813 v dňoch 16. — 19. októbra. Hovorí medzi iným: „Přehrozná půtka tato slušně se nazývá osudní bitvou, jelikož od výpadku jejího závisel budoucí stav Európy, všech národů ji obývajících, byť i bezprostředně nebyli vzali na ni podílu. Otázka byla: bude-li Napoleon ještě dále krajiny a národy podmaňovati, jim s přestolu svého, na který se tak neočekávaně vyšinul, zákony a pány, jakby se mu líbilo, dávati a vnucovati, čili nic? Bitva se pro toto poslední rozhodla; Napoleon vytáhl kostku černou z urny osudu.“ Zmysel celého článku namierený je proti prijatej všeobecne mienke v Nemecku, že by Nemcami bol býval povalený tento kolos korzický. Podľa Štúra nie tak bolo, ale Rusi dokonali víťaznú bitku a spravodlive strestali nájazdníka sverepého na svoju zem z r. 1812. „Nebo, — rozumuje Štúr, — když dne 16. října vítězství k straně Napoleonově na pravém křídle sklánělo se, takže již v městě Lipsku na jeho rozkaz, jakoby po dobytí úplného nad spojenci vítězství, všemi zvony sezvánělo se: vojsko ruské, přirazivší na pravé toto křídlo, je k ústupu přinutilo a později na hlavu porazilo. Nepřipomeneme pluků rakouských hrdinství, jenž, jak známo, nejvíce ze Slovanů záležejí. Bitvou touto — vítězstvím Slovanů — uvolnilo se Německo od poddanství francouzského a nezadlouho na to následuje proměna správy občanské v krajinách německých.“Myšlienka teda Štúrova je tu dosť jasne vyslovená, že Nemci majú čo ďakovať Slovanom, že oslobodení boli od jarma Napoleonovho. Niekdy býval mu Napoleon reformátorom a osloboditeľom národov, teraz nachodil sa voči názorom, že Nemci oslobodili Európu od tohoto „turbatora gentium“, no Štúr z tamtoho bludu vynikol a ukázal, že na sile slovanskej zlomený je mohutný Korzikán.Oproti poľskému pochopovaniu veci vyslovil sa Štúr nasledovne, potom keď vzdal zaslúženú chválu hrdinskému vodcovstvu Dombrowského a Poniatowského, ako tiež čatám poľským pod nimi udatne bojovavším: „Dali se ještě konečně Poláci zavést Napoleonem, nepamětlivi jim prve daných a nesplněných přípovědí, nepamětlivi nevděčného s nimi nakládání ve Vlasku, na ostrově Haiti[617]atd. Napoleonovi dosti bylo licoměrně několik slov prohoditi, a již se valily pluky na poskytnutí jeho. Toliké rekovství a tak zavedené! Toliká víra k jiným na místě k samému sobě! A toto jest, nad čím se skoumavé slovo pozastaví!“Konečne necháva utekajúcu armádu pyšného novovekého Nabuchodonozora sekvanského[618]brániť hŕstke bohatierskych Poliakov pod Poniatovským, ktorý zachrániac vraha slovanského mena, oklamavateľa a zvodcu poľského národa, sám troma ranami porazený zahynul vo vlnách rieky Elstery. Toto cítil, tieto myšlienky prelievali sa srdcom Ľudovítovým, keď na jeseň r. 1838 navštívil pomník Poniatowského.V Dobrosoli bol Štúr na všetky strany obľúbeným, tu získal si tiež známosti so širšími kruhmi literárneho sveta, ktoré nakloňoval k náhľadom Slovanstvu prajným. Tak napr. z tejto známosti pošlo spojenie jeho s redakciou velikého politického vtedy vplyvu „Všeobecných augsburských novín“,[619]do ktorých písaval obranné články na národ slovenský maďarizmom utiskovaný. Štúdiá jeho národno-hospodárske, vedy kameralistické, historické, filozofické, filologické — tu obzvláštne pomer sanskrtu[620]ku slovanskému jazyku zaujímal ho vo veľkej miere, kdežto dosiaľ za príkladom dotohočasovým iba grécko-latinská filozofia bývala smerodajnou —, štúdiá tieto jeho neboli predsa vstave utlačiť túžbu jeho po vlasti a národných osudoch Slovenska.On stál vo spojení s mládežou a bral srdečný podiel na vývinoch národno-vedeckého ruchu; zvláštnu radosť mu pôsobili zprávy o zavedení medzi mládežou nového spôsobu cvičenia sa v rečníctve. Tieto rečnícke zasadnutia bývali súkromné, kde zvolený od účastníkov predseda dával predmety ku historickým pojednaniam; jeden predmet bol daný vopred štrnástimi dňami, o ktorom mal jeden referovať písomne a ostatní potom rokovali ústne; druhý však predmet býval daný v zasadnutí, o ktorom rokovalo sa „ex stapede“.[621]Okrem histórie bývali dávané predmety sociálne, pedagogické, cirkevné atď., pri ktorých postavený býval i protirečník s celým aparátom obyčajných dôvodov nepriateľov národa slovenského. Táto nová metóda obživovania mládeže robila Štúrovi velikú radosť, a on často sám dopismi svojimi navrhoval nám predmety vedecké, o ktorých jednať a študovať sme mali.Okrem tejto činnosti cestoval Ľudovít do slovanských zemí, menovite navštívil z jari 1839 Lužice, kde zoznámil sa s tamojšími Slovanmi a menovite ústavmi, vzdelávajúcimi reč a literatúru slovanskú, a zostal od toho času stále až do konca života svojho v spojení literárnom s náčelnými mužmi Srbov lužických. Pamätnú, i teraz čítania hodnú túto cestu svoju opísal[622]dôkladne v XIII. ročníku českého Musejníka, na stranách 464 a nasl.Obrat svetodejný, aký stal sa v tých časiech vo svete germánskom v názoroch politických, náboženských, sociálnych, žiaden z akademikov slovenských,[623]navštevovavších v tomto období času nemecké univerzity, tak vypukle, tak hmatavo nevedel znázorniť súvekým, nevedel ho presadiť na pôdu národnú, ušľachtenú pojmami svojbytnými slovanskými ako Štúr. Chodilo sa to, chodilo na tie vysoké školy nemecké, no okrem pýchy akademickej, v titule „clarissimi“[624]záležajúcej, okrem nadutosti márnej, nebolo znať prospechu vo vedeckých a tým menej národných záležitostiach. Plytký racionalizmus, sprostá a lacná opozícia proti biblii, rozumie sa, bez hlbšieho štúdia biblie, fantastický liberalizmus encyklopedistov,[625]voltairánov[626]a iných darmotlachov, panovavší na školách tuzemských, vynesený na akadémie germánske, našiel tam iba otca svojho a vrátil sa do vlasti nabalzamovaný a tu spráchnivel v pomeroch spustlých bez obživenia národa, bez nakvasenia ho novým, lepším kvasom myšlienok životodarných, bez vytvorenia charakterov vo vede, v úrade, v živote. Toto bývala príčina, že mnohí, medzi ktorých i sám Štúr náležal, spočiatku odrádzali od vychádzania do Nemecka.Štúdiá dobrosoľské čím diaľ tým hlbšie vnikali do duše jeho a bavili ducha i srdce v miere najväčšej; pri každom však pôžitku duchovnom myslel na svojeť domácu a dumal, ako by ju účastnou týchže radostí učinil. Najmä, keď i Červenák, opustiac ústav, odobral sa za ním do Dobrosoli; ústav bratislavský, ktorý August Horislav Škultéty a ja čo hlavní vodcovia mládeže prejali sme spravovať, býval častejším dopisovaním s bratmi dobrosoľskými spojený. Ľudovít náš vôbec potreboval pomocníkov, bohatosť jeho ideí, úmyslov a predsavzatí, spojená s mnohostrannými štúdiami, prekážala mu často prevádzanie namysleného.Duma jeho a práca umárala vyháňajúce letorosty úmyslov nových. Od príchodu Pravoslava Červenáka do Dobrosoli obživil sa pomer náš vzájomný. A tu bola príležitosť nielen verejnej, ale obzvlášte súkromnej korektúry doterajšieho presvedčenia. Tak napr. ohľadom vychádzky na nemecké univerzity býval Štúr toho náhľadu, že tam odcudzujú sa mládenci svojmu národu a naberajú sa duchom vo všetkom duchu národa nášho odporným. Nesmierne mnohé príklady tých starších predchodcov, ktorí vyjmúc učenej pýchy a malicherných rozprávočiek ničoho nedoniesli z Nemecka a prehliveli potom celý život v nečinnosti alebo biednej podlízavosti, tak veľmi škodnej pokroku národa k lepšiemu povedomiu, zdali sa potvrdzovať neomylne tento náhľad falošný. Ale po rozhľadení sa v prvom roku univerzitného života germánskeho docela inak zmýšľal Ľudovít. Tu robil rozdiel, ktorý iný dal obraz a obrat v otázke, rozdiel medzi mladoňmi, ktorí by mali vychádzať, a ktorí mali by tu doma zostať. Pravda, to bola utópia, neuskutočniteľný sen, keď práve tí, ktorých bol by súdil za hodných von ísť, nemohli pre okolnosti úzke alebo prekážky vôbec nastalé, kdežto mnohí, ktorým doma zostať radil Štúr, boli v prajnejších pomeroch a vychádzali. Štúr myslel v porozumení s Červenákom a inými, aby vysielali sa na univerzity dobrosoľskú a berlínsku — kde filozofia Hegelova obzvlášte kvitla — len nadanejší, nálady básnickej, filozofickej, filologickej, historickej, pritom energie morálnej a ducha činného mladoňovia: „Lebo, — hovoril Ľudovít, — len takíto budú vstave pre život náš tu vyspieť na mužov činu. Prídu-li sem obyčajní chasníci, vrátia sa domov nadutí chumaji, škoda bude peňazí, ktoré tu strovia.“Pravoslav Červenák, ako už bol protiva letory Ľudovítovej, píše o tejto záležitosti vrodenou sebe satirou a suchou rozhodnosťou:„Náramně se z toho raduji, že oni z bratrů naších, kterých si připomenul (list bol písaný na námestníka ústavu Škultétyho zo dňa 12. mája 1840), sem se vystrojiti míní. To jsou šťastní, že to zavčasu, bez prodlévání učiniti mohou. Nech se jenom chystají, zde na okolo 200 zl. víd. č.[627]rátati mohou, nech se ale do 15. října ustanoví. Počet jich se může snadno i zvětšiti, jestli, jak se ukazuje, mnozí zde nezůstanou. Rovně by mne těšilo, kdyby ještě i jiní ven se vybrali, nemyslím však, žeby z nových kandidátů kdo jiný to učiniti mohl. Ale ti, kteří sobě již na paedagogiach uhospodařiti něco mohli, měli by se hýbat. Nejvíce mi je na mysli Bysterský, — ten, znám, že bude docela zdědinčený, tomu by se sešlo do světa nakouknout, a kdyby to neučinil, veru by sme mnoho na něm utratili. Ba či ste ho již k vyjití upomněli? Jestliže čeho ptáti se potřebují ti, jenž vyjdou, nech učiní to ještě tak skoro, aby odpověď od nás přišla, pokud ještě se školy v Břetislavě nerozejdou. Při této příležitosti nemohu něco i o Miloslavovi (Hurbanovi) zamlčeti. Neznáme, zdali to dobře přemyšleno jest, že má vůli na kaplánku (brezovskou) jíti. V kaplánce zajisté já vidím veliké překážky, pro které on do Německa nebude moci vyjíti, tam sobě nic nenahospodaří, tolik sobě mohl i v Břetislavě nahospodařiti, kde by pak náramně mnoho ústavu byl prospěl. Aby on do Německa vyšel, to jest to nejhlavnější, co mu raditi mám. My v něm budeme míti někdy znamenitého belletristu; takovýto ale musí míti velikou známost i věcí i lidí i světa, která se nikdy jen z jednoho okolí, krajiny atd. nabrati nedá. Neznám, pochopil-li a poznal-li on určení své, — a pozná potom i potřebu prostředků k vyplnění jeho směřujících. Miloslav tedy, jako každá lepší hlava, nech nejen doma sbírá, ale i v cizině, tedy na akademii. Páni Nitrané majú pravdu i nepravdu (ohľadom vychádzok na univerzity zahraničné, náhľad to zvýšpodotknutý, ktorý zdieľal s Nitrančanmi i Štúr) z ohledu „Clarissimusů“, jenže první pohnutka k tomu smradlavá jest. Může se člověk i doma vzdělati, než musí ten, který kromě domu i v cizině zkušuje, více zkusiti, to každý a priori vidí. Kdo pro „Clarissimuství“ (obsiahnutie totiž titulu oného, na ktorom si vtedy prázdne hlavy mnoho, mnoho zakladali) jen má vyjíti, řekněte mu, aby doma zůstal, peníze nech na jiné vynaloží, co mu větší jméno způsobí, jak jest toto Clarissimuství, které ovšem jedno z nejničemnějších na světě jest. My žádného pro Clarissimuství pouhé sem nevoláme. —Nade všecko, bratře, z toho raduji se, že se o budoucí rok staráte. Že jen v Břetislavě zůstaneš, činíš to jistě z mnohých důvodů a dobře činíš. Mně by ovšem velmi milé bylo bývalo, kdyby sme zde spolu aspoň 1 rok byli trávili, ale v Břetislavě tě na každý pád potřebujeme a tehdáž tím více, jestli Miloslav odejde. Uspořádejte jenom tak věci, aby na každý pád pro ústav dobře bylo.“Náhľad Červenákov a vôbec našich o univerzite jenskej obsažený bol v tomto postskripte listu nadcitovaného: „Naši nech nejdou do Jeny, to v nynějších časích jest takové, jako Ožďany.[628]Toto nech zůstane jen při Slovácích. S Bohem!“ (To jest: nehovorte o tom maďarónom, tí môžu i ďalej len do Jeny chodiť!) A je tomu dodnes tak, lenže dnes už ani Dobrosoľ nevyhovuje slovenským teológom, keď títo okúsili lepšieho vedomia teologického; platí teraz: nechaj ísť maďarónov do Halle a Jeny, ty, Slováče verný, poď do Lipska, Roztoku, Erlangy.[629]Tak sa časy menia!Na mňa Štúr i Červenák mocne doliehali, abych na každý prípad prípravy robil k tomu, abych po skončených štúdiách na lýceu bratislavskom a zložení skúšok kandidatických vystrojil sa do Dobrosoli. V Dobrosoli držali bratia v príčine tejto mnohé porady, zmýšľajúc, ako by mi s peniazmi k tomu pomohli; tu doma ale bratia naliehali zase na mňa, prijať ponúkanú mi stanicu kaplánky v brezovskej. Červenák bol by rád mal zo mňa beletristu a spisovateľa vôbec, v tom čase jedine mohutne na rozvoj národa zasahujúceho. Štúr mi podkladal veliké úlohy filozofické: obaja v záujme národa bavievali sa pečlivo záležitosťou touto. Tu doma zas bratia velikú váhu kládli na moju energiu a činnosť z jednej strany, z druhej strany zase uvažovali, že Brezovania sú ľud schopný, kupecký, svetom sa nesúci, že teda budú spojivom výborným medzi mnou a rozvojom národným na iných stranách Slovenska. I strhla sa v príčine tejto obšírna korešpondencia medzi mnou a dobrosoľskými. Ja sám nebol som ešte rozhodnutý; hlavne rozbíjala sa náklonnosť moja k vyjdeniu do Dobrosoli na peňažitých prekážkach, ktoré ani bratia dobrosoľskí odstrániť nevedeli v tých trudných časiech pre Slovákov. Štipendiá ponúkané boli priskromné, než abych na ne bol mohol sa odvážiť k výletu tomu, súc sirota a bez všetkej nádeje na pomoc z domu. Dosavádne moje štúdiá pochovali maličké dedičstvo moje po milých rodičoch. Zostávala mi teda len tá alternatíva, buď ísť sa lopotiť k aristokratovi niektorému na stanicu pedagogickú a vychovávať budúcich hnetiteľov národa slovenského, abych si za dva-tri roky toľko usporil, čo potrebné by bolo k východu do Nemecka, alebo prijať výhodnú peňažite i národne stanicu kaplánsku na Brezovej. Ja som konečne po polročnom zmietaní mysle a uvažovaní všetkých ohľadov i túžob a náklonností svojich rozhodnul sa k poslednému. Prv však ešte v dlhom liste predložil som svoje polorozhodnutie bratom dobrosoľským, ktorí konečnú o tom držali radu. Štúr žartom menoval list tento na neho písaný, listom šestnástich dôvodov; toľko dôvodov doniesol som vraj za prijatie stanice brezovskej, ktoré dôvody konečne pohli dobrosoľských k tomu, že mi radili prijať kaplánku tým väčšmi, keď sa ukazovala možnosť, že i tu za dva-tri roky budem môcť toľko uhospodáriť si, abych mohol vyjsť na univerzitu berlínsku, lebo dobrosoľskú. Tak sme my to solidárne jednali, jeden druhému slúžiac, druh druha poslúchajúc a účty z úmyslov a jednania svojho vzájomne si skladajúc.Človek ale mieni a Pán Boh mení! Život mnou, za tri roky na Brezovej vyvinutý zahatil sám konečne i poslednú možnosť vyjdenia do Nemecka. Značné dôchodky moje čo kaplána na Brezovej vyšli na ruch národný, na knihy vedeckej i domácej literatúry, a verejný život národný po návrate Štúrovom z univerzít vždy kategorickejšie vyžadoval moju činnosť a prítomnosť tu doma. R. 1843 v júni, keď vyvolený som bol za farára do Hlbokého, a už natoľko som si bol meno spravil, že bych bol mohol i pôžičku vyzdvihnúť k zaokrytiu útrat akademického štúdia, sám Štúr iného bol náhľadu a odrádzal ma od toho. „Tých tvojich šestnásť dôvodov, hovoriacich za ostatie na Brezovej, spôsobilo nám veľa radosti v Dobrosoli, hoci sme dlho váhali rozhodnúť sa ohľadom tvojej osoby, ktorú by sme veľmi chceli mať v Nemecku už čo len na jeden rok; no tvoja výmluvnosť a logika, hovoriaca v tých šestnástich dôvodoch, zdala sa nám dokazovať, že ty i bez univerzity nemeckej šťastne budeš pôsobiť na roli dedičnej národa. Výsledky tvojho života dávajú nám za pravdu, a teraz, Miloslave, konečne ti vyznám, že tebe už niet viacej miesta medzi burši, ale v národe, kde tak mocné vpustil si korene. Hej, braček Jožko, zakrátko vybehnem i ja na Hlboké, máme že sa najašiť[630]koní po tých belohorských stráňach, po doline Myjavy a po úpätí končitého Ostrieža a dvojhlavého Bradla!“ Tak písal Ľudovít.V tom čase, ako som už pripomenul, panovala v Dobrosoli a Berlíne vývodsky filozofia Hegelova. Táto bola už za živobytia Hegelovho, ktorý nenadále zomrel na choleru dňa 14. novembra 1831, štátnou mocou. Z ľudskej vlastne sebeckosti povahy pošlo to, že ku hegelianizmu utiekali sa i plytkí duchovia, aby ďalej prišli, profesúru, radcovstvo vládne, hodnosti iné a výhodné úrady dosiahli. Tým sa diskreditovala časom sústava táto a hviezda velikého mysliteľa, ako všetka ľudská sláva, blednúť počala. Za časov Štúrových však čerstvou silou učeníkov Hegelovýoh, geniálnych a pracujúcich na všetkých poliach a vo všetkých odvetviach vedy a života, zdvíhala sa ako vyspelá orlica nad oblaky. Pripomenutí už nami učeníci a priatelia alebo spriaznenci Hegelovej sústavy, rozhojňujú sa menami ako Marheinecke,[631]Vatke, Schulze,[632]Saling, Gans,[633]Pohl, Mussmann, Henning, Hotho,[634]Kopp, Michelet,[635]Hinrichs,[636]Veith,[637]Rotscher a mnoho, mnoho iných mien čistého zvuku a charakteru. Možno riecť, že germánsky národ v excelentnom slova zmysle celý opanovaný bol názormi týchto logikusov a štylistov. Čítali sa ich rozvody, články a knihy ako román najlepším romancierom písaný. Pred duchovným ostrovtipom Ľudovítovým stála táto filozofia pre svoj univerzalizmus a spravodlivosť k národom a pre to všetky vedy si podmaňujúce logické prenikanie všetkého vedátorstva, pre tú parolu ducha a myšlienky, pod ktorú stavala všetky individuality národov sveta a celý rozvoj vyššieho duchoživota človečenstva, pred ostrozrakom Štúrovým stála sústava táto na najvyššom štebli vývinu vedeckého vôbec. Vo východnom i západnom, v novom i starom svete intuícií, bojov a histórie ľudskej nebolo zjavu a faktu, ktorého výklad nebola by podávala filozofia Hegelova. Ona mu otvorila dvere dokorán do ríše práva národov, o ktoré duchu jeho v prvom rade išlo, čo budúcemu tribúnovi[638]národa slovanského, čo prorokovi národa slovenského, ktorého pravda a právo nielen v skutočnosti, ale i v idei zaznávané, umlčované bývalo; ona ho späť uviedla do ríše do jemno-krásnej kresťanského idealizmu, ona mu ospravedlnila vieroživot jeho matky a dumy jeho vlastnej pobožnej mladosti, ktoré mútili a mýlili mu neustále tupoumné reflexie ľahkomyseľných racionalistov a zanechávali mu v duši istú prázdnotu, ktorá nepristávala tejto pozitivite realistickej nátury Štúrovej. Aby to všetko ničím bolo, čo vytvoril duch človečenstva, aby ničím bol i ten pôvodca všetkého toho kolosálneho materiálu ľudskej histórie, to sa nemohlo vpratať viacej do jeho rozumu; filozofia Hegelova mu i z tohoto vývod dala; história, ktorá bývala miláčkom jeho, ktorá ale dľa náuk racionalistov bola iba hromada nesúvislých, jeden na druhom lebo vedľa seba naváľaných faktov, pomerov, osôb a osudov, ktoré neprenikala a nezduševňovala žiadna všetko zjednocujúca a všetko oduševňujúca myšlienka, táto história dostala v Hegelovej „filozofii histórie“ nového pôvabu a lesku, novej podoby, živšieho, poetičnejšieho a záživnejšieho záujmu. Oči jeho žiarili radosťou, keď v nepokoji duševnom rozohnený vstal od knihy, aby prechodiac sa po chyži strovil načítané a namyslené. Aplikácia jeho vždy obrátená bola k známym postavám velikých slovanských panovníkov, básnikov, historikov a k duchoživotu dosiaľ už vyvinutému celého Slovanstva. Ak bol Štúr Slovan, vedením doterajších jeho historických štúdií, tobôž stal sa ním po strávení v duchu svojom názorov Hegelových na históriu. Ľudovíta zelektrizoval veľnázor Hegelov na „Völkergeister“,[639]ktorí v umení, náboženstve a vo vede pracujú a jeden pred druhým žiadnej inej prednosti nemajú, ako zjavovanie ducha svojho v umení, náboženstve a vo vede, a všetky tieto polia schádzajú sa na spoločnom kolbišti, v štáte. Tu však zase že platnosti dochádza iba to, čo skutočne jestvuje, jestvuje navzdor tyranide časovej a prekážok náhodilých. Tvorenie ducha je história, poznanie tejto v priebehu dejov, skutkov a osudov jednotlivých národov je filozofia histórie a opravdová bytnosť, to, čo je hodno byť a žiť, že musí sa objaviť v histórii, to jest zjaviť sa na poli prítomných záujmov sveta, t. j. človeka, národa, štátu, človečenstva. Podľa prvého, vedecký svet prekvapivšieho vydania „filozofie histórie“ skončil tieto svoje prednášky Hegel touto sadou: „Vývin princípu ducha je opravdová teodicea[640]— obrana Boha[641]—, lebo vo vývine tom zrejmý je dôkaz, že duch oslobodzuje sa iba v živle duchovnom a že to, čo stalo a stáva sa dodnes, nielen od Boha pochodí, ale je dielo božie. Filozofi obyčajnej šablóny dosavádnej najradšej o Bohu ničoho vedieť nechceli a zdalo sa im nefilozofickým byť, myslieť na Boha, keď vymýšľali svoje kategórie mysliaceho „ego“ a „ich“.[642]“ Hegel túto čeliadku planodrkotnú jedným šľahom svojej filozofie histórie zničil. Na zemi povalení potom už hádzali piesok zo zeme po velikánovi, a pigmejci po nich prišlí ešte i tento piesok pohltali a pľujú na veľké tvorby ducha toho. Obyčajne vešajú sa na onú pokazenú už školu hegelingov[643]a velice múdre otvárajú huby svoje.Štúr už v prvých dobách vývinu svojho držaný bol, čo i nie subjektívne, ale objektívnym duchom národa nášho vedený pri idei náboženstva kresťanskej; on, kedykoľvek ešte v Bratislave prišla reč o prednáškach racionalistických Šimkových, Herbartových,[644]Gregušových, Bretschneider[645]-Wegscheiderových,[646]Ševrlayho, Spannagla,[647]Tomku[648]e tutti quanti,[649]vždy dotušoval mládeži:„Dajte vy, bratia, tomu pokoj, nech je tomu už ako chce, náš národ drží sa náboženstva, a my nesmieme inou cestou kráčať, než ktorou berie sa milý národ náš, lebo táto cesta je jeho život. Profesor Martiny, veliký skúmateľ a znateľ prírody, ktorému sa nie tak ľahko kto vyrovná, buď vám vzorom v tomto ohľade. Tento stále opätoval na prednáškach fyziky, prírodopisu atď., že pravá známosť prírody vedie k Bohu, polovičná od Boha odvádza. A nad to, všetkých našich velikánov: Šafárika, Kopitara,[650]Palackého, Presla, Jungmanna, Dankovského, nech mlčím o iných Slovanoch, berte v úvahu, či nájdete u nich to ľahkomyseľné táranie o veciach svätých národu nášmu?“Ale ako nekonečne jasnejšie stalo sa v duši Štúrovej pri žiari bohatých názorov filozofie Hegelovej! Otvoril sa mu nový dojemnokrásny svet ideálov, vážených zo samého duchoživota národov, a nie konštruovaný a priori.[651]Jeho filozofia náboženstva, histórie, práva, jeho estetika, logika, fenomenológia[652]nič mu už inším neboli než teodiceou milého života všeslovanského. Na každú kategóriu pochopov Hegelových vedel si Štúr nájsť príklad z bohatej histórie slovanských národov. A dokonca ľubimec jeho, poézia, nového významu, nových osvetlení došla pri štúdiách týchto. Slovom, Hegelova filozofia dávala mu dostatočného vývodu, jasnej ako deň červencový orientácie vo všetkých odboroch vedeckých, na ktoré vrhal sa duch jeho večne živý, činný, pilný, opravdovosti plný. Tu bolo mu doma a pri svojom najčistejšom, najkorektnejšom pochope teológia, jurisprudencia,[653]lingvistika, politika, kameralistika, história, estetika atď. Na samé protivné pochopom jeho sústavy padalo nové svetlo, obživujúce ich, ktoré hnalo k preštudovaniu ich, bo objavovali sa vo svetle Hegelom zapálenom, čo momenty predchodné velikánskeho tohoto, originálneho nevídaným ostrovtipom a novou logikou prevedeného staviska. Nič nebolo v sústave tejto zabudnutého, nič vyžitého, nič strateného, a stanoviská minulé poprvé v dejinách škôl filozofických nestávali sa predmetmi opovrženia a potupy, ale objektom múdrej zábavy, radosťou nad pohybovaním sa myšlienky božej k jej dokonalosti. Plod tohoto nekonečne všetky moci duchovné Ľudovítove k vibrácii živej budiaceho a pudiaceho horovania ducha bol ten, že keď sa vrátil z Dobrosoli — po vybavených cestách po Nemecku, po hospitovaní berlínskych profesorov atď. — na stolicu slovanskú bratislavskú, celý ruch vedecký nielen v mládeži slovanskej, — okrem Slovákov boli tam i Česi, Moravania, Srbi — ale vôbec na lýceu i akadémii právnickej bratislavskej vzal na seba novú, predtým nebývalú tvárnosť. Jeden z mladších priateľov mojich[654]s uschytením[655]opisoval mi takto vystúpenie Štúrovo pri príležitosti filozofických ktorýchsi prednášok:„Čakali sme netrpezlivo na Štúra. Sľúbil nám v minulom zasadnutí hovoriť o kresťanskom pochope našich národných piesní. Čo to reku bude? Rozmýšľali sme, keď naša školská latina bola u konca pri pochope kresťanstva, a dokonca čo malo mať kresťanstvo s pochopom poézie? To nijako nepratalo sa do našich mozgov, racionalizmom školy a liberalizmom života zmúlených a pomútených. Tu razom zjaví sa vo dverách vysoká postava Štúrova s knihou v zlatoreze pod pažou, čo stávalo sa iba vtedy, keď mienil vykladať krásy daktorej básne slovanských veľkých básnikov, inak, vyjmúc zväzočok rukopisov svojich, obyčajne len z citátov záležajúcich, vždy hovorieval naozaj „jako moc maje a ne jako zákonníci“. Ľudovít otvoril knihu, bol to Novy zákon, a začal čítať podľa prekladu králického Matúša V. kapitolu a vykladať reč Kristovu na „Hore“. Z verša na verš stupňoval sa jeho zápal, a z nás asi päťdesiatich malicherných racionalistov, počúvajúcich nové, neslýchané, nečítané názory, ktoré bezprostredne brané boli z ducha slovanského života, nebolo žiadneho, ktorému neboli by zahrali slzy pokánia v očiach, slzy radosti nad úchvatnými pravdami, tu poprvé nás oblesknuvšími. Nikdy snáď ešte nebol na týchto školách tak zvestovaný Kristus Pán, tak hlásaná kresťanská idea, a menovite nikdy ešte nebolo tak hovoreno k srdcu slovanskej mládeže o veciach dávno už známych na svete, no zahrabaných školami prevrátenými a krátkozrakosťou blbých empirikov,[656]nechápajúcich toho, čo prestiera sa za zjavmi tými časnými za krásny svet syna človeka, ako to za dve temer hodiny k úžasu a uschyteniu všetkých nás rozvádzal nadšený Štúr. My všetci, ozaj znovuzrodení v myšlienkach svojich, vrátili sme sa domov. Z mojich úst nevyšlo odtedy nerozvážené alebo nectné slovo o Písme svätom a o náboženstve kresťanskom!“Hlbina, len hlbina, samá hlbina pochopu, deja historického a idey života bolo všetko, čo prišlo pod rozbor tohoto slovenského hegeliána; naučil sa umeniu tomu vo škole Hegelovej. A všetko Slovanstvo keď len dvoch hegeliánov novšej doby s ich nesmiernymi odvahami, z úpadku osudného pozdvihnúť národ svoj, s ich logickou zručnosťou, ktorou svoje sebou geniálne prijaté úlohy previesť namáhali sa, a ktorou stvorili si pokolenia a školu rozsiahlych rozmerov, serióznemu oceneniu podrobí, totiž Ľudovíta Štúra u nás a Katkova[657]v Rosii, vďačným musí byť onému velikánovi fenomenálnemu Hegelovi, ktorého východy tiež slovanské sú.Korutany[658]bývali kolískou predákov jeho, slovanský juh, menovite čulý kmeň Slovincov, jediný s nami Slovanmi karpatskými, čo zadržali a prechovali sme cez tisícleté premeny a pohromy časov meno pôvodné slovanské, zábreskom svetla v 16. století reformáciou zapáleného, osvietený s živosťou Slovanom vlastnou, chopil sa nápravy cirkevnej. Starý Ján Hegel a rodina jeho stali sa tiež účastnými ruchu tohoto nápravy náboženskej. Bolo to za časov panovania v Korutanoch arcivojvodu rakúskeho Karola, cisára Ferdinanda I. syna a brata cisára Maximiliána II. († 1576). Syn oného Karola korutánskeho bol Ferdinand II., ktorý pozdejšie nastúpil trón po bezdetnom synovcovi svojom Matiášovi a zomrel r. 1637. Táto linaj cisárskeho domu rakúskeho bola najhorlivejšia prenasledovnica evanjelikov. Pod oným Karolom teda, horlivým to Tridentinuma[659]zachovávateľom, vysťahovali sa mnohé rodiny slovenské,[660]prijavšie napravené učenie cirkvi evanjelickej, z vlasti svojej do luteránskych zemí nemeckých, najmä do Würtemberska, vlasti to reformácie Brenzovej.[661][662]Medzi tými bol i pradedo velikého toho filozofa berlínskeho Ján Hegel, ktorý, majúc pred sebou alternatívu buď zostať vo vlasti a zaprieť vieru a presvedčenie, alebo opustiť vlasť a zachovať vieru, rozhodol sa za posledné a vysťahoval sa s rodinou svojou do zeme Švábov — Würtembergu —, kde potomci jeho v mnohé linaje rozrastlí dodnes vieru svojho arciotca vyznávajú. Jeden z potomkov Hegelových v Švábsku, farár, krstil svetochýrneho Schillera.[663]Členovia rodiny náležiavali stavu meštianskemu a učenému, posledný mužského pohlavia člen v dlhej rade Hegela starého, korutánskeho, preniesol descendentstvo[664]oného Jána z juhu nemeckého na sever do zemí kedysi slovanských. Aké to obrazy pre človeka mysle horúcej a stopujúcej Boha v histórii! Juraj Viliam Bedrich Hegel založil totiž trón geniálnosti a energie morálnej po profesúrach na iných univerzitách — v Jene 1801, v Heidelbergu 1816 —, naposledy na univerzite berlínskej. Tu sedával u nôh jeho celý Berlín a Prusko, áno, sedela tam celá Germánia vo svojich ideálnych zastupiteľoch, v radách nepočetných jeho poslucháčov, riadnych i hospitujúcích sedal Rus, Poliak, Slovák, Grék, Škandinávčan, Nizozemec, Holanďan, Francúz, Angličan a každý ťahal z neho pre seba a svoj národ šťavy životné a obživujúce.Hegelov praotec, Slovan, utratil v potomkoch svojich vo vlnách Germánstva prostriedkom zemí a miest Švajčiarska, Frankov, Sasov, Švábov, Bavorska, Badenska národnosť svoju a v poslednom najväčšom potomkovi svojom dostal sa do zeme starých Slovanov, potkavších sa s osudom podobným Hegelovmu, s osudom premoženým národnosťou velikých Zollnerov.[665]V oceáne človečenstva táto miešanina nemá nič nápadného a ešte menej o tom môže byť reč v ekonómii božieho riadenia sveta; no v oboch prípadoch pre mysliteľa a srdce jeho, rodine to, čo rodine náleží žičiace, je vec nanajvýš zaujímavá stopovať môcť géniov, pracujúcich na rôznych dejištiach svetových do rúk človečenstvu a jeho rozvoja, do rúk Boha samého, konečne pravdu a vyslobodenie z mocí temnosti všetkým ľuďom nabídzajúceho a ponúkajúceho starí Germáni diví skrotili starých Slovanov surových; Slovania títo, stanúc sa Prusmi, opanovali celé Germánstvo a stali sa kytom v jedno zlievajúcim župné a županijské kmene nemecké. Malý pruský štátik, podobný iným päťdesiatim štátikom nemeckým, vyšvihol sa na výšinu prvotriednych veľštátov. A čímže sa tak mohol vyšvihnúť? Poznaním tým, že súc otvoreným, vyjmúc severnej hranice východného mora, nemajúcim žiadnych prirodzených bášt v obrane, siahnuť musí k obrane ideálnych hraníc svojich. Prusi siahli neslýchane rozhodným a to pravým taktom ku filozofii, ku vede,[666]ku vzdelanosti intelektuálnej. Oni hľadali a ťažkým zlatom a striebrom platili filozofov a učencov napospol. Zato však i našli, čo hľadali, našli Kanta i Hegela, velikánov iste, jeden druhého vážiacich váhami vekovými. Štátnici pruskí, ako minister Altenstein,[667]obdivovateľ a srdečný priateľ Hegelov, videli ďaleko do budúcnosti. Nuž ale tieto veci už sem nepatria.Patrí sem však pripomenúť a poznamenať, že v takomto intelektnom štáte, u nôh takýchto majstrov mali sa ozaj čomu učiť Helén[668]i Slovan, Škandinávec i Román!A náš Štúr u týchto majstrov a ich veľkých, verných učeníkov pil pre seba a svoj národ čerstvé vody umenia a vied, ktoré v individualite jeho rozliali sa v potoky pôvodné, obživujúce vyprahlú zem národa slovenského. Čo o jeho hegelizme potom písali nedoukovia, alebo ako natvorili si zas iní vlastných nedozrelých myšlienok a tak octli sa v ríši haraburdáctva P. Hostinského[669]alebo fantastických halucinácií Sama Hroboňa,[670]to všetko uhýba sa serióznym poznámkam. Štúr zachoval svoju pôvodnosť, nedotknutý výrastkami a zálistkami všakovými na vínnom kmeni Hegelovej filozofie Straussami,[671]Feuerbachmi, Rugeovcami, atď. vyrastlými, a nezodpovedný za podobné extravagancie tu doma vzniklé. Burina táto rastie na všetkých poliach vedenia a tvorenia ľudského. Národu a bytu jeho dvojakému, obecnému a mravnému, neškodil Štúr filozofiou svojou ani najmenším, naproti poslúžil mu nebývalým spôsobom, vzkriesiac polomŕtve a skrehlé časy a pomermi otčimskými pokolenia, sám všetko, čo znal a mal, vrhajúc na oltár národa. Kto však chce kritizovať stupeň jeho učenosti, nádobno mu stáť aspoň na tej výši vzdelanosti, na akej stál on, a mať za sebou tiež tú morálnu váhu charakteru, akou zaskvel sa tento meteorický zjav na Tatrách.Štúdiá dvojročné dobrosoľské dodali pôvodnému jeho géniovi všestrannosti. Západných filozofov, poétov, historikov namyslené tvorby vykorisťoval Štúr ako najlepšie pre vyššie ciele duchovného rozvoja národa slovanského, vždy majúc na mysli to, čoho je najväčšia potreba. Tak napomínal v dopisku malom na Škultétyho obrátenom zo dňa 9. júna 1839:„Radilbych Tobě, abys se zvláště básnictví oddal a ne na vzorech řeckých a římských své básně stavěl, ale je z národního našeho života vyvedl. K tomu záměru študuj Rukopis Královodvorský co nejpilněji, pak národní písně Slovanů, báje, pověsti národní atd., Mickiewicze a tak přesvědčen jsem, že Ty v tomto ohledu něco chvalného pro Slovanstvo vyvedeš a srdce mnohé rozehřeješ.“Pravda a opravdovosť citu a presvedčenia bola mu nadovšetko; zastatie sa opravdové všetkého, čo čelilo k napomoženiu života a práva Slovanov, cenil vysoko; hĺbka názoru a špekulácie kráčala mu — ak mala opravdovou ducha tvorbou byť — rovným krokom s hĺbkou charakteru, statočnosťou slova a mravnosťou osoby; láska jeho k národu Tatry obývajúcemu závodila v ušľachtilom srdci jeho s túžbou po sláve a uskutočnení moci, primeranej pochopu a veľkosti národa slovanského. Medzi bodmi týmito a v hraniciach týchto bodov hýbalo sa, tĺklo a vrelo srdce Štúrovo. Kým bol sám, žiale zožierali jeho tklivú myseľ a tu každý lístočok z domova naplňoval ho vďačnosťou k pisateľovi.„Vy si to ani představiti nevíte, jak jest to milé v cizině potěšenu býti od starého přítele v domácím kraji. Pomysli si, Horislave můj! Já sám zde více měsíců a prve tak uvyknut k obcování s srdci braterskými! Budiž tedy Tobě díka, Horislave můj, za těch několik Tvých řádků v listu bratrově psaných; věru mi milými byli.“ Tak písal Škultétymu na karotke, priloženej k listu, neviem komu už druhému poslanému.V pomýšľaní na rozvoj duchov slovanských v rozsiahlych hraniciach zemí slovanských sa javiaci rozveselil sa razom stred najžiaľnejších dúm svojich, zapríčiňovaných mu tou planou prítomnosťou tu a tam. Keď sadal na koňa a preháňal sa po brehoch Sály, lietali s ním myšlienky jeho na svet kozácky; keď stál pri svojom pulte — bo zachovával lekárov predpis, aby pri študovaní nesedel u stolíka —, preháňal sa duch jeho stred štúdií po hroboch zapadlých, vymiznutých na Labe, Havole a Sále kmeňov slovanských;[672]keď sa bral na lože k odpočinku nočnému, vzdychal zovreným duchom k Bohu: Bože, strestal si nás pre hriechy a viny mnohé otcov našich a my plačeme dosť nerozumne nad tým, čo samo sebou nevedelo udržať sa pri živote! Ale, či nad tým plakať, čo neosvedčilo sa v živote? Či nie radšej tomu tešiť sa, to milovať, to vzdelávať, tomu slúžiť, čo tu je a čo zverené je v toľkej miere a koľkosti Tebou nám? Ó, pomáhajže, Bože milosrdný, Bože veliký, Stvoriteľ národov, ratovať pred zahynutím národ Slávy. S takými myšlienkami končieval práce plný deň a sen ľúby vyslobodil ho z útrap denných, aby ho pozdravilo nového dňa slnce v nových bojoch a bôľoch pracujúceho génia.Nápadná bola mi fráza Vlčkova,[673]čítajúcemu onehdy: „Zde stín školy Štúrovi“ (t. j. že nevyháňa z vedy bájeslovie a dogmatiku, že nezbožňuje rozorvanca Byrona, že nehalucinuje za Voltairom, tohoto blasfémie[675]národu nášmu do uší pchať za dobré neuznávajúc). „On to asi vrhal truchlou dumu na skráně Ludevíta Štúra v poslední leta jeho žití, on dával mu asi tušiti, kam že ty fantomy časem dospějí.“ Duma Štúrova, milý brachu, chodila s ním od časov jeho prvej mladosti, keď ešte v úbočiach Brezín, na bralách Kňazovho stola a v prahorách nádherného Rokoša živila jeho tklivú dušu. Veda našla dumu „na skráních L. Štúra“, nie aby ju bola ťahala po skráních, lebo plodila v duši tklivej. Keby vedel pán Vlček, aké prázdne slovo vypustil z pera svojho o tej dume Ľudovítovej, nebol by iste túto inak veľmi záslužnú prácu literárno-historickú týmto a podobnými úsudkami zakalil. Štúr bol formálne zložený a zostavený vo vnútornostiach svojich zo žiaľu a zápalu, nad ktorými ale vývodil ostrohľad génia nabraného najdôkladnejšími známosťami. Už sme pripomenuli, že rodičia venovali ho ekonómii, no anjel boží v podobe básnika kateksochén[676]slovenského, Sama Chalupku, dotkol sa uhľom žeravým úst jeho a vyzval ho na menisté pole poézie slovanskej, na ktorom pobaviac sa pre obrazy dojemné, tam sa skvejúce, octnul sa potom celý pred ohromnou úlohou vedy univerzálnej, čo prostriedku k pozdviženiu velikého národa. Poézia teda nebola jeho úloha, ani jeho povolanie, bár táto poznámka moja bolela ho, keď som ju jemu samému učinil, poézia bola jeho oddych, pri ktorom oddýchaní najviacej unášala ho myšlienka serióznejších prác, čakajúcich ho i národ slovanský.Záslužno bolo by, keby Samo Chalupka vyhľadal po priebehu polstoletia onen list[677]mladuškého Ľudovíta, ktorým ďakuje mu najzaviazanejšími slovami za ten anjelský jeho hlas, ktorým vyvolal ho z obmedzených linají ekonomického stavu na úslnie vedy a štúdií vyššej ekonómie národov.Básnický kraj, piesní plné hrdlo matky sladkej, bystrota umu Bohom daná a ohne básnikom slovenským v tklivú dušu Ľudovítovu vsypané vzňali sa v plný plápol pod bleskami tropickými filozofie Hegelovej, a ten žiaľ duše, ten bôľ srdca nad ťažkým preporodzovaním sa veľkého Slovanstva rástol v ňom so vzrastaním v mohutnosť ducha jeho. A ak bola poézia jeho oddychom, stala sa mu filozofia pomocnicou v borbe s pigmejským pokolením o veliké úlohy veľnároda slovanského. Žiaľ a duma jeho neodišli od neho ani na okamženie. Stopujte, mládenci umní, zlatú nitku tohoto činného žiaľu, tejto dumy večnej, a nebudete ju musieť hľadať v hegelizme, ale obživnete na ňadrách ubolených síce, no životom vibrujúcich velikého, pôvodného, sviežeho génia svojrodného.Štúr študoval všetko dôkladne; dôkladné bolo i jeho štúdium filozofie. Ako silný plavák v hlbokom mori, tak bol tento duchovnák náš v hlbine Kantom a Hegelom stvorenej filozofie, celý až na hlavu pohrúžený v nej, ale vyplával z nej so zdravou hlavou na pobrežie vlasti národné. Ona stala sa v duši jeho kúpeľom, rozumu jeho brusom, mysli a srdcu jeho jazykom výmluvným, vedám jeho špecifickým mentorom bezpečným, bohoživotu jeho pancierom žulovým a oceľovým. Nuž poprobujte sa merať s ním, vy veľkých vašich Voltairov, Byronov, Darwinov, Straussov, Renanov[678]a celej semitickej terajšej perepúte románovej a revolverovej obdivovatelia a ctitelia osliznutého a oplzlého umenia!Pán Vlček, všeobecnou snahou síce — dľa dobrozdania môjho — nenáleží do tohoto tribusu,[679]ani ja nechcem prorokovať, že súc na tej naklonenej rovine, z ktorej niet iného výbežku, než skĺznutie sa po nej do priepasti, neobráti už viacej oje, ale predsa podčrtávam tie jeho prorokujúce slová: „Až to zvětralé, nemožné stavení (Štúrova škola) se zbortí[680]— a ono se zbortí! — Slovensko zůstane bez obrancův!“ (Str. 101.) Veda vašich semitov, zbožňovanie tela, materializmus citu, filozofie a života, cinkanie vašej školy poétov a sebectvo vašich politikárov a štátnikov vyvedie na svetlo baziliščie plody svoje, potrvá ešte za ktorý ten rok, a o šťastí budeme môcť hovoriť, ak nezhumpluje a morálne nezničí národ váš. Že ho nezničí, verím, a verím, že národ rozumný odmrští od seba voltairizmus a byronizmus! Slovensko medzitým zo školy Štúrovej dostávať bude charaktery napriek spojencov vašich na velikých politikov sa ihrajúcich, tých praktikusov maďarských! Že národ náš v maďarizme nebude pohrobený, to vám môžeme zabezpečiť, nie tak vy nám, že napodobením západníckej precibrenosti a zženštilosti, racionalizmu a materializmu poškodíte podstatne národu vlastnému.Štúr bol čistý charakter, na ktorom brúsiť sa budú lepší géniovia mládeže dĺže než na lascívnej poézii vašej a opilej vedúcnosti vašich pitevníkov, nechápajúcich to, čo leží z druhej strany zjavov týchto meraných a vážených: pokolenie slabé pôžitkárstvom svojím efemérnym hrob si kopajúce. Tento veliký charakter Štúrov leží v tom, že fráza nemala u neho žiadnej ceny, ak zápäť nevysvetľoval ju skutok dobrohájny. Zásada každá bola ním vážená výbežkami jej v morálne ciele, v praktický vývoj, v tvorbu ideálnu na stranách histórie! On nebol k navedeniu ku žiadnej ústupke, ktorej následok bol by škodným mohol byť — a čo hneď i v tej najďalšej budúcnosti národa slovanského!Akokoľvek nemecká veda vysoko stála v pojme jeho, akokoľvek obdivoval všestrannú vzdelanosť, pilnosť, vnikavosť do všetkých otázok svetových nemeckého génia, tak predsa vždy bol hotovým zastať si na svoje slovanské stanovisko v každej otázke, v každom náhodne alebo historicky nutne skrslom prípade literárnom, vedeckom, politickom, sociálnom, lebo inak akokoľvek zasahujúcom na život národa.Pripomeniem z dobrosoľského života Štúrovho ešte jeden prípad, ktorý radí sa dôsledne na onen samostatný, historický náhľad jeho pri pomníku Poniatowského. Pri príležitosti totiž vedeckej konverzácie s učenými spozoroval Štúr veliký záujem jednotlivcov, ktorý mali na rozvoji slovanských literatúr a ktorý záujem prechádzal i do verejných prejavov literárnych. Ľudovít bol, ako vieme, v tomto čase veľmi zbehlý v literatúrach slovanských. V prázdnych hodinách od prísnejších štúdií rád čítaval Czajkowského[681]„Powieści kozackie“, Mickiewiczove menšie-väčšie poézie, Puškina, Lermontova, Chomiakova. Krem toho v histórii mu býval Karamzin pod rukou. On s pravým uschytením a vďačnosťou prijal úsudok nemeckého učenca v „Augšpurských všeobecných novinách“ o Czajkowského povestiach, ktorý znel: „Nie haben Sie Etwas Frischeres und Originelleres gelesen!“[682]Dobrosoľskí učenci radi upozorňovali potom Ľudovíta na plody svojej literatúry, jednajúce prajne o Slovanoch; ovšem, že Štúr im nezamlčal ani chyby, ktorých sem a tam dopúšťali sa ich spisovatelia. V konverzáciách týchto prišla na stôl i Tereza Amália Louisa Jakob[683]spisovateľka nemecká, ktorá pod pseudonymom „Talvj“ so zvláštnym zaľúbením písala o Slovanoch a menovite vydala bola v Halle 1825 dva diely srbských národných piesní pod titulom: „Volkslieder der Serben, metrisch übersetzt und historisch eingeleitet von Talvj“[684]. To bola v nemeckej literatúre udalosť, s ktorou pred Štúrom chlúbievali sa profesori dobrosoľskí. Štúr nám zdelil výsledok týchto konverzácií[685]v Prílohe ku „Kvetom“, ročníku 1839, č. XIV. zo dňa 11. júla. Zásady a náhľady tam vyslovené majú u serióznych Slovanov i dnes, navzdor haraburdáctvu literárnych pobehajov, svoju velikú cenu a platnosť. Už ten článok, keby sa kritikastrom tým chcelo čítať v starších knihách, mohol by im byť mocným dôkazom proti všetkým posudzovateľom povrchným, Štúrovi akýsi neplodný idealizmus a cudzotársky hegelizmus podstrkujúcim, alebo pripisujúcim a nehľadiacim na pôvodnú hĺbku jeho vlastných dobre oprávnených názorov.Pani Talvj pojednáva na čele prvého dielu i o dejeprave srbského kmeňa, kde ide za nemeckými učencami; Štúr však zavrátil náhľadmi svojimi jej náhľady. Medzi iným hovorí:„Věru by již jednou mohli se poučiti naši sousedé — Němci — pravdě o Slovanech, an jim již zcela příležitosti k tomu neschází; ale Bůh ví z jakých příčin, snad ze zastaralé proti Slovanům zášti, schválně oči zahmuřují, aby nemuseli viděti světla, jenžto však bohdá vkrátce tak se zmocní, že zřenice jejich neodolají proudu jeho a konečně otevříti se přinuceny budou. Obviňují se tu vůdcové srbští z neohraničené nade svým lidem moci, čož prý u národů slovanských bývalo (prikladá k tomu dva výkriky!!), pak pripisují se nábožné skutky panovníků srbských, jako stavění chrámů, klášterů, nadání jich vlastnostmi atd. zbujnělým a bezuzdným náruživostem jejich, jenž po spáchaných nepravostech teď v činech těchto nábožných útěchy hledají. Vraždy prý nejvíce působívaly k vybudování těchto nábožnosti sloužících stavení. Nebudeme tuto slov šířiti o první oné nepravé, zcela bezdůvodné námitce, anby to naši krátkou zprávu náramně prodloužilo, spokojujíce se na čas tento radši tím, co u př. v Týdenníku literarním Poznaňském v ohledu tomto potahmo na Polsko a Slovanstvo vůbec důkladně pověděno, a tušíce důvodných bádání vkrátce na poli tomto, připomeneme jen, že vládcové slovanští, jak to z dějepisu všech našich kmenů vysvitá, v zakládání chrámů atd. následovali pudu svého a tlumačili city lidu správě jejich podřízeného, v němžto, jak sotva v kterém národu evropejském, nábožnost hluboce vkořenena jest. Odkazujeme tu na dílo Šafárikovo: „Geschichte der Slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten“,[686]a jmenovité na zakreslený tamže ráz Slovanů, k čemuž my na ten čas ničeho více nepřidáváme. Konečně nezapíráme, žeby jednoho neb dvou příkladů tohoto bohaprázdneho u kmenovců srbských nebylo bývalo; ale je jako na odiv držeti a odtud na vládce všech Slovanů jakoby prstem ukazovati, jim chtivost k vraždám a Bůh ví co připisovati, zůstane povždy ničemností. My toho neděláme s dějepravou národů germánských, ačby nám docela takových příkladů v ní nescházelo, jako ku př. v dějepravě Franků, kde vládce Hludwing[687]poštval Hludriha, syna Sigiperather, kníže ripwarských Franků, zavraždit otce, což tento také bez prodlení učinil. Po spáchané vraždě vystoupil Hludwing jakoby v krevní pomstě (Blutrache) a zkotil Hludriha. Tentýž Hludwing buď zavražditi dal neb vlastní rukou zavraždil knížata saliských Franků atd.“Tak Ľudovít Štúr zastával i pri najmenšej príležitosti cti a dobrého mena Slovanov, nech bolo by sa týkalo ktoréhokoľvek kmeňa a voči akýmkoľvek autoritám. Utiahnuť sa, mlčať, oportunizovať nebolo nikdy v jeho slovníku zaznačené.Milá Talvj i so svojimi rovnomyseľníkmi podobne zle pochodila ohľadom spoločenských ideálov, aké prechovávajú sa dosiaľ v kruhoch zväčša patriarchalizmu slovanskému neprajných. Píše Štúr v článku nadrečenom:„V předmluvě k druhému dílu usiluje p. překladatelkyně podati obraz mravů, obyčejů atd. Srbů, při čemž zvláště do líčení obřadů při svatbách užívaných se zabírá. Velice se zastavuje a horší nad tím, že nevěsty v čas svého zasnoubení obyčejně váženým otcům čeledním ruce líbají, což jediné p. překladatelkyni na Slovany tak poštvalo, že jim ukrutenství ku krásné pleti vyčítá a proto tuto za nešťastnou u Slovanů pokládá. Že ji obyčej tento tak velice dojal, nedivíme se jednak z té příčiny, že p. překladatelkyně, sama ku krásné pleti přináležíc, s ní velice soucití, pak že rodem jsouc Němkyně neměla příležitost cos takového u svého národa viděti a takž velice překvapena byla touto novostí. Ukrutenstvím to však jmenovati jest přepiaté a důvodem jen nám býti může velké rozmazanosti, v nížto se pohlaví ženské u sousedů nalézá, pak neznámosti národního života našeho. Toto líbání rukou jistě nic jiného nevyznamenává, než proukázání vážnosti k otcům čeledním, těmto kmenům shromažděných rodin, jenž jakoby k žehnání uvazující se nové rodiny přicházejí; kterážto šetrnost, jevící se v líbání ruky, jistě mladým nevěstám výborně sluší a mnohem lépe, než když šedivec mladým paničkám ruce ulibuje. Slované milují opravdu svou krásnou pleť a váží si velice její cnoty, jenž v bohabojnosti, pracovitosti, upřímnosti a začasté i v bohatýrském nadšení těch citlivých srdcí pozůstává, a velice by neradi, aby se tyto cnoty v tu novomodní přetvořenost proměnily; dalecí jsou té upýpavosti, té licoměrnosti, která se teď dobrým tónem nazývá a jejíž nevykonávání se za nevlídnost anebo, jako u p. překladatelkyně, za ukrutenství pokládá. Docela jiný byl stav pohlaví ženského v starožitnosti slovanské, nežli v germanské, neboť an tuto podle svědectví Tacita[688](cituje miesto z Tacitovej Germanie) ženy ve přílišné vážnosti stály, ba co více vzývány byly, měli je mužové slovanští veždy za sobě poddané nepostupujíce jim oné zdánlivé a tím méně skutečné před sebou přednosti. S přijetím náboženství křesťanského u Slovanů stav jejich, jak slušno, v lepší se změnil; dosud však ještě, vyjmouce snad některá duchem ciziny napáchlá a novomodností se řídící místa, nedosáhnul, aniž s rozvinutím pravé národnosti naší nedosáhne onoho rozmařilosti stupně, na kterém jinde se nalézá a odkud jistě domácí štěstí a blaho rodin nevyplývá, ba na odpor rušeno bývá. Že tedy krásná pleť u Slovanů té zdánlivé přednosti, jakby sobě toho p. překladatelkyně žádala, nepožívá, jest výsledkem ducha národnosti naší, a jak myslíme, docela odpovídající přirozenému pořádku. Kam asi usilování Simonistek[689]u Francouzů aneb u Angličanů podnikání ženských spolků a jejich vývodkyně Lady Bulwer,[690]domáhajících se o rovná občanská práva s muži, vésti mohou, lehko se každý domyslí. Dosud záběhy tyto mnohé neřesti způsobily; bude-li však dále v nešvaře této pokračováno, jistě ničeho jiného odtud nežli zmatku a rušení blaha domácího se nedočkáme“ atď.On nedočkal sa moderných týchto samovrážd, rozsobášov, luxusu ženského a rozvalín blaha domáceho a ruín rodín, ba celých národov; ale proroctvo jeho naplnilo sa a plní sa a ešte len plniť sa má. To môžeme i my potvrdiť, ktorí pozorujeme túto zženštilosť bohopustú, aká zachvátila národy. Každá ušpinená devečka myslí na veľkomožnú a bedár chlebíka žiadostivý cifruje si žienku do bodvábu a talmi-zlata,[691]a slečinka z trochy majetku pafá cigarety a vydrichmáva lenivosť každého popoludnia, ktorého predpoludnie strávila v nečistom vozduchu pri cifrovaní sa. Nato stáva sa veľkomožnou, keď vydala sa bárs za koho, a tu už musí mať dvoch lekárov, tri slúžky, dvorného krajčíra, oplzlé obrazy na stenách, titerky a hračky na stolíku a — dojku. Inšie ani nepripomeniem. Zamlčím podobne nevychovávanie detí, ale vyháňanie ich na ulicu. Rozumie sa, že takému fafrnkovi takýchto prevrátených mamičiek už v poduškách musia všetci ľudia onikať. Keď ho Pán Boh trošička sprchuje a dopustí väcšiu-menšiu chorobu, mamičky omdlievajú, synáčkovi všetko po vôli robia. Ach! dosť reflexií z našeho veku, prorokovaného Ľudovítom. Môžem to dokázať, že všetky tie moderné biedy nováčia sa z toho kraja takýchto zženštilých mamľasov spoločnosti ľudskej. S kančukou to vyhnať zo spoločnosti slovenskej; bo toto viacej ubije národ náš než bezhlavá maďarománia a blbý racionalizmus. Späť treba obrátiť oje výchovy rodín našich do ríše bohabojnosti, stydlivosti, pracovitosti, kázne prísne domácej i školskej; vyššej ale mládeži treba dať prácu ducha ťažkú k vybaveniu a naučiť ju myslieť o budúcnosti. Štúra jej dať za vzor.V stredku štúdií a dumania svojho nezabúdal Ľudovít na drahý národ svoj tam ďaleko v Tatrách prežívajúci trudný svoj byt; ani vo snách mu nenapadlo uchádzať sa o dáku stanicu chlebovú, na myseľ vznešenú jeho ani zďaleka nevstúpila myšlienka loviť vo svoj prospech materiálny dáku priazeň ľudskú. Pre národ všetko bol vstave podniknúť, pre seba nič. Dobrosoľské dva roky blížili sa ku koncu, keď tu zčista-jasna doletí chýr, že Štúr je vyvolený za profesora teológie v Kežmarku. Po celom Slovensku radosť opanovala srdcia. Zo všetkých škôl mládež gymnaziálna i teologická zbierala už všetky svoje veci k sťahovaniu sa do Kežmarku. Bratislavská mládež menovite nahnala strachu profesorom i meštianstvu. Na dolnom Slovensku krútili síce hlavami nad obratom týmto, ale predsa, ak bude tomu tak, chystali len vačky, nakoľko im tu blíže Bratislavy bývajúcim drahším príde študovanie ich synov v Kežmarku. Ale žiadosť to bola všeobecná; vidieť Štúra umiesteného hneď, ako vráti sa z Nemecka, preto aj preboleli ľahko Dolniaci vzdialenie sa svojho miláčka.Štúr mimo ciest už pripomenutých navštívil i Drážďany, hospitoval v Berlíne a posledný rok mal osladený tým menovite, že Pravoslav Červenák vykonával a viedol i menom Štúrovým dopisovateľstvo. Po Červenákovi, s ktorým my dvaja, Horislav August Škultéty a ja, predvodievali sme mládeži, nastúpil námestníctvo ako kandidát teológie Škultéty. Ja som viedol predok vo výbore, zástával som sekretárstvo vo spoločnosti a viedol som onen písaný časopis. Vo veciach Kežmarku týkajúcich sa zverené boli tieto záležitosti ako obyčajne len tým, ktorí mali osobnú známosť s mužmi vplyvu pri konvente kežmarskom.[692]A tu boli medzi inými sám námestník Horislav Škultéty, Bojmír Petrikovič a iní. Medzitým agitácia táto rozborila sa o skalopevnú a cieľov svojich dobre povedomú vôľu Ľudovíta Štúra. Ak bola naša zpráva o zvolení Štúra v Kežmarku za profesora tomuto nápadná, tobôž zhrozili sme sa my všetci nad jeho ráznou odpoveďou. Neišlo to do nášho rozumu. Dobre hovorí Ľudovít: „Jak málo ste mne poznali!“My už len chýru tešili sme sa, a Štúr i len chýr sám, ktorému nechcel veriť, zapudzoval od seba. Ale čujme ho. On len tak mimochodom pripísal ku listu Červenákovmu na Horislava zo dňa 25. apríla 1840 písanému nasledujúcich pár riadkov:„Předrahý Příteli! Velice mě zadivila ta zpráva nám Tebou zvěstovaná o mém zvolení za professora bohosloví v Kežmarku, což já sice jen za smíšeninu s bratrem mým (Karlem) posaváde držím, ale ještě více překvapilo mě, že Vy mne ku přijetí této stolice namlouváte a ta mi jíti radíte, což mi důkazem jest, jak málo ste mne poznali, čili jak málo mě teď znáte. Oznamuji Vám neodvolatelně, že já té stolice na žádný způsob nepřijmu, přijati nemohu, jelikož mimo všecku neschopnost mou k professoratu bohosloveckému mám sto důležitých příčin, proč to na prosto zavrhuji. Mohli by mě vyvoliti i na jinou stolici, já to předce nepřijmu, poněvadž záměry mé tím zničeny by byly, o kterých Vy ale ještě nic nevíte, věděti nemůžete. Za potřebné sem soudil dosavád o tom mlčeti, co teď Vám oznamuji; slyšte tedy! Já na Vaši břetislavskou stolici slovanskou v říjnu (1840) vystoupím,[693]což ale ještě nikomu, mimo naše, nezdělujte, nebo neradno hluku činiti. Sbírejte jen pilně peníze, ostatně ale o výživu mou se naprosto nestarejte. Paedagogií já žádných nepotřebuji, ovšem je ale Vám tam potřebně zůstavším vyjednati usilovati se bude ze vší síly. Ohlednětě se jen po dvou světnicech na svobodném místě, zajednati je však pořád netřeba. Hleďte tak, aby náš Miloslav (Hurban), jenž tam zůstati má, buď se mnou, aneb aspoň při mně přebývati mohl. Dobře bude, jestli i Ty tam zůstaneš, však pass si konati můžeš do Německé země,[694]ba raději konej, aby si se neobmeškal. Slyšel sem, že máš k tomu peníze. Dne 7. neb 8. září já jsem v středu Vašem, přes leto tu ještě zůstati velice mi potřebno jest. Kupte na každý pád (rozumej knihovňu slovanskú bretislavskú) Dobrovského Institutiones[695]dialecti veteris[696]a Wiszniewského[697]Dějepis literatury Polské. S Bohem! Tvůj upřímný Ludevít.“S listom týmto v rukách stáli sme my bližší priatelia Štúrovi a vtedajší vodcovia mládeže ako hromom omráčení. My hotoví boli sme pletichám dajakým pripísať toto zdráhanie sa Štúrovo a až nervózne hľadeli sme urovnať cestu a nechať možnosť Štúrovi odvrátiť sa od úmyslu tak určite vysloveného, a na každý prípad prijať kežmarskú stanicu. On „na žiaden pád“, my „na každý pád“. Z prípravných, cesty mu urovnávajúcich ku späť vziatiu slova svojho našich námah buď zachovaný potomstvu dopis Augusta Horislava Škultétyho na profesora a rektora lýcea kežmarského, Benedictyho,[698]z ktorého sa vidí i natiahnutý pomer mládeže slovenskej ku Schröerovi, Tamaškovi a prešporským vôbec. Podávam list ten v celosti.„V prešporku, dne 21. května 1840. Slovutný a Vysoceučený Muži, Velectěný Pane! Otcovská přízeň, kterou Ste ke mně tři leta v Kežmarku pobyvšímu dokazoval, i teď tou mne posilňuje nadějí, že důvěrnou tuto přímluvu, ku nížto mne nejeden důvod ponouká, tak upřímným srdcem, z jakového ona vyplývá, přijati ráčíte. Nevýslovnou radostí smě zaplesali, uslyševše, že Ste se Vy, Slovutný Muži, celou duší o to zaujal, aby na uprázdnenou Kežmarského Lyceum stolici bohosloveckou ne jiný než Slovan dosednul. Nebylo na tom dosti, radost naše nejvyššího dosáhla stupně, dozvěděvších se, že neunavnou přičinlivostí Vaší to dovedeno bylo, aby Vysoceučený Ludevít Štúr to místo zaujal. Nyní ale divíte se, aneb jestli Vám smutnou tuto zprávu první já zvěstovati musím, diviti se budete, že Ludevít Štúr povolání tomu odpírá. Coby bylo netušeného tohoto a nešťastného skutku příčinou, posud sme neznali, anť včera toliko se nám věc světle objasnila. — Když se pověst roznášela o tom, že Štúr na Lyceum Kežmarské zvolen bude, i tajní jeho a Slovanství nepřátelé radost na tvářích ukazovati se nestyděli, když při tom v srdci o rozličných přemyšlovali prostředcích, nimižto by muži tomuto, tak včasně po vlasti naší proslulému první štěstí a tudy i širší okres účinkování jeho zamezili. Cítili zajisté Prešporčané, že hlasy, které se mezi plesající mládeží roznášely, v skutek uvedeny budou, cítili a předviděli jistě, že dosednutím Štúra na Kežmarskou stolici, ne malou částku študujících zvláště Slováků, kteří veždy květ Lyceum prešporského byli i budou, utratí. K čemu je tedy soběcká zlomyslnost nevedla? Měli zde budoucího roku dva supplenti v rhetorice býti, jeden Maďar, druhý Slovan. Dřív tedy, nežli se pozvání sl. Konventu Kežmarského Štúrovi doručiti mohlo, předloženo mu bylo od zdejších, zdaliby supplentství ono nepřijal? Štúr, jehožto vřelá tužba ustavične ta byla, aby se v Prešporku osaditi mohl, anť se mu město toto k dosažení jeho záměrů nejpříhodnějším býti zdálo, uvolil se k vůli těch vyšších předsevzetí, přijati toto chatrné supplentství. Později tedy, když se mu neočekávané pozvání Kežmarské do rukou dostalo, nemoha, co neznámý na Vašich stranách, povážiti ty příhodné okolnosti, které mu i tam z ohledu jeho vznešených záměrů znamenité výhody slibovaly, aby dříve již dané slovo nezrušil, nevyhověl, k podivení všech důvěře sl. konventu Kežmarského, kterou do něho v plné míře skládal, jakožto v muži, kterýžto mezi vrstevníky svými nemnoho sobě rovných počítá. Ale přesvědčeni jsme úplně, že Štúr toliko skrze lstivou zlost nepřátelů našich, kteří mu zde zlaté hory slibovali, podvedený mohl se chyby této dopustiti. Máme však pevnou naději, že jelikož na dané slovo více vázán nebude, anť se supplentství ono jeden toliko a sice rozený Maďar dostati může, a tudy opět sklamaný, hotov bude zasednouti na předloženou stolici Kežmarskou. Ta jest tedy toužebná prosba naše, aby Ste Vy, Vysoceučený Muži, pro slávu školy Vaší a blaho národu pracuje, jestliby ještě pořádky učiněny nebyly z ohledu jiného učitele, věc tuto na čas prodloužiti ráčili, až se Štúr — lépe poučený — k přijetí Kežmarské kathedry odhodlá. Přesvědčení sme zajisté, že dosednutím jeho tamější Lyceum mnoho získá, ant jak se věci ukazují, bude-li Tamaško za prešporského bohosloví učitele zvolen, študující úhrnkem do Kežmarku za Štúrem půjdou. Na ten ale pád, o kterém však velice pochybujeme, jestliby předce Štúr stolici Kežmarskou přijati nemínil, osmělujeme se Vysoceučenosti Vaší na jeho místo jediného Bodického[699](Andreje), kaplána u důstojného p. Seberínyho, nejen co muže, který se na stolici bohosloveckou připravoval, ale také co horlivého vlastence slovanského odporoučeti. Ostatně ještě jednou opětuje toužebnou prosbu naší, v té naději, že ji za zlou stránku vykládati nebudete, jsem Vysoceučenosti Vaší upřímný ctitel, August Horislav Škultety v. r., čekatel bohosloví.“Z listu dvoje vidí sa: veliká netrpelivosť naša a násilné presvedčenia nášho na všetky strany v platnosť uvádzanie, spolu však železná tvrdosť okolností, vzdorujúca snom i túžbam krásnym veľmi činnej mládeže súvekej. My však „málo ešte poznali sme Štúra“, keď sme prikovať chceli ho ku spišským žulám Karpát studených, a málo sme tiež poznali praktické pomery kežmarské; splnilo sa na nás to „neviete, začo prosíte“. Na kežmarskú stolicu bohoslovia driapali sa zarytí starí nepriatelia: Tomka Jánoš, večný kaplán prešporský, a Kellner,[700]ožďanský gymnaziálny učiteľ, a kandidát teológie z Nemecka sa vrátivší Lörincsék.[701]Kežmarčania urazení košíkom, Štúrom im skutočne daným, na oných prvých dvoch počali obracať zrenie. Dosť mal práce šľachetný Benedicty, aby oni dvaja slávožrúti a bornírovaní tupoumci[702]nevšantročili sa dáko do sboru vtedy veľmi solídneho učbárov kežmarských. Benedicty naložil Dobroslavovi Čipkajovi,[703]poslucháčovi teológie a horlivému Slovanovi, zodpovedať jeho menom list mládežou bratislavskou skrze námestníka ústavu mu písaného, ktorého dopis zdeľujem tu doslovne:„V kežmarku 1840, 16. června. Předrahý Příteli! Vysoceučený a Velemilovaný náš pán Professor, Jan Benedicty, vyzval mě v těchto dnech, abych Vám na Vaše psaní krátkou napsal odpověď jeho jménem, co sem já, nejen proto, že vůli mých představených naplniti vždycky hotov sem, nýbrž i proto, že se s Vámi, milovaný Bratře, opět písemně smlouvati mohu, s radostí učiniti pospíchal.Vašeho listu — na p. Benedictyho — hlavním byl předmětem jistě drahocenný onen Ludevít Štúr, kterého Kežmarčané za professora bohosloví byli vyvolili a který vůbec všechněm, obzvláště ale nám Slovákům až dotud, dokud se pověst o tom, že do Kežmarku nepřijde, nebyla roznesla, blažené pod Tatrou sliboval dny. Psal Ste totiž, žeby prý Štúr měl vůli (čo chybne pochopené bolo, keď Škultéty strany konečného odhodlania sa Štúra k prijatiu kežmarskej stanice sám nič určitého sľubovať nemohol, ani ako list svedčí, nesľuboval) do Kežmarku přijíti, však ale ne za professora bohosloví, k čemuž není připraven, nýbrž k překládání jiných věd, však pohříchu, věc tato se více zajinačiti nedá, neb již Vysoceuč. p. Samuel Lörinčík k zastávání úřadu toho vyvolen jest, a tak Štúr pro Kežmarek na tento čas již jest ztracen. — Daremné bylo mé hořekování nad ztrátou touto, daremné popisování zármutku, nímž ňádra naše naplněna byla zvláště proto, že sme sobě v něm slibovali muže, do jehož prsou důvěrně by smě byli mohli vylévati naše city a jehož city bylyby se potápěli v citech našich, s nimžby nás jeden cíl by spojoval na věčnost, jeden svazek poutal na věčnost, daremné pravím by to bylo všecko, neb věc se zjinačiti nedá.Nám teď jiného nepozůstává, jedině kojiti se nadějí, že i tento novozvolený pan professor úřad svůj důležitý jistě hodně zastávati bude, že sobě dá záležeti něco i na národnosti naší, že bude umět nakloniti sobě srdce posluchačů. Naděje jest, ó by nás jen nesklamala opět! Věru, kdyby se to tak nebylo stalo, jistě by nás nebyl těšíval první papršlek ohnivého slunce pod Tatrou, Lomnický vrchol by nebyl budil tisícnásobné city v bujných prsech našich; nýbrž bylby nás přivítal bezpochyby druhý konec stověkých kopců tatranských a bylaby nás objala náručí Vaše na břehách Dunaje.Nikdy se snad mezi strachem a nadějí nekolotala tak duše má, jako při posledním — po odmítnuté volbě Štúrem — volení professora. Pomysletež jen sobě, že šlo zde o Vašeho kaplana Tomku aneb o ožďanského professora Kellnera, úhlavných to nepřátelů Slovenska, těch, kteří odřekli se své matky, kteří potupivše své, u cizích bobkové hledají věnce! Znáte je. Budiž dost na tom, že sme si byli s Javorem[704]umínili, zanechati Kežmarek, kdyby pan Lörinczék nebyl svitězil. Nebo tento jistě, ač posud žádného svědectví nevydal o lásce své k otcovskému pokladu, povšimne si mladých Slováků předce a nenechá mimo sebe vanouti ty větérky, ješto vanou po březích Hrona, Nitry, Váhu, ano po celé Slavii, bez toho, aby aspoň koliktolik i jeho ducha nepronikli. (Márne to boli nádeje. I táto, ako mnohá iná rodina stratila sa pre národ na pustatine tejto duchamornej.)Co se pak p. Bodického týče, i strany toho Vysoceučený náš pan Benedicty officiosně psal Důstojnému panu Seberínymu, zdaližby totiž měl vůli do Kežmarku přijíti, který se ale veřejně osvědčil, že on u tohože Důstojného pana Seberínyho faru očekávati chce. Tak psal Důst. p. Seberíny. P. Benedicty Vám posílá jeden exemplár Exam., aby Ste prý viděli, jak to tu jde. S Bohem buďtež na žádost Vašeho Dobroslava Čipkayho v. r.“Tak skončilo sa intermezzo s Kežmarkom na konci štúdií jeho dobrosoľských. Štúr nemal určeno dotknúť sa Kežmarku duchom svojím plamenným; dotknul sa iba múrov jeho až vo víchrici rokov 1848 — 49, keď mečom opásaný tiahol Spisom za čatami utekajúceho ku Košiciam Görgeiho.Ešte v Dobrosoli súc a vyrozumejúc, ako nervózne a k tomu ešte samozvane za neho pracujeme tu vo vlasti, myslel tušiť môcť príčinu toho v našej nedôvere ku Schröerovi a prešporským vôbec; preto prosil a zaklínal nás na svätosť lásky našej k národu, aby sme v dobrej zhode a v dôvere najmä so Schröerom trvali, ako s mužom opravdove národu nášmu prajúcim. Mám jeho i Červenákove listy v príčine tejto písané pred očima, ale tým vzrástla by už kapitola táto nad výmeru jej uložená.S rokom 1840, ja koncom júna, Štúr v októbri, vstúpili sme do úradného účinkovania; ja čo kaplán na Brezovej, on čo námestník profesorátu slovanského v Bratislave.VII.Štúr opustil Dobrosoľ s túžbou neuhasiteľnou po vlasti, po tej zemi svätej, po horách a dedinách, mestečkách a mestách, v lone ktorých prebýva jeho národ i rodina, súdruhovia i priatelia. Ach, vlasť milovaná, ako sladké je meno tvoje, ty chováš v sebe všetko, čo je najdrahšie Ľudovítovmu ubolenému srdcu, a predsa, predsa — čo mu kynie v ústrety z miest a dedín, hôr a zámkov tvojich? Čo čaká na vzývateľa, ľubimca, milenca tvojho? Boj a ťažkosti, útrapy a hryzavá starosť. On ťa vzdor tomu vrúcne miluje; áno, Štúr preto miloval svoju vlasť, že ona tak chudičká bola, že ani len kúsok chleba pre syna svojho už nemala, čo mala, to bol pohár sĺz, horký kus stvrdnutého už chlebíka a v každom kúte stopy drancierov. Štúr takúto vlasť miloval, lebo to bola vlasť jeho otcov, zem dedičná tisícerých pokolení jeho národa milovaného, ktorý sám tak, ako i tento jeho syn, nič nemal k strateniu viacej, ale všetko, všetko, čo k životu náleží, vydobýjať nádobno mu bolo. Takýto národ v takejto vlasti milovať naučil sa Ľudovít v priebehu jedného štvrťstoletia pekného života svojho.Ako prekročil hranice Germánie, „susedy Slávy“,[705]so zimničnou rozochvelosťou, najsladších pocitov plný blížil sa ku zlatej Prahe s úmyslom prežiť v Čechách niekoľko týždňov v priateľskom náručí prvých borcov Slovanstva západného. Cítil sa tu úplne šťastným, ač kalich šťastia národného i tu premiešaný bol pelýnkom aj korienkami horkými.Pobytu jeho v Čechách druhému buď venované miestečko toto. Prezrúc si poznovu drahé pamiatky slávnej minulosti národa českého, zhromaždené tu nielen v dvoranách, palácoch a vo svätyniach chrámov, ale na uliciach a po námestiach kráľovskej Prahy, namieril kroky svoje i naokolo po zemi Českej. Kráľovej Hradec skvel sa vtedy už vo svetle mesta národným duchom neseného, tam mali sídlo pôsobenia a tvorenia svojho slovutné, vypuklé postavy duchov vznešených, ako boli profesori Klicpera[706]a Chmela,[707]podnikateľ činný a obetivý Jan Hostivít Pospíšil; tohto posledného dom a rodina boli strediskom krúžku vyvolených synov národa; tu sa robili rozvrhy a plány k prácam literárnym, ktoré Ján Hostivít ochotne honoroval a vydával. Jeho kupecký sklad kníh zásoboval okolie knihami a časopismi toho času vydávanými v Prahe, a tlačiareň jeho šírila mocne v národe svetlo osvety a vzdelanosti národnej. Žiaden cestovateľ slovanský neobišiel Hradec a neobišiel pohostinského domu Pospíšilovho, v ktorom skoro spoznal sa so všetkými čelnejšími Slovanmi mesta. Poskúpe ich vtedy ešte bývalo v Čechách tak ako v ostatnej Slávii, susedky Germánie. Ja navštívil som Hradec v prázdninách r. 1839, Štúr v jeseň r. 1840 a oba našli sme v dome Jána Hostivíta prijatie milé a odpočinutie velice vzácne.Ľudovíta nášho potkala v Hradci dosť značná nehoda, ktorá priviazala ho vďačnosťou k rodine Pospíšilovej po celý čas života jeho; skĺzol sa bol nešťastne zo schodov[708]a porúchal si ruku. Ošetrovaný bol za dlhší čas rodinou touto šľachetnou veľmi pečlive, takže skoro sa zotavil. Ale i inú ranu odniesol si Ľudovít z domu Pospíšilovského, ktorá nie tak skoro zacelela. Mária,[709]rozkošná dcéra Jána Hostivíta, sestra Jaroslava,[710]mladého vtedy spisovateľa a priateľa Ľudovítovho, vrezala sa ideálnou svojou krásou, štíhlou, strunatou postavou, čiernymi zádumčivými očami, úchvatným spevným hlasom a hrou umelou na piane do srdca Ľudovítovho. Ctnoty devy tejto slovanskej, tak riedke vtedy medzi dcérami Slávy, pri vzdelanosti všeobecnej vrcholili v horlivom pestovaní citu národného, v láske k národu vzchápajúcemu sa po dvestoletom sne k novému životu. Nebol to div, keď prvý mládenec slovenský tým samým idealizmom nadšený v oči Márie nadbehol šípu bôžika toho všetečného prvej lásky. To skúsili i iní, je to osud krásy, že veľa rán pôsobí. Dievka táto luhov polabských a nadorlických stala sa pôvodkyňou nechtiac i iných rán mladoňov Slovanských. Na jej kráse a nadšení poetickom zapálili sa i dojímavé spevy Boleslava Jablonského.[711]Vďaka pekná peknému tomuto zjavu devušky slovanskej, že milou bola srdcu toľko národ milovavšiemu a toľko od národa milovanému. Ľudovít náš oheň prvej lásky však zavrel a siedmimi zámkami pred sebou samým ukryl v tajinách vlastného srdca. Niektoré piesne jeho utajené a všelijako zafátelované boli v myšlienkach na zjav krásy a ctnoty Márie, tak napr. piesne:„Holubice smutná zletovala kraje“,[712]podobne dve piesne v Nitre I. pod pseudonymom Boleslava Záhorského,„Ach, vy lesy, pusté lesy“[713]a„Zapomni, drahá“.[714]Hodno je túto poslednú zachovať v pamäti; skvejú sa v nej slzy zlaté tohoto oka orličieho, je tam zložené tajomstvo života jeho, je tam obetované jedno srdce vlasti a národu.„Zapomni, drahá, zapomni jinocha,nade nímž mraky bouřlivě se shání,zapomni, drahá, zapomni na hocha,an ti posílá bolné požehnání:On na vše světa zapomene slasti,jenom nikdy ne, jen nikdy o vlasti.Zapomni, drahá, zapomni o junu,jehož pod lípou máti odchovala,zapomni o něm, jemuž ona v lůnulásku k rodině zpěvy vdechovala:Láska se zňala, rodina ve strasti,pro ni on hotov všech se zřeknout slastí.Kdybys viděla ty bouřlivé mraky,jak naši Tatru valně obletují,o, jistě by tvé zkalily se zraky,naše let mračen směle pozorují:Ať bouří, hřímá Tatra, naše máti,my při ní v bouřích, v hromích budem státi!Tatra se halí, jinoch zarmucuje:co by ti bylo z jinocha smutného?Z jinocha, jemuž všecko prorokujebouři po celý čas žíti zemského:On v jejím víru na vše zapomene,jen někdy kradmo na drahé vzpomene!“Tak naozaj len „kradmo“ tu i tu odvážil sa sebe samému pripomínať obrazy tej krásnej víly polabskej. On vzpieral sa mocne a dôsledne ostňom týmto, ktoré sám Boh vštepil do prsú ľudských, vzpieral sa v myšlienke slobody ducha, povolaného k dejstvovaniu na dedičnom poli národa. Ľudovít predvídal hrozné búre a chcel si zachovať samostatnosť a nerozdelenosť všetkých svojich síl. Mýlil sa, pravda; no blud jeho tento neškodil národu. Prísna opravdovosť jeho vytvárala čisté ducha posvätenie z okolku lásky k dievke, a naopak lásku túto časnú z okolku oného duchovného žertvovania sa cieľom vyšším. Jemu mleli sa po mysli pozorno-bádavej tie mnohé príklady natúr nižších, sfilisterčených, u ktorých láska manželská a rodinná udúša ducha k vyšším svetom povolaného, a logická jeho bázeň ohlušila logickú smelosť, keď tak odhodlane volil si pre beh svojho života panictvo! Ušlo mu totižto pozorovanie, že opravdove vyšším duchom láska rodinná nie je prekážkou, ale podporou v dielach, tvoreniach a dejstvovaní vyššom. Tejto logickej smelosti ohľadom na seba nemal Ľudovít. Hádky teoretické o predmete tomto trvali za dlhý čas medzi nami dvoma. Ja poukazoval na priepasť hniloby nízkych natúr v panictve žijúcich, on na masu hnilú, bezvýznamnú plytkého rodinkárstva; tomuto prehľadu nášmu musel sa podrobiť celý život národa a tu čmírili sa nám pred očami typy veľkolepé so sprostými, hádka trvala roky, málo chýbalo, že neprepukla do verejného sporu. Nálada, obojstranná bola k tomu veliká. Len zdržanlivosť na oboch stranách prekážala výbuchu.„Pováž, prosím ťa, stav hrozný národa nášho, ktorý už temer ani spôsobný je nie pojať podmienky života národného, a ktorý sme predsa zamilovali tak, že životy zaň klásť hotoví sme, či nevyžaduje láska táto naša k národu tak upadlému celučkú celú obeť nás samých?“ Tak Ľudovít.„Založ,“ hovoril na to ja, „rodinu na základe lásky opravdovej k dievke tak nadšenej ako Mária, založ rodinu,“ poviem, „podľa vzoru Pospíšilovskej krásnej rodiny — tohoto roztomilého strediska toľkých duchov činných na poli národa, tejto matky toľkých síl podrastlých a podrastajúcich, ako vidieť mohol si sám tam na junáckom Jaroslavovi, nadšenej, ideálnej Márii, bodrom, horlivom Bohuslavovi, vtipnom, malom Vaškovi v Kráľovej Hradci: a uvidíš a dá mi za pravdu budúcnosť, že z takej rodiny vyjde na národ viacej požehnania, vzíde viacej sily a odvahy než z toho večne smutného alebo večne rozbúreného a rozorvaného umu a srdca panicov.“„Možnosť neupieram,“ vetí on, „keby len tých nastávajúcich búrok nie; ale čože si počneš s rodinou, keď to začne zo všetkých strán — ako predvídam — búrať sa a váľať?“ Tým sa obyčajne v zadumaní obapolnom končievali hádky, ja sám dlho konečné rozhodnutie otázky ohľadom seba samého odkladal. Spor mal vybúšiť do verejnosti v tú dobu, keď ja prakticky odvetil som Ľudovítovi pozvúc ho na svadbu svoju. Ľudovít prišiel — ako písal priateľom — „Miloslavovi na pohrab!“ A príduc troma dňami pred svadbou (4. októbra 1845), ešte snažil sa odviesť ma od úmyslu zakladania rodiny v týchto osudných časoch pre národ náš. Darmo! Vec bola medzi nami riešená nadlho prakticky. Ľudovít si však nemohol odoprieť po návrate svojom z veselej svadby hlbockej, kde bandérium mládeže, hudba národných hudobníkov, piesne storaké ríše svadobnej sa vírili okolo smutného tohoto junoša, nemohol si odoprieť v úvodnom článku novín svojich[715]dať výraz nevoli svojej a len tak pozďaleka bez určitejšieho udania osoby, na ktorú sa úder vzťahoval, karhal prudko piesne o láske a svadobné oslavy slovenské. Priatelia vedeli, kam rany padali, a veliká časť žiakov jeho súhlasila s úderom týmto. A ja zas medzi riadkami čítajúc, tiež tým spôsobom odvetoval som. V zápäť článku dotyčného píšuc o rodinnom živote našom a piesňach lásky s nimi spojených, zastupoval som stanovisko svoje.[716]Osobne sme o predmete tom viacej nehovorili po tejto tu predchytenej dobe (koniec roku 1846).Ľudovít obetoval sa celý národu, on predvídal v jednej hŕbe skopené všetky tie búre, ktoré i on prežil, i my po ňom podstúpili a prežili, i ešte podstupovať máme nielen my, ale vaši i naši prejemníci, a mienil sa tak uspôsobiť k hľadeniu im v oči. Panictvo jeho dobrovoľné malo najvznešenejšie motívy a nebolo tým, čím je pri mnohých, výplodom chlipnej zmyselnosti, alebo následkom nešťastnej romantiky, lebo dokonca podivínstva mrzutého, súcitu nájsť nespôsobného. Ľudovít bol žertva sebou samým národu prinesená, obeť, ktorú prijalo Slovanstvo a ktorú, tak verím, prijal i sám milosrdný Boh, lebo bola to obeť úprimná. On, dal výhosť láske zemskej z lásky k národu nesmierne zranenému, osudne ubitému, napolo zmordovanému, a predsa hodnému obetí synov jeho oduševnelých.My stretneme sa ešte raz s týmto bôžikom[717]podkušiteľom, otáčajúcim tajomný tento zámok srdca Štúrovho, aby konečne i v poslednom svojom pokušení nezvratným zostal Ľudovít. Tieto strany jeho bojov života pripomínam, lebo presvedčený som, že všetko, čo týkalo sa tak blízko tohoto srdca, plného najhorúcejšej, najopravdovejšej lásky k veľnárodu slovanskému, milé a vzácne bude národu tomuto potom, keď stane na tej výši života a vývoja svojho svetodejného, na ktoré pošinúť ho namáhal sa Ľudovít Štúr.On dumal v sladkom rozochvení prvej lásky k devuške slovanskej o búrach, a videl v nich hrob lásky ženskej, nevidiac ani, že už prvý hromonosný mrak vyliezal spoza obzoru vzývanej a milovanej vlasti. Dňa 10. septembra 1840[718]zahrmelo to zmätene a streštene z úst arciharaburdáka, grófa Karola Zayho, ktorého evanjelici zvolili za hlavného dozorcu cirkví a škôl evanjelických a. v. v Uhorskom kráľovstve. Toho času tradície sväté dávali ešte zmysel hodnosti tejto; lebo títo generálni inšpektori bývali ochrancovia vierovyznania evanjelického, mávali teda vplyv veliký nadol tým, že sa priznávali právohajnými skutkami a slovom k ľudu evanjelickému, utlačenému v mnohom ohľade nielen za dôb predtolerančných, ale i pod zákonom[719]zabezpečujúcim práva vierovyznanské (1790/1), nahor zas býval ich vplyv značný tým, že oni boli tlmočníci deväťstotisíc evanjelických poddaných kráľa uhorského, medzi ktorými pozostalé pojedinné rodiny starošľachtické vynikali horlivosťou evanjelickou i vernosťou naproti domu panovníckemu. Tu naraz pretrhol tento novozvolený generálny inšpektor reťaz tradície starej a postavenie hodnosti tejto začal inak pochopovať k úžasu a ustrnutiu staršieho pokolenia, vídavšieho hodnosť túto v solídnejších rukách a k prestrašeniu mladšieho podrastu cirkevno-národného, schytajúceho sa na kriela činnosti k pradeniu starej nite života verejného cirkevno-národného.Prizrime sa k tomu novému programu nového generálneho inšpektora, s ktorým prvým do činenia mal mať náš bohatier myšlienkový Ľudovít Štúr. Dňa 10. septembra 1840 hrmel takto zmätečnými a zmätenými pochopmi gróf Karol Zay v reči svojej inštalačnej. Potom, keď pobúchal a pomlátil štvoro na pätoro o svojom povýšení, o svojej smelosti proti všetkým živlom úrad jeho znesnadniť usilujúcim sa, o výchove a školách, o žiakoch a učiteľoch, o láska k vlasti, o bratskej zhode s reformátormi atď., zaharaburdáčil si nasledovne o najhlavnejšej myšlienke svojho mozgu, zimnične naladeného, hovoriac:„Pozůstává ještě jedna veliká všeobecná důležitosť, bez jejíhož podporování símě všech prospěšných ústavů aneb do plané roli padne (sic),[720]aneb již klející v puku, ledovcem poražené, svadne; na které vlasti naší konstitutionalní setrvání, svobod našich udržení a protestantismu byt založen jest: v které se tedy všech věrných vlastenců a mezi nimi napřed protestantů usilování sjednocují. Tato všeobecná důležitost jest národnosti naší rozkvětování (sic); a poněvadž národní život bez jazyka národního místo nemá — vlasti naší pomaďarčování!“ Ako tieto blbstvá a polobláznivé balamuteniny vypustil z úst, tak ihneď sám badal, že sa dopustil na ten vek ešte dosť striezlivý velikej sprostoty, preto hľadí ju ospravedlniť, hovoriac:„Znám těchto slov valnou sílu (recte:[721]veliké hlupstvo), které na srdce spoluvlastenců, tu radostně (ovšem u haraburdákov sebe rovných), tam bolestně doléhá; cítím probuzených nepřátelských živlů plápolající oheň, ale cítím i to, že dle své víry (akej?), svého povolání (to bolo ovšem brániť právo na svoju reč pol milióna slovenských evanjelikov) a přesvědčení, své zdání z ohledu této důležitosti beze všeho ostýchání vysloviti povinen jsem! — Velectěné shromáždění! Každý zdravého rozumu Maďar slovanského národu starobylosť, jeho činů velikost a vzdelanosti stupeň upřímně uznává, nýbrž i to, že Slované jsou vlasti naší prvorodníci; Maďarů pak vladařství toliko jich vítězství odměna. Ale tu hlas marného chlubení, na moc se odvolávající pýcha umlknouti musí, tu pomaďarčování ve vyšším smyslu bráno budiž; poněvadž jeho vítězství jest rozumnosť a vydobytí věčných práv konstitucionalní svobody; jeho pak potlačení jest tolik, co evropejské vzdělanosti do onoho temností a neumělostí prostředného věku pohřížení. Nebo maďarská řeč z ohledu své samostatnosti může toliko v rozviňování vlastního, to jest maďarského živlu účinkovati, kterýžto živel z ohledu našeho položení, náhledů, duchovního i tělesného dobrého přirozeně a nevyhnutedlně jen rozumnosti, času přiměřené vzdělanosti a zákonní svobodě holdovati může, když naproti rozvinutí Slovanstva, netoliko rozvinutí maďarskému živlu, o našem obecném dobrém nás ubezpečujícímu, příměrně přítrž činí: ale tím i cizího živlu símě ve vlasti se rozsívá a k bujnému zrůstu proniká.“Či možno u rozumného človeka predpokladať toľko nezmyslov jedným dúškom vysloviť, na papier položiť a vytlačiť dať? Konštitúcia a pomaďarčovanie! Ako sa to dá zrovnať? A dokonca ako sa dá zrovnať protestantizmus, ktorý je položený na základoch slova božieho, s haraburdáckym maďarizmom, vyzývajúcim do krutého obranného boja blížnych svojich nemaďarského jazyka i pôvodu? Hovorí „o národnosti naší rozkvětování“ a hneď nato porúča vyhladenie Slovanov uhorských, ktorých národnosť uznáva, lebo „rozvinutí Slovanstva maďarskému živlu přítrž činí“, a dokladá sám k zavŕšeniu protimluv svojich:„Ale ačkoliv Slovanů předsevzetí upřímné jest, a jejich náklonnosť k vlasti, k náboženství a ku králi pravá a nepohnutelná, vystavěného cíle („jazyka svého vzdělání a národnosti udržování,“ ako sám Zay ciele tie udáva), přece neobdrží, jejich usilování jiného následku míti nemůže, než jejich duchovních sil daremné zmrhání, aneb cizího živlu ve vlasti utvrzení. Medle, mohou-li očekávati naši slovanští bratří, že při horlivém zasazování se Maďarů o svou národnosť, budou moci bez překážky řeč svou vzdělávati, že v boji Germanů, Romanů,[722]Maďarů a jiných živlů, mezi sebou, svou národní samostatnosť vítězně zdržovati moci budou? Klamlivé naděje. Svazkové obapolného se dotýkání roztržení jsou, ten totiž prostředek, kterým všecky ve vlasti naší jazyky, jako by v jeden se spojovaly, a při kterém svobodně a nevinně každý se vzdělávati mohl, latinská řeč v počtu živých více nestojí! Národové pak germánského a románského kmenu v rozvinutí maďarské národnosti zákonných svých svobod největší ubezpečení nalézajíce, ve vlasti naší jiné národnosti rozvinutí a rozšíření napomáhati nebudou (!), ale raději všemožně překážeti.“ Koniec tohoto blúznenia však bol: „Následovně každého pravého měštěnína, každého svobody a rozumnosti horlivého zástupce, domu rakouského věrného poddaného, jestliže toliko zaslepenosti a pobočných cílů hledání vinu od sebe odstraniti žádá, největší povinností jest, vlasti pomaďarčování mužně napomáhati.“Tak Zay dôležité postavenie svoje, historický zmysel uhorského kráľovstva s jeho rozličnými národmi dosiaľ pokojne jeden popri druhom žijúcimi, logicky pochop protestantizmu a filozofie náuku o rozumnosti prevrátil čím hore tým dolu a zbrklou svojou hlavou vrážal a tĺkol do všetkých pomerov politických, cirkevných, národných a sociálnych. Nápojom týmto užitým vo chvíli neostráženej omámilo sa celé jedno pokolenie, ktoré ihneď začalo tance prevádzať okolo tohto novomódneho proroka maďarizmu. Generálny konvent jasal opojený, reč Zayho dal vytlačiť vo všetkých rečiach, stolice hýbali sa, čestitali prípismi a deputáciami grófovi bučanskému[723]ako generálnemu inšpektorovi evanjelických cirkví. To utvrdilo tohoto zapáleného haraburdáka v jeho predsavzatiach slávo-románo-germanožrútskych, takže hádzal a metal sebou ako posadlý. Maďarské časopisy, úradné i súkromné jeho dopisy na úrady i jednotlivcov, plné boli jeho enunciácií, ktoré vrcholili v tom: kto si verný kráľovi, kto si rozumný, kto si protestant, kto miluješ konštitúciu, každý musíš pousilovať sa čím skôr stať sa Maďarom a iných k tomu honiť tak, aby čo skôr uhorská krajina celá pomaďarčila sa. Kto to nečiníš, zradil si vlasť, konštitúciu, kráľa, ba stal si sa nerozumným! Na evanjelikov slovenských, ktorých je veliká väčšina proti maďarským a nemeckým evanjelikom, mal nadto ešte inú smečku, totiž pokalvínčenie ich, vlastne len skomolenie ich s reformátmi tak, aby stali sa menšinou proti maďarským kalvínom, vytasil sa teda ako generálny inšpektor s ideou únie! A to sa tak valilo ako z prekoteného horúcej vody kotla na Slovač našu. Otcovia cirkevní boli na zadusenie zaliati tým presvedčením grófa Zayho, ktorému tľapkala chválu celá verejná mienka židovsko-maďarských časopisov, konventuálnych a stolično-kongrecionálnych[724]haraburdákov.S takýmto obrom filištínskym[725]potkal sa Štúr hneď pri svojom navrátení sa z Nemecka. Utiahnuc sa k rodičom cieľom doliečenie sa z pádu svojho kráľovohradeckého, mal príležitosť dočítať sa všetkého toho, čo mocný magnát Zay podujímal. Mládež očakávala ho v Bratislave netrpezlivo a so zápalom, lebo všetko pripravené bolo k zaujatiu pred dvoma rokmi pretrhnutého účinkovania jeho ako námestníka profesorátu slovanského na lýceu bratislavskom. Starký Palkovič túžobne tiež očakával Ľudovíta, chtiac nielen zveriť mu povinnosť svoju čo riadneho profesora reči a literatúry slovenskej, ale tiež i spoluredaktora časopisu „Tatranka“.[726]Ako Ľudovít v optimizme svojom mladíckom zanášal sa myšlienkou nakloniť Zayho k národu slovenskému, tak Zay nič nemal väčšmi na starosti ako buď lichotením získať maďarizmu, buď terorizmom odstrašiť od národného horlenia Ľudovíta Štúra. Známe sú nám už enunciácie Zayho, na ktorých jazdil, ale lepšie ich poznáme z listu poslaného Karolovi Štúrovi.Zay dozvediac sa od svojich všade rozostavených agentov, zvlášte od bývalých spolužiakov Štúrových na lýceu, maďarónov to a nepriateľov hnutia nášho národného, o návrate Ľudovítovom z Nemecka, poponáhľal sa zavčasu použiť svojho úradného postavenia k tomu, aby alebo získal tohoto smelého orla hôr uhrovských, svojho to panstva, alebo nastrašil ho enunciáciami svojimi kategorickými, a tak v zárodku zažehnal nebezpečenstvo, hroziace haraburdáckym jeho enunciáciám, ešte do toho času od nikoho nenapadnutým. Sadol teda mocný Zay k stolíku a napísal hrozivý list na brata Ľudovítovho,[727]v ktorom hovorí, že dopočul sa, ako brat jeho Ľudovít Štúr, vrátivší sa z Dobrosoli, na tom pracuje, aby založila sa na lýceu bratislavskom stolica reči a literatúry slovanskej. Neberúc, píše Zay, ani do ohľadu svoju súkromnú mienku, a len ducha a zreteľný zmysel i zákonov krajinských i túžby vlády (!) a vyššie nariadenia vrchností uvažujúc, nielen podobnej stolice založenie nemôže byť podporované, ale keby sa taká i zriadila, ihneď by vyzdvihnutá byť musela a vrchnosť, ktorá by ju povolila, ťažkej zodpovednosti by podvrhnutá bola a proti zakladateľom takej katedry prísne vyšetrovanie by zavedené bolo. Mňa by to veľmi bolelo, keby námahy tieto oznámené na vyššom mieste, mne alebo inému ku prísnemu vyšetreniu zverené boli, lebo toho následky, ačkoľvek ja dobre viem, že cieľ ich nie je iný ako vzdelávanie slovanského jazyka, predsa nepríjemné, ba snáď smutné by boli, aspoň istotne a na každý prípad okamžité vyzdviženie takej stolice by nasledovalo. Dôvody tu nepomáhajú, zákonov zmysel je jasný a vyššie nariadenia na zákonoch tých spočívajúce, jestli i Vaším Vysokoučenostiam nie, mne aspoň veľmi dobre známe sú. Ani nepripomeniem iných zlých následkov, totiž ľahko nastúpiť mohúcu verejnú nevôľu právomocností stoličných a verejnej mienky, ktorá by nielen v kongregáciách, ale i na samom skoro už nastávajúcom krajinskom sneme svojho výrazu došla, a ktorá by nielen brata Vášho, iste vznešených darov muža, ale i lýceum požunské, dištrikt, ba celú cirkev ev. a. v. do zlého svetla postaviť mohla, k tomu i bratov kalvínov, už s nami zmierených, zase by nám odcudzila. Slovom, zriadenie stolice slovanskej v kráľovstve uhorskom na vyššom mieste nikdy dovolené nebude, a keď i nemožnosť túto dopustíme, totiž že by sa povolila, katedra slovanskej reči útokom zo všetkých strán vystavená musela by zase zničená byť a jej pôvodcovia stali by sa obeťou. To som uznal za dobré do ušú Vám pošopnúť a svedomie svoje upokojiť. Mohol bych bol síce hneď i ako generálny inšpektor krátko a rázne mienku svoju vysloviť, ale za lepšie uznal som ako Karol Zay Vaše Vysokoučenosti, ktoré si ja vysoko vážim, na následky podnikov Vašich upozorniť. Po priateľsky radil som i radím, aby, jestli, ako počujem, pán brat Vysokoučenosti Vašej vzdelávaniu reči slovanskej venoval sa, tenže v dedičnýoh zemiach hľadal si miesto, čo sa jemu tam iste podarí, tu, v Uhorsku, ak by od úmyslu svojho odstúpiť nechcel, iste so šťastím nepotká sa. So zvláštnou úctou najzaviazanejší zostávam Vašej Vysokoučenosti sluha Karol gróf Zay v. r. V Bučanoch, 8. októbra 1840.[728]Karol Štúr obratom pošty zdelil bratovi list. Nálada Ľudovítova obrátiť sa okolo grófa Zayho, ktorá ani zprávami o generálnom konvente a menovite ani tou pochabou rečou generálneho inšpektora nebola docela sklátená, lebo Ľudovít i v tej reči vedel nájsť momenty, za ktoré dalo by sa chytiť srdce inak dobrého vraj tohoto velikáša, nálada táto značne ochladla po prečítaní listu toho. Predsa raz uložené sebe kapacitovanie horlivca tohoto maďarského previedol, keď dňa 25. októbra 1840 dôkladný list napísal a odoslal grófovi Zaymu; v liste tomto najslušnejšími výrazmi a najpokornejšou mysľou zostavenom osvedčil Ľudovít, že on síce nemal v úmysle novú dákusi slovanskú stolicu jazyka slovanského na požunskom lýceu zakladať, ale že na dávno už založenej a od dištriktu potvrdenej stolici reči a literatúry slovenskej ako suplent staručkého a úrad sebe vyššou mocou zverený pre starobu náležite zastávať nevládnuceho p. profesora Palkoviča účinkovať a podľa síl svojich k rozkvetu všeobecnému spoločnej drahej vlasti uhorskej svoju tiež obeť ponášať v úmysle má. Lebo toho je presvedčenia, že nemožný je rozkvet všeobecný vlasti bez pošinutia na dráhu osvety a vzdelanosti i čiastky slovanskej vlasti našej, ako priam teraz s toľkými nádejami túže dráhu nastúpil i šľachetnomyseľný národ maďarský. A aby kapacitoval tohoto zúrivého rytiera, vykladá mu ďalej, ako staručký profesor Palkovič pred pol štvrta rokom žiadal slávny dištriktuálny konvent, aby mu suplenta povolil držať, ktorá slušná jeho žiadosť od konventu i vyslyšaná bola. Ku prevedeniu tejto záležitosti vyslaný bol od dištriktu sl. profesorát lýceu prešporského, ako komisia, ktorá bez odkladu mňa za námestníka prof. Juraja Palkoviča vymenovala. Pol druha roka úradoval som po boku jeho, pričom mi ešte zverená bola príjemná povinnosť vyučovania gréckej reči a iným predmetom na gymnáziu v zastupovaní pánov profesorov; keď som však odišiel do Nemecka cieľom ďalšieho vzdelávania sa vo vedách, úradovanie toto moje bolo na dva roky pretrhnuté. Po návrate mojom, keď p. profesor Palkovič vyjavil žiadosť, abych do predošlého svojho povolania späť uvedený bol, a kým iné zamestnanie dosiahnem, abych v postavení tomto vlasti našej niečím poslúžiť mohol. Silnou teším sa nádejou, že Vaša grófska milosť po uvážení spomenutých okolností k tomu vysokého svojho privolenia neodoprie. Jediný cieľ tejto slovenskej stolice v Prešporku je: budúcich učiteľov národných s tou rečou dokonale oboznámiť, v ktorej oni jednúc ľud vyučovať budú, a bez ktorej známosti nemožné by bolo dostáť vznešenej úlohe učiteľa ľudu. Celý náš dištrikt pozostáva temer výlučne zo slovenských cirkví, preto mojím zdaním slušné je, aby mal na jedinom svojom lýceu stolicu tejže svojej reči. I kochám sa tou nádejou, že milí naši spoluobčania Maďari nič proti tomu mať nebudú, keď im pravý cieľ ústavu tohoto v známosť uvedený bude, ktorý zaiste nie je žiaden iný ako napomáhanie vzdelanosti a humanity v milej tejto vlasti našej. A milá táto vlasť, ktorej sme my so šľachetnomyseľnými svojimi spoluobčanmi Maďarmi rukou v ruke obete mnohonásobné prinášali a i budúcne prinášať chceme, neodoprie predsa dietkam svojim to najvzácnejšie, to najkrajšie, čím človečenstvo ako svojím vlastníctvom chlúbi sa, totiž vzdelanosť všetkých národov, ktoré Boh v nej zhromaždil a napomáhať bude kroz šľachetných hodnostárov humánne námahy svojich dietok. A našej otcovskej vlády, nadto, bývala vždy a je dosiaľ smerodajnou tá požehnaná zásada rovnako podopierať a napomáhať osvetu a vzdelanosť všetkých, jej od prozreteľnosti božskej zverených národov a udržiavať ich národnosti. V tomto zmysle boli zostavené otcovskej našej vlády milostivé rezolúcie, ku snemu vydané, ten zmysel mal i vysoký mandát, ktorým sa síce vyzdvihli spoločnosti cieľom vzdelávania sa vo svojej materčine na lýceách evanjelických do toho času založené, ničmenej úsilia dokonalého vzdelania sa v materčine nielen iných, ale menovite i slovenskej schválené a potvrdené boli. Dúfanlive teda hľadím ja v ústrety k otcovskej vláde našej, že táže verná svojim základným zásadám, presvedčiac sa o čistote úmyslov katedry slovenskej v Bratislave, vstave bude ju schváliť. Konečne myslím ešte jedno pripomenúť. Sú ľudia niektorí, ktorí láskou k vlasti vedení obávajú sa, že by štúdium slovanskej reči a napomáhanie vzdelanosti slovenského národa istým cudzím vplyvom bránu otvorilo. Ja síce neupieram čistotu lásky ku vlasti obavám týmto; ale presvedčený som o protivnom v najhlbšej hlbine srdca svojho. Ja hovorím ako ten, ktorý nezná presvedčenie svoje ukrývať, čo by priam i nepríjemnosti to za sebou tiahlo. Národné sympatie nikdy nebývajú tak mocné, ako mocné sú duchovné a s týmito rukou v ruke idúce materiálne záujmy jedného každého národa. Tieto sú opravdové páky každého prejavu národného i každého národného deja. Toto presvedčenie vysloviť nútia ma moje prísne úvahy politického života národov. História nepočetné príklady nám predstavuje. Maloaziatskí Gréci, od Peržanov utiskovaní, obracali sa prosebne o pomoc ku svojim európskym bratom; kdežto proti ich hegemónii boli by sa zo všetkých síl vzpierali, keby Peržania neboli ich duchovné a materiálne záujmy urážali. Prusko-porýnske provincie visia na Francúzsku, nech vraví, čo chce, proti tomu Augšpurgerka,[729]nielenže náboženstvom s Francúzmi spojené sú, ale že im stadiaľ mnohý politický a obchodný zisk ide, ktorý im Code Napoleon[730]poisťuje, kam napr. i jury počíta sa,[731]ktorými prospechmi pred ostatnými nemeckými štátmi vyznačujú sa. Národnosť nemecká, spoločná s ostatnými Nemcami, neprekáža im v prechovávaní sympatií ku Francúzsku. Je to večný zákon prírody, že človek svoj duchovný a hmotný blahobyt najvyššie cení a ho všetkým národným sympatiám predkladá. Naposledy srdečne ďakujem Vašej grófskej milosti za tú, ako presvedčený som, dobre mienenú radu, abych totiž na ten prípad, jestli bych sa vzdelávaniu slovanskej reči venovať chcel, radnej z vlasti do dedičných zemí vyvandroval. Vaša grófska milosť a milostivý predchodca blahoslavenej pamäti Váš mojim rodičom toľko dobrého preukázali Ste, žebych ja už z vďačnosti ani na okamženie neváhal pokynutie Vašnostino poslúchnuť, no ja prišiel som tým statočným úmyslom vedený, vlasti svojej milej verne slúžiť k dobrému. Povedomý úmyslu poctivého, ponúkam vlasti našej svoje služby v tej nádeji, že ona, keď i nie hneď, teda pozdejšie usilovanie moje uzná a náležite ocení. A keď by ma na tejto púti i dačo nepríjemného, áno, zlého potkalo, nemal bych čo ľutovať osudu svojho, veď bych nič inšie neurobil, a nič inšieho nestrpel, ako čo najšľachetnejšie v človečenstve vzdelanosť jedného národa požaduje. Táto cesta je oná cesta, ktorou všetci brali sa, ktorí kedy rúk priložili k dielu človečenstva, a touto cestou v najlepšom povedomí zmužile ďalej chcem ísť, tak mi pomáhaj Boh. A keď bych ešte raz Vašu grófsku milosť o dobrotivú zhovievavosť prosil, zostávam ďalšej priazni odporučený Vašej grófskej milosti ponížený služobník Ľudovít Štúr.Stojí tu i pôvodina listu Štúrovho, ktorý jeho odpis sám zaopatril pre priateľov, a ktorý tu kladiem:„Illustrissimo Domino, Domino Carolo e Comitibus Zay de Csömör, Perpetuo in Zay-Ugrócz, Suae Caesareo Regiae Apostolicae Majestatis Camerario, nec non Ecclesiarum et Scholarum per J. Regnum Hungariae Evang. Aug. Conf. Generali Inspectori (tit, tit.) Domino mihi summo cultu prosequendo.“ (Počátek listu, kde p. hraběti k nové hodnosti mnoho štěstí přeji a se vymlouvám, proč jsem se osobně k němu dostaviti nemohl, jako nedůležitý vynechávám. Kladu jen, co stolice Břetislavské se týká, o níž on ve svém listu na bratra psaném pojednává.) „Nie war ich Willens einen neuen Lehrstuhl der slawischen Sprache am 1. Pressburger Lyceum zu begründen, sondern bei dem längst begründeten, und von unsern Behörden, namentlich auch von unsern 1. Districtual-Convent sanctionirten, als Supplent oder Adjunct des von Altersschwächen gedrückten und folglich sein, ihm auf öffentliche Autorität hin übertragenes Amt gehörig zu verwalten unvermögenden H. Palkovič, da ich eben jetzt nach meiner Rückehr aus Deutschland unbeschäftigt bin, aufzutreten in der redlichen Absicht hier in dieser Stellung einige Zeit zu dem Gesamtaufblühen unseres gemeinsames lieben Vaterlandes, Ungarns, nach Kräften etwas beizutragen, welches nach meiner Ueberzeugung ja nicht möglich ist, ohne auch den slavischen Theil unseres Vaterlandes auf die Bahn der Bildung zu rücken, welche das edelmüthige Magyaren-Volk so eben hoffnungsvoll betreten hat. Vor drei und einem Halben Jahre ist H. Palkovič, seiner Altersschwäche wegen, beim 1. Districtual-Convent eingekommen, damit dieser ihm einen Supplenten bewillige, welcher auch die Billigkeit seiner Forderung einsehend, ihm, als ordentlichen Professor solchen zu haben erlaubte. Zu diesem Behufe ist damals das 1. Pressburger Professorat vom 1. Districtual-Convent als Comission niedergesetzt worden, welche mich unverzüglich zum Adjuncten des H. Palkovič ernannte. Anderthalb Jahr functionirte ich in dieser Stellung, nebst welcher mir noch die angenehme Obliegenheit zu Theil würde, die griechische Sprache sammt andern Gegenständen auf dem Gymnasium, als Stellvertreter der H. Professoren, vorzutragen; als ich aber nach Deutschland ging, um den Wissenschaften zu pflegen, ist meine Function hiedurch auf zwei Jahre unterbrochen worden. Nach meiner Rückkehr, als H. Palkovič auch den Wunsch kundgemacht hatte, mich an seiner Seite in der vormaligen Eigenschaft zu sehen, wünschte ich in meine frühere Stellung eingesetzt zu werden, um wie ich schon oben bemerkte, etwas unserem Vaterlande Nützliches zu verrichten, und weil ich vor der Hand keine andere Beschäftigung vorhabe. Ich hege die feste Hoffnung, dass Euer Gräflichen Gnaden, nach Betrachtung der erwöhnten Umstände, dazu die hohe Einwilligung nich versagen werden. Der einzige Zweck des slavischen Lehrstuhles in Pressburg ist: künftige Volkslehrer mit der Sprache, in der sie einstens den Unterricht dem Volke ertheilen werden, genau vertraut zu machen, da ohne genaue Kenntniss derselben unmöglich dem hohen Berufe des Volklehrers entsprochen werden kann. Unser fast ganzer District besthet beinahe aus reinen slavischen Gemeinden, daher iste es meines Erachtens geziemend, damit er einen Lehrstuhl dieser Sprache auf seinem einzigen Lyceum besässe. — Auch hoffe ich, werden unsere geliebten Mitbürger, die Magyaren nichts dagegen haben, wenn der wahre Zweck dieser Anstalt ihnen bekannt werden wird, der nichts anderes ist, als Beförderung der Bildung, der Humanität in unserem geliebten Vaterlande. Unser liebes Vaterland, für das wir mit unsern edelmühtigen Mitbürgern, den Magyaren, Hand in Hand Opfer aller Art gebracht haben, und auch fernerhin unter allen Umständen nach Kräften bringen wollen, wird seinen Kindern das Edelste, das Schönste, was die Humanität das ihrige nennt, die Bildung, nicht versagen, ja vielmehr, wie wir hoffen, durch edlen Würdenträger die humane Bestrebung seiner Kinder befördern. Auch war es und ist immer fort, eine der segensreichen Grundmaximen unsrer väterlichen Regierung die Bildung aller, Ihr von der Vorsehung zugetheilten Völker gleichmässig zu befördern, und die Nationalitäten zu erhalten. In diesem Sinne hat sich unsere väterliche Regierung in ihrem huldvollen Resolutionen auf dem Landtage ausgesprochen, so auch neuerdings in dem huldvollen Mandate, worin die bis dahin gewesenen Gesellschaften zur Bildung der Muttersprachen auf den evangelischen Lyceen zwar verboten werden, zugleich aber das Bestreben des genauen Erlernens der Muttersprachen, und namentlich auch der slavischen belobt und wohlgeheissen wird. Ich blicke daher vertrauensvoll auf unsere väterliche Regierung, dass Sie Ihren Grundmaximen getreu nach eingeholter Kenntniss über die reine Tendenz des slavischen Lehrstuhles ihn zu bewilligen im Stande sein werde. Zuletzt glaube ich noch Eins bemerken zu müssen. Es sind manchte, welche von reiner Liebe zum Vaterlande, ergriffen, befürchten, dass durch das Studium der slavischen Sprache, und die Beförderung der Bildung des slavischen Volkes gewissen fremden Einflüssen in die Hände gearbeitet werde. Ich verknne nicht die reine Liebe zum Vaterlande in dieser Besorgniss; allein ich bin vom Gegentheil am tiefsten überzeugt. Ich spreche als einer, der seine Ueberzeugung nicht verhehlt, würde sie ihm selbst manches Unangenehme zuziehen. Nie sind die Nationalsympathien so stark, als es die geistigen und mit diesen Hand in Hand gehenden die materiellen Interessen eines Volkes sind. Diese sind die wahren Triebfedern aller Nationaläusserung und allen Nationalhandelns. Diese Ueberzeugung glaube ich aussprechen zu müssen nach einer sorgfältigen Betrachtung des politischen Lebens der Völker. Die Geschichte bietet unzählige Beispiele dar. Die Kleinasiatischen Griechen, von Persen gedrückt, wandten sich mit Bitte um Hilfe zu ihren europäischen Brüdern; sie würden sich aber gegen die Hegemonie derer mit allen Kräften gesteumt haben, hätten nicht die Perser ihre geistigen und materiellen Interesse angetastet. Die Rheinpreussischen Provinzen hängen sehr an Frankreich, was auch die „Augsburger allgemeine Zeitung“ dagegen sagen mag, weil sie ausserdem, dass ihre Religion auch diejenige der Franzosen ist, sich noch mancher politischer und comercieller Vortheile, die ihnen der Code Napoleon zusichert, und wohin z. B. Jury zurechnen sind, vor andern deutschen Staaten erfreuen. Die allen andern Deutschen gleicher Nationalität hindert sie nicht für Frankreich Sympathien zu hegen. Es ist das ewige Gesetz der Natur, dass der Mensch sein geistiges und materielles Wohl am meisten schätzt, und es allen Nationalsympathien vorzieht. Endlich danke ich herzlichst Euer Gräflichen Gnaden für den, wie ich davon tief überzeugt bin, wohlmeinenden Rath, in andere Erbstaaten, falls ich der Bildung der slavischen Sprache obliegen wollte, auszuwandern. Euer Gräflichen Gnaden haben sammt dem gnadenvollen Vorgänger, seligen Andenkens, meinen Angehörigen so viel Gutes erwiesen, dass ich aus Dankbarkeit keinen Augenblick anstehen würde, Ihrem Winke zu folgen; allein ich kam in der redlichen Absicht meinem lieben Vaterlande treu zu dienen und manches Nützliche zu erweisen. Meiner redlichen Absicht bewusst, biete ich unserem Vaterlande meine Dienste der in der Hoffnung, dass es, wenn nicht gleich, doch später meine Bestrebung erkennen und sie nach Verdienste würdigen wird. Sollte mir etwas Unangenehmes, selbst böses begegnen, was würde ich mehr gethan, mehr erduldet haben, als was das Edelste der Humanität, die Bildung eines Volkes, erheischt. Dieser Pfad ist derjenige, den alle gingen, die an das Werk der Humanität Hand anlegten, und diesen will ich, Gott stehe mir bei, mit bestem Bewustsein muthig betreten. Indem ich nochmals Euer Gräflichen Gnaden um gütige Nachsicht bitte, bleibe ich der weiteren hohen Gunst anempfohlen Euer Gräflichen Gnaden unterthänigster Diener Ludwig Štúr.“[732]Každý uzná, že sa Ľudovít prísne držal bodov dotknutých v liste Zayho na brata jeho písanom, a púhu, čistú pravdu nechal svietiť na haraburdácke táraniny grófove; ešte len i tú surovosť Zayho negavaliersku, kde Ľudovíta vyháňa z vlasti, odbil len veľmi subtílnym nádychom irónie, ktorý však ihneď premenil sa vo výlevy vďačnosti za rodičov svojich. Hrozby však grófove položil veľmi duchaplne vedľa seba, dajúc na vedomie p. grófovi a generálnemu inšpektorovi, že i samé splnenie hrozieb tyranských titanov nič nemení na zásadách takého muža, akým cítil sa náš Ľudovít Štúr. Oba sú už pred súdom Všemohúceho, oba tu na zemi pôsobia ideami svojimi, jeden každý u svojej strany, oboch ovocie tiež spatruje história.Štúr svojou miernou odvetou nedosiahol cieľa, rozum grófov nebol schopný historickú pravdu prijať, čo vlastne Ľudovít dosiahnuť chcel, majúc grófa Karola Zayho za muža seriózneho. Ak táral do sveta v prvom liste, v odpovedi na list Ľudovítov samého seba prevýšil v enunciáciách najvyššie smiešnych. Začína svoj list zo dňa 31. októbra 1840 s ľutovaním, že tak talentózny mladý muž tak nepriaznivé miesto vyvolil si k vykonaniu hlavnej úlohy života svojho, lebo že darmo čas a sily zmarí! Lebo bár konečný cieľ jeho mohol by v iných okolnostiach byť chvalitebný, tu však, povedá gróf, v tejto zemi, kde politická a náboženská sloboda, obecnomyseľnosť, národná reč (rozumie tento gróf maďarskú reč národnú) tak mocne začínajú vyviňovať sa, nemôže sa slovanská reč zveľadiť, slovanská reč zaiste ako reč národná nie je viacej rečou slobody, rečou protestantizmu (!! ba, kto má lepší preklad biblie, lepšie evanjelické spisy, či Maďari, či Slováci vo svojej reči?), jej vývin teda bol by iba prekážkou, ktorá by sa borivo tlačila medzi slobodu a medzi protestantizmus! Nechcem opätovať to, čo som už viac ráz verejne vyslovil, ani to, čo slobodná Európa hlása (!!) a obmedzujem sa len na ten Vami podotknutý cieľ, že chcete slovenskou katedrou budúcich učiteľov s ich úradnou rečou oboznámiť a napomáhať vzdelanosť a humanitu. Ja verím, že terajší stupeň vývinu slovanskej reči dostatočný je k vzbudeniu zmyslu pre náboženstvo, pre vlasť, pre hodnosť ľudskú, pre slobodu konštitucionálnu, pre vernosť k panovníckemu domu, a že etymologické bádania tamtie cnosti v srdci ľudu sotva viacej a lepšie vstave budú upevniť, a čo týče sa napomáhania vzdelanosti a humanity, z tohoto ohľadu (tu do maďarčiny prejdúc z nemčiny, hovorí: erre nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre, de soha szláv testvéreinkre nem szorúltunk, nem is szorúlunk) s dovolením budiž rečeno, doteraz ovšem na Nemcov boli sme odkázaní, ale nikdy nie predtým, ani nebudeme potom utisknutí na bratov našich Slovanov. V každom povolaní a menovite v učiteľskom možno účinkovať pre záujmy človečenstva, tieto neobmedzujú sa na slovanskú katedru. Môj milý Štúr, keď o tomto všetkom, tu len v dajedných ťahoch základných pripomenutom, pokojne myslieť budete, teda nádobno Vám bude presvedčiť sa, že v zemi tejto v každom inom obore skôr pre spolubratov svojich, menovite pre svojich spoluvercov požehnane účinkovať budete môcť, iba nie v tom Vami predsavzatom, lebo položme — čo ja tajím — žeby možno bolo prísť k cieľu Vášmu, bola by Vaša úradná existencia len od dneskajška do zajtrajška zabezpečená, a preto i v tom i v tomto prípade práce a úsilie Vaše zmarené. Vaša však povinnosť je pre vieru a vlasť, to jest pre maďarizmus účinkovať a nie lingvistickým bádaním svoj pekný talent rozcapartovať, aby ste napokon, pohrúžený v štúdium to, spolu s inými, bár i bona fide, na plieskanie kančuky zobudili sa. Keby Poľska ešte samostatná stála,[733]mohlo by sa vzdelávanie slovanskej reči dopustiť; ale keďže toto predhradie európskej inteligencie a slobody zrútilo sa a náboženské, rečové a konštitucionálne hranice okaličené — sťa pomníky dakedajšej krásnej minulosti, spolu však i ako upozornenie pre budúcnosť, pred nami stoja k našej výstrahe, na uhorskú krajinu prišiel poriadok tento svetohistorický moment pochopiť a na miesto Poľsky postaviť sa, k čomu všetkému mnohé výhody jej poskytuje samostatný živel maďarizmu, nemecká kultúra a sama zemepisná poloha Uhorska.[734]Aby však veliká táto úloha previesť sa mohla, potrebné je predovšetkým odstrániť i tie najmenšie potyky s tým mohutným živlom slovanským, úlohe tej nepriateľským, a menovite súrna je potreba tých nepovedomých nosičov idey slovanskej, uhorských Slovanov pomaďarčiť! Ak sa toto zanedbá, čochvíľa bude môcť ruský cár za Ľudvíkom XIV.,[736]nie síce „il ny a plus des Pyreneés“, ale „il ny a plus des Carpathes“[737]vyvolať a potom nič nám nezbude ako zvolať: dobrá noc ti, kultúra, sloboda, protestantizmus! Kto to nenahliada, nahliadať nechce. Ale nech je tomu už ako chce, verní zastávatelia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nebudú chcieť nikdy obetovať veliké záujmy človečenstva subjektívnym záujmom a najmenej etymologickým bádaniam a lingvistickým cvičeniam, nebudú nikdy živel rusko-grécky podporovať. Jestli priatelia uhorského Slovanstva toto všetko i za bláznovstvo vyhlásia, predsa bude najsvätejšou povinnosťou všetkých s politickými pomermi oboznámených, všetkých nielen protestantov, ale i tých, čo vôbec všeobecnú vzdelanosť človečenstva a inteligenciu pred očami majú, na pozore sa mať a nedať sa ani peknými slovami ukolísať, ani žiadnou mocou zostrašiť, ale na tom s celou silou pracovať, aby vysoký onen cieľ dosiahol sa, totiž aby celá uhorská krajina pomaďarčená bola. — To hovorí Zay Štúrovi, dôvodom, že ctí si jeho hlavu i srdce a žiada si, odvolávajúc sa na oboje (hlavu i srdce Štúrovo) presvedčiť ho o rečenom, čo jestli sa mu i nepodarí, urobil aspoň, čo ako statočný a úprimný muž urobiť musel, priateľsky varoval a vystríhal, v ostatnom ponecháva vec konventu a ostatným vrchnostiam, aby tieto v duchu zákonov (?), v duchu vlády (?) a v duchu verejnej mienky pokračovali, ale ľutuje vopred, jestli jednúc donútený bude vystúpiť musieť ako generálny inšpektor. Milý Štúr, nedajte sa predsa ideou mučeníckou exaltovať, teraz už nepália sa kacíri viacej, „il ny a quun seul pas du sublime ou ridicul“[738](Zay, chudák, nevedel, že i inak ako na hranici možno mučeníctvo podstúpiť! Jeho priatelia odvisli na šibenici, alebo boli postrieľaní, a — naši mučeníci podstúpili za svoj národ tiež slávne smrť mučenícku, jedni po žalároch, druhí na popravišti! Haraburdáctvo zayovské bola jediná príčina obojeho mučeníctva. Cesta zákona a humanity Štúrom hlásaná nebola by nikdy viedla k týmto ukrutnostiam!), a ja bych naozaj nežiadal, aby Vy ste sa smiešnym stali. Takých vedomostí a talentov muž, ako Vašnosť, má zaiste široké pole pred sebou, i načo teda obmedzovať sa práve na onen odbor, ktorého cieľ, keby i dal sa dosiahnuť, ako som to dokázal, ani Vašej vlasti, ani Vašej viere (!) by neprospel. Exoneravi conscientiam meam.[739]So všetkou úctou Váš Zay.Ešte i tento Zayho list budiž tu v pôvodine zdelený na večnú pamiatku mizeráckych základov, na akých stavať začalo sa haraburdáctvo maďarónske.Bucsány, am 31. October 1840.„Lieber Štúr! Nachdem ich Ihr Schreiben von 25. October durchgelesen hatte, drängte sich mir unwillkührlich der Gedanke auf: es ist denn doch Schaden, dass sich ein so tallentvoller junger Mann zur Lösung der Hauptaufgabe seines Lebens den ungünstigen Schauplatz wählte, und daher Zeit und Kraft unnütz vergeudet wird; denn der Endzweck an und für sich mag unter anderen Verhältnissen löblich sein, allein in dem Lande, wo sich politische und religiöse Freiheit, Gemeingeist, Nationalsprache so kräftig, zu entwickeln beginnen, können derlei nich gedeihen, die slavische Sprache als Nationalsprache, ist nicht mehr die Sprache der Freiheit des Protestantismus, ihre Entwickelung kann sich daher nur als störendes Element zwischen beide drängen. Ich will nicht das von mir öfters öffentlich Ausgesprochene — nicht die Meinung des freien Europas wiederholen, und beschränke mich blos auf den von Ihnen berührten Zweck der Errichtung des Slavischen Lehrstuhles zu Pressburg: nemlich künftige Volkslehrer, mit der Sprache, in der diese einstens den Unterricht dem Volke ertheilen werden, genau vertraut zu machen, und die Beförderung der Bildung und der Humanität. Ich glaube, dass der jetzige Grad der Ausbildung der slavischen Sprache genügte und genüge, Sinn für Religion, Vaterland, Menschenwerth, constitutionelle Freiheit, Treue zum Herrscher enzufössen, dass etymologische Forschungen diese in dem Herzen des Volkes kaum mehr befestigen werden und was die Beförderung der Bildung, der Humanität betrifft: erre nézve engedelemmel legyen mondva, eddig ugyan a németekre; de soha szláv testvéreinkve nem szorúltunk, nem is szorúlunk. — In jedem Kreise, besonders in jenem des Lehrfaches kann man für die Interessen der Menschheit wirken, diese beschränken sich nicht auf die slavische Lehrkanzel. Wenn Sie, lieber Štúr, überdies, nur in einigen Grundzügen gegebene ruhig nachdenken, so müssen Sie zu der Ueberzeugung gelangen, dass Sie in diesem Lande, in jeder andern, nur nicht in dieser Sphäre, für ihre Mitbrüder, besonders Ihre Glaubensgenossen heilbringend wirken können, denn wäre es auch — dato non concesso — möglich zu Ihrem nächsten Zweck zu gelangen, so wäre Ihre ämtliche Existenz nur von heute auf morgen gesichert, und daher auch dann wie jetzt, Arbeit und Mühe verloren. Ihre Schuldigkeit ist für Glaube und Vaterland zu wirken, Magyarismus, nicht mit linguistischen Forschungen Ihr schönes Talent zu versplittern, um darin vertieft, am Ende mit so vielen andern, wenn auch bona fide könyen beim Knallen des Kantschus zu erwachen. Stämde Polen noch kräftig und selbstständig da, so dürfte das Verbreiten der slavischen Sprache, oder wie man es jetzt zu nennen beliebt, die Cultur derselben kaum berücksichtigt werden; allein nachdem diese Vormauer europäischer Intelligenz und Freiheit fiel, die religiösen, sprachlichen und constitutionellen Grenzmarken verstümmelt, ein Denkmal einer schönen Vergangenheit, doch zugleich ein Wahrzeichen für die Zukunft mahnend da stehen, so ist nun an Ungarn die Reihe diess welthistorische Moment aufzufassen und die Stelle jenes zu treten, wozu ihm noch das selbständige Element des Magyarismus, deutsche Cultur, selbst seine geographische Lage zu statten kömmt. Um aber die grosse Aufgabe lösen zu können, ists vor allem nöthig, alle auch die entferntesten Berührungen mit jenem mächtigen feindlichen Elemente zu vermeiden, und die unbewussten Träger desselben, die ungarischen Slaven zu magyarisiren; wird dies versäumt, so dürfte bald auch der Czar, gleich Ludwig dem XIV. zwar nicht „il ny a plus des Pyrenées, allein il ny a plus des Carpathes“ ausrufen, und dann bleibt uns nichts übrig, als Cultur, Freiheit, Protestantismus Lebewohl zu sagen. — Wer dies nicht einsieht, will es nicht einsehen. Doch dem mag wie immer sein, die treuen Verfechter der Intelligenz, des geistigen Vorschrittes, an ihrer Spitze die Protestanten, werden die grossen Interessen der Menschheit keinem Subjectiv-Interesse, am allerwenigsten etymologischen Forschungen und linguistischen Exercitien, zum Opfer bringen, und dem Vehikel der Verbreitung des russisch-griechischen Elementes, hilfreiche Hand leisten. Wenn die Beförderer des ungarischen Slaventhums auch dies Alles fűr Hirngespenste erklären wollen, oder es auch bona fide dafűr halten, so ist es doch die heiligste Pflicht jener, die mit den politischen Verhältnissen näher vertraut sind, und nicht die Interessen des Protestantismus, sondern auch die, der menschlichen Gesammtcultur und Intelligenz vor Augen haben, auf ihrer Huth zu sein, und sich weder durch schöne Worte einwiegen, noch durch irgend eine Kraftäusserung einschüchtern zu lassen, sondern, müssen mit voller Thatkraft, dem grossen Ziele entgegen arbeiten, Ungarns magyarisiren. Dies sagt Zay dem Štúr, ein Beweis, dass er dessen Kopf und Herz achtet, und diese an beide appelirend — zu überzeugen, wünscht, gelingt es nicht, so hat er als ehrlicher, offener Mann freundlich gewarnt, und überlässt dem Convente und den übrigen Behörden im Geiste der Gesetze, der Regierung und der öffentlichen Meinung das Ihrige zu thun, und bedauert im Voraus, wenn er einst nothgedrungen als General-Inspector auftreten müsste. Lieber Štúr, lassen Sie sich ja doch nicht durch die Idee eines Märtyrerthums exaltieren, man verbrennt ja jetzt keine Ketzer mehr, il ny a quun seul pas du sublime ou ridicule — und ich wünschte wahrlich nicht, dass Sie das letztere werden. Ein Mann von Ihren Kenntnissen und Talenten, hat ja ein weites Feld vor sich, weshalb sich gerade auf jenes Fach beschränken, welches, wenn Ihr Ziel auch zu erreichen wäre, weder — wie ich hinlänglich bewiesen — Ihrem Vaterlande, noch Ihrem Glauben heilbringend wirkte. Exoneravi conscientiam meam. — Mit aller Achtung Ihr ergebenster Zay m. p.“[740]Takto samozvaný tento tlmočník dynastie, vlády, uhorskej vlasti, zákonov, protestantizmu, rozumnosti, inteligencie, Európy a človečenstva, uvítal na prahu vstupovania Ľudovíta Štúra a oznámil mu v haraburdáckom nadšení, že ak chce milovať národ a pracovať na jeho osvete a blahobyte, bude musieť bojovať proti kráľovi a jeho vláde, proti celej vlasti a jej zákonom, proti rozumnosti, protestantizmu, inteligencii Európy, áno, proti celému človečenstvu.Inak uvítala Štúra mládež a priatelia národa.Štúr sám na posledné tieto halucinácie svojho, predtým velikými nádejami a obdivovaním sprevádzaného a pochopovaného grófa Karola Zayho ani slovom neodpovedal, ale chytil sa zmužile do práce mnohonásobnej, ktorú vynaložil na obranu národa, na vzdelávanie jeho synov a stavania zlatého, trvalého zámku budúcnosti slovanskej.Túto kapitolu uzavriem už samým slovom drahého tohoto muža nášho, z ktorého zase len ožiari sa nám vo svetle svojom dojímavom bohatier ten myšlienky slovenskej.Dopisovanie svoje so Ctibohom Zochom nadpriadol Ľudovít až po onom stretnutí sa s tým cerberusom,[741]ležavším u vrát národa, s grófom Zaym, a píše i o citoch svojich i o prvej pútke svojej ako nasleduje:„V Břetislavě, 1840 dne 4. prosince. Předrahý Ctibohu! Dávné jsou to chvíle, co sem posledníkráte se s Tebou rozmlouval, drahý, nezapomenutelný Příteli! Ale třebas tak dlouho nepromluvil sem k čilému srdci Tvému, třebas nás dlouhé roky dělily, v nichž mnohdy ani dozvěděti se nám nebylo o sobě: předce Ty setrvals v duši mé, setrvals tak čerstvý, tak vroucí, tak mi milý, jako za dnů minulých, v nichž sme se v mladistvém zápalu, v přátelských citech ku někdejšímu působení pro opuštěný národ náš podněcovali, vybízeli, připravovali. Ty, drahá duše, již dávno vstoupils do skutečného života,[742]Ty již dávno těšíš naše zádumčivé, již dávno obohacuješ naše chudobné Tatry; já těkal světem, já neměl stálého bytu, hledaje pokladů, které bych přinesl za vděk dobré, ubohé matce naší. Stanul sem, Ctibohu můj, aj zde jsem u počátku naší velebné Tatry! Sebrav něco málo, mám za to, že zde u počátku jejím nejlépe bude jí to sděliti: řetězí její poběží slova má do vnitřku kolébky naší. Aj, zde jsem, drahá duše! vítaje Tě srdečně po dlouhém rozloučení. Tisknu Tě opět k rozčilenému srdci a podávám bratrskou pravici ku vzájemnému působení, vím pak, že Ty ji bratrským ramenem sevřeš a se mnou se spolu k vytknutému účelu poneseš. Bůh nám pomáhej!Známo Ti již snad bude, o jaké sem uhodil ouskalí, chtěje započíti přednášení mé, a spolu jaké nebezpečenství hrozí stolici naší, poslednímu veřejnému outočišti drahé řeči a národnosti Slováků. Již i to nepřátelé naši zkaziti, zahubiti usilují a nám naše nejsvatější práva drzí nohou pošlapati pílí. O, Ctibohu můj! kdybychom se nepozdvihli všickni, co nás věrných, proti bezbožnosti této jako jeden muž, zajisté zasluhovali bychom onoho týrání, onoho hanebného nás znevažování od nepřátel, jenž si myslí, že s námi co se smeťmi nakládati a nás dle libosti šlapati mohou. Od věci naší čisté, spravedlivé a svaté já, leda se záhubou mou, neodstoupím, rovného pak od Vás, drahé duše, se naději, že Vy mne zde všemožne podporovati a k stolici naší, co hlavnímu ústavu našemu hleděti budete. Hrabě Zay jest onen, jenž nám stolici naši odníti se usiluje, onen právě, jenž co hlavní dozorce škol našich nás by spíše podporovati měl. Doslyšev se, že zamýšlím opět v úřadu, mně již jednou veřejně svěřenému, pokračovati, ozval se hnedky v četných listech proti stolici naší a počínání mému, již on se smrtí Palkoviče konečně do hrobu položiti hodlá. Psal také na mne v příčině této dva listy, první sice jen prostředně skrze mého bratra, druhý ale prosto, sloužící odpovědí na můj list, nímž sem mu já na jeho první psaní odpovídal. Abys do jeho smýšlení, do stavu našich věcí hlouběji nahlédnouti mohl, posílám Ti všecky tři listy ve věřném odpisu s tím záměrem, abys je naším, ale jen naším, a takovým, kteří něco pro věc učiniti hotoví jsou i učiniti mohou, sdělil a je o stavu věcí poučil.“List tento obsahuje i ďalšie plány Štúrove, ako ohľadom obrany stolice bratislavskej, tak i ohľadom literárnych jeho podnikov, ktoré však do tohoto časového okresu nespadajú a o ktorých ďalšie kapitoly budú jednať.[1]Vzkriesené sú k novému životu.Hurban pokladá novozaložený časopis z r. 1881 za organické pokračovanie svojho, keďže jeho syn Vajanský s Jozefom Škultétym (obidvaja boli vtedy redaktormi) zámerne mu dali názov Slovenské pohľady.[2]po čom dávno už túžili, dobre vystihuje skutočnosť. Od r. 1860, keď Pavel Dobšinský vo svojom časopise Sokol I, 67 — 8, prvý raz verejne nadhodil myšlienku vydať Štúrov životopis, až do zrušenia Matice slovenskej (1875) Slováci stále túžili mať Štúrov životopis. Keďže na verejný súbeh nedošla nijaká práca, výbor Matice slovenskej už r. 1867 vyzval Hurbana, aby sa pustil do práce. Hurban hneď vtedy sľúbil napísať Štúrov životopis. Slovanský svět I, 1872, 258, v noticke priniesol zprávu, že sa Hurban chystá napísať Štúrov životopis a že si dáta k dielu, ako aj predplatky, žiada zasielať do Hlbokého. Vyzvanie zrejme nevzbudilo väčší ohlas, keďže Hurban uverejnil svoju prácu až r. 1881 — 84 v Slovenských pohľadoch, teda v časopise, hoci zbieranie predplatkov znamenalo knižné vydanie diela.[3]Julia Caesara(100 — 44 pr. n. l.), najväčšieho rímskeho štátnika a vojvodcu. Bol pôvodcom rímskej monarchie a zavraždili ho 15. marca 44 optimátski sprisahanci, prívrženci aristokratickej strany.[4]V tom epigrame na Modru, ktorý sa zachoval práve len tu, v Štúrovom životopise od Hurbana.[5]Dualisticky pokojne znášajúca sa.Politická narážka na rakúsko-uhorský dualizmus po tzv. vyrovnaní z r. 1867, podľa ktorého vládnucim národom v rakúskej časti habsburskej ríše boli Nemci a v uhorskej polovici Maďari (u obidvoch, pravdaže, len určité privilegované vrstvy).[6]nem.-slov. Pani matka, kde je soľnička?[7]nem.-slov. V kuchyni na poličke.[8]lat. Priateľ, kam kráčaš?[9]lat.-slov. Len tu, smerom k Harmónii.[10]lat. Modrania[11]Do príchodu Karola Štúra(1811 — 1851) Ľudovítovho staršieho brata, ktorý bol v r. 1839 — 1846 profesorom a riaditeľom malého evanjelického gymnázia v Modre. V tom roku ho vyvolili za modranského slovenského farára (v meste bol aj nemecký evanjelický sbor) a ním bol až do smrti. Bol dobrý pedagóg, buditeľ, činný aj ako spisovateľ.[12]Juraj Bojislav Záborský(1816 — 1844), zo Závodia pri Žiline, študent bratislavského ev. lýcea, člen tamojšej slovenskej Spoločnosti. Zomrel mladý ako advokát. V Tatranke (1842 — 45) mal väčší príspevok o Srbsku v 19. storočí.[13]Dni jeho veľkých bolestí.Podrobnosti o tom zachoval modranský mešťan Daniel Lačný v Príspevku k životopisu Ľudovíta Štúra (Slovenské pohľady XIX, 1899, 12 — 17; pretlačené v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi, SVKL, Bratislava 1955, 343 — 51).[14]V deň pohrebu Ľudovíta Štúra, 16. januára 1856. Okrem spomenutého príspevku D. Lačného porov. o tom aj zprávu Jozefa Ľ. Holubyho (v knihe Súčasníci… na str. 352).[15]Hodžovo srdce puklo žalosťou nad osudom jeho národa, utrápil sa vo vyhnanstve v Těšíne, kde býval od jesene r. 1867. Zomrel v Těšíne už 26. marca 1870.[16]Karel Hynek Mácha(1810 — 1836), veľký český básnik, otec modernej českej poézie, zakladateľ českého romantizmu.[17]Stanko Vraz(vlastným menom Jakob Fras, 1810 — 1851), rodom Slovinec, význačný chorvátsky básnik a buditeľ.[18]Michal Obrenović III.(1825 — 1868), od r. 1840 do r. 1842 a potom znova od r. 1860 do r. 1868 srbský panovník. Štúrov priaznivec a podporovateľ.[19]Danilo Petrović Njegoš(1826 — 1860), prvé svetské knieža Čiernej Hory. Panoval od r. 1852 a usiloval sa reformovať svoju zaostalú krajinu. Hurban uvádza všetkých piatich najmä i preto, že všetci umreli v mladom veku, takže i z tejto stránky ich mohol vhodne prirovnať k Štúrovi.[20]Čo filológa slovanského.Dnešní jazykovední odborníci z tejto stránky veľmi priaznivo hodnotia Štúra, takže Hurbanova charakteristika je správna.[21]nekrižujú sa pred slovenskou knihou, pod čím Hurban rozumie zaznávanie slovenskej literatúry zo strany šovinisticky naladených českých ľudí, ktorí nehľadeli na obsah, ale stačilo im, keď kniha bola v „slovenském nářečí“.[22]Dr. František Ladislav Rieger(1818 — 1903), svojho času významný český politik, hlavný predstaviteľ konzervatívnej buržoázie (Staročechov).[23]Dr. Karel Sladkovský(1823 — 1880), český politik, najprv radikál, potom demokratický federalista, propagátor slovanskej vzájomnosti.[24]Fraňo Deák(1803 — 1876), maďarský politik, za maďarskej revolúcie umiernený liberál, kompromisný k habsburskej vláde. Potom sa stal vodcom kompromisnej strany maďarskej a ako taký spolupracoval na vyrovnaní z r. 1867, zabezpečujúcom v habsburskej monarchii nadvládu Nemcov a Maďarov nad väčšinou ostatných národov.[25]Koloman Tisza(1830 — 1902), maďarský politik, vodca liberálnej strany, v r. 1875 — 1890 ministerský predseda. V maďarskej zahraničnej politike hlásal totožnosť maďarských záujmov s pruskými a vo vnútornej politike presadzoval zvýšenú maďarizáciu.[26]Benjamin Kállay(1839 — 1903), maďarský štátnik, dlhoročný rakúsko-uhorský spoločný minister zahraničných vecí, najvyšší administrátor obsadenej Bosny a Hercegoviny, znalec východných pomerov.[27]Max Falk(1828 — 1908), maďarský publicista, spisovateľ a politik, dlhoročný redaktor Pester Lloydu.[28]Bar. Ivor Kaas(1842 — 1910), maďarský publicista a politik, spolupracovník viacerých veľkých novín.[29]odriekať sa Slovákovmala byť dočasná taktika v česko-maďarskom spojenectve, ku ktorému však ani nedošlo pre príliš rozdielne záujmy obidvoch partnerov.[30]Gr. Ján Harrach(1828 — 1909), veľkostatkár s celkom českým vzdelaním. Stál dlho v popredí českého národného života, najmä vo Viedni, a to aj života politického a hospodárskeho.[31]Adolf Heyduk(1835 — 1923), profesor reálky v Písku, český básnik, plodný spisovateľ, veľký priateľ Slovákov (Cymbál a husle, 1876 a i.).[32]Rudolf Pokorný(1853 — 1887), český básnik a spisovateľ, horlivý propagátor slovensko-českej spolupráce (Knihovna československá: básne Jána Bottu, Literatúra na Slovensku Jaroslava Vlčka; Z potulek po Slovensku, 1883, 1885 a i.).[33]Karel Havlíček Borovský(1821 — 1856), veľký český pokrokový spisovateľ, novinár a politik.[34]Karel Milan Lambl(1823 — 1894) bol český hospodársky spisovateľ, národohospodársky odborník. Jeho bratdr. Vilém Dušan Lambl(1824 — 1895), lekár, univerzitný profesor, bol význačný vedec a odborný spisovateľ.[35]Juraj Palkovič(1769 — 1850), dlhoročný profesor slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu, zástanca bibličtiny a starého českého „bratrského“ pravopisu. Inak užitočný ako záštitník štúrovcov.[36]Alois Vojtěch Šembera(1807 — 1882), český historik a jazykovedec, najprv profesor na stavovskej akadémii v Olomouci, potom na univerzite vo Viedni.[37]Videli sa byť národom dezavovanými.Hurban tu zjednodušuje skutočnosť, keďže r. 1848 aj Havlíček, aj jeho spoluredaktor Národných novín (českých) Vilém D. Lambl boli politicky na jednej platforme so Štúrom. Porov. o tom cenné údaje v príspevku Zdenky Sojkovej: Ľudovít Štúr a město Praha (Slovenská literatúra I, 1954, 339 — 54).[38]František Zach(1807 — 1892), rodák z Brna, zúčastnil sa r. 1831 na poľskom povstaní a potom bol do r. 1848 agentom kn. Adama Czartoryského v Belehrade. Viedol druhú slovenskú výpravu r. 1848 — 49. Neskôr bol srbským generálom, riaditeľom vojenskej akadémie v Belehrade.[39]Bedřich Bloudek(1815 — 1875), tiež Moravan, ako aj Zach. Organizoval ako vojenský odborník prvú aj druhú slovenskú výpravu (septembrovú r. 1848, resp. zimnú r. 1848 — 49). Umrel ako penzionovaný podplukovník v Chorvátsku.[40]Matěj Mikšíček(1815 — 1892), moravský buditeľ, český spisovateľ, bol nielen účastníkom, ale aj kronikárom druhej slovenskej výpravy.[41]Bernard Janeček(1814 — 1887), rodom z Čiech, prezvaný „Žižka“, človek dobrodružnej povahy, vojenský vodca v prvom slovenskom povstaní. V druhom účinkoval samostatne, ako pripomína aj Hurban (kooperoval s vojskom podmaršala Baltazára Simunića). O jeho populárnosti, rýchlom vzostupe i páde podrobne píše dr. Karol Goláň v Slovenských pohľadoch (XLIV, 1928, 642 — 70).[42]Daniel Jaroslav Borik(1814 — 1899), člen bratislavskej Štúrovej družiny. R. 1847 bol ev. farárom na Vrbovciach, v Nitrianskej. V revolučnom období bol prvým tajomníkom Slovenskej národnej rady. Po revolúcii bol slúžnym (náčelníkom okresu) a napokon železničným úradníkom.[43]V obživenom vnove časopise.Hurbanova zmienka sa síce týkala pôvodu Slovenských pohľadov z roku 1881, ale teraz má už čitateľ možnosť siahnuť aj na reedíciu vlastného časopisu Hurbanovho (z r. 1958).[44]Synovi a jeho priateľom.Roku 1881 Slovenské pohľady redigovali Svetozár Hurban Vajanský a Jozef Škultéty, ich vydavateľom a nakladateľom bol Pavel Mudroň, takže Hurbanove slová o priateľoch môžu sa týkať predovšetkým Škultétyho a Mudroňa, po jeho synovi najbližšie zainteresovaných na Pohľadoch.[45]Obrazy opravdové zo života.Hurban písal Štúrov životopis v čase, keď bol konzervatívnymi kruhmi uznávaný za vodcu a reprezentanta Slovákov. Ideove bol vtedy už dávno konzervatívcom, ktorý neznášal, aby niekto „rezoníroval o liberalizme“. Táto ideológia, pochopiteľne, podfarbuje aj jeho rozprávanie, na čo netreba zabúdať pri čítaní a čo treba prijímať hodne kriticky.[46]Samuel Štúr(1789 — 1851), pochádzal z Lubinej. V Uhrovci bol učiteľom od r. 1812. Prešiel ta z Trenčína.[47]Anna Štúrová rod. Michalcová(1790 — 1853), pochádzala z Trenčína, kam prešla bývať po manželovej smrti. V Trenčíne aj umrela a tam ju pochovali.[48]lat. Roku 1815 pokrstený bol Štefanom Šimkom, slova božieho kazateľom ctenej evanjelickej cirkvi v Zay-Uhrovci, pod radovým číslom 95 dňa 29. októbra Ľudovít; rodičia: Samuel štúr, Anna Michalcová, učiteľ v Zay-Uhrovci; kmotrovia: Ján Kiš s manželkou Alžbetou; Michal Šimko s manželkou Annou; Anna Peťková, manželka Štefana Šimku, sl. b. kazateľa, a Mária Hnátková.[49]Matej Szvatý(1805 — 1871), rodom zo Senice, bol od r. 1840 ev. farárom v Uhrovci, kam prešiel z Horných Zeleníc. V Uhrovci účinkoval až do smrti. Mal dva príspevky v autonomistickom Evanjeliku (1863 — 64), z čoho vidieť, že stál bokom od slovenských národných snáh.[50]Ján Zúbek(1745 — 1824), bol ev. farárom-seniorom v Trenčíne[51]František Palacký(1798 — 1876), český historik a buržoázny politik. Z Trenčína prešiel r. 1812 na ďalšie štúdiá na bratislavské lýceum. Viacročný tunajší pobyt mal preňho veľký význam.[52]Jozef II.(1741 — 1790), od r. 1780 panovník habsburskej monarchie. Uskutočňoval osvietenský absolutizmus (jozefinizmus). Jeho tolerančný patent z r. 1781 pripúšťal len obmedzené vykonávanie protestantských bohoslužieb, ale i tak bol veľkou úľavou a pokrokom v pomere k predchádzajúcej násilnej rekatolizácii.[53]Nástin životopisu Fr. Palackého. Na oslavu dokonání Dějin národu českého.SepsalDr. J. Kalousek.S podobiznou. V Praze u Vilímka 1876. Str. 6.[54]Samuel Štúr(1818 — 1861), bol najprv kaplánom a od r. 1847 do smrti ev. farárom v Zemianskom Podhradí, v Trenčianskej. Bol aj literárne činný.[55]Ján Štúr(1827 — 1905), buditeľ, zúčastnil sa na slovenskom povstaní a po revolúcii venoval sa úradníckej dráhe. Bol prísediacim súdu v Trenčíne a neskôr v Rábe (Győr). Bol aj literárne činný (zanechal rozpomienky na sestru a na brata Ľudovíta, čo oboje znova vyšlo v už spomenuteej knihe Súčasníci…). On vydal aj posledné číslo Štúrových Slovenských národných novín.[56]Karolína Štúrová(1826 — 1859), jediná sestra Ľudovítova. Viedla bratovi domácnosť v Bratislave, potom žila s rodičmi a na sklonku života bola u brata Janka vo Fiľakove, kde aj umrela.[57]Ján Kissbol v školskom roku 1835/36 treťoročným filozofom na bratislavskom lýceu. Mal vtedy dvadsať rokov. V rokoch 1864 — 1878 uverejnil rad hospodárskych príspevkov v Obzore.[58]Samuel Melfelber(1814 — 1847), bol tiež študentom bratislavského ev. lýcea (v škol. roku 1832/33 bol tam primánom, študentom najvyššieho ročníka). Bol kaplánom v Trenčíne a od r. 1838 do smrti ev. farárom v Púchove.[59]Žigmund Melfelber(1843 — 1923), buditeľ, advokát v Martine[60]Krásne dni a hodiny.Je to 2. — 4. sloha básne Majže sa dobre, kraj (Básne, 1954, 285 — 6).[61]Jako ťa tu, lipka, samotnú necháme.Celý text básne s tým istým nadpisom (Básne, 1954, 287).[62]Jedni pošli svetom:Ľudovít Štúr žil v Modre, jeho brat Samuel v Zemianskom Podhradí, kde bol farárom. Najmladší ich brat Janko bol štátnym úradníkom postupne na viacerých miestach.[63]Jednoho v Sobotnom, vieš, nič viac nebolí.Sobotné je názov uhrovského cintorína, kde bol pochovaný autorov otec Samuel Štúr, životom ťažko skúšaný.[64]a druhý tam leží na modranskom poli, autorov brat Karol, tiež už nebohý[65]I tamto hen za horami.Je to 3. — 5. sloha básne Do smutných dní žitia môjho (Básne, 1954, 292).[66]Spevy a piesneĽudovíta Štúra. V Prešporku. V tlačiarni predtým Schmidovej, 1853. Str. 120 a nasl.[67]Tu na výškach otvorených.Sú to posledné štyri verše básne Na výšinách (Básne, 1954, 275).[68]Spevy,str. 110.[69]Desaťletého stupnivého žiactva a študentstva.Hurban tu rozumie pod žiactvom národnú školu (dve triedy, dva roky) a pod študentstvom latinskú školu (tri triedy, šesť rokov) a takzvaného humaniora (klasické reči, jedna trieda, ale dva roky). Tento učebný rozvrh platil na lýceu v Bratislave od r. 1815.[70]V triede, poviem, logiky alebo fyziky.Po zayuhrovskom učebnom pláne (1841 resp. až 1845) logikou sa rozumel prvý a fyzikou druhý ročník filozofie, najvyššej lyceálnej triedy. Po fyzike nasledovalo právo (dva roky) a teológia (dva roky), kde sa prednášala už vysokoškolská látka.[71]starý Zay, Imrich, otec Karolov; syn sa preslávil ako generálny dozorca cirkvi nesmiernym maďarizátorským fanatizmom.[72]Karol Modrány st.(aj Modrányi), prispieval do časopisov (nem., maď. aj slov.) hospodárskymi článkami.[73]A s ňou i synov a dcéry.Karol Modrányi ml. (1830 — 1864) študoval na bratislavskom lýceu, za revolúcie bol dôstojníkom slovenských dobrovoľníkov. Potom bol slúžnym a naposledy prísediacim urbárskeho súdu. Umrel v Prievidzi. Vie sa aj o jeho mladšom bratovi Ľudovítovi Jozefovi (nar. r. 1839).[74]Jedna stala sa ženou… Janka Kráľa.Bola to Mária, v čase sobáša (7. apríla 1851) 17-ročná.[75]sto šesťdesiat zlatých šajnových, totiž papierových a nie strieborných. Medzi nimi bol značný kurzový rozdiel, lebo 1 zl. v striebre bol až 21 zl. v šajnoch. (Pomenovanie „šajn“ pochádzalo z nem. názvu papierových peňazí.)[76]Nech teraz ide so sedemdesiatimi zl. do Rábu žiak.Hurban tu valorizuje šajnové zlaté na zlaté rakúskej meny, platné v čase písania Štúrovho životopisu.[77]maď. „Slovenské šteňa“.[78]Ladislav Pauliny(1815 — 1906), ev. farár v Prietrži, buditeľ a literát (cirkevný historik, satirik aj básnik).[79]Karol Stelczer(1813 — 1876), autor príležitostnej kázne a dvoch veľmi slabých učebníc, takže Hurbanova charakteristika je priliehavá.[80]Syntaxistu I. triedu, zodpovedajúcu (len približne) neskoršej piatej gymnaziálnej triede. To znamená, že Ľudovíta otec tak pripravil doma, že už v Uhrovci prešiel stupňami donatistu a gramatistu (každý ten stupeň riadne trval dva roky). Podobné stupne boli aj na iných vidieckych školách.[81]Karol Jehringbol synom uhrovského horára Viliama Jehringa. V škol. r. 1829/30 bol syntaxistom na bratislavskom lýceu (bol vtedy štrnásťročný) a v škol. r. 1832/33 bol členom slovenskej Spoločnosti na lýceu v Bratislave.[82]klasickými štúdiami, latinskou a neskoršie gréckou rečou, ako aj dejinami a literatúrou Rimanov a Grékov.[83]Príklad tento potvrdzuje, ako odôvodnené je pokračovanie pospolitého ľudu slovenského, ktorý i keď sa medzi cudzie národy presťahuje, svoju národnosť neodhadzuje, ale v nej vedie rodinný život; kdežto vzdelanejší, ku škode národa a svojich vlastných dietok, sklonní sú, bohužiaľ, národnosť a reč svoju zahodiť a pripojiť sa k cudzej. Pecov otec nevedel, že syn jeho ťažkou prácou bude musieť to si vymáhať, čo z domu rodičovského ľahkou vyniesť mohol.[84]Hurban neskoršie (Slov. Pohľ. I, 1881, 218) tu uvedené poopravil a doplnil takto:V prvom zošite (Slov. pohľ., I, 1881) na strane 65 stojí mýlne o Júliusovi Pecovi, že zomrel a mal za manželku dcéru superintendenta Ľud. Gedulyho; toto všetko platí o mladšom jeho bratovi, Ernestovi, bývalom farárovi v Harkau. Náš Július žije dosiaľ ako farár v Poľnom Birincoku (M. Berény). A ako hovorí sa v slovenskom porekadle, že ten dlho bude žiť, koho vykríkne povesť za zomretého, tak nech mu Boh dá dlho nosiť meno drahé a pamiatku svätú blahoslaveného otca jeho Leopolda. My snažne prosíme ctené čitateľstvo, podávať nám podobné opravy a vôbec dôležité zprávy, týkajúce sa črtov týchto životopisných.Hlboké, 5. apríla 1881.Dr. J. M. Hurban.[85]lat. A čo budeš prirodzenosť aj vidlami vyháňať, predsa stále sa bude vracať (Horácius).[86]Leopold Pec(Petz, 1794 — 1840) bol farárom v Rábe (Győr) v r. 1821 — 29, potom bol farárom v Šoproni[87]Nireďháza, v Sabolčskej stolici,Čaba(Békéscsaba) v Békešskej stolici,Sarvaštiež v Békešskej stolici, všetko mestá (okresné a Nireďháza stoličné). Všetky tri sú v dnešnom Maďarsku.Stará Pazovaje okresné mestečko v Juhoslávii.[88]Zrovnaj „Slov. pohľady“ I. zv. 3. str. 113 a nasl. R. 1851.[89]Josef Dobrovský(1753 — 1829), vynikajúci český vedec, osvietenec, lingvista, ktorého oprávnene menujú patriarchom slavistiky.[90]Aká bola tá našich Štúrovcov.Hurban tu uvádza šesť slovenských bratiských dvojíc. OĽudovítovi Štúrovipíše, s jeho bratom Karolom sme sa už oboznámili.Ján Chalupka(1791 — 1871), ev. farár v Brezne, známy slovenský satirik (divadelné hry a román Bendeguz, 1841) mal mladšieho brataSama(1812 — 1883), ev. farára v Hornej Lehote, vo Zvolenskej. Samo Chalupka je klasikom slovenskej poézie.Michal M. Hodža(1811 — 1870), ev. farár v Lipt. Mikuláši, buditeľ a spisovateľ, jeden z trojice uzákoňovateľov spisovnej slovenčiny (Štúr, Hurban, Hodža), mal mladšieho brataOndreja(1819 — 1888), ev. farára v Sučanoch (Turiec), aj literárne činného.[91]Daniel Lichard(1812 — 1882), ev. farár, profesor ev. lýcea v Banskej Štiavnici a napokon novinár a spisovateľ (najprv vo Viedni, potom v Skalici) bol prvotriednym popularizátorom prírodných vied. Jeho mladší bratĽudovít(1823 — 1866), ev. farár v Skalici, bol tichým slovenským buditeľom. BratiaGodrovcisúMichal(1801 — 1874), profesor a riaditeľ ev. nižšieho gymnázia v Novom Vrbasi (Báčka, dnešná Juhoslávia), aSamuel(1806 — 1873), ev. farár v hontianskych Prostredných Plachtinciach. Obidvaja boli aj literárne činní. Michal je známy ako pravopisný novotár, pomerne úspešný, aj ako pracovník na slovenskej terminológii (vcelku sa mu nevydarila), Samuel bol básnickým napodobňovateľom Jána Kollára a autorom množstva epigramov. Okrem toho obidvaja mali aj iné príležitostné príspevky. Braxatorisovci súKarol(1806 — 1869), ev. farár v Hontianskych Tesároch, cirkevný spisovateľ, a jeho mladší bratOndrej(1820 — 1872), ev. farár v Radvani, básnik-klasik Andrej Sládkovič.[92]Josef Jungmann(1773 — 1847), popredný český buditeľ, zakladateľ novočeskej spisovnej reči[93]Jan Svatopluk Presl(1791 — 1849), český buditeľ a prírodovedec, profesor mineralógie a zoológie na univerzite v Prahe, zakladateľ českej prírodovednej literatúry.[94]Karel Slavoj Amerling(1807 — 1884), lekár, filozof, pedagóg a prírodospytec český. Mal mnohostrannú a v mnohých smeroch priekopnícku prednáškovú a literárnu činnosť.[95]Quintus Horatius Flaccus(65 pr. n. l. — 8 po n. l.), rím. básnik, autor útočných veršov, ód, lyrických básní a básnických listov, popredný člen literárneho krúžku Maecenasovho.[96]Publius Vergilius Maro(70 — 19 pr. n. l.), jeden z najväčšich rímskych básnikov, autor pastierskych idýl, didaktického eposu o roľníctve (Georgica) a najmä národného eposu Aeneis.[97]Gaius Plinius Secundus(23/4 — 79 n. l.), rímsky polyhistor, autor encyklopedického diela Prírodné vedy (Naturalis historia) a rôznych nezachovaných diel, najmä dejepisných.[98]starý Kalendár Palkovičov.Mal obšírny názov Větší a zvláštnější Nový a Starý Kalendář a vychádzal od r. 1805 až do r. 1848. Vydávaný zastaralým pravopisom a dosť staromódny aj obsahom, jednako len bol užitočný a šíril vedomosti v kruhu svojich čitateľov.[99]Obzor Lichardovbol veľmi dobrý hospodársky časopis. Vychádzal od r. 1863 nepretržite, takže dosiahol za Licharda dvadsať ročníkov a po jeho smrti vyšli ešte ďalšie štyri ročníky. Nadväzoval naň názvom Salvov Obzor (od r. 1889 ďalej).[100]sveta grécko-románskeho, vlastne rímskeho. (Autor zrejme prehliadol, že ide o slovenský text, takže podľa lat. „romanus“ (rímsky) napísal „románskeho“, i keď myslel „rímskeho“.)[101]Zrovnaj:O národních písních a pověstech plemen slovanskýchod Ludevíta Štúra. V Praze 1853 v komisii u Fr. Řivnáče. V Novočeské Bibiliotéce, vydávané nákladem Českého Musea. Číslo XVI.[102]Na lýceu požunskom.Hurban používa tu srb.-chorv. pomenovanie Bratislavy (Požun), ostatne veľmi blízke maď. Pozsony.[103]milom Záhorí, rozumej trenčianskom, kde ležalo aj Štúrovo rodisko Uhrovec[104]Rok školský 1829/30.Bol to Ľudovítov prvý rok v Bratislave. Podľa lyceálnej matriky (str. 537) prišiel na lýceum 4. septembra 1829. Zákony lýcea podpísal pod. č. 71 ako „Staur Ludovicus“, trinásťročný.[105]komersami(lat.), študentskými posedeniami. Hurban pekne pripomína ich odlišnosť od dovtedajších posedení, pestovaných len pre zábavu.[106]lat. Radujme sa teda. (Prvý verš latinskej študentskej piesne.)[107]nem. Džbánkového piva.[108]Ján Caltýk, vlastne Štefan Caltík. (Ako Štefan je zapísaný aj v lyceálnej matrike, str. 489, aj na početných miestach Pamětnice… študentskej Spoločnosti a Schematismus generalis… Jána Kollára z r. 1838 ho tiež uvádza ako Štefana; vtedy bol ev. učiteľom v Horných Zeleniciach.) Bol rodom z Myjavy a zomrel r. 1849 ako učiteľ vo Vrbovom. Nebol literárne činný.[109]Ján Trokan(1810 — 1894), ev. farár v Kostolnom, dosť plodný aj ako literát. Napísal dlhú báseň Mijava s novim vekom (1851), využívajúc v nej domáce nárečie (bol rodom Myjavec).[110]Samuel Babylon(1806 — 1866), bol ev. farárom v Silbaši (Báčka). Buditeľ, ale okrem jednej básne v Plodoch… (1836) nezanechal po sebe pamiatku v literatúre.[111]Matej Holkozomrel ako ev. farár na Rimavskej Bani r. 1881. Nevynikol ani ako buditeľ, ani literárne.[112]Jozef Klimáček, správne Ján. Bol rodom zo Starej Turej a na lýceum prišiel v škol. roku 1822/23 zo Skalice. Mal v Plodoch… jednu báseň, bol neskoršie medikom, ale potom zapadol kdesi, takže nieto o ňom ďalších údajov.[113]Juraj Ježkovyskytuje sa v Pamětnici… študentskej Spoločnosti, ale nič bližšieho sa o ňom nevie.[114]Šulekovciboli bratia, synovia Jána Šuleka, ev. farára v Sobotišti. Michal bol už v škol. roku 1820/21 študentom bratislavského lýcea. Neskoršie bol lekárom v Slavonskom Brode (terajšia Juhoslávia). Bohumil Šulek bol Michalov mladší brat a v škol. roku 1826/27 podpísal pod č. 5 knihu zákonov lýcea ako šestnásťročný. Neskôr bol tiež lekárom a r. 1838 vydal vo Viedni latinskú dizertáciu o lipe (tu je podpísaný ako Godofred Anton). Šulekovci tiež zapadli pre Slovákov, takže o ich ďalších rokoch nemáme zpráv.[115]Michal Hlaváček(1803 — 1885) bol profesorom ev. lýcea v Levoči a tam mal pri slovenskej študujúcej mládeži obdobný zástoj ako Palkovič v Bratislave. Ináč literárne činný nebol a rodina sa mu ponemčila.[116]Daniel Sloboda(1809 — 1888), Skaličan, ev. farár na moravskej Rusave, s Hurbanom zošvagrený (ich manželky boli sestry), bol významný buditeľ, písal básne aj články, no najznámejší je ako botanik (Rostlinství, 1852).[117]Juraj Moštenan(1811 — 1897), ev. farár v zadunajskom Orosláne, odkiaľ ho vyštvali pre „panslavizmus“. Cez revolúciu ho dosadili na Hurbanovu faru v Hlbokom, pravda, musel mu po jeho návrate ustúpiť, takže dlhší čas bol bez miesta.[118]Juraj Kmeť(Kmettyi Georg) prišiel v škol. roku 1826/27 na bratislavské lýceum z Kežmarku. Bol vtedy sedemnásťročný, syn roľníka z liptovskej Sielnice.Juraj Kmeť(Kmethy Georg) bol v škol. roku 1830/31 sedemnásťročný (teda mladší od predošlého Juraja Kmeťa a či Kmetiho), bol syn ev. farára z Pokoradze a do Bratislavy prišiel z rožňavského gymnázia.[119]Janko Šafárik(1814 — 1876), synovec Pavla J. Šafárika, lekár, zakotvil medzi Srbmi, najprv v Novom Sade a od r. 1843 v Belehrade, kde bol profesorom na lýceu a vedúcim múzea. Bol významný vedec a závažný srbský buditeľ. Jeho rodina sa celkom posrbštila.[120]Karol Ehn(umrel r. 1892) bol ev. farárom v Bardejove. Bol syn remeselníka z Ratkovského Bystrého a v škol. roku 1829/30 prišiel ako dvadsaťjedenročný z Banskej Štiavnice ďalej študovať do Bratislavy. Bol tichým buditeľom.[121]Peter ŠramkoaPeter Slopovskýcelkom zapadli v živote. Nateraz nevieme o nich ani toľko, ako o Šulekovcoch alebo o dvoch Kmeťovcoch.[122]Fridrich Martinekbol syn trenčianskeho ev. učiteľa a v škol. roku 1828/29 bol šestnásťročný. Do Bratislavy prišiel z modranského ev. gymnázia. O jeho neskorších rokoch tiež nemáme dáta.[123]o budúcom slovenskom Pindarovi a Horácovi, je to lichotivé prirovnanie. Pindaros (522 — 442 pr. n. l.) bol najpoprednejší medzi gréckymi lyrikmi. Horác (už oboznámený) bol zase popredný predstaviteľ rímskej literatúry za čias cisára Augusta.[124]jeho ód a elégií(gréc.), čiže lyrických básní vznešeného slohu a obsahu, resp. žalospevov.[125]Slávy dceramala vtedy ešte len tri spevy (podľa vydania z r. 1824), takže chýbal jej štvrtý a piaty spev (slovanské nebo a slovanské peklo), ktorý pribudol až vo vydaní z r. 1832.[126]Jehring, myslím, že stále študoval tamže.Tento údaj je správny, lebo Jehring, o rok starší od Ľudovíta Štúra, prišiel na bratislavské lýceum v škol. roku 1829/30, čiže v tom istom roku, keď aj Štúr. Ešte ho trošku aj predbehol, lebo prišiel už 30. augusta, kým Ľudovít prišiel až 4. septembra 1829.[127]od Matiáša kráľa(Mateja Huňada, inak Korvína, 1443 — 1490), uhorského kráľa v r. 1458 — 1890. „Právo“ neplatiť mýto, bolo, pravda, len pomyselné, neskutočné, ale študenti tým viac dali naň.[128]komandoval hajdúcha, prikazoval zriadencovi. (Inak bol hajdúch názov pre vtedajšie policajné orgány, zaostávajúce službu veľmi primitívne.)[129]lat. Nech žije (živio)[130]súc členom bibliotéky a spoločnosti slovenskej.V škol. roku 1828/29 boli položené základy pre osobitnú študentskú knižnicu na lýceu, z ktorej sa od r. 1830 rozvíjala študentská Společnost česko-slovanská v Prešporku, neskorší základ štúrovského pohybu.[131]oddal sa ekonómii(gréc.) hospodárstvu, rozumej praktickému, ktoré sa začínalo pisárstvom[132]lat. Pred seba[133]lat. Zbohom (rozlúčka)[134]Zrovnaj Šafárikove „Starožitnosti“, str. 831, kde slávny dejepisec uvádza Hermanna Contracta od r. 1042, mesto toto Brecisburgom menovavšieho[135]Bretislavsburg(nem., mesto Bretislavovo). O etymológii mena (pochádza od Slováka Braslava) por. príspevok prof. dr. Jána Stanislava: Bratislava — Prešporok — Pressburg — Pozsony (Slovanská Bratislava I, 1918, 22 — 46).[136]Břetislavy v pruskom Sliezsku, je to Vratislav, dnes Wrocław[137]Nálezca tejto zabudnutej „starej matere“.Narážka na Vergilia: „Antiquam exquirite matrem“ (vyhľadajte si starú matku).[138]Zrovnaj „Conspectus Republicae Litterariae in Hungaria & a Paulo Vallaszky. Editio altera.“ Budae 1808. Pag. 109. „Urbem hanc Posoniensem Matthias Rex Histropolim etiam identidem vocitabat“ (lat. Prehľad literatúry v Uhorsku atď. od Pavla Wallaszkého. Druhé vydanie. V Budíne r. 1808. Str. 109: Kráľ Matej toto bratislavské mesto volal tiež Histropolis.); ako menuje Prešporok i bula pápeža Pavla II., daná k prepoštovi Sombergovi a kapitole bratislavskej: „dilectis filis Praeposito et Capitulae Ecclesiae S. Martini, Histropolitani salutem etc.“ (lat. Milovaným synom prepoštovi a kapitularovi chrámu svätého Martina v Bratislave pozdravenie atď.)[139]Istropolis(gréc.), Isterské (Dunajské) mesto. Ister bol staroveký názov dolného Dunaja.[140]„Studia generalia“, lat. Hlavné štúdiá; iný názov tejto prvej bratislavskej univerzity bol Academia Istropolitana[141]lat. Navráti sa k pánovi, čo bolo predtým jeho.[142]Etnograficky korektné.Etnografiou (gréc.) tu autor nerozumie národopis, ale to, že sa nemeckí Bratislavčania napospol učili slovenčinu, reč svojho zázemia.[143]maď. Časopis bratislavského okolia.[144]Matej Bel(1684 — 1749), ev. farár najprv v Banskej Bystrici, potom v Bratislave, riaditeľ bratislavského ev. lýcea, ktoré pozdvihol na stupeň významnej školy. Bol plodný a veľavýznamný učenec slovenský, hoci písaval napospol v cudzích rečiach a len tu a tam aj vo vtedajšej bibličtine.[145]Michal Institoris Mošovský(1733 — 1803), ev. farár v Bratislave, spisovateľ, dobrodinca svojho sboru, poručil bratislavskému lýceu svoju (dosiaľ zachovanú) cennú knižnicu.[146]Gregor Dankovský(1784 — 1857), profesor na akadémii v Bratislave, spisovateľ, známy ako spiatočnícky cenzor.[147]Pavel Szlemenics(1783 — 1856), profesor práva na právnickej akadémii v Bratislave, uhorský právnický spisovateľ. Slovákom nebol ani podľa pôvodu, ani zmýšľaním (bol usilovným členom Maďarskej akadémie vied), takže sa neprávom dostal medzi ostatných mužov, ktorých tu Hurban spomína.[148]Fraňo Trentschensky(1757 — 1818), nemecký ev. farár v Bratislave, pochádzal z Banskej Štiavnice, ale nebol nejaký mimoriadny zjav. Bol dobrý kazateľ, v literatúre zanechal však len pár príležitostných cirkevných publikácií. Nemožno ho pokladať za Slováka.[149]Gašpar Šulek(1788 — 1827), ev. farár v Tisovci, v Nireďháze, od r. 1824 profesor teológie na lýceu v Bratislave. Dobrý pedagóg a vedec, ktorý uverejnil iba niekoľko vecí. (Hurban ho mylne menuje Matejom, no Matej bol jeho otec, tisovský farár, ktorý však neúčinkoval v Bratislave.)[150]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845), rodák z Turieho Poľa, od r. 1817 do smrti profesor matematiky, prírodopisu a fyziky na bratislavskom lýceu. Bol dobrý odborník a pedagóg, mládež ho mala veľmi rada.[151]Založenie ústavu pre reč a literatúru slovenskú.Autora tu treba opraviť: najprv vznikol Spolek literatury slovenské, založený r. 1801 v Bratislave. Po jeho zániku z majetku tohto spolku zriadili katedru reči a literatúry slovanskej (tak znel jej názov) pri ev. lýceu, na ktorej účinkoval ako profesor Palkovič. Až pri tejto katedre vznikla už spomenutá osobitná knižnica a napokon došlo k zriadeniu študentskej Spoločnosti. (Formálny zánik Spoločnosti a vznik Ústavu si objasníme neskoršie.)[152]Janko Kráľ(1822 — 1876), študent bratislavského lýcea, významný slovenský básnik[153]Ján Matuška(1821 — 1877), buditeľ, stoličný úradník v Dolnom Kubíne, autor hymny Nad Tatrou sa blýska.[154]Bohuslav Karol Šulek(1816 — 1895), r. 1838 natrvalo zakotvil v chorvátskom prostredí, kde bol významným buditeľom a popredným spisovateľom. Zo sadzača sa vypracoval na publicistu a vedca, doktora filozofie.[155]Jozef Ľudovít Holuby(1836 — 1923), ev. farár v Pezinku, plodný spisovateľ, historik a najmä botanik.[156]Dionýz Štúr(1827 — 1893), geológ, naposledy riaditeľ ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, odborník európskeho významu, plodný autor odborných kníh a príspevkov. (Nebol v nijakom príbuzenstve s Ľudovítom Štúrom.)[157]Benjamín Pravoslav Čevenák(1816 — 1842), buditeľ, za Štúrovho pobytu v Halle viedol bratislavský Ústav. Bol známy ako prísny vychovávateľ mladších slovenských študentov, preto ho autor zaradil medzi pedagógov.[158]Jozef Pavel Király(1810 — 1887), rodák z Nireďházy, profesor a riaditeľ ev. lýcea v Banskej Štiavnici, nakoniec riaditeľ ev. učiteľského ústavu v Šoproni. Mal latinské, maďarské, ale hlavne nemecké práce. K Slovákom sa nehlásil, hoci nepatril ani medzi maďarských šovinistov.[159]Samuel Ormis(1824 — 1875), ev. farár v Nižnej Slanej, profesor a občas aj riaditeľ slovenského ev. gymnázia v Revúcej, buditeľ a spisovateľ, autor známej Výchovovedy (1871 a 1874).[160]August Horislav Škultéty(1819 — 1892), profesor a riaditeľ revúckeho gymnázia, predtým a potom (po zrušení revúckeho gymnázia) ev. farár, buditeľ a spisovateľ, bol praktickým pedagógom. Po Štúrovom a Červenákovom odchode do Halle bol aj námestníkom Palkovičovým v Bratislave.[161]Ľudovít Grossmann(1818 — 1890), buditeľ, Sládkovičov životopisec, profesor ev. gymnázia v Banskej Bystrici, bol úspešným praktickým pedagógom.[162]Ctiboh Zoch(pôv. Timotheus Cochius, 1815 — 1865), buditeľ a spisovateľ, bol ev. farárom v Jaseňovej (Orava). So Štúrom bol veľmi spriatelený.[163]Ján Repický(1817 — 1855), rodom z Nového Tekova, orientalista, súkromný docent peštianskej univerzity, člen korešpondent Maďarskej akadémie vied. Jeho literárna činnosť bola len maďarská.[164]Viliam Pauliny-Tóth(1826 — 1877), buditeľ, mnohostranný spisovateľ, politik, podpredseda starej Matice slovenskej, zaoberal sa aj slovenským bájoslovím (mytológiou), pravda, nevedeckým spôsobom.[165]Karol Kuzmány(1806 — 1866), ev. farár v Banskej Bystrici, neskôr superintendent (biskup) patentálneho dištriktu, priebojný buditeľ a plodný spisovateľ, vydal nemecky spisy o cirkevnom a manželskom práve.[166]Daniel Bohumil Molnár(1819 — 1889), ev. farár-superintendent v Prahe, český buditeľ a cirkevný spisovateľ. Skončil filozofický a teologický kurz na ev. lýceu v Bratislave r. 1842. Písal si s Hurbanom.[167]Ľudovít Hroboň(1817 — 1880), ev. farár v Sielnici, buditeľ, mal celkom skromnú literárnu činnosť.[168]Alexander Boleslavín Vrchovský(1812 — 1865), rodák zo Skalice, ako študent veľmi sľubný, najmä pre svoje organizátorské schopnosti; neskoršie, keď sa stal popredným advokátom v Pešti, znamenal už veľmi málo pre slovenský národný život.[169]Ľudovít Turzo(1827 — 1896), buditeľ, advokát v Banskej Bystrici, činný aj literárne (zaujímal ho výskum slovenského jazyka), nebol takým vynikajúcim právnikom ako Vrchovský alebo Mudroňovci.[170]Dr. Michal Mudroň(1835 — 1887), buditeľ, advokát v Bratislave, významný obhajca v procesoch a obranca Slovákov proti maďarizátorským nápadom (zavrátenie Grünwaldovho a Thébuszovho pamfletu),Pavel Mudroň(1835 — 1914), buditeľ, advokát v Martine, vedúca osobnosť Slovenskej národnej strany, zastával slovenský ľud proti niekdajším zemským pánom v tzv. remanencionálnych sporoch (išlo o pozemky, ktoré mal ľud v držbe mimo niekdajších urbárnych pozemkov a o ktoré ho chceli pripraviť veľkostatkári).[171]Na oboch vysokých školách.Hurban nimi rozumie bratislavské lýceum a tamojšiu právnickú akadémiu. Na lýceu — ako sme už uviedli — prednášali sa aj vysokoškolské predmety, preto ho autor počíta za vysokú školu. Právnická akadémia bola v Bratislave od r. 1784. Bola to vysoká škola, ktorú sem preniesli z Trnavy.[172]traja juráti(lat.), pred r. 1848 skončení právnici, činní v advokátskej praxi, keďže ešte nezastávali verejný úrad.[173]na Panenskej ulici, ktorá má to meno i dnes. (Nonnenbahn je nemecké pomenovanie, dosl. Cesta mníšok.)[174]maď. Čo chcete?[175]Kvitlo lýceum.Začiatky evanjelickej školy v Bratislave siahajú do r. 1606. r. 1656 škola mala už vlastnú novú budovu a názov gymnázia. Lýceum malo skutočne skvelú minulosť a za Hurbanovho štúdia aj prítomnosť, takže jeho slová neboli daromnou chválou.[176]Michal Gregusch(Greguss, 1793 — 1838), profesor v Prešove, od r. 1833 do smrti profesor filozofie na lýceu v Bratislave. Jeho zásluhou bola maďarčina vyučovacou rečou na lýceu.[177]kategórií logických(gréc.), základných foriem pojmového spracovania skúseností vo vede o správnom myslení.[178]Ondrej Vandrák(1807 — 1884), od r. 1833 profesor na ev. kolégiu (vysokej škole) v Prešove, kde prednášal viac predmetov, maďarský spisovateľ a vedec.[179]jus naturaelat. prirodzené právo, podľa príslušnej teórie malo svoje korene v ľudskom rozume, takže ho bolo možno objaviť bez akejkoľvek známosti pozitívneho (v niektorej krajine skutočne platného) práva.[180]metafyzika, podľa idealistickej filozofie tá jej časť, ktorá špekulovala o tom, čo je „mimo prírody“. Bola teda v priamom protiklade k dialektike.[181]filozofia históriepremýšľala o podstate dejín a o metódach dejepisu. Čo sa v Hurbanovom mladom veku pokladalo za vedu, je dnes, pochopiteľne, dávno prekonané.[182]O generálnom konvente.V evanjelickej cirkvi niekdajšieho Uhorska generálny konvent mal byť len zhromaždením všetkých štyroch superintendencií (diecéz), ale v skutočnosti strhol na seba najvyššiu moc v cirkvi. Keďže ho už v štyridsiatych rokoch ovládali šovinisti. Slováci mali k nemu, ako ďalej uvidíme, oprávnenú nedôveru.[183]Michal Kováč-Martiny(1750 — 1829), ev. farár na Turom Poli, od r. 1783 v Modre (najprv v nemeckom a od r. 1796 v slovenskom sbore), od r. 1816 superintendent preddunajského dištriktu (cirkevného okolia, ako je u katolíkov diecéza). Jeho syn bol pochvalne spomenutý Gabriel Kováč-Martiny.[184]konvent miestny(lat.), zhromaždenie cirkevného sboru (tu bratislavského), rozhodujúce o všetkých sborových otázkach.[185]Matej Ševrlay(1783 — 1840), rodák z turčianskej Bystričky, od r. 1827 do smrti profesor teológie na bratislavskom lýceu. Stal sa predsedom študentskej slovenskej Spoločnosti koncom októbra r. 1834 a bol ním aj cez nasledujúce dva roky.[186]Gramatiky maďarského jazyka.Podobné dielo nepoznáme, ale vieme o latinskej poetike, ktorú vydal Ševrlay ešte r. 1822.[187]lat. Najmilší (najdrahší)[188]Vidz:Zpráva o ústave řeči a literatúry Československé v Prešpurku v Uhřích. 1839.Zrovnaj časopis „Květy“ z r. 1839. Příloha č. VII. ze dne 4. dubna 1839[189]Ján Grosz(1795 — 1839), rodom z Pezinka, od r. 1803 do smrti profesor filozofie, dejín a náuky o rečníctve na bratislavskom lýceu. Bol povestným znalcom latinčiny.[190]Tobias Godofredus Schröer(1791 — 1850), bratislavský Nemec, buditeľ uhorských Nemcov a Štúrov priaznivec, bol v r. 1817 — 1849 profesorom nemeckej reči a literatúry, profesorom v syntaxi (posledný stupeň latinskej školy, po ktorom nasledoval humanitný stupeň) a napokon po Groszovej smrti profesorom náuky o rečníctve a dejepisu. Bol nemeckým spisovateľom.[191]Štefan Tamaskó(1801 — 1881), bratislavský rodák, od r. 1838 bol profesorom v syntaxi na lýceu. Neskôr vyučoval nemčinu a od r. 1862 do penzionovania vyučoval na bratislavskej ev. dievčenskej škole.[192]Seminár chovancov pre vyššie spolky.Lat. slovo seminár má tu už prenesený význam, značí prípravu študentov pre vyššie spolky a najmä pre bratislavský slovenský Ústav (vlastne pred ním ešte pre Spoločnosť).[193]do rétoriky a poetiky, alebo sekundy(lat.), druhej triedy. Vtedajšie číslovanie išlo totiž zhora nadol, takže príma (prvá) bola najvyššia trieda, a nie najnižšia, ako neskoršie na gymnáziách.[194]v elementáriách slavizmu(lat.), základoch slovanského povedomia[195]mládež tried humanitných, vlastne toho stupňa (rétorika a poetika). Filozofia (trojročný kurz) a teológia (dvojročný kurz) zahrnovali už vysokoškolské predmety.[196]i do krúžkov vybraných v meste, čo pekne potvrdzuje aj Heinrich Pröhle v príspevku Z cisárovej krajiny (v knihe Súčasníci…, 1955, 228).[197]Tri spoločnosti mládeže.Maďarskí študenti mali už od r. 1788 Magyar társaság (Maďarskú spoločnosť), ktorá však často len živorila a prechádzala cez rôzne vývojové fázy. Zaujímavé je, že r. 1832 v jeseni stal sa jej úradným predsedom profesor Matej Ševrlay, ktorý sa koncom októbra r. 1834 stal predsedom slovenskej Spoločnosti. (Predsedom Maďarskej spoločnosti, pravda, zostal Ševrlay len cez škol. rok 1832/33.) Základy nemeckej spoločnosti (mala niekoľko mien) siahajú tiež do posledných rokov 18. storočia, ale ťažko zistiť, či a akú činnosť vtedy vyvinula. R. 1819 začal potom svoju skutočnú činnosť Nemecký spolok (Deutscher Verein) pod záštitou profesora Schröera. Obnovený spolok (od r. 1849) účinkoval ďalej a jeho najskvelšou epochou bola polovica šesťdesiatych rokov 19. storočia. To však už ďaleko presahuje náš rámec. Slovenská Spoločnosť bola najmladšia, no vyvinula za čias Ľudovíta Štúra priam epochálnu činnosť (po zákaze študentských spoločností už pod menom Ústavu), ku ktorej sa vo vysvetlivkách budeme opätovne vracať.[198]Zo Štiavnice, Kežmarku, Levoče a z Prešova.V Banskej Štiavnici, ktorá bola z uvedených miest najbližšia k Bratislave, bola tiež významná evanjelická škola, gymnázium, na ktorom sa už od r. 1778 vyučovalo v najvyššej triede (stupni), príme, filozofickým disciplínam. Názov lýcea tejto škole úradne povolili až r. 1841. V Kežmarku bola tiež stará evanjelická škola, ktorá už od r. 1596 zásobovala Spiš kňazmi a učiteľmi. V školskom poriadku z r. 1765 prichádzajú už aj v Kežmarku vysokoškolské predmety a r. 1805 sa z gymnázia stáva úplné lýceum na spôsob bratislavského. Levoča, mesto s veľkým kultúrnym významom v minulosti („Slovenský Norimberg“), malo od 16. storočia dobropovestnú latinskú školu, ktorá v časoch Hurbanovej mladosti bola tiež lýceom, čiže mala čiastočný vysokoškolský charakter. Prešovské kolégium (vysoká škola) premenilo sa na evanjelický ústav zo starej mestskej školy r. 1531 a už r. 1667 bolo z nej kolégium, na ktorom sa prednášali teologické a právnické predmety. R. 1811 dostalo právnickú, r. 1852 teologickú akadémiu (fakultu) a napokon r. 1873 učiteľský ústav, takže spolu s gymnáziom boli na ňom štyri ústavy.[199]lat. Čo sa týka národnosti.[200]z Dolniakov hrnuli sa beťári(maď.), darebáci, skoro až ničomníci. Dolniaky sú maďarské dolnozemské kraje bývalého Uhorska.[201]Štefan Boleman(1795 — 1882), profesor v Lučenci, potom v Banskej Štiavnici (1820 — 1840), kde vyučoval v syntaxi, bol od jesene r. 1840 prvým profesorom teológie na bratislavskom lýceu. Presadzoval na lýceu maďarčinu a v cirkvi úniu medzi evanjelikmi a kalvínmi. Bol nepriateľom slovenských národných snáh.[202]Ondrej Červenák(1825 — 1887), Benjamínov mladší brat, buditeľ, bol banským úradníkom a neskôr účtovníkom martinskej účastinnej Sporiteľne. Vypracoval Osem návrhov zákona, ktoré r. 1871 predostrel uhorskému snemu Viliam Pauliny-Tóth, poslanec kulpínskeho volebného okresu.[203]Gustáv Grossmann(1813 — 1846), rodom z Pukanca, starší brat už oboznámeného Ľudovíta, bol po štúdiách ev. kaplánom v Martine a potom v r. 1842 — 1846 tamže aj farárom.[204]Ján Maróthy(1814 — 1864), ev. farár na Českom Brezove (Novohrad), a jeho mladší bratDaniel Maróthy(1825 — 1878). ev farár na Ľuborečí, tiež v Novohrade, buditelia, obidvaja literárne činní. Väčší význam z nich má Daniel, známy podľa toho, že jeho dcéra bola spisovateľka Elena Šoltésová.[205]Karol Frndák, nar. r. 1815 v békešskom Sv. Ondreji (Szentendre), syn Juraja Frndáka, notára na Dobrej Nive, vo Zvolenskej, prišiel 30. augusta 1833 z Banskej Štiavnice na bratislavské lýceum. V slovenskej Spoločnosti bol knihovníkom a účtovníkom a r. 1836 (str. 120) ho Štúr spomína ako vychovávateľa v Trenčíne, správne v Trenčianskej (v Záriečí, u Boršických).[206]Jozef Frndák, Karolov mladší brat, v škol. roku 1835/36 podpisoval knihu zákonov lýcea ako osemnásťročný. Bol vtedy v logike (prvý ročník v stupni filozofie, čiže približne 7. gymnaziálna trieda). Hneď v tom roku sa stal členom slovenskej Spoločnosti. Obidvaja Frndákovci sa potom stratili zo slovenského obzoru.[207]Karol Raphanides(1814 — 1886), buditeľ na novohradskom Veľkom Krtíši, kde bol do smrti ev. farárom na zapadnutej dedine, odmlčal sa po prvom rozbehu v literatúre.[208]Imrich Blažkovič(1816 — 1884), rodák zo Sazdíc, buditeľ bez literárnej činnosti, bol od r. 1846 do smrti ev. farárom na Drieňove, v Hontianskej.[209]Ján Breznyik(nar. r. 1815 v Peštianskej, v Iklade, umrel r. 1897) bol za celkom krátky čas aj členom slovenskej Spoločnosti, ale potom natrvalo vplával do maďarských vôd. R. 1842 stal sa profesorom maďarskej reči a literatúry v Banskej Štiavnici, kde bol potom od r. 1858 riaditeľom lýcea. Patril medzi znášanlivejších odrodilcov.[210]Johann Friedrich Herbart(1776 — 1841), nemecký filozof, profesor na univerzite v Göttingen, odporca nemeckej romantickej filozofie, ktorý nazýval svoj smer realizmom.[211]Giuseppe Mezzofanti(1771 — 1849), taliansky kardinál, znalec neobyčajného počtu rečí (ovládal ich údajne 70, okrem množstva nárečí). — Pri Repickom (už oboznámenom) Hurban nezveličuje, mal skutočne neobyčajný rečový talent.[212]Pavel Baraňaypochádzal z Novohradu. Podpísal zákony lýcea v škol. roku 1836/37 ako osemnásťročný (bydlisko: Lučenec). Vo Výbore prací… 1836/37 (str. 180) zapísal sa medzi členmi Ústavu s uvedením miesta pôvodu: Strehowa (nevedno či Horná, alebo Dolná). Vieme o ňom ešte to, že bol tajomníkom výboru v študentskom Ústave.[213]Karol Priekopabol rodom Revúčan, z Gemera, podpísal zákony lýcea v škol. roku 1835/36 ako devätnásťročný. Bol vtedy prvoročným teológom a požíval štipendium Roth-Telekyanum. Zomrel zrejme ešte r. 1836, keďže mu Spoločnosť venovala svoje mimoriadne zasadnutie 2. októbra 1836, kde okrem iného programu povedal Ľudovít Štúr krátku smútočnú reč.[214]Ján Volko(1816 — 1837) z Liptovského Mikuláša, činný člen Spoločnosti, bol teológom v Bratislave a zomrel začiatkom júla 1837 na suchoty. Spoločnosť mu venovala 1. októbra 1837 smútočnú slávnosť a celý materiál z nej vyšiel aj tlačou v Hronke II, 1837, 248 — 55.[215]Ján Ondruš, Lipták z Palúdzky, podpísal v škol. roku 1838/39 zákony lýcea ako dvadsaťjedenročný, bol vtedy prvoročným teológom. V Halle na univerzite už chorľavel a zomrel u rodičov v marci r. 1845 na suchoty. Mal viac básní v Jitřenke (1840).[216]Samuel Michalovičbol členom slovenského Ústavu v r. 1840 — 41. Pochádzal z Gemera, z Jelšavskej Teplice, v škol. roku 1838/39 podpísal zákony lýcea ako devätnásťročný, vtedy bol teológom v prvom roku. Už v tom roku sa prihlásil do výkonných hodín Ústavu. Zomrel 10. júla 1840, tiež na suchoty. Mal niekoľko literárnych prác. Od neho je aj známa rečňovanka Malý Slovák, ktorá bola častejšie pretláčaná.[217]spísaním „Zrcadla Slovenska“ a biblických histórií.Zrcadlo Slovenska bol závažný národnoobranný spis, vydal ho r. 1844 buditeľ Ján Kadavý v Pešti. Historie církve kresťanské… bol preklad, vyšiel r. 1842 a znova r. 1848 v Kyseku (Kőszeg). Bola to obratne zostavená ilustrovaná učebnica.[218]na vysoké učenie hallské, rozumej univerzitu. Hurban tu používa starší názov univerzít.[219]Vo spevokole.Nešlo o spevokol v dnešnom zmysle, ale o schôdzu slovenských študentov, spestrenú spievaním piesní.[220]po zadunajských luhoch, po petržalskom parku. Pre vtedajšieho Bratislavčana to bola iná obec, ležala „za Dunajom“ a vychádzka do zadunajských luhov bola takmer až pozoruhodným výkonom.[221]dva groše, jeden groš obsahoval tri grajciare, takže šesť grajciarov bol už malý kapitál pre chudobného študenta.[222]Teodor Geduly.Zákony lýcea podpísal v škol. roku 1832/33 ako šestnásťročný, bol syn už nebohého Jána Gedulyho, farára z Tomášoviec (Novohrad). Podľa matriky (str. 549) prišiel do Bratislavy 31. augusta 1832 z rožňavského gymnázia. (Zákony podpísal ako „Godofr. Geduly“.)[223]Krupec.V škol. roku 1836/37 podpísali zákony lýcea dvaja bratia Krupcovci: šesťnásťročný Viliam Krupec a devätnásťročný Štefan Krupec. Pochádzali z Bodoňa (zrejme novohradského) a ich otec sa menoval Štefan. Ktorý z nich bol tým maďarizátorským nadšencom, ako ho opisuje Hurban, nedá sa zistiť.[224]Bájka sprostá o bielom koňovi.Vyskytovala sa aj o desaťročia neskoršie v historických učebniciach, síce ako kronikársky údaj, ale so zrejmým šovinistickým poslaním.[225]Pro pulchro namque parippo…lat. Lebo pre pekného koňa ani jeden hlupák by nevrátil vlastné majetky. Je to citát z dlhšej národnoobrannej latinskej básne Palma… Juraja Rohonyiho st. (1773 — 1831), ev. farára v Hložanoch. Vydal ju najprv chorvátsky buditeľ Ljudevit Gaj v Záhrebe r. 1832 a potom ju pretlačil Ľudovít M. Šuhajda vo svojej brožúre Der Magyarismus in Ungarn… (Maďarizmus v Uhorsku), Lipsko 1834. Citát je tu na str. 71, lenže miesto „redderet“ = vrátil stojí tam „cederet“ = predal, čo lepšie zodpovedá zmyslu podvracanej bájky.[226]Z lúčivého zasadnutia.Zachovali sa aj prejavy Ľudovíta Štúra z takýchto lúčivých, resp. vítacích zasadnutí (oboje z roku 1842).[227]V pamäti zostali mi jednej takej piesne prvé slová: „Vítejte, bratři, se vrátivší do sídla uměn blahého.“ Dolu nižšie uvediem podobnú pieseň z pozdejších čias.[228]v dvorane lyceálnej prímy, čiže najvyššiej triedy. Bolo to na Konventnej ul. č. 15, v budove, ktorá existuje i dnes. (Teraz je v nej umiestená Lyceálna knižnica, ktorú spravuje Slovenská akadémia vied. Je tam hodne vzácnych starších kníh a časopisov.)[229]rečníci bývali prísne posudzovaní, o čom svedčí aj dodnes zachovaný Výbor prací…, rukopisná kniha v Archíve Slovenského národného múzea v Martine.[230]Hádky o Byrona.George lord Byron (1788 — 1824), slávny anglický básnik, bol predstaviteľom vášnivého romantického svetobôľu, až zúfalstva. Vrchovský ovládal angličtinu a iné západné jazyky, takže bol zástancom byronizmu, kým Štúr, ovládajúci slovanské jazyky, bol proti takémuto chápaniu romantiky.[231]Najväčší miláčik jeho.Bol to Samo Chalupka. Hurban cituje tu zo Štúrovho listu (14. októbra 1836), len miesto „Sam. Chalupkovi po Všeslávii zazvonili…“ napísal „N. N.-ovi“, keďže Chalupka bol vtedy nažive. Štúr sa v tejto veci ináč mýlil, lebo Chalupka sa odmlčal len na čas a neskôr zase básnil. „Lichotící žena“ bola narážka na Chalupkovo manželstvo, ktoré Štúr pokladal za prekážku básnenia.[232]O jednom obdivovanom velikom Slovanovi.Zmienka by sa mohla týkať peštianskeho lekára dr. Martina Sucháňa (Szuchányi, nar. r. 1792 v Rochovciach, Gemer), činného aj literárne, člena peštianskeho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskéj, ktorý si chcel matku zatajiť pred manželkou. Príhodu spracoval v beletristickom rúchu Pavel Dobšinský (Martin Sucháň, Slov. Pohľady XXV, 1905, 1 — 15, 80 — 87). Prípad sa dobre skončil, vďaka Sucháňovej manželke a jej taktickému zakročeniu, takže možno — ak sa rozprávalo skutočne o tej veci — Štúr nepriaznivo posudzoval syna podľa nejakej trošku inak zahrotenej, prípadne v niečom skreslenej zprávy.[233]škola racionalizmom páchnúca(lat.), podľa ratio = rozum. Bol to teologický smer, ktorý chcel všetko odvodzovať z rozumového poznania, takže zavrhoval nielen nadprirodzené veci, ale aj všetko, čo sa protivilo rozumovému poznaniu vtedajších čias. Hurban ako ortodoxný teológ (gréc., pravoverný), pochopiteľne, stál v príkrom odpore k „rozumkárstvu“.[234]Adam Mickiewicz(1798 — 1855), veľký poľský romantický básnik, u Štúrovcov neobyčajne obľúbený. Jeho básne si často prednášavali.[235]Zvláštnosti filologického stroja nárečí slovanských.Štúr na spôsob Jána Kollára pokladal „slovančinu“, totiž celok slovanských jazykov, za jedinú slovanskú reč, a to, čo my dnes rozumieme pod pojmom slovanských jazykov — uňho boli nárečia. Preto používa aj Hurban túto terminológiu, ináč charakteristickú pre opisované časy.[236]Kde jeden kmeň druhý… vysmieva a potupuje.Kmeň tu treba chápať v krajovom zmysle.[237]Kekavcov Záhrebčaniaatď. Záhrebčania ako obyvatelia mesta vysmievali sa Kajkavcom, chorvátskym vidiečanom, majúcim svoje rázovité nárečie. Chorváti ako celok podceňovali zase Kranjcov (obyvateľov Kranjska), čiže Slovincov, keďže hovorili inakšie ako oni. Ten istý dôvod bol i pri ostatných obyvateľoch jednotlivých krajov, o ktorých píše Hurban.[238]Či v Čamare a surke, či v halene a rubaške.Autor tu označuje príslušníkov Slovanstva podľa obleku, charakteristického pre každý z patričných národov: čamara (vyšnurovaný kabát, obyčajne čierny, s radom drobných gombičiek) patrí Čechom, surka Chorvátom, halena Slovákom a rubaška Rusom.[239]na uhorský snem do Bratislavy, kde snem zasadal až do r. 1848[240]s vyslancami chorvátskymi, členmi uhorského stavovského snemu. Snem sa skladal z nižšej komory, kde zasadali vyslanci zemianstva (z každej stolice po dvaja) a slobodných kráľovských miest, a vyššej, kde zasadali predstavitelia vysokého duchovenstva (takmer len katolíckeho) a vysokej šľachty. Chorváti mali okrem toho v Záhrebe svoj vlastný snem, ktorý sa radil a rozhodoval (nakoľko to bolo možné pri absolutistických panovníkoch) o vnútorných otázkach chorvátskych krajov.[241]Herman Bužanbol chorvátsky politik[242]Dragutin Klobučarić(1794 — 1886), od r. 1843 chorvátsky vyslanec na bratislavskom sneme, hudobný virtuóz. Býval častým prostredníkom medzi panovníkovým dvorom a „Ilýrmi“ (pokrokovými Chorvátmi).[243]Gr. Janko Drašković(1770 — 1856), chorvátsky buditeľ a politik, markantná postava chorvátskeho obrodenia[244]Metel Ožegović(1814 — 1890), v r. 1843 — 1848 chorvátsky vyslanec na sneme v Bratislave, politik, autor politických publikácií.[245]Bar. Franjo Kulmer, chorvátsky politik, po revolúcii začas minister[246]Hromadne navštevovala bratislavské lýceum.Nielen preto, že uhorskí Srbi nemali podobnú školu, ale najmä i preto, že im na evanjelickej škole nehrozilo nebezpečenstvo konverzie (zmeny viery), aké bolo vždy možné na niektorej katolíckej škole.[247]Stevan Stratimirović(1757 — 1836), metropolita (nie patriarcha, ako píše Hurban) v Karlovciach, cirkevná hlava Srbov v Uhorsku a Chorvátsku. Kulpínskym sa volal ako šľachtic od sídla rodiny Kulpina, slovensko-srbskej obce v Báčke.[248]Josif Ilija Rajačić(1785 — 1861), metropolita, od r. 1848 patriarcha v Karlovciach, reprezentant Srbov v habsburskej monarchii.[249]Nauka reči slovenskejvyšla r. 1843[250]chorvátski velikáši, veľmoži. (Prevzaté z chorvátskeho jazyka. Podobných kroatizmov nalepilo sa na Hurbana aj viacej, ako zakaždým upozorníme na ne.)[251]hrdí na svoju konštitúciu(lat.), ústavu. Presnejšie: na svoju autonómiu, keďže mali vlastný snem v Záhrebe a mali i vlastné samosprávne orgány.[252]Brávala účasť i vo spevokoloch.Neboli to spevokoly v technickom zmysle, ale príležitostné študentské posedenia (komersy), s cieľom zabaviť sa. Pravda, nemali pijanskú náplň ako staré komersy, ale buditeľsko-národnú.[253]v sekunde I. i II. behu, čiže v rétorike a poetike, najvyšších gymnaziálnych triedach na lýceu. (Pokladali sa vlastne za jednu triedu, alebo za stupeň, kde štúdium trvalo dva roky.)[254]maď. Škoda, že nie je Maďar![255]maď. Nech žije (živio).[256]Pod vplyvom Kossuthovým.Ľudovít Kossuth (1802 — 1894), advokát a žurnalista, vodca maďarského národnooslobodzovacieho hnutia r. 1848 — 49, predstaviteľ buržoáznodemokratických živlov vo vtedajšej maďarskej revolúcii. Po zdolaní revolúcie žil do konca života v cudzine. Kossuth bol jurátom iba do r. 1824, takže Hurban nepresne píše o jeho vplyve „ako juráta“ v štyridsiatych rokoch, keďže už r. 1832 bol za neprítomného bar. Mikuláša Vécseya členom bratislavského snemu (zasadal medzi vyslancami neprítomných = ablegati absentitum).[257]v tomto období času r. 1836, presne r. 1835, ako správne píše o tom Hurban v svojom príspevku Zaváté ale nezapomenuté listí (Sokol I, 1862). R. 1836 bol autor už činným členom slovenskej Spoločnosti.[258]lat. Úvod do logiky (názov učebnice).[259]Profesor Greguš často kritizoval spôsob traktovania filozofie a sľuboval nám už v sekunde, že akonáhle vstúpime do filozofie, tam hlbšie vpravení, budeme do opravdovej filozofie, ktorú on, nechajúc sekundu, výlučne prevezme. My sme boli na to pyšní, že s nami prejde i profesor náš do logiky, a učili sme sa pod ním čo najpilnejšie. Ale i pýcha naša bola ostrá![260]akýsi starý Adam, hriešnik (novozákonný obraz)[261]tak som sa ja až do filozofie perpendikuloval(lat.), kýval sa. Filozofiou sa rozumie filozofický kurz na lýceu, už vysvetlený.[262]on korepetoval(lat.), doslovne: látku preopakúval, čiže: súkromne vyučoval[263]Istý Aristarchis, volal sa Ján, bol z Carihradu a potom odišiel na vyslanectvo do Paríža. Štúr ho mal veľmi rád. Viac dát o ňom nieto.[264]ale pera si ukrojiť nevedel, keďže sa vtedy písalo ešte brkovými perami, ktoré bolo treba odborne ukrojiť z husacieho brka. (Oceľové perá sa síce už vyrábali od tridsiatych rokov 19. storočia, ale v Uhorsku ešte neboli v úžitku.)[265]takýmto jeho ceremonialistom(lat.), akoby dvoranom, ktorý Štúra vystrájal[266]Bludárskych historikov … lžami.Takým bol najmä Anonymus (Bezmenný pisár kráľa Belu), ktorý miesto kroniky napísal priam historický román, veľmi lichotiaci predstavám maďarských šovinistov.[267]Nástroje metternichovské.Knieža Kliment Václav Lotar Metternich (1773 — 1859), rakúsky diplomat a politik, prvý štátny minister, bol tvorcom reakčného policajného systému v Rakúsku. Dlhých tridsaťosem rokov trval jeho režim, upierajúci i len najmenšiu voľnosť národom habsburskej monarchie.[268]U kníhkupca Schwaigera a lekárnika Fiedlera, u obidvoch vyučoval slovenčinu. Schwaiger bol Ondrej, Fiedlerovo meno sa nevie.[269]francúzske, nemecké, poľské brožúry, boli náhradou za vtedajší pomerne malý počet politických novín a písalo sa v nich slobodne o najrozličnejších otázkach. Metternichov režim síce striehol na liberálny brožúrový tovar, ale ho pašovali vo veľkom cez rakúske hranice.[270]poľským povstaním z r. 1830/1.Revolúcia vypukla 29. novembra 1830 a trvala do začiatku októbra 1831, do pádu posledných Poliakmi ešte ovládaných pevností. V Poľsku boli vtedy dve strany, aristokratická, ktorá nástojila na dovtedajšej únii s Ruskom, a demokratická, ktorá sa snažila o úplnú nezávislosť Poľska s republikánskou ústavou. Trenice medzi stranami, nezáujem cudziny, na ktorú sa revolucionári príliš spoliehali, prieťahy poľských veliteľov miesto rozhodných skutkov, no a predovšetkým nedostatočné podchytenie ľudových más (feudalizmus ešte stále trval) zavinili zrútenie povstania, začatého s toľkými nádejami.[271]Samo Chalupka sám poberal sa Poliakom na pomoc.Autor tu zjednodušuje veci: Chalupka sa dostal do ústupových bojov, kde bol ranený, takže si z povstania odniesol pamiatku na celý život.[272]Veselým vtipom bol od neho uvítaný.Ján Chalupka iste nevysmieval mladšieho brata za jeho romantický čin, keďže vyplynul z úprimného oduševnenia, ale zavtipkoval si od radosti nad Samovým šťastným návratom, a najmä i preto, lebo vtipy robiť bolo živelnou potrebou pre „slovenského Voltaira“, ako ho bol raz pomenoval práve mladý Hurban.[273]hlbšie štúdiá Štúrove všetkých motívov poľských, rozumej politických, pohnútok poľského politického konania.[274]poľ. Za našu i vašu slobodu.[275]poľ. Zjavná desať mesiacov, tajná dosiaľ trvá.[276]svár Marka Kraljeviča s Andrijom.Naráža sa na srbskú epickú pieseň o zmierení bratov Marka a Ondreja, keď im obidvom rovnako hrozilo turecké nebezpečenstvo. Marko Kraljević, vlastne kráľ jednej čiastky Srbska v r. 1371 — 1394, nástupca svojho otca kráľa Vukašina, je z dejepisných pamiatok málo známy, zato tým známejší srbskej ľudovej poézii, ktorá si z neho vytvorila hlavného hrdinu. Jeho brat Ondrej je tiež historická osoba, spomína sa ako žijúci ešte r. 1403.[277]Chomiakovove … básne, Alexej Stepanovič Chomiakov(1804 — 1860), ruský spisovateľ, mystický idealista, jeden zo zakladateľov a najvýznamnejších prívržencov slavianofilstva (z pôvodného skúmania dejinnej úlohy Ruska a Slovanstva zvrhlo sa na ruský šovinizmus a obhajobu cárskeho režimu).[278]S pravým tacitovským heslom.Publius Cornelius Tacitus (ok. r. 54 — ok. r. 120), najslávnejší rímsky historik, vynikal rovnako ostroumnosťou ako i snahou pravdu nielen zistiť, ale aj povedať.[279]lat. Bez hnevu a predpojatosti.[280]srdce Konštantínovo, rozumej veľkého kniežaťa Konštantína Pavloviča (1779 — 1831), najvyššieho veliteľa vojska v Poľsku (spojenom po r. 1815 najprv len osobou panovníka s Ruskom), od r. 1827 skutočného poľského miestokráľa. Konštantín bol zo začiatku naklonený Poliakom, ale potom si ich odcudzil svojou despotickou povahou a výstrednosťami, takže r. 1830 došlo k otvorenej poľskej revolúcii.[281]starého Chłopického.Bol to Grzegorz Józef Chłopicki (1772 — 1854), poľský generál, v revolúcii r. 1830 — 31 hlavný veliteľ a potom diktátor poľský.[282]Tadeusz Kościuszko(1746 — 1817), poľský vojvodca, vodca národnooslobodzovacieho povstania r. 1794 v Poľsku.[283]Dombrowski, vlastne Jan Henryk Dabrowski (1755 — 1818), poľský generál, bojoval s poľskými légiami na strane Napoleona. I. Vyznamenal sa vo viacerých bitkách.[284]ku týmto sympóziám(gréc.) hostinám. Pôvodne to bola spoločenská zábava mužských pri víne, neskôr sa meno prenieslo na literárnu formu, v ktorej bola podobná hostina rámcom rozhovorov. Sympóziá boli vlastne veselé, ale aj vážne rozhovory po hostinách vo vlastnom zmysle.[285]Sokrates(asi 470 — 399 pr. n. l.), starogrécky idealistický filozof, význačný predstaviteľ starovekej filozofie.[286]„Kozí vrch“(nem. Gemsenberg), Kamzík[287]„Kozí vrch“, „zadunajské luhy“, „Batzenhäusle“.Prvé je starší tvar (dosl. preklad nem. názvu Gemsenberg) terajšieho Kamzíka. Druhé je staršie meno petržalského parku, napokon tretie je nem. meno Púčkových domov v dnešnom Horskom parku v Bratislave.[288]Plody učenců…Presný názov bol Plody zboru učenců řeči českoslovanské Prešporského. Bol to sborník prác šestnástich autorov na poldruhasto stranách.[289]Štefan Ďuga(Djuga, 1774 — 1836), ev. farár-senior v Skalici, bol študentskej Spoločnosti nápomocným pri zriaďovaní knižnice, preto vydala Spoločnosť na jeho pamiatku autorom spomínaný trúchlospev (anonymná príležitostná drobná tlač; jej autorom bol Ľudovít Štúr).[290]City vděčnosti.V poslednom čase sa našiel čiastočne ich rukopis a je prichystaný na vydanie v SVKL.[291]Gašpar Fejérpataky Belopotocký(1794 — 1874), knihár v Lipt. Mikuláši, buditeľ a nakladateľ, aj literárne činný. On dal kauciu na Štúrove noviny.[292]v historických koturnoch zašlej doby(gréc.); koturn je obuv s vysokými opätkami, akú používali starogrécki herci pri hraní tragédií, aby sa tým zvýšili ich postavy. Hurban zmienkou o koturnoch cieli na Palkoviča a jemu podobných staromilcov, ktorí nechápali, že nová doba potrebuje nové vyjadrovacie spôsoby, čiže moderný literárny jazyk, ktorým by bolo možné vnášať nový kultúrny obsah do širokých vrstiev ľudových.[293]Cestovanie, predtým nevídané u mládeže.Cez prázdniny r. 1838 cestoval Pavel Ollík, študent právnickej akadémie v Bratislave, po Chorvátsku a Slavónii. Sám Hurban cestoval r. 1839 po Čechách a na Morave. Opis jeho skúseností vyšiel i knižne (Cesta Slováka ku bratrům Slavenským… 1841). Cez prázdniny r. 1840 cez Brno a Prahu cestoval do Západných Čiech August Hor. Škultéty, tretí člen bratislavskej slovenskej mládeže. Z týchto troch iba Hurbanov cestopis vyšiel tlačou; Ollík a Škultéty nezachytili písomne svoje skúsenosti, čo je veľká škoda.[294]Karol Martinek, študoval v Bratislave, potom bol teológom vo Viedni, ev. farárom v Čankove a neskôr vojenským kňazom v Ľvove. Bol rodák z Trenčína a pracoval aj literárne.[295]Bol to Pavel Sedláček, rodený Hlbočan, môj predchodca v úrade farárskom v rodisku svojom; zomrel r. 1843 dňa 29. marca v 37. roku života. Bol muž dobrej vôle a darov zvláštnych, ale chovanec škôl vtedajších, povrchný racionalista, bez idey národného sebavedomia. Ľudovít sa patrne v ňom sklamal, sám tiež ohľadom názoru cirkevného seba korigoval po návrate svojom z Halle.[296]Je to Pavel Čendekovič (Pavel Čendekovič(1804 — 1855), skutočný starý študent (v škol. roku 1835/36 ako tridsaťjedenročný opakoval teológiu na lýceu), bol až od r. 1841 ev. farárom v Malých Stankovciach. Nesplnil v živote Štúrove očakávania.), pochádzajúci z Kunova, starý, veselý študent, post varios casus konečne farár v Malých Stankovciach.[297]post varios casus— lat. Po rôznych príhodách.[298]Je to nebožtík Ján Šulc (Ján Šulc(nar. r. 1807 na Vrbovciach) zomrel na Myjave r. 1853, takže Hurbanov nepresný údaj môžeme nahradiť správnym rokom.), ktorý prešiel pozdejšie za farára na Myjavu, kde zomrel okolo r. 1851. Rečník kancľový prevýborný i národne prebudený, ale tiež racionalizmu oddaný; v revolúcii 1848 zmenil zmýšľanie svoje. Bol otec Ľudovíta Šulca (Ľudovít Šulc(1838 — 1881) bol ev. farárom na Brezovej. Mal príspevky cirkevného obsahu vo viacerých časopisoch.), ktorého čítali sme medzi svojich, kňaza výtečného, rečníka na konventoch samostatného, obrancu cirkevnosti proti svetákom, škôl proti moderným Herostratom,[298]národa proti odpadlíkom a krivditeľom, ktorého ku všeobecnému žiaľu pochovali sme v 43. roku života ako farára brezovského dňa 24. januára t. r. Večná mu pamäť![298298]proti moderným Herostratom, hubiacim školstvo. Názov je podľa mena istého Efezana (Hérostratés), ktorý r. 365 pr. n. l. zapálil nádherný Dianin chrám v Efeze (Malá Ázia), aby sa tak preslávil.[300]Duch Kristův, toto dielo nepozná ani Riznerova ani Mišianikova bibliografia, takže je pravdepodobné, že sa nezachovalo.[301]Tomáš Hroš (Tomáš Hroš(1808 — 1874) mal dosť veľkú literárnu činnosť. Ako prispievateľ autonomistického Evanjelika a Bobulových Slovenských novín u Hurbana si ešte viac zaslúžil charakteristiku „skvacnul z výše ideálov“.), vtedajší kaplán evanjelický brezovský a potomný farár. Najsrdečnější milovník národa, prebúdzateľ vedomia národného, ktorý dlhé roky pracoval spolu s nami na národa roli dedičnej. Dom kňazský na Brezovej, inak vysokoučeného muža Pavla Marečka (Pavel Mareček(1771 — 1844) podľa Riznerovej Bibliografie vôbec nezasiahol do literatúry), bol sťa zakliaty zámok, podľa T. Hroša, ktorý, jeho tiež zdaním, ním mal byť odkliaty. Regiment domu bol predivný. Pätoro dcér, držaných ako v kláštore, matka obmedzených náhľadov a k tomu nášľapnica muža svojho, velikého filozofa, ktorému národ bol masa lenivá, hlúpa, surová, cirkev a jej učenie zle pochopená filozofia, kňazi boli mu abecedári a normalisti (abecedári a normalistimali toľko vzdelania, ako školské deti z národnej školy („normálky“, priemernej dedinskej školy).), on si bol sám sebe dosť. Fichteho (Johann Gottlieb Fichte(1762 — 1814), nemecký filozof, subjektívny idealista) osobný učeník za dva roky drepenel na frázach filozofických majstra svojho. Dom jeho skutočne až Hroš otvoril spoločnosti ľudskej. Na dobu, v ktorej Štúr navštívil dom tento, dlho rozpamätovala sa marečkovská rodina. A aj, keby Hroš bol zachoval ideál junáka, v povestiach našich úkol hrajúceho pri odklínaní zámkov zakliatych, možné by bolo bývalo odkliatie to. No Štúrov ideálny Tomáš skvacnul z výše ideálov, a milujúc najmladšiu dcéru, vzal si najstaršiu a s ňou i kliatbu domu. Odklínač domov zakliatych je jedine živé kresťanstvo národom zvestované. Egoizmus a pýcha filozofov sú hrobom a kliatbou domov, obcí, kmeňov a národov.[302]Ján Šulek(1774 — 1857) vydal niekoľko knižných prác. Prvá z nich je Latinská Grammatyka (1801), znova vydaná r. 1833. Jeho rukopis o vodoliečbe, ktorý Štúr ďalej uvádza, vyšiel tlačou v Trnave r. 1838 (Wodolékař).[303]před Superattendentem, inak superintendentom. Titul evanjelických biskupov v Uhorsku. „Biskupmi“ sa nesmeli volať pre odpor zo strany katolíckej cirkvi, ktorá ten titul pripúšťala len pre svojich hodnostárov a pripúšťala ho ešte akosi u pravoslávnych.[304]Analogickou dobropísemnost, totiž pravopis. V starom česko-bratskom pravopise sa písalo poc, s, zvšadey, spojkaisa tiež písala akoy, kým podľa návrhu Josefa Dobrovského pocsa malo písať vždyi, posazvšakylen tam, kde to žiada analógia. V štyridsiatych rokoch 19. storočia sa potom aj v inšom ustálil novší český pravopis.[305]Karol Adamiš (Karol Adamiš(1813 — 1849), v literatúre známy tým, že preložil do slabej bibličtiny Zayovu unistickú brožúru a Navržení podvýboru unie (obe vydal sám Zay); nebol slovenského národného zmýšľania. Štúr ho precenil, takže platí o ňom Hurbanova charakteristika.), dostanúc sa do úradu a príduc za farára do Zeleníc, bažiac po väčších farách z kroka na krok vrhal sa do náručia aristokracie, hovejúcej už vtedy maďarizmu, a tak zabúdal vždy väčšmi a väčšmi už nie len na národ, ale i na cirkev. Napokon stal sa celým nástrojom grófa Karola Zayho (Gr. Karol Zay(1797 — 1871), pán Uhrovca, Štúrovho rodiska, a množstva iných majetkov, od r. 1840 generálny dozorca evanjelickej cirkvi v Uhorsku, bol spochabený maďarizátor. Z tejto stránky ho poznáme na nasledujúcich stranách Štúrovho životopisu.) a tlmočil jeho unistické snahy národu slovenskému. I v tomto sklamal sa výborný Ľudovít.[306]Škodáček, Martin, správne Pavel (1806 — 1861), od r. 1831 ev. farár na Turej Lúke[307]Daniel Sloboda, jeden z najstarších veteránov, ktorí zakladali a životom vyšším nadchnuli spoločnosť mládeže slovenskej v Bratislave; vtedy bol kaplánom na Myjave, potom prešiel do Rusavy na Morave, kde býval r. 1848 a 1849 útulkom stíhaných slovenských a moravských dobrovoľníkov, zúčastnivších sa na povstaní slovenskom. Mal za manželku Julianu Jurkovičovú, sestru mojej manželky. Žije až dosiaľ tamže a vždy čerstve pôsobí a pracuje na národa roli dedičnej.[308]na příležitosti od Hroše najaté, rozumej na povoze. (Obvykle sa príležitosťou rozumel taký povoz, ktorým sa človek niekam „príležitostne“ zviezol, alebo po cestujúcich ktorého — pravidelne po voziaroch, inak „furmanoch“ — podobne príležitostne, využijúc ich cestu niekam, poslal nejaký list alebo aj menší balík.)[309]K velebnému starci Hollému, Jánovi(1785 — 1849), veľkému básnikovi Bernolákovej školy. „Slaviada“, ktorú spomína Štúr v liste, je epická báseň Sláv. Vyšla síce už r. 1833 v Trnave samostatne, ale potom v Zore III, 1839 vyšlo pod názvom Sláv opätovne šesť spevov. Zrejme je reč o tomto druhom texte. V zobraných básňach Hollého (1841 — 42) vyšiel Sláv, „víťazská báseň ve dvanásti spevoch“.[310]Bývali to púte stále do Maduníc, kde Ján Hollý, slovutný, nadšený básnik slovenský, úrad farára rímskokatolíckeho zastával. Ani predtým, ani potom, ako opustil Hollý Madunice, nemenuje sa viacej dedina táto vo spisoch slovenských. I povestný háj, Mlíč rečený, i dub starý zmizli na veky![311]Pavel Kolárik.Vieme o ňom len to, čo ďalej píše Hurban.[312]při tabuli krajské, vyššom (odvolacom) súde, ktorý mal vtedy sídlo v Trnave[313]Okrem jediného Záborského.Hurban tu mylne doplnil „Jonáša“, keďže v skutočnosti šlo o nám už známeho Ďurka Záborského. (Jonáš Záborský vôbec neštudoval v Bratislave).[314]Dnes sem od něho list dostal.Pavel Čendekovič v lete r. 1836 odišiel na Aču (Peštianska stolica) za vychovávateľa k bar. Alexandrovi Prónayovi (1760 — 1839), generálnemu dozorcovi ev. cirkvi, bezprostrednému predchodcovi Karola Zaya v tomto úrade. Čendekovič pobudol u Prónaya takmer do roka.[315]zkoušky candidatické, po zložení takej skúšky bol ev. teológ spôsobilý za kaplána, prípadne — ak mal faru vo výhľade — za farára.[316]V řeči německé.Boli to prednášky pre Neslovanov.[317]Groszmann, Gustáv, už oboznámený. Bol vtedy vychovávateľom u gr. Nyáryho v Bohuniciach, v Hontianskej.[318]ochranitelství nepřijal, čestné predsedníctvo. Štúrom a Zochom plánovaný spolok sa neuskutočnil.[319]Vidz na konci listu poznámky.[320]Do „Zory“ sem Ti práce odeslal.Nevieme, o aký príspevok išlo, keďže v Zore nič nevyšlo od Ctiboha Zocha.[321]Jednu píseň v Nitranské stolici.Podľa málo povšimnutého údaju Jozefa Podhradského (Testament, Slov. pohľady XXI, 1901, 238.) ide o pieseň z Vrboviec: „Improvisoval ju Kavický o jarmoku v krčme na ,Ošmeku’ pri oldomáši, okolo roku 1834 — 35.“ Išlo teda o piesňovú novinku, ktorú Štúr poslal Zochovi.[322]Drechsler, asi Ondrej Draxler, r. 1841 mestský notár v Banskej Bystrici[323]horvatského Všeslava, možno to bol Fran Kuralec (1811 — 1874), chorvátsky spisovateľ, zberateľ ľudových piesní a lingvista. Študoval krátko predtým v Bratislave, v škol. roku 1834/35, a vedel slovanské reči, takže by označenie „Všeslav“ bolo naňho veľmi vhodné.[324]Kochaný Ctibohu!Je to poľské slovo (milovaný, milý), dôkaz toho, akej obľube sa tešila v Štúrovom kruhu poľská poézia.[325]„Starožitnosti“, známe dielo Pavla J. Šafárika, ktoré vychádzalo po zošitoch. Slovanské starožitnosti vyšli ako celok r. 1837 v Prahe.[326]Bělopotockého, Fejérpataky, už oboznámený, si takto dal zmeniť priezvisko až r. 1850. Zrejme však slovenský tvar používal i prv, keďže aj Štúr ho takto označuje.[327]Prjekopa zemřel.Bol to Revúčan Karol (Drahotín) Priekopa (aj Prékopa), člen slovenskej Spoločnosti. Už sme o ňom hovorili.[328]Bydlím v Kražalkovičově domě.Grassalkovichov, inak Pallaviciniho dom, bol na Panenskej ulici v Bratislave.[329]životopis Bělopotockého, možno bol tiež určený pre nám už známe City vděčnosti[330]Nic neslyšíte o Frndákovi?Treba rozumieť Karola Frndáka, knihovníka a účtovníka Spoločnosti, ktorý bol vtedy bez zamestnania a býval u priateľov v Skalici.[331]aby sme štýble pucovali Maďarom?(z nem.), čižmy čistili. Rozumel tým len maďarských nacionalistov, naladených protislovensky, a nie všetkých Maďarov bez rozdielu.[332]lat. Namojveru.[333]na hrad Matúšov, rozumej Trenčín, niekdajšie sídlo mocného „pána Váhu a Tatier“ Matúša Čáka Trenčianskeho (1252 — 1321), ktorý si na svojom rozsiahlom území počínal ako nezávislý panovník. Štúrovci mali k nemu veľké sympatie, keďže ho pokladali za predstaviteľa slovenských národných snáh, čo, pravda, bolo nehistorické.[334]Ľudovít Šulek(1822 — 1849), člen bratislavskej Spoločnosti. Neskôr Hurbanov kaplán v Hlbokom. Zatkli ho pri prednášaní slovenských politických žiadostí v Nitre a zavliekli do Komárna, kde aj umrel v hradných kazematách.[335]Viliam Šulek(1825 — 1848), účastník septembrového slovenského povstania, popravený ako „vlastizradca“ pri Leopoldove[336]Martin Lackovič(umrel r. 1855), uňho dožíval posledné svoje dni básnik Ján Hollý na Dobrej Vode. Tam aj umrel 14. apríla 1849, v deň vyhlásenia nezávislosti v Debrecíne, čo aj Hurban podčiarkuje.[337]Do neologov československých.Básnik Ján Kollár a Michal Godra chceli totiž istú pravopisnú reformu a s ňou zároveň aj prispôsobenie spisovnej češtiny Slovákom. Zjednodušenie českého pravopisu neskoršie skutočne prerazilo, ale čeština sa nemohla prispôsobiť slovenským požiadavkám, takže nakoniec vec dospela k literárnej slovenčine.[338]kekavských, kajkavských (z okolia chorvátskeho Zagorja, kraja medzi Záhrebom a slovinským rečovým územím).[339]v časopisoch českých, ako boli Květy a Česká včela. V obidvoch boli pred r. 1846 časté slovenské príspevky a zprávy o udalostiach na Slovensku. (Všetky príspevky boli, pravda, podávané po česky, len ľudové piesne bývali po slovensky, ale v bežnom pravopise.)[340]Vyše tridsať rokov, totiž odkedy zaujal Palkovič katedru slovenskej reči a literatúry na bratislavskom lýceu.[341]Vinitár, ostrogótsky kráľ (východogótsky), okolo r. 375 páchal ukrutnosti na slovanských Antoch[342]Vzteklá, biřická byl Winitár duše.Je to citát zo Štúrovej básne Pohled z Bílé Hory na Nitranskou, dve predposledné slohy (Básne, 1954, 44).[343]Bajan, náčelník Avarov(umrel r. 603), pod jeho vedením tento divý národ v polovici šiesteho storočia nivočil slovanské kraje a hubil ich pokojné obyvateľstvo[344]Attila, kráľ Hunov v r. 433 — 453, veľký dobyvateľ, skaza vtedajšej Európy („bič boží“)[345]„Hronka“ I., zväzok 3., str. 6.[346]Vasilij Andrejevič Žukovskij(1783 — 1852), romantik, ruský básnik a prekladateľ[347]Nikolaj Michajlovič Karamzin(1766 — 1826), ruský spisovateľ a historik šľachticko-statkárskeho smeru[348]Kráľovodvorský rukopis, falzifikát Václava Hanku a Josefa Lindu, „objavený“ r. 1817 a dlho pokladaný za pravú staročeskú pamiatku.[349]Slovenčiny (južnej).Štúr pod ňou rozumel slovinčinu, ktorá má práve tak príd. m. „slovenskí“ ako i slovenčina „slovenský“. Na rozlíšenie od našej slovenčiny ju teda nazýval „južnou“.[350]„Hronka“, I., zv. 2., str. 39. Pamätné je osvedčenie Kuzmányho[350]pred staťou touto. Tam osvedčuje Kuzmány, že mu nestáva nádeje, aby sa s Kollárom viacej kedy strany jeho slovenčenia zrovnať mohol; kdežto za pár rokov Kuzmány stal na miesto Kollárovo, Kollár zasa zaujal miesto Kuzmányho, ktorý v tom čase tiež bol za jednotu národnú, jednotu litery. Boje sú známe.[350350]Osvedčenie Kuzmányhobolo na str. 38 — 39 Hronky I, zv. II. roku 1836 a začínalo sa: Následující pojednání zasláno nám jest…[352]podľa vzorov Králických, čiže prekladateľov Biblie, vytlačenej v r. 1579 — 1593 v šiestich dieloch v moravskom mestečku Kraliciach. Tento preklad sa stal pre českú literatúru jazykovým vzorom pre svoju presnosť, svedomitosť a jednoduchý, najširším vrstvám zrozumiteľný štýl.[353]Daniel Adam z Veleslavína(1545 — 1599), spisovateľ, kníhtlačiar a nakladateľ, veľmi sa zaslúžil o vtedajšiu českú literárnu produkciu. Jeho vydania vynikali obsahom i vzornou typografickou úpravou.[354]lat. Najvyšší zákon.[355]„Pojďte s sebou“, Hurban tu kritizuje český vyjadrovací spôsob. Keďže je prijatý a Čechom zrozumiteľný, zbytočné je brojiť proti nemu.[356]K dejom Bodricov, Ľuticov atď.Všetko to sú mená drobných vetiev baltických Slovanov, ktorí sídlili v hodnej časti neskoršieho Nemecka. Keďže boli nesvorní — nikdy neboli spojení v jednom štátnom útvare —, Nemci si ich podmanili a ktorí nevyhynuli v krvavých vojnách, tí sa ponemčili.[357]spoločného všetkých vraha, rozumej Nemca[358]Hronka, Tatranka, Zora.Hronku vydával Karol Kuzmány v Banskej Bystrici. Bola na dobrej úrovni; vyšli z nej tri ročníky v r. 1836 — 1838. Tatranku vydával Juraj Palkovič nepravidelne v r. 1832 — 1844 ako „spis pokračující rozličného obsahu“ starým pravopisom a s obsahom tiež dosť zastaralým. Zora bola ročenka (almanach), vyšli z nej štyri ročníky v r. 1835 — 1840. Prispievali do nej bernolákovci, ale aj iní slovenskí autori.[359]podávali mu zprávy o voziaroch, keďže vtedy nebolo železníc a premávku sprostredkovali vozy. Po nich sa posielali listy aj balíky (s časopismi alebo knihami), ako to aj Hurban pripomína.[360]ku „Červenému krížu“, kde bol vtedy hostinec. Meno existuje v Bratislave i dnes. (Je to miesto na konci Mudroňovej ulice.)[361]Nový spôsob „výletov na hroby dávnej slávy“, rozumej z čias niekdajšej Veľkomoravskej ríše. Devín bol skutočne jedným z tých miest.[362]lat. Druhé ja.[363]Századunkmaď. Naše storočie, bol príloha Hirnöka (Zpravodajca) a vychádzal dva razy do týždňa v r. 1837 — 1845. Mával niektoré cenné príspevky, ale jeho celková línia bola veľmi šovinistická. Vydával a redigoval ho Jozef Orosz (1790 — 1851), advokát, publicista a politik.[364]Társalkodómaď. zábavník, bol časopis podobného zamerania ako Századunk. R. 1841 bol v ňom rad útokov na Štúra a štúrovcov.[365]ódu „Do młodośći“, poľ. na mladosť; veľmi populárnu u štúrovcov, ktorí ju často prednášali[366]„Soběc“.Názov aj text bol preto v bibličtine, lebo to bolo ešte pred zavedením spisovnej slovenčiny.[367]múry starého Heimenburgu, Hainburgu, dolnorakúskeho mestečka, majúceho staré hradby, viditeľné z vrcholku devínskej zrúcaniny[368]„Brecisburg“je meno Bratislavy v niektorých starých pamiatkach. Hurban ho uvádza kvôli rýmu s Hainburgom.[369]František Matouš Klácel(1808 — 1882), český básnik a publicista, nadšený bojovník proti absolutizmu. Jeho básne boli veľmi vychytené a často sa recitúvali.[370]Na Rybacom námestí pri šrankoch.Dnešné Rybné námestie. Šrankami treba rozumieť závory, ktoré oddeľovali Bratislavu od jej predmestí Podhradia (Schlossberg) a Zuckermandlu. Až do r. 1848 Židia nesmeli bývať v Bratislave, ale iba v týchto predmestiach, ktoré mali vlastnú správu, oddelenú od mestskej.[371]Svatoplukbola veľká epická báseň Jána Hollého (vyšla r. 1833 v Trnave)[372]„Posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš“, je to časť tretieho verša z mohutného Předzpěvu Kollárovej Slávy dcery.[373]„Nitra, milá Nitra“, patrí síce medzi staršie piesne, ale nie je z veľkomoravských čias, resp. z čias im dosť blízkych, ako sa romanticky domnievali naši štúrovci.[374]Děvín, milý Děvín, Hurban tu cituje celú Štúrovu báseň (pieseň) Pomněnky z Děvína (Básne, 1954, 34 — 35).[375]Pavel Košacký(1816 — 1892), od r. 1840 do smrti ev. farár na Vrbovciach (Nitrianska). Vydal len trúchloreč pri pohrebe Tomáša Hroša, inak nemal literárnu činnosť.[376]Daniel Krnúch, pochádzajúci z Malého Kőrösu, z Peštianskej, bol v škol. roku 1834/35 dvadsaťjedenročný. Bol synom už nebohého učiteľa Jozefa Krnúcha a do Bratislavy prišiel zo štiavnického lýcea. Neskôr bol ev. farárom vo Vukovej, v Banáte (dnešné Rumunsko).[377]Ján Bysterský(1817 — 1867) z Veľkého Bysterca (podľa Bierbrunnerovej monografie sa však narodil v Senici), bol od r. 1849 do smrti ev. farárom (prvým v poradí) v nemeckom sbore báčanskom, v Starom Kéri (Ókér).[378]Ján Jaromír Maier(1814 — 1890), vtedy študent teológie, Seničan, neskôr bol ev. učiteľom v Modre[379]Do veku Rastica, Svatopluka a Mojmíra, panovníkov Veľkomoravskej ríše. Rastislav (panoval v r. 846 — 870) bol synovcom Mojmíra I. (panoval v r. 830 — 846), prvého historicky doloženého veľkomoravského panovníka. On sa postaral o pokresťanenie svojej ríše, vyžiadajúc si z Carihradu vierozvescov Cyrila (vtedy Konštantína) a Metoda (r. 863 alebo 864). Synovec Rastislavov Svätopluk I. panoval v r. 870 — 894 a bol najvýznamnejším panovníkom veľkej ríše, ktorá sa rozpadla za jeho synov začiatkom 10. storočia.[380]palica biricov, drábov (výraz z bibličtiny, zrejme na charakteristiku vtedajšej hovorovej reči u Slovákov).[381]Nech len zúri malá hŕstka nepriateľov.[382]lat. Zatracovať (odsudzovať).[383]lat. Na česť Slovanov.[384]lat. Požehnaj nás, Pane Bože, aj týmto svojím darom, ktorý z tvojej štedrej ruky prijmeme, skrze Ježiša Krista Pána nášho, amen.[385]odbiehajú po pedagogiách(gréc.), vychovávateľských staniciach. Vtedy boli totiž súkromní učitelia u mnohých zemských pánov alebo iných boháčov.[386]lat. Hľa, aké dobré, dobré a príjemné.[387]nem. Konečne predsa.[388]poľ. Všade ticho, všade hlucho (II. diel Mickiewiczových Dziadov).[389]bratov svojich, v zástave súcich(čes.), v zálohu. Nemohli totiž z hostinca odísť bez zaplatenia a platiť nemali odkiaľ, kým len nedoniesli Borik s Čendekovičom peniaze z Bratislavy.[390]Koncom roku 1835 a počiatkom 1836.Hurban sa tu pomýlil: tie udalosti sa stali o rok neskoršie, koncom roku 1836 a začiatkom roku 1837. Jasne to vysvitá zo Štúrovho listu Zochovi (z 3. III. 1837), ktorý Hurban ďalej cituje. Podľa toho aj Štúrov list Slobodovi (str. 116) je chybne datovaný 10. I. 1836, lebo správny rok je 1837.[391]Živojin Kirijakovićv škol. roku 1837/38 prihlásil sa do výkonných hodín Ústavu. Bol vtedy devätnásťročný, pochádzal z Petrovca a jeho otec sa menoval Štefan (podpis v knihe zákonov lýcea pod č. 72: Kirjakovits Vit.).[392]Nikola Grujićv škol. roku 1837/38 podpísal zákony lýcea ako sedemnásťročný, pochádzal z Lalite (Lalić, Báčka) a v škol. roku 1839/40 bol ako prvoročný poslucháč právnického kurzu na lýceu členom Srbskej čitárne v Bratislave.[393]ostrostrelec bratislavský, člen sboru meštianskych strelcov, akejsi parádnej gardy tých čias.[394]nem. Ty, Sandl, počuj, hovorím ti, dnes sa čosi stane. Študenti sú celkom inakší ako inokedy. Tí ti čosi vykonajú![395]nem. Krídelník (najvyšší muž v čate).[396]nem. Tohoročné (nové) víno.[397]pedela Planka, školského zriadenca[398]karcer(lat.), domáci zátvor na lýceu. (Je dodnes zachovaný v niekdajšej budove lýcea na Konventnej ulici č. 15 na prízemí).[399]u podzámockých židov, obyvateľov už spomenutého predmestia Podhradia (Schlossberg = Zámocký vrch, preto píše Hurban o „podzámockých“ jeho obyvateľoch).[400]Ďurko Chrenek, neskôr si pomaďarčil meno na Tormay (chren = torma). R. 1861 bol poslaneckým kandidátom, čiže mladícke kúsky mu vtedy už dávno boli odpustili.[401]lat. Predák.[402]Emanuel Viliam Šimko(1791 — 1875), od r. 1835 ev. farár v Bratislave, kde na lýceu prednášal okrem praktickej teológie aj mnohé iné predmety, od r. 1839 všetko výlučne po maďarsky. Bol prívržencom cirkevnej únie, Zayom tak úsilne propagovanej. Ako unista aj polemizoval s Hurbanom, pravda, s malým úspechom, lebo odporca ho náležite podvrátil.[403]vzdor jeho slovenskému spisovateľstvu, vtedy, pravda, ešte v bibličtine. Táto Šimkova činnosť skladala sa z príležitostných a cirkevných brožúrok, ako aj z príspevkov do autonomistického Evanjelika (1862 — 1864). Všetky tie veci mali hodnotu časove obmedzenú.[404]kolovodcom(z chorv. kolovodja), náčelníkom študentov[405]lat. Ty hovädo, ty somár.[406]v slovenskom kostole, v tzv. malom chráme na Panenskej ulici. Slúžil rovnako slovenským aj maďarským evanjelikom. Nemci mali tzv. veľký chrám (medzi Konventnou a Panenskou ulicou a prístupný z obidvoch strán).[407]Napokon.[408]Náš básnik.Ján Maróthy mal básne už v Hronke r. 1837 a potom i neskoršie.[409]Gustáv Seberíny(1816 — 1890), neskôr ev. farár na Čabe a superintendent (biskup) banského dištriktu. Hoci sa držal až úzkostlivo lojálne, ba nadŕžal maďarskému smeru, jednako ho šovinisti upodozrievali (pravdaže, bezzákladne) z akéhosi „panslavizmu“.[410]Samuel Kuszma, podpísal v škol. roku 1832/33 zákony lýcea ako šeastnásťročný. Pochádzal z Banskej Bystrice, otca mal farbiara a do Bratislavy prišiel z Miškovca (táto škola ho zrejme preparovala maďarsko-šovinisticky).[411]maď. Priateľstvo.[412]maď. Vlastenca.[413]lat. Pri čine.[414]Jonas Kettner.Opätovne podpísal zákony lýcea v hodnosti sborového dozorcu bratislavského.[415]do bibliotéky lyceálnej, najväčšej miestnosti na poschodí budovy. V nej je aj teraz v zatvorených skriniach okolo stien umiestená najcennejšia časť knižného bohatstva lyceálnej knižnice.[416]k filipike ostrej, útočnej reči. Pomenovanie pochádza z troch rečí Démosténa (asi 384 — 322 pr. n. l.), najslávnejšieho rečníka a významného štátnika aténskeho, ktoré povedal na ochranu gréckej slobody proti kráľovi Filipovi Macedónskemu.[417]maď. Hor’ sa.[418]Po oboch stranách schodov.Stará lyceálna budova má totiž z prízemia na poschodie schodište na obidve strany, takže sa študenti valili oboma. Ich prúdy sa stretli pred dverami knižnice.[419]lat. Hrnú sa študenti![420]lat. Spravodlivosť, slobodu.[421]lat. Čo teda chcete?[422]lat. Spravodlivosť, ľudskosť, slobodu![423]lat. Spravodlivosť chceme! Nech zhynie Šimko! Nech zhynú filistri! Nech zhynie filisterský senát![424]lat. Čo sa vaše panstvo obzerá na senát?[425]lat. Čo teda chcete, páni študenti?[426]lat. Teda už nie viac hovädá?[427]lat. Sme vám hovädá? Keby sme aspoň to boli![428]lat. a spoločníci[429]vo Veternej ulici, majúcej i dnes to isté meno. Kto ide po nej smerom od Hurbanovho námestia, na jej konci má lyceálnu budovu práve pred sebou. (Nem. Wind = vietor.)[430]maď. Voš mi lezie po kožuchu, a kožuch je predsa len kožuch.[431]ako deus ex machina, nenazdajky, akoby na zavolanie. Názov je gréckeho pôvodu a znamenal v starých drámach rozuzlenie zápletky zjavením sa nejakého božstva, ktoré dalo ľuďom úpravu, čo majú ďalej robiť.[432]Adam Szirmaybol prísediacim septemvirálnej (sedmopanskej) tabule, totiž uhorského najvyššieho súdu. Kollárov Schematismus generalis… z r. 1838, str. 1. jasne ho vyznačuje ako generálneho poddozorcu (Generalis Vice-Inspector), takže Štúr ho správne uvádza v tejto hodnosti. Hurban sa mýli, tvrdiac: „akej ale hodnosti nebývalo“.[433]Ešte v Prešove súc.Greguš tam bol profesorom na kolégiu od r. 1817 až do r. 1833. Pre jeho slobodomyseľnosť ho už v Prešove prenasledovali, ba ho až z neverectva obviňovali. V Bratislave si pritiahol hnev mocipánov tým, že na schôdzke Maďarskej spoločnosti, ktorej on bol predsedom, raz predniesli baladu o Petrovi Zrínskom. Vláda žiadala r. 1836 jeho odstránenie z lýcea, ale palatín Jozef a superintendent Stromszky sa ho zaujali. Hurban bol zásadne dobre informovaný o pohone proti Gregušovi, len nevedel — alebo skôr ešte po desaťročiach zabudol — čo bolo toho konkrétnou príčinou. Neboli to nejaké reči v Prešove, ale spomenutá balada o Zrínskom, „zradcovi“, ktorý sa odvážil povstať proti Habsburgom.[434]lat.-gréc. Bôžik náhody (porov. aj vecné vysvetlivky).[435]lat. zazubadlí[436]lat. Na tento cieľ.[437]Breznyika a jeho kohorty(lat.), skupiny. (Kohorta mala v rímskom vojsku asi 400 mužov.) Hurbanov výraz je zrejme pohrdlivý.[438]nem. v záložni[439]lat. O mŕtvych alebo dobre, alebo nič![440]lat. Letopisy.[441]Légie pána Jekelfalussyho.Lat. legio značí toľko ako náš pluk. Tu však légia znamená uhorskú tajnú políciu, ktorú viedol Ľudovít Jekelfalussy (1828 — 1899), od r. 1870 ministerský radca v ministerstve vnútra. Zriadil budapeštiansku štátnu políciu, ako aj žandárstvo pre celú uhorskú krajinu a popri tom, pravda, aj tajnú políciu. (Mala za úlohu sledovať „panslávov“ a iných „podozrivých“ ľudí, ako aj všetkých, ktorých nenadchýňala vtedajšia uhorská „sloboda“.)[442]lat. Nižší bôžikovia.[443]maď. Revolučných hrdinov.[444]Michal Križanpodpísal v škol. roku 1836/37 lyceálne zákony ako devätnásťročný. Bol vtedy v druhom ročníku filozofie. Pochádzal z Trenčína. Výbor prací… (str. 111) uvádza ho ako člena slovenskej Spoločnosti už v škol. roku 1834/35. Potom sa kdesi stratil v živote.[445]Nagyanebolo možno zistiť podľa Hurbanových náznakov, lebo Szinnyeiho dielo má niekoľko spisovateľov tohto mena.[446]lat. Biedni sa radujú, keď majú druhov v nešťastí.[447]v príme, v najvyššej gymnaziálnej triede lýcea[448]nem. skomol. „Vurštle“[449]maď. Po maďarsky (na maďarský spôsob).[450]franc. pán[451]školskou ulicou, dnešnou Lycejnou (medzi starou a neskoršou budovou lýcea; možno ňou dôjsť za chvíľočku k tzv. malému chrámu).[452]synov Marsa, rímskeho boha vojny, čiže vojakov[453]pred kapucínmi, teda na dnešnom Októbrovom námestí[454]nem. „No, je už po paráde?“ — „Veru, už môžeme ísť do kaviarne!“[455]Ku Schmiedhansovi, neďaleko Michalskej brány. Dom je zrúcaný a na jeho mieste je obuvný dom (niekdajší Baťa).[456]Dv. p. Koleniho.Bol to Daniel Kolléni (Kolény), v r. 1844 — 1849 ev. farár na Bukovci, v Nitrianskej, odkiaľ odišiel za farára do Hurbanovho rodiska, Beckova. (Editor Štúrových listov ho nesprávne zamieňa s kulpínskym farárom Danielom Kolényim, ktorý tam účinkoval už od r. 1832.)[457]od Consilium(lat.) uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne. Bol to byrokraticky organizovaný najvyšší správny úrad v Uhorsku po boku palatína ako kráľovského miestodržiteľa. Z príslušnosti miestodržiteľskej rady boli vyňaté len súdne veci a veci kráľovskej komory (štátnych majetkov).[458]Kterými se mají všecky zdejší společnosti… konečně zrušiti.Štúrove obavy na ten čas boli bezpodstatné. Zákaz študentských spoločností prišiel až neskoršie.[459]P. Černáka napomeň, je to zrejme Pavel Čermák, blanársky majster v Holíči[460]Za příčinou nemoce p. Schröera.Štúr patril medzi Schröerových najobľúbenejších žiakov a tak častejšie zastupoval svojho chorľavého profesora.[461]Je to Ján Bysterský, o ktorom je reč na konci III. kapitoly.[462]jiní vypadli z konviktu, študentského domova. Mali tam nielen byt, ale aj obedy, takže vylúčenie odtiaľ bolo citeľným trestom.[463]od král. Tabule, zrejmé prepísanie, lebo išlo o miestodržiteľskú radu, už oboznámenú. (Tabulou sa rozumel vtedajší najvyšší súd, ktorý nerozhodoval o správnych veciach, tie patrili do kompetencie miestodržiteľskej rady.)[464]maď. Sviatok radosti.[465]cirkevnímu tohoto Okolí shromážděni, totiž dištriktuálnemu konventu preddunajskému, kam patril bratislavský sbor[466]Maciejovského.Bol to Wacław Aleksander Maciejowski (1815 — 1883), poľský historik, profesor rímskeho práva na varšavskej univerzite. Neskôr sa venoval skúmaniu slovanského práva. Slovenskú Spoločnosť v Bratislave navštívil 16. júna 1836.[467]Kollár dostal medaillii, bola zlatá a mala cenu 60 dukátov (360 zlatých), na tie časy veľkú sumu.[468]že ale Puškin zemřel, stalo sa to 10. februára 1837. Štúr mu venoval osobitnú báseň (Žel nad Puškinem, Květy IV, 1837, príloha z 1. júna, str. 41).[469]Illyrské Noviny.Začal ich vydávať popredný chorvátsky buditeľ Ljudevit Gaj r. 1835 s názvom Novine Horvatzke a s kultúrno-literárnou prílohou Danica Horvatzka, Slavonzka y Dalmatinzka. R. 1836 Gaj zmenil názov na Ilirske Narodne Novine a Danica Ilirska. Mali medzi Chorvátmi obdobnú funkciu ako Štúrove noviny a Orol tatránsky.[470]Květy(v prvom ročníku České květy) vychádzali od r. 1834 až do r. 1848. Boli aj na Slovensku dobre známe a Slováci do rečovej odluky často aj prispievali do nich.[471]Pražské noviny(Česká včela bola ich prílohou) redigoval v r. 1834 — 1835 básnik František Lad. Čelakovský, potom Jan Nep. Štěpánek. Od r. 1846 boli v rukách redaktora Karla Havlíčka Borovského dôležitým politickým nástrojom.[472]Boli medzi týmito Štúrovými známymi „kolujecími spisy“ i Noviny, písané jedným jurátom slovenským, pomaďarčeným, rozumie sa; a ten jurát nebol žiadny iný ako Ľudevít Košut, synovec to drahej pamiatky Ďurka Košuta (Juraj Kossuth(1781 — 1849), turčiansky zeman, bratanec slávneho Lajosa Kossutha, bol zaujatý za slovenskú vec (prestolný prosbopis z r. 1842; zbierka na študentov, ktorí odišli r. 1844 z Bratislavy; podopretie Štúrovej žiadosti o noviny zo strany zemianstva v Turci)) v Košútoch pri Turč. Sv. Martine. Veliká patrónka maďarizmu, arcikňahyňa Dorota (Mária Dorotea(1797 — 1855), tretia manželka palatína arcikniežaťa Jozefa, bola rodená württemberská kňažná), preto menovala revolúciu maďarskú „die schlowakische Rebellion“ (nem. slovenská rebélia, povstanie) a snažila sa pekne poumývať svojich milých Maďarov predo dvorom. Košuta nemenovala inak ako „der Schlowak“ (nem. ten Slovák).[473]Ladislav Jesenský, vtedy ev. učiteľ v Pešti, neskôr bol farárom v Kúnovej Teplici a potom v Nireďházi. Bol aj literárne činný (básne, príležitostné brožúry, novinárske články).[474]„Mína“ přezděti.Možno podľa Kollárovej manželky. (Mína ju len Kollár prezval, správne sa volala Friederika.)[475]Zerfyho a Bölla:nemožno zistiť ani týchto autorov, ani názvy ich učebníc[476]J. B. Vogtberg, jeho Französische Sprachlehre (Učebnica francúzštiny) vyšla v treťom vydaní r. 1830 vo Viedni.[477]J. B. Machatnapísal tiež nemeckú učebnicu francúzštiny (Französische Sprachlehre). R. 1841 vyšla už v 14. vydaní.[478]poľ. nedovolím.[479]Osveta = krvná pomsta.[480]o svojvoľníkoch srbských, asi stredovekých. Ináč aj srbské dejiny 19. storočia, čiže v Štúrových časoch, boli plné intríg a zápasov medzi dvoma srbskými dynastiami, Karadjordjevićovcami a Obrenovićovcami.[481]semä horčičné budúcnosti krajšej, novozákonný obraz[482]Juristov na akadémii, jurátov a pisárov.Juristi boli poslucháči už oboznámenej právnickej akadémie, juráti boli už skončení právnici v právnej praxi, pisári boli jednoduché odpisovacie sily.[483]Nihilizmus ruskej mládeže.Hurban tu pokladá ruských revolučných demokratov, borcov za nový, slobodný život pracujúcich a — pravdaže — bojovníkov proti cárizmu a buržoáznemu liberalizmu, za „nihilistov“, ľudí bez „dogiem“ a úplne amorálnych (neschopných rozoznávať mravné od nemravného). Takto ich predstavovali ich nepriatelia, ktorých ohovárania autor nekriticky preberal. To isté platí aj o jeho náhľade na „znemravnelých romantikov a liberalistov“.[484]Gréckych hrdinov pod Trójou.Narážka na grécky epos Ilias, zobrazujúci boje gréckych spojeneckých vojsk proti maloázijskému mestu Tróji. Hlavným veliteľom gréckym bol Agamemnón, mykénsky kráľ, a vojna trvala desať rokov.[485]Ulyssesom, lat. meno Odyssea, kráľa na ostrove Ithake. Bol jedným z popredných účastníkov gréckej výpravy proti Tróji.[486]Zrovnaj Launerovo bláznivé vystúpenie, o ktorom bude budúcne reč.[487]Na Ctiboha Zocha a Daniela Janovica.Hurbanov omyl: nebol to Janovic, ale Daniel Krnúch, vtedy vychovávateľ v Palúdzke (u Farkaša Palugyaya), podobne ako i Zoch (ten bol zas u Antona Palugyaya). Daniel Janovic nikdy nebol po dlhší čas v Palúdzke s Ct. Zochom. Zoch a Krnúch takto spoločne dostávali listy aj od iných priateľov, napr, od Bysterského. (Za údaj vďačím akad. prof. Ivanovi Stanekovi, od ktorého je i niekoľko iných doplnkov v týchto poznámkach.)[488]zo dňa 16. októbra, správne 14. októbra 1836[489]Dne 4. srpna, asi prepísanie Štúrovo: malo byť „září“, keďže v auguste boli ešte školské prázdniny.[490]Václav Svatopluk Štulc(1814 — 1887), český polonofil, bratislavskej slovenskej mládeži dobre známy. Bol to literárne činný katolícky kňaz-buditeľ. Od. r. 1860 bol vyšehradským kanonikom a neskôr tam prepoštom.[491]Lichardštudoval vtedy teológiu vo Viedni, preto ho Štúr uvádza medzi návštevníkmi.Michal M. Hodžabol v tom čase tiež viedenským teológom aVrchovskýtamže právnikom.[492]Karol Štúrsa vtedy bol práve vrátil zo štúdií v Berlíne.[493]Michal Melnabol vtedy tiež viedenským študentom. Pochádzal z Lipt. Sv. Jána, študoval v Levoči a potom v Prešove. Zatým bol vychovávateľom v Pešti (uvádza sa aj medzi predplatiteľmi Národných zpievaniek Kollárových). Potom mal byť knihovníkom u Kolomana Prónaya na Ači a viac sa o ňom nevie.[494]Jozef Brózikzo Sučian, ktorý v škol. roku 1831/32 ako devätnásťročný podpísal zákony lýcea, bol v škol. roku 1832/33 členom Spoločnosti. V škol. roku 1837/38 študoval teológiu vo Viedni.[495]Samuel Vanko(1811 — 1854) v škol. roku 1833/34 podpísal zákony lýcea. Pochádzal z Banskej Bystrice a predtým študoval v Štiavnici. Hneď r. 1833 sa stal členom Spoločnosti, ktorej bol neskoršie aj podpredsedom. V septembri 1836 študoval teológiu vo Viedni. Bol ev. farárom v Semlaku a zomrel pomätený vo Viedni, kde ho pochovával Kuzmány.[496]Tomáš Hrošbol v tom čase kaplánom na Brezovej[497]Čech rodený.Boleman sa v Čechách len narodil, ale pochádzal z oboch rodičov Slovákov.[498]Samuel Hoič, nie Hojič (1806 — 1868), bol vtedy kaplánom u superintendenta banského dištriktu Jána Seberíniho v Banskej Štiavnici. Neskôr bol ev. farárom v Hornej Mičinej (Hurban mýlne píše o Dobronivej). Z Mičinej odišiel r. 1859 na svoj majetok v Peštianskej stolici, kde aj umrel. Jeho deti sa odnárodnili v neslovenskom prostredí. Syn Pavel (nar. r. 1850 na Mičinej) nielenže sa písal Hoitsy Pál a bol odrodilcom hrubého zrna, ale u Szinnyeiho si zatajil aj slovenské rodisko, udávajúc si za rodisko Vatyu (v Peštianskej), kde len vyrastal.[499]Dnes už zabudnutý, svojho času veliký to priateľ a mohutný obranca, rázny apologét práv národných slovenských pred vzdelaným svetom, ovšem vždy pre strach židovsko-maďarský[499]buď anonymne, buď pod pseudonymom v nemčine písavší, ktorý zo Štiavnice prešiel za farára na Dobronivú vo Zvolene. Pozdejšie prejmúc dedičstvo kdesi na Dolniakoch, opustil faru i národ. Jeho synovia, odpadnúc od živého kmeňa Slovanstva, vštepili sa sami do hynúceho plemena maďarského a paholčia pod menom Hoicsy vo službe maďarizmu najradikálnejšieho. Quem deus perdere vult — dementat.[499499]Pre strach židovsko-maďarský.Hurban tu spojil biblický obraz s domnelým Hoičovým strachom pred maďarskými šovinistami. Nebol to strach, ale istý spôsob opatrnosti, ostatne vtedy bežný aj u početných iných autorov našich obranných brožúr. Obe Hoičove nemecké brožúry, vskutku závažné, vyšli pod pseudonymom, teda nie bez mena, ako píše autor. Prvá z nich bola Sollen wir Magyaren werden? (Máme sa stať Maďarmi?), ktorá r. 1833 dosiahla za rok tri vydania. (Vyšla ďaleko, až v chorvátskom Karlovci.) Druhá mala názov Apologie des ungrischen Slavismeus (Obrana uhorského Slovanstva, Lipsko 1843).[501]Quem deus perdere vult — dementat— lat. Koho chce Boh potrestať, odoberie mu rozum.[502]Kocaurkov od Chaluky v Praze.Nijaké podobné vydanie Chalupkovho Kocúrkova nevyšlo. Nemožno zistiť, na čom sa zakladala táto mylná zpráva.[503]Boršodská stolice.Jej „rozkaz“ na potiskú superintendenciu bol vlastne požiadavkou, ktorá sa prejavila v rámci zvýšeného maďarizačného úsilia na podklade zákonov na prospech maďarčiny, vynesených r. 1830 a 1836.[504]lat. Jednoducho sme proti tomu, nepripúšťame to a nikdy to nepripustíme.[505]V bojoch o nepodľahlosť Nizozemska, po predbežných nepokojoch započatých dobytím mesta Briel r. 1572 holandskými povstalcami. Boje so Španielmi, vtedajšími pánmi Holandska, trvali až do r. 1609. Francúzi ohrozovali holandskú slobodu neskoršie a viac ráz, no Holandsko sa ubránilo aj tomuto náporu.[506]lat. Preto tie slzy.[507]Cornelius Jansenius(1585 — 1638), biskup ypernský, bol duchovným pôvodcom sekty jansenistov (základom im bol jeho spis Augustinus, r. 1640, teda už po Janseniovej smrti, vydaný jeho priateľmi).[508]lat. Nádejní.[509]Na r. 1838 založil nový almanach.Tento úmysel sa neuskutočnil.[510]poľ. Sme bratia jedného slova, buďme i jednej duše a pekelná moc nerozdrví našu národnosť.[511]Chabosť seniorov a zlá vôľa seniorálnych inšpektorov.Senior (lat., starší) je farár, ktorý je na čele cirkevného obvodu, skladajúceho sa z viacerých cirkevných sborov. V tomto senioráte je on duchovnou hlavou a seniorálny dozorca, taktiež volený na presne určený čas, svetskou.[512]Profesora slovenského volí prešporská cirkev.Po Palkovičovi až do napísania Štúrovho životopisu bol vlastne len jeden takýto profesor: Samuel Liška, potom Lenkei (1825 — 1885), ktorý nezáživne prednášal gramatiku starej bibličtiny.[513]Dr. Gottfried Mayr(asi 1800 — 1867), hlavný mestský lekár v Bratislave[514]Na věčně slavných Thermopylách, priesmyku, vedúcom z Tesálie do Helady (starého Grécka). R. 480 pr. n. l. tu padol so štyritisíc Grékmi spartský kráľ Leonidas v hrdinnej obrane priesmyku proti presile Peržanov.[515]Joachim Lelewel(1786 — 1861), poľský historik, odišiel po r. 1831 z vlasti do emigrácie. V knižke Polska odradzająca się (1836) odsúdil poľskú šľachtu a úfal sa znovuzrodeniu Poľska prostriedkom povstania a oslobodenia poľského ľudu.[516]poľ. Znovuzrodenie Poľska.[517]Dr. Juraj Mušicki(1811 — 1887), lekár v Pešti, synovec srbského básnika, biskupa Lukijana Mušického. Podporoval ilýrske hnutie a slovanskú myšlienku.[518]Vuk Stefanović Karadžić(1787 — 1864), srbský spisovateľ, jazykovedec, zberateľ ľudových piesní, zakladateľ novej srbskej literatúry.[519]poľ. Preboha, len pracujte, lebo u vás je to ešte veľmi zle, mohli by ste však už mať viacej vlastných výsledkov. Nechajte tam tých Aristotelov, Platónov! Ľud, ľud, to je to! Pre ľud písať, tým najviac poslúžiš vlasti jeden aj druhý.[520]chorv. Blahoželal.[521]Dr. v. p. p. Dobr.= Draze vážení páni (páni) Dobrodincové[522]Časopis českého Museum, odborný časopis na dobrej úrovni. Vychádzal v Prahe už od r. 1827 štvrťročne.[523]Časopis katolického duchovenstva.Vychádzal od r. 1828 (s prestávkou v r. 1853 — 1860) nielen cez 19. storočie, ale aj neskoršie.[524]Časopis technologický.Vydával ho Jan Svat. Presl. Prvý zväzok vyšiel r. 1839.[525]Krokvychádzal v neurčitých termínoch v r. 1821 — 1840 a zapĺňal ho väčšinou sám Presl, vytváracjúci aj úplnú terminológiu zo všetkých odborov, z ktorých pochádzali články v tomto všenáučnom časopise.[526]Přítel mládeže, ktorý redigoval buditeľ Josef Liboslav Ziegler (1782 — 1846), vychádzal v r. 1823 — 1836.[527]Listy pro polního hospodáře.Správny názov je: Zábavné listy pro polní hospodáře a řemeselníky v Čechách. Tento časopis začal vychádzať r. 1838. Po opätovnej zmene názvu boli z neho od r. 1854 Hospodářské noviny.[528]Jan Vlastimil Pellarpodpísal zákony lýcea v škol. roku 1833/34 ako devätnásťročný. Bol synom ev. učiteľa z Hošťálkova (Morava). Neskoršie bol ev. farárom v Pržne.[529]Ján Bojmír Petrikovič(1816 — 1865), z Kráľovej (pri Radvani), právnik, po skončení štúdií bol u hlavného slúžneho v Banskej Bystrici. Zúčastnil sa aj na slovenskom povstaní.[530]Ján Dalibor Zimáni(1816 — 1886), v škôl. roku 1836/37 podpísal lyceálne zákony. Pochádzal z Dolného Kubína, a hneď v tom istom školskom roku sa stal členom Spoločnosti. R. 1842 bol vychovávateľom v Oravskom Podzámku. R. 1853 sa spomína ako slovenský lekár v Pešti.[531]Ondrej Radoslav Šolc(1814 — 1895), z Nemeckej (dnes Partizánskej) Ľupče, bol na lýceu do konca škol. roku 1837/38. Potom bol teológom vo Viedni a r. 1841 stal sa ev. farárom v Kráľovciach, v Hontianskej.[532]Ján Pettyko, bol rodom z Rovenska[533]Štefan Šubert(1811 — 1888), neskorší verejný notár v Senici[534]Ján Klszák(1804 — 1876), ev. farár v Sobotišti, mal aj nejakú literárnu činnosť (príležitostné kázne, brožúra proti Hurbanovi, články v Evanjeliku r. 1862 — 1864). Tieto veci tiež dokazujú, ako bol v protislovenskom tábore.[535]Michal Elefánt(1816 — 1872), z Asódu (Peštianska), prišiel v škol. roku 1836/37 do Bratislavy. Naposledy bol farárom ev. slovenského sboru v Pešti.[536]Ondrej Solárik(Szollarik) pochádzal z Nemeckej Ľupče. V škol. roku 1836/37 podpísal zákony lýcea ako dvadsaťdvaročný; bol vtedy poslucháčom teológie. R. 1839 bol na teológii vo Viedni a viac sa o ňom nevie.[537]Daniel Kyčka(Kitska, 1814 — 1889) pochádzal z Banskej Štiavnice, odkiaľ prešiel ďalej študovať do Bratislavy. Neskôr bol ev. farárom vo Veľkých Slažanoch a napokon profesorom na Sarvaši.[538]Natanael Motskónyi(Močkoni) bol synom Martina, učiteľa na Babinej (Zvolenská). Keď v škol. roku 1836/37 podpisoval zákony lýcea, bol už dvadsaťdvaročným teológom. Bol potom na teológii vo Viedni.[539]Ján Liptaypochádzal podľa Mokosa zo Spišských Vlách a r. 1842 zapísal sa v Jene. Ján Liptay z Liptovských Vlách sa však zapísal v škol. roku 1836/37 za člena slovenskej Spoločnosti a v škol. roku 1832/33 ten istý ako šestnásťročný podpísal zákony lýcea. Na oboch miestach sa výslovne pomenoval Liptákom. Túto otázku (jeden, či dvaja ľudia rovnakého mena?) bude treba rozriešiť podľa prípadného ďalšieho materiálu.[540]Karol Kellnerz Polomy, z Bratislavy potom odišiel do Jeny, kde sa zapísal na univerzite r. 1838.[541]Pozri tu na str. 100.[542]Zakázanie spoločnosti slovenskej.Miestodržiteľská rada rozhodnutím z 20. septembra 1836 zakázala všetky študentské spoločnosti na školách, takže išlo o všeobecný zákaz a nie, ako by sa zdalo podľa Hurbanovej formulácie, o nejaký špeciálny zákaz, ktorý by bol postihol len bratislavskú slovenskú Spoločnosť ako takú. Ináč zákaz znamenal len zakázanie mena, ale nie činnosti: študenti lýcea už 12. apríla 1837 začali novú činnosť pod menom Ústavu. Činnosť sa skladala z dvoch týždenných hodín praktických a z jednej pre dejiny literatúry. Predsedom Ústavu býval Palkovičov námestník, teda Štúr, a za jeho štúdia v Halle Červenek resp. Škultéty. Podrobnosti o zriadení Ústavu uvádza Ján Francisci vo Vlastnom životopise (1956, 98 a ď.).[543]na homiletických cvičeních(gréc.), kde išlo o skladanie a prednášanie duchovných rečí, kázní budúcich kňazov[544]Od přednosty p. Šimka.Šimko bol ako profesor praktickej teológie vedúcim seminára homiletických cvičení, povedané terajšou terminológiou.[545]lat. Úskočných členov slovanskej spoločnosti, stojacej mimo zákona.[546]Emerich Kraus(1814 — 1888), z Liptovského Mikuláša, od r. 1857 do smrti ev. farár na Mýte pod Ďumbierom, prenasledovaný ako buditeľ pre „panslavizmus“.[547]Z piesne Zochovej: „Veselme se, jonáci, veď sme svobodní žáci“, ktorá však nebola haraburdákom v celosti známa a oni len vytrhnuté daktoré veršíky denunciantským spôsobom žalobne vychytili, ako je to i dnes obyčaj šľachetným špiclíkom maďarónskym činiť proti Slovákom, horliacim za blaho a slobodu svojho národa.[548]Za Cicerony.Ostrý výsmech, lebo Marcus Tullius Cicero (106 — 43 pr. n. l.), štátnik a spisovateľ, bol najslávnejším rímskym rečníkom.[549]To jest 10 grajciarov striebornej mince, akých 6 kúskov činilo l zl. striebra = l zl. 5 kr. r. č. (r. č.= rakúskeho čísla. Hurban tu valorizuje (prepočítava) starý zlatý v striebre na zlatý rakúskeho čísla, ktorý mal o niečo menšiu hodnotu.)[550]Cesta Slováka atď. V Pešti, 1841.[551]„dopisovateľstvo“bolo, ako vidieť, zpravodajstvo, akýsi druh písaných novín[552]Oda u rovu Soběského.Pred Hurbanom ju už bola uverejnila Besídka čtenárská I, 1862, 286. (Básne, 1954, 27 - 30).[553]v propasť… sa rúti, narážka na poľské povstanie z r. 1830, nám už známe[554]Osman= Turek (podľa Osmana, zakladateľa tureckej ríše)[555]Moranaznamenala smrť v predstavách západných Slovanov[556]šlapajú po ní, rozumej Rakúšania, ktorí tiež pomáhali Rusom zlikvidovať poľské povstanie[557]Ján Sobieski(1624 — 1696), ako poľský kráľ Ján III., zvíťazil nad Turkami, obliehajúcimi r. 1683 Viedeň. Pochovaný je v Krakove na Waweli, v hrobke poľských kráľov.[558]starej Austrie= Rakúska[559]V rumích Slovensko!V Básňach, vyd. z r. 1954, str. 38.[560]Smlúva Slováků.(Zo zbierky D. Slobodu od r. 1837. Zväzok 4 pod č. 57. Rukopis.) Hurban nevedel, že text tejto básne priniesla pred ním už Besídka čtenárská I, 1862, 286.[561]Stánice ty Svatoplukovy.Stanitia sa volala posvätná vojenská koruhva baltských Slovanov v Arkóne, v čas mieru uchovávaná v Svantovítovom chráme. Za vojny jej preukazovali božskú úctu a pod ňou mohlo vojsko robiť aj také činy, ktoré sa inak pokladali za bezbožné.[562]vied štátnych, totiž tých, ktoré sa zaoberajú pozorovaním štátu z rôznych stránok jeho povahy (sem patrí napr. politika ako veda, právo, finančná veda, národné hospodárstvo, štatistika).[563]filológie slovanskej(gréc.), jazykovedy[564]Vítejte, bratři(Básne, 1954, 29 — 30). Báseň vyšla tlačou iba u Hurbana, na tomto mieste Štúrovho životopisu.[565]Meče Sámovy.Podľa kronikára Fredegara bol to franský kupec, ktorý prišiel okolo r. 623 medzi Slovanov, zúčastnil sa na ich bojoch proti avarskej nadvláde a stal sa napokon ich kniežaťom. Samo vládol 35 rokov vo veľkej západoslovanskej ríši, zahrnujúcej alpské kraje a možno i české.[566]poľ. Vlasť.[567]maď. Vlasť.[568]Vozduch Tatier mohutných.Hurban, ako jasne vidieť z ďalších riadkov, neoznačuje tým slovom Vysoké Tatry, ale pohorie Malej Fatry okolo Štúrovho rodiska.[569]Vysmál se otcově chudobě.Dumky večerní, zakončenie III. dumky (Štúr ich len číslami označoval). Všetkých päť tu citovaných veršov je odtiaľ (Básne, 1954, 76).[570]„Dumky večerní“,3.[571]Nelkám nad pádem…je citát zo IV. dumky, z ktorej sa nižšie cituje i jej posledný verš (Básne, 1954, 77 a 79).[572]Dumka V.Hurban ju odcitoval celú (Básne, 1954, 80).[573]Nade svatou Nitrou, ktorá bola Štúrovi a jeho družine veľmi sympatická ako (predpokladané) Svätoplukovo a Metodovo sídlo za čias Veľkej Moravy.[574]Slynul sídlem statné rodiny.Cituje sa časť záverečných slov Štúrovej VI. dumky (Básne, 1954, 81).[575]Mária Zayová r. Kalischová(1779 — 1842). Svobodná paní = rodená barónka Kalischová. Jej muž Imrich Zay nebol literárne činný, takže jeho dáta sa nedali vyhľadať.[576]„Květy“, roč. 1839, č. 34, str. 265.[577]Že hovieme komunizmu.Reakcionári čosi zďaleka počuli o tejto novej a pre nich nebezpečnej náuke, takže každého, kto im nebol po chuti ako skutočný alebo domnelý radikál, jednoducho nazvali „komunista“.[578]Dumka jeho ôsma, správne deviata. Hurban cituje len jej záver (Básne, 1954, 86).[579]L. C. č. 36. Dumka 7.[580]Bere se pautník.Aj z tejto dlhšej dumky podáva Hurban len dva úryvky (Básne, 1954, 83 a 84).[581]rus. Hradu slávy.[582]Dvoje čiernych očú devy slovenskej.Nič bližšieho sa nevie o tejto Štúrovej láske. Sám Hurban v liste Danielovi Slobodovi (17. mája 1881) spomína síce nejakú Vilhelmínu, ale ani o tej sa bližšie nevyjadril, a tak nevieme, o koho šlo.[583]Od Špinky a Pospíšila.Václav Špinka bol vedúcim arcibiskupskej tlačiarne v Prahe, kde vyšiel aj Jungmannov Slovník. Medzi nakladateľmi nasledoval podľa významu hneď za Pospíšilom. Jan Hostivít Pospíšil (1785 — 1868), český nakladateľ, majiteľ kníhtlačiarne a kníhkupec v Hradci Králové. Mal i v Prahe kníhtlačiareň a vydal okolo štyristo českých kníh.[584]Škultéty býval stálym rečníkom básní Hollého, ktoré on najdôraznejšie vedel prednášať, skutočne k obdivu i najprísnejších sudcov.[585]Aby byl zkreslen.Jána Hollého portrétoval r. 1841 Friedrich Johann Lieder (1786 — 1850), vtedy bývajúci v Trnave. Reprodukcia tohto obrazu ozdobovala potom tretí zväzok Hollého spisov (1842).[586]Jaromíra.Bol to Ján Jaromír Maier, nám už známy. Dalibor bol Ján Dalibor Zimáni. Bohuslavom rozumel Štúr Bohuša Nosáka (matričné meno: Timotheus Ignác, 1818 — 1877), rodom Tisovana, ktorý bol básnikom, prekladateľom a r. 1845 členom redakcie Štúrových novín. Neskôr bol úradníkom a po vyrovnaní z r. 1867 bol bez zamestnania pri bratovi v Sabinove, kde aj umrel.[587]Na brehoch Sály.Halle je nad Sálou (an der Saale), univerzitu má od r. 1694. Od r. 1817 je s ňou spojená niekdajšia wittenberská univerzita (u Hurbana poslovančene vítobrežská). Dobrosoľ bolo odôvodnené: v Halle sa skutočne dolovala soľ. (Dobrosoľ je ináče len poslovančenie cudzieho miestopisného názvu na spôsob Jána Kollára.)[588]lat. Spolubojovníka.[589]podľa spôsobov bežných Aeskulapov, lekárov. Asklépios (lat. Aesculap) bol u starých Grékov bohom lekárstva, takže zmienka je hodne štipľavá.[590]vedy kameralistické(lat.) pôvodne praktická náuka o správe dvornej (kniežacej, kráľovskej) komory, potom veda o štátnej hospodárskej správe vôbec. Zahrnovala teda nielen národné hospodárstvo, národohospodársku politiku a finančnú vedu, ale aj správnu vedu.[591]Heinrich Leo(1799 — 1878), nemecký historik, univ. prof. v Halle, od r. 1821 vodca cirkevných i politických konzervatívcov[592]Max Duncker(1811 — 1886), za Štúrových čias bol súkromným docentom v Halle. Prednášal filozofiu dejín, pápežské a staroveké dejiny. Neskôr bol univ. profesorom v Tübingen.[593]Richard Röpell(1808 — 1893), vtedy súkromný docent nových dejín. Potom bol univ. profesorom vo Vratislavi a zaoberal sa štúdiom poľských dejín.[594]Johann Eduard Erdmann(1805 — 1892), nemecký filozof, profesor filozofie v Halle, „posledný mohykán“ z Heglovej školy.[595]Julius Schaller(1810 — 1868), univerzitný profesor v Halle[596]hegeliánov, prívržencov Heglovej filozofie. Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 — 1831), profesor filozofie na univerzite v Berlíne, predstaviteľ nemeckej klasickej filozofie; tvorca reakčnej sústavy objektívneho idealizmu. Objaviteľ zákonov dialektiky, ktorú až Marx postavil na vedecký, materialistický základ.[597]Karl August Förster(1784 — 1841), nemecký básnik, učiteľ nemeckej literatúry na vojenskom ústave v Drážďanoch, vynikol najmä ako prekladateľ talianskych klasikov.[598]nem. Vytiahol do boja na okrídlenom koni myšlienky, mal na sebe štít pravdy, mal na sebe brnenie viery.[599]Franz Bopp(1791 — 1867), profesor východných jazykov a všeobecného jazykospytu v Berlíne. Prvý náležite uplatnil v jazykovede porovnávaciu metódu a prvý vedecky dokázal jazykovú príbuznosť indoeurópskych jazykov.[600]August Friedrich Pott(1802 — 1887), profesor všeobecného jazykospytu v Halle, venoval sa najmä porovnávaciemu hláskosloviu v indoeurópskych jazykoch. Štúr bol jeho priamym žiakom, aj si neskôr s ním dopisoval.[601]Immanuel Kant(1724 — 1804), nemecký filozof, univ. profesor v Königsbergu (dnes Kaliningrad). Bol predstavitel nemeckého idealizmu z druhej polovice 18. a začiatku 19. storočia. Usiloval sa zmierovať materializmus s idealizmom a do jedného systému zahrnúť protichodné filozofické smery.[602]August Tholuck(1799 — 1877), profesor teológie na univerzite v Halle. Patril k pietistickému smeru, ale — hoci bol nepriateľom racionalizmu — nestotožňoval sa ani s príkrou ortodoxiou. (Pietizmus zdôrazňoval zbožný život, osobné prežívanie náboženských skutočností a zotieral hranice medzi kazateľmi a laikmi.)[603]Heinrich Guericke(1803 — 1878), nemecký teológ, profesor teológie v Halle, odporca nemeckej cirkevnej únie medzi luteránmi a kalvínmi, prívrženec staroluteránskeho smeru v cirkvi.[604]iba buršovali s buršami(z nem.), odkukali iba vonkajšiu stránku nemeckých „buršenšaftov“, študentských spolkov[605]v kocúrkovskom filisterstve, malomeštiactve (Hurban, ctiteľ Jána Chalupku, rád používal názov „kocúrkovský“ podľa vymedzenia v Chalupkovej známej veselohre Kocúrkovo, 1830.)[606]najmä od r. 1817, totiž od slávností na Wartburgu, pri tristom výročí reformácie. Slávnosti stali sa manifestáciou za slobodu a liberálne tendencie mladých nemohli potlačiť ani vzápätí nasledujúce reakčné policajné opatrenia.[607]Arnold Ruge(1802 — 1880), nemecký novinár a spisovateľ. Hurbanovi nebol sympatický ako predstaviteľ radikálneho liberalizmu.[608]Johannes Ronge(1813 — 1887), nemecký teológ, r. 1845 založil prvý cirkevný sbor tzv. nemeckých katolíkov (oddelili sa od rímskokatolíckej cirkvi, zavrhli všeličo z jej učenia a utvorili si vlastnú demokratickú cirkevnú organizáciu). Štúr a po ňom aj Hurban staval sa proti Rongeho racionalizmu a liberalizmu, ktorý neváhal pribrať do cirkevnej organizácie aj ženy.[609]Ludwig Andreas Feuerbach(1804 — 1872), nemecký materialistický filozof, závažnejší materialista predmarxovských čias, ideológ demokratickej buržoázie[610]enkomiastika(gréc.), chválorečnenie[611]lat. Prisahať na slová učiteľa.[612]Pri pomníku Poniatowského.Knieža Józef Poniatowski (1763 — 1813), synovec posledného poľského kráľa Stanislava Augusta, poľský vojvodca. Bol veliteľom poľského mužstva, s ktorým pomáhal Napoleonovi I. Zahynul vo vlnách rieky Elstery, kryjúc ústup francúzskeho vojska po bitke pri Lipsku. Štúr mu venoval osobitný článok Pomník Poniatowského v Lipsku (Květy VI, 1840, 276 — 7).[613]lat. Onen burič národov[614]lat. Duša sveta.[615]lat. Najbezpečnejšie pôjdeš strednou cestou (Ovidius).[616]bitku národov u Lipska, ktorú prehral Napoleon I., kolos (gréc., obor) korzický, ako ho ďalej Hurban menuje.[617]Ve Vlasku, na ostrově Haiti.Vlašsko je Taliansko, vtedy rozdrobené na malé štátiky, navzájom nevraživé a nástroje v cudzích rukách. Haiti, západoindický ostrov v Amerike, ovládali (od r. 1795 celý) Francúzi. R. 1801 vypuklo povstanie na ostrove a po jeho prechodnom potlačení druhé, takže r. 1803 Francúzi definitívne odtiahli z Haiti. V týchto rokoch boli na ostrove v radoch francúzskeho vojska aj Poliaci.[618]Nabuchodonozora sekvanského.Autor tu prirovnáva Napoleona k pyšnému starovekému babylonskému kráľovi. Sekvana = Seine, pretekajúca Parížom. Je to jej latinské meno.[619]„Všeobecných augšpurských novín.“Hurban prekladá ich názov Allgemeine Zeitung. „Augšburské“ nebolo v ich názve, ale sa im dokladalo na rozlíšenie od iných novín toho istého názvu, vychádzajúcich v Lipsku. Preto sa bežne uvádzajú ako Augsburger Allgemeine Zeitung.[620]sanskrtje druhý tvar staroindického jazyka. Už asi v 6. stor. pr. n. l. bol len jazykom vzdelancov, takže sa umele udržuje pri živote, asi ako latinčina v Európe. Dôležitý je pre porovnávacie štúdium indoeurópskych jazykov.[621]lat. Improvizovane.[622]cestu svoju opísalpod názvom Cesta do Lužíc. (Vykonaná z jara 1839). Priniesol ju Časopis českého Musea XIII, 1839, 464 — 90. Musejník = skrátený populárny názov spomenutého časopisu.[623]akademikov slovenských, vysokoškolských študentov[624]lat. Slovutní.[625]encyklopedistov, francúzskych učencov a filozofov (bolo ich asi 150), ktorí spolupracovali na Diderotovej Encyclopédie (náučnom slovníku v 17 zväzkoch, vychádzal v r. 1750 — 1766). Spájala ich dôvera v rozum, nenávisť k fanatizmu, viera v pokrok spoločnosti a civilizácie. Keďže boli nedôverčiví k pozitívnym náboženstvám, Hurban ich odmietol čo najrozhodnejšie.[626]voltairiánov, prívržencov zásad francúzskeho spisovateľa a filozofa François Marie Aroueta Voltaira (1694 — 1778), najlepšieho historika svojej doby. Hurban ho odmieta pre jeho boj proti vonkajším náboženským znakom (najmä proti katolíckej cirkvi), hoci Voltaire veril v existenciu Boha a odhodlane sa staval na obranu obetí spoločenských predsudkov a justičných omylov.[627]200 zl. víd. č.= vídeňského čísla. Táto mena platila až do 1. novembra 1858, takže jej jeden zlatý činil 8 strieborných groší a 8 pruských pfennigov.[628]jako Ožďany, nepatrná obec blízko Rimavskej Soboty, kde bolo maličké evanjelické gymnázium s dvoma profesormi a nepatrným počtom žiactva. V biednom prostredí, pravda, bolo možno získať len chatrné vedomosti.[629]Poď do Lipska, Roztoku, Erlangy.Hurban uvádza tieto univerzity v Nemecku preto, lebo na ich teologických fakultách vládla ortodoxia, a len tá mu bola prijateľná osobne aj z hľadiska slovenských potrieb.[630]chorv. najazdiť[631]Philipp Konrad Marheinecke(1780 — 1846), nemecký teológ, profesor teológie na univerzite v Berlíne od r. 1811[632]Gottlob Ernst Schulze(1761 — 1833), profesor filozofie v Helmstadte, od r. 1810 na univerzite v Göttingen[633]Eduard Gans(1799 — 1839), profesor práva na univerzite v Berlíne, nemecký právny filozof[634]Heinrich Gustav Hotho(1802 — 1873), od r. 1829 profesor estetiky a dejín umenia na univerzite v Berlíne, patril k Heglovmu smeru vo filozofii[635]Carl Ludwig Michelet(1801 — 1893), nemecký filozof, profesor filozofie na univerzite v Berlíne, patril k ľavici Heglovej školy[636]Hermann Friedrich Hinrichs(1794 — 1861), nemecký filozof prísneho smeru Heglovho, od r. 1824 profesor na univerzite v Halle[637]Johann Emanuel Veith(1788 — 1876), lekár, teológ a odborný spisovateľ nemecký[638]budúcemu tribúnovi(lat.), zástupcovi, predstaviteľovi ľudu[639]nem. Duchovia národov[640]Teodiceou(gréc.-lat.), ospravedlnením (pôv. ospravedlnenie Boha, že sa v stvorenom svete vyskytuje zlo. Je to Leibnizova idealistická filozofická konštrukcia.).[641]Ktorú ovšem, podľa nášho pochopu, Boh nepotrebuje, ktorú však potrebujú ľudia zavedení a oslepení blýskavosťou plytkých, tak ľahko sa povrchnej mysli vštepujúcich raisonementov semitického pokolenia haraburdákov a darmotlachov.[642]lat. a nem. „Ja“[643]hegelingov, heglovcov, prívržencov Heglovej filozofickej školy[644]Johann Friedrich Herbart(1776 — 1841), profesor na univerzite v Göttingen, nemecký filozof, idealista, psychológ a pedagóg.[645]Karl Gottlieb Bretschneider(1776 — 1884), evanjelický teológ, cirkevný spisovateľ, dobrý kazateľ, predný zástupca „racionálneho supranaturalizmu“, v podstate obyčajného racionalizmu.[646]Julius August Ludwig Wegscheider(1771 — 1849), nemecký protestantský teológ, univerzitný profesor v Halle. Jeho hlavné dogmatické dielo vyšlo r. 1815 po latinsky.[647]František Spannagelštudoval teológiu vo Viedni a bol u superintendenta Bilnicu v Bratislave kaplánom. Do konca októbra 1834 bol aj predsedom slovenskej Spoločnosti.[648]Ján Tomkabol ev. kaplánom v Bratislave. Zdá sa, že zmienka o „prednáškach racionalistických“ týka sa jeho kázní, tak ako aj u Spannagla. Greguš sa v svojich filozofických prednáškach pridŕžal tak Herbarta, ako Ševrlay Bretschneidra a Wegscheidra, preto spomenuté mená nemeckých filozofov musíme brať v takejto spojitosti s Gregušom a Ševrlaym.[649]tal. A všetkých ostatných[650]Jernej (Bartolomej) Kopitar(1780 — 1844), úradník viedenskej dvornej knižnice, slovinský slavista, spoluzakladateľ slovanskej filológie.[651]konštruovaný apriori(lat.), vopred (aby sa dostal taký výsledok, aký patričný chce)[652]fenomenológia, rozumej ducha, podľa Hegla, čiže asi to isté, čo sa vyjadruje pojmom psychológie[653]jurisprudencia(lat.), právna veda[654]Jeden z mladších priateľov mojich.Bol to Viliam Pauliny-Tóth. Sám Hurban cituje o tom jeho vyjadrenie v monografii Viliam Pauliny-Tóth a jeho doba (v knihe Súčasníci o Ľudovítovi Štúrovi je citát na str. 154).[655]chorv. S oduševnením[656]blbých empirikov(gréc.), ľudí, ktorí pri svojom zamestnaní berú ohľad len na skúsenosť, takže odmietajú všetko, čo presahuje tento rámec.[657]Michail Nikiforovič Katkov(1818 — 1887), ruský publicista a politik, najprv mierny liberál, potom krajný reakcionár. V sedemdesiatych rokoch 19. storočia mal veľký vplyv na vládu a ruskú školskú správu.[658]Karol Štajerský(1540 — 1590) bol od r. 1564 panovníkom Korutanska a iných tzv. vnútrorakúskych krajín. Jeho otec Ferdinand I. (1503 — 1564) bol od r. 1526 uhorským a českým kráľom. Po ňom nasledoval na tróne syn Maximilián II. (1527 — 1576), reformácii priaznivý. Ferdinand II. (1578 — 1637) panoval od r. 1619 do smrti. Zaňho vypuklo povstanie českých stavov, ktoré bolo začiatkom tridsaťročnej vojny. Matiáš II. (1557 — 1619) panoval po Rudolfovi II. v Uhorsku od r. 1608 a v českých krajinách od r. 1611.[659]Tridentinum, ustanovenia tridentského cirkevného snemu (1545 — 1563), ktorým bola posilnená pápežská moc a zvýšená protireformačná činnosť katolíckej cirkvi.[660]rodiny slovenské, rozumej slovinské[661]Johannes Brenz(1499 — 1570), nemecký reformátor, upravil cirkevné pomery vo Würtembersku. Bol od r. 1553 prepoštom a prvým farárom hlavného kostola v Stuttgarte. Účinkoval v smere prísno luteránskom.[662]Vidz:Třistoletá jubilejní slavnost (Třistoletá jubilejní slavnost…Bol tu súbor troch príspevkov. Hurbanov mal nadpis Konferenční přednáška o „Knize Svornosti“ a jejím velikém významu.) knihy Svornosti, kterou slavila konference pastorální kněží evanj. A. V. Nitranskýchatď., vydaná k napomoženiu štipendia pre slovenských kandidátov, vychádzajúcich na univerzity nemecké. Predáva sa po 50 kr. a je k dostaniu u redakcie „Korouhve“, u seniora nitrianskeho (u seniora nitrianskeho:treba ním rozumieť Jána Lešku (1831 — 1909), plodného spisovateľa a dobrého rečníka) na Brezovej a u spisovateľa týchto riadkov v Hlbokom.[663]Johann Christoph Friedrich Schiller(1759 — 1805), vedľa Goetheho druhý najvýznamnejší nemecký básnik[664]lat. Príbuzenstvo zostupné (syn, vnuk, pravnuk atď.)[665]Velikých Zollernov.Hohenzollerni, už v 12. stor. predná švábska rodina, získali r. 1415 Braniborsko spolu s kurfirstskou hodnosťou. (Patrili medzi siedmich voličov, ktorí volili nemeckého cisára.) Z Braniborska neprestajne rozširovali svoju moc, až sa Fridrich III. stal r. 1701 kráľom v Prusku a konečne Wilhelm I. r. 1871 cisárom obnovenej nemeckej ríše.[666]Prusi siahli… ku filozofii, ku vede.Všetko im bolo len prostriedkom obratnej imperialistickej politiky, čo autor prehliada.[667]Altenstein, vl. Karl Stein(1770 — 1840), pruský štátnik, reorganizoval štátnu správu a upravil pomer škôl k štátu i k obciam (v r. 1817 — 1838 bol ministrom výučby).[668]Helén= Grék[669]Haraburdáctva P. Hostinského.Hurban tým rozumie Kellnerov pokus o svojráznu slovenskú mytológiu (Stará vieronauka slovenská, Pešť 1871, je to len začiatok obšírnej, nedokončenej práce).[670]Fantastických halucinácií Sama Hroboňa.Narážka na jeho básnickú reč, obsahujúcu ťažko rozlúštiteľné symboly. Pre mysticizmus a experimenty sa Hroboňova tvorba vyradila z vplyvu na slovenské čitateľstvo.[671]David Friedrich Strauss(1808 — 1874), nemecký filozofický a teologický spisovateľ; ostro polemizoval proti kresťanským dogmám, preto ho Hurban celkom rozhodne odmieta.[672]Vymiznutých… kmeňov slovanských, lebo polabskí Slovania boli práve tak rozdrobení a nesvorní, ako aj baltickí, a práve tak zanikli v Nemectve, ako i tamtí.[673]Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy. Příspěvek k dějinám písemníctva československého.Napsal Jaroslav Vlček. V Praze. Nákladem Slavíka a Borového. 1881. V knihovni československé. Redaktor Rudolf Pokorný. Díl II., 102. Pán Vlček chce nasilu nám Darwina,[673]Voltaira a materializmus západnícky pod cukríkmi vedy chutnými spraviť. Ľutujeme čestného inak mladíka, keď myslí, že tým kresťanskému národu slovenskému poslúži. I jemu i tomuto lepšie by poslúžili štúdiá Štúrove.[673673]Charles Robert Darwin(1809 — 1882), anglický biológ, zakladateľ známej vývojovej teórie, ktorá zreformovala biológiu a vplývala aj na rad iných vied.[675]gréc. Bohorúhania[676]gréc. predovšetkým[677]Keby Samo Chalupka vyhľadal… onen list, ktorý sa zrejme nezachoval (nie je ani v I., ani v II. zväzku Listov Ľudovíta Štúra).[678]Ernest Renan(1823 — 1892), francúzsky filozof, historik a spisovateľ. Podával výsledky biblickej kritiky veľmi prístupným spôsobom, takže chápeme bojovný postoj Hurbanov proti nemu.[679]lat. cechu[680]Až to zvětralé, nemožné stavení se zbortí.O desať rokov neskôr, v Dejinách literatúry slovenskej (1890), Jaroslav Vlček už inak hodnotil výsledky Štúrovej školy. Litera na Slovensku… bola dielom veľmi mladého, sotva dvadsaťročného človeka, ktorý vo všeličom pozmenil svoje náhľady.[681]Michal Czajkowski(1808 — 1886), poľský spisovateľ s veľmi pohnutým životom, beletrista, ktorý zaujímal sympatické stanovisko k Ukrajine a jej pamiatkam. V češtine vyšli všetky jeho významnejšie práce (po časopisoch alebo knižne). Štúrovci ho tiež mali radi. Jeho Powieści kozackie vyšli r. 1837.[682]nem. Nečítali ste ešte nič takého čerstvého a pôvodného.[683]Therese Albertine Louise Robinson rod. von Jacob(1797 — 1870), americko-nemecká spisovateľka. Okrem beletrie zaoberala sa historickými, literárnymi a jazykovednými štúdiami, najmä slovanských jazykov (v detstve sa dostala s otcom, univerzitným profesorom, do Ruska).[684]nem. Srbské ľudové piesne, v metrickom preklade a s historickým úvodom od Talvj.[685]Výsledok týchto konverzáciíbol Štúrov príspevok Písně Srbů (Květy VI, je to str. 53 — 54 ich XIV. prílohy).[686]Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten(nem.), Dejiny slovanského jazyka a literatúry podľa všetkých nárečí. Dielo vyšlo r. 1826 v Budíne.[687]Hludwingvlastne Chlodovech (481 — 511), kráľ Frankov. Panoval najprv len nad časťou Frankov, germánskeho národa, ale postupne násilne poodstraňoval kmeňových kráľov, takže zjednotil všetkých Frankov pod svojou vládou.[688]Cornelius Tacitus, rímsky dejepisec, jeden z najväčších svetových historikov. Jeho spis o Germánii je hlavným prameňom známosti starovekých pomerov v tejto časti Európy.[689]Simonistek u Francouzů, zrejme prívrženkýň saint-simonizmu, utopického socializmu začiatkom 19. storočia.[690]Lady Rosine Bulwer(1807 — 1802), rozsobášená žena známeho románopisca Edwarda Lytton-Bulwera (1805 — 1873). Napísala niekoľko románov, dokazujúcich jej nadanie, lenže sú výstredné a fantastické.[691]talmi-zlata(franc.), nepravého zlata, napodobeniny (pochádza od mena franc. továrnika Tallois)[692]pri konvente kežmarskom, rozumej miestneho sboru, ktorý rozhodoval o obsadzovaní profesorských miest[693]Já na Vaši břetislavskou stolici… vystoupím.Pravda, nestal sa na nej profesorom, ale iba námestníkom profesora Palkoviča.[694]Pass si konati můžeš do Nemecké země.Škultéty zostal v Bratislave až do jari r. 1841, vtedy sa totiž stal Jozeffyho kaplánom v Tisovci. Na štúdiá do Nemecka sa potom už ani nedostal.[695]Dobrovského Institutiones…Dielo vyšlo vo Viedni r. 1822.[696]lat. Základy starého nárečia[697]Michal Wiszniewski, Historya literatury polskiej, I — X. Dielo vyšlo v Krakove v r. 1840 — 1857. Štúr vedel o vychádzaní diela asi z poľských časopisov.[698]Ján Benedicty(1799 — 1847), buditeľ, bol od r. 1819 do smrti profesorom kežmarského ev. lýcea. Jeho rektorom (riaditeľom) bol viac ráz, bol ním i v škol. roku 1840/41.[699]Ondrej Bodickýbol v tom istom roku už farárom na Sennom, takže zmienka v Škultétyho liste o ňom bola len kombináciou mladého buditeľa[700]Karol Kellner, už známy, bol v Ožďanoch profesorom v r. 1840 — 1843[701]Samuel Lörincsékbol profesorom teológie v Kežmarku, odkiaľ išiel r. 1845 za farára na Lovinobaňu, do Novohradskej.[702]bornírovaní tupoumci(z nem.), obmedzení, zadebnení[703]Jonatan Dobroslav Čipkay(1819 — 1861), buditeľ (činný bol i literárne), neskoršie bol ev. farárom v Drienčanoch.[704]Ondrej Javor(1818 — 1878), buditeľ, neskorší ev. farár v Očovej, vo Zvolenskej[705]„Susedy Slávy“, je to Kollárov výraz zo Slávy dcery[706]Václav Kliment Klicpera(1792 — 1859), český spisovateľ (veselohry a frašky), bol od r. 1819 humanitným profesorom v Hradci Královej.[707]Josef Chmela(1793 — 1847), profesor, usilovný, hoci nepôvodný literát, Klicperov priateľ.[708]Nešťastne zo schodov.Prípad sa stal 16. septembra 1840. Štúr, ako sám písal neskoršie, padol cez celé poschodie. Pochrámal si pravú ruku, takže musel zostať u hostiteľov Pospíšilovcov.[709]Mária Pospíšilová, keď sa Štúr s ňou rozišiel, aby sa nehatene mohol venovať národnej práci, vydala sa r. 1845 za lekára do Rýmařova. Umrela r. 1876 a v manželstve, ako sa hovorí, bola šťastná.[710]Jaroslav Pospíšil(vlastne Jan, ako i otec, 1812 — 1889), prevzal koncom r. 1842 otcovu pražskú kníhtlačiareň. Bol tiež plodným nakladateľom a pracoval aj literárne.[711]Boleslav Jablonský(vlastným menom Karel Eugen Tupý, 1813 — 1881), vtedy teológ premonštrátského kláštora v Prahe. Neskoršie prepošt v premonštrátskom kláštore vo Zwierzyńci pri Krakove, český spisovateľ a básnik.[712]Holubice smutná zletovala kraje.Je to začiatok druhej básne (spolu sú tri), ktorú Štúr zaradil medziKrakovjáky(Básne, 1954, 49).[713]Ach, vy lesy, pusté lesy.Báseň s týmto začiatkom má nadpis Smutek (Básne, 1954, 120).[714]Zapomni, drahá, zapomni jinocha.Názov tejto básne, ktorú Hurban podáva celú, je Rozžehnání (Básne, 1954, 125 — 126). — Meno Boleslav Záhorský si Štúr zvolil podľa Boleslava Jablonského, ktorého očarila tá istá deva.[715]V úvodnom článku novín svojich.Bol to Štúrov článok Život domáci a pospolitý (Slov. nár. noviny I, 1845, č. 25, str. 98). Hurban odpovedal Štúrovi v článku Slovensko a jeho život literárny.[716]„Na poli domácnosti slovenskej vychválená spevavosť Slovákov zavčasu zakorenila,“ písal ja, „a ako balzam a silné korenie ich života až do našich dní pri nich zachovala sa. Každá dolina, každé mestečko a dedina má svoje piesne a spevy. U Slovákov je všetko spevom oslávené, ľan i čerešienka, lipka i potôčik, záhradka a záhončok, hora i dolina, prievoz s prievozníkom, kukulienka s hrdličkou, kostolík so zámkom, jeleň so sokolom, šťastie a bôľ lásky. Slovom všetko okolie Slováka žije v piesňach jeho, i celá doterajšia lyrika národná z hľadiska lásky život svoj berie a prijíma. Pravda, že i táto povaha neušla posmechu, sú čo vravia s úsmeškom, že Slovák nič nerobí, iba spieva; pravda, že i z našich mužov jeden rozmrzel sa na piesne slovenské a povedal hypochondricky: „Či sa ustavične, ale ustavične nespieva len o láske, o ženbe, o pohrabe, že človek až zunuje?“ (Citácia to bez udania mena z úvodného článku Štúrovho.) „No medzitým my — hovorím na to ja — chovajúc inú mienku i o týchto piesňach slovenských, tu iba to riecť môžeme, že život je obsah piesní národných, či ony znejú o láske a ženbe, či o dačom inom. Kde však život rodinný v takom svetle je vyvinutý ako u Slovákov, tam tieto písané sú zlaté pamiatky čistočného života národa. Vytri tieto piesne a vytrieš cudnosť z národa, prestať oslavovať lásku a manželstvo kresťanské a rozostavovať pomôžeš bordely po mestečkách a dedinách, tak ako ich vidíme po velikých mestách nabudované, z ktorých piesne o láske a ženbe dávno vysťahovali sa.“ (Slovenské pohľady, Starý beh, I, 1, str. 23.)[717]my stretneme sa ešte raz s týmto bôžikom, lásky totiž. Malo tak byť pri zmienke o Adele Ostroluckej, ale Hurban neprišiel až potiaľ v Štúrovom životopise. Pravda, treba mať na mysli, že i „v poslednom svojom pokušení“ Štúr „nezvratným zostal“ len preto, lebo Adelka umrela r. 1853. Inak by sa bol tento posledný ľúbostný román zakončil azda románovo, totiž manželstvom.[718]Dňa 10. septembra 1840, vtedy povedal totiž Zay ako novozvolený generálny dozorca svoju nástupnú reč.[719]i pod zákonom, bol to zákonný článok XVI. z roku 1790/91[720]lat. Tak.[721]lat. Správne.[722]Romanů, Rumunov.Hurban zrejme cituje z príležitostnej tlače, ktorá hneď r. 1840 priniesla v preklade v bibličtine Zayovu celú nástupnú reč.[723]Grófovi bučanskému.Zay býval zväčša na svojom majetku v Bučanoch (pri Trnave).[724]Stolično-kongregacionálnych.V stoličných kongregáciách, ako sa latinsky volali zhromaždenia jednotlivých stolíc, pred r. 1848 zasadali len zemani. Slovenskí zemani už v tom čase naplno veslovali do maďarských vôd, keďže sa chceli pre zachovanie svojich stavovských výsad aj rečove prispôsobiť maďarskej šľachte.[725]s takýmto obrom filištínskym, ktorého bolo možno tak ľahko poraziť, ako Dávid porazil biblického obra Goliáša.[726]Palkovič v predmluve k druhému dielu „Tatranky“, zväzku 1. zo dňa 18. mája 1841 toto píše o pomere tomto: „Hlavním pomocníkem při vydání tohoto svazku byl vydavatelovi jeho bývalý střídník, vysoceučený p. Ludvík Štúr, velmi umělý, horlivý a přičinlivý mladý Slovan, rodem ze Zay-Uhrovce, trenčanské stolice, kterýž dva roky v Hále na učení pobyv, minulého podzimku sem se navrátil a již i z nejednoho dobrého článku ve Květech, v Muzeovníku, ve Vlastimilu (Ve Vlastimilu.V tomto českom časopise mal Štúr r. 1841 v II. a III. zväzku prvého ročníka vytlačený príspevok Určení Ruska v ohledu na Asii. (Str. 99 — 123 a str. 217 — 238.)) a j. vytištěných vůbec známý.“[727]Hrozivý list na brata Ľudovítovho.Text listu podávam ďalej v úplnom preklade, keďže Hurban tento aj nasledujúce listy podáva skôr v parafráze, prípadne len vo voľnom preklade.[728]Ešte len štyri týždne staré bolo generálne inšpektorstvo Zayho, a už takto terorizoval mladého učenca slovanského tento veľmož slovenský. Aby zostal pamätník na smutné počiatky haraburdáctva maďarónskeho, kladiem tu celý ten list v jeho baroknej pôvodine: „Clarissimo ac Doctissimo Domino Carolo Stúr, J. Gymnasii Modrensis ev. aug. Conf. Professori ac Rectori p. t. mihi colendo. Bucsányban Oct. 8án 1840. Clarissime Rector ac Professor mini colende! Innotuit mihi, quod Claritatis Vestrae Hala redux D. frater in eo adlaboret, ut Slavicae linguae Cathedra in Lyceo posoniensi erigatur. Hic non in respectum summenda privata mea opinio, ast spiritus et clarus tenor legum patriarum, desideriis fulcitus regiminis atque altioribus ordinibus, in quorum nexu, non tantum similis cathedrae erectio non promoveretur, ast erecta mox sufferetur, at superioritas eandem admilleus, responsionis oneri subsiceretur, in erigentes strenne investigaretur. Doleret certe, si conatus illi altiori loco delationem subirent, et mihi, vel alio strenna investigatio imponeretur, cujusquamvis bene sciam Slavicae linguae culturam unicum esse conatuum finem, inamoenae, nefors triste essent sequellae, at omnem in casum Cathedrae illius instantanea sublatio. Agrumentationes hic nihil opitulantur, legum tenor est clarus, altiores intentiones his innixae, et si claritatibus Vestris non, mihi tamen perbene sunt notae. Praetermitto ad idem resultatum ducentes alias sinistras sequellas, nempe, publice manifestandum jurisdictionum (I Cottum) et publicae opinionis resensum, qui se non tantum in congregationibus, sed etiam facillime in comitiis ipsis post celebrandis manifestare posset, et qui non tantum Claritatis Vestrae fratrem, certe eximn ingenii virum, sed etiam Lyceum Posoniense, Districtum, et integrum ev. aug. conf. coetum compromittere posset, et animos fratrum reformatorum jam conciliatos novitus abalienabit. Verbo erectio Cathedrae Slavicae in regno Hungariae altiori loco nunquam admittetur, et, dato non concesso, admissa, ex omni parte impugnata ruere deberet, et structores una moraliter immolaret. Haec ad amicas aures exoneravi, prout aliud, conscientiam meam Potuissem, qua Generalis Inspector breviter et energice opinionem meam depromere, ast proposui, prius qua Carolus Zay Claritates Vestras, quas certe sincere aestimo, ad sequelas conatuum attentas reddere. Amice svadeo, quod si, ut audire licet, Claritatis Vestrae D. frater culturae linguae Slavicae semet devoverit, in ditionibus haereditariis adplicationem impetrare intendat, quod eidem certe succedet, hic, si a proposito hand desistat, eidem fortuna secunda vix erit. Qui singulari cum cultu sum Claritatis Vestrae obligatissimus servus Carolus Comes Zay.“ (Doslovné znenie listu v preklade:P. T. slovutnému a vysokoučenému, mne váženému pánovi Karolovi Štúrovi, profesorovi a riaditeľovi povestného modranského evanjelického gymnázia. V Bučanoch 8. októbra 1840. Slovutný, mne vážený riaditeľ a profesor! Dozvedel som sa, že pán brat Vašej slovutnosti, vracajúci sa z Halle, o to sa snaží, zriadiť na bratislavskom lýceu katedru slovanskej reči. Tu sa nemá brať ohľad na moju súkromnú mienku, ale na ducha a jasný zmysel krajinských zákonov, opierajúci sa o želania vlády, ako aj vyšších stavov, podľa ktorých nielenže by sa nenapomáhalo zriadenie podobnej katedry, ale keby aj bola zriadená, čoskoro by sa musela zrušiť a vrchnosť, ktorá by ju povolila, vystavila by sa ťažkej zodpovednosti a proti zakladateľom by sa prísne zakročilo. Isteže by bolo žalostné, keby sa tieto úsilia udali na vyššom mieste a mne alebo niekomu inému by bolo zverené vyšetrovanie, hoci dobre viem, že jediným cieľom týchto snáh je vzdelávať slovanskú reč, jednako následky toho by boli neutešené, ba azda smutné, ale v každom prípade výsledkom by bolo zrušenie tejto katedry. Dokazovanie by tu nič nepomáhalo, zmysel zákonov je jasný a vyššie nariadenia, o ne sa opierajúce, keď aj nie Vašim slovutnostiam, ale mne sú veľmi dobre známe. Nespomínam ani iné nešťastné následky, vedúce k tomuto výsledku, totiž to, že by sa mohla verejne prejaviť nevôľa právomocností (slávnych stolíc) a verejnej mienky, ktorá by sa mohla manifestovať nielen v stoličných zhromaždeniach, ale veľmi ľahko aj na čoskoro nastávajúcom krajinskom sneme. Ona by mohla do zlého svetla postaviť nielen brata Vašej slovutnosti, muža zaiste nevšedného nadania, ale aj bratislavské lýceum, dištrikt, aj evanjelickú augsb. vyznania cirkev ako celok, a poznova by odcudzila mysle bratov kalvínov, s nami už upokojených. Slovom, zriadenie slovanskej katedry v uhorskom kráľovstve nikdy nebude vyšším miestom povolené, a pripusťme, že by sa aj povolila, musela by podľahnúť útokom zo všetkých strán a zároveň by mravne zabila aj svojich pôvodcov. Týmto som si uľavil ako voči priateľom, tak aj voči svojmu svedomiu. Bol by som síce mohol ako generálny dozorca skrátka a rázne prejaviť svoju mienku, rozhodol som sa však najprv ako Karol Zay Vaše slovutnosti, ktoré si skutočne úprimne vážim, upozorniť na následky tých úsilí. Radím priateľsky, ak by sa, ako počúvam, pán brat Vašej slovutnosti bol zasvätil vzdelávaniu slovanskej reči, aby sa snažil si nájsť miesto v dedičných krajinách, čo sa mu tam iste podarí. Tu, akže neodstúpi od svojho úmyslu, sotva vyhne neprajnému osudu. Osobitnou úctou Vašej slovutnosti zvlášť zaviazaný služobník Karol gróf Zay.)[729]Augšpurgerka, rozumej Allgemeine Zeitung(augsburské noviny, už oboznámené)[730]Code Napoleon(franc.), Napoleonov zákonník, novší a pokrokovejší ako predchádzajúce zákony, ktoré platili na tom území do jeho uvedenia.[731]I jury počíta sa.Hurban tu uvádza meno porotného súdu po anglicky.[732]Znenie listu v preklade:Najvznešenejšiemu pánovi, pánovi Karolovi grófovi Zayovi z Csömöru, dedičnému pánovi Zay-Uhrovca, komorníkovi Jeho cisársko-kráľovského apoštolského Veličenstva, ako aj generálnemu dozorcovi evanj. aug. vyzn. cirkví a škôl v slávnom Uhorskom kráľovstve (p. t.), pánovi mnou najhlbšie ctenému.Nikdy som nemal v úmysle zakladať nejakú novú katedru slovanskej reči na slávnom bratislavskom lýceu, lež na dávno založenú a našimi úradmi, najmä aj naším slávnym dištriktuálnym konventom potvrdenú katedru vystúpiť ako suplent alebo adjunkt pána Palkoviča, ktorého tlačí jeho staroba, takže pre ňu nemôže náležite zastávať úradnou autoritou mu zverený úrad. Keďže som práve teraz po návrate z Nemecka bez zamestnania, chcel som na ňu vystúpiť s tým statočným úmyslom, aby som v tomto postavení za nejaký čas mohol podľa svojich síl niečím prispieť na všeobecný rozkvet našej drahej spoločnej vlasti, Uhorska, ktorý rozkvet podľa môjho presvedčenia veru je nie možný bez toho, aby aj slovanská časť našej vlasti nevykročila na dráhu vzdelanosti, ktorú šľachetný maďarský národ práve teraz tak nádejne nastúpil. Pred polštvrta rokom pán Palkovič pre svoju starobu požiadal slávny dištriktuálny konvent, aby mu povolil mať suplenta, a konvent s ohľadom na opodstatnenosť žiadosti mu to ako riadnemu profesorovi aj povolil. Tým cieľom sa slávny bratislavský profesorský sbor zišiel ako komisia, vyslaná slávnym dištriktuálnym konventom, ktorá ma hneď vymenovala pánu Palkovičovi za adjunkta. Toto miesto som zastával poldruha roka a okrem toho mal som za príjemnú povinnosť prednášať gréčtinu spolu s inými predmetmi na gymnáziu ako zástupca pánov profesorov. Keď som však odišiel do Nemecka, aby som sa venoval vedám, tým bola moja funkcia na dva roky prerušená. Po svojom návrate, keď aj pán Palkovič prejavil želanie mať ma vedľa seba v mojej predošlej funkcii, chcel som byť dosadený na svoje miesto, aby som, ako som už podotkol, mohol vykonať niečo užitočného pre našu vlasť a pretože nemám poruke nijaké iné zamestnanie. Mám pevnú nádej, že Vaša grófska Milosť po uvážení predostretých okolností neodoprie mi svoj vysoký súhlas. Jediným cieľom slovanskej katedry v Bratislave je: budúcich učiteľov dôkladne oboznámiť s rečou, v ktorej raz budú ľud vyučovať, keďže bez jej dôkladnej znalosti nie je možné uskutočniť vznešené učiteľské poslanie. Skoro celý náš dištrikt skladá sa takmer z čistoslovanských sborov, a preto sa mi zdá byť potrebným, aby mal na svojom jedinom lýceu katedru tejto reči. — Tiež sa úfam, že naši milí spoluobčania Maďari nebudú mať nič proti tomu, keď im bude známe skutočné poslanie tohto ústavu, ktorým predsa nie je nič iného, ako napomáhanie vzdelanosti, humanity v našej milovanej vlasti. Naša drahá vlasť, pre ktorú sme so svojimi šľachetnými maďarskými spoluobčanmi svorne prinášali obete každého druhu, a aj naďalej za všetkých okolností podľa svojich síl prinášať chceme, neuprie svojim dietkam to najšľachetnejšie, najkrajšie, čo humanita pokladá za svoje, totiž vzdelanie, ba — ako veríme — bude napomáhať humánne úsilie svojich detí prostredníctvom svojich šľachetných hodnostárov. Veď bolo a je stále jednou z požehnaných základných zásad našej otcovskej vlády rovnako napomáhať vzdelávanie všetkých národov, ktoré jej zverila prozreteľnosť, a zachovávať národnosti. V tomto zmysle sa naša otcovská vláda bola vyslovila v svojich milostivých, na sneme vyjadrených rozhodnutiach, a nedávno aj v milostivom mandáte, v ktorom síce boli zakázané dovtedajšie spoločnosti pre vzdelávame materinských rečí na evanjelických lýceách, ale zároveň úsiliu o dokonalé osvojenie si materinských rečí, najmä aj slovanskej, dostala sa pochvala a schválenie. Ja teda s dôverou pozerám na našu otcovskú vládu, že verná svojim základným zásadám schváli slovanskú katedru po podanom oboznámení s jej čistým zámerom. Myslím, že záverom treba podotknúť ešte jednu vec.Sú niektorí ľudia, ktorých vedie čistá láska k vlasti a pre ňu majú obavy, že by sa štúdiom slovanskej reči a napomáhaním vzdelania slovanského národa nahrávalo istým cudzím vplyvom. Neuznávam v tejto obave čistú lásku k vlasti, ale som čím najúprimnejšie presvedčený o opaku. Hovorím ako ten, ktorý neskrýva svoje presvedčenie, aj keby mu ono privodilo zato nepríjemnosti. Nikdy nie sú národné sympatie také mocné, ako sú duchovné, a s nimi ruka v ruke idúce hmotné záujmy národa. Ony sú skutočnými vzpruhami všetkých národných prejavov a všetkých národných počinov. Považujem za potrebné vysloviť toto presvedčenie po starostlivej úvahe o politickom živote národov. Dejiny nám na to dávajú nesčíselné príklady. Maloázijskí Gréci, Peržanmi utláčaní, obracali sa s prosbou o pomoc na svojich európskych bratov; boli by sa však zo všetkých síl opreli proti ich nadvláde, nech im Peržania nesiahnu na ich duchovné a hmotné záujmy. Rýnsko-pruské provincie sú veľmi oddané Francúzsku, nech aj proti tomu augsburské Všeobecné noviny čokoľvek hovoria, lebo okrem toho, že majú to isté náboženstvo ako aj Francúzi, majú pred inými nemeckými štátmi rôzne politické a obchodné výhody, ktoré im zabezpečuje Napoleonov zákonník, ako napr. porotu. Národnosť, totožná so všetkými ostatnými Nemcami, nijako im neprekáža mať sympatie ku Francúzsku. Je to večný prirodzený zákon, že si človek najväčšmi cení svoj duchovný blahobyt a že mu dáva prednosť pred akýmikoľvek národnými sympatiami.Napokon čo najsrdečnejšie ďakujem Vašej grófskej Milosti za tú, ako som z hĺbky srdca presvedčený dobre mienenú radu, aby som sa vysťahoval do iných dedičných krajín, akže sa chcem zaoberať vzdelávaním slovanskej reči. Vaše grófske Milosti, spolu s milostivým predchodcom blahej pamäti, preukázali toľko dobrého mojim príbuzným, že by som už pre povďačnosť ani na chvíľku neváhal poslúchnuť Váš pokyn, prišiel som však so statočným úmyslom verne slúžiť svojej milej vlasti a niečo osožného jej preukázať. Súc si povedomý svojho statočného úmyslu, ponúkam našej vlasti svoje služby v úfnosti, že keď aj nie hneď, ale neskôr uzná moju snahu a po zásluhe ju ocení. Akže by ma zájsť malo niečo nepríjemného, čo viac zlého, nič viac by som neurobil, nič viac nevytrpel, než čo vyžaduje to najšľachetnejšie v humanite, totiž vzdelávanie národa. Toto je tá cesta, ktorou kráčali všetci tí, ktorí priložili ruku k dielu ľudskosti a na ňu ja chcem s božou pomocou v plnom vedomí smelo nastúpiť.Keď znova prosím o láskavú dobroprajnosť Vašu grófsku Milosť, odporúčajúc sa do ďalšej vzácnej priazne zostávam Vašej grófskej Milosti nejponíženejší služobník Ľudovít Štúr.[733]Keby Poľska ešte samostatná stála.Zayovo rozumovanie v tomto liste, písanom Štúrovi, sa až veľmi ponáša na jeho vývody v liste, upravenom na profesorov levočského lýcea. Jeho kuriózne dôvodenia rozobral a náležitou iróniou vyšľahal Ján Chalupka v brožúre Schreiben… (List).[734]Celá táto táranina Zayho nie je hodna odpovede, ako i Štúrovi neslúžila k inému, ako k dokonalému vyliečeniu ho z jeho optimizmu, ktorým nasilu seba samého presvedčiť chcel o statočnosti rytierskej a zdravom rozume tohoto slovenského velikáša. Aké mĺkve sú to náhľady vidno, i z posledného pasusu, kde o samostatnosti živlu maďarského hovorí, keď známa je vec, že Maďari za prvej doby len so Slovákmi proti Nemcom a s Nemcami zase proti Slovákom, potom s Turkami proti Rakúšanom, najnovšie s Rakúšanmi proti Slovanom operovali a operujú! Nemeckú ale kultúru pliesť do záujmov maďarizmu je blbstvo. Viď boj proti nemeckému divadlu[734]a príslovie „mégis hunczut a nemet.“ (maď. Nemec je predsa len prefíkanec.) No a tá zemepisná poloha! Tá len ešte maďarizmu pomôže! Tie potoky z tých hôr slovansko-románskych ich dnes zajtra vytopia ako sysľov![734734]vidz boj proti nemeckému divadlu, peštianskemu[736]Za Ľudvíkom XIV.(1638 — 1715), francúzskym kráľom v r. 1643 — 1715. Jeho výrok, že už nieto viac Pyrenejí, týka sa španielskeho dedičstva, lebo kráľ tejto vtedy ešte svetovej ríše, Karol II. (zomrel r. 1700), ustanovil ako bezdetný za svojho nástupcu Ľudvikovho vnuka Filipa z Anjou. O španielske dedičstvo povstala dlhá vojna, skončená až r. 1713 mierom v Utrechte. Ľudvíkov vnuk síce zostal španielskym kráľom, ale veľká časť ríše pripadla iným panovníkom.[737]franc. Nieto viac Pyrenejí, nieto viac Karpát.[738]franc. Od vznešeného ku smiešnemu je len krok.[739]lat. Uľahčil som svojmu svedomiu.[740]Znenie listu v preklade:Bučany 31. októbra 1840. Milý Štúr! Keď som prečítal Vás list z 25. októbra, mimovoľne sa mi natiskla myšlienka: je to predsa len škoda, že taký nadaný mladý človek zvolil si najnepriaznivejšie javisko na vykonanie svojej hlavnej životnej úlohy, a tak podaromnici zmrhá čas a sily. Však konečný cieľ sám osebe mohol by za iných pomerov byť chvályhodný, lenže v krajine, kde sa začínajú tak mocne rozvíjať politická a náboženská sloboda, duch pospolitosti, národná reč — niečomu takému sa nemôže dariť. Slovanská reč ako národná reč nie je už viacej rečou slobody a protestantizmu, jej rozvoj sa teda môže medzi ne obe vtierať len ako rušivý prvok. Nechcem opakovať, čo som už častejšie verejne povedal — ani mienku voľnej Európy, preto sa obmedzím len na Vami nadhodený cieľ zriadenia slovanskej katedry v Bratislave: totiž dôkladne oboznámiť budúcich učiteľov s rečou, v ktorej raz majú poúčať ľud a napomáhať vzdelanosť a humanitu.Verím, že terajší stupeň vzdelávania slovanskej reči by stačil a postačí vštepovať zmysel pre náboženstvo, pre vlasť, hodnotenie ľudí, konštitučnú slobodu, pre vernosť k panovníkovi a že etymologické bádania všetko toto sotva viac pomôžu upevniť v srdciach ľudu. Čo sa však týka napomáhania vzdelanosti, humanity: ohľadom toho s Vašim dovolením poviem, že dosiaľ sme síce boli utisnutí na Nemcov, ale nikdy sme neboli, ani nebudeme utisnutí na našich slovanských bratov.V každom odvetví, najmä v učiteľskom povolaní, možno pracovať za záujmy ľudskosti, tie sa neobmedzujú na slovanskú katedru. Ak to, milý Štúr, čo som tu len v niekoľkých hlavných črtách nadhodil, pokojne uvážite, musíte prísť k presvedčeniu, že v tejto krajine v každej inej, len nie práve v tejto oblasti môžete požehnane účinkovať na prospech svojich spolubratov a najmä svojich súvercov. Ale dajme tomu — čo ja nepripúšťam — že by ste aj dosiahli svoj najbližší cieľ, Vaša úradná existencia by bola zabezpečená iba z dneska na zajtra, a teda potom, ako aj teraz, práca a námaha by boli stratené. Vašou povinnosťou je pracovať za vieru a vlasť, za Maďarstvo, a nie rozmárniť svoje krásne nadanie v jazykovednom bádaní, aby ste sa, doň pohrúžený, napokon spolu s mnohými inými, aj keď dobromyseľnými, zobudili na plieskanie kančuky.Keby tu bolo ešte mocné a samostatné Poľsko, dalo by sa hovoriť o šírení slovanskej reči, alebo, ako sa to teraz s obľubou nazýva, jej kultúry. Keďže však táto vysunutá pevnosť európskej inteligencie a slobody padla a náboženské, rečové a konštitučné hranice stoja tu dokaličené ako pamätník krásnej minulosti, zároveň však aj ako varovné znamenie s výstrahou pre budúcnosť, prišiel rad na Uhorsko pochopiť túto svetohistorickú chvíľu a nastúpiť na miesto Poľska. Dopomáha mu k tomu aj samostatný živel Maďarstva, nemecká kultúra, ako aj jeho zemepisná poloha. Aby sa mohla vykonať táto veľká úloha, je predovšetkým potrebné vystríhať sa akýchkoľvek, čo aj najvzdialenejších stykov s oným mocným nepriateľským živlom a jeho nevedomých nositeľov, uhorských Slovanov, treba pomaďarčiť. Ak sa to zmešká, čoskoro bude môcť aj cár zvolať ako Ľudovít XIV., nie síce „nieto už Pyrenejí“, ale „nieto už Karpát“, a potom nám už nič iné nezostáva, len sa rozlúčiť s kultúrou, slobodou, protestantizmom.Kto toto nechápe, nechce to pochopiť. Ale nech je už akokoľvek, verní zástancovia inteligencie, duchovného pokroku, a na ich čele protestanti, nikdy neobetujú veľké záujmy ľudstva nijakému subjektívnemu záujmu, najmenej však etymologickým bádaniam a jazykovedným cvičeniam, a nebudú podporovať káru šírenia ruskopravoslávneho živlu. Aj keby toto všetko podporovatelia uhorského Slovanstva vyhlasovali za číry výmysel, alebo ho dobromyseľne za niečo takého pokladajú, jednako je najsvätejšia povinnosť tých, ktorí sú bližšie oboznámení s politickými pomermi, a majú pred očami nielen záujmy protestantizmu, ale aj záujmy ľudskej všeobecnej kultúry a inteligencie, aby boli na stráži a nedali sa ani peknými slovami učičíkať, ani nejakým prejavom moci sa nedali zastrašiť, lež musia s celou účinnosťou pracovať za veľký cieľ a Uhorsko pomaďarčiť. Toto hovorí Zay Štúrovi, na dôkaz toho, že si váži jeho hlavu i srdce, a odvolávajúc sa na oboje, želá si ich presvedčiť. Ak sa to nepodarí, tak ho priateľsky vystríhal ako statočný, úprimný muž, prenechávajúc konventu a ostatným úradom, aby konali svoju povinnosť v duchu zákonov, vlády a verejnej mienky, a vopred ľutuje, ak bude raz donútený vystúpiť ako generálny dozorca.Milý Štúr, nedajteže sa opájať myšlienkou mučeníctva, však teraz už kacírov nepália, od vznešeného ku smiešnemu je len krok — a ja by som si naozaj neželal, aby ste sa stali tým posledným. Predsa muž takých vedomostí a takého nadania, ako ste Vy, má pred sebou široké pole, načože by ste sa teda obmedzovali na ten odbor, ktorý, aj keby sa Váš cieľ dal dosiahnuť, nepriniesol by nič — ako som dostatočne dokázal — ani Vašej vlasti, ani Vášmu náboženstvu. Uľahčil som svojmu svedomiu. So všetkou úctou Váš najoddanejší Zay.[741]s tým cerberusom, nepriateľským strážcom (doslovne psom, keďže Kerberos bol podľa predstáv starých Grékov strážcom vchodu do podsvetia, kam každého vpustil, ale nikomu nedovolil vyjsť z neho).[742]Již dávno vstoupils do skutečného života.Zoch bol totiž už od r. 1837 farárom v Jasenovej.	Hurban_Ludovit-Stur.txt
Pokuta za hriechJe krásny deň. Keby už napozajtre nezvestovali deti a Cigáni pod osvetlenými oblokmi domov, že sa Spasiteľ sveta narodil, nuž by si človek myslel, že je nie deň v predvečer Vianoc, ale jeden z tých milých dní babieho leta. Takéto dni, áno počasie trvajúce až do Nového roku, nie je zriedkavé na žírnych rovinách požehnanej Dolnej Báčky. Aj teraz nebo bolo ani sklo jasné. Fruška gora, pohorie to, neďaleko Sriemu, príjemne sa vlnila, vše nižšie a nižšie sa skláňala, aby zanikla v ďalekej rovine.Z druhej strany, kde len oko zasiahne, rozprestiera sa ani dlaň rovina, posiata už zelenou oziminou. Zelené lány pretrhnuté sú širokými tablami teraz zúhorenej zeme. Do tejto budú sadiť na jar kukuricu. Kde-tu zabelie sa kostol. Hľa, sprava počuť tiahly spev oráča. Koníky mu bystro stúpajú, aby vyorali ani šnúru rovnú brázdu. Ináč pokoj panuje v prírode, len niekedy je pretrhrnutý hrkotom voza, alebo kvákaním vrán.V takýto deň putoval zo Sriemu Ďuro Pavnica po širokej, z oboch strán morušami vysadenej ceste. Bol už dobrý štyridsiatnik. Klobúk mu bol pošinutý do tyla. Na pleci mal pohodenú už hodne obšúchanú širicu. Na ľavom boku visela mu od prázdnoty spľasnutá kapseľa, nad ňou kolembala sa na motúze prehodená veľká píla, ktorej zuby boli do žliabku lieskového prúta vnorené. Na pravom ramene mal zakvačenú sekeru, ktorej hrabové porisko pohybovalo sa z boka na bok podľa kroku majiteľovho.Ako vidíme, Ďuro Pavnica je drevorubač, a to zo Slivnice. Jej obyvatelia sú chýrni drevorubači a v zime zájdu ďaleko do Chorvátska, áno, až do Bosny, aby tam vytínali les, určený či na ohrev, a či na chýrečné sudové dúhy.Pavnica teraz samotný ponáhľa sa, ako totiž môže, lebo mu je krok nie istý. Často sa potočí, a to nie tak od ustatosti, ako od užitého nápoja.Nuž ale ťažko si to aj ináč myslieť. V Srieme, tam v Iloku, vypil si dobrej rakije (slivovice); zatým zajedol si kúsok slaniny, jednu cibuľu k tomu aj okruštek chleba, čo mu ešte žena bola poslala. Kým sa preplavil cez Dunaj do Palánky, veru za ten čas hodná chvíľa prešla. Cibuľa a slanina smädí, nuž kdeže by mohol starého, dávno známeho krčmára obísť. I zašiel k nemu, vypil si pollitrík a pohol sa ďalej. Potom v najbližšej dedine, zase v druhej, všade má známych a všade dobrý nápoj točia, tak čo len po dva deci, už sa pozná na človeku. K tomu ešte zakaždým si pomyslel, keď prišiel k nejakej krčme, aby sa sám pred sebou ospravedlnil: „Nuž a čo? Veď môžem! Či všetko prepijem? Hľa, pekných pár korún mám v mešteku, a čo strovím tú korunku, lebo dve, to aj zaslúžim, dosť som sa narobil, aj nazimil.“ A tak, keď si uspokojil svedomie, spokojne hasil smäd a ani nezbadal, len keď už bol, ako sa hovorí, hodne dotrundžený. Medzitým, ale nezabudol deťom kúpiť promincle a žene kilo orechov, aby bolo v dome čo rozbíjať na Kračún.Už sa biela veža slivnická dávno Pavnicovi ukázala, ba čo viac, zdalo sa, že sa pri každom kroku uhýna a kýva, akoby ho pozdravovala. Keď ju zazrel, usmial sa, podvihol klobúk a pozdravil ju.„Tu je už, chvalabohu, dávno Slivnica,“ zvolal veselo a potom doložil: „Hej, predsa nikde na tom šírom svete nie je tak dobre ako v Slivnici!“ a popchol strmšie kroky.Ovzdušie netrvalo zadlho. Nohy ho nechceli niesť a hlava mu tiež ako cent ťažká sedela na väzoch. Na oči mu išli driemoty. Zdalo sa mu, že každý krík vábi ho k sebe, aby si šiel podeň oddýchnuť.„Nie,“ zvolal odhodlane, „a ešte raz nie. Nepôjdem, hoci som aj ustatý. Už sa len dákosi dovlečiem domov. Do paroma, už som mnoho ráz aj po horšej ceste išiel a s väčšou ťarchou, akže by bol tak vystál, to sa mi ma môj hriešnu dušu nestalo!“„Ej, už je len tým ženám dobre! Sedia si pod pecou a chrbát si hrejú od rána do večera… A čože robia? Len čo s tým kolovrátkom vrždia. Ale my, čo sa musíme nalopotiť. Ozaj, čo len tá moja Zuza robí? Či ma čaká, a či nie? Keby len nebola taká spurná. Ale ona? Keď sa človeku niekedy pridá, že viac naberie… ako teraz. Čo teraz? To ni je pravda, že by som sa bol opil! Čože som aj? Čo len trochu cestou, či je to voľačo? Ej, starneme Ondriš, starneme, už ťa ani nohy nevládzu, ani hlava už nevydrží. Len tá Zuza! Ako ma len privíta? Ja sa jej zavďačím… Keby len taký hurt nenarobila za každú maličkosť, čo sa hneď susedia zbehnú.“Asi v tomto zmysle zhováral sa sám so sebou a hrdinsky kráčal k domovu. Už prišiel do dediny. Zďaleka zazrel i kmotru Šulíčku ako niesla v kante vodu z pitnice. Už sa ho aj Martin Brkoš stačil, idúcky z vyhne, opýtať, že ako sa mu vodilo, a on zase, čo je nového v dedine.Keď sa priblížil k svojej chalupe, videl uličné dvere otvorené. Na dvore bolo ticho, len čo kohút medzi sliepkami hrabal ma smetisku a mačka mu prišla miačkajúci oproti. Zložil sekeru a pílu pod stenu a vstúpil dnu. Pitvor bol prázdny, taktiež aj izba.„Čože je to?“ myslí si, „ani detí, ani ženy niet doma, a všetko je pootvárané!“ zhodil širieň, kapseľu s orechmi zakvačil na klin k dverom, sám sa ale vyvalil na lavicu. Dobre mu bolo okolo srdca pri pocite, že je už doma. Izba bola čistá, vyriadená; všetko ani sklo. Dvor bol tiež taký. Videl, že gazdiná v poriadku držala domácnosť.„Hm, kde len môže byť za toľko,“ šomre si. „Predsa je to nie v poriadku nechať dom len tak.“ Medzitým obzerá sa dookola. Zrazu vidí na polici litrovku a v nej nejakú tekutinu, žltkavú, čistú a priezračnú; leskla sa ani zlato.„Hľaďže ti ju! To je hotová paráda! Keď som nie doma, čo si ona nedonesie! Maj sa potom dobre, človeče hriešny, keď žena nesie za chrbtom. A vraj nechce! Vždy odtíska, keď ju niekto ponúkne. A tu! Ozaj, aké je to víno? Dochodí ho ochutnať.“Horko-ťažko sa zodvihol, vzal sklenicu z police, pozrel na ňu proti svetlu. „Len sa ma opováž ešte hrešiť, veď ja ti vyčítam,“ zašomral a priložil ju k ústam. Potiahol z nej poriadne dva glgy.Len čo sa napil, už štrkli uličné dverce. Strhol sa, položil sklenicu na oblok a utrel si rukávom ústa; boli mu mastné. Odpľul si. Len čo si sadol na lavicu, tu žena i s deťmi vstúpila dnu.— A už ste prišli? — privítala ho.— A ver’, a ty nie si doma. Všetko si nechala dokorán otvorené. — Bol rád, že jej mohol niečo vyčítať.— Veď som len pred chvíľkou odbehla do susedov a tam len čo som niekoľko rečí povedala, — a tu vy!— Bola to za chvíľka, mohli nás za tú chvíľku aj hvízdajúcky — a zaštikútkal. Dáko ho začala mdloba obchádzať.— Ale čoby, nebývame hádam medzi zlodejmi. A čo len za minútku. Ale mne sa zdá, že ste sa vy poriadne ochľastali.— Daj mi pokoj, Zuza! — a zase si odpľul.Najmladšie z detí priplichtilo sa k nemu a začalo sa mu driapať na koleno.— Čo ste mi doniesli?— Čakaj trochu, — a vyťahoval s patrnou námahou z vačku v papieriku zaobalené promincle.— Tu máš, Zuzka moja, — oddelil malej, — a ty Ondriš tiež — podával zbytok väčšiemu chlapcovi.Medzitým dozvedel sa vyšný aj nižný sused o príchode Pavnicovom. Prišli ho teda vidieť a spýtať sa ho, že ako sa mu vodilo.— A ostatní kedyže prídu? — spytuje sa ho jeden zo susedov.— Neprídu len zajtra pred obedom. — Ťhú. — odpľul zase, — dákosi mi je nie najlepšie!— Ako vám môže byť dobre, keď vždy preberiete, — podotkla Zuza.— Ale nieže nie, to je nie od toho. Ale, — vtom sa zasekol. Nechcel pred susedmi potvárať si ženu. — Tak ver’, kamarátov len dnes popoludní vyplácali. Mňa vyplatili s Lišovanmi. Pomyslel som si, čo budem tam do zajtra, tak som sa… — Tu zrazu vyskočí, akoby ho bol niekto podstrelil a skríkol zostrašene:— Čo je to?! V hlave nečujem a od spodku vlhnem! — a utekal von, čo mu len para stačila.Žena naľakaná pozerala, čo sa to stalo s jej mužom. Nevedela, čo si má pomyslieť. Susedia tiež zdúpneli. Už chceli za ním utekať, keď ich zavial teplý vetrík, od ktorého si každý nos zapchával a tratili sa pomaly domov. Idúcky dusili v sebe smiech, ktorý len-len že nevybuchol z nich celou silou.„Čo sa stalo?“ — myslí si Zuza, keď tu zazrela sklenicu na obloku. Vzala ju. „Kde sa tu vzala?“ šomrala si pod nos, „veď bola na polici. A ho je aj menej. Kde sa mohol podieť? A snáď len nie on?“ — svitlo jej v hlave a pri tejto myšlienke začala sa smiať, až jej oči nabehli slzami.„No ten si dal,“ zvolala a za boky sa chytala. Veď ten nešťastník vypil takmer tretinu zo stolového oleja, čo som si k pôstnym dňom prihotovila. „Ha, ha, ha!“ smiala sa, až sa zachodila a odložila sklenicu na jej bývalé miesto.	Cajak_Pokuta-za-hriech.html.txt
Otec stískal a syn výskalČo to za zástup k juhu na hradskej ozbrojený kosami? Je to dolnozemská Slovač, ktorá vybrala sa na výžinok. Dvadsať, tridsať, do päťdesiat a sto párov v jednom zástupe vyjedná celú pustu, a tú buďže za peniaze, buďže z dielu zrobí. Žatva je Slovákom slávnosť. Dolnozemská chudoba od žatvy čaká poživnosť na celý rok. Z dom do domu nenájdeš v osade človeka, krem starých, nemocných a detí, všetko to s kosou a kosákom odcestovalo. To by darobná panna bola, ktorá by nebrala účasť na žatve, tá by sa iste nedostala pod čepiec. Ctené šedivé hlavy vidíš medzi mládežou. Oj, aj starec musí v potu tvári chlieb svoj jesť, a radšej by sa pod zem skryl, akože by doma hlivel, keď všetko pracuje, a keď už trasúca sa ruka nevládze kosiť, aspoň navarí kaše robotníkom, alebo pasie koníčky.K hore spomenutým zástupcom sme sa zišli. Mladí, starí, ženy, panny idú rad radom, a za nimi vozíky s potravou a batožinou, veď sa vybrali na štyri týždne, a bude-li dážď, minie sa ich päť aj šesť, kým posledný ovsený snop padne.„Pozdrav pán Boh!“ nám privolali, a my im: „Pozdrav aj vás!“Lež čo nám padlo do očí? Medzi chudobou zbadali sme aj Janka Ľahkoveriaceho.„Nuž Janko, aj ty na výžinok?“Oslovený, len tak bokom hľadel na nás, pri pozdravení klobúk pritisol na oči a mrmlal čosi, iste to: „Veru, na výžinok.“A či je to nápadné, že Janko Ľahkoveriaci cestuje s chudobou na výžinok? Veru nápadné, lebo pominulo už niekoľko rokov, čo kosisko netlačilo jeho ruky, a nie jeden z terajších jeho spolužencov u neho mal hojný výžinok.Lež čujme ako sa to stalo s ním.Janko Ľahkoveriaci bol jediným synom podobného mena otca. Meno a majetok zdedil po dobrom otcovi, ale nie pracovitosť, rozšafnosť, striezlivosť a miernosť, vzdor tomu, že s väčšou starostlivosťou bol vychovaný než otec. Pravda, keď starý Ľahkoveriaci rástol, roľníčil a hospodáril, boli roľníci poddaní, zemských pánov role orali, a tým i zo svojej úrody dežmu dávali. A pri tom všetkom požehnával Hospodin usilovnému starému. Ku štyrom volom kúpil nové štyri, a opätne štyri, takže dvanásť volov chodilo do jeho domu, lež aj zemička jeho rozmnožovala sa. Spočiatku, zemský pán vidiac jeho usilovnosť, darobnému zem jemu odovzdal, pozdejšie, keď urbár zanikol a sedliak stal sa majiteľom zeme, prikupoval role. Pritom aj peňažite dobre stál, takže starý často hovoril: „Oj, môj Janko, čoby lyžicou jedol peniaze, nebude biedu trpieť.“ Ale sa to nesplnilo, bo opačne dokázalo sa, že aj to najväčšie bohatstvo, jestli sa ustavične troví a k nemu neprikladá, zmizne.Roku pána 1866 zúrila cholera, medzi tisícami, ktorí na večný pokoj do hrobu tmavého uložení boli, bol aj starý Ľahkoveriaci. Rozsiahleho a dobre opatreného majetku výlučným dedičom stal sa mladý Janko, ktorý na ten čas bol už ženatým. Mal on ženičku peknú a dobrú, menom Marku, dcéru ctenej rodiny Dobrák. Janko bol človek dobrého srdca, ale jeho veľká slabosť bola, že každému ľahko veril, a pritom bol on trochu ľahkomysleným a hrdým na svoj majetok. Po otcovej smrti prevzal celé hospodárstvo s tým úmyslom, že bude síce hospodáriť, predsa ale časoducha pohodlnejšie žiť, ako jeho otec, ktorý novotám úhlavným nepriateľom bol. Na jeho nešťastie v zlý čas stal sa samostatným. V našej milej vlasti, ktorú si aj my za našu a milú pokladáme, stal sa veliký obrat. Ústava prinavrátená bola krajine a zodpovedajúce ministerium vymenované, politické strany sa tvorili a majitelia stali sa činiteľmi pri voľbách krajinských poslancov. Vodcovia stránok použili, zvlášť zámožnejších roľníkov, aby účasť brali v politických pohyboch. Málo bolo tak pevných a ráznych, aby prúdu tomuto vzdorovali. Vysokomysliaci a ľahkoveriaci ľahko dali sa použiť.Tak sa stalo s naším Jankom. Korteši ho pohľadali, sebou vzali a poučili svetárskemu životu.V mestečku X., kde náš Janko žil, na rínku stál hostinec s otvorenou kaviarňou. Miestnosť táto preplnená bývala Izraelitami a menšieho druhu pánmi obce. Tu sa schádzali na pohárčok „čiernej“, pri tom sa večer aj zajedlo a zapilo vínečko so šťavicou, a keď muzikanti zanôtili a hostia do dobrého rozmaru prišli, opätovalo sa v hojnej miere. Jedni obhŕkli guľočník (biliárt), iní sadli ku kartám, a iní rozkazovali Ferkovi, aby túto lebo onú nôtu zahral. V najnovšej dobe páni korteši privábili do kaviarni aj hospodárov, zvlášť mladších a zámožnejších.Nedeľa je, chrám Boží predpoludním bol prázdny, ale kaviareň večer preplnená. Organ ozýval sa v pustom priestore, Ferkovu hudbu preráža spev zabávajúcich sa. Divný pohľad, keď na hostí hľadíme. Pri jednom stolíku vidíme na karty hrajúcich sa, napnutými očami hľadí každý do čertovej biblie, či on stiahne prizerajúcich mozoľné groše a či jeho posledná desiatka pôjde do paroma, aby si od hostinského zopár desiatok vypožičal. Pri druhom stole spozorujeme vínom v hojnej miere rozpálených. Tvár červená ako karmažín, oči vyduté, ústa kŕčovite pohybujú sa, jedenkaždý by hovoriť chcel, tento sa do pŕs bije, tamten rukou hrozí, onen päsťou na stôl uderí, všetci kričia, každý má pravdu, dohadujú sa a sami nevedia o čom. Tam zase vidíme pred muzikantami rozhadzujúceho sa, akoby celý svet jeho bol, a ktovie či jeho žena a deti neplačú doma!Vkročme aj my do opísanej kaviarni, aby sme sa oboznámili s niektorými osobnosťami. Tam vidíme za jedným stolom sediacich predstavených obce s pánom notárom. Vážne si počítajú, kto vie ako bude pozdejšie? Vyznáme pravdu, neľúbime na takom mieste predstavenstvo. Tam pri druhom stole pod predsedníctvom služňovského pisára pána Kunštár Šándora mladí gazdovia upíjajú a medzi nimi Janko Ľahkoveriaci. Vôkol stola, kde sa kartujú, vidíme rozličného druhu ľudí: občianského učiteľa, mestského pisára, ranhojiča, kupca a zopár Izraelitov. Hra začala sa s grošmi, ale už zlatky poletujú nad stolom. My zostaneme pri stole, kde Janko Ľahkoveriaci s pánom Kunštárom upíja, pozdejšie kukneme do karát.„Tak ver, Janko barátom,“ začal pán Kunštár Šándor, — „roľník je už teraz nie smraďatým sedliakom, ale je majiteľom pozemkov, tak ako ktorýkoľvek zemský pán, aj práva tie isté má, lenže má sa aj po pansky držať, maďarošan, a nemá byť škrbcom.“„Hostinský!“ zavolal Janko, „doneste dve holby vína, z toho najlepšieho a k tomu šťavicu.“[1]„Hej, hostinský!“ poznamenal pán Kunštár Šándor, „a z toho šumiaceho máte?“„Rozkážu, urodzený pane?“„Nie, len sa spytujem?“„Z toho nám doneste!“ riekol Janko.Hostinský ochotne slúži šampanským. Pán Kunštár pochválil Janka, že si gavaliersky počína, pritom obratne nalieval do pohárov. Šampánia chutnala a fľaška za fľaškou sa nosila, ale aj rozmar rástol sťa huby a v krátkom čase okolo tohoto stola bolo najveselšie. Pán Kunštár rozumel dať smer zábave a Janka Ľahkoveriaceho podpaľoval, aby sa maďarošan držal po gavaliersky.„Poď sem, Ferko,“ zavolal Janko na primáša, „aby si pamätal, kedy si mne zahral.“ Vytiahne z tobolky stovku, posliní jej jeden uhol a prilepí na čelo. „Tak hľa, aleže ťahaj tým bičíkom.“Banda sa dala okolo stola a hrala s celou dušou, čo rozmar zveľadilo.„Vidím, barátom Jánoš, že vy hoden ste aj vo vyšších kruhoch zabaviť sa, na znak dôvery nevykajme si, ale po priateľsky buďme perty.“Ferko rozumel tomu a hneď zanôtil:Ez a pohár bujdosik[2]Éljen a barátság![3]Bolože dýnom, dánom. Jankovi sa zdalo akoby vrcholec blaha bol dosiahol, keď si on s pánom Kunštárom tykať mohol.„Hostinský, sem cigary!“ volá Janko.„Odpusť, barátočkám,“ riekne pán Kunštár, to je nedôvera, veď ti ja poslúžim a to dobrou cigarkou. Tešík! Vieš, barátočkám, úprimným priateľom je všetko spoločné.“Janko hrdo vzal cigarku, položil do huby, rozopne tobolku, vytiahne z nej stovku, zhúžve ju a pripáli si ňou cigarku. Na ten gavaliersky čin sa pripilo.„Ale vidíš tých žobrákov pri kartách,“ riekne pán Kunštár Jankovi. „Jednou stovkou by som všetkých vykúril od stola.“„Stovka by bola, lebo som dnes predal všetku úrodu, ale ja tomu nerozumiem.“„Oj, veď ťa ja vďačne poučím, sadni k ním, a ja ti pri boku sedieť budem a ľahko sa tomu poučíš.“Janko si nedal dvaráz hovoriť a stovka šla za stovkou, pritom sa aj šampánia v hojnosti míňala, lebo v krátkom čase združili sa všetci hostia na Jankovo konto a to trvalo až do rána.*Slnce vychádzalo a ožiarilo aj dom Janka Ľahkoveriaceho. Bol to jednoduchý, ale úhľadný hospodársky byt. Obloky boli väčšie ako predtým, k tomu izby vydláždené a tak zdravšie a vidnejšie. Náradie tiež pohodlné. Keď vkročíme do izby, vidíme tam Marku, manželku to Jankovu vyplakanú. Celú noc nemohla spať, lebo veď jej hneď z večera susedy pošepli, že Janko zabáva sa v kaviarni. Tam ležala zavalená nad kolískou a nadájala nemlúvniatko, ktoré milosrdne hľadelo na slzy z očú matkiných sťa jarná rosa padajúce. Vtom tackajúc sa, otvorí dvere Janko.„Oj mužu, mužu, čo myslíte? Uvidíte, že my vyjdeme na mizinu.“„Nehorši sa, Marka moja, dobre som sa zabavil, a vieš čo? No či čuješ? Vieš čo? S pánom Kunštárom si tykáme. Pravda, že zopár stoviek prešlo, ale pritom Janko Ľahkoveriaci má z čoho žiť!“„Mýlite sa, mužu môj! Tu sto zlatých, tam sto zlatých a hospodárstvo nič. Tu mi boli na krku sluhovia, že čo majú robiť? A gazda nikde. Viem, že celý týždeň čeľaď len tak prehajdákala. Daj mi Bože s pánmi si tykať! Či neviete, že panská láska na zajačom chvoste a že s pánmi nie je dobre z jednej misy čerešne jesť?“„No nič to, Marka moja, dobre to bude všetko. Vieš, takí páni dopomôžu k úradom, a to akoby nám to pristalo, keby ľudia hovorili: pán richtár a tebe pani richtárka.“„Prosím vás, dajte tomu pokoj, čo nás tam po úradoch, len by nám hospodárstvo dobre šlo.“Rozhovor tento trval za chvíľu, až konečne Janko zavalil sa na posteľ a prespal celý deň. Pravda, v noci sa už potom opätne nespalo a nedelňajšia zábava opakovala sa.Marka pravdu mala, hospodárstvo nešlo, čeľaď robila kedy chcela a ako chcela, takže Janko prinútený bol zeme do prenájmu dať. Lež naraz prijaté peniaze ľahko strovili sa a pritom treba bolo žiť. Krem toho, ku lumpovaniu a korheľovaniu tak privykne človek, že nevie nad sebou panovať. Behom niekoľko rokov prešlo hospodárstvo, tým viac, že pán Kunštár a podobní priatelia použili Janka dobráka, dali ním podpísať, sťa záručníkom, úpisy a zmenky, ktoré pekne krásne zaplatiť musel, a Janko Ľahkoveriaci zostal na čistom, takže kde nič, tu nič. Ako ženu a deti chovať? Kúp si Janko kosu a vezmi kapselku na plece a iď na výžinky. No, panské priateľstvo prestalo, a keď raz tak náhodou zišiel sa Janko s pánom Kunštár Šándorom a cele dôverne jemu tykal, ten ho surove zahriakol:„Čo chcete, ja som s vami svine nepásol.“Nuž či už viete, prečo nám bolo nápadné, že aj Janko Ľahkoveriaci šiel s chudobou na výžinok?[1]šťavica— druh kyslej minerálnej vody, kyselka[2]Ez a pohár bujdosik(maď.) — Tento sa skrýva[3]Éljen a barátság!(maď.) — Nech žije priateľstvo!	Seberini_Otec-stiskal-a-syn-vyskal.html.txt
„Tak sa časy menia…“Bol krásny letný podvečer, nuž vyšiel som si na svoje obľúbené miesto do parku na brehu jazera Erie.[1]Je tam rozkoš posedieť si a plnou hruďou nadýchať sa toho vlhkého, ale čerstvého povetria. Na krásach toho sladkého neslaného mora i oči majú svoju pastvu, obzvlášte za zory alebo počas západu slnca, keď vlny svetla, vzduchu i vody vyčarujú obrazy, aké žiaden štetec namaľovať a žiadne pero opísať nemôže.Usadil som sa na krajnej lavičke a keďže bolo ešte dostatočne svetla, vybral som si noviny z kapsy a dal som sa do čítania. Mimochodom som spozoroval, že na druhom nedlhom konci polkruhu lavičiek sedí obstarný muž a opierajúc si ruky o hrčovitú palicu uprene sa díva do diaľky, kde voda zdala sa vrchy tvoriť. Vidieť bolo na ňom, že nespáva na ružiach. Klobúk, vyšlý z módy, už-už počal sa zelenať machom, kabát ošumelý a starého strihu, nohavice, len po členky siahajúce, podobne, a topánky dopukané, s vykrivenými podpätkami. No čo bolo nápadné, to bola čistota, ktorá zračila sa z tých starých vecí, ako i zo snehobielej košele.Isteže videl ten starec i lepšie časy, pomyslel som si, a čítal som ďalej. Avšak o chvíľu zasa upútal moju pozornosť.Hore chodníkom, ktorý viedol k lavičkám, bežalo dievčatko asi sedemročné a hnalo drevenú obruč pred sebou — v ľavici mala čosi, čo som zdiaľky nevedel rozoznať. Úbožiatko bolo celé rozpálené od tuhého behu a celé umorené, ale usmiato si sadlo hneď na prvú lavičku, k starcovi.Po chvíľočke odpočinku počalo jesť z tej ľavej ruky; teraz som už videl, bol to sendvič, vlastne mäso medzi dvoma krajcami chleba. Všetko jej asi nechutnalo, lebo vše odštipla kúsok a položila ho na lavičku medzi seba a starca. A tu starcova ľavá ruka skĺzla sa z palice na lavicu a videl som, ako on tie odpadky berie a potajomky dáva do úst.Aj dievčatko to muselo zbadať, lebo odrazu vyskočilo a hláskom vzrušeným, s tvárou oblednutou, zvolalo.„Tu, strýčko, tu…“ a vystrelo ruku so sendvičom proti nemu.Starec ustrnul, ako keď človeka pri krádeži prichytia, ale jeho pohľad, ktorý uprel na ten sendvič, nikdy nezabudnem. Taký pohľad videl som iba u svojho psa (čím nechcem urážať), keď som ho chcel odučiť z cudzej ruky prijať niečo, a keď ho niekto predsa dákou paškrtou ponúkol.Starec kradmo kukol na mňa a keď videl, že som do čítania ponorený (hoci to nebolo tak), nuž bleskurýchle siahol za ručičkou.„Ďakujem,“ počul som ho riecť.Dievčatko sa veselo zasmialo a so slovami: „Donesiem ti viac,“ odbehlo.Videl som ho, ako odbehlo k neďalekej lavičke, ktorá stála za nami v stromoradí, a tam hádzalo rukami sem i tam; isteže tak isto rýchlo hovorilo k bieloodetej dáme, ktorá tam sedela.O chvíľu decko už bežalo nazad, celý paklík nesúc so sebou.Úplne zakryl som sa novinami, aby som starcovi ušetril clivosť. (Mnoho by som beztak nebol mohol vidieť očami — zarosenými!)„Tu, strýčko,“ volalo dievčatko, „a mama vraví, žeby si prišiel k nám, kedy len chceš. Bývame tam, vidíš ten biely dom.“„Boh ťa žehnaj i tvoju mamu,“ počul som zvlnený hlas, a potom čosi cuplo, akoby bozk.„Good-bye!“[2]ozval sa na to detský hlas.Zdvihol som sa a vzdialil protivným smerom. Nechcel som starca mýliť v hostine, možno už dávno nezažitej.Ale nedalo mi pokoja a asi o štvrťhodinku zasa som zabočil k našim lavičkám.Starec ešte sedel tam a ja som si prisadol k nemu.„Krásny večer,“ riekol som po pozdravení.„Je,“ odvetil môj sused, „ale krása ducha ľudského zatieni všetky ostatné krásy.“Vedel som, na čo cieli.„Pravdu máte. Smiem vás ponúknuť cigarou?“„Ďakujem. Odvykám…“„Ale predsa,“ naliehal som. „Lepšie sa beseduje.“Prijal a videl som, s akým pôžitkom dal sa do nej.Medzitým slnce úplne zapadlo, i jeho červánky zmizli. Náš obzor sa zúžil na pár siah, len širočizná rovná čierna plocha a plieskanie vĺn upomínali ťa, že si na brehu jazera. Odrazu zrovna pred nami zajasala sa elektrická lampa, takže sedeli sme v úplnom svetle.Môj sused obrátil tvár ku mne a mdlým hlasom sa opýtal:„A vy ste videli —?“„Videl,“ odvetil som rovnodušne. „A pravdu povediac, pocítil som väčšiu radosť než žalosť…“„Tak, tak.“„Aby ste rozumeli,“ dodal som narýchlo, „ľúto mi bolo vás, ale…“„Neomlúvajte sa,“ pretrhol ma starec. „Ja každému šľachetnému citu porozumiem.“Rozhovor viazol. Ja som ho nechcel obťažovať otázkami, až začal on sám.„Vy ste z Uhorska, či nie?“„Áno, Slovák.“„Vycítil som to z vašej angličtiny. Z nás málokto si úplne osvojí túto jazykolomnú reč. Môžeme hovoriť teda i po slovensky,“ dodal čistou slovenčinou.„Tak teda ste i vy Slovák,“ zvolal som natešený.On skrčil plecia a kývol hlavou.„Sám pánboh by to vedel, čo som,“ riekol s úsmevom. „Vlastne rodom som Slovák, ale — nuž čože, v našom — veľkopanskom dome bol celý bábel.[3]Do šiesteho roku hovoril som výlučne po slovensky. Potom prišli guvernantky,[4]vychovávateľ. Lámali mi jazyk sem i tam, skoro každú hodinu inak. Školy potom dovŕšili dielo rečovej, či národnej výchovy. Za pár rokov boli sme tuhí Nemci, pozdejšie ešte tuhší Maďari, a ak Rus príde, nuž budeme snáď zúriví Rusi, alebo panslávi, ako my to voláme. V tom ohľade učili sme sa od Židov: vždy so silnejším.“„Až vás Židia nadvládali, takže z Maďarorságu čo nevidieť stane sa Júdaorság,“[5]dodal som s úsmevom.„Veru tak to vyzerá. Čo myslíte, keď môj vlastný bratranec, člen slávnej rodiny…“Zamĺkol na chvíľu, zbadal, že sa skoro prezradil.„… člen slávnej rodiny, vzal si Židovku Rifku za ženu,“ dodal rýchlo a bakuľou udrel o drobný piesok, i vypľul.Páčilo sa mi jeho rozhorlenie.„Našli tí svoj Kanaan,[6]aký by im ani Mojžiš nemohol ukázať,“ pokračoval. „I to nepomerne veľké vysťahovalectvo z väčšej čiastky na ich vrub píšem. Proti národnostiam boli pravda porobené veľké chyby, ba hriechy i z druhých strán, a nebolo starostlivosti o pozdvihnutie hospodárstva, priemyslu a obchodu, ale i v tom oni majú svoje prsty. Vláda i spoločnosť stali sa bezvládnymi proti tým pijaviciam. Človek až žasne, keď sa dočíta, že už i zo žírnych Dolniakov utekajú ľudia, alebo že bohatí Švábi s tisíckami v kapsách usádzajú sa v Amerike. Ten prúd teraz už nezastaví ani milión žandárov a rendelistov,[7]iba ak by takí boli ako v Rusku.“Ponúkol som ho druhou cigarou. Neprijal ju, ale akoby bol zabudol na mňa a len sám sebe hovoril, pokračoval trpkým hlasom:„Nuž ale, čože im ja môžem? Také výlevy sú iba príznakmi vlastnej malomyseľnosti. Ja vlastne málo, čo som i bol, a teraz som tulákom. Rozhárané rodinné pomery vyhnali ma z domova. Je tomu práve dvadsať rokov. Doma som nechal iba osemročného syna, rozsobášenú ženu a rozzúreného otca. Dnes neviem, kto z nich žije, a ani oni nevedia, či ja ešte a kde žijem. Nosím meno cudzie, anglické. Nuž a takéhoto,“ a trpko sa usmial, „by ma veru ani vlastný otec nepoznal. Klesal som zo stupňa na stupeň chybou vlastnou, ale i cudzou. Amerika nie je pre takých vzdelancov, ktorí všetko vedia, ale vskutku nevedia nič. Z domu som bol zvŕšený advokát; nuž čo to tu značí? No vedel som niekoľko rečí, prebijem sa reku ako učiteľ. Ale horkýže! V tej dobe vypukla tu horúčka inventorská, vynálezská. Každý chcel niečo svetochýrne vynájsť, dať si to patentovať a jedným šmahom stať sa — milionárom. Tá choroba chytila i mňa a obetoval som jej celé svoje úspory, zdravie a vek. Dnes som úplne na mizine a už i pýcha ma opúšťa. Hľa, od decka prijal som almužnu a pred troma týždňami písal som synovi o podporu. Vlastne neviem, ani, či žije a kde je. Ale nosí moje meno a ak žije, tak azda býva v našej kúrii,[8]nuž naslepo písal som ta. Mnoho nádeje nemám. Hľa, pane môj, opakuje sa stará slovenská, pieseň: „… tak sa časy menia, tak tento svet beží.““Sklonil hlavu na krivuľu a mlčal.„Dá boh, že sa tieto časy zasa lepšími zamenia,“ chcel som ho potešiť.On len mávol rukou.„Pozde! Bolo!“ zašepol a hlboko vzdychol.Potom odrazu vstal.„No ďakujem vám za spoločnosť,“ riekol a poddával mi ruku. „Musím domov.“Volal som ho na skleničku nápoja.„Ďakujem, nesmiem. Ak o deviatej nebudem vo svojej rezidencii,“[9]a tupo sa zasmial, „tak ma nepustia dnu.“Odvážil som sa.„Pán krajan, smiem vám ponúknuť pár centovú pôžičku?“On sa strmým krokom uberal, no dohonil som ho.„Pane, hovorím pôžičku,“ naliehal som. „Tu je moja karta,[10]vrátite mi, keď budete môcť. Potešíte ma…“On sa mi prenikavo díval do tváre.„Myslíte, že som sa vám iba kvôli tomu spovedal?“ pýtal sa prísne.„Ani mi nenapadá to myslieť.“Odvrátil hlavu a jeho hlas sa triasol vnútorným rozochvením, keď riekol:„Teda prijmem.“Vtisol som mu do ruky päťdolárnik, viac nemal som práve u seba.„To nie je pár centov,“ zvolal a zasa sa zdráhal prijať peniaze.„To je pôžička, pán krajan,“ odvetil som, stisol som mu ruku a spešným krokom vzdialil som sa od neho.„Vďaka! Dovidenia!“ volal pohnutým hlasom za mnou.*Bol som už i pozabudol na svojho úbohého nového známeho, a pre veľkú prácu, ktorá ma pútala k mestu, až asi na desiaty deň vybral som sa zasa do parku na brehu jazera Erie. Až keď som zazrel belieť sa panský dom, ktorý malé dievčatko bolo za svoj označilo, prišiel mi zasa na um on.Ba ako sa mu vodí? Či dostal už tej podpory z domova?Len čo tak dumám, tu vidím kráčať elegantne oblečeného pána rovno z domu. Za ním stúpal černoch, obťažený rozličnými paklíkmi.Pánova postava zdala sa mi známa, a nemýlil som sa. Pán obrátil sa k černochovi a vtedy ma zazrel. Skoro behom blížil sa ku mne a už zďaleka mi podával ruku. Bol to môj nový známy, ale už nie ten úbohý. Pán, od päty do hlavy, a aspoň o desať rokov omladnutý.Prosil ma, aby som ho len za štvrťhodinku počkal na mieste, kde sme sa zoznámili. On, že ide zaplatiť za tie sendviče.V elegantnej miestnosti na námestí strávili sme potom nanajvýš príjemný večer.Dozvedel som sa, že syn bohato zásobil ho peniazmi, že je ženatý, ale nemá Rifku, a že hrozí sám prísť po otca, akže by on za pár dní nebol doma. Nuž že zajtra pôjde.„Teda som predsa mal pravdu, že i zlé časy môžu sa v dobré premeniť,“ riekol som. „A na to nikdy nieje pozde.“„Pravdu máte,“ vetil on s blaženým úsmevom.Bolo už po polnoci, keď sme sa lúčili, pri čom on ešte raz ďakoval mi za poskytnutú podporu. Ale, čo mi bolo divné, piatku nevracal. No keďže tuho častoval a nedovolil mi ani centa platiť, nuž zamlčal som to. Pri rozlúčke sľúbil, že mi bude písať o našských pomeroch.Keď som prišiel domov, na stolíku, medzi inými listami, našiel som i list od baróna[11]Jána R… s priloženou poukážkou na päť dolárov. Okrem toho i krásnu striebornú tabatierku s barónovým monogramom[12]a venovaním: „Pánu…“ a „Tak sa časy menia…“„Krása ľudského ducha zatieni všetky ostatné krásy!“[1]Jazero Erie— najjužnejšie jazero v skupine veľkých jazier na hranici USA a Kanady, na severe štátu Ohio (22.770 km2). Na južnom pobreží jazera Erie je mesto a prístav Cleveland (915.000 obyvateľov), v ktorom bol G. M. Petrovský v rokoch 1905 — 1907 redaktorom „Slovenského hlásnika“.[2]good-bye— zbohom, dobre sa maj[3]V našom — veľkopanskom — dome bol celý bábel— zmätok, chaos, neporiadok, hovoril každý iným jazykom[4]guvernantka— domáca učiteľka detí, vychovávateľka[5]Z Maďarorságu čo nevidieť stane sa Júdaorság— z maďarského štátu, vlasti, stane sa čo nevidieť židovský štát, domov[6]Našli svoj Kanaan— ide tu o ironické označenie biedy. Kanaan, ako zasľúbená zem Židov a symbol hojnosti, má tu opačný význam.[7]rendelet— strážca verejného poriadku, policajt[8]kúria— kaštieľ, zemiansky dom[9]rezidencia— sídlo alebo bývanie panovníka alebo veľkého pána[10]Tu je moja karta— karta vo význame vizitka, navštívenka[11]barón— príslušník vyššej šľachty (zemianska hodnosť)[12]monogram— značka z počiatočných písmen mena a priezviska, obyčajne vo forme obrazca	Marsall-Petrovsky_Tak-sa-casy-menia.html.txt
Tri kapitole o biedach krčmáraŽiadon obchodník nemá toľko mrzutostí a neokusí toľko nevďačnosti, ako jeden hostinský alebo krčmár. Preto ja aj nedržím za také zlaté a až nazbyt veľké šťastie to, keď nejaký kresťanský občan môže za krčmára avanžírovať.Prečo?Lebo tí kresťanskí krčmári už po žatve prišli a tak nie zlaté, lež len niklové klásky na strniskách sbierajú.Na mnohých vidiekoch židáci-krčmári jeden za druhým zanechávajú svoje štácie, lebo štát počal dôchodky a budiláre krčmárom prešovať, aby do štátnej pokladnice tiež niečo vpadlo, bo kde jesto luxus vo výdavkoch, tam sú treba aj dôchodky. Štát zbadal, že mnohí krčmári z tej vody, ktorú v špirituse predávali, zbohatli a celé ulice si vystavili po mestách. Preto tie zlaté kšefty poobstrihoval. Ktorý krčmár stihol, odletel preč s nagazdovaným kapitálom; ktorý ale nemohol zavčasu odleteť, tomu obstrihali krýdla pri kšefte.Jeden krčmár na penzii toto povedal jednému gazdovi, čo som aj ja sám počul:— Verte mi, môj dobrý človek, krčmár je teraz vo štáte to najbiednejšie stvorenie! Štát ho všade utiskuje; utláča a hatí v kšefte a dôchodkoch všeliakými zákonami a nariadeniami — a v poplatkoch ho zase vždy hore šraufuje.Že je krčmár ozaj poľutovaniahodný obchodník, to ja tebe objasním nie so sklienkou, ale zkúsenosťou a to v troch vážnych kapitolách.Po 1. je on veľmi ubiedený zo stránky štátu; po 2. zo stránky obecenstva; po 3. zo stránky samého Pána Boha, čo najviac padá na váhu.Kapitola I.1. Štát už teraz pekné dôchodky berie z krčiem. Proti tomu ani ja, ani ty nič nemôžeme mať, bo keď liberálny štát toľko výdavkov navymýšľal, je naturálna vec, že aj primerané dôchodky vymyslel, ktoré z väčšej čiastky v liberálnych krčmách našiel. Známo ti je, že krčmy vždy boly liberálne a liberálnym zásadám aj vždy verné; preto aj za zásluhy dostaly prednosť vo väčšej miere účasť brať v poplatkoch — ktoré konsumentné publikum platí síce — ale pri tom väčšmi trpia dôchodky krčmára, ako predtým. Štát dáva mnohým veľkoobchodníkom výhody, privilegia v dani; krčmár ale chudák také nepožíva.Práve opačne.Páni financi na každý špund (riečaj, zátok) pivového súdku prilepia štempel, aby krčmár dľa chuti a vôle nemohol zatiaľ vraziť točku do piva, zakiaľ nezaplatí regál od špunda, za ktorý krčmárovi žiaden nič nedá; najviac keď ho vrazí s točkou do piva, publikum ho môže zdarma v pive pooblizovať, lebo zato žiaden neplatí. Páni financi mu tiež tak svedomite odmerajú, preskúmajú špiritus, koľko stupňov má, že chudák krčmár, keď ide s nim vodu sošľachtiť a ju križovať, aj štvornásobne musí potom ten špiritus s tou vodou spláknuť a kopulirovať, by mohol ten regál do štajeranta (berný úrad) vyplatiť. A jemu zostane len behačka — do pivnice, miesto dôchodku.2. Štát hatí krčmárové dôchodky v tom, že každému konsumentovi odmerá smäd a cení ho len na dve zlatky, tak, že ak by sa našiel taký hosť, ktorého smäd má požiadavku vyše dvoch zlatých, dovoľuje hosťovi ten jeho vyšší smäd sebe za darmo zahasiť; a krčmár, keď mu z priateľstva a lásky kresťanskej vyše dvoch zlatiek tej pijatiky dal, musí mu to zdarma spraviť. Za toto sa hosť obyčajne nikdy nepoďakuje, ale hostinského vysmeje a takto ho zákonitou cestou previedol a zadarmo sa napil. A jestli by taký hosť s tým vyše dvoch zlatých povýšeným smädom a ochlastanou hlavou k nemu sa dotackal, hneď má krčmár mrzutosť pre takého hosťa, ktorý u neho ani nepil a od ktorého už málo čo utŕži, ak ho len hneď pred dvere nevysadí.Mnohí nebohí krčmári zbohatli z pomýj pančovaného vína a likérov; a keď sa na tých pomyjách vykrmili, odošli do veľkých miest, aby ešte viac sadla nabral ich budilár. Teraz sa už panče a pomyje zakazujú, teda sa tlstnúť nedá. K tomu aj ľudia už nemajú sadla a z ních sa už len po kúsku dá odrezávať, prečo aj dôchodky klesajú. A z rodeného vína sa nedá gazdovať, bo je drahé.3. Chce-li krčmár uspokojiť berný úrad, aby mu už toľko neodkazovali, že má zaostalosti, dá doviesť muzikantov, aby títo do veselšej mysli doniesli publikum skrz husle, trúby, cimbal a fanfary alebo gajdy, a dráždili smäd hosťov. Z takto utŕženého osohu na čas zavre hubu berného úradu, pričom ale musí behať k úradom za dovolenie a štempel, by sa smelo publikum do lepšej vôle doniesť. Tu dostane krčmár odpoveď: „Nedovolí sa, bo ľudia nemajú na daň peniaze, je všeobecná bieda, pri ktorej sa plakať áno, ale tancovať nedá. Potom, keď ich tie baranie črievka ponaťahované na husliach rozihrajú, hostia bijú sa a váľajú po uliciach ako psi, z čoho sú len samé žaloby.“ Krčmár ide preč bez výsledku, muzikanti tiež a za ním i trasoritky. Len štajerant nejde od krčmára, ktorého sa ani nezpýta, koľko utŕžil bez muziky.4. Ty po sebe dobre vieš, že keď piješ, chce sa ti aj zafajčiť, či už močku zo zapekačky, či cigaru s chlpami a špagátom vyfutrovanú.Krčmárovi zakázali trafiku; a publikum, ak chce kúriť, môže si prsty cuclať. Vieš, že mnohý radšej nepije, ak by nemal fajčiť; a tu zase trpí len krčmár. Lebo publikum, ktoré nefajčí, to ani nepije; a ktoré by dalo za cigare utŕžiť, nedostanúc jich, ide radšej preč. O to sa ale v štajerante zase nestarajú, že krčmár mal dvojnásobnú škodu. Príroda v úzkostiach pomáha ako vie; nuž aj krčmári si pomohli a oklamali financov. Vystavili si vedľa dvier krčmy búdky, na ktoré vyvesili tabulky, že tam, u súseda dostať tabak. Tabak a cigary mali ale v krčme schované a v búdočkách bola soľ, slanina atď. a postielka pre sluhu. A obišli zákon tak, ako sa ku príkladu aj volebné zákony obchádzajú.Financi sa uspokojili s tabulkou a bolo dobre. Krčmár si oddýchol, keď si každý hosť z tej budky od toho suseda doniesol tabak, pri ktorom si potom mohol u krčmára už aj do chuti vypiť.A tak sa to má aj s kartámi.Keď ktorý nechce pri kvarterke, poháriku ohovárať kňaza, notárovi a kántorovi nadávať, nuž si miesto toho karty zahrá. Tu zase robia krčmárom prekážky žandári a policajti, lebo o peniaze sa nesmie hrať — a na gombíky alebo orechy sa zase starším ľuďom nechce hrať — a tak zase len krčmár je utiskovaný. Keď sa karty nesmú hrať, hostia sa porozchádzajú.5. Hostinského a krčmára najviac mrzí a trápi to, že mu do kšeftu a náradia môže nos vopchať kedykoľvek: rychtár, notár, žandár, financ, slúžny, okresný lekár, či nemá na pivových pohároch, krigloch muchami pozlátené kraje, či sa nenachádza v nápoji pavúk, mucha, alebo čosi jedovatého. A všetci smú bez peňazí nápoje probovať, či vodu a iný panč nenájdu v ních v prevahe; a za to probovanie mu pri štajerante náhradu nedajú, teda len škodu má.Jestli ktorý z úradu vyhľadáva jedovaté bacille v nápoji, môže zatiaľ probovať, dokiaľ ich nenájde. A toto hladanie ani len nemá určitý čas; čím dlhší ten čas, tým väčšiu škodu má skrze vyšetrovanie bacillov a mnohému z vyšetrujúcich sa potom bacille v hlave vyliahnu. Môže taký úradník i to povedať, že musel až do rána striehnuť, či sa u krčmára policajná hodina zadržiava. Keď ale nenašiel bacille, nuž ľahko sa nájde iná sekatúra; ku pr. že flašky majú štempel na pravom a nie na ľavom boku a to je szabálytalanság. Naposledy čo krčmár a hostinský vytrpí, až sa k „licencii“ dostane? Koľkej behačky, sebazaprenia, koľké trovy; a zvlášť kresťanský krčmár! Koľký strach on podstúpi! No a o politike ti ani vyprávať nejdem. Mnohý sa bojí noviny držať, ktoré je dovolené tlačiť a čítať — nuž ale to len tí sprostejší. Židák, ako múdrejší, ten sa veru nebojí; bo keď daň platí, o to sa nestará, či na neho sprostí ľudia kukajú, čo on číta, akú knihu, aké noviny. A dobre má! On sa veru nedá do vreca vohnať, ako dáky naplašený zajac, pre iného hlúposti.Kapitola II.Aj zo stránky obecenstva, teda aj z tvojej stránky je poľutovaniahodný krčmár.Každý surový, aj cvičený grobian a odroň, žobrák, cigáň a lapaj myslí sebe, že keď prijde do krčmy, má tam hneď právo nielen močkou a pľuvaním izbu zanečistiť, ale že má tam privilégium hrešiť, zlorečiť, nadávať a krčmárovi grobianiť za svoje tri krajciare, ktoré tam prepije.Ty by si pravda takýto hmyz z tvojho domu von vyhodil; a chudák krčmár musí mlčať, grobianstvo do vrecka vstrčiť a sa premáhať.Alebo jestli má kellnerky, snáď dcérušky, hostia si myslia, že ich môžu ako mačience stískať, čo ani ku kšeftu nepatrí. Ty by si takýchto rytierov vyoflinkoval, keby sa to u teba stalo. Krčmár chudák ale to ztrpí za ten hosťov groš, lebo ho do štajeramtu potrebuje.A čo len i od teba vytrpí ten chudák krčmár! Doma ti decko vreští a žena tvoja nemá času ho pokolísať, lebo chlieb pečie, šaty perie a tebe ho káže. Ty to ale nechceš a žena ti začne šomrať za ušama. Zutekáš z domu rovno ku krčmárovi, aby si mal pokoj. Pred krčmárom lamentuješ, na koľko ťa trápi detský vresk, šomranie ženy, skrze čoho pokoja nemáš. Krčmár toto všetko musí poslúchať, bárs ho to nezaujíma a má s tebou veľkú trpezlivosť. Ty by si doma veru iných nepočúval, keď by sa tak tebe žalovali! A ty mu ešte potom z tvojej fajky smradľavý tabak pod nos dýmiš, čo on musí hltať, a tak trápiš jeho nos, oči, hrdlo s dymom tabákovým.Mnohoráz piješ vo spusť sveta. Rozkážeš doniesť aj pre druhých, ale nezaplatíš, lež povieš, že za toľko ešte stojíš. A on ťa ochotne obslúži. A keď ti dobrá vôľa z hlavy vyfúkala a chceš si podĺžnosti o rok vyplatiť, škriepiš a dožúvaš sa s krčmárom, že si toľko ani nepil, aj mu nadáš, na cti utrhneš a pravda má byť na tvojej a nie na krčmárovej stránke. A krčmár ti to musí potrpeť, čo mu tam natrepeš, ako ošípanému do válovca. Keď ti nosí, sa ti ľúbi, máš s ním pokoj; keby ti nechcel dať, vadil by si sa s ním, že si nie trhan a žobrák, toľko že máš ešte. Keď ale pýta, bo aj od neho pýtajú, ty mu potom nadávaš! Je to slušné a spravodlivé? Ako by ti vypadla svatba syna a dcéry, keby krčmár povedal: „Ja vám nedám nič, pite vodu!“? Pravda, snáď by si radšej bez kňaza, ako bez krčmára odbavil svatbu? Teda si na neho odkázaný! Ani len družbov by si nedostal, keď by si im vodu predložil. V Kanaane galilejskej na svatbe sám Spasiteľ poľutoval mladoženichov, keď im hostia vypili celú zásobu vína a ešte pýtali. (Krčmár snáď nechcel dať, keď nemali ako zaplatiť.) Spasiteľ sa smiloval a premenil dvanásť veľkých džbánov vody na dobré staré víno ako olej, aby hostia boli veselí.Je síce pravda, že niektorý krčmár tiež napodobňuje Spasiteľa, alenaopak: on zase víno premení na vodu. Nuž ale vždycky lepšie niečo, ako nič. Lebo veru len k potoku nepovedieš tvojich hostí, starejšieho, širokú, družbov, aby si tam vodu zapili. Bez krčmára pri smrti tvojej ženy ani zvonár by poriadne nevyzváňal. Poviem ti jednu udalosť.Stalo sa v jednej dedine, že istému dobre majúcemu sa, ale ešte viac skúpemu gazdovi žena zomrela. Gazda odkázal kostolníkovi, by len dobre dlho zvonil, že však mu dá to a to. Gazda ale veru nedal zvonárovi nič vypiť, by mu lepšie šlo to svonenie, i preto len na jednom zvone báchal a síce na jeden bok, tak, ako keď horí. Ľudia naplašení povybiehali a kričia zvonárom: kde horí? Tí z väže odpovedali, že v pekle tej nebohej gazdinej a že nemajú čím hasiť. (Rozumeli svoj smäd.) Gazda sa hanbil, chytro poslal na väžu hodný džbán vína, s ktorým zvonári nie len svoje hrdlá, ale aj zvony namastili a zahasili v pekle oheň. Potom jej už pekne vyzváňali.Kapitola III.Zo stránky Pána Boha býva krčmár najviac ubiedený, teda poľutovaniahodný medzi ostatnými obchodníkmi!Ale prosím ťa! čo by si na to povedal, keď by si si vypýtal čerstvého piva, aké každý poriadny človek pije a keď toľko platíš za to pivo, ako bársktorý pán — a za tvojim chrbtom by tebe poslieval krčmár všetky pozostatky z pohárov, čo od zabrízdganých fúzov všeliakých špinavých ľudí pozostávalo?! A k tomu by krčmár ešte aj to dolial, čo od točky celý deň do misy nakvapkalo, a aby to malo aj peny pekné, s klistírovým strekáčom by to pivo dobre nedúchal a tebe ho za čisté podal? Ty by si ho aj s chuťou vypil a keby až neskorej sa dozvedel o takej špatnej manipulácii toho krčmára, čo by si povedal? Hneval by si sa a klistírové pozostatky by si tam upíjať viac nešiel.O tom sa ty ale vždy nedozvieš, lebo to ani iný, ani ty nevidíš. Ale je tu všadeprítomný a vševedúci Boh, ktorý sa díva na také manipulácie, snáď nad tým aj hlavou krúti a krčmárovi hneď do svedomia skríkne a odvoláva sa na siedmy paragraf: „Nepokradneš“, nezfalšuješ, neoklameš! Vidím ťa! Naznačím si to k súdu!To je veru žiaden špás, Boha mať za svedka a porád aj za sudcu. Vidíš, a svedomitý krčmár to nespraví, lebo tvoj šesták má práve tak 10 kr. hodnoty a nič menej, ako aj šesták pána slúžneho.Alebo keď by si vypil osem pohárov piva a krčmár by mal zle zastruhanú olovku, alebo by bol škulavý na svedomí a napísal by, že si vypil desať aj pol pohára! Tu je zase Boh, ktorý vie lepšie rátať ako krčmár a ten mu za teba iste povie dľa toho siedmeho paragrafu, že osem a desať a pol neni jedno. A to, čo je vyše pripísané, v hodinu smrti padne na vážky sv. Michala.Alebo keď by si bol už opitý a nerozoznal by si už pivo od koňského moču, víno od kapustnice a by tebe v takom stave, v ktorom si už ztratil chuť jazyka, ozaj podal kapustnicu s vínom zatrepanú a ty by si za takéto víno toľko zaplatil, ako za badačoňské, tokajské? Pravda, by si sa hneval, keď by si to na druhý deň počul? A pán Boh sa na to ešte viac hnevá a sebe aj naznačí do veľkej knihy ten rozdiel ceny medzi kapustnicou a vínom a prísne bude požadovať z toho počty. A ak zle vypadnú, kapustnicu do neba neprijmu, ani toho, ktorý by ju tebe predal.Ty si ale presvedčený, že poriadny a svedomitý krčmár to nespraví — a aj ja som tak presvedčený — ináčej by on sebe zle narobil a to by nebol múdry.Krčmári majú zvonku vyvesené tabulky, na ktorých stojí, že sa tu nesmie kŕmiť, teda špiniť, pod pokutou dvoch zlatých. Dnuká ale má zase vyvesený sv. kríž, ak je kresťanom, a na tom kríži visí podoba Spasiteľa. Spasiteľov kríž tiež volá: tu vnútri sa nesmie hrešiť, vadiť, ohovárať, špatné reči kydať, cigániť, utŕhať, nadarmo sa prísahať, meno Božie zneuctiť, svätým nadávať atď.Ten kríž alebo obraz svätého on ku výstrahe tam zavesil, by si šetril dom jeho a považoval miestnosť za príbytok kresťanský. A keď ty vzdor tejto výstrahe začneš v izbe krčmárovej ako divý pohan zlorečiť Spasiteľovi a jeho svätému krížu, pred ktorým ešte aj diabli sa trasú, akéže požehnanie môže potom očakávať taký dom, v ktorom toho obrážaš, od ktorého všetko požehnanie vychodí: zdravie a iné telesné a duševné milosti? Ako-že ti môže ten nápoj k úžitku slúžiť, keď ho takými jedovatými ústami prijímaš?Vidíš, to ty nerob v jeho dome a vôbec nikde. Nemysli si, že sú krčmy pľuvátka, alebo hnojné jamy, do ktorých sa má špina z celej dediny vylievať. Oh, nie! Aj ten dom má byť čestný a svätý, ako aj iné domy kresťanské.Preto sa veru ani nečuduj, že všetci obchodníci majú v nebi sv. patróna a chudáci krčmári takého nemôžu dostať. Pravda síce, že krčmy bývaly obyčajne len v rukách židovských a títo sebe veru patróna v nebi nehľadali. Teraz už aj kresťania zaostávajú. Dosiaľ sa ešte žiadon svätý nehlásil krčmárovi za patróna, bo pravdepodobne nedôverujú kresťanským krčmárom. Musia to teda najprv preskúmať! Túto nedôveru zapríčiňujú hostia so svojim nekresťanským sa držaním a špatnou svojou papuľou. Až keď hostia sa budú pekne držať, vtedy sa nakloní nejaký ten patrón v nebi a prijme pod ochranu aj krčmára a jeho obchod — rozumie sa, jestli sám krčmár nebude medzi hosťami ten najhorší so svojou hubou.Poneváč ale krčmári majú licenciu, t. j. dovolenie len na vymeriavanie nápojov a nie na iné zlé veci a hriechy, preto aj Pán Boh najviac chytí krčmára za šticu v hodinu smrti pri revidovaní tej licencie. Strašlivá vec je ale do rúk živého Boha upadnúť! Ja ale prajem všetkým krčmárom a hosťom, by natrafili na milosrdného sudcu a prosím o jeden malý trinkgeld — nie dva krajciare, ale aspoň aj za mňa sa pomodliť dva „Zdravas Maria“, čo prijmem s povďačnosťou. Nadávanie ale vôbec neprijímam, to vám nechám na stole pre vašu haňbu.	Gaspar-Zaosek_Tri-kapitole-o-biedach-krcmara.html.txt
Poludienok1891Na oráčinách vonne ležalovesnové[1]sparno — Pohodená vodzka,bič; zarytý pluh v brázde, ťažalo[2]i s jarmom pred ním, úvratí kde cieľ —a volky žijú u orného vôzka.On posadil sa zrovna na hriadeľ.Sňal širák, na styk sotkol; odfúkolsi, utrel čelo, rieknuc: „Ozaj parí,sťa v lete…“ Žena ale božie dary,čo priniesla mu práve k obedu,už rozložila. „— Len kde bude stôl?“sa pousmiala, kľačiac, náčinievtom upravujúc. „Veru“, muž tak, „ktovie,keď nenarástol ani v chrastine…“„A ak ti predsa sprostá žena povie?“„Tak netreba nám inde výzvedu —“„Ja podržím ti, Ondrej! — Takto, hľa,chyť lyžku! — pekne v dlaniach, sediačky —Či nebude to stôl…?“ „Vec premyslená!Kráľ nejedá tak — Ale ustalabys’, Zuzka; daj sem, vezmem na kolená —“„Nuž komu rady nieto, tomu niet…Ber!…“ podala mu strojné dvojačky.[3]Akiste cnela si, že nabídnutím[4]jej pohŕdol muž, skabonila tvár.„Hm“, pozrel na ňu, škádlivý kmit v oku.„Ej, budeže to hodne kyslý cmar —ten…“ Nedokončil; lebo: „Či ja mútim?“už odvrkla mu prudko v odpoveď,i vzdychla, kýs’ tŕň vo srdečnom boku —„Hm“, uškrnul sa. „Vari dáky vredmáš na jazýčku, že tak žihá…[5]Rec,rec radšej, aký to tu poludienok?“„Skús! —“ odvrátila pozor inam, v svet —Obláček postrel slnko na vrcholivtom čudný, sťa vták i zas chlpatec;i práve na nich hodil ľahký tienok.„I tôňa, vidíš?… Eha, kapusta!Od tej: ech, nebárs rýpe sa to v poli —“„Hovoria, dobrá zámka na ústa!“sa ohlásila. „Aby nedudralmuž, ašak?“ „Pre mňa nechsi, jak chce, dudrie!“plecami stisla. „Lenže, bohužiaľ,ku zámke treba, vieš čo, ženička?Vždy treba kľúčik, čo v ňu bleskom udrie,ju zamkne: Šťuk-šťuk, skokom koníčka —K tej — aký? Hádaj! — Inu, od tušky…“„Máš koštiaľ! —“ „To, to! — Tak už vyplácasa zámku nosiť, bysťu… Ťaj! i škvarkyjak smejú sa mi — Tak už zemičkanám bude rovná, neporobím skärky,[6]nie!…“ schachotal sa. „A tu halušky! —Len čo prv? Poraď —“ „Čo ti bližšie.“ „Múdre!Nuž nasledovať idem zajaca…“A jedol —Ona u nôh sedelamu na celine,[7]chladná, nadurdená:očistom, pravda. Predsa manželialen od fašiangu sú; v tak krátky časje nemožnosťou holou: lásky zmenav nenávisť. A v nich nespolčil sa mrázso zimou; lež dva teplé jara lúče,na ten istý kvet sletlé záhradky,na jednu sneť hen pučiaceho lôhu…Tam duňala. No neraz zpod šatky(pod vábnou hriadkou rozuzlenej voľne,ňouž prestrely sa sťa by na prielohuzazelenelom všaké kvietky poľné),zpod riasy čepca, tmavých zpod obŕvvše kukla kradmo naňho milo-rúče,i utajila sa[8]zas ako prv,hrudôčku dvihnúc, mrviac medzi prsty —či mušiek roj vše splašiac rozihraný —On jedol —„Ozaj! Žena, so mnou poď!“prehodil spešne, jak by v spamätaní,pokojne pritom lyžku vtápajúcdo hrnka. „Óvy, zabudol som toť…“„Včas!“ pretrhla ho. „Skoro užtoveruti schodím na um! Môžem povedať —Jedz zdravý! Vidím, v žičlivej je hrsti —Čo žena? Načo tam o ženu dbať?Tá, keď muž si je — hen i voly žerú —nech sa tam díva, pekne hlady mrúc,nech po holiach kol šuká očiam žrádlo…“„Ej tisíc! —“ zhíkol on a polykol.„Nuž nepravdu by malo porekadlo:že kuchárka vraj nachlípe sa pary?Čo? — Škoda, mráček že už umykol —“„Príď variť…“ „A ty budeš orať vari?Nu, dobre —“ „A ja ani nevarím,vieš?“ Spríkrel jej hlas; zrejme vyčítavýmsa stával — „A kto? —“ „Že sa oparímvar’ (usmiala sa trpko), myslia — a čiskôr, toto-onô prichýrne[9]im spravím —[10]ejch…“ „A kto?…“V obci v ten čas zazvonili.Hlas rozletel sa švižko po stráňach,po vŕškoch jasných, kutín[11]po zápači.I zdalo sa: vzduch hnul sa, zavírilyv ňom lesklé vlny, ako keby v hráchbol skočných horský rušaj vpálil doň.„Ba vskutku“, počal Ondrej, „rezká žena!Nečaká, kým ju upomenie zvon…“„Uvidíš zajtra!“ ozvala sa živo.„Nie že by, jak dnes, ešte do zvonenia,však ani po ňom priam ti neprídem!“„Čo nepovieš? — Ej, budeže mi clivo,Zuzička, mámže naskrúcať sa krku,čakajúc… No, nie! Sídem po tebasám — so žinôčkou.“ „S čímže? —“ „Pre jedivopreds’ treba…“ „Prosím, pre mňa netreba! —“„Ja veď sa nedur, pozri predsa sem,jak pozeráš pri zoristom mrku…“„Nepozriem, zato —“ „Prečo?“ „Už som riekla;a ani kňaz nekáže dva razy.“„Veď neviem ešte… Ahá, pourieklaby si ma bojsa!“ „Mačka hľadelana kráľa…“ „Nemala var’ peňazí,však? Lenže, braček, rovno sedelai proti nemu —“[12]„Ach, iď…“ „Vidíš, animi na úžitok nepadne…“ „Ja dbám!“„Halušky — nežiaľ!… Nono, okús! Páninežujú takých…“ mľaskol, podávaljej na vidličke. Zhrdla: „Zjedz si sám —“i odtiahla sa. „A ak bojsa mitu hladom umrieš…?“ „Nech! — Dosť ľahko, kvôliby sa ti stalo, abys’ inú vzal —och…“ „Nepleť…“Vtom sa rozskočily voly,i začaly sa kynkať[13]rohami,čo svitaly im v slnku, sťa by bolyz kryštalu — lesklá slina zo tlamy —(var’ srozumely priečke pri gazdoch).„Hejk hore! Hô-hô!“ skríkol Ondrej spurne.„Ľaď, cepáň suchý!… ľaď, ten šavrnoch![14]No, hôže!… Aké zrazu čerstvé, zdurné —hneď porovnám vás —“ Chcel vstať; ale vtomsa švihla žena hupkom. „Nože jedz,jedz, Ondrej!…“ riekla vľúdnym prívetom.[15]„Ja pomerím ich zaraz, upokorím,vo vôzku shrniem ľadník, pošuchorím —i budú zobať zas, až milá vec…“„Ak pokolú ťa?…“ „Čoby! Či som imuž do válova neraz nesypala,nepomastila plným priehrštímvše hlúpu sečku, jak som postrehla,že stoja?… Dobre ony znajú, kto som.Hľaď! (podsebného v chrbát potľapkala).Hejk, sivoň, môj, môj… (i zas obehlakol vôzka, a čo zauprel sa kosomi gánil ešte, fučal, utŕčalpár bujných rohov: smelo náručnémusa sblížila, ho tisla). Ta sa, beľa,[16]ta, ďalej, ďalej… Ešte by sa klal,iď, šaľo! Pôjdeš járom —“ A jak chcela:už zastaly si jeden ku druhému.S tým shrnula krm, i čo rozťahaly,zodvihla chlpy, sšomrúc: „To var’ kosti…?“A voly sa zas poťahovať vzaly,a žerú, pritom pošibujúc chvosty.Muž, jediac, pozrel vše ta, zvedavý:či dá im rady? (Snáď i pozoroval:by nepoklal ju — zvlášte lalkavý[17]a bučný ten, čo sa tak rozharcoval.)No, vidiac smelosť jej i ľahkosť spravy,jak počúvly ju, skrotol vlkodlak,a bez toho, by i len šmihla bičom,len srdnatý čo ukázala zrak:„Skutočne!“ priznal. „Nielen s vretenomvieš zaobchádzať, nielen dojiť kravy —“„To verím!“ kývla. „Ale riaď ty domsi radšej; v stajni gazda si už spraví…“„A nedávno kto ti bol pohoničom,há?… Pomohol kto i dnes zapriahnuť…?“Dopoludňoval.[18]„Hybaj za pasy,hej, Zuzka — ani buk som!“ zvolal v smiechu.„To ešte; či sme dáki kamasi[19]?“mu odvetila. „Beda, chrasti, hriechu…sťa Lomidrevo[20]cítim v sebe chuť!“„Nuž na zdravie ti…“ Zaberala riad.„No, ale nechal som ti predsa, hľaď,bo otrusky vraj vždy sú pre Zuzky —“„A pre Ondrejov len var’ vršky, sberky?Ďakujem pekne…“ riekla. „Teraz alečo? hádaj, žena!“ „Už viem; iste vody —“„Ej, zaľahnemže tamto ku tej skale —“„Hneď, dočkaj…“ „Var’ ty?… Lenže do čoho,keď neberieš nič, s čím sa k studni chodí —“Obrátila sa: „Nelám primnohosi hlavy; možno, že i do zásterky…“Priniesla i priam. Zazrel fľašku: „A točo, Zuzka?“ výskol divom, dnuká kuknú’.„Čo, povedz —“ „Opáč; pusť si so pár lún…“„Veď je to vínko! Ťaj, a ani zlato!Kde si to vzala?“ povyhrnul šticu.„Kde — heno ten ker, krčmár Šalamúnmi predal a či Rúchela[21]— tá skala…“„A za čo?“ „Draho; za sobášnu sukňu…“„Ej, figliarka ty! Až ma prešiel mráz —“„No, vidíš, nemáš starostlivú ženu?Veď, reku, nech má i to aspoň raz,keď orie, čo viac — orie pod jaricu,[22]i nepije mi iné…“ „Znamenite,ty Zuzka! Všetka nech ti bude chvála!To žena! Čo bych neurobil pre ňu?Na svete všetko!…“ (roztápal sa v cite.)„Oj, žena!“ zdvihol fľašku vysoko,že zhrala v lúčoch jasom, „živ ťa Boh,živ mi ťa dlho, a od každej mukyťa zachráň: bys’ mi kvitla ani kvetaž do najďalšej zimy,[23]ba i cez tú…“„Spoločne, Ondrej…“ vrúcne zaželala.Keď odpil, silil ju: vraj z jeho rukyže musí chlipnúť — nie však naokolen, ale iste, zplna… Tak vraj stálaich láska bude, a nie vo vetrochhonené piera, kotúľaná smeť…Však odoprela, zhroziac sa až: „Och!…Nevidíš ľudí poľom široko?Ej, sniesliže by rečí za nevestu:vraj pila… miesto plužný na lemešvraj na svoj…“ „Nech tam tára celý svet! —“„A potom — ja som nepoludňovala…“„Nenúkal som ťa?…“Zatým pripálilsi na fajočku. „No, a teraz vieš,čo nasleduje?“ „Možno —“ na to ona;„napríklad: trochu bych sa zavalil…a hybaj pekne-krásne do Spiša,nie pravda?“ — „Nu, zdriem; za vôzkom toť tôňa —a volky budú žviakať[24]—“ „Mýliš sa,v tom už sa mýliš, Zuzka! Z Šarišado Spiša sa dosť natúlame v zime,lež — ale i ty, no, sa primkni tiež —hľa, takto rúče vedno posedíme…“„Ja pôjdem, Ondrej —“ „Ešte nepôjdeš! —“„Už treba. Lebo čo si budú našitak o mne myslieť? Veru…“ „Nuž a čo?“zodvihol náhle hlavu zas s jej lona.„Čo môžu myslieť? — Kto ťa mi tak plaší?“„Nik…“ tíšila ho, hladkala mu vlas,„nik, uver —“ „Predsa nie si ledačo,však gazdinou si v dome, moja žena,a taká nikdy času nemarí,tá, i keď láska gazdu, prácu koná —“„Hej“, zasmiala sa, „žena, na trápenia…“„A potom ešte ani nerieklasi mi, čo všetko sa tam doma robí.“„Čo? Keď chceš vedieť, rozpoviem ti vraz.[25]Nuž otec v cieni dlube, debnári,a pri spájaní hodne sa i zlobí —Veď posúď si len, či je to nie pád?Opukla[26]sa nám dieža, obe vane…“„A obruč za obručou utiekla!(Smiech popadol ho veľký; zašmierilaž fajku —). Chytaj skoro! Putká na ne!…Lež horký tie tam zlapal, oštvernil![27]—A dúžky dolu brušky ľahly spať,chachacha!… Nikdy toho špásu ešte!No, chudák otec má sa nadrgániť,[28]kým všetko znova slepí, poslieva…a neriekol ti: čo to za náveštie?…“[29]Zbadala či nie, že už posmievasa z nej zas, spešne dokončila zprávu:„Na býkoch, riekol, skoro príde brániť.A matka — iste už chlieb dopiekla;a zolvica,[30]nu, plátno polieva.“„Tú vydáme ta čím skôr!…“ podprel hlavusi dlaňou, zvážnel razom. „Dievka, ech,je v dome ako nepotrebná hrádza…“„Nehovor, Ondrej, lebo to je hriech“,ho pozahriakla. „Predsa nezavadzianikomu Marka; veru ani mne!A ty bys’ bol hneď taký tvrdý, tupý —“„Oj, nech len príde hlúpy, čo to kúpi:ta s ňou! V tej chvíli s ním ju vypravím!Je predsa na predaj či na vydaj:[31]nech ide z domu, nech —“ „A taká mladá?Nie, Ondrej, hnevaj sa či nehnevaj,oproti tomu ja sa postavím,neľakajúc sa žiadnej protivne…“„Čo?“ svraštil čelo. „Áno, ja ju rada.A ona sa tak chová úprimne,sťa sestra… Čo sa nazdáš: dievča vydaťže je var’ toľko, ako za prielazomsnop hodiť k snopu? I že mračných vídaťvás, spurných vás čuť: musí ono hneďza akýmkoľvek chvatnúť za povrazoma zadrhnúť sa, zaväziť[32]si svet?…“„Že povraz…?“ „Nesľúbil si mi ho užtiež?“ „V žarte, Zuzka…“ „Pekne ďakujem —Tak, Ondrej: Marka nech si povolípár rôčkov ešte, vo vode jak rybka,jak vtáčik v lese, kvietok na poli —Veď on sa nájde, čo by aká hybkášprihala, rybár — nájde polovec,[33]čo občuje[34]jej pieseň — nájde, komuprilipnú oči krásny na veniec,i zamoce sa v poletavú[35]stuž —Ja už mám starosť o to, pečujem…Nuž, nedur mi ty nikdy Marku z domu!Nie je to chleba pojčať;[36]vážna to vec —“A Ondrej sliedil za rumencom mladýmv jej tvári, slúchal, čo reč prehojnáz úst zurkotala ako jarok z hôr;i uznal snáď — bo spýtal sa len: „Nuž,a s otcom, matkou či si spokojná?“Zadivilo ju, že sa to môž’ pýtať.„Var’ či sú oni so mnou takí, skôrto bys’ mal vedieť…“ riekla. „Ale hľadím,ver’ hľadím im už z očú vôľu čítať —“„A dneska ráno čos’ plakala? — povedz!“„Ja?“ (Otázky tej temer ľakla saa prekvapením zbledla, nevedela,kam vyhnúť, vediac: strežie, díva sa,i nepustí ju len tak bez dôvodu.)„Ja? — Kedy?…“ „Netaj! Dobre videl somzo stajne, dobre, keď si brala vodu:do studne čľupla vaňa s chraniačom,bo v ten čas bolo náhle zásteruti treba… slzy utrieť! — Jasná strela!Kto zavadil ti o srdiečko? Povedz!Chcem vedieť, musím!…“ „Aký vystíhač,[37]ľaď!“ vzmužila sa; prehladila čelamu vrásky vľahce.[38]„Aký strehoš,[39]lovec —Nu“, zasmiala sa zvučne, „ženský plač:ver’ ranný dážď, pár krôpok, čistých zcela:kto by to badal, takú márnu pletku,podobnú ak toť slamke, pazderiu?…Kto?… Ale, Bože!“ schytila sa. „Hoj,nekročíš!“ zvolal muž. „Nie, pokýmkoľvek[40]mi nevysvetlíš dnešný smútok svoj“,i ulapil ju silno za rameno.„Tu budeš sedieť, zlob sa a či krič,tu!… Povieš tedy takoj, povieš, ženo?…“„Joj!“ skríkla. „Ondrej, neľútostný človek,čo myslíš? Veď mi zdrvíš ruku všetku —pusť… Čože bolo? Ani neviem — nič,nič… najskôr z oka vytrela som smietku —“„Tak? Zo studne var’ vyletel ich roj?…“Vtom shora spustil sa k nim Jajatka.Starúšik;[41]chromý. Zpod barančej čiapkyzrel šedivý vlas v riedkych kostrubkocha na beláskach[42]číra záplatka —„No“, zdýmol, pooprel sa na kvačku,„ako vám rúče; sťa holúbky dvasi hrkútate —“ „Sediac ani žabkykraj močila, však? Znova v ruvačkusa kustriac[43]skočiť —“ Ondrej v smiechot…[44]„Avy odkiaľ, odkiaľ prichádzate, sváku?“„Ach, synku — verže necítim už nôh,a nadovšetko tuto tieto mechy“,pošuchal prsia, „súce leda aktým do koliby — Bože, odpusť hriechy! —“„Tak sadnite k nám! —“ Slúchol. „Klopota,[45]ej, synku; hľadám robotu si dáku.“„Nuž?…“ „Jarovníčiť[46]hoci pohoničom.Veď jesť je treba, i starému treba —No hoci som už olovený vták,[47]dosť pretĺkol som: skoro všetky stránei lazy — ale nikde práce nič;a manna dávno nepadá už s neba —Hja, najviac mladoch[48]býva pohonič,starého nechcú… nohy, ruky plané;starého nechcú…“ prešiel oči dlaňoui polknul ťažko, pod čeľusťou lalčekaž zhúžval sa mu. „Ako?…“ Ondrej zas;„veď predsa máte doma robiť pri čom!“„Len mal som, synak. Ani na ten palčekuž nemám… Moje záhonce už chlebaviac nevydajú pre mňa, čoby klas,len kláštek, čo bys’ odťať vládal bičom —:tam syn je gazdom a nevesta paňou!“„Nuž do zlej vôle prišli ste var’?… Hja,i to sa stáva, i zas svitne rádtým krajší deň po nočnej hrmavici.Sme všetci ľudia, a nie anjelia…“„Hej!“ (zaskublo to v starca zvädlom líci),„hej, že mi radšej neodkväcla ruka,keď mal som i dom i grunt podpísaťtým… tým…“ (a v pravej schvela sa mu kľuka.)„Veruže nikdy neradil bych komumňa nasledovať, vypustiť si z rúk,kým žije, ej, nie!… Lotri, nevďačníci!Veď môj syn hlavný, mrcha nevesta —och!“ (zdvihol čiapku, pozrel k nebesám),„tú nad nami ten nechže potrestáa skára podľa pravdy svojej sám! —Veď povážte si — dovŕšením múk:tí dneska ráno vybili ma z domu!Vraj pakuj, starý…“ Zaviazla mu reč.„Čo nepoviete? Juro by bol taký?To mrzko!“ priznal Ondrej. „Otca prečodohnať“, k tomu Zuzka, „hriech, a aký! —Len čudujem sa pritom neveste;bez srdca… štvala ešte muža iste! —Jak ľúto mi ho… Ale jedli by ste;toť nechal Ondrej — nono, pojedzte…“A starec nedal sa i dajak nútiť,lež pribral sa hneď, a jak omáľalv bezzubých ústach, neprestával smútiť,vše vzdychol, časom i vyslovil žiaľ:vraj čo s ním bude ďalej, čo si počnena starosť, holý?…[49]Ibák pastieromak bude; to by však zas nestatočnéver’ bolo, vziať chlieb núdze Pazderom…A slúžiť? Ktože prijme staréhodo služby, ktorý sotva chodiť vládze?…Najlepšie, dodal: keby na nehosám Pánboh shliadol! a bár v tejže dobeho pozval k sebe — i vprostriedku hrádzekostolnej, kde bied všetkých protiva,niet mrcha detí, čo by odtŕhalirodičom od úst, ale pokoj sámich opatruje láskyplný, stály;kde už i jeho starká spočíva; —tam blízko pri nej ustlať mu dal v hrobe…Jak zjedol, vzdychol: „Pánboh zaplať vám!“A Zuzka chytro posbierala riady,i brala uzol. Ale Ondrej vtomju znovek zdržal. „Nono, zhovej tamza chvíľku ešte! Len zapriahnem volya obrátim sa — heno popri tomhroblisku,[50]i kde rohatá chrasť vadí,mi zapoháňaš…“ Kročil Jajatka:vraj i tak hľadal robotičku v poli,a aspoň sa im trocha odmení;no Zuzka zhíkla: „Ani za svet! To by…Či u nás, keď sa dá kás’ dobrôtka,hneď ako dákym úžerným sa robí? —A mne sa žiadna práca nelení.Len choďte s Bohom, tíško Strmým lánom —A nazrite k nám! — dáme, čo Boh dal —Úbohý starec… Och, čo v ľuďoch zloby!…“Ba ešte mu i Ondrej privolal:„Hej, príďte, sváku — pohovorím s ňaňom!“A za pluhom on, ona pri voloch,,sa!‘ podúrajúc, — tiahnu od úvratí.Snáď im v stret[51]vždy viac rozvíja sa lôhhen v medzi — snáď k nim hnané súcitom,i škovránky, hľa, vzlietly — tu-tam tienok —a orú, každý plúžkom popevku;i slnko preto, veľký člnok zlatý,tak ticho pláva jasným blankytom…„Toť!“ pokázala, „už i otec ide,a ja tu ešte… Vidíš, čo som dňazmrhala s tebou…“ „V najlepší čas príde:naorali sme predsa hodný kus!“sa zasmial. „Hja, keď žena poháňa:to ide, sťa by zem vykrúcal z plienok,kožuštek svliekal, mäkkú odievku…[52]“„Iď, ešte sa smej! — Dobre, poludienokvšak ostatný si mal dnes odo mňa! —“„Dnes? Svätá pravda!…“ „Iď, ty taľafúz[53]—Poď, pripravím ti ešte rozsievku[54]—preč širák, skloň krk!…“ „Len ma nezadus!…“[1]vesnový(básn.) — jarný[2]ťažalo(náreč.) — roľnícke náčinie, ktorým sa pripína záprah napr. do pluhu; odnímacie oje[3]dvojačky— dva hlinené hrnce spojené dnom a uchom, v ktorých sa nosí jedlo na pole[4]nabídnutie(čes.) — ponúknutie, ponuka[5]žihý— pálčivý, páliaci[6]skärok— chyby (pri oraní), zabočenie z brázdy[7]celina— nová, ešte neoraná zem[8]tajiť sa(nov. význ.) — skrývať, ukrývať sa[9]prichýrne— pridobre[10]Mladú nevestu svokra nepúšťala k vareniu a k zásobám v komore z nedôvery, že bude z nich odnášať svojej matke. I preto, že sa obávala, že by nevesta varila „lepšie“ a pomíňala teda viac zásob. Napätie medzi starými, reprezentovanými tu svokrou, a medzi mladšou generáciou, reprezentovanou Zuzkou, mávalo na dedinách nielen svoj generačný, ale i triedny podklad. Starí držali hospodársku moc v rukách a z prílišného žgrlošstva nedožičili sebe a rodine ani primeranej stravy. Mladí často bývali sluhami na vlastnom otcovskom majetku, obrábanom „po starom“ a málo vynášajúcom. I keď teda poväčšine obidvaja, starí i mladí, živorili, existoval medzi nimi akýsi druh triedneho boja. Mladí túžili za novými, vyššími formami života, kým starí boli za udržanie jeho „dedičných“, primitívnejších foriem.[11]kutiny(náreč.) — kúty, zapadliská[12]„Mačka hľadela / na kráľa…“ „Nemala var’ peňazí, / však? Lenže, braček, rovno sedela / i proti nemu —“— náražka na ľudovú rozprávku o hrdej mačke, ktorá uriekala kráľa, keď sa naň dívala.[13]kynkať— pošturávať, postrcávať[14]šavrnoch— prezývka (o volovi)[15]prívet(básn.) — príhovor[16]beľa— meno vola s bielymi strakami na srsti[17]lalkavý— s dlhým lalokom[18]poludňovať— obedovať[19]kamas(maďar.) — trhan, chlapčisko[20]Lomidrevo— postava z ľudových rozprávok, symbolizujúca silu[21]Šalamún a Rúchela— meno dedinského krčmára a krčmárky… Tu žartovne sa nimi personifikuje ker a skala.[22]jarica(náreč.) — jarné obilie, jarec[23]bys’ mi kvitla ani kvet / až do najďalšej zimy,…— aby si mi bola pekná až do neskorej staroby[24]žviakať(pejor.) — žuvať, prežúvať[25]vraz(básn.) — zaraz, hneď, ihneď[26]opuknúť(náreč.) — rozrušiť, rozísť sa[27]oštverniť(nem.) — dať pod obruč, dať dohromady[28]nadrgániť— narobiť, namajstrovať[29]a neriekol ti: čo to za náveštie?…“— rozpadnutá, rozsušená dieža (nádoba, v ktorej sa zvára prádlo) je podľa ľudovej povery náveštím na blízky pôrod v dome[30]zolvica(náreč.) — nevydatá švagriná, mužova sestra[31]Je predsa na predaj či na vydaj— hoci vydaj dievčaťa je tu len žartovne zamieňaný s predajom, vtedajšie spoločenské pomery boly naozaj také, že vydaj dievčaťa bol často len predmetom hospodárskej špekulácie a kupčenia. O tom svedčí aj ľudové príslovie „Príde hlúpy, čo to kúpi“, ktoré Hviezdoslav cituje v predošlom verši. Sloboda žien ako vôbec osobná sloboda, bola ešte i vo Hviezdoslavových časoch iba falošným heslom vládnucich feudálov a buržoázie.[32]zaväziť— zadrhnúť[33]polovec(neol.) — poľovník, lovec[34]občuť(ľud.) — počuť, dočuť[35]poletavý(básn.) — poletujúci, lietajúci[36]pojčať(náreč.) — požičať[37]vystíhač— stíhač, pozorujúci, všadebol[38]vľahce— ľahko[39]strehoš(neol.) — ten, kto strežie; lovec[40]pokýmkoľvek(náreč.) — kým, dokiaľ[41]starúšik(demin.) — starček[42]belásky— belasé nohavice z plátna[43]kustriť— chystať sa[44]smiechot(básn.) — smiech, smieštek[45]klopota— trápenie, životná starosť[46]jarovníčiť(náreč.) — prenajať sa na jarné práce[47]No hoci som už olovený vták— hoci som už starý, ťarbavý, zošedivený človek[48]mladoch— mladý človek, mládenec[49]… čo s ním bude ďalej, čo si počne / na starosť, holý?…— ilustrácia osudu starých ľudí na dedine, o ktorých bývalá spoločnosť sa nevedela postarať, hoci koristila z ich celoživotnej práce. Nevďačnosť detí, nestarajúcich sa o svojich práceneschopných rodičov, mávala najčastejšie materiálne príčiny. Malé gazdovstvá so zlou, primitívne obrábanou pôdou nemohly slušne vyživiť ani tých, ktorí na nich robili.[50]hroblisko(náreč.) — hŕba skál na medzi, hrobľa[51]v stret(básn.) — v ústrety[52]odievka— druh ženského šatstva[53]talafúz— sprostáčik[54]rozsievka(náreč.) — zástera s obilím na siatie	Orszagh-Hviezdoslav_Poludienok.html.txt
Skrižované cestyŠtudentský románBohuš, chudobný syn chudobných rodičov, bol bohoslovcom v Prešove. V kolégiovom alumneu sa chudobne preživil a čo si, vyučujúc úradnícke deti, zarobil, z toho sa skromne šatil, žijúc ináč veľmi utiahnuto. Oddával sa celkom svojmu štúdiu, preberajúc si ho i vo svojej tichej, chudobne zariadenej izbičke, i chodievajúc s knihami a zošitmi na prechádzky, najviac na peknú Kalváriu, ktorej sa na Horniakoch vari iba asi banskoštiavnická vyrovná. Z vrchu kalvárie obzeral si mesto so starobylými strechami, pričom však neprestával sa učiť. Musel byť veľmi dobre naladený, keď si zašiel až na vychádzkové miesto Vilec-hurku, alebo cez vrch, porastený krásnym dubovým lesom, na Borkut, kde sa kyseľkou z prameňa osviežil a pohľadom na krásne ihličnaté lesy pookrial.Iba jediný raz na sviatky ho spolužiaci nakriatli ísť s nimi do Šebešu, susednej to obce Prešova, preplnenej smradľavými židovskými krčmičkami, a tam ho fígľom opojili tak, že sa svet s ním za tri dni krútil. Od toho času nešiel viac na výlety so svojimi súdruhmi. Mal duševnú zábavu v knihách, ktoré si brával z veľkej kolégiovej knižnice, preto ho prezvali knihovou moľou.Zavše pokúsil sa, ležiac v tráve na brehu strmej a bystrej Torisy, napísať básničky o kráse Slovenska, o slovenskom ľude, o jeho reči, o speve ružolícich slovenských dievčeniec atď., atď. — ale ako ich napísal, tak ich pustil dolu vodou. Nejedna pekná myšlienka tak odplávala a stratila sa v hliene Torisy. Bohuš bol idealista poeticky naladený. Všetko sa mu javilo v ružových farbách, i tomu najhoršiemu našiel dobrú stranu, všetko si na dobré vykladal, preto sa v živote mnoho ráz sklamal.Nejeden raz i on, ako študenti majú v obyčají, pozeral zďaleka na dievčence, idúce z vyššej dievčenskej školy; nie drzo a dotieravo, ale s akousi plachou zvedavosťou. Pri takej príležitosti raz utkvela mu v pamäti strojná, strunitá postava dievčaťa belavej pleti. Sprvu mu iba postava tanula na mysli, lebo do tvári jej zblízka ešte nevidel. Končil práve druhý ročník bohoslovia a ona pätnásťročná chodila do tretej meštianskej triedy. Potom už viac ráz ju stretol, ale ani za svet by jej nebol pozrel do očí, lebo sa obával, že by tým dievča urazil.Napísal viac raz i básničky o peknej postave stelesneného anjela-dievčaťa, ale sa mu nezdali, lebo neboli úplné, keďže tvár, oči, to zrkadlo duše, nemohol v nich opísať. Hodil ich teda do ohňa — a sníval ďalej o prekrásnej postave. I nasníval si: dievča je Slovenka, jeho viery, má sivé, dobré oči, okrúhle, červené líčka, malé ústa, pekný noštek — práve taká je, aká by jemu, ako budúcemu farárovi, k boku pristala.Bolo po skúškach. Mládež sa hrnula na železničnú stanicu, chlapci i dievčatá. Všetko sa smialo a radovalo, že ide domov.Bohuš šiel, s malým kufríkom v ruke, šiel na stanicu a, dohoniac hlúčok dievčeniec, zmiernil kroky, lebo medzi nimi zazrel i tú, ktorej postava sa mu tak veľmi páčila. Teraz už videl zblízka jej bohaté, plavé vlasy; tvár nemala okrúhlu, lež súmerne podlhovastú, zdravej pleti. Počul i jej zvonivý smiech, jej hlas, a to práve taký, aký si vo svojich snoch zaľúbil: hovorila v príjemnom alte, teda nie piskľavo, ani zadŕhavo. Len ešte jej oči vidieť — a bude mať cez prázdniny o čom snívať, o čom verše páchať!Pri vystupovaní na železničný vlak mohol i pomôcť dievčencom, ako im iní pomohli, ba i sadnúť si do jedného vozňa s nimi, ale on to neurobil z akejsi ostýchavosti. Jemu stačilo aj to, že sa na neho pozrela, že videl jej oči nezábudkové, také krásne, aké majú anjeli, čo nebo zaplňujú — ako samé to nebo!V Košiciach sa im cesty rozišli; on sa obrátil na sever a ona bohvie kam…Prišiel september a s ním nový školský rok. Mládež sa hrnula do škôl. Prišiel zas i Bohuš. Starosť, ako sa udrží, dala mu v prvý čas zabudnúť na ideálne pekné dievča. Trvalo dosť dlho, kým si našiel byt a zaopatril priváta. Byt dostal lacný na „Hornom huštáku“, kde však málo študentov bývalo a on chodil samotný do školy i naspäť.Jeseň bola pekná, na brehoch Torisy, ako i v záhradách pri nej, dalo sa príjemne učiť. Chodieval ta i Bohuš. Na železno-povrazovom moste Kriegelovskom, pozdejšie Čatárovskom, vedúcom do záhrady tohože mena, zavše zastal a podíval sa do mútnych, romoniacich vlniek vody. Nevdojak išlo mu na myseľ, že ako táto voda tečie najprv do Hornádu, s týmto do Tisy, s touto do Dunaja a tento konečne ju odnesie do Čierneho mora, práve tak sa vlievajú minúty času do hodiny, s touto do dňa, do mesiaca, do roka a s týmto do mora večnosti — preto rozumný človek nemá dať ubehnúť ani jedinej minúte bez užitočnej práce, ako pre jednotlivca, tak pre celok-národ. Bohuš pri tomto premýšľaní pevne si zaumienil držať sa podľa toho. On síce ani dosiaľ nezaháľal, ale mal tú chybu, že si ráno rád dlho pospal, čo je ináč zvykom veľkej väčšiny mladých ľudí. Zaumienil si teda večer nie o dvanástej, ale o desiatej ísť spať a ráno o štvrtej, miesto o pol ôsmej stávať. V tom že sa nedá pomýliť nikomu.Z týchto myšlienok zrazu bol vyrušený, keď sa most pod ním zakyvotal. A ako vzhliadol, srdce mu prudko zabúchalo — zazrel prichádzať tú, ktorú tajne miloval, o ktorej celé dva mesiace sníval. V prvom okamihu chcel ujsť pred ňou, ale sa spamätal, že by to bola smiešna zbabelosť ujsť pred niekým, koho by najradšej každú hodinu videl pred sebou. Ostal teda na mieste, len sa trochu začervenal. Ona, hojdajúc sa na dlhom moste, pružne kráčala a hľadela priamo pred seba. V ruke niesla knihy a zošity.Bohuš, strhnúc klobúk, nevdojak ju pozdravil po slovensky. Ona sa tiež začervenala, ale bez rozpakov a bez otáľania odpovedala „Dobrý dzen!“ kráčajúc bystro ďalej. Len čo zmizla v peknej záhrade, Bohuš, akoby neodolateľne priťahovaný, pobral sa za ňou.Jeho miesto bolo medzi hustými jedličkami na lavičke. I teraz ta zamieril, ale zďaleka videl tam svietiť šaty dievčaťa, preto zmenil chodník a našiel si iné miesto na učenie. Avšak k učeniu zrazu mu prešla chuť. Čajsi mimovoľne vytiahol ceruzku a na kraj zošitu písal básničku o krásnom zjave devy medzi štíhlymi, ševeliacimi jedličkami. Premýšľal, že keby jej tak mohol podhodiť tú básničku — ale to by bola dotieravosť. Ona sa učí a on by ju v tom pomýlil… Ona sa učí — kto vie? — Ale iste sa učí, nebola by sem prišla… A on, hľa, mrhá čas na básnenie! Oddrapil ten kúsok papieru a skrkval ho do vačku, aby ho pozdejšie zveril vlnkám Torisy…Pribral sa učiť, ale onedlho počali sa mu vtierať otázky: Odkiaľ je dievča, aké má meno, či je Slovenka? — Kto z nás v mladosti nebol taký, ako Bohuš? Kto z nás netúžil za telesnou i duševnou krásou — kto z nás rozvážne snahy nenechal stranou, keď šiel za tým, za čím ho srdce tiahlo?Slnce sa klonilo za zelené vrchy; vôňa zrejúcich slivák napĺňala povetrie, listy hrubého topoľa, na ktorom železná tabuľka označovala, že toho a toho roku potiaľ vyliala sa Torisa, padali vrtiac sa a spievali svoju poslednú pieseňku o pominuteľnosti krásy a všetkého na svete — a uložili sa do mäkkej trávy na večný odpočinok, aby svojím rozkladom dávali pokrm pre nový život. O tomto dumal Bohuš, zastaviac sa na moste, hojdajúcom sa pod nohami štíhlej devy, ktorá o chvíľu zmizla v úzkej uličke povedľa.Bohuš naschvál zaostal, aby nedohonil dievča. Hodil do vody báseň, čo mu z duše vzišla, zvelebujúc tú, ktorú čistým, vznešeným zápalom miloval.Viac ráz bol ešte potom v Čatárovskej záhrade, ale dievča neprichádzalo ta viac. Či preto, aby sa s ním nezišlo? Teraz sa mohol nemýlene učiť.A jeho to jednako neuspokojilo. Dráždilo ho čosi zmeniť miesto svojich prechádzok v tajnej nádeji, že ju tam niekde postretne. Chodil zasa ku Torise, uisťujúc sa, že na jej brehu, pri jej šepote, lomození a hrkotaní sa mu najchutnejšie učí. A konečne i dosiahol, za čím chodil: raz pred širokou rozrastenou vrbinou zrazu sklesla mu ruka s knihou a zastal na chodníku, ako prikovaný, lebo znenazdania začuljejhlas, ktorý sa ho vždy dotkol, ani elektrická iskra. Zašiel bližšie a vyrozumel, že dve sú tam a deklamujú si akúsi nemeckú báseň. Iste sa navzájom prerectúvajú.Obchádzal, ako by ich nevidený mohol vidieť, i podarilo sa mu nájsť miesto, kde vrbina bola redšia, a tu zazrel dve dievčatá, ako si bezstarostne sedeli nad vodou na hrubých, vodorovne vyrastených panohách vŕby, zakorenenej na samom brehu.Trhlo ho. Aká tu výborná príležitosť prihovoriť sajej, vystríhať ju, aby do vody nepadla. A ona, ani čoby bola o ňom a o jeho myšlienkach vedela a chcela ho väčšmi podráždiť, počala sa ešte aj kolísať na hrubej haluzi. V ňom skrsla nestreženo žiadosť, aby spadla do vody a aby on mohol za ňou skočit a ju zachrániť. Ale v nasledujúcom okamihu už pochopil, že to bola nerozvážna žiadosť, lebo veď on plávať nevedel, a tak by boli obaja zahynuli.Obrátil sa potichu a šiel naspäť chodníkom. Od prvej zákruty spozoroval, ako dievčatá, veselo sa smejúc a štebotajúc, zliezli z vŕby a stratili sa kdesi za vrbinou.V nasledujúce dni častejšie obchádzal okolo miesta, postretával tam vždy väčších-menších študentov i väčšie-menšie dievčatá — iba tá, ktorú žiadal si postretnúť, viac ta neprišla.V jedno nedeľné odpoludnie vyšiel na Kalváriu. Organček v kostolíku vydával dojemné zvuky peknej akejsi nábožnej piesne. Bohuš v povznesenej nálade pozeral z vrchu na krásnu panorámu mesta a jeho okolia; riedka hmla ešte zväčšovala krásu obrazu, keď ju akoby závojom zastierala. Bohušova vnímavá duša pohrúžila sa do nej, že ani nezbadal, keď sa ľud z kostolíka vyhrnul. Iba zrazu zdvihol hlavu a do zamyslených očí vrátila sa mu živosť, keď nečakane začul za seboujejhlas.Netrúfal si pozerať ta, ale načúval. Dievčence — bol ich tam celý hlúčok — zhovárali sa v dialekte východnej slovenčiny, témou im bol tiež krásny obraz okolia. Často si nevedeli vo vlastnej reči nájsť potrebný výraz a vypomáhali si maďarčinou, alebo nemčinou, pričomonanikdy neomeškala opraviť ich, totižto predriecť im nejaký príhodný slovenský výraz, čo jej dodalo u neho tým väčšej ceny.Veľmi by sa mu bolo chcelo ísť jej pomáhať uplatňovať materinskú reč, hoc si bol toho vedomý, že i jeho vlastná slovenčina pokuľháva, keďže sa jej pestovania nedopraje v žiadnej škole. No nemiešal sa, len pilno načúval, či nepočuje aspoň pomenovať tú, ktorej meno by tak rád bol zvedel.Ale ani tá žiadosť sa mu nesplnila.Koncom októbra toho roku začalo už tuho snežiť a mrznúť. Bohušov byt vykazoval mnoho nedostatkov, našiel si teda byt iný, v Járkovej ulici, odkiaľ nebolo mu ďaleko, ani na akadémiu ani do alumnea — ale ani na korčuľovačku. A tu už vídaval dievčatá všetkých ročníkov s knihami chodiť do školy, alebo zo školy. On však vyzeral iba tú jednu a tuho si zaumienil, že stoj čo stoj sa s ňou zoznámi. Len už ako? — Akým činom? — keď nikdy nešla sama, ani len na tú korčuľovačku. A medzi toľkými sa jej priblížiť, to jemu nijako nešlo.Raz v stredu odpoludnia, keď nebolo prednášok, zachcelo sa mu nadýchať sa sviežeho, kyslíkom presýteného povetria, i vybral sa poblúdiť si po uliciach, len tak bez cieľa. Ako došiel ku grécko-katolíckemu biskupskému chrámu, počul z neho krásne sa vznášajúci štvorhlasný spev miešaného zboru. Vošiel dnu. Chrám bol temer prázdny, len tymianovou vôňou preplnený. Sadol si za stĺp, odkiaľ ho celý mohol vidieť.Kňaz v bohatom ornáte slúžil omšu pred oltárom; napravo bol rozostavený spevácky zbor, naľavo malý hlúčok načúvajúcich ľudí. Keď Bohuš v mihotajúcom sa svetle sviec pozrel na ikonostas zazdalo sa mu, že svätci vo svojich ťažkých zlatých rámoch ožívajú, že sa hýbu a naňho hľadia svojimi krotkými očami, akoby prisviedčali popovi, mohutným mužským hlasom líturgujúcemu, ktorému speváci zakončievali modlitbu s „Amin“, alebo „Gospodi pomiluj“. Medzi spevákmi stála iona, a jej čistý altový hlas vznášal sa nad ostatné, ako zvuk podareného spiežovca nad cengot obyčajných zvoncov.Bohuš vyrozumel z modlitby, že sa odbavujú zádušnice nejakému umretému. Na konci liturgie spievali: „Sviaty Bože, sviaty, kriepky, sviaty bezsmertny: pomiluj nás!“ Krásne, bez námahy spievali, zdalo sa, že dlhý kostol, plný ozveny, tým spevom dvíhaný je do výše, ta, kde anjeli večne oslavujú Všemohúceho, Vševedúceho — ajejhlas hrave i víťazne prerážal všetky ostatné.Bohušovi by sa bolo chcelo do nekonečna počúvať.Tri razy opakovali „Sviaty Bože“ a spev stíchol. Nastalo tiché mrmlanie. Spevácky zbor sa pohol stredom kostola.Onaišla s dvoma inými, vážne, ale smelým krokom; bolo vidno, že často býva vo svätyniach, že necíti sa pri tom stiesnená.Bohuš stál za stĺpom tak, aby ich mohol vidieť. I ona ho spozorovala a za chvíľu utkvela na jeho tvári svojimi nezábudkovými očami. On vydržal jej pohľad a vyčítal z neho: „Darmo ty hľadíš na mňa — naše cesty sa križujú…“Rytmickým krokom vychádzala zo svätyne a on sa len nehýbal. Stál tam, ako omámený najprv pekným spevom, potom pohľadom dievčaťa. Až kroky vychádzajúceho popa ho prebudili a tiež pobral sa von.Na ulici ťažké, mäkké chumáčky snehu osviežujúco mu padali na rozpálenú tvár — ale vznietenú myseľ mu neupokojili. Blúdiac bezúčelne po uliciach, v mysli ustavične sa zaoberal krásnou devou a utvrdzoval sa, že si ju čo ako vezme, získa si jej srdce, obráti ju na svoju vieru atď., atď. Predovšetkým si zaumienil, že sa sprostí svojej hlúpej ostýchavosti voči nej, pri najbližšej príležitosti sa jej predstaví a s ňou sa zoznámi. A potom už, ak by mu bolo ťažko k slovu prísť, podá jej peknú básničku, ktorá jej všetko vyjaví, čo on k nej cíti.Skučí studený severák a mece drobný sneh ľuďom do očí. Žiaci a žiačky ponáhľajú sa do školy. I Bohuš stojí medzi dverami a premýšľa, ktorou stranou má ísť, keď zazriejuprichádzať svižkým krokom. Trochu čaká a potom ju nasleduje v pevnom predsavzatí, že ju osloví. Cesta, ktorú mali pred sebou, nebola dlhá, preto musel čím skôr hovoriť. Ale ako? keď srdce trepotalo a hrdlo sa sťahovalo… Rytmické vŕzganie snehu pod ich nohami prerušovalo hvizd vetra. Ona, zbadajúc rytmus, premenila krok, on sa pousiloval zas ho napraviť. Ona však ho náročky kazí, akoby chcela riecť: Naše cesty nevedú životom spolu, lebo sa križujú.Pri zabočení na hlavnú ulicu placho pozrela naspäť a zrýchlila krok, akoby pred vetrom, tam okolo kostola burácajúcim. Bohuš nato krížom cez ulicu zamieril ku Kolégiu a vystupujúc hore schodmi nadával si do zbabelcov. Zasa ostal zahanbený sám pred sebou. —Prišli Vianoce. Čas tichý, ale mrazivý. V druhý sviatok pobral sa i Bohuš so želiezkami na korčuľovačku. Hrkálky počuť zo všetkých strán, na znak, že po uliciach letia so sánkami bujné kone. Krátku cestu za bránu pod špitáľom a na korčuľovačku, ktorá bola v hlbokej špitáľskej záhrade, keď z mlynského jarku do nej vody napustili, Bohuš ľahko prebehol. Na opatrovanom ľade už našiel mládež akademickú a inú. Usporadovali tanec na želiezkach, a právnici hneď okolo Bohuša, aby sa pripojil, lebo ho znali ako majstra v tomto športe. On sa vykrútil a ďakujúc odoprel, neudajúc príčiny. A príčina bola, že tam prítomnú jemu milú devu bál sa do tanca osloviť, a inú osloviť nechcel. Ona stála neďaleko a počula, ako sa mu prosili a pozrela na neho, akoby ho posmeľovala: Poď so mnou, veď je toto nevinná zábava! — ale on si netrúfal osloviť ju, majúc na mysli, ako mu posiaľ vždy všade vyhýbala.Tanec šiel pri cigánskej hudbe, pri mnohom smiechu a všelijakých zmätkoch, až sa i skončil. Bohuš si za ten čas sólo vyvádzal všelijaké ťažké figúry.Po skončení tanca vývodiaci smelý právnik zvolal: — Chytajte sa na bič! — a niekoľko párov hneď sa pochytalo i už leteli po hladkom ľade. Vodca-právnik razom na prostriedku zastal, zadržiac i svoju dámu — a šlo to ďalej radom. Rýchlosť ku koncu radu sa očividne stupňovala. Na štvrtom skrute sa dva páry odtrhli a leteli pozdĺž dráhy. Aona, čo Bohušovi tak na nej záležalo, ostala práve na „šugáre“. Už sa videlo, že jej partner, slabý, štíhly „balek“, ju dlho neudrží — a ak ju pustí na konci kruhu, nevyhnutne nastane strašný karambol devy s múrom.Všetko zastalo v úžase.Užasol i Bohuš, ale zároveň už i letel ta.A strach nebol márny: v nasledujúcu chvíľu dievča odfrklo a strašne vykríknuc, nezdolnou silou hnané, s rozšírenými ramenami letelo rovno do múru. Tu v kritickom okamihu schytil doletevší Bohuš jej ruku, dal jej obehnúť okolo seba a s napnutím udržujúc rovnováhu vzal ju do náručia, buchol chrbtom do múra a zastal tam pevne.Spoločnosť, takto razom vyslobodená spod tlaku desného očakávania vypukla v surmovný jasot. Všetci sa zhŕkli okolo mladého páru a oduševnene i srdnato volali na slávu Bohušovi. On však temer ani nevedel, že sa to jeho týka. S tlčúcim srdcom vypustil devu z náručia, starostlivo podržiac ju za ruky, aby sa stačila na nohách upevniť, pričom pocítil stisnutie jej ruky, zachytil vďačný pohľad jej modrých, slzou zvlažených očí a začul jej tiché, inými nepočuté:— Dzekujem, pan teolog!Odvetil jej, že nemá za čo ďakovať. Bol by jej chcel i viac pohovoriť, ale ruch a krik jarej mládeže neprestajne mu na slávu volajúcej, nemilo mu pripomínal, že je zo všetkých strán pozorovaný. Uklonil sa teda dievčaťu a v širokom polkruhu letel ľadovou dráhou, temer nevedomky preskakujúc všetky prekážky.No, čo by sa ako bol uťahoval, k šťastnému hrdinovi dňa hneď pridružili sa mnohí, medzi nimi i východní Slováci zo Zemplína a niekoľko rusínskych právnikov. Tu sa i dopočul, že dievča tajne ním vzývané je učiteľská dcéra z Berežskej stolice a menuje sa Maňuša Sirutková. To mu bolo hlavnou vecou; na oslavy právnikov, bažiacich po rytierskej sláve, neveľmi dbal. Tí mu i bláhali i závideli, v tú chvíľu každý jeden z nich by si bol želal byť na jeho mieste — pre tú sedemnásťročnú krásnu Rusínku, Maňušu.Bohuš ju mohol domov doprevadiť, teraz by istotne bola dovolila, ale jeho neprekonateľná chúlostivosť sa ani tu nezaprela: nemohol sa odhodlať priblížiť sa jej pred toľkými pozorujúcimi očami.Potom ju nevidel cez celú zimu, lebo do školy chodila hlavnou ulicou a zo školy zmizla cez bránu, vedúcu do Járkovej ulice, a pokým Bohuš ta došiel, ona už dávno bola doma.Na našich Horniakoch sa jar rada opozdí, ale keď už príde, dostaví sa naraz v celej kráse. Tu slnečné lúče za jeden deň viac trávy a kvietkov vylákajú zo zeme, ako na prozaických Dolniakoch za týždeň, lebo horniacke kamenčie o toľko rýchlejšie naberie sa životodarnou teplotou slnca, než dolnozemská hustá, ťažká hlina. Také krásne jarné odpoludnie poslednej nedele apríla vylákalo i nášho Bohuša von za mesto. Odtiaľ pobral sa ďalej, cestou ku Soliváru a umienil si vyjsť až na starý zámok, lebo sa mu v osviežujúcom dychu jarnej prírody zažiadalo krásneho rozhľadu, aký je odtiaľ po celom prešovskom okolí. Mnoho mládeže ho dohonilo i predbehlo, ale on, pohrúžený do svojich myšlienok, ničoho si nevšímal, ani v Solivári, kde dľa úsudku mnohých bývajú najkrajšie slovenské dievčence toho kraja, nenapadlo mu na um obzrieť sa, len vykračoval ďalej k svojmu cieľu.Obišiel vrch a od východu cez nehustú horu uberal sa miernym svahom na rumy zámku. Vrchol, na ktorom sa rozkladajú, má na strane od obce Soliváru kolmý, asi šesťdesiat-sedemdesiat metrov hlboký zráz, celú to priepasť. Tu, do kroviny nad priepasťou sa Bohuš usalašil, obíduc všetky väčšie-menšie, tichšie i hlučnejšie skupiny ostatných výletníkov a dúfajúc, že tu nebude nimi vyrušovaný. Ich besedovanie ho nemýlilo.Ale pomýlil ho iný hlas, ktorý on vždy rozozná spomedzi všetkých ostatných — a to z netušenej blízkosti.Hneď sa nadvihol zo svojho pohodlného položenia.— Dzivčata, co by sce hutorili, kedz by ja na toten dubec vyležla? začuljejzvonivý hlas.— Jaj, jaj, Maňuša! nejdzi ta, upadneš! — kričalo odrazu viac postrašených hlasov.— Ja še budzem dobre trimac, — znie odveta — a Bohuš videl zo svojho úkrytu, že Maňuša, len na jedno šesť krokov od neho, lezie ani veverica po pni zakrpateného, zo zrúcaného múru vyrasteného, nad priepasťou nachýleného duba. V strachu o dievča chcel vyskočiť, ale sa zároveň spamätal, že by ju tým mohol poľakať a z rovnováhy vyraziť, preto ostal ticho na svojom mieste, len napnuto hľadel cez krovie na koreň duba, či sa dobre drží, — hnevajúc sa v mysli na jej prismelé záľuby.— Maňuša, podz dolu, lebo prídze medvedz a ty mu neujdzeš! — sprobúvala ju nakriatnuť k návratu niektorá zo súdružiek.— Ja še tu medvedza nebojím, — odpierala tá. — Ny, tadzik šu zemplinške a tam tadzik beregške vrhy! — volala natešene, že vidí kus svojho kraja.— A nevidziš tam Feďu? — zaprekárala iná.— Vidzim tvojeho Todora! — odsekla Maňuša — ale razom i zatíchla. Bolo počuť slabý zvuk lomu a panoha stromu sa podávala nadol pod ňou.V okamihu stál Bohuš vzrušený, preblednutý pri dube.— Podajte mi ruku! — zvolal veliteľsky.Maňuša medzitým sponad priepasti už bola sa prešínula k múru a pokojne, so slabým úsmevom odvetila:— Dzekujem, nechcem vam byc dva razy dluhovačku! — a pružne zoskočiac, zastala si pevne na dva kroky od priepasti, zhlboka vydýchnuc.— Zahrávate sa zo životom, slečna, pokúšate pánaboha… — začervenajúc sa karhal ju Bohuš.— Ja še panubogu modlím a on ma i chráni… — odvetila, s nádychom nežnosti a vďaky ponoriac za chvíľu svoj zrak do jeho krotkých očí.Ale i v tomto lahodiacom okamžení tajného porozumenia, vzdávania a prijímania vďaky ozývalo sa obom vo vnútri: „A naše cesty sa predsa križujú!“Bohuš bol by chcel rozpriasť rozhovor, keďže družky Maňuškine sa počali placho vzďaľovať — chcel by jej bol rozpovedať, o čom už tak dávno sníval, ale ona sa mu uklonila a rieknuc: „Šbogem!“ svižne letela dolu svahom za nimi. On v prvú chvíľu si želal, aby ich diviaky, tam sa potulujúce, naspäť zahnali, no nesplnila sa mu táto nedobrá žiadosť. Ale, ako vždy po takomto stretnutí sa s ňou, i teraz hneval sa sám na seba.Na spiatočnej ceste hodil do mútneho strmého Šebeša niekoľko skrkvaných básničiek…Od toho času neuzrel viac Maňušu, čo ako ju vyzeral, až koncom júna i odišiel starou cestou domov, kde v rodných lesoch snil a básnil o nej v nadeji, že ju zas uvidí, lásku jej vyzná a po dvoch rokoch si ju za ženu vezme. Už viac nebude takým nesmelým babrákom!Prišiel do štvrtého ročníka bohoslovia. Hľadal, vyzeral Maňušu po uliciach, v záhrade za mostom, v kostole, na Kalvárii a napokon aj na solivárskom zámku — ale jej nikde nebolo. Konečne oslovil štíhleho a slabého právnika, čo vtedy s ním na ľade tancovala, či nevie, kde je Maňuša. Ten mu lakonicky odpovedal, že skončiac občiansku školu, ostala doma. Viac nič.Nato si umienil, že po zložení poslednej skúšky pôjde kvôli Maňuši do Berežskej suplikovať, vyhľadá si ju tam, všetko jej rozpovie a pre seba si ju zabezpečí. To si v duchu prisahal. —Prišla zas jar so svojimi krásami a vtedy sa stalo, že po smrti predošlého grécko-katolíckeho biskupa vyvolili iného a duchovenstvo toho vierovyznania so všetkých strán zhrnulo sa do Prešova na inštaláciu nového biskupa. Túto slávnosť šli si pozrieť i evanjelickí bohoslovci.Bohuš, ako obyčajne, sám sa prechádzal po hlavnej ulici a už dva razy sa mu zazdalo, že medzi obecenstvom spozoroval vytúžený zjav tej, ktorú si verne v srdci zachoval. Keď sa však poponáhľal na to miesto, už jej tam nebolo, akoby to bol býval len márnivý prelud. Ale na treťom raze si už bol istý, že je to ona, čo hentam ide, pozerajúc zavše stranou, akoby niekoho čakala. Videl ju síce len od chrbta, ale po postave, po každom pohybe ju spoznával. Zrýchlil kroky, ani čo by ho bol niekto posotil, a čochvíľa ju dohonil.Pozdravil sa jej úctivo v pevnom úmysle, že sa dá s ňou do rozhovoru, pričom zabúchalo mu srdce a i známe stisnutie hrdla sa dostavilo. Ale teraz musel prekonať všetky tieto hlúpe prekážky.A ona ani čo by mu chcela byť na pomoci; celkom inou sa mu prejavila, než dosiaľ. Nelíčená radosť zjavila sa v jej modrých očiach, ako ho zazrela, ihneď mu s priateľským úsmevom podala ruku, hovoriac, ako ju to teší, že sa zišla so svojím ochrancom.Bohušovi udrela krv do tvári od radostného rozčúlenia.— Slečna Maňuška, ja by som vám chcel niečo povedať… musím sa s vami zhovárať… — započal, prehĺtajúc to, čo mu v hrdle zavadzalo.— Nehutorce, prošim, ja znam už šicko — nehutorce… — pretrhla mu reč. — Naše drahy še skrižovali: ja už ne slečna, mam chlopa… — vysvetlila, aby zamedzila jeho ďalší nástup. — Ny, tu idze! — obrátila sa oproti mladému bradatému popovi, ktorý, usmievajúc sa, náhlil sa k nej. Ona mu Bohuša hneď predstavila, ako svojho často spomínaného záchrancu.Bohuš sa po uši zapálil, i zbledol, i zase očervenel. S týmto obratom nepočítal nikdy vo svojich snoch do budúcnosti — a teraz nevedel, kam sa podieť. Aby sa bol hladkými frázami vytiahol z ťažkého položenia, na to nemal dosť spoločenskej rutiny. Vidiac to, jeho šťastný, zabezpečený sok, vypomohol mu z nesnádze, rieknuc s dobrodušným úsmevom:— Pozde, pán kolega, opozdili ste sa! Ja som si už dávno bol vydobyl Maňuškino srdce. Ale preto nič; vaše Slovenky sú tiež dobré, milé a pekné, ako tu moja drahá — veď majú spoločnú pramatku. Hľadajte a nájdete; klopte a otvoria vám — len smelšie, nie tak nerozhodne, ako vás moja Maňuška opísala!Bohuš pocítil silnú sympatiu k svojmu sokovi a to mu pomohlo nájsť sa v novom položení. Prechádzal sa ďalej s nimi a krásny mladý pár, na ktorom zaujato utkveli zraky všetkých pomimo idúcich, pretekal sa v preukazovaní mu vďaky a priateľstva, až konečne celkom okrial medzi nimi a tiež našiel slová, idúce od srdca.— Popravde, ja milosťpanej mám viac za čo ďakovať, než ona mne. Ak som ju ja zachránil od telesnej nehody, ona mňa zachránila na duši. Jej ďakujem za svoje mládenecké sny, ktoré ma k dobrému, k užitočnej práci pobádali a od zlého ma ochraňovali. Za to som jej dlžníkom do konca svojho života — želám jej — vám obom takého šťastia, aké želám si i samému sebe…Pred vchodom do kostola, nabitého ľudstvom, sa rozlúčili, ako úprimní priatelia.*Bohuš potom kaplánoval do roka, po roku dostal faru. Došlo i na to, že poznal slovenské modrooké dievča. Hľadal — našiel; klopal — otvorili mu, i dali mu to dievča. Teraz píše básne i básničky, ospevujúce tichý, utiahnutý a šťastný rodinný život — a tie básne už neodnáša náš bystrý Váh, ale ich čítajú naše mladé, nepokazené duše, túžiace za pravou, ideálnou a nie mizerným grošom zaplatenou láskou.Či sa ešte stretne v tomto živote, ako si praje, s Maňuškou a jej mužom, aby im predstavil svoju ženu a povedal o svojom šťastí? —To ja neviem a teda ani vám povedať nemôžem.	Martis_Skrizovane-cesty.html.txt
1. Keď nemožno niečo, niekoho nájsťČi ho čert vie, kde ho psi jedia![1]Dobre, že ho už po tých myších dierach nehľadali.Dva Cigáni ti ho niesli na kole, a ten predný išiel pozadku.Hľadal ho ako ihlu. — Hľadal ho ako had zabitie. — Hľadal ho, že by už tú špendlíkovú hlávku bol mohol nájsť.Č. 644.5Choďte ho hľadať s hrabľami hore vodou.[2]Kdeže ste ho už zase odpásli?Len hľadaj vedľa toho pobúraného v tom pováľanom.Muselo sa voľakde prepadnúť!Adalb. Przepaść.Na zemi na kline ti je.10Nech ho tam porance, kde sa šmance![3]Nepotkneš sa o to![4]Spravodlivý tovar neskape.Č. 61.[5]Štyria ti ho niesli na drúčkoch, piaty poháňal a šiesty trúbil za nimi.To už azdaj sám Parom uchytil![6]15To už tašlo svetom.To je už voľakde zahrabané. — To je už voľakde zapotrošené.Uchytilo ho.Vetry ho rozniesli.Vlci ho roznosili.20Zmok ho vzal.[1]O osobe. Z.[2]O tom, kto neprichádza domov ani v noci. Z. — Obraz vzatý zo spôsobu, akým sa hľadá utopený.[3]O osobe. Z.[4]Nenájdeš to. Z.[5]Keď sa stratená vec našla. Z.[6]Parom, Perún— etymologicky nejasné meno najvyššieho boha, vládcu blesku u starých Slovanov. Predstava všemohúceho boha, pána nad ostatnými božstvami, ľuďmi i prírodou zdá sa poukazovať na kultúrny vplyv iránskych susedov Slovanov v dávnej minulosti. Slovo parom sa zachovalo v ľud. piesňach archaického charakteru, v preklínaniach a v oslabenom význame vyskytuje sa aj v hovorovej reči (napr. parom ho vie) ako ustálený zvrat.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Rozlicne-pohovorky-a-uslovia.html.txt
Tři prózyProcházkaPo světlé cestě, místo po místu, na zaprášené silnici postupuje kupředu konám procházku:podél silnice jdou příkopy se špinavou vodou, dále po straně jsou kopretiny, kymácející se bílé kytky v trávě, v příkopech a kolem ustupujících tyčí telegrafu křičí vrabci, pod plechovou klenbou nebe rýsuje svou dráhu velký pták spouštěje na zem dolů své chraplavé volání;slunce teple hřeje opírajíc se každým paprskem o jeden bod a všemi paprsky o každý atom, až je zaplněn celý prostor do nejposlednějšího místa…Napravo i nalevo opouštím věci, návrší, domy, spěchající vlak, jedno podívání, jedno pokynutí a zase dále a jsou tu zas nové,stromy s řinoucími se lístky, v chvějivém pohybu tichá zelenost, a přes ni se ohýbá mírný vítr, ostře vykrojené listy s jemně vystříhanými vroubky a zoubečky jako z papíru, jeden každý je znát v znehybnění — to je lípa,a pak zase zelenost do dálky splývající…Krásná je taková procházka, když všude je světlo, slunce hřeje a ukazuje cestu, vzdálenost od jednoho místa k druhému, a mezi nimi bílá cesta, po které jdu, potkávám, míjím, zvolna přecházím, a jsou tu zas nové:Po silnici přichází hlouček, všichni se na sebe díváme a oceňujeme svoje vzezření navzájem,mají světležlutý prach na šatech, jako stejnokroj je to, hlučí, plijí a vesele se dívají brutálníma očima; pokřikujeme na sebe, pozdvihujeme ruku k pozdravu, klobouky jdou vzhůru a dolů a zase jsou na hlavách, a po mužských zůstal hořký zápach tabáku, když míjejí a vypouštějí světlé obláčky z dýmek,všechno se těší z vzájemné veselosti, také já:když pokračuji ve své cestě a když pak jsem potkal dívku v červené blůze a prostovlasou, má pružné tělo, jak pěkně se drží v bocích, i její chůze je hezká;podívali jsme se na sebe a oba si myslíme, že jí něco žertovného povím: „Kš kš, miláčku, není třeba tak pospíchat, raději bychom mohli jíti spolu“…nedá slovo k slovu, ale na odpověď se usměje rty, očima, i v tvářích, až celá je úsměv a za bílými zuby smích ještě půvabnější stoupá dokola a rozlévá se, kam až mohu dohlédnout;„Já nejdu tu jen tak na prázdno, jak se zdá, a není to na mně vidět, že mám tu svou zvláštní úlohu,“ pravím,„mohu vystoupit zde na kopec, přivázat k holi barevný šátek a vyplnit svoje poslání zamáváním praporku, aby to bylo z dálky vidět, a pak by na všech stranách vznikla podivná akce a bylo by znát, jak vše se hýbe, aby se jistí lidé k sobě soustředili;nevěříš-li a chceš-li se přesvědčit, pojď se mnou a uvidíš, jak to přijde, až vyvolám tuto zvláštní věc svým signálem.“Jak by mohla věřiti takové vymyšlenosti, jak by se nesmála nesmyslnému nápadu, a přece jde se mnou (oba děláme, jako by se mnou šla jen ze zvědavosti, neboť by se styděla, kdybych ukázal, že rozumím našim pohnutkám), a jdeme tedy nahoru vesele rozmlouvajíce,tam jsem ji stisknul, jak chtěla na obou tato chvíle:Teď už si ničeho nežádá, již se neptá, zvědavá, na mé vymyšlené poslání, a co odcházím, je v keřinách jako zajíc, jako usedlý pták, jako polní myška, stále menší a menší…Teď už mohu jít zase dále, neboť láska není všechno a někdy víc bolí než těší;ale ještě jsem udělal svůj barevný signál a zamával jím na všechny strany, aby nic nescházelo:zamával jsem praporkem znamení: Na shledanou.UdálostPřišel jsem na ostrov, který nebyl Pathmos,[1]dokola obrostlý vysokými stromy, a jsou tam Amorovy sály, Palác tance, Bar, Kinematograf, Femina, Illusion a Koncertní akademie.Jaká budova! Vlaje nad ní sto dvacet praporů, fronta měří šedesát kroků a má čtyřicet oken, všechna samá záře, tvář, v níž neschází žádný zub; zvnitř chrlí se hudba, prudce a opile, jako světelná fontána a jako žlutý gin-koktejl. — Jaké místo pro toho, kdo hledá vyražení!Na cestičkách skřípe písek jako skelné střípky a ve vypěstěném trávníku, třesoucím se nočním chladem, svítí odhozené doutníky a pohasínají do černé tmy jako oči.Ve vestibulu muž mi vyleštil střevíce, až vrhaly mnohonásobné lesky jako velký skleněný brilant. Sál zdál se celý jako z jednoho kusu, jen strop byl složen ze samých barevných žárovek; když jsem vstoupil, kapelník zdvihl taktovku, hudebníci počali hráti a dívky počaly se otáčeti v skvělém světle. Pak hudebníci skončili svůj kus, dívky uvolnily svoje objetí a upravovaly si šaty. Pak zahájila hudba novou píseň; byla tak podivná a zněla tak smutně, že všichni přítomní se zarazili a že se na chvíli zastavila všechna živost. Nejvíce ze všeho bylo slyšet hru cella, jež znělo hlasem nejsilnějším a nejsmutnějším. Byl to hlas tak silný, že všichni jsme viděli, jak rozvinulo své křivky a oživilo své plochy pohybem podivným, který zasahoval až do diváků a rušil jejich podobu, až bylo nahá žena s překrásně vykrojenými boky a oble vypnutým zadkem, úpěnlivě prosící cellistu, aby ji obejmul. On se nad ní skláněl, naslouchal a její prosbu nevyplnil; když pak skončila hudba, viděl jsem také, že bylo to jen cello a nikoliv žena k obejmutí. Hudebníci odpočívali, páni utírali si ruce kapesními šátky a tanečnice převazovaly si uvolněné stužky.Vodní krajinaMůže vzniknouti takové místo a zdání, že řeka uzavřená do krajiny již neplyne a zastaví se v sobě v utkvění nezachytitelném rafijemi času. Ale krajina podél břehů zachází, ztrácí se jako vidina ve snu a zvolna opouští ten utkvělý prostor. To všechno je pak jako zvláštní oblast v průsvitném minerálu, jehož všechny molekuly jsou z čistého živlu vody, ačkoliv je vidět i krajinu, stromy, skály a domy.Sladký tlak urovnané volnosti je jasný a stejnoměrný vzhled jednoty, jako když ve snách zjevují se krajiny pod vodou.Utkvění je bez hlasu a hladina zamlklá, jen tiché zašplounání a zase je ticho, bezzvučná měnivost a divná tíseň čistého klidu a vyrovnání u vody. Jako zdání chladné obrazy, tiché a rovné odrazy, podivně vážný soulad, zkonejšení a mír bez kazu.Čisté a rovné obrazy stoupají v hlubokém spojení, v rytmu zastaveném a trvajícím se v sobě zhlížejí chladné plochy, kamkoliv na pohled hlubiny skrz sebe procházející.Obloha utkvěla v hlubokých rovinách daleko dole i nad hlavou, vysoké skály sestupují k hladinám, oblouky mostu jsou zdvojené tak jako přízrak.Poblíž břehu je znehybnělá loďka a v ní člověk cítící všechny plochy tohoto prostoru, šedé, šedé a zelené, na nichž všech leží jako stejný povrch tesknoty.[1]Pathmos— řecký ostrov v Egejském moři zmiňovaný v knizeZjeveníjako místo, kde se Janovi ukázal Ježíš (Zj1, 9).	Capek_Tri-prozy.txt
BratiaStarý Mazanec prišiel dnes večer hodne neskoro domov. Červená vrásčitá tvár s naježeným hustým obočím bola zachmúrená. Ťažko dýchal, v prsiach mu len tak rachotilo. Zrútil sa na stoličku skleslý a dlho neprehovoril ani slova. Až potom šklbol sebou, ako by ho bol had uštipol, narovnal sa a zagániac zlovestne očima, buchol päsťou na stôl:— Bodaj ho, i s takým životom! Tie pijavice bankárske pahltné aby čert pobral! A toho paskudníka ničomného zahluším, ak mi príde na oči!Obstarný chlap sa zasa opustil. Horúca hlava, s ktorej odpadol zamastený širák, odkväcla mu na drsný rukáv hnedej kabane, ušitej zo surového súkna. Bol opitý a nešťastný. Driemoty zápolily v ňom so záchvatmi hnevu. Lebo veď zdalo sa, že celý život lopotil márne.Na drevenú, vápnom ovakovanú izbu zaľahlo na chvíľu dusivé ticho. Starý gazda podriemoval, mrmlúc zo spánku akési odmluvy a hrozby. Synovia, nevesta a matka, sediaci na lavici a na peľastiach postiel, mlčali zánovite v hustej tme, čo delila ich od otca. Začadené drevené hrady, skláňajúce sa k nim z povaly, tlačily ich k zemi ako nejaká obrovská tvrdá päsť. Celá bezútešnosť ich života bola v tej dusnej tme. Sluch vnímal iba otcovo ťažké dýchanie a občasné zapráskanie postele či skrine, ktoré označovalo akoby nezadržiteľný beh času. Ale mysle pracovaly v tom dusivom tichu zimnične a vytváraly si hlučné, hrozivé vyjavy, čo môže priniesť blízka budúcnosť, kochajúc sa v ich vzrušujúcich podrobnostiach.Nevesta vstala a zapálila malú začadenú lampu na stole s hmlistým puknutým cylindrom. Slabé žlté svetlo ožiarilo štyri opálené chudé mužské tváre natiahnuté nad stolom. Ich črty boly zaostrené duseným hnevom, čo lomcoval zrobenými, zmorenými telami.Starý neprestával ozývať sa z driemot. — Hovor, há! — som ti tvojho, živáň živánsky!— Že som ti, pačmaga, krk nezakrútil hneď, keď si sa narodil! — zasipel precítnuc na chvíľu.— Vy ste si sami vina, otec, — ozval sa najstarší syn s veľkými vyjavenými očami a suchým žilnatým hrdlom, popudený. — Vy ste si ho maznali, pána z neho vychovávali. Že je, vraj, slabší, ako my ostatní. Nuž, teraz si máte! — odpľuvol si.— Čušíš ho, papľuch! — zaťal starý päste. — Z teba som mal pána vychovať, ty nemehlo, čo?!— Veď ja viem, že ten lotor vám je i teraz milší, keď vás o polmajetku ozbíjal, ako my všetci dohromady.— Čušíš ho, paskudník? Budeš na mňa štekať ako pes? Hneď ťa! — a starý Mazanec naťahoval sa za palicou, čo si bol oprel do kúta. Dvaja mladší synovia mu zadržali ruky.— Otec, majteže rozum!— Pustíte mi ruku, sopliaci?!— Otec, otec, nieže, nie! Radšej si ľahnite a vyspite sa. Veď ten trúnok vás ešte o rozum donesie.— Ba vy, živáni, ma o rozum donesiete. Pustíš, lebo ťa hneď —— Ach, otec, je to len s vami kríž!— Pustíš?! Bohdaj vás i s ničomníkmi naničhodnými!— Otec!— No, veď počkajte, mantragy, však vy obanujete!— Len si vypočujte svoje — nedal sa najstarší syn. Sami ste si ho skazili. Sotva bol z neho sopľavý papľuch, už ste lepili naň drahé nové háby, ako na dáke páňa z mesta. Dobre sme my mohli do školy v zalátaných plátených nohaviciach, s príštipkami na nohách alebo bosí, v deravých slamených klobúkoch. Posledný hofier hľadí viac na svojich faganov. Ale Slavo musel byť vždy ako zo škatuľky. My sme hrdľačili, ako by vám nehrdľačil žiaden paholok, a museli sme byť o kapuste, o zemiakoch, ani dobre neomastených. Sotva raz do týždňa videli sme mäso na tanieri. A váš milý, premilený Slavko ničoho podlejšieho sa ani dotknúť. Keď prišiel domov, ani len materi triesok rozštiepať, vody doniesť. Ale zato, viem, že mu mamka každú chvíľu niečo podstrkovali.Mazancová zašemotila niečo s peľasti. Potom si zavzdychla.— No, veď ja viem, že bol, neborák, slabý, vždycky bol slabý, najmä do roboty; zdochliak to bol, duša chodila do neho iba spávať. A zdochliak je dodnes, darmo ste mu vždy maškrty vymýšľali a darmo ho tá jeho fiflena peľchá.— Všetci ste oplani! — mrmlal starý zánovite.— Natúlalo sa, chlapčisko rozmaznané, po Pešti, po Viedni, ale usporiť si pár krajciarov, kdeže by! Ale pekná mašlička, striebrom okovaná palička, fajnová cigaretľa, tá musela vždy byť, čo?Starý Mazanec neodpovedal. Ani sa nedotkol jedla, čo položila pred neho na stôl nevesta, ale prevalil sa obutý, oblečený cez posteľ. Hneď začal sa potiť a ťažko chrápať.Synovia počali sa vyzliekať. Najstarší so ženou vytratil sa do zadnej chyže.Stará Mazancová, vychudnutá, trochu nahrblá drobná stvora utierala ešte riad v kuchyni. — Bože, čože nás hriešnych tak tresceš?! — vzdychla si. Prestala utierať. Uprela oči k malému obrázku, visiacemu na stene, z ktorého hľadela na ňu láskave, očami plnými porozumenia Matka Božia s Jezuliatkom. Sopjala prosebne mozoľnaté, suché, kostnaté ruky, a ssinalé, zvädlé pery počaly šeptať slová modlitby.Útulná moderná spálňa s tlmeným svetlom dýchala teplom a pohodlím. Driečna mladá pani sviežej bielej tvári, v ružovom nočnom úbore hojdala sa na velikej ohýbanej hojdačke, čo sa vše vzniesla trochu do výšky a zas dopadala ľahúčko na vysoký mäkký koberec.Slavo Mazanec, päťatriciatnik naružovelej chudorľavej tvári s riedkymi beľavými vlasmi, dopíjal práve svoj pohár mlieka pred spaním.— Mrzí ma to s tými našimi — obrátil sa odrazu k žene. — Už nám otec žiruje sedemadvacaťtisíc, ani sám o tom nevie. Keď to praskne, bude zle. Začnú nám vyhúdať, ohovárať nás. A ešte keď príde úroky, srážky platiť! Neobstojíme sa pred nimi — vysokým bledým čelom preletel mu tmavý mrak starostí. — Nemohol by nám apa tiež pár tisíc žirovať? Čo myslíš, duša? Aspoň jedna z tých štyroch zmeniek by sa mohla vyplatiť — uprel modré oči nesmelo k žene.Tá sa pretiahla ešte raz pružne ako mladá mačka a prestala sa hojdať. Potom podívala sa na muža vyčítavo.— A čo si ty myslíš? Azda náš apa kradne?! A pre Irmu nebude potrebovať? — počala sa dobrá dcéra starať o otca. Vedela dobre, že neide len o podpis, ale že zmenku bude treba skôr-neskôr aj zaplatiť.— Ale voľačo by nám len preca mohol žirovať. Všetko na našich váľať, to je nie spravedlivé — zmohol sa slaboch ešte naposledy k odporu.— A aby naši trešťali, to by ti bolo spravedlivé?! Aký sudca bol by ti z neho naraz, ľaľa ti ho! Čože nezarábaš lepšie, môj milý?! Prečo máš sklep skoro vždy prázdny?! Len v tých účtoch sedíš vždy ako mumeľ a svet nechávaš na pomocníkov, lumpáčiskov daromných, ospalých, čo sa im nechce ústa otvoriť.— Ale naši to nevydržia, toľko dlžôb. Beztak idú zlé roky na gazdov — podíval sa kupec na ženu prosebne. No nedúfal už, že to tvrdé, zánovité ratajovské plemä nakriatne. Hovoril iba, aby si utíšil svedomie.— Azda tých sedemadvacať tisícok na toľký majetok? Nech robia, nech sa činia piati chlapi a dve ženské. A ty sa nenastaráš, nenarobíš?! A si mucha proti nim. A naši sa nenasháňajú, nenahrdľujú, há??!— Ako myslíš, duša — poddával sa muž. — Ja som len myslel, že bolo by nám škoda tak si ich pre tých pár tisícok proti sebe popudiť. Zanevrú na nás nadosmrti, preklínať nás budú — nedalo sa znepokojené svedomie ešte úplne učičíkať.— A ty si azda myslíš, že ťa šli kedy zjesť od samej lásky?! Vinovatý človek! V lyžičke vody by nás utopili, aby si vedel. Čo si sa nezriekol podielu, čo nevezmeš vlastným deťom posledné, aby si vašich doma udobril?! Nebudú ťa tí radi mať, neuznajú ti, ani čo by si im dušu na dlaň vypľuvol, nenazdaj sa. Sedliak nebude nikdy žičiť pánovi, aby si vedel.Slavo Mazanec sa zamyslel. Naozaj, bratia ho azda nikdy nemali radi. Od malička podpichovali proti nemu rodičov, závideli mu. Nevybrať si podiel, dokiaľ žijú rodičia, kleply by mu beztak zuby naprázdno. A keby si vzal hneď dvojnásobný, má na to vlastne právo. Je beztak slabý, chorľavý. — Slavo Mazanec rozpomínal sa na počiatky svojej pľúcnej choroby, ako sa potieval, ako ho zalievala krv. Každú chvíľu mohol dokonať. Nebyť trochu toho dobrého bydla, bol by už iste dávno pod zemou. A potom, musí pamätať na deti, na svojich troje drobných drahých detí, aby boly zaopatrené, keby ich tak pred časom odumrel. Ach, deti, to je veľká svätá povinnosť, o tie treba sa starať, a čo by hneď mal pre ne kradnúť. Naposledy on nežije len pre seba a deti, on myslí aj na pospolitosť, nuž, zaslúži si azda tej trochu lepšej skyvy — upokojoval sa.A myšlienky snoval ešte chvíľu ďalej, keď už ležal pod mäkkým teplým paplonom v posteli. Rozoberal ešte raz všetko a uznal, že nemôže ináč konať, že je vlastne nevinný. S tým blaživým pocitom v duši čoskoro zaspal.Slavo Mazanec, tretie dieťa sedliaka Fraňa Mazanca, bol rozhľadený, sveta skúsený kupec v Ružomberku. Odbornými vedomosťami vynikal na celom šírom okolí. Keď v kupeckých kruhoch prišla na neho reč, hovorieval agent Rambousek, „bratr Čech“ známy po celom Slovensku.— Jo, Mazanec, to je chlapík. Když ten ohmatává kávu, prosýpá ryži, to je hned vidět, že tomu rozumí. A když bere kornout do ruky, plní ho, smáčkne, zabalí, to vypadá jako z cukru, to stojí za podívanou. Inu, odborník, jak vám pravím, odborník.Slavo Mazanec nebol však obyčajným púdlšpringerom. Mal ambíciu stať sa čím skôr veľkoobchodníkom. Neuspokojil sa s bežným miešaným tovarom, ale zásobil sa hojne i tovarom koloniálnym, kávou, kakaom, mandľami, hrozienkami, čajom, citrónmi, pomarančami. Neskôr prišiel rad na delikatesy. Ale nezastal ani pri tom, ale vrhol sa na farby, oleje, šicie stroje, ba i na železo. Jednotliví pomocníci nestačili obsiahnuť už všetky odvetvia. Musel z nich vychovávať špecialistov.Neskôr stal sa mu ideálom obchodný dom, kde sa dostane skoro všetko. Nie div, že mesto a okolie prekvapil jedného dňa novým výkladom. Belely, leskly a jagaly sa v ňom krásne garnitúry porcelánového riadu a utešeného brúseného skla vo viacerých farbách.Ale popri svojom obchode nezabúdal Mazanec ani na záujmy pospolitosti. Chodil do kasína, debatoval, radil iným obchodníkom. Jeho najväčšou pasiou bolo však písať články do novín. „Slovenské listy“ prinášavaly ich ochotne s plným podpisom autorovým. Redakcia mala s nimi neraz iste dosť práce, kým ich trochu „učesala“, opravila a skrátila, tak že mohly uzreť svetlo sveta. Ale i tak vyznačovaly sa zvláštnym, umelkovaným slohom, afektovanosťou a záľubou v cudzích slovách. Lebo veď nastávajúci majiteľ prvého slovenského obchodného domu toho hodne počítal, kým sa mu to rozležalo v hlave a vtelilo do smelo rozbehlých, cifrovaných riadkov, ktoré upútaly hneď na prvý pohľad. Hovorilo sa v nich o záujmoch pospolitosti, o potrebe vybudovať väčšie hospodárske útvary, o doháňaní vzdelaných národov a ešte o všeličom inom. Ba nechybely v nich ani plány a projekty nových obchodných a priemyslových podnikov. Raz bol to návrh na založenie veľkej tehelne, škridliarne a cementárne, inokedy fabriky na alumínium alebo na výrobu umelého hodvábu. I veľkoobchodnú spoločnosť s dvojmilionovým kapitálom navrhoval. Účastiny mali rozobrať obchodníci, veď mal to byť ich svojpomocný podnik. On zamýšľal svoj obchod predať a stať sa dušou a generálnym direktorom novej spoločnosti. Cestovať elegantne oblečený od hlavy do päty, ako by ho vystrihol z módneho žurnálu, reprezentovať, vyjednávať o kúpu či predaj veľkých partií, značnejších objektov, byť pod chvíľou „úradne“ vo veľmeste — to by bol býval život podľa jeho gusta.Ale smelé veľkolepé plány sa neuskutočnily. Naša zaostalá verejnosť nemala pre ne dosť pochopenia. Slavo Mazanec zasedal v správe miestneho peňažného ústavu. Ale to bolo aj všetko, čoho z platených verejných funkcii dosiahol. Ináče musel sa trápiť, on, taký veľký duch s toľkou koncepciou, podnikavosťou, musel sa trápiť so samými malichernosťami. Vadil sa s pomocníkmi, viedol knihy, dopisoval si s dodávateľmi zemiakov, lekváru, petroleja, pomarančov, staral sa o prolongáciu svojich početných zmeniek, sháňal zlatovky na úroky. Bol to ohromný nepomer medzi myšlienkovým svetom Sláva Mazanca a jeho všednou praxou. V teórii lietal v oblakoch, zatiaľ čo dolu na zemi potkýnal sa o hlúpe kamienky, čo mu prišly do cesty. Obchod rástol, zamestnancov v ňom pribúdalo. Jeho majiteľ získal si svojimi duchaplnými úvahami a pozoruhodnými projekty v našskej spoločnosti veľmi zvučné meno. Pokladali ho takrečeno za vodcu našského obchodníctva, reprezentanta celého stavu. Ale tento vychytený človek smrdel skoro vždy grošom. Organizátor stavu gazdoval nebárs chýrne vo svojom vlastnom obchode, vo svojej úzkej domácnosti.Bolo to skoro nepochopiteľné, prečo vlastne zápasil s financiami tak ťažko taký znamenitý odborník. Obchod začínal s vlastnými úsporami. I rodičia mu niečim prispeli. Ženu bral si tiež peňažitú. Sňatok vôbec pozdvihol veľmi značne jeho schopnosť úveru. Veď tesť, bývalý garbiar, čo sa dal na kupčenie s koňmi a pozemkové špekulácie, mal preca povesť majetného človeka. Nikto nepochyboval o tom, že by mohol kedykoľvek prestať kupčiť a počať privatizovať. Najmä v pozemkových obchodoch mal neobyčajné šťastie. Na každom z nich dobre zarobil. — Ten Rataj bude mať ešte celú ulicu — hovorievalo sa. Je isté, že i do zaťovho obchodu strčil pár tisíc. Ale sotva bolo to to veľké veno, aké, chudák, Mazanec očakával. — Neboj sa, však tie peniaze ani grunty so sebou do hrobu nevezmem — utešoval tesť zavše zaťa, keď ten hľadal u neho pomoc. — Buďte radi, že to obraciam, iba vám pribudne. Už sa len voľáko zaobíď aj bezo mňa. Čo máš dostať, ťa neminie. — Ale roky sa míňaly, a záväzky Slava Mazanca rástly čo raz prudkejším tempom. Domácnosť stála čo raz viacej. Nároky mala, veru, aj pekná mladá pani. O mužov obchod sa ani neozrela. Vlastne nebolo to ani možné žiadať od takej dámy, aby sedela niekde pri kase alebo obsluhovala ľudí, ktorými pohŕdala. Žila si dosť bezstarostne, venujúc sa dvom chutným deťom. Síce mala k nim aj slúžku a druhú na varenie. Nuž, ale veď bola preca „z domu“, a muž bol tiež z pekného majetku. Čo by to bol taký žgŕloš a ničoho si nedoprial!Keď zariaďoval si Slavo Mazanec porcelánové a sklené oddelenie, požičal si naň z banky 6000 korún. Zmenka bola povolená iba s podmienkou, že starý Mazanec tiež podpíše. Trvalo to veľmi dlho, kým sa dal nakriatnuť. Syn sa ho niečo nauisťoval, že podpisuje iba „pre meno“. Od tých čias naviedol syn otca ešte na jeden podpis. Bolo toho spolu deväťtisíc korún.— Aby ste sa, otec, nebáli. Som voľačo dlžen, ale tovaru mám vždy za päť razy toľko. I medzi svetom mám pár tisíc. Za rok, za dva všetko splatím. Uvidíte!Miesto toho dostal otec po čase z banky upomienku. Má zaplatiť úroky, srážku a protestné trovy za zmenky, čo žiruje synovi.Ten deň bol u Mazancov hotový súdny deň.— Vidíte, akej kaše navaril vám ten váš premilý Slavko! — posmievali sa synovia. Ale počali hneď aj vyhrážať:— My sa nebudeme drať na toho darmožrúta a jeho fiflenu. A keď na neho strovíte od týchto čias čo len krajciar, zapľujeme vám to všetko, a budete nás museť rozdeliť. Čo sa ten paskudník už dosť nenadostával?!Starý Mazanec bol sám dosť popudený proti synovi a banke, nebolo ani treba na oheň oleja prilievať. A že mu synovia nedali pre tie zmenky celý deň pokoj, povadil sa s nimi tak, ako už nie dávno predtým. Aby zapil hnev, vybral sa večer do krčmy. Vrátil sa domov po desiatej podnapitý. Doma strhla sa nová zvada.Na druhý deň sobral sa starý Mazanec do mesta do banky. Musí zvedeť, koľko to vlastne tí páni synovi požičali.Cestou potúžil sa v dedinskej krčme. To aby mal väčší guráž povedať tým pánom v banke do očí, čo bude treba.Vkročil do banky. — Dobrý deň! — pozdravil nevrlo. Kdeže je pán direktor?Chceli ho odbaviť mladší úradníci. Nedal sa. — Ja sa chcem s pánom direktorom shovárať.— Pán direktor nemá času. Čo chcete?— Čo? Že nemá času? A načože mi vypisuje takéto listy?! — Starý Mazanec vytiahol z vreca kabane pokrkvaný, ufúľaný kus papieru. Bola to upomienka, čo dostal včera.Úradník prečítal a vysvetľoval starému.— A koľkože tých zmeniek u vás má? — napadlo starého, že syn môže mať zmenky i s tesťovým žirom.Úradník prezeral v indexi zmeniek. — Šesť — ozval sa po chvíli.— No, to pekne vyzeráme! Ale ja mu žirujem z nich iba dve.— Nie, žirujete pánu synovi všetkých šesť — opravoval mladý úradník sedliaka.— To je cigánstvo, to je švindel! Nemáte knihy v poriadku alebo ma klamete, psie duše voľáke. Ale ja sa vám nedám, hej, bohuprisám, nedám! — počal sa starý sedliak stavať na zadné nohy.Úradníci bránili česť svojho ústavu. Starý sa rozčertil ešte väčšmi. Celý bez seba počal revať jako v hore. Ľudia sa pred bankou zastavovali. Na krik pribehol z tretej izby sám direktor.Po dlhej trapnej hádke vyšlo najavo, že kupec Mazanec má požičané v banke na šesť, otcom žirovaných zmeniek dohromady dvacaťsedemtisíc korún. Syn nahovoril otcovi, že zmenky sú dvojmesačné. V skutočnosti boly šesťmesačné. Klamal rodiča, aby vylákal od neho ľahšie podpis na polročné zmenky. Otec myslel, že žiruje do roka dohromady dvanásť zmeniek, t. j. dve zmenky obnovované šesť ráz do roka. Že žiruje vlastne šesť zmeniek obnovovaných do roka dva razy, o tom nemal starý sedliak ani tušenia.Krutá skutočnosť, vedomie, že najmilší syn ho od rokov klame, zlomila starého Mazanca úplne. Odchádzal bezmocne šomrúc, skrušený. Už nekričal, ledva vliekol nohy za sebou.Zašiel k popánenému synovi. Bol to hrozný výstup. I preklial syna, i rozplakal sa, nakričal, navyhrážal sa mu. Syn vyhováral sa chytrácky. Nepomáhalo. Starý bol nesmieriteľný. — Nech ti Pán Boh platí! — odchádzal od syna. — Ak budú pre teba bratia ukrivdení, budeš to mať na svedomí!Vrátil sa do banky. Zaplatil úroky. Direktor žiadal rázne väčšiu srážku. — Nemám, čo ma hneď zabijete — odhrýzal sa nešťastný otec. Dali mu popodpisovať hŕbu zmeniek, prolongácií. Podpisoval pomaly, starou trasľavou rukou, ustavične vzdychajúc.Keď sa Mazancovi synovia dozvedeli, že otec platil v banke za Slava, vrhli sa na neho všetci jako sršne. Že oni nebudú robiť, to by boli blázni. Ak otec chce všetko Slavovi odfeľať, nech si najme ľudí alebo nech si robí sám. Budú radšej u cudzích, ako drať sa na kadejakých milosťpánov z mesta.U Mazancov, kde sa predtým gazdovalo vzorne, ako azda nikde v celej dedine, nastal nový život. Predtým bývali starý Mazanec a štyria synovia prví v poli, poslední odchádzali. Teraz chodili na pole i o deviatej a vychytili sa domov trebárs prví. Čo by sa to tak dral, vari na tú fiflenu, už ako Slavovu ženu v meste a jej perepúť! Nech hrdlačí na nich otec, ak sa mu žiada. Beztak by pretalhal na nich celý majetok.I miznúť počínalo u Mazancov v gazdovstve jedno-druhé. Predtým sa za celé roky nestratila ani podkova. Teraz počalo každú chvíľu ubúdať zrna zo sýpky. Synovia brali vajcia, odrezali si z pôltu kus slaniny, potajomky predali jahňa, ba i z konského riadu odfeľali vše niečo. Otec nestačil sa s nimi doháňať, dokupovať.— A čo sa vy, otec, s nami vždy len vadíte?! — staval sa proti otcovi najstarší syn. — A keby sme si priam niečo vzali, toľko vám iste nevezmeme, o koľko ste nás obrali pre Slava.Mladí Mazancovci počali si odkladať do židovskej banky na vkladné knižky, i do krčmy mali vždy peniaze, i k chove si prilepšovali. Kto by to tak skyvražil, keď to otec beztak prehajdáka, preľahtikári?!Banka neprestávala ich tými zmenkami prenasledovať. Pod chvíľou žiadala niečo na úroky, na srážku. Odkiaľ len brať tie peniaze, keď treba i na dane, na obecné prirážky, gazdovský riad opraviť a čo ja viem všetko?! Raz muselo sa predať teľa, inokedy pár husí alebo dva. Ba raz išla na úroky a na srážku celá nedokŕmená ošípaná. Starý Mazanec si skoro zúfal. Raz dohovárali mu pre Slava a dlžoby ženské, — lebo veď za najstarším oženil sa i druhý syn, raz zasa synovia. Prestalo sa sporiť. Každý vymýšľal niečo nového, každý niečo kupoval, ani sa poriadne nerobilo. Každú chvíľu bolo vidieť na niektorej neveste novú sukňu alebo novú blúzu. A ledva sa zmrkne, synovia bežia všetci do krčmy. Ba dali sa už i na fajčenie. Negazdujú, každý hľadí niečo odfeľať, aby mal dáky groš v rukách. Starý Mazanec musel sa dívať, ako sa v jeho dome naopak gazduje, všetko ide dolu kopcom. Spočiatku sa žral, vadil sa so synmi, vyhrožoval im, že ich pohluší. Potom sa trápil, vzdychal, plakal… Nakoniec naučil sa chodiť do krčmy sám. Bol sa ta síce zatúlal už i predtým pár razy vo veľkom žiali. Tam si odľahčil zavše pred všetkými. Nadával na banky, na synov i na celý svet. Plakal, zúril, búchal päsťou na stôl. Jedni mu prisviedčali, druhí sa mu posmievali, tretí ho ľutovali. Ale aspoň mu trochu odľahlo s tej hlavy či pŕs, kde tlačievalo ho niečo ako kameň.Ktorýsi deň dostali Mazancovci v meste neočakávanú návštevu. Bolo práve po obede. Milosťpani chcela si na chvíľku zdriemnuť, keď elektrický zvonec na dverách zacengal.— Kto je to? — vybehla sa slúžka spýtať na chodbu.— Ja.— Kto?— Pavel Mazanec — odpovedal najstarší brat domáceho pána.Slúžka oznámila príchodzieho, keď mu bola otvorila.— To je fajn, ani zdriemnuť si človek nemôže pre tú perepúť — durdila sa domáca pani.Kupec kráčal rozpačite bratovi v ústrety. Zaviedol ho do salónu. — Vitaj! Čo by si rád, braček?— Čo sa spytuješ, ako by si nevedel?!— Prišiel si o tie zmenky?— A o čo inšieho? Čo si neplatíš, mladý pán, čo si dlžen?! Hej, pána hrať i s urodzenou pani švagrinou, to vieš, ale platiť, nech platia bratia, sedliaci, čo?!— Prosím ťa, neurážaj! Vieš sám, že mňa samého to najviac mrzí.— To je pre nás lahodná pomoc. Plať si, čo si si navaril, lebo nech som dobrý…! A ten tvoj premilený tesť nemohol by ti dačo žirovať, aspoň jednu-dve zmenky, aby nám odľahlo?— Už mi beztak žiruje jednu. A potom ten má sám so sebou dosť trápenia. Teraz má vydávať dcéru a syna má na univerzite v Pešti. Na jeho žiro banky mnoho nedajú.— Ej, už sa len viete zo všetkého vytiahnuť, bohdaj vás, vy duše huncútske!— Vieš ty čo, Paľo? Predajte tú roľu, čo ste mali v nej tie zemiaky, tam pri hradskej, ako zatáča cesta na teheleň pred mestom. Azda to niekto kúpi na stavebné parcely.— Aby sme si najlepší kus poľa odfeľali? Predávaj si zo svojho, ty šikovník! Radšej plať, ty živáň!— A čo ma ty máš urážať, ty truľo sprostý, opica voľáka, naničhodná! Také návštevy si ja vyprosím! Nikto ťa sem nevolal — zovrelo to konečne v Slavovi Mazancovi.— Hej, ty zbojník, aby ťa Pán Boh skáral! Teraz som ti truľo sprostý, keď si nás ošudil. A predtým som ti bol „brat môj drahý“, „Paľko môj“, a čo ja viem ešte, ty farizeus! No, počkaj, príde ešte na psa mráz — zastrájal sa brat-dedinčan, odchádzajúc.Kupcová nemohla sa zdržať, aby nevybehla na chodbu. — Že sa ti to chce babrať s takým surovcom?! — volala na muža.— Veď vás nám bol čert dlžen do našej rodiny! — nezostal jej švagor odpoveď dlžen.Kupec Mazanec sa dlho neudržal. Najprv počaly banky pravotiť zmenky. Potom vyslali mu veľkokupci či fabrikanti, ktorým bol dlžen, na krk voľákeho kontrolóra, ktorý sedel celé dni na kase, kým trval výpredaj. Ale výpredaj sa nepodaril, a Mazanec nevedel dodržiavať, čo ako by bol chcel, sľúbené splátky. Veritelia pritlačili, prenasledovaný dlžník spravil bankrot.Vyšlo najavo, že Slavo Mazanec je dlžen devädesiatštyritisíc korún. Za tovar stŕžilo sa tricaťosemtisíc, od dlžníkov zinkasovalo sa šesť tisícok. Veritelia veľkokupci dostali dve tretiny na svoje účty. Tesť Rataj musel zaplatiť vyše troch tisícok. Mazancovcom v Sopúchove zaintabulovala banka na majetok dvacaťdeväťtisíc korún. Bolo to tam božie dopustenie. Synovia povadili sa s otcom, ako ešte nikdy. Ten si chcel skoro život vziať. Len na povalu a na povalu s motúzom, že sa radšej obesí, ako by malo byť pre neho také peklo v dome. Svet bol prekvapený, že Mazancovie dom v meste neprišiel na predaj, dom a to ešte poschodový. Otcu-materi je hoden vždy osemadvacaťtisic. Vyšlo najavo, že je písaný na pani kupcovú, nuž nemohol naň nikto siahnuť. Bratia nadávali na prefíkanú švagrinu, ale nevedeli si pomôcť.Starý Mazanec neprežil ani o rok synov bakrot a úpadok svojho majetku. Spúšťal sa čo raz viacej. Posledné časy pil skoro ustavične. Zomrel v lete — práve sa svážaly sená — na porážku.Slavovci sa po kupectve dali na asekuračné agentstvo. Že mali vlastný dom na námestí, známosť medzi svetom, dostali to zastupiteľstvo dosť ľahko. Spočiatku išlo im nebárs. Svet bol k zbankrotovanému kupcovi nedôverčivý. Museli pomáhať tesťovci. Lebo veď vyživiť štvoro detí a rozmaznanú ženu nebol žiaden špás. Až keď poisťovňa povyplácala poisteným prvé škody, počala nedôvera pomaly miznúť. Svet pochopil, že Mazanec nemá čo spreneveriť, ani keby chcel. Mazancovej výrečnosti podľahly celé dediny. Zaopatril si aj nahanačov medzi dedinskými krčmármi, rychtármi, kostolníkmi. Agentúra skvitla, a dom vynášal tiež. Majú v ňom módneho kupca, aj cukráreň i zemedelského inšpektora s rodinou.Slavo Mazanec nemá svojmu nájomníkovi čo závideť. Už je inšpektorom aj on sám. Asekuračná spoločnosť udelila mu pred troma rokmi ten zvučný titul. Pri tej príležitosti dostali akúsi väčšiu mimoriadnu odmenu. Je spokojný. Iba žena sa nevie smieriť s degradáciou a dáva to pociťovať i mužovi.Mazancovcom v Sopúchove prorokoval každý, že ich spredajú. Nie, tí sa nemôžu udržať. Tí nezarobia ani na dane a úroky. A čo by priam za tmy vstávali a každý deň do tmy lopotili. Nebodaj melú už z posledného. Zavše nevidia v dome aj za štrnásť dní krajciara. Všetko ide len do banky. Dokedy to len tak pôjde? Kým ich to nezunuje a nerozutekajú sa svetom. Najtiaž sa väčšmi medzi sebou povadiť, a viac tých nikto nespriahne dohromady. Lebo veď na veriteľov mozoliť, to sa im skoro preje.Svet sa neskôr nevedel prenačudovať, že sa tí ľudia preca len držia. Síce spočiatku sa im aj dosť ťažko dýchalo. Paľo odišiel so ženou a deťmi k testinej na štvrtú dedinu, zunovalo sa im na veriteľov drhnúť. Tam gazdujú, síce iba na škvarke, ale, vraj, nemajú sa zle. A traja mladší bratia chytili sa do gazdovania. Počali skyvražiť ako voľakedy. Ľudo dostal po testinej smrti ženin podiel, dákych dvanásť tisícok. Šly celé na splátky. Činia sa, chudáci. Skoro po každom jarmoku čo-to splatia. Vydržať tak ešte tri-štyri roky, a majetok bude čistý. Až potom vydýchnu si naozaj.Slavovcov ani nespomenú. Síce ani tí sa o nich neozrú. Keď niektorý z bratov stretne, idúc do mesta, elegantnú žltolakovanú bryčku, v ktorej vezie sa pán inšpektor, odvráti sa a odpľuje si. A pán inšpektor obzre si pohŕdavo brata-chrapúňa, až keď je od neho preč aspoň na sto krokov. Obzre si ten široký, trochu prehnutý chrbát a ťažké nohy, čo sa do hradskej akoby zarývajú. Potom si narovná švihácky klobúk, zatiahne hodvábnu kravatu, prejde maličkou kefkou po anglicky zastrihnutých beľavých fúzikoch a pocíti akosi intenzívnejšie radosť, že ho Boh nestvoril otrokom tej zemskej hrudy, ale pánom.	Kompis_Bratia.html.txt
1840List 1. Augustovi Horislavovi ŠkultétymuV Břetislavě dne 10. července 840[1]Drahý bratře!Jak milá nám Vaše přitomnost byla, tak naproti tomu nemilá, dlouhý čas a omrzlost působící Vaše neprítomnost jesť. Když ste se ještě v našém kolu, ač již velice umenšeném bavil, při vší žalosti, kterou nám odchod milých bratrů, buď na večnost, buď jen na krátky čas mezi své krájaný se ubírajících, nás pak zde zanechávajících, působit, panovala mezi námi veselost a živost: od toho pak okamžení, v kterém sme se s Vámi, šťastného začátek, prospěšné pokračování a blahoplodné ukončení díla námi Vám naloženého, v bratských a slávských srdcí vinšujíce, rozžehnali, i ona veselost, i ty bratrské návštevy zmizli, pak se posavád neznámý život, soběctvím razící mezi nás vloudil. Proč pak se vše tak proměnilo? Ponevádž není mezi námi drahého našho naměstníka,[2]není mezi námi velemilovaného bratra našého Horislava. V smutném tomto položení došlo nás Vaše každou hodinu očekávané psání, které divnou jakousi mocí vládnam nás k předešlé živosti popudilo, k uskutečnení záměru, ktery sme si hned po odjetí Vašém předložili, pohlo. Záměr pak ten jest: cvičení se v rečnení básní cizích, jakové sme měli u řadnych zasednoutích, a v rečnení na kvap, ku kterému cíli byla naše řečnícká zasednutí zaražená; učení se ilirskému nárečí, nakolik bude možno; čítání Slávy dcéry; naučení se harmonickému zpívání aspoň nejhlavnějších písní zpěvokolních. Uřídili sme si toto proto: by suplikanti (u jejichž přítomnosti se to také státi má) aspoň jaký taký pochop měli o našem ústavu, by alespoň stín s toho, co se tu pres celý rok dělo, videli. Zněco pak sme obzvláště z té pohnoutky uvedli, by sme první zpěvokol, který jak známo nepochopitedlně účinkuje a najblahodárnejší následky má, pořádně a jeho cíli přiměřene slaviti mohli. Toto jest, co sme posavád dělali, a co i budoucne ďelati v oumyslu máme. Kýž by sme v předsevzetí tomto stálí zůstali, a né jak to obyčejne se stává, od něho ustoupili!!Žádáte si zvědět, jaký je stav knihovny.[3]Se žalostí vyznati musím, že věru bídný. Naší velemilovaní a mnohovážení páni profesorové na to málo dbají, ba jak ze jejích řečí a skutku vysvitá, hotoví by byli jí znivočit. Avšak žáden div, vždyt se tu o nás jedná. Měli nám dat bývalý carcer[4]uspořádat: my tedy by sme hned jak se to stane knihovnu naší na určené místo odnest a v pořádek uvest mohli, přenosili sme knihy do Logiky, kasne pak sme hodlali dat uřezat, nebo tak jak jsou, se neměstí. Kasne rozebrané v konvikte, knihy v nepořádku odpočívají v Logice (stalo se to v mé nepřítomnosti, byl sem totiž s Holubym[5]na Kobylu[6]odešel, by se mohel bylinámi jen v Uhřích rastoucími zaopatřit), páni profesorové pak již ani slyšet o uspořádání budoucej knihovny nechtějí, by to Nemčisko[7]překleté navrhlo, by se pry do alumnii dala. Len by ti dák ni! — vždyt máme ještě rozum — do té vlhké jizby náš poklad dal, a tak jej zničil. Čo si slíbil dat musíš. Avšak čas nejlépe ukáže jak bude.—Cestovatel nás posavád ještě žáden nenavštívil, kromě Kyko,[8]kterýžto nasbíraje ve Vídni nekolik ciczích, sprostých, snád jen z lehkomyslnosti pocházejících myslenek nám je sděliti přišel. Kýž by řadněj tam byl zůstál a rozpustilou svou hubou o nerozumných věcech tlachaje, volné, čiste uherské povětří nerozrážel, kazil a poškvrňoval, nedozralé pak myšlénky mezi dobře smyšlejících Slováků neroztrusoval. Jesteto ničemného rázu člověk, jest to tlacář, je to oplan. První jeho slová byla: Bohy přisahám ste tje penjaze račej do Dunaja mohli šmarit jako Gusta[9]poslat, vo Viedni s nikým nebov hyba s tym chlapčiskom Kurelacom,[10]atd. atd. Mně to do hlavy nijakž vlést nechtělo, a hle mé domnění pravdivé bylo jak to Vaše psání tvrdí. Odpustte mu, neví co činí, chce se ukazovať a k tomu je Kyko. — — Milší ale jak táto byla nám přítomnost Pavliniho,[11]který se zde dne 9. t. m. dal posvětit. Jiného se tu nic nepřihodilo, aniž je co slyšet ze Slovenska. Profesor na místo zesnulého Ševrlayho[12]se 14. t. m. má volit.Naposledy drahý bratře na pamět Vám uvádim mou prosbu uznávaje tento čas za nejpřímeřenejší. Prosím Vás totiž by ste mi, budeli možno, obrazy one podobizen totiž Žiškovou a Husovou zaopatřil. Jsouli i ve více exemplaroch k dostání, doneste, věřte, že se to mine. Mějte ty naše krajany (umělce) by se pokousili hrdiny naše staré skreslit. O jak milou vec by učinili Slovakom i bratrům českým, kdyby jejích Svatopluků, Rastislavou, Přemyslou, Libuše, Tety atd. atd. skreslili!! O jak dobrý prostředek by to byl k povzbuzení národního zápalu mezi námi, kdyžby sme viděli mužných, obrovskych naších předků podobizně. Ještě jednu prosbu moji opětuji, doneste mi Žišku, Husa. Setjan put gospodine putniče![13]sbohom Váš VratislavOdpíšte nám z Prahy, dostal ste li obrazy? a kolik? a co koštují atd. atd. atd. jen mnoho a potěšitelného a pekného a dobrého.[1]List má dve strany (21 × 23 cm). Jeho originál je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine (Archív literatúry a umenia) pod sign. M 104 B 21. Bez adresy.[2]August HorislavŠkultéty(1819 — 1892) rodák z Veľkého Krtíša. Od r. 1836 študoval na lýceu v Bratislave a aktívne pracoval v Spoločnosti a po jej zrušení v Ústave reči a literatúry československej. Dva roky (1839/40 a 1840/41) bol námestníkom Juraja Palkoviča na Katedre reči a literatúry. Od 5. apríla 1841 bol kaplánom v Tisovci u Pavla Jozeffyho. Udržiaval styky s býv. pracoviskom.[3]JánFranciscibol v škol. roku 1840/41 a 1841/42 knihovníkom bratislavského ústavu.[4]carcer— z lat. väzenie, miestnosť pre výkon trestov[5]KarolHoluby(1826 — 1848) z Hája, okres Martin, študent bratis. lýcea. Účastník slovenského povstania 1848, splnomocnenec SNR pre verbovanie dobrovoľníkov a zásobovací komisár. Štatariálnym súdom v Hlohovci odsúdený na trest smrti a popravený spolu so Šulekom.[6]Kobyla— známy kopec pri Bratislave[7]Pravdepodobne ŠtefanBoleman(1795 — 1882), profesor na bratislavskom lýceu (vyučoval nemčinu). Bol odporcom Štúrových slovakizačných snáh a podporoval maďarizáciu.[8]Dr. KarolKikoz Uhrovca, neskôr lekár v Pešti. Zaoberal sa biomagnetizmom, ktorý Ján Francisci neuznával, ako to ukazuje text listu.[9]Gusto — rozumej August HorislavŠkultéty, ktorý v škol. r. 1839/40 bol nakrátko v Nemecku i vo Viedni.[10]Pravdepodobne ide o Frana Kurelaca (1811 — 1874) chorvátskeho spisovateľa a lingvistu, ktorý po štúdiu filozofie v Záhrebe v r. 1834/35 študoval v Bratislave a aktívne pracoval medzi mládežou. Mal mimoriadne nadanie na reči — okrem všetkých slovanských ovládal aj nemčinu, taliančinu, francúzštinu a maďarčinu. (Listy Ľ. Štúra I., str. 385.)[11]LadislavPaulini(1815 — 1906) — syn ev. farára. V r. 1828/36 študoval na bratislavskom lýceu filozofiu a teológiu. Krátko bol vychovávateľom v Záriečí, potom ukončil teológiu vo Viedni. Vysvätený bol v Bratislave 9. júla 1840, krátko kaplánoval na Myjave a do smrti pôsobil v Prietrži. Písal prózu, básne i cirkevnú históriu.[12]MatejŠevrlay(1783 — 1840) — profesor na lýceu v Banskej Štiavnici, od r. 1827 až do smrti na bratislavskom lýceu. Bol predsedom bratislavskej Spoločnosti (1834 — 36).[13]Šťastnú cestu, pane pútniku!	Francisci_Listy-Jana-Francisciho-1.txt
Nepodarilo saNarodil som sa o tri roky pozdejšie, jako som sa narodiť mal. Ošidili ma teda o tri roky. To bolo tak. Môj otec bol panským poddaným pred 48 rokom, a vtedy bez povolenia panstva, poddaný ani oženiť sa nemohol. Keď môj otec „pýtal“ si povolenie, panský úradník urobil pred ním pravou rukou posuňok, akoby peniaze čítal. Tomu môj otecko až veľmi dobre porozumel, ale nemal čo čítať. Teda: „kto nemáš penez, pred pánov nelez,“ hovoria i v slobodnom kráľovskom meste Skalici.Tri roky to trvalo, kým môj otec a mať nasgrbľali sto zlatých šajnov, ktoré potom „veľkomožnému“ odniesli a až keď sa presvedčil, že nechýba ani jeden, dal povolenie ku svatbe.O rok pozdejšie bol som už na svete, ale keby panský úradník nebol býval lakomý na tú stovku, mohol som už pred tromi rokmi tu byť. Potom že nemá človek mať zlosť na panských pánov!Už v kolíske som vždy vyvreskoval, keď úradník, či dráb k nám prišiel volať „na poriadku“, ba pľuval som i na ních, keď som mohol.No netrvalo to dlho. Robota prestala, poddanstvo bolo zrušené ešte prv, nežli som sa behať naučil. Zato ale môj odpor proti „pánom“ neprestal. Dôkazom toho bolo, že keď mi môj krstný tatko priniesol raz z jarmoku kolky a guľu, negúľal som jako obyčajne sa robí, ale hádzal guľu kráľovi na hlavu a neprestal som, kým som ho nezrazil. Bol som teda anarchistom, ačkoľvek sa vtedy o ních nevedelo. Nuž tak. Neodpustil som im tie tri roky, o ktoré ma pripravili.Avšak čo skoro musel som soznať, že neni som na svete len preto, aby som gule hádzal kráľovi na hlavu. Môj otecko mal so mnou veľké plány.V našej dedinke bol istý človek, ktorý sa časom miesto krajčoviny zaoberal i vtĺkaním múdrosti do hláv odrastenejších detí. A tohoto človeka povolal raz môj otec do domu a dal mu rozkaz, aby i mňa vzal do prádla, že som už dosť veľký na to, aby som sa dačomu naučil. Obrátiac sa potom ku mne, dodal: „Pozri, tu je prút, a tu je lieskovica. Keď sa nebudeš učiť, nabijem ťa ako kus trúda a pôjdeš na panské robiť!“Nie ta prvá, lež tá druhá hrozba pomohla. Ja na panské robiť? — Repu pleť, zemiaky okopávať, fazuľu oberať, a či snáď svine pásť? — To nikdy! — Radšej učiť.„Pán majster“ prichodil k nám každý deň na hodinku. Tatko mali ešte od dávna uschovaný šlabikár so švabachovým písmom, čiernú drevenú tabuľku, a kriedu k tomu zaopatril majster sám. A dal sa ma učiť od I až po ostatnú písmenu.U nás v dedine totiž v tých časoch nebolo školy a preto kto chcel svoje deti niečomu naučiť, musel to robiť sám, alebo zavolať krajčíra, ktorý platil v dedine za najmúdrejšieho človeka, a tomu sveriť svoje nádejné potomstvo. Učenie išlo ako voda, ovšem dľa starej metódy. Čo skoro som vedel odriekávať: „Rovná čiaročka, na vrchu puntíčok menuje sa i. — Dve rovné čiaročky u spodu sviazané, menuje sa u. — Krivá čiaročka s brúškom, menuje sa d“; atď.Sotvy minula zima a ja som — vďaka praktickej metóde pána majstra a tatkovej lieskovice — už nielen celý šlabikár prešiel, ale už i v „Nebeklíči“ dokonale čítal. Na prvú zimu bolo toho dosť, riekli tatko a poslali ma kozy pásť.Na druhú zimu musel som dohoniť, čo som v lete zabudnul a pán majster pustil sa so mnou do tajností počtovedy a učil ma malovať písmeny, potom slová a konečne i celé vety. Do vianoc bol som hotový so všetkým, čo pán majster vedel a otecko bol veľmi spokojný s ním i so mnou.Poznal som to po tom, že mne kúpil na jarmoku prvé boty „habánky“ a majstrovi nameral dve putny zemiakov, pol kopy kapusty, mericu raži a dal mu na prídavok ešte i 25 grošov šajnu.Mali sme obidvaja radosť, lenže u mňa dlho netrvala. Otec mal svoje plány.Práve vtedy prišiel do dediny jakýsi starý, vyslúžený husár a pánstvo ho poverilo so zariadením školy v starej sýpke, ktorá od doby poddanstva vždy prázdnou bola. A chudák môj otec nechal si nabulíkovať, že len ten človek môže k voľačomu prísť, ktorý sa naučil maďarsky mondokovať alebo aspoň nemecky handrkovať.A poneváč ten husár obidvoje vedel a aj učiť to chcel, dali ma tatko k nemu na maďarskú reč.To mne ovšem po vôli nebolo. Ale čo robiť? Tatkova metla a husárova trstenica dodaly mi chuti. Prvý raz v mojom živote poznal som to slovo „musáj“ a jeho význam.Musel som mať veľmi „otvorenú hlavu“ v mojej mladosti, bo v krátkom čase som nielen maďarsky vedel čítať, ale i všetky husárske jadrnosti nazpamäť naučil.Tatko mysleli, že sú to samé modlitby, a mal nesmiernú radosť z toho, keď som začal „Kristušát, Máriát“ spomínať a „kuťaláncoš teremtette“ odriekávať. Avšak mimo školy a mimo domu nik ma neočul ani len jedno jediné slovíčko maďarské povedať. Neviem, či som sa hanbil alebo trucoval, dosť na tom, podržal som si moje vedomosti pre seba, pre školu a pre dom. Tak sa mi teraz pozdáva, že som bol vtedy už „panslávom“, keď sa o takých ani nechýrovalo. Čo koho vlastne aj po tom, čo ja viem, alebo neviem?Nastalo leto a škola prestala. Odbavovaly sa husárske zkúšky, a síce takto: Husár učiteľ vzal niektoré dieťa, zašiel s ním k rodičom a tu v dome robil „ekzáment“. Keď s jedným bol hotový, vzal druhé, a tak po poriadku, až odbavil všetky.Prečo to tak robil, dozvedel som sa až pozdejšie. On totiž bol tak zjednaný, že dľa toho, jak dieťa naučí, tak i plat bude brať. Od somára jeden zlatý šajnu, od dobrého žiaka jeden zlatý striebra a od každého dačo do kuchyne. Od nás dostal jeden zlatý striebra, pol kopy vajec a funt slaniny. Teda bol som dobrým žiakom.Vráťme sa ku zkúške.Keď sme k nám prišli, tatko mali už prichystanú fľašku slivovice a mamka napiekly báleše a plný tanier škvareniny upražily. To pre učiteľa. Ja som dostal kus chleba a tri pečené zemiaky.Po odbavenej hostine nastala zkúška. Všetko išlo jako po másle; čítal som dobre a rýchle. Zaspieval som „čerebogár“ a bol by som i dačo inšie odrecitoval, ale v tom sa otvorily dvere a do izby vstúpil panský hajník, ktorý volal tatku do lesa na furmanku.Myslel som, že je po zkúške, ale zmýlil som sa.Tatko pýchou a učiteľ slivovicou nadchnutý, umienili si i panskému hajníkovi moju múdrosť dokázať a zkúška začala znova.Ja ale — — ani muk! Nepomohlo nutkanie, ani prosby ani hrozby. Ani muk! To bolo mojím heslom. Tatko vzali lieskovicu a pohrozili. Ja zase ani muk! Učiteľ zaškriepal zubami, a ja — nič.Bolo by to so mňou zle dopadlo. Ale „pán Boh Slováka neopustí, keď len troška vie po maďarsky.“ Vložil sa do toho sám hajný. Vytiahol z vrecka biely šesták, položil ho na stôl a hovoril vľúdnym hlasom: „Ten bude tvoj, keď mi prečítaš tento odstavec!“To rozhodlo. Ja som vo svojom majetku ešte nikdy šestáka nemal, ba sotvy za rok raz-dva po šajnovom grajciare. A pekný biely bol veru! Koľkože pelendrekov a sladkého dreva zaň bude? Azdaj celá noša! — Teda s chuťou do toho!Prečítal som nielen celý odstavec, ale celú stranu, až konečne hajník riekol: „Jó van, fiam! Bude z teba kňaz!“Usmial som sa a — fuk so šestákom vo vačku. Hajný sa len usmial. Bolo po zkúške. Otec ma poslal von a oni zostali všetci traja pri poháriku.V kuchyni musel som sa preobliecť do všedných šiat a hybaj s kozou za humny. Mamka zatiaľ odniesly moje šaty do izby.Ledvy som čakal, až bude večer. Chutilo sa mi na pelendrek. No, však si večer doprajem.Doma som hľadal svoje nohavice, vlastne len ten šesták vo vačku. Ale kto popíše moje ľaknutie, keď ani v jednom, ani v druhom vačku šestáka nebolo. Zmiznul ani gáfor. Dal som sa zo žiaľu nad ztratou nesmierného pokladu do náreku a bučal som, ako by ma drali.„Čo je ti?“ pýtal sa zlostne otec.„Šesták, môj šesták!“ zvolal som.„A či tak!“ riekol otec. „A ty si myslel, že to bude tvoj? Horký že tvoj! Hajník si ho zase vzal, bo nemal na tabák. To bol len mädový motúzok!“Zarazil som sa. Jedno jediné slovo vyhrklo zo mňa: „teremtette!“A toto bolo aj posledné maďarské slovo, ktoré som vyriekol. Od tej doby nikto viacej nepočul odo mňa maďarského slova, a aby azdaj niekomu čítať nemusel, pri najbližšej príležitosti hodil som maďarský šlabikár do peci.Neraz som dostal prútom, ba i lieskovicou, ale vytrpel som a — ani muk viacej.Toto bolo príčinou, že som viacej do školy neišiel. Nestal som sa kňazom, ale — krajčírom. Odbavil som si vandrovku, vojančinu, oženil som sa, ale ani muk maďarsky.Zanevrel som ako predtým na pánov, tak potom na maďarčinu. Avšak nezahálal som. Učil som sa všetkému, čo mi treba bolo, ale sám od seba, a — naučil som sa toho toľko, že som sa konečne stal — — — no načo sa chváliť.Som panslávom a demokratom, tak ma aspoň nazývajú páni. A občania? Hm, tí hovoria: to chlap! —Dľa ústnej rozprávky môjho priateľa, podávam to vám, ctení čitatelia.Strýčko FerdinandPodozrivá nevesta#-K#Schádzajú sa u mňa často rôzni ľudia, priatelia i nepriatelia. Tu príde babka s inserátom, že sa jej ztratila kočka, chlapčisko zas akési chce pomocou novín dostať miesto direktora v dákej továrne, pán farár by radi mali jedon článok uverejnený a priatelia majú zábavku. Raz sme sa tak sišli k večeru v dobrom súlade, pán J. mlynár, dr. N. a ešte dvaja a bola reč o úspechu inserovania. Tu vstane priateľ J., nedávnoženatý mlynár a povedá: „Vidíte, pánovia, ja som dostal ženu na anoncu.“ Poneváč sme poznali alebo aspoň počuli o jeho švárnej a bohatej žienke, zvedavo sme všetcia pozreli na neho a požiadali o vysvetlenie. On rozpovedal nám celú historku asi v tomto smysle:Dôverne klepotal môj mlyn na šumiacom, vŕbami obrúbenom potoku, pôvabne rozprestieraly sa šťavnatozelené lúky v skalnatými vrchy ohraničenom údolí. Tam hore šumely v tichom vánku večernom temné jedle a cez ne kukaly večerné červánky dole na zatienenú zem.Všetko tak ľúbezné, idyllické! — A predsa, ako som tak ležal pod lipou pred mojim domom, pozoroval som dosť smutným okom rudý západ slnka. Čože mi pomôže tento čarokrásny obraz, tento pohľad na zelenú lúku, tieto šumiace jedle, majetok tohoto klepotajúceho mlynu, keď mi ako damoklesov meč ono presvedčenie visí nad hlavou, že to ztratím skôr ako tri mesiace prejdu? Mlyn bol od časov môjho pradeda majetkom našej rodiny. Ja som ho bol zdedil po otcovi teprv rok pred vojnou, ale poneváč som musel vyplatiť tri sestry a poneváč som musel byť tri roky na vojne, za ktorý čas mlyn, vďaka maďarským úradom, len so ztratou pracoval a ja na vojne mnoho peňazí utratil, skoro octnul som sa tak vo veľmi neprajných pomeroch. Čo teraz začať?Pravda, to nijako nezačína ako humoreska? Ale humor prijde posdejšie, to jest prišiel už ten samý večer v osobe istého starého známeho, horára Hvozdeckého, ktorý spokojne fajčiac svoju fajku, ubieral sa okolo.„No, pán J., zase tak zasmušilý?“ oslovil ma prívetivo a veselo.Jemu ľahko bolo byť veselo pri pohodlnej službe, stálom plate a peknej pensii.„Nemôžem ináč pán horár,“ odvetil som. „Sú také pomery.“Ostal stáť, zabafčil pár razy a potom začal: „Nemusíte hneď svesiť hlavu! Hrom do Vás, veď ste ešte mladý, silný, do sveta súci chlap! Najdete ešte inde niečo!“„Ľahko sa Vám povie, pán horár! Je to dedictvo mojich otcov, tento mlyn — srdce mi ide puknúť, keď pomyslím, že by som sa od neho musel odlúčiť!“„Teda Vám naozaj idú predať mlyn?“„Nemôžem tomu zabrániť. Aby som sa tomu vyhnul, potreboval by som aspoň päťdesiaťtisíc korún. Odkiaľ ich vziať a neukrasť?“„Hm — hm.“ Dýmil plnú minutu ako komín od fabriky. „Prečo sa neoženíte?“ opýtal sa potom naraz.„Oženiť?“„Ano — ženu s peniazmi — mnohý si tak pomôže.“Posmešne som pozrel na neho a povedal: „Ženy s peniazmi nie sú tak časté ako Vaši paroháči, pán horár, a ani sa tak zaslepeno nehonia po zbankrotovaných mlynároch lebo obchodníkoch. Keby som aj chcel Vašu dobrú radu poslúchnuť, kde by som mal najsť bohatú ženu?“Zase bafčil dlhší čas, kým vyrukoval svojou lacnou múdrosťou: „Dajte poriadnu anoncu do novín, že hľadáte ženu. Ženu s kapitálom, domácky a dobre vychovanú a tak ďalej — stáva sa tak často, a kto vie, snáď sa niečo zakúsne.“Ešte sme hovorili o všeličom lež Hvozdecký odišiel, ale jeho návrh sa v mojom zúfanlivom srdci zakorenil. Do toho času som sa málo vážno zaujímal o ženbu, nehovorím, že by som sa bol ženským vyhýbal, ale… Len raz ako dobrovoľník som sa nešťastno zaľúbil a to trvalo dosť dlho. Srdco moje bolo teda volné, pokušenie veľké.Už dva dni neskoršie poslal som inserát nadmieru opatrným spôsobom do administrácie istého väčšieho časopisu.„Beztak nebude nikto tak hlúpy, aby sa na to chytil,“ myslel som si.Ale už o pár dní nato držal som nedočkavo v ruke päť offert. Tri z ních ovšem mohol som hneď roztrhať, štvrtú som predbežne odložil na stranu a obrátil som vážne pozornosť na piatu.Veľactený pane! Na Váš, ako dúfam čestne mienený inserát, Vám odpovedám, že som náchyľná soznámiť sa s Vami za udaným účelom. Som 23 rokov stará, úplne neodvislá, mám dvestotisíc korún majetku a myslím, že aj ináč som k svetu. Vyprosujem si odpoveď pod značkou O. S. 100 do administrácie.“To bolo krátko a stálo za reč. Na môj pravdu, že stálo! Dvestotisíc korún majetku — a teprv dvadsaťtri rokov!Bolo by to možné?Keby to bolo bývalo naopak. — Dvestotisíc rokov stará a dvadsaťtri korún majetku, to už — ale tak!Bol to nesmysel, ináč to ani nemohlo byť! Mladé dievča s dvestotisíc korunami nepotrebuje odpovedať na nabídku k sňatku. Iste tu bola voľajaká chyba v písme.Alebo si niekto spravil zo mňa dobrý deň!?Posledné bolo najpravdepodobnejšie. Bez otázky, hlúpy žart!Ale tých dvestotisíc lákalo a oslňovalo.Keby snáď predsa! Hm — keď už som v tom, teda vidzme! Keď je to žart, poručeno Pánu Bohu!Posadil som sa a písal. Tiež náchylný — prosím o fotografiu, alebo osobné sídenie sa — najprísnejšia diskrétnosť, čestná vec a tak ďalej.Odpoveď prišla obratom.„V piatok večer pri západe, keď zvon udre na siedmu, budem pri Kamennom mlyne čakať Vašu odvetu, na ňadrách s bielou ružou, pod lipkou — tou rozkvitlou.“Veršík tento mňa síce upevnil v presvedčení, že mi chystajú pasť, predsa som sa ale rozhodnul, že dobrodružstvo zažijem. Bolo mi tiež nápadným, že pisateľka pozná rozkvitlú lipku pri Kamennom mlyne, ale tých dvestotisíc zvíťazilo.V piatok o trištvrte na siedmu stál som pri rozkvitlej lipke, pozorne pozorujúc cestu k mestu.„Dvadsaťtri rokov — dvestotisíc korún,“ mrmlal som si. Jestli to neni žart, iste bude to nejaká ohyzda s hrbom na chrbte alebo bude mať len jedno oko, alebo snáď len poldruhej nohy — och joj, joj!“Nikto neprichádzal a ja som si sadnul na blízku lavičku, aby som vyčkal posledný termín.Tu z čista jasna som počul za sebou veselý smiech a melodický hlas sa ozval: „Dobrý večer,“ a ja obzrúc sa, spatril som — nie, nespatril som vlastne nič, plával som v akomsi oceáne slasti a omámenia!Predo mňou stála krásna mladá deva, v bielych letných šatách, modrooká, s plnými plavými vlasmi, štihlá a pevne urostlá, jedným slovom pravý anjel v ľudskej podobe, či vlastne v dievčenskej podobe.Že to bola ona, o tom nenechávala biela ruža na jej plných prsiach žiadnej pochybnosti.A kriplom tiež nebola, ani hrbatá, ani šmatľavá, ani jednooká!Bolo to ale tým nápadnejšie. Lebo jestli to úprimne mienila, naozaj úprimne, teda — teda muselo niečo inšieho smrdeť v štáte Dánskom. Istotne prišla oná chyba v písme do platnosti. Dvestotisíc — snáď jej sbehlo o jednu nullu alebo snáď aj o dve nulle s pera viac. V tom páde bola ale podvodnica, — a tak nevypadala. Bola tak milá, úprimná, tak dobre vychovaná — zvláštne! Dievča ako ona aj bez haliera majetku nepotrebovalo k vydaju prostredníctvo novín. Vec musí mať nejaký háček!Ovšem nebolo teraz na čase ho hľadať. Ani som teraz nemal k tomu chuti. Bol som ako omámený týmto sladkým stvorom, s ktorým som hneď bol pohrúžený do štebotavého rozhovoru.Vysvetľoval som jej neskôr otvorene moje pomery. Prikyvovala len s úsmevom a povedala: „Jestli mňa budete vedieť milovať, môže byť skoro po Vašom nešťastí. Som bohatá a samostatná — len si neprajem, aby ste si mňa len k vôli peniazom vzal za ženu.“Ja som jej prizvukoval, že teraz, keď som ju videl, zabudnul som celkom na podmienku mojej nabídky a len láska k pravde mňa priviedla na rozhovor o mojich neutešených finančných pomeroch.Tak sa zdá, že sa jej toto zapáčilo a — dosť na tom, ešte ten samý večer sme sa dorozumeli. Olga Sadová dala mi hubičku a adressu, odprevadil som ju na nádražie a tackal som sa potom ani podnapitý domov.Na druhý deň ráno vrátilo sa moje podozrenie dvojnásobnou silou zpäť.Tak nádherná deva, tak bohatá — lebo potvrdenie som mal z jej vlastných úst — a ona odpovedá na nabídky k sňatku, hodí sa prvému namanuvšiemu sa na krk!„Táto vecmusímať nejaký háček!“ opakoval som si stále.Ale aký? Toto milené stvorenie stalo sa mi najvýš podozrivým. Škaredá nebola, ani stará, ani hlúpa, bez telesnej vady, naopak bola zosobnená krása a múdrosť a pravdepodobne aj dobrosrdečná — tu muselo byť šidlo v inom vreci.Bár som už aj bol dosť zaľúbený, nemienil som len tak slepo vrútiť sa do nešťastia. Odcestoval som do Prešporka a dozvedal som sa.Istý môj obchodný priateľ hu poznal dobre. Ostatne netušil cieľ môjho dopytovania sa.„Bude asi prepjatá ženská?“ tázal som sa. „Namyslená, márnomyseľná, planá?“„Ale vonkoncom nie. Milá a celkom rozumná deva!“„Ale teda s nejakou — mm — minulosťou?“„Ale prosím Vás — vysokovážená rodina s najlepším chýrom!“Nevesta stávala sa mi vždy podozrivejšou.„Mala asi mnoho zbožňovateľov, bola viac razy zasnúbená?“„Zbožňovateľov a pytačov pravdaže mala, ale v sľuboch ešte nebola. Zdá sa byť vyberačná.“„Mala snáď nešťastnú lásku? Prisahala snáď pomstu, že sa za prvého, čo stretne, vydá?“„Ako len prichádzate na také streštené myšlienky? Jej najlepšia priatelkyňa chodí do nášho domu, sme preto celkom dobre informovaní. Ani reči o niečom podobnom!“Bolo mi stále divnejšie. Dozvedal som sa inde. Darmo! Nebolo žiadneho zločinu v jej rodine, nič zvláštneho sa nevyskytlo, nič záhadného.Miloval som ju viac a viac, pocit podozrenia bol ale vždy nesnesiteľnejší.Nakoniec som sa vypytoval aj jej domáceho lekára. Povedal som pravdu a dal som sa ubezpečiť o jeho mlčanlivosti. Vyskytly sa v jej rodine nebezpečné choroby?Nikedy. Rodičia aj starí rodičia boli zdraví ako ryba.„A slečna Oľga neni snáď obťažená duševnou chorobou, lebo podobným?“„Ničím, iba poriadnym mešcom peňazí,“ zažartoval doktor.Zasmial som sa a išiel, ale moja snúbenica mi bola ešte záhadnejšou ako predtým.Tak som bol konečne šťastným — a predsa aj neskonale nešťastným! Háček mi nedal nijako pokoja.Konečne opýtal som sa jej samej, ako prišla na myšlienku, na moju nabídku v novinách odpovedať, keď predsa mohla mať mužov na každý prst, ale ona sa zasmiala a povedala: „To sa dozvieš až po svatbe“ a zavrela mi ústa hubičkou.Dva mesiace pozdejšie stáli sme pred oltárom. Tak bohatá, tak čarokrásna, tak dobrá a šľachetná — a pomocou inserátu moja žena.„Ale ten háček, ten strašný háček!“ myslel som si. „Možno, že je tak veľký, že sa môžeš hneď naň obesiť!“Keď sme boli sami, bolo mojou prvou otázkou: „Teraz, Oľgo, utíš moju zvedavosť. Prečo si práve moju nabídku zodpovedala? Alebo nebola moja jediná?“Usmiala sa v rozpakoch a odpovedala položiac hlávku na moje prsia: „Pravdaže to bola jediná, ty môj blázenku! A schválne som vybrala tvoju práve preto, že to bola — tvoja!“„Ale veď si mňa ani nepoznala?“„Myslíš si ty. Nebola som minulého leta dva mesiace u horára Hvozdeckého na letovisku? Tu som ťa často videla, keď si prišiel na dovolenú z vojny. Bol si tak pilný a starostlivý a tak pekný muž! Janko, já som ťa milovala už vtedy a nemohla som ťa zabudnúť. Ale já som sa ti nemohla ponúknuť, ani som nevedela, či už nie si viazaný. Tu prišiel pred niekoľko dňami horár k nám do mesta na návštevu. Prišla reč i na teba. On rozprával o tvojich ťažkostiach a že ti odporúčal anoncovať do novín. ,A pomyslite si, slečno,‘ povedal a zasmial sa srdečno, ,dnes to vskutku stojí v novinách! Len si prečítajte — nemôže to byť nikto druhý ako on!‘ Prečítala som a celú noc som ani oka nezažmúrila. A na druhý deň som ti písala. Hneváš sa preto?“Svojmu hnevu dal som tuctom bozkov výraz.Od toho času nebola mi už moja drahá, sladká Oľga viac podozrivou.Pan J. dokončil. Bolo už tma. My zamyslení nad počutou historkou tíško sedeli. V tom sa otvoria dvere a pani J-vá vojde dnu. Pan J. sedel v najtemnejšom kúte. Ja som chytro skočil k pani J-vej a pozdraviac, povedám: „Pravda, milosťpani, hľadáte pána manžela, nenajdete ho, iba keď teraz dáte inserát do novín Vy. V tom ale pan J. sa ozval a žart prekazil. Milosťpani ale podotkla: „Ja už nepotrebujem, ale bolo by na čase, aby ste Vy sám už raz inseroval.“ — Hľa to mi veru ešte nenapadlo.	Dubravsky_Nepodarilo-sa.txt
Tuláci(Obrázok zo života)Na dolnom konci Hrabovej stála stará chalupa. Roky patrila rodine Zábuškovej. Posledný gazda umrel. Deti mal po svete, kam ktoré rozlietané, sám ich bol porozháňal svojím opitým životom, ani jedno sa domov nehlásilo, a tak obec neznajúc, kde sú dedičia, nechala chalupu pustnúť. Predať ju nemohla a želiar sa tam vôbec nehlásil. Kto vám bude na cudziu zrúcaninu nakladať? Konečne pýtal si ju na bývanie cezpoľný človek, brusiar. Všetci menovali ho strýc Imrich. Bude vraj chalupu natoľko opravovať, aby mu nespadla na hlavu. Dali mu ju. Rozbité sklá na oknách hneď zasadil, lebo u neho to bolo tak: devätoré remeslo, desiata bieda. Všetko ten človek potrafil spraviť. Bol on vlastne vyučený hodinár. Ako tovariš pripojil sa k brusiarom a chodil s nimi. Boli traja: starý Vlčko, ktorý na to remeslo mal úradný papier, mladší Hruška, ten zas opravoval dáždniky a pritom predával planéty.[1]Na každom jarmoku znali ľudia jeho divotvorné biele myši, ktoré každému vytiahli takú planétu, akú si žiadal. Nuž a tretí bol náš strýc Imrich, hodinár. Keď tak tí traja spolu chodili, vynašli im ľudia meno: traja králi. Veď prečože by ich tak neboli pomenovali, však keď človek sám svoju vôľu vykonáva, nikto nad ním nepanuje, je hotový kráľ. Oni keď zarábali, popíjali, neraz, pravda, aj hladovali, keď bolo treba a zase sa hostili, ako kedy prišlo. Spávali v stodolách, v šústnikoch, Hruška, myšičkár, neraz aj v obecnom „skováku“,[2]keď ho tam četníci dopravili. On totiž nemohol vidieť nič pohodené, či zavesené na plote. Mal on cit pre poriadok natoľko vyvinutý, že čo kde súlad rušilo, radšej so sebou pojal.[3]Aj na poli, ak nejaká kapustná hlávka, alebo mrkva von z radu stála alebo aj zemiakový kopec, on to vyrovnal. Len škoda, že gazdiné nemali pre to porozumenie. Neraz chudák za ten svoj poriadok vytrpel a nejednu porciu hubovej polievky musel zjesť. Svet je už taký. Ale priateľstvo troch kráľov bolo príkladné. Vlčko bol medzi nimi ako otec. Jeho si vážili. A hoci im na úsudku verejnej mienky vôbec nezáležalo, no čo on povedal, to tým dvom bolo sväté. Ach, ale darmo je, na svete sa vždy všetkému približuje koniec. Keď to bola tá veľká zima, veľmi starý Vlčko nachladol. Krčmár, v ktorého šope vtedy bývali, dal ho odpratať do nemocnice. Za ním ocitol sa tam aj hodinár Imrich. Vlčko nevydržal ťažké zapálenie, umrel. No nie prv, kým neudelil svojim obom kamarátom vážne napomenutie a kým nerozdal svoju pozostalosť medzi nich. Imrich dostal brús a čo k nemu patrilo, myšičkár kadejaké drobnosti aj dobrú ešte halenu. Peniaze dal Vlčko kňazovi, čo ho zaopatroval, aby sa mu postaral o kresťanský pohreb. Hruška, keď dostal svoje, viac sa v nemocnici neukazoval. Tak len Imrich bol pri ujcovej Vlčkovej smrti, keď odchádzal zo sveta. A tomu hovoril: „Imriško, nechaj tú pijatiku, veď vieš dobre hodiny opravovať, aj brúsiť, usaď sa niekde na dedine. Ja som už bol pristarý niečo lepšie začínať, ale keď som vytriezvel, neraz ma srdce nad tým bolelo, že sú z nás len takí tuláci kde komu na posmech, obzvlášť teba mi bývalo ľúto. Si ešte primladý. Ak ťa Pán Boh pozdvihne z tejto choroby, sľúb mi, že začneš spravodlive medzi ľuďmi žiť a že sa nepustíš s myšičkárom ďalej svetom. On toho tuláctva už nezanechá a je to predsa len zlodej!“ Vložil Imrich ruku do vlhkej, studenej ruky starcovej a dve veľké slzy skanuli mu pri tom sľube po vpadnutých lícach. Bárs sa zdalo, že aj jeho tá choroba zoberie, predsa ju len premohol. A tak ako sľúbil, usadil sa v dedine H. v chalupe, ktorej majitelia sa tiež tak ako on túlali po svete. Z nemocnice vyšiel síce slabý, ale zdravý. A že tam prestal piť, cítil sa telesne ako druhý človek. Keď spomínal na ten predošlý život, začal sa akosi zaň hanbiť. Vlčko ho bol naučil aj dobytku pomáhať. A to bolo dobre, tým si najskôr niečo zarobil skôr, ako keď mu ľudia dávali hodiny do správy a dávali si u neho brúsiť. Len mu bývalo v tej pustej chalupe veľmi smutno. Vlčko mu netak chýbal. Ten muž ho mal rád, on to cítil, však to bola tá láska, čo Imricha hodinára priviazala k brusiarovi, takže dokázal roky s ním žiť. Veď Vlčko bol prvý človek, ktorý Imricha miloval a človek nemôže žiť vôbec bez lásky. Každý tam priľnie, kde ju nájde. Nejeden, čo sa zrodil pre palác, skončil v búde len preto, že nenašiel lásku tam, kam patril.Prešiel polrok a strýca Imricha by už jeho bývalí druhovia ani nepoznali. Pracoval tak dlho, až sa slušne zašatil. V chalupe stála lavica okolo steny medzi oknami. Pred ňou starý dubový stôl, v stene almara[4]a v rohu stará posteľ. Plachty i pokrývku mal, slamu si zadovážil a že susede dobre popravil kolovrat, ešte mu tie plachty dobre ozvárala. Druhá suseda, Židovka, sťahovala sa k synovi do mesta, tá mu všeličo podávala, ešte aj dosť hodnú podušku starého peria. Veď to by jej v H., kde bolo plno husí, nikto neodkúpil; a so sebou ju vziať nemohla, lebo že jej syn je veľký pán a jeho žena nóbl[5]pani! Za to jej Imrich pomohol všetko popakovať a na železnicu podať. Poslúžili si jeden druhému.Zariaďoval sa náš brusiar ako nejaký h…ský Robinson. No už mu nikto nedával posmešné meno! Keď začal v tvári lepšie vyzerať, a bol vždy čisto umytý, ukázalo sa, aká je tá bledá tvár vlastne pekná! Obzvlášť tie veľké smutné oči. Postavy bol malej, veď mal na chrbte neveľký hrb, ktorý mu nedovolil, aby vyrástol. Tento hrb vlastne bol príčinou celého pomýleného nešťastného života. Pre ten hrb ho vlastná matka, ktorá mala ešte štyri pekné zdravé deti, od seba odstrkovala. Škaredý hrbáň, to bývalo jeho meno doma. Že si chlapec od mala ľútal, sám v sebe sa žral, to vypestovalo v ňom zlostnú, závistlivú povahu. Pretože ho za všetko zlé, čo schválne vykonal, bili, od detinstva túžil po tom, aby mohol narásť a na všetkých ľuďoch sa vypomstiť. V škole, hoci sa aj dobre učil, ho pre tú zlú povahu i deti i učitelia nenávideli. Hoc malý, ale pevný a ľstivý, s každým sa pobil a všetko, čo len mohol, zúmyselne pokazil. Taký došiel na remeslo!Otec ho dal na čižmárske, no on stadiaľ ušiel a našiel si miesto u hodinára. Z domu mu odkázali, aby sa im za to viac na oči neukazoval. Chlapec rozkaz vyplnil! Remeslo ho zaujímalo. Majstra mal prísneho. Druhí učni o ňom hovorili, že je zlý, no k Imrichovi zlý nebol. Videl, že má bystrý rozum, a tak si ho vyučil. Snáď by i niečo riadne z mladíka bolo vyrástlo. Keď sa po štyroch rokoch stal tovarišom u majstra, mal už osemnásť rokov, no druhí tovariši nepriali mu majstrovu priazeň. Vymýšľali pre Imricha potupné mená, dráždili ho k hádkam a bitkám a tak prinútili majstra, aby ho prepustil! Od toho dňa začal jeho tulácky život. Nikde sa nemohol nadlho uchytiť. K vojsku ho nevzali. No tak keď už roky bol len takým tulákom, nechal hodinárstvo, pripojil sa k brusiarom a žil s Vlčkom. A hoci to bol aj len tulácky biedny život, nebol v ňom sám. Cítil v ňom niečo z rodinného tepla. Dnes, keď sa mal lepšie, keď sa začínal blížiť a rovnať druhým ľuďom, len tá samota a opustenosť, pre ktorú človek nebol stvorený, ho tlačievala. Keď tak obzvlášť v noci nič nepočul, len svoj vlastný dych, bývalo mu veľmi smutno v tej opustenosti. Ach, tak smutno!Raz ako tak niesol nabrúsené nože do L., našiel gazdinú, ktorej patrili, veľmi nahnevanú. Že jej pes zožral všetky pre prasiatka pripravené zemiaky. Keby to bol aspoň jej, ale taký tulák, ktorý odkiaľsi dobehol, žalovala v horkosti. Nechala ho u seba v zime, bolo jej ho ľúto, však človek poľutuje tú nemú tvár v takej nepohode. Od jari ho vraj už na chotár tri razy odohnala a on zase len príde a robí tu škodu. Obžalovaný previnilec stál neďaleko, strihal ušami, krútil huňatým chvostom a hľadiac z gazdinej na poslucháča, akoby premýšľal, čo možno od nich očakávať. Tulák! Zvučalo v Imrichovej mysli. To dobre známe meno, ktoré ho sprevádzalo životom. „Nehnevajte sa, gazdinká,“ chlácholil ženu. „Dajte mi kúsok chleba, aby som mohol Zahraja vyvábiť. Odvediem ho k nám. H. je už v treťom chotári, stadiaľ sa vám nevráti.“Žena radostne pristala. Nachovala brusiara aj psa, aby od nej nešiel hladný a dívala sa oknom za nimi, ako sa spolu poberajú von z dediny. Ale nezahnal Imrich psa na štvrtý chotár. Keď sa mu Zahraj dôverne skrútil k nohám, v jeho chalupe, povedal psovi, ako čo by ho ten mohol rozumieť: „Aj ty tak nikomu nepatríš a nikto tebe, ako ja, zostaneme spolu.“ A zostali!A dobre sa znášali! Keď bolo čo jesť, najedli sa a keď nebolo, aj tak boli spokojní. Zahraj poslúchal pána a všetko spravil, čo mu len na očiach videl. Cítilo zviera, že si ho človek obľúbil a človek cítil, že ho tá nemá tvár má rada. Už mal strýca Imricha kto vítať, keď sa vracal s prácou. To bolo štekania, skákania! Ach pes ani len nevedel, ako sa činiť od radosti! A to osamelé, ľuďmi odstrkované srdce, ktoré neraz v hrudi bilo ako tvrdá skala, začalo akosi ožívať a zahrievať sa. I keď nebolo to, po čom chlapec i mladík túžieval, nemohlo nasýtiť, ani ten boľavý smäd ukojiť, ale bola to aspoň omrvinka a aspoň kvapôčka.V jeseni podarilo sa Imrichovi brúsiť drevorubačom píly a sekery. Zavolali si ho do hôr, kde rezali a rúbali siahy. Zaplatili mu prácu okrešmi,[6]trieskami. Ba keď brvná na stavbu zotínané dolu zvážali, tak mu aj tú jeho plácu dolu pozvážali, po hájnikovu búdku, a odtiaľ si to pomaly odnosil. Jednému rubačovi opravil hodiny. Ten, súc od remesla murár, prestavil v Zábuškovie chalupe starý sporák a ešte staršie kachle, takže, keď prileteli prvé snehy a zaduli studené vetry, netak si oba osamelí obyvatelia chalúpky bláhali, že môžu pekne v teple sedieť. Ľudia hodinárovi a brusiarovi nanosili hodne práce. Aj sám si ju z okolitých dedín priniesol, takže aj vyše dvoch týždňov nemusel z domu vykročiť. Medzi tými opravami z okolia boli aj jedny staré, veľké hodiny, netak v papieroch poukrúcané, aby sa im sklá a ozdoby neporozbíjali. Strýc Imrich tie papiere vyrovnal, vyhladil, bol rád, že bude mať raz čo čítať. Tie myšičkárove planéty boli posledné, čo čítaval a Vlčkova modlitebná knižka hodne už potrhaná. Toto tu bol pekný, biely papier, zreteľné litery a zdalo sa to byť čosi sväté, veď sa tam spomínal Pán Boh a Jeho milý Syn, Ježiš Kristus. O Tom Vlčko v poslednej chorobe rád hovorieval a netak si ľútal, že by mal o Ňom viacej vedieť. „Snáď sa ja tu dozviem“, myslel si Imrich. A veď to aj bolo naozaj pekné čítanie, o tom lotrovi, čo na kríži po boku Syna Božieho visel a na to Jeho bolestné umieranie sa díval. Vedel Imrich, ešte zo školy, že Syn Boží na kríži zomieral a že bol nevinný. Tuto sa zrazu dozvedel, že zomieral za takých zatratených ľudí, ako aj tí dvaja, čo pri Ňom sprava i zľava viseli. Jedna vec veru bola divná: ten, čo to písal kedysi, akoby bol poskladal celý Imrichov život, aj toho lotra že tak ľudia nemali radi, tak ho odstrkovali, až sa stal z neho tulák a dostal sa medzi zbojníkov. Za detinstva sa len bíjaval a keď bol starší, tak už aj zabíjal a kradol, až ho pri tom chytili a tu na ten kríž pribili. Taká čakala ho smrť od ľudí. No, akú odmenu za ten biedny, hriešny život dal mu Boh, keď sa postavil pred Neho. Bolo tu tak napísané, aký je On čistý, svätý, dobrý, no aj spravodlivý! A potom bolo napísané o Ježišovi Kristovi, čo všetko u Boha opustil, skôr ako prišiel na zem, ako dobre činil na svete, ako sa v svätosti Pánu Bohu podobal a predsa visel tu po boku toho lotra, On nevinný, dobrý! Ale tu stálo, že„keď sme my ešte hriešnici boli, Kristus za bezbožných zomrel“, teda, že za tých, ako tí dvaja lotri a ako sme my ľudia na svete. Ani sa Imrich od toho čítania odtrhnúť nevládal, len škoda, že ho ľudia aj práca mýlili. Bol rád, keď prišla na druhý deň nedeľa, strojil sa ju celú na to čítanie využiť, aj využil. Išlo to jemu veľmi pomaličky, po prvé musel slovíčka skladať[7]a po druhé, o tom, čo čítal, dôležite rozmýšľať.Ach, ale kto opíše jeho zármutok? Koniec tej histórie v tých papieroch nenašiel. Nedočítal sa, ako to bolo a čo to myslel Syn Boží tými slovami:„Dnes budeš so mnou v raji!?“— — Sedí úbohý muž celý smutný, papiere poskladané pred sebou. Ani si nevšimol, že Zahraj vyje a šteká, že ktosi pred dverami sneh z nôh otriasa. Jeho až otvorenie dverí a hlasitý pozdrav vyrušil. Vošiel do izby mladý človek v pánskom kožuchu. Zadivený brusiar vstal ho privítať.„Odpustite, že vás vyrušujem v čítaní,“ vyhováral sa príchodzí, „mám ešte pár kilometrov cesty pred sebou. Videl som z vášho komína dym stúpať, zatúžil som, trochu sa zohriať, čo mi dúfam dovolíte?“ „Ó, len sa zohrejte a len si ten kabát vyzlečte a galoše zobujte, máme tu teplo,“ odpovedal Imrich. O chvíľu sedel nečakaný hosť pri stole, vyňal si plechovú fľašku a nádobku i hodný kus bieleho pečiva, prosil o dovolenie, že by si mohol zajesť, že je už hodne hladný. Rozprával pritom, kam ide. A keď sa nasýtil, zbadal, že mu ešte zostalo pol plechovice kávy. Tak veselo prinútil strýca Imricha, aby si vzal nejaký hrnok, že sa jemu nechce ďalej niesť; tam, kam on večer príde, to vraj nepotrebuje, veď ho čakajú. No áno, mohol sa aj strýc Imrich najesť a ušlo sa trochu kávy a koláča ešte aj Zahrajovi. Hosť prezeral zatiaľ staré hodiny, vzal do ruky aj papiere. „Čo to máte, akýsi kresťanský časopis, ten, kto tie hodiny do neho pozakrúcal, veľmi si ho nevážil.“„Sotva, pane, ale ja ho za to chválim,“ vzdychol Imrich.„Nikdy by som sa nebol dočítal o takých pekných veciach, nech mi neprídu až do domu. Ale som zarmútený, nie je tam koniec, a tak sa ho už nikdy nedozviem!“ „Nad tým nemusíte želieť, tomu sa dá odpomôcť.“ Hosť vyňal z náprsnej kapsy čisté korešpondenčné lístky i so známkami, sadol si k stolu. „Máte v Hrabove poštu?“ „Máme,“ zadivil sa Imrich. „Aká je vaša adresa?“ „Imrich Kamenár.“ Hosť chvíľu písal. „Tak, toto vezmeme so sebou do Zelenice, za pár dní máte tu všetky tohoročné čísla, celú zimu sa môžete tým zamestnávať, keď sa vám ten časopis ľúbi!“ „Ale veď je to iste drahé, zadarmo mi časopis nebudú posielať a ja peňazí nemám!“ „Stojí len dvanásť korún na rok, nebojte sa, ja ich za vás zaplatím.“Kto by bol také niečo Imrichovi povedal, aká ho v tú nedeľu čaká radosť, ani veriť nemohol, že mu ten časopis skutočne príde. Len to mu dodávalo nádej, že však ten dobrý, veselý mladík by z toho nič nemal, keby si z neho spravil blázna. Nemýlil sa v nádeji. Za pár dní prišiel celý balíček tých noviniek a bol tam ten článok o tom lotrovi; bol! Predsa si len dočítal aj koniec a pritom mnoho, mnoho dobrého. S tými novinami prišiel do chalúpky akýsi nový život. Ach, veď vraj niet lepšieho priateľa nad dobrú knihu; ak si osamelý, ona sa s tebou rozpráva.Neplatili síce ľudia brusiarovi peniazmi, lebo ich nemali. Zato gazdiné aj dva razy toľko nadelili mastného, obarovej polievky, dobrej kapusty a iného a iného. Nemusel strýc Imrich mrhať čas varením, už si len prihrieval a tak mu na čítanie zostávalo dosť voľných chvíľ. Zahraj sa v tých dňoch netak popravil. Bunda mu zhustla a dostala lesk, nech nešedivie už od pysku, myslel by si, neviem aký je on mladoch. Len jedno mu snáď bolo divné — a nemohol to v svojej psej hlave zrovnať — že práve teraz, keď sa mali tak dobre, chodil jeho gazda taký akýsi zarmútený. Neraz ho počul vzdychať, ba dva razy aj plakať, čo sa mu len stalo? Každá očná operácia býva ťažká, ale najťažšia, keď tie duchovné oči človeku otvára Darca veľkého svetla.V tie dni zaniesol strýc Imrich opravené staré hodiny ich majiteľovi; pekne sa mu ich podarilo vyčistiť. Keď prácu pred pánom N. rozbaľoval, povedal mu, akým dobrodením boli pre neho tie potrhané noviny, a že ich už má celé. Pán N. sa akosi zahanbil. „Viete, Imriško, ja sa s takými vecami nezaoberám, to si moja žena predpláca, netak ma veru vyškohlila,[8]že som jej to číslo vzal. Hneď si oň písala do redakcie, aby jej vraj v ročníku nechýbalo.“ „Keď si vy, pane N., ten článok: „Lotor na kríži“ čo je tu potrhaný, prečítate, istotne si budete od vašej panej aj koniec pýtať,“ vzdychol smutno hodinár, a dodal: „Mňa len jedno trápi, odkedy ten časopis mám.“ „No, čo také?“ „Že nemám Sväté písmo v dome a nemôžem si vyhľadať tam citované texty!“ „Vy nemáte Bibliu?“ „Nemám!“ „Ach, v našom dome je ich dosť, a keď tak po tej knihe túžite, jednu vám vďačne dám, roztrhaná ešte nie je, len hodne opotrebovaná!“Nikdy sa ešte Imrich necítil taký bohatý, ako keď si na spiatočnej ceste niesol tú vzácnu knihu domov. Hneď večer pustil sa do čítania. A že tam v tých svojich novinách našiel radu, ako sa má Slovo Božie čítať, no, tak sa prísne podľa toho zachoval. Je tá kniha vraj slovo veľkého Boha, a preto sa má čítať s veľkou úctou. No, tak najprv pokľakol a hovorí veľmi pokorne, nesmelo: „Pane Ježišu, Ty ukrižovaný Synu Boží, vieš všetko, aj že som ja ešte horší ako ten lotor, že ma nechali vyrásť takého sprostého ako tá nemá tvár. Kde by som ja biedny mohol rozumieť, keď ku mne z tej knihy bude hovoriť svätý Boh! Tak Ťa veľmi pekne prosím, pomôž mi sám. Čítal som, že si nielen telesnú, ale aj duchovnú slepotu liečil, slepejšieho človeka už iste nemáš na svete, no tak aj mňa uzdrav!“Keď vám príde do školy sprostý žiačik s pevnou vôľou mnoho sa naučiť, nič mu tá sprostota neprekáža, urobí v tom učení dobré pokroky. Časom aj nejedného múdrejšieho preskočí. Že sa ku každému dobrému činu vyžaduje sila vôle — a tú Imrich mal — povedal si: „Keď ten lotor visel na kríži a nemal možnosti dozvedieť sa, čo nato treba, aby hriešnik mohol so Synom Božím vojsť do raja, a Pán Ježiš mu to predsa zjavil, ja ešte žijem. Pán Boh mi tak predivne daroval tú svätú knihu, mám ešte možnosť všetko počuť, poznať, čo je v nej písané o Ňom, ktorý za toho lotra na kríži zomieral, a preto mohol si ho vziať so sebou do raja, či by On aj mňa nevyučil? Vzal si Pán Ježiš toho lotra do raja preto, že v Neho veril, hoci ho videl v takom ponížení. Snáď aj mňa to Slovo Božie naučí veriť a prosiť, a On si vezme aj mňa raz k sebe.“Brali gazdovia so sebou na jarmoky strýca Imricha, keď sa tak dobre rozumel dobytku, aby im pomohol pokúpiť zdravú lichvu.[9]Že sa im to posiaľ vždy podarilo, toľko o ňom známym rozprávali, až mu spravili chýr. Tak si ho už i z ďaleka ľudia k sebe volali, lebo o Troch kráľoch začal odmäk, zima prešla, nastali blatá, mohol si sa v nich aj utopiť. S tou mokrinou prišli choroby nielen na ľudí, ale aj na dobytok. Imrich v tie dni už ani doma nespával, tak si ho gazdiné jedna druhej podávali. Je pravda, hodne si aj peňazí, aj do komory zarobil, ale duša bola mu smutná, a srdce ako záhrada, ktorú mráz ošľahol. Veď musel prestať s čítaním Božieho slova, len nedeľu pri ňom trávil celú, a to ho potešovalo. Cítil, že ako nemôže žiť bez pokrmu, tak už ani bez toho Božieho slova nemôže žiť. V decembri mu prišlo dvanáste číslo jeho milých novín. Veľmi túžil po tom, aby mu aj na budúci rok prichádzali, len nevedel ako si ich zaopatriť. Veľmi naliehavo sa za to modlil, aby mu Pán Boh dal dajakú radu. A On ho na svoj spôsob vyslyšal. Z posledného jarmoku si doniesol chorobu. A tá ho tak premohla, že sa ani len na posteli nemohol hnúť. Chalupu mal studenú ako vlčinec, keď nebýval doma; keď dobre zakúril, len tak voda po stenách tiekla a dym ho div neudusil. Hlava sa mu mala rozskočiť, tak v nej pichalo a búchalo. Dobre len, že si skôr ako obľahol, doniesol vedro vody a aj do džbána, a pol chleba. A že mal stôl pri posteli, chlieb i džbán na ňom, mohol si aspoň smäd uhasiť a kúštikom chleba hlad zahnať. Živá duša neprišla sa na neho obzrieť, veď prišiel pozde večer, susedia ani nevedeli, že je doma. No tak bol sám a sám. A veľmi mu tá samota bola ťažká. Ani len Zahraja nemal, vyvrel ho von, ten sa musel, chudák, o seba starať. Aj si v tej opustenosti Imrich poplakal, že je z neho taký opustený tulák na tom šírošírom svete, taký sám a sám. Keď už mohol konečne čítať, pritiahol si Bibliu. A že mal poznačené utrpenie a smrť Baránka Božieho, to si pomaly čítal, až prišiel po slová:„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“Najprv nad tým veľmi žialil, že nevinný, svätý Boží syn za jeho viny musel byť na kríži taký opustený. Potom sa mu v duši rozjasnilo. V tom článku o tom lotrovi — ktorý vedel naspamäť — stálo, že Ježiš tak veľmi miloval hriešneho človeka, že aj túto hroznú opustenosť pretrpel, aby hriešnik nemusel zostať na veky v pekle opustený. Od tej chvíle pominula jeho vlastná opustenosť. Veď mu napadla výpoveď:„Neboj sa, lebo ja som s tebou!“Ej sú to vzácne chvíle, v ktorých človek konečne pochopí, že Boh je s ním. V nich vráti sa duša k Bohu, ta kam patrí a skadiaľ ju bol vyhnal jej vlastný hriech. Až teraz sa ukázalo, koľko si úbohý tulák z toho tak pilne čítaného Slova Božieho podržal, až mu ho Duch Svätý v tej tíšine a samote začal pripomínať. Ešte aj vo snách sa mu zjavovali krásne veci. Medzi iným prišiel k nemu pán obchodník N. a rozprával mu: „Už som si aj ja tú históriu o tom lotrovi dobre prečítal, aj tú jeho modlitbu sa naučil!“ Nato sa zobudil, a jeho prvá myšlienka bola, že veď mal zaniesť troje ovčie nožnice do Z., aj pánovi N. ovocinársky nožík. Schopil sa na posteli; hlava bola už ľahká; cítil, že choroba ustúpila. Nakoľko vládal, chytro sa obliekol a obul, pocítil pritom veľký hlad. O chvíľu praskal oheň, vrela voda. Mal doma starý syr a chlieb, cibuľu, rascu, masť; netak dobrý demikát si uvaril. Zahraj začal škriabať na dvere; iste už ležal pri nich a počul chodenie po stavaní, netak radostne vítal pána, no aj pán jeho. Keď sa nasýtili — pán, pravda, aj svoju dušu — hovorí psovi: „Počkaj, Zahraj, len sa upravím, zatiaľ oheň pohorí, nahrej si ešte kožuch, pôjdeme do Z. Tam nám pani N. napíše o tie noviny, Pán Ježiš mi to pripomenul, a nepôjdeme sami, už nikdy nie, nikdy nie!“„Ja som s vami až do skonania sveta!“Tam vonku bolo všetko také krásne: svet biely, na stromoch samý krištáľ, chodníky tvrdé až radosť. Slniečko svietilo utešene, sprevádzajúc oboch pútnikov, a Imrich — hoci po chorobe slabý — netak si vykračoval, ani čo by tam kdesi čakalo naň nesnívané šťastie. Akoby ho to žiarivé slniečko viedlo do nového života. Nohy kráčali uprostred čarokrásnej zimy, ale v srdci zmizol mráz, bo duša s Bohom spojená nebola viac smutná. Nevedel by vám on vysvetliť, čo sa to s ním stalo, no načo aj, veď pri takých veciach vždy ide len o tých dvoch: o dušu a o jej Stvoriteľa.Pána N. i jeho milú paniu našiel strýc Imrich zdravých a šťastných, a čo najpodivnejšie: sen nesklamal. Keď skončili, čo si mali povedať o nožíku, rečie pán N. brusiarovi: „ten článok o lotrovi som si nielen prečítal, ale aj tej jeho modlitbe som porozumel, už nikdy by som nezabalil hodiny do podobných novín.“ A potom! Nie pani N., ale sám pán N. napísal a odoslal predplatné Imrichovi na redakciu časopisu. Keď počuli, že bol chorý, nepustili ho dva dni domov. Pani N. sa starala o silný pokrm pre neho, pán N. mu dal zo svojich šiat prešiť teplejší oblek. Boli to šaty ešte celkom dobré, ale jemu malé, lebo veď už začal rásť do šírky. Ba aj dobrú teplú obuv dostal po jeho bratovi. Opravil im za to kuchynské hodiny a budíček. Zažil pri tej práci krásnu chvíľku. Pani N. prečitovala prvé číslo milého mu časopisu, ach, a tam bolo tak mnoho a mnoho dobrého. Rozprávala, že si dala dve prvé čísla poslať. Rada by získala nového odberateľa. Jeden muž už jej je na mysli, ale nevie jeho adresu.„Kúpila som od neho nedávno krásne vyrobenú barančiu kožku,“ rozprávala, „viem, že bol roky hlavným bačom u grófa K., že ho tam menovali „Bača Orlík“. Po prevrate veľkostatok grófovi vzali, zostal mu len malý kaštieľ v S. s najmenším salašom, viac neviem. Ten starec sa mi veľmi ľúbil. Je to taký biblista, akých už máme veľmi málo, milá tvár a ešte milšia reč.“ Strýca Imricha to zaujímalo, ponúkol sa, že vďačne zájde do S. a popýta sa tam po bačovi. Nuž ho pustili.Ráno bol zas taký krásny zimný deň. Včera v noci pribudlo zase hodne snehu, cez deň sa sanica náležite popravila, po chodníkoch to drúzgalo, milá vec, a strýc Imrich — ktorého predbiehal Zahraj — ponáhľal sa do S. Bolo treba ísť okolo prievozu cez rieku. Bola pevno zamrznutá, ľad taký hrubý, že sane prebiehali cezeň na druhý breh. Aj teraz vidno, ako sa spúšťajú sane naložené melivom na druhý breh. Pri prievozníkovej búdke na pevnej lavičke sedel krásny starec zahľadený na druhý breh. Biely, čiernou barančinou lemovaný kožuch, tiež taká baranica, netak mu slušali k starej tvári ružovej od zimy, k tým ďaleko vidiacim, múdrym očiam a láskavým perám. Vedľa seba položený mal uzlík a sukovitú palicu. „To je iste on,“ pomyslel si strýc Imrich a už aj prívetivo pozdravil starca, ktorý sa práve sem obrátil.„Nie vám je zima, deduško?“ spytuje sa pristupujúc k lavici.„Nie, synku,“ usmial sa starec, „ešte dlho nesedím a už ani nebudem. Čakám tam na tie sane, vezie mi sused pri svojom aj naše melivo; chvála Bohu, keď len šťastne prešiel, už hneď tu bude. Ty sa kam poberáš, synku?“„Do S., deduško.“„To sa môžeš s nami zviesť; poviem Tomášovi, on ťa rád vezme, budeš skorej v dedine.“ O štvrť hodinku sedeli už oba muži na saniach a koníčky netak pustili sa do letu po dobrej sanici.„Aká povinnosť ťa vedie do S.?“ spytuje sa starec.„Idem ta hľadať istého človeka, ktorého že ľudia menujú ,bača Orlík‘.“„Ale, čo nepovieš, veď to mňa tak prezývajú. Orlík je moje rodné meno a bačom som bol dlhé roky!“„Teda som sa nemýlil; hneď ako som vás videl, zdalo sa mi, že to iste vy budete ten Orlík!“„Len neviem, synku, čo kto môže odo mňa požadovať. No, už sme v dedine, moja chalúpka je tam pri zvonici, zídeš u mňa a povieš mi potom, čo prichádzaš.“Sane zastali, Imrich pomohol zložiť melivo a ponosiť do chalúpky. Chcel aj on zaplatiť za odvezenie, no mladý sedliak sa iba zasmial, že nevie vyrátať, koľko to bolo míľ. Starec uviedol ho do chalúpky, ktorá mala síce len malé okienka, ale až tak dýchala svetlom, čistotou a teplom. Rozhliadol sa Imrich po veľkej sedliackej izbe. Polovica jej bola kuchynkou, ktorá mala ohnisko aj pec, no i železný sporáčik. Druhá polovica bola izba s lavicou okolo okien a stolom, po stenách kvetované tanieriky a džbánky, v kútiku neveľká posteľ, zakrytá ručnou tkaninou, pri nej praslica i kolovrátok. Všetko tu bolo pekné, ale najkrajšie dievča, ožiarené slniečkom a plameňom na ohnisku, ktoré sa teraz k nim obrátilo, vítajúc radostne deduška. Bola dievčina staršia, ako sa zdala; vyzerala preto taká mladá, že bola útla. Z tváre, ktorá bola ak obrázok, pozerali dve dobré nevinné oči, ktoré akoby na svete ešte nikdy nič zlé neboli videli. Deduško odpovedal na pozdrav a súčasne dodal: „Vediem nám hosťa, Katuška; daj nám obed, sme hladní!“„Prosím vás, deduško, dajte misu na stôl, aby som polievku nevyliala.“Starec vzal misu, dievčina chlebík, a — Imrichovi zovrelo srdce žiaľom — veď to pekné stvorenie ľavou nohou tak napádalo, že ho tá chyba netak poznačila. „Ona je krivá, chuderka, taký poznačený mrzáčik ako ja, a pritom sa tak šťastne usmieva.“Keď sa v to krásne zimné ráno strýc Imrich radostne vystrájal z domu, ani mu nenapadlo, že prejdú týždne, než zase uvidí Zábuškovu chalupu, ani čo v tých týždňoch všetko prežije. Odišiel do S. hľadať baču Orlíka, len aby sa zavďačil pani N-ej. Našiel ho a s ním priateľa, akého veľmi potreboval vo svojej osamelosti. Hneď pri obede, na ktorý ho pohostinne pozvali, videl, že pani N. mala pravdu. Bol ten milý prívetivý starec skutočný biblista. Čo ten všetko z tej svätej knihy vedel a rozumel! Nevedel sa ho Imrich dosť napočúvať. Aby vysvetlil vlastnú nevedomosť, musel rozprávať, ako to vyrastal v rodine: matka evanjelička, učila svoje dcéry, čo vedela, ale otec katolík sa o svojich chlapcov nič nestaral. Rástli ako pohania, ako tá nemá tvár. On, Imrich, sám len toľko vedel, čo mu uviazlo v pamäti, keď sa jeho sestry naspamäť učili katechizmus. Aj otec aj matka mu zakazovali brať do rúk evanjelické knihy, že to nie je pre neho. Obec bola malá, bývali v nej len tri katolícke rodiny. Deti museli chodiť do evanjelickej školy. Na náboženstvo chodili do susednej obce, keď sa o to rodičia postarali. Imrichov otec tam chlapcov neposielal.Katuška so svojou praslicou prišla až k stolu, aby jej neušlo ani len jedno slovo z toho, čo Imrich hovoril. Z úst mu ich priam brala. No on tak zatúžil aspoň raz sa vyžalovať, aký mal život a prečo sa z neho stal tulák bez rodiny, bez domova. Keď to tak všetko pospomínal, samému mu vypadli slzy z očí. Katuška zrazu odišla z izby a keď sa vrátila, mala uplakané oči. Vtedy rozprával už o Vlčkovej smrti, o tom, ako začal nový život. Tak sa dostal až k svojim novinám a k tomu článku o tom lotrovi, keď poznal, aký je nešťastný, že nemá tú svätú Bibliu, no ako mu sám Pán Ježiš k nej dopomohol. A tak slovo dalo slovo, až sa Orlíkovci dozvedeli, kto ho za nimi poslal a prečo. Videli aj tie prinesené noviny. Na deduškovu žiadosť prečítala Katuška prvý článok. Ako dobre ho čítala, až tak srdce plesalo radosťou! Ona nemusela najprv litery skladať! Bolo tu opísané narodenie Pána Ježiša v Betleheme. Tá veľká láska nebeského Otca, ktorý ľuďom takto daroval svojho milovaného Syna! Tá veľká radosť anjelov v nebesiach! A ako tí pastieri boli prví, ktorí to Božie dieťatko išli hľadať, aj ho našli! Toto sa tak veľmi bačovi Orlíkovi zaľúbilo, že bol hneď hotový kúpiť si tie noviny.Keď sa Imrich — zbadajúc, že je už kus odpoludnia preč — chcel hotoviť k odchodu, hovorí bača: „Kam by si išiel, synku; slnko už hneď zapadne, bude tma, však ťa tam doma nikto nečaká, prenocuješ u nás, miesta máme dosť. Dávno som sa s nikým tak dobre neporozprával; dnes už ľudia o tých Božích veciach nechcú hovoriť. Neraz som túžil postretnúť človeka, čo by Božiemu slovu lepšie rozumel, ako ja. Neraz som si pripadal ako ten prorok Eliáš, keď myslel, že je len sám jediný na svete, a Hospodin mu povedal, že ich má ešte sedem tisíc všelikade rozratených. Keď Katuška čítala, až mi srdce plesalo. Cítil som, že tí, čo tie noviny spisovali, patria tiež medzi tých sedem tisíc, ktorí neskláňali kolená pred Bálom, ale pred tým Synom nám darovaným. Tak ty len s nami zostaň, synku, mnoho si ešte máme čo rozprávať.“Imrich zostal, ach, veľmi rád, čo aspoň na jednu noc. Pomohol bačovi, čo bolo treba porobiť po stavaní. Pritom videl, aká bola tá chudobná chalúpočka pekná. Ešte nikdy na nijakom gazdovstve nenašiel taký poriadok. Keď to pochvaľoval, usmial sa starec. „Keď má človek málo miesta, potrebuje poriadok; potom až na podiv sa mu mnoho zmestí, lebo núdza mnohému naučí. Mali sme od dávna len tú jednu miestnosť: izbu a kuchyňu spolu. Ale poslal Pán Boh chorobu na moju ženu, tak som prestavil našu výšku;[10]veď bez takej veľkej sme sa skorej mohli obísť. Dobrý Pán Boh dal mi vnuknutie; On vedel, že roky ju bude moja žena potrebovať!“Nuž z tej výšky bola pekná úzka izbietka. Stáli v nej dve postele, železné kachličky, malý stolík a dve stoličky. Náradie bolo pekné, panské.„To nám dala nebohá pani grófka, keď sa sťahovali z kaštieľa. Prišla sa od nás odobrať a veľmi ju to tešilo, že moja Borka bude mať také tiché miestečko. Ona ju mala rada, keď sme u nej slúžili. Bola to dobrá pani, s ňou som sa neraz rozprával o Božích veciach, keď prišla za mnou na salaš. Už je na pravde Božej; no ja verím, že ju Pán Boh prijal do nebeského kráľovstva!“Zdalo sa Imrichovi nemožné, že by on mal v tej posteli spať, no bola to pravda. Katuška, aby nemusela chodiť po schodoch, nespávala na výške. Ona vstávala skoršie ako deduško, veď ten neraz neskoro prišiel domov. Keď ráno zišiel, mala už raňajky hotové. Vonkajšie práce, tie si potom porobil, to ona nesmela. Nič ťažké jej nedal do rúk. Ale práce preto vykonala dosť: uvarila, poriadila, poprala, keď jej vody nanosili; popriadla čo ako tenúčko, a aj pošila; držala si deduška ako zo škatuľky. V tú noc, hoci sa im veľmi dobre ležalo, oba muži nespali mnoho. Spomenul Imrich, že Katuška tuším nad tým jeho rozprávaním plakala. Deduško si vzdychol, že jej iste vlastné detstvo napadlo a nad tým sa veru dalo zaplakať.Imrich žasol: „Veď bola vaša, u vás!“„Nebola ona u nás, mala rodičov.“ Zármutok pokryl bačovu tvár. „Bude dobre, keď ti jej osudy vyrozprávam, s nimi aj kus svojho vlastného života, mnoho sa môžeš poučiť. Keď je človek už starý a hľadí na všetky veci naspäť, nejednej lepšie rozumie a nejednu má vysvetlenú, prečo to bolo!“ Ba tak sa to rozprávanie baču Orlíka počúvalo, ako nejaká vzácna povesť.„Aj ja som zrodený v takej chudobe, ako ty, syn môj,“ začal starec; „len s tým rozdielom, že u nás sa to obrátilo k lepšiemu po smrti môjho deduška. Ten bol, chudák, opilec. Celú svoju rodinu uviedol do nešťastia, a sám, chudák, tak biedne zahynul. Viezol sa v opitosti cez Hron nie dosť zamrznutý, utopil aj seba aj kone. Môj tatíčko, ktorý šťastne prebehol, musel sa na tú hrôzu dívať a vtedy si dal sľub, že nikdy nebude piť opojné nápoje. Aj ten sľub, chvála Bohu, až do smrti verne dodržal. Začal sa potom u nás iný život. A hoci ich deduško v netakej biede odumrel, predsa sa naši rodičia statočne trápili, a my deti sme im pomáhali, že sme sa dožili aj lepších časov.Mali sme v dome veľkú Bibliu. V tej tatíčko často čítaval, a — čo rozumel — to plnil, aj nás k tomu pridŕžal. Kto sa Boha nespúšťa, toho On neopúšťa! Ani nás neopustil, už sme nikdy hladu nepocítili. Okolo chalúpky vyrástol nám sad, ten nás pomáhal živiť. Čo si len chcel, to si v ňom našiel, počnúc od lieskovcov a babských orechov až po sladké medovky.[11]Keď nič iné nezarodilo, zarodili plané hrušky; mávali sme ich na celú zimu nasušených. Boli sme štyri deti; dve sestry — tie sa nám skoro a dobre vydali — a dvaja bratia. My bratia sme si rodičov pekne doopatrovali.Za detstva hovorievalo sa o mne, že som múdry chlapec. To by nemal nikto pred deťmi hovoriť; srdce ľudské je prefíkané, ono si hneď mnoho zakladá; aj moje si netak zakladalo. Ešte aj náš starý pán učiteľ, ináč múdry a dobrý človek, sám o mne hovorieval, že hoci len cez zimu chodím do školy, môže ma viac naučiť, ako tých, čo ich vyučuje cez celý rok; to vraj preto, že tí majú rozum poprepíjaný a ja ho mám triezvy. On mi požičiaval knižky o rastlinách a zvieratách a o tom, čo kde v šírošírom svete leží.Hoci som sa aj z tých knižiek naučil dobré veci, ale mojou jedinou knihou bola Biblia. Ľudia aj pred panskými úradníkmi vynášali moju múdrosť, až si ma vzal pán gróf k sebe do služby. Dali mi do opatery loveckých psov a také všeličo. Mňa tá nemá tvár mala rada, cítila, že aj ja ju mám rád. V kaštieli sa hovorilo po maďarsky, aj v majeri, musel som sa teda tú reč učiť. Dobre si pamätám, ako mi náš starý pán učiteľ hovoril, keď mi podaroval starú knihu slovíček: „Nedaj si nadávať do sprostých Slovákov. Máš, chvála Bohu, rozumu dosť; naučíš sa tú ich reč ľahko. Ale uč sa hovoriť nie od sluhov, dávaj pozor na pánov. Je to tiež pekná reč, keď sa pekne hovorí, a najkrajšie ňou hovoria pokazení Slováci, čo sa pridali k Maďarom, a takých sa pána grófa pridŕža mnoho.“ Poslúchol som, a netak dobre som sa tú reč naučil od tých pánov; sami mi k tomu dopomáhali.Keď si ma vzal pozdejšie pán gróf so sebou na Dolnú zem — ako sme to vtedy menovali — kde mal veľký majetok, tam sa tých pánov mnoho schádzalo. Medzi nimi bol aj jeden poriadnejší, ako tí druhí. Ten, keď ma ráno počul v záhrade, ako sa učím a dozvedel sa, že chcem pekne a dobre maďarsky hovoriť, tak mi každý deň trochu pomáhal. Dával sa mi učiť naspamäť dlhé verše, a keď ma preskúšaval, ukazoval mi ako čo mám vyslovovať. Dnes vo svojej starobe neraz myslím, že by sme my slovenskí sedliaci neboli museli zniesť toľko potupy od tých, čo nad nami vládli, keby sme si neboli mnohí prepíjali rozumy a majetky a keby sme sa boli o to starali, aby sme boli múdrejší. Lenže, synku, takejto múdrosti, ktorá človeku prospeje, sa možno naučiť len z jednej knihy — z Biblie. Z nej sa človek naučí Pána Boha báť a Jeho prikázania poslúchať. Pobožnosť má zasľúbenie časného i večného života.Od čoho všetkého mňa Pán Boh zachránil skrze to svoje slovo, vidím až teraz v starobe, a za to Ho veľmi chválim.Môj tatíčko mi bol netak na pomoci. Mnoho on nehovoril, ale nebolo človeka, ktorý by ho bol vládal naviesť na zlé. Tak sa bál Boha.Mal som ja mnoho pokušenia v mladosti, no keď som si zmyslel na tatíčka, to ma vždycky zastavilo. Ach, aký príklad dávali tí panskí otcovia svojim synom! Hrôza na to len aj pomyslieť. A potom sa divili, že sú takí, akí boli. Aj o našom pánovi grófovi platilo: „Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin!“ Bol on takto dobrý človek; nuž ale slovo Božie hovorí:„Ako ste boli vedení, tak ste chodili!“Keď som bol pred asentírkou,[12]zomrel náš tatíčko. Môj brat slúžil pri vojsku. Mamička ovdovela, tak sa podarilo pánovi grófovi mňa z vojenčiny vyreklamovať.[13]Prišiel som teda domov a pustil som sa do hospodárenia. Tu mi mamička radila, aby som sebe aj jej priviedol do domu pomoc. Tú však som mal už dávno vyhľadanú, ešte sme len do školy chodili, ona do prvej, ja do štvrtej triedy. Už som si bol povedal, keď som ju neraz cez potok prenášal, že ak nás Pán Boh nechá dorásť, že len ona bude mojou.„Dom a statok je po rodičoch, ale manželka dobrá od Hospodina.“Takú dobrú, vernú ženu, akou mne bola moja Borka, mohol mi dať len Pán Boh, to viem dnes. Vtedy som si myslel, že som si ju ja našiel a že prišla preto za mňa, že som bol pekný a múdry. Veď by mi aj z bohatých sedliackych dcér nejednu boli radi dali, a Borka nič nemala, len sama seba. Človek je taký: čo sa dobre podarí, pripíše sebe; čo si zlé zapríčinil, to ho vraj vždy Pán Boh krížom navštevuje.Krátko po našej svadbe oženil sa aj starší brat môjho švagra. A tak prešli naši bývať k nám, dokiaľ im vraj brat zo ženinho vena nevyplatí rodičovskú čiastku. Potom chceli odísť do Ameriky, kde ich strýc býval a dobre sa mal. Pán gróf bol tomu rád, že my môžeme odísť od mamičky, lebo ma spravili bačom na S.-kom salaši. Keď si pomyslím na tie prvé štyri roky tam prežité, zdá sa mi, že to bol len krásny sen. Na konci druhého roku požehnal nám Pán Boh synáčika, s ktorým sme sa nevedeli dosť natešiť. Taký bol pekný, zdravý, tak rástol, už aj hovoriť začínal, aj behať sa púšťal, no potom mu začali ísť zúbky, a my sme sa museli dívať na jeho preukrutné bolesti. Tie chvíle — hoci odvtedy už prešli dlhé roky — vidím stále ešte pred sebou, akoby môj milunký Ondrejko dnes predo mnou umieral. Poznal som ja pozdejšie, že tá smrť toho prvorodeného bola trestom od Pána Boha za to, že sme žili ako v raji na zemi, a na nebo sme už vôbec nepomýšľali. Slovo Božie sme už nečítali, veď sme nemali kedy, ten čas sme sa s naším dieťaťom zabávali, Pánu Bohu sme neďakovali. A aké plány som si ja vo dne v noci robil, čo z toho chlapca vychováme a ako si ho dám vyučiť! Keby sa mi to bolo podarilo, ktovie, aký pyšný a ničomný človek žil by dnes bez Boha, bez Krista. Takto si ho mám dobre ukrytého a raz bude mojím na veky.Medzitým sestra a švagor konečne odišli do Ameriky. Zato sa vrátil od vojska môj brat, mal kto zostať pri mamičke. A tak nás pani grófka, ktorá prišla letovať do S., vzala so sebou na Dolnú zem. Mne dal pán gróf miesto druhého baču na svojom tamojšom veľkom majeri, kde som mal pod dohľadom na stá oviec a mnoho ľudí. Borku si pani grófka vzala do kuchyne, aby ju jej kuchárka vyučila prv, než od nej odíde. Mala sa vydávať. Tam sme potom žili šestnásť rokov.Bol to všelijaký život, zlý aj dobrý. Keď sme chceli byť verní pánom, hnevali sa na nás tí, čo ich okrádali, a keď sme museli všeličo robiť, čo sa nezrovnávalo s Božím zákonom, trápilo nás svedomie, že hrešíme proti Pánu Bohu. Moja Borka, hoci už tiahla k tridsiatke, bola vždy taká pekná a mala pre tú svoju peknotu mnohé pokušenie a prenasledovanie, nielen od nezbedných úradníkov, ale aj od tých panských hosťov. Mne sa s tým nezdôverila, lebo sa hanbila, len už sama trpela. Po dvoch rokoch sa nám narodila dcérenka. Tá konečne zahojila našu boľesť za Ondrejkom. Dokázal nám tak Pán Boh, že sa na nás nehnevá; to nás veľmi potešilo. Menovali sme ju Eržika, keď si to pani grófka žiadala, to je po slovensky Betka. Naša malá Eržika nám nikdy neprekážala v čítaní Božieho slova. Bolo to dobré, zdravé dieťatko, taká milunká holubička. „Vážim si ju, ako najvyšší dar od Boha,“ hovorievala Borka, „ale Syna Božieho, ktorý nám ju dal, mám radšej.“Keď malá mala tri roky, presťahovala sa pani grófka do veľkého majera. Bol tam neďaleko bazén, čo si starý pán gróf dal urobiť, keď vykopali studňu, čo mala teplú vodu. Mal tam pripravené bývanie, musel sa liečiť. Borku spravili v majeri šafárkou.[14]Pre nás to boli tie najlepšie roky, ktoré sme tam prežili, čo sa týka tých pozemských vecí. Mali sme každý svoj plat a ešte aj vydanú,[15]takže sme si pár sto korún aj odložili. Môj brat nám za ne kúpil vedľa nášho sadu zelnicu[16]aj lúku.Za tie roky som bol doma len raz. Dala sa mi mamička prehovoriť, prišla so mnou k nám, ale veru sa u nás nezdržala ani polroka. „Je mi u vás veľmi dobre, deti, nič mi nechýba, iba ak vtáčie mlieko. Ale nechajte ma odísť domov. Mne je tu na tej rovine veľmi smutno, vždy len tie naše vrchy a vody vyzerám, tuším by som vám tu umrela!“Nuž, keď v jeseni — ako každý rok — viezli naše kone múku a potraviny hore do Sielnice, odviezli aj našu mamičku. My sme jej nebránili, veď aj nám často v tom žiali pomáhala len nádej, že sa naše panstvo chystá odsťahovať odtiaľto domov. Darmo je, kto sa medzi vrchmi narodil, toho ony do smrti za sebou ťahajú.Veľký kaštieľ a majetok v P. patril pánovi grófovi ako dedičstvo po rodičoch. Bolo to pekné, nádherné panstvo, ale žiaľ povedať, že skoro celé na kartách poprehrávané. Pán gróf tú hru veľmi obľuboval, ale všetci hovorili že bol zlým hráčom a že ho tí jeho priatelia chodili obohrávať. Keď mu synovia — mal troch — dorástli, bolo to kamdiaľ horšie, lebo tí chlapci, ešte im mlieko po brade tieklo, inšie nerobili, len karty hrali. Koľko sa pani grófka naplakala, to vedela najlepšie Borka.Sielnický kaštieľ patril pani grófke, tam sa ona narodila aj sa stadiaľ vydávala. Bolo to tiež pekné panstvo, tri veľké salaše pri ňom, kde sa chovalo mnoho oviec. Pani grófka často posielala tam zdola do Sielnice všeličo zo svojich vecí, ktoré si chcela zachovať pre rodinu, lebo sa bála, že ten majetok tam neudržia. Keď sa narodila naša malá Eržika, aj potom ešte po dva roky, všetky šatôčky mala od nej. Ale keď už bola trojročná, a Borka sa stala tou šafárkou, našila dieťaťu vyšívaných opleciek[17]a lajblíčkov,[18]od tretieho roku si ju už šatila len po slovensky. Keď pani grófka prvý raz videla dieťa tak oblečené, bál som sa, či ju to neurazí, že azda Borka pohŕda tými peknými vecami od nej. Ale nie: po chvíľke povedala: „Dobre máš, Borka, nos si ju od mala v kroji, nech sa neodcudzí svojmu stavu; nevedela by, kam patrí. Sedliak by si ju v tých panských šatách nevzal, a nejaký pán by pre ňu neprišiel, a ak by prišiel, museli by ste ho poslať preč, keby ste nechceli, aby vaše dieťa bolo nešťastné. Keby jej dal Pán Boh také manželské šťastie, ako ho máte vy dvaja, nič lepšie na svete si nemôže žiadať. Až dorastie, daj ju len tomu, kto ju bude mať opravdive rád a koho ona bude mať rada, to ostatné všetko za nič nestojí!“Veru sme si my neraz zaplakali nad pani grófkou. Bola to dobrá pani, ale nešťastná. Aj pán gróf bol dobrý človek, ale taký, že s ním každý robil, čo chcel. Všetko ho okrádalo a každý ho naviedol, aj na to najhoršie, a to nielen páni, ale aj tie všelijaké panie, čo tam chodili. Tak malá Eržika mala už dvanásť rokov, keď sme sa sťahovali do Sielnice, ešte nie úplne, lebo s tým predajom to išlo všelijako, a čím dlhšie to trvalo, tým menej za to dávali. Spravili sme pani grófke po vôli. Keď nám dcéra dorástla a bola taká pekná, že sa všelikto o ňu uchádzal, dali sme jej toho, koho si veľmi žiadala, a o kom sme verili, že si ju veľmi váži. Bol to netaký pekný pár a mnohí nášmu dieťaťu to šťastie závideli, lebo Ferko Malatinský bol najstarší syn bohatého richtára Malatinského. So zahanbením sa ti musím priznať, že som vtedy po prvýkrát Borku neposlúchol, lebo sa mi to veľmi ľúbilo, že sa o ňu uchádza ten najporiadnejší mládenec zo Sielnice, syn z takého starého rodu a z takého majetku. Borka hovorila, že Eržika je do takého veľkého majetku prislabá. Pre ňu bola každá práca ako hračka; všetko spravila rada a dobre. Hovorievali o nej, že je do koča aj do voza, ale ťažkú hospodársku prácu nevládala robiť. A hlavne — hovorila Borka — že ten mládenec je poriadny, aj tá rodina statočná, ale že tam nevidíš Bibliu ani v piatok ani v sviatok, a Eržika bola na svätých spevoch vypestovaná a pri Slove Božom vychovaná. Ja som hovoril, že ona im tam Slovo Božie donesie, lebo ju mali všetci radi, obzvlášť starý richtár. No dnes, keď som už starý, vidím, že to bolo len to moje pyšné srdce, ktoré si všetko vyhovorilo[19]a to nábožne vyhovorilo, len keď sa mu stalo po vôli.Aj to musím povedať, že keď sa Eržika podívala na mňa svojimi krásnymi očami a prosila, aby som jej Ferka dal, ja som jej to nemohol odoprieť. Vedel som, čo je bolesť, aj čo je radosť lásky, a myslel som, že svojmu jedinému dieťaťu dobre rozumiem. No dosť na tom, bola svadba, a my sotva sme sa trochu potešili v šťastí svojho dieťaťa, už sme sa zase museli sťahovať dolu. Išli sme veľmi spokojní, obzvlášť ja; oni ma vyprevádzali kus cesty oba; až mi tak srdce rástlo, tak som sa s nimi radoval. A sotva sme dolu zišli, prikvačili tam všetky tie starosti nášho panstva. Miesto jedného roku — ako sa o tom hovorilo — boli dva-tri; vec nebrala konca-kraja. A my sme sa dotiaľ nemohli pohnúť, dokiaľ sa oni nehýbali. Lebo čochvíľa by boli naši páni tak na tom bývali, že nám našu mzdu zostávali dlžní. Až tu po pol druha roku počujeme, že je Eržika chorá. Dovtedy nám často písavala, a samé dobré veci. O niekoľko mesiacov nám poslali správu, že sa im narodilo dieťa, ale že aj matka aj dieťa sú choré. A už sme sa dobrej správy nedožili. O polroka Eržika umrela a my sme ju ani viac nevideli, ba ani len na pohreb sme jej nemohli ísť. Písali nám, že dieťa bolo veľmi slabé, že sa nemôže nijako zobrať, že má akúsi anglickú chorobu,[20]nemá poriadne kosti. Prosili sme Pána Boha, keď je to už taká malá sirôtočka, aby si ju radšej k sebe vzal, lebo sme si mysleli, že im v tom veľkom hospodárstve len zavadzia. Týždeň po týždni sľubovala pani grófka Borke, že ju pustí, aby si išla pre vnučku; ale veru minuli mesiace, než k tomu prišlo. A keď si ju doniesla, bolo to také chudiatko. Malo už dva roky, ale len kosť a koža. Nožičky celé pokrivené, tváričku takú ustrašenú, akoby sa bálo celého sveta. Potom sme sa len dozvedeli, ako to všetko bolo a ja som sa presvedčil, že Borka mala pravdu. Nepristala Eržika do toho veľkého hospodárstva. Že sa jej tak všetko vždy darilo, čokoľvek robila, aby sa mužovi aj ostatným zavďačila. Robila nad mieru, nikto ju nebrzdil, ale keď už nemohla, nikto jej nepomáhal. Stodolu mali na vŕšku; odtiaľ nosievala sečku, naviazala si nošu čo najväčšiu mohla. Raz, ako ju tak niesla, bola inovať, pošmykli sa jej obe nohy, spadla a skotúlila sa aj s nošou dolu brehom; nošu si strhnúť nemohla, a tak ju tam našli ktovie po koľkom čase, skoro zadusenú. Ublížila chuderka sebe aj tomu malinkému. Keď to tak v nej takej biednej nezdravej potom rástlo, kde malo vziať sily? U sedliakov je to tak: dokiaľ je človek zdravý, pomáha a všetko im spraví, čo si zažiadajú, dotiaľ si ho chvália. Ale uložiť sa nesmie, lebo ak tak za dva-tri týždne nevstane, nielenže im chýba jeho robota a hnevajú sa, že musia za neho robiť, ale ešte aj o neho by sa mali obzrieť, a na to nieto času.Nuž tak keby nebola matka starého richtára — ktorá tiež už bola taká chuderka opustená, keď už nevládala nič pomôcť — keby nebola táto žena bývala, Eržika aj s jej malinkou mohli aj hladom zomrieť. Najhoršie bolo, že muž o tú chorú ženu nestál a na to dieťa, takého žobráčika, sa len ani nepodíval. Malinká bola preto taká zakríknutá, že keď bola telesne nedochôdčaťom, tým väčší rozum bol v tej malej hlavičke. To dieťa vedelo, cítilo, aké je nevzácne. Ono rozumelo tým nadávkam, ktoré o ňom hovorili, obzvlášť odkedy jeho mamičky tam už nebolo. A ja, keď som sa naň díval, neraz som sa vyplakal nad tým, že som mu tiež na príčine, že prišlo na svet. Tie veľké očká akoby sa ma boli pýtali: „Deduško, načo som ja na svete?“Pani grófka, hoci bola sama chorá, urobila všetko možné, aj ten pán doktor, čo k nej chodieval, všelijako tú malinkú trápil, len aby jej tie poskŕčané žily a svaly ponaťahoval. Na pravej nožičke sa mu to podarilo, aj tie kostičky prišli akosi do poriadku, keď bolo dieťa dobre chované, len už tá ľavá nožička zostala kratšia. No keď sme sa potom vrátili domov, tie naše hory a vody akoby boli života tej malej pridali. Celkom sa nám uzdravila a rástla, a veru tak rástla ako kvetina vynesená z pivnice na slniečko. No preto som povedal, že Katuška plakala, lebo jej tvoja história tú jej vlastnú pripamätovala. — Ale počuješ, Imrich, čo my robíme! Počuješ, veď tam už kohút spieva druhú; bude čas, aby sme aspoň trochu spali!“„No ja by som radšej nespal,“ ohlásil sa brusiar, „veď ešte by som toho chcel viac vedieť, ako bolo ďalej.“„Máš pravdu, ešte je toho mnoho: dá Pán Boh, že si to druhý raz dopovieme; ale už spime, lebo čochvíľa aby sme vstávali.“Ale veru nevstávali, lebo nič nesvitalo. Nebadali to, lebo boli v tuhom sne. Až konečne počul Imrich, zdola ustaraný, milý Katuškin hlas: „Deduško, čo nevstávate, čo sa vám porobilo, veď už je dávno osem hodín?“„Čože, osem hodín?“ ohlásil sa bača Orlík, „však je celkom tma, ako by to mohlo byť?“„Celí sme zachumelení snehom, až vyše okienka máte stenu, ja som sa sotva prekopala k studni.“Oba muži vyskočili na rovné nohy a presvedčili sa čochvíľa, že Katuška mala pravdu. O tom, aby Imrich ráno niekam išiel, nebolo ani reči, veď im predsa musel pomôcť, aby sa z toho snehu von dostali. Susedia rozprávali, aká to bola strašná chumelica dnes v noci a oni o nej nevedeli. Hja, keď sú tie chumelice v ľudskom živote ešte omnoho strašnejšie, a tie záveje, čo po sebe zanechajú, lopatami neodhádžeš!Celé dopoludnie mali oba muži prácu, aby chalúpku oslobodili od snehu, že by sa nerozpustil a múry nerozmokli. Práve keď vstávali od obedu, prišli bačovi Orlíkovi so správou, že pri sielnickej skale je taký závej, pre ktorý sa nemožno dostať k hornému salašu. Tam mal bača ešte istý dohľad, hoci už aj nebol riadne v službách pána grófa a mal tam aj päť svojich vlastných ovečiek, dve staré a tri mladé. Musel sa teda hneď zobrať, a vďačne prijal Imrichovu ponuku, že mu pôjde pomôcť, no musel ho k tomu trochu ináč zaodiať. Požičal mu krátky kožuch po svojom bratovi, aj vysoké baganče.Keď mu dal na hlavu baranicu, všetci sa chutno zasmiali na jeho zmenenom výzore, ale nebolo možno čas zbytočne míňať; treba sa ponáhľať. I tak ho málo k tej práci zostalo, ktorá sa musela vykonať, a bolo už pozde večer, keď sa oba muži vrátili. Lenže tej práce na grófskom statku snehová fujavica toľko narobila, že tam bača Orlík so strýcom Imrichom chodili celý týždeň.Často príde nejaká správa vtedy, keď ju ľudia najmenej čakajú. Aj v Sielnickom kaštieli ju dostali, že treba pripraviť miesto najmenej pre desiatich na poľovačku; to znamenalo, že sa pán gróf chystá prísť. Sielnica bol krásny dom, skvostne zariadený. Keďže od smrti pani grófky už roky v ňom riadne nikto nebýval, nebolo pre pani chyžnú maličkosťou prichystať všetko pre oznámenú spoločnosť. A už to len bola pravda, že strýcovi Imrichovi pristalo čokoľvek, všade bolo vidieť tú schopnosť aj k devätorému remeslu. Za tých pár dní ho tu všade tak potrebovali, akoby bol medzi nimi dávno býval.Najhlavnejšie však bolo to, že poľovačka mala byť na kance. A tu bolo potrebné brúsiť rozličné veci. Starý lokaj Ján zomrel minulej zimy, nuž tak mali brús aj všetko, ale nemali tu brusiara. Netak sa potešili, keď bača Orlík oznámil, že strýc Imrich je vlastne brusiarom a to dobrým. Personál z kuchyne hneď, len čo si strýc Imrich dal brus do poriadku, sa o tom presvedčil. A tak ho zaviedli do zbrojnice, kde zo všetkých strán bol obložený tým, čo mal nabrúsiť do príchodu pána grófa.Začiatkom druhého týždňa, ako sa tak ponáhľal zo dvora do kaštieľa, stála ženička z dediny vedľa bírešky[21]Martišky a zadiveno hľadela za ním: „A čo tam ten hrbáň chce; už tretí raz ho vidím tadiaľto bežať, však je to len akýsi tulák, ani čoby mal tie šaty popožičiavané, čo má na sebe!?“„Nehovorte tak,“ zakrútila hlavou bíreška, „to je poriadny človek, bača Orlík nám ho sem doviedol a však viete, že ten bárskoho nedovedie!“„Bača Orlík? To vám verím, že nie, ale kde ten prišiel k takej známosti?“„Kde k nemu prišiel to nevieme, no sme mu vďační. Tak nám s ním pomohol, ako hladnému s krajcom chleba. Je to veľmi dobrý brusiar. Však viete, že Ján umrel; čo by si boli páni počali, keby boli našli všetko tak zahrdzavené? No, takí páni si myslia, že všetko musí byť; keď niečo rozkážu, už aby sa postavilo!“Ženičky viedli rozhovor ešte aj ďalej, strýc Imrich počul z neho len samý začiatok, a netak ho tie slová zaboleli. Nemohol sa ich striasť ako inokedy; nebolo mu už tak všetko jedno, čo si kto o ňom myslí. Vedel, že patrí Bohu, že si ho Jeho milý Syn, Pán Ježiš Kristus zamiloval, no ľudia pre jeho telesnú chybu, pre jeho chudobu mali ho len na posmech. Keď sa vtedy večer vrátil domov, zbadala Katuška, že je akýsi smutný. Ani si veselo rozhovor nezačínal, len sa posadil tam do kúta, akoby sa chcel schovať sám pred sebou. Aj keď deduško prišiel a všeličo začínal pri večeri, on odpovedal len: „Áno — nie!“ a sotva si prečítal Slovo Božie, poponáhľal sa rýchle nanosiť vody, dreva, ako to vždy robieval, zavolal: „Dobrú noc!“ a šiel spať. Ba keby tak boli uhádli, čo na tom lôžku premýšľal? Cítili, že bol akýsi smutný, ale aký smutný, to nemohli tušiť.„Deduško, čo je strýcovi Imrichovi?“ pýtala sa starostlivo Katuška, „či mu tam niekto povedal niečo zlé?“„Nemyslím, moje dieťa, však všetci volali za nami: „Imriško, ale prídite zajtra!“ Majú ho tam všetci radi a majú aj začo. Ani si nevieš predstaviť, ako im pomáhal pri tom zariaďovaní; všetko mu išlo od ruky, akoby hral. Ja mám takto od Pána Boha dosť rozumu, ale takú šikovnosť som nikdy nemal; tak si domyslieť aj štvoraké odrazu. Ešte oni tam len nad jedným hútali, čo to ako, a on to už mal všetko premyslené. On veľa nehovorí; ale čo povie, to už stojí za to. Aj pán správca, ktorý je takto dosť pyšný pán a našinca si veľmi nevšíma, keď som mu povedal, že Imrich vie aj hodiny opravovať, pokrútil hlavou a hovorí: „Ak vie tak dobre hodiny opravovať, ako vie brúsiť, veru by som mu dal opraviť tie v jedálni.“ Sú to tam hodiny osadené v stene, veľké, starodávne. Pani grófka si vždycky dala zavolať hodinára, nedala ich nikdy z domu. No tak dnes už tie hodiny očistil a pán správca bol celý naradovaný. Imrich mu povedal, že tým hodinám chýba len jedno koliesko, ktoré by sa malo vymeniť a pero, ktoré je už značne opotrebované. Hodiny vraj zase pôjdu aj biť budú, ako robievali. Pán správca to opatrí, on vie, že pán gróf bude tomu rád. Preto hovorím, že tam mu nikto nič zlé nepovedal, musel by to byť len niekto cudzí, a s tým sa nemal kde stretnúť.“A čo myslel Imrich schovaný pod svojou perinou? Myslel na to veľké zrkadlo v jedálni, kam mu padli oči, a kde sa videl celý a vedľa seba videl peknú postavu pána správcu a akoby počul tú ženu: „Čo ten hrbáň tam chce, však je to len akýsi tulák, aj tie šaty má len popožičiavané!“Mala tá žena pravdu; čo on tu chcel medzi týmito poriadnymi ľuďmi? Kam ho to ten bača Orlík zaviedol? On, taký tulák — naozaj v požičaných šatách — chodil celý týždeň po panských izbách, myslel len na svoju prácu a len aby ju dobre vykonal; ani raz mu nenapadlo myslieť na seba. Ale ľudia ho videli, tak ako tá žena, a koľkí si to isté mysleli, čo ona povedala! Pre neho bola len tá pustá Zábuškova chalupa, ani nie táto izba. Spomínal si na celý ten uplynulý týždeň, s akou radosťou ponáhľaval sa večer domov. Veď sa mu zdalo, že ide naozaj domov. Zabudol, že ho tu len bača Orlík privinul, takého tuláka.Keď ich Katuška tak radostne vítavala, tak pekne sa usmievala nielen na deduška, ale aj na neho! Keď prišli do izby, už ju mali vyhriatu, aby sa mohli zohriať; ani keby mu vlastnou sestrou bola, nebola by sa mohla peknejšie oproti nemu chovať. A on to tak vďačne prijímal a nevedel, že je on taký špatný hrbáň. Ako sa jej len mohol ukazovať na oči!Darmo si chcel nahovoriť, že veď Pán Ježiš ho miluje a On je ten najkrásnejší. To bola pravda, lebo to stálo v Slove Božom. Ale On miluje naše srdce, On vraj nehľadí na ľudskú osobu. No, ľudia nemôžu ináč, len hľadieť na ľudí.„Ach, ja musím odtiaľto čo najskôr preč, a už sa tu potom nikdy viac neukážem, lebo ja by som si tak zvykol, že by som ľahšie mohol umrieť, ako odvyknúť!“ Bolo by sa mohlo povedať o úbohom mužovi:„Srdce mé, kteréž by mne obveselovati mělo v zármutku, mdlé jest!“S pevným predsavzatím, že sa hneď zajtra od Orlíkovcov odoberie, zaspával strýc Imrich; no zobúdzajúc sa vedel, že to urobiť nemôže. Mal ešte v Sielnici všeličo rozpracované, načo mu nepostačia ani dva dni. Okrem toho nemal ani dôvod, prečo by musel odísť, však ho v celom šírošírom svete nikde nikto nečakal, ani nevolal. To jedno vedel, že nielen musí zostať, aby bačovi Orlíkovi nespôsobil nepríjemnosti, ale aj, že sa musí premôcť a neukazovať takú tvár, ako včera. Však nikto nebol príčinou jeho zármutku a nebol by ani chcel, aby sa na ňu pýtali.Katuška si priam vydýchla, keď ho videla veselšieho. A bača si myslel, že ak ho aj niečo postretlo, že sa z toho vyspal a tak bolo dobre. Prečo by si mal dať človek kaziť dobrú vôľu ľuďom?V kaštieli práve ukončil prácu s kuchynskými nožmi, čo mu včera zostali, keď sa vrátil pán správca a spolu išli k hodinám. Ani nie za pol hodinu bolo koliesko na mieste, pero vymenené a hodiny netak zvučne bili, že hlas sa im rozliehal ako malý zvonček na veľkú radosť pána správcu, ktorý celý čas sledoval Imrichovu prácu s rukami skríženými na hrudi. Pritom sa mu každú chvíľu díval do tváre. Keď sa im oči stretli, hovorí zrazu: „Vždy sa musím na vás dívať, Kamenár, aby vám nebolo divné, radšej poviem. Mal som ako študent veľmi dobrého kamaráta, ten bol práve tak zle narastený, ako vy, ale mal aj práve takú peknú tvár, ako je vaša a také pekné modré smutné oči. Hneď, keď ste prišli, ste mi ho pripomenuli. Aj on tak málo hovorieval, ale čo povedal, stálo za to. A aj on tak celkom nič nedával pozor na svoj oblek. Nie že by si nebol mal čo obliecť, ale mu celkom nič na tom nezáležalo, ako vyzerá. Najradšej sa pred ľuďmi schovával, aby ho nemuseli vidieť.Ale že mal rozum za nás desiatich, dotiahol to na veľmi hľadaného advokáta. Keď sme my v svetovej vojne okúšali „sladkosť“ zákopov, on tam nemusel byť, a tak nás dobre popredbiehal, obzvlášť mňa, ktorý som sa vrátil ako legionár až po prevrate a vtedy už bolo neskoro drať školské lavice. Bol som rád, keď sa mi trafilo dosť podradné miesto a bol som veľmi vďačný pred piatimi rokmi, keď som sa dostal sem. Hovorím vám to preto, že viem, ako hrbatí ľudia závidia nám rovným. Ani vás by iste neboli minuli zákopy, keby ste neboli hrbatý; a sotva by ste už dnes žili, nemám pravdu?“„Áno, pán správca, a ďakujem vám za to pekné napomenutie! Žije ešte ten váš priateľ?“„Ó, žije. A pomyslite si, takú vám dostal peknú ženičku, ako ani jeden z nás. Ja však najmenej. Len jednu som mal vyhliadnutú aj tú mi vzal druhý a odvtedy som sa už po nijakej neobzeral. Ale on už dnes nie je taký škarohľad,[22]aký býval, šťastie ho naučilo usmievať sa. A odkedy sa žena stará o jeho šaty, už čochvíľa ani nevidieť, že je hrbatý. No, čo som ja vám to všetko porozprával. Teraz mi musíte povedať svoju históriu, lebo že ju máte, stojí vám napísané na čele!“Ako bolo, ako nie, musel strýc Imrich skutočne prívetivému pánovi vyrozprávať svoj životopis. Sedel tento pred ním v pohovke s rukami skríženými a hojdal sa ako na hojdačke. Netak pozorne počúval, párkrát sa usmial, keď Imrich rozprával svoju tulácku históriu s oboma kamarátmi. Keď skončil tam, na začiatku nového života, keď začal hľadať Boha v Slove Božom a zamĺkol, pokrútil hlavou a hovorí: „Keby ešte žil náš baťko Tolstoj a počul túto vašu históriu, netakú knihu by napísal. Vy ste mi tu podali prerod človeka niekoľkými slovami. Keď on tých svojich hrdinov nechal prerodiť sa, to bola vždycky celá kniha. Škoda, že som vás nestretol a že vás nemám medzi svojimi obrázkami, obzvlášť toho myšičkára, ako robí poriadok. Nech bol aký mizerný ten váš život, ale bol to život ľudí slobodných, akých mnoho v našej republike nebehá. A jedno ste mi vysvetlili; mal som ja všelijakých kamarátov, aj ako študent, aj vo vojne ako rakúsko-uhorský vojak, a nemyslite si, že by boli bývali omnoho lepší ako ten myšičkár. Mali aj oni také vlastnosti, ako ten Vlčko a predsa nás len čosi držalo dohromady.Povedali ste: „Ten človek ma mal rád, preto som s ním chodil!“ Nuž aj s nami to tak bolo. Ešte dnes, keď si spomeniem na tých, čo ich pred mojimi očami roztrhali granáty a zasypali zákopy, vždy mi je ľúto za nimi. Nie div, že medzi nami legionármi boli pekné priateľstvá.Keď je láska tmelom, ktorý ľudí spolu stmeľuje, ten náš tmel bol ešte stužený ideálmi a nadšením, a tak sme boli jeden za všetkých, všetci za jedného.“Okolo správcových úst preletel bolestný ťah, mávol rukou, akoby chcel povedať: „Preč, už je všetko preč!“ Narovnal sa: „Musím za svojou prácou, a vás tam už iste čakajú, no ešte sme spolu nedohovorili. Musíte mi niečo urobiť po vôli, pretože mi pripomínate toho môjho priateľa. Pred pár rokmi bol som slámka-husár, mám z toho času dosť šiat, ale však vidíte, ani do jedných sa nevmestím, chcem vám z nich niečo povyberať.“„Ale, pán správca!“„Žiadne ,ale‘! Keď Vlčko mohol myšičkárovi poručiť halenu, ktorú už tam, kam sa vyberal, nemohol potrebovať! Načo som, prosím vás, hltal ten školský prach — a potom ma ešte aj poručíkom spravili — keby som nedokázal ani len toľko, čo ten váš Vlčko-tulák. Vy neviete, kto bol Tolstoj, no toľko vám poviem, že to bol človek, ktorý učil, že sú všetci ľudia navzájom bratia a že si máme jeden druhému pomáhať. Kedysi som bol jeho vyznavačom, potom mi to vyšumelo z hlavy. Ale niektoré veci čo som sa od neho naučil sa ma ešte predsa pridŕžajú. Vy ste sa v tej Biblii dostali, ako ste mi povedali, až po Krista Pána, nuž ja som kedysi chcel tak dobre robiť, ako On, nič som nedokázal, ale keď môžem niekoho zaodiať, z toho mám vždy radosť!“Kto by to bol Imrichovi povedal, že on, taký tulák, bude sa môcť raz zhovárať s takým učeným pánom!? No že mu bude nielen rozumieť, ale že ten pán to bude aj vedieť, že mu on rozumie a preto bude s ním tak hovoriť, ako čo by si boli dvaja rodní bratia.Keď o týchto veciach na spiatočnej ceste hovoril bačovi Orlíkovi, usmial sa starec radostne: „Nedarmo ja hovorievam, že Pán Boh má všelijakých ľudí na svete, ale len On ich pozná. My nemáme ani tušenia, ako sú Mu blízko. Ja už roky znám toho pána správcu, myslel som o ňom: statočný, poriadny človek; ale poznať, že bol vojenským pánom, hodne pyšný.“ Sňal bača Orlík svoju baranicu, pozrel na nebo a hovorí: „Odpusti mi to, Otče nebeský, ja som nevedel; už som tak zostarel, a ešte som sa neodučil ľudí posudzovať a odsudzovať.“Keď ten večer oba muži prišli do chalúpky takí rozradovaní, najväčšiu radosť mala predsa Katuška. Veď strýc Imrich si doniesol celú nošu všelijakých šiat, aj spodných, aj vrchných a z tých si mal dať na žiadosť pána správcu poprešívať poriadne šaty. A že on mu od toho prešitia zaplatí, aby to mal celkom od neho. To spodné si trúfala pre neho poprešívať Katuška, a ešte ho aj pekne poprosila, aby jej to dovolil. Tej noci Imrich mnoho nespal, po prvé od radosti, a po druhé, že si ešte vyžiadal od baču Orlíka, aby mu to dorozprával, čo mu minule nemohol dopovedať. Noc pri tom nestrávili; ale aspoň sa Imrich dozvedel, ako to bolo s tými pánmi grófmi, a všeličo sa mu vysvetlilo.Dozvedel sa, že pán gróf musel p.-ský veľkostatok predať na tie všelijaké kartárske dlhy. Ale ich veru vyplatil len polovicu, lebo prišla do toho vojna. To ostatné dal na vojenskú knižku, ktorá — keď veci tak prišli, ako prišli — všetkým zle dopadla. Chystal sa z tej pôžičky mať veľký osoh, a tak radšej na tie dlhy popredal dva menšie majetky. Po vojne zostala mu už len Sielnica, ako dedičstvo po žene, lebo to bol veľkostatok pani grófky, ktorý dostala po svadbe ako veno. Za tým prišlo s prevratom vyvlastňovanie veľkostatkov. A tak pánovi grófovi aj zo Sielnice — ktorá mala veľké pozemky a hory — nezostala ani tretina. Rozparcelované polia dostali sedliaci aj s najväčším majerom. Hory okrem maličkej čiastky, privlastnila si krajina. Pánovi grófovi zostala len budova, lúky, pasienky, salaše; aj o tom sa ešte rokovalo, že ani tie mu nezostanú celé. Oproti tomu, čím býval kedysi, bol teraz vlastne už chudobným. Preto v Sielnici nebolo ani služobníctva, ani úradníctva; všetko zastávalo iba dakoľko ľudí. Pán gróf sám tu nebýval, on len niekedy prišiel kvôli poľovačkám. Oba jeho synovia, dôstojníci, zostali na bojisku. Tretí, najmladší, sa stratil kdesi v zajatí. A dcéra — ktorej muža, nemeckého baróna, zastrelili hneď v prvej bitke — sa tak nad tým trápila, až zomrela. Našťastie sa toho všetkého pani grófka nedožila; aj tak bolo dosť toho, čo ju mohlo trápiť. Bača Orlík sa tým potešoval, že ona napokon v tých Svätých písmach hľadala útechu, a aj tú svoju dcéru k tomu viedla. Spoločne odpočívajú v hrobke tam na sielnickom cintoríne.On, bača, nebol už v službách pána grófa. To on len tak z dobrej vôle a po starej známosti tam posluhoval, a chovali mu tam za to pár jeho ovečiek. Ale Imrichovi v kaštieli povedali, že, keď si v čom nebudú vedieť poradiť, už len pre neho pošlú. Videl Imrich, že je to pravda, že aj ten najchudobnejší človek, keď je dobrý a má ľudí rád, môže im byť veľmi osožný.Keď na druhý deň prišli do Sielnice, povedal Imrichovi pán správca, že zajtra má ísť do okresného mesta K.; musí si dať svojmu krajčírovi niečo opraviť na šatách, keď prídu tí páni. „Vezmem si vás so sebou, doneste si, čo chcete mať prešité, hneď mu to tam odovzdáme.“A tak sa i stalo. Aj zimník, aj jedny tie najlepšie šaty zaniesol Imrich krajčírovi. A ten bol veľmi ochotný mu to všetko poprešívať. Veď vraj z väčšieho je ľahko urobiť menšie, že mu tú jeho biedu nebude ani vidieť. „Viete, na to treba len trochu vatelínu.“Nuž ono to bolo vidieť. Ale keď si Imrich šaty a zimník vyskúšal po prvýkrát, veru by ho myšičkár na ceste nepoznal. Čochvíľa by sa sám nebol poznával, keď ho pán správca doviedol pred to veľké zrkadlo. „No, sám som rád, že už nám priamym nebudete závidieť,“ hovoril veselo.„Ale, veď som ja nezávidel,“ bránil sa Imrich, „verte, pán správca, vždy som každému doprial, keď ho Pán Boh nechal rásť ako strom v hore, len mi bolo ľúto.“„Však to! Už vám ani ľúto nemusí byť.“V Sielnici všetko šťastlive prichystali, kým panstvá prišli.V ten deň tam bol len bača Orlík. A hovoril, keď sa vrátil, že pán gróf je biely ako holub, aj brada, aj vlasy; a on, vždycky taký rovný, už je aj prihrbený. Ale keď videl všetky prípravy, ktoré mu tam pripravili na poľovačku, predsa mu len zažiarili staré oči. Rozpamätal sa on, že Ján umrel, a čo to bude, ak nenájde všetko prichystané. Aj z tých hodín mal radosť; trikrát potiahol šnúru, aby mu bili. „Je on už, chudák, takto detinský; mne povedal, že som oproti nemu ako nejaký Detvan, a že tuším jakživ nebudem starnúť. Ale bol ku mne prívetivý, a bolo mu to tuším milé, že ho mám rád. Keď je to v tom svete tak studeno, a medzi tými pánmi niet takého priateľstva. Kým bol bohatý, veľmi sa mu klaňali, dnes im už na ňom nezáleží. Ver mi, synku, lepšie je, nič nemať, prežiť život v statočnej chudobe, ako mať mnoho a nakoniec zomrieť chudobný.“„To si aj ja myslím. Keď som to všetko v tom kaštieli videl a myslel som na to, čo ste mi rozprávali, že je to už len máličko z toho, čo ten pán mal, zdalo sa mi, že by som ja to nevydržal, tak o všetko prísť. A potom som si čítal v Božom slove,že je dobrá taká myseľ, ktorá na tom, čo má, prestati umí.“Nuž, povedali sme, že sa Imrich tak ľahko nevrátil do Zábuškovej chalupy a že medzitým všeličo prežil. Keď sa po týždňoch aj so Zahrajom vracal a všetko to, čo skúsil, rozvažoval, ani veriť nemohol, že sa mu to nesnívalo. Prichádzal s úmyslom, rozlúčiť sa s tým jediným domovom, ktorý kedy mal na svete. Úradne ho totiž hľadali. Keď ho našli, dostal od richtára list, v ktorom mu tento celý namrzený písal, že sa jeden z tých Zábuškovie tulákov hlási domov.„Bude to nejaký lump na hanbu, a my ti musíme, Imriško, z tej chalupy dať výpoveď. On snáď ešte tak hneď nepríde, ale ty prídi, aby sme sa poradili. Nejakú izbu pre teba nájdeme, lebo nám už tak veru veľmi chýbaš, keď sa kdesi toľko bavíš.“„Tak čo teraz?“ myslel Imrich. Vedel, že v dedine nenájde izbu, a keby mal bývať s druhými, to by si nikdy nemohol pravidelne prečítať Božie slovo. Ach, a len to nie! Odkedy mu správca povedal o tom prerode, rozumel, čo sa to s ním vtedy stalo, keď mu Slovo Božie zaujalo celé srdce. Že bol odvtedy novým, druhým človekom, a že to bolo to, čo Pán Ježiš žiadal od Nikodéma. Ale keď človek má žiť, musí jesť, musí sa živiť tým živým chlebom. Bez neho by on veru nemohol už žiť.Keď taký ustaraný sedel nad tým listom, prestal bača Orlík čítať. Sedeli spolu pri stole, musel mu povedať, čo to má. A keď mu povedal, hovorí: „To tak sám Pán Boh riadil! Keď nemáš kde bývať v tej dedine, no tak zostaň u nás; však vidíš, miesta máme dosť. Za bývanie a stravu nám pomôžeš v našej práci, lebo si ma veru veľmi pripútal na seba, a čo si zarobíš, to si budeš pomaličky odkladať, aby si, keď by sa ti zachcelo niekam inam ísť, mal niečo do začiatku. Tak si ty len zajtra hneď choď usporiadať svoje veci. Nemáš tam nič, čo by si musel odvážať; sám si povedal, že to máličko odnesieš ľahko. Tak len príď, a ako bude ďalej, o to sa postará už sám Boh!“Dobré to boli slová; nemohol Imrich iné urobiť, ako poďakovať sa a prijať. Ej, ale mal idúc celou cestou netaký boj. Pripadal si ako človek, ktorý niečo vidí, čoho sa bojí, ale zaviera oči, aby to nemusel vidieť. „Prečo by som to bačovi Orlíkovi nespravil, keď ma tak o to žiadal? Aspoň do jari sa im musím odsluhúvať za to dobrodenie, ktoré mi preukázali. Oni sa potom ľahko potešia, keď budem musieť odísť, a mňa však len Pán Ježiš poteší.“A tam v hlbinách toho osamelého srdca svietil taký malý, pekný plamienok radosti, že Imrich nemusí ešte preč do toho pustého sveta, že môže byťdomaešte aspoň na chvíľu. Nuž tak sa vracal k Zábuškovie chalupe. Ale dnu nevošiel, lebo kľúč mal u richtára. Neveľký uzlíček položil si na prah, prikázal Zahrajovi, aby ho varoval, a išiel k richtárovi.Ale človek je len predsa divný. Bola táto dedina Imrichovo duchovné rodisko; mal tých ľudí tu rád, a oni jeho; a hoci žil medzi nimi vo veľkej chudobe a osamelosti, predsa mu bolo ťažko odchádzať.V tom istom čase sedela Orlíkova Katuška pri okne ich chalúpky, zamestnaná prešívaním darovanej Imrichovej bielizne. Napochytro upravila trikotové spodné oblečenie aj značne pri praní zbehnutý vlnený kabát. Bolo treba vlastne skrátiť len rukávy a spodky. Tešilo ju, že sa mohol taký teplo oblečený vydať na cestu, lebo tu mal len svoje nedeľné cajchové[23]šaty, cez ktoré mu prefukovalo. „Až mu to všetko popravím,“ premýšľala, „a poperiem, odovzdám mu tie veci akoby boli nové.“ No, čo jej to len povedal deduško? Že chcel už od nich odísť a len on že ho požiadal, aby k nim vôbec prišiel bývať, ak bude musieť zo Zábuškovie chalupy naozaj vyjsť. Veď sa jej zdalo, že by bez neho už ani nemohli byť. Deduško už tak nevládal, ako inokedy. Až teraz, keď tu nebol skoro dva dni, videla najlepšie Katuška, čo im to on všetko v práci odobral; ani vlastný syn by sa lepšie nemohol o nich starať. A čo potom ona, ako sa ona mala dobre! Za celý ten čas nedoniesla jediný raz dreva, ani vody. Bola pravda, čo povedal deduško: „V každom kúte nám chýba, ach, prečo by musel kdesi inde bývať?“ Však keď odchádzal, povedal jej, že mu ešte nikdy tak dobre nebolo na svete, ako tu u nich.„A ja sa veru postarám,“ sľubovala si, „aby mu bolo ešte lepšie, aby od nás neodišiel, keď aj tak v tom šírošírom svete nemá nikoho!“Ťažko bolo Imrichovi dedinku opúšťať, hoci sľúbil, že sa sem často vráti, keď ho budú potrebovať. Všetci sa radovali, že sa mu tak dobre vodilo. Toľko by si nebol zarobil ani za mesiac, ako v tom panskom dome za tie týždne; tí mu všetko statočne zaplatili.Zato privítanie v chalúpke baču Orlíka a potom aj v Sielnici netak celé srdce rozradovalo. Prišiel ako domov a hneď sa dozvedel, že sa pán gróf chystal prísť sem ešte raz na leto. To vraj už naposledy, a dovedie si aj niektorých svojich priateľov, aby sa nadýchali toho sielnického vzduchu, áno, už iste naposledy. Dal pánu správcovi nariadenie, aby všeličo opravili v dome, nie nejak dôkladne, ale tak navonok, ako opravúvame domy, ktoré sa strojíme predať. Pán správca si pýtal dovolenie, opraviť obzvlášť panskú záhradu. Tá už bola hodne zapustená, a upozornil pána grófa, že tu vo dvoch komorách je plno debien so všelijakými vecami, čo poposielala pani grófka z P., že by to bolo treba prevetrať a poprezerať. Jednu tú debnu hneď aj otvorili a tam sa ukázali drahocenné staré obrazy a bronzové nádoby. Na druhej debne bolo napísané: „Staré zbrane“. Snáď by sa celé pekné múzeum dalo zriadiť. Veď tie grófske rody, ku ktorým pán a pani patrili, boli staré rody. Spomínal sa v zozname tých vecí, čo ležal v debne, nejaký obraz, dar cisára Žigmunda. Bolo by to zaujímavé prekvapenie pre tých pánov, ktorých si chcel pozvať pán gróf. Nuž to sa starému pánovi veľmi pozdalo a keď pán správca sľuboval, že ho tá celá vec veľa stáť nebude, rád na všetko pristal.Prvé teda, čo sa dozvedel strýc Imrich, aj od baču Orlíka aj od samého pána správcu, bolo, že už na mesiace má pre neho prácu, obzvlášť pri tom zamýšľanom múzeu, pozdejšie aj v záhradných opravách.„Keď som si také niečo vzal do hlavy, nie je to malá zodpovednosť, musím mať človeka, na ktorého sa môžem spoľahnúť, ktorý bude dakedy myslieť aj za mňa!“ hovoril pán správca.„A prečo ste si to vzali na hlavu, pán správca?“ zaujímala vec Imricha.„Rád by som, aby ten starý, maďarský šľachtic — ktorého zemänský pradedo istotne mal tú najčistejšiu slovenskú krv — až načisto odíde do Maďarska, odniesol si tú najpeknejšiu rozpomienku z bývalého domova a vlasti. A potom, aj sám sa rád podívam na takú vec. Možno, že sa nám podarí lepšie ten kaštieľ predať, keď bude mať odokryté tie starožitnosti.“Nuž tak je to na tom svete: život uniká, ako keď voz na veľkých kolesách ide stále ku predu, a nič nevieš, čo príde zajtra, či zlé či dobré. Ale niekedy príde aj hodne dobrých vecí, keby si ich len ľudia ocenili, o akých sa im ani nesnívalo. Nuž taká dobrá vec pre Imricha bol aj ten pekný, dobrý život v chalúpke.Nebýval on teraz vo dne u Orlíkov, ba niekedy ani na noc ta neprišiel. Dali mu v kaštieli po Jánovi iziebku, veď dakedy neskoro mohol končiť prácu. Nebola to maličkosť, všetky tie debny pozorne poroztvárať a tie veci z nich opatrne povynímať. Bolo tam všeličo malé i veľké, ale všetko cenné veci, ktoré vyžadovali netakú opatrnosť, už obzvlášť i preto, že niektoré boli porozbíjané a kvôli pozlepovaniu bolo ich treba tak chrániť, aby nechýbal ani kúštik.A to veľké koleso kotúľalo sa vždy dopredu, dopredu, bez zastatia vo dne — v noci. Ako bolo, ako nie, sotva uletelo tých pár týždňov, začala celá príroda spievať:Prichádza jaro, jaro ružové,prichádza krokom smelým.Vzkriesenie, život! Ó, ľudia, vstaňte!znie znova svetom celým.Vstaňte zrak v pestrej pokochať kráse,sluch sladkou hymnou vtáctva naplniť.Odišli ľady, o lásky časerozpráva teplý slnka svit.Najkrajšie znela tá pieseň v obnovenom sielnickom parku. Očistené stromy akoby sa zdvihli k nebesiam. Fialový kvet španielskej bazy, ktorá lemovala hlavné chodníky, až tak omamoval sladkosťou vône. Na kvetných hriadkach dvíhali hlavy pyšné tulipány: prázdne i plné, červené, žlté, biele, ružové. A nežné hyacinty, ako bohatierky vo svojich nádherných rúchach, obzvlášť bieloružových, družili sa k belostným narcisom plným i prázdnym, závodiac v sladkej vôni. Ešte jedno nestačilo odkvitnúť, už druhé vykvitalo. Okolo malých strieborných borín vyzváňali ešte posledné snežienky. Pod pučiacim, širokou korunou obdareným javorom vykúkalo spomedzi jemnozeleného lístia hanblivo na stá nežných konvaliniek.Po malých trávnikoch bolo rozsiate bohatstvo fialiek až tak srdce blažilo. Ej, pekne tu bolo, pekne! A tá krása odmeňovala tých, ktorí na jej zveľadení tak usilovne pracovali. Pán správca poslal pánovi grófovi niekoľko vydarených snímok zo záhrady, ba aj zo zriadeného múzea, ktoré zaberalo celú hosťovskú jedáleň. Nie div potom, že si pán gróf urýchlil príchod, a to od pol mája až do konca júna. Chcel ešte raz vidieť sielnickú jar a napiť sa dobrej májovej žinčice. To ale bačom nastala práca, hlavne bačovi Orlíkovi. Pri ovciach bolo ešte dosť ľudí zamestnaných, ale nemali poriadneho syrára. A tak bača Orlík musel ešte raz vstúpiť do medzery. Tak ako po iné roky, prichádzala s ním na salaše aj Katuška. Baču Orlíka tam vozievali už po tri roky, lebo jeho bolievala ľavá noha. Mali v kaštieli malý vozík s koníkom, za rána prichádzali s ním na majere pre mlieko, no tak Orlíkovcov zobrali. A pred večerom vozievali syry a žinčicu, to ich zasa mohli priviezť. Nemyslela Katuška, že by sa aj toho roku dostala ešte tak blízko k horám, čo od detstva veľmi milovala. Netak tam v kolibe rozváňalo; a ligotali sa čerstvo zaúdené oštiepky a syr; a tá výborná žinčica! V kaštieli cez máj kávu vypovedali. Netak im za rána chutilo, obzvlášť pánovi správcovi. Len sa staral, keď tak do šírky porastie po tri mesiace, bude musieť zase svoje obleky dať na dobročinné ciele. No, že sa pri stromoch a v záhrade primnoho zohýbal, tak tá dobrota neišla do sadla, ale do svalov.Katuške sa zdalo, že taká krása v sielnickom parku nebola nikdy, a to snáď preto, že sa po ňom mohla prechádzať. Keď ju pán správca videl s takou biedou chodiť, povedal, že to veru nesmie byť. Dal zavolať z dediny najlepšieho obuvníka, aby jej vzal mieru, zaopatril si adresu ortopedického obuvníka z Bratislavy — na veľkú deduškovu radosť — ktorý vďačne všetko zaplatil. Dali Katuške spraviť topánky, na každú nohu samostatne. Jedna bola navysoko zvnútra vyplnená a tá druhá len obyčajná; opätky mali jednaké. Topánky priliehali pevno; Katuška ani nebadala, že má jednu vyššiu, ale tí, čo ju videli chodiť, všetci sa tešili, že nemusí tak krívať. Starý bača Martin — ktorý ju mal rád, ešte bola len maličkým dieťaťom — postaral sa jej o ľahučkú berličku, lebo on bol veľký majster vo vyrezávaní drevených vecí. Aj keď sa mu už ruky hodne triasli, ešte nejednu krásnu vec vyrezal pánovi správcovi do tej jeho zbierky (tak to múzeum pomenoval pán správca). Tá berlička visela na peknej slovenskej stužke; nezavadzala Katuške pri práci, a bola jej na dobrej pomoci pri chodení. Aj keď dievčina deduškovi v kolibe pomáhala, zostalo jej odpoludnia dosť času, aby mohla prísť do parku. Vyšívala dvoje opliecka, jedny mužské a jedny ženské. To pánovi správcovi do tej zbierky, lebo on tam zhromaždil všeličo zo slovenského umenia. No museli to byť samé staré vzory, a o tie Katuška núdze nemala.Jej babička bola veľká umelkyňa vo vyšívaní, prichystala netaké pekné veci svojej Eržike. Táto ich vlastne ani nevyužila; veď slovenské kroje sa pripravujú na celé roky, a ona žila tak málo. Darilo sa Katuške to krásne vyšívanie v tom krásnom svete, keď jej vtáci spievali a kvietie rozvoniavalo. A boli chvíle, v ktorých sa dievčine zdalo, že už ani Eva v raji nemohla byť šťastnejšia. Veľmi šťastná bola v tých chvíľach, keď mohla ísť do malého múzea. Pán správca jej naložil tie drobnosti poutierať každý druhý deň. To by bol musel robiť Imrich; zastala ho teda. Veď ten mal inej práce dosť. Ale neraz sa tam stretli a on jej rozprával, čo sa dozvedel od pána správcu, aká to bola doba, keď namaľovali ten obraz, alebo keď použili tú-ktorú zbraň. Ukázal jej aj „pokál“,[24]ktorý dostal jeden z pánov grófov od Jána Jiskru z Brandýsa, ktorý sa tu zdržiaval v Uhrách, na terajšom Slovensku, so svojimi husitskými „bratríkmi“. Aj, čo to bol za cisára ten Žigmund, od ktorého zase druhý z tých pánov grófov dostal za odmenu obraz; že to bol ten nešľachetný cisár, čo nedržal slovo Jánovi Husovi, ktorého pre Krista upálili v Kostnici. Mnoho sa Imrich naučil od pána správcu pritom usporiadovaní. Nakoľko mohol, so všetkým sa s Katuškou delil. Mala o čom premýšľať, keď sedela samotná! No veď vždy sama nebola, všelikto za ňou prišiel. Všetci ju mali radi. A aby jej nikdy nebolo smutno, Zahraj ju tak verne strážil, akoby mu to boli prikázali. Do koliby ho bača nedovolil brať, lebo tí ovčiarski hafani ho nemali v priateľstve. Snáď preto, že si hneď zo začiatku s nimi začínal a oni mu to nemohli zabudnúť — oni takí pekní, bieli a huňatí, takému sivému holohnátovi — hoci však veru už na ňom nebolo poznať jeho tulácky pôvod.Niekedy zostali Orlíkovci aj na noc v kolibe. A to boli tie najkrásnejšie rána, ktoré Katuška kedy prežila, keď si tak s deduškom a s Imrichom zašli k neďalekému sielnickému vodopádu, tak si Slovo Božie prečítali, aj sväté piesne zaspievali, aj o veciach Božích si pohovorili.V pracovni pána správcu sedel bača Orlík. Zratúvali s pánom správcom výťažok minulého týždňa, a bača sa veľmi potešil z viditeľného Božieho požehnania. Dávno nemali už toľko mlieka a toľko syra, a tie výrobky sa im taktiež dávno tak nevydarili.„Viete, pán správca,“ hovoril starec zamysleno, „dobrý začiatok býva dobrý, ale dobrý koniec ešte lepší. Aj keď sme tu v Sielnici už hodne schudobneli, ale ja dúfam v Pána Boha, že sa to pre nášho pána grófa ešte všetko pekne a dobre zakončí.“„Nuž primerane pomerom, áno,“ prisvedčil pán správca, „nenecháme ho odísť s prázdnymi kapsami, lebo by to našu mladú republiku ani nectilo!“„No, ja už teda pôjdem, aby som vás nebavil, a sľúbil som Katuške, že sa dlho nezabavím, strojila sa mi navariť strapačiek a tie sú vraj len čerstvé dobré. Najradšej by som vás na ne zavolal, vie ich robiť naozaj dobre.“„Nerobte mi také chuti, lebo sa mi už sliny zbiehajú, a nedám sa ani dva razy volať. Prídem za vami vďačne, len ešte musíte zostať chvíľočku, lebo sa vás chcem niečo opýtať. Viete vy, bača Orlík, že náš Imrich chce od nás odísť?“„Už?“ pokrútil starec hlavou. „Viem, že chcel odísť, a že sa mi podarilo rozhovoriť mu tie myšlienky. Ale myslel som, keď sme tak pekne žili, ako jedna rodina, že sa mu to už z hlavy vyparilo.“ Bača v krátkosti povedal, ako sa spravili s Imrichom.„Nebadáte, deduško Orlík, prečo náš svedomitý tulák — ako seba vždy nazýva — nemôže vydržať vo vašom dome? Keď niekto nemá rád priveľmi zakúrenú izbu, a dakto, aby sa mu zavďačil, ustavične prikladá polienka, tým ho najskôr vyženie!“„Ale, my že by sme ho vyháňali? A aké to polienka myslíte, pán správca?“„Ej, ej, bača Orlík, taký ste skúsený, nielen v druhých veciach, ale aj v láske. Pani kľúčiarka mi rozprávala, ako veľmi radi ste sa mali so svojou ženou, a vy nevidíte, čo sa deje v tom osamelom srdci nášho chudáka! Zato, že je taký, ako je, má on v hrudi česť, ktorú by mu mohol závidieť nejeden inteligent. Nevládze už utajiť svoju lásku k vašej Katuške, aby si nejako dievča na seba nepripútal, a tak mu inšie nepozostáva, len odísť. Vy ste síce len jednoduchý bača, a keď sa s druhými porovnáte, chudobný, ale oproti nemu ste boháč, máte svoju peknú chalúpku, znamenitý sad, utešenú lúku, a zelnicu ako kvetná hrada. To sú všetko veci, s ktorými by Imrich vedel vytĺcť netaký kapitál. A on tu stojí s prázdnymi rukami a vždy si predstavuje, ako prišli k vám spolu s tým svojím „kolegom“ Zahrajom; oba mali všetko na sebe, čo bolo ich. Nuž povedzte mi, kde by sa taký strýc Imrich mohol opovážiť a vypýtať si od baču Orlíka jeho vnučku? Ako tie veci vezmeme, ako nie, postarali ste sa celým životom, aby ste si vyzískali úctu, ako u vašich krajanov, tak u pánov, ba, čo najmenej býva, u spoluslužobníkov. No tak on si myslí: „Čo by títo všetci povedali, že si bača Orlík priženil k svojej vnučke takého odkiaľsi privandrovaného tuláka?“ On si myslí, že by to pre vás a pre Katušku bola potupa. A tak je hotový, radšej zutekať na koniec sveta, než by vám také niečo doprial. Je pravda, že ani Katuška nie je z tých rovných, a netak sa radujeme, že sme ju trošku narovnali. A je to krehučké stvoreníčko, čo by tak veľmi dobre pristalo mužovi, ktorý by si ju vážil ako zlato a skutočne bol hotový prenášať na rukách životom. Nuž, ja ho mám rád, je mi ho ľúto, a netak som sa hneval na všetky tie hlúpe ľudské ohľady. Predstavil som si, ako by vám všetkým trom pomohlo. Nedávno ste mi povedali, že už idete dolu brehom. Trápil som sa, čo potom s Katuškou, keď by vás Pán Boh odvolal, ale Imrichovi musím prisvedčiť. Rád by som vedel, keby sa vás prišiel opýtať, čo by ste mu povedali ako rozumný, starý človek. Okrem jeho vnútornej ceny a jeho šikovnej usilovnosti nemá chudák nič, čím by sa vám zahováral a vy hľadíte trochu ďalej, ako my mladí, tak čo by ste mu povedali?“Bača zdvihol hlavu sklonenú do dlane, pozrel takým dobrým, aj keď trochu ustaraným pohľadom na správcu. „To ja, pán môj, v tejto chvíli ešte neviem. A prv, než by išiel za mnou, musel by ísť za Katuškou, veď to závisí od nej, či by si ho chcela vziať. Nezdá sa mi, že by mu povedala: „Nie!“ Ale keď mladí ľudia hľadia len na krásu, a tej pri ňom niet. Tak ja by som vás prosil, pán správca, keď sa vám zdôveril, povedzte mu, že ste so mnou hovorili a že ja mu odkazujem, aby najsamprv išiel za Katuškou, a už s jej odpoveďou prišiel za mnou. Verte, mne nič nezáleží na tých ľudských rečiach, a keby som kvôli nim mal roztrhnúť dve milujúce srdcia, nikdy by som to neurobil. Tešil som sa, že bohatý richtárov syn, z veľkého sedliackeho majetku a váženej rodiny, poctil moju dcéru a tak môj dom tým, že si Eržiku vypýtal odo mňa. Dosť mi ľudia to veľké Eržikino šťastie závideli, a čo bolo z tej slávy? Čo z nej zostalo? — Eržikin hrob a Katuškina bieda! Neznajúc, čo z toho bude, dal som moje krásne dieťa mužovi, ktorý mňa aj Eržiku poctil tým, že si ju vzal, ale on jej nebol hodný. Povedali ste, že Imrich má len svoju vnútornú hodnotu; no to je skala, na ktorú sa možno v živote oprieť, lebo to je dar milosti od Boha. Keby jestvoval ešte jeden mládenec, podobný jej otcovi, a mal by som voliť medzi ním a tulákom Imrichom, tak ju s najväčšou radosťou dám Imrichovi. Nie je toho mnoho, čo mám, ale postačí im pri Božom požehnaní. Však čo človek viacej potrebuje, ako apoštol hovorí:„Majíce pokrm a oděv, na tom přestaneme!“A keď je k tomu ešte aj strecha nad hlavou? Toľko ani milý Syn Boží na zemi nemal.“„Dobre, bača Orlík, vďačne odovzdám vaše posolstvo a o tom potom, čo bude ďalej. Veď vlastne čo by ľudia na svete neohovorili, a každá dobrá vec sa musí prerúbať zlatými šabľami, ako to svitajúce slniečko v Bottových básňach. No, už vás baviť nebudem, lebo by sme potom tie strapačky nedostali čerstvé.“ A muži sa rozišli každý po svojom.Ani tak nesvitá, ako svitávalo,zarovno zorami slnce vychádzalo.Tento starý krakoviak by sa bol mohol zaspievať pred Sielnickou kolibou, kde na to svitajúce slniečko zahľadená, tými zorami prežiarená, stála Orlíkova Katuška. Ponad ňu a okolo nej leteli tie ružovo-zlaté lúče popod tmavozelenú bránu voňavých borín, dolu, dolu do krásnej sielnickej záhrady. Na juh, smerom od peniaceho sa vodopádu stúpali za dievčinou hole porastené bohatou trávou, skadiaľ ovečky s dlhou vlnou prinášali podvečer bohatstvo mlieka a bzučiace včely nosili do úľov celé poklady sladkosti. Ponad to dvíhali sa tmavozelené borové háje. Tie — keď vetierok nimi hýbal — hrali o závod so spevom veselo poletujúceho vtáctva a so sladkými akordmi hučiaceho vodopádu a dvoch z neho sa deliacich potôčikov. Ach, pekne tu bolo, pekne, ale najpeknejšia bola predsa dievčina. Mala na sebe jeden z najpestrejších vyšívaných opleciek. Veď ona bola perla, kvôli ktorej Kráľovský Syn predal až svoje kráľovstvo a zostúpil do studeného, mokrého hrobu, aby si tú drahú dušu priviedol na povrch. Ani to neprekážalo, že jej na slovenskej pestrej stužke visela umelecky povyrezávaná berlička. Milé oči hľadeli do tej zelenej brány, akoby tamodtiaľ kohosi čakali. Zrazu sa medzi zelenými kríčkami ponad zemou vynorili napred dve špicaté uši a potom šedivá Zahrajova hlava, ktorý — ani sa takmer zeme nedotýkajúc — letel hore chodníčkom. A už sa rozhrnulo vysoké húštie. A štvoro očí, diaľkou nedelených, vnorilo sa do seba, a tá ružová zora pocelovala dve tváre. O chvíľočku podávala už Katuška ruku strýcovi Imrichovi ponáhľajúcemu sa hore.„Vy ste už tu, Katuška? Dobré ráno!“„Dobré ráno!“ — odpovedala už ozvena, no, aj dievčina. „Ja som tu, ale vy ste vstali omnoho skôr, veď je Sielnica dosť ďaleko, odpočiňte si.“ Utiahla na starej lavici položenú Bibliu a v koži viazaný spevník. „Prečo ste sa tak veľmi ponáhľali?“„Po prvé, aby ste ma nečakali, a po druhé, keď máme stadiaľto ísť do kostola, a prv, než pôjdeme, musím vám niečo povedať, aj sa opýtať. Od vašej odovedi závisí mnoho!“„No, len mi povedzte, ale snáď nie, že chcete od nás odísť?“„Žeby somchcelodísť, to nemôžem povedať, lebo by to nebola pravda; ja pôjdem len vtedy, keď budemmusieť.“Sadla si vedľa neho na lavičku, spustila ruky do lona a tak sa naňho zvláštne podívala. „Ja veru neviem, prečo by ste vy museli od nás odísť, však sme vám, ani deduško, ani ja, nič zlého neurobili.“„Neurobili ste mi zle, Katuška, no ani ja vám nechcem zle urobiť, a preto vám musím povedať pravdu, a vy mi tiež povedzte pravdu, ako pred obličajom Božím. Pozrite sa dovôkola: nezdá sa vám, že sa to tu všetko má rado, ale ono si to aj vyznáva. Tie vlnky tamto jedna druhej, tí spevaví vtáci, to rozváňajúce kvieťa, áno, všetko. Nuž tak aj ja vám musím povedať, že vás mám tak veľmi rád. Viete, že mňa od môjho detinstva nikto nemiloval, a ja som tak veľmi po tom túžieval už ako malý chlapec. Ale celé srdce zostalo mi prázdne, neohlásila sa žiadna ozvena, ako pred chvíľou tam od tej skaly. Až keď som tu býval medzi vami, vy ste sa mi ohlásili ako dobrá sestra. A ja by som vás bol neraz preniesol na týchto mojich pevných rukách, keď sme spolu pracovali v záhrade. Ale som nesmel — taký cudzí človek — predsa len nie ste mi sestra. Ja to, Katuška, dlho nevydržím, tak ďaleko od vás stáť, a nesmieť si vás chrániť na pokročení. Chcel som sa vás spýtať, ale sa mi nedostáva smelosti. Vidím sa tam v tom potoku, taký hrbatý tulák, a vy ako jedna z tých nejpeknejších kvetín tam v záhrade, a predsa sa len musím osmeliť, lebo som sľúbil: Mohli by ste ma mať radšej ako brata a nehanbili by ste sa ísť so mnou až pred Boží oltár? Povedzte mi pravdu, Katuška. Keď mi poviete, že ma môžte mať rada len ako brata, ja vám to uznám. No aj vy mi musíte uznať, keď odídem od vás, nie snáď navždy, len zatiaľ, dokiaľ by som bol trochu starší, a dokiaľ by sa mi podarilo pochovať všetky tie túžby!“Imrich vstal. Skrížiac ruky na hrudi, díval sa na dievčinu ticho sediacu. Nevidel jej do tvári, mala ju schovanú v rukách.„A vy si myslíte, aby som potom odišla s vami?“ vraví smutno, „preč od deduška? To ja nemôžem!“„Ó, nie! Keby si sa ty za mňa nehanbila a mohla ma mať aspoň trošku radšej ako brata, to by som poprosil deduška, aby ma prijal za syna a že si ho doopatrujeme.“Spustila ruky z tváre, predtým ustaranej, zrazu rozžiarenej a tiež sa narovnala: „No, tak si ma vypýtaj. Keď ti ma dajú, nedbám, lebo načo si ma vlastne budeš brať?“ Pritiahla k sebe svoju berličku. „Či si si nerozmyslel, koho si to chceš vziať — takého mrzáka? Čítali sme v Biblii, že žena má byť mužovi ku pomoci a ako ti ja, prosím ťa, budem ku pomoci? Nič by som ti nedoniesla, ani sily, ani práce, len priam trošku toho milovania.“„Ale veď ja iné ani nepýtam!“ Zajasanie srdca, kto ťa podá! „Však preto by som si ťa chcel vziať, aby ťa mal kto nosiť na rukách, keby odišiel deduško, — a čo si ty mne už všetko dobrého spravila! Láska vraj má sto očí a sto rúk. Tak sa teda môžem spýtať deduška?“„A už ani netreba!“ ozvalo sa za nimi. Oprený o stĺp koliby stál bača Orlík a pomohol tým dvom z rozpakov, vraviac: „Pán Boh najprv! Najprv si prečítame a zaspievame a potom sa porozprávame!“Stalo sa. Ešte tuším aj vodopád spravil pomlčku a vtáci v najlepších trilkách prestali, aj skupina zelených stromov utajila dych, všetko to chcelo vedieť, ako o tej veci oba povedia deduškovi a akú odpoveď dostanú od neho. A keď dostali, potom sa to všetko rozspievalo. A keď sa o tej odpovedi dozvedeli ľudia (lebo sa museli o tom dozvedieť — neboli tí dvaja, Adam a Eva v raji, sami na svete) bolo treba takých všelijakých predpisov, čo si ľudia narobili len, aby človek neprišiel tak ľahko k vyplneniu svojej túžby. A tie sa museli zachovať. Čo teda povedali ľudia? Po prvé, že keď teraz pôjdu do kostola do Sielnice, Katuška sa vráti s pani kľúčiarkou. Po druhé, že Imrich s bačom Orlíkom pôjdu poradiť sa ako by Imrich mohol vstúpiť medzi evanjelikov. Bača hovorí Imrichovi: „Synku, to musíš mať najskôr usporiadané. Lebo také „trochu z toho, trochu z onoho“, ako to v tých zmiešaných manželstvách býva, to nie je pre kresťana, veď si sa dosť preto natrpel. Veď ti katolíci nič nedali, ani ťa ku Kristu nepriviedli. A podobne aj evanjelici; od nich si aspoň Božie slovo dostal a ono ťa priviedlo k Bohu. Patrí sa teda, aby si išiel k nim. To ostatné pomaličky usporiadame jedno za druhým, však keď už budeš vedieť, že nemusíš od nás utekať a na nás kdesi zabúdať, nebude ti dlho čakať!“Dobre je to usporiadané na tom svete, že sa všetko jedno s druhým mieša, aspoň si tak ľudia jeden druhému pomáhajú. Bolože by bývalo rečí o bačovi Orlíkovi, že svoju milovanú vnučku dal takému „odkiaľ ruka, odkiaľ noha“ hrbatému tulákovi, keby priam do toho nebol vpadol príchod pána grófa. Ani konca mája nedočkal, lebo, čo sa nikomu nesnívalo, vrátil sa mu jeho nezvestný syn a nevrátil sa sám. Doviedol si peknú mladú paniu, akúsi ruskú grófku, ktorá v ruskej revolúcii utiekla so svojimi rodičmi do Japonska, a dve malé, kučeravé detičky. A keď si Sielnicu poobzerali, nebolo o tom už ani reči, že by ju chceli predať. Tí mladí sa tam v tom všelijakom svete naučili aj chudobe, aj skromnosti. Netak si radostne vydýchnu v tom peknom, tichom miestečku. Nuž kto by bol vtedy obrátil všetku pozornosť na baču Orlíka? Ani sa len dobre nedozvedeli, kedy bola Katuškina svadba. A bola to tichučká, vážna svadba, keď len starý bača Martin bol Katuškiným svedkom a pán správca Imrichovým, a keď pani kľúčiarka pripravila netak dobrú hostinu, pravda, v chalúpke Orlíkovcov. A potom išiel život ďalej, akoby sa nič nebolo stalo.Keď po svadbe zostala malá rodina pohromade a pán správca s nimi, vytiahol tento zrazu listinu a vážne hovorí: „Strýc Imrich, nech vás už nikdy viac nepočujem vysloviť to slovo „tulák“! Toto mi do opatery odovzdal deduško, ak by si ho tak Pán Boh povolal. Tu je napísané o nejakom Imrichovi Kamenárovi a o jeho žene Katuške, rodenej Sobolovej, ako o majiteľoch chalúpky pod číslom 140 aj k nej prislúchajúcemu sadu, o zelnici a o lúke. Toto mám dať preniesť do gruntovnej knihy,[25]len čo by on oči zavrel. Tak vy budete odteraz naším občanom a už žiadnym tulákom. Tie časy slobody, kedy ste sa mohli túlať svetom, sú už preč, veď nedarmo hovorí slovenské porekadlo: „Ožeň sa, doskáčeš!““(1935)[1]planéta— lístok s vymyslenou predpoveďou minulosti[2]skovák— väzenie (obecný skovák — obecné väzenie)[3]pojať— tu: ukradnúť[4]almara— skriňa[5]nóbl— vznešený[6]okreš, okreše— rozkálané drevo zvolenej dĺžky na drevený kuchynský riad či príbor prikresané na takú hrúbku, aby sa dalo strúhaním opracovať na žiadaný tvar[7]skladať (písmeny, litery)— čítať po slabikách, slabikovať[8]vyškohliť— vynadať, vyobracať (expres.)[9]lichva— rožný statok, dobytok[10]výška— miestnosť nad obývacími priestormi domu (ako poschodie) nižšia ako obytné miestnosti na prízemí, s malými oknami, slúžila spravidla ako komora alebo ako spálňa pre dospievajúce deti[11]medovka sladká— asi: aromatická záhradná rastlina[12]asentírka— odvod brancov k vojsku[13]vyreklamovať— úradný postup pre uvoľnenie vojaka z činnej služby do civilného života[14]šafár— hospodársky správca veľkostatku[15]vydaná— príplatok, dnešné prémie[16]zelnica— zeleninová záhrada, na ktorej je obyčajne vysadená kapusta[17]oplecko— súčasť ženského ľudového odevu[18]lajblíček— zdrobnelina podst. mena lajblík — krátka vesta, živôtik[19]vyhovoriť— ospravedlniť[20]anglická choroba— choroba u detí, pri ktorej mäknú kosti a krivia sa — krivica[21]bíreš, bíreška— sluha, slúžka na panskom veľkostatku[22]škarohľad— zazeraj[23]cajch (cejg)— druh bavlnenej látky (cajchové oblečenie)[24]pokál— veľký ozdobný pohár[25]gruntová kniha— (grundbuch) — pozemková kniha	Royova_Tulaci.html.txt
1 — 50Obsah1. Slepý žobrák2. Odpoveď predavača koniara3. Tých, čo sa viezli a nevystúpili si z cesty, zbili tí, čo ich viezli4. Protagorova pomsta5. Okradnutý zlodej6. Diogenes cieľom strelca7. Nemilovníci kostola nájdení8. Krhla ako podhlavnica9. Prejde potok10. Básnik Ennius a Nasica11. Mal pes chvostom hrýzť12. Zvadlivá žena uspokojená píšťalou13. Požičiam ja i dva plášte14. Abo chlapca, abo dievča15. Mamka, vylížem tento hrniec16. To nemám zapísané17. Hádka18. Dedinský bradiholec19. Zbojnícky vtip20. Víťaz21. Úžerný žid oklamaný22. Spôsob, ako si zapamätať hriechy23. Dvaja slepí žobráci24. Čia je druhá a tretia vražda?25. Odpoveď učedlníka učiteľovi26. Odrezaná hlava schovaná na smiech27. Dvojej, jednej a nijakej cti hodný pán28. Pijan, ktorý nič nedbal ani o diablov ani o Kristov obraz29. Div v očiach dlho spávajúceho30. Ukradnutá vec získaná späť bez zahanbenia zlodeja31. Skúška32. Odkiaľ je tento vrch?33. Žobrák z kráľovského rodu34. Veľkí psi35. Zub bez bolesti vytrhnúť36. Ako ju zbijem, keď bude príčina37. Všade ten potok prejdeš38. Choď ty hore a spadni dolu39. Prijmi ako tvoje40. Hostinský sa hrá na slepú babu pre obed41. Viera manželky42. Veď som ti už poľahčil43. Konštantín Veľký44. V tomto dome sú dobré poriadky45. Moje kone hopsa46. Dvaja vadiaci sa47. Jeden capa dojí, druhý sito podkladá48. Ako si ma trafil?49. Čože tu nájdete v tme50. Nehľadaj ty uňho mozgy1. Slepý žobrákNejaký žobrák, ktorý bol zbavený zraku, mal túto chybu vynahradenú tým, že krajšie kúsky chleba a ovocia, zvlášť hrušky, vedel rozoznať ňuchom a podľa vône. Keď sa jeho vodca — šibal chlapec — musel uspokojiť jedine všetkým podlejším,[1]chcel ho oklamať a pomstiť sa mu. Zaviedol ho blízko k hrubému[2]hruškovému stromu a riekol:„Skočte, dedko! Je tu jarok.“On skočil a len-len že si nerozštiepil čelo.Keď chlapca karhal, počul na to jeho odpoveď:„Veď vieš,“ vraví, „zavoňať hrušky, čo si túto nezavoňal, dedo?“2. Odpoveď predavača koniaraIstého, čo predával na trhu koňa, pýtal sa medziiným kupec, či sa ten kôň nevystraší, nebojí hocičoho.„Nie,“ odpovedal on, „lebo sám smie aj v noci bývať v maštali.“3. Tých, čo sa viezli a nevystúpili si z cesty, zbili tí, čo ich viezliViezol niekto najatý kamsi žida. Viezol kamsi žida aj iný najatý z inej osady. Títo sa stretli na nepríležitej úzkej ceste.Jeden kričal:„Vyhni!“Aj druhý kričal:„Vyhni!“Tamten:„Vyhni! Nevidíš, koho veziem?“Tento:„Ty vyhni! Či si slepý, že nevidíš, že aj v mojich rebrinách[3]taký pán sedí?“Začali potom i zlorečiť.Konečne zoskočil jeden zo svojho voza k židovi, ktorý sedel na voze tamtoho, a kam ho chniape, tam chniape tlstejším koncom bičiska.Ani tento nemeškal a skočil dolu a podobne zaobchádzal so židom tlčúceho, vraviac:„Keď ty môjho, aj ja tvojho!“Keď obaja dolámali bičiská, každý ešte päsťami domasťoval druhého žida. Potom sa už vyhli.4. Protagorova pomstaKeď sa spýtali mudrca Protagora,[4]ako mohol dať svoju dcéru za manželku svojmu úhlavnému nepriateľovi, riekol:„Lebo nič horšie som mu nemohol dať.“5. Okradnutý zlodejZlodej, zbojník si vyzul dobré boty[5]a nechal ich v pitvore, aby mohol bez trestu kradnúť. Gazda domu to zbadal, vzal ich a svoje mrchavé položil na ich miesto. Keď ale zbojník v izbe nič nenašiel, vrátil sa a videl, že je okradnutý.6. Diogenes cieľom strelcaDiogenes[6]uvidel kohosi, čo zle strieľal, sadol si teda až celkom k cieľu, do ktorého ten mieril. Keď sa ho spýtali, prečo to robí, vraví:„Aby ma inde netrafil.“7. Nemilovníci kostola nájdeníBol farár, ktorého väčšina ľudu sa pre nedbanlivosť nechcela ustanovovať na božie služby do chrámu Pána ani na najslávnejšie sviatky. Rád by bol všetkých takýchto poznal osobitne a podľa mena. Neprezrádzal však jeden druhého, bársako sa farár vyzvedal. Vymyslel si teda toto:Niektorí z mládeže mu zdlávili pri príležitosti verejných sviatočných božích služieb obilie, ktoré mal okolo kostola. Preto zavolal niektorých stoličných pánov akoby na súdenie škody, na jej vynahradenie a na vyhľadávanie páchateľov. Medzitým im vyjavil, kam on väčšmi cieli, a čo sa preto musia vypytovať každého zo všetkých dedín.Zohnali teda všetkých farníkov z okolia, po jednom ich vpúšťali do svetlice a stoliční vraveli:„Počuj, ty! Si obžalovaný, že i ty si bol medzi tými nešľachetníkmi, ktorí sa minulú nedeľu počas kázne a svätej omše tu okolo kostola bili, vláčili, a tak zmlátili zbožie pána farára. Netaj, ale dosvedč, že je to tak, aby si bol menej potrestaný!“Na toto každý, čo v tú nedeľu nebol prítomný na pobožnosti, dodával, aby sa mu ľahšie uverilo, že sa nezúčastnil na páchaní tej škody:„Vaše milosti, ani do kostola som vtedy nešiel! Na čo i prisahať budem, i svedkov dovediem.“S tým takýchto osobitne zamykali, kým všetci podobní neboli vyzradení a potom trestaní, aby sa napravili.Ale aj spravodliví škodcovia sa ľahšie poznali.8. Krhla ako podhlavnicaKeď si istý málo múdry položil pod hlavu k spánku krhlu a bola tvrdá, napchal ju perím — že bude mäkšia.9. Prejde potokJeden mestský mládenec, ktorý ešte nikdy nevidel žiadny potok, išiel raz kamsi sám, a príduc k jednému väčšiemu, sadol si. Keď sa ho pýtali okoloidúci, čo chce, odpovedal:„Čakám, kým táto voda neprebehne, aby som potom po suchu prešiel.“10. Básnik Ennius a NasicaKeď k Enniovi[7]prišiel Nasica[8]a spytoval sa, či je doma, dievka[9]mu odpovedala, že nie je doma. Ale badal, že to dievka hovorí preto, lebo jej tak rozkázal Ennius, ktorý sa zdržiaval vnútri. Nič teda ďalej nechcel a odišiel.Ale keď Ennius k nemu podobne prišiel a podobne sa jeho dievky pýtal, či je doma, Nasica, keď to počul, nečakal, kým dievka dačo prv odpovie, ale hneď kričal:„Nie som doma!“A keď Ennius vravel: „Veď poznám tvoj hlas!“, on odpovedal: „Si nehanebný človek. Ja som tvojej dievke uveril, že nie si doma, a ty mne samému neveríš!“11. Mal pes chvostom hrýzťNiekto išiel po ulici a keď mu pes priveľmi k nohám priskakoval a hrýzol ho, zaťal do neho valaškou, ktorou sa podopieral — a zabil ho. Pán psa zložil naňho u sudcu žalobu, lebo pes mu bol milý. Sudca mu preto vyčítal, prečo psa neuderil alebo tupým alebo poriskom tej zbroje.Na čo on:„Mal ma hrýzť alebo tuposťou svojich zubov alebo chvostom, a ja by som bol tak učinil.“12. Zvadlivá žena uspokojená píšťalouKtosi mal takú prudkú, takú zúrivú, takú zlorečenú manželku, že čokoľvek vravel alebo činil, vždy mrmlala, škamrala a vadila sa. Kúpil si teda — ako mu niekto poradil — píšťalu, ktorej ináč toľko rozumel, koľko osol lutne. A na túto dal sa pískať, koľkokrát ona začínala svoje obyčaje. Na to sprvu ešte väčšmi zlorečila, potom od jedu tancovala, konečne z domu utekala. A keď sa vrátila a on jej zase opakoval ten neporiadny[10]spev, sväto sľúbila, že mu budúcne vo všetkom ustúpi.13. Požičiam ja i dva plášteUž bol štvrtý deň hodov, a predsa sa jeden hosť ešte nepoberal domov, ani nepomýšľal sa poberať. Piateho dňa ráno, keď veľmi pršalo, vravel:„Už by som síce mohol ísť, aj by som išiel, ale nepriniesol som si z domu plášť. Preto tu musím ešte voľky-nevoľky ostať.“Na čo pán domu:„Čo sa dažďa týka, pane švagríčku, to nič nie je. Mám ja a požičiam aj dva plášte. A už som ja neraz v horšom čase odchádzal od svojich priateľov.“Na čo on:„Aj, to bol teda neľudský kujon, kto vás v takom čase púšťal bár i s desiatimi plášťami!“14. Abo chlapca, abo dievčaNarodilo sa nejakému obyvateľovi hôr prvé dieťa. I bežal k susedovi s radosťou.„Hej,“ vraví, „vedz, že ti mi čosi moja žena porodila. Hádaj, čo?“Sused dačo vtipnejší odpovedal:„Abo[11]chlapca, abo dievča.“A on:„Hej, tuším ti to pes pošuškal, čo so mnou prišiel.“15. Mamka, vylížem tento hrniecKeď gazdiná piekla koláče a už vyprázdnila hrniec z medu, chlapec, ktorý tam dávno obskakoval a čosi ešte voňal, vravel:„Mamka, vylížem tento hrniec.“Ona:„Veď ti ja vylížem r…“16. To nemám zapísanéMal ktorýsi pán služobníka priveľmi tupého rozumu a ešte väčšmi zábudlivej pamäti. Pretože tento v plnení príkazov robil stále chyby, pán mu ich popísal radom: čo totiž musí robiť od rána až do večera; a ten papier musel so sebou všade nosiť.Raz sa stalo, že pán išiel večer odkiaľsi podnapitý a spadol do blatistej jamy. Kričal teda na toho služobníka, ktorý bol prítomný, aby mu pomohol von. Ale on nemal vtedy pri sebe papier, tak riekol:„Bežím domov pozrieť, či je to moja povinnosť.“A keď prišiel naspäť, vravel:„To nemám zapísané.“A pána nechal topiť.17. HádkaJe prorok, ktorého odev záleží[12]z mnohorakej farby. Ten odev nie je tkaný ani šitý, lebo takmer z nesčíselných záplat pozostáva; a nie je ani z konopí, ani z ľanu, ani z vlny, ani zo srsti, ani z hodvábu, ani z kože, ani z dreva, ani z kameňa, ani zo žiadnej rudy, ani zo slamy alebo zo zeliny. Čo sa týka jeho pokolenia, to bolo už pred Adamom. Korunu ako kráľ nosí a má mnoho manželiek, ktoré sa v zhode preňho nikdy nebijú, ani nevadia. Je veľmi mierny, lebo nejedáva iné, jedine čo psi zanechávajú. Chodí bosý ako v lete, tak i v zime, ale pyšne; a na bosých nohách má ostrohy. Akú vieru vyznáva, nie je známe. Boha však častokrát chváli aj vo dne aj v noci. Bude mať kratší alebo dlhší život, ale prirodzenou smrťou sotva zíde zo sveta.Kto to je?Kohút.18. Dedinský bradiholecRaz škriabal k sekere a k cepom narodený dedinský barbier bradu poctivého muža, ktorý sa musel poddať jeho pleciam z núdze, lebo skúsenejšieho nebolo. Ale ten muž mal chudú tvár. Tento blanár[13]mu teda vsotil do úst prst, lebo chcel vypučiť chudé líce, aby neostali vlasy.19. Zbojnícky vtipZbojníci pracujú vo svojom umení väčšmi vtipom ako silou. Býva ten často toľký, že je škoda — a veľká — vynakladať ho radšej na zlosť než na dobré.Jeden z takýchto ľudí zunoval podobný chlieb; zanechal ho, hľadal spravodlivejší[14]a dal sa na službu. A bedlivo i verne slúžil. Dlho, pravdaže, mlčal o svojom predošlom remesle. Keď si ale už získal lásku svojho pána a ten často domŕzal, aby povedal, kto je, a vyjavil, u koho býval predtým v službe, vyrozprával teda rozličné múdre spôsoby, ktorými s tovarišmi niekedy kradol. Mnohý sa videl pánovi neuveriteľný a pýtal sa, či by ešte niečo také vedel vyparatiť.„Prečo nie?“ odpovedal on.A práve vtedy vkročil do dvora mäsiar z druhej osady, ktorý chcel kúpiť škopa;[15]aj kúpil a odchádzal, hodiac si ho na plecia.Sluha riekol pánovi:„Ja tomu mäsiarovi toho škopa ukradnem, aby som hneď ukázal, čo ešte viem.“„To rád uvidím,“ odpovedal pán, „ale nech to bude jedine tak, že sa tomu človeku telesne neublíži.“„Bude,“ vravel on, „lebo mu ho ukradnem a nevydriem násilím.“Potom si vzal dve črievice — ani dobré ani zlé a predbehol mäsiara na ceste, po ktorej mal ísť a pri ktorej boli po oboch stranách menšie-väčšie kríčky. Tam na jednom mieste zložil jednu črievicu, na nejakú vzdialenosť od nej druhú, a uchýlil sa v blízkosti tej druhej do kríčka.Mäsiar prišiel k prvej a hoci videl, že by sa dala ešte nosiť, nechal ju, lebo si myslel: Načo jedna? Keď však prišiel k druhej, riekol nahlas:„Ej, dobré toto bude mojej žene!“Zložil preto škopa na zem a zviazal mu nohy, aby nezutekal, a vrátil sa po prvú črievicu.Tamten zatiaľ z kríčka rýchlo vyzízol, škopa rozviazal, povrážtek tam nechal a so škopom inokade domov pribehol.Keď prišiel mäsiar naspäť a videl povrážtek, uveril, že sa škop len rozmotal, a musí byť v kríčkoch. Pustil sa ho teda hľadať.Keď sa však už dlhšie daromne driapal v tŕní a mäso potreboval, vrátil sa k tomu pánovi. A vypovediac, čo sa mu prihodilo, zjednal, zaplatil a vzal druhého škopa.Sluha k pánovi:„Ešte aj tohto mu ukradnem.“A zase bežal na to isté miesto, kde bol prvý zložený na ceste. Keď sa mäsiar približoval, sluha mekotal ako škop. Mäsiar to počul a vravel:„Predsa je tu tá mršina.“A ihneď z pliec zložil toho druhého, poviazal ho, nechal na ceste a znova hľadal medzi krami tamtoho prvého.Ale sluha vykonal podobne aj s druhým to, čo s prvým: doniesol ho domov.20. VíťazVojak prišiel domov z potýčky s nepriateľom, rozprával o svojej sile, smelosti, víťazstve a ako svedectvo ukazoval odťatú nepriateľskú ruku. Keď sa ho niekto spýtal, prečo radšej hlavu nedoniesol, odpovedal:„Nemal ten hlavu, komu som túto ruku odrezal.“21. Úžerný žid oklamanýNiekto išiel so židom na trh do mesta. Keď alebo nemohol alebo nechcel niesť svoj kožuch, lebo slnko veľmi pálilo, oslovil žida:„Žide,“ vraví, „požičaj mi jedine päť grošov, nič viac; a jedine dovtedy, kým neprídeme dnu do mesta. Do zálohu ti dám tento kožuch, ktorý stojí aj dvadsať ráz päť groší; a to tak, že ak nezložím tie peniaze, ako sľubujem, nech je tvoj. Svedkom bude tento náš tovariš na ceste.“Išiel ešte tretí kamsi s nimi.Žid vzal kožuch a dal päť grošov.Ale v mestskej bráne tamten riekol:„Postoj, žide! Zaplatím dlh ešte prv, než som sľúbil. Toť máš tvojich vlastných päť grošov, daj mi môj kožuch.“22. Spôsob, ako si zapamätať hriechyKtorýsi veľmi zábudlivý manžel zabúdal na svoje hriechy. Koľkokrát teda mienil ísť na spoveď, toľkokrát bíjal manželku, lebo tá mu medzi šľahaním alebo tlčením pospomínala všetko, ba i viac, ako urobil.23. Dvaja slepí žobráciSedeli dvaja vyslepení žobráci pri ceste a pýtali od okoloidúcich almužnu. Na niekoľko krokov od nich sa hrali v prachu ich chlapci. Keď tadiaľ prechádzal nejaký figliar a uvidel ich, zakričal:„Tu máte jeden bitý[16]toliar!“Oni ďakovali a zavolali chlapcov a kázali sa zaviesť rovno do krčmy. Tamten ich nasledoval, aby videl, čo sa bude diať. Oni si totiž kázali zatiaľ nalievať, zakiaľ na celý bitý toliar nevyrástol rováš.[17]Vtedy jeden riekol:„Bratku, vytiahni ten peniaz a daj krčmárovi celý, aby videl, že sa my na babky[18]nemusíme skladať.“„Ty ho daj,“ odpovedal druhý, „lebo nie mne, ale tebe ho strčil.“„Čo?“ vravel tamten, „mne ho strčil? Tebe ho dával!“„Ba tebe ho dával,“ kričal prvý, „a mňa chceš teraz jedine oklamať, ošudiť!“Z reči do reči, a naposledy na to prišli, že sa začali do krvi pichať spodnými koncami palíc, kde mávajú povstrkané hrubšie železné klince. Lebo ako i jeden i druhý o sebe bol istý, že ho nevzal, tak za isté držal, že ho druhý má a chce zatajiť. Ten figliar tam však nič nedal, ale až tu, keď sa nasmial ich komédii.24. Čia je druhá a tretia vražda?Niekto zabil jedného človeka. A pretože bol milý, obsiahol milosť, aby aj on nemusel byť zabitý podľa práva. Zabil druhého — a obsiahol milosť. Zabil tretieho — a pýtal milosť. Vtedy hnevom pohnutý kráľ, od ktorého úfal dostať ešte i teraz takú milosť, ako prv dostal:„Aj tretiu vraždu mám odpustiť?“Bol tam prítomný stolový blázon,[19]a ten ku kráľovi:„Nie! Jednu jedine mu odpúšťaš, lebo dve posledné sú tvoje. Ak by si ho totiž bol dopustil zmárniť po prvej, ako zaslúžil, tie dve nemuseli nasledovať.“25. Odpoveď učedlníka učiteľoviJeden lovanijský[20]bohoslovecký učiteľ mal nejakého hlúpeho učedlníka, ktorý sa i tak stal rehoľníkom tretieho rádu.[21]Tento bol raz v záhrade, v ktorej sa vtedy pásol i osol. Keď to uvidel ten okoloidúci učiteľ, volal cez plot na tohto svojho niekdajšieho poslucháča:„Egídius! Koľko je tam oslov?“„Traja,“ odpovedal on, „traja by sme boli, pane, keby si tu bol.“26. Odrezaná hlava schovaná na smiechNejaký blázon odrezal komusi spiacemu hlavu, ukryl do pece a potom druhým vravel:„Aký tu bude smiech, keď sa tento vydrichme, vstane a bude hľadať svoju hlavu!“27. Dvojej, jednej a nijakej cti hodný pánCigán vedel, že farárovi sa podľa obyčaje vraví mnohovelebný a dvojej cti hodný; vedel tiež, že kaplán je menší od farára a takzvaný rechtor alebo organista ešte menší. Prišiel do fary vo svojej veci a pýtal sa čeliadky:„Či šú doma mnohovelebný a dvojej čti hodný pán farár?“Keď počul, že nie je, pýtal sa:„A či šú doma menej velebný, jednej čti hodný pán kaplán?“Keď i na to mu odpovedali nie:„No teda či šú doma nevelebný a nijakej čti hodný pán rechtor?“28. Pijan, ktorý nič nedbal ani o diablov ani o Kristov obrazManželka chcela manžela zháčiť od každodenného opíjania sa. Keď už vyskúšala mnoho rozličných prostriedkov bez prospechu, suseda jej potom radila, aby dala na dno džbánka vymaľovať diabla a naplnila džbánok nápojom, akým sa najradšej kocháva manžel. Keď vraj bude dvíhať džbánok, zľakne sa diablovho obrazu, divne tam vymaľovaného, a zanechá svoju obyčaj. Tak učinila.Keď ale on pil a uvidel spomínaný obraz, skríkol:„Rýchlo a skoro, aby mi diabol nevylogal, lebo ten, bývajúc v ohni, je ešte väčšmi smädný než ja!“Zarmútená manželka to oznámila susede. Na čo ona dala novú radu, aby tam totiž rozkázala vyfarbiť obraz umučeného Krista Pána. Keď ho vraj uvidí, musí vstúpiť do svojho srdca. Ale darmo, lebo on, uvidiac také vyobrazenie, odpovedal ľútostivým hlasom:„Ach, nevinný! Utopil by si sa tu!“A zas ešte náhlivejšie ako inokedy všetko do seba vysotil.29. Div v očiach dlho spávajúcehoIstý milovník postele a dlhospaj ešte nikdy nevidel vstávajúce slnko. Keď prvý raz takéto slnko uvidel a bolo zrejme väčšie než na poludnie, aj červené sa mu zdalo (čo oboje má prirodzenú príčinu), vravel pri stole hosťom:„Nech boh od nás nešťastie odvráti! Lebo ja som dnes ráno videl veľmi veľké a krvavé slnko!“30. Ukradnutá vec získaná späť bez zahanbenia zlodejaPri nejakej hostine jeden menej povďačný povolaný, ktorý sa nechcel uspokojiť len hojným nakŕmením a napojením, strčil do svojho mieška,[22]sediac ešte pri stole, dve strieborné lyžice — no nie s tým úmyslom, aby ich niekedy navrátil. A zdalo sa mu síce, že to robí obozretne, tajne, ale pán domu ho videl. Tento nič neriekol, chcejúc zachrániť jeho česť, ale tiež vpustil do svojho vačku dve lyžice.Keď vstali od stola a pani s kuchárkou počítala striebro, vidí, že nie sú štyri lyžice. Hľadajú teda po svetlici, po kuchyni a všetkých kútoch, šúchajúc sa a šuškajúc. Ale daromne.Pán toto dlho nechal. Keď už pani začala hlasne mrmlať, až vtedy pristúpil — akoby o ničom nevedel, a pýtal sa, čo je. Pani povedala, že chýbajú štyri lyžice. Na čo on:„Ó, ty náhlivá, ty! Chceli sme si z tvojej starosti urobiť smiech. Ja toť mám dve a tento pán (stál tam práve i zlodej) druhé dve má v miešku.“Ten:„Je to iste pravda. Chcel som si urobiť žart.“I vytiahol a dal ich.31. SkúškaNiekto počul, že vtáky havrany žijú aj dvesto rokov. Chytil jedného a vložil do klietky.„Skúsim,“ vraví, „či je to pravda.“32. Odkiaľ je tento vrch?Na vrchu býval niekto, čo ešte nikdy nebol dolu. Keď prvý raz zišiel a potom sa hore navracal, vravel:„Odkiaľ tento vrch tak skoro narástol, keď predtým nebolo po ňom ani znamenie?“33. Žobrák z kráľovského roduŽobrák stretol španielskeho kráľa Filipa[23]a pýtal almužnu, ale hojnejšiu.„Pretože,“ vraví, „som tvoj brat.“„Ako?“ pýtal sa kráľ.„Z Adama,“ odpovedal on.Kázal mu preto dať babku.Keď ale žobrák vravel, že to nie je slušný dar na kráľa brata, riekol:„Dosť je; lebo keby som každému bratovi toľko dal, hoci to osebe málo znamená, nič by mi predsa neostalo.“34. Veľkí psiNiekto neskúsený videl vo Viedni, že na trhu predávajú aj psov, ale drobných, ktorých totiž panie nosia na rukách alebo v mieškoch rúcha — a to draho. Nakúpil v Uhorsku veľkých srstnatých komondorov[24]a priviedol ich do toho mesta, lebo sa domnieval, že čím väčší sú od tamtých, budú mať ešte aj cenu väčšiu.35. Zub bez bolesti vytrhnúťŽaloval sa ktosi Cigánovi, že ho zub veľmi, dlho a stále bolí. Cigán radil, aby ho dal vytrhnúť felčiarovi. On odpovedal, že to už nejeden kázal, ale že sa bojí, lebo slýchal, že sa to končí s väčšou bolesťou a neraz nešťastne.„No ja ho vytrhnem,“ vravel Cigán, „že neurobím žiadnu bolesť.“Bolozubatý sa dal nahovoriť; a priviazaný je za ten zub na pevnejšej cverne k vŕbe.A Cigán rozpaľoval kliešte, akoby vo svojej búde strojil nejaký poverčivý liek. A keď už také rozžiarené boli, že iskry sypali, vyskočil ako zvetrelý[25]a bežal s nimi rovno k jeho očiam. Ten sa nastrašil, mykol hlavou a zub ostal visieť na cverne.Tu Cigán:„No vidíš, že žub je vonku, a ja šom ti neurobil bolešť.“36. Ako ju zbijem, keď bude príčinaKtosi stĺkol náležite svoju novomanželku, len čo zo sobáša prišiel domov. Svadobčania sa ho pýtali, čo to urobil, aké je toto veselie a aká je príčina takej neslýchanosti. On ale mlčal. Keď sa však všetci desili a nemí jeden na druhého hľadeli, povedal:„Z toho, že som ju teraz bez príčiny tak namastil, môžete pochopiť, ako ju budúcne zbijem, keď bude príčina.“37. Všade ten potok prejdešNiekto postával pri potoku a keď tam druhý prišiel na koni a pýtal sa, kadiaľ môže prejsť, odpovedal:„Všade ten potok prejdeš.“Pustil sa teda rovno. Ale keď bol od prostriedku ešte ďaleko a kôň už hlboko zapadal, vrátil sa a toho karhal, že ho oklamal.Na čo on:„Čudujem sa,“ vraví, „tvojmu koňovi, lebo tadiaľto vždy prechádzajú husi, ktoré sú omnoho nižšie.“38. Choď ty hore a spadni doluIstý tesár opravoval krov domu a spadol na človeka idúceho vtedy po ulici tak, že toho síce svojou ťarchou zabil, ale on ostal bezpečný.[26]Priateľ zabitého ho však obžaloval u sudcu a nástojil, aby bol potrestaný smrťou. Opakoval jedno: že tesár predsa zabil človeka. Sudca teda urobil výpoveď, že najskromnejšie zadosťučinenie bude také, ak žalobca tesára podobne zabije.„Tesár nech ide po ulici pod tým domom. Ty vyjdi hore a spadni dolu na neho práve vtedy, keď on tadiaľ pôjde.“39. Prijmi ako tvojeKeď nejaký manžel, ktorý vedel, že jeho žena je cudzoložnica, pestoval na rukách dieťa narodené z takého hriechu, z hlbokosti srdca si vzdychol a riekol:„Ako rád by som bol, keby toto dieťa bolo moje!“Manželka:„To dieťa, nepochybuj, je moje; a aby si mohol riecť, že je tvoje, darujem ti ho.“40. Hostinský sa hrá na slepú babu pre obedTraja žiaci na svojom putovaní do škôl alebo zo škôl prišli do hostinca a kázali si predložiť obed. Keď ho odbavili, prišiel hostinský, donesúc na doštičke spísané, čo sú dlžní: tri zlaté[27]totiž a štyri grajciare. Nič nemali proti veľkosti počtu,[28]ale proti tomu štvrtému grajciaru.„Ako sa,“ vraveli, „naň zložíme? Po zlatom a grajciari padá na každého a ešte jeden na všetkých. Prečo si už aj viac nenapísal, nech by len rovnako v krajinských peniazoch na každého prichodilo? My sme sa neučili lámanie[29]hostinských počtov.“„Ale vieš čo,“ vravel jeden, „ty musíš byť sudcom, ktorý z nás musí zaplatiť ten zvyšok. My všetci na to privolíme. Ale tvoj súd musí byť spolu príhodný, aby ten, čo bude odsúdený, neriekol, že si to ty chcel dobrovoľne. Zaviažeme ti teda oči, a tak nás ty budeš chytať, ako keď sa hrajú na slepú babu. Koho prvého chytíš, ten ti zloží grajciar prevyšujúci rovnosť.“Hostinský pristal, zaviazali mu oči a chytal ich po svetlici. Tĺkli ho ale a sácali. A keď aj chytil niektorého, ten ho udrel o zem a zase odskočil.Táto hra trvala dlhšie, až žiaci už aj smiechom sýti otvorili ticho dvere a zmizli. Nezložili nielen zvyšujúci štvrtý grajciar, ale ani rovnako pripadajúci plat. A hostinský mysliac, že sa po kútoch utajili, ešte aj potom bisal[30]čelom a prsami do stien, do kachieľ, kým nepribehla na tresky manželka s kočišom, domnievajúc sa, že mu žiaci platia bitkou. Žiakom to však stačilo, aby odišli takto.41. Viera manželkyNejakému vznešenému mužovi Rimanovi ktosi zvadlivý verejne do očí nadhodil, že mu z úst duší, smrdí. Keď prišiel domov, karhal manželku, že ho na to doteraz neupozornila.„Ja som verila,“ odpovedala, „že je to vlastné každému mužovi.“42. Veď som ti už poľahčilSedliak niesol na trh zrno v mechu prevesenom na koni, na ktorom i on sedel. Keď ten kôň padal pod ťarchou, vzal mech na svoj chrbát, ale zas sadol na koňa. Keď aj potom tak ako prv hoviadko letelo na nos, povedal:„No, čože je to? Veď som ti už poľahčil!“43. Konštantín VeľkýCisárovi Konštantínovi Veľkému[31]žalovali dvorania, že niektorí rozbrojníci z poddaných pováľali, dotĺkli, dolámali jeho obrazy — a aby sa preto na nich pomstil. On si hmatal po tvári a povedal:„Necítim nijakú ranu, nijaký úder.“44. V tomto dome sú dobré poriadkyPrišiel vo Viedni k zámožnému pánovi poctivo oblečený človek. Nikto ho nedržal za zbojníka. Ohlásil sa skrz sluhu pod istým menom, známym pánovi, a vpustili ho. Ale ako zavrel za sebou dvere, vytrhol spod rúcha veľký nôž, prikročil k tomu pánovi a vravel:„Daj peniaze a ani neškrkni, lebo ja som na všetko oželený.[32]Sotva dáš najmenšie znamenie o pomoc, hneď si synom smrti.“Pán s ním šiel hneď k skrini, v ktorej držal peniaze. Pri nej však visel zo železnej nite[33]i zvonček do čeľadníka. A tá niť sa musela tlačiť len nohou a zvonček hlásil, na čo čeliadka vedela, akú má povinnosť. Nikdy inokedy sa naň totiž nemalo zvoniť, jedine pri takejto príhode, aká bola teraz. Pán teda, pristúpiac k skrini, najprv zazvonil, a pretože vzal iný kľúč, vrátil sa hľadať spravodlivý. A kým ho našiel, už boli vnútri dvaja služobníci, vraviac:„Čo rozkážu pán?“On nič viac, ako:„Odprevaďte tohto gavaliera až na ulicu.“Ale ten už schoval nôž, keď počul vrzgot dvier.A tí dvaja ho hneď chytili za ruky, a ako prišli na prvé schody, tam stáli druhí dvaja, ktorí ho mastili papekmi, aké im rýchlo padli do rúk. Na druhých schodoch stáli iní dvaja, iní na tretích a tak ďalej — títo ho všade podobne sprevádzali. Ale pri uličných dverách ho najslávnejšie zvalili na zem. Keď mu však konečne otvorili dvere, všetci sa mu klaňali ako najvzácnejšiemu pánovmu priateľovi. Aj on však na ulicu tak pyšne vystúpil, akoby ho najviac ctili. A podoprúc si boky, hľadel začas hore po budove. Naposledy povedal:„V tomto dome sú dobré poriadky.“A šiel, kam chcel.45. Moje kone hopsaNemecký vojak-konník,[34]ktorý nevedel po slovensky, bol na kvartíri[35]u vdovy Slovenky. Keď pýtal pre koňa ovos, vravel:„Gazdiny, moje kone hopsa!“Ona odpovedala:„Jaj, pán vojak! Horké moje hopsa! Už ja stará som doskákala!“A keď tak pýtať ovos neprestával, a že ona nedala, nerozumejúc žiadosti, zbil ju. Zložila naňho žalobu, že ju vybil, lebo nechcela skákať, tancovať.46. Dvaja vadiaci saVadili sa dvaja, vyčitujúc si rozličné chyby. Naposledy jeden riekol:„Čože si ty? Ja ťa stokrát skôr predám.“„Tak,“ odpovedal druhý, „lebo za teba by mi ani peniažtek nedali.“47. Jeden capa dojí, druhý sito podkladáGeorgias[36]počul hádať sa dvoch nemúdrych mudrcov. Jeden z nich nemastne, druhý neslane, obaja ničomne hovorili. Riekol teda:„Jeden capa dojí, druhý sito podkladá pre jeho mlieko.“48. Ako si ma trafil?Remeselník švec mal tovariša Moravca, menom Greguš, vždy veľmi hnilého — nadovšetko však v raňajšom vstávaní z postele. Tohto raz budil a volal na svitaní, ešte i sám sa prevaľujúc na svojom lôžku:„Greguš, vstaň hore!“Greguš na prvé, druhé, tretie volanie nič.Majster ďalej kričal:„Vstaň hore! Rozodnieva sa! Pozri, či prší! Na trh máme ísť, ako vieš!“Tu Greguš hvízdal a psíkal, volajúc psa.Majster:„Načo ti je ten pes?“Greguš:„Máster, jak perší, ten pes bude mokrží.“[37]Po nejakej chvíli majster zas:„Vstaň! Zažni sviecu!“Greguš cickal, volajúc mačku — a stále jedine ležal.Majster:„Načo ti je tá mačka?“Greguš:„Jak v pecu oheň jest, tá kočka bude teplá.“Po čásku[38]a keď už bolo svetlo, majster ešte kričal:„Zdvihni sa, Greguš! Prižni sviecu!“Tentoraz on nechtami a ústami lúskal, akoby z kremeňa kresal. Ale ani oči neotvoril, a preto nevedel, že je už biely deň.Tu majster, ktorý jeho kresanie videl dobre už i bez sviece, vytiahol spod svojej postele botu — i mrsk a fik ho po zuboch opätkom.Na čo Greguš:„Vem te[39]čert, máster! Jaks mne trefil?“„Po tých iskrách,“ odpovedal majster.49. Čože tu nájdete v tmeKeď niekto, čo všetko svoje pomárnil a všetky kúty čistučké mal, v noci zbadal, že v jeho izbe chodia zbojníci, takto k nim:„Blázni! Čože tu nájdete v tme, kde ja nič neuvidím ani pri najjasnejšom svetle dňa?“50. Nehľadaj ty uňho mozgyKtosi chcel od seba odtrhnúť a upokojiť dvoch bijúcich sa, ale tí sa proti nemu obrátili (ako sa obyčajne stáva) a dostal od nich hlbokú ranu do hlavy. Keď potom zavolaný lekár pozeral do mozgov, či nie sú ranené, jeden z tých, čo tam stáli, riekol:„Nehľadaj ty u toho mozgy, lebo by sa nebol medzi tých miešal, keby ich bol mal.“[1]podlý— zlý[2]hrubý— tučný[3]rebrina— bočnica voza podobná rebríku[4]Protagoras— Protagoras z Abdéry (asi 485 — 410 pred n. l.), grécky filozof, sofista[5]bota— čižma[6]Diogenes— Diogenes zo Sinópy (asi 400 — 323 pred n. l.), grécky filozof, ktorý viedol túlavý život a o ktorom kolovalo veľa historiek a anekdot (napr. býval v sude)[7]Ennius— Quintus Ennius (239 — 169 pred n. l.), rímsky epik a dramatik, autor historického eposu Annales (Anály)[8]Nasica— Scipio Nasica, šľachtic, milovník gréckej literatúry (možno Publius Cornelius Scipio Nasica Corculum, konzul r. 162, ktorý zomrel r. 147 pred n. l.)[9]dievka— slúžka[10]neporiadny— nenáležitý, nesprávny[11]abo— alebo[12]záležať— spočívať, byť, skladať sa, pozostávať[13]blanár— kožušník[14]spravodlivý— pravý, ozajstný, skutočný, správny, dobrý[15]škop— vyškopený, vyrezaný baran[16]bitý— razený[17]rováš— latka, palica, na ktorú sa zárezom značilo v krčme, koľko vypil hosť na dlh[18]babka— starý peniaz malej hodnoty[19]stolový blázon— šašo zabávajúci spoločnosť pri stole[20]lovanijský— z mesta Lovania (Lovinium, Louvain) vo Flandrii (Belgicko)[21]rehoľník tretieho rádu— laický príslušník „tretieho rádu sv. Františka“ (terciár), ktorý založil František z Assisi (1182 — 1226)[22]miešok— vrecko, mešec[23]španielsky kráľ Filip— pravdepodobne Filip I. (1478 — 1506), syn cisára Maximiliána I. (1459 — 1519), kráľ Kastílie (1504 — 1506)[24]komondor— (turkotat., maď.) ovčiarsky dlhosrstý pes[25]zvetrelý— divý, bláznivý, pojašený[26]bezpečný— istý, nepochybný[27]zlatý— zlatník, zlatka (60 grajciarov striebra)[28]počet— účtovanie, vyúčtovanie[29]lámanie— zlomky, delenie[30]bisať— strkať, sácať, vrážať[31]Konštantín Veľký— Konštantín I. (274 — 337), rímsky cisár, ktorý sídlil v Konstantinopole a povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo[32]oželený— omrzený, zmierený[33]železná niť— drôt[34]konník— jazdec[35]kvartír— (nem.) vojenské ubytovanie[36]Georgias— možno Gorgias z Leontín (asi 483— 380 pred n. l.), sofista, učiteľ rétoriky v Aténach (v dialógu Platóna Gorgias)[37]Máster… perší… mokrží— Majster… prší… mokrý (napodobnenie moravského nárečia)[38]čások— krátky čas[39]Vem te— vezmi ťa	Bajza_Vesele-pribehy-a-vyroky.html.txt
OsobyĎURO BOTÁR, bohatý sedliakJeho chorľavá ŽENAZUZA, ich mladá, zdravá dcéraKLINČOK, dedinský „majster“JUDA, krásavica, jeho dcéraMIŠO, mládenecGAZDINÁ na priadkachSEDLIAK — jeden z tých úbohýchMLÁDEŽ a HUDCI na priadkachROBOTNÍCIOdohráva sa vo veľkej sriemskej dedine roku 1925, od februára do novembra.	HurbanVladimirov_Zem.html.txt
Umrel TomášikJe štvrtok, trhový deň vo veľkom dolnozemskom slovenskom meste.[1]Predavači a kupci zaplnia celé námestie; v priechodoch ulíc, na asfalte zastávajú, že človeku, ponáhľajúcemu sa za dákou povinnosťou, až prekážajú. Hlavne okolo obecného bubnára sbíja sa sveta na stá, v zimný čas na tisíce. Pomedzi svet tmolia sa židia-kupci a kým sa bubnár ohlási, rozpráva si svet o cenách obilia. Jedni sa škrabú, že lacno predali pred týždňom, druhí sa jednajú, tretí (a týchto je najviac) by dali aj lacnejšie, len by bolo čo predať.Tu sa pretriasajú medzitým obecné, cirkevné, rodinné záležitosti, až razom tramtaratatam dá signál bubnár, kruh vôkol neho sa zúži a svet zatíchne, aby vypočúval, kde koho predávajú, komu sa prasa, teľa stratilo, po čom je kde mäso z dorezaného statku atď.V tom velikánskom klbku národa hýbe sa len kde-tu jeden-druhý, ktorého tie veci nezaujímajú. Tak i ja. Toho mäsa sme si už doniesli, kupovať niet začo, predávať niet čo, nuž pretisnem sa svetom, bije osem hodín, idem do úradu. Dnes bude tuhý deň! Je po hromniciach, svet si už vytrovil komôrky, ide tuho o nové pôžičky…Pretisnem sa. A tu na rohu kostola, ako ja, tak nedbá o bubnára ešte jeden človek; starý Tomášik, vysoký, suchý päťdesiatpäť — šesťdesiatročný chlap, v lete kresár, v zime predavač… Predavač slovenského slova! To je radosť v dnešné časy. Bože, koľkí sa hanbia, boja i len povedať to slovo slovenčina, a tento to tlačené verejne na námestí predáva. Ba horké vaše predáva! Dá za to, za čo kto chce, i niže ceny, veď platiť… A predsa nepredá hocičo. Večer došiel zo starodávnej svojej krčmičky, už bolo osem hodín, preniesol zponad stola lampu nad posteľ, zapálil si do fajky, ľahol a čítal, čítal. Už bolo po polnoci, keď v lampe nad hlavou vyšiel olej a starý Tomášik musel odložiť knižku. Zašomral žene, že málo oleja, ale tá mu len slovo, že ešte menej peňazí, a on porozumel. Predsa večer za večerom, ak len nedá niekto dáku robotu, žena, deti ticho! Otec budú čítať. V nedeľu dôjdu odrastlejšie dcéry zo služby na návštevu, otcovi došly nové knižky, čítajú všetci. Sídu sa susedia a nasmejú, naplačú sa i nadriemu dosť…Tak starý Tomášik vie všetko, čo predáva, ako len tí trnavskí pesničkári, ktorí ak za dva krajciare kúpiš dáku pútnickú pieseň, naučia ťa ju hneď aj spievať. Starý Tomášik ti tiež všetko rozpovie, čo je v knižke, a potom kúpiš, ak ti je dosť veselé, ak nie, má aj smutné… Ak sa ti predsa nepáči, i vrátiť mu môžeš. Z týchto príčin je jeho tovar poväčšine zafúľaný; ale to je vraj dobrá knižka, ktorá je hodne zababraná (len nech je nie porciová[2]).Starý Tomášik je dotyčne spania — panský človek; rád býva dlho do noci hore a ráno si pospí… Ale tej zimy je nejaký nanič. Nemôže vôbec spávať, zadúša ho, slabne. Bol už aj u doktora a ten mu povedal, že už dozrieva pre hrob. Premáha sa ale. Trúnok mal vždy rád, teraz ho ten drží.I dnes vstal zavčasu, povyberal, poprezeral tovar, uložil do kufríka a naložil na fúrik; na to dve kozičky — nôžky a dve doštičky — to celý krám. Okrútil okolo hrdla červenozelený šál, zapálil do nerozlučnej svojej vrčkavej fajočky a pošiel s fúrikom na námestie. Koliesko na fúriku pišťalo ako desať myší. Idúc popred známy uhol, pomyslel si, že koliesko piští, v ruky od mrazu oziaba, hrdlo vyschlo, dohánu v mechúre málo — vojde do krčmičky a kúpi dohánu. Toľko krajciarov ešte má. A veď dačo utŕži, donesie. Na to konto a pri tej príležitosti, aby nemusel dva razy chodiť, vyoblizuje pol deci terkeličky. Dobrá medicína! Aj zohreje aj fajká sa na ňu sladšie. A do poludnia sa dosť nastojí na námestí. „Svetu je knižky kupovať aj tak posledná vec,“ myslí si a nevraví nič, len si ešte štopne, že veď stačí. On vôbec nerád veľa hovorí, a kým nemusí, neozve sa. Zvláštna vec: tak veľa číta a málo rozpráva. I to nie tak, ako druhí v meste. Má svoju reč z kníh a keď má v hlave, hovorí biblicky, ako je v Písme svätom. Ťažko sa vyslovuje a tak je nie dáky obľúbený besedník. Vie o tom a dá druhým hovoriť.I teraz — ako v krčme, stavia sa i druhí — počúva ich reči a hoci vyšiel z domu, ešte sa len — ako v zime — dnilo, je už osem hodín, kým obchodom dôjde na svoje stanovisko. A nedbajúc na bubnára, pomaly, ako starý človek, postaví dve kozičky, na to dve doštičky a rozkladá po nich z kufríka knižočky.„Čože máte nového, báťa Tomášik?“ spytujem sa ho.„Ten váš Ženský zákon[3]chycú baby, ako by ho darmo dával,“ odpovie krátko, mrdnúc plecom.„Vy mi lichotíte,“ hovorím, a myslím si: „Šťastný názov knižočky ju predáva.“ — A kalendárov máte ešte veľa?„Míňajú sa aj tie. Martinský, Týždenníkov sa už minuly; ešte mám voľaktorý Tranovský…“[4]„Dávate ich teraz už lacnejšie?“„Aba! Práve drahšie. Dosť bolo lacnoty, kým som tie maďarónske vytisol.[5]Z Pešti. Veď vám židák chcel konkurovať so mnou. Ale ja poď z dom’ do domu kde som myslel a dal aj niže ceny, ako mňa stály. Ej, fene tebe židovskú…[6]Teraz už kto príde kalendár dovedať, tomu ho už lebo deti rozdriapaly, lebo sa mu stratil, a keď chceš mať — zaplať.“Medzitým prezerám jeho výklad. Má okrem kalendárov spevníčky svetské i kostolné, pohrebné a kdejaké pre ľud vydané povesti malé i veľké, a egyptské snáre tiež nechybia. Skromný výklad. Všetko hádam za dvadsať — tridsať korún, a predsa aké mi je to všetko, a zvlášte tu, na tejto dolnozemskej púšti milé!Prišlo dievča kúpiť si „za šesť krajciarov pesničiek a za šesť princeznú“. Prídu dovedať také veci, čo by to ani nepomyslel: lekárske knihy, zákony, a Tomášik objedná, čo komu načim, akú len kto dovedá knižku… Vie o každej alebo hovorí, že ju aspoň „v rukách mal“, už či je pravda alebo nie, a odporúča „druhú, lepšiu…“ Po mene pozná všetkých slovenských spisovateľov a čo mu od nich do ruky prišlo, všetko prečítal. Je povedomý Slovák, horlivec, ale chudobný, nevládny. Chudobný, že ani daň zaplatiť nevládze a preto pre hanbu nejde radšej ani do kostola. No i to mu odpúšťa a má ho rado celé okolie. Veď nemôže vraj byť vo všetkom každý človek dokonalý, tak súdia susedia a priatelia. On dosť, že knižky predáva.Dopoludnia utŕži dve-tri koruny, niekedy ani toľko, vše i viac. Na poludnie spakuje do kufríka, naloží na fúrik a voľne, pomaly odchádza popri známom uhle. Vojde porátať si. Lebo má plnú knižku značiek, čo kde je dlžen, odkiaľ čo objednal, kde mu koľko percent dali a kde by bolo treba dačo aspoň na zastretie očú poslať. Poráta si, čo predal, čo zarobil a z ľudskej slabosti, uzimený, vysmädnutý, dá si naliať do skleničky, i druhej, i tretej, a keď sa trafí dobrý človek, zamešká sa s ním i dopoludnia, do večera… Tam je zárobok! Tu dlžoba.Prichodia listy, otázky, či mu možno sveriť pár korún? Možno, odpovie každý horlivý Slovák. Či má dačo, či by sa oddalo to žalovať, spytujú sa. Má chalúpku, ale píše sa: „Nemá, iba ten kufrík s tými knižkami a slovenskú dušu v tele,“ odpovie zase každý Slovák. A keď ho cudzí zradí, príde a popýta, napíšeme, aby mu čakali a deťom nevzali tú striešku zponad hlavy, a Slováci, dobráci, stratia pri ňom, ale čakajú…Večer opitý tiahne domov, prevaľujúc fúrik, ktorý, na to navyknutý, nikdy ešte nevypadol. Alebo keď je zle, odvedú ho žena, deti.No on, po starom zvyku, i vtedy berie knižku a číta, číta, až zaspí…V chyži zima, deti v službe, žena chorá… A rady ho vidia, ľúbia si múdreho otca svojho, odpúšťajú mu tú vinu, za ktorú už vari ani nemôže, a hrdí sú naň! Lebo tak čítať, tak zabávať celú štvrť mesta nevie iba ich otec!*Aj mne bol milý, či opitý, či triezvy. A keď pomyslím, koľko on, — hoci knižkami, za ktoré dlžní zostali mu ľudia a hlavne on vydavateľom — národa prebudil, od pijatyky odtiahol, zošľachtil, — synovsky vďačne stískal som mu a stisol by som mu ruku i teraz, keby nedelily nás dve veci: diaľka a — ako mi píšu — smrť, ktorá snáď oslobodila starého Tomášika od všelijakých bied a nedostatkov, krehkostí a chýb ľudských, ktorá ale i — v osihotenom dolnozemskom slovenskom meste — zasypala studničku šľachetnej zábavky, vzdelania a slovenčiny.Miesto starého Tomášika slovenskí nakladatelia, majte vedomie, že zaplatí vám to národ, ktorý starý Tomášik vašimi knihami budil. Prajte mu pokoja, nehľaďte na krehkosti ľudské. I kňaz sa vraj pomýli. Nuž a on bol kňazom slovenskej myšlienky… Ja oltár jeho, na ktorom národu slúžil, tie dve kozičky a dve doštičky, keby som bol direktorom Múzea,[7]dal by som preniesť do najpoprednejšej siene, a na miestečko, na ktorom za dvadsať-tridsať rokov stával jeho šiatrik, rád by som postavil nástupcu, alebo aspoň tabuľku s nápisom: „Tu predával Tomášik za tridsať rokov slovenské knižky“.[1]Trhový deň vo veľkom dolnozemskom slovenskom meste, Naďlaku, dnes v Rumunsku, kde Tajovský bol za šesť rokov (až do r. 1910) účtovníkom Ľudovej banky, slovenského peňažného ústavu.[2]Len nech je nie porciová(z lat.), daňová. Vtedy boly osobitné daňové knižky, platné i na viac rokov, do ktorých sa výška dane úradne zapisovala a daňové platby sa v nich aj úradne potvrdzovaly.[3]Ten váš Ženský zákon.Tajovského divadelná hra (vyšla knižne r. 1901).[4]Martinský, Týždenníkov… Tranovský, všetko to boly slovenské kalendáre s dobrým obsahom. Martinský vychádzal pod menom Slovenský obrázkový kalendár už od r. 1872, Tranovský evanjelický kalendár vychádzal od r. 1894. Najmladší z nich bol Slovenský kalendár (Kalendár Slovenského týždenníka), vychádzajúci od začiatku 20. storočia.[5]Kým som tie maďarónske vytisol.Bolo viacej takých kalendárov, aké vydávali najmä v Budapešti. Malý chatrný obsah a bývalý v pomere k dobrým slovenským kalendárom aj dosť drahé.[6]Ej, fene tebe židovskú, dolnozemská nadávka. Fene je z maďarčiny a má niekoľko významov. V nadávke zodpovedá asi slovenskému „beťah“.[7]Keby som bol direktorom Múzea, rozumej slovenského, v Martine. Bolo pred r. 1918 jediné slovenské múzeum, preto ho Tajovský bližšie ani neoznačuje, vedelo sa, že ide len o to jedno.	Tajovsky_Umrel-Tomasik.txt
VisvetľeňíAdalrám, Adelrám— po smrťi Arnóna roku 821 arcibiskup salcpurskí. Koritanskím Slovákom a jím súsedním ze západnéj strani Dunaja až po vítok Drávi, po Teodoríkovi, tam na rozkaz cisara Karla, od Arnóna uríďeného biskupa, Ottu ustanovil. Bol arcibiskupem 15 rokov. V Ňitre Privinovi v jeho vlasťi posvaťil chrám (ultra Danubium in sua proprietate loco vocato Nitervo) ke cťi sv. Emeráma mučedelňíka.Adalvín, Adelvín— po smrťi Luitpráma arcibiskup salcputskí, umrel roku 873. 21 dubňa. Za ňeho, jako i za jeho predchodca Luitpráma, koritanskích a jím súsedních až po vítok Drávi Slovákov ríďil biskup Ožvald. Roku 865. svaťil Vánoce u Chocila ve Veľehraďe (Mosburku); mnoho vistaveních od ňeho kostelov posvaťil, a kňazov jím predstavil. Ve Veľehraďe arcikňaza ustanovil Alifrída, od Luitpráma tam poslaného, poručiv mu klúče kostela a starosť o celí ľud; po ňem Richbalda, kterí dlhí čas tam zostával, až keď prišel Grék Metód, božé službi slovenskím jazikem vikonávající; a na ten spósob laťinská omša a evanďelia u Slovákov tam v ňechuť uveďená prestávala u celého ľudu. Čo on keď vistáť ňemohel, do Salcpurku sa navráťil.Adrián— pápež toho ména II. od roku 867 do 872, rodem Ríman, skoro osemďesáťiletí za pápeža vivoľení. Pod ňím držaní bol všeobecní sňem 8, cárihradskí 4, a ve víchodnéj cirkvi posľední roku 869. Bol pápežem 4 roki, 10 mesácov, 17 dňí. Čo stojí ve speve šéstém Cirillo-Metodiadi, že bratri Konštantín a Metód v pátém speve za Rastislava od Adalvína salcpurského arcibiskupa u pápeža Mikuláša obžaľovaní a do Rímu povolaní, po smrťi tehoto pred Adriánem ze všeckého, v čom boľi obviňovaní, náležiťe sa očisťiľi, a slobodu službi božé slovenskím jazikem vikonávať obsáhľi: to sa stalo o ďesať rokov ňeskór 879 po smrťi sv. Cirilla pod králem Svatoplukem; kďežto samotní Metód arcibiskup od salcpurského kňaztva u pápeža Jána VIII z blúdov obžalovaní bol. Že sa to aľe napred obom bratrom pripisuje, to sa právom básňickím učiňilo, abi sa ňezačalo ode dvoch a na jedném ňedokonalo. Tak Virgil ňe súvekích Eneáša a Didónu v Eneiďe v I. a IV. speve do jedného času klaďe; tak vojákom trúbu v Eneiďe II. 313, VI. 165. 167, IX. 508, koňíkovi XI. 714 ostrohu dává; ačkoľvek tam téj Homér, že za trojánskích časov ešče v bitkách ňebola v običaji, ňemá; a hrďinov život aneb vek ňe ostrohu aľe ľen κεντρον (Kentron), picháč znal. Zrov. Iliadu ? (Ps). 387. Najstaršé moravské legendi a najnovejšá ruská pripomínajú, že Adrián očisťením ze žalobi bratrom službi božé slovenskím jazikem vikonávať slobodu uďeľil; a posledná dokládá, že proťivňíkov slovenského obradu do klatbi dal.Alevín— v bulli pápeža Eugénia II r. 824 jako ňitranskí biskup sa pripomíná; které biskupstvo zdá sa že skoro prestalo: nebo žádnéj zmínki vác o ňom ňeňí až po dosaďeňí naň r. 880 Vichína.Avari— roku 558 z uralského anebo finského rodu povstaľi, a z Hunní podla ňekterích gréckích ďejopiscov jedného póvodu a reči maľi biť. Bívaľi na víchodu Volgi, Turkom poddaní. R. 557 ale 20000 roďin Turkom uťékli na západ, a nazvaľi sa Avari, kterí ňekdi mocní a slavní boľi. Vislaľi poslov k Justinianovi I, a predložiľi mu spolek: že oňi sú národ ze všeckích najsilňejší a počtem najhojňejší, v boji ňepremožitelní, kterí všeckích jeho ňepráťelov pobiť a potreť móžú; jestľi jím dobrú zem k osaďeňú a každoročňe isté peňáze viplácať buďe. Císar, vekem už zešlí, k tomu privoľil. Oňi po premóženích ňekterích iních národoch, uďeriľi na Antov, silní národ slovenskí, zem jejích pohubiľi. Keď aľe Anťi poslov o vimíňáňí zajatích k ňím oďeslaľi, tito jích zmordovaľi, a zase do zemi jejích vpadľi. R. 563 vraziľi až do Čech, které si poddaľi. Bojovaľi proťi Frankom; aľe od Sigeberta porazení, pokoj žádať moseľi. R. 567 znovu na Frankov uďeriľi, a Sigeberta zajaľi. Potom sa obráťiľi proťi poľeďňéj Európe. Ešče teho roku 567 spojiľi sa z Lombardí, krvavú vojnu naproťi Gepidom vedúcími, a panováňú tíchto koňec učiňiľi. Lombardi zaberúce sa do Vlach bojovať, kďe Lombardsko, dosaváď tak volané, založiľi, Panóniu dobrovolňe jím popusťiľi. Boje védľi proťi Cárihradčanom a Slovákom z ňeslíchanú ukrutnosťú. Tito zavázaní boľi jím dávať vojsko, které v čeľe Avarov bojovať, prvné krv vilévať, a za svojích ukrutňíkov hinuť moselo. Moc jejích roku 568 rozpresťírala sa od Volgi až po Lábu, a zmáhala sa až do 623. Potrení napred od Sáma v Čechách a potom od Kubrata (Kuvrata) volgárského panovňíka, jím též poddaného, časťejšej porazení, veľmi sa sťenčiľi a zemdľeľi; takže od teho času hróza ména jejích prestala. Ostatki s ňích v uherskéj zemi medzi rokem 791 — 802 z jednéj stránki od Karla Veľkého a Slovákov, z druhéj od Volgárov docela potrené sú; a ti kterí zbívaľi v Panónii Ňemcom poddaní, ze svím kňížatem Tudúnem pokrsťení sú.Babé, Babie hori neb gori— v OraveBalkán— hori ve Volgársku, ňekdi Haemusbarla— brla, grallaBelehrad— Beľgrád, Belgradum, ňekdi Taurunum, známá pevnosť v Serbsku nad Dunajemblahozvest— apoštolbohovať— jako boh panovať. U Horňákov znamená hrešiť, kterí do sta bohov lajú.Boriš (Bogoris)— v pohanstve dlho zátvrdlí zetrvával; potom pri krsťe, podla Pagia r. 861, nazvaní Michal. Roku 866 vislal poslov ku pápežovi Mikulášovi I. o učitelov kresťanskích; a že jích Gréci a Arméni novím učeňím zvádzaľi, posľi priňesľi do Rímu ze sebú sto a šest otázek, které jím pápež Mikuláš toľko odpoveďami viložil a visvetľil. Pavla Populonského a Formóza Portuenského biskupov k ňím odeslal; kterí mnohími kňazmi viprovádzaní, prijdúce do Volgárska, od krála Michala vďačňe prijatí a ucťení sú. Kďe oňi ľud ve pravéj víre viučovaľi; prišľi tam též kňaži od Ludvíka ňemeckého vislaní. Ale roku 870 všecci tito laťinského obradu kňaži vistúpiť moseľi. Roku 878 pápež Ján VIII napomíná krála Volgárov Michala, abi sa k Rímskéj cirkvi navráťil. Oznamuje, že belgrádského biskupa Sergia, rodem Slováka, a vikléščenca zložil; abi ho druhí ňeprijímaľi.britkí— ostrí, odtáď britvacár— císar. U staroverskích Slovákov ňekdi však mnoho méň znamená.Cárihrad, Cárohrad, Cárigrad— císarskí hrad, KonštantinopolCárihradské mocnárstvo— ve troch sveta techto počásťách rozľehlé, toťižto v Európe, Azii a Africečíša— pohár, poculum, pateraďešní— strašní, hrozní, terrorem incutiensĎevín— obťekaní Moravú, Tébeň, Speculi Iulium; znameňitá ňekdi pevnosť v prešp. stol. pri vítoku Moravi do Dunaja od Prešporku na míľu vzďáľená. O téjto znameňitéj pevnosťi Letopisi Fuldanské pravá: „Dum (Carolus) cum exercitu sibi commisso in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem venisset. — — — Rasticen adversarium fortissimo vallo munitum — — — Urbem antiquam Rastici.“ Skala, na kteréj hrad ďevínskí stál, je na 40 sáh visoká, oďevšáď príkrá, skoro rovno hore jako veža trčícá. Na poledňéj straňe priléhá kopec, na kterém nižší zámek bol vistavení. Z druhéj strani Dunaja na brehu je skala aľe na 12 sáh visoká; kďe zbúraňini starodávnéj víhľedki anebo malého zámku sa spatrujú. Réka Morava pri skaľe zámku ďevínského na dve strani sa ďeľila a zámek obťekala. Povedá sa, že ňekdi tri podzemné prechodi na temto zámku boľi; s kterích jeden do Rakús pod Moravú rékú védol. Znameňá jeho dovčil sa spatrujú.dóstojnosť— dignitas, authoritas, magnificentiaDráva— réka, začíná sa v Tiroloch; ďeľí Uhri od Slavonska, pri Petervaraďíňe skoro na pól druhéj míle pod Osikem (Eszekinum) do Dunaja padádrevco, drevec— dlhá kopia, píka; sarissadrík— membratura, truncus corporisdruh— tovariš, 2. drúh, drúk, kóldružki, družički— tovariški, obzlášť ňevesti; ministrae sponsaedubi stavať— na hlave hore nohama stáťdubkem vlasi stávaľi— horedúčela— hnát, 2. píščala, gajdica, gajdičkaDunaj— začíná sa ve Švábsku, od vítoku Drávi a Sávi, za starodávna aj Ister volaníFócius— odtrhnuťá Cárihradskéj cirkvi od Rímskéj póvoďec, ze slavného rodu pochádzající, ňezmernéj múdrosťi a učenosťi, aľe i ňezmernéj píchi a visokomiselnosťi človek; po zložeňú Ignáca za patriarchu vťisknutí, teho ukrutňe prenasľedoval, až potom zesaďení bol; ňišt méň však po smrťi Ignáca od samého Bazilia císara najvác na radu a pričiňeňí Santabaréna mňícha, Fóciovi všemožňe prajícého, zase na predešlú stoľicu dosaďení. Aľe po smrťi Bazilia sin jeho Lev (Leo) císar, prímeňím Múdrí, roku 886 znovu ho ze stoľice zhoďil, a do kláštera zavreť rozkázal, na místo jeho Štefana za patriarchu ustanoviv. Techto Fócia Konštantín Mudrc (Cirill), verní ináč jeho práťel, už pred 857 rokem z blúdu, do kterého ľud zavádzal, karhal, keď učil, že človek má dve duše.Fritigil— Rozemunda, markomanského krála manželka, podla sv. Paulína v živoťe sv. Ambróža, keď od istého kresťana, kterí k ňéj z Vlach prišel, o povesťi Ambróža počula, v Krista uverila, a poslavši dari žádala, abi ju písebňe v umeňú víri úplňejšej poučil: čo keď Ambróž skrze znameňití list, na spósob katechismusa písaní, učiňil, že i muža na kresťanské náboženstvo privédla, v Ňitre kostel vistavila a biskupa ustanovila. Timon aľe (Imago antiquae Hungariae. Cassoviae 1733 na 270 straňe) o tom takto píše: „Zdáľiž aľe roku po naroďeňú Krista 396 Frigedilda (Fritigil) Rozemunda Moravcov (Markomanov) krála manželka, kteréj sv. Ambróž ku prijaťú kresťanského náboženstva voďec a učitel bol, kňaztva (biskupstva) olomúcké a ňitranské ustanovila, v pochibnosťi sem. Nebo o téj veci ďejopisci (starší) mlčá. Aňi počúvať sa ňemajú ti, kterí o Fretellovi a Sunniášovi, ku kterím sv. Hieronim list poslal, bez rozmislu pravá, že boľi biskupi jeden holomúckí a druhí ňitranskí. Aľe aňi mužové ti biskupi, aňi Markomaňi rodem ňeboľi: nebo sv. Hieronim ku Getom jích pričituje; kterí predca Getov neb Gotov od Markomanov a Kvádov najľepšej rozeznať veďel.“Gehenna— medzi poľeďňem a víchodem Jeruzaléma bola doľina, pres kterú ťekol potok Cédron, kterážto doľina, částka doľini Cédron, sa nazívala Gehenna, t. j. Doľina Hennon, zlopovestná pre páľeních za živa chlapcov, kterích ňekdi modlári obetovaľi modľe Moloch. Odtáď sa stalo, že místo hrozních muk a pekla volá sa ve sv. Evanďeľii gehenna. Že aľe tam, abi roďiči obetovaních modľe Moloch a za živa páľeních ďétek plač a naríkáňí ňepočuľi, kňaži krik robiľi a na buben biť rozkázaľi; pre to bubnováňí doľina (Hennon, Hinnon) Tofet sa nazívala: nebo tofet znamená buben.Glavica— kopec pod horú Kobilú ku pólnočnéj straňe o samoťe ľežící na 20 sáh visokí, chrasťím a prúťím pozarostaní. Povedá sa o ňem, že za starodávních časov od vojákov bol nanosení a nápoki spravení. Podla tejto u obecného ľudu zetrvávajícéj povesťi, mala bi to biť hrobla ňejakého znameňitého muža a víťaza u starích (pohanskích) Slovákov. Od poľednéj strani kopca tehoto medzi Dúbravkú a Lamačem, podla domňeňá Maťeja Béla, Vannius z ňepráťelí, proťi ňemu povstalími, bojoval, a prevíšení ku rímskím loďám, na Dunaji meškajícím, uťékol.Gorazd— rodem Volgár aneb Grék, od Metóda za biskupa posvaťení, zdál sa, že ve všeckom tak jako laťináci ňeučil; a preto z roztrženstva podezrení pričiňeňím Vichína preč bol odpraveníhajno— mnoztvo, zástup, krďel, hromadaholubi trískať— v tanci hore skákať, po patách sa pľéskať a podkovičkama jednú na druhú trískaťhrobla, hrob— hromada navinášaného a nahádzaného kameňá, k. p. ve vinohraďeHunni— póvodu finského neb uralského, podla gréckích letopiscov z Avarí a z Maďarí maľi z jedného národu pochádzať. Roku 376 po naroďeňú Krista z Azie do Európi vpád učiňiľi. Prejdúce jazero Meotské a Don uďeriľi na národi k pólnoci od Černého mora až po Dunaj bívajícé. Ammián Marcellín medzi iním o ňích píše: že bívaľi za Meotskím jazerom pri Ladovém mori. Že sú nad míru ďivokí. Ďeťom, jak náhľe sa naroďá, rozrezávajú zeľezom líca, abi jím bradi ňerostľi; že sú zložití, silních údov, tlstích krkov, škaredí a zhrbení, že bi s’ misľel, že sú dvonohé zvírata anebo podmostné stlpi ku podobenstvu ľudskému na hrubo okresané; že žijú korenkami planích zeľin a surovím jakéhokoľvek zvírata masom, medzi svojími sťehnami a chrbátom koňa rozparením; žádních stavaňí aňi ľen trsťeních búd ňemajú, a pod strechú bívať za ňebezpečnú vec pokládajú; že túlaví život vedú; vhoďenú ráz na krk huňu vác ňevizlékajú až keď sa na knoti roztrhá. Ňišt na náboženstvo anebo poveru ňekdi ňedbajú. Po zlaťe ňezmerňe ďichťá, a sú hňevľiví. Jornandes medzi iním píše o ňích: Že s čaroďelňic, od Filiméra gotského krála ďaľeko od ľudu svojého do púšč vihnatích, a z ňečistích duchov, po tích púščách sa túlajících, sploďené je to ďivoké pokoľeňí; že boľi malí, ohavní a slabí, ňemajíce iného podobenstva z ľuďmi, krem že hovoriľi; že tvár jejích bola nad míru škaredá, jako kus masa ňeforebného, na kterém vídať bolo tak rečeno bodki mesto očí. Že sú dobrí strelci, a žijú ňeináč než jako ďivoká zver. Takíto tehdi Hunni roku 374 opusťíce Volgu pod králem Balamírem, poddaľi si napred Akacírov, potom Alánov u Dona; s timito k sebe pripojeními r. 376 uďeriľi na Ostrogotov u Dňepru, potom na Gotov u Dňestru; obojích premohľi, a tak všecki ti zemi na pólnoci Černého mora a dolného Dunaja opanovaľi. Pozatím proťi cárihradskím císarom, že jím roční plat dávaľi, málo kedi až po Attilu bojovaľi; tím vác aľe proťi národom medzi Tatrami a Baltickím morom osaďením, a buď jích s krajov jejích vihnaľi, buďto si jích poddaních učiňiľi. Attila s poddaními sebe národí ňemeckími, slovenskími a sarmatskími roku 447 až pod Cárihrad priťáhel. R. 450 z náramním vojskom do Gallie prišel až za Orleán; odtáď zahnatí na poľách katalaunskích ve strašľivéj bitce na hlavu porazení ustúpiť mosel. R. 453 predca zase do Vlach znovu sa vipravil; aľe tento rok bol posľední jeho života a veľkéj moci hunnskéj. Sinové jeho, bojujíce medzi sebú o vládu, od súsedních národov prevíšení, a ze svími s částki pobití, s částki ďál na víchod zahnaní boľi; kďe časem i památka ména jejích zahinula.Chocil, Kočel, Kočul, Hezil (Hezilo)— sin Privini, ňekdi ňitranského králíka, oťec Vratislava (Bráclava, Bratislava). Po smrťi otca, vihnatého za Dunaj, ve všeckém panstve, od krála Ludvíka jemu daném, nastúpil. U ňeho r. 865 salcpurskí arcibiskup Adalvín Naroďeňí Krista aneb Vánoce ve Veľehraďe (Mosburku) svaťil. Mnohé pozatím božé chrámi, které Chocil, príklad otca nasľedovav, postavil, jemu posvaťil, a kňazmi zaopatril.Chocilovci— Chocila poddaníIgnác— sin Michala Kuropaláta, pričiňeňím Teodóri na hodnosť patriarchi povíšení, víchodnú cirkev za jedenáste rokov znameňiťe v pokoji ríďil: až keď Bardas brat Teodóri začal búriť, a napred císara Michala navédol, abi matku panováňá zbavil, ode dvora odstrčil, a do kláštera zavrel. Potom, abi též Ignáca, kterého Bardas vistáť ňemohel, zložil, vipoveďel a Fócia na jeho stoľicu vťiskel; čo sa stalo r. 857. Aľe za císara Bazilia Fócius r. 867. 25 žára bol zhoďení a do kláštera zavrení. 23 listopadu Ignác z veľkú slavnosťú a celého ľudu radosťú na svoju stoľicu dosaďení, držal ju až do smrťi, do r. 877. Pre tú príčinu císar sňem do Cárihradu zebral, kterí je sňem ósmí všeobecní a štvrtí cárihradskí, s privoľeňím pápeža Adriána II, kterí též skrze svojích poslov Donáta a Štefana biskupov a Marina jáhna sňemu predseďel r. 869. Staroverskí Gréci sňem tento pod císarem Baziliem držaní a od Adriána II potvrďení ňepripúščajú; aľe mesto ňeho pod ménom osmého všeobecného sňemu ňepraví sňem podstrkajú, kterí po smrťi Ignáca Fócius v Cárihraďe zebral, usilovav sa všemožňe predešlí, na kterém odsúďení a zložení bol, zrušiť a vihlaďiť.India— veľká krajna v Azii 1300 míl dlhá a 600 široká, s kteréj najnovejší ďejopisci Slávov uvádzajú, a póvod jejích bájoslová tam vihledávajú; mnohé zaisťe Slovákov slova ze starodávnú samskritskú rečú sa zrovnávajú, k. p. bahutvan, bohatí; čáraťi, čáraťi; diad, ďed; dan, dáň; ďiviťi, ďiviťi sa; gora, hora; gadaťi, hádaťi; hima, zima; kalužah, kaluža; manuž, muž; nebeh, ňebe; otrok, otrok; parah, para; sierota, sirota; žena, žena atď.Ján VIII— pápež od roku 872 — 882, za svojého pápežstva troch franckích králov za císarov korunoval, totižto roku 876 Karla II Lisého, 878 Ludvíka Blblavého, 881 Karla Tlstého. Bol pápežem 10 rokov, 1 ďeň. Dovoľil Metódovi arcibiskupovi panonskému a moravskému, keď sa z blúdov od báborského kňaztva pred pápežskú stoľicu obviňovaní náľežiťe očisťil, službi božé slovenskú rečú vikonávať. Pod ňím po smrťi Ignáca patriarchi cárihradského Fócius zase na predešlú hodnosť dosaďení Cárihradskú cirkev od Rímskéj docela odtrhel.kar— pohrebné hodi, dosaváď z najvatšéj stránki v običajiKerzona, Cherzon— kupecké mesto ve Krimsku aneb Taurii, včil Korssun, neb Kurši, nazvané; kďe i kozárská reč v behu bolaklatba— excommunicatioKlemens pápež— bol rodem Ríman, Faustína sin, učedelňík sv. Petra apoštola, kterého spomíná aj sv. Pavel v lisťe k Filipenskím. Keď svojím učeňím a sv. životem na kresťanskú víru mnohích obracal, od rímského císara Trajána vipoveďení bol za Černé more na pustaťini mesta Kerzoni; keď aľe aj tam hojních pohanov na kresťanské náboženstvo privádzal, a všecci ho pre jeho sv. život v ucťivosťi mali: predmenovaní Traján rozkázal mu kotvu na krk uvázať a do mora vhoďiť. Utopení bol roku 102, 23 listopadu; keď predešlého roku sv. Ján, najmiľejší Kristov učedelňík, život dokonal, ze všeckích apoštolov zemrev najposľedňejší v Efezi. Odtáď od Konštantína aneb Cirilla za pápeža Adriána do Rímu priňesení, kďe pred tím už ke cťi jeho kostel bol založení. Bol pápežem 9 rokov, 6 mesácov, 6 ďňí.Kobila— prekrásna hora nad Ďevínem od pólnoci a víchodu, na 200 sáh visoká, na samém vrchu rovná; táto rovňina čiňí zdlžki 150, šírki 50 krokov; tu Francúzi bonapartskí vaľi (šance) urobili. Prestranstvo medzi túto horú a medzi Moravú rékú o mnoho vatšé sa bere nežľi je včil.Kotúč— hora v Morave ňedaľeko od Radhosťa v novém ičínském panstve. Pod jéj vrchem aľe na šesť sáh ve skaľe od prírodi spósobenéj, a jakožto na dva chrámki, ze kterích do každého aľe paďesát ľuďí sa zmesťiť móže, rozďeľenéj, nachádzá sa jaskiňa. Na túto horu ňekdi každoročňe okolo Božého Vstúpeňá, tak jako na Radhosť po rovnoďennosťi ľetnéj, ľud odevšáď sa schádzával, hodoval, pil, poskakoval, a kratochvíľil.Kozári aneb Chazari— z národu víchodno-finského neb uralského pochádzaľi, aľe pod panovňíkí tureckími stáľi; a preto sa i ku Turkom pričitovaľi. Bívaľi pri mori Chváľenském okolo vítoki Volgi. V druhéj polovici VII stoľeťá povstanúce na svojích súsedov, poddaľi si částku Volgárov v dávních obidlách jejích pod Batbajem zostávajících, a rozložiľi sa po všeckích tích končinách na pólnoci Černého mora. Na začátku VIII stoľeťá vláda jejích sahala od uralskích hor až pod mesto Kiev a po réku Dňester. Bojovaľi z jednéj strani proťi Slovákom, v Rusku osaďením, z druhéj proťi Pečenegom aneb Pačinačitom, za ňimi do Európi sa ťisknúcím, i proťi Arabom, tenkrát v Médii a Arménii panujícím. S Cárihradskími naproťi vždi v dobrém práťelstve zostávaľi; tak že častím a súsedskím s kresťanmi timito obcováňím pomáli mravi a ďivoké običaje opúščať počaľi. Roku 858 žádaľi císara Michala o učitela ve víre kresťanskéj, kterí jím slavného apoštola slovenského Konštantína, potom Cirilla nazvaného, poslal. Sila jejích kľesať počala od r. 862, keď Rurík ruské mocnárstvo zakládať počal. Utlačení vždi vác tu od Rusov, tam od Pečenegov a Úzov (Kománov, u Slovákov Plavci neb Polovci nazvaních) v XI stoľeťú koňečňe z ďejopisov sa straťiľi.krehár— potápka; colymbus, mergusKrímsko— Tauria, pólostrov, na Černém a Ozovském mori v novém Rusku. Má zem úrodnú na zboží, ovocí a víno; s kopaňin žeľezo a iné kovi, sól, mramor, morskú penu na fajki atď. Včilajší obivateľi sú s částki Tatari, s částki Gréci, Arméni, Rusi, Židé, Cigáňi a iní príchodzí.Kriváň— najviššá hora na Tatrách, a král všeckích uherskích vrchovkučma— visoká čapica, pri vrchu užšáKufar— Teodór Kufara, učení mňích u Volgárov zajatí. Boriša v náboženstve kresťanském vinaučoval; potom za jeho sestru, v cárihradském dvore zajatú, ve víre kresťanskéj zveďenú, premeňení. Sestra táto sama bratra ke kresťanstvu mala a ponúkala.kuša— lúk, arcusLába— Albis, réka, začíná sa na Krkonošoch v Bidžovsku pod vrchem Veľké Kolo, teče pres Čechi do Sás, a padá pod Hamburkem do mora, keď 120 míl prebehlaLomňica— Lomňická spica; jeden z najvišších vrchov na Tatráchludskí— cudzí, alienus; 2. humanus atď.Ludvík— král Ňemcov, bojoval proťi Čechom, že štrnást pánov českích, u prítomnosťi jeho v Rezňe pokrsťeních, s Čech vihnaľi. Vpádi jeho do Čech staľi sa v rokoch 846, 849, 857 a 872, kďe toľko Svatopluk, moravskí král od poddanstva ňemeckého jich osloboďil. Tento istí Ludvík zmiloval sa nad Rastislavem, od Frankov, Báborov a Slovákov, Ňemcom poddaních, na smrť odsúďením, keď mu ľen oči vilúpiť a do kláštera až do konca života zavreť rozkázal. Umrel 876, zaňechav troch sinov Karolmana, Ludvíka a Karla.Luitprám— po smrťi Adalráma salcpurskí arcibiskup, umrel roku 858. Ve Veľehraďe (Mosburku) Privinovi ke cťi bl. P. Marie posvaťil chrám roku 850, potom aľe po dvoch nebo po troch rokoch v Salapurku nad Sálú, a mnoho iních, jako též sinovi jeho Chocilovi. Na prosbu Privini poslav remeselňíkov ze Salcpurku, murárov, malárov a tesárov pri mesťe Privinovém kostel postavil. Do Veľehradu poslal Privinovi po smrťi Dominika iních kňazov Sunarnágla z jáhnem a klericí, a po ňem Alifrída.madovec— običajní už najstarším Slovákom z madu pripravení nápojMagorka— les, Oravu od Polska ďelícíMarkomani— švábskí ňemeckí národ, boli spojenci z Rímaňí, aľe keď zmluvu s ňimi učiňenú zrušiľi: M. Aurelius proťi ňím bojoval z dosť veľkú stratú vojska. Roku 176 ve vojňe s ňimi držanéj obklíčení a hroznú žížňú trápení bol bi zahinul, kebi na modľitbu kresťanského pluku, kterí sa hromoví nazíval, ňebol visloboďení. Ňebe proťi Markomanom a jejích tovarišom bojovalo. Príval, krúpi a hromi do ňích padali, Rímanom ňišt ňeuškoďili; aľe od smadu skoro už umírajících ňebeské vodi občerstvili. Napozatím už práťeľi, už ňepráťeľi Rímanov bívaľi. Roku 271 do končin vlaskích vraziľi a Rím strachem naplňiľi.Matra— hora v hevešskéj stoľici. Tohoto ména hori až po ďňes ve víchodnéj Indii sa nachádzajú.Mažárňa— jaskiňa ve vrchu Tlstá rečeném v Turci ze strani ku blatňickému hradu. Podobňe též v Turci ve vruteckích horách je podzemná jaskiňa, která s Turca až k Rajcu do trenčanskéj stoľice veďe.Metód— rozľiční od našého Metóda, v bulli pápeža Eugenia II roku 824 jako ďevínskí (Speculi Juliensis) biskup sa menuje; které biskupstvo, jako sa zdá, s ňím prestaloMichal— od roku 842 císar; napred pod správú matki Teodóri, potom, keď táto 857 dvór opusťiť mosela, sám panoval do 867Mikuláš— první toho ména, prídavkem Veľkí, bol od 24 dubňa 858 pápež do 867, 13 listopadu. Rodem Ríman. Písal mnoho listov, medzi timi najznameňiťejšé sú 13 listopadu 866 odpoveďi na otázki Volgárov. Poslal mnoho kňazov do Volgárska, kterí však roku 870 pod nástupcem jeho Adriánem od gréckích vitlačení boli. Pod ňím dvakrát v jedném roku Tiber tak sa rozvodňil, že sa nazdávaľi Rímaňi, že svet potopú zase zahiňe; on aľe podla všeckéj možnosťi jím pomáhať ňezaňedbal. Pod ňím Fócius, pred rokem jeho pápežstva po zloženém pravoslavném patriarchovi Ignácovi na cárihradskú stoľicu dosaďení, odtrhnuťú Grékov od rímskéj cirkvi počátek dal. Bol pápež 9 rokov, 6 mesácov, 20 ďňí.Mlíč, Mléč— uťešení, krásní háj maduňickí ku západu, ve kterém Svatopluk za štiri leta, Cirillo-Metodiada za dve, Sláv za jedno sú zložené, ostatné též básňe tam spívané. Má rovné, krížné linaje, mnohé, najvác okruhlé, menšé i vatšé kolesa, neb lúki, rečené kúti; z jedného do druhého rovné a krivé chodňíki vedú; drevo dubové, jasenové, brestové, topolové; premnoho slávíkov atď.Mojmír— kňíža moravské, roku 822 ve Frankofurťe s kráľem Ludvíkem vestúpiv do zmluvi, tovariš cisárstva učiňení je; čo potom ožeľil. Král náboženstvo kresťanské nade všecko mu porúčal. Keď tehdi Mojmír dal moc víru kresťanskú rozhlasovať: prišľi do jeho krajni kňaži a učiteľi tú oznamovať. V téj práci predek mal Urolf lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, kterí od Eugenia II arcibiskupskí plášč obsáhel, a spolu list medzi iními ku ďevínskému biskupovi Metódovi, Alevínovi ňitranskému; jako též ku Tudúnovi Avarov, pozostalích a Ňemcom poddaních, vodcovi, a Mojmírovi Moravcov. Napozatím aľe že panováňí, kterím jích Bábori utláčaľi, ťažké sa zdálo biť, Mojmír roku 845 zebrav nachitro vojsko, pevnosťi a mestečka Privini ňitranského králíka, které báborskí vojáci obraňovaľi, a nad Dunajem a Váhem ľežali, vibojoval. Aľe nasľedujícého roku král Ludvík ho premohel, a ustanovil nad krajnú Rastislava jeho vnuka, kterí pre svój znameňití vťip, súcosť, pekní zrost a krásu za krála od ľudu vivolení bol.Moldava— réka, Čechom Vltava, začíná sa v Prachensku v Šúmave, beží pres Prahu. Odtáď sa žeňe k Melňíku, kďežto keď svoju krivú, aľe 60 míl dlhú, cestu pres Prachensko, Buďejovicko, Berúnsko, potom medzi Kurímskem a Rakovňíckem skončila, do Lábi padá. Čiňí veľké povodňe.Moloch— modla z meďi zlétá; v postave krála, kteréj Židé zaživa ďeťi svoje obetovaľi; keď jéj, v nútri dutéj a od ohňa, pod ňú založeného, rozpáľenéj do rozťáhnutích ruk chlapcov podávali, kterích v rozpáľeních loktoch až do smrťi páľila; kňaži zatím najsilňejším hlasem spívaľi, trúbiľi a bubnovaľi, abi ubohí roďiči plač a kvíľení svojích ďeťí ňepočuľi, které tak obetované a mučené boli. Pre to bubnováňí Doľina Hennon aj Tofet sa volala; nebo tofet znamená buben.Morava réka— na pomedzú kladském a moravském sa začíná, k Holomúcu, Kromerížu a Hraďišču beží, a pod Ďevínem do Dunaja padánosák— kóň k noseňúobrad— rád pri božích službách, ceremonie, liturgiaokoľica— okolíokres sveta— okršľek, orbisokruti koľes lámať— koľesa lámať, už rukama dolu a nohama hore, už zase nohama dolu a rukama hore po zemi sa kotúlať, čo v chitrém krúťeňú oku sa zdá, jako bi koľeso bežalo. Také koľesa lámával ňekdi pred Franciškem, Marie Terézie manželem, keď na polovku, veľkí jéj milovňík, do Šaščína choďíval, istí Bóran ménom Kracina. Tento, jakožto jeden z honcov, pri koňoch jeho s pravéj strani tak jako tito buď tichšej buď chitrejšej bežaľi, sa točil; a vždi i v najríchlejšém behu jím stačil. Císara a s ňím sa vezúcích, a obratnosťi jeho sa ďivících, rozveseloval. Za čo dobre obdarovaní bíval.parkan— ohrada z desek anebo brvenparuť— brko, pero na krídlách, pennapiskáč— žbán s piskem, ináč i točák, že sa do takého najvácej ze suda víno točíváplápol— plameňpocta— cultusPoláci— obráťiľi sa na kresťanskú víru pod Mečislavem, kterí pojav si českú kňažnu Dobravku za manželku okolo roku 965 bol pokrsťeníposvácanci— posvácaní kňažiprestol— trónpresúšať— tu toľko jako motať sa, choďiť, ináč visúšaťpripľichťiť sa— pridať, pripojiť, primíšať saPrivina— slovenské kňíža ňitranské, kďe kostel sv. Emeráma vistavil, pod salcpurského arcibiskupa patrící. Od Mojmíra zahnatí prišel za Dunaj ku Radbodovi dunajskích končin ochrancovi; kterí hňeď ho královi Ludvíkovi predstavil. Z rozkazu jeho ve víre kresťanskéj viučení pokrsťení je v kostele sv. Marťina v Treizme (Trasmauer), podla ňekterích už predtím pokrsťení. Napozatím Radbodovi zverení ňekterí čas s ňím bol. Ňezadlho potom aj ze sinem Chocilem ku Volgárom do krajni vodca Ratimíra prešol. V ten čas král Ludvík poslal Radboda z veľkím vojskom, abi Ratimíra vihnal; kterí ňedoverovav sebe, že bi sa obráňiť mohel: dal sa na úťek ze svími s porážki ušlími. Predmenovaní Privina ze svojími postál a prešol za réku Sávu; kďe od Salachona prijati z Radbodem sa zmeril a pokonal. Pri istéj aľe príľežitosťi na prosbu svojích verních predmenovaní král dal Privinovi ňejakú dolnéj Panónie částku na leno (feudum) pri potoku Sála rečeném, od kteréj saladská stoľica méno a Balaton (Blaton) póvod má; kďe sa osaďil, a pevnosť v háji a jazeri potoka Sáľi počal stavať Slovákom Veľehrad, Ňemcom Mosburk, rečenú, kďe včil Salavár stojí. Ľud ze všeckého okolá zhromážďoval, až veľmi sa zmohel v zemi téj; kterému ňekdi Adalrám arcibiskup za Dunajem v jeho vlastnosťi na mísťe rečeném Ňitra kostel posvaťil. Keď aľe predmenovanú pevnosť dohotovil: podvihel chrám, kterí arcibiskup Luitprám ke cťi bl. Panni Marie Rodički božéj roku 850 posvaťil. Tu Privina kňaza svojého Dominika pod moc Luitprámovi oďevzdal, kterí mu dal slobodu ve svojém arcibiskupstve omšu slúžiť, poručiv mu kostel a ľud ku opatrováňú v duchovních vecách. Pozatím aľe po dvoch nebo po troch rokoch vistavil v Salapurku (Salapiugin) Privina chrám od Luitpráma posvaťení, pod moc salcpurskím oďevzdaní. Potom na prosbu Privini arcibiskup Luitprám poslal ze Salcpurku murárov, malárov, tesárov, kterí podla mesta Privinového kostel nákladem Luitpráma vistaviľi. Privina též veľmi mnohé chrámi božé podvihnul, kďe sa mu lúbilo a kďe jeho ľud chcel, které od arcibiskupov salcpurskích posvaťené boľi. Prišlo tehdi na známosť královi Ludvíkovi, že Privina tak mnoho dobrého ve svatích vecách a službách božích učiňil. On na prosbu svojích verních dal mu to všecko za vlastné, čo predtím ľen jako leno mal. Po smrťi kňaza Dominika Luitprám Sunarnágla ku Privinovi poslal z jáhňem a klericí, po ňem Alifrída. Adalvín nasledovňík jeho arcikňaza tam naríďil poručiv mu klúče kostela a starosť celého ľudu. Po jeho smrťi ustanovil Richbalda arcikňaza; kterí za dlhí čas tam zostával, povinnosť svoju, jako mal od arcibiskupa uloženo, vikonávající, až keď istí Grék Metód vnove naľezeními slovenskími písmenami laťinskú reč pri božích službách, že sám slovenskú jích vikonával, u Slovákov, ňe u Ňemcov, kterí sa tam též místami nachádzaľi, ku zapovrhnuťú privédol. Naposľedi Privina okolo roku 861 od Moravcov bol zabití.próvod— processiaPrút— réka, začíná sa na Tatrách, ťeče pres Galíciu a Moldavu, i s Čeremošem spojení do Dunaja padáRadhost, Radošť— najviššá hora v Morave na slézkích a uherskích hraňicách, na kraj Tatrí sahá, na 660 sáh visokárafael— lék neb lekár božíRastislav— kňíža Slovákov neb Moravcov. Vnuk stríca svojého Mojmíra panovňíka moravského podla Pešini sin Ľudovíta, bratra Mojmírového vodca medzi Drávú a Sávú. Po smrťi Mojmíra pre svoju znameňitosť za krála moravského od ľudu zvoľení od krála Ludvíka krajňe predstavení roku 846, už pred príchodem Konštantína a Metóda pokrsťení bol. Roku 855 pre slobodu Slovákov proťi královi Ludvíkovi statečňe bojovav pobil ho a zahnal. Napozatím též jako Timon svedčí, mnohé bitki ščasťňe zvédol. Norik (Noricum obsahovalo v sebe Rakúsi, Štírsko, Koritani, Tiroľi, Bábori a částku Frankovska s Panóniú) popľeňil; aňi ve vojňe prevíšení biť ňemohel, dokáď Svatopluk od ňeho ňeodstúpil. Roku 861 spojil sa s Karolmanem naproťi otcovi postavším; aľe skoro ho opusťil. Roku 862 — 863, že kresťanskú víru po celéj krajňe rozešíriť chcel, a pri tom ňedoveroval, je-ľi to pravé kresťanstvo, čo jím ňemeckí kňaži ohlasujú, poslal ku víchodnému císarovi Michalovi poslov s prosbú, abi oďeslal učitelov, kterí bi Slovákov ve kresťanském náboženstve ľepšej vinaučovaľi, Písmo sv. jím prekládaľi a cestu spaseňá ukázaľi. Ruskí letopisec Nestor (naroďil sa 1056, umrel okolo 1116) o téj veci takto píše: „Kniaz ich Rostislav i Sviatopolk i Kocel poslaša ko carju Michailu, glagoljušče: Zemlja naša kreščena i njesť u nas učitelja iže bi nakazal nas i poučil nas, i protolkoval svjatija knigi: nerazumjejem bo ni grečeskomu jaziku ni latinskomu. Da pošlite k nam učitelja iže mogut ni skazati knižnaja slovesa i razumi ich.“ Roku 864 král Ludvík Ňemec v mesáci srpňi z veľkím vojskom išol za Dunaj, a v Ďevíňe Rastislava oblahnul. Rastislav potrebú donúťení prislúbil poplatek a dal zástavencov. Roku 869 Karolman proťi Rastislavovi bojoval a prevíšil ho. Král Ludvík, v mesáci srpňi sám do ňemoci upadev, poslal najmladšého sina Karla z vojskom s Frankov a Švábov záľežícím naproťi Rastislavovi, kterí do Ďevína (in illam ineffabilem Rastici munitionem et omnibus antiquis dissimilem) prišel, a všecki pevnosťi kraju teho vipáľil. Karolman, kterému Bábori jako pomocné vojsko pridaní boľi, krajnu Svatopluka Rastislavového vnuka ohňem a mečem hubil. Roku 870 Svatopluk na vlastní úžitek prehľédající ze svojú krajnú Karolmanovi sa poddal. Rastislav preto náramňe rozhňevaní vnuka na hodách zamordovať kázal. Svatopluk úkladom a smrťi ušel. Rastislav z vojskom sa po ňem ženúcí sám chiťení bol, a Karolmanovi oďevzdaní, kterí ho z vojácí do Bábor oďeslal; kďe až do príchodu krála do vazeňá bol vsaďení. Karolman aľe bez všeckého odporu do jeho královstva prišel, mesta a hradi do moci zaujal, a skrze svojích usporádav krajnu pokladem královskím obohaťení sa navráťil. Král Ludvík prišel do Bábor, Rastislava ťažkú reťazú zvázaného v Rezňe (Régenšpurku) pred seba privésť kázal; a súdem Frankov, Báborov a Slovákov, kterí jemu poddaní z rozľičních krajin dari priňésľi, na smrť odsúďenému ľen oči vilúpiť kázal, a do kláštera zavreť, kďe i zemrel.Rastislavovci— Rastislava poddaníražní— príťažkí, silníRezno, Régenšpurk, Ratisbona, Reginoburgum— známé mesto v Báboroch nad Dunajemrizáňí, rížáňí— rehotáňí koňovrozmer— náspev, nóta pesňičkirozpak— pochibnosťRunhár— passovskí biskup, pred Alevínem ňitranskím biskupem pracoval na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víruRusi— obráťiľi sa na kresťanstvo za Vladimíra Veľkého, kterí pojav za manželku Annu cárevnu kňažnu cárihradskú 980 pokrsťení náboženstvo kresťanské do Ruska uvédol, umrel 1015. Kďežto 957 kňažna Olga v Cárihraďe krst prijala dostavši méno Heľena, umrela 969.Salcpurk— Juvavia, salcpurskí Juvaviensis, znameňité mesto nad rékú Salcú, včil už k Rakúsom pripojenéSamo, Sám— asnaď Samoslav ze Serbska (Sorbska), které sa včil Mišňa neb Mišeň nazívá, a tenkrát Frankom prináľežalo, pochádzal: preto asnaď ňekterí ňemeckí ďejopisci za Franka ho pokládajú; ačkoľvek iní s tíchto zjevňe za Sláva, jako skutečňe bol, ho držá. Roku 623 u Čechov napred za vodca zvoľení, potom bol aj králem u Slávov. Čechov od poddanstva Avarov osloboďil, a tíchto preč zahnal. Slávov lužickích a moravskích k sebe pripojil. Keď Dagobert král Frankov Sichária posla k ňemu vipravil o navráťeňí vecí, které frankovskím kupcom Slávi odňaľi, a keď Slávov král tento predňésol, že vďačné mu buďe ze Francí práťelstvo: posel odpovedal: že to ňemóže biť, abi služebňíci boží ze psí zmluvú a práťelstvom sa spojiľi. Pridal na to král: poňeváč vi sa za služebňíkov božích vidáváťe a držíťe, a nás psov nazíváťe, ňeňí ďivno, že sa nám často dopúščá, abi sme vipomstviľi to, čo vi ňešľechetní služebňíci proťi božéj vóľi pácháťe. Po tích slovách s posmechem odpravil posla od seba. S toho povstali vojni. Sámo Frankov ve mnohích bitkách obzlášťe aľe u Fogastiburku pri českích hraňicách roku 624 potrel; a do roku 637 údatňe sa bráňil.saň, saňa— drak, šarkan, hydraSarkel— hrad a pevnosť, kterú Petrónas na žádosť Kozárov od císara Teofila poslaní vistavil. Najskór včilajší Belgorod nad Doncem v kurskéj gubernii tam stojí. Méno Sarkel podla víkladu Bizantincov aneb Cárihradčanov λευκον οικημα, bílé bidlo, obidlo, ασπρον οσπιτιον, bílé stáňí viznamenávajícé s tureckéj reči dá sa viložiť.šarlát— škarlát, červec, purpura, coccumSáva— réka ňekdi Sláva. Serbi a obivaťeli Sávi tak jako Belohorci l viňechávajú k. p. čovek, biu, Radosav, Radosuav. Dostala méno od Slávov, sláva, suava, Sáva.ščáp— oščep, kopiaSinec— hora v Malém HonťeSitno— hora v honťanskéj stoľici pri Ščávňici. Všeľičo sa o ňéj viprává.Slavimír— kňaz a príbuzní Svatopluka, kterého Slováci nazdávajíce sa, že Svatopluk do vazeňá daní zahinul, za vodca si ustanovili. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi, privoľil; naproťi Ňemcom bojoval, a z oblahnutích mest vihnať sa jích usiloval.Slavskí, Slávi— obecné méno všeckích národov slavskích k. p. Rusov, Polákov, Čechov, Serbov, Vindov, Chorvátov atď. a naších Slovákovsobol— ňekdi bol rozešíreňejší až do saméj Európi, kďe sa už ňenachádzá; ano i v prednéj Sibérii z veľkéj stránki ho ňeňíSolimské mesto— JeruzalémSolún, Šelun— hlavné mesto v Macedónii, kďe i slovenská reč za časov sv. Cirilla a Metóda, v ňom naroďeních, bola v behuSvatopluk— veľmi vťipní, múdrí a chitrí muž, zakladatel slovenského anebo, jako tenkrát sa volalo, veľkého moravského královstva, vnuk Rastislava. Napred sa na vlastní úžitek prehlédav Karolmanovi, keď mu jeho krajnu, kterú držal, ohňem a mečem hubil, poddal. Rastislav prudko rozhňevaní vnukovi svojému Svatoplukovi tajné úkladi nastrojil, a na hosťiňe, keď sa o ňičom zlém ňenazdával, zabiť ho rozkázal; aľe od ňebezpečenstva a smrťi je osloboďení: nebo než ti, kterí ho zamordovať maľi, do domu vešľi: vstal od hodov po daném sebe od kohosi téj veci povedomého znameňú, a jako bi ze sokolami ihru védol, nachistaním osídlám ušel. Rastislav spatriv, že sa mu jeho rada ňepodarila, z vojskom sa po ňem hnal; aľe sám roku 870 bol chiťení a do Bábor poslaní. Svatopluk 871 ze spreňeverilosťi u Karolmana obviňovaní do vazeňá je vsaďení. Slováci nazdávajíce sa, že panovňík jejích zahinul, Slavimíra kňaza a príbuzného tehož panovňíka za vodca si ustanoviľi. On prisiľení, nebo sa mu smrťú hroziľi jestľi vodcem ňezostaňe, privoľil, a proťi Ňemcom bojovať sa usiloval. Medzitím Svatopluk, keď žádní vinnu, která mu predsťíraná bola, preukázať ňemohel, od Karolmana je prepusťení a darmi královskími pocťení. Z báborskím vojskom, od Karolmana sebe daním, kterím Slavimíra mal prevíšiť, prišel do Moravi. Tu jak ostatné vojsko do tábora sa položilo, vibral sa na Ďevín, kďe za panovňíka prijatí, ze slovenskím vojskom, abi sa pre potupu, od Karolmana sebe učiňenú, spomstvil, proťi Ňemcom bojoval, mnohích zajal, ostatních všeckích, mimo tích, kterí pred pótkú s tábora ušľi, pobil; jeďiní Radbod napoľi mrtví z bojišča ke Karolmanovi sa navráťil; a tak sa sám upevňil za panovňíka slovenského. Tu všecka radosť Báborov s predešlích víťaztví obráťila sa na žalosť a na plač. Toto keď usľišal Karolman o zahinuťú svojého vojska náramňe ulaknutí a potrebú donúťení všeckích zástavencov, kterí v krajňe jeho boľi, kázal pozbírať a Svatoplukovi navráťiť. Roku 872 poslaní boľi proťi moravskím Slovákom Turingi a Sási, kterí najmnožších v boji straťíce na špatní úťek sa daľi, tak že ňekterích z najpredňejších uťekajících ženi bili, a s koňov na zem kijákami pozrážali. Zase poslaní boľi Franci Karolmanovi na pomoc proťi predmenovaním Slovákom; aľe aj tito, ačkoľvek silno bojovaľi, veľmi mnohích ze svojích straťíce zahnatí sú. Keď Karolman v Morave mordami a ohňem všecko hubil, Svatopluk tajňe poslal vojsko; a Báborov, kterí k obraňe korábov na brehu Dunaja zaňechaní boľi, pobil, ve voďe potopil a ostatních zajal; ľen Embrík rezňanskí biskup z veľmi malú hrsťkú odtáď ušel. Roku 873 Svatopluk istého Ňemca Bertráma, kterí predešlého roku od Slovákov chiťení bol, prepusťil, a ke královi Ludvíkovi oďeslal; kterí poselstvo sebe naložené u ňeho vikonal, jako predtím prísahú zavázaní učiňiť prislúbil. Tehož roku oznámeno je královi Ludvíkovi, jestľiže čím najskór sinovi svojému Karolmanovi proťi Slovákom na pomoc ňeprispeje, že ho vác ňeuviďí. On skrze svojích poslov Slovákov, pod rozľičními kňižatí postaveních, na jakí ľen mohel spósob pomeril a uspokojil. A tak sa tito od poddanstva osloboďiľi. Roku 874 král Ludvík ve Forchheimu s Karolmanem a Ludvíkem sinami reč mal; a tam poslov Svatopluka pokoj žádajících a vernosť slubujících prijal. Tehoto poselstva hlava bol kňaz Ján z Benátek, kterí aj, abi mu král bez všeckéj pochibnosťi veril, čokoľvek slovami prednášal, prísahú potvrdzoval toťižto: abi Svatopluk královi verní zostal a poplatek od ňeho ustanovení každoročňe odvádzal; jestľiže sa mu ľen v pokoji žiť dopusťí. Aľe jestľiže Ludvík predešlého roku na jakí ľen mohel spósob kňížata Slovákov uspokojil, kto tomu uverí, že Svatopluk včil sám od seba dobrovolňe poplatek dávať sa zavázal? Ňišt iného teda ňeňí tam dohovoreno: nežľi abi Svatopluk Ludvíka a sinov jeho tovariš bol proťi ňepráťelom, čo dosť paterňe žaloba báborskích biskupov v lisťe ku pápežovi Jánovi IX roku 900 daném dosvedčuje, že Svatopluk aňi poslušnosť ňepreukazoval, aňi poplatek Frankom ňedával. Tehoto roku od hladu a moru po všeckéj francúzskéj a ňemeckéj zemi skoro treťá částka ľudu zahinula. Roku 876 zemrel Ludvík. Sinové jeho Karolman, Ludvík a Karol Tlstí poďeľiľi sa s krajnami. Karolmanovi ušli sa Bábori, Panónia a Koritani, jako též krajni Slovákov českích a moravskích. Slova tito Slovákov českích a moravskích najskór od ňejakého pozdňejšého ňedouka pridané sú: nebo Helmold píše, že po smrťi Ludvíka Česi, Serbi (Sorbi) Lužičaňi a Slováci, kterích on pod plat uvédol, tenkrát ode všeckého poddanstva sa osloboďiľi. Roku 880 Svatopluk bol krstním otcem Arnulfovému sinovi, a ze svojého ména dal mu méno Svatopluk. Tehož roku 880 v mesáci červeňi pápež Ján VIII Svatoplukovi píše: že z reči Metóda sv. moravskéj cirkvi arcibiskupa, kterí spolu ze Zemižížňem do Rímu prišel, poznal Svatopluka a celého ľudu k apoštolskéj stoľici uprímnosť a pravú oddanosť, že zaňechav tehoto sveta iné kňížata (toťižto Ňemcov) blahoslavené kňíža apoštolské sv. Petra, a námestňíka jeho za ochranca a patróna si vivolil. Že sa pítal Metóda pred bratrí biskupí, zdáľiž zňešeňí pravéj víri tak spívá, jako sv. rímská cirkev drží; a on viznal, že všecko tak drží a spívá jako sv. rímská cirkev učí, a od sv. otcov podano je, za pravoverca ho uznav zase ku ríďeňú zverenéj sebe cirkvi naspátki oďeslal, a vísadu arcibiskupstva na večnosť jemu potvrďil. Že Vichína poslaného k sebe kňaza za ňitranského biskupa posvaťil; a prikázal mu, abi ve všeckom svojému arcibiskupovi poslušní bol; abi též s povoľeňím teho arcibiskupa súcého kňaza anebo jáhna poslal, kterého bi za biskupa tam, kďe bi on a jeho stoľica potrebná bola, posvaťil; abi s timato dvoma biskupí predmenovaní arcibiskup iních biskupov posvácať, a na místa súcé dosádzať mohel. Všeckích kňazov a jáhnov, buďto Slováci buďto kterého koľvek iného národu sú, do moci arcibiskupa oďevzdává, a poslušnosť jemu preukazovať porúčá, ináč abi zavrhnutí boľi podla ustanovenéj správi, kterú jemu dal. Písmo slovenské, od Konštantína Mudrca vinaľezené, chválí; omšu a iné službi božé slovenskú rečú vikonávať dovoluje a prikazuje; predca však porúčá, abi ve všeckích chrámoch jeho krajni evanďelia napred laťinski sa prečítala a potom slovenski. Jestľiže bi sa aľe Svatoplukovi a jeho sudcom lúbilo, poňeváč sa v jeho královstve aj kňaži laťinskí obrad užívající nachádzaľi, omšu radšej laťinskú počúvať, prikazuje, abi sa mu slavnosťi omše v laťinském jaziku vikonávali. Roku 882 posľi Svatopluka prišľi do Vormsu (Vormatia) ke královi Ludovíkovi pre obnoveňí práťelstva a ňekterích vecí usporádáňí. 883 Svatopluk pre isté príčini zostal ňepráťel Arnulfovi. Toťižto král Ludvík zem okolo réki Rábi dal dvom bratrom Vilhelmovi a Engiškalkovi ochrancom báborskích končin proti Moravcom. Tito ju do smrťi obraňovaľi. Keď aľe zemreľi, Ludvík oďevzdal ju Arbónovi. Sinové Vilhelma a Engiškalka ťažko to ňesúce napomínaľi ho, abi z jejích vlastnosťi vistúpil, ináč že násilnú rukú proťi ňemu povstanú. Arbo prestrašení ke Svatoplukovi sa pripojil, a zmluvu s ňím učiňiv do zástavi dal sina. Ďeďiči Vilhelmovi a Engiškalkovi ku báborskím veľmožom sa uťíkaľi a od ňích pomoc toľkú obsáhľi, že Arbóna premohľi, z držáňá zhoďiľi, a proťi ňemu sa bráňiľi zakáď Karolman a Ludvík kráľi živi boľi; ten 876, tento 880 zemrel. Najmladší brat jejích Karol panováňí nastúpiv Arbóna do predešlého držáňá navráťil. Svatopluk pováživ koľko zlého od predkov tíchto chlapcov ze svím národem, keď až ku ňím končini báborské rozešíriľi, trpel; krém toho spomenuv na práťelstvo, zmluvu a prísahu, kterú z Arbónem učiňil; spomstviť sa nad ňimi ustanovil. Z vojskom uďeril na Báborov; Verinchára prostredného ze troch Engiškalkovích sinov a Vezila z najpredňejších jím príbuzného chiťil a utrápil. Všecku jejích vlastnosť ohňem pohubil. Pozostalí dva sinové ňetrúfajíce si, že bi od Karla čo dobrého obsáhnuť mohľi pre previňeňí, kterého sa naproťi Arbónovi dopusťiľi, odstúpiľi, a odevzdaľi sa pod moc Arnulfovi Karolmanovému sinovi, kterí tenkrát Panóniu držal. O čom zdoveďev sa Svatopluk, práťelstvo Arnulfovi vipovedal, predsťírav mu, že jeho ňepráťelov zastává; a jestľi jích hňeď od seba ňeodstráňí, že isťe proťi ňemu vojnu poveďe. Žádal krem toho, abi uprímňe a s prísahú viznal, že Bábori Volgárov ku boju ňepodbúriľi: nebo tito predešlého roku krajnu Svatopluka popľeňiľi a pohubiľi. Keď on odkázal, že žádnú s tíchto dvoch vecí ňikdá ňeučiňí: Svatopluk pristrájal vojnu; zebrav veľké svojích Slovákov a tovarišov zástupi prešol Dunaj. Panóniu kďe Ňemci bívali z najvatšéj stránki náramňe ohňem a mečem pohubil; a keď sa mu potom lúbilo bez všeckého ublížeňá svojého vojska domov sa navráťil. Nasľedujícého roku 884 zase s tak veľkím vojskom, že od víchodu slnka až do večera, jak na jednom mísťe spatrené bolo, prechádzalo, do Panónie vrazil, a za 12 ďňí krajnu Arnulfovu hubil a pustaťil, až jako sám chcel, ščastňe sa vráťil. Pozatím též poslal částku svojého vojska na Dunaj; čo keď usľišaľi sinové Vilhelma a Engiškalka Megingor a Papo, vezmúce ze sebú ňekterích Panoncov proťi ňemu prišľi, aľe uťekať moseľi. Megingor a Papo v réce Rábe sa utopiľi, a najmnožší zajatí boľi; Panónia nad Rábú ku víchodu všecka potrená je. Tehož roku Svatopluk prišel naproťi císarovi Karlovi Tlstému až po réku Tuľinu; kďe vernosť s prísahú mu prislúbil, že zakáď Karol buďe žiť, ňikdá do krajni jeho jako ňepráťel z vojskom ňepríjďe. Pri kteréj príľežitosťi Karol Svatoplukovi popusťil Panóniu. 885 učiňil pokoj z Arnulfem, kterí všeckého práva na Panóniu sa odreknul. 887 Arnulf z veľkím vojskom Báborov a Slovákov do Tribur prišel a císarovi sa naproťi postavil. Medzi timito Slováci aj Svatoplukove zastúpi boľi. 890 Arnulf, kterí 887 zostal králem ňemeckím, Svatoplukovi pusťil Čechi. 891 poslal vislancov do Moravi pokoj obnoviť; aľe ten 892 zrušení bol. Tehož roku 892 Arnulf rozhňevaní na Svatopluka, že keď z Ulmi, kďe Vánoce odbavoval, ku víchodu do svojích krajin sa pobíral, naproťi ňeprišel; v Hengisfelďe z Vratislavem (Bráclavem) sínem Chocila medzi Drávú a Sávú panujícím radu držal, jako bi mohel do Moravi vpadnuť. Uzavreno je, abi s trojnásobním vojskom do krajni téj uďeril. Král vzav ze sebú Frankov, Báborov a Švábov v mesáci červenci do Moravi prišel: tam za štiri tídňe s toľkím mnoztvom z Uhrí též neb snáď Volgárí, kterí tam s vojskom prišli od ňeho povolaní, že sám Svatopluka prevíšiť si ňetrúfal, páľil ju a hubil. Timon dokládá, že, jako sa zdá, Svatopluk nastávajícého ňeščasťá ňepovedomí a bezpeční žádného tenkrát vojska ňezebral a napohotove ňemal. Po strašľivém spustaťeňú Svatopluk žádal pokoj a dal svojého sina za zástavenca. Arnulf poslov ku Volgárom a královi jejích Ludomírovi z darmi pre obnoveňí predešlého pokoja v mesáci žári oďeslal, a abi Moravcom sól tam kupovať ňedopúščaľi, žádal. Posľi aľe keď pre úkladi Svatopluka po zemi ísť ňemohľi, s krajni Vratislava po réce Odogra až po Kulpu, potom po Sáve na loďi do Volgárska sa dodaľi. Tam od krála ucťivo prijatí po téj cesťe, po kteréj prišľi, z darmi v mesáci kvetňi sa navráťiľi. 893 Arnulf zase priťáhel z vojskom do krajni Svatopluka, najvatšú částku jéj zlúpil a vihubil. Pre položené úkladi veľmi ťažko do Bábor sa navráťil. 894 v jaseň medzi Slovácí a Báborí učiňení je pokoj. Teho roku 894 Svatopluk (vir inter suos prudentissimus et ingenio calidissimus — fortis terribilisque populis finitimis — magnificus Imperator) ňe v boji, aňi ňe jako pústevňík, jak ňekterím bez všeckého dóvodu sa viďelo, umrel. Pred smrťú trom sinom krajnu svoju poďeľil: najstaršého Veľkého panovňíka ustanovil, ostatních dvoch jeho moci poddal. O čom Konštantín Šarlátoroďenec (Porphyrogenita) takto píše: Kňíža moravské Sfendoplok (Svatopluk) silní a strašľiví ľudom okoľičním bol. Sinov mal troch; a ze sveta sa odbírající krajnu svoju na tri strani rozďeľil, a jednému každému sinovi svoju časť oďevzdal. Najstaršého Veľkého panovňíka učiňiv, ostatních pod jeho mocú ustanoviv napomínal jích, abi sa medzi sebú ňerozpojovaľi tímto príkladem: Priňesené tri pruti zvázav prvoroďenému oďevzdal, abi jích zlomil; čo on keď urobiť ňemohel, druhému jích do ruki dal, a potom treťému. Nazatím rozvázané po jedném každému dal, a vzané rozkázal zlomiť, a to bez všeckéj násilnosťi lahko hňeď učiňiľi, čo keď sa stalo, vzav príklad s téj príľežitosťi takto jích napomínav rékol: Jestľi ve svornosťi a lásce spojení zostaňeťe, ňikdá vás ňepráťeľi vaši ňeprevíšá, aňi zajatích ňeodvedú; jestľiže aľe skrze svár a píchu panováňí na tri strani rozďelíťe najstaršému bratrovi poslušnosť odeprúce; i od vás samích zhubení i od súsedních ňepráťelov docela vihlaďení buďeťe. Aľe tito múdrú radu otca ňezachovávající svojú ňesvornosťú, rozbrojami a domácími vojnami na celú krajnu koňečnú záhubu uvédľi; čo sa stalo až po smrťi Arnulfa, kterí roku 899 umrel na všivavú ňemoc. Královstvo Svatopluka rozpresťíralo sa po Tisu, Sávu, Drávu, pres Čechi po Lábu, k Vendom až po Mišňu. Kraloval 24 rokov. Roku 897 k Arnulfovi do Ottingi, kďe Vánoce odbavoval, prišľi posľi Moravcov o zachováňí pokoja, abi uťekajících k ňím vihnancov jejích ňeprijímaľi. Prišľi k ňemu též do Rezná posľi Čechov z darmi, a pomoc proťi svojím ňepráťelom Moravcom žádaľi, kterí s ňimi často veľmi tvrdo nakládaľi. Roku 898 veľkí rozbroj povstal medzi bratrí Mojmírem a Svatoplukem, tak že kebi jeden druhého bol mohel chiťiť, ten smrťi nebol bi ušel. Zdovedav sa to císar, rozkázal svojím, abi téj stránce, která bi k ňemu útočiščo vzala, k osloboďeňú na pomoc prispeľi. Oňi mečem a ohňem, jako mohľi, ňepráťelov svojích pohubiľi. Tehoto aľe rozbroju a zrušeňá pokoja póvod bol Arbo a sin jeho Izanrík: preto na čas úradu svojého zbavení je. Bábori zase v zime na Moravcov uďeriľi; krajnú jejích popľeňiľi a z hojnú korisťú domov sa navráťiľi. 899 Bábori znovu do Moravi prišľi, čo kďe mohľi virabovaľi, Svatopluka chlapca, Svatoplukového sina a jeho ľud z vazeňá mesta, kďe zavretí boľi, vidreľi; mesto zapáľili, a do končin vlasťi svéj pre milosrdenstvo ze sebú odvédľi. Tehoto roku v Rezňe umrel Arnulf, a Uhri vraziľi do Vlach. Roku 900 báborskí biskupi žalujú sa v lisťe pápežovi Jánovi IX: že v méňe jeho posľi Ján arcibiskup, Benedikt a Dániel biskupi prišľi do Moravi; a tam jedného arcibiskupa a troch biskupov jemu podzríďeních posváťiľi a ustanoviľi. Vichvalujú sa, že predkové Ludvíka císara a krála s kresťanov, Mojmírovi aľe Slováci s pohanov pošľi. Sťažujú sa ďál, že Slováci ňemalé mnoztvo Uhrov ku sebe vzaľi a s ňimi na ňích prišľi. Koňečňe s čoho od Slovákov obviňovaní boľi, to všecko tajá a zapírajú; a tak sa očisťiť hleďá. 901 posľi Moravcov pokoj žádající do Rezna prišľi; kterí potvrďení bol. Odtáď Richár biskup a Udalrík oďeslaní sú do Moravi, abi vodca a predních jeho ku zachováňú teho prísahú zavázaľi. Na rok 902 Herman Skrčení (Contractus) píše: „Uhri od Moravcov sú pobití“, anebo jako iné vidáňí má: „Uhri na Moravcov uďeriľi, a v boji prevíšení na úťek sa daľi.“ Koňečňe ména ňesvorních Svatopluka sinov boľi: Mojmír, Svatopluk a Svatoboj.Svetoborci— ďivoké, ňemravné a lúpežné národi, které ľud zabíjaľi, chitaľi, predávaľi, mesta, krajni lúpiľi, páľiľi, v pustaťini uvádzaľi, a z lúpeže živi boľiTatranskí Slováci— naši v Tatrách a pod Tatrami bívající SlováciTatri— od Prešporku a Ďevína až po Sedmohradsko sa ťáhnúcé podla najnovejších spisatelov sú kolíska slavskích národovTauria— viď Krímskoterč— koľečko, do kterého sa strílá, 2. paveza, ščítTergla— najviššá hora v Krajnsku aľe na 12000 črevicov visokátofet— viď Moloch a gehennaTrácko— ňekdi veľká krajna, veľmi bojovní národ majícá. Včil Rumili, kďe je Cárihrad po turecki Stambul rečení.trizna— obeta pri pochováváňú mrtvích k uspokojeňú bohov ťemních konávanáTuiško— boh pohanskích Ňemcov naroďení ze zemitúžba— žádosť, 2. sťažováňí, naríkáňíucta— pocta, cultusuhľi ňebeské— poliúkaz— znameňí, ostentum, visum, apparitioúm— rozum, miseľ, pamaťUmka— MusaUrolf— lorchskí (Laureacensis) arcibiskup, pod Mojmírem na obráťeňú Slovákov na kresťanskú víru pracovalÚstavi cirkvi— Jus canonicumVáh— známí Slovákom potokválka— vojna od válať, indicki valavatra— hromada rozloženého ohňaveda— umeňíVelehrad— bívalé staré mesto v Morave podla podáňá slovensko-moravskích králov bidlo. Z jeho zrúcaňin král českí Ottokar II dal Uherské Hraďišče, pevnosť proťi Uhrom, vistaviť.veščba— predpovedáňí, prorokováňí, augurlum, vaticiniumveščec— augur, vatesVichín— ňitranskí biskup od pápeža Jána VIII v Ríme roku 880 posvaťení, rodem Ňemec a to Šváb. Mnohé proťivenstva predstavenému svojému arcibiskupovi Metódovi čiňil, tak že sa i pápežovi na ňeho sťažoval, kterí mu odpísal, že jeho spúru potrestať ňezaňedbá. Slovenskí obrad u Slovákov od Cirilla a Metóda uveďení s pomocú báborskích biskupov viťískal, a laťinskí uvádzal. Chcel s pomocú Svatopluka arcibiskupskú stoľicu (metropolu) v Morave ustanoviť; aľe sa mu ňepodarilo. Potom od Arnulfa kancellárem a passovskím biskupem 897 učiňení bol. Po smrťi Arnulfa Teotmár salcpurskí arcibiskup a iní báborskí biskupi z biskupstva ho zhoďiľi, preto že bol Šváb.Volgári, Bolgári, Bulgari— Maľi biť príbuzní z Hunní a z jedného kmenu. Bívali medzi Donem a Volgú ve veľkém Volgársku, kďe sa ešče v Kazansku nachádzajú zrúcaňini mesta Bolgár ňedaľeko vítoku Kami do Volgi, znameňitého ňekdi kupectvom. Prvňíkrát pres Dunaj prešľi 487, kďe od krála Ostrogotov Teodoríka veľmi pobití boľi, tak že i kňíža jejích Busas padel. Roku 493 a pozatím zase do cárihradského císarstva prišľi; hrozňe ho rabovaľi, páľiľi, a strašné ukrutnosťi páchaľi; grécké vojsko poraziľi, že od teho času vác jím odolať ňemohlo. Avari si jích poddaľi, predca jím však vlastních chánov zaňechaľi jako Mogoľi Rusom. Kubrat (Kuvrat) kňíža Volgárov z járma avarského sa visloboďil, z Volgárska jích vihnal. Nad to s cárihradskími císarí sa spojil, a zadržal sa v okolí Ozovského mora v ňeodvisnosťi ze svími Volgárí až do smrťi. Sinové jeho proťi múdréj raďe umírajícého otca poďeľiľi sa. Najstarší ménom Batbaj zostal ze svími v dávnéj krajňe medzi Donem a Volgú; kďe potom Kozárom poddaní bol. Druhí sin Kotraj prešol Don a na západném brehu téj réki sa osaďil. Štvrtí prešol za Dunaj do Panónie a z Avarí sa tam spojil: pátí též prešol za Dunaj, dostal sa do Vlach ku Raveňe. Tito všecci Volgári buďto pomáľi z Avarí zahinuľi, buďto do poddanstva Kozárov sa dostaľi. Treťí sin Asparuch preplaviv Ďňeper a Ďňester, dopravil sa ke hraňicám císarstva cárihradského, s kterím často vojni držal, až koňečňe roku 679 dobil Méziu, kďe žiľi mnozí Slováci; tíchto do poddanstva uvédev sám sa tam osaďil, a celéj krajňe méno Volgárska od svojého národu dal. Ti Volgári medzi pokojními, usilovními Slovácí bívající časem docela sa poslovenščiľi, reč a mravi Slovákov prijmúce. Náboženstvo kresťanské dosťi skoro aspoň s částki mohlo biť u ňích uveďené; aľe sa rozeširovať ňemohlo, až keď prišľi bratri Konštantín a Metód, a král Boriš dal sa pokrsťiť prijav méno Michala. Obráťil sa potom ku pápežovi pre ňeznášanľivosť gréckého kňaztva 866, abi od ňeho biskupov, kňazov a naučeňí o rozľičních vecách obsáhnul. Pápež Mikuláš tíchto jím oďeslal, a spolu odpoveď na jejích otázki (Responsa ad Consulta Bulgarorum), s kterích sa mnoho o zríďeňú a mravoch Volgárov dočítať móže, až roku 870 na sňeme v Cárihraďe Volgársko Grékom, ačkoľvek tomu Adrián II a Ján VIII pápeži odepírali, je prireknuté. Ignác patriarcha poslal gréckého biskupa asnaď Teofilakta ku Volgárom; a tak laťinskí kňaži preč visťehovať sa moseľi.Volovec— hora, jedna z najvišších ve SpišiVšemír— všecek svet, všehomíra Panovňík, celého svetazámer— cíl, scopuszbor sňemu— zhromážďeňízefon— znamená tajemstvo, a teho, kterí tajemstvo hledázemižížeň— znamená toľko čo zemi úrodaZevs— najvišší pohanskích Grékov bóh, u Rímanov Jupiter, u Slávov Perún anebo ParomZoborskí, Zobor, Sobor— hora nad Ňitrú, kteréj víno z ňitranskích vín je najľepšé, najsilňejšézvest— zvestovatelzvratné slnko— spátki po rovnoďennosťi letnéj postupujícé a navracajícé sa	Holly_Visvetleni.html.txt
Škola kresťanskás veršami zvázaná,k čítání a k spívání,i k rozjímání sporádanáo čtyrech posledních vecách človeka.Totižto:O smrti, o súde, o peklea o nebi,k potupení hríchua všeckej márnosti spúsobná.1758	Gavlovic_Skola-krestanska-s-versami-zvazana.html.txt
NocDnes v noci anjel víchra stál na mojom prahu,dotýkal sa,Mladistvej podkovy, pribitej zelenou hviezdouk prahuPre šťastie, ako vraví ústne podanie…(A vstupovanie do živičného vzduchuV temnotách komnatách domu voskovicamidovoňava a plamenne, keď nastojato je ich sláva,a tiež v zháraní…)I ucítil som vtedy násilenstvoDuchaNa búrkových listoch! (O ničote vtedypremýšľam a hĺbam a nohami už cítim,ako sa vbáram hlbšieDo zeme.)Ale on, z rodu mláďat anjelích a pokrvný ohňu,s mečomNa obe strany brúseným a plamenistoobojsečnýmNa predbrání raja stojí…Ale hľa, on, človek, snivec a náhlivec,skurvené potomstvoAdamovo, Básnik,Oblieka si rubáš do nočného bdenia, a počuťBludičkový šepot ponad trasoviská…Ale už deň predtým oheň, oheňBol a bola tedaChvíľa, keď sa človekRúti a sám do seba sa prebára: „…Tikotné jea rýchle srdceVtáka!…“ modlil sa a onen príbeh znovaA znova, hlasný, prekviľoval: „I rozlúčil sas láskou svojou.“Vták a pešiSa navracal. Pri prameniZavše pokľakol, srdcomSa na zem položil a z hniezdaVlastného srdca (až do červena horúceho ním,Srdcom a nímSamotným) z kalnej vodyPil.*I švihol vtedy anjel mečom ohnivým a predbránamiRaja, rovno na zemi (s vyhladovaným srdcoma s nohamiNaboso) ocitol sa on,Človek!A vtedy anjel víchra (ucítiac nesmierne váhyvo vzduchuA v nás, smrteľných) ustúpilS váhou do úzadia a tam už navekySčernel (s očami zaviazanými ako pri hrena slepú babu alebo pri inej hre, zvanejSpravodlivosť)!	Stacho_Apokryfy.html.txt
IKeď roku 1831 zúrila v Uhrách cholera, za Tatrami poľské povstanie, prišiel slovenský ľud na východných stranách Uhorska, najsilnejšie v župe zemplínskej, do mätežného pohybu. Medzi sedľačou rozšírilo sa to divné bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu, chce, aby podelili panské majetky medzi sebou: ale páni, že to taja, ukrývajú a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách.Adam Hlovík bol vtedy evanjelickým farárom v Kladzanoch, maličkej dedinke v zemplínskej župe. Cholera už i tam zúrila a ľudomilný Hlovík konal obetave svoju povinnosť, zaopatroval sviatosťami chorých, pochovával zomrelých.Dňa 5. augusta našiel v dome, kam ho povolali k choleričnému, mnoho sedliakov a sedliačok.„Čo to?“ pomyslel si, lebo ináč ľudia od nemocných tak utekali, že nebolo, kto by im vody podal. Ako chcel poslúžiť večerou Pánovou nemocnému, ozve sa žena tohoto: „Strovte to sami, čo jemu dať máte.“ Hlovík stŕpol, ale staval sa, ako by nevedel, na čo to padá a riekol pokojne: „Dobre máte. Vidím i sám, nebezpečenstvo zneuctenia sviatosti vyvrátením, priúčastním sa teda ja za slabého tohoto brata.“Pri odchode pochválil prítomných, že neutekajú od nemocných, dajúc tak zlému dobrý výklad. Ale domov sa vrátil s velikým nepokojom. Videl, že už i jeho drží ľud za tráviča pri sviatostiach. Nemocný zaopatrený sviatosťami čoskoro umrel a učiteľ zvestoval, že sedliaci čosi kujú, shromažďujú sa, spomínajú farára so zlorečením. „Tu zle, žena,“ krútil Hlovík pečlive hlavou.Jeho strach rozmnožil úradník Šóšov, ktorý prišiel zo Sačurova. Rozprával hodnoverne, ako v Trebišove a okolí zúri sedľač na všetkých kaputošov bez rozdielu,[1]čo menovite urobili mätežníci v Butkovciach s Pavlom Záborským. Poviažuc mu ruky, nútili ho hroznou bitkou zahrabať choleričného, až ho syn zomrelého sotil do hrobu za mŕtvym. Bol za živa zasypaný.„Už i v našom okolí,“ dodal, „povstáva mätež. Zamutovo vzbúril akýsi Jozef Korbeľ, mladý parobok, mládenec Klobušického, odohnaný pre výstupy.“Všetkým tým naplašený Hlovík pochoval včasráno na druhý deň 6. augusta choleričného a potom poručil ženu a dietky Bohu. Vezmúc svoju dlhú dymku a paličku, šiel očistom na pole obzrieť svoju pšenicu, ale v skutočnosti uháňal k Merníku, kde mal dobrého priateľa, evanjelického farára Fraňa Jozefa Kaciána a radi ho videli i v dome zemského pána Jozefa Suľovského. Bol zaiste muž sčítaný, rečí znalý, celý polyhistor[2]i sdielny človek. Čítal mnoho, odovšiaľ snášal knihy, ale nesedel vždy v nich, neštítil sa tovarišstva, chodieval medzi panstvo a všade ho radi mali. Myslel si, že v tom prípade, keby vzbura i v Merníku vypukla, nájde útočište v pevnom kaštieli Suľovského, akého v Kladzanoch nebolo.Šiel bočnými cestami a chodníkmi, vyhyboval sa nakoľko možno ľuďom, bo sedliakov i tak sa štítil, keďže ho v pokojnom čase lapili ako černokňažníka. Tmavá pleť ho učinila podozrelým.[1]zúri sedľač na všetkých kaputošov bez rozdielu— Kaput bol starodávny vrchný kabát. Tu kaputoš značí kabátnik, čiže pán. (Poddaní nenosili taký druh obleku.)[2]celý polyhistor(gréc.) — človek, ktorý má mnoho vedomostí	Zaborsky_Hlovik-medzi-vzburenym-ludom.html.txt
AnnalenaOdoardo Bonfratelli mal v Sesto, neďaleko Florencie, neveľké, ale s najväčším vkusom zariadené letovisko s peknou záhradou, v ktorej cez ňu pretekajúci potok tvoril jazierko, obtočené stále kvitnúcimi kríkmi, kvetmi a košatými stromami.Annalena, dcéra messera[1]Odoarda, bola vždy v spoločnosti malých detí. Raz ich láskala, udusiac ich skoro oblápaním a bozkami, a zasa ich trápila a dráždila nemiestnou prísnosťou. A deti jednako na nej viseli. Podvečer vždy brala so sebou kúpať do jazierka sestrine deti: päťročnú Fiamettinu a štvorročného Gianpaola.Slnce sa už skláňalo za Apeniny, farbiac okolie neuveriteľne lilavozelenými lúčmi. Annalena kráčala do jazierka s Gianpaolom, oblápajúcim rúčkou jej hladké, okrúhle stehno, a držala Fiamettinu za mäkkú ťapôčku, ked sa zočila vo vodnom zrkadle, zatônenom krovím, a zastala, obdivujúc mimovoľne prekrásny obraz, ktorý sa jej ukázal.Len hriešny Sodoma,[2]čo prešiel školou božského Lionarda,[3]namaľoval neskoršie v Léde, oblápanej labuťou, jej podobnú čarovnú ženu. Usmievala sa s hanblivou zmyselnosťou a zvŕtala svoj štíhly driek, aby zazrela svoje prelestné boky a prsia zo všetkých strán. Deti ju netrpezlivo ťahali do vody.— Poď už, teta Annalena; pozri, díva sa pán na teba! — zvolala Fiametta a ukazovala prštekom na breh jazierka oproti, kde z krovia vyzerala počerná tvár pána susednej vily: messera Bartolomea Orlandiniho.— Ó, že taká krása jest na svete! Ty by si mala takto stáť medzi skvostmi nášho mesta, v Loggii dei Lanzi!Annalena sa zapálila až po prsia a skočila chytro za ker do vody, opustiac zbabele i deti na brehu. Hnevala sa a plakala v rozčúlení.Messer Bartolomeo vystúpil celkom k brehu.— Si bohyňa! Nikdy nezabudnem obraz, ktorý som videl! Urobím všetko, aby bol mojím! Odpusť mi, krásna Annalena!I odišiel.Annalena, ako aj iné dievčatá v tom čase, naskrze nebola prepiato hanblivá; veď i ona poznala naspamäť breviár svojich družiek: Boccacciov Dekameron.[4]Ale aký veľký je rozdiel medzi znalosťou a jej vykonávaním! Veď čo mohol messer Bartolomeo hroznejšie spáchať, ako že ukradol pohľad na jej ničím nezatajenú krásu! A ako sa zvŕtala a ohýbala pred ním! Ó, bola by hotová vyklať mu tie nehanebné, blýskavé okále!Pokladala sa za zneuctenú, za pripravenú o svoju panenskú česť. Čo by bolo oproti tomu, keby ju bol bozkal a oblapil? Ale videl všetky, všetky skvosty jej čarovného tela!Keď odišiel messer Orlandini, vybehla z vody, a keď sa chytro obliekla, zabudla skoro i na bambíňatá,[5]čo vo vode žartovali a sa obstrekovali, a utekala domov, do svojej izby s cifrovanou loggiettou, hľadiacou na cestu pred vilou. Inokedy po kúpeli vždy v nej sedávala a trápila a bozkávala deti. Teraz sa hodila na pohovku a plakala trpko pre strašné nešťastie, ktoré ju zastihlo. Bola by bývala hotová biť údy, na ktoré sama bola hľadela s takým hriešnym pôžitkom.Jej nonna,[6]počujúc nárek, prešla k nej, a ona sa jej vyžalovala, vzlykajúc. Stará, skúsená mama sa len usmiala na jej žiali. Keď videla, že Annalena skoro zúfa, povedala jej, aby si vzala messera Bartolomea za muža. Keď ju videl, tak videl len svoje.Annalena sa uspokojila s touto myšlienkou. Zišlo jej na um, že messer Bartolomeo i tak povedal, že urobí všetko, aby bola jeho. Ale ona nebude čakať. Hneď ráno musí prísť k nej a musí sa s ňou zasnúbiť. A o týždeň-dva musí byť sobáš!Veru messer Bartolomeo neodkladal s príchodom, keď dostal jej kartičku. A ako sa vyparádil! Vzal si nohavice z najjemnejšieho hodvábu, najkrajšej ružovej a belasej farby, a svojho cameriera[7]doniesol do zúfalstva, kým mu upravil vlasy a fúzy tak, ako to pokladal za najneodolateľnejšie.Messer Bartolomeo bol veľmi prekvapený, keď sa mu Annalena nehodila do náručia, ako to túžobne očakával.Oj, nie! Ona je naskrze nie doňho zamilovaná! Ona len chce, aby napravil urážku sobášom. Dovolila mu bozkať svoje čelo, nič viac.Messer Bartolomeo sa usmial: trochu trpko a sklamane, ale jednako sa usmial. Chvalabohu, že sama tak durí so svadbou. Veď už o niekoľko dní bude jeho táto najčarovnejšia žena celého Toskánska!Dovolila mu každý deň prísť na polhodinu — merala ju zakaždým pieskovou klepsydrou[8]— a pozhovárať sa s ňou a pásť oči na jej kráse. Pravda, zababušila sa vždy ako mníška.V rozpomienke na nezabudnuteľnú chvíľku chodil Bartolomeo vždy podvečer a Annalena ho verne čakala prvý, druhý, tretí a štvrtý deň.Piaty deň ho už nečakala.Piaty deň včasráno počula píšťaly a bubny vojska, kráčajúceho pod jej oblokmi. Vyskočila z postele a odhrnúc záclonu, pozerala na ulicu. Veď dievčatá „vtedy“ tak rady hľadeli na vojsko!Ulicou kráčali „fanti“, pechota, Baldaccia d’Anghiari a za nimi jachali na hrdých koňoch dôstojníci a s nimi i sám messer Baldaccio.Zaiste poznáte všetci messera Nicola Machiavelliho?[9]Skoro pred päťsto rokmi bol sekretárom Florentskej republiky. Nebol vznetlivý človek, ale keď jednako napísal vo svojej florentskej histórii, že Baldaccio d’Anghiari bol človek vo vojne najznamenitejší (in guerra eccelentissimo), lebo v tie časy nebolo v Taliansku nikoho, kto by ho prevýšil v duševných i telesných cnostiach (perché in quei tempi non era alcuno in Italia, che di virtú di corpo e d’animo lo superasse), tak musel byť Baldaccio ozaj chlapík, s ktorým sa chudák messer Bartolomeo nemohol merať, hoci mal i najkrajšie vypálené vlasy a vysúkané fúzy.Dôstojníci hľadievajú — aspoň v tie časy hľadievali — do oblokov, v ktorých vidieť vábne ženské postavy. Messer Baldaccio videl rúčku, ktorá odtiahla záclonu, a, pravdaže, chcel vidieť i tvár k nej patriacu. I zazrel ju, a nikdy, až do smrti, nevymizol ten obraz viac z jeho duše.Annalena, vidiac na seba obrátené oči dôstojníka, v ktorých sa zračil užasnutý obdiv, zabudla na všetku hanblivosť, zabudla, že stojí v obloku v košeli s odhalenými prsami a ramenami. Veď si musela s Baldacciom povedať — a to len očami — najvážnejšie, najblaženejšie, čo si na svete môže povedať muž so ženou: že ich duše sa v tú chvíľu zlúčili v jednotu, ktorú nijaké veky nikdy viac nerozlúčia! A ako bolo na to málo času! Kým jazdec prejde pred neveľkou vilou! Veď je pravda, že messer Baldaccio šiel veľmi pomaly a že sa obzeral, kým bolo možno, a Annalena sa tiež nehanbila vyhnúť sa za ním až von z obloka.Večer messer Bartolomeo darmo vysedával v loggiette Annaleny; nemohla prísť, keďže bola s messerom Baldacciom v záhrade, v boschete,[10]pri jazierku.Keď messer Baldaccio prišiel — nemusela mu ani písať, vedela, že príde — pozreli na seba a padli si do náručia a bozkali sa. Za ten bozk by bolo bývalo hodno trpieť i muky Danteho pekla,[11]lebo pri spomienke naň preniklo im dušu vždy nevysloviteľné blaho, ktoré im vyčarilo úsmev na perách ešte i vo chvíli skonania.Keď odpočívala Annalena v objatí Baldaccia, keď jej vbozkával do uška všetku svoju lásku, zdalo sa jej také smiešne, že by sa mala vydať za messera Bartolomea len preto, lebo ju videl sa kúpať! Veď čo je na tom? A keby ju videl i sto ráz, tak jednako je ona len Baldacciova. Bola a vždy bude! I keď ho ešte ani nepoznala, bola jeho. Veď či je vôbec možné na to i len pomyslieť, že by mohla milovať iného ako Baldaccia? Milovať a bozkávať a byť vôbec jeho, jeho, jeho, každou túžbou svojej duše, každou žilkou svojho tela?Keď o krátky čas požehnal ich sobáš sám monsignor Orsatto v krásnom chráme Santa Maria Novella, veru nemysleli na nič iné ako na svoje blaho. Veď sú už teraz svoji naveky. A ako by nie, keď ich sám svätý biskup požehnal a celá Florencia sa tešila ich láske?Na svadbe bol i Cosimo de Medici[12]a nechýbal ani znamenitý messer Neri di Gino Capponi, ktorého vplyvu sa Cosimo viac obával, ako hocikoho iného v meste s címerom červenej — krvavej — ľalie.Messer Bartolomeo Orlandini nebol na svadbe, i keď Annalena a Baldaccio i nemysleli naňho, on na nich nezabudol.Messer Cosimo de Medici nebol roku 1448 ešte taký starý, a Florenťania ho jednako volali „starým“. Ale nie div. Veď čo on mal všetko na hlave! Bol najbohatší človek vtedajšieho sveta a pritom musel všemožne skrývať svoje nesmierne bohatstvo, aby mu jeho milí spoluobčania nepodrezali hrdlo len preto, lebo sa obávali, že keď môže za svoje peniaze kúpiť všetko, že si kúpi aj ich slobodu. Len pre nich staval najkrajšie chrámy a paláce; o kom počul, že je v biede alebo v peňažných ťažkostiach, či mu bol priateľom, alebo nepriateľom, tomu, či sa mu to videlo, či nie, vypomohol pôžičkami, darmi. Neprijal nijaký úrad, žil ako skromný občan, a jednako bez všetkého postavenia panoval v slobodnej Florencii, lebo každý hľadel len jeho vôľu.Vlastne nie každý. Lebo messer Neri di Gino Capponi mu hľadel do karát a bál sa, že ani nevedno ako, vo chvíli oduševnenia alebo slabosti občanov, možno i proti jeho vôli, urobia Cosima alebo jeho dediča tyranom. Baldaccio d’Anghiari velil vojsku republiky a bol najsrdečnejším priateľom znamenitého messera Neri di Gino Capponi.Cosimo v prostých tmavých, súkenných hábach, s čiapkou so strieškou na hlave, klopkal svojou palicou pomaly po Lungarne pozdĺž Arna. Jeho tvár neprezrádzala radosť, keď sa zišiel s messerom Nerim. Niežeby mu bol taký nepriateľ, ale preto, lebo mu zišlo na um, že mu má povedať nemilú vec.— Ako si so zdravím, messer Cosimo? Počul som, že si mal záchvat zimnice, — oslovil ho Gino Capponi.Cosimo sa oprel obidvoma rukami o svoju palicu.— Mal som, messer, a možno i mám. Ale nie pre maláriu. Je to iná vec. Vieš, čo je divné? Divné je, ako sa chlapi tvojho priateľa držia. Zasa včera, v albergo[13]Gianniho, vybili všetkých hostí, lebo ktorýsi čosi poznamenal na messera d’Anghiari.— No, čo je na tom? — divil sa messer Neri, dvíhajúc plecia. — Patrí sa, aby vojaci nedovolili nadávať na svojho veliteľa.Cosimo kývol smutne hlavou.— Len je chyba, čo povedal ten hosť! Povedal, že messer Baldaccio prerastie signorii[14]hlavu, keď jeho „fanti“ neslúžia republike, ale jemu za peniaze mesta.— Messer Cosimo, Baldaccia sa nemáte čo báť; on je najvernejší sluha mesta. Okrem toho však je tu gonfaloniere so svojimi štyrmi tisícmi chlapov, a tu sme i my: občania slávnej republiky. Vieš, že sa vieme biť, keď na to príde.Nasilunás nedostane nikto do jarma.Messer Cosimo sa mdlo usmial:— Rozumiem, rozumiem. Myslíš, že skôr občania dobrovoľne sklonia šiju podinéjarmo. Ale, caro mio,[16]desaťtisíc hrdlorezov, oddaných na život a na smrť junákovi, ako je messer Baldaccio, môže veľmi mnoho urobiť. A kto vidí do duše našich milých florentských občanov, za koho by vytiahli svoje meče? Pamätáš sa? Na pokyn Albizziovcov vytiahli ráno proti signorii a napoludnie zbíjali domy Albizziovcov a zabíjali ich ženy a deti…Messer Neri sa pohrdlivo usmial:— Aké sú to daromné strachy, messer Cosimo, aké daromné strachy! Ručím ti svojím životom, že je Baldaccio taký verný sluha mesta, že by si v tom prípade, keby ho proti jeho vôli chceli urobiť pánom mesta, sám vrazil meč do srdca.— Keby si len mal pravdu! Ale žijem už tak dlho, že som videl mnohé, s čím nikto nerátal, — odvetil Cosimo a zohol sa ešte väčšmi; stisol pery a jeho hladko oholená tvár dostala veľmi ustarostený výraz.Messer Neri sa vystrel a pozrel s ostrým odporom na Mediciho:— Viem, odkiaľ duje vietor.— Odkiaľ myslíš? — spýtal sa messer Cosimo, prižmurujúc oči.— Čvirikajú to i vrabce na stromoch. Náš milý gonfaloniere della giustizia,[17]náš udatný Bartolomeo Orlandini, kuje svoje železo, kým sedí na gonfalonierskom kresle. Chce sa vyvŕšiť na hrdinovi, lebo odsúdil jeho hanebný útek pri Marradi a odobral mu krásnu a bohatú paniu. A ty, messer Cosimo, dúchaš do jeho vreca, aby si odviedol našu pozornosť odsvojejpráce proti slobode republiky.Medzi rečami sa priblížili celkom k zábradliu nad Arnom, i obzrúc sa pobadali, že obďaleč nich sa tvoria hlúčiky počúvajúcich ich ľudí, a stíšili prihlasnú reč.Messer Cosimo zasa kýval hlavou na znak svojho presvedčenia a temer šepkajúc, riekol:— Môžbyť, že máš pravdu. Ale ohľadne mňa sa mýliš. Ak chcete, dokážem vám to: nechám vás tu a odídem do Benátok!Messer Neri potriasol rázne prstom:— Nemožno, messer Cosimo, nemožno! Ty vieš najlepšie, aká by bola Florencia dnes bez tvojich peňazí. Nemôžeme ťa prepustiť Benátkam, našej milej priateľke, čakajúcej len na to, kedy by nás mohla samou láskou zadusiť.— A Dio,[18]milý Messer Neri, — riekol Cosimo a odišiel. Odišiel nie preto, že by nebol mal čo povedať. Mal, i veľmi mal, ale radšej odišiel a zasa poklopkával pri každom kroku svojou palicou, kráčajúc Lungarnom. Hoci mal sotva päťdesiat rokov, išiel zohnutý a pomaly, ani keby mal sedemdesiat. Myslel si, že nechce byť pánom Florencie ipodľa mena, keďže je ním skutočne. Ale má ním byť iný? Má teraz ísť každý večer spať s obavou, že ho nasledujúca noc alebo deňpán i podľa menapozbaví zasa vlasti, keď nie i života? Veď už kadečo skúsil. Bol to veľmi tenký vlások, na ktorom visel meč nad jeho hlavou, a jedol už i chlieb vyhnanstva.Dosť je takých slastí i len raz v živote…Annalene a Baldacciovi už štyri roky trval ich deň šťastia. Tie štyri roky im boli jediným snom lásky, ktorú im boh okrášlil i utešeným dieťaťom, malým Averardom, preto, aby milujúc dieťa, milovali v ňom ešte väčšmi i sami seba. Ráno sa Baldaccio obliekal a Annalena a malý Averardo mu pomáhali. Kdeže by sa mohol bez pomoci toho pacholiatka obliecť! Veď len on mu vedel natiahnuť obuv a meč mu tiež musel on doniesť na pleci, hoci i s veľkou biedou.— Otec, však by si sa bezo mňa nemohol obliecť? Mama ti nevie tú gombičku zapäť; to len ja viem však? — i krútil mu na rukáve sponku.Baldaccio hľadel do očí Annaleny, ktorá so zlatým úsmevom pozerala na svoje blaho.— Ty si chlap, bez teba by som si veru nedal rady, — riekol a pohladil pobelavé kučery na hlávke dieťaťa.— Mama to nevie urobiť. A aká je mama smiešna: ona sa ti meča bojí. Však sa bojíš, mama, meča?Annalena schytila Averarda a oblápajúc ho, bozkávala ho, kde len mohla. Chlapec sa jej bránil.— Otec, pozri, mama ma vždy bozkáva, a ja som už mocný chlap, keď unesiem tvoj meč.Messer Baldaccio sa obliekol a oblapil Annalenu, držiacu dieťa na rukách, a bozkával oboch dlho a vrúcne. Veď ich bozkával vždy dlho a vrúcne, keď odchádzal do svojej služby, ale dnes si Annalena myslela, že je ešte milší a srdečnejší ako inokedy.Messer Baldaccio išiel každý deň do Palazza Vecchia[19]pred signoriu, vlastne pred gonfaloniera della giustizia, aby dostal nariadenie pre vojsko na ten deň.Annalena sa po jeho odchode vždy zaoberala len vecami, ktoré sa týkali jej muža a dieťaťa. Prvá jej povinnosť bola ísť do kostola ss. Apostoli poprosiť najsvätejšiu Madonu o ochranu pre muža a dieťa. Nezabudla ani na otca, messera Odoarda, ktorý bol taký dobrý a mal z jej šťastia takú radosť! Koľko ráz sa bez slova i hodiny díval, usmievajúc sa, na ňu a na malého výtečníka Averarda. A nikdy neprišiel s prázdnou rukou. Ó, otec zaslúžil, aby sa zaňho pomodlila. Len za seba sa nikdy nemodlila, nemala času…Keď prišla domov, obyčajne vyšívala niečo pre Baldaccia. Bolo to veľmi potrebné, lebo páni vtedy tak radi nosili výšivky. A ktože by ich bol urobil krajšie pre Baldaccia a toho malého vydriducha Averarda ako ona?Okolo jedenástej chodieval Baldaccio domov; keď neprišiel pre mimoriadnu službu, odkázal to po sluhovi.Keď v kostole Santa Croce zvonievali na ostatnú omšu, vtedy prichádzal. Dnes už odzvonili na omšu…Čudné, koľko ľudí chodí po ulici a ako živo rozprávajú. Muselo sa niečo prihodiť. Ale v tomto meste sú stále kadejaké nepokoje.Annalena vyhľadala pekný červený hodváb a porovnávala ho s vyšitými už zelenými listami, či by sa hodil na kvet, pekný, veselý, lebo Baldaccio mal rád živé farby.Zrazu začula na chodbe krik dieťaťa a nárek jeho opatrovkyne Catelly. Ľaknutie jej otriaslo údmi, i skočila k dverám: iste sa dieťaťu niečo prihodilo! Vo dverách sa zrazila so slúžkou; slúžka bola bledá a oči jej stĺpom stáli.— Monna, zabili messera Baldaccia! Leží na Piazze pred Palazzom s odťatou hlavou!Annalena sa chytila za hlavu a zúfalý strach ju niesol behom na Piazzu della Signoria.[20]Nemala ďaleko, veď borgo ss. Apostoli ústi do nej.Áno, bola to pravda: pred Palazzom Vecchiom ležala mŕtvola messera Baldaccia d’Anghiari. Na prsiach, posiatych ranami, bola položená hlava, hľadiaca jedným okom na okolostojacich Florenťanov. Druhé bolo zavreté. Či ozaj hľadelo i to na niekoho?Aké nekonečné milosrdenstvo by bolo bývalo, keby Annalenu boli tiež razom preklali! Ale veď jej nebolo slobodno ublížiť, veď ona bola nevinná! Jej neurobili nič. Zabili len všetko blaho jej života. Annalena spadla zamdletá. Týždne neprišla k vedomiu. Mysleli, že už celkom stratila rozum. Ale pán boh sa ešte zmiloval nad ňou. Prišla k sebe, aby sa dozvedela, že i jej zlatý, jediný Averardo umrel. Nakazil sa od svojho kamarátika, malého Astora, i odišli obidvaja. Staré srdce messera Odoarda tiež nevydržalo toľko žiaľov: našli ho mŕtveho na hrobe Baldaccia a Averarda. Len Annalena sa navrátila z druhého sveta, aby videla, že je úplne sama. Nemala nikoho okrem boha a Madonny Santissimy.[21]I obrátila sa k nim! Zo svojho paláca urobila kláštor a pozbierala doň ťažko ranené srdcia, ktorých bolo dosť v zlatej Florencii. Veď „sloboda“ žiadala toľké obete! Myslela si, že keď budú spoločne prosiť Najsvätejšiu o skorý odchod, že ich akiste vyslyší.Nevyslyšala. Ešte mnohé roky vše prepadol monnu[22]Annalenu zúfalý bôľ za jej drahými. Mnoho ráz pretrhnúc vrúcnu modlitbu, hodila sa na zem, volajúc:— Baldaccio mio, Averardo dulcissimo,[23]prečo ste ma opustili?Len otca nespomínala, lebo vedela, že mu je „tam“, na večnom pokoji, lepšie.Musela pretrpieť i zvesť o spôsobe zabitia svojho Baldaccia. Gonfaloniere ho dal zákerne zabiť, bez slova obžaloby, bez súdu. Chodil s ním priateľsky po chodbe Palazza, keď pri jedných dverách zvolal: „San Sepolcro!“[24]— i vyrazili zo siene vrahovia a preklali ho razom. Jeho ostatný výkrik bol:— Povera Lena mia![25]Nie seba ľutoval, a mal pravdu.Mŕtvole odrezali hlavu a vyhodili ju na piazzu, rozšíriac o bohatierovi klebetu, že siahal na slobodu republiky. Ľud i vojsko prijali obvinenie mĺkvo, nevediac, kto mal pravdu. Jediný Neri di Gino Capponi nadal gonfalonierovi a signorii do vrahov. Zatínali päste, ale neodvážili sa ich naňho zdvihnúť, lebo pravda žiarila z neho presvedčivo a obžalobne.Po rokoch sa stretla Annalena na ulici aj s messerom Bartolomeom, ktorého boh požehnal bohatstvom a krásnou rodinou. Pozreli si do očí: Annalena by za nič na svete nebola s ním zamenila spomienky na svojich drahých za všetko jeho šťastie.Keď nadišiel čas konečného odchodu, Annalena vystierala blažené svoje ruky za zjavivšími sa jej milými, ku ktorým sa ponáhľala.Či sa ozaj i messer Bartolomeo Orlandini ponáhľal tak pred súd, ktorý ho čakal?*Cosimo de Medici sa zavše utiahol do kláštora San Marco. Ako dobrý obchodník usporiadal všetky svoje účty s najväčším Obchodníkom sveta, ktorý ako nijaký platí za predložené účty, ale — predkladá na vyrovnanie i svoje.Po usmrtení Baldaccia d’Anghiari šiel messer Cosimo zasa do svojej stálej cely v tých tichých múroch, okrášlených prekrásnymi freskami Blaženého frátra.Dlhé dni hľadel so zamračenou tvárou na obrazy Fra Angelica, žiariace láskou a odpustením: nenapĺňali jeho dušu potechou, ale výčitkou, a to najbolestivejšou.Po mnohých, v kajaní a súžení prebdených nociach, po sľuboch výstavby nových chrámov a špitálov, sa mu zdalo, že Fra Angelicov najdobrotivejší boh sa i jemu milostivo usmieva: zdalo sa mu, že z jeho najsvätejších rúk žiaria svetelné lúče najrozličnejších farieb; sú medzi nimi utešené, zlatom sa jagajúce a zúfalo čierne, vzbudzujúce v srdci drviaci smútok.Ale v diali všetky splynú do prekrásnej zlatoružovej harmónie, tratiacej sa v jasnobelasom vesmíre.Krásne farby mal na svojej palete Fra Angelico da Fiesole![26]A ak najspravodlivejší a najdobrotivejší boh na konci všetko vyrovná?[1]messere— (tal.) pán[2]hriešny Sodoma— vl. m. Antonio dei Bazzi (1477 — 1549), taliansky renesančný maliar, nadviazal na tradíciu Leonarda da Vinci. Prezývku Sodoma dostal pre nezriadený život.[3]božský Lionard— Leonardo da Vinci (1452 — 1519), jeden z najväčších renesančných umelcov v Taliansku; maliar, sochár, architekt, inžinier, vedec.[4]Boccacciov Dekameron— Giovanni Boccaccio (1313 — 1375), vynikajúci taliansky renesančný spisovateľ, básnik, prozaik, publicista. Jeho najvýznamnejším dielom je Dekameron, zbierka ľúbostných i rozmarných príbehov, komponovaných ako jeden celok, v ktorých sa verne odráža život vtedajšieho Talianska. Dekameron predstavuje jeden z vrcholov novelistickej tvorby vôbec a cezeň ide vývinová línia európskej prózy až do novoveku.[5]bambíňatá— (z tal.) deti[6]nonna— (tal.) stará mama[7]camerier— (z tal.) komorník, sluha[8]piesková klepsydra— pieskové hodiny[9]Niccolo Machiavelli(1469 — 1527), taliansky politik, diplomat, spisovateľ. Vystupoval proti šľachte, ale zároveň propagoval nastolenie silnej diktátorskej moci, a to akýmikoľvek prostriedkami. Významná je jeho kniha Vladár (1513), v ktorej zobrazil svoj ideál silného panovníka. Je zároveň autorom niekoľkých renesančných komédií. Za „machiavellovský“ typ štátnika označil Krčméry Jégého Svätopluka.[10]boschett— (z tal.) lesík[11]muky Danteho pekla— narážka na Danteho (1265 — 1321) Božskú komédiu (1307 — 1321), ktorej prvá časť sa odohráva v Pekle. Je to najvýznamnejšie dielo stredovekej literatúry.[12]Cosimo de Medici(1389 — 1464), významný člen Mediciovského rodu, ktorý vládol vo Florencii s prestávkami od 13. do 18. storočia. Práve Cosimo založil slávu tohto rodu. Bol humanista, mecenáš umelcov a zberateľ kníh.[13]albergo— (tal.) hostinec[14][14][1414]signoria— vládnuci zbor v Benátkach, republikánska rada vo Florencii[16]caro mio— (tal.) drahý môj[17]gonfaloniere della giustizia— najvyšší predstaviteľ výkonnej (to jest aj trestnej) moci vo Florencii, neskôr najvyšší predstaviteľ vlády.[18]A Dio— (tal.) Zbohom[19]Palazzo Vecchio— palác vo Florencii, kde sídlila republikánska rada[20]Piazza della Signoria— Námestie Signorie, t. j. vlády[21]Madonna Santissima— (tal.) Najsvätejšia Madona[22]monna— (tal.) pani[23]mio, dulcissimo— (tal.) môj, najsladší[24]San Sepolcro— (tal.) Svätý hrob[25]Povera Lena mia— (tal.) Moja úbohá Lena (Annalena)[26]Fra Angelico da Fiesole— Mino da Fiesole (1430 — 1484), taliansky sochár a architekt, autor celého radu portrétov a náhrobníkov. Pracoval vo Florencii, Ríme a Perugii.	Nadasi-Jege_Annalena.html.txt
1Pýtajte sa:„Kto je kráľovnou dnešného plesu v Podkoniciach?“„Margita — Margita,“ odpovedia vám zo všetkých strán. Všade len Margita. Jej meno letí z úst do úst: jedny vyslovujú ho so zápalom, obdivom, iné s nevôľou a závisťou.„Pekná je tá Margita Votická — pekná!“ hovorí honvédsky oberst[1]pán Oberschall a oficieri prikyvujú. Pán oberst je v tom oprávnený sudca. „Znám veľmi málo: ale čo znám, to znám od gruntu. Pri koňoch a ženách sa vyznám.“ Tak sám hovorieva a každý mu verí.„Pekná škrata,“ hovorí advokát Neumann, lajtnant v rezerve, prečo i zamiešal sa medzi soldatesku. „Profil má grécky!“ doložil. Mohol im povedať, že palestínsky, a z tých znateľov antiky uniformovaných ani jeden nebol by odporoval.„Ba kde ju zobral ten škaredý Votický? On sa ponáša na starého čerta, a dcéra taká vybratá krása!“ diví sa pán oberst.„Hra prírody!“ poznamenal Neumann, pravda, ironicky. „Príroda si rada robí žarty — tak i tu…“Oberst sa zasmial i celý oficiersky sbor za ním.„Na tej Margite nemáš nič zvláštneho,“ šepká notárka okresnej sudcovej. „A mužskí sa idú zblázniť za ňou.“„Je krása — je,“ na to sudcová, „ale ani zďaleka nie dokonalá. Povedala by: to je sedliacka krása: mnoho má z dojky, čo ju odkojila. Aká je červená! To na pravej kráse nikdy nenájdeš.“„A ruky aké,“ híka pani notárka. „Ako varený rak! A viem, všakovak hľadí kožu zašanovať. I varieva len v rukavičkách,“ a zasmiala sa, ovaliac sa na sudcovú a udrúc ju vejárom. „Veď i vyzerajú tie obedy u nich, ako v rukavičkách — čo?“„Ja tam sa len silím do jedenia.“Sudcová prisvedčila.„Počuješ,“ pokračovala notárka, „čo ti nerobí ešte! Na noc si mastieva ruky lojom a bráva rukavičky. Počulas’ to kedy? Myslí, že pleť dá sa premeniť.“„To — to!“ smeje sa sudcová. „Ty — ja myslím, ako sa vydá, stučnie. Jej mať tiež mala takýto driek, len preštiknúť: a o dva roky — dieža!“„Malér je to tak stučnieť, malér!“ dokladá notárka.„Druhý mond[2]chytený!“ vykríkol Votický v bočnej izbe kasína, hodiac taroky na stôl. „Vari ste sa zriekli proti mne, že ma tak naháňate.“„Šťastie v láske!“ hovorí notár. „Dcéra mätie mužským rozum. Zato nech treští otec.“„Nech čert vezme takú potechu! I v kartách prehrávať i ženám na toalety — to je moc na vidieckeho advokáta. Iba aby skrsol dáky Tiszaeszlár.[3]“„Nedešperuj! Dcéru vydáš ešte týchto fašiangov, nákladky odpadnú. Dnes je jej husacia pieseň — a či labutia,“ hovorí panský horár, známy hrubian. „Nevyznám sa v mytológii.“Votický hodil rukou.„Ale si zlého vybrala,“ hovorí daňový inšpektor. „Lebo čo je Pétry? Tuším titulárny kancelista.[4]Nuž a titulárny kancelista a dcéra podkonického Rotschilda: v tom nemáš kvapky advokátskej logiky.“„Rotschild,“ kýval Votický zlobne hlavou. „Driečny Rotschild, bohuprisám! Nemáš dakedy rebierka do kapusty.“„Nech som Kubo — Rotschild. Len byť židom, a už si Rotschild. A ten dá dcéru diurnistovi![5]“„Nech si tam baby robia, čo chcú. Mne bude preto hladká hlava,“ odsekol Votický. No nebolo mu milé, že dcéra sa tak pozabudla a podala látku k takýmto rečiam.„Spravíme ho podslúžnym,“ ozval sa okresný sudca. „Kvalifikáciu má.“„Eh, radšej škôldozorcom, alebo kuršmidom: to je sinekúra,[6]“ zasmiešil daňový inšpektor.Notár zatiahol inšpektora do kúta a šepce mu:„Jani, nevysmievaj ho. Vidíš, očervenel ako moriak.“A Margita chodí — nie, vznáša sa, ako hrdá páva po dvorane okresného kasína. Je pauza, chytila pod pazuchu Aranku, dcéru okresného sudcu, menej peknú, ale „veľmi, veľmi milú“, ako znie bežná fráza o menej pekných dámach, aby bolo aspoň porisko, keď už nie sekera. S ňou sa kamaráti najviac, hoc Aranka jej nič neodpustí.„Nevoď sa s ňou,“ bráni Aranke mama. „Tá ti každé šťastie odvábi.“Aranka by mamu slúchla, no Margita sa jej nespúšťa. Jej je to veľmi po srsti, že Aranka je ďaleko, ďaleko za ňou. Slúži jej za kontrast, za temné úzadie, z ktorého plasticky vystupuje jej krása do popredia. Postavenie Aranky je ako Tantalovo.[7]Všade plno jabĺk, ale tie pre ňu nenarástli. Obletuje ich mnoho pánov, ale ani jeden ju. I na pánu Pétrym hneď vidno, o ktorú sa interesuje. Kráča pred nimi, a to pospiatky, ako keď sa kone cofkajú. Hovorí s oboma, ale to všetko padá len na ňu, na šťastnú Margitu. Aranka to vie, preto i málo hovorí; iba čo sa usmieva, i to akosi melancholicky. Margita zas hovorí živo, veselo; odpovedá vtipne. Hoc sa zdá, že zaujatá je výlučne Pétrym, ona predsa stačí ponad kučeravú hlavu kancelistovu hádzať pohľady pánom v úzadí, okolo dverí a pece skupeným.„Ženská láska je ako meteor,“ prednáša pán Pétry. „Zažiari, zaprská iskrami a zapadne kdesi, nevedieť kde. To je ženská láska.“„Kto ju nevie upútať, tomu áno!“ odpovedá Margita. „Ale kto sa do toho rozumie, tomu svieti stále a ukazuje cestu na mori života.“„Ale ako ju upútať? Kto to zdolie?“ pýta sa Pétry.„Naučte sa.“„A od koho?“ na to on, noriac zraky hlboko do oka Margity. Hľadá v ňom odpoveď, ale nemožno vniknúť na samé dno; nazrieť, čo sa tam skrýva. „Naučte ma vy, slečna Margita.“„Ja?“ zasmiala sa koketne a zašermovala rukami. „Prečo práve ja? Ja som planá učiteľka.“„Ale ja dobrý žiak; poslušný, povoľný… Ja by sa u vás tak rád, tak rád učiť!“ Zložil ruky a cofkal sa pred nimi. Jamka v brade sa mu prehĺbila.„Vy sa to nikdy nenaučíte,“ ozvala sa Aranka. „Mužskí sú vôbec vrtkaví. Majú vrtochov viac než ženy, omnoho viac. Pravda, oni to neuznajú: svoje slabosti valia rytiersky na nás.“Pétry sa podíval na ňu s úsmevom. Z jej slova vyznievala trpká výčitka; nič divného v ústach zaznanej, odkvitajúcej panny.„Ja vrtkavý?“ divil sa. „Ja? Moja láska horí stále ako oheň vestálok.[8]I svieti, i zahrieva…“„Pekné vestálky!“ schladila ho Aranka.Tučná pani Votická sedí ani kráľovná a usmieva sa. Kdeby nie! Ona zaranžírovala túto komédiu. Ona postavila Pétryho na scénu, dodala mu smelosti. Vycibrená diplomatka! Mieri vľavo a trafiť chce vpravo. Pétry je nič, je slamený panák; alebo lepšie: Pétry je baran. Viete, aký baran? Nie taký rohatý, hoc i takých medzi nami nadostač — ale baran zo železa, keď piliere vbíjajú sa do zeme. Baran padne na pilier — pilier ide do zeme. Ten baran je Pétry, ten pilier je pán Kremeň a tá zem — je svadba.Pilier nechce ísť do zeme, bárs ju polejú vodou, ba i olejom; nechce, stŕpa, lebo tam je tesno i tvrdo; nechce, lebo strávi ho červotoč a skazí vlhkosť zeme: tak ani pán Kremeň nechce sa odhodlať k svadbe. Nuž nechcejúc dobrotky, musí zlotky — baran Pétry koná znamenitú službu. Aspoň vyskúsená pani Votická vidí, že Kremeň popúšťa.,Je to kríž s takým starým mládencom,‘ vzdychla si neraz pani Votická. ,Nedajbože ho zaskočiť — opatrný sťa líška…‘ Vzdychla si neraz, lebo nič nešlo, ako vyrátala. Koľko lekcií dala Margitke, ako treba zaobísť Kremeňa; dakoľko ráz ich nechala samých a striehla z úkrytu, čo sa robí. Margita vyčerpala celé umenie, ba vykonala viac, nežby bola maminka i len tušila — inu, dievča, má talent! — a nič, nekľakol pred Margitku. Bolo to hrozné! Pomer bol, bol, ale taký nijaký — nič nesľuboval, nič nechcelo z neho vykvitnúť. Všetko akosi viazlo ani plť, keď sadne na melčinu.,Dnes je rozobratý!‘ plesá pani Votická. ,Konečne, konečne! Možno, si vypil.‘ Veselé myšlienky jej obletujú hlavu, lebo vidí, že Kremeň zazerá na Pétryho a nespúšťa ho z očú. ,Bože, keby ja mala muža na dačo! Šiel by k nemu, ohnul by ho ani prútik. Ale ten — zaľahne kdesi do karát!‘„Hodný človek ten Pétry,“ hovorí pani sudcová Votickej. „Pristane im s tvojou Margitou.“Pani Votickej sa žlč búrila nad touto zlostnou poznámkou susedy. Ale sa predsa usmieva. „Ale, dušička, čo sa ti robí! Moja Margita nemyslí ešte na vydaj. Veď je ešte dieťa!“ ,Na, tu máš, bosorka,‘ pomyslela si.„Neviem, prečo by nemyslela,“ vracala jej sudcová pôžičku. „Triafa sa jej taký hodný, poriadny… Môj ho chce protežovať, spraví ho možno exekútorom.“Pani Votickú šlo zadusiť od zlosti. Taká zlomyseľnosť! Za Kremeňa núka jej exekútora: a vie, že ona je upriamená len na Kremeňa; vie, čože by sudcová nevedela!A niet sa čo diviť, že tak upriamila sa na Kremeňa. Je človek majetný: má pílu, kaštieľ, veľké, dobre zavedené hospodárstvo, a to bez dlhov! Pritom je samostatný, bez otca-matere, bez sestár a bratov — to je dačo hodno. Je v rokoch, je rozumný, poriadny a krotký: muž pre Margitu naozaj stvorený. Ako by si ho mohla okolo prsta okrútiť! Pani Votická už pred piatimi rokmi ho spoznala. Zaľúbil sa bol do jej najmladšej sestry. Už vtedy v tajnosti srdca obecala ho Margite, bárs tá bola vtedy ešte v krátkych sukničkách. Sestre Milči ľahko ho ohovorila: že vraj v noci ukrutne chrápe i zo sna vykrikuje. Ľahkomyseľná Milča uverila, beztak vohľač sa jej nepáčil. Ruky mal ohorené ako sedliak, a prsty okolo nechtov pozadŕhané. Pán exekútor Holay mal zato dlhé, dobre pestované nechty i chôdzu a la tancmajster Konarz — vydala sa zaňho. Ale zmúdrela. Žije veľmi úzko, plat nestačí. Zakaždým sa doplače, čo raz vidí prebrnknúť ekvipáž Kremeňovu popod obloky, v ktorých sa ona nudí, alebo varuje detváky.Chápete zlomyseľnosť okresnej sudcovej, keď Margite by chcela dopriať exekútora — i to nádejného iba?No i z nešťastia môže vypučiť šťastie: tak múdre je tento svet zariadený. Margita na vlastné oči presvedčila sa, kam vedie samopaš, pachtenie za peknými nechty a chôdzou a la Konarz, pachtenie vôbec za vonkajším leskom a pozlátkou. História tetky bola jej znamenitou učiteľkou. Umienila si, už v krátkych sukničkách, nevydať sa za chudobného. A že pán Kremeň bol bohatý, zaľúbila sa doň až po uši, ba až vyše uší.,Má ohorené ruky, to je pravda: ale na nich sú ťažké briliantové prstene.‘ Tak dumá v svojej peknej hlavičke. ,Je pritučný trochu, ale prečo by nebol: má ekvipáž, nemusí chodiť peší.‘ Áno, bola doň zaľúbená. ,Len čo sa okúňa, čo nepríde a neskončí všetko jedným razom? Keby ja bola na jeho mieste, už by dávno bolo po sobáši!‘ To bývali jej dumy, keď podvečer slniečko padne do obloka a cez záclony do salóna na piano, ktoré Margitka s veľkým úspechom už od rokov mučí.Sadla si k mame. Pána Pétryho vypravili po limonádu, zostali samy.„A sa obzeral?“ pýtala sa tíško mamy.„Mal si oči vykrútiť. Veľmi je zjašený. Keby apa bol na dačo, teraz by sa mal okolo neho. Bol by iste náš. Lebo žiarli ukrutne. Dievča, len ďalej tak, len ďalej. Ľaď sa topí, preborí sa, a to dosť ľahko ešte dnes…“„Ach, mama, keby!“Stisli si ruky. Hovoriť nemohli, lebo došiel Pétry. Keď pili limonádu, naraz sa pýta sudcová:„A čo je Kremeňovi? Ten človek je celý premenený. Skoro by ho nepoznala…“„Možno si vypil,“ šepla jej pani Votická za vejárom, nahnúc sa k nej.„Pustne, starne,“ riekla pani sudcová. „Mal by sa už raz ženiť.“„Vari už vie, falošnica, čo mám za lubom. Varuj!“„Ak týchto fašiangov nie,“ pokračovala sudcová, „tak už sotva kedy sa ožení. I k vám chodieval: ja že z toho vykvitne dačo, a ono nečuť…“ Jej oči vpili sa hlboko do advokátkiných.„Ale, prosím ťa,“ bránila sa Votická. „Chodil, ale bez všetkého. Jednoducho, vzal si taký zvyk. S mojím si zahral tartlík.[9]Nikdy sme nemysleli na to — nikdy! Ani spomienky!“„…ja som, slečna, najšťastnejší človek na tomto svete. Najšťastnejší, že môžem byť vo vašej blízkosti, lebo tu sa mi slnko šťastia usmialo,“ šepká Pétry Margite.„A neskladáte verše? Hovoríte ani Petőfi.“„I básnikom budem na váš rozkaz, i vaším sluhom, najnižším — urobím všetko… Len jedno keby mohol dúfať, keby smel prosiť!“„A síce?“ Margitka stlačila vejár a hodila si ho na lono, vedľa neho vystrela ruky. Tak sklopila oči a usmievala sa, že i rozumnejší človek než Pétry bol by konečne uveril, že je to všetko príroda. A medzitým to všetko mala od mamy. Mama ju na to naučila, pravda, len z väčšieho. Ostatok si sama doplnila. Žiačka talentovaná a chápavá!„Ružičku z vašich panenských, z vašich…“ Splietol sa. „Ružičku, pod ktorou vaše srdiečko bije.“„S radosťou; dám vám ich i desať, keď prídete k nám. Koľko budete chcieť.“„Ja nechcem, len jednu jedinú — ale teraz a z týchto. Ony sú šťastné, naslúchali zblízka tlkot vášho srdiečka; snáď vnikli i v jeho taje… Chcem mať pamiatku na tento krásny, večne pamätný večer, v ktorý som bol prvý raz šťastný, ozaj šťastný.“Margita šibla okom spod obočia ku dverám. Spáčila Kremeňa. Je zamračený, stopuje každý jej pohyb. „Keď vám to robí toľkú radosť, pre mňa, ja nedbám.“ Obzrela sa, či ich mimo Kremeňa ešte dakto nepozoruje. Nikto. Zábava sa rozprúdila, ľudia prestali pozorovať, prestali byť divákmi. Siaha po ružu, pod ktorou sa vlnili jej panenské ňadrá, odtrhla ju a podala Pétrymu.Ten si ju zapichol na prsia, ako víťaznú trofej, a vypol sa.„Ja som šťastný; ďakujem, ďakujem vám!“Margita ho nepočúvala. Ju zaujímalo, že Kremeň ako lavína letel z dvorany, strkajúc mužských, čo mu stáli v ceste.[1]honvédsky oberst— plukovník v uhorskej domobrane[2]mond— (z franc.) poručík (vysoká karta v tarokoch)[3]iba aby skrsol dáky Tiszaeszlár— Tiszaeszlár, maďarská obec na ľavom brehu Tisy. Známa z veľkého procesu roku 1883 v Nyiregyháze proti židom, nevinne obvineným z rituálnej vraždy kresťanského dievčaťa.[4]titulárny kancelista— (z lat.) podúradník, ktorý má len titul; dcéra podkonického Rotschilda — Rotschildovci boli bohatá rodina, ktorá mala veľký vplyv na svetový peňažný trh. Mali obrovské banky po celom svete; Rotschildom sa nazýva veľký boháč.[5]diurnista— (z lat.) nižší úradník za dennú mzdu[6]sinekúra— (z lat.) výhodné miesto s vysokým platom a minimálnymi povinnosťami[7]postavenie Aranky je ako Tantalovo— podľa gréckej mytológie bol Tantalos bohmi potrestaný tak, že stojí vo vode pod jabloňou, z ktorej sa nemôže najesť, ani napiť vody, hoci ho trápi smäd a hlad[8]oheň vestálok— v rímskej mytológii bohyňa ohňa a rodinného kozuba bola Vesta, na ktorej počesť udržiavali v jej chráme kňažky vestálky večný oheň[9]tartlík— hra v karty pre dvoch	Kukucin_Na-podkonickom-bale.html.txt
1Sám milý Boh vie, ktoré vetry a vody hobľovaly túto krajinu, že na nej nezostal ani len najmenší vŕšok. Široké, nedohľadné tabule polí stáčajú sa do diaľky na všetky strany, niet im konca ani tam, kde vodorovnou čiarou podťaly oblohu a zdanlive zmizly v zelenkastom aj ružovom opare obzoru, v ktorom sa zrodil a pokračuje včasný, predjarný marcový deň.Pozrite vôkol: tam, kde sa polia rozdrobily na pestrú šachovnicu, sedí dedina. Ponad ňu trčia riedke a čierne konáre agátov, skúpa ozdoba, podobná vraniemu hniezdu. Ľahučký dym kaderí sa kde-tu z komínov a tratí sa pod obrovským spiežovcom oblohy, blyštiacim sa do zlatista. Ďalej, tam kde nieto polí, kde sú len obrovské tabule vypočinutej zeme a jasne zelených ozimín, soskupily sa agáty a duby v smiešne malý háj, v ktorom sa belejú múry a krváca strecha majera. Aj na opačnej strane sa rozložil majer, no je to ďaleko, takže jeho biele budovy jagajú sa na slnci ako črepy skla, ktoré tam ktosi bol roztrúsil. A hľa — obráťme sa chrbtom k slnku, za ktorým sme celú zimu túžili: pred nami (kto ho vie, či na dostrel vojenskej pušky alebo na hodinu bystrého cvalu koňa — na rovine sa nevyznáš!) mesto vystrelo k oblohe vychudlé veže kostolov, komíny troch fabrík a šedivé kôstky meštianskych domov, aby sa na druhej strane rozliezlo do špinavých kútov, k hnijúcemu potoku a do zapáchajúcich jám.To by bolo všetko.Krem toho nieto už ničoho, len polia a polia, zem, zem kyprá ako čerstvý medovník, šťavnatá a teplá, popretínaná cestami, na ktorých blyští sa v koľajach posledná snehová voda.Prvé dni marca zahnaly zimu a vyhnaly ľudí do poľa. Aj tak bol už čas orať. Starý Malenec už vo februári obchádzal svoje role, pozoroval, ako sa napájajú snehovou vodou, ako v nich voda sipí a stráca sa — a keď sa mu sused Kmoško smial, že akosi privčas sa stará, povedal:— Prečo privčas? Či sa darmo hovorí, že Matej — vesny nádej? A Mateja je dnes.Bolo to vtedy na Mateja a Malenec by si nebol nikdy odpustil, keby si v ten deň role neobzrel a so zemou sa nepolaskal. Tisíc Kmoškov mohlo ho vysmievať. Šiel. A videl: treba sa pripraviť na oračku. Zem už čochvíľa bude súca pod pluh. Už na Mateja videl, ako sa kde-tu od hrudy k hrude rozvláčala pleseň. Pospína teraz jemnou pavučinkou všetko. Je čas!A dnes už teda ore tretí deň. Aj Rataj ore na susednej roli, tamto zas ore Stupka, hen tam Horváth a na panskom orú tiež.Len Kmoško neore. A preca — lepšie starať sa privčas ako neskoro. Môžu potom prísť plané časy a bude po oračke. Nuž — on tento Kmoško málo dbá. Aj to tak podľa neho ukazuje, že žobrákom byť, alebo planým gazdom, vyjde na jedno. A Malenec už dávno hovorí, že celý tento lenivý Kmoško gazduje čertovi na budzogáň.— Čihí!… ej, bodaj ťa: čihí! Nevidíš brázdu?Ďurík sa oprel s boku o kravu a bičom ju pošľahal po papuli.Malenec sa ešte viac hneval na Kmoška. Iš — ty, potvora, krivá brázda! Ako keby Kmoško bol tomu na vine.Keď dotiahol brázdu k úvrati, nadniesol pluh, vzal otku a očistil lemeš od zeme, ktorá sa naň nalepila.Z dediny zazvonilo na poludnie. Aj z mesta, z diaľky, doletel vlhkým povetrím zvuk zvonov, rozlieval sa teplým priestorom a miesil sa v ňom s jarným oparom a vôňou obracanej zeme.Malenec sňal širák, prežehnal sa a premielal modlitbu. Ďurko zatiaľ vypriahol kravy a viedol ich k vozu na medzi. Starý za ním pozeral, neprerušujúc svoju modlitbu. A chlapčisko nič. — A ty čo? — chcel za ním skríknuť prostred Otčenáša, no vtedy už aj Ďurko strhol čiapku s hlavy. Zostal stáť pri voze, smiešne strapatý, zmrvený prísnym pohľadom otca, a jedným očkom škúlil nabok, tam, kde škovran zapadol do čerstvej brázdy.Na súsednej roli aj Rataj dotiahol brázdu k úvrati a stiahol opraty: pŕŕr! Ondriš pustil udidlá a potľapkal fŕkajúceho koňa po pleci. Slnko zasypalo koňa zlatým prachom. Potriasal svalom na pleci, mykol hrivnatou hlavou a potom ju, ustatý, svesil nízko k zemi.— Môžeš vypriahať, — riekol Rataj synovi, — a hoď mu žrať!Ondriš zaviedol koňa k vozu, vypäl mu zubadlá a podložil otiepku suchej ďateliny, vzal vedro a odišiel po vodu.Malenec pozrel za ním. Potom, keď sa stretli na medzi, povedal Ratajovi:— Máš lepšieho pohoniča ako ja.— Nuž, vyšli sme obaja. Aj tak nemal doma čo robiť. Nech aspoň poháňa.— A ja som vzal tuto Ďurka na deň — na dva zo školy. Nech sa trošku vystre v poriadnej robote. Aj tak tam často nič súceho nerobia… len také pletky.Potom sa Malenec na čosi rozpomenul a obrátil sa k vozu:— Ďurík!Ďurko sa vrhol cez priekopku a už bol tam.— A pán kaplánko… kedyže k vám chodia?— V stredu odpoludnia.Malenec poprehŕňal si v pamäti kalendár.— To je dnes?— Dnes.— Utekaj domov, — obrátil sa k synčekovi, — pôjdeš do školy. A keď na ceste stretneš Agátu, povedz jej, žeby sa pohla! Bude miesto teba poháňať.Rataj sa oprel o Malenca pohľadom, z ktorého sa dalo vyčítať pohŕdanie. Aj sa mu v hrdle spriečila výsmešná poznámka, no nevyslovil ju. Len tak na pol slova sa ozval, aby Malenec nepodržal vrch:— Hovoríš, že pletky… A kto ho práve vie, či pletky. My sa, sused, už tak veľmi škole nerozumieme…Z diaľky, po ceste od dediny zjavila sa dievka práve v tej chvíli, keď si Malenec zaclonil rukou zrak a pozeral v tú stranu.— Aha, Agáta už ide, — povedal.Agáta stretla sa cestou s Ondrišom. Prehýnal sa na jeden bok. Vedro bolo ťažké, prameň ďaleko. Kedykoľvek narazil kolenom o vedro, vyčľaplo z neho trocha vody, ktorá mu vlhčila nohavice a liala sa do topánky.— Vodíš koňa alebo oreš?— Vodím, — odvetil Ondrej.Slnko ho šteklilo po líci, bol by najradšej postavil vedro, sadol si na zem a díval sa okolo seba, na kypré hrudky zeme, zpomedzi ktorých kde-tu začaly sa vytŕčať prvé zaružovelé lístočky buriny. Bol by rád Agate riekol niečo veselého, čo by korenilo a rástlo z predjarného dňa. Okolo nich poletoval vlažný vetrík. Roznášal jeho myšlienky ako páperie. Nie, nič veselého si nemohol vymysleť. Veď ona sama, Agata, bola akási upiata, chladná a neprístupná.— Aj ja budem, hádam, teraz poháňať.Bol by ju podpichol nejakým žartovným slovom. No, nemalo to smyslu. Bola vážna, podobala sa strnulej svätici na obrázku a vôbec akosi nepatrila do tohoto dňa.— Prečo neprídeš v nedeľu nikdy medzi nás? — spýtal sa, keď už dochádzali k vozom; zostal pri tom stáť a čakal na odpoveď. Otázka bola celkom nečakaná. Aj Agata zastala, no nevedela odpovedať.— Koľko pekných kníh sme cez zimu prečítali! Aj by sme boli spievali, len nás nemal kto učiť. A teraz na jar chlapci začnú hrať futbal…Agata stiahla pery do dvoch uzučkých pásikov, ako keby chcela povedať: čože ma tam po vašom futbale! Ondriš to vycítil a chytro dodal:— Nebola by si sama. Veď dievčence chodily medzi nás. Nepočula si?— Nie, — riekla najprv bezmyšlienkovite. Potom sa zrazu prebrala a opravila: — Ba hej, Verona Slancovie mi raz bola spomínala…— A prečo si teda nikdy neprišla?Nevedela, či ju nevysmeje, keď povie pravdu. No, Ondriš bol v tomto okamihu vážny a preto, vykračujúc znova vpred, vravela:— Keď ste sa schádzali odpoludnia… Ja chodím vtedy na požehnanie…Pozrela naň zpod bŕv, koso. Ani jediný sval sa mu v líci nepohol, neutrúsil ani slova, len sa akosi náhlo vzchopil, vzal vedro a zamieril priamo ku koňovi.Keď Agata rozložila pred Malencom polievku a chlieb so slaninou, Rataj sa nezdržal a povedal:— Veď by bolo, hádam, lepšie zajsť s kravami cez obed domov. S oračkou nie je tak náhlo... a časy, hádam, vydržia.— Prečo domov? Aj tu sa nažerú a odpočinú si. A mlieka nedajú, keď chodia v pluhu. Kto na kravách ore, ten nech vodu dojí, hovoria, a je to pravda.Potom už nevravel nič, len naberal polievku veľkou lyžicou a odlamoval veľké kusy chleba.Aj Rataj s Ondrišom sa najedli. Potom sa na dlhú chvíľu zahľadeli do diaľky, do úžasne kľudnej a vyrovnanej hladiny rolí, z ktorých vystupovala para. Videť ju nebolo, len nozdry ju cítily a prijímaly; nozdry sa chvely, chvel sa i vzduch a zlatý prach slnka i všetka zem, zachvievali sa ľudia v svojej prapodstate, užaslí nad opakujúcim sa zázrakom jara.Bežte, plužné kolieska, brázdou, a vy, blýskavé lemeše, rozrývajte zem krížom-krážom! Škovránok spieva… Okolo ľudí samé brázdy. Keď ich dosiaľ nieto, budú. Zrak po nich uteká veselo a keby mohol, válal by kotrmelce a piplal by sa vo vlažnej zemi, ruky by ju miesily a zuby hrýzly. Taká je.Tam, kde sa na slnku blyštia múry majera, zvaného „Biely dvor“, na obrovskej, nedohľadnej tabuli poľa, dymia dve lokomobily. Ako keby vata alebo vlna kudlila sa z ich komínov. — Je ticho. Nepracujú. Parná oračka stojí v brázde, jednou súpravou orných želiez zarytá do zeme, voľnou súpravou zamáchnutá vysoko do vzduchu, takže odtiaľto z diaľky vyzerá ako strelený veľký vták, ktorý padol práve do brázdy a nadvihol z nej zdravé krídlo.Potom sa ozval ostrý hvizd, prvý, druhý a tretí. Ondriš aj z diaľky rozpoznal, ako sa okolo parných strojov pohlo niekoľko ľudí, videl niekoľko bielych obláčkov dymu, čo vyskočily a rozplývaly sa pomaly v čistom povetrí, a potom sa ten veľký vták s rozmáchnutým krídlom pohol tiež a bežal brázdou ako jarabica.Ondrišov otec sa díval tiež tým smerom. Oračka na konci poľa sa zakolísala, voľné krídlo spustila k zemi, druhým sa zachytila od zeme do vzduchu a bežala zas nazpäť.V Ratajovi sa čosi vzopälo. Ruky, složené na kolenách, zaťaly sa do hrubých pästí. Nebolo však čo drviť — zostávaly prázdne v chvíli poludňajšieho odpočinku, ktorý sa končil.— Potvora… až sedem brázd bere to naraz, — povzdychol naostatok, potriasajúc hlavou.Azda to bolo všetko, čo chcel Rataj povedať. Ruky zostaly zaťaté, ležaly na kolenách, ťažké zablatené hrče, no slová boly ľahké a zanikly v povetrí ako biely dym ďalekých lokomobíl, hoci v nich bol zakliaty celý Ratajov osud.Pozrel na Malenca. Ten dosiaľ odlamoval veľké kusy chleba a jedol, prežúvajúc každý kúsok dlho a dôkladne. Pomyslel si: tento Malenec môže sa na parný pluh prizerať sto rokov — všetko jedno. Bude sa potkýnať za svojím pluhom, poháňať ukonané kravičky do úpadu — a všetko složí do vôle Pána. Urodí sa? Neurodí? Jeho vôľa. Urodí sa na „Bielom dvore“ a u neho? Malencov to hriech a trest. Všetko je v rukách božích, i dobré i zlé, a keby nič dobrého na tomto svete nebolo, len všetko zlé, keby sa mu všetko v rukách priečilo a na takom bohatom majeri všetko bežalo ako po masle, Malenec ani slovíčkom, ani najtajnejšou myšlienkou o to nezavadí. Všetko je, ako Boh chce, a človek na tom nič nemôže meniť… A pri tom je aj zarytý zaostalec. Hľa, aký: keď sa chce robiť múdrym, vypáli mu to práve nasprosto. Na príklad s tou školou… Ech, darmo hovoriť!Malenec vopchal si do úst posledný kus chleba, olízal nôž od slaninky a vstal.„Na lánoch“, na obrovskom priestranstve poľa, ktoré sa ťahalo od majera „Hája“ temer až ku Ratajovmu záhonu, začalo čosi v pravidelných prestávkach lomoziť a vystreľovať: buch-uch-uch! buch-uch-uch! buch-uch-uch!Všetci pozreli v tú stranu.Rataj, hoci bol od slnka odvrátený, zaclonil si rukou oči. Pred nimi rozkladalo sa pole, čokoládová masa prehriatej zeme, na ktorej dohnívaly posledné byľky lanskej buriny. Nevideli nič zvláštneho. Len tam, kde koniec poľa strapatel sa čiernymi konármi agátov a dubov, až celkom pri majeri, pohyboval sa po okraji lánu čierny bod.Dívali sa za hodnú chvíľu, ako čierny bod rastie, až zbadali, ako sa nadhadzuje a kolembá v kyprej, vlhkej zemi.— Jeřábek má už traktor? — spýtal sa v udivení Ondriš, neobracajúc sa priamo na nikoho so svojou otázkou.Ani by mu nebol mohol nikto odpovedať, keby nie Kováč, ktorý sa medzi nimi znenazdajky zjavil a prehovoril:— Veru, už má.Všetci sa strhli v prekvapení: Kováča ani nezbadali prichádzať, tak razom sa zjavil, ako keď vzbĺkne oheň zo slamy. Aj tak vyzeral. Obočie nasršené a tvár šedivú ako dym, kudliaci sa po suchom zemiačisku.— A odkedy má traktor?— Len teraz čo ho kúpil, — odvetil Kováč Ratajovi.Rataj pokýval hlavou a pozeral v tú stranu, kde sa v čokoládovej zemi natriasal traktor s orúcim príveskom. Za volantom sedel človek, ktorého nemohol rozpoznať.— A ten tam? — hodil rukou ku traktoru.— Cudzí.A tak, ako to jediné slovo zahučalo z Kováča, bolo možno vycítiť v ňom utajený hnev a nenávisť. Čakal, že sa zachytí na ňom Ratajova zvedavosť, že sa Rataj začne vypytovať a v jeho, Kováčovom vnútri že sa uvoľní pružina, držiaca na úzde hnev i žiaľ, a tie že sa potom budú môcť vyliať ako rieka z brehov, aby povolilo bolestné napätie, vrúce v ňom divokým varom.Rataj len mlčky kýval hlavou. Neozval sa ani Ondriš, ani Malenec.— To je ten pokrok, — musel sa teda ozvať Kováč sám. — Akýže je to pokrok, povedzte, keď taká mašina vyrazí človeku krajec chleba z ruky?Obrátili sa k nemu. Čakali.— Nuž… mňa už teraz Jeřábek nepotrebuje, keď má traktor!Malenec prijal zprávu celkom prirodzene. Práve tak prirodzene, no viac sám pre seba dodal:— Keď mu ore za troch, pravdaže nepotrebuje.— Ba aj na štyroch radliciach môže razom orať! — uvoľnila sa v Kováčovi pružina. — Tak ako keď sme ešte v jeseni na štyroch pároch volov orali. Aj s nami so všetkými, pľuha, vybabral. Už — hovoril, — nepotrebujem voliarov. Musíte si nájsť prácu inde, voly predám. Tak sa aj stalo. Voly zožrali páni… a nás zas traktor.— Tak… vás teda prepustil z roboty?Rataj vypúšťal slovo za slovom celkom pomaly a vážne. Jeho zrak skĺzol po Kováčovi od nahnevanej tvári, na ktorej sa ježila dobré dva týždne neholená brada, dolu po mocných ramenách a zastal tam, kde z rozstrapkaných rukávov visely obrovské, rozpukané a červené ruky. Také ručiská, — pomyslel si, — čo schvatnú, to hneď aj zadrhnú alebo rozdrvia. A teraz budú zaháľať.— Vidíte… prepustil. Troch nás prepustil. Keby aspoň… eh, darmo hovoriť! A to sa človek držal na majeri za ten biedny groš a myslel si: budeš drhnúť odpoly darmo, ale nech, bude to preca istejšie ako vo fabrike. Teraz nám dalisté. Môžem chodiť do mesta a postávať po uliciach… ako aj tamtí z fabrík.Traktor hrmotil, vybuchoval a kolembal sa na širokých kolesách v kyprej zemi. Kováč sa za ním díval zlým pohľadom, z ktorého sršalo nepriateľstvo a nenávisť. Hľa — obluda zo železa a ocele, bez citu, bez ľudských radostí a starostí, bez ľudskej únavy, miesto srdca motor, miesto krvi benzín. Vzdychá a hromží, hnevá sa, no nie tak ako človek. Vzdychá a hromží, hnevá sa, ako keby sa jej nedarilo, ako keby chcela čím rýchlejšie hltať vzdialenosť od medze k medzi, ako keby sa chcela čím hlbšie zarývať do teplej zeme. Prekonáva všetko, ako keby sa jej veľmi žiadalo polaskania, robí bez citu a bez oddychu, ako keby chcela dokázať: takto ore traktor… a nie tak ako voliari, ktorých na konci každej brázdy musela čakať ženská s vodou, nie ako voliari, ktorí museli na úvrati pol hodiny mlátiť do volov, čo padaly a nevládaly ďalej.Kováč cítil, ako keby sa mu traktor vysmieval. Stískal zuby, oči sa mu zlostne blyšťaly, no mlčal.— Potvora… dobre to ore.Ondriš to nepovedal tak, ako keby sa chcel Kováča dotknúť. Jednako — voliar sa schýlil ešte viac a medzi zubami zlomil odpoveď:— Dobre. Len keby… keby sa to aspoň spokojilo s benzínom a nežralo voliarsky chlieb. Takto to zaslúži iba kopnúť…Na oblohe nebolo ani obláčka. Slnko však badateľne prevaľovalo sa na druhý bok. Obzor bol čistý, miestami kaderila sa na ňom skupinka agátov alebo topoľov so strapatými vrcholcami, zem rozprestierala sa do ďaleka a pod vytrvalým bozkom slnka zhlboka a šťastne oddychovala. Tam, kde tmavely sa strechy vzdialeného mesta, vypínaly sa, ako nad hlavy trčiace, zaťaté ruky — fabrické komíny. Z troch len dva mávaly šedivou, nepokojnou zástavou dymu. Tretí komín — už dávno holá žrď bez vlajky.Kováč pozeral k mestu. Teraz už nezbýva nič iné, len chodiť jeho ulicami, obchádzať domy a čakať náhodnú prácu. Bude chodiť a pozorovať ľudí, z dlhej chvíle rátať kostky na určitom úseku kamenného chodníka, okúňať sa pred výkladmi mäsiarskych obchodov a počúvať tupé a nezaujímavé reči, odznievajúce v skupinách chlapov, ktorým sa kdesi roztratil celý smysel života.Bude na čas jedným z nich.Na krátky čas. Lebo on so svojimi ohromnými rukami najde, hádam, prácu veľmi skoro. Veď také ručiská treba pohľadať!Rataj dosť neskoro zbadal, že Malenec na úvrati dávno zapriahol svoje kravičky do pluhu. Až keď počul jeho: No tak, Sivaňa, pohni! — spamätal sa a vyhŕkol akoby v ľaku:— Treba ísť!Nebolo toho ani treba. Bo Ondriš práve viedol koňa k pluhu.Kováč osamel. Oprel sa o Ratajov voz a pozeral sa po šírošírej rovine. Krik pohoničov a frfľanie traktora miesilo sa v diaľke — jediný zvuk, ktorým sa priestor ozýval. Niekedy zakvákala doňho svojím prekvapeným hlasom vrana so šedivou vestou. Poletovalo ich niekoľko po čerstvej oráčine, nadnášaly sa ojedinele zjašeným zamávnutím krídel a padaly zas rovno obidvoma nohama do brázd, udržujúc potom jedným-dvoma krokmi rovnováhu.Pozoroval ich a bolo mu zas čohosi ľúto. Bol by najradšej pristúpil bližšie, až k nim, bol by sa ich spýtal, ktorá z nich sa pamätá, že ešte v jeseni on to bol, čo šiel spokojne za pluhom a zarovno so škrípajúcimi plužnými kolieskami spriadal si svoje presvedčenie: drhneš odpoly darmo, ale máš to aspoň isté…Čokoládová, teplá zem!Nebola jeho, no priľnul k nej a žil s ňou. Zráňal ju, obracal i dlávil, osieval i žal. Nie pre seba — a preca z tej práce žil. Za prácu na cudzej zemi platili mu darom cudzej zeme, a preca mu bola bližšia ako Jeřábkovi, ktorý prišiel Boh vie odkiaľ z Čiech, ešte ju, hádam, nevidel a už ju kúpil, tento zbytkár Jeřábek, ktorý na nej nikdy pracovať nebude.Dnes len dokonale porozumel nezamestnaného Onderča, ktorý bol nedávno pred ním hovoril: Tak sa mi, kamaráti, každý deň ráno zdá, že už treba vstať a ísť do roboty. Človeku je akosi clivo za tou špinavou fabrikou… A zatiaľ môžem ležať bárs aj do večera.Tak aj on teraz.Clivo mu je za tou zemou. Môže na nej len ležať, nie pracovať. No, nič si nevyleží…Traktor kuckal a kašľal a tiahol za sebou tri brázdy. Kováč pozrel za ním ešte raz, zaškrípal zubami, ako keby ho chcel prežreť, odlepil sa od voza a pomaly sa rozhojdal k lenivej chôdzi. A že boli Rataj s Ondrišom práve blízko úvratí, pohodil rukou k čiapke a povedal:— Nuž, ja idem… Sbohom!Ondriš plieskol bičom na pozdrav. Len Rataj nič. Už priveľa sa dnes trápil s Malencom. Nešly mu nijako z hlavy tie jeho oné… školské pletky. Keby naozaj pletky… nuž tak ako? Darmo by mu učiteľ neradil, aby dal Slavka na gymnázium, keby pletky. Aj ho dá od prázdnin do mesta. Prejde niekoľko rokov a bude ako Peter Zvarov, oktavánom. Dostane dajaké miesto… preca sa mu bude ľahšie dýchať ako nám. Teplá zem zaváňala blízkym jarom. Orali do večera.	Jilemnicky_Kus-cukru.txt
Pán kasnárKeď ste navštívili starého Ošteru „na hôrke“, ponúkol iste aj vás drahými jemnými cigarami, previazanými farbistými hodvábnymi mašličkami, a ohnivým tokajským samorodným, ktorého už malý pohárik účinkuje ako nejaká zázračná medicína, zahrieva vnútornosti, rozohrieva srdce, rozpaľuje myseľ a rozväzuje jazyk. Keď ste sa ho spýtali, odkiaľ to má taký starý ročník, usmial sa starý kujon, zahniezdivší sa v niekdajšej zemianskej kúrii, čo tróni s vŕšku nad celou dolinou, usmial sa blažene:— Nuž, aby ste, pán priateľ, vedeli, to mám od zaťka. To je človek, ten pamätá na svojho tesťa, vie, čo starému človeku treba!Súsedia starého Ošteru vedeli o tej pozornosti zaťa Frkáňa k tesťovi ešte viacej. Veru, je to zať, že mu treba páru pohľadať. Zavalitá, tučná chlapina, viac široká než dlhá, líca jako pivonie, podhrdlie sa na ňom len trasie. Ale takí okrúhli ramenáči bývajú práve najlepší ľudia. Srdce by s človekom rozdelili. Veru sa tá Francka vydala! Každá jej môže závideť. To sa jej žije v hojnosti, rozkoši; má, čo jej len srdce zažiada. To už je život! Z takého dieťaťa môžu mať rodičia radosť, keď sa im podarilo dostať ho do takého dobrého bydla. Nechybí tej, leda vtačie mlieko. Muž by ju na rukách nosil, vyhovel jej vo všetkom, čo by jej len na očiach videl. A nielen žene, ale i jej rodičom. Nikdy k tým Frkáňovci „na hôrku“ neprišli s prázdnou dlaňou. I sena má starý Oštera od zaťka nejednu fúrku; ľahko je tomu ovce prikupovať, keď nevie, čo je núdza o krm; ba i sám zaťko mu ich poslal so pár, voľáku novotnú, tu skoro neznámu fajtu s vlnou čajsi ani zamat, s rohami zakrútenými voľáko divne do kotúča. Ba i pár čistokrvných yorkshirských prasiec, bielych, čistých ako sneh, dlhých, dlhonohých, ale zimovravých rozmaznaných dostali starí od zaťa. Prvé týždne ich, tuším, iba samým mliekom nadájali a kašičkou kŕmili, ako by mali nemluvňatá odstaviť. A keď zavial chladnejší vietor, do teplých handár ich zakrúcali, celé hniezda im na noc v kuchyni robili, že to svet neslýchal, tak sa babrať s takým hydom; dobre, že ich k sebe do perín neuložili. Nuž ale vypsily sa, potvory, a boly z nich utešené kusy, akých hneď tak nevidno. I dupľovku, čo tam visí v pitvore na klinci, má starý od neho. A aby sa ani stará Ošterka nemohla ponosovať, donesie jej dcéra zakaždým voľačo: tu hrudu masla jako kvet, inokedy utešených čipák alebo nejakú vyšívanú dečku na stôl, ba trafí sa, že i morku alebo kapúna.Pravda, majú Frkáňovci z čoho. Nie sú preca u žiadneho trochára. Taký kasnár u Žedényho môže si žiť ani barón, jesť, piť, žena sa cifrovať, priateľov hostiť i rodičov podporovať a nepocíti to. Každú chvíľu býva u Frkáňov spoločnosť: notár, povestný jedák a piják, že ho roznášajú po celom okolí, na ktorejsi svadbe zjedol, vraj, v bočnej izbe, kam sa zatáral, mladuchinej matke celé prasiatko s pekáča, podnotár, organista, kedy-tedy i farár Juráš, drabálny chlap, ktorý vie svoje ovečky, keď treba, krotiť nielen slovom, ale i tvrdou päsťou. Najmä však nikdy nechyboval na takých priateľských posiedzkach Frkáňov najlepší kamarát, Julo Moštenský, tamojší statkár.Takí priatelia, spolu chodievali na poľovačku, spolu chytávali raky na žabie stehienka, spolu štepievali mladé stromky, spolu čítavali noviny, zapáliac si na dlhé pružné fajky-penovky a spokojne z nich pukajúc, pri čom jeden sympatizoval s vládou, druhý hromžil na ňu a oduševňoval sa za opozíciu, organizujúcu po stoliciach odpor proti novým nadžupanom, vládnym „drabantom“ a hľadiacu znemožniť ich slávnostné inštalovanie mačacinou, a hádzaním záprdkov do radov vláde verných výborníkov a ich prívržencov. Spolu chodievali do mesta na jarmoky, aby sa, vraj, dozvedeli ceny obilia, statku a iných plodín. A preca obom im šlo skôr o to, aby sa sišli pri sklenke vína s priateľmi a dozvedeli sa nejaké nové klebety zo stolice. I strovili, i zabavili sa skoro vždy dlhšie, než sľuboval pán kasnár svojej polovičke. Zato potom snažili sa ju oba obmäkčiť jarmočným, už či to bola pekná brošňa, ihlica do vlasov, neobyčajnejšia šatka a či len obyčajné srdce z marcipánu s naivnými ľúbostnými veršíkami. Spolu chodievali na postriežku na diviaka, traktujúc druh druha za mesačných nocí v húštine pred neveľkou čistinou salámou, koňakom a ementálskym syrom a hádajúc, keď v húštine za čistinou dačo zašuchorilo: je to on? Či je to nie on? Skoro každý večer hodili si v kartách preferanc alebo tartľa, nerozlúčni a preca tak rozdielni!Peter Frkáň bol zo sedliackej krvi. Naučenému na hrubú sedliacku chovu šla rozmanitá jemná panská strava, so svojimi storakými dráždidly a zmenami, až priveľmi k duhu. Vykŕmil sa neobyčajne, pod druhou bradou tvorila sa mu už tretia, líca sa vydúvaly, oči ledva vykukovaly zo sadla. Farbu mal ako pivonia, ramená ako iný človek nohy. Ustavične sa ponosoval, že nemá apetít.— Hm, to je s tebou zle, braček môj, — zarazila sa naoko jeho sestra Ružena, keď bola u nich na návšteve. Znala totiž ten mrcha apetít tučných ľudí.— A to, azda, ani neraňajkuješ?— Veľmi málo, dakedy skoro nič — vzdychol si široký ramenáč. Tvár mu dostala jakýsi ustaraný výraz. — Keď vstanem, zjem si vše so pár škvariek slaninky s chlebom, inokedy kúsok syra. Ale to len tak, aby mal človek niečo v ústach, k vôli slinám. Ale to hneď o piatej, polpiatej, skoro na svite. Človek to za hodinu rozchodí, raz aby bol tu, hneď zasa tam, na nikoho sa nemôžeš spoľahnúť.— Nuž, a s Franckou a deťmi neraňajkuješ?— Ako kedy. Zavše si chlipnem trošku kávy alebo čaju.— Nezajedáš? To, azda, aby si nestučnel?— Čo by nezajedal?! Schrumnem rožtek-dva, veď sú beztak drobné ako pre báby, alebo smidku chleba, nuž, ale to je všetko. A o tom som do samého obeda.— Na desiatu neješ?— Málokedy sa trafí, iba ak dáke to vajíčko na mäkko, alebo keď mi žena ukrojí kúsok teľacieho šnicľa na košt. A veríš, že i ten hlt-dva poznám pri obede. Hneď menej jem.— Ale polievku jedávaš?— No, trochu si chlipnem, pár lyžíc. Obyčajne zostane na tanieri, najmä tie šlichty nemôžem vystáť.Ale mäso by pre mňa ani nemuselo byť, toho už len tak kúsok pre meno, aby sa Francka neurazila. Skôr ešte pár lyžíc prívaru, najmä kalerábu, keľu, kapusty, pár rezancov alebo buchtu-dve, ako čo kedy býva. Síce dakedy by som nevzal po polievke ničoho do úst, iba pohárikom vína si trochu apetít napravím.— Ovocie nejete?— Ani nie, to už musí byť. Skôr ešte večer.— A čo olevrant?— Ani ten nie vždycky, iba keď som veľmi vybehaný, dáku tu šálku kávy. Ale ani nezajedám.— Ale večerať večeriavaš?— Nuž, azda by som ani to nemal?! To by som bol už ozajstný lazar, to už len aby spravil kríž nado mnou. Ale aj to sa v tom jedle skôr iba preberám, zo všetkého kúsok. A po večeri ak dáky ten pagáčik k vínu, keď sa trafia kamaráti na posiedzku.— Nuž, a na to ty hovoríš, Peter, že nemáš apetít?! — spráskla sestra, už staršia mlynárka, matka pätoro detí, rukami. — Veď ty zješ, duša moja, — aleže sa na mňa nenahnevaj, keď ti to poviem! — veď ty zješ za dvoch. Do mňa by sa to nevpratalo, ani čo by stál s kyjom nado mnou a tak ma do toho jedenia silil. Veď je to zázrak, že teba už dávno šľak netrafil.— Ale daj pokoj, netáraj! Koho to chceš mať za blázna?! — zahriakoval kasnár sestru. Nikto mu to z hlavy nevybil, že má planý apetít.Ale zato nezlenivel. Na dvore sa hneď za včasrána červenala už zďaleka jeho bujná, široká postava s beľavými ako ľan vlasmi, a ozývaly sa jeho rozkazy, výčitky a hromovanie, že ešte i ten kohút celý zháčený odbehol so smetiska radšej niekam do kúta záhrady, a v zápäť za ním celý jeho hárem. A tak preháňal pán kasnár sluhov a stúpal im na päty celý boží deň. Hneď bol v humne, hneď zasa v maštali a už aj zjavil sa na poli, kde orali s dvoma pármi volov, ako huba v hore po teplom dáždi, prekvapujúc čeľaď, keď by sa ho bola najmenej nazdala.Julo Moštenický bol pravý opak svojho priateľa Frkáňa.Vysoký, štihlý ani jedľa, s pekným orlím nosom, počerný, s neposlušne vzpierajúcimi sa vlasmi a bujnými fúzikami, oči ako trnky zapáčil sa, veru, ľahko nejednej mladici. Chlap ako struna, silák, v meste v panskom kasíne premohol v zápase povestného bitkára, stoličného podnotára Bélu Nozdrovického. Išlo o stozlatovú stávku. Rozumie sa, gavaliersky Moštenický nedoniesol z výhry domov ani krajciara, ale strovil všetko s veselou spoločnosťou, v ktorej nechybel ani priateľ Frkáň.Moštenický bol slobodný, trebárs po otcovi zdedil asi osemdesiatjutrové hospodárstvo. Hovorilo sa, že Moštenickovci sú bočnou, nemanželskou vetvou grófskej rodiny Žedénych. Jeden zo Žedényovcov daroval, vraj, čiastku rodinných majetkov svojmu nemanželskému synovi. Keď mu už nemohol dopriať svoje vlastné meno, nazval ho aspoň Moštenickým, aby to znelo ako-tak po zemiansky, trebárs matka bola iba zo sedliackeho rodu. Syna si vzal od matere hneď malého. Jej ho nechcel sveriť na vychovanie, lebo bola, chudera, dosť nečistotná, nedbalá osoba, tuším, aj pila. Nevidela tá potom vlastného dieťaťa častejšie, ako raz-dva do roka, i to iba na chvíľu, dlhšie sa s ním, vychovávaným za pána, nesmela zapodievať.S terajšími grófovci sa Julo Moštenický vôbec nestýkal. (Podkladať sa im nechcel, na to bol prihrdý. A grófovci neprestávali cítiť proti nemu akýsi rodový odpor. Nevedeli nikdy zabudnúť svojmu predkovi, že sa vedel tak zahodiť.) Mal u seba obstarnejšiu gazdinú, čo im gazdovala, kým ešte žil otec. Mali i pár hofierov a ešte volávali na kopanie zemiakov na jeseň Považanov; beleli sa v tom poli ani husy, celý chotár ozýval sa ich ťahavým trojhlasným spevom. Julo bol na rozmaznaného jedináka dosť pasionátny gazda. Najmä odkedy mu otec zomrel, počal sa o majetok väčšmi starať, všelijaký zapatrošený, rozpožičaný hospodársky riad, brány, čakany, válce a čo ja viem čo od sluhov, súsedov vyhľadávať. Mal smysel pre pokrok. Naučil sa kupovať umelé hnojivá. Aj s cukrovou repou urobil skúšku, trebárs dosť biedne vypálila. Do včiel rozumel sa už menej. Akosi prestal si ich všímať, keď ho ako malého chlapca boly poštípaly, že od veľkých opuchlín nemohol ani videť; až na tretí deň, keď opuchlina spľaskla, prehliadol. Ale však priateľ Frkáň poradil, pomohol sosňať roja s hrušky.Frkáň gazdoval na grófskom a pre grófa. No, na tesťovcov nezabúdal. Neraz sa stalo, že voz naložený vrecami zrna dirigoval do Kočkoviec „na hôrku“. S takým vozom — bývalo to viac razy do roka — šiel nočným časom niektorý z najspoľahlivejších ľudí Frkáňových, obyčajne niektorý z bírešov. Rozumie sa, Frkáň nezostal mu za také služby dlžen, ale doprial mu dáke to prasiatko z panského chlieva alebo niečo podobného.Gróf Žedény nebol zlý človek. Nebol ani naskrze márnotratný. Šatil sa síce gavaliersky, pár razy do roka zavolal si z mesta cigánsku bandu do domu, snáď i v jedle bol trochu prieberčivý či trochu rozmaznaný. Ináče mu chybely takrečeno všetky pánske pasie. Nehral ani na burze, ani v kartách, ani nepestoval veľmi spoločnosť, ba žil skoro utiahnuto.Jeho žena, rodená tiež grófka, bola už iná. Rozumela sa do psov a do koní, a potrpela si na ne, čo stálo tiež niečo groší. Ináče bola to celkom rozumná osoba. Hľadela si čo najväčšmi zveľadiť mliekáreň, pri čom jej veľmi pomáhala Frkáňka.Väčšmi kazila Žedényovcov politika. Dlhé roky bol v stolici hlavným županom a predtým pár razy ablegátom. A život v stoličnom meste, kedy-tedy v Pešti, reprezentácia, potom voľby, to všetko ide do peňazí, i keď voľby platí vláda. Politika nedoniesla Žedénymu iného osohu, než so pár veľkých zmenák.Ale muselo grófa i niečo iného žrať, že jeho dvatisícjutrový majetok počínal ísť tak rýchle dolu vodou. I urodilo sa, i rozišlo sa to všetko, sám nevedel, kam. Predal, vyrúbal sa kus hory, stŕžily sa za to veľké peniaze. A jemu z toho krajciara nezostalo. Všetko sa to rozišlo na dane, platy, mzdy, účty, úroky. Ba často sa ani úroky nesplatily, a dlhy rástly. Zveľadila sa mliekáreň. Vozievalo sa mlieko, i stopädesiat litrov denne do blízkych kúpeľov. Tam sa speňažilo veľmi dobre i maslo a vajcia. Ale zato neprestával byť gróf v strašnej súre o peniaze.Jedného dňa — bolo to v nedeľu — stal sa malér. Pán kasnár Frkáň chystal sa so svojou polovičkou práve k rodičom či tesťovcom do Kočkoviec. Sedeli už v peknej dlhej bryčke. Počasie krásné, vetrík lahodne povieval. Pán kasnár si zapálil na trabuko.— Tonka! — obrátil sa k žene, sediacej vedľa neho. — Máme všetko? Nezabudli sme nič?— Myslím, že nič. Hus je pod sedadlom, maslo, bryndza v koči.— A víno máme?— Akože! Je tiež v košíku.Voľakto kýval rukou na dvore. Pán kasnár chcel kočišovi práve rozkázať: „No, tak, poďme!“ Ale vidiac nápadné kývanie, obrátil sa ku dvoru:— Čo je?!— Aby počkali, pán kasnár!!— Načo?Neodpovedali mu. Miesto odpovedi vyrazil zpoza uhla sám gróf Žedény s dvoma sluhami.— Kam to idú, pán kasnár? — spytoval sa gróf prv, než došiel k bryčke.— Do Kočkoviec — odpovedal Peter Frkáň celý zarazený. I Frkáňka zbledla, vidiac grófa. Lebo tie iskriace zlostné oči, tie zaťaté pery a žily navreté na rukách, na čele a na sluchách neveštily nič dobrého.— A ku komu?— K tesťovi — odpovedal Frkáň skoro spurne.— Aj, aj, to je dobré, teda k tesťovi. Nevezú sebou nič?— A čo, keby som viezol?!— Ukážu nám, čo vezú! Svoje môžu, len aby to bolo naozaj ich! — a posledné slová prízvukoval gróf tak dôrazne, jako by bol odhodlaný dať vykonať trebárs skrze žandárov domovú prehliadku u svojho kasnára.Kasnárovci a paholok sa ani nepohli na svojich sedadlách.— Bude najlepšie, keď sídu s voza! — navrhoval gróf zlovestným hlasom. — Preca im nepôjdeme pod sukne! — obrátil sa ku zblednutej kasnárke, ktorá nemohla — čo bola ináč aká rapotačka — vydať zo seba ani slova.Julo Frkáň schádzal pomaly. Bol v dobrom mäse, len tak sa boky na ňom triasly. Síduc s voza, podával ruku žene, aby ľahšie soskočila.— No, tak! — a gróf so sluhami počali prezerať osirelý voz, lebo paholok Jano bol už tiež dolu s predného sedadla.— Čo je to tuná?! — roztvoril gróf veľký košík. Vyberal z neho asi dvojfuntový kus krásneho žltého masla, velikú hrudu bryndze, celú zadnú štvrť údeniny a tri buteľky vína.— Čia je to údenina?! Nie sú to moje buteľky, moje víno?! — hrmel na kasnára rozľútený pán.Kasnár zanovite mlčal.— A maslo, bryndza je ich? Čo?!Frkáňovci neodpovedali ani slova.Sluhovia vyťahovali vrecko s prosom, zpod sedadla veľkú tučnú hus, zabitú, zabalenú do papierov. Premastené papiere sa len tak svietily. Z hnedého papieru pred košom vyhrabali sluhovia dva páry kuriat.— To sú tiež ich, čo?! — uškŕňal sa gróf posmešne. — A to si krajšie nevedeli vybrať, pani kasnárka?!V remennej taške bolo toho tiež niečo. Gróf vyťahoval jeden kus za druhým. Najprv drevenú škatuľu s pädesiat kusmi trabúk, za hrsť brokov, so dvacať patrónov do dupľovky, pekné rukavice z jelenej kože, desať veľkých, do osobitnej škatule starostlive zaobalených kačacích vajec.— Kde to kúpili tesťovi tie rukavice?! Sú nové. Na ich rukách som ich nikdy nevidel! — — —Odneste to všetko do zelenej izby! — obrátil sa Žedény k sluhom.Kasnár neopovážil sa protestovať.— Tak! Bolo im to treba! To som si od nich zaslúžil!? Oni zlodej voľáky!— Ja som nie žiaden zlodej! — odhrýzal sa kasnár zúfale.— Ba sú zlodej! Žandárov by som mohol zavolať, do áreštu im pomôcť. Do troch dní aby boli z kvartieľu vyprataný, ináče bude zle! Nechcem sa s nimi špiniť už ani hodinu! Mojím kasnárom sú už nie, aby to vedeli.A gróf Žedény, dlhý, počerný chlap v najlepších rokoch, odchádzal celý rozčúlený od bryčky do svojho neďalekého kaštieľa.— Basom mu dušu i s papľuchom voľákym — odľahčoval si prepustený kasnár, keď sa pán bol trochu vzdialil. — Ty ma budeš vyhadzovať, žobrák! Daj si radšej pozor, ty vôl Kristov, aby teba nevyhodili z tvojho kaštieľa i s tvojou grófskou perepúťou! Si mi, veru, aj za pána! Veritelia si nestačia u neho kľučky podávať! Ešte sa ja skôr dožijem, že ťa budú predávať, ako ty mňa.Rozumie sa, Frkáňovcom odpadla chuť od cesty k rodičom. Kráčali smutní domov.— Čo bude s nami?! — spýtala sa kasnárka doma muža.— Čo? Nič. Pôjdeme k rodičom „na hôrku“. Zajtra alebo pozajtra začneme odvážať. Veď máme čo, chvalabohu!A na štvrtý deň bývali Frkáfňovci už u starého Ošteru v Kočkovciach. Nemuseli sa hanbiť za svoj príchod. Veď neprišli s prázdnou rukou. Náradia, šatstva, bielizne, zrna, múky, strovy, cukru, omasty, zavárania, ovocia si doniesli toľko, až sa dedina sbehávala, keď to na vozoch vozili. Bolo tam i skla, riadu, kobercov, lebo veď Frkáňovci neviedli si naskrze priskromne, ale žili a bývali tak, že im mohol nejeden slúžny alebo statkár závideť.Svet myslel, že Frkáňovci budú u Ošterov iba krátky čas, kým si kasnár nájde nové miesto. Preto bol každý prekvapený, že Frkáň sa od tesťa nehýbal, ale počal po čase s ním gazdovať. Počalo sa hneď povrávať:— Dobre tomu, keď toho toľko nazbíjal! Veď pre neho ide gróf dolu vodou. Akoby aj nie, keď si kasnárovci žili skoro lepšie, ako grófovci sami.Istotne má i peniaze v bankách, a kto vie, čo všetko. Alebo mu je sám gróf dlžen. Nuž, čerta ti ten bude miesto hľadať. Myslí si: mám toho už dosť, vyžijem už i bez roboty.Mali pravdu. Frkáň vyžil bez grófa, jako on nechybel grófovi. Chyba bola iba v tom, že trebárs nebanoval za Frkáňovci nikto, banoval za nimi ich najlepší priateľ a každodenný hosť v Mošteniciach, mladý statkár Julo Moštenický.Že nemohol byť bez svojich priateľov, navštevoval ich aj v Kočkovciach. Pri takej príležitosti prišla reč na staré časy, na večierky, besiedky u Frkáňov, kým boli u grófa. Potom sa kuly plány do budúcnosti. Moštenický objímal priateľa:— Peter, Peter môj! Odkedy si ty preč, v tých Mošteniciach ma ani život neteší.Zlé jazyky hovorily, že mladý Moštenický chodí „na hôrku“ viac k vôli švárnej pani kasnárke, jako k vôli jej mužovi. Tí dvaja mali sa, vraj, radi už v Mošteniciach. Že ten Frkáň bol taký slepý, že to už dávno nezbadal! Ale ten sa staral iba o to, aby pána pripravil o čo-to, aby ho čo najlepšie vycical. A potom o svoje brucho. Lebo veď Frkáň bol jedák povestný. Zjedol za troch. Hovorilo sa o ňom, že vie zjesť za večer celú hus. Bolo to na ňom aj poznať. Bol krv a mlieko, viac široký, jako dlhý.Jednu nedeľu bol „na hôrke“ hotový súdny deň. Kasnárka nariekala, rodičia sháňali baby, lekára, nosili obkladky, zamieňali ich každú hodinu. Lebo veď so zaťkom, s dobrým drahým zaťkom bolo tej nedele veru zle. V noci so soboty na nedeľu ho porazilo na poltela. Lekár dával málo nádeje a obával sa, že porážkou bude zasiahnutá o pár hodín alebo deň-dva i druhá polovica. Tú nedeľu sa „na hôrke“ skoro ani nevarilo.Ale najväčší malér stal sa večer či v noci. Julo Moštenický zabával sa celé odpoludnie v meste s priateľmi vo veľkom hostinci. Tieklo šampanské, hrál cigán. A bola nálada. Keď mal Julo hodne v hlave a sberal sa domov, dostal nový nápad: vezme cigánov so sebou do Kočkoviec „na hôrku“ a dá zahrať pod oblokom svojej starej frajerke, už ako pani kasnárke. Nebo sa mračilo, ale čiašnik musel sohnať dva vozy a cigáni naložiť a pozakrývať plachtami inštrumenty a viezť sa s mladým Moštenickým. Lebo veď Moštenický bol gavalier, dal im neraz pekné peniaze zarobiť.Cestou do Kočkoviec cigáni s Moštenickým zmokli. I sušili sa a hriali vareným vínom v Posúchove v krčme na hradskej. Pred polnocou dorazili „na hôrku“.Tam si ich nikto nevšimol. Vozy zastaly pred bránou. Mladý statkár vyskočil z voza.— Ticho! Aby nás nebolo ani počuť! — prikazoval.A cigáni brali z vozov inštrumenty a kradli sa za rozjareným mladým statkárom do záhradky.— Sem pod tento oblok! — prikazoval Moštenický. Vedel dobre, kde kasnárka spáva.A cigáni spustili veselý pochod.— Ježiš, Maria, Jozef! Čo, preboha, či sa blazniete! Čo to stvárate?! — vybehli ľudia z domu, kde ležal porazený kasnár. — V dome chorý na smrť, a vy sa šaliete! —— Aký chorý?— Ale pán kasnár.— Čo, môj najlepší priateľ chorý?! — rútil sa do domu náhle vytriezvievajúci Moštenický.Bolo neskoro. Kasnár už dokonával. Bol práve precitol. I hudbu pod oblokmi začul. — Čo to?! Komu to hrajú?! Načo?! — preletelo mu hlavou. A v nasledujúcom okamžiku, vidiac zdesenie ženino, pochopil všetko. Áno, to jej dali hrať. A že ten, kto dal hrať jeho žene, bol Moštenický, jeho najlepší priateľ, bolo mu v tom okamžení tiež jasné. Nová porážka. Dokonal.O polroka neskôr predávali grófa Róberta Žedényho.	Kompis_Pan-kasnar.html.txt
Vrstovníkom a bratom slovenským od roku 1844Pamätáte, bratia, na tie pekné dni mládeneckého života nášho, ktoré sme nad slovanským Dunajom v „národnej svätyni“ spojení najsrdečnejšími zväzkami pobratimstva a priateľstva slovenského trávili? — O tom nepochybujem. Často vy mysľou i srdcom zaletujete do tých posvätných krajov prvého zápalu na miesta drahé, kade ste chodievali, na kopce pekné, na ktorých ste o národe dumávali, do tichých hájov, po ktorých sa spevy naše slovenské rozliehali. Sväté zostanú takéto miesta mládeneckých zábav, rozkoší, bolestí a vyšších mysle letov pre muža k bojom pripraveného a všetkým návalom sveta vzdorujúceho.Od Dunaja nás vlny búrne zaniesli pod večnoveké velebné Tatry naše! I tu sme v diele započatom pokračovali, upevňujúc sa v láske k národu a chystajúc sa k nastávajúcim búrkam života pozemského.Od toho času sa v svete mnohé prevraty porobili. Nenazdali sme sa, že v zápalistých dobách nás nadletujúce túžby, spevy, ideály — trebárs sme presvedčení boli, že sú sväté, pravdivé, a preto semeno budúcnosti v sebe nesúce — tak skoro do života a skutočnosti sa predierať a všetky spoločnosti a okresy ľudské zaujímať budú. — Čas nás skoro nepripravených zastihol; ale ďakovať Bohu, že aspoň vyšších géniov národa nášho schytil na kriela, hodiac ich do nezmeraného oceánu zbúrených vĺn najnovšieho veku. Títo schytili národ so sebou a plávali s ním k prístavu šíreho Slovanstva! Národ náš v zbúrených vlnách nezahynul, lebo mal vodcov zmužilých, správcov múdrych, ktorí vyhnuli sa náramným prúdom a obišli besné, ich pohltiť sa hroziace skaliská. Národ z mora vyplával rezkejší, živší a odvážnejší; poznal svoju silu a seba ako rovného druhým národom; a jeho synovia budú vedieť zastať práva svoje i posvätiť sa za dobro celku i umrieť za bratov svojich.Pozorujúc toto vrhnutie sa národa do vĺn zbúreného mora a obdivujúc odvážnosť vodcov a posvätnosť junákov slovenských, vzbudila sa v duši mojej túžba naznačiť toto na pamiatku pre Vás, drahí vrstovníci moji! Lebo viem, že Vy dejom týmto najlepšie rozumieť, najväčšiu útechu v nich nachádzať budete.Na Vás som teda myslel, spoločníci skutku mládeneckého, keď som tieto riadky Povstania slovenského spisoval. Prijmite a pozdravte prvopočiatočnú prácu moju srdcom úprimným, pohľadom vďačným. Zbohom!Upozornenie[1]História slovenská sa nedá podľa vzoru nemecko-francúzsko-anglických historikov písať;[2]napísal som ju teda duchom a spôsobom čisto slovenským.Viem, že mojej práci k dokonalosti, aká sotva viacročným prerábaním docieliť sa môže — aby sa Horáciovo „nonum prematur in annum“ vyplnilo — mnoho chybuje; a preto ale pokutkárskych kritikov, čo namiesto toho, aby sa k dačomu pribrali, iba druhých rečami „to mal inakšie“, „toto nemal napísať“, „to by som ja takto myslel“ — posudzovať a posmeškovať vedia, ani ako mak si nevšímam. Z takých my ani škody, ani osohu nemáme; môžu odísť — spánombohom!Nedokonalosť prednášania môjho vynahradia výťahy z „Obrazov povstania slovenského v roku 1848“ veľacteným p. Hurbanom — na žiadosť daktorých moravských a českých vlastencov — nakreslených a spisovateľovi prítomných dejov spolu i s dôležitými listami súkromnými na „najhodnejšiu spoločnicu jeho hrozných, ale i slávnych osudov“ písanými, k upotrebeniu priateľsky doručených.Úprimných rodákov a priateľov pravdy úctivo žiadam, aby ma o vynechaniach, asnáď dôležitých udalostiach, upovedomili. Vítané mi budú také oznámky; jednotlivec nemôže všetko vedieť a všetko všade vidieť. Spolu aj keď by chybu alebo (čo nemyslím) nepravdu našli v spisku prítomnom, nech ma upozornia: aby nepriatelia naši vedeli, že my nielen ich hriechy nezveličujeme, ale ani najmenšejnepravdyo nich nehovoríme; ba dosť často blednú farby opisovania nášho pred ich skutočným so Slovákmi zachádzaním a ukrutnosťami, akých sa na národe slovenskom dopustili. Maďari o nás samé lži písali — my si dovoľujeme aspoň svedectvo pravdy o nich a ich skutkoch vydávať.Kto chce mať „Úvod“ do mojej histórie a všetkému dokonale rozumieť, nech si prečíta v Slovenských pohľadoch Slovensko a jeho život literárny od Jozefa Miloslava Hurbana.O pravopise takom lebo takom šíriť sa pôvodca prítomného spisku nebude; lebo jemu nalitere, ktorá sa vždy premeniť môže, mnoho nezáleží, alejedinenaduchu, ktorý obživuje, jehožto zákony sú večné a nezmeniteľné. Načo sa „abecedou“ zapodievať, ktorá je dnes latinská, zajtra môže byť cyrilská a napozajtrok zas inakšia?Pôvodca so zápalom číta vznešené básne a spevy Homéra slovenského Jána Hollého — v bernoláčtine; vítané sú mu srdce i ducha roznecujúce znelky nesmrteľného Jána Kollára — a kocháva sa i v druhých bezpočetných dielach klasických, v českej reči písaných; ale rád berie do ruky aj — zápalom, životom a nadšením dýchajúce — knihy mladej literatúry slovenskej vslovenčine, z čistého tatranského žriedla čerpanej, spísané a uverejnené.On teda hádky z ohľadu reči zaveľké nešťastie nedržía držať nemôže, filológovia sa vždy hádali a hádať sa neprestanú. Len aby u nás akési diktátorstvo a škrupulantstvo prestalo, ktoré hneď druhému do zradcov nadáva, ak on snáď ypsilon nepíše. A tu zas tá tisícorakými farbami maľovaná nesvornosť slovenská sa z hrobu vycituje, ktorou prestrašený, slabý duch kričí: beda, beda, beda vám, vy nesvorní Slováci, nepomysliac, že on práve „staré hriechy“ začína.Dajteže tomu pokoj a nerobte darobné mrzutosti.Bojesú potrebné k vyvinutiu sa národnému. Či by sme ozaj od „bibličtiny“ ďalej ísť nemali?Nemci a Francúzi — že tí sú vraj svornejší! — Ale prosím vás, páni moji, ak ich literatúru skúmate, či nenájdete, že sa literatúra u týchto národov skoro každým desaťročím mení; a že pred Napoleonom Francúzi veru inakšie písali ako teraz? A Nemci? Títo iba od Goetheho čias majú istejšie pravidlá písania. Takým spôsobom sa to ani u násnešťastímmenovať nemôže; — a daj, Bože večný, aby leninšej nesvornostimedzi nami nikdy nebolo! Pôvodca v tom napríklad žiadnenešťastienevidí, že Michal Miloslav Hodža Dobruo slovo inakšie, Větín zas inakšie, Epigenes Slovenicus a Der Slowak tiež inakšie písal. Len abyduch božíviacej ľudí povzbudil k vydávaniu podobných spisov! Jeden génius vždy viac stojí ako tisíce nad nesvornosťou bedákajúcich a lamentujúcich nesvorných škrupulantov!Kým nebudeme mať akadémie, učené spoločnosti, školy a stolice reči slovenskej a dokiaľ nedosiahneme život verejný, občiansky, ani reč naša nebude a nemôže mať ustálené a skryštalizované formy a zákony.Čo sa pôvodcu týka, on deje prítomné v reči inšej písať nemohol, iba v tej, ktorá deje tieto takrečenostvorila.Písané sú onyv reči tej, ktorá vystúpením svojím ako blesky jarného slnka celé Slovensko občerstvila a k životu prebudila, ktorá prvý raz samostatnosť a život národný Slovákom zvestovala; k bojom srdcia i duchov slovenských proti nespravodlivým Maďarom podpálila a meče za najjasnejšieho kráľa a za práva národa slovenského tisícom mládencov a mužov slovenských do rúk podala; v reči tej, v ktorej sa rozkazy a zákony (v prítomných dejoch) vydávali; pred ktorou sa odrodilci slovenskí triasli a polepšenie sľubovali; ktorej piesňami kojení a povzbudení bojovníci slovenskí do ohňa proti nepriateľovi smelo stúpali; v ktorej, dokiaľ sa terajšie okolnosti nepremenia, najskôr a najlepšieživot politickýna Slovensku založiť, vyvinúť a vyviesť sa dá; a naposledy reči tej,ktorá si mečom život vydobudnula. A to je našanová — a najstaršia — Slovenčina!Komu by ona uši obrážala, nech odloží spisok tento na stranu; nikomu sa nevtíska. Bohdá, že on aj svojich priateľov nájde; a tí, ktorým v rukách meče a bodáky sa blýskali, ho vďačne prijmú a s potešením čítať budú.Ostatným posmievačným Thersitom odpovedám slovami Jozefa Miloslava Hurbana (Slovenských pohľadov diel I., zv. 1, str. 34, riadok 7): „My by sme nedbali, čoby tí terajší naši učení pokutkári už bárs poanglickypísali, keby len písali o veciach národa sa týkajúcich a tak boli dákymi stĺpmi vyviňujúcej sa z národa nášho sily! Ale samá nečinnosť — iba ak činnosťou pomenuješ to therzítsko sa z tých, čo dač pracujú, vysmievania.“V Ovčiarsku na Považí dňa 2. brezna 1850.M. D.[1]K dokonalému pochopeniu vyviňovania sa sveto-myšlienky, mimo slovanských spisov, najdôležitejšie sú francúzske, najmä spisy slávneho Thiersa, Louisa Blanca, Micheleta, Lamartina, Montholona atď.Prišlo mi na um, že takíto ľudia, trebárs sú Slováci, všetko radšej vidia v cudzej reči napísané, ako vich vlastnej slovenskej; aby sa im zadosť urobilo, nech im Shakespearova Portia to isté poanglickyvysvetlí: „It is a good divine that follows his own instructions: I can easier teach twenty, what were good to be done, than be one of the twenty, to follow mine own teaching. (T. j. Dobrý je to kňaz, ktorý svoje vlastné reči (vyučovanie) zachováva. Ľahko (ľahšie) ja naučím dvadsiatichčo by bolo dobre robiť, ale ťažko sa nájde jeden spomedzi tých dvadsiatich, ktorý by moje učenie nasledoval.) Vzťahuje sa to na Slovákov takých, o ktorých by tá istá Portia ako Faulconbrigdeovi povedala: „He is man’s picture; But alas! — — — How oddly he is suited! I think he bought doublet in Italy, his round in France, his bonnet in Germany, and his behaviour every where.“ (Dosť pekná figúrka z človeka; ale čože je z toho!… A tenoblek, aký divný na ňom! Kamizolu tuším v Itálii kúpil, nohavice vo Francúzsku, čiapku v Nemecku, a jeho držanie — ktovie v ktorom kúte sveta!)[2]Ako o tom okrem nemeckých i francúzske a druhé časopisy svedčia.	Dohnany_Historia-povstania-slovenskeho-z-roku-1848.txt
1Jano Machaj zložil lyžicu na stôl a utrel si rukávom ústa, ktoré sú od kýšky zafúľané. Jeho žena Katrena i syn, malý Janko, pozreli naň, akoby sa ho pýtali: ,Ale už? Čože tak málo?‘ Gazda sa natiahol po čiapku, prežehnal sa a postavil čiapku na hlavu. Vyzeral v nej ako hríb, lebo tvár bola veľmi široká a čiapka veľmi malá.„Kieže ješ,“ ponúkla ho žena, vidiac, že švábky skoro pol misy zostáva.„Je nanič!“ odvrkol gazda. „Na mlieko ráno ani pozrieť, bŕŕ — zas sa mi bude čkať od neho až do poludnia. A predsa ho dávaš každý od Boha deň. Ale kapustnice neuvarí ani za svet, lebo za tou mi srdce piští.“„Nanič!“ zhrozila sa Katrena. „Mlieko mu je nanič. Ba keby si nevymýšľal. A akože budem variť kapustnicu, keď jej nemám? Včera večer som kapustu zmývala.“„Len sa vyhovor,“ na to gazda. „Ty máš hneď výhovorku. Čo ja rád, to ty nechceš. Preto zmývaš i kapustu každý deň. Viem ja. Teraz si jedz: ja nechcem.“ S tým udrel dvermi a už bol von.Katrena zostala s ohrdeným jedlom, ale neriekla ani slova. Znala muža, že nehodno s ním žartovať. Dnes bude celý deň fučať, že sa nenajedol a že ho moria hladom. A ono nik ho nemorí. Žena vymýšľa, čo by on tak najradšej: ale neraz by mu nevyhoveli ani traja kuchári. Tak i dnes iste čosi inšie ho jeduje. Vina musí padnúť na jedlo, už či je to mlieko alebo kapustnica. Keby bola dnes navarila kapustnice, bol by sa možno najedoval, čo nedáva mlieko. Bol by vymyslel, že je prismudnutá alebo nezapražená: vôbec bol by dáku vinu našiel. ,To je kríž s ním!‘ pomyslí si Katrena, odnášajúc misy zo stola. ,Čím som prehrešila, že ma Pán Boh takto tresce!‘ A keď si toto pomyslela, hneď jej na srdci odľahlo. Potešila sa, že takto nič po nič trpí: isteže jej to Pán Boh inou cestou vynahradí. Možno na deťoch, možno na imaní.Ani sa dobre neuspokojila, keď muž vrátil sa do izby. Nebol ani o poznanie vľúdnejší, preto Katrena radšej sa mu ide odpratať. Šla do kuchyne.„Stará!“ volá na ňu muž pevným hlasom. Vidno, čosi vážneho má jej rozkázať.Zložila riad na lavicu v kuchyni a hneď sa vrátila do izby. „Čo je?“ hovorí, utierajúc si belasou zásterou ruky, hoc i boli čisté. Katrena moc dala na čistotu.„To, že k Puchorovcom nepôjdeš,“ riekol muž, položiac päsť na stôl. Katrena zadívala sa naň, lebo vlastným ušiam nemohla uveriť. „Ani na piaď, lebo ak stúpiš nohou do toho prekliateho domu, ja ti ju v tú hodinu odtnem. Ja ich naučím!“ Bol veľmi nahnevaný. Katrena neohlásila sa proti tomu, že jej idú odťať nohu. Bola by rada vedieť, čo sa tak rozpajedil na Puchorovcov. Ale muž nehovoril už nič, a keby sa ho bola opýtala, bol by na ňu vylial svoju zlosť. Nepovedala ani slova a šla nazad do kuchyne. I tak jej kto-ten povie, čo sa skúrilo medzi ním a Puchorovci. Puchorka sama možno ešte dnes dopoludnia pribehne. Len aby ten „drak“ ju tu nenapopáckal: lebo ak mu Puchorka na oči príde — iste koniec sveta jej urobí…„To je dom!“ hundre si gazda Jano Machaj. „To je už dom! Nikomu sa nemôžeš požalovať: ani len žena sa ťa neopýta, čo ti je, čerte alebo diable. Utečie sebe do kuchyne, a ty sa jeduj a zhrýzaj pre takých, takých — poživáčov!“Vyšiel do dvora a rozhliadal sa po všetkých kútoch. Dvor priestranný — a, čo veľmi málo býva, čistý. Stajne, chlievy, ovčiareň i humno — všetko v najkrajšom poriadku. Stavy skoro nové a nedávno iba slamou pošité. V cieni plno dreva, kláty prihotovené na pílu, ale ešte toho roku nedá ich píliť. Pod stajňou je i tak stôs dosák, s ktorými nevie, čo si poradiť. Sú vo štôsoch pokálané polená, v druhom zas pne — vôbec je tu dreva, že by ho bolo Machajovi dosť, keby sa i dve zimy sňali. Pred stajňou hŕba hnoja, vysoká a objemná, ani čo by Máchaj nebol gazda, ale dáky zemský pán. Iný keby túto hojnosť videl, napríklad Ondro Puchor, a keby to všetko bolo jeho, tancoval by od radosti, že je taký boháč. Ale Jano Machaj sa neteší, ešte sa jeduje, čosi sa mu veľmi, veľmi nepáči. Preto ani do roboty sa nechytá, a veru pomaly bude treba reparovať pluhy a brány, lebo Jozefa bude o dva týždne. Neťahá ho chuť k ničomu, iba čo hnev mu srdce zožiera.Otvoril dvere na stajni a vstúpil dnu. Zarazila ho spara ako v každej stajni, kde je mnoho statku. A tu ho je vyše práva. Tamto dve kravy podvihli hlavu a nadstavujú uši, či sa im gazda neprihovorí. Za prejmou stoja zas jalovice; jedna prepchala hubu špárou a fúka kravám do žľabu, pričom sečka na všetky strany poletuje. Vedľa nich vlaňajšie býča si šantuje. V kúte pri samých dverách hnieždia sa tohoročné teľce. Sú obe vydarené, gazda ich prisadil. Mal by na čom pásť oči, keby chcel. Ale on neprihovoril sa ani kravám: beztoho nie sú hodné, aby gazda na kravu pozrel, nie to ešte prihovárať sa jej. S kravou nech sa mazní gazdiná: on neberie peniaze ani za maslo, a bez mlieka by on ešte ta vyžil. Jalovice a teľce, to i samo prezimuje, dosť že im lecikedy pohodí chĺpok sena, alebo zatrúsi do sečky dačo trojky. On radšej si prezrie voly.Žľab majú oproti popri stene a dvoma prejmami sú oddelené od seba tri páry roháčov. Gazda vstúpil k prvému páru, hneď pri dverách oproti teľcom. Aká to krása! Voly obrátili sa ku gazdovi; náručný pohodil hlavou, udrúc dlhým rovným rohom o stenu, v ktorej sú poupchávané špáry machom. „No čože?“ prihovoril sa mu gazda a potľapkal ho po lopatke. Vôl miesto odpovede zafučal a prezeral, či gazda nejde vsypať dačo dobrého do žľabu. Ale nesype nič, len vymetá sečku, čo zvýšila, a nesie ju kravám. „Na — žer!“ núka ich. „No, nepáči sa, mazny!“ okríkol kravy, keď iba poňuchali sečkou a netýkajú sa jej. „Koláče vám budem vypekať — nebojte sa! Počkaj trlica, po iné roky by si vymietla i sečku z odriapaných snopkov: teraz jačmenná smrdí.“ A viac sa na kravy neozrel, vrátil sa k prvému páru.Pohladil podsebného rukávom: vôl sa prehol ako lasica a šibol gazdu chvostom. „No — ty oplan!“ nadával mu gazda, ale vidno, že sa naň nehnevá. „Už si sa popravil trochu: ale si odpratal nejednu meričku jačmeňa, kým tá škutina z teba zišla.“ A pošuchal ho dlaňou po šiji. Vôl stál ani upečený: srsť sa na ňom skoro ligotala. Gazda prekročil burtnicu[1]a zastal. Dlho, dlho díval sa na svoje sivé voly, ktoré má už skoro celý rok, ktoré miluje väčšmi než ženu i vlastné dieťa.Ťažko mu bolo odtrhnúť sa od nich. Bol by tak stál do večera, ba do súdneho dňa, a díval sa na ne. Ale musí ísť i k druhému páru. Ten stojí hneď za prejmou. Nie sú také veľké, ale sú to tiež pekné junce. Náručný obrátil ku gazdovi svoju krásnu hlavu. Naozaj krásna! Čelo široké, z neho vyrastajú rohy, ešte sú skoro celkom čierne. Len pri samom koreni počína kvitnúť biely pásik. A ten lalok, široký, a skoro k samej hube! I šija mocná, veru sa nezľakne jarma, ani bársakého ťažadla.[2]„Jeleň, Jeleň!“ oslovil ho gazda a poškrabal medzi rohmi. „Čože — nepáčilo sa?“ hrešil ho, vidiac vo žľabe mnoho sečky. „Majstri! sečku odfúkať, jačmeň vyzobať. Príde na psov mráz: var’ ti inde slaninou budú priprážať, čo?“ A prevalil sa naň a, prevesiac ponadeň ruku, šúchal ho po boku. ,Podarené hovädo!‘ myslí si, vymetajúc a čistiac žľab. ,Takého ešte v tejto stajni nebolo. Údov pevných, rohov doširoka… Hm, ale toho podsebného musím prekupčiť: ten sa k nemu nešikuje…‘ A gazda Machaj zabudol na všetok hnev a všetky krivdy, čo musel kedy znášať: bol celý uspokojený. Tam odrastené, robote priučené voly, do oračky sa nemusí hanbiť s nimi. I hradskú by s nimi preoral. Tu zas junce, ktoré cez leto na holi vyrastú a na zimu dohonia tie staršie. ,Mohol by orať i na týchto,‘ myslí si a usmieva sa. ,Ale načo? Dosť na starších pooriem — tieto budú brániť za mnou…‘ Ale tu padla mu na dušu zase tôňa. Obkročil prejmu a stál naraz za tretím párom.„No, čože sa hádžeš ako potkan vo vreci!“ zašomral na junca, ktorý, zbadajúc gazdu, hneď odskočil naľavo. „Ty ničomník ničomný! Bohdaj si bol skapal tam!“ Junec pozoroval, že gazda ho nemá veľmi rád, preto nespúšťal z neho oka. Odskočil nabok a bol by vyskočil možno i na šop, keby nebol retiazkou k žľabu priviazaný. „Čože sa duríš, ty ničiga podkasaná. Ak chytím ten tiesk, tak ťa hlobnem —“Poodstúpil nazad a prezeral svoje najmenšie junce. Ale nie je dobre vidieť, lebo stoja v kúte, a tam je dosť tma. Vošiel medzi ne, odopäl retiazky a vyviedol junce zo stajne. Retiazky im zapäl okolo šije, aby sa po zemi nevliekli, a junce na slobode podvihli hlavu a zalomili šije a pustili sa dvorom. Pekné divadlo, ako si tam strečkujú! Ale gazdu, ako vidno, to neteší. Čím ďalej, tým väčšmi je mu tvár smutnejšia a hnev veľký rozjedá sa v ňom. ,Kde som podel oči, kde, ja starý blázon?‘ nadáva si v tichosti. ,Došikovať si do stajne takého čaptavého čerta!‘ Pritom pozeral veľmi pilne jednému z juncov na zadné nohy. ,Zakáša — darmo je…‘ to je koniec pozorovania. A tento výsledok ešte väčšmi ho rozjedoval. ,Nebudeš mi ty dlho špatiť moju stajňu. Odpeliam ťa, čo odpoly darmo…‘,Pane Bože, čo sa mu robí?‘ trápi sa Katrena v komore pri obloku. ,Čože sa blaznie s tými junci? Ešte daktorý trafí zle skočiť a galiba je hotová.‘ No onedlho zazrela mužovu tvár, ako zaháňal junce do stajne a hneď prikrčila sa pod oblokom, aby ju nezbadal. ,Aký je nafúkaný! Čože mu zas sadlo na ten nos?‘ Vošla do kuchyne ešte dokončiť rannú robotu a potom šla do izby, kde už stáli navíjačky s pradenom.Ani pol fajfty[3]nenavila, keď počula, že muž ide popod stenu, kamsi von. „Kdeže ide otec?“ pýtala sa chlapca, ktorý sedel pri stole a cmúľal si palec. „Choď na cestu a pozri, kde pôjde.“ Chlapec vybehol ako guľa za otcom. ,Veď je to len kríž s takým mužom!‘ vzdychala si. ,Priadzu by už prichodilo navíjať a krosná rozhegané. On sa neozrie, len vždy voly! Ba či im zas nenasypal jačmeňa?‘ Nechala navíjačky a vbehla do stajne. Prezrela žľaby, ale sa sklamala; boli čisté, vymetené. ,Predsa nie!‘ potešila sa a šla ku kravám. Sečky majú plný žľab. ,Obriadil vás, obriadil: pekne vás ten riadi!‘ vzdychala, presýpajúc sečku v dlaniach. ,Nebojí sa Boha; nevinné hoviadka vädiť samou sečkou!‘ Vbehla do rezačky, načrela plnú ličienku ďateliny, ktorá nadrobno porezaná bola v kúte a sypala ju kravám a jaloviciam. „Nate; aspoň keď ho niet doma, obživíte sa trochu.“Vrátila sa s uspokojeným srdcom k navíjačkám a rozmýšľala, aký ona má s mužom kríž. Malý Jano vbehol do izby celý zadychčaný. „Mamo, otec — otec išiel…“„No, kdeže išiel, moje dieťa?“ sošila ho matka.„Išiel…“ a tu sa zas zasekol: „do vyhne!“ vykríkol tak tuho, ako keď z fľaše vyskočí špunt. „Sňal sa so strýkom Chrobákovie a vošli do vyhne.“„No, dobre, syn môj!“ pochválila ho mať. Syn si sadol k stolu a cmúľa palec. Mať si myslí: „Veď je to len kríž s takým mužom. Každý deň u kováča!“[1]burtnica— nižšia časť v maštali, kde sa zhromažďuje hnoj[2]ťažadlo— kolík uprostred jarma[3]fajfta— (z nem.) veľká cievka na motovidle, prístroji na navíjanie nití	Kukucin_Zakasa-darmo-je.html.txt
Orol[1][2]Obrovia skál tvrdých strmia k nebu,strmia k nebu ostrými hlavami.Na ich hlavách drieme orol čierny,drieme dlho, hmlou pozakrývaný.Pod skalami leží háj šedivý,háj šedivý s starými lipami.A v tom háji holúbky bielušké,biele ako len ten padlý sniežok,hrkútajú na spráchnilých lipáchhlasom žiaľnym, hlasom to plačúcim.Hrkútajte, milé, hrkútajte:ožiari vám azda skorej hájik,hájik tmavý, to slniečko zlaté;rozpráši vám z neho tie hmly husté,tie hmly husté, tie hmly tisícveké![3]A holúbky hrkútajú smutne,hrkútajú prenikavým hlasom. —Letí góľa k šedivému háju,letí voľno medzi hmlou šedivou —nesie v pysku siahovom šarkana,šarkana to z pekla horúceho —hoj, s hrebeňom hustým, bledožltým.A sadne si na konáre lipy,na konáre suché, spráchniveléa chce prežrieť šarkana strašného. —Ten sa zvíja v zobáku siahovom —a vyplazí jazyk ako strela,a kypí mu medzi rady zubov,zubov bielych potok plameňový,potok strmý jedu smradľavého,ako láva s plameňom horúcim,keď vybúši z Vezuva vriaceho. —Šarkan čierny v jede hneď sa skrúti,hneď sa skrúti ako hrubý povraz,hneď sa vystrie ako švihlá jedľa —a zašvihne chvostom oceľovýma vyletí z pysku siahového. —Letí — letí do skaly deravej —a tam ryhá rozdrážený oheň,a z plameňa tečie jed horúci —tečie potok úbočiami hája,a celý ho smradom naplňuje,smradom hnusným, oj smradom pekelným,až sa dusia úbohé zvieratká —a holúbky hore vyleteli,vyleteli na vrchovce lipám.Tie holúbky temne hrkútajú,hrkútajú smutne nad tým peklom.Hrkútajte, milé, hrkútajte,azdaj skorej príde deň osudný,deň to krásny vašeho života!A hľa! už slniečko jedným očkom,jedným očkom pozrelo na skalya na skalách na orla spiaceho. —Ten sa strhne zo sna lahodného,ako medveď, strelou upichnutý —a vznesie sa nad tými skalami.A hromy mu cestu ukazujú,cestu tmavú k háju šedivému.Z toho hája vystupuje skala,na skalu si sadne orol bystrý —A pretína zrakom tú hmlu hustú,lež nezočí žiadneho človiečka:len tu myši a potkany sivéposkakujú po hájiku tmavom,tam zas hore na konároch lipámsedia biele, bielušké holúbky. —Pod nohami mu hromy búchajú —a hlávku mu mladého slniečkaočká zlaté, očká diamantovépozlacujú bleskom plameňovým;a strasie sa praskotom hromovým:a vtom zmizne — zmizne ako hviezda,ako hviezda v povetrí letiaca.Lež, hľa, zázrak! na tej skale tvrdejstojí šuhaj obrovskej postavy —oči sa mu svietia ako oheň,ako oheň v pahrebe iskriacej.Vlásky sa mu zlaté s vetrom hrajúponad plecia, pleciská široké.A zašepce vetrík hlasom temným,hlasom temným pri uchu mládenca:„Hej, ty šuhaj, mladý šuhaj, počuj!Počuj radu matky tvojej Slávy![4]Vidíš ten strom suchý proti tebe?Vidíš mu na vrchovci vysokom,oj, vysočnom štrngajúcu šabľu,šabľu starú, starú praotcovskú?S tou rozplašíš tie hrmotné hromy,s tou zabiješ šarkana čierneho,s tou keď zatneš do tej skaly tvrdej,roztneš povraz zakliaťa biedneho! —Zober sily — hodina odbila,oj, hodina ostatná zo smutných!“A stratil sa vetrík ten krídlatý. —Skočí dolu ako bystrý jeleňku koreňu stroma vysočného —a driape sa ako veveričkapo halúzkach za orieškom sladkým. —Hrom praskoce pod nohou šuhaja —nad hlavou mu tri hladné havranyšarkanové pysky rozďavujú,a škriekajú ako divý orkán. —Šuhaj praskom haluzi prekráča —nestriasa mu strach údy ohnivé,čo aj hromy stromom zatriasajú —čo aj čierne šklbú ho havrany:a zachváti šabľu rukou silnou,šabľu starú, šabľu štrngajúcu —vydrapí ju z tej pošvy hrdzavej,oj, vydrapí blýskajúcu šabľu,až sa zblyskne v povetrí sťa strelaa rozsekne hlavy tým havranom,až sa sprplia pod ním ako hrušky —skočí dolu a hromy pretína,hromy divé, hromy rozdrážené. —Zhrkútajú radostne holúbky,zhrkútajú striebornými hlasy.Hrkútajte, milé, hrkútajte,veď na medzi života stojíte! —A slniečko bystrý zrak zahodí,zahodí na holúbky bielušké. —Šuhaj letí v rozdráženom hneve,letí k diere šarkana strašného,až mu v žilách ohnivá krv kypí:ako hrdý lev v horúcich púšťach,keď si mladé zaškrtené zhliadne —a prebehne cez horúci plameň —a prebije šarkana zrutného —tento zručí ako horúci hrom,a vybĺknu plamene sipiacezo širokých bokov za šabličkou,za šabličkou ostrou, praotcovskou.Zodvihne ju ešte raz mládeneca zahviždí v povetrí ak vietor,a rozdvojí hlavu šarkanovu,až vyfúkne z neho para čierna,para čierna sťa hromový oblak —a v kolomaž čiernu sa rozleje! —Šuhaj zatne tri razy do skaly,až sa strasie a prepadne s praskom. —A vtom zmizne ten hájik šedivý —a vystúpia kraje utešené —utešené, slnkom osvietené. —A z tých krajov letia húfy ľudí,húfy ľudí ako tie anjelské,z pŕs im kypia najvrelejšie vďakya padajú k nohám hrdinovým. —Na hlavu mu upotenú kladú,upotenú, plameňom pálenú,kladú veniec z lipových halúzok,oj, z halúzok, nikdy neuvädlých! —[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Obraz Slovenska.[2]Tak isto odtláčame z „Básní 1846“. Uverejnil Jozef Škultéty v Slov. pohľadoch XXXIII, 1913, str. 439 — 42 (Z prvotín Jána Bottu). Báseň nie je totožná s Orlom v oddiele Spevy.[3]hmly tisícveké— od pádu ríše Veľkomoravskej neboli Slováci slobodní (štúrovské učenie).[4]MatkaSláva— mať všetkých Slovanov — ich symbol.	Botto_Orol-Poezia-mladosti.txt
MyMy v boji viery v oceľ sme stuhli, my v boji za pravdu vedeli mrieť, my z cesty pravej ani krok neuhli, nám bude ďalej heslo borby znieť: „Sloboda — rovnosť — bratstvo“. My vieme znášať muky, utrpenie, my vieme znášať krivdy, pohanenie, my vieme trpieť, my vieme ísť hoc na galeje pre heslo, ktoré v duši zneje. Pre vieru otcov, materinskú reč, my vieme vytasiť i meč a mocne zavolať: Dosť! Raz padnú okovy, raz padnú putá, raz v nič sa premení panovačnosť krutá. Raz padnú rabi, raz padnú tyrani, zvíťazia týraní, bo pravda zvíťazí! Pravda a sloboda zvíťazia spolu, koniec našim žiaľom, koniec nášmu bôľu. Slobodienka! Sloboda rodí sa z krvi a obetí, zástupu mŕtvych a horiacej zeme, čo na oltár vlasti svätý položiť vieme: Majetok a život. Sloboda slova, sloboda tlače, rovnosť a spravodlivosť, nie utískanie ani poníženosť, nie podlosť, zrada, rabstvo, nie rozvadenosť, ale bratstvo. Vy azda nie tak? A či vari chcete byť naši otrokári? To sa vám nikdy, nikdy nepodarí!	Marecek_Odkaz.html.txt
INeďaleko Nového Mesta, v romantickom údolí, leží nepatrná osada X. K severu pozdvihujú sa vrchy ovenčené bujnou stromovinou, v doline tečie potôčik a pohybuje mlynské kolesá, a tento šumot, zmiešaný s tyk-takom pytľov a mlynských kameňov, činí príjemný dojem na cestovateľa. Zo dvoch strán potôčka okúzľuje oči tmavozelená tráva. Podjeseň, keď už aj otava zachránená je, tam pasú kravičky zdravé, červenej tváre decká obojého pohlavia. Keď slovenská rodinka dobrú kravičku má, jej výživa je zabezpečená.Medzi dolinou a vrchom na úbreží stoja jednoduché, slamou pokryté, ale čisté domčeky. Predok domu je na poschodie, zadok na území. A prečo nestavajú byty svoje v doline? Oj, keď nebo zahrní a pľušte sa lejú, celá dolina stane sa morom, ktoré by celú osadu zaplavilo.Jedenkaždý domček ohradený je mocnou stromovinou, čerešne, hrušky, jablone, orechy zelenajú a červenajú sa rozmanite pomiešané, no slivkovník tvorí osobitný háj. Tu aj tam vidíš utešený jaseň, skľúčenú brezu, roztomilú lipu, akoby to anglického rázu záhrada bola. No je to krásny vidiek! Škoda, že pôda na zbožie nie je plodnejšia.Na konci osady stojí chatrný domček, pritom ale ozdobený pred menovanou ovocnou stromovinou. Ohromného orecha haluze prikrývajú chalupu. Tento strom nie jednu zlatku donáša majiteľovi, lež toho roku, následkom pozdných mrazov, nedal ovocia. Pod týmto stromom sedí starec, ktorého celá osada „strýčkom“ menuje, vzdor tomu, že nemá žiadnej pokrvnosti a je opusteným sťa pustovník, a aj v chalupe tejto len tak z milosti bytuje v komore. Človek to postavy vysokej, ale telo vysušené a na tvári hlboké brázdy, znakom toho, že to tvár bola plná. Cele šedivé vlasy zradzujú starý vek, lebo veď blýži sa ôsmy kríž, znamenajúci desať. Ustavične trasúce sa ruky sú svedkom toho, že tie mohutne pracovali, kým vládali. Oči jeho sú bledé, ale kedy-tedy sa aj teraz zaiskria, keď trudovaté srdce sa pohne. Zadumaný sedí pod orechom. Nie div! Veď ho ruka Hospodinova hrozne navštívila. Lanského roku, následkom morovej rany, cholery, utratil jediného syna aj s nevestou. Tento ho s prácou rúk svojich živil, tento mal mu umierajúcemu oči pritisnúť a poslednú počestnosť vykonať, — a ten hnije pod zemou aj s vernou svojou manželkou. Málo zostalo po synovi, a aj to málo behom jedného roka prešlo, lebo veď starec tým opatril dve po synovi pozostalé siroty Ďurka a Janka. Zo zadumanosti vzbudil ho útly štebot dietok.„Starý tatenko, páčte, aké pekné nové šaty som dostal, páčte len, aj Janka zašatili!“Z hlbín srdca vzdychol starec, hlavou striasol a hľadel na dietky, ktoré v novom obleku radostne bežali k starému otcovi. Ďurka posadil na pravú nohu, Janka na ľavú, a hlavičky privinul k srdcu. Máte nové šaty, myslel on, ale nemáte rodičovské srdce a nebudete mať ani starého otca.„Starý tatenko!“ opätoval Ďurko, chlapec to bystrý, asi osemročný, „tak nám riekol ten pán, čo nám tieto nové šaty dal, že pôjdeme ďaleko na dolniu zem, kde nám dobre bude. Dajú nám chleba, mlieka, ešte aj slaniny do sýtosti!“„Tak je, deti moje, pôjdete ďaleko, kde vrchov a hájov nieto, aby ste hrob vášho otca a vašej matky nepoznali, aby ste tú reč, v ktorej sa otčenáš modlievali zabudli a mňa, starého otca, nikdy viac nevideli.“„Však aj starý tatenko pôjdu,“ ozval sa Janko, mladší vnuk, šesťročný to chlapec.„Oj nie, deti moje, ja nepôjdem, lebo mňa ani nechcú, ja som už starý cudzej reči naučiť sa a nie som spôsobný časom za iných vojenské služby konať, alebo zveľadiť cudziu národnosť.“Chlapci začali horko plakať a razom obaja volali:„Keď vy, starý tatenko, nepôjdete, tak nepôjdeme ani my, lebo my vás nenecháme.“Ťažko padlo neplakať starému, lež musel kojiť plačúce deti. Skryte zotrel z očú roniace slzy a riekol:„No darmo je, ľúbe deti, ja vás vychovať nemôžem, som starý, robiť už neviem. Nemáme žiadneho majetku, žiadnej rodiny a žiadnych priateľov. Vy pôjdete, kde vás panstvo pošle. Lež čujte, Ďurko a Janko, už si zachovať môžete moje slová. Vy dvaja nemáte nikoho na tomto svete krem mňa, starého otca, a dnes zajtra pôjdem aj ja za vašim otcom do hrobu, a tak milujte sa a buďte jeden druhému verní. Ty Ďurko si už väčší a múdrejší, neopusť svojho bračeka Janka, a verte, že vás pán Boh požehná.“Nemohol ďalej od žiaľu, požehnal deti a zaviedol ich do obecného domu.Po tieto dni prišiel na dolniu zem mimoriadny vlak. Priniesol on 390 slovenských chlapcov, rozdať sa majúcim po maďarských osadách.Bolo to tragické, ale zároveň aj komické, keď tento pluk Slováčikov, budúcich to maďarských janičiarov, cestoval. Všetci mali rovnošatu a na prsiach nápis, ktorý sa ako menuje, kedy a kde sa narodil. Čongrádska župa, ako číročisto maďarská, mala byť hlavná miestnosť, kde siroty rozdané byť mali. Pri jednom nádraží jedna časť dietok, bez ohľadu veku, viery, ako ovečky mala byť odovzdaná. Prišiel rad na hore spomenutého Ďurka, lež tak, že brat Janko ďalej mal odcestovať. Vznikol hrozný plač. Chytili sa bratia okolo hrdla a hlasite zvolali: „My jeden bez druhého nepôjdeme.“ Sprievodníkova prosba ani hrozba neprospela. Bratia kŕčovite držali sa v objatí a žalostne volali: „My jeden bez druhého nepôjdeme.“ Obecenstvo bolo náramne dojaté. Vzdor tomu, že to boli slovenské deti, nie jedna matka slzami kropila predmet v rukách držiaci a nie jeden otec odvrátil tvár a utieral z očí slzy. Pohlo aj sprievodníka, a nechal bratov spolu. Úbohé deti, ozaj do akých domov sa dostali?Slováci! Učte sa už raz bratskej láske!	Seberini_Slovenske-mladatka.html.txt
1. Nezrovnalosť tela a duchaPrísloviaPsa dosť, ale sadla málo.Škoda tej duše v tom mizernom tele.Tučné telo, chudá duša.Č. 140. Adalb. Ciało 23.	Zaturecky_Slovenske-prislovia-porekadla-a-uslovia-Ludske-telo-jeho-potreby-choroba-a-smrt.html.txt
Žalm XLIV.[1]Bože, Hospodine!Na uši svoje sme slýchali,otcovia naši zjavne zvestúvalinačúvajúcej rodineo skutkoch Tvojich, dejoch veleslávnych,konaných za dňov ich, za dňov starodávnych.Ramenom mocným vyhnal si pohanov,otcov preštepils’ kmeň olivový,tých rozmliaždil si všemohúcou dlaňou,týchto rozplemenils’ v veleháj cédrový; —nie meč pradedov zdolel kraj do kraja,a bohatiersky boj im neratovalzbytky žalostné niekdajšieho raja:ale päsť Tvoja, vševládna Tvoja pravica,a hromožiara Tvojho lícazdolela, — lebo si ich zamiloval!Ty, kráľ môj, Boh môj, a iného nenie,v Tebe víťazné Jákoba spasenie! —V mene Tvojom sme bili protivníkov,v mene Tvojom sme šliapali po zrade,oceli svojej dôveriť nezvykolTvoj ľud, túl jeho nevojvodil v rade;hôľ Tvoja nás k doli slávnej vodievala,a neprajníkov tvár hanbou zalievala.Hallelujah! chváľte Bohaspasiteľa,oslavujte meno Hospodina! Selah! —Ale teraz už odprášil si nás,zahanbil si nás,naspak obrátil si nás!S čatou našou nevychodíš,čatám našim nevojvodíš!Čo sme mali,zlodeji pobrali!Ach, veď si nás oddal k zabitiu barany,veď si nás rozmetal pomedzi pohany!Oj, predal si ľud svoj, predal bez výmeny,za ľud ten povrheľ nenadsadils’ ceny;vydal si nás trpkej susedov zlovôli,posmechu, potupe ľudu po okolí;uviedol si meno naše v porekadlo,škľabenie národov na tvár našu padlo,takže niet už jednej hodiny bez studua hanba neschodí z líc Tvojeho ľudu;lebo, veď už každé nepriateľa slovona temená leje nám vriace olovoútržiek — a pomsty sprisahanej vreniea pohanské slávy dávnej pohanenie! —Všetko to na nás pripadlo;ale nezabudli sme ešte na Teba,ani sme záväzok svätý nezavrhli,neodvrátilo sa srdce, neochladlo,zrak náš neodpadol od Tvojeho nebaa krok sme od cesty Tvojej neodtrhli,jakkoľvek hrôza nás pekla zaškrtilaa tôňou hrobovou smrť nás zatienila! —No, ak sme o meno božie už nestália ruky k cudziemu Bohu zdvihovali:či Boh sa na toto doptávať nebude,keď odkryje všetko pri poslednom súde? —Pre Teba bývame všahden mordovanísťaby ovce, ktoré mäsiara nôž raní.Prebuď sa! tak tuho čože spíš, ó, Pane!Prebuď sa, — konečne nezaháňaj nás!Či skrytá nám navždy tvár Tvoja zostanea súženia nášho nepríde k Tebe biedny hlas?Hľaď, už duša naša v prachu spráchnivelaa tvár k lonu zeme tvrdému primrela:Povstaňže, už je čas,Hospodine!Pomôž nám, vykúp náspre svoje zmilovanie![1]Prvý raz uverejnené v Sokole I. 1862, č. 6, 177 — 178.Po posledných veršoch básne je v Sokole uvedené: „Nasledoval Andr. B. Sládkovič“ a dátum: „v juni 1862“. Rukopis básne sa nezachoval.	Sladkovic_Nabozenska-poezia.html.txt
Rozhovor prvý. O povahe a význame Matice Slovenskej(Osoby rozhovoru: pán farár Miloradič a sused Našinský; pozdejšie kmotor jeho Cudzoň.)FARÁR(idúc pod večer z poľa, najde pod lipami pri kostole zunaveného Našinského sedeť a počne po obyčajnom pozdravení takto):Zkadeže, zkade susedko! tak ukonaný?NAŠINSKÝ(utiera si rukávom košele pot z čela):Nuž z mesta, Ich Milosť! ešte máme trochu ovsíka tam pod Holicou a zlomila sa mi kosa, nuž som bol pre novú. Ale veru voliako i to železo dražeje; dal som za ňu o 5 grošíviac, jako inokedy.FARÁR: Ba tuším ste boli s dajakým processom v meste? Čože Vám to trčí za písmo z rukáva haleny?NAŠINSKÝ: Oj, nech mä Pán Bôh chráni od všetkých processov! nikdá som sa s nikým nepravotil a veru na moje staré dni to nezačnem.FARÁR: Nuž ale preca, čože to máte v rukáve?NAŠINSKÝ: No veď to Ich Milosti veru nezatajím; tam na prievoze boli i voliaki traja kompani, šli potom so mnou až pod horu a tam sa odrazili do Hrabovian.(Vyťahuje papier z rukáva širice).Ej, boliže to za milí, hodní ľudkovia tí kompani! najmä jeden v takom sivom kabáte s okrúhlym klobúčikom; ten mi dal i toto(ukazuje papier), že vrajna pamiatku. Nechže prosím pozrú, Ich Milosť! čo je to? keď sú to drobné riadky pre moje staré oči.FARÁR(číta na hlas):„Stanovy Matice Slovenskej“Aha! to Vám dali tí kompani na pamiatku? A či Vám nepovedali zkade idú?NAŠINSKÝ: Ba veru rozprávali, že vraj tam kdesi v Turci, tuším vo SvätomMartineboli; že tam s nimi bolo veľa tisíc všelijakých pánov a ľudu, a že inakšie ani nerozprávali, ibapo slovensky; že vraj bola i veliká, chvojkami a kvietim okrášlená drevená búda na rynku mesta pred stoličným domom, a že tam malikongregáciu, či už čo, keď ja sedliacky človek do toho nerozumiem. Ale tamto ten(pokazuje na kmotra svojho Cudzoňa, ktorý z poľa idúc blíži sa k lipám kostolným), ten bude viac o tom vedeť; ten si donáša všelijaké novinky „zo sveta“ a vrátil sa v pondelok domov.FARÁR(kýva rukou na Cudzoňa):Susedko! poďteže na chvíľku sem!CUDZOŇ(Po obyčajnom pozdravení):Čo rozkážu, pán farár?FARÁR: Nič nerozkážem; sadniteže si trochu medzi nás! Pán kmotor VášNašinskýdoniesol tu čosi z mesta, a viem že radi dačo nového počujete a že —CUDZOŇ(pretrhne reč):Dačo nového? nuž ale nech je to idobré, pan farár! lebo teraz i tak ničoho nepočuješ hriešny človeče, čoby ťa potešiť mohlo. Tu padá dobytok, tam na dolnej zemi vyschýnajú úrody, tuto zase —FARÁR: No susedko! nepočínajteže zase Vaše každodenné žaloby! Svet pravda nebeží vo všetkom tak, jakoby podľa ľudských žiadostí našich mal bežať; nuž ale to budedobré, čo teraz počujete. Ja aspoň tú novinku zaradostnúpovažujem.CUDZOŇ: Ej veďby to iba číry čistý blázon radšej smutné jako radostné noviny počúval.FARÁR: Nuž teda, či ste po tieto dni nepočuli voľačo o Svätom Martine?CUDZOŇ(trochu zarazený):O tom, čo „na bielom koni“ chodí?FARÁR: Nie o tom Svätom Martinovi v novembri, ale o meste Sv. Martine v Turci.CUDZOŇ: Ba počul som veruaž priveľa; že vraj tam tí pánslavi diétu či čo mali a že chcú našu krajinu potrhať.FARÁR(usmievave):No susedko, nemajte mi za zle! ale koľko slov ste včul povedali, toľko máte v tom — poviem to už len tak obyčajne —toľko máte v tom cigánstva.CUDZOŇ: Mne to tak rozprávali v Omračanoch na hostinci; a veru tam bolo moc všelijakých hodných ľudí.FARÁR: Dajte si povedať, susedko! a dosvedčím Vám, že všetko, čo tí Vaši„hodní ľudia“hovorili, ajhodne zluhali. Po samom predku: či viete ozaj, čo to slovo„pansláv“znamená?CUDZOŇ: Nuž pravda že viem;pánslav je taký Slovák, čo chce sám byťpánomv krajine a mať svojho osobitného kráľa; tak mi to vysvetlili v Omračanoch.FARÁR: No, veď Vám to pekne vysvetlili!(smeje sa)to už ozaj iba v Omračanoch tak blúzniť môžu. Počujteže tedy, susedko! najprv Vám poviem, že vo Sv. Martine nijakých panslávov nebolo; sami číri statočníSlováciz uhorskej krajiny našej boli tam shromaždení.NAŠINSKÝ: Ej veru prosím, Ich Milosť! nechže to ráča i kmotroviCudzoňovitak vyložiť o tých panslávoch, jako to mne tam vo včeliene vysvetlili.CUDZOŇ: No veď Vy, kmotre! pravda navekypánslavov zastávate; to máte z tých Vašichnovín! ešte si oči kaziť a platiť za to!FARÁR: Ba veru keby ste i Vy, susedkoCudzoň!našeslovenskéknihy a noviny čítavali, azdajby ste nie len o našichnárodných, ale aj o Vašichhospodárskych a remeselníckychotázkach ináč súdili, jako máte v obyčaji. — No ale, vráťmeže sa k tým panslávom svätomartinským. Veliký nášslovanskýnárod má viacej menších a vätších kmenov, ktoré vlastnými ich menami rozoznávame. Tak menovite v našej uhorskej krajine máme tieto kmeny slovanské: Slovákov, Srbov, Rusov (alebo v obyčajnej reči Rusniakov) a Chorvátov; ale medzi týmito kmenmi uhorských Slovanov nášslovenský kmenpočtom hláv svojich jenajsilnejší, bo nás Slovákov sú skorotri millióny, Srbov, Rusov a Chorvátov spolu dobre vyše millióna.CUDZOŇ(s posmešným výrazom):Ejha! dajti mi Bože! že vraj„skoro tri millióny Slovákov“— veď je to aj veľa ten millión!FARÁR: Veru je to pekná rodinkajeden milliónhláv slovenských; to jetisíc ráz tisíc:a tri millióny Slovákov môžem Vám takto predstaviť: pomyslite sitri tisícrovne veľkých dedín a potom v každej z nich potisícduší slovenských, nužby všetkýchtri tisícdedíntri milliónyobyvateľov malo. Však je to ver pekná rodinka! dobráštvrtinavšetkých obyvateľov uhorskej krajiny, a tu nehľadím na iných, už spomenutých Slovanov uhorských.NAŠINSKÝ: Ale mne Ich Milosť aj o Čechoch, o Poliakoch a Slovincoch rozprávali.FARÁR: Tak je! V rakúskej ríši sú ešte aj inékmeny slovanské, menovite: Česi a ich pokrevní Moravania, Poliaci, Chorváti, Slavonci a Slovinci, tak žedobrá polovicavšetkých obyvateľov dŕžavy rakúskej zoSlovanovzáleží.NAŠINSKÝ(ku kmotrovi):No kmotre! či Vám v Omračanoch na hostinci tí „hodní ľudia“ aj o týchto Slovanoch dač povedali?CUDZOŇ(omrzle):Ale dajte pokoj! a nepretrhujte pána farára v reči.FARÁR: Nuž vidíte, môj drahý susedkoCudzoň!my v Uhrách žijúci Slovania považovať sa môžemepodľa krve a rečiBožím i ľudským právom zabratov;ba všetci ostatní Slovania, i čo v neuhorských krajinách ríše rakúskej, i čo tam v cudzozemsku, menovite v Rusku, v Prusku, v Sasku a napokon v Turecku žijú, súpodľa krve a reči naši bratia. Toto uznať a vyznať nie je nijaký zločin ani pred Bohom, ani predrozumným a spravodlivým svetom. Veď veru ani Nemcovi nikto rozumný za zločin nepokladá, keď Švajciara, ba i Angličana v ohľade na rodinnúkrev a pôvod rečisvojímbratomvolá; alebo keď Francúz Italiánov a Španielov, ba hen tam v Amerike i Meksikánov za svojichbratovuznáva, trebas pod rozličnými vládami žijú. Čo tedy neniezločinominde na svete, to nám Slovákom a Slovanom vôbec ibanerozum a zlomyseľná neprajnosťza zločin pokladať môže. — Ináčby to pravda vyzeralo,keby všetci Slovania jednu a tú istú vládu krajinskú mať chceli; toby bol ten „politický panslavismus“ — bo grécko slovo „pan“ (ale nie pán s dlhým „á“) znamená to, čo naše slovenské„všetok“a tak tedypanslávten bude,kto chce všetkých Slovanov v jedno spojiť. O takomto ale v jedno-spojenípod jedným panovníkom Slovanstva, tedyo politickom panslavisme, to mi môžete na moju kňazskú statočnosť veriť,nikomu medzi Slovákmi, ba bezpečne tvrdiť môžem,nikomu medzi Slovanmi rakúskymi ani nesníva sa. My Slováci uhorskí (lebo aj v Morave žijú z čiastky Slováci), my máme pod berlou nášho najjasnejšieho cisára a kráľa, spolu s uhorskými Srbmi, Rusmi a Chorvátmi, sem aj inéuhorské národypočítajúc, našu uhorskú vládu krajinskú; Česi majú svoju zemskú vládu v Čechách, Poliaci v Haliči, Chorváti v Chorvátsku, a keď nacudzozemskýchSlovanov zrak obrátime, Rusi majú svoju vládu v Rusku, Bulhari a Čiernohorci v Turecku atď. Nuž či teda(pokračuje farár k Cudzoňovi obrátený)mohli v Sv. Martine byťpanslávi? povedzte to naVašu statočnosť, susedkoCudzoňovie!CUDZOŇ(váhave a neiste):Nuž veď jako to človek pováži; jeden to tak, druhý zas ináč vysvetluje. Jako to pán farár povedajú, nuž pravda že v Sv. Martinepanslávovnebolo a nedbám tedy, že tam boli sami statoční Slováci. Ale prosím za odpustenie pán farár! preca tu musím dvoje poznamenať.FARÁR(pretrhne prívetive):Len von s tým, susedko! čokoľvek máte na srdci.CUDZOŇ: Ráčili tam hore„uhorské národy“spomínať; ja myslím, žeuhorská rečiba jedna je, tam okolo Debrecína, a tak aj iba jeden„uhorský národ“.FARÁR(k Cudzoňovi):Oj susedko, tu ste na veľmi chybnej ceste! Po samom predku Vám tu odpoviem, že vlastne žiadnejuhorskej reči nietoaVyste pod tými slovami „uhorská reč“ bezpochyby rozumelireč maďarskú.CUDZOŇ: Nuž áno tú, ktorou Uhria tam pri Debrecíne rozprávajú.FARÁR: Dobre, dobre susedko! Ale počujte: to slovouhorskýmôže sa rozumným spôsobomiba na krajinské sriadenie a zákony krajinynašej vzťahovať;všetcitedy obyvatelia tejto krajiny, menovite my Slováci, potom bratia naši Srbi, Chorváti, Rusi tu v Uhrách bývajúci, ďalej Maďari, Nemci, Románi alebo jako obyčajne hovoríme Olási —všetci sme Uhri, preto že vUhorskej krajine pod tými istými zákonmi žijeme. Ale kto jeUhor, ešte preto nie jeMaďar, lebo maďarské obyvateľstvo iba jednu čiastku uhorskej krajiny našej zaujíma, a verte mi, moji milí! že všetka tá záhubná nesvornosť, všetka tá žalostivá nenávisť medzi spolukrajanmi uhorskými ztadiaľ pochodí,že istí ľudia nechcú pochopiť a urobiť rozdiel medzi Uhrom a Maďaroma vždy do hromady miešajúpolitickéslovoUhor, anárodný či jazykovýnázovMaďar. Vpolitickomtedy smysle i my Slováci smeUhri, vnárodnomale ohľade nemôžeme byť anie sme inšie jako Slováci; aj Nemec v Uhrách bývajúci je vpolitickomsmysle Uhor, v národnom ohľade je Nemec; a tak tedy vidíte susedkoCudzoňovie, že vlastneuhorskej rečinieto, ale máme v Uhrách reč maďarskú, slovenskú, nemeckú, srbskú, ruskú, románsku či olahskú atď.CUDZOŇ(krúti hlavou):Divno mi je to, divno!NAŠINSKÝ(usmievave):Hádam divno pre to, že Vám „v rožku svitá.“FARÁR: A vidíte, susedkoCudzoňovie!i tento prísny rozdiel nie len že nič urážlivého pre iné spolunárody v Uhrách nemá, ale radšej zárodok všestrannejúctivosti, a tak i smierlivosti a pokoja v sebe nosí; bo na tej svätej pravde spočíva:„každému svoje!“NAŠINSKÝ(zdvihne klobúk):Dajže to a pomáhaj k tomu pán Bôh!Každému svoje!nuž bude svätý pokoj po celej krajine.FARÁR: A teraz Vám tu ešte dačo poviem, moji drahí! Viete, že Slovák má od pána Bohaneobyčajné daryk ľahkému naučeniu sa cudzích rečí. Naši horňo-trenčianskidrotári, trebas od nikoho reči maďarskej vyučovaní neboli, tam v Debrecíne a inde po dolnej zemi pekne rúče svoje„drótoltašik assoňom“!vyspevujú a znajú sa dohovoriť s gazdinkami maďarskými; našivoziarihandrkujú v Prešporku a vo Viedni po nemecky, až milá vec; prednejší zase z našich slovenských rodákov učia sa pri maďarskej a nemeckej reči ešte latinsky, francúzsky, taliansky atď. A to jedobre; bo „koľko rečí vie človek,za toľko ľudí stojí.“ Keď tedy svet nikomu za hriech nepokladávedeť viacej cudzích rečí:prečože by to iba Slovákom, a vôbec Slovanom, za hriech pokladano byť malo, keď chcú sa oboznámiť aj srečou slovanských bratov svojich, keď ich časopisy čítajú a ich znamenité knihy ku svôjmu poučeniu kupujú? Čo jednomu spravodlivé, to je i druhému slušné; túto našu literárnu slovanskúvzájemnosťuž ozaj iba dokonály surovec alebo nevedomec jako „panslavismus“ zatracovať môže.CUDZOŇ(k farárovi):Nuž ale, prosím pekne! prečože teda tých panslávov spomínajú a často i preklínajú,keď ich niet?FARÁR: Hia susedko! veď istí ľudia znajú „od čoho muchy dochnú.“ Tí, čo našich najlepších mužov „panslávmi“ prezývajú, keď sú tak medzi sebou, ibasmejú saz toho, bo nikto z nich naozaj neverí, žeby títo naši mužovia bolipolitickí panslávi; keby to boli, isteby nechodili po slobode. Ale náš ľud začal sa pôsobením týchto mužov prebúdzať z tisícročného spánku svojho: začal cítiť, že je on tu v uhorskej krajine, kde Slovák od nepamäti ľudskej býval,vo vlastnom dome svojoma tak že mu nikto prirodzené práva jeho spravodlivosti skracovať nemôže. Ľudia tedy, národu našemu neprajní, vymysleli si tých panslávovjako strašidlo, aby mužov, za jeho práva, za jeho vzdelanie, za jeho dobrobyt pracujúcich, vnenávisťu vlastných rodákov uviesť a tako dôveru ľudu pripraviť mohli, čo sa im, bohužiaľ! z čiastky podarilo.Z čiastky, hovorím; lebo rozumnejší sedliaci, remeselníci, obchodníci, mešťania,ktorí vedia vlastným rozumom pohnúť, ani týmto strašidlom panslavismunedalisa vo svojej láske k národu a vo svojej dôvere k mužom národným pomýliť, znajúc, že všetky snahy a práce týchže mužov iba kdobrémunašeho národa smerujú. Ale pravda tí duševní bedári, ktorí tam v Omračanoch, najmä pri pálenke, dajú si všelijakých ničomností, všelijakého luhárstva do hlavy natrúbiť, bez toho, aby podľa našeho porekadla „vlastným rozumom trochu pohli, jako krava chvostom“ a zpýtali sa sebä samých: či to môže byťpravda, čím ich podhuckávajú proti kriesiteľom národa a tak tedy proti vlastným dobrodincom, takíto, svoj rozum dolu vodou púšťajúci ľudia hospodárskeho, a zase bohužiaľ, že nekde i mešťanského stavu, tých domnelých panslávov za jakýchsiľudožráčov a psohlavcovdržia, proti nim vykrikujú nevediac čo, a dajú sa pekne rúče za nos vodiť ľuďom, ktorí keď ich proti tým panslávom nahuckali, iba smiech si robia z nich, že sa im to tak dobre „podarilo“.NAŠINSKÝ(k Cudzoňovi):No, či to nenie smutné, kmotre?FARÁR: Ba veru až veľmi smutné, najmä keď povážime, jak žalostivý bol pred tým stav slovenského národa našeho. Vy viete, moji drahí! z vlastnej zkúsenosti Vašej, jako to na Slovensku vyzeralo v časoch, žalostivú revolúciu roku 1848. a 1849. predchádzajúcich. Obecný ľud náš bol od celého sveta, vyjmúc daktoré šlechetné duše najmä z duchovného a učiteľského stavu, opustený a opovrhnutý, jakoby ani práva nemal chodiť po svetle Božom; pánštinu náležite zrábäť, s „foršpontami“ vo dne v noci vyčakúvať a hore dolu behať, pri tom ale i chatrnú roličku svoju jako tak obrábäť: to bolyhlavné starostijeho života, ktoré keď priťažko naň doliehaly, chcel sa potešiť —pálenkou!O dajakomduševnompozdvihnutí, vyjmúc potešenie v chráme Božom, ani chýru ani slýchu v takom svete, ktorý užčítanienovín a kníh slovenských, trebas i tak vo veľmi chatrnom počte vychádzajúcich, za „zradu vlasti“ vyhlasoval; ba ešte len i tie malé deti, miesto toho, aby si najpotrebnejšie známosti do každodenného života školským vyučovaním sbieraly, na mnohých miestach trápily sa učením cudzojazyčných slov, ba nekde práve na prosto k nenávisti krve svojej popudzované, k vysmievaniu svôjho vlastného národa vedené boly. Takýmto jedom preniknuté vstupovaly potom do verejnosti života, hľadajúc márnu chválu sveta v hanení vlastnej matky svojej; a takhnusné odrodilstvona všetky strany bujne zrastalo, jako huby po teplom dáždiku. Ale aj u prosred žalostivej nákazy tejto zachovaly šlechetné duše posvätnú iskru čistej lásky k národu, na ktorej, po utíchnutí búrlivej doby rokov 1848. a 49., rozplápolal sa nový plameň lásky a oddanosti k milému národu našemu. Nasledujúce časy neboly síce ani nám Slovákom, ani iným národnosťam v Uhrách veľmi prajné; nuž ale tešili sme sa v nádeji, že keď i naši odporníci z vlastnej zkúsenosti poznajú: čo to znamená,vtískať národu reč cudziu, že budú i sami oproti námspravodlivejší. Ale, bohužiaľ! i v tejto sladkej nádeji boli smesklamaní; zaťatí neprajníci naši nič sa nenaučili a nič nezabudli!Národ náš počal od premien roku 1860. najšlechetnejšie snahy ku svôjmu znovuzrodeniuskutkomdosvedčovať. Jednotlivé, mladé i staršie osoby všetkých stavov, mužovia i spanilomyseľné ženské, všelijaké sbory a spolky, ba celé dedinské i mestské obce hlásily sa v posvätnom zápale za neodškriepiteľné práva svojeho národa; povstalo i toľko všelijakých, osvetu národnú statočne napomáhajúcichčasopisov slovenských, že i sami protivníci naši zarazení boli vidiac, jako tá„slovenská žobrač“na ceste k národnej vzdelanosti toľké peňažité obeti snášať môže; ba i cele novéslovenské školyv Banskej Bystrici a vo Veľ. Revúci pôsobením ducha tohoto povstaly. Nadovšetko ale naša premilená, drahá„Matica Slovenská“spatrila svetlo Božie, aby všetky roztratené sily národné v jedno spojovala a duchom vzájemnej bratskej lásky posväcovala. Iné národy v Uhrách, a menovite naši spolukrajaniaMaďarisú pravda na všelijaké národné ústavy od násbohatší;oni majú vysokú učenú spoločnosť či akadémiu, majú stále divadlá, majú hospodárske, zahradnícke a kupecké spolky rozličného názvu, majú všelijaké závody k pestovaniu spoločenského života: kasína, čitárne, spolky spevácke atď., ktoré statočné, ku vzdelaniuvlastnéhonároda svojho smerujúce snahy ikaždý rozumný Slovák iba schvalovať musí, a tým viacej schvalujú ich sami Maďari. A to právom! Nuž ale keď je u jednoho národacťou a chválouvzdelanosť národnú zakladaním a podporovaním takých ústavov napomáhať: čože nám naši, medzi nami žijúci odrodilci chcú toza zločinpokladať, keď sme i my k národnému životu precítili a keď i my zakladaním a podporovaním podobných ústavov národných sebe, krajine i svetu chceme byť užitočnejšími? čože najčistejšie úmysly naše očerňujú? čože poctivé namáhanie naše znevažujú? čože zákonné počínanie naše za rušenie pokoja, za „búrenie ľudu“ vyhlasujú? čože, keď ich zatvrdilé srdce nedá sa k nijakej obeti obmäkčiť, čoženaše, na oltár vzdelanosti národnej složené, veru mnohému veľmi ťažké príspevky vysmievajú? či je to ľudskosť? či je to vzdelanosť? či je to kresťanstvo?NAŠINSKÝ(k Cudzoňovi):No kmotre, či to nenie smutný obraz, toodrodilstvo, to zapieranie vlastnej krve?FARÁR: Veru i mňa tá hnusota odrodilstva trochu rozhorčila, tak žebych skoro bol zabudol, čo mám ešte susedkoviCudzoňoviena ostatné darebáctva odpovedať, ktoré mu tam v Omračanoch natrúbili.(K Cudzonovi)Povedali ste, susedko! že vraj „tí panslávi“ — už viete, ktoby bol opravdivý pansláv —diétuv Sv. Martine držali; nuž či viete, čo jediéta?CUDZOŇ: Pravda že viem:krajinská kongregácia.FARÁR: Pre mňa ju i tak môžete nazvať; lepší ale opisdiétytento je:diéta, po slovenskysnem, je shromaždenie poslancov krajinských, aby o vydaní dobrých zákonov rokovali. Vo Sv. Martine tedy nemohlo byťsnemu, preto, že tam neboli poslanci krajinskí a že tam ani reči byť nemohlo opolitickýchotázkach krajinských.CUDZOŇ(s výrazom málo utajenej radosti):Teda preca nemali tí Slováci práva, chodiť do Sv. Martina; a bárby ich boli tam rozohnali, jako mi to aj v Omračanoch rozprávali, že vrajdva regementyvojakov ta maširovaly a že i delá so sebou maly.FARÁR(s výrazom hlasu prísnej vážnosti, k Cudzoňovi):No susedko! ja viem dobre, že Vy o národných otázkach našich ináče smýšľate, jako ja a tuto Váš kmotorNašinský;ja si vážim presvedčenie Vaše, ak je statočné, trebas ho za chybné držím; ale teda iVy uctite statočné presvedčenie Vašich, ináče smýšľajúcich rodákov. A preto, ak ešte ďalej máme jako poctiví mužovia rozprávať, udržte sa od všetkých urážlivých rečí. My rodu svôjmu — a viete, susedko!že krev našu pristvoril nám Pán Bôha toho nemôžeme oklamať, — my rodu svôjmu verní Slováci ani grobianstvom, ani kyjakom, ani valaškou, ale ani podkupujúcimi peniazmi nechceme za poctivé presvedčenie naše bojovať; my bojujeme ibamečom pravdy„na obe strany ostrým“, a tak i Vy, ak ste, jako verím,statočný a poctivý muž, počujte pravdu pokojnea robte si potom čo chcete.CUDZOŇ(s patrnými znaky zahaňbenia sa):Veď som ja to tak zle nemyslel, pán farár! veď som i ja Slovák.NAŠINSKÝ(vpadne mu čerstvo do reči):Slovák, Slovák,ale jaký?Či nepoznáte vlastný Váš parsún v tom obrázku, ktorý nám pred chvíľkou Ich Milosť pán farár oodrodilcochpredstavili? Nože si to kmotre môj! pripustite k srdcu a verte mi, že budete sa cítiť novým a iným človekom!FARÁR: Pán Bôh uslyš!(K Cudzoňovi:)Čo ste ale tam o „dvoch regementoch vojska“ spomínali, to je čisté čistunkéluhárstvo;ja som tamvojskanevidel, bo všetko šlo v najlepšom poriadku a pokoji. Nuž ale vojska nebolo ani treba, lebo Slováci boli dňa 4. a 5. aug. 1863. v Sv. Martineprávne shromaždení;oni k tomu nie len od vysokých vrchností krajinských, ale i od samého Jeho Veličestva, císara a apoštolského kráľa našehoFRANCA JOZEFA I.povolenie obdržali.CUDZOŇ: Nuž ale čože tedy tam chceli, keď vraj neboli panslávi a nechceli krajinu trhať?FARÁR: Dobre, dobre susedko! že ste to ešte raz spomneli: to je tátretia lež, ktorú Vám v Omračanoch do hlavy natrúbili,že vraj Slováci chcú krajinu roztrhaťa že k tomu jakési prípravy v Sv. Martine robili. Hneď aj o tom prehovoríme; ale bych sa Vás po predku nečo rád opýtal susedko —CUDZOŇ(pretrhne reč):Nech rozkážu, pán farár!FARÁR: Vy máte vlastných päť dietok: jaké dieťa že Vám jemilšie, či bystro-umné a dobre vycvičené, čitupé a zahlúpené?CUDZOŇ: Ej, nech mä Pán Bôh chráni! ja ďakujem milostivému Pánu nebeskému,že mám dietky podarené.FARÁR(vážnym, prenikavým hlasom):No vidíte, tak i naša spoločná matka, uhorská krajina, má sa z toho radovať,keď všetky jej dietky, rozumiem národy v Uhrách bývajúce, budú rozumné, vzdelané a náležite vycvičené, alebo jako ste sám jedným slovom udali,podarené. K tomuto, hľa, šlechetnému a vznešenému cieľu,ku vzdelaniu drahého slovenského národa našeho, všetky tie práce smerovaly, ku ktorým naši najlepší mužovia boli dňa 4. a 5. augusta 1863. vo Sv. Martine shromaždení. Tam oni založiliMaticu Slovenskú, ktorá bude národu našemu cestu kliesniť ku vzdelanosti; keď ale národ náš budevzdelanejším, stane sa izámožnejšíma tak na celý svôj zemský životšťastnejším, ak len Pána Boha a najsvätejších jeho zákonov tak ochotne pridržiavať sa bude, jako dosiaľ. — Keď Vy tedy, susedkoCudzoň, pána Boha prosíte, aby Vás od hlúpych a tupých dietok zachránil:jako statočný človekiste i za to Pána Boha musíte prosiť, abyto dieťaspoločnej matky našej, krajiny uhorskej,to dieťa, ktoré meno „Slovák“ nosí, nebolo tupé a zahlúpené. Čože Vám na to povie statočnésrdce Vaše, o ktorom ja nikdy som nepochyboval?CUDZOŇ(zblednutý chce ukryť slzu v oku):To je všetko svätá pravda, Ich Milosť! to nezapieram, ani zapreť nemôžem.FARÁR(podá mu ruku):Pán Boh Vás utvrď a posilni v tejto pravde! Keď tedy uznávate, že i Slovák má nie len potrebu, alei sväté, neodtajiteľné právotak rozumným a vzdelaným človekom byť, jako ktorýkoľvek iný, v Uhrách bývajúci národ: nie len že nebudete na potom surové posmechy strojiť z tých mužov, ktorí pokoj, pohodlie a všelijaké prospechy svôjho životaobetujú, aby drahému svôjmu národu slovenskémuprvé chodníčkyk tejto vzdelanosti, po tŕnistom ešte a kamenistom území kliesnili; — ale radšej isámtieto ich poctivé práceslovom, skutkom i grošom Vaším podporovať budete.CUDZOŇ(k farárovi):Nuž ale prosím ešte, Ich Milosť! či v tom Sv. Martineozaj nič nebolo o tom roztrhaní uhorskej krajiny? nechže mi to ráča vysvetliť.FARÁR: Všetky podobné rozprávky, že Slováci chcú krajinu potrhať a že k tomu vo Sv. Martine dajakétajné prípravyrobili, sú ohavné ľuhaniny takých ľudí, ktorí ani za mak občanskej statočnosti v sebe nemajú, a ktorí to na Slovákov utrhačne zvalujú, čobysaminajskorej urobili, keby mohli. Počujte len, jako naši mužovia pri zakladaníMatice Slovenskejpokračovali, a hneď Vám ohavná zlobivosť tých rečí v oči padne. Už od dávnych rokov pracovalo sa na tom, aby sme i my Slováci obdržali povolenie založiť spolok, jehož cieľ bude:cestu pripravovať ku všestrannej vzdelanosti slovenského národa. Viete to, susedko! že Slováci „nenosia sečku pod klobúkom,“ ale že sú od Pána Boha zdravým, bystrým rozumom obdarení, a že im dosiaľ iba napríležitosti chybovalo, znamenité dary svôjho ducha vybrúsiť, a potom ku zlepšeniu telesných i duševných okolností svôjho života vynaložiť. Nechcem síce a nemôžem tajiť, čocirkev a škola, kde ju bohabojní a svedomití mužovia spravujú, za vzdelanie nášho ľudu koná, dobrotivý Hospodin nech len ich svedomité práce i ďalej požehnáva: alepotreby terajšieho svetasú tak mnohé a všelijaké, že obyčajné, trebas chvála Bohu za našej doby značneopravené, — že, hovorím,obyčajné vyučovanie školské preca nevystačítomu, kto chce s naším vekomďalej pokračovať, a sväto-svätá pravda je, žerozumný človek do svojej smrti učiť sa neprestáva. Takýto spolok pre napomáhanie národnej vzdelanosti založili medzi uhorskými Slovanmi najprv (r. 1825.) bratiaSrbi, dajúc mu menoMatica, čo srbsky (trebas tam i matka či kráľovna včelného klátu tento názov má,) toľko znamená, jako naše:dobrá matka, matička,preto, že ona všetky dietky svoje rovnako rada má a o ne sa stará. Príklad Srbov nasledovali potom tiež iní Slovania rakúski, menovite Česi (1830.), Chorváti a Rusi v Haliči (oba kmeny r. 1851.), Moravania (1853.) a najnovejšie pred nami Dalmatinci (r. 1862.). Po nás povstalaMaticaRuská v Uhrách. Slovenská v Krajine, Štýrsku a Korutanoch r. 1864. Všetci títo Slovania državy našej pomenovali spolky, k podpore vzdelanosti svôjho národa založené, názvomMatica. Keď tedy ešte itoto menodaktorí z ohavných odrodilcov našichposmechu vystaviť chceli:tým iba svoju vlastnúnevedomosťpred svetom roztrubovali, a tak i posmech protiMatičke našejnamierený padnul na ich vlastnú hlavu. — Ale abych sa vrátil k prvej reči, doložím: veliká, srdečná a spravodlivá bola radosť všetkých uprimných rodákov slovenských, že naše, tak často opakované prosby strany povoleniaMaticepreca už prajného rozhodnutia došly.NAŠINSKÝ(pozdvihne klobúk):Chvála milému Pánu Bohu! Ale prosím ponížene, Ich Milosť, ja viem rozpamätať sa, že už ipredtou nešťastnou revolúciou r. 1848. a 49. o voliakom„Tatríne“rozprávali, a že to mal byť tiež spolok pre vydávanie kníh slovenských; či tomu tak bolo?FARÁR: Dobre, susedko, že to spomínate; ja som Vám chcel práve pospomínať nektoré dávnejšie pokusy založenia spolkov, ktoréby vzdelanosť národnú medzi slovenským obyvateľstvom rozširovaly. Najpamätnejšie medzi nimi bolo „Učené slovenské Tovarišstvo“ odAntona BernolákaaJuraja Fándlyhozaložené, potom „Slovenská učená spoločnosť v okolí baňských miest“, ktorá spisovateľské sily mnohých učených mužov, medzi nimi ku pr. známych spisovateľov:Bohuslava Tablica, Juraja Palkovičaa iných, v jedno spojovala; pre tedajšie ale okolnosti časové pôsobenie spolkov týchto nemohlo vsamomľudu slovenskom žiadostivé korene pustiť. Nie menšej chvály a vďačnej pamäti zaslúžil si „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“, založený šlechetnýmMart. Hamuliakomv Pešť-Budíne, ktorý dosť prácne mnohé krásne spisy vydal. Po zaniknutí spolkov týchto vždy ťažšie a nebezpečnejšie časy nastávaly pre národ slovenský; i len súkromné spolky slovenské v seminároch a pri školách boly zakázané. Nátlaky a krivdy zo strany neprajníkov našich boly tak citlivé, že roku 1842. zvláštne vyslanstvo slovenské, pod správou tedajšieho evanj. superintendentaPavla Jozeffyho, viacej sto podpismi čelnejších mužov slovenských opatrenú prosbu složilo u trónu najjasn. panovníka, prosiac, aby Slováci proti nespravodlivým nápadom zaťatých odporníkov svojich hájení a pri prácach vzdelania svôjho národa ochraňovaní boli. Napriek prosbe tejto vždy nové a nové protivenstva hrnuly sa na verných synov národa slovenského, čo ale mravnú ich silu nezlomilo, lež radšejutužilo. Skvelým dôkazom nezlomenej sily tejto bol práve ten, od Vás pred chvíľkou spomenutý spolokTatrín, ktorý síce vrchnostenského potvrdenia nedošiel, avšak preca ku prebudeniu sa ľudu slovenského veľmi blahodarne pôsobil, preto že v ňom boly všetkymladé silynároda spojené. — R. 1851. v mesiaci jún. podali nektorí učení Slováci, toho času vo Viedni meškajúci (medzi nimi i náš slavnýJ. KolláraK. Kuzmány), prosbu, aby im povoleno bolo prípravné práce k založeniu „Matice Slovenskej“ podniknúť, a na rozkaz vyšších vrchností predložili hore spomenutí mužovia v novembri tohože 1851. r. i predbežný „návrh stanov Matice Slovenskej“. Poneváč ale v tom čase krajina uhorská ešte pod správou obleženosti vojanskej bola postavená, ktorá nijaké verejné shromaždenia nepripúšťa: na tie prosby dňa 9. mar. 1852. vyšla odpoveď c. kr. námestníctva v Uhrách, že „na tento čas“ práce k založeniu Matice povoliť sa nemôžu. O 9 rokov pozdejšie, totiž r. 1861. po večite pamätnom „národnom shromaždení“ v Turč. Sv. Martine, obnovily sa kroz národný výbor tohože shromaždenia prosby strany založenia„Matice Slovenskej“, ktoré, chvála milému Pánu Bohu! žiadostivého konca došly.CUDZOŇ: Nuž a ktože dal, prosím ponížene! to povolenie kMatici Slovenskej? či slavná stolica turčianska o tom vedela?FARÁR: Už som Vám pred tým na krátko pripomnel, že„prvé shromaždenie Matice Slovenskej“držalo sa v Sv. Martine s najvyšším povolením Jeho Veličestva a tak tedyzákonne; nuž ale dodám ešte na Vašu otázku nečo ospôsobepovolenia toho. Prosby naše šly svojou zákonnou cestou nie k daktorejstolici, lebo slovenskí rodácivšetkých stolícsú k tomuto spolku povolaní; naše prosby šly, hovorím, zákonnými cestami k najvyšším vrchnosťam krajinským, ktoré ich samému Jeho Veličestvu, najjasnejšiemu apoštol. kráľovi nášmu, k potvrdeniu predložily. A hľa! Jeho Veličestvo,uznávajúc rovné práva všetkých národov uhorských, ráčil najvyšším rozhodnutím od 21. augusta 1862. stanovy„Matice Slovenskej“najmilostivejšiepotvrdiť, a tak tedy všetky tie chýry, že sväto-martinské shromaždenie bude vojskom rozohnané,z hláv zlomyseľnýchutrháčov pošly.CUDZOŇ: Nuž to jeinšie! Veď sa mne to preca trochu divným zdalo, žeby sa reku tisíce a tisíce ľudí do Sv. Martina poschodily bez povolenia vrchnosti. To je tedy tá„rovnoprávnosť“, o ktorej teraz toľko píšu a rozprávajú, že i Slováci mohli si založiť svoju„Maticu Slovenskú“?FARÁR(k Cudzoňovi):Susedko môj! založenie„Matice Slovenskej“môžeme síce a musíme za radostný znak rovnoprávnosti národnej považovať; ale týmtojediným znakomneboloby národu našemu pomoženo. Význam a obsah národnej rovnoprávnosti o veľa ješirší, tak žebych Vám o nej za viac dní rozprávať mohol. Nuž ale, keď ste to nadvrhli, susedkoCudzoň!aspoňhlavnejšie príznaky a požiadavkynárodnej rovnoprávnosti Vám tu sdelím. Vznešené učenie o rovnoprávnosti národnej má svoj základ v tom, čo Spasiteľ náš verným nasledovníkom svojim prikázal: „Čo chcete, aby Vám iní ľudia činili,tak i vy čiňte im“ — alebo v inom smysle: čo nechcete, aby Vám iní činili,ani Vy nečiňte im. Keď tedy iní naši spolukrajania milujú svôj národ a svoju reč materinskú: ktožeby nám mohol láskuk našemunárodu,k našejreči materinskej za zločin pokladať, ak len základný ten, hore spomenutý, Kristom Pánom vyhlásenýzákon kresťanskej spravodlivostipodvrátiť nechce? Keď iní naši spolukrajania k tomu pracujú, aby ich dietkyprirodzeným spôsobom, t. j. vo školách materinskú reč majúcich, vychovávané boly: ktože nás môže zatracovať, keď žiadame: aby sme i my Slovácimali naše národné školy slovenské?Keď iní naši spoluobčania požadujú: aby sa im zákony a všetky vrchnostenské predpisy v ichvlastnej, im srozumiteľnejreči na známosť dávaly: či len Slovák nemá nič o tom v svojej materinskej reči počuť, čo sa v krajine robí? Keď iní naši spoluobčania dôrazne žiadajú, aby najmäpred súdomv ich materinskej reči s nimi sa jednalo, lebo že vraj„úradník je pre obyvateľstvo“a nie na opak,obyvateľstvo pre úradníka:ktožeby mohol zatratiť Slováka, keď i on, znášajúc verne a ochotne rovnaké bremená krajinské, žiada si, aby verejnú správu a prisluhovanie spravodlivostimal vo svojej materinskej reči?podľa tej zásady:„rovnaké bremená, rovnaké práva.“Keď iní naši spoluobčania všemožne k tomu pracujú, aby sado verejných úradov dostali, a to, bohužiaľ často i takí, ktorí reč slovenského ľudu našeho neznajú, alebo tak sa pretvarujú, jakoby ju neznali: ktože rozumný slovenským mužom našim moholby to za zlé mať, že uchádzajú sa o úrady verejné u prosredvlastného národasvôjho? Ktože bude muvernejšie slúžiť:či opravdivý syn národa, ktorý spolu s ním raduje sa, a spolu s ním i žalostí, — ktorýpotrebyjeho zná a im i svedomité vyhoveť chce a čiodrodilec, ktorému najviac ibao plat s úradomspojený ide, aktorýani za mak lásky a oddanosti nemá k národu, jemu každodenný chlieb dávajúcemu? Ktože tedy i obecnému ľudu slovenskému za zlé mať môže, keď na základe rovnoprávnosti národnej žiada si,aby medzi ním mužovia národu verní úradovali?Vidíte, moji drahí! toto sú tie najhlavnejšie požiadavky národnej rovnoprávnosti, ktoréby maly hlboko preniknúť do srdca obecného ľudu našeho; bo darmo je:„právo slúži pozornému,“a keď my sami nebudeme k tomu hľadeť, aby vznešená, Jeho Veličestvom vyslovenázásada rovnoprávnosti národnejskutkom vstúpila do života, nuž nám bedákanie naše nič nepomôže.CUDZOŇ: To je veru všetkopravda, Ich Milosť, svätá pravda, ktorú zatajiť nemôžem.FARÁR: Pán Boh Vás utvrď v tom presvedčení, susedko! Ale ani u Vás neboloby dosť, presvedčenie totov srdci nosiť; Vy ho musíte iskutkom dosvedčovaťa zásade o rovnoprávnosti národnej vo verejnom živote cestu kliesniť. Bo verte mi, moji drahí! Krásna, požehnaná krajina uhorská ibapotom bude šťastná, keď táto kresťanskázásada rovnoprávnostibude v nej skutočne prevedená.NAŠINSKÝ(zdvihne klobúk):Pán Boh daj čím skorej!CUDZOŇ: No keď je tomu tak(zdvíha klobúk), veru pridám i ja moje srdečné: uslyš pán Bôh! Ale prosím ponížene, Ich Milosť, pred chvíľkou ráčili spomenúť„stanovy“Matice Slovenskej: čože to slovo vlastne znamená?FARÁR: Hneď Vám i to vysvetlím, susedko! Každej spoločnosti ľudskej trebaistých poriadkov a predpisov, podľa ktorých by svoje záležitosti a práce spravovala. Takéto poriadky,ktoré všetkých obyvateľovdaktorej krajiny bez výnimky zaväzujú, volajú sa, jako znáte,zákonmi; keď ale daktorá menšia a súkromá spoločnosť iba prevlastných údov svojichpredpisy strany zachovania poriadku vydá: tieto predpisy nosia menostanovy, alebo i podľa názvu latinskéhoštatúty. Rozdiel tedy medzi zákonmi a stanovami je ten: žezákonplatí pre všetkých obyvateľov krajiny,stanovyale iba pre istý spolok, všeobecným zákonom krajinskýmtiež podrobený; ďalej: k zachovaniuzákonamôže sa každý obyvateľ krajiny ipokutami nútiť; ku spolku,stanovamispravovanému pristúpi ten, kto chce,dobrovoľne; ale keď raz pristúpil, potom ho i stanovy, v ohľade na jeho povinnosti ku spolku, práve tak prísne zaväzujú, jako zákony.CUDZOŇ: Tak tedynikoho nenútili, aby ku „Slovenskej Matici“ pristúpil?FARÁR: Pravda ženie, ak len to nechcete zanúteniepovažovať, keď dakomu rozumnými dôvodmi a príčinami celú vec tak vysvetlím, žeju on sám uzná za spravodlivú.NAŠINSKÝ: No, už som i ja doma; to sú tedy predpisy o poriadku vMatici Slovenskej, čo mi tí kompani dali?FARÁR: Tak je, susedko! Keď už raz mužovia naši vedeli, že Jeho VeličestvoMaticu Slovenskúnajmilostivejšie potvrdiť ráčil, svolalo saprvé shromaždenienového spolku tohoto na deň 4. a 5. augusta 1863. do Sv. Martina v Turci. K uloženému času tomuto sišly sa Vám do menovaného mesta tisíce a tisíce rodákov zo všetkých strán milej vlasti našej; mužovia duchovného i svetského stavu, učení i pospolití, mladí i starí, zámožní i chudobnejší, a tobez rozdielu náboženského vyznania, všetci ale s tým šlechetným úmyslom,aby pomáhali spolok založiť, k rozširovaniu osvety a vzdelanosti národa slovenského určený. SusedkoCudzoňovie! bol som, jako viete, i ja vo Sv. Martine, a vyznám úprimne a radostne pred Bohom i pred svetom, že to bol jeden znajradostnejších a najpamätnejších dnímôjho, už veru dosť dlhého života; ba presvedčený som, že keby steVy samiboli vo Sv. Martine videli tieto húfy a zástupy sviatočne pristrojených rodákov a rodáček slovenských, a čo viac, keby ste boli videlitento šlechetný zápal za vec svätú a spravodlivú:istotne by Vaše statočné, iba blúznivými rečmi darobných ľudína časomámené srdce bolo sebe samému vyznalo: „Ej, čože bych sa ja mal za môj slovenský národhaňbiť, keď mužovia odo mňa vyšší a vzdelanejší radostne a hlasitepriznávajú sa k nemu pred svetom?“ Susedko! videl som tam mužov, poctivé šediny na svojej hlave nosiacich, ktoríslzy vďačnosti k Bohu a radosti vylievali, že im poprial byť očitými svedkami tohoto „velikého dňa slovenského.“CUDZOŇ: Ej veru, keď je tomu tak, Ich Milosť, už len i ja musím tie„Stanovy Slovenskej Matice“prečítať; veď ešte raz opakujem, že i ja som Slovák a dobrý občan uhorský, jako ktokoľvek iný.FARÁR: To sme i my všetci, čo sme boli vo Sv. Martine, a bezpochybylepší a rozumnejší občania uhorskej krajiny, jako tí spráchnivelí, do predpotopnej doby sveta prislúchajúci mudrlanti, ktoríby radi voždy len panovať a ostatných spolukrajanov držať vo slepote a hlúposti, aby tak svoje Bohom dané práva poznať nemohli.My ctíme naše krajinské zákony, a chceme ich, jako dosiaľ, i na potom verne plniť; ale práve preto neodškriepiteľným právom žiadať môžeme, aby nás ostatní neslovenskí spoluobčania naši za svojichrovnoprávnych bratovuznávali, za jakých i my vďačneich považujeme.CUDZOŇ: Nuž a ktože preca riadil a spravoval to tak početné shromaždenie vo Sv. Martine?FARÁR: Pri každom takomto ľudnatom shromaždení býva ikráľovský komisárprítomný, a síce k tomu cieľu, aby členovia spolku vo svojich rečiach nepúšťali sa do otázok, z medzí spolku vylúčených. Tak bolo i vo Sv. Martine; kráľovským komisárom bol pri tomshromaždení Matice Slovenskejvysoko-urodzený a veľkomožný pánŠimon Nemeš, podžupan slavnej stolice turčianskej, vážny to, šlechetný a spravodlivý muž, ktorého čistá, pekná reč slovenská hneď všetkých prítomných tak radostne prenikla, že mu hromovite „na slávu“ vyvolávali. Predbežnú správu shromaždenia viedol veľkomožný pánJán Francisci, kráľovský námestnícky radca v Budíne, ktorý si o slovenský národ náš, a menovite o založenieMatice Slovenskej, nesmrteľné zásluhy vyzískal.NAŠINSKÝ: Ale prosím ponížene, Ich Milosť, či je to pravda, čo mi tí kompani na ceste popod horu rozprávali, že vraj tento pán kráľovský radca sú ten istý pánJanko Rimavský, čo ho naša Ilonka pre tie krásne, od neho vydané „Poviedky slovenské“ tak vychvaľuje?FARÁR: Je to ten istý znamenitý pán, susedko!NAŠINSKÝ(hrdým hlasom k Cudzoňovi):Nuž čože už na to poviete, kmotre! vidiac, že takýchto vysokých pánov medzi spisovateľmi slovenskými máme? čiby to nebolo bláznovstvo, keby sme sa my sedliaci v širicách našich za drahú materinskú reč slovenskúhaňbiť mali? Či sa vari ináč modlíte k pánu Bohu, jako po slovensky? nuž a keď sa nehanbíteVšemohúcemu Pánu Bohu primlúvať sa po slovensky:čožeby ste sa hanbili s biednym, smrteľným človekom, a čoby ten ktokoľvek bol na svete, slovensky rozprávať, keďon vieslovensky, čoby ste Vy hneď i daktorú inú reč vedeli?FARÁR: SusedkoNašinských! teraz ste povedali pravdy, za ktoré, ak (čo rád verím) z úprimného srdca pošly, zasluhujete, aby Vás Pán Bôh požehnal. — No ale, ešte ja musím o tomshromaždenísv. martinskom dokonať, čo som započal. Keď spomenutý kráľovský námestnícky radca, veľkomožný pánFrancisci, jako dočasný správca národného výboru, ktorému starosť o založenie „Matice Slovenskej“ bola sverená, tým velikánskym húfom národa všetko jadrne a dôkladne vyložil, čo k uskutočneniu vrelých túžeb našich vykonalo sa:shromaždenieprikročilo k volbámúradníkov Matice Slovenskej, a menovite predsedníka či presidenta spolku, ktorému vrchná správa všetkých záležitostí spolkových prináleží. No susedko! teraz bych si žiadal reč a výmluvnosť anjelskú, abych Vám pravdive síce, ale najskvelejšie opísať moholvyvolenie presidenta Matice Slovenskej; kto to nevidel a nepočul, tomu ja to darmo v slabej reči mojej opisovať budem.NAŠINSKÝ: Veru i tí kompani najviac o tom rozprávali, jaká veliká sláva bola vo Sv. Martine, keď ten najdôstojnejší pán biskup ta došli.FARÁR: Sláva svetská sem tam susedko, aknenie šlechetnými skutky zaslúžená; ale práve preto, že Jeho Excellencia, najdôstojnejší pán biskup baňsko-bystrickýŠTEFAN MOYSES, šlechetnými skutkami svojimi takýto hlučný výraz všeobecnej lásky a úcty zaslúžil: bolo slavné uvítanie a vyvolenie Jeho za presidenta Matice Slovenskej patrným a čo najskvelejším potvrdením známeho porekadla našeho: „hlas ľudu, hlas Boží.“ONje ten muž, ktorý nedbajúc na priazeň a predsudky sveta, postavil sa v čelo velikého vyslanstva slovenského, aby dňa 12. dec. r. 1861. Jeho Veličestvu, nášmu najjasnejšiemu apoštolskému kráľovi, najponíženejšie prosby verného národa slovenského predložilo a tak i založenieMaticenašej možným učinilo;ONje ten muž, ktorý všade a voždy blaho a dobrobyt národa slovenského, z jehož krve pošiel, slovom i skutkom napomáha. Nie teda div, že jako vlny morské vyrazily sa z preplneného srdca city úcty a vďačnosti shromaždeného národa, volajúcehojedným hlasom v jednej mysli: „Otca našeho, Dobrodinca našeho chceme za presidenta Matice; a prosíme, prosíme, prosímeHO, aby nás láskavým prijatím toho úradu potešil.“ A znovu hrmelo medzi ľudom shromaždeným: „Prosíme, prosíme!Otca našehoza presidenta!“ A keď sa toto posvätné nadšenie trochu utíšilo, keď veľkomožný kráľ. radca námestnícký pánFranciscimeno vyvoleného presidenta obecenstvu ohlásil: tu ste mali počuť to tisícnásobné:„Sláva! Sláva Mu! hurrah! živio! Mnogaja lieta!a jako všetky tie výrazy znejú, ktorými radosťou preplnené srdce kypí. Keď ale toto najhlučnejšie, z najuprimnejších hlbín srdca pošlé osvedčovanie úcty a radosti utíšilo sa: potom ste mali počuť, moji drahí! tú prenikavú, prevýbornú, krásnu reč slovenskú, v ktorej novevyvolený prvýpresidentMatice Slovenskej ďakoval za toto osvedčenie dôvery a lásky „milého národa slovenského“, sľubujúc, že i napotom všetky svoje sily a schopnosti k jeho blahu vynaloží. A pod vedením Jeho Excellencie, pána presidenta biskupaMOYSESA, konalo a dokonalo sa potom prepamätné rokovanieprvého valného shromaždenia Matice Slovenskejtak svorne a jednomyseľne, v takom príkladnom poriadku a pri tak radostnom výsledku práce spolkovej, že ani najzúrivejší odporníci slovenského národaničoho najsť nemohli, čímby sa boli na česťshromaždeniatoho oboriť mohli; sami ale účastnícishromaždeniaboli, a mohli aj byť, s celým behom vecí na najvyššiespokojní.NAŠINSKÝ: Ale ešte bych jedno prosil, Ich Milosť, či je to ozaj pravda, čo mi tí kompani rozprávali, že vraj i sám náš najjasnejší kráľtisíc zlatýchMatici Slovenskej daroval? toby už preca bolo čosi mimoriadno, a ja som to ani veriť nechcel tým kompanom.FARÁR: A preca tí kompanipravdu mali, susedko! Tak je, tak! najradostnejší obraz toho prepamätného dňa 4. aug. 1863. nechal som si nárokom na ostatok dnešnej rozprávky našej; obraz ten, keď shromaždeným údom Matice a zástupom národa oznámilo saúradne: že Jeho Veličestvo náš najjasnejší apoštolský kráľFRANC JOZEF I., uznávajúc šlechetné úmysly, z ktorých založenie Matice Slovenskej pošlo, ráčil jej pokladnicu najvyšším kráľovským daromtisíc zlatých r. č.poctiť. No susedko! to radostné vykrikovanie na Slávu Jeho Veličestva bolo tak hromovité a trvanlivé, že ani utíchnuť nechcelo, lebo ten dar peňažitý od Jeho Veličestva, nedošiel sám; on mal ešte i vzácnu spoločnicu cesty svojej, totiž novinu, že Jeho Veličestvo, uznávajúc skvelé zásluhy Jeho Osvietenosti, najdôstojnejšieho pána biskupaMOYSESA, o cirkev, štát a národ slovenský, Jemuhodnosť skutočného tajného radcu, s titulom „Excellencie“ spojenú, najmilostivejšie udeliť ráčil. Môžete si tedy pomysleť, jak radostne muselo byť celé shromaždenie k najhlučnejšiemu osvedčeniu vďačnosti nadšené, keď mu takéto, veru neočakávané noviny sdelené boly; môžete si predstaviť, jak hlučné a radostné jasanie z novu povstalo, keď jeden z najčelnejších mužov našich vznešeného pána presidenta Matice novým titulom„Vaša Excellencia“! pozdravil.NAŠINSKÝ(k Cudzoňovi):No kmotre, či Vám ozaj v Omračanoch nerozprávali, že naSlovenskú Maticu neslobodnosbierku peňažitú robiť? Nužktože mi na potom zakážedať čo chcem, čo dať môžemk podpore Matice Slovenskej, keď i sám Jeho Veličestvo náš najjasnejší panovník pokladnicu našej Matičky ráčil obdarovať?FARÁR: Pravdu máte, susedko! Nuž aleo majetku Matice a spôsobe jeho vynaloženiabudeme si na nedeľu rozprávať; dojdite po nešporných službách Božích do môjho včeliena.(K Cudzoňovi.)Susedko! tešilo by mä, keby ste sa i Vy k tejto našej rozprávke dostavili; aspoň budete dokonále vedeť: o čo sa vlastne jedná, akby ste na voziarskych cestách VašichSlovenskú Maticuzase spomínať počuli.CUDZOŇ: Ej veru dojdem, Ich Milosť! Veď je to všetko voliakoináčejjako som si ja myslieval, amne padá belmo z očí. Tie moje deti! tie moje deti! Ej veru lenza zdarné detiprosil som Pána Boha;nebudem už môjmu národu krivdu robiť, aby mä Pán Boh na dietkach mojich nepotrestal, že som vlastnú krev svoju, vlastnú matku svoju zapieral. — A teraz pokojný odpočinok, Ich Milosť! za dnešné poučenie budem Im vďačný do smrti!FARÁR: Pán Boh Vás len sdržuj a posilňuj v dobrom presvedčení!(Rozídu sa.)	Lichard_Rozhovory-o-Matici-slovenskej.html.txt

Subsets and Splits

No community queries yet

The top public SQL queries from the community will appear here once available.