Datasets:

xguman
/

hw5_text_dataset

Dataset card Data Studio Files Files and versions Community

Split (1)

train · 2.8k rows

text stringlengths 0 622k	file_name stringlengths 11 121
Rozpomienky na Ondreja SládkovičaAmor incipit ab ego;[1]i ja, chcejúc svoje rozpomienky písať, začínam od seba a hovorím len o sebe, a to preto, že som si s kritikmi už raz prsty popálil, keď sme my v Pohľadoch a proti nám náš dobrý statočný Lichard v Slovenských novinách kritizovali a polemizovali. Potom ale zas navlas vyrátané litery a to, čo stojí čierne na bielom, tranžírujúce kritiky nemecké nenávidím. Životopis zas Sládkovičov písať nechcem, aby som si menu vlastnému neuškodil, bo chcejúc opísať charakter muža naslovovzatého, jeho vnútorný vývin, tak ako to napr. Bulwer[2]a Scott vo vykresľovaní postáv, hlavné úlohy v ich umeleckých dielach zastupujúcich, vždy robia, musel by som osobu jej maličkosti poznať. O strýkoch, strynkách, ujcoch a tetkách, bratoch a sestrách písať sa mi tiež akosi nepáči. A podľa obyčaje doterajšej, nikdy nerobiť, čo sa mi nepáči, ani teraz by som riadky svoje nepísal, keby mi to len pokoj dalo. Ale sa mi o Ondrejkovi našom často sníva, obzvlášte keď večierkami básne jeho čítavam, a tak zas len sebeckými príčinami hnaný cítim sa nútený dačo o ňom prehovoriť, obzvlášť ale preto, že som musel už toľko ráz sčiastky preceňovania, sčiastky podceňovania jeho pôsobilosti básnickej opravovať.Keď teda o sebe začínam, nech mi to nikto nemá zazle preto, že nechcem nič inšie hovoriť, len to, čo sám chcem, cítim a myslím, bo je to cit môj, myšlienka moja, a keby sa komu nepáčila, nech si robí pre seba, čo chce, ja mu iste na závade stáť a oproti nemu polemizovať nebudem. A ja chcem byť monarchom myšlienok a citov mojich a kňazom na kancli.Toľko na dorozumenie.Neraz sme sa hádali s naším nebožkým Ľudovítom Štúrom o básnictve vôbec a slovanskom zvlášť, keď písal pojednania „O národných piesňach a povestiach plemien slovanských“. Neraz sme sa poharkali, keď som mienku od neho celkom odchodnú vyslovoval; hádkam ale nebolo konca-kraja, keď som spis jeho, pôvodne po slovensky písaný, do češtiny prekladal, počnúc tak systematicky zložený beh myšlienok jeho od punkta do punkta pretriasať. Ačkoľvek Štúr v posledných časoch žitia svojho nikdy mienku moju nezaznával, predsa v ohľade tomto si nedal povedať nič. On chcel raz mať vedu a umenie slovanské hotové, a hľadal ho i tam, kde ho nebolo.Vystav princíp, a o následky z neho pochádzajúce a z neho odvodiť sa môžuce sa nestaraj.Štúr bol človek myšlienky, človek ideí, ktorému, ako aj ináč človeku nepraktickému, nikdy nešlo o to, čo z vyslovených zrniek myšlienkových pôjsť a z nich odvodiť sa môže. Jemu nikdy nešlo o následky, bo jeho úlohou bolo len vždy kriesiť život, nie ale z chladného stanoviska vedy pretriasať to, čo by malo byť práve z tohto stanoviska pravdivého bez rozdielu mienok jednotlivcov, časov, národov a jednotlivých odvetví vedy a umenia. Kollár nás vo svojej Talianskej ceste a v Staroitálii slovanskej, len zo samej zaľúbenosti k národu svojmu mnoho ráz Slovanstvo vetriac i tam, kde ho nebolo, poblúdil na zácestia, aby len národu svojmu akú-takú znamenitosť v predošlosti mohol zaistiť. — Apeniny mu boli apeniny = vápeniny, kdežto slovo to podľa Zeusovej[3]gramatiky keltskej, str. 77, pochádza z keltského „cenn“ = caput, britského „pen“ a tak „Alpes penninae“.Tak chcel Ľudovít Štúr Slovanstvo vyperiť, dokazujúc, že ono má umenie nielen samorastlé, ale i hotové, zjavujúce sa v piesňach a povestiach národných. Pretože je básnictvo najvyššie odvetvie umenia, tak mal byť i národ slovanský na najvyššom stupni stojacím len preto, že jeho národná pieseň až podnes trvá a má vyššie značenie, viac pohyblivosti, viac elastiky ako pieseň iných súčasných národov. Štúr ale zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.Moja mienka bola vždy tá, že pieseň a povest národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, cit, letoru, ruch duše istého národa a že vždy musí byť základom umenia národného, ale predsa preto — nikdy nie je umením. Toto bol vždy zásadný rozdiel medzi náhľadmi Štúrovými a mojimi o poézii vôbec a o slovanskej obzvlášť.Zo zásady tejto vychádzajúc, tvrdieval som i tvrdím, že piesne a povesti prostonárodné sú nič inšieho ako krásny vodopád, ktorý hoci sa i ženie zo skaly na skalu, predsa potiaľ len výlučnebožímmodelom zostane, pokiaľ ho tvoriaci a pretvárajúci duch človeka štetcom svojím dokonale nevykreslí; bo o umení len tam hovoriť možno, kdeuvedomenosťľudská tvorí svety alebo v prírode nachádzajúce sa alebo skutočné, obrezávajúc z nich všetko, čo súzvuku krásy prekáža, a dodávajúc to, čo súzvuk tento prírodou daných živlov vyvýšiť a zvelebit môže, tak pretvárajúc, že zo všetkého toho nové dielo povstať musí.Práve ako keď vlastnú vedu mať chceme, musíme mať vlastných vedomcov: tak i keď vlastné umenie mať chceme, musíme mať vlastných umelcov, a všetko národ náš nekonečne mnoho prác, nekonečne mnoho potu stáť musí, a pokiaľ si umenie v potu tvári nestvoríme sami, iste nám ho ani národná pieseň, ani národná povesť nedá. Že sú ale veda a umenie nielen zovnútorným znakom hýbavosti a elastičnosti ducha daktorého národa, ale spolu aj žriedlom všetky stránky života občerstvujúcim, že sa nimi nielen um zvelebuje a vyvyšuje, ale spolu i cit i duša zušľachťuje, aby sa povoľným istým letom nad pozemskosť vznášať mohla, dokazovať netreba.Teda každý vedec a každý opravdivý umelec, už v ktoromkoľvek odbore umenia, je životohýbajúcim faktorom nielen ľudu svojho, ktorého sa pýchou stáva, ale i ľudstva v ľude svojom, skrz ľud svoj, ktorý on zušľachtil a zúšľachťovať bude i potom, keď sa to dobré ligotavé božie slniečko i tisíce rokov nad prachom jeho nezabudnuteľným bude zažiarovať a zatemňovať.Ale práve preto je veda a umenie žulová skala, na ktorej buduje si národ slovenský chrámy k službe človečenstva, k službe božej, ktorá ale pozostávajúc z rozličných, od seba síce rozdielnych, ale predsa do jedného zvarených zrniek; potrebuje mnoho, mnoho jednotlivcov, mysliteľov, cítiteľov k utvoreniu svojmu. A tak, keď kto len zrnko k základnej skale tejto priniesol, takže sa zrnko toto stane podstatným a pritom od iných živelných čiastok nerozlučným jej tvorivom: vissuto a assai, vissuto a assai!! (žil dosť, žil dosť!!) — ako aj ten Ondrejko náš, ktorého la fronda dell alloro, non langue mai, non langue mai (ktorého vavrínový veniec nezvädne nikdy, nezvädne nikdy).A viete, vy dobrí vrstovníci moji, kto je to ten Ondrejko? Iste uhádnete, keď hovorím o umení. Píšuc toto, pozerám na obrázok v izbe mojej visiaci, kde nitriansky biskup, už neviem či Kluch,[4]či Wurum,[5]rozostiera ramená proti drotárovi, kamarátovi mladosti svojej, k nemu v núdzi prišlému so slovami: „O, drahý Ondrejko môj“ — i spomínam si pritom postavu jednu ľúbu mladosti mojej, a to je ten — Ondrejko náš.Je to Ondrej Sládkovič.V časoch, keď sa hýbe a tvorí život verejný, keď ľudí skoro každý deň dačím novým prekvapuje a ich obzvlášť k činnosti na poli občianskeho života vyzýva, rado sa zabúda na géniov tichých, v prsiach svojich chovajúcich žriedla tokov životných a vylievajúcich ich bez každého nároku na uznanie, ku ktorému skoro, ale len efemérne, prichádzajú hýbatelia života občiansko-verejného. Čím ale neskoršie k uznaniu prichádzajú, tým je ono trvácnejšie, ako u bylín, kde jedny krátky čas k vyrasteniu svojmu, druhé ale storočia k tomu potrebujú, ale zas z druhej strany storočia trvajú, kde tie prvšie dnes povstávajú, ale i dnes hynú. Dych géniov nie efemérnych, vládnuť majúcich dušami ľudskými na dlhé časy bez zmeny, neustále zahrieva národy, ľudstvo tiché bez toho, žeby kto pomyslel, odkiaľ by životná tá potrava — ktorou sa duch jeho zosilňuje — pochádzala. Géniovia takíto sú ako to slniečko božie, ktoré vždy v jednom a v tom istom spôsobe vychádza bez toho, žeby kto pomyslel, ako sa všetko hýbe, ako pučí, ako všetko rastie pod vplyvom životonosnej — ticho, bez lomu vychádzajúcej — žiary jeho.Tak zahrieva slovenské srdcia a mysle naše dychom medoústým svojím náš tichý Ondrej Sládkovič a bude i vtedy duše potomkov našich zahrievať, keď časy žitia nášho preletia nad hlavami našimi, bo slová piesní jeho sú vodou živou.Že je tomu tak, preukážem hneď, vysloviac najprv všeobecnú zásadu: najlepším znakom toho, že spevec do živého preráža, je ten, keď sa naňho svet odvoláva, jeho spôsoby hovoru, reči, jeho myšlienky prijíma a ich nasledovať hľadí. Len jeden hlas je na Slovensku, že je náš Sládkovič medzi teraz žijúcimi básnikmi slovenskými prvý, a vidno, ako sa mladšie pokolenie usiluje dostihnúť výšku jeho, pasúc sa na ňom a dostávajúc ruch od neho. Nejeden raz som si pomyslel, čítajúc v našich časopisoch rozličné básničky: Ale veď dych reči tejto je dych Sládkovičov a duša jeho musela vliezť do duše druhého, a odtiaľ, radujúc sa sama nad sebou, vykúka a pozerá na nás očami cudzími. To ste i vy, vrstovníci moji, iste zacítili. — Keď chceme porovnať vplyv Sládkovičových piesní na mládež našu a na nás samých s vplyvom iných výtečných spevcov, mimovoľne nám napadnúť musia čierne a sivé oči. Blesk čiernych očí sa silou a mocouvbíjado sŕdc ľudských, vábivosť sivých očí vábiacou a lákajúcou farbou svojouvpíjaduše iných do seba.Pieseň Tomášikova „Hej, Slované“ dvíha v časoch dnešných prsia tisícov i na Balte, i nad Vislou, i nad Vltavou, i nad Dunajom neznajúc, že to jednoduchý, chudobný luteránsky kňaz v Chyžnom ich žilky pohybuje, ktorý ich prinútil k adoptácii zápalu svojho; „Od Uralu k Tatrám na temeno“ a tomu podobné zaspieval náš Kollár a nekonečné vrstvy slovanských plemien zohrievajú, rozohňujú obrazotvornosť svoju na plamenných výlevoch velikána tohto; kto chce bujarosť pučiaceho sa života slovenského znázorniť, iste mu budú, ako mušky v lete, poletovať na mysli piesne Sama Chalupku „Na Kráľovej holi“ a „V Likave na zámku“; keď chcete mať humor slovenský, nikdy posiaľ nevyhýňate menám „Tesnošil, pán z Chudobíc, Attila, Vŕzgal, Lesebuch, Bendeguz“, naším posiaľ, vskutku neviem prečo, ešte neoceneným Jánom Chalupkom tak z malokramárskeho slovensko-kocúrkovského (i toto je meno ním samým vytvorené) života opísané, akoby mu z oka vypadlo. Takíto mužovia nás nútia obojostrým mečom génia svojho ich nasledovať.Inšie však je Sládkovič.Hoci má síce čierne oči ako trnky, predsa nás onnenútiprijať básnické výlevy duše svojej ako tí predošlí, alevpíjadušu našu do seba, že ani nevieme, kde sa mimovoľne podievame, čítajúc výtvory tichej, beznáročnej psyché pôvodcu Maríny a Detvana.A to je ten Ondrejko náš.To je kamarát môj! — preto vám o ňom budem rozprávať, čo viem, vrstovníci moji.Známe vám je krupinské víno? — Mne je síce nie, a preto sa vás to pýtam. Hovorí svet, že vraj ním deti strašia, keby sa im plakať zachcelo, a keby som ešte z rétoriky nevedel, že „contraria juxta se posita magis elucescunt“,[6]neviem, ako by som vám mal oznámiť, že sa Ondrejko náš v Krupine narodil. Aby som ale našich dobrých a hodných Krupinčanov neurazil, povedať musím, že tu len o víne hovorím, dobre znajúc, že i pieseň národná, ktorej som ja nekonečným priateľom, Krupinu spomína:Jánošík, Jánošík, kde je tvoj palošík?V tej Banskej-Krupine, tam visí na kline.Jánošík vám je známy a znáte, čo v ňom ľud náš vidí; čo my v Ondrejkovi vidíme, vieme my.Česť teda Krupine, bo je predmetom národných piesní, a zvlášť česť jej, že je kolískou medoústeho Ondreja Sládkoviča.Žil totižto v Krupine chudobný učiteľ normálnonárodnej miešanej školy, menom Ondrej Braxatoris, narodený v Garamsegu 1782, umrevší 1845, ktorý, ako je to obyčajne u luteránskych kňazov a učiteľov, nemohol hovoriť, že ho pán boh nepožehnal — na dietkach. Ondrej Braxatoris mal s manželkou Teréziou Bartholomeidesovou sedemnásť detí, t. j. jedenásť chlapcov a šesť dievčat, v ktorých rade ôsmemu dali meno otca, a to je ten — Ondrejko náš.Keď malý Ondrejko pomaly rásť začal, dali ho do školy doma, lebo vraj „od mladi sa tŕň ostrí“; ale ako si zas u nás každý starostlivý otec myslí, že veru tej maďarčiny a nemčiny tiež treba, tak vám poslali i Ondrejka do Perovčian (Perötvény) ku kalvínskemu farárovi Keméň Lajošovi v Hontianskej stolici, potom ale, dobre v tej maďarčine podkovaný, prišiel do škôl gramatikálnych v kláštore piaristov krupinských. Dali ho potom do školy do Štiavnice, kde požíval učenie Burkharda, Košániho, Bolemana a Rojku,[7]kde druhoročným primánom súc,[8]povolaný bol za učiteľa do Lazian (Ledény) v Honte a potom sa po trištvrteročnom tamojšom učiteľskom úradovaní naspäť vrátil do štiavnickej školy.Odbaviac tu filozofické štúdiá, odobral sa do Požunu, kde strávil roky 1841 a 1842.Tu som ho po prvý raz poznal.Bol on o rok v behu školskom starší odo mňa, ale preto sme predsa v Požuni za dva roky dýchali jedno a to isté povetrie i zhrievali sme sa na žiare ducha Ľudovíta Štúra, okolo nás roznietenej.Viete dobre, vrstovníci moji, že sa žiaden muž slovenský nemôže a nesmie takým veľkým počtom výtečných slovenských odchovancov chváliť ako Ľudovít Štúr, ktorého budenie a ustavičné namáhanie priviesť v dušiach mládeže spočívajúce iskričky k plameňu životodarnému a živototvornému, čo vám je všetkým tak ako mne známe. I náš Ondrej Sládkovič dostal v Požuni smer budúceho žitia, oddaného slovenskej poézii, hoci sa nedá z druhej strany zas zaprieť, že už i otec jeho Ondrej Braxatoris bol údom banskej slovenskej spoločnosti a tak spoluzakladateľom požunskej slovenskej katedry, na ktorej teraz, žiaľbohu, rozťahuje sa líška dravá.[9]Otec Sládkovičov bol krem toho spisovateľ v odbore histórie, elementárky školskej, gramatiky, záhradníctva atď.; bol on Slovák až do smrti činný a v ten čas nevídane horlivý. Horlivosť takáto bola, pravda, za detstva nášho len negatívna, t. j. že otec a priori nekváril a neutláčal v dietkach svojich cit, pre národnosť slovenskú prebudiť sa možný.Keď v tých časoch niekto dačo robil za národnosť slovenskú, robil to viac zprirodzeného pudu;povedať možno, že len od kollárovských čias slovenskosť upovedomená bola, t. j. že kto Slovákom súc, vlastne vedel, čo chce. Neviem, nakoľko v rodinnom domácom živote sám otec v Sládkovičovi cit národnosti vzbudzoval, znajúc ale osobne i jedného z bratov jeho, myslím, že som v predchádzajúcom tvrdení mojom nepravdu nehovoril, a i vtedy nie, keď som hovoril, že Ondrejko náš vlastne len od Štúra v Požuni dostal smer budúceho žitia slovenského. Z našej generácie zostali skoro len sami Štúrovci odchovanci verní idei, za ktorú za mladi zahoreli.Ale poďme ďalej k Ondrejkovi.Prišiel do Požuna so svojimi dvoma kamarátmi, Štefanom Launerom[10]a Jánom Benkom,[11]medzi nami alias Beník menovanom. Beník bol šuhaj dobrý, ale slabý; Launer mal sivé oči, plavé vlasy, širokú lebku, bol malý, rázny, vytrvalý v každom ohľade, ale pritom neústupný a zlostný, že sa nám vždy vlasy ježili, keď sa proti nám za dačo postavil. Launer bol osobnosť zvláštna. Bol Slovák vždy horlivý, vytrvanlivý, ale sa s nikým zo Slovákov zniesť nemohol. On mal na sebe všetky chyby cholerického temperamentu. Aspoň ja som typ letory cholerickej s jej dobrými a temnými stránkami, no u nikoho istotnejšie zvýraznený nepoznal ako u Launera. Bol on „ein Geist der stets verneint“,[12]t. j. ustavičná, večná opozícia. Hádam nikto nebol z nás usilovnejší v značení prednášok Štúrových, najmä z ohľadu na porovnávajúcu mluvnicu jazykov slovanských so sanskritom, ako on, ale sa tiež zas nikto so svojimi vrstovníkmi tak ustavične nepoharkával ako on. On chcel byť vždy prvý, hoci aj iní vlastné povedomie o svojich osobách mali, a jemu para nevystačila ich prevýšiť. O jeho neznesiteľných, v Halle na najvyšší stupeň vystupňovaných letorových vlastnostiach budem rozprávať ďalej, a teraz len to poviem, že univerzitné štúdiá skončil v Halle, stal sa suplentom na evanj. gymnáziu v Štiavnici a písal potom roku 1848 v opačnom duchu ako národovci slovenskí: slovenské proklamácie proti rakúskej vláde a proti Paskievičovi,[13]ktoré som ja na vlastné oči na evanj. fare v Slatine videl a čítal. Zomrel v Sarvaši; keby ale bol žil, iste by on, a nie Nemessányi,[14]bol býval náčelníkom strany svätojánskej (alebo inými slovami hovoriac maďarónskej, ale len slovenskej nie) na národnom slovenskom zhromaždení, držanom dňa 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Svätom Martine pod lipami — vlastnou rukou môjho starého otca sadenými.Toľko o Launerovi.Poznali sme teda v Požuni štiavnický trojlístok: Ondreja Braxatorisa, Štefana Launera a Jána Beníka, i držali sme ich za „bonos latinos“.[15]Čo ale Ondrej Braxatoris nevykonal? Bol usilovným údom Ústavu slovenského, pilne donášal práce, keď naňho poriadok prišiel, ba čo viac, prvotiny múzy jeho sa už v ten čas objavili.Prvý raz sa objavilo meno „Ondrej Sládkovič“, a nie ako predtým Braxatoris, v prvom ročníku Nitry z roku 1842, kde od neho čítame Hlas k Nitre, Potechu a Ctibora.Boli to, ako hovorím, prvotiny, práce v Ústave požunskom čítané, a nikto si ich vtedy veľmi nevšímal zato, že šuhajci Ústavu slovenského v zatemnení a prevýšení vrstovníkov svojich najväčšiu ambíciu hľadali, a tak v Ústave samom práce čítavali, ktoré sa Sládkovičovým vyrovnať mohli.Ondrejko nebol v Ústave žiadnym hodnostárom; nemal nároky žiadne, a predsa sme ho všetci radi mali, hoci sa už vtedy mládež slovenská na dve stránky rozpadúvať začala. Štúr chcel totiž znova usporiadať Ústav, i pôsobil na mládež, aby si stanovy Ústavu paragrafovala, takže by tam žiaden úd Ústavu nič ľubovoľne meniť nemohol. Nepáčilo sa to ale mnohým, vetriacim v tom všetkom akýsi nátlak pre mládež; povstali teda dve strany: štúrovská a antištúrovská, o rok gemerskou od nás pomenovaná. Sládkovič neprislúchal k žiadnej, a súc tichý, beznáročný, bol obľúbený u všetkých vrstovníkov, keď medzitým Pyladesa[16]jeho, Launera, mnohí viac vystáť nemohli.Hádky tieto a podobné neboli nové.Už po odchode Červenákovom[17]do Nemecka začali sa v Ústave deliť na dve stránky; v čele jednej stál Hurban, v čele druhej Fontáni alebo ináč Pramenický, u nás pre jeho maličkosť vulgo Pramienčok menovaný. Každý kortešoval pre svoju stranu; rezký duch Hurbanov prelomil všetko. Vzory poľské a ruské mali vtedy u mládeže veľkú váhu, podľa čoho obracali sa vtedy i sympatie na tú, lebo onú stranu, t. j. k pozitivizmu a takzvanému liberalizmu. V tých časoch zničilo sa mnoho kníh poľských; akého asi mohli byť obsahu — uhádnete.Všetko ale to bolo zo samej horlivosti slovenskej; bol to výpuk snahy vznešenej za zvelebenie národa svojho, len náhľady o spôsobe boli rozličné. Keď dospelí ľudia driemkali, hýbala sa, neobzerajúc sa na nich, mládež samorostle, i tvorila si samostatne, od nich neodvisle cesty života.V čase, keď dualizmus tento v Ústave i skutočne najavo vystúpil t. j. nasledujúceho roku, bol už náš Ondrejko za horami, za dolami.V Ústave prijala sa predsa naostatok zásada formulovania stanov; ale ako to formulovať? — Neviem viac, kto vtedy pero viedol, len to viem, že schádzali sme sa k cieľu tomuto na Drevenej ulici u Eduarda Škultétyho.[18]Bolo tam hádok! Teraz pochopiť neviem, čo všetko mladí šuhajci pohovorili a ako si tak vážne počínať mohli. Najtvrdší oriešok ale bol určenie pôsobnosti výboru. Na otázke: „Čo je výbor?“ sme si celých osem hodín lámali hlavu, až sme sa naostatok povadili, a to tí, obzvlášť ale Ján Gáber, nám do ruských absolutistov a knutárov nadávali, my zas Gemerčanom do poľských sebevoľníkov a odporcov všetkého poriadku. — Naostatok sa dobrý náš priateľ Francisci, ako zapisovateľ Ústavu, t. j. hlavný úradník a predseda gemerskej strany, potkol povediac: „Vidíte! Výbor je kvet a druhí sú masa Ústavu.“ Roj včiel nehučí tak, ako zahučali to počuvší vrstovníci naši. Obe stránky mali predtým rovný počet hlasov; teraz ostali Gemerčania sami. Ústav sa teda zriadil v smere prísnom, disciplína, ktorú škola nepoznala, v Ústave sa zaviedla a vplývala mocou svojou na mládež i vtedy, keď táto do Levoče vyvandrovať musela, a práve v Levoči v ohľade tomto do najkrajnejšieho extrému prešla.Spomínam toto, lebo všetko to súvisí s Marínou Sládkovičovou.Sládkovič na týchto bojoch podiel nebral, súc roku 1843 u Ondreja Lukáča v Hodruši vychovávateľom.Potom šiel na univerzitu do Halle, kde celý rok strávil. Tu sme my len boli dobrí kamaráti! Chudobní — že až hanba — sme každý len pár zlatých so sebou priniesli a hľadeli sme, ako len vyjsť s takou štipkou. Ondrejko náš si ale z toho nič nerobil. Dal si ušiť široký šlafrok, ktorý som ja potom odkúpil a po polročnom modlikaní chudáka nášho Bajka Šuleka[19]— v Komárne v kazematách 1848 zomrevšiemu — som mu ho prečachroval, nakúpil si kníh, čo sa mu páčili, najmä Daubove[20]teologické diela, kúpil si šesť pekných maľovaných fajok a — keď vrecko ostalo prázdne, pomyslel si, že však človek nemusí jesť. Nemajúc teda viac peňazí, žil Ondrejko náš na samej káve, lebo tam porcia kávy, z troch šálok pozostávajúca, len trištvrte strieborného groša stála. Šlo to tak asi za týždeň, potom sa ale začal omykávať, keď sme ho požiadali, aby dakde s nami išiel. Keď sme ďalej doňho dobiedzali, nuž sa zasmial a naostatok povedal: „No nechže vám je, ale len raz, viac nie.“Toto „viac“ bolo, pravda, viac a zo dňa na deň viac, takže sa zas znovu jedávať naučil a chodil s nami k Erfurtovi do knajpy nás si veľmi obľúbivších a na svoj slovanský pôvod sa rozpamätajúcich Pomorancov. Ťah tento charakteru jeho preto značím, aby geniálnosť jeho i v maličkostiach vystúpila.Sládkovič usilovne čítaval a bol usilovný v každom ohľade.Ešte sa však na dva charakteristické výjavy z jeho akademického života rozpamätúvam.Launer a Benko prišli skôr do Halle ako on. Prvý podľa svojej zlej cholerickej povahy chcel mať z Beníka sluhu, a tento chudák sa ním aj skutočne stal — kým sme my do Halle neprišli. Potom sa pripojil k nám desiatim Slovákom a nechcel byt inší ako my. Launer sa hneď prvý deň príchodu so mnou povadil hovoriac, ako sa s ním opovážim hádať o hegelizme, keď som ešte ani len týždeň v Halle nedýchal, on že sa ale s tým už celý rok zapodieva. Launer chcel potom, aby sme Beníka pre jeho lásku do „Verschiessu“[21]dali. My sme to neurobili, a náš Ondrejko sa celou silou zaujal slabšieho kamaráta mladosti svojej, dobrého Beníka, a práve preto sa hádam s cholerickým Launerom viac nezhováral ako my. — I Launer i Benko ležia už dávno pod zemou; trávka trávička rastie nad ich prachom a my sa rozpamätávame na nich, bo hoc rozličné letory a cesty ich života, predsa mali obaja srdce slovenské.Druhé, čo by som mal spomenúť zo života hallského, je, že Sládkovič len tu vlastne prijal určitý ráz svojej poézie.Keď som ja išiel cez Prahu do Nemecka, poznal som sa v Prahe s Jelagínom, Rusom, vracajúcim sa z ciest po Európe, ktorý mi prisľúbil, že ma v Prahe navštívi. Splnil slovo a došiel do Halle spolu so sestrencom Chomjakova Valujevom.[22]Tu sme pár dní spolu prežili, vymieňajúc si vzájomne svoje myšlienky. Jelagín je osobnosť prostá, flegmatická, idúca svojou cestou a nestarajúca sa o mienky ľudí nachádzajúcich sa okolo neho, ako o tom aj u nás známe pojednanie „O české histórii Fr. Palackého v Praze 1849“ svedčí; Valujev je zas osobnosť vrtká, viac sangvinickej letory, ktorá by sa každému, komu verí, zdôveriť chcela. Tak nám napr. Valujev, hoci šuhaj iba dvadsaťdvaročný, čítaval pojednania svoje cirkevno- dejepisné, spytujúc sa na našu mienku. Rezultát týchto priateľstiev bol, že sme si skrz tieto známosti ruské knihy z Moskvy objednali. Chomjakov nám všetkým poslal svoje dramatické diela a k tomu ešte asi šesťdesiat výtlačkov svojich drobnejších básničiek do daru; ja som chce mať Sreznevského[23]Záporožskuju starinu, ktorú nebolo možné už dostať; Sládkovič ale dostal celého Puškina, a myslím, že génius jeho poézie nastúpil nie po materiálnej, ale formálnej ceste Puškinovho vzoru následkom bližšieho sa zoznámenia s plodmi tohto najpoprednejšieho slovanského básnika.Ondrejko nás po ročnom pobyte v Halle roku 1844 zanechal; náš starý, až posiaľ už v druhom šťastlivom manželstve žijúci chýrečný „viksie“ Schreiber odviezol jeho „bagážiu“ na železnicu, rozžehnali sme sa a nezišli sme sa viac, len raz v Rybároch pod Sliačom, kde som z Halle príduceho u Petra Bezegha za poldruharočného pedagógia navštívil a potom na sjazde slovenskom v Martine, kde mi vyholený kňažko príde oproti i ma „Janko môj!“ oslovil takým hlasom, že mi až podnes, keď si naň pomyslím, srdce radosťou skáče. Bol to Ondrejko môj. I môj biely Gusto,[24]sused jeho, čo si podľa terajšej módy, keď si ľudia (ako napr. spod Salatína, spod Urpína, ba čo viac aj u všetkých nemaďarónskych Slovákov zlopovestný autor classicus Šlechetín)[25]do pánbohvie čoho nadávajú a si, sit venia verbo,[26]bez sankcie kráľovskej všelijaké predikáty vymýšľajú,[27]meno „Pohronský“ voľakdesi vynašiel, objal ma tam a povedal tiež svoje podobne srdečné „Janko môj!“ — Pravda, obidvaja skoro po dvadsaťročnom nevidení sa.Pod Sliačom v Rybároch teda vo voľných hodinách kochal sa Sládkovič v citoch svojich mládeneckých, zahrúžiac sa, ani nevediac ako, do bujarej obrazotvornosti mládenectva vlastného a to, čo mu pokoj nedalo, čo duša jeho snila, vylial prúdom až posiaľ neustále ľuboovlažujúcim útlejšie city slovenskej mládeže svojej myslivej víle pohronskej —Maríne.Bol práve rok 1845, keď som sa z Halle navrátil a účastnil sa na tatrínskom zhromaždení v kaplánke nášho dobrého, rázneho mikulášskeho Hodžu. Môj dobrý starký poctivý otec, (ktorého nástupcom je p. Ján Čajak, známy inkvizítor španielský a sudca — spolu so seniorom Plchom[28]v Petre — nášho Hodžu), bol kňazom v Svätom Jáne v Liptove, v dedine asi hodinu cesty od Mikuláša vzdialenej. Prichádzal som teda častejšie do Mikuláša a bol som prítomný na nejednom rozhovore u nášho Hodžu v kaplánke o slovenských záležitostiach. Keď sa neskoršie národovci na tatrínskych zhromaždeniach častejšie schádzať začali a porady sa systematicky odbavovali, dali nám vďačne a srdečne dobrí a statní mikulášski občania hospodu; ja som potom býval u Štefku, na ktorého si spolu s mojím Jankom Majerom,[29]keď sa zídeme, s vďačnosťou spomínam.Chcem ale opísať rozpomienky svoje na Ondreja Sládkoviča — zaplietol som sa zas do kamarátstva; odpustite to, vrstovníci moji, lebo Majera Janka tiež tak rád vidím ako dych dávajúci život životu môjmu.Schádzali sme sa teda pred tatrínskym sjazdom v kaplánke nášho drahého Miška Hodžu;[30]brat jeho Ondrej bol kaplánom. Tento, teraz už zať spomenutého Plcha, dal nám čítať rukopis Ondreja Sládkoviča, za tým cieľom do Mikuláša zaslaný, aby ho Tatrín vydal. — Bola toMarína.Mládež bola v Mikuláši početne zhromaždená.Mládež táto pozostávala z väčšej čiastky z vysťahovalcov požunských a ich levočských spoludruhov.Ona si, vedená Franciscim, v Levoči vytvorila život nový. V Požuni súc napájaná Štúrovým rigorizmom, neznajúcim iného žitia ako žitia za národ slovenský, utvorila si v Levoči spodok „bratstva“, ktorého účelom mala byť skromnosť, striezlivosť a bezženstvo, aby sa šuhajci výlučne len jedinému cieľu, pôsobiť za národ, obetovať mohli, súc z každého ohľadu neodvislými. Zo stanoviska tohto vychádzajúc, pozeralo s pohrdlivosťou nejedno oko na nás, čítajúcich také „lascívne“ veci, ako boli tie v Maríne vyložené, napr.Ja sladké túžby, túžby po krásespievam peknotou nadšený,a v tomto duše mojej ohlasesvet môj celý je zavrený:Z výsosti Tatier ona mi svieti,ona mi z ohňov nebeských letí,ona mi svety pohýna;ona mi kýva zo sto životov,a centrom, živlom, nebom, jednotoukrás mojich moja Marína.Marína moja! Dumnej nemoty,šumných piesní mojich predmet!Čo bych tri večné spieval životypiesni mojej skončenia niet! —Ako keď vetrík v škáre Devínav šume slabuškom deje spomína,tak spev môj svetom previeva:No mne nemožno bolo nespievať,ale či mám sa kráse posmievať?Umĺkni hlas! — Ona spieva!Jestli sa city moje rozlejúpo srdciach v Tatrách žijúcich,jestli ohlasy moje zavejúkradmo do časov budúcich:Rodáci mojej duše krajiny,objímte obraz mojej Marínyľúbosťou svätých predmetov;toho, čo spieva krásy dejiny,nejali Lady rozmaríny,on ľúbi ľúbosť všesvetov.Toto, pravda, bolo našej vtedajšej mládeži všetko mrzké,neslovanské.Marína bola, hoci jediná doteraz čisto-lyrická podarená báseň slovenská, v očiach mládeže hriechom oproti duchu slovenskému a oproti budúcnosti slovenskej, lebo vraj kto je za národ opravdivo zaujatý, takými vecami sa zapodievať nemá. Môj priateľ Minich v Modre mi koľko ráz rozprával, čo sa vtedy v Levoči o takýchto veciach narozprávalo.Keď bola teda Marína tak odsúdená, chytil som sa ju zastávať ja; pozerala, pravda, na mňa vtedajšia mládež milosrdným a ľútostivým okom, držiac ma za poblúdeného. Idúc ďalej potom od Maríny, zaplietli sme sa i do iných podobných hádok: o tanci, kartách, láske, mládenectve, miernosti, obzvlášť ale o — u nás skutočnom spoločenskom živote a o tom, či je to vraj hodno sa doňho vžiť a v ňom pôsobiť. Nahovorili sme sa, namudrovali, ba čo viac i vypotili pritom dosť. So mnou nestál nikto, len nebožký Kučera[31]a náš Miško Hodža. Časová, efemérna horlivosť prerazila všetko, a my sme tam stáli sami, pozerajúc na hlavy, kývajúce nad nami a nad zblúdenosťou našou. — O tom všetkom nezná Ondrejko až podnes ani zbla. On zablúdil tiež, lebo písal —Marínu.Ale hľa! Tak sa časy menia! Šuhajci sa predsa poženili, mužský vek so sebou iné náhľady doniesol, matkanie mládeneckej snivosti prešlo vo vytriezvenú povedomú zaistenosť vôle — a tí sami sa v našich novinách ozvali, aby sa piesne Sládkovičove zobrali pre —Marínu.Čítajúc to, zas som len hlavou pokrútil mysliac: Nie, bračekovci, pre predtým tak neocenenú Marínu, ale pre — Detvana.Náš Ondrejko Sládkovič bol 23. mája 1847 povolaný za kňaza na Hrochoť v Zvolenskej stolici, kde si 15. septembra tohože roku vzal za manželku Antóniu Júliu Sekovičovú[32]z Garamsegu, s ktorou mu pán boh sedem detí požehnal, z ktorých podnes ešte päť žije: Cyril, Miloš, Ondrej, Oľga a Elena.[33]Na Hrochoti som nikdy nebol, ale sa mi zdá, že to bude dedina tichá, od sveta vzdialená, blízko zbojníckej Poľany hory a Detvy ležiaca, bo tu vytvoril Ondrejko náš Detvana, kde mu divá, ale rýdza príroda, tak ako Tassovi[34]ospevujúcemu Tankréda v oslobodenom Jeruzaleme anjel, čo má písať, do ucha šepkal, tiež šeptala a šuchotala.A k akej piesni chlapca privyká?Vietor duje hornou hruboua pekná pieseň šumnej materimladuškú dušu len s krásou mieri;aby celkom syn nezdivel:a preto potom rád on počúva,aj keď Poľanou víchor predúvaaj mladušky slovenskej spev.Šuchotala a šepotala mu teda tá božia príroda do ucha: čo je ľud náš v zárodku bujarej prirodzenosti svojej, a duch tichý, snivý, nenáročný v nakresľovaní vetra nad zbojníckou Poľanou horou, i v jednoduchých spevoch mladušiek spozoroval istý súcit, istý súzvuk, ktorý bol vstave zatriasť dušou jeho tichou snivou, že vejúce, vlniace sa vetry nad zbojníckou Poľanou horou budú šumieť nad hlavami ľudskými i tam, kde ich niet, i budú si zahrávať vlasmi šuhajcov slovenských nielen teraz, ale aj potom, keď nás už viac nebude.Tak, hľa, človeka zaženie osud na dedinku tichú, pánu bohu za chrbtom ležiacu, aby vsal do seba sokolovým okom reč božstva v jednoduchosti prírody hovoriacu, i hnaný géniom svojím hlásal ako v útrobách ľudu, z každého ohľadu svetom zaznaného, hýbe sa ruch mocnou prírodou chovaný, v budúcich časoch to sľubujúci, čo mu teraz úškľabky múdrosti ľudskej odškriepiť chcejú. Príroda je ale silnejšia ako úškľabky doktrinárov. Svetu je teraz fígeľ, pravda, všetko; vierolomnosť, úlisnosť, násilie, spôsobnosť k ich prevedeniu sa v terajších časoch tak v Európe, ako v Amerike za najvyššiu múdrosť drží, a najmenej sa pritom, pravda, právo ľudské a národné bohom dané do ohľadu berie, len keď je forma pritom zachovaná. Ale fígeľ platí len na okamženie. Len ruch životný má výlučne istú budúcnosť, bo ho, ako prúd podzemnej vody, keď sa hnaný zákonmi prírody na povrch zeme domáha, nikto, a čo by to bola najsilnejšia ruka a najmúdrejšia hlava človeka, zastaviť nemôže. I u nás máme veštcov, čo všetko to predpovedajú, čo má z ľudu nášho pôjsť. Kollár hovorí: „Co z nás Slávů bude o sto roků?“ a náš Sládkovič:Neodťahuj sa od kvetu lipy,že vidíš dub už s žaluďom! —Cudzie ťa nikdy nezmiera vtipys naším slovenským osudom!Musí sa v mále dokázať verným,kto večne nechce zostať mizerným;musí pučať, čo chce kvitnúť;kto keď počuje žalmy škrivánaa ligotavú hviezdičku rána —neverí, že musí svitnúť?! —Neuzeraj sa v cudzom zrkadle —každý svet má svoju koľaj,nechoď sa hľadať v časy zapadlé,na vlastný čas sa odvolaj! —Never, že ľud ten, čo ovce pasie,pred budúcnosťou svojou sa trasie —moc zrodí čas, čas moc zmorí;boh barlu cenou berly ocení,boh ovce v obce ľahko premení,boh zo stád štáty utvorí! —Detvan je báseň klasická.Zrodila sa ona v Hrochoti a vandrovala zas, ako Marína, bez sna, bez odpočinku tak dlho po svete, že prišla, už neviem ako, i do rúk mojich v Modre, až konečne našla u nášho rezkého Hurbana nielen priateľské objatie, ale aj ostro vtipné ocenenie, ktorý ju v piatom ročníku Nitry 1853 vydal.Detvan bude vzorom epického básnictva slovenského na dlhé časy, tak ako Marína dlho zostane vzorom lyriky slovenskej. Keď Ľudovít Štúr v pojednaní svojom povedal, že sa u nás príroda s duchom ľudským v básnictve objíma, mal úplnú pravdu, a Sládkovič to v básňach svojich aj úplne previedol. Príroda žije v človeku a človek v prírode. V Maríne vidíš citmi slovenskými kraje vychované; v Detvanovi je Martinko náš ako zbojnícka Poľana hora, a toto je nášho pevca „ľúba rodinná postava“. Marína sa síce ligotá ako vychádzajúca zora, ale Detvan, Martinko je pravzor slovenskosti v kolíske svojej. Práve on ukazuje zárod budúcnosti, a je ako to „ovum mundanum“,[35]klbko, z ktorého sa má špeciálny človekSlovákvyvinúť. Človek Slovák, hoc maličký, má nielen Slovanstvu, ale i svetu v jednoduchosti svojej svietiť — „ako i ten Martinko náš“.Nechcem ja tu síce Ondrejkovi nášmu daromné ovácie robi5; bo na čo by to bolo? Ale len pripomínam, že on sám nemyslel na to, ako ľúba „spevca rodinná postava“ obrazotvornosti jeho predstavuje bujarú myseľ slovenskú. Slovák sa, pravda, v slovanskom živote porovnať môže s najmladším bratom povestí našich prostonárodných, ani neznajúcim, že je dobrým, krepkým, druhých hrdinskou mysľou svojou prevyšujúcim.Bujarosť Martina je bujarosť národa slovenského, ako sám náš básnik spieva:No dobre sa maj, druh môj driečny!Spevca rodinná postava!Z nízkosti takto tvorí duch večnýtrón, kde si sláva sedáva:Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana,v ňom duša tvoja je zmaľovaná,zhrej obrazom tým, čo schladlo!Kde bujné v duši rastú zárody,tam pyramída vstáva slobody —A to je naše zrkadlo.Martin v Detvanovi nevie o svojej sile, bujarosti; on ide neznajúc kde, tak ako Eschilbachov[36]Parsival, nezná, čo ho poháňa, ale predsa ide za ťahom srdca svojho. Zakrepčí si nevediac prečo, zahudie si na fujare nevediac prečo:A Martinko náš zas si prehrávana dumných hlasoch fujary,a pokojík si posteľ poprávana mladistvej jeho tvári:Pomaly hlasy jeho sa mocú,vždy mu temnejšie oči blyskocú,prsty na dierkach len blúdia,fujara padá, aj lakeť padá —trávou sa prestrie postava mladá,v zrakoch driemoty sa budia —a hlasy fujary, čo pohybujú „mladé vrcholce javorov“, rozliehajú sa po dolinách a zvestujú im, čo sa prúdi v prsiach Martinkových.Odrazu vidí sokola, čo chce zdrapiť zajačka zajka, a ľúto mu je i toho chudáka — zajka. Vidíte, to je temperament slovenského národa. I Martinko vyšiel pre svoju dobrotu na psotu! — Len zato, že mu bolo ľúto zajka, musel nechať rodnú svoju Poľanu, svoju milenú strojnú Elenu, čo hádam až podnes za ním plače — svoju Detvu a kraj rodný, ktorý dýchal prsami jeho.Budem vám slúžiť, pán môj a kráľ môj,v akýchkoľvek búrach žitia;ale ako ja pôjdem v tvrdý boj,keď mi všetko milé schytia?Ja som darobný, ja som hlavatý,keď mi kto svet môj mladistvý, zlatýsilou-mocou chce rozváľať.Prosím vás, len mi všetko neberte,keď všetko stratím — tože mi verte —jak trsť budem sa opálať.Už utratil som peknú Poľanu,raj môj v zime, lebo v lete —oj, akože tú výš nepoddanú,oči moje, zabudnete?Pod Poľanou mi prvý svet svitol,a s ňou som rástol a s ňou aj kvitol,ona je kus mojej duši:A ktovie, či bez tej krásnej horyostatok duše sa neumoría sila mladá nezruší!A kto poteší tie zvädlé zrakymojej chudobnej materi,z ktorých sa leje sťa keď oblakyodvisnú z nebies zástery?Kto vydrie hlavu otca šedivúsklonenú smútkom, pre vojnu divú,že vychoval svojho syna?Kto mňa poteší, keď v diaľkach svetabude mi, hádam, večne zastretásrdečná moja rodina.Martin musel ísť len za to, že mu ľúto bolo zajka, na vojnu, a viete, že je to u nášho ľudu v jeho predstavovaní najhoršie, práve tak, ako keď ženským nadáva, že je vojenka. Martin cíti celou dušou, že to nezaslúžil, ale vie, nutnosťou silený, že i šedivého otca, i plačúcu matku, i zlomenú a zdrúzganú Elenu svoju, i ideál jeho — zbojnícku Poľanu horu zanechať musí, ale by si dal „radšej hlavu zoťať“, ako by mal byť na špatu sveta a seba. On si je sám najprvším sudcom, a preto myslí, že by sa stal špatou pred sebou a pred celým svetom, keby zanechal svoj pôvodný typus a to, čo ho tešievalo, t. j. svoju vlastnú dušu. On sa nebojí kráľa, ale mu slobodne vypráva, čo si žiada, zovnútorne valašku, fujaru, huňu, opasok — vrkoče. A vrkoče tieto majú zvláštny význam.A zrezať tieto vrkoče vranie?Radšej dolu celú hlavu!Oj, to nie, pán môj! To, preboha, nie!Čo, takú špatu šmatlavú!Bez nich by moja Elena miláMartina svojho ver’ neľúbila,takú ovcu ostrihanú!Nič mi nedajte, nič mi nedajte,len mi okrasu túto nechajte,nie vami, bohom mi danú!Telo ľudské je nielen telo, ale spolu výraz duše. Týmto sa delí telo ľudské od zvieracieho. Čiastky tela sú mimickým výrazom ducha; keď sa pred dákym koríme: snímame klobúk a kloníme sa; keď chceme komu ukázať lásku našu: tisneme ho na prsia; keď sme sa dobre najedli: hladíme sa po bruchu. Najvyššia čiastka tela je hlava a na nej vlas. Chtiac sa pred bohom pokoriť, hádzali kňazi našich predkov pohanskoslovanských vlastné odrezané vlasy do ohňa na znak pokory pred bohom; teraz slúžky, keď sa deťom vlasy strihajú, nedávajú tieto vyhodiť na smetisko, ale ich spália, aby vraj deti hlava nebolela. Mytologický to pôvod.Preto si Martinko radšej chce dať celú hlavu zrezať, ako vlas svoj, t, j. pokorí sa pred nutnosťou, ale okrasubohommu danú, anikráľovipopustiť nechce. Nie je to typ rýdzoslovenský?Moment vnútorný v prosbách Martina je zas:Bez nich by moja Elena miláMartinka svojho ver neľúbila,takú ovcu ostrihanú!Jeho Elena je psyché jeho, je génius jeho, a tá by ľúbiť nemohla, nesmela „takú ovcu ostrihanú“, čo si dala vziať dumu samostatnosti mužskej. Mohla a musí zniesť nutnosť zákona, ale nezniesla by dobrovoľné poníženie sa „takej ovce ostrihanej“.Elenka mladá je práve ako Martin „spevca rodinná postava“, a ačpráve som deti Ondrejkove nikdy nevidel, predsa som presvedčený, že dieťa svoje Elenu najradšej má, bo je to „spevca rodinná postava“.Ako hovorím, Martin sa podrobí osudu, ale robí to s hrdou povedomosťou: „Hej, bisťusvetu! Ani kráľovi!“ — a zas:No, vrstovníci! Nemýľteže sa,že Martinko môj sa bojí; —čo by zhrčali naňho nebesá,ich lom ho neznepokojí.Ale duše to ľudské zdedili,že na okamih zmĺknu ich silya mráz prejme mladé kosti,keď príroda v svet slávy zabrodí,a nízkosť vysoká sa prerodído nových nížin výsosti.Ako sme už vyššie povedali, básnik sám hovorí, že je v Martinkovi znázornený život slovenský, i zrovnáva sa veľmi so životom Starogrékov v epických básňach opísaných. U Homéra koľko ráz vidíme Grékov v žalosti i v radosti slzy prelievať, ba čo viac, i najväčšieho hrdinu Achilla pýta sa matka: „Decko moje, čo plačeš?“ — Prečo by i ten Zajko syn slobodnej prírody nemal žiť, prečo ho má kto druhý prenasledovať zato, že je bojácny? — A len zato, že dobrosrdečný, citom svojím sa riadiaci, bujarý syn Detvy tento zákon prírody obhajoval, t. j. že mu tak na srdci bolo, keď sokola „vraha chudáčika zajaca“ zabil, musí konečne slúžiť, práve tak ako kráľovič Marko[37]len zato, že ho, nechtiaceho nepravdu hovoriť, otec preklial.Toto sú, pravda, všetko prípady a formálnosti, ale v nich leží hlboká pravda.Sú mohutnosti v mládenských dušiachako vranci tvrdopyskí,kde len jeden zvuk nám zvoní v ušiach,jedny oko zajmú blysky.Nemožno, ľudia! — Nezbúrite ho,lebo nemá on zmyslu žiadneho,nemáte kde zač ho chytiť;on za svojou si letí vidinou,a v nebi svojich dúhových stínovsám seba nezná pocítiť!V prsiach šuhaja zvrie túžba slávy,zvrie ľúbosti jasný požiar,jedna myšlienka zmyslov ho zbavía zvukov úst jediný pár,jediný oka blesk ho očarí,utonie v ťahu jedinkom tvária zblázni sa do závisti:Blázon? — oj, blázon! Pekný syn blaha!ktorému či vlasť, či deva draháje svet jeden pozlatistý.A niet mu smrti, niet mu hodiny,niet myšlienok, niet mu citu,niet mu materi, otca, rodiny,niet mraku mu, niet mu svitu:Len časom hrmot života búri,sladké driemoty jeho rozdurí —oko jeho sa roztvorí.No, vidiac mračnú zeme oblohua žitia svojho hadie potvory —k svojmu sa zas vrhne bohu.Oj časy v mojej duši hlivejúako nadnílske múmie;hodiny v mojom živote znejúako nebies harmónie;chvíle mi moja spomienka nosí,ako blažené perlence rosípre kvetinky ostatný dych,a okamženia v duši mi svietiabožské — až tieto tiež mi uletiaako tône z citov mladých.V tom sa znázorňuje ráz. Človek chce dačo, čo je pravdivé, podujať, ale ho pritom logika zovnútorne uznaného práva a zovnútorná zákonitosť myšlienok tak ďaleko privedie, že naostatok sám uznať musí: čo sa mi stalo, právom sa mi stalo. — Nie je všetko zlato, čo sa blyští; nie je všetko pravda, čo sa právne koná —Keď Sládkovič v každej slohe Maríny svojej, ako Mickiewicz hovorí, „kus svojej duše zostavil“, tak je iste v Detvanovi kus duše slovenskej znázornený, a nikto z nás nezná skutočnosť slovenského žitia tak opísať ako Sládkovič, lebo ho hádam, vyjmúc Hollého, ktorý čo viac znal, ako sa v každej obci slovenskej richtári volia, nikto tak neprenikol ako on. Ján a Samo Chalupka to, pravda, tiež dobre uhádli, lenže v inom smere.Plastické líčenia ľudu slovenského, jeho žitia, jeho dýchania, jeho odevu, ba čo viac, i pohybov tela v jeho rozkoši a v jeho žiali, je hlavnou zásluhou Sládkovičovou, a to zas len v Detvanovi. V Maríne on vylieval viac-menej city svoje vlastné; v Detvanovi, v básni epickej, maľuje on ľud svoj, ľud náš. Že obrazy Sládkovičove ľudu nášmu z oka vypadli, uvidíte, keď si prečítate hajduchovanie:A vtom Martinko náš zadychčanýprikvitne v ľahučkom skoku,valašky obušťok vylískanýšvihne nad hlavu vysokú:I, daj boh šťastia! — skríkne veselo —Hore ju! Čože by sa nám chcelo!S prvým skokom hunku zhodí,s druhým skokom si širáčik prihne,s tretím opašťok nový podvihne.Najprv voľným skokom chodí,zrazu sa uhne, hor sa vyšvihne,a tak do troch vrchov skočí,po štvrtý raz sa k pažiti prihne,zavrtí sa a zatočí:Na prstoch nohy zase sa vystre,klobúk pritisne na oči bystréa voľne si poskacuje,a všelijako od výmyslu svetavalašku medzi nohy prepletáa nad hlavou prekrucuje.A zas sa uhne, valašku vrhne,chmatne za koniec poriska,rukou žilnatou nad hlavu trhne,sekera v povetrí blýska; —on sa zakrutne dva raz okolo —a sťaby ináč bolo, nebolo,už obušťok drží v hrsti;a zase voľno si poskacuje,a valašku si len prekrucujepomedzi obratné prsty.Martinov odev a podobu:Čierna kabanka plecom visiaca,širák kvietím operený,červená stužka kvietím letiacaa obličaj ozorený,a mladý fúzik a briadka mladá,a sokolieho oka lampada,a vrkočov havraních pár,a na opasku ligot storaký,a ľahkých krpcov dlhé návlaky:to zmenilo tanečníc tvár.Jeho tanec:Sotvaže zazrel Martinko milýšumných dievčin veselý zhon,sotva dopočul spievať tie víly,do duše mu vrazil ten tón,vrazil mu do nôh; jeden raz skočía už sa medzi devami točí,valašku, fujaru pustí —a schytí jednu chlap čiernooký,vyzvŕta si ju v obidva boky,až len tak vôkol nich šustí.Gajdy:Z výšin zbojníckej Poľany doluhučí gajdy mohutný bas,a cez ozrutnú letí homoľuposkočný pískora ohlas:To jednostajné prísne tečenie,a tónov hrubých zúfalé vreniepodobné je časov toku;a gajdeniec ten štebot spevavýako radostí kŕdeľ ihravývo veselom jarom skoku.Usnutie, sen:A lísťa šumí nad jeho hlavou,tôňa chladí dňa spárňavu,materia dúška s ďateľnou trávoudýchajú naň moc voňavú; —ostatné v duši obrazy hasnú,hmla ide zastrieť veselosť jasnú,cit za citom v ňom sa lomia —nič v ňom už nehrá — všetko učúchne —až slabosť mocná sticha vydúchneaj ostatné povedomie.Všetko je pri ňom, na ňom v pokoji,duša jeho smrť je živá,necítená slasť cit jeho kojí,nežije, a preds’ užíva.Tu i tu muška prišla si s Belkom,zabrnčí sem-tam ľahkým krídelkom,sadne na tvár Martinkovu,on len fúzikom mrdne na stranu —muška diaľ brnčí zas cez Poľanua pokoj je plný znovu.Poľanu:Kde ste videli, slovenskí bratia,tej zbojníckej Poľany štít?Skaliská, čo sa v oblakoch tratia,jakby nebo chceli schytiť:Okolo bralísk bujné trávničky,a hadie prte, oviec chodníčky,a výhľad čarovnej hory.Koliby, valachov, mesiačik a vatru:Tam dve koliby, blízke susedy,mladým mochom zarastajú,sto krokov od nich záživné čriedyležia, driemu, prežúvajú:a okolo neho strážni dunčoviapohľadom bystrým plamenné loviavlkov pažravých okále.A nepriateľka netopierovazavýja, húka uchatá sova,sediac na vysokej skale.Mesiačik, sluha našej planéty,rozožal svoju lampadu,a vedie druhé navštíviť svetyveliteľku svoju mladú:Lež nad vysokou letiac Poľanou,vidí družinu sedieť Detvanov,tam nad horou sa usadí;a v tisícich sa bleskoch usmieva,len tu i tu sa hnevom zatmieva,keď ho dráži oblak mladý.A vatra praští a blkom blčí,v žeravé sa drevo mení,a na drevenom ražni sa točíbaran skoro upečený.Druhý sa v kyslej žinčici varí,bača to všetko opatrí starý;mladí kozľa naduchujú:a rad po rade piskor chytajú,a od zeme sa do skoku dajúa šuhajsky hajduchujú.Hneď ich máš v klbku hore rukami,hneď jak strela hor vyskočia,zas prepletajú bystro nohami,sem-tam oddychujúc, bočia,zase sa uhnú a valaškamizavrtia v prstoch troch nad hlavami,zahvizdnú na prste malom,a zas valaškou popod kolenáprepletá chasa milošialenás radostným svojím zápalom.Netrpezlivý gajdoš zanôtitú: „Štyri kozy, piaty cap!“Gajdy druhému do hrsti sotí:Ej, tyže brat, už huk si lap! —a hybaj, skočí doprostred kola,radosť zajasá okom sokola,až zem pod ním podunieva;okolo kola kolesá láme,a piesne, bystrým valachom známe,len sa tak ozýva, spieva.Zoru, noc, cválanie, drumblence:Pod stenou sedí Elenka mladá,srdcom jej čakanie bije,drumblence k zúbkom bielym prikladá,a duše jej harmóniepiesňou sa hacú v krásnom vlnení,a krása ich sa ľúbezne menína úslní mladých citov,z ktorých — ako z tých jej hviezdnych očítá vražba, čo ňou všetko zotročí —Martinkovi raj vykvitol.Sestry slovenské! Poďte počúvaťtúto ľúbosť pár drumbleniec,počujte, jak sa z nich idú snuvaťkvety srdca v jeden veniec!Počujte útly ten šum pieratka,čo sa cez tie jej rubínov vrátkaako dym obetí vinie,a ako z mladých pŕs sa vyroní,tak v tichej tôni noci odzvoní,zazvoní zas a zas zhynie.Poďte počúvať, družice moje,ten národa útleho zvuk,také by snúval z hlasov závoje,keby z hlasov tkával pavúk:Drumblica tichej noci družička,aj keď ružička v rose buvičká,k nej zavieva, pri nej spieva;na hrmot dňa sa jej nežnosť hnevá,preto drumbielky hlások zaznieva,keď búrny deň už zamdlieva.Bubna práskanie, cvendžanie spieži,huk silný, prísny organa,škrek trúby, jak čo píšťalou beží,zrutný stroj fortepiana,ostrý vresk husieľ, tuposť gitary,bitie, trenie a zdúvanie pary —toho drumbliatko sa bojí;ako tenučká harfa Eolaona z panenských ňadier kostoladychom útlym hlasy rojí.Drumblica svoje hlasy netvorív prázdnej diere z medi, z dreva:V ústach si ohlas najprv podvoría tak svetom sa rozlieva.V ústach sa rodí, kde duša celáv sladké sa slová oblieka,či znie v jej zvukoch pieseň veselá,či v pekných žiaľoch narieka.Tam znie, drumblička, ten šum tvoj cintľavý,kde duša dušu objíme, pozdraví.Dačo krásnejšie neznám, a celý predmet je čo? — Drumbľa. Vidieť z toho, ako sa svet v duši skutočného básnika odbleskuje, keď má za rod svoj úprimný cit; i drumble sú mu peknými, ako tá strojná Elenka mladá, ačpráve by sa cudzí len zasmial nad takým slávnym inštrumentom — drumbli. Ale by sa iste smiať prestal, čítajúc a spolu porozumejúc opis jej Ondrejka nášho, a pomyslel by si, z akých asi elementov záleží tá — drumbľa, a ako je to možné, že kultúra svetská doteraz ešte neocenila a všeobecne do úžitku neuviedla — drumbľu.Dych tej Eleny by som sám rád pocítil; dobre tomu človeku, ktorý má, ako Martin, takú Elenu, ale nemôžeme ju nájsť — nikde-nikde, a čo by si si nohy až po kolená zodral. Nájdeš ju ale tam, kde ju hľadať máš — v Detvanovi Ondrejkovom.Ale čo ďalej potom:Zostaň mi zdravá, hviezdička krásy,dieťa mladej duše mojej!Čo v zlaté si ma zaniesla časy,piť dala slasť z čaši dvojej:Sestra spevcova, kvet môjho ľudu,kvet toho špatnokrásneho bludu,v ktorom drieme slovenský kraj.Choď mi, zapadni, hviezdička krásy,k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si,zapadni a dobre sa maj!Vohľady, sobotný večer, predstenia, kde „pod stenou sedí Elenka mladá“, kde i voňačka nechybuje, sú krásne líčenia.Pozrite ďalej na tých Cigánov! Tých verbovancov!Jeden napredku si vykračuje,za ním švárne štyri páry,nazadku dvanásť ich vystupuje,rod ich vidno im na tvári.Ten predný idúc len si pozerána žlté šnúry svojho mundiera,na let tenkej lieskovičky:Hlavu hneď vystrie, hneď zas naklonía hneď počúva, ako mu zvonícveng širokej ostrôžtičky.Zas na šabličku ruku pohodí,mihá na mladých junákov,úsmevom mladým dievčence zvodí,napráva si hrdý čákov,na ktorom pekné kohútie perásamopašný let vetra preberáa s odvislou hrá kapseľkou;a vše napredok krok dva poskočí,ruky zdvihne, zaťapká, kročía štrngne ostrôh ocieľkou.Za ním rovných mu osem vábnikovčákovy si nadhadzujú,gomby z belastých dolománikovs bleskami slnca žartujú,a kapseľky ich si samopašias tarajmi, ktoré vábia a strašia,a kordovánske čižmičkyžltou sa dlhou kyckou honosia,no, všetci s predným rovno sa nosia,krem rukavíc a paličky.Všetkých osem je ako osem hrabcov,sťaby ich mať jedna mala,všetkých tvár hľadí, akoby chlapcov,zvlášť jedného oklamala,všetci sú hrdí, všetci veselí,všetci sú švárni, všetci sú smelí,všetci synkovia Poľany,všetci si žijú ako len vtáci,bez starosti a bez tvrdej práci,raz žiť, raz mrieť povolaní.Za nimi ťahá počerný Pištana husliciach poštiepaných,hrdý, že on je hudcov primista,bradu má na poštiepanýchhusliach, a vše na svojho kontráša,vše na starého zas barborášastrany taktu sa obzerá:A cimbalista cimbal teperí,a ako piercom strunu uderí,tak aj bajúzom preberá.Vycifrovanú „Kinizsi nóta“,hlasom žiaľno potriasajú,a zas nafriško, čo by trhlo ťado skoku, hlas obracajú:hneď struny z „a moll“ si nariekali,jak „Nagy-Idai nótat“ by hrali —čoho Cigán sa tak stráni —a hneď zas okom iskriacim mihnea v radostné sa nóty vyšvihneCigán, šťastný v dolománi.Či ste kedy počuli vy, ktorí z vašich detských verbovancov a ich Cigánov poznáte, dačo podobného? Ľudovít Štúr si zaľúbil Kráľa zvlášť pre jeho v Nitre uverejnenú pieseň „Dvanásti na krčme muzikanti hrajú“; ale či je to tam tak opísané ako tu?Naschvál som uviedol viacej príkladov, aby ste z toho videli, že v Sládkovičovej duši sa každá, na život slovenský sa vzťahujúca maličkosť odbleskla, a že medovými ústami vraví to, čo nepochopujú filozofi terajšieho sveta.Či nemá teda pravdu básnik náš, o Detvanovi hovoriac: „V ňom duša tvoja je zmaľovaná“? On si je toho ale aj na iný spôsob vedomý, bo i ďalej sám hovorí:Čo, vrstovníci moji, myslíte? —Nie je to už nádeje svet,keď už vo svojom mladom úsvitenárod si vie krásne hovieť? —Nie je to zora budúcej slávy,keď z nešťastia si blaženosť spravíumná živosť nášho ľudu? —On v púšti stojí a v nebi žije:čo keď sa puk ten vo kvet rozvije?Svety nám závidieť budú!Pozri na črpák nášho valacha,zasnívaš o Fidiášoch;[38]počuj tie gajdy šumného Stacha,zasnívaš o nových časoch;dívaj sa na tie od zeme skokya ukážu ti budúce roky,obrazy slovenských tancov;považuj žily, päste, ramenáa vidíš zrejme, že to znamenámať vrahom strašných šarvancov.Prečítajte si k tomu v Maríne 284, 286, 290.Pravda je to, že je v Detvanovi každá sloha zlato znázornená, na duši postavy rýdzeho Slováka sa odblyšťujúca; ale predsa je nie jedinou zásluhou básnika, že v jednoduchej postave Martina v zovňajšom vylíčení hýbania sa a dýchania slovenských prírody synov v celej básni je vymaľovaná.Sládkovič totiž nielen maľuje a líčí, čo vidí a čo čuje, ale spolu i oceňuje svet, obzvlášť slovenský, menovite ale snahy duševné a krásu, ktorá sa so skutočnosťou borí.A čo je mladosť? Dvadsatpäť rokov?Ružových tvár hladkosť jará?Či údov sila? Či strmosť krokov?Toto sa všetko zostará!Mladosť je túžba živá po kráse,je hlas nebeský v zemskom ohlase,je nepokoj duší svätý,je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,je kvetín lásky rajská záhrada,je anjel v prachu zaviaty.To je tá kliatba nášho života,to netopierstvo osudov,v ktorých sa k nebu od zeme motámizeráctvo našich bludov.Tá podlosť medzi duchom, prírodou,medzi otroctvom, medzi slobodou,medzi špatou, medzi krásou;keď nevieš, čo si?! Nemrieš, nežiješ,len sa od skaly ku skale biješpo jazere bledých časov.Oj, videl som ja velebu slávyna žitia toho výšinách;videl som krásu tichej dúbravy,ľud blahý v biednych dolinách;videl som, moji druhovia, sebaďaleko zeme, ďaleko neba —Oj, srdce mi divo búcha!A zašiel bych sa v tejto nevoli,čo by ste vy tu so mnou neboli,vy a voľnosť vášho ducha!Vskutku obraz nás samých!! Ako čo by Rafael tie trpiace roztratené tváre slovenských ľudí bol namaľoval, alebo ich Feidias zo slonovej kosti vystrúhal.Danteho „Divina comedia“ a Goetheho „Faust“ práve tým nabývajú ceny vo svete a v básnictve, že nebo a peklo, dušu a hrudu, dobré a zlé tak nielen líčia, ale aj oceňujú, že človek potom nevie, či má skutočnosť a či tú skutočnosťou hýbajúcu silu pred očami. Tam máš síce len isté konštelácie, isté výjavy, ako zjavuje sa človek v živote; ale básnik ti ukazuje na sklené dvierka, ktorými do duše ľudskej národa a ľudstva sa pohliadnuť môžeš. Taktiež i Komenský v „Labyrinte sveta“, taktiež i Sládkovič.Keď sa Sládkovič už dosť narozprával, namaľoval, nalíčil poznamenania svoje, dodáva a ukazuje, čo sa vo všetkom tom zrkadlí a hľadať má.V skutkoch, v živote, v duši, nie viac v krútňavách, Váhoch, Hronoch, sokoloch, orloch, Tatrách, Kriváňoch, ako predtým v móde bolo, má sa duch slovenský hľadať. Jeho postavy sú, pravda, nie kráľovia, nie podlízaví dvorania, nie páni, nie osoby vyššieho stavu v palácoch, zámkoch a veľkých mestách žijúci, ale len jednoduché deti zbojníckej Poľany, hory, ľudia prirodzení, bez každej kultúry, krem tej, ktorú im dal bezprostredne pán boh, a vo všetkom len dobrého svojho génia nasledujúci.Martin a Elena sú teda na každý spôsob pravzorom, a tak v nich ukazuje Sládkovič, kde treba kľúč hľadať k rozuzleniu životnej otázky Slovenska. V samom sebe a v dobrom géniovi vlastnom. V ľude.Keď ale Sládkovičove postavy nie sú veľkí páni, a ich obydlia nie paláce, ich reči nepatrné: myslíte, že vylíčenie ich života, ich duše je ľahké? Naopak, práve ťažšie, ako čo by boli mali vzorov na svete hockoľko. Cena básnikova záleží v tom, keď uhádne, čo je to vlastne, čo ospevuje; ospevovať ale skromnú jednoduchosť, a v nej predsa veľkosť nachádzať, je oveľa ťažšie, ako opísať to, čo samo sebou kričí. Goetheho „Hermann a Dorothea“ mi tu prichodí na myseľ. Že domáci, jednoduchý každodenný, a predsa taký významný život slovenský posiaľ vlastne žiadneho pevca nenašiel, čo by ho v jeho ďalších rozmeroch bol nalíčil, je svätá pravda; odtiaľ teda aj uzatvárať nutno, že je z tohto ohľadu Sládkovič originál, a prvý, ktorý sa v odbore tomto blahodarne najlepšie pokúsil a úlohu svoju čestne previedol.A previedol to Ondrejko náš hladko, plynne, prirodzene; nemáš tam neskutočných uhlastých výrazov a scén, ani byronovských zúfalých postáv; dych prírody je dych ľudí nevykumštovane vyobrazených:No kde ma vedieš, mátoha žitia?Veď Faust Mefistov nie som ja!Čo ma so sebou radšej neschytiaanjeli môjho svedomia?Poď, Martinko môj, ty druh slobody,ešte si z bystrej Poľany vodynačrieť žiada duša moja;poď, ešte sa raz aj ty z nej napi,až ťa pohľadu môjho vydrapíoceľová dlaba voja.Však ja chcem len povedať, že Sládkovič spolu oceňuje život, oceňuje svet; tak hovorí o ľude slovenskom.Lebo to má ľud ten špatnokrásny,že radosti, v žiaľoch spieva;zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.A tak je. Jeho cit žiale tuší,o ktorých jeho svedomie čuší,ktoré v ňom len múdri znajú.A život jeho ten vždy sa smeje,cudzí mu je strach, cudzie nádeje,čo svet ten náš previevajú.„Zaspieva mu vtáča na kosodrevine“,on cíti, čo vtáča spieva:„Čo komu súdené, veru ho neminie,“to čuť v speve sa domnieva;zdá sa mu, že niet krem bied zdedených,žije v radostiach nepremenených,tak ako žil v nich jeho ded:Minulosť peknú sám si vybájil,a budúcnosť mu cele zatajilnezdravý jeho pohľad.Za čím obyčaj žialiť, požiali,čím baviť, tým sa zabaví,spieva, čo staré matky spievali,reč pradedov svojich vraví,A hneď ako blesk hromov zakľaje,koho klial, tomu zas šťastie praje,hneď v búrach je, hneď má pokoj;hneď v dolinách sa tichých osadí,hneď vrchmi lieta sťa orol mladý,ako aj ten Martinko môj.Ale povedzte mi len, ľudia boží, či sa vám pri každom slove, čítajúc to, v oku nezajarabatie?A k tomu vám on len hodí slovo napravo, naľavo ti to tam našmýka, a už máte osobu, obraz, scénu, myšlienku hneď nakreslenú, a to tak drasticky, že sa vám pritom v očiach zaiskrí.O silách duševných v človeku pôsobiacich 40 — 43, a starcovi 98, pri vohľadoch u Elenky 174 — 205, o lepších citoch v prsiach šuhaja 221, 222, o budúcnosti ľudu slovenského atď.Pocíť žiaľ drumbieľ v útlosť zavitý,to hrá si len prostá deva,a čo, keď zvuk ten teraz ubitýv časoch voľnejších zaspieva?Hľaďže, ten smelý obraz povesti,obraznosť vtipu našej nevesty; —myšlienka je veštec dejov:V národoch živá vždy robí vloha —dúfajme! Rod náš z pomoci bohavelebnou kvitne nádejou.Teraz ale naostatok predsa len musím povedať atď. atď. a dať smutné vale, ale celkom, prehŕňaniu sa už z toľkorázového čítania známych mi zvukov úst Sládkovičových, ktoré ma i teraz vždy zachvátia, a ako vidíte, vrstovníci moji, i teraz mi tiež ich čítajúcemu pokoja nedajú, takže som prinútený vám toľko a toľko ráz pred oči zrkadielko postavovať, v ktorom ja na Ondrejka pozerám. V zrkadielku tomto ja vidím vždy Sládkoviča ako najšpecifickejšieho básnika slovenského, a myslím si potom, že vyjmúc Kollára, v svojich sonetoch nad všetkými horujúceho velikána, kde sa za slovami jeho Petrarca a Dante neskrýva, t. j. v slovách veštby slovanskej, nikto u nás v básňach svojich tak slovansky nedýchal ako Sládkovič.Pravdaže, máme i Hollého, ale Hollý sa za vzormi grécko-rímskej poézie, ako obzvlášť jej formami, tak a natoľko pred vlastným národom zabarikádoval, že sa piesne jeho medzi ľud nikdy neprederú, navzdor tomu, že hádam nikto v samorýdzej láske srdca svojho tak hlboko nepozoroval ľud svoj a s ním tak opravdive spolu necítil ako on. Sedával starký na brehoch Váhu, tak ako v Mlieči, dňami, aby sa s pltníkmi o obyčajach ľudu nášho pozhovárať mohol; a predsa v dielach svojich, hoci celkom z duše slovenskej pochádzali, nedokázal hovoriť po slovensky. Ba i tá pasovačka v Selanke Pomil a Bazák „a o zem mykne Bazáka“ musí byť koniec hexametru, a„Vtom pastieri kolom, čo mu priali,zatlieskali dlaňama“je už celý hexameter. — Kollár tiež zas len pre formy, nie síce klasické, ako Hollý, ale talianske, nikdy v mase ľudu vlastného nevzkriesi oduševnenie, ako napr. Béranger[39]u Francúzov. Sládkovič, tretí v rade našich výtečníkov básnických, z tohto ohľadu najďalej prišiel; Puškin účinkoval naňho, teda Slovan. Tak Sládkovič i ďalej do duše ľudu vnikne ako predošlí, hoci po stránke formálnej ani jeden, ani druhý, ani tretí. Tak ako Mickiewicz, obzvlášť v takzvaných baladách a Tadeuszovi, nezdá sa byť priateľom národnej piesne.A predsa tá pravda pravdou ostane, ktorú som už pred mnohými rokmi v Pohľadoch vyslovil, že každý národ má svoj vlastný typ i v spôsoboch poézie, a ako vlastné druhy poézie, tak i vlastné metrum. Každý národ má svoj špecificky vlastný beh myšlienok a obrazotvornosti; isté tóny i isté zostavenie slov, isté metrum viac lahodí uchu jeho ako niečo iné. Má národ každý istý muzikálny takt, ktorý síce aj inostranným príjemný byť môže, ale predsa na cudzej pôde pre zneodpovedavosť istej muzikálnej vlastnej sympatie sa do sŕdc ľudu vlúdiť, ich obživiť, obkriepiť a zvelebiť nezdolá. Jedným slovom: Neudrie ti do nôh, a žilky pritom nezaihrajú. Pominulého leta hrali v Lipsku šaštínski Cigáni; keď hrali nôty naše, bol som ja vo vytržení, veľké, valné publikum ale mlčalo; páčilo sa mu to síce veľmi, ale mu do toho nebolo nič; keď ale začali tudlitum, tudlitum, honcelcom, honcelcom: nuž nastal náramný tleskot, a ja som neznal, či som ja blázon s mojimi mladými priateľmi Krajcom a Krmanom,[40]a či to valné publikum. Ale nasmiali sme sa na tom dosť; ani my, ani publikum nemalo pravdu alebo čo ja práve za pravdivé držím, mali sme pravdu obaja. Spomínam si tiež tu na molové tóny národných piesní našich a ako sa duša mužov, žien, detí, mládencov, pannien i vtedy istou neznámou rozkošou naplňuje, keď si po stráňach a chrastiach dobytok pasúc a spievajúc práve v tónoch týchto, citom svojím, ani nevediac ako, odľahčujú. Neraz, vezúc sa na pltiach po Váhu dolu Považím a počujúc toto, som si pomyslel: Prečo je ten molový tón u nás taký obľúbený? — Je to snivosť indická? A či aj partské národy, ktorých odev naše ženičky, idúc do kostola, až posiaľ na hlavách nosia, a ktorých obľúbenú bielu farbu na kabaniciach, širiciach a skoro na celom mužskom odeve u nás najčastejšie vidieť, účasť na tom majú?Prečo majú Nemci, Francúzi, (videl som Francúzov valzer tancovat ako — teľce na ľade, hoci kvadrilu a menuet s takou gráciou tancovali, až radosť) Poliaci, Srbi, Česi, Slováci, Španielci atď., každý zvláštny tanec? Nikto ti s takou chuťou nezatancuje mazúrku ako Poliak, kolo Srb, polku Čech — a náš frišký — alias dobre po slovensky „čárdaš“ menovaný — sa ti inde tancovať ani neopovážia, a mrdnú plecom, keď ho len spomenieš.To tak jedno s druhým súvisí.Keď si vlastnú domácu, rodnú pieseň zanechal, stratil si kus duše vlastnej. — Ale toto by nás hneď na iné pole zaviesť mohlo, teda radšej mlčím; ale i z tohto mála musí vysvitnúť, ako sa duša človeka cudzinou kvári a kváriť musí, a vidieť tiež a oceniť sa môže spolu, čo je výchova cudzia a vlastná — kdecelýčlovek pospolu zostáva.Ostatne nechcem ja tu odpierať cenu básnickú ani Hollému, ani Kollárovi, ani Sládkovičovi preto, že neveľmi šetria formy poézie našej národnej; viem ja tiež robiť rozdiel medzi poéziou ľudovou, národnou a vznešenejšou, umeleckou, v ktorej si básnik hranice pohybovania duše svojej, t. j. formy, sám volí a géniom svojím i národ k tomu za nejaký čas je vstave mravne prinútiť, aby on vo formáchjehohľadal formy pohybovania piesne svojej. — Na to sú géniovia.Poézia ľudová život a zmysel kriesi, chová, posilňuje; poézia umelecká život zvelebuje, okrášľuje, vynáša a národu nie nateraz, ani vlastne výlučne na vnútro, ale naveky a navždy česť dáva. Pritom ale má ona s touto rovnaké oprávnenie, súc spolufaktorom kultúrnym, prirodzeným života a jeho vývinu.Kto obidve spolu spojuje a kto ich obidve unáscelkom spolu spojí; hic erit mihi magnus Apollo.[41]Že som sa tak znova ďaleko zatáral, je príčina len zas Ondrej Sládkovič, priateľ môj, narodený v Krupine 30. marca 1820. Mohol nebyť kňazom na Hrochoti a nemal tak vpiť do seba zbojnícku Poľanu horu, a ja by som tiež nebol tak dlho až do zunovania o tom besedoval.Na Hrochoti, vlastne odtiaľ uverejnil i viacej básní v Orle tatranskom.Potom bol povolaný za kňaza do Radvane 10. júla 1856, kde, pri známych nám všetkým okolnostiach, nesie až podnes kríž, ktorý mu naložil Pán; ale on sa nebojí — on vie, že je tichý ako holubica, a vie, že je srdce jeho holubičie, a tak je vstave čokoľvek na svete očakávať. Však sám hovorí v Maríne, 38:Marína moja! sveta búrovduch môj tichý sa nebojí,vulkánskych sa neľakne kúrov,nezľakne krvavej zbroji;svedomie čisté svetov plameňčaká pokojne v ten hromov deň,pokoj môj v hrobe nezhynie;no môžu strhnúť svet môj celýjedného hlasu hrozné strely —alebo (9) —Čo tie tmy kryjú? Tône osudov;čo tajné zrakom? Rodina bludov;no, ležte! Nad vás vysoko,v svetlá tie svetiel, bleskov zákony,a nad prírody mŕtvej oponyvzlietlo duše mojej oko! —Ja k tomu hovorím: Vzlietlojehoduše oko.V Concordii a v dvoch Lipách uverejnil viac básní, ktoré pán Viktorin, za čo sme mu nekonečne povďační, v B. Bystrici 1861 zobrané vydal.Spomenúc Marínu a Detvana, o druhých básňach ďalej ani slova šíriť nejdem; načo? Meno básnika ručí za ich rýdzosť slovenskú a čisto básnickú. Lebo keby nebol ani litierky viac napísal ako Detvana; nuž by bolo jeho meno zachované naveky. Pritom ale spomenúť musím, že je predsa u Sládkoviča treba rozdiel robiť medzi básňami alebo prekladanými alebo len zo sľubu napísanými.Venovanie Goetheho je preklad už neviem aký, a verš kľuckavý, kdežto pôvodné čarovné city v človeku vzbudiť musí. Spomínam si pritom na Mickiewiczov preklad „Džaura“ a „Korsára“ a „Child Harolda“, ktorým kvôli som sa v mladosti anglickú reč učiť začal, aby som originálu porozumieť mohol, i povedať musím, že by som sa kvôli Sládkovičovmu prekladu Goetheho „Widmungu“,[42]nikdy nemecky učiť vstave nebol. I Chomjakovovo „Vdochnovenie“ som so Sládkovičovým „Nadchnutie“ porovnal.Okrem tejto p. Viktorinom usporiadanej zbierky Sládkovičových básní vyšla ešte i jeho Sväto-Martiniáda. Ondrejko ju napísal následkom sľubu, a nie z potreby k dačomu poháňanej duše vlastnej; preto vypadla len prostredne.Kto raz začne s akým-takým prospechom literárne pôsobiť, už viac neprislúcha sebe, už ho potom každý drapká a myslí si, ten prislúcha nám. Tak sa stalo i s Ondrejkom v Svätom-Martine, ktorý sľúbil opísať slovenský sjazd, a zato, že ho k tomu naviedli; a vypadlo mu to tak, že Kubániho podobná tomu obsahu pieseň (II. ročníku Lipy) mnoho viac znamená ako jeho. Ale však sa, Ondrejko, zato nehneváš? Dobre! Dobre! Nech nás mladšie pokolenie prevyšuje akokoľvek, my budeme sa z toho len radovať, len keď ono nie daromné slová mlátiť bude, ale i dačo rýdzeho, naveky sa ligotajúceho vytvorí, ako je tvoj Detvan. — To bude skalka k budove tej priložená, ktorú staviaš i ty, t. j. k budove cti a zvelebe národa slovenského.Pravdaže, teraz nabrúsenými slovami nášho drahého a ostrovtipnéhoDusarova[43]pohnutý národ si tu i tu myslieť bude, že teraz len donovínpísať treba, a že potom s tým bude odbavené všetko. Avšak znamenitý ostrovtip Dusarovov má len z jednej strany pravdu, bo časopisecká literatúra má úlohu lennateraz,tvorenie totiž života vprítomnosti,kdežto veda a umenie nedajúc sa mýliť prúdom času, ale vytvárajúc z hlbín duše vlastnej jednotlivca vážené diela, na čo, pravda, prítomnosť dňa, ani roka nepostačuje, vytvára pozitívne, v korune žitia národa sa navždy blyštiace drahé kamene. Keby nebolo„teraz“,nebolo by„vždy“;časopisectvo kope fundamenty, ktoré sa nevidia, ležiac pod zemou; veda a umenie sú stav, na ktorý svet hľadí. Jedno je podmienkou druhého. Časopisná eferemná literatúra a tichomramorová vedecko-umelecká doplňuje sa celkom, a sú Castor, Pollux,[44]Orestes a Pyladés. Ale každé hrable k sebe hrabú. Neúnavný Dusarov náš by mal rád, aby sa teraz všetko v časopisectve stopilo; Sládkovič medoústy by mal rád, aby kto druhý napísal sto ráz výbornejšieho Detvana, ako je jeho; ja zas, nechtiac lepším byť od druhých, ani nepovolaným advokátom, zaspievam si:Ani mi je zhora, ani mi je zdola:Len tak pomaličky, frajerôčka moja,t. j. inými slovami; My sme mizeráci a potrebujeme všetko, i tu i tam a radi sme, hoci máme rešpekt pred časopisectvom, keď nám dakto na oddialenejšej dedinke, napr. v Hrochoti, hoci ináč v novinách jeho meno nečítať, napíše — Detvana. Ale, Dusarovko môj malý, nenahnevaj sa mi tiež, keď ti toto hovorím!Hic natus ad arva, hic castrensibus utilis armis:Semina naturae sequitur quisque suae.[45]Ale by som sa skoro nahneval, hovoriac všetko toto, bo vidím, aké je to odrodilstvo nanič! U nás toľko smetí, a pšenice málo. To je naša bieda. Preto tak málo — Detvanov.Ale aj tí mladí začínajú už na nás debachuvať, ako nedávno vo Vedomostiach, kde nás dákysi mladúch, (ale musí byť dobrý, keď si tak začína, a ja sa z neho teším) omaľoval ako atlantov svet slovenský na pleciach niesť majúcich, a čo viac i mená naše uvádzal; ja mu na všetko to odpovedám len to: nedebachuj, synku, nepolemizuj, ale vytvor Detvana, ale nože, no! Veďže ho len napíš — et eris mihi magnus Apollo, a i tebe poviem, hoc by si ani krížom slamy viacej nikdy nebol preložil:Vissuto a assai,vissuto a assai!Prečo? Pretože básnictvo zaujíma najvyššie miesto medzi umeniami z ohľadu toho, že reč ako prostriedok zvýrazňovania myšlienok a obrazotvornosti je v mnohom šľachetnejší, duchovnejší prostriedok ako hmotná farba, kameň a kov, a ide bezprostredne z duše, ako to Sládkovič o drumbelciach hovorí. Reč je dych, nie síce taký, ako si ho Falstaff predstavuje, t. j. nič, hovoriac, či sa teda za nič má dať zastreliť? — Ale dych ako podmienka žitia, a tak i výtvor básnický musí dýchať. Je dych nepríjemný, každý sa odvráti od neho, tak i od básne nepodarenej; je príjemný, každý ho rád do seba vsaje, a preto jedna podarená báseň oduševní tisíce ľudí. Hľa, tak potrebuje básnictvo najväčšiu dokonalosť a musí udrieť na životnú žilu ľudí, na dušu človeka, jej žily, jej záhyby, keď má byť básnictvom. A tak, braček môj z Vedomosti, no iď, veďže iď, ale nože, no iď a vytvor nám druhého Detvana, a keby sa ti to lepšie páčilo, teda — Marínu.Ale už je polnoc, a skoro by som povedať mohol:Kosy zapadajú, zore znamenajú,domov ťa, Janíčko, domov ťa volajú,ale predsa ani kosy, ani zore sú tu nie. Začal som o Ondrejkovi hovoriť, a tak musím sa tiež od neho rozlúčiť a mu povedať dobrú noc. Vidím ho, ako mi odpovedá a ako sa dobrá priateľská tvár jeho pritom usmieva:„Zapadni a zdrav sa mi maj.“Ale ja by som ešte rád mal lístok do môjho albumu, ktorý som vlastne nikdy nemal, a rád by som bol, aby mi dačo doň napísal Sládkovič. Znám ale skromnosť jeho, i viem, že by mi to urobil, čo raz starký Uhland,[46]oslovený súc, aby dačo do verejne vydať sa majúceho albumu napísal. Uhland vzal pero do ruky, a odpísal dáku svoju, už predtým dávno toľko ráz vytlačenú básničku.Presvedčený som, že by mi Ondrejko náš teraz urobil to isté a mi napísal:Marína moja! Teda tak sme myako tie božie plamene,ako tie kvety na chladnej zemi,ako tie drahé kamene;padajú hviezdy, aj my padneme,vädnú tie kvety, aj my zvädneme,a klenoty hruda kryje:Ale tie hviezdy predsa svietili,a pekný život tie kvety žili,a diamant v hrude nezhnije!Ja by som mu, pravda, ničím podobným odpovedať nemohol, ale súc priateľom múdrosti národnej, porekadiel a výlevov citu prostých ľudí, národnej piesni, odpovedám:Ani ich nebolo, ani ich nebude,takých kamarátov, keď sa my minieme.Keď sa my minieme, minie sa krajina,akoby odpadol vŕštek z rozmajrína.Keď sa my minieme, minie sa celý svet,akoby odpadol z červenej ruže kvet.Dobrá noc, Ondrejko![1]Amor incipit ab ego(lat.) — láska sa začína od „ja“[2]Edward George Earl (gróf), Lytton-Bulwer(1805 — 1873) — anglický románopisec[3]Johann Kaspar Zeuss(1806 - 1856) — profesor, nemecký spisovateľ, vydal aj keltskú gramatiku (1853)[4]Jozef Kluch(1748 — 1826) — od r. 1808 nitriansky biskup, mecén[5]Jozef Vurum(1763 — 1838) — mecén, od r. 1827 biskup v Nitre[6]„Contraria juxta se posita“atď. (lat.) — Protivy položené vedľa seba lepšie bijú do očí.[7]Michal Burkhard, Jozef Košáni, Ján Rojko(zomrel r. 1838) — sú menej známi než Štefan Boleman (1795 — 1882), profesor v Banskej Bystrici a po r. 1840 na lýceu v Bratislave, nepriateľ slovenských národných snáh[8]Druhoročným primánom súc— žiakom najvyššej triedy na lýceu, kde sa prednášali už vysokoškolské predmety[9]Líška dravá— alúzia na meno Samuela Líšku (neskôr Lenkey), ktorý na bratislavskom lýceu biedne prednášal slovenčinu ako mimoriadny predmet, sám bol však odrodilcom[10]Štefan Launer(1821 — 1851) — až zúrivý odporca spisovnej slovenčiny, bol agentom maďarizátorov. Fungoval ako honorárny profesor v Banskej Štiavnici.[11]Ján Benko— (prezývali ho „Beníkom“), pochádzal z Krupiny. Z Halle sa vrátil domov v júli r. 1844. Potom odišiel kamsi za vychovávateľa, ale čoskoro zomrel.[12]„Ein Geist der stets verneint“(nem.) — duch ktorý večne popiera (vždy proti všetkému oponuje)[13]Ivan Feodorovič Paskievič(1782 — 1856) — ruský maršal, r. 1849 bol veliteľom ruského pomocného vojska v Uhorsku[14]Ján Nemessányi(1832 — 1899) — najprv učiteľ, neskôr školský inšpektor, lenže vtedy už dávno prestal byť Slovákom[15]Za „bonos latinos“(lat.) — dobrých latinákov[16]Pylades— v gréckom bájosloví verný priateľ Oresta. Stal sa vzorom úprimného, oddaného priateľa.[17]Benjamín Pravoslav Červenák(1816 — 1842) — buditeľ, za Štúrovho pobytu v Halle viedol bratislavský slovenský Ústav[18]Eduard Škultéty(asi 1825 — 1891) — brat Augusta Hor. Škultétyho, buditeľ, bol ev. farárom v Košiciach[19]Ľudovít Šulek(1822 — 1849) — neskôr Hurbanov kaplán v Hlbokom. Zatkli ho pri prednášaní slovenských politických žiadostí v Nitre a zavliekli do Komárna, kde aj umrel v hradných kazematách.[20]Karl Daub(1765 — 1836) — nemecký vedec, profesor teológie v Heidelbergu[21]Do „Verschiessu“(nem.) — bojkotu[22]Dmitrij Alexandrovič Valujev(1820 — 1845) — ruský slavianofil, zberateľ staroruských, slovenských aj českých pamiatok[23]Izmail Ivanovič Sreznevskij(1812 — 1880), ruský vedec, univ. profesor v Charkove a neskôr v Petrohrade. V r. 1839 — 1842 bol medzi zahraničnými Slovanmi a vtedy pobudol dlhší čas aj na Slovensku. Jeho Zaporožskaja starina obsahovala ukrajinské piesne a dumy.[24]I môj biely Gusto— rozumej August Horislav Krčméry (1822 — 1891), spisovateľ a hudobný skladateľ, ev. farár v Hronseku a neskôr v Badíne vo Zvolenskej[25]Šlechetín— bol pseudonym spomenutého už Jána Nemessányiho[26]Sit venia verbo(lat.) — nech je daná milosť slovu (prepáčte za to slovo)[27]Bez sankcie kráľovskej… predikáty vymýšľajú— Kalinčiak tu ironizuje pseudonymy typu Pohronský (Aug. H. Krčméry) a pripodobňuje ich zemianskym predikátom (napr. Benický z Beníc a pod.), ktoré smel len kráľ udeľovať.[28]Ján Plech(aj Plch, 1795 — 1874) — ev. farár-senior v Lipt. Sv. Petri, autor niekoľkých príspevkov, preložil do slovenčiny aj Zschokkeho Zlatnicu[29]Ján Jaromír Majer(1814 — 1890) — pochádzal zo Senice, študoval teológiu v Bratislave. Neskôr bol učiteľom v Modre.[30]Ondrej Hodža[1819 — 1888) — ev. farár v Sučanoch (Turiec), bol aj literárne činný.[31]Ján Kučera(asi 1822 — 1849) — z turč. Sklabine, notár súdnej stolice v Ružomberku, umrel ako slovenský dobrovoľník[32]Antónia Júlia Sekovičová(1827 — 1899) — dcéra hospodárskeho správcu („kasnára“)[33]Cyril a Miloš Braxatoris— boli notármi (Miloš bol zaťom Aug. Hor. Krčméryho). Ich bratOndrej(1859 — 1865) umrel v detskom veku.Oľgabola vydatá za cirkevným historikom Jánom Mockom, ev. farárom v Čáčove,Elenasa vydala za Jozefa Hodžu, otcovho nástupcu v Radvani.[34]Torquato Tasso(1544 — 1595) — posledný slávny básnik talianskej renesancie. Jeho hlavným dielom je bohatiersky epos Oslobodený Jeruzalem.[35]„Ovum mundanum“(lat.) — vajce, z ktorého povstal svet (vtipkovanie)[36]Eschilbachje spomenutý už Wolfram von Eschenbach[37]Kráľovič Marko— obľúbená postava srbskej ľudovej poézie. Historický Marko (1371 — 1394) bol turecký vazal a padol ako spojenec Turkov v bitke proti valašskému vojvodovi Mircemu.[38]Fidiáš, Feidias(asi r. 500 — 431 pr. n. l.) — najväčší sochár v starom Grécku[39]Pierre Jean Béranger(1780 — 1857) — liberálny a svojho času veľmi populárny francúzsky básnik[40]Krajc a Krman— možno Modran Ján J. Krajc (nar. 1837), neskôr ev. farár v Pozděchove (Morava) a Pavel Krman (zomrel r. 1879), neskôr profesor ev. slov. gymnázia v Revúcej[41]Hic erit mini magnus Apollo[lat.) — bude mi veľkým Apolónom (básnikom)[42]„Widmung“(nem.) — Venovanie[43]Dusarov— pseud. Jána Mallého (1829 — 1902), katol. kňaza, buditeľa, v tom čase pozoruhodného publicistu[44]Castor a Pollux— v starogréckom bájosloví blíženci. Nižšie božstvá, ochrancovia plavcov a cestujúcich za morskej búrky, aj ochrancovia pohostinstva.[45]Hic natus ad arvaatď. (lat.) — Tento sa narodil pre roľu, tento je súci pre tábor a zbrane, každý nasleduje jadro svojej prirodzenosti.[46]Johann Ludwig Uhland(1787 — 1862) — nemecký básnik, neskorý romantik, stál na čele tzv. švábskej školy	Kalinciak_Rozpomienky-na-Ondreja-Sladkovica.html.txt
Efendi a stará MajkaS počiatku som ho nenávidel. Zdal sa mi lenivým, falošným, spustlým pijanom. Robil som naň štipľavé poznámky. Často som mu ani neodpovedal na jeho otázky. Ba nahováral som gazdu, Srba, u ktorého som býval, aby starého mohamedána vykázal z domu. Ale bezvýsledne. Gazda, civilist, mal mäkšie srdce, než ja, vojak. No, zato strpčoval som život starému vozotajovi, či trénovi, ako som len mohol.A efendi Afan Dizdarevič, lebo tak volal sa plným menom, nenávidený starý mohamedán, choval sa záhadne. Vždy sa na mňa usmieval, bol ku mne samá zdvorilosť a pozornosť, ale nedal sa odbyť ani najväčšou mojou surovosťou.Efendi Afan Dizdarevič! Prvý raz zazrel som ho na zasneženej ulici v srbskej dedine v Slavonii, kam som bol došiel s „marškompániou“ so Slovenska. Viezli sme sa vlakom 36 hodín, potom — od dlhej cesty vlakom, kde sme boli stlačení ako haringy, celí zlámaní — mašírovali sme už po tme — mašírovali sme strašne zablatenou cestou vyše dvoch hodín do nového sídla, veľkej slavonskej dediny. Vidíme iba veliké mláky a ohromné lány mastnej čiernej prsti. V diaľke sa čosi černie. Ja sa vžívam do vojenskej nálady a skoro by som sa už stavil, že je to hnijúca mrcina nejakého koňa. No keď prichádzame bližšie, vidíme, že je to iba hromádka handár a trusu.Mašírujeme, mašírujeme. Zotmieva sa. Kraj mi splýva v šedivé pary a hmly. Ideme jakýmsi mestečkom. Ulica široká, ale domy špinavé, žlté a šedivé, ploty nahnilé. Už sa teším na odpočinok. Z ľudí, vybehajúcich pred brány a strkajúcich hlavy do oblokov, tmavých i ožiarených mdlým svetlom petrolejových lámp, zo zabrechania niektorého dunča a zaručania kravy v stajni na zadku vo dvore zavieva na mňa sladké večerné kúzlo domácnosti. V ktorom dome budem spať ja?Až keď domy začínajú rednúť a štekot psov utichovať, dozvedám sa, že naša obec je ešte dosť ďaleko. Prestávam vnímať, čo sa okolo mňa robí, myslím iba na veliký, bachratý tlumok, ktorý tlačí môj ubolený chrbát a na ustaté nohy, ktoré ledva vyťahujú z hustého lepkavého blata veľké ťažké baganče. Chvíľami prižmurujem oči, aby som zabudol, čo sa okolo mňa robí. Namýšľam si, že si tak aspoň trochu oddýchnem. A ono je to ešte horšie. Potkýňam sa o skaly, alebo štvorrady, popri ktorých kráčam, raz sa idem zas skoro skĺznuť do priekopy pri hradskej.Konečne svetlá. Pred dedinou stohy slamy. Osvetľujú ich lampášmi vojaci, ktorí nám prichodia naproti. Šedivé ich mantle ztratily farbu. Vedú nás do dvorov a po schodoch a rebríkoch na chladné povaly na slamu.Ako sa nám tam spalo v januárovej zime, možno si ľahko predstaviť. Skrahnutí, premrznutí, nevyspatí liezli sme ráno dolu rebríkmi na dvor a sťahovali sa na nové byty. Ja, strážmajster, našiel som si izbu u istého srbského sedliaka. Pravda, bola bez „furune“ (kachiel). Býval som na predku. V zadnej izbe tiesnila sa osemčlenná rodina: gazda, gazdiná, štrnásťročná a osemnásťročná dcéra, jeden dospelý syn, druhý deväťročný a nevesta, žena najstaršieho narukovaného syna, s deckom v kolíske. Muž slúži v Petrovaradíne. Ukazuje mi jeho fotografiu. Vidno, že nerád slúži. Hľadí akosi smutne, fúzy ovisnuté.Izba nebola veľká, vzduch v nej býval hrozný, lebo okrem domácich tisli sme sa do nej i my, vojaci, tak že bývala preplnená. Nemýlil nás ani stisk, ani zlý vzduch, ani nevľúdne tváre domácich. Teplo — v izbe sa kúrilo, bol v nej murovaný sporák — priťahovalo nás ako svetlo nočný hmyz.V tejto zadnej či hlavnej izbe domácich oboznámil som sa s efendim Afanom Dizdarevičom z Ljubušky z Bosny, vlastne z Hercegoviny.Bol chorý. Často kašľal. Ležal pod ohniskom na zemi. Pod sebou mal pár starých handár a vojenskú deku. Chvíľami zastenal. Ten kašeľ a stony ma najväčšmi hnevaly. Ešte zdrapím nejakú epidemiu od neho.Neskoršie netrpel som vôbec vojakov v izbe. Otvoril som dvere a skríkol:— Marš!A prekvapení vojaci tratili sa s dlhými nosmi jeden za druhým von.Starý mohamedán zpod pece sa nehnul.Gazdiná, biedna, predčasne zostarená stvora — vyčítal som jej to z očú — bola mi povďačná za to, že som ju zbavil dotieravých, nevolaných hostí, ktorí obsadili stôl i lavice tak, že ledva zvyšovalo miesta pre domácich.— Či vyduriť i starého? — spytujem sa gazdinej.— Neka se grije, je bolestan (nech se hreje, je chorý), — zastáva sa dobrá stvora mohamedána.Starý spí. Ja si varím víno na sporáku a pražím z piatich vajec praženicu. Príjemná vôňa naplňuje chyžu.Dávam sa do jedenia a pitia. Je to môj predobed. Ináče býva taký iba raz za čas. Nemám dosť času, ani peňazí, aby som si každý deň taký sháňal. Výpary akiste podráždily citlivý nos starého maróda, lebo obracia sa vo svojich handrách na druhý bok, s námahou vztyčuje zimnicou rozpálenú hlavu, vpadlé čierne oči sa mu zalesknú, vycerí pekné biele zuby a ozve sa sladko horvatsky:— Ach, zišlo by sa starému pár glgov teplého vínca!Robím sa, ako by som nepočul.— Čo trpíte toho starého vo svojej izbe?! — podhuckávam po chvíli gazdinú proti Bosniakovi. — Kto vie, čo mu je, ešte vám deti zdrapia od neho nejakú chorobu.Dobrosrdečná gazdiná ma chlácholila:— Dá Boh, že nie. A veď človeku nedá srdce, aby nechal mrznúť na zime starého, chorého človeka. Chudák, má doma ženu a malého, sedemročného syna. Dosiaľ spával na povale, ale deka je slabá, cez dosky prefukuje vietor, starý nemohol spať, celý sa triasol od zimy, od toho kašle.Zamĺkol som. Človek si nevdojak pomyslí na domov, na svojich drahých a mimovoľne zmäkne.Obzerám sa po izbe a po starom. Všetko neobyčajne pestré, orientálné. Stôl prikrytý červeným obrusom. Na stene zrkadlo v pozlátenom ráme. Okolo zrkadla rodinné fotografie v jarmočných ružových rámikoch. Za zrkadlo a ostatné rámiky nastrkané sú červené a žlté umelé kvetiny. S dvoch strán od oblokov sväté obrazy, maľby na skle: Sveti Nikola a Sveti Ďorde. Na neprikrytých vysokých posteliach červeno a belaso oblečené tučné periny. Nad žltou truhlou visí zelená klietka s bielou hrdličkou, ktorá tak citne, tak dôrazne opakuje svoje:— Cukru! cukr-r-r-ú!A ako znamenite svedčí do tohoto pestrého okružia starý počerný vozotaj s červeným fezom na hlave, v belasom mantli, ležiaci na žltej deke. Až teraz si všímam, aký malebný pohľad poskytuje dusná, nie veľmi čistá izba.Prijal som do svojej izby mladého Žida, rekrúta. Aspoň mi bude veselšie, bude s kým prehovoriť, kým sa večer v posteli zahrejem a zaspím. Beztak sú v izbe dve postele, nech sa i druhá využije. Budem platiť za izbu len polovicu, zvýši tu i tu na vajíčko nejaký ten šesták. A majetný Židko dostáva z domu často zásielky: koláče, čokoládu, salámu, sýr: Rozumie sa, častuje i mňa. Mám dosť starostí, aby som sa mu kedy-tedy odplatil. Protežujem ho, kde môžem. Nedávam ho do služby. A môj Židkes sa činí. Ba čo viac, vie i znamenite variť: praženicu, guľáš (s mäsom i falošný bez mäsa), šató s vajciami a vínom, halušky, ryžu v mlieku. Nemožno si žiadať lepšieho spoločníka. Hovorí, že je v civile obchodným cestujúcim. Ale ja mám základné podozrenie, že je kuchárom v nejakom lepšom viedeňskom alebo ešte skôr peštianskom hoteli. Lebo i peštianske šlágre mi vyspevuje. A na podiv dobrý hlas má môj Židkes.Rozumie sa, vyvára sa na sporáku domácich v zadnej izbe. Gazdiná musí tiež koštovať. I malej Sofii nechávame za každým či guľášu, či halušiek. Okrem jedál varíme víno so škoricou alebo čaj s rumom. Dlhé zimné večery míňajú sa nám veľmi príjemne. Starý mohamedán sa už zviechal so zeme, sedáva na lavici pri peci a chváli kuchárske umenie môjho spoločníka. Ale nadarmo. Neponúkame ho ničím.No, na druhý deň varí si víno i on. Ako by nám chcel dokázať, že i on si to môže dopriať. Večer zase čaj s rumom, ba vlastne rum s čajom. Ráno pije rakiju. Pri svojej chorobe robí väčšie glgy, ako zdravý. Ba zapácha šnapsom. Po obede vidím ho sliezať s povaly s komisárom (chlebom):— Kto kúpi chleba? — ozýva sa k vojakom na dvore.Predáva komisár za tri šestáky a už sa ponáhľa s fľaškou do krčmy. No v krčme nikdy nepije, akiste sa hanbí, glgá až v izbe.Raz som kúpil chlieb od neho ja. Púšťame sa do rozhovoru. On je vraj hercegovinský zemän, má hodne kmeťov (árendátorov), krásnu mladú ženu (Afan má 47 rokov) a jediného, sedemročného syna. Žije len synovi. Jeho rod má vraj slávnu minulosť. Pomáhal tureckým sultánom vždy verne. A odmena — pár sto jutár zeme a kaštieľ — nevystala.Tým mi je protivnejší. Ako sa chváli, chvastúň! A má vraj mladú krásnu ženu. Ba, vari by oči podela, aby šla za takú špatu! Mohamedán a súka ustavične ako dúha. Zemän, a žije ako zviera. Hovorím mu, že mu neverím, že luže.— Mogamedan laže!— Mogamedan nelaže! — bráni sa. Strašne je tým urazený. Tvár rozpálená. Oči mu metajú blesky. Môj kamarát Žid sedí pri mne. Pomáha mi:— Áno, Dizdarevič cigáni, — ozýva sa chybnou slovenčinou.— Čuš, ty holobrádok, veď ani horvatsky nevieš! Ty rekrút, ty lužeš, i tvoj národ vždy luže a klame, ty čifut (bosenský výraz pre Žida) hnusný! Pán strážmajster mi môže povedať čo chce, ale ty, sopliak, nie! — a mohamedán zagáni na môjho Žida divo. Vidno, že by ho roztrhal, keby mohol.Môj spoločník umĺkol. Ja od tých čias prestal som skoro úplne chodievať do domácich zadnej izby. Odporný mohamedán! Radšej som sa chodieval hriať k niektorému kolegovi, alebo k súsede krajčírke, ktorá má švárnu dcéru Milicu. Bol by som na starého Hercegovca úplne zabudol, keby mi môj Židko vše nereferoval, ako Dizdarevič pije, že sa prechládza len preto, lebo vylieza večer na povalu podnapitý a v noci so odokrýva, ba vlastne ani poriadne nezakryje, že si kupuje bravčovú huspeninu od domácich a varieva často celý deň víno. Prichodí mi na um, ako sa chválieval svojou mohamedánskou vierou, ktorá mu vraj zakazuje opojný nápoj piť a bravčovinu jesť. Môj to milý mohamedán! Pekne to držíš svoju vieru! Vyhovára sa vraj, že jemu chorému robí varené víno dobre, lieči sa ním. Farizej! Ba, že mu veliteľ kompánie dáva dienstfrei (voľný deň)! Nedávno mu dal zas 14 dní. Iní chlapi vyrukujú a mrznú v snehu na mraze. A lenivý, vyžitý Afan povaľuje sa zatiaľ po teplých izbách, jie huspeninu a opíja sa.Ach, či mi bol protivný! Hotový švindler. Keď ide k maródvizite, obväzuje si plešivú hlavu šatkami, od ktorých belosti tuho sa odráža jeho čierno-žltá pleť, tak že je ozaj ako na umretie. A opustiť, shrbiť, pokrčiť vie sa tak a kráča, keď chce, takým ťarbavým krokom, ledva nohy zavlačuje, že ho musí poľutovať každý, kto ho vidí v takej pozitúre.Odišli sme z peknej sriadenej švábsko-horvatskej dediny. Badzgáme sa poľnou cestou v blate so žiaľom v srdciach. Škoda bolo opustiť pekné sídlo. Ľudia vľúdni, ubytovanie, ako ešte nikdy: kompánia bolo skoro celá v peknej poschodovej školskej budove. I žalúdok tam pookrial: mlieka liter po 24 halieroch, koľko len chceš, vajcia, chleba, všetko lacno.Nie čudo, že sa cítime ako izraelskí, vychádzajúci z Egypta, ktorým bolo ľúto za egyptskými mastnými hrnci. Sme ako muchy, vyhodené z mlieka.Nová dedina sa mi nie veľmi pozdáva. Prší, plno blata. Dedina špinavá, rozťahaná. Ľudia si nás nevšímajú. Akiste užili vojakov už dosť. Aspoň steny domov sú počmárané popretrhávanými nápismi : „4. Zug“, „Battaillonsstab“. Dedina už iste vyjedená.Ubytoval som svoj „cúg“. Býva na nejakých piatich miestach. Jedni v prázdnej izbe, druhí v komore, tretí v drevárni. Všetci spávajú na zemi na slame.Hľadáme si izbu pre seba. Lebo môj Židko mi je verný. Šikovný chlapík, ale ledva zná slovensky, so svojou horvatštinou by ťažko našiel izbu. Mne sa to už len skôr podarí.Pochodím pár domov. Nič. Bývajú pritesno, majú veľkú famíliu. Kde jesto izba, je už vydaná dôstojníkom.Konečne podarilo sa mi nájsť izbu u istého Švába. Šváb je milý človek. Zdá sa byť zámožným gazdom. Veľký dom, priestranný dvor. Ale izba sa nám veľmi nezdá. Nemá osobitného vchodu, prichodilo by prechádzať cez izby domácich. I ten dvor je akýsi hlučný, plno čeladi, po dvore hromádky hnoja a akýchsi mäsitých odpadkov. No, čo robiť?! Akosi sa už len usmierujem s novým bytom. Domáci je vľúdny. Prináša nám viedeňské noviny, celú hromadu, čo nechal u neho jeden nadporučík. Vrháme sa na ne, ako hladní psi na kus mäsa.Nečítali sme dlho. Ani svojich vecí nestačili sme si ešte uložiť, keď tu prichodia dvaja strážmajstri od trénu a chcú nám vstrčiť do našej izby jedného vojaka — mäsiara. Protestujeme proti tomu, ale oni mi dokazujú, že dom patrí do ich rayonu. Pechota má pridelené iné ulice. Ukazujú mi plán obce. Majú pravdu. Čo robiť?! Dozvedáme sa, že na dvore nášho Švába sa bude zabíjať pre vojsko. To budú vône a zvuky! O taký byt niet čo stáť.Vychytil som sa hľadať byt znovu. Škoda len, že je vonku tma ako v rohu. Ledva rozoznávam kostol a pri ňom faru. Čistá priestranná chodba, veľká, uprataná kuchyňa vzbudzuje vo mne na prvý pohľad dôveru. Ale slúžka mi hovorí, že býva už u nich major. Pochybujem, len vizitka na dverách ma presviedča. Pri fare za kostolom rohový dom. Dlho sa rozhliadam, kým nachodím bráničku vo vysokom múranom plote. Kráčam po podstení tehlami vykladanom. Klopem na dvere. Nijakej odpovedi. Vchádzam do velikej studenej izby. Nieto v nej nikoho. To sú ľahkomyselní ľudia, mohol by ich vyrabovať! Nahmatávam pred sebou malé dvere. Zaklopem. — Slobodno! — ozýva sa z vnútra mäkkým, vysokým hlasom. Vstupujem do malej kuchyňky. Pri biednej petrolejovej lampe sliepňajú pri stole nad ručnou prácou stará a mladá ženská. V kúte so dvoje-troje detí.— Imate, molim vas, majka naša, — nazývam starú hneď matkou, — malu sobu za mene i mojega druga? — púšťam sa smelo do chybnej horvatštiny. — Moj drug je urednik. (Mi sme čisti, fini momci (sme fajn chlapci).— Za soldačiju sobu nemame. Soldati (vojaci) imajú vaši (vši) bele.— Boga mi, mi dva nemáme! — uisťujem starkú a rozopínam blúzu, aby videla moju čistú bielu košeľu, čo som si nedávno preobliekol u Švába. — Soldati drugi imaju, samo (len) mi dva nemame.Starej to neimponuje. Berie petrolejovú lampu a vedie ma cez izbu a chodbu do zadnej časti domu do komory. Maličká je až strach. V kúte akási drevená posteľ. Na polici poplesnivený lekvár a zaváranie, až je vzduch ťažký. Na špinavej dlážke trochu udubasenej slamy. Vidno, že tu už spávali vojaci.Starká donáša čerstvej slamy na posteľ. Trochu je namoknutá. To aby sme spali oba v jednej posteli na slame. Hovorím jej, že jej budeme platiť dohromady 52 haliere na deň. — Dobro, — hovorí gazdiná.Hybaj ja pre môjho Žida. Musíme sa dostať do izby stoj čo stoj.Prichádzame znovu. Oslovujeme starkú len per „majka naša dobra“. Rozprávam jej, že vojakov sa každý bojí. Na pr. ja mám doma matku, chorľavú staršiu osobu, dve mladé sestry a neveľkého brata. Tí by sa tiež ľakli keby sa chcel u mich nejaký vojak ubytovať. Každý sa bojí vojaka, že je surový, že všeko zašpiní, vše niečo ukradne. Ale čistých, fajných dobrých chlapcov vzala by moja mama do bytu predsa. Chudák vojak je zmorený, zima mu je. A potom — hovorím starej — my vás máme radi, my si vás chceme ctiť ako matku, poslúchať vás. Vyťahujem poľnú fľašku, mám v nej so 4 deci vína od stotiny. Ponúkam starkú a pripíjam jej na zdravie:— Živila majka naša draga!Ešte v tú noc sme spali v prednej veľkej izbe majkinej, vo dvoch posteliach, v perinách.Za pár dní sme celkom zdomácneli. Môj spoločník berie na ruky najmladšie decko a varuje ho. Majka sa ho spytuje:— Kako ti ime?— Šandor, — odpovedá. A majka počína nazývať môjho druha Šandorom.Každý týždeň platievame. Čo môžeme, kupujeme od majky: slaninu, cibuľu, tu i tu chleba a vajcia. Majke si dávame prať bielizeň. Nech zarobí radšej naša majka, ako iný.Raz sa vraciame domov z muštry (execírky). Stará usedavo plače. Vlastne, lepšie rečeno, plače i spieva, vykladá.— Što je vam, majka naša draga?Vykladá, že jej umrela pred piatimi mesiacmi dcéra. Umrela na suchoty. Bola vydatá. Deti, čo vidíme, sú deti po nej; zať, nebohej dcéri muž, je narukovaný ako vojenský pekár.A stará narieka, vykladá ďalej.Vŕtajú nám jej slová v hlave. Pred piatimi mesiacmi umrela na suchoty! Kto vie, či nespávala v niektorej z našich postelí? Iste ani nedesinfikovali po nej byt, posteľ. Ešte my tie suchoty pochytíme. Už nám ani ten spánok v našich posteliach tak nechutí. Robíme si ťažké myšlienky. A mne i to nariekanie majkino akosi do uší zaľahlo. Každú chvíľu sa domnievam ho počuť.Vo dne prevraciame periny. Sú akési stuchlé, ťažké. I tie steny akoby pliesňou zapáchaly. A vonku len prší a prší. Najlepšie by bolo ísť inam. Ale nechce sa mi hľadať nový byt.A tak trávime už tretí týždeň u majky. Naša izba je hotová sála. V čas pokoja bola to spolková miestnosť miestnej zadrugy či gazdovského družstva. Dosiaľ visia na stene, myslím, podobizne horvatských básnikov, medzi nimi Gunduliča, bána i šíriteľov družstevného pohybu. V polici hodne družstevníckych spisov.Stará sa utiahla s deťmi do malej kuchyňky akiste preto, aby menej spálily. Spáva ich tam pätoro vo dvoch posteliach, stará, tri dievčence a jeden chlapec. Pre riad, sporák a stôl ledva sa tam môžu pohnúť. Ešte dosť, že mali rozum a dali si kredenc do našej izby. Steny majú ovešané svätými obrázkami. Na posteli pohodený mesačník „Viestnik za presveto srce Isusovo“.Obzerám si dom v jednu nedeľu. Je neobyčajne priestranný. Je to až komické. Dom veliký, a domáci spávajú v jeho najmenšej miestnosti: v kuchynke.Dvor je tiež akýsi mŕtvy. Blízko múraného plota hlbokánska studňa na koleso.Okrem obývanej kuchynky je v dome ešte jedna veliká, neobývaná, s velikou pekárskou pecou. Na zadku veliká práčoveň s kotlom. Krem toho pálenica na špiritus (rakiju). Ale kotly hrdzavé, sudy akési rozsušené či hnilé.Dom je od ulice žlto natrený, málo ošarpaný. Na prôčelí namaľovaná veľká horvatská trikolóra, nad ňou čierny nápis: „Mate Salitrežić“.Dobre, že to vieme. Počali sme majku nazývať „majka Salitrežić“.Prichodí ku mne majka v jedno ráno, aby som jej vraj pomáhal. Vojaci-kanonieri jej vraj zmárnili mnoho slamy a sena. A to v domku, ktorý má von z obce. Hybaj ja s ňou pozrieť tých vojakov. Stará ma vedie stupajmi cez hlboké blato. Ja za ňou. Nehovoríme. Zamýšľam sa, čo ja to vlastne robím v tej Slavonii, do ktorej ma osud zavial. Kráčam so starkou, ako jej syn. Vyzvedám sa vojakov, kto sú, kam patria, kde majú kanceláriu. Vediem ta starú. Ponosuje sa na vojakov nadporučíkovi. Chcela by vynáhradu. Nadporučík vynáhradu odopiera. Seno a slamu mohli pobrať, hovorí, aj iní vojaci, nie právi tí, čo v jej chalupe bývajú. Potom, čo by kradli seno, keď ho dostávajú dosť u batérie. Slamu možno spotrebovali, ale majke zostane za ňu hnoj.S vojakmi nič nevysúdiš. Vraciame sa domov. Vojak, ak aj čo vezme, je vždy nevinný. Nedávno mal poľný kurát kázeň pre vojakov v miestnom kostolíku. Káral vojakov, že niektorí z nich prichodia sa spovedať z taľafatiek, na pr. že ukrojili gazdinej kúsok slaniny z pôlta alebo ukradli jej pár vajec.Keď to urobí civil, môže to byť hriech. Ale či to môže byť hriechom pre vojaka, ktorý bojuje, hladuje, chráni civilov?! — lahodil pán páter vojakom.Majka vstáva včas. Dom veľký, práce mnoho okolo štvoro detí. I po vojakoch treba izbu zamiesť. Deti: sedemnásťročná Anka, deväťročná krivá Martina, sedemročný Ďorde a päťročná Marija sú biedne, zakrpatené, tváre bez farby. Nie div, veď mať im umrela na suchoty.Večer stará zas usedave plače. Jej nárek dáva tichému, skoro mrtvému domu, kde všetko plesnie, hrdzavie, hnije, až príšerného rázu. Teším ju, že veď má unuke (vnukov) a zeta. Počne sa ponosovať, že zať je pijan, lenivý, nechce nič robiť a blaznie sa za Vidou.— Za Vidou? Kto je to Vida?Vraj potvora ženská v súsedstve. Pekná, veľmi pekná, ale lenivá a márnotratná. A za takou potvorou sa blaznie pol dediny.Anka, najstaršia, chodí do kostola každé ráno a večer. Večer chodieva do kostola celá procesia. Rady dievčať i žien, najviac v čiernom, so zapálenými sviečkami v rukách kráčajú dedinou, ustavične vyspevujúc a remzajúc modlitby. Vari k pocte svetego srca Isusova. Alebo sa modlia za pokoj.Stará, sedemdesiatročná, stará matka robí, sedemnástročna vnučka leňoší a chodí do kostola. Síce, škoda jej krivdiť. Možno nevládze. Veď je ako tôňa. Keď otec-vdovec príde z vojny domov a sa ožení, pôjde Anka do kláštora. Ona „nevoli se zamužiti“ (vydať).Už vieme o Vide viacej. Býva u nej veliteľ našej stotiny, mladý, fešný nadporučík. Ináče drzý, smyselný človek, chvíľami surovec, vôbec spustlík. Do predošlej dediny, kde sme boli, chodila za ním z tretej dediny dcéra kováča, mladé, pekné, urastené dievča v čiernych šatách. Prichádzala k nemu popoludní a odchádzala až ráno so sklopenýma očima, aby ju nebodaly ostré, opovržlivé pohľady dedinčanov. A neprestala chodiť, ani keď jej otec vyhrožoval zabitím a vyháňal ju z domu. Prestala až chodiť, keď raz našla u nadporučíka — inú.V novej dedine ubytovali „kvartýrmachri“ nadporučíka u Vidy. Gazda bol narukoval. Plavovlasý, buclatý, červenolíci, vysmiaty nadporučík pustil sa hneď in medias res. Prijdúc prvý raz do svojho nového bytu, vyobjímal švárnu gazdinú, až výskala. No, oči jej žiarily slasťou a hriešnou túžbou.Anka posledné časy akosi zbiednela. Mladé dievča je prepadlé v tvári, oči žiaria ako v horúčke.Majka narieka, plače tak žalostne, že by človeku srdce puklo.Až druhého dňa sme si všimli, že Anka prestala chodiť do kostola. Ani nevychádzala z kuchyne.— Čo jej je? — spytujeme sa majky, ktorá je ustavične uplakaná.— Leží, — odpovedá stará stručne. Vidno, že jej je naša otázka nie milá.Iste dostala suchoty — myslíme si.No s Ankou to ide akosi rapídne dolu kopcom. Ani spať nemôže človek poriadne. Cez našu izbu prechodia každú chvíľu, i v noci súsedy. I vo dne je u nás hotová porada.— Čo jej je? — spytujeme sa jednej obstarnej susedy.— Nevideli ste doktora?— Nie, boli sme u stotiny.— Rezal ju. Pomáhala si. Má krv otrávenú, chúďa.A dozvedáme sa na svoje prekvapenie, že naša svätuškárka neunikla hriechu, bola svedená. A teraz umiera, nedočkajúc sa ani kláštora, do ktorého sa tak horlive chystala.V nedeľu bol v našom dome pohreb. Pobyt u majky sa nám stáva neznesiteľným. Spávame už síce dávno vo vetraných, na slnci sušených perinách. Ale mňa sa zmocňuje v týchto mŕtvych kútoch akási žravá melancholia. Chvíľami mi je do zbláznenia. Mám akúsi predtuchu, že v tomto dome sa to zle skončí. Ako by ležala nejaká kliatba na tomto mŕtvom, smutnom dome, kde zo všetkých kútov razí plieseň a puch. Preč, preč odtiaľto!Môj druh už i našiel izbu. U toho Švába, odkiaľ sme odišli v prvý večer. Vojak-mäsiar už odtiaľ odišiel. Zo dvora silne zapácha. Príde nám chodiť cez kuchyňu a izbu domácich. No, nič to. Len keď budeme preč z tejto katakomby.V nedeľu sa budeme prenášať. Súseda nám suší vyprané prádlo. Nedali sme ho prať k majke. Bojíme sa suchôt. A potom nedávno sme pristihli majku, ako česajúc vnúčatá, bije im vši.Ľahli sme si poslednú noc u majky. Ustatí zaspali sme tuho. Prebudili sme sa na krik. Mesiac nám svieti do izby, cez ktorú práve prebehla ako mátoha maličká majka, bosá, v jedinej suknici, strapatá.Na ulici hŕba vojakov a občanov.Vybehávame von. Všetko uteká na dvor súsedy Vidy, čo u nej býva náš nadporučík.Búšil som sa do vojaka. Ľaľa, náš Dizdarevič! Čo sa stalo?— Nadporučík zabil vojaka, — a starý mohamedán rozpráva nám, čo sa stalo. Vojak pichol bajonetom Vidu, na čo ho nadporučík zastrelil.Iste tragédia lásky.— Kto je ten vojak?— Nie od nás. Od pekárov zo Šidu. Tunajší občan, gazda.Z izby vychádza strmo vzrušený nadporučík v ľahkom vystrojení. Vojaci salutujú a pozerajú, kam ide. Niektorí idú za ním. O chvíľu počuť z ulice:— Išiel na „bataillonskommando“.Vchádzame so Židom do nadporučíkovej izby. Na postelí prevalená záletná Vida. Krváca zpod lopatky, kam bola bodnutá. Obväzujú ju sanitéri. Druhá posteľ odostlaná, pováľaná, jeden vojak ukazuje vlásenku, ktorú vylovíl z nadporučíkovej postele.Na pohovke je rozpľaštený fúzatý vojak. Krv sa mu valí z úst, pľúca pracujú zimnične, prsia sa nadúvajú. Zrak už skalený. Vidno, umiera. Ľudia odťahujú od neho našu strapatú majku, odľahčujúcu si slovami:— Dobre ti tak, ty zbojník! To máš za Maricu, dieťa moje drahé! — a púšťa sa do plaču.Lebo umierajúci chlap je náš narukovaný domáci, majkin zať, Mate Salitrežić.Našli mu vo vrecku dovolenku. Vec je zrejmá. Aspoň súsedia si ju vedia vysvetliť. A náš Afan sa tiež dušuje, že to ani nemohlo byť inak. Veď on spáva vo Vidinej stajni pri vojenských koňoch. On bol na mieste vraždy medzi prvými. Nadporučík sám hovoril, že ten fúzatý vojak pichol Vidu. Akiste bola u nadporučíka. Salitrežić videl cez nepriliehavú záclonu ich milkovanie. V starom milencovi vzbudila sa žiarlivosť. Veď i svoju ženu zniesol iba pre Vidu so sveta. Istotne vrazil do domu pomstiť sa na nevernej milej. Nadporučík zastrelil nepríčetného chlapa z revolvera.Obed som si dal doniesť z vojenskej kuchyne už na nový byt, k Švábovi.Škoda sa bolo prenášať. Spať sme na novom byte už nespali. O desiatej v noci bol alarm, náš bataillon mašíroval ďalej.Som tomu i rád. Mašírujem s chuťou. Ale poriadne odľahlo mi na duši, až keď sme sa vzdialili na pár hodín cesty od veľkého žltého rohového domu s nápisom: „Mate Salitrežić“.A sťahujeme sa s dediny na dedinu. A Afan len slepí oči predstaveným, obšmieta sa okolo koní a nerobí vlastne nič. Gazdom vtiera sa do priazne. A jie a pije.Minulo pár týždňov. Zas meníme byty. Sťahujeme sa do švábsko-horvatskej dediny. U Švábov väčšia čistota i blahobyt. Ja s mojím Židom našli sme si peknú izbicu u jednej Horvatky. Izba hodne krajšia, ako na prvej dedine u Srba, s teplými kachľami, divánom. Domáca má peknú mladú dcéru.Vrátiac sa raz s execírky celý premrznutý domov, nachodím v izbe domácej, cez ktorú nám bolo ísť do našej, Afana Dizdareviča. Varí si víno a smaží praženicu. Víta nás srdečne.— Vítam vás, pane strážmajster, pane Grossmann (platilo môjmu druhovi).Taký je krepký, vysmiaty. I sviežejší. Omladol o 10 rokov. Ľahko mu, keď nič nerobí.Čo, vy tu, efendi Dizdarevič? — prihováram sa mu celý prekvapený.— Hrejem sa a večeriam s vaším dovolením, — a dáva nám — čo ako proti tomu protestujeme — prestrieť na stôl, predkladá nám taniere s náčiním a núka nás praženicou so škvarkami.— Nemôžeme prijať, — odmietam ja za oboch, rozpomínajúc sa, ako tvrdo som fumigoval efendiho hlad, keď sme varievali u gazdu Srba na prvej dedine.— Musíte, — dohovára Afan, — je z desiatich vajec. Rátal som na vás. Vína je liter, — a už nalieva do pohárikov.Pozerám na druha. Ten váha, ako ja. Prijať, či neprijať? Hlad a únava bojuje s hrdosťou, sebavedomím.Hlad víťazí. Aby som sa revanšoval, dávam doniesť štvrť kg masla a dva litre vína.Rozprúdila sa dobrá vôľa. Cítili sme sa tak, ako v Slavonii ešte nikdy. Rozplývame sa blahom, veselosťou. Kamarát spieva dosť vyškoleným hlasom módné peštianske šlágere. Dizdarevič revanšuje sa ohnivými hercegovinskými piesňami. Rozpráva o svojej žene, o divých bralách a romanticky položených hradoch svojej krásnej domoviny. Rozpráva nám hercegovinské báje a povesti, deklamuje hrdinské spevy. Obdivujeme všetci jeho mladistvý oheň. Obdivujeme jeho znamenitú pamäť. Kamarát Žid rozumie len málo, a jednako je celý unesený.— Efendi je múdry človek, veľmi pekne rozpráva, — chváli ho domáca.— Bodaj vás, efendi, vy toho viete! — vyrazí zo mňa. — Kde ste sa to len všetko naučili?— To musí znať každý poriadny Hercegovinec, — vysvetľuje Afan hrdo.A od tých čias skoro vždy sa bratríme, spievame a počúvame deklamácie a povesti milého Afana Dizdareviča. Sľubujeme si aj v civilnom živote dopisovať. Mne príde efendi na svadbu. Mladucha nie je síce ešte vybratá. Ale keď len efendi príde. Mladucha sa azda ľahko nájde. Príde môj milý Afan Dizdarevič, príde v hercegovinskom národnom kroji, ktorý bude hýriť farbami, príde s fezom, handžarom, pištoľami. Príde vyparádený, ako sa na agu patrí. Ja mu budem platiť cestu. On mi donesie dve morky a peknú ručnú prácu pre moju ženu.— Ale iste! — chytám efendiho za ruku.— Afan Dizdarevič neluže! — potvrdzuje hrdo.Môj Žid nemôže byť jeden deň bez mohamedána. Traktujú sa, chvália sa navzájom. Priľnuli k sebe na podiv. Ešte ho starý adoptuje za syna.*Už je tomu s týždeň, čo sme Dizdareviča nevideli. Spytujem sa vozotajov, čo je s ním. Musím sa vypytovať viacerých, lebo málokto ho pozná a stará sa oň.— Dizdarevič leží v stajni vedľa toho domu, čo je v ňom kancelária bataillonu.— A čo mu je?— Ale lenivosť ho trápi. Možno, je trochu prechladnutý.Vyhľadávame skromný útulok efendiho. Leží v kobercoch na kistni v kúte stajne, kde riadil kone. Rozpálený, zachrípnutý, zbiednený. Ale zato sa usmieva a oči mu žiaria akoby radosťou. — Pekne od vás, že ste nezabudli na starého mohamedána, — ďakuje nám. — Iba sa tu zašpiníte.— Ale čo by! uspokojujem ho. — A čo vám je, efendi?— Ale prsia, prsia. Pôjde starý mohamedán za dedmi.— Nehovorte tak, Afan Dizdarevič! — teší ho môj druh. — Ale sa musíte lepšie opatrovať. Čo nebývate u niektorého gazdu v izbe? Veď vám je tu zle.— Ale dobre, dobre, pán Grossmann, — vyhovára Afan. — Aj som býval u kováča. Ale tí sa báli mojej choroby, že by im ešte deti pochorely.— Aspoň lepšie prikrývadlo by sa vám zišlo, — dokladám ja. Lúčime sa srdečne a odchádzame. Ale ešte v ten večer som mu poslal jednu prikrývku a môj druh mu uvaril a zaniesol pol litra vína s vajcami.Navštevovali sme ho častejšie. Na druhý týždeň mu bolo lepšie. Robili sme zas plány do budúcnosti. Afan si bláhal, že si vypýta „urlaub“, pôjde domov do Ljubušky a dá prepísať majetok na syna. Človek môže padnúť. Nevieme, čo s nami bude.No padnúť Dizdarevič nepadol. Ani na „urlaub“ domov nešiel. Na tretí týždeň počal sa strašne potiť. Keď sme ho navštívili, strašne chrčal, často nebol ani pri vedomí, oči vpadlé, tvár žltá ako vosk. Ledva hovoril.Nasledujúci deň odoslali ho na hegavom sedliackom voze do špitáľa (bol v šiestej obci), kde na štvrtý deň umrel.Naše zimné večery ztratily všetok pôvab. Môj kamarát sa viac nedal nahovoriť, aby spieval. Prišla jar, krásna mladá vesna. Prešla, prešlo i leto; šedivá jaseň halí sa do hmlistého plášťa, studený vietor ženie pred sebou chumáč suchého listia. Ale ja ťa neprestávam spomínať, neprestávam za tebou žialiť, efendi Afan Dizdarevič. Neviem, čo ťa umorilo, či štrapácie zimného ťaženia, či pálčivá, zožierajúca túžba za belasými brdy junáckej Hercegoviny. Ale jedno ti nemôžem zabudnúť: sľúbil si mi prísť na svadbu.Efendi Afan Dizdarevič, prečo si ma oklamal, prečo si umrel pred splnením svojho sľubu?!	Kompis_Efendi-a-stara-Majka.html.txt
1Jozef Drobecký urobil, ako si bol zaumienil. Vrátiac sa zo Zrnovca, odbavil doma čo súrnejšie veci a na druhý deň zavčas rána poberal sa už do Bystrice.Nenáhlil sa tak pre Hutyánszkeho a majer, ako pre iné, celkom iné veci. Začal sa znepokojovať o zajatých. Čím sa väčšmi blížil k Šturcu, tým väčšmi rástli starosti, ani ťažké mrákavy v sparný letný deň.Zajatých mal jednostaj na očiach, ako ich bol videl vtedy pod Šturcom, poputnaných v pároch, na rozheganých drabinovčekoch a hnojničiakoch. Trápil sa, či ich nepotkalo niečo v Bystrici. Ešte dobre, že si Hlavčo vypožičal u Chudých ľahký vozík; na ňom ubúda cesty inakšie, ako na vážnom furmanskom voze. Ani na Marienku nemohol myslieť, ako by si bol žiadal; znepokojujúca prítomnosť zastierala čiernymi tôňami svetlý jas očú, belasých ako nebo o poludní.Keď vtiahol do mesta, odložil na stranu pokonávanie, pre ktoré vlastne prišiel. Len čo sa ogabal, pobral sa na ulicu bez cieľa. Na námestí bolo veľmi živo; ľudí sa hmýrilo ani o veľkom trhu niekedy pred Vianocami, iba že netrhovali, ale sa tmolili sem-tam bez roboty. Na prostriedku okolo sochy je prázdno, nieto šiatrov, ani vozov; šiatre sú len dva či tri s chlebom a s koláčikmi, s onajskami, ale omnoho menšími, ako bývali v pokojné časy. Tento veľký ruch ho zarážal; minulý raz, ak ho i bolo, nevšímal si ho, ako dnes. Vtedy sa mu motali v hlave samé kupecké výpočty, kdežto dnešné starosti tisnú ho priamo do krútňavy politického kvasenia. Vidí, že z ľudí ak desiaty-pätnásty bude z mesta, ostatní sa dohrnuli z bližšieho-ďalšieho okolia. Doviedol alebo dohnal ich záujem o verejné veci.Obrátil sa najprv k domu bohatého kupca, s ktorým má známosť, odberajúc od neho tovar. Je úslužný a priateľský. Hoci je nie Slovák, poslúži mu iste, ak bude môcť. Do politických prúdov sa nedal strhnúť; stráni sa najmä výstredných, ktorí privolávajú — myslel si — ďalšie nepokoje a otrasy na krajinu, nechcejúc sa spratať do kože, ako sa ukázalo len nedávno pri uzneseniach kyptavého snemu v Debrecíne.Sklep bol zatvorený; kupec bol v zadnej izbičke, lepiac betlehem s ovcami a pastiermi zo stružlín, machu a črtenia. Vyskočil, keď zazrel Drobeckého. Zaradoval sa mu, ako dobrému známemu, hoci vedel, že z veľkých kúp nebude dnes nič. Ani by ho nemal čím obslúžiť, keby i chcel.„Nemáme inej roboty, tak sa zabávam. Robím betlehem deťom na Vianoce. Len nevedieť, či budú pokojnejšie od tohoročných.“ Hneď preskočil na ožihavé starosti. „Odrezaní sme od sveta, doskami zabili náš neveľký svet. ,Honi‘[1]je zvučné, vábivé heslo v ústach grófa Kazimíra Batthyányiho[2]a jeho veľkopanskej družiny, ale v skutočnosti je bez obsahu. Nenadeje naše prázdne sklady novým tovarom, keď výroby nieto.“Odviedol ho do sklepu, temer prázdneho, s pustými policami a priečinkami. Prázdnotu nemohli zatušiť motyky, čakany a rýle v jednom kúte, bedny so starou slamou, rozostavené sem a tam, a ani hoblíky, nebožiece a dláta v radoch na policiach. Tu čakajú riadiky pokojných remesiel rozumnejšie, lepšie časy. Sklad pri sklepe bol zaprataný dreveným nádobím, putňami, dbankami, kaďami, diežami.„Tu máte, čo môžeme vyrábať,“ usmieval sa. „To je náš ,honi‘ priemysel. Medené hámre sú prázdne, odkedy prešlo popri nich vojsko Görgeyho. S ním zmizli z našich strán drahé i menej drahé kovy. Čo tu vidíte, skupujem na trhu a dávam do skladu, aby nezíval úplnou prázdnotou. Ešte dobre, že ľud majstruje čo-to: netratí úfnosti ani v takéto časy a nebojí sa peňazí.“Usmieval sa dosť spokojne nad touto biedou, v očiach sa mihala ukrytá radosť.Drobecký mu vyjavil, že neprišiel po tovar, na čo mu kupec ukázal škodoradostne svoje bohatstvá, ktorými by mu mohol poslúžiť na tento čas. Drobecký sa dovtípil, že za touto biedou sa skrýva kupecký dômysel. Iste odpratal čo cennejší tovar do dobrých úkrytov, aby ho nemusel rozmrhať za mrcha peniaze. Drevený a iný tovar kupuje, nebodaj, len aby sa sprostil nespoľahlivých košútok.„Kým idú tieto peniaze,“ riekol mu Drobecký, žmurkajúc, „na iný tovar sa ťažko zmôžeme. Predošle som doviezol z Bystrice peria a vína.“„Peria by i ja kúpil, len by ho bolo. Vína nie. Vyňuchali by ho krčmári. Musel by ho predať za — hm, dobré peniaze. Radšej kúpim čokoľvek, čo sa zíde i potom.“Drobecký sa mu zveril, po čo vlastne prišiel. Kupec sa veľmi zachmúril, začal sa škrabať popod kučery, už hodne sivkasté, ako sa vlnili okolo uší.„Ľutujem, ľutujem,“ krútil hlavou. „Nemôžem poslúžiť, čo by ako chcel. Tie kruhy sú neprístupné, aspoň nám, kupcom, hoci sme domáci. Páni, ktorí rozkazovali donedávna, neznamenajú nič. Utiahli sa a či sú odstrčení do kúta. Miesto nich sa rozhadzujú nové, neznáme veličiny z cudzích krajov. Ak sa i udržal podajeden z predošlých, je zastrašený dnešnými dejmi; bál by sa zasiahnuť do veci, aby ho neokríkli, že je nespoľahlivý. Osobnosti, ktoré dnes rozhodujú,“ dodal už temer pošepky, „dali sa obstúpiť krikľúňmi, o ktorých nevedieť, skadiaľ prišli.“ Trochu rozmýšľal, váhal, naostatok sa predsa len osmelil doložiť, čo sprvu chcel radšej zadržať pre seba. „Zle sa žije v toľkom špehúnstve a podlizačstve. Najväčšmi sa okolo dnešných veľkomožných obšmietajú kupci,“ žmurkol naň jedným okom a ukázal k uchu, „ktorí tu nosili skrútené rúročky z vlasov a nejedia mäsa, ak ho neodobril šachter.“[3]Spomenul mu i niektoré mená, ak by sa chcel na nich obrátiť, pravda, prichodilo by mastiť kolesá.Drobecký si i poznačil mená a odišiel. Vybral sa k známejším Slovákom, z ktorých poznal niektorých i osobne. Ani jedného nebolo doma. U dvoch či troch dostal sa i do bytu, ale v ňom našiel iba ženy a deti, ustarostené a uplakané. Tak zvedel, že čo bolo otvorených Slovákov, muselo utiecť z domu; kto nestihol utiecť, je dnes zajatý. Okolité dediny tiež očistili zo Slovákov; ostal v nich iba nevedomý, zastrašený ľud. Radili mu, aby sa ani neustával. Čo hľadá, nenájde v Bystrici.Tak sa pobral hľadať Hutyánszkeho.Bolo temer poludnie, najpríhodnejší čas zastihnúť ho doma a nebyť na obtiaž. Nerád by ho znechutiť, ak má nerád návštevy.Musel ísť až za bránu. Hutyánszky mu udal, že tam býva, v tichom dome, pri veľmi dobre známych. Za bránou Drobecký nenašiel domu, aby mohol hostiť takého pána, ako Hutyánszky. Zazrel veľkú krčmu s pajtou pri ceste, za stavbami sady a záhrady. Váhal, na koho sa obrátiť. Na krčme videl otvorené dvere, v prednej dosť hodne ľudí za stolmi; od nich doliehala vrava až na cestu.Vošiel do veľkej. Za šramkami sa obhadzoval krčmár, ktorému sa hustá brada už dosť dobre šedivie okolo uší. Živé, jastrivé oči blysli oproti hosťovi.„Hľadám pána Hutyánszkeho Gábora, je kapitán gardy. Povedal mi, že býva za bránou, ale neviem, v ktorom dome.“„Veľkomožná milosť pán Hutyánszky Gábor je u mňa na kvartieli,“ riekol veľmi hrdo, hodiac brčkavú hlavu nazad. Vytrčil ruku, na nej sa vystreli tri prsty akosi veľmi, až boli prehnuté; ukázali mu ísť naokolo ku dverciam od šramiek. „Pustím ich tadiaľto, cez bočnú sa neoddá.“Bočná musela byť tiež plná, z nej doliehala vrava a štrnganie pohármi.Prišiel za šramky, musel sa prevliecť opatrne, aby nepoprevŕhal krpky a veľké fľašiská, ktorých bol hodný rad popri stene. Krčmár mu otvoril dvere chodby, poklonil sa a riekol:„Len rovno do pitvora, v pitvore do prvých dverí napravo.“Drobecký sa dostal do pitvora. Hutyánszky chválil pokoj a tichosť hospody. Veru pekná tichosť! Vie prifarbiť, vie, keď chce ukazovať panstvo. Chichotal sa v sebe nad pokojom a klopal na prvé dvere vpravo. Nebolo odpovede, iba čo počuť akési šuchoty a strkanie stoličiek. Naveľa sa ozvalo „Voľno!“ hrubým, trhaným hlasom.Zaradoval sa, poznal hlas Hutyánszkeho. Naradovaný otváral dvere, akoby mal vletieť k najväčšiemu priateľovi. A skutočne Hutyánszky skočil živo proti nemu, s vystretými rukami, i oči mu boli jasné, iskrili sa. Krok nemá taký odmeraný, ako pod Šturcom, vošlo doň čosi pružnosti. Pravda, vtedy len čo bol zišiel z koňa po dosť dlhej ceste, kým tu vstal, ako vidno, od dobrého obeda. Na stole je ešte tanier s kôstkami najskôr mládky; v mláčke omáčky sa váľajú dve-tri hádzané halušôčky. Keď mal ruky slobodné, Hutyánszky si začal vyhládzať fúziská, iste omastené dobrou omáčkou. Zapíjal si obed vínom, ktorého tiež bolo čosi ubudlo z pintovky.[4]„Nuž prišli, Drobecký?“Pozeral mu veľmi natešený do očú, stískal mu ruku znova.„Zadržal som slovo,“ pohodil hrdo hosť.„Pekne od nich!“ Tľapol ho ťažkavou pačkou po pleci, že sa mu prišlo uhnúť. „I ja som v slove. Škoda, že prišli post festum.“[5]Ukázal na stôl s prázdnym tanierom, ktorému sa už nebolo čo úfať.„Škoda!“ prisvedčil Drobecký; nevedieť, či naozaj, či zo zdvorilosti. „Nemohol som prvej, len pred chvíľou čo sme sa doredikali.“Nebola síce živá pravda, čo povedal, ale si myslel, že sa pri tejto veci skôr sprace nepravda, ako pravda.Bol trochu zmútený pred vodcom gardistov. Našiel pri ňom veľké premeny, ledva sa mu mohol priznať. Bolo v ňom veľa spokojnosti, až sa črpkala z neho. Fúzy sa mu ježili, ale od radosti, v očiach preskakovali iskry sťa bublinky, čo sa sypú na sivý povrch šťavice. Okrem veľkej radosti videl neďaleko neho stvorenie, na ktorom by bol iste nechal úlipné oči, nech ich stvorenie neodhrnie od seba znevaživým pozorom, že nestojí o takých šantovných hostí. Stvorenie stálo opreté o stôl pri stoličke, na ktorej sa sedelo Hutyánszkemu ani na tróne, kým oberal kôstky. Bielymi rúčkami s jamkami na stavcoch naprávala si vlasy, ako ich naprávajú ženy, keď nevedia zmyslieť rukám pilnejšej roboty. Rukám je v niektorých príhodách života nie najlepšie, akoby boli zbytočné, ba priamo akoby zavadzali. Pod nepokojnými prstami sa ulihujú mäkké vlny vlasov, ktorých žúžoľ hádže belasé odblesky. Žltkavé, jemné šaty s belasými zvončekmi stlali sa ladne po bujnej postave; iba rukávom akoby bolo ťažko držať v sebe živú náplň, vyhládzajúc sa a priľahnúc veľmi okázale k okrúhlostiam sviežeho ramena.Drobecký vytriešťal lakomé okále. Prišla mu v najväčšej tvŕdzi i Marienka na um. Koľko bude treba, chudinke, pojesť šošovice, kým sa bude môcť postaviť tejto bujnej kráse, ak je pravda, že od šošovice sa dievky poprávajú a peknejú. Marienka bude nebodaj staršia, ale žiaľ, tejto tu bola by len tônička, hoci úhľadná a jasná, ale jednako len tônička. Trafilo sa mu potknúť niekoľko ráz o jej oči, ale zakaždým ho vysadila predo dvere; boli tmavé, ako letná tichá noc, v ktorú cvrčky veľmi vyhúdajú, hviezdy padajú, nič sa nehýbe, všetko drieme, ba i rosa oneskoruje sa kdesi po vŕškoch. Ale by sa bol zabožil, že v tejto tmavej noci horia jasné večernice, vyblkujú a hasnú. Pozrieť do nich až ta, kde sa končí tá hĺbka, padol by iste na zázračné polia, po ktorých by vďačne lámal kolesá i múdry, hľadajúci kameň múdrosti.Okolo sukne, ktorú nedrží obruč, robiac z nej prázdnu dutinu, ale nakrochmálené biele spodné, prechádzal sa nečujnými ťahavými krokmi biely máčik. I on je tučný, bujný. Srsť sa leskne na ňom, ale najväčšmi na jednom uchu a na samom končeku chvosta. Na tých dvoch miestach bola škvrna taká čierna, ako vlasy tej, okolo ktorej sa máčik obšmieta. Chrbát sa prehybuje a ustiera ani had, najmä keď sa otiera bokom. Vtedy vyvráti hlavu dohora, zahudie zhlboka i prižmúri i tak už prižmúrené oči. Ale zavše prestane húsť znezrady, načúvajúc hádam tajomnému šuchotu sukní. Vtedy sa chvost vystrie, hýbe sa iba samým končekom s čiernou kystkou z boka na bok, ani čo by mal v sebe samostatný, oddelený život. Z takých dúm ho vytrhol hrubý hlas Hutyánszkeho. Bol hrubý, ale dnes veľmi poddajný, ťahal sa hladko ani hrubá dratva, keď ju navoštia dokonale.„Pôjdeme na stoličný súd. Elek báči[6]tú vec zariadi brevi manu.[7]Bol som na patvarii pekných pár rôčikov, ale môžem povedať, i dnes by sa stratil v tých kľukatých chodbách, kadiaľ musí prejsť taký predaj-kúpa. Elek báči, rodený prísediaci, je v nich ako doma.“Jednačka nebola dlhá. Stvorenie sa hádam i divilo toľkej krátkosti, privyknuté na dlhé, nesnadné jednačky jej otca. Pravda, netušilo, že Drobecký sám nevie, čo kupuje, a Hutyánszky máločo viac vie, čo predáva. Bol niekoľko ráz na majeri strýka Miháta, ale len na zajace. Zacenil len tak z brucha, majúc na zreteli, aby vystalo na okrúhlu sumičku, ktorá by sa mu teraz veľmi zišla. Drobecký zasa prikryl, aby sa sprostil čím skôr mrcha peňazí.Vybrali sa k báčimu Elekovi dvoma vrzmi, lebo do pitvora vyšiel Drobecký sám. Vyprevadilo ho stvorenie, za ním zas máčik. Sám hosť by sa bol sotva vynašiel v ceste. Na izbe bolo veľa dverí, až päť, z nich dvoje ku strane pitvora, na protivnú stranu dvoje, najskôr do vnútorných izieb. Piate vychodili na akýsi dvor; pri nich boli dva obloky. Na pitvornej strane boli dvere do bočnej. Od nich doliehala vrava i štrnganie; zavše sa chytil spievať niektorý hlas, ale už nemohol podletieť vysoko.V pitvore mu ukázala dvere na podstenu, aby sa nemusel prevŕhať dlhou chodbou a šenkovňou. Uklonil sa jej na rozlúčku; chcel pozrieť do letnej noci, ale nevidel nič, len veľký uzol čiernych vlasov v tyle a okolo neho schlpené brčky. Máčik, ako postála, zhúdol veľmi tuho, otierajúc sa okolo nej.Stál predo dvermi na podstene, čakajúc Hutyánszkeho. Mal si pripásať šabľu, i tuším prihladiť vlasy. Za ten čas mohol Drobecký pozerať do pajty, v ktorej bol jeden voz s deravými košinami, na ňom všakové haraburdie. Malé, sedliacke mršiny driemali s opustenou gambou nad močarným senom, ktoré by mohlo byť i slama. V kúte medzi pajtou a cieňou sú poopierané oštepy, ba i kosy; nie sú napravené do kosby na kosisku, ale na dlhých drúkoch vystreté dorovna, klať a riediť rady nepriateľa.Veru tak! Rozheganý voz má naložený kotlík, hádam i iný riad a potom hune, koberce a kapsy. Hádam ten istý, alebo jeho blíženec, z ktorého sa zredikal Úložitý pod Šturcom. Pravdaže, veď i ľudia vo veľkej okolo stolov sú gardisti: pamätá sa, škrečal medzi nimi i šťúply krajčír. V bočnej budú iste hodnostári, s nimi i ozorný pobočník. Krčmár mal pravdu. Hutyánzsky má u neho hlavný stan s vojskom a dôstojníckym sborom.Načakal sa dosť, kým ho zazrel ako ožiareného prebohatou svetlosťou. Tvár akoby blčala. Ponáhľal sa veľmi, nemal sa kedy uriadiť; až teraz vyhládza fúziská, ktorým sa pomiatli radky.Eleka báčiho nehľadali v úrade, ale na byte. Práve odfukoval po obede.„Mám ťa ako syna, Gabriš, ale neviem, či pôjde brevi manu. Dnes je všetko čím hore, tým dolu. Veľká radosť, deti, cifrovaná! Na stoličný dom pritrielila štafeta, hrad Budín je náš, deti! Krajina je naša!“Hutyánszky podskočil, čapil dlane dovedna. To je súca novina! Čakala sa, čakala; naostatok prišla, oj, prišla: jasná koruna na veľké víťazstvá národného vojska.„Toto je najkrajší deň môjho života. Najkrajší!“ zvolal Hutyánszky hlasom, že drnčali tably na oblokoch. „Keby nikdy, nikdy nezapadol!“Elek báči mu prisvedčil.„Máš sa čo radovať, máš. Dobre si sa pričinil, aby svitol milej, drahej vlasti.“„Najkrajší zo všetkých!“ roztruboval Hutyánszky, neposlúchajúc báčiho.Drobecký, počujúc ho trúbiť, prežúval závisť. Najkrajší deň života: veľké slovo! Svitne iba raz v živote, i to nevedieť, či každému. Mnohý veru darmo ho čaká. V čom mu je ozaj najkrajší? Vo víťazstve, ktoré predsa malo prikvitnúť ostatným ohnivom predošlých? Bez neho by boli vyzneli doterajšie nahlucho. Drobecký mal cit, že sa boje neskončia týmto víťazstvom; tušil, ten istý cit hýbe sa kdesi i v hlbinách duše Hutyánszkeho. Prečo teda najkrajší deň, koruna predošlých i budúcich?„Najlepšie bude, Gabriš, keď ste sa pojednali, vyviezť sa do Rudľovej. Zabavte sa, obzrite si majer, vypite oldomáš na mieste. Keď sa vrátite, nájdete spisy hotové.“„Éljen, Elek báči!“ tľapkal ho po chrbte, až dunelo. „Vybehneme na dva dni. Tebe donesieme kus šunky. Majú visieť kdesi dve či tri na pánte.“Šuchali si ruky, tľapkali jeden druhého po pleci. Hutyánszky šiel dolu schodmi ako pierko, štrngajúc šabľou a ostrohami. Zíduc do brány, mal skomponovanú traktu,[8]ktorú vytresne kramárovi.Ale čo si predkladal, nemalo trvácnosti. Podrobnosti trakty rozpŕchli sa ani páper púpavový, keď fúkne vetrík na bielu hlávočku. „Budín-Budín,“ húdlo mu v ušiach. Ulicou sa hrnú hŕby natešených ľudí. Nad mestom zvučí hlahol všetkých bystrických zvonov. Spoza mesta zas dolieha durkot z diel a či mažiarov.„Drobecký! Pôjdeme ozaj do tej Rudľovej?“ pýtal sa ho v obavách, či ho nechytí za slovo.„Ja ďakujem, Hutyánszky. Nemôžem, nemám kedy,“ odpovedal mu. „Mám mnoho roboty,“ začal farbiť. Robota ako robota, bol iba znepokojený, nemohol si nájsť miesta. Nepokoj sa v ňom rozmohol ešte väčšmi od tohto veľkého ruchu. Žravý nepokoj mu vyniesol na jazyk slová, ktoré dosiaľ nemohol vypustiť z úst. „Ani mi nepovedali, kde sú ich zajatí.“„Na stoličnom dome,“ odpovedal mu.„Ostanú tam dlho?“Hutyánszky sa zachmúril. Jas najkrajšieho dňa, akoby bol zapadol za Urpín. Stisol plecia viac ráz, rukami skrútil tri-štyri razy sem-tam na znak, že nevie.„Neviem nič — nespytujú sa ma!“ Vialo z neho chladom a či nechuťou? Drobecký ho počúval sklamaný. Predpokladal v ňom keď nie priazeň, ale aspoň istý súcit k väzňom. Menilo sa mu, že pod Šturcom ozvalo sa v jeho hrubom hlase niečo mäkkého. A tu odrazu chlad, nechce počuť o ničom. Zatvrdilo mu srdce víťazstvo pri Budíne? Dá zas uzdu nenávisti k slabým, lebo mu pribudlo moci? „Nik nevie nič!“ doložil naostatok, ako na vysvetlenie.„Čo myslia oni?“ naliehal Drobecký, mysliac, že mu hádam predsa len krivdil. „Stane sa im niečo?“„Dobre s nimi nebude. Neukazuje sa dobre, nie!“ riekol surovo. Trochu váhal, ale naostatok jednako sa len rozknísal. „Odsúdení sú, najskôr na šibenicu. Farárov možno omilostia na prach a olovo.“Drobecký zdúpnel, kolená sa mu podlamovali. Musel sa chytiť Hutyánszkeho, ináč by bol hádam z nôh spadol.„Odsúdení — odsúdení!“ rozliehali sa mu v ušiach škrekľavé hlasy. Bystrické zvony hučali divou harmóniou: „Odsúdení — odsúdení!“[1]honi(maď.) — domáci[2]gróf Kazimír Batthyányi— Kazimír Batthyányi (1807 — 1854), maďarský politik, vládny komisár maďarskej revolučnej vlády (1848) a minister zahraničných vecí (1849). Umrel v emigrácii v Paríži.[3]šachter(z hebr.) — mäsiar, ktorý podľa židovského rítu zabíjal zvieratá[4]pintovka— nádoba na jednu pintu tekutiny (1,416 l, čiže dve holby)[5]post festum(lat.) — po slávnosti, neskoro[6]Elek báči(maď.) — strýko Elek[7]brevi manu(lat.) — krátko, bez zdĺhavých formálností[8]trakta(z lat.) — hostina	Kukucin_Klbka.html.txt
Láska a hrachMara rúbala vo dvore drevo. Mladej, strunistej osobe len tak fŕkali triesky na všetky strany. Jej Ondro, paromvie, kde sa vláči, obluda akási, tu ona musí končiť i jeho robotu.Potvora, niežeby doma sedelo, ale najskorej v krčme robí nezdoby, šomrala a zatínala do hrubých polien s tou chuťou, s ktorou by najradšej bola mlátila Ondrovi po chrbte. Zo susedného dvora vyzeral na ňu, pokurujúc zo zapekačky, Juro Majda, i Videla sa mu tá rúča osoba.„Má tá za boky,“ myslel si pozerajúc na krátku riasnatú suknicu, „a prsia, sto striel sa do nej páralo! Tá by ťa veru stisla, že by sa ti týždňovou kašou odgrglo. Hm!“ i zohol sa a zdvihnúc hodnú hrudu, vyhodil ju do nej tak, že sa jej na chrbte rozprskla.Mara sa šikovne obrátila i zazrela ešte za plot sa ukrývajúceho Jura.— Čože stváraš, človiečku, čo mátaš. Daj poriadnemu človeku pokoj! Ono nie že by ti pomohlo, ale ešte ti nezdoby činí, mátoha akási!— Ty, Mara, a ozaj ti porúbať to drevo?— Nuž, pravdaže porúb, veď mám toho robotiska, že neviem, kde mi hlava stojí.Juro preskočil pocvičeným spôsobom plot a už bol pri nej. Uštipol ju na tvrdé rameno, že zhíkla a bez mnohého premýšľania ho fukla po ruke, že mu odkväcla.— No, na to ťa tu nebolo treba.— Ty, Mara, a kde je ten tvoj Ondro? Kde sa tlčie? Iste bude u legionára. Videl som ho ísť s Treskáňom, a tí veru inde nešli ako do krčmy.— Bohdaj ho tam porazilo! Všetko preženie cez ten gágor.— Vidíš, ja som ti hovoril, nechoď zaň, ale kdeže by jedna hlúpa ženská osoba vzala rozum!— Ty si tiež nie lepší! Jeden je za groš a druhý za dva grajciare. Všetci ste na jednom brde tkaní.Juro jej už vychytil sekeru z ruky a rúbal to drevo. Išlo mu to od ruky, lebo jej chcel ukázať, že čo chlap, to chlap. Mara zložila ruky pod zásterou a prizerala sa na jeho prácu.— Ty, Mara, a máš už nakopanej švábky?— Ale horký, nemôžem sa roztrhať.— Vieš čo, príď pri západe slnca do Vrbín, mám ti čosi súrne povedať. Veľmi súrne!— A čo by ja do Vrbín chodila. Keď mi chceš niečo povedať, to môžeš i tu urobiť, — riekla Mara trochu ostýchavo a zohnúc sa, odtrhla púpavy a šklbala ich lístky.Juro sa medzi rúbaním odvrátil od práce a hľadel horúcim pozorom na ňu. — Ty, Mara, tú švábku ti prehodím, keď dorúbem. Vieš, čo urobila Katra Rolkovie?— Neviem ja nič, — odvetila Mara odhodiac potrhané kvety.— Nuž príď podvečer, poviem ti. — Vtom bolo počuť volať: — Mara, Mara, poďže už, čože tam toľko stváraš. Už si mohla celý Čremoš porábať. I dieťa ti vyrevúva-a-á!— Juj, už mater vrieska, musím ísť, — zvolala Mara a odvrátiac sa, bacla Jura po zohnutom chrbte.— Počkajže, neutekaj. Nuž prídeš?— Ani mi nenapadá. — I odbehla, ale naraz sa obrátila: — A kedy to, keď zájde slnce?Juro prikročil k nej a chytil ju za ruku. — Hej, Marienka, keď zájde za osnicu.— Do dolných, či horných Vrbín?— Do dolných. Nuž prídeš?Mara drgla plecom. — Možno. Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú.— No, len príď iste, uvidíš, že neobanuješ.Naši gazdovia lásku veľmi nepestujú. Ženia sa bez nej a žijú poväčšine celkom dobrý manželský život bez nej a pán boh ich pritom požehnáva i hojnosťou detí. Kdeže, keď od včasného rána do neskorého večera drhneš, veru nemáš času na kadejaké fígle. To je len pre pánov. Lenže Kozinčania, to vám je iná fajta. Tí si vedia oceniť boží dar a neodhadzujú sa od hodnej ženičky, a najmä nie od cudzej. A šumné Kozinčianky tiež vedia pozrieť na človeka, že veru i svätý príde na hriešne myšlienky, ako toť náš pán rechtor.— Potvory ste vy všetky, len posmech robíte z človeka, — hovorieval vše, vysukujúc si obidvoma rukami dlhé fúzy pán rechtor, — samá faloš, sam-má faloš.— A kohože to našli minule pri Róze Matuľovej, keď bol jej muž v meste, há? — pýtala sa ho jedna vysmiata nevesta.— To ho borovička zaviedla, však, pán rechtor? — smial sa starý Jurámik, vyjmúc z úst zapekačku.— Vy ste bezbožná čvarga, keď robíte posmech z poriadneho človeka, skoro by som riekol cirkevného, ba svätého, — odsekol pán rechtor a ušiel z toho osieho hniezda. (Parom vie, čo bolo pravdy vo veci.)Mara cez deň niekoľko ráz pomyslela, že pôjde, a zasa, že nepôjde do tých Vrbín. Ak Ondro príde do toho času rúče domov, tak nepôjde, ale ak by prišiel nazad i načas, ale podnapitý, tak nech ho tam pán boh skára, nech sa potom robí, čo chce.A veru, slniečko už pekne zachádzalo a Ondra kde niet — tu niet. Nebolo o ňom ani slychu-chýru. Ani u legionára ho nebolo.Milá Mara vybehla z domu a obzerajúc sa na všetky boky a strany, zakrádala sa medzi kríkmi a skupinami stromovia do Vrbín. Bývali v roztratených kopaniciach a najviac ak dvaja-traja gazdovia na hŕbke. Keď išla popri Trnovcovie humne, videla, že je jeden záčin naplnený hrachovinou a zároveň zazrela spoza jedného rohu i Jura, ktorý nesúc prázdne vrece na pleci, smelo vykračoval, akoby šiel do poľa nabrať trávy pre kone. Juro ešte zavolal na ňu: — Kdeže, kde, Mara?— Idem len plátno pozrieť do Vrbín, či ho niekto nepojal.— No len choď, dievčička, choď.Mara teraz už utekala celkom odhodlane k potoku, ktorého brehy boli zarastené husitým vŕbovým krovím. Sadla si medzi kríčie a verabože viac myslela na potáraného Ondra ako na Jura. Veď ten Ondro ani nie je taký nanič, len dnes kde sa to tlčie? Takto odísť a ani nehlesnúť, kto to len slýchal!Počula zašušťať v kríčí i strhla sa mysliac, že to prichádza Juro. Obzrela sa. Ale hľa, to len mladý zajačik zašramotil. Zatlieskala a zajačik, ani nie veľmi chytro, odskakoval. Vyhodila skalku za ním. — Ideš ho, ty mátoha. — Zajačik sa stratil. Mara spomedzi krovia vyzerala, kde je už ten Juro? Ak má ísť, nech ide, ona veru ani za desať vreciek švábky nebude tu vysedávať do noci. Pomyslela si, že ho počká, dokiaľ sa slnce celkom stratí za vrchom, a potom pôjde domov.Juro neprišiel. Juro mal súrnejšiu prácu, ako behať teraz za Marou. On tiež prechádzal pred tým otvoreným humnom Trnovcovie a zazrel tam ten hrach.„Dočerta, čo ten starigáň má toho hrachu,“ pomyslel si, „a ja veru hrach raz rád mám.“I poobzeral si humno zôkol-vôkol a zavolal: — Hou, Jano, a ste tu ktorôsi? — Nečul nič, i zastal. Pomyslel si: „Mara, tá ma počká, a keď nie dnes, tak tá veru aj iný raz bude z ruky žrať, tá príde aj zajtra, alebo aj inokedy, sťa ovca za soľou.“I obzrel sa a škrabal sa za uchom. „Veď je pravda, že je len diabolsky hodná tá Mara, bodaj ju uchytilo, ale zasa kedy ja prídem tak lacno k hrachu ako teraz? Zajtra — pozajtre ho Jano vymláti a potom fuk, môžem si hubu od neho utrieť. A ľaľa, i to vrece ako som vzal, ani keby mi bol niekto rozkázal. Ja si ho, isťu, naberiem. Veď Mara počká.“Nuž milý Juro hybaj do humna, vyliezol pekne do záčina a tam sa ulebedil do hrachoviny a začal ju potichu pchať do toho vreca. Keď ho už mal asi spolovice naplnené, zišlo mu na um, že by lepšie bolo oberať len struky, lebo hrachoviny naberie síce hodne, ale v tom bude málo strúča. I vyprázdnil vrece a trhal struky s takým chvatom, že zabudol na všetko na svete a najprv na švárnu Maru.Slnce zašlo za vrch, už len jeho blýskavé lúče ožiarovali hájiky, lúky, zbožím pokryté polia a vysoké končiare susedných vrchov.Mara sa obrátila a šla z kroka na krok domov. Bola by najradšej všetkých chlapov v lyžici vody utopila. Teraz bola na Jura taká zlá, že by ho bola v zuboch roztrhala! — Potvora akási, takýto posmech zo mňa urobiť. No veď ma ty môžeš druhý raz volať, prídem ti; oj, hej, tam budem najprvšia!Prišla potichu k Trnovcovie humnu a pozrela doň. I zazrela v tom záčine chrbát chlapa, ktorý trhal struky hrachu, ako keby ho desaťnásobne platili za tú prácu. Mara sa trochu prikradla k záčinu a prehnúc sa, hľadela, kto je to tam. I veru videla, že to Juro šklbe hrach, len sa mu tak kečka parila.Tu ho máš, toho ošemetníka. No počkaj, ja tebe dám hrachu, ja ti ten hrach omastím! I odbehla v ľahučkých krpčekooh do Trnovcovie dvora, kde starý Jano sedel na prahu chalupy a ešte pri ostatnom svetle slnca vystruhoval liesky na opálku. Trnovec bol chlapisko ako hora, nebol už mladý, ale sa nezľakol ani troch parobkov, ak bolo treba päsťou alebo kolom udrieť. Tvár mal červenú ako krv, silne naľavo zahnutý nos ako zobák a oči ostré ako šidlá.— Strýko, — zvolala naň polohlasne pribehnuvšia Mara, — nože si vy vezmite liesku, ale čo hrubšiu, a poďte pozrieť, čo to máte vo vašom hrachu za tchora.Trnovec sa s Marou dlho neradil; také drobné krádeže boli medzi Kozinčanmi na dennom poriadku. Veď ani starý Trnovec nemal svedomie celkom čisté, ono sa len pojalo, pojalo, čo nechcelo samo ísť za človekom. Vyskočil, vytrhol čo hrubšiu liesku z hŕby a utekal i s Marou k záčinu. Mara si tiež nevdojak bola uchmatla jednu liesku. V behu k záčinu si obidvaja tie prúty prilomili, aby sa dali lepšie upotrebiť.Tnnovec sa prikradol k záčinu potichučky a potom naraz zavolal:— No, vtáčku, teraz ťa mám. Poďže sem, poď, čo ťa vyplatím za tvoju prácu.Juro sa obrátil a zazrúc Trnovca a za ním Maru, roztvoril oči-ústa ako vráta a potom zvolal: — Ťuháj, bohdaj vás, toto je veru zle-nedobre.— Čoby zle, len ty poď sem, Juríčko, čo ťa vyplatím za tvoju prácu. A dones hneď i to vrece so sebou. Ako vidím, pekne si sa usiloval.— Ja vám veru nejdem na takú hostinu.— Nejdeš?— Nie ja, bohuprisám, — zvolal Juro a zúrivo pohrozil Mare päsťou: — To si ma ty prezradila, ty mršina.— Veru som ťa hľadala a nie je moja vina, že som ťa tu našla. Ja som ťa sem neposlala.Trnovec už vliezol na záčin a začal Jura tisnúť do kúta. Medzitým ho ktorýsi raz i šuchol tou lieskou, ale to nestálo ani za reč, Juro bol na onakvejšie údery natrénovaný. V hrachovine sa ťažko pohybovalo, nemohol sa k nemu dostať a mladší a obratnejší Juro už bol pri kraji záčina blízko rebríka. Už vložil i nohu na ktorúsi priečku, keď Mara naraz odtrhla rebrík a Juro zostal visieť, držiac sa rukami za trám.Mara možno ani nemala taký pevný úmysel ho vypráskať, ale keď mala už tú liesku v ruke a Juro k nej tak pekne obracal svoju slepú stranu, nuž ho už len poriadne vymlátila po nej. Juro švingal a kopal nohami a kričal na ňu, ako vládal, nadával jej a prosil ju, aby ho neprala tak nemilosrdne. Ale aký je už človek, keď sa raz rozohreje v práci, mnoho nerozmýšľa. Nakoniec, keď sa i Trnovec privliekol k nemu, pustil sa i odpadol na šúpu slamy, na ktorej sa prevalil. Vyskočil však chytro a trhal Mare palicu z ruky, chcejúc jej vrátiť aspoň čiastku toho, čo mu ona vyplatila.Bola by možno i dosť zle obišla, keby sa Trnovec nebol zošplhal zo záčina… Keď videl Juro, že to bude zle, hodil Mare chytro jednu päsťou na chrbát a ušiel. Mara dva týždne omykala chrbtom následkom tej buchty, keď niesla nošu.Ondro prišiel večer domov. Zajal kone z paše a zaviezol mlynárovi zbožie do mesta. Opýtal sa Mary, čo robila celý deň. Ona mu vyrátala všetko: bolo toho dosť. Večer vraj pomáhala Trnovcovi hrach mlátiť. — Tam, hľa, je na mise, čo mi dal za to. Uvarím ti ho na nedeľu.— Ty si už raz jedna podarená osoba, Mara. Ani som si ťa nezaslúžil.— Veru, hádam, že nie, — odvetila Mara. Čo si pri tom myslela, to Ondrovi nikdy nepovedala.Mne sa zdá, že kozinský rechtor dobre pozná svoje Rozinčianky. Otázka je len, či všetky Kozinčianky bývajú v Kozinskej?	Nadasi-Jege_Laska-a-hrach.html.txt
IPadací most Hlohovského hradiska spustil sa s veľkým rachotom práve vtedy, keď raňajšia zora ohlasovala východ slnka. Dupot konských kopýt na mostniciach oznamoval, že z hradiska vychádzajú jazdci. Boli traja. I pri slabom svite bolo možno rozoznať, že z jazdcov len dvaja sú vo výzbroji. Tretí, odetý do hrubého čierneho habitu, opásaný remeňom, na nohách sandále a holohlavý, divne sa vynímal pri dvoch vyzbrojených. Ale aj výzbroje boly veľmi rozdielne. Jedon z jazdcov mal krúžkovitý pancier, očividne orientálnej výroby, prepásaný hrubým remenným opaskom, vybíjaným striebornými plieškami rozličného tvaru a lesknúcimi sa v rannej zore. S opasku mu visel dlhý, obojstranný ostrý meč v kožennej pošve, s rukoväťou, ozdobenou striebrom. Pod rukoväťou, rovno s čepelom, bola záštita, dávajúca meču podobu kríža. Hlavu mal pokrytú železnou prilbou, vykutou z jedného kusu plechu. Zpod prilby splývaly dlhé, ako uhol čierne vlasy až na ramená. Z prilby vyčnievalo sokolie pero. Otužilá tvár, s čiernou, na krátko pristrihnutou bradou a fúzami, prezrádzala odhodlanosť, bojovnosť, ba akoby aj surovosť. Len v hlbokých očiach zračila sa akási mäkkosť. Tu zaiste výchova a prostredie života miernily dravosť prírody.Jazdec na ľavom rameni vodorovne držal dlhú kopiju, s hrotom listovitého tvaru. Plecia mal zahalené plášťom, ktorým ranný vetrík len slabo povieval, keďže cez plecia šikovne prehodený luk a tulec so šípami pevne pridržiaval plášť na jazdcovom chrbte. Výzbroj tohoto jazdca bola dokonalá a prezrádzala zámožnosť bojovníka.Druhý jazdec bol oveľa chudobnejšie vyzbrojený. Namiesto panciera mal po kolená siahajúcu suknicu, prepásanú širokým opaskom. Prsia mal chránené kožennými lupienkami, sošitými na spôsob rybích šupín. Zpoza opasku vytŕčala rukoväť vojenného noža. Po boku namiesto meča opálal sa mu striebrom vybíjaný topor, uprostred guľatý nodus s otvorom pre toporisko, z ktorého na jednu stranu otváralo sa široko do trojhranu ostrie, kým na druhej strane vyčnieval obuch. Ostatnia výzbroj tohoto druhého jazdca, kopija, plášť, luk, tulec so šípami podobaly sa výzbroji prvého, len kopija bola kratšia, očividome staršieho pôvodu. Namiesto prilby na hlave mal kožušinovú čapicu s orlím perom. Vlasy a fúzy mal plavé. Tvár s dlhou jazvou na pravom líci a oči prezrádzaly surovú, ničím nemiernenú bojovnosť.Jazdci pomaly schádzali z hradiska svatom do údolia, v ktorom medzi stromami len kde-tu zablyskla sa čistá hladina Váhu. Strmou, najkratšou cestou zamierili k rieke, aby hore tokom rieky pokračovali neurovnanou cestou, tiahnúcou po brehu Váhu.Ponáhľajú sa do Trenčianskeho hradu, aby mocnému hradnému pánovi, županovi Vencelínovi odovzdali, posolstvo Bystrislava, prepošta nitrianskej kapituly a pána Nitrianskeho hradu. Odkazy niesol otec Andrej-Svorad, mních Zoborského kláštora. Sprevádzal ho Bogoboj, veliteľ vojenskej posádky Nitrianskeho hradu. Túto jeho hodnosť prezrádzala jeho bohatá výzbroj. Pán Hlohovského hradiska, Konec, poslal s nimi aj jedného zo svojich bojovníkov, Stradoslava, aby pred trenčianskym županom prisvedčil, že aj Konec pripojuje sa k Bystrislavovmu posolstvu a súhlasí s ním.Jazdci sišli k brehu na cestu, vydupanú konskými kopytami a kolesami kár. Cesta miestami zabiehala i do koryta Váhu. Bolo leto a tak kraje koryta rieky boly suché. Cesta bola hodne široká. Jazdci pohodlne mohli ísť v jednom rade. Aby zahnali dlhú chvíľu, rozhovorili sa.Bogoboj ozval sa prvý:— Otče, či aj hrdý trenčiansky župan, Vencelín, tak ochotne pridá sa k nášmu pánovi, Bystrislavovi, ako hlohovský župan, Konec?— Dúfam, že hej. Veď ináčej nebol by prijal posolstvo, ktorým ma poveril náš pán, — odpovedal mních.— Daj, Bože, aby tak bolo, — vzdychol si Bogoboj.— Bude. Vnútorný hlas mi šepká, že iste bude. Vencelín je rozumný a svoj ľud miluje. On pochopí, že výdobytky nášho kniežaťa, šľachetného Rastislava, a dedictvo našich svätých otcov, Cyrila a Metoda, možno zachrániť len tak, keď zrobí, čo žiada od neho náš pán, Bystrislav. Vencelín je hrdý, to je pravda, ale, ako rozumný človek, nahliadne, že pripojením sa k dielu svoje panstvo neztratí, ba upevní si ho tým.Bez slova, ba s akýmsi výrazom neporozumenia na tvárí počúval tento rozhovor tretí jazdec, Stradoslav. Bogoboj spýtal sa i jeho:— Aká je tvoja mienka, Stradoslav?Tohoto otázka stihla nečakane. Zmiatol sa, potom však s vrodenou úprimnosťou prostého muža odpovedal:— Ja o veci nemôžem usudzovať. Veď vlastne ani neviem, o akom dedictve to hovorí dobrý otec Andrej-Svorad. Počul som síce o kedysi veľkom našom kniežati, Rastislavovi, aj o svätých otcoch, Cyrilovi a Metodovi, počul som aj to, že veľké veci vykonali pre naších predkov, ale viacej neviem o tomto.— A nedivte sa tomu, — pokračoval o chvíľu, akoby na ospravedlnenie. — Ešte ako malý chlapec bol som prijal svätý krst na Devíne. Bolo to v čase, keď veľký župan Poznan začal budovať na Dunaji poniže starého Devína nový, veľký hrad. Môj život od mladosti plynul v bojoch a na divých honbách na turov alebo divých kancov. Zaiste ste počuli, že župan Poznan je dobrým, ba vychýreným bojovníkom a lovcom. Zunoval som ten hlučný život na jeho hrade. So tri roky uplynuly, čo som prešiel do služieb nášho pána v Hlohovskom hradisku.— Nedivím sa tomu, syn môj, — hovoril ticho a vážne mních, otec Andrej-Svorad, — že nepoznáš dostatočne nauku Pána nášho, Ježiša Krista. Naši praotcovia prijali krst od kňazov, ktorých reči nerozumeli. Preto ich aj nazvali Nemcami. Navonok boli kresťania, v duši a srdci však i naďalej ostali pohanmi. Aj ich život bol pohanský. Dobre to vycítil náš Bohom nadaný knieža, Rastislav. On chcel, aby jeho ľud bol nielen navonok kresťanský, ale aby bol v Kristovej viere dostatočne vyučený, a aby podľa nej aj žil. Preto rozhodol sa povolať učiteľov, ktorí by ľud vyučovali v našej, srozumiteľnej reči. Rím, ku ktorému sa najprv obrátil, nemal takých. Poslal im ich potom cisár z Byzanca. Boli to svätí otcovia, Cyril a Metod. Títo vyučovali našich otcov a pretvorili ich na kresťanov nielen navonok, ale i v duši. Ba od apoštolského v Ríme vymôhli si dovolenie omšu svätú a iné bohoslužby konať v našej reči. Naši otcovia tešili sa tomu veľmi. Temer všetky naše kmene staly sa opravdivými vyznávačmi nášho Spasiteľa, Ježiša Krista. Pohanstvo skoro celkom vymizlo. Ale žiaľ, — vzdychol si muž Boží zhlboka, — radosť našich otcov netrvala dlho. Už nástupca dobrého Rastislava, synovec a zhubca jeho, po sláve bažiaci Svätopluk, zničil veľké dielo Rastislavovo, vybudované za pomoci svätých otcov, Cyrila a Metoda. Svätopluk, aby si naklonil Nemcov, po smrti Metodovej vyhnal jeho učeníkov z vlasti. Odvtedy našská bohoslužba udržala sa len v kláštoroch, u nás na Zobore, na Vyšehrade, aj na Nitrianskom hrade, v kostole, ktorý vybudoval náš knieža Pribina a ktorý bol prvým kresťanským kostolom u nás. Náš pán, Bystislav, so svojou kapitulou silne sa pridŕža podania otcov. Nerozvážny, ba pomýlený skutok Svätoplukov mal veľmi zlé následky. Tento jeho mýlny krok hodne prispel i k zániku našej slobodnej otčiny, ktorú Mojmír a Rastislav za veľkých obetí vybudovali. Teraz tieto zlé následky treba nám, nakoľko možno, napraviť. Preto ideme s posolstvom i k mocnému Vencelínovi. Tebe, syn môj, Bogoboj, je to známo, a ty, syn môj, Stradoslav, to počuješ hneď, len čo dôjdeme na mocné Trenčianske hradisko. Najsmutnejším následkom pomýleného kroku Svätoplukovho je zaiste to, že odvtedy kresťanstvo u nás upadá. Niet dostatok kňazov, ktorí by ľud dobre vyučovali. I ty, syn môj, Stradoslav, si obeťou toho. Preto som povedal, že nie div, keď Kristovu nauku dostatočne nepoznáš. Ale tento nedostatok musíš sa usilovať odstrániť, nahradiť.— Otče, milerád tak urobím, len aby som mal príležitosť, — odpovedal skromne Stradoslav.— Pravdu máš, otče, — ozval sa Bogoboj, — že kresťanstvo upadá. Ba povráva sa, že ľudia kde-tu vracajú sa k pohanstvu.— Hej, i keď veľmi málo, ale nájdu sa takí nešťastlivci, najmä v horách, — odpovedal Andrej-Svorad. — V údoliach niet takých blúznivcov, lebo prísny zákon, ktorý každému, kto sa verejne a tvrdošijne pridŕža pohanstva, ba aj tomu, kto o takomto vie a neprezradí ho, hrozí trestom smrti, odstrašuje ľudí od pohanstva.— Na hone v Bielych Karpatoch, v údolí Myjavy, navštívili sme vladykov, o ktorých župan Poznan hovorí, že sú v tajnosti pohani. Zkusoval som ich. Naoko nás síce vľúdne prijali, ale z očú som im aj ja, nezkúsený, vyčítal nenávisť, ktorú som si nevedel vysvetliť. Župan Poznan vysvetľoval túto nenávisť ich pohanstvu, — poznamenal Stradoslav.— Aj o pánovi Tematýna, hľa, sa to povráva, — povedal Bogoboj a zraky všetkých obrátily sa na pravo, kde na vysokom vrchu vypínal sa hrad menších rozmerov.— Pochybujem o tom, — odpovedal otec Andrej-Svorad, — veď i nedávno bol v Nitre, navštívil náš kláštor a pobožne sa zúčastnil všetkých služieb Božích.— Never mu, otče, to je stará líška, v ktorej sa ťažko vyznať, — bránil svoju mienku Bogoboj.— Nesúď, synku, — mierne napomínal otec Andrej-Svorad, — aby si nebol sám súdený, ako nám to povedal Spasiteľ.Potom mních rozhovoril sa o kresťanských ctnostiach, najmä však o láske k ľuďom, ako to učil slovom a ešte väčšmi príkladom Syn Boží. Slová mníchove plynuly ako potôčik z horského pramienka. Oba bojovníci lpeli na jeho ústach a prijímali jeho slová ako žížnivý občerstvujúci nápoj. Najmä Stradoslav. Bolo to preň všetko nové. Rehoľníkove slová porovnával v prostej mysli svojej s dovtedajším svojím životom, stráveným v divých bojoch a hlučných hostinách. Nijako si to nevedel srovnať, no, jednako veľmi ho to zaujímalo a za svet nebol by premeškal čo i slovíčko zo vzácneho ponaučenia. Preto veľmi ho mrzelo, že široká dosiaľ cesta začala sa úžiť. Viedla totižto popod strmú skalu, vybiehajúcu až do samého Váhu, tak že bystré vlny myly jej úpätie. Museli sa preboriť cez plytké riečište. Bogoboj išiel prvý, mních za ním a Stradoslav zavieral rad. Otec zamĺkol. Keď prebrodili riečište a zasa vyšli na cestu, akosi mimovoľne obzreli sa nazad na vyčnievajúcu skalu.— Tá skala je akoby stvorená na hradisko, — poznamenal Stradoslav.— Aj bol tam hrad, Beckovom ho menoval okolitý ľud, — poučoval Bogoboj Stradoslava. — Asi pred dvoma rokmi vypálil ho až do základov mocný pán trenčiansky, Vencelín. Tak potrestal vraj pána hradu, menom Becha, ktorý sa verejne priznával k pohanstvu. Hľa, ešte vidieť spálené trámy na temeni skaly, Becha od toho času niet. Ľud všeličo povráva o ňom. Niektorí hovoria, že ho vraj čerti za živa do pekla vzali. Ja tomu však neverím. Skôr sa mi zdá byť pravdivou tá zvesť, ktorá hovorí, že vrhol sa vraj so skaly do Váhu, keď videl zničený svoj hrad. Sú i takí, čo tvrdia, že Vencelínoví bojovníci bo hodili do rieky, aby tam biedne zahynul. Jeho služobníctvo potom, keď prijalo krst, Vencelín prijal na milosť a zaradil medzi svoje služobníctvo na Trenčianskom hrade.Pozornosť jazdcov vzbudil zrazu neočakávaný zjav: Na druhej strane Váhu, priamo oproti Beckovskému hradu, na vrchu, zvanom Stráž, vyšľahly jedon za druhým tri plamene. Prekvapený otec Andrej-Svorad zvolal:— Čo to má znamenať?— Otče, — odpovedal s úsmevom Bogoboj, — dosiaľ si nás ty poučoval o veciach náboženských, toto však je vec vojenná, o ktorej ťa zas ja poučím. Tam je prvá stráž Vencelínovho hradu na pravej strane Váhu. Čochvíľa príde nám do cesty takáto stráž i na tejto, ľavej strane Váhu. Hen tá rozostavená je tam preto, lebo s toho vŕšku vidieť všetky okolité hrady: Hlohovec, Tematýn, Trenčín a, kým stál, i Beckov. Tie tri plamene boly znamením pre stráž tu na ľavom brehu Váhu, ako i pre Trenčiansky hrad, že sa približujeme, a keďže boly tri, to znamená, že ideme s priateľským úmyslom.Otec Andrej-Svorad sa zamyslel. O chvíľu sa ozval:— Tu pri Stráži majú byť kdesi dve, teraz už opustené, osady: Bohuslavice a Haluzice.— Sú, — povedal Stradoslav, — chodil som už tadiaľ s terajším mojím pánom.— Vidíte, naši pohanskí ešte predkovia tam prinášali po prvom jarnom zahrmení obete: v Bohuslaviciach Paromovi a Veles-turovi a v Haluziciach Vesne za hojnú úrodu zemskú a za požehnanie na statku. Pôsobením sv. otcov, Cyrila a Metoda, zanikly tie osady. Daj Bože, aby nikdy viacej neožily. Počúvam, že Vencelín na haluzickom vŕšku, ktorý opanúva celé okolie, chce vystavať kresťanský chrám.V tom cesta odbočila od riečišťa do hustého lesa. Otec Svorad zatíchol, lebo z húšťavy lesa ozvalo sa zlovestné vytie, ktoré po malých prestávkach opakovalo sa vždy silnejšie na znak, že sa približuje.— To sú vlci, — poznamenal Bogoboj a už aj siahal po luku, aby ho sňal.— Nie vlci, Bogoboj, — odpovedal Stradoslav akosi hanblivo, akoby sa bál poučovať takého rytiera, ako Bogoboj, — to je len jedon vlk. Ale musí to byť pekný kúsok.— A odkiaľ to vieš? — spýtal sa Bogoboj.— Po vytí. Mám v tom už dobré zkúsenosti.A skutočne: v tom sa už aj vynoril z húšťavy statný vlk. Stradoslav bleskurýchle sňal luk, namieril, a vlk, hrozne zarevúc, trafený do hlavy, roztiahol sa po ceste.Keď došli k nemu, Bogoboj nevedel zatajiť svoj obdiv:— Pravdu máš, Stradoslav, je to pekný kus.Stradoslav vytiahol zpoza pása vojenný nôž, pristúpil ku kŕčovite sa svíjajúcemu vlkovi, aby ho dokľal a kožu odral. Bogoboj, zbadajúc jeho úmysel, povedal:— Nechaj, Stradoslav. Dlho by sme sa s tým bavili. Pred západom slnka musíme byť na Trenčianskom hrade.Otec Andrej-Svorad mĺčky počúval rozhovor bojovníkov a hľadel na medzitým skapatého už vlka. Na jeho tvári odrážal sa úžas: čo, keby takáto beštia napadla bezbranného človeka. Bogoboj, akoby bol vyčítal jeho myšlienky, lebo povedal:— Otče, keď je s nami strelec, akým je Stradoslav, nemusíme sa báť ničoho. Ani čerta, — dodal po chvíli.— Nespomínaj zlého ducha, synu, — odpovedal otec Andrej-Svorad vyčítave, ale aj láskave. — Ináčej proti zlému duchu ja mám oveľa lepšiu zbraň, ako je bystré oko a istá ruka Stradoslavova.A ukážuc na striebornú schránku, visiacu na jeho hrudi, dodal:— Tu sú sväté ostatky, ktoré náš pán Bystrislav, už dávnejšie bol sľúbil mocnému Vencelínovi a teraz mu ich posiela.Bogoboj sa prežehnal. Stradoslav akoby v nedorozumení hľadel naň, ale za jeho príkladom aj on tak zrobil. On totižto nepochopoval dostatočne tú veľkú úctu k relikviám, ktorá v tej dobe opanúvala srdcia uvedomelých kresťanov.V tom pri zákrute cesty, v diaľke asi na vystrelenie luku, zazreli pred sebou vežu z mocných drevených trámov.— To je prvá stráž Trenčianskeho hradu na tejto strane Váhu, — poznamenal Bogoboj. — Tu nebolo súceho vŕšku, a preto vystavali tú vežu. Je tu malá posádka a celú osadu pomenovali po tej veži Turňou.A hľa: už im aj išli v ústrety traja silní chlapi surového zovňajšku, odetí do bielych halien a ozbrojení jednoduchou zbraňou. Akosi nedôverive prizerali sa na prichádzajúcich a preto otec Andrej-Svorad milé ich oslovil:— Nebojte sa, sme dobrí ľudia a prichádzame s dobrým úmyslom.Oslovení bez slova kývli na znak, že môžu ísť. Ich počínanie otcovi Andrej-Svoradovi sa nepozdávalo, a Bogoboj, akoby na ich ospravedlnenie, poznamenal:— Celý život trávia tu, uprostred pustých lesov, nedivte sa teda, otče, že ich mravy sú surové. — Čoskoro sme pri cieli, — dodal ešte.A skutočne: pri najbližšom zákrute cesty pred zrakmi našich jazdcov objavily sa mocné hradby Trenčianskeho hradu.Jazdci zatíchli. Nevedieť, či pre únavu po prekonanej ceste, alebo či pred obavou, vzniklou pri myšlienke: ako ich asi privítajú v hrdom sídle mocného Vencelína?Tíško a bez prekážky prešli prvým a druhým valom. Cesta stúpala hore príkrym brehom. Konečne zastali pred mocnou bránou hrdého Trenčianskeho hradu.Bogoboj mocným hlasom zavolal:— Hej, stráž!Hneď na to, akoby na odpoveď, zarinčaly ťažké reťaze. Padací most sa spustil, a silná, železným plechom okutá brána sa otvorila.Naši jazdci, obkľúčení strážou, zastali na prvom nádvorí hradu. S poschodovej budovy vyšiel kastelán a uvítal prišlých. Pri kastelánskej budove boly dielne kolárov, kováčov a iných remeselníkov. V úzadí nádvoria maštale pre kravy, najmä však pre oslíkov. Prístup na Trenčiansky hrad totižto bol ťažký, nebolo poriadnej cesty a preto všetky potreby na hrade vynášali pomocou oslov. I pitnú vodu vo veľkých temľovoch takto si obstarávali. Preto nie div, že mocný pán Trenčianskeho hradu mal zvláštnu osadu, kde dochovával tieto pre jeho hrad prepotrebné zvieratá. Osada ležala hneď pod hradom na druhom brehu Váhu. Menovala sa Somárovce a o dochovávanie týchto trpezlivých dobytčiat pečoval starý Kosenec i jeho driečny syn, ktorého, keďže pri jeho narodení matka zomrela, otec pomenoval Trudom. Starý Kosenec bol jedným z bývalých služobníkov Bechových. Zpočiatku, zaiste pre svoju zádumčivá povahu, nepožíval dôvery svojho nového pána, neskoršie však, Vencelín, vidiac, že si svoju povinnosť svedomité koná, obľúbil si ho. Ba jeho bodrého syna, Truda, často poveroval dôležitými a dôvernými službami. I teraz po stráži a kastelánovi Trud bol prvý, ktorý prišlých uvítal. S akousi hrdosťou im ukazoval všetko drevené, ale rozsiahle budovy prvého nádvoria hradu.Takto prešli cez druhú hradná bránu na druhé nádvorie hradu. Ak rozsiahlosť budov už na prvom nádvorí vzbudzovala obdiv našich jazdcov, tým väčšmi to obdivovali na druhom nádvorí. Tam totižto práve uprostred vypínala sa mohútna hlavná budova hradná. Bola dvojposchodová, tehlanovitého pôdorysu s polkruhovitým zakončením k východu. Dve poschodia boly z kameňa a tretie, s pavlačmi, z dreva. Najmä mocná kamenná stavba budila obdiv Bogoboja a Stradoslava. Keď to otec Andrcj-Svorad zbadal, poznamenal:— Základy budovy sú z rímskych časov. Mocný Vencelín len ďalej budoval na nich.V tom už aj vkročili do budovy. Prížemie slúžilo vlastne za skladište zbraní. Bogoboj a Stradoslav div oči nenechali na množstve mečov, kopií, štítov, lukov, poukladaných v radoch dľa druhu zbrane. Ešte väčšmi sa prekvapili, keď zbadali množstvo kamenných gúľ, veľkých prakov a rozličných vrhajúcich nástrojov.Po skladišti zbraní nasledovalo skladište potravín, hlavne zbožia, a niekoho ručných mlynov. Odtiaľto viedlo schodište do vrchných poschodí. Schody boly také vysoké, že i silný chlap len s námahou vystupoval po ních. Vnišli do dvoranskej siene, kde sa schádzali služobníctvo i vojaci, aby vypočuli rozkazy pána hradu. Pováľa siene bola trámová. Okolo stien stály kamenné lavice, na ktorých sedelo niekoľko dvoranínov, potichu sa rozprávajúcich medzi sebou. Keď naši jazdci vkročili, sprevádzaní Trudom, zraky všetkých obrátily sa na nich. Bogoboj a Stradoslav nevšímali si veľmi týchto pohľadov, lebo hneď ich upútal milý zjav dvojice driečnych diev, sediacich pri veľkom, teraz pravda chladnom krbe. Jedna priadla, druhé vyšívala. Ruky dievčiny s vyšívaním klesly do lona, keď jej zrak zablúdil na prišlých cudzincov. Potom s istým výrazom hrdosti zahľadela sa na peknú postavu Bogobojovu. Druhá dievčina skromne sklopila oči a priadla ďalej. I Bogoboj sa zahľadel na hrdý zjav dievčaťa. Tvár mala bledú, bielu, nos orličí a oči čierne, hlboké. Ako uhoľ čierne boly aj jej vlasy. K čelu ich pritláčal diadém, pásik z jemne pletených strieborných prúžkov. Jej bohaté čierne kadere ináčej voľne splývaly dolu v štyroch vrkočoch, po oboch stranách po dvoch. Do vrkočov mala vpletené remienky a krúžky, a na konci vrkočov krúžky, takzvané závesné kruhy. Zpomedzi vrkočov vykukávaly veľké, strieborné, strapcovité naušnice gréckej výroby, a na jej hrudi skvel sa koralový náhrdelník z perál s lunovými, polmesiačkovitými závesmi. Odetá bola do čistobielej suknice z ľanu, pozapínanej od hrdla až po pás striebornými sponkami, ktoré boly zdobené rytými ozdobami zvieracími. V drieku pripevňoval suknicu kožený pás s ozdobnou sponou. S pliec devy splýval plášť z čierneho zamatu červeným obrúbeného, pod bradou sopnutého emailovanou sponkou. Odev a celý vonkajší zjav dievčaťa prezrádzal vznešenosť rodu a bohatstvo. Pravou protivou bola jej družka. V podstate aj táto mala taký istý odev, ale ozdoby na ňom boly veľmi chudobné. Namiesto diadému mala jednoduchú tkanú čelenku, ozdobenú striebornými a bronzovými prúžkami rozličného tvaru. Jej náhrdelník bol zo sklenených perál. Na ňom visel jednoduchý strieborný krížik východného tvaru. Plášť mala z hrubého, doma utkaného súkna. Tvár okruhlá, zdravej farby a vlasy plavé. Popri tamtej bola ako poľná fialka pri umele vypestovanej nádhernej ruži.Trud, zbadajúc Bogobojov a Stradoslavov záujem a pekný zjav dvojice dievčat, povedal:— To je Danica, jediná dcéra pána hradu, a jej družka Božeta, sirota po nebohom dvoranínovi.Otec Andrej-Svorad chcel zamieriť k ním, ale Božeta ho predbehla. Chytila družku za ruku, pristúpili k otcovi a kľaknúc si, prosili o požehnanie.Muž Boží požehnal dievčatá a pochválil ich pracovitosť.Trud medzitým čosi pošepnul Božete. Tá sa zapýrila a vyčítave pohliadla na Truda. Otec Andrej-Svorad, keď sa práve odvracal, aby išiel ďalej, zbadal tento výjav. Ale na východnej strane sieni otvorily sa už široké vráta, a v nich, na prahu kaplnky sv. Mikuláša, objavil sa otec Ján-Svätoboj. Treba poznamenať, že na tejto strane dvoranská sieň končila sa kaplnkou. Tam bola umiestená zaiste preto, aby obyvatelia hradu pri službách Božích mohli zaujať miesta v sieni, ktorá po otvorení vrát kaplnky tvorila s touto akoby jednu miestnosť. Na prahu kaplnky stojáci otec Ján-Svätoboj bol mníchom zo zoborského kláštora. Opát Filip na žiadosť Vencelína bol ho poslal na Trenčiansky hrad za hradného kňaza. S otcom Andrejom-Svoradom poznali sa ešte z kláštora. Preto s otvoreným náručím ho vítal ako brata:— Pokoj Pánov a požehnanie Jeho s tebou, brat môj, — zvolal a nežne ho objal.— I s dušou tvojou a všetkých obyvateľov príbytku tohoto, — odpovedal otec Andrej-Svorad.Potom pristúpil k oltáru a kľaknúc si, hodnú chvíľu sa modlil. V miestnosti zavládlo ticho, akoby všetci boli nasledovali príklad pobožného muža Božieho.Keď otec Andrej-Svorad vstal, obzrel sa po kaplnke. Jeho zrak najprv spočinul na veľkom kríži nad oltárom, vykladanom polodrahokammi; ametystom a jaspisom. Pod krížom bol nápis, hlásajúci, že v kríži je uschovaná čiastočka z kríža Kristovho. Oltár bol ozdobený sochou sv. Mikuláša, jednoduchou síce, ale pestrofarebný. Podobne jednoduché boly i freská na stenách: zprava akýsi výjav zo Zjavenia sv. Jána, zľava udalosť zo života sv. Mikuláša, ako hádže chudobným mešec cez okno. To bola celá výzdoba hradnej kaplnky. Otec Andrej-Svorad a jeho spoločníci vyslovili svoje uznanie a išli ďalej. Cez úzku a tmavú chodbu prišli do rytierskej sieni. Bola hodne menšia, ako dvoranská sieň, ale oveľa nádhernejšia. Jej steny obložené boly vkusným dreveným šalovaním. Povaľa bola kazetová, pestrofarebná a vo výplňkoch ozdobená pozlátenými hviezdičkami. Okolo stien stály silné kamenné lavice, prikryté medvedími a vlčími kožušinami. Pri stene práve proti vchodu stála mocná skriňa. Glagolský nápis na nej prezrádzal jej obsah: „Chráň Bože poklad tento a potrestaj, kto by kradmou rukou siahal naň.“ Priamo pred skriňou na veľkej stolici sedel pán hradu, pyšný Vencelín. Okolo neho na prístenných laviciach sedeli asi desiati vážni mužovia. Boli to vladykovia z okolia. Až na dvoch boli to mužovia starší, s dlhými vlasmi a bradami. Bolo vidieť, že čakali už na príchod nitrianskeho posolstva. Zaiste prišli na pozvanie pána hradu, aby mu poslúžili radou, lebo on veľký význam pripisoval tomuto posolstvu.Za našími jazdcami do siene vkĺzli sa Danica a Božeta, i Trud. Tamtie skromne utiahly sa do kútika pri vchode, zvedavé čakajúc, čo sa bude diať. Trud nepozorovane tisol sa za posolstvom, keď ono na čele s otcom Andrejom-Svoradom kráčalo až k samému pánovi hradu.Kým sa posolstvo úctive klaňalo, Trud stal si k skrini, obsahujúcej hradné poklady, aby zo svojho úkrytu sledoval každé slovo posolstva a odpovede župana i vladykov naň.— Mocný Vencelín, pán Trenčianskeho hradu, — začal vzpriamený otec Andrej-Svorad, keď v siení všetok šum utíchol, — náš pán, Bystrislav, prepošt kapituly nitrianskej a pán hradu toho istého mena, pozdravuje ťa a na znak svojej náklonnosti a priateľstva k tebe, posiela ti tieto dary.Otec Andrej-Svorad položil na to k nohám Vencelínovým na schodky známu nám už striebornú schránku, a vytiahnuc z habitu objemnú knihu, položil ju k schránke.— Toto je, — pokračoval Andrej-Svorad ukazujúc na schránku, — relikvia, ktorú ti, mocný Vencelín, pán náš už dávnejšie bol sľúbil. Kniha obsahuje omše sväté, ako ich boli konali naši sv. apoštolovia, Cyril a Metod. Náš pán v Nitre bol totižto počul, že mocný vládca najslávnejšieho a prvého hradu v Trenčíne počúva latinské služby Božie len preto, lebo na jeho hrade niet knihy s našskou liturgiou.Vencelín blahosklonne sa usmial po týchto slovách. Na jeho tvári zračila spokojnosť. Nevedieť, či pochvala z úst otca Andreja-Svorada a či dary sa mu zapáčily väčšmi. — Kývnul svojmu dvornému kňazovi, otcovi Jánovi-Svätobojovi, aby prinesené dary odniesol.— Ale, — pokračoval otec Andrej-Svorad, keď jeho spolubrat bol už odniesol prinesené dary, — musím nahradiť, čo som zameškal hneď na začiatku. Musím ti, pán môj, najmocnejší zo všetkých županov, dokázať, že naše posolstvo je od nitrianskeho prepošta, a že to, čo ti poviem, je jeho odkazom.Na to podal Vencelínovi veľký drahocenný prsteň so slovami:— Tu je prsteň môjho pána na dôkaz, že sme jeho posolstvom.— Vďaka ti, otče! — odpovedal nedbale Vencelín. — Váš príchod mi bol vopred oznámený a preto nepochybujem o vašej pravdomluvnosti.No, podávaný mu prsteň jednako vzal, zaiste preto, aby ho porovnal so svojím, ktorý medzitým sňal so svojej ruky. Po chvíli svoj prsteň položil pred seba na stôl, kým druhý vrátil otcovi Andrejovi-Svoradovi.Otec Andrej-Svorad podaný mu prsteň pečlive schoval v záhyboch svojho habitu a pokračoval:— Pán môj, Bystrislav, teší sa nádejou, že ty, mocný Vencelín, súhlasíš s ním v tej mienke, že naše kmene, keď už pre nešťastnú politiku kedysi mocného panovníka Svätopluka ztratily svoju samostatnosť, všemožne musia sa usilovať o to, aby si medzi súsednými národmi zabezpečily také postavenie, aké ich slobodomilovnosti a starootcovským podaniam najlepšie zodpovie. Nikto nepochybuje o tom, že náš pád zavinil Svätopluk, keď odchýlil sa od smerníc, ktoré vyznačili mocný knieža Rastislav a jeho pomocník, otec Metod, ako jediné a osvedčené prostriedky proti panovačnosti západných súsedov, Nemcov. Aby som otvorenejšie hovoril, bola to našská liturgia v našskej reči, bola to nedotknuteľnosť práv pohlavárov kmeňov, čiže županov, a napokon bol to zákonník, ktorý vypracoval otec Metod na základe svojich v Byzanci nadobudnutých zkúseností.— Tak je! — ozvalo sa niekoľko mužných hlasov z radu vladykov, sediacich na laviciach pri stenách.— Predovšetkým však, šľachetný Vencelín, a vy, míli vladykovia, — pokračoval otec Andrej-Svorad, — musíme hľadieť medzi našimi kmeňmi utvrdiť a zovšeobecniť Kristovo učenie tak čisto, ako nám ho podávali naši otcovia, svätí bratia, Cyril a Metod. Zvláštne je to, ale pravdivé. Odklonom od Metodovho dedictva začalo u nás upadať kresťanstvo. Ba kde-tu sú aj pokusy o návrat k starému pohanstvu. A že tieto pokusy nemôžu vykázať väčšie, značnejšie úspechy, to môžeme ďakovať len vžitým prísnym zákonom a vernosti veľkej väčšiny našich županov a vladykov, ktorí i v krušných časoch zachovali vernosť dedictvu, ktoré nám zanechal svätý otec Metod. Ale akože zabezpečíme na večné veky kresťanstvo u našich kmeňov? Keď sa spojíme so súsednými kmeňmi, ktoré práve tak túžia po kresťanstve, ako my. Keď budeme mať okolo seba súsedov samých pohanov, márne sú naše snahy: pohanstvo zdvihne svoju ohyzdnú hlavu, o ktorej sme si mysleli, že je celkom mŕtva, aj u nás. Na kohože sa teda obrátiť? Na severo-západ, na mocnom hrade Pražskom sedí Boleslav, ale tento, ako aj jeho predkovia, vyjmúc svätého Václava, ktorého práve pohanská zloba pozbavila života, všetkým iným sa preslávil, len práve horlivosťou za kresťanstvo nie! Tam by sme teda márne hľadali ochranu pre kresťanské smýšľanie! Na severo-východ sídlia bratia Poľania. Majú mocného panovníka, tiež Boleslavom ho zovú, a pre jeho hrdinskosť menujú ho Chrabrým! Mocný tento panovník pochvaly hodnou horlivosťou ujal sa aj rozširovania Kristovho učenia medzi svojími súkmeňovcami, ale dľa mienky môjho pána, Bystrislava, aj u tohoto zčiastky pre veľkú vzdialenosť a zčiastky pre tú okolnosť, že u Poľanov kresťanstvo je ešte útle, nové, tiež by sme nenašli to, čo hľadáme. Naproti tomu blízo nás, v bezprostrednom súsedstve na juh, vyrastá mocná ríša, zosobnená v panovníkovi veľkého hradu Ostrihomu, Vajkovi-Štefanovi. Tento ozaj apoštolsky sa stará o pokresťanenie svojich súkmeňovcov, tak že túto jeho horlivosť nemohol neuznať ani Apoštolský v Ríme, Sylvester, ktorý mu na znak uznania poslal kráľovskú korunu, zhotovenú pôvodne pre Boleslava Chrabrého.— Ale ako tu už býva, veľká horlivosť Vajka-Štefana vyvolala odpor. Mnohí zarytí pohani, jeho súkmeňovci, povstali proti nemu. Nebolo to nebezpečné, kým len roztratení jedinci chytali zbrane proti kresťanskému dielu a za staré pohanské zvyky otcov. S tými si mocný Vajk-Štefan poradil. Ale v poslednom čase proti kresťanskému dielu Vajka-Štefana pripravuje sa sústredený útok, ktorý môže dielo zničiť. Nesmieme zabudnúť, že ak u týchto naších južných súsedov zvíťazí pohanstvo, to aj u nás znamená, i keď nie úplné víťazstvo, ale iste posilnenie pohanstva. A tu som, mocný Vencelín a hrdinskí vladykovia, u cieľa nášho posolstva. Náš pán, prepošt Bystrislav, mieni, že naši župani a vladykovia musia, pomôcť Vajkovi-Štefanovi proti jeho úhlavnému nepriateľovi, ináč proti jeho príbuznému, Kupovi, ktorý stojí na čele pohanského pohybu, a za Dunajom, v Šumadii sústreďuje vojská. To vám odkazuje prepošt Bystrislav a čaká vašu odpoveď, šľachetný Vencelín a milí vladykovia!Slová otca Andreja-Svorada medzi prítomnými vyvolaly hlboký dojem. V sieni zavládlo hrobové ticho. Všetci sa zamysleli. Najväčšmi azda Vencelín. Tichosť prvý prerušil on. Všetci napnute pozorovali, čo odpovie.— Otče, — ozval sa konečne vážne, pomaly kladúc slovo za slovom, — ja dôvody tvoje a tvojho pána, ktorého si vysoko vážim, uznávam. Je pravda, že pohanstvo v poslednom čase opovážlive dvíha svoju hlavu. Temer každý rok musím potrestať niektorého vladyku pre podporovanie pohanstva. Asi dva roky sú tomu, čo som tak musel urobiť s Bechom a minulý rok zas musel som pozbaviť hodnosti vladyku Tuchyna, vladyku to mocného rodu Tuchýnov, tam pod Vršatcom. Namiesto neho za vladyku ustanovil som Krstu, Tuchýnovho synovca, muža síce mladého, ale hodného a šikovného, ktorého čoskoro poznáš, veď je tu. Počúvam, že starý Tuchýn sa s dcérou utiahol kdesi v prepadlískách Vršatca, a tam ako žrec shromažďuje okolo seba po kraji roztrúsených tajných pohanov. Tak je, Krsto?— Tak! mocný župan, — odpovedal tento. — Ale úfam, že nebude dlho tak. Vysliedime ho a vykúrime z jeho tajného brlohu.Postranný pozorovateľ bol by mohol spozorovať, že pri skrini stojaci Trud sa pri týchto slovách zmiatol a mimovoľne hlbšie sa utiahol za skriňu, aby jeho zmätok nezbadali.— Keď sa veci takto majú, — pokračoval župan Vencelín, — uznávam, že prispelo by k úplnému vykoreneniu pohanstva u nás, keby ono bolo vyhubené aj u našich súsedov, súkmeňovcov Vajka-Štefana. A bolo by našou povinnosťou pomáhať mu v rozširovaní kresťanstva. Ale mám obavy. Či tento mocný panovník nesiahne potom na naše županské práva, či si nás nebude chcieť celkom podmaniť?— Nie, Vencelín, — odpovedal rozhodne otec Andrej-Svorad. — Môj pán, Bystrislav, má zabezpečené, že panovník Vajk-Štefan nikdy nesiahne na naše práva. Ba podporovať bude dedictvo Metodovo, našskú, nám srozumiteľnú bohoslužbu. Županských práv nielenže nedotkne sa, ale toto u nás vžité ustanovenie rozšíri aj medzi svojími súkmeňovcami. Podobne zrobí aj so zákonníkom otca Metoda.— To je chvályhodné, — povedal Vencelín, — nám však treba o tomto všetkom uvažovať. Čo myslíte, vladykovia? Povedzte mužne svoju mienku, preto som vás svolal.Prvý ujal sa slova známy nám už vladyka, Krsto.— Mocný župan, a vy, bratia! Čo máme dlho uvažovať? Vec je jasná. Sme kresťania a preto musíme sa brániť proti modloslužobníkom, ako to robili slávni naši predkovia. Preto, ak chceme pohanov u nás celkom premôcť, musíme pomôcť panovníkovi Vajkovi-Štefanovi v jeho boji proti tamojším pohanom. Do zbrane sa teda, bratia, hore sa do Ostrihomu! Spojme sa s vojskom Vajka-Štefana, a spoločnými silami tiahnime na odbojného Kupu!— Tak je! tak je! — znelo z mnohých hrdiel.— Pekná je tvoja oduševnenosť, Krsto, ale priohnivý si, ako tvoja medovina, — poznamenal žartovne Vencelín.Bola to narážka na to, že kmeň Tuchýnov mal na široko-ďaleko známu povesť dorábateľa výbornej medoviny, ktorá prichádzala nielen na stoly županov, ale i panovníkov.— Nie je to také ľahké, ako si to mlaďoch Krsto myslí, — ozval sa vladyka Jaroboj, pohlavár Mitícov zpod Inovca, prízvukujúc slovo mlaďoch s odtienkom posmešku. Bol to starší muž tvrdého, odvážneho srdca. Jeho tvár prezrádzala, že je veľkým milovníkom lovu. A skutočne: bol chýrnym poľovníkom, najmä na medveďov a turov, ktorých bolo v tom čase v lesoch Inovca hojne.— Neverím, — pokračoval po malej prestávke, — žeby nám prospelo, keby sme pomáhali cudzincom. Pre cudzích si prsty páliť nebudem.— Jaroboj! — prerušil ho v reči Vencelín. — Počul som o tebe, že si v úzkom priateľstve s tematýnskym vladykom, o ktorom nie bez podkladu hovoria, že tajne podporuje pohanov.Bogoboj pri týchto slovách významne pozrel na otca Andreja-Svoroda, akoby bol chcel povedať:— Vidíš, otče, pravdu som povedal.Z očú Vencelína, ale i Jaroboja, sálaly zlovestné, ohnivé pohľady, veštiace búrku. V tom však Vencelín, spamätujúc sa, aspoň na čas chcel odvrátiť alebo utíšiť výbuch tejto búrky a preto tichším hlasom pokračoval:— Dosiaľ som tomu nechcel veriť, ale tvoje terajšie slová moju dôveru v tebe otriasajú. Vzpamätaj sa a zanechaj priateľstvo, ktoré tvoj úctyhodný vek len poškvrňuje.Varovné, priateľské slová veľkého župana, Vencelína rozzúrily vladyku, ktorý zlostne vybuchol:— Načo si nás svolal? Žiadal si, aby sme otvorene povedali svoju mienku, čo som aj zrobil. Nuž čože žiadaš ešte odo mňa? Ja ani proti domácim ani proti cudzím pohanom, ako ich vy menujete, nepôjdem!— Pôjdeš! — ak sa tak usnesieme, — zvolal prudko Vencelín a tvár mu od hnevu očervenela. — Ak nepôjdeš po dobrotky, pôjdeš po zlotky, alebo nebudeš viacej vladykom! — dodal ešte župan hromovým hlasom a päsťou udrel na stôl.Prsteň na stole pri tomto údere skotúľal sa na zem, priamo k nohám Truda, stojáceho pri skrini. Nikto to nezbadal, len Trud. Nohou posunul trošku prsteň pod skriňu a v nestreženej chvíľke nikým nepozorovaný, prsteň zdvihol a trasúcou sa rukou schoval do svojho odevu. Mohol to zrobiť tým ľahšie, že po posledných slovách Vencelínových vo dvorane nastal zmätok. Vladykovia povstávali a so zaťatými päsťami a hrozbami rútili sa na Jaroboja.— Nesmie byť viacej vladykom!— Teraz ukázal svoju pravú tvár!— Podporuje pohanov!Takéto a podobné výbuchy hnevu ozývaly sa sieňou a padaly na hlavu odbojného Jaroboja. Tento, vidiac hroziace mu nebezpečie, zaťal zuby a sršiac hnevom, vyšiel von, hlučne buchnúc dvermi.— Veď ja ťa skrotím! — pohrozil Vencelín odchádzajúcemu.Trvalo hodnú chvíľu, kým sa rozbúrené mysli utíšily. Potom už porada konala sa spokojne a čoskoro skončila sa.Jednomyseľne usniesli sa na tom, že na pomoc panovníkovi Štefanovi pôjdu. Vyzvú aj ostatných županov a vladykov, aby sa k nim pripojili. Ihneď aj vystrojili dve posolstvá k dvom najvýznamnejším županom: k Poznanovi na Devín a Prokujovi do Liptova. Prokuj bol naklonený Poľanom a ich kniežaťu Boleslavovi Chrabrému. Preto posolstvo tomuto sveril vážnym, opatrným mužom, ktorí zaručovali úspech posolstva. Do tohoto posolstva hlásil sa i vladyka Krsto, zaiste i preto, aby videl kus sveta. Ale Vencelín nevyhovel jeho žiadosti, dobre vediac, že Krsto svojou prudkou, zápalistou povahou mohol by veci škodiť. Za vodcu tohoto posolstva ustanovili Ljepotica, lietavského vladyku, muža neobyčajne vážneho a rozumného, osobného priateľa Prokujovho. S ním išiel i zkúsený Bogoboj a otec Ján-Svätoboj. Otec Andrej-Svorad ostal, lebo on poverený bol len posolstvom k županovi Vencelínovi. Prisľúbil však, že otca Jána-Svätoboja za jeho neprítomnosti vďačne zastúpi.K Poznanovi vyslali Krstu, ku ktorému sa pridružil Stradoslav, keďže bol na Devínskom hrade dobre známy.Keď už všetko zariadili, otvorily sa dvere rytierskej siene, vedúce do súsednej dvorany, kde na stoloch pripravené bolo množstvo rozličných jedál a v hlinených džbánoch víno a medovina. Vencelín srdečne zval hostí na bohatú hostinu.Shromaždení vladykovia a bojovníci posadali si okolo stolov. Len otec Andrej-Svorad tíško ostal stáť pri dverách. Vyčkal, kým sa Vencelín priblížil, potom pristúpil k nemu a skromne ho oslovil:— Mocný župan, moje poverenie k tebe už skončilo, mal by som však ešte maľučkú osobnú prosbu. S radosťou som prijal posolstvo k tebe nielen preto, aby som poslúžil verejnému dobru, ale i preto, aby sa mi splnila dávna moja túžba. Počul som, že na tvojom území žije šľachetný mladý muž, pustovník Beňadik, človek svätého života. Tohoto by som chcel vyhľadať.— Ochotne ti pomôžem, otče, — mile odpovedal Vencelín. — Beňadik je sirota po mojom vernom dvoranínovi. Jeho vnučka, tiež sirota, tu žije na mojom hrade. Pred chvíľou videl som ju v spoločnosti mojej Danice.Obzrel sa a jeho zrak čoskoro stretol sa so zrakom Božety. Kývnul jej.Pristúpila so sklopenými očami.— Božeta, dcéra moja, — oslovil ju, — otec Andrej-Svorad rád by navštívil tvojho ujčoka, Beňadíka. Zajtra za rána zavedieš ho k nemu. A aby ti nebolo cestou nazad smutno, aj Trud pôjde s vami. Zaiste pôjde vďačne, — dodal žartovne.Dievka sa zapýrila a oči ešte väčmi sklopila. Možno i preto, aby skryla rumenec na tvári.Neodpovedala. Len kývnutím hlavy prisvedčila, že rozkaz svojho pána vyplní.— Nie je to ďaleko, — povedal Vencelín, obrátiac sa k otcovi Andrejovi-Svoradovi. — Je na Skalke, hneď tu za Váhom, práve oproti nášmu hradu.Otec Andrej-Svorad poďakoval sa a odišiel na odpočinok.Poodišla i Božeta. Sotva zrobila niekoľko krokov, pristúpil k nej Trud, ktorý vypočul, čo hovoril Vencelín. So žiariacou tvárou ju oslovil:— Božeta, drahá Božeta! Aký vďačný som nášmu pánovi, že mi dáva príležitosť byť s tebou.— Dobre, Trud, — odpovedala Božeta vážne, — môžeš ma odprevadiť, ale len pod tou podmienkou, ak sa pridrúžíš k nám i cestou ta, keď pôjdem s velebným otcom.— Božeta, — hovoril smutne Trud, — vieš, že najradšie som sám s tebou, ale keď si to želáš, splním, čo žiadaš.— Nezabudni na svoj sľub, — povedala deva. Pohrozila ešte prstom a jej driečna postava čochvíľa zmizla v šere chodby.Trud sbehol dolu schodmi a prejdúc prvým i druhým nádvorím hradu, vyšiel hlavnou bránou.Bola čarokrásna letná noc. Nebo jasné, ako oko, a posiate miliardami hviezd. Mesiac majestátne plával po trblietavej oblohe. Jeho tvár akoby sa usmievala. Možno obdivoval krásy Považia. A starý, krivoľaký Váh za jeho obdiv zavďačil sa mu tým, že jasné jeho zrkadlo odrážalo usmiatu tvár mesiaca.Trud zamyslene zastal.— Ó! Bohovia! — vzdychol si. — Ako sa to len skončí? Bojím sa, že ztratím Božetu. Drahá, prečo si taká tvrdohlavá. Bohovia predkov našich, nedajte sa zahanbiť! Vybojujte víťazstvo sebe i mne!Naľakane sa poobzeral, či ho niekto nepočul, lebo posledné slová vyslovil hlasne.Zbytočná bola jeho obava. Hlboké ticho noci panovalo všade.Rýchlym krokom kráčal dolu.Príduc k brehu Váhu, prekliesnil si cestu cez husté vŕby, skočil do malého člnka, z lipy vytesaného, a ako strela preletel dravým prúdom rieky. S druhého brehu pohliadol ešte na hrad, ktorý sa akosi víťazne rysoval v pološerej noci. Len niekoľko okien bolo osvetlených.— Tam, tam sa teraz veselia, pripíjajú na svoje víťazstvo a na našu — záhubu. A vyvolená srdca môjho je v ich tábore. Kruto ma trestajú bohovia preto, že z obavy o život zaprel som ich a dal som sa pokrstiť. Ale prisahám, že svoju vinu napravím!Vykročil a poponáhľal sa k úhľadnému domku, stojácemu na návrší. Menšia Šopa a maštaľ tvorily s domkom pekný celok. Dvoje osvetlených okien išlo mu v ústrety v tmavej noci.— Otec je ešte hore, — pomyslel si.Keď Trud vkročil, privítal ho zvedavý, skúmavý pohľad starca s dlhou šedivou bradou. Syn verne a dopodrobna rozpovedal otcovi, čo toho dňa zkúsil.Starec sa zamyslel.Po dlhšej chvíli smutne sa ozval:— Stroja nám záhubu. Ešte dobre, že sú to len prípravy. Až sa niečo určitejšieho dozvieme, musíme upovedomiť naších. Ale či nám to pomôže? Nás je málo, sme roztratení a ich je mnoho! Netrestajte nás, ó bohovia, a neposielajte na nás besov.Vzal čriepok, nabral doň z pozostatkov večere, i neveľký džbánok s medovinou a vyšiel pred dvere. Čriepok s jedlom pozorne položil na zem a polial medovinou.— Skoro by som zabudol — zvolal Trud, keď sa otec do príbytku vrátil. — Pozrite! — dodal, pyšne ukazujúc prsteň župana Vencelína.Starec prekvapene vzal do ruky prsteň a obzeral ho.— Skry ho dobre! — povedal o chvíľu, vracajúc synovi prsteň. — Zíde sa ti!Potom zahasil kahančok. Možno, že v tom istom čase zhasly svetlá i v oblokoch Trenčianskeho hradu. Mesiac zapadol a nad Považím rozhostila sa hustá tma, aby čoskoro ustúpila jasnému, krajšiemu dňu.	Buday_Zavet-pustovnikov.html.txt
1„No, ale už toho mám naozaj dosť!“ zamračil sa kováč Sabol. Nie veľmi úctivo zabuchol pritom Bibliu veľkého formátu a vstal od stola.„Čo sa hneváš?“ užasla jeho švárna, statná žena, „však keď vždy čosi proti vôli nachádzaš, radšej to Sväté písmo ani neber do ruky.“„Ale — koho by to nehnevalo!“ utrel kováč ako na ospravedlnenie kožené dosky svätej knihy. „Išiel som hľadať v našej Biblii, či je tam tiež napísané, že Kristus Pán žiada, aby sme milovali nepriateľov a aby sme dobrorečili tým, ktorí nám zlorečia a za tých, čo nás utískajú, sa modlili. A ono je to naozaj aj tu!“„Bolo tam odjakživa, prv než sme sa my dvaja, Šimonko, narodili!“ Kováčka rozprestrela pred seba rukávce, na ktorých pred tým horlivo šila. „Však sme sa to v škole učili.“„No, áno, ale ten, čo to tu nedávno u Hanesov bol, dokazoval zo svojej knihy, že čo Kristus Pán káže, my to vraj doslovne musíme naplniť a že len ten je kresťanom, ktorý tak činí. To ti bola voda na mlyn pre ujca Martiša!“„Prečo?“„Či nevieš? Minulý týždeň prišlo na obec písmo o tie siroty po nebohom Jožovi Hladkom. Odkedy sa priženil do H. býval tam. Keď zostal na vojne, jeho vdova neprišla sem, ale keď pred dvoma mesiacmi zomrela, začalo sa hovoriť, čo s tými ich sirotami.“„O tom viem od richtára. No, ako ste tú vec skončili? Keď si v sobotu prišiel z toho zasadnutia, videla som, že si nahnevaný, ani som sa nepýtala.“„Nuž, ťahala sa vec sem-tam, h.-ská obec, že deti chovať nebude, keď ich otec bol od nás, a naši zas, že tu nič a nikomu nenechal. Roky bol preč, jeho deti sa tu ani nenarodili, tak čo my máme s nimi? Ale vrchnosť rozhodla a prinútila nás, že deti patria predsa len do otcovej obce, aby si ich chovala, už či po domoch, alebo zaplatila za ne v niektorom sirotinci. A tu sa ti ohlásil ujec Martiš, aby sme tie deti nedávali z obce. Kde vraj toľkí vyžijeme, ešte aj ich tá zem vychová, a začal hneď, že Pán Ježiš Kristus káže, kto by také dieťa prijal v Jeho mene, že Jeho prijíma. Prosil nás, aby sme s tými deťmi nevypovedali z obce Syna Božieho, až tu zakričal mlynár Hučko: „No, ujček, tak si ich vezmite vy, aj s tým Božím požehnaním, ktoré nám sľubujete. Vaše ste už odchovali, porozchádzali sa vám, ktoré kam, žena vám umrela, ste sám. My veru ani jeden nemôžeme našim ženám doviesť k tým ich ešte cudzie deti. Máme každý toho svojho dosť!“„Myslel som ja,“ hovoril ujec, „hneď na to, len pre tú moju samotu som sa nehlásil o deti, keď také malé potrebujú matku! No, máš pravdu, synku, veď sa Pán Ježiš sám o nás postará a dá mi toľko múdrosti, aby som tým chudiatkam mohol byť aj za otca aj za matku.“Tak to vtedy povedal ujec — my sme mysleli, „reči sa hovoria a chlieb sa je“ — ale keď včera deti skutočne prišli, on si ich naozaj k sebe vzal.“„A z čoho budú žiť?“ mladá žena narovnala prelestnú[1]postavu, zložila prácu a upierajúc čierne oči na mužovu tvár, rečie — keď nedostáva odpoveď — s mračnom na hladkom čele: „Pre nás z.-ské ženy, to nie je veľká chvála, že sa v celej obci nenašla ani jedna, ktorá by chcela činiť to, čo Pán Kristus káže. Jedny nemôžu preto, že majú primnoho detí a druhé snáď primálo. Ujec Martiš žije už roky medzi nami, ako káže Slovo Božie. Vlastné deti pekne povystrájal, majetkom sa s nimi podelil, len toľko si nechal, aby i so starou tetičkou mohli žiť chudobne. Dnes on, bývalý gazda, chodí tu a tam nádenníčiť, namiesto kráv majú len kozu a tri ovečky, čo im pasie obecný pastier. Stará vdova Suchá ho opiera za tú roličku, čo už roky užíva, aj chleba mu napečie, no je sama už len akoby duša do nej chodila spávať, čo povie tá na tú rozmnoženú prácu, to veru neznám…“„Prečo mi to tak rozprávaš?“ zagánil kováč, „azda som ja mal tebe tie deti doviesť. Chcela by si ich ty!?“„Nikto sa ma nepýtal! Však ja nemám čo u vás chcieť. Vzal si si ma chudobnú, nič vo vašom dome nie je moje — neraz mi to tvoja mať povedala — ja veru u vás, keby som aj ako chcela, nemôžem robiť to čo káže Pán Kristus. Škoda o tom hovoriť! Ale to musím povedať, ľúbi sa mi, že v našej obci žije ujec Martiš a zabránil, aby Pán Ježiš Kristus nebol od nás z dediny vyhnaný.“ Mladá žena vyšla z izby a kováč stál chvíľu pri okne s netakým mračnom na čele.[1]prelestný— pôvabný, nádherný	Royova_Navrateny-raj.html.txt
Pochod juhoslovanský[1][2]Hor’ sa, bratia, do rúk zbrane:čo sa má stať, nech sa stane!Dosť sme sa už namodlili —teraz nech sa lámu sily!Napred, napred! čas nemarme:lepšia smrť, než život v jarme!Slovo mieru vrah neslúcha:nuž, nech čuje lom obucha!Ruka pravá neprijatá —teraz nech tne svojho kata!Napred, napred! atď.Nebude to a nemôž’ byť —nesmie Slovan jak otrok žiť!V dome jeho Bohom danomnebude viac Turčín pánom!Napred, napred! atď.Národ náš je Slávy synom:hor’ sa tedy k slávnym činom!Plece k plecu, brat ku bratu —dobyme si voľnosť zlatú!Napred, napred! atď.Voľnosť, národ, česť i viera —za to junák rád umiera;rád on víta svit krvavý,vie, že za ním slnko slávy.Napred, napred! atď.Keď aj padne, padne v objem —objíme ho slovanská zem;zaznie nad ním miesto zvonovpieseň voľných miliónov!Napred, napred! čas nemarme:lepšia smrť, než život v jarme!R. 1868[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1868. Prvé uverejnenie pod názvom Juhoslovanský postup v almanachu Tábor I, 1870, str. 365 — 6. V rukop. Sobraných spevov z r. 1873 názov Postup juhoslovanský, z r. 1879 už Pochod juhoslovanský s pripojením „z r. 1868“. Verš „teraz nech tniesvojhokata!“ v zošite z r. 1879 upravený z pôv. verša v Tábore i v zošite z r. 1873: „teraz nech tnieSlávykata!“	Botto_Pochod-juhoslovansky.txt
Furko a MurkoLes, pramienok, studnička, starý dub, lieskový ker — všetko na slnečnom úbočí hory. Dolu, pod studničkou, zelená polianka, posiata borievčím. Kde-tu rastie na nej aj smrečok. Pomedzi kriaky sa skoro bojazlivo prepletá malý jarček, ktorý studnička napája čistou vodou. A za lieskovým krom hrbí sa veľká, machom porastená skala. Už od nepamäti bývalo pod ňou pokolenie Ježkovcov. Keď sa povťahovali do jamky, vystlanej machom a suchým lístím, cítili sa celkom bezpečne. V lete bol pod skalou príjemný chládok a v zime útulno, teplučko. A veru nikto sa k nim dostať pozlotky nemohol. Keď zapchali otvor kamienkom, stal sa ich domov nedobytným hradom. Ani len líška Lupaku ich nemohla ohroziť, čo sa ako namáhala, ani vretenica Fu. Veru nie.Ale poslednej jari bolo pod skalou smutno. Po veľkej poľovačke les skoro vymrel. Dlho sa nikto neodvážil ani len pípnuť. Aj starí Ježkovci vtedy ostali nezvestní. Stratili sa, ani čo by ich čierna zem pohltila. Ktovie, čo sa s nimi stalo! Ani sojka Pche o nich nevedela, hoci prebrnkala krížom-krážom celý les a pole. Len Furko, Murko a Furkova žienka Mucka sa zachránili. Dlho, veľmi dlho sa neodvažovali vykuknúť spod skaly. Gazdovali na tom, čo mali na zimu nasušené a čo ešte starí Ježkovci nazhromaždili. Ale aj tak sa zásoby míňali. Bedlivý Furko starostlivo obzeral, skúmal, odhadoval, dokedy ešte strava vystačí. Často vykukol spod skaly. Netrpezlivo čakal, kým sa sneh rozpustí, aby si mohli nazbierať čerstvej potravy a prebehnúť sa pomedzi kružiny, lebo údy od drepenia v diere mali nebodaj skoleničené.Jeho brat — Murko — sa veru netrápil, či budú mať zajtra čo jesť. Spal a hútal, potom hútal a spal. Keď Furko dal dačo pod zub, zahryzol si — a keď bolo menej, uspokojil sa aj tak. Ozaj čudne sa správal. Niekedy sa začal pučiť od smiechu, ba nahlas vysmievať, hoci nemal príčiny. Furko si myslel, že ešte nemá dobrý rozum, lebo je malý. Nechal ho, nech si len pohovie. Na starosti bude mať dosť času, keď dorastie. Furko mal svojho brata rád. Nuž vedel mu odpustiť každé previnenie.Ale prišla jar. Všetko sa rozzelenalo. Stráne sa ozvali veselým štebotom vtáčej perepúte, a Murko nie a nie dostať aspoň trocha rozumu! Trápil sa Furko, čo má s ním robiť, ako mu napraviť hlavu, aby sa stal z neho poriadny lesný ježúr, ale nič nevymyslel. Murko sa len staral, ako by sa čo najpríjemnejšie pobavil. Ba ani len na seba nedával pozor. Bol strašne neopatrný. To tým viac trápilo Furka, lebo v lese je opatrnosť veľmi potrebná.Murko si bratovo trápenie nevšímal. Nedočkal ani sviatok svätého Juraja, vytiahol sa spod skaly. Zamieril hneď k svojmu najmilšiemu miestu — studničke. Tam vysedúval od svitu do mrku a často si krátil čas nezbedníctvom.V studničke žilo niekoľko guncov. Tie nedali Murkovi pokoja. Taký gunec sa bezočivo rozplazí na hladine vody, rozčapí nohy a hľadí vygúlenými očami tak spokojne na svet, ani čo by bol celý jeho. A má takú, až po bubienky rozdrapenú papuľu, chystajúc sa na celý svet vyplaziť jazyk. Ani len očami nepohne, keď tak Murko papečkom rozvíri hladinu studničky. Ba hovie si, keď ho vlnky nadnášajú, kolíšu, a ešte viac vytreští okále.Murko prešiel na druhú stranu studničky. Zahnal sa na gunca papečkom. Ale gunec ani muk. Murko sa pritiahol bližšie k brehu a prednou nôžkou vyskúšal malú skalku, či sa nekýva. Keď zistil, že sa v blate drží, sadol si na ňu. Potom sa natiahol a pacol gunca papečkom pomedzi oči. Pritom stratil rovnováhu, a čľup do vody! Veru, nebola najteplejšia. Hneď pustil papečok a pousiloval sa na breh. Nôžky mu viazli do bahna, len-len že sa neutopil. Aj trošičku špinavej vody preglgol.Pokašlávajúc, kýchajúc otriasol sa na bruchu. Vedel, čo to znamená. Dostane nádchu. Bude v noci chrápať. Mucku najeduje. Hriech spôsobí pod strechou, beztak sa mu snívalo s ohňom. Hriechu sa chcel vyhnúť tak, že sa poriadne vypotí na slniečku. Keď vyšiel na mach pri potôčku, pretiahol sa, aby si poutieral bruško. Voda mu nerobila tak starosť ako bahno na nošteku a hlavne v pichliačoch. Furko ho bude zas poučovať, že je ufúľaný a musí sa za jeho neporiadnosť hanbiť.Len čo trocha obschol a povylizoval sa, studnička mu opäť nedala pokoja. Rozvírená voda sa pomaly utíšila. Gunec ležal na hladine obrátený hore bruškom. Zadné nohy mal vystreté a predné pokrčené pod hlavou. Ani čo by sladko buvinkal. A aké mal len pekné, strakaté bruško! Od chrbta je gunec taká potvora rapavá, ale od bruška vyzerá ako mladá muchotrávka. Čierne a žlté škvrny sú sťa maľované.Vlnky potisli gunca až na okraj studničky. Murko lapil druhý papečok. Ticho sa pritiahol k nemu, lebo vedel, že je gunec zatajený. Opatrne vtisol papečok pod guncov chrbát a hop! Už sa váľal v tráve. Obrátil ho dlabkou horeznačky, aby lepšie videl jeho pekné bruško. Skutočne! Naozaj krásne, strakaté bruško! Darmo ho porovnával so svojím. Ani zďaleka také nemal. Dotkol sa ho labkou. Najprv len tak opatrne, jednou. Ale keď sa gunec nehýbal, osmelil sa oboma. A gunec sa držal, ani sa nepohol. A ako pekne zaváňal. Zdalo sa mu, že čím tuhšie hľadí, gunec príjemnejšie vonia. Keby bol Murko hladný, nič na svete by gunca nezachránilo. Teraz ho škoda, už pre to peknučké bruško.Veru tak!Murka zrazu zasvrbelo oko. Pošúchal sa. Ale beda! Začalo ho svrbieť ešte viac. Pretrel si druhou dlabkou aj druhé oko. Ešte horšie. Svrbelo a svrbelo. Ba nie. Pálilo. Chytro skočil k studničke a začal si oboma dlabkami umývať oči. Nie a nie prestať. Ešte tuhšie pálili. Murko sa dal do divého tanca. Od bolesti dupkal, skákal. Veru ešte nikdy taký odzemok nezadrobčil ako teraz pri studničke. No nebolo mu do smiechu. Zvinul sa do klbka a krbáľal sa po tráve. Iba čo sa mu hlava zakrútila. Oči však páliť neprestali.A takto sa zvíjajúceho našiel ho Furko. Najprv sa zľakol. Aj keď bol Murko taký vetroplach, mal ho rád. Veď mu bol bratom. Ale keď sa z trhaného prskania od Murka dozvedel, ako hladil strakatého gunca, pustil sa do smiechu. On dávno vedel, že gunec vypúšťa z bradaviek vodičku, ktorá v očiach poriadne páli. Tým sa gunec bráni pred nepriateľmi, podobne ako ježko pichliačmi. Bolesť čoskoro pominie a Murko bude o jednu skúsenosť bohatší. Tak mu treba, huncútovi!— Vidíš, — dohováral mu, — mal si ísť so mnou tamto pod borievku, kde si čmeliaky robia hniezdo. Nebolo by sa ti nič stalo. Tam je hodne chrobače, chudej síce po zimnej psote, ale mäso je najchutnejšie od kosti. Nikdy nepočúvneš, a potom na to doplatíš.Murko nemohol zniesť Furkovo káranie. Vždy ho zlostilo, keď Furko duplikoval, že je neporiadny. A teraz ešte viac, keď ho v očiach tak veľmi pálilo. Brat namiesto poľutovania ešte sa mu vysmieva!— No len trocha potrp, veď ti to prejde, — chlácholil ho Furko. — A druhý raz daj guncom pokoj. Dobre vieš, že si ich tu chováme na sviatočnú pečienku. A teraz si poď ľahnúť. Len čo sa vyspíš, bolesť prestane.Murko nehovoril nič. Stisol iba malé zúbky, aby nemusel bolestne prskať. Musí sa predsa pochlapiť, aby sa mu Furko nevysmieval ešte viac. A len keby to nepovedal švagrinej Mucke. Od hanby sa prepadne…Nechal sa pekne zaviesť pod skalu. Bol rád, že Mucku nenašli doma. Zvinul sa do klbka a trpel. Trpel dosť dlho.Bolesť skutočne pomaly prestávala. Ako sa zmenšovala, začal Murko kuť hrozný plán odplaty guncom v studničke. Áno, pomstí sa im kruto. Takí gunčiari. Ešte by mohol pre nich poriadny ježko aj zrak stratiť…Ježkovci nebývali pri studničke len tak náhodou. Plytká studnička neďaleko pelechu je veru dobrá vec. Objemná jamka s čistučkou, chladnou pramenitou vodou slúžila Ježkovcom za studničku, kúpeľňu, chladiareň, chlievik a ktovie na čo ju ešte upotrebúvali. Ale hlavne ju používali ako krmník a chlievik.Už starí Ježkovci naučili Furka a Murka, ako si majú studničku vážiť, ako ju majú verestovať. Toto dobré ponaučenie si vzal k srdcu iba Furko. Murko sa pri studničke od malička najviac len bavieval. Hovorieval, že gunce pasie a že mu niekedy chcú badzgovať, preto na iné nemá čas. V studničke si Ježkovci chovali chutnú vodnú chrobač, tučné pijavice, ale hlavne gunce. Keď nečakane dostali návštevu, Furko bežal k studničke ako do chlievika. Lapil niektorého gunca alebo vytiahol na papečku vypasenú pijavicu — a hneď bola zabíjačka! Mnohí Ježkovcom závideli, že majú gazdovstvo na takom znamenitom mieste.Furko bol na rodnom spokojný. Murko veru nie. Chcel niekam ďaleko do sveta. Chcel by lietať ako sojka Pche, aby videl a poznal, čo je za horami-dolami. Furko ho často prichytil dumať. Keď sa ho spýtal, o čom rozmýšľa, Murko iba mykol plecom alebo nepekne odvrkol:— Nechcem byť takým peciválom, čo okrem svojho rodiska nepozná nič. Treba ísť do sveta skúsiť, vidieť, naučiť sa ľahšie žiť…Prehutovanie, ako ľahšie žiť, zobralo Murkovi toľko času, že nerobil nič, lebo nestačil.Na takéto myšlienky ho priviedla jarabica Čičibu. Raz sa náhodou, len tak z dlhej chvíle, podal dolu pod les. Stretol sa tam s ňou. Nahúdla mu, čo všetko vo svete videla a kde všade ako voľný vták polieta. Hej, chcel by aj on byť voľným vtákom! A nie takým nepodareným chlpatým územkom bez krídiel. Krídla, len krídla mu mohli dožičiť voľnosti. Často si obzeral chrbát vo vodnom zrkadle, či sa mu krídla nekľujú. Ale veru nič nevidel, ani nepočul, že by jeho daktorý slávny predok mal krídla. Preto nazlostený behával okolo studničky. Trápil gunce, znakoplavky a pijavice.Po bolesti, čo mu strakaté gunčisko vykonalo, spal dobre. Len čo sa prebudil, hneď myslel, ako sa celej nepodarenej čeliadke v studničke vypomstí.Vstal. Pretiahol sa, zažíval a zamľaskal jazýčkom. Sliny sa mu stekali na dáku lakotu, ale prvá je pomsta.Vystrčil noštek spod skaly. Oslepilo ho svetlo. Bol deň a vtedy Ježkovcom neradno blúdiť po svete. Furko a Mucinka buvinkali. Nuž chcel využiť ich spánok, aby nemal svedkov. Vytiahol sa ticho spod skaly, aby ich nezobudil. Okolie bolo dosť tiché. Iba speváčkovia si kde-tu brúsili hrdielka, ale tých sa netreba báť. Skôr upozornia na nebezpečenstvo. Zišiel k studničke a pozrel na hladinu. Vypekalo sa tu niekoľko rozplazených guncov.— Len ktorý z nich je vinník? — prehutoval. — Podobajú sa jeden druhému ako vajce vajcu.Nakoniec sa rozhodol, že pomláti všetkých. Iste bude medzi nimi aj ten bezočivý gunčisko, ktorý mu spôsobil toľko bolesti.Obišiel okolo studničky. Ani si nevšimol, že si zarosil dlabky a bruško. Len škúlil na gunce. Nezohne sa im v očiach.— No však len počkajte, ja vám dám za vašu bezočivosť!Pohľadal papečok. Ale taký poriadny. Skoro kľocok. Potom sa zošmykol dolu do jarčeka, kde voda zo studničky odtekala. Aj ho trochu na nôžky oziabalo, keď sa dal do roboty. No musí vydržať. Musí!V prostriedku jarčeka bola dosť veľká skalka. Na nej sa pozastavovali konáriky, halúzky, spadnuté lístie. Zahatali jarček, aby voda nemohla odtekať. Murkovi dalo roboty, kým zhnité smeti odhádzal. Zavadzala ešte skalka. Skoro taká veľká ako on. Skalku nie a nie pohnúť, hoci skusoval všelijako. Konečne nastavil pod ňu kľocok a zavážil.Bác! Nahnitý kľocok sa zlomil. Murko zaryl nosom rovno do najväčšieho bahna.— Fuj! — zaprskal. — Hapči… hapči…!Gunce na hladine vytriešťali okále. Iste sa mu vysmievali.Murka dopálili ešte viac. Nebál sa už vody, že je studená. Začal zúrivo vyhrabávať spod skalky bahno. Potom skočil na druhú stranu, do studničky. Hoci ho voda skoro zaliala, oprel sa celou silou do skalky. Pohla sa. Potisol ešte viac. Aj zastenal. Skoro mu žilka na brušku pukla. Skalku prekrbalil.Mocný prúd vody postrčil aj Murka. Krbáľal sa dolu jarčekom spolu so skalkou. Hrozné to bolo. Vše on bol navrchu, vše skalka na ňom. Dobre, že neďaleko bola rovinka. Na nej sa prúd spomalil a ježko sa z dravého prúdu mohol zachrániť.Skalka Murkovi poriadne pricvikla prednú dlabku. Chýbal na nej kus kože a jeden pazúr bol pomliaždený. Juj, a práve ten prvý, ktorým sa obyčajne škrabával v nošteku! A to všetko pre tie gunce! Ale nech. Teraz už nebudú mať v studničke vody. Podochnú, všetky podochnú. Tak im treba.Na troch nôžkach doštveral sa späť k studničke. Na štvrtú nôžku sa oprieť nemohol. Bolela. Trochu si ju oblizol. Veď prestane.Z liesky sa Murkovi vysmieval strakoš:— Daj im, daj a — utekaj!Pred kým by mal utekať? Vari pred guncami a pijavicami? Však uvidí, čo im vykoná!Studničku našiel prázdnu. Gunce s pijavicami a všetkou vodnou perepúťou sa prevaľovali na dne. Keby ho pravá dlabka tak nebolela, chytil by kľocok a všetko na kopu pomlátil.Ale netreba. Pomstil sa! Teraz vyskočí na trávnik. Pokrbáľa sa, pošuchorí a bude zas čistý. Pôjde si potom pekne ľahnúť. Furko ani nezbadá, kto urobil taký poriadok v studničke…Ale beda! Ani si poriadne neoddýchol po ťažkej práci, zahryzla sa mu do bruška jedna bezočivá pijavica. A ako zahryzla!Murko sa hrozne preľakol. Ešte nikdy nemal takú potvoru prilepenú na sebe. Keby len prilepenú. Ale zahryznutú. A zvíja sa ako mladý had. Fuj, had! Najošklivejší tvor. A ktovie, či z takej pijavice nenarastie had. Veru je to možné. Pravda, starí Ježkovci vravievali, že pijavica je veľmi chutná. Netreba ju oberať, keď nemá koštiale. Murko pijavicu dosiaľ nikdy neochutnal.Chytil pijavicu zdravou dlabkou a chcel ju odtrhnúť. Nedala sa. Zdúvala sa a navidomoči rástla. Mráz prebehol Murkovi po chrbte. Ak tak porastie, scicia ho nielen z krvi, ale môže ho celého zožrať!Utekať je síce hanba, ale niekedy pomôže. Útek aj Murka veľa ráz už zachránil. Pustil sa do behu. Bežal, bežal, bežal, ale pijavicu nie a nie stratiť…— Čihíí… čihíí… — ozvalo sa z poľa.Murko postál. To bola jarabica Čičibu. Čihíkala neďaleko. Dal sa za jej hlasom. Dobehol do mladej ďateliny, pustil sa brázdou, kde bola ďatelina najredšia, prebehol popri zajačom chládku. Vtom hop! Z jamky vyskočil mladý zajko Ňufík. Vrazil uši na chrbát a uháňal hore brázdou, len sa mu tak pod krátkym chvostíkom blýskalo. Aj Murko sa zľakol. Pričupil sa k hrude. Nufík ďaleko neodbehol. Postál. Sadol si na zadné tlapky, natrčil uši a vytreštil zjašené okále naspäť. Potom pokýval nosom, aby sa aj čuchom presvedčil, či je blízko nebezpečenstvo.— Čihíí… čihíí…Keď počul Ňufík jarabicu čičibu, hneď bol smelší. A o koľko smelší! Pravda, on sa na svete ničoho nebál. Utekal vždy len tak, z opatrnosti, aj keď suché lístie zašuchorilo.Za Ňufíkom rozbehol sa aj Murko. Pijavica mu nedala pokoja.— No, no, kam utekáš? Nič sa neboj, veď som ja tu, — zastavil sa Ňufík.Murkovi od behu stavalo dych. Joj, len tá pijavica! A cicia! A nepustí ho! A čo len potom bude robiť, ak ho celého zožerie!— Chytro… pozri sa… zožerie ma! — súril Murko a prevrátil sa na chrbát.Ňufík pokýval nosom, priblížil sa opatrne k Murkovi a obzrel, čože za potvoru má na brušku. Rypol do nej labkou. Nehla sa. Ňufík odskočil.— Nič sa neboj, — utešoval Murka. — Však som tu!— Čihíí… — ozvala sa Čičibu celkom blízko.— Aha, už je blízko! Zavolám ju. Nič sa neboj!Čičibu opatrne vystrčila hlavu z ďateliny. Uvidela Ňufíka a pri ňom hrudku. Rozbehla sa, že si sadne na ňu. Ale hneď odskočila.— Bodaj ťa, aby ťa, ako som si nôžky popichala! Či sa nevieš ozvať?— Veď by som sa, ale keď bolí… juj, bolí… hrozne cicia… pomôž! — prosil Murko celý bez seba.— Neboj sa, — povedala Čičibu. — Viem, ako pomôcť. Videla som raz takého červíka prilepeného srne na nose. A vieš, čo urobila? Utekala tamto na solisko. Pošúchala si nos v slanej hline a červík odpadol.— A keď ma do tých čias zožerie? — horekoval Murko.— Len vydrž a budeš zasa chlap.Čičibu vzlietla, aby sa presvedčila prvá, či nehrozí nebezpečenstvo.Murko sa sklamane pozrel na ňu. Ľutoval, že nemá také krídla. Ako by ich teraz potreboval! Nestačil ani za Ňufíkom, ktorý ľahko preskakoval ďatelinkou k lesu.Válov soliska bol hneď na okraji lesa. Mali šťastie. Srna alebo jeleň válov prevrhli. Inak by sa Murko do válova nedostal. Soľ bola rozsypaná a udlabčená po zemi.Murko ani nečakal, akú radu mu dajú Ňufík a Čičibu. Naskutku sa spustil bruškom do rozmočenej soli.A div divúci!Pijavica sa odlepila a zvíjajúc sa po hline, vypúšťala červenú krv, čo nacicala z Murka.Murko si oddýchol. Tak zhlboka. Veď už naozaj myslel, že je zle. Ale teraz musí pijavicu dokántriť. Chcel ju pošliapať ako guncov. Bál sa však, aby sa znova na neho neprilepila. Nebodaj tak na nos! Len čo by si potom počal? Opatrne ju prihrabal hlinou. Nech tam robí, čo chce. A nech sa hoci aj zadusí!— Veď som vravel, nič sa neboj, keď som ja tu, — vystatoval sa Ňufík.— Čihíí… čihíí… — hlásila sa aj Čičibu. — A ja som čo?Murko podskočil od radosti. Hneď si však sadol a zaujúkal. Urazil sa na boľavú nôžku.Sotva sa začalo zvečerievať, Mucka sa prebudila. Furko ešte spal. Drgla do neho, aby vstal. Prerušila ho v najlepšom sne. Ale nehundral. Nechcel Mucku napaprčiť. Pretiahol sa dierou spod skaly. Hoci mal oči ešte zalepené, obzrel sa dookola. Akosi nechcel veriť, že je Murko naraz taký ranostaj. Nevidel ho nikde, nuž sa sám pobral k studničke ovlažiť si oči studenou vodou.Pri studničke čakalo ho veľké prekvapenie. Zopár ráz si pretrel oči, či ho azda zrak neklame. Vždy videl iba ten istý obraz: studničku skoro prázdnu. Uhryzol sa trochu do jazyka, aj poškrabal sa za uchom, či — reku — nesníva. Nie. Naozaj nie!— Mucka, Mucka, nože poď von! — zavolal pod skalu.Mucka si voľačo zašomrala, že sa bez nej nemôže ani pohnúť, ale predsa len vytrčila nos.— Mucka, a nevieš?… Nože sa podívaj, veď… veď…— No veď sa hádam nebudem dívať, ako tráva rastie, — odsekla mu, keď nič nevidela, a stiahla sa dnu.Furko bol inak smelý ježúr, no keď sa Mucka niekedy pozrela na neho zamračene, hneď ho opustila odvaha. Radšej si odprskol, aby mal pokoj.A Mucka len tak spoza skaly:— Už viem, že je zas voľačo. A teraz aby som ja. A všade len ja. Ale ty nie ako každý poriadny ježúr…— Ale, Mucka, len kukni, nuž a či ja za to môžem? Veď si i ja chcem vo dne oddýchnuť.— A čože sa vlastne stalo?Furko nevedel, ako jej napochytre povedať smutnú novinu, aby sa ešte viac nerozhnevala. Pokýval hlavou k studničke.Mucka sa teda pritiahla a sadla si k Furkovi.— Bodaj do toho, aby bodaj! Veď som dávno vravela, ale ty nič. Aj ten leňoch kdesi halaškuje. Nie aby pozor dával. Tak vám treba. Budete si zuby stykať, keď sa nestaráte…A Mucka pokračovala vo svojom poučovaní. Pravda, nebola stará, veď iba nedávno mali svadbu, ale zato mala jazýček dobre podrezaný.Len ako sa to mohlo stať? hútal Furko. Ale teraz nebolo času na prehutovanie, skôr na zaplakanie.V studničke bolo iba na dne trochu špinavej vody. V bahne sa ťažko prevaľovali zababrané gunce a pijavice.Furko a Mucka sa pustili zachraňovať svoju zásobáreň. Vyťahovali perepúť z bahna, aby sa nepodusila. Na sušine vylovené pijavice ukladali na hŕbku. Nevedeli si s nimi rady. Pijavice sa ťahali do bahna.Jeden gunec skoro ušiel do trávy. Dobre, že dávali pozor. Škoda by ho bolo, bol pekne vypasený.— Mucka, vieš čo? — ozval sa po dlhšom uvažovaní Furko. — My sa takto darmo budeme mordovať. Pozri, tu na okraji bola skalka. Tá zadržiavala vodu a smeti. A teraz je skalka preč. Musíme vystavať hať, aby sa studnička znova naplnila vodou.— Veď som ja na to už dávno myslela, aj som vravela, ale keď ty nie a nie!— Ale, Mucka, — bránil sa Furko, — veru som nepočul, či si vravela…— Ba veru som ti vravela, a just som ti vravela, aby si vedel!A Furko naozaj vedel, že Mucku neprevraví ani sám papagáj. A to je vraj najmúdrejší vták. Nevidel ho síce, ale veľa počul o ňom. Teda radšej stíchol a dal sa do roboty. Donášal malé kľocky, lístie, menšie skalky. Z nich staval hať. Diery upchával trávou.Mucka mu vo všetkom radila. Stále mu popod uši pidlikala, ako by bolo, keby jej nebolo, že sa Furko do ničoho nerozumie.— Aj ten leňoch by mal pomôcť, — spomenula si Mucka na Murka.Furko s ňou súhlasil. Murko dlho už bez práce pojedal koláče. K mise sa hlásil prvý, k robote posledný. Tak aj teraz.— A vieš, čo som si hneď pomyslela? Toto iste vykonal tvoj podarený brat! Robiť sa mu nechce. Len ak vylihovať a stvárať nedobizeň. Ale vy ste všetci z jednej rodiny. Jablko nepadne ďaleko od stromu.Posledné Muckine slová Furka poriadne dopálili. Ešte keď jemu nadávala, všetko zniesol. Ale keď sa dotkla cti jeho rodiny Ježkovcov, nevedel sa zdržať. Lapil kľocok, že ju kecne. Mucka chytro vyšípila, čo chce Furko spraviť, a fuk pod skalu. Ešte aj odtiaľ naňho vyplazila jazyk.— Aby si vedel, iste to vykonal Murko. Nič z neho nebude. Veď aj z teba by bol pobehaj, keby mňa nie. Aby si vedel! A just pôjdem k mojej mamičke a všetko vyžalujem…Mucka húdla ďalej. Ba aj do plaču sa pustila. Pravda, ona hocijako neplakala. Hlasite nariekala. A to Furko nemohol zniesť. Všetko vedel strpieť, len nie ježacie naškľabovanie. A možno, že Mucka mala aj pravdu. Veď Murko včera dlho obchendoval okolo studničky. Potom si oči pobabral a teraz ani slychu po ňom. Mohol náhodou odvaliť skalku. Voda stiekla, a stalo sa, čo sa nemalo. Ale, galgan, mal aspoň prísť povedať, čo vykonal!— No počkaj, veď ti ja prehovorím do duše! — myslel si Furko.Ale iba v prvom návale zlosti. Hneď mu odpustil, keď si pomyslel, že sa Murko bude báť vrátiť domov. Môže sa mu v lese dačo stať a z jedného nešťastia budú dve. Studničku zahatali a gunce narastú. Ak sa brat nevráti, bude ho do smrti mrzieť.A Furko sa podal ďalej do kružín vyzerať Murka.Zatiaľ čo sa Furko trápil pre Murka, Murko si pochutnával na solisku. Oblizoval zem. Čím viacej lízal, tým viacej sa mu zbiehali slinky na jazyk. Dobre vedeli srny a jelene, prečo chodia na solisko!Čičibu len okále vyvaľovala, čo Murko stvára. Aj ona rada hrabala v hline, aby našla dajaké zrnko alebo semiačko. Piesok a hlinu vedia hltať iba čaptavé kačice. Poriadny vták si vyutiera zobák od takej špiny. A tu, hľa, do čoho sa púšťa ježúr! Vidieť, že je mladý a neskúsený.Murko sa nestaral o svojich spoločníkov. Ani čo by sa bál, že ho nebodaj dakto predbehne, schuti si ulizoval.— Murko, — ozvala sa napokon Čičibu, — či ti nepreskočilo koliesko v hlave? Videla som už veľa ježúrov. Každý pohŕdal hlinou. Iba ty…No Murko si nedal povedať. Ani čo by hrach na stenu hádzal. Oblizoval hneď prednú, hneď zadnú labku o milých päť. Zabudol, že má prednú nôžku poranenú, hlbšie ju vtisol do hliny.— Júúúj! — zastenal a prekrbalil sa. Soľ vnikla do rany a začala páliť. Veľmi páliť. Ešte horšie, ako keď ho pijavica cicala.— Júúúj… júúj… už je zlééé, bolí mááá! — nariekal, podskakujúc na troch nôžkach.— Nič sa neboj, veď som tu, — chlácholil ho Ňufík, hoci sa ustavične obzeral, kade by vzal nohy na plecia, keby hrozilo nebezpečenstvo. — Len si labku vylíž, a bude zas dobre.Murko už vedel, že vylízať ranu je najlepší liek pre každé zviera. A skutočne, rana prestávala páliť. Murko sa uspokojoval. Lenže začal pociťovať niečo iné. Veľa sa nalízal soli. Jazýček mu vyschol. Pocítil veľký smäd. Nepovedal nič, len sa hackal k jarčeku, ktorý tiekol od studničky.Ňufík poskočil za ním, aby sa mu dačo nestalo. Aj zvedavá Čičibu roztiahla krídla, aby neostala sama.Murko vopchal skoro celý noštek do jarčeka a plnými dúškami glgal vodu. Čičibu si tiež prihla. Skoro k nebu vyzdvihla zobáčik, aby voda ľahko stiekla do hrvoľa. Ňufík vstrčil do vody iba labku. Pretrel si fúzy, aby mu lepšie stáli.Čosi-kamsi Murko vyzeral ani súdok. Ledva sa vyštveral na breh do mäkkého machu. Prevalil sa a ostal nehybne ležať. Dobre mu padol oddych. Zložil si predné nôžky na bruško a zahľadel sa do neba. Hviezdičky sa začali vykľúvať a žmurkať jedna na druhú. Murka chytili driemoty v nezvyčajný čas, keď každý poriadny ježúr sa prebúdza a ide po robote. Hádam preto, že vo dne málo spal.Neďaleko zapískala kaňa. Strašidelne prenikol jej hlas tichým krajom.Ňufík sa hneď hodil do kružiny.Čičibu sa prikrčila medzi skaly. Odtiaľ kukala, kde dravec lieta. Nerada by sa dostala kaňúrom na večeru.Keď pominulo nebezpečenstvo, prihopkal Ňufík. Sadol si konča Murka, ktorý sa nepokojne prevracal. Trel si nôžkami bruško a stenal.— Čo ti je? — spýtal sa ho.— Bolííí ma… bolííí…— A čo ťa zas bolí? Na ženenie si súci a ustavične vyplakávaš, — osopil sa naňho Ňufík, lebo ho už prechádzala trpezlivosť.Murka naozaj tuho bolelo bruško. Nalízal sa veľa soli a napil ešte viac vody.Čičibu ho bystro pozorovala a zastarela sa do reči:— To je nič. Ja to už poznám. Aj mňa vždy trocha bolí, keď mám zniesť vajce. To je znak, aby som utekala do hniezda. Hádam aj teba preto bolí. A či si si už vystaval hniezdo?Murko nevedel, čo má odpovedať. Možno, že Čičibu má pravdu, hoci dosiaľ nevedel, že by ježúri niesli vajcia.— Murko, poď chytro so mnou, aby si vajce niekde nestratil. Už mám tamto postavené hniezdo…— Prosím ťa, len keby si netárala do sveta, — ozval sa Ňufík. — Nuž či si voľakde videla, aby ježúr znášal vajcia?— A just, — bránila sa Čičibu, — just je to pravda! Naša mamka hovorievala, že sme sa všetci vyliahli z vajca — a bolo nás veľa! Ona musela vedieť, lebo dlho-dlho bĺkala po svete.— Juj, bolí ma, bolí… — prerušil škriepku Murko.— Len vy, jarabice, sa liahnete z vajec. My nie! — odporoval Ňufík.— Ba veru všetko sa liahne z vajec, aby si vedel! Aj prepelica nesie vajcia. Uvidíš, či aj Murko neznesie vajce. Ty máš ešte krátke fúziky. Nič nevieš…Ňufík si chcel vyprosiť takú urážku. No nebol si celkom istý. Možno, Čičibu má pravdu. Veď je staršia a môže bĺkať po svete. Však uvidí, či Murko naozaj znesie vajce. Podal sa k lesu. Tam dočká na Murka. Hanbil sa byť svedkom takej rodinnej udalosti.Čičibu odviedla Murka k svojmu hniezdu. Neponášalo sa ani na hniezdo. Bola to skôr iba jamka v malej ďateline. V jamke krížom-krážom trocha suchej trávy a na nej dve pekné, strakaté vajcia.Murko sa hneď zvalil do jamky a skrútil do klbka. Lenže vajcia mu zavadzali. Vytisol ich na kraj hniezda.— Ejha, kamarát, aký si chytrák! — ozvala sa nadudrene Čičibu. — Čože si myslíš. Ja som ti prepustila miesto, a ty mi vyhadzuješ vajcia. Len ich nechaj pod sebou, lebo ťa zobnem, že budeš mať pamiatku.Murko zhrnul vajcia zas pod seba a len postenkával. Čičibu ho tešila:— No len trocha potrp! Veď je to nič. Keď vajce znesieš, hneď bolesť prestane. Ale nekrákor pritom, lebo by si mohol prezradiť, kde mám hniezdo, — napomenula ho nakoniec. Kým sa bude Murko trápiť, chcela odskočiť do žita čo-to si pozobkať.Murko iba nosom prikývol. Čičibu hneď odbŕkla. Bola natešená, že Murkovi pomohla. A potom, ktožehovie, či jej Murko nevysedí mladé. Ak si dá Murko povedať, bude mať náhradu pri sedení. Môže potom voľne bŕkať po medziach, úhoroch a sadoch. Zanedlho sa ozvalo jej veselé čihíkanie v nezvyčajný čas, že vtáci pokrúcali hlavami.Smutný Murko sedel trpezlivo na jarabicinom hniezde. Brucho ho neprestávalo bolieť. Aj trápenie ho pochytilo. Rozmýšľal o tom, čo mu Čičibu natárala. Mohlo byť pravda, že znesie vajce? Veď ho dosiaľ brucho tak čudne nebolelo.Ako sa hniezdil od bolesti, pocítil čosi vlhkého pod sebou. Pozrel sa, či už dačo nezniesol. No videl rozpučené jarabicino vajce. Rozlialo sa mu po dlabkách. Oblizol si nohu, aby ho nepálilo na boľačke. Napodiv, bola to chutná žltkastá chamuľka. Oblízal si nielen labky, ale aj škrupinky. Prišla mu chuť aj na druhé vajce. Poriadne ho stisol. Puklo. Vylízal ho do poslednej kvapôčky. Zamazal si trochu fúziky. Ale nebanoval. Jarabica mala chutné vajcia. Hotové maškrty. No a čože sa stane, keď Čičibu bude niesť vajcia a on si bude nimi bruško liečiť? Sebe pomôže a jej neublíži. Len nech nesie. A veľa! Aby Čičibu nezbadala rozbité vajcia, odpratal škrupiny ďaleko do ďateliny. Potom sa zvinul opäť do hniezda. Pretrel si fúziky, oblizol noštek a zdriemol. Sladko zdriemol. Chutne sa mu buvinkalo, lebo slniečko už nepripekalo. Len ďatelina sa vlnila v ľahkom vánku. A tak ho našla Čičibu.Čičibu prišla tíško k nemu. Iste ho prestalo bolieť, keď zdriemol. Zvedavá bola na ježovo vajce. Ešte ježacie vajcia nikdy nevidela. No nechcela ježka budiť. Vajcia by mohli sprdkavieť, keby ich zachladil. Radovala sa, že jej prišla na um taká šťastná myšlienka. Teraz ježko bude mať tiež rodičovskú zaviazanosť k jej hniezdu. Nemusí sa obávať, že ufujazdí. Opatrne si prisadla k nemu a zniesla na kraj hniezda ešte jedno vajíčko.Ale Murko nespal. Celkom sa precítil, keď sa Čičibu pri ňom hniezdila. Len sa bál, aby nezbadala, že si pomaškrtil na jej vajciach. Nestačila ani odbehnúť, vajce zmizlo v jeho brušku. Veď bolo chutnučké a Čičibu si môže zniesť, koľko sa jej bude páčiť. Veru, požehnaním je mať poruke takú Čičibu. Nanesie vajec, a on môže žiť na lakotách. Iba jedno hrozilo: Čičibu mala prchkú povahu. Môže sa nazlostiť a vyzobať mu oči. Ako by sa potom dostal pod skalku? Toho sa veľmi bál. Preto sa rozhodol radšej pekne-rúče zmiznúť. Dal sa ďateliniskom k lesu. Nešiel brázdou, aby nestretol Čičibu.Keď došiel k lesu, naďabil na Ňufíka. Ležal v jamke pod borievčím. Nevedel, či spí, lebo zajkovia majú otvorené oči aj pri spánku. Chcel sa mu opatrne vyhnúť.Vtom Ňufík napol uši. Zbadal Murka.— Už ťa nebolí bruško? — spýtal sa ho, keď videl, ako si rezko vykračuje.— Nie, — odpovedal Murko.— A naozaj si zniesol?— Naozaj, — zacigánil Murko a najradšej by sa dal do behu, lebo každú chvíľu sa mohla Čičibu vrátiť. Škoda, že si pomliaždil pazúrik. Takto je ešte bezmocnejší proti jarabicinej rýchlosti.Ňufík pokrúcal hlavou. Murko sa mu nepozdával. Nie a nie sa pozrieť do očú. Ňufík nemal mihalníc. Neušiel mu ani jediný Murkov pohyb.— A fúzy máš od čoho žlté! — vyzvedal Ňufík.Murko sa od ľaku naježil. Zabudol si utrieť fúzy.— Vieš, to ti je veľká bolesť. Hádam mi od nej ožltli…Vtom sa ozvalo z ďateliny čihíkanie. Ňufík hneď zbadal, že nebolo to obyčajné čihíkanie. Čičibu nariekala. Ukrutne nariekala. Muselo sa jej voľačo strašného prihodiť. Zajko si sadol na zadné, aby lepšie videl. I zbystril sluch. Len potom, keď zistil, že je na okraji hory a v ďatelinisku pokoj, pustil sa z opatrnosti okľukou k Čičibu.Našiel ju obchádzať okolo hniezda, opatrne prevracať suché zelinky. Plakala pritom, len sa jej tak krídelká natriasali.— Čo sa stalo? — spýtal sa zajko, len čo nabral dychu.— Stalo sa, čo sa nemalo, — lamentovala Čičibu. — Moje vajíčka… také pekné, strakaté… S akou bolesťou som ich naznášala… V hniezde ani jedno… Čihí!… Mne je na svedomí… Mohol, chudák, ešte žiť, veď bol mladý… Čihí, čihí!— O Murka sa netráp. Žije, — ponáhľal sa Ňufík upokojiť Čičibu. Bál sa, aby si zo zúfalstva dačo nespravila. Bola dobrou susedou. Často sa túlala po ďateliniskách. Upozornila neraz, kde je chutná ďatelinka. A dala aj znamenie, keď hrozilo nebezpečenstvo.— Pred chvíľou som bol s ním hore pri pelechu, — dodal nakoniec. Nahol sa nad hniezdo, či neuzrie aspoň Murkovo vajce. Ale veru nič. Hniezdo, nezbedník, riadne vyčistil. Ani len škrupinky po vajciach. A zajko začal rozmýšľať, prehutovať, kto zo záškodníkov má takú čistú robotu. Jediná, čo prichádzala do úvahy, bola lasica. Ale tá zanecháva škrupiny. Musel to byť oveľa prefíkanejší zlodej. Zajko začal vetriť okolo hniezda, kým Čičibu len neprestajne nariekala.Skutočne, našiel obďaleč škrupiny, čistunké, bielunké, ani čo by v nich nikdy nebol obsah, tak boli oblízané znútra i zvonku. A tu mu prišli na rozum Murkove žlté fúzy.— Už viem, kto bol ten potmehúd! — hlásil utrápenej Čičibu.— Kto?— Murko!Veriť nechcela, že by sa bol tak mrzko za pohostinstvo zachoval. Ale mohlo byť pravda. Murkovi nevoňala robota. Často sa naňho ponosoval Furko aj Mucka. Rodičov nemal, čo by ho karhali. Nuž vyrastal z neho nezbedník. Bude ho treba zavrátiť na správnu cestu, aby z neho vyrástol poriadny ježúr. Inak bude iba na hanbu poctivému rodu Ježkovcov spod skaly.Rozhodli sa, že mu dajú poriadny príučok, ako sa má správať v dobrej spoločnosti lesných a poľných priateľov…Murko veru nečakal pri pelechu, kým sa Ňufík vráti. Vedel veľmi dobre, prečo jarabica tak žalostne čihíkala. Najviac sa pajedil na fúzy. Sotva sa mu začali brnieť, už ho zradili. Najradšej by ich bol povytrhúval, tak sa na ne nazlostil. Dobre, že začala Čičibu nariekať. Inak by ho bol Ňufík ďalej spovedal. Ťažko bolo Ňufíkovi cigániť do očú, keď mal také veľké a vždy rozškľabené. Teraz iste s Čičibu pátrajú, kto zožral vajcia. Ak si Ňufík spomenie na jeho žlté fúzy, bude zle. Nedobre.Pobral sa hore vŕškom. Volil najväčšiu strminu, len aby si nadbehol a dostal sa čím prv k jarčeku neďaleko skaly. Hackal sa po troch. Ťažko mu to padlo. Len čím prv sa dostať na vŕšok! Tam sa skrčí do klbka a dolu sa skotúľa ani koliesko. V hniezde pod skalou si bude vylizovať boľavú nôžku a neukáže sa, kým na jeho čin nezabudnú.Len čo sa vyštveral na kopček, počul za sebou dupot. Ňufík ho doháňal. Aj pred sebou uzrel tôňu. Jarabica preletela ponad neho. Iste ho zbadala, lebo si sadla neďaleko. Jediný, čo mu mohol pomôcť, bol Furko. Uzrel ho pri studničke. Pilne pracoval. Iste naprával, čo on pokazil. Ani od neho nemohol očakávať pomoc. Bol v klepci. Nedalo sa vyberať. Zahorekoval:— Kde sa ja hriešnik len podejem? Ak ma dolapí Čičibu s Ňufíkom, vyplatia ma oni. Ak dobehnem k bratovi, vyplatí ma on…V zúfalstve sa skrútil do klbka a pustil voslep dolu stráňou ku skale. Sotva sa pristavil pri jarčeku, vybehli z druhej strany horárove psiská. Skoro sa stĺkli s Ňufíkom. Len-len že sa stačil hodiť bokom do jedliny. Jeden zo psov ho prenasledoval. Druhý sa hodil na Murka.Murko sa zhrbil a poriadne psa pichol na ňufák. Pes vyprskol a odskočil. Už doňho nedlbal. Iba zlostne štekal, ceril zuby a obskakoval okolo. Murko si myslel, že je už po nebezpečenstve. Kukol bokom, či sa stačil schovať Furko pod skalu. Ani on nebol už ďaleko. Iba pár skokov. Vtom zbadal ženu z horárne. Šla rovno k nemu a vzala ho do zástery. Psa zahriakla:— Ticho, Brok! Ježka vezmeme deťom pre zábavu.V zástere ho odnášala popri skale, kde sa narodil a mal svoj domov. Murkovi sa bolesťou strašne zovrelo srdce: Už neuvidí svoj rodný domček, ani Furka, ani Mucku. Ktovie, čo sa s ním stane? Či ho nehodí žena napospas psom alebo nezbedným deťom, ktoré ho budú týrať. Keby sa mohol vyslobodiť, nehol by sa viac od pramienka. Počúval by Furka, zniesol karhanie Muckino, aj odplatu jarabice Čičibu. Vysedel by jej hoci i dvoje mladých, len aby sa dostal naspäť, pod skalu.Ako žena prechádzala popri domove Ježkovcov, Murko sa v hroznom strachu zdul a pichol ju na ruku. Pustila v ľaku koniec zástery. Murkovi viac nebolo treba. Hodil sa smerom k diere pod skalou a vystrčil psiskom a gazdinej zadné nôžky…Sľub dodržal. Stal sa poriadnym ježúrom z rodu Ježkovcov pod skalou.	Hranko_Furko-a-Murko.html.txt
Vlasť a láska1Svet tvorí cez hory horúčka milučká. Páľa. Vy diaľavy, nesiete dnes siete. Milostne míľ ostne pohladia pohľad dňa.2Sladká si. Sad krásy rozpovie, rosou je. Od smädu poď k medu v prítulie, príď, úľ je. Rozmiestni v hrozne sny, v inotaj víno daj.3Žiarou si, žalm prosí odcloniť ohňoniť. Tlie viac raj, nestrácaj plamienok z ramienok. Vzplaň raz ty, mok vlasti si pýtaj, vypi taj.4Si vrchol, pripŕchol z hôd množstva plod božstva. Dovŕšte priehrštie, spred chalúp báseň ľúb. Z veršíka muzika je sladká do riadka.5Jar zvoní. V zátoni vôňou hrá tôňohra. Fialka, si diaľka, počuť ťa spod prútia. Z kriel nežných zanes dych do krajín. Dopraj im.6Máš roľu, a k stolu ženú sa nebesá. Si zrenie, vírenie tvojich zŕn hojí tŕň. Smerom hviezd smieš omiesť prach cieľa z priateľa.7Ples ruky, nes struky, si poém nad pojem. Tu tichšia túliš sa do dlane oddane. A vzletíš, tam je tíš, v páperí daj pery.8Piesňou buď, mňa zobuď. Nebovid, neodíď. Zasvieť tu na vetu, ak raz tma nastať má. Pre pole nápoj je, v lúčin púšť lúč vypusť.9Poludnie. Z hôr hudie dvanásta vyhnanstva. Znie ti svet vletíš späť do mena, ozvena. Preto len je čolen vonku čas v zlomku nás.10V záhrade na rade sú rody z úrody. Nevyboč, ešte vkroč, poď ďalej, plod zalej. Na stopke po krôpke ružovieš ružou. Vieš.	Dilong_Na-piesen-srdca.html.txt
Výlet do AsieMnohí ľudia veľmi radi cestúvajú a ja som jedon z nich.I o mne sa hovorí, že nemôžem obsedeť doma.Áno, cestovanie je príjemná vec, ono okrieva ducha a posilňuje telo, ale k tomu potrebno je groša.Cestovanie podáva človekovi znamenitého povyrazenia a obohacuje ho vedomosťami, zvlášte keď sa ono koná cieľom zkúsby a obdivovania velebnej prírody.Príroda zaiste je ohromne veliká kniha, v ktorej len ten čítať môže, kto nesedáva doma za pecou, lež pobere si nohy na plecia.Mňa opäť nadišla chuť po cestovaní a síce cieľom výskumu.Premýšľajúc o tom, kam by sa mi najvýhodnejšie cestovať dalo, konečne prišiel som ku ustáleniu predbežného plánu, a začal som rozmýšľať o jeho možnom vyvedení.Človek podujímavý si na všetkom hlavu lámať musí, chce-li ku nejakému výsledku prísť.Tak aj ja.Cestovať? jako? kam? za jakým účelom? tieto štyri otázky tvorily hlavné body môjho rozmýšľania.Jedno slovenské príslovie hovorí: „S klobúkom pod pazuchou prejdeš celý svet.“Pod tými slovami, „s klobúkom pod pazuchou“, rozumeť načim: úctivosť a poníženosť, na každý pád dve krásne a chvalitebné cnosti.Význam poslovice je ten: si-li úctivý a ponížený, mnoho sveta prejdeš, všade ťa budú radi videť, a dobre sa ti bude vodiť.Ja som sa teda jal rozmýšlať o tom, zdáližby sa človek i okrem týchto dvoch horespomenutých cností a vlastností ešte s nejakými inakšími cnosťami vystrojený mohol pustiť do sveta; lež pod tými istými podmienkami, žeby všade, kam zavíta, bol rád videný a žeby sa mu tiež i dobre vodilo.A tu na pamäť prišlo mi hneď, že ovšem, áno: s mešťokom plným zlata, striebra a naposledy bankoviek.A za príklad padol mi hneď na um perský Šach, Nasr-Edin, ktorý vystrojac sa na obľúbené si cesty po Európe, nemusí veru ani svoj turbán-klobúk pod pazuchou nosiť, ani sa nikomu ponižovať, ani alászolgájovať, len keď vezmúc sebou pár milliončíkov piastrov zo svojho pokladu všade kam zavíta, plnými hrsťami zlatáky rozhadzuje, tak všade stane sa obľúbeným, milým hosťom a rád videným.Hej, ale či jedon v chudobných pomeroch žijúci človek, aký som ja, vstave je len za jednu hrsť polkrajciarov vyhodiť, aby si skrze to získal obľúbenosť vo svete?Dozaista nie!I rozmýšľal som ďalej, čo by ešte cestujúceho človeka mohlo doniesť do toho položenia, aby všade kam príde, kam zavíta — obľúbeným učinilo a cestovanie mu takrečeno umožnilo, usnadnilo?Hútam, hútam a konečne sa i dovtípim.Poviem vám to krátkymi slovmi:Spôsob ten je umenie spevu a hudby.Proti tvrdeniu tomuto snáď nenajdem odporovateľa.Spev a hudba je od každého človeka rada slyšaná a tieto dve sestry, kráčajúc pospolu, otvárajú začasto človekovi dvere i do takých miestností, ktoré by sa v mnohých pádoch ani poníženosťou, ani prosbou, ani strieborným kľúčikom, ba ani zlatým obrázkom potentátov otvoriť nedaly.Mám-li pravdu?Teraz smele môžem tvrdiť, že so spevom a hudbou prejde človek kraj sveta a pritom môže byť rád videný, i môže sa mu dobre vodiť.Tak je, to netrpí žiadnej pochybnosti.Nieto snáď národa, ktorý by nepestoval a spolu i nemiloval spev a hudbu. O našom slovenskom národe sa hovorí, že je „spevavý národ“, teda miluje hudbu a zná i spievať.Spev a hudbu nalezáme tak dobre u vzdelaných europejských, jako i u polodivých národov afrických, asiatických a amerických.Spev a hudba zaujíma, povznáša a rozveselí ducha vzdelanca europejského tak dobre a v takej miere, ako toho najdivočejšieho Zulukafra, Indiána, Hindusa a Tatára.Všetci rovnako nalezajú vo speve a v hudbe potešenie, obľubu a vyraženie.Môže sa riecť, že spev a hudba je spoločenskou páskou všetkých národov sveta.No, — ja už neidem viac potvrdzovať tú definiciu, že so spevom a hudbou prejsť možno celý svet, dovediem radšej ct. čitateľom skutočný príklad toho na mne samom, jako sa i mne pošťastilo s pomocou hudby a spevu precestovať celý orient.Spev a hudba sú mojím životným zamestknaním, sú žriedlom mojej výživy.Kto by neznal, čím vlastne som, tomu vyzraďujem, že som takzvaným „božím gajdošom“, a pomenovanie toto z tade má svoj pôvod, že na každé Vianoce, za príkladom betlemských pastierov novonarodenému Ježiškovi, v kostole na organoch zagajdujem, vedený k tomu úctou a vďakou, že ráčil navštíviť i náš podtatranský ľud.Okrem organa obľubujem i husle.Nie som síce žiadnym „virtuosom“, ale ďakovať prírode, obdarivšej ma dobrým sluchom a talentom ku hudbe: čo pochytím, to zahrám.Takými dobrými vlohami ku hudbe obdarený bol i naturalista Štefan Vrždialik, jehož obľúbeným hudobným nástrojom bola ručná harmonika.Neidem ho mnoho chváliť, len to tvrdím, že môj famulus Števo zahral a čoby to bola aká koľvek svojská či cudzia pieseň, tanečný kus alebo kus na počúvanie.Behom času v mojej spoločnosti vycibril a vytriebil sa Števo ešte lepšie a ja mohol a smel som mu s istotou rieknuť:— Števo! ty sa môžeš s hrou na harmonike pred jakýmkoľvek vyberaným obecenstvom bezpečne produkovať. Teba i vzdelaná trieda ľudu s úlubou naslúchať bude, bo hra tvoja na tomto nástroji je dokonalá.“S týmto som posadil Štefana ešte lepšie na koňa. Ej bol že hrdý, takú chválu odomňa získať.A keď sa s príjemným i osobné spojuje vtedy sa každé umenie vypláca.— Števo, — riekol som mu istého času — hotuj sa, ja ťa predstavím širšiemu obecenstvu. Ty, sprevádzajúc hru moju na husle hrou na harmonike, vystúpime verejne.— Vari ako muzikanti?— Áno, jako dilettanti, majúci na zreteli dva ciele a síce, príjemnú zábavu a nadobudnutie si hojných zkúšeností vo videní cudzieho sveta.Števo ma nerozumel, načo ja cielim a preto musel som ho pekne obkolesiť a tak môjmu plánu získať.A keď bol na to čas, po predbežnom, pilnom sa cvičení v hraní ľahších-ťažších operetí, ouvertúr a tým podobných hudobných kusov, vyrukoval som s farbou von.Števo, my sa budeme s našou hudbou produkovať!Ale ja sa hanbím a ostýcham živiť sa podobným spôsobom, ako tá chudač savojardskí hudci, ktorí len toť nedávno so svojimi podivnými dudami a piskorcami našu dedinu navštívili, a svojou u nás neslýchanou hudbou ľud na ulici zabavili.— Tam, v takom kraji, kde ťa žiadna duša nepozná, nemáš sa čo hanbiť. My s umením naším nebudeme sa produkovať verejne na ulici, lež len v privátnych miestnosťách.— Ale i tam budú na nás ukazovať prstami, že sme kočujúci muzikanti…!— Keď len ocenia naše umenie, čo je hlavnou vecou, o inšie sa nestaraj!— Domnievam sa, že zase máte v úmysle vystrojiť nejakú musikálnu expedíciu, jako v loni na severnú točnu, ku čomu ja opäť dľa vášho plánu, nejaký nový inštrument zhotoviť mám.— Uhadnul si Števo! My dvaja vydáme sa opäť na ďalekú cestu, lež už nie viac na studený sever, ale radšej na teplý východ čili orient. Tentokráte však už nepoletíme vzduchom, lež pôjdeme pešky, ani ti nenačím zhotovovať žiadon hudobný nástroj.— Tedy vskutku ja mám s vami ísť?— Bez teba, Števo, je nič!— A či smiem vedeť kam to ísť obmýšľate?— Poviem ti: na orient, do Asie, do Sibírie…!Pri tých slovách nabehla Števovi husia koža: trochu sa zamyslel a po chvíli riekol:— Vari aby som sa v Asii od horúčosti roztopil — a v Sibírii zamrzol?— Ani to, ani to! Odhodlaj sa! Zo severnej točny navrátil si sa celý a nenaštrbený — i z orientu navrátiš sa svieži.— Nedbám teda! — riekol kývnuc hlavou, — a kedy sa ta vychytíme?— Hned počiatkom mája, keď je najpríjemnejší čas v prírode, keď ešte nepanuje tak veľká horúčosť, od ktorej by sa nám käčka parila.Števo pristal a ja majúc plán cesty hotový, porobil som potrebné poriadky.Pomaly priblížila sa nám doba k odchodu.V ten čas keď bociani a vlastovičky tiahly z juhu k nám hore, my opačne, tiahli sme na dol.Minister Baroš bol vtedy najpopulárnejším človekom v Uhorsku.Populárny je ten, o kom ľudia najviac hovoria a si ho obľubujú.Že ľud ministra Baroša obľubuje, vyplýva z toho, že on vymyslel lacný železničný povoz, veľké dobrodenie ľudu.I ten najoriginálnejší Detvan, ktorý ministra nepozná, ani jeho meno nikdy vysloviť neočul, pre tú príčinu, že teraz za polôsma groša 4 míle zeme na železnici previesť sa môže, zvolá: „nech Boh živí toho, kto túto lacnú železnicu vymyslel!“A to je dielo Barošovo.Obzvláštne my horňouhorskí slováci môžeme byť hrdí na to, že ten najpopulárnejší človek v Uhorsku je náš trenčiansky Slovák.Nevdojak mi príde povedať: „Hľa, my dali sme Baroša Uhrom!“Sadnúc si na detvansko-kriváňskej stanici len z tej príčiny do vozňa II. triedy, poneváč do 49 vagónov natískano bolo, ako haringov do sudkov — niekoľko sto Liptákov, rojacích sa na Dolniu zem, idúcich narobiť Maďarom chleba, dali sme „vále“ domovu.Dopraviac naše cestovné rekvizity, uzle a batožinu, pozostávajúce u mňa nikdy z nechybujúceho „paraplui“ a z tej veci, na ktorej hora hučí, baran bľačí, kôň ťahá, a kobylka klačí — husle, v plátenom futrále zaobalenej, na poličky vozňa vrhli sme sa na mäkké vankúše a zapáľac na pätkrajciarové štyrikrajciarky, boly sme „fiksumfertik“ k odchodu.Vlak sa pohnul a my po 22-kráťnom sa zastavení konečne zastali sme v ústrednom nádraží v Budapešti, lebo práve toľko staníc je od nás až sem.Tu sme si posamom predku porobili potrebné poriadky.Po náležitom sa občerstvení v hoteli u „anglickej kráľovny“ s najbližším vlakom odcestovali sme ďalej.Cesta viedla nás na juho-východ.Chcel-li by nás niekto stopovať, nech si vezne pred seba mapu a nech sleduje nás všade po železničnej traty, tak bude videť, že sme šli na Solník (Szolnok), neomýlne kedysi slovenské mesto, na Čabu (až do dnes slovenské mesto), na Arad (Ohrad) a dohonil by nás až v sedmohradskom Brašove.Tú cestu vykonali sme za 36 hodín, zaplatiac povozného od osoby po 8 zl.Neslýchaná lacnota.A preto; ať žije Baroš!Ani žeby sme si boli tento Sasmi, Rumuňmi a Maďarmi obývaný Brašov zovrubnejšie poobzerali, podali sme sa hneď južným smerom a po niekoľko hodinovej chôdzi dorazili sme na hranicu Sedmohradska a Rumuňska — na Predeál.— Predeál? Hm! — poviem Števovi — toto meno mi veľmi cudze zneje, nezdá sa mi byť rumuňským, ani nemeckým, ani maďarským. Ani sa na malý prst neuhryznem, keď poviem, že to znie slovenský. Tu museli niekedy bývať Slovani.— Ba kde by sa tu vystačili? — poznamenal Števo.— Predeál? poslyš Števo, znie mi podobne ako: prediel, predial — predeál! predelaná zem, teda hranica.Pár krokov a my nalezali sme sa na pôde rumuňskej.— Števo — rieknem mu — od teraz sme už: „nušti rumunešti!“— A kam teraz prídeme?— Rovno do Bukorastu.— Čože? vari do volakého slovenského mesta?— Hej, v ktorom ale na teraz bývajú Rumuni.Na stanici v Ploješti prisadnul si k nám do vozňa nový „pašažér“, štihlý, obchudlý, ale príjemnej tváre muž.Po pohnutí sa vlaku dal sa nám hneď do známosti.— Kam cestujete pánové? — prihovoril sa nám česky.— Na orient! — odvetil som na krátko.— Já taky tam, — riekol on.— Co pak jste, pane, za řemeselníka? — poctil ma opäť novou otázkou.— Ja? — vyvaliac oči naňho, rieknem — ja som taký majster, čo z hlúpych ľudí robí múdrych! a druhé moje remeslo je, že niekedy Pánu Bohu zagajdujem!Milý Čech na odpoveď moju ostal ticho, lebo ho ona zkonfundovala. O malú dobu zase obrátil sa na Štefana a podobne tázal sa ho:— Co pak jste vy za řemeselníka?— Ja som — mal Števo odpoveď na pohotove — majster všeumelec!Čech zostal zase ticho a zarazený.Teraz opýtal sa ho ala Števo, čo je on za remeselníka?— Já nejsem žáden řemeselník — riekol Čech — já jsem akrobat, gymnastiker a břichomluvec!— Vulgo komediant!— I jó!— Nepochybne z Čiech?— I jó — z Králové Hradce!— Kam cestujete?— Na východ, čili jak tomu říkají — orient.— Teda pocestujeme spolu.— Vy odkůd jste?— Z Uhar!A s týmto bolo naše oboznámenie sa ukončeno. Milý Čech hodil sa do kúta a čušal. Jeho zvedavosť bola naplnená. O chviľu ale počal dupkať nohami, vyhvizdoval, metal sebou ako vrtielka a potom zase pretrhnul tichosť. Opäť ma oslovil:— Nejsem s odpovědí vaší dosti upovědomeným, kdo vlastné jste, pane, ráčte mné to jadrněji vysvetlit.— Inu! — riekol som — keď vám na tom záleží vedeť kto vlastne som, tedy vedzte, že som já národný učiteľ. Ku mne totiž vodievajú matky svoje neumelé dietky do školy tým cieľom, aby som ja z nich vychoval a vycvičil mudrých ľudí…!— Brávo! excellent! — zvolal Čech a dupnul nohou.— Druhé ale moje remeslo je: organiststvo, ja totíž na Vianoce, keď sa Bohosyn narodil, na organe mu gajdúvám!— Brávo! excellent! — zvolal ešte väčšmi a dupnul nohou.— A tento tu hľa je môj pomocník!Z obznámenia sa s nami prejavoval Čech velikú radosť, a pobádajúc medzi našimi zaviazadlami hudobné nástroje: husle a harmoniku, riekol:— Vy jste dojista muzikanti!— Tak je jako sa domnievate.— Pánové, — riekol Čech — činím vám jeden návrh; já jsem akrobat, gymnastiker, provozuji umění to po větších městech europských. Přidejte se také vy ke mně, doprovazejte mé produkce vaší hudbou; já se s výdelkem společným s vámi deliť budu.— Čo povieš na to Števo? — pýtal som sa súdruha.— Nedbám, pristávam, — odpovedal Števo — len nech dobre zaplatí!S tým pristali sme na návrh Čecha.Medzi podobnou besedou dovliekol nás vlak do Bukarešti hlavného to mesta Románie.Milý čitateľu! porozumej, že nenie mojou úlohou opisovať mestá, budovy a pamätnosti krajov, ktorými cestujeme; ja na zreteli mám len udalosti a príbehy, ktoré nás na ceste potkaly, a preto uspokoj sa s tým, čo ti tu podávam.Uhospodiac sa v Bukarešti do hostinca, kompanista náš Čech akrobat, hneď z príchodu učinil si poriadky ku gymnastickej produkcii a večerom dňa pozval nás ku spoluúčinkovaniu s hudbou.V dvorane nalezalo sa dosť vyberaného obecenstva, lebo východní ľudia všakové „komedie“ a predstavy z umenia akrobatického rádi navštevujú.Čech Vencel Konipásek produkoval sa výtečne, získajúc si u obecenstva uznanie.Doprevádzajúc hru jeho hudbou i my pozornosť obecenstva obrátili sme na seba, bo hudbu obľubujú všade.V tom pristúpila ku Števovi jedna vážna paní a oslovila ho:— Domitále, musicale Bojémi?— Ach! veru sa my muzikovať nebojíme! — odpovedal Števo.Slyšiac nedorozumenie, ponapravil som Števa v domienke jeho:— Tá pani nehovorí, či sa bojíme muzikovať, ale sa ťa spytuje, či si český musikant.Potom sa pani obrátila na mňa a učinila my návrh: aby sme išli na jej dvorec, a aby sme u nej aspoň za 14 dní húdli.Tento návrh som panej doprosta odoprel.Jako som videl, vždy väčšia a väčšia pozornosť a zaujatosť obecenstva obracala sa na nás, a my dajúc si na hre záležať, utŕžili sme od obecenstva „applaus“.A keď som videl, ako nám diváci plieskajú, v tenkráť rieknem Števovi: teraz dovedieme týchto Rumuňov do vzletu a oduševnenia; zahrajme a zaspievajme jim jednu obľúbenú jich národnú pieseň.A spustili sme:Limba romana(Rumuňská reč) Mult e dulce si frumósa limpa ce vorbim. alta limb’ armoniosa ca ea nu gatim! Salta inima’n placere, când o ascultam. si pe buze — aduce miere, când o cuventam. Românasul o inbesce ca sufletul seu: Vorbiti scrieti românesce pentru Dumnedeu!Následok prednášky piesne tejto bol ten, že animované obecenstvo na prieteky hrnulo sa sypať groše Čechovi na tanier, a výsledok jeho prvej produkcie bol skvelý. 300 frankov doniesol tento večer Konipáskovi výdelku.Druhý deň ráno išli sme si obzreť trh, ktorý sa tu dnes vydržiaval. Na trhy sem, vodia horskí Rumuni svoje dcéry na vydaj súce na predaj. To je zvláštnosť, panujúca v celej Romanii. Všetečný Števo zvedeť, ako sa to žena verejne kupuje na trhu, zabľudil medzi trhujúcich mladíkov a ztratil sa mi v tlupe ľudu. Hľadal som ho všade, súc v obave oňho, aby sa dakde k oldomášu nepritiahol a dačo nevykázal.Nespozorovano našiel som ho v tlupe mladíkov, trhujúcich o driečnu Rumuňku.— Cara fata Marille, secce dela miňa kubile? (Drahá dievka Mariška, chceš-li byť mojou ženou?) — rečie jakýsi cudzí mladík.Ona: — Com si tjami? (Ako sa voláš?)Mladík: — Mišule. (Mišo.)Ona sa zarehotala.Mladík: — Fata maio molte pekuňa? (Dievča máš-li mnoho peňazí?)Ona: — La miňa molte; cen stuta bani! (Veru mám mnoho; 500 dukátov!)Mladík uštipol ju na lice.Ona rozhnevane pozdvihla ruku:— Udži furatori merdži ala draku! (Ujdi zlodeju, a choď ku čertu!)A hľa, nás Števo chcel sa práve do veci zamiešať, keď ja dost za včasu potiahol som ho stranou, rieknuc;— Števo, v cudzom svete pozor! Nenazdaj sa, že sú Rumuňky Slovenkami od Detvy, mohol by si tu zle pochodiť, ale vieš čo; zahrajme týmto, ženičky na trhu si kupujúcim Rumuňom jejich obľúbenú národnú pieseň:— Už! — už!Tuica romanesca(Rumuňská pálenka) Mult e dulce si gustósa tuica ce obem. alte tuica dragastósa ce ea nu avem. Salta inima ’n plácere deca o privim, si pe buze — aduce miere. cand o inglutim Romanasul o inbesce ca sufletul seu; beti dar tuica romanesca pentru Dumnedeu!A následok? Dobre že nás tam nezaliali pálenkou, na vďak z každej strany nám podávanou.Z trhu sme utiekli preč, skryť sa do hospody.Druhého dňa chceli sme sa hneď pobrať ďalej, ale na velikú prosbu nášho kompanistu Konipáska ostali sme ešte jeden deň v Bukarešty a v druhom oddiele mesta učinili predstavenie opäť so skvelým výsledkom.Tretieho ale dňa voľky nevoľky podrobiť sa musel Čech komediant našej vôli a odcestovať. Všetci traja sadnúc na železnicu, podali sme sa ďalej smerom severným.Vlak náš vzal pozdejšie smer k východu, ku Brajle a Galacu. Za týmito mestami zanechajúc pôdu Románie, nalezali sme sa na územi ruskej provincie Besarábie, a severným smerom ďalej idúc, došli sme do Bendery. Z tadeto zase nezadlho dorazili sme do hlavného mesta tejto provincie Odessy, ležiacej na brehu Čierneho mora.Tu sosadnúc mali sme sa dlhšie pobaviť.Našou hlavnou prácou bolo: vyhľadať príhodnú loď, ktorá by nás ďalej na východ odviezla — a predstaviť sa guvernérovi, cieľom potvrdenia a vydania nám pasov, poneváč od tejto hodiny cesta naša trvať mala všade ruským územim.Kompanista náš, Čech Konipásek, tiež hneď z príchodu porobil si u policie potrebné poriadky cieľom pozvolenia mu v meste „gymnasticko-akrobatských predstavení“, — a ja zanechajúc Števa na nádraží prístavu morského, kam sme sa cieľom vyhľadania lodi boli podali, zašiel som si vyhľadať guvernéra v jeho paláci.Števovi prikázal som prísne očakávať ma na patričnom mieste a obozretným byť v cudzom svete.Ja pošiel som teda do mesta a nezadlho octnul som sa v paláci guvernéra, generála Seremútova, ku ktorému som po krátkom čase bol pripustený.Guvernér Besarábie bol Rus v opravdivom smysle slova. To soznal som na ňom jako dľa jeho zovňajšku tak i z jeho reči. Energičný, prísny muž. Poprosiac ho o vydanie pasov na ďalšiu cestu, vyvinul sa medzi ním a mňou nasledujúci rozhovor.— Kam chcete cestovať? — pýtal sa ma on.— Do krajín strednej Asie, vaše vysokoblagorodie! — odpovedal som — patriacich pod berlu ruského cára, zomena do južnej Sibírie, Tungusie, na Amur až ku brehom Veľkého oceánu.— Ktorý a jaký je cieľ vašej cesty? — pýtal sa guvernér znovu.Cieľ mojej a spoločníka môjho cesty je: kutanie a hľadanie starodávnej pravlasti mojich spolukrajanov Maďarov, ktorí z oných krajov pred tisíc a niekoľko rokov vyrojivše sa, novú vlasť na brehoch Dunaja a Tisy našli a založili.— Jakého ste pôvodu a národnosti? — pýtal sa ďalej guvernér.— Som Slovák!— Podivná vec! Slovák súc, zaujímate sa za veci a záležitosti iného národa sa týkajúce.— Som spolu i Maďar! — odpovedal som rýchle.— Jako u sta hromov? — tázal sa guvernér — Slovák-Maďar? Teda obojživelník! Čo to za charakter.— Prosim vaše vysokoblagorodie! U nás na Vengroch platí teraz toto pravidlo: „minden ember aki Magyaroszágon született, magyar!“— Teda rieknite, kto vlastne ste?— Som uhorský Slovák!— Viem, že nemôžte byť španielský!— Teda som slovensky Uhor! — ponapravil som sa v reči.— Ha beštio! psia krev! Vy sám neznáte čím vlastne ste! Hovorte, jaké sú pohnútky vašej cesty do Asie?— Pohýna ma ku tomu čisté, opravdivé vlastenctvo a úprimná starosť o kmen maďarský z nasledujúceho ohľadu: — tak začal som mluviť.— U nás v Uhrách, jako to krajinská štatistika svedčí, od istej doby, asi od 20 rokov, počína sa maďarský národ náramne rozplemenovať a množiť. Každých 10 rokov pribýva Maďarov asi 2 miliony. Jestli to tak ďalej trvať bude, a že nejaká cholera vývinu maďarského národa hrádze nepoloží, stane sa, že v behu 50 rokov namnoží sa Maďarov okolo 80 ba 100 miliónov. V tom páde územie Uhorska nepostačí tak veľkému národu k výžive. Na ten pád by potom v Uhrách tak vyzeralo, ako v Arábii po spustošeni od kobyliek. Aby sa tomu zlému zavčasu odpomohlo a predišlo, ja X. Y. Perohryz a môj famulus Stefan Vrždialik vybrali sme sa do sveta, do diaľnych krajín Asie, vyhľadať tú starú pravlasť Maďarov, odkiaľ títo okolo r. 800 po Kr. vyšli, — aby sa v páde potreby rozmnožený národ mal kam uchýliť a nemusel vyvandrovať do Ameriky.— Ha! — zvolal gouvernér — vy teda konáte úlohu podobnú Josue a Chaleba, ktorých tiež Mojžiš vyslal bol v špehárskej službe do zasľúbenej zeme Kánaanu.— A kde vlastne myslíte vynaleznúť pravlasť Maďarov?— Tam niekde na pomedzí Mongolska a Sibírie.— Žiadam vás, pane X. Y. Perohryzu, aby ste mi na vašu česť povedali, nie-li je cesta vaša náteru politického a špehúnskeho?— Prisahám, nie! — riekol som, — cesta moja má rídzy smer národno-zemepisný!— Kto vás vyslal na túto cestu — vláda-li, alebo nejaká spoločnosť?— Ani jedna ani druhá; ja cestujem z vlastnej pohnútky, vedený opravdivým vlastenectvom!— Chorošó (dobre) — riekol guvernér, — dostanete teda pozvolenie cestovať ruským územím, kam len chcete: jestli sa ale na vás dosvedčí, že ste politický špión, vtedy, to vám sľubujem, že octnete sa ako zajatec a nevoľník tam niekde v baňách Irkutska, z kade vyslobodenia nieto — dokončil guvernér.A keď som ho ja konečne presvedčil o nevinnom ciele mojej cesty, v tenkráť podpísal a vydal mi „universálny pas“ — a prajúc mi zdaru na tak ďalekú cestu, prepustil ma od seba.Uradostnený pospiešil som na prístavné námestie vyhľadať Števa, ktorému poručil som ma tam očakávať.Ale Števa som tam nenašiel.Zieram, páčim, chodím za ním sem i tam krížom-krážom a spytujem sa ľudí, či takého a takého človeka s harmonikou nevideli; ale nikto mi nevedel dať o ňom vývod. Asnáď veru on mňa hľadá tak, ako ja jeho.Konečne oslovím patroľu držiaceho policajta.Ba veru! — riekol sluha bezpeku — zdá sa mi, že pred hodinou policia jednoho cudzinca s harmonikou viedla na „policajdirekciu“, ktorá sa tam hľa v tom dome nalezá.Spiecham a opytujem sa tam na môjho Števa.Ale tam boli ľudia nemí ako ryby. Posielali ma od Annáša do Kajfáša — a všetko nadarmo. Števo bol zmiznutý, ako by sa bol prepadol do zeme. Konečne poradím sa s rozumom a s pudilárom.Ukážem policajtovi rubel, a ten spomohol.Policajt dal sa hľadať Števa a asi po polhodinovom dotazovaní riekli nám, že je Števo transportovaný na loď, ktorá ruských židov, vládou vypovedaných, má odviesť do Jafy, do Palestiny.Pospešiac na loď, tam medzi množstvom ruských židov, jejich žien a detí, našiel som Števa sedeť zarmúteného na palube.— Nü Seprl! wos magst du doi? — spýtal som sa ho.— Ale prosím vás, títo barbarský Rusi ma sem transportovali…— Čit! Ticho, Števo! Ďakuj Bohu, že som ťa našiel, ináč bol by ťa stihol osud ruských židov z Rosie do Palestiny deportovaných. Tam by si bol v židovskej krajine vyspevoval jeremiády. Ale predsa, povedz, jako sa to stalo s tebou?Števo rozprával, že nemohúc sa vykázať pasom, ktorý nachádzal sa u mňa, sobrala ho policia a spolu zo židmi, ako čvargu odviedla na loď.Legitimujúc Števa u policie, bol na svobodu prepustený ku mojej a jeho velikej radosti.— Zamerkujem si to pohanenie! riekol Števo, zatnúc päsťou.Ja potom obrátil som sa ku tlupe židov a napodobniac reč jejich, prihovoril som sa jednomu z nich.— Nü Schmüle, wie gehtsden?— Schlecht! — odpovedal židák.— Kam cestujete? — pýtal som sa, akoby o ničom nič nevedel.— Nach Haus’! — odpovedal zkrátka.— Do Jeruzalema. A veľa vás je?— 200.000 = zweimalhünderttausend samt Weib und Kind. Vypovedajú a vyháňajú nás z Ruska.— Pre jakú pričinu?Žid pokrčil pleciami a po chvíli riekol;— My priatelia a dobrodincovia ruského ľudu, my nič nezavinili. Ale príde zato trest Boží na Rusov. Príde čas, keď by nás rád mal cár; lež bude mu neskoro. Nech len prijde ku vojne, však uvidí, keď mu náš Rothschild nepožičia ani babky… — takto a podobne hovoril žid.— A má-li to dlho tak s vami trvať? — tázal som sa ho.— Vláda každý rok 200 tisíc židov chce z Ruska vypovedať, i potrvá to dobrých 25 rokov, kým 5 milionov ruských židov vypovedané, bude.— Ó vy chuďatká, vy nevinní baránkovia! — poľutoval som židáčika. — Kebych ja mal moc a právo, veru pozval by som vás všetkých bývať do mojej vlasti; ale ja som na to nie splnomocnený. Ukrutný váš osud! Neľudské, barbarské zachádzanie s vami!Zanechajúc židov na lodi jejich osudu, my podali sme sa na našu hospodu.Kompanista náš, Čech Konipásek, chystal sa na večer ku veľkolepej produkcii, pozývajúc obecenstvo nasledovným plakátom:= Non plus ultra grosse Kunst- und Kraft-Produktion in der höheren Acrobatkunst, Bauchredner-Sprache u. kunstkomische Pantomime in 7 Abtheilungen. =My doprevádzali sme jeho umenie hrou — a s dobrým výsledkom, čoho následok bol ten, že Čech Vencel Konipásek dostal vôľu tu dlhšie sa pobaviť a čo bolo u neho hlavnou vecou: pekný groš zarobiť; ale to nesrovnávalo sa s naším plánom, preto primali sme ho na druhý deň ďalej odcestovať.Námorská loď vypravená a naložená kupeckým zbožím do Tagarogu prijala nás všetkých troch na svoju palubu a hneď toho samého dňa i odplula.Netrvalo dlho a na východe objavily sa nám obrysy zeme.— To je polostrov Krym — odpovedal som Števovi na jeho otázku, a keď priblížili sme sa blízo ku pevnine, tu zraku nášmu predstavily sa ozrutné a ohromné hrádze, tvrdze a bašty pevnosty Sevastopolu.— Sevastopol? — riekol náš kompanista — ja sem o tom něco slyšel u nás doma, ale nemohu se zpamětati vlastně — co?Pre ukrátenie času pomorskej cesty, počal som teda spoločníkom mojim rozprávať históriu o dobýjaní Sevastopolu.— Bolo to v rokoch 1854 — 55, keď som ja len 12-ročný šuhaj, a ty Števo ešte ani na svete nebol, vtenkráť pozdvihli sa proti Rusovi štyria europskí mocnári a panovníci, zomena: Angličan, Francúz, Italian a Ťurek a vyrútili sa: biť ho. Vypovedali mu vojnu. Ale poneváč po suchej zemi s vojskom na kožu mu prijsť nemohli, išli sa teda s ním biť na vode. Čiernym morom doplula sjednotená námorská flotta (ľoďstvo) štyroch mocnárov ku Krymu a začali tam hneď na tvrdze pevnosti sevastopolskej hádzať olovenými bochníkami, čili jako vojaci hovoria: „festunk bombardírovať“; Sevastopol je zaiste brána do ruska, je kľúčom do vnútra krajiny, len cez tú bránu a s tým kľúčom v ruke dá sa vnísť do tej veľdržavy, a preto museli spojení mocnári najprv dostať do moci tú bránu a ten kľúč, to jesť rozboriť pevnosť a tak potom dáko načať Rusa.— A či ho zborili? — tázal sa Števo.— Búchali, durkali, trieskali, plieskali do pevnosti tej za celý rok, vo dne v noci neprestajne, toľko prachu vystrielali, ako je piesku v mori a to všetko na darmo. Za rok podarilo sa jim porúchať len jednu baštu Balaklavu — a viac ani kameňa.— A potom čo?— Nuž čo: keď si všetok prach vystrielali a nič pokonať nemohli, potom urobili s Rusom pokoj — a z kade prišli, ta odišli.— A naši neboli pri tej kucapaci? — pýtal sa Števo.— My sme sa na, tú kucapacu dívali len z poza plota. Naši sa vtenkráť nemohli hýbať, súc zaviazaní Rusovi za preukázané služby.Števo a Konipásek obdivovali z paluby tie ohromné nepremožiteľné tvŕdze a konečne riekol Števo:— Rus je predsa len veľký a mocný panovník, a všetko, čo v rusku vidím, je veľké!Pomaly ztratil sa nám z očí Sevastopol i Balakláva a my vleteli s loďou do prístavu Jalty. Druhého dňa plávajúc smerom severným, dorazili sme do Kertšu a užinou do Azovského mora, na jehož severnom brehu leží prístavné mesto Taganrog, kde sme vystúpili z lodi.Nalezali sme sa v južnom Rusku.Po náležitom si oddychu pospiešili sme na železnicu, ktorá tu všade brehom morským tiahnuc, zaviezla nás cez Roztov do Novočerkaska, hlavného mesta donských kozákov.Števo horel túhou čím skôr videť a oboznámiť sa s týmito „molodci“ ruských nív a štepí.— Dosť sa nadívaš na nich! — potešil som ho.Nachodili sme sa vo vlasti donských kozákov.Nový svet, nový ľud predstavil sa tu zraku nášmu, a my mali sme na ňom dosť čo nevídaného obdivovať.Donský kozák je synom slobodnej prírody, najchýrečnejší koniar a jazdec europejský. Od malička ako chlapec spolu chovaný so svojím milým koňom, vyrastie z neho nikým neprevýšený jazdec a otužilý vojak.Európa západná mala už viac kráť príležitosť poznať kozákov a obdivovať jejich vojensko-jazdeckú spôsobilosť.My teraz nalezali sme sa uprostred nich v jejich domovine, a na vlastné oči zkúsili sme všetko to, čo sa o kozáckom ľude k jeho chvále vraví.Doprevádzajúc hudbou gymnastické predstavenia kompanistu našeho Vencela Konipáska, ziskali sme si i tu od obecenstva uznanie a obdiv.Náš akrobat nikdy nezabudne na tie „mastné dni“, ktoré zažil v Novočerkasku medzi donskými molodci, súc takrečeno od nich zbožňovaný.No ale pri tom všetkom my nemohli sme predsa tu ostať bývať, veď náš cieľ bol cestovanie ďalej na východ — a preto o pár dní dali sme „vale“ mestu.Pred nami rozprestieraly sa po oboch stranách mohútnej rieky Donu ležiace úrodné roviny a nivy, ďalej východne ale nepriehľadné suchopárné ruské stepy.Dľa ustáleného plánu ďalšej cesty stúpali sme korytom Donu na sever, hodlajúc pri Caricine prestúpiť koryto veľrieky Volgy.Bolo to okolo poľudnia na šírej stepe, keď zrazu obkolesení a obklopení videli sme sa byť tlupou, ako vetor na koňoch svojich docválavších kozákov.— Stój, stój gondače! — zvolal jedon z nich, namierac na nás svojou dlhou pikou, neomylne z ďaleka poznajúc, že sme hudci.— Od kuda svieta jecháte? — tázal sa nás druhý.Dajúc kozákom patričný vývod odkiaľ sme, jako náhle očuli, že sme „Vengerci“, obkolesili nás, a riekli nám, že sme jejich zajatí.— Na to som čakal, — poznamenal Števo, — pokojne tu cudzí človek cestovať nemôže!Konipásek triasol sa na celom tele, nalezajúc sa v rukách kozáckych, ktorých mu doma boli vymalovali jako ďasov.Zajmúc hnali, viedli nás so sebou hodne ďaleko. Z jejich reči vyrozumel som, že vedú nás ku svojmu atamanovi, sídliacemu na blízkom dvorci; Ustbielokalitvenskaja.Ataman donských kozákov Fedor Kunicky, bol síce obstarný ale svieži a príjemného výzoru muž.Kozáci predstavili nás svojmu veliteľovi.Podané mu písemnosti naše upovedomily atamana s našimi osobnosťami, okoľnosťami a cieľom cestovania.— Všetko je v poriadku! — riekol ataman, — teraz len presvedčte nás, že ste zruční hudci. Chceme vás počuť!Naladiac nástroje, spustili sme jednu z oných zádumčivých maloruských dumiek, ktoré si kozák tak velice obľubuje.Po dokonanej hudbe s vyjasnenou tvárou podal nám ataman ruky rieknuc:— Ste moji hostia. Prišli ste práve v hod. Rozveselíte môj ľud svojou hrou. Po tieto dni práve budeme držať „džigitovku.“A kázal nás hneď uhostiť.Pri očutí tých slov „džigitovka“ pozrel Števo na mňa zvedave, lebo neznal, čo by to znamenalo. A vskutku on veru džigitovku čo živ nevidel a nemal o tom ani pochopu.Od atamana donských kozákov tak prívetive prijatí byvše, družili sa k nám hneď kozáci, jejich ženy a deti, obdivujúc nás, tešili sa z neočakávaného príchodu cudzincov.Medovinou, kvasom a vudkou počastovaní boli sme hojne a uhostení dokonále.— Po prvý kráť v živote mojom pijem vudku, — riekol Števo, — tú vudku, z ktorej sa u nás tak posmievajú; ale ja nalezám ju o mnoho onákvejšiu, nežli je naše uhorské špiritusové pálené!Čech Konipásek oddal sa do mädoviny a súkal ju ani plzenské. Hneď prvý večer svojho sa tu bavenia dal kozákom niečo na ukážku zo svojho umenia.S naším príchodom nastaly kozákom ustbielokalitvenským sviatočné dni.Ubytovaný súc u atamana, dosť skoro mal som príležitosť rozmlúvať sa s ním samým.— Mali-li ste už príležitosť niekdy v živote svojom videť a poznať kozákov? — zpýtal sa ma ataman.— Mal — odpovedal som — a síce roku 1849, v čas uhorskej revolúcie, keď generál Grabe so 40 tisíc mužmi, oddielom to ruskej armády, táborom ležal v Uhrách, zomena na Horných lúkach pri baňskej Bystrici. Bol som v ten čas síce len chlapec 8 ročný, ale dobre znám sa rozpamätať na kozákov rekvirujúcich „futráž“ pre kone po okolitých dedinách. Jedna z 50 kozákov pozostávajúca tlupa prišla i do môjho rodiska, a ja v tenkráť po prvýkráť videl som kozákov.— V tú dobu bol som i ja tam, ako molodec 20-ročný — riekol ataman — a prekonal som celú válečnu výpravu po Vengroch — až po Világoš.— Znáte teda baťuško, kde leží vlasť moja pod Tatrami. V tenkráť keď Rusi u nás boli, udala sa v rodisku mojom s jedným kozákom nasledujúca prípadnosť. Otec a matka mi o tom často rozprávali.— Rozprávajte, prosím, ja vás rád poslyším! — riekol ataman. Na čo já začal som:— Istého dňa prišlo pár kozákov z tábora do dediny našej rekvirovať futráž pre svoje kone.„Šorok centniaróv sena, šorok centniaróv slamy!“ — pýtali kozáci od dediny, v ktorej bol môj otec notárom.Práve, keď jim žiadaná porcia sena slamy vydaná a na vozy naložená bola, zkrýknul niekdo z ľudu: „Guerilla ide, guerilla tu!“A skutočne v poza humien počali uhorskí guerilli na kozákov pukať.Kozáci súc v menšine a neznajúc prevahu guerillov, posadali rýchlo na kone, a zanahajúc tam vozy so slamou a senom, odkvapili šťastne ako vetor, len jedon, ako sa zdalo, chorlavý mladý kozák opozdil sa a už nemal ani času na koňa vysadnúť. V strachu o život, bo bez milosrdenstva boli by ho zastrelili guerilli, pribehnul do domu môjho otca, tam sopnúc ruky, prosil:„Pre Boga, pre bogorodicu i sv. Nikolaja molím vás gospodáru, spaste ma pred Vengercami!“I sľutovali sa moji rodičia nad mladým kozákom a zachránili ho.Rýchlo ho vzali sebou do chyži. Otec mu riekne: „Dole boty, dole šubke!“ A vyzlieknuc kozáka z jeho šiat, obliekli ho do ženských, na hlavu dali mu čepiec; matka odpravila na spech postel a milého kozáka položili do nej. Prikázali mu tiško ležať a hodne stenať… Šaty jeho skryli do jamy na zemiaky…O malú dobu tu guerilli s natiahnutými puškami hľadali kozákov po domoch, a beda tomu, koho by boli našli.Prekutali i náš dom.V zadnej izbe našli v posteli ležať nemocnú ženu.Na otázku vodcu guerillov: ktoby nemocný bol, odpovedala matka moja: že je to jej sestra.Guerilla uspokojení odstúpili preč a milý kozák bol ochránený…Pri tých slovách ataman Fedor Kunický ostro uprel zrak svoj na mňa, a keď som dorozprával, v tom okamžení rozsiahol ruky, objal ma a vrhol sa mi okolo krku.Neznal som si hneď vysvetliť jeho počínanie.— Brate môj! priateľu môj! — zvolal zrazu ataman — Bóg mi svedkom, že ten zachránený kozák, vtedy bol som ja!!A viac nemohol od pohnutia.Ja som bol tiež predesený.— Od slova do slova je pravda, čos rozprával. To dialo so mňou tenkráť v dedinke pri Baňskej-Bystrici, ktorej meno mi z pamäti vypadlo. Tvoji rodičia zachránili ma od smrti!… Po odchode guerillov i ja šťastne dostal som sa do môjho tábora, pamätám a stokráť v živote rozpomínal som sa na to i blagodaril som ochrancom mojim… Žijú-li oni ešte?— 42 roky uplynuly už od toho času ochrancovia tvoji sú už pod zemou — ale ja jich syn žijem a hľa! dobrá náhoda doviedla ma ku tebe, statný atamane donských kozákov!Od tej hodiny stal som sa priateľom a vzácnym hosťom atamanovým.Radostnou upomienkou vzbudený jasal ataman, objímal a hladkal ma starec. Zavolal i svoju ženu, deti i starešinstvo kozákov, a predstavil ma jim čo priateľa.Števo pri slyšaní tej vesti riekol: „To sa mi ľúbi!“Konipásek zase poznamenal:— Títo barbarskými jmenovaní Rusi nejsou předse takoví surovci, jako se jim to připisuje!Na druhý deň stali sme sa účastnými slávnosti „džigitovky“, od kozákov na okolitej stepe konanej.Pohostiteľ náš, ataman Kunický, oblečený do sviatočného šatu, dal vyviesť z maštál všetky svoje kone, a posadiac i nás všetkých troch do sedál, jechali sme spolu na určité miesto.Cestou spytoval sa ma Števo — čo to tu len bude.Nechtiac zvedavosť jeho diaľ napínať, vysvetlil som mu vec:— Števo! bol-li si už v cirkusi?— Bol.— Videl-li si tam vycvičené kone ku rozličným skokom a tancu?— Videl.— Videl-li si aj na koňoch tých „pajacov“ prevádzať tie krkolomné žarty?— Hej.— No, teda, niečo tomu podobného budeš dnes tu videť, len že v hrozitánsko velikých rozmeroch.— Aha? — zpamätal sa Števo — teda „engliše rajteraj?!“— Jazdecká hra, prevádzaná od kozákov na koňoch; menuje sadžigitovkou.Na určenej ku džigitovke rovine, u prostred jejž stál pre atamana a starešinu pripravený šiator, stálo a očakávalo veliteľa svojho 5 stotín kozačiny, na svojich výborných koňoch.— Nachádzalo sa tu ale i množstvo ľudu, žien, mládeže a detí, jakožto divákov.Dojdúc s atamanom na miesto, boli sme od kozačiny hlučne s „urá!“ privítaní.Na dané znamenie a povel atamana počala sa džigitovka, hra, cvičba jazdecká, kozácka zábava, jejž podobnej nenajdeš viac v Europe u žiadneho národa.Z prvu prevádzajú kozáci jednoduché, v rovnom i v oblukovitom smere konané behanie koní o závod.Na rýchlosti v behu kozáckeho koňa nemohol som sa dosť prenadiviť.Kozácky kôň letí — on nebeží.V najprudkejšom behu postavení Kozáci odrazu zmyzli z povrchu zeme, jakoby sa do zemi prepadli. Kone i jazdci vystreli sa na zem — a v druhom okamžení už opäť zodvihli sa — a sedeli v sedlách.Pri tom jazdili kozáci na koňoch stojmo, sedmo, ležiačky, horeznačky, hlavou ku zadu, prevesený cez koňa a t. p.Niečo podobného v žiadnom cirkusi nevídať.Na rozkaz pokládli sa do radov na zem malé deti; kozáci rozbehli sa v prudkom behu, pochytali deti zo zeme ku sebe do sedál, bez najmenšieho jim ublíženia.Neskôr vypustilo sa na rovinu množstvo kohútov, kúr, husí a kačiek. Kozáci rozbehnúce sa za hydom, v pár okamženiach mali všetok ten hyd na svojich pikách, ktorými znamenite i vo vojne narábať znajú.Potom nasledoval kozácky zádumčivý spev — kozácka pieseň.No nie som vstave pozpomínať všetky tie krkolomné kúsky, ktoré kozák na džigitovke prevádza; len to poviem, že kto ráz túto kozácku hru videl, ten sa na zručnosti toho ľudu zadiviť musí.Víťazi a najzručnejší boli predstavovaní v šiatre atamanovi, kde sa jim okrem odznakov vyznačenia podávala vudka, mädovina, kvas a víno v hojnosti.Števo prezradil tiež vôľu a chuť súčastniť sa na džigitovke.Že sa on veru ide trochu prekalupovať.— No choď — reku — ale že by si prišiel názad so zdravými križami!I pojali ho kozáci medzi seba a na bystrom koni prekonali s ním jeden „kalop“.Z prvu sa len Števo jakosi udržal v sedle, keď ale koník pod ním počal dropčiť a tancovať tu milý Števo ani nevedel, ako sa našiel pod ním.I odnechcelo sa mu „džigitovať.“Zábavy tieto trvaly po 3 dni. Večerkami zabavoval zase Čech Vencel Konipásek svojími akrobatickými kúskami, komédiou, bruchomluvom a pantomimikou, stanúc sa tak tu veľmi obľúbeným.My tiež prispeli sme k zábave hrou našich slovenských kusov a spevom trávnic a krakoviakov.Števo predniesol náš tanec „odzemok“, ktorý sa kozákom tak zaľúbil, že ho mnohí nasledovali.Po ukončení džigitovky navrátili sme sa do bydliska atamanoveho a tu prezradili vôľu rozlúčiť sa s naším pohostiteľom.Bavili sme sa u neho celý týždeň.V predposledný deň nášho pobytu u atamana, nemálo prekvapil nás pohostiteľ náš s tým, keď nás takto oslovil:— Vyrozumiac od vás priatelia, jakým zámerom a cieľom vybrali ste sa do diaľnych krajov Asie, nebudem vás dlhšie u seba zadržiavať, ačkoľvek bôľne sa mi od vás lúčiť prijde. Skôr, nežli odídete, nádobno mi vyplniť ľudskú povinnosť, totížto: synovi mojích niekdajších ochrancov náležite sa odmeniť, keďže samým ochrancom mojim odmeniť, sa nebolo mi možno. Vezmúc do povahy vašu ohromne ďalekú a obťažnú cestu, ktorú prekonať máte, aby ste nemuseli konať cestu tú pešky, umienil som si poskytnúť vám k službe dva jazdecké kone, najlepších nosičov z mojich koní. Použijúc ich, snadnejšie i bezpečnejšie vykonáte predsavzatú si cestu. A podarúnok môj, nechcete-li ma obraziť, prijať musíte.— Vďaka vám dobrodeju! — zvolali sme so Števom odrazu, a stisli mu ruky.— Čo týka sa ale spoločníka vášho Konipáska, tento vyjadril sa predo mňou v ten smyseľ, že on ostane tu; jemu zachcelo sa dlhší čas pobaviť medzi kozačinou. Úfa tu zažiť dobré dni, a dobre si poradil, bo kozačina si ho obľúbila.Po tých slovách nasledovalo u atamana ešte dobré uhostenie, a my na druhý deň sedeli sme na darovaných nám koňoch hotoví ku odchodu.Mne odporučil ataman ku jazde Sivka Števovi ale Vraňka, koňoch to neuhonných. Zaopatril nás tiež na cestu všetkým potrebným a možným, proviantom a zbrojou a síce karabínami a pikami, rieknuc:— Toto všetko na ceste nekonečnými stepami kirgisskými a sibírskymi potrebovať budete.Potom poučil nás, jako sa v oči polodivým národom asiatským držať a chovať máme, aby sa nám nestala nehoda, a konečne dodal:— Dorazíte-li šťastne do Irkutska, odporúčam vás tam službu stotníka zastavajúcemu môjmu synovi Konstantínovi, — a podal mi na syna jeho znejúci list.Po srdečnom sa rozlúčení so statočným atamanom a jeho rodinou, tak tiež i s dosavádnym kompanistom našim, Čechom Venclom Konipáskom, so slzami v očiach — dali sme sa na cestu.— Stúpaj, Sivko, Vraňko!— Urá! — zvolala kozačina a dva z nich na rozkaz atamana, odprevadili nás až po rieku Čír. 20 verst ďaleko.— No, Števo! jako sa cítiš? — spýtal som sa sa ho, keď sme boli sami.— Azda nám samé nebo soslalo tohoto kozáckeho atamana, bez jehož pomoci, bez týchto koní, snáď putovali a tárali by sme sa sem i tam až do súdneho dňa a sodraly nohy až po kolená…— Rušaj Sivko, rušaj Vraňko!Bystré kone unášali nás rovnou stepou rýchlo ďalej a ďalej.Klusajúc dorazili sme do Kalaču a tu prekročiac rieku Don, nezadlho do Caricina, mesta ležiaceho u brehu mohutnej veľrieky Volgy.Števo mal pri zhliadnutí jej od podivenia s koňa spadnúť, vidiac na míľu širokú rieku pred sebou.— Aj tie potoky v Rusku sú veľké! — poznamenal.— Aby sa nepovedalo, že byvšie v Rusku nenapili sme sa vody z Volgy, napojili sme seba i koníky naše a dali sa previesť na parnej kompe na druhý breh.Zanechajúc veľtok tento, prišli sme do Carjeva a z neho východným smerom stepou ku Slanému jazeru.Tu videli sme dorábať soľ zo slanej vody, poneváč v Rusku baní na kamennú soľ málo.Klusajúc ďalej, dostali sme sa do „kalmuckého králu“, ako tu Kalmuci svoje osadliská a dediny menujú.Rozdiel medzi Kalmukmi a kozákmi nenie veliký, ačkoľvek predsa patrný.Všade prijali nás zdvorile, držiac nás, dľa kozáckeho výstroju nášho, za ruských poddaných: boli nám všade na ruku a ochotní vo všetkom, o čo sme ich požiadali.Prerežúc púšť stepnú, porastenú suchou trávou, s drobným pieskom — Kamiš Samaru, dorazili sme ku rieke Uralu, majúcej pôvod svoj v ohromnom pohorí stejného mena, dotkli sme sa pevnostky Topoleva a zanechajúc túto, vkročili sme na pôdu asiatskú.Ohromne rozsiahle a nepriehľadné tieto stepy obývajú Kirgisovia, národ kozákom podobný.Prekonajúc púšť Akkun, pred nami na juh objavila sa hladina rozsiahleho jazera — mora Cchvalinského (Kašpického).Vtenkráť riekol som ku Števovi:— Počuj! na tejto zemi nalezajú sa dva rodzaje, dve plemená Rusov: jedno pokolenie z nich je dvojnohé, dvojruké, býva na suchej zemi a počíta sa ho na 80 milionov. Toto plemeno je nenávidené a hanené — lež aj bojí sa ho každý. Druhý rodzaj rusov je beznohý, bezruký, býva vo vode a je ho millionov milliony. Toto plemeno je obľúbené na celom svete. Toho nezľakne sa ani náš uhorský honvéd, lež poľahky zje jich aj 5 na fruštik. Pohľad, Števo, na hladinu tohoto mora! Tam v ňom býva ono obľúbené chvostnaté pokolenie „rusov“, ktorých u nás v súdkoch zabednovaných predávajú…— Tam? tu? — splasol rukami Števo — rusy, malé rybky: no tých ľúbim aj ja!A hneď dostal chuť zastaviť sa a nalapať si tých rybiek, ale odradil som mu to.Dojachajúc pomaly ku rieke Embe, urobili sme „halt!“Položili sme sa ku oddychu.Števo, ako dobrý koniar, mal opatrovanie koní na starosti.Pálčivosť a horúčosť dňa a vetrov na stepách panujúcich počala nás trápiť veľmi, a pomaly dostavil sa i hrozný smäd.Pitnej vody tu pramálo.I voda rieky Emby, súc kalnou, nebola ku pitiu.Trápil nás teda smäd.Tu mali sme šťastie sísť sa s kirgiskými rajtary.Sú to štihlí, krásneho zrastu mužovia a výborní jazdci, od kozákov nič odchodnejší.Oboznámiac sa s nimi, dali nám pokoj, ba opačne; učastovali nás zo svojich zásob.Menovite podali nám ku chladeniu a zahnatiu smädu svojho národného nápoja „kumysu“.Veľkým smädom donútený, napil som sa ho ja i Števo.Števovi nápoj ten nechutnal, a keby bol vedel z čoho sa zhotovuje, doista že by ho bol vydal zo seba.— No jako že ti to chutná?— Škoda, preškoda vudky! — odpovedal. — Kumys je len „Kuhmist!“— Ani ho viac nepi, bo nápoj tento zhotovujú z kobylného mlieka!— Jej, fuj — odplúval Števo — hneď sa podávim!— Len zadrž; možno že prídeme do krajín, kde ti budú chutnať kobylky, pavúky, chrobáky, húsenice a bzdochy.— Jaj, nestrašte a nehnevajte že ma, pane principálu! bo radšej vrátim sa zpiatky! — durdil sa Števo.Tak a ináč, stúpajúc nepretržite ďalej a ďalej smerom východným, po niekoľko dňovom jazdení, dorazili sme opäť ku druhému jazeru, Aralskému, prekonajúc tú cestu šťastne a obtíže cesty cez púsť Embinskaja bez všetkej nehody a úrazu.Nenazdaj sa ale, milý čitateľu, že my tieto rozsiahlé a okom nepriehľadné púšte zeme, asiatské stepy, tak rýchle precestovali a prekonali sme, jako sa to číta. Ej nie! Cestovanie naše nimi trvalo dlho, týždne a týždne. Práve od tej doby, čo opustili sme náš domov a dorazili na breh jazera Aralského, uplynulo celých šest týždnov, teda poldruha mesiaca.A kde že sme len ešte?Asi v jednej tretine prekonať majúcej cesty, aj to len ešte po suchej zemi.A kedy prekonáme ešte námorskú cestu!Tá bude požadovať neomylne viac mesiacov; to bude aj jaseň, u nás budú už krumple vybraté zo zemi, keď dorazíme dakedy o Všech svätých domov, ak dorazíme, a že sa nám na ceste dačo zlého neprihodí.Preto nediv sa, že cestopis náš nezapodieva sa s opisami krajín, miest a dedín, ktorými sme išli, veď akby sme sa s tým chceli zaoberať, tak by sa spis tento stal veľmi objemným.Nalezajúc sa na západnom brehu jazera Aral, museli sme ho obísť, bo parníka, čo by nás cezeň previezol, tu nebolo. A to obídenie trvalo veru zase pekných pár dní!Konečne ale obíduc celý severný pustý kraj jazera, došli sme na jeho východnú stranu práve tam, kde do neho vlieva sa Syr-Darja, hlavná rieka Turanu, provincie ruskej.Rieka táto vyteká z hôr altajských, tečie popri mestách Kokandu, Taškendu cez suchoparnú púšť a vlieva sa do jazera Aralského.Popri nej vedie i Rusmi založená železná dráha.Pre ukrátenie času počal som Števovi rozprávať o tých dlhotrvanlivých bojoch, ktoré Rusi, opanovavší Turan, s domorodci viesť museli, kým dostali do moci kraj ten a mocne uložili sa v Chíve, Buchare, Samarkande, a ktoré boje ešte podujmú, kým dostanú do moci celý Turkestan, s Mervom a Pamírou a ešte ďalej susedný Afganistan s Heratom a Kabulom. Pripomenul som, že prijde doba, keď ruské voje na svojich výbojoch v Strednej Asii, sídu sa tam s vojmi Angličanov, majúcich v moci Východnú Indiu, a tito dvaja riváli o panstvo v Strednej Asii, tam niekde na vrchoch pohoria Hindukuša, budú mečmi a kopijami merať svoju moc — a dobre sa stlčú.V Turane na brehoch rieky Syr-Darja našli a shliadli sme už od europejského rozdielny život a ľud. Obyvateľstvo bolo už iného plemena, inej plety a iného spôsobu žitia, kočovníci, pastieri i kupci.Cestujúc brehom rieky Syr-Darja, prešli sme pozdejšie ku rieke Ču, a pospiechajúc zase popri riečišti tejto, hnali sme smerom východným ku pohoriu Altaj, keď istého dňa udala sa s nami nasledujúca prípadnosť.Práve ukazoval som Števovi z vyšiny, v ktorú stranu leží Taškend, keď od tej istej strany zhliadli sme oproti nám stúpať silnú karavánu na ťavách.Mi sme jej chceli vyhnúť, ale aby oni snáď podozrenie na nás nemali, že sme my nejakí pústevní beduíni, vyčkali sme ich a v páde potreby prichystali sa k obrane.Karavána (naložené ťavy batohami s kupeckým zbožím a sprievodčí) zblížila sa k nám a my z ďaleka pozdravili sme ju na východe obvyklým spôsobom a pozdravom: „Salem aleikum!“Hneď na prvých jazdcoch poznali sme, že ľudkovia títo nie sú zdejší domorodci, ačkoľvek boli od slnca ohorení, predsa neznali sa nám byť ani Rusmi ani Kirgismi.— Títo ľudia — rieknem hlasne ku Števovi, že ma i tí na ťavách počuť mohli — nezdajú sa mi byť Turania!— No keď sme nie Turania ale sme veru iste Turčania! — odpovedal najbližší jazdec na ťave a síce čisto po slovensky.— Per amorem Dei! Pane Bože na nebi! — zvolal som prekvapene — i čo že je toto? Na pustatinách stredoasiatických slyším moju ľúbu slovenskú reč?!— Kto ste a čo ste?— Odkiaľ ste a čo tu robíte?Tieto a tým podobné otázky sypaly a zamieňaly sa odrazu z oboch strán.Ťavy i kone zastaly. V tom zbližil sa k nám jeden — ako sa zdálo veliteľ karavány — a takto oslovil nás čisto po slovensky:— Jako slyším, vy ste Slováci, kdeže ste sa tu vzali?— Aj my to samé pozorujeme na vás, — odpovedal som — že máme robotu so Slovákmi.Zatýmto hneď sme sa dali do známosti.Náčelník karavány riekol:— Ja som Matúš Filo, kupec šefraník z Turca v Uhrách, a títo tu hľa sú mojí pomocníci.— A ja som X. Y. Perohryz, cestovateľ do Asie z Novohradu, a tento môj famulus Števo Vrždialik!Náš rodák splasol rukami a potom ich hneď rozopial, aby ma objal.— Rodáci moji drahí, — riekol — poďte, nech vás obímem a pobozkám!Sostúpil z ťavy a hneď aj rozkázal zastaviť celú karavánu a položil sa ku oddychu.My so Števom učinili sme to isté sišli s koní a — objímali sa.Netrvalo dlho a pred očima našima, jakoby zo zeme povstaly dva veľké šiatre, ktoré nás do chládku svojho prijali.A čo jedni chystali niečo pre občerstvenie, my odpovedali sme si na obapolné otázky a vysvetlili v krátkosti ciele naších ciest.Rodák náš M Filo kupčí tu v Turane s rozličným tovarom, putujúc z mesta do mesta až do Afganistanu, o jeho úspechoch má známosť mnohý Slovák, ktorý jeho novinárske články čítava. A tak i tu sa potvrdzuje, že Slováka najsť možno na celom okršleku zemskom.Sediac v šiatore pri poháre občerstvujúceho nápoja, rozpovedal som mu cieľ cesty mojej zovrubne, do podrobna.— Ale divím sa vám, priateľu! — riekol on, — že sa staráte o záležitosti cudzieho národa a vystavujete toľkým obtiažam ba nebezpečenstvám za vec pochybnej jakovosti, do ktorej vám, ako Slovákovi nič, z ktorej ani žiadneho osohu mať nemôžete. Nechajte vy p. Perohryzu starať sa Maďarov samých o seba a jejich budúcnosť!— Nieže tak, priateľu, — odpovedal som mu ja. — Ja mám k tomu osobné pohnutky. Vlani vykonal som cestu povetrím na severnú točnu pre obohatenie vedy celého človečenstva, teraz ale konám cestu v záujme a pre dobro spolukrajanov mojich Maďarov, chtiac jim týmto preukázať, že som jejich dobrý priateľ, starajúci sa o jejich budúcnosť. Hľa, približuje sa doba 1000-ročného jejich pobytu medzi nami, millenium jejich zotrvávania v Uhrách. Jako dobrý vlastenec chcem jim na ten čas zavďačiť sa darom a prekvapiť ich: Maďari, spolukrajani moji! mne hľa, podarilo sa vynajsť vašu bývalú pravlasť v Asii, ktorá, kdeby vlastne ležala, vy dosiaľ s istotou ste neznali, a napriek výpravám vašim naleznuť sa vám nepodarilo. Druhá pohnútka moja ku tomu je: neslýchané rapídne rozmnožovanie a plemenenie sa Maďarov od jedno 20 — 30 rokov. Známe je, že jich každých 10 rokov pribýva o 2 — 3 milliony. Jestli to tak potrvá, čo je nádejná vec a pochybnosti netrpí, tak v behu 50 rokov namnoží sa jich snáď aj do 50 millionov. Nuže teraz povážte, kam a jako sa tak zmohutnelý národ poprace v takej malej krajine, ako je Uhorsko? Nebude ostávať iné, lež to, že sa tu potomci naši musia jeden druhého jesť a pohltovať!Tento posledný dôvod presvedčil pána Filu o potrebe a závažnosti cesty mojej, a preto odobril, ba schválil úmysel môj.— Len na tom si hlavu lámem, — riekol som — že neznám, kde by som tú pravlasť Maďarov v Asii hľadať a kutať mal!— V tom vám veru i ja neznám dať rady — riekol, — ale počkajte, — premýšľal a potom riekol: — Chodiac tuto od viac rokov po Turane a Turkestane, vše i po hranici Sibírie a Mongolska, mal som príležitosť počuť o chýre velikej učenosti jednoho asiatského mudrca, menom Hinduramanaha, bydliaceho tam kdesy v krajoch altajského pohoria. Vy priateľko, súc už raz tu, vyhľadajte tam učenca toho stoj čo stoj, a pýtajte si od neho v záležitosti vašej poradu. Snáď usmeje sa práve vám Šťastena a dopomôže k cieľu. Mňa by velice tešilo, keby Slovák to bol, čo vynašiel pravlasť Maďarov, veď beztak i všetko čo Maďari majú: krajinu, náboženstvo, reč i podrost majú zo Slovákov. Slyšal som tiež, že tento asiatský mudrc mluví a rozumie 77 rečiam (teda ešte 5 rečiam viac ako italský Mezzofanti), medzi nimi i europejské, a tak nebude vám ťažko dorozumeť sa s ním. Prajem vám mnoho zdaru!Nato doniesli jedlo a nápoje.Celú hostinu improvisovali nám naši turčianski rodáci pod svojim šiatrom a tiež príjemnú zábavu.Celú noc dleli sme pospolu, kým sa ťavy a kone poriadne naobročily.A my zahrali i zaspievali sme krajanom rodákom našim nejednu trávnicu a konečne zavŕšili sme toto naše nahodilé sa radostné stretnutie spevom našej národnej „Hej Slováci!“ bez obavy, žeby nás za ňu niekto očiernil u miestodržiteľa ruského v Taškende alebo u chána afganistanského v Kabuli.A keď ráno slniečko z poza stepy vykuklo, my lúčili sme sa, lúčili dojímave.— Pán Boh s vami a zlé preč!— Choďte s Bohom!— Srečan puť!— Boh vás sprevádzaj a priveď šťastlive domov!Tak i jinak privolávali sme jední druhým, kývajúc rukami, klobúkami a ručníkami, kým sme sa videli a obrysy naše v diaľke nezanikly.— Rušáj Sivko, rušáj Vraňko rovno ku pohoriu altajskému! — bolo parolou mojou tohoto i nasledujúcich dní.— Ďaleko-li je to ten Altaj? — spýtal sa ma Števo.— Ej veru bratku ďalej ako z Kozelníka do Štiavnice!— Či bude toľko ako od nás do Pešti?— No aspoň tri lebo štyrikráť toľko, ak nie viac — potešil som Števa, — a preto, že je to trochu pri ďaleko, my musíme primať našich tátošov ku spešnejšiemu behu. Vieš ako to učiníme?— Dajme jim ostrohy!— Ináč — riekol som, — tak ako to činia kozáci na pochode, keď chcú niekam veľmi rýchlo dojechať. Uviaž každý deň sviežu viazaničku futrážu pre koňa, zapychni ju na pyku a drž ju v jazde ďaleko koňovi pred piskom. Kôň nazdajúc sa, že keď rýchlejšie pokročí, že i viazaničku žrádla dohoní a bude sa usilovať rýchlejšie stúpať, aby ju čím skôr dosiahnul…“ Zkúsme a uvidíme!A skutočne, kone naše takto viazaničkou trávy na pike zavesenej lákané, stúpali rezkejšie, čoho následkom dosiahli sme prvé výbežníky hôr altajských už na ôsmy deň jazdy.Blížili sme sa Balkhasskému jazeru, rozliatemu u päty výbežkov altajských, klusajúc jednotvárnymi suchopárnymi púšťami, keď Števo vytrhnul ma zo zadumenia a myšlienok.— Ešte ani v jednom kraji, cez ktoré sme cestovali, nevidel som toľko oviec na paši, ako práve tu.Vskutku, na obďaľnej rovine pohybovalo sa veľké množstvo bielych predmetov.Chytím ďalekohľad a pozrem v tú stranu.Sklo povedalo mi, čo sú to za pohyblivé predmety.— Áno, ovce, Števo! — rieknem — ale také, čo znajú lietať.Chtiac Števa prekvapiť, vytiahnem revolver a strelím do povetria.A jako sa buchot výstrelu rozľahol po rovine, domnelé Števove ovce schytily sa na krýdla a vyletely do výšky.— No, pozri! videl-li si už lietať ovce a barany?— Ach, hľaďteže ho, veď sú to vtáky!— Uhádnul si, sú to obyvatelia asiatských stepí, takzvané dropy čili túzoky.Niekoľko kusov z nich letelo nám ponad hlavy. Ja strhnem karabín s pleca, zastavím koňa — namierim, — Števo urobil to samé — a my oba naraz sme strelili.Jeden z dropov, smrteľne raneny dopadol k zemi.— Ale teraz je otázka — pýtam sa Števa — ktorý z nás toho vtáka zastrelil?— Ja myslím, že ja! — riekol on.— Ja si to tiež privlastňujem.— Števo, vieš čo: ktorý z nás toho vtáka zastrelil, ten ho musí na večer celého zjesť!— Dobre, pristávam! — riekol.— Ale veď má dobrých 15 funtov!— Nedbám, čo i pol centa.— Však uvidíme!Števo zodvihnúc vtáka, vytrhnul mu hneď z krýdla pero a zastrčil za svoj klobúk.Klusali sme ďalej.Števo pripomenul, že v krajoch týchto predsa veľmi málo divej zveriny zbadal, kdežto by tu mala dosť príhodného priestoru ku zdržovaniu sa.— Snáď si to žiadaš, fráter, aby sme sa tu s divokou a dravou zverinou potkávali, s ktorou by sme sa i potýkať museli? No len počkaj, tam v altajských horách budeš mať príležitosť videť zveriny dosť, a kto vie, či nebudeš mať i šťastie sísť sa i so samým pánom tygrom, ktorý tam z Indie, od rieky Gangesu zabludieva a postrachom ľudstva býva. Potom sa ti odnechce stretúvať s divokou zverinou!Mne tanula ale na mysli iná vec.Uvedomený som totiž bol, že cestovanie výbežníkami altajských hôr, tak tiež i okolie Balkhas-kého jazera pre cestovateľov a kupcov nie veľmi bezpečným býva.Bezpečnosť cestovania ohrožujú tu najviac turkmenskí lúpežníci, ktorí tu zhusta na cestovateľov, kupcov a jejich karavány strehúvajú, tie olupujú ba i života povzbavujú.V horách týchto vraj za každým stromom peleší zbojnícka banda.Preto cestujúc v blízkosti jazera Balkhas s jednej, s druhej strany ale jeho pobrežných lesov, upozornil som Števa mať sečnú a paľnú zbroj vždy na pohotove.Naše slovenské príslovie znie: Keď je o vlkovi reč, vtedy on obyčajne býva už za dvermi.I nám sa to tak prihodilo.Vedúc rozmluvu o turkmenských lúpežníkoch, odrazu začali nám pätiť sa a fŕkať kone.— Pozor, Števo! — upomeniem ho. — Domýšľam sa, že na blízo nás nachádza sa nejaké dravé zviera, ktoré kone zavetrily.Sotvy že som to vypovedal — aj! v tom okamžení z malej húšťavy, okolo ktorej nás cesta viedla, vyrútil sa polonahý, ale od hlavy do päty ozbrojený muž a sotvy že sme sa zpamätať mohli, už držal Števovi koňa za úzdu.Zákerník zvolal čosi na nás, ale my sme ho nerozumeli.Domýšľam sa, že po turkmensky, dľa jánošíkovskej formuly riekol: „Daj Bohu dušu a mne peniaze!“— A bitang teringette! — zaklial Števo, pozdvihnúc piku; — ale že ho pusť tú úzdu, lebo ak ťa facnem po šňupáku, priam ťa krvavá polievka zaleje!Tými slovmi sa však zákerník nedal odstrašiť.Števo neváhal ďalej.Machnul pikou a zákerník do boku trafený, odfrkol ďaleko od koňa.Na daný hlas zákerníka, v tom okamžení vyskočilo z húšťavy viac jemu podobných postav.Oborili sa nám na kone.Ale kozácke kone nedaly tak ľahko cudziemu k sebe pristúpiť.Začaly drobčiť a vyhadzovať kopýtami až tak fundžalo.Vidiac zákerníci takýto náš odpor, počali dvíhať svoje karabíny.My sme tiež nebrali vec na žart.Konečne premluvím k nim po rusky:— Što chočete podruzi?Jeden z nich zdajúc sa nám byť náčelníkom roty turkmenských „szegény-legény“-ov, odpovedal: „Rubel, rubel!“— Níšta rubel! — zvolám ja a veznem ho na mušku.— Mohur anna rupie! — zvolal zase lúpežník (Dukáty a zlato sem!)— Ništa mohur! — hlásil som znovu.Števo v tenčas „tristobohoval“ tuho, ani nikdy v živote. I ľubilo sa mi, že v čas nebezpečenstva neztratil prítomnosť ducha, ale držal sa po chlapsky, odrážajúc mužne kopijou všetky naňho činené nápady.Konečne rozmyslel som sa ináč.— Týchto beťárov (bedárov) z krku neztrasieme, kým jim dačo nehodíme, — rieknem. — Dám jim pár „papierikov“!Prišlo my totíž na um, že vo vaku sebou nesiem väčšiu zásobu bankoviek.Zodvihnúc ruku, pohrozím lúpežníkom, aby ustali.— Troygrän papiros rupie? — zvolám, dávajúc jim na vedomie, či prijmu papierové peniaze.A oni prisvedčili.Vytiahnem vak, veznem z neho sáček a ukážem jim podobu papierových peňazí.Števo vtenkráť udivene díval sa na mňa, čo ja robím; lebo žebych ja sáček s bankovkami sebou niesol, o tom on nemal vedomia.Hodil som jim tam zo pár kusov.Lúpežníci poznajúc v tom obrázok bankoviek, uchvátili ich.I dal som každému jeden sväzok; novučičkých nových — fidibusov (falošních bankoviek, jak u nás po kaviarňach na zapalovanie fajok užívajú).Lúpežníci, vidiac na bankovkách hlavu cisárovú, orla a čislo, držali ich za ruské ruble a uspokojili sa.— Či mám daktorému z nich kopijou brucho prepárať? — tázal sa ma Števo nasršený.— Nerob to! Chuďasi uspokojili sa s výkupným peniazom a odídu v pokoji. My musíme sa všemožne chrániť vylievať cudzú krv.Zákerníci odporúčiac sa zdvorile, utiahli sa do húšťavy, a my popichnúc kone, jechali sme ako strely ďalej a odpočinuli si až večerom neďaleko mestečka Kopal. Tu Števo po prestálej patálii naobročil dokonále nie len našich tátošov, ale i zastreleného túzoka upiekol a ziedol.Skoro ráno podali sme sa smerom severovýchodným a po dvojdňovom jazdení nachádzali sme sa na hranici Sibírie a Mongolska.— Števo! — rieknem — my nachádzame sa v Sibírii!Števom to trhlo.— Ach, nehovorte a neklamte ma, pane principálu! Po každé keď čujem to slovo „Sibíria“, nabehne mi husia koža a prejde ma mráz po celom tele. V Sibírie vravíte, a ja dobre že sa od horúčosti neroztopím!— Prečo ťa mráz prejíma?— Lebo Sibíria a peklo, to je všetko jedno! Alespoň každý zlý a prekliaty kraj nazývajú Sibíriou.— A predsa je pravda, že sa nachodime v Sibírii. Povedz, či ťa parom vzal? Či nos a uši ti odmrzly?— Nuž a jako to teda? — tázal sa.— Musíš vedeť, že Sibíria je tak veliká a rozsiahla krajina, z ktorej by sa 50 nie-li viac Uhorských krajín vystrúhať alebo vykomassovať dalo. Južná Sibíria je krajina teplá úrodná, leží pod tým istým pásmom zeme čo naše Uhry. Severná ale Sibíria je kraj studený, neúrodný, pustý, leží ďaleko na sever, zčiastky ešte hodne vyše kruhu polárneho. Pozri na mapu a presvedčíš sa.Števovi to bolo čudné, ale uveril.Jechali sme ďalej a prišli na vyvýšeniny holých kopcov.V diaľke shliadli sme ležať jedno mesto.Obozrel som si ho ďalekohľadom.— To je Semipolatinsk, významné mesto južnej Sibírie, ležiace na brehu rieky Irtis, vlievajúcej sa do mohútneho Oba.— A takí hlúpi ľudia tam bývajú? — tázal sa Števo.— Prečo, Števo?— Nuž preto, že nevedia po latinsky.— A jako u paroma prichádzaš na tú myšlienku?— Nuž veď sami hovoríte, že „semmi-po-latinsky!“— Veru pravdu máš, tam to ide všetko „pa russkíj.“A jako sa z oných vrchov na to mesto dívame, priblížili sa ku nám pastevci kozí. Tichí a prívetiví to ľudkovia. Dali sme sa s nimi do reči. Pýtali sme sa ich, aby nám dali vývod, ďaleko-li je ešte pohorie altajské.A oni riekli:— Veď nachádzate sa i tu na ňom!No! my koňa hľadali a sedeli sme na ňom.Vyšiny nás obklopujúce, hole i stromovým porostlé vrchy, vypínaly sa všade okolo nás.Pýtame sa ďalej pastevcov, majú li ako domorodci známosť o jednom chýrečnom mudrcovi, v horách týchto prebývajúcom.A oni riekli:— Mudrc jeden chýrny a veliký veštec východu bydlí tu za horou pri malom jazierku — ale už na pôde mongolskej.Ukázali nám smer, ktorý sledujúc, hľadaného učenca ľahko najdeme.A jako sme to očuli nemali sme viac strpenia, len pospiešiť a vyhľadať učenca.— Rušájte, Sivko i Vraňko!Podarilo sa!Túha je splnená, srdce uspokojené.Dľa rady pastevcov altajských sledujúc, dorazili sme o dva dni do údolia, podobného malému raju, pretekajúceho bystrým potôčkom a vlievajúceho sa do malého modrého jazera.Na brehu jazierka shliadli sme vypýnať sa báječnej krásy a indického slohu stavisko, okrášlené mnohými väžičkami, stĺpami, a piliermi.— To je budhudistský chrám „pagoda“! — zvolal som.Dojdúc ku pagode, shliadli sme tam pod jedným stromom sedeť bielobradatého, do čítania ohromne velikej knihy zahrúženého starca — bramína — kňaza.Pozdravili sme ho z ďaleka.On ďakoval.Ja oslovím ho:— Ctihodný starče! dvá pocestní z ďalekých krajín Europy hľadajú velikého učenca východu, mudrca Hinduramanaha; prosíme ťa poraď nám, kde by sme ho naleznúť mohli.— Hľadaný nachodí sa pred vami, — riekol starec čisto po rusky, ako som ho i ja oslovil.Kto bol radšej nežli ja!Skočím s koňa.Števo tiež.A s hlbokou poklonou priblížil som sa ku starcovi.— Pokoj vám! — riekol on.— I s duchom tvojím! — rešpondoval som.— Jaká záležitosť privádza vás ku mne, cudzinci? — pýtal sa vážne, ponuknúc mi miesto vedľa seba na kamenné sedadlo.I začal som učencovi prednášať moju záležitosť nasledovne:— Chýr tvoj, ctihodný mužu, o veľučenosti tvojej široko-ďaleko siaha po Asii a zasahuje až do Europy. Nacestovali nás dobrí ľudia na teba, aby sme si v istej vážnej záležitosti radu a vývod hľadali, a my neľutovali sme dlhú, obťažnú a nebezpečnú cestu z Europy z Uhorska až sem ku tebe — a tu teraz pred tebou skladáme našu najponíženejšiu prosbu, abys nám udelil vývod a radu o istej veci, za ktorú ťa požiadame. Ja, totiž X. Y. Perohryz, zeme- a prírodozpytovateľ a môj famulus Štefan Vrždialik, naturalista, vybrali sme sa vedení závažnou pohnútkou, do diaľnej Asie: vyhľadať pravlasť maďarského plemena = querere antiquam patriam magyaricae nationis, ktoré pred 1000 a niekoľko rokmi z krajov asiatských vytiahlo a r. 894 v Pannonii na brehoch Danubia a Tisus-a stále sa usadilo. V ohľade tomto — následkom toho, že sám kmeň maďarský a učenci jeho dosiaľ neznajú, z ktorého vlastne miesta a kraju vyšli, kde ležala prvá kolíska a pravlasť jejich: behom predošlých a prítomných časov učinili sa pokusy cieľom vyhľadania pravlasti Maďarov, ale — až dosiaľ s výsledkom nepriaznivým. My chopiac sa tejto idei, cieľom prevedenia jej sme sem prišli. Daremne spytovali a tázali sme sa cestou ľudu o nejaký pokyn; žiadna živá duša nevedela nám uspokojivého vývodu dať. Ale slyšali sme i tieto slová: Jestli chýrečný učenec Orientu Hinduramanaha o tom nezná, teda nezná to viac na celom Božom svete nik, ani sám činský cisár. Preto skladáme pred tvár tvoju starče prosbu vieš-li, máš-li známosť, kde stála pravlasť Maďarov, riekni nám to, a uprav nás do kraja toho, začo nielen my, ale celý maďarský národ povďačným ti bude na veky.Dokonal som.— Len to žiadate cudzinci? — podivil sa mudrc, — stane sa po vašej vôli, túžba vaša bude vyplnená. Drieľ ale povedzte mi, kto ste?— My sme občania uhorskej vlasti.— Tehát magyarok! — oslovil ma čisto maďarským prízvukom ku velikému môjmu prekvapeniu.— Igen és nem! — odpovedal som mu nato ja — My sme Uhria dľa vlasti a Slováci dľa národnosti a reči.— Uhor és a magyar az mind egy! — odvetil on.— Ale jako, prosím ťa, veľký učencu?— Hneď ťa presvedčím! — riekol, a vezmúc malú bridlicovú tabuľku a griflík, hovoril a písal:— Pôvodne meno Maďarov zneloDžungaro; vynechaním hláskydžzostaloUngaro; vynechaním hláskyozostaloUngar. Slavianským vyslovením zneloU-garčiliU-gor. Behom času pridalo sa na predokma boloMugor: nezkoršie premenilo saunaaa zo staloMagor; potom sa zmäkčilognagya vyšlo z tohoMagyor; konečne premenilo saonaaa vyšlo:Magyar… Chápeš to carissime?— Chápem, chápem, učený mužu ale odpusť: jako povstať mohlo dľa tvojej formuly z „Džungaro“ „Magyar“, tak dobre daly by sa urobiť z „koňského kopyta“ i „knédle.“— To je zvláštnosť tvorenia maďarských slov! — riekol on. — A tak teda zostaňme pri tom, že ste vy Maďari čili Uhria. Teraz ale vyhoviem žiadosti vašej a dám vám vieryhodný, pravý a nezklamný vývod, žepráve na tejto pôde, kde sa teraz nachodíte, stávala za starodávna pravlasť Maďarov.— Ach… jaká šťastná náhoda! — zvolal som v radostnom prekvapení.— Za veľmi starých časov — pokračoval starec — hneď asi po potope sveta, žili v strednej Asii, na okršleku tom, ktorý teraz, tvorí južnú Sibíriu a Mongolsko s rozsiahlou púšťou Goby čili Samo, tri príbuzné pobratimné národy pod menami: Džung, Tung a Mong. Neskoršie jejich mená sluly: Džungari, Tungúri a Mongoli. Pobratimné národy tieto cez celé stoletia nažívaly v pokoji a shode. Úrodná zem chovala ich hojne. Zrazu vznikly medzi nimi trenice a pôtky, v ktorých vše jeden kmen druhému podľahol. Tak sa stalo, že oslabený kmen Tung, zanechajúc bydliská svoje, pošinul sa ďalej na sever do sibírských rovin ku rieke Jenisei, a tam usadiac sa pod menom Tungúzov, prebýva až po dnes na riekach Hornej a Dolnej Tungúzky. I kmen Džung neostal dlho na starom mieste, ale dosťskoro zanechal vršiny a údolia pohoria Džungaro a vychytil sa na ďalšiu púť. Najprv tiahol južnou Sibíriou, potom územím Turanu až po Ural. Tu pošinul sa na juh ku jazerám Aralskému a Chvalinskému. Neskorej vrazil do Ruska cez Volgu, Don a Dnieper až po Kiev. Tu usadiac sa prebýval asi 80 rokov. Od domorodých Slovanov ale vytisnutý, sobral sa zase ďalej. Jedno krýdlo podalo sa ku čiernemu moru, druhé cez Karpaty vrazilo do Salanového Bulharska a Pannonie a usadilo sa tam roku 894… Netrpí žiadnej pochybnosti, — pokračoval po malej prestávke starec — že okršlek zeme Džungaro bol prvotnou vlasťou Maďarov, potvrdzuje to nielen tradícia domorodných Mongolo-Tatárov, lež i letopisy „nebeskej ríše“ (Číny)… Jaký že ale osoh z toho vyplynúť má po 1000 rokoch z Asie vyvandrovaným Maďarom, že sa po stoletiach za svoju pravlasť tak interessovať počínajú?— Veľká a súrna potreba! — odpovedal som; — snáď ju v najbližších časoch reklamovať budú a znovu učinia provinciou svojou.— Dobre je veru mať hospodárovi viacej stodôl, aby v čas dobrej a bohatej úrody zbožie mal kde uložiť.— Taká hojná a bohatá úroda na podrast a potomstvo Maďarov ukazuje sa i u nás. Rozmnožujú sa rapídne. Krajina malá; čo nevideť nebude jim postačovať; treba teda mať zavčasu starosť o nový dom, novú chyžu, do ktorej by sa potom uchýliť mohli.— Múdre konajú Maďari, keď sa starajú o novú chyžu (haza), komoru (kamara), pitvor (pitvar) a dvor (udvar)! — dodal učenec.Nato povstal starec a riekol:— Ešte budeme mať dosť času spolu konferovať, však neutekáte priam preč. Složte sa — a cíťte sa ako doma. Mne nádobno vás teraz ustalých z cesty počastovať a občerstviť.S tým poodišiel do svojho bytu a nám vykázal miesto k odpočinutiu.Po malej chvíli povolal nás starec a my našli sme v jeho „refektáre“ už stôl prikrytý.— Megrendeltem egy magyar ebédet — slovil starec, — lebo neviem, či by vám naše domáce jedlá chutnaly.Sadli sme k stolu.Prišiel „gulyáš“ z baranieho mäsa, výborne paprikovaný.— Máte tu lacné mäso? — spýtam sa ho.— Nekupujem, odvetil starec, — mäsa mám dosť; mne tu ľud ako kňazovi platí z každého manželského páru jednoho barana lebo kozu, k tomu bečku vína, 2 kily pšenice alebo kukurice a zo všetkého iného desiatok.— A u nás? platia kňazovi jedno kurča, liter vína, merku zbožia a 4 krajciare od páru. Jaký to veľký rozdiel! A učiteľovi-rektorovi prosím vás, čo tu platia?— Nič; lebo my žiadnych učiteľov-rektorov nemáme.— Ktože teda učí detí?— Každý rodič si učí svoje.— Majú „recht“; aspoň sa váš kultus-minister nemusí trudiť s penzijným zákonom pre učiteľov, ako u nás.Doniesli šunku s cibuľou, octom a olejom, alé také „falatky“ ako lopár.— Ej — rieknem to muselo byť hodné „disznó“, čo také šunky malo.— Naše domáce plemeno „mongolica“; vážila 9 metr. centov.— Pšenica sa tu rodí? — pýtam sa, lebo chlieb bol biely ako padlý sňah.— Výborná „sibírska“, majúca klasy od samého spodku až do vrchu stebla.Doniesli zákusky.Hrozno, malo ako husacie vajcia veliké bobule.Diňa, odkrajok veliký ako vozové koleso.Kukurica ako koňské zuby veliké zrná a slaďulinké ako cukor.— Kukurica je výborná, — pochválil som.— Tu urodí sa kukurica znamenite. Narastie aj na 10 metrov do vysoka, pravý strom, máva aj 20 šúlkov po 1/2mdlhých. Táto rastlina mala by sa vlastne volať „cukorica“ pre svoju sladkosť.— Papriku tiež budete mať výbornú?— Perse, narastie ako lieska a mešťoky má ako hrnec veľké.— Z tej fajty by som si prosil semiačka.Zakúsili sme i vína. Bolo domorodé a samorodé. Tokajské je oproti tomuto „mošlék“, brinda.Po jedle traktoval nás starec cigarami.Bože môj! to bolo aróma, to bol pôžitok! Nikdy v živote nefajčil som taký špecialitas, nikdy v hube nemal takú delikatesu — a hrubé ako kolok, čo s ním u nás snopy viažu, a lacné — 10 kusov za 5 „pice“.Pohostiteľ náš ukázal nám i tunajší dohán — listy ako posteľné pokrývadlo veliké.A u nás?…Nepoviem radšej nič!— Tomuto dohánu jako je meno? — tážem sa.— Tšong-khing-kchán, — odpovedal starec.Števo mi pošepnul, že z toho dohánu musí byť aj výborný „bagó“.Bolo po obede.Števo odišiel von, počalo mu vrteť v hlave od vína a cigary, ja ale so starcom pri čiernej kávičke porozprávali sme si ešte o všeličom.— Ctihodný mužu! — oslovil som ho. — Obdivujúc tvoju velučenosť a múdrosť, mám novú prosbu ku tebe. Keby si mi totíž láskave vyložil správny a pravý smysel a význam slovapanslav, poneváč mi význam toho slova dosial nie je dosť jasný.— Vďačne, — riekol a začal: Dľa gréckeho znenia znamená slovo pan-slav vše-sláva, všeslaviana. Človek, ktorý myslí, cíti, hovorí, spieva, modlí sa a koná všetko všade a vždy len po slovensky, je opravdivý a pôvodný panslav. Takých rýdzych, rodených, naturálnych panslavov (všeslovanov) je u vás v Uhrách dobrých 2 1 millionov. Je to prespoľný, len jednu reč mluviaci ľud slovenský.Naproti tomu: človek ktorý zná a hovorí okrem slovenskej i iné reči a jazyky, bársjaké a užíva ich v živote, prestáva byť a nenie panslavom. To sú všetci učenci a vzdelanci vaši.Dľa slovanského znenia! pán-sláv(y), alebo slávy pán je len sám Boh; lež učastní budú po smrti slávy pánovej i smrteľníci, a budú sa volať páni slávy (večnej).Dľa znenia „Zenda-vesti“ slovopanznamená! hrôzu (panický strach, panischer Schreken).Čo je hrozné, strašné, toho sa ľudia boja, pred tým sa trasú, ľakajú, ako deti pred „bobom“ a mátohou. „Panslavizmus“ teda dľa znenia tretieho znamená „strašné slovanstvo“, a v tomto smysle užívajú slova tohoto Maďari a Nemci, lebo sa jim slovanstvo strašným — hrozným byť vidí. A aj je. Panslavom teda nazývajú toho, koho sa obávajú. A ja hovorím, že je vždy lepšie byť obávaným, ako poľutovania hodným.— Ďakujúc ti, slávny učencu — riekol som — za toto obšírné a dôkladné poučenie tvoje, dovoľujem si naposledy ešte jednu otázku ti predložiť. Rád bych vedeť — nepochybujúc, že o tom známosť mať musíš — kam podeli sa z Europy predchodcovia Maďarov, takzvaníHuni?— Kam sa podeli z Europy Huni? — opakoval učenec otázku a pádne hneď odpovedal mi: — Obrátili sa všetci na tchory a kuny. A posiaľ žijú u vás v Tatrách.Na to som vstal a pokloniac sa svojmu hostiteľovi, rieknem:— No vďaka ti, veliký učencu, i za toto posledné objasnenie tej záhadnej otázky, s ktorou si u nás historikovia maďarskí veľmi lámu hlavu. Už teraz viem všetko.Konečne požiadal som všeznalého tohoto mudrca o malé, krátke vysvedčenie, že som tu u neho bol, a s ním o záležitosti mojej konferoval.Bol ochotný a vezmúc pero, napísal do mojej notizky mongolským písmom pár riadkov.— Háky, páky! — riekol Števo keď to videl.Súc spolu i bramínom, budhudistským kňazom, vyzval nás starec obzreť si blízo ležiaci chrám, pagodu, v ktorej on práve bohoslužbu konať mal.Ochotne sme šli za ním. Vkročiac do pagody, boli sme nádherou, v nej sa nachodiacou, prekvapení. Trpietilo sa tam všetko od zlata a hodbábu.Podobalo sa tam vnútri všetko orientálnemu bazáru.Bolo tam množstvo mramorových stlpov a na každom z nich soška (štátua) nejakého budhudistského bôžika.— Ktorý bôžik sa ti najlepšie ľúbi, Števo? — tázal som sa ho.Števo si mal oči nechať na tých rozličnej podoby soškách, zamyslel sa a potom riekol:— Tento, s týmto „bamplom“ (bruchom) ako zvaračka velikým.Bola to soška bôžika „Siva“, boževstva jedenia a pitia.— Tu človek keď zatristobohuje, nezhreší, — šeptal mi Števo, — bo jich je tu zo tristo.Hinduramanah obliekol sa medzitým do ornátu bohoslužobného, pozostávajúceho z čiernej kamži, ktorá mu i hlavu zakryla, z ktorej jedine nos a oči boli vídať, a vezmúc do ruky malý bubníček, počal ceremónie.Najprv sa knísal u sošky, rúškou úplne zakrytej, potom začal mrmlať, konečne kričať ba revať, a pritom poskakovať vôkol nej, až naposledy vyvalil sa na zem a válal kotrmelce.— Keby som tu mal harmoniku, — šeptal mi Števo, — zahral by som mu jednu „ceprpolku“, aby sa mu chutnejšie tančilo.— Čit, Števo, pozor! nevysmievaj sa zo žiadneho náboženstva, aby si nedostal po kotrbe — napomenul som ho.My s podivením dívali sme sa na náboženský ten obrad paboha Budhy.Navrátivše sa z pagody do bytu bramína, pomýšľali sme na odchod.A pohostiteľ náš vypravil nás na cestu so zásobou jedla a pitia, dal nám tiež semiaček z papriky, kukurice, tekvíc a dýň. Dohánu „čomov“ tiež nezabudol nám do kapsy strčiť.Keď sme zchystaný už na kone sadať mali, doručil mi starec na drevenej dastičke napísanú písemnosť.Bol to náš sprievodný list územím mongolským:— Postretnú-li vás niekde zdejší domorodci, ukážte jim toto písmo, a budete môcť bezpečne ďalej cestovať, — riekol starec.— Ctihodný starče! — oslovil som ho naposledy. — Ďakujeme ti za všetko. Boh ťa živ! Prijde-li však ešte po nás nový zkúmateľ ku tebe, zomena krajan náš gróf Zichy so svojou družinou, ktorý sa súčastne s nami z domova vybral za tým istým cieľom, čo my, riekni mu a uvedom ho, že sme my už u teba boli.Starec sľubil; a my rozžehnajúc sa s ním, odkvapili sme smerom východným.Spechali sme územím mongolským. Orientujúc sa, shliadol som, že zašli sme ďaleko od hraníc sibírskych do Mongolska, a že nám nádobno robiť 8 — 10 dňový „marš“, kým sa dostaneme do Irkutska, hlavného mesta východnej Sibírii.Spechajúc, bedlive obzierali sme si kraj, jeho polohu, plodiny a ľud.Ale okršlek Džungaro, ležiaci na horách altajských, ľúbil sa nám predsa najlepšie.Števo bol celou cestou veselý.Vše drgnul si z kulača pár glgov výborného vína, a trochu podgurážený si i zanôtil:Tšong-kingh-kchán Kon-fu-če s podmáslim haluše; Jang-tše kiang-kiang-jan-tše s makom opekance.— Kde u sta hromov, vypriadol si tú pieseň? — tážem sa ho.— Hja, pane principavle! vy neznáte nič. Kým ste sa vy s tým černokňažníkom v izbe diškurovali, ja som skočil do kuchyne, a tam jeho gazdinej dajúc sa do známosti, výborne som sa zabával.— No, a jako ste sa dohovorili?— Hm, že vraj jako! Po prstoch. Hej, tá ma traktovala!— Traktovala? Vari si sa jej zaľúbil?— Ja jej a ona mne.— Ty si veľký kvinkus, Števo!— Zanôtil som jej tú našu:„Anička, dušička, kde si bola —“a ona ma naučila tú pieseň, čo ste očuli.Bolo mi do rozpuku.Asi v tretí deň ďalšieho nášho pochodu ku sibírskej hranici vo smere mesta Maimatšín spozorovali sme v ústretí stúpajúcich jazdcov.Nič zlého netušiac, nevyhnuli sme jim z cesty.Stretnúc sa s nimi, pýtali sa nás, kto sme a kam ideme.Dali sme jim správny vývod a ukázali sprievodnú tabuľku.Jazdci pošmúrneho vzhľadu vzali — čítali a po krátkej porade riekli, že sme zajatí.V nás oboch hrklo, ako v elektrickom stroji.Protestovali sme.Na náš protest ale zodvihli jazdci svoje karabíny a hrozili nám zastrelením.Voľky-nevoľky nasledovali sme ich.Na otázku, kam nás vedú, odpovedali: Do Urgy ku Džingis-khánovi.— Toto sú voliaki pľuhavci ani na božský obraz nie stvorení — prehovoril Števo.— Pravdu máš, sú to Tatári, ktorých náš ľud nie bez príčiny prezval psohlavcami.— To sú oni, — divil sa Števo, — čo plenili raz našu krajinu?Na druhý deň dorazili sme do Urgy, sídelného mesta tatársko-mongolského kchána.Ja neztratil som prítomnosť ducha v nádeji, že kchán, vyrozumiac kto sme, pokojne nás prepustí.Hneď po príchode boli sme predstavení kchánovi, a shliadli sme, že hlava všetkých psohlavcov musí byť najškaredší psohlavec.Ukrutnosť a zdivočilosť vyzerala mu z očí.Neznajúc sa s nami v žiadnej europejskej reči zhovoriť, doviedli k nám ruského tlumača, na čo shŕkol sa zástup ľudu okolo nás a počaľ výsluch v prítomnosti kchána.Otvorene a bez všetkých okolkov a zatajovania predniesli sme cieľ a zámer našej cesty pred vysokým tribunálom pánov psohlavcov.Tlumač verne pretlumočil našu reč kchánovi a jeho rade.Vysoká rada sbila hlavy do vedna a radila sa jazykom nám nesrozumiteľným.Zvedave čakali sme na výrok.Konečne predstúpil pred nás opäť tlumač a riekol:— Vyrozumevší slávny Džingis-kchán, panovník nad celým mongolsko-tatárskym národom, vaše vlastné soznanie, za jakým cieľom prišli ste do krajiny pod berlu jeho patriacu, — vyrozumiac i vysoká rada, že ste prišli následkom hľadania, kutania a vyšpehovania niekdajšej pravlasti spolukrajanov vašich Maďarov, a na tejto ceste „ad faciem loci“ od štátnej žandarmerie dostihnutí a polapení byvše! vysoká štátna rada uznala vás za špehúnov a štátu mongolskému za najvýš nebezpečných ľudí.— Protestujeme! — zvolali sme oba razom.— Berúc do úvahy vys. štát. rada následky, ktoré keď i nie hneď, ale možna v budúcnosti, z výzkumov vašej cesty povstať by mohly, ustanovila tým neblahým následkom hrádze a prekážku položiť a to predvídané zlé hneď v zárodku udusiť.Vysoká štátna rada totiž zo suverennej moci svojej, usniesla sa vás, cudzinci, vystaviť na pranier ako nepriateľov vlasti a po dvoch dňoch verejne odpraviť. Vysoká štátna rada odsúdila vás na smrť!— Protestujeme! — zvolali sme ešte hlasnejšie.— Hu, hu, hav, hav! — zkríklo obecenstvo, slyšiac výrok smrti nad nami vypovedaný.Nemal som na pochytre slova. Pozrem na Števa a Števo na mňa.— To nám veru nebolo treba; az ebadta a kuťa psohlavecoknak! — zaklial Števo a hodil sa na zem.— O dva dni budete obesení! — dodal tlumač a vzdialil sa.Teraz pristúpili kati a odoberúc nám všetky veci i kone, okovali nás do želiez a prikovali nás na dva stromy na námestí.To nebol žart.Mne bolo clivo okolo srdca.Oddali sme sa osudu.Priviazaní súc o stromy ako delikventi, dívali sme sa a videli činiť prípravy ku nášmu odpraveniu.Videli sme sbehúvať sa ľud na diváky, ktorý pľujúc na nás, tak nás pozdravoval.Števo činil mi ustavičné výčitky, že len vždy čosi vymýšľam a vymýšľam, teraz že som oboch doniesol do „omáčky“, z ktorej viac nevybrdneme.— Poddajme sa osudu! — rieknem. — Dulce est pro patria obeseným byť. — A počal som sa pripravovať ku smrti.Števo na to nemyslel, fajčil „furt“ ako Turek, nechtiac katanom svojim za odpravenie zanechať ani za fajku dohánu.V čom záležalo moje chystanie sa ku smrti, to vyličovať neidem, len to poviem, že sa mi v mozku varilo, pražilo a hučalo.Ostatní deň nášho života, deň exekucie sa priblížil.Nemo dívali sme sa na prípravy.Došiel Džingis-kchán i s vysokou radou.Už-už mali dať znak ku poslednému aktu, keď v tom zmužím sa, vstanem a rieknem:— Na celom vzdelanom i nevzdelanom svete panuje obyčaj, že delikventom jakého koľvek kalibru pred odpravením vyplnia jejich poslednú vôľu. Tak i my, appellujúc na vašu veľkodušnosť, prosíme pozvoliť nám odsúdencom, skôr ako života pozbavení budeme, môcť a smeť si zahrať, zamuzicírovať „ešte jednu na rozchodnú“, jeden marš do večnosti. Lebo znať máte, že sme mi dľa professie našej muzikanti.— Pozvoľujem! — odkázal nám po tlumačovi kchán, a boly nám ihneď dané inštrumenty do rúk.Naľadili sme — a spustili.— Teda poslednú, Števo! — rieknem, oduševňujúc ho. — Zomrime alespoň pri zvukoch hudby!Nikdy snáď v živote sa mi netriasli tak ruky, ako včul; nikdy v živote nevylučoval môj sláček také labutie zvuky, ako teraz…Števo rozdychoval harmoniku až do rozpučenia.— Pochovajte mi harmoniku do hrobu! — riekol — a vás nech všetci…Ale nedopovedal, bo chánov tlumač pristúpil k nám a kázal nám hrať ďalej.Hrali sme jednu — dve — tri a ešte jednu…A potom prestali.V ten čas sbili štátna rada s chánom hlavy do vedna a o niečom sa radili.Po porade vyslaný ku nám tlumač oslovil nás:— Cudzinci! Ďakujte vašej okúzlujúcej hre, že ste našli pred tvárou veľmocného Džingis-kchána milosť a obdržali pardon!V nás to hrklo zase ako v elektrickom stroji.Števo pozrel na mňa a ja naňho.Tlumač pokračoval ďalej: — Veľmocný panovník Džingis-kchán ustanovil vás omilostiť, preminúť trest smrti, namiesto toho ale činí vás svojimi doživotnými otrokami a spolu dvornými muzikantami.— Ať žijú! — svolalo shromaždenie ľudu. A my sme boli zachránení.Na miesto popravy zobrali nás do kchánovho palácu a tam dal si kchán so štátnou radou od nás húsť a prehúdať, až mi mozole na prstoch navrely a Števo bral mol miesto dur.Takto zmenila sa nám kocka a — tomu na príčine bola naša hudba.Krušná sudba naša zmenila sa na toľko, že sme síce boli živí a dostatočne kŕmení, ako sa na dvorný oršester Džingis-kchána svedčalo, ale sme len predsa boli nevoľníci a otroci.V noci bývali sme okovaní na železo, aby sme nejako neufujazdili a vo dne hrávali, a spievali sme kchánovi a jeho štátnej rade.Trvalo to tak asi štrnásť dní, kým sme trochu privykli na nový život.Števo bol zväčša nevrlým. Raz povie:— Kebych sa len mohol na týchto psohlavcoch dobre vyvŕšiť, vypomstiť, nedal bych to za volačo!— Aby si reku o hlavu prišiel — rieknem mu.— Ach čoby. Len vy to nechajte na mňa, však uvidíte!A premýšľajúc, domyslel sa.Raz dal ohlásiť, že je on spolu i umelcom akrobatom.Pravda, Števo mohol od nášho bývalého kompanistu Konipáska mnoho zprofitovať z umenia gymnasticko-akrobatského; nečudoval som sa teda, keď sa dal vyhlásiť za komedianta.Tlumači oznámili to kchánovi a ten prejavil vôľu videť Števove umelecké kúsky.Na dvore palácu kchánovho vystavil si Števo obvyšné lešenie a pripravil si ho ku produkcii.V určitú hodinu zastal si Števo na lešení a rozhlásil: že ležiac na chrbte, 10 mužmi obťažený stôl na nohách a rukách udrží a pozdvihne.Herkulesovej sily bolo potrebno k prevedeniu toho kusu; preto všetečný bol každý videť a presvedčiť sa ohromnej sile Števovej.Doniesli stôl.Števo ľahnul si horeznačky; položili mu stôl na nohy a na ruky, on zodvihnul ho — a teraz kázal liezť naň desiatym chlapom.Ale nik nemal vôle odvážiť sa na ten zlomkrk.Konečne poručil kchán údom štátnej rady liezť na stôl. I museli ho poslúchnuť a škriabali sa jeden po druhom hore.Lež jako šiesty chlap hore na stole sa nachodil, v tom okamžení pustil Števo stôl a chytil sa rukou za nos; následkom čoho prevalil sa stôl so všetkou svojou ťarchou t. j. vlastne so štátnou radou a treskol na zem.Jaj božemilý! bolo že tam jajkania, fŕkania, škreku a kliatby; ani jeden z tých, čo boli tam hore neobišiel suchý; ktorý nos, gambu, rebrá odrel, ktorému vyfŕkly zuby alebo vytkla sa noha — a čo ja viem čo všetko ešte.V prvom okamžení boli by poobrážaní, klnúc a štverajúc sa horko-ťažko zo zeme, Števa roztrhali od hnevu, ale kchán kývnuc rukou, tázal sa, čo tomu „salto-mortale“ bolo na príčine.Števo dosiaľ držiac sa za nos, odvetil, že ho jedna zprepadená osa pichla do nosa, a on nemohúc zdržať boľasť, bol prinútený pustiť stôl a zapríčiniť pád. Katastrófu vlastne teda zapríčinila osa.Kchán presvedčiac sa o príčine, s chuti sa zasmial, a vidiac radcov svojich poranených, zakázal na budúce Števovi držať produkcie.— Ale som sa len predsa vyvŕšil na nich! — riekol mi Števo, keď sme boli samotní.— Ostrovtipná hlava!Naše zajatie trvalo už asi dvadsať dní a my trávili v ňom krušné dni.Všetká myseľ naša sústrednená bola na tom: oslobodiť sa. Lež daremne. Bez cudzej pomoci naše vyslobodenie previesť sa nedalo.A práve v tú dobu, keď sme po oslobodení zo zajatia a otroctva mongolsko-tatárskeho najväčšmi túžili, prišla nám pomoc z takej strany, z ktorej by sme vyslobodenie nikdy neboli očakávali.Istého dňa neočakávane predvolal nás kchán pred seba a poručil nám ku pocte svojim prišlým hosťom predniesť najvyberanejšie hudobné kusy.Vstúpiac do dvorany, kde hostia shromaždení boli, spatrili sme tam niekoľko civilov a kozákov.Nám od radosti tuho búchalo srdce.Boli to všetci Rusi z Irkutska; bola to ruská regnikolárna kommissia, došlá sem cieľom utvorenia medzinárodných záväzkov a usporiadania kupeckých záležitostí medzi Sibíriou a Mongolskom.Takéto záležitosti bývaly pojednávané každoročne v sídle kchánovom a vybavily sa vždy pokojným, priateľským spôsobom, lebo kchán poznajúc moc svojho súseda, na dobrej nohe s ním žiť sa vynasnažoval.I teraz teda prišlo do Urgy vyslanstvo ruské cieľom usporiadania takýchto záležitostí.Kchán pouctiac pokaždé svojich súsedov, chcel ich práve teraz prekvapiť so svojou dvornou kapellou.— Zahrajte vzácnym hosťom mojim tie najvyberanejšie kusy muzikálneho umenia! — rozkázal nám kchán. A my použijúc tej príležitosti, spustili sme ruskú hymnu.„Bože carja chráni!“Sotvy že odznely posledné zvuky hymny, jejž prednesenie potkalo sa so všeobecnou úľubou, pristúpil k nám jeden vyšší kozácky dôstojník, stotník so zlatým kolierom a pýtal sa nás po rusky:— Kto ste vy a odkiaľ?S poklonou odvetil som mu, že my sme Vengerci, rodom Slováci, na tento čas ale otroci a zajatí Džingis-kchanoví.— Ľutujem vás pre osud váš! — riekol dôstojník.— Pane, — oslovil som ho hneď zahorúca, — preukážte nám úbohým zajatcom malú službu, keď sa do Irkutska navrátite!— A v čom pozostáva vaša žiadosť? — spýtal sa ma.— Prosím, doručte Konštantínovi Kunickému, synovi atamana donských kozákov, službu stotníka v Irkutsku zastávajúcemu tento lístok od jeho otca.V tom podal som mu lístok, ktorý som pečlive až dosiaľ v huslách mojich uschovával.Chvátave pochytil dôstojník list a obracajúc ho, zkúmal jeho pravosť.— Načo by som mu ho doručoval, keď ten, ktorému list ten patrí, stojí pred vami. Ja som Konštantín Kunický!Dobre, že som od radosti z nôh nespadol, a Števo sotvy potlačiť mohol v sebe radostný výkrik.Rýchle otvoril stotník písmo a keď ho pozorne uschoval za ňádra, podal nám ruku, rieknuc:— Zachovajte sa pokojne. Vyslobodím vás!V nás búchalo srdce radostne. Potom sa stotník hneď odstránil. My hrali a spievali do božieho rána, a kto by nás bol pozoroval, bol by na našich tvárach soznal premenu vnútorných pocitov potechy. —Neznali sme nič, čo sa za nás a pre nás koná.Až neskôr, súce pred kommisiu predvolaní, dozvedeli sme sa k našej nevýslovnej radosti, že sme slobodní a zo zajatia prepustení.Náš dobrodej Konštantín Kunický, vymohol nám slobodu u kchána.Kchán nevedel nič o našom rozhovoru. Len keď ruské vyslanstvo do záväzku položilo i ten podmienečný bod: aby oni dvaja cudzinci, totiž ja a Števo, bez všetkého odporu a výminky na slobodu prepustení a Rusom vydaní boli.— To neurobím a nepozvolím! — odvetil kchán, donášajúc dôvody, že on ako suverén na svojom území poľapených cudzích špehúnov má právo ztrestať a naložiť s nimi, jako chce.— Títo mužovia ale niesu žiadni špehúni, — nadvrhol Konštantín; — sú to pokojní cestovatelia, ktorých ste vy bez príčiny chceli dať odpraviť, neskôr ale zotročili.— Ba že sú! — tvrdil kchán a štátna rada. — Oni sami to soznali, vyprávajúc, že prišli sem hľadať starú pravlasť Maďarov, tým cieľom, aby títo niekedy našu krajinu zaujať, opanovať a v nej sa usadiť mohli.— Láry-fáry, pletky! — riekol Konštantín. — Dľa nášho vedomia maďarský kmen ani o 2000 rokov sa tak nerozmnoží, aby sa vo svojej krajine v Uhorsku nepomestil. Maďari nepomýšľajú na vysťahovanie. To my ako jejich súsedia dobre známe. Ba naopak: my známe, že maďari sú práve veľmi neplodní. Chtiac, aby boli a stali sa veľkým národom, používajú k tomu len umeleckých a neprirodzených spôsobov. Tu nenie žiadnej obavy!— Nuž komuže teraz veriť? — tázal sa kchán.— Verte komu chcete, len jedno stojí: že týchto dvoch ľudí po dobroty prepustiť musíte! — odpovedal Konštantín.Kchán ale odporoval a zdráhal sa ešte; veď mu dozaista ľúto bolo opustiť nás — lacných a obľúbených hudcov.— Nebudete snáď chceť, mocný kcháne, — riekol Konštantín — aby z tohoto pádu prišla vec „ad casum belli!“ — a štrngol šablou.Kchán dobre porozumel, čo to znamená, keď Rus štrngne šablou, preto konečne rozmyslel sa a „nolens-volens“ omrzle podpísal a nariadil naše prepustenie zo zajatia.A keď pozvolil, znovu oslovil ho ruský stotník:— Teraz ale rozkážete, aby tým cudzincom vydané boli i jejich kone, zbraň a všetky jim odobrané veci, a za viactýdňové jejich väzenie i za prestalý smrteľný strach každému z nich odovzdáte a doručíte po 1000 rupií v zlate!Kchán vyvalil oči na túto požiadavku prísneho Rusa; ale čo bolo robiť! Keď povolil jedno, musel zvoliť i ku druhému, — a my Konštantínom Kunickým z mongolského zajatia veľkodušne vyslobodení, obdržali sme zpiatky naše kone, všetky veci i hodne zlatákov — a cítili sme sa ako znovuzrodení.Pri záverečnej hostine zahrali sme ešte raz Rusom a Mongolom tak oduševnele, že sa obe stránky v tanci roztrhať mali.— Števo! — mrkol som naňho — čo teraz myslíš?!On s úsmevom mrdol fúzom a odvetil:— Už je béne, béne, principális domine!S našimi otročiteľmi Mongolmi rozlúčiac sa s ľahkým srdcom, podali sme sa s ruským vyslanstvom, navracujúcim sa domov, do Irkutska.Súc hodne ďaleko za mestom, a sediac bezpečne na svojom milom vrankovi, obozrel sa ešte raz Števo nazad na Urgu, mesto krušných rozpomienok a dal mu vále, ale vyslovil sa tak, že to napísať neslobodno.Po niekoľko dňoch vo veselej spoločnosti kozákov dorazili sme do mesta Maimatšín (mojej matšiny), kde prekročivše hranicu Mongolska, dorazili sme do Kiachty, ležiacej už na pôde Sibírie. Potom obíduc južný breh jazera Bajkalského, dostali sme sa do Irkutska dňa 20. augusta.Tu ubytovali sme sa u dobrodeja nášho, stotníka Konštantína Kunického, kde cítili sme sa výborne.Zabavili sme sa tu za niekoľko dní, a za ten čas obveselovali sme dôstojníctvo pluku kozáckeho v kasíne hudbou a spevom.Stotník bol nám veľmi nakloneným a priateľským. Ohľadom na svojho otca a následkom jeho odporučenia nás, vynaložil Konštantín všetko možné ku nášmu pohodliu, a bol nám na ruku, o čokoľvek sme ho požiadali.Tu Števo riekol ku mne:— Predsa je len v tejto Sibírii nie tak zle, ako sa o nej povedá.— Tomu, kto má slobodu a kto má peniaze „dudky“ — ponapravil som ho ja, — tomu veru nenie zle a zima ani v Sibírii, ani horúce v pekle.— No, my chvalabohu máme oboje — pochválil sa Števo, štrngnúc svojím meštcom s 1000 rupiami; — teraz môžme pánov hrať!— Len daj pozor, aby ti nevylietaly, a hľaď, aby si domov doniesol dajednu aspoň na semä, na ukážku!Cieľom nadobudnutia väčšej zkúsenosti, usniesli sme sa so Števom, vykonať zpiatočnú cestu v protivnom smere — cez more.Keď obdržali sme od dobrodeja nášho dostatočnú úpravu, kade a jako ďalej cestovať máme, aby šťastlive dorazili sme ku brehom Ochotského mora, rozlúčili sme sa s ním srdečne a podali smerom popri jazeru Bajkalskom k Jablonoiskému pohoriu.Toto v pár dňoch dosiahnuc, zastavili sme sa na vyšinách jeho, odkiaľ shliadli sme šíre roviny sibírske holým i ozbrojením okom a oddychli sme si.Tu oboznamoval som Števa s národami, obývajúcimi Sibíriu:Hneď za pohorím Uralským deliacim Asiu od Europy na severe a výbežníkoch do Severného ľadomora bydlia Samojedi.— Čo sami jedia? — pýtal sa ma Števo — či čo sa sami jedia, že ich tak volajú?Päť funtov rybaciny, žajdlík rybotuku (fištrónu) býva obyčajná porcia pre jednoho Samojeda na deň.Samojedi živia sa lovom rýb, zveriny, stúlencov a morských ľadových medveďov.Za súsedov na juh, na rieke Ob bývajúcich, majú Ostjakov. Južnejšie na rieke Jenisei bydlia Kirgisovia a Kurdi, v krajoch úrodnejších a teplejších, ľud kočovný a bojovný.V stredu Sibírie na rieke Jenisei, hornej a dolnej Tungúske bydlia Tungúzi, na severovýchode, až po Ľadomore Jakutovia. Ešte severnejšie na posledných výbežníkoch Sibírie bydlia Čučkovia.— U nás viete, koho tak menujú? — nadhodil Števo.— Dolu nižšie až po Kamčatky sú Korjati a na hraniciach mongolských Burjati, ktorých na našej ceste navštívime.— A vyhnanci rusko-polskí — tázal sa ma Števo — ti kde bývajú?— Zväčša pod zemou.— Jako u nás cvrčkovia a krtice?— Tak podobne.Z pohoria Jablonoi došli sme ku rieke Silka, vlievajúcej sa do veľrieky Amura, tekúceho pomedzím Sibírie a Mandžúrska.Hornatá krajina Burjatov na Amure, ležiaca pod tým istým zemepisným pásmom, čo naša vlasť, podobala sa našej podtatranskej domovine.Hôr a dreva dosť, trávy i vody dosť, skál a piesku dosť ale chleba pramálo!Držiac sa koryta rieky Amura, dorazili sme konečne do Nikolajevska, mesta ležiaceho u brehu Ochotskeho zálivu morského.Našou prvou prácou bolo vyhľadať loď, ktorá by nás ďalej odniesla.— Ale teraz kam? — tázal sa Števo ztratený, vidiac more pred sebou.— Ja myslím, Števo, že keď sme už raz tu, aby sme urobili skok do Kamčatky, a podívali sa na tú zamrznutú zem.— Vari sme jej už dosť nevideli?— Ale keď sme na blízo, aspoň budeme môct riecť, že sme boli i v Kamčatke.Števo pristal a my sadli si na nahodilú sa nám loď, voziacu potravné články obyvateľom toho polostrova. Kapitán Voronin prijal nás ochotne na palubu.Ó! jak hrozne veliký rozdiel prekvapil nás v Kamčatke oproti krajinám, po ktorých sme dosiaľ chodili.Tam teplo, príroda bujná, požehnaná, tu zima sňah a pusto!— Toto je posledná krajina na svete — riekol Števo.— A predsa i tu ľudia žijú.Po vyložení tovaru na pevninu i my chystali sme sa na cestu so sprievodom do vnútra zeme.Ale veľké nesnádze a bieda čakali na nás.Koňmo sme ta ísť nemohli pre veliké sňahové záveje a neschodné cesty. A potom pre kone sena a obroku — ani za peniaze nebolo dostať; preto nám nepozostávalo nič iné urobiť, ako zanechať tam na lodi naše koníky, našich nosičov Sivka a Vraňku.Poradili sme si tak, že sme ich predali kapitáňovi lodi za lacnú cenu a my museli sa spokojiť so saňami, ťahanými veľkými a silnými kamčatskými psy.Števo na všetkú silu chcel si kúpiť pár kamčatských psov. A bol by ich tu aj lacno dostal. Ale jako ich dodať domov? To by bolo veľa stálo. I to mu riekli, že rodzaj psov týchto nevydrží v teplejších krajinách dlho na žive. Najviac ale odobral som mu vôlu s tým keď som mu riekol:— Števo, nekupuj a neber tých psov; vieš, že doma už všetkých psov do porcie popísali. Keď sa u nás za malého psíčka platí 50 kr. ročitý poplatok, ty od takéhoto obra-psa, budeš istotne platiť zo 20 zlatých — ak nie viac.Števo nechal teda kúpu so psami tak.Precestujúc celú Kamčatku, došli sme do mesta Petropavlovska, najvýchodnejšieho a najposlednejšieho to mesta državy ruskej.Števo sa nazdal, že mesto toto dostalo svoje meno od apoštolov Petra-Pavla ktorí snáď niekdy tadeto putujúc, takové tu založili; ja som ho ale poučil, že mesto toto založeno na pamiatku ruských cárov Petra a Pavla.Tu nebavili sme sa dlho, bo potravné články, jedlo a pitie boly tu nesmierne drahé; stál nás každý deň 5 — 10 rupií.— Len het, len het z tadeto! — duril Števo.My pospiešili sme teda na chystanú loď do Japanu a Číny, ktorá nás hneď na palubu vzala.— A teraz kam ideme? — pýtal sa Števo.— Do Jeda! — rieknem.— Ale ja ta ver neidem!— Nuž a prečo nie?— Vari medzi dajakých jedošov?— Ale čo sa ti robí, Števo? Nieto snáď v celej Asii vzdelanejšieho a solídnejšieho národa, ako je tamejší ľud. Ten neublíži ani muške.— A prečo ho teda volaju jedošom keďže je taký dobrý?I zdráhal sa íst; ale napokon nechtiac, zostať na Kamčatke zimovať, konečne uspokojil sa.Došli sme ku južnému mysu Kamčatky, ktorý sluje Lopatka.Pousmejúc sa Števo, začal zas vtipkovať:— Kamčatka, Lopatka Kakatka… to ide do skladu!Ale upomenul som ho, aby už raz s tým prestal a odučil sa od toho.Dorazili sme do Jeda čili Tokio, hlavného mesta japanskej ríše.Idúc po ulici mesta, pýtal sa Števo postretnuvšieho v dlhej sukni zaodiateho a ohromne dlhé käčky majúceho človeka;— Kto ste vy?— Japan! — dostal odpoveď.Zpýta sa druhého: — Kto vy?— Japan! — odpovedal ten.Zpýta sa podobne tretieho: — a vy kto?— Japan! — odvetil i ten.— Tak u stahromov — riekol Števo udivene — keď ste všetci páni, kto že u vás svine pase?Páni Japáni ho pravda nerozumeli, čo hovorí, lebo boli by sa snáď ináč s ním pozhovárali.— Poďme do hostinca! — rieknem. — treba si je dačo zajesť! — a ťahal som Števa za rukáv.— Dajte nám dačo zajesť! — poručil som kelnerovi po francúzsky, ktorý ma chvalabohu porozumel. — Dajte čo najlepšie máte!A statočný obsluhač doniesol nám čosi-kamsi na porcelánovej mysi jednu velikú morskú — žabu.— Dobré chutnanie prajem — rieknem a Števo si hneď odpľul.— Zožerte si to sami! — riekol a odvrátil sa preč.A že sme sa ku jedlu nemali, driečny kelner, vezmúc nôž, prerezal žabu na poli.Lež nastojte ľudia boží! v žabe bolo plno zelených jašteríc…No nám sa už všetko ošklivilo a chceli sme od stola stať. Vtedy milý kelner zase porozkrajoval jašterice a v tých bolo plno slymákov, húseníc, chrústov a iného hmyzu.Števovi išlo už na dávenie. Chcel zakliať, ale ja zadržal som mu hubu.— My nie prasatá! — rieknem.— Press aitai! — vetil kelner a počal na drobno rozkrajovat, ten drobný na myske sa nachádzajúci hmyz. Ale počujte ľudia! ja teraz zbadal som a videl, že nastolené nám japonské jedlo nebolo naozajstný z prírody nachytaný hmyz a chrobač, lež z najfajnejšej múky, dľa výborného kuchársko-pekárskeho umenia prichystané zákusky.Okúsim kúsok zo žaby a bože odpusť hriechy! boly to najjemnejšie cukroviny; položím do ust jaštericu; chuť príjomná, korenistá; zahryznem do chrusta; chuť malinová; slymák; chuť nakyslavá atď.— Števo jedz! od toho, sa neotráviš, — ponukal som ho, a konečne dal sa i on do toho. Na tanieri neostalo z toho hmyzu ani kožka ani kosť.— Repete!! — zvolal Števo a dostal druhú porciu.Všetky tie múčne „amfibie“ zaliali sme výborným vínom a potom sme si zafajčili z tých výborných cigár japoneských v pozlátených pošvičkách, jakých v Europe takľahko nedostaneš.Ale sme si potom i poriadne poplatili. Nuž ale čo je po peniazoch! len keď je žalúdok spokojný.Vyplatiac Števo kelnerovi, ďakoval mu ten s „obližé monsigneur!“— Oblížte si vy len sám! — prehodil Števo.Vstanúc od japonského stolu, rieknem ku Števovi:— Kamarát, berme sa domov! Naša missia na Orient sa s týmto dokonáva.Pokupiac v bazároch tokijských rozličné orientálne články na pamiatku, pospiešili sme do prístavu a vyhľadali loď cestu do Europy konajúcu. Bol to parník od rakúskeho Lloydu, ktorý nás do Triestu dopraviť mal. Števo učinil kyslú tvár, keď, v loďnej kancelárii od jednej osoby pýtali po 500 frankov povozného. Ej čiže sa škrábal za uchom, keď musel toľké peniaze vyvaliť!— Ľaľať, nezostane ti mi vari ani babky! — dudlal.— Jaj, veru z Jeda do Uhár je hodný kus cesty! Števo, to je ďalej ako z Detvahuty na Látky.Dali sme vále východu.Žiačik zprvej latinskej vám povie, kade a ktorými cestami môže sa človek dostať z Japonska do Triestu. Tak i my. Cesta tá ustavične morom trvala nám skoro úplné 2 mesiace. Z Triestu po železnici — via Budapešť — dorazili sme konečne domov.V prírode prekvapila nás zase veľká premena. Tam dolu teplo a ešte všetko zelené, u nás doma ale bolo už všetko sňahom pokryté.Prvou našou robotou bolo: podeliť donesené dary z Orientu rodine a priateľom.Potom hneď za horúca pustil som sa do písania tohoto cestopisu, totíž opisu našej orientálnej cesty alebožto výletu do Asie, — všetkých naších príbehov, výzkumov, a zkúseností na tomže výlete.Dalo mi to pár dní práce.Majúc všetko hotové, napísal som ešte nasledujúceho obsahu list:Vct. zemezkumateľská uhorsko-krajinská spoločnosť!Čítajúc na jar b. r. v budapeštianskych novinách vyzvanie osv. pána grófa Zichyho na podujímavých vlastencov v ten smysel: aby sa ku podujať majúcej výprave do Asie, cieľom vyhľadania bývalej pravlasti Maďarov súčastnili — i vo mne zkrsla myšlienka: podujať na vlastnú päsť podobnú výpravu a výlet do Asie. A myšlienka tá stala sa skutkom. Ja s tajomníkom mojím skutočne cestu tú sme nielen podujali ale i prekonali. Naše ustávanie korunované je prajným výsledkom, jehož všetky momenty na papiery spísané mám česť v osobytnom diele ./. vct. spoločnosti predložiť. Predkladám výsledok badania môjhomaďarskému národu, jako dar novoročný, jako dar ku nastavajúcemu „millenium“ jeho s nami spoločného tu prebývania. Nech maďarský národ vďačne to prijme odo mňa vlasteneckého Slováka.S prejavením priateľského pozdravu a s hlbokou úctou zostávamev Divínskej Rusave (Divén-Oroszi—vulgo: Trhanová)ponížení sluhoviaX. Y. Perohryz, zemezkumateľ.Štefan Vrždialik, tajomník.V tom otvorily sa dvere a Števo vstúpil do izby.— Ste-li už hotový s tým písaním? — tázal sa.— Už, len poslať na poštu; — odpoviem na dotaz.— Čo ste písali? — tázal sa ma z novu Števo.— Čo som písal, písal som, — odpovedal som mu.— Aj ja som už s večerou hotová! — preriekla moja žena, otvoriac dvere.— Čo si nám prichystala? — tážem sa.— Nuž ako obyčajne, vieš čo na svätvečer Štedrého dňa zvyklo bývať: hriato, koláče, oblátky, jabĺčka a makové opekance.A my pri pohárku hriateho štrngli sme si „na zdravie“ a „na zdar“ všetkým rodákom a priali sme jim šťastlivé vianočné sviatky!	Timko_Vylet-do-Asie.html.txt
Žiaľby Svätobojove[1][2]Kamže mi letíš — ty duša moja?!Ty mora lastovka mladá,čo nemá nikde hniezda, pokoja —ale ho ani nehľadá.Len lieta dole, len lieta horenad šíravné mora vody,piesňami víta vzchodiace zore,so slnkom v more zachodí.Na čiernom mori nocúva ona,zježené vlny jej lože,sto ráz si dumá, že zaspí, skoná —a zaspať, skonať nemôže.Obloha hučí — to hlava moja —a more — to srdce stená —a vietor živly zháňa do boja,vietor — myseľ rozbúrená.Už mraky letia oblohou tmavou,letia zázračné postavy:vlasy jak zmije vijú sa hlavou,zlovraží zrak ich krvavý.Viem, kto ste, čo ste, kam ma voláte?Osudná zvoní hodina!Idem, už idem, duchy prekliate,poďte! — bárs do cintorína!1.Vprostred cmitera slepec sedáva,temný to na oči obe,vo dne sa zdá byť skalná postava,v noci duch strážny na hrobe.A či sa leje, či slnko páli —on tu naprostred cmiteras odkrytou hlavou, v pokornom žialido neba zavše pozerá.Už mu burinou zarástli nohy,boboncom sluchy snehové;no, či je živý, či je nebohý —z neho to nik sa nedovie.Len tá tvár jeho mŕtva i bledá —jak nápis na hrobnej stene,čosi hrozného mlčky povedá,nímž duša ľudská kamenie.Tak on sedáva tu, kríž pri krížideň po dni a noc po noci —a nik sa z ľudí k nemu nezblíži,nik mu nepríde k pomoci.Len kedy-tedy malá dievčičkaprichodí tôňou zvečera,k chladným pritisne ústam ústičká,z tvári rosu poutiera.Na lono, chúďa, sa mu obalí,na prsia hlavinku skloníi tíško spieva, ako keď v dialivečerný zvonček zazvoní.„Zobuď sa, zobuď, smutný kráľ hrobov,Morava tvoja volá za tebou:Rastislave, Rastislave!Čo si tak nechal tú svoju milú?a šiels’ ďaleko, kdes’ na mohylu —zabúdať o svej Morave!Čo si tak nechal tie voľné svety,čo si tak nechal tie drobné deti —a šiels’ k cudzím, nemým stranám?!Ach, nies’ ty, nies’ ty, otče náš drahý,no vnuk tvoj zradný s divými vrahyod pŕs našich vyrval ťa nám! —Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov —počuj, jak ten vietor stene;to vnuk tvoj biedny volá za tebou:„Odpustenie — odpustenie!“Na si, na si očí dvoje,na si život, na svet celý,všetko moje nech je tvoje!volá vnuk tvoj zhavranelý.Len ber kliatbu z mojej hlavya požehnaj stolec zlatý:nad Moravou slnko slávybude sa zas ligotati! —Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov,jak ten vetor skučí, stene;to vnuk tvoj žiali, volá za tebou:„Odpustenie — odpustenie!“Oj, Rastislave môj, Rastislave,obeť nadľudských boľastí!Velikýms’ býval niekdy vo sláve,velikým buď i v nešťastí!“ —Vtedy tá jeho duša zavretáprebúdza sa z ťažkej dumy,v tých zhaslých očiach dač’ sa strblieta —a fúz šedivý zašumí.No, či to kliatba v tom tajnom šumea či to modlitba tichá?Dievčatko tŕpne, slúcha — rozumiea rúčky zložiac zavzdychá.Skonal! — na tvári už pokoj svätý,duša letela do neba.Prestaň, zlý vnuku, prestaň volati:on pomodlil sa za teba…2.Preč! preč, mrákoty — preč z mojej hlavy!Mladosti mej žiara blýska!Vitaj mi, moja chvíľka pokoja,vitaj mi, zlatá kolíska!Hoj, vidím, vidím, ten svet nádejev ružovom svetle jak vzchodí!Čujem, nado mnou pieseň mi zneje,pieseň slávy i slobody.Na Velehrade voľno sa vlníslovanských bariev zástavaa pod ním šíro v jasnom úslnískvie sa Veliká Morava.Z vysokých múrov otec velikýpozerá, dušu napájaa my kol neho malí s prútikyhráme si, hráme my traja.„Páčte len, deti! — otec nám vraví —páčte tú peknú krajinu!Len či tie blesky, tie časy slávy,deti! — so mnou nepominú?!“A vtom tá jeho tvár jasná zdumnie,čelom mu prejde tôňava —„Poďte sem, deti! poďte sem ku mne:večer tu, deň už skonáva!“Prúty tie berie a spolu viaže:„No, kto z vás zlomí zväzok ten?“Sprobúva každý, či to dokáže,ale ver’ nie, ani jeden.„Hľa, tie tri prútky — otec zavolá —to ste vy, synovia moji!Tak vašej moci nik neodolá,keď vás raz lásky niť spojí.No, beda! keď sa vy rozpadnete,jak prútky bez zväzku samé:vtedy vás ľahko, jak ráždia stleté,vrah váš po jednom rozláme!“ —Zašlo slniečko, temnie krajina;troje synov otca smúti.Oj, otče! sláva tvoja zhasína —rozlámané tvoje prúty!3.Spomienky moje, vy čierne duchy,kamže ma to zas vediete?Musím, ach, s nimi, jak s vetry suchýlístoček lietať po svete!Počkajteže len chvíľočku malúkým si vydýchnem aspoň raz! —Ach! — či je už tu to pole žiaľu,ten krvavý kliatby obraz?!Vidím, už vidím to pole kostí,ten svet slávy stroskotaný!Vyjúcich vlkov hajno sa hostí —a nad ním kráču havrani.Dvaja havrani po vzteklom bojivrahom svojim hody stroja.Dvaja havrani, to bratia moji —a to kraj tvoj, mater moja!Zabili bratia matku Moravu,zabili, vdvoje rozťali —a na jej chranbu, chranbu krvavúpozvali vlky, šakaly.Oj, vidím, vidím — beda nám beda!Rozsiata mať v štyri strany!Na nás zaľahla tá kliatba deda:ja tieň — a bratia havrani!A na to dívať — Bože môj, Bože —dívať sa má duša moja!A spomôcť, abo zhynúť nemôžebiedna tôňa Svätoboja!4.Poď, pieseň moja, moja milá,ty čarovne znejúci zvon!Tys’ dušu moju prebudila,ty ju i uspi napokon.Nes ma na krídlach, sladké znenie,krajnou v mrákotách zakliatou —z pokolenia na pokoleniek prázdnym mohylám troch bratov!Šumej mi, šumej, spev môj milý,hmla desať vekom prebitá;z mora hmly rastú tri mohyly,na ich temeni kríž svitá.Sem sa, sem, bratia, na kolená!Do prachu — havrani ľúti!Tu počiatok nášho spasenia —tu i konec našej púti.Tu usnime v bratskom náručí:a z mohýl nový svitne deň —čo Boh spojil, svet nerozlúči,Boh mocný v trojici jeden!Oj, pieseň moja, moja milá,ty čarovne znejúci zvon!Tys’ dušu moju prebudila,ty ju i uspi napokon.Pozdvihni hlasu, Bohom daná:Aj dosť už káry, Bože, dosť!Bez konca nie kliatba Slovana,bo bez konca — Tvoja milosť!R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V obidvoch rukopisných zošitoch datuje Botto najprv Dumky, potom opravené naŽiaľby Svätobojove, rokom 1859, v prvom v Banskej Štiavnici. Rok 1850 v Spevoch bude asi omyl. Prvý raz vyšla 1. — 3. časť tejto básne pod názvom Dumky Svätoboja, najmladšieho syna Svätoplukovho, v Dobšinského Sokole II, 1891, str. 17 — 18, 25. januára. Dokončenie, časť 4, vyšlo ako Posledná dumka Svätoboja až v Paulinyho Sokole II 1863, str. 84, 28. februára. Tu v Sokole Dobšinského uvádza Botto stručnú poznámku: „Šafárik vo svojich Starožitnostiach na str. 806 hovorí síce, že po smrti velikého kráľa Svätopluka nastúpili vládu v rozdelenom panstve veľko-moravskom len dvaja jeho synovia, Mojmír a Svätopluk; ale na tejže strane v poznamenaní udáva, že Const. Porph. a Hildegrad. Gradic. pripomínajútrochsynov Svätoplukových a tretí že sa volalSvätoboh. Tak aj Červenák v Zrcadle Slovenska, str. 50. Hollý a Štúr menujú ho Svätobojom.“ V Spevoch (str. 222 — 3) rozviedol túto poznámku širšie: „Svätoboj bol synom najmladším Svätopluka I. Šafárik uvádza síce pri páde Veľkej Moravy len dvoch bratov dejstvujúcich, Mojmíra II. a Svätopluka II, ale v poznámke zmieňuje sa i o tomto treťom. Z čoho pôvodca žiaľob týchto odvodí trpný hamletovský charakter Svätobojov a kreslí ho elegickým spevcom vo svojom poemate. — Dejepisný nástin dľa Šafárikových Starožitností a Náučného Slovníka je tento: Rastislav Mojmírovec panoval od r. 816 do 870. Upevnil ríšu Mojmírom založenú nielen stavbou hradov Devína a Velehradu, ale zvlášte tým, že pozvúc vierozvestov Cyrila a Metoda, položil základ národnej cirkvi, ktorá by vzdorovala vlivu misionárov západných a tým i nárokom vládobažných cisárov nemeckých. Synovec jeho Svätopluk, netrpelivý nápadník trónu, nie súc spokojný so správou kniežatstva nitrianskeho, porozumel sa s Nemcami, dal strýca svojho tajne zajať a zviazaného poslal do Rezna, kde ho potom kráľ Ludvik oslepiť dal žhúcim železom a uväzniť v akomsi kláštore. Kedy a jak zahynul tam nešťastný Rastislav, neni známo. Svätopluk I., zaujavší prestol s pomocou Nemcov, panoval na Velehrade až do r. 894. Veľká Morava za neho oslobodená zpod nemeckého léna došla najvyššieho stupňa moci a slávy. Zaujímala krem dnešnej Moravy, Opavska a Tešínska a Čiech kniežatstvo nitrianske, Slovanstvo na Labi, Odre a Visle s kniežatstvom krakovským až po nemecký Devín (Magdeburg), Korutany a dolnú Panóniu po hranice bulharskej Moravy, tedy celé západné Slovanstvo. — Po smrti Svätoplukovej však nesvornosťou synov, ktorí slúchali radšej podhuckávanie Nemcov, než múdre naučenie svojho otca, rozpadávať sa počala veľká ríša, až konečne zborená bola po nešťastnej bitve pri Prešporku r. 907 (dľa Slov. Nauč. r. 906), v nejž padli aj bratia proti sebe bojujúci, kráľ Mojmír II. a Svätopluk II. Väčšinu z nej Nemci ukoristili a Maďari, čiastky české a poľské zostali samostatnými.Toto je ten tragický dej, v ňomž pokuta za vinu otcovu nepadá na syna samého, lebo on slávnymi činmi odvrátil ju od seba, lež padá na hlavu potomkov jeho, ktorí zdedili vinu tú.“V Dobšinského Sokole II, str. 18 dáva Botto ešte tieto poznámky: k veršu „Z vysokých múrov otec veliký“ (časť 2.): „Svätopluk, otec Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja. Sídlo jeho prebývania bolo mesto Nitra u nás a Velehrad na Morave, blíž terajšieho Hradišťa. On, napomínajúc synov k svornosti, dal jim lámať prúty najprv spolu sviazané a nezlomné, potom po jednom prútku, ktorý každý z nich snadno zlomil. — Zrcadlo Slovenska, str. 50.“ (Ide o knihu Benjamína Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorá vyšla r. 1844 po smrti autora, nadaného štúrovského mládenca — J. M.). K veršu „ten krvavý kliaty obraz“ (časť 3.): „Bitka na prešporskom poli stala sa r. 907 v mesiaci auguste, v ktorej Maďari synov Svätoplukových už predtým Nemci úkladne rozdrobených konečne premohli. Tak zmizla samostatná slovanská Morava z poľa dejín. — Šafárik Starožitnosti str. 807.“ (Ide o slávne dielo Pavla Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti, vyšlé prvý raz v Prahe r. 1837 — J. M.)Opravujeme poslednú slohu podľa Slov. pohľadov III, 1883, str. 475:Oj dosť už, pane Bože, dosť!A dosť užkáry, Bože, dosť!	Botto_Zialby-Svatobojove.txt
1Náš parník — myslím „Budapest“ — zatrúbil. Mornári sa rozpŕchli, každý svojou stranou a na svoje miesto. Zahrmotala reťaz, až sa parník otriasa v základoch, kotva sa spustila na dno. Počína sa obracanie, vrtenie, a to aby sa táto ozruta mohla primknúť k nábrežiu. My pasažieri čakáme na palube a pozdravujeme priateľov, ktorí nám prišli oproti a čakajú nás na nábreží, máchajúc všetkým možným: klobúkmi, ručníkmi, ba i slnečníkmi…S ľahkým srdcom, bez banovania, vystúpil som na breh ako vždy, keď mám zanechať parník. Ono sa cestuje na ňom i dobre, i nájdeš všakové pohodlie: ale čo, keď vzdor všetkému tomu viac dôveruješ svojim pedálom než železnej vrtuli, ktorá sa môže ľahko zlomiť, a keď sa tak zlomí: milá „Budapest“, kde si? Darmo je — more je okúzľujúce, krásne, ale len keď sa naň dívaš, a pevnina je pevnina. A potom ako za parníkom banovať, keď som tej noci oka nezažmúril? „Vezmite si kabínu sprava,“ naúčali ma vyskúsení mornári, „tá je od východu i bude v nej omnoho chladnejšie.“ Ja som slúchol, mal som kabínu z pravej strany, ale čo, keď to predsa len nebola kabína, ale známa pec, v ktorej sa pražili traja biblickí mládenci.Ale najhlavnejšia vec: ako by sa neradoval, keď som zase pod záštitou nášho címera. Na túto okolnosť upozorňujú ma nápisy, ako: Tár I, Tár II až do IX a či X[1]na domoch, vymurovaných z tehál a neobielených, taktiež i na budove financov nachodí sa náš címer a nie dvojhlavý orol.Nuž, vitaj mi, Rijeka, a či už naša Fiume!Pasažieri sa sypú mostom na nábrežie sťa roj včiel z kláta. Vystúpila, hľa, i žaba, ktorá o štvrtej hodine ráno už bola na palube a ustavične jedla až posiaľ. Nebodaj čítala alebo čula, že na mori výtečne trávi, preto chcela probovať, či je i jej žalúdok z tej istej substancie ako náš napríklad. Pritom ak zazrela kde galeba[2]— a na tejto ceste videl som ich nemálo, lebo počasie bolo tiché, prekrásne — začala vrešťať, akoby ju na nože bral:„Papa, schau, eine Möve!“[3]Batožinu sme naložili na táčky fakinove[4]— trinásť kusov! Lebo tu sa berie slnečník alebo centový kufor jednako ako kus. Medzi tými trinástimi kusmi bolo i hodné percento škatúľ: áno, uhádli ste, s nami cestujú i dámy. Odredikal to náš ctihodný fakin všetko na hotel Európa. Nech vedia Dalmatínci kadejakí, ostrovania k tomu, že stúpili na pôdu Európy, hútali akiste naši priatelia, keď nám našli izby práve v Európe. A skutočne až teraz cítim, že som vskutku v Európe: na ostrove predsa nie som si tak celkom istý, či padá ešte pod Európu a či pod Áziu.Čo v tejto Európe prekvapí, aspoň írečitého Dalmatínca, ktorý sa po hoteloch mnoho nepovaľoval, to by bola čistota. Ono je pravda, čistota v hoteli je prvá podmienka pohodlia, ale naše hotely v Dalmácii sú tej mienky, že je to zbytočný luxus.Zíduc dolu na ulicu, kde sú pred hotelom rozostavené stolíky, dal som sa na vodný šport. Vypil som na úvod tri-štyri poháre vody. Aký to zas nový pocit: oplývať vodou, i to čistou, studenou. Keď pomyslíš, koľko sa jej tu nemilobohu vyleje do kanálov, a za ten čas tamdolu u nás? Keď sme smädní, spotení chceli vsadnúť na parník, naši priatelia nemali nás čím počastovať. Cisterny prisušené, alebo v nich voda len na dne, i to teplá, mútna. Zdalo sa mi, že som presadený dakoľko rokov nazad do Prahy, keď som chodieval s kompániou tiež takto kvôli vode do Titěrovej akademickej kaviarne, kde ju filtrovali a preparovali ľadom a druhými ingredienciami.[5]Ináč i tu, ako v Trieste a všetkých južných mestách, život sa koncentruje na ulici. Kaviarne zarábajú najväčšmi, lebo ich každý vyhľadáva. Bolo by i vinovatosť v takúto horúčavu zatvoriť sa do izby alebo do kaviarne, keď sa tu môžeš chladiť na vetríku, ktorý poťahuje od mora. Tu si ľudia krátia chvíľu najviac rozhovorom, zasadnúc vo väčších-menších skupinách. Koľko krajov, toľko obyčajov! V Prahe keď prídeš do kaviarne, koľko stolíkov, za každým nájdeš dakoho pohrúženého v novinách alebo práve zahrabaného v dákej revue, a keď ty k nemu prisadneš, on sa skryje za svoj list, aby ti snáď neprišlo na um ho osloviť. Tu nie tak — radšej sa zhovárajú, než zabíjať čas čítaním novinárskych polemií. Ak kto vezme noviny do ruky, pozrie, ako ide burza, alebo najviac ak prečíta miestne zprávy, kde sa pestuje lokálna klebeta. O vysokú a nízku politiku ani na Rijeke nestoja. A majú pravdu — beztoho sa im nevypláca.Nuž čuješ tu dosť a dosť taliančiny. Netreba sa ti ani odtiaľto pohnúť, aby si si urobil pochop, že si v meste talianskom[6]od hlavy do päty. I maďarčina sa ozýva zhusta. I to plnými ústy, zhlboka, a čo hlavná vec — nahlas. Každé slovo je podčiarknuté, každá fráza tuho akcentovaná: nech sa čuje na suchu i na mori. Chce dokázať celému svetu, že ona je tu doma, pani samosvoja, ktorá tu bude žiť a rozrastať sa až do konca sveta. No neraz sa taká verejná konverzácia prevráti, sám nevieš ako, v nemčinu. Lenže vtedy hlas sa zníži, hlavy sa strčia dovedna. Počali sa vymeňovať náhľady a dôverné zprávy kupecké a burzovné. A Chorváti že čo? Nuž ako takí Slovania! Sedia utiahnuto, zhovárajú sa po taliansky. A ak sa opovážia hovoriť po chorvátsky, kričia i oni, ale pošepky, aby ich nepočuli.Sotva som vypil tri poháre, už mi ukázali ctihodnú hlavu mesta a či podestu, dr. Mayländera.[7]Prešiel popri našom stolíku, spod klobúka mu vykukuje polmesiacom kúsok plešiny. Ináč si kráča sebavedome, krokom, akoby išiel o božom tele za baldachýnom.A medzitým elektrická tramvaj ustavične zvoní a zuní, ani čo by si čul povestnú rijeckú buru,[8]keď duje. Pasažierov v tramvaji vždy dosť, bárs mesto nenie bohviekoľme roztiahnuté. Všetko, čo je najhlavnejšie, koncentruje sa dolu, na mori. Dnes-zajtra už nebude menšieho mesta, v ktorom by nebolo elektrickej tramvaje. Kone môžme slobodne predať Angličanom do Afriky a my zapriahnuť naše tramvaje, velocipédy a automobily a hybaj okolo prevráteného sveta.Večierkom sme sa vybrali na Trsat.[9]Dajedni, ktorým sa ťažko driapať dohora, vsadli do koča — my ostatní sme zaujali zas skoro celé kupé elektrickej. Pri moste nás elektrická zhodila. Za mostom sa zas rozdelila naša spoločnosť. Daktorí na Trsat idú z pobožnosti: tí sa poberajú schodmi dohora na modlitbách. Len túto cestu, ako čujem, upotrebujú pútnici, totiž hore schodmi. My ostatní, čo ideme ako profánni turisti, dali sme sa vpravo, novou cestou dohora.Ináč treba vedieť, že za mostom nie sme pod právomocou rijeckého podestu: lebo od mosta počíta sa obec Sušak, a či mesto. Sušak už padá pod právomoc bána chorvátskeho. Hľa, čo robí, keď prejdeš jednoduchý most! Na sušackej strane zasadili hneď pri moste stožiar a pri každej významnejšej príležitosti vyťahujú naň chorvátsku trikolóru: rozmerov vraj takých, že keď zaduje od bánoviny vietor, zástava siaha až na druhý breh rieky na nemalú zlosť Riječanov. Nuž zástavy nám nevytiahli, nemôžem povedať, čo je na tom pravdy. Ale čo je pravda, je to, že i Sušak sa činí. Rovné, čisté ulice, so stromoradím, domy výstavné, i vkusné. Čo sa ťa milo dotkne, to je, že mesto je samosvoje. Nápisy na uliciach chorvátske, na obchodoch tiež väčšinou. Chorvátsky hovor rozlieha sa na všetky strany a to bez bázne a ostýchania.Sušak vykazuje pokrok v každom ohľade. Má vkusné domy i paláce, obchody, sklady, hotely, kníhtlačiarne, ba vypravotil od eráru a či od mesta Rijeky hodný kus nábrežia, na ktoré sa práve teraz nasýpa. A čo je hodno najviac: Sušak má gymnázium, to sa rozumie štátne s náukozdeľnou rečou chorvátskou. Prv bolo na Rijeke, a keď tam začalo veľmi zavadzať, chorvátska vláda ho presadila na Sušak. Aby Chorvátom osladila trpkú pilulu, dala stavať nielen veľkolepú budovu pre gymnázium, ktorú, dochodiac na Rijeku z morskej strany, už zďaleka vidíš, ale založila kvôli nej, aby mládež mala k nej pohodlnejší prístup, i túto cestu, ktorá sa v serpentínach potom už dvíha až ta hore na Trsat. Mesto hneď vysadilo cestu stromovím, takže my dneska už v tôni môžeme vystupovať dohora. Stráň, ktorou sa ťahá serpentína, tiež je kamenitá, lenže je pokrytá stromovím a krovím. Spomedzi skália rastie bujno tráva. Vidno, že tu všade vody hojnosť a s vodou pod týmto požehnaným podnebím i kameň rodí. Čo sú založené vinice v stráni, napospol sú bujné a dobre držané — nevidno na nich stopy peronospóry, ani filoxéry.[10]Z oboch strán cesty sú domy, tamdolu v slohu triezvejšom a tuhore so všetkými atribútmi vily. Každý stojí osobitne, ohradený záhradou alebo práve parkom. Domce sú chutné, vkusné, stavané zväčša pre jednu rodinu. Rijeka je pekná a výstavná — no čo je v nej milého a čo ducha pozdvihne a rozveselí, to je táto sušacká stráň, ktorou vedie serpentína, posiata týmito vilami. Dvojnásobne sme boli uveličení my, ktorí, príduc z Dalmácie, privyknutí sme pozerať na holé, sivé skaly a bralá.Konečne sme vyšli na rovinu, na ktorej sa rozkladá Trsat. Trsat vyzerá starosvetské mesto. So Sušakom tvorí jednu obec a má spoločný magistrát. Medzi starými domami o končitých strechách kde-tu vidíš i modernú stavbu, tak hneď z kraja „Čitaonica“[11]a akiste hostinec k tomu. No prvé, čo ti padne do oka, je kostol, ktorého veža o dvoch kupolách, jedna nad druhou, krytá tmavým plechom, už z mora naďaleko sa vidí. V ňom sa nachodí obraz matky božej, asi tak zbožňovaný a vyhľadávaný pútnikmi, ako v Częstochowej.Našich pútnikov, čo išli hore schodmi a tých, čo sa doviezli, našli sme už v chráme. Prvé, čo ťa tu prekvapí, je nesmierna sila obrazov, rozvešaných po stenách chrámu. Skoro by si myslel, že si dakde v čudnej obrazárni, alebo na výstave. A čo je najzvláštnejšie, každý obraz ti predstavuje loď, väčšieho-menšieho kalibru, s nadutými plachtami. Pod každým sa nachodí nápis, že kapitán ten a ten tej a tej lode nachodil sa v nebezpečenstve vtedy a vtedy, z ktorého bol vytrhnutý rukou Panny Márie na Trsate. Tu máš celú históriu námorníckeho života, ktorému sa oddáva tento národ so zvláštnou radosťou a či skôr náruživosťou. V Prímorí tomto máš celé dediny a mestečká, kde chlapov nieto doma, tak ako v isté mesiace u nás v Likavke. Všetko sú kapitáni alebo obyčajní mornári, len kedy-tedy nakuknú domov ako vzácni hostia a zase hybaj za nebezpečným povolaním, nikdy istí, či uzrú ešte raz tento krásny rodný kraj… Je to ľud stvorený k tomuto nie ľahkému remeslu. Bez mora nemôže obstáť ako ani ryba. Na ňom žije, na ňom sa veselí a smúti, s ním sa celý život borí. Tu je domovina tých takzvaných „morských vlkov“, kapitánov zručných a odvážnych, ktorí sa ti dostavia s loďou v takom počasí do prístavu, keď nehodno ani psa vyhnať predo dvere. Na lodi sa pohybujú zručne, ba elegantne, bárs loď tancuje a hojdá sa sem a tam — no keď vystúpia na pevninu, kníšu sa zboka nabok tak nemotorne, že na strelenie poznáš v ňom pomorca. A vedia i hrešiť, cifrovane, až sa hory zelenajú. Ale zato sú pobožní. V čas nebezpečia na vysokom mori obracajú zrak k výšinám, k rodnej zemi na horu Trsatskú, k svojej orodovkyni, ktorá tu trôni nad hlavným oltárom. Pokrytá je závojom, ktorý sa dvíha dva razy denne. Teraz sú pred oltárom pobožní pútnici, kostolník im zažal sviece — daktorí sa modlia nehybne, iní na holých kolenách poberajú sa okolo neho.Tu je i dakoľko hrobov rodiny Frankopanskej. Kedysi najmocnejšia rodina v Chorvátskej, hneď po Zrinjských — dnes po nej nieto ničoho, iba tieto hroby. I tie svedčia, ako je na tomto svete všetko nestále. Po vešeléňovskom sprisahaní zmizla odrazu táto rodina,[12]i rodina ešte mocnejších Zrinjských zo svetového dejišťa. Ich majetky, ako majetky zradcov, padli v plen fiškusa a z ich nádherných sídel trčia už len zrúcaniny. No národ, nedá sa tajiť, nezabudol dodnes na tieto dva slávne rody. Pamiatku Petra bána a Franja Frankopana ctí dodnes: 30. apríla — deň popravy vo Viedenskom Novom Meste — vychodia chorvátske noviny v tmavom rámci a za dušu týchto národných mučeníkov čítajú sa omše.Keď sme vystúpili z chrámu na priestrannú rovinu, tu nás už zas ovial duch času, nášho moderného času, kde sa usilujeme využitkovať všetko… Tu môžeš kúpiť pohľadnice, na nich obraz chrámu i divotvorný obraz na oltári. Daktoré pohľadnice sú vyvedené s vkusom umeleckým, napodobňujú starosvetské drevorezy, ako by to vedel vyviesť Schwaiger.[13]Že sa predávajú okrem toho kríže, pátriky, medaile, sväté obrázky a pod., to sa samo sebou rozumie, ako všade, kde sa hrnie toľká sila pútnikov.Odišli sme si obzrieť i zrúcaniny Frankopanského hradu. Zostalo z neho dosť málo. Akýsi dom, na vrchu erb na železnej tyčke, dotuha nachýlený. Prvá bura ho zhodí a zabije dakoho ním; potom dve bašty, z ktorých jedna zrovnaná je so zemou, a zostal iba grunt, rovný sťa holohumnica, so zábradlím, chlapovi po prsia. Z tejto holohumnice je veľkolepý výhľad tadolu, až ti vlasy dupkom stávajú… Tuhor je ticho, mŕtvo, zdola tiež neprichodí ani hláska. Popod bralo tečie rieka, jej šum ani sem nedolieha. Popri rieke belie sa hradská, po ktorej kráčajú dvaja piadimužíci. A zvláštno: v lúčoch slnca odráža sa im reflex z plechových tiapš a druhého náradia. Naši drotári možno sa poberajú ta domov, touto hradskou, ktorá vedie rovno do Rovného. Vyštverali sme sa i na druhú baštu, ktorá ešte vzdoruje zubu času. Schody sú opatrené železným zábradlím, od tých čias, čo sa tu grófovi Khun-Hédervárymu[14]zakrútila hlava, takže len toľko, že nepadol. Ináč pohľad zhora do doliny nenie toľme závratný — mierni ho krov akejsi budovy, ktorá leží medzi baštou a priepasťou. No i keby toho krovu nebolo, myslím, že by tomuto pohľadu v ničom neustúpil pohľad z nášho Oravského zámku.No zato výhľad je stadiaľto ozaj veľkolepý. Dodáva mu veličia more, ktoré zatvárajú ako zeleným rámcom vrchy Istrie, ani zďaleka nie tak holé a sivé ako naša Planina dolu po Prímorí. Na úpätí i na boku týchto vrchov belejú sa tiché dedinky. Kde-tu kostolík a za ním domce — sťa kurčatá za kvočkou. Rijeka ti je zrovna pod nohami, môžeš stadiaľto dosť precízne vidieť jej rozsah a polohu. Ej, more, more — čo by bola Rijeka bez neho? A nad Rijekou zo všetkých strán belejú sa drobné domce, akiste vily, v záhradách a tôni stromovia.Rijeka mi nebola dosiaľ práve sympatická. No stadiaľto pozerajúc na ňu, z vtáčej perspektívy, nemožno, aby sa ti nezaľúbila. A či je ona konečne na vine, že i v nej sa nájde všeliniečo, čo by nemalo byť? Vina sú ľudia, a akí ľudia, také i pomery: každý je vraj kováčom svojho šťastia. Tak je, iba to je chyba, že nie sme všetci kováči jednakí. Nevyučili sme sa remeslu u jedného a toho istého majstra…Na Rijeku sme sa vrátili rovno, schodmi. Štyri a štyri vedú odhora dolu k mostu. Koľko ich je, neviem — ja som ich veru nečítal. Ľud rozpráva, že ich dosiaľ nikto nesčítal, bárs na milióny ľudí prešlo po nich. A to je dosť ľahko: kto sa poberá nimi dohora, má cele inú starosť, než čítať schody. Táto vďačná úloha čaká daktorého anglického turistu alebo nemeckého vedátora, ktorý musí prísť každej záhade na dno.V meste sa zažali svetlá, všade šum a život veľkomestský. Pred našou „Európou“ koncertuje mestská muzika; obyvateľstvo valí sa v dvoch protivných prúdoch hore a dolu námestím, ani čo by si bol na námestí sv. Marka v Benátkach. Ibaže tu nevidíš nádherného frontu katedrály sv. Marka, ani podlubia — vôbec chybí tu všetko, čo z tohoto námestia tvorí — ako sa vyjadril Napoleón — prvú dvoranu na svete, ktorej iba obloha nebeská môže slúžiť za vhodný krov. Vidíš, že si vo veľkom meste, ktorému zo všetkých strán pritekajú životné štavy, kde sídli bohatstvo a rozkoš a vôľa za pôžitkami. Dámy sa vznášajú v bielych, ľahkých toaletách a pri večernom osvetlení vyzerajú ako víly. Páni, tiež najviac v bielom, pohodlne si vykračujú.Nuž Rijeka nemá čo banovať. Pred tridsiatimi rokmi pokútny prístavík, bezvýznamná filiálka hrdého Senja, starého sídla chýrečných Uskokov[15]— dnes prvý prístav z tejto strany Adrie. I slávu starého Triestu zatemnila, stala sa víťaznou jeho sokyňou. Jej parníky križujú po ďalekých moriach. Povestná „Adria“ ich vysiela do všetkých svetových prístavov, nech roznášajú slávu našich štátnikov po Sicílii, Marseilli, Antverpách a bohviekade. Všetko ti je to: Mátyás Király, Nagy László a hneď pri ňom Matlekovics, Tisza Kálmán, Szapáry, Zichy a, to sa rozumie, i Lukács.[16]Talianom a Francúzom trochu záhadná lektúra, nuž ale predsa robí efekt: dokazuje, že i my sme trochu pánmi mora. Ungaro-Croata má zas lode menšie, ktoré obsluhujú Dalmáciu od Rijeky až po Budvu. Mená jej lodí sú tiež skromnejšie a vzťahujú sa viac na geografiu, ako: Pannonia, Duna, Budapest, Zagreb atď. No vzdor tým skromnejším menám dáva účastinárom ohromné dividendy a správnym radcom skromné odmeny.Nuž žije sa to, žije našim Riječanom pod úslním peštianskej priazne. Zato pomaličky spyšneli. Počali si namýšľať, že voz oni tisnú a nie že by boli potískaní na dráhe prospechu. Zobudil sa autonómny patriotizmus. Rijeka Riječanom, vlastne Talianom. Začali nesmierne hurtovať s tou svojou autonómiou sťa ozajstný taliansky šarlatán, ktorý vykrikuje na rínku chválospevy svojej partieke. Nazdali sa, že sa celá Európa na nich díva a dr. Mayländer je štátnik hneď za Cavourom a Thiersom;[17]že Itália pošle hneď veškerú flotu proti Pešti. A tam z Pešti, ako to už ich metóda, sprvu ich hladkali, chlácholili sladkými rečami. Keď videli, že to nevedie k ničomu, stúpili ako nezbednejším na otlak. Každého vraj tlačí čo-to. A hľa — odrazu „utíšení veľké“. Búrka v riječanskom pohári vody utíchla. Patres conscripti[18]kapitulovali, sami vložili šiju pod jarmo, ktoré predsa nenie toľme ťažké. A práve dnes autonómia Rijeky a centrálna vláda žijú svoje medové týždne. Pán dr. Mayländer, podesta, prechádza sa sebavedome po Ríjeke. Čo zato, že autonómia odniesla dakoľko dier? Tam v Pešti sú spokojní, pán podesta sa prechádza víťazoslávne po námestí, akoby bol zajal Menelika[19]— prečo by sme nemali byť spokojní i my?A medzitým, kým sú takto všetci spokojní a po námestí sa ozýva taliančina a maďarčina naďaleko — po domoch, v obchodoch, na palubách lodí s pyšnými i skromnými menami, v skladoch a fabrikách čuje sa chorvátčina. Tam odhora, cestou popod starý Trsat prichodia nové légie a zaberajú pánom pôdu spod nôh, ktorí tak hlasno tu hovoria, vari aby zahlušili reč prírody… Veru tak, Rijeka už nebude nikdy talianska, a či bude kedy maďarská?Ráno sme sa vybrali do Opatije,[20]vlastne pardón — Abbazie. Vysadli sme na prvý parník, ktorý sa o siedmej hýbe, s kartou tour i retour.[21]Biely náš parník Sirály[22]je hotový a my jediní pasažieri na ňom. Tým lepšie. Bárs je Sirály, neletí ako galeb, ale šinie sa opatrne popri druhých lodiach tesným východom do zálivu, smerujúc rovno k zeleným brehom Istrie. Pred nami defiluje kus Rijeky, potom dosť strmý breh pokrytý zeleňou, na ňom roztrúsené biele domce a vily a kde-tu celé dediny. Tíšina je úplná, more „ako olej“, v povetrí ani dychu. Už kvôli samému cestovaniu vyplatí sa táto cesta. Tento vidiek je ozaj rozkošný. A či sa hádam páči len nám, privyknutým na suchopár dalmátskeho karstu?[23]O pol hodiny sme vystúpili na nábrežie miniatúrneho prístavu v Abbazii.Na nádhernej Abbazii trôni pokoj, tíšina. Vily — krásne hračky, i rozmerné stavby, všetko je pohrúžené v spánku. A či to doľahla na Abbaziu mŕtva sezóna svojou olovenou ťarchou a núti ju držať v túto horúčavu siestu? Šalogátre všade spustené, v sadoch a parkoch nikde ani vtáčka, ani letáčka. Ozajstné zakliate mesto. Nezbýva nám iba takto na dištanc obdivovať toto sídlo nádhery a rozkoše. Prešli sme mestom, kde sú vily najhustejšie jedna pri druhej. Všetko ešte spí, len kde-tu vidíš oblok otvorený. Pri dvoch vilách sme videli sedieť hostí za pokrytým stolom pri káve a či pri čaji. Domáci idú rýchlym krokom za svojou prácou: vidiečan ženie pred sebou teliatko, tučné, až sa mu koža ligoce, zadivené a zmätené, takže by nedbalo vtrhnúť do každého dvora. Nebodaj, toto mu je ostatná prechádzka týmto bielym svetom. Moderný básnik mal by hneď pekný predmet: opísať city takého teliatka, čo ho vedú rovno pod mäsiarsky nôž.Stromovia, hory máš tu do sýtosti. Vidíš tu stromy od výmyslu sveta. Všade narastie všetko, čo len chceš — treba mať len príhodné hnojivo, groší totiž. Tu je háj laurový, akého ani v Boke kotorskej nemáš. Hneď pri ňom cer, sťa nad Plešivcom. A zase naša tatranská jedľa! Postál som pri nej, naprizeral sa na ňu do sýtosti — ej, hodne rokov, čo som nevidel tejto susedy. Vzdor opatere necíti sa v tomto nádhernom rámci najlepšie. Radšej by ona vysadla na ktoré bralo hoc i pod Chočom — stadiaľ má lepší výhľad než tu na túto vodu, ktorá je beztoho slaná. Odtrhol som z nej kus chvojiny, z tejto siroty, ktorú priniesli do cudzej pôdy, kde sa nemôže prichytiť, na pamiatku.Áno, všetkého tu máš, čo len chceš. Všade vkus, nádhera, elegancia. Na všetkom viditeľné stopy príčinlivosti ľudskej. Celkový teda dojem — Abbazia je veľkolepá, no všetko akosi umelé. Stromy naznášané zo všetkých strán sveta, zem donesená z blízkych ostrovov, i balvany na brehu morskom akosi, akoby boli tak schválne aranžované. Čo tam po tom — len nech triumfuje práca a príčinlivosť, beztoho ju v naše dni vídame tak málo, ozajstnú, krvopotnú prácu, tento jediný liek proti všeobecnej nude a spleenu.[24]No more, darmo je, nedá sa produkovať umele: ono musí byť prirodzené, veľkolepé, otvorené a premenlivé, ako vrtošivá krásavica. A toto tu, nemožno tajiť, je fádne, ani sa nehýbe, ani nečľapoce po skalách. A čo je chyba — páchne… No, nerobí nič — hostia to nespozorujú a ak spozorujú, budú sa nazdávať, že „páchne morom“. Práve ako morská ryba, keď nenie čerstvá počne páchnuť a riječanskí kelneri ľahko presvedčia cudzinca, že každá ryba musí páchnuť, veď je z mora. Medzitým dopúšťam, že možno páchne len dneska, lebo je horúce a tíšina. No vzdor tomu, nenie to more, v ktorom by sa chcel náš prímorec kúpať. On ho chce mať čisté ako krištáľ, svieže a chladné; nech mu je pod nohami mäkký piesok ako perina, s ktorým si vlny pohrávajú a presýpajú sem a tam, alebo hlbina, temná, záhadná.Ináč vidno, že hostia mnoho času trávia na mori. V malom prístavíku nehybne ležia člnky, vyložené poduškami, pekne vyfarbené, pod bielymi plachtami. Každý nosí meno, najviac, to sa rozumie, ženské. Nájdeš tu Gizelu, Melániu, Katinku, ale i Francesca, Evelina sa tu vidí, ba i „mia Nina“.[25]Jedna jediná sa zovie „Ljubica“, a nenie najpodlejšia.Opustili sme najbližším parníkom hrdú Abbaziu bez žiaľu, dosť ľahostajne. Ona sa pred nami zatvorila a my sme sa neprosili. Snáď druhý raz, v zime, bude táto hrdá pani prívetivejšia; keď nebude sa okolo nej obšmietať mŕtva sezóna so svojím škaredým pošklebkom. Vtedy ona bude pekná, keď sa sem zhrnie elegantný svet; šum toaliet, hodvábu, blesk drahokamov, hurhaj a trma-vrma okolo konfety — to je pravý život v Abbazii. Ak hľadáš prírodu, aby si sa v nej pokochal a odpočinul po námahách každodenného života, iste vyhľadáš si druhý kút.Teraz sme už na parníku našli dakoľko pasažierov — akiste hostia, ktorí majú ísť na Rijeku: dvaja-traja páni a jedna dáma. I oni sú naši, zhovárajú sa po maďarsky a to nahlas, nech každý zná, kto je blízo i ďaleko, že oni sú, čo sú. Zhovárajú sa s tou prešraubovanou zdvorilosťou, kde za každým slovom čuješ „kérem“, „tessék“,[26]a potom tie frázy krkolomné, priveľmi cifrované, akoby ich bol tokár len práve utočil. Tento spôsob hovorenia by asi zodpovedal vkusu a potrebám „reisendera“: i zvláštna vec, ako mohol presiaknuť i do lepšej spoločnosti? Z ľudu to nemajú, lebo ich ľud hovorí logične, spokojne a čo je hlavné a na čo prostý Maďar veľmi mnoho dá: hovorí s istou hrdosťou a vážnosťou. No nielen pravý Maďar, ale i Jasenovec by ochorel, keby musel jeden deň počúvať takéto rečové obraty a frázy, alebo aspoň by urobil ako ten pomorský kapitán. Na staré dni sa oženil a žena ho prinútila hovoriť nežne, nosiť rukavice a cylinder. Konečne morský vlk prišiel so ženou do Triestu, stretol na ulici priateľa, tiež kapitána a zavolal naň: „Baldo, večeras dodji na café Tommaso, neka mi se izbeštimat!“ (nech sa môžem nahrešiť). Nuž ale to je i prirodzené. Maďari v ostatné roky prijali mnoho cudzích elementov, ktoré nestačili asimilovať; zdá sa, tieto cudzie elementy budú asimilovať ich, dajúc ich národu nové črty, ktorých dosiaľ nevykazoval jeho pôvodný charakter.Na Rijeke sme ostali už len do večera. Ani sme nemali kedy navštíviť ten kus nábrežia, kde sa nachodí naša flota z ostrova, na ktorej sú sklady nášho vína. Ide ho celá potopa na odbyt a to hneď bezprostredne z lodí. Videli sme len Čitaonicu, chorvátsku, na ktorej práve veje dlhá zástava, lenže čierna. Ako smrť je internacionálna, tak i farba, ktorou ju pozdravujú, jednaká je v Ríme, alebo Pešti, ako i v Záhrebe. A tento raz smrť sa dotkla takého mena, ktoré poznajú v Pešti práve tak ako v Záhrebe. Umrel gróf Ďuro Jelačić,[27]brat bánov. S ním odstupuje z javiska tento slávny rod, lebo deväťdesiatročný gróf Juraj bol ostatným jeho potomkom po meči.Po obede sme boli pri odchode parníka do Senja. Neveľký parník Ungaro-Croaty naplnený je svetom, že nemá kde jablko padnúť. Taký malý priestor tak svetom preplnený nevidel som od tých čias, čo som bol na Vrútkach. Len tam nás vedia toľko natisnúť do vagónov, keď ideme na slávnosti do Sv. Martina,[28]alebo keď sa vracajú Liptáci z Pešti a z pltnice. Podgurážení pasažieri, menovite tretej klasy, i tu spievajú, takže sa musíš diviť, ako neplačú nad sebou a svojimi deťmi takto stisnutí v tejto horúčave afrikánskej. Z mesta im donášajú munície na šafle: všetko limonáda, ktorej sa nepochybne vyčapuje dakoľko hektolitrov, kým parník prirazí k Senju.Toto je tá chýrna línia Ungaro-Croaty: Rijeka — Senj, na ktorej sa otvorili tejto spoločnosti zlaté bane. Ungaro-Croata mala pôvodne len túto čiaru a jediný parníček „Hrvat“. Z tohto Hrvata z veľkých zárobkov povstala pomaličky veľká flota, ktorá odnáša veľké dividendy svojim účastinárom a drží v rukách temer celú premávku v Dalmácii. Akcie dnes je veľmi ťažko kúpiť, lebo ich každý drží, kým len môže. A čo je príčinou takého rozkvetu, kým druhé spoločnosti ledva vegetujú? Z jednej strany veľký vzrast Rijeky v kupeckom i premávkovom ohľade, z druhej strany dobrá a šikovná administrácia a čo je snáď najhlavnejšie: lacnejšia, než pri druhých podnikoch. Potom i personál je tu na svojom mieste. Kapitáni a mužstvo pochodia tu z okolia, privyknutí moru, takže sa ho neboja, ani keď sa počne nadúvať a mračiť svoje líce. Na týchto lodiach málokedy sa prihodí nešťastie, hoc sa odvážia na more i v takom počasí, keď druhé parníky ostávajú v bezpečnom prístave. Parník zahvízdal, počal sa hýbať, nastalo vzájomné máchanie šatkou a klobúkom za cestovateľmi, kýmkoľvek parník nezmizol z vidieka.Na železničnej stanici, už značne zredukovaní, kúpili sme karty do Štajerského Hradca. Kupé sme našli dobre vykúrené, takže sme museli z neho vyskočiť, keď sme v ňom zariadili batožinu. Slnce praží a my čakáme na peróne, kým sa vlak dá do poriadku. Ešte šťastie, že nieto veľa sveta. Jeden z nás chcel vhodiť pohľadnice do truhličky prv než sa pohne vlak, no nedali sme sa mu vzdialiť a mali sme pravdu. Konduktori počali zatvárať dvere, mašina zahvízda a náš vlak sa už hýbe. Bez zvonenia, bez vykrikovania a všetkých predbežných ceremónií. Teraz pasažierovi je ponechané akosi na vôľu; ak chce, môže so svojou kartou i zaostať. Keď sme vyšli na Rijeku, medzi stromy, náš vagón počal chladnúť, v Svätom Petre, kde nás pripäli na terstský rýchlik, bolo nám príjemne a keď sme zaronili hlbšie do Korutánska a do Štajerska, začal nás nočný chlad i štípať v našich veľmi letných oblekoch. A tak sme leteli tichou letnou nocou k cieľu našej cesty, k Hradcu.[1]Tár(maď.) — sklad[2]galeb(chorv.) — čajka[3]Papá, schau, eine Möwe(nem.) — Ocko, pozri, čajka.[4]fakin(z tal.) — nosič[5]ingrediencia(z lat.) — prísada[6]si v meste talianskom— dnes Rijeka patrí Juhoslávii[7]ctihodnú hlavu mesta a či podestu, dr. Mäyländra— dr. Mäyländer, advokát a mešťanosta v Rijeke na rozhraní 20. storočia[8]bura(chorv.) — bóra, silný severovýchodný vietor na Jadrane[9]Trsat… kostol, ktorého veža s dvoma kopulami…— mesto v chorvátskom prímorí. Trsatský kostol pochádza z 13. storočia.[10]filoxéra(lat.) — révokaz[11]Čitaonica(chorv.) — čitáreň[12]niekoľko hrobov rodiny frankopanskej… Kedysi najmocnejšia rodina v Chorvátskej, hneď po Zrinjských — dnes po nej niet ničoho… Po vesseléňovskom sprisahaní zmizla odrazu táto rodina— Frankopani boli chorvátskym šľachtickým rodom. Jeden z jeho členov, Franjo Krsto (1643 — 1671), chorvátsky vlastenec, zúčastnil sa aj s Petrom Zrinjským (1621 — 1671) sprisahania uhorských magnátov proti Habsburgovcom (tzv. Wesselényiho sprisahanie). Významnejší sprisahanci napr. Frankopan a Zrinjský boli roku 1671 popravení vo Viedenskom Novom Meste.[13]Schwaiger— Hanuš Schwaiger (1854 — 1912), český maliar, figuralista[14]gróf Khuen-Héderváry— chorvátsky bán v rokoch 1883 — 1903, veľký tyran. Podporovala ho maďarónska unionistická strana. Proti nemu bojovali chorvátske strany.[15]Uskok(chorv.) — srbský alebo chorvátsky utečenec z tureckého územia. Z uskokov sa tvorili posádky pevností. Uskoci chrabro bojovali proti Turkom a Benátčanom.[16]Mátyás Király… Matlekovics… Tisza Kálmán… Szapáry… Zichy… Lukács— názvy lodí utvorené z mien maďarských verejných činiteľov: kráľ Matej Korvín (1443 — 1490); Matlekovics Sándor (*1842), maďarský politik a ekonóm; Koloman Tisza (1830 — 1902), maďarský politik; Szapáry László (1831 — 1883), rakúskouhorský generál; Zichy, pravdepodobne Ferdinand (1783 — 1862) veliteľ Benátok. Lukács pravdepodobne Béla (1847 — 1901), maďarský politik.[17]za Cavourom a Thiersom— Camilo Benso conte di Cavour (1810 — 1861), zjednotiteľ Talianska; budoval talianske hospodárstvo a vymohol vyhlásenie Viktora Emanuela za talianskeho kráľa; Louis Adolphe Thiers (1797 — 1877), francúzsky štátnik a historik, bojoval proti reakčnej vláde Karola X. Bol jednou z vedúcich osobností v júlovej revolúcii roku 1830.[18]Patres conscripti(lat.) — otcovia a prísediaci[19]Menelik— Menelik II. (1844 — 1913), abesínsky kráľ; roku 1889 uzavrel s Talianmi zmluvu, v ktorej uznal protektorát Talianska nad Abesínskom. Roku 1896 pri Addis Abebe Taliansko porazil a získal úplnú samostatnosť.[20]Ráno sme sa vybrali do Opatije— kúpeľné mesto Opatija (Abbazia)[21]s kartou tour i retour(z franc.) — so spiatočným lístkom[22]„Sirály“(maď.) — čajka[23]karst(nem.) — pohorie Krasu[24]spleen(angl.) — druh melanchólie[25]mia(tal.) — moja[26]„kérem“, „tessék“(maď.) — „prosím“, „nech sa páči“[27]Ďuro Jelačić— (1805 — 1901) podmaršal a podkapitán kráľovstva, bol mladším bratom bána Jozefa Jelačića[28]na slávnosti do Martina— každý rok 4. augusta usporadúvala Živena s Muzeálnou spoločnosťou na výročie založenia Matice slovenskej augustové slávnosti	Kukucin_RijekaRohicZahreb.html.txt
Povídejme si, dětiŽe prý mám zas povídat něco pro děti.Ono se řekne povídat, ale co? Měla by to být nějaká pohádka? — Cožpak o to, nějaká pohádka, to by bylo pěkné! Ale jaká pohádka by to měla být? O králi, o královně, o nějaké princezně? — Třebas, ale takové pohádky už známe. — Tak o Palečkovi, o obrovi, o víle? — To už také známe! — A což o čarodějnici, o drakovi? — Známe! — Tak tedy o čertovi nebo o hloupém Honzovi! — Ty ne, ty už také známe!Tak tedy víte co, děti? Nebudeme si povídat žádnou pohádku, když už je všechny znáte, ale budeme si povídat, jako si povídají velcí lidé.Tak ano! To my moc rády slyšíme, jak si velcí lidé povídají, to se nám někdy tuze líbí.Ale jak si povídají velcí lidé?No, povídají si třeba něco o tom, co se právě děje, co zrovna dělají, co je opravdické.Hm — a dělají děti a mají děti také něco opravdického?A jejej, lidičky, jakpak by ne! Něco děláme jako děti a něco jako velcí lidé; takový my, děti, máme život. Dýcháme, spíme, jíme přece zrovna tak jako velcí lidé, stejně s nimi, vedle nich a jako oni, a nemyslete si, vždyť my máme také své starosti: hra a škola, to je naše práce. A to všechno je docela opravdické, tak jako velcí lidé mají své opravdické věci. A o tom všem si budeme povídat, jako zas velcí lidé si mezi sebou povídají o svých věcech! — Tak, a teď, pane povídači, povídejte! Začněte už! Ale ať je to všechno pravda a ať je to zábavné! A nebudete-li to někde povídat dobře, však my vás okřiknem.No tak, děti, já už povídám.	Capek_Povidejme-si-deti.html.txt
V čom je radosť životaKoncom 15. storočia Florencia kvitla ani rozrastená ruža, na ktorej od kvetov nevidieť listy. Mediciovci a občianstvo si navzájom naháňali bohatstvo, ktorým sa honosili v stavbe prekrásnych chrámov, skvostných palácov a v najskvelejšom rozkvete umenia, akým sa kedy preslávili ľudské pokolenia.Bohatí nobilovia[1]si stavali na ochranu svojho pyšného života vzdorné paloty z tvrdých, ostrokresaných kameňov, ktoré už svojím výzorom hrozili ako obrnenou päsťou odporcovi. Navonok ozubenými múrmi ovenčené tvŕdze ukazovali málo úzkych oblokov, po rozmerných múroch neriadne roztratených. Znamenití architekti potešovali život len vo vnútri bohatými sieňami i nádvoriami okrášlenými kvetmi a vodometmi i elegantnými schodišťami a arkádami na štíhlych stĺpoch.Florenťania sa pretekali v okrášlovaní svojich verejných budov a námestí, a súperili v šatstve a v bohatosti rozmarného života, kým neprišiel trpký mravokárca.Ale Savonarola[2]prehrmel chytro ako búrka a zničil ako búrka sám seba.Bohatstvo, ako vždy, i teraz urobilo ľudí spupnými, nemilosrdnými, zmyselnými, hroznými vlkmi.Uguccione Prendilaqua mal pevný palác na námestí Sta Croce. Jedným z jeho úzkych oblokov bolo možno zazrieť celé námestie i s nádherným chrámom s fasádou z bieleho mramoru. V tomto obloku vše stávala jeho dcéra Lauretta, a nejeden nielen z mladších Florenťanov urobil radšej i dlhšiu obchôdzku preto, aby sa pokochal v krásnom obraze. Veď i Fra Filipo Lippi[3]i Domenico Ghirlandaio[4]ju radi maľovali, nielen pre jej zvláštnu, podivne vábnu tvár, ale i preto, že sa vedela tak obliecť, že i pre farbitosť jej šiat sa zastavovali nábožní Florenťania, keď sa ponáhľali do kostola. Ťahala ich žiadosť za potrebnou očistou od hriechov, ale nevídaný pohľad ich ešte väčšmi zdržiaval. Veď i aká len bola tá biela tvár so zvláštne červenými perami, s čiernymi obrvami, so zlatožltými vlasmi v svetlozelených, striebrom lemovaných šatách s belasou záclonou za chrbtom, na ktorej kričal malý červený erb Prendilaquovcov! Bolo to podivné, zdalo sa to nezmyselné a nevedeli sa na to nadívať. Lauretta vše stála tam bez pohybu, ani okom nežmurknúc, takže mnohí, vidiac ju prvý raz, ťažko si dali vybiť z hlavy, že je to nie obraz.Ale ona žila, jej bledá tvár zružovela, ústa ožili úsmevom, oči blysli, keď videla toho, za ktorým túžilo jej srdce vo dne a túžilo i dlhé nespavé noci.Nijaká kronika nespomína Uguccioneho Prendilaqua ako vzorného florentského občana. Hovoria, že bol zákerník, všetkých dvorov pes bažiaci za majetkom, zábav a pôžitkov chtivý natoľko, že sa jemu a jeho staršiemu synovi Fancescovi i Lauretta len ťažko, a to s pomocou mladšieho brata Antonia, telesne slabého, ale veľmi ostrovtipného, mohla ubrániť.Ani Lauretta sa nevyznačovala zvlášť cnostným životom. A ako by to i bolo bývalo možné v takom dome, medzi takými ľuďmi, pri takom spôsobe života! Počula len rúhanie a výsmech akejkoľvek mravnosti. Slabý, ale vrtký Antonio možno viac i zo vzdoru proti otcovi a bratovi, ako z úprimného presvedčenia, bránieval božie príkazy a trpko odsudzoval ich reči a konanie a nejedno jeho slovo, povedané vo vážnej chvíli, blýskajúce sa jasom pravdivosti, ťažko zaľahlo na sestrinu dušu a strpčujúc jej ľahkomyseľnú dobrú vôľu, nedalo vyhynúť v nej semenu dobra, ktoré vsiala do nej už od rokov mŕtva matka.Lauretta bola hriešnou láskou pripútaná k Siccovi Bonattimu, majiteľovi prápora jazdcov v službe slávnej signorie mesta Florencie. Bonatti bol manžel peknej a bohatej monny Catelly D’Olona. On miloval Catellu a zvádzaniu podivne čarovnej Lauretty nemohol odporovať. Lauretta bola vysoká, štíhlych údov. Keď videl jej prekrásne utvorené ramená a bozkával jej dlhé, elegantné prsty, zdalo sa mu, že mu sedí na lone sama bohyňa Diana.[5]Pozrela mu do očí a hlava sa mu točila, a keď mu svoje červené hladné pery vtisla na ústa, myslel, že stratiac svoju dušu, stal sa čiastkou čudesnej víly.Ich lásku strpčovalo, že sa mohli schádzať len veľmi zriedka. Strážili ich Prendilaquovci a špehovala monna Catella.Ale videli sa skoro denne, lebo Bonatti, bohato vyobliekaný v šarlátovom zbrojnom kabáte s belasými vyšívanými kvetmi, jazdieval námestím Sta Croce na Piazzu della Signoria na lesknúcom sa čiernom koni.Lauretta mu pohľadmi a neslýchaným, vždy novým obrazom seba samej, vrývala svoju lásku do srdca. Kronika Grimaldiho píše, že sa Florenťania zbiehali, keď tušili, že Sicco má prechádzať. Lauretta sa ukázala, len keď ho už bolo vidieť na najvzdialenejšom konci námestia. Len keď vedela iste, že vôbec nepríde, stála zavše až hodinu smutne a opustene v obloku v taký čas vždy nehybne ako socha so sklopenými očami.Zdalo sa, že svojím čakaním chce vynútiť príchod milého. Ľudia nespúšťali z nej oči a mnohí slzili a vystierali za ňou túžobne ruky.Dňa 26. apríla 1478 sa Lauretta a Bonatti tešili na schôdzku.Prišiel pápežský legát s pisanským arcibiskupom z Ríma do Florencie s odkazmi od svätého otca Sixta IV.[6]Páni boli hosťami najbohatších a najvplyvnejších pánov florentských: Mediciovcov a s nimi zošvagrených Pazziovcov.Dvadsiateho šiesteho apríla mali byť slávnostné služby božie v dóme, pri ktorých mal slúžiť veľkú omšu sám pápežský legát. Na takých službách božích musel byť prítomný každý, kto sa za niečo pokladal, a v prvom rade museli tam byť a boli i vtedajší vladári Florencie, Lorenzo a Giuliano de Medici.Ani takí páni, ako boli Uguccione a Francesco Prendilaqua nemohli chýbať pri takej príležitosti v dóme, lebo by si boli mysleli, že by ich neprítomnosť každý — priateľ-nepriateľ — jednako bol zbadal a vysvetľoval v ich neprospech.Keď sa dvadsiateho šiesteho apríla ozvali veľké zvony na krásnej Giottovej campanile,[7]vtedy hneď za odchodom Uguccioneho a Francesca Prendilaqua vbehol do ich paláca skromne odetý mužský. Zdal sa byť obyčajný zbrojnoš, a kto ho videl, iste ho pokladal za zbrojnoša. Bol to však Sicco Bonatti, ktorému bolo omnoho pilnejšie kľačať pred Laurettou ako pred hostiou, pozdvihnutou pápežským legátom. Pobadal ho len skromný Antonio, ktorý bol taký tenký a vrtký, že ho ani ten nevidel, kto ho hľadal. Antoniovi bolo tiež omnoho milšie ostať doma, ako ísť na veľkú omšu do florentského dómu dvadsiateho šiesteho apríla. Lauretta čakala svojho milého. Veď ich schôdzky boli také zriedkavé! Prešli mesiace, čo sa museli uspokojiť len pohľadmi na seba. Aká je ťažká, aká je mučivá nedovolená láska! A jednako jej najbolestnejší pôžitok je hoden akejkoľvek obete, nevynímajúc ani pretrpkú smrť. Lauretta chytila svojimi hladkými prštekmi Bonattiho horúcu ruku a viedla ho úzkymi chodbami do svojej komory. Bola to vysoká izba s jediným úzkym, dlhým oblokom. Jej steny boli vykladané bielym mramorom, na dlážke bol mäkký, zelený koberec, v jednom z kútov stála pod pomarančovým baldachýnom posteľ, zakrytá lesklou lilavou prikrývkou. Celú stenu krášlila skvostne vyrezávaná truhla pokrytá zvrchu vankúšmi; na ňu splýval zo steny gobelín, nad ktorým visela Botticelliho Primavera.[8]Predstaviteľka jari a jej družice sa ľahko, ako vzdušné preludy, vznášali nad utešenou kvetnatou lúkou. Lauretta a Sicco, držiac sa za ruky, dívali sa na čarovnú vidinu, trasúc sa — až si padli do náručia. Trvalo to hodne dlho, čo sedeli na vyrezávanej truhle, objímajúc sa a ubezpečujúc sa o svojej láske. Mysleli si pred schôdzkou, aké vážne veci si majú povedať, a presvedčili sa, že nič nebolo také vážne a pilné, ako ubezpečiť sa ešte a ešte raz o tom, že im je nie nič také drahé a milé ako oni jeden druhému.Na ťažkých vyrezávaných dverách komory ozvalo sa ostré klopanie a Lauretta ich hneď, priskočiac k nim, otvorila. Vošiel ticho Antonio. Aký to bol podivný človek! Nemal ešte ani celých dvadsať rokov, čo on musel všetko prežiť a skúsiť, v akých ohňoch bola jeho duša vypálená, keď vedel bez akéhokoľvek rozrušenia povedať obyčajným hlasom:— Sicco, utekaj! Ak zmeškáš chvíľočku, nevyhneš smrti: otec a brat ťa iste zabijú. Čo sa stalo, dozvieš sa na ulici.Hoci Antoniova reč bola tichá, jeho pozor bol jednako taký prenikavý, že Bonatti, po jedinom pohľade na Laurettu, zmizol. Vyjdúc z domu, pobadal, že na námestie sa roja z ulíc rozčúlení ľudia, kričiac a posunkujúc. Hodil sa tesne pri múre na roh tvrdze, lebo pobadal na čele jednej z tlúp Prendilaquovcov, ktorí obidvaja utekali smerom k svojmu domu s holými mečmi v rukách.Lauretta sa po Bonattiho úteku obzrela a zalomila rukami so zdeseným pohľadom a so zblednutou tvárou.— Čo sa deje, Tonio?Brat jej chytro vyrozprával, čo počul na uliciach.— V dóme, pri slávnostnej omši legáta, pri pozdvihovaní sviatosti, keď sa každý veriaci hodí na kolená a bije skrúšene v prsia, prepadli Pazziovci a ich ľudia Mediciovcov. Giuliana zaklali pred oltárom, pred ktorým legát dvíhal skutočné telo Kristovo, telo nášho boha, ktorý hľadel na tú hrôzu. Lorenzo, hoci poranený, ušiel s priateľmi do sakristie. Ľud sa oboril na vrahov, z ktorých niekoľkých zabili v dóme. Pisanského arcibiskupa, búriaceho radu proti Mediciovcom, a Pazziovcov už obesili na oblokoch Palazza Vecchia a teraz robia pohon na všetkých nepriateľov Mediciovcov. A nepriateľom je každý, koho potrebuje kto odpratať.Lauretta sa zatackala a bola by padla na dlážku, keby ju Tonio nebol zachytil a uložil na truhlu.Ale netrvalo dlho a ona sa prebrala, zozbierajúc sa nasilu, a skočila na nohy.— A prečo chcú zabiť Sicca?— Vieš, ako nenávidia otec a brat Sicca. A aká je teraz znamenitá príležitosť zbaviť sa beztrestne nepriateľa! Vieš, akiste vedeli, že je tu, keď ho nevideli v dóme. Počuješ, s akým hurhajom sa valia so svojimi vrahmi sem? Iste prvý ich krok v dome bude do tvojej komory. A — tu sú!Vytrhnutými dverami sa vovalili do izby najprv Prendilaquovci a za nimi kadejako vyzbrojená luza.Lauretta s hrôzou, onemená, hľadela na strašnú i jazvou spotvorenú tvár otcovu, ktorý sa jej zdal ako divá beštia alebo diabol. Popri nej sa škerila tvár jej brata Francesca, s ostro dohora ako polmesiac vypätými obrvami a roztvorenými, vrieskajúcimi ústami.— Kde je tvoj frajer? Kde je ten brigant?Lauretta si zakryla tvár rukami a odvrátila sa.Antonio skočil pred otca a kričal hlasom vysokým, všetko prenikajúcim, tak, že by si každý bol najradšej zapchal uši:— Ste slepí? Veď tu nemáte nikoho. Privediete vy sami luzu sem do svojho domu. Veď vám tí banditi všetko rozkradnú. Hľa, — i skočiac udrel rukoväťou dýky špinavú, zrobenú ruku, siahajúcu za strieborným krucifixom na kľakadle pod oblokom, — hľa, našiel si, čo si hľadal!Prendilaquovci sa odvrátili od dcéry a zazrúc tiež ruku, čo schytila kríž, kričali:— Á, briganti, mascalzoni,[9]von, von s vami!I búšili do ľudí, ktorí sa natisli okolo nich do izby.Antoniov hlas zasa prenikol hluk tlupy:— Kde máte Bonattiho? Sníva sa vám?O chvíľu sa ozýval vresk a preklínanie ľudí, klopot ich ťažkej obuvi na chodbách, a onedlho prestal.Antonio vyzrel na prázdnu chodbu a hodil sa na drevené, široké, vyšívaným kobercom kryté kreslo, z ktorého mu nohy celembali nad dlážkou.Lauretta zašeptala:— Povedz mi teraz, čo sa robí?— Taká prostá vec. Vieš, Pazziovci sú o máločo menej bohatí ako Mediciovci. Možno, že sú i bohatší — veď ktože ocení na dukát majetky? Iste sú to tiež veľkí páni, bývajúci v slávnych palácoch. Minule Franceso Pazzi vyhodil dvadsaťtisíc dukátov na jedinú slávnosť. Božemôj, a títo ľudia závidia Mediciovcom! Myslia, že nemajú tú vládu, čo tí. A preto sa dopustia najhriešnejšieho zločinu, aký si kresťan vôbec môže predstaviť, nie preto, aby ho skutočne vykonal, ale keď si pomyslí, ako by sa dostal do najhlbšieho priepadliska pekla.Lauretta skríkla, hodiac ruky na tvár:— Pri pozdvihovaní sviatosti, hovoríš, vrhli sa vrahovia na Lorenza a Giuliana?— Áno, legát musel hľadieť s vysoko pozdvihnutou hostiou na blýskajúce sa nože a počúvať miesto nábožných vzdychov vresk vraždených a kliatby zabíjajúcich.— Prečo, bože, prečo to všetko?Antonio hodil rukou:— Ľudia sú antikristi!Antonio pozoroval, čo sa dialo v ich domácnosti, a bol presvedčený, že ak nezakročí, hrozná udalosť zničí celú rodinu.Lauretta chodila celé hodiny po svojej komore, tak ako lapené zviera v klietke, hľadajúce nejaký východ. Bolo na nej vidieť najsilnejšie nervové napätie, akému nemôže nik odporovať dlhé časy. Čo sa robilo v jej duši, to Antonio čisto videl. Chcela, želala si, dychtila len za tým, aby sa Sicco stal jej, úplne a jedine len jej. Lámala si hlavu na zúfalých plánoch, ako by sa to dalo vykonať. Pritom nemala skoro nijakú možnosť zísť sa s ním, lebo ju otec a Francesco nespúšťali z očí. Jej hrozný otec so svojou dokaličenou tvárou, ktorej pravú polovicu mal rozdrúzganú úderom obucha tak, že mu trčali ľavé vrchné zuby navonok, nekryté pravým lícom, sedel hodiny pri nej a lichotil jej, hrozil a žobronil o jej lásku. Mala štilet[10]a keď jej bolo do nevydržania, kričala zúfalo, plačúc, alebo hrozila, že sa prekole. Tak sa často striasla toho netvora, alebo pribehol k nej Francesco, ktorý sa vrhol surovo na otca.Z Prendilaquovcov jediný Antonio rozmýšľal vše o svojej rodine. (Veď je tak málo ľudí, ktorí pomyslia na to, koľko a akých čírych beštií je medzi nami!) Antonio videl, že sú to všetko ľudia nepremožiteľných túžob, nepokúšajúci sa ani najsilnejšie z nich potlačiť. Videl hrozné žiadosti otcove a bratove a vedel veľmi dobre, že Lauretta je práve tak hnaná svojou túžbou za láskou Bonattiho ako bezveslová loď víchrom na rozbúrenom jazere. Jej city boli práve také neoprávnené, lenže omnoho silnejšie ako otcove a bratove k nej. Že títo ľudia neurobili nejaký hrozný skutok, toho príčinou bolo, že si navzájom stáli v ceste. Pozorovali sa a zachytávali jeden druhému ruku pozdvihnutú k činu. Otec a brat žiarlili na seba a najväčšmi na Bonattiho, čím skoro celkom znemožnili jeho styk s Laurettou. Jednako vždy len Antonio, všetko pozorujúci, prekazil nešťastie. Lauretta bola vo svojej nezdolnej túžbe za Siccom náchylná na každý zločin, aby ho oslobodila od jeho ženy. Ale Antonio jej opätovne dokázal — lebo už jeho dôvody zakaždým vybila z hlavy — že keby monna Catella razom umrela, celkom iste by najsamprv ju, Laurettu, brali na otázku a že by celkom iste neušla lavici umučenia. Nikomu nemá tak záležať na tom, aby sa monne Catelle nič nestalo, ako Laurette.Antonio ju vystríhal i pred Bonattim. Dokázal jej, že je to človek namyslený, obmedzený, nespoľahlivý, ľahkomyseľný.— Čo máš na tom človeku, ty nešťastnica?Lauretta sa hodila na stolicu.— Je krásny ako boh, to mám na ňom. Ale potrestal ma ním ktorýsi svätý! Veď prečo vidím len jeho oči, prečo sú mi sladké len jeho ústa? Prečo pokladám za chlapa len jeho jediného na svete? Veď sa bránim proti tomu začarovaniu. Ale všetko je daromné. I keby ma mučil, bola by mi jeho ruka milšia ako iného, keby ma hladila. Viem, že zahyniem preňho, a, Antonio, zahyniem vďačne!Antonio hľadel do hlboko vpadnutých očí úbohej sestry.— Lauretta, keď ostaneš tu, v tomto prekliatom dome, kde každý kút skrýva proti tebe zradu, kde ťa je tak ťažko ochrániť od skazy, zahynieš. Musíš odtiaľto odísť.Dievča beznádejne zašeptalo:— Kde mám ísť? Azda do nejakého kláštora? Veď tam prídem o všetko, veď tam prídem — oňho.Antonio hľadel dlho bez slova na nešťastné dievča. Myslel si, či môže za to, že ju city tak nepremožiteľne opanúvajú? Len kto prebojoval v sebe ťažké duševné boje, vie, čo znamená premôcť silný cit. Ako málo je ľudí, ktorí to môžu urobiť! A ako je také devätnásťročné dieťa vyzbrojené do tuhého boja? Na akom podklade má premôcť hrozný, do priepasti ju vlečúci cit?— Nechoď do kláštora. Pýtaj sa do našej vily v San Stefano. Tam povedieš gazdovstvo. Nebola by si žena, keby si nemohla otca a brata naviesť, aby ti to dovolili.— Do vily v San Stefano? — zvolala Lauretta s radostným prekvapením. Ale jej radosť razom zhasla.— Veď je to na päť míľ od Florencie!— Päť míľ, na ktorých ťa nikto nebude pozorovať, je omnoho menej, ako sto krokov, na ktorých ťa vidí sto ľudí. Lauretta, do San Stefana, do jeho okolitých krajov možno ísť dvadsatorako a do San Miniata vedie odtiaľto len jediná cesta, na ktorú z nášho domu tiež len jediným otvorom môžeš ísť.— Ale či ma pustia otec a Francesco?— Uvidíme; myslím, že to vykonáš. Klam ich.Antonio predložil tú otázku otcovi a bratovi; každému osobitne. A obidvaja pristali s tou podmienkou, že tam bude sama. Totižto Francesco žiadal, aby tam bola bez otca, a otec bez Francesca.V nedeľu ju smú ísť navštíviť spoločne. Pritom si obidvaja umienili, že ju potajomky budú navštevovať.Toto Antonio dobre vedel, a preto upozornil na to Laurettu, aby sa nedala prekvapiť a aby ani jednu noc nespala doma, ale vždy u niektorého suseda alebo sluhu, hoci u posledného pastiera.Lauretta si nežiadala iné, len aby Antonio vykonal, aby sa aspoň raz mesačne mohla zísť so Siccom. Antonio, vediac, že nijakým prehováraním sestru od Bonattiho neodvedie, jej to sľúbil.Lauretta sa o niekoľko dní preniesla do San Stefana a cítila sa tam na pokoji pomerne šťastne. Prvý mesiac Bonatti prišiel na uzhovorené miesto v pomarančovom lesíku pri Sesto. Boli spolu skoro dve hodiny a Lauretta bola blažená, obdivujúc namyslenú tvár a hrdinskú postavu svojho milenca. Bola k nemu krajne milá, ale Bonatti jednako odišiel nespokojný. Zaiste bola medzi nimi otázka, ktorú nemohli medzi sebou rozlúštiť.San Stefano ležalo pri hradskej, bielej ako mlieko; z jednej strany nad ňou vypínali sa redšie-hustejšie, krovím a olivovými stromami pozarastané kopce, z druhej strany sa vystierala široká úrodná rovina, krytá obilím, v ktorom krížom-krážom rástli rady ovocných stromov, pospájaných viničom.Vila Prendilaquovcov stála v peknej záhrade pri bielej ceste, ktorú z dvojposchodových vežičiek bolo možno ďaleko pozorovať.Lauretta rada sedávala v izbičke na jednej z veží. V duchu bol tam s ňou vždy milý hosť, ktorý však nechodil. Jej myšlienky neprestajne lúštili nerozlúštiteľnú otázku, ako by sa stal jej navždy a stále. Vše ju prebehlo hrôzou, že niektorý jazdec, vynorujúci sa z oblaku prachu, môže byť jej otec alebo Francesco, ale minuli už týždne a hrozná rodina sa neukazovala. Mali dosť zaneprázdnenia stálymi nepokojmi v meste, kde nebol nikto istý ani slobodou ani životom.O mesiac poznala Lauretta pútnikov na bielej ceste. Vedela, ktorý chodí denne, ktorý týždenne a kto je len náhodný cestujúci. Veď ona nesedela vždy na vežičke; chodila i po hájoch a obzerala často i prácu robotníkov. Ale cestu jednako mala vždy pred očami, lebo jej neschádzala z duše túžba za milencom, ktorého príchod sa bála premeškať.Lauretta vedela, že v stredu ráno, kým ešte slnce veľmi neprenikalo, pôjde smerom Bassi madre Anastázia s dvoma mníškami, vedúcimi tri alebo štyri kadejakými vrecami naložené mulice. Len predvčerom sa to dozvedela od monny Terezíny, správcovej ženy, že tie mníšky každý týždeň odnášali milodary do špitála malomocných, o ktorých Lauretta máločo vedela. Myslela, že sú to nejakí úbohí, ošarpaní žobráci, trpiaci na akúsi špatnú nákazlivú chorobu.Tak z dlhej chvíle sa pýtala monny Terezy:— Akí sú to ľudia, tí leprózni?Tučná, vždy veselá monna Tereza jej vďačne porozprávala, čo vedela.— Ó, domina mia,[11]to sú vám najnešťastnejší ľudia, — riekla, prevracajúc veľké čierne oči. — A nemyslite, že sú to len samí žobráci: tam je i mnoho veľkých pánov z najlepších rodín.— Ako, veľkí páni? — čudovala sa Lauretta. — Veď veľkí páni majú kde byť opatrení, keď sú chorí; nemusia ísť do takého špitála, kde pre nich zbierajú milodary, — i zošpúlila pohrdlivo červené pery.— To je tak, cara domina:[12]každý, kto má lepru, musí ísť do ospedale pei miserini,[13]či chce či nie. Ak sa opováži taký chorý chodiť medzi ľuďmi, toho môže a má zabiť každý, kto ho zazrie von zo špitála, a to pod pokutou smrti. A každý, kto je v špitáli, pokladá sa za mŕtveho. Ak je ženatý, tak sa jeho žena môže beztrestne vydať, za koho chce.Monna Tereza sa zľakla a skríkla:— Madonna Santissima, čo je s vami, domina Lauretta, veď ste bledá ani mramor!— Nič mi je, nič mi je, — zvolala Lauretta a krútila rukami okolo hlavy.Ale bola by spadla bez vedomia na dlážku, keby ju monna Tereza nebola ešte zachytila a položila na posteľ. Rozšnurovala ju a prebrala.Monna Tereza si vzdychla.— Aké krásne telo, aké nevinné dieťa! Čo sa jej, úbohej, stalo? Dio mio![14]No, ale veď už otvorila oči. Aké ich má strašne smutné. Tiež nemá mnoho radosti zo sveta s takou rodinou. Poverina mia![15]— Čo sa vám stalo? — spýtala sa hlasne monna Tereza s dojímavou ľútosťou.Lauretta už veľmi dávno nepočula také úprimne súcítiace slová, i zaťažil jej životný žiaľ na srdci, a zaplakala horko a bolestne.Na dušu jej zaľahla nevykoreniteľná nevyhnutnosť, ako istota smrti, že Sicco bude jej mužom, len keď ochorie na tú strašnú chorobu. Keď dostane lepru, musí ísť do ospedale pei miserini, a tam bude i ona a hoci chorí, ale budú svoji…V najbližšiu stredu kráčala v šedivom mužskom habite tak ako iný raz, vysoká, trochu zohnutá madre Anastázia so svojimi družkami so zahalenou tvárou a poobkrúcanými rukami, lebo veď musela hľadieť, aby sa nijaká čiastka jej tela nedotkla ničoho, čo mohlo byť pošpinené chorými na lepru.Prišli pred bránu z nevakovaných tehál, okolo ktorej bola nedohľadná murovaná ohrada. Nad bránou bola veľká tabuľa, na ktorej bol navrchu kríž, pod ktorým boli tieto nápisy: Domine, miserere nobis![16]a Ospedale pei leprosi.[17]Na bráne boli malé dvere a pri nich rukoväť zvonca.Jedna z mníšok potiahla rukoväť, a ozval sa v budove, obďaleč od brány, dusene zvonec. Hneď zatým sa dvere samočinne otvorili.Madre Anastázia sa trochu zatackala, takže sa musela zachytiť otvorených dverí; vošla za bránu a kráčala, akosi tackajúc sa do hlavnej budovy špitála.Sorella[18]Justína pozrela na sorellu Serafínu a pokrútila hlavou.— Divné, čo je to dnes s madre[19]Anastáziou. Celé jej správanie je akési premenené. Ani chôdzu nemá ako iný raz. A dosiaľ sa nepamätám, že by išla do špitála, okrem jediného razu, keď musela pre rozhrešenie hriechu skúposti zaniesť dukát na oferu do kaplice špitála. Prečo len išla teraz?Sorella Serafína bola zatrpknutá osoba, nestarajúca sa o cudzie veci.— Ech, nech si robí, čo chce. Každý vie, kde ho duša tlačí. Poskladajme chytro túto žobrotinu, aby sme čím skorej odišli odtiaľto! — I odväzovala vrecia z mulíc a nahýbajúc sa naspäť a stonajúc, odnášala ich za bránu, kde ich hádzala bezohľadne na spálený trávnik, zelenajúci sa len pod samou bránou.Sorella Justína nespúšťala oči z madre Anastázie, kým nevošla do budovy. Len zatým, stále hovoriac viac sebe ako Serafíne, oddala sa tiež do práce a skladala i zo svojich mulíc vrecia s milodarmi.Poskladali vrecia, a madre Anastázia ešte nechodila.— Čo ju len zašlo? — hútala Justína.Serafína vytiahla spoza pása ruženec a pohyblivými prstami púšťala pomaly jeho perličky. Druhá mníška tiež sňala pátričky z cingula,[20]ale držiac ich obidvoma rukami, hľadela do ohradeného priestoru, kde bolo vidieť roztratené medzi stromami a kríkmi na obrobenom poli väčšie-menšie domčeky a chalúpky.Madre Anastázia vyšla po dlhšom čase v sprievode akéhosi chlapa, ktorý mal tvár tiež čiernou hábou omotanú. Sorella Justína ho znala. To bol vrátnik, ktorému lepra vyžrala už skoro celú tvár. Viedol madre Anastáziu do niektorých domčekov a chalúp, odkiaľ s ňou o dlhší-kratší čas vychádzali vyprevádzajúci ju ľudia, všetci chorí.Napokon sa madre Anastázia vrátila. Justína a teraz ani Serafína nespustili z nej oči. Madre kráčala pomaly, s očami k zemi obrátenými. Ale pridalo sa jej pozrieť zo dva razy dohora.Sorella Justína skoro skríkla:— To je nie pohľad madre Anastázie. Sorella Serafína ostro prisvedčila.— Nie.Mníšky vysadli na mulice a odišli kročmo bez slova. Keď prišli do San Stefana, zastali pred vilou Prendilaquovcov a madre Anastázia zišla dolu a vošla do domu. O chvíľku, čo by sa bol odmodlil dva otčenáše a zdravas, vrátila sa s tvárou a rukami voľnými. Veď už ani nebolo prečo ich mať zakryté, keď nemali príležitosť môcť sa nakaziť.Minul mesiac, čo bol Bonatti s Laurettou v pomarančovom lesíku, a on sa viac nehlásil. Deva si myslela, že sa hnevá na ňu, lebo nebola k nemu taká bezmedzne milá, ako si to on žiadal. Bola zúfalá. Ak teraz viac vôbec nepríde!Onedlho ju prišiel pozrieť Antonio, ktorý ju zavše navštívil a rozpovedal jej, že otcovi sa rana na tvári zasa veľmi zapálila a je pravdepodobné, že nevydrží chorobu, lebo je veľmi slabý.O niekoľko dní dostala zvesť, aby prišla na otcov pohreb. Laurette sa zdalo teraz, keď si myslela, že sa Bonatti s ňou rozišiel, všetko úplne ľahostajné. Jedine, čo ju zaujímalo, bola možnosť zísť sa s ním, keď bude v meste.Grimaldi vo svojej kronike spomína pohreb Uguccioneho Prendilaqua najmä preto, že — ako hovorí — sa veľké množstvo Florenťanov zišlo naň, lebo chceli vidieť Laurettu. Bola oblečená v bielych smútočných šatách, lemovaných na okrajoch tmavolilavými pásikmi. Tvár mala obrúbenú bielym čepčekom; bola ani detská a máločo sa líšila od šiat bledosťou pleti, len červené pery a čierne obrvy sa nápadne odrážali.Rakva bola vyložená v jednom z dvorov paláca, obrúbenom arkádami zo sivého mramoru. V štyroch jeho kútoch šumeli vysoké cyprusy; pred každým z nich sa vypínal mramorový stĺp, majúci na hlavici pripevnený kovový kôš, v ktorom horeli voňavé drevá a živica. Medzi týmito stĺpmi bol postavený vysoký katafalk s rakvou.Katafalk obtáčalo bratstvo sv. Tomáša, ktoré sa staralo o pochovávanie mŕtvol. Jeho členovia boli zahalení čiernymi kamžami s kapucňami, zakrývajúcimi i tvár; držali hrubé horiace sviece v rukách.Z pravej strany rakvy boli umiestené tri kreslá pre najbližších členov rodiny, z ktorých len dve boli zaujaté. Francesca na pohrebe nebolo. Ležal už dva dni s prebodnutými prsami na dne Arna.Prišlo kňažstvo a odbavilo svoje funkcie.Ani Lauretta, ani Antonio nepokladali za svoju povinnosť predstierať žiaľ za otcom, aký necítili. Hľadeli vážne okolo seba, ale bez akéhokoľvek znaku smútku. Laurettu zožierala túžba za Siccom, ktorého nevidela v obecenstve, hoci bol osobitne pozvaný, a neprísť v takom prípade pokladalo sa za nepriateľský, urážlivý skutok. Keď po obradoch sa pochod zoradil a prechádzal úzkym priechodom do druhého dvora, ktorý ústil bránou na ulicu, Lauretta cítila stisnutie ramena, a keď sa obzrela hnevne na smelca, zamrelo jej srdce blaženosťou, lebo zazrela Sicca Bonattiho.Zašepkala mu, ukážuc tvárou smerom na svoju komoru:— Choď hore, prídem!Bonatti odstúpil a v bráne sa Lauretta razom zatackala a chytila sa obidvoma rukami ramena pri nej kráčajúceho Antonia, ktorý videl všetko, čo sa s Laurettou a okolo neho dialo.— Milý, zle mi je, spadnem. Musím ísť do svojej izby.Antonio videl, že sa triasla na celom tele, i zavolal služobnú, za ňou idúcu, a oddal jej ju, aby ju odprevadila. Na chodbe Lauretta poslala služobnú preč a utekala do svojej izby, kde našla už túžobne očakávajúceho ju milenca.Chodbou jej prišlo na um, že iste mnohí zbadali jej zhovor s Bonattim i že opustila sprievod. Zaiste budú o nej trúsiť zlé reči, že opustila otcovu rakvu, aby mohla ísť do náručia milého. Ale aké jej to bolo vtedy ľahostajné, čo si ľudia budú o nej myslieť! Veď ona už urobila svoj účet i so svetom i so životom. Akou voľnou a slobodnou sa cítila od všetkých vzťahov, viažúcich iných k životu a svetu!Bonatti ju čakal v jej spálni. Celú jeho vysokú postavu kryl široký plášť bez rukávov, z čiernej lesklej látky, so širokými striebornými pásmi. Všimol si, aká bola jej postava krásna v tesne priliehajúcich šatách so širokou dlhou vlečkou.Hodila sa mu na prsia a on ju zavinul do plášťa a pritisol k sebe.— Aký si neverný, tak si na mňa zabudol; myslela som, že ťa už nikdy neuvidím.— Neľúbiš ma, zahrávaš si len so mnou.Zakaždým, keď Bonatti videl Laurettu, rozplamenila sa jeho túžba za ňou. Myslel, že niet žiadúcejšej ženy. Ale jej láska sa mu zdala plná záhad a úskokov, a preto si ju často hľadel i vybiť z hlavy, keď mu jeho žena Catella preukazovala v každom ohľade najväčšiu oddanosť.— Nebudeš sa už na mňa žalovať. Na deň Nanebevzatia Madony — to je asi o dva týždne — mám narodeniny. Príď, — Lauretta sklopila hlavu a zašepkala tie slová, — na noc do vily v San Stefane. Príď iste. Prichystám ti slávnu hostinu.Bonatti privinul Laurettu s vášnivou túžbou na prsia.— Prisahám ti na hrob svojej drahej matky, že prídem.V deň Nanebevzatia Panny Márie bola na poschodí vily Prendilaquovcov v San Stefane malá hodovná sieň skvele vyzdobená. Široké obloky boli obtočené meďovočervenými, do tmavozelena hrajúcimi záclonami; na svetlolilavých stenách jagalo sa v bronzových kandelábroch, ovešaných farebnými kryštálmi, množstvo sviec, ako i z podobného nad stolom visiaceho lustra.Stôl pol pokrytý obrusom, skvostnými čipkami prešívaným; založený bol krištáľovým a strieborným stolovým náčiním a okrášlený zriedkavým voňavým kvietím. Po stenách boli navešané girlandy najkrajších kvetov. Na malej arkáde čakali bohato a pestro vyobliekaní hudci a dve krásne, vábne zašatené dievčatá, a viacerí sluhovia netrpezlivo vyzerali, kedy už príde ich panstvo.Čakanie sa im zdalo dlhé, lebo sa ich pani nikdy tak ťažko neobliekala ako dnes. Messer Sicco Bonatti ju očakával netrpezlivo v susednej sieni, klopal na dvere, hromžil a prosil, kým sa neroztvorili dvere a neukázala sa mu, ako si myslel, najkrajšia vidina, akú kedy zazrel.Štíhla postava Lauretty bola zahalená krvavočerveným ľahučkým závojom, pod ktorým dali tušiť jej hybkú postavu svetlobelasé voľné šaty, z ktorých pri niektorých pohyboch vyzerali jej ramená a nohy. Zlatovlasú hlavu krášlil ľahučký veniec zo zlatých listov, medzi ktorými sa blýskalo hojne farebných drahokamov, ktoré i na ostatnom tele vyzdvihovali vábnosť niektorých jeho častí.Ale všetka tá krása zmizla pri pohľade na šťastlivú tvár Lauretty. Vzala svojho milého, ktorý sa zdal hrdý, sebavedomý a blažený ako Jupiter, navštevujúci svoju lásku, za rameno a voviedla ho pri slávnostnej hudbe do hodovnej siene.Lauretta a Sicco využili najrozkošníckejšie každý spôsob zábavy. Požívali najdelikátnejšie jedlá, pili najjemnejšie nápoje. Tešila a rozveseľovala ich hudba a vedomie vyplnenia každej ich túžby. Tancovali a spievali a tešili sa dlho do noci, kým im sladšie žiadosti neprekazili už užité pôžitky.V susednej miestnosti ich čakalo rozkošne pripravené snubné lože.Keď slnce včasráno rozrážalo svojimi zvedavými lúčmi milé nočné šero, našlo v spálni len samého messera Bonattiho.Dvihol hlavu a obzrel sa najašene okolo seba: na pohovke odvčera ležali krásne, teraz už potrhané šaty skvostnej Lauretty.Bonatti vstal a obliekol sa; vyhľadal čeľaď, ktorá v noci tak zdarne bola prispela k zábave, ale z rozospatých nikto nevedel, kde sa podela pani domu.Ani ju nenašli a nijakú stopu po nej. Nebolo možno ani tušiť, kde sa podela. V meste a okolí jej tiež nikde nebolo.Jediný Antonio vedel, kde sa podela jeho úbohá sestra.Ráno sa hlásil u neho posol zo San Stefana, ktorý mu oznámil, že po nočnej zábave s Bonattim Lauretta odišla, a nikto nevie kam.Antonio sa hneď zobral a šiel k spovedníkovi monny Catelly, k chudému padre Faglionemu, ktorého poprosil, aby prinútil ženu Bonattiho, aby s deťmi bez najmenšieho meškania utekala k sestre do Pistoje a aby tam ostala aspoň dva mesiace, alebo tak dlho, kým sa pomery nevyjasnia. Ide o život monny Catelly a detí. Antonio padremu pod pečaťou spovede vyrozprával, že jeho nešťastná sestra sa nakazila leprou a poškvrnila ňou i Bonattiho, svojho milenca, ktorý by celkom iste preniesol strašnú nákazu i na svoje deti a na svoju ženu, keby sa s nimi stýkal.Ešte toho dňa sa Antonio presvedčil, že monna Catelia odcestovala s deťmi, nikto nevedel kam, a že sa messer Bonatti ešte nevrátil domov.Lauretta sa zobudila ešte za tmy, pohádzala na seba skromnučké háby, ktoré mala popredku prichystané v susednej komôrke, vzala so sebou malý batôžtek, a ticho vzlykajúc, hádžuc bozky za spiacim Siccom, vyšla nepozorovane z domu. Nikto ju nepobadal ani na bielej ceste, keď toľkým žiaľom obťažená postava utekala pred špitál najbiednejších. Na zazvonenie sa otvorili samočinne dvere.Lauretta vedela, že tentoraz, keď prekročí ich prah, zavrú sa za ňou naveky. I oprela sa o tú hroznú bránu a žalostne plačúc, skĺzla sa pri nej na zem. Celý život jej prebehol dušou. Ach, veď bolo v ňom tak málo potešenia! Či mohol boh zachovať pre ňu krásne dni v tomto najstrašnejšom mieste na svete?Správa špitála, pozostávajúca tiež z chorých, roztrieďovala chorých podľa druhu nákazy. Ťažkí, už práce neschopní chorí boli uložení v hlavnej veľkej budove, ľahšie chorí bývali v roztratených po veľkom priestore domčekoch a chalupách a konali záhradnícku, roľnícku a remeselnícku prácu.Mladá, krásna, zdanlivo zdravá Lauretta mala však len po beláskavej škvrne na prsiach a jednom ramene, i dojala i ťažšie chorých správcov. Dali jej na obďalečnom kopci stojacu novú chalúpku s dvoma izbičkami. Okolo chalúpky sa rozprestierala záhrada s rozličným ovocím, s vinicou a hriadkami na zeleninu.Lauretta, plačúc vďačnosťou, išla do svojho domčeka, sprevádzaná monnou Lisettou, ktorá už vyše dvadsať rokov bola v nemocnici, zdanlivo vždy rovnako chorá. Tvár mala napuchnutú, tvrdú, prekrájanú niekoľkými hlbokými vráskami. Na nej sa nezračilo nijaké dojatie, ani smiech, ani plač: bola to nehybná maska. Ale ináč sa cítila zdravá a práceschopná. Tešila Laurettu, že keď bude bývať v čistote na slnci, môže so svojou nákazou dožiť i vysoký vek bez väčších útrap. Vôbec celý ten špitál pei miserini nie je taký strašný, keď naň ľudia privyknú. Tu majú aspoň pokoj od každého prenasledovania, často i od hrôz, ktorými sú stíhaní vonkajší. Sem nepríde ani najzúrivejší nepriateľ. Je tu radosti dosť. Sú tu i deti a tie sa hrajú a smejú. Počuť tu i spev, tanec a smiech a je tu radosť — i umrieť.V tú chvíľu sa Laurette, stojacej na kopci a hľadiacej na vrchy a peknú prírodu okolo nej, zdalo, že dosiahne svoje životné blaho, len aby prišiel Sicco. Ale ako mnoho ráz, tak i teraz jej chytro zadlávil dušu strach, že Sicco jej neodpustí, že ho zákerným spôsobom pripravila o život na slobode, o krásnu ženu, deti, bohatstvo, všetku svetskú slávu. Zvieralo jej srdce, že jeho pocit k nej, keď ju zazrie, bude nie láska, ale nenávisť a pomstychtivosť. Ak uvidí, že je jej strach oprávnený, podá mu svoj štilet, nech urobí s ňou koniec, alebo urobí ho i sama na jeho rozkaz.Míňali sa dni a týždne, čo si užierala srdce, vyčkávajúc väčšinu času za kríkmi neďaleko brány. Aké dlhé bolo to čakanie, keď prešli mnohé dni, a zvonec sa neozval! Aké myšlienky križovali umom nešťastnej Lauretty! Najväčšmi ju trápila predstava, že sa Sicco vôbec nenakazil a ona celkom zbytočne obetovala svoj — teraz po smrti otcovej — možno skvelý život, v ktorom, keď sa mu oddala úplne, mohla sa i jeho lásky nasýtiť. Teraz stratila všetko.Prešli týždne a stratila už všetku nádej.Už sa mrkalo, keď odchádzala zo svojho miesta, kde ju už všetci obyvatelia nemocnice boli zvyknutí vídať, sklamaná, bojaca sa zasa dlhej noci bez spánku, rozmýšľajúc i o tom, že keď sa prehrešila proti bohu, že ju trpko potrestal.Ozval sa tupo zvonec. Roztvorili sa samočinne dvere na bráne a zazrela v nich škarlátový kabát so svetlobelasými kvetmi: kabát otrhaný, ošúchaný; bolo na ňom vidieť, že jeho majiteľ sa v ňom mnoho dní a nocí povaľoval po horách a lúkach.Sicco Bonatti, vyštvaný z Florencie, dlho sa nemohol odhodlať vojsť na to miesto večného zármutku a bôľu, napokon ho hlad a strach pred smrťou vohnal do posledného útulku beznádejných.Tak prišiel.A Lauretta svojho milého, ktorý jej pred dušou stál ako hrdý, krásny, mocný Jupiter, videla teraz biedneho, zarasteného, schudnutého a otrhaného.Bolo jej ho ľúto do zadusenia. Najradšej by sa bola hodila pred ním na kolená a bola ho utešila svojou nesmiernou láskou.Bála sa ho.Cítila, ako strašne sa previnila proti nemu. Myslela, že jej to nikdy neodpustí, i vkradla sa ticho, nepozorovane do svojho opusteného úkrytu. Prežila najtrápnejšiu noc svojho života. Niekoľko ráz mala nasadený hrot svojho štileta na prsiach a len pomyslenie, že tá možnosť jej neujde, zadržalo jej ruku. Úfala sa, že ho možno nekonečnou oddanosťou aspoň natoľko udobrí, že prijme jej služby ako nevoľnej otrokyne.I pozorovala ho ukradomky niekoľko dní a vypytovala sa naňho známych a najmä monny Lisetty.Monna Lisetta jej rozprávala, že po zronenosti prvých dní sa obdivuhodne zozbieral; že premohol hrôzu pred chorobou, ktorú si predstavoval omnoho horšie a ktorá je u neho nie ťažšia ako u Lauretty; že sa zaujíma o zariadenie špitála a že sa priberá do práce. Monna Lisetta mu rozprávala, že je tu i krásna mladá deva, ktorá prišla sem pred krátkym časom, máločo chorá. Zaujíma sa o ňu veľmi.Lauretta sa presvedčila, že Antonio mal pravdu, keď jej hovoril, že Sicco je plytkej duše. Nemyslí a necíti hlbšie, všetko sa ho dotýka len povrchne. Veď ani ohromná premena jeho pomerov ho nevyniesla ani zďaleka tak z rovnováhy, ako si to predstavovala. Merala ho vlastnou mierou a chvalabohu — mýlila sa.Hľadala ho v poli, odhodlaná ho osloviť. Teraz bola pevne presvedčená, že jej, hoc i po nejakom rozčuľovaní, odpustí. Veď ju mal jednako rád a bude mať v nej takú milú spoločnicu.Bonatti čistil v poli medzi ovocnými stromami jarok. Bolo na ňom poznať, že nie je zvyknutý na tú prácu, ktorú robil s omnoho väčším napružením, ako bolo treba.Lauretta išla tak tichučko, že ju nepobadal, len keď bola od neho na tri-štyri kroky. Keď padla jej tôňa na kruh jeho roboty, dvihol hlavu. Hľadel na ňu chvíľu s nechápavým zadivením.— Lauretta, si to ty skutočne? A tu? Bože drahý, ako ty sem prichádzaš?— Pre teba som tu! Vieš, ako ťa ľúbim; nemohla som bez teba žiť. Nechceš ma?Bonatti odhodil motyku a priskočil k Laurette, ktorá sprvu nevedela, čo chce s ňou urobiť.Schytil ju okolo drieku a pritisol ju silne k sebe.— Lauretta, viem, že ma tvoja láska sem doniesla.Hľadel na ňu.— Nie, neublížim ti. Strašne si sa previnila proti mne. Ale z lásky! Lauretta, nikdy nikto nezaplatil takú cenu za lásku ženy, ako ja zaplatím.— Sicco, ja som vedome a schválne obetovala svoj život za tvoju lásku.Bonattimu sa zasa zdala krásna; spomienka jej lásky mu ju vtisla do náručia.— Milujem ťa. Ďakujem bohu, že som ťa našiel, hoc i na tomto mieste.Žili už spolu v nemocnici pre najbiednejších niekoľko rokov.Jedno popoludnie odpočívali vo viničím zarastenej pergole na tvrdých drevených laviciach. Rozmýšľali v tichosti, keď sa Sicco zrazu zasmial.— Čo máš, milý môj?— Vieš, že dnes je dvadsiateho šiesteho apríla, a tak je to práve päť rokov, čo sa najbohatší a najmocnejší páni vraždili najstrašnejším spôsobom, aby rozmnožili svoje blaho a svoju spokojnosť? Božemôj, mali všetko, čo si človek môže žiadať, a to všetko im bolo málo. V čomže už väzí šťastie a spokojnosť ľudí?Lauretta si obzrela na ramene lepróznu škvrnu, ktorú mala od príchodu do špitála. Bola trochu väčšia a tmavšia, ale ináč jej nerobila nijaké ťažkosti.— Sicco mio, my sme tu skutočne na najopustenejšom mieste na svete. Sme takí chudobní, že máme len holý život. Pre nás nič nejestvuje, čo ľudí teší a vábi.Lauretta prešla k Siccovi a sadla si k nemu na lavičku, na ktorej ležal, zohnúc sa k nemu, hladila mu tvár, už nie takou mäkkou rukou ako kedysi, ale jemu preto nie menej milou.— Sicco mio, nám tu neostalo nič iné, ako dobrota a láska, a preto je naším jediným potešením milovať sa a cítiť spolu každú radosť a každý žiaľ, a to nielen náš, ale i našich všetkých spolutrpiteľov. A tak vidíš, požehnáva nám boh nové radosti každý deň, keďže je nám často i smrť zdrojom potešenia, a láska sama osebe je rozkoš najväčšia. Vo svojej nekonečnej opustenosti nemáme nikomu čo závidieť, lásku a dobrotu nám nikto vziať nemôže, a tak, hľa, sme šťastnejší ako tí, čo majú mnoho, čo ich šťastie len hatí a ničí.Sicco privinul Laurettu k sebe.— Je to pravda, drahá. Ale radšej by som mal život so všetkými jeho úkladmi, s porážkami, ale i víťazstvami ako toto nútené blaho bez boja.Laurette prišlo na um, čo prestála, koľko sa bolestne načakala na Sicca, koľko preňho hrešila.— Môj si, môj! Iste a bez starosti. Vďaka ti, bože![1]bohatí nobilovia— bohaté šľachtické rodiny[2]Girolamo Savonarola(1452 — 1498), taliansky náboženský a sociálny reformátor. Bojoval proti prepychu, vyžadoval asketický život. Vo Florencii získal na svoju stranu masy a zriadil demokratický štát. Neskôr ho upálili ako kacíra.[3]Fra Filippo Lippi— (okolo 1406 — 1498), maliar ranej renesancie maľoval väčšinou vo Florencii, autor náboženských obrazov, predovšetkým Madon.[4]Domenico Ghirlandaio(vl. m. Domenico di Tomaso Bigordi, 1449 — 1494), renesančný maliar vo Florencii, autor monumentálnych fresiek, portrétov a oltárnych obrazov, realistickej orientácie.[5]Diana— antická bohyňa lovu[6]Sixtus IV.— pápež v rokoch 1471 — 1484; viedol vojny proti svojim nepriateľom a používal nečestné prostriedky na zaistenie svojej moci. Podľa neho je pomenovaná Sixtínska kaplnka vo Vatikáne, ktorú dal vybudovať.[7]campanila— zvonica[8]Botticelliho Primavera— Sandro Botticelli (vl. m. Alessandro Filipi, okolo 1444 — 1510), významný renesančný maliar, nadviazal na Lippiho kompozíciu. Pod vplyvom Savonarolu sa zriekol mytologických tém a venoval sa maľbe náboženských obrazov. Medzi jeho najznámejšie obrazy patrí Jar (Primavera).[9]briganti, mascalzoni— (z lat.) zbojníci, lúpežníci[10]štilet— (z tal.) dýka[11]domina mia— (tal.) moja pani[12]cara domina— (tal.) drahá pani[13]ospedale pei miserini— (tal.) nemocnica pre úbožiakov[14]Dio mio— (tal.) Môj bože[15]Poverina mia— (tal.) Moja úbohá[16]Domine, miserere nobis!— (lat.) Pane, zmiluj sa nad nami[17]Ospedale pei leprosi— (tal.) Nemocnica malomocných[18]sorella— (tal.) sestra[19]madre— (tal.) matka[20]cingulum— (lat.) opasková šnúra na mníšskom alebo kňazskom rúchu	Nadasi-Jege_V-com-je-radost-zivota.html.txt
PredmluvaKeď zanesie ťa, milý čitateľu, niekedy sudba na Kysuce, tak nezabudni upriamiť svoj pozor na tichú viesku Krásno, a keď rušeň poletí a zahvízda tam na úpätí čiernej hory vedľa samej rieky Kysuce, už tam, ako zjaví sa oku predstráž Oščadnice, panský majer, spusti oblok a pred očima máš dolinu starobystrickú, zavrenú tam vo veľkej diali vysokým brdom čiernych hôr. Čo uzre tvoje oko, to chudoba, a ten ľud by musel hladom zajsť, keby nie bohatých hôr a žírnej paše pre dobytok. Ak však máš trpezlivosť a po boku paličku, chce sa ti kamenistou, hrbolatou cestou asi osem hodín tvrdej chôdze nahor, prejdúc Zborov, Klubinu, Staré Bystrice, Nové Bystrice, okolo Havrelky a Vychylovky na Riečnicu, až octneš sa na konci Trenčianskej stolice, si v kotle Beskýd a Babej Gory, v skalnatej Erdúdke.Valnú časť junošských liet (škoda ich!) trávieval som potulkami po vŕškoch tej doliny; je mi milá skoro ako rodné hniezdo. Rýdzim typom a urputným pridŕžaním sa k starootcovským spôsobom a názorom žitia máloktorý kút našej domoviny je roveň tomuto kraju. Partikulárne chútky predkov ešte tu majú svoje dvory,[1]ktorý zjav síce u ľudu, pestujúceho vo väčšej miere chov dobytka, nie je ničím iným, ako prirodzeným následkom potreby. Čo viac, dvory tieto neležia vždy na úpätí hôr, pri ceste, veľká časť ich je i na viac tisíc stôp nad hladinou mora. A tu pod modrinou čistého neba v šume hôr žije si ten náš horal voľne, ticho; a jaký tichý je život jeho, tichý i kraj ten, že málokto ho pozná. Je ako sám pre seba. Pásmo vrchov, na ňom černavé hory, nižšie pašienky, potom role, choľvarky a na úpätí dolinka s čerstvým, bubľavým potôčikom; potom zasa vrch, dolinka, ktorou zasa vinie sa potôčik ako strieborná stužka a v každom údolí vieska s bielym kostolíkom, s malými domkami — a predstav si, môj čitateľu, týchto vrchov, doliniek, údolí a vodných stúh medzi Beskydami, Javorníkom, Magurou a trenčianskou Javorinou na stá, nuž vieš aspoň, kde kraj ten leží. Jeho západným centrom je obec Staré Bytrice, na východe pod samou Magurou Terchová s divou, romantickou dolinou Vratnou.A v tomto, s chudobnou Oravienkou, s Poľskom a Sliezskom susediacom kraji žije ten ľud vo svojom bytí čistý ako to povetrie, ktoré dýcha, a tá voda, ktorú pije. Od kolísky až po hrob obkľúčený je poéziou vzniklou v jeho duši a srdci. Odoberte mu ju, vezmete rybe vodu, hádžte kameňom do nej, a on alebo utečie pred vami do hory, alebo schytí topor a postaví sa proti vám s úmyslom čiernym. Povesti, skazky, povery, čary, obyčaje svadobné, úmrtné, krstebné návyky nikde nie sú tak zachovalé ako v tomto, sebe samému žijúcom svete, a kult národných piesní nikde v Trenčianskej stolici neni v takom kvete ako tu.Keď z diale hľadíš, tak trudne ťažko ti, ako by čierňavy spočívaly na jeho brdách, a zblízka zdá sa ti tu ako v tíšine, prázdnej zlosti a úkladov zlej duše. Tie čierňavy, to veľké požehnanie božie: celé priestory jedlín, svŕčia a bukových lesov. Sekera sem i tu nevniesla ešte i podnes skazu do tých mohutných obôr, po ktorých Jánošík bol domovom a ktoré šumely ukoliebavkou deťom v siahových chlapov vyrastlým a po ktorých chodievali chlapci ešte len pred dvadsiatkou rokov zpoza bučky, zpoza peň.Medveď a vlk, títo hynúci dravci našich výšin, sú tam domovom ešte i dnes a stroja úklad ovečke a kravičke, horalom tak veľmi váženej.A ten, v čiernej hunke, v bielych nohaviciach, v širokom klobúku a vo vysokom opasku si vedúci ľud, taký vám je ako tá ovečka, ktorú si tak draho cení.Tak často myslím, prečo to? Veď samí orli a kane hviždia mu už nad kolískou a sokoli kladú hniezda po skalných bedrách kraja jeho.Len jednu chybu má ten zdravý horal: že je tak veľmi, veľmi dobrým. Orie i cudzím…Hovorím: v tom kraji vychovali i mňa. Dávaly mi jesť ruky tvrdé prácou, nežné hladkaním, a mne tak sladko padlo to hladkanie tých tvrdých rúk. Roky už minuly. Postavy mnohých zlatých duší zmizly, tie hladkajúce ruky zmeravely, ja už len spomínam. Jeden hrob tu, druhý tam, a oba tak blízke srdcu môjmu. Tam, kde pred rokmi bol som doma, dnes som cudzejší od cudzieho. Všetko zaniklo. Nikto ma nepozná, len občas, keď z diale vidím tú drahú kolísku môjho detstva, junošstva, zdá sa mi, že tie hory šumom zasielajú mi pozdrav, a keď slnko spustí na ne záplavu zlata, ako by sa mi usmievaly.Tak mi je vtedy ľahko; cítim, že ten ich úsmev je vždy ešte priateľský, teplý…I ožívam radosťou; ako by aj nie. Veď musí človek objať tú sladkú zem, kde spievajú:„Ja, v tom cudzom svete, neni to žiaden raj,kdeže si mi, kdeže, môj milý rodný kraj?“[1]*;Dvormi menujú na tých stranách viac, asi 5—20 bydlísk s pobočnými hospodárskymi staviskami. Sú to ako malé viesky, majúce v bezprostrednej blízkosti svoje role, lúky, ba mnoho ráz i pašu. Takéto dvory sú často i pol hodiny od seba ďaleko.	Bielek_Obrazky-z-hor.html.txt
1Priateľu,[1]kvet, čo raz pierske Kamény[2]sadili slávne,dnes však krásny kvet (riecť mám?) Cyperskej bohyne[3]priam,celkom si býval oddaný kantorom, priateľom celkommilý a klársky sbor[4]hrdý oddane ctil si si vždy.Pieridiek dar[5]celým srdcom si vychutnal, keď užvavrínový veniec hlavu ti ovenčil sám.Teraz, priateľu môj, keď vstupuješ v manželstvo s vdovou,[6]Cyperská bohyňa dar zasa ti občiansky[7]dá.Veršami blahoželám, hoc posledný v umení tomto,[8]zároveň takéto prianie nesiem ti k sobášu dnes:Nuž nech žije ženích — už spojený spoločným putom!Počtom svojich rokov kumský[9]nech prevýši vek!Nech je aj nevesta šťastná — už spojená manželským putom!Potomstvom požehnaná pylský[10]nech prevýši vek!Jakub Jakobeus[1]priateľu— Jiří Klabza Klatovský, rektor školy v Poděbradoch, ktorý sa venoval vedám a umeniu (kvet, čo sadili pierske Kamény) a ženil sa 7. októbra 1612 (dnes krásny kvet Cyperskej bohyne)[2]pierska Kaména— bohyňa spevu, Múza, nazvaná pierskou podľa kraja Pieria v juhovýchodnom Makedónsku, kde sa pestoval kult Múz[3]Cyperská bohyňa— Venuša (gréc. Afrodita), bohyňa krásy a lásky, ktorá sa zrodila z morskej peny a vystúpila z mora na ostrov Cyprus[4]klársky sbor— bohyne vied a krásnych umení Múzy ako družina boha básnického nadšenia a hudby Apolóna, nazvaná klárskymi podľa jónskeho mesta Kláros v Malej Ázii, kde mal Apolón chrám a veštiareň[5]Pieridiek dar— vavrínový veniec pierskych Múz, t. j. bakalárska hodnosť, ktorá bola prvým stupňom akademickej hodnosti[6]s vdovou— s Annou, vdovou po Jiřím Kalíkovi, mešťanostovi v Poděbradoch[7]občiansky dar— manželstvo[8]hoc posledný v umení tomto— obľúbená formulka predstieranej skromnosti v staršej literatúre[9]kumský vek— vek mýtickej veštkyne Sibyly so sídlom v Kumách, starogréckej osade na kampánskom pobreží v Itálii, ktorá si vymohla od Apolóna toľko dní života, koľko zŕn piesku mal breh jej vlasti[10]pylský vek— vek mýtického Nestora, kráľa v Pyle, meste na Peloponézskom ostrove v Grécku, ktorý žil tri ľudské veky (120 rokov)	Jakobeus_Prilezitostna-poezia-1612-1621.html.txt
Na jednom dvorePaľo Škríbeľovie pohodil plecom hrdo, zatisol klobúk na oči a povedal pred celým svetom, že nechce svojej sesternice Anči. Mať jeho, ktorú Križľanou volali, lebo mala chybné oči, od ľaku dobre nespadla. Začala ho prehovárať kadejako, tíšiť, prosiť, i hnevala sa i plakala, lebo ich od mala za svojich pokladali a ona dve gecele a tri oplecká darovala Anči, ale on nič nedbal. I otec Jano dosť poučoval ho a darmo sľuboval i bačik Ondro, brat starého otca, starý mládenec, ktorý bol na jednom chlebe s Ančinými rodičmi, že mu poručí svoj majetok, ak vezme Anču, i všetko, čo je jeho; nič neosožilo.„Ale, synku, synku, len pováž,“ dohováral mu otec, keď celodňová vada matkina bola márna, „a len pohútaj: bývanie na jednom dvore, v jednom dome — čo aj vo dvoch chyžiach — v jednom pitvore, zeme sú nám všetky jedna pri druhej, lúky vedno, ako by to dobre bolo, keby sa to všetko spojilo a bolo tvoje. Skladíky by sa vyklčovaly…“I pozrie mu dotklive do očú bez hnevu. Lebo Jano bol človek hladkých, obyčají, a preto veľmi páčil sa ženám sa mladi.„Ja som jej už tri najhrdšie svoje oplecká a dve gecele darovala — ešte mojej matkina robota — či sa mi to tam má prepadnúť?“ kričí Križľana celá rozhorlená. Lebo už pokoja nebude na tomto dvore, ona vie.„Nikde je nie dobre, kde sa bratanci soberú!“ bráni si hrdý Paľo a zazrie. Dnes ani nejedol z odporu. „Však je dobre u Krajcov alebo Farbov! Alebo Bežanovie Ondro si ženu pozovie inak, iba zdychavičným žriebaťom!?“„Zato, že je tam nie dobre, nemusí aj tu tak byť. Čo Anču teraz i nechceš, zato nič. Veď ju prichceš. A veď si ju rád mal? Dosť sa takých sobralo, čo sa nechceli… i ja sám.“ Pomlčal a vzdychol mimovoľne. V mysli utkvela mu na dolnom konci dediny Anča Kačicovie, ktorú Belkou prezývali, lebo mala veľmi bielu tvár a nohy. „Veru i ja by bol vzal vďačnejšie inú, ako, ľa, tu ti mať, a dobre je!“„Veď len pre čiastku báčika Ondra si ju môže vziať!“ zakríkne zasa žena, ešte väčšmi rozdráždená. „A ktorúže chceš? Azda Maru Ďurinovie? Čo sa ani nenosí ako z tohoto ľudu, čo je ani nie pani, ani sedliačka?! Veď som počula od žien, že si pískal v nedeľu pod ich oblokom. Ale ak si tú vezmeš, ja vám nikdy v hrnci nezamiešam!“„A či jesto krajšia dievka, ako je Anča?“ volá už i otec prísne, zľaknutý, že žena v hrnci nezamieša. Vari ju i tak urazil Belkou i on…Ale Paľo vzal klobúk, capil na ucho a vyšiel do stajne ku koňom.„Keď sa vám páči, vezmite si ju vy!“ povedal otcovi vo dverách spurným hlasom.Otec Ančin, Ďuro, ktorý bol úradne poverený prezerať mŕtvoly, a tak človek vážny, keď počul slová Paľove, zastal ako stĺp. Oči napúlené — veľa píjal, v úrade musí, preto mu boly také — zablysly mu leskom ohnivým a on sa nahneval.„Čo? Moju dievku zľahčuje niekto?“ a zahrozil sa a oči vyduly sa mu pomstive, že bolo strašné pozrieť naň. „Ja mu ukážem, ukážem… Žobrák… bude druhý priam…“„Veď tých šiat čo má!“ volala jedno ráno Ančina mať, Anča, keď chovala sliepky jarcom a pečenými zemiakmi — rady jedly také — na dvore pod oknami „tých našich“, ako volajú sa tí, čo v jednom dome bývajú. „Má kožuch za pätnásť zlatých, mentiek za dvadsaťdva, truhlu plnú, skriňu nabitú, tých milých opleciek, že im počtu neviem. Čižmy za šesť zlatých. Jeden brusliak stál ma päť zlatých, len za šitie som pominulej zimy nosila krivej kmotričke Likovie osem zlatých. A ešte nás takto zľahčuje!“ Hodila ostatný zemiak sliepkam a tresla dlaňami o zásteru, že sa jej sliepky rozutekaly. Utlmeno prilákala ich zpät a šla si zastať konča domu. Od týždňa, ako Paľo osvedčil sa, že nechce Anči, každý deň kričí tam, pospomínajúc všetko, čo jej ranené srdce na jazyk donesie. „Máme poľa ako traja gazdovia, voly, salaš, dom pod škridľou. A či moja dievka má nejakú chybu, alebo je v dedine niektorá inakšia? Ojej, keby som ju len dala, bolo by dobre. Len ten ručník, čo som jej na Veľkú noc kúpila, stál štyri zlaté!“„Tak, kdeže by ste si ju dali zaň,“ povie tam-hore za humnom Jano Geško, čo ho strelcom prezývali, lebo mal veľmi bystré oči. „Veď len ten je viac hoden ako celý Paľo!“ i usmeje sa zlostne a ide do chyže, nechajúc kresanie pod humnom.Lebo vie, že ako od týždňa každý deň, bude mlieť do samého večera i dnes. Dedina vrie od jej kriku. Do toho mohli by sa s jednej strany zamiešať i richtári.„Bodaj ti do jazyka udrelo!“ zašomre vo dverách. Už tretí deň, čo uteká od kresania. Kde by to nejedovalo? „Ešte i susedov bude búriť tým krikom!“A starý Kropáč, ktorý bol hájnikom už desať rokov a šiel s poľa, po kolená majúc mokré nohy od rosy, odpľul na zem.„Či je to špatné, keď je žena ako Anča Škríbeľovie! Dobre, že nieto viac takých v dedine.“„A ozaj, ktorú si vezme ten pekný Paľko?“ kričí Anča, stojac na uhle domu, obrátená do dediny.I oprie oči na druhý rad oproti. Tam medzi druhými stojí dom iba ovakovaný a neokalený. Nado dvermi je pripevnená doska a na nej včely. Vakovka opadúva na fronte ďahom a dom je ako v randavom odeve žena.„To by rada vedieť, koho si ten pekný Paľko vezme, ja by len to chcela vedieť. Či tú tam na druhej strane, o ktorej nevieme, či je pani, či sedliačka?“ a zachichoce sa srdečne a nahýnajúc sa v smiechu sem a ta, pozerá bokom na susedné domy.Naozaj, počuli i tí, čo povedala. Otvorila okno na svojej chalupe i žena Paľa Bielikovie, chorého na suchoty už tri mesiace, ktorú Lietavkou prezývali, lebo hlavou vrtela všakovak od pýchy. I Poliarka, tretia suseda, mať piatich dievčeniec, o ktorú sa strachujú, ako si dá krstiť, ak sa jej ešte jedno narodí, lebo tu boly v úžitku len mená Anča, Zuza, Iľa, Mara, Kata — nechala všetky deti a robotu a vyšla na podstenu domu. Ba i sám chorý Paľo Bielikovie obrátil sa na svojej ľahe na podstene a odpľul na dvor. Dosť mu je ťažko tu hlivieť, keď iní pracujú, a ešte musí jej škrek počúvať.Ale i na vakovanom dome naproti, kde býva Kata Ďurinovie, otvorilo sa okno a jedno ucho ženskej hlavy ukázalo sa tam.„Tú si vezme, o ktorej nevieme, či je pani, či sedliačka, či Cigánka, hihihi!“ zaznel jej sladký smiech zasa. „Tú guľu!“Na dvor vyšla Anča, dcéra. Je vysoká, bujná, ako jej mať. Tvár má okrúhlastú, tučnú a líca kypiace krvou. Oči veľké, tmavé, ako otcove, bez výrazu, ako by driemala.„Čo sa stariete zasa do druhého, čo zas kričíte?“ povie si mame.Bola skrytá v komore pitvornej, ale nemôže strpieť. Už týždeň, ako sa toto opätúva naveky, a jej sa iba väčšia hanba robí.Na vakovanom dome, kde nad dverami boly včely, okno sa zatvorilo. No hneď ukázala sa nízka žena v nečistom rúchu. Ona totiž, hoci mala nabité skrine plátnom, často neobliekala sa, ale vôle bývala naveky dobrej. Zastala pod dom a zavolala:„A tvoja že je aká? Štóla vysoká. Tak že ti jej čo nechce, keď je tvoja inakšia?“„Chichichi!… Veď bola aj pekná v nedeľu v tej sukni belasej, ako kuchárky nosia v meste, a široká ako sud. Dobre desať nesrazila, kde si zastala!“ zasmeje sa Anča veľmi veselo. „Neviem, kto by i tvoju chcel, ropuchu! Či dáš s ňou kaľavnú hábu ako ja? Či dáš s ňou mentiek?“„Keď ty dáš so svojou mentiek, ja dám s mojou kravu!“ odpovie dobrej vôle žena od vakovaného domu.„Či dáš brusliak, ručník statočný?“„Keď ty dáš hrdý brusliak, ja dám sviňu…“„Či dáš statočnú geceľu alebo čo?…“„Keď ty dáš drahú geceľu, ja dám voly!“„Ale poďte už dnu!“ volá Anča svoju mať a líca sú jej ešte červenšie.Hľa, už i susedia vyšli pod dom a smejú sa. Ešte i Lietavkin muž Paľo, chorý už tri mesiace, nechal ľahu a vyšiel pod dom, aby lepšie počul. Iba to ešte dobre, že „tí naši“ sú nie doma ani jeden. Oni teraz usilujú sa čím menej doma byť. Pod Ďurinovie dom zo dverí vyšiel chlap, muž Katin, krotiť ženu.„Veď sa každý iba smeje na vás, že vám je dievka ako koza šuta medzi rohatými. Buchta taká!“„A tvoja munta, čo má oči ako plánky. Nuž ale je aj tvoja druhá buchta!“ odpovie Kata rozmarne a, obrátiac sa k svojim susedom, čo vyšli sa prizerať, prehovorí: „Pravda, moja Marka je maličká, ale malá žena je naveky obyčajnejšia ako veľká. Ja sa o to nebojím…“„No, tak je!“ prisvedčí dlhý Jano Sedlár, jej kmotrík, ktorý miestolužíval všadev. Mal kosu na pleci, išiel práve na ďatelinu; no, pristavil sa, že pričká, čo budú kričať.„Ako bočka ti chodí dievka, ako sud sa ti valí. Ani drieku, ani pliec, ani ľadví, nič nepoznať na nej, iba to hábstvo nakydané!“ kričí Anča ďalej. „Čo vám huby rastú pod lavicou v chyži, čo chlieb jete ako tehla, lebo neviete napiecť. Čo ti muž takto vraví: Papapan farfarár — Ďuďuďurinovie Ďuďuro… Ojej, nechže si len vezme tvoju Maru Paľko… Veď mi je zaň aj on. Čo mu kôň zdochol, lebo ho ražou nachoval. Čo povedal, že s koňmi svojimi i na túreň vyjde a neprevrhne sa. Čo mal pani farárku, keď šli z hostiny z Makova, do jarku vysypať, tak sa opil…“No tu už i Kate prešla dobrá vôľa. Pohoršenie zaplavilo jej srdce nad toľkým krikom a ona, potrhávajúc sa nervózne, rozhorlila sa o úzkom čele, veľkých očiach a okydlom tele Ančinej dcéry. Anča-dcéra, zapálená po uši, skrútla sa, poutierala si oči a, nechajúc mať kričať, šla do stajne za kosákom, že ide preč, preč, nažať trávy, čo už i doniesla jeden batoh. Popred stajňu tých našich idúc, pozrela dnu na dupotajúce kone a videla tam Paľa robiť povriesla. On, ako pozrela, odvrátil sa spurne, ale Anča postála a spýtala sa ho:„Ideš viazať, a kde?“Paľo sa nahneval. Čo sa mu bude prihovárať, keď vidí, že sa odvrátil od nej? Čo si nejde radšej mamu tíšiť… On jej nechce, darmo sa tisne.„Za vrch!“ odpovie napokon cez plece, hoci sa sberal za Makovište, lebo ktovie, či nespytuje sa, aby išla, kde on.Majú všade zeme vovedne. Anča vyšla do sadu, ztade von na cestu, do poľa. Chcela ísť Za vrch, lebo tam sú široké sklady s hustou trávou, ale že on ide ta, šla za Makovište. Paľo, naviažuc povriesel, podišiel ku koňom. Potľapkal ich, pohladil a dal im sena voňavého do jasieľ. Paľove kone sú totiž najkrajšie v celej dedine. Mocné, bujné a múdre, i na túreň by vyšly s vozom, keby to chceli ich gazdovia. Nie div, že ich Paľo tak miluje a chová. Sú dni, kde celé presedí tam, i jesť by mu pri nich najlepšie chutilo. Keď sa hnevá, keď smúti, keď je veselý, so všetkým u nich sa zastaví. Ale ich i chová dobre. Jeden mu už i zdochol, čo ho veľmi nachoval ražou, a raz ušly mu už i do sveta od bujnosti. Ľudia vraveli, že sa Paľo nerozumie do koní, a otcovi nedá sa starieť; ale on tvrdí, že to bola len vôľa božia; keď Boh chce potrestať človeka, i spraví, nie že by sa bol kôň objedol.Ešte počkal Paľo chvíľku, aby čas ušiel a Anča zašla čím ďalej, aby jej ani zďaleka nevidel. Lebo ani hľadieť nemôže na ňu, taká mu je sprotivená. Sám nevie, prečo, lebo nebolo naveky tak. Bol čas, že sa pozabával s ňou. Koľko ráz chytali sa po dvore, koľko ráz večer postrašil ju v spoločnom pitvore, položiac jej na plece tajne ruky, a ona s veľkým krikom chcela ujsť — ako hrešil báčik Ondro, lebo sa hneval pre shon — koľko ráz tam i bozkal ju. Ale keď sa rozhľadel po svete, Paľo videl, že Anča má oči ako päste — nie darmo ju okaňou volajú — a čelo na dva prsty. Vyhodil pyšne hlavu, že nechce jej už viac, lebo už má rozum! Keď o pol hodiny prišiel za Makovište, našiel tam i Anču žať v sklade. Nahneval sa hrozne a že sa vráti. No zostal len — ďaleko je Makovište — a srdito dal sa do viazania; odvracajúc sa od nej, neprihovoril sa jej ani raz. Ani Anča neobzrie sa naň. Žne ako nemá, vyberajúc hustú trávu zpod tŕňov, a tvár jej je ako skala, bez výrazu. Ale keď Paľo ešte nemal rozumu, bolo inak. Keď vyšla do poľa, otvorily sa jej ústa ako vtáčaťu do spevu, alebo keď šla na salaš s ním podvečer kvetnatou lúkou, smiech jej znel naďaleko, ako hrkútanie holuba. A keď v samopaši chytal ju a ona s krikom utekala okolo kotla, koľko ráz báčik Ondro, ktorý býva bačom cez leto, vadil sa, že mu mlieko prevrhnú nad ohňom, a bral palicu na nich. A teraz on viaže odvrátený, ona žne odvrátená, slova nepovedia jeden druhému, a on si vezme Maru!Je nedeľa, raz už odzvonili. Zuza Škríbeľovie leží na posteli pod podstenou. Slnce ohrieva jej čierne ohorené líca, až páli, ale ona sa ani nehne. Vstala ráno, ako inokedy, muža vypravila na salaš. Dnes začal sa ich týždeň, a báčik Ondro odišiel kamsi. Ona, porobiac všetko, čo sa musí i v nedeľu, ľahla si spať, že si oddýchne do druhého zvonenia. Zuza od niekoľkých čias ani spávať nemôže. Anča bratovská, ktorá cez deň vadí sa so ženami, v noci plače a nedá im pokoja ani vtedy. Vie už Križľana dobre, že pokoja nebude na tomto dvore viac. Lebo s Ančou i tak bolo tvrdo žiť — vie každý, aká je to žena, a takto ešte? Teraz už vŕši sa na všetkom, čo je jej. Ešte i psa a sliepky jej bije, kde dopadne. A Paľo sa nedá nahovoriť. Dosť sa s ním navadí, dosť ho prosia všetci, i báčik Ondro, a on nič. Kto zná, prečo sa mu tak zhnusila. Radšej sa neožení — povedal včera — len keď príde z vojny domov. A toto je, čoho sa bojí Zuza. Ak nebude mať ženy doma, ešte tam ostane naveky. Pekný je, zapáči sa i pánom, a domov nebude ho mať čo vábiť.Teraz je ticho na dvore, je nedeľa ráno, Anča sa hanbí robiť krik. Ale kuje niečo v tajnosti. Zuza videla dnes už štyri ženy u Anči, a keď odchodily, každú vyprevadila ešte i zo dvora a s každou šuškala potichu. To nebolo nadarmo! Prečo chodila gazdiná Švíkovie? Hádam si ponúkala syna, čo je teraz na vojne, za prístavka. Tí dávno o to hrali, teraz už môžu sa hlásiť. Kde by nešiel do takého dvora? Čo je dievka aj nie nejaká hlavná — má veľké oči — ale na to netreba tak hľadieť, keď dostane s ňou veľmi veľa. Hľa, i ona má chybné oči, hlava sa jej potriasa od detstva, — a dostala akého muža, lebo má mania. A tu ešte i báčik Ondro sľúbil, čo má, — kto zná, či naozaj… Kutí niečo Anča, kutí. Ráno, ledva sa rozbrieždilo, šiel báčik Ondro odetý v kožúšku a s palicou hore lúkami. Anča ho ešte i za dom vyprevadila a šuškala mu ustavične do ucha. Prečo šiel tak za tmy? Aby ho ľudia nezbadali? A prečo Anča šuškala i jemu?… A ona má tú širokú Maru vziať za nevestu. Mara Mišíkovie prišla si včera pýtať lieky, čo ostaly od starého v zime, keď mal zapálenie, že sprobujú ešte to. Má totiž Mara Mišíkovie nepodarené dieťa. Už je šesťročné, a nerastie, nebehá, nevraví — dosť mu pomáhajú. Z múky od troch žobrákov vypýtanej zjedlo pagáč, i strakatému psu dali ho preskočiť, ako radily ženičky, a nič neosoží. Od tej počula Zuza, že videla Paľa včera pri vode pod horou, ako napájal širokú Maru z klobúka vodou. Od ženičiek sa dozvie o jeho chodníkoch — on nevraví. Tá sa má svíjať v tomto dome, čo je ani pani, ani sedliačka. Ktorých majetok — ako vraví svet — je kadejako zhonobený, ktorej otec sa zajakáva.Križľana, i keď spí, iba o tom sníva. Čo by Anča ani nekričala cez deň a neplakala v noci, nemala by pokoja ani tak. Ale Paľo o to nechodí, iba uteká ako divý a kričí, keď len slovom spomenú mu Anču. Ani nechce ju už, svoju mať, ako chcel. Dnes týždeň ani sa nespýtal, čo si má obliecť, keď išiel do kostola. Nepotrebuje už svojej matere na nič, lebo mu dobre chce! Vo štvrtok celý deň nejedol chleba, a chlieb najradšej jedáva! Dobre ho vie napiecť Zuza, po celej dedine ide jej povesť — a predsa nepýtal, ako inokedy, a ona nevedela, že sa minul so stola, len keď skríkol gazda. I dnes obliekol sa sám. Keď chcela ísť dať mu háby po prvom zvonení, ako prišiel zo sadu, kde vyvaľoval sa s mládencom Michalovie v tráve a robil posmech z dievok v dedine i z Ančinej mamy, ako plače a vykladá — zatúkol na ňu:„Dajte kľúč od komory, nech sa oblečiem!“Zuza chcela mu ísť sama, ale on zakríkol ju ešte spurnejšie:„Ja si vezmem sám, nie som malé dieťa!“Križľana — lebo čože mala robiť? — dala kľúč a šla sa vyplakať do Matúšov. A teraz tu leží a počúva, ako zvonia druhý raz. No nehýbe sa. Kázala sa synovi zobudiť, keď počuje druhý zvon, i čaká, že príde, ako inokedy. No darmo leží a čaká. Syn nejde. Zuza vzdychne od žiaľu a, roztrúc horúce slzy dlaňou, zodvihne sa s postele. Dvor je pustý a tichý. Paľa nikde nevidno. Konca domu stojí Anča-dievka, ozdobená ako ľalia. Na väzoch má ručník, čo stál štyri zlaté, a brusliak s perlami. Líca jej mať nafarbila ešte načervenšie — ako je to zvyk u dievčeniec — — taká je pekná ako ruža. Pri nej stoja Bielkovie dievčence, čo im je otec chorý na suchoty, a všetky štebocú a smejú sa na čomsi. Paľo je nie medzi nimi. Nečaká tam pod vŕbami tretieho zvonenia ako predtým. Či je nie u Mary? I pozrie s ľakom ponad skosenú lúku na druhú stranu k Ďurinom. I vidí Zuza stáť tam Maru v dvadsiatich sukniach, navrchu v zelenej, akých tu nenosia. V ruke drží kyticu kvetov, veľkú, že jej ruka odkloncne od nej. Lebo Mara pestuje kvety, a to nie je pre sedliačky, len pre panie. No stojí len sama tam, nahnutá koketne napred. A dolu dedinou, nie po ceste, ale lúčkou, patriacou ku kostolu, ide Paľo. Klobúk má na uchu zacapený, kabanica ochvieva sa mu na pyšných pleciach — košeľu kto zná, ktorú si vzal — a kráča tak hrdo, že nevie, na ktorú nohu skôr stúpiť.Zuza pokročila do dvora a šla sa obliekať do komory. Začali nazváňať tretí raz a klopot čižiem a šum ozval sa dedinou. Všetko ponáhľa sa do kostola, len gazdiné ostávajú ešte doma dlhšie. Majú i v nedeľu veľa roboty. I na bratovskej komore sú dvere otvorené, znak, že i Anča sa oblieka, keď dievku už pripravila. Muž jej je nie doma — a Zuzka, mladšia dievka, na záhumní behá s dievčatami — jesto umrlec v dedine. Stará gazdiná Záhradovie, čo mala záduch a nemohla nič jesť, ani kapustu, ani krumple, len niečo dobrého, umrela na svitaní. Ta šiel Ďuro, pozrieť mŕtvolu, a už v dedine ostane do večera. Zuza túžila by poshovárať sa s Ančou, teraz, keď sú samy v dome, a aspoň seba vyhovoriť, lebo bratovská už tri týždne nepreriekla k nej slovíčka. Odviažuc kľúč s motúza šiat, šla k murovanej komore na dvore. Naprostred cesty stretla sa s Ančou. Tá práve mala si položiť čepiec, ale zrkadlo majú v chyži, ide si ho teda ta uviazať. Zuza otvorila ústa, že sa jej prihovorí, ale Anča prudko sa odvrátila a obišla ju ďaleko. Keď sa vrátila už s pripraveným čepcom, zasa sa sišly na dvore. Zuza pozrela na ňu chybnými očami dotklivejšie a videla, že tvár Ančina je veselšia ako inokedy.„Anča,“ osloví ju tklivým hlasom, „prečože sa ty na mňa hneváš? Ja som ti nikdy nič zlého nespravila. Ja by milerada, keby…“Ďalej nepovedala, lebo Anča zmizla vo dverách svojej komory, iba zašomrúc:„Mohla si si inak vychovať syna!…“Vošla i Zuza do komory a, doobliekajúc sa, odišla do kostola. Sadnúc hneď do lavice — len klebetné ženy stoja pri dverách zaveľa — na ľavú stranu, kde staršie sedávajú, rozhliadla sa po kostole i na chór. Paľa nevidno ztade, kde sedí, ale Mara a Ančina dievka sú jej pred očami. Mara stojí odvrchu pri kostolníckej stolici. Má aspoň pätnásť sukieň na sebe a je celkom inakšia ako druhé. Nahýna sa napred — kto zná, či od pýchy a či ju bedrá bolia od veľa rúcha — guču kvetov, čo vonia, ledva vládze udržať v ruke. I svíja sa zboka nabok, šepce, usmieva sa, a keď vonia kvety, zahodí pohľadom i hore na chór. Ale Anča stojí ako svieca medzi Bielkovie dievčenci, ani sa nepohne. Tvár jej je ako skala, ani nezašepce. Hľadí naveky na pána farára, ani oka nespustí s nich.Inokedy Zuza oddýchne si, pospí v kostole, ale teraz vonkoncom nemôže. V druhej lavici pred ňou sedí bratovská, Anča. Kto zná, či si naschvál ta nesadla, lebo v pravých laviciach sedáva — pri Zuze Kukukovie, o ktorej vravia, že si zle riadi deti, a voloviarke rapavej. A naveky šepce s nimi a chichoce sa do plahotky.„Pekný Paľo sa nazdá, že my už zahynieme bez neho,“ začne šeptať Anča hlasnejšie, keď tretiu pesničku začali spievať a pán farár šli za oltár, i zalieva sa smiechom. „Ojojoj! Môžeme si i my nájsť ešte niekoho, ešte inakšieho. S radosťou pôjde hocktorý, lebo aj báčik Ondro popustia svoje Anči. Aj Švíkovie Iľa milerada dá toho, čo je na vojenčine, alebo ktoréhokoľvek. Alebo i chudobnejší, i sluha Kerovie, to dosť krásny chlap. Nemusí byť bohatý, keď aj báčik Ondro daruje svoje nám, alebo čo aj z druhej dediny. Hojoj, nemusí byť ztadeto… príde hockto. Môže sa moja dievka ešte aj skôr vydať, ako sa pekný Paľo ožení; aj sa vydá, ja som o to istá…“ a doloží dychtive ešte i po tretí raz: „Lebo báčik Ondro svoje pole dajú mojim deťom!“ Tak šeptala cez celé služby Anča, mýliac ženy i Zuzu.A večer ohliadač mŕtvych, keď šiel k pani Blumenkelchke písať kartu na notára o smrti — mal to síce spraviť hneď ráno, ale v dedine našli sa kamaráti, čo chceli piť, i zabavil sa s nimi do mraku — rozprával takto:„To poviem, pani Ľumenkeľka, že Škríbeľovie Ďuro halotkím (halottkém), neujdú tri týždne, a bude vydávať dievku.“ I búšil sa do prsú, že ho samého zabolelo, a oči vypúlené zaleskly sa oduševnene. „Ako že som halotkím… Nechže mi dajú toho atramentu,“ doložil tichšie, vytiahnuc list zpoza kožúška.„Nuž a kdeže ju vezmú, kde?“ spýta sa pani Blumenkelchka a rezko ide k oknu pre fľaštičku, z ktorej trčalo zamočené pero, aby ho vyslúžila.„Ale čoby…“ Ďuro hodil opovržlive rukou ťažkou. „Prístavka vezmeme, hádam máme k čomu!“I berie pero netrebnou rukou a začne písať. Hájnik, čo bubnoval a naveky sa prel preto s hlásnikom, natiahol si hrdlo nad jeho ruku, potriasajúc mu ju mimovoľne. A dosť sa triasla. Vypité pálené s kamarátmi ihralo ním.„Nezabudnite doložiť, že jej bol na pomoci doktor Láslo…“„Ba ver’, že mala záduch, lebo nemohla kapustu jesť!“ ohlási sa územčistý Geľovie, čo mal veľmi peknú tvár.Tak vraveli v celej dedine. Ďurovi, ktorý bol veľmi múdry človek, lebo vedel i maďarsky, nepáčilo sa, že sa mu miešajú.„Ja viem azda, ako mám. Som azda, chvalabohu, už štyri roky v tomto úrade… A pán Ľumenkeľ sú kde?“ spýtal sa Židovky.„Nuž a veď ste sa strojili mladšej, Zuzke, vziať prístavka, toho Krivuľovie?“ spytuje sa Židovka. Ona do všetkých vecí, čo sa dialy v dedine, zastarela sa a chcela vedieť i o tomto. Potom odpovie: „Pán šiel na Struhársko k synovi. Chce nechať krčmu syn, a že pôjde za oficiera. Preto šiel pán…“„Tuto ešte jeden punktík…“ ukáže hájnik prstom na kartu a sotrie celé slovo Ďurovi.„Kde?“ spýta sa Ďuro a nahnevá sa. „Už ste mi pošpatili!“ a nedbajúc viac o nich, píše po svojom.Hádam je nie opitý, aby nevedel, čo robí!Halott neve: Drúkovo;halál oka: Zuza Záhrada atď… Prestal, a kým si namáčal pero, ďubajúc pomimo fľašky, lebo miesto jednej videl dve — pálené, vypité s kamarátmi, bolo dobré, všetko dvojite ukazovalo — odpovedal Blumenkelchke:„Tak sme mysleli, mladá pani, že k Zuzke vezmeme; ale že Paľo pekný —“„A či sa oficierstvo lepšie odpláca ako krčmárstvo?“ zvolal ten, čo mal peknú tvár, nemôžuc vyčkať, kým Ďuro dokončí. Totiž Ďuro, keď sa napil, vravel veľmi rozvlačite.„Bodaj ma čert vzal —“ zastarie sa i Jano Krapáň, ktorý bol veľmi pyšný za mládenectva, a ešte i teraz, hoci skrotol, dostanúc lenivú ženu, zostala mu pyšná reč, lebo naveky začínal tak, ako teraz, „báčik Ďuro, ja by im to spravil, že by šiel na faru. To by ste vyhrali, nebojte sa! Lebo majetky páni, nech ma čert vezme, neradi keď sa trhajú, ale spájajú. Alebo choďte rovno do súdu. Čo by ste si vzali fiškála, dobrého, ako je napríklad Lizovský…“ i mykne hlavou sebavedome. „To je náš, ten vie aj o Jánošíkovi!“„E, choďte mi s ním!“ povie opovržlive Geľo. „Náš, náš… Čo by mu všetko dal. Veď vieš azda, keď som sa pre kabanicu s bratanoom prel… Horší od Žida!“„Pst!“ štopne hájnik lakťom Geľu a mihol v tú stranu, kde Židovka — „nahnevá sa!“„Nuž a, veď je pravda!“ povie Geľovie, ale iba šeptom. „Horší od Žida… Ale vy, báčik Ďuro, by ste vyhrali, čo kde. To je pravda!“Ďurove napúlené oči dostaly lesk, ako keď do ohňa oleja naleje. Veď ak by chcel, mohol by hoc i k súdu, ale kto sa bude škavdať? Napäl sa iba.„A či si my aj druhého nenájdeme okrem Paľa? Och, ja o Paľa aj tak veľa nechodím. Eh, radšej nech nám donesú smäd uhasiť, pani Ľumenkeľka!“Už sa úplne zmrklo, keď prišla Anča pre otca. Dávno ju už mať vyháňala, lebo len jej sa dá odviesť; ale ona nechcela ísť, len keď sa stmie. Nemá smelosti vyjsť na ulicu takto v nedeľu, keď je dedina plná mladej čeľade, postávajúcej pred domami, lebo hneď volajú na ňu:„Úzke čelo máš, veľké oči máš!“Už i pesničku spravili o tom, taký posmech narobil jej Paľo. Ba ešte i sestra Zuza hnevá ju celé dni.„Nechce ťa Paľo, nechce, nechce! Pôjde pre Maru!“„Nič, nič, nič sa neboj,“ vrávorá jej otec už celkom opitý, ako ho vedie popri potoku, a napúlené oči napína, aby videl na cestu. „Čo, čo si nohy zoderiem s báčikom Ondrom…“„Len poďte skoro!“ pretrhne ho ona.„Báčikom Ondrom… báčikom… čo bude popod oblaky lietať…“„Jaj, nekričte, počujú vás ľudia!“ vraví mu dievka nastráchaná, obzerajúc sa okolo.Nad školskou záhradou pri veľkej skale, kde husiarky sedávajú cez deň, stojí hŕba mládencov vedno a pískajú, radia sa, pod ktoré okno ísť.„Nekričte aspoň. Dosť je už toho smiechu po dedine!“„A čo?“ skríkne on nahnevane a zastane zasekerený, ani sa nepohnúc. „Ani kňazovi nepohnem sa zťato. Som azda kradol, že by mal čušať? Či čo… Tisíckrát bude krajší ako Paľo…“„Jaj, Bože!“ bedáka utlmene Anča, nevediac, čo si počať s ním. „Vy nemáte už ani… Čo sa ja natrápim pre vás a pre mamu… Poďte skoro!“ i lapá ho dychtive za ruku a ťahá preč, lebo už od tlupy mládencov zaznel smiech k nim: „Hahaha!“Ale Ďuro halotkím ani sa nehne, iba čo sa mu driek odpoly kníše.„Pusť ma!“ zakričí a zdvihne päsť na ňu.Anča zamĺkla, nie od tej päste, lebo vie, že otec neudrie jej, čo i hrozí, ale zo dvora Skupákovie vyšla Mara kolísavým krokom a s usmievavými lícami. Na bedrách má sukieň nie menej ako dvadsať. Tá na samom vrchu je čierna kašmírová s veľkými zelenými kvetmi a ružami. Veľký ručník žltej farby skryl jej obe plecia a rohy z neho ležia i dolu po sukni. I nepoznať na nej pása, drieka, pliec — ako guľa. Zakolísala sa na svojich sukniach, pozrela i dolu k veľkej skale i hore, kde vidno dom Škríbeľovie, i na Anču s otcom, a usmiala sa pohŕdlive — jej otec sa neopíjal. Potom zakolíše sa opäť koketne a ide svojou cestou hore kostolnou lúkou.„Pusť!“ rozhorlil sa Ďuro, keď rozoznal v polotme Maru. „Nech ju roztrhám… Akási guľa bude sa svíjať na mojom dedičstve!?“„Hahaha!“ zaznel od veľkej skaly smiech mládencov a jeden z nich zavolal:„Rozdrapte ju, báčik, ako žabu! Ver’ darmo nechodí do Skupákov od pár časov, ale pre Paľa.“„Hej, keď tá nemá veľkých očú!“ vraví druhý, Jano Štefan, a na to všetci zasmiali sa zas.Anča zapálená nechala otca naprostred cesty a utekala domov, ako by ju prútmi šibali. Doma, ani neodpovedajúc materi, čo jej je, skryla sa do komory a nešla von, čo ju ako volali. A Paľo v ten čas chodil po dvore so založenými rukami, s krkom ako lev mocným. Oči sú mu maličké ako trnky a postava mocná ako buk. Klobúk má na samom uchu a nevie ani, ktorou nohou má skôr stúpiť od hrdosti. Počuje tlmený plač v komore „tých našich“, ale nedbá. Už sa ani neshovára s nikým tu. Odhora zo sadu ide báčik Ondro sviatočne oblečený a Paľo i od neho sa odvráti. Ale ani on nepozrie na neho. Ide dolu záhumním kradmo, ako by sa bál, že ho zvedavé ľudské oči pristihnú, a tvár mu je zduchovnelá, ako by niesol zelenú ratolesť do smútku alebo svetlo do tmy.Anča Škríbeľovie vstala dnes o polnoci, a ešte jej času nedochodí. Behá ako na krídlach po dome, vypeká, kuchári a robí taký huk a smiechot, že „tí naši“, keby nevedeli príčiny, mysleli by, že sa Anča z rozumu pohýna. Koláčov napiekla, ako páni pekávajú, s hrozienkami a maslom, a opekancov za štvrtáčku. Makové podkovy práve hotuje, a pampúchov v komore i štrúdle dve misy. Zajtra je hostina. Ale hostina bola veľa ráz, kedykoľvek prišla pamiatka posviacky kostola, a Anča veľa ráz hotovila koláče, no dnes večer prídu vohľači do domu. Prístavok z druhej dediny, ktorého našiel báčik Ondro. Ešte ho nevidela Anča, ani nik; ale báčik Ondro bije sa do prsú, že je pekný ako žena a dobrý ako kus chleba. Preto Anča-mať ani nevie, čo robiť od radosti a ani do kože sa neprace.„Anička moja!“ priskočí vše k dievke, ktorá posluhuje jej tam, ako káže, i uštipne ju za bradu: „Ktože dnes príde, kto? Či si sa už umyla? Umy sa a nalej do vody tri kvapôčky medu, že by ťa zaľúbili… A ty, Zuzička moja, vezmi metlu a choď zamiesť dvor, pitvor a podstenu…“ povie mladšej, ktorá pri mašine oblizuje radom všetky rajnice, kde bol mak, med alebo bryndza.I ju uštipne do líčka a potom i tetku Matúškovie, ktorá si prišla biele lokše piecť na mašinu — oni mali len pec — lebo nemávali chleba napečeného, nerada kysnuté ani ona, ani jej starý…„Tetuška moja, všetko bude dobre! A ty, Zuzička moja, ten dvor!“„Och, veď nepríde kráľ k nám, ani kňaz!“ odpovie Zuza, makové prsty oblizujúc radom. „Nech si ide Anča!“Mať štopla ju do chrbta, ale hnev nezadržal sa dnes u nej zaveľa. Pohladila Anču po hlave, zahladkajúc jej vlásky za uši, a poslala ju:„Veď sa ešte umyješ: choď ty, vtáča moje!“Ďuro halotkím, ktorý bol človek vážny, lebo bol i v úrade, nemohol už tej veľa ľúbeznosti strpieť, najmä keď i jeho uštipla do brady, a pred Matúškou. Vyšiel do dvora a ztade na cestu, vedúcu do dediny i do krčmy. I báčik Ondro, ktorý málo vravel, lebo nerád daromnú reč, odpratal sa do stajne ku kravám. Košiar už nebol na poli, nehačoval. A Anča-dievka vyšla zamiesť dvor s veľkou ochotou. Je veľmi zasmetený, dávno nevidel už metly. Paľova mama nezametávala, že je to robota pre dievky, a im mať nedovolila. I pitvor a podstena spoločná zanedbávaly sa. Predtým, kým Anču chcel Paľo, naveky prichodil k nej, keď zametala na dvore, aby pohrabal zpred nej smeti a odnosil. Teraz ho nevidno, iba kone jeho buchotajú v otvorenej stajni. Môže sa i pretrhnúť so smeťami, ani by nepozrel sem. I teperí pred sebou smeti v opálke so smutnou tvárou. Báčik Ondro vyšiel k nej z konice, aby jej pomohol, a vraví:„Čo si taká zahútaná? Mať ti je taká rada, že sa neobstojíme pred ňou, a ty sa len nerozveselíš. Neboj sa, všetko bude dobre. Za hockým ja, Ondro Škríbeľ, nechodil som ver’! Na to sa spusti; lebo ja nerád prázdnu reč!“Keď sa sotmelo, prišli dolu lúkami vohľači okúňavým krokom. Jeden starý, nízky, s bielou hlavou, druhý mladý, vysoký a ako ruža. Boli prišli už pred hodinou, ale že bolo ešte prividno, hanbili sa prísť do dediny, i obstávali na poli. Báčik Ondro šiel ich obrániť od psov, voviedol ich po podstene, a tvár mu ostala celkom zduchovnelá od pohnutia. Do pitvora vybehla im Anča, mať, v ústrety, a taká je naradovaná, dobre ich nepoodnáša do chyže na rukách. Poslala Zuzku pre otca, a zapáliac svetlo, jej oči dychtive padly na tvár mladého, ktorý zastal skromne pri dverách. Srdce sa jej zatriaslo rozkošou; mladý je krásny naozaj. Belavé vlasy má okolo tvári napálené ako prstenčeky a vzrast ako jedľa. Taký je azda ani Paľo nie. Ó, ak je krajší Paľo, dá si Anča i s tetkou Matúškovie, utekajúcou s lokšami, skrytými pod šatou, i hlavu odťať. A Anča najradšej by vyletela do povaly od triumfu, lebo nemôže naskrze nič robiť, všetko jej letí z rúk, do čoho sa chytí, od vzrušenia a radosti. Šťastie, že je tu báčik Ondro, on shovára sa s nimi.„Sadnikajteže si, sadnikajte!“ núka ich napokon, keď premôže city. „I ty, mladý. Akože ťa volajú? Janko?“ a len že i toho neuštipne do brady. „Báčik Ondro, núkajteže ich aj vy. Starý je v úrade. Anička, či je ešte nie doma?“Báčik Ondro, ktorý nerád daromnú reč a preto najviac len mlčal, zamľasol ústami, povedomý svojho dobrého diela, povedal tiež:„Sadnite, sadnite, dobrí ľudkovia. Ustali ste, ďaleko je od vás.“„Starý, bielej hlavy, sadol a nedal sa núkať viac, ale mladý ostal stáť, ako sa svedčí, a pozeral zahanbene po izbe. Oči jeho zastavily sa na dievke Anči pri mašine stojacej, a mysliac, že je to tá, ku ktorej ho volajú, odvrátil sa dopoly od nej zdvorile. Ale oči zažmurkly mu tajne a na ústach rozlial sa úsmev dobrý.Keď prišiel gazda, posadali bližšie okolo stola a Ďuro poslal pre čerešňovicu hneď. Mladšia Zuzka, ktorá bola vrtkejšia, skočila, ale mať okríkla ju tajne a zafľočila na ňu. Čo sa tisne? Nech ide za dvere, teraz Anča má právo obsluhovať! A dajúc tej fľašu do ruky i peniaze, vyslala ju preč.„Kaľavná dievka!“ pochválil starček bielej hlavy, ako odchodila.I mladý, ktorý už tiež sedel na lavici, ale iba na krajíčku, pozrel zpod privretých mihalníc za odchádzajúcou a úsmev zahral mu na červených ústach zas. Anča dobre ich nevybozkávala od radosti oboch, no, nemôžuc to, aspoň sotrela slzu.Anča-dievka vyšla rezko na dvor, a rezko chodiť nebolo jej zvykom. Tvár jej je oživená, veľké oči sú jej blýskavé ako materi. Nečakane opanovala ju akási rozrušenosť. Nevie ešte dobre, či sa raduje či čo, ale zrazu ostala akási inakšia. Ako srna beží zo dvora, a neušlo desať minút, už sa vracala s plnou sklenicou. Keď kročila do dvora, rozpálená od rýchleho kroku, Paľo chodil po ňom sem i ta. Klobúk mu je nie na uchu, ako hrdí mládenci nosia, ale na očiach stiahnutý, ako by sa hneval alebo želel. Keď napájal kone pri studni, videl vohľačov popri sebe prejsť, i poklonili sa mu pekne, a videl i to, aký krásny je ten mladý. Búrka strhla sa v ňom naraz.„Nech sa len vydá s Bohom!“ myslel si jednako, hodiac rukou opovržlive za nimi. A ako by nič, tisne vedro do studne a nalieva vody do válova. „Pite, pite, koníky!“ A založiac ruky, oprie sa o jedného a hľadí, ako prežierajú vodu; iba čo stiahol klobúk do čela. Potom, keď pochytal kone a doriadil, zachytil sa do dediny za otcom — prišiel domov varga s krpci, šiel otec ta — a teraz je tu na dvore.Keby prístavok nebol taký krásny, aký je, by ho to nebolo ani pohýbalo. Bol by sa veselil, ako sa veselil na Anči v konici, keď dvor zametala, že čaká biskupa. Ale prístavok je ani žena, azda ani nevidel takého ešte. Ten i jeho prevýši. A takého má on trpieť na dvore? Anča dostane muža dokonalého, a on vezme si tú, čo je ani pani, ani sedliačka! Lebo dosť sa namoce i po iných dedinách a nenájde, čo by sa mu páčila. Pritom rodičia hnevajú sa mu vždy väčšmi; mať ako čo by ani ona nebola. Nedbá oň, ako čo by jej ani syn nebol. Nepodá z ruky, ako predtým, kadejakých lahôdok…Vidiac Anču, že odišla so sklenicou, vyšiel na dvor; ale ona, keď sa vrátila z krčmy, bez slova prešla popri ňom, ani nepozrúc naň. No Paľo videl, že tvár jej je oživená, a do srdca ako čo by mu i desať nožov vrazili, tak mu je. Ľúbil ju on, vidí sám, naveky, a len pohrdiť chcel sa akomak… Ale kto by si bol myslel, že ona — čo plakávala v komore, keď ju nechal — bude mať i takúto tvár?Potichu šiel za ňou, a ako vstúpila do tmavého pitvora spoločného, položil od chrbta obe ruky na jej plecia.„Kto je to?“ zľakla sa ona, a len že nevykríkla. „Ty si to, Paľo, čo chceš?“Už štyri týždne nevravela s ním. Zle jej je teraz pri ňom a chce sa ho zbaviť.„Ja som, Anča…“ odpovie on tlmene, nepustiac jej pliec, ale oblapí jej ich ešte mocnejšie. „Či je toto ten váš prístavok…?“„Ja neviem…“ odpovedá ona nedbale. „Ja o to nechodím.“„A pôjdeš zaň, Anča?“ spytuje sa on ďalej šeptom.„Čo chceš, čo mi nedáš pokoja?“ na to ona, brániac sa, a ako naschvál nechce odpovedať na otázky. Už mesiac neprihovoril sa jej, a teraz ju tu stavia…„A či je to hoden, niktoš kadejaký, zbeženec zo sveta, do nášho starootcovského?“ šepce Paľo náružive a horúcim dychom hnevu ovieva jej tvár.„Pusť ma! Zavolám na mamu!“„Povedz, že ho nechceš, tak ťa pustím. Povedz, že nechceš zbeženca, len svojho.“A sprostá Anča, divno, ako by sa chcela pomstiť, trhá sa z jeho rúk a ani odpovedať nechce. Kto by to bol pomyslel o nej! Paľo v náruživosti bol by ju zabil.„Nahaj ma… Choď si k Mare!“ skríkne Anča skoro s plačom, ale odpovede mu predsa nedá.Jej hlas dopočuli i tamdnu a rezké kroky jej matere zaznely za dverami. Paľovi krv zaliala tvár, zašomral zúrivé slovo a pustil Anču.„Tuvon ťa budem čakať — ak ma chceš, prídeš!“ šepol jej ešte chvatom, a kročí zpät z pitvora, aby ho svetla z otvorených dverí nezašlo.Oprel sa tam pri dverách na podstene, aby počul, čo stará povie dievke, potom vošiel do svojej chyže. Pri stole sedela jeho mať sama — otec ešte neprišiel od vargu — a šila, napínajúc chybné oči. Vie i ona, ako všetci v dedine, čo sa deje u „tých našich“, ale nepovie ničoho, len pláta kapčáty a oči utiera. Kto zná, či len preto slzia, lebo sú jej slabé, a či i pre iné. Mlčí Zuza, nepovediac slova; vie, keď by povedala čo aké nevinné, on ju zarúti hneď. A Paľovi zrazu začalo byť ľúto, že je taký. Mať držala ho ako kus zlata, nemajúc iba jeho, hovela mu, voľkala…Šiel k mašine, kde na múriku videl teplé bryndzovníky, že bude jesť; ale nemohol nijako. Odtisol od seba a vyšiel. Opäť začal chodiť po dvore, ktorý vymietla Anča, a začal obzerať dom. Je pekný, veľký, pod škridľou, akých málo v dedine. Ich bol prvý taký, preto ich i Škríbeľovcami nazvali. Fundusu, sadu, ani takých komôr a stavísk nieto tu. Zeme všetky dobré, v poriadku, v dobrých ďahoch a všetky jedna pri druhej, i ich i „tých našich“. A tu taký zbeženec zo sveta osadí sa a bude si počínať ako on sám, ba inak, lebo i báčik Ondro daruje svoje Anči. Bude bohatší a len o ňom bude každý rozprávať. Prešiel ku koňom, poobzeral, či vyžraly, čo im dal, a potom dal im opäť za náručie. Oprel sa tam o bok jedného, ale nevydržal zaveľa. Vyšiel zas. Poobzeral sa okolo a, nevidiac Anči, šiel pod ich okno. Stiahol klobúk nad oči a pozrel dnu.Milo a dobre je tam, izba osvetlená ako u kňaza. Chlapi sedia okolo stola, i báčik Ondro s nimi. Líca sú im červené od pitia a rozhovoru, oči hrajú im ako hodiny a na všetkých tvárach radosť. Báčik Ondro rozdáva pálené ako starejší a mľaská ústami, ako je jeho obyčaj, keď okusuje. Vraví veľa i on — a tomu je nie priateľom — tvár mu je, ako by ani on nebol — rozveselená. I mladý sedí tam skromne, iba na pol lavici. Na pálené ani pozrieť nemôže, nasilu doň lievajú. Ani by nevzal, keby sama gazdiná ho neprosila, vtedy odchlipne trochu svrchu. Líca sú mu ako ruže, malými očami šibe tajne po Anči a usmieva sa, ako človek, ktorému bude sa diať čosi veľmi po vôli.Paľo zahryzol si do pery a zaťal päste. Bol by hotový búšiť nimi do obloka. A Anča-dievka šije na lavici pri samých dverách. Červená šatka na hlave cloní jej tvár; nevidno, aká je. Nevyjde k nemu a nedbá, že ju čaká! Kto by si to bol pomyslel o nej? Keby aspoň na chvíľočku videl jej do tvári!… Teraz pokývala materi hlavou a nakrianila sa. Pozrela na pijúcich chlapov, na mladého, potom dotkol sa jej pohľad materin zas a obe usmialy sa jedna druhej. Paľovi zovrela krv a zaliala mu tvár horúce…Po chvíli stará šla s jedlami k stolu, a Paľo vidí, ako kvitne jej tvár. Smiechom sa zalieva, keď chlapom vraví a ponúka ich, rozkladajúc lyžice po stole. Celá sa chveje radosťou, poznať i po lyžiciach, potriasajúcich sa v jej prstoch. Chlapi s veľkou voľnosťou — aby nik nepovedal, že sú veľmi „potrební“ — berú lyžice a dajú sa do jedenia. Mladý hanblive uťahuje sa i od jedenia, ako by to bola jeho smrť; musia ho všetci nahovárať. Ale keď napokon vezme lyžicu, pomaly, ako sa svedčí, naberie polievky a podnesie k ústam, koľkokoľvek ráz, naveky pozrie ponad ňu na Anču. Na nikoho iného, ani na Zuzku, čo oblizuje rajnice pri mašine — jej ešte neslobodno k stolu — ani na gazdinú, čo rozkrajuje mäso, z ktorého kudlí sa para do povaly, len na Anču bez prestania… Paľovo srdce trepoce závisťou a žiaľom. Ale tu zrazu Anča odhodí šitie a berie sa von… On rýchle odstúpil od obloka, odstrčiac niekoľkých chlapcov, ktorí sa išli dívať pod okná, ako je obyčaj, a chváta jej v ústrety.	Slancikova-Timrava_Na-jednom-dvore.html.txt
Svedok láskyPán Volček mal štyridsať rokov a astma. Kde ho vzal, nevedel ani on, ani jeho lekár. Preto zostal starým mládencom; lebo, ako vravieval, nemal dosť dlhého dychu, aby sa mohol so ženou vadiť. Pre ten krátky dych zostal mládencom a zlostným domácim pánom.Mal malý domček v predmestí veľkého mesta; z toho žil, opatroval svoje astma a starú fuchsiu, ktorá mu zostala ešte po nebohej materi.Teraz, za vojny, mal mnoho roboty. Do aktovej tašky si vzal fľašu na mlieko a prísne pozoroval, aby hneď po „cedulovom“ mlieku pre malé deti prišiel on na rad. Bol si i vlastným domovníkom, nielen domácim pánom, a slúžky sa ho bály, lebo každej prekutal pod bránou tašku, či sa jej nepodarilo niečo kúpiť, čoho on potreboval.Mal červenkasté fúzy, nosil „jägerku“ v lete a v zime, lebo to je dobre na astma — tvrdil on; a zima videla vraj súseda, že i mačaciu kožku mal pod „jägerkou“, čoho sa potom všetky deti v dome bály — aby aj ich neodral, ako im matky hrozily, keď robily krik vo dvore.Pán Volček mal srdce ako maslo mäkké, ale to maslo bolo v plechovej buxe zamknuté…Obsluhoval sa sám a v chladnej izbe mal pedantný poriadok. „Ženské sú neporiadné“, tvrdieval, keď si okná umýval, a nevrlo kukal na druhý bok dvora, kde slečna Kristínka vyspevovala v okne.Mala dvadsať rokov, červenkasté vlasy, ktoré sa jej vlnily okolo hrdla a ušú, a také biele hrdlo, že pán Volček sa nerád ta díval…Kristínka prišla z niektorej dedinky na Morave a klepala na mašine u firmy Pick u. Winterstein za 80 korún mesačne.Mala oči a ústa ako dieťa nevinné a bývala u panej Koišky. Totiž bývala: spala v tej istej izbe s piatimi deťmi tej vážnej panej; v spodnej šufli postele mala bielizeň a v starej škatuli svoju „garderobu“. Sivý kostým — v lete, zime ten istý — len na jar bol na ňom biely golierik, v zime akási nebohá stará mať tej mačky, čo nosil pán Volček na srdci, vlastne na rebrách svojich hrdinských.„Od čoho je to dievča také okrúhle?“ rozmýšľal on zlostne, keď ju videl v jej bielej okrúhlosti dívať sa ráno oknom: či si vziať ošuchaný dáždnik, či nie do úradu?Obyčajne sa odhodlala nevziať ho, lebo ona bola, podľa pána Volčeka, „ľahkomyseľná“, hoci jediný dôkaz toho bol len to, že nebrala rada so sebou starý dáždnik, veterána medzi dáždnikmi.Veru, to bola otázka, z čoho mala Kristínka svoje príjemné okrúhlosti, lebo jedla mala veru málo.Keď prišla večer ku greislerke o kúštik virštle — bol istotne „bezmäsitý“ deň, ale ona, „ľahkomyseľná“, na to nemyslela a spokojne zjedla trochu kaše, čo nechalo najmenšie Kaišča.Keď išla po mlieko — patrilo už iste pánu Volčekovi, na kartičku dostala chleba len takého, čo už nikto druhý nechcel, — syr bol obyčajne už vopred vyplatený a odložený pre pána Volčeka…„Čo je ten Volček len taký chudý!?“ myslela si zas Kristínka. „Všetko pojie on, a predsa je chudý…“Títo dvaja konkurenti žili spokojne, pokojne pod jednou strechou. Volčeka trápilo niekedy astma, Kristínku hlad; ináče boli spokojní so svojím osudom.Jedného pekného dňa sa zjavila žena z dediny vo dvore Volčekovom a z vreca vytiahla — čo myslíte, čo? — malé kozľa!Nebolo to kozľa, ako kozľa, ale akýsi čarodejník to musel byť v kozľacej podobe, lebo deti sa shrnuly okolo neho, tľapkaly, hladkaly ho, bozkávaly a desať špinavých ručičiek prosilo pani Koišku: „Mama, mama, kúp nám ho, kúp nám ho!“Prirodzená vec, pani Koiška ho nekúpila.„Kdeže vezmem mlieka?“ osopila sa na deti, jej toho žobrania bolo už primnoho. „Pre vás nemám, nie to pre kozľa!“Ale kozľa sa belasými očami dívalo okolo, triaslo sa pod dlhou bielou bundičkou, sklopilo hlavičku do košíka, že bolo „nevýslovne milé“, ako vravela slečna Kristínka, ktorá prišla domov z väzenia, čiže z úradu.A — ľahkomyseľná, aká bola, odviazala si stužku — belasú, ako jej oči — z vlasov a obviazala ju okolo hrdielka malého zvieraťa.Deti prišly pritom priam do paroxyzmu lásky a obdivu. Stískaly, objímaly ho, až úbožiatko začalo potichu bľačať…Na tento neobyčajný hlas sa zjavila hlava pána Volčeka v okne.„Čože sa tu robí?“ volal zadivene.Čo chvíľa stál vo dvore, a — vravím, mal srdce ako maslo v plechovej buxe — obdivoval i on malé kozľa.Kozľa bolo rafinované, koketné: zdvihlo hlavičku a oprelo ju na ruku starého mládenca; k tomu tak žalostne pozrelo naňho…„Každý človek aspoň raz musí spraviť nesmiernu hlúposť v živote“, vraví Kabbala. Tak sa zdá, že teraz prišla tá chvíľa pre seriózneho a astmatického Jána Volčeka, majiteľa domu v IX. okrese…„Čo stojí to kozľa?“ spýtal sa — vedel, že ho v tomto dome nik nemôže kúpiť, len on, a to ho naplnilo pýchou a hrdosťou.Ale predsa zbadal, že stužka chybí z vlasov slečny Kristínky — ľahkomyseľnica, už ju dala kozľaťu!Nuž, hľa, také sú ženské!Žena sa nehanbila zapýtať za kozliatko 50 korún.Kozliatko sa triaslo, keď počulo túto opovážlivosť, a túlilo sa k ruke starého mládenca.Deti zhíkly, pani Koiška spomínala kriminál, Kristínka vyratovala v myšlienke, toľko by potrebovala na topánky, len pán Volček nepovedal nič. Pozrel ešte raz na bielušké kozľa s belasou stužkou, vošiel do domu, doniesol o chvíľku úžasnú sumu 50 korún, zaplatil kozľa a vošiel dnu.Kabbala mala — ako vždy — pravdu: vykonal úžasnú hlúposť.Obecenstvo na dvore sa rozišlo — pani Koiška musela krotiť deti, lebo začaly nahlas revať za kozľaťom.Kristínka si vzdychla. „Chúďa kozľa!“ iste ho zje, a kožku bude nosiť miesto toho mačacieho kožucha…Popoludní v úrade bola roztržitá — myslela na kozľa — ona tiež mala kedysi v ďalekej moravskej dedinke také zvieratko…Robila chyby, šéf ju okríkol: „Sie, passen Sie auf!“ pri čom úžasne fufnal.Kristínke čerstvá krv vystúpila až po malé ružové ušká; ešte jej blčaly, keď sa vrátila domov.Vo dvore veľké rozčulenie: kozľa nechce mlieko!Darmo ho núkali, prosili, i pani Koiška i „šťastný“ majiteľ, i deti — máčaly mu jazýček — kozľa bľačalo, kričalo, triaslo sa, darmo stálo teplé mliečko v miske na stole — ono len nič!A teraz sa stalo niečo podivného. Kristínka pristúpila, usmiala sa na splašené zvieratko, poťapkala ho, zamočila svoj ružový palček do mlieka, vzala kozliatko na mäkké vlny svojho tela dievčenského: kozľa zažmúrilo oči a chcelo cicať.„Chytro Karčiho fľašu na mlieko!“ rozkázala pani Koiška, — veď i kozľa domáceho pána je už pán! A kozľa cicalo, cicalo pekne v Kristínkinom náručí, až zaspalo…Pán Volček bol dešperátny.„No, veru!“ rozmýšľal, „päťdesiat korún som zaň vyhodil, chudé je ako môj palec a potrebuje dojku!“Zúrive chodil po izbe.Ale čo robiť?!„Veď ho len nezabijem…? Veď je len kosť a koža; ani ho nedarujem Koiške, aby ho deti trápily, ani Kristínke, čo sama nemá čo jesť!“Škrabal sa nevrle za uchom.Kozľa spalo v košíčku na jeho starých nohaviciach…Tak to išlo pár dní. Pán Volček bol utrápený, cítil sa ako vdovcom a kozľa mu bolo decko, ktorému mater umrela. Preklínal i tú ženu, i kozľa, i seba — nevedel si rady.Stalo sa, že jednu noc dostal tuhý astmatický nápad. Sedel na posteli, hľadal cigarety proti astme, jediný liek, ktorý mu obľahčoval vtedy ťažkosti. Kozľa sa zobudilo a počalo úžasne bľakotať.Čo mu bolo? Bolo hladné, či cítilo, že bude nástrojom osudu?Item — bľačalo úžasne.Pán Volček ešte vždy mal krátky dych.Razom sa otvoria dvere. Popredku pri malej sviečke stúpala pani Koiška v červenej spodnej sukni, šedivkasté vlasy jedinou ihlou na vrch hlavy pripäté, a za ňou — ó! za ňou šla „dojka“ Jožkova — tak volali kozľa — s fľašou v ruke.Kozľa pobúrilo svojím bľakotom celý dom, a dobré ženské sa zjavily na pomoc.Kristínke červenkasté vlasy padaly otvorene na biely nočný kabátik a belasé oči sa svietily od dobroty. Na kabátiku chybela gombička — „ženy sú neporiadné“ — a astmatickému Volčekovi prešla astma, keď videl biele vlny „ľahkomyseľnej“ devušky.„Jožko“ bol nespokojný, lebo Kristínka mu len roztržite držala fľašu na mlieko, druhou rukou podopierala pána Volčeka a zapaľovala mu cigarety proti astme…Pánu Volčekovi sa roztopilo maslo — chcem povedať srdce v plechovej nádobe — závidel Jožkovi, že ho kŕmia, a ako blesk ho prešla myšlienka: „Keby to bol naozaj Jožko, a nie sprosté kozľa?…“Kristínka zas zbadala, že je to len pomluva, že nosí mačaciu srsť na tele, a že je celkom milý a dobrý človek…Na druhý deň ráno sa zjavila Kristínka u firmy Pick u. Winterstein, na sivom kostýme mala pripätú červenú ružu — badáte už niečo? — a oznámila, že na 1-ho dáva svoju výpoveď…Musím ešte doložiť, že Jožka na svadbe nezjedli, hoci už bol tučný.	Ivankova_Svedok-lasky.html.txt
… aj keď svet o tom ešte neviePôvodne som nazval túto knihu Ťahákom preto, lebo som dúfal, že bude použiteľná ako školská pomôcka pod lavicou.Ukázalo sa však, že aj keby som sa obmedzil iba na svoje osobné zážitky so slovenskou literatúrou, mala by kniha tisíc strán. Čo s takým obrovským ťahákom?Keďže som prekročil zmluvne dohodnutý rozsah, musel som knihu skrátiť a celú jej druhú polovicu vypustiť. Čo s takým skráteným ťahákom?A vôbec — načo by bol komu môj ťahák dnes, keď je všetko na internete? Predsa však som knihe názov Ťahák ponechal.Ponechal som jej ho preto, lebo verím v príťažlivosť slovenskej literatúry. Neraz som už písal o jej svetovosti — takto, napríklad, v súvislosti s Trnavskou skupinou:„Musel nastať ten paradox, museli sme absolvovať jednu z najhlbších neslobôd, — neslobodu socialistického realizmu, — aby sme sa definitívne vyslobodili zo svojho zaostávania. To, čo urobila v dejinách slovenskej literatúry Trnavská skupina, sa dá teda zhrnúť do jedinej vety: Trnavská skupina konečne priviedla slovenskú literatúru na svetovú úroveň. Aj keď svet o tom ešte nevie.“Nevie, ale dozvie sa. Verím, že pritiahnuť pozornosť sveta na slovenskú literatúrusa už čoskoro podarí.Rád by sa o to svojou skromnou mierou zaslúžil aj tento neúplný Ťahák.Ľubomír Feldek	Feldek_Tahak-z-dejin-slovenskej-literatury-alebo-Od-Lomidreva-po-Malkaca.html.txt
PozdravPozdravujem vás, lesy, hory,z tej duše pozdravujem vás!Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,zrak jeho urknul, zmámilalož, ohlušila presila:vy k žitiu privediete zas,vy vzkriesite, vy zotavíte,z jatrivých vyliečite rán,v opravdu priamom, bratskom citeotvoriac lono dokorán,a srdečnosť kde odveká,kde nikdy nevyspela zrada,bez dotazu, kto on, čo hľadá,na lono to, hľa, v objem sladkýramenom láskyplnej matkypritúliac verne človeka...Len okamih tam pobudnutia:už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,zrak čistí sa, tlak voľneje,i oživujú nádeje;len jeden pokyn, zášum lesný,len jeden horskej riavy skok:a duša už sa ladí k piesni,tkne sa jej bičík prečudesný —a srdce hupká vozvysok;len jedno orla skolotanie,len jeden švihot sokola,prez horu mužné zahvízdanie,na holiach jeden záblesk vatry:a nás už chváce povoľa,duch už sa zažal, už sa jatrí,plamenným krídlom šibe hor’,jak v nebo naspäť meteor;len chvíľka, ako vzdušný vlasčo preletí nám ponad hlavu —a už ju máme, myseľ hravú:zmladenej duše prez dúbravutak strie sa, ako dúhy pás......Z tej duše pozdravujem vás!	Hviezdoslav_Hajnikova-zena.html.txt
PredmluvaSom presvedčený, že naše gazdinky vedia rozmanité chutné jedlá pripraviť a preto nemôže a ani neni mojou úlohou im poučenia dávať. Avšak to predsa každá zo spanilých čitateliek uzná, že v každom kraji objavujú sa inakšie, alebo keď aj tie isté, ale na rôzne spôsoby pripravené pokrmy, ktoré do podstaty síce rovnakého výživného obsahu sú, ale príchuť je rozmanitá a tak musí tiež i úprava byť inakšia.Tiež máme v mnohých krajoch jedlá, ktoré u súsedov neni sú zvyčajné, bárs by boly akokoľvek chutné a záživné; taktiež i plody bývajú rozmanité. Čo sa pestuje a darí v jednom kraji, v inom sa to nedarí. A preto má slúžiť táto knižka k udomácneniu všetkých na našom milom Slovensku zvyčajných pokrmov a ich rozmanitých príprav. Neni to na škodu žiadnej gazdinky alebo kuchárky, keď jedno a to iste jedlo vie na rôzne spôsoby pripraviť, veď známo je, že chuť a obľuba človeka od času na čas sa zmení, ale plody sú vždy tie isté, a preto musí gazdinka vedeť rôzne spôsoby pripravovania, aby jedlo nezovšednelo.Hovorí sa: „Jedz doma čo máš, v cudzine ale čo ti dajú.“ Správne. Ale i to, čo v dome je, treba tak upraviť, aby mohla príchuť striedave zamenená byť. A s tým nastanú nové jedlá, ktoré dajú zabudnúť, že je to to isté, čo bolo pred tým. A s tým je daná tá možnosť, že i v cudzine podané pokrmy nebudú nám tak rozličnými sa zdáť. Je to teda môstok spájajúci rôzne kuchyne.V tomto smysle račte túto knižku ponímať a vtedy bude vytknutý cieľ dosiahnutý. Toho si vrelo prajespisovateľ a tiež i nakladateľ.	Dubravsky_Slovenska-kucharka-mlsnej-tetky-Feriny-z-Dubravky.html.txt
Devínsky havranSedel som na zrúcaninách Devína. Od Dunaja vanul slabý vánok a príjemne ma hladil po lícach. Mojou hlavou tiahly staré skazky o tých dávno už zašlých časoch, o ktorých som už ako malý chlapček bol slýchaval. Nad mojou hlavou poletoval, hlasite kvákajúc, kŕdeľ čiernych havranov a mne sa zdalo, ako by aj oni trúchlili za tými starými, zašlými dobami.Najmä jeden z nich, podľa peria už veľmi starý havran, vždy nižšie a nižšie sa vznášal nad mojou hlavou, ako by sa chcel presvedčiť, či aj ja spomínam tie dávne časy. Zdalo sa, že sa mňa vôbec nebojí, čo u tejto hávedi nie je vo zvyku. A veru, o malú chvíľu sedel už nad mojou hlavou na zrúcanom hradnom múre.Svojím silným zobákom počachral svoje, miestami už silno prešedivelé krídla, a silným hlasom zakvákal: „Spomínaš, spomínaš? Len spomínaj tie zašlé časy! Neprinavrátia sa už tie doby, tie slávne doby Svätoplukove, nevstane už z hrobu slávny kráľ Svätopluk, a na jeho deťoch spočíva kliatba, čuješ, kliatba na nich spočíva! A vieš, prečo? Pre tú ich nesvornosť, ktorá zničila jeho dielo. Divíš sa? Vidím ti to na očiach, ale vedz, som starý, veľmi starý a pamätám, čo nikto nepamätá, a havrani mávajú dobrú, ba až veľmi dobrú pamäť!“ — starý havran zasa tak silno zakvákal, až sa mi studený znoj zaperlil na čele.Starý havran opäť sa počachral v prešedivelom perí a zasa hovoril: „A pomstila sa tá nesvornosť na jeho synoch a pomstí sa aj na vás všetkých. Pozri na tieto zrúcaniny,“ — a havran sa rozhliadnul okolo seba. „Čo nedokázalo tisíce nepriateľov — a leží ich tu veru dosť, každý ten kúsok zeme dookola je pohnojený ich krvou — to dokázali nehodní synovia Svätoplukovi. Vidíš tie mocné skaly dookola? O tieto mocné skaly márne trieštily si svoje hlavy divé hordy avarské a nemecké, s krvavými lebkami a bohaprázdnymi nadávkami utekaly odtiaľ a bolo tu vždy toľko ľudských mrcín, že sme my o ich mäso ani nedbali, stačily k nášmu nasýteniu oči týchto mršín, ktoré inokedy sú pre nás len zriedkavou lahôdkou. A niekedy sa nám aj tie prijedly.“Havran sa zamlčal, po očku sa na mňa podíval a ako zo starého zvyku čachral si svoje prešedivelé perie, ale mne sa zdalo, že čaká, čo na jeho reč poviem.„Vidíš tu ten pamätník vašej nesvornosti?“ vravel a napokon sa pozrel na sochu Arpádovu. V jeho očiach videl som také pohŕdanie, akého je len oko schopné. „Vidíš, vidíš tú večitú hanbu ich nesvornosti? Táto socha bude vám stále pripomínať, že na týchto miestach bratská nesvornosť vykopala hrob vašej svobode! Pozri dobre na tie kamene, na ktorých stojí! Vidíš tie strúžky a jamky na nej? To stopy našich tvrdých zobákov, ktoré sa usilovaly zrúcať tú potupnú pamiatku vašej nesvornosti a vašej slabosti! Áno, my, my svedkovia starých, svobodných časov, my, slabí vtáci, usilovali sme sa zrúcať ten výsmech svätej pamiatky Svätoplukovej, my, ktorí sme vtedy oberali kosti a vykľúvali oči praotcom vašich zotročovateľov, zakiaľ vy, potomci slávneho Svätopluka, ste hliveli a pred svojím zotročovateľom chrbty zohýnali.“ Starý havran sa opäť zamlčal a po očku sa na mňa pozrel.„Však nie všetci,“ namietol som starému, čiernemu karhateľovi.„Ale veľká väčšina,“ zakvákal zasa tak silno starý vták. „My pamätníci starých, lepších dôb, my, ktorým stá a stá rokov preletelo ponad hlavy, my dobre vieme o každom! Málo, málo tých, ktorí verne stoja pri svojom národe, ale beda, trikrát beda tým, ktorí opovrhnúc svojím národom, stali si do radov jeho utlačovateľov! Málo vás verných, dobrých synov, ale pamiatka vaša veky pretrvá, aj keby ste v tom boji podľahli, večne žiť budete!“„Však brieždi sa, brieždi, milý môj priateľu,“ namietam opäť starému pamätníkovi lepších dôb nášho národa.„Brieždi sa, brieždi,“ zamyslený pokvákava si starý havran. „Ale je treba zahrmeť do duše aj tým, ktorí sú ešte ľahostajní, sú ešte v putách svojich zaťatých zotročovateľov, rozumieš? Zahrmeť v tú ich dušu, až by sa úľakom zatriasla, hádam mi rozumieš? Viem, viem, chceš mi pripomenúť, že je to u niektorých chlieb, ale nemýľ sa! Radšej smrť, ako chlieb z vrahovej ruky! Poznám ich dobre a moje oči nerady sa klamú. Ale vzíde nový deň nad vašou zemou, vzíde, až zasa tá stará svornosť sa usídli pod vašimi strechami! Ja vari sa toho už nedočkám, som už veľmi starý a od vlaňajšej zimy cítim, že mi síl pomaly ubúda. Ty si ešte mladý a hoci máš na sebe rovnošatu spojencov našich nepriateľov, vidím, že srdce tvoje mi rozumie, preto chcem ti aj povyprávať tie staré skazky, odkazy našej lepšej minulosti,“ zakvákal opäť čierny vták. „Chcem, aby si ten náš ľud pripamätal svoju slávnu minulosť, aby opäť zdvihol pyšne tú svoju hlavu, aby opäť svorne a statočne hlásil sa k svojmu národu!“A starý havran sletel o niečo nižšie ku mne, ako by sa bál, že by niekto mohol počuť slová, ktoré mi chce porozprávať, pokýval starou hlavou a vravel: „A jestli budeš môcť, napíš to! Neboj sa miestami pritisnúť pero a zahrmeť do tých zapredaných duší. Učiníš mi radosť, budem videť, že som sa v tebe nesklamal.“Sedel som so sklonenou hlavou a pozorne počúval staré zvesti, ktoré mi oznamoval ich očitý svedok, storočný havran. Už tiež nežije; keď po rokoch opäť som prišiel na Devín, už som ho nevidel, dobre tušil vtedy starček-havran, že už tu dlho nebude.Opísal som verne jeho slová a úfam, že by bol spokojný. Mnoho sa zmenilo od toho času, čo mi to havran vyprával. Ale pravdu mal vtedy, keď mi hovoril: „Pamätaj si a vo svojej knižke aspoň desaťkrát podčiarni, že každá bieda, každý útisk, ktorý doľahnul na našu vlasť, každé protivenstvo, každá nadávka od našich zaťatých nepriateľov, každá slza, ktorú ste kedykoľvek preliali, že všetko to má koreň vo vašej nesvornosti a že len vtedy rozžiari sa slnko mieru a šťastia nad našimi domácimi strechami, až poznáte všetci, že ste jednej matky synovia, že jedna je vlasť, jedna je reč, ktorá vás spája, a že nie je to reč vašich zaťatých nepriateľov, ale reč slávneho Svätopluka, svätého Cyrila a Metoda, tá reč, ktorou k vám prvý raz v kolíske ešte vaša mať rozprávala, ktorou vaši dedovia a vaše babky sa modlievali k svojmu Bohu a ktorú teraz mnohí v prach zašliapavate, ktorou opovrhujete a za ktorú sa hanbíte. Svornosť a rodoláska, tie jedine vzkriesia starú slávu dôb Svätoplukových. Vidím veľké požiare vidím potoky krvi a z nich kvitne nová, slávna vaša budúcnosť.“Dnes už síce nestojí na Devíne socha Arpádova, dnes už nestraší nás jej príšera, ale… nemyslíš, ty, starý havrane, ty pamätník tých starých, lepších dôb, že vracia sa k nám niečo, čo bolo vždy našou kliatbou a končievalo sa našou porobou? Nemôžeš mi už odpovedať, kto vie, kde tvoje kosti odpočívajú, veď od toho času, čo sme sa rozišli, už takmer pätnásť rokov uplynulo a ty si už vtedy tušil, že sa lepších časov nedočkáš!Úfam, ty, starý havran, že budeš so mnou spokojný, pritisnem to svoje pero, až to zatrasie mnohými, ktorí by radi videli tie staré časy, nie Svätoplukove, Metodove, ale iné. Ale o tom neskoršie.	Gajdos_Rozpravky-devinskeho-havrana.txt
Na južnej zemeguliTu vyhodil ma osud, tu som, morská pena,na brehoch oceánov každá byľ je slabá;v krajine utečencov ostal som bez mena,sťa slepec na slnku, sťa noc, čo mámi raba.Tu, kde som zahasiť chcel žiaru meteora,víchor ma pochovať mal navždy vo vesmíre,tu ešte k nohám mojim šľahá búrka moraa padá na mňa noc a mlčia svety šíre.Už cesty ďalej niet, zem predo mnou je v hrobea za mnou bolestný je západ slnka v krvi,odpadol z úst mi šepot, padli ruky obea chvie sa vo mne ktosi, čo ho tieseň drví.Na koho zavolať mám, kde si, ó, zem-matka!Tu nehovoria rečou ako doma mojia nezaznie mi v sluchu materčina sladká,tá, čo tak zhrieva hruď a čo tak rany hojí.Neviem, kde hľadí matróz, rybár kde cez siete,sirény hučia vzduchom, loď sa stráca v dyme,snáď duša vo mne blúzni, hľadá slovo k vete,snáď horkosť bezmedznú, čo z horizontov sníme.Ak podobám sa už len ubitému psovia dohorievam ako peň, čo život tlie v ňom,nech sa tu ku mne spustí anjel nadhrobový,čo oči zatlačí mi, ústa zmrazí srieňom.A pokryje ma pampa, popredané pole,nepôjde nik za mŕtvym po smrteľnej zemi,nad rovom nezaplačú veže na kostole,tu na poslednej ceste i ten zvon je nemý.Spomeň si potom tíško, druh môj v putovaní,tam, kde ti dajú zaspať v opustenej pajte,ako som spieval smutno, ako prosil vlanivás, kamaráti moji: tu ma nenechajte!Neviem sa pohnúť z tône starej palmy,dal si mi, Bože, života noc dlhú,nepoznám divné tejto zeme žalmy,chcem odísť ľahký, ja tu nemám dlhu.Hľadím po brehoch, kde je ten kraj teplý!Oceán mlčí, temnie večným hroboma nejdú púte kolo chrámov lepry,priateľov nemá, kto sa volá Jóbom.Čo spieva Gaučo, čo je v bujnej Sambe!Na tvári schne mu farba morskej soli,ja nechápem ho v mojom smutnom jambea neviem, kde zrie jeho žito v poli.Zapriaha rančer, pomaranč je v kvetea cvála koniar, doňu v sedle tríme,pýtam sa: kde ste, ruže záhrad v lete,niet púpav v máji, nepadne sneh v zime.Pozerám, kde je Veľký voz na nebi,kde zažať oheň, keď sa začne chmúriť,keď tvár mi horí večer od pahreby,pri ktorom stáde oka nezažmúriť!Tu sladkých trávnic nečuť po chotároch,tu ľudí niet, čo majú snivé oči,s pohľadom iným, s inou chodia tvárou,s fujarou nejde pastier po úbočí.Ťažké sú kŕdle, ťažké mestá, rieky,i Kordilléry, nekonečnosť svahu,to nie je vzdušnosť pre tatranské smreky,ni ľahkosť piesne pre nábrežia Váhu.Ó, zem, ó, klas, ó, kukurice kúdol,hojdáš ma v lone, ako biednu lútku,šumíš mi, palma, by som nezabudol,kde osud bil ma, kde som pil mok smútku.Ešte mám pár chvíľ, tu sa vyspovedám,tu pokľaknem si k nohám Božích stráží,na týchto poliach zamárniť sa nedám,kde anjel zhuby za dušou mi baží.Ešte sa obzriem po tých brehoch pustých,kde lode hnijú, parí sa pri dokoch,kde večerami víchor horkoústyz rozbitých pien mi šľahá po oblokoch.A ešte hodím zrak na stŕple roky,kde som sa mučil ľudskou násobilkou,ak som tam chybil, odvolávam kroky,ak som sa mýlil, plačem nad tou chvíľkou.Prešiel som scestia, ruín križovatky,stretal som tvorov, ako sopiek lávy,nebolo múru, ani v plote latky,ni príbytku, kde oprieť ťarchu hlavy.Videl som púšte, ľudské sirotince,očistec zeme, hrozných drakov sedlá,zúfalstvo brali za platobné mincea plač bol viacej, ako misa jedla.Ak som sa díval i do očú pekla,zmením svoj pohľad, ak ho možno meniť,ak bieda a smršť z ľudí handru zvliekla,ak smetím boli, nedočiahli zenit,ak napokon už trpieť nevedelia pohynuli, pohltili ich časy,hynul som i ja, ako hyniem celýa trpím s vami, zatratencov masy.Preto si kľakám, tu sa vyspovedám,odpusťte viny, prosím Božie stráže,na pustých poliach zamárniť sa nedám,nech príde smrť, čo stopu moju zmaže.Tu som zastal — troska, tu je ruka Pána,dokončím púť morskú, ako prorok Jonáš.Prievozníku, povedz, kde sú ešte rána,večery kde smutné, v ktorých so mnou skonáš!Ešte tmy sa rodia, ešte nocou deň je,neviem, čo je chotár, čo sú vrchov čriedy,neviem, kde som dostal jedno poranenie,kde som nechal nošu, kde som zastal bledý.Koľké mestá mal som, koľko bielych veží,moje oči vpadlé koľko krajín pili!Vandrovnícky batoh pri nohách mi ležía púšť nemá konca a ísť niet už sily.Neviem, kde som blúdil po priestranstvách siných,loď ma pohádzala, búrka mala veslo,ešte nie som mŕtvy, padol prach na inýchtam, kde mrak ma hnal a kde ma more nieslo.Snáď sa ešte zdvihnem, chcem sa ďalej pobraťčo som mal, i z mála pozbieram si črepy,keď už žiť som prestal, nemám o čo žobrať,nechcem ani stebla, ani prachu stepi.Ešte raz sa obzriem, ešte by chcel plakaťtam, kde odkvitla zem, pominulo leto,vezmite mi nádej, kde chcem na zem kľakať,kde už matky niet, kde Slovenska už nieto.Neviem, či sa vrátim, nemám po čo chodiť,cesta je bez cesty, smer je bez chodníka,ešte sa chcem obzrieť, ešte pohľad hodiť,do srdca noc ide, do tela tma vniká.A keď teba vidím, druh môj v putovaní,ešte chcem sa modliť, oči zdvihnúť k Bohu,nech ťa požehná a nech ťa zhrieva v dlani,ak pod nebom zdriemneš kdesi v teplom stohu.Zakliate sú noci, zakliate v nich vojská,rytieri sú mĺkvi, mŕtvo je pred stanom,ktosi tu chce plieniť, čiasi ruka zbojskádočahuje práchno, kreše dym nad ránom.Dusno je v tom kraji, vzduchom síra tiahne,zamorila slnko, svit je nedozerný,chmáry z neba padli, ako z temnej liahne,spoza rohu sveta zaštekal tvor čierny.Hen na blízkej pampe bili sa tej zimy,nado mnou sa rvali ako hromada vrán,keď do mesta vtrhli, kostol spálili mi,hnali ma pred sebou, krstili ma: havran!Kedy zhavranel som, kedy, Bože dobrý,krkavčím bol môj sen, môjho srdca úder!Nelásky som nemal, ani jedu kobry,nevyhnal som z hniezda chudákov, ni chudier.Z cudzieho som nebral, dával som vo veľkom,i to srdce vlastné rozdelil som v spevoch,nič na svete nemám, chudobný som celkom,zima mi, sťa Decku v betlehemských chlievoch.Čo som mal viac robiť, komu som dosť nedal!ak som nemnoho mal, odkiaľ som mal nabrať!ešte i od teba, čo ťa cudzí striedal,úder mám na tvári, mám ho, slovenská brať.Blenu pil som veľa, smútku bolo mnoho,náklad môj je ťažký, dnes už bez sĺz riedkych,nezastavte vozy, nezastavte toho,čo si k ústam dvíha kalich svoj za všetkých.A keď bude mať prísť zhuba, bes či cyklón,budem prosiť Boha i za teba, Kain,dobrých i zlých, Pane, láskou svojou pricloňa mňa úbohého ber preč z týchto krajín.	Dilong_Spod-Juzneho-kriza.html.txt
Zahanbený posmievač AntifándlyZhovárajú sa naháčsky farár a fráter TeodulTEODUL: Vaša prevelebnosť dobre vie, kto a čo som. Nuž som fráter Teodul, priezviskom Zelenič,[1]slovenský terciár z rádu františkánov bosákov — ako ich vy voláte — a sprostáčik, ktorého perom je kutáč, ražeň, vareška i šumovačka; kalamárom a knihami sú hrnce, kotlíky, panvice i randlíky; ktorého dôvtipom je umenie nepresoliť, neprekysliť a neprekoreniť jedlá; pamäťou zasa nezabúdať, čo bolo na obed a čo treba poriadne uvariť na večeru, ak dovoľuje dostatok. Nakrátko povedané — ja som ten kuchár, čo som bol vaším najbližším susedom, dokiaľ sme žili (vo svätosti — ako ste napísali) medzi horami vo svätokatarínskom kláštore.Že nemôžem veľa mudrovať o knihách, to vám je jasné z môjho zamestnania a dobre to viete z iných okolností. A aby som sa vašej prevelebnosti statočne priznal, ja som si nevymyslel, čo je obsahom týchto zopár dôvtipom neveľmi sa blýskajúcich stránok, lež som si zapamätal všetko, čo som tu a tam počul rozprávať so smiechom iných. Keď sa toho už viacej nazhromaždilo, zapísal som to, lebo písať predsa viem. No pozapisoval som si to iba a jedine pre seba, lebo mi ani len na um nezišlo, že by to mohlo vyjsť na svetlo sveta tlačou, a pretože som naisto predpokladal, že dielu vašej prevelebnosti dostatočne odpovie dakto múdry a učený. Ale keď každý vravel, že taká trubirohová pletka (ako všeobecne nazývajú vašu knižku) nezaslúži, aby niekto vznešenejší chytil kvôli nej pero do ruky, a tým menej z lásky k nej oferoval kníhtlačiarovi dajaký groš — ja som sa takto rozhodol: Nikto múdry a učený sa nechce s vami kvákať, hlúpemu teda nič neuškodí, ak by ste ho aj prekvákali.A keďže sa mi natrafil mecenáštisku, vydávam tieto stránky, ktoré však nevenujem a neobetujem svojmu mecenášovi, lež vašej prevelebnosti. Nech ich ráči prijať i prečítať s dobrou vôľou a už viac staršia než mladšia nadobudnúť konečne rozum!Začnem ako vaša prevelebnosť — totiž akoby som spadol z duba povyše vašej fary — potom budem pokračovať podľa stránok vášho diela a v rozhovore zdôrazním jedine významnejšie veci (veď ktože by vládal pospomínať všetky vaše pochabé smiešnosti a smiešne pochabosti?). Vo svojej reči použijem takú slovenčinu, akú pokladám za najlepšiu, no vašu reč zopakujem vždy od slova do slova, každučkú literu (aj typom tlače) všade tam, kde to bude potrebné.Napokon mojím úmyslom a predsavzatím je na vaše peknépochválenodpovedať dôkladnýmnaveky amen, ktoré príslovie poznáte i vy.FARÁR: Pred prvým dielom Dôverného rozhovoru prosil som čitateľov slovami Druhej knihy Makabejcov,[2]aby sa nepozastavili (tým menej pohoršili) nad odpornými príhodami, ktoré som napísal. No keďže sa našli voľaktorí, za menom Teodul skrytí posmievační kritici (zoilovia), ktorí všetky moje spisy chceli zneužiť na moje zahanbenie, nuž týmto odpovedám na nasledujúcich stranách. Priateľskú odpoveď začínam tak, ako voľakedy začínal svoju obranu múdry piarista Jozef Dezerický,[3]známy uhorský historik, keď odpovedal jezuitovi Jurovi Prayovi,[4]ktorý kritizoval jeho knihu histórie: „Milý čitateľ, ak sa ti bude zdať, že v našej knihe sa vyskytuje dačo také, čo by si zaslúžilo prútik (malé pokarhanie) — čiže dajaký ľudský omyl alebo menšia nedokonalosť, chyba v spomínanom čase či rokoch — veľmi ťa prosím, láskavo tu zváž môj dobrý úmysel a oprav si to podľa vôle alebo nás statočne upozorni. A keď poznáš skutočnosť hodnovernejšie a istejšie, zveľaď a doplň písomníctvo týmito poznatkami o starodávnych dejoch a nezatajuj ich ani pred nami, neskrývaj ich ani pred inými, čo to túžia vedieť.“Keďže si, Teodulo, nič nedal na moju prvú prosbu a podobne si z tejto teraz predloženej nesplnil nič, ani si v mojom spise nevzal do úvahy dobrý úmysel (ba i tvoji mudrci a mecenáši tu chybili), ani si ho sám i s mudrcmi neopravil, ani si ma statočne neupozornil, nuž radšej vyplazuješ na mňa svoj klebetný, posmievačný jazyk. Naostatok vidím, že nepoznáš aj so svojimi mudrcmi ani hodnovernejšie a spoľahlivejšie skutočnosti o starodávnych dejoch, ktorými by sa zveľadilo naše slovenské písomníctvo, a preto túto ti určenú odpoveď zakladám na prísloví: Conscia mens recti, famae mendacia ridet.[5]Zasluhuješ síce chválu za svoju ohromnú pamäť, ktorá by si mala zachovávať iba toľko, čo bolo na obed (nehovorbylo, lebo ja nie som Záhorák ani Moravan), čo má byť poriadne uvarené na večeru, no predsa si zapamätala toľko, koľko si mi odpísal a čo si mi napísal.TEODUL: Čo som od iných múdrych tu a tam počul rozprávať.FARÁR: Teda tvoji mudrci moju knižku (nevravdielo, my Slovácinedeláme) pomenovali trubirohovou pletkou a preto sa oni (múdri a učení) nechcú so mnou kvákať? Zasluhuješ si pochvalu, že si sa len ty osmelil! Zakreš tým mudrcom ohňa a zapáľ im pod nosom sirku, aby sa aj im už zablyslo svetlo tohto sveta. Ani by som neveril — v Naháči keď sviniar zatrúbi na trubirohu zobúdzajú sa ošípané aj ich zašubrané opatrovnice — že môj trubiroh tak hlasne zatrúbil, až ho dolu dolinou v… počul ošmýkaný zašubranec.Ej, milý Teodulo, bodaj by si bol získal viacej mecenášov tlače! Prosím ťa, nehovortisku, ani to nie je po slovensky. Tisneme pred sebou a vedľa seba; čo tisneme pod seba, to sa tlačí. Teda povedzkníhtlač.[6]Venovanie tvojich riadkov vďačne prijímam, no neskôr sa ešte spýtam, ako som z nich mal nadobudnúť rozum.Ty chceš začať, akoby si z duba spadol. To dobre chceš — a Jove principium,[7]ten dobre začína, kto s bohom, v mene božom začína a si vzdychne: Ach, môj bože! Nezačínaj tak, ako som vraj začal ja. Ty začni — akoby si z jedle spadol. Dubu sa protiví jedlička, ktorá tiež voľakedy rástla v dubovom háji.[8]Ja že som písal smiešnosti? Prosím ťa, predkladá vari niekto zábavnejšie veci než ten, čo smiešne píše o smiešnostiach? Vraj som napísal aj pochabosti — nuž áno, a to preto, že sú vytlačené.Fráterko, ty boží sprostáčik a hlupáčik, ako voláš sám seba, ty chceš naprávať moju slovenčinu a uplatňovať svoju? Kto ti to poradil? Hovoríš, že je to iba tvoj vlastný názor. Na názor jediného človeka-hlupáka nedajú nič naše slovenské školy, ktoré sa všetky pridŕžajú celokrajinského pravopisu. Či je správnejšie podľa pravopisu napísaný tento tvoj rozhovor alebo Dôverný rozhovor, to sa samo preukazuje, lebo ty píšeš tak, ako sa prikazuje písať, podstatné aj prídavné mená malou literou. To by sa dalo vysvetliť azda odchodnosťou prídavných mien.Táto odpoveď je obetovaná pánu farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru.[9]Chápem aj dobre viem, že chceš (na prvej strane svojho predhovoru), aby som ti prisvedčil, že nemôžeš veľa mudrovať o knihách, a preto sa ti čudujem, odkiaľ alebo z ktorého kotlíka či kastróla by si mohol vybrať tú najlepšiu slovenčinu. Azda z toho, v ktorom si prekonával základnú školu, keď si v ňom zapravoval číky,[10]a tam si sa naučil robiť aj vlasové a hadovité štrichle[11]— preto sa pridŕžaš tej českej, u nás zbytočnej vidličky, literyyaj tohopak. Vieš ty, čo je topak?Schlowakischer copak— taký, akým aj seba menuješ, slovenský hlupák! A tá zbytočná gajdica, literag, čože hľadá pri tomste? Ty jediný — proti toľkým učiteľom pravopisu — chceš medzi dostačujúci počet našich slovenských litier do našej abecedy primiešať svoje kuchárske vidličky, kutáče a ožechy? Ale toto nech stačí o tvojom úvode, pokračujme.Počuj, aké ti odpoviem „naveky amen“. No ak ťa pozdravím namiesto toho, kto sa vlastne za tebou skrýva, statočne odkry svoju tvár a povedz: Tu som — ktorého ste hľadali — trnavský Teodul, tu som Filip z konopí, dolnodubovský sekretár[12]páter Adalbert Šimko, a tu je so mnou môj principál,[13]dolnodubovský pán farár. To je ten pán, ktorý v celom slovenskom umení sám chce byť najhlavnejším začínateľom, vodcom, najznamenitejším spisovateľom. Na chválu svojej moravskej slovenčiny mi takto odpísal: Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur.[14]Nuž dobre, dobre, aký ste vy zvláštny človek, pane, to tu svetu dokážem v nasledujúcich riadkoch, a aká znamenitá je vaša slovenčina — vynikajúco povyberaná z prastarej českej biblie a z moravských modlitebných knižiek — to dokazujú vaše knihy. Veď naši Slováci si z nich môžu overovať aj vaše českéčiny. Vo včuľajších popoludňajších litániách ste služobníkov božích zo Siona[15]po českyostríhali,[16]a tak zostali s vaším frátrom ostrihaní, ošmýkaní Teoduli.TEODUL: Po nadpise uvádzate dvanásty verš zo šiestej kapitoly Druhej knihy Makabejcov — a dosť; nuž a čitateľa dostatočne neprosíte, lebo každý sa pozastaví ani nie nad odpornými príhodami, lež nad spísaním odporných príhod. Potom nasledujerozdielknižky — ako vy označujete rozdelenie — leborozdielarozdelenieje nie to isté. No aj to ste dobre vyjadrili, lebo z toho aspoň vieme, čo ste chceli písať; veď ináč by váš úmysel zo súvislého textu knižky nik nepochopil, natoľko to nemá ani hlavy ani päty.V príhovore najprv prežúvate, že ste knižku napísali „pre mladých kňazov prešporských chovancov“ (viete vy, Jurko, čo je chovanec?), a potom sa priznávate, že vašu domácuvýrečnosť(nárečie) opravili tí mladí kňazi. (Ajvýrečnosťiné znamená, než si vy myslíte; a výrečnosť sa od vášho tárania väčšmi odlišuje než naháč[17]od riadne a za drahé peniaze oblečeného človeka.) Čudne je távýrečnosťopravená, lež aká mohla byť, prosím, neopravená? Nuž, Juro, akýže ste vy spisovateľ, aký pôvodca slovenských kníh, keď vašu slovenčinu museli iní opravovať? Akýže by som bol kuchár, keby som kadečo, všeličo pocápal do hrncov a odovzdal by som to druhému, aby z toho uvaril poriadne a chutné jedlo? A čo je potom vaše v Dôvernom rozhovore, keď nie je ani slovenčina? Obsah ste pokradli z príručných knižočiek a obhádzali ho smradľavým hnojom (jedine ten je váš).Potom vravíte, že preto ste knižku napísali, „aby už konečne v tomto vzdelanom, osvietenom 18. storočí z hlbokej tmy na svetlo prenikli aj pravopis a správna výslovnosť tejto našej, medzi poprednými materinskými jazykmi vynikajúcej reči“. A tým chcete, nazdávam sa, oznámiť, že ste písali na slávu Slovákov a kvôli zveľadeniu ich reči. No beda, prebeda i slovenčine i Slovákom!Tomuto rodu nikdy nechýbal dôvtip a že ho uverejnenými písomnosťami dosiaľ neukázal a nevyjavil iným národom, zavinil azda nedostatok potrebných útrat na tlač. A keď teraz niektorí začali chvályhodne prelamovať ľady, zrazu ste i vy — ako Filip z konopí — vyskočili a zvolali: „Aj ja som tu!“ Nuž čo povedia aj tí najhlúpejší o slovenských hlavách, ktoré ste ošústali takou kolomažou?! Ach, nešťastní Slováci! Pomohol nám veru z blata, čiže z pece pod lavicu Juro Pandva,[18]nahatý farár!Nižšie vykladáte, že „kto chce poznať zvyčajnú domácu, každodenne používanú podobu slovenskej reči a pravopis čistej slovenčiny, nech si prečíta túto knižku, nájde v nej oboje“. To nie je pravda; a váš Titinill ukazuje, akej domácej slovenčiny sa pridŕžate — pozberanej pod novosedliackymi šiatrami. Potom uvádzate rozdielne vyjadrovanie, píšete: „Ináčhovorímeokolo Trnavy, ináčríkajúamluvia(mali ste povedaťmúva, lebo Bielohorcilhltajú) za Bielymi horami, inakvraviana Orave, ináčhutoriav Šariši aj na Spiši a inak rozprávajú inde.“ A v Naháči, Jurko, ako hýbu jazykmi tie zvyšky pandúrov?[19]Nuž oni a vy s nimi ani nehovoríte, neríkate, ani nemúvite a nemluvíte, ani nevravíte, nehutoríte, ani nerozprávate — lež ako vo vreci od duba k dubu sa tlčiete, tak v slovenčine ibavendíte, doncítea podobne. Veď predsa čože sú to za slovánajcit, vendit, obendit, doncit, nejescit, idcit, vincit, vescit(azdaveščit)? Takejto a podobnej novej poľštiny či rusniačtiny, či čoho, je u vás viacej!Ako sa tak ďalej vlečiete, v tom istom príhovore lalocete: „Viem, že nenarodil sa ten, aby sa páčil všem.“ Jurko, to je iba polovica pesničky; druhá polovica znie takto, zapamätajte si: „Ale sa narodil v Ompitáli[20]a býva v Naháči ten, ktorého pre jeho knižku nemá rád ani jeden.“ Jej melódia či nôta sa chceli vydriapať z „do“ až na lenivé „fa“[21]a padnúť chytro dolu ako kameň.„Niektorým sa bude azda páčiť môj zámer, iným možno forma rozhovoru, ktorú pri písaní používam, ostatným sa pozdá hoc len tento môj jazyk.“ Nadarmo sa takto utešujete a zbytočne dúfate, že by sa niekomu páčilo dačo z vašich zberkov. Veru každého tam čosi znepokojí a oprávnene popudí, hoci jestvujú rozličné chute, o ktorých sa nemusíme dohadovať, ako uznávate i sám.Lež prečo mám len ja rozprávať a nie aj vy, Juríčko? Veď váš Titinill neprestával odpovedať Atanázovi; a vám sa už nebodaj natoľko zaklenili[22]zuby a zamkli ústa? Nebojte sa ma, rozmyslite si, čo mi máte povedať, kým si trochu oddýchnem.FARÁR: Páči sa mi, že tvoji mudrci uznávajú za pravdu, čo som napísal v Dôvernom rozhovore. Dosvedčujú, že tietoodporné príhodysú spravodlivé, lebo sa nikto nad nimi nepohoršuje — teda v jednom mlyne melieme rovnakú múku.Až vyjde naša slovenská frazeológia, potom ťa vyznamenám inakším titulom, než som uviedol, a poviem ti, čo znamenáchovanecalebochovanček.[23]Ja by som pochválil takého kuchára, ktorý by si po navarení a naložení jedla na misy sadol a povedal mladším: Ja si odpočiniem, to ostatné urobte už vy. Hotové jedlá povrchu iba trošku osoľte, okoreňte, budú chutnejšie! V mojej knižke zostala moja slovenčina, cudzie ruky pridali iba nové litery podľa nášho najnovšieho pravopisu.Prečo sú naši Slováci nešťastní? Ktoréže slovenské hlavy som to mal ošústať? Oných múdrych a učených — ktorých spomínaš vo svojom rozhovore — veru nie, lebo sa so mnou nechcú kvákať, svoje hlavy neuznávajú za hodné toho. Či som svojou obyčajnou rečou ošústal hlavy hlupákov a sprostákov, za vodcu ktorých sa ty sám pokladáš? Takí a ostatní tebe podobní vždy ste boli ošústaní, ba — ako sám o sebe píšeš — zamastení, zašubraní. Teda ani vás nepostihlo nijaké nešťastie. Nuž počuj môj vzdych: Ó, nešťastní učitelia národných škôl! Nešťastní pôvodcovia slovenského pravopisu a správnej výslovnosti! Odstúpte, odtiahnite ruku z tabule, beží k nej akýsi zamastený, zašubraný hlupáčik-kuchár s kutáčom a kričí: „Preč, choďte preč — ja vám pomôžem z koňa na kravu! Ja budem vyučovať tú (kuchynskú) slovenčinu, ktorú sám pokladám za najsprávnejšiu!“ Fráterko, kdeže si sa naučil tej najsprávnejšej slovenčine?TEODUL: V dolnodubovskej kuchyni. Tam učiteľ prikazuje, aby sa Slovák od Moravana odlišoval iba rúchom a nie rečou.FARÁR: Och, my nešťastní Slováci! Kedyže budeme jednej mysle?! Hľa, zasa povstáva jeden galibár[24]— ale aký? — fráter Kosulka. Hm, nevídali mnícha![25]Aký človek, taká reč.Ja sa vždy pridŕžam hovoreného jazyka trnavského okolia, podobne aj vytlačeného už slovenského pravopisu, do ktorého mi prácu sľúbili upraviť prepisovatelia. No keďže ich bolo viacej z iných stolíc krajiny, nejednému v náhlivosti pero zabehlo do jeho materinskej reči, a preto chyby ich pera i kníhtlačiara ospravedlňuje posledná strana druhého dielu Dôverného rozhovoru. Veľa starostí a prekážok majú farári pri každej práci, nuž a mňa by mohli ospravedlniť iba tieto ťažkosti.Dúfal som, a už naisto viem, že sa mnohým páčila moja knižka. Nemysli si, že mám zamknuté ústa či zaklenuté zuby, ako si mával ty. Ale počúvaj ďalej, no nehovor hop — až na koniec, ak preskočíš.TEODUL: Na stopäťdesiatej strane sa vystatujete, chválite, že ste boli jezuitským žiakom; no mrcha žiakom ste museli byť, asi ako vami spomínaný grič[26]alebo Atenazinus, lebo tam dodávate, že jezuiti medzi seba vábili a prijímali len dobrých alebo bohatých žiakov. No vás nevábili, hoci ste boli ochotný vstúpiť do každej rehole. Tak či tak — ste chudobný syn kraviarky šaštínskych paulínov, teda museli ste byť aj vrecom udretý žiak.Na stopäťdesiatej prvej strane máte peknú babskú bájku o trinástej škole a o černokňažníkoch. Ak by to bola pravda, vás by každý v tej vašej popolnici[27](vyprašivenom kočišskom plášti, v ktorom vás ustavične vidieť vonku, či prší alebo neprší) pokladal za černokňažníka.FARÁR: Ja som jezuitského griča tak zlomyseľne nenazval, ako ho menujú tvoji mudrci Atenazinusom. Takému gričovi nechýbalo nič iné, lenE societate J.[28]Ale aj tak to mohol byť bohabojný, statočný a dobrý žiak, ako boli napríklad u františkánov mnohí statočnými a dobrými žiakmi, hoci ich po obede nemenovali v refektári.Odkiaľ vieš, že som bol ochotný vstúpiť do každej rehole? Ej, ej, riedky si ty hádač, skutočný búchaj oháňajúci sa falšou. Tu ťa usvedčujem z ôsmej falše proti mne. Aký som bol žiak, už som sa osvedčil latinskými testimóniami.[29]Netajím, že pochádzam z remeselníckeho rodu, v ktorom sú viacerí remeselníci ešte dodnes. Aj to je pravda, že strýčni príbuzní sú sedliaci. Ale čo z toho vyplýva? Teda preto som, ja chudobný, nemohol byť takým dobrým žiakom ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova?[30]Vari je to na hanbu Františkovým nasledovníkom alebo cirkvi, čo píše Platina[31]o pápežovi Alexandrovi V.?[32]Chudobní rodičia ho odumreli takého malého, že ich nepoznal, ani ostatnú svoju rodinu. Vyrástol ako iné siroty medzi dobrými ľuďmi, žobrúc po domoch almužnu. No boh obdaroval ho dôvtipom, bystrým rozumom, ohromnou pamäťou a inými duševnými čnosťami aj telesnými vlastnosťami, ktoré mu pomohli najprv medzi nasledovníkov svätého Františka a potom až k najvyššej cirkevnej hodnosti — na pápežský trón. Nazdávam sa, že ani mne, ani paulínom by nebolo na hanbu, ak by som bol u nich kedysi pobudol, lež skôr je nehanebné tvoje falošné tvrdenie, že ma vychovali.Pápež Sixtus V.[33]mal veľmi chudobných rodičov, no pred inými veselo vravieval: Natus sum domo iliustri[34]— Narodil som sa v takom dome, ktorý cez deravú strechu aj vnútri osvecovala slnečná jasnosť. Toto by som ja mohol povedať skôr o streche mojej fary než o rodnom dome.Nebeskému pastierovi nič na cti neubudlo ani preto, že sa narodil v betlehemskej maštali, ani že ho vychoval pestún remeselník. Chudobní rybári — jeho nasledovníci — boli skutoční námestníci boží, bárs priestupky karhali jazykom i perom.Lež načo toľko príkladov hlúpemu kuchtovi,[35]veď by si ich ani nezapamätal, ani nezapísal, hoci by som chcel pridať ešte jeden taký príklad o pápežovi Hadriánovi VI.[36]Spomeň si, kto bol Klement XIV.[37]Ale zostaňme len v uhorskej krajine! Mikuláš Šmit[38]v životopisoch ostrihomských arcibiskupov uvádza, že arcibiskup Ján IV. Aleman bol synom chudobného kolára, podobne arcibiskup Juraj Selepčéni[39]mal chudobných rodičov, ktorí mu nemohli poskytnúť nič, a chodil od domu k domu po pýtaní ako voľakedy aj iní chudobní žiaci. Mikuláš Šmit potom dodáva: Istud ego non moror, minus sugillo, quandoquindem sincerioris sit laudis, magnum fieri, quam nasci.[40]Ešte poviem tvojmu stavu primeraný príklad, ktorý môžeš pochopiť svojím rozumom: Juraj V. Martinuz bol predtým kuchtom v kuchyni chorvátskeho bána Jána Korvína.[41]No potom zanechal kastróly a varešky, šiel do škôl, stal sa paulínom, neskôr varadínskym biskupom a napokon aj ostrihomským arcibiskupom.Mohol by som uviesť viacej podobných príkladov, no keďže ich uhorský svet pozná i v tomto 18. storočí, nezastavím sa pri nich, aby som tvoju sprostú besedu väčšmi nezahanbil. Lež spomeniem ešte, čo raz povedal istý uhorský biskup pri kráľovskej tabuli ostatným osvieteným veľkomožným pánom, ktorí ním otvorene pohŕdali preto, že bol z chudobného, a nie zo zemianskeho rodu: „Moji milí páni, nezazlievajte mi, že som prišiel sem medzi vás. K tomuto stolu povolal ma sám kráľ a do biskupskej hodnosti sám boh. Ja sa môžem pochváliť a preukázať vlastnými cnosťami aj zásluhami, no vy sa vychvaľujete dávnymi a už mŕtvymi zásluhami predkov.“ Fráterko, nasledujúce slová si zapíš pre svojich mecenášov: Melius est, ut in te glorientur parentes, quam tu in parentibus.[42]Podaj im okuliare, aby si mohli prečítať svätého Chrizostoma — Sapienti pauca.[43]Tamtí tvoji mecenáši sú zemania: Jeden má na pečiatke kladivko a ostatní čosi podobné cigánskemu kropáču alebo…Keď mi istý múdry a statočný pán napísal o Antifándlym, k slovám, že som bol chudobný žiak, doložil s pochopením: „Pán farár, vzdychnite si: Modo primo scio ex his ineptis verbis, quod male facerim, si quidem Deo non imposuerim, ut ex magnatis thalmo nasci me possus fuisset.“[44]Ja som menovite neuviedol, že daktorý — ten či onen františkán — je kraviarkin syn. Nuž veru, Teodulo, dostal ten tvoj mecenáš alebo tvoji mudrci salem sapientiae![45]TEODUL: Ja solím každý deň.FARÁR: Bodaj by si im lepšie užviakal aj osolil! Ak by som aj tebe ustúpil (čo predsa nie je pravda), ak by moja matka aj bola kraviarka — zamysli sa trochu — zvíťazíš tým dajako proti mne? Myslíš, že preto bude obsah Dôverného rozhovoru nepravdivý? Azda kraviarka paulínov pokazila mníšske poriadky? Či tie príčiny nebudú skutočnými dôvodmi zmien vášho života? Fráterko, tuším aj tomu, ktorého si naznačil ako pôvodcu tejto besedy proti mne, už chýba zrak ako mojej starej matke. Poraď mu tie okuliare. Na prvom mieste nech číta Vanespena a iných osvietencov. Ej, ej, mnísi — no už vám len musím dať panský titul — už nie žobráci ani kveštári, lež páni zemania, urodzení, veľkomožní páni františkáni, páni penzisti! Včuľ sa budete chudobným farárom len smiať, keď sa už iba sami budú chudobe podkladať, ak chcú dajako vyžiť. Už nebudete chodiť z dom do domu po cudzích prahoch… svitlo vám i bez tej nepríjemnej starosti líhať a vstávať — no dokiaľ?TEODUL: Pán farár, ustavične sa odvolávate iba na terajších osvietencov; vidieť z akého ste cechu tovariš. Akoby predtým na svete neboli žili múdri ľudia!FARÁR: Dobre vravíš, dobre — poznať kamaráta podľa kamaráta, vtáka po perí.TEODUL: A vlka pri naháčskych horách po srsti.FARÁR: A frátra podľa hlavy a tvojho mecenáša po reči a podľa písania. Povedala raz líška jednému zvieraťu, ktoré prekryté do levovej kože sa pokúšalo vrčať a strašilo ako lev: Poznám ťa, somárik, poznám, nadarmo vrčíš, podaromne strašíš — hlavu máš ako kyjanica a uši pravého somára!Prosím ťa, načo spomínaš černokňažníkov alebo môj biely kaput[46]s čiernymi výložkami? Už sa mi nevieš vysmievať ničím inším? Teda tým chceš svetu dokázať, že Dôverný rozhovor je zle napísaný? Veď ja som neopísal habit ani jedného mnícha — pre mňa, za mňa nech je hoci blšej, tabakovej alebo i pohánčenej farby[47]— veď habit nepatril medzi oných sedem spomínaných príčin vášho obmedzenia a napokon zrušenia. Habit neurobí z nikoho mnícha, ani reverenda farára či kaplána, tým menej klerika.[48]Ja nevravím o tvojich mecenášoch — ak sa jeden nosí na koni — že chodieva bez reverendy ako kominársky majster, a druhý že máva na dlhej reverende po päty dlhý kaput ako lemónitróger.[49]Nie som milovník svetskej márnivosti, nenosím ani strapce, ani nakulmované či napudrované vlasy, ja som staroverský štefanista.[50]Okolie môjho kostola, ktorý stojí mimo dediny vonku medzi roľami na kopci tak štyristo šesťdesiat krokov od fary, núti ma, aby som sa vždycky obliekal ako na cestu. Na jar i cez jeseň v blatách a najmä v zime za snehov nestačil by som dvíhať dlhú reverendu a kepeň, zároveň pridržiavať aj klobúk pred vetrom a pritom pod pazuchou niesť i kalich. Veď ja prídem do kostola neraz taký ucabraný, že ma mrzí obliecť si albu.[51]A potom by si mal vedieť, že dôchodky naháčskej fary sú krátke na dlhé reverendy — — Čo som spomenul o černokňažníkoch, z toho vyplýva, že už takí nebudú mámiť babky na kveštách.TEODUL: Na štyristodruhej strane hovoríte: „Keby… bolo podľa mojej vôle, v domoch jednoduchých ľudí medzi všelijakými daromnými obrazmi najprednejšie miesto by zaujímal obraz s Desatoro božími prikázaniami.“ To by ste veru pekne uctili boží zákon, keby ste mu dali prvé miesto medzi farebnými obrazmi. Ešte dobre, že nie je po vašej vôli!FARÁR: Najprv sa spytujem, čo je obraz. Dosť dobre by si odpovedal, keby si sa na moju otázku vyjadril hoci aj tak, že obraz je vyobrazená podoba nejakej veci, ktorá bola, či bude alebo je. Toto vyobrazenie môže byť trojaké: farbami ako maľovaný obraz, ako drevená alebo kamenná figúra aj so šatami, ak sa kamenný či drevený stĺp oblečie. A včuľ sa spytujem, koľko takýchto podaromných obrazov a figúr bývalo doteraz v domoch prostoduchého ľudu? Nehaním vyobrazeného svätca, hoden je aj vonkajšej úcty, ale mám na mysli daromné vyobrazenia — externam modificationem repraesentati[52]— čiže nehodnú maľovku, nehodný obraz.Nechoďme ďaleko, zostaňme hoci u františkánov hen v Malackách. Známe sú tie obrazy, ktoré museli malackí františkáni vyhodiť z kostola, pretože boli na nich vymaľované štyri posledné veci človeka[53]tak nedôstojne a ošklivo, že jednu dámu z najjasnejšieho kráľovského dvora skoro šľak trafil, keď ich zazrela. Veď vieš, čo bolo na nich: Peklo — a v ňom bohatí páni so striebornými gombami až po pás v ohni alebo kotle. Horeli tam, pražili sa a diabli prikladali na oheň pod kotlom; jednému tam kliešťami vytŕhali jazyk, druhému lievali do úst síru a smolu, tretiemu rohatí čerti do brucha pichali a mu ho párali. Akejsi žene ukazoval rohatý zrkadlo, inej cical had prsník, a tak ďalej všelijaké čudesné vyobrazenia. Na obraze znázorňujúcom súdny deň diabli trojrohými vidlicami a krampľami[54]preháňali odsúdenca na lavicu… Neboli to nedôstojné obrazy či maľovky?V našich farských kostoloch bývali všelijaké drevené bábence — aké ešte aj teraz nájdeme u nemúdrych ľudí — ktoré by sa nedostali medzi svätých, keby nemali na sebe rukávčeky, fertuštičku alebo košieľku. Vídať i dnes u niektorých sprostákov obrazy, na ktorých má napríklad svätý Leonard — Lenghard čierny habit prepásaný bielou kordou; svätý Michal v červených nohaviciach a žltých čižmách zasa tak stojí, akoby chcel tancovať nad čertom, pod ním je nápis: Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N.[55](to z častianskej fabriky).[56]Azda sú pekné, príkladné maľovky, kde svätá Anna v každej ruke drží vymaľované bábätko, kde nahatí Adam a Eva zaujímajú čelné alebo významnejšie miesto medzi ostatnými svätými? Také isté sú aj tri tváre na jednej hlave zobrazujúce najsvätejšiu Trojicu. Toto sú podľa mojej mienky obrazy daromné, nepodarené, jarmočné, teda po latinsky omisso qui. Napríklad taký obraz svätej Starosti, patrónky zarmútených, ktorá visí na kríži a pred ňou kľačí Cigánovi podobná figúra, hrá na husličkách a tak prosí od nej potechu. A svätá Starosť ho potešila, z kríža mu zhodila jednu svoju črievičku. Nuž je to pekné, či nedôstojné? Darmo by si tento obraz hľadal v Martyrológiu[57]alebo v Živote svätých. Ja mám spomínaný obrázok, a to vyrytý v medi, uchovávam si ho na pamiatku.A koľko takých alebo podobných podaromných obrazov by sme našli u jednoduchých ľudí, kde by — ak by bolo po mojej vôli — malo prvé miesto zaujímať Desatoro božích prikázaní. Dokiaľ by sa ho domáci naučili dobre čítať a mu porozumeli, zatiaľ by od ostatných nehodných obrazov odvykli, aj ich odložili, a nech by si ponechali len tie, čo podľa cirkevného podania skutočne obstoja. Ani nespomínam pohoršlivé obrázky kadejakých hastrmánov,[58]husárov, hanšpíglov,[59]aké som nedávno našiel v jednom dome prilepené neďaleko svätých a som ich strhol, roztrhal a spálil.Páni susedia, spýtajte sa viedenských osvietencov, zreteľnejšie vám vysvetlia moje názory a tým vám osvietia azda ešte zatemnené oči.TEODUL: Nuž vaša knižka je už taká. Kto by tomu neveril, nech do nej nazrie, pozývam na posedenie pri nej. A že ju dovolili (iba dovolili, ale ako hodnú svetla sveta neodporúčali, ani neprikázali — čo sami uznáte) vytlačiť, urobili len podľa najvyššieho rozkazu, ktorý poskytuje spoločenstvu veľa dobrého. Veď aj táto moja knižka bola tam, kde i vaša, a dovolili ju vytlačiť ako aj vašu; čo z toho vyplýva? Nuž to, aby sme posudzovali knižky podľa toho, aké sú, čo v nich je, a nie podľa dačoho iného.Chcete ešte voľačo? Nič? Preto vás z poníženej svojej hlúposti napomínam, aby ste — ak chcete pokračovať — zmenili myseľ aj pero a nepridávali sebe, svojmu stavu a najmä slovenskému národu nezmazateľnú potupu. Veď viete dobre, že ono „čo som napísal, to som napísal“[60]vytrvá dlho a mačka to nevylíže. Podarí sa vám to, ak v budúcnosti prezieravo vyjavíte svoje myšlienky najprv múdrejšiemu.No pre vás by bola najosožnejšia a najužitočnejšia rada, aby ste celkom upustili od vydania všetkých kníh — ako vám rozkázala Miestodržiteľská kráľovská rada upustiť od vydania cisársko-kráľovských dekrétov — a aby ste zvyšný čas, ktorý vám ostane po splnení dušpastierskych povinností, strávili zbieraním zeliniek a vážením bavlnky pre šaštínsku fabriku[61](čo oboje ste dosiaľ aj robili). Takto budete dedinským apatekárom a z funkcie druhého zaneprázdnenia budú vám chodiť listy s adresou: Reverendissimo domino factori etc.[62]Naostatok — keďže vy máte na konci svojej knihy chronostichon, hoci latinský a neviazaný, ja taktiež končím, ale slovenským a viazaným (aby ste sa naučili, že i v slovenčine sa to dá), a lúčim sa s vami. Ostávajte zdravýbez LVhV Dosť VMytý IVro, IVrko, IVríČko v NaháČI.[63]FARÁR: Fráterko, toto je stručná (ja azda ešte viacej vynechávam než ty), skrátená moja odpoveď na roztomilú a učenú kritiku, ktorú napísali o mojej knižke tvoji mudrci a mecenáši. Túto odpoveď zakľúčim tými slovami, ktorými si ty začal proti mne — nech sa už raz rozpustení aj počtom obmedzení mnísi naučia, čoho sa mali, majú a budú mať vyvarovať! Po skončení tohto nášho rozhovoru sa ukáže, kto komu ostal viacej dlžen a ktorý pred ktorým musíme zmĺknuť.Aká je moja knižka? I ja pozývam na posedenie pri nej, a kto by neveril, že sú v nej myšlienky vysokoučeného, najchýrnejšieho osvietenského učenca Vanespena a jeho vykladača Pehema[64]aj iných osvietencov, nech si ju prezrie. Čo terajší naši osvietenci súdia o mojej knižke, to viem, a čo si ty mne v mene svojich mudrcov odpísal, na to som ti už dostačujúco odpovedal. Mňa sa takáto tvoja zbraň nechytí, et mihi sunt vires et mea tela nocet.[65]Čo si myslia o mojej knižke takí, ako sú vaši páni otcovia, šenkári, juhási, hájnici, jágri,[66]majerskí kasnári a kadejakí iní, v týchto veciach nevzdelaní vaši dobrodinci — povedzme pani matky, čo sa väčšmi starajú o ihlice, vretienka, kolovraty a varešky než o knihy — tomu sa ja iba smejem a znovu opakujem: Sutor non ultra crepitam![67]Keby sa podľa tvojho názoru pri hodnotení kníh vychádzalo iba z nich samých, ich obsahu a nie aj z iných okolností, potom by nebolo treba kráľovskej cenzúry — čiže ty haníš tých, čo ju ustanovili! Vidíš ho, mudrca nad mudrcov! Hovoríš, že tvoj Antifándly bol taktiež na kráľovskej cenzúre. Budem tomu naozaj veriť až potom, keď mi ukážeš podpis tej istej kráľovskej cenzúry, aký ti tu ja od nej predkladám na moju knižku:Admittitur. Viennae 789 januarii 2da.Szekeress mp.Imprimatur Hoffinger, secret. mpria.[68]Teraz pouvažuj svojím skalicko-moravským rozumom, či moju knižku iba dovolili alebo ju odporúčali, prípadne rozkázali vytlačiť! Ja som neveril, ani neverím, že by boli moju knižku iba dovolili a nepokladali ju za hodnu vydania a nerozkázali ju i vytlačiť. To je tvoja dvanásta faloš voči mne. Veru ju aj dovolili, aj uznali za hodnu vydať, a ako svedčí uvedené latinské dovolenie — aj rozkázali, keď rozkazujúcim spôsobom, modo imperativo napísaliimprimatur. Také a nijaké inakšie dovolenie cisársko-kráľovskej cenzúry dostáva na svoje po česky písané, a preto nie veľmi šmakujúce knihy aj dolnodubovský pán farár.Nech už si ktokoľvek, čo si proti mne popudil Teodula, keby si bol statočný pôvodca Antifándlyho, bol by si uviedol aj svoje aj kníhtlačiarovo meno a miesto tlače. No keďže sa pred múdrym svetom skrývaš pod zamastený, zašubraný habit hlupáka (ako sám sa nazýva) kuchára, aké inakšie meno zaslúžiš, ak nie jemu určené, a to nie mnou, lež ním samým — vicem pro vice.[69]Svoju knižočku si dal vytlačiť v Halle? Áno — na Halenárskej v Trnave, neďaleko starého Rybárskeho rínku pod domovým číslom 557 u pána Václava Jelínka,[70]urodzeného z Halušky: Halle prope antiquum forum sordidorus Halecum.[71]Za to tvoje z poníženej hlúposti a hlúpej poníženosti pochádzajúce napomenutie poďakujem sa ti až na konci, keď zmeníš mienku proti mne i so svojimi mecenášmi, aj ja skončím rozhovor týmito dvoma stránkami.Svoj stav že som nepošpinil nijakou potupou, to svedčia už uvedené aj u mňa uložené listy mnohých osvietených pánov farárov. Ak som sa prehrešil dajakou potupou slovenského národa, dokáž — keď sa už nado mnou tak vystatuješ aj so svojimi mudrcmi — že ju môžeš zotrieť a tým i mňa zahanbiť. No ešte si to neurobil a už sa chceš rozlúčiť?Za to, čo si typsal, budeš českýpsár; za to, čo som ja napísal, budem slovenský spisovateľ. Nech posúdi terajší aj budúci slovenský svet, ktorý z nás mu lepšie vyhovel spôsobom nášho pravopisu či správnou výslovnosťou — ani moje, ani tvoje mačka nevylíže!Spytujem sa: Komu múdrejšiemu mal by som najprv vyjaviť svoje myšlienky? Na široko-ďaleko nemám takého milovníka slovenských kníh okrem tvojho mecenáša a môjho suseda pána B.,[72]ktorý všakostro skúma činyvšetkých — a usudzuje po skalicko-moravsky. Obávam sa, aby moja práca nepochodila podobne ako jedna knižka,[73]ktorú kráľovská cenzúra zavrhla, nedovolila; alebo ako i jeho druhá knižka,[74]čo ešte aj teraz sedí v Trnave zaáreštovaná pod pevnou zámkou, aby chvályhodné myšlienkyPríhod a skúseností mladíka Renéhonepošpinili slovenský národ (najmä kňazský stav) večnou potupou. Sedí chudák René v árešte — svetla božieho nevidí a volá: „Ach, pôvodca môj, zmiluj sa nado mnou!“ A autor, keď iných chce spasiť, sám si nemôže pomôcť.Tvoja trinásta faloš je tvrdenie, že mi Miestodržiteľská kráľovská rada prikázala, aby som ustúpil od vydaniaCisársko-kráľovských dekrétov. Príď ku mne, dones si nemecké okuliare a ich pomocou si môžeš prečítať príčinu, pre ktorú nemohli vyjsť moje kráľovské rozkazy zozbierané do jedného zväzku: Mangelhafter Versammlung — čiženeúplná zbierka. Teda keby bola zbierka úplná, mohla by vyjsť. Týmito slovami sa mi neprikazuje ustúpiť od vydania. V mojej knihe chýbali azda len najvyššie rozkazy, ktoré verejnosť nepozná alebo sa nedali verejnosti na vedomie. Keby som mal možnosť doplniť všetky kráľovské rozkazy, ako ich usporiadal Šverdling v knižke Praktischer der k. k. Verordnungen in Publico Ecclesiasticis,[75]bola by moja knižka takmer podobná Šverdlingovej i pod mojím latinským titulom.Rád som, že mi nemôžeš vyčitovať nijakú chybu v duchovnej činnosti, na čo volám za svedkov aj svojich susedov. Hovoríš, aby som sa vo voľnom čase popri dušpastierskej činnosti venoval zbieraniu byliniek. Páčiš sa mi, páčiš, lebo uznávaš to, čo som už napísal, že aj farár si môže nájsť zábavku v statočnej a užitočnej práci. Možno by bol už nejeden zem hnojil alebo slepý sedel pri ceste a žobral, keby nebolo mojej malej, len domáce lieky a zelinky poskytujúcej naháčskej apatéky. Ako sú veľké apatéky na osoh mestám a krajinám, tak sú malé osožné malým obciam. Mohol by som sa odvolávať na kráľovský rozkaz, podľa ktorého sa teraz musia pre verejné dobro aj mladí kňazi v poslednom ročníku učiť o liečivosti bylín. Bodaj by nás tak nestrašili tou latinskou irregularitas,[76]možno by farári zelinkári vyhojili toľko ľudí, koľko ich posielajú do hrobu dedinskí, neučení barbieri. Tvoji páni mecenáši Ch. a B.[77](aj iní páni farári) už sami pýtali aj užívali zelinky z mojej apatéky. Spýtaj sa ich, či už na to zabudli.Spomínaš šaštínsku bavlnu. Ako môžeš haniť farára pre záujem o to, čo prináša celej krajine veľký osoh a chudobe obživu?! Nech si tvoji mudrci prečítajú, čo o bavlne píše učiteľ kráľovskej školy Lauber… Nebol som prvý farár, ktorý organizoval pradenie bavlny; poznám istého statočného kňaza, ktorý ju taktiež mával vo svojej fare. Ja som bavlnu mal voľačo vyše roka, aby som pre našu chudobu získal spôsob obživy, ktorým by sa ubránila hladu. Nejeden mi za to ďakoval, mnohí mi ako starostlivému otcovi ľudu želali od boha požehnania, že som naučil chudobu tomuto remeslu. A po roku, keď som zanechal starosť o bavlnu i tých, čo ju priadli, smutno a so slzami v očiach žialila predo mnou chudoba za stratenou možnosťou menej namáhavého získavania obživy.Porozmýšľaj o tom, čo ti teraz poviem: Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu[78]vo svojej kuchyni a už dlhé roky chodia k nemu páleníci s fľašami a kupujú pálené, s ktorým potom kupčia po trnavských uliciach — výchyrná je to veru fabrika! Druhý pán farár má zasa šenk (nechcem povedať korheľňu) vo fare. Je azda cisársky orol na stene fary voľačo horšie ako šenkárska viecha, alebo je vo fare na väčšiu hanbu bavlna ako pálenícky kotol?A tým titulom Reverendissimo domino factori sa usvedčuješ štrnástou nepravdou proti mne. Na tvoje zahanbenie ťa zasa pozývam: Príď ku mne, mám odložené všetky listy z fabriky a ukážem ti ich — ani na jednom nenájdeš takúto adresu!Napokon, Teodulko, po dobrom sme sa zišli, po dobrom sa i rozídeme. Chcem ti ešte aj naostatok preukázať svoje úprimné priateľstvo. Ak som teba či tvojich múdrych alebo azda pánov mecenášov urazil v prvom, prípadne druhom zväzku mojej knižky, ba ak som dakomu z vás v tomto našom rozhovore ublížil čo len literou, slovkom — prosím ťa i tvojich ochrancov a dobrodincov, odpusťte mi, aj ja vám zo srdca odpúšťam krivdu a protivenstvo, ktoré ste mi spôsobili. Veď si azda počul porekadlo: Clara pacta, boni amici?[79]Nuž teda priatelia a susedia si buďme, a dlhy si plaťme!A ty, najväčší a najlepší Teodulov priateľ, naostatok ťa napomínam ako Dezerický Praya: Len smelo ďalej, ale buď lepší, pracuj v potu tvári, píš knihy užitočné krajine aj nášmu národu a veselé (na zveľadenie slovenského umenia i kníhtlače), ži šťastne svieži a zdravý, ako si býval dovčuľ![80][1]Zelenič— Martin, zo Senice, ktorý bol frátrom-kuchárom v kláštore sv. Kataríny, kláštorným menom Theodulus[2]Druhá kniha Makabejcov— posledná časť kanonizovaného Starého zákona, opisuje nepokojné udalosti v Palestíne cez 2. stor. pr. n. l.[3]Jozef Dezerický— (1702 — 1763) nitriansky rodák, profesor a rektor latinskej školy v Nitre, neskôr rektor seminára a biskupský radca vo Vacove; prírodovedec a historik, napísal niekoľko prác najmä o najstarších dejinách Maďarov[4]Juraj Pray— (1723 — 1801) bratislavský rodák, riaditeľ budínskej univerzitnej knižnice. Traduje sa ako zakladateľ kritického dejepisu Uhorska.[5]Conscia mens recti famae mendacia ridet— (lat.) Pravdu poznajúci rozum sa smeje nepravdivým bájkam.[6]kníhtlač— v orig. „kniho-tlačárstvá“[7]a Jove principium— (lat.) začnime Jupiterom, od Jupitera[8]v dubovom háji— narážka na Bajzovo pôsobisko Dolné Dubové[9]farárovi dolnodubovskému a chtelnickému aj trnavskému kláštoru— J. I. Bajzovi, Tomášovi Chovančekovi v susednej Chtelnici a pátrovi Vojtechovi Šimkovi aj kuchárovi Teodulovi M. Zeleničovi v trnavskom františkánskom kláštore[10]čík— malá bahenná, hadovi podobná ryba, ktorá vraj pri smažení na panvici píska. Známe je i príslovie: Opitý ako čík. S ironickým zámerom vybratá reália.[11]štrichla— (z nem., náreč.) čiarka[12]dolnodubovský sekretár— františkán V. Šimko, v Trnave mal možnosti styku s cirkevnými vrchnosťami aj s tlačiarňou a o všetkom informoval Bajzu[13]principál— (z lat.) kapláni takto titulovali svojich farárov. Narážka na vedúcu úlohu Bajzu v polemikách proti Fándlymu.[14]Antifándly meum slavonismum insigniter sequitur.— (lat.) Antifándly sa nápadne pridŕža mojej slovenčiny.[15]Sion— návršie v Jeruzaleme; prenesene cirkev, veriaci; tu farníci[16]ostríhali— slovná hra, čes.ostříhati(chrániť) a slov.ostríhať; v starších náboženských textoch sa dlho tradovali bohemizmy ešte z čias rekatolizácie[17]naháč— narážka na Fándlyho chudobu a jeho pôsobisko obec Naháč[18]Juro Pandva— narážka na Fándlyho a jeho pôvod. meno Fandl (nem. Pfanne jepandva, pekáč)[19]zvyšky pandúrov— v orig. „bandúruv“; asi narážka na služobné zaradenie predkov miestnych poddaných u zemepánov Erdődyovcov, ktorých členovia bývali župani a generáli[20]Ompitál— (dnes Doľany) obec pri Trnave, kde Fándly strávil detstvo, narodil sa v blízkej Častej[21]z „do“ až na lenivé „fa“— z notycnaf, z prímy na kvartu[22]zakleniť— (náreč.) zaseknúť (zuby, prsty — o zamdletom, mŕtvom)[23]chovanec alebo chovanček— slovná hra; chovanec — študent v kolégiu, klerik; chovanček — študentík, narážka na chtelnického farára Tomáša Chovančeka, spoluautora Antifándlyho[24]galibár— (náreč.) mätežník, kto spôsobuje nepríjemnosti[25]Hm, nevídali mnícha— zmalicherňujúca povrávka z príhody o Cigánovi, ktorého nechcel mních vyspovedať[26]grič— (z nem. Gritzkopf) hlupák; v podobnom zmysle ako slovná hraAtenazinus— a ten somár[27]popolnica— (náreč.) plachta z podradnejšieho druhu konopnej priadze, do ktorej sa zavíňal popol pri zváraní konopného šatstva; plachta na nosenie krmu, raždia a pod.[28]E societate J.— (lat.) zo Spoločnosti Ježišovej, jezuita[29]testimonium— (lat.) osvedčenie, dobrozdanie. V Zahanbenom posmievačovi uvádza Fándly osvedčenie z kapucínskeho kláštora, od profesora budínskej univerzity Gerentsera a Richvaldského, ostrihomského generál. vikára v Trnave.[30]ako iní z urodzeného zemianskeho stavu z Kuklova— narážka na zemiansky pôvod historika Juraja Papánka (1738 — 1802) a možno aj na šoltísky (slobodnícky) pôvod Bajzov[31]Platina— Bartholomeus (1421 — 1481), humanistický historik[32]Alexander V.— (1409 — 1410)[33]Sixtus V.— (1585 — 1590)[34]Natus sum domo illustri.— (lat.) Narodil som sa v osvietenom dome.[35]kuchta— (z nem., náreč.) kuchárov pomocník[36]Hadrián VI.— (1522 — 1523)[37]Klement XIV.— (1769 — 1774)[38]Mikuláš Šmit— Schmitth (1707 — 1767), uhorský cirkevný historik. Najznámejšie sú jeho dejiny Ostrihomského arcibiskupstva (1752).[39]Juraj Selepčéni— Szelepcsényi-Pohronec (1595 — 1685), rodák zo Slepčian, ostrihomský arcibiskup a učenec[40]Istud ego non moror… quam nasci.— (lat.) Toto ja nevyčítam, tým menej vysmievam, lebo úprimnejšiu pochvalu si zasluhuje to, že veľkým som sa stal, než to, že som sa veľký narodil.[41]Ján Korvín— (1470 — 1504) nemanželský syn kráľa Mateja Korvína s vratislavskou meštiankou. Po otcovej smrti mal sa stať uhorským kráľom, no nezískal si šľachtu. Keď r. 1496 Zápoľský porazil jeho vojsko, opustil Slovensko („liptovské knieža“) a pôsobil v Chorvátsku akobán— (z tur.) kráľov zástupca.[42]Melius est… in parentibus.— (lat.) Lepšie je, keď sa tebou pýšia rodičia, než keby si sa ty pýšil rodičmi.[43]Sapienti pauca.— (lat.) Múdremu stačí málo.[44]Modo primo scio… me passus fuisset.— (lat.) Predovšetkým pri týchto nemiestnych slovách si uvedomujem, že by som zle urobil, ak by som žiadal boha, aby mi bol dožičil narodiť sa zo šľachtického rodu.[45]salem sapientiae— (lat.) soľ múdrosti, riadne ponaučenie[46]kaput— (z fr.) plášť, dlhý vrchný kabát[47]pohánčenej farby— bledohnedej, ako malo zrno poľnohospodárskej rastliny pohánky; blšia farba — tmavohnedá[48]klerik— (z gr. cez lat.) študent pripravujúci sa na kňazstvo; príslušník kléru, kňazského stavu vôbec[49]lemónitróger— (z nem.) roznášač, predavač citrónov[50]štefanista— (z lat.) odchovanec seminára sv. Štefana (Stefaneum) v Trnave; tento konvikt bol umiestený na dolnom nároží Halenárskej a Kapitulskej ulice (býv. sirotinec)[51]alba— (lat.) bohoslužobné rúcho z bieleho plátna podoby dlhej košele[52]externam modificationem representati— (lat.) vonkajšie vyobrazenie podoby[53]štyri posledné veci človeka— podľa eschatológie (nábož. náuky o posledných veciach človeka) smrť, jednotlivý súd, nebo, peklo[54]krampľa— (z nem., náreč.) náradie s dvoma zahnutými vidlicami na kopanie viníc v štrkovitej pôde[55]Sanctus Michalus O. P. N. alebo O. Z. N.— (lat.) Svätý Michal, ora pro nobis, oroduj za nás[56]častianska fabrika— (z lat. cez nem.) Od konca 17. stor. bola v obci papiereň. Manufaktúra na súkno vo Fándlyho rodisku založili Pállfyovci v 18. stor.[57]Martyrológium— (z gr. cez lat.) kanonizovaný zoznam a životopisy mučeníkov katol. cirkvi[58]hastrmán— (z nem., náreč.) vodník, potvora[59]hanšpígel— (z nem., náreč.) rozprávková postava, piadimužík; smiešny netvor[60]„Čo som napísal, to som napísal“— staršie znenie Pilátovho výroku o nápise na kríži; prejavenie vôle nezmeniť pôv. rozhodnutie[61]šaštínska fabrika— jedna z prvých manufaktúr na našom území, pracovala ako kartúnka a v niektorých obdobiach zamestnávala až vyše 10 000 robotníkov (najmä po dedinách). Založil ju na svojom panstve Fr. Lotrinský, manžel Márie Terézie, r. 1736 a umiestili ju v budove tamojšieho kašteľa (Belvedér). R. 1792 bol riaditeľ kartúnky Ján Schkal, „literného umeňá veliký milovník a patrón“, členom Tovarišstva.[62]Reverendissimo domino factori etc.— (lat.) Najdôstojnejšiemu pánu faktorovi (predákovi) atď.[63]bez LVhV Dosť… V NaháČI.— Chronogram určuje r. 1789, teda rok vydania Antifándlyho. Bajza reaguje na chronostich zakončujúci Dôverný rozhovor: VaLe eXMonaChe, VaLe, hIs VaLeDIXI (1788) — Zdrav buď, zrušený mníchu, dobre sa maj.[64]Pehem— Josef Johann (1740 — 1799) profesor cirkevného práva na viedenskej univerzite. Napísal niekoľko prác z tohto odboru.[65]et mihi sunt vires et mea tela nocet— (lat.) i ja mám silu i moje zbrane ublížia[66]jáger— (z nem.) na západoslov. panstvách správca lesa, zverníka; horár[67]Sutor non ultra crepitam.— (lat.) Švec, drž sa svojho kopyta.[68]Admittitur… secret. mpria.— (lat.) Povoľuje sa. Vo Viedni 2. jan. 1789. Szekeress v. r. Nech sa vytlačí. Hoffinger, tajomník v. r.[69]vicem pro vice— reddo tibi amice (lat.), vrátim ti, priateľu, čo som ti dlžen![70]Václav Jelínek— (1737 — 1823) známy trnavský kníhtlačiar, ktorý po zrušení univerzitnej tlačiarne úspešne pracoval od r. 1789 na Halenárskej ulici, dnes dom č. 30 (6)[71]Halle prope… Halecum.— (lat.) Halle, blízko starých krámov špinavých halenárov[72]suseda pána B.— J. I. Bajzu[73]jedna knižka — Bajzove Rozličné verše(1782). Veľa epigramov z tejto práce použil autor vReném. Zbierku publikoval I. Kotvan vo zväzkuBernolákovské polemiky, SAV 1966, 169 — 226.[74]druhá knižka — René mládenca…(1783 — 85), ktorú v dnešnej slovenčine akoPríhody a skúsenosti mladíka Renéhovydal Tatran r. 1970[75]Praktischer der k. k.… Ecclesiasticis.— (nem., lat.) Praktický význam cisársko-kráľovských nariadení o cirkevných veciach. V orig. uvádza autor v poznámke pod čiarou názov svojho spisu: Compendiatum protocolum completens altissima decreta regia ab anno 1750 usque ad annum inclusive 1787 per A. A. R. R. D. D. parochos Ungaria currentata, in ordinem alphabeticum redacta Georg. Fándly, parochum Nahacsiensem. — Súbor protokolov, obsahujúci najvýznamnejšie kráľovské nariadenia od r. 1750 do r. 1787 pre farárov v Uhorsku, v abecednom poriadku zostavil Juraj Fándly, naháčsky farár.[76]irregularitas— (lat.) protivenie sa predpisom[77]Ch. a B.— Chovanček a Bajza[78]Jeden pán farár v mojom susedstve má pálenicu…— Bajza mal skutočne pálenicu a výnos z nej používal na vydávanie svojich spisov.[79]Clara pacta, boni amici.— (lat.) doslovne: Jasné dohody, dobrí priatelia.[80]ako si býval dovčuľ— No polemický spisok Zahanbený posmievač Antifándly sa v orig. končí ostrejšie, veršami adresovanými autorom Antifándlyho.	Fandly_Zahanbeny-posmievac-Antifandly.html.txt
Maco Mlieč„Mliečnik, a koľkože ste vy to už u richtárov?“ vše zastavil som sa pri starom richtárovie kraviarovi, keď pásal pod cestou kravy.Maťo vytiahol zaslinenú fajočku z úst, popravil na sebe vrece a jednu ruku pridvihol k oku, ako by na pozdrav.Poďakoval som mu a Maco díval sa, či sa ho dačo opytujem, lebo bol hluchý zpoly.Zopakoval som hlasnejšie otázku, on dával pozor aj na ústa, a potom sme sa už shovárali.Vedel, čí som, aj ma poznal, lebo som mu vše podal ohorok, alebo aj celú cigaru.On mi bol za to dôverným a mňa zaujímal, že vídal som ho voľakedy na bystrých vraníkoch v ľahkom vozíku s gazdom lebo gazdinou do mesta, do poľa; alebo zase seno svážať, drevo voziť. Potom, keď okrivel, chodil s volmi za pluhom a teraz, že už aj ostarel, zoslabnul, pasie už tretie leto kravy.„A, pán môj, ktože to ráta?! Nuž od chlapectva,“ odpovedal hlasom, ako keby bol mal plné ústa fučky, starý Mliečnik, pravým menom Maco Mlieč, ale tak ho už od štyridsať rokov nikto nepovolal, a na priemeno počúval tak, ako keď ho mamka voľakedy Macíkom pozvala.„A teraz že koľko máte rokov?“„Ktože ho tam… Nuž ale budem mať iba dáky rok-dva menej ako náš gazda. On sa bol takto v lete oženil a ja potom na jeseň prišiel som k nemu za paholka.“Gazda mal už aspoň šesťdesiat rokov, lenže sa ten nedal s Macom ani porovnať. Bohatý, doprial si, nič nerobil, peší nevyšiel ani do poľa, nuž mal brucho ako súdok a tvár ako mesiac na splni, a na Macovi iba ohorená čierna chlpatá kožka na širokých, veľkých kostiach, čaptavá noha a dokľavené prsty na rukách.„A plácu že akú máte?“„Peňazí?“„Hej.“„A len tak, čo potrebujem: na dohán, švíbalky a… A načo že sú mi už teraz? Aj tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí nemám… A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať dačo robiť lebo nie,“ s akousi hrdosťou odpovedal starý Mliečnik, že má také zásluhy.Sedeli sme na medzi.Maco pripálil si fajočku, dva-tri razy lepšie potiahol, aby sa mu rozfajčilo, utrel si zpakruky zaslinené gamby a obrátil svoje myšacie oči na mňa a pokračoval.„A čože viacej človek zgazduje za mladi, ako keď ťa na starosť má kto opatriť a po smrti zahrabať? To je najväčšia pláca, čo ja mám sľúbenú od môjho gazdu, Pán Boh mu daj zdravia.“Skoro som nevedel, čo Macovi proti tomu namietnuť.„Ale je to zaslúženô! Len si porátajte. Slúžite aspoň tridsať rokov, a čo by vám len po piatke bolo vyšlo na rok, viete, koľké by ste teraz mali peniaze? Mohli by ste si len tak žiť a nemuseli ani kravy pásť. I tak je to na vás už zle, tieto pľušte v jeseni, a zima, vietor, kravy zabiehajú.“„A, ľaľa, aké sú tiché. Muchy neštípu, a môže sa rozpásať celým poľom,“ pretrhol ma v reči.„No, len si porátajte, čo vám vravím.“„A čože budem rátať… Veď ma zase choval za meru rokov,“ nechcel rátať Maco, lebo peniaze maly preňho platnosť len po šesták-dva, za čo si mohol pálenky, dohánu a švíbaliek kúpiť.„Odieval,“ pokračoval ďalej, „a pálenka a dohán — to tiež voľačo vynesie, čo len dva paklíky do týždňa, a na fruštik, olovrant každý deň za pohár a cez kosbu, žatvu aj päť razí — to tiež voľačo do roka koštuje aj toho gazdu. Zase treba uznať. Aj takto v meste, keď som čakal na gazdu, už ako je richtárom, veru aj vína, mäsa, cigaru mi podal, mal by som hriech tajiť. A mne bolo jedno: či v meste na vozíku pod cieňou driemať a či doma v koniarni,“ nevedel dosť vynachváliť gazdu.Zadivený vstával som.„Tak vy ste, Maco, celkom spokojný so službou a plácou?“„A veru sa nemôžem ponosovať, ani za mladi, ani na starosť.“„Tak zdravý zostaňte.“„Zdravý si choďte,“ rozišli sme sa.*Ja vlastne nemusel som sa pustiť ani do reči so starým Macom, len sucho rozpovedať jeho históriu, nakoľko ju znám. Ale aby ste nepovedali, že vymýšľam, radšej som sa zastavil minulej jesene pri ňom na medzi, aby ste z jeho vlastných úst počuli, ako sa má, že je so službou, s plácou a celým svojím životom spokojný a hrdý na svoju sluhovskú vernosť a prácu, za ňu sa mu už vyše štyridsať rokov dajú každý deň najesť, vypiť, pofajčiť a má sľúbenú opateru do smrti, či bude vládať robiť lebo nie, a po smrti slušné zahrabanie.Starý Mliečnik ako osemnásťročný prišiel k majetnému sedliakovi za paholka ku koňom.Otec jeho valaštil, nuž aj malý Maco bol pri otcovi do sedemnásteho roku honelníkom a potom poď do lepšej, väčšej služby za paholka k mladému gazdovi. (Tohoto otec bol tak nanáhle zomrel, nuž mať chytro oženila devätnásťročného jediného syna a gazdovali.)Mladý Mlieč bol mocný, robotný ako koník. Povrávali ľudia, že to preto, že bol od rodu trocha nasprostastý a aj hluchý.Prezvaly ho teda dievky, ako do dediny prišiel a počínal ich, ako druhí paholci, naťahovať — Mliečnikom, už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič — ako by ho z pňa odťal.Zjednala ho mať, a kým tá a otec žili, stará gazdiná zaodievala Maca, dala mu vše na dohán, lebo sa už bol naučil, ako všetci chlapci, ešte na salaši fajčiť, ale pár zlatých vše vyšlo materi Macovej, ačkoľvek brala zo synovej pláce na každé sviatky po zlatom, po dva.Ale rodičia mu potom jedno za druhým pomreli, stará gazdiná tiež, a Macovi na piaty rok už nevyplatili, na šiesty ho nejednali a Maco slúžil ďalej.Dali sa mu najesť, kúpili mu súkna na háby, krpce, dávali mu každý deň pálenky, na dohán si vše vyprosil a takto šiel rok za rokom.Keď mu rodičia pomreli, Maco sa bol chcel aj oženiť, ale za takého mrzkáňa hluchého nechcela ísť žiadna dievka.Je pravda, že Maco čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca ako by ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby bolely. Vlasy ako ježa a hrdzavé voľáke, uší skoro nič. Ale jednak, keby sa bol poprosil, bol by sa mohol oženiť. Ale on dievkam vynadal, naštekal a o ženu sa viac neobzrel.Začas sa ešte držal ako mládenec, holil si celú tvár, vlasy si mastil, začesával a dával podstrihovať. Ale keď mu prešlo tridsať rokov, čím ďalej, tým viac sa zanedbával. Neumýval sa, iba v nedeľu, alebo keď ho gazdiná lebo dievky od stola zahnojeného oddurily; nečesal sa, len keď mu vlasy už na plecia visely, vzal rajnicu, založil na hlavu a podstrihol si ich sám, aby nemusel dva groše platiť, alebo mu ich zastrihli druhí paholci, pravda, z roztopaše, vše ho spravili na väčšiu opicu, ako sa sám. Ruky utieral o nohavice lebo klobúk, a krpcov ani nevyzúval, iba keď ho dačo omínalo, alebo keď podošvu bolo treba prišiť. Do hory, do poľa bolo to všetko dobré, a keď išiel do mesta, zahodil na seba čiernu dlhú huňu a tá to všetko zakryla.„A čo koho doň? Ani gazdu nič, keď si svoju robotu spraví…“Tak za vyše dvadsať rokov bol Maco pri koňoch: oral, svážal, v zime okolo dreva, hnoja a vozil gazdu, gazdinú do mesta.Roboty bolo vždy dosť. Sluhovia iba jesť chodili do čeľadnej a sotva si stačil ústa utrieť, už gazda, gazdiná vydávali nové rozkazy, robotu aj na tri dni.Maco spával pri koňoch na pograde,[1]a potom neskoršie, keď sa mu bolo ťažko štverigať hore, spravil si posteľ vedľa koní.Kone rád opatroval Maco, ako svoje vlastné, lepšie ako seba. Koľko razí, keď vyvolili gazdu za richtára a cvalom vše v zime doleteli do mesta, stiahol Maco so seba známu čiernu huňu a zakryl spotené kone, a on popchal premrznuté ruky krížom pod pazuchy, alebo ich rozháňal a prestupoval hore-dolu, kým gazda meškal u slúžneho[2]lebo na stoličnom dome.Maco vozieval gazdu, gazdinú aj do poľa, na lúky, lebo už boli stučneli a nemohli, nemuseli sa peší unúvať za robotníkmi. Maco stal sa tak viac panským kočišom ako sedliackym paholkom.A gazda ho mal rád, lebo zo šiestich koní jeho dva boly najbystrejšie, najkrajšie a Maco ich vedel isto v ruke držať a k tomu bol trpezlivý v čakaní do nekonečna.Keď mu jedny kone ostarely, kúpil mu gazda druhé, mladé a tak sa stalo, že raz podvečer hnal po gazdu do mesta. Mladé, nevycvičené kone sa mu splašily, prevrhly vozík do hrádze a Maco zlomil si nohu.Dal Maca gazda do špitála, lebo „škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma zle malo vyhojiť“.Maco sa vystrábil, ale noha zostala jednak krivá, lebo mu ju dolomilo v kolene, v ňom ho stále potom pichalo, že nemohol sa na ňu smele opierať, ale vláčil ju vyvrátenú za sebou a pristupoval až do smrti viac na priehlavok, ako na podošvu.Nebol už teda súci ku koňom, a potom aj roky prichodily, prišlo mu robiť na voloch.O pár rokov ale nevládal už ani volom jarmo na šiju vložiť, tak opadol. Premyslel teda gazda tak, že ho dal ku kravám.„Nech sa zahadzuje na tej jednej za nimi,“ smial sa, keď sa o tom s gazdinou radili.Maco teda pásaval kravy od jari do jesene a cez zimu kŕmil, napájal, odchraňoval.Spával už v telienci a veľmi si chválil, že mu nefučí a teliatko neublíži.Že sa takto pomaly vracia ta, kde býval ako malý chlapec, k mladému statku, to si Maco raz nevedel uvedomiť, každému násilnému ústupku bol vďačný, vlastne nevedel, že ustupuje.Keď mu kone vzali, dobre, „aj tak mi už žily v rukách drevenejú“. Vzali mu voly, dobre, „ani naložiť ako sa patrí, ani podvihnúť, ani brázdu, ako má byť, vytiahnuť… Táto noha moja čaptavá. Ale druhých ožobráči ešte horšie. Nuž ďakovať Bohu, že som tak, ako som… Hó, Rysuľa, ideš sem, Soboňa! Sto bohov, ale ti nadám, len sa mi ho opováž na cudzô. Nemáš dosť svojho?“ Ani nepomyslel na svoj úpadok.Keď som sa takto po poli prešiel, vše som prišiel s ním do reči a som ho podpaľoval, a keď sa mi trafilo k richtárovi, to sme si ho doberali aj s notárom, kedy sa už bude ženiť, a radili mu všetky staré dievky, vdovice a prespanky.Jedna že má peniaze, druhá troje detí, tretia že pije a bude pri nej aj jemu dobre, a s tou-onou ho vždy domŕzali, že za ňou chodí…„Len sa musíš dáko obriadiť, oholiť, škandry ostrihať, lebo ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“ hovoril mu vážne notár.[3]My sme sa smiali a Maco vytŕčal tri zuby zpod širokej gamby a tiež sa uškŕňal, ale len preto, že sme sa smiali všetci.Maco skutočne už bol zanedbaný úplne. Už aj desať rokov, čo sa neholil, len si tak vše nožnicami zpamäti po brade kostrnky posrážal. Oči zaliate, vlasy ako stará riečica, ruky od blata a hnoja všetky dopadané, len tá vrchná gamba, zarastená, čo mu trčala, a tie zuby zpod nej ako koly.„Ale, pán urodzenký, radšej trocha toho dohániku do fajočky…“[4]Notár mu vše dal panenského dohánu[5]do handričky a Maco, aby sa ho čím viac navoňal, hybaj večer do čeľadnej za pec na lavicu a fajčil aj očima aj ušima; vyškrabal, pomiešal a fajčil znovu, kým ho dievky nevyhnaly, že smrad robí.„Ale veď mi je zima, ako ma trasie, a mokrý som… A čože? Aké panie! A druhí paholci vám môžu smradiť,“ bránil iba vari toto jediné svoje právo a nechcel vyjsť.Ale keď ho toľko vyháňaly, naučil sa celkom opatrne fajčiť v maštali a do čeľadnej prestal chodiť, iba ak k jedlu. I to mu vyniesli: lebo už nechceli s ním z jednej misky jedávať.V jeseni počal Maco polihovať na poli aj doma.Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo. Ale nikomu sa neponosoval, len keď veľmi štiepalo, hladil si rukami nohu, alebo ju v poli nad ohníkom prihrieval. Na bok mu voľakto poradil surovej kapusty. Gazda mu so smiechom pripomenul, že to už pred smrťou, notár doložil, že sa mu prichodí ponáhľať s tou ženbou, ak chce ešte dačo užiť, a každý dačo, ale všetci len na posmech.Maco ani slova, ani len dohánu od notára nezapýtal. Len si kázal dievkam navariť pľúcnika, že mu ktorýsi kraviar-kamarát poradil, ale tie mu ho nenavarily. Priložil si ho teda sám k ohnisku a dievkam našomral, že „pocháble pochabie, len frajerov keby bolo…“Ale pľúcnik hneď nepomohol, kapusta tiež nie, nechal lieky tak a iba čo si častejšie vošiel pýtať na dohán a od gazdinej pýtaval si pálenky s korením do skleničky. Do dohánu poradili mu mrvu zo sena namiešať, a tak mu vraj ozaj dalo ľahšie dýchať.O Vianociach už nevládal ani okolo statku. Tak ho vše aj za pol hodiny dusilo, že mu až slzy tiekly. A od slabosti musel sa oprieť, sadnúť, a len fajku, fajku. Vše naprosil paholkov a tí zase, keď videli, čo je s ním, aj z vlastnej vôle hodili sena kravám, napojili, odchránili.Po Vianociach prichodí tuhá zima.V telienci počalo Maca drgľovať, čo si aj vše slamy prihodil a vriec a handár na seba nanosil. Ráno museli ho budiť, vlastne dvíhať, do jedla siliť, ale aj to len tak pobabril, lyžicou popichal.„Už ja ďaleko nepotiahnem,“ vravel si sám sebe. „Ale hovädo je hovädo a aj to si musí odpočinúť.“Na dvore ticho, všetko zaspáva, iba v Macovej duši ako by sa dnilo.„S gazdom však na čom som? Mne sa len vari predsa bude treba porátať, ako mi aj ten —“ pomyslel na mňa. Porátanie, pravda, počal teraz chápať s druhej strany, nie, ako som ho ja bol navádzal.„Chová ma, šatí ma, na Všechsvätých nové krpce, baranicu mi kúpil… a ja roboty žiadnej. Akože to ešte odslúžim, ak ma toto nepopustí…? Nepovedať nič? To by bolo… Nevedieť ani ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil,“ prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne zomrieť.Zodvihol sa so slamy a zavliekol pod okno.Svetlo.Otvorily sa dvere a okúňavo vovliekol sa do izby Maco.Gazda sedel za stolom pri poháriku a prezeral akési ľajstre obecné.„Gazda…,“ a zakašľal i zapišťalo mu na prsiach a stiahlo hlas, „ja sa už ďaleko nepovlečiem… prišiel som sa porátať… ak som vám dlžen, koľko by som vám to teda ešte mal dosluhovať?“ vzrušene začal Maco.„A čože je tebe, Maco, veď si ty voľáky celý nanič, shrbený, premenený,“ vstal a divil sa gazda, lebo ho už pár dní nebol zbližša videl.„Veď zato. Ak by som vám mal doplatiť, to by ma v tom hrobe večne mrzelo, že som si tak vygazdoval na starosť,“ povedal a vypadly mu slzy.„Ale, čoby, ešte ja mám…“ — sňal kalendár a s čistej strany vyčítal, „všetko spolu trinásť zlatých ti vyplatiť a od Všechsvätých ti zase hádam dačo zvýši… Na ráno porátame s gazdinou a tieto ti, ak chceš, aj hneď vyplatím,“ stával sa gazda veľmi spravodlivým aspoň teraz.Macovi sa náramne uľahčilo, utrel si košeľou ústa, nos a oči a bol by sa zasmial od radosti, keby ho nebolo všetko bolelo.„Ale nie, gazda môj, neustávajte sa. Mi to bude vari dosť na pohreb. Len ma,“ a pristúpil ku gazdovi a chytil ho za ruku, „nie ako koťuhu, dakde pod plot. Veď kým som vládal, robil som ako druhí…,“ a Macovi slzy zablyšťaly sa pod chlpatou obrvou.„Si hádam človek ako druhý,“ uistil gazda Maca ohľadom pohrebu. „Nuž ale či sa už ozaj sberáš zomrieť?“„Veru, vari už tu moja hodinka. A nestojím už ani za toho Miša (slepý starý kôň, čo sečku rezával, mlieko do mesta vozil a takú ľahšiu robotu konal), nuž načože som na oštaru svetu aj sebe,“ teraz už celkom spokojne hovoril Maco.Gazda počal Macovi smrť vyhovárať, ako by sa jej ten bol bál, a Macovi bolo, ako keby mal ísť na svadbu.Hovoril mu, že mu pošle na ráno Švingorku (babu): „Namastí ťa špiritusom a do čeľadnej ti musia postlať, zohreješ sa, prejde ti za dva-tri dni, a budeš chlap ako buk,“ a na potešenie nalial Macovi do pohára vína.Maco vzal, priložil k ústam, ale mu vypälo žalúdok, položil zpäť.Gazdu vypočul, ale sa nepotešil. Bolo mu to ľahostajné. Ak vyzdravie, bude robiť; ak zomrie, bude v hrobe hniť. A jemu bolo akô jedno, takô druhô.„No, dobre, keď pošlete, ale jednak, gazda môj aj gazdiná,“ a hľadal ju očima po izbe (ale tá bola u sestry), „ďakujem vám, že ste ma celý môj život vo vašom dome obchodili, chovali, šatili a všetko… Pán Boh vám daj zdravia, aj vašim deťom,“ chytil Maco gazdovi ruku a bozkal mu ju prv, než by si ju bol mohol odtrhnúť od Macových úst.Konečne aj richtárovi vypadly slzy a v svedomí bohvie, čo si myslel, ale všetko dobré. Bolo už však neskoro.Maca našli ráno studeného v telienci.Gazda vystrojil mu krásny pohreb s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, aj kedy sa narodil a zomrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci povrávali si, že však ho mal za čo pochovať…[1]Maco spával pri koňoch na pograde— visutej posteli v maštali[2]Kým gazda meškal u slúžneho— náčelníka okresu (úradníka, vymenovaného na to miesto)[3]„Ja ťa takúto pľuhu neosobášim,“ hovoril mu vážne notár.Notári, ktorí boli ako závislí úradníci exponenti vládnúcej triedy v Uhorsku, bývali zpravidla i matrikármi. Civilný sobáš u matrikára bol povinný pre všetkých obyvateľov Uhorska. Až po odbavenom civilnom sobáši mohol nasledovať cirkevný sobáš.[4]„Ale, pán urodzenký…“— ten titul sa pôvodne dával len zemanom (generosus = urodzený), neskôr aj iným vzdelancom[5]panenského dohánu— doma vypestovaného, nie kúpeného v trafike	Tajovsky_Maco-Mliec.txt
Vtáčie hniezdoBol strašne sparný augustový dolnozemský deň. Človek najmä po obede cíti sa pozbavený všetkej tvorivej sily. Utiahne sa do pečlivo zastrenej tmavej izby, zhodí zo seba, čo môže, ľahne na pohovku a v takomto stave úplnej netyčnosti je vstave do večera vydržať. A len keď súmrak počína rozprestierať svoje perute, vytiahne sa z úkrytu, aby vyšiel von na ulicu. Pravda, i vtedy nie na veľkú potechu, lebo ustavičné hrkotanie z poľa jachajúcich vozov a potom ten prach, valiaci sa sťa žltkastý oblak, naplní človeku i nozdry i oči. Dych je ťažký a hocikedy zaškripúta pod zubom zrniečko prachu.V takýto deň i ja som sedel sťa opravdivý väzeň v svojej izbe. Nadišla na mňa neodolateľná túha za tými končiarmi, grúňmi a hoľami, po ktorých som sa tak rád túlaval. Len tak teraz môcť priľahnúť k prameňu a napiť sa čistej studenej vody! Ach, bol by to za pôžitok! Aby som zabudol na nepríjemnosť prítomnosti, začal som sa v mysli prehŕňať v minulosti. Pomaly začali sa pred mojím duševným zrakom pohybovať obrazy mojich výletov. Tu sa mi vynoril Kriváň s prívetivým Podbanským, kde som dakedy v spoločnosti starého Harmana a Horváta, chýrečných to naširoko a ďaleko poľovníkov, nejednu krásnu chvíľu zažil a neraz som si podskočil, keď mi obaja podvečer zahrali na citarách a pritom si i oni kedy-tedy zakresali a zavýskli bohatierskym výskokom. Potom vynorili sa mi Rysy, za nimi Kráľova Hoľa, Ďumbier, Salatín, Choč — a to drahé, nie vysoké, no zavalisté a na vrchu krásne Trstie, z ktorého vidíš všetko ani na obrázku: i Kráľovu hoľu i Tatry i Muráň, slávny i utešený Kohút so Železníkom i v diaľke sa modrajúcu Matru s Bikom i ten drahý, no zakliaty Gemer, po ktorého dolinách som tak mnoho ráz chodieval, tak mnoho radostí zažil najmä v Sirku. Tento sa ti ukáže tak blízko, len rukou dočiahnuť. Z druhej strany podo mnou červenie sa červenodachá vežička skromného chrámu píľanského a pri ňom tá milá prítulná fara. Ďalej zase belie sa Tisovec s krásnym chrámom pod divokrásnou Hradovou. Ach, krásne ste rozpomienky mladosti, ale i bôľne, bo tí, mne tak drahí ľudia, ktorí ma tak radi mali, na mňa tak veľký dojem robili, už dávno práchnivejú, — a tí, čo ešte žijú, pod ťarchou veku i života utratili už tú pružnosť života, ktorá sa teší životu a okolo seba veselosť i dobrú vôľu šíri!To všetko mihlo sa mi pred duševným vidom. — A ja na okamih pozabudol som na prózu života i na prach i na žeravé lúče augustové i na nechutnú, ťažkú, kalnú vodu dolnozemskú. Vzal som Hviezdoslava a preberal som sa v ňom. Chodil som s ním po prtiach, po poliach a kvetnatých lúčinách i po tmavých lesoch i — vzdychol som si s ním:Pozdravujem vás, lesy, hory,pri odobierke na stokrát!Zvú života ma prísne chóry,zve starosť tvrdú na postať:no, i tam budem spomínať:váš pokľud, až zas musím v boj —v čas sporu vaše rozhovory,vo smútku vašich spevcov roja balzam, keď zas budem chorý…— — — — — — —z tej duše pozdravujem vás!Klope mi niekto na dvere. Trhnem sa. Nemilo sa ma dotklo. Pomyslel som si, kto to len môže byť, že sa práve teraz vlečie.Dvere sa otvorili a vysoká mužská postava vstúpila dnu.Zastal u dvier, bo zo slnečného svetla prišiel do tmavej izby. I nezbadal ma. Ja v prvom okamihu som ho nepoznal. I vstal som, odclonil som jedno oko, obrátim sa a — tu predo mnou stojí v celej veličine môj starodávny priateľ Janko Dolina. Zasmial som sa od radosti.— Kdeže sa len tu berieš, človiečku, veď tu teraz ani vtáčka ani letáčka, nie že by z Hornej zeme takýto vzácny exemplár! — Bozkali sme sa srdečne a onedlho sedeli sme pohrúžení do rozhovoru. Otázkam a odpovediam nebolo konca-kraja. Zrazu bolo počuť dupot malých nôžok a hneď zatým vrátilo sa dnu troje ohorených detí s veselým smiechom a za nimi moja žena, tiež usmiata.Ako zazreli cudzieho človeka, zastali. No o nejakú chvíľu boli už spriatelené, liezli nám po kolenách a džavotali ustavične. Medzitým sa moja vzdialila, aby pripravila večeru.Poštár doniesol noviny. Prebehnem rýchlo po stĺpcoch.— Nič nového, — prehovorím a podávam priateľovi. Janko ich vzal, prezeral a zrazu vykríkol:— Zomrela?! No, to je hrozné! To by sa nebol nazdal!— Kto?— Mária Skalná, žena nášho maliara Jurka Skalného. Taká mladá, krásna a k tomu taká neobyčajná žena.Bol vzrušený. Tvár mu vyrážala opravdivý bôľ.Mne, Dolnozemcovi, nebola známa. Ale keď som videl na priateľovi taký veľký zármutok, chcel som o nej niečo viac vedieť, a preto som sa spýtal:— Dávno si ju poznal, že taký veľký súcit prejavuješ?— Nie. Pred pár rokmi takmer len náhodou som bol u nich jeden jediný raz a vtedy urobila na mňa neobyčajný dojem.— Ak ti je nie na obťaž, rozpovedz mi.— Bude to trocha dlhšie trvať — a potom treba pokoj, — a s úsmevom pozrel na laškujúce deti.Porozumel som mu.— Dobre. Po večeri, keď deti pospia — —Po večeri sedeli sme vonku na otvorenej chodbe. Už prestal hrkot vozov, i prach sa už usadol. Príjemný večerný chlad nás občerstvil a my plným dúškom dýchali sme do seba občerstvujúce povetrie. Stmilo sa. Bezoblačné nebo rozlievalo svetlo trblietajúcich sa hviezd. Kto chce vidieť v celej velikosti a velebe hviezdnatú oblohu, nech príde na Dolnú zem. Tu, len tu a na šírom mori môže sa nasládzať tou veľkolepou krásou a nesmiernosťou, ktorú nehatí a nekráti žiadna vysočina, žiadne pohorie, ale sa slobodne pnie nad hlavou na všetky strany.— Náš priateľ bude tak dobrý rozprávať nám o Márii Skalnej, — vravím mojej. — Práve teraz sme čítali v novinách, že zomrela.— Zomrela? Chuderka, škoda jej!— Poznala si ju, že sa tak zaujímaš? — spytujem sa.— Osobne nie, ale zo Zory, — písala tam krásne články.— Či ju vidíš! — odpovedal som, trocha zahanbený, — a ja som o nej nič nevedel.— Veď vy tak, páni, to by bolo niže vašej hodnosti zaoberať sa so ženskými novinami, pletkami! — odpovedala figliarsky moja. No jemná výčitka predsa vyznela z jej reči.— Kto by to všetko mohol, — odpovedám v rozpakoch. — Človek niekedy nevie ani, kde mu hlava stojí od starosti — ak tomu máš toho i odvyš, nuž nevieš, čo máš skôr chytiť do ruky.Môj priateľ sa usmial na mojich rozpakoch.— Daj pokoj, kamarát! Ja som tiež nebol lepší. Mne tiež, čo bolo zo ženského pera… vždy som cítil istú predpojatosť. Noviny pre ženy, myslím si, je toľko ako o jeden bazár a o jednu kuchársku knihu viac. Zase len viac požiadaviek a výdavkov a k tomu viac nespokojnosti. Keď sa žena a dievča naberie tými nešťastnými románmi, každá potom sníva len o barónoch a grófoch. A keď sa jej sny neplnia, tým je nespokojnejšia, bo, ako zvyknú hovoriť, „túžia za niečím vyšším“. Vôbec mal som istý zľahčujúci pochop o ruchu našich žien. A tu, chvalabohu, ma v tom zahanbila zosnulá. Škoda, večná škoda jej ešte hniť! — a vzdychol.— Počúvajte teda, ako som sa spoznal s ňou.— Bol som učiteľom v Pltnej starodávnej zemianskej dedine. Živorili v nej, zemianske rodiny, zväčša už vyšlé cele na mizinu, ktoré žili zväčša len z lacnej pýchy, starodávnych rozpomienok a z tej premilenej švábočky (zemiakov). Ani v nejakom múzeume videl si tam starú pannu, ešte v krinolíne, lámať spišskú nemčinu a prehŕňať sa v Kartigámoch, Monte Christoch, Marlitkách i v Paul de Kockovi. Iné zase afektovali peštiansku maďarčinu, mäkčiac a šušľajúc. Ale pritom všetkom výrečnosť prezrádzala, že im zobák inak narástol. Tieto posledné oslavovali podľa dennej peštianskej módy vychytené veličiny toho najrozličnejšieho druhu. Toto, pravda, robili len vtedy, keď boli v spoločnosti, kde za potrebné držali najavo dávať svoju úroveň modernej vzdelanosti. Ale takýto rozhovor netrval obyčajne zadlho, aby potom na výhodnejšom, známejšom poli pustili hlbšie korene, totiž v denných udalostiach a klebetách. — Ale, potom, ako to už obyčajne býva, prešli na slúžky. A tu už bolo stonania a žalovania sa až do nekonečna.— Ale som zabehol ďaleko. Vieš, všetci sme my rovnakí. Radi my to takto ofarbíme našich spolubližných, — a usmial sa. — Ale či môžeš takto vybŕdnuť z tých dojmov, ktoré si si nazbieral v živote? Tieto ti ležia v hlave bez skladu a ladu, len tak pohádzané. Nuž vyťahuj potom stále a zrovnávaj, keď je jeden navrchu, druhý naspodku, tretí ale v prostriedku. Nie div teda, keď priloží človek i také veci, čo do krámu nepatria.Ja som sa usmial, že môj priateľ zase odbočil. Moja bola trochu netrpezlivejšia i spýtala sa ho:— Ako ste sa teda obznámili s pani Skalnou?— Dobre teda, už si pozor dám a prosím vás, ak by som zase podľa môjho starého zvyku odbočil, — a pozrel na moju žienku, — tak ma ráčte láskavo upozorniť.— Veľmi vďačne, — zasmial sa, — to by som, myslím, i teraz mohla urobiť, ale chcem byť zhovievavá. Zdá sa mi, že ste nenapraviteľný, a tak vás nechám na pokoji. Myslím, tak skôr dôjdeme k cieľu.— Uhádli ste. Obyčajne po letných skúškach zabehol som si do Poľnej k strýkovi, úradníkovi to poľanského panstva. Strýko i s tetkou boli mi ako druhí rodičia; ich dcéry ani sestry. Nie div, že som sa v ich milom, jednoduchom, úprimnom dome cítil ako doma. Chodil som slobodne po horách s knihou i bez nej. Zbieral som hríby, jahody, maliny i brusnice. Niekedy som dozrel na robotníkov, zabehol do susedného mesta a poučil menšie strýkove deti.— Raz za jedného teplého dňa predpoludním po párhodinovom chodení povaľoval som sa na pohovke, keď vpáli dnu do izby černooká sesternica Milka.— Ach, ty leňoch jeden! — začne dodievať do mňa zvučným veselým hlasom, — nuž ale ty tak? Iní v pote tváre pracujú, a môj milý velebežný pán brat oddychuje. Však od tých zimských trampôt — chudáčik? — a zasmiala sa mi veselo, — aby ti všakver’ duch oddýchol.— Daj pokoj, Miluška, už nohy nevládzem, — hovorím, — veď som už dnes pochodil i tri chotáre a dobre už tu od hladu neskapem. Ale kdeže by aj nie? Od rána nič, len čo som sa pri mlyne dosýta napil medokýša. No, a to mi bolo treba! Troví, ani čo by pálil. — A tu prídem domov. Tetka v poli. Hľadám kľúče od komory, reku, aspoň kúsok maslového chleba a kvapku kýšky, a tu kľúča niet. Nuž čo robiť, Miluška, čo? Ľahol som si trocha na kanape a čakám tú dvanástu ani božie zmilovanie. A ty v mojom súžení takto? No, čakaj, ty ukrutnica! Ale takto — Miluška! Nevedela by si, kde by bolo niečo pod zuby, lebo, krem žartu, som hladný ani vlk!— A čože ja? Kdeže by ja — ukrutnica! — začne moja Miluška vzdychať a vážnu tvár strúhať. — Vieš čo, Janíčko, pýtaj si ty len od Anny niečo na jedenie. Tá má srdce! Ale ja? — a šibla bokom po mne, takže jej bolo vyčítať z očí radosť, že ma môže napáliť.— Nuž veď keď nie, tak nie, — a začal som vážnu strunu naťahovať, — čože sa nazdáš, že ma vytrucuješ? Kdeže by! Ty si myslíš o mne, že som ja taký slabúch; čo len nejesť, ak chceš, a ak ti to takú radosť robí — (tu použil som politiku dotknúť sa citnej stránky škádlivej sestričky) — nuž tak ti môžem urobiť kvôli, že nebudem jesť ani do večera, — a pritom vzal som noviny, ako čo by som chcel čítať.— Veď i ty nevieš žartu! No ale čakaj trocha, hneď ti donesiem. Mama nechala kľúč u mňa, keď vraj prídeš, aby som ti doniesla nejaký liek proti hladu. A ja som sa len trocha chcela zažartovať, a ty hneď ako moriak! — a s tým už vybehla von.O krátku chvíľu som bol už zabraný do jedenia a Milka, aby mi i poslednú chmáru nevôle zahnala z čela, nezabudla ani o lahôdku.Posadila sa oproti mne a s potešením hľadela, s akou chuťou oddal som sa do jedenia, takže jedla ubúdalo s báječnou rýchlosťou.— Poviem ti novinu, — ozvala sa, zbadala, že som schopný obrátiť pozornosť už i inde.— Čo také? — spýtal som sa ľahostajne, pripravený na nejakú dedinskú pletku.— Maliar Skalný chodí každý deň maľovať Poľanských dcérečku Flóru. I teraz je tu.— Hm! Rád by som sa s ním obznámiť a vidieť jeho práce.— Vieš čo, to je najľahšie, pôjdeš k nemu, predstavíš sa mu, nuž a bude. Čože, veď nebýva ďaleko, len za briežkom.— Más pravdu, Miluška! — odvetil som. — Tak vykonám.— No, pravdaže, — a pokračuje v obodrovaní. Poznať, že je rada, že vážnosť ma prechádza. — A nemáš sa čo ostýchať. Pováž si, býva v rodičovskom dome, v drevenici, vraj nič nedajú na pýchu. A o jeho žene žnice zo Skalného nevedia sa dosť nahovoriť a ju vynachváliť, aká je vravná, priateľská. Ale teraz musím našim obed vyniesť do poľa, tak zostaň doma a dajže pozor na dom, aby Cigánka — veď vieš. A kurencom tiež môžeš zrna hodiť. Tam je v slamienke. Ale aby si nevysypal všetko. A trocha postoj pri nich, aby im staré nezozobali. No a na mačiatka tiež nezabudni. Daj im trochu mlieka. Tam je v tej zelenej rajničke.— A čo ešte? — a usmievam sa na mladú gazdinú.— Ach, bolo by ešte všeličo, ale sa ti to bojím zveriť, keď si taký dáky. Nemôž’ na teba nič zveriť. Veď vieš i predvčerom: Janíčko, reku, taže pozoruj, aby mlieko nevykypelo, musím ísť napojiť teliatko. A ty, keď som prišla, tu už posýpaš popolom, čo ti vykypelo, a smrad a dym len sa tak kudolil. Nuž čo s tebou?— Veď je tak, čo môžeš, Miluška?! — zasmial som sa, — keď som už taký netrebný — nič zo mňa.— Ej, keby si len chcel. Ale, hľa, už zvonia, a ja ešte tu! Jaj, bože môj, — a utekala do kuchyne rýchlo, pokládla do košíka jedlo a už pružným krokom ponáhľala sa do poľa.Ja medzitým oddal som sa sladkému far niente. Skalný mi neschádzal z umu. Počul som ho viac ráz spomínať. Jedni vraveli, že má talent. To boli tí chudobní. Iní zase, majetnejší, pozerali naň s pohŕdaním, bo veď ešte nebol od sveta uznaný. Noviny nedonášali zprávy o „našom slávnom krajanovi umelcovi“. Neboli istí, či nevydajú peniaze za necenné obrazy. A k tomu, keď možno za lacný groš steny si zavešať lacnými, viacmenej podarenými kópiami slávnych maliarov, nuž načo? A podporiť? To už, — veď keby to len tak! Ale tu treba, tam treba, a potom či sa to vie, či bude z neho niečo, a či nie? Potom, ak sa ukáže! Hľa, veď sám dokazuje, že si netrúfa, keď sa zahniezdi do malej dedinky, kde nič nevidí, ani do spoločnosti nejde. Nuž ako? A potom, načo nám je maliar, vravel starší pán. Len by sme si mohli iných udržať! Maliar! To je luxus pre chudobný národ. A vzdychol si smutne a prešiel si pritom tučnou bielou rukou zaokrúhlenou, vyholenou briadkou.Keď sa Milka navrátila domov z poľa, vybral som sa do Skalného. Už som bol na vŕšku. Podo mnou sa rozprestierala v kotline dedina, nad ňou na protivnom briežku s ohromným dvojitým dachom a štyrmi vežičkami, s červenými dutinami stál veľký kaštieľ Poľanských a neďaleko neho stará, nemotorná, takmer štvorcová vysoká budova, sčernetá už od dávnovekosti. Pred touto zelenali sa obrovské lipy. I táto patrila Poľanským. Z druhej strany v neveľkej dolinke vyčnievala skromná veža Skalného. Ďalej na ľavej strane v širokej doline kde-tu zableskla sa voda vrbinou lemovanej rieky a ešte ďalej za riekou vypínala sa reťaz vyšších, nižších hôľ, ktorých kraj v diali dovŕšil ozajstný obor tohoto alpského pohoria. Na pravej strane tiež čneli závalisté plešivé hole. Len hrebene im vyčnievali, bo ich spredu zakrýval celý rad vrchov predhoria, ktoré sa vynímali v diaľke ako plásty v úle. Vôkol mňa vlnilo sa po lánoch jasnožlté obilie, kde-tu pretrhnuté zeleným pásom ďateliny, jasnomodrým ľanom a takmer čiernou vňaťou zemiakov. Vzduch bol teplý. Slnce hojne sypalo svoje lúče na zem a povetrie bolo čisté a priezračné, takže i v diaľke už na zmodralých vrchoch dobre bolo rozoznať rysy, trhliny i prehlbiny. Tichý, občerstvujúci vetrík zaváňal z hôľ. A ja, hoc nesčíselnekrát kochal som sa v tom malebnom kraji, takže možno mi riecť, i teraz cele jasne mi je jeho obraz utkvený v duši, kedykoľvek túhu a náladu cítim v sebe, vždy si ho predstavím v duši. Len oči zažmúriť a upriamiť trocha myseľ, a už to ide. I teraz som pozastal, aby som sa napásol na tej krásnej božej prírode. I stál som a hľadel som do diaľky na hole a končiare, na tú hojnosť farieb a tôní, ktoré prechádzali do tmavomodra a tým stávali sa takými tajomnými. Zatúžil som byť tam, poprechodiť sa po ich temene, nazrieť do tých brál, počuť hukot riavy, pocítiť tú velebu hôľnej tichosti. Táto tak zbližuje s bohom! A popásť zrak v tých šírych, v diaľke miznúcich krajoch. Pocítiť tú vyvýšenosť, keď vidíš pod sebou značné vrchy tratiť sa a krpatieť do malichernosti sťa mravenčie kopence!V pozorovaní prerušila ma vrava. Obzrel som sa i zazrel som dvoch pánov, blížiacich sa ku mne. Starší mal na hlave široký slamený klobúk, mäkkú, s vyhnutým golierom košeľu, miesto vesty širší opasok a ľahký, jasnej farby oblek. Jeho zdravá, ohorená tvár bola okrúžená trocha červenkastou, do končita ostrihanou bradou. Jeho spoločník bol mladý, asi dvadsaťročný šuhaj, štíhlej, vysokej postavy, počerný a podľa módneho strihu oblečený. Už takmer prechádzali popri mne, keď ma ovládla túha pridružiť sa k nim. Na dedine necíti človek tú meravú odmeranosť. Človek človeku je bližší, a preto je nie nič nápadného, keď sa jeden s druhým obznáme nanáhle, neočakávane.— Páni idú do Skalného? — spýtal som sa a pritom som ich i pozdravil.— Áno, — odvetí starší a tázavo pozrel na mňa.— Som Ján Dolina, učiteľ, — predstavil som sa.— Jur Skalný, maliar, — odvetí starší.— Ondrej Čmela, žiak na kresličskej škole v Pešti.Podali sme si ruky.— Som srdečne rád, pán Skalný, že ma náhoda s vami zviedla. Hľa, práve teraz som na ceste navštíviť vás, bo už dávno cítim túhu poznať vás. Sme beztak susedia, cez leto bývam totiž v Poľnej pri strýkovi, tiež Dolinovi.— Teší ma, — a usmial sa prívetivo. — Ja chodím tiež každý deň do Poľnej. Tam maľujem.— Viem, — skočil som mu do reči, — a bude ma tešiť, keď ma navštívite, ak budete mať na to príhodný čas.Zamĺkli sme.O chvíľku Čmela, — tak sa zdá, — počal pokračovať v líčení života a práce v Pešti na ústave kresličskom. Hovoril cudzou módnou rečou.Skalný ticho, pokojne počúval, kedy-tedy odpovedal mu tiež na otázky v tej istej reči, no tým cudzím výrazom, ktorým hovoria obyčajne ľudia, naučivší sa inú reč len v pozdejšom veku, keď už niet tej pružnosti a ohebnosti ako v detskom veku.Už pozorovaním prírody som bol tak naladený, že moja duša bola prístupnejšia k dojmom ako obyčajne a citlivosť mi bola stupňovaná pri počutí rozhovoru Skalného s Čmelom, i cítil som ostrý bôľ. Všetko zrazu zdalo sa mi také smutné. Ja sám pred sebou hanbil som sa a mrzel, že len tak voslep obznámil som sa s cudzími ľuďmi. ,Ale tak ti treba,‘ robil som si výčitky, ,keď sa pcháš, kde ti netreba. Hneď si robíš ilúzie, akoby bohviečo, nikdy nevieš rátať a myslieť chladnokrvne, a preto tak často upadáš do takých sprostých položení.‘— Ale, bože môj, či už všetky talenty, pošlé z nášho ľudu, musia sa vtopiť do cudzieho mora? Či sme my nie vstave pri sebe udržať ani jedného? A tento tu, — a pozrel som na maliara nepriateľsky, — ako len môže sa odtrhnúť od svojeti? Či ten ľud je už ozaj taký biedny, že sa každý, vyjmúc pár jednotlivcov, odhodí, odcudzí od neho? Ale ako môže byť i umelcom, — myslím si, — keď ho nepúta ani táto krásna príroda? Veď pochopiť ju, precítiť ju, vysloviť ju možno len tými zvukmi, tou rečou, ktorá sa na jej lone zrodila a splynula dávno, veľmi dávno s tou našou božou prírodou, takže sa stala jej nerozdielnou časticou i s tými spevmi, rozliehajúcimi sa po jej hájoch a lúkach. — Nie, pravdu majú, nie je talent! — i zanevrel som. — Vráť sa naspäť, — poťkalo ma, — čo budeš — nemusíš toto príkorie znášať.Pri ceste žala trávu mladá nevesta. Čipkové limbačky bieleho čepca zakrývali jej k tráve nahnutú tvár. Žala zručne a pritom si tíško spievala. Červený živôtok vykríkal jej spod bielej kosičky ani divý mak spomedzi bielych králikov, a riasy tlačenej sukne zaševelili sa kedy-tedy pri vánku vetríka.Nezbadala nás.— Ozaj, či sa jej prihovorí, — podumal som.— Pán boh pomáhaj, Evička! — zavolal na ňu veselo a hlasno Skalný.— Juj, či som sa vás zľakla! — a strmo vystrela svoju súmernú postavu.Jej príjemná tvár bola uhorená a pritom zarumenená. Usmiala sa veselo i zvolala.— Ale si to ty, Ďurko, kde si bol?— Ja, Evička, len tu u susedov. Ale ti je teplo. Čo? — keď videl, ako si utiera pot z čela.— Ach, to je nič, — ponáhľam sa. Naši prídu domov, treba kravám i volkom hodiť, aby si mali čo zachrumkať.— A či uvládzeš? — žartoval ďalej, vidiac už hodnú kopu nažatej trávy na prestretej plachte.— No, to by bolo, aby nie! — a hlasno sa zasmiala.— Zbohom! — privolal jej.— I tebe! — ona za ním.Odľahlo mi na srdci.— Predsa je len nie odpadlík, — myslím si. — Hľa, ako vľúdne sa k nej prihovoril a ona ako dôverne sa s ním zhovárala, ani mu len nedvojila. Zaiste rodina.— No, pekne, — myslím si, — nedá si nadávať do veľkomožných, ako je to u nás v obyčaji, a nehanbí sa za ľud. I to je vzácna vec!Trocha obodrený stúpal som ďalej s nimi mlčky, počúvajúc ich rozhovor.Onedlho priblížili sme sa ku Skalnému, dedinke to, akých vidíme na Hornej zemi na stá. Drevené domky, pokrývané šindľom alebo snopkami, stáli husto vedľa seba. Prostriedkom dediny tiekol potok. Fara na vŕšku i so školou, nad nimi trocha vyššie sa belel kostol. Tu dolu v dedine asi naprostriedku stála krčma. My šli sme k hornému koncu, kde nás maliar voviedol do dvora malého, no čistého a úhľadného dreveného domka.Zastal predo dvermi.— Vitajte u mňa, pánovia! — a usmial sa a pritom obrátiac sa ku Čmelovi, povedal: ,Zo zdvorilosti k vám hovoril som rečou, ktorou ste ma oslovili. No v mojom príbytku budeme sa zhovárať po našsky, svojsky.‘ Pritom pozrel na mňa milo, ako by sa tešil, že mi spôsobil také prekvapenie.I vstúpili sme dnu.Voviedol nás do prednej izby.— Vitajte u nás, — privolal nám veselo ešte raz. — Posaďte sa a prepáčte trocha, že sa vzdialim. Chcem vás len mojej žienke predstaviť. Zaiste je za domom v záhrade.Sadli sme si. Zvedavo poobzeral som sa po dosť priestrannej izbe. Celé zariadenie bolo jednoduché. No silný, zvláštny nový dojem na mňa robilo. Po stenách maľované police, na nich stáli menšie olejové už hotové obrazy i črty. Tu zase krčiažteky s hlinenými tanierikmi, všetko maľované. Záclonky i prestieradlo na stole všetko samá slovenská výšivka. Stoličky s vysokými operadlami, vyrezávané a vkusné vyhliadali ani ozaj na nejakom obrázku. Táto izba sprvu zdala sa mi preplnenou, ale čím ďalej som pozoroval, tým viac sa mi pozdávala, tým viac sa mi zdala vkusnejšou.Čmela bol hneď hotový s pozorovaním. Uškrnul sa a poznamenal:— Tak sa zdá, že mu nedochodí. Predsa v takejto diere bývať — po Mníchove, to je predsa veliký rozdiel.Nepríjemný dojem urobila na mňa jeho drsná poznámka. Už práve som chcel protirečiť, keď vstúpila domáca pani i so svojím manželom.— Vitajte, pánovia, u nás! — privolala nám zvučným, prívetivým hlasom. Tým srdečným, čistým, nenúteným, pri ktorého počutí hneď vybadáš, že je to tón nie falošný, naštudovaný, ale priamy, a preto pútavý. — Môj muž mi už vyprával o vás, — pokračovala pri obligátnom predstavovaní, — ráčte si sadnúť, — a sama posadila sa k obloku.Sú osoby, ktoré už na prvý okamih vzbudia príjemný pocit. Takýto vzbudila vo mne i Skalná. Bola ona strednej postavy, ťahy tváre mala pravidelné, bola čistej, trocha počernej pleti. Čo vzbudzovalo pozornosť, to boli jej krásne veľké, čierne oči. Vyrážali ony i hĺbku i živosť; vôbec také oči, aké nám zvykli utkvieť v pamäti. Bola cele jednoducho oblečená. Jediná okrasa jej tmavomodrých, drobnými bielymi kvietkami posiatych šiat boli biele čipky. Tieto krúžili jej ružovasté hrdlo i plné, biele ramená úžiace sa do pravidelných malých rúk.Často mi utkvelo v ume, že ženská je oveľa milšia, bližšia k dojmom, keď je oblečená v čistom domácom, jednoduchom, no zato vkusnom obleku ako v nádhernom úbore, bo tu sa nám zdá cudzou, vôbec cele inou osobou, len nie tou, s ktorou sa radi zhovárame, priateľstvo i lásku nadpriadame.Rozhovor sa medzi nami rozprúdil skoro. Utratil som hneď pri jej prvých slovách ostýchavosť, mne už vrodenú. Cítil som sa cele voľným. Zdalo sa mi, ako by som sa zhováral s dávnym dobre známym. Jej prívetivosť bola ďaleká afektovanej sladkavosti a naučenému výrazu miloty i dobroty, ktoré obyčajne už či umnejšie či nemotornejšie sú nacvičené a patria k takzvanému taktu a bontónu. No, tieto pozorovateľa urážajú ako falošný akord. A vtedy obyčajne i jedna i druhá stránka oblečie na seba masku a po zvyčajnej návšteve i jedna i druhá stránka si vzdychne: „Finita la commedia!“ A pretože sme uspokojení, áno, rozdráždení dojmami, nuž povstáva potom z toho posudzovanie, ohováranie a konečne i klebety.Skalný na žiadosť Čmelovu odviedol ho do zadnej izby, aby mu tam ukázal svoje kresby a štúdie.— Prepáčte moju smelosť, ale nemožno mi nevysloviť ten zvláštny dojem, ktorý spôsobil pohľad na vašu domácnosť. Je taká prítulná, prirovnal by som ju s vtáčím hniezdom, kde musí byť tak mäkko, tak teplučko. Zariadenie máte tiež také zvláštne, nezvyčajné.— Chcete poznamenať, však, že pôsobí podivínsky…— Uhádli ste, — vyznal som, — ráčte uznať, milostivá, že som zvyklý vidieť viac pohodlia. Pravda, teraz z nášho učiteľského stanoviska nehľadím, bo my sme odjakživa zvyknutí na dve, poťažne na poldruhej izby. Bočná izbička totiž nemôže sa rátať za celú. A tak my ozaj obetúvame: ,Za tichý kút chalupy…‘ Nuž ale vy, prišlí z veľmesta, zo sídla umenia a krásy, môžete byť v tomto čo ako milom, no stiesnenom mieste spokojní? Netlačia vás tie úzke rozmery, tá nuda, ktorá povstáva pozeraním na tieže isté predmety?— Nie, — odvetí ona a šťastný úsmev prelietol jej okolo úst. — My, totiž ja a môj muž, sa držíme Hviezdoslava:Nu, nie moc treba k žitia blahu,len spokojnôstky, drobné veci. —Tie úzke rozmery sú nám také prítulné, také, ako čo ste pádne porovnali, ako ozaj vtáčie hniezdo. A potom nezabúdajme, že nie ustavičný pohľad na tie isté predmety nás tlačí. Veď sa na ne tak navykneme, že ich takmer ani nevidíme. Tak ako čo nečujeme tlkot hodín. Len nech je pritom vkus, istá súladnosť. I v tom najmenšom kútku môžeme si urovnať veci tak, aby oku lahodili. A keď spozorujem, že je tento, lebo iný obraz nie v dobrom osvetlení, nuž preložím ho na iné miesto, keď cítim potrebu nejakej premeny, trocha obnovenia, nuž to tak ľahko, takými drobnými, nepatrnými prostriedkami, — povedzme, peknou kytkou zo sviežich alebo suchých kvetín a tráv osviežim alebo obnovím si domácnosť. Verte mi, nie v prepychu, nie od pohodlia záleží šťastie a spokojnosť. Nuda, zovšednelosť viac zavláda v palácoch preplnených pohodlím a prepychom ako v jednoduchých domkoch. My chudobní ľudia, ľudia práce, nemáme času sa nudiť.— Dovoľte, pravda, to vidím i ja, že spokojnosť a blaho sa usídlilo vo vašom stánku, ale my ľudia sme už krehkí a obyčajne sa menia okolnosti…Zvážnela, pochopila ma.— Načo myslieť horšie do budúcnosti? Načo si kaliť prítomnosť? Či ešte nie celý život je pred nami? Nie! O tom niet reči. Ale áno, my pracujeme i ukladáme si, viete časom tak — taký hodne starodávny zemiansky dom mať, obtočený ozrutnými tônistými lipami i svrčinami a smrekmi, a pomedzi ne kde-tu belela by sa štíhla breza. Ach, breza v mesačnom svetle, keď tak na ňu len cez trhliny korún iných stromov padá svetlo mesiaca, pôsobí tak zvláštne, ako by sa tam víly vznášali! Ó, hej, už sme si i vyhliadli, ale na to máme ešte času dosť potom, keď bude možné a potreba väčší byt…Zamĺkla na okamih, oči uprela do okna. Zdalo sa, že v duši prelietli jej obrazy už nasnované do budúcnosti. Môžbyť, že už v duchu počula dupotanie malých nožičiek po kamennej chodbovej dlážke a škripot kočíka po piesočnatom chodníku záhrady, bo oko sa jej zalesklo akoby vlahou a sotva zbadateľný úsmev pohrával jej okolo sviežich, životom kypiacich úst.— Aká je krásna! — zadumal som sa, nespustiac oka z toho vzácneho zjavu, keď môžeme nazrieť do duše ženy.Zbadala môj pohľad. Jemný rumeň vstúpil jej do tváre.Aby som zahladil tiesnivú náladu, pokračoval som v rozhovore.— Vtedy, keď sa vám túha splní, že budete môcť v starom zemianskom pohodlnom dome bývať, samo sebou sa rozumie, že tieto poličky i stoličky maľované, ktoré sa tu tak pekne vynímajú, zostanú tu, aby…— Práve nie. Náš oboch cieľ je, aby naša domácnosť bola rýdzo slovenská, aby sa to vyrážalo vo všetkom, tak i v náradí…— Je to predsa nami tak opovrhovaný šovinizmus.— Naskrze nie. Ja to práve za duševnú nutnosť považujem. Predsa sme údovia slovenského národa a tak v nás sa má vyrážať pravý slovenský národný duch a ráz. Čím viac ho cítime v sebe, čím sme viac presiaknutí ním, tým nám je príslušenstvo k nemu drahšie, tým viac sme pútaní, áno, zviazaní s ním. Púha reč nedostačuje, pri nej samej môžeme zostať cele cudzími národnému charakteru, tomu ozajstnému podstatnému. Čím viac sa ale budeme snažiť poznať a osvojiť si slovenský ráz, ktorý sa javí v reči, v myslení, spevoch, v kroji, v slohu, tým hlbšie poznáme náš ľud a zblížime sa s ním, čo nám je nanajvýš potrebné, ak nechceme úplne zahynúť. Netyčnosť, nehybnosť, môžbyť nevšímavosť a nedostatočné pochopenie kynúcej nám záhuby pri iných príčinách nachádzam práve v tom, že sme nie presiaknutí cele tým ozajstným národným duchom, ktorý sa má javiť na každom našom konaní.— Pozrite naše domácnosti; nerátajúc malé výnimky, majú istý stupeň internacionálnosti, bo veď že sme v dome slovenského inteligenta, čože nás upomína? Nič. Najviac ak snáď nejaký obrázok alebo diplom Muzeálnej slovenskej spoločnosti za rámom. Radi napodobňujeme cudzinu a podceňujeme našské, a predsa náš národný sloh mohol by vytvoriť opravdivé umelecké diela i čo sa náradia týče. Veď vezmime si len medziiným tie naše starootcovské skrine s ich rezbami, maľovkami, nuž i tu uzrieme, čo máme. Len treba náš sloh do módy uviesť, žiadať, návod dať našim remeselníkom a uvidíte, aké náradie povstane!— Pekne je to, pekne, — hovorím, ale len nemožno žiadať, aby v salóne ani jednej mäkkej pohovky nebolo a miesto kanapa aby stáli popri stenách maľované lavice.— Vy ste hodne zlostný, pán môj! Ale váš úštipok neranil. Pohovka i vôbec tohoto druhu náradie môže tak mať ráz národný, ako teraz majú ráz secesie, renesancie, rokoka alebo miešaného, že sa v ňom vôbec človek nevyzná. Látka na nich tiež môže mať vzorku slovenskej výšivky, nuž a ich drevený rám, prečo by mal postrádať slovenské motívy a rezby? Je to také nemožné? Opakujem. Našim predným zámožným rodinám treba v tomto smere len počať, a už by sa to šírilo. Veď my všetci radi napodobňujeme bohatých, nuž a tu by osožilo. A k tomu móda je nákazlivá, ľahko sa ujme.— Pekné sú vaše názory, — poznamenal som. — Ozaj krásne by to bolo, keby sme si naše domácnosti podľa možnosti v našskom slohu zariadili. Ale vtedy by sme i o jeden krok ďalej museli pokročiť.— O aký?— Ja myslím, že naše šatenie by sme tiež museli do súladu doniesť s našou domácnosťou.— To sa samo sebou rozumie.Usmial som sa.— Nad čím sa smejete? Zaiste vám prišiel zase nejaký úštipok do umu?— To asnáď nie, ale prišlo mi len na pamäť, ako by to vyzeralo, keby sme tak všetci v ľudovom kroji chodili.— Nebolo by konečne na tom nič zlého a smiešneho, bo keď vezmeme do ohľadu, že černohorský kňaz a jeho manželka s hrdým povedomím nosí kroj svojho ľudu a i tým dokazuje prítulnosť a súrastlosť so srbským národom, tak myslím, že by sme sa ani my hanbiť za to nemuseli. Ale ja som tak ďaleko nemyslela…— Nuž a ako?— Pozrite. Ženská móda sa takmer každý deň mení, premeny sú v nej nesčíselné, ale pritom sa často a nebadane prinavracuje k minulým vzorom. Či by slovenská inteligentná žena nemohla uplatniť v svojich oblekoch istý náter slovenského národného kroja? Či by nemohla, keď už nie iným spôsobom, teda aspoň našou výšivkou alebo ľudovou čipkou ozdobiť si svoj úbor? Pritom by na zvláštnosti vyhrala, čo je vždy istá snaha pri nás, slabšom pohlaví. K tomu nebadane by sa zblížila k ľudu, bo by i týmto bola nútená nielen bežne si všímať krojov pospolitých žien a diev, ale ich i skúmať. Pomaly by sa jej vkus vyviňoval smerom národným a tak už i týmto činom by vždy väčšiu prítulnosť a spolupatričnosť k ľudu pocítila, čo, myslím, sú veľmi cenné a potrebné veci. Ale i ľud by mal viac dôvery, viac lásky k nám. Potom by bol ľahší prístup k nemu. K tomu prišiel by i hmotný zisk, bo koľkým našim ženičkám poskytli by sme zárobok a tak obľahčili im výživu, keby sme čím viac upotrebili miesto fabričných bezcenných čačiek ľudové výšivky a čipky. Teraz, žiaľbohu, je u nás našim hmotným silám neprimeraný prepych v šatení. A predsa je to nie na mieste, keď ľud trpí, keď ho riedi úžasné vysťahovalectvo, suchoty a alkoholizmus. Vtedy prepych pestovať nielenže nemá zmyslu, ale je to hriešna bezcitnosť voči týmto ranám národa.— Ale, bože môj, veď len naše dámy nemôžu vždy v tlačeniciach chodiť a zase nemôžu vždy flór nosiť či v zime, či v lete! A potom musíte uznať, že inteligencia jedného národa musí niečo predstavovať, niečo európskeho preukázať, aby nás videli, poznali, že sme tu, že sme kultúrny národ.— Ak by sme mali len luxusom zastupovať, to by bolo veru veľmi smutne. A k tomu sa veľmi mýlite, keď prepych stotožňujete s vkusom. Ten najväčší prepych môže urážať krásocit, kdežto tie najskromnejšie šaty môžu vzbudiť pocit krásy, keď sa v nich vyráža istý súlad. Nezabúdajme ale, že luxus vedúca inteligencia zanedbaného, chudobného, nešťastného národa je ako nová, z ťažkej, drahocennej látky záplata na starom ošumelom obleku. Takáto tým viac sa líši, kričí, no šatu ani nekrášli, ani cennejšou nečiní. Ten nešťastný prepych medziiným prekáža nám i v oblečení sa s ľudom a k tomu i zlé príklady mu podávame, bo ho sami podnecujeme k prepychu.— Dovoľte, ale ja predsa len to tvrdím, že my musíme imponovať.— Komu? Židom asnáď a zemianstvu? Tých nepresvedčíme ani nenapravíme! A či asnáď pred našimi chudobnejšími? Veď tým ich len odpudíme od seba, bo obyčajne necítia sa dobre v našom kruhu, bo cítia neroveň a tak sa utiahnu a my zostávame sami, len pre samých seba. Nám treba uplatniť sa tým, že pôdu, ktorú zemianstvo márnením utracuje, prevezmeme my, aby naša starootcovská dedovizeň bola v našich rukách, aby sme ju udržali. Zastupovať budeme národ tým, keď sa budeme snažiť šíriť vzdelanosť, umenie v širokých vrstvách národa, vôbec keď sa budeme vyviňovať, prehlbovať duševne, národne i mravne. Ani nevieme, ako nás hatí v tom móda s jej hrozným otroctvom. My mohli by sme vidieť odstrašujúci príklad v úpadku nášho zemianstva. Táto vrstva bezumne utrácala svoje majetky, žila zo dňa na deň, napodobňovala aristokraciu, a teraz čo vidíme? Spustnuté ich panské domy, z nejedného trčí koch pálenice a oni tisnú sa hladní okolo úradníkov a pustnú hmotne i mravne. A táto nákaza i nás pochytila, hoci nie v celku, no v značnej časti. Ale prepych nás hatí i v podporovaní našej literatúry a tak i v rozviňovaní.— Ako?— Jednoducho tak, že na svoju osobu vydáme toľko, že nám potom nedostačí na zaopatrenie si našskej knihy. Miesto toho, žeby sme si za účel vzali podporiť, pozdvihnúť našu spisbu, aby sme ju šírili, miesto toho máme na starosti napríklad, ako by sme si mohli zadovážiť desať, dvanásťzlatové topánky atď., ktoré sa tak dobre hodia na naše skalnaté chodníky a blatnasté ulice! Veru, každému povedomému členovi nášho národa, ak mu je len drahé jeho žitie a bytie, malo by byť povinnosťou šíriť slovenskú knihu a tak umožniť vývin našej literatúry, lebo veru je to pravda, že podľa hodnoty literatúry poznávame národ.— Nezabúdajte, milostivá, že sme slabí, chudobní, malí.— Literatúra národa nezávisí od množstva, ale od veľkosti jeho ducha. Boli a sú malé národy, ktoré mali skvelú literatúru. Nejdime ďalej, len si pripomeňme grécky národ.— Veru, — ozval som sa, — je to smutné, že my nemáme žiadnych podporovateľov literatúry, aspoň nie opravdivých. U nás je to zriedkavý biely havran, ktorý by podporil hmotne našu spisbu. Tak sa mi zdá, že v našom „modernom svete“ prestalo byť pútavým meno mecén.— Kdeže by! — skočila mi do reči. — Keby sme si pre takú malichernú vec museli ukrátiť pobyt v kúpeli o celý týždeň, alebo o jednu toaletu boli by sme chudobnejšie. Takú obeť? To len nemôžeme žiadať!Zamĺkla.Ja som tiež sedel bez slova.Nastala tichosť.Sedela nehybne, pozerala pred seba. Husté, čierne riasy zakryli jej oči a biele ruky mdlo ležali jej v lone. Hruď sa jej voľne dvíhala pri dýchaní. Všetko toto zračilo akoby ustatosť, pokoj, len rumeň, rozliaty po lícach, svedčil o zápale, s ktorým ešte pred malou chvíľkou hovorila.Aby som pretrhol tichosť, spýtal som sa:— Ak dovolíte, rád by som sa vás opýtať ešte niečo.— Prosím, — odvetila ticho a pomaly pozdvihla ku mne oči akoby v polosne.— To, že sa v lete tu v tejto malej, od sveta odlúčenej dedinke dobre cítite, to si viem predstaviť, lebo veď okolie je tu pekné. Ale v zime, keď je deň krátky, len čo svitá a zapadá, keď obloha je šedivými oblakmi zatiahnutá, keď to skučí, fičí vonku, necítite nudu, opustenosť, nezažiada sa vám zúčastniť v mestskom ruchu?— Nie, — odvetila pokojne.— Hm! — bol som trocha zarazený tým pokojom. Myslel som si, že aspoň jeden utlmený vzdych vylúdim z nej. A tu taký pokoj! Ako je to len možné? Asnáď sa len nepretvaruje?— To mi je záhada, — pokračoval som. — Predsa tá samota, najmä keď váš manžel je nie doma, musí pôsobiť na vás otupne.— A z čoho to zatvárate, že som samotná?— Nuž lebo tu krem kňaza a učiteľa nemáte nikoho, s kým by ste sa mohli stýkať.Usmiala sa.— Ani by ste nemysleli, akú hojnú spoločnosť som si zadovážila, tak že ani reči nemôže byť o nude počas dlhých zimných večerov.Pozrel som na ňu zadivene.Tak sa mi zdalo, že ju tešilo moje zadivenie. I žartovne doložila:— Aby som vás i naďalej nenechala v pochybnosti, nuž vám poviem, že naše ženičky, hlavne ale naše dedinské dievčatá prichádzajú ku mne, alebo ja k nim a tak nudu zaháňame spoločne.— Čo počujem? Je to možné? — zvolal som prekvapene.Pozrela na mňa s nedorozumením.— Už odpustite, — zvolal som, — ale vás nerozumiem.— Prečo?— Preto, že mi je veľmi čudné, ako sa jedna inteligentná žena môže zahrabať medzi ľud. Predsa i to má hranice! Či vy poznáte, aký je ľud drsný, aký nedôverčivý, aký hrubý? Ako by to mohla zniesť vo vyšších ústavoch zjemnelá, len za krásu zaujímajúca sa bytnosť? A potom na svojskú, inteligentnú spoločnosť navyknutá, veru nemôže sa len tak ľahko navyknúť na prostý ľud. Jej ducha to neuspokojí vždy len o zemiakoch hovoriť…— Pane, — odvetila mi trocha rozdráždene, — ste však učiteľom?— Som.— Kde?— Na dedine.— Teda vaše deti sú zväčša sedliacke…?— Áno.— Ako učiteľ musíte byť v častom styku s ich rodičmi?— Som. Prečo sa ma to spytujete?— Dovoľte, hneď zviete. Teda keď ste v potyku s nimi, tak musíte poznať i ich živobytie i ich kruh myšlienok?— Dosť dobre.— Nuž keď je tak, teda ten ľud len o zemiakoch rozmýšľa? Nemá on iné city, túžby, žiadosti, strasti? — a pozrela na mňa s úsmevom, zvedavá súc, ako vybŕdnem z úzkeho.— Ale čože by nemal. Pravdaže má! Ja keď som pripomenul zemiaky, s tým som chcel len znázorniť užší, len sedliaka zaujímajúci kruh myslenia. Predsa len uznáte, že jedna vzdelaná osoba nemôže nájsť záľubu v stýkaní sa s ľudom, bo veď sa to už s jej estetickým pocitom nezrovnáva. Predstavte si teraz. Nech len vstúpi do jednej nevyvetranej sedliackej izby v zime, najmä ráno. Nuž veď z nôh spadne od ťažkého, dusného zápachu.— Veď práve preto je potrebné, aby sme sa stýkali s ľudom, aby sme my sami poznali jeho nedostatky a medziiným i k čistému povetriu, k prevetrovaniu ho len tak naučíme privykať, keď sami pocítime ten dusný morový vzduch. Len vtedy pocítime nad dietkami a chorými opravdivý súcit a snažiť sa budeme rodičov a vôbec ľud presvedčiť o potrebe tohoto.— Pekne sa to hovorí, ale ako to previesť? Mnoho som už i ja skusoval a vždy sa mi moja snaha stroskotala. Nemožno s tým naším ľudom nič, je pritom tvrdošijný. Vždy mi povedali, keď som im hovoril: nože toto alebo toto by bolo lepšie, — ale načo pán učiteľ, keď sme mohli do týchto čias, môžeme i potom… Keď sme už tak navyknutí.— To som už počula mnoho ráz i čítala v článkoch i vo veršoch. To je, otvorene rečúc, taká stará pieseň, ako je samo ľudstvo. Vždy boli žaloby i také rozumovanie, ale tie pred pevnou vôľou a pred dôslednou prácou neobstoja. Či sa musíme obrátiť len na starých, ktorí sú už skostnatelí v svojich zvykoch? Mojžiš nechal ich vyhynúť na púšti a mladý podrast si vychoval. Tak i my vplývajme na prístupnejšiu mládež. My ženy na devy a mladé ženy, vy mužskí na mládencov a na mladých mužov. Len začiatok je ťažký. Keď už máte dvoch-troch verných učeníkov a priateľov, — posledné slovo mocne prízvukovala, — je boj z polovice vyhratý! A keď máme zopár rozumných žien v každej dedine, ktoré rady naše poučenie prijmú, nuž tieto zase povzbudia iné. Aká je to krásna úloha slovenskej ženy pozdvihovať, poučovať, k ručným prácam navykať naše ženy a tak i ich hmotné položenie im polepšiť! Verte mi, že náš ľud len do tých čias cíti odpor k novým veciam, kým ich nepozná. Ale keď ich vidí zblízka a na inom uzná, že je to osožné, nuž ich prijme vďačne.Páčilo sa mi jej oduševnenie i presvedčivá reč, preto nadviazal som ďalej rozhovor.— Veď by to bolo všetko dobre i pekné, ale ako pustiť naše jemne vychované devy a ženy k ľudu, keďže tam výrazy sú často, veľmi často drsné a nanajvýš oplzlé, takže to sluch tak ľahko nemôže zniesť.— Pane môj! Dajme tomu pokoj! Jesto toho v inteligencii dosť, oj, dosť, keď i v krajšej obálke, ale tým škodlivejšie. Hrubosť sedliaka ohľadom pohlavných vecí nie je taká nebezpečná, taká škodlivá, ako jemné, duchaplné dvojzmyselnosti. Potom veľká časť umenia a kníh, tých nešťastných kníh, viac škody mravnej i zdravotnej urobili ako všetky hrubé reči nižšej vrstvy. A konečne aby som sa vyslovila. Tých, ktorí sa posvätili k niečomu vznešenejšiemu, k veľkej idei, šľachetnému cieľu, nechytá sa špina. Oni vysoko stoja nad úrovňou všeobecnosti. To by mi bol lekár alebo kňaz, ktorý by sa štítil ísť k ťažko chorému v nákazlivej nemoci postavenému! To je práve tá vznešenosť, to je práve tá šľachetnosť, to je ten cieľ životný, za ktorý je hodno žiť! A my, slovenské ženy, máme mať toľko mravného vyvýšenia!— Uznám, že jesto výnimky, i ženy, ktoré sa môžu obetovať záujmom ľudu, ale to predsa nemôže každá.— Prečo?— Nuž jednoducho preto, že väčšina má dosť práce so svojou rodinou, s výchovou svojich detí, menšina predsa musí ale rolu hrať. Veď je to tiež účel.— Máte pravdu ohľadom prvých, ale len čiastočne. Žena, majúc rodinu, má mnoho práce, zamestnania v domácnosti i s deťmi, ale zato všetky môžu vplývať i na iných. Naše účinkovanie nemusí sa vzťahovať na masy alebo, povedzme, na celú dedinu, keď nám domáca zaujatosť nedovolí, ale predsa môžeme účinkovať i na jednotlivé osoby. Vezmime hneď naše slúžky. Myslím, že i z kresťanského i z národného stanoviska máme isté vyššie povinnosti i proti nim. Nemáme ich považovať len za platený nástroj, ktorý nám koná istú službu, ale máme hľadieť na ne ako na bytosti ľudské, nám blízke, ktoré tiež majú dušu, a nezabúdajme, že sú tiež príslušnice ľudu, z ktorého i my pochádzame. Na tieto už len máme toľko času, aby sme vplývali na ich dušu, aby sme ich viedli, poučovali, a čo je hlavné, i starali sa o ne a bránili ich od mravného úpadku. Časom sa oni vydajú, budú matky, povstanú z nich rodiny. Takýmto činom koľko rodín môžeme vychovať? A ešte niečo. V každej obci a meste vždy sa nájde zopár dobrých žiakov a žiačok z ľudu, ktorí sú hodní toho, aby sme ich pritiahli k sebe, vplývali na nich, poučili ich, chuť do čítania, k samovzdelávaniu v nich vyviňovali. Bola by to práca vážna, do nášho života hlboko siahajúca. Neodťahujme naše deti od sedliackych detí alebo od remeselníckych. Nech sa ony ihrajú, nech sa priatelia vedno, ale dozerajme na ne. A tu máme príležitosť hravo poúčať deti z ľudu a naše deti naúčať k váženiu a milovaniu ľudu. Čo sa ale tých druhých týče, ktoré za cieľ životný vytkli si len rolu hrať, nuž tie možno len poľutovať. Také ženy ani len pochopu nemajú o vznešenom cieli ženy, ich život je prázdny, preplnený hlúpymi formalitami, daromnými čačkami, nespokojnosťou a konečne sklamaním. Taká žena je nešťastná, bo nevie vydobyť si hlbšiu lásku a úctu — tú úctu, za ktorou baží. Môže, pravda, vzbudiť závisť, žiarlivosť, obdiv, ale to všetko len na krátky čas, bo konečne predsa nie je vstave zakrývať prázdnotu ducha a chudobu citu. V tom zmýlenom pochopovaní života väzí medziiným príčina, že máme mnoho rozháranosti v našej spoločnosti.— Krásne, presvedčivo hovoríte, ale predsa je to ťažká úloha a taká namáhavá. Predsa nie sme všetci stvorení na to a k tomu je to tak otupne zahrabať sa s ľudom.— Kto to smie povedať, že je to otupné? — rozhorlila sa. — Nie, pane môj, odpustite, ale vy ako učiteľ musíte vedieť, že výchova iných je, pravda, ťažká, ale nie otupná práca. Či vás nepúta pozorovať duševný vývin dieťaťa vám zvereného? Ako sa v ňom vyviňujú city, reč, pozorovanie, šíri sa úsudok; vôbec ako rastie pred vami človek? Tak je to i s potykom s ľudom. A potom, verte mi, dobrá je i premena. Vždy stýkať sa s inteligenciou je tiež únavné. Veru i my skoro vyjdeme zo zaujímavej látky a i v našej spoločnosti dosť prázdneho a jalového. Veď sa už poznáme skrz naskrz a i keď nový príde medzi nás, už ho vieme vradiť, a to presne, do ktorej triedy patrí, ako botanik, bo ho už po jeho mluve a frázach poznáme. Nuž dobre padne i s človekom pospolitým sa obznámiť. Mnoho nového a pútavého môžeme počuť, len treba vedieť kôru nedôvery ľudu prelomiť a tak sa dostať k jadru. Kto sa blíži len zo zábavy, len z istej pasie, aby i on si zahral a zalichotil si, že on tiež skusoval orať na „národa roli dedičnej“, ten nikdy nedocieli úspech, ale mávne rukou po prvom, najďalej po treťom nezdare a vzdychne žalostne: ,Všetko namáhanie je daromné, bo náš ľud je nevďačný, nedvižný.‘ Ale tí, ktorí majú sily vytrvať a nedajú sa sklátiť zdanlivými neúspechmi, tí konečne dosiahnu svoj cieľ a stanú sa osožnými činiteľmi nášho národa.Dvere sa otvorili a Skalný s Čmeľom vstúpili dnu. Rozhovor náš bol pretrhnutý. Počal sa o maliarstve, no dlho netrval, bo sa začínalo večeriť a my sme sa pobrali domov. Od tých čias som ju viac nevidel.Takto dokončil môj priateľ svoju rozprávku.*Medzitým nastala tmavá noc. Okolo horiacej lampy bolo napadané plno mušiek a drobných nočných motýľov, ktoré vábené svetlom lampy udierali sa o horúce sklo a padali mŕtve a opálené dolu. Chvíľku sme i ešte posedeli, každý pohrúžený do svojich myšlienok, až zrazu ozval sa tlkot vežových hodín, oznamujúc polnočnú dobu. Tíško sme povstali a šli na nočný odpočinok.	Cajak_Vtacie-hniezdo.html.txt
Terézia VansováIste viem, že všetky naše čitateľky, ktoré vezmú toto číslo „Živeny“[1]do ruky a na jeho prvej strane zazrú podobizeň Terézie Vansovej, čo by ju i neznali osobne, s potešením a láskou usmejú sa na ňu; milé im bude postretnúť sa tu s ňou, lebo je inak ani nemožno. Koho známe iba po dobrom a vieme o ňom, že pracoval za nás, snažil sa zo všetkých síl nám dobre urobiť, toho uzrieť, najmä nečakane, vždy dobre padne a vzbudí teplý pocit v srdci. Ak o ktorej slovenskej žene môžeme povedať, že všetky svoje sily, ktoré jej zbudli po vykonaní nevyhnutných súkromných povinností, venovala službe nám, svojim sestrám, tak je to práve ona, Terézia Vansová. My myslíme, že náš nový, hlavne ženám venovaný časopis, nemohli sme šťastnejšie zahájiť ako podobizňou a životopisom sestry najobľúbenejšej medzi sestrami.Ale či predsa celkom vyhovieme, je veľká otázka. Písať životopis má svoje hodné háčky. On má podať nielen dáta a zovňajšie udalosti zo života muža lebo ženy, ale i ich vnútorné deje. Ako podobizeň podáva zobrazenie tvári, postavy, tak životopis má podať zobrazenie duše, individuality, preto mal by ho písať taký, ktorý žije v úzkom spojení často s opisovaným, alebo práve on sám — čo ináč i dosť býva. I my požiadali sme pani Vansovú o nejakú rukoväť pre jej životopis, ale ona nikam nechce byť svojím vlastným životopiscom. Odvetila nám: „Pre svoju biografiu nemám čo písať. Narodila som sa r. 1857 (už vopred oplakaná)[2]v ,nešťastný‘ deň 18. apríla. Vydala som sa r. 1875 — a ešte vždy žijem. Inšie neviem nič zvláštneho. Čo som prežila, prekonala, to je také všeľudské, že sa neoplatí o tom hovoriť.“ Toľko ona. To je veru primálo pre záujem jej ctiteľov a menovite jej ctiteliek. Ktorí ju však zblízka znajú, dokladajú k tomu, čo ona povedala, že keď sa vydala za Jána Vansu, ev. farára vtedy na Lomničke (nemeckej to cirkvi vo Spiši), zišli sa dve rovno šľachetné duše, preniknuté čistými kresťanskými zásadami a vrelou láskou k svojmu slovenskému národu. To je síce krátke, ale obsažné vysvedčenie a my ho, znajúc ich účinkovanie, splna podpisujeme.Tam na Lomničke dosiahla Vansová vrchol svojho rodinného šťastia, keď narodilo sa jej s radosťou uvítané dieťa, synček, ale tam prežila i najkrutejší bôľ svojho života, keď to vrúcne milované, jediné dieťa, chorobou vymučené, jej umrelo. Snáď i ju, ako mnohé iné (napr. Karolínu Světlú, Carmen Sylvu[3]atď.), tento krutý úder pošinul na dráhu spisovateľskú, ač popri daroch k tomu musela byť u nej i vrodená náklonnosť. Vlastnou príčinlivosťou, čítaním pilno sa vzdelávajúc, nadobudla si všestranné vedomosti, akých inde dobré školy podávajú, aby mohla národu poslúžiť, oddajúc sa vo chvíľach voľných spisovateľstvu. Od tohoto odvracali a odvádzali ju jej najbližší, ktorí, ako to riadne býva, naskrze neboli uzrozumení s takýmito jej snahami. Sám náš výtečný Pavel Dobšinský, jej švagor, odhováral ju od spisovateľstva, že popáli sa pri tom a dožije mnohých trpkostí. Charakteristické pre jej ináč mäkkú a poddajnú prírodu je, že v tomto nedala sa odhovoriť, ani odstrašiť. Išla čisto za ušľachtilou snahou, nie z ctižiadosti, ani kvôli spisovateľskej sláve.Roku 1881, keď D. Z. Lauček bol z pílanskej fary brachiálnou mocou odstránený,[4]prišiel na jeho miesto, do svojho rodiska, Ján Vansa, a tak i naša Vansová dostala sa na čisto slovenskú pôdu, čo možno tiež nebolo bez vplyvu na jej chuť písať. Veď práve jej práce, ktoré vyrástli priamo z tejto pôdy, sú najlepšie, naozaj vzácne a cenné.Ale nadanie a isté lesklé strany javili sa už hneď pri jej prvších prácach, ináč nemajúcich ešte pečať vlastnej pôdy, uverejnených v „Slovenských pohľadoch“. Je ich tam pekný rad v rokoch 1884 — 1898. Už tam bola rutina, ľahkosť a ohybnosť reči, neznajúca habkania a potkýňania sa na novom, neobrobenom ešte poli. Čo podávala, bolo pre ženské čitateľstvo zaujímavé a jej spôsob podania bol vždy milý, lahodiaci, ako v drobnejších prácach, tak vo všetkých, i v samom románe „Sirota Podhradských“. A miestami i v týchto viac salónnych kusoch zazvučali našské tóny, milo nám k srdcu hovoriace. V práci „Ohlášky“ („Pohľady“, 1892), žartovnom obraze z dedinskej fary už badateľne vkročila na našu korennú pôdu a v nasledujúcich potom krátkych rozprávkach z ľudu a o ľude už ukázala sa v krásnom, rýdzo slovenskom rúchu. Podala ich tak, ako ich ľud podáva, krátko, plno, s naivným peľom ľudovej fantázie a poézie i podarenou ľudovou rečou — s malým dialektickým prifarbením. Behom rokov 1893 — 94 — 95 vyšlo ich v „Pohľadoch“ pod súborným označením „Z našej dediny“ spolu osemnásť — a keby Vansová v svojom živote ničoho iného nebola napísala, nimi samými by si bola vydobyla čestné miesto v slovenskej literatúre.Pod tým istým názvom („Z našej dediny“) uverejnila ešte omnoho pozdejšie, v I. a II. ročníku „Nášho Slovenska“ dve („Žaba“ a „Uľa“) podarené, bystro odpozorované a zručne podané črty z dedinskej fary, poťažne zo života dedinského ľudu. Kreslenie ľudu je výtečné, menovite v poslednejšej.„Pani Georgiadesová na cestách“ („Pohľady“, 1896 — 97) je originálny, značne humoristicky zafarbený opis cestovania tisovskej slovenskej skupiny návštevníkov pražskej národopisnej výstavky z roku 1895, ktorý číta sa ľahko, zábavne — a predsa pod ľahkou rúškou podáva mnoho poučného. Potom len ešte jednu novelu, „Starú pieseň“, uverejnila Vansová v „Pohľadoch“ (1897), zaujímavú menovite pre ženské čitateľstvo.I prišla doba „Dennice“.Založením „Dennice“, ženského zábavno-poučného časopisu, Vansová ozaj heroicky podujala sa na ťažkú úlohu. Známo je, ako sa odpláca vydávanie slovenského časopisu alebo knihy: často peňažnou stratou. Tiež známo je, ako ťažko je u nás dostať dobré spisovné práce (vyjmúc básní): na požiadanie často ani odpovede nedajú, nie ešte práce. I Vansová to znala. K tomu obavy a výstrahy dobroprajných, prekážky a zneuznávania od bližších i ďalších — a ona predsa zase nedala sa ani odhovoriť, ani odstrašiť! Táto známka mravnej sily u nej sa nikdy nezaprie, keď príde opravdivá próba. Ona, v povedomí svojej čistej snahy, vidiac, že naše ženy, ktorým cudzie časopisy nie sú dostupné a pre ktoré týchto si ani nežiadame, nemajú pre seba primeranej, ľahkej, pod zábavnou rúškou zošľachťujúcej a poučujúcej lektúry, neobzerala sa ani vpravo na výstražníkov, ani vľavo na posmešníkov, ale založila, ako si to vopred prehútala, maličký, skromný a — čo bolo dôležité — veľmi lacný zábavný časopis, určený a namerený ta, kam iné závažnejšie časopisy neprenikajú, a nazvala si ho — nomen-omen — „Dennicou“.Založila ho i vzala na seba ťarchu všetkej práce okolo neho; bola mu redaktorkou i spisovateľkou, nakladateľkou i administrátorkou. Zbierala a vnášala do neho všetko, čím mohla k osohu poslúžiť svojim čitateľkám, vysvetľovala, poúčala a vychovávala zo všetkých síl, úprimne a láskavo. Podávala, čo len mohla, a mala pritom taký spôsob, že sa podávané ochotne, s dôverou prijímalo. Z tohoto pochádzal i pomerný úspech „Dennice“. Ona ticho prenášala pochvaly i kritiky, a kým sme sa my to s obavou, to so zvedavosťou dívali, či a ako sa udrží, milá „Dennica“ nielenže sa udržovala i pevne udržala, kýmkoľvek bola v rukách svojej zakladateľky, ale ešte i vzrastala z roka na rok, a to nielen objemom, lež i hodnotou, ako rastie a silnie dieťa pod matkinou pečlivou opaterou. Prenikla ona medzi naše ženy do všetkých vrstiev a stala sa im tak milou, že keď posledne vyše roka sa zdalo, akoby bola celkom zanikla,[5]zapríčinilo to celý rozruch medzi nimi. Ba netreba zamlčať, že mala naša skromná „Dennica“ značný počet milovníkov, ktorí ju s radosťou vítali a čítali i medzi mužskými, ako že mala medzi nimi aj spolupracovníkov. Z tohoto ide nám naučenie, že zábavné časopisy netreba rozlišovať a umele rozdeľovať na všeobecné a na špeciálne ženské. Dobrý zábavno-poučný časopis slúži všetkým, v ňom pestované záujmy nemajú ani nemôžu sa týkať iba jedného pohlavia. Že si „Dennicu“ obľúbili i mužskí, je len dobrým vysvedčením pre ňu.Svojich prác umiestila Vansová v „Dennici“ mnoho, i väčších novelistických, životopisných atp., i drobných poučných a zábavných, doplňujúcich, opravujúcich — ako to už redaktorstvo so sebou donáša. Všetky sú v svojom spôsobe cenné a zaujímavé, ale dľa mojej mienky spomedzi všetkých predsa hodne vysoko vyčnievajú dve z nich: „Paľko, drobnokresby zo zalazinskej fary“ (1903 — 4) a „Danko a Janko, dobrodružstvá malých dedinských hrdinov“ (1905).Prvá je milým, zručne, verne, intímne podaným obrazom dedinskej fary, chudobnej na zemské majetky, bohatej však v idealistickom, úprimne kresťanskom ponímaní života. Detí v nej plno, každé zaujímavé v odlišnosti svojej povahy, ale jednota ducha, panujúceho v rodičovskom dome, patrná v celku. Rodičia tých mnoho detí ani za minútu neváhali vziať si ešte k nim za svoje Paľka, farársku sirotu, ktorého hneď pri jeho príchode zaodeli do vlastného synových šiat a pozdejšie zo svojej chudoby dali ako najlepšie vychovať s vlastnými synmi. Pán farár rozhodol o veci bez najmenšej obavy, že by mu jeho žena v tom nejaké prekážky robila, a ona bez váhania privinula osirelého chlapca k sebe — i dojemný je pomer, aký sa pozdejšie vyvinul medzi ním a jeho druhými rodičmi i bratmi a sestrami. Vôbec dotklivý je celý tento pohyblivý, rozličnými drobnými príhodami a pripomienkami poprepletaný, a predsa súladný obraz, ktorý pre nás má trochu už i akéhosi kultúrnohistorického závanu, hoci vzatý je len asi z počiatku druhej polovice minulého storočia. Mimovoľne vzdychneme si: Škoda-preškoda, že tento duch mizne už z našich fár! Tam opísaná fara so všetkým, čo je v nej a okolo nej, je rodičovským domom Terézie Vansovej, jej rodné hniezdo, z ktorého vyniesla si na celý život teplotu srdca a v duši zápal za všetko, čo je pekné a šľachetné.Druhá práca — „Danko a Janko“ — podobne podáva nám obrázky z minulosti — tu z dedinskej školy a jej okolia. Zase teplá intimita, vernosť k dobe i vernosť v líčení osôb, len osoby sú iné, iná i celá obstanovka.[6]Tu nepodávajú sa príbehy úzkorodinné, lež „dobrodružstvá malých hrdinov dedinských“; ale osoby učeného, hudby a kníh milovného, prísne svedomitého, no i starosťami skľúčeného učiteľa Tomoviča a jeho kmotra farára (markantná, trochu čudácka postava z doby, kde u učených panovala ešte latinčina) sú také vypuklé, že utkvejú čitateľovi v mysli, akoby ich žijúcich bol poznal, hoci sa málo o nich hovorí. I dobrá, robotou a starosťami utrápená pani rechtorka, „mamika“ úzkostlivo pozerajúca za svojím najmladším miláčkom, ktorý, či uradostený, či užalostený, utieka sa do jej náručia, je priamo zo života vzatá.No rozumie sa, že ťažište celej rozpravy je na tých malých hrdinoch, a je ono plnej váhy. Človek ani nevie ako, vedený zručnou líčiteľkou, vnoruje sa s pôžitkom do tých sviežich, bodrých, zdravých, zurvalských chlapeckých duší. Porozumieva im, cíti s nimi, obľúbi si ich — a musí obdivovať spisovateľku, že tak jasno rozlišuje ich malé osobnosti a pohotove stavia čitateľovi pred oči, počnúc od farského Danka, s jeho náruživosťou a svojvoľnou prírodou, a mäkkého, snivého „Janka Školovie“ až po vždy hladného Miška Kvačku, mendíka, a Samka mäsiarovho, čo tak „rrapčal“ pri vyslovovaní litery r. Mnoho výtečných popisov, hojnosť nenúteného humoru a vcelku verný, svieži obraz zo slovenskej dediny, s hlúčkom bystrých chlapcov v popredí, ktorý trvalým dojmom utkvie v mysli čitateľa. V ňom i zvláštna a ctihodná postava nášho ľudového veršovníka, slepého, a predsa jasnozrakého starčeka Hrebendu, našla svoje čestné miesto, aby celkom nevymizla z krátkej pamäti nových pokolení.Tieto dva z drobných kresieb zostavené obrazy sú, myslím, najpôvodnejšie, najsamorastlejšie zo všetkých prác Vansovej. Mnoho krásy a ceny ukrýva sa pod ich ľahkou, beznáročnou formou. Rovnocenný je s nimi ešte tiež drobný obrázok „Nové šatočky“ („Letopis Živeny“ II.). Neobyčajný výčin dievčatka ísť si potajmo v noci pred exámenom pre nové šatočky k pani krstnej do mesta, je psychologicky úplne odôvodnený. Nočná púť Milušky, s celou scenériou v mesačnom osvetlení, so všetkými drobnými príhodami a desivými predstavami, je obrázok veľkej umeleckej hodnoty.Tieto tri práce, i ešte napr. „Životopis Terézie Medveckej rod. Lange“ („Dennica“, 1900) a „Zo zašlých časov“ („Kalendár Tranovský“, 1910) dokazujú i zvláštnu spôsobnosť Terézie Vansovej preniesť sa mysľou do prešlých časov, utvoriť si jasný obraz toho, čo chce podať z nich, a podať to s celým oddaním sa svojmu predmetu. Keby slovenskej spisovateľke vôbec bolo rady a pomoci v tom, aby sa mohla s najlepšími svojimi silami venovať spisovateľskému povolaniu, ja by som našej Vansovej celkom vážne radila, aby sa oddala štúdiu našich kultúrnohistorických prameňov, nakoľko ich len máme, a z nich vo forme beletristických diel vyvádzala na svetlo obrazy zo života zašlých pokolení, o ktorých my tak pramálo vieme. (Či napr. nie je interesantné obznámiť sa v rozprávke „Zo zašlých časov“ s richtárkou Marišou, ktorá ešte v dobe poddanstva, nezanedbajúc svojich gazdinských a obchodníckych prác, de facto prevádzala úrad richtársky — a akou pevnou rukou! — bez toho, žeby sa bol niekto na tom pozastavil?) To pole u nás leží vari úplne ladom a Vansová by bola veľmi uspôsobená pracovať na ňom. Aspoň započať, dobrým príkladom predísť ďalším pracovníkom.No, ako sa posiaľ veci majú, sú toto len zbožné žiadosti, aspoň ohľadom na nás, slovenské spisovateľky. Z nás vari ani jedna nemôže sa úplne oddať nejakému literárnemu štúdiu. Každá, len keď jej naliehavé domáce povinnosti trochu času nechajú, prečíta, čo môže. Rada je, ak okrem bežných časopisov ešte vystačí jej čas na prečítanie takých vecí, ktorých známosť vyžaduje sa od každého koľko-toľko vzdelaného človeka. A písanie ide len úchytkom — kto sme v tom, vieme si uznať.Avšak práve Vansová zase slúži nám za príklad, že i pri týchto závažných prekážkach dá sa literárne pracovať. Pekný rad jej prác a jedenásť rokov redaktorstva sú živým dôkazom toho. Lebo veď známo je, že i ona má svojich rozličných súkromných povinností dokonalú mieru nameranú. Rozsiahla domácnosť dedinskej fary so záhradami a poľným hospodárstvom už sama v sebe vyžaduje od svojej správkyne ustavičné napružovanie nielen fyzických, lež i duševných síl, i ubíja tieto starosťami a mrzutosťami. Obcovanie s ľudom, ačpráve je pre spisovateľku vďačným štúdiom a hojnou pašou, berie tiež čas do nároku, menovite keď ešte i zástoj v ľudovej vzájomnej pomocnici berieme na seba, ako to bola urobila Vansová. Ani rodičovských zaneprázdnení, starostí a opatrovaní v chorobách si neusporila. Keď nebolo jej dopriate vychovať vlastných detí, ona vychovávala prijaté; vari nikdy nebola bez toho, žeby niektorú sirotu nebola túlila k materinskému srdcu, i vychovala si prijatú dcérku tak verne a pečlive, akoby bola jej vlastná. Ba ešte i na rozličných štvornohých a krídlatých miláčkov stačí sa rozprestierať jej láskavosť. V záhradníctve, zvlášte v pestovaní kvetov, má veľkú záľubu; jej kvetnica a obloky skvejú sa vždy vyberanými kvetmi, ktoré vyžadujú pečlivú opateru. Pritom je pílanská fara hosťom vždy otvorená. Vansovci sú milí, vďační hostitelia, obľúbení a rešpektovaní v priateľskom i nepriateľskom spoločenskom kruhu; sú i obetiví, spoľahliví priatelia v hlbšom zmysle.Keď si toto všetko pripomíname, mimovoľne zvoláme: „Nuž ale, kedyže ona teda stačí ešte čítať a písať?!“ Ja na to odpovedať neviem, len musím obdivovať jej zriedkavú silu a pružnosť, tým viac, že je telesne slabá a chorľavá. U nej to iste ide z božieho požehnania, s božou pomocou, lebo vo vansovskom dome vládne duch čisto kresťanský, nechlúbiaci sa slovami a frázami, ale javiaci sa v každom skutku. Kto ju zná v celej jej bytnosti, ako ženu a spisovateľku, ten iste upustí od zakoreneného, ovšemže, nie v každom prípade neoprávneného predsudku, že spisovateľstvo neomylne odvádza ženu od jej zložitých domácich povinností. Ona celým svojím životom dokazuje, že možno je zlúčiť oboje, kde sú k tomu dary odhora a sila vôle i sebazapierania.My jej a sebe z úprimného srdca želáme, aby ešte dlho v nezlomnej sile mohla pracovať na spisovateľskom poli a tak prenášať dary jej udelené k dobru národa, v ktorom meno Terézie Vansovej rod. Medveckej je i bude navždy v láske a úcte zachované.(1910)[1]toto číslo „Živeny“— Šoltésovej článok bol uverejnený v prvom čísle „Živeny“. Vansová bola predtým (i neskoršie) redaktorkou „Dennice“, prvého slovenského časopisu pre ženy (vychádzal od roku 1898).[2](už vopred oplakaná)— do Medveckovcov prichádzali deti po dvojčatách. Roku 1857, keď sa narodili Terézia a Juraj, mal ich otec Samuel Medvecký už šesťdesiattri rokov. Novonarodené dievčatko nazvali doma Netrebasi.[3]Carmen Sylvu— pseudonym rumunskej kráľovnej Alžbety (1843 — 1916). Jej literárna tvorba i jej aforizmy boli vtedy veľmi populárne.[4]D. Z. Lauček bol z pílanskej fary brachiálnou mocou odstránený— Daniel Záboj Lauček (1846 — 1911) už ako študent sa zaoberal filozofiou. Bol prenasledovaný cirkevnou vrchnosťou, najmä biskupom Czékusom (1818 — 1890), ktorý ho roku 1881 vykázal z fary, na ktorú bol riadne zvolený po smrti svojho otca. Lauček potom emigroval, najprv do Lužice a potom do USA, kde aj zomrel.[5]keď posledne vyše roka sa zdalo, akoby bola celkom zanikla— posledné dvojčíslo jedenásteho ročníka (1908) „Dennice“ vyšlo opozdene v druhej polovici februára 1909. „Dennica“ potom v roku 1909 vôbec nevychádzala a prvé číslo dvanásteho ročníka vyšlo začiatkom januára 1910.[6]obstanovka(z rus.) — okolnosti, prostredie	Marothy-Soltesova_O-autoroch-a-knihach.html.txt
1„Syn človeka neprišiel,aby mu slúžili,ale aby slúžil.Mat. 20, 28Práve keď sedliak Ondrášik potreboval pomoc najviac, a nevedel skadiaľ ju vziať, prišiel mu do domu človek nevolaný, nečakaný.Bolo to raz v nedeľu podvečer v najtuhšej žatve. Ondrášik sedel v sade pred domom, majúc starosťami ťažkú hlavu podopretú do dlaní. Zrazu zašteká na dvore Fidél, a pred ustaraným hospodárom stojí mladý, zdravý muž, poriadne zašatený a keď sa pozdravili, hovorí, že si prišiel robotu hľadať.Ondrášik nebol práve z tých, čo tak hneď bárskoho do práce vezmú; no, mladý človek sa mu akosi pozdal, a on veľmi potreboval robotníka. Žena ležala mu chorá. Zaťovia odbehli ho — jeden vlani, druhý na jar — do Ameriky, odvolali za sebou i ženy; zostala mu v dome len najmladšia, asi 16-ročná dcéra. Mal kraviara, ten sa škaredo pobil s chasou, ležal kdesi u matky; — a robotníka nikde nemôžeš dostať. Nuž prijal Ondrášik chasníka.[1]„Však“ — myslel — „za to nič nedám, čo ho skúsim; vezmem ho, aspoň kým Ondrej vyzdravie.“Spravili sa, čo dostane na deň, a čo, ak bude až cez mlatbu.Tej noci spal Ondrášik tak dobre, ako už dávno nie; a jeho žena, keď i spať nemohla, nemusela aspoň nad tým stonať, ako len ten jej starý tú robotu zdolá?![2]Všetko sa Ondrášikovcom na robotníkovi ľúbilo, len meno mal divné: volal sa Metod Ružanský. Však sa tak kedysi aj apoštol Slovákov menoval, ktorý to v Nitre býval a ľudu Božie slovo kázal; ale sedliaci svojim synom také mená nedávali, len niektorí katolíci, a Ondrášik bol evanjelik.No ale na všetko človek privykne, aj na toho Metoda v I.-skom chotári privykli, hoci bol tu toho mena jediný. Všeobecná mienka panovala medzi ľuďmi, keď z poľa zvážali: „Ondrášik dostal dobrého robotníka!“Ako dobrého, vedel on sám najlepšie. Nepil, nepôjde sa medzi chasu biť; nefajčil, nepodpáli stodolu. V týždni robil od rána do noci, a v nedeľu čítal. Zlého slova si od neho nepočul; vždy bol dobrej vôle. Keď Dorka niektoré jedlo pokazila a otec sa hneval — on vyhovoril, prichválil.Ľúbilo sa to všetko Ondrášikovi, začal si ho jednať od Všechsvätých za sluhu.„Dobre,“ hovorí Metod; „zostanem u vás slúžiť, ak si ma vezmete na dva roky a ak mi dovolíte, aby som si tam hore na šope spravil bývanie.“Divil sa sedliak, čo by to mohlo byť za bývanie.„Uvidíte, že dobré. Čo na to vynaložím — ak sa vám bude ľúbiť a ak budete môcť upotrebiť, až preč pôjdem — môžete mi vrátiť náklad; ak nie, rozoberiem a predám.“Pristal Ondrášik; a keď prišli prvé daždivé dni, doviezol si Metod dosky a len dva dni strávil pri tom popri inej práci.Keď bol hotový a zaviedol sedliaka i dcéru pozrieť, zasmial sa Ondrášik:„Akú on bude mať izbu, peknejšiu než my! No čo v zime?“„Spať môžem aj v studenom, a zohriať sa mi cez deň dáte.“Z dosák, ktoré mu zostali, zbil si Metod malý stolík, kúpil si pletenú slamenú posteľ i stoličku, do rohu spravil policu i vešiak na šaty.Mal to tu, až milá vec; najmä keď zase pozdejšie osadil okná do strechy a nimi ukazoval sa ten krásny výhľad na neďaleké hory, šíre polia a lúky, a na to dakedy tak krásne, hoci už často jesennými hmlami kryté nebo.Prví susedia Ondrášikovcov boli Petrášovci. Tí mali už 20-ročného, veľmi poriadneho i pekného syna, ale hoci boli majetní ľudia, nevedel on ani čítať ani písať — lebo bol chromý. Po dome však pomaličky sa šúchal a čo-to spravil, ale ďalej nemohol chodiť.Petrášová mala svojho Samka najradšej z detí. Otec nebol na neho priam dobrý; hneval sa, že taký veľký syn nič v dome nepomáha, a že mu vždy bude padať na ťarchu. Keby nie materinskej lásky, bol by sa mal mladík dosť zle v rodičovskom dome, a budúcnosť ležala pred ním smutná; lebo, ako to obyčajne býva, že tí, ktorí sa nemôžu pohnúť, chceli by vykonať veľké veci vo svete — tak aj on.Raz, ako tak sedí v nedeľu odpoludnia pod sadom sám a sám — všetci z domu odbehli, ktorí k muzike, ktorí do krčmy alebo do poľa — nuž ako tak sedí, hlavu do dlane podopretú a myslí — zastane pred ním susedov sluha; v ruke má akúsi knihu.Zmocnila sa mládenca smutná závisť. On je len sluha a vie čítať — a ja taký sprosták. Sotva poďakoval za prívetivý pozdrav.„Keď tak sám sedíš, je ti iste dlhý čas,“ prehovoril Metod. „Priniesol som ti knihu.“Zrumenel Samko až pod vlasy. „Načo mne kniha, keď litierky nepoznám?“ zamračil sa.„Odpusti mi, nevedel som,“ mierne odpovedá sluha. „No, keď je tak, ak chceš, zostanem tu a budeme si čítať spolu.“Tak sa začala známosť nových susedov.*O Petrášovie plot opierala sa chalúpka žida Dávida. Býval v nej už len sám. Mal dve kozy, celý deň chodil okolo nich; a keď nemal prácu s kozami, tak preberal staré handry a kosti a čo kde bolo. Nosili mu ich gazdiné; dával im za ne cverny,[3]ihly. Za mladi chodil za tým obchodom dosť a ďaleko po okolí, dnes už len pokiaľ kozy vládali.Nik na svete ešte nevidel sa starého Dávida usmiať; inakšie bol človek dobrý a krotký. Dosť sa mu už svet naubližoval; no on všetko zniesol.Hovorilo sa, že mal kedysi za mladi i ženu, prv než prišiel bývať do Hradovej, a že mu ju ktosi vzal. No, ktovie, či to bola pravda alebo nie.Po hornej strane pri Ondrášikovi susedil k nemalej gazdovej mrzutosti Martin Podhájsky, remeslom čižmár, ale taký opilec, že mu každý z cesty vyhol. Bývala s ním i jeho matka.Žena, keď nemohla vydržať, išla radšej do služby; posielala deťom šaty i obuv, inakšie by boli museli v zime pomrznúť. Posielala i svokre za to, že deti opatruje, spočiatku aj mužovi kedy-tedy nejakú košeľu. No, keď on vždy všetko premrhal, omrzelo ju; prestala.Ondrášik, keď sa mal s Podhájskym zísť, a tento bol opitý — a triezvy už ani nebýval — radšej sa mu vyhol.Raz ho našiel Metod na mol spitého ležať v močidle, už len-len že sa nezadusil. Mal blata plné ústa, nos i uši, sotva ho vytiahol. Priam išiel tade okolo cigán; toho poprosil, aby mu pomohol.Zaniesli nešťastného opilca k Ondrášikovcom do šopy, položili ho na slamu. Metod zohrial vody, a tak ho celého poriadne poumýval, ako — neprirovnávajúc — prasiatko, keď je už na koryte. Napred sa opilec bránil, ale pomaly vytriezvel, prestal zlorečiť; a keď ho ešte Metod ostrihal, oholil, dlhé nechty mu poodstrihoval, bol tomu sám rád.Od tých čias mal Ondrášikov sluha veľkú moc nad úbohým opilcom; čo chcel, to s ním mohol spraviť. Rozkázal si u neho ušiť obuv, a Podhájsky musel sľúbiť, že než tie čižmy ušije, nebude piť. Ani nepil. Aby mu večer nebola dlhá chvíľa, chodil Metod za ním a čítal mu z matkiných knižiek, z Biblie a Kancionála,[4]a z novín, ktoré nosil so sebou.Bol už november, a sedliaci po večeroch nemali takej práce. Čítaval teda Metod aj doma gazdinej a dcére z tých novín, aj Ondrej ho rád počúval. Ondrášik veru bol rád, že si jeho sluha predpláca noviny; on vo svojom živote na také niečo nepomyslel, a bola to predsa dobrá vec. No boli to aj dobré noviny; aj z Písma si sa z nich podučil, aj, čo sa vo svete robí, dozvedel.Chválila si nezdravá gazdiná sluhu:„Opatruje ma, ako syn, a je to múdry človek. Naviedol môjho, aby smel sporák postaviť v kuchyni. Odkedy tam Dorka varí, je mi omnoho ľahšie, tá páľava ma trápila; a aby sa starý nehneval, že mnoho dreva pálime, sám doviezol z hôr dve fúry. Druhý sotva to spraví, čo mu rozkážeš; tento si sám nájde.“Raz večer doniesol Podhájsky tie čižmy, priam keď si čítali. Ponúkli ho sadnúť. Nebol opitý. Odtedy nechodil Metod za ním, ale on sem; mali z toho všetci osoh. Pred večerom, keď sa zmrklo, chodieval Metod zase k susedom. Dozvedeli sa ženy, že učí Samka Petrášovie čítať.Raz pýtal sa, či by ho smel so sebou doviesť. „A prečo bys’ nesmel?“ prisvedčila gazdiná. „Nech mu prejde čas, chudákovi.“No tak im cez tie zimné večery čas uchádzal, milá vec. Množstvo peria napárali. Ondrej netúlal sa s chasou; Ondrášik nešiel do krčmy, strúhal radšej varešky, a Samko sa učil od neho.Raz, ako tak sedia, rozprávala Dorka, že je starý Dávid chorý, je mu vraj tam zima; ktovie, či si má čím zakúriť. V ten večer Metod práve jednu knižku dočítal; povedal: „Dobrú noc!“ a odišiel.„Uvidíte, on pôjde k tomu židovi!“ povie Ondrej.„Ach, však tam chodieva,“ ohlásil sa Samko; „neraz som ho videl, že mu vodu doniesol.“„Choď, Ondrej, predsa pozrieť cez okno, či je tam,“ radila Dorka, „a čo tam robí!“Nuž Ondrej išiel. Trvalo dosť dlho, než sa vrátil.„Videl si ho?“ zavolal Samko?„Videl. Žid leží na posteli, a on mu predtým varil akýsi čaj, a teraz mu číta z knihy.“„A ako mu číta? Však Dávid vie len po nemecky a po židovský čítať; povedal mi raz, keď som sa ho pýtal.“„Ako, — neviem; po slovensky to nebolo. Ale ten starý ho tak počúva, ani oči z neho nespustí.“„Je on divný človek, ničoho a nikoho sa neštíti,“ vzdychol si tu prítomný Podhájsky.„Veru divný; ale dobre, že prišiel,“ prisvedčila gazdiná. „Odkedy ho máme, vždy vieme, čo a ako sa vodí deťom v Amerike; predtým sme aj mesiace nepočuli. Nikto z nás nevie písať; no on to tak všetko popíše, čo mu hovorím. Deti sú celé šťastné, že toľko o nás počujú; píšu tiež. Len keď som mu kázala, aby o sebe napísal, nechcel. „O sebe nebudem rozprávať,“ povedal mi.Ba tak sa tá zima minula; prišla skoro jar, ani sa ľudia nenazdali.Raz v nedeľu stoja Ondrášik so sluhom na konci sadu, pred nimi močiar a veľký breh, porastený riedkou trávou a kríčkami.„Počujte, gazda!“ hovorí Metod. „Toto vám tu špatí celý váš majetok, priam by ste ten breh mohli od obce kúpiť.“„Ale ja? A načo by mi to bolo?“ zadivil sa sedliak, že jeho rozumný sluha môže také niečo hovoriť.„Ach, nuž veď ten breh by sa dal skopať, z hliny by bola dobrá tehla a ostatným možno zasypať tieto močiare.“„Tehly mi netreba, rolí mám dosť; načo by mi bola tá tatra?“[5]„Tak viete čo, kúpte ju pre mňa, však na seba, a ja si to od vás odkúpim. Mne sa tu u vás ľúbi: mám pár sto zlatých,[6]za tie dva roky postavím si tu pomaly chalupu, budem vaším susedom.“Zasmial sa Ondrášik zdanlivému žartu. Ale nebol to žart; Metod skutočne nedal pokoja, naklonil hospodára. Kúpil Ondrášik i predal mu breh a močiar. Spravili sa, že dokiaľ nebudú tuhé roboty, tri hodiny — a keď bude robota — dve cez deň smie on tu na svojom kopať.No keď prešli sejby, hovorí Metod: „Viete, gazda, dva týždne alebo i tri nemáme takej práce; tak ja vám štvrť roka budem len za chovu,[7]nechajte ma a Ondreja za tie týždne robiť okolo môjho; či necháte?“„No, nedbám; aj ja ti sám pomôžem, lebo by som veru rád videl, čo spravíš. Keď máš pár sto zlatých, to si radšej mohol niekde kúpiť izbietku.“„Viete, to by bola len izbička, a ja budem mať dom!“ zasmial sa šuhaj. „Uvidíte, že môj Boh, v ktorého dúfam, pomôže.“Chodili sa susedia dívať na diváky, čo robí Ondrášikov sluha.Najal si Podhájskeho i s matkou, k tomu on a Ondrej, kedy-tedy aj Dorka, áno i sám gazda, kopali breh a zasýpali menšie močidlo, nazvážali toľko hliny, až bol kus nielen vyrovnaný, ale i zvýšený a, čo aká záhrada, tak vyrobený.Metod kúpil v školskej záhrade stromky-nižiačky,[8]nasadil pekné tri rady. A napodiv: Keď prišlo leto, všetky sa mu ujali. Potom začali robiť tehlu, a keď robota ostatných odvolala, Podhájskovci robili ďalej, až dokiaľ nešli do výžinku.[9]„Kto by nám to bol povedal, že Ondrášikov sluha nám dá taký dobrý zárobok!“ hovorila Podhájska, a pritom požehnávala mládenca, že ho sám Boh poslal. Martin vraj už nepije; už ani čo by to on nebol, taký je krotký. Veľmi želie predošlý zlý život a modlí sa k Bohu, aby mu odpustil hriechy.[1]chasník— mládenec, šuhaj (pomenovanie trochu hanlivé)[2]pozri slovník starších výrazov na konci knihy[3]cverna, cverny— niť, nite[4]kancionál— spevník duchovných piesní[5]Tatra— vrch, vŕšok (obyčajne neúrodná zem na neforemnom, neupravenom teréne)[6]zlatý(zlatka) — zlatá (neskôr strieborná) minca; 60 grajciarov[7]chova— strava (za chovu — za stravu, za jedlo)[8]stromky-nižiačiky— nízkokmenné ovocné stromy[9]výžinkár— sezónny poľnohospodársky pracovník pracujúci v žatve za odmenu v naturáliách,výžinok— odmena, ktorú dostával výžinkár	Royova_Sluha.html.txt
KrižiakSedí dievčina na brale vysokom,po šírom mori mútnym blúdi okom;slza za slzou na tvár zvädlú padá:a tam deň po dni ona preplakáva;tam sa s ňou víta slnko, keď už vstáva;tam sa s ňou lúči, keď za hory sadá.Belavé pary plazia sa po vode,sťa s rozdutými vetrilami lode:klamnými devu obrazami mätú.Nejde; jaj, nejde ten tvoj premilený:či u moslemov upie zaväznený,či tam už dušu dal za vieru svätú? —Kráľ ohlásil kríž a trúby zahrali,víťaznú mládež na vojnu volali,za šíro more, až do Svätej zemi:a junák neznal srdcu odolati,by tam boj svätý nešiel bojovati,kde kríž do prachu hodili moslemi.„Zbohom, dievčino, sivá holúbočko!Lež preto jasné nezamúť si očko:už mám kríž i meč, viera zve do boja:keď tá niva sa znovu zazelená,zas sa ti vrátim, duša premilená:a potom večne, večne budeš moja.“A niva znovu sa zazelenala;ale dievčina darmo uvíjalado svadobného vesienku si venca:už i krása lúk kosou padla krivou,už len jesienka pustou kvitla nivou:a ešte nemá a nemá milenca. —A ona sedí na brale vysokom,po šírom mori mútnym blúdi okom;slza za slzou na tvár zvädlú padá.Slnko už sadlo; večer mrazom dýše,a more pod ňou voľne sa kolíše;do mora luna nazerá sa mladá.A čo to pláva cez tie vody šeré?Či labuť ešte na mori sa perie,a pri materi jej rodinka milá? —Nie; to sa labuť neperie na mori:je tomu čas už, čo tam na podhorído hustého sa triesťa utúlila.Junák to bledý tam po vode tenie,znak kríža sa mu na plášti červenie;vo hrudi strela, v pästi meč zlomený:a ako deva junáka zahliadla,bez duše z brala vysokého padla:oj, veď on to bol, ten jej premilený.	Chalupka_Kriziak.html.txt
Žiaľby Svätobojove[1][2]Kamže mi letíš — ty duša moja?!Ty mora lastovka mladá,čo nemá nikde hniezda, pokoja —ale ho ani nehľadá.Len lieta dole, len lieta horenad šíravné mora vody,piesňami víta vzchodiace zore,so slnkom v more zachodí.Na čiernom mori nocúva ona,zježené vlny jej lože,sto ráz si dumá, že zaspí, skoná —a zaspať, skonať nemôže.Obloha hučí — to hlava moja —a more — to srdce stená —a vietor živly zháňa do boja,vietor — myseľ rozbúrená.Už mraky letia oblohou tmavou,letia zázračné postavy:vlasy jak zmije vijú sa hlavou,zlovraží zrak ich krvavý.Viem, kto ste, čo ste, kam ma voláte?Osudná zvoní hodina!Idem, už idem, duchy prekliate,poďte! — bárs do cintorína!1.Vprostred cmitera slepec sedáva,temný to na oči obe,vo dne sa zdá byť skalná postava,v noci duch strážny na hrobe.A či sa leje, či slnko páli —on tu naprostred cmiteras odkrytou hlavou, v pokornom žialido neba zavše pozerá.Už mu burinou zarástli nohy,boboncom sluchy snehové;no, či je živý, či je nebohý —z neho to nik sa nedovie.Len tá tvár jeho mŕtva i bledá —jak nápis na hrobnej stene,čosi hrozného mlčky povedá,nímž duša ľudská kamenie.Tak on sedáva tu, kríž pri krížideň po dni a noc po noci —a nik sa z ľudí k nemu nezblíži,nik mu nepríde k pomoci.Len kedy-tedy malá dievčičkaprichodí tôňou zvečera,k chladným pritisne ústam ústičká,z tvári rosu poutiera.Na lono, chúďa, sa mu obalí,na prsia hlavinku skloníi tíško spieva, ako keď v dialivečerný zvonček zazvoní.„Zobuď sa, zobuď, smutný kráľ hrobov,Morava tvoja volá za tebou:Rastislave, Rastislave!Čo si tak nechal tú svoju milú?a šiels’ ďaleko, kdes’ na mohylu —zabúdať o svej Morave!Čo si tak nechal tie voľné svety,čo si tak nechal tie drobné deti —a šiels’ k cudzím, nemým stranám?!Ach, nies’ ty, nies’ ty, otče náš drahý,no vnuk tvoj zradný s divými vrahyod pŕs našich vyrval ťa nám! —Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov —počuj, jak ten vietor stene;to vnuk tvoj biedny volá za tebou:„Odpustenie — odpustenie!“Na si, na si očí dvoje,na si život, na svet celý,všetko moje nech je tvoje!volá vnuk tvoj zhavranelý.Len ber kliatbu z mojej hlavya požehnaj stolec zlatý:nad Moravou slnko slávybude sa zas ligotati! —Aj! počuj, počuj, smutný kráľ hrobov,jak ten vetor skučí, stene;to vnuk tvoj žiali, volá za tebou:„Odpustenie — odpustenie!“Oj, Rastislave môj, Rastislave,obeť nadľudských boľastí!Velikýms’ býval niekdy vo sláve,velikým buď i v nešťastí!“ —Vtedy tá jeho duša zavretáprebúdza sa z ťažkej dumy,v tých zhaslých očiach dač’ sa strblieta —a fúz šedivý zašumí.No, či to kliatba v tom tajnom šumea či to modlitba tichá?Dievčatko tŕpne, slúcha — rozumiea rúčky zložiac zavzdychá.Skonal! — na tvári už pokoj svätý,duša letela do neba.Prestaň, zlý vnuku, prestaň volati:on pomodlil sa za teba…2.Preč! preč, mrákoty — preč z mojej hlavy!Mladosti mej žiara blýska!Vitaj mi, moja chvíľka pokoja,vitaj mi, zlatá kolíska!Hoj, vidím, vidím, ten svet nádejev ružovom svetle jak vzchodí!Čujem, nado mnou pieseň mi zneje,pieseň slávy i slobody.Na Velehrade voľno sa vlníslovanských bariev zástavaa pod ním šíro v jasnom úslnískvie sa Veliká Morava.Z vysokých múrov otec velikýpozerá, dušu napájaa my kol neho malí s prútikyhráme si, hráme my traja.„Páčte len, deti! — otec nám vraví —páčte tú peknú krajinu!Len či tie blesky, tie časy slávy,deti! — so mnou nepominú?!“A vtom tá jeho tvár jasná zdumnie,čelom mu prejde tôňava —„Poďte sem, deti! poďte sem ku mne:večer tu, deň už skonáva!“Prúty tie berie a spolu viaže:„No, kto z vás zlomí zväzok ten?“Sprobúva každý, či to dokáže,ale ver’ nie, ani jeden.„Hľa, tie tri prútky — otec zavolá —to ste vy, synovia moji!Tak vašej moci nik neodolá,keď vás raz lásky niť spojí.No, beda! keď sa vy rozpadnete,jak prútky bez zväzku samé:vtedy vás ľahko, jak ráždia stleté,vrah váš po jednom rozláme!“ —Zašlo slniečko, temnie krajina;troje synov otca smúti.Oj, otče! sláva tvoja zhasína —rozlámané tvoje prúty!3.Spomienky moje, vy čierne duchy,kamže ma to zas vediete?Musím, ach, s nimi, jak s vetry suchýlístoček lietať po svete!Počkajteže len chvíľočku malúkým si vydýchnem aspoň raz! —Ach! — či je už tu to pole žiaľu,ten krvavý kliatby obraz?!Vidím, už vidím to pole kostí,ten svet slávy stroskotaný!Vyjúcich vlkov hajno sa hostí —a nad ním kráču havrani.Dvaja havrani po vzteklom bojivrahom svojim hody stroja.Dvaja havrani, to bratia moji —a to kraj tvoj, mater moja!Zabili bratia matku Moravu,zabili, vdvoje rozťali —a na jej chranbu, chranbu krvavúpozvali vlky, šakaly.Oj, vidím, vidím — beda nám beda!Rozsiata mať v štyri strany!Na nás zaľahla tá kliatba deda:ja tieň — a bratia havrani!A na to dívať — Bože môj, Bože —dívať sa má duša moja!A spomôcť, abo zhynúť nemôžebiedna tôňa Svätoboja!4.Poď, pieseň moja, moja milá,ty čarovne znejúci zvon!Tys’ dušu moju prebudila,ty ju i uspi napokon.Nes ma na krídlach, sladké znenie,krajnou v mrákotách zakliatou —z pokolenia na pokoleniek prázdnym mohylám troch bratov!Šumej mi, šumej, spev môj milý,hmla desať vekom prebitá;z mora hmly rastú tri mohyly,na ich temeni kríž svitá.Sem sa, sem, bratia, na kolená!Do prachu — havrani ľúti!Tu počiatok nášho spasenia —tu i konec našej púti.Tu usnime v bratskom náručí:a z mohýl nový svitne deň —čo Boh spojil, svet nerozlúči,Boh mocný v trojici jeden!Oj, pieseň moja, moja milá,ty čarovne znejúci zvon!Tys’ dušu moju prebudila,ty ju i uspi napokon.Pozdvihni hlasu, Bohom daná:Aj dosť už káry, Bože, dosť!Bez konca nie kliatba Slovana,bo bez konca — Tvoja milosť!R. 1850[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V obidvoch rukopisných zošitoch datuje Botto najprv Dumky, potom opravené naŽiaľby Svätobojove, rokom 1859, v prvom v Banskej Štiavnici. Rok 1850 v Spevoch bude asi omyl. Prvý raz vyšla 1. — 3. časť tejto básne pod názvom Dumky Svätoboja, najmladšieho syna Svätoplukovho, v Dobšinského Sokole II, 1891, str. 17 — 18, 25. januára. Dokončenie, časť 4, vyšlo ako Posledná dumka Svätoboja až v Paulinyho Sokole II 1863, str. 84, 28. februára. Tu v Sokole Dobšinského uvádza Botto stručnú poznámku: „Šafárik vo svojich Starožitnostiach na str. 806 hovorí síce, že po smrti velikého kráľa Svätopluka nastúpili vládu v rozdelenom panstve veľko-moravskom len dvaja jeho synovia, Mojmír a Svätopluk; ale na tejže strane v poznamenaní udáva, že Const. Porph. a Hildegrad. Gradic. pripomínajútrochsynov Svätoplukových a tretí že sa volalSvätoboh. Tak aj Červenák v Zrcadle Slovenska, str. 50. Hollý a Štúr menujú ho Svätobojom.“ V Spevoch (str. 222 — 3) rozviedol túto poznámku širšie: „Svätoboj bol synom najmladším Svätopluka I. Šafárik uvádza síce pri páde Veľkej Moravy len dvoch bratov dejstvujúcich, Mojmíra II. a Svätopluka II, ale v poznámke zmieňuje sa i o tomto treťom. Z čoho pôvodca žiaľob týchto odvodí trpný hamletovský charakter Svätobojov a kreslí ho elegickým spevcom vo svojom poemate. — Dejepisný nástin dľa Šafárikových Starožitností a Náučného Slovníka je tento: Rastislav Mojmírovec panoval od r. 816 do 870. Upevnil ríšu Mojmírom založenú nielen stavbou hradov Devína a Velehradu, ale zvlášte tým, že pozvúc vierozvestov Cyrila a Metoda, položil základ národnej cirkvi, ktorá by vzdorovala vlivu misionárov západných a tým i nárokom vládobažných cisárov nemeckých. Synovec jeho Svätopluk, netrpelivý nápadník trónu, nie súc spokojný so správou kniežatstva nitrianskeho, porozumel sa s Nemcami, dal strýca svojho tajne zajať a zviazaného poslal do Rezna, kde ho potom kráľ Ludvik oslepiť dal žhúcim železom a uväzniť v akomsi kláštore. Kedy a jak zahynul tam nešťastný Rastislav, neni známo. Svätopluk I., zaujavší prestol s pomocou Nemcov, panoval na Velehrade až do r. 894. Veľká Morava za neho oslobodená zpod nemeckého léna došla najvyššieho stupňa moci a slávy. Zaujímala krem dnešnej Moravy, Opavska a Tešínska a Čiech kniežatstvo nitrianske, Slovanstvo na Labi, Odre a Visle s kniežatstvom krakovským až po nemecký Devín (Magdeburg), Korutany a dolnú Panóniu po hranice bulharskej Moravy, tedy celé západné Slovanstvo. — Po smrti Svätoplukovej však nesvornosťou synov, ktorí slúchali radšej podhuckávanie Nemcov, než múdre naučenie svojho otca, rozpadávať sa počala veľká ríša, až konečne zborená bola po nešťastnej bitve pri Prešporku r. 907 (dľa Slov. Nauč. r. 906), v nejž padli aj bratia proti sebe bojujúci, kráľ Mojmír II. a Svätopluk II. Väčšinu z nej Nemci ukoristili a Maďari, čiastky české a poľské zostali samostatnými.Toto je ten tragický dej, v ňomž pokuta za vinu otcovu nepadá na syna samého, lebo on slávnymi činmi odvrátil ju od seba, lež padá na hlavu potomkov jeho, ktorí zdedili vinu tú.“V Dobšinského Sokole II, str. 18 dáva Botto ešte tieto poznámky: k veršu „Z vysokých múrov otec veliký“ (časť 2.): „Svätopluk, otec Mojmíra, Svätopluka a Svätoboja. Sídlo jeho prebývania bolo mesto Nitra u nás a Velehrad na Morave, blíž terajšieho Hradišťa. On, napomínajúc synov k svornosti, dal jim lámať prúty najprv spolu sviazané a nezlomné, potom po jednom prútku, ktorý každý z nich snadno zlomil. — Zrcadlo Slovenska, str. 50.“ (Ide o knihu Benjamína Červenáka Zrcadlo Slovenska, ktorá vyšla r. 1844 po smrti autora, nadaného štúrovského mládenca — J. M.). K veršu „ten krvavý kliaty obraz“ (časť 3.): „Bitka na prešporskom poli stala sa r. 907 v mesiaci auguste, v ktorej Maďari synov Svätoplukových už predtým Nemci úkladne rozdrobených konečne premohli. Tak zmizla samostatná slovanská Morava z poľa dejín. — Šafárik Starožitnosti str. 807.“ (Ide o slávne dielo Pavla Jozefa Šafárika Slovanské starožitnosti, vyšlé prvý raz v Prahe r. 1837 — J. M.)Opravujeme poslednú slohu podľa Slov. pohľadov III, 1883, str. 475:Oj dosť už, pane Bože, dosť!A dosť užkáry, Bože, dosť!	Botto_Zialby-Svatobojove.html.txt
Návrat[1]Zakvitli jablone v susedovom sade,utrápená mati chodí po záhrade,prechodí sa ona po tráve zelenej:„Či mi kedy svitne, matke utrápenej,či sa v mojom srdci ešte rozzelenieaspoň za života jedno potešenie?Potešenie moje, kvet medzi kvetami.V ďalekej krajine za doly, horami,v ďalekej krajine, hen za Varadínomvykvitá ľaliou, bujným rozmarínom!Potešenie moje, vták medzi vtákami,spieva si za dvesto tichými horami,medzi sto spevcami, dľa jarného zvyku,spieva si na šumnom malinovom kríku!Potešenie moje preč z našej dolinyak’ vietor prechodí ďaleké krajiny,cudziu reč, cudzí zvyk, cudzie stretá všecko,moje potešenie, moje dobré decko!Keby ja tak mohla, keby ja tak znala,kde býva: tou horou bych sa rozrastala.Keby ja tak mohla, keby ja tak znala,kde býva: vodou bych bystrou pretekala.Keby ja vedela, že ide po poli,bárs keď sneh chumelí, bárs dáždik mrholí,von zima, noc temná, nikde ni človiečka:stanula bych v poli jak tá chalupečka!“Odkvitli jablone v susedovom sade,smutne vtáčik spieva tam v blízkej ohrade,smutne vtáčik spieva na blízkej skoruši:pokoj je už matke, tej predobrej duši:Celé mesto plače, trúchli vidiek celý,a syn pri smrteľnej, jaj! nebol posteli;po tom celom svete smútok je hrobový,ale ani zmienky nieto o synovi.Už vyschli jablone v susedovom sade,vietor kláti, hviždí žitom po ohrade,medzi žitom chodník ku bielemu dvoru,ním ktosi neznámy od tmavého boruzamyslene cvála, ani prísť neverí,idúc z cudzích krajov domov ku materi. —„Načo ideš domov k bratom a otcovi?načo k sestrám tvojim, načo k priateľovi?načo do dediny, krídlatý sokole?Tvoja matka tašla na to šíro pole.Pýtaj sa, koho chceš, veď to vie celý svet,že čo doma nenie, už tomu rokov päť.Pýtaj sa, koho chceš, či na dolnú hrádzkuuž pred piati rokmi nešla na prechádzku.Pýtaj sa, koho chceš, či ju v čas nedeliuž od piatich rokov v kostole videli —Len to sa nepýtaj, kde toľký čas dlieva,či po tebe ešte plače a túžieva.“[1]Sokol IV, 1865, str. 61, V-1, str. 29, V-2, str. 57. Pod názvom v Sokole je v zátvorkách dátum „1849“. Táto báseň sa vzťahuje pravdepodobne na smrť básnikovej matky. Dátum jej úmrtia nepoznáme, ale J. K. už v liste S. B. Hroboňovi zo 7. novembra 1845 píše, že „po smrti mojej dobrej matki všetká pokrevnosť nič nestojí.“ (R. Brtáň,Osudy J. K.T. Sv. M. 1946, str. 35.) Dátum „1849“ by mohol značiť rok návratu básnikovho. V básni však nie je číra realita. J. K. podľa svojho listu mohol byť doma i roku 1847 po návrate z Dolnej zeme a báseň mohla vzniknúť i vtedy. Ťažko si je predstaviť, že by v básni z roku 1849 mohol líčiť takú elegickú náladu a ďalej nespomenúť ani len náražkou udalosti, ktoré prežil roku 1848. — Prepis u V-1 je zhodný s textom Sokola, okrem pravopisných opráv a zmeny „tvojim“ na „svojim“ a „piati“ na „piatich“. Na rozdiel od textu v Súbornom diele z roku 1952 vsunul som po šiestom verši tento chýbajúci verš: „Potešenie moje, kvet medzi kvetami…“ Našiel som ho v novinách „Morava“ I. ročník, 1864, č. 70, kde bývalý priateľ Janka Kráľa Bedřich Rozehnal uverejnil na pokračovanie „Výňatky z básní slovenského básnika Janka Krále“. Tento verš logicky a vzhľadom na rým k textu skutočne náleží. Rozehnal mal odpis odlišný od textu v Ps. Text „Návratu“ podľa B. Rozehnala má viaceré slovné odchýlky, ale i čechizmy, takže mu nemožno dať prednosť pred Ps. To platí aj o ostatných básňach, Rozehnalom uverejnených. Pre zaujímavosť však uvádzam jeho poznámku k básni Návrat: „Tato báseň jest jedna z nejstarších poetických útvoru hore jmenovaného bájce, a nebyla ještě nikdy tiskem vydána. Obsahujeť kus života a osudu básníka samého, jenž putujíc jak obyčejně sám a sám po cizých zemích, to jediné, co mu, jak říkával, drahé bylo na světě, ztratil, svou matku, která, když o něm nikdo nevěděl, kam sa poděl, ze Slovenska daleko do Uher chodívala, poptávati se po něm u jeho známých. Mnoho let od jejího úmrtí prchlo, jeho mysl však ještě po ní toužívala, že často celé dni jen v zpomínkách na ni trávíval, kdy to dokonce i nejvěrnějším přátelům nepřístupným býval. Báseň tato, níž památku její zvěčňuje, zasluhuje národním svým duchem, hlubokým citem a neobyčejnou svou poetičností, aby národ náš o ni nepřišel, jak se to s větším dílem ostatních jeho prácí stalo. B. Rozehnal.“	Kral_Navrat.html.txt
Zmenená politika[1]„Radšej s čertom — ako s Maďarmi!“ Takvravel Hurban. Stonásobným echomduní to dnes na Slovensku „našom“.„Radšej s čertom, diablom — ako s Čechom!“10. januára 1943[1]Zmenená politika— Bratislava 10. januára 1943. Rukopis básne je v zošite RJJ č. 20.	Jesensky_Jesenny-kvet.txt
1851List 1. Fridrichovi Malatinskému[1]V B. Bystrici dňa 13/1 851Braček Frico!Tunajšie mladé obecenstvo[2]chce dať asi 5. febr. bál, a poneváč tu dobrej muziky niet, teda sa spýtaj Marciho,[3]či by tak v ten čas mohol sem s 13 dobrými chlapmi prísť, a cestu sem i tam i s bálovou nocou dohromady rátajú za čo? Tak, že by žiadne druhé pretensie[4]robiť nemohol — kreme čo by z boku dostal. Nota bene[5]by musela dobrá byť, žeby s nami v hanbe neostal, lebo chceli aj druhých, a ja som za Marciho prerazil. Odpoveď mi pošli s obratom počty, deň Ti určite zavčasu oznámiť nezameškám. Nože, Frico, odpíš, ako Vás to tam zorganizovali?[6]Spočiatkom febr. má byť vo Viedni veľký sláv. bál, na ktorý Gábe Jano[7]menom výboru pýta 4 Detvanov;[8]zajtra idem do Detvy obstarať ich. Ty nepôjdeš do tej Viedne?Pozdrav všetkých odTvoj J. Fr.[1]Fridrichovi Malatinskému 13. 1. 1851. ALU SNK v Martine. Pozostalosť Š. Pasiara, prír. číslo 597/58. Text listu je na 1 rkp. strane, na druhej strane je adresa v nemčine: „Am der Herrn Friedrich v Malatinsky Stuhlrichter Wohlgeboren zu R. Szombat. Na liste je vosková pečať a dve poštové pečiatky: 15/1 Rima Szombat.“[2]Banskobystrické obecenstvo. Ján Francisci od 2. 1. 1850 bol expedítorom Zvolenskej stolice so sídlom v B. Bystrici a od 27. apríla 1850 bol tajomníkom náčelníka stolice Rárusa.[3]Nezistený vedúci hudby z Rimavskej Soboty.[4]z lat. — nároky[5]z lat. — všimni si dobre[6]Išlo o ustrojenie a personálne obsadenie stoličného súdu v Rimavskej Sobote.[7]Ján Kvetoslav Krasomil Gáber(1822 — ?) — úradník Zvolenskej stolice. Dôverník Ľ. Štúra. Brat Ľudovíta Gábera. Písal pod pseudonymom Janko Lovinský.[8]Spomenutý bál vo Viedni sa uskutočnil. J. Francisci ho spomína vo Vlastnom životopise. Francisci naň nezohnal štyroch mládencov z Detvy, ale s pomocou Samuela Medveckého z Veľkej Slatiny. Boli to: Martin Sanitrár, Matúš Bahyľ, Ďuro Konôpka a Ondrej Svetlík — pozri Francisci, J.Vlastný životopis. Bratislava, 1956, s. 246 — 252. Francisci si však v publikácií pomýlil rok — bál sa uskutočnil roku 1851.	Francisci_Listy-Jana-Francisciho-2.html.txt
Dumky večerné[1][2]Večerom sám si blúdim v pustinebez cestičky, bez chodníka.Vietor povieva — deň za dňom minie —a mladosť len tak zaniká.Čo to tu za svet? tak chladný, tak tmavý!Nemáš jedných verných pŕs, kde oprieť si hlavy.Kročíš — tu hady zsipia, tam hnusné jaštery;chceš sa zahriať na srdci celučký preziably —tu kostlivec zubiská na teba vyškería ohňa tam kdes v pekle pokazujú diabli.Choď, abo kap! — si človek, máš vôle slobodu:tam napravo máš oheň, tu naľavo vodu;pri ohni sa zahreješ — aj zhoríš, na veky,pustíš veslo na vodu — utonieš na rieki —a duša? — Svetla, svetla! Oj malá, biednušká,šťastnejšias’ ty odo mňa, svätojánska muška. —Mrká. Mrklo. Predsa raz — ha! vitaj, noc moja,vitaj, asnáď v sne nájdem, čo hľadám — pokoja.Spať?! — ale hlavu moju tá hustá tma tiská;myšlienky z nej von kypia jak mravce z mraviska,a teraz abos’ tu daj rozjedať povoli,abo hybaj! s vetrami cez hory, cez doly! —Jak duša samovraha — vymknutá von z nebachce ísť dakam do pekla — a tam jej netreba;vráti sa teda domov — do pustého tela,chce tu usnúť pod zemou, abo zhniť docela.No sotva sa uloží, už ju tá zem tlačíi na ňu sa oborí milión chrobačí:vtedy vzteklá zodvihne zohavené údya hybaj! bez oddychu — kým ju Boh odsúdi.Samotný stojím v šírej pustine,ni cestičky, ni chodníka.Vetrík povieva, deň za dňom minie —a mladosť moja zaniká.Podo mnou sveta smiech i náreky,podo mnou šíre jazeráa dokola svet pekný, ďalekýtíško sa do nich pozerá.Ja tiež pozerám nie svet, nie seba —ale vyzerám kohosi:Kdes mi tak dlho, moja veleba?Vysoko nad nami kosy!Už vetry stíchli, samá pohoda,čierna zem už hmlou zakrytá —a tiché nebo a tichá vodahviezdami len tak prekvitá!Poď! milá moja, už nôžky tvojenezavadia viac o hrudu,ani tenunké tvoje závojezlé vetry trhať nebudú!Kdeže si toľko, moja zábava!Už celý svet spí v tíšine: —Ach! či len toto srdce a hlavanikdy nikde nespočinie?!Vychodí hviezda moja, hviezdička milená:hoj! hor’ sa, hor’, má duša, nad spiace plemená!Sbohom daj čiernej zemi — nemáš ty tu miesta.Hore, hor’! tam sa belie tvoja mliečna cesta!Ta, kam sa oko zemské nadarmo vystrája:tam pole k letom tvojim bez konca, bez kraja!Rozvi perute po šírej priestore,preleť krížom i krážom to hviezdnaté morei až k slnku strednému hore sa vykrúti:tam kdesi tvoj počiatok i koniec tvej púti.R. 1853[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Z pozostalosti básnikovej.[2]V Turci 1853. V rukop. Sobrané spevy 1873 i 1879. Botto do Spevov nezaradil a nikde nevyšli. Odtláčame zo zošitu z r. 1879 podľa vlastnej úpravy Bottovej.	Botto_Dumky-vecerne.txt
I. Rozličné stránky v Ošustove pri povstaní slovenskomNáramné povstalo hnutie v Uhorskej krajine, keď sa roznieslo r. 1848, že nielen Srbi lapili zbroj proti Maďarom a pluky chorvátske prekročily Drávu, lež i maďarským ministerstvom za hranice vyplašení Štúr, Hodža, Hurban vtrhli od Moravy s dobrovoľníkmi do Uhier. Ľudia, ktorí znali len vlasť, národ slovenský neznali, zdesili sa, zlorečili, nadávali. Oproti tomu horliví Slováci, ktorí už oddávna cítili sa v Uhrách prenasledovanými cudzincami, zaplesali v duši, že ide čas vykúpenia. Medzi oboma stálo množstvo obecného ľudu neodhodlane, nevediac, čo na to rieknuť.Všetky tieto stránky nachádzaly sa i v Ošustove. Pán Chreňovský až zachrípol od zlorečenia na panslavistickú mládež, ktorá nevie, čo činí. Luteránsky farár Mroč, prenasledovaný dávno pre svoje panslavistické smýšľanie, mnul si ruky s radosťou. Sedliaci strkali dohromady hlavy a pošeptávali si všeličo. Jedni mysleli, že treba držať s pánmi a s krajinou; druhí, že treba pripojiť sa k Slovákom a cisárovi Ferdinandovi; ale veľmi mnohí, že by najlepšie bolo, keby im obe stránky daly pokoj.	Zaborsky_Mroc.html.txt
Stretnutie[1]Keby som bol maliarom, namaľoval by som si takýto obrázok:Po horúcom, suchom letnom dni slnce práve sadá za ďaleký obzor. Posledné lúče slepia ešte oči, rýchle sa dvíhajú na stromy, do vzduchu a v riedke biele oblaky. A keď dňom ťažko bolo pre ostré svetlo a páľu rozhľadieť sa, teraz, ako pod ohromným tienidlom, môžeš otvoriť oči a predstaví sa ti malebný maloruský kraj. Slabo zvlnená krajina, samé pole, len kde-tu chlp tmavej zelene, ešte nevieš či lesa, či sadov a v nich ukrytých dedín. Žlté skosené polia, strniská, ba niekde ešte lán pozdného obilia alebo inej plodiny a trávy. Po mäkkých poľných cestách tu sadá, tam dvíha sa prach, ako prebehol obilím naložený voz (na ňom mihnú sa pestré kroje maloruských žien), alebo idú stáda z paše. Medzitým svetlo rýchle sa tratí, temnejú biele oblaky na západe, prámované zlatými čipkami; i tie si závidia, skrývajú si a zakrývajú bohatstvo svetla.Vlnitým krajom vše sa ti obzor rozšíri, vše zúži; ako zídeš do údolia, v ňom blysne sa ti riečka, ktorej toku tak hneď neuhádneš, alebo jazerá s ohromnou trstinou, bielym kvetom leknínov, ktoré pred vetrom zakrývajú svoj kalichový kvet širokým listom, akoby celý mlynský stav alebo jazero ožilo a zdvihlo sa.Doprevádzaný alebo nevšímaný pohľadom nezbytného čápa vyjdeš na vŕštek, a pod úvalom v tmavej zeleni, ako dobre skryté jabĺčko vo vetvách, tak ukáže sa v nej zlatá makovica chrámu božieho.Oblaky na západe oblievajú sa červenou žiarou. Blížime sa dolinou k dedine. Tam sa už zmráka. Naproti vychodia nám bandériá, chlapci, dievčatá na okrúhlych malých koníkoch, sprevádzaných žriebätami. Oči miesto po koberci banderistu zvezú sa ti po ohorenej nôžke dospievajúcej devušky, ktorá, vidiac vojsko, viac odvádza poslušného koníka krajom cesty než ostatné deti. Idú na obnôcku a nebudú si rozprávať ani s Turgenevom, ani s Hviezdoslavom povesti a báje, ale rozhovoria sa o nás. Preto si aj zastanú a uprene hľadia. Dosť vojska už videli, ale deťom na vojsko hľadieť nikdy sa nezunuje. A my ideme so spevom, akého spevu tu ešte nepočuli. Veselý spev slovenský a český.Vchodíme do dediny. Národ vychodí na priedomia, zastávajú. Nášmu veselému spevu dvíhajú sa detské rúčky, nôžky; pokriky, sprievod mládeže; ženy, matere berú na oči zásterky, ľutujú nás smutnými pohľadmi. Nejedna mať a žena vyronila už zjavne i tajne slzu, keď sme odstupovali ruskými dedinami poza rozsypaný front.„Už i vy…? Tak už prepadneme…?“Počuť hukot diel, krúžia aeroplány, národ pohýbaný, splašený i úplne nedvižný, fatalista. My sme spievali, a oni plakali, spytovali sa, či sú ďaleko Germánci…„Neplačte, mamka, nám je veselo, a Germánec ešte na dva perechody,“[2]potešujeme mäkšieho srdca babky a ideme so spevom dedinou.Na úzkej ceste do bočnej ulice zastane proti nám idúci voz drabinový, aby sme prešli jednou i druhou stranou.Kto ide proti noci do poľa? Na voze na prednej ose sedí žena, bosá, vo vyšívanom rubáši, mladá, krásna. Nehľadí na nikoho, nehybne sedí, ale ja vidím: veľké modré oči v plnej okrúhlej tvári blyštia sa jej slzami. Jednou rukou drží opraty, druhou na lone dievčatko dvojročné, tučnej, červenej, jasnej tváričky, tak veľmi podobné mamičke. Dievčatko, sťa porcelánová bábka za sklom, nevystrojené, iba kratučký rubášik a vyšívané rukávce. Udivene behá očkami po nás a dvíha ručičky, ako mladé vtáča krídelká.Mladá žena nehľadí na nás. Ja hádam: čo si mohla pomyslieť, na koho spomenúť táto mladá mať, keď videla vojsko…? Nehľadá ho? Či vari vie, že jej muž sa už nevráti…? Po líci gúľajú sa jej slzy; jedna, druhá sa mi blysne ako rosa na kvete.Ja videl som plakať, rukami lomiť ženy, matere, ale nikdy nezabudnem na tieto dve-tri tiché, tajné slzy a nehybný, hlboký a ďaleký pohľad modrých očí, čo nehľadia vôkol a nevidia najbližšie.Niektorá slza iste zgúľala sa na zlatú hlavičku decka, a ono vyvracia hlavičku a vyjavenými očkami hľadí hore na mať, potom pozrie na nás, detsky razom zvážnie a nevie, čo začať…Prešli sme. Obzrel som sa; vidím iba sklonenú hlavu matere. Voz mohol by sa už hnúť, ale ešte stojí…[1]Slovenské hlasy I, č. 18 (9. XII. 1917)Na vojne (vydal J. Sršeň r. 1919 v Ružomberku), str. 116 — 118Odtlačené s podtitulom „Svojej žene“. Tajovský poslal odtlačok zo Slovenských hlasov ešte z légií manželke Hane Gregorovej s prípisom: „Babenka moja! Máš rada obrázky. Prijmi i tento môj, ktorý som Ti namaľoval v lete 1917. Čo nedokreslené, to Tvoja láska k obrázkom a ku mne — verím — primyslí.“[2]Dva dni cesty.	GregorTajovsky_Umelecka-proza.txt
Znamä[1][2]Volajú ľudie vo veľkom blude:„Len kto to kedy pamätá —dve slnká! — Bože, len čo to bude,čo to bude z toho sveta?!“Páčte len, páčte! tých slncí dvojejak tonie v čiernej mrákave!Razom tma — zmätok, blesk, tresk i boje —potoky hučia krvavé.Za bleskom hromu bežia národy,volajúc: „To deň svobody!“ —A v tmách padajú do bludov jamy —Bože! zmiluj sa nad nami!Zvoňte, hej! zvoňte! to je noc hrozná!Už všetky živly sú v boji;už mater svoju dieťa nepozná,proti otcovi syn stojí!Brat brata kole, svojsky na svojustrechu si metá plamene.Kto zrobí koniec krutému boju?noc čiernych chmár kto rozžene?Hľa, hľa! vidíte? polnočnú dúhu!jak sa puká zorou rána.A čo to, kto to v tom jasnom kruhuVidíte Ho — Velikána?Páčte! jak bleskom mrákavy roní,ako stúpa z hôr na hory;kol Neho blyštia šabieľ milióny,nad hlavou šumia prápory.Zastal; prst hrozný zdvihol dohora —zatriasli sa šíre svety:i razom, sprostried mrakov obzora,slnko jediné zasvieti.A pokoj všade. Kto to bol, viete?Kde má otčinu a jakú?To On! — málo Ho vídať na svete,no keď vyjde, to v zázraku.Keď to Východu brány povodeňs hrôzou rozpraskla krvavá,Západ už kričí, že to súdny deň;vtedy On, vtedy povstáva.Vtedy sa javí tento Neznámy,on to veľký posol boží —a pred Jeho sa razom nohamivzbúrený živel uloží.A či neviete o tej kométe,čo bola vzišla nad nami,čo metlou žiarnou mietla po svete,rovnala vrchy s dolami?Keď to od neba svet odtrženýblúdil bez slnka, bez Boha?Vtedy On zdvihne meč svoj plamennýa — čistá zem i obloha.Tak, vraj, keď sa svet dá do svevole,zem tá vystúpne z koľaje:On to, vystúpi na snežnom póle,zem v cestu pravú prikľaje.A keď v západe slnko dotleje —a priblíži sa sveta skon:nové On svetu zažne nádeje,nové vyvedie slnko On.R. 1848/9[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Vznikla v Pešti a na Skálniku r. 1851 podľa Bottovho udania v rukopisoch. V Spevoch datuje ju 1848/9. V rukopisných Sobraných spevoch z r. 1873 i 1879 má titul Zjavenie v (z) r. 1849. V prvom zošite (1873) má Botto tieto poznámky: 1. k veršu „more sa pred ním uloží“ (v našom texte „vzbúrený živel uloží“) pozn: „východu pokorenie“. 2. k veršu „a čistá stane obloha“ (v našom texte „a — čistá vstane obloha“) pozn.: „Napoleona pokorenie“. V druhom zošite (1879) pridal ešte tieto poznámky: k veršu „Len kto to kedy pamätá —“ pozn.: „Takéto znamenia na nebi sa vskutku pred revolúciou ukazovali“; k veršu „Ku hviezdam hor pnú sa vody“ (v našom texte pozmenené verše — zodpovedá mu verš „s hrúzou rozpraskne krvavá“ (povodeň) pozn.: „Ťaženie východných plemien“; k veršu „A kto neviete o tej kométe“ (v našom texte „A či neviete o tej kométe“) pozn.: „Napoleon I.“Báseň je prvý raz odtlačená v Sokole IV, 1865, 31. jan., str. 21 — 2 pod názvom Zjavenie z rotou 18**. Na ukážku, ako Botto zdokonaľoval svoje básne, nech tu stojí znenie slohy zo Spevov:Keď to Východu brány povodeňs hrôzou rozpraskla krvavá,Západ už kričí, že to súdny deň;vtedy On, vtedy povstáva.proti zneniu v Sokole:Keď slnce už božie hasne v poludní,ku hviezdam pnú sa hor vody,keď svet už kričí, že je deň súdny —vtedy On — vtedy vychodí.O čo je pozdejšia úprava plastickejšia — a aká je i politicky jasná!	Botto_Znama.html.txt
ÚvodVeliká doba žádá velké lidi. Jsou nepoznaní hrdinové, skromní, bez slávy a historie Napoleona. Rozbor jejich povahy zastínil by i slávu Alexandra Macedonského. Dnes můžete potkat v pražských ulicích ošumělého muže, který sám ani neví, co vlastně znamená v historii nové, velké doby. Jde skromně svou cestou, neobtěžuje nikoho a není též obtěžován žurnalisty, kteří by ho prosili o interview. Kdybyste se ho otázali, jak se jmenuje, odpověděl by vám prostince a skromně: „Já jsem Švejk…“A tento tichý, skromný ošumělý muž jest opravdu ten starý dobrý voják Švejk, hrdinný, statečný, který kdysi za Rakouska byl v ústech všech občanů českého království a jehož sláva nezapadne ani v republice.Mám velice rád toho dobrého vojáka Švejka, a podávaje jeho osudy za světové války, jsem přesvědčen, že vy všichni budete sympatizovat s tím skromným, nepoznaným hrdinou. On nezapálil chrám bohyně v Efesu, jako to udělal ten hlupák Herostrates, aby se dostal do novin a školních čítanek.A to stačí.Autor	Hasek_Osudy-dobreho-vojaka-Svejka-I-V-zazemi.html.txt
1Krešimír sponáhľal sa na Rio Colorado. Myslel, že ubudne ktoviekoľko roboty, keď príde dve-tri hodiny prvej. Nemal inej mysle, ako náhliť, duriť koníka. Napoludnie ho počastoval kukuricou a napojil. Kukurice si niesol pri merinde. Pred večerom bol na podniku. Gazda sa mu zaradoval; keď nie pre inšie, teda pre tie šatky a kvietok. Zadržal ho na večeru: k stolu sadol už s červeným klincom na čiernom kabáte. Ani hádam nezbadali gazda a jeho spoločník, že boli ozaj spoločníci. Boli oba podperení patagónskymi klinčekmi, ktoré akoby boli vypadli z oka jeden druhému.Po večeri vysadol na koňa, letel do Mokrého caňadóna.Prvá starosť bola poprezerať, koľko urobili, kým ho nebolo pri nich. Hnali dosť dobre. Kýval stĺpiky, či ich nevsádzali kadejako. Nemôže sa žalovať: usilovali sa.Bol by spokojný. Ale zarána, keď sa obriadil, schytila ho túžba. Mať krídla bol by odletel raňajkovať kdesi, kde je lepšie ako s kamarátmi. Netušia, chudáci, aké mával raňajky, a najmä včerajšie. Majú diel na zárobku, ale nie na jeho šťastí.Zhovárali sa málo, prehodili slovo tu i tu. Jemu ich mlčanie malo význam, že hádam tušia, čo bolo vtedy, ak pozerali špárou na bráne z Bolivarovej do dvora, keď gazdiná išla po perečko slečny Enriquety a nechala ich samých pri koníkovi. Popozeral po nich: čo mlčia? Vybral si iba to, že rozvažite jedia vyprážané pagáčiky s čajom. Sotva číhajú, čo v mysli robí pri dievčine, kým gazdiná riadi kvietky slečny Enriquety.Len sa pohol k nej, pozrel na ňu, a ona sa mu hodila prudko do náručia s rozbúrenou mysľou. „Ostanem pri tebe, hoc idem. Budem na teba myslieť,“ bľabotal, alebo si len hádam myslel. Pritúlila sa k nemu, ústa sa im stretli položiť horúcu pečať na sladký sľub. Koník, hoc ho nik nedržal, ostal pri nich za svedka veľkého šťastia.„I ja s tebou, vždy — naveky!“ sľubovala medzi bozkmi. Ustatá, premožená šťastím, položila hlávku na jeho plece. Čiže bolo sladko oddať mu razom slobodu, na ktorej si toľme zakladala. „Nech ti bude! Mne jej netreba…“„Moja, moja!“ pritiahol ju k sebe mocne, ako veľký víťaz. „Za slobodu máš moju lásku, zober si ju, zober, ak môžeš. Je veľká, väčšia od Biokova…“„Ber slobodu, i ľúbosť — všetko!“ núkala mu. „Mne nič netreba, nič…“Tak vymieňali a pečatili veľké sľuby, kým sa neborká pani Tereza trápila okolo kvetov vložiť ich k pokrývke.*Robota ho zahriala a potešila: prešiel mu i žiaľ. Poobzeral sa po iných: až teraz mu zišiel na um Petar. Ani sa mu nepriblížil dosiaľ. Bol i on v robote, kopal jamu s veľkou chuťou. Držal hlavu k zemi, ale i tak bolo vidno, že nemá fúzov. Kde ich podel, že sú nie ovesené popri ústach? Veľmi ho pohlo, že ich nemá. Odľahlo mu, že má na kom schladiť hnev, ktorý vrie v ňom od rána.„Čože je to zasa? Čo si sa zohavil?“ oboril sa naň.„Každý sa môže nosiť, ako mu ďaka,“ odvrkol mu i dodal, že sa nedá okrikovať. Ale sa hanbí trochu. Hlavu drží skoro nad samým čakanom, ktorým hluší ďalej.Popchlo Krešimíra, čiže tak? Bude odvrkovať? Hľaďže, hľaď, ako mu hrebeň narástol! Ani sa tu nezohrial, už zabudol, že ho vzali vlastne z milosti medzi seba.„A čo to má byť?“ Pristúpil k nemu ani sudca. „Nemôžeš sa pozhovárať s ľuďmi, ako svedčí?“„Aký pánboh daj, taký bodaj zdrav!“ vysvetlil mu Petar. Vystrel sa, obe ruky na porisku čakana. „Prečo skáčeš do mňa? Nevidíš, že sa hanbím sám pred sebou, nieto pred známymi!?…“Hovorili v našej reči. Krešimír sa domyslel až teraz, že sa mu Petar dosiaľ vyhýbal. Udobril sa a spýtal sa ho prívetivejšie: „A čo ti je to?“ Okúňal sa hovoriť s ním v reči, ktorú ostatní nerozumejú, a zhovárať sa s ním kaštelánsky bolo mu zas smiešne. Hľadel teda skončiť nedorozumenie čím skorej.„Nuž to: oholil som sa. Inej rady nebolo. Ostal som o jednom bajúze: druhý mi odstrihli v noci pri samom koreni.“Musel sa zasmiať. Ostatní tiež zdvihli hlavu. Domysleli sa, o čom sa hádajú. Krešimír obrátil predsa na španielsky, aby rozumeli i oni. „Prečo ti urobili takú hanbu?“„Čo ja viem?“ Mykol plecom, obzrel sa na nich s výčitkou, ako stoja a pridúšajú smiech. Nechcelo sa mu, ako vidno, hovoriť veľmi o veci.„Váš krajan je divný pán,“ ozval sa Eulogio. „Mali sme ho ako za brata. Ale on mne vstrčil, kým sme večerali, bodľavý kriak do pokrývky. Keď som sa hodil do nej, pobádalo ma. Skočil som, akoby mal sto ihiel v sebe. Ľúto mi je, ale som nemohol prežrieť taký žart. V druhú noc som mu urobil, čo vidíte. Sprvoti, že mu odšvacnem šticu, ale sa mi ho uľútilo, zošpatiť ho toľme a vzal som mu iba fúz. Aspoň sa ogabal. Keby si bol nechal zajačie labky pod uchom, mohol byť ako hrdina našej samostatnosti. O’Higgins, San Martin[2][3]tiež sa holili, ale si nechávali labky.“Krešimírovi prišlo do smiechu. Čo Petar hľadal, našiel: zháňal pestvá i tuná, ale prišla kosa na kameň! Dobre, že nepodpiľoval stĺpiky alebo nestrihal drôty. Nemôže sa nikde zmestiť; už sa nikdy nenapraví. To mu zas riekol v našej reči, nechcel ho znosiť pred nimi.„Na tebe je kliatba, bratku! Kde sa ukážeš, zle je.“„Len pomaly!“ zahriakol ho. „Keď som stal medzi nich, nevedeli mi miesta: do očú ako med, veľkí priatelia, bratia. Ale kde bolo skálie alebo štrk, každý sa uhol a potisli Petra. Hluš, rúbaj, a oni sa prehrebali v mäkkom. Po robote vylihovali pri ohníku, popíjali mate, a Petar choď s čakanom kopať kriaky na oheň. Ďakujem ponížene, pekné bratstvo!“Krešimír ho nepodvracal, možno mu i uznal. Robotníci hovoria o rovnosti a bratstve, ale tiež i medzi nimi sú mocní a slabí, tlačitelia a potlačení. Učeň alebo začiatočník, keď príde medzi nich, prejde svoju školu. Učeň i u nich je mučeň. Čaká ho krivda, využívanie a ústrky. Ale to musí byť. V spoločnosti ľudí nemôže byť bratstva a rovnosti, kým v nej vládne surový zákon sebectva. Rozkazuje všade sväté ,ja,‘ kde sú triedy a kasty. Krešimír nebral hore jeho žaloby; hodil na ne rukou. Spýtal sa ho radšej, ako usporiadal účet s doktorom.Petar nemal výhovorky.„Najprv si ho vodil za nos, že ťa nedoliečil. Musel si lámať hlavu, čo ti je, keď ti zdravie dušu honilo. Ženu, ktorá ťa prichýlila, šudil si, že si chorý, aby ťa chovala ako pavúka.“ Sprotivil sa, že nie. Veď zametal, rúbal triesky, robil čo mohol. Pomáhal jej. „Pekne si jej pomohol! Mala za to účet od doktora za falošné vizity, keď si mu chodil domŕzať. Vari si jej nechal peňazí na svoje dlhy?“ Uznal, že nenechal. Smrdel grošom. Nikto ho nechcel zratovať. Čo mal robiť? Uchýlil sa do kampa.„Hanbi sa! Zdravý zručný chlap a ostať bez groša! Kde ti je, čo si zgazdoval?“Vyrozprával mu, ako ich musel vypárať z futra. Šli za hospodu a chovu. Zaplatil jej statočne. I teraz bol hrdý, ako otvárala oči od divu, keď jej odčítal na dlaň zlaté funtíky.„Pekne si jej zaplatil!“ hrešil ho nemilosrdne. „Nechal si jej starosť a dlhy a šiel si zháňať čertov po kampe. Nezmestník si, neposedník; nemôžeš obstáť ani v meste, ani v kampe. Zadieraš do kamarátov: ja ťa nemôžem držať. Tu máme iné starosti, nie robiť chlapectvá a prieky…“„Spýtaj sa ich, či som sa neusiloval,“ bránil sa.Nespytoval sa ich, ale ho šľahal. Ešte ho i znevážil, že vraj ustal. Ruky mu vraj neprivyknú na ťažkú robotu. Nech ich ukáže. Keď mu vystrel dlane, mohol vidieť, že stvrdli, kde sú vrastené prsty do dlane lúpe sa koža do krvavých pľuzgierov. Či mu je vraj nie večná škoda drať ruky takto? Čo by mu povedala mama?Petar sa rozpajedil, v očiach mu zaiskrilo. Ale on sa posmievať, komu? Stal si pred neho vyzývavo, vystrel sa, buchol čakanom o zem. „Čo si ty? Či vieš, čo si? Ja som z robotníckeho rodu. Na svojom sme žili, kopali statočne vlastné zeme. Môj otec bol najlepší do motyky v dedine. Viem kopať, kopal som ako iní, kým som nešiel do tejto nešťastnej zeme. Ale som vari pobehaj, skaderuka-skadenoha? A ty, mladý pán, čo si nešiel radšej za pisára? Čo sa tisneš medzi nás? Tulikaj na organe ako pán otec; dávaj deťom feruľou po štipke! Keď dochodíš mňa, vysvieť najprv hniezdo skadiaľ si sa vykotúľal…“Nakydal mu koľko môže vymyslieť hrdosť pevného sedliackeho stavu proti chudobnej, opovrhnutej triede chudobných vzdelancov, ktorým v žalúdku kováči kujú. Bieda a hlad je stály druh ich vyvýšenosti.„Len ho vysvieť, Peterko! Vyveď rechtora i kostolníka, ak chceš i hrobára.“ Usmieval sa Krešimír, ale sa v ňom pohýbala trpkosť nad ústrkmi, ktoré znášal on i jeho rod od kolena do kolena preto, že nesedel na íreku, nemajúc piaď svojej zeme.„Boli sme pisári, učitelia, nie statkári ako vy. Ale čo ti je z toho na amerikánskej pampe, kde sme jednakí. Ale jednakí len tí, ktorí sa prebíjajú statočnou prácou. Nepatria k nim záhaľčiví ľahtikári, príživníci, pôžitkári, skazení mestskí vtáci, ktorým len aby bolo ľahko žiť a zavadzať poriadnym ľuďom pri robote. Nebol by ti spomenul tieto veci, ale som ti musel otvoriť oči. Chudobní ľudia museli ti dať hospodu; ja, chudobného rechtora syn, musel som zaplatiť účet za teba, aby si cudzí človek nemyslel, že sme nestatoční klamári. Tu ho máš, tvoj účet, veľký robotník a statkár! Dáva ti ho, vyplatený, syn odkundesa.“Hodil mu účet k nohám, odvrátil sa od neho.Petar ho zodvihol a obracal v rukách, sťaby ho bol polial vriacou vodou. Nenazdal sa veru, že ho nešťastný papierik nájde až tuná, kam bol ufujazdil pred ním. Pochlípal preň veru dosť okorenenú, hubovú polievku. Najhoršie, že nemá koňa. Príde sa mu pratať z Mokrého caňadóna: pôjde pešky ako najhorší tulák.Zahľadel sa do jamy, ktorú bol práve vykopal. Zišla mu na um mať ako vždy, keď mu nebolo najchýrnejšie. Šiel do šiatra, skrútil guanakovú pokrývku do váľočka, háby popchal do dvojdielnej kapsy. Prevesil ju na plece, váľok vstrčil pod pazuchu.„Dobre sa mávajte, drahí bratia!“ Poklonil sa pred nimi hlboko. „Porúčam sa ponížene. Ďakujem z kamarátstva vospolok!“Vystreli sa a pozerajú, čo zmýšľa. Vidieť ho odchodiť pešo, prejalo ich skoro tak, akoby ho videli utekať k rieke, hodiť sa do vody alebo hľadať so žinkou strom, kde sa obesiť.„Čo zasa vystrájaš!“ okríkol ho Krešimír.„Idem o dom ďalej. Vás tu opatruj pánboh!“„Ako pôjdeš takto?“ začal mu už dohovárať kamarátsky. „Zahynieš dakde. Nevieš, čo je ostať bez koňa. Nikde ťa neprijmú.“„Bude, čo má byť, ale vám nebudem zavadzať.“„Nezavadziaš, iba čo sa nechceš zmestiť. Daj sa na inú robotu, na kupectvo. Skôr ti pristane; môžeš zarobiť možno viacej ako my tu. Kolčić chodí tiež po kampe skupovať kožky.“„Kolčić môže, má peňazí. Ja nemám ani peče, nevedel som zavarovať.“„Dal by ti do kupectva, koľko treba. So zárobkom by sme sa delili.“„Ďakujem za lásku. I tak som ti dlžen. Staré dlhy nemám čím platiť; nie to robiť nové. Nemajte za bánosť.“Podvihol čiapku, zakrútil ju nad hlavou, ani zástavu. Zvolal španielsky: „Mám sa česť porúčať, bratia. Prepáčte, že som zavadzal. Majte sa dobre!“Krešimír začal kopať prudko, len sa tak prášilo spod čakana. Veľmi banoval, že ho urazil a depčil nemilosrdne. Nemohol naostatok obstáť; hodil čakan, pobral sa za ním.„Petar, maj rozum, neblaznej!“ začal mu dohovárať.„V čerty ti je rozum, keď nemáš peňazí,“ odvrkol mu a len sádže dlhé kroky v čižmiskách pomedzi suché chlpy tvrdej trávy.„Veď som ti dlžen!“ chytil ho za ruku. „Nezaplatil som ti, čo si robil.“Petar zastal a obrátil sa k nemu. Pozrel mu do tváre, v očiach mu sedela odhodlanosť. „Dali ste mi jesť a bývať. Ak mi príde dačo, odrátaj od dlhu. Vidím, i ja zadrel som do teba, ako som nemal. Prepáč. Peňazí nechcem. Vieš, žobrácka pýcha.“Krešimírovi prišlo ľúto. „Nie ty, Petar, ja som teba urazil. Najedoval si sa a bolo prečo. Teraz mi je ľúto. Ale nerob mi toto!“ Skoro mu už bolo do plaču. „Buďme priatelia!“Petar pozrel po vŕškoch, ako sa tam kdesi belaseli v riedkej hmle. Bolo i jemu ľúto, hnev sa v ňom zlomil.„Ďakujem ti i za to, Kreše; pekne od teba, ale idem. Priateľstvo bez peňazí vyničie.“ Nevidno už, že by sa hneval, ale sa ešte ozývala trpkosť. Kývol mu hlavou a šiel ďalej.Priateľ dlho pozeral za ním, ako kráča prázdnym poľom so svojou batožinou, ozaj ako žobrák. Petar pourážal ho z akejsi pýchy. Hoc šiel s batožinou na pleci ako tulák, ukázal mu, že má hrdosti. Zahanbil ho a ponížil.,Človek bez groša, hotová opica!‘ Hľadel si Petar vybrať poučku i z tejto príhody. ,Mať peňazí v ruke, nebol by zbedzgal do kampa. V kampe by nešiel pešo s pinklíkom na chrbte; neboli by mu odšvacli fúz, ani Kreško by mu nebol nakydal toľko do válova.‘ A tu sa mu všetko mení, že ide naň nešťastie, odkedy musel vypárať funtíky z futra. Už sotva bude dobre, kým nezloží hriešne kosti dakde na kampe, alebo nevyfutruje zase vestu funtíkmi. Keby ho stretli priatelia zo Sýrie, čiže by otvárali oči, čo sa stalo s ich slávnym priateľom, veľkokupcom patagónskych rozmerov!…Minulo poludnie dosť dávno, keď sa dokyvkal k domom. Vymeral si cestu naschvál, aby nezavítal na podnik, keď budú za stolom. Takto natrafil iba kuchára v dome. Privítal ho ako robotníka z Krešimírovej skupiny, ktorý hádam zišiel na podnik doniesť niečo. Vyhováral sa, chudák, že nemá polievky; ale mu dal dobrej zamrvänky s mäsom, rebierka a šálku čiernej kávy. Najesť sa najedol dobre, ale čo si zapáliť? Prišiel na žobrácku palicu, ako ešte nikto v kampe. Nemá za čo kúpiť cigariet. Nadchodili ho divné myšlienky. Kedy sa dokyvká do mesta? Ako si tam poradí? Cesta mu potrvá aspoň týždeň, najmä ak musí takto vymetať podniky, aby sa mu dali aspoň najesť. Nemal čo robiť do večera: pobral sa po podniku. Zjedol si, bol trochu spokojnejší. Začal hútať o biede a trochu i o tom, akoby ju bolo chytiť za pačesy. Poprezeral pajtu, pec, košiare, kúpadlo. Obrátil sa k panskému domu. Pochodil sem-tam okolo záhradky, naostatok sa osmelil zaklopať na dvere.Dvere mu otvorili, pred ním stál sám pán majiteľ v jarabom kabátiku, o červených výložkách okolo hrdla a na rukávoch.„Čo si žiadate?“ oslovil ho po anglicky.„Prišiel som si pýtať nocľah,“ odpovedal mu španielsky. Anglicky rozumie čosi, ale hovoriť nevie.„Mohol vám dovoliť i kuchár zložiť sa,“ oznámil mu gazda. „Prepáčte, myslel som prvej, že ste Angličan.“Petar sa videl v zrkadle. Dlhý nos, podlhovastá oholená tvár, svetlé vlasy, hm; mohol by vystať z neho i Angličan: najmä keby mal futro vyložené anglickými funtmi. Oznámil mu, že je Chorvát zo skalnatej Dalmácie.„Vaši sú najviac počerní. Fúzy nosia napospol, tak som sa zmýlil,“ vyhovára sa.„Mal som ich i ja, skutočne. Ale som sa stavil, že sa oholím. Tak som ostal bez fúzov pre pletku.“„Stavili ste sa, že sa oholíte? A o koľko, prosím vás?“ zadivil sa. Tiež mal rád stávky, pre hocakú pletku, ale o peniaze, nie o fúzy.„O balík argentínskych cigariet ,43‘.“Pánu Flankovi zasvietili oči. Vyvalil sa na diván, vytrčil dlhé nohy v papučkách temer do pol izby a pučil sa od smiechu. „Ach, pekne, veľmi pekne! Sadnite si — sadnite!“ I pomkol sa mu na diváne.„Ja som robotník,“ vyhovára sa. „Obuv je tiež nie súca do svetlíc. Klince na opätkoch vbíjali by sa do linolea. Škoda by ho bolo.“Pozrel naň skoro prísne, tľapkal ešte mocnejšie po diváne. „Sem sa, priateľ! Veľmi pekne! Oholiť sa zo stávky! Pekná myšlienka…“Voľky-nevoľky musel si sadnúť.Keď sedel, dostalo sa mu, čo si najväčšmi žiadal: fajčiva. Mal pred sebou papierových cigariet v cifrovaných škatuliach s egyptskými menami, ale i argentínskych ,43‘ v škatuľkách. Petar si vytiahol jednu a zapálil si. S pôžitkom hltal dym, ktorý ho potešil. Srdce mu odmäklo akosi: vykradla sa mu táto výpoveď: „Na váš podnik nezabudnem do smrti. Nachoval ma v kuchyni hladného, teraz ma zas obveselil fajčivom.“Pán Flank sa hodil prudko nazad, že zadné operadlo zaškrípalo. Pozrel mu skúmavo do tváre. „Ako to?“ spýtal sa ho.„Od rána som nevypustil dymu. Vyšiel som z fajčiva. Kúpiť nebolo ako.“Gazda mu vysvetlil, že má ako kúpiť. Kuchár má cigariet i dohánu dosť.„Nebolo za čo,“ zveril sa mu hosť.Gazda zvážnel. Človek bez groša — čln bez kormidla. Život ho zmieta všakovak; smer dáva náhoda, nie vôľa. „Vybrali ste sa bez peňazí?“ podivil sa. „Zlá vec! ak chcete, nechajte si toto.“ Dal mu škatuľku, ktorú Petar bol práve načal.„Nech vám boh vynahradí,“ zaďakoval nie celkom bez citu. Cigareta ho občerstvila, dar ho obmäkčil. Ale zas pocítil, ako pred kostolom vtedy, keď sa zhováral s pani Flórou, že sa zošutroval dosť nízko na stupnici spoločenského postavenia. Padol na nižšie šteblinky.„A kde bez peňazí, priateľ?“ spýtal sa ho gazda skoro starostlive. „Obávam sa, nachodíte sa a nezájdete ďaleko. Bez groša nikdy ta, kde si predkladáte!“„Svätá pravda,“ prisvedčil a odkašlal, že vyhodí, čo ho dusí v hrdle. „Ale by chcel dôjsť, hoc i bez peňazí.“ Zdvihol hlavu akosi sebavedome, oko mu žiarilo. Doložil s akousi dôverou. „Hľadám dobrodinca. Azda ho nájdem.“Pán Flank sa sucho usmial; znepáčilo sa mu, že žobrácku palicu ovešal fáborčekmi samorastlosti, na ktorú môže mať nároky len slobodný človek. Nechce ísť medzi seberovných, ktorí sa zriekli práva na svojráz, lebo by im zavadzal na tesných chodníčkoch biedy. Načo sa pechoriť, že je človek, keď prišiel o korunu človeka, o slobodu, stanúc sa hračkou náhody?„Mrcha robota, priateľ. Dobročinnosť spí kdesi. Najhoršie, že nevedieť kde.“„Možno spí, — možno nie… Ktovie? Nevedieť…“Domáci pán sa divil, trochu sa i hneval. Ešte sa úfa, že ju nájde! Spí dobročinnosť v srdciach. Vieme kde. Uložili ju, pozatvárali okenice. Neborká, ak sa i prebudí, prebudí sa vo tme; ťaží sa jej vstať nočnou hodinou, keď nemá čo robiť. Obráti sa na druhý bok a odfukuje ďalej. Kto sa k nej dobije? Nemôže počuť, keď ju zovú. Búchať na okenice? Darmo, futrovali ich plsťou, aby nebolo počuť.„A čo by ste takto chceli od dobrodinca?“ spýtal sa ho, hodiac sa nazad. Prezerá si ho pilne, na koľko by zacenil žobrácku palicu. „Vezmime, že ho nájdete.“„Mal by ho nájsť,“ prisvedčil Petar. „Pýtal by si chleba, ale z toho každodenného, lebo v ňom je všetko, čo treba: jesť, piť, fajčiť, zaodieť sa a zaobuť, dakedy sa i zabaviť takto. Nuž všetko, čo treba.“Gazda sa sprvoti zaujímal zaň, ale teraz stratil vôľu. Chová sa neskromne, je i bezočivý trochu. Nech len ta ide k svojim, ku ktorým prislúcha, nie driapať sa medzi zaopatrené vrstvy. Čaká pečené holuby. „Zlá vec, priateľ. Pomýlili ste sa, sklamete sa, uvidíte…“„A prečo?“ Postavil sa mu veľmi rozhodne. „Hľadám robotu. Roboty, kde pozriem, všade dosť: čaká len na robotníka, či si stane k nej. Kto mi ju dá, bude môj dobrodinec. S ňou sa už ľahko pojednám. Dostanem od nej všetko, čo mi treba.“Gazda sa zhniezdil a usmieval sa. I tvár sa mu vyjasnila. Hľadať robotu je pekne, ale robota je vážna vec, nie žartovať sa a zahrávať si s ňou. S ňou sa už ľahšie vynájsť, lebo je ozaj i mať i dobrodinec, i bohatstvo. Kto chce s ňou vyjsť, musí sa jej oddať verne. „A akú by ste chceli?“ spýtal sa ho.„Akúkoľvek. Aká sa trafí. Bolo by jej moc, len keby ju chceli dať. Preto vravím, hľadám dobrodinca. Kto mi ju dá, bude môj dobrodinec. Ale by sa mu odslúžil, vystanovil by mu prácu poriadne.“Gazda sa zadíval na hlásateľa novej dobročinnosti: lebo je tak, práca je výmena, niečo za niečo. Prečo ju nevymieňať medzi sebou ako dobrodincovia alebo skôr ako bratia? Možno by bolo i výhodnejšie vymeniť medzi sebou z lásky a bratstva, čo nám treba, a nie dľa rubrík a prísnych predpisov. Lebo zákon je skrehnutý výtvor; nedá so sebou narábať a priľahnúť k životu, ale bratstvo a láska žije a či skôr je život sám.„Čím sa zaoberáte? Viete remeslo?“„Remeslo, nie veru. Do všetkého sa rozumiem po troche.“Gazda sa zachmúril. Lepšie vedieť jedno remeslo od základu, ako habkať vo všetkých a v žiadnom nespraviť majstrovské dielo. Ale Petar sa nedal mýliť, že vraj majstrovské diela nevytrhnú, kde nieto ničoho alebo kde treba všetko poprávať. Postačí i nemajstrovské dielo, len nech je na dačo…„Prezeral som si váš podnik,“ pokračoval sebavedome. „Našiel som hodne, čo by bolo popraviť.“Čo? — Poprávať uňho!? nahneval sa. Nakoľko vie, všetko je v dobrom poriadku: nechýba nič dôležitého. Ale hosť mu pozrel smele do tváre a začal vyratovať. Najprv šramky na záhrade treba natrieť; o rok, o dva by zbútľaveli od dažďov. Pec treba prestaviť, lebo sa preborí onedlho a i tak je chybná, zle pečie a kazí chlieb. V pajte treba premeniť diliny na miestach: v dierach sa dokaličia ovce. Nepristane chýrnemu podniku pajta o prehnitých dilinách, keď môžu byť dobré. I tuto náradie v dome zišlo by sa popraviť. Je veľmi pekné, ale sa pootĺkavalo a oškúlilo na miestach. Ostarieva, škoda ho zanedbať. „I tento diván pýta novú odedzu; pozrite, onedlho začnú vykúkať klky z neho.“ Ukázal mu vydraté miesta, spod ktorých ozaj začala kukať hrubá, zrebná obliečka.„A vy by ste všetko popravili?“ zadivil sa.„Viem murovať. Zaplátal by kúpadlo. Cement sa vyrýpal a nevydrží, ak nepozalievate čím skôr špáry, najmä na ociedzadle. Viem čižmy podbiť, fonograf[4]napraviť. Na hodiny by sa nepodobral, ale viem hrať na harmonike.“Majiteľ sa zamyslel. Míval si, že má podnik v poriadku: a tu cudzí človek našiel v ňom chyby, ktoré treba naprávať.„Do čoho by ste sa chytili najprv?“Petrovi zasvietili oči. „Byť gazda tuná, najprv by dal vystaviť novú pec. Chlieb sa nepečie dobre, nenarastie. Ľudia ho nejedia schuti, moc ho odhodia, ak sa nevypiekol. Iné roboty nieto čím odbaviť, ale na pec máte, čo treba.“„Dobre,“ pristal pán Flank. „Postavíte novú pec. Ale starú nezrútime.“Petar sa usmial, pomysel si: ,Nezrúti starú, lebo sa bojí, že nová bude nanič. No veď ju ty zrútiš!‘„Divná vec, že okolo statku nerobíte,“ poznamenal gazda.„Okolo oviec som nerobil, ale kone sa mi páčia. Priučiť koňa pod sedlo alebo chomút je pekná robota.“„Podobrali by ste sa na ňu?“„Veľmi vďačne.“„Obsedíte i na divom koni?“ pozrel naň veľmi skúmave.„Nie najlepšie, ani na krotkom,“ priznal sa. „Málo som sa ponosil na nich.“„Tak vás zhodí mladý kôň, keď naň sadnete prvý raz.“„Nezhodí!“ podhodil hlavou.„Zhodí…“Pohádali sa. Z hádky sa urobila stávka. Podobral sa skrotiť koňa, kým vystaví pec. Ak neobsedí na ňom, nedostane nič za pec, ani od koňa. Ale ak ho naučí, Petar vypučil prsia a dopovedal, že dostane, čo mu príde za robotu a čo platievajú od koňa. Gazdovi sa nezvidela taká stávka. Chudobný robotník založil svoje ostatné mozole a nevyjednal si nič. Tu sa Petar osvedčil:„Budem mať slávu, že viem učiť kone ako Diaz, hoc som nie Diaz.“Keď vyšiel z panského domu, obzeral sa po podniku, akoby bol jeho. V robotníckom dome zabral si posteľ. Z dvoch postelí zobral kože, postlal si na mäkko. Rozostrel po nich guanakovú pokrývku, ktorá počala trochu pĺznuť. Nech sa vetrá.Na druhý deň ráno dohnali mladé kone s kobylami z letnej paše. Gazda vybral najkrajšieho: nebol veľký, ale pekne urastený. Dá ho vyučiť. Ak sa vydarí, bude za dar mladej panej, keď príde na Rio Colorado. Pekne sa jej bude nosiť na malom koni: ak padne, nepadne zvysoka. Chytili ho na lac;[5]vyskakoval a trhal sa, kým mu nastrčili priliehavú, mocnú ohlávku. Hoc sa hádzal, nepomohlo nič. Priviazali ho o mocný stĺpik naprostred korrala.[6]V ten istý deň Petar začal kopať hlinačku v briežku a hádzať ju na hŕbu. Mal roboty, kým jej nakopal a poodvážal k pajte. Okolo prasu na vlnu je kus cementovanej podlahy, na nej bude ľahko vymiesiť hlinu. Doviezol z vegy[7]i čosi trávy, kde je vysoká; ako slama, nasekal z nej tešlicou sečky. Keď sa mu zunovalo robiť, zašiel do korrala ku koňovi, prilíškať sa mu. Nemohol privyknúť v korrale. Petra sa bál veľmi. V prvý deň vydupkal zem okolo stĺpika ako na holohumnici.Prihováral sa mu, i hvízdal mu: prikrádal sa k nemu, či by sa nedal pohladiť. Celý deň a noc i na druhý deň ostal priviazaný. Ohrada je z palesákov, nevidno nič navonok. Vyhladol, a najhoršie, smädilo ho veľmi. Keď bolo veľmi zle, prišiel Petar s vedierkom čistej, studenej vody. Vyskakoval, ale zaňuchal vodu. Keď sa dal pohladiť po hlave, Petar mu podložil druhou rukou vedierko. Napil sa do sýtosti: to bolo prvé dobrodenie, ktoré sa mu ušlo od človeka. Zapamätal si dobre, od koho sa mu dostalo; začal pozerať inakšie na dlháňa v čižmiskách. Nebál sa ho toľme, keď sa mu prihováral a hvízdal. Na druhý deň ho pustili zo stĺpika medzi robotné kone. S nimi šiel i na pašu na vegu.Tak ho Petar zviedol vodou. A keď mu ho dohnali z paše s koňmi, zas si ho musel chytiť lacom, ale sa toľme nehádzal. Keď druhé kone odišli, sám na stĺpiku zasa, dal si pristúpiť, pohladiť sa po hlave. Petar mu hvízdal pritom a v druhej ruke mu ponúkol kúsok chleba. Ulakomil sa na chlieb, ale Petar mu ho dával len po kúsku. Držal si ho vo dne v korrale, večerom ho púšťal na pašu. Podplácal ho hladkaním a hvízdaním, ale ešte väčšmi chlebom. Keď videl, že nehryzie, podložil mu raz trochu soli na dlani. Zobral ju chtive gambami: veľmi sa mu zapáčila. Najväčšmi sa ulakomil na cukor. Keď mu ho dal raz okúsiť, čakal, kedy mu ho donesie ešte.Keď prišlo miesiť hlinačku, doviedol si ho sebou. Šiel za ním na ohlávke ako ktorýkoľvek starý kôň. Ovoniaval ho iba, keď zastali v blatisku, či by nebolo niekde cukru. Za opateru sa mu odslúžil: pomohol mu miesiť hlinačku. Petar z hustej lipkavej kulaše so sečkou váľal veľké surové váľky, nie veľmi hrubé, a staval ich prevetrievať.Žil si dobre, robil, koľko chcel a ako chcel; nik sa doň nezastarel. Pec začal stavať, keď sa tehly vysušili. Miesto malty urobil si kaše z hlinačky so sečkou, ale primiešal do nej čosi vápna. Keď vyhnal múr pod pec skoro do pása, s koňom mohol už robiť, čo chcel. Naučil ho i na kukuricu. Kuchár, neborák, ani nezbadal, kde sa mu dieva toľký cukor a soľ, iba sa divil, ako mnoho chleba poje tento chudý robotník. Kde ho dieva, keď mu brucha nepoznať? Kôň v tie časy už bol pustený v korrale. Keď sa Petar ukázal, pribehol k nemu hľadať, čo mu doniesol.Pec vystavil neďaleko starej. Urobil jej veľmi úhľadnú klenbu. Do čeľustí vmuroval nové bľachové dvere. Hotových na podniku nebolo; ukoval si ich sám vo vyhni z bľachovíc, v ktorých boli kúpeľné roztoky. Pec bola veľká a dokonalá. Keď ju popredúvalo trochu, začal kúriť po troche, aby chytrejšie vyschla.V jeden deň ju oddal kuchárovi, že môže piecť v nej. Prvý raz ju sám vykúril. Vsadili do nej dva bochne a koláč na mlieku. Jeden bocheň šiel do panského domu a pol koláča.„Pec sa vydarila,“ potvrdil gazda. „Vystavíme kôlničku okolo nej, ako ju mala stará.“Petar odporoval. Načo nová kôlňa, keď môže preniesť starú? I starú pec zrúcať, načo má tam zavadzať? Gazda sa už neprotivil; nová pec sa mu zapáčila, môže potrvať dakoľko rokov. V kôlni bol i kotlík vmurovaný do ohniska. Petar sa ho tiež podobral prestaviť. A robota bola chytro hotová. Tehly mu nebolo treba miesiť. Z pece a ohniska, keď sa rozrúcali, vyšli veľké hrudy skoro prepálenej hliny. Z nich si narobil tehál koľko chcel.Bola nedeľa; ovčiari, ktorí bývajú na čiare, prišli tiež na podnik. Petar oznámil poobede v panskom dome, že sa donesie na mladom koni pred dom.Šiel do korrala, vyviedol koňa za ohlávku a vysadol naň. Bez uzdy a zubadla prišiel na ňom. Kuchár a ovčiari dívali sa spred kuchyne a pučili sa od smiechu, ako napráva koňa bez uzdy; tľapne ho len po hrdle tu z jednej, tu z druhej strany.„A bez sedla!“ zadivil sa gazda.„Nosieval som sa bez sedla a tu ho nemám. Neprišiel som na koni. Ale vám ho osedlám, ak chcete.“ V korrale ho bol osedlal veľa ráz ovčiarovým sedlom.Eulogio vyniesol gazdovo sedlo. Kôň stál spokojne, kým mu ho pripásali, iba pri zubadle sa skrúcal trochu.Petar vysadol, ale nepoložil nohy do strmeňov. Prešiel po podniku a vrátil sa. Chodiť vraj nech si ho učia sami, ako vedia. Na to sa nebol podobral. Vysadnúť dá hockomu, s kým sa spriatelí. I naučil gazdu, ako si ho môže získať.„Tak ste ho podplatili,“ zasmial sa.Nuž áno. Pomáhal si naponáhle, ako vedel. Trochu sa rozmaškrtil, ale to ho nepokazí. Ostrým zubadlom bol by ho tiež hádam prevládal, ale by ho bol strhal pri prvých razoch a odňal mu silu a pružnosť nôh. Krotil ho pomaly ako Diaz; iba si pomáhal maškrtami, lebo ho nemal času krotiť bez nich ako veľký učiteľ koní.Gazda doniesol cukru a zavďačil sa mu. Kôň sa s ním hneď spriatelil, dal mu vysadnúť. Poprechádzal sa na ňom a dal ho odsedlať.„Dobre je, majster,“ pochválil ho. „Pekne ste splnili sľub.“ Urobil i on svoju povinnosť. Napísal mu ček na banku na väčšiu sumu, než ako sa zjednali. „Prirátal som vám za ohnisko a kotlík i za kôlňu.“„I primoc,“ uznal Petar s povďačnosťou.„Zaslúžili ste. Oddali ste mi robotu v poriadku.“Prišiel ku grošu, ale nebolo dosť na dlh u Krešimíra. Bolo mu ľúto, že ho vyplatili; nedali mu inú robotu. Zas musí vziať pinklík na plece a ísť na iný podnik na robotu. Šiel smutne do panského domu odobrať sa. I roboty mu bolo ľúto, ale ľúto i gazdu. Nenájsť ľahko takého v celom kraji.Gazda zas položil dlaň na diván. „Sadnite, majster; máme sa ešte zhovárať.“ Ponúkol ho cigaretou a rozpovedal mu, čo si premyslel.Má dostať po tieto dni náradie do spálne a toaletnej izby. Pri spálni bude salónček panej. Veci objednal poštovým, ale mu ich poslali nákladným z Anglicka. Nákladný parník nevedieť presne, kedy príde. „Pôjdete do Puntareny prezvedieť sa, kedy ho čakajú. Budete mať list odo mňa, aby vám veci oddali. Pôjdete sám na loď dávať pozor, aby zaobchádzali opatrne s nimi pri skladaní a prenášaní. Dáte ich na suché, čisté miesto, kým neprídu karrety po ne. Pošlem ich do mesta, akonáhle mi odkážete po ne. I tak len čo chodia s vlnou a vracajú sa naprázdno. Môžete ich zadržať, kým príde loď, ak by bolo čakať dva alebo i tri dni. Naložíte veci na vozy, opatríte od dažďa a prídete s nimi. Vyriadite izby na spálňu a salónik; vylepíte ich novým papierom, na zem prestriete linoleum. Papier i linoleum má prísť s náradím. Tu potom náradie poskladáte a dáte na miesto každý kus. Čo poviete na to, majster?“Neveril vlastným ušiam, že jemu zveruje takú dôležitú robotu. Položil dlaň na prsia, sľubujúc, že ju vykoná statočne a svedomite.„Jednať sa nebudeme. Keď bude práca hotová, napravíme sa slušne. Koľko na závdavok?“Petar ho zastavil nepísať nič. Závdavku netreba a peňazí na trovy mu je dosť, ktoré má. Ale nemá koňa ani sedla: ako sa dostať do mesta?To nebola ťažká vec. Gazda mu dal vybrať si koňa z tropilly[8]a Eulogiovi rozkázal prihotoviť staré sedlo. Koňa a sedlo vráti, keď príde nazad s náradím. Majiteľ napísal i list na pána Ramosa, aby mu dal farby, cement a iné veci na ostatné roboty. „Plot môžete natrieť na jar i kúpadlo popraviť: ale náradie v ostatných izbách mohli by ste politúrovať a popraviť i v zime. Vy si už sám rozkazujte, čo kedy máte robiť.“Dobre sa nezašiel od radosti; bol by skákal a tancoval, keby nebol v panskom dome. Otvorila sa mu veľká baňa práce: má jej dosť na celú zimu. U gazdu, ktorý sa nejedná. Všetky starosti mu spadli z hlavy, je zaopatrený na dlhý čas. Ale v tej radosti pridalo sa mu pozrieť do zrkadla. Zabožekal sám nad sebou, ako sa ukáže svetu na oči v meste. Koľký smiech sa strhne, keď sa im ukáže takto.,Ale čo je, už nebude inak, Peterko,‘ tešil samého seba. ,Hoďas nemáš fúzov, máš sa čím preukázať.‘ Keď položil dlaň na prsia, tam pod ňou bol v bočnom vrecku ček od gazdu a nádej na zárobok cez celú zimu.Pán Flank zašiel na prechádzku kampom do Mokrého caňadóna. Boli už vyšli z neho a stavali čiaru v kopcoch, medzí ktorými už nebolo tak močariste. Našiel ľudí v tuhej robote, len sa im tak kečka parila. Poknísal kolíky, podrmal drôty medzi nimi.,Ako pevnosť,‘ pochvaľoval sám v sebe robotu. Zastal pri Krešimírovi, kochal sa, ako robí. I Petar je tiež jeho krajan, z toho istého hniezda. ,Akí usilovní robotníci,‘ uznával im. ,Koľko som ich mal z tých strán, chlapi všetko takí: mocní na tele, dobré zásady v duši. Rád by vidieť ich krajinu; bude iste ako záhrada. Ak sú v cudzom svete takíto, čo nevyvedú doma, keď sa spoja takéto sily na spoločnú robotu!‘[2]O’Higgins, San Martin— Bernardo O’Higgins (1776 — 1842), významný predstaviteľ osloboditeľského hnutia v Chile v čase vojny za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike (1810 — 1826) a diktátor Chile v rokoch 1810 — 1823, bol predstaviteľom záujmov kreolských statkárov. V boji proti Španielsku sa orientoval v značnej miere na pomoc Anglicku. Po porážke Španielov roku 1817 sa dostal k moci. 1. januára 1818 podpísal deklaráciu nezávislosti Chile. Roku 1820 bol zvrhnutý v dôsledku vojenského prevratu.[3]José San-Martin(1778 — 1850) — jeden z najvýznamnejších vodcov boja za nezávislosť španielskych kolónií v Amerike, bol predstaviteľom kreolskej šľachty a chránil záujmy kreolských statkárov. V rokoch 1808 — 1812 sa zúčastnil na osloboditeľskej vojne Španielov proti napoleonským vojskám. R. 1814 sa stal vodcom ozbrojených síl argentínskych vlastencov. Roku 1816 bol jedným z vodcov kongresu predstaviteľov provincií La Piata v Tucmáne. Kongres vyhlásil nezávislosť „zjednotených provincií“ La Platy, ktoré sa roku 1826 zmenili na federatívnu republiku. Roku 1817 viedol armádu do Chile, prešiel s ňou Andy a v bojoch pri Chacabuco (1817) a Maipn (1818) porazil španielske vojská, čím sa Chile zbavilo španielskeho panstva.[4]fonograf— prístroj na zapisovanie a reprodukciu zvuku[5]lac(zo špan.) — laso, povraz so slučkou na konci, používaný zväčša na chytanie divých koní[6]korral(zo špan.) — dvor, ohrada[7]vega(špan.) — úrodné údolie[8]tropilla(špan.) — črieda koní	Kukucin_Mat-vola-IV.html.txt
1. Princezna, obetovaná drakovi, a neznámy osvoboditeľObsahA) Neznámy osvoboditeľ, sprevádzaný zvermiB) Bratia sebe podobní, sprevádzaní zvermiC) Popelvár, najmladší princ, vysvobodí tri dcéry otcovho priateľa a premôže obra, ktorý uniesol druhého priateľovu dcéruA) Neznámy osvoboditeľ, sprevádzaný zvermia) Traja psi a zápas so zbojníky1. Slovenská verzia číta sa v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 193 — 197, č. 17: „O zakljatom zámku“.[1]Podávame ju v kratšom výťahu.Jedni rodičia mali syna a ten sa vyučil mäsiarstvu. Keď vedel všetko tak, ako majster, vybral sa do sveta, hoci ho rodičia i majster od toho odhovárali.Za dedinou stretol žobráčika, ktorý mal veľmi pekného, veľkého bieleho psa. Mäsiar kúpil si od neho toho psa za sto zlatých, ktoré dostal od rodičov na cestu, a vrátil sa domov po druhé peniaze. Horko-ťažko vyprosil si na otcovi sto zlatých a mať mu druhých sto pridala. Za tie peniaze kúpil si od tohože žobráčika ešte krajšieho psa a vrátil sa opäť domov po peniaze. Ale od otca nedostal už nič, iba mať dala mu dvesto zlatých a majster mu pridal sto. Za dedinou kúpil od žobráčika tretieho najkrajšieho psa. Keď sa chcel vrátiť domov, žobráčik mu vrátil všetkých šesťsto zlatých, dal mu píšťalku a povedal, keď bude potrebovať pomoci, nech len tri razy zapíska, že ho psi osvobodia. Nech ich len tak chová ako seba samého, lebo vraj sú to zakliati kráľovskí synovia. Potom žobráčik odletel do neba, lebo to bol anjel.Na ceste mäsiar zastal v hore a dal najsamprv jesť svojim psom Lancošovi, Lámželezovi a Lámmedovi a potom jedol sám. Odtiaľ prišiel do mesta, celkom obtiahnutého čiernym súknom. Tam mu povedali, že pri nich býva drak, ktorému musia dávať ročite po paničke, lebo by im ináče všetku vodu vysušil. Teraz že prišiel rad na princeznu; kto ju osvobodí, dostane ju za ženu a s ňou i kráľovstvo. Išiel on ku diere toho draka, zapískal na psov, a tí draka na kusy roztrhali. Mal ten drak sedem hláv a z tých si hrdina jazyky povyrezával a do kapsy skryl. Potom povedal princezne, že by ho za sedem rokov počkala, a keď sa lúčili, roztrhli šatku a každý si vzal polovicu.Išiel on, išiel a prišiel do jednej hory k jednému zámku, ale nemohol vojsť, lebo nebolo vidieť ani dverí, ani obloka. Tu hneď poznal, že to bude zakliaty zámok. Zapískal na svojich psov a kázal im zámok roztrhať a vyčistiť. Chytili sa do roboty, porobili obloky a dvere a čertov, ktorých tam hrôza bola, von vykázali. Vošiel dnuká a videl utešené izby, ale iba do jednej mohol vojsť tie ostatnie ani jeho psi nemohli otvoriť. Sadol si a trošku zadriemal. O chvíľu sa zobudil a videl pre štyroch prestreté. Dal najprv svojim psom a potom sám jedol. Kým jedol, voľakto mu doniesol štyri postele. Na druhý deň zasa mal prichystané jesť i piť pre seba i pre svojich psov, a to bolo každodenne tak. V zámku si žil spokojne za šesť rokov.Na konci siedmeho roku prišiel k nemu veľký chlap; oboznámili sa a potom i spolu jedli a pili. Raz ho chlap zaviedol k obloku; z neho videl utešenú záhradu, plnú kvetov a stromov, a v nej najkrajšie vtáčky, zajace, srny a mnohé zvieratká. Psi toho chlapa stále hrýzli a trhali, až mäsiar na jeho prosby im to zakázal. Potom chlap viedol ho do druhých izieb: v prvej boly samé zbrane, v druhej šaty, v tretej samé zlato, v štvrtej striebro, v piatej samá meď, v šiestej mosadz, v siedmej samé železo, až prišli do dvanástej, kde boly samé mrtvé telá. Tu mu ten chlap povie: „Bratku, ja som teba za sedem rokov darmo choval, teraz ťa už zabijem, vyvoľ si, akú chceš smrť!“Mäsiar si vyvolil, že by ho zavesil, ale ho pýtal, že by mu dovolil zapískať na tej píšťalke. Chlap síce nechcel, ale on zapískal, pribehli psi, prelámali sa cez dvanásť dverí, chytili milého chlapa — a to bol čert — a na kusy ho roztrhali.Mäsiar nabral si peňazí a šiel domov. V meste, kde princeznu obránil od draka, videl, že je veselie, a to tej princezny, ktorú si on mal vziať, s jedným sluhom kráľovským. Ten si totiž vzal dračie hlavy a vyhlasoval, že on princeznu osvobodil, a kráľ mu uveril.Mäsiar poslal z hostínca jedného zo svojich psov s polovicou šatky, ktorú mu princezna dala na hrdlo. Pes prišiel do paláca kráľovského a prosto išiel k princezne. Ona ho hneď poznala a priviazala mu svoju polovicu šatky, naplnenú cukrovými kúsky, a jeho polovicu si zadržala. Pes doniesol svojmu pánovi tie cukrové kúsky; pán sám išiel ta a povedal kráľovi, že on princeznu osvobodil, a ukázal sedem dračích jazykov. Zatým i sama princezna ho uznala; bola by to vraj už dávno vyznala, ale sa bála, že ju sluha zabije.To vyznal i sluha kráľovský, ktorého hneď obesili. Potom sa mäsiar s princeznou sosobášili a šli do toho zámku bývať; po smrti kráľovej mäsiar sám kráľoval a „žil šťastlive so svojou ženou a psima, dokiaľ nezomreu“.2. Zo Zvolenskej stolice. Rozprávala Alojzia rod. Táflik, vyd. Kaminský, 52-ročnia, rodom a obyv. v Zvolenskej Ľupči. Zapísal S. Czambel 11./X. 1900.Podávame ju vo vernom odpise.Bou jeden mäsiar, mau troch synou. Jeden školy študírovau, druhý na kňazstvo tiež kceu študírovať. Tretí učiu sa mäsiarstvo. Ťento tretí prosiu otca, aby ho pustiu vandrovať. Otec mu povedau: „Môj syn, vandrovka vela koštuje, nuž ale ti dám jednu stotinu sebou.“ Zobrau sa a odišiou od otca. Prišiou do jedňej hory. Koho tam vidí sedeť? Starýho žobráčika pri ceste, kerý mau krásňiho psa. On sa ho spýtau: „Starý tatko, začo mi dáte tohoto psa?“ On povedau: „Môj syn, ťen pes koštuje stotinu.“ Stotinu mau a dau hu za toho psa. A zobrau sa domou. Príde domou, povie otcovi: „Naňko milí, ja som tú stotinu za tohto psa dau.“ „Nuž a načože ti je ťen pes?“ „Ťen mi bude na dobrej pomoci!“ Matka, ako každá matka rada svoje deti vidí, ukradomky dala mu ešte dve stotiňi a išiou zase vandrovať. On ide a prišiou na to istô mesto a vidí zase toho isťího žobráka. Mau ťeraz pri sebe druhých dvoch psou. Povie mu: „Starý tatko, dajte mi aj ťích dvoch psou, keď už mám tohto jedňího.“ „Moje dieťa, dám ti ich, ak máš dve stotiňi.“ Mau ťie dve stotiňi a dau ich za ťích psou. Mau už tri psy. Keď mu složiu ťie peniaze, povedau mu ťen starý žobráčik: „Môj syn, tieto tri psy ti budú na dobrej pomoci. Ale nesmieš bez ních ani jesť ani piť. Čo budeš ťi robiť, to aj ťie psy musia robiť.“Prišiou s ťíma psami do jedňiho mesta. A to mesto bolo šecko čierňim súknom zastrenô. Spýtau sa: „Čo to za novina v tomto meste?“ Povedau mu krčmár: „Synku, tu je veliký smútok, lebo je tu drak za mestom zo štiriadvaciatima hlavami a vymordovanô je už z polovici toto mesto. Ťeraz zajtrajší den má byť princezná predložená pred neho. Ale kto by hu oslobodiu, ťen bude šťastný a dostane hu za ženu.“ On povie: „Ja hu pôjdem oslobodiť.“ A ťen krčmár mu povie: „Synku, čo by si ťi oslobodiu koho. Celý regiment vojska ustau a zamárniu ťen drak šecko vojsko, a ťi by si mu dačo urobiu?“ On sa zasmiau: „Pôjdem z Boha pomoci.“ A keď už bola princezná v koči pripravená, on sa priblížiu a povedau: „Najjasnejšia královná, ja sa opovážim oslobodiť vás.“ Ona mu povie: „Ako by to mohlo byť, ťi jeden chatrňí človiečik, že by si ťi mohou draka zo štiriadvaciatima hlavami zkántriť?“ „Nuž, budem probovať.“ Ako sa priblížila s kočom princezna k ťej marasti, de bou drak, drak sa celí von vytiahou. On povedau tím trom psom: „Vervaj, Tergaj a Sekaj!“ A tak ťie tri psy aj on zo sekerkou mäsiarskou šťastne zamárnili toho draka a princezna bola oslobodená. Ona si potom osloboditeľa hneď kcela ziať domou do koča. Ale on jej povedau: „Ja len o rok prídem po teba.“ Keď ona cestovala nazpak do svojho domu, tak hu ťen kočiš, čo hu viezou, sprisahau, že povie pred ocom, že on toho draka zmárniu. Ona mu prisahala. A ťen s ťima troma psy vandrovau do roka.O rok sa nazpak vrátiu. Už aj psy boly pochudnuťje aj on otrhaňí prišiou nazpak do toho mesta a do ťej isťej krčmy prišiou, ale ho ťen krčmár nepoznau. On sa pýta krčmára, či má dačo jesť. Krčmár povedá, že má kyslje plúcka. Na šťiri persóňi kázau prikryť a krčmár povie: „A čo na štiri persóňi, veď sa oni sám jeden?“ A na ťích troch psou ukáže: „A toto sa čo pri mne? Nič ích do toho, len nak mi daju pre šeckých šťiroch.“ Potom sa pýta: „Čo je novýho v tomto meste, že je takô veselô a červeňim súknom obitô?“ Krčmár mu povie: „Zajtrá má byť sobáš princeznej.“ „A čo to má byť za ženícha?“ „Nuž to je ťen, čo draka zamordovau.“ On si urobí „hm“ za stolom. „Čo draka zamordovau?“ Pýta si papier a napíše lístok. A vytiahne umazanú šnupťichlu z vrecka a povie Vervajovi: „Choď do kaštiela a daj toto princeznej!“ Príde Vervaj do kaštiela, tam sa už svadba strojila. Ňuchá šade po ízbách ťen pes. Našiou hu v jedňej, de hu už obljekali. Ona ho hneď poznala. Hoďiu jej ťen list k nohám aj s tou umazanou šnupťichlou. Ona zodvihla, ale ťen kočiš nič o tom nevedeu, lebo bou v druhej izbe. Ona zvolá: „Otče drahý, tu je ťen, čo mňa oslobodiu, ale ticho, aby nik o tom nevedeu.“ Ona dala hintou zapriahnuť, zala ocove háby a hneď do ťej krčmy bežala.Ťen krčmár sa velmo zlakou. Čo to bude, že tá princezna prišla do krčmy. A spýta sa hostinskýho, de je ťen vandrovník. On sa spraviu napiťí a neskrôchaňí. Ona išla k nemu a budí ho z lavici. Ten krčmár od strachu skoro zomreu, keď to videu. Ona ho budí: „Staň a poď so mňou!“ On jej pozrie do očú: „A čo by ja mau iť. Ja som otrhaňí vandrovník.“ Ale ona sa nehanbila, zala ho násilky do koča a pred svadobňí húf ho predstavila: „Toto je ťen osloboditel, čo nás oslobodiu šeckých od draka, toto je ženich môj“, a otcovi povie: „Ťento kočiš ma sprisahau, aby som oklamala, že je on osloboditeľ. Prísahala som mu, lebo mi smrťou hroziu. Ale ťento tu je ťen pravý osloboditeľ.“ Ona potom vyšla za toho pravýho osloboditela. A tí druhí páni, čo boli na svadbe, vyniesli ťen ortiel, že ťen falošník má byť na štvoro roztrhnuťí. Šťiri háke zapali do kočišouho tela a na štvoro ho roztrhli. Štirma koňma na šecke štiri strani ťahali. Keď po sobáši bolo, ťie tri psy sa mu predstavily: „Vidíš, milý kamarát náš, ťi si s nama obcovau ako z luďma, a my sme ti pomohli. My sme traja kňazi zakliaťi. Ťeraz nám musíš hlavy postínať a do tvojej záhraďi najkrajšejpochovať.“ S velkým žialom im to urobiu, ale preca urobiu tak, lebo ich ťím vyslobodiu. Keď ích pochovau, zostali z ních traja kňazi.3. Je ešte zlomkovitá verzia zo Spišskej stolice „O šiarkanovi“ (Sborník M. S. S. I., str. 87, č. 5):Bul ras jeden kraľ. V jeho krajine bol jeden šarkaň, a ten mu bars veľku škodu robil. Tak on s ňim zrobil kontrak, že keť mu nebudze škodu robic, ta že mu da každi rok das štemacročne dzefče. Stalo še aľe, že f calej krajiňe šternacrošneho dzefčeca ňebolo, ľem jediná kraľova cera. Tak kraľ aj svoju ceru dac mušel. Jako še kraľova cera uš odbjerala, šitke dzvoni dzvoniľi a šitke ľudze plakaľi. F černím koču šla kraľova cera ku šarkaňovi. Tak jich stretnul jeden chlapec a pital še ich, že dze idu. Kočiš mu otpovedzel, če co mu do teho. Hlapec šol za ňima, a jak prišľi ku šarkanovi, ta ten hlapec roskazal svojim psom, a oňi potarhali šarkaňa. Hlapec potim vžal sebe tri zubi s teho šarkaňa. Kraľova cera volala teho hlapca, žebi sebe prišol po zaplatu; aľe on jej tak povedzel, že o tri roky pridze.Kraľova cera šla uš nazat domu, jak kočiš na jedním veľkim mosce stac zostal. On kraľovej cere tak povedzel, že ket ňepovje svojmu ocovi, že ju on oratoval, ta že ju ruci do vodi. Jak domu prišľi, ta še bars radovaľi, a kraľ scel ceru za teho kočiša dac. Už im mala bic svacba, jak naras ten hlapec prišol a še oznamil, že on kraľovu ceru oratoval. Tak kraľova cera vidala še za teho hlapca a kočiša daľi zamordovac.4. V inej zlomkovitej verzii z Bošáce látka skleslá na púhu zbojnícku rozprávku a na hlavní motív o vysvobodení princezny od draka sa zabudlo. V rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho na str. 212 — 213; rozprával Ján Zámečník.Je podaná vo vernom odpise.Jeden masár mal syna, kerého si doma vyučil masárstvu, ale aby aj sveta zkusil, povedal mu: „Synku, už je čas, abys išél na vandrovku.“ „Pôjdem rád,“ povedal syn, „abych niečo zkusil.“ Na to mu rékel otec: „Čoc dám na cestu? Vyber si, čo sceš z tohoto trojjého: leboc dám dobrú radu, lebo troch psov, alebo za miešek peňazí.“ Syn si vybral tých troch psov, kerým bolo méno Veter, Víchor a Lámzelezo. Tak sa teda vybral do sveta a pojal tých troch psov se sebú. Tovaryš len veselo kráčal z dediny do dediny a z mesta do mesta, a psi mu v poli a v horách lapali zver, aby mal čo jesť a aj čím tých psov nakŕmiť.Tak sa dostal do velikej, hustej hory, a tu ho predestal zbojník a rékel mu: „Čo sa ty púščáš do týchto hôr, čo nevieš, že ťa tu zbojníci zabijú?“ Masár mu odpovedal: „A já sa, veru, zbojníkov nebojím, lebo ma moji psi obráňa.“ Keď to zbojník počul, vyťáhel šablu a jennomu psovi hlavu zeťal, a tak scel aj ostatným urobiť; ale masár psov nahuškal na zbojníka a tí ho na márne zdrapy roztrhali.Masár išél potom aj se psy ďalej, a keď sa už stmievalo a nikde nebolo cesty, kerá by ho bola z hory vyvélla, vydrápal sa na vysoký buk, aby sa poozieral, čí hádam voladze chalupy nenie. S buka zazrel slabé svetélko, a hned sa spuscil dole a za tým svetélkom kráčal, až prišél k chalupe; a keď do niej vkročil, vidzel tam mladú ženu v kotle masso varíť a povedal jej: „Pánbo daj dobrý večér!“ „Pánbo daj aj vám,“ odpovedala žena, „ale, človiečku boži, dze ste sa tu nabrali? Vy už odťálto živý nevyjdete; lebo já som zbojnická kucharka, a len čo sa toto masso dovarí, príjde trinást zbojníkov a ti vás na isto zabijú.“ „Eh, čoby zabili,“ povedal masár, „len pred chvílú tito moji psí jenného zbojníka v hore roztrhali.“ Ale kucharka povedala: „Zabijú vás, zabijú; lebo dosál ani jeden, kerý sem zablúdzil, živý nevyšél; ale jak mi slúbíte, že si ma vezmete za ženu, budem vám na dobrej pomoci.“ Masárovi sa žena ľúbila, teda jej slúbil, že ju vezme za svoju ženu. Dala mu teda škatuľku masci a povedala: „Túto mastú ponacierajte lavice týto okolo stola; lebo chto si na ty lavice sanne, nijako nebude moci vstať, a potom jich ľahko pozabijáte.“ Masár ponacieral tú mastú lavice a žena ho aj s jeho psy skovala do komory. Prám cez polnoc prišlo dvanás zbojníkov a hneď sa ženy pýtali: „A dze je kapitáň?“ Žena povedala: „Toho jakýsi človek v hore zabil.“ Zbojníci si posedali okolo stola a rékli: „Daj nám chytro večeru, potom pôjdeme toho človeka hľadať, kerý sa opovážil nášho kapitáňa zabiť; ale beda mu, keď ho najdeme: lebo mu pásy z chrbáta budeme drať.“Jako tak okolo stola sedeli a večerali, otvoril masár na komore dvere, vypuscil psov a nahuškal jich na zbojníkov, a všetkých pozabíjal, a psi jich po kuse rozvláčili. Naraduvaná žena sa mu pekne poďakuvala, že aj ju vyslobodzil, a dovella ho do podzemnej skrýše, kde mali zbojníci mnoho pokladov zlata a striebra nasnášaných. To všetko si poodvážali k masárovému otcovi, a mladý si ju vzal za ženu. Potom si kúpili veliký statek a tam aj se starým masárom volno žili. Ľudé ale, kerí ho predtým znali, že bol len masárským tovaryšom, zavidzeli mu, že žije jako pán a nevedzeli sa tomu napredziviť: kdze toľko peňazí nabral? A keď sa ho bývalí kamarádí pýtali: kdze tolko peňazí nabral? povedal jim, že na vandrovce, a vyrozprával jim všetko, kadze išél a čo tam vykonal. Vybrali sa teda tré lakomí, aby aj oni takým činom k bohatstvu prišli; ale keď v hore poblúdzili, schopili jich tam zbojníci a pozabíjali jich, že sa ani jeden z nich domom nevrácil.Srovn. Antti Aarne, Verzeichnis No 300.b) Traja psi, zápas so zbojníky a neverná sestra1. Staršia slovenská verzia, aspoň v úvode nie dobre rozprávaná, číta sa v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levoč.), str. 289 — 295, č. 38: „O troch velkých psoch“. Podávame ju skrátenú.Bol jeden princ a ten mal troch psov. Prvý sa menoval Komordon (neskoršie i Komondor), druhý Loar (pozdejšie Roar), tretí Vulpes. Raz mu prišlo na um ísť do sveta a vzal so sebou i sestru. Na hyntove prišli do hory, kde býval šarkan. „Ten jeho sestru vzal a zatvoril ju do tej diery a sám ďalej šou na hintove.“ Ako vidno úvod je celkom pokazený.Nasleduje časť druhá o drakobijcovi.Prišiel do mesta, obtiahnutého čiernym súknom. Mali tam studňu, pri ktorej býval drak; jemu museli dávať dievky. „Teraz bol rad na kráľovskej diovke.“ Princ žiadal od kráľa, aby mu dal do voza tri sadlá a i dcéru. Keď prišli k dračej diere, videli tam deväť dier do brehu a v každej bývala jedna hlava. Princ hodil na zem sadlo a vyskočily naň tri hlavy a tu ich psi schytili a zožrali. Hodil druhé sadlo, vybehly druhé tri hlavy, ktoré psi opäť roztrhali. Zalúčil tretie sadlo, vybehly ostatnie hlavy, hrdina sekal ich šabľou a psi druhé zhubili. Poodrezal si zo všetkých hláv gamby a schoval si ich. Keď už chceli odísť, priskočil Cigán, ktorý tam už tri roky na šarkana šabľu brúsil, zabil pána i kočiša, a paničku hrozbami prinútil, že by ho uznala za svojho osvoboditeľa.Psi odniesli svojho zabitého pána pod strom, tam ho prikryli lístím a rozbehli sa na dve strany po nejakú zelinku. Roár a Vulpes šli vedno. Komondor stretol hada, ktorý niesol svojmu chorému otcovi liečivú zelinku. Had mu ju dal a Komondor oznámil to brechaním druhým. Vrátili sa k pánovi, položili mu na krk odťatú hlavu, potreli zelinkou a obviazali ho. Ale zprvu mu dali hlavu obrátene; preto mu Komondor odťal a znovu nasadil. Zatým pobral sa princ so psy do mesta, ktoré už bolo červeným súknom obtiahnuté, lebo sa princezna vydávala za Cigána. Princ poslal svojich psov k princezne do zámku s košíkom, najprv Vulpesa, potom Roára a napokon Komondora. Keď vošli do komnaty, kde bol sobáš, vypadlo zradnému Cigánovi vždy po jednej hlavnici, až sa nad tým sám kráľ zastavil. Princezná nakládla každému psovi koš koláčmi a potom rozpovedala kráľovi o tých psoch i o ich pánovi a o svojom osvobodení.Princ na odkázanie kráľovo prišiel a kráľovi, ktorý ho čakal v osobitnej izbe, všetko rozpovedal. Kráľ zavolal dcéru a ona prisviedčala, lebo sa jej veru ten čierny mladý zať nepáčil. Hrdina ukázal i všetky spodnie gamby z šarkanových hláv. Potom šli dnu a tam kráľ predniesol hádku, čo by zaslúžil ten, kto by takého chlapíka, ako je princ, skántril. A tu všetci kričali: „Smrť!“ Keď kráľ vyzval Cigána ustanoviť spôsob smrti, on odpovedal, že by zaslúžil, aby ho do „genca“ zabednili, klincami obili a dolu vrchom pustili. (Patrný ohlas povesti o sude Regulovom.) Ten rozsudok bol hneď na ňom vykonaný a potom začali veselšiu svadbu. Kráľ onedlho umrel a princ zostal kráľom.Potom pobral sa po svoju sestru, čo ju bol kdesi zatvoril, a našiel ju, ako práve poslední koštiaľ obhrýzala. Vzal ju so sebou a ona si vzala ten koštiaľ na pamiatku. Bývali spolu a raz, keď sa vrátil s poľovačky a zvrátil sa na posteľ, vrazil si do boku končitý koštiaľ, ktorý mu sestra pod plachtu položila, a hneď dušu vypustil. Pochovali ho, ale psi sa s jeho hrobu ani nehli a tam zavýjali. Na tretí deň prišiel Vulpes po kráľovnú, a trhajúc ju za šaty, doviedol ju na cmiter a tam s druhými psy až k hrobu. Hrob bol už dopoly vyhrabaný. Keď druhí dvaja kráľovnú držali, Komondor vytiahol truhlu z hrobu, otrepal ju o zem, až sa rozdvojila; keď pán ležal odkrytý, ňuchal mu okolo bokov, až prišiel na ranu v boku. Vytrhol koštiaľ a pán ožil.Keď sa vrátili domov, kráľ dal sestru skántriť a potom žil šťastne so svojou ženou.2. Druhé samostatné spracovanie tejto látky obsahuje Národní Zábavňík na rok 1845/6 na mesjac listopad, str. 29 — 34: „Janko Mlinár s trema psí.“ Napísal Šteuko Kováč.„Bou raz jeden starí mlinár a mau dvojo ďeťí, jednjeho sina Janka a jednu céru Zusku. Ale oťjec jejich bou velikí korhel, tak že šetko, čo mau, prepiu. Keď mu ďeťi dorastali, bjedu trpeli, a preto vždi otca napomínali, abi ňepiu, ale on len ňeprestau. Starší Janko tješ čo zarobiu i zo sestrou, šetko oťjec prežrau, a preto on si umjeňiu, že vraj otca zabije. Raz prišjou starí ako snop domou, zvaliu sa za pec, a len stonau, čo takí opití bou; Janko zau sekeru a išjou, že otca zabije; ale keď to Zuzka videla, ňedovolila mu, že pre Boha čo to chce urobiť, otca zabiť, takjeho velkjeho hrjechu sa dopusťiť. „Ňezabijaj ho, braček, nezabijaj, lebo ťa Boh potresce; ale vješ ti čo, vezmime tje tri ovce, čo nám ešte ňeprepiu chuďjak otec, vezmime ích a poďme šírim svetom, kam nás oči zaňesú.“ Z počjatku sa ňekceu zrovnať zo sestrou jej brat, ale na pokon len predcaj privoliu, a išli spolu do sveta ďalekjeho. Dlho išli spolu a tri ovečki sa ida cestou pásli pred ňimi, dlho išli po šelijakich krajoch ňeznámich a ňič sa jím ňeprihodilo na ceste; žili z ovocja a z korjenkou. Lež jeden večjer prišli do jednej hori — tu si sadli pod stromi hustje vihladnutí, ustatí a vismadnutí — a starali sa, čo jesť budú. A jako sa tak zhovárali, prišjou k ňím jeden jáger, spituvau sa ích, čo za akí sa. Janko mu šetko poviprávau, čo je ako, a v akom sa teraz stave. Jager mu hňeď ponúkou svojich velkích troch psou, že abi si ích, ak chce, začaruvau za tje tri ovce jeho, že veru ňeobanuje. Ta dau Janko tri ovce za troch psou, a jager mu povjedau, ako sa menujú, a vipočítau mu jejich cnosťi. Prujší sa Železozlom menuvau a bou velmi silní, druhí Čujko, ktorí velmo dobrí sluch mau, a Chitrík, čo bou ako vjetor chitrí. A hňeď abi mu to dokázau, poslau pre srnu jednjeho, ktorí za chvíľu doňjesou zabitú srnku. Upjekli hu aj jager si s ňimi pojedou, a potom odišou, ale Jankvoi ešťe jednu píšťalku dau, s ktorou mohou psou zavolať, čo bi kďe boli.Na druhí ďen sa brali oťjal, a sotvaj višli z hori, viďeli pred sebou jeden zámok starí, a umjeňili si, že puojdu dnuká; — ale ako sa zaďivili, keď tam šaďe šetko prázno bolo — iba v jednej izbe najšli stvol pre dvanásť osvob prikrití. Keď sa tu tak ďívali celí poďivení po izbe, vijšlo z jednej izby pobočnej dvanásť obrou, ktorí tu obeduvat chceli; ale keď Janka a Zusku zazreli, dali sa do ňích, nadávali jím a vismjevali jích, že sa červíci. Ale keď ích aj biť chceli, skočiu Železozlom, trhau obrou a Čujko s Chitríkom pomahali. Šetkích pomárnili, iba jednjeho polozabitjeho nahali na zemi ležať, čo bou z ňích najmenší a najmladší.Tohoto uložili na posťel, povimivali a poobvazuvali mu jeho rani, ale on jako bez seba ležau. A brat zo sestrou zasadli k stolu, abi sa najedli, ako páňi celjeho zámku. Obrou tich pochovali v záhrade zámockej. Mladí mlinár zahálať ňemohou, mleť kďe ňemau, bou tu jeden mlín ňeďaleko zámku, ale v tom čerťi mleli, a preto on ta ísť ňemohou. Teda vihnau ouce zo zámockej oučjarňi na pole a pásou ich od rána do večera po dolinách zeleních. Sestra Zuska obra opatruvala, lječila, a on každí ďen vjac k sebe prichádzau. A traja psi líhavali v noci pri dverách panskích, vo dňe iba Železozlom, alebo na veki druhí varuvau dom, a dvaja ostatňí šli na pole s Jankom mlinárom.Obrovi z ňemoci vichádzajúcemu sa zapáčila Zuska, a Zuske sa zapačiu obor mladí, ktorí na veki brata jejho haňiu a naňho zle vraviu. Zuska chuďera velmo trpela, zprúku hrešila miljeho, že jej brata haňje, ale potom račej mlčala. Ale keď naposledi brata i zabiť strojiu, pohrozila sa mu, že ho prezraďí. On jej víčitki robiu, že ho rada ňemá, a tolko ju zas prehovárau, že hoc na čo privolila. „Ale, milá moja,“ povjedau jej obor, „najprú psou musíme zkántriť, bo ňič ňevikonáme.“ Tak vraveu zlomiselní obor k ďjouke, keď prám Čujko bou doma na stráži. Čujko seďeu v ambite pri dveroch a šetko počuv, čo vraveli.„Milá moja,“ povjedau zas obor, „pošleme mi tích psou do mlina, v ktorom čerťi melú, isťe sa vjac nevráťa; potom s tvojím bratom, čo buďeme chcjeť, urobíme, a šťastní buďeme; keď buďeme sami páňi celjeho zámku.“ — Pred obedom musela poslať Zuska Čujka do mlína, abi doňjesou múki, že pán dňes príďe k obedu a chce haluški jesť. Ta šjou Čujko ochotňe, ale ňje do mlina, ale ňedaleko mlina si zastau a čakau, čo sa buďe ďalej robiť. O poludňi beží Chitrík ako vjetor, do mlina pre Čujka ňeskorjeho. „Čujko braček, paňi sa hňevá, čo tak ňeskoro iďeš s tou múkou.“ Ale Čujko povjedau Chitríkovi, čo je vo veci, a zas čakali ďjal, čo sa buďe robiť; o chvílu zas leťí Železozlom. „Bračekovci, čo robíťe, pani sa hňevá, gazda je doma a ešťe ani múki ňjeto na haluški.“ Ale Čujko zas i tomuto rozpoviedau, čo je vo veci; a šetci traja čakali, čo sa buďe robiť ďalej. O chvíľu počujú pisknúť pišťalku pánovu a hňeď boli pri ňom, ktorjeho obor strašní priam zabiť mau. Železozlom roztrhali hňeď ňje len obra, ale i sestru Jankovú. Janko lutuvau dlho sestru svoju, bars ho ťešili jeho psi verní, že šak i ona chcela jeho zkazu, že ňje hodná lútosťi Jankovej. Zakopau do zahradi zas Janko i sestru z obrom do jedneho hrobu a posaďiu ím rozmarín na hrob ňízučkí.Sám bol pánom Janko na zámku teraz; ale ho to ňeťešilo velmo, vibrau sa teda zo svojmi trema psi zas do šíreho sveta. Po dakolko dňoch prišjou do jedneho mesta, kteruo bolo čjernim súknom obťjahnutuo. Hňeď sa zpituvau, prečo bi to bolo, a počuv od jednjeho, že vraj král má velkí smutok, bo že jeden drak, ktorí tu v horách bíva, dostáva na veki jednjeho človeka a dve ovce k zožraťú — a rad že prišjou teraz na královu jeďinú céru, ktorá dňes má biť ta do huor odveďená. Ale že vraj, kto tú potvoru zkazí a céru ochráni, ňje len že ju, ale s ňou i celuo králoustvo dostaňe. — Mladí mlinár, keď to počuv, odhodlau sa zňičiť tú potvoru a šjov teda zrovna do hori, kďe už zástup velkí i s cérou smutnou čakau na hrozní koňjec. — Jaknáhle drak človečinu voňau, rúťiu sa z ďjeri a Mlinarič nahuškau psou, ale i sám šablou ťau po drakovi oheň plujúcom. Dlho sa pasuvali, dlho velmo, drak už aj poraňiu šuhaja statnjeho; kebi ňje Železozloma, bou bi ho chuďjaka zmárniu, bo padou do jedu, ktorí ťjekou z draka, ale verní pes sa oboriu na draka zo šetkou silou a roztrhau mu hlavi plamennje. — Viťjahli šuhaja z jedu a keď sa zobuďiu, našjou sa na podolku krásnej princeznej. Ďakuvali ľudja i král oslobodiťelovi svojmu a s velkou slávou ho vovjedli do mesta.Traja psi predstúpili pred jejich pána a Železozlom takto vraveu: „Pán náš, vikonali sme, čo nám bolo uloženuo, bo nám to, čo sme urobili, uložila tá bosorka, čo nás takto zakljala. I mi sme boli luďja ako vi — a z rodu královskjeho. Jestli teda nám život náš ludskí vráťiť chceťe, spálťe nás — v popole našom najďeťe 3 červíkou, tích dajťe do jednej tmavej chiže, ale za seďem dňí jú ňikto ňeotvorťe, a osloboďíťe nás.“ Jako psi poručili, tak sa všetko stalo — na siedmi ďen otvorili izbu a traja princi krásni vijšli z ňej. Potom ešťe na svadbu tam zostali, keď si Mlinár chudobní céru královskú za ženu brau; — dlho sa svaďbili a potom poodchádzali do svojej krajini; a Mlinár kraluje dosjal v pokoji — ak mezomreu.“Povesť „O třech zakletých psech“ v Novom i starom slovenskom kalendári a Slovenskom pozorníku na rok Páně 1850 a 1851 (str. 37 — 41) — mal som iba túto druhú čiastku pred sebou — je doslovný odtlačok českej rozprávky Boženy Němcovej I., 62, č. 6 „O třech zaklených psích“. Sú tam iba niektoré nepatrné slovné zmeny, na pr.: „v těch nádherných šatách“ miesto „v tom nádhernom šate“, „kočiš“, „zblednutý“ miesto: „zbledlý“, „jichžtoterazod samé radosti nebyl anividěl“ miesto: „jichžto si teď samou radostí byl ani nevšimnul“.3. Zo stolice Oravskej. Rozprával Michal Blahutík vo Veľkej Vsi. Zapísal 1./VI. 1910 S. Czambel. Je to celkom presná reprodukcia tejto rozprávky.„Bou jeden chudobný človek asi osemnásročný, mau jednu kravu v svojom bydle a pri tom sestru, s ktorou sa spolu živili. Tú kravu pojau na jarmok, že hu predá. V ceste sa mu natrafilo, že stretnuu jedného mǟsǟra. Mau ten mǟsǟr troch psou, a zavolau toho istého mladjeho čeľadníka pokupčiť, že mu dá tých troch psou za tú kravu. Pokupčili. Pojau si mǟsǟr kravu a mladý človek pojau si troch psou. Keď prišieu domou, sestra ho počala hrešiť, že načo takých darmožrútou hej veďje, že mala osoh lepší z kravy ako z tých psou. Tu hej povedau: ,Mlč, sestra, tý nám budú na dobrej pomoci‘.“Brat so sestrou vydali sa potom na vandrovku. Prišli do hory, kde v mohyle boli zbojníci. Stará žena im povedala, odkiaľ zbojníci prichádzajú. Mladík ich vyčíhal a rozkázal svojim psom, aby ich roztrhali. Len náčelník zbojnícky nebol celkom roztrhaný. Vrátil sa do mohyly a nahováral starú ženu, aby prehovorila reka, že by poslal psov ďaleko preč. Potom chcel reka zabiť. Ten si vyžiadal milosť, aby si smel zapískať na píšťaľku. Pribehli psi a zbojníka roztrhali. Hrdina šiel do sveta a sestru nechal v „mohile“.Potom sa rozpráva látka o drakobijcovi celkom proste. Princezku nenútil zradný lokaj, aby jeho uznala za svojho osvoboditeľa, lež prosto sa rozpráva, že sa hlásilo mnoho ženíchov a princezku donútili k tomu, že si jedného z nich vyvolila. Tu sa objavil jej osvoboditeľ, ukázal dračie jazyky a polovicu princezkinej šatky. Po čase sa vrátil hrdina k sestre a priviedol ju do paláca. Sestra položila do jeho postele nôž (ako v rozprávke B. Němcovej, nie hnát z mŕtvoly zbojníkovej, ako obyčajne sa rozpráva). Rek sa oň poranil, ale sa nepreklal, „ale nezomreu“, kdežto u B. Němcovej „více ani nedechnul, nůž mu prorazil žebra“. Poslal potom svojich psov, aby mu vyhľadali nejakú masť alebo zelinu. „Začali hriebsť pod jednou jedľou, vyhrebli jeden zlatý kalich, v tom kalichu bola masť taká, že čo by mau človek telo celô rozsekanô, nuž sa zaraz zahojí, keď sa s ňou pomaže.“ V rozprávke B. Němcovej vraví to zbojník starej babe, že sa touto masťou uzdravil, a jeden zo psov že tie slová vypočul. Pri tejto scéne potom sa rozpráva, že psi bežali k tej vysokej jedli a vyhrabali pod ňou zlatý kalich.Keď psi pána vzkriesili, vyzradili mu, že tak ukladala o jeho život jeho sestra, a roztrhali ju. Zatým vyzvali pána, aby im všetkým trom hlavy sťal, ako u Bož. Němcovej, iba že tu je to celkom stručné. Vystalo, čo Němcová podáva, prečo boli zakliati v psov.Keď boli sťatí, stali sa z nich ľudia, kdežto u Bož. Němcovej z každého vylietla krásna biela holubica a zmizla v oblakoch.4. Sborník M. S. S. XVII., str. 90 — 91, č. 39: „Princezna vydala sa za sluhu“ (zo Spišskej stolice).Jednému chudobnému chlapovi umrela žena a vzal si druhú, nedobrú a skúpu. Od prvej ženy mal dvoje detí, Kubíka a Marinku. Macocha nahovorila muža, že by ich zarezal. Deti všetko vypočuly a raz v noci utiekly veľmi ďaleko. Prišly k jednej jaskyni, kde bývali 40 zbojníci. Kubík mal takú flintu ako raz strelil, že všetkých postrieľal. Iba hajtman („harnat“) sa skryl za dvere a ostal; ale Kubík o tom nevedel.Raz, keď bol Kubík na poľovačke, hajtman sa ukázal Marinke, ktorá sa tak naľakala, že zamdlela. Hajtman ju „oratoval“ a za čas s ňou žil. Raz sa dohovorili, že Kubíka zmárnia. Ale Kubík všetko vypočul, zbojníka zastrelil a sestru zatvoril do chyže, kde boly samé človečie hlavy; dal jej dvanásť hláv, že by ich jedla za dvanásť rokov, a položil k nej „bočku“ (sud), že by ho naplnila slzami.Potom išiel veľmi ďaleko a prišiel k jednej Ježibabe, u ktorej pásol ovce. Jeden deň rátal sa mu rok. Prvý deň, keď pásol, našiel v lese na strome zlaté jablko a odtrhol si ho. Druhý deň odtrhol si zlatú hrušku a tretieho zlatú slivku. Potom odišiel od Ježibaby a vstúpil do služby k jednému kráľovi, ktorý mal dcéru. Keď riadil v izbách, prezeral raz zlaté jablko, hrušku a slivku. Prišla princezna a pýtala ho, že by jej ich dal. Povedal jej, že dá, keď mu prisľúbi, že pôjde za neho. Ona mu to prisľúbila a on jej dal všetko, a zatým sa potajomky schádzali.Raz kráľ uvidel pri dcére zlaté jablko, hrušku a slivku a pýtal sa jej, zkadiaľ ich má. Povedala mu to a kráľ dal si zavolať sluhu a hrešil ho, prečo také drahé veci nedal jemu. Veľmi ho to mrzelo a povedal princezke, že ju vydá. Ale princezna sa osvedčila, že sa vydá len vtedy, keď jej dá spraviť také vysoké „roštovane“, že nikto k nej nebude môcť dôjsť, len keď tak vyskočí, že jej to zlaté jablko z ruky vezme. (Srovn. č. 18 A.) Poprichodili z celého sveta pánovia a kráľovia na koňoch, ale ani jeden nemohol tak vyskočiť.Pobral sa i Kubík, a ako raz vyskočil, priam bol pri princezke a jabĺčko jej vzal z ruky a tak princezku vydobyl. Po sobáši išiel k sestre Marinke a našiel ju, kde ju nechal. Už tých dvanásť hláv zjedla a sud bol plný sĺz. „Došikoval ju, dze bival, a žijú, keď nezomreli.“ Miesto základného motívu o drakobijcovi sú tu sledy látky inej, látky o závodoch o princeznu.c) Zápas so zbojníky, neverná sestra, tri divé zvery1. Najstarší zápis tejto povesti čítame v Prostonárodňom Zábavníku I. (Bratislavskom), str. 117 — 130: „Rozprávka o Miškovi a Ilke.“ Táto rozprávka bola chystaná pre sbierku povestí pripravovanú pod tlač na sklonku 40-tych rokov. Viď hore str. 57. Podávame ju vo výťahu.Boli jedni chudobní rodičia a mali dievča a chlapca. Raz sa shovárali, že svojho synčeka zabijú, upečú a zjedia. To všetko vypočulo dievča (staršie) a poradilo bratovi, že utečú. „Keď ťa budú česať,“ vravelo „prídem k tebe a vezmem ti galon, ktorým ti mať vlasy zapletala; ty vyskoč, bež za mnou a krič: ,Sestra, daj mi galon!‘ Ale ja neposlúchnem, vybehnem z izby a ty stále bež za mnou!“ To sa všetko tak stalo. Mať darmo chlapca volala, darmo mu sľubovala druhý galon, deti utiekly a rodičia ich márne hľadali a tak ostali bez pečienky.Medzitým deti išly ďaleko až prišly do veľkej hory a po dlhom blúdení natrafily na jeden domček; vošly dnu a našly v ňom iba mačičku. Pekne ju pozdravily a ona sa ich pýtala, kdeže sa tam vzaly, kde ani vtáka nevidno ani ľudskej nohy. Deti pýtaly službu. Mačička im hovorila, že je sama, že by služobníctva nepotrebovala, no nech len jednako ostanú, aby jej bolo veselšie. Tak tam bývalý s mačičkou za päť rokov. Miško vyrástol a chodil s flintou, ktorú v domčeku bol našiel, na poľovačku. Raz zablúdil v hore a musel zostať cez noc. Nakládol si ohňa a na ražni piekol zajaca. Kde sa vzal, tu sa vzal, stál pred nim starý človek; Miško si ho usadil vedľa seba, rozdelil sa s ním o zajačiu pečienku, vyrozprával mu svoju historiu a prosil ho, či by mu nepovedal, kde je tej hore koniec a či je za ňou nejaká dedina. Starec mu odpovedal, že jesto tu neďaleko na vŕšku zámok a za tým zámkom zas za horou že je jedno mesto a v ňom že i kráľ býva. Zatým sa ho Miško pýtal, kde leží ten zámok a kto býva v ňom, že by rád ta ísť pozrieť. Starec mu to ukázal a povedal mu, že tam býva jedon pán v červených nohaviciach, ale že ta tak ľahko nevojde, lebo tam vraj pri troch bránach stojí mocná stráž. Starec sľúbil, že mu bude na pomoci, a vyčaroval si s ním flintu; tou vraj všetkých pobije a zámok bude jeho. Potom prišiel na nich sen a zaspali.Keď sa Miško ráno zobudil, starého človeka už nikde nevidel, iba jeho flintu mal podľa seba. Vybral sa na cestu, ako mu starec večer ukázal, a prišiel k zámku a videl, že je tri razy múrmi obmúraný a že cez tri brány musí do neho ísť. Pri prvej bráne šiesti na stráži stáli; jedným výstrelom ich pobil a brána sa otvorila. Pri druhej bráne uvidel dvanástich chlapov; keď nechceli otvoriť, pobil ich výstrelom z druhej rúry a brána sa mu otvorila. Tretiu bránu strážili štyriadvadsiati; chytro nabil flintu a odrazu z obidvoch rúr vystrelil. Stráž popadala a zatým vybehol pán v červených nohaviciach. Miško priskočil a kolbou ovalil pána, že hneď padol.V zámku našiel jedenásť krásnych izieb, dvanásta bola pustá. Do prázdnej izby nasnášal pobitých chlapov a pána položil navrch. Izbu zamkol, kľúč do jednej diery pri dverách položil a dieru „s jednou obločnicou pekňe zapraveu“. Zatým sa vrátil po sestru a doviedol ju do zámku a mačičku vzali so sebou. Miško ukázal sestre Ilke všetky izby, iba dvanástu jej zakázal; hovoril, aby si ju ani nežiadala vidieť. Druhý deň ráno, keď Miško odišiel na poľovačku, sestra prezrela všetky izby, našla i kľúčik od dvanástej a otvorila si ju. Ale sa zľakla, keď zazrela hromadu pobitých ľudí a keď s hromady soskočil pán v červených nohaviciach a vyhrážal sa jej, že ju zabije, ak mu nesľúbi, že ho vysvobodí. Ilke sa pán zapáčil, a keď jej ukazoval, ako budú v zámku pekne vedno nažívať, sľúbila, že brata zabije. Pán jej poradil, aby sa robila chorou a poslala brata najprv po vĺča, potom k jednorožcovi a naostatok po ľvíča, že ho staré ozaj roztrhajú. Ale i vlčica i jednorožec daly Miškovi svojich mladých, pričom mu povedaly, že jeho sestra je veľká suka, a daly mu po píšťaľke, ktorou si ich môže zavolať na pomoc.Keď Miško pobral sa po ľvíča, pán poradil Ilke, aby nahovorila brata, ak ho ľvica neroztrhá, že by sa okúpal v kadečke. Keď si do nej sadne, aby mu najprv obviazala dva veľké palce hrubším galónom; keď ho roztrhne, aby mu ich obviazala tenším galónom, že hneď bude celý v retaziach. Keď sa Miško vrátil s ľvíčaťom, kúpeľ bol hotový, a v krátkosti stalo sa s Miškom tak, ako sa tí dvaja boli naradili. Ilka priviedla k bratovi pána v červených nohaviciach, a vtedy Miško poznal, že je v klepci a prečo mu tie zvery vravely, že jeho setra je veľká suka. Pán mu dal na vôľu, akú smrť si chce vyvoliť. Miško prosil, aby smel na svojich píšťalkách zapískať. To mu dovolil a on pískal „za 10 hodín“. Za ten čas sa tie zvieratá odobraly od svojich mladých na desať rokov a bežaly rovno k zámku. Lev vyrútil dvere, a akonáhle priskočily dnu, reťazi s Miška spadly. Jednorožec rozbehol sa na pána, nabodol ho na roh a vyhodil ho vonká až k oblakom. Keď spadol na zem, schytil ho lev a udrel ním o múr, že sa na kusy rozletel. Zatým zvery prišly dnu a spýtaly sa Miška, čo urobiť s jeho sestrou. Ale Miško jej odpustil a za pokutu ju zatvoril do izby, kde boli pobití ľudia.Potom vzal flintu na plece, pozatváral zámok a vybral sa na cestu a zvieratá za ním.Prišiel do mesta, ktoré bolo čiernym súknom obvinuté; na kraji mesta našiel si hospodu u starej ženy a od nej sa dozvedel, že zajtra musí dať kráľ svoju dcéru šarkanovi, ktorý už všetky dievčatá zožral; ináče že by spálil celé mesto plameňom, ktorý mu z huby neprestajne vyráža. Ale kráľ sľúbil vysloboditeľovi princeznu ako odmenu. Miško odkázal kráľovi, že princeznu vysvobodí; len si pýtal prihotoviť do rána „10 sáďel“. Ráno išiel do zámku a pobral sa s princezkou na koči k šarkanovi a zvieratá sa pouliepaly na hyntov. Keď prišli k šarkanovi, Miško nechal princezku s kočišom ďalej a sám hádzal drakovi do huby sadlo, čím mu zahasil čiastočne plameň, a šabľou, ktorú si od kráľa vypýtal, poodtínal mu po dvoch hlavách, až mu zvýšilo iba jedno sadlo; ale drak mal ešte šesť hláv, lebo ich mal štyriadvadsať. Zoťal mu ešte dve a naostatok všetkou silou ešte jednu, ale viac už nevládal pre plameň a bez všetkej nádeje padol. Keď to videl lev, zreval až sa zem zatriasla a buky dovôkola na zem sa váľaly, a hodil sa na šarkana. Bitka stála za hodinu, až napokon rozpajedený lev na kusy draka roztrhal.Keď Miško, veľmi popálený, videl, že zvieratá radostne ho obskakujú a že šarkan nežije, povyrezával zo všetkých hláv šarkanových jazyky a šiel ku koču, na ktorom princezka, už z poly od strachu umretá, sedela. Miško ju začal „laskati“ a ukázal jej 24 šarkanových jazykov. Uveličená princezna zjavila mu, že ho veľmi rada, a tak sa oba jeden druhému hneď zapáčili. Keďže bol už večer, rozhodli sa tam prenocovať a až ráno ísť do mesta, aby každý videl, že už drak nežije. Medzi besedou zaspali i s kočišom, iba zvery boly hore. Ale i na nich prichádzal sen, a tu lev rozhodol, že budú po rade strážiť, aby sa pánovi nič nestalo; najprv mal strážiť vlk. Ale on po chvíli zaspal a tu prišiel ku koču kapitán, ktorý už za sedem rokov na vŕbe brúsil šabľu na šarkana, a Miškovi zoťal hlavu. Potom pobral hlavy šarkanove a princezku s kočišom prinútil prisahať, že ho budú vyhlasovať za osvoboditeľa, a v tej chvíli hyntov zmizol.Po malej chvíli prebudil sa lev; ale sa zľakol, keď videl, že vlk i jednorožec spia a koč je preč. I šiel, vytiahol dubec a vlka poriadne namastil. Potom šli všetci hľadať pána. Lev našiel telo Miškovo ešte teplé; rozbehli sa preto hľadať oživujúcu zelinku. Lev stretol hada, ktorý práve niesol tú zelinku svojej chorej materi. Lev chcel na ňom, aby mu z tej zelinky dal; keď had nechcel a utekal, stúpil mu na hlavu a zelinku mu vzal. Keď sa vrátil k pánovi, pomazal hrdlo pánovo tou zelinkou a priložili hlavu, ale obrátene. Lev ju preto „odkrútev“, druhý raz hrdlo pomazal a priložili hlavu tak, ako má byť. O niekoľko minút pán vstal a mrzel sa, prečo ho zobudili. Zvery mu všetko vyrozprávaly a potom šli všetci do mesta. Zelinku, čo im ostala, vopchali do diery vo vlkovom kožuchu.Došli do mesta, ktoré už nebolo čiernym súknom obtiahnuté, a prišli práve k onej starej žene. Miško sa od nej dozvedel, že kráľ vydáva dcéru za jedného kapitána, ktorý ju vysvobodil od draka, na ktorého si sedem rokov šabľu ostril. Miško poslal do zámku najprv vlka. Vlk pribehol do zámku a zastavil sa v izbe, kde svadbovali, a to „práve v princezkinom loži“. Princezka ho poznala, veľmi sa zaradovala, naviazala do šatky koláčov a priviazala mu všetko na hrdlo a vlk s tým bežal domov. Keď Miško šatku videl, zaradoval sa a potom poslal jednorožca a napokon ľva. Lev prišiel do zámockého dvora, zreval, že sa „edon chlev zvalev“, a na to vybehli svadobníci a chceli ľva zabit. Ale to počula princezka, vybehla a rozkázala, aby ľva nechali, a rovnako mu naviazala do šatky koláčov. Miško zjedol so starou ženou koláče, zaplatil jej za hospodu a vybral sa sám i so zvermi ku kráľovi.Prišiel do kráľovského dvora, a tu zvery tak zaručaly, že sa celý palác striasol a všetci vybehli, čo sa to robí. Kapitán ako mladý zať kričal, že by tie zvery postrieľali, ale princezka zakázala. Zatým Miško vstúpil do izby a hneď „edná hlavnica tomu kapitánovi zpod zadku vyfrkla“. Kráľ, pravda, Miška už nepoznal a pýtal sa ho, či je dáky vyslanec a či ich len prišiel navštíviť. Miško odpovedal: „Najjasnejší kráľu, počul som, že tu jeden kapitán, čo si za sedem rokov na vŕbe šabľu brúsil, toho šarkana zabil, čo vašu princezku mal zožrať, a tak som toho kapitána prišiel obzrieť i tie hlavy šarkanove a prosil by vás, keby ste mi tie hlavy ukázali.“ Keď sa tak stalo, Miško ukázal, že ani v jednej hlave nieto jazyka, a vtom dve hlavnice vypadly zpod zadku kapitánovho, a keď Miško vytiahol z kapsy jazyky, „hneď šecké hlavnice zpod kapitána vyskákaly“. Tu každý onemel a princezka vyznala, že Miško ju osvobodil a že ho kapitán v noci zoťal. Miško potom vyrozprával všetku svoju historiu a tak jeho hneď na tie hlavnice posadili, ale kapitána lapili a na jeden topoľ zakvačili.O niekoľko týždňov po svadbe Miškovi prišla na um jeho sestra a hneď si umienil, že ju navštívi. Princezka a zvery ho sprevádzaly. Prišli do zámku, a ako obzerali chyže, našli v dvanástej sestru Ilku utrápenú. Miška zabolelo srdce, že ju tak prísne súdil, a hneď ju odpytoval a ona jeho, a tak sa pomerili. V zámku žili vedno niekoľko dní a Ilka im bola ako za „frajcimerku“. V srdci Ilkinom naveky pomsta vrela a tak si ona umienila brata so sveta sniesť. Mala jeden koštiaľ, ktorý jej ostal z ľudí, ktorých všetkých bola pojedla. A ten koštiaľ bol na jednom konci ostrý ako ihla. Položila ho pod plachtu do postele, nazdávajúc sa, že sa brat ním prepichne. To sa všetko tak stalo. Potom Ilka v noci prišla, vyniesla telo Miškovo na dvor a hodila ho do hlbokej studne.Z rána prihnala sa Ilka s ožechom na princezku a počala ju mlátiť, kdeže vraj podela jej brata. Ale prichádzala ôsma hodina, kedy vypúšťali zverov a chovali. Keď sa zvery nemohly dočkať, vyrazily a vrútily sa do izby. Lev vyskočil na Ilku a prinútil ju vyznať, že brata hodila do studne. Hneď ta lev skočil, vyniesol mŕtvolu pánovu a vytiahol mu koštial z tela. Za tým vytiahol z vlkovho kožucha zelinku a oživil ňou pána. Ale Ilke vtedy už neodpustili. Jednorožec vzal ju na roh a vyhodil ju až k oblakom; a keď spadla, schytil ju lev a „otrepal o múr tak nemilosrdne, že sa aj ona na márne kusy rozprchla“. Potom sa zvery od Miška odobraly, lebo sa minulo už desať rokov, čo mu slúžily, a nechaly mu píšťaľky, ktorými by si ich mohol zavolať.Miško so ženou zámok pozatvárali a vrátili sa domov. Po smrti starého kráľa Miško stal sa vládcom a do toho zámku vše tu i tu so ženou v lete chodil. „A žije so svojev ženičkou a so svojima dětí štasně, až podnes, ak nezomrev.“2. Okrem tejto rozprávky, napísanej dialektom malohontským, čítame v tomže Zábavníku, str. 171 — 180, inú verziu v nárečí veľkohontskom.Úvod jej je iný:„Bou edom veľmo chudobný Mlinár, a mau eňjeho syna a enu djouku; syn sa volau Samo a djouka sa volala Zuska. Kot tem starý umreu, zobrali sa týto dvaja do sveta, aby si voľaďe ďaleko, ďe ich nichto ňeznau, službu najšli.“I dej je čiastočne inakší. Dlho išli cez hustú, veľkú horu až do večera, a keď bola veľká tma, Samo vyšiel na dub a zazrel veličizný oheň. Išli ta a pri ohni uvideli dvanástich zbojníkov, ktorí všetci pili z jedného verežďúra „pálenuo“. Schovali sa za strom, Zuska strachy zaspala, ale Samo striehol. O hodinku všetci zbojníci zaspali, Samko sa k nim prikradol, valašky im pobral a jedenástim hlavy poodtínal, iba dvanásteho, čo sa bol zobudil a chcel utekať, chytil, tuho poviazal a obe ruky mu odťal. Bol by i toho zabil, ale mu sľúbil, že ho zavedie do jedného zámku, v ktorom je veľká sila peňazí a všetkého dosť, čo si len človek zažiada.Ako už k tomu zámku prišli, zbojník povedal [ako v rozprávke o Ali Babovi, viď č. 105.]: „Zámok, otvor sa!“ V zámku im zbojník ukázal veľké bohatstvo, a keď všetko poprezerali, Samo mu sviazal nohy a zatvoril ho do hlbokej pivnice. Potom dobre žil so Zuzkou ako najväčší pán; čo sa im len žiadalo, všetko „v pivniciach a muruvaniciach našli“.Raz šiel Samko na poľovačku a strieľal na ľva. Ale lev naň volal, aby nestrieľal, že mu bude na veľkej pomoci. Samo ho nezastrelil, ale ho domov vzal a do sklepu zavrel. Tak urobil v druhých dňoch i s medveďom, vlkom, líškou a zajacom.Ale medzitým Zuzka sa obznámila so zbojníkom a dala sa od neho nahovoriť, že Sama zmárnia. Doniesla zbojníkovi z lesa odťaté ruky, potrela ich zelinkou, ktorá tam bola na obloku, a dala mu i šabľu, ktorou mal jej brata v kúpeli zabiť. Samo sa vrátil s poľovačky neskoro večer, veľmi ustatý, a rozkázal sestre, aby mu pripravila kúpeľ a doniesla mu na pitie pohár väčší než inokedy. Zuzka tak urobila, a keď bol Samo v kúpeli, doniesla mu pohár vody, ktorý zbojník bol prichystal. Samo pomaličky zaspal a sestra vzala kľúč od pivnice, vypustila zbojníka a priviedla k bratovi do pitvora. Zbojník už vyťahoval šabľu, ale keď sa ňou chcel zahnať, lev, ktorý bol vypočul zradný hovor dievčaťa so zbojníkom, zareval, až sa celý zámok striasol, vyrazil dvere a s druhými zvermi zbojníka na kusy roztrhal. Samo sa zobudil, vyskočil z kúpeľa a všetky zvery si okolo neho postávaly a jemu sa líškaly, ale na Zuzku brechaly. Samo, všetok zdurený, pýtal sa sestry, ktorá sa triasla na celom tele, kde sa tam vzal zbojník a prečo ho zvery roztrhaly. Zuzka sa vyhovárala, že nič nevie, že zvery zbojníka z pivnice vytiahly a potom ho roztrhaly. Ale Samo poznal, ze pivnica bola otvorená kľúčom zo svetlice, a Zuzka, keď ju začal hrešiť, s plačom mu všetko vyznala a prosila, aby jej odpustil. Brat nechal ju v zámku a so svojimi zvermi odišiel do sveta.Zatým nasleduje vysvobodeníe dievčaťa od draka. Ako už Samo ďaleko išiel, prišiel do mesta, čiernym súknom obtiahnutého, kde denne dávali jednej potvore pätnásťročnie dievča zožrať, lebo by mesto zakliala a ľudia by sa na kameň poobracali. Vtedy prišiel rad na jedinú dcéru kráľovu. Kráľ dal rozhlásiť, kto tú potvoru zabije, že dostane jeho dcéru za ženu a po jeho smrti že bude kráľom.Samo sa ohlásil v kráľovskom zámku, že princeznú Marku vysvobodí. Na druhý deň sa vybral so svojimi zvermi k drakovej diere a kráľ s dcérou išli za ním na koňoch. Jašter vyliezol z diery a Samo mu valaškou odťal jednu hlavu. Ale dve hlavy ešte potvore ostaly, najedovala sa a hodila Sama o zem. Ako to lev videl, zaručal a potvoru rozdrapil; priskočily druhé zvery a na drobné kúsky ju okolo rozvláčily.Princezná Marka skočila s koňa, bežala k Samovi a tam ho pred všetkými ľuďmi objímala, bozkávala a so svojho prstu stiahla prsteň a na jeho prst strčila. S veľkou radosťou všetci sa vrátili do mesta, Marka so Samom išli vedno a tie zvery jej ruky bozkávaly a okolo obidvoch vyskakovaly.Potom bola veľká hostina a na ňu prišiel i jeden princ, Markin frajer. Ale Marka ani vidieť ho nechcela, lebo sa jej Samo veľmi zapáčil, že bol pekný a že ju od smrti ochránil. Pri hostine spytovali sa Sama, kto je a zkade, a keď počuli, že je chudobný mlynársky syn, začali sa vysmievať. Kráľ bol preto veľmi smutný, išiel s princom do svetlice a tam princ kráľa nahováral, že by dal Sama nejako so sveta sniesť a Marku aby dal jemu. Kráľ vravel, že nedbá, a ak sa ufá toho mlynára zabiť, že mu dcéru vďačne dá. Zavolal dcéru do svojej chyže a tam ju od Sama odhováral, aby ho nechcela a radšej za princa išla. Ale Marka s plačom odpovedala, že ona za iného než za Sama nepôjde. Princ sa najedoval, bežal za Samom, vytiahol šabľu a naraz mu hlavu odťal. Zvery, ktoré boly v druhej svetlici, zlomily dvere a toho princa rozdriapaly. Potom si ľahly k svojmu pánovi a lízaly mu rany.Ľvovi prišlo na um, ako počul v zbojníckom zámku, že tam jesto na obloku liečivá zelinka. Poslal po ňu medveďa, ale medveď bol ťažký a do obloka nevyskočil. Vlk hovoril, že nemôže ísť od žiaľu, i šla líška. Ale sa nažrala na ceste koňaciny a nevládala vyskočiť na oblok. Lev sa rozhneval a poslal zajaca, ktorý zelinku priniesol. Lev pomastil Samovi hrdlo a hlavu, a Samo ožil. Kráľ s Markou ho objali a položili mu na hlavu korunu. Samo potom ostal kráľom a dostal peknú ženu Marku, s kterou sa veľmi radi videli, a ak neumreli, aj dosiaľ žijú.Druhá čiastka tejto rozprávky o zrade sestrinej vystala.3. Tretia verzia bola zapísaná v Codexe diversorum auctorum A. str. 95 — 96, č. 37 pod názvom: „Zázračný list“.Jej úvod je podobný úvodu prvej verzie, ale liší sa v tom, že dievča malo byť zabité a pomocou bratovou sa zachránilo. Zvláštné je tu tiež, že brat sám daroval život zbojníkovi na prosby sestrine, ktorej sa bol zapáčil; zbojník zaviedol ich do domu, sám potom spustil sa do diery. — Obsah je tento:Chudobní rodičia mali syna a dcéru; v najväčšej núdzi chceli dievča zarezať, ale chlapec to vypočúval a sestre vyzradil. O polnoci obidve deti utiekly, šly horami dlho a dlho, až prišly k jednej skale, na ktorú Zuzka Miškovi vyjsť kázala. Miško vyliezol na skalu a našiel tam list, na ktorom bolo napísané: „Kto ten list má, bude veľmi mocný“, ale sestre nič nepovedal. [Tento list je tu miesto zvyčajnejšieho pása, ako sa rozpráva obyčajne v rozprávke o zradnej materi. Pozri Tille, Böhmische Märchen, 62 a; Kubín, Podkrkonoší, komentář k č. 229].Aby sa dovolali pomoci, sestra spievala a chlapec hvízdal, až so stromov listie padalo, a naostatok tak, že sa stromy váľaly. Tu priskočilo dvanásť zbojníkov a oborilo sa na nich, ale Miško schytil strom a všetkých pozráňal okrem jedného, ktorý sa bol sestre zapáčil. Na jej a jeho prosby daroval mu život. Zbojník doviedol ich do zbojníckeho domu, pod ktorým bola diera. Sám spustil sa do diery a brat so sestrou bývali v izbe.Miško chodieval na poľovačku a medzitým sestra so zbojníkom sa radila, ako by sa brata sprostiť mohla. Urobila sa chorou a na radu zbojníkovu poslala brata pre vĺčatá, nazdávajúc sa, že ho vlci voľakde roztrhajú. Ale vlčica volala, aby na ňu nestrieľal, že mu ich radšej dá; Miško vzal dve a sestre doniesol. Tak bolo s i s medveďencami i s ľvíčencami. Medzitým sa sestra so zbojníkom sriekla, že sa brata spýta, v čom má silu, a pozbaví ho jej — a potom že ho zabijú. Opýtala sa brata a on jej povedal, že v nožíku, ktorý cez noc na stôl položil. Ráno nožíka už nebolo. Potom sestra prehovorila brata, aby sa hrali, kto je mocnejší, či pretrhne nitku, keď mu „na zadku velkje palce zvjaže“. Ona roztrhla a bratovi tuho hodvábom posväzovala. Brat sa staväl, že nepretrhne. Sestra zavolala zbojníka, on vyskočil so šabľou a hnal sa na Miška. Ale Miško hodváb roztrhol a zbojníka hodil do diery; na klam sestrin mnoho nedbal. Druhý raz povedal, že v prsteni, a po tretí raz vyznal. Sviazali mu ruky i nohy a potom mu oči vyklali a von ho vyhodili.Látka je tu zapísaná len v najhlavnejších črtách, nie podrobne vypracovaná.Zatým sú pripojené reminiscencie z inej látky, o Fortunátovi [pozri č. 30 B a 7 A]. (Miško počul v noci nad sebou troch havranov. Jeden rozprával, že na blízku je studnička, ktorej vodou keď si slepý oči pomaže, zrak dostane; druhý, že na blízku je jabloň, s ktorej keď kto jablko zje, dostane rohy, a tretí, že zas neďaleko je druhá jabloň, s ktorej keď jablko zje, rohy odpadnú. Priletel orol a doniesol Miška k studničke; Miško si omočil oči a hneď prehliadol. Potom si nabral jabĺk a zkúšal ich vlastnosť. Orol doniesol mu z izby list a Miško zmámil zbojníka i sestru.)Celkom neprípadne sa rozpráva, ako Miško princezke pričaroval rohy. (Prišiel do mesta pred kráľovský zámok a predával jablká. Princezna si po ne poslala a keď jedno zjedla, narástly jej rohy. A tak všetkým. Miško preoblečený za lekára rohov ich pozbavil a dostal princezku za ženu. Ale ona otcovi o ňom čosi nalhala a kráľ ho dal zatvoriť do temnice. Keď sa osvobodil, kráľ mal viesť vojnu. Miško išiel tiež, nepriateľskému vojsku rohy pripravil, svojich vojakov nechal na piatich vybiť a potom sám udrel na nepriateľa, ktorého celkom zmlátil. Tým piatim dal nepriateľské zástavy, vysadil sa na nich a tak ho doniesli. Kráľ i kráľovná umreli, princezku, že mu tak neverná bola, dal zabiť a vzal si druhého kráľovu dcéru. Potom zavolal k sebe svojich rodičov a zadržal ich pri sebe.)4. Štvrtá verzia bola zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku III. (Levočskom), str. 73 — 80, pod nadpisom: „Brat a sestra“ (Svato-Mikulášská), a odtiaľ bola prepísaná do rukopisu v pozostalosti P. Dobšinského sv. XIII., v malom hárkovom sošitku. A tu je tiež pripísané meno rozprávateľovo, Jána Drah. Makovického v Liptove na Sv. Mikuláši.Jej úvod je bližší prvej verzii, ale jednako má svoje zvláštnosti.Dvaja kráľovia viedli vojnu a jedon zvíťazil. Premožený ztratil kráľovstvo; mal syna a dcéru, ktorým povedal, aby čím najďalej utekali, že by ich nepriateľ nezmárnil. Deti bežaly do hôr a o niekoľko dní prišly do jedného zámku. Vo dvore bolo všetko pusté, ani jednej ľudskej šľapaje nevidely. I vošly do prvej izby, kde bolo len drevené náradie, v druhej boly samé postele, v tretej bolo už „peknuo, polityrovanuo náradja“ a vo štvrtej samá zbroj, flinty, šable, kopie. Keď v štvrtej izbe trochu postáli, počuli vravieť, a keď načúvali, videli kľúčovou dierkou, že sa tam dvanásti zbojníci hrajú. Šuhaj, ktorému bolo meno „Draško“, hoc bol len štrnásťroční, vedel strieľať a cez kľúčovú dierku všetkých postrieľal. Potom hneď izbu zamkol a kľúč hore na povalu zavesil. Brat a sestra boli hladní a v zámku nenašli nič, čo by mohli jesť, a tak sa Draško vybral na poľovačku; sestre však prikázal aby do zbojníckej izby nechodila. Ale ona, netrpelivá, hneď izbu otvorila, a ako otvorila, vyskočil zbojník, ktorý bol len trocha ranený.Na radu zbojníkovu sestra urobila sa chorou a poslala brata najprv po vĺča. Draško išiel a dostal od vlčice vĺča s výminkou, že jej ho za nejaký čas donesie; ak ho nedonesie, že ho roztrhá.Keď zbojník videl, že Draško vĺča nesie, chcel sa prebodnúť, ale sa mu sestra nedala a uisťovala ho, že Draška na akýkoľvek spôsob so sveta spracú. Brat doniesol sestre vĺča a potom ho zaniesol vlčici, ktorá, uradovaná nad jeho statočnosťou, darovala mu píšťalku, aby v nebezpečenstve na nej zapískal, že mu pribehne na pomoc.Zatým sestra poslala Draška po medvieďa a ľvíča. — Rozpráva sa tu stručnejšie to isté, čo v prvej verzii, len je poznačené, že Draško „svoju sestru tam zamknul, aby dotiaľ bola živá, dokím jej buďe meso z tých 12 zbojníkov držať“.Nasleduje druhá čiastka rozprávky, rozprávaná ešte podobnejšie, než prvá verzia. Mesto nemalo vody a za každý raz, čo si vody nabralo, muselo dávať drakovi pannu. Miesto kapitána prvej verzie je tu „radca“ a jeho podvod je ešte prefíkanejší. Kráľ bol ho poslal „na vežu, čo a ako Draško robí“. Radca, „keď už viďeu, že je drak premožený, sišjeu z veži a povedau, že drák Draška zabiu, ale že on chce ísť na pomoc tej panne. Král ho prepustiu a dau mu na cestu požehnanja“. Radca prišiel na miesto, kde zabitý drak ležal, a našiel zvery i Draška v spaní. Prinútil princeznu, aby mu prisahala, že ju on vysvobodil, a ona, bojac sa o svoj život, sľúbila mu, že ho nevyzradí. Radca Draška prebodol, vzal všetkých štyriadvadsať dračích hláv a vrátil sa s princeznou do mesta. Draška vlčica oživila masťou, ktorú mal pri sebe.Poslednia časť srovnáva sa tiež viacej-menej s prvou verziou. Odchodné je, že Draško došiel si pre svoju sestru a doviezol ju do svojho kráľovstva. Prvá vec, ktorú sestra na bratovi vymohla, bola, že Draško odlúčil zvery od seba a dal pre nich upraviť izbu vedľa svojej, na ktorej boly železné mreže. Úklad sestrin sa trochu liší: „Raz položila pod plachtu hore koncom jednu kosť z rúry nohovej, ktorú, keď už nemala čo jesť, cicjavala, a tak hu vycicala, že na vrchu bola velmi končitá a do spodku vždy hrubšja a hrubšja. Ako si už Draško večer do posteli lahnuu a chceu sa na druhí bok obrátiť, prebodnuú sa a zkríknúu, že je po ňom. Pribehli síce domáci na pomoc, ale ňič ňemohli vikonať.“ Zvery to počuly, vyborily mreže a opäť Draška masťou oživily. Keď Draško prišiel k sebe a dozvedel sa, že to jeho sestra urobila, dal ju sudcom ktorí, ju podľa zákona odsúdili a odpravili. Ale zvery sa nahnevaly, ze im Draško urobil takú potupu, keď ich osobitne dal bývať, odišly domov a nikdy sa k nemu nevrátily; iba ľvica chodievala k nemu každý deň a dostávala od neho pokrm.Onedlho Draško viedol veľkú vojnu, v ktorej i padol. S veľkou slávnosťou ho pochovali, a „lvica, jeho vernica, za ňím željac, na jeho hrobe zomřela“.5. Text, ktorý od Jonathana Čipku uvádza Ján Botto medzi svojimi prameňmi rozprávky „Tri píšťalky“ v Slovenských povestiach (1858, str. 475 — 483), je v Codexe Tisovskom B, str. 17 — 22. Tento text v plnom znení odtláčame:[2]Ňešťastnie a biednie sú ďeťi, kterie utratia matku, a ešťe nešťastňejšie, kterie dostanú zlú macochu. — Každoďeňe hrubou lieskovicou bila ukrutná macocha dve opušťenie siroti, a oťec mlčau, lebo račej videu ženu ako ďeti. Zabrali sa ňebožjatká šírim svetom, bračok so sestričkou, ľebo ňemohli zniest ukrutnost macochi. Idú, idú pustimi cestami, hustimi horami, tak že ňič ňevideli, ľen pod sebou zem a nad sebou ňebo. „Ach, sestrička moja drahá,“ hovoriv unavení bračok, „mi v tíchto horách musímo zahinút, ak sa pán Boh nad nami ňesmiluje; či počuješ, ako v tamtotej úbočí mrmľú medveďe?“ „Jaj, počujem, bračok muoj, počujem,“ odpovedala plačom sestrička, „a dávno som už počula, ale som ťa ňechcela zarmútit; noc sa blíži a mi zase buďemo muset pod holim ňebom nocovat.“V tom počujú strelit a z hustej bučini sa hrňie dvanác zbojňíkov. „Stojťe, ďeti,“ zavolá najkrajší, najcifrovaňejší a najvetší z nich, a ubohje siruotky zastáli, v strachu omdlievajúc. „Ňebojťe sa, ništ vám ňeurobímo,“ začau trochu prívetivejši hovoriť kapitáň, „ľen nám virozprávajťe, ako sťe sa do tíchto hustích ľesou dostáľi.“ A siroti rozprávali o svojej macochi i o svojom úťeku. „Bisťu Bohu, chlapci,“ obrátiu sa ku kamarádom, „z chlapca bi smo mohli dobriho chlapa vichovať, a z diovčaťa dobrú kuchárku, stará šeľma, čo je tam na zápoľe.[3]Krem toho ňebuďe dlho mrkvu škrabať.“ Bistro vtom popozerau po očoch spoločňíkou, — a že z nich ňečítau žjadon odpor, chitiu prívetive ďeti za ruki, a vjedou jich sebou na zámok. Pres jedonác izbí jich prevjedou kapitáň, ukazujúc jím všelijakú zbroj, i všelijaké peniaze, ale dvanácta troma bola zavrená zámkami. „Sem nikoli ňejdiťe, ďeti mojo, ak chceťe, abi sťe šťastňe na našom zámku žili, — čo sťe v tichto jedonáctich izbách viďeli, muožeťe šecko užívať vedľa ľúbosti,“ hovoriu k nim a odišiou. —Dvanác pominúlo rokou, čo sa našo siroti na zbojníckom zámku bavili, djovča zrostlo v krásnú panu a chlapec v silniho mláďenca. I zapálilo sa srdco kapitáňovo láskou, a zapálilo sa i srdco paňi — ľúbiu kapitáň krásnú kuchárku, a kuchárka ľúbila kapitáňa.Ale dosjal ňeveďeli siroti našo, čobi v dvanáctej izbe bolo, a prečo jim kapitáň do ňej chodiť zakázau; už ďalej to zvedavost ženská zniesť ňemohla, — i prosila tedi sestrička bračoka, abi merkovau, kďe kapitáň kľúče položí, a potom abi vošjou do izbi.Jedonráz tedi, keď misľeu, že kapitáň do tej zakázaňej izbi puojde, skriu sa pod postel, abi zvedeu, kde kľúče položí, a keď odišjou, viťjahou sa zpopod posteli, z úskej djeri viňau kľúče a otvoriu zakázanú izbu. V jednom kúťe hlavi, v druhom ruki, v treťom nohi, v štvrtom drjeki ľudskie a na prostriedku veľikí zakrvavení klát, na kterí ostrí bou opretí topor. — I trhňe sebou nevinný mláďenec, dvermi silňe pľaskňe a beží zostrašení ku sestrički.Ale sestrička jeho sputnaná bola reťazmi lásky, zďesila sa síce nad tim, čo jej bračok rozprávau, ale hlas svedomie zadusiu hlas srdca, cnost premohla láska. — Veďela ona, že je jej milý zbojník, ľebo sa jej ňedávno bou opítau, či bi ho i vtedi ľúbila, keď bi vedela, že je zbojník, a ona mu mesto odpovedi bola horúci bosk vtiskla na ustá. — I prehovárala bračoka na všelijakí spuosob, a v srdcu ľutovala, že ho nahovorila k tomu, abi do tej izbi šjou, ale bračok ten sa ňedau uspokojiť a sestričku k úteku nahovárau.Najsvaťejšie sú citi láski, zvlášťe pri ženách; — žena zradí brata, otca, matku, ľen abi milého zachránila, a takto urobila i naša sestrička s bračokom.Jedon ráz, keď svojmu milimu ískala, a on jej všelijákie svoje hrdinskie skutki rozprávau, koľko židou olúpiu, koľko šefraníkou zabiu, koľko pánou prestreliu, takto k ňemu hovorila: „Ach, muoj milí, ňemuožem ti zamlčať, že muoj brat prestúpil tvoj zákon a išjou do zakázaňej izbi.“ — „Kích sto Bohou?“ viskočí preďešení zbojník, „a prečo si mi to skorej ňepoviedala? — Ha! potuora! chceš nás zradiť? zhinieš i s tvojim bratom!“ „Ňehňevaj sa, muoj milí, ňehňevaj,“ hovorí ďalej sestrička, „práve preto ti toto rozpravám, abi ste sa mali na pozoru, muoj brat ma nahovárau k úťeku, ale ja, muoj milí, ja ťa ňenahám;“ vtom sa mu hodila okolo krku a sladkími bosky ukrotila hňev jeho.„Vidím tvoju vernost, duša moja,“ prerjekou kapitáň, hládkajúc krásnie líčka svojej milej, jedniho večera, „ale tuoj brat, ten musí zahinúť.“ — „Ach veď ja ňedbám, muoj milí, ľen nach tvojou rukou z tohoto sveta ňezíďe!“ „Dobre, takto urobíš, duša moja,“ panoviťe a predsa príznive hovoriu kapitáň, „urobíš sa chorou a povješ, že sa ti snívalo o vlčom mljeku — budeš tedi prosit tvojho brata, abi ti doniesou vlčiho mljeka, lebo jináč že zomrieš.“Krásnuo bolo ráno. Verný bračok, ako običajňe, prišjou ku sestrički, abi jej dobruo rano zavinšovau; ale sestrička ležala chorá v posteli. „Ach, sestrička moja,“ dúverňe k ňej hovoriu, „čože bi ti čo spomohlo.“ „Ach, bračok muoj drahí,“ odpovedala ona, „veru sa mi snívalo, že bi som od vlčiho mljeka ozdravela, choď že choď, zabi dakďe vlčicu, a doňes mi od ňej mljeka.“A verní bračok sa vďačňe vibrau na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe pustou horou, až príďe k vlčej djere, i namjerí do velikej vlčici, abi z ňej vidojiu uzdravujúcuo mljéko. „Štrk,“ nezistí flinta; natjahňe druhí i tretí ráz, aľe vždicki mu len štrklo, ľebo mu zbojník pohubiu flintu, abi ho tak vlčica zožrala. Vtom zavolá vlčica z djeri: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, ja viem, na čo si prišjou; poď bližši a nadoj si mljeka, ale ňever tvojej sestre, ľebo ťa tá chce zmárnit — na ti túto píšťalku, kedikoľivek na ňej zapískáš, ja ti príďem na pomoc.“ — „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ odpovedau naradovaní mláďeňec a bežau s ljekom ku sestrički.I vzala ňeverná sestra od brata ljek a viljala za posťel. Večer rozprávala svojmu milimu, že jej brat doniesou vlčiho mljeka, že tedi ňevie, čo má ďalej s ním robit. — „Urob sa zase chorou a pošli ho k medveďici, tá ho jisťe zožere,“ odpovedau zbojník.Ňeminú tížďen a verní bračok zase našjou sestričku na posťeli sťenat. „Ach, čože ti je, sestrička moja, čo? povedz že povedz, čo bi ti spomohlo,“ dúverňe k ňej hovoriu. „Ach, bračok muoj drahí“, pretváreňe odpovedala ona, „snívalo sa mi, že bi mi medveďuo mljeko spomohlo; choď že choď, zabi dakďe medveďicu a dones mi od ňej mljeka.“ — A verní bračok, ňevedúc o zraďe, vibrau sa zase na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe, veľkimi skalami, shnitimi kladami, až príďe k medveďej djere; chce strjeľať, aľe medveďica hned naňho zavolá: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, flinta ti je zahubená, ja vjem, načo si prišjou; poď bližši a nadoj si mljeka, aľe ňever tvojej sestre, ľebo ťa chce zmárnit. Na ti túto píšťalku, kedikoľvek na ňej zapískaš, ja ti príďem na pomoc.“ „Ach veru mňa moja sestra rada vidí“, odpovedau zase mláďeňec a radostňe bežau s ljekom ku sestrički.I vzala zase ňeverná sestra ljek a viljala za posťel.„Urob sa zase chorou a pošli ho k divej sviňi, ak ho tá ňezmárni, tak ho musím zmárnit ja“, hovoriv rozlobení zbojník, keď mu povedala milá, že zase doniesou mljeko.Urobila sa tedi ňeverná sestra zase chorou a bračok ťažko plakau nad ňou. „Ach, čože ti je, sestrička moja, čo? povedz že povedz, čobi ti spomohlo.“ A pretvárená sestra slabím hovorí hlasom: „Ach, bračok muoj, snívalo sa mi zase, žebi som ozdravela od mljeka z divej sviňi, choď že choď, azda sa ti isto pošťestí, keď si mi už dvarazi poslúžiu.“ — A dobrí brat sa i po tretí ráz vibrau na ňebezpečnú cestu. Iďe, iďe hustou dubovou horou, až príďe k brlohu, kďe sa oprasila sviňa. Mjerí, mjerí, ale skorej, akobi bou streliu, zavolá naňho sviňa: „Ňestrjeľaj, ňestrjeľaj, flinta ti je zahubená, ja vjem, načo si prišjou, poď bližši a nadoj si mljeka. Ale ňever tvojej sestre, lebo ťa chce zmárnit; na ti túto píšťalku, kedikoľvek na ňej zapískáš, príďem ti na pomoc.“ „Ach, veru mňa moja sestra rada vidí,“ odpovedau i po tretí ráz mláďeňec a bežau s ljekom ku sestrički.I vzala ňeverná sestra tretí ljek a viljala za posťel, aľe v srdcu svojom strojila úkladi vernímu bratovi.„Ach, bračok muoj drahí, vikúp že sa vikúp, keď si mi tak dobre poslúžiu, spravila som ti ťeplú kúpeľ,“ hovorila jedniho večera k ňemu. Bou to večer, kďe chcela zmárnit, vedľa radi miliho, verního brata. I vizjekov sa bračok, ňevedúcí o zraďe, a vošjou do velikej kaďi. „Ach, ukáž že, bračok muoj, ukáž, nach ti ňechte obstrihám,“ prívetive rekla zase k ňemu a bračok dúverňe podau ruki svoje sestre, která mu jich v tom okamžení svjazala.Teráz už veriv, čo mu zveri v horách rozprávali, zvlášťe keď viďeu, že prichádzja zbojník s holím, blištícim sa palošom. Kapsičku s troma píšťalkami bou zložiu k šatom, ňeveďeu tedi, ako si má spomuoct. — „Tu skapeš, nešťastníče, skorej akobi si nás zradiu,“ zahrmeu naňho zbojník — a už sa rozháňa ostrím palošom naň.„Ach sestrička moja, prosím ťa pre pána Boha, urob že mi urob aspoň to kvuoli, podaj mi tam totú kapsičku, tam mám tri píšťalki, nach si ešťe aspoň ráz na nich zapískám,“ prosiu plačúc ukrutnú sestru, a zbojník mu vrhňe kapsu pravjac: „Pískaj, kolko chceš, ľebo ti ostatnuo bije okamženie.“Ňešťastní brat chití do ruki píšťalki, zapískňe prví, zapískňe druhí, zapískňe tretí ráz, a do izbi sa valí množstvo vlkou, medveďou a divích svíň.Zhinul kapitáň a šeci společníci jeho pod zubami divej zveri. Sestru ale zatvoriu do dvanáctej izbi, abi tam oplakávala svojo hriechi.Roztrhaních zbojníkou i s kapitáňom hodiu dobrí, ale ňešťastní brat k ostatním mrtvoliam, a odchádzajúcí ňeverňej sestre tento povedau súd: „Tu buďeš, pokiál šetki tieto mrtvé ťela nezožereš, ňevernica.“ — A pľasknú ťažkimi zeleznimi dvermi. Rozišlo sa množstvo ďivej zveri, ľen tri sa ňechceli aňi na krok pohnút, a to bola vlčica, medveďica a divá sviňa, čo mu boli dali mlieko pre sestru.Pustí zbojnícki zámok pevňe pozatvárau a s vernimi zvermi sa vibrau do šíriho sveta. Po dlhom semotam sa motaňú prišiou do mesta, ktoruo bolo černim súknom obtiahnutuo. I opíta sa na príčinu smútku, a plačúci obivaťelia mu oznamujú, že ňeďaleko mesta v jednej zápoľe jesto seďemhlaví drák, kterí šecki panički z mesta už požrau, a teráz mu majú zaniest královú dcéru, že tedi preto mesto v takom smútku je pohrúženuo. Aľe že kebi toho dráka dakdo zmárniu, že bi mu kňažnú, která je krajšja nad slnco, i s pou kráľovstvom za ženu dali.Dau sa tedi oznámit, že on toho dráka zabije, jestliže král splní to, čo sľubuje, a zarmúcení otec z radosti potvrdiu svoj sľub a požehnau budúciho svojho zaťa z pomoci Božej.Jeden z najvetších víťazou celiho kráľoustva seďem rokou brúsiu ťažkú ocel k tomuto okamžeňú, ale práve teráz, keď mau ukázat svoju udatnosť, zmizou a žiadon ňeveďeu, kďe sa poďeu.Velikí húf mešťanou odprevádzau opovážliviho mláďenca a tisíc úst volalo o pomoc k Bohu, až prišli na osudnuo mesto. Zástup sa odstrániu a náš noví víťaz zvolau silním hlasom: „Potvora, poď von!“ I virúťiu seďemhlaví drák zo zápoli a rovno chceu skočiť na opovážlivca, ale vernie zveri oborili sa naň, až mu šťastňe otrhli šest hláv. Tu priskočí s viťiahnutou šabľou smelí mláďeňec a otňe mu ostatnú hlavu. Zatriasli sa hori pádom drákovim a potoki jedovatej krvi valili sa z vrchu do dolini.Unavení strachom i robotou, ľahou si osvobodiťel mesta na zeľenú pažit a usnú. Jaziki aľe z hláv drákovich povirezávau, abi ukázau obivaťelom mesta a presvedčiu jich o ukántreňú potvory.Vtom príďe bojazlivec, kterí, ač seďem rokou brúsiu šabľu, v okamžeňú, kďe sa preukázať mau, zmiznú — a zabiu spiaciho mládenca, a poberúc poodtínanie hlavi drákovo, kráčau naradovaňí do mesta, abi žjadau o ruku kňažňej a o kráľovstua polovicu.Vernie aľe zveri, zahliadnúc mrtviho svojho pána, zaručali silňe, až sa ozvali delakie hori, a rozbehli sa po horách hľadať pomoci pre umrliho pána.Silním behom lietau tažkí medveď pustimi horami, až zazreu plaziaciho sa hada a jakúsi zelinku v pisku ňesúciho. „Čo to ňesieš, haďe!“ zkríkňe naň a širokou ho pridlapčí labou. „Ňesjem zelinku,“ odpovie had, „ktorou keď potrie zabitiho, v tom okamžeňú odžije.“ — „No, daj mi z ňej,“ prosí medveď, aľe had sa vihovára, že to pre jeho pobitie ďeti, že už seďem rokou za ňou putovau, že mu tedi ňemuože dať. Tu ho pridlapčí silňejši, a had upustí v strachu zelinu a uťeká preč.Navrátí sa medveď a potre zabitiho pána divotvornou zelinkou, a hľa, v tom okamžeňú odžije. „Hoj, aľe som dobre spau,“ zvolá pán. A medveď mu rozpráva, čo sa s ňím bolo stálo.I zoberú sa do mesta a práve počujú, že je v kráľovskom palácu svadba. Pošľe tedi vlčicu s lístom ku kňažňej a oznámi jej, že žije a že ju dostať musí. — Kňažná to hňeď oznámí svojmu otcovi a ten ho dá zavolať, abi preukázau, že on zabiu ukrutniho dráka.I začňe takto hovoriť: „Najjasňejší kráľu! pravdaže tento váš noví zať doniesou hlavi dračie, ale pozriťe, či jesto jaziki v nich.“ — To sa v tom okamžeňú stálo a hľa, v hlavách jazikou ňebolo. Tu vitiahňe z kapsički seďem dračích jazikou, a ňepraví zať zamdlie v tom okamžeňú. Vírozprávau tedi, ako sa s ňim stálo, a súd rozhodňe, abi podvodník strašnou zomreu smrťou.Zdržovau ho kráľ, abi bívau s ňim i s jeho dcérou, aľe on si vrprosiu, abi mohou odísť na svoj zámok, kďe mu sestra zamknutá bola.Otvorí zeleznie dvere dvanáctej izbi, a hľa! šecki mrtvie ťelá pojedla ňeverná sestra, jeden koštialik ešte cicajúc v ustoch, kterí už tak ťenkí bou ako šidlo. I zmilovau sa dobrí brat nad svojou sestrou a pustiu ju von, abi bívala s nim.Ale ňevernica i terás ešťe strojila mu úkladi. Poprávala mu ráz posteľ a ten ostrí košťiál, kterí za tak dlhí čas cicala, položila pod perinu, abi sa naň preklau. To sa i stálo, ale zas ho oživiu medveď zelinou, kterú hadovi bou vzau. A ač brat ešťe vždicki chceu odpustiť sestre, zveri ju predca roztrhali na márnie kusi. Dlho potom ešte žiu dobrí brat so svojou ženou.[Pripísané je inou rukou: Koniec:Vzau hu sebou k svojej žene; tam bola ako komorná, a keď poprávala mu posťel, položila horekoncom ten koštial pod plachtu, ľahou si naň, preklau sa.]6. V archíve muzea v Turčianskom Sv. Martine zachoval sa ešte rukopis „Tri píšťalky“, písaný rukou Dobšinského.Úvod sa srovnáva temer doslovne s textom vytlačeným, iba že chlapčok nemá zvláštneho mena. Zatým nasleduje, ako dievčatko rozpráva mladšiemu bračekovi o úkladoch macochiných a shovára sa o úteku. A tento odsek je pretretý. Miesto toho je na strane pripísané: „Ale keď raz dievčatko vypočúvalo, ako sa jich macocha zmárniť zastrúhala: vtedy už nebrali na žart, hneď za svitu pobrali nôžky na plecia a hybaj šli svetom“ (shodne s tlačeným textom). Ináče sa tento rukopis úplne srovnáva s tlačou, sú len ojedinelé odchýlky. Bolo napísané, aby šuhaj doniesol „mlieka od divej svini“ a to potom bolo opravené: od ľvici, ako je v tlači.Scéna verných zvierat, ako sa pobraly hľadať liek pre mŕtveho pána, má po strane pripísaný variant: alebo: „potom mu lev povje: Choďte vy dvaja na dve strany a hladajťe oživujúcu zelinku! Ja za ten čas tu buďem na stráži“. O krátky čas sa vráti vlk a medveď prázno: „Oj, vy darebáci!“ skočí do nich lev! a vytjahou jeden dubec — a sa mu začnú vyvrávať, že však oni všaďe pobehali a nič. Ale lev ich len mastil s tým dubcom, kým len mal čo z neho. Napokon sa sam rozbehou homrajúci hladať.“Je to akiste akýsi koncept k textu vytlačenému.Podľa týchto textov a iných, a to podľa textov, ktoré podali: Jon. Čipka, O. Maginhradský z Malo-Hontu, Drahotín Štúr z Veľko-Hontu, Aurel Kellner a Janko Makovický z Liptova, Mik. Ferienčik, Am. Sirotková a Pavol Križko zo Zvolena, vypracoval Janko Botto z Malo-Hontu rozprávku „Tri píšťalky“ v „Slovenských povestiach“, 1858, str. 475 — 483. (V novom vydaní 1894, str. 788 — 801).Rukopisný text Bottov zachoval sa v Muzeu v Turčianskom Sv. Martine a bol v knihe vcelku veľmi presne odtlačený.Táto Bottova úprava srovnáva sa takmer naskrze s textom Jonathana Čipku, odchýlky sú neveľké, chlapca pomenoval Dražko, ako sa volá i v iných verziách, po tretí raz brat bol poslaný po mlieko ľvice.7. V novších časoch bola táto rozprávka zapísaná ešte u drotárov z Kolárovíc (v Trenčianskej stolici). [K. Procházka, str. 79 — 81.]Bol jeden hájnik a mal dvoje detí: Janíčka a Maryšku. Hájnik so ženou chodievali do hory a keď nemohli nič zabiť, radili sa, že zabijú Maryšku. [Ako v tretej verzii.] Chlapec to vypočul a obidva utiekli. Útek je tu složitejší než v starších zápisoch, podaril sa len, keď použili nadprirodzených prostriedkov, ktorých sa používalo obyčajne pri úteku od čarodejnice, netvorov a pod. Keď mať letela za nimi na ohnivej metle, Maryška hodila ponad pleco kefku „a hnec sa hora zhustla“. A keď ich mať zas doháňala, Maryška prehodila na vrch hrebenček, ktorý sa rozlial na kolomaž, čo je, nakoľko viem, ojedinelé.Zvláštné je tiež, ako sa deti dostaly do zbojníckeho zámku. Vyliezly na jedlicu, urobily si tam kolísku a ľahly si. I prichádzali zbojníci, piekli mäso a ráno sa radili, že pojdú zas kradnúť. Kto sa najprv vráti, nech zakopne tam do toho kameňa, že dostane kľúče od jaskyne. Keď zbojníci odišli, Janíček zakopol do kameňa, dostal kľúče a vošli dolu, kde bolo devätnásť izieb a v nich samé zlato a striebro a v jednej živý meč. Zbojníci sa vrátili a Janíček im všetkým rad-radom hlavy poodtínal; iba kapitán, ktorý mal šál okolo krku, sa zachránil, ale robil sa tiež mrtvým. Prinútil Maryšku, aby bola s ním, a radili sa, ako Janíčka zabijú. Odchylne od iných verzií poslala chorá sestra brata pre vlka a potom pre hyenu (!)Ostatok sa viac-menej shoduje. Ako v tretej verzii, tak i tu je votkaný motív z Fortunáta a ešte menej primerane: Do zámku, v ktorom potom Maryška, sestra hrdinova, slúžila, prišiel človek a predával jablká „jako past veliké“. Keď princezna jedno zjedla, „narosly jej jelenie rohy, rozrosly sa v celém zámku až na poval a vona sa nemohla ani hnuc“. I rozhlásil kráľ, že dá princeznu za manželku tomu, kto tie rohy urazí a princeznu osvobodí. Tento motív tu nahrádza obvyklý boj s drakom. Janíček prišiel s troma vlky do zámku a tam predával hrušky, po ktorých sa rohy ztratily. Odkiaľ mal tri vlky — na cudzokrajnú hyenu sa zabudlo — a odkiaľ dostal hrušky, sa nehovorí.Poslednia časť rozprávky je veľmi skrátená a porušená: o posledňom úklade zradnej a mstivej sestry rozpráva sa niekoľko málo slovami. Maryška, keď šla bratovi posteľ stlať, „tu kosc vetkala na tu poscel a Janiček sa preklal. Išli ho pochovac. A ty zveriny prišly a zakopaly ho. Nechcely ani od neho a dávaly mu pištul do hrobu, aby všeckich postrilel — no a už je pohace konec.“8. Odchylný úvod má verzia zo stolice Oravskej, z Trstenej, ktorú zapísal 10/VIII. 1905 S. Czambel a rozprával Štefan Rehák.„Boł jeden vdovec. Mał dvoje ďeťí. A on išjeł nahovarať druhu ženu a te ďeťi skovał do piňvice a nahotovił im tam živnosť. On sam išjeł do druhej stoľice a nahovorił tam jednu ženu. Osobašił sa s ňov a privjedoł ju do svojho domu. Keď už začaľi gazdovať, robiľi spolu tri roki a te ďeťi ľen vždi v tej piňvici boľi. On im nosievał pokrm tam, žena o tom ňeveďeła. Te deťi začaľi raz płakať: ‚Taťičko naš, čože nas tu tak držiťe, veď keď sme už trošku vjačše, dame si medzi svetom radi.‘ Oťec sa zľutovał nad timi ďeťmi i pojał oťec ďeťi za ruku a privjedoł ich do izbi. Ta jeho žena začała sa s nim biť, že on povedał, že je słobodni… Tu te ďeťi začaľi narjekať. Potom on svoju ženu prosił: ‚Žeňičko moja, veď buď rada, veď nam ďeťi budu na pomoci.‘ I ona ich už potom prijała. Ale im dała ťažku robotu. Do hori museľi každí deň isť, na svojom chrbťe museľi drevo nosiť.Stało sa jednim časom, išľi ďeťi do hori. Do hori prišľi. Našľi drevo nasbjeranuo i vzaľi si. A šľi s tim drevom do domu. Poveďeło to ďjevča: ‚Braťišku muoj, počkaj, jä iďem posłuchať, čo tam ta naša macocha poveda…‘ Visłuchało ďjevča, čo macocha rozpravja z otcom. Macocha otcovi poveda: ‚Jak tim svojim ďeťom život ňeodberjeme, jä s ťebou ňigda vjäc ňebuďem žiť. Ľebo ťebe život odberjem ľebo sebe…‘ Oťec: ‚Jako im život odberjeme?‘ Keď ďeťi nanosili dreva, macocha vodu varila na te ďeťi… Aľe ďjevča to šetko učuło, čo sa s ňimi buďe robiť… Prišło ďjevča braťiškovi: ‚Braťišku moj,‘ povedalo mu, ‚poďme, kde nas dva oči poňesu…‘I zobraľi sa deťi a šľi nazpat do tej hori. Aľe ďeťi ubohe boľi hładne (lačne) i smädne. Prišľi v tej hore na jednu poľanu a našľi tam jednu kapsu a v tej kapse boł chľebíček… Povedał chlapček: ‚Sestričko moja, zedzme si teho chľebíčka.‘ Aľe to ďjevča povedało: ‚Braťišku moj, ňejedzme teho chľebíčka, ľebo jager tu chodił i tu kapsičku s tim chľebičkom tu złožił… Príďe ten jager, ten nas postrjeľa, keď mu chľeb zjeme. Nedostaľi sme smrti pri našej maťeri macose, tak smrť dostaňeme od jagra, že zme mu chľebik zedľi.‘ Povje potom chlapček: ‚Sestričko moja, počkajme ešťe hoďinku. Jak bi ten jager prišieł a mi bi zme mu chľeb zedľi, to bi nas postrjeľał, aľe keď mu chľebíčka ňerušime, jak buďe dobri čłovek, keď sa mu požałujeme, to on nam da sam teho chľebíčka.‘ Čekaľi jednu hoďinu i druhu. Potom už chľebíček jedľi. Jager žaden ňeprišjeł.Šľi už o tom chľebičku po tej hore. Aľe tmava noc prišła, nuž ďeťi si čupľi pod jedneho smreka. Jako spaľi, prišjeł dešč, veru ďeťi płaču, kvíľa, že musǟ preca život straťiť. Jako staľi a płaču, zasvieťiło sa v jednej huorke. Nuž oňi sa zabraľi ku temu svetłu. Jako šľi ku temu svetłu, našľi zase kapsu i v ňej ceľi chľeb. A fľintečka tam pri tej kapse boła. Ten chlapček poveďeł: ‚Sesťričko moja, to nam Panboh požehnał, chľebíček i fľintečku. Keď pojďe horvov zverik, zajačik, to nam Panbožko požehnał, na to, že bi zme mi maľi živnosť.‘ Jako sa im ten ohňík v očoch ukazał, hňeď pošľi ku ňemu. Tam boła jedna piňvica. Z tej piňvice sa obłočkom svieťiło. Kukľi oňi obločkom do tej piňvice, nuž viďeli tam štirjadvacať zbojňíkov. Povedało to ďjevča: ‚Braťišku, uťekajme, bo ťi zbojňíci nas pobiju…‘ Chlapček jej reknuł: ‚Ňeboj sa ňič, mam fľintu, postrašim ich a oňi uteču… Mi zatim pojeme, čo oňi maľi zesť.‘ Chlapček ňeuvažoval ňič, vitǟhnul fľintečku. Zbojňíci seďeľi radom pri stoľe. Chlapček jako vitǟhnuł fľintečku, pustił na zbojňíkov, zabił ich triadvacať a dvacatí štvrti skovał sa do jami pod stoł. Deťi potom vľezľi do piňvice. Ňerataľi, keľo zbojňíkov boło, sadľi si a pojedľi si tam to, čo zbojňíci maľi jesť. Dobre.“Deti nevedely o schovanom zbojníkovi a spaly. Chlapec šiel potom na poľovačku a sestra varila. Tu zbojník vyliezol a nahováral dievča, aby zabili brata, že si ju vezme za ženu a dá jej mnoho peňazí. Keď dievča hovorilo, že brat je mocný, zbojník jej poradil, ako brata zmárniť. Brat sa vrátil a dievča ho nahovorilo okúpať sa. Keď bol v kúpeli, sestra vzala „štranek“ a sviazala mu ruky. Ale brat povraz pretrhol. Po obede išiel zas na poľovačku. Medzitým zbojník navádzal dievča, aby bratovi prichystala nový kúpeľ. Brat však sa nekúpal a šiel opäť na poľovačku. Strieľal na hrajúce sa medvieďatá, ale medvedica ho prosila, aby ich ušetril, že mu bude nápomocná. On ich nezabil a podobne urobil i s vĺčatami, keď mu vlčica sľúbila pomoc. Vrátil sa domov; sestra na radu zbojníkovu dala mu po večeri povraz a zaviazala mu ním ruky. Povraz sa mu vryl do rúk a nebolo možno ho pretrhnúť. Zbojník vyskočil a chcel chlapca zabiť. Ale pribehla medvedica a zbojníka roztrhala a pýtala sa chlapca, ako potrestať zradné dievča. Brat odišiel a zanechal sestru, kým by tých 24 zbojníkov nezjedla. O sedem rokov brat prišiel sestru pozrieť. Ona zjedla všetkých triadvadsať zbojníkov celých, nechala len chrbtovú kosť poslednieho zbojníka. Keď brat šiel spať, sestra dala mu do slamy tú chrbtovú kosť. Ako na koštiaľ prudko ľahol, preklal sa ním. Verné zvieratá za trest zradnú sestru roztrhaly.Odchodne od iných verzií chlapec nebol oživený.9. Úplne rozprávaná je táto rozprávka v stolici Spišskej (Czambel, str. 237 — 239, § 127).Úvod je celkom stručný, prečo a ako brat so sestrou od matere utiekli. Išli cez les a prišli k zbojníckej chalupe; vošli dnu a našli na stene nohavice a šabľu. Janko si nohavice obliekol a šabľu pripásal a bol taký mocný, ako zbojníci. Pozdejšie rozpravačka dodala, že deti všetko v chyži prezeraly a našly pivnicu.Vošly do nej a našly tam princeznu, ktorú zbojníci ukradli. Princezka chlapcovi sľúbila, ak ju vysvobodí, že bude jeho ženou, ale až o trinásť rokov, keď bude mládenec, a dala mu svoj prsteň, po ktorom ho pozná.Zbojníci prišli domov a čudovali sa, kto mohol odvaliť taký veľký kameň, ktorým boly dvere zapreté. Išli po jednom dnu obzrieť, kto tam je, a chlapec každému odťal hlavu. Keď išiel kapitán („harňaď“), chlapec ho len poranil a dovolil mu s nimi bývať.Kapitán sa zaľúbil do dievčaťa a spolu strojili bratovi úklady. Tento motív je celkom stručne podaný; rovno sa rozpráva, že mu „vidlubali“ oči a pustili ho do sveta, aby zahynul. Janko blúdil dlhé roky po lese a choval sa na koreňoch a na listoch. Potom prišiel k veľkej vode a poprosil valacha, ktorý tam pásol ovce, aby ho preniesol. Od neho sa dozvedel, že sa v meste vydáva princezna. Lebo už sa minulo trinásť rokov a princezna nevedela, čo sa s ním stalo. Slepý Janko prišiel, ako druhí žobráci, na svadbu. Princezna poznala na jeho ruke svoj prsteň, vzala Janka do chyže a vypytovala sa ho, čo sa mu stalo. Keď jej všetko vypovedal, princezna svojho ženícha nechala a pošla s Jankom. Prišli spolu do hory a sadli si pod kríž, na ktorý prileteli tri havrani.[Teraz nasleduje motív, vlastní látke o pravde a krivde. Viď nižšie č. 37]. Jedon z havranov povedal: „Kamaraci, tej noci taká rosa budze padac, že chto budze sľepi a s tu rosu pomasci oči, ta uvidzi.“ Princezka to počula, potrela Jankovi oči rosou a on videl. Potom sa vrátili domov a slávili svadbu. Janko išiel pozrieť sestru a našiel ju samu doma; zbojník bol preč. Brat sa radil so sestrou, ako by mu urobili smrť. Keď sa zbojník vrátil, Janko mu vylúpal oči a rovnako potrestal i svoju zradnú sestru.Zo zbojníckej pivnice nabral si veľa peňazí a vrátil sa k žene. Medzitým tesť už nežil a Janko stal sa kráľom.10. Veľmi porušená je verzia zo stolice Šarišskej (Czambel, str. 293 § 153).Nie je bez významu, že ju sberateľovi rozprávalo osemročnie židovské dievča. V úvode prejavil sa vplyv inej látky o deťoch s hviezdou na čele a na prsiach, ktoré boly z návodu zlej testinej, závistlivých sestár a p. (viď. č. 77 A) v truhličke pustené na vodu.Chudobný mlynár vyšiel si s chlapcom na ryby a ulapili truhličku, v ktorej bol Janíčko a Hanička. Deti maly hviezdičky na čele i na prsiach a v rúčkach zlaté jabĺčka. Hoci mlynár mal sám veľa detí, prijal i Janíčka s Haničkou a vychovával ich. Raz sa deti vrátily zo školy a plakaly, že nemajú ani otca ani matky, a išly ich hľadať. V hore našly kopu peňazí a okolo nej okrútené povrieslo. Vzaly ho so sebou a hádzaly na celej ceste po slámke, aby trafily nazad. Prenocovaly v krčme a ráno s pomocou krčmárovou odviezly si peniaze; Janíčko s Haničkou dostali desať mechov a krčmár tri.Za peniaze deti kúpily si kaštieľ, v ktorom bolo dvanásť izieb. Jednu mal Janíčko a kľúčik od nej nosil pre sebe. (Ale tento motív sa v rozprávke neuplatnil.) K Haničke chodievala „jendžibaba“, žena najstaršieho zbojníka, ktorá chcela Janíčka usmrtiť, aby dostala jeho peniaze. Preto poradila Haničke to isté, čo v iných verziách obyčajne radil milovaný zbojník. Hanička na jej radu spravila sa chorou a poslala brata pre „samarske“ (somárske) mlieko, potom pre hadie a medvedie. Janíčko to všetko vykonal a spolu si priviedol domov dva „samaričky“, dva „hadziki“ a dva „medzvedziki“, ktoré zatvoril do svojej izby.Raz prišli ta zbojníci na hostinu. „Jendžibaba“ navarila kávy a dala im po poháre, len Janíčkovi naliala do pohára „otrovi“. Ale Janíčko otrávenej kávy nevypil. Po hostine najstarší zbojník poodtínal všetkým zbojníkom hlavy, lebo sám chcel mať všetky peniaze. Ale Janíčkovi hlavy neodťal, lebo toľko moci nemal. Potom chceli Janíčka vhodiť do kotla, ale vtom sa vyrútily z jeho izby všetky zvery, zachránily ho a „jendžibabu“ i jej muža hodily do kotla. Od zvierat Janíčko sa dozvedel, že ho sestra chcela o život pripraviť. I pýtal sa jej, či sa bude kajať. Keď nechcela, dal ju koňmi roztrhať.Tým je rozprávka zakľúčená. Druhé zvyčajné motívy rozpravačka zabudla.11. So slovenskými verziami rozprávky „o nevernej sestre“ úzko súvisí poľským dialektom rozprávaná rozprávka zo stolice Spišskej (Czambel, str. 452, § 226).Úvod jej srovnáva sa s úvodom 3. verzie v Codexe div, auct. A.Deti utiekly, keď mať chcela dievča zmárniť, a v hore stretly staručkého žobráka. Povedaly mu, prečo utiekly a kde idú, a on dal Janíčkovi píšťaľku, ktorou mohol svolať všetky zvieratá, a flintu, ktorou mohol všetko strieľať (podobne ako v 1. verzii v Prostonárodňom Zábavníku Brat. I., č. 5). Miesto do zbojníckeho zámku prišli k jednej skale (podobne ako v 3. verzii). Janíček postrieľal oblokom jedonásť zbojníkov, ale dvanásteho len poranil. Zabitých nahádzali do pivnice a dvanástemu povedali, „ze dokľa tich jedenośće ňepoji, o ztamteľa nevindźe“.Je tu neprimerane aplikovaný motív z ďalšieho deja: poranenému zbojníkovi je naložené to isté, čo sa odôvodnene nakladalo zradnej sestre. V shode najmä s verziou 3., 4., a 5. Janíček má doniesť chorej sestre ľvíča, vĺča a medvieďa. Opakuje sa úklad v kúpeli a rovnako stihne sestru tenže trest, ba ešte stupňovaný: „dokľaj śićkiv ňezjes tich zbujňikov, tu zostaňes, aj sama śe muśis zjeść.“V druhej čiastke rozprávky nachádzame tiež zmeny: Dievčatá nie sú tu obetované drakovi, lež princezna bola v materinskom živote zakliata a vtedy mal si pre ňu prijsť drak s dvanástimi hlavami. Janíčko premohol draka veľmi ľahko, lebo dračie hlavy „zaraz skokali“, ak zapískal na píšťalke. Jedonásť hláv odpadlo a dvanástu i s drakom roztrhaly zvery. „Tak Jaňiček princezne vüśľebodzil od śmerći. Vjeľka vesełość büla. Jaňicek vźoł sobje princeznu za babe.“12. Miesto nevernej sestry vystupuje vo verzii, zapísanej v Prostonárodňom Zábavníku IV., str. 39 — 45,žena.Boli raz jedni rodičia a mali syna, ktorého chceli oženiť. Že boli veľmi chudobní, radili mu, aby si vzal bohatú, ale on vzal si len chudobnú. Raz rozbil Janko krčah a žena mu ho kázala vyhodiť. Janko hodil ho do kúta, v ktorom práve bol jeho otec, a nešťastnou náhodou otca zabil. Veľmi sa naľakal a so ženou utiekli do sveta. Janko vzal so sebou i dvere domu a niesol ich až do hory, kde prišli, keď už sa zmrkávalo. Zo strachu pred zvermi vyliezli na strom.V noci prišli pod strom dvanásti zbojníci a varili si v kotle mäso, čítali peniaze a hrali. Janko nemohol už dvere udržať, pustil ich a všetkých zbojníkov nimi pohlušil. So ženou sišli dolu, Janko poodrezúval zbojníkom hlavy, kapitánovi iba „nadrezau“, a odvláčil ich do kaštieľa, od ktorého kľúče pri tých zbojníkoch našiel.(Tu je teda použité motívu, zvyčajného v rozprávkach o hlúpotom Honzovi a ešte i v rozličných látkach. Pozri Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 521, 524 č. 59).V kaštieli žil si Janko so svojou ženou šťastne. Raz, ako bol na poľovačke, žena našla mu kľúč od izby, v ktorej boli zabití zbojníci pozatváraní. Išla dnu a tam ju lapil zbojnícky kapitán a chcel s ňou urobiť to, čo jej muž spravil so zbojníkmi. Ale ho ona uprosila, aby pokutoval jej muža.Na radu kapitánovu urobila sa chorou; ozdravie vraj len od mäsa z vlka, medveďa a ľva. Janko jej všetko doniesol. Napokon žena vyzvala muža, aby sa vykúpal, v kúpeli zaviazala mu nohy reťazkou a na dvere zbojníkove hodila „iverkou“. Zbojník vyšiel s veľkým nožom a chcel Janka potrestať. Ale Janko prosil, keby mu dovolil aspoň naostatok zapískať. Zapískal a pribehlo plno vlkov, medveďov a ľvov, ktorí zbojníka „na kúski roztrhali a na klinčeki rozvešali“. Janko si vybral zo zverov po vlkovi, medveďovi a ľvovi a ženu zatvoril do izby k pobitým zbojníkom a prikázal jej, že ju prv nevypustí, kým tú plnú vaňu sĺz nenaplače a z tých všetkých zbojníkov mäso neobje. Potom odišiel do sveta.Zatým nasleduje časť o zabití draka.Janko prišiel do mesta čiernou tafatou obtiahnutého, kde dávali drakovi po paničke, ak chceli mať vodu. Vtedy bol rad na kráľovskej dcére. Janko sa ani neohlásil v kráľovskom zámku, ale šiel so svojimi zvermi rovno ku dračej diere. Ako ta doviezli kráľovskú dcéru, drak vyšiel z diery, a vtom Janko priskočil. Avšak čím viac draka rúbal, tým viac hláv mu rástlo. Keď už bol Janko všetok omdlený, priskočily zvery a roztrhaly draka na kúsky. Janko si z hláv dračích povyrezával jazyky a skryl. Vo veľkej radosti viedol ho kráľovský dvor do paláca a tam mu dávali princeznu za ženu. Ale on sa nechcel sosobášiť, len neskoršie, a odišiel opáčiť svoju ženu. Vaňu síce plnú slzí bola naplakala, ale kosti všetky ešte neobjedla, zvyšovala jej ešte jedna. Janko ju nevypustil a kázal jej, aby ešte posledniu kosť „obhrízla“.Raz šla kráľovská dcéra na prechádzku a na lúke videla svojho milého, ktorého hneď k sebe zavolala. Janko bol ustatý a pýtal ju, keby mu poískala; keď mu ískala, zaspal jej na kolenách. V tom prišiel kočiš princezkin, odťal mu hlavu, a i ju chcel zmárniť, ak nepovie, že ju on vysvobodil od draka. Princezna mu to prísahala, odišla domov a nechala tam Janka i jeho zvery spiace. Zobudil sa medveď, a keď videl svojho pána zarezaného, zreval, až sa zem striasla, a šiel hľadať nejaké lieky. Ako utekal po hore, uvidel hada so zelinkou, vytrhol mu ju a bežal chytro k svojmu pánovi; potrel mu zelinkou hrdlo, priložil hlavu, ktorá hneď srástla, a tak Janko ožil.I vrátil sa Janko do mesta, ktoré už bolo bielou tafatou obtiahnuté, a dozvedel sa, že sa kráľovská dcéra vydáva za svojho osvoboditeľa. Poslal do zámku vlka s košíčkom, do ktorého položil lístok a prsteň, čo mu princezna bola dala. Ale vlk sa do zámku nedostal a podobne ani medveď nič nevykonal. Naostatok poslal ľva, ktorý „preletel medzi varti“ a prišiel do pitvora ku kráľovskej dcére. Princezna prečítala list, vzala prsteň, nakládla do košíčka koláčov a odpísala mu, aby sám prišiel. Ako ta Janko prišiel, princezna doviedla ho k svojmu otcovi ako svojho vysvoboditeľa. Ukázal dračie jazyky a zradného kočiša zmárnili.Potom sa Janko s princeznou oženil a po sobáši šiel si pre svoju prvú ženu, ktorá už vtedy všetky kosti bola objedla. Pojal ju so sebou za „frajcimerku“, ale ona vzala so sebou najostrejšie rebro. Raz, keď bol dlho hore, položila mu to rebro hore koncom do postele a on, ako sa hodil na posteľ, „prepichou sa vonkoncom“. Ale verný lev oživil ho zelinkou, ktorú mu bol zašil za kožu na ruke. Raz išli Janko so ženou a frajcimerkou do záhrady; Janko vyhodil svoj meč nad seba, ale „ten sa mu pozvrtau nad hlavou, potom sa obrátiu a do pošvi skriu; rovnako tak sa stalo, keď ho vyhodila princezna. Ale keď ho vyhodila frajcimerka, „pozvrtau sa jej nad hlavou a potom zkrúťiu a hlavu jej zoťau“.Tak teda bola zradná žena božím súdom potrestaná a obidvaja manželia „žili šťastlive, v pokoji, v svornosťi a setrvanlivosťi a žijú až po dnes, ak ňezomreľi.“13. Verchratskyj (str. 145 — 8) uvádza verziu zo Šarišskej stolice.Rybár mal osem detí a chcel dve zabiť. Keď zaspal, deti utiekly a chlapec si želal, aby mu Boh dal šabľu, ktorá by každého na povel porúbala. Prišiel do zbojníckeho zámku, v ktorom bol len starý zbojník; jeho jedenásti synovia boli odišli za prácou. Keď sa vrátili, starý im povedal, že ulapil krásneho vtáčka, a vynútil na nich sľub, že mu neublížia. O nejaký čas prišla ta i sestra. Starý zbojník synom povedal, že chytil ešte krajšieho vtáčka; synovia chceli ho vidieť a najmladší sa do dievčaťa zaľúbil a žil s ním. Miesto dievčaťa chceli zbojníci zabiť chlapca, sviazali ho pri studni, ale vtedy si chlapec vzpomenul na svoju šabľu a kázal jej rúbať. Tak pobil všetkých zbojníkov, len najmladší bol ranený pod hrdlom a chlapcova sestra ukryla ho v jeskyni. Shovárali sa, ako by sa hrdinu zbavili, a poslali ho k „Jaźibabe“ pre mlieko.Hrdina zastrašil babu mečom, sám si nadojil mlieka a dostal od nej ešte píšťaľku. Po druhý raz mal doniesť mlieka od „bavolice“, po tretí raz od medvedice a od oboch dostal tiež po píšťaľke. Sestra ho nevyzývala, aby sa kúpal, lež videla, ako brat šabľu odložil a tri píšťaľky zavesil na klinec. Zavolala zbojníka, aby brata zabil. Hrdina pred smrťou si vyprosil píšťaľky, zapískal na nich, pribehla Jaźi-baba, bavolica a medvedica a zbojníka roztrhaly. Nevernú sestru brat pribil na stenu za ruky i za nohy a starému zbojníkovi kázal, aby jej dával po lyžičke vody a po dva zemiaky na deň, a sám odišiel k otcovi. V hore stretol pána, ktorý sa mu žaloval, že ho traja zbojníci okrádajú, a sľuboval mu dcéru za ženu, keď ho zbojníkov sprostí. Hrdina vyhľadal ich v hore, pobil ich, vyrezal im jazyky a tie odniesol k pánovi. Zatým sa oženil s jeho dcérou, odišiel k svojmu otcovi a tam žil.14. Táto látka bola pripojená ešte k verzii o nevernejmateri(Sborník Muz. slov. sp. XVI., str. 27 nasl. č. 18, zo Spišskej stolice).Janík, synček chudobného horára, podedil po nebohom otcovi flintu, valašku a tanistru. Na poľovačke poradil mu starý žobráčik, aby vyliezol na jabloň a okrútil okolo veľkého palca až hore na pleco „strunu“, ktorá tam bola. Ako to urobil, dostal moc za tristo chlapov.Prišiel do zbojníckej jeskyne, kde bolo nachystané pre dvanásť osôb. Keď sa zbojníci vrátili, flintečka postrieľala ich šesť a valaška druhých šesť porúbala, len dvanásteho (kapitána) „na vlaše“ nechala, ktorému Janík kázal všetky mrtvoly zjesť.Doviedol ta mať, aby mu varila. Mať obznámila sa s kapitánom a na jeho radu strojila synovi úklady. Ale Janík s pomocou vlčice, medvedice a ľvice sa zachránil, kapitána na kusy porúbal a mať s mrtvolou zamkol do komory a šiel so zvermi do sveta.Prišiel do mesta, kde dávali drakovi človeka, aby dal vodu. Práve vtedy bol rad na kráľovskú princeznu. Ráno Janík odišiel k dračej diere, dal sa so šarkanom do zápasu a s pomocou zverov ho zmárnil. Zo všetkých štyriadvadsiatich hláv povyrezával si jazyky, uložil si ich do tanistry a zaspal. Kočiš mu odťal valaškou hlavu a vyhlasoval sa za princezkinho osvoboditeľa.Úbohý Janík ležal dva-tri dni. Vlčica doniesla oživujúcu zelinku, ktorú odňala hadovi. Pomastili Jankovi hlavu, ale ju priložili obrátene. Odtrhli ju teda a medvedica doniesla masť od iného hada a tak Janíka oživili.Janík šiel do mesta a tam sa dozvedel, že o tri dni bude v kráľovskom zámku svadba. I poslal ta medveďa; princezna ho poznala a napísala Jankovi lístoček, aby sa ponáhľal. Janík ustanovil sa so zvermi do zámku, ukázal dračie jazyky a tým podvod zradcov vyšiel najavo. Zradného kočiša dali divými koňmi roztrhať a potom bola veľká svadba.*Verzie látok o zradnej sestre alebo materi snesené sú v Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 551 a nasl., a rozobrané v komentári ku Kubínovej sbierke Podkrkonoší, č. 151 a 228. Antti Aarne: Verzeichnis Nr. 315.d) Odchodný textÚvodom svojím prislúcha sem text, ktorý v Codexe divers. auct. A č. 17, str. 74 — 78, zapísal Ján Francisci Rimavský pod nadpisom „Janko Horár a tri psi“.Táto rozprávka bola chystaná do tlače pre sbierku rozprávok, pripravovanú na sklonku 40-tych rokov. Pozri hore str. 55. Podávame ju vo vernom odpise:„Bou ráz jeden chudobní človek, ktorí krem mnoho ďeťí naskrze ňičoho ňemau. V jehovom dome bola žívá bjeda. Troviť sa len ustavične trovilo, lebo kolkí luďja vera potrebovali aj do seba aj na seba, zárobku ňebolo žjadneho, uroďiť sa ňemalo na čom, keď žjadních rolí ňemau, a roďina sa každú chvilu množila. Ňebožjatka dosť sa aj naplakali, dosť hladu natreli a pomali sa v hlaďe aj líhať naučili. Šetkim bou tento stau ťažkí, ale occovi ňezňesitedlní, lebo on viďeu bjedu najlepšje, jeho srcco najhoršje bolalo, keď sa ďeťí o hlaďe zvízať pod pecou a na lavcjach viďeu, a spomáhať ím ňemohou. K tomu ešťe žena na novo k puorodu pracovala. To ho do zúfaňja privjedlo a v zúfaňú zakljau puorod ešťe v matkinom živoťe.Prešlo pár tížňou a zúfalcova žena poroďila na mesto ďjetok tri šťence. Pri každom šťeňaťu bola aj jedná píšťaluočka. Tjeto šťence chudobní človek chovau a opatrovau, jako najlepšje mohou, až z ňích asi o rok velkje peknje psiská virjasli. Sám oťec ím dau mená, jednemumocní, druhjemuzeleznía treťjemuďalekovidí.Ráz šou ten chudobní človek kďesi do cesti a zau sebou a tích psou, abi bou pred planími luďmi jak tak uchráňení. Šou dlho, a idúc zastaviu sa v jednej krčme na pohár vína. Pohár vína si dau naljať, sadou si a upíjau — a vernje psi sa pola ňeho na zemi rozložili. O chvilku prišou ta aj jeden horár, dau si holbu vína a sadou si na druhom koncu stola. Upíjali si jeden aj druhí za chvilu mlčki. Ale to mlčaňje ňetrvalo dlho, lebo ho horár čo chvíla pretrhou, a takto sa ozvau: ‚Dobrí človek! čo že sťe? skaďe že sťe? kďe že iďeťe?‘ — ‚Ja som z tej a tej ďeďini, a iďem ta a ta.‘ ‚Či sa to vaše psi? ej čiže sa hodnje? Kďeže sťe ich zali? ver’ bi som ňevjem zač ňedau, kebi som takje mohou dakďe dostáť.‘‚Moje sa,‘ odpovedau chudobní človek zamlčjac ostatňuo. — Na to dau Horár Janko — tak sa volau — donjesť pet bochňíčok, každjemu z tích psou po jednej hoďiu, jednú podau pocesnjemu a z jednej si sám ukrajuvau; dau naljať aj novú holbu vína a ponúkau cudzjeho. Medzi šelijakimi rozprávkami prišou čas aj rozhodu: pri rozhoďe prehovoriu cudzí takto: ‚Janko, veť vás, pravda, tak volajú — vidíťe, tjeto tri psi sú moje vlasnje tri ďeťi, ktorje som, bjedou a ňešťastím vlasním a mnohích mojích ďjetok do zúfaňja priveďení, v matkinom živoťe zakljau. Tento največčí sa volámocní, ten sredňízeleznía ten treťíďalekovidí. Vi sťe ích takou chovou nachovali, jakej u mňa aňi ňeviďeli. Ja som ích tak chovať, jakobi sa sveččilo, ňje v stave, a vám zas to velmi lahko padňe; a krem toho bisťe si ích žjadali mať, z tej príčini vám ích teda darúvám. Tu máťe ešťe aj tjeto tri píšťalki. Keď dakedi v dákom ňebezpečenstvú buďeťe, hiba na tích píšťalkách zapískajťe, naráz psi k vám pribehnú, čo bi na kraj sveta boli, a visloboďja vás. Choťťe už s Pánom Bohom a ňezabudňite docela na mňa, keď sa vám dobre poveďje.‘Horár Janko zau píšťalki, cudzjemu sa pekňe poďakuvau a rozišli sa jeden na jednú, druhí na druhú stranu: a psi, jakobi rečjam boli porozumeli, odchádzajúcemu occovi sa ukloňili a za Horár Jankom sa pobrali.Horár Janko šou hustou horou, že aňi ňeba ňeviďeu, a v tej hustej hore sa psi od ňeho straťili, adaj že boli lačnje, a v hore si dákú zverinu uloviť chceli. Po dlho sem a tam sa túlaňú víšou Janko naostatok z hori na širokuo pole a viďeu tam jednú compaňiu vojska maširovať. ‚Ei,‘ pomisleu si, ‚oprobujem ja, či je to pravda, čo mi ten sedljak o psoch povedau.‘ — Príďe k vojakom a zavolá ‚Stoj!‘. Vojaci sa poobzerali a len ďalej kráčali; zavolá druhí ráz, vojáci ňezastáli; zavolá treťí ráz, vojáci zastali a officjer prikročiu k ňemu a spitovau sa, čo chce, nač ích zastaviu? A Horár Janko odpovedau: ‚Len tak, chceu som sprobúvať, čí bi sťe ma poslúchli.‘ ‚No, keď len tak, veť ťi mi ukážeme, čo je to vojsko len tak zastavúvať,‘ vikríkou officjer a s tím dau miljeho Janka povjazať a naráz ho na prví strom obesiť rozkázau. Už povjazaní stáu pod stromom, čakajúc, čo sa s ňím buďe robiť. Ešťe pred smrťou si vižjadau na píšťalkách zapískať. — Offícier mu dovoliu, a len abi dlho ňetrvalo, napomenúu. — Sotvá že zapískou, priskočili psiská a spitovali sa ho, čo rozkáže? ‚Visloboťte ma z rúk tíchto ukrutňíkou.‘ Psiská skočili na vojsko, škrťili, drjapalí zle ňedobre. Officjer viďjac, v čom je vec, rozkázau Janko ruki rozvjazať a začau ho prosiť, jak len najlepšje veďeu, abi ím už len odpusťiu a život daruvau. Janko sa zmiluvau, psom od škrťeňja rozkázau prestáť a pobrau sa na jednú a vojsko na druhú stranu.Po dlhej cesťe prišou Horár Janko do jedneho mesta, v ktorom král bívau. Bou bi rád do službi stáť, ale najračej u krála. Šou teda k ňemu a takto prerjekou: ‚Daj Boh šťasťja, najjasnejší král!‘ — ‚Bože daj, sin muoj, aj ťebe, Bože daj! Čože žjadaš odo mňa?‘ — ‚Ha, ňje mnoho. Prišou som sa vás spítať, či bi sťe jedneho horára ňepotrebuvali — rád bi som do službi stáť.‘ — ‚Tak — teda tak. Ja síce mám dvanácťich horárou, ale uviďíme, čo povje muoj huorňík, či mu buďe ešťe aj trináctí treba. — Maťej! Maťej! pod sem!‘Maťej príšou, a ‚čo rozkážeťe, najosvjeťeňejší král?‘ sa spítau. ‚Tento šuhaj,‘ povedá král, ‚sa mi ponúka za horára — ňevjem, či ho mám zjať. Čí bi si ňepotrebuvau ešťe trinácteho.‘— ‚Jako sa vám páčí, šak to od vašej vuoli závisí, kolko do službí prímeťe, tolko ích buďe slúžiť,‘ odpovedau na to Maťej.Král kus rozmíšlau a po chvili prerjekou: ‚Dobre, ja ťa do službi prímem, ale musíš ukázať, že si dobrí strelec. Či viďíš, na vrchovcu na túrňi seďí vrabec; jezli toho zastrelíš, ale tak, že mu hlava na jednú a drjek na druhú stranu túrňi spadňe, buďeš mojím horárom, ale ináč ňje.‘ — ‚Keď je tak, sprobujem.‘ Zau flintu, nabiu, namjeriu, vipáliu, a vrabcová hlava na jednú a drjek na druhú stranu odfrkou. — Král sa aj ďiviu aj rád bou. Prikročiu k strelcovi, potlapkau po plecu: ‚Ti si hodní chlap! len sa dobre spravuj, a u mňa dobre buďe.‘Janko bou teda do službi prijatí. Ale to starjeho Maťeja velmi mrzelo, a zvlášťe, že král k ňemu tak pekňe hovoriu. ‚Ja som,‘ hovoriu sám k sebe omrzlí, preč odchádzajúc, ‚od tolkích a tolkích rokou krála tak verňe slúžiu, a ňikdí ňedau tak pekních slov, jako tomuto zo sveta zbehljemu novákovi. No, ale počkaj!‘ Ďalej nič ňehovoriu, ale mu bolo poznať, dobruo ňezamisleu.Na druhí deň, sotvá sa začalo brježďiť, višli dvanácťí horári aj so starím Maťejom na polovačku. Janko len pozďejšje višou za ňimi, aj to sa na druhú stranu hori odraziu. Aňi si psou ňepusťiu, a precca búchau jedno za druhím, že sa len tak ohlasovalo, a v krátkom čase nastrjelau zverini jako dreva. K večeru prišli druhí horári k ňemu. Ti šecci len dakolko bjedních zajacou zabili, a on celú hromadu šelijakej zverini. Na to sa Maťej rozpáliu, dau sa do Janka jako do repi, vaďiu sa naňho zle ňedobre, a ňemau zač. Ba, čo vjac — keď mu Janko čosi odhoďiu, viťjahou ramár a biu ho do dobre chuťi. Druhí horári boli už od Maťeja napravení, pobrali mu šetkú zverinu, královi zaňjesli a na Janka špatňe nacigáňili, že je leňivi, že pozďe len za ňimi prišou, ňič ňenastrjelau, a že ňezasluhuje, abi ho ďalej v službe trpeu. Král len počúvau velmi sa ďiviu nad timi rečmí. Ale sa mu ďivno biť zdalo, žebi takí dobrí strelec ňič ňebou zastreliu, a že teraz aj trirazy vjac zverini doňjesli, jako pred tím donášať zvikli. Len počúvau a ňič ňepovedau.Na druhí deň zas višli na polovačku, Janka hodňe nabili, zverinu, čo nastrjelau odňali a ku královi odňiesli, a k šetkjemu tomu ho pred králom kďe horšje, jako včera, očjernili, lebo boli šecci doňho zajeďení preto, že bou najlepší strelec. Král sa zas len ďiviu nad mnostvom zverini, a keď horári zas len včerajšú nuotu o daromnosťi Jankovej húdli, rozmrzeu sa aj sám a rozmrzení povedau: ‚Choťťe ešťe aj zajtrá, a jezli ňič ňezastrelí, službu mu vipovjem.‘Na treťí deň višli na polovačku a našmu miljemu Jankovi sa zas len tak zvjedlo, jak pred tim. Na šťastje si bou kďesi na stranu odložiu jedneho ftáka, čo bou zastreliu, po ktorom král už od dávna túžiu, a žjaden človek na sveťe mu ho doňjesť ňemohou. Keď ho dobre nabili, zverinu odobrali, a starí Maťej mu ešťe aj službu vipovedau, zostáu ešťe za chvílku v horách, a len keď už mrak s večerňou rosičkou na zem spadou, zastreljeneho ftáka zau a ku královi tašou.Prišou pred krála, a král naňho zle ňedobre, lebo ostatní horári zas mnoho boli nacigáňili. ‚Čudujem sa ťi,‘ povedá, ‚že si takí dobrí strelec, a precca ňič zastreliť ňeznáš. Ja bo som ťa rád v službe zadržať, kebi si dač dobrjeho urobiu; ale daromňíka chovať ňemuožem. Choď mi teda z očú a hladaj si inďe službu!‘ ‚Keď je tak, najjasňejší král, ňech že sa staňe vaša vuola. Ale tu máťe ešťe tohoto ftáka.‘ A oddau královi dávno žjadanjeho ftáka. Král sa mu velmi zaraduvau a začau Janka na novo chváliť a službu slubuvať. Ale tá chvála a to slubuvaňje Janka ňerozveselilo, zostáu, jak pred tím, zasmúťení. ‚Čo ťi je?‘ spituvau sa král. ‚Či sa ťi dáka krivda stála, či čo, že si takí smutní?‘ — Tu začau Janko jedno za druhím viratavať. ‚Jak že bi ňemau biť smutním, keď sa mi taká krivda ďeje. Horári ma pred vami očjernili, že som daromňík, leňiví; že ňič ňerobím a vašú službu ňezasluhujem, a precea som najvjac urobiu. Pravda, že som vše pozďejší vichádzau jak oňi, ale som zato vjac nastrjelau jako šecci, lebo čo doňjesli, to som ja takmer šetko nastrjelau. Toto šťastje mi záviďeli, a preto mi zavše šetko odobrali, pred vámi sa jako so svojou prácou chvastali, a mňa k tomu ešťe nabili. Ak ňeveríťe, obzriťe muoj ubití chrbjet. Nacigaňili na mňa, ktorí som, jako Boh najlepšje viďí, ňevinní. A starí Maťej mi už aj službu vipovedau.‘ — ‚Krivda sa ťi, velká krivda stala, ale sa len upokoj; ňebou sa ňič, šetko a to napravím, a ak chceš, v službe mojej aj ďalej zostaň, buďem hladeť, abi ťi dobre bolo.‘ Tak poťešou král utrápenjeho Janka, a Janko mu na to povedau: ‚Veť ja u Vás, najjasňejší král, rád zostaňem, len urobťe tak dobre, abi Maťej na mňa žadnej moci ňemau, abi ňemohou trápiť.‘ — Král mu to urobiť príslúbiu. A s tím sa, lebo už pozďe v noci bolo, rozišli.Král si lahou spať, ale ňijakím činom zaspať ňemohou. Ustavičňe sa z boka na bok prehadzuvau, a oka ňedajbože zažmúriť. Len sa mu na veki po misli dačo snovalo, ale čo to bolo, o tom ňikdo ňevje, hiba on sám.V takom trapeňú mu zavítalo rano. — Sotváže svitlo, dau zavolať Horár Janka, a keď prišou, spítau sa ho: ‚Janko, či si sa už dakedi tomu zámku, tam naproťi postavenjemu, prizreu?‘ — Janko odpovedau: ‚Ňjeráz som ja ten už, najjasňejší král, obišou a ňeráz som sa naň poprizerau: leš kodíkolvek som pola ňeho šou, alebo naň pohljadou, zavše ma jakási hrúza prešla. Tak sa zdá, jakobi z tích múrou dačo človeku hrozilo. Človeku sa hňeď zdá, že v ňich jakísi hlas sťená, a keď ucho lepšje napňe, šetko do kola uťíchňe; a hňeď sa po múroch strašnje postavi sem a tam sa valiť zdajú, a keď sa lepšje prizrje, ňič tam krem šeďivích sťjen ňeviďí. Leš keď dakdo do zámku zablúďí, ňemuože tam dlho vidržať, — tak mu prichádza, jako bi na mesto zakljato kročiu — mráz mu po kosťjach prechoďí, a musí preč uťekať.‘‚Pravdu máš, Janko, že človeka, keď sa na ten zámok poďívá, hrúza prejďe, lebo v ňom naozaj hrúza prebívá! Ňjeto toho človeka, čobi tam obnocuvau, a kdo bi sa opovážiu, ňikdi z ňeho živí ňevinďe. Dosť sa ích už nasprobúvalo, ale šecci pohinuli. — Viďíš, ten zámok bou keďisi mojho occou. On ho ňikomu poručiť ňechceu, lež sebe aj po smrťi podržau, a preto od jehovéj smrťi v ňom každú od Boha noc máce. Vo dňe síce sa muože doňho bezpečne ísť, a po chižjach chodiť, len že ňje po šetkích, lebo ňjektorje tak su zamknutje, že ích žjadna duša otvoriť ňemuože. Kolko som ja už na to vidau a nazháňau sa, abi ích len dakdo otvoriu, ale som sa ustavične nadarmo trápiu a nadarmo som troviu. Mohou bi si sa ti na to zjať a zkúsiť, čo to tam máce. Jezli ten zámok od zlích duchou oslobodíš, dám ťi polovicu královstva, ten zámok aj moju céru a po smrťi a druhú polovicu mojho královstva, lebo ňemám žjadneho nástupca.‘Janko si za chvílu premíšlau, a naostatok dúverujúc svojim psom, privoliu. Len si jedného slúhu vipítau, ktorí bi mu drevo nosiu, a druhuo posluhovau. Král mu dau Maťeja za pokutu, že tak s ňím zle nakladau. Ten sa zdráhau, ale naostatok museu, lebo mu král smrťou hroziu.Večer si Janko nabrau svječok a šou, svjece pozapaluvau, a z dlhej chvili viťjahou kosti a hrau sa. Maťej medzi tím mau oheň klasť. Keď ho o chvilu Janko obzreu, čo robí, dreva ňebolo. Poslau ho teda na drevo. Ten s horekovaňím odišou. Leš sa dlhoňevracau. Šou teda Janko sám a našou ho s drevom na rukách opretiho o sťenu, (s) ottrhnutou hlavou medzi nohami. Janko si dreva doňjesou, a ňič sa mu ňestálo, nakladou a tam stau pri ohňu. O 12. čosi zavolá z kocha: ‚Jaj zima mi, jaj zima mi!‘ — ‚Keď ťi zima,‘ odpovedau Janko, ‚poď sa zohriať.‘ — Zamlklo. A zas tak do treťjeho razu. Po treťom dolu kochom vetor zavjau a velko nožisko spadlo dolu. Janko ju do kúta odhoďiu; zas spadla druhá noha a šetki údi, a Janko ích na hromadu pohádzau. O chvilu sa údi postávali a stála pred ním hrozná veliká postava, celkom kosťoná, kričjac: ‚Čo tu chceš? Jak si sa opovážiu sem prísť?‘ — ‚A ti čo chceš?‘ odpovedal Janko, ‚jako sa opovážiš túlať?‘ ‚Ja som pán tohoto zámku, jak smješ na mojom ohňisku oheň klásť?‘ ‚Veť ťi je zima, muožeš sa zohrjať.‘ Kostlivec sa zohrjau a potom Janka za pasi vizvau, a bou bi ho aj zaškrťiu, kebi mu psi ňeboli pomohli. Psi kostlivca dusili, ten sa začeu prosiť, abi ho len pusťiu, že ňikdi vjac ta ňepríďe. Janko ho pusťiu, a jako po vikonanej práci sa uložiu do hodbabnej posťele a psou pred sebou ťješ na hodbabnje hlavňice uložiu.Zo chvíli dač zaklopalo na dvere, lebo boli zatvorenje, potom vetor zavjau, dvere sa roztvorili, a kostlivec dnu kročiu a Janka začau škrtiť. Janko skríkou na psou, psi ho pochitali, a keď ho na prosbu, že ňikdi vjac ta ňepríďe, pusťiu, strčiu mu ukradomki jeden povrazok do kapsičkí, ktorú navekí pri boku nosiu, a s tím skapau.Janko sa uložiu. O chvilu sa starí zas ustanoviu, ňesúc v ruke tri klúče, jeden zlatí, druhí strjebomí, treťí oceloví. Janko chceu psou doňho zahuckať, ale ho starí prosiu, abi mu dau pokoj, že mu dač ukáže, a zavolau ho zo sebou. Janko zau svjecu a šou za ňím aj so psí. Ten starí rozprávau o zámku, že bou jeho, a že ho sinovi pre zlosť a ňehodnosť poručiť ňechceu, až dosjal čakajúc na hodňejšjeho nástupca. Oddau ho teda Jankovi, že bou hodní chlap a statoční človek, ale pod tou víminkou, že ho mojmu sinovi ňeoddáš. Zavjedou ho do zlatej strjebornej izbi, kďe šetko bolo zo zlata a strjebra. S treťím klúčom otvoriu jednú velkú záhradu. Ukázau mu v ňej jednú hrušku a kázau si zapamatuvať. Potom ho voďiu dlho sem a tam, naostatok k tej samej hruške privjedou, a obesiť sa mu, že už šetko viďeu, ale abi o tom, a čo sa s ňím robilo, ňikomu povedať ňemohou, na ten povrázok, čo mau v kapse, kázau. Psi boli zatvorenje. Višou teda na hrušku, tam si viprosiu zapískať. Zapískau, psi priskočili a starjeho chitili a dotedi morili, kím sa na kolomaž ňerozljau, jako ím Janko rozkázau.Dobre do dňa si spau náš bezpeční Janko. Ráno poslau král slúhu, ktorí so strašnou povesťou ku královi pribehou, viďjac Maťeja s hlavou medzi nohami o múr opreného stáť. Na to král zavolau šetkích horárou, a ozbrojení šlí ta. Našli Janka zdravjeho. Janko rozpovedau šetko, jako sa stálo, a že len mu pod tou víminkou oddau, jezli ho sinovi ňedá. Král mu ho prepusťiu, dau pou královstva aj ceru.Róz sa šou zo ženou v zime vjesť na prechádzku. Psi jeden pred hintovom a dva po bokoch. Naráz zastavili koňe, že sa aňi hnúť ňemohli, a prosili krála Janka, abi ím za vernú službu hlavi pozoťínau. On to urobiť ňechceu, ale viďjac, že sa ináč aňi z mesta ňehňe, urobiu. Tu zo psou tri holubice vileťeli a leťeli pres hori a doli.Za toto očjerňili slúhovja Janka u krála. Dau ho do temňice a už ho mau obesiť. To holúbki, poletujúc nad occovím domom zazreli (ďalekoviďí), hned ta leťeli, premeňili sa na psou a rozdrjapali aj krála aj jeho ďjevku. Lud sa raduvau. Janka za krála prijau. Janko si zau druhjeho královú ďjevku za ženu, psou u seba zadržau, aj ích occa zavolau k sebe a kralovau, ak ňezomreu, dosjal.“Úvod o troch zakliatych psoch pripomína úvod č. 1 A a, b. Ďalší motív, že ho psi vysvobodia z nebezpečenstva života, nemá odinakiaľ dokladov. Nasleduje služba u kráľa a úklady závistlivých druhov. Konečne ho kráľ posiela do zakliateho zámku, kde mátoha padá po čiastkach kochom (vid č. 111 B a). Naostatok vysvobodí psov, keď im zotne hlavy.B) Bratia sebe podobní, sprevádzaní zvermia) Dvaja bratia, každý s troma divými zvermi1. V „Slovenských povestiach“ str. 1. (v novom vydaní str. 15) je rozprávka „Zakliata hora“, upravená A. H. Škultetym podľa textov, ktoré „podali: z Gemera Sam. Ormis; Gust. Reuss; z Novohradu Eduard Škultety; Aur. Kellner a Dan. Bodický z Liptova; Štefanovič zo Zvolena“.V rozprávke rozpráva sa o dvoch bratoch, celkom si podobných („boli akoby jeden druhému z oka vypadol“), synoch chudobnej vdovy. Neboli zrodení nijakým nadprirodzeným spôsobom, ako sa zpravidla v tejto látke rozpráva. Srovn. Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 534 č. 60.Keď šuhaji dorástli, chceli sa podívať do sveta. Darmo ich mať odhovárala; čo si raz do hlavy vzali, to si nedali vyraziť. Sľúbili materi, že sa o tri roky vrátia, a zaopatrili jej všetko, čo bolo na ten čas treba. Sniesli jej žita, múky, strovy, masti, dreva; uspokojená mať želala si ešte kus dobrej pečienky. Vybehli do hory, ale nič nestrelili; len pod večer vybehli s dvoch strán dvaja vlci a začali sa ruvať. Bratia im hodili po kúsku slaniny s chlebom a vlci šli za nimi ako psi ku samému domu. Vlkov zatvorili do maštale a vošli do izby, kde materi všetko vyrozprávali. Mať sa naľakala, že jej vlci roztrhajú kravičku, ale keď prišli do chlieva, kravička stála pekne na svojom mieste a vlci čušali v kúte a na pyskoch mali veľké zámky.Na druhý deň urobili tak s medveďmi a na tretí so ľvy.S tými zvermi pobrali sa do sveta.Tri dni a tri noci stúpali, až prišli na krížné cesty. Tam si urobili na lipe znaky: povyrezávali si mená a pozapichovali nože. „Kto sa skorej vráti, nech vytiahne nôž z bratovho mena, a keď vynde krev, môže vedieť, že mu je brat živý, ale ak potečie voda, istotne je mrtvý.“[4]Druhá čiastka rozprávky, boj jedného brata s drakom, opisuje sa ináč než v S. A a č. 1.„Kráľová dcéra preletela popred dieru ako guľa, drak to zaňuchal a vytrčil hlavu“, ale vtom mu ju šuhaj odťal. Drak sa najedoval a vystrčil tri druhé hlavy, ktoré mu hrdina tiež poodtínal. Ale drak vytrčil naraz osem hláv a šibal strašným plameňom. Ukonaný šuhaj ledva držal šabľu. Ale tu priskočil lev a „mocnými pazúrami drakovi všetkých osem hláv i s grgom od hnusného tela odtrhol“.Pozoruhodno je najmä, že šuhaj, keď po ťažkom zápase zaspal, bol zradným kočišom zabitý a potom od zverov oživený zelinkou, ktorou had chcel vzkriesiť svojho brata, vozmi pridláveného, jako v S. č. 1. A b, č. 1; c, č. 1, č. 5.O mesiac dostal sa hrdina zas do toho mesta, kde práve mala byť svadba kráľovskej princezny so zradným kočišom. I poslal do zámku medveďa s lístkom, do ktorého zavinul polovicu prsteňa. Princezna ho poznala a medveďovi nakládla do košíka čím najlepších kusov a pridala i plný pohár vína, do ktorého pustila obe polovice z prsteňa. Šuhaj sa hneď pobral do zámku, kde ukázal dračie jazyky, a stal sa kráľovým zaťom.Nasleduje tretia čiastka, typická pre túto rozprávku. Jedno rano hrdina díval sa oblokom kráľovského zámku a tu na jednej strane videl krásné zelené hory, ale na druhom boku bola hora ožlknutá, ako v jeseni. Dozvedel sa, že je to zakliata hora, v ktorej už veľa ľudí pohynulo, lebo kto raz do nej vstúpil, viacej sa nevrátil. Šuhaj šiel na poľovačku a tu vyskočila proti nemu líška. Pustil za ňou i so zvermi, ale ju nemohol dohoniť. Namrzel sa a zaklial, čo predtým nikda neurobil. Zrazu mu líška skapala s očú, lebo len na to čakala (nad nevinným by nemala moci), a on sa videl v hustej hore, kde bola tma ako o polnoci.Blúdil v hore a napokon nakládol si ohňa a piekol si slaninku. Tu počul za sebou volať: „Zima mi, zima mi.“ Obzrel sa a na strome uvidel skrčenú starú babu. „Keď ti zima, poď sa zohriať,“ zvolal na ňu. Ale baba až po tretí raz odpovedala, že by sišla, ale že sa bojí jeho zverov; aby ich pošibal prútikom, ktorý mu dala. Šuhaj tak urobil a baba odbehla a doniesla na drevci žabu a obracala ju nad ohňom. Ako ju obracala, počala ho prekárať: „Ty pečieš slaninu, ja pečiem žabu; mne bude slanina a tebe žaba.“ A pri tom hneď na slaninu masť zo žaby kvapkala, hneď mu ju cez ústa preťahovala. Hrdina sa nahneval a zahuckal svoje zvery do nej; ale ony od toho prútika skamenely. Vtom ho striga prútikom pošibala a on naraz tiež skamenel. Potom ho schytila a zavliekla do jamy, kde už mnoho ľudí bola zmárnila.V poslednej časti rozprávky mladší brat sa vracal domov a na krížnych cestách vytiahol zapichnutý nôž, z ktorého tiekla jedným krajom krv a druhým voda. Pomyslel si, že je to nedobre, že brat je i živý i mrtvý, a šiel ho so svojimi zvermi hľadať. Dostal sa až do paláca, kde sa jeho brat priženil, a kráľovská dcéra poznávala ho za svojho muža, lebo boli rovní. Keď už bola noc, mladší brat zabodol do postele medzi seba a bratovu ženu meč. Ona nevedela, čo si myslieť, a cez celú noc plakala. Ráno sa mladší brat dozvedel o zakliatej hore a hneď si pomyslel, že jeho brat tam niekde zle pochodil.Vybral sa i on na poľovačku a všetkým činom i jemu sa tak s líškou vodilo, lenže nezaklial. Pod týmže dubom nakládol ohňa a pražil si slaninku. Zvieratá stály mu po boku a lízaly svojich skamenelých bratov. I jemu sa prihovorila striga a dala mu i prútik, ale šuhaj nepošibal zverov, lež zem. Keď striga sišla dolu a robila mu so žabou to, čo bratovi, dal jej zaucho. Tu striga do neho a len zahrdúsiť, ale on zavolal na zvery a ony sa do nej oddaly. Striga prosila, aby ju nedal roztrhať; rozkázal jej teda, aby vzkriesila zvery. I dala mu svoje čižmy, aby sa vyškriabal na strom, že tam najde zlatý prútik, tým aby zvery pošibal. Urobil tak a zvery ožily. „Ulapte ju i vy,“ zavolal, „a driapajte do živého, kým nepovie, kde mi brata podela“. Striga mu dala masť, ktorou brata v jame vzkriesil.Je tu i zvláštny dodatok. Zvery samy sa oddaly do strigy a roztrhaly ju na franforce. Keď bolo po strige, dovôkola sa rozvidnilo a celá hora sa utešene vyzelenala. „A teraz ešte bolo, čo bolo! — Tie prvé zveri, ktoré boli zkämeneli, — naraz sa na ozbrojených rytýrov obrátili, a tie zvery, čo neboli zkämeneli, na drobné kúsky rozsekali a na jednu hŕbku pokládli. Sotvaže jich tak pokládli: už stávali z toho posekaného mäsa traja tým podobní rytýri; tu sa všetci po bratsky poboskali a viny svoje si odpustili.“Boli to šiesti bratia z kráľovského rodu, ktorých rodičia nechali nepodelených, takže sa vždy medzi sebou vadili, kto z nich má byť kráľom. Zato ich jedna z rodiny zakliala, aby sa ako vlci, medvedi a ľvi medzi sebou bili, dokiaľ ich „len dvaja nevinní bratia neupokoja“. Darovali bratom všetko bohatstvo a chceli pod ich opatrnosťou život dokončiť.Vrátili sa všetci do kráľovského paláca a slávili storáz väčšiu slávnosť než prv. O malý čas dobrí synovia doviedli si i svoju mať. Starší brat ostal tam kráľom a mladší sa pobral s tými šiestimi bratmi do ich krajiny, kde mu z vďačnosti prepustili kráľovskú korunu.2. Rukopisných zápisov tejto rozprávky máme niekoľko. Predovšetkým je v Codexe Rev. C, str. 21 — 24,[5]pod rovnakým nadpisom ako vytlačená verzia. Ztadiaľ bol prepísaný do Prostonárodnieho Zábavníka IV., str. 447 — 453. („Zakljata huora“).Táto verzia shoduje sa vcelku s textom Škultetyho okrem niektorých menších odchyliek.Dvaja bratia, synovia chudobnej vdovy, sebe na nerozoznanie podobní, odišli do sveta. Na ceste pristavila ich vlčica, potom medvedica a napokon ľvica, prosiac ich, aby nakŕmili ich mláďatá. Bratia dali im postruhníkov a tak si získali po dve vĺčatá, medvieďatá a ľvíčatá, kdežto v tlačenom texte ruvajúce sa zvery upokojily sa, keď im hodili kúštik slaniny s chlebom. — Bratia sa so svojimi zvermi domov nevrátili, mať ich ani nevyzvala, aby jej priniesli nejakú korisť s poľovačky.Keď prišli na krížné cesty, kde stál veličizný dub, tam na znak svojho života zapichli do duba vidličku a nôž.Boj s drakom má tiež niektoré drobnejšie zvláštné črty. Starší brat prišiel do mesta a tam sa dozvedel o šarkanovi. Práve išla kráľovská dcéra na koči k dračej diere. Hrdina sa prichytil na zadok koča; princezna ho spozorovala a pozvala k sebe do koča, lebo sa jej i on pozdal. Keď prišli k dračej diere, princezna stále sa len modlila, kdežto v tlačenom texte si sadla na koňa a tak preletela „popred dieru ako guľa“. Šarkan sa oboril i na hrdinu, ale on zahuckal naň zvery. Drak chrlil oheň, tak že všetko od veľkej pálčivosti zamdlievalo. Hrdina vytrhol meč a „jedným hnutím“ odťal mu šesť hláv. Zvery jeho opäť nadobudly sily, skočily drakovi na bok a rek odťal mu i druhých šesť hláv.Zomdlení všetci si políhali; predtým však hrdina vyrezal jazyky z dračích hláv a strčil do kapsy. Ale keď zaspali, zradný sluha ho zabil a princeznu prinútil, aby ho vyhlasovala za svojho osvoboditeľa.Keď sa zvery zobudily a videly pána zabitého, lev pobehal všetky hory a nasbieral zeliniek, ktorými potrel hlavu pánovu, ktorá sa hneď srástla. Hrdina pobral sa do mesta, kde sa slávila svadba, v zámku stal si za dvere izby a zvery pustil dnu. Princezna ich poznala, umyla a svojmu osvoboditeľovi poslala pohár vína s polovicou prsteňa.Hrdina vhodil do pohára druhú polovicu prsteňa, ktorý sa hneď srástol. Zatým vošiel do izby, kde zradný sluha princeznu hrešil, že tak často vstáva od stola, ukázal jazyky a podvodníka dali dvoma bujakmi roztrhať.Raz po svadbe mladý manžel chcel ísť na poľovačku a princezna ho vystríhala pred zakliatou horou, kdežto v tlačenej verzii to urobil mládenec, keď svojho pána obliekal. Na poľovačke zaviedol ho zajac, „ktorý striga bol“, do zakliatej hory, dal do seba streliť, ale sa do hory vrútil. Hrdina išiel za ním, ale čím ďalej zachádzal hlbšie do hory, až ustatý prišiel pod dub, kde si nakládol ohňa a piekol zajaca.Na strome uvidel strigu, ktorej bolo veľmi zima; keď ju volal, aby sišla, hodila mu so stromu „šnúročku“, aby ňou ulapil svoje zvery. Spravil tak, a zvery naraz skamenely.Striga ulapila žabu, vopchala na ražeň a kričala: „Kdo peče zajaca, žabu bude jesť“. Hrdinu to namrzelo, a keď to stále volala, „ju fukou. Striga sa rozzlobila, chiťila ho, podrúzgala a do škrupini vajca vstrčila a na strom odložila.“Mladší brat sa práve vracal domov a na krížnych cestách poznal nešťastie, ktoré postihlo brata. Vytrhol nôž z duba, krv sa cedila, vytrhol vidličku, voda vytekala. „No, ten žije aj umreu,“ povedal si sám sebe (tak ako v tlačenej verzii) a išiel brata hľadať. Prišiel do zámku, kde sa brat oženil, prenocoval tam (rozprávanie shoduje sa s tlačou) a ráno išiel na poľovačku. I jemu sa ukázal zajac a zaviedol ho do zakliatej hory. Keď naň striga so stromu volala, aby ulapil svoje zvery, urobil to iba naoko, lebo videl, že jeho zvieratá „lízali zkamenjelé skali“. Striga chcela i jemu pripraviť osud bratov, ale on zahuckal na ňu svoje zvery. Dala mu svoje čižmy, aby vyliezol na strom; tam našiel zlatý prútik, ktorým skamenelé zvery pošibal a ony ožily. Zatým donútil strigu, aby povedala, kde je jeho brat. Kázala mu zas „čižmy obuť, škrupinu z vajca hledať a masťou jednou namazať,“ že ožije.I stalo sa tak, brat ožil a potom sa všetci „na strigu oborili, čepec jej strhli a do ohňa hodili, ktorí velmi praskau, a čertové sa premáhali. Naposledi ju na kusi roztrhali.“Keď sa domov vracali, starší brat sa rozpomenul, že mladší s jeho ženou spal. Ale sa utíšil, keď mu brat rozpovedal, že medzi seba a jeho ženu položil meč.O osvobodení zakliatych zverov sa tu nerozpráva a ani len to, že by vôbec boly zakliate.Mladší brat ostal v zámku a i mať dali ta doviesť. Zakliata hora bola od toho času tiež osvobodená a sa pekne zelenala.3. Iný text bol zapísaný v Prostonárodňom Zábavníku I., str. 327 — 345, č. 17: „O dvoch bratoch“, z okolia zvolenského.Obsah tohoto textu bol zapísaný do soznamu sbierky rozprávok, chystanej do tlače na sklonku rokov 40-tych. Pozri hore str. 57.Dvaja synkovia mlynárskej vdovy rozhodli sa, že pôjdu do sveta. Prichystali materi všetko potrebné na tri roky a naostatok vyšli si na poľovačku. Podobne ako v tlačenom texte uspokojili kúskom slaniny s chlebom dva vlky, druhý raz medvede a napokon ľvy a doviedli ich domov. Odobrali sa od matere a išli, až prišli na krížné cesty, kde stála lipa. Zaťali do nej ako znak sekerku, ktorú mali so sebou. Ktorý z nich sa o dva roky prvý vráti, nech ju vytiahne; ak potečie krv, bude to znamenať, že je brat živý; ak voda pôjde, že je mŕtvy.Starší brat prišiel do mesta, kde drak nechcel púšťať vodu, ak nedostal po paničke. Práve vtedy mala mu byť daná kráľovská princezna. Kráľ sľuboval osvoboditeľovi dcéru za ženu a po svojej smrti kráľovstvo. Hrdina mu po krčmárovi odkázal, že sa o to pokúsi. Ihneď ho doviedli do zámku, kde mu dali pokojnú izbu, v ktorej až do druhého dňa sa modlil a pripravoval na zápas s drakom. Ráno nakŕmil zvery a odišiel na šarkana. Princezna sa viezla na koči s jedným ministrom. Kráľ kázal mesto ozbrojiť a zatvoriť a na hradby postavať delá, aby mohli draka, keď by bol len ranený a chcel mesto napadnúť, dobiť.Keď už prichádzali k drakovi, princezka a minister posadali na kone a čakali hrdinu. Tak, ako vo vytlačenom texte, princezka preletela na koni popri dračej diere, aby ho von vyvábila. Drak vytrčil hlavu, ale vtom mu ju šabľa odťala; rozjedovaný šarkan vytrčil tri hlavy a soptil oheň, ale rek odťal mu i tie hlavy. Drak tým rozzúrený vypustil taký oheň, že hrdina zamdlel. Zvery to uvidely, rozzlobené skočily na draka a tak ho trhaly, že mu len jedna hlava ostala. Minister zďaleka zazrel, že hrdina leží zamdletý a že sa hýba, priskočil a chcel ho soťať, ale vtedy rozhnevaný drak „taký oheň vypustiv, že keď už stíhav šablou na omdlenýho, na zem na večnost padou“. Rek sa prebral, a vidiac ministra, ľutoval ho; i sobral všetky sily a drakovi „jedným čihnutím“ posledniu hlavu odsekol.Zo všetkých deviatich dračích hláv povyrezával si jazyky a ustatý i so zvermi zaspal. Ale „mu vo sňe prišla dcera královská do rozumu“, a preto vstal, zobudil zvieratá a dali sa s princezkou na zpiatočnú cestu. Kočiš, ktorý ich viezol, vyrozprával mu o tom, ako ho chcel minister zmárniť. Princezka „bola velmo rada a ho hned k sebe priťiskla a na svojom loňe odpočinouť dovolila. Zvery tiež o krátky čas zaspali.“ Keď to videl kočiš, prinútili princeznu prísahať, že on draka zabil, a hrdinovi odrezal hlavu. Oživenie hrdinovo zelinkou hadovi odňatou opisuje sa ako u Škultetyho.Kráľ, keď počul, že neznámy zhynul a jeho zvery sa ztratily, vydal rozkaz, aby zvery maly svobodný prístup. Lev vedel, že sa chystá svadba princeznina s kočišom, i poslal vlka do kráľovského zámku, „aby pre pána pítav od princeznej jest v kuchyni s mlčením“. Princezna dala sa vlkovi nažrať a nakládla mu do šatky mnoho jedla, lebo si myslela, že sa s jej milým div stal. Vlk niesol šatku, ale sotva videl ovce, pustil sa za nimi, šatku ztratil a miesto nej doniesol pánovi rozdriapanú ovcu. Lev ho vyhrešil a poslal medveďa. Tomu sa tiež tak vodilo, len s tým rozdielom, že pánovi jedlo doniesol. Keď pán dostal pokrm, lev vybehol, lapil srnu a divú sviňu a s medveďom a vlkom sa nakŕmil.Potom sa vybrali i s pánom do kráľovského dvora, a sotvaže ta prišli, princezna bola svojmu osvoboditeľovi kolo krku. Kráľ dal kočišovi takú hádku, ako v Prostonárodňom Zábavníku III., str. 289 č. 38 (v. S. str. 167), „čvo by ten zaslúživ, čvo by celou krajinu a krála oklamav a jej zle chcev“. Kočiš odpovedal, aby ho kone roztrhaly, a tým vyniesol rozsudok sám nad sebou. Ale sa odvolával, že on má dračie hlavy. Vtom však vkročil osvoboditeľ, ukázal jazyky z hláv a dokázal pravdu. Zpod kočiša hneď vypadly vankúše. Zradca bol potrestaný a potom bola tri ráz väčšia radosť a veselie.Nasleduje druhá časť: poľovačka a zablúdenie v hore. Liší sa tým, že mladý manžel nebol vylákaný líškou alebo zajacom, lež sám zašiel do tmavej hory. Len v hore uvidel líšku, do ktorej strelil, ale nadarmo. Zaklial, čoho ešte nikdy neurobil, a tým líška nadobudla nad ním moci. Striga po zvyčajnej scéne ho zahrdúsila a so skamenelými zvermi do jamy zahrabala.Druhý brat o tri roky prišiel k lipe, zaťal sekerkou a vyšla voda. — Ostatok sa rozpráva rovnako ako v texte tlačenom, lenže okrem bosorky vystupuje tu i jej slúžka. Zvery chytily strigu a rek jej kázal vrátiť flintu, ktorá mu bola skapala. Keď ju dostal, nabil si lepšie a chcel strigu zastreliť, ak mu nevráti brata i so zvermi. Nechcela, ale keď ju zvery trhaly, sľúbila mu najprv dať brata mŕtveho. Ale rek na to nepristal a baba zavolala na slúžku, ktorá prišla a chcela ho zabiť, lebo sa nazdávala, že má flintu prázdnu. Gazdiná však jej vyjavila, že flinta je nabitá, a tak slúžka brata so zvermi hneď vykopala. Oživené zvery bez rozkazu pánov bosorky roztrhaly.Koniec o osude zverov je tenže, ako v tlači.4. V Codexe divers. auct. A., str. 82 — 83, je podaná vo výťahu iná verzia pod nadpisom „Dvaja braťja a do stromu zapíchnutje nože“.O pôvode bratov sa nič nerozpráva. „Išli ráz dvaja braťja do sveta, a idúc prišli na krížne cesti; medzi cestami stáu jeden velkí strom, do ktorjeho svoje nože pozapichali s tim doložením, že keď dajeden z ňich sa vráťi a viďí nuož zazrzavení, ňech zná, že je druhí brat v ňebezpečenstvu, ňech že mu teda príďe k pomoci.“ Staršiemu, keď išiel horou, pripojili sa medveď, vlk a lev za to, že ich nakŕmil chlebom. Prišiel do mesta, kde dávali dvanásťhlavému drakovi každý rok po dievčaťu; s pomocou zverov osvobodil princeznu, sobáš však neslávili, lebo hrdina odišiel vyzvedieť sa, čo je s bratom, a sľúbil o rok sa vrátiť.Ale o rok nechodil a miesto neho sa druhý dostavil a na dôkaz akési zuby miesto šarkanových ukazoval. Keď už chystali svadbu, prišiel hrdina a ukázal dračie jazyky; podvodníka obesili.„Raz sa prechoďiu zo ženou po zahraďe a na ednom vrchu viďeu oheň horjeť. Spítau sa ženi, čo je to, a ona odpovedala, že sú tam jej predkovja zakljati. Hňeď si predsebazau ich ísť visloboďiť, a ňedajúc sa žeňe odhovoriť, na druhí ďeň si zau jedneho koňa a psíka a šou. Prišou k jedním dvercom do toho vrcha, zaklope — nič, zaklope a ozve sa Ježibaba. Abi otvorila; že sa bojí. Namnoho otvorila (žabi varila), ale sa zvierat velmi nalakala. Prosila ho, abi toho psíka na kon(s)kú srsť priviazau; on urobil, a ona zala jakísi prúťik, švihla psa, hňed sa skameniu, a tak aj zo zvjeratí, s koňom aj s ňím.“„Mladší brat, prídúc k stromu, našou nuož bratou celkom zrdzavení; hňeď šou ta napravo. Prišou do krčmi, krčmár ho velmi radostňe privítau — a od ňeho sa šetko doveďeu. Šou do paláca, radosti bolo mnoho, lebo sa nazdali, že je to tamten, keď mu celkom podobní bou. Prechádzajúc sa po zahrade spitau sa na ten oheň — (že zabudou). A keď mu princeska povjedala, čo to je, hňed si pomisleu, že tam aj jeho brat buďe. Šou ta vystrojení, ak jeho brat. Príďe k dvercom, zabúcha, Ježibaba víďe — ten jej hrozí rozsekaňím, ak mu ňepovje, kďe mu je brat. Navelje povedala, že skameňeli. Abi mu povedala, jako ho visloboďiť. Namnoho povedala, že tam pod jednou skalou jesto jeden had, abi toho zabiu, na hentom na poli vohončou krev viceďiu, v tom kúťe na dvercoch tú velkú klatku rozraziu na tri razi, ak ňje, že zle s ňím — a za timí dvermi že je jeho brat, ktorjeho ak tou krvou pomasťí, hňed ožije. Šetko tak urobiu. Brat mu ožiu aj celá švegrinina rodina. Potom sa s bratom vráťiu a oddau ho jeho žeňe a zostau pri bratovi.“5. V „Prostonárodňom Zábavníku“ III., str. 384 — 87, je „Povesť o drákovi a o dvoch bratoch“.V tejto verzii sú motívy prehodené, najmä druhá čiastka rozprávky o osude staršieho brata v zakliatej hore a o premožení draka s dvadsaťštyrmi hlavami je užšie spojená. O oživení staršieho brata rozpráva sa inakšie.Celkom zvláštna a originálna je scéna so zradným kráľovským sluhom. Obidvaja bratia zápasia so sluhom a mladší v tom boji padne. Je oživený masťou, ktorú doniesol brat, nie jeho zvery.Celý text podávame:„Bou raz jeden chudobní oťec a ten mau dvoch sinou; tíchto naučiu tak strjelať, že jeden druhjemu z ruki groš vistreliu. Potom im kupiu každjemu po jednej flinťe a šabli a povedau ím: ‚Sinovja mojí, choďťe si sami živnosť hladať, ja som vám už dau, čo som mohou, vjac dobrjeho vám urobiť ňemuožem, lebo som už starí a slabí.‘ Sinovja sa odobrali od otca a vibrali sa do huor, že budú poluvať.Ako po horách dlho choďili, raz natrafja na jednu lvicu a chceli hu zastreliť, ale táto ích prosila, žebi hej život darovali, že im račej dá každjemu po jednom mladom lvíčaťu, ktorje ím budú na dobrej pomoci. Na toto oňí pristali, a lvica ím dala po jednom lvíčaťu. Idú ďalej, tu napadnú na jedneho meďveďa, a ťješ ho chceli zastreliť. Ale i tento ích prosiu, abi mu dali pokoj, že im dá každjemu po jenom meďvjeďaťu, čo aj splňiu, a oňi sa ďalej vidali na cestu. Idú, idú, tu najdu jedneho vlka a chceli ho zabiť, ale i tento sa ím viprosiu a dau každjemu jedno vĺča. Takto teda mau každí troje zvjeratok, ktorje ím v ňebezpečenství mali pomáhať.Vindu s huor, tu prídu na rozcesťja. Povje teda starší ku mladšjemu: ‚Ja iďem na pravo, a ti choď na lavo; keď šabla tvoja buďe krvavá, muožeš veďjeť, že som mrtví, keď ale moja buďe krvavá, buďem veďjeť, že si ti mrtví.‘ — Takto si podali ruki a rozišli sa každí na druhú stranu, starší na pravo, mladší na lavo.Starší iďe, iďe, len príďe do jedneho mesta a viďeu, že je celkom čjernim súknom obituo; tu sa spíta, že čo to znamená? Povedali mu teda, že v jednej hore, v jednej jeskiňi bíva drák ukrutní, ktorjemu každí ďen miseju jedno ďjouča dať zožrať; teraz že je rad na královu céru, a preto že je mesto v čjernom súkňe. Ako vinďe ďalej na rínok, počuje vihlašovať, že kdo céru královu od dráka visvoboďí, že ten po smrťi královej králom buďe a céru za ženu dostaňe. Tento ako to počuje, povje, že on hu visloboďí. Dovedú ho do tej hori teda k tej jeskiňi, v ktorej ten drák bívau, a chistau sa už k bitke, a že on najprú buďe tjať šablou toho dráka, keď ale ustaňe, jeho zvjerata, ktorje sebou mau, mu budú pomáhať.Tu z jedneho stromu zakričí jedna ježibaba, abi pruťikom tím, ktorí mu podávala, tje zvjeratka pošibau, tak že mu drák ňič ňeurobí, a že ho tje zvjeratá premuožu. On hu poslúchou, ale ako (sa) zarmúťiu, keď zvjeratá jeho tím, že si ich pošibau, skameňeli. Tak teda museu sám sa chitiť do toho dráka a bou od ňeho roztrhaní.Jeho brat, ktorí sa na lavo zo svojimi zvjeratmi pusťiu, viťjahňe raz šablu a viďí, že je krvavá. Hňeď teda veďeu, že jeho brat už je mrtví, a vibrau sa na cestu ho hladať, abi aspoň zveďeu, ďe a ako zomreu. Prijďe do jedneho mesta a spituvau sa, čo novjeho slíchať. Tu mu rozprávali o tom drákovi a o tom šuhajovi, čo sa mu tje zvierata skameňeli. Tu tento hňeď veďeu, že to jeho brat, tam čo zahinuu, a vibrau sa v tú stranu, ďe to mesto ležalo, zo svojím levom, meďveďom a vlkom, a ťješ našjou domi v čjernom súkňe. Opítau sa, ačpráve veďeu, čo to za príčina; a tu mu povedali, že dcéru královu miseju dať zožrjeť, a že ňikoho ňjeto, čobi hu visloboďiu, ačpráve takjemu bi dali ju za ženu, a po smrťi krála bi on trún nastúpiu. Tu sa tento hňeď ohlásiu, že hu on visloboďí a dráka s pomocou Božou zabije.Zavedli ho teda do tej hori k tej jeskiňi, ďe ten drák bou a už sa chistau k bitke. Tu z jedneho stromu zakričí jedna ježibaba, abi s tím pruťikom svoje zvjeratka pošibau, ktorí mu podávala. On vzau prut tento, ale ňepošibau svoje, ale tje skameňelje, čo tam viďeu; a tjeto hňed sa odkameňili. Potom sa odau zo svojima zvjeratmi do toho dráka, a tje bratove pusťiu na tú ježibabu. Keď sa dlho biu a sekau s tím drákom, predca sa mu podarilo s pomocou jeho zverou tomuto šetkích štirjadvacať hlau odťjať. Tje druhje ťješ tú strigu celkom roztrhali. Viďeu on ale tam aj na zemi kosťi človečje a hňeď si pomisleu, že to budú z jeho brata; tak tjeto krvou toho dráka pomasťiu, tak že počali mesom obrastať a híbať sa. Potom ích pekňe poskladau a zrazu viďeu pred sebou brata svojho staršjeho.Uradovaní teda obidvaja, že sa predci zišli a že sa obidvaja živí, virezali s tích štirjadvacat dračích hlau šetki jaziki a počali ísť ku královi. V tom ích prepadňe jeden králouskí sluha a preklau mladšího, čo toho dráka bou zabiu. Jeho brat starší hňeď bežau hladať zelini a potom mu potreu tú ranu, a tak tento ozdraveu.Idú potom do mesta, len počujú samú musiku, a červenuo súkno bolo na domoch. Opítajú sa, čo to znamená; tu ím poveďja, že je svadba kralovej cére z jedním králouskím sluhom, ktorí dráka zabiu. Ako to mladčí počuje, hňeď poslau vlka s košíkom do palácu králouskjeho a z listom. Príďe ta, tu ho hňeď králova dcéra poznala a poslala od toho vlka všeljakích koláčou, tortou a inšjeho čo mohla, a odpísala mu, že ona mu chce verná zostať, ale že ten sluha hu chceu zabiť, ak ňepovje pred králom, že hu on visloboďiu; na to že mu aj misela prisahať.Na toto sa mladší velmi rozhňevau a hňeď išjou ku královi, ukázau mu čtirjadvacať jazikou z dráka a povedau mu, že on dráka zabiu a jeho céru visloboďiu, a tak že to, čo král slúbiu tomu, kdo to vikoná, že si prosí. Král sa nad tímto zaďiviu, ale keď mu i jeho céra povedala, že je tak a že hu ten sluha len na to primiseu, abi povedala, že hu on visloboďiu, tak hňeď tohoto huncuúta dau zoťjať.Títo ale dvaja braťja dostali slubenuo, a sice: starší králoustuo, mladší ale céru královu za ženu, a žijú zo svojima zvjeratmi aj posjal, ak ňeumreli.“6. Ináče rozpráva o pôvode dvoch bratov verzia zvolenská, zapísaná Amáliou Sirotkovou v „Povestiach“, sv. VIII. — IX., str. 31 — 46, nadpísaná: „O Drákovi“.Bohatý mlynár mal jedinú dcéru Zuzku, ktorú si tak držal ako zlato; nikde ju nepúšťali, nikto sa nesmel s ňou shovárať. Ale jednako meštianskemu synkovi sa podarilo dostať sa v prestrojení za starú žobráčku do mlyna. Mlynár s mlynárkou nechali ho, nič netušiac, prenocovať v jednej izbe so Zuzkou. Keď už bolo na dievčaťu badať zmenu, mlynár, chcejúc vyhnúť hanbe, vystavil v hore malú komôrku a do nej dcéru zamuroval a len malý oblôčik jej nechal, „zkadjal luft mala“.V komôrke porodila Zuzka dvoch synčokov; posol boží v podobe vtáčika nosieval im v polovici vajcovej škrupiny potravy natoľko, že to všetkým trom dosť bolo. Mať nemala ani plienočiek ani vankúšika a preto šaty zo seba svliekla a tým svoje deti povila. Tak tam boli tri roky.Medzitým mlynárka ľutovala, že boli k vlastnej dcére tak nemilosrdní, a poslala muža, aby aspoň kosti posbieral a niekde v hore pochoval. Keď ta prišiel a zastal, začul lalotanie detí „mama, tata“. Prekvapený vylámal dieru a našiel dcéru živú. Zuzka ho prosila o milosť. Otec sa ani nepýtal, ako sa dcéra i s deťmi zachovala, dal jej kepienčok i deti hábami zakrútil a priviedol ich na radosť matkinu domov. Keď chlapci dorastali a spolužiaci nadávali im do „skalníkov“, prosili starého otca, keby im dovolil podívať sa do sveta a kúpil im po flintičke a šabličke. Tak opatrení odišli do sveta.Chodili pol roka a napokon sa dohodli, že sa rozídu. Kým sa rozišli, chceli streliť zajaca samicu, potom vlčicu a medvedicu, ale sa dali uprosiť a dostali od nich po dvoch mladých zajačkoch, vĺčatách a medvieďatách. Na krížnych cestách zapichli do hrušky nôž; „ktorí ku tejto hruški prú príďe a nvož vitjahne a potečje krú, bude istí, že je pri živote, ale ak potečje voda, môže istí biť, že je mrtvý“.Starší Janko šiel so svojimi zvierenci na pravú stranu a prišiel do mesta, kde drakovi s deviatimi hlavami, ktorý sa zjavil v jednej pivnici, obetovali každý rok po paničke, aby mesto svojimi plameňmi celkom nevypálil. Vtedy mu mali dať kráľovskú dcéru. Už ju viezli na koči k pivnici, aby ju drakovi hodili. Janko pristavil koč a osvedčil sa, že pôjde proti drakovi. Pomocou svojich zverov draka premohol a všetkých deväť hláv mu odťal. Zachránená princezna vzala ho k sebe do koča a išli do zámku. Tam chceli, aby i sobáš hneď bol, ale Janko si vyžiadal, aby smel so svojou „verenicou“ odbehnúť k svojim rodičom. Na druhý deň ráno vybrali sa na cestu a na jednej pustatine zastali, aby nakŕmili kone. Janko s princeznou na pažiti zadriemali a tu zradný kočiš Jankovi preklal hrdlo „penálom“ a princeznu sprísahal, že ho bude vyhlasovať za pravého „verenca“. Obliekol si Jankove šaty, v dedine najali kočiša, vrátili sa ku kráľovi a robili prípravy na svadbu.Mrtvého Janka zvery oživily zelinkami a všetci vrátili sa do mesta, kde práve mal byť popoludní sobáš princezny s kočišom. Janko poslal princezne po zajačkovi v košíku prsteň. Princezna, keď zajačka uvidela, hneď vynútenú prísahu zrušila a podvod kočišov vyzradila. I poslali ministrov so zajačkom pre pravého osvoboditeľa, a ako Janko prišiel, zradnému kočišovi hlavu sťali.Po sobáši zablúdil Janko so svojimi zvermi do hory. O poludní začalo sa blýskať a hrmieť, nastala veľká tma a preto si rozložili oheň. Scéna so starou babou je obvyklá. Stará baba mladého kráľa na kusy „rozdrjapala“.Medzitým mladší brat Martin navracal sa domov. Prišiel k hruške, vytiahol nôž „a začňe tjec ani voda, ani krú, len taká sokrvica; hned si pomisleu, že z jeho bratom Jankom je zle, ale je ani živí, ani mrtví“. Prišiel do mesta, kde ho všetci pokladali za kráľa a princezna za muža. Večer mladá kráľovná odkryla len jednu posteľ, ale Martin ju poprosil, keby mu dala druhú posteľ odkryť, aby sa „vipotiť mohou“. Ráno sa vybral na poľovačku, hoci ho manželka veľmi odhovárala, v hore prinútil strigu, aby oživila brata a jeho zvieratá. Zvery babu rozdriapaly a ona sa na smolu obrátila.Bratia šli vedno do zámku a kráľovná poznala muža, keď ju jeho zvery lízaly. Mladšieho brata Janka urobil ministrom a doviedli si ta svoju mať, ktorá ich už štrnásť rokov nevidela, a až do smrti verne a svedomite ju opatrovali.7. Je ešte neúplná verzia v Codexe Rev. A., str. 43a — b, nadpísaná: „Loktibreda“, odkiaľ bola prepísaná do Prostonár. Zábavníka III., str. 59 — 63, č. 14 pod názvom „Poviedka o Loktibrede“. Opisuje sa tu scéna v hore so strigou, ktorá hrdinu a jeho zvery obrátila na kameň.Podávame text Codexu Rev. vo vernom odpise a odchýlky textu druhého uvádzame v zátvorkách:„Búl jedon král a mal dvoch synó. Ti [Ty] synove išli na polovašku do hvari. Tu polujú, polujú, rás se ti [či] len nazhana? okolo nich vela? zvjeratkó [zvjarëtkó]. ‚Ach, páni, páni,‘ pódajú tja zvjarence, ‚nezabíjejte nás, rašé se vám tak podámo.‘ A mladí páni tak dobrí buli, že jim život darovali a len tak si jich hnali do domu. Potom se spolu s nima delili, a tot staršý [starsy] so svojo poloviškó [poloviskó] pustil se druhó cestó a mladšý tjaž [opä] druhó.Rás [Edoráz] prišól tam [tot] staršý ku jedne veliké, nesmírné hvare a prosto do né [ne] se pustil. Tamnu vo prosretku [vposredku] najšol [najšól] mestisko [edno mesto]. ‚Tuto možmo [možemo] prenocovat [prenocovaťi],‘ pódá a rozloží vatru, naklade [nakladžja] ohne a zašne [zašnja] darab slaninky [slanyni] na rožníku [rožniku] pjast [piac]. ‚Zima mi,‘ zavolá z duba dáká nevole [miesto ‚nevole‘ potvora] tak bjadne, akby jú zima drvila. ‚Kot [koj] ti [či] zima, pod [poj] se zohrat [zohréč],‘ povja van [vam]. ‚Ale se bojím tich tvojích slúhó.‘ ‚Ei, švaže by si se bála.‘ — Zas [Opǟ] po chvíli: ‚Zima mí [mi],‘ zavolá. ‚Kot [Koj] ti [či] zima, pod se zohrǟt [zohréč].‘ ‚Ale se bojím tich tvojích zvjarétkó.‘ ‚Ei, svažeby si se bála! Kto se bojí, nech mrzne.‘ — ‚Zima mí,‘ zas [ope] kričí nezadĺho takým hlasom, ako by ho trǟska metala. ‚Kot [Koj] ti [či] zima, pot [poj] se zohrat [zohréč] a neskuš [neskus] mi velé!‘ ‚Ale se bojím, daj mi ta tja zvjareta tím prútikom [pručikom] odohnat [odohnač] [a] pošibat [pošibač].‘ ‚Veže [pridané: ich len] pošib!‘ Tu ona zhúkne [Tu se či ona zvlešja] z toho duba, taká šedivá [šedzivá], škramavá [škamráva], dreplavá [sdrépana], ako smrt [smrť], len kosti [košči] na né stršeli [trseli] a ošima tak, ako striga iskrila. Tak se pritogánǟ [pritáhne] ku tým zvjaretom, pozatíná [pozačina] jich jedným prútikom [obe slová v druhom texte vystaly], a oni hned [hneč] skalami ostáli. Pán tu od ohně staně, vidí [vidži], že su už skali jeho zvjaretká, žasne [zašnja] na nú hombovat [hombovač], hrešit [hrisíc] — a ona ništ [nist]. ‚Naráz te zadusím,‘ pódá, ‚ty stará strigo [striga]. Šva si zpravila, hrom se ti do —, aby se ti —.‘ Ale ona se rozožerie [rozoženja], zašmarí [zaluči] se mu na hrdlo, kosti [košči] poláme a razom [naráz] zabije. Potom chudáka mrtvyho do jedné [edne] škatuli zachránila [zahránila] a na dub odložila.Jeho mladšý [mladsy] brat s druhýma zvjarenci [zvjareti] prišól [prišol] domo ku otcovi [occovi], ale brata nemohli doškat [doskač]. Len sekal, kelo šekal a napokon, aby strach otcó [ocovy] ulevil, vybral se za ním, dakde ho hlédat [hlédač]. Všǟ [Vsǟ] se cestó zpitoval, ši tǟ nešol [nesól] jeho brat s takýma zvjareti? — ‚Išól [Isol],‘ pódali [povedali], ‚tu na boku do jedné veliké hvari, ale van [vom] z té [te] nikdy nevinde.‘ Brat, ako to pošúl [posul]: ‚Vara ti tot [Voru či tot] bez pochyby,‘ pódá, ‚tam dakde blúdí [bludžj]; pojdem jǟ ho hledat [hledač].‘ A tak se pustil [pušťil] rovno [róno] do té [te] hvari. Prihodilo se mu, že právě [práve] na to mesto, kde jeho brat, prišol na noc. Vidí vatru, vidí na slaninku rožníky [Koj vatru vidži aj rožníky] a po chrasti [chrašči] zkamenelja zvjaretká. ‚Tu najiste [naiste] dakdo, alebo azdaj [adaj] van [vom] nocoval. Len šva sa tjato skali ako zveri. No, vara [voru] si mi pochodil [pochodžil], ak sú [su] to tvojo zveri.‘ Ale ništ delé [dele] nehledal, len ohen rozložil a darab slaninky [slanynki] na rožen, ale mu na veky brat v hlave tršel [vršel].‚Zima mí [mi]!‘ — skody neskody zavolá ta Loktibreda. ‚Ak ti [či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohrǟť].‘ ‚Ale se bojím tich zvjarencó [zvjarenco].‘ ‚Ei, svažeby si se bála.‘ — ‚Zima mi,‘ zas [vystalo] zatrempoce [zaštrepoce], ako by ju spǟcja trǟslo [spǟcǟ nevole trǟsla]. ‚Kot ti [Koj či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohreč].‘ ‚Ve se bojím tich tvojich zveró.‘ ‚Ei, svažeby si se bála.‘ Zas po chvíli gauší tá striga: ‚Zima mí [mi].‘ ‚Kot ti [Koj či] zima, pod [poj] se zohrǟt [zohrǟč].‘ ‚Ve se zídem, ale mi daj tja tvojo zvjareta týmto prútom odohnat.‘ ‚Ach, švažeby ti tam spomvahol prút [Ach, švažeby či tam prút spomáhal], by te oni rozdrǟpali [rozdrépali] — ale poškaj, jǟ [ja] jich odženem [odženjom].‘ Tu van [vom] zvjaretá na bok [miesto ‚na bok‘: ta bull] odohnal a ona zišla ku ohnu.‚Jedla by,‘ kody neskody [kedy neskódy] zavolá. ‚Upeš, šva máš, a neskuš,‘ pódá van [A on je povia: ‚Uspeš si, šva más, a neskus‘]; a ona hybaj do jǟrku, ulapila ropuchu, nastrčila na rožen a zašnúla pjast [zašnula pjac]. ‚Kto peše [pešja] slaninku, bude žabu,‘ pódá striga. ‚Cit [Čicho],‘ zavolá van [zavolá vom]. Zas [Opé] len: ‚Ko peše [pešja] slaninku, bude [pridané: ješč] žabu.‘ ‚Cit, neskuš‘ [‚Čicho, neskus‘]. — A ona ništ nedbá, len: ‚Kto peše slaninku, bude [pridané: ješč] žabu.‘ ‚Cit [Čit], ty stará striga!‘ A ona se našǟhne [našehne], chmat! uchytí slaninku a vstrší [vstrsí] mu žabu. Tu se van [vom] nahnevá, zavolá na zvěri [zveri]: ‚Zvjaretka, trhajte tu starú strigu.‘ A zvjaretká zubami, dlahami do né, trhali, šklbali, až len tak cafraky s né padali. [Táto veta v druhom rukopise vystala.] ‚Nedaj me trhát,‘ volá ona milosrdným hlasom, ‚dám ti [či] ta [tu] slaninku.‘ ‚Len trhajte, kým nepovja, šijo to zvjaretá zkamenelja.‘ — Tuž tu kotro pes, kotro vlk, kotro medved [meďvet] zašne ju šklbat [sklbat], kúsat [kusat], a ona: ‚Povjam ti [či], povjam, len me osleboc [osloboc].‘ Dobre nedobre zvjaretká zastáli, ale na pohotove okolo né stáli [Dobre nedobre, ale zvjaretká na pohotove…]. ‚Tvojho bratovo su to zveri,‘ povja ona. A van: ‚Ak nepovjaš, ak zkameneli, a ak jich neoživíš [neoživis], dam ta na márnja kusi rozdrǟpat [rozdrǟpač].‘ Ona kus nekcela, ale ak zuby zašeli zas kúsat [kusač]: ‚Jǟ [Vǟ] som jich prútikom [pručikom] poudjarala,‘ volá mu [mú] a potom tým prútikom na opak poudjará [poudjera] tja skali, a hned [hneč] buli živja zveri.Narás ona vybehla na duba a skrila se mezi konáre [konáre]. ‚Medved, ztrhni jú a podrǟp [podrap], kým mi brata nevystanoví.‘ Nuž tu medvǟdok [medvedjak] z radosti na duba, milú Loktibredu za nohu, až len tak píštele v né prašteli. ‚Na ti brata,‘ volá, ‚pus mé [me]!‘ A van [vom] škatulu zvel a Loktibredu pustil. A ona hibaj zo stroma na strom daleko ušla.Škatula se otvorí a tu brat ešte taký [taky], ak by terás dušu pustil. Zvjaretá ho lutovali, a tak šitky zašnú do škatuli dúchat [duchať]. Dúchali, chúchali [Duchali, chuchali], až pomáli [pomali] ožil. ‚No, tu by si ty bul [búl] spočíval,‘ pódá mladšý [mladsy] brat, ‚ale tě [to] tjato zvjaretká oslebodili [oslobodili].‘ Tak se radovali bratja, jedon, že ožil, a druhý, že brata najšol. Polapali se za ruky a tu radost nesú otcovi.“Z novších časov máme niektoré verzietlačené.8. Verzia kolárovických drotárov (Procházka, str. 73 — 76) je dosť blízka verzii, spracovanej A. H. Škultetym (str. 1) O pôvode bratov nič sa tu nehovorí.Dvaja bratia, Jano a Jožko, šli na poľovačku. V hore chytili na pagáče dva jelene, druhý raz dva vlky a napokon dva medvede. Ako zvery zožraly pagáče, hneď sa im zamkly pysky. Vo verzii, spracovanej A. H. Škultetym, nie je vlastne vysvetlené, zkadiaľ sa vzaly zámky na pyskoch zvierat.Bratia šli potom so zvermi do sveta. Na krížnych cestách napísali svoje mená do lipy a povedali: „Až za rok sem pridzeme aj vidzime, z kereho kru budze kapkac, budzem vedzec, ten umrel.“Jano prišiel do mesta, kde každý deň dvanásťhlavému drakovi „z 12 kuči musija predložic po človeku.“ Janko sľúbil, že princeznu vysvobodí a dostal od nej hneď pol prsteňa. Šabľou zoťal drakovi dvanásť hláv a zvery potvoru rotrhaly.Ako kočiš odťal hrdinovi hlavu, nie je dosť objasnené. Janka oživily zvery zelinkou, ktorou kriesil had svoje mladé (podobne ako u Škultetyho); odchodné je to, že jelenovi a medveďovi had ušiel, až vlk vytiahol hada z diery, z ktorej mu trčal koniec chvosta, a zelinku mu vzal. Podobne ako v tlači Janovi priložili hlavu nazad.Oživený Jano dal potom medveďovi „pol fľašky s páleným, aby ho odniesol princezňe a na dno položel pol prscena“. Medveď ho doniesol a princezna pila, až pol prsteňa našla. Odkázala Janovi, aby prišiel, a Janko prišiel. Keď ráno stáli v okne, videli, ako sa zelená naproti hora, „prostredek bol surový, kraje boli suché“.Jano išiel do hory a vodilo sa mu tak, ako sa rozpráva u Škultetyho. Bosorka ho pošibala prútikom, takže skamenel, a „skovala pod kameň v potoce, čo bola žaba“.Brat Jožko prišiel k lipe a videl, že z mena Janovho kvapká krv. Išiel do mesta, kde ho princezna pokladala za Jana. Keď spali, „dal šavlu mezi seba a povedal, že kerý sa tej šavly chyci, temu ruku odreže“.Osvobodil brata a zvery bosorku roztrhaly. O rytieroch, zakliatych vo zvery, nieto tu ani slova.9. Veľmi stručná je verzia zo Spišskej stolice, zapísaná Czambelom, str. 243, § 133.Začína sa sucho. „Jeden kráľ mal dvoch sinoch. Už mali sedzemnac roki, ta sa puscili do sveta.“ V hore stretli divú sviňu a chceli ju zastreliť. Ale ich ona uprosila a dala im po jednom mladom. Tak dostali po mladom i od medvedice a ľvice. Prišli na krížné cesty a dali sa napravo. Došli do dediny, kde práve mali dať drakovi v studni princeznu. Bratia sľúbili, že kráľovskú dcéru vysvobodia, keď ju jednému z nich dajú za ženu. Obidvaja bratia podstúpili boj s drakom, starší sa s princeznou oženil.Scéna s Ježibabou v hore je veľmi zoslabená; rozpráva sa iba, že mladý manžel šiel na poľovačku a sľúbil, že príde o tri dni nazad. „Tu treci dzeň prihadza, muža doma ňet. Prišla tam jedna baba, rozterhala ho.“Brat prišiel ku kráľovi a „princezna vzala teho mesto muža“.Pustil sa do hory, kde ho chcela tá istá baba zmárniť. „On ju vzal, vipukal; sama se mu priznala, že mu brata zmarňila. Musela ho potim tak poskladac, jak ho rozterhala. Perši ho složila: Tam dze hlava: nohi. Lapil ju tam bic; musela ho porozbirac a nazad poskladac. Prišli potim obidva braca domu a princezna ňeznala, chtori jej muž…“Tu je táto verzia prerušená.10. Vo verzii zo Šarišskej stolice (Czambel, str. 277 — 279, § 147.) dôležitý motív o osvobodení princezky od draka vystal a miesto neho je vložený iný motív cudzí. O pôvode obidvoch rekov rozpráva sa zvláštne:„Bul jeden princ a bulo mu dvacec roki. Vźal sebe jednu princeznu za ženu. Jeden rok buľi vjedno a maľi jedného hlapca; bulo mu meno Belo. V jednu ňedzeľu pošľi na špacirku na jednu šumnu luku. Jak na totu luku prišľi, ta teho hlapca zohabeľi na tej luki a oňi išľi do bľizkeho lesa. Jak nazad prišľi z teho ľesa, tak našľi na luki pri svojim hlapcu ešče jedneho, chtori bul práve taki, jak ten jich, tak že śe poznač ňedaľi jeden od druheho. Tak oni ňeznali potim, chtori je jich, a muśeľi jich vźac zo sebou obidvoch. Totich dvoch hlapcov vihovaľi i šaceľi s jednakima šmatami. Po dvanac roki pital Belo tatuša, žebi jich puščel śveta probovac. Na drahu žebi jim dal jednakich psoch, jednake nože, jednake puški i jednake šmati. Tak oňi śe odebraľi od kráľa.“V hore na krížnych cestách bratia zapichali svoje nože do duba a hovorili si: „Keď śe vracime nazad, tak tote nože vicahňeme, a keho nuž budze zardzaveti, ten umar.“ Belovi śe trafela služba v jednim mesce a tam zostal. Ten druhi, Lacko, prišol na jednu veľiku luku, dze ňič ňenašol, ľem same ľiški. I prišol tam do jednej koľibi ku najstaršej ľiški i musel z ňu nocovac. Jak stanul rano, vźal svoju pušku i svojeho psa Lapaja, i pošol na poľuvku, dze zastrelel jedneho zajaca.“ Piekol si ho pod dubom a tam ho zastihol známy osud.Brat Belo prišiel do jedného mesta a tam „śe zrukoval s jednu princezku a tak śe vracel svojeho brata volac na veśeľe. I po dluhim hodzeňu trafel ku temu dubu, dze maľi obidvojo braca svojo nože šturene. I viňal svojeho brata nuž — bul zardzaveni. Zaraz znal, že je brat umarti.“ Prišiel i on k líške, s ktorou Lacko spal, a ona ho pokladala za jeho brata. Ráno išiel na poľovačku do hory a tam prinútil bosorku, že oživila brata a jeho psa. Tu sa opakuje motív, rozprávaný o hrdinovi, oživovanom zvermi. „Ale pri bratovi, bo bul na źem plano padnul, tvar obracena bula nazadek, a preto poľovnik zaś skričel na babu, že bi brata doraz tak spravela, jak bul, žebi mal tvar napredek obracenu.“ Bosorku psi roztrhali.„Ztadzi śe potim vraceľi na totu luku, dze bulo teľo liškoch, a oznamili sa u totej najstaršej. Teraz poznala, chto to bul, chtori peršu noc spal z lišku. Belo pital brata, žebi išol ku ňemu na veśeľe. Lacko śe zaraz i obecal, aľe stara ľiška ňehcela ho puščic bez sebe a preto išľi i z ňu a za ňima išľi i šicke ostatňe ľiški. Barz śe čudovaľi v totim mesce, ked vidzeľi takich ňeobičajnich hoscoch. Lacko śe vedol z ľišku popod ruku, bo ho aňi na minutu zohabic ňehcela. Zrukovani brat jich šickich vedol do burku svojeho śvekra. Princezna śe barz začudovala a kraľ barz śe nahňeval a ňechcel aňi do burku pripuščic brata svojeho źeca, chtori śe s takima potvorami kamaraci. Na veľo pitaňa kraľ vpuščel Lacka a ked un virozpravjal, co to z ňim za jake prišľi, dozvoľel šickim ľiškom vejsc. Žec a brat Lacko i zos ľišku, chtora ho popod ruku vedla, vešľi do hiži a ostatňe ľiški daľi do vozarňoch.Bulo veśeľe a bula veľka hoscina. Po večeri kraľuv źec pošol zo svoju princezu a Lacko muśel spac zo svoju ľišku. Pri hosciňe bulo veľo barz šumnich princezkoch, mohol bi sebe po dzeki vibrac, a tu naš Lacko zostal barz somorni, že un ňemože taku princezku dostac a že śe muši zo staru ľišku uspokojic, chtora ho aňi na minutu ňezohabela. I tak Lacko ľehnul sebe i z ľišku. Uderelo dvanac hodzin z polnoci, prebudzel śe a položel na ňu ruku, či ju ešče ďabol ztamadz ňevźal… Aľe jak śe barz začudoval, že na posceľi pri sebe našol šumnu princezu. Na rano, ked śe hir rozňis, bula v burku veľika radosc a bulo na novo veśeľe. Lackova žena bula zakľata a čas jej zakľaca višol. Zo všickich ľiškoch zostalo šumne vojsko a z totej veľkej luki kraľovstvo. Ked še do dzeki naveśeľeľi, obidvojo braca išľi svojeho occa opatric a tam zaś bulo veśeľe, chtore ňemalo konca a ozda veśeľa śe ešče i teraz, ked ňepomarľi.“11. Veľmi podobne je rozprávaná rozprávka v Zemplínskej verzii (Czambel, str. 371 — 380, § 192), ale jednako nie je úplná. Celkom vystala časť, rozprávajúca dobrodružstvo rekovo v hore s Ježibabou a všetok nasledujúci dej, ktorý s tým súvisí. O pôvode obidvoch bratov rozpráva sa celkom to isté, čo sme poznali v rukopisnej verzii Codexu divers. auct. A. č. 36, len s novými menšími podrobnosťami.Chudobný človek žil so svojou ženou štyridsať rokov, ale nemali detí. Raz prišla veľká voda a chudobnému sa snívalo, že bude mať šťastie na rybách; i sobral sa lapať ryby a vzal si so sebou kobylku a vozík („teligu“). Pán Boh mu dal šťastie i nalapal plnú taligu rýb. Vracal sa domov, ale kobylka nevládala taký náklad utiahnuť. Keď nariekal, z kopy rýb ozval sa hlas zlatej rybky, aby, až príde domov, dal ju do suda a žena aby ju doniesla do mesta a tam ju za drahé peniaze predala; prv však, „jak ti pridzeš do domu, tak odorveš zo mňe dva lupi a daš zejs’ svojej kobuľe, odorveš druhé dva lupi a daš zejs’ svojej žeňe, a odorveš trece dva lupi, daš zejs’ svojej sukoj, odorveš štvarte dva lupi a zasadziś do zahradki a zapravíš, co bi tam nič ňepošlo!“I urobil tak; keď prišiel čas, jeho žena porodila dvoch zlatovlasých chlapcov, suka mala dva psíky so striebornou srsťou, kobyla dve koníčence so zlatou srstou a v záhrade vyrástly dve zlaté šable. Keď bolo chlapcom osemnásť rokov, umienili si vydať sa do sveta, že sú „hodni išče kráľoustvo vihrac“. Otec im ukázal kone, psíky a šable, o ktorých dosiaľ nevedeli; bratia šli do mesta a dali si na kone zrobiť „šumne kantare, zubadla a śtrémena śtriberne a śedla pozlacene“. Potom sa starší, Ludvík, pobral do sveta a zanechal doma v stajni tenže znak, ako v iných verziach v strome na rozcestí: zapichol tam do „hredi“ nôž a hovoril mladšiemu: „Ked z toho noža kreu budze isc, ta ti mňe pridz hľadac, hoc umartoho.“Na ceste stretol dievča, ktoré nieslo od paňej „kurent frišni“. V ňom bolo napísané, že v meste Raguľić museli dávať trom šarkanom denne po človeku. Tak bolo po štyridsať rokov. Teraz že prišel rad na kráľa, ktorý má tri dcéry; najmladšia z nich je najšumnejšia. I dal kráľ písať na sedem strán „kurent“, že kto princeznu od smrti zachráni, dostane ju za ženu a s ňou pol kráľovstva.Ludvik išiel do mesta Ragulić a osvedčil sa, že princeznu vysvobodí. Tento motív je veľmi složite rozprávaný. Ludvik, prv než odišiel proti drakovi, dal zavolať v krčme starú babu a kázal jej: „Ja pujdem het a ti ňebudzeš mac druhej roboti, ľem jak śe muj kuň budze tarhac aji muj pes, ta jich puščiš.“ Potom šiel na miesto, kde mali priviesť princeznu. Doviezli ju na koči, a keď ona Ludvika zazrela, bežala k nemu a objala ho okolo šije rukama a povedala: „‚Ti muj a ja tvoja, ja ce śe ňepuščim, s tobu śmerc požijem.‘ Ale on jej tak: ‚Strac ti śe odo mňe a dagdze śe schovaj, — ja za tebe svuj život skladám.‘ Princezna prečerela svuj persceň z Ludvikom i jednu chustočku hadvabnu na polo rozodrala a jednu polouku Ludvikovi dala a jednu sebe zotrimala. Vun jej potim kazal schovac śe a žebi až na treci dzeň svomu otcovi śe ukazala.“Popoludní rozkázal najstarší šarkan najmladšiemu bratovi, ktorý mal deväť hláv, aby šiel pozrieť, či už tam majú obed. Ludvik pustil sa s ním v zápas, poodtínal mu deväť hláv, každú musel tri razy rúbať, a napokon ho mečom rozťal, že sa z neho kolomaž vyliala. Oheň, ktorý šarkan púšťal, že až tráva horela, zahasil hodvabnou šatôčkou, čo dostal od princezny. Tak urobil i druhému drakovi s dvanástimi hlavami. Naostatok vyletel proti nemu najstarší šarkan s dvadsiatimištyrmi hlavami a vypustil taký oheň, že pod ním zem horela, a Ludvik ho nemohol nijako zahasiť. Už ho šarkan premáhal; Ludvik sa obzeral a nevidel okolo seba ani svojho koňa ani svojho psíka, lebo baba, ktorej kázal ich pustiť, zadriemala. I sobul s pravej nohy čižmu a hodil ňou na oblok krčmy; baba sa vzchopila a pustila zo stajne i koňa i psa, ktorí mu pomohli draka zmárniť. Zo všetkých dračích hláv povyrezával jazyky a šiel do mesta. „Pošol cez mesto, jak bi ľem raz bľisklo… Ludvik s tim bul pochibil, že vun śe u kraľa ňeohlásil.“Princezna schovala sa do pustej pivnice v hore. Kočiš, ktorý sa ukryl do jedného „kraka“, zkadiaľ všetko videl, išiel do mesta, dal si spraviť sekeru („baltu“) zo samej oceli, ostrú ako britvu, a do nej mocné porisko a skrvavil ich i šaty dračou krvou, ako by on bol šarkanov porúbal. Dračie hlavy poodnášal do diery, kde princezna bola schovaná. Keď ich doniesol po tretí raz, princezna v úkryte zakašľala. I skríkol na ňu: „‚Chto śi tu, ozivaj śe! Bo už som porubal troch šarkaňou i tebe porubam, choč’ bi śi sam djabol bul!‘ Vona śe vera bála ozvic. Vun poveda: ‚Ozivaj śe, bo ce hľedam, ked śe ňeozveš i keď ce najdu, doraz ce porubam.‘ I počal ju hľedac po tej pivnici. Vona strach dostala, išče horši, jak od tich šarkanou mala, i rada-ňerada, ta śe mu ozvala: ‚Jaj, Jožku naš, Jožku, ja to, ja!‘ Vun doraz na ňu kričí: ‚To ti, Verono? Ta teraz priśahni predo mnu dvanac raz, že tak budzeš hutoric, jak ja ce naučim, bo keď ňe, tak ked ce ňezedľi šarkaňe, — i stanul jej s baltu nad hlavu, — ta ja ce porubam.‘“Princezna zo strachu mu to prísahala; keď od nej pýtal prsteň, vyhovorila sa, že sa jej v tej diere s palca ztratil. Kočiš pošiel domov a sobliekol zakrvavené šaty; na tretí deň prišla i princezna. Hovorila tak, ako ju kočiš sprísahal, kráľ tomu uveril a hneď dal písať po krajine, že bude svadba.Tak sa dozvedel i Ludvik o chystanom sobáši; vrátil sa chytro do mesta Ragulić, ukázal dračie jazyky, prsteň a šatku, čo mu princezna bola dala. Už bolo len hodinu do prísahy; princezna prosila, že by sa rada vyspovedať. Pri spovedi soznala, že nie kočiš, lež Ludvik zabil drakov. I postavili kočiša pred súd, ale že nikoho neusmrtil, ani princeznu nepoškvrnil, neodsúdili ho na šibenicu. „Ľem vzali jedno žeľezo, na chtorim šibeňica vyrajsovana, i tak mu horuce na chribet priložili, tak mu šibeňicu na chribte vipekľi, jak bi obešeni bul.“Svadbou Ludvikovou rozprávka je zakľúčená. Vypravovateľ druhú čiastku už zabudol.Vydávateľ (Czambel) v poznámke veľmi stručne uviedol jej dokončenie. Od bežného rozprávania liší sa tým, že hrdinu zmárnila mať šarkanov. Mladý kráľ Ludvik šiel na poľovačku a zablúdil v horách. Dostal sa do zámku, kde bývala mať drakov, ktoré skántril. Aby pomstila smrť svojich synov, Ludvika svojou mocou usmrtila. Ludvikov brat Šandor našiel v stajni skrvavený nôž a vybral sa vyhľadať brata. Všelijakými prostriedky babu prinútil, že Ludvika vzkriesila, a potom ju zabil. Tým odklial zámok i horu a stal sa tam kráľom.b) Dvaja bratia, každý so psomV. Tille uvádza v svojom súpise českých rozprávok (Böhmische Märchen I., str. 22) juhočeskú verziu z „Českého Lidu“, roč. XIII., str. 84 a moravskú zo sbierky Kuldovej, sv. IV. č. 13, str. 203, a i.Medzi slovenskými rozprávkami nenašli sme verzie podobnej.c) Traja bratia, sebe podobní, každý so zvermi1. Najstaršiu slovenskú verziu tejto látky čítame v Kollárových Zpievankách II., str. 499 — 501, podanú Antoniou Mrlianovou z Píly v Gemerskej stolici.Jedni chudobní rodičia mali troch pekných a sebe vo všetkom podobných synov. Pretože ich nemohli vychovať, chceli ich nejako o život pripraviť. Najmladší z nich o tom zvedel, a tak všetci traja vzali flinty a pustili sa do sveta. Idúc po poliach a vrchoch, uvideli v kroví zajaca, na ktorého namierili a chceli ho zastreliť. Ale on ich uprosil, že im bude na dobrej pomoci, a priviedol im druhého zajaca, aby ho zastrelili a zjedli. Rovným činom uprosil ich vlk a doviedol im ovcu, potom medveď, ktorý im doniesol jeleňa, a napokon lev, ktorý im priviedol diviaka, aby sa najedli. So všetkými zvermi išli ďalej, až prišli na krížné cesty, zkadiaľ chceli sa rozísť. Zvery odišly do poľa a priviedly „každé ještě dvě sobě rovné, takže se každému pět dostalo“. Na rozchodnú bratia priniesli si z mesta tri fľaše vína a vpravili ich do stromu, „aby, kdo z nich najprvé k tomu stromu se navrátí, nebožícem vrtal do těch flaší; při které poteče krev, to bude znak smrti toho, čí flaše byla, ze kterého pak voda, ten že ještě živ jest.“Najstarší prišiel do mesta, ktoré bolo celé čiernym súknom zakryté. Tam dávali dvanásťhlavému drakovi v jaskyni každý týždeň po panne, aby nezastavoval prameň vody z jaskyne vytekajúci. Na druhý deň mala mu byť daná dcéra kráľova; osvoboditeľovi otec sľúbil i dcéru i korunu. Hrdina sa na to podobral a išiel včas ráno pred východom slnca k dračej jaskyni a kázal najprv zajacovi prebehnúť. Keď šarkan uvidel zajaca, vytrčil hlavu, ktorú mu rek odťal. Tak rad-radom hrdina poslal vlka, medveďa, ľva a drakovi hlavy poodtínal; napokon so svojimi zvermi šarkana roztrhal.Keď sa vracal do mesta, stretol na ceste smutný čierny voz s kráľovskou dcérou; vyrozprával svoje víťazstvo nad drakom a vrátil sa s vozom ku kráľovi, ktorý dal hneď strojiť svadbu a za nástupcu ho prijal. Na druhý deň ráno hrdina uvidel v záhrade behať zajaca; i vzal flintu a šiel za ním. Ale nemohol ho dohoniť a na mrku dostal sa do hory, kde zastrelil iného zajaca. Keďže už bol hladný, svliekol s neho kožu, nakládol ohňa a na ražni ho piekol. V tom na svrčine nad sebou počul trasľavý hlas: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ Pozrel hore a uvidel na strome starú ženu. Bola to Ježibaba. Pozval ju dolu, aby sa zohriala, ale baba hovorila, že sa bojí jeho zvierat, a dala mu prút, aby ich pošibal. Keď tak učinil, zvery sa premenily na kameň. Ježibaba sišla na zem, svliekla so seba 77 kožuchov, hoc bolo o sv. Jáne, a hriala sa. Potom šla k blízkemu jazeru, lapila tam žabu a držala ju nad ohňom. Mladý kráľ, hnevajúc sa, hovoril: „Nebabři mi tú pečienku!“ Striga odpovedala: „Mně se peče pečeňa a tobě se žaba.“ Keď sa tak vadili, Ježibaba chytila ho za hrdlo a zahrdúsila.Druhý brat, chodiac po svete, prišiel do onoho mesta, a pretože bol prvému celkom podobný, pokladali ho za neho a dali mu kráľovskú dcéru za manželku. Druhý deň i on videl v záhrade zajaca, bežal za ním do hory, kde ho stihol tenže osud, ako brata.Najmladší brat prišiel na krížné cesty, vŕtal do fľaše najstaršieho brata, a, hľa, krv vytiekla. Potom vŕtal do fľaše druhého brata, a i tu sa krv ukázala. Smutný prišiel do onoho mesta, kde ho všetci pokladali za víťaza nad drakom a za kráľovského zaťa. I on dostal sa za zajacom až do hory. Opakovala sa táže scéna s Ježibabou, lenže hrdina nepošibal prútom svoje zvery, lež skaly a kamene okolo seba. Skaly ožily a premenily sa vo zvery.Spoliehajúc sa na silu svojich zvierat, vyzvedal sa od Ježibaby, ktorá sišla so stromu, kde sú jeho bratia. Odpovedala, že sú v jaskyni skamenelí a na kusy roztrhaní (toto druhé je zbytočný doplnok). Ježibaba vzala pod stromom črep s akousi masťou, pomastila tie „zkameněliny“, ktoré ožily a premenily sa na jeho bratov. Na rozkaz bratov zvery Ježibabu roztrhaly. Potom všetci traja „zase se k rodičům navrátili, a živi byli šťastně i dlouho“.Toto zakľúčenie rozprávky je akiste porušené. Zabudlo sa na návrat prvého brata k žene a spolu na všetky motívy s tým spojené. Pravda, rozpráva sa tu o troch bratoch miesto o dvoch.2. Iná, odchodná je verzia z Novohradu, zapísaná v Prostonárodňom Zábavníku (Bratislavskom) II., str. 103 — 108, č. 2: „Rozprávka o troch chudobných bratoch.“Vystupujú v nej traja bratia, ako vo verzii Kollárových Zpievaniek, synovia chudobnej vdovy. Na krížnych cestách urobili si do hrušky znamenie tak, „že každý zatně do tej hrušky a že sa po roku zas navráťa, a že ak z dakeryho zátinu krú potěčje, to budě znak, že ten je mrtví.“ Rozišli sa, najstarší išiel napravo, prostrední naľavo a najmladší stredňou cestou.Najstaršiemu pripojili sa v hore najprv lev, potom medveď a naostatok vlk, za to, že ich nezabil. Na mraku prišiel do mesta, kde dávali drakovi s troma hlavami každý týždeň dvanásť dievčat. Na druhý deň mala mu byť obetovaná kráľovská dcéra. Hrdina, menom Matej, ohlásil sa u kráľa, že draka zabije, a vrátil sa do krčmy, kde v pivnici bol zatvoril svoje zvery; dal im každému po dvoch baranoch a zamkol ich.Ráno pred svitom pobral sa so zvermi proti drakovi, ktorý ležal pred jaskyňou a čakal na svoju obeť. Keď zazrel zvieratá, oboril sa na Mateja. Hrdina dal sa ho rúbať sekerou, ale keď mu horko-ťažko hlavu odťal, druhá mu narástla. Bol už ukonaný od rúbania i od plameňa, ktorý drak zo seba sypal. Ale lev vyskočil drakovi na chrbát a trojaké hrdlo mu od tela odtrhol.Keď šarkana šťastne zabili, Matej ešte včas ráno kráľovi oznámil, že draka zmárnil. [Na rozdiel od druhých verzií princeznu z mesta neviezli a tak nedošlo ani ku zrade.] V deň svadby Matej vyšiel si na prechádzku do záhrady, zkadiaľ ho vyvábil zajac. Hrdina ho prenasledoval a pred západom slnca videl sa v temnej húšťave. Vydriapal sa na strom a nablízku uvidel ohník. Išiel k nemu so svojimi zvermi zohriať sa a piekol si srnu, ktorú mu vlk doniesol. So stromu počul strigu, ktorá, bojac sa vraj jeho zverov, dala mu kúštik „sjenca“ (= zelinky), aby potrel zverom nohy. Matej to urobil a striga sišla so stromu; vytiahla z vačku kus mäsa, piekla si ho a hovorila: „Ty pečieš pečeňu, ja pečiem žabu, moja bude pečeňa a tvoja žaba.“ Zahuckal na ňu zvery, ale ony sa ani hnúť nechcely. Obrátil sa k nim, ale striga šibla ho prútikom a premenila ho i so zvermi na kameň.O rok vrátil sa prostrední brat, Ďurko, domov a videl, že z bratovho „zátina“ tečie krv. Vybral sa na cestu, po ktorej Matej bol šiel, a v hore, kde sa bratovi pripojily zvery, stretol hada, ktorý sa mu pritúlil k nohám; i vzal si ho do vačku. Prišiel do mesta a v krčme, kde sa na brata vypytoval, dozvedel sa, že taký človek zabil draka, ale keď sa mal s kráľovskou dcérou sosobášiť, že sa odrazu ztratil. Ďurko sa pekne pristrojil a ohlásil sa v kráľovskom zámku ako hrdinov brat. Nezamieňali ho teda s bratom; o podobnosti obidvoch sa nehovorí. Ďurkovi vodilo sa práve tak, ako Matejovi.Tretí brat, Janko, sa veľmi zarmútil, keď videl, že z obidvoch zátinov vyviera krv. Pobral sa preto za bratmi. O jeho osudoch v hore a v kráľovskom zámku sa nerozpráva. I on sa dal zajacovi viesť a mal so sebou psíka. Zelinku, ktorú mu baba dala, hodil do ohňa, na strigu zahuckal psíka a prinútil ju povedať, čo urobila jeho bratom. Pošibala prútikom obidvoch bratov i ich zvery a všetci ožili. Potom im musela ukázať cestu z tej hory do mesta a Jankovi vyjaviť všetky svoje čary; on ich pobral a spálil a ju nechal pri živote.Prišli do mesta, kde princezna vybrala si za muža Janka, ktorý sa jej pre svoju pokornosť najlepšie páčil. Po kráľovej smrti Janko sa stal kráľom a Matej s Ďurkom, ktorí sa tiež poženili, boli jeho radcami, a všetci žili šťastne i so svojou matkou, ktorú si tam doviedli.3. Podobná je verzia, zapísaná D. Bodickým v Prostonárodňom Zábavníku IV. (Levočskom), str. 143 — 150, pod nadpisom: „Rozprávka o troch bratoch“.Bol jeden otec a mal troch synov, ktorých dal na remeslo, a on sám ich i strieľať naučil. Najstarší Matej bol mäsiarom, prostrední Ondro čižmárom a najmladší Janko krajčírom. Chudobný otec poslal ich na vandrovku. Bratia sa vybrali na cestu, každý s flintou na pleci. Na krížnych cestách vyrezali do buka svoje mená. Keď sa vráti niektorý z nich, nech do mena brata, ktorého chce hľadať, nožom bodne, a „ak mu víďe krú, tak žije, ale ak mu voda vinďe, tak nežije vjac“. Potom sa rozišli cestou, ktorú im najstarší naznačil.K najmladšiemu, Jankovi, pridružili sa v hore vlk, medveď a lev a potom ešte dva holuby, že ich nezastrelil. Prišli do mesta, kde im v krčme rozprávali, „že tam v ich kostole jeden drák jest pod zemou v djere, a keď prídu do kostola sa modliť, ak nedonesú jedno djeuča, hockoho uchití a zhltne“. Janko sa ohlásil v kráľovskom zámku, kde mu princezna hneď dala prsteň a kráľ ostrú šabľu.Odchodne od iných verzií sa rozpráva, že hrdinu doviezli i so zvermi do kostola. Tam s pomocou zvierat Janko dvanásťhlavého draka zmárnil; holuby mu pritom pomáhaly tým, že svojimi krýdlami odháňaly od jeho hlavy plameň, ktorý šarkan vypúšťal. Janko si povyrezával všetky jazyky z dračích hláv a vracali sa ku kráľovi. Ale na ceste zradný kočiš strelil Jankovi do boku, stiahol ho s voza a zavliekol do trávy a sám šiel do kostola, kde si vzal dračie hlavy, aby ich kráľovi ukázal.Zvery, ktoré sa boly v kostole bavily, našly pána zabitého. Lev mu vopchal do rany v boku zelinky, ktoré doniesol medveď, a Janko ožil. Odišiel do iného mesta, kde asi za mesiac ako vandrovník robil krajčírstvo, a potom sa vrátil do kráľovského mesta, kde chystali svadbu.Janko poslal z krčmy medveďa s košíkom, do ktorého vložil kartičku a prsteň od princezny. Kráľ sa díval z obloka a kázal medveďa vpustiť. Princezna prsteň poznala a nakládla medveďovi do košíka lahôdok. Kráľ poslal pre Janka posla, že vraj princezna nechce nikoho iného za muža. Janko prišiel, ukázal dračie jazyky a zradného kočiša stihol trest, ktorý si sám určil. Bol priviazaný o chvosty štyroch koni, ktoré ho roztrhaly.Podobne ako v tlačenom texte, upravenom Škultetym, Janko zazrel z obloka jednu horu peknú zelenú a druhú žltú. Mládenec, ktorý ho obliekal, povedal mu, že v tej hore bosorka mení ľudí na kameň. Jankovi to nedalo pokoja i vybral sa so svojimi zvermi na poľovačku. Ako vkročil do hory, zotmilo sa. Keď si nakládol ohňa, zastrelil zajaca a piekol si ho a tu ho bosorka premenila na kameň.Prostredniemu bratovi Ondrovi snívalo sa mnoho zlého o Jankovi, ktorého on veľmi rád videl, i o tom, že ho Ježibaba zmárnila. Prišiel k dubu, pichol do Jankovho mena a vyšla mu voda. Dostal sa do toho mesta, ktoré bolo zas obtiahnuté čiernym súknom, lebo kráľa nemali. Všetci ho pokladali za Janka; keď si večer šiel ľahnúť, zabodol do postele medzi seba a Jankovu ženu Marišku ostrú šabľu. Ráno sa dozvedel od mládenca o hore a vydal sa ta s dvoma kopovmi. I jemu sa vodilo podobne, ale prútikom, ktorý mu bosorka hodila, pošibal skamenelé zvery, ktoré ožily. Striga doviedla ho k jame, kde mala mnoho pobitých ľudí, a tam musela brata vzkriesiť; vzala zo škatuľky masť a potrela mu pod bradou a on ožil. Podobne musela oživiť všetkých ľudí, ktorí ležali v jame, a vyviesť ich z tej temnej hory. Potom ju zvery roztrhaly.Napokon je ešte nový motív, ale ten je proti zvyčajnému rozprávaniu tejto látky pokazený. Keď princezna Jankovi vytýkala, prečo medzi ňu a seba položil meč, prišlo mu na um, že brat Ondro s jeho ženou spal. Nahneval sa a brata zastrelil. Rodičov bál sa navštíviť, že by mu jeho skutok predhadzovali, ľutoval svojho prenáhlenia a mnoho dobrého robil ľudom, „kostoli stavit dau, školi a všelijak hlaďeu pokanja robiť, až naposledi zomreu, lebo sa mu živuot zhnusiu.“Tým je rozprávka zakľúčená; na tretieho brata sa zabudlo.4. Codex divers. auct. A, str. 94 — 95, č. 36 má ešte inú verziu tejto rozprávky pod nadpisom: „Janko, pes a kuoň vrstovňíci.“Srovnáva sa najviac s obyčajným začiatkom o pôvode hrdinov. Pravda, verzia táto je veľmi porušená, rozpráva zprvu len o narodení jediného syna, jeho žriebäťa a psíka a o vzniku jeho šable. Nakoniec potom objavujú sa zčista-jasna traja bratia, o pôvode ktorých nie je nič známo. O vysvobodení princezny od draka sa tu nerozpráva; miesto toho je vložený nový motív — o vysvobodení zakliateho zámku. Hrdina odišiel do sveta a prišiel na kráľovský dvor. Po sobáši šiel raz na poľovačku; prenasledujúc jeleňa, zablúdil v hore, a tu sa začína typická poslednia čiastka našej rozprávky.Bohatý rybár poslal raz chlapov v rybníku ryby lapať, ale nič nechytili, lebo ani jeden nepovedal: „Pomáhajže nám Pán Boh!“ Poslal druhých, z ktorých jeden tak učinil, a vytiahli veľkú rybu, ktorá k rybárovi takto hovorila: „Pretňiťe ma na tri kusi, jeden kus dajťe vašej žeňe, druhí kobole a treťí suke; vaša žena poroďí chlapca so zlatími vlasima, kobola buďe mať žrjebe zo zlatou hrivou a suka psíka zo zlatou šťicou. Muoj chvost a krídla v komore do pjesku zahrabťe; keď tje krídla vindú von, tak vecťe že váš sin je v ňebezpečnstve, a keď sa skrijú, tak ňebezpečenstvo pomiňje. Moje zubi pozabíjajťe do jedneho stroma a z tich virastje o rok pre vášho sina jedna zlatá šabla.“Tak sa i stalo. Sin potom odišiel do sveta, hoci ho rodičia neradi púšťali. Sebe zaviazal hlavu, koníkovi a psíkovi dal ušiť kepeň, vzal šabličku a išiel. Na svojej ceste prišiel do zakliateho zámku a našiel tam pre koňa, pre psíka a pre seba potravu. Už chcel jesť, ale sa obzrel a videl i psíka i koníka skamenelého. Tak by sa i jemu bolo vodilo, keby bol jedol. Šiel si zámok obzrieť a v jednej izbe našiel akoby dvere na dlažbe; otvoril ich a videl jednu špatnú starú babu kocky hrať. „Pusťila dobrovolňe jednu na zem a prosila ho, aby hu podal, ale on ňechceu, lebo bi ho bola zabila, — že bi si sama zdvihla. A keď sa zohla, oťau jej pravú ruku, tak aj druhí raz jej oťau lavú. A potom nadskočiu na ňu, abi mu povjedala, jako má oživiť psíka a koňíka. Na mnoho, keď už mau do ňej zatjať, povjedala mu, abi v chljeve pod podmosťinou hladau jeden hrnčok z masťou, v ktorej aj jeden prúťik je zapnutí, tou masťou abi potreu do treťice zvjerata a prúťikom šibou.“ Tak urobil a zvieratá ožily.„Potom nadskočiu na ňu, abi povjedala, jako bi luďí a zámok odkljau. Tješ tou masťou abi každjeho pomasťiu a šibou, alebo, abi len na bráňe s ňou kríž urobiu a tri razy prútom švihou. Tak urobiu, šetko ožilo a chcelo ho mať za krála; ale on ňechceu zostáť — babu zabiu a odišou ďalej do sveta.“Osvobodenie princezny od draka je nahradené iným motívom. „Prišou do jedneho mesta, kde král aj zo svojimi troma cérami bívau — rozpusťiu vlasi, aj koňa aj psíka odkriu. Najstaršja králova céra ho viďela a zalúbila sa doň. Zosobášili sa.“K tomu sa pripojuje zvyčajný motív o zablúdení hrdinovom v zakliatej hore. „Išou ráz na polovačku a za jednim jeleňom ďaleko kďesi do hori zablúďiu, takže aj tam nocovať museu. Rozložiu ohňík a pjekou si pečeňu. Len sa tu počuje so stroma hlas: „Jaj, zima mi, zima mi!“ „Keď ťi zima,“ odpovjedau on, „poď dolu.“ ‚Bojím sa‘ a ,zima mi,‘ bolo zas počúť. Keď ujisťiu, že sa jej nič ňestaňe, skočila jedna stará špatná baba dolu, pošibala prútikom sluhou, a ti sa hneď skameňeli.“ Piekla si na ražni žabu a šibla i hrdinu prútom a on skamenel.„Tak pochoďiu aj druhí brat, ktorí bou odišou si brata hladať, viďjac, že krídla do pjesku višli. A treťí od Ježibabi vinúťiu, abi mu povjedala, kďe sa braťja a jako ích k životu pripraviť. Ukázala mu a dala prúťik, ktorím keď ich pošibau, hneď ožili, že si sladko spali. Ježibabu rozsekau. Potom sa šeci vráťili, pobrali tri sestri, král im rozďeliu královstvo, a žili.“5. Rozprávku o troch bratoch-blížencoch a ich zvieratách spolu s nimi zrodených podáva verzia, zapísaná v rukopisnom sborníku, nadpísanom „Sbierka Dopšinskýho“, str. 55 — 57, č. 13: „Povesť o troch hviezdičkových princoch“.Bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná. Hneď v prvý rok porodila kráľovná pekného princa s hviezdou na čele, a v tenže čas mala mačička pekné mača, sučka pekného psíka a kobyla pekného žrebca, všetky s hviezdou na čele. Tak to bolo i druhý i tretí rok. (Na nadprirodzený pôvod počatia sa tu zabudlo.)Po smrti rodičov vydal sa najstarší princ so svojimi zvermi do sveta a nechal bratom znak života. „Tu vám nahám v obloku tento pohár vody, a kým tá voda bude pekná a čistá, muožte vediet, že sa mi vždy dobre vodí; ale keď sa tá voda začne mútit, vtedy sa mi už zle povedie, a keď už tá voda krvou zvrie, vtedy ja už budem dakde zabitý i s mojimi zvermi. Ty, muoj mladší brat, vyber sa za mňou, azdaj ma najdeš a vyslobodíš.“Prišiel k jednému kráľovi, ktorému striga odniesla dve dcéry a nechala iba jednu; tú sľuboval tomu, kto strigu zabije a jeho dievčatá vysvobodí. Rozpravač sucho konštatuje, že hrdina u strigy zahynul, pretože nedal žobrákovi almužnu.Keď voda v pohári krvou zvrela, vybral sa prostrední brat a nechal najmladšiemu tenže znak. Prišiel ku kráľovi, kde ho pokladali za prvého brata, ale sa mu tak vodilo, ako najstaršiemu.I vybral sa na cestu najmladší brat a prišiel k tomuže kráľovi, kde ho zas všetci poznávali za najstaršieho. On čušal, kým sa pomaly nedozvedel, kde sa bratia podeli, a potom šiel na koníku s mačičkou a psíkom prosto k zakliatemu palácu, kde bývala striga. Na ceste dal žobrákovi groš a on mu udelil radu, aby nezahynul, ako jeho bratia. „Choď prosto ta dnu k Jenžibabe i s koníkom i so psíkom i s mačičkou. Jenžibaba ťa bude pítat, aby si jich tuvon nehau; to neurob (ako to tvoji bratia urobili). Dá ti jest, jedz! Potom ťa bude chciet ískat, to sa jej nedaj! Ale hu začni rúbat mečom a skrikni na tvoje zvieratá, i tie ju nech drhnú. Keď ju zabijete, choď do tej najostatnejšej pivnici; tam budú tvoji bratia a mnohý druhý princi aj dve královo dcéry na kusy posekanie. O to sa ani neobzri. Ale zakúr tam jednu pec, z tej polezie sila chrobákov; tie len nazpet do ohňa hrn, aby tam zhorely. Napokon, keď sa ti dokúri, polezie von šiarkan; to bude sama Jenžibaba, tú aj s tvojimi zvermi zabi! Tam potom najdeš za pecou mrtvú a živú vodu. Polej najprv tou mrtvou, potom tou živou tých posekaných a odžijú.“Princ sa poďakoval, šiel a všetko tak urobil. Zo zakliateho zámku vyšlo mnoho princov i jeho bratia i dve kráľove dcéry. Hrdina vzal si najmladšiu a dostal s ňou kráľovstvo; bratia si vzali druhé dve. Prostrední šiel bývať do zakliateho zámku a najstarší šiel kraľovať domov.V prípise je poznačené ešte iné zakľúčenie:„Potom poslau starších dvoch ku kráľovi a kráľ nútil dcéru najmladšiu, by šla za jednoho, bo myslel, že to osloboditeľ; tá nechcela, bo ten pravý osloboditeľ stál v paláci za pecúcha, a ona ho poznala. Konečne kráľ dal jej do ruky zlaté jablko, aby hodila do toho, kto má byť jej mužom. V dvorane bolo mnoho princov i pecúch postavil sa do dvier. Dcéra kráľova hodila jemu jablko. Kráľ nahnevaný dal ich zasviniť medzi svine a druhým dcéram svadby strojiť. Ale svine nič neurobili týmto, len ešte krajší odtial prišli! Ako?“ (Zapisovateľ nepamätal si viacej a vyslovil len nádeju: „Snad mi budúcne napadne.“) —Toto zakľúčenie je prevzaté najskorej z látky o chrastavom zlatovlasom záhradníkovi alebo kuchárčikovi.6. Czambel, str. 342 — 3, § 177, má verziu z Abaujskej stolice.Traja bratia vybrali sa do sveta; prišli do hory, kde bol dub, do ktorého „každý sebe jeden karb vyrubal. Že chtori umre, ta mu budze krev dolu ňim šuric.“ Najstarší prijal službu u jedného pána, ktorý mu dal kľúče od jedenástich chýž, ale nie od dvanástej. Ale on otvoril i dvanástu, z ktorej utiekla líška-bosorka. Bál sa pána a preto ju prenasledoval na koni do lesa. Tam koňa priviazal o dub, kde sa bosorka skryla, nakládol ohňa a piekol si zajaca. Keď striga s duba kričala: „Juj, mňe źimno!“ pozval ju dolu. Sišla a dala mu prútik, že by ním udrel koňa. Vzal ho a urobil to, a kôň skamenel. Rovnakým spôsobom bosorka piekla žabu, schvátila reka za šiju, zadusila a strčila do duba.Podobne sa vodilo i mladšiemu bratovi, ktorý, vracajúc sa, uvidel na dube, že „karbom“ najstaršieho brata tečie krv, a šiel ho hľadať.I najmladší prijal službu u toho pána a i jeho líška vyvábila do hory. Tam mu dala bosorka prútik, aby ním pošibal koňa. Urobil tak a kôň ostal kameňom. Potom mu dala ešte jeden prútik, aby ním udrel seba. Ale hrdina udrel ním kone, ktoré hneď ožily. Videl, že sa dostal do rúk bosorky, a chcel ju zadusiť. Ale jej sľúbil, že jej odpustí, ak povie, kde podela jeho bratov. Povedala mu, že ich „do teho duba šturela“. Keď sa spytoval, čo treba robiť, aby ožili, „hutorela, žebi višol naverch stroma, že tam je źeľe, ta naj jim pocaha popod nos, ta že staňu.“ Prinútil ju, aby sama bratov vzkriesila. Potom bratia kázali koňom, aby bosorku rozkopali a po celom svete rozrúcali.d) Traja bratia, zradná princezná a iné rozličné motívy1. Pod nadpisom „Svetovládni riťír“ spracoval S. Bodorovský v Prostonárodňom Zábavníku Štiavnickom, str. 87 — 92, 95 — 100, 105 — 108, 111 — 116, obsiahlu rozprávku, ktorá rozpráva motívy v rozprávkach hojné a obľúbené, ale svojím úvodom o vychovávaní troch princov akýmsi tajomným, nadľudským rytierom v literatúre rozprávkovej je, tuším, ojedinelá. Tento text bol upravený do tlače v „Slovenských povestiach“, str. 286 — 309 (v novom vydaní 457 — 496). Kto ho opravil, nemožno povedať, azda prvý vypravovateľ, o čom by svedčil prípis pod titulom „podal a rozpráva Samko Bodorovský z Banskej Bystrice“. V tejto úprave prvotný rukopisný text bol veľmi značne prepracovaný, ako uvidíme z niektorých ukážok, ktoré tu uvedieme.[6]Obšírne a mnohými slovami opisujú sa v úvode rozprávky márné výsledky vychovávateľskej pečlivosti kráľovej.„Bou raz jedon už obstarní král a ťen mau troch sinou, kerích ako starostliví a o štestja ích pečujúci oťec dau od mladi všelijakím kumštom umění a v bojovaňú vzďelávať; ale veru k jeho zármutku velkímu viďeu, že jeho celje útrovi, kerje na svojích darobňích sinou vinaložil, ňič ňeplatili, a smutnjému otcovi v jeho zešlosti velkú starosť narobili, lebo predzvídau, že jeho sinovja na večnje veki ňešťastní zostanú, pre ích ňespuosobnosť celuo královstvo stratja.Ako takto ďeň po ďeň sa starau o budúci stav svojích ňezdarních sinou, len naraz strhou sa velikí hrmot v paláce královskom, tak že sa celí palác zvučňe ohlasiu; dopituje sa král, čo sa to stalo, či sa asnad volačo do zemi ňeprepadlo skrz velikuo strasenja. Tu ale viďeu sám, ako von zo svojho pokoja višjou, jedňího pekňího riťíra na prostred dvore na koni sedjeť ozbrojeního, kerí keď zazreu kráľa, hňeď z ňeho zosadou, a okolo ňeho stojacím slúhom koňíka pišního do opatrovaňja zveriu, on sa ale poberau hore ku samímu královi, kerí ho velmo vďačňe prijau.Riťír sa uňho ňič ňemeškau, ale hňeď mu oznámiu, prečo prišjou, predložiu mu hňeď to: že on počuu, že má ňezdarilích sinou, tak že sa už žjadnu vjac radosť z ňích dožiť ňeufá; ťeda že ak sa mu páči, abi mu jedňího z jeho sinou prepustiu, a síce pítau toho najmladšího. Král na to z radosti privoliu, lebo sa ufau, že takíto statní riťír volaco z jeho sina vichová a k volačomu priučí; ale ako sám oťec, tak aj druhí starší siňja na tom si velmo zťežovali, že ňje dakerjeho z ňích, že sa ešťe predca na dačo súcejší, si ťen ríťír ňevivoliu, ba samího otca napomňeli, abi riťír ťen dakerího z ňich požjadau. A tak sa aj stálo; zvoliu si toho najstaršího, a keď ho už mau zvereňího, ňič sa ňemeškau u krála, ale hňeď sa od ňeho odobrau a hajde von s ním na dvor, kďe ích už obidvoch ťen pišní koňík očakávau a ňetrpezliví noháma odkopúvau. Visadli obidvaja naň, a ako esťe ostatní raz vikríkou hlasňe riťír tje slová královi: „O rok ťi ho zase doňesjem“, bodou koňa, a ako strela sa zvrtou a vileťeu z palácu králouskího, tak že sa celí ťen palác tak zase strjasou a ozvau, ako keď bou prišjou.O pár minútkou bou už riťír doma aj zo svojím chovancom. Ako zosadli, uvjedou ho riťír do palácu, kerí sa len tak od zlata a strjebra aj drahích kameňou blišťau, poukazovau všecke veci drahje a velmi znameňitje po všeckích izbách a povjedau mu: „Toto buďe teraz ako tvoje vlasnuo, muožeš s tím, čo kceš, robiť, máš tu všeljake zábauke, s keríma si dlhu chvílu buďeš ukracovať, druhu prácu ťi na ťento čas žjadnu ňedám, cez celí rok sa len hraj; ale na konci roku mi takú večeru prichistaj, čo hu až na pou míli zavonjam, lebo ja teraz iďem preč, a cez celí rok ma ňevidíš; a keď sa štastňe navrátim, keď mi toto šetko tak vikonáš, ako som ťi poručil, potom dostaňeš hodnú odplatu odo mňa. A teraz rob, čo kceš; viríď to pilňe a na vlas, čo som ťi prikázau, a teraz zostaň zdrau, ja iďem s Bohom do ďelakích krajou, kďe ma povinnosť moja prísna každú minutú volá.“Milí riťír oďišjou, a princ zostau v nádhernom paláci, kďe z izbi do izbi choďiu, vo všeljakích pekňích a drahích vecjach sa preberau, s hračkámi všelijakima drahí čas tráviu ďeň po dňi, až aňi ňevje, ako mu prisvitou už koňjec roka, na kterí bou skrz slúhu upozorňení. Tu mu už trošku aj priňeskoro bolo k vistrojeňú ťej večeri sa prichiťiť, ale on sa k ňej pričiniu a zpraviu hu tak, ako mu riťír prikázau, tak že hu už na pou mílu zavoňau.Zhrmelo raz v paláci a celí sa strjasou, ako kebi bolo najvetšuo zemetresenja bívalo. A tu z razki prikvitou riťír, zosadou s koňa a brau sa prosto k pánu kuchárovi. Viptau sa ho, či šetko tak vikonau na vlas, ako mu rozkázau, a či tú chutnú a voňavú večeru prichistau. Princ mu odpovjedau, že šetko na vlas vikonau, len abi sa mu páčilo do izbi vňísť a abi sedou k stolu, kďe ho už šetko prichystanuo očakáva. [V tlači je pridaná pochvala rytierova: „na pol míle sa mi od tej vôni kýchlo“.]Tak sa stálo, riťír večerau a princ už ňetrpelive očakávau, čo za odmenu dostaňe, lebo sa musí už domou vrátiť; a ešťe sa ani ňičomu ňenaučiu, že žjadnej poťechi sa jeho starostliví oťec ňedočká, tak vzdichau.Na ostatok, keď už šetke zlatje a strjebornje misi viprazniu, milí riťír stau hore a obráťiu sa k princovi: „No, milí sinku, tvojej povinnosti si zadost urobiu, teraz ťa už len hodná odmena očakáva; poď, odmenu ťi dám na cesťe, až pokjal ťa iďem odprevadiť.“Keď už bolo po všetkom, ešťe mu povjedau: „Napakuj si do vrjec z tíchto drahích vecí, kolko len chceš a čuo sa ťi kolvek páči, a to ešťe po predku domou pošlem.“ Princ to s velkou radosťou urobiu, ani sa len s tíma vecma nasíťiť ňemohou, ešťe vjac a vjac chceu a pchau do vrjec. Ale už čakau na dvore vistrojení koňík, pre dve osobi osedlaní, a sám riťír ho osloviu, abi sa na odchod pripraviu. Princ zveriu svoju bagážiu na riťíra, ktorí hneď divňím voljakím zpuosobom odoslau do palácu králouho.Pozatím višvihli sa obidvaja na pišního koňíka a riťír ho ďobou ostrohou, tak že sa ten schiťiu do ljetanja a šjou ako gula z ďela.Išli len išli, až ho raz riťír zastaví na jedňej pekňej lúčki. Keď sa koňík ňetrpezliví uťíšiu, zosadli obidvaja dolu a tu začau riťír k princovi hovoriť: „Tvoju odmenu tu dosiahňeš a takí stav buďeš mať, že buďeš na sveťe šetko, čokolvek sa robiť buďe, šetko na vlas veďjeť, a buďeš s ťímto štastlivím riťírom; a teraz klakňi si na zem a ucho prilož k samej zemi.“ To urobiu princ k vuoli a k štesťú vlastnímu, a keď ucho pri zemi držau, opítau sa ho riťír: „Čo viďíš a čo počuješ?“ Milí princ s velikou radosťou viskočiu a povjedau: „Šetko som viďeu, čo sa kolvek v sveťe robí, aj muojho otca a bratou, ako sa v mojich veciach preberajú, kerje som si u ťeba nabrau.“ „No, ťeda takím riťírom buďeš,“ povjedau riťír, „čo buďeš veďjeť šetko, čo sa na sveťe, aj tajňího, robí; a teraz poďme rovno k tvojmu otcovi.“Za tím višvihli sa na koňa, a ten leťeu s ňima ako do pekla a zastaviu sa s velikím hrmotom na dvore králouskom, kďe ho už popredku uradovaní oťec a braťja očakávali.Velmi sa radovau oťec, že sa predsa na dačo vibrau jeho sin najstarší, ale sa ešťe vetšme zaradovau, keď mu preukázau, k čomu sa on naučiu, a že skrze to akím slavním sa muože v sveťe stát.Riťír ňemeškau vela, ako sa oťec poďakovau za sinovo vichovávanja, hňeď mu predložiu tú otázku, či prepusťí mu aj druhího ešťe sina na jedon rok. Hoj, oťec naradovaní ta mu vďačňe dau stredňího, ešťe mu ho podstrčiu, abi sa skorej chistau k odchodu. Riťír ho hňeď bez šetkího meškanja pojau so sebou, bodou na dvore prichistaního koňa, na kerího hňeď aj on visadou, ako podau na rozlučnuo ruku vďačnímu otcovi.Leťeli ako jasnje streli na bistrom koňíkovi, a ani ňeveďeli, kďe sa vzali, tu sa vzali v zámku a paláci riťírovom…Tu ho hňeď milí riťír uvjedou do svojích pokojou a poručiu mu na celí rok šetko pod jeho ochranu; abi mu na konci roku takú večeru prichistau, čo buďe už na mílu páchnuť; on že iďe zase po svojej povinnosti, a keď sa o rok navráťi, že mu hodnú odmenu dá…Princ, ako jeho starší brat, ňič inšuo ňerobiu, len sa preberau v tích drahích veciach a ustavičnou hračkou celí rok stráviu, na ktorího konci prichiťiu sa ku kucháreňú tej večeri, kerá mala na mílu páchnuť, která sa mu aj štastlive podarila.Riťír sa hňeď po roku navráťiu a rovno hňeď, ako prišjou, sadou ku stolu, kďe ho už prichistanje chutnje a voňavje jedlá očakávali. Pochutnau si, a keď bolo po večeri, zodvihou sa s ťažkím bruchom hore a pri ňom stojácimu princovi povjedau: „No, za tvoju vernosť a usilovnosť dám ťi na cesťe za to odmenu; tak ťi vimerím aj tvoj budúcí stav života, v kerom štestja svojho dosáhnuť máš.“ Po tomto rozkázau mu tješ, ako prvímu bratovi, abi si napchau do vrjec z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on popredku odošle, abi o to žjadnu starosť ňeznášau.Na to hňeď kráčali z izbi von a poberali sa už k hotovímu osedlanímu koňovi, na kerího ako visadli, hňeď boli v povetrí, a leťeu s ňíma dlho, až ho dobrovoľne samochtjac pri mori zastaviu jeho pán, kďe on hňeď ostau stáť.Na to hňeď zostúpiu po predku riťír, a to urobiu aj princ s rozkazom riťíra. Zišli ťeda obidvaja dolu a postavili sa pred samučičkuo more; tam zau riťír tri dukáti a hoďiu ích do mora a potom rozkázau princovi, abi skočiu doň a abi mu naspak prinjesou. Princ sa len naňho poďívau, čo kce s ňím urobiť, a či sa len s ňím žartuje; ale riťír zo špásu to ňeurobiu. Keď sa mu zdráhau to urobiť, viťjahou zo žartu meč svoj z pošvi a šibrinkovau mu s ňím nad samou hlavou, že ak mu ňebuďe poslušní, že ho hňeď zotňe, a že mu buďe šetko jedno, či tak či takto zhinúť. Kceš ňekceš milí riťír skočiu do mora, ale ako sa zaďivau, že on na suchom je a ňje vo voďe; okolo ňeho všaďe voda ťjekla a on stau na suchu, a kďe koľvek sa pohibovau a šjou, všaďe sa mu voda z cesti vistupovala. Našjou štastlive aj tje tri dukáti a doňesou ích k riťírovi na breh. „No, viďíš, takú ťi buďeš odmenu mať za službu tvoju, a teraz od tohoto času buďeš takí riťír, že kďekoľvek buďeš bojovať, a trafí ťa ňepriaťel naháňať, ti cez vodu prejďeš suchí, a ťen sa za ťebou pusťí, ale vo voďe zahiňie. A teraz poďme s Bohom ďalej k otcovi tvojmu.“[Tlačený text opisuje túto scénu doslovne rovnako s rukopisom.]Leteli do zámku, kde otec rytierovi ďakoval.Ale rytier nemeškal a vzal si so sebou najmladšieho syna na rok do služby. V zámku mu ukázal všetku nádheru a hovoril mu:„No, milí sinku, inšuo ňebuďeš robiť, len tjeto drahje a peknje veci obzerať a hrať sa, to buďe tvoja jediná práca; druhú ťi ale tú naložím, že po roku, keď sa zase šťastlive navrátim, nach mi už buďe prichistaná skrz teba taká voňavá a dobrá večera, čo hu buďem voňať, keď ešťe na dve míle od muojho palácu zďjalení buďem; keď mi to vikonáš, dosjahňeš za tvoju poslušnosť a ustávanja hodnú odplatu.“…„Rok milímu princovi lachko prefrkou, aňi ňeveďeu, kďe sa, tu sa vzau koňjec roku. Pribrau sa hňeď k vichistaňú tej víborňej večeri, kerá sa mu tak dobre podarila, že od navráceního ritíra obzvlášťe velmi bou pochválení, že takú večeru aňi jeho bratja mu ňevichistali, a že túto ďalej, ako bolo treba, zavoňau.Po velkej pochvale, kerú od riťíra získau, uvjedou ho do izbi, kďe šetko už hotovuo stálo preňho. Riťír sa hňeď k misi mau a veru každú dobre poviprazdňovau, lebo mu tje jedlá naozaj dobre chutnali.Po večeri prislúbiu princovi tú odmenu na ceste dať, keď ho otcovi svojmu doprovoďí. Preto hňeď sa visadili na verního koňíka, kerí sa hňeď višvihou do povetrja a leťeu s nima, ako kebi bou mau na kraj sveta ísť.Išli len išli na ňom, až ho práve na ťej lúčki zastaviu oslablí riťír, kďe s najprvším bratom ostali boli stáť. Tu zosadou prví riťír velmo ťažko s ubjeďeního a smutního koňíka, kerí jeho smrť už tušiu. Povedau princovi, abi zosadou s ňeho aj on, a keď sa to stálo, povjedau mu: „Vieš ti čo, milí sinku, ja už ďalej ňevládzem, už ma moje sili celkom opusťili, a já musím už umreť. Ňemám ňikoho takího, na koho bi som mau zveriť muoj palác, aj s všeckím bohactvom, keruo sa tam nachádza, k tomu aj tohoto verňího koňíka, kerí so mňou spolu zrjastou a tolkje, ako ja, ňebezpečenstva podňikou; oddávam ťi teraz šetko toto do tvojej moci, ti buďeš teraz nad šetkím ťímto pánom.“ Koňíkovi smutňjému ťješ povjedau, abi aj tomuto budúcimu pánovi tak verňe slúžiu ako samímu jemu. K tomu ešťe povedau princovi: „Ti s pomocou tohoto koníka a s tímto mečom, kerí som či vo dňe či v noci opásaní mau a kerí teraz ťebe porúčam, staňeš sa slavňím riťírom v celom sveťe, tak že s ňím muožeš celí celičičkí svet vibojovať, ak moju radu uposluchňeš; lebo ak ťi volakto ťen meč od tvojho pása odvjaže, alebo aj ti sám, zostaňeš kameňím stlpom.“To keď prerjekou, rozlúčiu sa s mladím princom, odvjazau si meč, podau ho princovi, abi si ho hňed uvjazau a od tohoto času ustavičňe nosiu a či vo dňe a či v noci opásaní mau, a ako mu ho podau, spadou úbohí riťír na zem a zomreu.Čo tu s ním robiť? misleu si mladí riťír. Kďe že ho pochovať, keď tu žjadňej pomoci ňjeto, a kďe hu treba hladať, či vo vlastnom dome, či v jeho zomretom pánovom paláci? Ale riťír mladí tak si premisleu, že sa on kce ňje s takím smútkom a tak ňepríhodňe domou vrátiť, visadou na milího koňíčka a šjou naspak, slúhou pobrau a podla žjadosti riťírovej s pomoci tíchto tam ho na ťej uťešenej lúčki pod strom, kerí vprostred ňej stáu, ho pochovau.Keď boli už so šeckím na pokoji, poddaňích svojich vipraviu naspak s tím poručeňím, abi palác už teraz jeho v dobrom porjadku udržali, až pokím sa sám doň ňenavráti.Potom pobodou koňíka a pospiechau domou… Prvá hňeď otcova otázka bola, prečo aj riťír s ním sám ňeprišjou, prečo doma zostau.Sin mu hňeď virozprávau smutnú príhodu, kerá sa na cesťe stála, ako ňeočakávaná smrť uchvátila riťíra a jeho dobrodinca velkího, čo ňemálo tvár otcovu a pilňe pozorujúcich bratou zasmúťilo; potom ale k velkej radosti vipraviu otcovi, že sa šetkího jeho bohactva účastním stau; čo šetko ňje malú závisť a nenávisť naproti ňemu u bratou zbuďilo.“A ešte viac bratia sa rozhnevali, keď sa dozvedeli, aký dar najmladší od rytiera dostal.„Za dlhí čas boli šeci bratja doma; potom ale, že oťec najradšej mladšího sina viďeu, a z velkej ňenávisti naproťi ňemu, vibrali sa do cuzích krajín volačuo inšího skúsiť a tam voláko štestja dosjahnuť. Smutňe sa vibrali od samího otca len a matki, ale od najmladšího ňje, tomu šetko zluo na sveťe vinšuvali, ba ak ho dostanú, že ho o život pripravia, napred mu povjedali…Všaďe, kďekolvek boli prišli medzi svojich poddaních, tam boli vďačňe prijaťí, a s potrebníma vecmi na ďalšú cestu zaopatrení.Išli len ďalej, a keď už stúpali cez otcouskú hranicu, do druhej krajni do druhího králoustva, nabrali si na ích ešťe hranici pár poddaních pre svoju bezpečnosť, abi mohli smelo ďalej stúpať…Ako ťeda boli už v druhom králouství, ňechovali sa ako králouskí sinovja, ale ako dakí lúpežňíci a zbojňíci; kďekolvek prišli, tam hňeď pljenili ďeďini, luďí, kerí ím volačuo ňekceli k vuoli urobiť, alebo, čo žjadali oňi, dať, hňeď ích usmrťili. A toto zbojstvo sa im dobre vjedlo za dlhí čas.Tu raz príďe velká ponosa pred samího krála, že takí a takí ím šetko ích jmeňja odňali, mnohích pomordovali, ano na večitú chudobu prinjesli celje ďeďini a mestečká; osiralí luďja prosili krála, abi ích voláko pokarhau a sprosťiu ňeborákou od takích lúpežňích drakou.Král, keď šetko vislišau od jedňej ponosi do druhej, ňemeškau dlho, ale hňeď rozkázau, abi sa vojsko prichistalo a ťích lúpežňíkov vipljeňilo; ale pritom abi tích dobrích zvercou ťích dvoch vudcou živích naspak doňjeslo.Ako to ťíto dvaja majstra počuli, že velkuo vojsko proťi ním král vislau, hňeď veďeu mladší brat, čo urobiť. Prišli čo najskorej k jednímu velkimu potoku v tej krajňe a prešli cez ťen potok suchí a postavili sa na druhí breh. Ňezadlho prišlo králouskuo vojsko misljac, čo bi taká hŕstka proťi tolkému húfu spravila; a že na brehu stoja, misleli si, že ích do ťej vodi pohážu.Ako ale prišlo už na bitku, dvaja bratja skočili po predku do vodi a potom celá ích zberba a išli bezpečňe suchí až na druhí breh, ani len kuapka vodi sa žjadňiho ňechiťila. Vojsko králouskuo, ako to viďelo, hňeď sa oddalo za ňimi, ale na velkuo ich ňeštestja všetko sa potopilo.Ale aj ťích duoch štestja ňezadlho sa premeňilo v ích najvetšuo ňeštestja; ňevela potom a ňedlho plundrovali chudobnje ďeďini. Druhuo vojsko král hňeď za tímto poslau, keruo práve ích obhradilo, keď jednu ďeďinku pljeňili, tak že ím aňi jedon neušjou. Šetkích do jedního predňjesli kralovi, a ťích duoch kapitaňou po predku.Ako ťíchto král zazreu, hňeď ích osloviu, že kto sa a zkadial prišli. Oňi odpovjedali, že sa oňi sinovja toho a toho krála velkího a že sa oňi vibrali na cestu v druhích krajnách si svoje štestja hladať. „Nuž takto a na takoví zpuosob si vi štestja chceťe získať?“ odpovjedau král. „To, že sťe vi králouskí sinovja, to vám ňeverím, lebo to bi králouskí sinovja robiť ňemohli, aňi len znak voljaki princou ňemáťe, sám pozor a váš oblek prezradzuje, že sťe len lúpežňíci. Hajde s ňima do chládku,“ rozkázau král, „o pár časou, keď sa súd nad vámi dokončí, buďeťe viseť.“Vtom doma u ích otca sa toto ďjalo: Oťec jedno ráno velmo smutní sen mau o ích sinou dvuoch, šetko sa mu to sňilo, čo sa s ňima stálo. Sen svoj išjou zjaviť aj svojmu najmladšímu sinovi, ktorí vtedi ešťe tuho spau. Príblížiu sa k jeho lúžku, a ďívau sa naň, z prvotku ale škripeu zubáma; potom ho zobuďiu a hňeď mu zjaviu smutní sen. „Ten istí sen som mau aj ja, drahí tatko,“ odpovedau sin, „to nás ťeda aňi míliť ňemuože, žebi to pravda skutočná ňebola. Já sa musím na cestu vibrať a ím v ích ňeštestú na pomoc íst.“Oťec ňekceu svojho sina pustiť, obávau sa, že aj on tak ňešťastlive pochodí. [V tlači sú pridané slová: „kým mi tento meč pri boku zvoní, nesmie sa ma nikdo ani len dotknúť.] Ale na otcovo nahováranja ňič ňedbau najmladší jeho sin, hňeď všeljaké rozkazi dávau, abi mu všecko potrebnuo na cestu na druhí ďeň prihotovenuo bolo, kuoň jeho verní osedlaní.Ako ráno stau, šetko bolo hotovuo, po fruštiku odobrau sa od smutního a plačúčího occa, višvihou sa na bistrího tatára — (slova „tátoš“ v rukopise nieto) — plesou bičíkom, hob, už ljetau s ňím ako do pekla.Ňebaviu sa po kaďejakích mestách a kútach, len rovno cjeliu do hlavního mesta, kďe sám král bívau. Jeden ďeň približuje sa k mestu a tu viďí pred mestom húf ludu, ktorí do kola stáu a do prostrjedku sa ďívau, kďe král seďeu, pri ňom už na šibeňicu odsúďení jeho bratja stáli a pri ňích kat.Ako zazreu, že je už s jeho bratmi zle, pobodou koňíka, až len tak za ňím iskri frkali, tak uťekau s ňím až na popravnuo mjesto; a tu k velkímu poďiveňú ludu postaví sa na ráz pred krála a pred jeho bratou, ako kebi bou z ňeba spadou. Bratja s velkím poďiveňím naňho sa zaďívali, a hňeď ho poznali, hňeď javili ích smutňje tváre voláku veselosť, hňeď sa bistrejšími, smelímí ukázali.Mladí riťír hňeď osloviu krála, abi jeho bratom odpusťiu a živuot darovau, že je on ten a ten, ích vlastní brat. „Veď kebi boli po riťírski a po králouskí prišli, tak ako ti, aj ja bi ích bou inakšje privítau, ale keď mi tolko škodi narobili, ludí mojich pobili, čo že ťeda inšuo zaslúžja, len tú smrt.“ „Tvoja škoda sa ťi má dvojnásobňe, ano trojnásobňe vinahradiť,“ odpoveďeu riťír, „mojím ale bratom živuot darovať musíš.“„To ma ňikdo ňeprimusí, a na tvojú smelu reč dám ích hňeď zoťať.“ Ako to ale počuu mladí riťír, zvrtou sa s koňom, a ťau z jeho vojakou jedno po druhom, a aňi jedon sa mu naproťi postaviť ňemohou aňi ňeosmeliu.„Dost je, dost, pardon,“ zvolau král, hňeď mu jeho bratou prepusťiu, a vlídňejší sa naproťi ňemu ukázau, tak že ďalej sa stau s ňím velkí prjaťel a volau ho do svojho palácu.Ako ta prišli, hňeď vistrojiu král velkje hodi a všeljake kratochvili a veselosti, kďe si zvlášťe bratja dvaja po tolkom smútku dobre poskočili.Keď už bolo po šetkom, a traja bratja sa mali na ďalšiu cestu viberať, zavolau ich brat najmladší pred seba a osloviu ích, že či ho kcú počúvať a jeho dobrú radu nasledovať, že ích on štastlivích urobí, a pod svojou ochranou vezme ích aj na ďalšju cestu.Bratia mu prisahali, že ho kcú ako svojho vlastního otca cťiť a vážiť — (v tlači je pridané, že kľakli na kolená) — a že jeho dobrú radu kcú vždickí nasledovať.“To je len úvod k vlastniemu rozprávkovému deju o drakobijcovi.„A tak šli cez mnohje slavnje mestá a králoustvá, kďe všaďe pre ích dobruo držanja zdvorile boli prijatí a na ďalšú cestu vipraveňí. Obzvlášťe najmladší brat všaďe zanahau svoju pamiatku pekních činou, v keromkolvek mesťe a krajiňe, tak že sa z radosťou včasto rozpomínavali tí, u ktorích sa baviu a hrdinskje skutki provozovau.Prišli ráz do jedního mesta za včasu rána; kaďekoľvek šli, s velkím poďiveňím ďívali sa na domi, na ulice, kerje boli šetké čjernim súknom obťjahnutje. Prídu na samučičkí plac, tu tješ inšuo ňeviďeli, sám králouskí palác bou tím najdrahším súknom opravení.Prišli do jedního hostinca, tam zosadli s vetšej čjastki preto, že sa tam toho najlepšie doveďja, čo to znamená ťen smútok v celom mesťe, a čo to má biť. Vizvedajucím ale čosikamsi bolo povjedanuo, že v mesťe tomto na blísku zdržuje sa velikí drak s troma hlavámí, ktorímu mesto podla jeho žjadosťi a vuoli musí ťích najkrajších luďí, mláďencou zvlášťe a paňenki dávať každí tiždeň k stroveňú, a že práve teraz už sama králova dcéra nasleduje, ktorú si požjadau, a že práve na zajtrá má biť veďená do príbitku toho ňenasicenjého žrúta; a pre tuto, lebo je velmo uťešená a krásna osoba, kerú celuo mesto, ano celá krajna radi videli a milovali, teraz smúti.„Keď je tak,“ povjedau mladí riťír, „choďte a povezťe královi, že je tu jedon jej osvoboďiťel, ktorí hu od toho pažráka visvoboďí…“Keď to kráľovi zvestovali, pozval mladého hrdinu do zámku.„Na to ňemeškau dlho mladí ríťír, hňeď sa v svojom riťírskom munďjere a na koňi vistanoviu na dvore, kďe mu už naproťi vinšli sám král s jeho famíliou celou v smútku a s jeho šetkíma radcami. Obďivovali peknú postavu mladího riťíra šeci, čo ho obstáli, sám král ňeveďeu sa dost naďívať na jeho uťešenej čistej tváre a na pekňej sporjadanosťi ťela jeho, tak že mu ťje šati na ňom stáli ako prilepeňje.Tu ho hňed uvjedou král do jeho palácu, hosťiu ho znameniťe a hospodu tješ uňho mu zaopatriu. Pri hodách sa už pozhovárali o zpuosobe, ako toho draka zamordujú na nastávajúci ďeň, a to síce rano.Keď sa už uťešili a poraďili, odišjou každí z ňích do svojej izbi k odpočinku s tou sladkou náďejou ukojení, že zajtrá radostňejšího a poťešitedlního uviďí.Slnce už dávno višlo, keď smutná dcéra králova, spolu aj jej otec smutní a celá família z lužkou svojich stáli, a očakávala alebo smutní alebo veselí koňjec toho prípadu. Už šeci postávali a pripravovali sa na odchod; ďivili sa ale šeci, že sa riťír ešťe na určitú hoďinu ňedostaviu; mnohí si už misljeť začali, že museu len takí lhár biť. Ale ako sa len ňedostavovau, išli k tomu príbitku, kďe on bou. Oslovovali ho, a tu ňič ak ňič. Naraz ale skríkňe, že hňeď, len sa obrjadi. Ešťe práve vťedi najlepšje bou spau po dobrej včerajšej zábave.On sa chitro zgabau, pancjer na seba založiu, meč opásau, kráčau s celím truchlícím húfom dolu, kďe ho už osedlaní koňík očakávau.“Celý tento odsek („Keď sa už utešili…), nepodarený formou i obsahom, upravovateľ do tlače povytieral. Rukopis ďalej rozpráva:„Išli, išli krokom ňevládním, každímu srdce klopalo a prsa sa nadúvali, keď pomisleu na to smutnuo ďivadlo, keruo sa má o krátki čas prihodiť. Už zďelaka viďeli jednu kaplnku, do ktorej mala princezna biť uveďená. Ako sa k ňej priblížili, pohovorili ešťe trochu a rozlúčili naposledi od omdljevajúcej princezňi.Mezitím počuli zďaleka velikuo rvaňja, velikí huk a hrmot; ako toto počuli, hňeď sa odstraňili šeci od kaplnki, v kerej plačlive seďela utrápená princezňa, čakajúc na smutní alebo zdarili koňjec. Riťír sa precházau s ňeprestrašenou mislou okolo kaplnki, a odstraňení král s famíliou svojou aj s poddaňími ďívali sa zďelaka na toto ďivadlo.Vidavajúci oheň z škaredních piskou drak priblížiu sa k samej kaplnki, obchoďiu okolo, aňi si ňevšímajúc smelího ríťíra, ktorí sa len ďívau, čo a ako začňe. Ako už poobzerau milí drak šetko od gruntu, zvišiu sa do povetrja a strhou z ťej kaplnki vrchnák a už kceu doňho vleťeť. Vtom zkričau, až sa len tak ozvalo, riťír, že čo kce a čo tam hledá. „Čo ti chceš, ti zemskí hmiz,“ ozvau sa drak, „ja si preto iďem, čo je moje, a do toho sa ti ňemáš čo starať.“ „To je ňje tvoje aňi ňebuďe,“ povjedau riťír, „a keď ho kceš dostať, poď so mnou za pasi.“ Vtom schiťiu drak riťíra a tak ho hoďiu, že v železních svojích habách až po členke do zemi vovjazou. Ale ztaďe sa on lahko vichrámau a schiťiu meč, odťau hňeď jednu hlavu drákovi. Vtom nahňevaní drak sipeu naňho oheň strašňe, tak že už temer ňemohou ostáť, ale vtom sa pomasťiu masťou, ktorú mu bola princezňa dala vťedi, keď sa ubjerali na cestu, lebo drakovu náturu už bola dobre zpoznala. A vtom zase, keď viďeu, že mu sipeňja ohňa ňevadí celkom ňič, schiťiu ho zase a s vetšou srdnatosťou hoďiu ho tak, že až po kolená sa zariu do zemi; zase sa len vichrámau s velkou ochotnosťou a uchiťiu meč, otťau aj druhú hlavu drákovu.Vtom sa ozvali zďelaka král a šeci okolo ňeho kričali, už sa ufajúc, že víťazstvo mladí ríťír dosjahňe, a už počali njekerí bežať, že mu lahko pomuožu už v takí čas; ale on ím len naspak ukazovau, čo oňi jeho rozkazu aj poslúchli. Vtom ako bi si bou ustatí drak oddichovau. Ale riťír statní pomísleu si: „Čo sa ja buďem na darmo s ťebou kasať a čakať, abi si novje sili a novú srdnatosť nabiu“; schiťiu meč, odťau mu aj treťú hlavu a sekau do jeho ťela dotjal, pokím len ňezbadau, že už aj duša celkom z ňeho ňevileťela.“Boj s drakom tlačený text opisuje temer celkom doslovne podľa rukopisu. Podobne i slávny návrat hrdinov do mesta, slávnosti i hostinu na jeho počesť, i to, ako kráľ ponúkal mu dcéru i kráľovstvo a ako mladý rytier sa vyhovoril (bola síce pekná, ale mala bradovicu na ruke a on chcel podľa rady koníkovej len takú, ktorá by nemala chyby), a miesto seba navrhol najstaršieho brata, ktorého kráľ rád za zaťa prijal. V rukopise obšírnejšie sa opisujú hostiny a radovánky pri svadbe najstaršieho až do odchodu hrdinovho.Zatým sa najmladší brat s prostredním pustili do šíreho sveta, až prišli do tretieho kráľovstva a do jeho hlavnieho mesta. Všetky domy, najmä kráľovský palác „najkrajším čjernim suknom boli pokritje“. V hostínci sa dozvedeli, že tam majú draka so šiestimi hlavami, ktorému musia dávať každý týždeň mladého človeka, raz mládenca a raz paničku, a že rad prišiel na kráľovskú dcéru.Bratia ohlásili sa u kráľa atď. a opakovalo sa všetko celkom paralelne ako po prvý ráz. V rukopise rozpráva sa (ale omnoho stručnejšie) táže epizóda, že princ v určený čas neprichádzal. „Už sa aj hoďina určitá priblížila a riťír len ešťe spau; už prišli aj na všeljake ňepravje mišljenki, či to dalakí huncút ňebou. Až ale predca sa dau ukjazať.“„Keď už bolo šetko hotovuo, zobrali sa už k tomu mestu, kďe mali princezňu drakovi oddávať, uvjedli hu do jedňej kaplnki, a riťír ostau pred kaplnkou, druhí ostali na boku oddjalení sa dívat, ako ťen zázrak vipadňe.Tu prišjou s velikím rikom drák a hňeď schiťiu dach z tej kaplnki a odhoďiu.“ Rytier ho vyzval na zápas, ktorý sa v tlači opisuje shodne ako v rukopise. Podobne sa shoduje rozprávanie v tom, ako kráľ dával osvoboditeľovi dcéru a kráľovstvo a hrdina navrhol miesto seba staršieho brata.„Potom vihoďiu sa na koňíka a rajtoval ďalej. Cválau na pišnom koňíku cez králoustvo toto, až naposledi prešjou už do čtvrtího. Na cesťe mu predpovjedau koňík, čo a ako má robiť. Abi si tohoto královu céru on vzau za ženu, lebo je velmo pekná a žjadnu chibu ňemá na svojom ťele. (V tlači je pridané, že niet krajšej na svete.)Prišjou až do samího mesta, kďe král bívau; tu zase to viďeu, čo v tích prvších, aj tu bolo celuo mesto súknom obkrituo. Hňeď sa dozveďeu, čo to znamená, že jedon s 9. hlavámi drák v susedství sa zdržuje, a jemu musí celuo mesto mladích luďí dávať, a teraz prišjou rad na královu velmo peknú céru.Hneď sa dau oznámiť pred krála, ktorí ho len čo skorej žjadau vidjeť. Riťír mu virozprávau šetku jeho cestu, že už dva královstva osvoboďiu od takích šelmou a že pevňe sa ufá, že aj tuto mršinu skantrí.“Oproti tlači rukopis dodává: „Ako mali už na určituo mesto ísť, dala princezňa riťírovi masťi, ktorou sa pomasťiu, tak že dva ráz silňejší bou, a oheň, ktorí drak z piskou sipať buďe naň, ňič mu ňebuďe škodiť.“Víťazný boj s drakom, hostina a svadba hrdinova s princeznou opisujú sa celkom rovnako v tlači ako v rukopise.Úvodní motív tretej čiastky je v tlačenom texte iný než v rukopise. Tu čítame:„Ale ňedlho trvalo jeho štestja, jeho manželka ňepomňela na to, že tomu, ktorí hu od smrťi osvoboďiu, večnú vernosť a lásku má prokázať. Ona potajmo držala s jedním striguonom, ktorí tajňe k ňej chodjevau. Raz ale tak sa umluvili, mezi sebou to uzavreli, že ujdú a budú spolu žiť. A tak sa aj stalo.“V tlačenej úprave bol tento motív o zrade ženinej vytretý. V zjavnom odpore sa tu rozpráva, že princezna nechcela sa vydať za strigôňa, ktorý ju bol pýtal, a raz keď sa prechádzala, on sa k nej prikradol a uniesol ju.Hrdina vydal sa do sveta hľadať ztratenú ženu, hoci ho kráľ velmi zdržiaval. Cestou mu koník sľuboval: „Mi teraz hu isťe dostaňeme, pod tou ale viminkou, že šetko pokušenja od seba odvrhňeš. Teras, keď puojďeme cez jednu dlhú lúku, kďe inšuo ňebuďeš vidjeť, len samu rovinu a suchu zem, a na ťej lúki z predku buďe jedna voňavá hruška s ovocím, kterú už na pou míli zavoňáš; ale to je ňje hruška, ale striga, která bi ťa skantrila, kebi si z tej hruški jedou; ako bi si okoštuvau, hňeď bi bolo po ťebe. Ďalej prijďeme k jedňej jabloňi, tú tješ už na pou míli zavoňáme, s tej tješ ňejez, lebo je to zase druhá striga, ktorá bi ťa hňeď skantrila, ako bi si z ňej okoštovau. Radčej všecek hlad pretrp a ňejedz z tíchto stromou to jedovatuo ovocja. Na ostatok prijďeme k jednej studňi a ti buďeš velmo smední, ale ti z ťej studňi ňepi, ale vezmi meč a rozsekaj hu, lebo to je ňje žiadna studňa, ale to je najvetšja striga, ťím dvom matka. Keď toto šetko urobíš, čo ťi teraz prikazujem a raďím, tak ostaňeš štastliví a mi svojho cjelu dojďeme, ak ňje, tak si na veki ňeštastliví.“Dobre, idú, prišli koňečňe na tú lúku, kerá sa pred ňima rozprostjerala. Idú cez ňu, už od ďelaka voňali tu jabloň [má byť: hrušku], až koňečňe prišli k ňej; riťír sa len tak metau na koňi a len tak slinke prežjerau, keď popri ňej šli, ale predsa tak štaslive obišli, že riťír opovrhou ovocja toto.Išli ďalej, prišli k jabloňi, ktorá ešťe lepšje voňala, ako ta hruška. Riťír sa len tak trjasou za tímto ovocím, z čjastki od hladu, z čjastki, že takuo ovocia ešťe ňeviďeu. Ledvou sa už zdržau, už aj zastávau, že si puojďe odtrhnúť, ale predsa spomňeu si na jeho koňíkove slova, aj od tohoto sa voláko osvoboďiu.„No, teraz sa mi páčiš,“ povjedau koňík, „len ešťe jedno zluo obijďi a urob tak, ako som ťi povjedau, tak dosjahňeme isťe to, po čo do tohoto širokého sveta sme sa pustili.“Štaslive sa vihou dvom pokušiťelom, ale teraz nastávau noví a najhorší, toťiž tá studňička. Už na cesťe vraveu riťír, že ho smed velmi morí, že od smedu tu hňeď skape. Ledvou prišli k tej ňeštastnej studňi, riťír hňeď skočiu s koňa dolu a rovno ku studňi a už si na brucho lahínau a chceu už do seba hu duchať. Vtom koňík jeho pusťiu sa do velkého behu preč a riťíra tam nahau. Ako to ale riťír viďeu, hňeď od studňi odstúpiu a kričau za ňím. Vtom sa koník vrátiu a karhau ho za to velmi, obzvlášťe ale, že tú studňu podla jeho príkazu rozsekať ňechceu.Visadou naňho, a smutňe kráčau koňík po cesťe. Vtom sa obzreli a ňevideli už aňi hrušku, aňi jabloň, aňi studňu, ktorje strige hňeď sa premeňili a nasledovali ťíchto, šeptajúc za ich chrbtom: „Mi sme velkje strige, ale ten riťír ešťe múdrejšje a prozretedlňejšje musí mať.“ Za tím zmizli.Riťír ďakovau svojmu vernímu koňíkovi, že ho osvoboďiu od tak velkjeho ňeštestja, a teraz mu slúbiu prísňejšú poslušnosť a stálosť v ňedostatku.Išli len išli cez tú lúku, až im celkom z očí zmizla, a prišli do jedňího pekního hájika, kďe polňího ovocja bolo (do) sitosti a dobrej zdravej vodi, ktoríma obama sa obidvaja poobčerstvili a na ďalšju cestu posilňili.“Potom sa brali ďalej a zazreli na vysokej skale veličizný zámok; rytier, dôverujúc svojmu meču, dal sa cestou, ktorá ich doviedla rovno ku dverám toho zámku. Vošiel dnu, ale všetky izby boly prázdné, iba v ostatnej našiel starca. Vyrozprával mu svoje príhody a prečo teraz po svete putuje. Starec mu hovoril: „Darmo ti to hľadáš, po čom túžiš. Neunavuj sa už ďalej, ta je už ňje na tom mesťe, na ktoruo sa ti ubjeraš, už hu strige na druhuo preňjesli, zkaďe si hu ňje v stave vjac dostať, čo bi si šetkje svoje sili vinaložiu. Ale ja ťi lepšje radím, ňeunavuj sa vjac za ňou, zostaň u mňa, buďeš mať pokojní živuot, a tento zámok buďe tvoj; ja som len už čakau na dákiho statočního človeka, ktorímu bi ho mohou oddať aj so šetkíma pokladmi.“„Ňepáči sa mňe tu tá pustota,“ odpovjedau riťír, „tu bi som o samoťe bívau, a ja kcem v spoločnosťi ľudskej živuot svoj tráviť. Ja od muojho predsavzatja ňeodstúpim, ja, pokím mi len sili moje stačja, kcem putovať za mojou manželkou; ak hu dostaňem, moje štestja, ak ale ňje, poručeno Bohu. Len ma radčej naprau na cestu, ktorá bi ma ta dovjedla, kďe teraz skritá je.“„Keď je tak,“ povjedau riťír, „ja ťi to virozprávam po predku tvoje bjedno zahinutja. Teraz sa obráťiš jednou druhou dolinou, cez tu puojďeš na koňjec dolini a vinďeš na jednu peknú luku. Tu viďíš po celej lúki samje hadi, dva z ních najvetšje prvje na ťeba viskočja a za ňima druhje sa budú hatať. Ale toho sa ti šetkího ňič ňeboj, len choj smelo a s tvojím mečom roztni tích dvoch velkích hadou a pomasť ťeba aj koňa svojich [svojho?] masťou, ťeda sa ťi ňič ňestaňe, a potom buďeš vidjeť, čo z toho buďe. Keď tou lukou puojďeš, uzrješ z ďelaka jednu dolinu, do ťej sa pustíš a puojďeš ešťe i medzi inakšíma vrchama tou dolinou len ďalej, tam sa ťi ňič z hola ňestaňe; prijďeš ale k jedňej skale, tam sa zastavíš, tam sa buďeš domáhať do ňej, lebo tam je so strigama aj tvoja manželka, aj tam zahiňješ. A teraz, keď sa už žjadního vjac človeka ňeufám vidjeť, bezpečňe muožem dokonať a ufám sa, že moje ťelo pochováš, ako sa sluší“; s tím tento starí riťír skonau. Mladí riťír vzau jeho ťelo a položiu do najvetšej izbi na prostrjedok, svjece zapáliu okolo ňeho, jeho vlastnú šablu mu ku boku pripau, a keď to šetko urobiu, poberau sa dolu oznámiť koňíkovi, čo urobiu a čo počuv.Zaťím sa na cestu predpoveďenú vibrali a kráčali krokom spešňím dolinou jednou hlbokou na tú lúku.Ako na ňu vistupili, hňeď sa vihoďili dva velikje hadi na ňích, ktorje mladí riťír hňeď zabiu a seba aj koňa pomasťiu. Ako to urobiu, hňeď sa z tích hadou spravili dvaja princovja drječni, ktorí za ňím kričali: „Sláva ťi, velkí ríťírí.“ A ako sa ďalej poberali, tak vždi vjac a vjac skákali tje hadi na ňích, ako ale sa ich dotkli a oňi ích po sebe nahali, šetkje tje hadi prevracali sa na pánou poddaních, až na ostatok celá táto krajna zakliata urobila sa inakšjou krajšou. Keď toto šetko bolo dokončeno, pristúpili k ňemu tí dvaja princovja aj s čelím poddanstvom a oddali sa do jeho moci, že kcú jemu na veki biť poslušní.A tak prešjou náš riťír celí tento sveť a mau šetko pod svojou mocou, šetko ho poslúchalo.Potom, keď prešjou lúku, prišjou do tej dolini a išjou za dlho s velikím strachom cez ňu, na jej boke zraki svoje opjerajúc. Prišjou štastlive aj k tej skale, v ktorej bola jeho milá manželka. Vizerau na tú skalu, len vizerau; zarmúťiu sa ale velmi, keď viďeu, že on tam ňevinďe; čakau, čakau, či jeho milá z ňej vinďe, ale veru ňič, až do samího večera.Koňík mu povje: „Teraz buďeme tu spať pod touto skalou; ja sa puojďem cez noc pásť a nahám ťi kantár pri ťebe; keď ma buďeš potrebovať, potras s tím kantárom, ja som hňeď tu. A ti si tu ľahni, a čo sa ťi buďe snívať, to si zamerkuj. Buďe sa ťi snívať, že máš v ruki jedno krídlo z muchi, a to drž pevňe; keď sa zobudíš, pozri si naň a povez: „Nah som takí ako mucha a mám krídla! hňeď sa na takího spravíš, a potom vileť na tu skalu, tam najďeš djeru, cez škaru klučovu vňidi dnu do prvej a potom aj do druhej izbi; ale že pilno daj na seba pozor!“Tak sa aj stalo. Koňík potom odišjou na pašu, on si lahou tam hňeď a spau; ráno včas stau, spomňeu si na svoj sen a pozreu si do ruki, viďeu, že má to krídelce. Povedau: „Nah som ako mucha a mám krídla!“, hňeď bou takí a vileťeu hore. Došmatrau sa voláko ku klučovej djerki a prepchau bjedňe dnuká do prvšej izbi, kďe boli šetkje tje strige, s ktoríma už tolkuo zaňeprazdňenja už mau na ceste. (V tlači je stručne: „kde hromadu stríg našol“).Ako bou dnu, počau brnkať po izbe a k druhím dverám sa mau a do klučovej djerki sa dobívau, kďe tješ štastlive prešjou do druhej izbi.Ako ale to brnkanja ťje strige počuli, hňeď mezi sebou hovorili: „Mi sme strige, ale ten riťír ma vetšje a vicvičenejšje, tu volačo brnkalo, voljaka mucha, ktorú ešťe sme nikda tu ňeslíchali. Poďme račej, sestričke, preč, žebi s námi ňebolo zle.“ Vtom sa šetkje schiťili a ujšli.Riťír ale hňeď sa v tom pokoji obráťiu na človeču postavu a predstúpiu pred jeho manželku, ktorá jeho malího už sinka nadájala. Tá sa preďesila velmi a viptávala, kďe sa on tu vzau, kďe žjadni živočích ešťe ňepristúpiu ani pristúpiť ňemuože.Poťešili sa potom spolu ako takí manželja, ktorí sa velmo radi viďeli, tak že bi jedon za druhího hotoví bou umrjeť, obzvlášťe ale keď sa už od dávna ňeviďeli. „Ale,“ povjedala mu jeho manželka, „ti si teraz vo velkom ňebezpečenství; muoj muž, ak príďe, hňeď ťa usmrtí.“ „Uviďíme, kdo zvíťezí,“ povjedau riťír, „len si si ťa mám, už sa ja buďem usilovať ťa visvobodiť.“Zabavili sa za dlhí čas v tejto jeskiňi. Riťír s velkím namáhaním prerabau prjechod z tej skali dolu, visekau schodi dolu až na zem, abi mohou svoju ženu dolu zňjesť, lebo on lahko mohou dolu zísť.Ráz ale, ako visekúva tje schodi, viďí pod skalou jedno djovča, ktoruo náramňe plakalo a prosilo ho, abi ho na milosť vzau; ak potrebuje ňejakuo vislúženja, že mu vďačňe šetko vislúži, že je ono opuštenuo a sirota.To oznamiu riťír svojej manželki a ešťe jej to povjedau, či bi ňepotrebovala k tomu malímu deťaťu varovkiňu.Manželka mu povjedala hňeď, čo to djovča znamená, že je to z tích strigou jedna, ktorú abi [ak bi] hore vzau, bi ho skántrila. To mu ňeradila, abi hu prijau, ale abi hu račej rozsekau, ak chce štastlivím zostať.To jej ale riťír žjadnim zpuosobom ňechceu uveriť, aňi si len povedať ňedau, hňeď dolu zostúpiu a na vlastních ramenách viňjesou uťešenuo djovčatko hore k svojej manželki, ktorá sa tomu ňevelmi radovala. Ano povjedala mužovi, abi teraz dau prsni pozor na seba, že ho toto djovča usmrtí.Riťír si to aňi ňevšimou, lebo aňi ňeveriu, že bi to ňevinuo djovča vstave bolo jeho o živuot pripraviť. Žiu si pohodlňe bez starosti, radovau sa tomu, že sa zo svojou manželkou za krátki čas domou zoberje.Ale sa inakšie s ňím zvrtlo. Pekňe raz, keď prišjou domou unavení od velkej práci, lahou si do posťeli a tak tuho spau, že čo bi mu bou pri uchu streliu, ešťe bi sa asnád ňebou zobuďiu.Bola noc, šeci tuho spali ako zakljati, len to djovča ňje, ktoruo už hodlalo a pripravovalo sa ku konci privjesť to, čo chcelo. Ono v noci, keď už viďelo, že šeci a obzvlášťe ríťír tuho spí, prikmotrilo sa k ňemu a odpásalo mu od boku meč, a to ako urobilo, hňeď sa na kamenú postavu obráťilo ťelo jeho…Ako sa ťejto najmladšej strigi tento forťjel (v tlači: „fígeľ“) podariu, a ako sa na svobodnuo dostala, hňeď hu obklopili aj jej kamarátke a radovali sa spolu s ňou, že predsa svoj cjel šťastlive dosia[h]li.“Potom sa usniesly, že ostanú u manželky rytierovej, kým sa nenavráti z ďalekej cesty jej muž, ktorý ju uniesol; rytierov meč že hodia do mora, lebo tam bude na veky skrytý od očú ľudských.„Dlho spomínali bratja starší na svojho brata. Ten najstarší vždi ucho prikladau k zemi, abi veďeu, kďe jeho najmladší brat chodí, či sa mu dobre vedje, či je štastliví a či ho volakďe ňečo zlího ňepotkalo.Raz ale, keď sa chceu o jeho stave presvedčiť a položiu hlavu k zemi, velmi sa zarmúťiu, keď zvedeu, že je jeho brat tam a tam mrtví a že skrz tje strige usmrtení je. Vizveďeu sa šetko, ako zahinuv, kďe leží, že sa aj strige aj jeho manželka na tom istom mesťe, že jeho šabla v jednom mori leží. Hňeď šetko toto zjaviu svojej manželki aj svojím dvoranom, ktorích na to povzbudiu, že sa viberú na cestu a že ho visvobodja.Tak aňi dlho ňemeškali, čo ím bolo potrebnuo, vzali, koňe osedlali, napakovali, a hibaj do širokího sveta, išli.“Vzali so sebou i prostrednieho brata, lebo iba on mohol sostúpiť na dno mora, a „rovno najprú obráťili svoje kroke k moru, kďe ťen meč, ktorí tolko už na svete zrúbau, bou pochovaní.Prišli k moru, viďeli ho šetko červenuo ako krú, a to od toho meča, ktorí tolko krvi už do seba posjau. Hňeď sa odvážiu mladší brat sám, že ho dostaňe. Hňeď skočiu sám do mora, a ako skočiu, šetka voda sa od ňeho odstraňila a on suchí až na samí spodok prišjou.Choďiu za dlhí čas na všetké stráni po spodku a ňemohou ho najsť, lebo ňeveďeu istuo mesto, kďe leží, až sa mu aj zasmau raz naposledi, keď ho uviďeu pod sebou ležať. A hňeď ho s velikou radosťou zdvihou a opásau si a počau s ňím viskajúc nad hlavou si šibrinkovať.„No, poďme teraz k tomu mestu, kďe je,“ poviedau. Starší brat ešťe popredku viskúmau, kďe, ako a čo majú hladať. Prišli ku samej strmej skale, poberali sa hore najprvší dvaja bratja a za ňími, ktorí mohli.Prídu po ťichu na vrch až ku samím dverom, tam sa ešťe uznjesli, ako maju dnu vpadnuť, a strige, ktorje o všeckom tomto ňič ňeveďeli, pobiť. Teda po tejto raďe vtrhli dnuká a rovno na strige, ktorje ufujazďiť ňemohli, napadli a rozsekali. Potom sa ubjerali do druhej izbi, kďe zármucená ích bratova manželka seďela pri jej mužovi.Poťešila sa nad ích príchodom, ale ešťe vetšmi nad tím, keď jej povjedali, že ích brata prišli visvoboďiť a ho už visvoboďili. Vtom opásau mladší brat skameňelímu meč, a ako to urobiu, hňeď sa schopiu hore a ako z tuhiho a zlího sna s tou vípoveďou: „Ako som dlho spau.“ „Ej, veď si spau,“ povedali mu bratja, „bou bi si na večnosť spau, kebi sme mi ňje.“Tu bolo radosťi nad radosťi, že sa štastlive k životu navráťiu; prvšuo mu bolo kantárom potrjasť, abi mu jeho koňík prišjou, ktorí tješ na kameň sa obráťiu, ako sa to stalo. Teraz ale tješ ožiu, a ako kantárom potrjasou, hňeď bou pod skalou, hňeď zarechtau a viskakuvau proti dolu vstupujúcímu svojmu pánovi, ktorí hňeď naň visaďiu sa a šjou rovno k domu, za ňím bratja, manželka aj šetko panstvo.Štastlive prišli domou, kďe sa hňeď hodi velkje strojili, takje, že ňikda na sveťe ňeboli aňi ňebudú. Tam bou prítomní aj jeho vlastní naradovaní a poťešení oťec, kdo zná, ako sa už privljekou, len že tam bou, na tom dosť. Boli tam z celího sveta královja, princovja, slavni riťíri. Bolo to tam šetkího, kdo čo žjadau, jedla, nápoje všeljake, piatika strašná; šetko to pripíjalo slavnímu riťírovi, otcovi, ktorí tak zdarních sinou vichovau, a vúbec celej famílii. Z druhej stranki ozívalo sa vrúcnuo a srďečnuo ďakovanja a slibi, že náš ríťír chce spravodlive nad šetkíma panovať, že každímu chce podľa možnosťi svojej uhovjeť.Tu mu po šetkom každí slubovau stálu vernosť a poslušnosť. Tak že časom štaslive k velkej svojej pochvale panovau náš svetovládni riťír nad národámí, ktorje mu vernje zostali!“Upravovateľ textu pod tlač spomenul si, že strigôň, ktorý uniesol hrdinovu ženu, v celom deji ani nevystupoval, a vložil celkom primerane epizodu, že keď hrdina so ženou a bratmi odchádzal, prišiel starý strigôň a strašne na nich zareval, hrdina potom jedným úderom mu sťal hlavu.V rukopise je pripojená ešte vlastenecká túžba:„Boli aj naše časi takje, aj tak sa zmeňili, ako štestja tohoto riťíra, ale Boh dá, že nám zase zablesknú, ako nášmu svetovládnímu riťírovi.A mi zas buďeme mezi národámí ako ten náš Kriváň nad tímí Tatrámí!“Táto rozprávka bola pojatá do veľkej sbierky rozprávok, ktorá bola koncom štyridsiatich rokov pripravovaná do tlače. Obsah jej bol zapísaný do „Soznamu povestí ponapravených a do tisku prihotovených“ (pozri úvod str. 53. a 68.).Zo sbierky Reuszovej prijala tú istú rozprávku B. Němcová (Tillovo vydanie II. č. 47, str. 121 — 133) pod nadpisom „Světovládný rytíř“. Němcová zakľúčila ju poznámkou: „Pohádka je ze sbírky páně Reuszovy, neníť ale celá, jak z rukopisu vidno“, a rozpráva stručný ďalší obsah. (Tillovo vyd. II., úv. str. LXVII.)Úvod je stručnejší než u Škultetyho-Dobšinského. Ináče sa oba texty shodujú. Keď však svetovládny rytier niesol druhého syna, hodil do mora prsteň (u Škultetyho-Dobšinského tri dukáty), a hrdina bol obdarovaný inakšie: uvidí, čo sa vo vode i nad vodou deje, a bude panovať nad morom. Tretí syn uvaril večeru, ktorá voňala na dve míle (nie 21). Vystalo, že svetovládny rytier kázal pred svojou smrťou svojmu tátošovi, aby novému pánovi verne slúžil. Návrat k otcovi je opísaný stručnejšie, ale je pridané, že bratia neverili najmladšiemu, že bude panovať i nad nimi. Ostatok je rozprávaný viac-menej rovnako, u Němcovej trochu stručnejšie, až do chvíle, keď najmladší vysvobodí bratov zpod šibenice.Stručne potom Němcová rozpráva ďalší obsah (Tillovo vyd. II., úv. str. LXVII), ako hrdina putoval so svojimi bratmi, prišiel do mesta, čiernym súknom obtiahnutého, vysvobodil princeznu od draka s troma hlavami a navrhol kráľovi staršieho brata za zaťa. Nechcel princeznu preto za ženu, že mala na ruke čiernu bradovicu, a že mu bol koník radil, aby si inú nebral než takú, ktorá je bez chyby. Vyhovoril sa kráľovi, že chce ešte zkúsiť šťastie, a išiel s bratom ďalej. — Tu je rukopis prerušený.2. Kollár (Zpievanky I., str. 12) má rozprávku „Ježibaba“ z Liptovskej a Gemerskej stolice.Poslednie motívy, stretnutie s Ježibabou v zakliatej hore, rozprávajú sa samostatne.Jeden poľovník chcel vidieť peklo a dlho chodil, až prišiel do hory. Prestydnutý a hladný nakládol pod stromom ohňa a piekol si na ražni slaninku. Na strome začala stará žena zimou drkotať a trasľavým hlasom hovoriť: „Jaj, zima mi je! Jaj, zima mi je!“ Poľovník pozval ju dolu, striga sišla, v blízkom jezere chytila žabu a piekla ju na ražni, pri čom hovorila: „Komu sa peče pečeňa, toho bude žaba, komu sa peče žaba, toho bude pečeňa.“Potom ukázala poľovníkovi vchod hlbokou jamou do pekla a poradila mu, aby si opatril mnoho mäsa, lebo ho ponesie na chrbáte drak, ktorému musí hádzať do tlamy mäso. Urobil tak, sadol na draka a išiel na ňom do pekla, dávajúc mu mäso, kedykoľvek otvoril tlamu. Obzrel si peklo a vracal sa, ale na zpiatočnej ceste nedostávalo sa mu mäsa. V tej úzkosti, aby ho drak nezožral, lebo už boli blízko povrchu zeme, odrezal si kus vlastnej nohy a hodil drakovi do tlamy. Od tých čias kríval po celý život.Táto scéna je obmenou obvyklého motívu o vtákovi Gryfovi alebo Nohovi, vynášajúcom reka z podsvetia. Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II. 301, 317. Antti Aarne, Märchentypen č. 301. Kubín, Podkrkonoší č. 114.3. Táže vcelku scéna sa opakuje v rukopisnej sbierke J. Ľ. Holubyho, (8°, str. 132):Mestečko (nad Kocúrom v Bošáckych Kopaniciach). Adamíčka z Bošáckych Kopaníc mi ešte toto rozprával: „Raz jeho otec a strýc na Mestečku uhlie pálili a mali pri tom spravenú búdu. Keď kopali hlinu na obhádzanie tlejúceho dreva, vykopali rozličné železné nástroje, motyky, čakany, ale to sa potratilo. Raz cez poľudnia sedeli pred búdou a videli, jako prišiel k ohňu malý chlapec, nesúci na drevenom ražni napichnutú žabu, jich si ani nevšímal, ale si prisadol k ohňu a tú žabu nad ním obracal. Adamíčkovci sa mu len dívali, až keď chlapec nič nehovoril a svoju žabu len piekol, riekol mu jeden: „Daj mi z tej pečienky!“ Chlapec sa obzrel, začudoval sa: „Mhm! že pečienky!“ vstal, uháňal hore vrchom do hory a vždy sa len čudoval: „Mhm! že pečienky!“ Sotva chlapec vstal od ohňa, strhla sa taká povýchrica, že sa Adamíčkovcom zdálo, jako by všetky buky rozlámať a na nich poválať mala; preto sa sebrali a utekali dolu pred Polomu. Po hodnej chvíli sa vrátili; v tom súc domnení, že najdú buky poválané a polámané: ale nebolo ničoho poznať, žeby sa len jeden strom bol vyvrátil. Na Mestečku sú zakopané poklady. Na poľudnia, vraj, počuť tam dakedy pod zemou bandu muzikantov vyhrávať.“Rozličné verzie tejto látky o víťazovi nad drakom a o dvoch (troch) bratoch blížencoch snesené sú v Anmerkungen K. H. M. Grimm I., str. 528 č. 60. Kubín, Podkrkonoší č. 36, 39, 151, 211, 212, 229, 246, 283, 292, str. 614, 724, 733, 736, 739. Antti Aarne: Märchentyp č. 303.C) Popelvár, najmladší princ, vysvobodí tri dcéry otcovho priateľa a premôže obra, ktorý uniesol druhého priateľovu dcéru1. Codex Revúcky A., str. 26 — 31, má rozprávku „Vaš barát“ od Adolfa Reusza revúckym dialektom (Gemer), ktorú tu podávame vo vernom odpise:[7]Ból ráz jeden král a ten král mal troch synó. Ak títo dorastívali, povje otec najstaršímu: „Choiže, milý synu, do sveta, veť je už čas, aby si aj ty nečo skúsil.“ Najstarší syn sa hned hotovil na cestu a od Otca si hodne peňazí, peknjé koňe a pekný zbroj vypítal. Odobral se od Otca a šól s Panom Bohom. Cestuje, putuje za dlúhý čas po horách, po pustatinách a po roku príde k medené hore. ‚No,‘ pomyslí si, ‚šak som se už dosť potúlal po svete a vrátim se do domu.‘ Na pamjatku, že tak ďaleko ból, odtrhnúl si chvojku s té medené hory. Ak do domu prišól a zazrel Otca, v ústrety mu bežal a volal: „Otec, Otec! ból že som já ďaleko! Či vidíte? táto chvojka je až z medené hory.“ „Nepotešili mne tvoje slová,“ odpovje mu Otec, „vet jä tam s mojó ženó do frištika zajdem. Ty už len doma móžeš zostát; ale choj ty, mladší od neho, azdaj viacé skúsíš a vykonáš.“Tento se hned na cestu vyberal. Otec se ho spítá, čo by žiadal na cestu? A on povje Otcovi: „Dajte mi len hodne peňazí, peknjé koňe, dobrú zbraň.“ Otec mu dal, čo si žiadal, a vinšoval mu štastlivau cestu. Chodil on za rok samími vrchámi a pustatinámí, po roku prišól k medené hore. Pomyslí si: ‚Moj Otec vysmial staršího brata, že len po toto prišól, já musím ešte ďalej cestovat.‘ Na pamjatku, že tu ból, odtrhnúl si z této hory konárik a cestoval ďalej. Ide, ide horámí pustými za calý rok, po dvoch rokó, ak se z domu pohnúl, prišól k strjeborné hore. S této si tješ na pamjatku jeden konárik odlomil; ale si pomyslel, ak videl, že za tó strjebornó horó len samje vrchy a hory jesto: ‚Veť som sa už dost po horách nachodil a dost som už videl.‘ Vrátil se do domu. Ak si Otca z ďaleka videl, zavolal: „Otec, Otec! Ei, či som já ból ďaleko! Či vidíte? tu je konárik z medené a tuto zo strjeborné hory, či som ja tam videl a skúsil mnoho.“ „Vera se mi nemáš s čím pochváliť,“ povedal mu otec, „veť já tam do obedu prijdem, kde si ty za dva roky prišól. Vidím, že je nič z vás.“„Nuž, a ty,“ spítá se najmladšího syna, „či by si ty nemal vólu cestovat a oslávit se?“ „Prečo že by nemal?“ A tu všeci jeho bratja dali se do smiechu a začali ho vysmievat, že čo by taký popelvár — bo ho len tak volali — vyviedol, že keď oni nič nevyvedli, že on dozajista ani telo.V tom víjde ten popelvár a nevdoják prišól k hnoju, kde se jedon prašivý kvóň válel. A ten kvóň ho oslovil: „Vidíš, ty si tak opovržený, jako som já, ale se za to nermúc. Já vjem, Otec se ty spítá, čo by si žiadal na cestu. A ty povec, že by ty (= ti) len mne dal a ten paloš zordzavený s pojdu. Neboj se, šak ty (= ti) my na ceste na dobré pomoci budeme.“Ak príde do chyži, spítá se ho Otec: „Ta ty na tú cestu čo že by si žiadal?“ „Dajte mi len toho koňa prašivýho a tú šablu zordzavenú s pojdu“. Tu se jeho bratja do vetšího dali smjechu a povedali mu, že mu to vera pristane. Otec se ale zadivil nad jeho prosbó, lebo vedel, čo je to za koňa a aká je to šabla, a povedal mu: „Radšé si už len krajšje veci pober,“ ale on inšje nechcel, len to, čo si ból zapítal. Otec videl, že len toho koňa a tú šablu chce, a že jeho namlúvanie márnié bolo; povedal mu na ostatok: „Majže si už len, maj toho koňa a tú šablu!“ Ráno si opáše Popelvár šablu a za sebó vyvedie toho prašivýho koňa; keď si nanho vysednúl, len se mu tak podlamovaly nohy. Jeho bratja dobre se od smjechu nepopukali.Kým na tom bjednom koňu pres dedinu (pretreté a nadpísané: mesto) prejšól, tri rázi kvoň v blate zostal; a Popelvár ho mysel dvíhat, a velo ho diváků a vysmevačů ho z dediny vyprovádzelo. Jak už za dedinó (pretreté a nadpísané: mestom) len samotní boli, povje mu ten kvoň: „Sosedni so mne, kus me občisti a daj mi koritko ovsa a koritko ohna, lebo som já ni chocaj aký kvoň, ale tvojho otcóv Tátoš; a šablu si od Otca takú dostál, která, keď jej poviéš: ,Šablička, rúbaj!‘ ta bude od samo sebe rúbat, až všecko neporúbe.“ On tak vykonal, ako mu Tátoš povedal.Ked ohen Tátošovi predložil, ten kvoň prašivý se strjasnúl a zostál z neho velmi krásný Tátoš; on povedal svojmu pánovi, ak ten ohen skoro pochltal, že se on už nažral, a že ked je on už prihotovený, aby si nanho vysednúl. Princ vysedne a Tátoš vyletí s ním do oblakó a letel s ním ponad hory ponad doly. Ráz zastane Tátoš a povedal Popelvárovi: „Tu je medená hora, po kterú tvoj najstarší brat putoval, a sem nosím tvojho Otca a matku do frištika.“ Tu si zase pítal ten Tátoš koritko ovsa a koritko ohna. Ak to zožral, vysednúl si nan princ a zas leteli ponad hory, ponad doly. Po malé chvílky zase zastal Tátoš a povedal svojmu pánovi: „Tu je strieborná hora, potialto putoval od tebe starší brat, a tvojho Otca a matku potjalto prenesem do obedu. Daj mi zase koritko ovsa a koritko ohna!“ Ak mu to dal, zase si na svojho Tátoša vysednúl a leteli ponad hory, ponad doly. Zase za chvílku zastal Tátoš a povedal: „Tu je zlatá hora; za tótó horó bývá tvojho Otcóv dobrý prijatel, tam pojdeme na noc.“ Na nekolko skokó preskočil calú horu, a pred zámkom, kde dobrý prítel princovho Otca býval, zastane.Jako prišól do zámku a videl ho jeho Otcov prijatel, hned se ho spítá, že jako on sem prišól. On mu vyrozprável všecko; bars se zaradoval na tom, že je on jeho prítelov syn. I to povedal, že ho sem Tátoš zaviedol, který často sem nosil jeho Otca který s vámí, krále — lebo i tento ból králom — proti Ježibabe a jé troch synó bojoval, ale že vždycky darmo. A že by on tješ mal chut proti této potvore bojovat, že se mu asnád poštestí prevladat. „Ei, ašdaj se poštestí, ale ja neúfám, lebo z toho Ježibabinho vojska čím vjac člověk pobije, tim viace vojaků povstane,“ povedal Popelvára Otcov prijatel, „ale ešte i já oprobujem proti té potvory bojovat.“Prijde princ Popelvár k jeho koňovi a ten ho oslovil: „Ei, princu, znám tvoj úmysl, ale nevieš akjé si si nebezpečenstvo predsevzal, ale to nič nerobí, šak uvidíme jako bude.“Jeho Otcov prijatel pozberal, čo mohol vojska, a včas rano šli proti neprítelovi. Zďaleka videli na jedné veliké lúky plno vojska. „Tam, hle,“ povje Popelárovho Otcov prítel jemu, „sedí na tom rozštokovanú Ježibaba a odtial rozkazy vydává. Poďme na ných!“ zavolá na vojsko svoje; tu všetci do skoku a ten Popelvár vytjahne z pošvy šabličku a povjé jej: „Šablička, rúbaj neprijatela!“ Tu začne šablička rúbat, že len tak hlavy frkaly, ale čím viacej neprijateló pobili, tím ich viacej bolo. Oni len vždy k Ježibabe postupovali, až k samému drevu, na ktorom ona stála, prišli. Vtom povjé princ svojé šabličky: „Šablička, zotni to drevo!“ a hned padlo aj z Ježibabó na zem. Zase povjé šabličky: „Rozsekaj Ježibabu na drobnje kusy!“ a hned jú rozsekala. Ak videli vojská, že jim vudce padnúl, hned se všeci poddali.S velkó radostó vrátili se k otcovmu prítelovi. Tento Popelvárovi vrúcne ďakoval, že ho od tak nebezpečnýho neprijatela oslobodil. Potom si Popelvár vysednúl na Tátoša a letel ponad hory do domu; len se pri zlaté, strjeborné a medené hory za telo zastavil, čo mohól konárik odlomit a Tátošovi koritko ovsa a koritko ohna dat.Ak prišól pred mesto, kde jeho Otec býval, Tátoš se obrátil zas na prašívýho koňa. Keď pres mesto išól, Tátoš len tak nohámi zapletal a ludja mu na diváky stávali a od smiechu se mali pozachazet. Tak ai, keď do domu išól, bratja ho začeli vismjevat, ale on na to nič nedbal, len k Otcovi išól. Otec mu povedal: „Či si ďaleko bol?“ „Či vidíte, Otec, zkadjal je táto medená vetvička, tam som ból do frištika; a zkadjal je tento strjeborný konárik, tam som ból do obedu; a kde som ból pred večerom, ztadjal je tento zlatý prútik. A na noc som k vašmu prítelovi prišól.“ „No, ty se mi páčiš,“ povedal mu otec, „keď si za tak malý čas telo pochodil; i já som tam dakedy chodjéval na Tátošovi a bojoval som s mojím prítelom proti jedné Ježibabe. Nuž, a či ho tá Ježibaba ešte nezmárnila?“ spítá se ho Otec. „Chcela ho, ale ho už viacé nezmárni,“ odpovedal mu syn a vyrozprável mu vsecko, ak jú prevládali a zabili. „Ty se jeden hodný človek na tomto svete a tebe teraz páru nieto.“ Bratja se tješ začudovali na jeho skutkoch, ale mu jích i závideli.„Počuješ, Popelvár,“ povje mu zase Otec, „ten moj prijatel mal tri dcery, a tjeto tri dcery uchytili mu Ježibabiný trojmí synovia, a títo synovja sau tri šárkáni, jeden so štiroma hlavámí, druhý s osem a tretý s dvanact hlavámí. Či by si ty nemál vólu s timato šárkáný bojovat? Ale račej, milý synu, zostan doma, šak si se už dost oslávil.“ „Já vera pojdem chocaj teráz na ráz, keď vám je len nie proti vóli.“ „Keď už i takú vólu máš, ta len choj; ale ty (= ti) už len lepši bude, keď sa zítra vybereš.“ „No, dobre,“ povedal mu Popelvár a zberal se na cestu.Prišól Popelvár k prašivýmu koňovi a ten kvoň mu povedal: „Princu velkje si si pred sebe vzal, lebo tých nik ešte neprevládal, a já se bojím tam íst za tebe a za mne.“ „Čo že by si se mal bát, moj Tátoško; my se zítra ráno už len vybereme na tau cestu.“ „Poručeno Bohu,“ povje mu Tátoš, „len že se vyberme!“Jako už ráno bolo, najmladši syn opáše si ten meč zordzavený, odobere se od jeho otca, vyvede si koňa prašivýho zo dvora, a bratja se mu vysmievali a díváku plno mal kolo sebe, čo se z neho vysmievali. Kým prišól za mesto, za mestom si koňa vyčistil, dal mu koritko ovsa a koritko ohna, kvóň se prašivý strjasnul a zostál z neho pekný Tátoš. Popelvár si nanho vysednúl a letel ponad hory a doly k otcovmu prítelovi, chyba, čo se zastavil pri medené, strjeborné a zlaté hory, čo si Tátoš koritko ovsa a koritko ohna zožral.Ak prišól k Otcovmu prítelovi, tento se mu bars zaradoval, že ho naštívil. Popelvár mu vyrozprával, na čo on sem prišól, a volal ho, aby s ním tajšol na tých šárkáňó. Ale se on vymlúval, že je starý a nevládze, aj Popelvára odhováral, že by ta nejšól, že se živý nevrátí, a že by ho škoda bolo, aby zakapal. Popelvár len na svojom stál a prosil ho, aby mu aspon cestu ukjazal. Na tom pristál a šól s Popelvárom za dlúhy, dlúhy čas a to pres tú samú krajinu, čo boli vybojovali od té Ježibaby.Jako ho odprevodil na kraj jeho královstva, povedal Popelvárovi: „No, len choj tótó cestó a prijdeš ku jedné jeskyny, v které bývá mojá dievka najstaršja so šárkáňom so štiroma hlavámi; keď se ty (= ti) poštestí túto mojú dcéru oslobodit, tá ty (= ti) rozpovjé, kde druhý bývá šárkáň.“ Ešte mu šicko dobrié zavinšoval a bolestne se s ním rozlúčil.Šól on tó cestó, a jako prišól k jeskyny, hnedky se do néj spustil a chodil po né. Ako tam chodí, zazre jeden palác. A to ból ten palác, v kterom tá najstaršja princeska ukradená bývala so štiroma hlavámi šárkáňom. On tajšól prosto do toho paláca; ako ho uvidela tá princeska, hneď se jej velmi zapáčil a velmi jéj za ním lúto bolo, keď si pomyslela, že ho ten šárkáň zožerje. „Pre Boha, človeče,“ tak zavolala, „kdeže si se ty tu vzal, veť som já už mnoho roků zakljatá, ale som ešte tu ani parsúnu človečího nevidela. Ale ty už ztadjalto nevyjdeš, lebo ak ťa moj muž zazre, na ráz te zožre; a vrác se račéj do domu, ked ty (= ti) je život milý.“Vtom padne neďaleko paláca bozogáň dvacetpetcentový, že se len tak od hrmota obloky na palácu strjasly.„No, to ide moj muž,“ povedala princeska, „so štiroma hlavámí. Polož si tento prsten na palec, ten má takú moc, že keď ho ráz skrútneš, naráz petsto chlapó moc dostaneš. A teráz se len skry, čo se najlepši móžeš.“Ledvác dopovedala, už šarkáň dvere otváral, a sotvíc jich otvoril, zareval: „Tu človečina smrdí.“ „Ach, mužičku, kde že by se tu vzala,“ povjé mu princeska. „Vydaj jú von,“ zareve druhý krát, a tak chceš nechceš musel von vínst, „Čo tu chceš,“ spítá se ho šárkáň. „Prišól som vás naštívit,“ odpovjé mu Popelvár. „A či si ty chlap, že tak smelo odpovedáváš?“ „Vera som chlap,“ povjé mu Popelvár. „No, keď si chlap, sprobujeme se, který je z nás mocnejší,“ povjé mu šárkáň a vyviedol ho na tok. Vtom si prsten skrútne a mal moci za petsto chlapó, šabličku si odpáše a položí na stranu.Zamumlal ešte ten šárkáň a lapí milýho Popelvára a hodil ho po kolená do hliny. Popelvár vyskočí a hodi šárkáňa po pás. „Ei ňe,“ zamumle šárkáň a vyskočil z hliny a hodil Popelvára po pás. Popelvár vyskočil a chytí milýho šarkáňa a mrštil ho do té hliny po hrdlá. Šárkáň nebral na žart, ale se začel bát, bo se už ani pohnút nevedel, a od hnevu a strachu začne se mu zo všeckých piskó hláv plamen sípat, ako zo síkalky voda. Popelvár dobre nezhorel, ale šabličky skoro povjé: „Šablička, pozotínaj šárkáňovi hlavy!“ Šablička vyskočí a začíná flekat a hnedky dva zotne a po maléj chvíli i ostatnie.Ak se vrátil do chyži, princeska se velmi zaradovala, že se sprostila toho tyrana, který jú len ustavične sužoval, ďakovala mu a boskala ho srdečne.„Já mám ješte dva mladšje sestry,“ povedala mu princeska, „tje tješ tak trápja jejich mužovja, ako mne trápil.“ „Len mi ukjaž cestu,“ povjé Popelvár, „šak som se já jich vybral oslobodit.“ „Bože te zachovaj, vet mojéj mladšé sestry muž ráz telo hláv má, jako moj mal.“ Ale Popelvár len na svojom stál, a ona mu chceš nechceš musela rozpovedat cestu.Ak se odobral od né, išól išól, až prišól k té jeskyny, v které šárkáň bol s osem hlavámí a prostredná princeska. Jako dnu vnide, zazre ďaleko jeden palác; prosto donho išól, a keď v palácu ból, zazre ho stredná princeska a hned se jej zapáčil, ale jú i srdco zabolelo, že taký šuhaj ztjato živý nevyjde. A zvolala: „Človeče, kde že si se tu vzal, šak som já tu ani parsún ludský nevidela. Ale keď ty (= ti) je život milý, ta že se len skoro vrac a utekaj, lebo ak te moj muž zazre, naráz te zožre.“ Ale on nechcel. Vtom spadne poli paláca na pedesjat centó bozogáň, čo ho ten šárkáň od dvoch míl zahodil, že sa zem strjasla.„No, to ide moj muž, ale si len skoro tento prsteň na palec zapchaj, azdaj se ty (= ti) zíde, ten má takau moc, že keď ho skrútneš na palcú, dostaneš moc tisíc chlapó. Teráz se len dobre skry!“ Popelvár mal už moci za tisíc chlapó.Prijde šárkáň a zareve: „Človečina smrdí.“ „Ach, kde že by se vzjala, moj mužičku,“ povedala zakljatá princeska, „veď tu nito ani ptáčka ani letáčka a človek kde že by se vzal.“ „Sem ho daj,“ zareve, „lebo te i s ním zožerjém.“Popelvár vyjde a jeho se šárkáň spítal, že či je chlap, a že ked je nje chlap, že ho na ráz zožerje. Že je vera chlap, odpovje mu smelo. „No, keď si chlap,“ povedal mu šárkáň, ta že zvje, ak je to s chlapom pasovať, a na tok ho zavjedól. Po ceste mumlal, že se s takó potvoró zapodjévá, ale si myslel: Veť se ty vjacé pasovat nebudeš. Medzi tím Popelvár skrútnúl prsteň a šabličku si odpásal.„Či te já najprú uchytiť, ty potvora hnusná,“ zabrblal šárkáň. Že ak chce, povedal mu Popelvár. A hned ulapí šárkáň Popelvára, stisnul ho a mrštil ho po pás do hliny. Popelvár z hliny vyskočil, lapí milýho šárkáňa a stisne ho tješ, že len tak kosti v nom zapraštaly a hodí ho po krk do hliny.Zvedel šárkáň, že ból v chlapských rukách, lebo se už z mesta pohnút nevládal. Ale v tom strachu začne se mu zo všeckých piskó plamen sipat (pretreté a opravené na: sičat) a na šicky strany se kydal a valil tak, že Popelvár temer zemdlení na zem padnul. Ale vtom zavolá na šabličku, aby mu hlavy zrúbala, a hned vyskočí z pošvy a začne sekat hlavy šárkáňove. Plamen horúcí (opr. horjácí) se kus utišoval, abo šablička ten ohen dobre hasila, ale v tom plamenu mala se stopit a ustávala. Popelvár ju spravoval a ducha jej dodával, aby len mohla i ostatnje hlavy zotnút, a poštestilo se šabličky, že hlavy po jedné všecky pozotínala.Po práci šťastlive skončené kus si vydýchal a potom šól ku princesky. Táto se zaradovala, že šťastne zabil toho šárkáňa, ďakovala mu a srdečne ho objímúla. Spítal se za tretú sestru, ona mu povedala, že to strašlivejší šárkáň, jako ten, čo ho teráz zabil; že je tú neborku ani nemožna vec navštívit pre toho zlostníka. Ako se jé zjavil, že jú on chce oslobodít, začela ho odmlúvat a začela banovat, ako videla, že on len na tom stojí, že pojde za pasy s tim šarkáňom. Ale se Popelvár len o cestu (dobre) vyspitoval, kde je tá jeskyna, v které bývá tá najmladšja princeska zakjatá. Odobral se od princesky a slúbil jej, že jú onedlúho navštívi, aby se dotjal len spakovala, že jú odvedje k Otcovi.Ako vinšól z jeskyny, ide za dlúhý čas horámí, až natrefil na tú jeskynu, kde ten z dvanáct hlavámí šárkáň býval s tó mladó princeskó.Ide dnu a prosto tajšól do paláca; ako dnu prijde, zazre ho najmladšja princeska. Boly peknjé tie druhje princesky a páčily se Popelvárovi, ale táto bola najkrajšja a zapáčila se hnedky Popelvárovi, ale se jej on ešte lepši páčil. „Ah, človeče,“ zvolala princeska, „kde že si se tu vzal, šak som já tu dlúho zakljatá, ale som tu ani mušku nevidela. No, už se ty vjacé stjato nevrátiš. Ale utekaj naspet, azdaj se ochráníš, lebo ak te moj muž dolapí, na ráz te roztrhá a škoda by te bola.“Vtom priletel buzogáň na sto centó ťašký, který ten (s) dvanáct hlavámí šarkáň od šest míl zahodil; a tak hvízdal a fičal pres povetrje, ako čo by najhorší hrmelo, a tak padnúl na zem, že se zem tak trjasla, že se ten kaštjel ako prútik trjasol.„No, ujdi ešte,“ zavolá princeska. Ale jé on povedal: „Keď som dvoch znal zabit, budem vedet aj tohoto, a keď me zožre, ta me zožre.“Princeska mu dala skoro jeden prsten zlatý na pomoc, který svrtne na palcu, že bude mat dvatisíc chlapó moci, a prosila ho, aby se len skryl.Ledvác se on skryl, už šárkáň z dvanáct hlavámí zo dverí reve: „Človečina smrdí.“ „Ach, mužíčku, kde že by se tu vzal,“ povedala princeska. „Vydaj ho von, bo te na ráz zožrem.“Popelvár vyjde von a šárkáň ho osloví: „Kdo si ty? A čo tu chceš?“ „Já som chlap a prišól som te naštívit.“ Že keď je chlap, že pojdú za pasy; že dobre, povjé mu Popelvár.„Pod na tok, sprobujeme se.“ Ak šli na tok, len mumlal ten šárkáň, že či se on má s takó potvoró hnusnó pasovat. Mezi tím si Popelvár skrútnúl prsten na palcu a hned mal moci za dvatisíc chlapó, a šabličku si odpásal a na stranu položil.„Ulap me ty,“ zavolá šárkáň, „lebo keď te já ráz chytím, nebudeš viac kašu dúchat.“ „Nuž, keď je tak,“ pomyslí si Popelvár a lapí šárkáňa a hodil ho po kolena do hliny. Šárkáň vyskočí a kus se vytjahne a povedal: „Ei, vera si ty dosť mocný.“ Chytí Popelvára, stisne ho a hodil ho po pás do hliny. Popelvár kus ťaši vyskočil z hliny, ale chytil milýho šárkáňa, stisne ho, že mu kosti pukaly a po hrdlá šárkáňa do hliny vrazil. Začely jeho hlavy ohen z piskó sipat, a Popelvár začel omdlevat od horúčosti, ale zavčasu povedal šabličky, aby hlavy šárkáňovi pozotínala; ak ona vyskočila z pošvy a nekolko z hláv zotnúla, hned plamen hasnúl. Šablička v tom ohnu velkom začela se topit a slábla, ale jej Popelvár chuti dodával a radil, ak jej najlakši padne hlavy pozotínat, a poštestilo se jé všecky hlavy pozotínat.Prišól po chvilky k té najmladšé princesky, tá se mu radovala, ďakovala a objímúla. Vyrozpravel jej, ako oslobodil jej sestry, a povedal jej, aby pobrala zvláštnejšje, že se vrátja do domu k otcovi, a že po ceste ohlásja a poberú i jej sestry.Tak zrobili. Na Tátoša si sedli, ohlásili po ceste tri princesky a pobrali, čo mali lepšího, vysedli na Tátoša a šli k jeho Otcovmu prijatelovi.Ak že by se nebol zaradoval starostlivý Otec Popelvárovi, keď mu dcéry donjesol; ani neznal, ak by se mu mohól odmenit, len ho prosil, aby pri nom zostál a vybrál si z jeho dcerý, která se mu páčí, a po jeho smrti móže kralom byt. Ale on nič nechcel od neho prijmút, len se k jeho Otcovi sauril (= súril). A rozlaučili se bolestne.Popelvár vysednúl na Tátoša a leteli ponad vrchy a hory, len se pri zlaté, strjeborné a medené hore zastavil na telo, čo zožral Tátoš koritko ovsa a koritko ohna, a čo mohol Popelvár z týchto hvor chvojky odlomit.Pred mestom, kde jeho Otec býval, Tátoš se prevrúbil na prašivýho koňa, a on se pres mesto na nom vljékól.Ak ho Otec videl, velmi se mu zaradoval, lebo velmi stŕpal, že si syna najmiléjšího utratí.Popelvár mu vyrozprável, ak tých šárkáňó pobil, a jak oslobodil a privjédol tje sestry k jejich Otcovi. „No,“ povjé mu Otec, „to ešte nik nevykonal, čo si ty, a teráz len zostan pri mne.“ „Či už nikdo njeto odo mne vetší?“ spítá se Otca. Otec mu nič neodpovedal, lebo dobre znal, že keď se dozvedéje, že jesto, že by odišól a ťaško se vjacéj vrátil. Ale ho syn len vždy unúval, aby mu povedal. Otec smutný ból a na velo mu povedal: „Že ešte jesto jedon, který se Vašbarát volá, ale že toho nikdo nepremóže, lebo ten zná i to, čo druhý myslja; a na tebe se velmi hnevá a chce te zmárnit, zato, že si se tak oslávil. On ukradnúl druhýho mojho prijatela dceru.“ „Len že vy mne pustite, Otec,“ povedal Popelvár. „Šak som Ježibabu aj so synmí zmárnil, a snád se mi poštestí i tohoto zo sveta zniest.“ „Synu, nejdi odo mne, vjacéj se nevrátíš, a či by si me na starost tu zanechal?“ Ale ho syn len vždy prosil a unúval, aby ho pustil. Otec nechcel mu telo proti vóli robit, pustil ho.Šól on k svojmu Tátošovi a tento ho oslovil: „Znám já, princu, čo si si predsevzal, ale já s tebó nepojdem, lebo je ten Vašbarát taký, že keď by nás uvidel a povedal by: ‚Obrácte se, na čo já chcem,‘ hned by sme se tím stáli, a mi by sme našú moc potratili.“„Neboj se, ty moj Tátoško verný, nič, šak nám Pán Boh pomóže.“ Ale Tátoš s ním nechcel íst. „Ta keď ty nechceš so mnó až do zámku íst, aspon me k nemu zanes a potom se móžeš skryt a já sám pojdem k nemu.“ Na tom pristál Tátoš.Ráno se bolestne s Otcom lúčil. Popelvár si sednúl na Tátoša a letel k zámku. Otec Popelvárov tak smútil za jeho synom, že celý zámok dal s čjerným, sauknom obtjahnút.Medzitím Popelvárovi 2 bratja pobrali si mladšje princesky toho krála, kterje mu Popelvár vyslobodil, a najstaršú nechali s jejich Otcom kralovat.Ak už neďaleko boli toho paláca, kde ten Vašbarát býval, zastál Tátoš a povedal Popelvárovi: „Vidíš ten zámok, čo se na kurece nohe krútí, tam býva Vašbarát.“ Tátoš se skryl.Vašbarát ho čekal aj z jeho ženó, zakljató princeskó pred zámkom, lebo znal, že on sem prijde. Ako prišól Popelvár k tomu zámku a uvidel tú krásnú princesku, velmi se mu zapáčila, a jé se on podobne. Ale jú hned srdco zabolelo, keď si pomyslela, že jej srdcu milý zahynút musí.„Davno som si žiadal, aby si mi prišól do moci,“ zamumlal Vašbarát, „a znám tvoj úmysel, ale už živý neujdeš.“ V tom povjé Vašbarát: „Stan se prosom!“ On se hnedky na proso obrátil. A kohútovi, čo neďaleko hrebal, povjé: „Kohút, zožri to proso.“ Kohút se ešte k prosu rozbehnúl a zožral ho. A bolo po moci Popelvárové.Dobre nezomrela od žialu princeska za tím šuhajom. Ale se len premáhala, aby jú ten Vašbarát nezpozorovál. Vždy si hlavu lámala, ako by Popelvára oslobodit mohla.Prijde k jej mužovi a začne mu rozprávet: „Mužíčku, teráz se ty mne páčiš, keď ty takjé divy provodit možeš; já teráz vidím, že si ty chlap. Ale či by si ty znal zase skrýsit?“ „Čo že by neznal,“ povedal jé. „Nože probuj!“ „Ale choj,“ zamumlal Vašbarát a odvrátil se od néj omrzlý a tajšól preč. O nedlúhú chvílku zase prijde k nemu a začne sladkje reči rozprávat. „Ale povec, mužíčku,“ objímula ho, „ako by si ty zrobil, já som ty vždy verná bola, a ty mne nič nechceš zverit.“ „No ta ty (= ti) už len povjem,“ povedal Vašbarát. „Tam v tej chyži — ukjazal rukó — na steny visja dva paloše, kterje ustavič poli sebe chodja; keď mezi tje položí se zakljatá vec, hned sa tá vec obrátí na to, čo bola.“Hned se ona pozberala von a začela na toho kohúta volat, čo toho Popelvára zožral‚ ,čip, cip, cip, cipa, cipa, cipa!‘ a podšmarovala mu pšeničku. Ak prišól k né kohút, chytila milýho kohúta a utekala s ním do jedné tmavé komory, aby jú tam nikdo nepomerkoval. Kohútovi bruch rozpárala a v črevoch naišla to proso. Hned to proso pekne poutjerala a kohúta tak skryla, že mu vjac ani pamjatky nebolo, a šla do té chyži, v které tje paloši boli, položí to proso mezi tje paloše, tie zarúbli donho, a z toho prosa vyšól Popelvár ráz ešte tak pekný, ako ból.Ak že by se nebola zaradovala, keď jé ten šuhaj, za kterým túžila, mezi rukámí ból.Ona mu ani rozpravet nedala, len ho skoro do jedné pivnici hluboko odvedla a povedala mu, aby tam ani nečuchnúl, kým mu ona cestu neprerobí.Princeska taká statočná, ako čo by o ničom nevedela, prijde k jej mužovi a zase mu začne peknjé a sladkjé reči rozprávet, a na všeljaký spósob chtěla od neho, by jej povedal, kde on tú moc bere. Ale on, (j)ak mu to spomla, hned se od né namrzený obrátil a šól preč.Keby si ten Vašbarát pomyslel, že nač jé to treba, šicko by ból zvedel, ale jemu na pamet neprišlo, že ho chce oklamat.Tá jeho krásná princeska dotedy ho unúvala, prosila a objímala, kým jé takto nepovedal: „No, keď už tak žjadáš vedet, ty mojá najmilejšja, tak se ty (= ti) už len prezradím. Na tom mori, čo je nje ďaleko od našho zámku, každých sedem rokó chodí jedná zlatá kačka, kterú kdo ulapí a z né zlatjé vajco vypáre a zje, hned má tú moc, že móže vedet všecko, nač si len pomyslí a zažjadce (= zažjadze) vedjet, a koho len chce a načkolvek móže, slovom prevrátit.“ „Teráz já tebe rada, mužíčku, keď se i mne s dačím sdúveríš, a ukjažeš se, že si chlap.“ Ešte se ho spítala, ako čo by s nym dlhší rozprávet chtěla, že kedy tá zlatá kačka prijde. Že dnes, lebo včera sedem rokó minulo, ako tu ostatný ráz bola.Princeska hned vyzerala tú zlatú kačku na mori, aj vyzrela jú plávat kolo brehu na mori; ona ho ešte pekne uložila spat a vykradla se k Popelvárovi.Zaradoval se Popelvar, keď jú zazrel, že nezabudla nan, a krásná princeska len mu teraz do očí padla. Princeska len žjadala na tjeto otázky odpoved, či zná plavat. Že vera zná, odpovedal jé. Zase se ho spítala, či by tak kačku nevedel k sebe privábit a ulapit; že čo by neznal, povedal princ. „Ale, ty krásná princeska, načo že ty žjadzeš znat toto odo mne?“ „No, keď si schopný na to, čo som ty (= ti) povedala, ta se vytjahni pomáličku z tohoto zámku s timato dverí prosto až k moru, po mori uzreš kačku zlatú plavat, keď jú uvidíš, ta jé len volaj ,kác, kác, kác!‘ Keby ty (= ti) nechcela na brech vinst, ta vnídi do mora, zažen jú k brehu a ulap; ak jú ulapíš, rozpár jé skoro bruch, tam najdeš zlatje vajco, to vajco len zec a budeš vedet všecko, a všecko prevrátit možeš, čo len chceš, tak ako Vašbarát. Ale vykonaj čím najskorší, ako som ti rozpovedala, lebo ak se zobudí a skoré te dostane, ako by si ty vajco zjedól, beda nám bude. A keď štastlive vajco zješ, bude nám dobre.‘On aj tak urobil. Ako von vinšól potychu zo zámku, išól k tomu moru a začne jej kričet ,kač, kác, kač!‘, ale se ona ani neobzrela, a saura (= súra) mu bola. Bo se bál, že ak se tu dlúho bavit bude, že se ten Vašbarát prebudí a jejo s krásnó princeskó zmarní. Skoknúl do mora a plaval za kačkó. Že znal dobre plavat, ta zahnal skoro kačku na brech, ta jú ulapil a bruch jé rozpáral a vajco von vymnúl. V tom pribehne Vašbarát, chytí Popelvára za grk (krk) a to vajco mu vychytit chcel, ale ho Popelvár skoro vopchal do ust a ešte len preglgoval, už volal: ‚Buď divá svina, Vašbarát!‘ Vašbarát ho hnedky pustil, na divú svinu se obrátil a do hory utekal.Popelvár uradovaný prišól k princesky, slúbil jé stálú vernost, podobne i ona jemu. Pobrali, čo bolo lepšje z toho zámku, a šla s Popelvárom k jé Otcovi; tam se zosobášili a šli k Popelvárovmu Otcovi. Otec se jím zaradoval, dal súkno, s kterým ból zámok obtjahnutý, dolu snímút a velikú hostinu pripravil.A ten Popelvár žije s tó krásnó princeskó až doteráz, ak nepomreli.“2. Táto rozprávka bola zapísaná ešte v Codexe div. auct. A., str. 57 — 65, č. 14, dňa 13. decembra 1843.Shoduje sa bližšie s vytlačenou úpravou Adolfa Reusza. Spoločná je úvodná formula. Za ňou v tlači ešte Reusz pridal: „Všeci traja boli už hodní, slovom chlapi na mesto; ale tí dvaja starší boli prešibalejší“ atď., až „… že sa ustavične hiba v popole válau“. Najstarší si ulomil „chvojku“ z medenej hory, prostrední ulomil „konárik“ z medenej i zo striebornej; v tlači je použité slova „halúzka“. Prašivý kôň radil Popelvárovi, aby si vyžiadal „zrzavení paloš s puojdu“, v tlači „zrdzavení paloš s padláša“. Sotva Popelvár sadol na tátoša, vyletel on vysoko až do oblaka, v tlači je pridané, „že sa hori a vrchi len tak ako mravenčiská pod ňím mrvili“.Potom tlač rozpráva, okrem drobných odchýliek, viac-menej doslovne ako v rukopise: „Dlho ho ten král odvádzau a odhovárau, ale sa Popelvár odvjesť a odhovoriť ňedau: naostatok aj on k vojňe privoliu a viďjac Popelvárovú stálosť a smelosť, zaradovau sa, ža sa mu adaj podarí. V krátkom čase zobrau král velkuo vojsko, šetko k vojne pripraviu, a šli na Ježibabu.“ Zatým zas celkom rovnako ako v rukopise, vyjmúc vetu: „S ňeslíchanou radosťou sa z pola bitki vracali. Popelvár a jehovho otcou prijaťel, ten nad premožeňím a zňivočeňím Ježibabi a tamten nad víťazstvom a slávou, ktorú si skrze to víťazstvo nadobudou.“ Keď sa vrátili domov, tátoš sa premenil v prašivého koníka, „a keď mestom šou, nohi sa mu len tak podlamovali, a divákou sa až hrúza zbehlo.“Keď Popelvár rozprával, čo všetko vykonal, a otec mu povedal o priateľových troch dcérach, ktoré draci uniesli, Popelvár chcel sa hneď proti nim vydať, „ale ho oťec za dáki čas pri sebe podržau, abi sa s ňim poťešiu, a abi si oddíchou. Zostáu teda na čas doma.“Najstaršia princezka povedala Popelvárovi: „Veť som ja tu už od mnohích rokou zakljatá, a ešťe som ludskjeho porsúnu neviďela.“ Boj Popelvárov s prvým drakom tlač opisuje doslovne rovnako, ako v rukopise, iba koniec je iný; v rukopise: „Palošík sa zvracau, na šetki strani rúbau, až šjarkanovi šetki hlavi pozoťínau.“ „Po strašňe dokonanej práci vráťiu sa k radosňe čakajúcej a vítajúcej a velmi mu ďakujúcej princeske.“ I druhá i tretia princezka hovorila, že ešte „ludskjeho porsúnu“ ňeviďela. Ani od druhej princezky Popelvár nedal sa udržať, „do tedi ju domrzau, kímkolvek mu cestu ňerozpovedala. Vjac mu ňebolo treba. Naráz sa od ňej odobrau, a slubujúc, že ju, jestli mu Pán Boh pomože, zas našťívi a k otcovi odveďje, pošou“.Keď premohol tretieho šarkana, „kus si odfúkou, a keď si odfúkou, šou k uradovanej nad vislobodením princeske. Tá mu ňeveďela aňi jako sa najlepšje poďakovať, len ho objímala a svojím drahím osloboďiťelom tak, tak srďečno menovala, jako bi jej každuo slovo z najukriťejšjeho kúťika srtca bolo viťekalo. Aňi sa upokojiť ňemohla, na veki len okolo jejiho drahjeho osloboďiťela obskakovala, hladkala ho po tvári, objímala, vismjevala sa mu do očú, sama ňeveďjac preč? a nač? — Už sa boli Popelvárovi tolkje pletki aj zunovali; abi im teda koňjec urobiu, tolko k ňej prehovoriu: „No, len mi už daj pokoj — pomisli aj na ďalej, na veki sa so mnou tolko skalovať ňebuďeš. Zober si, čo máš, ta ťa zaňesiem k otcovi, ktorí ťa túžebňe očakáva. Aj tvoje dve sestri, ktorje som visloboďiu, ťa čakajú. No len skoro!“ — Princeska sa či zahanbila, či nahňevala, čiže ju dač zabolalo, ňevjem, — nič ňeodpovedala, len oči sklopila, zapálila sa, za chvílku zamislela, a potom pozberala, čo mala lepšjeho a miljšjeho. — „No keď si takí,“ — povedá — „takí, teda poďme, ja som už hotová.“ — „Keď si hotová,“ — prerjekou Popelvár — „tak poďme.“Popelvár doviedol tri princezny kráľovi. Kráľ mu núkal jednu z dcér a celé kráľovstvo, „ale sa Popelvár k jehovej žjadosťi naskrze nakloňiť ňedau — ňechceu dať k jednemu prikovať, lebo ho čosi preč do sveta ťjahalo a vábilo. Abi si teda mnohjeho vihováraňja usporiu, vibrau sa po krátkom odpočinku domou. Keď odchádzau, šetci sa mu ešťe ráz velmi poďakovali a požehnávali ho. Šetci banovali za ňím, ale najmladšja največmi, smutno sa naň ďívala, a dlho ho, dlho velmi smutnimá očimá sprevádzala a ešťe dlkšje, keď ho už ňebolo, spomínala.“V rukopise menuje sa obor, proti ktorému sa Popelvár napokon vydal, ešte po maďarsky Vašbarát. Vašbarát (Železný mních) vedel už vopred, že Popelvár k nemu príde, a očakával ho „aj s jehovou krásnou zakljatou princeskou.“ „Popelvár prišou — poďívau sa na ňích, a oňi naňho, zlášťe krásna Princeska sa celkom naňho zahlaďela, lebo sa jej zapáčiu. Lútosťivím pohladom sa naňho ďívala, lebo ju srtco bolalo, keď si pomislela, že ten krásní mláďeňec zahinúť musí.“Keď kohút sozobol proso, na ktoré Železný mních premenil Popelvára, „krásná Princeska sa smúťila, a dobre sa jej srtco za tím šuhajom od žjalu ňepuklo. — Ale ňedala na sebe znať, lebo sa Vašbaráta bála. Ňemala pokoja, leš na veki premišlala, jakobi mohla Popelvára oslobodiť.“Adolf Reusz tento rukopisný text spracoval a vytlačil v sbierke Rimavského „Slovenské povesti“, str. 1 — 20, „Popelvár največí na sveťe.“Zo sbierky Rimavského prevzala túto rozprávku Božena Němcová do svojich „Slovenských pohádek“ I., 185 — 210, č. 27. „O Popelváru největším na světě“ a pri tom dosť ju upravovala a miestami skracovala, najmä na konci, keď kňažná vypytovala sa Železného mnícha, kde má svoju silu. Keď Reusz rozpráva: „Zrovna k moru bežala kačku vizerať, a keď ju zazrela, navráťila sa uradovaná do domu. Večer princezka Železnjeho Mňícha pekňe uložila, a keď zaspau, vikradla sa k Popelvárovi“, Němcová to vytrela a hneď rozpráva, keď sa princezka tajomstvo dozvedela, „večer když se Železný mních uložil a usnul, vykradla se k Popelvárovi“. Podľa Reusza „hňeď sa pobrau po tichúčki, skaďe mu princezka kázala, až sa dostau von zo zámku. Potom sa ponáhlau na breh morský, ako mu len para stačila. Pridúc k moru, za dobrú chvilu volau: „Kač! kač! kač!“ U Němcovej však dal sa od Tátoša doniesť k brehu morskému, u brehu skočil s Tátoša a začal volať na kačicu: „Kač, kač, kačica!“Túto rozprávku Dobšinský pojal do „Prostonárodních slovenských povestí“ VI., str. 30 — 52. Niektoré scény opisuje celkom inak, odchylne od rukopisu. Tak výpravu druhého princa k striebornej hore. Svojho koníka Popelvár nečistil a on sa hneď obrátil na tátoša, a len potom tátoš poučuje hrdinu, ako ho má krmiť.Štylistická úprava je celkom nová. Otcov priateľ rozpráva Popelvárovi, že jeho otec kúzelným palošom „pozrážal“ Ježibabino vojsko. To isté sa rozpráva, ale celkom samostatne. Najstaršia dcéra kráľova je u draka s troma hlavami, prsteň od nej dáva silu za sto chlapov. Druhý drak mal šesť hláv, Popelvár dostane od druhej princezny prsteň, dávajúci sily za dvesto chlapov. Tretí drak mal dvanásť hláv (rovnako ako u Rimavského); keď sa vracal, priletel na dvor stocentový budzogáň; Popelvár dostal od najmladšej princezny prsteň, ktorý dával sily za tristo chlapov. Pri zápase s tretím drakom Popelvár skrútol si všetky tri prstene na prstoch, tak že mu pribudlo sily, akej ešte nemal.Keď sa Popelvár vrátil domov, otec synov nahováral, aby si vzali osvobodené princezny. Obidvaja starší boli hneď do toho hotoví, ale Popelvár len krútil hlavou na to všetko a chodil akýsi zamyslený, lebo chcel vedieť, či jesto ozaj niekto na svete, čo by bol väčší od neho.Celkom je nové, že Popelvár preletel k otcovmu priateľovi ponad medenú, striebornú i zlatú horu a našiel zámok čiernym súknom obtiahnutý, lebo najmladšiu dcéru (prv Popelvárom vysvobodenú) uniesol Železný mních.Ostatok je rovnaký, ale celkom nezávislý ako na tlačenom texte, tak i na obidvoch textoch rukopisných.Dobšinský poznal ešte inú verziu; v poznámke na str. 33 uviedol, že podľa druhých Popelvár uberá sa cez mesto a pred divákmi na svini a tátoš ho čaká až za mestom.B. Němcová zaznačila ešte iný variant (Kobrovo vyd. sv. II., str. 44 — 7; Tillovo vydanie II. sv., str. XLI — XLIV).Jedon kráľ mal troch synov; keď dorástli, poslal ich otec do sveta. Najstarší zastal pri železnom moste a druhý až pri medenom. Len najmladší brat dal žobrákovi pri železnom moste sediacemu almužnu (dukát a kus chleba). Za to mu žobrák dal železný bič, ktorý bol taký, že keď si ním po tele šibol, stal sa železným; ak šibne naprázdno, dostane svoju podobu. Tak sa najmladšiemu vodilo i pri moste medenom a striebornom, pri ktorých dostal po biči medenom a striebornom s tými istými vlastnosťami.Vrátil sa domov a prosil otca, aby mu dovolil zkúsiť v svete šťastie. Otec svolil a dal mu svojho tátoša a svoju šabľu. Princ prišiel do kráľovského mesta, zkadiaľ drak ukradol kráľovi tri krásné dcéry. Išiel ich hľadať. Prvú našiel v osamelom hrade; urobil sa železným a premohol prvého obra. V druhom zámku spravil sa medeným a zvíťazil nad druhým obrom. V treťom zámku urobil sa strieborným a pasoval sa s kráľom obrov od rána do večera. Ale obor ho premohol a zatvoril do hlbokej pivnice, tešiac sa, že ho na druhý deň zabije.Kňažnej bolo hrdinu ľúto a umienila si ho vysvobodiť. I líškala sa obrovi a dozvedela sa o tajomstve jeho sily. Kráľ obrov jej vyjavil, že má svoju silu vo vŕbe, čo rastie uprostred jazera pod zámkom, a dokiaľ tá vŕba je svieža, i on silu neztratí; keby však tá vŕba zhynula, že i on umrie. I vyzradila to tajomstvo hrdinovi a pustila ho z väzenia. On sa premenil na človeka, akým bol, vzal meč do zubov a plával k vŕbe. Keď k nej priplával, videl obra za sebou bežať; chytil rýchle meč a vŕbu do poly preťal. Vŕba spadla do vody a červená krv z nej vystriekla; v tej chvíli obor na brehu sa svalil, ako by mu nohy podťal, a bolo po jeho moci a sile.Princ vzal krásnu kňažnú, do ktorej sa bol zaľúbil, na tátoša a išiel pre obidve staršie sestry. Za odmenu dostal najmladšiu za ženu, bratom vyprosil staršie dve za manželky, a majúc dosť slávy i zkúseností, vrátil sa s krásnou svojou ženou k svojmu staručkému otcovi, ktorý ho ako mŕtveho oplakával a s veľkou radosťou prijal.3. Sborník Muzeálnej slov. spoločnosti XVIII., str. 83 — 86., uvádza pod č. 51. rozprávku „Chromý kôň“ zo Spišskej stolice.Bol jeden kráľ a tomu sa vše jedno oko smialo a druhé plakalo. Mal troch synov, že im nebolo páru v celej krajine. Keď sa ho najstarší syn pýtal, prečo sa mu jedno oko smeje a druhé plače, otec vytiahol šabľu a syn utiekol.Tak sa vodilo i prostredniemu synovi. Ale najmladší neutiekol, a tu mu kráľ zaťal do ruky; pýtal sa otca po druhý raz a kráľ mu hovoril: „Jedno oko, moj sinu, šmeje še mi za to, že mam takich troch sinoch, ćo jim f krajine net pári (páru), a druhe mi plače, bo nejdu nikdzi šveta skušic.“Najmladší syn to bratom vyrozprával a najstarší vybral sa do sveta. Za mestom prosil ho žobrák o almužnu, ale mu on nič nedal a išiel ďalej, až došiel k medenému mostu, zkadiaľ sa vrátil. A otec mu povedal: „Ked ja som rano stanul a jeden cigarof si zakuril, ta klim cigarof vihorel, šol som ku medzenému mostu i prišol som domu.“Ani druhý syn nedal žobrákovi almužnu a došiel až k striebornému mostu, odkiaľ sa vrátil. Otec hovoril: „Ked mi tvoja matka frištik spravila, išol som po frištiku ku strebernemu mostu a do obeda bul som žas doma.“Najmladšiemu sa bratia smiali, keď sa poberal do sveta. Ale on, keď prišiel za mesto, dal žobrákovi (džadovi) polovicu peňazí. Za to mu žobrák poradil, aby sa vrátil domov do stajne pre chromého koňa a zhrdzavenú šabľu. On tak urobil. Ako vyšiel na chromom koňovi z mesta a nik ich už nevidel, koník sa pod ním striasol a pýtal sa ho, ako má s ním ísť, „ći v lufce, ći po žemi“. Princ mu odpovedal, ako sa mu páči. Koník skočil, a hneď boli pri medenom moste, skočil druhý raz, a boli pri striebornom moste; skočil po tretí raz, a dostali sa k zlatému mostu. Tam koník povedal: „Tu, princu, bul dakedi tvoj ocec, ale dalej nešol; mi pujdzeme ešći dalej.“Prišli ku kráľovi Zlatokliblikovi, vlastniemu strýkovi, ktorý mal každučký deň vojnu. Raz princ šiel s kráľom na vojnu a letel cez vrch podívať sa, zkade vojsko ide. Videl, že všetko vojsko vychádza z jednej „hiži“ (chalupy). Priletel k chalupe a nakukol oblokom dnu. Tam sedela stará striga za krosnami a „ćo ras prerucila ćolnik (člnok), ta fše jeden vojak viskočil“. Horko-ťažko prebil sa hrdina cez vojsko k strige, naraz jej hlavu odťal a všetko vojsko skapalo. Strýc sa chcel s ním vrátiť k otcovi, ale princ chcel ešte zmárniť jednookého kráľa Guru, ktorý svojím pohľadom ľudí menil na kameň. Zlatokliblik ho odhováral, že zahynie, ale princ sa vybral a hovoril, že by ho o tri dni čakal nazad; keď nepríde, môže znať, že zahynul.Prišiel do krajiny kráľa Guru a tam si dal u kováča spraviť také dlhé ostrohy, „že jedna ku druhej prejdze konovi prez bruch“. Ako sadol na koňa a bodol ho ostrohami, hneď boli v zámku kráľa Guru. Vošiel do zámku a našiel kráľa spať. Vybral mu šabľu z pošvy, zastoknul do svojej a svoju šabľu do jeho a ľahol si k nemu. Ako tam ležal, kráľ sa zobudil, a keď videl, že tam niekto leží, chcel ho zabiť; ale si pomyslel, keď neznámy dal pokoj, že ho dá i on jemu. Ako sa princ zobudil, Gura sa ho pýtal, čo tam chce. Hovoril, že prišiel pozrieť jednu princeznu. Gura ho dal zatvoriť do pivnice, ale princezna, keď bol kráľ preč, dala si ho predviesť a ushovorili sa, že Guru zmárnia. Vyjavila princovi, že kráľova moc je v srdci jedného z holubov, ktorí priletujú k jazeru.Princezna pýtala oficierov, že by ho pustili k jazeru, bo že on je jej brat; princ zastrelil holuba, ktorého mu ukázala, ona chytro holuba rozrezala a vybrala srdce, aby ho zjedol. Keď ho zjedol, jeho kôň stál už pri ňom a hovoril: „Šedaj, princu, frišno na mne aji s princezu, bo kráľ Gura už nežije.“Vybrali sa a práve v tretí deň prišli ku kráľovi Zlatokliblikovi a s ním sa pobrali k otcovi. Tam vošli do osobitnej izby, tak že o nich nik nevedel, iba stráž. Ráno princ otcovi vyrozprával, kde všade bol sveta zkusiť; keď mu otec neveril, priviedol Zlatokliblika i princeznu, o ktorej Zlatokliblik bol hovoril, že je to dcéra kráľovská a že skapala kráľovi Polinemu. Kráľ hneď písal svojmu súsedovi, kráľovi Polinemu, a zval ho na svadbu synovu. Ten prišiel a pýtal sa po ženíchovi a neveste. Princ vzal za ruku princeznu, ktorú bol vysvobodil, a išiel ku kráľovi Polinemu, ktorý, keď videl, že je to jeho dcéra, zamdlel od radosti. Dal princovi pol kráľovstva a potom bola „svadzba okrutećna“.Na konci je záverečná formulka: „Mali jesc a pic — a ja som tješ tam bul. Jak som išel domu, ta mi dali jedneho kona, čo mal palićkovo nohi, ocelovo potkovi, hvost s konopoch a hlavu s tekvici. Ucekal som dolu jednim breškom: potkovi skresali ohna, hvost še zapalil, hlava pukla a rucila me s Koterbaha až na Hnilec.“[1]Výťah tejto verzie zapísal si v svojom sozname upravovateľ sbierky rozprávok koncom rokov štyridsiatych. Pozri úvod str. 66.[2]V rukopise v = w; pravopis je nie jednotný.[3]„Zápola, v malom honťe, obzvlášťe v Tisovcu to, čo u druhích Slovákov skala — ľen s tim rozdilom, že sa zápola ľen vtedi užívá, keď velikú, nepretrženú massu skál rozumieme, ako kp. Tatranskie skaly = zápoly.“ [Pozn. zapisovača.][4]Je pozoruhodné, že vo všetkých druhých verziach tejto látky znamená smrť hrdinovu krv, ktorá tečie z noža. Pozri Národop. Věstník X., str. 137.[5]Výťah tejto verzie zapísal si do svojho soznamu upravovateľ sbierky rozprávok koncom rokov štyridsiatych. Pozri úvod str. 62 — 63.[6]Pravopis rukopisu je nie jednotný.[7]Pravopis rukopisu je nie jednotný.	Polivka_Rozpravky-s-zivly-nadprirodzenymi-I.html.txt
TragikomédiaObsahI. scénaII. scénaIII. scénaIV. scénaV. scénaVI. scénamôžem povedať, znamenitá na čítanie: jedno preto, že je dej veľmi romantický, po druhé, že iba z jedného aktu pozostáva, z čoho by si noví dramatici len poučenie brať mali, po tretie a naposledy, že totum opus[1]len tri hlavné osoby obsahuje, a to:Pseudogénia,[2]Pravogénia aMiseram plebem.[3]I. scénaOpona saper se[4]zdvihnúť musí! Ja odhodlane vystupujem proti tým novotárom, ktorí ten starobylý obyčaj za niečoobsoletum[5]považujú, vraviac, že by vyťahovanie opony, zvlášť tam, kde sa slávne publikum z neslávnych indivíduí skladá, pre požiadavky ducha času všemožne prekážalo: cui bono[6]vraj pred očima ľudu oponu zdvíhať? Nač mu kulisne ukazovať? Či neznáte, že keď vám títo nedoučenci raz rôty zazrú, fantázia ich na ilúzii, kasa na eintré[7]mnoho tratiť musí? Len zamaľujtekordínu[8]ako svedčí na červeno a vráti sa vám všetko vzdelané domov. — Je to ale horror! také dopustiť, to aspoň ja dopustiť nesmiem, ba prítomne vyvolávaním všetkých tých pánov direktorov, ktorí budú mať šťastie tento nevídaný kus uvádzať, aby sa spomenutému duchu času nič konfundovať nedali, aby ergo spomenutú oponu čím najvyššie zdvihli, dbajúc zvlášť o to, aby pri krútení dakde na klinci nezavisla, lebo skrze takéto odpory i tie najutešenejšie výtvory ducha ľahko na posmech vychodia. — Keď je už všetko hotové, ukáže sa na javisku hrdina náš, p. Pseudogénius. Chlapík je to ešte v najlepšom veku a pri apetíte, len šaty ukazujú na dávnu starobylosť, zvlášť kaput a pinč, ktorý by bezpečne baldachýnom byť mohol, na časy reformácie i toho najnestrannejšieho spytovateľa upomínajú. Slávny tento rytír[9]náš na stole povýšený súc, jednu ruku v geste celkom svetohistorickom — na nebesá vzťahuje, druhú v okolí žalúdka drží (zďaleka sa síce tak vidí, že na srdci, preto sa tak ľahko klamú tí, čo po galériách sedia) a v príkladnom pátose na reč sa pripráva. Hej, ecce!, na ľud by som bol docela zabudol, ale to nič nerobí, veľkí páni by to ani hore nevzali.[10]Ergo sit ipsi canis mater![11], ľud je tu a k nemu hrdina náš takto začína:PSEUDOGÉNIUS:Na bralách príkrych pyšného Kriváňa,kde lúče slnka v bleskoch plápolajú,kde svetoslávne sloboda vyzváňa,tam v bystrom letu orli sa zháňajú![12]JEDEN Z ĽUDU: Toho, bože, k nim za pána levítu,[13]toho! Ten by sa už pri sýpke nepovadil s človekom.JEDNO DIEŤA: Mamka! A zas potom voľakedy, zas budeme mať chleba?MAŤ(túli si ho): Hej, moje dieťa! Ten pán nám donesú.[14]PSEUDOGÉNIUS(pre seba): Impossibile![15]Das ist nicht möglich! Tomuto ľudu môže tie najkrajšie myšlienky zdeľovať, tie najnovšie slová, o ktorých ani slávny Palkovič[16]netušil spomínať — quid valet?[17]On ťa musí turbovať. Ó, učitelia starej školy! Jakže chybujú silné ruky vaše, aby sa mohlo dač podarené, poslušné, mlčanlivé z ľudu tohto vykovať! Biedni novotári, vy čo nové školy staviate! Prizrite sa na ovocie vaše! Či vám predtým skákal takto do reči statočný Slovák? Či sa miešal? Či nedôveroval? Či netrpel ako ten môstok, po ktorom hejná[18]baranov prechádzali? Haberem solum škutrkam![19](Pokračuje k ľudu):Ľud môj milený!, na vás volajú,dajte im miesta v dobrom srdci vašom,hľaďte do nebies, za ich dumným hlasom,budúcnosť krásnu vám prihotúvajú!ŽID: Ach, uš ta prosím, pane pože, len takýchto plásnov fiac! Bude to kšeft! Počúfajte lutkofia! počúfajte! To mútry pán, felmi mútry![20]PSEUDOGÉNIUS:Tak vám potom už viac nebude treba,žite len s nimi v tichom stotožnení,zavzneje sláva k vášmu oprávnení(!),za malú obeť dostanete — chleba!ĽUD(neslýchaným hlasom): Chleba! Vivat chleba!(Et sic in infinitum.)[21]Rečník vidiac, že je už akurátne spotený, v povedomí mohutnej pomoci svätej veci, ešte raz spomedzi prístojacich blysnul srdcia krájajúcim pohľadom na blízke stolce fragnárok[22]a zanecháva rečnište. Jeho dôverníci vravia, že v tomto okamžení niečo pochvalné o komunizme,[23]o jeho význame a svetohistorickom postavení podotknul: ale že len čo videl, ako ľud v najlepšom poriadku, hoc zbalušený sa tratí a k slávnej idei tejto ešte je nedozretý, bolestne sa odvrátil a odišiel.II. scénaNa chladnej zemi, na pustom placi vídať zomdletú biednu mať a pri nej nariekajúco dieťa. Pravogén[ius] sa blíži a s útrpným okom hľadiac kol seba, hovorí:PRAVOGÉNIUS:Milší je dudár biednemu ľuduako také vzácne reči;tamtie ho aspoň do sna uhudú,čo mu biedu trocha zlieči.Nač sú lačnému vysoké štýly,načo Tatry, Kriváne a Víly?Prujšie neznáte, čo treba:Nechápe taký prú ti slobodu,nevie, kde patrí, k čiemu národu,len keď mu dáš živnosť — chleba!Dobrá mať najprú malinkým deťompesničky spieva k zábave,potom ich kojí s nevinným kvetom,čo v mäkkej vyrástol tráve,potom ich učí, čo je v tej piesni,či cit radostný a či bolestnýa meno kvetu odkrýva:kde on vyrástol, akú má vôňu,či radšej slnce, či radšej tôňua tak — k čomu sa užíva!(Požehnáva zomdlenú mať i dieťa jej)Zanechali ťa synovia tvojiv jednej sa kocháš nevinne —nechaj ich v cudzom tábore, bôji —tento(hľadí jej synka)sa k tebe privinie!Vychováš si ho v biede a v núdzeproti vábeniu sveta a hrúze,on ťa sám časom poteší:Zotri si slzy sebe i jemu,nauč ho modliť k otcu milému;Kto v bôli zúfa, ten — hreší!(zmizne)III. scénaNech odpustí slávne publikum, ale z tejto scény veru nebude nič; tým však nech sa páči potešiť, že v svete tomto najkrajšie výjavy sú tie, ktoré nevidíme; najopravdivejšia história tá, ktorú nepíšu, najpoučnejšie knihy, ktoré vytlačiť nedajú, najlepšie noviny, ktoré konfiškujú, najlepšie peniaze, ktoré z krajiny idú, najlepší dohán, ktorý nefajčíme, ergo: najväčší hrdinovia i tí, ktorí nevystúpia.IV. scénaSlávne obecenstvo by už nepoznalo nášho hrdinu. A predsa je tak, to je on, ktorého vidia, asekurujem.[24]Zo šiat ho per se ťažko poznať, lebo je celkom elegantný, ale nech sa len páči na ťahy prizrieť, či sa nerozpamätajú? Či nik nechodil s ním do alumnie?[25]Ugyan, rogo,[26]nechže sa dobre prizrú, veď slávnu tvár ukryť v pamäti ako relikviu osoží. Hádam ho v speve budú mať šťastie — práve je v ňom.PSEUDOGÉNIUS(havana v ústach, ruka na záslužnom kríži, údy na bohatom diváne, spieva)(Má svoju zvláštnu nôtu):Keď chceš prísť k dačomu,spievaj o slobode,[27]o láske ku vlasti,o tvojom národe.Keď ti boh pomôžeuž dačo uloviť,môžeš vlasť i národza chrbát zahodiť.Keď nemáš peniaze,aspoň maj zásady,všetci ver napospolbudú ťa mať radi:Prídeš im do izby,prídeš do komory,vdova i sirotatruhlu ti otvorí.Náboženstva nemáš?Maj len v ústach vieru,neľutuj s diktami[28]natrasenú mieru,i bude ti v sveteako ešte nikdy:zahojí ti balzamvšetky tvoje krivdy.(pozerá na krížik)V. scénaPRAVOGÉNIUS(v podobe biedneho roľníka, brata Pseudogénia):Pane, preboha!, mám dve siroty,chcem ich ochrániť od biedy, psoty! —PSEUDOGÉNIUS:A kde to stojíš, ty človek lichý?tam si staň k dverám na Lauftepichy.[29]A v krpcoch ešte! Bože veliký!Tento hmyz nevie nič z politiky —preč sa mi z očú![30]To pomoc moja.PRAVOGÉNIUS(zmenený):To je kríž, bedár, a medaila tvoja!Pseudogénius sa v tom okamžení na veľké potešenie slávneho obecenstva, zvlášť prítomných detí, premení zas na to, čo predtým býval, s tým povahyhodným príbudkom, že [sa] mu na prse miesto medaile, buta mendícka pripäla.VI. scénaPRAVOGÉNIUS:Kým sa nevypasú na mŕtvoletíto Slovákov havrani,do tých čias kráču, do božej vôle,o ich ku sláve povstaní;potom keď je dosť tomuto hmyzu,v zábave vpadlé oči jej hryzúa žily driapmi trhajúa tak sa schytia ako mátoha,tam, kde ich skrýva temná húšťavaa v cudzom hniezde krákajú!Poznaj si, ľud môj, poznaj si svojich![31]Nevšetci sú ti synovia,i tí, čo v reči o slovách tvojichkričia, sú často lotrovia.Len tí, ktorých svet horko bičuje,ktorých lož, krivda denne katuje,ktorí prežívajú v bôli,tí sa nehanbia za tvoju biedu,do krvi tvojej nevlejú jedu —to sa tvoji apoštoli!(zmizne)(Opona schválne na klinci zavisne, aby obecenstvo tým skôr nútené bolo rozvažovať o mravnej myšlienke fabuly.)[1]totum opus— celé dielo[2]Pseudogénia— nepravého, falošného génia[3]Miseram plebem— misera plebs = úbohý ľud, bedári[4]per se— perse, (lat.) cez seba, zrejme, pravdaže[5]za obsoletum— za obnosené, ošumelé, bezcenné[6]cui bono— komu na dobro, kvôli komu[7]eintré— entré, Eintritt, vstupné[8]kordínu— oponu, záves[9]rytír— posmešne: rytier, hrdina[10]hore nevzali— barbarizmus právnický, pisársky: nevšimli si[11]Ergo sit ipsi canis mater!— Teda hrom sa tomu psovi do matere![12]Na bralách…— paródia štúrovských študentských národne horliacich a idealistických básní[13]levíta— učiteľ na dedine, kde majú i kostol[14]donesú— satira na idealizmus poetov, ktorí materiálnu a sociálnu biedu ľudu nezmiernili[15]Impossibile!— Nemožné![16]slávny Palkovič— Jiří Palkovič, bratislavský profesor od r. 1803, autor česko-nemecko-latinského slovníka (Böhmisch-deutsch-lateinisches Wörterbuch Praha 1820 (1) a Bratislava 1821 (2)[17]quid valet— čo platí, čo osoží, čo rozhoduje[18]hejná— bohemizmus, namiesto kŕdle, čriedy[19]Haberem solum škutrkam(?)— Keby len mal misočku, tanierik, hrnček (asi od scutra — misa, tanier, hrniec).[20]uš ta…— napodobnenie židovskej výslovnosti slovenčiny (komicky)[21](Et sic in infinitum)— (A tak donekonečna)[22]fragnárok— priekupkýň, kôf[23]o komunizme— o ňom sa štúrovci už za revolúcie a po nej dozvedeli, ale nepokladali ešte ľud za zrelý prijať tieto idey. Znova rozpor vysokého patetického štýlu štúrovcov a sociálnej chlebovej pomoci ľudu, ktorému vo svojom nadšení a idealizme národnom nevedia prakticky ani fakticky pomôcť v sociálnej biede.[24]asekurujem— poistím[25]do alumnie— do alumnea, študentskej stravovne[26]Ugyan, rogo— Ale, prosím[27]spievaj o slobode— satira a paródia[28]s diktami— s diktovanými písankami, prednáškami[29]na Lauftepichy— na koberce, behúne[30]preč sa mi z očú!— výsmech z falošných prorokov ľudu, ktorí držia s pánmi a vyháňajú ľud z paláca a salónov[31]poznaj si svojich!— Čajak je na strane ľudu ako „pravogénius“, pozná jeho pravú biedu.	Cajak_Pokusy-dramaticke-a-beletristicke.html.txt
I.Keď ideš cestou od Liptovskej do Ružomberka, ukáže sa ti z jednej strany pekná diaľ dolného vidieka liptovského; uhliadneš tam osamotený, na výšine ležiaci kostol Všechsvätých, v ktorom z výpravy oproti Turkom vracajúci sa Ján III. Sobiesky, kráľ poľský, služby božie konal, tam zas vyzerá ako z tajomnej skrýše biela veža Štiavnice a sem i tam rozosiate dedinky medzi čistým poľom, zelenými lúkami, belasými horami ako panenka vencom obtočené. Uhliadneš tam z druhej strany Váhu –ako striebristá stužka celý vidiek liptovský na dve rovné poly kálajúceho a svojimi zelenistými vodami vrchom, miláčkom svojím, zemi liptovskej čosi šeptajúceho – a tu hneď od Liskovej strmo vypínajúcu sa výšinu, ktorá teraz nad hradskou a Váhom visí, čo ale za dávnych časov bezprostredne od vĺn Váhu bola obmývaná.Tento vrch, túto výšinu nazýva ľud až podnes Mníchom a udáva tým menom dač tajomstva plného, čo stať sa tu muselo dakedy, hoc ti na otázku nič viac neodpovie, len že sa ten vrch zve Mníchom, a to od skaly neďaleko Váhu nad hradskou pozdlžmo sa vypínajúcej a docela v zemi tak zasadenej, že bys’ myslel, že to človek velikánskej podoby až do pol pŕs zakopaný. Tak ľudia mlčia o útvoroch mien, z vlastnej obrazotvornosti pošlých, a predsa zanechávajú v menách a výrazoch šľapaje starodávnych podaní.Dolu liptovským vidiekom vidieť dvoch ľudí, na koňoch uberať sa v hlbokom rozhovore za čistého júnového dňa roku 1217; podľa zovňajšej podoby sú to nie ľudia obyčajní, ani v týchto – od hlučného skvelého sveta oddialených krajoch vídavaní. Starší, zhrbenej postavy, vychudnutej, suchej, ohorenej – dlhým šedivým fúzom a bradou pokrytej tváre, bol čiernou, od prachu teraz brnasto vyzerajúcou huňou odetý, okolo pásu remennou spinkou opásaný. Hlavu mu pokrývala na huňu prišitá – tvár mu zatienujúca a ho od ihrajúceho slnca ochraňujúca čapica, spod ktorej len tu i tu bystré tmavé oko zablyslo, kedykoľvek sa obrátil jazdec k mladému spoločníkovi svojmu. Z celého výjavu jeho bolo vidno že, je mních.Spoločník jeho vyzeral docela inak. Tento bol oblečený v liskavej oceli od päty až po hrdlo; na boku silný široký, dlhý plášť čiernej farby, na ktorom od pliec dolu bol biely široký vyšívaný kríž. Oceľový Šišak visel mu na rukoväti meča dolu, hlava ale bola červenou, zlatom vyšívanou čapicou zakrytá. Teplo jarného dňa a bezpečnosť okolia primälo ho k tomu, aby ocelový šišak zložil a namiesto neho ľahkú čapicu na hlavu posadil. Voľné oko obzeralo sa dovôkola vidiekom, silný fúz dodával mužskej hrdej tvári výraz sily a tuhej vôle a čierny havraní, vo vetríku zihrávajúci si vlas bil tu i tu po širokej oceľou pokrytej šiji, i tak vzbudzoval šuchot hrmiaci, slabý síce, ale predsa dosť výrečný, takže by prísnejší pozorovateľ ľahko z toho vyrozumel, ako vlas havraní šepce: „Hlaďte sem, aký som pyšný, že som korunou hlavy pána môjho, syna ohnivej krvi, silnej vôle, mohutnej mužskej postavy!“Mladší sa ku staršiemu ozve: „Ale, pán opát, velebný otče, čím ďalej ideme, tým menej rozumiem, čo je vlastne príčinou našej výpravy do týchto pustých od sveta oddialených krajov; nerozumiem, čo za výhodu naša prítomnosť tu pre sväté dielo oslobodenia krajov po ktorých svätá noha Spasiteľa sveta kráčala, nájsť môže; nerozumiem, čo pri tom Uhorská krajina a menovite náš rád svätého Jána získať môže!“„Sú tajomstvá na zemi i na nebi,“ odpovie zhrbený starec, „a nerozumie im svet, múdrosťou svojou všetko pochopiť chcejúci; sú tajomstvá zrejmé oku nemluvňaťa a človeku neskazenému, ktoré v každodennom živote hýbajú srdcami ľudskými a rodia zápal v prsiach človeka, o svojej cene ľudskej neznajúceho. Ty pohliadaš, syn môj, zvykom svojím cudzozemským na tieto končiny oddialené od sveta, ktorému ty rozumieš, a nepomysliš, že v týchto pustých, nemých hornatých krajoch prebýva ľud plný citu, plný zbožného zápalu, ktorý – keď mu povieš, daj život za kríž Spasiteľa –nie dnes, ani zajtra, ale naveky vekov hotový je obete prinášať za svätú vieru, za oslobodenie kríža od jarma pohanského. Ja som nehodný služobník,“ pokračuje ďalej mních, „pána môjho a tak možno v úsudku mojom chybím, ale podľa mojej najlepšej známosti povedať musím, že zbožnejšieho ľudu ani u vás v zápalistej Francii, ani v umnom Nemecku, ani v opatrnom Anglicku a pyšnom Španielsku nemáš nad ľud Karpát; a tak kým nazdávate sa vy, že od vás spasenie kresťanstva závisí, zabúdate na ľud zbožnejší mysľou, úprimnejší srdcom od vás.“Mladý, ocelou odiaty muž sa usmiechal pri slovách zhrbeného, vrúcnosťou reči zachyteného starca, i bolo vidno z ťahov tváre jeho i z pohadzovania hlavy, že s dákousi útrpnosťou horlivosť starca úsmechom obraziť nechce. Starec to spozoroval a bolo mu nie ľúto na srdci, ale radšej otupno na mysli, že jeho hlboké presvedčenie za predmet úsmechu –hoc i nemému –slúžiť môže. Ale v povedomí prevahy svojej pokračoval ďalej: „Tak je, pán komtúr, tak, za jedno preto, že ak chceme hrob svätý oslobodiť, musíme mať zápal svätý za vec našu, bez tohoto nikde, lebo nevytrváme ináč v boji .a spolu zneuctíme vec samu, ktorá má byť čistá od všelijakých pobočných žiadostí; čo sa ale, po druhé, dotýka ľudu Karpát, známe my všetci, ktorí alebo teraz, alebo predtým sme medzi ním prebývali, že on, nadchnutý duchom zbožným, vytrvá v podujatiach svojich skorej ako vy, dumní na svoje činy, z ctižiadosti alebo osobných zámerov predsavzaté. K tomu vidíme, že vy všetci posiaľ, hoc ste ako horlivo začali za vec svätú kruté boje, nevykonali ste nič, bo duše vaše nemali dosť spružnosti dlhší čas vytrvať v ohni skúšania.“„Rád reči vaše počúvam, velebný otče,“ odpovie mladší z pocestných, „i radujem sa počúť z úst vážnych, že v skrytosti sa nachádzajú plemená, posiaľ nepoznaté ľuďom činu –a len dvoje poznamenania mám k tomu. Po prvé, že sama bohabojnosť v boji oproti vyučeným v zbroji neverným nič nevykoná; po druhé ale, že ľud hoc ako silný a pevný, vôľou svojou vždy od náčelníkov svojich a od ich vôle závisí. Známe dobre, že svätý hrob vinou nás samých, to jest náčelníkov, zas do rúk neverných znovu upadol, keď títo, nehľadiac na zmužilosť a bojachtivosť ľudu svojho, .len z čírej nevinnosti ponavracali sa domov.“„V prvom ohľade, pán komtúr,“ odpovedá starec, „vám dobre stojím, že sa ľud náš ľahko naučí každému možnému spôsobu bojovania, a keď sa raz odhodlal k výprave vojenskej, čo je uňho najťažšie, to sa zná podrobiť, akoby neznámym pudom nútený, predstaveným svojim a tak si vynadobudnúť za krátky čas známosti vojenské. Toto prvá výmienka dobrého bojovníka, o vodcov postaráme sa my. Čo sa ale dotýka kráľa Ondreja a jeho podujímavosti v tejto záležitosti, to dobre stojím, že on ľud svoj neopustí a ho nazad ku domov neodvolá, pokiaľ nevyplnil sľub svoj, otcovi a cirkvi daný. – Počúvajte, pán komtúr,“ pokračuje horlivejšie starec, „keď kráľ Bela III. zomieral, posvätil syna svojho, Ondreja, prísahou službe kresťanstva, dal mu prišiť kríž na plecia, zanechal mu k výprave mnoho pokladov, napomínal biskupa jágerského a pätikostolského, aby s ním išli do Svätej zeme a prtpravoval tak dielo oslobodenia hrobu svätého. Stalo sa to roku 1196. Ale čo sa nestalo? Po smrti Belu stal sa kráľom Ondrejov starší brat Imrich, ktorý mu všetky peniaze Svätej k výprave krížovej od otca určené pobral; týmto aj preto nahnevaný Ondrej, že mu otec žiadne kniežatstvo nezanechal, len. nazbieral križiakov a namiestol výpravy do Jeruzalema vtrhol do Chorvátska a Slavónska i opanoval tieto kraje. Tak dlho opan zostala nenávisť medzi dvoma bratmi. Po smrti Imricha dosadol na trón Ondrej i rozpamätal sa na sľub otcovi daný a my služobníci pána nášho zaviazaní sme podľa našej najlepšej možnosti podporovať podujatie jeho.“Dokončil starec. Mladý bujarý muž počúval slová jeho s rozvážlivosťou i poznamenal: „To všetko mi je jasné, velebný opát, ale predsa neznám, nač práve sem poslali mňa, nač práve človeka z rádu nášho, ktorý v Uhrách tak málo účasti mal. Známo nám je to, že králi predošlí i v Uhrách nemeckému rádu darúvali rozsiahle statky, kdežto my žiadnych posiaľ výhod sme v tejto vlasti – okrem v Trenčíne – navzdor ustávaniu nášmu obsiahnuť nemohli.“„To práve je mojou úlohou vám vysvetliť,“ povedá mních, „znáte, že Ondrej kráľ s bratom svojím mnohé rozbroje mal, znáte, že tento rytierov nemeckých – a to i s ich veľmajstrom Konom do krajiny povolal a ich obšírnym majetkom nadal, aby mu proti Ondrejovi pomáhali; tak teraz Ondrej na radu kňazstva, ktoré s ním i proti jeho bratovi držalo, predkladá vás, rád svätého Jána, oným –hoc nemeckých rytierov i sám predtým v Sedmohradsku majetky obdaril. Čo sa dotýka vašej osoby;“ pokračuje starec, „tu zas máte na stav krajiny pohliadnuť a vysvetlíte si všetko. Kráľ Ondrej urobil veľkú chybu. Bratov kráľovniných, cudzozemcov, postaval do úradov cirkevných i svetských, oproti čomu sa pobúrilo vyššie zemianstvo a nato kráľovnú zabiť a moc kráľovskú obmedziť chcelo. Pozostatky to Imrichových prívržencov. My sme uspokojili kraj pre ciele vyššie, chtiac kráľa ku splneniu jeho sľubov –vypraviť sa do Svätej zeme – udržať, čo by nemožným bolo, keby o udržaní svojho panovania presvedčený nebol. Čo tu hovorím, to spolu súvisí s našou terajšou návštevou v týchto hornatých krajoch. Ak má Ondrej s pokojom povolanie svoje splniť, musí kraj v pokoji a poslušnosti byť udržaný. Cieľom naším je teraz najmocnejšie hlavy z krajiny do Svätej země vypraviť a medzi najsilnejších prislúcha pán Liptovského zámku Veľmožín, ku ktorému ideme teraz; keď sa pripojí tento k výprave do Svätej země, tak sú Horné Uhry pre výpravu skoro ubezpečené. S tým sú ale ešte i druhé výhody spojené. Počujte ma len. Liptovský zámok je v Horných Uhrách najmocnejší, cesta svätopanenská ho spojuje s Oravou a Poľskou. Ondrej opanoval Halič a chtiac ju držať, mnoho mu záleží na tom, v čích rukách Liptov spočíva. Ak sa Veľmožín pridá k výprave – prečo ja osobne na svoje staré dni do Liptova cestujem –tak vy zostanete tu ,a neodídete do Trenčína, kde ste hlavne poslaný, a i Horné Uhry i Halič z Liptova na uzde držať budete. Arcibiskup ostrihomský obdrží správu celej krajiny a vy ho máte od polnoci, ale komtúr de Croix, ktorého správe Chorvátsko a Dalmátsko zverené je, odpoludnia podopierať.“„Ďakujem vám, ctihodný otče, za dôveru vo mne zloženú,“ odpovedá johanita, „a odpusťte, že som slovám vašim sprvu neveril. Teraz rozumiem, že celá cesta naša má isté ciele, ktoré, čo odo mňa záleží, dozaista celou silou podporované budú.“Takto sa rozhovárajúc, blížili sa dva pocestní k Liptovskému zámku.	Kalinciak_Mnich.html.txt
Predmluva„Bodaj by len i napozatým ani z českej ani zo slovenskej strany nezavdalo sa viac príležitosti k jalovým a škodlivým rozbrojom o literu, ale aby sme sa spojili už raz a navždy v duchu a v bratrskej obetovavej láske slovanskej.“Tieto znamenité slová snažného pestovateľa literatúry slovenskej, Jozefa Viktorina, tanuly mi na mysli, keď pribral som sa k sobraniu a vydaniu„starých i nových piesní“V. Podoľského. Veru svrchovaný je čas, nehádať sa viacej o literách, lež hlavne v tejto dobe prepotrebnej nám v politickom ohľade vzájomnosti rakúskych Slovanov, i na literárnom poli cestu kliesniť. Od pádu državy veľkomoravskej nebola tak súrna potreba bratskej lásky medzi nami, ako je práve teraz. I vtedy spojil sa Nemec s Maďarom k záhuhe Slovänstva, a Bohužial! nie bez výsledku, bo državu našu rozrýval červ bratských nesvárov ktorým táto v smutnú obeť padla. Teraz zase podáva si Nemec s Maďarom ruky k okypteniu našej národnej slobody; nuže, hľaďme, aby smlúva jejich nezastihla nás nepripravených, a nezastihla nás — ako pred tisíci roky — krvácajúcich ranami bratskej nesvornosti.Protivníci naši nech slúža nám za príklad. Oni nehľadia na velikú rôznosť plemien svojich; oni spojujú sa, bo to jích sebecké záujmy národnej hegemonie — jedných pred, druhých za Ľutavou — teraz tak vyhľadávajú: a my, krev a kosť jednoho tela, my deti jednej matky Slávy, nemali by sme mať toľko bratskej lásky jedni ku druhým, a neboli by sme asnaď ani len na toľko opatrní, že by sme sa teraz, pri hroziacom nám nebezpečenstve v uprimnej svornosti a láske spojiť nevedeli? —Ej odložme drahí bratia Češi, Slováci a Moravania! odložme raz už na stranu tie všelijaké zovňajšie ohľady, ktoré odcudzovaly nás dosial jednych od druhých, kliesnieme cestu na politickom i literárňom poli vzájomnému usrozumeniu, vzájomnej láske.Pekný príklad opravdivého poňatia vzájomnosti česko-slovensko-moravskej dali nám vehlasní vydavatelia Cyrilla-MethodejskéhoAlbumana Morave, prijmúc do neho viacej i slovenčinou písaných článkov; slovenské časopisy tiež už nejeden čistou češtinou písaný článok uverejnily; jedine u nás vytvorené boly slovenské články z časopisov českých. Nuže spisovatelia českí! dajme i my raz už Slovákom patrný dôkaz toho, že nemrzíme sa nad samostatným počínaním jejich, ba že tešíme sa, keď darí sa jim ľubozvučnou slovenčinou budiť národ svoj z tisícrocnieho hlivenia k novému a jarému životu. A dôkaz tento dáme drahým tatranským bratom našim tak: jestli bratov Slovákov pre rôznosť litier vytvárať prestaneme z českých literárnich spolkov a ústavov.Toto je jediný spôsob k utuženiu bratskej lásky a vzájomnosti medzi Česi a Slováci, ktorá ak na literárnom poli snažne pestovaná bude: neomylne i nad politickými snahami našími blahonosne rozkrídlí sa.Tieto myšlienky a túžby moje stály sa zárodkom pritomnej sbierky.Že myšlienka táto práve v mojej duši vznikla, tomu diviť sa nebude žiaden, kto vie, že moje prvé pokusy literárnie na Slovensku, a síce dajedny slovenčinou písané, svetlo spatrily.Vďačím sa teda s privolením pôvodcovým vct. česko-slovenskému Obecenstvu piesňami V. Podoľského, z nichžto dajedny už i znárodnely, dajedny ale ešte celkom neznáme jsú. — Jsú to výtvory nadšenia verného Tatier syna, ktoré majú svoje jasné strany, a hlavne preto povšimnutia zasluhujú, že z nich tak rečeno historiu posledních 20 rokov národa slovenského vyčítať možno.Pevnú mám nádeju, že vct. Obecenstvo českoslovanské vďačne prijme malý dárek tento.Na zdar!V Prahe dňa 6. júna 1865.E. M. V.	Pauliny-Toth_Stare-i-nove-piesne-V-Podolskeho.html.txt
Malí zbehoviaPred mnohými rokmi žil v Gemeri[1]istý evanjelický pán farár. A ten mal dvoch synov. Jeden sa volal Lajko, druhý ale Paľko. Prvý bol bystrý, živý chlapec, často niečo zašarapatil, druhý bol slabší a tichšej povahy. Istého letného rána zbadal Lajko opretý kostrb[2]o stodolu. Vyliezol po ňom až na kraj strechy. To mu ale nebolo ešte dosť, lebo sa chcel dostať hore až na vrkoč. Dlho nerozvažoval, chytil sa snopka (stodola bola slamou pokrytá) a tak, prichytávajúc sa slamy, liezol hore ani mačka, až kým sa nedostal až na vrkoč. Keď už bol hore, preložil si jednu nohu na druhý bok strechy a posadil sa, akoby jazdil na koni. Páčilo sa mu to veľmi, keď s takej výšavy mohol pozerať dolu do dvora, áno i na celú dedinu. Paľko sa díval na neho z dola a ľúto mu bolo, že je aj on nie tam hore.— Paľko, poď aj ty! — vábil si brata.— Ja sa bojím, — odvetil tento, ale po hlase bolo badať, že ho túžba ťahá hore.— Ech, mačka sa bála! Čože sa máš strachovať, ty bojko! Nič niet ľahšieho, len sa pridržiavaj slamy, tak ti to pôjde, ako by si išiel po rovnej ceste.Toľko mu toho narozprával, že sa Paľko konečne osmelil.Onedlho sedeli už obidvaja tam hore na vrkoči a cítili sa pritom slávne, len sa tak rozplývali z rozkoše.Medzitým prišiel otca navštíviť pán farár z Chyžného. Ako vchádzal do farského dvora, zazrel chlapcov tam hore na stodole. Nepovedal ani slova, len vošiel do fary a po privítaní sa povedal:— Pán brat, a či viete, kde sú vaši chlapci?Domáci pán farár, natešený nad milou návštevou, odvetil celkom bezstarostne:— Hrajú sa bezpochyby na dvore, alebo vybehli na ulicu. Sú takí ani živé striebro, neposedia za minútu na jednom mieste.— Veru na peknom dvore, — odvetil hosť s úsmevom, — len iďte von a hodne vysoko pozerajte, tam ich uvidíte sedieť na stodole, na samom vrcholci.— Čo nepoviete?! — poznamenal domáci nespokojne. — Veď ztade môžu aj spadnúť a sa dodrúzgať. No, veď im ja dám! — A už bral v obločnom kúte opretú trstenicu.— Nechajte ich tak, nekričte na nich. Chlapci sa naľakajú a vtedy môžu spadnúť a dokaličiť sa. Ale ich pekne dostaňte dolu.— Veď ja už viem, čo urobím! — Trstenicu vopchal do rukáva a vyšiel.Chlapci uveličení sa bezstarostne hrali na streche a nezbadali otca, ktorý sa medzitým tichým krokom priplichtil k stodole.— Ale ste vy len šibalci, — zvolal na nich veselým, dobrosrdečným hlasom, — že ste sa až ta hore vyštvierali. A čo tam robíte?Lajko, keď počul veselý otcov hlas, netušil nič zlé, i odvetil:— Hráme sa tu na kone.— A nebojíte sa, že spadnete?— Ale čoby?— No, vidíš, akí ste domýšľanci, to som ani nevedel! A akože ste sa dostali hore?— Nuž vyšiel som hore po kostrbe, potom som sa chytil snopkov a vydriapal som sa.— Ľahko je to povedať, ale ja by som rád vidieť, ako vám to šlo, — pokračoval otec.— Nuž takto, — povedal natešený Lajko. Bol rád, že môže ukázať otcovi svoju zručnosť. Preložil si zasa nohu a začal sa spúštať po streche, potom ale, keď prišiel k kostrbu, sliezol chytro po ňom. V chvíli už stál pri otcovi. Oči sa mu len tak leskly od povedomia, že mohol ukázať čo vie.Paľkovi nešlo to tak ľahko, ale predsa sa aj on dostal bez úrazu dolu.Keď už obidvaja boli na zemi, tu otec vytiahol z rukáva trsteničku a najprv Lajkovi vylepil šesť, potom Paľko dostal tri švihy, a to ešte s prídavkom celej kázne.— Nuž či vy tak?! — zavolal otec a udrel Lajka po nohavičkách. — Tak si vy budete drať šaty? — a zasa puklo. — Tak vy budete pokúšať Pána Boha?!Zvriesknutie.— Či sa nebojíte, že si vykrútite krk? No takto ma nastrašiť. Len sa mi ešte raz opovážte, ale si potom dostanete, že si za dva týždne budete ohmatávať… A teraz, marš do izby kľačať!Chlapci stúpali ticho pred otcom. Vše si rukou pohladili tú čiastku tela, kde ich zasvrbelo. Hlavy mali ovisnuté a Paľkovi ešte i teraz tiekly slzy po tvári. Boli veľmi rozžalostení. Kdeže by aj nie, keď po takom krásnom pocite a s takej vysokosti upadli do takého žalostného a potupného stavu. A ešte kľačať, a v izbe! Slniečko tak pekne svietilo a vrabec na hruške tak bezočivo čvirikal!Vošli. Tu len ešte boli v pomykove, keď uzreli báčika z Chyžného. Zastali vo dverách a v rozpakoch. Tváre im od plaču a hanby len tak blčaly.Hosť hneď porozumel, čo sa stalo. Keď videl zúbožený stav chlapcov, bolo mu ich ľúto, a najmä preto, že on zavdal príčinu na ich výprask.— Ale, pán brat, nechajte, veď oni to už viac neurobia, — chlácholil nahnevaného otca.— Eh, dajte pokoj, pán brat, nechže si zapamätujú, kedy sa štverali hore na stodolu. Veď im už mať nestačí šaty plátať, všetko potrhajú a čo by im dal aj zo železa.— Ale veď to chlapci tak, už im len dnes odpusťte.— No, keď už tak báčik za vás oroduje tak nedbám. Choďte mu bozkať ruku a poďakujte sa mu, potom ale practe sa mi s očí.Chlapci so sklopeným zrakom urobili tak. Keď už boli von, tu len teraz sa cítili byť veľmi nevoľní. Najmä Lajko pocítil celú tiaž potupy. Zdalo sa mu, že sa mu veľká krivda stala.Sadli ponorení do hlbokých myšlienok.Zrazu sa Lajko ozval: — Paľko, vieš čo, poďme svetom. Vieš, ďaleko, ďaleko. Tam vidíme veľké mestá i vojakov. Ja budem husár…— Aj ja…— Dobre! Chceš?— Vieš čo, zabehni k mame a popros si od nej dva hodné okruhy chleba, aj dva kusy slaninky. Ja sa za ten čas vyškriabem na hrušku a natrhám hrušiek.Tak sa aj stalo. Keď Paľko vyšiel s hodnými okruhmi chleba a slaninkou, vtedy už Lajko liezol s hrušky. Bol povážlive objemnejší, lebo za košeľou mal napchaté plno hrušiek, aj všetky vrecká sa mu oddúvaly od nich.Keď videli, koľko majú živnosti, rozveselili sa a zabudli na bolestnú minulosť. Začali žiť len krásnej budúcnosti.Už sa chceli pustiť zo dvora, keď Lajkovi prišlo niečo do umu. Vrátil sa, a priamo priplichtil sa do kuchyne. Vzal si trošku soli, niekoľko zápaliek a okrem toho ešte dve cibule Všetko to robil tak, že matka nezbadala. Mala dosť roboty s obedom, ktorý hotovila pre takého milého hosťa.Keď pocítil ľúbezný zápach svojich milých jedál, začalo mu byť otupne okolo srdca. Málo chýbalo, že sa nesklátil, ale potom si pomyslel na krásny svet, na husárov, a potom na tú potupu, čo sa mu stala, tak sa odvrátil, len trochu pozrel na matku a zašeptal: — S Bohom, mamička, už ma viac neuvidíte. A pritom ho zosvrbelo oko a slza mu vstúpila do očí. Chytro vyšiel a už stúpal s Paľkom na záhumnie.Keď boli za dedinou, trochu zastali. Nevedeli sa rozhodnúť, v ktorú stranu majú ísť. Konečne sa ustálili, že prvý cieľ ich putovania bude otcova roľa, čo je tam pod Brezinami. Vábila ich ta hlavne koliba, kam často vychádzali s rodičmi.Kým sa ta dostali, hodne sa vyparili, aj ustali, a, čo je najhlavnejšie, náležite vyhladoveli. Clive sa ich dotkol hlas poludného zvonenia. Každý úder zvona pocítili v svedomí. Ako by im bol privolával, že, hľa, teraz začínajú doma prikrývať, ako ich hľadajú, ako sadajú za stôl, jedia vyprážané kuriatka, aj pirohy s lekvárom, obsypané makom. Ach, pirohy! Pri pomyslení na ne naplnily sa im ústa slinami. Čože im už osožily hrušky, cestou i tak hodne podežmované. Slaninka a okružtek sa im zdaly byť taký skromný pokrm.— Vieš čo, Lajko, — prehovoril Paľko poticho, — ja by som myslel, žeby sme sa vrátili domov.— Vrátiť? Netáraj! — pechoril sa Lajko, — veď sme ešte ani ku kolibe neprišli.— Ale čo povie otec a mama?— Čo? No len choď, keď sa ti žiada, ale uvidíš ako ťa privítajú. Ešte sa len potom budeš škrabať, a kľačať môžeš do samého večera. — Tak už nechceš vidieť mesto a vojakov? Len ešte trochu počkaj, — pokračoval, — hneď sme pri kolibe. Tam si pekne rozložíme ohník, lebo som si vzal aj zápalky, narežeme si z liesky ražníky a potom si budeme piecť slaninku. Uvidíš, tak nám bude dobre, ako nám ešte nebolo.Lajko tak presvedčive hovoril, že Paľko zabudol na domov, svedomie sa mu uspalo, a len na to myslel, ako im bude dobre v kolibe a čo budú v nej robiť.Onedlho ju už zazreli, ako sa černela na hornom konci role. Pod ňou sa zeleňala bujná kukurica a nad kolibou belely sa pne mladých briez. Medzi nimi rástly liesky, trnky a lohyňa. Kde-tu vyčnieval nad nimi klen, hrab, alebo zakrnelý buček.Pri pohľade na kolibu podskočilo im srdce v radosti. Zbystrili krok. Onedlho zadychčaní a spotení oddychovali si už v kolibe, kde ich osviežoval príjemný chládok. Ale dlho neoddychovali, lebo im hlad nedal pokoja a preto sa rozbehli, nasbierali ráždia. Onedlho už práskal pred kolibou veselý ohník. Lajko potom zastruhoval ražníky a na ne stokol slaninku.Ach, bolaže to rozkoš, keď si poležiačky obracali na ražníku nad ohňom slaninku a keď si z nej škvrčiacu masť kvapkali na chlieb. A ako im chutnala na červeno upečená slaninka s omasteným chlebíkom! Neboli by čarovali za nijaké od výmyslu sveta lahôdky. Z číreho pôžitku zabudli na všetko.Onedlho po slaninke a chlebe nebolo ani chýru. Začalo ich smädiť. Ľahká pomoc, neďaleko nich v brezine bolo počuť čľapot padajúcej vody. Išli teda ta. Tam bol žliabok. Dosť hodný pramienok, hodne hore vyššie vyvierajúci, zachytený do dlhého dreveného žľabu. Žľab bol podoprený rázsochami tak, že ležal na nich vodorovne. Voda z neho padala na zem asi s trimetrovej výše. Žliabok bol tiež otcovým dielom. Pod ním sa často kúpali.Keď si už zahasili smäd, sobliekli sa a postavili sa vše jeden vše druhý pod prúd padajúcej vody. Bolo to vresku a smiechu, keď im začala čľapotať čerstvá voda na chrbty. To tiež netrvalo dlho.— Poďme, Paľko, trochu vyššie, až tam do hory.Paľko bol hneď hotový. Už im bolo mesto vyšumelo a na husárov ani nepomysleli.Tam sa ešte len natešili! Najedli sa malín. Natrhali si zelené hrany lieskovcov. Nad hlavou im niečo zašramotilo. Pozrú, tu vidia, ako lezie a skáče s konára na konár veverička. Ach, či sa im to páčilo, aj dych zatajili, len aby ju neoddurili. Tu zasa preletí popri nich krásny motýľ dúhovník, čo tak mení farbu. Hneď bol klobúk dolu s hlavy a už sa za ním prikrádal Lajko. Ach, aký bol pekný, keď sedel pred nim na zemi a pomaly sťahoval a zasa rozprestiaral krásne krídla. Už sa klonil nad nim, že ho prichlopí, keď tu zrazu mu odletel.Tu zasa zašuští niečo popri nich po suchom lísti.— Had, — vykríkol naľakaný Paľko a ukazoval v tú stranu, kde zašuchotalo. No, daromný bol jeho strach, lebo, hľa, vynorila sa zpod lístia pekná zelená jašterička.Aha, veď sú tu aj kuriatka, dobre si bude z nich nabrať a upiecť ich. Ale aká bola radosť, keď pri kuriatkach našli aj opravdivý hríb. Poznali ho oba, veď neraz boli s otcom sbierať jedlé huby.Keď ustali, ľahli si na mäkký mach a pozerali pred seba. Tu videli v machu veľkého mravca, ako vlečie veľké biele vajíčko. Čo sa nasmiali, keď hľadeli na neho, ako sa s nim bantolí a koľkoráz sa prekrbalil, kým ho odniesol na kus cesty. Neprišlo im do umu obdivovať jeho úsilnú vytrvanlivosť, ktorú vynaložil, aby svoje bremeno mohol dostať domov.Boli by sa aj ďalej zabávali v hore, ale hlad ich zasa začal omínať a preto sa vrátili do koliby. Ale čože, keď slaninka s chlebom už bola poprataná.— Vieš čo, Paľko, poďme si vyhrabať niekoľko zemiakov a budeme si ich piecť. Aj kukuričné šúľky už budú na pečenie dosť zrelé.Sbehli teda dolu, vytrhli niekoľko vňatí a strhli s nich niekoľko zemiakov. Potom odlomili štyri kukuričné šúľky, hneď ich aj olúštili a potom sa ponáhľali k pahrebe. Bola vyhasnutá. Rozložili teda oheň znovu. Zemiaky hodili do pahreby, šúľky ale opekali na ražníkoch. Kým to všetko prihotovili a upiekli, prešlo mnoho času. Ani nezbadali, len keď sa začalo zmrkávať. Hoci mali i trojaké jedlo, nechutila im už tak večera, ako obed. Začalo sa im svedomie prebúdzať a i starosť rástla. Kde tu teraz prenocovať? To bola ich prvá myšlienka. Pravda, koliba bola tu, ale čože, keď je prázdna, tvrdá a potom taká tichá! Nieto tu ani mamičky, ktorá by odpravila postieľky, vankúšik napravila, ani otecka, čo by lampu zažal. On obyčajne, keď bol dobrej vôle, i také krásne rozprávky vedel im rozprávať.— Paľko, poďme, kým je vidno, nasbierať si mach a suché lístie. Urobíme si takú mäkkú postieľku v kolibe, že až! — posmeľoval Lajko už veľmi zarmúteného brata.Paľko mlčky pokuľhával za nim. Onedlho toľko machu priniesli do koliby, koľko sa im spratalo do náručia. Keď ho vysypali na zem a probovali si naň ľahnúť, nuž sa ani nepoznalo, či majú niečo pod sebou, tak že museli ísť zasa znovu. Priniesli zasa. Ešte bolo málo. Paľko už nevládal.— Ja už viac nejdem, — rozplakal sa.— No len poď, čo tu budeš?— Nejdem.— Dobre, zostaň. Pôjdem sám, ale potom nebudeš na mojom machu spať, nenazdaj sa!Pohol sa. Ešte bol len niekoľko krokov od koliby, keď tu vyskočí Paľko a beží za nim. Bolo mu otupne samému v kolibe.Keď sa vrátili, už sa hodne stmelo. Pred kolibou ohník len tak sliepňal. Ležali stúlení pri sebe bez slovíčka.Nemohli zaspať. Svedomie sa im čím diaľ, tým viac ozývalo. Čo doma robia? Čo im povedia? Cítili, že zle urobili a že ich pokuta neminie. Okrem toho bystrým krokom prichádzala tá záhadná noc. Na nebi sa ukázaly hviezdičky. Jedna veľká im práve do koliby kukala, ako čoby nejaké očko hľadelo na nich. Ozval sa aj celý kŕdeľ cvrčkov a aj škrekot žiab sa rozliehal z neďalekej močariny. Netopier preletel. Často povstal taký čudný šumot, alebo pukot ráždia ako by sa niečo blížilo… Zrazu na brale nad dolinou začuli huhúkať sovu. I prišly im na um rozprávky a tie strašné výjavy o vlkodlakoch, drakoch a strigôňoch, ktorí kradli a jedli deti. Ale keby ešte len to, ale oni už dávno počuli od ľudí, že tam pri neďalekej studničke máta. Že každú noc prichádza ta bezhlavý kôň. Pravda, učili sa, že sú to len povery, že je to nie pravda, ale ak by to predsa bolo tak!Strach a túžba za domovom sa v nich čím diaľ, tým viac stupňovala. A okrem toho len teraz pocítili, akí im boli rodičia dobrí. Každé pohladkanie, každý úsmev im prišiel do umu, ktorý od nich dostali. A teraz sú tu sami, blízko hory, kde bývajú len diviaky, líšky a zajace!— Ja tu nebudem, ja idem domov, — rozplakal sa malý Paľko a sadol si na mach. Lajko mlčal, ale aj jeho už chrabrosť nechávala.Zrazu sa Paľko vzchopil, a nepozrúc ani na brata, hlasným nárekom bežal k dedine.— Apo môj, mama moja! — volal ustavične.Lajko skočil za nim.— Neplač, pôjdeme vedno domov, — a chytil ho za ruku.Tak šli chvíľku, až zrazu počujú pred sebou blížiť sa kroky. Zľakli sa, zastali a učupili sa za šípový kriak, ktorý stál pri chodníku.Videli, ako sa k nim strmým krokom blíži čierna mužská postava. Dych sa im zatajil v ľaku. Už sa priblížila k nim, a hľa, poznali si otca. Striasli sa. Nezbadal ich, lebo už prechádzal popri nich, keď tu zrazu Paľko vyskočil zpoza kríka a s výkrikom: — Apo môj! hodil sa k nemu. — Apo môj! — zvolal ešte raz, — nebite ma, už nikdy viac to neurobím! a objímal otcove nohy. Lajko tiež vyliezol zpod kriaka a plačúcky odprosoval otca.Otec sa chcel tváriť tvrdý, no nemohol. Bol rád, že sú mu deti tu a podľa plaču i srdečnej ľútosti poznal, že chlapci už sto ráz odpykali, čo previnili.— Kde ste len boli toľko? — spytoval sa ich kárave.— V kolibe, — odvetil Lajko.— A čo ste tam robili?— Nuž piekli sme slaninku a potom sme sa báli.— Lajko chcel byť husár!— No, veď ste mi vy pekní husári, keď sa bojíte. Ale ste i nám len starosti narobili. Odpoludnia sme vás hľadali po dedine, popri potoku, len ku kolibe nám neprišlo do umu. Mali by ste dostať, ale vidím, že ste sa i tak dosť natrápili, teda vám odpúšťam, ale nech je to prvý i posledný raz. A teraz sa ponáhľajme domov k mame, lebo nemá už stania, obáva sa, že sa vám niečo zlé prihodilo.*Nikdy sa im tak dobre nespalo, ako v tú noc, keď sa cítili doma pri rodičoch, v svojich postieľkach, pod svojimi perinkami.(1911)[1]Tetka Emka Dobšinská často mi rozprávala o Sirku, kde bol farár starší Pavol Dobšinský. Počul som od nej i túto rozprávku. Malý Paľko stal sa pozdejšie slávny sberateľ slovenských povestí i obyčajov. Pán farár z Chyžného je Samuel Tomášik, tvorca hymny Hej, Slováci![2]Kostrb = kus jedľového dreva, ktorého konáre sú nie okliesnené, ale len poobtínané, takže z pňa trčia sťa ramená. Na kostrb sa hádže skosená ďatelina, aby skôr uschla.	Cajak_Mali-zbehovia.html.txt
— 1 —„Starý, pozor na kapce, aby si ich nepotratil; na cukor, kávu, med, bryndzu, mak, piepor, papriku, olej a sviečky nezabudni. A nechže sa ti hrnčeky nepobijú!“ volala Eva za mužom svojím Adamom Krtom, ktorý práve poberal sa na jarmok, aby zaopatril domácnosť týmito maličkosťami.„Nezabudnem, starká, nič, animak. Ó, ja kúpim všetko, keby som len mal dobrú trž na kapce.“„Nezabudneš, horký nezabudneš! Najtiaž ti trochu obliznúť, nebudeš ani vedieť, čí si. Keby tak ja s tebou šla, nerečiem, že by sa nevykonalo, ale…“„Šla, šla! Obidvaja budeme krky lámať v tom stisku? Či sa ti to ešte toľme žiada? Na, vezmi kapce a choď si ich ty predávať, a ja zostanem doma, na pokoji.“No Krt nemyslel to dopravdy, veď ako by opustil jarmoček, ktorý už oddávna túžobne čaká, a síce preto, že doma je ani v putách. Žena dohliada naň sťa na papľuha, takže Adam Krt nikdy si nemôže kopýtkom vyhodiť. Nuž či potom div, keď spod ženinej ferule tiaha sa na jarmok!Na chrbte má priviazanú tanistru; v nej pokladené kapce, jančiarky[1]a papuče, ktoré on na hotové našil a teraz ich ide predávať. Do tanistry utarsoval to tak, že každú páru zošil hrubou dratvou, aby sa spolu držala. Krt je síce gazda, ale v zime šijáva z valaského súkna obuv pre dedinčanov. A to je veľmi ľahká robota. Na merťuk nemusí sa veľmi dbať, lebo kapec čím je väčší, tým lepší; nemusí byť ani veľký výber v kopytách, veď i sám Krt má len tri. Jedno malé pre nevesty, čo majú malé nôžky; druhé veľké pre chlapov, ktorí potrebujú kapce ako vahany, aby mohli z pece do nich skočiť. Tretie je ani malé, ani veľké, ale len tak stredné.Kopytá Krt urobil si sám, a to z bukového dreva, a nech by ním do starej vyhodil, iste by mala čo niesť. Ale on je poslušný manžel; ženu slúcha, ako pán boh prikázal, má pred ňou veľký rešpekt. On nikdy nesprotiví sa jej, ale slúcha ju pobožne a čo mu hneď rozkáže, aby vypil o jednu skleničku menej.Ale sa preto nesmejte na ňom! Čo on zarobí, to jeho žena uschová, ukladajúc tak babku k babce, aby z toho boli kapce. Čo raz vpadne do truhlového priečinka ženinho, to Krt nevymodliká stade, a čo by ju tri dni prosil. Ešte keď si pýta od nej tri grajciare na dohán, to mu dá; ale ak by chcel ešte tri na ten nejaký nápoj, to nevydrie od nej ani do súdneho dňa. Ale Krt preto nenie nikdy bez groša; on si spomáha tak, že pri oddávaní každej roboty stiahne potajomky dva-tri grajciariky a s tými si pomaly gazduje. Keď žena vystíha nedoplatok u neho, lebo sa jej obdržaný zárobok máli, on do tých čias vzdychá a v prsia sa bije, kým mu neuverí, že spustil tri alebo štyri grajciare z ujednanej ceny.Jarmoky pre Krta nemajú žiadneho pôvabu a príťažlivosti, keď Eva stojí mu tam vždy za chrbtom, odberajúc utŕžené peniaze. Ale dnes je v Mrhanove jarmoček, a to je pravý jarmok pre smädnú dušičku Krtovu, lebo Eva nemôže ísť s ním. Onedlho budú Vianoce, Krtuľa volky-nevoľky musí ostať doma, aby izbu vybielila a na nastávajúce sviatky náležite vyriadila. No a keď Krt ide na jarmoček sám, to akoby rybku pustil do vody, alebo capa do záhrady. On oddávna robí si chuť, ako si tam vypije rozólišu, sladkého ani číry, čistý med, a ako zgazduje pár šestákov pre neistú budúcnosť.Hoci Eva ani po iné roky nechodievala na jarmoček, predsa dnes ťažko jej padá zostať doma, lebo v mužovej tanistre jest i päťdesiatka, za ktorú má kúpiť kravu.Krt je celý uveličený nad svojou dobrou ženou. On ani netušil, že by u nej toľký groš mohol byť. Akože by neposlúchal ju? Či jeho vyschnuté hrdlo bolo by kedy zhonobilo toľkú sumu? Oj, nikdy, a čo by bol pre celý regiment navyšíval kapcov! Koľko ráz žena priložila po šestáčku, až z toho päťdesiatka narástla! Už takto rok mala štyri desiatky, jednu piatku a tri zlatky, lebo drobné hneď premieňala na bankovky. Veď července a tie šestáky sú okrúhle a tak chytro sa rozkotúľajú, že človek ani sa nepozdá, len keď je mešec prázdny. Keby Krt bol zavoňal toľkéto peniaze u ženy, iste by ju bol vše do tých čias unúval o olovrant, kým by mu nebola dala z nich pár grajciarov. No takto jej uveril, keď sa mu zaverala, že nemá ani grajciara, a stiahol smädný hrtan na užšie, aby toľko neznepokojoval ho.Krtuľa už vlani bola by sa kroz nejakej kravy na jarmok vybrala, ale tu prišlo jej zaplatiť osem zlatých porcie; zostalo jej teda len rovných štyridsať. A za to nedostane sa dobrá krava. Zviazala teda mešec dotuha, aby desiatky nerozleteli sa. A nerozleteli sa. Ba teraz v jeseň prišla k nim ešte jedna, takže Krtuľa mohla dnes mužovi dať celú novú-novučičkú päťdesiatku, takú ako lopár.Krt dosiaľ ešte nikdy nemal razom toľkoto peňazí! Ani so ženou nedostal toľký výplatok. Rátal v hlave, koľko skleničiek rozólišu by dostal za tento papierik. Hej, iste toľko, že aj mlynské kolo pohlo by sa od neho. A koľko kapcov by musel ušiť za päťdesiatku; iste zahatil by nimi mlynárovi vodu. Krt nevie, čo má robiť od radosti. Ach, toľkú radosť musí zapiť, to už ani inak nejde! No Eva hneď uhádla, za čím piští vysušená dušička mužova. Zohriala mu na cestu sladkého, až mu srdce v rozkoši plávalo. No pred pitím musel sľúbiť, že nikde nebude dneska unúvať krčmárov a že celkom triezvy príde z jarmoku. Darmo je, Krt čo sľúbil, chcel aj splniť, a preto doma chlipkal si svedomite, aby inokde nemusel.Takto posilnený pobral sa do cesty. Kapce, ktoré nespratali sa do tanistry, sárami zbodnuté prevesil na ohromnú čugaňu a túto založiac na plece, zaberal na jarmok. Jeho čierne očičky, aj inak dosť malé, od užitého nápoja ešte väčšmi sa zúžili a blyšťali ani u opravdivého krta, čo pod zemou ryje. Na ušiach stiahnutá veľká čapica, že iba koniec jeho dlhého, chudého nosa spod nej vykukuje. Krt, hoci nebol ešte starý, predsa nemal ani jedného zuba. Zalanským jeden zderavený ho bolel; akási stará baba poradila mu, aby si naň priložil liadok. Krt slúchol dobrú radu. A deravý zub nikdy ho viac nebolel, lebo vypadol, s ním šli aj všetky zdravé. Od tých čias má od zubov pokoj.Na rukách má hrubé pletené rukavice o dvoch palúchoch. Jeden z nich je pre hrubý palec, druhý ale pre ostatné štyri. Pravou rukou drží čugaňu na pleci, ľavou zaháňa a vesluje v povetrí, až sa na tanistre prevesená halienka ometá zboka-nabok. Jeho chôdza je taká, akoby pravou nohou stúpal na stolček a ľavou do jamky; lebo pravá bola asi o dva palce dlhšia než nebožiatko ľavá, preto sa musí zahadzovať v chôdzi.A tak sádzal dlhé kroky, tu i tu podhodiac tanistru na chrbát, priviazanú frumbiami[2]na prsiach v jeden uzol zviazanými. Žena vložila do nej aj veľký poplanok, upečený natvrdo, nie po chuti bezzubému Krtovi.Z Adamoviec už všetci jarmočníci odišli, preto Krt musí ísť osamote. Zamrznutý sneh vrždí mu pod nohami a striebristá osuheľ sadá mu na neoholenú tvár a chlpatú čapicu. Dlhý nos, mrazom doštípaný, očervenel ani pivónia na Turíce.[1]jančiarky— mužská obuv s krátkymi holienkami, ktoré sa šnurujú po bokoch na háčky[2]frumbia— šnúrka, tkanička	Kukucin_Rysava-jalovica.html.txt
Okolo pravdyTerku Hlavajovie každý pozná ako najstatočnejšiu a najústupčivejšiu osobu v celej dedine. Pred rokmi slúžila v krčme u Singerov, i poslali ju s husou na zárez k mäsiarovi do mesta. Cesta ju viedla hájikom, v ktorom ju bezbožný financ pripravil o poctivosť. Bola by sa mohla brániť u dievčat obvyklým spôsobom a vyškriabať mu oči, ale to by musela pustiť hus a tá by jej bola ušla. Tá statočná osoba obetovala radšej svoju poctivosť, ako jej zverenú hus, a tak prišla nevinne k dievčatku, ktoré pokrstili na meno Hanka. Singerovci sa cítili touto nehodou čiastočne vinní, keďže išlo o ich hus, a preto podržali Terku v službe i s dieťaťom a poslali ju, keď toto trochu dorástlo, do babickej školy[1], aby jej zaopatrili kúsok chleba.Tak sa Terka stala obecnou babičkou. Keďže sa z toho remesla nedalo vyžiť, naučila sa časom s dcérou i šiť, a tak pri usilovnej práci ako-tak vyžili. Postavili si domček, pri ňom maštaľku, chlievik s kurníkom; chovali kravičku, prasiatko a sliepky. Pred domom mali lavičku, na ktorej podvečer sedávali s dobrými susedkami a klebetili si v pokoji.Lenže život je taký ako mrcha človek, ktorý bez príčiny zaparuje do ľudí. Hanka vraj raz prechladla a začala kašlať a mávala vše malú horúčočku, len takú, práve že, ale pritom jej nechutilo jedenie a chudla. Obvodný lekár ju obzrel a ustálil, že sa jej chytajú suchoty, že má pľúcny katar, aby sa brala do Tatier, ale už! Pravdaže u Terky vypukol náramný nárek. I ona i Hanka sa hádzali ako ryby na udici, že tak i onak, že i Marka Hlavajovie i Jurko Čižmárovie boli práve takí chorí a že užívali len psie sadlo a pľúcovník a prešlo im to. Lenže najmä Betka Singerovie, ktorá držala s nimi verné priateľstvo, im nedala pokoj a len ich durila a durila zasa k lekárovi. Pravda, teraz už k druhému, lebo ten jeden im nehovoril po vôli. Teraz išli k okresnému lekárovi, ktorý potvrdil rozpoznanie obvodného a zaopatril Hanke miesto v ozdravovni Masarykovej ligy, kde ako očistomok platila Terka za ňu mesačne len niekoľko korún.Keď už bola Hanka zo tri mesiace v tom ústave, písala domov, že sa cíti už celkom dobre, že je taká ako pec a že by ju mamička s pani Betkou mohli prísť navštíviť. I veru sa tie osôbky jedného dňa vybrali a šli. Terka, hoci bolo leto, si obliekla zimný plášť, lebo ten bol o moc kaľavnejší ako letný; Betka jej vytresla starý klobúk na hlavu, takže ju susedky napochytre nepoznali. Rišánka, napríklad skríkla, keď sa najprv na ňu nadívala:— Terka, ale si to ty? Veď som si myslela, že je to pani učiteľka z Búrova! No, bohdajže ťa, takto človeka oklamať! Veď som sa ti skoro chcela pozdraviť! No, no, ale by si to človek myslel?I Betka i Terka boli s Hankou veľmi spokojné. Bola vykŕmená a červená ako túz, a veselá, že len samé fígle vyčíňala. Lekár im povedal, že ju o týždeň-dva už pošle domov, kde nebude potrebovať nijaké medicíny, len čistý vzduch a dobrú stravu. Najmä mlieka nech hojne pije.I tak sa pobrali veselo domov a tešili sa, že to všetko tak dobre vypálilo, kým neprišli do Kútov na stanicu, z ktorej mali ešte asi kilometer domov. Zazrela ich Zuzka Páleníkovie, a tá zďaleka kričala na ne, že im má čosi povedať, aby ju počkali.Keď jej len bolo tak pilno zarmútiť tú biednu Terku!— Terka, Terka a vieš čo sa stalo? Len čo si odišla, pribehol pastier, že si krava zlomila nohu. Padla do akejsi jamy, nuž tak sa to stalo. Keď to tí ľudia nikdy nedajú pozor! Brnčiak hneď utekal s chlapmi, čo ju dorezali a doviezli do dediny. Už ju i rozsekali pre obec. Nuž tak!Pravdaže Terka lamentovala a vinila seba, že je príčinou nešťastia, lebo odišla z domu. Čím už len bude teraz dcéru kŕmiť, keď nemá peňazí na druhú kravu. Zuzka ju daromnými rečami len väčšmi dráždila, takže ju nakoniec Betka zahriakla, aby už išla svojou cestou. Keď zostali samé, celkom rozumne jej povedala, aby toľko nenariekala, väčšie nešťastie by bolo bývalo, keby sa Hanka nebola vyliečila. Zaplať pánboh, že len krava zdochla, to sa nahradí. Za kožu a mäso dostane pekný groš, čosi len bude mať a čosi jej zozbierajú občania. I vytiahla svoju peňaženku a obzerala sa, čo má v nej. Našla ešte štyridsať korún, čo jej zostalo z cestovného, tie jej vtisla do dlane.— Tu máš, Terka, veď ak ti bude chýbať, ešte nejakú tú korunku len nájdeme.Terka s veľkým poďakovaním odišla do svojej ulice. Neďaleko svojho domčeka našla na ceste ošumelú peňaženku. Zdvihla ju, hoci sa nezdalo, že by bol v nej nejaký poklad. Otvorila ju a našla v nej pätnásť korún v striebre, niekoľko šestákov, jednu prederavenú železničnú kartičku a akési staré písmenko. Pomyslela si, že ráno zanesie nález starostovi a za ten čas si uložila i tých štyridsať korún do peňaženky a dávala ju do vrecka na plášti. Vtom jej razom chytilo ruku chlapisko ako hrom a zadudralo: — Hop, sem tú peňaženku, to som ja stratil. Práve som ju hľadal!Terka, chúďa, skoro z nôh spadla, keď zazrela pri sebe zvolenského voštinára[2]v krátkych zafúľaných gatiach, v krpcoch, s malým kabátikom nad batohom na chrbte a s klobúčikom ako groš na vrchu hlavy.— Jáj, preboha, ako som sa vás zľakla! Tu máte vaše peniaze! — i dala mu v prvom ľaku peňaženku.Ale sotva ju voštinár schvatol, skríkla: — Ale mi dajte moje peniaze, čo som si teraz do nej odložila, svojich štyridsať korún som tam vložila!— Čo tárate do sveta, to sú všetko moje groše!Vtom pristúpil k nim mladý, asi tridsaťročný človek v ošúchanom športovom obleku, veľmi prísnej, rozhodnej tváre.— Pani, neokrádajte toho chudáka, dajte mu, čo mu patrí! Videl som všetko, čo sa tu robilo, lebo som šiel z kroka na krok za vami.Potom sa prísne obrátil na voštinára: — Vy chudobný človek, vy otrok kapitalizmu, dajte sem tú peňaženku a povedzte, čo je v nej.Voštinára, hoci bol starý vybiják, trhlo vystúpenie Klanicu, oddal mu peniaze a odrecitoval, že je v nej štyridsať korún v dvoch papierových dvadsaťkorunáčkach, pätnásť v troch strieborných päťkorunákoch, 60 halierov, jedna stará železničná karta a akási kartička, o ktorej už ani neviem, čo je za jedna.Pravdaže sa počas tohoto pojednávania zozbierala okolo nich hŕba ľudí, ktorí boli zvedaví, čo sa stalo. Hŕbka každú chvíľu rástla.Terka sa zozbierala a kričala: — V pudilári je i mojich štyridsať korún! Tie mi dajte!Prísny pán Klanica ostro pozrel na ňu: — Pani, hanbite sa! Vy, i keď ste nie nejaká boháčka, žijete v blahobyte a máte všetkého dostatok a nehanbíte sa chudobného človeka poškodzovať o jeho po biede zarobené halieriky.Terka plačúc rozprávala niekoľkým ženám okolo nej, ako jej dala Betka štyridsať korún na kravu a ako si ich schovala do peňaženky, ktorú včasráno chcela zaniesť starostovi.Klanica bol presvedčený, že pudilár so všetkými peniazmi patrí voštinárovi, lebo bol svojím socialisticko-komunistickým cítením predpojatý v jeho prospech, voči, ako si on myslel, zámožnej Terke. A voštinár bol v porovnaní s Terkou boháč.Keď učiteľ Klanica videl okolo seba zhluk ľudí, pokladal príležitosť za vhodnú, aby spustil prednášku o rovnosti a spoločenskej spravodlivosti. I vzal pudilár do obidvoch rúk a otvoril ústa, aby vykladal svoje múdrosti. Lenže voštinár s tým nesúhlasil. On by bol najradšej vzal svoju peňaženku a šiel ďalej svojou cestou.— Počujete, pre mňa melte, čo chcete, ale dajte mi moje peniaze, — zahučal hlbokým basom.— Počkajte, milý priateľ, ešte raz sa vás spýtam, čo je v tej peňaženke. Povedzte to pred celým zhromaždením.Voštinár zase začal recitovať, čo je v nej. Ešte nedokončil svoju reč, keď ho pretrhol starší gazda, Šimko Záhora.— Dobre, dobre, ale najlepšie bude, keď odovzdáme tie peniaze starostovi, nech ten urobí poriadok medzi nimi, lebo Terka hovorí, že štyridsať korún z nich jej prináleží.Klanica zvolal: — Voštinár by nemohol vedieť o tých štyridsiatich korunách, keby neboli jeho.Záhora a ostatní volali: — Poďme k starostovi alebo k četníkom. Voštinár mohol vidieť, keď Terka kládla peniaze do tobolky. — Klanica sa zasa postavil do rečníckej pozitúry a začínal rečniť, keď priskočil k nemu Mišo Kontúr, ktorý pred chvíľou prišiel a počúval, čo sa robí, a vytrhol mu tobolku z ruky.Pritom zakričal: — Čo vy tu tárate! To je môj pudilár! Pred chvíľou som pomerkoval, že mi chýba.— Vy ste luhár a klamár, peňaženka je voštinárova. Povedzte, čo je v nej? — zvolal Klanica.— Dajsamibože, fígľa! Pätnásť korún, niekoľko halierov a železničná karta, — vrieskol Kontúr.— To povedal i Voštinár, — odpovedal Klanica. — Ale okrem toho bolo v nej štyridsať korún, o ktorých vy nič neviete.— Nebolo — odsekol Kontúr. — Ale nech povie ten lotor a vy s ním, čo je na tej železničnej karte vytlačené, kedy sa viezol s ňou a kde?Klanica sa obzrel za voštinárom: — Povedzte im to, nedajte sa!Voštinár drgol plecom: — Parom ho tam vie, odkedy sa tá karta tam koprcká a čo na nej, ja sa veru nepamätám.— Aha, vidíte loptošov, — zakričal Kontúr. — Na kartičke je, že som sa včera viezol s ňou zo Šútova do Sučian. Pozrite, tu je to. Bol som v Sučanoch po teľce. Záhora tiež vie o tom.Chlapi zvolali: — To je peleš akási, to sú lotri. K četníkom s nimi!Keď sa vec takto rozuzlila, bežal voštinár už hore kopcom nad cestou a Klanica si tiež chytro rozmyslel, že bude múdrejšie zmiznúť, ako mať vytriasačky s četníkmi, i zaberal za ním. Niekoľko mládencov pobehlo za ním hore kopcom, ale cestou si to rozmysleli a veľmi sa nepreháňali. Pomysleli si, že čert tam po nich, nehodno sa s takými ľuďmi zapodievať. Človek tam len niečo nájde, čo nehľadal. I zastali na kraji vrchu kopca. Počuli, že obďaleč vykračujúci Klanica a voštinár sa vadia. Voštinár nadával svojmu zástancovi, že ho všetci diabli dovliekli a čo sa mieša do vecí, do ktorých ho nič nie je a Klanica mu vyčítal, že je nestatočný človek. Koniec bol, že keď sa nevedeli presvedčiť slovami, prehovárali sa päsťami. Klanica bol šikovnejší a zasiahol svojho odporcu i tri-štyri razy, kým ho ten raz, lenže údery voštinárove boli ťažké a učiteľove skoro ani nepocítil. Chudák Klanica napokon celkom zhrbený odkrívkal z bojiska, kým voštinár išiel, vystretý a vyhrážal sa mu päsťou. Taká bola vďaka za jeho dobrú vôľu.Jednako Klanica v kruhu svojich súdruhov rozprával celú udalosť tak, že vystúpenie Kontúra úplne zamlčal a predstavil ako ukráteného voštinára, ktorého sedliacka a meštiacka luza očividne okradla v prospech bohatej obchodníčky.[1]babická škola— škola pre pôrodné asistentky[2]voštinár— voskár	Nadasi-Jege_Okolo-pravdy.html.txt
VýšivkaPod hviezdami vietor černie,jazdec bodá koníka.Hľadá milú. V nedoziernecvengot podkov zaniká.V tmách len čierny kašeľ vtáka.On nechodí, ona čaká.Plátna k ústam dvíha z lona,bozk červeňou svieti tmám,Čičíka ju hlahol zvona,keď vyšíva monogram.Koník cvála, dunia duby.Príde načas na zásnuby?V prstíkoch jej blysla ihla,krv jej prýšti na dlani,Húkol kuvik, keď sa mihlatôňa jazdca na pláni.Praskol zvon a luna spadla.Koník letí bez zubadla.Ihlou vyznáva mu lásku,tak ho k sebe privábi.Nôtia radosť po damaskupurpurové hodváby.Srdce vo zvone sa trhá.S jazdcom milá, ale druhá.Svitá. Vôkol všetko zlatne.Ale ona pošuškyvzlyká na svadobnom plátnedo krvavej podušky.Z dlane vyletel jej vtáčik.Čuj: v deň svadby – umieráčik.	Stacho_Ine-basne.html.txt
1. Dobre opatrený[1]„Tatíčko pôjdu do Rakús!“ oznamoval malý, trojročný Janíčko každému, kto do domu prišiel.„A ty kde budeš?“ opýtali sa nejedny ústa; a dieťa vždy veselo odvrávalo:„Ja pôjdem s nimi!“Prišiel večer, posledný pred cestou. Michal Biely sedel so svojím dieťaťom na lavici. Obaja dívali sa, ako mamička miesila cesto na pagáčky.„Pôjdeme do Rakús; už pôjdeme, už zajtra!“ prikyvoval chlapček kučeravou hlavičkou; nevidel sĺz, skanuvších z oka matkinho, ani vlhkého lesku v zraku otcovom.Áno, mali rodičia ísť, mali, ale — bez neho. Konečne muselo dieťa pravdu zvedieť. No kto a ako mu ju povie?Vzala Biela pagáčky, vyšla do kuchyne. Bola ona poriadna žena, deti svoje i muža držala si čisto; no, patrila ona k tým otupeným turanským obyvateľkám, ktorým srdce nepukne, keď sa od dieťaťa odlúčia.Aj ju tak kedysi rodičia odbiehali. Vídavala ich len po dva mesiace cez rok; i vtedy nebolo jej dobre u nich. Ostatný čas trávila vždy medzi cudzím svetom, opatrovaná ako — neprirovnávajúc — keď dakto do opatery dal psíka susedovi.Keď trochu vyrástla, ocitla sa v službe podomových kupcov (hauzírerov). Túlala sa s nimi od ôsmeho roku, až dokiaľ sa nevydala, takže jej to túlanie prešlo do krvi.Nuž, keď teraz ona mala deti, bárs si aj poplakala, predsa nepuklo jej srdce, že ich tak musí odbehnúť, bárs vedela: „že nebudú opatrené, očistené, umyté, snáď ani dosť najedené, tak ako ja kedysi.“ No rozmýšľala: „Aká pomoc? Musíme ísť za obchodom, so sebou ich vziať nemôžeme; ja som preto vyrástla, aj ony vyrastú.“Najhoršie bolo teraz o malého Janíčka. Tie väčšie boli už tiež také otupené, že ani neplakali, keď ich vlani a predlanským rodičia odchádzali.No Janíčko bol vlastne ešte maličký, nevedel, čo sa s ním robí; ale teraz bude plakať!„Musím ísť a kúpiť mu nejakú hračku, aby sa s tým upokojil,“ myslela Biela. Jej mužovi bolo ťažko okolo srdca. On až keď sa oženil, začal „hauzírovať“. Jemu spočiatku tvrdo padlo, privykať na ten nestály, tulácky život; a vždy ho to trápilo, keď musel deti plateným ľuďom nechávať, a čo práve teraz!Ako tak sedel s chlapčiatkom na lone, bárs ústa mlčali, vydral sa mu z duše výkrik bolesti. Veď musel konečne dieťa vyviesť z omylu.Nechcel maličký veriť bračekovi a sestričkám, že by tatíčko jeho nevzal; veď ten tatíčko bol pre neho všetkým. Celý deň sa okolo neho premotal. Prizeral sa naňho pri práci; usiloval sa čo mohol, poslúžil, a krátil i sebe i otcovi čas milým štebotaním. Ostatné deti často — i dnes — boli u starých rodičov; on najradšej len doma.„Tatíčko môj! A hneď, keď sa vyspíme, pôjdeme do tých Rakús?“ spytujú sa ružové, neúnavné ústočká.„Áno, Janíčko! Mamička aj ja pôjdeme hneď ráno; ale teba nemôžeme so sebou vziať, lebo je zima, a boleli by ťa nožičky!“ odvráva otec, ale neodváži sa na dieťa pozrieť. Nevydržal by pohľad tých veľkých, čiernych očí, taký nevinný a naľakaný zároveň.„A ja kde budem?“ ústočká dieťaťa začali sa triasť.„Ty budeš aj s Mariškou, Paľkom a Aničkou u tetičky Stachovie,“ chlácholí otec; a ja ti kúpim koníka a pošlem ti z Rakús trúbu.“„Kúpite mi koníka?“ zajasalo dieťa; „a kedy mi kúpite?“„Ešte dnes, aby si sa mal u tetičky s čím hrať.“„Ale,“ vraví malý po chvíli mlčania — čo dialo sa medzitým v duši dieťaťa, nemožno uhádnuť — „aj vy budete u tetičky s nami bývať?“„Ach, nie; my musíme ísť do Rakús, vyrobiť na chlebíček; ale prídeme. Janíčko nás bude čakať, a my prídeme.“„Prídete zajtra?“ uspokojilo sa dieťa.„Zajtra!“ prisvedčil otec a myslí pritom na tých dlhých desať mesiacov, na tie nebezpečné cesty, na všetko to, čo môže ležať medzi týmto „dnes“ a tým „zajtra“. Bárs mu srdce krája bolesť, teší sa tým, že chlapček sa nerozplakal.Vrátila sa po chvíli matka, a akoby uhádla, čo otec sľúbil, priniesla koníčka na kolieskach. Prišli s ňou ostatné deti, nastala radosť.„My pôjdeme k tetičke Stachovie, tatíčko a mamička idú do Rakús,“ oznamuje malinký: „ale prídu zajtra!“Strávili deti šťastný večer, dostali dobrú večeru, videli pagáčky, ktoré matka pre nich k ránu odkladala.Ale keď sa Janíčko na druhý deň ráno o ôsmej zobudil zo sladkého sna, v ktorom neucítil slzy matkine, ani horúci bozk otcov — bol sirotou — ach, sirotou, bárs mal otca i matku. Lebo niet väčšej siroty nad dieťa podomových kupcov.Cudzia tvár ľahostajnej ženy skláňala sa nad ním. Bola to mladá, statočná žena; ale studená — ako ten ľad vonku. Ona nemala nijakú lásku k deťom, nijaké porozumenie s ich srdiečkami. Jej bol srdcelomný Janíčkov nárek — ktorý sa ničím nedal uspokojiť, len tatíčka a tatíčka si pýtal — obťažným. Zakríkla konečne chlapca; a dieťa, na takýto spôsob nezvyknuté, stíchlo skutočne. Pritúlilo k sebe koníčka a pagáčik — ktoré veci akosi ho s tým spojovali, čo všetko stratilo, a schúlené v kútiku, zmorené vlastným fňukaním, zadriemalo. No i zo sna ešte počul si žalostné stonanie násilne udusenej bolesti, s ktorou sa nik nepodedlil.Prešli týždne. Nebolo dieťaťu práve zle u tetičky Stachovie. Nebolo mu horšie, než ostatným deťom podomových kupcov, ba ešte lepšie; lebo ujček Stacho sa neopil, nehrešil. No ale ani otcom on nebol. A tetička? Tá pre deti nemala srdca; dala sa im najesť, práve tak ako tomu „ošípanému“ vonku; ináč pre ňu mohli mať i ruky i tváre i šaty špinavé, gombíky poodtŕhané, háby sem i tam roztratené a deravé.Malý Janíčko, ktorý doma chodil taký pekný, vyzeral zakrátky čas ako malý žobráčik. Pretože sa malá dierka nezašila, viseli z neho čochvíľa len handry. Okolo neho bola vždy cudzina.Nevedelo dieťa povedať, čo cíti, keď s ním razom zachádzali ako s veľkým. Nik ho nevzal už na lono, nik nepohladil, nepoceloval. Nemal sa ku komu pritúliť; motal sa po dome ako stratený. Brat a sestričky išli do školy; on nikoho nemal, len svojho koníčka a trúbu, ktorú mu otec skutočne poslal, na ktorej ale trúbiť nesmel, lebo ujček a tetička to neľúbili.Ó, bolo útlemu srdiečku tak zima, ani čo by si z teplej hrady priskoro presadil slabú bylinku a vystavil vetrom i mrazom. Predtým také veselé dieťa stávalo sa zamĺklym; plakalo často bez príčiny. Dostalo za ten plač hrešenie; prestávalo plakať z bázne. Ó, biedna, vädnúca kvetinka, nezahriata slncom lásky!Raz vybehol chlapček pred dom, a sám ani neznajúc, prečo a kam, pustil sa dolu ulicou. Hľadí po domoch, po záhradách pri nich; — a povie nahlas, akoby otázku zodpovedal: „Tatíčkovi ide, bude čakať; oni prídu zajtra!“Hľa, tu dom — dieťa ho poznalo — dvere i okná zavreté. Usadil sa chlapček na schodoch, položil si do lona koníčka i trúbu. Slniečko zasvietilo do ušpinenej, peknej tváričky. Aká bola teraz šťastná — konečne po týždňoch.Išla okolo súcitná žena; nebola taká poriadna, ako Stachová, ale milovala deti, vedela, čo deťom treba. Prihovorila sa malému, pohladila ho, utrela mu špinavú tváričku. Ucítilo dieťa teplo chýbajúcej lásky; zdôverilo sa, že čaká tatíčka, že prídu. Niesla žena cukríky svojim deťom, nadelila malej, opustenej sirote; a ešte i keď ďalej išla, niekoľko razy sa obzrela, ako si chutne ukusoval chlebíčka, ktorého mu tiež nadelila.„Chúďatko, keby ťa tvoja mať videla!“ — vzdychla si polohlasne a zašla.A dieťa sedelo a dojedalo chlebíček. Tu dostavil sa k nemu nečakaný kamarát: chudý, chlpatý psík. Patril psík tiež podomovým kupcom; odišli mu páni. Odkázaný na to, čo kde dostal, túlal sa po osade. Naľakal sa Janíčko najprv Hektora; ale keď Hektor tak priateľsky širokým chvostom krútil a tak prívetivo pozeral, akoby chcel povedať: „Daj aj mne toho chlebíka kúštik, som taký hladný!“ — porozumel tejto nemej reči a udelil.Psík sadol si mu k nohám, a keď spolu chlebík zjedli, nemal vôľu kamaráta odísť. Snáď cítili to oba, že sú rovnak opustení. Začali sa k sebe túliť; Janíčko ukazoval svojho koníka, a pes ani čo by rozumel, oňuchal a obdivoval ho; chlapec zatrúbil, Hektor zavyl — a bavili sa pekne spolu tak dlho, kým pre chlapca neprišli a psa nezahnali.Od tých čias podnikal Janíčko častejšie takúto prechádzku, a temer vždy našiel tu svojho kamaráta Hektora. Chlapca za to bili, hrešili — nič nepomohlo. Nad všetok strach pred bolesťou väčšia bola túžba po domove, po tomto miestečku, kde čakal tatíčka. A bárs následkom toho, že nechali ho v studenom čase bosého chodiť, dostal divý kašeľ, býval rozpálený a slabý, predsa len, čo ako biedne, zašiel si „domov“.Ó, ako by sa mu bolo zišlo aspoň vtedy, aby ho dakto na lono vzal, pohladil, poceloval! Zaviedli ho k lekárovi; ten povedal, že proti tomu kašľu lieku nemá, len vraj aby dieťa bolo vonku. No tak ho nechali na povetrí. Nikoho nebolo, o koho by svoju ubolenú, horúcu hlavičku oprelo, komu by sa požalovalo.V noci svojím kašľom stávalo sa obťažným — hoci však Stachová mala pevný sen. Ona ani k vlastným deťom nevstala, aby ich opatrila, tým menej k cudzím. No predsa jej bol chlapec na obťaž.Raz vybralo sa chlapčiatko zase domov. Našlo tam Hektora. Keď ho náležite kašeľ zmoril, oprelo si horúcu hlavičku o huňáča, a psík trpezlive zostal ležať, akoby rozumel, že sú si rovní, že patria spolu. Pristavil sa pri peknom tomto obrázku opustenosti súcitný sedliak. Poznal chlapca; videl, že je dieťa akési rozpálené — zaniesol ho domov.V noci rozpálilo ho ešte viac; ráno zavolala Stachová lekára. Nuž vraj dostal chlapec z toho divého kašľa zapálenie pľúc. Nariadil lieky, obklady. Robila žena všetko svedomite, ale bez súcitu a bez srdca.Na tretí deň, keď chlapček bol najťažšie nemocný, Stachovci museli ísť na pole. Pri Janíčkovi zostali len deti, no i tieto rozutekali sa radšej po dvore, nechali izbu otvorenú. Kde sa vzal, tu sa vzal, vnišiel zrazu do dvora — a ňuchajúc, konečne i do izby — Hektor. Oprel predné labky o posteľ, ňuchá, ňuchá chlapca; zavyl, akoby sa prihováral. Docielil, čo chcel: chlapčiatko otvorilo oči, videlo kamaráta, usmialo sa.V domnení, že leží na schodoch, spravilo mu miesto vedľa seba; oprelo ťažkú hlavičku o huňáča a hovorí trhano:„Tatíčko prídu z Rakús, prídu zajtra; Janíčko pôjde domov;“ — a hovorilo ešte viac, ale slova mu už nerozumieť.Úbohý Hektor! Možno si predstaviť, akej odmeny sa mu dostalo za to, že potešil ešte raz — naposledy — srdiečko opusteného, malého kamaráta. Keď dva dni zatým sedel na schodoch Janíčkovho domova a čakal, išiel okolo pohrebný sprievod. Niesli štyria mládenci malú rakvičku. Hektor ich videl a netušil, že ten, ktorého on čaká, odpočíva si v nej taký tichučký a šťastný, že nebude on už nikomu obťažný, že vzal si ho ten Otec, ktorý ho v tej samote vídaval, ktorý jeho srdiečku rozumel, ktorý dal napísať:Hoci môj otec a moja mať ma opustili, Hospodin však ma k sebe privinie.V lekárskom svedectve stálo, že dieťa umrelo na zapálenie pľúc. Ale bola to mýlka. Malo tam stáť, že umrelo na nedostatok lásky. Pochovali ho na turanskom cintoríne vedľa mnohých iných, ktoré tiež na túto chorobu zo sveta zišli.Stachová bola presvedčená, že ona svedomite vykonala všetko, čo mala, pri cudzom dieťati.Matka si poplakala, ale hovorila: „Však jemu je tam lepšie.“ Ona často, kým ešte bol nemluvniatkom, spomínavala: „Keby si ho len Pán Boh vzal.“ Mala svoje deti rada, ale obťažno jej bolo na toľké vyrábať.Opravdivo želel za dieťaťom len jeho otec, a tomu jediným potešením bolo, že však ho nechal v dobrých rukách, u statočných a poriadnych ľudí.*Ten malý hrobček však kázal a káže (len škoda, nik ho nerozumie), že nikdy nemá si brať do opatery deti ten, kto nemá pre ne srdca, komu sú ony tak ľahostajné, že sa nezná vnoriť ani do ich radosti ani do žalosti.Ach, najnešťastnejšie sú takéto siroty so živými rodičmi — deti hauzírerov! Keď zomrú, opravdivo môžeme o nich povedať:„Dobrý Pán Boh, že si ho vzal.“ —[1]hauzírer (i hauzírant)— podomový obchodník	Royova_Deti-hauzirerov.html.txt
Blízko ešte neni vnútriNeďaleko veľkostatku grófa B., kde môj strýc bol úradníkom, žil statkár, ktorý mal jediného, veľmi drahého syna na študiach, a tento po šťastne zkončených zkúškach navracoval sa domov na prázdniny. Šťastná matka išla synovi oproti a radostne viezla si ho v novom kočiari. On sám riadil oťaže bujných, mladých koníkov, ktoré si tak čerstvo frkali a poskakovali, akoby sdieľali radosť hospodárovu. Ej, bola to vozba s vetrom o závod po dolnozemskej zírnej rovine! Z ďaleko vidno už rodný dom očakávaného miláčka. Ťažké vráta dokorán sú otvorené, s ich oboch strán otec, babička, deduško, sestry, tetičky a domáca čeľaď. Keď už koníky dobehli a mali zastať v tmavom podnávratí, priletel zkadiaľsi vietor, zaplesknul bránu tesno pred ich hlavami. V tom okamihu zapráskalo oje v poli zlomené, kone sa zopäli, skočili nazpäť a ulomené oje celou silou uderilo mladíka do prsov. Keď podarilo sa vraníkov stíšiť, aby zastali, ležal syn v náruči matkinom mŕtvy. Tak blízko domova, na jeho prahu, a nedostal sa živý domov. Blízko neznamená vnútri.Dvaja l-skí kopaničiari navracovali sa z Ameriky. Bol december. Z Moravy krátili si cestu pešky prez Javorinu. Pricházala noc a oni blúdili: „Ja už ďalej nemôžem, musím si sadnúť,“ hovorí starší. „Kto zná, kde sme, čakajme radšie než začne svitať.“ „A keby sme tak zaspali, zmrzneme. Sadni si, jak chceš, ja ešte oprobujem, či by som nepoznal, kde to sme,“ vetil mladší, pokročil ešte dva-tri kroky, nohy sa mu šmykly a skotúlil sa dosť hlboko do čerstvého sňahu. Voľačo výš trčia stromy, medzi nimi malé svetlo. Chalupa, chalupa, potešil sa pútnik; pár chytrými kroky i vzdor hlbokému sňahu dostihnul tú chalúpku, zabúchá na okno. No kto opíše jeho prekvapenie: žena a rodina kamarátova otvárajú mu dvere. Rozumie sa, že hneď vzali lampáše, keď sa prvé naľakanie i naradované otázky vybavily, jeho vedú do nútra teplej chyžky a potom ponáhľajú hľadať svojho gazdu. Ležal trocha na vŕšku, nad vlastnou chalúpkou zaspával v sňahu; keď ho nepreberú, nezavedú domov, zamrzne iste. Oj, nebol ďaleko, ba veľmi blízko rodnej strechy a predsa nikdy by sa nebol pod ňu vrátil. Blízko pri cieli neznamená, že je ten cieľ dostihnutý.Zomrel osamelý človek, nemal syna, dcéry, ani vnuka, vnučky a bol bohatý. Jeho dedictvo malo byť rozdelené ďalekej rodine. Každý, kto preukáže listinami, že je z krve a pokrevnosti zomrelého, každý, kto príde s týmiže dôkazmi v určenú hodinu do mestečka H., dostane čiastku pekného dedíctva. Pan N. sadnul do vlaku, on mal iste najblíž, za pár hodin môže byť v H. Vlak jeho dorazí o pol ôsmej a pojednávanie je určené na pol deviatu hodinu. No deň predtým bola veľká búrka; železničný most asi pol hodinu pred H. porúchala voda, prezeň nemožno a tak nutno dosť ďaleko na okolo. Vlak miesto o pol ôsmej dojachal o pol jedonástej. Pojednávanie pri úrade bolo už pred hodinou skončené, účastníci podelení, dedictvo ztratené, ztratené na vždy. Tak blízko bohatstva a predsa do smrti chudákom. Blízko neni pri cieli.Milý čitateľu, jako je to s tebou? Máš istotu, že si už v tom kráľovstve Božom? A či snáď si len blízko? Povedal by aj o tebe Kráľ Ježiš Kristus: „Nie si ďaleko od kráľovstva Božieho?“ Ľudia zvyknú na túto otázku odvetiť: „Kto to môže vedeť?“ Dajme ten pád: blúdila by si neznámou cestou v noci, zrazu cítiš, že pôda pod nohami ti ustupuje, skloníš sa k zemi, šmátraš — a k velikej hrôze siahajú ti ruky do prázdna. Kričíš v úzkostiach smrti. — Studený, lepkavý pot stúpa ti na čelo. Zrazu ožiari ťa svetlo! Ono teprve osvietilo priepasť i podobraté brehy, ono osvietilo záhubu, do nejž sa srútiť musíš, no i ruku, ktorá ťa uchopila a preniesla na ochranný breh. Budeš môcť kedy ten okamih zabudnúť? Nebudeš to istotne vedeť, kedy, kde a kým si bola prenesená zo zahynutia na breh spásy? My, ktorým to večné svetlo Slova Božieho na tú priepasť, do nejž sme sa rútili, posvietilo a ktorých prebodená pravica Ježiša Krista z krajiny smrti a tmy do kráľovstva svetla a večného života preniesla, my to nikdy nezabudneme, ako sme nad tou priepasťou kričali: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ My istotne známe, že sme spasení, zachránení.Všetci pobožní a samospravedliví ľudia sú blízko kráľovstva Božieho, ale ešte nie v ňom. Všetky verne zákon Boží plniť sa usilujúce duše, ktoré vo vlastnom očisťovaní hľadajú pomoc, sú tiež blízo! Oni ale usilujú sa vlastnou silou to dosiahnuť, čo za velikú mzdu krve a smrti Baránkovej bolo im kúpené, a preto vzdor všetkým svojím snahám oni nie sú ešte v kráľovstve Božom, tak ako ani ten zbožný Izraelita v ňom nebol.V pracovni môjho otca na masívnom stole ležaly dve veľké knihy. Jedna šedá s nápisom: „Matrika narodených“ a druhá čierna: „Matrika zomrelých“. Verte, nikdy v tej čiernej neoctlo sa meno človeka, ktorý ešte žil, zrovna tak, ba tým viac, nemohlo sa v tej šedivej octnúť meno dieťaťa, ktoré sa ešte nenarodilo. No ktokoľvek v tej šedivej knihe už bol zaznačený, od toho dňa patril do našej krajiny. On bol do nej narodený. — Zrovna tak je to i v kráľovstve Kristovom. Do neho sa tiež musí človek narodiť, skrze vody evanjelia a Ducha Svätého.„Nenarodí-li sa kto znovu, nemôže videť kráľovstva Božieho.“ Priam tak, ako aj nenarodený človek nikdy nespatrí našu Čsl. republiku a nestane sa jej občanom. V nebesiach jestvujú tiež matriky. Do jednej značení sú tí, ktorí umreli s Kristom svetu, telu i diablu, o ktorých platí: „S Kristom ukrižován jsem.“ V tej druhej sú mená tých, ktorí skrze Ducha Svätého pre Boha sa narodili a mená ich napísané sú v knihe života Baránkovho. O tých, z Ducha Svätého nenarodených, platí to strašné: „Ten, kto neni nájdený zapísaný v knihe života, uvrhnutý bol do jazera ohnivého.“ O tých znovuzrodených platí zase: „Kto zvíťazí, nevymažem mena jeho pred obličajou Otca i pred jeho anjelmi.“ Stojí to za to, zjednať si istotu, či naše mená skutočne sú tam zaznamenané. Ale stojí to zvlášte za to, víťaziť, aby ono nebolo z tejže knihy života vytreté. Krásne zneje sloka onej piesne:Svatbu Král na nebi chystá, pozvání dějí se již. V nebi jsou určená místa, volají jména se, — slyš!V nemocnici ležal umírajúci vojak. Zrazu silným hlasom zvolaly obledlé už rty: „Tu som!“, otvoril oči a ako by napnuto počúval. „Čo si prajete?“ spytovala sa ho ošetrovateľka. „V nebesiach volali mena, i to moje, tak som sa ohlásil,“ zašopkal blažene a skonal. Hľa, meno jeho bolo v knihe života; je i to tvoje? Vieš to iste? Ak nemáš istotu, prestaň toto čítať, choď na kolená a pros: „Ježišu Kriste, Baránku Boží, smiluj sa nado mnou, daj mi ten nový život Boží a napíš i moje meno do knihy života!“ Nemáš-li istotu, neodkladaj, nečakaj, celá tvoja večnosť závisí od toho.Neďaleko neni vnútri. Prekročiť hranicu zo zeme otroctva do zeme slobody, k tomu sa vyžaduje len krok, ak ale nebol učinený, čo pomohlo, že sme na tej hranici chodievali? „Pane, Pane“, volali, áno, že On na uliciach našich učieval! Ak sme Mu pri tom nedovolili, aby nám ten nový rod daroval a jak sme Ho vierou neprijali, ó tak v tom Jeho kráľovstve na žiadon pád nebudeme.	Royova_Blizko-este-neni-vnutri.html.txt
Cesta do TaterV letní podvečer sám jsem stál na mohyle Kościuszkovy slávy, na kopci sv. Bronislavy. Byl jsem pohnut. Přede mnou na kulatém dvojstupni ležel balvan žulový a na něm vyryto jediné slovo:Kościuszce. A to slovo rozbouřilo ňadro mé, nebo v ně vtělila se láska a úcta celého národa polského. Kościuszce! jak prostě, jak důvěrně to zní a předce to znamená sílu, kterou zachváceny boří se trůny.Přistoupil jsem ke kameni posvátnému a položiv naň hlavu, dumal o zašlých dnech slavného bohatýra.Jak byl nešťasten! vzpomínky ševelily. Všechna ta drahá krev, kterou za vlast ronil u Ściekotin a Ravky, marně byla prolita. Po Raclavicích, Zielenici a Duběnce přišly Maciejovice, kde shaslo slunce polské slávy… Kościuszko miloval ženu — ta se mu vysmála; miloval zubožený lid — ten mu zabil otce: zbožňoval svobodu — a té pozbyl se svým národem. Vše, co podnikl, konal pevně, s energií, a vše marně zašlo. A Kościuszko neklesl. Do posledního života dechu měl na paměti národ, jeho blaho a prospěchy. Všemi oklamán, sám neklamal nikoho nikdy…„Byl to muž!“ vážně ozval se za mnou nevýslovně vábný hlas.Vzchopil jsem se. Spatřil jsem dámu v černém oděvu. Byla vysoká, štíhlá a hlavu měla lehce skloněnou k plným ňadrům. Úbělové, nevysoké čelo lemovaly pletence kaštanových vlasů. Líce její byla svěží jako prvý červánek ranní, a ústa rděla se koraly.Pohledli jsme na sebe. Já překvapeně, ona jasně, přátelsky. Ve tmavém oku jejím zračila se odvaha, dívčí něžnost, intelligence. Byla vábiva jako rusalka a vyvýšena, čistá jako dcera Prandotova, světice Bronislava.Kolem balvanu bujel červený a bílý sléz. Neznámá se sklonila a utrhši po kvítku, podala mi květy se slovy: „Za lásku ke Kościuszkovi!“ Než jsem se vzpamatoval, zmizela na točité cestě, jež se hadovitě s mohyly vine.Chtěl jsem kvapiti za dámou, ale chladný rozum ptal se po důvodech. Mrzel jsem se sám na sebe, a zase divný paprsek radosti zajiskřil v srdci mém. Zůstal jsem — opět sám.Zrak můj bloudil po Krakově, jehož četné věže a chrámy prostíraly se u nohou mých, po Visle, jež vinula se krajem jako stříbrná stuha, a povznesl se přes bílé dvojvěží kláštera Bělanského k modrošedým Beskydám. Pak zaletl k poledni, a hle! na nejzazším obzoru příkře, mocně a divoce, jako bouřenosné černavy vystupovaly turně a štíty tatranské. Srdce se mi touhou zachvělo, a paže bezděčně se rozpjaly k cíli bludné cesty mé…Prvá cesta z Krakova do Tater šeří se v duši mé jako krásný sen. Prastará melodie chorálu chrámového, kterouž lid vroucně velebil Boha svatého, silného a nesmrtelného, dosud hlaholí v nitro mé z Mogilan. S jasnými zvuky starého zvonu začernalé zvonice mogilánské zor můj letí v ladné stíny doliny, kdež obzoru kralují bělavé, velkolepé zříceniny Lanckorony. Od osamělé chatky lesní na hřbetě Luboně Malého pozdravuji Vysoké Tatry, jež zjevují se tu již v rysech určitějších s divokými štíty, prostopadlými turněmi, tmavými propastmi a bílými sněhy. A z Poronina smuší se nebetyčný strážce zakopanský, Giewont. Nelze zapomenouti toho velikána s dvěma pyramidálními vrcholy, mezi nimiž děsná propast zeje. Dále v hasnoucím slunci rudnou Červené vrchy a řeřaví lysá temena věžitých štítův. Ze šumu černých lesů časem vynoří se bílý obláček mlhy, jako tichá myšlenka. Zabloudilý oblak spočine na štítu pustém. Klenba vzduchu jako křišťál průhledného, dýšícího vůní lesů jehličnatých, zdá se býti výše závratné. Nové, světější myšlenky derou se v ňadru ku světlu…Třetí den klonil se k západu, když dorazil jsem do Zakopaného, dlouhé to vesnice na úbočí tatranském. V úpravné a rozsáhlé kanceláři „Towarzystwa Tatrzańskiego“ vykázán mi útulný byt proti dřevěnému kostelíku zakopanskému.[1]Vešel jsem do kostelíka. Vesnické kostelíky haličské činí na poutníka pochmurný dojem. Stěny prkenné, s množstvím nepochopitelných výklenků, zčernaly dlouhým věkem. Okny nízkými a uzounkými kmitá světlo v paprscích nejasných, jako by zlomených. Staré, pestrými barvami provedené obrazy v zaprášených černých rámech vzbuzují hrůzu. Kouty vyplněny jsou řebříky, šedě natřenými starými vybledlými lavicemi, kříži, korouhvemi ošumělými a mnohde i prkny z rakví. Na kůru v černo až po střechu trčí starobylé varhany, jimž nizounký rovný strop chrámový nestačil.V kostele zachytil mne zakopanský organista, v zimě též učitel, a rozplývaje se chválou o zdejších varhanách (na nichž hrával — mimochodem řečeno — polky), donutil mne přímo, abych sedl a hrál. Zahrál jsem jednu z 48 velebných fug Bachových na bídném a nedostatečném tom nástroji tak mizerně, že jsem se sám styděl za sebe. Ale organistovi ku chvále ústa nestačila. Při odchodu k opravdové žalosti své poznal jsem, že nešťastná má produkce měla posluchače: dvě dámy opustily před námi kostelík. Kdo byly a co si o mé hře asi myslily?Za jasného rána bral jsem se lučinami a lesy jehličnatými do údolí Kośčeliského, jemuž soulad bohatých, útvarů horských a snadná přístupnost navždy přízeň cestovatelů pojistily. Malý juhas, kráčející na halu pod Červenými vrchy, přidružil se ke mně a poučoval mne.Bystřina, jejíž prudké, čisté proudy valí se luhem zeleným, slově Tichou vodou (Cicha woda) a po spojení s Bystrou Zakopankou; teprve po sloučení s Poroňcem jméno mění v Dunajec Bílý. U doliny Bílého potoka ukazoval mi juhas množství vybělených kostí. Kosti prý to Tatarů, kdys od horalů poražených. Doprovodiv mě až k bystřině, proudící z údolí Kośčeliského, kdež mi proti domku lesního ukázal skálu numulithovou (jarcovou), vrátil se. Byl to Černý Dunajec, po jehož břehu spěchal jsem nyní v údolí, skalními stráněmi ověnčené.Kamenná, obrovská brána súžuje vchod do údolí. Kolmá, asi 20mvysoká skála strmí nad bystřinou, nechávajíc místa jen úzké cestě.[2]Přiblíživ se ku bráně, spatřil jsem rozkošný zjev.Dvě dámy stály u rozvodněného potoka, kterýž přeléval se přes cestu tehdy neupravenou, do údolí vedoucí. Jedna z nich byla vysoká, ztepilá, druhá menší, prostřední postavy. Obě oděny byly vkusným, po způsobě kroje horalek upraveným šatem. Obličeje zastiňovaly široké žluté slaměné klobouky s vlajícími stužkami.Dámy hlasitě rozmlouvaly, kudy by možno bylo dostati se do údolí. Menší dáma pronikavým diskantem ustavičně naříkala, směšně rukama lomila, kdežto druhá rozkošnými hlubokými trilky vysmívala se jí a společné nehodě. Posléz usedla, rychle vyzula se ze střevíčkův i punčošek a opatrně brodíc se na druhý břeh, ohlížela se po očku na ohromenou družku, již posměšně k následování vybízela. Uprostřed však byla voda hlubší, než se spanilá hlavička nadála. Již již máčel se lem nedlouhé sukénky, ale dáma sukénku hbitě nazvedla, mihly se bělounké nožky a ona radostně na druhém břehu zahopkovala. Posuňky, plnými něžné půvabnosti a jemného dívčího humoru smála se zoufající společnici. Potom z lehka usedla a klidně se obouvala.Vystoupil jsem ze zákřoví, přiblížil se a pozdravil. Dáma uleknutím vykřikla a zapomněla odpověděti. Když však pohleděl jsem na druhou dámu já, zarazil jsem se.Byla to neznámá z mohyly Kościuszkovy.Zprvu se zalekla, vzpamatovala se však hned a pozdravila mne úsměšným, graciósním klonem hlavy.Počal jsem bez dovolení sbírati a klásti do vody větší kameny, přes něž jsem s dovolením převedl menší dámu ovšem za smrtelné úzkosti její, pronikavých výkřikův a hlučného smíchu sličné neznámé.Nehoda nás sblížila.„Pán je Čech?“ tázala se hrdě a blahosklonně menší dáma, když už byla na suchu. Dříve než jsem přisvědčiti mohl, pravila mladší dáma:„Přítel Kościuszkův a — nemýlím-li se — ctitel Šebestiana Bacha.“„Tedy i přítel náš!“ nedala mi domluviti malá dáma, jež se, nevím jakým omylem, zvala Anastazií (mlčelivá). „Bach, ó božský Bach!“ horovala již ne tak hrdě a skoro důvěrně. „Víte-li, drahý pane, že umím jeho ,Wohltemperirtes Clavier‘ z paměti? Věříte-li, že jsem studovala klassickou jeho ,Kunst der Fuge‘? Bach je náš, náš ,polský dvorní skladatel‘. Uvěříte-li mi, že včera večer slyšela jsem v zakopanském kostelíku jeho nejkrásnější fugu. Chtěla jsem běžeti na kůr, ale Božena u samých dveří mne obrátila a z kostela vyvedla. Venku pak dítě to usedavě plakalo. Ó, co bych za to dala, kdybych věděla, kdo byl ten vyvolenec nesmrtelného komponisty!“„Jde s námi, teto!“ pravila Božena se smíchem.Ledy byly prolomeny. Když pak po vybraných, uctivých projevech obdivu nad vědomostmi a dovednostmi tak vzácnými sklonil jsem se prosbou nesmělou před Anastazií, bych dnešního dne doprovoditi jich směl, byla Anastazie setkání našemu a mé nabídce velmi povděčna. Dověděl jsem se, že dámy chtějí dojíti až na halu Pyšnou pod Bystrou. Mým úmyslem bylo, Bystré dostoupiti.[1]Dnes má „Towarzystwo Tatrzańskie“ krásný, veliký dům v samém středu vsi.[2]Ve skalném levém břehu upevněna zde dnes tabulka s nápisem: „Kazimierzowi Kantakovi, dzielnemu obrońcy praw narodu polskiego, wielce zasłuźonemu swemu członkowi wdzięczne Towarzystwo Tatrzańskie tablicę tę poloźyło w roku 1887.“	Droz_Tatry.txt
PredmluvaKnižka táto vznikla z prednášok, konaných na učiteľskom nostrifikačnom kurze. Z toho možno si vysvetliť i jej slabé stránky: náhla práca nebýva dokonalá; i jej spôsob pojednávania. Poslucháčstvo samo určovalo spôsob prednášania. Bolo treba aspon stručne namaľovať obraz literatúry v Čechách a k tomu nadviazať obraz patričného obdobia v literatúre na Slovensku. A práve takýmto spôsobom napísané dejiny literárne som pokladal za potrebné pre pomery slovenské.Prirodzene, súc ďaleko od prameňov, mnohé som musel prevziať z druhej ruky, a tu hlavne veľké dielo Vlčkovo „Dějiny české literatúry“ mi bolo pomôckou. Iné pramene uvádzam vždy na svojom mieste. Čo ale nachodí sa v mojej knižnici, o tom utvoril som si sám mienku, a láskavý čitateľ snadno pozná, čo podávam nového alebo vlastného.Pre seba považujem tieto Stručné dejiny literatúry československej ako kostru, na ktorú bude možno vždy navešať novšie poznatky a doplnky. Nepokladám tedy ani zďaleka knižku za neviem ako dokonalú, a že ju jednako vydávam, robím to k vôli mojím poslucháčom, a potom i k vôli niekoľkým stredoškolským profesorom, ktorí sťažujúc si, že dosiaľ vydané rozličné „stručné“ dejiny alebo „prehľady“ literatúry nevyhovujú a nemôžu byť použité ani ako pomôcky v škole, požiadali ma o napísanie a vydanie týchto prednášok.Oddávam tedy prednášky svoje verejnosti v nádeji, že čo som chcel nimi budiť vo svojich poslucháčoch, budú budiť i v širšom obecenstve: lásku k svojeti, hrdosť na svoju národnú kultúrnu minulosť, povedomie úzkeho i literárneho príbuzenstva s českými literátmi a tak lásku a oddanosť k osvobodenej vlasti československej.V prítomnom sväzku podávam dejiny literárne až po Štúra, tedy látku na prednáškach prebratú. Azda bude mi umožnené — ak i verejná mienka uzná za potrebné — napísať i druhú polovicu týchto dejín.V Krupine, v októbri, roku 1922.Pôvodca.	Bujnak_Strucne-dejiny-literatury-ceskoslovenskej-po-Stura.html.txt
1Metér v tlačiarni prechádzal nervózne od dverí ku dverám po celej dĺžke izby. Na širokom, zinkovým bľachom pokrytom stole ležia jeden vedľa druhého krásne čistučké stĺpce hotovej sadzby — len ich zlámať, usporiadať v stránky. I všetky tituly článkov metér ručne vysádzal, má ich pripravené v radoch za sebou, avšak redaktora niet. Lámať nemožno.Drevený priečinok, natretý čerstvo sivou barvou, rozdeľoval miestnosť na dve časti. Za drevenou stenou pracoval korektor. Počuť, ako sa stolička odsunula, dva rychlé kroky — a v tom ani keby sa nebesá rúcaly, zahrmel korektorov hlas:— Aby do toho tristo hrmených! do ďasa s tou barvou! Človek sa ešte ani mucha prilepí. — A obracajúc sa k metérovi, nepostaral sa o to, aby zmiernil hlas: — Dajte obťahy „Hlásnika“, aspoň dve strany! Veď ináč nemôžeme byť hotoví. A dnes to musí rozhodne ísť na rotačku, — dudral, pozerajúc s nevôľou svoj pomaľovaný plášť.— Nemám, — rozhadzuje metér ruky od seba. — Redaktor dosiaľ neprišiel. Jestli zmeškal vlak, sedíme po krky v bryndzi. Sadzba je všetka hotová, ba máme viac ako treba, a ja sám lámať nemôžem.Hromžili spoločne, že až vzduch zhustnul.Za veľkým oknom, za tenkým múrom šumela pieseň sádzacích strojov. Ako keď v jednotvárny hukot obrovského vodopádu s času na čas nasýpa vždy ktosi nerovnomerne káru štrku.Rozletely sa dvere dokorán a redaktor Fojtik, ponáhľajúc sa, skočil cez tri schody priamo pred metéra:— Máme dosť sadzby?… Trocha som sa oneskoril, — dobavuje, ani keby sa chcel ospravedlniť. Jeho sivé oči i zpoza okuliarov vyzeraly spokojné, s mastným leskom ako oči človeka, ktorého žiadna prekážka nezavráti s cesty. — Mám tu ešte takú malú zprávu…— Zprávu? Kdeže zprávu! — strhol sa metér. — Sadzby viac ako treba. Lámať musíme, a to zostanú ľudia bez novín.— O jeden deň… nu, to už azda pri týždeníku nerozhoduje, — obrátil sa Fojtik na opätku a nečakajúc metérovho protestu, vbehol so schomoleným rukopisom do súsednej miestnosti, kde sucho cvakotaly moderné linotypy.— Buďte tak dobrý, — naladil sladko svoj hlas, sadajúc na stolík ku jednému sadzačovi, — jednu maličkú zprávičku by som potreboval ešte dostať do novín…Sadzač pohodil hlavou a podivne zaškúlil cez niklovú obrúčku staromódnych okuliarov, ani keby chcel odriecť túto desaťminútovú službu. Redaktor Fojtik však využil chvíľku sadzačovej nerozhodnosti a modlíkal:— Budem vám diktovať priamo do stroja… hneď sme hotoví. Prosím vás… garmondom polotučne…Ľahostajný sadzač zariadil stroj na polotučný garmond a v mlčanlivom očakávaní vystrel bezmyšlienkovite svoje ruky nad klaviatúru stroja, kým redaktor nespustil:— Nemohli by sme si nikdy odpustiť, keby sme opomenuli hneď zavčasu priniesť zprávu o milom prekvapení, ktoré nám pripravila správa našej ľudovej školy so svojím roztomilým žiactvom. Pamätlivá súc toho, že naša národná sloboda bola krvou vykúpená na všetkých frontách svetovej vojny, ako aj krvou vykúpený bol mier, a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy využila vhodnej príležitosti a v deň „Mieru Čsl. Červeného Kríža“ usporiadala detské divadelné predstavenie pod názvom: „Zvončeky zvonia v šíry svet“.Hlas redaktora Fojtika snažil sa vystihnúť zvuk strieborných zvonkov mieru, hoci to bolo celkom zbytočné; sadzačove prsty skácaly po klaviature stroja ani zjašené kone, bo nevedely niako postihnúť vážnosť a súrnosť tejto zprávy.Matričky z kazety frndžaly zbesile jedna za druhou, radily sa ani vojaci temer v raz, všetko sťa na povel, nastavily chladné čelo žeravému olovu, odliaty riadok, blysknavý a horúci, prisadol k ostatným a zatiaľ celý rad matričiek zachytený bol sochorom — železnou rukou, ktorá ich podala závitom nekonečnej šrauby. Po nich sa valily, nehlučne a tíško sa posúvaly a odpadúvaly s nich nazpäť do kazety ani bezduchí viselci so šibení. Jedna za druhou… jedna za druhou a zas nové, práve tak ako sa sypaly redaktorove slová, rozdrobené novými matričkami na jednotlivé hlásky, práve tak ako sa s hrmotom ťažkého kolesa odlievaly riadky, práve tak ako sa podivuhodne a presne znova a znova zdvíhal a sohýňal sochor…— a tie školské, dobre a vo vlasteneckom duchu vychovávané dietky naše znova nám pripomenuly, jak drahý bol mier sveta, v ktorom žijeme a z ktorého sa naša sloboda zrodila… — pokračoval redaktor Fojtik, — a že je treba, aby sme…Nedokončil vetu. Sadzač, rozmrzelý, odlial posledný riadok, vystrel ruku pod stolík, s ktorého visely redaktorove rozhojdané nohy, vytiahol fľašu s pivom, naklonil k ústam a zavrel oči.Oblokom zo susednej miestnosti zahliadol metér a s nezakrývaným hnevom skríkol:— U čerta… lámať!Redaktor neodpovedal. Jeho sivé, mastné oči za silným sklom zažmurkaly a s nevyslovenou, no úpenlivou prosbou pozeraly na sadzačovo hrdlo, poskakujúce ani ramár v pumpe.— a že je treba, aby sme všetci bez rozdielu len prácou a zas prácou zaisťovali mier a našu slobodu…— Koniec? — spýtal sa zunovaný sadzač.— Už aj… dočkajte: … slobodu, tak ako to nám všetkým pripomnely naše dietky a ako nám príkladne ukazujú naši mierotvorní politickí činitelia. Voláme na slávu im i malým žiačkom — divadelným ochotníkom! Nech neprestajne ich zvončeky mieru zvonia v šíry svet!— Koniec? — vysypal zo seba znova sadzač.— Koniec! — povzdychol si redaktor s nie malou dávkou samoľúbosti.— A ja som myslel, že u vás Herodes vyvraždil všetky deti… — odvŕkol zlostne sadzač, vracajúc sa ku svojej práci. — Hľa, taká súrna zpráva!Potom už len znova suchý zvuk poskakujúcich matričiek, z kolesa vypadúvajúce riadky, živý pohyb mrtvého sochora a z vedľajšiej miestnosti metérove lamentácie:— Jestli dnes vyjdeme, to bude zázrak!Redaktor Fojtik dobehol na žilinské nádražie, naplnené batohami, ľuďmi, dymom a sadzou, a zamieril priamo z perona von, kde už stál jeho vlak k domovu. Babky prebehávaly koľaje s batožinou, decká vrieskaly a plietly sa im do sukní, a do toho šumu a zjašenej vravy vpichoval sa jediný rozhodný hlas vrátnika:— Tretia koľaj… vľavo!… Na druhej koľaji!… Rýchlik ešte nedošiel!Po peróne prechádzali traja žandári. Prevliekali sa kŕdľom ľudí, cvakotali okutými čižmami a ich upodozrievajúce, pitvajúce oči skĺzaly po neoholených tvárach chlapcov, ktorí sa pomaly schádzali so sveta odbaviť sviatky v domácich krčmách. Otvoreným nádražím, zpomedzi brán vysokých vrchov dul studený vietor. Sneh ležal na vrchoch a dosiaľ akosi neschádzal, hoci apríl od juhu nastupoval plným frontom. Vetry od Poľskej cez noc vždy zmrazily všetko, čo slnce zľúbalo dňom.Redaktor Fojtik cestoval takto každý týždeň do žilinskej tlačiarne, aby osobne mohol dozerať na technickú úpravu „Hlásnika“. Funkcia nie veľmi príjemná. Títo typografi boli čeliadka sebavedomá a neústupčivá a nijako nechceli porozumeť, prečo Fojtik kladie tak veľkú váhu na výchovnú stránku časopisu, prečo sa odhodláva často vyhodiť kus hotovej sadzby len preto, aby tam dostal čerstvú zprávu takej závažnosti ako na príklad dnes, a nikdy neprejavili sebamenšiu vôľu vyjsť mu v ústrety s maličkou pomocou. A preca… „Hlásnik“ musí byť taký, jaký i je, musí byť v prvom rade časopisom výchovným.Redaktor „Hlásnika“ sedí vo vagone. Slabušké svetlo lampáša snáša sa na špinavú, popľuvanú dlážku, odkiaľsi z kúta prichádza ostrá vôňa pomarančovej kôry, ktorú kopaničiarsky krpec na zemi rozmliaždil. Vagon sa plní ľuďmi, baby sa vadia s chlapmi i deťmi a je to všetko darmo. Chlapi sa uškierajú hnedými od tabaku zubami, rýpajú baby do rebier a deti všetky, koľko ich je vo vagone, tisnú sa k zatvorenému oknu. Zápach ľudských ukonaných tiel prevaľuje sa medzi stenami vagona tíško a mohutne, ani keby slon kráčal v papučiach.… S výchovou medzi ľud, — myslí si redaktor Fojtik, a je mu tak dobre, že môže zavreť oči, záclonou svojich víčiek oddeliť vonkajší, hučiaci svet od svojho sveta vnútorného, a snívať… Snívať o osvete, o vzdelaní, s ktorým treba predstúpiť pred tento horniacky ľud. Veď ľud je v jadre dobrý ako chlieb, len kôra je prihrubá a otrávená. Prelomiť túto kôru, vtrhnúť do dedín s prednáškami, s kultúrnymi krúžky, s časopisom… veď každé také číslo časopisu, to je ani žiariaca fakľa, ktorou rozrážame tmu ich poblúdilých, ale dobrých duší. Ktorási žena sviezla sa s batohom na prázdne miesto vedľa redaktora Fojtika — a to ho prebralo z príjemných dúm.— Huš! — aký je ťažký, potvora, — zavzdychla nad plným mechom, a preca ho s láskou potľapkávala.Čudné: ľudia si z mesta odvážali múku do dedín.S prúdom studeného vzduchu, práve keď vlak sa pohol, vstúpil do vagona pravotár Gavlas. Nízky a rozložitý, na pevných nohách, rozkročil sa vo vagone po zvyku námorníkov, sňal s pokrčeného nosa zarosené okuliare a začal si ich utierať.— Uctivá poklona! — ohlásil sa mu redaktor Fojtik, nevstávajúc s miesta.Dr. Gavlas odvetil na pol slova; len vtedy, keď si okuliare nasadil znova na nos, poznal Fojtika a privítal sa.Vlak predieral sa modrou tmou večera. Na hladine rieky, práve pri trati, húštal sa siný mesiac-samovrah. A za riekou, za lúkami, tam kde celkom už skopnely stráne, blyšťaly sa uslzené okná čiernych chalúp. Na staniciach a pri strážnych domčekoch zúrive štekali psi.Ľudia s hrmotom a krikom vystupovali. Na uvoľnené miesto oproti sadol si dr. Gavlas. Jeho hnedé a živé očká blýskaly sa ani perličky v lastúrach skiel. Oprel sa prudko do tmavého kúta a dlho uvzate mlčal.— Mal som dnes akýsi zlý deň, — zadiera redaktor Fojtik.Dr. Gavlas však neprejavuje ani najmenšej zvedavosti.— Oneskoríme sa asi s „Hlásnikom“ o jeden deň. A ľudia naň čakajú… privykli už tak ako ku chlebu…— Čože tam o jeden deň, — povoľuje s nevôľou dr. Gavlas. A keď sa porýpal prstom v uchu, dlho a vážne, doložil: Tí čo ho čítajú v Nemecku, vo Francúzsku alebo v Belgicku, alebo dokonca v Amerike, tí to nezbadajú… A tunajší čitatelia? Hovoríte… privykli ani ku chlebu. A ja vám zas poviem, že keď chleba niet, to ani čítať sa nechce!Redaktor Fojtik vycítil v pravotárových slovách strmý tón. Tak hovoria ľudia, ktorí sa neočakávane stretli s nezdarom a ktorých vtedy všetko okolie vydražďuje, hoci aj bezdôvodne. Potlačil svoju zvedavosť a čakal. Vedel, že dr. Gavlas sám sa s vysvetlením prihlási.— O jeden deň sa s novinami oneskoríte, a už ste celý nešťastný. Čo by som mal dnes robiť ja? Prehral som proces. Prehral… hoci viem, že môj klient je v práve, — roztrpčoval sa pravotár, ani keby vedel, na čo redaktor čaká. A po chvíli, celý zadychčaný, pokračoval:— Predstavte si: gazda Kupka predal Magátovi zo svojho lesa dreva… bolo ho za 2000 Kč. Magát (Magáta azda poznáte, to sedliačisko úžernícke, čo má blízo miliona), tento Magát Kupkovi dal 200 korún ako preddavok. Drevo srúbal, odvozil — a viac Kupkovi nezaplatil. Nu tak súd… to je známa historia. A teraz si pomyslite: K súdu príde Kupka a myslí si — teraz ti zasolím! Ale príde aj Magát, vyobliekaný, úslužné chovanie, samé poklonkovanie — čert aby mu do duše zazrel! Neobyčajne krásny dojem. Sudca sa pýta: Prečo ste Kupkovi nezaplatil zbývajúcu čiastku 1800 korún? A on sa strhne, tvár sa mu údivom predĺži, že brada mu až k pupku siaha a vysype zo seba na podiv svetu: Ja? Veď ja s ním, s Kupkom mám účty vyrovnané! Tovaru u mňa v obchode nabral za viac ako 1800, to robí prosím 1924 koruny — prosím, tu sú doklady, účty… A ťahá z vačku usmolenú knižku, v ktorej vraj sú všetky Kupkove hriechy pozapisované. — Veď sa mi na to aj Kupka podpísal… ráčte sa pozreť, prosím…Do Kupku ani keby hrom z čistá-jasna. Slova z neho nedostať.Skúmali podpis v knižke dlžníkov: podpis Kupkov.— Bral ste na úver tovar? — pýtajú sa Kupku.— Čosi som bral… za dákych 120 korún… Nepodpisoval som…— Nie je to pravda, slávni páni sudcovia, — kričí ten zloduch Magát a hlboko sa ukláňa: Suma je správna. I podpis súhlasí… ráčili ste zistiť. Môžem prísahať!— Ale krivo! — svíja sa Kupka v zúfalstve. — Ja, ja môžem prísahať pred bohom i pred ľudmi! Nebral som toľko! A nič som nepodpisoval!Dovolili prísahať Magátovi, lebo on robil slušnejší dojem. Ale som mu pred súdom priamo do očú povedal: Pán Magát, dajte si dobrý pozor! Od dneskajšieho dňa dám si na vás záležať, kým vás nedolapím!Dr. Gavlas nevdojak bil päsťou do rámu obloka a nebadal ani, ako sa priblížili k domovu. Most cez rieku zahrmel nárazom oceľových kolies. Po ľavej strane trati svietily do tmy brvná drevokupeckých skladov. Veža kostola za nimi vyčnievala do výšky, ani keby bola osou tohoto biedneho kraja.Čierny kŕdeľ ľudí vyvalil sa z vlaku priamo za stanicu. Pred staničnou budovou zapaľoval šofér motor auta. Nik ho však nepotreboval. Niekoľko úradníkov, vracajúcich sa každodenne z práce domov, niekoľko železničiarov v ťažkých a mastných kožuchoch mechanicky kráčalo k tichému mestečku. Ostatní, chlapi v plátených nohaviciach, baby s batohmi a mrnčajúcimi deťmi rozchádzali sa tam, kde v rozmoklých brehoch a na pustých stráňach hŕbily sa zatuchlé chalupy: do dedín, na kopanice.— Boli ste včera na detskom predstavení? — pýtal sa za cestou redaktor Fojtik pravotára.— Boli. Dobré to bolo. Vidno… dneskajšie deti sú celkom inakšie ako my sme boli.— Výchova, pán doktor, to všetko je výchova, — udiera redaktor s nezakrývanou radosťou na obľúbenú strunku. — Keby sme nechali tie deti tak ako smrečky v lese, neboly by lepšie svojich rodičov. Drhly by na roliach ako ich otcovia, aby nič nesviezly s poľa domov, aby sa v biede užieraly, súdily sa a pily… a aby si tak kopaly vždy hlbší hrob. Dnes je zle… bude však lepšie. Musíme sa hlavne my pričiniť, ísť medzi ľud s knihami, časopismi, prednáškami… a bude lepšie. Bude. Verím tomu.— Snáď, — odvetil zvoľna a s rozmyslom dr. Gavlas ako človek, ktorému táto vec nestojí za to, aby sa pre ňu natoľko rozplameňoval. — Snáď je to tak dobre, ako si vy predstavujete. Bezpochyby. Ostatne — my ani iných prostriedkov v rukách nemáme. Sklamú? Nesklamú? Kto ho vie!Hovoril tak, ako keby išiel po najostrejšom, uzučkom hrebeni vrchu. Položíš krivo nohu — srútiš sa, povieš jedno slovo zle — nevymotáš sa. Proti výchove dr. Gavlas nemá nič, ale… ako to prakticky previesť? Prednášky? Známe to. Všetku túto „výchovu“ známe! A preca je to — sakramentský problém.— Mal som dnes taký mrzký sen, že sa mi po celom tele pot lial, — vypráva vo svojej krčme Čečotka. — Ráno sa ma baba pýta: a ty prečo si sa v noci svíjal a vzdychal? Ani som ťa zobudiť nemohla, hovorí, tak ťa to držalo.Vinco Soviar, invalída, prevracia pred sebou na stole prázdnu odlivku a mlčí. Krčmár Čečotka je celkom zaujatý svojím snom.— Tak sa mi prisnil francúzsky front. Stojím v zákope a pozerám sa von, pred seba. A tu predo mnou, dákych pädesiat krokov, pekne na ostrieľanom kríčku visí miska na jedlo. Bežím ku svojim veciam, dívam sa, pýtam sa: všetci kamaráti mali svoje misky, a to tam visela práve moja. Zmocnil sa ma úžasný strach. Veď za chvíľku mali dávať mináž! Z čohože ja budem jesť! Vinco Soviar sa vážne zakolembal na lavici a vytrúsil s porozumením:— Ba práve! To už lepšie zdochnúť, ako bez mináže…— Vyskočil som zo zákopu — a za miskou! — pokračuje krčmár. — A keď som dobehol ku kríčku, vidím: miska plná. Guláš. Sadnem si na zem do najväčšieho blata, vytiahnem lyžicu z vačku a jem. Ale ten bol! Dnes mi na môj’ dušu baba taký guláš spraviť nevie.— To verím, — usmieva sa invalída. — Vtedy boly aj zemiaky akési chutnejšie.— A tak sedím v šírom poli a jem. Najlepšie bolo, že gulášu neubúdalo. A v tom Nemci začali strieľať. Strieľali, potvory, tak husto ani cez sito. A čudná vec — mne ani na myseľ neprišlo, aby som ľahol na zem. Jem, jem a jem. Naraz oproti mne od nemeckej strany valí sa ozrutný tank. Nemci prestali strieľať, a tank sa valí priamo oproti mne. Chcel som zutekať, ale brušisko, kamarát, to som mal také, ani krok ďalej s takým brušiskom nespravíš. A tank už je predo mnou. Ani človiečika na ňom nebolo. Kričal som, rozhadzoval rukami-nohami, a brucho vždy len ťažké ani balvan. Zavrel som oči… zreval ostatný raz - a čudná vec: tank ma prešiel cez brucho a bolesti som necítil. Len mi tak krásne odľahlo. Pozerám — brucho preč, a už som bol ani šindeľ. Obzrem sa za tankom, a už ho nebolo. Nado mnou stál náš kuchár a lamentoval: Ja ti dám, ty potvora maškrtná, nemeckého gulášu! Marš pre mináž! A tak som sa rozbehol ku kuchyni. Bežím, bežím… nijako nemôžem dobehnúť. Nohami som akosi na jednom mieste preberal, a všetci sa mi smiali. Dávali posekanú lebedu, a kým som dobehol, boly kotle prázdne.— To by sa už veru človek od zlosti rozpučil, to verím. To sú tie najhoršie sny… o žrádle, — smeje sa Vinco Soviar. — Aj mňa tak niekedy prenasledujú.— Nič horšieho nad to, ako vracať sa k vojne. A bárs by to bolo aj vo sne. To už ja znám ako hodiny: prisní sa mi voľačo strašného z vojny — a už je koniec. Žalúdok za dva týždne marodí.Krčmár Čečotka bol naozaj chorý človek. Jeho choroba bola ani vŕba. Vŕbe prúty poobrežú — prúty narastú znova. Čečotka žalúdok lieči bársakými zelinkami — a choroba sa vždy vráti.Krčmár Čečotka odišiel pred vojnou za prácou do Ameriky. Doma zanechal ženu s dvoma deťmi — a šiel. Vzbĺkla vojna a zasiahla i Ameriku. Čečotka nebol z tých, čo podporovali oslobodzovaciu akciu Čechov a Slovákov dolarami. Čečotka prišiel na francúzsky front prelievať krv. A vrátil sa potom po vojne domov, naplnený skromnými nádejami, s chorým, vyoperovaným žalúdkom — ako legionár. Vtedy sa robily kariery, vtedy sa zaujímaly výhodné miesta. Vtedy sa Čečotka mohol stať aj žandárom, financom alebo poštárom.Vtedy sa už pomaly zabúdala obrovská vlna, ktorá sa prevalila slovenskými dedinami po prevrate, kedy ľudia vybičovaní v utrpení až nad najvyššiu možnú mieru, mstili sa za svoju biedu. Zbíjali notárov a židovských krčmárov, roztrieskali obloky ich domov, dvere i celé bytové zariadenia nie preto, že títo boli predstaviteľmi maďarského, protislovenského výboja, ale preto, že hospodársky utláčali ľud a boli zlými pánmi nad jeho životom i smrťou. Vybité obloky židovských krčiem zevaly slepo do búrlivých dní, kedy sa národu chcelo tak piť! Preto Čečotka nechodí dnes opásaný žandárskym remeňom, preto nechodí čiernymi pohraničnými horami striehnuť za pašerákmi.Čečotka za svoje zásluhy dostal krčmovú licenciu.Čo je však krčmová licencia! Žiť, pravda, dobre možno, len keby zdravia nechýbalo. A to keď je zdravie ani para nad hrncom, človeka nič neteší. Čečotka však má už teraz šesť drobných detí, a tie treba opatriť. Preto nenarieka, preto nehromží ako tuto Soviar, no priznáva si: chvála bohu, ešte sa akosi moceme, moceme a zle už tak aby bolo — to neni…Do krčmy vovalili sa niekoľkí sedliaci. Bol tu Andrej Martikan, ktorý sa dvacať rokov trápil v Amerike a pred rokami sa vrátil, aby sa dal všetkým možným podvodníkom o doláre okmíniť a teraz drhol ďalej v kamenistej roli; bol Cyprian Huščava, tvrdý koreň, ktorý nebol požehnaný na majetkoch, zato na deťoch, a ktorý svojím vyschnutým telom, na ktorom sa plantaly plátené háby, ani keby stelesňoval chudobu celého kraja; bol Adam Šamaj, šťastlivý človek, ktorý na svojich záhonkoch vyžiť nemohol a trafil dostať mizernú službu pri železnici; bol Juro Krišica, ten čo mal svoju čiernu chalupu prilepenú v brehu pod horou, a ktorý z okna domu mohol videť, videl i znal každý vzdych neradostnej dediny; a napokon prišiel i Šimon Perďoch, ten, čo bol samý žart a smiech a čo mal jedno sklené oko: povie čosi, chlapov roztriasa smiech, a Perďoch sa smeje iba napoly — len živým okom, zakiaľ sklené civí mrtvo, zatrpkle. Preto jeho žarty majú tiež dve strany: smiech — a pod ním vysmievaná bieda.Zakiaľ Čečotka meral do decových pohárikov páleného, Šimon Perďoch, zrejme v zajatí predveľkonočnej nálady, vravel:— A vy ste počuli, čo sa stalo v mestečku pri poslednej missii? Jeden chlap, také korhelčisko tuhé, počúval missionárov, ako kážu proti opilosti a vychvaľujú striezvosť. Keď vyšiel z kostola, zašiel do krčmy a tam sa podľa zákona natrunčil tak, že i bez okuliarov videl všetko štyrikrát tak veľké. A potom hybaj domov. Na pol ceste stojí kríž. Keď prišiel chlap ku krížu, strašne v ňom heglo. To sa v ňom svedomie tak pohlo, že neposlúchol missionárov. A tak aby to na ňom Ukrižovaný nezbadal, pokorne sňal klobúk, pozrel hore na kríž, zľahúčka ďubnul kolenom do zeme a pozdravil: „Vítajte, Kristus Pán!“Nebolo pochybností — Šimon Perďoch touto historkou ulahodil všetkým. Rozosmialy sa sedliacke hrdlá, z kúta do kúta poskakovaly suché hlasy, ako keď po hradskej bežia kone s vozom kameňa.— Ono… to človek uznáva, — hovorí Martikan, zrejme v rozpore so sebou samým, — ja nie som proti missionárom, bože uchovaj, nie…— … ale zato vypiť si…, — pomáha mu Huščava, ačkoľvek toho vôbec nebolo treba: Čečotka priniesol chlapom poháriky, aby Martikan ľahšie mohol činom objasniť, čo ide tak ťažko z tvrdej duše múdrym slovom.— Nemal by si také veci vyprávať, — obracia sa k Perďochovi Adam Šamaj —: zajtra je Veľký piatok, najväčší pôst…Sivé oči mu zamžikaly utajovaným smiechom. Aby to však Perďoch nezbadal, obrátil sa od neho na druhý bok. V čiernom, zamastenom kožuchu, ktorého už ostatne ani tak veľmi treba nebolo, vyzeral ako obrovská hrča smoly.Perďocha však preca troška zamrzelo. Od tejto chvíle celkom zamlkol. Veru — myslí si — nebolo treba také veci spomínať. Žena by ho za to akiste nepochválila… Do toho zadrhnutého ticha vrzly dvere.— Pochválen…Vstúpila Verona Hlušková, poštárka. Rozložila si po prázdnom stole svoju koženú kabelu a preberala sa zvoľna a vážne v novinách i listoch.— Čujete, Hluškuľa, a mne kedy z Ameriky dolare pošlú? — pýta sa jej Martikan tak ako vždy, aby od poštárky vypočul vždy jednakú odpoveď:— Mali ste dosť, nemali ste ich prelumpovať a všeliako poroztrácať… bez rozumu. Teraz vraj zas mne pošlú. Hovoria… každému trochu.— Hm, poroztrácať, — utrhuje sa Martikan. — Že vraj bez rozumu, čuli ste to, kamaráti. A vy si myslíte, že mne je žiaľ? — vyhriakol strmo a tentokrát v hneve v tú stranu, kde stála poštárka. — Figu!Hluškuľa podala krčmárovi „Hlásnika“ a Soviarovi „Proletára“. Pred výčapom sa zastavila, ako keby musela v pokoji čosi domyslieť, zagánila starými očami na celý rad fliaš, ktoré tam na skriňke stály, ale si rozmyslela, nevypila nič a zodratými krpcami šuchotala po nemytej dlážke, vychádzajúc zo dverí.Chlapi sa všetci shŕkli nad sivé stránky „Hlásnika“. Slabiky vyskakovaly z nich ťažko, ako chromé, ale sa prehryzávali tučným písmom titulov, povrchne vyzvedujúc obsah novín.— A do mojich, súsedia, do mojich sa akosi nikomu nechce, — ozýva sa Vinco Soviar, rozkladajúc sa po stole s novinami.— Či sme my proletári? — vysmieva sa jedovato a negramotne Juro Krišica, škľabiac sa pri tom tak, ako keby mu visel štránok okolo hrdla.Chlapom sa zapáčila Krišicova odpoveď.— Čo my máme s proletármi jaké spolky?— Nám treba ináč drhnúť! To sú páni proti nám!— Oni si osem hodín kolo mašín pošpacírujú a my tuto od svitu do mraku… a jako!Ani Martikan, ani Krišica, ani Šamaj, ba ani Huščava, tento nesmierny výkrikník spoločenskej krivdy, necítil sa byť proletárom. To slovo malo pre nich nepriateľský zvuk, naočkovaný všelijakými rečmi, a oni boli príliš zažratí do svojej vlastnej biedy, ktorá takmer stravovala všetok ich rozmysel a vedomie, než aby vedeli porozumeť biedu cudziu.Ďaleko boly mestá, ďaleko boly štihlé komíny, nad ktorými vlajú čierne zástavy fabrického dymu. A ďaleko boly i čierne zástupy ľudí, vchádzajúcich pravidelne dnu a pravidelne von na smutné fabrické dvory, zástupy, ktoré tak lacno predávajú svoj celý život, aby mohly tak zúfale mizerne žiť. Ďaleko boly i protesty, demonštrácie a štrajky, táto spravedlivá a jedine možná reč čiernych davov, pred ktorou sa zatváraly preplnené výklady obchodov, pred ktorou sa triasli tak mnohí „vodcovia“ zástupov a do ktorej sa miesil cveng podkov, keď jazdná policia robila poriadok.Pre horniackych gazdov, ktorí vyžívali z celkom iného cesta, ktorí mali pod nohami celkom inakšiu zem, svoju zem, ktorá im cicala z kostí mork, aby im za to dala chudý ovos, pre tých tie vzdialené svety maly nepriateľský zvuk; pozerali sa k nim so zvýšenou nedôverou, čím menej z nich poznali.Chlapi skoro zunovali šlabikovať v novinách. Avšak práve vtedy, keď sa ich chystal Juro Krišica zavreť, pochytil ich zrazu železničiar Šamaj a so zvýšeným záujmom sa do nich zahľadel.— Čože je tuto… o divadle. Veď aj môj Pavel…, — vravel viac pre seba a dal sa čítať zprávu, ktorú redaktor Fojtik s takými prekážkami v novinách umiestnil.Šamajov Pavel chodil do školy do mestečka. Na chválu Šamajovi treba priznať, že volil radšej túto značnú obetu a nútil chlapca radšej cesty vlakom konať, len aby načrel z múdrostí sveta, než aby v dedinskej jednotriedke trávil osem nezáživných, málo pestrých rokov. Tak sa i stalo, že Šamajov Pavel stal sa v mestskej škole na okamih — mierotvorcom.„… a ďalej pamätlivá súc toho, že rozkvet našich národných síl podmienený je práve večným svetovým mierom, o ktorý sa tiež naši politickí činitelia zo všetkých síl zasluhujú, správa tunajšej ľudovej školy…“ — Šamaj dosť hbite šlabikuje. Druhí počúvajú, je to však všetko príliš cudzie; cudzo zneje „rozkvet našich národných síl“, bo telo kopaničiarov v štyriciatich rokoch je už dokonale zhužvané úmornou prácou a podvýživou; cudzo znejú „politickí činitelia“, bo oni poznajú len berný úrad, okresného sudcu, exekútora; a celkom cudzo už im zneje „večný svetový mier“, ktorý, na ruby obrátený, pripomína válku. Pripomína válku tým, ktorí rukami-nohami vrástli v zem, aby v úpornom zápase donútili ju rodiť. Tým, ktorí už ani tej zemi dobre neveria, lež jedine sebe. Tým, ktorým by nič iného treba nebolo, ako mať každý deň dvakrát tak dlhý, aby sa mohli maznať s hrudami a opatriť v poli každý zemiak; aby im iba slnce vychádzalo, a nikdy búrne mračná…— Tam píšu o večnom mieru, — ozýva sa do sedliackych rozpakov suchý hlas Vincka Soviara, aby ich vyburcoval. — Tam o mieru a tu zas o vojne. O tej, čo bola, a — hovoria — že vraj páni chystajú novú.— Eh, to už zas tárajú tie tvoje noviny, — vraví nakoľko možno presvedčive Čečotka. — Veď prečo sa tá svetová vojna robila? Prečo sme my bojovali… nevieš? Aby bola demokracia. Aby nás nikdy viac Maďari a Nemci neutiskovali. A keď sme ich so seba striasli, tak… to znamená mier.Sedliaci mlčia. Akýsi iný svet beží im pred ich duševným zrakom. Čečotka vypráva: Maďari, Nemci, a boh vie čo ešte… Veď oni ich temer ani nepoznali. Znali zas len doma krčmára a notára, v meste berný úrad, súd a exekútora. Nie… nič to, také všelijaké reči plané.— Nuž tak nám teraz, kamaráti, povedzte, — snaží sa Martikan najsť cestu z dusivých pochybností, ktoré sa nahromadily v zadrhnutom hrdle a sedliackej pravde navonok vyjsť zbraňujú: — tuto tak vravia, že vraj akýsi mier, aha, večný, svetový vraj, a tu zas Vinco nám popod nos podstrkuje, že vraj píšu naopak, a boh vie ešte čo. Povedzte nám teraz vy dvaja, čomu, komu veriť? Povedzte nám takú pravdu… takú, nu… takú ozajskú, ako že mi na ramenách hlava sedí! Povedzte! Čečotka vstal, prešiel krížom černejúcu izbu a zamáchnul sa kamsi do prázdna a mlčky rukou.Vinco Soviar oprel ťažkú hlavu do dlane a mlčal tiež.— Tak hľa, — zahlaholí Martikan bľachovým hlasom, plným sebadôvery. — Dogazdovali ste so svojím rozumom. Koľko je právd na svete… a na všetky napľuvať! Tuto, pozrite sa, — a vystiera pred seba svoje obrovské, rozpukané ruky, — tuto je moja pravda! A tuto, vo mne! Bol som toľké roky na týchto jediných rukách v Amerike uspoľahnutý, a teraz sa zas len na ruky spolieham. Keď som s nimi v poli, viem, kam ich položiť. A vtedy ma za žiadnou vašou pravdou hlava nebolí, verte mi, kamaráti. Ani za žiadnym pánskym oným… mierom. A na vojnu som v práci dávno zabudol, neboj sa, Soviar, s tým ma nenastrašíš!Soviar pomaly prehltol horkú slinu, obrátil sa pochudalou svojou tvárou k Martikanovi a hlasom, ktorým sa zdál vyhrážať čomusi strašnému a kohosi spiaceho zo sna burcovať, vravel:— Vy, Martikan, a vy všetci, čo ste tu, vy ste mohli v práci zabudnúť. Ja však nikdy zabudnúť nemôžem, čujete… nemô-žem! Bo pre mňa už ani tá práca neni… Pri týchto slovách s nezakrývaným povzdychom vstal zpoza stola, ťažko nastupujúc na drevenú nohu a vrážajúc obrovský, mastný širák hlboko do čela, aby ním zakryl strašlivú jazvu na hlave. — Zatackal sa stred izby, ani keby najprv hľadal porušenú rovnováhu, zadupkal hlucho drevenou nohou a potom sa vybral k domovu, neodlúčivší sa od súsedov žiadnym dobrým slovom…	Jilemnicky_Pole-neorane.html.txt
Ako sa v P……i divadlo hraloBola pekná ako Vajanského Rybárička,[1]no omnoho hlavatejšia.Vlastne nebola ona vinou toho. Ju maznal osud, keď obdaril ju pôvabným zovňajškom, peknými vlohami, a maznal ju i svet, keď mlčky klonil sa jej vlastnostiam. Rovno takým spôsobom stala sa teda hlavatou ako dieťa: z ľuľkania, maznania abstrahovala si vôľu pre prípady, keby ono prestalo.A Oľga Pazovská mohla byť spokojná so svojím osudom: v malom síce kruhu, no absolútne panovala.No poneváč[2]sú, ako známo, všetci ľudia nie jednakí, vyskytol sa človek, ktorý nijak nechcel uznať jej všemohúcnosť.A ten jedinák bol jej práve najmilší.Stalo sa to pred troma rokmi. Svet len oči otvoril, keď počul, že je pomeru Ivana Bóľovského a Oľgy Pazovskej — koniec. Prečo, začo? — hádalo sa po blatnavých dedinkách. Potom sa dozvedeli.Ivan Bóľovský, dokončil teóriu právnického štúdia, nechcel sa na odvislú[3]štátnu službu dať, a Oľga Pazovská chcela sa len za sudcu vydať.Nuž a poneváč „kosa padla na kameň“, šiel mladý Bóľovský doktoráty skladať, a Oľga Pazovská pojala si onedlho sudcu za muža.Teraz sedia vedľa seba.Bóľovský práve dokončil štúdiá a Oľga je už od dvoch rokoch vdova po kráľovskom sudcovi Horskom.Komické je to konečne dosť. Starká pani Rezniečková, obom tetka po matkách, zato ironicky poznamenala svojmu mužovi:„Vidíš, Janko, tých dvoch musím spolu posadiť. Neviem, kedy vypukne požiar; dobre je teda, aby sa pospolu mali, keď si okolo krku padnú, lebo ináč by mi service[4]do nebezpečenstva prišiel.“K tomu však neprišlo, nie že by snáď na dobrej vôli bolo chýbalo, ale item[5]smelosť bola v malej dóze[6]zastúpená. On nazdal sa, že sa ona hnevá — a ona mala zlé svedomie. Sedela na nízkej chaise longue[7]a nahlas čítala priateľkám vzletný úvodný článok Národných novín[8]„O prostriedkoch šírenia národného povedomia.“„Vidíš, Ivan,“ riekla k Bóľovskému, keď dokončila čítanie, „i Národnie mi za pravdu dávajú, že sa národné povedomie i divadelným predstavením utužuje a rozširuje.“„A tvrdil som ja protivu?“ pýtal sa Bóľovský.„To práve nie, ale keď moje podujatie cieľom zariadenia ochotníckeho predstavenia podporovať nechceš, nuž znamená to málo menej,“ vetila Oľga.„Znamená práve len toľko, že ho podporovať nemôžem. Však vieš, že otec nástojí, aby som do cudzozemska šiel,“ pokojne odpovedal Bóľovský.„Nuž ale, keď vieš, že bez teba nemôžeme sa zaobísť, prečo by si tomu cieľu tých pár dní venovať nemohol?“Bóľovský nevšimol si otázky — preberal sa v albume.„Snáď láka dačo? Do cudzozemska pôjde sa cez Pešť a tam staré známe, vrelé uvítanie; nie, pán brat?“ škádlila[9]ho mladá vdova.Bóľovský mrzuto pozeral na ňu.„Človek sa ta túli kde ho radi majú, a ty bys’ mala najlepšie vedieť, že ma sem nič nepúta. Nudím sa tu!“ odvetil zaklopiac knihu.Oľginu tvár zalial rumenec.„Nuž to je isté, že v Pešti hrať nemôžeme a ani tie, čo ťa ,rady majú‘, sem priviesť nelzä,“[10]žartovala.Bóľovský sa zasmial.„Poneváč ale hrať musíme,“ pokračovala Oľga „nájdeme i spôsob.“Oprela hlávku o ruku a rozmýšľa, ani čo by sa pánboh vie o akú vážnu vec bolo jednalo.Bóľovský sa prechádzal po izbe.„Počuješ, Ivan! Pristaneš na čaru?“ pýtala sa ho zrazu Oľga.„Na akú čaru?“„Nuž — ja prevezmem na ten čas, kým predstavenie uskutočníme, starať sa o to, aby si sa ,nenudil‘ u nás. Treba je teda, aby si sa len ,túlil‘,“ vysvetľovala Oľga.Celá spoločnosť sa dala do smiechu, i sám Bóľovský nevedel sa zdržať.„A akože počneš povinnosť plniť? V čom dáš tú svoju nekonečnú lásku najavo?“ pýtal sa jej trochu rozčúlene.Oľga bola v zmätku.„Rozumej ma. Nie nekonečnú, ba v deň predstavenia končiacu lásku ti núkam. Potom máš zas Peštianky,“ odpovedala uštipačne.„Ako vidím, si o tú vec veľmi zaujatá; ohromné obete donášaš,“ úsmešne hovoril Ivan, prechodiac sa po izbe.O chvíľu zastavil sa pri Oľge.„Vieš čo, Oľga. Budem vám teda riaditeľom, šepkárom, hercom a čím len chceš, ale pod výnimkou.“„A tá znie?“„Ak ma po predstavení pred celým publikom pobozkáš!“Spoločnosť sa smiala nápadu a Oľga váhala.„Tak, to je teda tá obetavosť národná? Inak neostaneš?“ pýtala sa ho pritlmeným hlasom.Bóľovského bodla výčitka — no neustúpil.„Nie — neostanem. Voľ si!“Hlavatá národovkyňa povzniesla sa nad slušnosť.„Teda ťa bozkám,“ riekla pevne a podala mu ruku.Bóľovský takmer z kože vyskočil, a prirodzená vec, rád by bol hneď i závdavok na zmluvu dostať. Toho sa mu však nedostalo.„Ja ti neujdem do cudzozemska,“ odpovedala mu položartom, polovážne.(„Veď sa žena nehnevá na mňa, ako som si myslel.“)Druhý deň počala sa práca. Úlohy sa odpisovali, robilo sa javisko a ozdoby do neveľkého teremu[11]Slamkovho hostinca.[12]Mohlo sa to síce všetko dať remeselníkom — potom by ale nemalo vraj tej ceny. Obrazy, zrkadlá požičala inteligencia a pekné biele ruky robili vence a kokardy[13]na ne. Bóľovský upotrebil slobodného času k využitkovaniu patentu.Sedeli pri piane a hrali. Ivan pretrhol hru a chytil Oľginu ruku.„Vidíš, Oľga, nič si mi nezdelila. Bola si šťastná za ten rok?“ (Myslel rok jej manželstva.)Oľga kývla plecom a ľavou rukou silno brala basové akordy. Do očú vkradla sa jej slza.Bóľovský čakal na odvetu.Potriasla hlavou.„Nie! Nešťastná som bola,“ vetila zvlneným hlasom.Na to slovo bozkal jej pravicu.„Teší ťa to?“ pýtala sa s výčitkou.„Áno!“ odpovedal a pritisol ju k sebe, zľúbal jej smutnú tvár.Slzy jej vyhŕkli. Pružne vytrhla sa mu z ramien.„To som ti nedovolila; ponechaj si to pre Pešť,“ riekla zlobne a vyšla von.Bóľovskému sa ale vzdor podobným zlobám páčil svet; bol by ho celý objal.Večer pred predstavením našiel ju v záhrade.Sedela s mračnou tvárou na lavici, držiac v ruke svoju úlohu.Bóľovský si sadol k nej.„Oľga, vieš že neľutujem, že som ostal?“ pýtal sa jej posmešne.Ona mlčala.„A ešte zajtra, po predstavení. Budú že mi závidieť ten bozk…! Alebo si snáď oľutovala daný sľub?“„Nie, — splním ho. Veď ho musím splniť — ale potom…,“ nedokončila vetu.„Čo potom?“Neodpovedala mu.„Vidíš, Olinka, zaslúšiš ten trest. Vieš, čo to znamená, tri roky žiť v tme, keď predtým žila si v svetle? A ja som tak! Tri roky si mi zo života vyrvala — a i ty si bola nešťastná. A prečo?“ pýtal sa jej s bôľnou výčitkou.Oľginou tvárou zrkadlili sa city: sprvu radosť — potom žiaľ. Plesala, že muž, ideál jej lásky, nezmenil svoje city, a žialila za rokmi, ktoré svojmu malichernému vrtochu obetovala.Chytila mu ruku a milostne, žiaľne zrela do jeho očú.„A či ďalej tak?“ pýtal sa Ivan, „Dala si lehotu dozajtra. Prečo nie i naďalej — donekonečna. Veď v láske môžeš u mňa len seba samu zastupovať; ja nepremenil som svoje city. A ty, Olinka?“Položil svoje ruky na jej ramená a tak čakal jej odvetu. Jej tvárou tiekli slzy.„Nie, — nie som ťa hodna,“ štkala[14]bolestne a túlila sa k jeho prsiam.„Že či hodna?!“ vykríkol Ivan a náruživo zľúbal krásne žieňa.* * *A druhý deň hralo sa divadlo. Poslucháči boli prekvapení rutinou, ktorou pani Horská svoju úlohu hrala; bedliví pozorovatelia mohli však badať, že čím ďalej ku koncu, tým horšie hrá.Chudera mladá žena mnoho vytrpela počas predstavenia. Ona ľúbila celým ohňom svojej náruživej povahy Bóľovského, a práve preto obanovala sľub svoj.„Veď ho musím splniť — — ale potom…,“ vravela včera Ivanovi. Doplnok by bol „… potom ťa nechcem, lebo dovolil si, aby som sa znížila, aby sa doživotný terč dedinských pletích postavila.“Čas bežal, prišiel i koniec krátkej veselohry.Opona spadla a zas sa vytiahla.Na javisku stál Bóľovský a čakal na odmenu.Oľga spoza kulís zopäla ruky k nemu, potom neistým krokom, s bledou tvárou vystúpila na dosky.Bóľovský sa usmieval, ona sa na celom tele triasla.Obecenstvo napnute pozorovala.Bóľovský poloomdletú chytil za ruku.Spoza kulís ako na znak vystúpili ochotníci.Jeden z nich postavil sa k Bóľovskému a nahlas hovoril:„V mene ochotníckeho družstva mám česť veľactenému obecenstvu zdeľovať, že“ — pozrel na bledú Oľgu, — „sme sa uzhodli pred sňatkom nášho ochotníckeho riaditeľa, pána Bóľovského s pani Horskou, a síce dňa 24. októbra ešte jedno predstavenie zariadiť — ku ktorému sa veľactené obecenstvo týmto ústne povoláva!“Opona rýchlo padla.Obecenstvo bolo náramne prekvapené, lebo veď sľub Oľgin presiakol i do verejnosti.Jedni, poťažne jedny robili dlhé tváre; druhí volali ochotníkom „živili!“Za oponou ovila mladá vdova svoje biele ramená okolo šije pána direktora a povďačne bozkala jeho úsmešné pery — a to nielen raz, ako to sľúbila.Takto, hľa, hralo sa u nás divadlo![1]Ako Vajanského Rybárička,Adela Rybárička, hrdina románu Suchá ratolesť od Svetozára Hurbana-Vajanského.[2]poneváč(čes.) — keďže, pretože[3]odvislý(zastar.) — závislý[4]service(franc.) — služba[5]item(lat.) — tiež, takisto, práve tak[6]dóza(nem.) — dávka[7]Sedela na longue chaise(franc., vyslov. long šéz), na pohovke (lenoške).[8]Úvodný článok Národných novín,Národnie noviny vychádzali v Martine. Boli orgánom národnej buržoázie. Nedalo sa zistiť, či ide o skutočný úvodný článok.[9]škádliť(čes.) — dráždiť, pokúšať[10]nelza, nelzä(z rus.) — nemožno[11]terem(maď.) — dvorana, sien, sála[12]Slamkovho hostinca.V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch, minulého storočia divadelní ochotníci v Petrovci hrávali divadelné predstavenia v hostinci Karola Slavku.[13]kokarda(franc.) — ružica zo stužiek v národných farbách, odznak[14]štkať(čes.) — usedavo plakať	Marsall-Petrovsky_Ako-sa-v-P-i-divadlo-hralo.html.txt
I. Dvaja námesační„Slávna to múdrosť! Z kapsy trčí mu merťuk, v hlave má samé čísla, na ústach ľahké reči, naskrze nepatriace sa v prítomnosti tvojich dcér. Veľa šiku, veľmi veľa namyslenosti, túžba po radostiach a zábavách. Hlúpe plány: píly stavať, svet naprávať! Budeže to píla! Veterné mlyny. Vetra dosť! Vietor, púhy vietor!“ Tieto slová hovorila päťdesiatročná ženská na drevenej verande naširoko rozloženého panského domu. Večerný chlad zavieval do záhrady, cez ktorú sa rútil rýchly potok. Asi na pol míle od Jabloňového poskočný syn horský zanechal svoje vodopády, papradie a žulové balvany, aby prebehnúc cez dedinu, zvlažil peknú, no dosť divú záhradu panského domu. Krátky bol život bystriny, asi o pol hodiny vrútila sa do väčšej rieky, tečúcej cez dolinu, ohradenú nebotyčnými horami.„Anička, ty prísne súdiš. Pravda, že za našich časov bolo to ináč; časy sa zmenili, a my sa musíme podrobiť prúdu, ktorý zastaviť nemôžeme. A o píle i môj muž rozmýšľa a schvaľuje Hermanov plán.“ Odpovedala o niečo mladšia pani, v belasom čepčeku, spod ktorého dobývali sa hladko učesané gaštanové vlasy.„Prosím, milosťpani,“ ozval sa sonórny hlas mužský, „pani Cerovská veľmi správne súdi. V tomto ohľade sa časy nemenia. Po všetky veky liezli po zemi pochábli, či v parochniach, či v železnom odení. Dnes nosia fraky — to celý rozdiel. A s tou pílou má to háčik. Veď i Jablonský má dať peniaze.“Hlas sa ozval spod verandy. Tam pri bazovom kre sedel asi tridsaťročný muž, dosť nedbale, po dedinský oblečený; veľký slamený klobúk mal v tyle, belunká košeľa odrážala sa od barnavej brady. Šedý letný kabát sotva bol ustrihnutý dľa módy. Darmo volali ho obe dámy na verandu: „Voľnejšie sa cítim, keď nemám nad hlavou dosky,“ riekol a zostal so svojím záhradným stolcom na piesčitom priestore pred verandou. Vysoké ružové kríčky, pravda už z väčšiny odkvitnuté, stáli v hriadkách.Anna Cerovská prívetivo pozrela na svojho prímluvcu.„Však mám pravdu, pán Dušan? Moja sestra plesá, keď priletí Herman — ba pardon, pán Armin Bauer, akoby boh zná kto. Neverím ja takým ľuďom.“Anna Cerovská plietla pančuchu. Na štvorec prekrižované ihlice počali sa živšie mihať v bleskoch zapadajúceho slnka, klbko na jej lone mykalo sa, popúšťajúc niť.Eugen Dušan sa zamračil a odfúkol koliesko modrého dymu do vzduchu.Pani Mária Jablonská bola nemilo dotknutá. „Čo len máš,“ riekla k svojej sestre; „Herman je nám rodina, prišiel k nám čo hosť, vari mu dvere mám ukázať?“„Ah, daj sa mi bože rodiny!“ riekla Anna Cerovská, pohrdlive stiahnuc [perný]; „náš pes a váš pes preskočili susedov plot! Jeho matka bola síce dcérou akéhosi Podolského — no vydala sa za Nemca, skaderuka—skadenoha; a čo Nemec, to nevedz. Náš nebohý tatuško — pánboh im daj slávu večnú — nikdy nič nedržali na Bauerovcov. Doma seď, svoj chlieb jedz, hovorievali.“„Pozor!“ ozval sa hlas spod verandy. „O vlkovi reč a vlk sa blíži.“Dolu potokom po pieskovom chodníku blížili sa tri osoby. Dve dcéry Jablonskej s Hermanom Bauerom.„No pozri, Marka,“ šeptala zlobno Anna Cerovská, „či to krok seriózneho muža? Aká hľadaná elegancia, aké oprávnené sebavedomie!“ Mária Jablonská vzhliadla a oči jej utkveli na postavách dcér. Mladšia Ela kráčala rýchlo popredku, staršia Adela šla za ňou; po jej boku mladý muž.„Vidíš,“ pokračovala Cerovská, „pravý obraz nášho nešťastného brata Kazimíra. Pamätáš, keď nás navštívil z Pešti? I on bol synom toho nového ducha — no bol zeman, mal majetok, a tak viac práva k podobnému nažívaniu. Teraz všetko študuje, každý biedny čert chce byť pánom. Čo z toho vyjde? Bieda, nešťastná opustená žena. Ďakujem za ten svobodársky smer!“ Cerovská hovorila vždy tichšie, a predsa vždy zlobnejšie. Ihly len tak lietali v jej bielych rukách.Tu dobehla Ela, kľakla si k nohám matere a položila na jej lono ohromnú kytku horských kvetov. „Mamička — tam vám bolo krásne! Až nad vodopádom sme boli. I čmeliak ma uštipol,“ a tu priložila ruku k ústam, „ešte to páli. Ah, moje črievičky,“ vtom skočila a vydvihla sukienku tak, že bolo vidno jej malé nôžky po priehlavky. Črievičky očerveneli, ba miestami bola kožka oškúlená. Biele punčošky boli mokré. „Cez potok sme museli, cez machy a skaly. Bola vám to radosť!“„Ako kozlence po skalách,“ podumala Anna Cerovská a zaškúlila na blížiaceho sa Hermana; „a v spoločnosti tohoto — [[[-]“ nedomyslela.Herman Bauer prišiel s Adelou. Eugen Dušan vstal zo svojho stolca a hľadel na mladíka polozlostne.Jablonská pozvala Eugena k večeri — on neprijal pozvanie a vzdialil sa. Zádumčivým pohľadom pozrel na Adelu, ktorá sotva spozorovala, že sa odoberá.„Bol to asi zaujímavý rozhovor, čo tento prekliaty Nemec viedol s Adelou! Ako horeli jej líca.“ Dušan tak premýšľal, kráčajúc cez lúku. Cítiac sa osamote, zakričal silným hlasom — len tak vospust sveta. Na jeho ohlas zakrákal vo vysokej tráve chriašteľ.Veranda oživla. Herman rozprával hladko, umne, a znal ľudí zosmiešniť. Ela aspoň podchvíľou sa chichotala, Adela sa len usmiala na dobrý vtip. Len pani Cerovská sa necítila dobre. „Luže ako vajda,“ pomyslela a odišla do svojej chyžky.Na verandu priniesli lampu, pokryli stôl. Tu zarachotil voz.„Tatuška, tatuška!“ riekla Ela a zaplieskala dlaňami ako dieťa.„Ela pozná rachot otcovej bričky,“ povedala ticho Adela.„Veď je muzikálna,“ riekol Herman, „ujcova brička ide do dur.“No nik sa nezasmial. Všetci očakávali, či blížiaca sa brička skutočne sa zvrtne z hradskej na poľnú cestu, vedúcu do brány domu, nad ktorou skvel sa starý nápis:Stirps et virtus.Elu neklamalo „muzikálne“ uško. Pán Jablonský skoro vítal sa so svojimi.„Milé prekvapenie!“ vítala Jablonská svojho muža.„Čos' nám doniesol, tata?“ pýtala sa Ela a bozkala mu ruku, zhybnúc sa k nej. Ľahko to tak sviežemu, chutnému drieku. Herman potriasol mu ruku.„Nič, nič, deti! Zachcelo sa mi dnešný večer zažiť v kruhu svojom. No a Adela?“Adela stála v tôni mohutnej lipy; nikdy netískala sa do popredia.„Ty ľadová panna!“ riekol veselo otec, keď ho objala. „No ale hladný som, deti.“I Anna Cerovská prišla uvítať švagra, len málokedy sa stalo, že by bol prišiel domov pred sobotou. Imro Jablonský patril k tým šťastnejším ľuďom tohto plačlivého údolia. Výnosné i čestné úrady sypali sa mu do lona — bol najzamestnanejším mužom celého okolia. Celý týždeň trávieval v meste, obyčajne len sobotami prihrmel na svojej bričke do Jabloňového. Darilo sa mu, kvitol, ako sa hovorí. K starému, zdedenému majetku pripojil ženbou a šťastnou špekuláciou majetky nové, rozsiahle. Jeho pričinením povstala v meste sporiteľňa, ktorej účastinári zvolili ho za riaditeľa. Okolo neho hynuli a hebrejčili sa zemanské majetky — on držal sa svojím finančníctvom na površí ako mechúr. Jeho živé oči svietili šťastím, v posunkoch javil sa nepokoj, no i noblesa. V nedeľu šiel so ženou i dcérami do dreveného kostola, do patronátskej stolice, opatrenej trojuholnými mriežkami z mäkkého dreva. Tvár jeho bola vážna, keď počúval starého kazateľa a prijala svetský výraz, až keď zanechal brány kostolné. Vyplniac takto sumárne povinnosti svoje voči bohu a rodine, zase zmizol na týždeň a pohrúžil sa vo svoje výnosné diela, hrával v kasíne od šiestej do deviatej preferans. V zime, pravda, celá rodina vtiahla do poschodového domu na dosť strojnom námestí. Jabloňové i iné majetky bol prenajal — podržal si len dom, záhradu a niektoré blízke zeme.Imro Jablonský sadol si do pohodlného koženého stolca na verande, oprel hlavu o vysoké operadlo a udrel rukami o nohy. Priniesli pečienku. Domový pán pozorne krájal a počal chutne jesť.„A teraz vám poviem novinu,“ riekol, kladúc do úst kus pečienky.„Nuž — asnáď v kúpeli bál?“ opýtala sa Ela.„Dnes hovoril som s Kazimírom,“ riekol vážne Jablonský. Cerovskej odpadol z pleca hodvábny ručník, oči sa jej široko roztvorili. Anna Jablonská nachýlila sa nad stôl. Ela zavolala: „Ah! bude to zas bonbónov!“„Teda sa vrátil?“ Skoro jednými ústami zadivili sa obe staršie sestry.„Vrátil — a ako vrátil! Biedno vyzerá, nič nevykonal, k ničomu sa nedostal. Ponevieral sa po ministerských kanceláriách — peniažky pošli. Už je zas v Podolí, v starom hniezde.“„Bol so ženou?“ spýtala sa Gerovská.„Sotva! Prosil ma o prostredníctvo. Bol som u Elišky. Tá ani počuť. Od oných smutných čias chodí v čiernom, pravá mníška.“ Jablonský upil si z krištáľového pohára vína a utrel servítkom ústa. „Ah! mne odporne boriť sa s cudzou biedou! Každý človek má svoju.“ Ľavou rukou počal sa pohrávať so zlatou hodinkovou retiazkou.„Biedny brat! Tak prefurtáčil život!“ poznamenala Anna a pozrela najprv na Hermana, potom na sestru. „A u vás silno zaviazol?“„Pah, pravdaže silno,“ roztržite odpovedal Imro a hľadel na nočných motýľkov, ako tisnú sa celými kŕdľami k sklám lampovým, ako padajú na biely obrus a popálené trepú krídelkami. „A ja som s ním tiež zamočený. Tak asi polovička majetku leží u nás na zmenkách. No počúvam, že má tiché zmenky. Vaše staré hniezdo sa rúti.“Anna Cerovská sa zasmútila. Ona vzývala staré časy a milovala svoj otcovský dom. A teraz, tak sa zdá, mal by prísť do cudzích rúk. Obe sestry pochádzali zo slávnej rodiny Podolských. Ich otec Samuel bol podivínom, no dobrým gazdom a pyšným zemanom. V dome dbal na prísny poriadok, vychovával dcéry prísne, skoro kláštorsky. Jablonský vedel sa zblížiť k mladšej — povstala láska. Otec nechcel nič vedieť o sobáši, veď je tu ešte staršia sestra — a po staršom do mlyna. No srdce Podolského nebolo tvrdé, plač dcérin ho pohol, ale nezvrátil jeho zásadu. K starému pánovi chodieval trikrát do týždňa penzionovaný major Joachim Gabriel Cerovský, znamenitý piketista. Bol to tichý, málomluvný človek. Raz po zakončenom pikete (Podolský bol vyhral) otec zavolal Annu, staršiu dcéru svoju do chyže. Na stole ležali karty a izbou kundolil sa dohánový dym. Oznámil jej sucho, že sa bude o mesiac vydávať za urodzeného Joachima Gabriela Cerovského, tri razy raneného, takým a takým krížom ozdobeného, majora v penzii. Anna požmolila rožtek svojej zásterky, zaplakala a o mesiac bola už paňou a za dva roky potom vdovou Cerovskou. A tak bola cesta voľná i pre Máriu a Jablonského. Hja, princípy sú princípy. Starík skoro potom zomrel, zanechajúc jediného syna Kazimíra, preto tak menovaného, že starec odvodil svoj pôvod z Poľskej, hoci Podolie leží na Slovensku. Kazimíra tútor poslal do škôl bez dozoru, bez ďalšej starosti oň. Šuhaj túlal sa od gymnázia do gymnázia — pokým prebŕdol až do ôsmej triedy, poznal aspoň tretinu miest, v ktorých boli gymnáziá. V Pešti bol zapísaný na univerzite a zaujal potom bez skúšok stoličný úrad v meste. Pôvodne čestne osnovanému šuhajovi bridila sa stoličná služba; utiahol sa do Podolia a stretnúc kdesi Elizabetu Krasinskú, sirotu po schudobnelom statkárovi — zahľadel sa do jej veľkých očí a vzal si ju za ženu. Ľahký, na pohyblivý život navyknutý Kazimír skoro zunoval tiché žitie i krásnu ženu. Podolie zašumelo poľovkami, hostinami, hýrením nikdy nebývalým. Darmošľapi celého kraja zarazili tam svoj šiator. Bože náš, a čo je u nás po stoliciach hladných darmošľapov, žijúcich temer výlučne z hostiniek! Na očiach jemnej, útlocitnej panej páchali sa nehanebnosti — pod protekciou manželovou. Vrchol všetkému položil Kazimír tým, že v zúrivom návale hnevu spáchal proti svojej žene, ktorá pred ním na kolená padla, surový prečin — a vyhnal ju pohanenú von! Strašne zúril — celá dedina sa zbehla. Ženičky vyrvali úbohú z rúk opitého zúrivca. — Nato odišiel svetom — pár rokov túlal sa a viedol neriadny život. No všetko sa zunuje.O týchto veciach dumala rodina Jablonského — vždy tichšie a tichšie bolo na verande.Hermanovi sa nepáčili tieto familiárne rozhovory — vstal ticho a stratil sa v temnote záhrady. Vysoké lipy a neobyčajne veľké jasene halili chodníky do hustej tmy, bárs už nebo zabelelo sa mesačným svitom. Záhrada hraničila so starým cintorínom, práve takými stromami zarasteným ako ona. I tam čneli ozrutné lipy — pod nimi trávou zarastená zem sa vlnila starými, zabudnutými hrobmi. V tôni najkošatejších líp černel sa drevený, dosť veľký kostol s nízkou, šindolom krytou vežou. Vetchý plot delil panský park od parku mŕtvych.Herman oprel sa o parkan. Od kostola sa niesli sladké flautové tóny. Čisto, ľúbezno vinuli sa z tmy, šumeli lístím starých stromov a tratili sa v šume nepokojnej bystriny.„Čo to za romantického pastiera?“ podumal Herman a bystro pozrel ku kostolu. Tam iba neisté kontúry kostolnej strechy, tiene a šerenie sa starých kamenných krížov. Podul vietor — zahrala podivná hudba v korunách stromovia. Do nej miesil sa hrkot bystriny a nad týmito miernymi zvukmi panovala mocná, melancholická, trasľavá pieseň flauty.„Herman!“ bolo počuť zvonný hlas Elin.Mladý muž preskočil bystrinu a bral sa k domu. Medzi stromovím blýskala sa lampa na verande. Na hranici lampového svetla stála Ela. Bála sa ďalej pod tiene starých stromov. Skoro počula krok Bauerov.„Kadeže blúdite, pán inžinier? Čaj vám vychladne.“„Počúval som flautu. Či u vás mŕtvi pískajú?“„Ah, to iste rechtorov syn! Slúžky hovorili, že sa tieto dni vrátil z Viedne. Milo Holan sa volá, snáď ho poznáte, veď i on bol v Prešporku.“„Neznám. No pekne píska ten rechtorov syn. A vy ho znáte?“„Z detinských dôb. Za niekoľko rokov neprišiel domov. Už by som ho sotva poznala. A tatuško je zlý na rechtora pre akési histórie — sama neviem prečo — nuž syn keď i prišiel, neukázal sa u nás. Tatuško riekol raz, že je to nebezpečný človek, aj tetuška sa hnevá na rechtorov, keď dajú synov do škôl.“„Tetuška sa tuším i na mňa hnevá a nie som rechtorský syn!“„Ah, tetuška je dobrá, iba tvár má takú prísnu!“„Vy sa na mňa nehneváte, Ela?“ nežno riekol Herman a chytil ju za ruku.Ela neodtiahla ruku, ale zasmiala sa hlasno.„Čo to za smiechy?“ ozvala sa Mária Jablonská z verandy. Vrčali jej v hlave slová sestrine. „Ela, sem poď!“Mladí ľudia prišli na verandu. Ela žmurkala očima, blesk lampy bol tuhý. Na verande panovala tichosť. Zádumčivo hľadela Adela na popálených nočných motýľov, panie vzdychali. Imro Jablonský zložil ruky a krútil palec o palec, raz sem, raz tam. Cez šum stromov a hrkotanie bystriny predierali sa zvuky vzdialenej flauty. Len keď živšie podul vetrík, tratili sa a umlkali.Spoločnosť pobrala sa spať.Tma na verande. Svrčok, ktorý mal dieru svoju tam pod ňou, posmelený tichom počal svoj spev. Úzky kosák mesiaca plával po nebi. Za parkanom od hradskej objavila sa mužská postava.„Tys magnetovou horou, ty bielokamenný dom,“ šeptal nočný pútnik. „Aký mier sídli zôkol—vôkol a v tom mieri pramení sa môj nepokoj.“ Eugen Dušan oprel sa o plot a hľadel na dom, slabo osvetlený lunou. Tably obločné belaso trblietali sa v nejasných lúčoch uzunkého kosáka. Šindol strechy černel sa nad bielou stenou. Asi polovica domu zahalená bola v tôňu ohromnej lipy, stojacej u verandy.„Čože ma núti k týmto námesačníckym vychádzkam? Prečo som sa vrátil z tichého svojho príbytku?“Eugen Dušan bol statkárom v Humennom, nebohatým, no sporiadaným. Skorá smrť otcova odvolala ho od štúdií, ku ktorým cítil dar i náklonnosť. Aby nestratil dedičnú škvarku, zanechal pestovanie bohatej hrivny, ktorá ležala v jeho hlave a srdci. To často stáva sa u našich drobnejších zemanov. V dedinke Humennom, pol hodiny od Jabloňového, nad vlnami rieky prežíval svoju mladosť, verný súc svojim mladíckym ideálom, verný v teórii, no nečinný v praxi. U nás veľmi ľahko zamŕzajú horúce city; avšak i keď nezamrznú, zriedkakedy zodpovedajú im činy. Chýba sila, chýba stálosť. Dušan bol vodcom, bol veliteľom mládeže, planúcej za slovenskú myšlienku. Bože môj, ako klesol z trónu, keď ho zatopili vlny skutočného života. On cítil svoju detronizáciu — a zúfal.A teraz bez cieľu blúdi okolo Jablonského pyšného domu — okolo domu chlebárovho! Jasné, prísne oči Adeline zaujali ho, jej potemnistá, záhadná príroda, jej studený úsmev, ten bôľny výraz na perách, jej mlčanlivosť, tichý chod, nezvučný, akoby zastretý hlas — ako mocne to všetko pôsobilo na muža, ktorý zaostal, zovšednel v hluchote dedinskej. On počul, pocítil v bytosti Adeline j dávno odznelé tóny jarej mladosti — ona pozdala sa mu byť zosobneným ideálom mladých rojčení. „Ona je Slaviankou, celá jej duša to hlása, jej krotké slovo zvučí duchom naším.“A divno, napriek svojej silnej náklonnosti nevedel sa jej zblížiť. Ona sa mu nevyhýbala, ale odstrkovala ho výsosťou svojho bytu. Koho nepochopujeme, toho sa štítime. Už dva roky je Eugen tichým hosťom u Jablonských a ešte neprehovoril s Adelou úprimného slova. Ako voľno, priateľsky vedel sa pozhovárať s Elou!Nie prvú noc takto blúdi. Keď dusila ho samota a hrýzol bôľ — vstal — a pohľad na strechu, pod ktorou býva záhadná víla, uspokojil jeho rozháranú hruď. Ráno, pravda, zovrela v ňom krv, kypel jedom nad svojím počínaním.Psi zavyli v blízkej dedine, im ozval sa reťazový pes vo dvore Jablonského. Strašlivo, úzkostné odrážal sa ich brechot o horské stráne.Eugen hľadel na krajný oblok. Vrchná jeho čiastka zakrytá bola mladým, do výšky vyhnatým agátom. — Tiene drobného, riedkeho lístia padali na obločné tably.Oblok sa pohol, zazvonil. Ľavé krídlo sa pootvorilo.V mátožnom svetle mesačnom zjaví sa biela tvár, zatienená oblakom voľne rozčesaných vlasov. To krásny profil Adelinej tváre; to jej obnažené biele rameno. Už zmizla tvár i rameno, krídlo zostalo otvorené.V záhrade zaškrípe piesok pod obozretným krokom. Z tieňa líp vyjde muž. V Eugenovi hlasno zabúchalo srdce. Chlad mrazivý objal mu prsia, šíril sa po údoch, len hlava blčala plameňom; v slychoch bila tepna. Tuším vyskočí struja krve z jeho slychov!Sotva dýchal. Muž v záhrade zastal, obzrel sa. Eugen mienil poznávať postavu Hermana Bauera.„Romeo a Julietka,“ zašeptal, sám ale upadol do zástoja Othellovho. Päste jeho sa nevdojak zaťali.Divno, postava nepodišla k obloku, ale stratila sa v tieni líp. Oblokom zase blyslo ramienko — oblok sa zatvoril. „Kto to môže blúdiť po záhrade?“ pýtal sa samého seba Eugen. „Snáď kmín, snáď palič?“ Uhol sa za plot a počúval. Počul šust trávy, potom dupnutie skoku. Na parkane, neďaleko Eugena zabeleli sa dve ruky, potom vykukla hlava. Ľahkým, pružným skokom prešinul sa neznámy cez parkan.„Kto to?“ zavolal duseným hlasom Eugen, hotový tigrím skokom vyrútir sa na votrelca.Neznámy sa obzrel a ticho zastal.„I ja mám právo spýtať sa, kto to?“ ozval sa melodicky pevný hlas.Eugen sa zarazil. Podišiel bližšie. Uzrel mladého, vysokého šuhaja. Otvorenú, bielu tvár osvietil mesiačik.„Dobrý večer, pán Dušan!“ s tichým smiechom riekol neznámy; „to veru divné stretnutie sa po troch rokoch! Vy mňa už nepoznáte. Miloslav Holan, váš žiak — ako vidíte, romantik!“„Milko, kde ste sa tu vzali?“„Hjah, romantické vrtochy. Navštívil som nocou dejište svojich chlapčenských hier! Večer taký krásny, škoda spať. A ten starý špekulant sotva by ma trpel vo svojom parku za dňa. Ani tetkám nechcem byť nepríležitým. A predsa som tu šumné ich dcérky prenášaval cez bystrinu a učil ich červíka stokýňať na udicu. Zdalo sa mi, že brnknul oblok! Hop, cez potok. A tu nájdem vás. Snáď tiež romantika?“„Nie, nie, Miloško! Mňa tak prekvapilo brnknutie obloka ako vás!“„Nuž, snáď krásnej Adele dusno. Či je taká krásna, ako bola pred tromi rokmi?“„Veľmi šumná! No čo po tom! Pre nás, brat môj, nekvitnú takéto ruže.“„Nedbám; pre nás niet vôbec vetra.“„Zbohom!“„Dovidenia!“	Vajansky_Letiace-tiene.html.txt
IKaždému sa tak zdalo, že kaštieľ Filipa Oravského s odporom sa zatvoril pred prievratom. V každom dome malého mesta, ktoré sa rozprestieralo na pol hodiny cesty od kaštieľa, na celom okolí, kde len vedeli o rodine Oravského, všetci tak mysleli.Na kaštieli ani pri najprísnejšom rozkaze sa nezjavila slovenská zástava. Mestská urodzená spoločnosť darmo čakala, že i toho roku sa otvoria hosťovské izby kaštieľa veselým zábavám. Celá rodina sa utiahla. Len na nevyhnutné povinné návštevy sa obmedzili. A tieto znaky každý pokladal za maďarský vlastenecký žiaľ a smútok a čiastočný odpor proti novému krajinskému stavu.A preto, že v kaštieli zanikly veselé zábavy, zbledly a tichšie plynuly i všedné dni. Pokornejšie a tichšie premávali sa v ňom obyvatelia. Ako historickú udalosť vzali v známosť štátny prievrat, ale neprehovorili ani zaň, ani proti nemu. Ako by sa boli bojazlive vyhýbali národnostnej otázke. Ako by sa boli obávali toho, že dejinná krajinská premena nevzbudila v nich všetkých rovnaké city. A úprimné priznanie zakalilo by medzi nimi súlad a zatriaslo by základmi starého kaštieľa.Tak sa míňaly dni v kaštieli až do konca júna.Bol horúci júlový deň.Obloky pracovne starého Oravského boly otvorené do korán. Cez ne jasne sa belaselo nebo. Jasné slnečné lúče vnikaly do stredu izby.Filip Oravský pohodlne sedel v kresle. Len čo sa vrátil domov s poľa, kde dozeral na žencov. Na úpeku sa rozhorúčil a teraz mu bolo príjemne v chládku izby.Razom sa strhol. Oči sa mu naširoko otvorily a skoro naľakane uprely na hradskú.Po hradskej prešiel koňmo jeho syn v spoločnosti československého dôstojníka, srdečne a priateľsky sa s ním shovárajúc.Tento zjav skoro strašne pôsobil na otca. Od prievratu v trápnej neurčitosti svíjala sa mu duša. Nemohol, ale ani nechcel sa rozhodnúť. Právo na rozhodnutie dal synovi. A jednako, keď chovanie synovo prezradilo, ako sa rozhodol, skoro sa zľakol. Nie preto, ako by bol proti jeho vôli. Ba v hĺbke duše si to tak žiadal. Ale štátna a národná premena takú veľkú obeť vyžadovala od neho, že prosté poddanie sa synovo nemohlo by ho uspokojiť. Cítil, že len tak by sa rozplynuly všetky jeho pochybnosti a navrátila sa mu duševná rovnováha, keby požiadavky nových časov nenaštrbily jeho starých výsad.Jazdci už zmizli, a on ešte vždy strnule hľadel na miesto, kde ich zbadal. V očiach usadil sa mu smútok. Ale pomaly utíšila sa mu duša v rozpomienkach, ktoré vyvolávajú rozhodné chvíle.Bol potomkom starej zemianskej rodiny. Ale urodzenosť rodiny bola čiastočne zabudnutá. Ešte jeho praotec rozmrhal majetok. Filip sa už narodil iba ako syn stoličného úradníka. A jednako ostalo v ňom čosi zemianskeho, čo potomci ešte i vtedy pocítia, keď sa už dávno rozplynul starý majetok: láska a pridržiavanie sa rodnej zeme a kaštieľa. Dedia to v krvi s povedomím zemianskeho pôvodu. A kamkoľvek ich zanesie osud, najlepšie sa cítia na svojej vlastnej pôde.Tá zdedená vlastnosť prinútila i jeho po skončení štúdií nezaujať úrad. Mohol to urobiť, lebo si vzal za ženu bohatú devu meštianskeho pôvodu. A že starootcovský majetok nemohli zpät odkúpiť, vysťahovali sa z chudobnej Oravy na juho-východ Slovenska, aby úrodné pláne zmnohonásobily ich majetok a zaistily potomkom imanie, zemianstvo a moc.Mali kaštieľ i majetok. Ale okolité bohatšie a poprednejšie zemianstvo neprijalo ich do svojich kruhov. Žena jeho je len meštianskeho pôvodu. On len vtiahol do zemianskeho kaštieľa, ale sa nenarodil tam. Veľmi ošúchaný a hrdzavý bol jeho starootcovský erb. I museli sa uspokojiť spoločnosťou zemänov, ktorí už prišli o kaštiele a na úradníckej dráhe hľadali svoje živobytie, a spoločnosťou úradníctva meštianskeho pôvodu.Medzi tými mali prednosť. Slováci pyšne sa odvolávali na ich oravský pôvod. Maďari im to odpustili, lebo sa slušne chovali oproti nim. Ale jednako nemohli sa zdržať, aby im príležitostne nedali pocítiť, že sú len bohatí prisťahovalci, z ctibažnosti votrevší sa medzi nich, a v závisti vyvyšovali sa svojou prednosťou.Bohužiaľ, zemäni majú i vlastnosť, že pridržiavajú sa národa, ktorý im dáva zemianstvo a uznáva ich výsady. Preto i Oravský prijal maďarského ducha do svojho domu, i svoje deti v ňom vychovával. Do krvi ho teda urážali, keď mu dávali cítiť, že je len odrodilec. On to ticho trpel a posilňoval a potešoval sa tým, že jeho vnukov už nebudú tak urážať. Do tých čias zabudnú na ich oravský pôvod a ich starootcovský erb skvele sa bude ligotať. Jeho vnuk bude sa môcť oženiť s dcérou najpoprednejšej zemianskej rodiny v okolí, a tak príde do poriadku všetko.Toto ho viedlo celým jeho životom. Ani na chvíľočku sa nesklátil, pokiaľ sa nezjavily prvé československé pluky. Keď videl viať slovenské zástavy a v podobe československého vojska, povznesený na stupeň svobodných národov, vtiahol slovenský národ do ich mesta, spadla s neho maska maďarského zemäna a víťazoslávnym jasotom naplnilo sa srdce do krvi urazeného a poníženého oravského Slováka.Táto chvíľa mu dala plné zadosťučinenie. A pripravoval sa na príležitosť, keď sa bude môcť postaviť proti svojim znevažovateľom.Ale len sa pripravoval na to…Zmena neuspokojila sa s tým, aby bola len prosto zmenila maďarské pomenovanie za slovenské. I obete vyžadovala. Nový štát utvorili ako demokratickú republiku a neprevzali, neuznali v ňom zemianstva. A on, keď vzplanul v ňom prvý zápal národný, nepríjemne sa cítil bez zemianskeho nimbusu. Žiadal si ho zpät. A starý zemän dal sa do ťažkého boja so znovuzrodeným Slovákom.K tomu sa pripojila ešte okolnosť, ktorá ho prinútila mlčať. Veľkú zodpovednosť cítil oproti svojmu synovi. Cítil, že nesmie násilím útočiť na jeho srdce. Nesmie mu dať príležitosti, aby mu vyhodil na oči, že vychoval z neho Maďara, zemäna, a teraz požaduje, aby bez akéhokoľvek priechodu stal sa Slovákom, mešťanom. Cítil, že rozhodovať nad ich národnostnou a spoločenskou budúcnosťou len syn má právo. Lebo budúcnosť bude jeho…Od toho času čakal utrápený, aké stanovisko vyvolá u syna štátny, národný a spoločenský prievrat. Či bude sa vedieť zariadiť v nových pomeroch tak, aby sa navrátily pokoj a blaženosť do starého zemianskeho kaštieľa?Vrele si žiadal, aby sa tak stalo, ale nedúfal v túto možnosť…Bolo počuť konský dupot. Ervin Oravský sa vrátil domov.Starý Oravský sa spamätal. Hlboko si vzdychol. Rukou si prešiel po čele. A razom sa ho zmocnila spokojnosť pred blížiacimi sa neodvratnými udalosťami osudu.Chvíľu čakal, kým sa syn preoblečie. Potom vstal a išiel ho vyhľadať. Idúcky počul, že sa shovára s matkou v rodinnej izbe. Vošiel.Hovoriaci, keď ho zazreli, umĺkli, ako by ich bol pristihol v zakázanom rozhovore. Oravská sedela na diváni. Rýchle zdvihla noviny, ktoré za rozhovoru spustila na lono, a začala čítať. Ervin stál pri obloku a mlčky díval sa do parku.Oravský si sadol a čakal.Razom Ervin prstmi nervózne začal klopať na okennú dosku a ticho si spieval slovenskú pieseň, ktorú počul po prvý raz v meste od československého vojska.Starému Oravskému blyslo v očiach. Ale zachoval svoju pokojnosť.Oravská, keď začula pieseň, zodvihla hlavu a tu na manžela, tu na syna hľadela. Noviny spustila na lono a rozpačite začala ich húžvať.Razom Ervin prestal spievať. Chvíľku bola trápna tichosť. Potom Ervin sa obrátil a rozhodne prikročil k otcovi.— Otec môj!Ako udusená prosba vybúšilo z neho toto zvolanie.V tvári otcovej zrkadlilo sa zvláštne dojatie.— Čo si žiadaš, syn môj?Ervin skľúčene váhal.— Len toho sa bojím, že ťa azda veľmi zarmúti, ba rozbúri moja žiadosť.Po tvári Oravského preletel zvláštny úsmev.— Len povedz smelo.Oravská, posmeľujúc ho, usmievala sa na Ervina. Ervin napokon sa odvážil:— Pohraničné vojská dostaly nového veliteľa, ktorý so strany matkinej je našou rodinou, okrem toho mojím starým priateľom. Dovoľ mi, aby som ho pozval k nám ako hosťa, pokiaľ bude tu.Oravského oči zablysly. Ale potlačil svoje rozčulenie a pátravo obrátil sa k svojej manželke.— Nebolo by ti to nevhodné?Oravská dôrazne odpovedala:— Ale ani najmenej nie.— Ba azda i ty si to žiadaš?— Z celého srdca.Oravský i po tejto odpovedi opatrne okolkoval ďalej:— Kto je on? Čo je on? Ako sa volá? Odkiaľ je? Ako dlho ho poznáš?— Je plukovníkom v československej armáde, — odpovedal Ervin. — Volá sa Dušan Skalník. Pochádza z Oravy, ako i my. Pred rokmi, ako nebezpečný pansláv, musel ujsť do Ameriky. Cez svetovú vojnu ako americký legionár bojoval na francúzskom bojišti. A je tomu rok, čo ho poznám…Starý pán zarazený pozrel na syna.— Veď pred rokom bola ešte svetová vojna a vy ako nepriatelia stáli ste proti sebe. Kde si sa teda soznámil s ním? Aké spojenie si mal s ním? Povedz!Ervin pristúpil k otcovi. Jeho vysoká, štíhla postava hrdo sa narovnala. Hlas jeho znel smelo.— Vtedy som sa soznámil s Dušanom, keď som sa dostal ranený do francúzskeho zajatia. Dali ma práve do tej poľnej nemocnice, kde on ležal, tiež ranený. Naše postele stály vedľa seba. Na nemocenskej posteli nepokladali sme sa za nepriateľov. Pustili sme sa do rozhovoru po francúzsky. A ako som sa raz v reči náhodou maďarsky vyjadril, zaujímal sa o môj pôvod, a tu vyšlo na javo, že sme rodina. Tu som vyslovil svoje podivenie nad tým, že ho vidím v nepriateľskom tábore. A on mi rozprával, ako sa dostal ta. Priznal sa, že po skončení svojich štúdií musel ujsť do Ameriky. A počas odboja spoločne pracoval s tými, ktorí sa snažili osvobodiť slovenskú vlasť a slovenský národ… Keby si bol videl, aká nekonečná láska žiarila mu z očú, keď rozprával o úbohej svojej vlasti: o slovenskej zemi, ktorú pod cudzím pomenovaním zneužíva iný národ. A o úbohom národe, ktorý nemá svojho pravého mena, ktorého hriech je láska k národu, ktorý zneuctievajú, ktorému sa vysmievajú, urážajú ho pre jeho národnosť, a ktorý nemôže dôstojne odraziť urážky, lebo v jeho srdci národné povedomie zahrdúsili sebaponížením. Z tohoto znevažujúceho postavenia chceli povýšiť národ slovenský na stupeň svobodných národov. Preto pracovali v čase mieru na poli politickom a teraz bojujú na vojne…Na chvíľu zamĺkol. Potom, vďačne pozerajúc na matku, pokračoval:— Na srdce si mi kládla, mama moja: „Keď si už maďarským zemänom, buď ním, ale zato z lásky k maďarským rovinám nezabudni na oravské vrchy a pre maďarský zemiansky erb nezavrhni svoju slovenskú národnosť.“ A ja nezabudol som na tvoje napomenutie. V srdci som ho cítil, keď som počúval Dušanove horlivé slová na posteli nemocnice. A počúval som ho s nadšením. On spozoroval nadšenie v mojich očiach. Jeho poučovaním toto nadšenie vyrástlo v hrdé, mocné národné povedomie… Potom sme sa rozišli. On prv odišiel z nemocnice. Po čase Francúzi rýchle ustúpili. Nestihli so sebou odviezť nemocnicu, ktorá padla do rúk nemeckých. Keď som sa vyliečil, poslali ma oddýchnuť si domov. A po uplynutí dovolenej všetkou mojou snahou bolo, aby som nebol nútený bojovať proti nepriateľovi, ktorý bojuje za osvobodenie slovenského národa, a aby som mu neškodil… Toto je všetko, nič viac. Odsúdiš ma preto?Otec vstal. Prikročil k synovi. Ruky mu položil na plecia a hlboko mu pozrel do očú.— Neodsúdim ťa, syn môj! Lebo si vykonával len rozkaz srdca.Za chvíľku dojímave sa dívali jeden na druhého. Potom Ervin s nekonečnou radosťou vybúšil:— Porozumel si ma? A dovolíš, aby som pozval toho, ktorému môžem ďakovať za národné prebudenie?— S radosťou.— A vieš, aké to bude mať následky, keď on bude bývať u nás?— Viem.— Vzbudíme pohoršenie a odpor u Maďarov a Slovákov maďarsky cítiacich.— Viem.— Ba i strániť sa nás budú.— Nestarám sa o to. Časom, keď budú nútení uveriť, že dejiny sa nehrajú, vtedy si to lepšie rozmyslia.— Otec môj, teda otvoríš dom spolu s našim príbuzným i národnému a štátnemu prievratu, ktorý so sebou doniesol?!Oravský si sadol. Tvár sa zachmúrila. Horko-ťažko odvetil:— S víťaznou radosťou by som vítal v svojom kaštieli štátny a národný prievrat, keby uznali naše zemianstvo v ňom.— Štát náš je demokratická republika, — poznamenal trochu ľútostive Ervin.— Preto by mohli prevziať i zemianstvo, — namietol podráždene Oravský. — Ono bolo vždy ozdobou, podporou každého štátu a národa.— Obávam sa, že v našom to nebude.— Ale koľko zemänov slovenského pôvodu ztrácajú týmto! Keby sa i všetci hneď nepoddali, potomci by už tým menej odporovali a napokon by úplne splynuli s národom, ktorý prijal ich zemianstvo.— Ale dúfam, že teba neztratia, otec môj.Oravský ťažko dýchal.— Návrat národného zemianstva pôsobil by príťažlivou silou na panskú spoločnosť občianskeho pôvodu.— V tom máš pravdu. Žiaľ, že naši osvoboditelia a tvorcovia štátu neboli takí prezieraví.— Tak bolo treba zariadiť veci, aby si každý mohol podržať svoje milé miesto i po štátnom a národnom prievrate. Aké prekrásne by to bolo, keby som ako slovenský zemän ďalej mohol v tom pokračovať, čo som ako maďarský zemän začal.— Toho sa musíš zriecť, — odpovedal so súcitom Ervin. — Len tak môžeme ostať úradne zemänmi, keď predáme majetok a presťahujeme sa do Maďarska. Rumuni už obsadili Maďarsko a bijú už boľševikov. Zemianstvo sa znova vráti k svojej dôstojnosti. Prejdeme teda ta?Otec bojoval v svojej duši ťažký boj. Potom pomaly odpovedal:— Ostaneme len tu. Veď už akosi bude…— Tu ostaneme, — potvrdil horlive Ervin. — Pre osobné výsady nesmieme útočiť proti štátu, v ktorom sme si získali národnú svobodu, a nebudeme sa zbytočne rozčuľovať. Pomaly spriatelíme sa s novým postavením a budeme sa snažiť vžiť sa doňho. Zemianstvo povýšilo nás k výsadnému politickému a spoločenskému postaveniu. Keď nám vezmú erb, tým ešte neupadneme. Udrží nás na tejto výške náš pôvod, naše vychovanie a z toho vyplývajúci náš život. Spoločenské výsadné postavenie ostane. To sa nemôže zákonmi zničiť. Na okolí každý vie, že pochádzame zo zemianskej rodiny a že máme zemiansky erb, a pokiaľ máme majetok, to povedomie bude prechádzať s pokolenia na pokolenie. V tom duchu a povedomí budeme vychovávať našich potomkov. Zo zkúsenosti už vieš, že ani štát, ktorý uznáva šľachtictvo, bez majetku ho sotva honoruje. A my budeme mať majetok a budeme pestovať šľachtického ducha a rozširovať jeho vynikajúce vlastnosti a zvláštnosti. A takými ostaneme v očiach našich známych a priateľov, i pred našimi zamestnancami i vtedy, keby úradne neuznali nášho zemianstva. Nový zákon nezničí spoločenského výsadného postavenia, len ho zmení. Nebude to iba obmedzená vlastnosť zemänov. K nám pripoja sa i iní občania šľachetných vlastností a schopností, a my im v záujme vlasti a národa priateľsky podáme ruku a spoločne budeme pracovať pre vlasť a národ… Toto stanovisko vynútil zo mňa zákon, ktorý zrušil zemianstvo, hoci sa ma trápne dotkol v prvej chvíli…Otec chvíľu mlčal zamyslený. Potom s podozrením obrátil sa k synovi:— Máš azda nejaké tajné príčiny, že si sa tak ľahko mohol vžiť do nových pomerov?— Nemám nijakých tajných príčin…— Rodičia so starostlivým srdcom očakávajú vývin osudu svojich detí v nových pomeroch…— Nemáte sa čoho obávať.Ale otec sa len ďalej súžil.— Keď vidím, ako ľahko si sa vžil do zmenených pomerov, obávam sa, že si sa azda zamiloval do peknej dcéry nášho strojníka, alebo do iného dievčaťa podobného postavenia…Chvíľu skúmave pozeral na Ervina. Potom pokračoval:— K nášmu starobylému menu mohol som kúpiť starobylý kaštieľ, ale nemohol som kúpiť zdedenú poprednosť tých, ktorí sa v starobylom kaštieli narodili a ktorých ani jediný potomok nevysťahoval sa z neho. Cítil som, že u nás nejde všetko tak, ako u nich. Ale dúfal som, že u mojich potomkov bude to už tak. Preto, keby si sa oženil pod svoju hodnosť, veľmi by ma to zarmútilo…Ervin sa usmial.— Azda sa mi len podarí oženiť sa podľa tvojej vôle. Solidárnosť medzi starými zemänmi nedá sa odstrániť nijakými zákonmi. Ale predbežne ani nemyslím na to. Mám len jeden cieľ: aby som podržal poprednosť nášho domu i v nových pomeroch a aby som nezväčšoval údery, ktoré ti spôsobila štátna premena…Starý Oravský pohladil si rukou čelo a trochu upokojený riekol:— Keď si ty spokojný, nech bude tak. Ty budeš mojím zákonitým dedičom, ty máš právo určiť si budúcnosť. Lebo budúcnosť je tvoja.— Ďakujem ti.O chvíľu Ervin potešujúco doložil:— Je možné, že tvorcovia nového zákona prídu na svoj omyl a napravia ho…— Dúfajme najlepšie, — povedal otec.Oči mu zamierily von oblokom do diaľky, ako by vyhľadávaly tú lepšiu budúcnosť. Potom zadivene obrátil sa k žene.— A ty nemáš nijakého ľútostivého slova? Tak ľahko sa uspokojuješ s premenou?Oravská s dobrotivým odpustením odpovedala:— Ja s Ervinom sme sa už dávno spriatelili s novým štátnym poriadkom. A môžeme sa už úplne zariadiť podľa nových pomerov. Len preto sme to zatajovali pred tebou, len preto sme zaujali záporné stanovisko, aby sme ťa predčasne nezarmútili. Ale naveky sa nemôžeme strániť a nemôžeme sa nečinne dívať na beh nového života. Vzmuž sa teda! Syn tvoj sa ukázal byť silným, šľachetným oproti požiadavkám novej doby. Buď teda hodným otcom! Hľaď smelo na nové pomery, spriateľ sa s nimi, a vtedy sa i ty budeš dobre cítiť v nich… Ja som len dcéra statkára meštianskeho pôvodu, ale preto som šťastne prežila svoj detský a dievčenský vek. A šťastnou by som sa cítila i vtedy, keby si ma, miesto do kaštieľa, bol uviedol do občianskeho domu. A že si ma uviedol do zemianskeho kaštieľa, šťastná som ťa nasledovala i ta. I snažila som sa všemožne tebe sa prispôsobiť, aby som ťa urobila blaženým. Ale zato nikdy som nezabudla na oravské štíty a na žijúcich tam Slovákov, a potajomne snažila som sa vštepiť tú lásku i do sŕdc našich detí…— A, ako vidím, u syna sa ti to úplne podarilo, — poznamenával usmievave Oravský.— U syna áno, — jej tvár sa zarmútila a hlas sa jej zachvel, — ale u dievčat nie…I otcova tvár sa zachmúrila. Ale riekol:— Bude to lepšie pre ne. Život ich neskončí sa na slovenskej zemi. Pretiahne sa za hranicu. Nechajme ich na pokoji. Nerušme ich duševnú rovnováhu… Ale ako prijmú plukovníka? Nebude azda trápna pre ne jeho prítomnosť? Na to sme ani nepomysleli. Choď, Ervin, porozprávaj sa s nimi o tejto veci…— Hneď ich vyhľadám. Dúfam, že sa budú môcť povýšiť nad priemerné maďarské chápanie a že nebudú robiť prekážok, — riekol Ervin a odišiel hľadať sestry.Obe dcéry Filipa Oravského vychovávané boly v prísnom maďarskom duchu.Do osemnásteho roku, podľa starého šľachtického zvyku, boly vychovávané v jednom z najlepších kláštorov budapeštianskych, Saint-Cour. Pobožné mníšky, verné svojmu povolaniu, zachovávajúc zákony svetské i cirkevné, vychovávaly im sverené chovanky vo vernom vlastenectve, natoľko, že vlastenectvo vytvorilo sa v ich duši ako najsvätejšia povinnosť a svojím vlivom prenikalo aj ich náboženstvo. V škole vštepili im do sŕdc i blud, že priznávať sa k poddanej slovenskej národnosti, milovať ju a zvelebovať je hanba a zrada, kým priznávať sa k panujúcemu maďarskému národu, ho velebiť a milovať je svätou povinnosťou.A v rodičovskom dome nik sa neohradzoval proti tomuto omylu. Matka síce robila niekedy námietky, ale nemohla odstrániť mýlne národné credo. A takto sa mohly vyvinovať celou dušou a srdcom v pravé maďarské ženy. Takto vychované dostaly sa do života.	Cirbusova_Cez-zatvorenu-hranicu.txt
Na SlovenskoTlustému Berlíňákovi zdálo se asi, že leží doma na svém loži. Chrápal tak, že přehlušoval i rachot jednotvárně se kolébajícího vozu. Chvílemi i spokojeně mručel.Pod cestovním pláštěm z ruského plátna ležel tu tak už od výjezdu z Bohumína; nehybně jako hmota zvolna kynoucího těsta.Pojednou lokomotiva, jiskrující do tmavé noci poletujícími sazemi, zděšeně hvízdla, vůz zadrnčel. Berlíňákův nos nabral dechu a prostorou coupé zapisklo táhlé, vysokánské fis.V tom vůz poskočil a neforemné, k sedadlu jako přilepené těleso sebou pohnulo. Z bílého, k zemi příšerně jako rubáš mrtvoly splývajícího pláště vysoukly se skrčené, krátké nožky a v koutě pohnula se široká hlava pokrytá šedou noční čepičkou „mit einem wunderschönen Zipfelein“. Z tmy vylezla masitá, ospalá tvář. Pod čelem zděšeně v důlkách se obracela tukem zarostlá očka. Zorničky zápasily chvíli se žlutě matným světlem železniční svítilny zalehlé dýmem papiros.Najednou nožky zadováděly ve vzduchu a tělo se převážilo se sedadla k zemi.Vyprskl jsem v rozpustilý smích.Berlíňák zaokrouhlil spocenou pusu v pokřivené kolečko a zdlouha zívnul.„Jsme už v Uhrách?“„Ano. Projeli jsme Čačou.“Berlíňák okamžik přemýšlel, na kterou stranu se má převalit, pak zakýval trupem a sklesl jako raněný zpět. Zašmátral ještě rukou po plášti, svinul se jako jezevec a po dvou minutách chrápal znovu.Jeli jsme v coupé sami dva.V sousedním oddílu hovořily tiché hlasy.Projeli jsme novou stanicí.Vozem prošel konduktér, rozehnal dým a zmizel bouchnuv dveřmi. Vlak rachotil v rychlém tempu dál.Náhle ozvalo se táhlé, stísněné písknutí lokomotivy. V úzkém průsmyku Bezkyd uháněl kouř těsně kolem oken vagonů. Jiskry sazí smýkaly sebou a hasly v noční tmě. Podél trati rychle ubíhaly na zad beztvárné massy hor, lesů a zahrad. Časem zablýskl tmou odraz vody.Zachvěl jsem se chladem a hned na to rozlilo se tělem nepříjemné teplo nepokojné krve.Horečka.Zapálil jsem novou cigarettu a skrčil se do koutu vozu zahaliv se těsněji v teplý havelok.Vlak hučel probíhaje tu úzkými, tu širokými roklinami. Vůz poskakoval jako v tanci. Blikavé světlo zahalené šedými mraky dýmu sotva živořilo. Za to životem znovu hýřil Berlíňákův nos.Vrzly dvéře.Ze sousedního oddělení coupé nahlédla sem hustým, černým vousem zarostlá divoká tvář. Jiskřivé oči slídivě prohlédly coupé a spočinuly na okamžik na Berlíňákově hmotě. Pak se otočily a pozorovaly i mne.Pohnul jsem sebou. Naše oči se pozdravily. Tvář zmizela, dvéře se tiše zavřely. To už za té noční jízdy se opakovalo po třetí.Rozepial jsem kožené pouzdro a uvolnil revolver.Rachot vlaku náhle se rozlil po širé ploše.Utřel jsem zapocené okno a přiložil rozpálené čelo k studenému sklu.Vlak projížděl širokým do roviny se rozbíhajícím údolím.Nebe pobledlo, tma zšedla, ostřeji už vystupovaly vysoké vrchy Bezkydských hor. Předměty podél tratě nabývaly stále určitějších tvarů a černá noc bledla víc a víc. Oči už rozeznávaly i úpatí vrchů i koryto řeky, skupiny stromů a pod nimi schované chaloupky. Nízké a chudičké tulily se k velikánům Karpat. Tu malá skupina chatrčí se zahrádkami a na konci k potoku se tlačí maloučký, dřevěný mlýn, zčernalý stářím, vyhublý chudobou se směšně malým kolem. Mlýnek zmizel a zas přeběhlo několik malých obdélníků skalám urvaných polí. — —Tma uhýbala do lesů a roklin, mlhy se nadnášely a objímaly věncem svahy lesnatých kopců a beztvárná čela do šera svítících skal.Po břehu řeky kráčeli horalé s motykami na rameni a ztráceli se v hustém závoji vodních par.Svítalo.Blížila se nová stanice. Vedle bouchly dveře a hned na to hřmotně vstoupil do našeho coupé konduktér.„Co je to za řeku?“ ukázal jsem na široký pás tekoucí vody.„Kysúca!“ odsekl konduktér a třískl zas dveřmi.„Lümmel!“ zahučel vztekle Berlíňák a hodil zkřiveným tělískem. „Tady v Rakousku, aby jen douzéry sypal,“ hučel ještě potáceje se už zas v dřímotách.Kysúca, Kysúca,zkalená vodica,keď se ťa napiju,bolí mňa hlavica — —zahvízdal jsem si.Vlak minul i Kysúcu a rozjel se divoce v kraj.Duše umdlelá tmou zaplesala.Vlak vjížděl do krásného údolí Žiliny.Slovensko!Tatránsko!Už bylo tu, v rozbřeskujícím se dni se svými tmavými horami, kolem nichž vlnami se válely spousty šedomodrých mlh; se svými hlubokými roklemi prorvanými jarými bystřinami horských vod; se smutnými temnotami divokých lesů, kde v tichých hvozdech ještě se povaluje tatík medvěd a orel jediným je césarem vysokého nebe.Strhl jsem okno a hltal otevřenými ústy vůní černých lesů prosycený vzduch, silný jako mladé víno, ztvrdlý chladem hor a vlhký parami vod.Chaloupky probíraly se z posledních dřímot ranního snu.Vlak zvolnil běh, hvízdnul táhle a spokojeně, a zastavil.„Zsolna!“ řval konduktór.„Žilina!“ zazpívaly na stupátku sousedního vozu dívčí rty Slovenky.Vyskočil jsem nedočkavě z pohybujícího se ještě vozu, jako když do matčina objetí letí z ciziny se vracející syn.Nerozuměl jsem, co křičí maďarský konduktér, ale tušil jsem, že v Žilině zastávka bude delší.Byla.Jako mátohy vylézali cestující z těsných, výpary prosycených vozů, protahovali zdřevěnělé údy a narovnávali záda. Pak potáceli se jako podzimní mouchy podél dlouhé řady vozů, vybírali křehké rohlíky z pekařova koše a cestou žvýkajíce ztráceli se v restauraci páchnoucí ztráveným vzduchem minulého večera. V kredenci nalévala neučesaná Maďarka s velkýma, nedospalýma očima likéry do úzkých stupek.Perronem zašuměl život.Z vozu, vyloženého uvnitř rudým aksamitem, vyvedla mladá dáma malého psíka na čerstvý vzduch. Štíhlá jako hádě, pružná jako vrbový prut. Starostlivě a plna péče hlídala každý psíkův krok. Její služka vedle stavěla asi dvouleté děcko na slabounké nohy. Dítě vyvalovalo očka a rukou pohazovalo po psíkovi.Chodníkem perronu přecházely dvě v plaidy zahalené, ucourané židovky, nevyspalé noční jízdou, tlusté jako sedm úrodných let. Mlčky, lenivě, krok za krokem kolébaly se po dlažbě a zvědavě přihlížely k lokomotivě, kde úředník řval na železničního dělníka. Zvířecí zvuky divoké maďarštiny zaburácely perronem jako skřeky hladového pardála.„Jak dlouho tu zůstaneme?“ ptám se česky vrátného.Podíval se úkosem na špice mých střevíců a obrativ se ke mně zády, odešel stranou.Oslovil jsem jiného.Pokrčil pouze rameny a volal cosi na nosiče, prohýbajícího se pod tíží cestovního kufru. Hleděl jsem na pověšený jízdní řád. Všecko jen maďarské.Nádražní zvonec zařičel — do nádraží přihnal se nový vlak.V tom šel kolem nosič.„Poslouchejte, vy jste Slovák.“„Ako repa.“„Jak dlouho tu zůstaneme ještě?“Pohlédl na hodiny.„Dvacet minut.“Zašel jsem na volnou prostoru, kde vozy nebránily rozhledu.Jaký to byl obraz!Řady modravých hor prorytých vlnivými úvaly věncem obtáčely krásnou, rozlehlou dolinu žilinskou. Stráně se všech stran spadaly do zeleného údolí, kde k západu své vody nesl s Kysúcou sbratřený Váh.Spousty hor Nitranských a Malé Tatry řítily se s nebes a s nimi jakoby klesalo i nebe samo nesené na křídlech hustých mlh; jako ohromní dravci s rozpiatými perutěmi plovaly ty páry nad tichými žleby a nedostupnými roklinami, kde rusalky v lehkých závojích ranních par tančí divý svůj rej.Váh tiše šuměl a do šířky rozléval mohutný proud vln. Nad vodou vlaštovky řezavým letem protínaly mlhami přesycený vzduch.V nádraží vládla mrtvá fadessa odpočinku. Jen z restaurace zaléhal šum.Zahleděl jsem se znovu do klínu hor.Od východu se zablesklo. Obzor zaplál bílým světlem, páry zrůžověly, nebe zrudlo krví. V tichém, nehybném klidu ztrnul celý svět. Mlčenlivé hory jakoby v radostném vzrušení očekávaly příchod vznešeného prince.Pojednou rozlila se v celé své šířce východním nebem krvavá záplava letního jitra a zlaté to dítě zahalené v nádherný šarlat mraků vyjelo nad temena hor.Slunce zdravilo Tatránsko.Bílé zdi Žiliny zajásaly, štíhlé věže radostně se vzepjaly k nebi, zahořela okna, zaplály střechy, rosa zasvítila a rozhovořil se mlčící lid.Světa se dotknul čarovný prut.Zvonec rozhlaholil se k prvnímu signalu. Perron oživnul.Princ nebes spěchal výš a výš a před sebou vítězně hnal poslední šeré závoje noci.Cestující už sedali. Služka odnesla vzpírající se děcko a štíhlá paní odvlékla psíka v náručí. Už i židovky vecpaly se úzkými dvířky do vozu. Kolem mne ke svému vozu přeběhli dva cestující. Z úst jim páchla borovička. Konduktér hrubě mačkal do vagónu hlouček Slováků v halenách se složenými kosami pod paždím.Jen Berlíňák ještě stál na perroně uprostřed svých zavazadel a žvýkal rohlík.Srazil jsem okno dolů.Berlíňák kynul mi růžkem rohlíku na rozloučenou.Zvonec znovu zabřinkal.Lokomotiva stříkla své slíny, zasúpěla hlubokým vzdechem a vesele hvízdla.Vlak rozejel se k nejkrásnějšímu ráji Slovenska — do Turce — slovenské zahrádky. Jen dál.Vlak vesele cupal po hrázi bystrého Váhu. Rozlité vody zhnědlého proudu leskly se matně jako zadýchaná ocel. Z mlh plížících se po hladině Váhu vylézaly dlouhé pltě, první, druhá, třetí… v řadě za sebou a na pltích pltníci stáli pevně jako šedé, osamělé sochy s krátkou zapekačkou v ústech. Bílé haleny těžce visely jim s ramenou, širuch stínil větrem ošlehané líce…Břehy Váhu zdobila tichá zeleň olší a stín borovic. Po obou stranách bělal se oves a černala nať zemáků, políčka plála krví vlčího máku. Maloučká okénka chaloupek blýskotala v jasu ranního slunce.V tom zabělaly se z pravé strany zříceniny drze vystavěného hradu.Strečno.Jako dravčí hnízdo na strmé skále cenilo osamělý, vytrvalý svůj zub.Vlak projížděl průsmykem. Tu kaplička svatá a tichá jako srdce světice, jinde skalní kout se zkřivenou borovicí nad sebou nebo osamělá stezička ztrácejíc se v mechu lesa jako had, zas několik černých chatrč a nad nimi v stráni Slovák v bílé halence popásal nizounké kravky. Nad Strečnem holubi kroužili a spadli v srázném letu do bílého strniště.„Starohrad!“ zavolal kdosi.V houštině chlumů stály šedé jeho zdi nad vlnami Váhu jako protějšek drzému Strečnu. Vlny v řece pojednou se bouří do výšky, vzpínají se a pění, síly své sbírají k vzteklému útoku na tvrdá skaliska. Stísněny vráží v zmateném hukotu do trčících oblud a roztříštěny vrhají se zpět a v málomocném vzteku znovu a znovu řítí se proti pevnému nepříteli, aby rozdrtily přece už jednou tvrdá ta čela Margity a Běsné.Tu i pltníci smekají své širuchy, klesají na kolena a modlí se za své rodiny.Margita a Běsná hrobem páchne a podobna dávnému dračisku pohlcuje lidi rok co rok.Čas už sešedivěl, vychladla země od těch dob, kdy divoký tur v podobě hrozného býka střežil tu Margitu krásnou jako májové slunce, jako letní sen. Pod hlubokými vodami širokého Váhu věznil ji v paláci z bílého křišťálu a vzácného skla. Musel přijít z dalekých krajů rytíř ze všech nejkrásnější, ze všech rytířů nejstatečnější a nejsilnější, aby zničil Turovu kouzelnou moc a osvobodil krásnou Margitu.Takové je Strečenské údolí. Kout světa plný vil a čarovných bájí, pokladna nejkrásnějších jmen, studnice slovenských mythů, zdroj slovenských písní…Minul průsmyk a jasný Váh rozlil znova své vody do šířky. Rozestoupily se stráně, rozlehlo údolí.Vlak vjel do Turce.Vrútky.Ruttka! křičí konduktér maďarsky.Vystoupil jsem, abych počkal na vlak do Turč. Sv. Martina.Času dost. — Složil jsem zavazadla ke zdi a usedl na perroně k restauračnímu stolku.Přede mnou do šířky rozlévalo se překrásné údolí Turce. Lesy šuměly, nebeský princ plnýma rukama rozhazoval Slovensku své zlato. Mlhy stěhovaly se z nížin do vrchů, s hory na horu a nikde nebylo pro ně stání, nikde pokoje před paprsky vítězného slunce.Po perroně rychlým krokem přecházel s Maďarem honvédský důstojník v živém hovoru. Na druhém konci stála skupina na vlak čekajících Slováků s kosami a srpy. Dle velikých uzlů a zavazadel zamotaných v režných, hrubých plachtách odjížděli asi daleko. Nedaleko mne chorá stařenka na lavici líbat se nechala ranními polibky slunce. Rty její cosi šeptaly nad skříženými prsty. Snad se modlila.Odešel jsem zanedbaným parkem přes most do osady.V pozadí prospektu špinavé, zablácené ulice bělala se vysoká, rozlehlá budova. Škola. Rozsáhlá státní škola podobná kasárně jako kterákoliv škola na Moravě nebo v Čechách. Vešel jsem a v průvodu slovenské služky prohlédl si učírny. Byly smutny, prázdny a pusty jako mužstvem opuštěné kasárnické jizby. Na tabuli zbytek maďarské věty, po lavicích stopy vrúteckých dětí slovenských — — — —Bloudil jsem špinavým, blátivým městečkem, z jehož oken zvědavě vyhlížely nemyté, neučesané židovky. Kolem mne trousili se dělníci slováckých tváří. Hovořili maďarsky, a toho, který mne pozdravil slovensky, byl bych objal.Za chvíli jsme jeli dál.*Nevýslovně spanilé je tiché údolí Tater střežené Magurou s jedné, Malým Krivaněm se strany druhé; údolí lemované lesnatým věncem temných hor, polévané zúrodňujícími vodami bujného Turce a snivého Váhu. Kout z celého Slovenska nejslovenštější, zvučící nejkrásnějšími písněmi. Slovenčina je tu lahodná jak dívčí rty, obrazná jako verše bible. Údolí sedmi svatých míst, napsal Botto. Růže Slovenska, po které leze ošklivý hmyz janičárů. — — — — — —Do Turč. Sv. Martina sjíždějí se uherští Slováci k výročním svým slavnostem.Náměstím po celý den hrčely povozy svážející Slováky. Hlavní proudy dojely odpoledními vlaky. Na perroně na své bratry čekali přibylí už hosté a Slováci Martinští. Byli tu všichni.Shromážděnými zachvíval pocit nedočkavosti. Slovenčina hlaholila se všech stran, v bujném žertu zvonil smích. Vlaky dojíždějí.Známí, neznámí klesají si do náručí, oči září, se všech kouzlem poroba padá a všichni cítí se silni a zas pevni.A noví dojíždějí.Zas rty líbají rty, oči se rosí a duše se chví. — —Po všecky tři dny slovenských slavností hrála Piťova kapela slovenské písně a trávnice.Přál bych vám poslechnouti Píťu, když hraje Švihrovskou. Celý svět se v těch tónech tratí a člověk celou duší svou vpíjí se v nezměrné to kouzlo slovenské trávnice.„To už tá pieseň tak sama dá, že sa cit vyrazí,“ odpoví vám Piťu na vaši otázku po jeho umění a nakloní se se svým líbezným nástrojem až k vašemu uchu a hrá, hrá až srdce zasténá a dušička bolí.Na druhý den byl ples.Turčanské diovčence tančily čardáš.Nelže, kdo o nich pěje hymny. Vidět prý Slovenku a myslit na svatbu — jeden okamžik.Taky jsem myslil.	Mrstik_Hore-Vahom.html.txt
Škovránok[1][2]Letí škovrán vo výš, letímladému slnku v ústretystredom kola dvoch sokolovs tichým spevom, s dobrou vôľou.Oj, ty malučký zeme syn!Čo tiahne ťa do vysočín?Ani krídel víchrolomných,ani hlasov hromozonných —čo chceš v tých svetoch sokolovs tichým spevom, s dobrou vôľou?Letím ja, letím v oblohu,nesiem obeť Pánu Bohu!Slniečko jarné víťazí,matičke spadli reťazy;ja na jej prsiach v úkryteočul prvšie srdca bitie,očul prvšie city nemévzkriesenej matky svej, zeme:i letím, letím v oblohu,nesiem obeť Pánu Bohu!Škovránku môj, kams’ podel sa?Čis’ rozplynul sa v nebesá,či zhltlo ťa vrahov dvoje?Nevidí ťa slzou zašlé oko moje!Len pieseň tá tvoja ranniarozlieha sa bez prestaniai po nebi i po zemi:oj, pevče môj, srdce moje — kdeže ste mi?[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]V Banskej Štiavnici 1865. V oboch zošitoch čistopis. Prvý raz v Sokole (Paulinyho) IV, 1865, str. 101, 30. marca.	Botto_Skovranok.txt
MottoRomantika, romantika,hej, nech nikdy nezanikáv poézii:pravda, drsným so životomv zmieri, v ľúbej harmónii.Tak je, ako povoj, potom,kvetúca čo,v nevysloviteľnej túžbe,spolu k službe,— ona vie, že prečo? načo? —rozliezla sa hore plotom…	Orszagh-Hviezdoslav_Kratsia-epika-zo-zivota-dedinskeho-ludu.html.txt
Do pamätníkov[1][2]Píšem na lístok — sniežik to biely —viem dobre, že to včas zhynie,bo sotva jarný vetrík pritrieli:sneh sa potôčkom rozplynie.No, nedbal by som, lístok maličký,že budeš jak sneh nestály —keby v Jej očkách len dve kvapčičkyz pamiatky mojej zostali!* * *Vi si , vi si, dievča milé,vi si vienok ľaliový —aby si sa zaľúbilotomu svojmu šuhajkovi!Vi si, vi si, kým čas ranný,kým na kvietkoch ešte rosa,kým tie kvietky v štyri stranybujné vetry neroznosia.I ja Ti dám kvietok malýdo pamiatok Tvojich vienka:kvietok malý, ale stály,ako moja rozpomienka…R. 1854[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 4.[2]Turiec 1854. V rukop. Sobr. spevy 1873 prvá časť nazvaná Do pamätníka, druhá časť Aničke (do pamätníka); v zošite Sobr. spevov 1879 ako vo vydaní Spevov.	Botto_Do-pamatnikov.txt
Koniec domovníka VitorázkaDo šedého kamenného mora zapadol skoro bez stopy, ako toľkí iní, čo opustili rodné zelené nivy a idylický dedinský život s bučaním kráv, kikiríkaním kohútov a gáganím husí za tvrdú veľkomestskú dlažbu, opojný pouličný šum a lákavé večerné svetlá.Aj on prichádzal ta s veľkými nádejami v srdci a cítil sa nastávajúcim majiteľom aspoň trojposchodného nájomného domu v niektorej lepšej, keď aj nie najhlučnejšej ulici, že vyžije aj z árendy a úrokov a môže privatizovať, žijúc si do vôle. A čo by si netrúfal?! Veď bol zdravý, mladý a už druhý rok samostatný obuvnícky majster. A že sa vedel obliekať, na hlave sedel mu znamenite čierny pinč a zlatá retiazka, prevesená cez vestu, zdobila ho veľmi pekne, čo bola priam iba z double-zlata, zdalo sa mu, že vidiek nie je vlastne ani pre neho. Škoda by mu bolo zapadnúť medzi malichernými klebetnými tetkami a smiešnymi zadubenými strýcmi. Taký fešák ako on — zrkadlo presvedčovalo ho o tom výmluvne — patrí medzi svet, do veľmesta. Veď tu vonku by jemnejšiu, módnejšiu prácu čosi-kamsi zabudol. Pre kohože bude tu šiť hlboho vykrojené, ako zrkadlo lesklé lakové črievice, kombinované šedomodré poltopánky s dierkovaným vzorom?!A tak sa oženil a etabloval v hlavnom meste. Svadba bola trochu prihlučná, zjedlo a vypilo sa toľko, i muzikantov zavolali, že by sa bolo za to prikúpilo hodne do mladej domácnosti. Nuž, ale veď človek sa iba raz žení v živote. A potom, chceli sa i pred rodinou preukázať. Žena mala slušný výstroj, trebárs bola len horárska dcéra. A ešte k tomu zo siedmych detí. Poznali sa ešte, kým vojenčil v rozrastajúcom sa krajskom meste. Už vtedy si ho podkrmovala, že bola radosť naň sa podívať. Veď bola kuchárkou u majetných obstarných ľudí. Dalo sa čo-to zgazdovať pri nákupoch po sklepoch. Do manželstva priniesla si pár stovák úspor, k tomu pekné odbavné od pána fabrikanta, s ktorým mala za slobodna pomer. Vydalo to za slušné veno.Začali opatrne vo vedľajšej ulici na predmestí. Ona vyvárala, vysmážala, držiac sa starodávnej skúsenosti, že k mužovmu srdcu dostane sa žena najistejšie cez žalúdok. On klepal, sediac na trojnohe, od rána do večera. Iba čo raz-dva razy do dňa odskočil k neďalekému kupcovi na kalištek horkej, keďže na tej trojnohe bez nej akosi horšie troví. Síce tých „skokov“ bolo daktorý deň viacej. Žena na ne neraz frflala. Nuž, ale veď mohla sa odškodniť na pive, čo poň chodievala so džbánom každý večer.Netrvalo to dlho, počaly prichodiť deti. Najprv pekné okaté dievčatko, najmä to sa poponáhľalo. Bola z neho čoskoro hnedovlasá, neposedná rapotačka, celkom ako on za mladi, zdalo sa šťastnému otcovi. Potom nasledovali v poldruharočných prestávkach za sebou dvaja chlapci. Starší zomrel, neborák, hneď v druhom roku na difteritis. Márne mu doktor pchal penzeľ, namočený do akejsi čudnej tinktúry, do útleho hrdielka. Ale mladší — dali ho pokrstiť podľa kmotra Vénom — zostal.Síce ten narodil sa už vo vnútri mesta. Lebo ta sa presťahovali. Na predmestí, hoci tam bolo dosť milo, v oboch radoch ulice agáty, a človek bol o pár minút von z mesta a mohol sa dívať von do zelene, do kraja, akosi nemali šťastia. Narobili sa oba dosť. A preca prišli do troch rokov o všetko veno a úspory. On bol strčil svoje groše do kože, kopýt a do náčinia. Kunčaftov bolo, ale akosi zle platili. Keď sa to na takom predmestí svet často sťahuje, mení miesto; parom aby tých ľudí sháňal na novom byte! A keď ho aj najdeš, tak čo s ním, keď je to chudák, akých je v takých chudobnejších štvrtiach najviac?! Ešte by si mu nechal pár krajciarov na polievku. A dakto nechce objednanú obuv vôbec odobrať, ba hľadá zámienku, že, vraj, má mrzkú fazónu alebo je pritesná. Človek aby ju potom po čase — po nečase odfeľal zpolovice zadarmo, ak sa jej vôbec zbaví a nemusí v nej naposledy tŕpnuť noha jemu samému. Aj árenda je v takom novšom dome na začiatočníka priveľká, i konkurencie mnoho. Dani neujdeš, do spoločenstva musíš platiť tiež, ba i na traktu sa zmôcť, keď ťa, samostatného majstra, medzi seba prijímajú. A do iných spolkov ťa tiež dostanú.Nuž, čo má človek robiť? Musí sa uskromniť. A tak prijali domovnícke miesto u starého advokáta. Vľúdny, žartovný pán, aj deti pohladil a dal im hneď šesták na cukríky. Ulica trochu úzka, ani nie najčistejšia, ale pri samom strede mesta. Dom starší, ale ešte dosť udržaný, iba dvojposchodný. — Aspoň nebude treba toľko stúpať do schodov… Len aby mohol prevádzať remeslo. Ale môže, koľko sa mu len páči, uistil ho pán domový a dal si hneď odmerať cúgové topánky na zimu, futrované flanelom. Ba i závdavok dal si hneď na ne. Nuž, nelenili, ale pribili čoskoro po prisťahovaní na dom neveľkú tabuľu, privezenú so starého miesta:Vojtech Vitorázek, obuvníkBola šedivobiela, len taká lacná, bez obrázku. Maliar ju ani neorámoval. Nuž, veru, domu bola nebárs na okrasu. Ale keď podvečer vyšli von pred bránu a pohladili ju očami, naplnilo im srdce teplo uspokojenia. Zasa ich tabuľka a to skoro v samom strede mesta!A klepanie kladiva ozývalo sa od rána do večera zasa. Síce časom aj utíchlo. Lebo veď na hlavu domácnosti počaly doliehať aj iné povinnosti. Vo dne sprevádzať po dome plynárnikov a elektrikárov, dávať pozor na cudzích ľudí, čo vtierajú sa pod všelijakými zámienkami do domu a hľadajú skoro vždy nájomníkov, o ktorých v dome nikdy nikto nepočul. A v noci ozýval sa netrpezlivo a panovačne zvonec, čo vyruší tak brutálne z najsladšieho spánku. Treba skočiť, stoknúť si papuče, hodiť na seba plášť, chytiť začadenú lampu a ponáhľať sa otvoriť — pozor! — aby si nezakopol o tri schodíky, čo ich nie je skoro ani vidno — otvoriť dvere na velikej ozdobnej bráne, pred ktorou frflal už a hromoval slobodný nájomník, zubný technik z prvého poschodia. Býval s akýmsi fabrickým úradníkom. A že boli oba zábavnej povahy a chodievali do veselej spoločnosti, keď aj každý inam, hovorievalo sa o nich, že sa často celý mesiac nevidia, trebárs spávajú na posteliach proti sebe. Horšie bolo, že za otváranie zostávali oba radi dlžní.A sotva si Vitorázek, neraz polooblečený ľahol, ozval sa zvonec znovu. Nie div, že ráno sa potom dlhšie vyspávalo. A práca rozprúdila sa poriadne až popoludní. Nuž, ale veď malo to aj svoje výhody: árenda sa neplatí, ešte ujde sa človeku za to, že ju od nájomníkov pre domového inkasuje, každého štvrťroku pár zlatoviek. A z toho, čo partaje platia na osvetľovanie a umývanie schodov, zvýši človeku keby len na ten dohán, či kalištek. A tú bránu celkom zadarmo tiež neotvára. Neraz má človek v zime vo vačku aj dva pätáky ešte pred desiatou, kým sa ide spať. Síce aj chlapčiská-uličníci vedia človeka hnevať. Ceng! ceng! — vybehneš a kde nič, tu nič. Nuž, ale veď naposledy nechcú zomreť ako domovníci. Prijali to iba na čas, kým sa zasa trochu zmôžu, usporia si na dáku dielňu a krám tu dakde v strede mesta. Lebo tu sa ten svet preca len viacej moce, skôr sa to tu vyplatí. I ženina stará tetka chorľavie, nuž, ani s tej strany ich čo-to neminie.Ale roky utekaly, život čo raz drahší, a tetka nezomierala. Deti rástly a potrebovaly čo raz viac. Z čohože usporíš, hriešny človeče?! Akosi uviazli v tom domovníctve. Prežili dvoch domových. Starý advokát — ten bol zo všetkých najlepší, najuznalejší — držal dom až do smrti. Ale vdova predala ho mladému údenárovi, čo mal obchod neďaleko na rohu. Znamenite mu šlo, svet sa k nemu hrnul ako včely do úlu. Pri kase sedela mu žena, veľmi súca, sporivá osoba. Mohli sa zmôcť ešte pred odpočinkom čo by len ešte na jeden taký dom, keby… nuž, hej, keby nebol stratil, čudák, rozum. Ale chytil sa akejsi mladučkej fifleny — a paniu mal ešte herskú osobu. — Tá ho počala cicať. Trovil na ňu ako posadlý. Žena sa tiež nemohla na to dívať. Nuž, vadievali sa, neskôr aj súdili, kým sa nerozsobášili. Dom prišiel zasa na predaj. Kúpil ho majiteľ autogaráži, vojenný zbohatlík. Ale Vitorázkovcom sa s každým novým domovým skôr pohoršilo, než polepšilo. Ak bola bieda cez vojnu, prišla po vojne pohroma na remeslo. Staré známe obuvnícke firmy počaly kapať ani sneh na slnci. Medzi šustrami nastalo revolučné vrenie. Debatovali hlučne po spoločenstvách i krčmách, osobitné schôdzky svolávali. Nepozostáva nič iného, ako vytĺcť Baťovi a tým ostatným záškodníkom výklady, rozohnať im ľudí a vyhádzať na ulicu tie biele škatule i s tým ich fabrickým aušusom voľákym, čo sa naň sprostý svet lepí ako osy na med. Voľáky starý šuster nadával pred výkladom a huckal svet fanaticky proti fabrickej obuvi, ba už chcel do výkladu vo svojej rozhorčenosti aj kopnúť. Musela ho odviesť polícia, ešte by sa bol sklom celý dokrvavil.Vojtech Vitorázek prežíval búrlivé dni celou dušou. Nevedel sa od rozčulenia na trojnohe udržať. Celý horel, behal do spoločenstva jako s keserom, hromžil, zatínal päste. Ale keď to šlo do tuha a kolegovia mali sa shŕknuť a zaútočiť naozaj, odhodlaní sraziť sa trebárs s políciou, — zostal Vitorázek doma.Pred srážkou s ozbrojenou mocou zachránila ho vlastne žena. Ktože bude vstávať bránu otvárať, ak ho tam zadržia?! A tá potvora, Buriánková bude zasa robiť krik, až budú zvedaví nájomníci obloky otvárať, keď nebude mať tie staré topánky ani na tretiu urgenciu podbité. A čo, keby sa bol do toho preca len zaplietol a dozvedel sa o tom domový? Ešte by im dal výpoveď a zostali by, nech Pán Boh chráni, na ulici. Pre istotu musel Vitorázek vliezť do perín. Žena dávala mu na čelo studené obkladky. To, keby ho prišli hľadať zúriví kolegovia zo spoločenstva a chceli sa pomstiť na „zbabelcovi“ či „zradcovi“. Majster sa všetok potil, hlava ho rozbolela, i žalúdok počal ho tlačiť, keď nebolo obvyklej medicíny. V izbe či kuchyni, lebo žena v nej varila, bol zdusený teplý vzduch, že človek ledva dýchal, k tomu to rozčulenie. Zoslabol za ten deň odpočinku väčšmi, než po dákej ťažkej chorobe. Ešte, že tí kolegovia mali inú prácu, ako k nemu chodiť. Istý čas potom okúňal sa im ukázať na oči. Ale čoskoro zabudlo sa na všetko. A staré kamarátstvo kvitlo ako prv. Aspoň mal majster Vitorázek zrečisko vymotať sa od starej a ovlažiť si vyschlé hrdlo.Naposledy bol tomu svojmu domovníctvu rád. Nejeden kamarát mu ho skoro závidel. A prišly časy, že Vojtech Vitorázek nevedel si život bez otvárania brány ani predstaviť. V prestávkach medzi prácou alebo po nej, stával v zelenej šusterskej zástere, s hnedou čiapočkou na hlave, v lilavých papučiach na vyschlých tenkých nohách, v bráne bledý, skoro priesvitný, s načervenalým nosom, rednúcimi prešedivelými vlasmi, stával ako symbol bdelosti a oddanosti majiteľovi domu, pozdravujúc pokorne obyvateľov domu vychádzajúcich von, či vracajúcich sa úzkou, vybetonovanou jamkatou bránou, i známych poprednejších ľudí z ulice, mihnúcich sa na trotoáre. A keď prihrčalo auto s bruchatým, červenolícim domovým, strhol rýchle čiapku skoro až na zem, a mrmlúc úctivé pozdravy priskočil k dvierkam pomôcť pánovi z auta. Celý žiaril šťastím, že môže ho z úctivej vzdialenosti sprevádzať po dome a informovať neistým, trasľavým hlasom, čo je nového, čo by bolo treba zreparovať, ako sa držia nájomníci, visiac na očiach svojho pána úzkostlive ani pes.Za zmenou vo svojom živote Vitorázek skoro ani nezatúžil. Čo sa má človek pechoriť?! — Žene hovorieval, keď sa z nej ozvala vše nespokojnosť alebo závisť. — Hľa, pekár Machatý naproti navstával sa za tmy, narobil, nadozeral, drahých nových strojov na miesenie cesta, na pečenie rožkov nakupoval, nahonobil státisíce. A čo z toho mal? Keď mal niečo užiť, oddýchnuť si, skantrily ho gágorové suchoty. A z jeho krvopotných mozoľov má sa dobre ona, čo si voľkala celý život a dávala sa obsluhovať, a dcéra, tá rozmaznaná fiflena, čo nemyslí na nič iného, iba na radovánky a o obchod a púdľu by sa vo svojej namyslenosti za živého Boha neotrela. Alebo, čo mal kramár Žahour z toho, že vozil s trhu vo vozíku tovar sám, zapriahnutý, neprirovnávajúc, ako to hoviadko, až sa z neho, zmoreného, udychčaného len lialo, kým sa deti iba fintily a maškrty vyjedaly?! Už je tam, ešte dosť mladý, pod hlinou, a žena, deti sa zaň iba hanbia, keď ho niekto a jeho lopotenie spomenie. Pred kunčafty sa síce rád pochválil, že je dlhoročným členom stavebného družstva a že na rok budú, hádam, už pre nich, Vitorázkovcov stavať. Ale spomínal to iba chvíľami, keď sa hosť priveľmi zahľadel na neporiadok a špinu v izbe, čo bola varštatom, kuchyňou i spálňou, v ktorej šly človeka para a dym zadusiť a oči sa ledva vedely porozhliadnuť v tej akejsi ustavičnej hmle. Nie, tu sa to nedá vydržať, — ponosoval sa Vitorázek — v takomto smrade a tesnote. Domový ubral im jednu miestnosť, keď staval garáž. Predtým, najmä kým ešte ten železník nevyhnal tie dva nové štoky do výšky, bol tu utešený byt so slncom a lahodným vzduchom. Tu, čo je teraz garáž a v súsedstve tlačiareň, stály voľakedy tri vysokánske agáty a sedem gaštanov. Bolo to čajsi ako v parku. Ale lakomci povytínali ich jeden za druhým. Veru, ulakomil sa na nich milionár. A teraz musia sa dusiť v jednom kúte ako v klietke. Človek trpí a preca musí čušať. No, všetko do času. Dlho to už nepotrvá. Čoskoro budú vo svojom, v utešenom domčeku so záhradkou v kolonii nad riekou. Tu by ich potom nezdržal, ani čo by im hneď chcel tisíce platiť.A pán majster, snáď aby ukázal, že majú dosť náradia do nastávajúceho domova, zaviedol hosťa do malej čistej izbičky vedľa. Bola bez okien, iba veľký okrúhly stolík a dve nové hladké postele s nočnými skriňkami svietily v nej belotou. Či je prenajatá, či v nej spávajú sami, nikomu neprezradil. Iba trochu uznania, pochvaly, že je izba pekná, žiadalo sa mu počuť.Konečne prestala i ženina bohatá tetka trucovať a natiahla sa do dlhej čiernej truhly. Nesklamali sa v nej, poručila im so päť tisícok. Spotrebovali ich na dcéru, ktorú práve v tie časy vydávali. Išly s ňou aj ich skromné vlastné úspory. Lebo veď nejaký výstroj preca len musel byť. I ponáhľať sa muselo trochu s tým sobášom. Dievča bolo v tom, nuž, a muž, elektrikár pod penziou, si ju preca nebude brať bez košele.Potom by si už boli trochu oddýchli, keby nebolo bývalo treba dať vyučiť syna a keby neboly čoskoro prišly vnúčatá. Keď príde dcéra s deckom rodičov navštíviť, akože ju pustia domov s prázdnou dlaňou? Varilo sa, jedlo, prikúpilo sa čo-to do mladej domácnosti. A zasa ozýval sa klepot kladiva s obvyklými prestávkami cez deň až do večera. Dakedy, najmä v sobotu a pred sviatkami, ozýval sa klepot hlboko do noci. Lebo veď povinností pribúdalo. Už cengaly na bránu i autá. A pani domová sverila domovníkovcom do opatery — aká to pre nich česť a prejav milionárkinej dôvery k nim! — svoju lenivú blchatú dogu. Bolo sa treba ísť s ňou so dva razy denne von prevetrať, chodiť kúpať psa do rieky, v dome chrániť pred nim nájomníkov, aby sa na nich znenazdajky nevyrútil, že by mohli dostať ešte nervový otras, no, a pchať, ustavične pchať potvoru pahltnú nenasýtnu. A pán syn, prepustený tovaryš-mechanik vyspával cez fašiangy celé dopoludnia v posteli proti sporáku a keď konečne precitol, poprevaľoval sa, ponaťahoval, spustil:— Mama, máš niečo pod zuby?— Hneď, hneď ti usmažím kúsok teľaciny — chlácholila Vitorázková syna.Bolo to veľmi prítulné dieťa. Bývalo i naďalej u rodičov. Keď mu spomenuli, že by mohol na domácnosť niečim prispievať, rozčulil sa:— A kto ma zašatí?! Azda len nebudem chodiť ako žobrák.Na šťastie spamätali sa rodičia hneď a prestali.— Veď sa on umúdri, — utešovala sa matka — až bude trochu starší.— Nuž, mladý je, chce sa zabávať — upokojoval sa Vitorázek. — Človek je iba raz mladý.Matka podstrčila synáčkovi vše desiatku-piatku. Veď jej to azda vráti, keď sa dobre ožení. Ona bola vôbec akoby hlavou rodiny. Vydávala sa preca s venom, i po tetke dedila. A sestru mala vydatú v krajskom meste za bohatým záhradníkom. Chodievali k nim leto čo leto každý z manželov aspoň na týždeň-dva a zakaždým vracali sa podkŕmení, omladnutí. So švagrovci radi sa i pred svetom pochválili. Čo, tým je hej. Robia s dvoma učni a troma tovaryši. Bývajú vo vlastnom a okrem toho chcú ešte stavať, tak im stačí. Majú už i plány, bude to hotový kaštieľ. Nemajú detí. A majú radi iba nás — dokladal Vitorázek. — Z našich detí môžu byť raz bohatí ľudia, keď to zdedia. Švagor, švagriná nevedia sa ich naspomínať.Ktorýsi podvečer bol v dome veľký krik. Buriánková z druhého poschodia láterila na domovníkovie mladého pána otvoreným oblokom, že by ho mala zlapať polícia. Do garáže, kde sú plné sudy a konvice benzínu, hádže, vraj, horiace oharky z cigariet. Strhol sa krik, lebo veď Vitorázkovci bránili syna, ako vedeli. Aj mladý pán sám skočil s postele, kde vylihoval, a zavše niečo zavolal. Škoda sa mu bolo ozývať. I tak bol voľáky zháčený, svojej veci akýsi nie istý. A pre starú hesteru bolo to len ako olej na oheň. Ešte len potom sa rozkričala a pospomínala všetky staré hriechy Vitorázkovcov. Veď je to nie po prvý raz. Ešte raz všetci do povetria vyletíme pre toho holomka. Raz zapálil už odhodenou cigaretou slamník na dvore. Rodičia leteli ako splašení bránu zavreť a horiaci plameň a dym putňami vody zalievať. Malo sa to už dávno domovému oznámiť, veď by im ten posvietil.Darmo sa ohlášali Vitorázkovci, márne jej skákali do reči, až zachrípli. Boli porazení na celej čiare. Naposledy nepozostávalo im nič iného, ako zavreť obloky a utiahnuť sa s hanbou do kúta, aby ich nebolo ani vidno. Lebo veď Buriánková bola osoba povestná svojou výrečnosťou v celej štvrti. Vedela sa hádať nie s jednou partajou, ale naraz trebárs s celým štokom a umlčala všetkých.Tá vedela piť krv neborákom Vitorázkovcom. Žrali sa pre ňu a chveli sa tajnou obavou, že ich raz vyhryzie z domovníctva.Vitorázková bola zasa preč, hovela si svojich štrnásť dní u bohatej sestry. Vitorázek vrátil sa domov neskoro večer rozjarený. Bolo už poldvanástej. Poldruhej hodiny nikto neotváral. Prvý raz zanedbal svoju dlhoročnú povinnosť. Nech si platia všetci kľúče, myslel si. Tvár horela mu od vzrušenia, cítil sa dákymsi hrdinom. Čo, že neotváral?! Nuž, neotváral a basta. Nebojí sa nikoho, ani domového. Keby sa v tej chvíli pustila doňho trebárs sama Buriánková, veď by ju on zahriakol alebo vysolil jej, babe klebetnej, hádavej, také zaucho, že by jej stena dala druhé.Ľahol si na posteľ oblečený. V izbe bolo čudné hlboké ticho. Bol sám a sám, dcéra s mužom a deťmi na vakáciach v horách. Syn sa už dávno prestal u rodičov povaľovať. Oženil sa. Žena preč. Vedľa v garáži ticho ako v hrobe. Iba pendľové hodiny na stene nad Vitorázkom ozývaly sa pravidelným: tik-tak! — tik-tak!Keď zazvonil zvonec, spustil sa pomaly s postele, vkročil do papúč, zapálil krátku sviecu s dlhým spáleným knotom a šinul sa ospalo von k bráne. Nevedel ani, ako sa k nej dostal. Bola to sila zvyku, čo ho vymŕštila. Až stojac pri bráne, sa vzmužil. Voľáke nové, dotiaľ neznáme sebavedomie naplnilo mu hruď. Cítil sa jakoby policajtom, čo má príchodzích kontrolovať.Neotváral hneď. — Kto to? — ozval sa zmužile, rázne. Samému znel mu ten hlas neobyčajne. Urobil to po prvý raz. Dosiaľ otváral bez opýtania.— Čo ma nepoznáte?!… Kontrolór Pochyla — vchádzal príchodzí nakvasený. — Môžete si nechať také sprosté žarty! — hundral, stúpajúc hore schodami. Nepočúval ani Vitorázkovo:— Aké sprosté žarty? Však sa vy naučíte poriadku. Neotvorím, iba tomu, o kom viem. Neznámemu nemusím a cez dvere nevidím, aby ho porantalo! Vrátiac sa vo víťaznej nálade do postele, Vitorázek zaspal. Snívalo sa mu, že má odcestovať. Chodí, chodí po neznámych izbách, chodbách, z nádražia do nádražia. Sháňa kartičku, bagážiu. Už mal byť dávno vo vlaku. Nie, tento je to nie. Musí prejsť popod zem na druhú stranu. Len aby ho počkali. Pozor! Portýr cengá, vyvoláva jeho vlak. Ešte sa oneskorí. Nebude obchádzať, prebehne na druhú stranu cez koľajnice. Fu, fu, fu! — funí lokomotíva. Cengajú, kričia akoby na poplach. Joj! Ide ho to vlak prejsť a či ho už prešiel?! Alebo sa pre neho vyšinul vlak?! Žmúri oči a skláňa hlavu v tupej rezignácii. Veď mu je už všetko jedno.Šklbol sebou. Precitol. Poplašný hlas zvonca ozýva sa ustavične. Stokol si papuče, prehodil cez seba usmolený plášť, zapaľuje sviecu.Na bránu voľakto búcha.Vyšiel rozmrzelý von. Pod bránou striaslo ho od nočného chladu. A čo, keby nebol vôbec vyšiel?! — nová smelá myšlienka blysla mu hlavou ako elektrická iskra.Bol to nocľažník starej Buriánkovej, čudná, podozrivá figúra. To sa tam premele u tej ježibaby pekná čeliadka! — Musel povedať najprv svoje meno. Vchádzal, nadávajúc.— A čo sa máte rozkrikovať?! — zavracal netrpelivca. — Ak vám je nie vhod, choďte sa ponosovať k domovému — opovážil sa vyriecť to posvätné meno bez „pána“. — Vyhodí vás — uistil nespokojenca gurážne. Z pomsty mu ani neposvietil do schodov. Nech sa s nich stetelí, rozbije si trebárs hlavu, nedbá. Sám bol nad sebou uveličený, keď sa našiel na posteli.Bol už dávno biely deň, keď precitol spotený, zomdlený, s hlavou ťažkou, ako by ho bol niekto ohlušil. Prišlo mu zle od žalúdka. Vybehol.Keď sa vrátil, zdrvila ho zima. Neškodil by kalištek-dva horkého alebo rumu. Škoda, že si nemá poň koho poslať.Počal sa pred zrkadlom obliekať. Bolo hmlisté, samý mušacinec. Ale zato videl dobre, aký je na čele a prsiach poštípaný. Tie mrchy nikdy neprestanú človeka sužovať.Až teraz si všimol, aký je v izbe pach. Otvoril vrchnú okenicu a dychtive počal do seba lokať kyslík smiešaný s benzínom garáže. Bolo mu na dávenie. Ale dobehol včas.Potom oprel sa zmučený o rohožu, ktorou bola zakrytá ošarpaná, zavlhlá stena za posteľou. Tak je to, žena, keď by ho mala opatrovať, túla sa po cudzích mestách po návštevách. Syn, odkedy si vzal tú pyšnú fiflenu, ani sa o neho neozre. Horkosť plnila mu hrdlo, že nemohol ani prežierať. Až neskoro popoludní sa zviechal a prešiel sa hore dolu schodmi a po chodbách. I tak musel sa vše zachytiť zábradlia alebo dverí, taký bol slabý. Nie, žena sa nikdy o neho veľmi nestarala. Vždycky sa nad neho vyvyšovala, ako by bola niečo lepšieho. Rozpomenul sa, čo mu hovoril pred pár rokmi kontrolór Pochyla z prvého poschodia. Jeho žena sa s tým sdôverila Pochylovej. Vzala si do hlavy, že pôjde — boli tuším v súre o peniaze — k niekdajšiemu svojmu milencovi, fabrikantovi na odpočinku, a dostane od neho peniaze. Lebo ju, vraj, dosiaľ rád vidí. Ani po toľkých rokoch na ňu nezabudol. — Dajte si na svoju starú pozor! — posmieval sa kontrolór z odkvitnutej neforemnej domovnice. A jemu to bola taká hanba. Ale preca len zašemotil na jej obranu niečo, ako: — Že jej veríte, veď sú to len také ženské chvasty! — Ale v hlave mu to neprestalo vŕtať: veru, ona tak, ešte i teraz myslí na iného, keď sa zostarievajú. A dlho nevedel sa upokojiť.A preca na to zabudol. Až teraz sa mu v hlave rozležal celý jeho manželský život. Tak rada chodievala na povalu, do garáže, prechvestovala sa po chodbách. Či sa tá nesliezala cez tie roky dakedy s niektorým nájomníkom, takže sa schádzali trebárs pár razy cez deň, tak nemohli bez seba vydržať?! — dlho utajované domnienky, nevyslovené podozrenia začaly sa vtelovať v určité formy. — Preto bývala k jeho nežnostiam často taká chladná, odmietavá — každý ten schod, oblok, zábradlie, všetko javilo sa mu v starom dome akýmsi neznámym, novým.Na schodoch stretla Vitorázka Buriánková. Nevedela sa naň prenadívať. Ani sa s ním nepohádala.— Čo vám je, pán domovník? — spýtala sa skoro súcitne, prekvapená jeho zmenenou, horúčkovitou tvárou.— Ale žalúdok ma trápi. A prechladnutý som akýsi — vyrážal zo seba namáhave.— Ak chcete, pôjdem vám pre doktora — ponúkla sa.— Ďakujem, zajdem si k nemu sám — premáhala sa, aby sa nepotočil, lebo zasa prichodila naň mdloba. Ledva sa dovliekol domov.V noci nevedeli sa oneskorení obyvatelia domu prenadiviť, čo im to otvára za strašidelného ducha. Lebo veď na smrť prebledlý Vitorázek s očami lesknúcimi sa zimnicou, zabúdal si prehodiť plášť a vychádzal von iba v bielej košeli a gätiach a vznášal sa po chodbe, ako by sa ani zeme nedotýkal, ale v nasledujúcom okamžení mal zmiznúť pod zem alebo v múre.Skoro ani nevychádzal z mdlôb. Prebudiť z nich vedel ho iba zúrivý opätovný cengot zvonca. Sila zvyku vymrštila ho von ako loptu, čo sa vráti sama na pôvodné miesto.V prestávkach medzi mdlobami prišiel k dôležitým rozhodnutiam. Nie, nedá sa utláčať, nedá sa vykorisťovať domovému. Dá výpoveď. A pôjde bývať do družstevnej kolonie. Že má zaplatené iba 500 korún členského podielu? Však si on ostatok doplatí. Má preca pätinu stavebného losu. Akiste už vyhral, len zabudol sa podívať. Bude žiť vo svojom, z hotového. O ženu nebude stáť. Nech si letuje, kde chce. Nech sa vyvyšuje, lačná pýcha voľáka, čo si ho nikdy poriadne nevážila. Však on bez nej bude. Spriahne sa trebárs… no, trebárs s Buriánkovou. To je ženská jako drak, nikoho sa nebojí. A k tomu ohnivá, prsatá, bokatá. Že sa už dávno neskamarátili! To bude život! Raz im bude do objímania, raz do pranice, ale ľahostajní nebudú si nikdy. Veď to ona možno len preto do nich tak dodievala, že si jej nevšímal a jej sa pozdával. Vadila sa s nimi, svet proti nim huckala a to všetko iba z neukojenej túžby — počalo Vitorázkovi svitať v hlave. — Spriahnu sa a vezmú si do domu dolu domovníka, čo sa im bude klaňať, trebárs desať razy cez deň hlboho až k zemi. On nebude nič robiť. A keby mal dlhý čas, zajde si do spoločenstva a bude organizovať spoločné výlety. Na hlave elegantný čierny pinč, na sebe novovyžehlené hnedé šaty, na nohách tie kombinované súkenice, zapnuté na gombíky, na rukách nappa rukavice, v ústach voňavé trabuko; ľudia sa budú za ním obzerať, čo je to za pána?A hodiny na stene opakovaly svoje ustavičné tik-tak-tik-tak! Z rúry vodovodu kvapkala kvapka za kvapkou do misy. A v izbe šírilo sa a hustlo hlboké ticho samoty.Pred polnocou zviechal sa, že niekam odbehne. Ale nedobehol. Zmorený od bôľov, zoslabnutý od horúčky klesol na doštenú podlahu izby. Unikol však jej zápachom aspoň vo snách. Lebo veď zasa našiel sa na rušnom velikom hlavnom nádraží. Na celej čiare zažiarily svetlá. Rozbehol sa odhodlane pozdĺž koľajníc, zanikajúcich vo tme. Konečne vyskočil na vlak. Blaživá útulnosť, sálajúca z príjemne vykúreného, jasno osvetleného vagónu a pohodlných sedadiel, pojala ho v svoju náruč. Len hodiť sa na ten mäkký teplý červený plyš! Ale i to bude hneď, len musí najprv zistiť, či sa vezie správnym smerom. A batožinu si musí najsť. A potom sa už oddá sladkému pohodliu.Dve noci cengal naň zvonec nadarmo. Našli ho až na tretí deň, ležiaceho v nočných šatoch na podlahe v kaluži. Na opuchnutej znetvorenej tvári, krku, prsiach a rukách sošikovaný bol celý regiment krvožíznivých príživníkov. Buriánková všimla si čudného pachu, vychádzajúceho z domovníckeho bytu a dala vypáčiť dvere zámočníkovi.Chcela bežať pre doktora. Ale nebolo už treba. Aspoň bude sa môcť uchádzať o domovnícke miesto sama, preblesklo jej hlavou. Lebo duch Vojtecha Vitorázka vznášal sa už niekde vysoko, vysoko vo sférickom rýchlovlaku, oslobodený od úmorných otrockých povinností, na ceste do neznámej novej osady, kam netreba členského podielu ani príspevku na útulný domov.Vo vpadlej priesvitnej tvári domovníkovej zračila sa nadzemská spokojnosť.	Kompis_Koniec-domovnika-Vitorazka.html.txt
RozprávkaOh, divné… divné bytia vlny,sťa skvost brilianta na úslní:lúč skolí lúč, blk farby z farby…Čo pred vznikom? Čo po skone?a na čo trblet sám — ihravý?Um ľudský habká… vzdychá… stone!Ležal na smrteľnej posteli. Povedľa sedela žena utrápenej tváre — a šila. Horké slzy padali jej z dobráckych očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú — no bolo mu to akosi ľahostajné…Dvadsaťjeden rokov — a ľahostajnosť na rázcestí života a smrti azda nie je čosi každodenné…Dvadsaťjeden rokov — nie veľký počet — no tento vek nebol iba číslom, ale znamenal preňho mnoho zrumených ideálov.Náboženskú pietu zošarpali z neho práve tí, o ktorých myslel, že mu ju upevnia. Stal sa synom tohto sveta. Hľadal pravdu a stretal ju vždy ako substanciu, ding an sich, absolutum, nepoznateľné…Blúdil ako Faust a potkýnal sa ako on. Sklamanie za sklamaním letelo mu do náručia, akoby ho priam hľadal.Bol nešťastný, veľmi nešťastný a volal s Pliniom:Ex omnibus bonis, quae homini natura tribuit, nullum melius esse tempestiva morte.[1]A hľa, akoby ho chcel osud vypočuť.Ležal na smrteľnej posteli. Povedľa sedela žena utrápenej tváre a šila. Horké slzy padali jej z očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú — no bolo mu to ľahostajné.Ľahostajnosť — aké dobrodenie! Ostatne — načo biť hlavou o múr, keď tento i tak nepopustí? A koľkí bili — a bijú — a biť budú!On nebil, aspoň začas nebil. Vedel, že pôjde niekam, kde ešte nebol, ale menej netrápila ho druhá záhadná otázka: pokiaľ prišiel…Ľahostajnosť — aké dobrodenie!Škoda! Nebol vo všetkom ľahostajný. Prišiel mu na um celý život a videl v ňom rumy a len rumy — prázdnotu — hah! A ako v Gorkého zdegenerovanom barónovi ozvalo sa aj v ňom: Nuž nebolo cieľa, načo som sa zrodil?Áno — odpovedal mu smutný pohľad ženy, ktorá šila a plakala — áno, bez cieľa som ťa nezrodila, a preto plačem, že vädneš… uvädneš, kým si ho vyplnil.Zdalo sa mu, že má pravdu.Ľahostajnosť pošla — a mozog začal pracovať ako nikdy predtým ani nikdy zatým.Človek musí mať nejaký cieľ — musí.Otázky a odpovede sledovali sa rýchlo ako blesky za veľkej búrky.Sklamal som sa v ideáloch, ťarchu toho cítim.Čo bolo mojím cieľom, keď som sa hnal za nimi? Blaho.A prešiel v spomienkach tými dvadsaťjeden rokmi — a zdalo sa mu, že má pravdu.A vynorili sa mu pred očami známe postavy, ideály, ktoré poznal — a zdalo sa mu, že má pravdu.A prešiel v mysli dejinami národov, skúmal ich ciele, ideály — a zdalo sa mu, že má pravdu.Áno — svitlo mu — konečným ideálom človeka, národa, národov, človečenstva je blaho a ešte raz blaho.A blaho, to človek už musel okúsiť, lebo žije v ňom ako pamiatka a budí v ňom túžby po sebe samom.Raj! — Mnohí neveria v teba — on veril.Veril, že bola záhrada, ktorá azda nemala plota ani brány, ale prinášala ovocie bohato a sypala ho do lona človeka nevedomého, voľného a takého šťastného. Preto mu bola rajom.Že bol Adam nevedomý, zaslepený, zadubený — čo na tom? Bár by aj potomci takí boli ostali…!Bár by boli ostali — lebo tak by nemali nedosiahnuteľných túžob, nevzťahovali by — ako deti, ruky po mesiaci a nerozplakali by sa nad tým, že ho nedosiahnu.Bár by boli ostali — a génius nemusel by pocítiť rozdiel ideálu a skutočnosti, nemusel by sa mučiť, nemusel by krvácať pod ťažkým krížom.Bár by boli ostali — a tak boli všetci ako Adam, ktorý mal možnosť rozumového vývinu, ale táto možnosť ešte spala. Nevedel, prečo by mal byť nešťastný a práve preto musel byť blažený.Nevedel, prečo by mal byť nešťastný, lebo bol voľný. Žil si ako divá zver v pralese, ako vtáčik medzi zeleňou. Mal všetko, po čom túžil, lebo zatúžil len po tom, čo mať mohol.Áno — raj jestvoval a ten nevedomý, voľný človek bol v ňom šťastný, blažený…Ale Eva siahla po strome vedenia. Beľmo z očú zaslepeného človeka spadlo. Zbadal, že túžiť a dosiahnuť je vlastne dvoje. Pocítil v srdci tŕň prvého sklamania a pochopil, čo predtým nebol v stave, že jestvuje — nešťastie.Stratený raj — koľkí vzdychajú za tebou!Rozum — koľkí ťa zbožňujú! A hľa, ty si bol príčinou takej veľkej straty — ty si bol.Áno — rozum bol príčinou.Okolnosti pohli ním v hlave Adama — a blaho pošlo. V potomstve rôznosť okolností stvorila duševné rozdiely a s tým vo všakových formách rabstva povstalo peklo na zemi.Povstal človek vyvinutejší a menej vyvinutý, múdrejší a zaslepenejší — a ten podrobil si tohto.Tak začal jeden človek slúžiť druhému.Tak začal jeden národ koristiť z druhého.Tak sa rozprúdil strašný boj o jestvovanie.A príčinou všetkého rozum, ktorý dopustil, aby stvoril rozdiely, triedy, kasty…A príčinou všetkého nerozum, ktorý dopustil, aby povstali rozdiely, triedy, kasty…Od tých čias rinčia putá a hrdza zožiera reťaze na rukách otrokov.Od tých čias plače matka nad synom, ktorý padol v boji „za generála!“Od tých čias zúfa rodina spolu so svojím živiteľom a otcom, z ktorého druhí žijú, ktorý však svojich vyživiť nemôže.Od tých čias sa stali hranice — nie! — žaláre (dnes!) najväčším dôvodom — a dôkazom pravdy…Ó beata simplicitas!A prameňom všetkého toho myšlienkové rabstvo, ktorého formami na praktickom poli sú okrem imitácie v umení závislosť politická a hospodárska.Stratený raj — koľkí vzdychajú za tebou!Rozum — koľkí ťa znevažujú, a mohli by ťa zbožňovať, lebo privedieš ta, odkiaľ si odviedol.Ty zroníš jednotlivca, ktorý v tebe blaho hľadá, ale i privedieš ku skepse, k ľahostajnosti, ktorá ho ukojí.No, ty nie si tak pre jednotlivca, ako pre celok.Základom nešťastia si bol, kým si bol vlastnosťou tisícov, ale nie je tvojím cieľom, aby si týmto slúžil. Ty hľadáš cestu-cestu ku každému, ku širokej vrstve, ku miliónom, ku všetkým ľudom, a čo si skazil, naprávaš pomaly.A napravíš!Hľa, jeden človek prestáva slúžiť druhému — a viem — prestane…Hľa, strašný boj o jestvovanie vyberá už aj dnes ľudskejšie prostriedky — a viem — vyberať ich bude vždy väčšmi a väčšmi.A nebude viac plakať matka nad synom, ktorý padol v boji „za generála“!A nebude viac zúfať rodina spolu so svojím živiteľom a otcom, z ktorého druhí žijú, ktorý však svojich vyživiť nemôže.A nebudú viac hranice — nie! — žaláre (dnes!) najväčším dôvodom a dôkazom pravdy.Áno — putá prestanú rinčať a reťaze prežerie hrdza na rukách otrokov —lebo prestanú jednotlivci narábať s masou, ale vyjednávať budú s povedomými jednotlivcami;lebo zmizne myšlienkové rabstvo a spolu s ním všetky formy závislosti.Tak navráti sa človek ta, odkiaľ vyšiel — bude slobodný, a rozumnosť, jediné ovocie jeho vývoja, zauzdí mu túžby vedome, ako mu ich voľakedy nevyvinutosť jeho nevedome zauzdila.A bude Adam rozumný, slobodný — následkom toho aj šťastný…Ajhľa, ideál!*Nuž nebolo by cieľa, načo som sa zrodil?Je! Boriť sa za dosiahnutie konečného ideálu človečenstva, budiť povedomie človeka v človeku.A či sa za to oddá narodiť, oddá žiť?Narodiť nie, ale žiť — keď je človek už raz tu — áno!A to mu zišlo mi um, keď ležal na smrteľnej posteli.Povedľa sedela žena utrápenej tváre a šila. Horké slzy padali jej z očú na bielučký mušelín. On pochopil, prečo padajú, a nebolo mu to ľahostajné.Dvadsaťjeden rokov — a nepokoj na rázcestí života a smrti, azda ani niet ničoho takého neprirodzeného.Dvadsaťjeden rokov — nie veľký počet — no vek tento nebol iba číslom. Znamenal preňho množstvo zváľaných ideálov, ale spolu ideál nový, na ktorý nikdy nemyslel.Mamka, rozlúštil som… zašepkal.Čo — čo chceš, syn môj? Priskočila k nemu starostlivo.Dych sa mu krátil, bledú tvár polial rumenec a jeho pery šepkali, čosi šepkali…— a čo bude z človeka, keď dosiahne ten ideál? —Čo — čo chceš, syn môj? Pýta sa poľakane a kládla mu na horúce čelo studené obklady…— oh, divné… divné… bytia… vlna… sťa… bril…Zbledol.— lúč… skolí… lúč…Čo, syn môj — čo? Zakvílila a hodila sa ku posteli na kolená: Bože — pomoc — umiera!— čo pred… vznikom… čo… po… skone… a… na… čo… tr… blet…?Matka sa modlila — dlho sa modlila a zdalo sa jej, že sa on modlí vedno s ňou.[1]Zo všetkých dobrodení, ktorých príroda človeka účastným robí, niet lepšieho nad včasnú smrť.	Razus_Sochar-a-cas.html.txt
I. Modlitby, ktoré každé katolícke dieťa má vedeťZnamenie sv. krížaV mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.Modlitba PánaOtče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje. Príjď kráľovstvo Tvoje. Buď vôla Tvoja jako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš vozdajší daj nám dnes. A odpusť nám naše viny, jako i my odpúšťame našim vinníkom. A neuvoď nás v pokúšanie; ale zbav nás od zlého. Amen.Anjelské pozdravenieZdravás’ Maria, milosti plná! Pán s Tebou; požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života Tvojho, Ježiš! Svätá Maria, Matko Božia, pros za nás hriešnych nyní, i v hodinu smrti našej. Amen.Apoštolské vyznanie vieryVerím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Jezu Krista, Syna Jeho jednorodeného, Pána našeho, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Marie Panny, trpel pod Pontským Pilátom, ukrižovan umrel i pohroben jest, vstúpil do pekiel, tretieho dňa vstal z mrtvých, vstúpil na nebesia, sedí na pravici Boha Otca všemohúceho, odtud príjde súdiť živých i mrtvých, Verím v Ducha Svätého, svätú Cirkev všeobecnú, Svätých obcovanie, hriechov odpustenie, tela z mrtvých vskriesenie, a život večný. Amen.Desatoro Božích prikázaní1. Ja som Pán Boh tvoj; nebudeš mať iných bohov predo Mnou; neučiníš sebe modly, ani žiadneho podobenstva, abys’ sa mu klaňal.2. Nevezmeš mena Pána Boha svojho nadarmo.3. Spommi, abys’ deň sviatočný svätil.4. Cti otca svojho i matku svoju, abys’ dlho živý bol na zemi.5. Nezabiješ.6. Nezosmilníš.7. Nepokradneš.8. Nepremlúviš krivého svedoctva proti blížnemu svojmu.9. Nepožiadaš manželky blížneho svojho.10. Ani nepožiadaš domu jeho, ani role, ani služobníka, ani vola, ani osla, ani ničoho, čo jeho jest.Pätoro cirkevných prikázaní1. Zasvätené sviatky svätiť.2. V nedelu a vo sviatok celú svätú omšu nábožne slyšať.3. Štyridsaťdeňný pôst, štvoro suchých dní a iné prikázané pôsty zachovávať; tiež v piatok a v sobotu od mäsitého pokrmu sa zdržovať.4. Prinajmenej jedenkrát v roku nariadenému kňazovi sa spovedať a okolo velikej noci velebnú sviatosť Oltárnu prijať.5. V zapovedený čas svadobného veselia nedržať.Anjel PánaAnjel Pána zvestoval Panne Marii, a ona počala z Ducha Svätého.Zdravás’ Maria atď.Ajhľa, dievka Pánova, staň sa mi podľa slova tvojho.Zdravás’ Maria atď.A Slovo telom učineno je a prebývalo medzi nami.Zdravás’ Maria atď.Oroduj za nás, svätá Božia Rodička, aby sme hodnými učinení boli zasľúbení Kristových!Milosť Svoju, prosíme, Pane, ráč do myslí našich vliať, aby sme my, ktorí sme anjelským zvestovaním vtelenie Krista, Syna Tvojho, poznali, skrze umučenie Jeho a kríž ku sláve vskriesenia privedení boli. Skrze tohože Krista Pána našeho. Amen.K Anjelovi StrážcoviAnjelu Boží Strážca môj! Ráč vždycky byť ochranca môj. Mňa vždycky riaď a napravuj. Ku všemu dobrému mňa vzbudzuj: Čnosťam svätým mňa vyučuj! nech som tak živ, jak chce Bôh moj, telo, svet, diabla premáham, na tvé vnuknutie pozor dávam. A v tom svätom obcovaní nech sotrvám i v skonaní, i po smrti v nebi večne chválim Boha ustavične. Amen.ChváloslovieSláva Bohu Otcu i Synu i Duchu Svätému, jako bolo na počiatku i nyní i vždycky, až na veky vekov. Amen.	Truchly_Rajske-kvietky.html.txt
Vo väzeníPri dobroslavickej škole bola utešená záhrada, ohradená živým plotom a posadená rozličným ovocným stromovím. Na prostred nej stál úhľadný včelín, v ktorom stávalo niekoľko úlov s mädonosnými včelkami. Záhrada táto bola jedným z najobľúbenejších miest pána učiteľových synkov, Ľudevíta a Antuša. Tu chlapci z jara a v lete najradšej bývali, preháňajúc sa po kvetnatom koberci ľúčnom za pestrými motýľami; v nej najradšej naslúchali spevu a švitoreniu milých vtáčkov, ktoré ozývaly a hniezdily sa tu v kružine. Tieto vtáčky boly chlapcom v oku; menovite za jedným, veľmi pekne spievajúcim, neprestávali sliediť, až konečne predsa vynašli jeho hniezdočko v krúžiku skoro pri samej zemi. To bola radosť! Pät šedých vajíček bolo v tom hniezde.„Čo sú to za vtáčky, Lajko?“„Poviem ti, Antuško, to sú penice!“„Há! tým som ja rád!“„Hej, ale počkáš si trošku, kým vyliahnu sa z týchto vajíček vtáčky. To potrvá ešte veru dobré 2 — 3 týždne!“„Netýkaj sa tých vajíček, braček, lebo ináč odpudia sa od nich staré!“„Ani ty dlho nehľad na ne, bo sa nevyliahnu!“„Ale nepovedz o nich nikomu, potom…“„Viem, čo mi chceš povedať. Máme doma klietku od kanárikov, dáme si ich do tej!“Takto a podobne tešili sa oba bratia nad nájdeným hniezdom peníc. —Tri týždne, behom ktorých párik peníc vajíčka svoje vysedel, trvaly netrpelivým chlapcom veľmi dlho, a každodenne chodievali pokukávať na hniezdočko. Konečne po dlhom, túžobnom čakaní, zvestoval Ľudevít bratovi svojmu: „Antuško, už sú holiatka v hniezde!“Antuš bol by najradšej hniezdo priam vzal a do klietky odniesol, ale starší a iste rozumnejší Ľudevít odhováral ho od toho.„Nie tak, Antuško! Teraz ich ešte nevyberieme; ešte nevedia samy žrať. A čím že by sme ich aj kŕmily? Nechajme ich len ešte tu, nech ich odchová matka. Až keď odrastú — potom…“„Ale ak nám vylietajú?“„Za 10 — 12 dní ony nevylietajú, o to sa neboj! A ja ti ešte aj inšie poviem. Večierkom prikradnem sa potichúčku ku hniezdu a chytím na mladých aj starú.“„I tú si dáme do klietky!“„Pravda, ona ich bude chovať!“„Veru. Dáme im semiačka, alebo mušky, alebo kúsok cukríka.“„Čo budeme mať, to im dáme!“ tešil starší brat mladšieho a odstúpili od hniezda.O niekoľko dní spozorovala matka, že chlapci vyniesli z komory drôtovú klietku, v ktorej predtým choval otec kanáriky. Hneď domyslela sa, že ju chystajú pre nejakého chyteného vtáčka. A skutočne v ten samý deň popoludní pribehli oba chlapci chvátave do izby, a malý Antuš ešte vo dverách volal:„Maminka, chytili sme vtáčka, krásnu penicu!“„I mladé sme vybrali s hniezdom!“ dokladal Ľudevít „Už dávno vedeli sme o nich. Dáme si ich do tejto klietky. Stará nech ich chová!“Po týchto slovách pustil Ľudevít starú penicu do klietky a povesil ju na stenu. Antuško tešil sa ešto s hniezdom, v ktorom nedoperené mláďatká od hladu pišťaly. Po chvíľke vložili do klietky i mladé, ktoré splašená matka, trepúc krýdeľkama obletovala. Chlapci, ako by boli vykonali dáky veľký skutok, založili ruky a s potešením dívali sa na upenie vtáčkov v klietke.V tomto radostnom vyrazení pozrel Antuš na svoju matku, ktorá pri stolíku šila, bola dákasi smutná a nezdala sa brať podielu na zábave svojich synkov.„Maminka, vy ste akási smutná,“ riekol. Čo vám je? Ste nemocná?“„Nie som, synak môj,“ odvetila matka smutne, „ale cítim bôľ a zármutok v srdci mojom. Vy sa tu veselé hráte a zabávate, nemajúc ani pomyslenia o nebezpečenstve a nešťastí, ktoré môže sa na nás uvaliť…“Týchto matkiných slov sa chlapci uľakli. Veselý výraz z ích tváre zmiznul okamžite; stáli tu nemo, tak že zabudli i na vtáčky v klietke.„Vy ešte nič neviete o tom,“ pokračovala matka, „že do vlasti našej hrnie sa nepriateľské vojsko, ktoré všade tam, kamkoľvek len príde, zajíma mužov, ženy a dietky do otroctva.“„Snaď sú to Ťurci, maminka?“ pýtal sa Ľudevít.„Takí sú to voliaki, dieťa moje! Dosť na tom, taký chýr ide. Ja trniem od strachu, že ak tí prídu i do našej dedinky, zájmu mňa i vás, a uvrhnú nás do väzenia!“„To asnáď len neurobia nevinným, veď sme im my nič nezavinili!“„Oni nevynímajú nikoho. Vinných s nevinnými trápia, mučia a sužujú v tmavých úzkych žalároch!“„Oj! to sú zlí ľudia!“ zvolali razom oba chlapci.„Nás by snáď tiež tak trýznili vo väzení, snáď by nám ani jedla ani pitia nepodali a utrápili by nás až na smrť!“„My by sme potom veľmi plakali, maminka!“ riekli chlapci pohnute, a slzy im ihraly v očiach.„Vy by ste teda plakali, keby sa nám tak stalo, že by nás nepriatelia v žalároch trápili…? No vidítet synkovia moji, práve tak plačú teraz tie mláďatká so svojou matkou, ktoré ste vy milej svobody pozbavili a do tesného väzenia, do tej klietky posadili. Počujte a pozrite, jak žalostne pištia tie mladé penice, a ích matka chúďatko ako sa namáha vysvobodiť z toho väzenia.“Chlapci upierali zraky svoje vše na matku, vše na klietku.„Či vy tedy odchodnejšie robíte, synčekovia moji, s týmito vtáčkami, keď ich do väzenia zatvárate, nežli robia oní nepriateľskí vojaci s ľuďmi? Vám je svoboda milá, tak podobne je i vtáčkom. A jako vám milší kúsok chlebíčku na svobode, nežli akékoľvek lakotiny v žalári, tak podobne i týmto vtáčkom milší je jeden malý chrobáčik alebo semiačko na svobode v poli, von, ako bárs aký kus cukru v klietke!“„Maminka, vy pravdu hovoríte!“ hovoril po malom rozmýšľaní Ľudevít; „my sme vtáčkom tiež odobrali svobodu a urobili z nich väzňov. No vypustíme ich von a nebudeme ich trápiť vo väzení!“„Tak, dietky moje! Urobte to a budete hodné! Čo nechcete, aby vám iní učinili, nečiňte to ani vy iným! Nie len ľudom neurobte nikdy ničoho protivného, ale ani vtáčkom ani iným zvieratkám!“Tak rozprávkou svojou poučila hodná matka svojich synkov, a snáď navždy odtiahla ich od toho zlozvyku, v ktorom chlapci vtáčkov a ích mláďatá zavierajú do klietok, v ktorých obyčajne z nedostatku primeranej potravy, zahynú.O malú chvíľku zaniesli opäť Ľudevít a Antuš peničie hniezdo do záhrady a položili ho na jeho staré miesto. Matku mláďatôk tiež vypustili z klietky.Uspokojení v duši svojej a presvedčení, že vykonali dobrý skutok, navrátili sa domov.	Timko_Vo-vazeni.html.txt
1.[1][2]Stojí koník pri javore,pri javore v bielom dvore —a v tom dvore smutno stojí —na vojnu sa Janík strojí.„Janík, Janík, biely Janík,nač ti šabľa, vraný koník?Šablička ťa dokrvaví,koníček ťa divý zdávi!“Hora, hora, šíra hora,cez ňu letím do tábora.Do tábora, do krásneho,jasnou krvou farbeného!Janík, Janík, biely Janík,do tábora úzky chodník!Teplou krvou maľovaný,koštiaľami vykladaný!Chodník úzky, maľovaný,preskočí ho koník vraný,preskočí ho i tú horu,šíra cesta do táboru!Janík, Janík, biely Janík,zlomí nôžku vraný koník,zlomí, zlomí nôžku pravú,vyslopíš ty z neho hlavu!Koník bystrý, koník vraný,naostro je podkovaný!Hora, hora, zlatá hora,hladká cesta do tábora!Janík, Janík, biely Janík,ako jarný tulipánik!V tom tábore smutne zvonia:šabľami ťa dolu zronia!Koník, koník osedlaný —palošík mám pripásaný!Koňa pichnem, paloš zvrtnem,desať Turkom hlavy zotnem!Janík, Janík, biely Janík,tenký ti je dolománik!V tom tábore smutne hrajú —srdiečko ti dostrieľajú!Guľky, guľky olovenie,zastrelia ma, alebo nie!Hore, hore, môj kôň vraný,bude Turek dorúbaný!Janík, Janík, biely Janík,môj zlatušký tulipánik!Nad horami čierna zora,nejdiže mi do tábora!Zora, zora, jasná zora,tajdem, milá, do tábora!Kuku, kuku, kukulienka,zostaň zdravá môjmilenká![1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Poézia mladosti / Piesne.[2]V tomto oddiele odtláčame najprvšiu podobu Vojenských piesní, ako vyšli, vpísané redaktorom Dobšinským, v Holubici I, 1846/7 č. 10, zv. 1, 23. februára 1847, str. 148 — 51. Sú to tieto piesne: 1. Stojí koník pri javore, 2. Mamička, mamička, čože sa to stalo — a s ňou spojená, t. j. neočíslovaná, len hviezdičkami oddelená pieseň Janíček, Janíček, na ty rozmajrínček. No Botto ich od r. 1849 — 51 (ako sám udáva ich vznik, Sobrané spevy, rukopisný zošit z r. 1873) prerábal a rozmnožoval. Prvé „súborné“ odtlačenie je v Lipe III, 1864, str. 355 — 64. Z Holubice zachovali sa piesne Mamička, mamička, čože sa to stalo a Janíček, Janíček, na ty rozmajrínček pod číslami 2 a 3. Prvú, Stojí koník pri javore, Botto upravil, ako je v Spevoch (rozdiely si vyznačíme tam), pridaná je 4. Letí sokol v šírom kole (vyšla už predtým pod názvom Netráp sa ty, mati moja v Paulinyho Sokole I, 1862, str. 379) a 5. Vrany, vrany, čierne vrany (tiež už vyšla pod názvom Dobývanie Budína v tom istom Sokole na str. 309). Turek sa už tu zmenil na vraha atureckáflintička navrahovuflintičku. — Do Sokola poslal piesne Dobšinský bez vedomia Bottovho (mal u seba levočský materiál, ale kde vzal prepracovanú 1. pieseň?). Z Drienčan mu píše 31. III. 1864: „Akože sa ti ľúbia tie vojenské piesne od Jána Bottu v najnovšej Lipe? Ten Viktorín Ti to zná vykutiť, kde je čo.“ Botto sa ozval zo Štiavnice už 11. IV. 1864: „Ale ešte jeden proces Ti zakvačím: ako si sa Ty opovážil bez môjho dovolenia moje škrabancie do verejnosti pustiť, to je [in-]violentia, chlape! to si vyprosím! Teraz ich daj tiež amortizovať alebo… maj sa dobre…“ Ale Dobšinský sa nenaľakal, 12. mája 1864 sa takto ozval: „… tie vojenské piesne mačka ti už z Lipy nevylíže, a tak si ich len tam nechaj a mne pokoj daj. Veď akože vieš, či som Ti ich ja ta oddal — či si ma videl? A potom neviem, čo by si na mojej hlave plel, keď je i tak plešivá, a v hlave? Tam by si mal dosť čo pleť: ale odkiaľ bys’ začal? A chudák Viktorín už aj schudobnel; i tak by nebol mal žiadnych piesní.“ (Listy v pozostalosti Dobšinského v Archíve Slov. nár. múzea v Martine.)Na vznik Piesní vojenských, na ich prvé objavenie v Holubici upozornil aj Dobšinský v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 469 — 50: „Sú teda tiež dokladom k tomu, jak básnil Botto v dobe študentskej mladosti a jak to potom zdokonaľoval v pozdnejšom svojom veku.“K Piesňam vojenským sa ešte vrátime pri Spevoch.	Botto_Vojenske-piesne.txt
„Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj!“V jednom slovenskom mestečku žil jeden poctivého remesla šuster. Bol to človek pobožný, menovite z písma sv. rád citoval, ačkoľvek tovaryšom, tej rozpustilej svetskej cháske to nebárs bolo po vôli. Pán majster totiž citoval Písmo sv. obyčajne pri jedle. Možno, práve jedlo vzbudzovalo v ňom kresťanské myšlienky. Na pánov tovaryšov malo to však opačný účinok. Tí by si boli po takom citáte najradšej tak od srdca, čo aj nekresťansky zakliali. Pán majster totiž, keď prišiel pri obede rad na mäso, pichol vidličkou do misy, celý kus mäsa položil na svoj tanier a pobožne, po kresťansky si vzdychnúc, riekol skrúšene: „Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj!“Pánov tovaryšov mal pri takej príležitosti čert vziať od zlosti. Ale čo bolo robiť? Boli by od majstra zakaždým odišli, keby v tie časy bolo bývalo tak ľahko si najsť nové miesto. Nuž, zahryzli len do pery a pomysleli si: „No, len počkaj, príde na psa mráz.“A mráz prišiel. Raz tak po takom obede, keď pán majster pripravil ich zase o mäso a svoje svedomie uspokojil tým pekným citátom z Písma sv., stáli totiž páni tovaryšia, ktorým, trebárs už bolo po obede, ešte poriadne v bruchu škvrkalo, pred domom. Neveselo hľadeli do sveta. Ani sa im rozprávať nechcelo s takými prázdnými žalúdkami; ovesili hlavy a zamračení hľadeli do zeme. Zrazu ich z toho poobedného odpočinku vyrušia slová:— Dobré odpoludnie! Poraďteže, páni bračekovci, robotu!Prekvapení páni tovaryšia, vidiac stáť pred sebou mladého veselého človeka, chlapa ako horu, spytovali sa naraz zvedave:— Robotu?! Nuž, a jakéhože ste Vy remesla?— Ej, ebadta zaňát, vari by šuster šustra nepoznal?! — predstavoval sa nový kamarát.Pánom tovaryšom napadlo čosi. Nový kamarát je chlap ako hora, surový, ako podošva. Toho tak poslať k majstrovi, to by trafila kosa na kameň. Trebárs vtedy bola núdza o prácu, radili novému kamarátovi priateľsky:— No, nás je tu síce na jedného majstra dosť, ale pre jedného by sa ešte práca našla. Choďte probovať. Majster je práve po obede, nuž, bude dobrej vôle. Ale musíte hovoriť trochu hlasnejšie; majster kus nedopočuje.— Však mňa počuje! — trúfal si nový kamarát, hrmotným krokom podišiel ku dverom a poriadne zabúchal.— Kto to? — ozval sa majster nemilo vyrušený z poobedňajšej sladkej driemoty.— Ja! — odsekol náš tovaryš sebavedome. — A jestli Vám je to nie dosť, nuž, poctivého remesla šusterský tovaryš, keď chcete vedeť.— Vstúpiť!— Dobré odpoludnie vinšujem! — zreval tovariš neohrožene blížiac sa k „nahluchastému“, v skutočnosti ale celkom dobre počujúcemu majstrovi.— Dobrý deň! — odvrkol majster. — A na mňa nemusíte tak revať! — doložil ešte tuhšie ako tovaryš. — Keď ste Vy hluchý, nemyslite si, že musí byť každý! Ja som na takých surovcov nie naučený.— Eh! Ale ja si to už vyprosím, lebo — napálil sa tovaryš, lebo Vám dám hneď jednu cez hubu!Majster nelenivý priskočil k nemu a už mu aj vylepil zaucho, že len tak pľasklo. Náš tovaryš mu, rozumie sa, nezostal dlžen. Čosi-kamsi bola pračka, až sa súsedia sbehávali. Majster držal sa a zvŕtal so svojím „najnovším“ tovaryšom, ako dvaja raci klepetami.Keď už bolo najtuhšie a majster nevládal, rozpomenul sa ešte na svojich ostatných tovaryšov:— Tovaryšia moji, — volal zúfale — pomáhajte, pomáhajte!Ale tovaryšia sa k tomu jakosi nemali. Len jeden zavolal majstrovi, ktorý bol so svojím „novým“ tovaryšom jedna gundža:— Co Bůh spojil, člověk nerozlučuj!	Kompis_Co-Buh-spojil.html.txt
Z mojich žiackych časov modranskýchBolo to v auguste 1847, keď v mojom rodičovskom dome v Lubine robili sa prípravy, aby aj mňa, ako posledného, k staršiemu bratovi pridaného a jeho dozoru oddaného, odviezli do gymnázia modranského, ako nám najbližšieho a najlacnejšieho. Kováč s kliešťami a kladivom obchádzal vozík, aby, kde čo na ňom chybného, tu na mieste napravil, ten ktorý prešík[1]zatiahol, ráfy[2]upevnil, o spoľahlivé záosky[3]sa postaral. Na svoje miesto povbíjal kramličky[4]na rebriny, do nich zastrčil obruče, na ktoré sa zvrchu veľká plachta na spôsob šiatra roztiahla, náležite upravil brdcia[5]a háčky na rebríčku, slúžiace na napratanie sena pre kone. Vôbec, všetky čiastky a čiastočky dôkladne preskúmal, aby sa nám niečo na ceste nepokazilo.Ale aj mendíci[6]mali s vozom robotu, lebo museli mastiť kolesá, aby nám na ceste na potupu sveta nevŕzgali, lebo je to starodávna, všade dokázaná a osvedčená pravda, že kto dobre mastí, dobre sa vozí. V dome však pakovali sa do truhly šaty, pár kníh, zväzok bŕk na perá,[7]kúpených od myjavských husiarov, alebo aj doma nazbieraných, linaj,[8]kalamár, asi dve knihy staroturanského, ako remeň pevného papiera, uzol múky, hrnček masti — a kto by si to všetko teraz temer po polstoročí pamätal — čo bolo treba žiakom von z domu idúcim. Duchny sa vpratali do vreca. A celý študentský inventár bol na ceduľu podrobne napísaný a na veko truhly znútra prilepený, aby z toho študent v roku nič nestratil a nezašantročil, ale koncom roku všetko domov dodal, bárs aj na franfor[9]roztrhané.Môjmu bratovi, ktorý bol už za celý rok v Réci na maďarčine a tuším dva alebo tri roky v Modre na gymnáziu strávil, neboli tieto prípravy nič nového a sám pri nich pomáhal, upozorňujúc matku na jedno-druhé, tu na kladivko na vrážanie širokohlavých klinčekov do podošiev, aby sa tak skoro nepodrali, tu na ihly a rozličné cverny, tu na špagát a iné drobnosti, o ktorých zo skúseností vedel, že ich môže potrebovať a keď sa to so sebou privezie, netreba na to v cudzom svete groš márniť.Celkom ináč hľadel som na tie prípravy ja, neskúsený novák, poškrabok[10]a najmladší! Veď som ešte nikdy tak ďaleko z rodičovského domu nevykročil a husacia koža mi nadskakovala, keď som pomyslel na alumniu,[11]na prísneho profesora, na karcer, packár a trstenicu, o ktorých kolovali povesti, že nimi trochu ťarbavým študentíkom chuti do učenia dodávajú, ich vlohy budia a rozum brúsia.V deň nášho odchodu bola celá fara na nohách, hoci sme sa veľmi skoro ráno vyberali z domu. Nielen my odchádzajúci sme sa rozplakali, i otec si tiché slzy utieral, ale aj slúžka a mendíci nad nami nariekali, akoby sme šli až na kraj sveta a nikdy viac sa nemali navrátiť. Napakovaný a plachtou prikrytý voz ešte raz zo všetkých strán dôkladne poprezerali a my sme sa doň spolu s matkou usalašili, ako sme najlepšie vedeli. Náš furman, sviatočne oblečený na takú ďalekú cestu, spravil bičiskom pred koňmi kríž a pozdvihnúc klobúk na žehnanie, vytiahol zo dvora.Hej, či nám bolo clivo, najmä mne novicovi,[12]na tak dlho opúšťať rodičovský dom! Cestou hore Oholínom sme každú chvíľu odchyľovali plachtu, aby sme sa ešte raz podívali na červenú lubinskú vežu. Keď mi oko zablúdilo poza vežu na strmú Skalku, prišlo mi na myseľ, ako sme sa tu veselo sánkovávali v zime i v lete. V zime na sánkach a v lete na šindli, vytrhnutom zo strechy. A hoci sme pritom aj pulidery[13]náležite dotrhali a pri dosť malej neopatrnosti i hlavou do starej hrušky zabrčkovali,[14]to nás od sánkovania neodstrašilo. Za farskou záhradou zívajúce hlboké jarky s dosť širokým pažitnatým dnom boli miestom hry na loptu. Niečo ďalej v Turništi sme na Kvetnú nedeľu Morenu topievali.To všetko a mnoho iného mi mozgom preletúvalo. A teraz som sa s týmito milými miestami musel rozlúčiť!Dobrá a starostlivá matka počala nám už tu na voze dávať naučenia, ako sa máme chovať a učiť a ako gazdovať. Ale keď sme prešli cez hrebeň Oholína a uháňali so zahamovaným kolesom do doliny k Bzinciam, ešte jedno miesto nás elegicky[15]naladilo. Bol to úzky pruh lúk, ktorými sa hadí malý, toho času na raky veľmi bohatý potôčik, v ktorom sme často popoludní i po západe slnka raky lapávali. Vo dne na rybky alebo mäso, zacviknuté do prútov, ale v noci pri svetle odhorkov smolných fakieľ, ktoré nám dakedy dávali cechmajstri lubinských súkenníkov, keď ich už viac na „funusoch“, t. j. pri pohreboch nemohli potrebovať. Ale keď nebolo takých fakľových odhorkov, slúžila nám zapálená slama na elektrické osvetlenie potočného dna, z ktorého sme povyliezané, nič netušiace raky pohodlne vyberali.Jsou, jsou na po-to-ce ra-ča-ta,jsou,jsou na po-to-ce ra-ci,půjdem na ně, vybéřem je,půjdem na ně, vybéřem jes mou pa-nen-kou v no-ci!Tak by sme si boli mohli aj my pri tom rakárení spievať, keby sme už vtedy boli poznali tú českú pesničku, lebo sme brávali so sebou aj dievčatká, ktoré nám svietili a raky vo vreci nosili. S fakľami alebo so slamou sa tak gazdovalo, aby nám vystalo aj svietiť si na spiatočnej ceste domov.Aj tomuto potôčiku sme dali vale![16]Cesta nám ubiehala bez toho, že by sa nám čo pamätnejšieho bolo prihodilo až do Nového Mesta nad Váhom. Tam ale na mýte pri cinteri býval Cerberus[17]v podobe nenásytného vyberača mýta, ktorý na pomimo idúcich alebo vezúcich sa vyskakoval, aby mu mýtny obolus[18]zaplatili. Moja matka dala popredku pokyn furmanovi, aby na mýte nezastal, ale lepšie pohnul. Sotva sme okolo mýta prebehli, vyskočil naježený Cerberus s krikom:— Počkaj! Mýto!A keď sme tomu nechceli rozumieť, rozbehol sa za nami a honil nás až temer po tri kríže. Tam mu už vyšla para, preto zastal, zaťatou päsťou pohrozil a vrátil sa pomaly naspäť do svojho pelecha.Druhá taká komédia odohrala sa na čachtickom mýte. Tam číhaval na pocestných akýsi šmatlavý publikán[19]v šnorovanom, už náležite vypĺznutom dolománe.[20]Bol to akýsi vyslúžilý hajdúch, ktorý keď nevládal viac zháňať poddaných na panštinu a tam im palicou dodávať chuti k robote a budiť úctu a lásku k slávnemu panstvu, svojimi vlastnosťami, ktoré pozostávali zo zriedkavej surovosti a vydridušstva, výborne sa hodil za publikána — mýtnika. Ten akoby bol tušil, čo ho očakáva. Sotva počul zďaleka hrmot vozíka, už si zastal pod mýtové brvno a čakal na poplatok ako kura na sopeľ alebo ako Dora na jelito. Keď však vozík uháňal ďalej, akoby tam ani mýtnika nebolo bývalo, počal sa trhať a mykať ako syseľ na motúze a čosi-kamsi s krikom: — Mýto! Mýto! — hybaj za vozom, čo mu para stačila. Ale všetko nadarmo! Aj ten sa musel upachtený vrátiť, lebo matka, ako zemianka, ani za svet by nebola čo len byľku popustila z privilégia[21]neplatiť mýto až po samú Trnavu, kde tuším nitrianske privilégium neplatilo.Ach, bol to krásny a veruže obdivuhodný vynález, tie mýta. Poddaný sedliak, ktorý na svojich pevných pleciach celú Eiffelovu vežu[22]bremien mlčky nosil a len vo vrecku päsť zatínal a nepozorovane zubami škrípal, svojimi dlaňami všelijaké roboty vykonával, za ktoré sa mu často miesto vďaky dostalo palíc, musel na cesty kameň lámať, nalámaný na cesty navoziť, tam rúče v hroby uložiť, uložený nadrobno rozdrviť, rozdrvený pekne po hradskej porozsýpať a pourovnávať a keď potom po tej istej ceste šiel či peši, či s károu, či s vozom, či s dajakým dobytčiatkom, musel platiť mýto a miesto poistenky ešte aj grobianstvá kadejakých publikánov a hriešnikov so sebou odniesť. Ale zeman, čo ani hrsti piesku nehodil na cestu, ten mýta neplatil, a beda by bolo bývalo mýtnikovi, keby mu bol dajakú reťaz z voza ako záloh odpäl! Nie nadarmo sa chváli tá stará uhorská sloboda!Ale nebudem celú cestu podrobne opisovať, len to spomeniem, že sme prišli na noc do Trnavy, niekedy slávneho univerzitného mesta. Už hneď za Manželicami počali sa nám zďaleka ukazovať trnavské veže. Keďže sme uháňali poľnou cestou, a nie hradskou, veže sa nám hneď skryli pod obzor, hneď sa zase zjavili, čo moju nedočkavú zvedavosť len tým viac dráždilo.Už blízko samej Trnavy, hoci sa už stmievalo, obskakovalo jedno chatrne oblečené dievčatko šípový ker stojaci na kraji cesty a veselo pokrikovalo:— Hečepeč! Hečepeč!A od radosti si dlaňkami tlieskalo, že si mohlo červených šípok do zásterky natrhať. Hej, pomyslel som si, keby si ty úbožiatko prišlo do našej lubinskej záhrady, tam by som ti inakšieho ovocia natrhal, než sú tieto kyslé a znútra pichľavé šípky! Tak mi toho dievčatka bolo ľúto, že som sa nad ním skoro rozplakal, lebo som sa nazdával, že nikdy lepšieho a chutnejšieho ovocia nejedlo než šípky.Daktoré veci a skúsenosti, ani neviem prečo, tak utkvejú človeku v pamäti, že sa na ne aj v starobe živo rozpomína. Mohol som mať asi päť rokov, keď som sedel na školskej lavici ako benevolus auditor (dobrovoľný poslucháč) a pozorne počúval lubinského rechtora Černáka, ako nám, chodiac s paličkou pomedzi štoky,[23]rozprával biblickú históriu o stavaní babylonskej veže. A keď riekol, že všetci ľudia na svete jednou rečou hovorili, spýtal som sa ho:— Pán rechtor! Ktorá to bola reč?Keď sa tvárou obrátil ku mne, usmial sa mi a s výrazom veľkých rozpakov váhavo riekol, že slovenská, dobre som vyrozumel, že mi nepravdu povedal. Naoko som sa uspokojil, ale čo ako sa tváril, že ma poučil, ten výraz rozpakov na jeho tvári aj dnes mi je ešte pred očima. Bál som sa ho viac interpelovať,[24]aby som ho do rozpakov nepriviedol.V Trnave sa mi obzvlášť ľúbili pekné domy, kostoly, veže — a maličkí, vo vojenských uniformách oblečení a so šabličkami chodiaci žiačikovia kadetskej školy. Už tie uniformy akosi magicky učinkujú nielen na dospelé dievčatá, ktorých ideálom je uniforma a čo v nej trčí, ale aj na malých chlapcov, ktorí sa domnievajú, že na svete niet väčšieho blaha nad uniformu a šabličku. A keď tí chlapci dorastú a aj proti vôli ich vopchajú do uniformy, už sa tej slávy presýtili.Tu v Trnave sme zatiahli na noc do hostinca „u Zeleného stromu“ a prenocovali sme pod plachtou na voze, aby nám dakto naše miškulancie[25]nepobral. Chrúmanie koní, ktoré kŕmili, ich fŕkanie a dupot nôh ma skoro uspalo. I spal som ako zarezaný až do bieleho rána.Z Trnavy sme sa zavčas rána vybrali poľnými cestami na Rošindol (Ružindol), Pudmerice a Kráľovú do Modry. Čím viac sme sa k tomuto mestu blížili, tým silnejšie mi srdce búchalo, lebo veď som tam mal pred slávnym rektorom[26]Kalinčiakom skúšku zložiť z toho, čo viem a čo neviem, a očakávať jeho výrok, či mám od prvej triedy „gramatiky“ počať a či sa mi pošťastí dve triedy preskočiť, aby som bol hneď za syntaxistu (tretiaka) povýšený?Modru sme zazreli, až keď sme sa dolu vŕškom k nej spúšťali. Oproti Trnave zdala sa mi byť veľmi chatrnou, lebo vyčnievala z nej len jedna veliká veža, a nie celá hora veží ako tam. Ale páčilo sa mi veľmi, že pri hornej bráne, ktorou sme do mesta vchádzali, stál na stráži šnorovaný dráb s koženým kocprdom,[27]ale nám nič neublížil a ani na pas sa nepýtal. Tak asi mohol vyzerať ten strážny pri bráne mesta Viedne, ktorý kráľa Mateja, preoblečeného za slovenského furmana a kotúľajúceho von z mesta koleso z voza, sekol poza uši a riekol mu:— Eh, máš ty za nosisko ako Matej kráľ!Ale nedalo mi kedy premýšľať o kráľovi Matejovi, jeho hrdinstvách a dobrodružstvách, lebo sotva sme sa poskladali v hostinci, hneď nás matka viedla predstaviť rektorovi Kalinčiakovi. S bratom, ako už známym, nebolo žiadnych okolkov, bol jednoducho zapísaný — tuším do poetiky (šiesta trieda).Ale mňa čakalo rigorózum (prísna skúška), pred ktorým sa mi iskrilo v očiach a kolená sa mi podlamovali. Mal som dosť strachu pred takým pánom, od ktorého dobrej vôle to záviselo, či mám o dva roky viac alebo menej alumnícke[28]bochníky pojedať. Zapálil som sa až po uši a začalo mi hrdlo sťahovať tak, že som ani iné nečakal, než že s bubnami a trúbami na tom exámene[29]slávnostne prepadnem, na moju veľkú hanbu, na matkinu mrzutosť a žiaľ dobrého otca, ktorý mi bol šťastlivo celú Šulekovu latinskú gramatiku po kuse do hlavy povnášal a z akéhosi „Lesebuchu“[30]ma naučil trošku nemecky hovoriť.Ale keď ma Kalinčiak vľúdne oslovil, aby som mu povedal, čo som sa doma učil, či viem, koľko je deklinácií[31]a konjugácií,[32]bolo po strachu. Že som deklinovať a konjugovať vedel, postavil som sa smele. Keď som mu ešte zakonjugoval pomocné sloveso „sum“[33]v prítomnom a v minulom čase, vstal a riekol:— Pôjde do syntaxe!Odvtedy som mal Kalinčiaka, hoci nebol mojím profesorom, náramne rád, ačkoľvek mi raz bol, ako ďalej rozpoviem, švárnu čertovinu vykonal.Ubytovaní sme boli u vdovy R., ktorá mala dve obstarné dcéry. V jednej, dosť hodnej izbe, s oknami obrátenými do dvora, bývali sme štyria: ja s bratom, jeden Sobotišťan a jeden Myjavan a za celý rok sme sa výborne znášali.Komorášom,[34]kvestorom[35]a finančným ministrom bol brat, ako starší a skúsenejší, a mne akurátne vyplácal každodenne dva šajnové grajciare,[36]a tie pravidelne zapisoval do účtov a koncom mesiaca posielal domov. Mňa ale naučil variť zasmážanú polievku, a musel som sa tomu kuchárskemu kunštu výborne rozumieť, lebo mi nikdy žiadna polievka tak nechutnala ako tá mnou, jedenásťročným modranským „fizulárom“, t. j. alumnistom na raňajky varená. Čím väčšie hrče zásmažky sa po polievke tmolili, tým viac sme sa pri ich lovení s bratom predchytávali. Ktosi spískal o nás fabulu,[37]že sme si aj štrúdlu sami robili a cesto na ňu na posteľnej plachte vyťahovali. To ale, milý čitateľu a ľúba čitateľka, neráčte veriť, lebo naše kuchynské kunšty nesiahali ďalej ako na pečenie zemiakov v zime v kachliach a varenie polievky.Len raz sme sa dali naviesť synovi modranského hostinského, loptošovi, ktorý rád k nám chodieval, že sme sa odhodlali po dlhom váhaní až na pečenie dolkov. To už nepamätám, či sme do cesta, nababraného v hrnci, dali aj kvasníc, len to viem, že brat Gustáv s hostinského synom dlho varechou trepali a narábali s cestom v hrnci a potom — mne, ako puerovi,[38]to pravda nezverili — obaja nalievali z toho na ohništi do dolkovej formy, keď jamky celkom korektne[39]po kuchársky najprv náležite pomastili.Sotva sa cesto z jedného boku trošku pripieklo, obrátilo sa na druhý bok, a keď sme sa nazdávali, že je dosť už pripečené, hneď sme aj traja doň vidličkami pichli ako harpúnami[40]do ryby. A kto ho ulapil, ofukoval ho sem-tam a bárs to bolo ako horúce blato, predsa to len s chuťou požil. Že sme pri tejto maškrte aj viac hostí mali, ktorí obstupovali ohnište ako Vulkánovi[41]tovariši, ušli sa nám každému sotva tri dolky. A to bolo naše šťastie, lebo keby sme boh viac pojedli takých nevykysnutých, blatu navlas podobných, a k tomu ako pre čertov pečených horúcich mavkáčov, mohli sa nám cez brucho von prepáliť, alebo aspoň žalúdok i so všetkými črevami nám náležite poškvariť.Ale už musím niečo aj o škole povedať. Konrektora[42](ktorý učil I., II., III. a IV. triedu) sme držali za akúsi vyššiu bytosť a báli sme sa ho, i radi sme ho mali. S packárom a trstenicou vedel výborne narábať a máloktorý deň sa minul, čo by neboli aspoň dvaja-traja po jednej alebo dvoch packách dostali, alebo trstenicou naskryto utŕžili. No predsa nikdy neurážal ani náboženský ani národný cit žiačikov. Už musel byť na žiaka veľmi nahnevaný, keď mu riekol:— Ty! Ty budeš slépky pásť!Packy rozdával so zvláštnou zručnosťou sám, tak, že sa delikventovi[43]ani na dlaň nedíval, a predsa mu feruľou[44]na ňu trafil tak dôkladne, že to zahvižďalo. Ale keď bolo treba žiakovi od zadku nahnať rozumu a móresu, pri tom býval takým „hinterladerom“[45]žiak, sediaci najbližšie pri katedre a obdarený privilégiom vyplácania. Toho času bol takým exekútorom[46]konrektorských výrokov Karol Martešík, rodom z Myjavy, skrz-naskrz dobrák od kosti.Keď konrektor zašramotil kľúčikom na fioku katedry, už načúvali všetci bez dychu, ako povie vždy po slovensky:— Na! Daj mu 2 — 4 — 6!Delikvent šiel mlčky za stolice ku kachliam, kde bola ominózna[47]lavica, zastupujúca dereš, a Martešík taktiež automaticky[48]tiahol za ním. Keď sa odsúdenec uložil na lavicu, nameral mu exekútor prisúdené údery. Ak to bol Martešíkov dobrý kamarát, fukol ho len tak ledabolo po pulideroch alebo zaeskamotoval[49]naňho rýchlo dajakú čapicu alebo kepeň a potom mu vyťal údery a bitý skríkol, akoby ho dral. Ale ak odsúdenec Martešíkovi dakedy niečo proti srsti vykonal a prekotil, naskytla sa mu príležitosť, aby sa mu za to „pod způsobem práva a spravedlnosti“ vypomstil. Toho nešanoval, ale vyplatil spravodlivo, ako sa patrí. Ale zato nepovstávali žiadne hnevy, len neškodné a nevinné aprehenzie.[50]Daktoré predmety učili sme sa po slovensky, jeden nemecky, jeden maďarsky, ostatné latinsky. Pamätám sa dobre, že sme sa učili zemepis zo zošitov písaných po slovensky. Maďarsky sme sa učili prírodopis, a síce botaniku. Ešte viem, že zošit niesol nápis „Növényország“ (rastlinopis) a že sa tam čosi spomínalo o „sárga répa“ (mrkva). Ale to som vtedy nevedel, čo znamená „növényország“ a čo „sárga répa“, lebo nám to profesor nepovedal a bol spokojný s nami, keď sme uloženú lekciu po dobrom, či po zlom naspamäť vykotkodákali.Keby nás bol čo len raz vyviedol do poľa a tam nám daktoré rastliny ukázal a vyrozprával nám, čo všeličo sa dá o ktorejkoľvek rastline rozprávať, kto sa do veci rozumie, keby nám bol ukázal, ako treba rastliny sušiť a do herbárika ukladať, boli by sme z toho mali oveľa väčší úžitok než z eminencie,[51]vypingovanej[52]do svedectva, keď sme veci nerozumeli.V sobotu sa deklamovávalo.[53]Profesor zostúpil zo svojho trónu a my sme sa jeden za druhým na katedru hrabali a čo kto vedel dajakú tú deklamovanku — odverkľoval. Deklamovávalo sa slovensky, nemecky a maďarsky, ale to všetko boli pramizerné cvičenia, ktoré ani jedného rečníka nevychovali. Smelší žiaci pri deklamovaní rozhadzovali vospust sveta rukami ako rak klepetami, chúlostiví vopchali ruky do vrecka a stojac ako svätí pri ceste, mechanicky vyrecitovali strofu-dve dajakej nerozumenej a nepochopenej básne. A ja len obdivujem tú profesorovu zázračnú trpezlivosť, že pri takých deklamáciách z kože nevyskočil od zúfalstva!Pod menom „spevokol“ mávali sme už aj my malí žiaci akýsi spolok bez stanov a bez protokolov[54]a schádzali sme sa týždenne dva razy, aby sme si len tak bez písaných nôt zaspievali, a ktorí mali švihkejšie nohy, od zeme zatancovali a pritom všelijaké nezávadné žarty a zábavy prevádzali. Profesori o tom dobre vedeli a nevysielali za nami špicľov, ktorí by sa na svojich kamarátoch v udavačstve cvičili, až by na hotových janičiarov[55]vyzreli. Vôbec tam nikto špicľovstvom neotravoval duše chlapcov. Keď sme sa do chuti naspievali a vysychajúce hrdlá nie snáď pivom alebo vínom — lebo to nám ani na myseľ neprišlo — zopár džbánmi vody povyplakovali, rozišli sme sa v pokoji domov. A hľa, ani jedna hruda zeme uhorskej nepošinula sa na Sibír!Na tých spevokolových schôdzkach naučili sme sa veľké množstvo piesní a nápevov. Iné zábavy boli: hra na loptu na pažiti za Pezinskou bránou, behanie o závod, pasovanie a hra na blchu. Pri hrách na loptu a blchu bola gymnastika[56]behania šarvancom osožná a žalúdok sa udržiaval vždy v takom poriadku, že by bol aj s Valibukom olovené halušky strovil.Aj vychádzky do hôr, až k opustenej zlatej bani a ďalej, konávali sme húfne.Keď počínalo hrozno dozrievať, museli byť hájnici vo dne v noci na stráži, lebo žiaci bez rozdielu triedy vyletúvali ako vrabce v hlúčikoch po troch i viacej do viníc, akoby nič, a vracali sa domov obopchatí nakradnutým hroznom ako ježi. A že sa hrozien málo vpratalo do vreciek, rozpárali si ktorýsi podšívku na kabáte alebo najsmelší vzali so sebou sovok z hlavnice a s nakradnutými strapcami utekali kadeľahšie domov. Ak zlodeja dolapili — čo sa veľmi zriedkavo stávalo — odsedel si to v karceri,[57]kde mal príležitosť zvečniť svoje meno na stene alebo na nehynúcu pamiatku rozličnými nápismi a kresbami okrášľovať steny.Väčší žiaci nebáli sa ani hájnikov, ba púšťavali sa s nimi aj do víťaznej pračky, a porazení hájnici sa nikomu nepochválili, že utrpeli porážku od fizulárov. Už dávno pred Darwinom[58]vedeli modranskí hájnici,čo je „mimikri“,[59]lebo nosili akési zelené blúzy, aby sa prispôsobili zeleni viničov a hneď neboli spozorovaní. Lenže fizulárovo oko bolo dosť ostré, aby ich zďaleka rozoznal a vedel pred nebezpečenstvom zavčasu uvrznúť.Bolo to, tuším, koncom septembra alebo začiatkom októbra roku 1847, keď sa medzi žiakmi rozhlásila novina, že v tú a v tú noc na Zobore pri Nitre bude horieť akási veľká vatra. Vyšiel nás tedy pozde večer veľký kŕdeľ až za Kráľovú. Pravda, ani jeden nevedel, v ktorú stranu v takej tme ako v rohu máme Zobor hľadať, lebo mnohý z nás až teraz po prvý raz počul spomínať meno tohto vrchu. Ani to sme nevedeli, či od Kráľovej možno vôbec Zobor vidieť. Keď sme sa do tmy na všetky strany dosýta oči navyvaľovali a zhola nič nevideli, poberali sme sa domov. Tu asi vprostred cesty ktosi riekol:— Poďme na hrozná!A fuk, už sa všetci potratili do viníc a mňa samotného odbehli na ceste v takej tme, že by mi bol mohol smelo dakto oko vyklať a nebol by som ho videl. Prišlo mi tam úzko a všetky rozprávky o strašidlách a zbojníkoch, čo som ich kedy bol popočúval, kmitali sa mi mozgom a vyštveral som sa i ja — teraz skrúšene vyznávam — na kraj vinice, šmátrajúc len tak vospust sveta po viničoch, ale ani jediného strapčeka som nemohol nahmatať. Ten, ktorý už mal plné vrecká a ako chrček[60]plné ústa hrozien, zavolal tlmeným hlasom:— Hájnik!Všetko sa ozlomkrky hrnulo na cestu a dolu k Modre. To bolo jediný raz, čo som i ja proboval skočiť nedovoleným spôsobom do cudzieho vinohradu, ale len zo strachu, aby ma osamote odbehnutého na ceste niečo nezožralo.Ale po oberačkách nám nikto nebránil chodiť „po oberkoch“ a tu sa nám často prihodilo, že sme natrafili na cele neobraný vinič, ktorý či omylom, či z milosrdenstva naschvál oberači zabudli obrať.Toho času boli aj dvaja bratia z Myjavy v Modre, ktorí vedeli na husliach hrať. Kedykoľvek sa podvečer viac študentov zišlo a zažiadalo sa im zaskočiť si, vybrali sa traja k tým muzikantom. Jeden im vzal husle a dvaja ostatní každý jedného z muzikantov vzali pod pazuchu a doviedli ich do študentského rákoša.[61]Či sa muzikantom chcelo, či nechcelo, museli hrať. Nič im ani to neosožilo, že si struny poschovávali, struny sa im kúpili nové a vrzúkanie predsa muselo byť. Raz vo fašiangy, keď som práve zadumaný zásmažku pripekal, počujem cez otvorené dvere oknom dnu znejúci krik:— Podkozinský! Dolinár! Počkaj, však dostaneš!Zásmažku odstaviť, aby nezhorela, a priskočiť k oknu, otvoriť ho a pozrieť dolu, čo sa to tam vlastne deje, bolo dielom okamihu. Medzitým aj ostatní z postelí poskákali a k oknu sa zhŕkli. Tam pod samým naším oknom visel na šnúre, na akú sa vešia bielizeň sušiť, starší z tých muzikantov, ktorému dvaja študenti šnúru popod pazuchy prevliekli a tak ho hore na stenu vytiahli.Čím viac sme sa tomu smiali, tým viac nám ten šnúrou hore vytiahnutý nadával. Ako ho zo šnúry spustili, letel rovno ku Kalinčiakovi, ktorý sa nad tým, pravdaže trochu hrubým žartom, mal od smiechu popukať. Ale náš muzikálny mučeník mu riekol:— Vysokoučený pane! To nie je do smiechu. Dnes ma zavesili za ruky, zajtra ma môžu zavesiť za krk!Kalinčiak si dal obžalovaných zavolať, naoko prísne ich pre taký nešikovný špás vyhrešil — a bolo dobre.Raz som bol v zime čosi prechorel a nešiel som ani do školy, ani na obed do alumnie, ale alumnický senior[62]mi po ktoromsi žiačikovi poslal obed aj s porciou chleba. Ostatní boli všetci v škole a mne samotnému bol dlhý čas na posteli. Vyhľadal som kdesi zamastené karty, s ktorými sa u nás starší žiaci o orechy hrávali, lebo peňazí na hru nebolo, a pekne-rúče som si ich po duchne porozkladal. Najlepšie sa mi ľúbil zelený túz s obrázkom, ako v rukaviciach hrubo rezanom. Predstavoval scénu na neuverenie, kde akási xantipa[63]druhú, kľačiacu, popod kríže metlou šľahala. Dodnes neviem prečo.Sotva boli karty rozložené, otvoria sa dvere a tužibuď, objavil sa pri mne rektor Kalinčiak! Do mňa akoby bol strelil. Nemal som kedy ukryť karty a už som čakal, že bude zle. Od strachu som ani nevítal vysokoučeného pána rektora. Ale Kalinčiak vzal dve karty do ruky, roztrhol ich po dĺžine a riekol:— Toto tebe netreba!Ako prišiel, tak aj odišiel. Rozumie sa, že ma to náramne škrelo, lebo keď som ešte pred Kalinčiakom dosť nasucho obišiel, trápila ma myšlienka: čo povedia ostatní, keď sa zo školy vrátia a uvidia karty roztrhané? Ale mi dali pokoja, karty spálili a sami boli radi, že neboli citovaní[64]na raport.[65]Potom sa za dlhý čas u nás karty neukázali, od strachu, že by na ne zase Kalinčiak mohol naďabiť.Pri Pezinskej bráne stával na stráži starý, krivý dráb, ktorého všetci žiaci len „Fipajom“ menovali, a to len preto, že kedykoľvek si odpľúval, vždy zavolal „fi-paj!“ O tomto strážcovi mesta, ktorého sme sa my nezbedníci bez všetkej príčiny dosť napremŕzali, kolovala medzi žiactvom veselá historka.Raz mu uložil slávny magistrát,[66]aby istého vagabunda[67]šupom dohnal[68]do Pezinka. Náš kuruc[69]sa hodil do gály,[70]obliekol si šnorovaný dolomán, prevesil naň šabľu, zastrčenú v koženej pošve, hlavu prikryl čákom, vzal paličku do ruky a tak predstavoval pritom všetkom, že veľmi kríval a zboka nabok sa metal a len drobné kroky mohol robiť, veľmi vážnu, rešpekt vzbudzujúcu vrchnostenskú osobu.Keď so sputnaným tulákom horko ťažko došiel na pažiť za Pezinskou bránou, kde bolo mnoho siah dreva vo viac radoch uložených, počal šupovaný stonať, grimasy robiť, za brucho sa lapať, z nohy na nohu prestupovať a drába prosiť, že mu naskrze nie je možné bez nevysloviteľnej ostudy ďalej kráčať, a preto aby ho pustil za to drevo. To nahliadol aj dráb, že by mu ťažko padlo trpiaceho vagabunda bez veľkej galiby do Pezinku dohnať, a pustil ho za drevo. Policajt si zatiaľ nabil fajku, zakresal a odpľúval: „fi-paj!“ Sotva začal s chuťou vypúšťať prvé kotúče dymu z fajky ako z vápenice, už zazrel vagabunda spoza druhého konca siahových radov utekať smerom k Trlinku, až sa tak za ním kúrilo! Nad týmto škandálom rozkatovaný dráb si zlostne odpľul „fi-paj!“, začal nohami drobčiť, palicou nad hlavou krútiť a z celých pľúc vykrikovať:— Počkaj! Už ca mám! Už ca mám!Ale vagabund na to nedbal a šiel svojou cestou ďalej.Nebolo od nás chlapcov pekne, že sme toho chudáka strážcu bezpečnosti tým zlostievali, že idúc okolo neho cez bránu, jeden začal utekať a druhý za ním drobčil a pokrikoval.— Už ca mám!Za to sme si od neho utŕžili stereotypný[71]titul „fizulári!“.V alumnii predsedal senior, najlepší žiak siedmej triedy. Tomu v hodnosti najbližší bol eforus,[72]ktorý vo vedľajšej komôrke delil chleby na stoly. Keď pri jednom stole sedelo 18 žiakov, poslal naň eforus 4 celé chleby a jednu polovicu. Toto zase posledný pri stole sediaci opatrne rozkrájal na štvrtky. Sem i tam prstom, nožom a okom si premeriaval, aby tie štvrtky boli jednaké. Z chlebov, rozkrájaných na štvrtky, nesmel si bárskto bársktorý kus vziať, ale musel čakať, až príde naňho rad. Najposlednejšia štvrtka zostala tomu, kto ich bol rozkrájal.Keby vtedy bola bývala známa fotografia, mohol by sa od kuchynských dverí zachytiť rozkošný obraz: žiaci, ktorí sediačky, ktorí stojačky, premeriavajú štvrtky chleba, poťažkávajú na rukách, až sa konečne každý — mimo posledného pri stole — rozhodol a štvrtku si vybral. Ale ešte aj potom okom šibol na ostatné chleby, či by tam nebola ešte väčšia štvrtka.Alumnista, predposledný pri stole, delil zase kus mäsa, donesený z kuchyne na drevenej doske, na toľko rovnakých čiastok, koľko žiakov sedelo okolo stola. Aj ten si musel dať pozor, aby zle neobišiel, lebo až posledná porcia bola jeho. Tak sa alumnisti prakticky učili merbe a deľbe lepšie než zo školských zošitov.Inú hodnosť zastával zase seniorom vymenovaný kuchynský delič mäsa. Keď kuchárka povyťahovala z hrncov mäso a naložila ho na veľkú dosku, ten ho rozdelil na toľko čiastok, koľko bolo alumnistických stolov. Na žiadneho deliča nestriehli alumnisti tak pozorne ako na tohto, lebo, keď sa pri krájaní mäsa sem-tam zvŕtal, tu i tu odsekol aj pre seba kúštik a nožom odsotil nabok. Až potom vychladol, fuk s ním šikovne do úst!Túto hodnosť bol som zastával za čas aj ja, a nemálo ma zlostilo, keď mi loptoši cez otvorené kuchynské dvere do úst kukali.Koncom januára boli skúšky a dakoľko dní pred skúškami takzvané tentamina,[73]na ktoré sa ale prihlásil len ten, kto chcel a žiadal si mať dobrú známku. Pri tentamene hľadel profesor akosi vyskúmať, čo ktorý žiak vie, aby potom pri skúške v hanbe nezostal. Keď som prvé polročné svedectvo do ruky dostal, bol by som od radosti vyskočil nad tým dlhým radom eminencií, pekne doň vpísaných konrektorovou rukou.Ale úprimne rečeno, zo všetkých eminencií nemal som žiadneho osohu a moje z domu donesené skromné vedomosti neboli o nič rozšírené, leda o spústu naspamäť naučených, ale nerozumených a nepochopených lekcií.[74]Doma však bolo mnoho radosti nad mojimi eminenciami.Každá doba roku má svoje zvláštnosti aj u žiakov. Akonáhle sa zem na jar osušila a slniečko počalo pripekať, vyliezali sme ako červení chrobáci na pažite k hrám na loptu a netrpezlivo sme čakali na dobu kúpania. Obyčajne sme sa kúpavali v rybníku. Priskoré kúpanie bolo nám zo zdravotných dôvodov zakázané. Ale my, nevediac, čo je teplomer, ani toho pravidla sme sa nepridŕžali, že sa kúpať možno, keď je voda najmenej +15 R teplá. Dovolili sme si rozkoš kúpania koľko ráz už v apríli. Za to raz v škole bola hromadná výplata, lebo sme aspoň dvadsiati utŕžili každý po dvoch kapitálnych packách,[75]bárs sa nám od kúpania nič nestalo.V máji sme chodili na Holý vrch po gombáliách,[76]pozdejšie po pustých vinohradiskách na jahody a do hôr na čučoriedky. Smelší však, ktorí o každom čerešňovom strome vo vinohradoch boli informovaní, aj o tom, kedy na ňom čerešne dozrievajú, chodili ukradomky na čerešne.My s bratom a s nami mnohí žiaci nemávali sme hladu, lebo nám po vrbovských hrnčiaroch často posielavali potraviny z domu, takže sme si temer voľno a na alumnistov luxuriózne[77]žili.Práve pred Veľkou nocou, keď sa nám dvojtýždňové prázdniny začínali, prišiel z Vrbového do Modry náš dvorný dodavač, hrnčiar Fabián. Bolo by bývalo hriechom prepásť tak vhodnú príležitosť a nezaviezť sa s ním k našej starej matke do Vrbového, skadiaľ sme už nemali ďaleko domov. Vybrali sme sa teda do Vrbového s tým, nám obvzlášť milým Fabiánom, vezúcim plnú fúru hrncov, zabalených v slame. Na tejto ceste sme aj nocou šli a ja som v šragli[78]zaspal, nuž stala sa mi nehoda, že som stratil čapicu z hlavy a ja som prostovlasý dopálil k babičke. A že v celom Vrbovom nebolo možno čapice kúpiť, praktická babička, keď nás na druhý deň v náramne starom koči, v ktorom od dávnych rokov sliepky sedávali a tam aj niesli, k rodičom odvážala, zakrútila mi hlavu do ručníka a tak ma vedľa seba posadila. Ja som sa za to veľmi hanbil, a keď sme sa či cez dedinu, či cez mestečká Čachtice a Nové Mesto viezli, natiahol som si ručník hodne ďaleko pred nos, aby ma ľudia radšej za dievča držali než za chlapca, a to ešte syntaxistu, ktorý takto na posmech sveta musí zababušený cestovať.Ale na tom nebolo dosť. Babička mi za celé štyri hodiny cesty, od Vrbového až po Lubinu, čítala kapitolu,[79]aký som ja nedbalec, darebák, nepozorník a čo ja viem čo ešte iného, keď som si čapicu stratil.— Veď by si ty, — riekla, — aj hlavu stratil, keby si ju nemal prirastenú.Na takéto dohováranie bolo najmúdrejšie mlčať. Až doma sa našla kdesi odhodená čapica, ktorá sa zatiaľ dobre hodila, kým mi Stavinoha na Starej Turej novú, peknú, svetlú čapicu neušil a sám nedoniesol. Na spiatočnej ceste do Modry, s tým istým hrnčiarom, dal som si na čapicu dobrý pozor a prikvačkoval som si ju tuho remeňom pod bradu.Už v tom čase sme aj my drobní žiaci badali, že sa čosi mimoriadneho deje v krajine, lebo mestská garda sa tuho cvičila v zbroji, lenže my sme si toho veľmi nevšímali, hoci revolúcia už bola v prúde. Po skončenom druhom školskom polroku uháňali sme s dobrými svedectvami domov. Revolučný rok 1848 — 49 zostali sme doma a pod otcovým dozorom som sa ďalej učil. To, čo som aj ja videl, skúsil a zažil v revolučnom roku, nebudem tu spomínať, lebo to nepatrí do mojich žiackych skúseností.Až v septembri roku 1849 nás odviezli do Modry pokračovať v školách. Učili sme sa i ďalej tuho naspamäť, ale väčšina žiakov nerozumela tomu, čo pred katedrou odriekala.V tento druhý v Modre strávený školský rok boli sme ubytovaní u staručkých rodičov konrektora Albrechta. Vo fašiangy nám zriadil konrektor Albrecht vo svojom byte zábavu, podobnú detskému plesu. Už neviem, či len pozvaní, alebo aj nepozvaní syntaxisti a malý počet meštianskych žiačok sa zišlo, dvaja žiaci nám húdli a my sme si veselo tancovali, ako ktorý vedel. Kedy-tedy pochytil husle aj prítomný Kalinčiak a strúhal nám skočné melódie. My sme mysleli, že to bude všetko, čo nás na tej zábave očakávalo. Ale keď sme sa dosýtosti naskákali, pripravila nám pani konrektorová veľké prekvapenie v podobe kolosálnej[80]misy plnej šišiek, čo sa nám alumnistom veľmi ľúbilo a boli by sme sa s každým do krvi bili, kto by nám nebol chcel veriť, že máme najlepších profesorov na svete. Mne Kalinčiak pre tie karty nikdy do svedomia nevstupoval, ani mi ich na oči nevyhadzoval.V syntaxi mal som spolužiaka Alexandra N., pilného, ale neznášanlivého šuhaja. A hoci ho konrektor mal rád, že sa dobre učil, predsa, keď mu raz čosi prekotil, kázal mi ho za hodinu zatvoriť do školy. Sotva bolo po škole, milý Šándor[81]zostal ako dudok nafúkaný na mieste sedieť a iste už vtedy varil zradu proti mne. Keď sa škola vyprázdnila a len Šándor sa z nej nehýbal, zamkol som dvere zvonku kľúčom a strojil som sa na odchod, aby som sa zase o hodinu vrátil. Vtom priskočil môj väzeň ku dverám a cez kľúčovú dieru na mňa volal, aby som sa vrátil k nemu, že mi čosi nového povie. Ja, ako neopatrný všetečník, kázal som mu počkať, až sa žiaci spod brány vytratia a o chvíľku, hnaný zvedavosťou — veď ktože by nechcel dajakú novučičkú novinu počuť? — otvoril som školu a vkročil som za áreštantom. Ale sotva som bol v škole, ten loptoš vyskočil, kľúč zvonku vytiahol, znútra ho do plechu strčil, zakrútil, zase vytiahol a riekol:— Alebo ma hneď pustíš, alebo zostaneš aj ty so mnou za celú hodinu!Tu máš — reku — čerte, kropáč! Na takú novinu som nebol pripravený a náležite ma prekvapila. Staval som sa, akoby som ho s najväčšou radosťou chcel prepustiť, preto som riekol:— Pozri, profesor je ešte len pred slovenskou farou, čakaj, až zájde za bránu, potom ťa pustím.A horkýže som ho ja pustil, lebo on pustil mňa, keď vládol kľúčom a tak pevne ho držal ako hluchý dvere. Aby som nemusel celú hodinu v škole s ním presedieť, privolil som, aby sme vyšli obaja. Šándorko šiel po okľukách domov, aby ho nikto nespozoroval, a ja som sa zarážal za celú hodinu a potom som oddal kľúč, komu patril. Keď prišiel konrektor večer rodičov navštíviť, vytratil som sa z izby, aby sa ma na Šándora nepýtal. Ale ani ja som sa nikomu nepochválil, že sa za profesora nehodím, a rozumie sa, konrektorovi som Šándora neudal.Na oberačky a na Veľkú noc som aj ja šiel s celým kŕdľom žiakov peši domov. Obyčajne sme chodievali na noc do Orešian, kde sme sa u akejsi babky, ktorú sme Kaiserkou menovali, na slame vyspali a na druhý deň cez Biele Hory, Nádaš, Brezovú do Myjavy zase na noc dorazili. A na tretí deň sme si pohodlne došpacírovali domov.Ak som mal koncom prvého roku dobré svedectvo, vyšpikované eminenciami, bolo ono na konci druhého roku ešte lepšie. Len tak sa v ňom hemžili výtečné známky a dobrí rodičia sa nazdávali, že zo mňa vyrastie akési monštrum[82]učenosti. Ukázalo sa to hneď na budúci rok 1850 — 51 na prešporskom lýceu, kde som vstúpil do piatej triedy. Tam sa všetko prednášalo — ba, horkýže prednášalo, ale len spamäti bifľovať dávalo — po maďarsky a múdri profesori nato zhola nič ohľadu nebrali, že vyše polovica pätoklasníkov[83]po maďarsky vôbec nerozumie. Ja, navyknutý už v Modre učiť sa naspamäť i veci, ktoré som nerozumel a nechápal, drvil som lekciu za lekciou. Keď ma raz profesor Lichner vyvolal z akéhosi „Rómaiak történet“-u (dejiny Rimanov) a ja som počal mechanicky odriekať lekciu, musel som čosi veľmi strapatého povedať, keď sa celá trieda dala do smiechu. Lichner pozrel strmo na mňa, zmraštil čelo a spýtal sa ma po nemecky:— Rozumiete to?A keď som odpovedal:— Nerozumiem, — riekol mi:— Tedy sa to neučte!A ja som potom tú jeho pedagogickú radu na literu zachoval a do celého „Rómaiak történet“-u až do konca semestra ani nenahliadol, tak sa mi tá knižočka zošklivila, ba zhnusila. Facit[84]bolo: hneď v prvý semester slávnostné prepadnutie s dvoma sekundami (pätorkami). Ale to sa už nestalo v Modre a ja som chcel len niečo o svojom modranskom študentstve a fizulárstve rozprávať.[1]prešík— lis, skrutka[2]ráf— obruč[3]záoska— súčiastka kolesa[4]kramlička— veľký, na oboch koncoch ohnutý klinec[5]brdce— súčiastka váh na voze[6]mendík— chlapec, ktorý pomáhal kostolníkovi napr. zvoniť[7]brká na perá— za Holubyho študentských čias písali husacími perami[8]linaj— lineár[9]franfor— zdrap[10]poškrabok— ostatok cesta, ktorý sa vyškrabúva; žartovný názov najmladšieho dieťaťa[11]alumnia, alumneum— študentská jedáleň za Holubyho študentských čias[12]novic— nováčik[13]pulidery— nohavice[14]zabrčkovať— zakerovať, zablúdiť, odtrhnúť sa od čriedy (napríklad ovca)[15]elegický— smutný, clivý[16]dať vale— rozlúčiť sa[17]Cerberus— strážca podsvetia[18]mýtny obolus— poplatok, mýtne, ktoré bolo treba platiť pri vstupe do mesta; obolus bol starogrécky strieborný peniaz[19]publikán— colník, mýtnik[20]dolomán— kabát (krátky a šnurovaný)[21]privilégium— (lat.) výsada[22]Eiffelova veža— železná vysoká veža v Paríži[23]štok— stolík, pri ktorom sa píše[24]interpelovať— dožadovať sa vysvetlenia[25]miškulancie— posmešný názov na rôzne potreby, zmes všeličoho[26]rektor— za Holubyho čias riaditeľ gymnázia (teraz predstavený vysokej školy)[27]kocprd— meč, dýka[28]alumnista— žiak, ktorý sa stravoval v alumneu[29]exámen — skúška[30]Lesebuch — čítanka nemecká[31]deklinovať — skloňovať[32]konjugovať — časovať[33]sum — (lat.) som[34]komoráš— komorník, hodnosť pri kráľovskom dvore[35]kvestor— vysoký finančný úradník[36]šajnové grajciare— papierové grajciare, za Holubyho mladosti najmenší peniaz[37]fabula— rozprávka[38]puer— (lat.) chlapec[39]korektne— správne, podľa predpisu[40]harpúna— rybársky nástroj na chytanie veľrýb[41]Vulkán— rímsky boh ohňa[42]konrektor— zástupca riaditeľa gymnázia za Holubyho študentských čias[43]delikvent— previnilec[44]feruľa— palica[45]hinterlader— posmešný názov pre žiaka, ktorý vyplácal trstenicou spolužiakov; slovo je z nemeckej vojenskej terminológie[46]exekútor— súdny vykonávateľ[47]ominózny— osudný, zlovestný[48]automaticky— samočinne[49]zaeskamotovať— vyčariť, niečo ukradomky urobiť, tak, aby to nik nespozoroval[50]aprehenzia— urážka[51]eminencia— jednotka[52]vypingovať— posmešne vymaľovať[53]deklamovať— prednášať naučený text[54]protokol— zápisnica[55]janičiar— poturčený vojak tureckej armády; janičiari bývali veľmi krutí, vychovali ich v tureckých vojenských školách z detí, zajatých za bojov po Európe[56]gymnastika— telocvik[57]karcer— miestnosť, do ktorej zatvárali za trest žiakov po vyučovaní[58]Darwin— pokrokový anglický učenec, hlásateľ novej náuky o vývoji tvorstva[59]mimikri— schopnosť zvierat prispôsobiť sa svojmu prostrediu, aby ich nebolo vidno[60]chrček— škrečok[61]rákoš— veľké zhromaždenie[62]alumnický senior— alumnista, obyčajne najlepší žiak z najvyššej triedy, ktorý bol vedúcim alumnea[63]xantipa— zlá žena[64]citovať— predvolať[65]raport— hlásenie[66]magistrát— mestská rada[67]vagabund— tulák[68]šupom dohnať— doviesť pod policajným dozorom[69]kuruc— vojak proticisárskeho Rákocziho vojska[70]gála— slávnostný[71]stereotypný— jednotvárny[72]eforus— v alumneu zástupca seniorov[73]tentamen— pokusná, predbežná skúška[74]lekcia— úloha[75]packár— palica, ktorou páckali žiakov po rukách[76]gombália— konvalinka[77]luxuriózne— prepychove[78]šrageľ— zadná časť voza oddelená rebríkom, za ktorý sa seno napcháva[79]kapitolu čítať— vyhrešiť[80]kolosálny— obrovský[81]Šándor— maďarská skratka mena Alexander[82]monštrum— obluda[83]pätoklasník— piatak[84]facit— výsledok	Holuby_Z-rozpomienok.html.txt
HádankyPri slnci priateľ je pri nás šedivý,nemý aj slepý, predsa robí divy.Nemá on telo, predsa ho vidíme,predsa to robí tiež čo my robíme;hockoho v svetle všade odprevádza,ale sa stratí, keď do tmy prichádza.Keď už slniečko pol cesty skončiloa svet zelený tuho osvietilo:pôjde za tebou dolu do Dunaju,povedie ťa hor k Tatranskému kraju.Pred svetlom vždy len za veci sa skrývaa predsa vídanô len pri svetle býva.[1]Na poli zrostlo, vo vode ležalo,usušenému kosti dodrúzgalikožku mu biednu mučili, trhali,bozkávali ju — prsty poskrúcali,a zas ho ženy dovedna zbíjali,zbitô vo vode vláčili, kúpali,kým len snehovú farbu nedostalo.[2]Nemá nohy, predsa beží,nemá krídla, predsa letí,veľa od nej zbitých leží,moc padlo od nej obetí.[3]Zo šiestich ma skladajú,keď ma na dač hádajú.Prvých päť mi je zviera,čo cez zimu umiera.Je to zviera úbohô,okrídlenô, šesťnohô.Ostatné tri som človek,v hriechu trávim celý vek,mám ja najväčšie práva,čo mi ich môj stav dáva.Zo šiestich som kvet tmavý,i bez kvietkov voňavý.[4]Z hlavy, z chvosta záležím —lež akého hádaj.Hlava mi je predložka —dobreže ju hľadaj!Chvost mi je len jeden,ten orol krídlatý,čo znal Corsicánazástavu zlámati. —A keď som ja spojenôženy ma milujúa ešte keď mechúrkypo vodičke plujú.[5]Z päť hlások ma skladajú,na priedome sadia,keď vyrastiem vysoko,hore na mňa hľadia.Ak dáš ku mne strednúzo samohlások hlas,veru ti vyrastie na mnenie jeden klas.Až tri prvé prečítašhore od môj kraja,stanem ti ja na čele —hneď budeme dvaja.Až ich vezmeš poriadkombudem rozkazovať,pri čom sa vždy dač teplôbude potrebovať.[6]Prvé tri je zviera,kráľ zverov na svete,nože ozaj, či hovšetci uhádnete?!Druhé tri sú narazzrodené dvojčatá,čo sa u človekavzácnejšie od zlata.Silnejšie sťa hromyčo silne hurtujú,bo tie i šarkanaku zemi prikujú.Tie duše prepárua zase zahoja,dajú jej i ohňa,dajú i pokoja. —Keď sťato pôjdetechodníkmi, cestami,že sa budú stretaťtí Slováci s vami —keď sa vás spýtajú:„skadiaľže idete?“ —s všetkými im na toskrátka odpoviete.[7]Písmen ja mám málo —len z piatich záležím.Hneď pomalu idem,hneď si prudko bežím.Mám ja mnoho sestier,lež dcér ešte viacej,čo sa objímajúi v búrke hučiacej.Hneď sa ticho vedú,hneď sa strmo ženú.Bárs žiadnu nemajúna sebe halienu,predsa mnohé vecitajné zakrývajú.Ja ich vždy mám za dosť —i vždy sa míňajú.Lež kdekoľvek idú,tým sa ohlášajú,čo bezo dvoch krajnýchľudia zo mňa majú.Keď tie dve posledné od druhých oddelíš,k nim nakoniec prvú literu privtelíš,spravím takú slávnosť, čo sa len raz stávačloveku každému, lež ju nevídava.[8]Stvor som, aký páru v svete nemá,devätorakô je moje plemä.Čo ma takým robí, zhádneš skoro,keď poriadkom vezmeš hlások štvoro,z mojich tri prvé radom položíš,medzi dve prvé stredný hlas vložíš.Často sa mi to priveľmi páči,čo druhá, tretia a štvrtá značí.Ostatných troje večnosť označuje:prv mi je milo, potom ma sužuje.[9]Nevidíš ma nikdy, a vždycky ma hľadáš,až nie — nuž v biedno zatracenia padáš.Odsekni mi hlavu, chvost mi odraz dolu,stanem ti pred oči najbližšie pospolu.Až budem červenô, nebudem ja znakomtoho, čo v živote hľadáš pilným zrakom.[10]No keďže už chcete, tak poďte hádati,ale sa musíte skôr čosi spýtati.Urobte to takto — skoro a nakrátko:„Ako zvolávate sliepky, pani matko?“Ku tomu pridáte susedovo meno,nech bude i touto hádkou oslávenô.[11]V mestách, po dedinách, po poli lietavam,najradšej sa s milou v háji poihrávam.Bez prvých dvoch litier furman byť nemôže,keď mu veľká súra nimi si pomôže.A keď vezmeš štyri pohotove máteaká býva hlava, keď čiapku snímate.Posledné tri šuhaj slovenský zachovaj,tak sa k svojmu rodu v šťastí, v búrkach chovaj![12]Čo som? takô, čo tečie, ale za peniaze,jednému ku zdraviu, druhému ku skaze.Prvé dve litery na vás sa vzťahujú,druhýma sa k práci leniví vzbudzujú.Až tieto ostatnie na predok preložíš,celú hádku ľahko na svetlo vyložíš.Iba to ti poviem, že sa v móde páči,za starým vzápätí ono sa tam vláči.[13]Čierno je ako noc, zriedka bielo býva.Obzvlášť pred večerom na veži sa kýva.Zhoď prvú litierku, stane ti na tele,neraz moc pretrpíš, kým sa ti zacelie.Tá prvá hláska je predložka vo vrave,polož namiesto nej oprotivnú práve,to slovo poznačí čas, v ňom môžeš stanúť,ale včas, a túto hádôčku uhádnuť.[14]Netreba ísť pre mňa ďaleko do sveta,bo sa moja milosť zhusta tu prepletá.Skáče bystrým skočkom medzi zajačkami,pekne si prekvitá medzi kvietočkami.Medzi ľuďmi chodí, vraví ako druhí,nesprobuj mu zhodiť dolu dve ostruhy,bo sa stane mocným, na trún sa posadí,ak sa mu sprotivíš, o hlavu ťa skráti.[15]No hopsa do skoku! hajdeže hádati,skoro nebudete tu kašu dúchati.To je vec vysoká, ale nič to preto,ľahko uhádnete, bárs je(j) v meste nieto.Všade ju pálili, nikde nezhorela,z nej do nej lietala neraz prudká strela.Bez jednej litierky je malô, zhrbenô,na ulici v pľušti stáva umočenô,len niekedy spiští, sic tichúčko kľačí.Keď príde do domu groše, zbožie vláči.[16][1](Tôňa)[2](Plátno)[3](Guľa)[4](Muškát — muška, kat)[5](Obrus — ob-, Rus)[6](Topoľ — to pole, pot, popol)[7](z Levoči — lev, oči)[8](Rieka — jek, kar)[9](Človek — čelo, lov, vek)[10](Cnosť — nos)[11](Cyprus — cip, Rus)[12](Holub — hó, holú, ľúb)[13](Víno — vy, no, nový)[14](Vrana — rana, v, zrána)[15](Králik (kvet, zajac) — kráľ)[16](Zámok — zmok)	Botto_Hadanky-Jana-Bottu.html.txt
Vytriezvejú…Vytriezvejú naši vrahovia, — Vytriezvejú — veď sú ľudia! Skôr, neskôr i v jejich sa duši City ľudskosti zobudia: Nahliadnu — jak hroznými — sami Krivdami, ách, stíhali nás — Láskavejšie naložia s nami, Navrátia, čo nám vzali, zas. Vytriezvejú naši vrahovia? O, marná nádej, marný hlas! Dokiaľ len jich sily postačia — Moriť a dusiť budú nás. Niet v jich duši milosti hnutie, Jich vztek už nič nepristaví, — Smrť našu, naše zahynutie Píšu na svoje zástavy! Vytriezvejú naši vrahovia! Verte prijde tá hodina: Ale strašné bude volanie K pokániu od Hospodina! Shrnú sa na nich žravé vatry Jejich hriechov a jejich vín, — A tu, čo oko jejich spatrí, To bude — hrob a smrti stín!	Marothy_Vytriezveju.html.txt
Karol ŠtúrNáčrt jeho života a duchaSlovenská literatúra plače a slovanský život dumno narieka za kňazom svojho kostola, za duchaplným pevcom svojich osudov, ktorý sa odobral zo sveta dňa 13. januára a zaľahol na modranskom cintoríne, za drahým synom Slovenska, Karolom Štúrom, hodným bratom hodného, šľachetného Ľudovíta. Literatúra je vodkyňa ľudí a národov; ona ich sprevádza cez mútne labyrinty osudov žitia i slávy; ona žije z géniov a géniovia sa ňou doplňujú, a ona je vďačná samej sebe i svojim tvorcom. Tí, čo ju tvoria, stávajú sa — keď prestanú byť — jej predmetom. Keď zúri škuľavá závisť, keď sa valí príval nevďaku, dráždenia, ohovárania, keď sa ukracuje právo, zatmieva cnosť, množí útlak, šíri lož, udomácňuje podvod, zdokonaľuje lesť, končatejú a vyhrocujú sa vrchovce bezuzdnej náruživosti a nieto vo svete pravdy, v spoločnosti ľudskej lásky: vtedy vďačná literatúra prechováva tvorcov a svojich miláčikov i nimi stvorené svety pre ďalšie, spravodlivé potomstvo, pre svätý súd ducha človečenstva. Národy, ktoré majú žiť, ktoré rozumejú svojej úlohe, čo ďalej pomkýnajú človečenstvo, aby nesplesnivelo v nehybnom stŕpnutí ducha, v materiálnej hnilobe, národy takto rozumné chovajú medzi sebou tú opatrovkyňu svojho ducha, literatúru, ako najdrahší poklad večnosti, vynakladajúc na ňu silu všetkej svojej príčinlivosti a mohutnú starostlivosť svojich dní života. Ale za toto sa zasa aj literatúra odmeňuje národom, ona, nech pomlčíme o inom, je časť toho večného svätého ducha, z ktorého bývajú počatí spasitelia a vysloboditelia národov z jarma kliatby, a človečenstva z veku temnosti a bludov.Spomenutý muž slovenský býval za svojho života v popredí, na čele slávnejších dní, medzi menami a osobami, priťahujúcimi na seba pozornosť národa; literatúra a slovenský národný život si boli po mnohé roky zvykli na meno Karola Štúra, a loď národných osudov cítila jeho mocný prst — pomknutá do diaľneho mora histórie ľudstva. Tohto miláčika, svojho ochrancu, nezabudne ani literatúra ani slovenský život. A najprvšie, čo má na svojom srdci mladá slovenská literatúra, je slávne odprevadenie do hrobu časných ostatkov večného ducha Štúrovho, ktorý tu medzi nami pomníky sebe i národu usilovne pomáhal stavať. Veľkú ranu utŕžil náš národ osudným uchvátením tohto pevca spomedzi živých, obzeranie tejto rany len ešte väčšmi jatrí bolesti srdca a obnovuje aspoň trochu zabudnuté bôle, ale sprítomnené cítenie veľkého žiaľu je životodarné semä, z ktorého, stráveného v srdciach prítomných i budúcich, povstáva a býva splodená duchovná náhrada lepšieho pokolenia. Národ má žalostiť tým väčšmi, čím väčšmi potrebuje utešiteľov vo svojich žiaľoch, keď vystúpi z radu drahých bojovníkov života jeden z najšľachetnejších. Aspoň každá dobre vedená literatúra neprestajne dbá o to, aby sa jej pred očami ustavične mihali a vznášali tie velebné postavy, ktoré samorastlými činmi a skutkami obrátili na seba pozornosť národa a z ktorých duchoživota čerpal duchovný život národa posilu a mravné umocnenie. Literatúra z nich žije a organizmus ich duchovného žitia a pôsobenia na svet je zasa jej vlastným, rozhojňujúcim ju predmetom. Z hláv vznešenejších mužov vyletujú do sveta myšlienky a pretvárajú ho, no tento obnovený svet sa zasa vysvetľuje objasňovaním charakterov a jednotlivých duchov mocne v ňom pôsobivších. Tak sa z hláv jednotlivcov prekladá myšlienka do sveta, tu vtelená pôsobí na nich spätne a vytvára z nich samých mravné osobnosti, v ktorých sa reprezentujú národy; a životy takýchto osobností sú zasa živlami, z ktorých rastú národom noví géniovia, noví muži činu i myšlienky, nové postavy veku.Nový beh nášho časopisu,[1]posväteného čistej slovenskej myšlienke, nemôžeme začať lepšie, ako keď nedávnu ranu národa zaťatú úmrtím pevca Tatry obnovíme v čulých srdciach a jasné mysle obrátime s láskou na ducha a život nezabudnuteľného Karola.Karol Štúr bol zaiste jedným z najcennejších slovenských duchov, tak pre svoju jasnú myšlienku o ľudskom živote, ako aj pre svoje hojné skutky prinesené Slovensku v službe človečenstvu a pre obete, ktoré položil na oltár ľudského blaha. Dlho budeme cítiť jeho neprítomnosť v medziach národného života. On už stojí pred súdom všemohúceho a my sa nemôžeme zmieriť s myšlienkou, že ho niet medzi nami. Vari väčšie bremeno žitia než kedykoľvek leží na nás a slovenský národ je zasa chudobnejší o jedného jeho nosiča. To je žiaľ, aký ešte nie sme vstave ani celkom zvážiť.Hľadáme síce útechu v tých častiach Karolovho ducha, ktoré hrob nepohlcuje a ktoré neblednú v biednej smrti; ale aj tak jeho ruka neleží v našej dlani, naše priateľské srdce sa neopiera o jeho priateľskú hruď, jasné oko nebdie v úchvatoch, zanieteniach duše na rozličnosťou a silou osudu národa, slovom niet ho, a jeho maličký synček Lacko darmo hľadá otecka; otecka, brata, priateľa niet v údoliach zemských. Toto hrozné vedomie poráža aj najsilnejšiu reflexiu na ním stvorené svety.V literatúre ostávajú živé sily Karolovho ducha, jeho živá osobnosť hľadí na nás v opustenej rodine, v živote sa hlásia k slovu jeho rodo-obhajobné skutky, v spomienke vďačných priateľov sú živé poklady a údery jeho srdca, jeho spevy letia slovenským životom, akoby sa nič nebolo stalo: ale pri tom všetkom Karolova ruka neleží v našej dlani, naše srdce sa neopiera o priateľskú Karolovu hruď, pevca Tatry niet viac na Tatrách! Ťažké je zmierenie sa s touto myšlienkou, ale nevyhnutné, ale nezmeniteľné. Citlivý pevec, umný filozof, prísny vodca mládeže, skvelý rečník svätého kancľa, búrny tribún národa na konventoch a v mestskej rade, hlboký znalec literatúry, usmievavý génius života, dumný starostlivec o blaho ľudstva, smelý bojovník práva zahaľuje sa do jasnej tkaniny svojich zásluh a s tvárou obrátenou k večnosti, oslávený svetlom jasných nádejí svojho ducha, s vystretou, rodné kraje žehnajúcou rukou uberá sa od nás mužným krokom a mizne v matných diaľkach, nepreniknuteľných zaslzenému oku, stráca, tratí sa nám v záhrobných končinách ideálny Karol. Naše žiale sú oprávnené: napriek útechám čerpaným z ducha zjaveného v Karolových dielach.Karol štúr sa narodil dňa 25. marca roku 1811 v Trenčíne, kde jeho otec,[2]v úctyhodných šedinách prečkavší smrť najstaršieho syna, zastával úrad evanjelického učiteľa. Pri mene Štúrovho otca nám nevdojak prichodí na um šľachetný muž, ktorý rozhojnil svoje veľké zásluhy pitím horkého kalicha nevďaku sveta, Zúbek,[3]vtedy trenčiansky farár. Starý Štúr slúžil vedno s ním a tešil sa ako poctivý muž jeho priateľstvu, ktoré sa však rok po Karolovom narodení veľmi ťažko roztrhlo, keď Štúr prešiel za učiteľa do uhrovskej evanjelickej cirkvi. Roky ranej mladosti nášho nebohého preleteli uprostred mravných zápasov na zádumčivých úbočiach uhrovských, pri ľúbezných spevoch matky, rodenej Anny Michalcovej,[4]pobožnej panej, odchovanej národnými povesťami a tradíciami. Slobodné vrchovce nádherného Rokoša, tiene dávnych hradov s ich povesťami, rajské hlasy nevinnosti, piesne úprimného ľudu, to všetko vykolísalo svojimi súzvukmi mládenca z chlapčenstva. Prísny otec vtlačil do útlej duše velebný úžas zo života, hrôzu pred poblúdením a zobudil svedomie, matka vzkriesila v Karolovej mysli bázeň, pokoru a túžbu po čomsi veľkom nepoznanom a prebudila obrazotvornosť obrazmi hravých bájí a národných tradícií. A aby mládenček nezoslabol v milujúcom rodičovskom náručí, ale dozrieval v drsných rukách sveta, poslali ho do ďalšieho sveta, do Rábu, na ev. a. v. gymnázium. Matkina modlitba bola s ním, ona sa ju modlila doma, nádejný, citlivý Karol sa ju modlil v Rábe, a požehnanie z neba nechýbalo. Smädného chlapcovho ducha zaviedol k studni vied večnej pamiatky chýrny profesor Leopold Petz.[5]Matka nemôže nádejnému synčekovi nič lepšieho vymodliť ako dobrého učiteľa. A Karolova ľúbezná matka sa musela anjelsky modliť, keď svojim synom vymodlila Petza, tu spomínanému Karolovi a mladšiemu, šľachetnému Ľudovítovi; lebo v prvých rokoch mladosti oboch týchto miláčikov národa viedol tento prevýborný učiteľ. Petz bol zvláštny muž, akých v tomto čase nebolo veľa na evanjelických školách v Uhorsku. Prednášal svojmu útlemu poslucháčstvu vedy a vedomosti, podľa svedectva tak nebohého, ako aj Ľudovíta a iných, s nevýslovnou lahodou a úchvatnosťou slohu. Každé slovo ľúbezného učiteľa lahodyplného a so zápalom opatrujúceho ducha mládeže, zapaľovalo v Karolovej duši čoraz viac nových svetiel. Hlboká Petzova myseľ, jeho básnický názor na svet a dejiny, jeho živý a vábivý sloh spríjemňovali krušnú prácu štúdia jeho mládeže, a keď náš Karol okúsil rozkoš myšlienkovej lahody, vzrástla v ňom aj silná vôľa hrýzť aj neľahšie orechy vied a umenia. Petzovo čarovné prednášanie dejín starých národov, najmä gréckeho a rímskeho, uchvátilo Karolovu myseľ a on bol po celý vek svojho života zvláštnym priateľom, vzdelancom a znalcom týchto zašlých svetov. S veľkou ľúbosťou ostával mladučký Karol stáť vo vnútornom úžase nad krásou gréckeho sveta, nad veľkosťou gréckych charakterov, a k zvýšeniu toho ešte väčšmi pomáhali štúdiá gréckej reči, ktoré Petz vštepoval s veľkým osohom svojej mládeži a v ktorých aj náš nebohý pred všetkými vynikal. Ale suchšie vedy vedel Petz svojej mládeži oživiť častým prednášaním básnických výtvorov starých i nových básnikov, čo všetko pôsobilo veľmi šťastne na myseľ Karola Štúra, hojne lepšími darmi obdareného, a osožne na ďalší priebeh jeho štúdií. Kedy-tedy akoby ukradomky hodil Patz nádejné, tajné, akousi radosťou naplnené oko aj na slovanský svet, čo sviežejšie duše z jeho slovanských žiakov, ktorí dosiaľ nič o tom nepočuli, divne pozastavilo v ich duchovnom rozbehu a mimovoľne obrátilo prvé blesky ich očí na tento svet. Petz bol synom slovenských rodičov pochádzajúcich zo Skalice, ale narodil sa v Šoprone a len ako profesor nášho Karola Štúra sa s veľkou usilovnosťou učil jazyk svojich predkov, aj sa ho dokonale naučil, takže s vrúcnou radosťou ducha sa zúčastňoval i na slovenskej literatúre. Nech nám je svätá jeho pamiatka.Po dvoch rokoch prešiel Štúr z Rábu do Šoprona, kde okrem profesora Seybolda, ktorého Karol často spomínal, prišiel šuhaj do rúk maďarských učiteľov a medzi žiactvo nepodarené a už vtedy sfanatizované nenávisťou k Slovákom. Tu Karol nepočul o svojom národe nič pekné, ale tým väčšmi uvažoval a dumal o svetoch, ktoré mu otvoril krásnoduchý Petz. Tak prešiel na prešporské lýceum, kde v tom čase sedelo na učiteľských stoliciach znamenité kolégium usadlých, vážnych a vysokoučených mužov. Tam vtedy prekvital všestranný Zsigmondy, v prírodovede a matematike neporovnateľný Kováč-Martiny, výborný znalec klasikov histórie a filológie Grosz,[6]hlbokoučený teológ a zvláštny priateľ Slovákov Schevrlay![7]Tým padol do náručia Karol Štúr — a čoskoro sa stal ich milovaným miláčikom. Ale tu vzrástla najmä iskra národného citu, oživená v jeho duši Petzom, na plápol vedomej lásky k slovenskému národu, čo hrial mládencovu hruď. Zádumčivý odchovanec uhrovských úbočí a vrchovcov Rokoša vynikol z veľkého počtu slovenskej mládeže dochádzajúcej na prešporské lýceum ako hviezda najjasnejšieho lesku medzi hviezdami a obrátil na seba pozornosť žiactva i profesorov a stal sa obdivovaným, cteným, milovaným mládencom. Jeho priateľstvo mu závideli tým väčšmi, čím menej priateľov náš Karol vyhľadával. Svojina života budúcich dní, príbuzní duchovia, čo mali krásnu budúcnosť, sa tu spoznali — tu sa spriatelili, aby sa ruka v ruke vzopreli nepriateľským vlnám, chcejúcim pohltiť ich národ. Veď kto zo znalcov pokroku národného života nepozná krásne mená Samuela Godru, Daniela Licharda, Sama Chalupku? Toto bola s Karolom Štúrom tá krásnoduchá svojina, ktorá, prerastúc úzke medze školského života, napínala zraky, aby sa prebila do tajomstva budúcnosti národa! Na ňu pôsobiť, to bol prvý skutkodejný úmysel tejto vysokoletnej mládeže. Títo mládenci života založili slovenskú spoločnosť, ktorej život a pôsobenie donieslo národu také veľké výsledky, tak požehnane sa votkalo do pásma národného života na Tatrách. Táto spoločnosť bola spojená s knižnicou, založenou už skôr, ktorú teraz náš Štúr so spomenutými zdokonalil a rozmnožil, čím sa otvoril hojnej slovenskej mládeži nový svet a založil nový život. Tento život opatroval drahý Karol ako zrenicu svojho oka. Bol správcom knižnice, podpredsedom spoločnosti.[8][9]Tu sa mladšie slovenské pokolenie vzdelalo pre boje života. V Štúrovom duchu sa križoval zašlý grécky svet so životom sveta slovanského, budúceho. Jemu sa v tomto čase zdalo, že každého:Žalost pojímá zemšťana anť vidí[10]Pád slávy helénské, kterou k námOdražené zjevují pablesky. —Skály olympské hlaholy neznají,Ktoré Mahomed žvatlavě usnoval,Cizí ve hlučné síni zní hlasTam, kde Homér zpěvy hlásal věčný.(Plody, s. 23)Jeho duch plakal nad zapadlou slávou gréckeho sveta a obzrúc sa po slovanskom svete, počujúc žiaľne náreky matky Slávy, nocou plačúcej:Dnové trudní nastali[11]S chvílí neshověnou,Dvěma — co sme zůstaliJá doma — s ozvěnou! —Nemám kdož by mých rodůBytost značil časnouV knihu jmen těch národůJichžto svíce hasnú.(Plody, s. 40)A keď iní hľadali rozkoše v storakých spôsoboch zábavy, on spieval o svojich rozkošiach:Já však pohodlí tam nalezám jenom[12]Tam ja meděnný čas života v skrytěTrávím, bolesti kdež tajemné,V mém okolí vyryté uhlídám.(Plody, s. 34)Mladý Karolov duch, uchvátený ideou slovanského života, pohrozil napokon národu, ak sa nepohne z miesta!Však — jestli sídlo míť bude nedbalost[13]U nás železné, tak znivečí časyNárod preslavný, pak slavenskýStroskotaný bude trún na věčnost.(Plody, s. 37)Takýto vzlet mal duch Karolovej mladosti. A jeho pôsobenie medzi mládežou bolo primerané týmto svätým túžbam jeho ducha. Keď takto vynikal medzi vrstovníkmi učenosťou a schopnosťami ducha, zveril školský senát Karolovi mimoriadnu profesúru gréckeho jazyka v 6. humanitnej triede, a túto povinnosť on z lásky k mládeži prijal bezplatne a zastával na veľký osoh svojej chasy až do skončenia svojho teologického štúdia, totiž do roku 1833. Ako čakateľ na kazateľský úrad prijal ponúkané vychovávateľstvo detí p. Tomáša Borčického na hornom Považí v Zariečí, kde strávil dva roky uprostred práce a svedomitej starostlivosti o duchovný rozkvet svojich zverencov a v usilovných štúdiách krásneho gréckeho sveta. Do týchto čias spadajú mnohé z jeho zádumčivých básní, ktoré uzreli svetlo vOzvěne Tatry.[14]Karolova zádumčivosť, vlastná mu už od prírody, našla si potravu v hlbokých štúdiách a v pohľade na melancholické hornopovažské kraje, ale najmä v počúvaní žiaľov a žalôb zbedačeného národa, obývajúceho tu tieto tiché doliny. Jeho duch, zabratý do hlbších bádaní, vyvolal ho konečne za hranice, k prameňom vied otvorených nemeckými znalcami, a on sa odobral zo Zariečia do Berlína. Svoje priateľstvo za pobytu na Považí venoval dôstojnému mužovi Jánovi Lottnerovi,[15]vtedajšiemu veľkodivínskemu farárovi a terajšiemu kysuckonovomestskému dekanovi. S ním dumával, na neho sa aj v osudnej chorobe vďačne rozpamätovával!Vytrhnutý zo svojho života ako Slovan oddal sa Štúr v Berlíne výhradne vedám, a s pružnosťou jeho duchu vlastnou išiel do hlbín ľudského ducha za slávnymi vodcami v Európe, za veľkým historikom Neandrom,[16]za umným, kresťanskou ideou zapáleným teológom Marheineckom,[17]za povestným Tvestenom[18]a inými. Náš Karol tu položil svojej solídnej učenosti korunu na hlavu a s nekonečnou túžbou vteliť poklady svojho ducha do skutkov a dejov ponáhľal sa do náručia svojho národa po roku strávenom na štúdiách v Berlíne. Jeho duch sa vodou a učenosťou nenadul ako mnohých, ale nasýtiac sa poznaním túžil po jeho uskutočnení v živote svojho národa, ktorého nízky stupeň vzdelanosti ležal sťa bodľavý osteň v jeho srdci. Karolovo srdce náramne dojala aj skúsenosť, ktorú nadobudol v Čechách cestou do Berlína. Jeden list poslaný z Čiech rodičom je plný žiaľu nad vtedajším hlbokým ponížením a nemilosrdným utlačením českého národa.Navrátiac sa z Nemecka, utiahol sa náš nebohý do náručia svojich milých rodičov, do miesta detských hier, svojich hravých zábav, a jeho duch si tu usporadúval idey, úmysly a vedomosti do životného celku. Veľké rozmýšľanie o svojej úlohe bol plod tu stráveného času, donesený jeho vedami zdokonaleným duchom, ustáleným úmyslami. Jeho priateľstvo si tu získal vtedajší katolícky kaplán, terajší mocenský farár, horlivý slovenský rodomil Jozef Šťasný.[19]A obaja spolu dumávali o budúcom blahu svojho teraz nešťastného národa. Karol si do smrti zachoval priateľstvo k Jozefovi. Štúr si priateľov vyberal, ale vo svojom priateľstve raz danom priateľovi nikdy nezakolísal. Preto je aj taký jednoznačný hlboký žiaľ jeho priateľov za ním — nezmútený pochybnosťou, neskalený nemilou skúsenosťou!Do tohto času Karolovho kontemplatívneho života spadá i jeho nasledujúca báseň:Slza[20]Jaká slza, matko, z oka Tvého kane,Když na lípu svatou podzim ostrý vane?Stromu lístky žlutnou, a tak moje dětiVadnou a padají a vyjdou na smeti!Jaká slza, matko, z oka Tvého plyne,Když štěbotný slavík k slavíku se vine?Že synové moji z ledu srdce mají!Ani se po vlastním hovoru neznají!Jaká slza, matko, z oka Tvého padá,Když za horu temnou slunečko zapadá?Čekám slunce jiné za nového rána,Pod nímž mojím dětem sláva bude dána.Kde pak máš Tvé děti, uplakaná máti:Pro které zamýšlíš v žálu rána ždáti?Pošli mi na různo, po různu se hnaly,Až se z krajů dolných časem odeznaly;Tam, kde Peter dřímá, kde se Volga bouří,Kde Doubrovník plyne, kde Jadersko zúří,Kde Bělehrad starý a kde Athos svatý,Dětí mých tam všude svět je rozepatý;Kde se Tatra zpíná, kde se Dunaj točí,Kde se v ledu Zemla, kde Benátky močí,Kde se staré Prahy sto zdvihuje věží,Má milá rodina rozložená leží;Než kde sever Baltem brěh pomalu boří,Na Rýjensku smutném, na tichém Pomoří,Kde v Arkoně chýrné synové mi žili,Tam ve pusté stráni vidno jich mohyly.Setři slzu, matko, co spí, odpočine,To, co ještě žije, více nezahyne,Kde jen lípy svaté ty Tvé milé vějí!Odevšad již hlasy ku životu znějí!A ač roztratění světy širokými,Víme, že sme bratří a dětmi Tvojími;Odkud se jen vinou řeči naší zvuky,Přez hory a doly podáme si ruky.Aká to hĺbka, aké vybrané farby žitia a cieľov uložených v krásnom duchu nášho dumného pevca! Podali sme tu toto pohrobné dielko ako slzu z drahého oka. On si maľoval túto slzu v oku matky Slávie, a ona vypadla z jeho vlastného oka!Plakával vo svojom zadumaní nad celým národom, kdekoľvek ho videl v nejakej neresti. Celou dušou bol Slovák, ale nič nepovažoval za cudzie, čo bolo slovanské. Idúc do Nemecka, precestoval Čechy po prvý raz a napísal už spomenutý prenikavý list drahým rodičom o vtedajšom nešťastnom stave bratského kmeňa českého; jeho slzy vychádzali z jeho hlbokého srdca. Nebásnil zo zvyku a z módy, on žil a znaky svojho žitia niekedy vštepil do básne, aj to nie, aby sa čítala, ale napospol len aby sa mu uľavilo. Jeho priatelia ho potom prinútili, aby svoje dumy vydal, a on tie, ktoré nespálil, vydal v Ozvěne Tatry. Okrem básnenia sa Karol v tomto čase zaoberal aj prekladaním gréckych klasikov;[21]niektoré z týchto jeho prác potom vyšli v časopise Hronka, ktorý v B. Bystrici vydával p. Kuzmány.Roku 1838 bol vyvolený za kaplána do Vrbového, no rok nato sa stal profesorom a rektorom modranského gymnázia. A tu začal svoju činnosť a v mužnom veku uskutočňoval hojnosť svojich nazbieraných ideí. Slovenská mládež v ňom dostala opravdivého otca; vtedy, keď sa slovenské evanjelické žiactvo nachádzalo zväčša v rukách otčimov, modranskí študenti sa chválili svojím rektorom. Tak sa stalo, že modranské gymnázium, ktoré sa už skoro skláňalo k svojmu pádu, po niekoľkých rokoch pod jeho správou veľmi rozkvitlo, žiactvo sa rozmnožilo aj počtom a morálne i vedecky sa zveľadilo. Pamätné je, že za Štúrom prišlo na modranské gymnázium aj pomerne veľa Srbov. Filozofia, ktorá bola na evanjelických školách, s výnimkou profesora Greguša,[22]obmedzená obyčajne ma formálnu logiku, suchú metafyziku a daktoré mĺkve paragrafy raz z pedagogiky, raz z dušeslovia, našla v Štúrovi zapáleného kňaza svojich pokladov. On zbadal, aký pokrok v tejto vede urobilo žiactvo nepripravené suchými predchodcami a so zápalom odkrýval jej tajomstvá vedychtivým, schopným mládencom. Držiaval s nimi aj súkromné hodiny, na prechádzkach s nimi kriesil v mladej mysli vyšší vedecký interes. Najnovšia filozofia, obrátená vo vlastnom Štúrovom duchu na velebnú vedúcnosť smerujúcu k životu slovenského národa, bola potvrdená a oslávená históriou všetkých národov a budúcnosťou človečenstva. V tomto svetle sa javil aj jednotlivec, osobnosť a ľudský duch i duša. Tu vyrastalo dušeslovie z prednášok začatých o inom. V nich videl duch odkryté polia vychovávateľských potrieb a dobrý Karol zasväcoval svoju mládež súčasne do vychovávateľských náuk. A tu nebolo rozdielu vidieť učiteľa na katedre alebo vidieť ho v krásnych horách a v priateľských rozhovoroch. Štúrovi žiaci už v jeho škole začínali žiť, akoby už na nich stálo žitie sveta. A toto je najvyššia pedagogika — ideou viesť schopného mládenca k vyššiemu, sebavedomému životu. Z prúdu starostí o školu vyšiel duch a vyšlo srdce Štúrovho žiaka do nového sveta, do sveta, ktorý mu milovaný učiteľ celkom otváral v súkromných hodinách určených slovanskému svetu. Tu sa mládenec zasvätil štúdiu slovanského jazyka a literatúry, tu skúšal silu krídel svojho ducha, svojej tvorivosti. Mládenec tu vylieval svoje idey a pred svojím učiteľom odhaľoval ústrojnosť začínajúcich síl v sebe, a učiteľ zavčasu čistil a pomáhal vyjsť zo šliamov duchovnému prerodu svojej mládeže. I národná vedomosť i duchovný vývoj takto nachádzali v Štúrovi svojho najlepšieho majstra a mládež s veľkým osohom pokračovala vo svojich štúdiách. Zo školy Štúrovej vyšli obaja národní mučeníci Šulek a Holuby;[23]prvý z nich, odsúdený na remeslo, bol skrze nášho Štúra darovaný vedám.Usilovnosť, s akou sa Štúr venoval svojim povinnostiam, bola bezpríkladná. Okrem svojich každodenných piatich úradných hodín (okrem stredy) dával aj dve slovanské hodiny týždenne. Celé noci sedával pri svojom stolíku a neumdlieval v starostlivosti o prospech svojej mládeže, ktorá preto aj na ňom visela s celou oddanosťou. A keď sa väčšina prešporských evanjelických profesorov odhodila od slovenskej mládeže a pomáhala rozdúchavať búrku proti slovenskému Ústavu, vlastne proti námestníkovi slovenského profesorátu, vzbudenú nešťastnými kossuthovcami: vtedy náš nezabudnuteľný Karol rovnako ako levočskí profesori otvoril na svojich školách útulok tým, ktorí vytriasli z kabátov prach prešporských profesorov (s výnimkou Schroera[24]a Martinyho,[25]ktorých vďačnú pamiatku vzali so sebou) a hľadali vľúdnejšie chrámy vied. Veľa Štúrových odchovancov bolo potom v osudných časoch revolúcie opravdivou podporou namáhavých podujatí za obranu svojho národa a cisárskeho trónu. Iní profesori, a najmä veční sokovia modranského rektora a prenasledovatelia jeho brata Ľudovíta, vychovali honvédstvo a semä hynutia v ňom: tým doba tlieskala, jemu usilovne pripravovala kalich utrpenia. Tak už napospol veci ľudské idú: ale pravda idey predsa len víťazí aj uprostred týchto časov a nedokonalosti ľudí. Karol Štúr bol muž, ktorý si zvolil časne trpký údel, ale ktorý má upísaný večný život.Srbská mládež nosí po požehnaných nivách slovanského juhu vo vďačnom srdci pamiatku tohto muža a slovenskej mládeži zostal hlboko v duši vrytý obraz drahého vodcu.Ako profesor a rektor patril náš Karol i ku korporácii, ktorú zvolal Zay do Uhrovca[26]na porady o uhorských školách a kde sa mala konečne uskutočniť maďarizácia nižších i vyšších evanjelických škôl v našej vlasti. Opičiacke, neslobodné, podlízavé alebo samovoľne maďarizujúce profesorstvo sa zišlo u najstrašnejšieho v tom čase Slávožrúta, na jeho pevnom zámku, medzi slávnymi dedmi zayovského rodu! Tu sa malo konečne Slovákom odzvoniť do hrobu. Páni profesori alebo chabo a bojazlivo, podliezajúc mlčaním, prisviedčali plánom pána grófa, alebo fanatici vlastnými krutejšími radami ešte podopierali jeho maďarónske ciele. Karol Štúr sa mužne oprel proti vražedným úmyslom, no mal vtedy podporu iba v jednom profesorovi, milom priateľovi svojom i nášho národa, Danielovi Lichardovi.[27]Ale čo mohli dvaja vykonať? No nič to, oni dvaja, čo priam prepadli na uhrovskom profesorskom zjazde, stali sa víťazmi teraz. Štúr, žiaľbohu, vzal privčas do hrobu veniec svojej zásluhy a zmužilosti: ale jeho príklad bude žiť a kriesiť život v slovenskom učiteľstve, kričiac im do svedomia, že učiteľ nie je a nemá byť len na katedre, ale i v živote a na búrnych konventoch mužom a učiteľom pravdy, aby bol vek osvietený ideou ľudského šťastia a pokroku.Takto Štúr úradoval až do októbra roku 1846, keď po smrti ev. farára modranského, Doležala,[28]bol s veľkým zápalom slovenskej cirkvi vyvolený za kňaza tejto cirkvi v Modre. A tento úrad zastával až do smrti.Dobre mysliaci filozof, historik filozoficky súdiaci o dejoch, vedome dogmatický teológ, jasná hlava s básnickým názorom na svet a ducha, milovník biedneho národa, muž oceľového charakteru, ako bol toto všetko náš Karol, spájajúc so spomenutými cnosťami silu a moc reči i myšlienky, musel byť vybraným, prevýborným kňazom! A taký neoceniteľný Štúr aj bol. Ako kňaz stál v diabolských búrkach nepodvrátený, pevný, nádejný! Jeho povinnosť mu bola svätá a najsvätejšou povinnosťou mu bolo prebíjať sa k ideálu kňaza majúceho stráž nad večným ohňom v chráme národa odsúdeného na zánik a majúceho konečne vymrieť s uhasením tohto ohňa. Ochraňovať tento oheň pokladal za svoju povinnosť svätejšiu než život. Jeho kázne boli živý hlas viery, tak často evanjelickými kňazmi vyháňanej z kostolov. A ľud horel zápalom ducha svätého, keď hrmel nadšený hlas po priestranstve velikánskeho kostola v Modre k srdciam tisícov horlivého modranského evanjelictva! Štúrove kázne boli poéziou kresťanského žitia, začínajúcou v srdci človeka a v bohu sa končiacou, vyjavenou na svet ako jedno vzdychnutie po večnosti ducha. Každá jeho práca bola premyslený celok, sloh sviatočný a ako uliaty, z ktorého neslobodno bez zrušenia celku ani len vetu vytrhnúť. Plytký racionalizmus nemeckej školy bol zakaždým sfúknutý jedinou Karolovou kázňou! A keď rozohnal, utíšil, vyviedol verné, bohumilé poslucháčstvo hore do čistého vzduchu blahoslavených videní duše, jeho amen bolo plačom duše za svätými hlasmi a vrúcnou modlitbou o dar zvestovaného slova božieho, prednášanou v hlbinách srdca zástupu tŕpnuceho v svätých úžasoch.A jeho kresťanské povedomie! Ach, poznal som ťa, Karol kresťanský! Videl som velebné úchvaty tvojho apoštolského zápalu, presníval s tebou zlaté hodiny v úvahách o svete, dolu pod čiarou mátožiaceho kresťanstva. Ja môžem svoj súd o tvojom kresťanskom povedomí spečatiť krvou. Tento čistý kňaz nemátal o neživom kresťanstve, o mŕtvom, neúprimnom modlitebnítve, o chvíľkových výmysloch rozumu, premenlivých s menlivým okamihom! On si pevne zastal ma medzu slovanského života, a dnu, hlboko do vnútra národa metal blesky učenia spečateného krížom, ospravedlneného krvou nevinného baránka Krista. Začínal Kristom a jeho dielom duchovného zbavenia ľudstva hriechov, a končil národom, ktorému pomáhal s Kristom povstať z hrobu večného zahynutia.Týmto zasiahol až do prítomného veku a živí teraz národ; vtedy, keď iní, kážuc kresťanstvo, motajú sa vo vekoch dávno zašlých, teraz už neskutočných, a preto ani ničím nepôsobia na mocnejší vývoj veku a ľudstva, primeraný požiadavkám kresťanstva vždy sa omladzujúceho v idei aj vo forme, nechávajúc srdce studené — a preto sa z neho naskutku vyprázdňuje vždy väčšmi aj samo náboženstvo: Štúr ako slovenský génius pochopil aj smerovanie veku i času do výšky, a ako kňaz mocne pôsobil vo svojom duchu uvedomenou čistotou evanjelia Kristovho aj na svoj národ.Čo náležalo jeho súkromiu, to ako občan, ako syn národa aj mimo svojho úradu a povolania v duchovnom vypätí obetoval politickému a národnému pozdvihnutiu svojho slovenského národa.Ako člen zákonodarných a spravujúcich konventov ev. cirkvi v Uhorsku bol výrečným, smelým, odvážnym zástancom cirkevného učenia proti nepovolaným rušiteľom a naťahovačom základov cirkevno-evanjelických; bojovníkom bez bázne proti fanatickému advokátstvu, ktorého vplyvom času rastúca moc na politických kongregáciách a zemských diétach už-už mala pohltiť evanjelické kňazstvo pridŕžajúce sa svojho národa, stal sa Štúr na viacerých dištriktuálnych konventoch. Aj v mojej pravote, ktorú mi na krk zavesila jednak slabosť vtedajšieho superintendenta, jednak rozpajedenosť unistických advokátov u grófa Zaya pre moju knihu o únii luteránsko-kalvínskej,[29]aj v tejto pravote oželený Štúr so zápalom a spravodlivým rozhorlením výbornou rečou porážal škriekajúcich odporcov pravdy. Prešporskí advokáti na ten konvent tak ľahko nezabudnú, lebo vtedy boli prvý raz na svojom vlastnom smetisku riadne vytrepaní. Karol podstatne prispel k porážke spolu so svojím bratom Ľudovítom, vtedy vyslancom oravského seniorátu.Na svoju cirkev mal výlučný vplyv, na jeho slovo dali tí najlepší, väčšina hľadela, čo povedia jeho ústa; že mal v meste odporcov, to sa dá myslieť aj bez pripomenutia, ibaže boli slabí, keď prišlo na rozumné a spravodlivé zastanie veci. Náš Karol býval záštitou a ochranou mužov, vyznačujúcich sa láskou k národu, učenosťou i poriadnosťou charakteru. Jeho pôsobenie a mocné odporúčanie spôsobilo, že sa v Modre mohol zísť pekný počet učených a duchaplných mužov do jedného úradného zväzku. Náš národ má v Modre v znamenitých úradoch postavených svojich mužov, na ktorých môže byť Modra právom pyšná. Janko Kalinčiak[30]ako profesor a rektor gymnázia, J. Mayer[31]profesor na gymnáziu, K. Hájiček[32]magistrátny radca, Daniel Minich[33]administrátor fary. Na osud všetkých týchto výborných mužov účinkoval náš nebohý veľmi priateľským srdcom, majúc stálu starosť o to, aby takíto šľachetní mužovia dostávali do svojich rúk vedenie vecí nášho národa. Tento muž vedel, že iba zo srdca plného lásky môžu vyplynúť skutky lásky a pravdy, také potrebné slovenskému národu. — Ako kňaz požehnal Karol Štúr roku 1845 aj môj zväzok manželský, uvedúc ma dokonalou rečou do stavu pre mňa takého blahého.Najhroznejšie položenie, do akého sa Štúr so svojou rodinou dostal, bolo vypuknutie maďarskej revolúcie v roku 1848. Kossuthovi naháňači striehli na každé slovo, špehovali každé vrzgnutie brány jeho domu. Cirkev, meštianstvo a nižšie vrstvy pospolitého ľudu viseli na múdrych ústach svojho milovaného vodcu. Strana slovenského ľudu bola cisárska. Ale na radnom dome sedeli Kossuthovi naháňači a strašní komisári lietali s ministerskými splnomocneniami. Susedný Pezinok bol plný krvilačnej gardy, neďaleký Prešporok strediskom maďarských kosinierov a kanonierov.[34]Meno Štúr bolo roztrúbené po celej krajine ako vlastizradné. Štúrovi osobní nepriatelia v Modre si len želali, aby od Kossutha čím skôr vyšiel dekrét, podľa ktorého by smeli brať ešte aj Štúrove deti. Bezbožní novinári, ako Bangya,[35]Neustadt[36]a pod., kde len mohli zrádzať a očierňovať jedného alebo druhého z bratov Štúrovcov, Karola alebo Ľudovíta, tam to na mieste robili. Prvý začal Neustadt trúbiť proti Ľudovítovi a fanatizovať aj tak dosť zbuntošené obecenstvo. Bangya zasa uverejnil Rázgovu[37]denunciáciu nebohého Karola Štúra, kde ho obvinil z búrenia proti krajine a zákonom a z prechovávania buričov. Známe je, čo Rázga rozumel pod búrením proti krajine. Štúr nechcel publikovať Stromským[38]odporúčané Honvédelmi bizonyítmány,[39]napomínanie k zjavnej vzbure proti cisárskym rozkazom. Štúr upozorňoval ľud na jeho povinnosť k trónu a k celému mocnárstvu: napokon správal sa opatrne a o búrení ľudu nemôže byť ani reči. A predsa mal hrozné vytriasačky, ba dlhý čas si nebol istý svojím životom, áno, len zvláštnej božej opatere sa musí pripísať, že ho nezachvátilo hroznejšie nešťastie, roznášané tak hojne Maďarmi po slovenských nivách.Po prestatých bojoch duchovnej, domácej hrôzy, keď sa divadlo vojny prenieslo do vnútra krajiny, Štúr bol prvý, ktorý ako muž verný trónu a milujúci svoj národ vybral sa spolu s Lichardom, Cabanom, Hájičkom a inými do Olomouca k najvyššej vláde Jeho Jasnosti, aby tam mohol pôsobiť pre svoj národ. Potom usilovne pracoval v lone mesta Modry na novom rozvoji národného života na základoch ústavy zo 4. marca,[40]ako vládou menovaný dôverník slovenského národa pri mestskej rade bojoval vždy za prospech nášho ľudu, aj tu v meste maďarónmi utlačeného a ukrivďovaného, ako vyslanec modranského meštianstva chodieval veľa ráz do Prešporka pred vysokých hodnostárov, komandantov, nadkomisárov a županov a tam rovnako mužne ako rozumne bránil, zastával, odporúčal, dopredu posúval národne veci, ako spoluobčan mesta sa svedomite staral o založenie kasína pre tunajších Slovákov, ale naplnenia sa tejto starostlivosti sa, žiaľbohu, nedožil, lebo ani dodnes sa z tejto strany prosbám slovenského národa v tomto meste nevyhovelo. Jedným slovom — aký prišiel čas, aké potreby nastali, čo aká príhoda sa zjavila, či pokoj a či búra hrozila národu nebezpečenstvom: máš Štúr stál vždy pripravený na všetko, pripravený v svojich dlhých dumách o človečenstve nepodľahnúť pokušeniam, zakročiť proti klokotaniu peniacej sa nespravodlivosti, pripravený a hotový konečne dočkať nebezpečenstvo, postaviť sa mu, a bárs aj zaplatiť daň podlžnú túžbam a ideálom svojho génia, drahším než život. V dome svojom bol láskavý. Jeho manželský zväzok so šľachetnou Rozinou, rodenou Emresovou, dcérou v meste veľmi dôležitej rodiny Jána Emresa, bývalého mestského sudcu, bol požehnaný i pokojom a domácim šťastím aj dedičmi drahého mena. V neskorších rokoch sa Karol sám zaoberal výchovou svojich milých synkov, vštepujúc im zavčasu vznešené city a vedomosti. Spoločensky bol príjemný, v úradnom postavení prísny a vážny, v priateľskom kruhu zaujímavý a zábavný: ale vždy ho vyznačoval vyšší, pritom zádumčivý pohľad do neba, neraz zo zábav a veselých rozhovorov vzlietol duchom do iných svetov a zablúdil najčastejšie k smutnému stavu nášho národa. Neraz som bol svedkom, ako sa najveselšie rozmary zmenili na tragické úvahy a myšlienky. Na svoje okolie, dom i svoju rodinu pôsobil všemohúco. A plod jeho génia je krásnoduchá žena vyšších letov, vdova, čo po ňom zostala, ktorej láska k nebohému sa teraz preslavuje do svätých úmyslov, aké má v duši so svojimi synmi. Poteš sa, šľachetná, že si mala drahého Karola, že hoci len tak málo, predsa si s ním okúsila to krátke šťastie, a čím drahšie platíš zažité šťastie, tým trvalejšia pamiatka naňho bude v tvojom srdci.Karol Štúr bol vysokej postavy. Plecnatý, vysokého čela, jasných prenikavých očí, ktoré z hĺbky hľadeli na človeka a často jasnejšie zalietali nahor. Oheň duše skoro neprestával šľahať cez ne. Hovoril obyčajne zvýšeným hlasom. O ľudských mrzkostiach, o bezcharakternosti hovorieval s bolesťou, o podlosti krátko, hodiac rukou a prevedúc reč na vznešenejšie predmety. Ustálenosť a pevnosť jeho charakteru bola neobyčajná. O sebe nerád hovorieval, iba v chorobe o svojej nemoci. Básnik Tatry by bol rád žil. Jeho túžba po živote bola horúca, jeho modlitba bola len vidieť, aby v národe bolo trochu lepšie, trochu jasnejšie, iba v hlbšom zameraní sa do osudu národa vypadla mu slza z ohnivého oka, hodil rukou a povedal: ach, načo je aj život, keď toto len takto bedáriť musíme! Ale básnik sa vo chvíli spamätal, v hlbokom srdci a vlastnej vznešenej mysli zasa načerpal životné útechy a práca i priateľský rozhovor ho darovali životu.Okrem spomenutých spisov má nebohý vytlačené svoje práce v Plodoch, v Hronke, v Pokladniciach, v Nitre, v Slovenských národných novinách a Orle tatranskom; v rukopisoch ostalo po ňom veľa učebných spisov pre slovenské školy. Jeho básne vyšli v Prešporku roku 1844 pod názvomOzvěna Tatry, zpěvy a pověsti od Karla Štúra — a obecenstvo ich s radosťou uvítalo. V nich celkom dýcha jeho duch a my sa nemôžeme rozlúčiť s týmto miláčikom národa, kým ešte raz neobrátime svoje oko na pohľad jeho ducha, na tú vznešenejšiu časť takej zaujímavej bytosti. Ja som posudzoval tieto básne v 21. a 22. čísle Orla tatranského z roku 1846. A čo som tam povedal, vedel by som teraz vari lepšie povedať, ale zmeniť samu vec a súd by som nemohol. Už tam som chválil básnikov hlboký pohľad do nižších i vyšších svetov, do prírody aj do ríše ducha, do minulosti aj do budúcnosti. Nad jeho výtvormi veje duch dákeho vyššieho zjavenia, hľadí čosi na nás, keď čítame tieto básne. Náš básnik má obrazy silné, malebné, ohromujúce, akoby chceli nasilu povedať, aký život prebýva v mŕtvych ríšach prírody. Prekvapuje nás malebnosť Štúrovej poézie. Jemu„jabloň vonným jiskří květem“a„růže pak plamenem hoří“, „z lesu živé dechy vějí“, „po olšinách písně chvějí“, „potoků jek hlubokým dolem zvoní“, „na kvítku polním krásné barvy hasly“, „údolím dlouhá — dlouhá táhne chvíle“, „krev tam bublá dolem ustrnutým z boje“atď. Ale on sa neuspokojuje len s týmto bleskom duchovného oka opretým o prírodu, ale siaha aj vyššie — a zvuk jeho struny je nesmierne rozdielny od zvukov múdrosti tohto sveta atď. O cite básnik spieva:Hluboký cit jako blesku jiskra letíCelým duchem — duch se vroucně ztřese,A vydá zvuky tam v nepřelomné vůli,Až se vážným skutkem své věci posvětí.A obrátiac pozornosť na pokolenie odpadnuté od idey, hrmí ďalej:Ten cit u nás zhasnul jak slunce na západu,A za sluncem duch co větřík uvanul,Teď darebná vůle po noci se touláA skutek v jiném tam obzoru splanul. —Vy jen jdite! Vám dlouhou dobrou noc!Dům Slovenska pustý proto nezůstane,Věrných synů málo, ale víra trvá,Víra hory boří — hrom tupí její moc,Dobrý den vám věrným, nevěrným dobrou noc!Vo svojej básniZpěvecvyvinul Štúr zvláštne básnické nadanie. Veje z nej celkom duch a názor nášho zádumčivého Karola. Váha chopiť sa poézie, napĺňa ho svätý úžas pred touto mocou. I žaluje sa:Zpívati nemohu — zpev můj není milý,Žel se prýští, toužba hoří,Ale vůli hrozba moří.Ideál jeho poézie sa v podobe nadzemskej víly zjaví pevcovi, venuje mu harfu a zmizne. Len harfa ti ostala v búrkach, čo prišli, pevec náš, a po tebe nám ostala tvoja harfa. Tá žalostí za tebou, drahý, útlocitný Karol. A my v žiali ustávame. Spieval si nám:Co z jara květ, to mladých ňader cit —Mladosti, tys plápol živý,K prudkým letům oheň chtivý,Co spanilé jasné hvězdy kmit!Ty po vlnách kvapíš dutých.Po strminách smělým krokemJiskrnatým stíháš okemLety věků nebem hnutých.Mladosti ctná, slavný tvůj let!Duhy mezi mračna stavíš.Temným dolem na zpěvích se plavíšA svět mrtvý tobě stín a smeť!Zaspieval si nám o mladosti. Ale tvoja pieseň, čo znela v hlbinách duše, tá už umĺkla. Tvoja:Harfa ti stíchla ako spev v jeseni,Pokrytá prachom tam si v kúte leží;No lež si zdravá!Také požehnanie si jej sám dal, a ona ozaj leží, ale nie zdravá, ona tíchne k večnosti, len hlboké tóny vyjadrené z nej sa túlajú dolinami od chyže do chyže. Tvoj spev je sirota daná národu na opateru a útechu:Po úbočích plyne,V pusté těká hrady: — Jak se v kolo bratří vineLesem hyne — hyne — zhyne.Snívalo sa ti v krásnej duši:Tam o krásné Slávě, jak se míři s nebem,Jak se leskne právě;Ale tvoje snívanie potrhal život: a ty si sa usiloval v živote zvečniť svoje sny. Lež aj život tvojich snov, aj sny tvojho života okúsili to, čo si si sám pred rokmi vyspieval:V tom tě ze sna na svitáníVzbudí ránu zachvívání!Osudné ráno, hrozné ráno. O ňom si si sám v ešte voľnejších tónoch,[41]lež prv zaspieval, a vyžaloval sa nám živý, ako ti je teraz, keď ťa nemáme. Ach, vzdych tvoj hlboký preniká hlbiny duše. Nič ti v živote nebolo ťažko podniknúť, práca, ťarcha, žiaľ, krivda, ublíženie, zrada, krv a ani hrôzy strašných múk v službe národa vydržať ti nebolo ťažko:Len zomrieť je ťažko — ráno,Keď vstáva krásny deň!Oj, vieme, ako ti mohlo byť v duši, v tom Vezuve večných ohňov túžby a lásky, keď ona videla smrť — blížiacu sa len tak ľahko k posteli pokoja a choroby! Zviazaný, bez zbrane, musel si sa poddať, ty, ktorý si sa nikdy nepoddával! Na Tatrách si videl svitať, za Tatrami sa ešte šerel mrak, ktorý si tak silno pomáhal odháňať, tebou privolávaná dennica slovenskej nádeje už púšťala ligotavé blesky na dumné doliny i do tvojej chyže, aj na tvoje smrteľné lože, i do tvojho hlbokého oka, a ty si pil a ty si hltal s nekonečnou rozkošou blesky nádejnej budúcnosti do smädnej duše! I tá „vodička slovenská“ ti bola posvätená bleskami tej nádeje, a — slamôčka, ktorou mohla do tvojho vyschnutého hrdla len kvapkať, ti bola slovenskou rúrkou, svätým kalichom života, lebo ňou tiekla „slovenská vodička“ a hasila smrteľné plamene rozožierajúce tvoje drahé žitie!„Pokrytá prachom tam v kúte ležala harfa, čo bola utíchla ako spev v jeseni“; tvoja Ruženka ju dala strážiť tvojim synom a drahý Ľudovít hľadí tvojím okom ma tieto štiepky, ale tebe, drahý, predsa:Len zomrieť je ťažko — ráno,Keď vstáva krásny deň!Zomrel dňa 13. januára t. r. Dňa 16. januára plakali tisíce nad rakvou básnika, kňaza, Slovana, človeka. Národný spev šľachetných Hrdinovcov posvätil vetry, čo vtedy viali naposledy pri pohrebe Karola. Sám smutný dej rečnil k pohrebnému množstvu. Rečnenie kňazov bolo mdlé voči takému ohromnému výjavu. Priateľstvo i nepriateľstvo utíchlo, závisť a nezmieriteľnosť fanatizmu bola v hodine úžasu a žiaľu naskutku zmierená.A ja, stojac nad jeho hrobom dlho po pohrebe, schoval som hrudku, čo tam ležala a ktorú hodiť na hrob mi nedožičil osud; nech ju teda hodí verný priateľ za mnou do temného — môjho hrobu. Ona zľahčí zem moju.[1]Nový beh nášho časopisu— životopis Karola Štúra uverejnil J. M. Hurban v prvom čísle Slovenských pohľadov, ktoré začal opäť vydávať v roku 1851 po niekoľkoročnej prestávke[2]Otec Karola Štúra— Samuel (1789 — 1851) pochádzal z Lubiny. Od r. 1812 bol učiteľom v Uhrovci.[3]Ján Zúbek(1745 — 1825) — kazateľ trenčianskej ev. cirkvi a senior[4]Anna Štúrová rod. Michalcová(1790 — 1853) — pochádzala z Trenčína[5]Leopold Petz(1794 — 1840) — farár v Rábe[6]Ján Grosz(1795 — 1839) — profesor filozofie a rétoriky na bratislavskom lýceu, povestný znalec latinskej filológie[7]Matej Schevrlay(1783 — 1840) — profesor teológie[8]Podpredsedom spoločnosti.— Predsedom študentskej slovenskej spoločnosti bol od r. 1834 M. Schevrlay.[9]Predseda Schevrlay bol skôr dozorcom spoločnosti a zákonným predstaviteľom šľachetného spolku, ktorý však predsa občas navštívil zasadnutia a napomínal žiactvo k láske k národu a k slovenským štúdiám. Podpredseda býval teda skutočným predsedom a správcom celého spolku.[10]Žalost pojímá zemšťana anť vidí…— úryvok z básne Starobylí Řekové, uverejnenej v almanachu Plody zboru učenců řeči českoslovanské Prešporského. V Prešporku 1836.[11]Dnové trudní nastali…— úryvok z básne Slavěny nářek[12]Já však pohodlí tam nalezám jenom…— úryvok z básne Mé rozkoše[13]Však — jestli sídlo míť bude nedbalost…— úryvok z básne Mé rozkoše[14]Ozvěna Tatry.Zpěvy a pověsti. V Prešporku 1844. Porov. Hurbanovu reč. na str. 221 — 253.[15]Ján Lottner(1807 — 1876) — pochádzal z Bánoviec n. Bebr., kat. farár v Kysuckom Novom Meste od r. 1841[16]August Neander(1789 — 1850) — protestantský cirkevný historik a teológ[17]Filip Konrád Marheinecke(1780 — 1846) — profesor bohoslovia v Berlíne[18]Tvesten— bližšie údaje o ňom sme nezistili[19]Jozef Šťasný(Ščasný, 1813 — 1889) — kat. farár v Dražovciach a v Močenku, prispievateľ Štúrových Slovenských národných novín[20]Slza— báseň nevyšla v zbierke Ozvěna Tatry, o inom publikovaní nemáme správy[21]Prekladaním gréckych klasikov— v Hronke II, 1837, s. 65 — 86, 133 — 165, 217 — 248 uverejnil K. Štúr prácu Faedon aneb Poslední Sokratovo o nesmrtedlnosti duše rozmlouvání[22]Profesor Greguš— Michal Greguš (1793 — 1838), od r. 1833 profesor filozofie na bratislavskom lýceu[23]Mučeníci Šulek a Holuby— Viliam Šulek (1825 — 1848), popravený pri Leopoldove za „vlastizradu“. Karol Holuby (1826 — 1848), rodák z Hája, popravený v Hlohovci.[24]Tobias Gottfried Schröer(1791 — 1850) — bratislavský Nemec, profesor nemeckej reči a literatúry, Štúrov priaznivec[25]Gabriel Kováč-Martiny(1782 — 1845) — pochádzal z Turieho Poľa. Od r. 1817 profesor matematiky, prírodopisu a fyziky v Bratislave.[26]Ku korporácii, ktorú zvolal Zay do Uhrovca…— 20. júla 1841 sa z podnetu grófa Zaya zišla v Uhrovci porada zástupcov významných ev. škôl o upevnení maďarčiny na školách.[27]Daniel Lichard(1812 — 1882) — ev. farár, profesor na lýceu v Ban. Štiavnici, novinár a spisovateľ[28]Michal Dionýz Doležal(1783 — 1846) — ev. farár v Modre od r. 1829[29]Pre moju knihu o únii luteránsko-kalvínskej— ide o Hurbanov spis Únia čili spojení Lutheránů s Kalvíny v Uhrách. V Budíne 1846.[30]Ján Kalinčiak(1822 — 1871) — známy prozaik[31]Ján Jaromír Mayer(1814 — 1890) — profesor v Modre, priateľ Ľ. Štúra, podporovateľ slovenskej literatúry[32]Karol Hájiček(1823 — 1886) — rodák z Modry, po štúdiách v Nemecku bol úradníkom v Modre[33]Daniel Minich(1823 — 1900) — od r. 1851 farár v Modre[34]Maďarských kosinierov a kanonierov— domobrancov, necvičených povstalcov, ktorí bojovali so zarovnanou kosou (ako šabľou) a delostrelcov[35]BangyaJán — nevieme identifikovať[36]Adolf Neustadt— redigoval prílohu novín Pressburger Zeitung — Pannonia[37]Rázga, Pavol — ev. farár v Bratislave[38]František Samuel Stromszky(1792 — 1861) — ev. superintendent[39]Honvédelmi bizonyitmány— maď. vojenské osvedčenie[40]Ústava zo 4. marca— V olomouckej ústave zo dňa 4. marca 1849 sa hovorilo o obnovení ústavného života, o rovnoprávnosti národov monarchie, rovnoprávnosti občanov a pod.; táto ústava ostala mŕtvou literou.[41]Jeho spevy, zložené v dávnejších časoch, boli napísané v českej reči a nesú na sebe putá slova a jazyka, znalosť ktorého si osvojil nebohý iba štúdiom. Oveľa voľnejšie básnil náš Karol Štúr potom, keď bola slovenská reč uvedená za spisovnú. Veľké krásy, nielen čo do myšlienok, ale už aj čo do formy vyvinul náš básnik najmä v básniTušenie,[41]vytlačenej v Domovej pokladnici na rok 1848, z ktorej sme vzali uvedené podivne dojímavo znejúce slohy.[4141]Tušenie— Domová pokladnica II, 1848, s. 248 — 253	Hurban_Karol-Stur-Nastin-jeho-zivota-a-ducha.html.txt
Babylonská veža(Letno-popoludňajšia nálada.)Pani Sadárová čítajúc list, vyšla s rámikom na vyšívanie na terasu pred vilou. Bolo na nej vidieť utrápenosť; na jej ináč ešte hladkej tvári boli teraz stúlené pery veľmi zvädnuté a hlboké vrásky jej rozrývali čelo nad nosom. Syn jej písal, že ich veľká nádej a potešenie sa obrátili na trpké sklamanie a žiaľ. Po päťročnom manželstve sa im narodil podarený chlapček, ale Magduška je ťažko chorá. Starý doktor Bleischmidt sa mračí po kútoch a nespokojne hádže rukami; mladý doktor Janotík, ktorý nemal ešte čas na sklamanie vo vychvaľovaných nových liekoch, ich istí vyliečením.— Ech, mamička drahá, pravdu má starý biskup: „Túžby nás zavádzajú, zrádzajú časy, jediná smrť mierni starosti: nič je nie hoden utrápený život!“ — nariekal a matku bolela jeho bolesť.Staršia, vyše šesťdesiatročná pani bola ešte pružná a ľahkých pohybov. Zašla pod tienidlo podobné dáždniku s jasnohnedými a tmavočervenými širokými pásmi a usadila sa v pohodlnom pletenom kresle.Pozrela na belasú oblohu, po ktorej sa husto prevaľovali biele oblaky. Bolo už dávnejšie sucho; ľudia i rastlinstvo túžili za dažďom.Pani Sadárová už mnoho prežila. Tlačilo jej srdce, že jej mäkká Magduška, ktorá všetko tak ľahko znášala a vedela sa každému tak do srdca vkradnúť, trpí. Pomyslela si, aké sú jej ružové, hladké líčka rozpálené a jej zrak, toľko dobroty vyžarujúci, strnulý. Trpí, nebožiatko, má veľkú horúčku a bolesti!Ale veď mladí ľudia mnoho vydržia. Väčšina chorých na popôrodnú horúčku sa vylieči. A jej Milan — udal sa na otca — hneď stratí nádej a zúfa, keď ho nadíde deň skúšky.Obďaleč za kríkmi a stromami sa ozval ostrý chlapčenský krik a smiech a po vyštrkovanom chodníku vybehol s malými táčkami pevný, opálený, asi osemročný šuhajček.Stará matka hľadela naň a tvár jej zasvietila starorodičovskou láskou.— Stašíčko, poďže sem, dieťa moje! — zavolala naň vábnym hlasom. — Dostaneš niečo.Nadišla ju túžba privinúť toho šuhajčeka k svojim prsiam a aspoň na chvíľu pozrieť do jeho očí, blýskajúcich životnou radosťou.Darebáčik zastal od nej na nejakých desať krokov.— Stará mama, teraz nemôžem ísť k tebe: staviame babylonskú vežu a ja musím ísť ešte po piesok. Ale čo mi dáš? — obrátil naraz, vyťahujúc krk; tak sa zdalo, že si to rozmyslel.— Dám ti pomaranč.— Eh, čo tam pomaranč! To je len pre dievčatá. Daj mi tabličku čokolády, tak prídem.— Tabličku nemám, ale ak chceš, dám ti pralinky.— Stará mama vytiahla škatuľku z veľkého ridiküla.— Pozriže! — i krútila ňou vábivo.Staško najprv zďaleka obzeral, čo je to; potom nedôverčivo prišiel k starej mame.— A koľko mi ich dáš? Sme traja, musíš dať pre každého aspoň štyri.Pani chytila chlapča za rameno a privinula ho k sebe.— A to ma už tak nerád, že len kvôli cukríkom prídeš ku mne?— Aké ste vy staré mamy podivné: vy by ste sa vždy len oblápali. Aj Gusto sa žaluje na svoju. A čo máte z toho?Privinula ho k sebe a zdvihla mu hlavu, aby mu pozrela do očí, ktoré sliedili za cukríkmi.Chlapec bol rozohriaty a voňal slnečným jasom. Pohladila mu líčka, pozrela do očí a vzdychla.— Vezmi si celú škatuľku.— Celú škatuľku? — pýtal sa nedôverčivo. — Naozaj?— Celú, celučičkú.Chlapec schvatol cukríky a odbehol; nechajúc táčky na chodníku, utekal so svojou korisťou k priateľom.Pani hľadela za ním; potom pozrela na oblohu, ktorá sa začala pokrývať tmavšími mrakmi.„Aký osud čaká to dieťa? Modlíme sa za blaho našich detí, vychovávame ich len pre šťastie a, božemôj, koľko je tých ťažkých prekážok, ktoré sa stavajú do cesty našej spokojnosti!“Vyšívala drobnými stehmi monogram na vreckovku a hútala:„Ako som sa bála v svojom detskom veku čierneho psa so žltými očami, aký strašný mi bol kolomažník a ako som obchádzala obchod s plagátom s dvoma revúcimi Indiánmi! A ako mi strpčovala život moja drahá mamička, keď ma nútila jesť, čo mi bolo protivné! Bola som nešťastná, takmer chorá, keď som musela jesť hrach alebo pečené prasa. A dospelí si nepomyslia, ako by im bolo, keby oni museli niečo požiť, čo im nie je po vôli. Prečo len trápime deti? Má to ozaj výchovnú cenu, alebo je to len náš vrodený pud potláčať, koho môžeme? A dieťa jednako omnoho ostrejšie cíti ako my! A ako sa musíme pretvárať, ako ubíjajú našu prirodzenú úprimnosť! Veď dieťa by ani nevedelo luhať, keby sme ho trestmi nevnútili do toho. Keď úbožiatko stará mamička umrela, bolo mi bolestne ľúto za ňou. Bola taká dobrá ku mne, veď jej najväčšie potešenie bolo spôsobovať mi radosť. Zdalo sa mi, že zahyniem žiaľom, keď som ju videla mŕtvu. Bola som celá chorá od nariekania. A jednako, keď som zazrela, ako mačka skočila zo skrine na plecia kuchárky Žofky a tej od ľaku vypadla miska s múčnikom na zem, rozosmiala som sa. A ako ma preto chudák tatuš ubil, hoci som mala už dvanásť rokov. Že som surová, že nemám srdce. Chudák! Celkom nerozumel detskej duši a čo som preto vytrpela!“Zadul chladný vetrík i pobadala, že sa trochu zotmilo. Pozrela na oblohu: belasého bolo máločo vidieť, biele mraky stmaveli. Pomyslela si, že bude vari dážď. O chvíľku sa usmiala.„Bože môj, ako som sa bála, keď mi stará slúžka Zuzka pošepla, že počula, ako sa otecko s mamičkou rozprávali, že príde pre mňa vohľač do domu. Nepovedia mi nič, kto je, čo je, len ak bude niečo z veci. A k nám chodilo hodne kadejakých ľudí, i bála som sa každého mladého človeka. Bože môj, ak je to on! Bola som zostrašená, niekoľko týždňov som sotva spala. Ako som sa bála vydaja! Ak ma bude chcieť niekto, kto mi bude protivný? Bola mi hrozná myšlienka, že ho budem musieť mať rada. Možno nemáme väčší strach pred ťažkou operáciou, ako pred láskou nám nemilého človeka. Jednako som prijala niekoľko mladých ľudí bez akejkoľvek trémy a keď prišiel napokon môj úbohý Paľko a zišla som sa s ním v záhrade, kde ho za mnou poslala mama, nevedel sa ani predstaviť a ja som mala také stisnuté srdce, že som sprvu tiež nemohla slovo vyriecť. Ach bože, aké neskúsené, nepokazené deti sme boli! Pravda, ja som mala len osemnásť rokov, ale Paľko bol bojazlivý, chúlostivý babráčik a taký ostal celý život…“I vzdychla si. Predstavila si, aký bol.„Zdal sa taký dobrý, taký mäkký, dobrota mu hľadela z očí, a tá dobrota, nerozumná, citná, nám zničila život. Nezamilovala som sa doňho, ale nebol mi protivný. Vlastne ma jeho dobrota premohla i šla som zaňho, lebo mi bolo ľúto ho uraziť… Bol zámožný statkár, ale mal dlhy, na vyplatenie ktorých by moje veno bolo postačilo, keby ho bol dostal naraz. Ale otec mu dával vždy len po niekoľko tisíc na vyplatenie úrokov, keď ho banky tlačili. Koniec bol, že nám predali majetok a úbohý Paľko sa zastrelil… Aká veselá, krásna bola naša svadba, koľko parádnych ovenčených kočov nás sprevádzalo a aký smutný bol koniec nášho spolužitia! Aké strašné to bolo, keď mi ho doniesli mŕtveho v ten deň do domu, keď sme tento príbytok nášho hoci nie bezstarostného, ale jednako milého života museli opustiť! Bola som mladá, mala som sotva tridsať rokov a nepoznala som zo života nič. Ostala som so štyrmi deťmi a nemala takmer ani čím pohreb zaplatiť. Koľko nádejí som musela pochovať, koľko hrdosti premôcť, čo som sa naponižovala, v koľkých ľuďoch sa trpko sklamala a našla šľachetné duše, kde som ich nečakala, sám pánboh vie! Koľko ráz by som si bola zúfala, keby ma moje drahé deti neboli udržali pri sile!“Prebehlo jej hlavou, ako často sa jej nevyplnili žiadosti a túžby a nevydarili obchody, na ktorých zakladala svoje výpočty. Musela veriť v akúsi božskú prozreteľnosť, ktorá ju chránila možno kvôli deťom.Vzala do prenájmu menší majetok v blízkosti väčšieho mesta. Proti jej vôli jej ho takmer nanútil otcov dávny priateľ, ktorého ani nikdy nevidela, ani nepoznala a mliečiarstvom a chovom hydiny zarobila toľko, že nielen vychovala slušne deti, ale si nadobudla i skromný majetok, stačiaci na jej pohodlnú výživu.Vystrela sa spoza rámika a šuchla si oboma rukami po rozpálenej tvári; prišlo jej na um, ako sa toho človeka bála, že ju chce prenasledovať svojou láskou a ako sa v tom ohľade veľmi, veľmi mýlila. Aký to bol znamenitý, šľachetný človek!Teraz je jeden z jej synov advokát, druhý inžinier a dcéry sú tiež dobre vydaté, majú dobrých mužov.Tak si zbežne pospomínala hlavné udalosti doterajšieho života. A teraz?Ľudia, blázni, si myslia, že si žije bez starosti. A má ich viac ako vtedy, keď bola najväčšmi opustená. Vtedy sa mala za čo biť, dnes sa jej chytá nechuť života, ten hrozný nepriateľ dlhého žitia i bezradnosť, čo s ním. Čakať na smrť, ako na dlho neprichádzajúci vlak? Radšej si berie na seba všetky starosti svojich detí a cíti ich dvojnásobne, lebo bujarosť a vôľa pre život jej chýba. Nevie sa tešiť tomu, čo deťom robí potešenie, keď vie, že všetko sú také daromné bubliny: zďaleka pekné, pri dotyku prasknú a ostane z toho len vlhká škvrna.Vzdychla si. A jednako chceme žiť, lebo veď nám je ten pocit, že sa máme radi, zdrojom najväčšieho blaha, ktoré môžeme na svete dosiahnuť. Keby to len ľudia pochopili! Nikdy to neprenikne tak ich dušu, že by sa podľa toho správali. Márna nádej!Začula za kríkmi vadu a krik chlapcov, ktorí sa dosiaľ ticho bavili. Zdalo sa jej, že je to teraz vážnejší rozbroj, i vstala a išla pozrieť, čo to tá spoločnosť robí.Za stromami bola čistina, na ktorej bola hodná hŕba piesku, na nej zas stála asi meter vysoká veža. Staško vykladal živo šermujúc rukami i nohami svoju pravdu; jeden z chlapcov mu posmešne odvrával, stojac oproti nemu, druhý sedel v piesku blízko veže a hľadel na vadiacich sa.— Chlapci, chlapci, čože sa tak vadíte? Neškriepte sa!Všetci traja ju obskočili a naraz jej vykladali, o čo ide.— Nerozumiem nič, čo hovoríte! Povedz ty, Ďurko, o čom je reč.Asi desaťročný, počerný, chudý Ďurko jej rozpovedal.— Nénika, postavili sme, ako tu vidíš, babylonskú vežu. Vieš, že boh staviteľom babylonskej veže pomútil jazyky, aby sa nemohli dorozumieť, však vieš? Tak sú i naše jazyky pomútené. Uzhodli sme sa, že ja budem hovoriť po maďarsky, veď som z Rimavskej Soboty a viem po maďarsky; Jožko je z Kežmarku, ten vie po nemecky a Staško vie po francúzsky, mal by hovoriť po francúzsky, ale nechce.— Ja budem hovoriť po slo-ven-sky! — odsekol Staško, hádžuc zanovito hlavou a rukami. — Slovenčina je krajšia ako francúzština a ja budem hovoriť po slovensky, a just budem, vieš!Jožko mu skočil vyčítavo do reči:— Ale po slovensky rozumieme všetci, a tak nebudú naše reči pomútené.— Dobre, dobre, mne otecko povedal, aby som vždy len po slovensky hovoril, vieš, a ten je omnoho múdrejší, ako si ty. A ja jednako nerozumiem, čo vy budete handrkovať po maďarsky a po nemecky, tak sa jednako nedorozumieme. No vidíš, aký si ty hlúpy.Pani Sadárovú zaujímalo dôvodenie detí a počúvala ich s úsmevom.Ďurko poznamenal s posmechom:— Hovoríš, že budeš vždy hovoriť po slovensky a povedal si, že ak budem ja alebo Jožko hovoriť po slovensky, že potom budeš rozprávať po francúzsky. Vidíš, aký si ty — ty hlúpy, — i ukazoval na Staška ukazovákom.— Stará mama, — začal teraz Staško s plačom, — a ja som im dal všetky tie cukríky. Bolo ich zo tridsať a nechal som si len šesť a jednako hovorili, že nebudú po slovensky hovoriť, lebo maďarčina a nemčina je omnoho krajšia! A teraz tak vykrúcajú. Ty si hlúpy a Cigán maďarský, vieš!Začali padať riedko ťažko kvapky dažďa. Stmievalo sa a lístím ševelil závanmi ostrý vietor; vše zďaleka zahrmelo.— Detičky, nevaďte sa! Ide pršať, utekajte chytro domov, lebo zmoknete.Dvaja chlapci sa obzreli a zmizli cvalom bez pozdravu.— Neplač, Stašíčko, ty si mal pravdu. Ale poďme, lebo i my zmokneme.Staško chytil starú mamu za ruku a podskakujúc popri nej, ponáhľali sa do vily. Idúcky sa začal smiať.— Stará mama, ja som im preto dal tie cukríky, lebo ja pralinky nerád; pozri, ešte i tých šesť mám tu. Chceš ich?Pani Sadárová si ich vzala, tiež sa usmejúc. Zašla na terasu, zobrala svoje vyšívanie a obzrela celkom zamračenú oblohu.— Bude búrka; čo môže narobiť škody…!	Nadasi-Jege_Babylonska-veza.html.txt
I.Všetci známe Věšínov krásny obraz, ktorý sa takto volá: Hora, dievka, štvorka, gavalier, sluha. K tomu Orava — ozaj, „počiatok románu“.Môj román sa nezačína ani tak krásne, ani tak elegantne, ani nie v milej Oravienke, ale v zaprášenom predmestí veľkého mesta.Hrdina nie je ako Věšínov gavalier, ó, zďaleka nie! Je to len pán Jozef Sedmina, úradník pri katastri, leda vonkoncom nie niečo romantické.Je starým mládencom, má už vyše štyridsať; nebezpečný vek, najmä na jar. Keď slniečko svieti do zrkadla, ktoré so škodoradosťou ukazuje, koľko bielych vlasov mu narástlo v zimnej tichosti a tme.Pán Sedmina je tichý, sriadený a nadovšetko poriadny človek. Manšetky má z celuloidu, golier tiež, lebo práčky sú drahé; obuv v najkrajšom poriadku, každá topánka papierom vypchatá, podošva starou masťou natretá; nemá ani dlžoby, ani priateľov.Lebo divným spôsobom tie dve veci často spolu sa držia.Býva v „mesačnej izbe“ u vdovy Kormanky, ktorá s malou penziou a veľkou dcérou žije s ním pod jednou strechou.Vo všetkých mestách je „zimmerherr“ u ľudí v skromných pomeroch na dennom poriadku, vlastne neporiadku.Pán Sedmina bol ideálom svojej domácej panej.Akurátny, ako hodiny na špitálskom kostole, pritom omnoho tichší, ako tieto hodiny. Platil riadne, na koberci nerobil škvŕn, v pitvore mal „špeisu“ v emeritovanej kasni pani Kormankinej, v posteli nefajčil, nepodpálil ani vankúša, ani záclony, ako to zkúsila s inými, a neobzrel sa ani za najfešáckejšou slúžkou.Pani Kormanka ho náramne obdivovala, a nielen kefou, ale i s láskou čistievala jeho topánky, ozdobené „Sohlenschoner Hunnia“.I teraz kráčal pokojne a spokojne domov. Ale už na schodoch mal nepríjemný cit v nose. „Čo tu tak smrdí, pre pána Jána?“ rozmýšľal prísne a nahnevano.Zazvonil.Dvere sa otvorily. S amerikánskou čiernou mašľou na hlave stála pred ním Katka, dcéra pani Kormankina. Matrózska blúza, belasé oči, noštek krátky, zadivený, k tomu jar vonku a jar dnu. Katka má pätnásť rokov a je študujúcou gymnaziálnej V. triedy.Teraz si myslíte: „Aha!“Nič „aha“, ani reči.Pán Sedmina toho všetkého nevidel — len cítil úžasný nepríjemný, impertinentný smrad.„Čo sa to robí, slečna?“ spýtal sa mrkotne.„Korman Katalin“, ako sa volala v škole, roztvorila červenú papuľku a začala sa smiať tak prosto, milo, mlado, ako sa len gymnazistka môže smiať, keď ukazuje biele zúbky, ktoré ešte nevedia nič o plombách. Bola v tej minúte taká, ako chutný mladý pes, vyskakujúci okolo svojho gazdu.Ale Katka nevyskakovala, len jej mašľa na tmavej hlavičke a matrózska blúza tiež — aspoň sa mu tak zdalo.„Čo to tak smrdí?“Žiaľ, musím vyznať, že nepovedala pekne: „čo to tak zle vonia“, ale prosto a úprimne vravela o smrade.„Nuž?“Pán Sedmina býval už tri roky u Kormanov, prežil spolu s nimi, keď Katka mala šarlach a ovčie kiahne, keď si vytkla nohu na ľade a díval sa na to, keď jej husársky jednoročník robil po prvý raz parádu pod oknami.Teraz to prekonal už všetko, i šarlach, i husára, pominulo sa všetko, len pán Sedmina bol i naďalej „zimmerherrom“.„Teda, viete, čo tak smrdí?“ vravela konečne Katka. „Moja kefka na zuby“.„Čo?“ spytoval sa on.Bol síce navyknutý na všeličo u Katky, ale toto predsa nerozumel.„Nuž to sa stalo tak. Ja som robila chemický experiment, chcela som vidieť, ako sa rozpustí celuloid vo vode; miesto toho mi padla kefa do polievky, polievka vykypela — a teraz to tak strašne smrdí…“Vravela tak, ako by bola obyčajná vec, že ľudia kefky na zuby vyvárajú v polievke.Pán Sedmina nemal času sa hnevať, lebo zbadal, že v jeho okne jeho krásne, drahé hyacinty, čo si sám cez zimu vypestoval, obžiera Cicero, Katkin čierny kocúr, doteraz jediný tvor mužského rodu, ktorý ju zaujímal.„Potvora prašivá!“ kričal nahnevano Sedmina naňho.Ale Cicero ďalej obžieral zelené mäsité končité listy; ba ešte položil i hlavu nabok, čo robil len vtedy, keď mu niečo veľmi chutilo.Ale už ho mala Katka v náručí — nie Sedminu, ale kocúra, a ušla bystro a ľahko. Keď dievča má sukničku len o päť centimetrov dlhšiu, ako po kolená, nuž ešte ľahko ujde — hoci s Cicerom.Pán Sedmina sa najedovane díval za ňou.„Taká hajsóra bláznivá!“ hromžil v mysli. „Najprv narobí po celom dome smradu, a potom jej prašivý Cicero mi obžiera kvety!“Praskol dvermi a vošiel do svojej izby.Niet tej panenky, čo by bola poriadnejšia v svojej izbe, ako bol pán Sedmina. Na písacom stolíku zastrúhané céruzky, na centimeter vypočítané, kde má ležať papier, pero, knihy, atrament. A kasne pána Sedminove obzrieť bolo hodno, hoci vychádzku spraviť do ďalekého predmestia.V každom obleku, v každom vrecku tri kamene, aby sa pekne vyrovnaly obleky cez noc; vedel, kde ktorá košeľa má akú záplatu, a Katka mala ťažkú a nevďačnú úlohu starať sa o štopkanie jeho punčôch.Úloha, ktorú jej dala mať. Každú sobotu za hodinu sa dívaly pekné belasé oči „bláznivej hajsóry“ na punčochy pána Sedminu.On to nevedel, lebo Katka sa osvedčila, že „tomu starému vlkovi“ by to ani za svet nerobila, keby o tom vedel…Pán Sedmina vyšiel do pitvora ku svojej kasni; pozorne a obozretne otvoril, prezeral si zásoby, ktoré mu sestra s času na čas posielala.Mal tam hrnček s masťou, lekvár, na tanieriku tlčený mak, kúštik údenej slaninky. Pán Sedmina takýmto spôsobom „naprával“ svoju každodennú dosť biednu stravu z vojenskej kuchyne.Keď otváral kasňu, netušil, že za kasňou v kútiku stál Amor, celkom taký, ako ho maľujú, so šípom a kušou. Nemal čo robiť, túlal sa po meste, v jarnom povetrí, a že je Amor naozaj prašivá potvora, a nie Katkin Cicero, nuž zo samej dlhej chvíle vystrelil šíp do neho.Pán Sedmina sa strhol, nádoba s lekvárom praskla na zem a tanier s tlčeným makom letel za ním.„Nerozumiem, ako sa to mohlo mne prihodiť!“ vrčal nahnevane pán Sedmina, netušiac, čo to vlastne znamenalo.Krútil hlavou a zlostne a zahanbene sbieral sklo po dlážke.Na strašný lomoz vybehly i pani Kormanka i Katka.Katka držala jabĺčko v ruke, bolo už nahryznuté; pán Sedmina sa zadíval naň, ako dávno to bolo, keď on hrýzol s takou pasiou do tvrdého jabĺčka.Amor sa usmial a odletel.Spolu sbierali sklo, zametali mak, a Cicero obňuchával miesto, kde ležala údená slanina.	Ivankova_Pociatok-romanu.html.txt
1Pred pekný domec, murovaný z kameňa, biely ani labuť, s tmavými obločnými rámikmi, zastal dobre okutý furmanský voz pod plachtou s kreptúchom na lievči a s putňou celembajúcou na drabine. Mocné kone sa dali hneď nazad trochu, aby im pobočky dali pokoj ošajbaným chomútom o dvoch mosadzných rožkoch tamhore, kde prechodia liace. Furman stal na oje a skočil na cestu zo svojho sediska, visiaceho pred prvou košinou, zbitého z oblúkovitých doštičiek, aby malo priehlbinu, v ktorej by sa lepšie sedelo. Zadupkal po zemi, že sa spod krpcov zdvihli obláčky prachu a nazrel hneď otvorom medzi prvou a druhou košinou do voza.„Vari spia, pán Drobecký, že sa nehýbu?“ zasmial sa, pričom mu zapekačka medzi zubami podskočila dva-tri razy hore-dolu; nedávno oholená tvár, prihorená od slnca nabrala vrások od úst k uchu, že nebola taká dlhá ako obyčajne. Tmavosivé oči pozerali s výsmechom na postavu tamdnu v kepeňoch.„A kdeže sme, Ondrej?“ ozval sa zvučný, mäkký hlas. Kepene sa zošmykli nazad, postava sa vystrela, hodila sa trochu nazad, ruky sa podvihli nad hlavu: a prišlo chutné zívnutie a hlboký vzdych. „Driemem od Mložinej, Ondrej. Dobre sa sedí u vás.“ Sedisko bolo ozaj pohodlné. Vrecia najskôr so zbožím poukladali tak, že vystalo sedisko s operadlom nazad i s podstavcom pod nohy. „Ľúto sa hýbať.“„Nebude toľme ľúto hádam!“ riekol veľmi vážne, zahŕňajúc dlhé gaštanové vlasy za ucho. Miestami boli popolavé od prachu. I prám na čiapke z čierneho barančeka osivel pruhovite. „Driemoty im prejdú u Úložitých.“„Tak sme v Zrnovci, Ondrej! No — bolo hneď povedať. Ja že ideme kŕmiť dakde v Opatovciach.“ Mladý vysoký chlap skočil na nohy. Hlava mu buchla o oblúk, na ktorom leží plachta. Chytil sa rukami za drabinu, vyšmaril sa zručne, že skočil na rovné nohy k Ondrejovi.Stáli proti sebe, oba vysokí. Jozef Drobecký štíhly, hybký s čiernou mäkkou briadkou a fúzami, na bielej, skoro pribielej tvári. Tmavé oči hľadeli veľmi úprimne. Ondrej Hlavčo bol vysoký, urastený, trochu kostnatý. Líca na podlhovastej tvári akoby boli vpadli. Nad kútikmi úst urobili sa ako hrbole, možno ich tvorí samá koža, obrábaná britvou, hádam nie vždy veľmi ostrou. Mal biely kožuštek bez rukávov, vysoký opasok so šajbami a remenci napredku a biele nohavice so zelenými šnúrami. Na pleciach mal bielu širicu až skoro po päty, z prehodeného goliera viseli podlhovasté brmbolce, ktoré mali byť strapcami, ale vo valche sa zbehli a zhrubli.„A nebudete náhliť, Ondrej?“ zaliečal sa mu Drobecký. I hlavu nachýlil trochu, aby prosba mala väčší účinok. „Viete, čo sme sľúbili?“Poškrabal sa za uchom, myknúc čiapku, že kystka na dienku pozerala kdesi k zorám, ktoré sa zapálili za Prosečnou, spoza jej pleca rozšírili skvelý závoj, hodiac ohne na jej holé braliská nad horou. „Bude chvíľa,“ riekol a doložil: „Sľúbiť sa sľúbi. Ale bezo mňa by sa tu zaobišlo: ja tak myslím. Biele osoby za mnou nelipnú, iba ak by ma spomenula stará, kde lámem krky, že neprídem. Budem mať s ňou ošklivosť.“„Nebojte sa, Ondrej. Dáme jej šatku so žltými kvetmi. Poviete, že ste jej kúpili a Zuzke belasú stužku do vrkoča, atlasovú s ružičkami. Uvidíte, ako sa zaradujú.“Hlavčo sa uškeril, zapekačka sa zahojdala. Oči mu zaiskrili dobrou vôľou. „Žene ľahko zapchať ústa, keď rapoce, len jej daj dačo, ako neprimeriavajúc suku, keď naskakuje, len jej hoď drobec, nech sa má s čím naťahovať.“„Ej, Ondrej, Ondrej, majster ste vy!“ Pokrútil hlavou a bral sa do vyparádeného domu. Čisté obloky ani čo by blčali od zôr, ktoré sa odrážali od nich. Biele záclonky s čipkastými krajmi smiali sa ružovým nádychom. Jozef Drobecký akoby sa zeme netýkal. Bolo mu voľne a veselo. Nevedel sa dočkať otvoriť dvere pri bráne pod dáškom.Ondrej Hlavčo sňal kreptúch, kŕmiť kone a dosť ľahko i odpočinúť. Z prehovárania zatváral, že Drobecký sa bude chcieť zabaviť v Zrnovci. Všetko vychodí na to, že celá táto cesta do Spiša nebola pre fúričku spišského hrachu: bol by ho doviezol furman od kupca zo Soboty tak bez gazdu ako pri ňom, ale že mala pred očima zastávku v Zrnovci ta idúc i nazad. Táto nazad bude hádam dlhšia a nebodaj vykvitnú z nej pytačky. On ich dávno šípil, že budú, ešte pred dvoma rokmi pod Šturcom, keď to tam boli kŕmili. Nechže budú. Čo komu súdené, to ho neujde. Ale Katrena bude šomrať. Liatina je doma, kým on chodí s mladými kupci po záletoch a mala už byť dávno v Bielsku. Faktor najskôr nepovie nič, ale bude predsa pozerať zboku na sporého Hlavču, bárs jeho pejky nie sú také sporé ako strhané mršiny iných kamarátov. Cestu do Spiša si dovolil medzi cestami od Lietovej do Bielska, ako výlet na zábavu z každodennej suchopárnej roboty. I koňom padlo dobre vidieť už raz iný kraj, s vysokými vrchmi pod snehom ako merať cestu, známu už do zunovania.Rozväzoval vrece so sečkou, ktoré slúžilo za podnož kupcovi, keď vyšla zo dvora dievčina štíhla ani jedlica, biela ako ľalia.„My zasa len tuná,“ poškrabal sa za uchom, keď sa zvítali. „Jeleň chodí sem a tam celý deň a celú noc, ale nad ránom príde sa len napiť čo ako. I my schodili pekný kúsok sveta, ale nikde tak ako v Zrnovci. Porobili nám najskôr tuná.“ Držal zapekačku v hrsti, prestupoval z nohy na nohu a díval sa posmešne na ňu.Jej jasné oči ani kúsok tohoto dnešného neba pozerali naň milo spod rovného temer obočia, takže oblúk by bol temer vystretý, keby z neho sa nespúšťal samý chvostík trochu nadol. Bolo akoby zdvihnuté, ani čo by od divu. Ale v očiach nebolo divu, len milota a radosť. Líca boli zapálené, iste od vzrušenia. Tmavé domáce šaty z tlačeniny so stebielkami traviny išli pekne do drieku, ktorý bol hybký a tenký. Na nežnej hrudi vlnila sa svetlá šatôčka so strapcami.„Nuž nech porobili — tak vám treba,“ zazvonil mu jej hlások, v ktorom sa triaslo horúce vzrušenie. „Ale nebudete kŕmiť tuná. Prišiel by vás ešte Wegmeister[1]oštrofovať. Pocestným je predpis do pajty a kto je hosť do dvora, otvorím vám vráta.“„Hovorím ja, že primrzneme,“ smial sa furman. „Tak ľahko sa nevypletieme. Ale nech už bude. Viem, že ich on poslal, zatvoriť ma do dvora.“ Chytil podsebného za uzdu, opísal kolo s celých vozom a spustil sa do dvora. Padlo mu čosi v dolinu. „Len aby ma dlho nedržali.“„Počkáte si, počkáte!“ pohrozila mu. „Kone pekne do maštale, máte miesta. I sena je na šope.“Chodila okolo neho. Len toľko, že mu nepomáhala vypriahať, šíry snímať.„Majú sa okolo nás, majú. Vidím, dobre sa nám bude vodiť.“ Povrával furman a myslel si: „Počiatok je vždy takýto, samý med; odúchajú, kde máš sadnúť a kedy-netedy vyjde najavo, že keď na zore svitá, na búrku sa večerí. I Katrena vedela blýskať zubami, i tľapnúť po pleci a teraz je vždy zamosúrená. Len čo povie na tú vychýrenú šatku!“Vyšla z domových dverí vysoká žena pod šatkou. Mala háby z tmavej tlačeniny s hviezdičkami, ale jej nestáli tak pekne, ako dievčine. Sukňa akoby prevažovala na ľavú stranu; i v drieku bola čosi prihnutá. Istá vec, že čosi pohla. Stará Krúpková povedala, že hostec a Dora z Plevian, že úsad. Na úsad by prichodilo stavať dbanky, ale Krúpková prorokuje, že ak rozbúria krv dbankami, mohla by ju i zadusiť. Tak radšej prenesie bôľ, ako nič po nič badurkať krv. Položila ruky na bedrá a lupká naňho očima, okolo ktorých je celá sieť vrások.„Var sa vyberajú na jarmok, dievča?“ spytuje sa jej vystrčiac hlavu napred, že idú dva záhyby ovisnutej kože z oboch strán hrdla k sánke. Medzi nimi trčí ohryzok akosi nespokojný. Chcel by jednostaj chodiť hore-dolu.„Nejdeme na jarmok, ale domov,“ ozval sa furman. „Ale neviem kedy. Nechcú nás pustiť.“„A kto ťa drží, parobok?“ Oči sa naň vyvalili rozhorčením, hlas tiež sa triasol, kým nevyskočil z koľají, kdesi dohora.„Tuto mladá gazdiná,“ odpovedal jej vedúc kone za ohlávky.„Mladá gazdiná! Čo sa ti mení? Mladej už nieto, nieto. Vyniesli ju pred časom. Ach, oči som si vyplakala…“„Všade majú dáko navštívenie, všade,“ húta priväzujúc kone o žľab. „Nieto domu, aby v ňom čo-to nebolo. Iba my, ďakovať Bohu, nemáme sa čo žalovať. Iba čo tá Katrena kedy-tedy. Päť-šesť ráz cez deň.“ Ale nemal kedy rozvažovať. V žľabe našiel slepačie pero, ba i trusu. Začal vymetať, čistiť a jedovať sa na neopateru. Kdeže sa ti jeho pejko dotkne krmu zo žľabu, ktorý zaneklúdili sliepky.[1]Wegmeister(z nem.) — cestár	Kukucin_Pred-pekny-domec.html.txt
Moderná bájkaBol Štedrý deň. Vonku padal sneh na strechy a komíny veľkého mesta.Malé dievčatko stálo na ulici pred oknom a s uprenou pozornosťou sa dívalo na niečo; v okne vyskakovala malá veverička.Celkom obyčajná, ordinárna veverička. Ľudia sa ani neuchli o ňu, len malá Naďa bola vo vytržení, keď ju videla. Električka frčala okolo, ľudia sa náhlili domov, a malé dievča sa nepohlo.Už štyri týždne mala známosť s dlhochvostou krásavicou; každý deň ju obdivovala znova, a najmä čierne ligotavé oči malého zvieraťa jej počarily.I teraz tak tam stála, nedbajúc, že mäkký samovoľný sneh ju obletúval. V ruke držala chlieb, pre ktorý ju poslala matka, a zabudnúc na celý svet i peceň chleba, zahrúžila sa do skokov veveričkiných.„Ja si ju kúpim!“ rozhodla sa napokon a bežala domov.Ešte sa dlho dívala na rohu ulice do okna, potom si poskočila a spolu s chlebom vyskackala na štvrté poschodie starého tmavého domu.Bol taký chmúrny, nevľúdny, aké veselé bolo dieťa, skákajúce hore schodmi. Veď dnes má prísť Jezuliatko!Nadinke nevadilo, že mala mokré nôžky. Hja, nepredarmo stála v snehu pred veveričkou, a že jej suknička bola z bratovho starého plaidu robená, ona bola s „novou“ sukňou úplne spokojná. Blond vlásky zpopod vlnenej čiapky boly také veselé, ako tá veverička, a hoci teraz ležal sneh na nich, ona bola ako vianočný anjel. Konečne vyšla na štvrté poschodie.Matka jej otvorila dvere. Staršia pani, dobrá, tichá, milá tvár, s tou rezignáciou v očiach, ktorú mávajú mnohé matky…„No, Nadinka, doniesla si chlebíček?“ pýtala sa decka. „Ale dlho si bola vonku; vidíš, aké máš ručičky studené a vlásky mokré!“A už jej soberala kabátik a čiapku.Malé dievčatko bolo vo vytržení:„Mamička, prosím ťa, kúp mi na Vianoce tú veveričku. Veď vieš, ten starý Lange ju má. A nestojí mnoho, len päť korún! Nič nechcem mať od Jezuliatka, len tú veveričku. Však mi ju donesie?“ a už visela matke okolo hrdla, a bolo prosenie a modlikanie bez konca-kraja.Matka sa usmiala.„Ale, Nadinka, veď je to veľmi mnoho peňazí — pre nás“, a — rozmýšľala ďalej. „Čože by si dala jesť tej veveričke?! Nemáme ani orechov, ani lieskovcov — veď by musela hladom umrieť!“Ale Nadinka sa nedala presvedčiť.„Nuž dáme jej chleba a cukru!“ horlila a tmavé oči jej žiarily ešte väčšmi. „Mamička, len mi ju kúp, veď ju akosi už vychováme!“Pani Dvorská s ľútosťou dívala sa do pekných očú dievčatka; potom si prešla rukou tvár:„Nie, Nadinka, na to sme my prichudobní… A klietka pre veveričku?“ i vrátila sa do kuchyne.Nadinka počala trucovať.Otrčila červenú papuľku, ako rylko malého prasiatka, oči boly razom v slzách a okrúhle slzičky tiekly po detských líčkach až na zem. Ona nahnevano dívala sa za každou slzou. Kým sa odohrávala táto tragédia, stál Janko Dvorský, starší brat Nadinkin, v izbe pri okne.Vysoký mladý šuhaj, trošku bledý a s priserióznym výrazom na mladej tvári. Díval sa oknom na padajúci sneh. Počul rozhovor matkin a malej sestry, a trpko sa usmial.„Prichudobní! Prirodzená vec! My sme vždy prichudobní na všetko, i na to, aby som ja dostal poriadné husle, Naďa veveričku, mama nové rukavičky, a Viera neviem, čo by si Viera žiadala na Vianoce! Ah!“ vzdychol si, vypäl štíhlu mladú postavu a bral husle do rúk.Vonku sa pomaly zotmievalo, v izbe horel slabý ohníček; staré nemoderné náradie bolo s láskou opatrované, to bolo vidno. Čisto, poriadne, skromne, veľmi skromne bolo u Dvorských.Matka šla do kuchyne. Janko ju počul, ako rozkladá oheň; Naďa plakala ešte vždy, keď Wieniawského „Valse triste“ rozpäl krýdla večnej krásy. Sladká a náruživá, melancholická a jemná hudba napĺňala malú izbu. Janko Dvorský nebol umelcom, iste nie, a jeho husličky boly taký nástroj, na ktorom sa chlapci učia hrať, predsa — genius bozkal mladého chlapca na čelo, preto jeho večitá túžba za hudbou, preto večitý smäd za ňou…Janko hral. Malá Naďa prestala plakať, oprela hlavu do dlane a načúvala tiež — taká veľká je moc pravého umenia…Kým Janko držal husle v rukách, bol šťastný; ako odložil husle, bol morózny, mlčanlivý. Kým robil dennú prácu v banke, načúval melodie v svojom vnútri, a hodiny cvičil sa a študoval hudbu. Viac rozmýšľal o Paganiniho „Teufelstrilleri“, ako o polročnej súvahe, a staré husle sa mu zdaly krajšími, ako tvárička krásneho dievčaťa.Ináče bol dobrý, poslušný syn chudobnej vdovy a svojim dvom sestrám rytierskym a pozorným bratom.Pani Dvorská kľačala pred sporákom a rozkladala oheň v kuchyni.Kuchyňa malá, tmavá; len hore vysoko mala malé okienko. I teraz horela lampa, hoci vonku bolo ešte nie tak tma.Keď zdvihla hlavu, pani Dvorská mala slzy v očiach. Bolo to od dymu, či pre tú veveričku a či preto, lebo v izbe hral jej syn tak krásne, náružive a beznádejne „Valse triste“ — smutný valčík?Nevedno. Isté je, že pani Dvorská bola dobrá, mäkká, jemná duša, ktorá by mohla byť šťastná v svojich deťoch, a predsa…„Bože, Štedrý deň!“ vzdychla si. „Čo im dám, tým mojim deťom? Také sú dobré, podarené. I Viera i Janko už zarábäjú, všetci sme skromní, a predsa nám na nič nestačí! Ako rada by som bola kúpila Jankovi dobré husle a Nadinke hoci to zvieratko, a nemôžem… Ani Vieročke nemôžem niečo kúpiť, hoci by tak veľmi potrebovala teplý kabát…“Myšlienky matkine zaletely k peknému dievčaťu, svojej veľkej dcére, a s materinskou hrdosťou myslela na elegantnú postavu mladého dievčaťa a na to, že počnúc od domovníčky až po domáceho pána ju volali: die schöne Slovakin…Polo zarmútene, polo natešene myslela i na to, ako Vieru v banke, v ktorej pracovala, hlavný direktor najprv nechcel ani prijať:„Veď mojim mladým ľuďom všetkým prevráti hlavu to krásné dievča!“A čo sa stalo? Všetci ju obdivovali, ale nikto sa neopovážil jej zblížiť: Viera Dvorská mala zvláštny spôsob podívať sa na mladých ľudí — tak, ako mladá kráľovná na svojich dvoranov… Direktor sa mýlil: úradníci pokojne pracovali popri nej…„Kde je len tak dlho?“ rozmýšľala dobrá matka. „Veď hej, pekná je tá sociálna činnosť, ale že ešte i dnes chodí po tých úbohých rodinách, ma až mrzí trošku…“ a pri tom usilovne chystala slávnostnú večeru.Chudera, predsa len nasháňala i kapustnicu, i klobásky do polievky, vôňa sušených húb tiahla kuchyňou, i maku už mala. „Predsa budú dnes večer i lokše!“ Len ona vedela, koľko námah ju stálo to všetko posháňať.Malá Naďa sa dívala kľúčovou dierkou do izbietky veľkej sestry. Vôňa svrčinky šteklila malý zvedavý noštek. Ale chytro odskočila, lebo Janko odložil husle z ruky.Vyšli do kuchyne.„Mama, veď tu i koláče voňajú!“ zavolal veľký šuhaj a s detskou radosťou sa díval na matku. „Len odkiaľ si si zaopatrila potrebné veci?“Pani Dvorská bola šťastná.Je pravda, že si nekúpila topánok, na ktoré mala už nasbierané peniaze, ale zato bude mať malá rodina dnes večer všetko, ako sa patrí: i stromček so sviečkami a cukríkmi, i slávnostnú večeru. Len aby s kurivom vydržali, lebo toho už nebolo možno podľa potreby zaopatriť, čo sa koľko nabehala za uhlím a drevom — nebolo ho dostať…„Mama, azda ešte len i hriateho bude?“ čudoval sa Janko a vyvoniaval v povetrí.Matka kývla hlavou.„Pravdaže bude, syn môj!“ a už išla ku skrini a brala flaštičku slávnostného nápoja.V tejto chvíli bola úplne šťastná. Čo po topánkach, keď len deti budú mať pekný Štedrý večer!…V malej čistej kuchynke, pri vôni húb a vianočného stromčeka sedely deti. Pani Dvorská varila, Janko krájal chlieb na drobno do polievky a Nadinka otvárala orechy, vzdychala za veveričkou a utierala jabĺčka.Anjel pokoja, lásky a svornosti stál v kuchyni a spokojne sa díval na všetkých troch.V tmavom fabrickom predmestí, kde panuje špina a rozkazuje hlad, vystúpila z nízkeho domu Viera Dvorských.Mala týždeň navštevovať matky a nemluvňatá v tej čiastke mesta, a ona verne konala povinnosť na seba vzatú.Dnes už mala dosť tej biedy, špiny, nevedomosti a ľahostajnosti, chorých detí a žien, vadiacich sa so súsedkami.Vydýchla si na čerstvom vzduchu a rýchle kráčala dolu zle dláždenými ulicami.Už sa zotmievalo úplne — kde-tu lampáš, ale všade gazdujú s osvetľovaním. Viera sa ponáhľala s cudzieho kraja mesta domov. Veď je Štedrý večer! S prípravami naň je úplne hotová, mama si poradí i bez jej pomoci, a povinnosť je v Štedrý večer povinnosťou. Ale už túžila za svojimi, za malou izbou, aby mohla vyzuť premoknutú obuv, sedieť pri matke a sestre, voňať vôňu vianočnej svrčinky a zabudnúť trošku na to, čo by tak rada zabudla — keby mohla zabudnúť…Na rohu ulice stál mladý človek. Vysoký, elegantný, vojenský lekár. Hodinu kráčal od jedného konca ulice na druhý, čakal trpelive, vedel, že Viera Dvorská má dnes „službu“ vo fabrickej štvrti. Na ňu čakal.Doktor Vlado Telč bol trochu cynický, ako hádam každý lekár. Kým nepoznal Viery, tvrdil, že obcovanie so ženskými je veľmi jednoduchá vec: malé dievčatá potrebujú sladkých cukríkov, veľké dievčatá sladkých rečí, a staré — nejaký purgatív…Teraz už nevravel tak. Na Dvorskú to nepristalo…Keď dolnozemský mladý Slovák videl Vieru po prvý raz, díval sa na ňu len so záujmom lekára, ktorý po toľkých chorých, biednych ľuďoch vidí konečne krásne, zdravé mladé dievča. A že bolo z Liptova, bolo mu sympatické; i jeho matka bola Liptáčka.A tu, vo veľkom cudzom meste, sa sišli náhodou — na schôdzke dobročinných dám pri porade, ako ratovať detské životy za vojny.Telč mal krásnu budúcnosť pred sebou. Bol energický mladý lekár a bakteriolog, ktorého už teraz spomínali v odborných kruhoch ako kapacitu.Len vedecká kariéra ho vábila, laboratórium, štúdium bakteriologie; strojil sa po vojne do Paríža, Švajčiarska. Myšlienka byť niekde lekárom na vidieku, starať sa o existenciu bola mu priam odiózna.Stalo sa, čo ani jeden, ani druhý z tých dvoch ľudí nechceli: zaľúbili sa.Bolo to beznádejné, to vedeli oba: nikdy o láske nevraveli — načo? Predsa prežívali oba krásnu búrku mladej lásky.Mužský si zachoval toľko rozumu, že nikdy o láske nevravel. A dievča bolo také hrdé, že ako martyrka zakrývala a tajila i pred sebou samou túto lásku…Teraz predsa stál v zime, v snehu a čakal, len aby ju mohol vidieť, vidieť zlatý reflex na bronzových vlasoch a očami bozkávať utešenú kontúru hrdla…„Dobrý večer, slečna Viera!“ ozval sa jeho mäkký, zvláštne hlboký hlas, a Viera sa striasla od hlavy do päty.Telč nemusel byť ani lekárom, ani psychologom, aby vysvetlil ružovú vlnu, ktorá preletela krásnou tváričkou.Ale už sa opanovala.„Ach, vy ste to, pán doktor?“Podali si ruky a kráčali ďalej.Ulice boly už tmavé, nebo hlboko-belasé, hviezdičky pomaly tiahly naň, bol čas zapáliť milion radostných lampášikov. Veď je Štedrý večer!Kráčali jeden popri druhom.Slasť môcť byť takto spolu zatvorila im ústa.Konečne sa spamätal on:„A čo dostanete na Vianoce, slečna Viera?“Banálna otázka, povedaná preto, lebo mlčanie ich chytilo ako do zlatej siete. Bál sa, že ztratí rozum, a on ho nechcel ztratiť…Boli krásny pár takto spolu. A keď rytmicky kráčali jeden popri druhom, iste prišlo im na um: ako by to bolo celý život spolu môcť ísť?…„Čo dostanem?“ Viera mala ľahký úsmev na otázku. Len veľmi dobrý pozorovateľ by bol zbadal smútok v jej očiach. „Nuž čo? Ten dukát od mamy, ktorý stále vandruje medzi nami. Raz ho mama daruje mne, na deň svojho narodenia ho dostane odo mňa zasa Janko, on ho daruje Nadinke, Nadinka zasa mame. Tak vždy vandruje. Teraz je na mne rad.“Bolo to žartovne povedané, predsa mal Telč pocit, že je v tom trpkosť.„Áno“, pokračovala Viera zamyslene, „ten dukát bol maminým dedictvom od povestnej tetky Julky. Ale vy neviete, že my máme rodinné sklamanie, ako nejaká sentimentálna nemecká família… Tetka Julka bola — vraj — veľmi bohatá; mama rástla u nej a všetko mala zdediť ona. A keď tetka umrela, ostal testament, a všetko zdedila tetka Anna, mama dostala len náradie, a ako z posmechu ten dukát. Hádam preto sa to stalo tak, lebo sa vydala proti tetkinej vôli… Ale prečo vám to práve dnes rozprávam — ozaj neviem. Hádam mi to prišlo na um z toho dukáta…“Telč vlastne ani nepočúval.Jeho oči obdivovaly súmernú, peknú postavu. Jednako sa mu páčila — i ako lekárovi, i ako mužskému.Blyslo mu hlavou: mať ju za ženu, popri nej pekné, zdravé deti. Ale len na moment. Ako závrat mu to prešlo.Nie — zriecť sa vedeckej dráhy — a tu by musel mať hádam i biedu, mizeriu, nespokojnosť…Mal sa on veľmi v moci. Nepredarmo cenil vysoko „svoje hatiace nervy“…Prišli pred dom. Bola tma. V dome naproti už horely sviečky na stromčeku. Svetielka sa dívaly na nich, a ako by i jedľovú vôňu cítili.Zamysleli sa oba.Ó, niet ničoho nad šťastie lásky! A keď je zatajená, je dvojnásobne krásna a hodno jej k vôli prísť na svet… To cítili i títo dvaja mladí ľudia pri svetle hviezdičiek na Štedrý večer.Viera stiahla rukavičku, podala mu ruku, a on pomaly, aby čím dlhšie trvala slasť minúty, zdvihol jej ruku a niesol k ústam…Dívali sa jeden druhému do očú, a on videl po prvý raz v jej očiach naivnú, náruživú a čistú lásku dievčaťa…Darmo boly múdre úmysly. „Viera, ja vás ľúbim…“ Ale Viera, rozumnejšia ako on, išla pod tmavú bránu a zmizla… Zostal sám pred cudzím domom. Len sviečočky oproti mu svietily…„Mama, v izbe je zima“, vravel Janko nespokojne. „Keď príde Viera premrznutá, najde chladnú izbu, no a to je veru nič na Štedrý večer!“Darmo sa radili, nebolo kuriva nijakého. Len práve dosť dovariť večeru.„Mama, načo nám je tá stará kanapa tu v komore? Predať ju nechceš; vidíš, na tej je dreva dosť!“ a Janko krútil sekeru, ako nejaký valach.Pani Dvorská pribehla naľakaná.„Ešteže čo!“Ale Janko nepočúval.„Veď pozri, mama“, a už praskla sekera na starý tragáč.Starý remeň na kanape praskol, a zvnútra kanapy sa ligotalo niečo. Janko sa zohnul, strhol kus remeňa, a tam medzi starými handrami zlatý lesk.A kotúľalo sa to dolu kanapou, cvendžaly zlaté kremnické dukáty, a zo starej kanapy sa sypalo zlato, zlato, zlato!Rozčuľujúci zvuk toľkého zlata!Nemalo to konca-kraja.Tu bol majetok tetky Julky.I matka i syn stáli ako omráčení…Pomedzi ceduľka, na nej starým trasľavým písmom:„Všetko toto zlato, 12.000 kusov dobrých kremnických dukátov, patrí mojej bratanici, Berte Hanušovej, vydatej Dvorskej.V Hanušovej, dňa 5. marca 1892.Anna Hanušová.“Podpis dvoch svedkov, vlastnoručné písmo starej Hanušovej, právoplatný testament…Trvalo chvíľu, kým sa spamätali. Prvá bola mať:„Vidíš, syn môj, a tak ste sa posmievali zo mňa, keď som rozprávala, aká bohatá bola tetka!“A ležali si v náručí.*A tak sa stalo, že v tento pamätný Štedrý večer dostala Nadinka veveričku, Janko báječné husle — a Viera sa pod vianočným stromčekom zasnúbila s Telčom…A pani Dvorská plakala tento raz prvýkrát od šťastia.	Ivankova_Moderna-bajka.txt
Hymnus na počesť narodenia nášho spasiteľaUplynul nám rok a zas je tu znovabožské svetlo, pamätihodné veku;svojou žiarou privádza opäť radosťz novej nám priazne.Ten deň, ktorý patriarchovia toľkovzývali, keď trpeli v toľkých strastiach,keď ich slepá temnota stlačovalav prízraku smrti.Akože ťa vychváliť k samým hviezdamz vďačnosti tak, aby som ti vzdal vďakutakou chválou, čo by ťa bola hodnapo všetky veky?S tvojím znovuzrodením prišlo na svetdieťa blahodarného rodiča, Syn,narodený z panenskej matky, pravýStvoriteľ sveta.On nás učí, ako sa veľký Oteco ľudský rod stará a vždy sa staral,on nám podopiera a dvíha našeumdleté údy.Týmto večným zväzkom sa s nami spojilBoh a pripojac si nás pevne k sebe,zmluvu, ktorá pretrvá všetky veky,uzavrel s nami.Touto zmluvou svedčí, že bude k biednymláskavý a pomôže ľuďom v ťažkýchútrapách, keď hrdinstvom svojím zmôžehnusného soka.Preto podstupuje tu toľko útrap,chcejúc oslobodiť nás od žalostnejžaloby a dopriať nám novú radosťvečného žitia.Hoci nebol vinný, zmyl naše hriechytým, že vylial na kríži svoju svätúkrv a naše bezprávia zotrel toutoposvätnou krvou.Jeho láska voči nám bola veľká,starostlivosť o naše blaho bolatak veľká, že Otcovi kvôli za násna kríži umrel.Iba týmto spôsobom bolo možnéuchlácholiť strašný hnev Stvoriteľa.Ten, kto hľadá činmi len blaho, ten nechvzdiali sa od nás!Toto svojou smrťou nám nazad získalStvoriteľom splodený milostivýpotomok, keď rozdrvil hroznej Hydreodbojnú hlavu.Po víťazstve nad divým diablom taktiežpremohol smrť, a keď nás oslobodilod žaloby, vystúpil triumfálnek Otcovi na hrad.Na tom hrade zasadá po pravicirodiča a stále ho utišuje,obnovujúc takto nám neochvejneprejavy spásy.Ako sa sám odobral, keď vstal z mŕtvych,v ľudskom tele do vlastných sídel nebies,tak nám pripomína, že všetci mŕtviznova žiť budú.Takto znova vstaneme so svojimitelesnými údmi a odídemedo Kristovho kráľovstva, kde nás čakáskutočná radosť.Strávime tam v radostiach celý život,nepoznajúc smrť, ani žiadne strasti;s anjelmi sa budeme dívať na tvármocného božstva.Budeme ti, Stvoriteľ nášho sveta,spolu s nimi z vďačnosti spievať piesne,z celej duše velebiť tvoje menopo všetky veky.To, že tento žiarivý deň nám toľkodobrých vecí priniesol, mali by hovšetci ľudia z vďačnosti sláviť všadena celom svete.Nech ho slávia všetci, čo svojou krvouvykúpil ich od krutej smrti Kristus,celkom zničiac mračnami zahalenýsatanov palác.My tiež pridávame k nim svoje hlasyna oslavu jeho a modlíme sa,aby, až sa vráti, nám priniesol vždyveselé roky.	Rubigal_Dva-hymny.html.txt
OsobyMATEJ KLEPÁČ, bohatý mlynárPETRÍK, jeho synJÁN DANČO, domkárKATKA, jeho ženaJANÍK, ANIČKA; ich detiJOHANKA, dcéra Dančova po prvej ženeDOBROŇKA, tetka KatkinaJURO MATAJ, hlásnikDORA, jeho ženaMARTIN, stárek u KlepáčaPAĽKO, VENDEL, JAKUB; priatelia PetríkoviZUZKA, VERONKA; priateľky JohankineMládenci, dievčence, žandári, hasičia, ľud.Prvý dej odohráva sa na preddomí Dančovom, druhý dej u kríža pod lipami, tretí dej v dome Dančovom.	Urbanek_Kriz-pod-lipami.html.txt
Hriešni ľudiaKeď sa Mišo Kukuč v nedeľu ráno holil, nesmel nikto byť vo svetlici. Bol to boj Miša s prírodou, ku ktorému on nepotreboval svedkov. Už sama okolnosť, že mu bolo ťažko britvu chytiť tak, aby z jeho ohromnej trasúcej sa ruky trčala natoľko, aby sa dostal s ňou ku tvári, urobila zapletenú úlohu z jeho holenia. Robil pri tom tie najneslýchanejšie posunky; nos si ťahal naľavo-napravo, hore-dolu, líca nadúval a napínal jazykom, aby sa nejako dostal na menej prístupné čiastky a jednako, keď si po holení šúchal celý uznojený tvár, našiel na nej až priveľa strnísk.Mišo klial, špatne klial, najradšej by bol celý svet zubami roztrhal, lebo sa vždy i poriadne porezal.Raz jeho chlapci, Jurko a Ondrej, desať-dvanásťroční šarvanci, boli zvedaví, prečo ich to otec vyhodí von, keď sa holí. Schovali sa ešte v nepostlatých posteliach medzi periny a šparchajúc sa vyzerali, čo to bude otec vyčíňať. Keď videli, aké tváre strúha, a počuli, ako nešeredne kľaje, nemohli sa smiechu zdržať; utláčaný chichot vypukol v nezadržateľné, nepremožiteľné chechotanie.Nešťastníci! I tak rozčúlený človek odhodil britvu a zahučiac ani býk, vrhol sa na nich. Jurkovi sa podarilo uvrznúť, ale Ondrej sa dostal do moci nepriateľa. Možno by ho bol i dobil, keby Jurko nebol vybehol na dvor s krikom:— Mamo, otec zabíja Ondra-á!Ťarchami života mnohonásobne vyskúšaná Mara letela do izby, pochytiac v behu z maštale dubový tĺk, ktorým sa miesili zemiaky pre prasce.Kukuč, zohnutý nad chlapcom, zvíjajúcim sa na zemi, obrábal ho všetkými údmi. Mara, vidiac nebezpečné položenie dieťaťa, bez mnohého vyjednávania trepla tĺkom po hlave polovicu svojej duše.— Čože? Chceš zabiť to dieťa? A to v nedeľu, nedeľu-ú, ty zbojník, ty mordár! V nedeľu! To už ani toho sviatka nesvätíš!Mišo sa vystrel a chytiac sa za hlavu, chcel sa hodiť na nového nepriateľa. Ale čosi ho zadržalo. Hľadel vyjašene na zem a riekol po chvíli nápadne ticho a akoby odprosujúc: — Mara, veď to tí tvoji fagani i v ten boží sviatok pokúšajú človeka.Kukuč ľavým okom ukrutne škúlil, preto ho Prevalovci, ktorí nikomu nedali pokoja, nazvali Kukučom, hoc jeho poctivé meno bolo Chlepko. Mal hodný hrvoľ a bol vysoký na siahu. Dolu spolovice oholenou tvárou mu tiekli krvavé potôčiky, i robil taký skormujúci dojem, že Mara, dojatá jeho poddajnosťou, držala za vhodné zmierniť svoje nadávanie, keďže vlastne ona mohla očakávať poriadny výprask za gundžu, ktorú mu na hlave urobila.— Veď, pravdaže, sú to naničhodní fagani, ale mi ty nemusíš hneď byť ako bujak. Veď málo chýbalo, že si toho chlapca nezmárnil.— Veď tak, veď tak, človek je veru nádoba hriechov, — riekol Kukuč pokorne so vzdychom. — Hoj, Mara, ale máš ty len čo ako ťažkú ruku, veď mi tá hlava sprašťala, ani keby sa hrubý konár prelomil! — I šúchal si záhlavie.Mara držala za najmúdrejšie zmiznúť bez ďalších rečí.Na Miša Kukuča účinkovala nedeľa vždy tak, ako keď väzňa vypustia z temného žalára na svetlo božie. Bolo mu tak ľahko, tak milo okolo srdca. Všetky starosti, ťarchy života odložil nabok. Myslel len na to, že môže stráviť celý deň bez drhnutia, bez každej práce, bez zvady — škriepky. Pôjde umytý — vyparádený do kostola, bude počúvať zbožne kázeň, kým nezadrieme. Čo je tak ukrutne milé! Keď sa ozve organ, zaspieva i on s ostatnými svätú známu pesničku. Obed si zje s rodinou pohodlne, zhovárajúc sa žartovne a priateľsky s deťmi a so ženou. Popoludní si zdriemne na lavici, pričom ho žena prikryje šatôčkou proti muchám. Okolo štvrtej ide medzi chlapov von na lúku, alebo niekdy i do krčmy, ale nie pre trúnok, len na priateľskú besiedku.Toto by bolo líce Kukučovej povahy, ale vyzeralo trochu inakšie. Dal sa veľmi ľahko pohnúť na zneužitie svojej ozaj až medvedej sily a vymlátil každého, kto sa mu postavil do cesty. Drevo kradol jednako či z obecnej, či z panskej hory bez toho, že by bol robil neodôvodnených rozdielov. Ale to nebola ešte tá najväčšia chyba, lebo však drevo si „brali“ všetci, i tí najmastnejší občania s dojemnou jednomyseľnosťou, a to tiež nehľadiac, či je ono panské, či obecné. Ale — okúňam sa to vyriecť, bože môj, ako sa okúňam! — Mišo Kukuč kradol všetko, čo mu pod ruku prišlo; ba čo viac, odkupoval za lacné groše predmety, ukradnuté inými!Každá obec má nejakú zvláštnu obyčaj, ako zháňa peniaze na tú hriešnu daň. V niektorej dedine tkajú plátno, v mnohých sadia kapustu, mrkvu na predaj, alebo dochovávajú celé kŕdle husí, aby zohnali ten márny groš pre štát, obec a cirkev. Niektorí Prevalovci si rozlúštili túto otázku svojím spôsobom. (Je to názor veru nie udretý cepom.) Chodili po trhoch-jarmokoch a kradli, čo sa dalo. Mysleli si: Ľahko pánom a kňazom nekradnúť, keď majú všetkého, čo sa im zapáči, ale chudobný človek sa musí i toho pánaboha zriecť, aby mu svet dal pokoj. A najmä už tie úrady, tie!Môj priateľ Mišo Kukuč jednako chcel byť i s pánombohom na pokoji, a preto v nedeľu nevzal nič cudzieho, a čo by sa mu do rúk samo tislo. Najskôr si myslel, že celkom sa znepriateliť s pánombohom nebude dobre a nedeľa že je deň boží, v ktorý Pán sveta omnoho prísnejšie dozerá každému na prsty; vo všedné dni bude i on mať iné, pilnejšie zaneprázdnenie.I stalo sa, že Mišo Kukuč v jednu nedeľu popoludní bol pozerať, ako stojí obilie na Hranove. I našiel na ceste do šatky zamotaný šlabikár a v ňom celých dvesto rímskych. Obzrel sa, nebolo široko-ďaleko ani ducha, len ktorýsi ten vtáčik čvirikal v kroví. Sprvu sa ukrutne zaradoval, ale hneď zatým zaklial špatne: — No, sto striel do toho páralo, veď je dnes nedeľa! Juj, ale to kedy kto slýchal, takto človeka pokúšať! To je už ani nie s dobrým!Vykračoval, vše postávajúc, a bojoval so sebou, čo teraz. Oddať nájdené peniaze richtárovi, alebo upotrebiť ich pre seba? Veď, len čo je pravda, nebolo mu ich ani tak pilne treba, ale jednako, keď trocha porozmýšľal, už sa len našli diery, ktoré by bolo dobre zaplátať. Ani voly sú mu nie také párne, ako by mali byť, aj voz by sa ušiel nový, čo len tie kolesá. A ešte by i zostal ktorýsi ten groš na strýka Príhodu.Ale, hm, tá nedeľa! Bola mu len ukrutne milá. A keď teraz bude mať takú škvrnu na nej, nebude sa jej môcť viac ani tešiť. Ba naopak, bude mu vždy ešte horšia ako každý iný deň.Túžba za peniazmi bola veľká, príležitosť obohatiť sa taká, aká sa za život len raz vyskytne. Poťažkával šlabikár, mäkušil ho. Hm. Ani to najdôkladnejšie škrabanie za ušami neosvetľovalo tú tvrdú hlavu. Veď, že to muselo práve na nedeľu padnúť!Razom mu huplo do hlavy: — Počuješ, Mišo, a ak ťa to náš Spasiteľ pokúša! Ak sa nedokážeš, bude zle, a ak oddáš peniaze, nahradí ti ich stonásobne. Há? Mišo, pozor na zadné kolesá!Táto myšlienka ho hnala sťa motor do dediny. Okolo krčmy na lúke sedelo niekoľko chlapov na drevách, medzi nimi bol i richtár Ondro Kušnier. Zhovárali sa o zlom čase.— Ono ti len leje, leje a leje.— Zasa porastie všetko a ty, človeče hriešny, plať dane. Nepýta sa ťa nikto, kde ich vezmeš.— Veru ti nikto ani toho grajciara neodpustí, čo by si popod holým nebom lietal!— A toho groša nezarobíš, ani keby si ho nechtami chcel z tej zeme vydriapať.— Ani keby sa prepadli, tak ich niet.Takto si chlapi narážali jeden druhému, pukajúc zo zapekačiek alebo žmoliac — čo mladší — cigarety.Mišo ich počúval za chvíľku. Duša mu bola plná predstavou, ako zdúpnejú všetci, keď on oddá richtárovi šlabikár s peniazmi. Chvíľku sa kochal tou myšlienkou.— Počuješ, Ondro, — i potriasol richtára za široký rukávec košele. — Tuto, hľa, som našiel na Hranove tieto peniaze. Tu ich statočne odovzdávam. Je ich dvesto zlatých. Tu máš. Daj vyhlásiť, kto ich stratil, aby sa nestaral o ne.Richtár skočil z dreva a za ním i ostatní chlapi. Vytrhol Mišovi šlabikár a rozkrútil šatku.— Veru, bisťubohu, tu sú dve stovky! Ja, že len fígle vyčíňaš. Huj, to sa ti omľasne poriadne nálezné!Chlapi naťahovali krk a obzerali šlabikár a peniaze. Krátky Kláčik vyhrkol nevdojak:— Mišo, čože sa ti rozum čistí!To bola ináč mienka všetkých tých statočných občanov, že Kukuč akiste je nie celkom pri sebe, keď oddal nález.— Hja, dnes je nedeľa! — skríkol Pavo Šimek, ktorý zrejme mal príležitosť poznať slabosť Kukučovu.— No, ale či tak, či onak, ale je to pekne od teba, — riekol richtár, hoc si i myslel, že Mišo je jednako hlupák, že mu tie peniaze neoddal medzi štyrmi očami. Možno by si boli vec inak rozmysleli.Zatým hádali, kto to mohol stratiť. No, však sa šidlo chytro vykľuje z vrecka.Tento skutok Kukučov prišiel i do stoličných novín a hovorili o ňom i v okresnom mestečku, a tak sa dozvedel i pán advokát dr. Milan Slučka, akým mimoriadne poctivým občanom sa honosí ináč nie najlepšiu povesť majúce Prevalovo.Dr. Milan Slučka bol ináč už v tie časy pravým Slovákom, keď sa ani tej najdôkladnejšie snívajúcej starej babke neprisnilo nič o prevrate. Bol advokátom slovenskej sporiteľne a niektoré, ako-tak povedomé obce vyhľadávali právnu radu uňho, takže nadobudol presvedčenie, že neprináša veľmi veľkú obeť, keď vytrvá pri tom panslavizme. Ináč sa stýkal len s maďarskou spoločnosťou, chodiac do maďarského kasína. Nebolo mu zle na svete, ale jednako mal tiež svojho moriaka. Nemohol za svoju náturu, ale keď niekoho ako fiškál dostal do svojej moci, tak vydrel z neho, čo sa dalo, často i nie celkom statočným spôsobom. Z druhej strany bol však neobyčajne bojazlivý. Bál sa všetkého. Utekal pred každým psom, lebo mohol byť besný, vyhýbal sa i nevinnej krave a teľaťu, kone obchádzal zďaleka, pred búrkou mal taký strach, že i vo dne vliezol do perín, keď hrmelo; a mal ukrutný strach pred stránkami, ktoré odieral, preto sedel vždy v hostinci medzi ľuďmi, kým sa našiel čo i len jeden korheľ okrem neho. Keď už musel ísť domov, svietil celú noc. Okolo postele mal nože — kyndžále, handžáre a revolvery a bez takej mašiny sa vôbec neopovážil vyjsť na ulicu. A jednako bol pritom prudký a nadal hneď každému.Na jednej licitácii bol kúpil v Prevalove kúsok hory, zo desať jutár. Rád sa chvastal a teraz v spoločnosti zemianskych panákov hovoril o „svojej hore“, ako ju opatruje, čistí, sadí. Veru onakvejšie ako tí páni zemania. Chybel mu doteraz hájnik. Hlásilo sa ich z Prevalova dosť, ale on znal tých chlapíkov a nechcel ani z jedného capa robiť záhradníka. Teraz, keď sa dozvedel o neslýchanom čine Miša Kukuča, si pomyslel, že ten bude mať aký-taký cit statočnosti a že by bol súci za strážcu jeho majetku. I odkázal mu, aby prišiel niektorý deň.Mišo Kukuč už bol mal prácu s pánom fiškálom. Bol mu musel platiť hodný obnos za právo, ktoré bol proti nemu viedol. Teraz, keď ho volal, sa zľakol, že bude ešte od neho nejaké groše vymáhať. Zaklopal na kanceláriu veľmi skromne a pozdravil sa veľmi úctive:— Dobrý deň, pán veľkomožný, čože ráčia rozkázať?A jednako sa pán fiškál ustrašene strhol, keď ho zazrel.— Ja nič nechcem s vami. Čo tu chcete? — opýtal sa stručne pán doktor, chcejúc tak zakryť svoje zľaknutie.— No, ja nič, ale oni odkázali, aby som prišiel.— Ja som po vás neodkázal; ja nepotrebujem Chlepku, ja som Kukučovi odkázal, aby prišiel.— Nuž, veď som ja Kukuč. To ma tak prezývajú.— Tak to je dobre.— Im je dobre, ale mne veru nie veľmi, lebo ma ukrutne vyžmýkali pre toho Chujavu. Mohli by mi veru niečo nahradiť.— No, však sa vám to nahradí, nahradí. Potrebujem hájnika do mojej hory v Prevalove. Či by ste nechceli prijať to miesto?— Myslia už ako to hájnictvo v ich „hôrke“? To bude veru ťažká bieda v Prevalove. Však sa odtiaľ okuruje celá dedina. To by sa prišlo naťahovať so všetkými! — I škrabal sa za uchom.— Nuž to ma tak okrádajú?— Hjaj, veru verím.— Počujte, Kukuč, probujte, či si nedáte s nimi rady. Veď ak uvidíte, že nevládzete s nimi, môžete hockedy odskočiť.— Nuž a čože by platili na rok?— Päťdesiat zlatých a pre vašu potrebu si môžete suchárov nabrať.— Päťdesiat zlatých! — zhíkol žalostne Kukuč. — Čože je to päťdesiat zlatých! Veď sa za to s celou dedinou musím naťahovať. To oni neznajú Prevalovcov. Veď ja tam nebudem ani životom istý.— Tak koľkože chcete?— Nuž aspoň dvesto zlatých. Veď za to im zachránim majetku ročne i za tri-štyri tisícky.— Dám vám sedemdesiatpäť.— Horký tam! Tak sa nepojednáme.— Nuž dobre. Dám vám sto rímskych. Ale sucháre mne patria.— Čože to bude za hájnika, čo si ani raždia nesmie nabrať!— No, raždia si už len vezmite. Tak bude, sto zlatých na rok a raždia pre vašu domácnosť.Kukuč hľadel chvíľku na zem. Čo vymyslel, to by asi sotva chcel bol vyzradiť. Napokon riekol odhodlane:— No, poručeno pánubohu, oprobujem, ako to bude. Ale ak sa speriem pre ich horu, budú ma zadarmo obhajovať pred súdom.— No nedbám, i na to pristanem. Ale len keď sa pre moju horu pobijete.Tak sa zjednali. Kukuč poznal horu ako svoju záhradu, však nejedného srnčeka vyviezol z nej. Ale keď bol hájnikom, poobzeral si ju ešte raz a zároveň rozhlásil v dedine, aby tam cudzia noha nevkročila, lebo že ju poláme, a čo by bola jeho vlastného otca.Vari mesiac hájil tú hôrku, že mu šiel chýr po celom okrese. Asi po štyroch týždňoch doviezol fúru dreva do mesta na predaj. Však mu patrila čiastka z obecnej hory, mal ho kde brať. A komu sa nelení, tomu sa zelení; vozil on zatým tie fúry skoro každý týždeň, keď bolo stihu. Ponúkol drevo i pánu fiškálovi, ktorému sa polená zvideli, i stal sa jeho stálym odberateľom. Každý raz, keď prišiel s drevom, vošiel si do kancelárie k pánu advokátovi a rozprával mu v akom poriadku je tá jeho hora.— Hjaj, budú tam jedle, nežiaľ pozrieť. Pán veľkomožný, takých veru nenájdu široko-ďaleko. Ani tie sviece na oltári! A aký poriadok je v tej hore! Boli niekdy v parku u grófov? Ako by neboli, veď veľkí páni všetci spolu držia. Nuž, je to jedna radosť, pozrieť na tú ich horu!— No, no, len sa držte Miško, len sa držte. Však ja sa vám odslúžim. Tu máte, vypite si! — i dal mu každý raz nad cenu dreva ešte dva-tri šestáky.Kukuč sa slovami vzpieral prijať peniaze, ale skutkom mu skoro prsty polámal, keď mu ich odberal, čo mu bolo tak náhlo dostať ich do svojej hrsti.Pán fiškál sa všade chválil svojím hájnikom.— Je to perla medzi strážcami nášho majetku. Páni moji, perla, hovorím vám, perla, — vykladal vše pánom v kasíne, ktorí nestačili dosť nadávať na svoje služobníctvo.— A čo je to za chlapa! Hotový Goliáš![1]Minule mi rozprával, ako rozohnal štyroch Rahovčanov, ktorých prichytil na mojom dreve. Jedného kopol, druhému dal oflinok a dvoch hlavami trepal dohromady: kým si sa obzrel, ležali všetci na zemi. No, ale ten chlap má päste, ani konské kopytá. Hahaha, — smial sa, — s tým by som sa nechcel boxovať!Pán fiškál sa smial od radosti a neprestal dlho spomínať, aké údery rozdáva Mišo Kukuč.Čo je pravda, to je pravda. Kukuč nedovolil v hore fiškálovej nikomu kradnúť. Bol už z rok hájnikom, i pridalo sa, že svojho suseda Ondra Krivicu dolapil, keď vyvážal odtiaľ dva vývraty. Ondro bol v hlbokej ceste, dnu v hore, keď ho pristihol.— Ondro, kieho beťaha ty tu hľadáš? A hneď také dva kláty! Veď sú to zo dva láktory[2]dreva. Hneď ich tu zhoď!Krivica, tiež urastený chlap, chcel obrátiť celé na žart.— Ale Mišo, veďže nebuď taký skúpy, dožič aj inému z toho panského.— Skúpy-neskúpy. Zhadzuj to drevo! — zvolal Kukuč hrozivo.— Keď ty môžeš kradnúť z pánovej hory, môžeme jej požiť i my!— Hjaj, čo to táraš na mňa. Ale či si ma ty videl kradnúť z pánovej hory?— A či som ťa videl, veru nie raz. Ty lotor, a odkiaľže predávaš toľké fúry, vari zo svojho. A kdeže ti rastie? Azda na chrbte? Z cesty, lebo ťa prejdem! — zvolal Krivica a pošibal kone.Koniec bola zrážka, po ktorej bol Mišov nos opuchnutý ani rúra a škuľavé oko sa honosilo veľkou čierno-červenou gundžou ani päsť, takže dva týždne neprehliadol naň. Krivica mal zlomenú kľúčnu kosť a bol fľakatý, že ho vlastná žena nepoznala, keď na holých kolesách vošiel do dvora.Túto bitku vyhral Kukuč, ale vo vážnejšej utrpel veľkú porážku.Krivica šiel so svojou kľúčnou kosťou do mesta a pri tej príležitosti sa ohlásil i u pána fiškála Slučku.— Dobrý deň, pán veľkomožný!— Čože je dobrého? Ubili vás? — pýtal sa pán advokát ľútostivo, sipiac žalobníka, keď videl strakatú tvár Ondrovu.— Ubiť, ubili, ale nie preto prichádzam.— Tak prečo, hovorte, nemám času na daromné reči, — odvrkol pán doktor mrzute, cítiac sklamanie.— A či oni to vedia, že ich Mišo Kukuč, ich slávny hájnik okráda? I oni kupujú svoje vlastné drevo od neho. Zanedlho im vypredá ich celú horu. Aby vedeli.Slučka vyskočil, ani keby ho šidlom pichol:— Čo to tárate! Kukuč, veď je to tá najstatočnejšia duša v Prevalove.Krivica mykol zdravým plecom:— Pre mňa nech si urobia, ako chcú. Keď neveria, nech neveria. Moje nekradne. Nech sa dobre majú, — i bral sa von z izby.— Hop, postojte. A ako sa voláte?— Ja som Ondrej Krivica, sused Kukučov, vidím najlepšie, čo robí.— A prečo ste ho už dávno neoznámili?— Parom ma bol po ňom, čo vyčíňa. Moje nekradol. To sme sa len včera podohadovali.— A jest na to i svedkov?— Hajajáj! Celé Prevalovo sa smeje už vyše roka na nich, ako kupujú svoje vlastné drevo. Nuž, ale oni derú nás, tak sa aj im zíde, keď im trochu tej kožtičky oškúlia.Tvár pána fiškála sa zvraštila do hŕby, že jej bolo o polovicu menej, fúzy sa mu naježili pod nosom. Ukrutne ho mrzelo, aký posmech budú z neho páni robiť v kasíne. V duchu počul hlavného slúžneho Kosfejeöa, chváliaceho sa, že on jediný zo všetkých úradníkov sedí denne celú hodinu v úrade, ako s posmešným prekrúcaním úst (Slučka si myslel „pysku“) rectuje: „Čo robí tvoja perla?“ a ako mu Hashegyi, hlavný notár, ktorý má takú protivne dobrú pamäť na každú hlúposť, napodobujúc jeho hlas, vychvaľuje Kukuča, ktorému rovného niet v troch stoliciach. Rozmýšľal, čo urobiť. Či zažalovať Kukuča a tak sa vypomstiť na ňom, a či ho len jednoducho odprášiť?Pomsta i ziskuchtivosť rozhodla. Vedel i to, že sa celá vec tak či tak roznesie, i umienil si, že ho nemilosrdne oznámi a vydrie z neho, čo bude môcť. Uvidí, kto sa bude smiať naostatok.I bol súd a Slučka by bol rád Miša doniesol navnivoč. Ale Mišo sa tak šikovne bránil, naspomínal toľkých, ktorí ešte pred hájnikovým kradli drevo z fiškálovej hory, že mu jeho odporca len po biede vedel dokázať dve-tri fúrky, ktoré z jeho vlastného dreva pochádzali. Jednak ho odsúdil slúžny, viac z priateľstva k žalobcovi, na desať dní do áreštu a na náhradu škody, ako, pravda, na pravotné trovy. Kukuč s uľahčením vzal na vedomie, že pokutu môže odsedieť a len za škodu a trovy musí platiť.— Poručeno pánubohu! — zaškúlil na pána fiškála, — veď aj nevinnejší, ako som ja, sedeli nespravodlivo v árešte. Ale mnohí horší hriešnici než ja behajú po slobode, — mrmlal akoby na svoje uspokojenie, ale tak, že ho všetci počuli.Slúžny húkol naňho: — Netárajte také hlúposti, lebo vám ešte prihodím týždeň.— Viem, pán veľkomožný. Im je to veru ľahko. Povedz pravdu a prebijú ti hlavu. Ale nech mi povedia statočne, či pán fiškál nenarobia svetu viac škody, ako som im ja urobil. Veď len za to, čo boli dva razy pri súde, som do sto zlatých musel zaplatiť! — zakričal žalostným hlasom.Za túto reč obdržal ešte päť dní.Pán fiškál vyhral teda právo a Kukuč si odsedel i tých päť dní.Bolo pekné leto a jedného dňa pán fiškál šiel s exekútorom do Žilného na exekúciu, aby mohol stránke väčšie trovy narobiť. Cesta kľučkovala hore peknou smrekovou horou. Pána fiškála nadišla vôľa vyjsť kratším chodníkom húšťavou, aby si nohy povystieral. Tučnému exekútorovi sa nechcelo škriabať hore vrchom i zostal v koči. Medzi stromami zazrel advokát chlapa, idúceho mu oproti. Zdalo sa mu, že ho pozná, keď zmizol stromovím. Trhlo ho, či je to nie Kukuč a či by nebolo lepšie niekde uhnúť. Zastal rozmýšľajúc, keď sa skoro sotil doňho Mišo Kukuč, idúci z hory so sekerou na pleci.— Hop! — zvolal. — To ste vy, pán fiškál? Kdeže sa vy tu beriete? — Pritom zvraštil ukrutne tvár.Dr. Slučka zbledol a siahal do vrecka na nohaviciach po revolver. Ale Kukuč mu bol tak blízko, že vedel, ak vytiahne revolver, zrazí ho prv, ako by stihol vystreliť. I riekol tým najpriateľskejším, trasúcim sa hlasom.— Dobrý deň, Miško, dobrý deň. Ale idem do Žilného po práci. A vy kde ste boli, Mišičko môj?— Chudobný človek musí behať za tými grajciarmi, ktoré páni vydrú od neho. Hej, pán fiškál, veru i vy musíte mať tvrdú dušu, keď ste tak nemilobohu vytiahli toľké peniaze z mojej biedy. Čo som sa vám naplatil za toho Chujavu a za tú vašu prekliatu horu!— Nonono, Mišičko, nonono, veď je to ľahko nahradiť. Uznám, že som trošku nešetrne zaobchádzal s vami. Uznám.Kukuč gúľal svojím škuľavým okom a neriekol nič, len pristúpil celkom ku fiškálovi, takže sa takmer opieral oňho. Slučkovi sa zdalo, že už cíti jeho hrozné paľúchy na svojom hrdle, vlasy mu dupkom vstávali. Bol sa zľakol, keď mu Kukuč len začal vykať a teraz už stratil všetku rozvahu.— Mišičko, tu máte vaše peniaze; koľkože to bolo, čo ste mi vyplatili?— Sedemdesiat zlatých pre Chujavu a čosi vyše stopäťdesiat pre tú vašu horu. Bohdaj sa prepadla, tam kde je!— No, tu máte dvestotridsať zlatých. Desať zlatých vám dávam na interes. — Fiškál vybral trasúcimi sa rukami peňaženku a pchal Mišovi bankovky do rúk.Kukuč razom zmäkol, strhol klobúk z hlavy:— No, nech im to pánboh odplatí stonásobne, pán veľkomožný. Veď som ja vždy hovoril, že sú oni nie ten najhorší. A s tou horou a s tým drevom to nebolo tak zle, ako si myslia. Veď je pravda, že som im ktorýsi ten vývrat predal, ale i to je pravda, že by im dedinčania jednako viac ukradli ako ja sám a že by za rúbanie dreva a furmanku neboli o moc menej platili, ako mne dali za to drevo. Nech sa dobre majú.Mišo zrazu zmizol pred fiškálom, ako keby ho bola zem zhltla. Bol stál na kraji príkreho svahu i spustil sa dolu ním posediačky, nehľadiac veľmi na to, že záplaty na nohaviciach oderie. Pomyslel si, ak sa tam bude dlho s tým fiškálom dohovárať, že ešte môže tie peniaze naspäť pýtať.Slučka si vydýchol. Za chvíľu videl, ako sa vlastne bez príčiny naľakal a tak prišiel o toľké peniaze. Veď potreboval len zavolať a exekútor a kočiš by mu boli pribehli na pomoc. Však bolo počuť až tam dupot kopýt a hrkot koča.Bolo mu ukrutne ľúto za peniazmi a hanbil sa pre svoj strach sám pred sebou. Teraz vytiahol revolver a báckal z neho jedovato do smrekov. Tým chcel i Kukučovi dokázať, že nemal príčiny sa báť, lebo však bol ozbrojený. Rozmyslel si, že povie exekútorovi, ako by ho bol Mišo Kukuč pristavil, keby mu nebol vystrčil revolver pod nos. Pravda, s tým sa nepochválil, že mu od strachu dal toľké peniaze bez príčiny.Kukuč počul streľbu a smial sa. Ale som mu nahnal strachu. Čo je taký pán za zasr…, veď bol biely ako stena.Ale nech sa človek vyzná v našich ľuďoch! Neverím, že by niekto uhádol, čo urobil Mišo Kukuč s peniazmi, ktoré dostal od Slučku.Len čo prišiel domov, šiel rovno ku kňazovi na faru a vyložil mu jednosto osemdesiatsedem zlatých na stôl.Kňazovi, ktorý poznal Miša Kukuča veľmi dobre, od údivu noviny vypadli z rúk, keď mu vyložil, že tie peniaze doniesol na sirotinec, aby ich pán farár prijal s dobrým svedomím, že sú to peniaze statočne zarobené.Nijakým dopytovaním nevedel z neho dostať, prečo venuje takú veľkú sumu na ten, hoc i krásny účel. Mišo sa obrátil a ušiel bez slova. Ani „spánombohom“ nepovedal.Prečo práve toľko dal kňazovi, bolo ťažko uhádnuť. Divne to špekulujú často tí naši ľudkovia a ktože potom vie, aký kompromis urobil Mišo so svojím svedomím a s pánombohom?[1]Goliáš— biblická postava predstavujúca násilie a nemoc, prenesene označenie pre veľkého človeka[2]láktor— (z nem.) kubická a dĺžková miera, siaha (1,96m)	Nadasi-Jege_Hriesni-ludia.html.txt
1V temných Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú tam, kde príroda zanechala prvé šľapaje svojho utvárania, v tých našich Tatrách tajomných mnohé zjavenia v novšom čase povstávajú — a zachádzajú; akoby sa čosi naozaj zjaviť chcelo — ale zas zapadlo, nemôžuc kôru svojho zrodenia prelomiť.Celé drámy a romány by sa z Tatier ešte nemohli vypriasť, lebo, ako hovorím, ešte sa len chce čosi zjaviť, čo azda drámu alebo ktoviečo donesie. Z tohto tatranského života vám chcem teraz dačo vyrozprávať. Bude to tiež len také, aké sú tie Tatry. A preto, kto už privykol na pekné romány a všelijaké romantické jemnosti, nech nechá túto moju povesť, lebo v nej nič také nenájde. Ale kto je priateľ Tatier a nezmaznačil sa na romantizme, čiže kto je ešte čerstvý a schopný pochopiť myšlienku k životu sa znovurodiaceho ľudu a nemeria každé zjavenie podľa svojho zvyku, ale necháva rásť všetko spolu až do času žatvy, ten nájde aj v týchto obrazoch zaľúbenie, lebo ony sú odblesk tatranskej pravdivosti. Všetky časy majú svoje pravdy a svoje filozofie. Aj náš čas má svoju pravdu a svoju filozofiu. Pravda teda, že tí, čo už zrástli so starými pravdami a filozofiami a nevidia novšie potreby pre ľudské pokolenie, že tí všetko toto úsilie odsúdia do horúceho pekla. Ale také odsúdenie je len ako hlas ustatého pútnika, volajúceho za kŕdľom orlov, aby ho dočkali, že on tak nechodieva. Orly letia — a pútnik sa vlečie po zaprášenej ceste…Ale aby sme sa už k môjmu rozprávaniu priblížili, teda začneme hneď všetko od počiatku. V temných teda Tatrách, kde kŕdle divých sokolov poletujú a orly zo skál cez oblaky k večným jasninám sa vynášajú, tam leží mestečko. Obkolesené je dookola horami, len jedna dolinka vedie von z neho a potok by ti povedal, keby svoje meno vysloviť vedel, ako sa to mestečko volá. V tomto teda mestečku, ktoré my len troma hviezdičkami * budeme označovať, bývala rodinka, v ktorej vyrástol mládenec, o ktorom bude naše ďalšie rozprávanie. Bol to dom Boleslavského a jeho syn sa volal Vladimír.Boleslavský bol fiškál vychýrený v mnohých panských rodinách. Hoci ani nebol zeman, predsa veľmi mnoho znamenal u všetkých okolných pánov, takže skoro ani jeden bez neho nič vážne nekonal. Mal len jedného syna, už spomínaného Vladimíra, a preto všetko možné vynakladal na to, aby mu dôkladné vzdelanie a vychovanie dal.— Ktovie, — hovorieval vždy pred svojou ženou, — na čo povolal pán boh nášho synka. Naša je len tá povinnosť, aby sme mu, ako len môžeme, dali najlepšiu výchovu. Veď si už potom udalosti sveta a života z neho vycibria a stvoria zvláštneho človeka. To je s človekom tak ako s pltníkom. Pltník si len svoju plť musí náležite pripraviť; už ho potom Váh ostatné naučí. Aj človek si musí pripraviť len takú plť, na ktorej by po Váhu života plával. A tá plť sú dôkladné znalosti a zošľachtenie srdca. Život ho potom aj ďalej ta zanesie, ako by sa bol spočiatku osmelil žiadať.Neďaleko od mestečka * ležala dedinka so starým porúcaným zámkom. Hory a doliny, hole a skaliská boli pre toto okolie strážcami aj hrôzy aj okrasy. Na konci dedinky, hneď pod zrúcaným zámkom, stál kaštieľ, zvonku nie veľmi krásny, lebo ho nestavala novšia móda. Bol ešte dedičstvom dedovským, voľakedy v polovici minulého storočia stavaný. V tomto kaštieli býval vnuk istej slávnej zemianskej rodiny, ratolesť otcov, čo v starých a už oddávna stíchnutých vojnách bojovávali. Pán *ský zdedil dedinu i kaštieľ. Teraz v dostatku všetkého a zvyšku žil aj so svojou paňou a jedinou dcérou na svojich statkoch. A pretože už spomenutý pán Boleslavský mal veľmi dobrý chýr, vzal si ho za svojho fiškála a spoznajúc v ňom statočného muža, veľmi rád sa s ním aj pomimo povinností stýkal. Ich priateľstvo bolo veľmi tuhé a úprimné. Dedinka a statky pána ského neboli ďaleko od mestečka, v ktorom Boleslavský býval. Mária, tak sa volala jediná dcéra pána **ského, bola skoro vrstovnicou s Vladimírom, Boleslavského synom. A že sa otcovia veľmi radi mali, bár Boleslavský priateľstvo svojho pána nenadužíval, aj v týchto dietkach sa rozmáhalo veľké priateľstvo. Boleslavský totiž brával so sebou svojho Vladimírka do susednej dedinky, kde medzitým, čo sa otcovia o procesoch a inších veciach zhovárali, dietky si vedeli nájsť svoje zábavky.Boleslavského žena to síce ťažko niesla a často mužovi aj dohovárala, ale on sa nedal mýliť a vždycky hovorieval na jej dohovárky: — Nech sa učí chlapec smelosti, beztoho je akýsi plachý. V panskom dome vidí okresanejšie mravy, naučí sa pohybovať vo vyššom svete a má viac príležitostí vyvinúť sa.— Ale sa aj pokaziť skôr môže, — odpovedala starostlivá mater.— Aj aj, len by si sa ty nestarala do toho, čo je moja starosť. Len ho ty oper a nauč spievať a o jeho nepokazenosť nechaj sa starať mňa.Boleslavská bola žena počestná a skromná, ktorá nepchala do všetkého svoj noštek ako mnohé dámy, ženy a ženičky, preto ona, bárs si aj starostlivo vzdychla, predsa ale sa tak ďaleko do hádok so svojím mužom nepúšťala, aby to k dačomu horšiemu bolo viedlo. Svojho Vladimírka ale tajne sťahovala z chodenia do susednej dedinky, lebo pozorovala, že si jej synček už aj sám ta zabehne. Ale osemročný Vladimírček bol predsa raz materin zákaz prestúpil. Potom ale prísne potrestaný zmúdrel a vynašiel nový spôsob schádzania sa s Máriou pri hračkách. Nemyslíme však celé Vladimírovo detstvo tuto vystavovať. A preto zaznamenáme len príklad a jeden výjav z jeho detského života, aby sme ho poznali už ako maličkú šelmičku.Šiel raz jeho otec z prechádzky a ako sa hájičkom medzi mestečkom a dedinkou tuto spomínanou poberal, začul hovoriť svojho Vladimírka. A preto sa zastavil, pozrel, kde a s kým by sa jeho synček zhováral. A on vskutku zazrel pri ňom Máriu, pôvabné dievčatko, dcérku svojho pána. I chcel zvedieť myšlienky týchto dietok. Keď sa na fizolky hrať prestali, sadli si vedno do trávy pod kríček. Mariška začala dohovárať Vladimírkovi, že už nechodieva tak často k nim, a pýtala sa, prečo by bol radšej, keby sa v tomto hájiku spolu hrávali. Ale Vladimírček začal tak vážne hovoriť, že otec čudujúc sa, že počuje svoje dieťa s takou rozvážnosťou rozmýšľať, začal od radosti slziť.— Vidíš, Mariška, — hovoril Vladimír, — ja by som chodil k vám, ale čo z toho, keď by ma za to moja mamuška ubila. Vidíš, však je to nie pekne, keď taký chlapec, ako som ja, bitku dostáva. Keby som sa ja nebál, len by som môjmu tatuškovi povedal, on by mi to dovolil, lebo ma rád má.— No a mamuška ťa nemá rada? — opýtala sa bystrá Mária.— Ale čo by ma nemala rada, — odpovedal maličký miláčik, — aj mamuška ma rada má, ale ona práve preto chce, aby som sa vždycky okolo nej hral.Nato sa schytili a zas nanovo začali sa hrať na fizolky, až sa im otec ukázal a skončil ich hru.Uviedli sme teda tento výjav preto, aby sme mali predstavu o týchto dietkach, ktoré už v ich chlapčenskom a dievčenskom veku na scénu tohto rozprávania uvádzame.	Hurban_Pritomnost-a-obrazy-zo-zivota-tatranskeho.txt
Osoby v predohreGRÓF JULIUS ZÁVOJSKÝ zo ZavojanDÓRA, baronesa, jeho snúbenicaEVA, jeho bývalá milenkaMATEJ, sluha u ZávojskýchPIROŠKA, chyžná u Závojských	Urbanek_Kliatba.html.txt
Predmluva(1871)Tridsať i šesť rokov tomu, odkedy sa trudím na poli literatúry česko-slovenskej, ale so žiadnym úspechom. Trudoviny moje sú, pričinením nesmieriteľných protivníkov Hurbana, Kalinčiaka, Dohnányho, Dobšinského a iných, všetky márne. Ktoré vyšly na svetlo, nerozšírily sa v národe, len mne a priateľovi Viktorínovi zapríčinily veľkú peňažitú stratu, ktoré ležia ešte v rukopise, tie tlačou vydané byť nemôžu. Pri prvom vystúpení na mne spáchaná mravná vražda bola úplná, vzkriesenia po nej niet. Na mňa mrštená hana ujala sa a trvá, prechádza z pokolenia na pokolenie. Všetko, čo odo mňa pochádza, je popredku zavrhnuté a odsúdené.Nemožno mi nič vydať. Ktorýkoľvek najostatnejší študent, keď ako spisovateľ vystúpi, viac nájde odberateľov ako päťdesiatdeväťročný veterán. Všetko, čo pochádza odo mňa, kritika buď odsúdi, buď na smrť umlčí. Mne sa tej radosti na staré dni dostalo, že sa mi chlapci škľabia vysmievajúc, čo ani nečítali. Kto chce získať potlesk Slovákov, ten si len na mňa vyjazdí. Z tej príčiny odhadzujem pero pri čerstvej ešte sile a úplnom zdraví. Ustupujem tým „spasiteľom“, ktorí aj slávu spisovateľskú rozdávajú, komu ráčia, a tým od nich povolaným rodeným talentom, ktorí pri všetkom zasluhujú „najsnažnejšie odporučenie“. Nech učinia slovenskú literatúru prvou na svete.Z ohľadu diel už napísaných bol som v rozpaku, či s nimi učiniť to, čo s ohrdnutými fundáciami, či ich podržať a poistiť im, podľa možnosti, i trvanie na prípad smrti. Prirodzená obľuba v plodoch svojho ducha učinila, že som sa odhodlal pre posledné. Možno, že potomstvo bude oproti mne spravodlivejším. Nech teda platí to Pilátovo: „Co jsem psal, to jsem psal.“Daktoré z týchto diel boly na rôznych miestach, v celosti alebo čiastočne, uverejnené. To je pri každom poznamenané, tu sú všetky opravené.Kto by po mojej smrti dačo z nich uverejnil, toho zaklínam svätou vôľou mŕtvych, aby nič v nich nemenil, nič ani nevynechával, ani nepridával. Alebo tak ako sú, alebo nijak.Rozprávky všetky sú tu, vyjmúc „Panslavistického farára“, vytlačeného v „Tábore“ na rok 1870.Po zrušení Matice slovenskej posielam ich roku 1875 Matici českej.Jonáš Záborský	Zaborsky_Predmluva.html.txt
Aké bude Slovensko o sto rokov?Sedím na priestrannom balkóne môjho domku, ktorý som si nedávno vystaval vedľa nášho nádherného slovenského nového sanatória, ústavu pre zotavenie nemocných. Najnovšia a najvyššia to osada tu v našich prekrásnych Tatrách, volá sa „Orličie hniezdo“. Vzduch taký čistý, že nevidno práška. Slnko nielen hreje, ale i uzdravuje v tejto výške. Nachádzam sa asi 1000 metrov nad dolinou. Lúče slnečné nezachytá tu vodná para nižiny a mestský prach a dym.Hľadím s výšky Tatier ta dolu do hlbokých dolín. Za dolinami zase vrcholce a za tými zase vrchy, ako by jedon druhého prevýšiť chcely. Také pokojné, skromné vyzerajú z dialky tie vrchy! Ale keď sa im bližšie prizreš, vidíš hrozné, tajuplné priepaste, vidíš valiace sa vody a lámajúce sa skaly!Hľa, tam pri vchode moji robotníci vedú akúsi potvoru. — Čo ste to chytili za medveďa?— Neni to medveď. Je to, prosíme pekne, človek z jaskyne. Vyzerá ako starý Adam. Takú má hroznú bradu! A hovoriť, tak sa zdá, už skoro zabudol. Od staroby — slabosti už ledva chodí. A ukazoval na nohu, že ju mal zlomenú.— Tak posaďte ho sem, chlapci, sem ku mne!Obzrel som si ho bližšie. Bol to na svoj vysoký vek ešte dosť dobre udržaný starík, len že zdivočelého, zanedbaného výzoru, ako nejaký Robinson z osamotelého ostrova.— Kde ste ho našli?— V jednej bočnej malej dolinke. Tá leží za priepasťou, ktorá, ako viete, je cele oddelená od sveta, neprístupná, lebo bývalý priechod, úzka priepasť, je od mnohých rokov zasypaná. Vrch ju zasypal. Starí ľudia ju zovú „Zakliatou dierou“. Dnes sme konečne náš nový chodník tak ďaleko pretesali, že sme mohli vniknúť do priepasti. Hľadali sme tam dobrý kameň pre naše stavby a našli sme tohto chlpatého chudáka a niekoľko oviec a kozí.Trvalo to hodne dlho, kým sa staríkovi vrátila pamäť a rozviazal jazyk. Tak som sa dozvedel, že už musí byť blízko 100 rokov starý a že od mnohých — mnohých rokov žil osihotený od sveta. Pre zlomenú nohu nemohol sa preškriabať nazpät cez temer 600 metrové strmé skaly priepaste z dolinky, do ktorej sa vtedy dostal.Telefonoval som do ústavu. Vzali staríka, napojili, nakŕmili.Keď som sa o mesiac vybral s Tatier dolu do doliny na úradné cesty a aj k žene a deťom do mesta, môj starík ako by bol o 20 rokov omladol. Bol šťastlivý medzi nami, cítil sa dobre. Plakal od radosti, keď sme mu zaspievali našu pieseň:„Ja som bača veľmi starý, Nedožijem do jari. Nebudú mi kukučky kukať Na tom mojom košiari.“Prosil ma, aby som ho vzal so sebou.— No, ako sa Vám to tu, baťko, v našom „Orličom hniezde“ páči? — spýtal som sa ho.— Jako by sa človeku nepáčilo? Však veru žiješ tu jako v cisárskom hrade! Za mojich čias to veru bolo ináč. O chorých a starých sa toľko nestarali. Vy ste sakramentskí dobrí ľudkovia a múdri figliari! Aj ten váš doktor! A tá kuchárka varí, jako čoby sme tu boli všetcia dáki grófi.— My cisárov ani grófov už dávno nemáme. Keď ste vy, baťko, bol mladý šuhajko, vtedy sa ich striasli. Neviete sa rozpamätať?— Bolo to asi vtedy. Otec nám odišiel do vojny a potom bola revolúcia a všakové časy. Matka raz plakala a raz nás tešila. Aby sme boli hodní Slováci, povedala, že sme vyhrali.— Mala pravdu! Že sme vyhrali, že sa nám lepšie vodí, odkedy sme slobodní, o tom sa presvedčíte, keď vám ukážem, čo za veľkú prácu Slováci behom prvých sto rokov slovenskej slobody už vykonali. Uvidíte, ako ohromne sme pokročili. Je to prirodzené. Cudzí sa o teba tak nestará a starať nerozumie, ako sa stará a ešte starať bude krv z krvi tvojej!… Nedivte sa, baťko, tomu, že sa aj o našich chorých a starých tak staráme a že ich ošetrujeme. Rozumne liečime. Pred čistým vzduchom ich neskrývame, naopak, tých, ktorým treba čistý vzduch a slnečné lúče, vynášame sem do výšky Tatier. A takých chorôb je mnoho, ktoré pomáha vyhojiť slnce… Chorých a starých dobre opatriť nám káže kresťanské srdce a praktický rozum. Predtým doktori kurovali, kurovali. Teraz nielen kurujú, ale zväčša aj vyliečia. Štát a dobrodinci im poskytujú potrebné prostriedky. Lenže je i ľud náš už múdrejší. Vie, ako si má zdravie šetriť a ako má riadne žiť. Nepije, nefajčí. Pilne pracuje a dobre, správne sa chová. Namiesto vína, piva a pálenky pije mnoho mlieka a bulharský mliečny nápoj joghurt. To je asi ako kyslé mlieko. Takto dožijú naši ľudia vysoký vek pri dobrej sile. Ľud chráni sa zlých pohlavných výstredností a aj nákazy.V zdravom tele býva i zdravá duša. Nedivte sa, že taký zdravý a pracovitý slobodný národ, akým sa stal Slovák, z vlastnej dobrej vôle vytvoril v každom obore divy. Za krátkych sto rokov dohonili a čiastočne predhonili sme iné veľké vzdelané národy. Najprv sa Slovák bál, potom samu nechcelo a konečne sa zbadal a zľakol, že ho či silou či lichotením či fíglom o všetko oberú. A to bolo naše šťastie, že sa v 12. hodine zbadal. Bol svrchovaný čas. Slovenský ľud, či roľník či robotník či mešťan, oddal sa do vážnej spoločnej práce a odtedy to ide, ako po masle. — Teraz, po 100 rokoch, užívame hojné ovocie našej práce. A žijeme nie s hovädmi ako hovädá, ani nie ako biedni chudáci, ale tak pekne a dobre, ako sa na pilný vzdelaný národ patrí. Žijeme v dobrej shode. Nevadíme sa, ani rodina ani skupina národa!…Vybrali sme sa, ja so staríkom na cestu. Ľanová dráha vedie vo vzduchu z „Orličieho hniezda“ strmo dolu úbočím Vysokej Tatry do liptovskej doliny. Sadnúc si ku mne do vozňa, visiaceho na kolečkách na železnom ľane (hrubom drôte), starík sa hniezdil a kukal bojazlivo von oknom do prázdnej hĺbky.— Čože je toto za potvora-železnica? Kde má koľaje? Ani šín ani zeme sa netýka, len ti to tak v povetrí visí… a sletíš s tej skalnatej výšavy ani anjel s neba. Už sa nazdáš, že sa zabiješ — že ti ani čert nespomôže ani všetci svätí — len keď sa blížiš zemi v doline, sa ti ten visiaci-letiaci vagón pekne-krásne ticho zastaví, ani hamovať nemusíš. Aha, teraz som si to ešte raz dobre obzrel. Dívaj sa, už to mám! Jedno ľano ide dolu, druhé nahor. Na jednom beží vozík nadol a na druhom ho vytiahnu nahor. Človek sa cíti ako v balóne.Šli sme od spodnej stanice ľanovej dráhy do blízkej dediny.— A čo je, pane môj, toto za pekné mestečko? — spytuje sa baťko Hrivňák, moje staručké nemluvniatko.— To je len dedina. Má len asi 2000 duší. Naše mestá majú už desať, dvadsať aj päťdesiatkrát toľko duší a do nášho hlavného mesta by sa dvesto takých dedín zmestilo. Snáď aj viac. Hlavná vec ale je, či v dedine či v meste, ten poriadok, ktorý všade panuje. Pozrite si tie dedinské domy! Páčia sa Vám? Nie sú to slamené nízke chalupy, ale múrované milé domky. Rodiny bývajú zväčša na prvom poschodí. Byty sú zdravé, úplne suché. Domy sú ohňovzdorne kryté. Neboja sa ani vody ani ohňa. Mnohé domky sú stavané ako villy v slovenskom slohu. I na zovňajšku domov vidno, že tu bývajú Slováci, ľudia dobrého slovenského vkusu, vlastného, pôvodného stavebného umenia, vlastného rozumu, slohu.Múry sa barevnými, vyrezávanými drevenými súčiastkami dajú vkusne okrášliť, po slovensky sriadiť. Na priečelu, na rohoch, aj na strechách vidíš kde-tu milý výklenok, kde-tu malú vežičku. Tam hľa, ten domček má vkusne malovanú stenu, skromne, nie vyzývavo. Na tamtých modrých skleniciach milé srdiečka a jabĺčka, ako na výšivkách. A okolo domkov všade pekné zahradky. Žlté vysoké slnečníky sa klaňajú a červené ružičky ťa volajú, vítajú.Cesty, vchody, dvorce čisté. Hlavná cesta dobre štrkovaná, valcovaná, niekde i térovaná. V prostriedku vyššia ako na krajoch. Blata niet, ani prachu.Kde niet prachu, kde panuje čistota v dome, dvore a v obci, tam niet toľko nákazlivých látiek a živočíchov, bacilov. Tam sú ľudia zdravší.Dedina má dobre sriadený vodovod. Upotrebuje hadice (šlauchy), ktorými silno strieka cesty a dvory. Voda splákne nečistotu do priekopy a kanála.Kde je vodovod, tam má každý dom z dobrého prameňa pitnú vodu.A podívajte sa, ako milo je tam dnu v izbičkách. Všade náradie rýdze slovenské, tak vkusné, že Vám srdce zaplesá. Naše drevorezbárske dielne na ľudové umenie, kde pracujú naši sedliacki synkovia a dievčatá, sú svetochýrné. Ledva stačia zhotoviť všetky objednávky. Teraz sa podívajte tu na steny. Slovenské, národné aj iné obrázky, slovenské džbány, krčiašky a malované taniere. To všetko dýcha národnou kultúrou.A skoro všade nájdete elektrické svetlo. Kde je lacný prúd a drahé uhlie, tam i varia a kúria elektrinou. Inde zas, kde majú koks alebo mnoho dreva a uhlia, si niektoré skupiny domov zariaďujú ústredné kúrenie. Jedna pec, jedon kotál kúri viac domov. Alebo robia a pália plyn, gáz. Na tom sa ľahko varí.V každom dome nájdete šijací stroj. Od asi 30 rokov máme i slovenskú veľkú fabriku na šijacie stroje.A toto je čo za mašinka? — ukazuje baťko v čistej miestnosti, do ktorej sme vkročili, na centrifugálku (Alfa-Lavalku).— Ten stroj jie mlieko a pľuje smotánku osobite a mlieko osobite. Rýchlym točením sa oddelí ťažšie mlieko od ľahšej masti.— A to musí veru mnoho stáť.— Sedliaka temer nič. To prinesie do domu a postaví mliekársky spolok. Niektoré obce majú zvlášť stavaný dom pre stroje, mliekareň. Ta sa nosí mlieko. Tam vyrábajú maslo a rozličné druhy znamenitých syrov, aké predtým len vo Švajčiarsku a Francúzsku vyrábali.Na dvore sú v krytej miestnosti rozličné hospodárske stroje. Také menšie. Veľké stroje má dedina alebo viac dedín spoločne. Občania tvoria roľnicke a hospodárske družstvo. Družstvo zakúpi veľké stroje a tie pracujú pre všetkých Členov. Tými strojmi sa orie, seje, kosí, mláti, zemiaky sa sadia, vyberajú, repa a íné sa obrába na veľkých plochách. Naše družstevníctvo je veľmi vyvinuté. Družstvá majú po obciach vlastné školy hospodárske, vzorné gazdovstvá, vzorné zahradníctva, vzorné lúky, včelárstva, vzorné stajne pre statok a vzorné dvory pre pestovanie hydiny.Odborníci spolu s gazdami obrábajú zem dľa vyzkúseného najzdarnejšieho spôsobu. Odborníci prezkúmajú zem. Určia, ktorej látky, pre dobrú úrodu potrebnej, má pôda primálo. Dľa toho určia dávku a jakovosť umelého hnojiva, pre každý druh plodín zvlášť. Keď roľníci vidia a zkúsia, ako sa všetko lepšie darí, tak radi prijmú poučenie a pracujú vždy dokonalejšie. Človek sa nikdy celkom nedoučí. Príroda je taká složitá, dopodrobna temer nevyzkumateľná, že treba vždy ešte mnoho pilnej práce, kým nazreme do všetkých tajností prírody. Zatiaľ musíme hádať, sa o všetkom novovyzkúmanom vzájomne poučovať a zkúmať, probovať, ako by sa dala každá nová zkúsenosť pre dobro roľníka využiť. Lebo len zdokonálovaním našich prostriedkov, pôdy, nástrojov a druhov zbožia, zelenín, ovocia a vypestovaním dokonalejších, lepších druhov statku a hydiny môže roľník docieliť menšou prácou za kratší čas väčší osoh. To docieliť mu pomáha odborník-učiteľ dobrej hospodárskej školy. K tomu cieľu sa spojili a spojujú roľníci v družstvách.Takým podobným družstevníckym spôsobom sa zdokonálujú i rozličné remeslá a technické odbory, pre ktoré všade a vždy platí heslo: pomáhaj, človeče, jedon druhému, každý v svojom remesle, poučuj jedon druhého, potom ti i Pán Boh pomôže.Tu hľa, vidíte, baťko môj, hneď príklad. Pozrite tu, táto lúka, plná kvetov, krásnych králikov a tá druhá hen, nič, len vysoká tráva. — To je vzorná lúka, statkárom na poučenie. Ktorá sa vám lepšie zdá, baťko?— Nuž ktorá? Zdať, sa mi tá zakviknutá lepšie zdá.— Môj baťko, nie sme zaľúbení, žeby sme sa kochali v kráse tých kvetov. Pomyslite len! Lúka je na to, aby dala krmu pre náš statok, dobrého krmu a hojne. Našim kravičkám je milšia táto pestovaná sladká, mäkká tráva, ktorá dá hojne znamenitého sena, ako tie mnohé kvety.Tá králiková, pozrite, o koľko je nižšia a koľko je v nej daromných a aj škodlivých rastlín, bylín a machu.— A tá umele pestovaná, správne hnojená, umele siata lúka (v Tyrolsku ju menujú Kunstegart)! Ako mnoho sena a aké znamenité seno tá dáva? A tu, hľa, tá umele pestovaná krásna, bujná ďatelina! —— To máte veru pravdu — prisviedčal starík.— A teraz poďte sem a pozrite si, baťko, tú peknú čistú stajňu a ten krásny statok. Dobrý, hojný krm, dobrá stajňa, dobrá opatera, dobrý druh, potom je aj statok pekný.— Ale zkade že ste vzali tie velikánske kravy? Každá dá za šafel mlieka!— Tejto Risuly starí rodičia došli z alpských krajov a tieto druhy nám doviezol krajinský učiteľ-odborník z ďalekého sveta, kde sa naši priatelia Angličania a Amerikáni zaoberajú vypestovaním dobrého statku a hydiny. Vidíte tam, hľa, tie kačice pochádzajú z Čínska. Tie z Ameriky. Tamtie z Argentínie. Tam všade vo svete sú naši Slováci-farmári, všade v úrodných krajoch sveta majú bohaté statky, kolónie. Anglickou pomocou a slovenským umom sme vypestovali na Slovensku najznamenitejší druh oviec. V celku jesto u nás už asi 30 druhov oviec a 10 druhov ošípaných.Našim dobrým zverolekárom a čistote našich ženičiek môžme ďakovať, že tie choroby oviec, ktoré predtým ohromnej škody narobily, cele prestaly.— Tu bych veru nedbal bývať a hospodáriť, na takýchto pekných dvoroch! — usmieval sa starý Hrivňák. — A tie deti, tam na dvore pre hydinu, ako si ony pekne pestujú ich králikov zajacov a ich sliepky! A toto dievčatko čo robí? Maľuje vajičká?— Niekedy aj maľuje, ale nie opravdive, lebo tie sa zkazia, lež plné porcelánové, tie zostanú takmer na veky. Teraz to dievča nemaľuje, lež píše na teplé, teraz znesené vajíčko meno alebo číslo sliepky, ktorá ho zniesla. Najpilnejšia sliepka dostane vyznačenie. Jej vajcia sa podložia na rozmnoženie.— Nuž ale pri tak mnohých, pri toľkých sliepkach. Ako že to vie, ktorá ho zniesla?— Dívajte sa, tu tá čarodejná skriňa to prezradí. Je tam vlastne celý rad komôriek, v nich hniezda, kde sú sliepky už zvyknuté vleteť, keď chcú zniesť vajce. Keď vletí do takej komôrky, sa za ňou dvierka zachlopia a sliepka nemôže prv von, kým ju dievčatko nevyslobodí. Ono si pozre, ktorá to bola a napíše sliepkino meno alebo číslo a deň na vajce. V hospodárskej knižke má napísané všetky sliepky, číslo, koľko vajec každá zniesla a aké ťažké boly vajcia. Na konci roku vidí úspech.V niektorých krajoch sa deti zaoberajú i pestovaním dobrých zemiakov dľa nemeckého spôsobu. Na sadenie vyberú najlepšie druhy. Z najbujnejšie zrastených zemiakových plant režú a vysádzajú sadzenice (vetvičky). Takto z jednej planty narobia viac. Úroda sa zmnohonásobní.Ale to treba dobre znať. Istejšie je sadiť celé zemiaky, ako slepačie vajce veľké, 50 — 75 grammov ťažké, nie rozkrojené. Diaľka sadenia dľa pôdy. To treba vyzkúsiť. V suchých dolinách asi na 60 centimetrov riadky a na 30 centimetrov zemiaky. V mokrých dolinách 60 centimetrov riadky a 40 centimetrov zemiaky.Na Slovensku využili sme všade i horšiu pôdu, ktorá ešte nebola vôbec využitá. Zemiak sa urodí, keď sa aj horšia pôda koľko-toľko pestuje. Železničné odbory zasypaly časom mnohé výkopy močaristé prebytočným materiálom a vysadily zemiakmi.Každý rok sme získali novú pôdu a zväčšili úrodu. Až kým bola úroda dvadsaťnásobná. — Teraz ale poďme na druhý bok dediny.— Pane, moje staré kolená nevládzu.Vypožičal som malé auto, usadil staríka do mäkkého sedadla a hajde na druhý koniec dediny. Na ceste vysvetľoval som baťkovi, čo za budovy verejné sú v dedine.— Toto je škola, tam pošta, toto je dom hospodárskeho družstva, tam sú rozsiahle skladištia, stajne a dvory družstva. Tu na hlavnom námestí krásny obecný dom v slovenskom slohu. V ňom dvorana pre ľudové prednášky, shromaždenia a zábavy. Tam v zahrade je hotel, hosťovský dom. V ňom bezvadné, čisté izby, čisté postele.Tu je konzum, potravný spolok, obchod. Kresťanský, lacný a dobrý. Majitelia sú tunajší roľníci a delníci. Krčmy niet.Náš ľud si dobre a hojne varí, má z čoho, ale nepije, iba ten krištáľový trunčok, čo tečie vodovodom z Tatier alebo z dobrej studne. Ovocia máme dosť, znamenitých druhov. Každý občan si môže zajesť proti smädu čerstvého alebo konzervovaného ovocia. Jablôň má každý kraj mnoho. Každé okolie má sušiarne na ovocie.Kde len pozrete, hľa, tam okolo domov a po vŕškoch samé ovocné stromy. Kde boly predtým jednotlivé skupiny neužitočných stromov a krovia, sa teraz červeňajú jabĺčka a iné ovociny. Nikto nekazí ovocné stromy, nikto nekradne.Naše lesníctvo je dokonalé. Do hôr vedú malé železnice pre vývoz dreva.— Pred desiatimi rokmi kazila lesy v susednom kraji veľká pliaga. Zjavily sa ohromné roje zlých mušiek. Stromy vyschíňaly. Pomohli sme si po amerikánsky. V lese postavili sme veľký stroj, elektrinou hnaný. Za obrovskou elektrickou lampou bola obrovská trúba a za ňou pumpa. A za pumpou mlynček. Pumpa ssala povetrie od lampy do seba a do mlyna. Mušky letely v noci k tej veľkej lampe, stroj ich s povetrím vssal do mlyna, kde ich zomlel. — Čo by tisíc rúk za pol roka nebolo vstave, to vykonal elektrický stroj za niekoľko nocí.— A kto Vám spravil tú elekriku? — spytuje sa baťko.— Voda.Baťko krúti hlavou.— Keď môže voda mnohé skaly do doliny znášať, mlyny a píly hnať, prečo by nemohla i veľké stroje hnať, turbínu a dynamo, ktoré robia elektriku? Elektrický prúd možno drôtami zaviesť všade. Do domov, tam svieti, varí, kúri, domáce stroje ženie. Môžeš ňou i bielizeň žehliť, ba aj elektrickým vankúšikom zohriať chladnú posteľ, zmrzlé nohy alebo hriať choré telo, keď treba dávať horúce obkladky.— Kade že ide do týchto domov tá elektrika? — vypytuje sa zvedavý starík. — Veď nevidím žiadné drôty.— Asi tak, ako vodovod. Pod zemou kábelom, toje hrubým mnohokráť obvinutým podzemným drôtom, aj cez múry a steny.— Prečoobvinutýdrôt?— Aby neušla elektrina a aby nám, ľuďom neublížila. Ona rada do zeme ujde. Slabý prúd neublíži, ale silný elektrický prúd môže okamžite človeka, ba aj vola zabiť. Teda, keď neviete, či neide cez nejaký drôt silný elektrický prúd, radšej sa ho netýkajte.— Ako som Vám hovoril, vodou sa dá dorábať elektrina. Naše Slovensko vyniká vodnými silami. Tie sme už mnohé využili pre dorábanie elektrickej sily. Len tak nám bolo možné založiť a v behu udržať toľko dielní, fabrík a železníc. Uhlie by nestačilo; s uhlím dorábaná sila je drahšia, lebo sa uhlie kope v hlbokých baniach a tá práca je drahá. Aj dovoz uhlia stojí mnoho.Kde niet elektriny, kde niet vodnej sily, tam dorábajú z uhlia plyn, gáz, ktorý sa dá tiež dobre upotrebiť. Cievami, rúrami sa dá zaviesť po celom veľkom meste do domov. Tam plynom varia, svietia, kúria, žehlia, vodu pre kúpeľ zohrejú, ba aj stroje plynom ženú. Tak na príklad, niektoré časopisy tlačia stroje, hnané plynom.— Pre naše dediny a mestečká má najväčší význam elektrina, dorábaná vodnou silou. Teraz máme elektrické svetlo všade, skoro v každej stajni.— Silným elektrickým prúdom sa dá dorábať i sanitrová kyselina, dusík z povetria. Z dusíka sa dorába umelé hnojivo.Naši predkovia ho museli dovážať až hen z južnej Ameriky, z Čile, z krajiny na opačnom boku našej zemegule. Môžete si mysleť, že to bol drahý špás!— Tomu nerozumiem — hovoril baťko. — Opakujte. Vodou dorábate, len tak akoby z ničoho, elektrinu a elektrinou robíte len tak bez všetkého, z povetria dobrý hnoj. Tak tedy vlastne s vrchu tečúca voda robí hnoj. Či nie? Bisťubohu, to by nebol zlý fígeľ!— Istá vec! Sú to krásne vynálezy. Čo fígel, to groš! A dobre sa to našim roľníkom zíde, lebo: hnoj je pre roľníka zlato. Teda náš tatranský roľník si dorába vodou zlato.— A čo to tam, hľa, beží za železnica?— To je hlavná trať, všade štvorkoľajná. Vlaky ťahajú veľké elektrické lokomotívy, rušne. Dve koľaje sú pre rýchle, dve pre pomalé vlaky. Chod vlakov je tak zaistený takzvaným elektrickým blokovaním (hradlovým zaistením), že sa vlaky nemôžu sraziť. Vlaky idú na svojej koľaji jedon za druhým. V istých úsekoch trati sú blokované signály (hradlové návestia) a prístroje, ktoré vlak zastavia a nedovolia ísť ďalej, kým predošlý vlak nezanechal patričný traťový úsek, t. j. kým nie je tak ďaleko v predu, že sa nemôže nič stať.Všetky vlaky, všetky vozne sú znamenitými hamujúcimi prístrojmi opatrené. Výhybky v staniciach, po ktorých vlak beží, sú tiež tými blokovými strojmi tak zaistené, že sa vlak nedostane na nesprávnu koľaj, teda sa nevrazí do iného vlaku.— A ako rýchlo ten vlak beží? — dozvedá sa baťko.— Rýchlovlak, ktorý sa pohne od Dunaja asi o 8. hodine ráno, je o 9. hod. a 16 minút v Turci a o 10. hodine 50 minút v Košiciach. Prebehne teda asi za tri hodiny celú krajinu po zdĺžke.— Za tri hodiny cez celú krajinu! Báječné! — Baťkovi žiari tvár od radosti.— No, drahý baťko, nebola to maličkosť železnice tak zdokonáliť. Bolo treba mnoho peňazí, času a pilnej práce.— A to je tam aká druhá malá železnica?— To je miestna dráha, elektrická tramway. Tá spojuje dediny a mestečká v dolinách s hlavnou traťou. Kde takej vicinálky niet, tam chodia riadne, dľa potreby, raz aj viackráť denne pohodlné poštové automobily. Tie idú aj po strmších, dobre udržiavaných cestách. A naše cesty sú veru už všade dobré. Dobrú cestu spraviť, ju dobre štrkovať a valcovať, k tomu netreba veľa múdrosti, len dobrej vôle a spolupráce. A tú máme všetci a všade. — Neni to lepšie, také užitočné práce prevádzať, ako v krčme sedeť a pálenku piť? A aké hrozné následky mala tá hlúpa pijatika! Muž sa opíjal, zahálal a žena a deti doma hladovaly, zotročené, bité. Za niekoľko rokov vyšla rodina na vnivoč. Opilci plodili zase opilcov a slabé, choré deti. Takým spôsobom klesal národ mravne a telesne. Taký národ nevedel ani národnú slobodu správne pochopiť. Sloboda neznamená, že každý robí, čo chce. Sloboda neznamená, že každý musí býť veľkým pánom, že sa o každého musí starať štát. Každý, kto není ťažko chorý alebo telesne zoslabnutý, musí pracovať. Pilne, svedomite pracovať. Telesne alebo duševne. Každý v svojom povolaní, dľa toho, načo je súci a čím fakticky je. Kto nepracuje, nezaslúži byť rovnocenným členom ľudskej spoločnosti. Práca je ale tak všeliaká, dľa rozličnosti výkonov odborných prác, že je v mnohých pádoch veľmi ťažko posúdiť, či niekto pilne pracuje alebo nie. Duševný pracovník niekedy celý deň a celú noc ustavične rozmýšľa jako by sa to alebo ono mohlo najlepšie riešiť. Na príklad staviteľ o nejakom veľkom projekte, technik o nejakom vynáleze atď. Všetky možnosti, výhody a ťažkosti musí uvážiť, kým sa rozhodne, ako má tú fabriku alebo ten stroj alebo ten most stavať, projektovať, dľa akého systému. Niekto, kto za ten deň mnoho dreva napílil a narúbal, by mohol povedať, že ten staviteľ alebo fabrikant len hore-dolu chodil a nič nerobil. A predsa práve ten staviteľ vykonal v ten deň ohromnú prácu. Preto nekritizujte prácu iných ľudí, keď tomu nerozumiete. Nie závideť inému, nie kritizovať iného, nie nadávať alebo násilne brať od iného, ale pracovať. Každý koná svoju prácu, skromne, svedomite. Len takto si vydobily vzdelané národy svoju samostatnosť, slobodu, len takto ju zaslúžime i my.— A čo má slobodný národ za výhodu?— Že môže pilnou prácou vlastný kraj a tak každý občan i vlastný dom priviesť na vyšší stupeň blahobytu, lebo čo pracuje slobodný národ, pracuje pre seba, pre svoju krajinu a nie pre cudzích, nie pre vzrast palácov, miest, ktoré patria iným národom, ale v prvom rade pre vývin vlastných obcí a pre kultúrne podniky vlastného národa. Čoho máme dosť a čo môžeme dať, to dáme, tým vypomôžeme i iným národom. Dáme to dobrovoľne, ako slobodný národ. Ale nútiť sa nedáme. Predtým, keď sme neboli samostatní, nás prinútili, nám predpísali, čo im máme dať a čo máme robiť, ako máme žiť. Prinútili nás k takým veciam, čo nám bolo na škodu. Boli sme skoro takí, ako otroci. Tú slobodu si ale len tak zaslúžime, keď sa vynasnažujeme byť lepšími, ako sme boli pred tým.— A prečo sa musí vždy pilnejšie a rozumnejšie pracovať?— Lebo sme nie sami na svete. Iní sú čím dial tým múdrejší a vždy viac práce vykonajú, tak musíme hľadieť, aby i naša práca bola v rovnováhe s prácou našich konkurentov, ak nechceme podľahnúť, zaostať, čo by zase viedlo k otroctvu.— Či to musí tak byť, že sa svet vždy viac a viac trápi a unúva prácami?— Trápenie to neni, lebo zdravý človek bez práce nemôže byť. Malé dieťa nikto k práci nenúti a ono si už samo hľadá prácu. Bez práce by sme boli nešťastní a by sme sa časom zbláznili alebo by sme len na zlé mysleli a konali.Nad tým, prečo je to tak, si darmo lámame hlavu. V ľudskej prírode je vrodená tá snaha za vždy väčšou dokonalosťou. To je naše šťastie! Keby to nie, by sme ešte vždy žili v pralesoch, horší od medveďov.— Teda pracovať, rozumne pracovať. K tomu treba i vzdelanie. Teda učiť sa a vždy ďalej učiť!Vývinu techniky môžeme, na príklad ďakovať, že máme zdokonalené hnacie stroje, ktorými môžeme prírodné sily upotrebiť pre výpomoc pri prácach. Tým sa obľahčí mnohým ľuďom telesná práca. Pred tým bolo len vodné a kde-tu vetrom hnané koleso. Potom vynašli parný stroj. Za tým elektrinou, plynom a benzínom alebo aj olejom hnané stroje. Tento vývin umožnil i to, že môžeme lietať. — I stlačené povetrie ženie niektoré stroje, na príklad vrtacie stroje pri stavbe tunelov. Do podzemnej diery v cievach vtlačené povetrie nielen koná prácu, vŕta, ale i čistí v jasku zlý vzduch.— To je nápad! — zvolal starý baťko, — povetrie prevŕta dieru cez celý vrch! Hahaha!— Tak je! Stlačené povetrie vŕta a tekuté povetrie rozhodí skaly. Tekuté povetrie má ešte väčšiu silu, nežli ľad, čili mráz.— Tekuté povetrie? Dá sa i piť?— To bych Vám neradil. Gamby by Vám zamrzly a jazyk by sa Vám navždy prilepil o ústa.— Dobrá medecína pre klebetnice.— To áno! Teraz ale poďte, baťko, podívajte sa na tú našu železnicu. Už sme tu na stanici. Jedon rýchlik práve prebehol. O chvíľu príde druhý. Netreba tak dlho čakať na vlak, ako voľakedysi. Zatiaľ Vám v krátkosti zdelím, aké svetovýznamné železnice máme.— Jedna čiara je India — Londýn. Druhá je Nordkap — Kappstadt. Tá prvá spojuje najbohatšiu teplú krajinu ázijskú s hlavným mestom starého sveta, Londýnom. Z Francúzska ide vlak tridsať tisíc metrov dlhým tunelom pod morom do Anglicka. Na šťastie je tam pod morom pevná kriedová skala, ktorá neprepustí morskú vodu a sa nepreborí.— Tam musí byť dymu v tom dlhom tunelu!— Dymu niet. Elektrický vlak nerobí dym.— Tá druhá svetová trať vedie zo severného Norvégska od ľadového mora Švédskom, Finskom, ďalej cez Rusko a rozličné štáty, cez Carihrad, Egypt, v báječnej doline Nilu a ďalej cez celú Afriku až na najjužnejší koniec Afriky, do mesta Kappstadt. Túto ohromne dlhú železnicu stavali 60 rokov s nesmiernymi ťažkosťami.Na severnom konci vedie vo večnom ľade. Tam musia ohromné sňahové pluhy skoro celý rok plnou parou pracovať. Na juhu zanášajú vichrice na pustatinách koľaj pieskom. Povodne mohútnych riek podmivajú a trhajú násypy a mosty. V južných nekonečných pralesoch sú iné hrúzy, ktorými sa musia železničiari boriť. Tam niekedy ešte sa naháňa a škrtí elefant a tiger, žiraffa a antiloppy. Ale za pralesom beží vlak ďalej cez úrodné kraje a veľké kupecké mestá.— Slovenskí obchodníci kupčia všade vo svete. — Na severe panuje ruština a v ostatnom svete angličtina. I na Slovensku sa môžeš mimo slovenčiny všade rusky a anglicky dohovoriť. Latinčinou sa len niekoľko odborníkov trápi.— V škole vychovajú mladíka dľa toho, aký má talent, aké schopnosti. Učiteľ je psychológom, ktorý vie do duše nazrieť. Keď nájde talent a ho vychová, obdrží učiteľ peknú odmenu. Mládež i stárež hľadí na dobré mravy. Láska k blížnemu, heslo Kristovo, je i naším heslom. Čo nechceš, aby tebe činili, nečiň ani ty inému. — A Boh, ktorý sa nemení, — k tomu večnému Bohu sa i my modlíme: „A odpúšťaj nám viny naše, jako i my odpúšťame vinníkom naším.“ — Tak sa modlia i iné národy a sa na šťastie celého sveta i držia dľa toho!No, ale teraz sa ponáhľajme, baťko, ku vlaku. Už treba sadať. Zavezieme sa do mesta. Ukážem Vám, ako my, novovekí ľudia, cestujeme.— Už sme tu, vo vlaku. Ako sa Vám to tu páči?— Ide to jak parom, ako vietor! A tak hladko, ako po masle! — Krúti baťko hlavou.— Máme výtečné perá.— Krásne to tu máte, v tomto rýchliku, ako v paláci!… Po celom vlaku sa dá pekne prechádzať, z jednej izby do druhej. Jedna krajšia od druhej. Tu hľa, čítajú, tam sa bavia a besedujú… a tam ďalej je čo?— V tých izbách pracujú, ako čo by boly doma v kancellárii. Tam je jedálna, tam sú spálne, za nimi kúpeľňa a kuchyňa. Aj izba pre lekára. — A tam detská izba.— Na môj pravdu, veru, počujem detský plač. Tie novomódné deti by vlastne nemali plakať.A čo je s dojením? Či i teraz ešte dojíte malé deti? pane inžinier?— Ja nie, baťko, ale moja žena. To zostalo ešte pri starom. Naše slovenské ženy sú ešte vždy také hodné matky, ako pred sto rokami. Teraz si sem sadnite k obloku.— Veru sa mi zíde sadnúť, som ustal. Veľmi ustal. …Ale som predsa povďačný pánu Bohu, že mi doprial zkúsiť tento pekne zriadený slovenský svet… Ach, a aký krásny výhľad! Čo je to tam za most?— Križujeme veľkú vodnú cestu pre plavbu lodí. Spojuje čierné more na východe s nemecko-anglickým morom na ďalekom severo-západe.— Tam, hľa, aká krásna loď. A tam ešte jedna. Ani sa necítim ako na Slovensku, kde predtým potoky a rieky tiekly, kdy-kde a ako sa im zachcelo. Ľud sa vody len bál, lebo bola takmer len na škodu,— Vidíte, milý staríčku! Tak môže pevná vôľa a mravný ľud, vytrvalosť, dobrá rozumná práca a statočnosť, oduševnenosť ľudu za veľké diela, ktoré pretrvajú veky, láska k vlasti a snaha na povznesenie ľudského pokolenia i z vody a povetria a vodou a povetrím a slnečnými lúčami, teda vecmi, ktoré sme vždy a všade mali, lenže naši predkovia si ich nevšímali, i stroje hnať k dobru nášho národa a k blahu národov sveta.K tomu bolo treba povzdvihnúť vzdelanie ľudu, dobré školy. Bol treba stály mier. Niektoré práce by bol síce náš ľud aj bez mnohého študovania sám od seba mohol už dávno previesť. Na príklad: sriadiť tok divých potokov, aby nerobila voda škody. Regulovať brehy a zaistiť ich. Lepšie využiť pôdu a chrániť si tú pôdu. Mokrú pôdu odvodniť. Na suchú pôdu, kde je to možné, vodu priviesť a správne rozdeliť. Správnejšie upotrebenie hnojiva a vôbec dôkladnejšie hospodárenie. Spoločne zakladať fabriky a dielne. Čo nemôže vykonať jednotlivec alebo jedna obec, to docieli sdruženie síl pomocou štátu… vy, baťko môj, tomu ťažko porozumiete; nebol ste zvyklý žiť so svetom, dlhú dobu ste prežil ani živý ani mrtvý v tej „zakliatej doline“. Vám už bolo všetko jedno. Ale náš slovenský podrost, náš udatný, krásny slovenský ľud, — či mladíci a dievočky, či v plnom kvete mužovia a ženičky, oni mňa a mojím radám rozumejú.Starý baťko so slzami v očiach, zrkadliacich vďaku, tisol mi ruku.V tom preletela nad nami — sťa biela labuť — vzducholoď. Z nej viala vlajka slovenská; bielo-modro-červená. Oči stracove sledovaly loď vo vzduchu sa vznášajúcu. Kapitáň salutoval a mával čiapkou, pozdravil nás z azúrovej výšky.— Videl som ho, — šeptal.— Ten kapitán je veľmi hodný chlap. Ja ho znám. Je tiež inžinier. Volá sa, náhodou, práve tak ako vy: Hrivňák… Nerozpamätáte sa, mali ste syna alebo vnuka? Teraz, keď sa na vás lepšie dívam, zdá sa mi, že vám je asi podobný.Starec mi ešte raz stisol ruku, v očiach so slzou radosti a šťastia a šeptal:— Mal som… Odobral sa odo mňa v mojej poslednej chvíli… Keď je len hodný človek… a hodný Slovák!… Kýval mi… On, on je to… Istotne on!… On letí nebom… a ja do neba…— Starik dokonal.s*Vlak vbehol do nádherného, krytého nádražia slovenského veľmesta. Zvonenie, hluk, krik. Prebudil som sa zo sna.	Dohnany_Ake-bude-Slovensko-o-sto-rokov.html.txt
Vlastný životopis[1]Štefan Marko Daxner, národnosťou Slovák, náboženstvom evanjelik a. v., narodený roku 1822 dňa 26. decembra v mestečku Tisovci v stolici Gemersko-Malohontskej, pochodí z rodiny šľachtickej, ktorej praded na skone 14. stoletia pod cisárom a kráľom Žigmundom[2]z Helvécie[3]prišiel do Uhier a za vyznačenie sa v bitke pri Nikopole[4]zemianstvom uhorským bol odmenený.Otec Štefanov, Ján Daxner,[5]rodom z Tisovca, zúčastnil sa vo vojnách francúzskych ako insurgent[6]uhorský; zatým slúžil v úrade stoličnom ako prísažný, slúžny a asesor súdu stoličného, spolu za tridsať rokov; bol za mnohé roky inšpektorom cirkvi evanjelickej tisovskej; pod jeho správou vystavila cirkev tisovská terajší svoj chrám, ktorý čo do veľkoleposti a ozdoby prináleží v Uhorsku medzi prvé evanjelické chrámy. Jeho účinlivosťou a pod jeho správou boli vystavené hradské cesty, dolinou rimavskou, cez Tisovec do Brezna a Muráňa vedúce. Umrel roku 1847, zanechajúc dvom synom svojim, Jurovi a Štefanovi, okrem skrovného dedičného majetku čestné meno muža bezúhonného charakteru.Mladší syn Štefan Marko, už otcom svojím vedený, hotovil sa na stav právnický. Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku,[7]kde pod vedením nezabudnuteľného Štúra iskra povedomia národného slovenského a slovanského roznietená bola v ňom v plameň, celú bytosť jeho preniknuvší.Právnické štúdiá dokončil na kolégiu prešovskom, kde v spoločenstve s Jánom Čipkom[8]breznianskym medzi tamojšou mládežou utvoril družstvo slovenské, na spôsob Ústavu prešporského zostavené; v družstve tom on sám prednášal históriu Slovanstva, podľa výťahu zo Starožitností Šafárikových vypracovaného.Po skončenom teoreticko-právnickom kurze, roku 1843 a 1844, bavil sa Štefan Daxner takmer za dva roky doma v Tisovci. V ten čas žili v Tisovci dvaja mladí, duchom národným nadchnutí a pozdejšie i v literatúre slovenskej preslávení mužovia, a to August H. Škultéty, v tom čase kaplán pri boku slávneho superintendenta Pavla Jozeffyho,[9]pozdejšie profesor na evanjelickom gymnáziu vo Veľkej Revúcej, a Jonatan Čipka,[10]kandidát teológie, pozdejšie farár cirkvi evanjelickej drienčanskej. Daxner bol tretím údom družstva tohoto.Samo sebou sa rozumie, že traja mladí, za všetko dobré a krásne zaujatí mužovia slovenskí nemohli ostať nečinní. Ako výsledok ich účinlivosti spomenutia zasluhuje na poli literatúryZornička, zábavník pre malé dietky, a potom zbierka prostonárodných povestí slovenských, ktorých čiastka pozdejšie pod redakciou Francisciho a Dobšinského tlačou bola uverejnená. Na poli spoločenského života objavila sa ich účinlivosť v tom, že založili v Tisovci spolok striedmosti, obecnú sporiteľnicu, obecnú knižnicu a konečne nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Škoda, že účinlivosť družstva[11]tohoto netrvala dlho, lebo po dvoch rokoch Škultéty a Čipka, za farárov povolaní, odobrali sa na stanice svoje. Daxner odišiel do Pešti, aby tam praktický kurz dokončil.V Pešti pri boku tabulárneho advokáta Alexandra Vrchovského[12]pracujúc, bol spolu, asi do roka, námestným notárom cirkvi evanjelickej slovenskej práve v tej, vnútorným nepokojom a trenicami[13]pamätnej dobe, keď cirkev slovenská pod vedením slávneho Jána Kollára od cirkvi nemecko-maďarskej z ohľadu spoločného majetku sa oddelila a činom tým od nadvlády nemecko-maďarskej osamostatnila.Koncom roku 1846 Daxner zložil skúšku advokátsku a osadil sa doma v Tisovci ako advokát.Rok 1847 bol pre Uhorsko v politicko-občianskom živote pamätný tým, že roku toho boj medzi stránkou opozičnou a konzervatívnou zvrchovaného stupňa dosiahol. Daxner pripojil sa k stránke opozičnej,[14]čo pre neho tým prirodzenejšie bolo, lebo jeho otec už dakoľko rokmi predtým oslobodil urbariálnych poddaných svojich od takzvanej panštiny, uspokojac sa miesto toho s miernou, ročnou peňažitou odmenou, ktorá z roka na rok bývala i odpúšťaná.Koncom roku 1847, za času zasadania snemu, Daxner vystavil na mestskom dome v Tisovci maličký program,[15]určený na to, aby slúžil za základ petícii, ktorá zo stránky ľudu na snem mala byť podaná.Program ten záležal z troch punktov, a to:1. Zrušenie záväzkov urbariálnych a oslobodenie ľudu od jurisdikcie panskej.2. Usporiadanie župného zhromaždenia na základe reprezentácie ľudu tak, aby každá obec ako pravá mravná jednota v živote štátnom skrze istý počet zástupcov v zhromaždení stoličnom bola zastúpená.3. Povýšenie reči ľudu za reč úradnú v stolici.Na program tento už značne podpisov bolo zhromaždených, keď roku 1848 v dňoch marcových neočakávane a improvizovane zjavili sa zákony z roku 1848, čím rečená už petícia stala sa zbytočnou.Pri slávnostnej publikácii zákonov týchto, pri ktorej príležitosti bol i výbor stoličný v zmysle článku XVI:[16]1848 usporiadaný, vystúpil Daxner na rínku rimavskosobotskom uprostred zhromaždenia slovenského ľudu rečou slovenskou, vyslovujúc radosť ľudu slovenského nad tým, že zrušením záväzkov urbariálnych a jurisdikcie zemsko-panskej sú hlavné okovy feudalizmu odstránené; v reči ďalšej Daxner narážal na to, že artikul XVI ešte len sľubuje organizovať výbory stoličné na základe zastupiteľstva ľudu, kdežto pri úprimnej zaujatosti za slobodu občiansku organizácia tá už teraz bola možná; ďalej narážal i na to, že uvedením reči maďarskej za reč poradnú v zhromaždeniach stoličných ľud slovenský z účastenstva na poradách týchto je vytvorený. Zákonodarstvo spôsobom týmto urobilo ľud slovenský i hluchým, i nemým z ohľadu najkrajšieho politického práva, to jest z ohľadu účastenstva v samospráve stoličnej.Za vystúpenie toto, hlavne zato, že bolo slovenské, a tak protizákonné, bol Daxner na zodpovednosť ťahaný, a toto bol začiatok tých mnohých inkvizícií a prenasledovaní, ktoré Daxner v nasledovavších časiech za vec národnú podstúpil.Tie isté snahy, ktorým Daxner v zhromaždení stoličnom dal výraz, objavili sa i v susednej Liptovskej stolici, a Daxner prítomný bol v marci roku 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši[17]v porade, z ktorej pod vedením Kleina[18]a Hroboňa[19]vyslaná bola deputácia k výboru stoličnému, žiadajúca, aby výbor stoličný úradne reprezentoval u ministerstva za uvedenie reči slovenskej ako úradnej do porád výboru stoličného a za usporiadanie stolíc na základe zastupiteľstva ľudu. Výbor stoličný uzavrel predložiť žiadosť túto ministerstvu.S publikáciou zákonov z roku 1848 vstúpil do života i artikul XXII[20]o národnej garde. Daxner bol v Tisovci skrze dve silné, z tamojšieho meštianstva zostavené stotiny za prvého kapitána jednohlasne vyvolený. Aby ako kapitán čestnému povolaniu svojmu zadosť urobiť mohol, začal Daxner študovať stručnejšie kompendiá o službe vojenskej, praktický návod dostávajúc od Gašparca, bývalého lieutenanta pri c. k. vojsku, pozdejšie honvédskeho majora.Škola s podoficierom, do ktorej každý mešťan slobodný prístup mal, tak bola usporiadaná, že v nej nielen služba vojenská sa vysvetľovala, ale aj inšie, sčiastky zábavné, sčiastky poučné predmety sa prednášali a na dennom poriadku postavené politicko-občianske otázky pretriasali. Okrem toho zostavený bol i osobitný čestný súd pre gardu národnú.Výsledok počínania toho bol ten, že národná garda tisovská v krátkom čase dokonale robila všetky, s dvoma stotinami možné pohyby a evolúcie a že v nej povedomie ľudskej a národnej hodnosti vyvinovať sa počalo. S usporadovaním národnej gardy započali sa i agitácie o vyslanca na prvý snem peštiansky.V ochodzi malohontskej vystúpili dvaja kandidáti: Eugen Kubinyi,[21]majiteľ statkov na Klenovci a hlavný slúžny Gemerskej stolice, a Jozef Ratko, zámožný fiškál prednejších dynastií gemerských a mesta Rimavskej Soboty. Kubinyi pri posviacke zástavy národnej gardy v Tisovci, spočiatku mája roku 1848 vydržiavanej, osvedčil sa verejne za program Daxnerov a sľúbil zastávať práva národa slovenského, následkom čoho stal sa kandidátom slovenskej stránky. Poznamenať treba, že výbor stoličný, aby pri voľbách snemových živel slovenský rozdrobiť a tak maďarstvu víťazstvo zabezpečiť mohol, úmyselne a proti všetkým pravidlám polohopisným a národopisným tak podelil stolicu na šesť volebných okresov, že ani jedného čisto slovenského okresu nebolo. Okrem toho výbor stoličný vo všetkých okresoch za sídla voľby také miesta vyznačil, ktoré už vtedy nepriateľským duchom oproti živlu slovenskému vynikali.V súhlase s udanými už snahami stoličného výboru i povereníctvo stoličné, voľbu vyslanca v okrese malohontskom spravujúce, uznieslo sa na tom, že popisovať voličov[22]jedine v Rimavskej Sobote zasadať bude, počítajúc na to, že takýmto spôsobom zo slovenských, na päť-šesť míľ vzdialených obcí čím menej voličov dá sa zapísať a ešte menej dostaví sa na voľbu.Tisovec požiadal síce povereníctvo, aby i na horné strany okresu, menovite do Tisovca, prišlo popisovať voličov, ale povereníctvo zavrhlo zákonnú žiadosť túto. Daxner v zhromaždení meštianstva tisovského vystúpil zrovna proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému a odkrývajúc ich udané už snahy, upozornil meštianstvo na to, že úkladom týmto jedine tak možno vyhnúť, ak meštianstvo tisovské na popis do Rimavskej Soboty húfne sa dostaví. Nárada táto bola jednomyseľne prijatá. Vojenský pochod na dve stotiny podelených voličov tisovských tak silne účinkoval na obce dolu dolinou rimavskou ležiace, že takmer z každej obce voliči hromadne pripojovali sa k Tisovcu, takže už do Rimavskej Soboty nie dve stotiny, ale celý batalión voličov vtiahol, vystaviac front oproti mestskému domu.Týmto spôsobom zmarené boli zámery protivníkov, nastrojené proti voličom slovenským, a nebolo viac pochybnosti o tom, že Rimavská Sobota v čas voľby prepadne proti Tisovcu.Čo sa vskutku i stalo; lebo pri voľbe kandidát slovenský väčšinou vyše tisíc hlasov stal sa vyslancom snemovým.Porážka táto i rozmnožila, i rozhorčila protivníkov národnej stránky v Gemeri a Malom Honte. Vojenské držanie sa meštianstva tisovského pri popise voličov a pozdejšie pri voľbe samej, hlavne však reč, ktorou Daxner proti výboru stoličnému a povereníctvu okresnému verejne vystúpil, stali sa príležitosťou k zádrapkám novým nielen proti Daxnerovi, ale i proti jeho druhom, menovite Jánovi Franciscimu,[23]kapitánovi gardy hnúšťanskej, a Michalovi Bakulinymu,[24]na len čas na Kokave najpopulárnejšiemu mužovi. Obviňovali ich, že sa hotujú na povstanie, že stoja v porozumení s kamarilou a Jelačićom,[25]vtedy už vykričaným vlastizradcom, že búria ľud proti vrchnosti stoličnej atď.Ohovárania tieto sa zovšeobecnili a dostali povahu mienky verejnej, takže skrze výbor stoličný bola vyslaná nová inkvizícia proti Daxnerovi a druhom jeho. Pri bezvýslednej inkvizícii tejto poznamenať treba, že hlavný slúžny stolice Gemerskej, Széplaki, vynasnažoval sa prehovoriť Daxnera a Francisciho k tomu, aby zaďakovali z kapitánstva; ale Daxner nepodvolil sa rade tejto, ostanúc i naďalej kapitánom gardy tisovskej.Medzitým trenicami týmito prebudené náruživosti vždy väčšieho dostávali rozmeru, a to tým viac, že im potrebná potrava nechybovala. Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a Chorvátsku,[26]v ktorých zárodok nastávajúcej domácej borby bolo poznať, nachádzali i na Slovensku súcit a ozvenu, a kongres slovanský v Prahe[27]31. mája mal ten účinok, že i v slovenskom národe pocítila sa potreba toho, aby sa národ za svoje práva ohlásil. Stalo sa to v zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši,[28]v ktorom petícia pred ministerstvo a pred snem o uznaní práv národných bola formulovaná a hore poslaná. Daxner a Francisci zúčastnili sa v zhromaždení tom, následkom čoho pozdejšie v inkvizícii plešivskej podchytávaní boli z toho, že by sa pri tej príležitosti s Hodžom, Hurbanom a Štúrom boli uzrozumelí o usporiadaní revolúcie v národe slovenskom proti vláde maďarskej.Na petíciu svätomikulášsku ministerstvo odpovedalo vyhlásením náhleho súdu vo všetkých horných stoliciach. Hodža, Hurban, Štúr ako účastníci sjazdu pražského museli utekať. Mnohí z prednejších národovcov kryli sa po horách, aby ušli prenasledovateľom svojim; v Báčke, v Banáte zorganizovalo sa povstanie Srbov. Bán Jelačić stal sa diktátorom Chorvátska a hotovil vpád do Uhorska. Snem peštiansky, v otázke finančnej, vojenskej a taktiež vo viac smerodajných štátnych zásadách s vládou viedenskou rozpadnutý, ustanovil na obranu vlasti, poťažne na obranu nadvlády maďarskej nad ostatnými národmi, vystaviť vojsko dvestotisíc mužov silné, na ktorý cieľ predbežne štyridsaťtisíc mužov malo byť vyzdvihnuté.Pravda, ustanoveniam týmto chybovala kráľovská sankcia, ale stolice to nepriviedlo do rozpakov; mysleli si: Načo nám kráľovská sankcia? Rozkážeme a stane sa. Medzi inými teda aj výbor Gemerskej stolice pod heslom, že je vlasť v nebezpečenstve, ustanovil v lone svojom previesť regrutáciu, vydajúc v tomto smere potrebné úpravy štábnym dôstojníkom gardy národnej.V týchto okolnostiach Daxner držal zhromaždenie ľudu v Tisovci, v ktorom vyslovené bolo, že ustanovenie stolice o regrutácii nezaväzuje občanov, lebo nie je zákonom kráľovskú sankciu majúcim, ale je mienkou len jednej čiastky svojvoľne zriadeného výboru stoličného, ktorá nie obecenstvo, ale len sama seba reprezentuje. Uzavretie to vo forme reprezentácie bolo stoličnému výboru zaslané.Veľmi dobre charakterizuje vtedajšiu situáciu okolnosť tá, že výbor stoličný následkom reprezentácie tejto nič iného urobiť nevedel ako to, že naložil hlavnému veliteľovi horno-gemerskej národnej gardy, majorovi Gedeonovi, aby regrutáciu najsamprv v Tisovci dal previesť. Gedeon, v ustanovený čas prijdúc do Tisovca, kázal vystaviť obidve stotiny pred mestský dom. Kým on s magistrátom na mestskom dome porobil prípravy na losovačku, zišla sa garda a Gedeon oznámil cieľ príchodu svojho, upravil Daxnera na to, aby velil prvej kompánii k losovačke stúpať. Ale tu zo stránky obidvoch vystavených stotín, ako z jasného neba hrom, ozval sa jednomyseľný hromový výkrik: „Nepôjdeme ani jeden!“ Výkrik ten neustále opakovaný premenil sa po chvíli v hrozby proti regrutačnej komisii, proti výboru stoličnému a proti Maďarom. Szakal, adjutant majorov, ktorý s jedným Tisovčanom pustil sa do ostrejšieho rozhovoru, bol pochytaný a značne postískaný; len Daxnerovi podarilo sa sem a tam natriasaného adjutanta vyslobodiť z rúk ľudu, ktorý sa s národnou gardou bol pomiešal.Odrazu bolo počuť: „Von s tými tam na mestskom dome!“ A ľud rozjatrený počal sa násilne tisnúť do mestského domu.V okamžení tom, pohľadom na rastúcu rozjarenosť ľudu nemálo prekvapený major gardy národnej, na radu Daxnera uznal, že tu inej pomoci niet ako odvolať regrutáciu a tak utíšiť do radnej chyže tisnúci sa ľud. V nastúpivšej prestávke Gedeon dal si podpísať svedectvo, že on povinnosti svojej urobil zadosť, a svedectvom tým opatrený bez najmenšej urážky sadol na voz a odišiel preč.Následok udalosti tejto bol ten, že v celej stolici nielen medzi Slovákmi, ale i medzi Maďarmi regrutácia prepadla a magistrát stoličný sotva bol vstave jeden slabý batalión vystaviť, s ktorým zúčastnil sa v ťažení proti Jelačićovi.Vina udalosti tisovskej, a tak spolu vina za prekazenú regrutáciu, padla na Daxnera; s ním spolu obviňovaní boli aj Francisci, kapitán národnej gardy hnúšťanskej, a Bakuliny na Kokave. Z druhej strany nechybovalo na poburujúcich chýroch, že národné gardy od Rimavskej Soboty počnúc až po Putnok[29]majú prísť na exekúciu do Tisovca a že Tisovec na prach a popol bude obrátený. Pre uspokojenie meštianstva Daxner dal vystaviť riadne predstráže až po Hačavu[30]a v samom Tisovci usporiadal dennú a nočnú službu bezpečnosti.Národná garda tisovská, nedostanúc od výboru stoličného zbrane, zbrojila sa sama, nie síce preto, akoby azda postať dovtedajšej legálnej opozície svojej bola chcela zanechať a osamotená bez výhľadu na úspech vrhnúť sa v krvavý boj, ale hlavne preto, aby svojím ozbrojením imponovala tým streštencom, ktorí výbor stoličný chceli donútiť k násilným krokom proti Tisovcu. A cieľ tento sa skutočne podaril, lebo výbor, obávajúc sa zrazenia, exekúcie neupotrebil, nechajúc Tisovčanov za čas v pokoji.Medzitým postaveniu Tisovca prajné dovtedy okolnosti sa odrazu zmenili.Nasledovalo zajaté Filipovića a Rotha,[31]spiatočné ťaženie bána Jelačića a porážka Hurbana na Myjave.[32]Noviny hlásali, že celá Viedeň a vojsko prešli k revolúcii.[33]Národní mužovia slovenskí z Liptova, Turca, Zvolena a Novohradu zanechali stanice svoje, a ktorý z nich nemohol za hranicu, hľadal útočište v Tisovci. A toto bol príhodný čas na pokorenie Tisovca.Daxner bol citovaný, aby sa predstavil pred spravujúceho prvého viceišpána; priatelia mu radili, aby sa odstránil, čo však Daxner ohľadom na vtedajšie okolnosti urobiť nechcel, hovoriac, že by útek jeho bol rovný zapreniu veci samej. Francisci bol dňa 6. októbra nocou, keď z Tisovca do Hnúšte šiel, skrze komisára Chudobu lapený a v sprievode pandúrov o polnoci do Tisovca dovedený. Vystavené predstráže poznali ho a dali hlas o tom Daxnerovi; v pár minútach bez poplachu bola národná garda na nohách; pandúri boli v tichosti odzbrojení a s komisárom Chudobom vovedne pod stráž postavení.V nasledovavší deň zostúpila sa národná garda v zhromaždenie obecné, z ktorého vyslaná bola deputácia k správu vedúcemu viceišpánovi Fáymu,[34]aby svojvoľné lapanie pokojných občanov pristavil a ak proti Franciscimu a Daxnerovi žaloby jesto, aby tie riadnou cestou pokonať dal, lebo nemo, nisi citatus et convictus, detineri non potest.[35]A spolu osvedčila sa garda, že ona za obidvoch kapitánov ručí, presvedčená o tom, že oni pred zodpovednosťou za skutky svoje v úteku nebudú hľadať obranu. Deputácia vrátila sa od Fáyho s tou odpoveďou, že Fáy upotrebí celú moc stolice, ba i susedných stolíc, aby opozíciu Tisovca zlomil, a od kapitánov gardy očakáva, že sa na citáciu ustanovia pred vrchnosťou svojou. Spolu Fáy dal čestné slovo deputátom v tom zmysle, že sa oproti Daxnerovi a Franciscimu žiadna nezákonitosť nestane.Toto čestné slovo bolo príčinou toho, že Daxner a Francisci v bezvýhľadných obstojateľstvách[36]dobrovoľne dostavili sa na povolanie pred spravujúceho prvého viceišpána dňa 10. októbra v Plešivci.[37]Čestné slovo držalo sa tak, že obidvaja boli uväznení; dva dni pozdejšie dovedený bol k nim Bakuliny; o týždeň potom vyše štyridsať mužov, ktorých verejná mienka označila ako prednejších ľudí slovenských v Gemerskej stolici, priviedli do Plešivca ako väzňov. Obvinenie „i to je národovec slovenský“ dostatočné bolo na odôvodnenie žalárovania.Medzitým celý magistrát gemerský bol zaneprázdnený inkvizíciou proti Daxnerovi a Franciscimu; všemožným spôsobom zhľadávali sa dáta, čo, kde, ktorý v privátnom diškurze prehovoril podozrivého, verejné vystúpenie Daxnera proti výboru stoličnému, zjavný protest proti regrutácii, vzoprenie sa gardy tisovskej proti Gedeonovi a následkom toho prekazenie regrutácie v stolici, ozbrojenie sa gardy tisovskej, rozšírenie proklamácie Štúrovej[38]boli pozitívne dáta za základ inkvizícii slúžiace. Okrem toho bolo mnoho vymyslených chýrov o porozumení s kamarilou[39]a Jelačićom, o vlastizradných úmysloch odtrhnúť horné Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätopluka.K súdeniu žalôb týchto zostavené bolo štatárium v Plešivci, pred ktorým pozdvihnutá bola obžaloba pre vlastizradu.Pri poslednom, viac dišpute dvoch stránok než inkvizícii podobnom výsluchu zjavné bolo trom hlavným väzňom, že im ide o život. Videli na dvore hotoviť stĺpy, na ktorých mali visieť. Žiadali teda sudcov svojich, keď majú umrieť, aby neboli vešaní, ale strieľaní, aby mladý ich život skončil sa bleskom a hrmotom. Duchovný ich stav charakterizuje pieseň, v okamženiach týchto Franciscim zložená a Daxnerom dodatkami doplnená: „Hoj, traja sokoli, či vám žiaľ za svetom?“[40]Výrok smrti bol donesený; ale v tej hodine zjavila sa ruka Prozreteľnosti božskej, donesúc chýr o stratenej bitke pri Švechate.[41]Sudcovia nemali smelosti na svoju zodpovednosť exekvovať svoj súd a predložili vec splnomocnenému komisárovi Karolovi Szentiványimu.[42]Zakročením Szentiványiho premenila sa sentencia smrtná a traja hlavní väzni boli odsúdení na trojročné väzenie osamote. S nimi vovedne boli ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí,[43]z ktorých pätnásti boli Tisovčania, od dvoch mesiacov až na dvojročné väzenie odsúdení.Medzitým udalosti nezastali; generál Schlick[44]približoval sa ku Košiciam a bolo sa obávať toho, že ľud sám oslobodí väzňov svojich; z tej príčiny boli okolo 15. decembra Daxner, Francisci a Bakuliny v železách pod strážou do Pešti odvedení a tam v Neugebäude[45]profózovi[46]od regimentu Turského odovzdaní.Z času väzenia v Neugebäude spomenutia zasluhuje noc medzi 4. a 5. januárom. Celú noc do hodiny druhej po polnoci stál hrmot v Neugebäude sčiastky od vozov, sčiastky od ľudí, akoby celé batalióny dolu schodmi dupkali. Ráno o siedmej hodine vkročil rýchlym krokom profóz ku väzňom, spytujúc sa každého väzňa osobitne, kto je, čo je, skade je, za čo, od koho je sem poslaný. Na otázku, čo to bol za hrmot cez noc, profóz ani neodpovedajúc, vzdialil sa tak rýchlo, ako prišiel. O hodinu profóz vrátil sa celkom s úctivou tvárou a poklonami naspäť, vysvetlil pohádku tej noci hovoriac, že on každý mesiac oddával „vlasť obraňujúcemu povereníctvu“ prírastok väzňov svojich; pominulý večer, baviac sa až do polnoci u jedného z priateľov svojich, len ráno dostal rozkaz ešte večer prišlý, aby nových, v decembri pribudnutých väzňov udal povereníctvu;[47]on len ráno mohol urobiť zadosť rozkazu tomu, odnesúc menoslov nových väzňov na mestský dom. Ale „vlasť obraňujúceho povereníctva“ už tam nebolo, lebo o štvrtej hodine ráno odišlo po železnici do Szolnoku a Debrecína,[48]zaberúc so sebou všetkých, až do 15. decembra do väzenia prišlých politických väzňov, ktorých premávka v noci zapríčinila ten neobyčajný hrmot. Väzni ďakovali Bohu za milosť, že ich v krátkom čase už po druhý raz takým zrejmým spôsobom oslobodil od zahynutia. O pár dní pomocou Viliama Paulinyho,[49]ktorý o mieste ich uväznenia náhodou bol sa dozvedel, boli grófom Vrbnom[50]a bánom Jelačićom na slobodu prepustení.V Pešti dozvediac sa o tom, že dobrovoľníci slovenskí pri Prešporku pod hlavným veliteľstvom poľného zbrojmajstra Simunića[51]stoja, pospiechali do Prešporka a stadiaľ k Leopoldovu, kde skutočne nachádzalo sa do pol druha tisíc dobrovoľníkov slovenských pod vedením Janečkovým,[52]vtedy u ľudu Žižkom nazvaným. Uvítanie priateľmi, menovite Janečkom, ktorý poznal Daxnera ešte z rokov 1845/46 z Pešti, bolo srdečné. Vstúpiac do radu dobrovoľníkov, slúžili so zbraňou v rukách trónu a národu pri obliehaní a dobytí Leopoldova, potom pri obliehaní Komárna,[53]kde upotrebovaní bývali k najťažšej službe vojenskej, následkom ktorej i počet dobrovoľníkov značne sa umenšil.Zúčastniac sa v bitke pri Ácsi[54]dňa 26. apríla 1849, na spiatočnom ťažení ku Prešporku boli pridaní ku avantgarde,[55]kde vytrvalosťou svojou vydobyli si chválu vtedajšieho komandanta avantgardy, plukovníka Dorsana. Nespravodlivé zachodenie tohože s dobrovoľníctvom, neuznanie Janečka skrze Simunića prinútilo dôstojníkov dobrovoľníckych starať sa o reorganizáciu celého sboru. Jednomyseľne uznaná bola potreba toho, aby dobrovoľnícky sbor dostal osobitného hlavného veliteľa spomedzi dôstojníkov riadneho vojska a aby bol poslaný na Slovensko, lebo len tam mohol vynahradiť straty svoje novým mužstvom.Prevedenie úlohy tejto bolo zverené Daxnerovi, ktorý odíduc do Viedne, zprávou v ministerstve vojny písomne a slovne podanou vymohol to, že barón Lewartowski,[56]kapitán od generálneho štábu Götzovho,[57]bol vymenovaný za hlavného veliteľa slovenských dobrovoľníkov a dobrovoľníctvu dostala sa samostatná úloha očistiť banské mestá a vôbec horné Uhorsko od maďarskej gerily.Reorganizácia dobrovoľníctva prevedená bola pod správou Lewartowského sčiastky v Skalici, sčiastky v Rastislaviciach (Recse) pri Prešporku; zatým jeden celý batalión, pozostávajúci zo šesť stotín a jednej stotiny rezervy, zložil prísahu na články vojenské v tom zmysle, že chce bojovať až do pokorenia revolúcie maďarskej za sväté práva trónu a sväté práva národa slovenského, uznané skrze Jeho Veličenstvo vyslovením princípu národnej rovnoprávnosti.Sbor tento až do konca júna bol vystavený na čiare Váhu proti Komárnu; v júli pohol sa cez banské mestá a horné Slovensko očistiť kraje tieto od gerily.Z Kremnice Daxner vyslaný bol s jednou stotinou do Liptova, aby tam pomocou Hodžovou nový, druhý batalión organizoval a ako veliteľ druhého bataliónu o päť dní v Brezne k Lewartowskému sa pripojil. Daxner zodpovedal úlohe tejto. Z mužstva, hrnúceho sa z obcí hornoliptovských, zostavil jeden úplný batalión a jednu stotinu strelcov. Potom oslobodiac barikádami zatarasenú komunikáciu medzi Liptovom a Zvolenom, cez Čertovicu pripojil sa v určitý čas v Brezne k Lewartowskému.Ďalšou úlohou jeho bolo očistiť od gerily dolný Spiš a horný Gemer, čo sa mu bez nehody i podarilo.Pripomenutia zasluhuje, že Daxner a Bakuliny príduc na čele dobrovoľníkov do Gemera, uzniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského.Do Tisovca Daxner zvolal zhromaždenie ľudu, v ktorom takmer všetky hornogemerské obce boli zastúpené. V zhromaždení tom uzavrelo sa jednomyseľne podať Jeho Veličenstvu prosbu o to, aby horné Slovensko bolo zorganizované ako osobitná korunná krajina, na základe národnom, s úradnou a v školách s náukozdelnou rečou slovenskou. V zhromaždení tom vymenovaná bola deputácia, ktorá od obcí podpísanú petíciu odniesla do Viedne k Jeho Veličenstvu.Následkom úradného, od vtedajšieho civilného správcu krajiny pochádzajúceho a k vrchnostiam stoličným rozposlaného rozkazu, aby takí občania, ktorí za času revolúcie pre vernosť svoju k trónu od stránky revolucionárskej prenasledovania trpeli, podľa mena a s udaním zásluh oznámení boli vyššiemu miestu, Daxner obšírne opísal utrpenie národovcov slovenských v Gemeri a predložil dielo toto vyššiemu miestu, odporúčajúc vysokej blahosklonnosti najmä podajedných chudobnejších druhov svojich a spolu čeľadných otcov, ktorých rodina skrze to prenasledovanie utrpela citlivú materiálnu škodu. Ale vec tá ostala bez výsledku.Roku 1850 tá čiastka aristokracie uhorskej, ktorá nemala dosť smelosti zúčastniť sa v otvorenom boji, pozdvihovala hlavu svoju. Ona, s poklonou Mefista približujúc sa k trónu, hovorila: Nie my, pane, nie my, ale tí tam sú nebezpeční; to sú panslávi a rusisti.A tak sa zdalo, že vo vládnych kruhoch vďačne prijímali denunciácie tieto; aspoň hotovosť, s ktorou pokryteckých starokonzervatívcov dosadzovali na prvé úrady stoličné a proti národným mužom slovenským, vernosť svoju k trónu skutkami dokázavším, za hocakú pletku inkvizície vysielali, ukazuje pravdivosť udaného už poznamenania. Z mnohých príkladov pripomeniem len jeden. Pri prvom popise obyvateľstva,[58]prevedenom z jari roku 1850, maďaróni gemerskí zjavne počali agitovať za to, aby sa ľud slovenský nie za Slováka, ale za Uhra dal zapísať; pred vojenskou, popis vedúcou komisiou však v ten zmysel vykladali vec, že Uhor je Ungar, t. j. Maďar, a Slovák je Slave, to jest pansláv, Rus. Národní mužovia slovenskí, medzi nimi Daxner, opreli sa proti tomuto štatistickému klamstvu a vykonali to, že Jur Daxner,[59]na ten čas hlavný slúžny v Malom Honte, pokoril agitátorov týchto úradnou mocou. Toto dalo príčinu k deláciám pre agitácie panslavistické a zhora hneď prišiel rozkaz inkvirovať vec. Výsledok inkvizície bol ten, že gróf Anton Forgách,[60]na ten čas splnomocnený komisár dištriktu košického, pre ostrejšie zakročenie proti agitátorom maďarónskym z úradu suspendoval hlavného slúžneho Jura Daxnera, Štefanovho brata, a pri nastúpivšej, koncom roku 1850 prevedenej organizácii celkom ho vynechal, ostatných ale podľa pravidla calumniare audacter, semper aliquid haeret,[61]ako podozrivých preznačil.Pri nastúpivšej koncom roku 1850 organizácii[62]spomedzi národovcov slovenských v Gemeri len tí boli do úradov poprijímaní, ktorých pre ich kvalifikáciu zavrhnúť nebolo možno. Medzi týchto patril i Štefan Daxner. Stal sa námestným štátnym zástupcom v Rimavskej Sobote a zastával úrad tento až do novembra 1854.Ako štátny úradník, plniac verne povinnosti svoje, neprestával pritom zastávať záujmy ľudu svojho, kde sa mu k tomu príležitosť naskytla.Tak v záležitosti nových poštových staníc vidiac to, že správa stoličná navrhuje otvoriť nové poštové stanice jedine v dolných krajoch, v interesoch maďarského obyvateľstva, upozornil obce slovenské na okolnosť túto a petíciou slovenskými obcami podpísanou,[63]ktorú sám ako deputát vo Viedni v ministerstve doručil, previedol to, že nové stanice poštové v záujmoch priemyselného ľudu slovenského v Rimavskom Brezove, v Tisovci, vo Veľkej Revúcej a v Jelšave boli otvorené.Prvý následok činu toho bol, že cesty na horných stranách Gemerskej stolice ako cesty poštové do lepšieho stavu prišli.Prospech tento viedol k podujatiam novým, menovite k úmyslu otvoriť cestu medzi Liptovom a Gemerom. V bezprostrednom susedstve nachodiace sa tieto slovenské kraje, hoci plodinami, výrobkami, slovom, potrebami svojimi obapolne jeden na druhý sú odkázané, predsa ani v materiálnom ani v duchovnom ohľade v žiadnom spojení nestáli, nemajúc cesty, ktorá by ich bola spojovala. Daxner znajúc, že komunikácia duchovná po materiálnych cestách chodí, umienil si pracovať na stvorení takejto cesty, ktorá by dolinu rimavskú s dolinou Váhu do bezprostredného spojenia priviedla. Týmto cieľom vypracoval promemóriá, dátami topografickými, obchodnými a priemyselnými odôvodnené a zaopatrené podpisom všetkých obcí, počnúc od Rimavskej Soboty až po Tisovec. Spis tento doručený bol vtedajšiemu ministerstvu obchodu a verejných prác, na základe tom naložené bolo vtedajšiemu staviteľskému úradu stolice Gemerskej preskúmať čiaru otáznej cesty a možnosť jej prevedenia, čo sa roku 1853 nivelovaním sedem míľ dlhej čiary tej aj stalo.No nie všade bol Daxner tak šťastný v podujatiach svojich; tak napríklad nemohol prekaziť, aby oždianske evanjelické gymnázium neprešlo do Rimavskej Soboty a nebolo spojené s tamojším gymnáziom kalvínskym. Prenesenie a spojenie to stalo sa skutkom.Oproti tomuto gymnáziu v Rimavskej Sobote Daxner usiloval sa založiť reálku slovenskú vo Veľkej Revúcej. Jeho pričinením sa stalo, že kapitál peňažitý, dvadsaťštyritisíc zlatých vynášajúci, mesto Veľká Revúca vyznačilo na založenie slovenskej reálky[64]a že mestá a obce Ratková, Kameňany, Tisovec posľubovali značné fundácie. Námestná rada v Košiciach schválila síce podujatie toto, ale žiadala, aby skrze zakladateľa právo vymenovania jedného profesora bolo prenesené na biskupstvo rožňavské a právo vymenovania direktora na námestnú radu. Ministerstvu podaná reprezentácia, že námestná rada odoberá práva tie, ktoré v zmysle najvyššieho patentu o školách zakladateľovi prináležajú, neviedla k cieľu; následkom čoho Veľká Revúca vzala naspäť kapitál svoj a rozdelila ho v lone svojom podľa počtu cirkevníkov medzi cirkvou evanjelickou a rímskokatolíckou s tým cieľom, aby úroky z kapitálu toho vynaložené boli k napomoženiu výchovy ľudu.V úradnom živote Daxner vynasnažoval sa reč slovenskú v zmysle rovnoprávnosti národnej udomácniť ako reč úradnú v záležitostiach stránok slovenských. V tomto ohľade prichádzal do častého odporu so súdom stoličným a okresnými úrady.Spory tieto zapríčinili, že Daxner pri definitívnej organizácii za Staatsanwalta[65]do Zemplínskej stolice bol vymenovaný.Ten istý spor trval i v Zemplínskej stolici medzi Daxnerom a tamojším stoličným súdom, následkom čoho Daxner roku 1857 bol preložený do Sabolčskej stolice, do Veľkého Kállóva,[66]ako radca k tamojšiemu stoličnému súdu, kde medzi čírymi Maďarmi účinkovanie jeho v národnom ohľade na čas prestalo.V Kállóve za času zasadania prvého Reichsratu[67]roku 1859 Daxner vydal maličký spis „Hlas od Tatier“,[68]v ktorom pojednáva o rovnoprávnosti národnej ako o princípe smerodajnom, pri nastávajúcej organizácii monarchie a zvlášť Uhorska rozhodujúcom. Na konci diela tohoto vyslovené sú zásady, ktoré pozdejšie v Memorande svätomartinskom určitejšieho rozvedenia našli.Čo sa Memoranda a kongresu svätomartinského týka, pre objasnenie veci dobre bude obzrieť sa na vtedajšiu situáciu politickú v Uhorsku.Roku 1860 nielen z pristavenia patentu septembrového,[69]v záležitosti zriadenia cirkví augsburského a helvétskeho vyznania vydaného, ale hlavne z dejstvovania a chovania sa poľného zbrojmajstra Benedeka,[70]na ten čas civilného a vojenského gubernátora Uhorska, očividne zrejmá bola snaha vtedajšej vlády spriateliť sa s aristokraciou uhorskou. Aristokracia sama spozorovala smer tento a umienila si priateľstvo svoje nedať za lacnú cenu.Z tej príčiny, keď vyšiel diplom októbrový, keď Vay[71]bol za kancelára vymenovaný, keď námestná rada[72]a kráľovská kúria v Pešti, stoličné výbory s novým magistrátom stoličným boli obnovené, keď snem zvolaný bol a voľby na základe zákona z roku 1848 prevedené, so všetkými tými koncesiami, aristokracia uhorská sa neuspokojila, dobre znajúc, že čím viacej žiadať bude, tým viacej obdrží. Za istý čas aristokracia sama so sebou nebola na čistom, akú cenu má ustanoviť priateľstvu svojmu. Ale stav ten netrval dlho. Heslo od emigrácie maďarskej Panskému kasínu[73]zaslané a odtiaľ po všetkých výboroch stoličných rozšírené, znelo: restitutio in integrum,[74]ozývalo sa všade ako jediná výmienka priateľstva a pokoja vnútorného.S manifestom októbrovým vovedne vydané c. k. nariadenia[75]podržali organizáciu súdov stoličných a platnosť rakúskeho občianskeho zákona až do toho času, kým snem nové zákony donesie. Ale výbory stoličné vyhlásili rakúsky kódex a c. k. súdy za nezákonitosť a v zmysle hesla svojho zriadili si osobitnú stoličnú sedriu, spolu ale via facti uviedli do života stručné zákony uhorské, odopierajúc výkon výrokom súdnym, od c. k. nezákonitých súdov pochádzajúcim.V zmysle diplomu októbrového a osobitného c. k. nariadenia finančná záležitosť a vojsko patrili do celoríšskeho parlamentu. Ale výbory stoličné vykričali za vlastizradcu toho, kto sa opováži daň platiť, a usporadovali honvédske pluky z roku 1848. Snem bol povolaný do Budína; ale aristokracia chcela držať snem v Pešti.[76]Snemu boli predložené písomnosti, na nastúpenie trónu skrze cisára a kráľa Fraňa Jozefa I. ohľad majúce. Snem odpovedal tým, že odoprel panovníkovi príslušný titul. Slovom, nastúpil stav anarchický, v ktorom oproti vláde a jej nariadeniam beztrestne sa agitovalo.V týchto časoch ešte z Kállóva Daxner vyzval Jána Jesenského,[77]na ten čas konštitucionálneho slúžneho v Turčianskom Sv. Martine, aby skrze predstavenstvo svätomartinské dal zvolať kongres národný, v ktorom by boli žiadosti národa z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej formulované a snemu predložené; lebo teraz každý toľko práva má, koľko do úžitku vziať je vstave. Podobné vyzvanie Daxner poslal i Jánovi Čipkovi do Brezna a magistrát tohto slobodného kráľovského mesta už sa ustálil na tom, že zvolá kongres národný, keď zjavil sa v novinách príhlas od richtára svätomartinského,[78]povolávajúci reprezentantov národa slovenského na deň 6. júna 1861 do Turčianskeho Sv. Martina na doradu národnú.Daxner ešte v máji 1861, ako disponibilný sudca,[79]vrátil sa domov do Tisovca a pospiechal na kongres slovenský do Martina, kde po dvojdňovej debate jeho návrh, najhodnejšími synmi národa slovenského zastupovaný, zvíťazil veľkou väčšinou hlasov a pozdejšie vo forme Memoranda národa slovenského bol snemu predložený.V kongrese svätomartinskom Daxner vyvolený bol za úda výboru národného; ako taký bol údom vyslanstva, Memorandum svätomartinské snemu predloživšieho, taktiež údom vyslanstva toho, ktoré v záležitosti politickej organizácie Slovenska podalo vyhotovenú petíciu 12. decembra 1861 Jeho Veličenstvu vo Viedni.Koncom roku 1861 Daxner bol menovaný za druhého podžupana[80]stolice Gemersko-Malohontskej, ako taký zastával spolu i predsedníctvo stoličného súdu.Keďže v anarchickej dobe roku 1861 s vytisnutím reči nemeckej výlučne reč maďarská za reč úradnú uvedená bola a nariadenie kráľovské, s diplomom októbrovým vydané, obmedzilo diplomatičnosť reči maďarskej jedine na vnútornú službu úradov štátnych, z tej príčiny Daxner vydal úpravu na podriadené úrady v tom zmysle, aby pri úradných pokonávaniach so stránkami používali reč stránok a len vo vnútornej službe úradnej reč maďarskú.Táto úprava narobila mnoho hluku a bola skrze komisára kráľovského zničená, následkom čoho predošlý nešvár z ohľadu užívania reči maďarskej zákonitej platnosti nadobudol.Vidiac, že spojené luteránsko-kalvínske gymnázium v Rimavskej Sobote je ústav, majúci za cieľ odnárodňovanie slovenskej mládeže, umienil si Daxner založiť vo Veľkej Revúcej evanjelické slovenské gymnázium, aby rodičia slovenskí mali ústav, v ktorom by dietky svoje za dobrých kresťanov, trónu a vlasti verných občanov vychovať mohli. Plán tento, spočiatku u priateľov s malou vierou prijatý, u nepriateľov vysmievaný, po prekonaní mnohých ťažkostí pri pomoci a spoluúčinkovaní horlivých synov národa sa vydaril, takže v Revúcej slovenské gymnázium osemtriedne povstalo.Ako podžupan Daxner mal najlepšiu príležitosť uskutočniť od desiatich rokov u obecenstva v zabudnutie prišlý úmysel svoj o ceste,[81]horný Gemer s Liptovom spojujúcej. Keďže verejné práce sotva postačovali už jestvujúce cesty v dobrom stave udržiavať a nádeje nebolo, že by jedine o Maďarov starostlivá vláda skrze možné stavby slovenským krajom poskytla zárobok, z tej príčiny neostával iný spôsob, ako skrze dobrovoľné obete započať dielo pre materiálny a duchovný dobrobyt spomenutých krajov tak veľavýznamné. Meštianstvo tisovské vynikalo nad všetky obce obetavosťou svojou; účinlivosti Ľudovíta Kubániho slúžneho ochodze malohontskej, pripísať treba, že obce jeho okresu od každého osobitníka po jednom a od každého robotného kusa statku tiež po jednom chlapskom dni obetovali na túto cestu. Rimavská dolina podpísala tisíc zlatých, a hneď sprvu z dobrovoľných obetí zišlo sa do pätnásťtisíc robotných dní, s ktorou silou možno bolo prikročiť k stavaniu cesty cez hory-doly vedúcej.Dielo to, pod správou Daxnera do konca roku 1864 asi na tri míle dostavené, stretalo sa s mnohými protivenstvami, najmä zo stránky Slovákom neprajných vyšších úradníkov stoličných, obviňujúcich Daxnera, že stavia cestu pre Okolie slovenské. Medzitým mal Daxner to zadosťučinenie, že po jeho odchode z Gemera do Debrecína ministerstvo prijalo cestu tú medzi štátne komunikácie a vystavenie celej čiary naložilo skrze prácu verejnú.Odchod Daxnera[82]z Gemera nasledoval koncom roku 1865 následkom najvyššieho rozkazu Jeho Veličenstva.Už predtým, menovite roku 1864, keď nepriateľská Slovákom stránka videla, že založenie revúckeho gymnázia je dielo zakončené, množili sa žaloby proti Daxnerovi ako agitátorovi slovenskému, takže kancelária uhorská spočiatku roku 1864, z tej pokryteckej príčiny, že Jeho Veličenstvo pri obsadení všetkých úradov naložilo zachovávať národnú rovnoprávnosť a že pri zmenkových súdoch[83]niet muža, ktorý by národnosť slovenskú zastupoval, preložila Daxnera do Debrecína za radcu k tamojšiemu zmenkovému súdu. Proti nariadeniu tomu reprezentovali slovenské obce Gemerskej stolice k Jeho Veličenstvu; Daxner pospiechal do Viedne, kde na výsluchu u Jeho Veličenstva podarilo sa mu nečisté príčiny preloženia svojho odkryť a vyviesť to, že nariadenie kancelárie bolo ad acta položené.Medzitým prišiel rok 1865; kancelárom stal sa Majláth. Pod ním prevedené bolo vymenovanie úradníkov stoličných v zmysle maďarskom, aby nastávajúce voľby na snem pre Maďarsko boli zabezpečené. Aj Daxner vystúpil v Gemeri ako kandidát na vyslanstvo snemové s programom národným, ktorého hlavným punktom bola národná správa, národná cirkev, národná škola. Stránka jeho mala prevahu v ochodzi malohontskej, keď odrazu následkom tajných denunciácií prišiel rozkaz od kancelárie, ktorým Daxnerovi naložené bolo bez odkladu nastúpiť miesto svoje pri debrecínskom zmenkovom súde. Nová cesta do Viedne a prosba, aby aspoň cez nastávajúcu voľbu vyslanca snemového bol doma ponechaný, ostali bez výsledku.Najvyššiemu rozkazu Jeho Veličenstva zadosť učinené byť muselo, následkom čoho Daxner pred voľbou zástupcu snemového odobral sa do Debrecína.Činom týmto jeho stránka, nemajúc vodcu na čele, pri voľbe ostala v menšine.Z Debrecína pri konci roku 1866 Daxner poslal priateľom a druhom svojim do Gemera malý program[84]o tom, ako by lojálne sily v národe slovenskom s cieľom organického spoluúčinkovania zriadené byť mali.Spis tento, dostanúc sa do rúk nepriateľov národa slovenského, dal príležitosť k novej teroristickej inkvizícii,[85]z jari roku 1867 prevedenej. Na základe spisu toho hľadali panslavistické sprisahanie proti celistvosti Uhorska a snahy pripojenia sa k Rusku. Profesor revúcky dr. I. Zoch,[86]notár revúcky Karol Štefančok, notár ratkovský Daniel Gallay a bývalý slúžny Michal Bakuliny boli uväznení. Mnohí národovci slovenskí sčiastky ako inkvizíti, sčiastky ako svedkovia inkvirovaní.U Daxnera v Debrecíne bolo prekutanie domu, pri ktorej príležitosti nielenže mu všetky písma zhabali, ale okrem toho i privátne, po pošte na neho prišlé listy za celé dva mesiace na pošte lapali a otvárali, usilujúc sa týmto spôsobom vyhľadať dôkazy nejakej viny.K tomu ešte i súd debrecínsky o uväznenie bol požiadaný, čo sa ale nestalo, keďže špecifická, uväznenie odôvodňujúca príčina nebola udaná.Z inkvizície tejto, proti Daxnerovi[87]a druhom jeho vedenej, nielenže nedosvedčili sa vlastizradné alebo velezradné úmysly, ale práve naopak, dokázalo sa to, že slovenská národná strana s horúcou láskou k potlačenému národu svojmu vždy spojovala nezlomnú vernosť k najvyššiemu panujúcemu domu a k vlasti svojej. Následkom čoho inkvizícia tá od kráľovského fiškusa za bezzákladnú uznaná, bola zastavená.[88][1]Vlastný životopis, Slovenské pohľady XIX, 1899, str. 129 — 139,185 — 204.Pre Daxnera je charakteristické, že píše životopis v tretej osobe.[2]Žigmund(1386 — 1437) — cisár rímsky, kráľ uhorský a český, brat českého kráľa Václava IV. z rodu Luxemburgovcov. Na uhorský trón dostal sa ženbou s Máriou, dcérou uhorského kráľa Ľudovíta. Za jeho vlády sa už dostávali pri svojich výbojoch Turci až na hranice Uhorska. Žigmund sa intenzívne zaplietol do protihusitských bojov.[3]Helvécia— latinský názov Švajčiarska, veľmi často používaný v medzinárodnom styku aj dnes[4]Bitka pri Nikopolev Bulharsku bola 28. septembra 1396, kde turecký sultán Bajazid porazil vojská kráľa Žigmunda.[5]Ján Daxner— otec Štefanov, zomrel r. 1847. Bol to veľmi pokrokový zeman, ktorý zrušil na svojom majetku poddanstvo už vtedy, keď sa o tom na uhorskom sneme iba rokovalo. Pravda, Daxnerova rodina žila so svojimi poddanými v patriarchálnom pomere, lebo na počet nebolo ich veľa. Podľa rodinnej tradície iba štyri rodiny.[6]insurgent(lat.) — účastník insurgencie, insurekcie, šľachtického povstania v starom Uhorsku. Za všetky privilégiá bola šľachta povinná postaviť vojsko na obranu krajiny v prípade nepriateľského vpádu do Uhorska. Posledná insurekcia bola r. 1809, keď Napoleonove vojská napadli Uhorsko a dostali sa až do Rábu a boli aj v Bratislave.[7]Filozofické štúdiá odbavil v Prešporku— na ev. lýceu v školskom r. 1840/41 a 1841/42. Na prešovskom kolégiu hneď zatým v r. 1842/43.[8]Ján Čipka(1823 — 1903) — jeden zo zakladateľov Matice slovenskej, dôverný priateľ Daxnerov, mecenáš národných podujatí, ktorý pôsobil v Brezne[9]Pavel Jozeffy(1775 — 1848) — ev. superintendent tzv. banského dištriktu, preslávil sa predovšetkým tým, že r. 1842 sa postavil na čelo slovenskej deputácie, ktorá odovzdala vo ViedniPrestolný prosbopis slovenskýs ponosami a požiadavkami slovenských evanjelikov[10]Jonatan Čipka(Hradovský) (1819 — 1861) — ev. farár v Drienčanoch. Narodil sa v Tisovci. Spolu s A. H. Škultétym vydával v Levoči r. 1846 Zorničku, zábavník pre deti, kde prispieval i Daxner, zbieral ľudové rozprávky a s Daxnerom spolupracoval aj neskoršie, keď sa tento stal dozorcom ev. cirkevného sboru v Drienčanoch.[11]účinlivosť družstva— hospodárskeho spolku, ktorý vznikol z podnetu Daxnera spolu s A. H. Škultétym a J. Čipkom v Tisovci t. 1846, keď predtým založili už verejnú čitáreň. Pomáhali im pritom učitelia O. Gál a D. Lojko. Za predsedu Hospodárskeho spolku, ktorého účinnosť mala veľký ohlas medzi tisovskými mešťanmi a roľníkmi na okolí, zvolili Štefana M. Daxnera. Daxner sa však tejto funkcie zriekol 13. augusta 1848, aby sa mohol venovať len politickej činnosti. Po skončení revolučných akcií, ktorými Hospodársky spolok značne utrpel, jeho činnosť obnovili v päťdesiatych rokoch. Podrobnejšie o Hospodárskom spolku píše F. Houdek, Storočnica slovenského družstevníctva 1947, str. 182.[12]Alexander B. Vrchovský(1812—1865) — jeden z významných pokrokových slovenských vzdelancov, účastník štúrovského hnutia, potom advokát v Pešti, kde v jeho kancelárii pracovali mladí slovenskí právnici, napr. Janko Kráľ, Št. M. Daxner, ale i M. Jókai, A. Petőfi a iní. Vrchovský, ako skalický rodák, pochádzal z rodiny, ktorej príslušníci sa zapojili do tzv. martinovicsovského sprisahania na konci 18. stor., získal si v Pešti veľkú klientelu a v päťdesiatych rokoch prednášal aj ako lektor na peštianskej univerzite. Pred revolúciou v Pešti jeho advokátska kancelária bola strediskom hnutia pokrokovej revolučno-demokratickej mládeže slovenskej i maďarskej. Po potlačení revolúcie podporoval snahy peštianskej slovenskej inteligencie, ktorá zamýšľala založiť v Pešti aj Maticu slovenskú. Vrchovský ponúkol svoj dom za sídlo pripravovanej inštitúcie. Postava A. Vrchovského by si zaslúžila podrobnejšie spracovanie, lebo doterajšie naše vedomosti o jeho živote a účinkovaní nie sú dostatočné, najmä z peštianskeho obdobia.[13]Vnútorným nepokojom a trenicamiv peštianskej slovenskej ev. cirkvi mieni Daxner pôsobenie Jána Kollára, ev. farára tejto cirkvi, ktorý vyvolával medzi jej príslušníkmi rozbroje, najmä pokiaľ išlo o zriadenie nedeľnej školy a o činnosť učiteľa Jána Kadavého. Kollár znemožňoval zriadenie nedeľnej školy z odporu proti štúrovskému hnutiu a spisovnej slovenčine. Daxnerove listy priateľovi A. H. Škultétymu z týchto čias sú veľmi výrečným svedectvom pomerov v Kollárovom okolí a kritického postoja mladých štúrovcov voči Kollárovi, ktorý na nich zanevrel.[14]pripojil sa k stránke opozičnej, pod ktorou rozumie Daxner uhorskú politickú stranu Ľ. Kossutha, M. Vesselényiho a iných. Na čele konzervatívnej strany bol umiernený predstaviteľ vysokej šľachty uhorskej gróf Štefan Széchényi. Daxner, hoci s národnostnou politikou Kossuthovou nemohol súhlasiť, bol prívržencom opozičnej stránky, ktorá reprezentovala pokrokové, revolučné a reformné tendencie v uhorskom verejnom živote. Vzájomný boj medzi obidvoma stranami vyvrcholil práve za Daxnerovho pobytu v Pešti, keď viedenská vláda prostredníctvom grófa J. Apponyiho uskutočnila opatrenia, obmedzujúce rozvoj reformných snáh opozičnej strany. Podrob, pozri Rapant, Slov. povstanie I, 1, str. 5 — 7.[15]Maličký program Daxnerovvznikol v súvislosti s pripravovanou petičnou akciou r. 1847, ktorá mala úspešnejšie než r. 1840 pripraviť obšírny elaborát slovenských národných požiadaviek pre uhorský snem. Podrob, pozri Rapant, c. d., str. 175.[16]čl. XVI.— 1848 sa týkal dočasnej úpravy stoličných vrchností v dôsledku štátoprávnych zmien, uskutočnených na základe tzv. marcových zákonov. Išlo o zmodernizovanie verejnej správy, ktorá bola do r. 1848 sústredená do stolíc a bola už zastaralá a nevyhovujúca. Podľa ustanovení tohto zákona mali sa zvolať stoličné zhromaždenia, na nich vyhlásiť a vysvetliť tzv. marcové zákony, zvoliť stále výbory bez ohľadu na rodovú a stavovskú príslušnosť. Najdôležitejším opatrením tohto zákona bolo zavedenie maďarčiny ako výhradne rokovacej reči. Na stoličnom zhromaždení gemersko-malohontskom 1. mája 1848 Daxner slovenskou rečou postavil sa práve proti tomuto poslednému opatreniu zák. čl. XVI. z r. 1848. Daxner vyčítal aj ustanovenie zák. čl. XVI z r. 1848, podľa ktorého definitívna úprava verejnej správy stoličnej sa len sľubovala, hoci sa mohla s ohľadom na zastúpenie ľudového živlu uskutočniť hneď. Porov. Rapant, c. d., str. 255 — 7.[17]prítomný bol… v Liptovskom Sv. Mikuláši— Daxnerov údaj, že bol v máji 1848 prítomný v Mikuláši na porade, z ktorej vyslali deputáciu s Kleinom a Hroboňom na čele, prebiehala už 27. marca 1848, deň pred stoličným zhromaždením liptovským. Daxner sa zúčastnil tejto porady na vyzvanie M. Kellnera z Polhory a išiel na ňu spolu s J. Franciscim. Na tejto porade boli M. M. Hodža, S. Štefanovič, J. Kučera a iní. Porada sa zaoberala zprávami o zrušení urbára a rozhodla verejne vystúpiť na práve zvolanom stoličnom zhromaždení, ktoré sa konalo 28. marca. Členovia porady vypracovali petíciu, o ktorej sa zmieňuje Daxner. Podrob. pozri Rapant, c. d., str. 218 n.[18]Ľudovít Klein(1816 — 1873) — notár mestečka Hyby v Liptove a ako taký riadny člen stoličného zastupiteľstva[19]Samo B. Hroboň(1820 - 1894) — ev. kňaz, štúrovský básnik a národný pracovník. Žil v tom čase v Sielnici pri L. Mikuláši.[20]artikul XXII— zák. čl. XXII z r. 1848 týka sa národnej gardy. Išlo o ozbrojené formácie, do ktorých boli povinní dať sa zapísať všetci občania, bývajúci v mestách a mestečkách s magistrátmi, a to vtedy, ak vlastnili dom, pozemkový majetok aspoň v cene 200 pengő, alebo ak vlastnili v obciach aspoň pol usadlosti alebo majetok podobnej hodnoty. Napokon sa mali zapísať tí, ktorí mali aspoň 200 pengő ročného príjmu. Zapisovacia povinnosť sa vzťahovala na občanov vo veku 20 — 50 rokov, a to len vtedy, ak nepodliehali do moci gazdov, čiže boli úplne samostatní a svojprávni. Príslušníci národnej gardy boli povinní konať ozbrojenú službu na žiadosť obecnej vrchnosti. No do národných gárd mohli sa zaradiť aj takí, ktorí prejavili o túto službu záujem alebo považovali ju za vyznačenie. Dôstojníkov až po hodnosť kapitána mohli si národné gardy voliť samy. Vláda sa starala o výcvik národných gárd a poskytla pre ne zbrane. Služba bola bezplatná a obmedzovala sa iba na obvod obce. Mimo nej mala garda účinkovať len v mimoriadnych prípadoch. Hlavnou povinnosťou národných gárd bolo zachovávať poriadok a pokoj. Národné gardy nemohli sa korporatívne uznášať, ani rokovať, ak boli ozbrojené. Použiť násilie mohli len v odôvodnených prípadoch. Vláda mohla gardy rozpustiť. Ich príslušníkov mohli telesne trestať. Národná garda ako inštitúcia podliehala vláde. Ako vidieť, národné gardy mali byť podkladom pre uhorskou vládou zamýšľané uhorské vojsko. Naše dejepisectvo doteraz venovalo neprávom, pri hodnotení uhorskej revolúcie a slovenskej účasti na nej, veľmi malú pozornosť činnosti národných gárd.[21]Eugen Kubinyi— statkár v Klenovci, kde sa jeho rodina osadila v 16. storočí[22]Popisovať voličov— podľa zák. čl. V z r. 1848, ktorým boli schválené opatrenia, súvisiace s voľbami do uhorského snemu, mali osobitné popisné komisie, vymenované stoličnými vrchnosťami. Už pri týchto prvých voľbách do uhorského snemu ukázali stoličné vrchnosti, ovplyvnené vládnucimi vrstvami, všetku svoju prefíkanosť i pri súpise voličov, i pri určovaní volebných obvodov. Gemerská stolica mala podľa zák. č. V z r. 1848 právo zvoliť 6 poslancov. Stolica bola rozdelená na šesť volebných obvodov. Daxner právom protestoval, že popis voličov sa mal uskutočniť iba v sídle volebného okresu, v Rimavskej Sobote, a nie v jednotlivých obciach.[23]Ján Francisci(1823 — 1905) — slovenský právnik a politik, župan Liptovskej stolice r. 1864 a radca uhorského kráľovského miestodržiteľstva. Bol dôverným priateľom Daxnera, s ktorým spoluúčinkoval najmä v revolučných rokoch 1848/49.[24]Michal Bakuliny(1819 — 1892) — slovenský učiteľ, za Bachovej éry stol. úradník, spolupracovník Daxnerov a Francisciho a ich dôverný priateľ[25]Jozef Jelačić(1801 — 1859) — gróf, stal sa v marcových dňoch 1848 ako rakúsky, cisárskemu domu oddaný generál chorvátskym bánom a v marci 1848 poľným maršalom. V cisárskych službách vtrhol na jeseň 1848 do Uhorska, aby potlačil maďarský odboj proti Viedni, no od Pešti potom tiahol k Viedni, kde hrozila vypuknúť a potom aj začiatkom októbra vypukla buržoázna revolúcia.[26]Udalosti v Banáte, Báčke, Sedmohradsku a v Chorvátsku— Daxner má tu na mysli revolučné prejavy uhorských Srbov, Rumunov a Chorvátov na jar a na jeseň 1848, ich zhromaždenia a ozbrojené akcie[27]Kongres slovanský v Prahe— prebiehal koncom mája a začiatkom júna 1848 a mal za účasti predstaviteľov rakúskych Slovanov rozhodovať o ich postupe pri reorganizácii ríše. Slovákov zastupoval na slovanskom sjazde Ľ. štúr, M. M. Hodža a J. M. Hurban.[28]V zhromaždení národnom v Liptovskom Sv. Mikuláši— dňa 10. mája 1848 vypracovali predstavitelia slovenského obrodného hnutia Žiadosti slovenského národa, na osnovaní ktorých mal veľký podiel Štefan M. Daxner svojím konceptom Žiadostí[29]Putnok— maďarská obec na juhovýchodnom okraji Gemerskej stolice[30]Hačava— malá dedinka v Rimavskej doline na sever od Hnúšte[31]zajatie Filipovića a Rotha— cisárskych generálov, ktorí manévrovali v tom čase na Slovensku[32]porážka Hurbana na Myjave— ide o ústup slovenských dobrovoľníkov z Myjavy a okolia na Moravu v septembri 1848[33]Viedeň a vojsko prešli k revolúcii— Viedenská revolúcia vypukla 6. októbra a podmienila odchod cisára Ferdinanda V. do Innsbrucku. Za predpokladu, že by sa bola udržala, mohla podstatne zmeniť priebeh revolúcie v strednej Európe.[34]Gustáv Fáy(zomr. 1895) — r. 1848 a v r. 1867 - 1872 gemerský podžupan, potom až do r. 1892 hlavný župan Gemerskej stolice. U Fáya patvarizoval Ján Francisci pred r. 1848. Porov. jeho Vlastný životopis.[35]nemo, nisi cilatus et convictus, detineri non potest(lat.) — nik nemôže byť zatknutý bez predvolania a usvedčenia[36]obstojateľstvá(z rus.) — okolnosti, pomery[37]Plešivec— bol vtedy sídlom Gemerskej stolice, kým Rimavská Sobota bola sídlom tzv. Malohontskej stolice, ktorá splynula s Gemerskou, a napokon aj toto mesto sa stalo konečným sídlom zjednotenej stolice.[38]proklamácie Štúrovej(z lat.) — príhlasu, známom ako „Bratia Slováci“, ktorá vyšla tlačou vo Viedni. Pozri Rapant, c. d., str. 73 n.[39]kamarila(zo špan.) — skupina vplyvných ľudí na panovníckom dvore, klika politických intrigánov. Daxner má na mysli úzky kruh príslušníkov viedenského cisárskeho dvora a jeho styky s Jelačićom, povereným potlačiť maďarské povstanie. Členmi viedenskej kamarily okrem Jelačića boli arcikňažná Žofia, matka Františka Jozefa, arciknieža Ľudovít, knieža A. Windischgrätz a barón S. Jósika. Existenciu kamarily niektorí historici popierajú. Jej cieľom bolo rozhodovať o štátnych veciach s vylúčením ústavných činiteľov.[40]„Hoj traja sokoli…“— báseň, ktorú zložil J. Francisci na pamäť uväznenia Daxnerovho, Bakulinyho a svojho v Plešivci údajne 25. októbra 1848[41]Bitka pri Švechate— (Schwechate) na Litave, neďaleko Viedne, bola 30. októbra 1848 a mala pre ďalší priebeh i viedenskej, i uhorskej revolúcie nesmierny význam. Keby totiž neboli vojská uhorskej vlády pod velením A. Görgeya otáľali s postupom na Viedeň a keby sa Görgey nebol zbytočne radil s Ľ. Kossuthom, ktorý v tomto prípade preukázal až tragickú nerozhodnosť pre zabezpečenie úspechu vojenských akcií, mohlo uhorské vojsko včas pomôcť viedenskej revolúcii a obsadiť Viedeň, a tým azda i rozhodnúť o úspechu revolúcie v habsburskej ríši. Pre záchranu Daxnera mala bitka pri Schwechate nesporne životnú dôležitosť.[42]Karol Szentivanyibol v r. 1830 — 1836 poslancom uhorského snemu, potom zastával rôzne menej významné funkcie v stoličnej správe gemerskej, v r. 1839 a 1847 bol opäť poslancom snemu, ako aj v r. 1848 a 1861. R. 1848 bol vládnym komisárom, ktorý mal na starosti predovšetkým bezpečnostné veci v stolici.[43]ešte dvadsiati dvaja národovci slovenskí— v skutočnosti podľa rozsudku odsúdili 30 národovcov. Porov. rozsudok u Rapanta, c. d. II, 2, str. 278 n.[44]František Schlick(1789 - 1862) — rakúsky generál v období 1848 — 1849. Zúčastnil sa v bitke národov r. 1813, kde stratil oko. Schlick vnikol s rakúskym vojskom na rozkaz Windischgrätzov cez Duklu do Uhorska, obsadil koncom r. 1848 Košice, potom dobýjal Ráb, porazil Görgeya pri Temešváre, napokon sa zúčastnil aj vojny v Taliansku r. 1859.[45]Neugebäude— čiže Újépület, pôvodne rozsiahla, pavilónmi obstavená vojenská kasáreň v Pešti, ktorú vybudovali za vlády Jozefa II. r. 1786. Stála v terajšom V. okrese Budapešti na ploche 10.000 štvor. siah. Počas revolúcie r. 1848 — 49 a po jej potlačení Neugebäude používali ako väznicu pre vojenských a politických delikventov. Tu popravili aj prvého uhorského ministerského predsedu grófa Ľ. Batthyányho. Túto budovu zbúrali r. 1898, lebo prekážala vnútornej výstavbe Pešti a na jej mieste vzniklo čiastočne dnešné Námestie slobody.[46]profóz(nem.) — vojenský dozorca[47]udal povereníctvu— čiže vlastibrannému výboru, ktorý viedol počas revolučných udalostí štátne záležitosti, najmä vojenské. Na jeho čele bol Ľ. Kossuth.[48]po železnici do Szolnoku a Debrecína— jednej z prvých tratí parných železníc v Uhorsku, ktorá premávala v čase maďarskej revolúcie[49]Viliam Pauliny(1826 — 1877) — prišiel do Pešti vtedy, keď ju obsadilo rakúske vojsko a mesto bolo v dôsledku odchodu maďarských vojsk a úradov v neporiadku. Pauliny opustil honvédske vojsko, v ktorom slúžil ako kaprál, a po Daxnerovom prepustení pridal sa k slovenským dobrovoľníkom.[50]gróf Vrbna— ide asi o Dominika z Vrbna, nar. 1811, ktorý pochádzal z českej šľachtickej rodiny a bol generálom rakúskej armády[51]Baltazár Simunić(1785 — 1861) — barón, rakúsky poľný maršal, ktorý operoval rakúskymi vojskami na západnom Slovensku, najmä na Považí. K jeho armáde pridelili aj sbor slovenských dobrovoľníkov.[52]Bernard Janeček(1814 — 1887) — rodom z Čiech, veliteľ sboru slov. dobrovoľníkov za jesennej a zimnej výpravy[53]pri obliehaní Komárna— ktoré bolo poslednou fázou bojov o maďarskú nezávislosť r. 1849. Veliteľom komárňanskej pevnosti bol povestný gen. J. Klapka, ktorý za výhodných podmienok napokon kapituloval.[54]Bitka pri Ácsidňa 26. apríla 1849 patrila medzi mnohé bitky v blízkosti Komárna.[55]boli pridaní k avantgarde(z fr.) — k predvoju, ktorému velil plukovník Dorsan[56]barón Henrich Lewartowski(1810 — 1875) — dôstojník rakúskej armády, ktorého ako kapitána štábu Götzovej armády, operujúcej na severnom Slovensku, poverili vedením Slovenského dobrovoľníckeho sboru r. 1849. V tzv. tretej výprave Sbor na jar a v lete vyčisťoval Slovensko od príslušníkov maďarskej armády. Po potlačení maďarskej revolúcie a rozpustení Sboru v novembri 1849 Lewartowski predložil rakúskej vláde pamätný spis, v ktorom dokazoval nevyhnutnosť utvorenia samostatného Slovenska a jeho vymanenia sa z rámca uhorského štátu.[57]Götz— rakúsky generál-major, hlavný veliteľ armády, ktorá operovala na severnom Slovensku v zime 1848 — 49 a do ktorej boli začlenení aj slovenskí dobrovoľníci. Ide najmä o tzv. zimnú výpravu, v rámci ktorej sa vykonalo niekoľko stoličných reštaurácií na Slovensku (Martin, B. Bystrica, D. Kubín).[58]Pri prvom popise obyvateľstva— Rakúska vláda po potlačení revolučných hnutí v Rakúsku okrem iných opatrení uskutočnila aj súpis obyvateľstva, aby zistila jeho stav a najmä jeho národnostné zloženie. Maďari chceli zneužiť tento súpis vo svoj prospech a usilovali sa mýliť popis ľudu uskutočňujúce vojenské orgány. Výsledky sčítania ľudu boli uverejnené.[59]Jur Daxner(1811 — 1880) — brat Štefanov, krátky čas po revolúcii hlavný slúžny v Malom Honte, do ktorého patril aj Tisovec a celá Rimavská dolina[60]Anton Forgách(1819 — 1885) — gróf z Haliča pri Lučenci, po r. 1849 vládny komisár košického vojenského dištriktu, patril so svojím bratom Alexandrom r. 1849 k tzv. „Rusov vodiacim“ magnátom. Za Bachovej éry sa stal hlavným županom košického dištriktu, r. 1860 miestodržiteľom Moravy a Čiech, po r. 1861 až do r. 1864 kráľovským kancelárom. Po vyrovnaní pridal sa k Deákovej, neskôr k liberálnej strane.[61]calumniare audacter, semper aliquid haeret(lat.) — z bezočivého falošného obvinenia vždy dačo prilipne[62]Pri… organizácii uhorských úradov po r. 1850— ide o zrušenie provizórnej administratívy v Uhorsku, v ktorej hlavné slovo mali vojaci. Nahradili ju civilnou správou. Uhorsko bolo rozdelené na viacero oblastí, z nich dve boli na Slovensku so sídlami v Bratislave a v Košiciach. Do týchto úradov, ako aj do úradov im podriadených, najmä okresných, dostávali sa aj slovenskí úradníci.[63]Petícia Daxnerovav záujme zriadenia nových poštových staníc v Gemeri nie je nám známa, hoci ju Daxner podal viedenským úradom. Podobne nevieme mnoho ani o memorandách, ktoré Daxner ako justičný úradník gemerský predkladal úradom, najmä pokiaľ ide o budovanie ciest.[64]Založenie reálky v Revúcejsúvisí so školskou politikou Bachovej vlády a jej tendenciou pozdvihnúť obchod a priemysel pomocou uprednostňovania tzv. reálneho školstva, ktoré malo vychovávať obchodných a technických úradníkov. Finančne dobre situované gemerské obce, ťažiace zo železiarskej výroby, boli ochotné prinášať značné obete pre tento cieľ. Niektorí slovenskí úradníci košického miestodržiteľského oddelenia, ako napr. J. Tomášik, boli ochotní prekliesniť cestu k založeniu slovenskej reálky. Daxnerovi pri zakladaní reálky išlo aj o to, aby paralyzoval vplyv novej strednej školy v Rimavskej Sobote, a to kalvínskeho gymnázia, ktoré vzniklo zlúčením s nižším gymnáziom v Ožďanoch. Reálkou v Revúcej chcel Daxner pomôcť nielen aktuálnym potrebám miestnym, súvisiacim s rozvojom gemerského železiarstva, ktoré bolo v rukách miestnych obyvateľov a teda prinášalo predovšetkým im zisky, ale chcel už vtedy zriadiť v Revúcej aj gymnázium, pričom oba ústavy mali účinkovať vedľa seba, sledujúc každý iný cieľ. Daxner chcel, aby sa Slováci sústredili do Revúcej a nechodili do zmaďarizovanej už Rožňavy. Naliehal na vládne miesta, aby urýchlili rozhodnutie, ktoré v kladnom prípade malo znamenať víťazstvo nielen slovenskej veci, ale i vlády. Treba len ľutovať, že táto Daxnerova akcia sa nestretla s úspechom. Na druhej strane však upozornila nepriateľov slovenskej veci na Daxnerovu činnosť, ohrozujúcu maďarské záujmy.[65]Staatsanwalt(nem.) — štátny prokurátor. Daxner bol ním v Šarišskom N. Meste.[66]Veľký Kállóv— v tom čase sídlo Sabolčskej stolice. Hoci sa dostal Daxner do úplne maďarského prostredia, jednako v okolí Nyiregyházy, neskoršieho sídla tejto stolice, mal možnosť sa stýkať so Slovákmi a zasahovať do ich osudov. Stýkal sa aj s J. Franciscim, ktorý bol v tom čase zasa administratívnym úradníkom v Debrecíne.[67]Reichsrat(nem.) — ríšska rada, po r. 1848 poradná komora panovníkova, po zrušení ústavného života v Rakúsku s funkciou parlamentu. Až po odstránení Bachovho režimu stala sa základom pre tzv. širšiu ríšsku radu, ktorá mala pripraviť obnovenie ústavného života v rakúskej ríši. Z rokovaní tejto ríšskej rady vznikol napokon tzv. októbrový diplom z 20. okt. 1860.[68]„Hlas od Tatier“— správne „Hlas zo Slovenska“, vznikal na základe zpráv o rokovaniach tzv. užšej ríšskej rady, ktorá sa zaoberala aj novou úpravou štátoprávnych pomerov rakúskej ríše[69]septembrovým patentom— vládnym patentom z 1. sept. 1859, ktorým sa upravovali pomery v ev. a. v. a kalvínskych cirkvách v Uhorsku[70]Ľudovít Benedek(1804 — 1881) — v tom čase významný rakúsky generál. Roku 1860 vymenoval ho cisár za náčelníka civilnej a vojenskej správy v Uhorsku. Mal za úlohu upraviť cestu k vyrovnaniu Viedne s Maďarmi, čo sa mu však nepodarilo, aj keď mal pre to osobne priaznivé vlastnosti a bol rodákom z Uhorska.[71]Mikuláš Vay(1802 — 1894) — r. 1860 uhorský dvorský kancelár, vymohol zrušenie ev. patentu[72]námestná rada— ustanovizeň s vládnou funkciou, kým kráľovská kúria bola najvyšším súdom Uhorska.[73]Panské kasíno— správne Národné kasíno, združenie najpoprednejších uhorských aristokratov a predstaviteľov vládnúcich tried z radov plebejských. Vzniklo na podnet grófa Štefana Széchényiho r. 1827, a to podľa vzoru panských klubov v Anglicku. V Národnom kasíne sa najčastejšie rozhodovalo o dôležitých politických a iných otázkach Uhorska. Členov Národného kasína bolo spočiatku asi dvesto, neskoršie sa tento počet rozšíril až na sedemsto.[74]restitutio in integrum(lat.) — obnova v celosti[75]osobitné c. k. nariadenie— cisársky diplom o usporiadaní vnútorných pomerov rakúskej ríše, ktorý vyšiel ako doplnok októbrového diplomu[76]Snem v Pešti— r. 1861 bol zvolaný na 2. apríla do Budína, ale zasadal potom v Pešti. Jeho úlohou bolo pokúsiť sa o štátoprávne vyrovnanie s Viedňou. Panovník chcel, aby uhorský snem uznal zmenu na tróne z r. 1848 a iné skutočnosti. Uhorský snem nastolil zase požiadavku uznania zákonov z r. 1848. Maďari, najmä v stoliciach, vyvinuli agitáciu v prospech uznania stavu z r. 1848 a spôsobili v krajine značnú anarchiu, čo potom viedlo k rozpusteniu snemu a k zavedeniu tzv. provizória v auguste 1861.[77]Ján Jesenský(1825 — 1889) — konštitucionálny slúžny v Martine, predstaviteľ okresnej správy, naklonený bol slovenským národným veciam. Neskoršie kandidoval aj do uhorského snemu.[78]richtára svätomartinského— Andreja Košu. Návrh, aby sa národné zhromaždenie konalo v Martine, bol od A. Švehlu. Podal ho 9. mája v obecnom zastupiteľstve martinskom, ktoré sa potom uznieslo na kladnom vybavení návrhu. Príhlas obce martinskej o tejto veci uverejnili Pešťbudínske vedomosti 17. mája v 18. č. I. roč.[79]ako disponibilný sudca(z lat.) — predbežne nevykonávajúci službu. Po zavedení ústavného režimu v Uhorsku na jar 1861 dali Daxnera do tzv. disponibility, čiže dočasnej nečinnosti ako úradníka, vymenovaného cisárskou vrchnosťou. Daxner podal na martinskom zhromaždení svoj návrh Memoranda, ktorý po značných úpravách prítomní schválili. Daxner bol členom tzv. stáleho výboru národného zhromaždenia a ako taký zúčastňoval sa všetkých akcií, ktoré tento výbor podnikal.[80]za druhého podžupanaGemerskej stolice vymenovali Daxnera po zavedení tzv. provizória, keď sa viedenská vláda opäť stala rozhodujúcim činiteľom v Uhorsku. Tento úrad, ktorý bol spojený predovšetkým s funkciou predsedu stoličného súdu, čiže sedrie, umožňoval Daxnerovi zasahovať i do iných záležitostí stoličných.[81]úmysel… o ceste— spájajúcej Gemer s Liptovom, vznikal postupne. R. 1851 podali gemerské obce na Daxnerov podnet ministerstvu do Viedne žiadosť o jej vybudovanie z Tisovca na Závadku a cez Priehybu v Nízkych Tatrách do Liptova na Kráľovu Lehotu. R. 1862 postavil gemerský okresný komisár Koreszka stavbu tejto cesty pod dozor Daxnerov. Na stavbu cesty poskytli finančné prostriedky Tisovec, Rimavská Sobota i banský podnik Coalitia a zvyšok mal dať štát. R. 1863 sa vybudovala z tejto cesty časť v dĺžke 2000 siah. R. 1864 sa konala na Priehybe schôdzka zástupcov Gemerskej a Liptovskej stolice, aby sa dohodli o ďalších opatreniach, nevyhnutných pri výstavbe cesty cez Nízke Tatry. Cesta napokon viedla cez Čertovicu a cestu cez Priehybu používali len miestni obyvatelia obcí na jednej i druhej strane Nízkych Tatier. Po Daxnerovom odchode o stavbu tejto cesty sa už nejavil záujem.[82]Odchod Daxneraz Gemera bol nevyhnutný po opätovnom zavedení ústavného života v Uhorsku na jeseň 1865 a po vypísaní volieb do uhorského snemu.[83]zmenkové súdy— osobitné, podľa zák. čl. XV. z r. 1840 zriadené súdy na vybavovanie sporov, ktoré vznikali v dôsledku používania zmeniek na podporu rozvoja obchodného a priemyselného života v Uhorsku. Zmenkových súdov bolo v celom Uhorsku sedem, z nich na území Slovenska dva, v Bratislave a v Prešove. Daxner bol pridelený k zmenkovému súdu v Debrecíne, ku ktorému patrilo územie viacerých národnostne zmiešaných stolíc: Biharskej, Sabolčskej, Brežskej, Satmárskej, Užskej, Ugočskej, Marmarošskej, Krasňanskej a Solnockej. Zmenkový súd vytvárali traja právnici, ktorí poznali zmenkový zákon, a dvaja obchodníci ako prísediaci. Pôsobnosť tohto súdnictva zanikla r. 1876 a jeho agendu prevzalo riadne civilné súdnictvo.[84]malý program, vyjadrený v okružnom liste priateľom[85]nová teroristická inkvizíciaz r. 1867, známa ako tzv. létássiovská, ktorú podnikli proti revúckemu gymnáziu. Podrobnejšie A. H. Škultéty, c. d., str. 103.[86]dr. Ivan Branislav Zoch(1843 — 1921) — profesor revúckeho slov. gymnázia, kde vyučoval prírodné vedy a napísal niekoľko učebníc. Po zatvorení revúckeho gymnázia odišiel do Chorvátska.[87]O inkvizícii proti Daxnerovipozri bližšie Bottovo c. d., str. 143 a list Daxnerov M. Bakulinymu v Archíve SNM.[88]Upozorňujeme na memoáre Štefana M. Daxnera, vytlačené v Slovenských pohľadoch 1892 (str. 305 a nasl.) a v niektorých punktoch vzájomne sa doplňujúce s týmto vlastným životopisom. Tento z rukopisu Št. M. Daxnera, u jeho synov, pre Slov. pohľady odpísal pán Július Botto, za čo mu v mene dobrej veci vyslovujeme srdečnú vďaku.(Red. SP.)	Daxner_V-sluzbe-naroda.txt
1Po teplej jeseni, ktorá pretiahla sa až cez Vianoce, opravdivá zima prihlásila sa konečne na Tri krále. Celý deň padal sneh, k večeru zvalila sa hmla, zvestujúca krátky odmäk. V noci prituhlo a na Tri krále, sťa obratom prehodený obraz v kine, svet zmenil sa v striebornú krajinu z povesti. Dedina, stromy, okolité vrchy — všetko pod slávnostným bielym pokrovom. Domy vyzdobené ciagľami z krištáľu, na ktorých, sťa slza, primrela posledná kvapka. Potok zastretý, cesta akoby náročky označená dvoma rovnými čiarami — koľajnicami. A stromoradie pri kostole — dva rady vycibrených krásavíc. Každá ratolesť obalená v ľadové iskry, pousadané v umelo zostavené strapce. Najkrajšia ilustrácia zimnej povesti! Najmä za rána, keď slnko usmeje sa z vyjasnenej oblohy mdlo i milostivo a lúče odrazia sa v tej snehovej kráse, sťaby na prach rozprsknuté drahokamy boli posiali celé okolie.Zatúžiš von, do bájnej krásy.Vzduch je rezký, pri vykročení ani čo by ľadovou vodou oblial, no prechádzka osvieži. Raňajšia nedotknuteľnosť snehového pokrovu narušená je chodníkmi, vedúcimi ku chrámu; sneh na nich zbitý je podkovicami a spevavo vŕzga — znak, že zima priťahuje krútku. Slnko umdlieva a poberá sa do doliny.No život v dedine práve ožíva: najmladšia generácia preorala na potoku čiaru a veselo sa kĺže; no dosť skoro zaujmú im dráhu dievky v bielych, na harmoniku poskladaných sukniciach. Kĺžu sa nesmelo, vykrikujú a chichocú sa koketne: vábia parobkov, čo zdanlivo nevšímavo radia sa pred krčmou. Odrazu výkrik — parobci rozbehli sa medzi ne, a čo ako vyzývali a koketovali, dievčatá s krikom rozletia sa ani poplašené straky. Smiech, vrava, výkriky — do toho prenikavo cvendží dvojica spiežovcov. Cestou letia sane plné mládeže zo susednej obce. Nie sú prvé: melodicky i nesúzvučne spárené zvonce pod chvíľou vzrušia dedinu. Je sviatok — a prvá sanica, treba ju využiť.Hoci je zima, na preddomoch je živo: ženy sviatočne, vážne zhromažďujú sa po uliciach. Čo je i zima, nenáhlia sa veľmi: staromódne žlté kožuchy, obšité bielou barančou obrubou, červenou kožtičkou krášlené, chránia ich dostatočne. Chlapov málo vidno: mladší opatrujú statok, starší sedia doma za stolom, dospevujú alebo sa domodlievajú. Tí totiž, čo nezašli k „Vlčkovi“, kde pretriasa sa domáca politika. Ba keď sa dostanú do prúdu, i do svetovej zabrúsia.Rada mám zimné, nedeľné odpoludnie. Príroda umŕtvená, no spoločenský život svieži. I pozorovateľovi prístupnejší. V lete, ak i zájdeš do niektorého domu, mysle akési nezosústredené. I vo sviatok sú kdesi pri robote, ktorá zrovna naháňa pracovného človeka. Nazrieť do duše, do charakteru môžeš skorej v zime, keď ľudia stisnutí sú na malý priestor, keď ich záujmy v najužšom styku zachycujú sa jeden do druhého, ako kolieska primitívneho, ale dôkladne zostaveného stroja. I celé postavy, i jednotlivé črty vystupujú vypuklejšie. V lete, idúc dedinou, ledva stretneš človeka, i ten sa náhli za robotou. Nemá času dbať ani o seba, nie to o iných. Vyjdeš do poľa — to isté. Ľud, roztratený po zemiach, nemá času na besedy: mimo pozdravu má pre teba iba útrpný úsmev, že sa ti chce do poľa, keď mohol bys’ v chládku doma sedieť. Kedy-tedy zachytíš úryvok piesne; no ani z toho veľa nezískaš… Vnútorný život jednotlivcov ani pod zámkou… V zime, najmä vo sviatok, potrebuješ len zájsť do niektorého domu, a celé vďačné štúdium máš ani na dlani. Pravda, musíš vedieť spôsob zblížiť sa k nemu, získať dôveru, čerpať s dômyslom a náležitým taktom.Nový cengot zvoncov v rozličných tóninách… Dolu dedinou letia sane až troje odrazu. Na saniach plno ľudí, kone ozdobené šatkami — tak sankúvajú sa len svadobníci.Naozaj: svadba — a to na Tri krále!Na prvých družbovia, medzi nimi starejší. Na druhých ženy v bielych plachetkách a pár chlapov, na tretích spoločnosť akási pomiešaná: pri pohoničovi sedliak v ošúchanej halene, na tom istom sedisku dve ženy a oproti ním ženích s nevestou. No, hľa, akoby ani nepatrili k družine: mladý zať v ťažkej bunde, nevesta v zimnom plášti. Vidno, svadobný sprievod je z kopaníc, no nevesta i ženích sú páni: miesto party nevestu zdobí vysoký účes a závoj, zastierajúci celú jej tvár.Dedina ožila, zvedaví ľudia vybehujú ani na povel. I do kostola by sa natisli, keby si trúfali. Mládež jednako nakúka do samých dverí; zvedavosť núti každého obzrieť si zaujímavú družinu. Ženy zhlukli sa dovedna, šepcú si a smejú sa celkom neviazane.„Akáže je to panská svadba?“ spytujem sa jednej z nich.„Veru panská — keby ju sedliaci nešpatili,“ rozosmiala sa. „Iba ženích je pán — nevesta je hen z -ských kopaníc. Má šťastie — vydáva sa za pána… Naši chlapi ho znajú: chodia do zavažských hôr na drevo, a on je tam kdesi na panstve išpánom…“[1]„Kdeže sa teda tu vzal?“ vypytujem sa so záujmom.„Nuž: ona tiež chodievala ta s bratom na ,lýčie‘. Pristala k chorej išpánke za posolkyňu — tak sa obznali…“Žena sa významne usmiala.Nespytujem sa ďalej; zaujímavá kapitolka ľúbostného románu sama rozpriada sa mi v mysli. Poetické zavažské hory, dubové, plné navnadzujúceho šepotu, vôňa mladého lístia a zarosených fialôk, hory, v ktorých zádumčivý salónny kos ťahá svoj jarný chorál… A na úzadí tejto poézie vnadná kopaničiarka a nevyživší išpán… Věšínov „Počiatok románu“, ktorého pokračovanie odohráva sa pred oltárom!Vyprázdnené sánky pohli sa od kostola a zabočili pred krčmu. Mladá žena zo svadobnej družiny pobehla za nimi a vyberá zo saní batôžtek. Je ešte mladá, no predčasne odkvitnutá — údel to v prvé roky manželstva prácou a materinskými starosťami zavalených neviest. Prikľakla a napráva uzol batôžka. Ruky jej skrahli, obsah vysypal sa do snehu: kus koláča a zopár červených jabĺk. Nimi častujú mladomanželov po vystúpení z chrámu: aby si boli sladkí ako jabĺčko.„Je vám veselo, však?“ oslovím neznámu.Žiada sa mi prehovoriť si s ňou a vyzvedieť niečo o zvláštnej svadbe.„Je,“ prisviedča ochotne. „Kedy by bolo, keby nie na svadbe?! A ešte na sestrinej!“ dokladá pyšne.„Nevesta je vašou sestrou?“„Sestra — ale to by nám nikto neriekol…“ usmiala sa trochu. V úsmeve tom zrejme zračí sa, že protiva medzi osudom jej a sestriným pri všetkej radosti bolí ju trocha. „No darmo je, všetci nemôžeme byť jednakí — a nebodaj je to už na šťastí: kto sa na akú planétu zrodí, tak sa mu vedie,“ potešuje sama seba.„Je to tak od Boha,“ prisviedčam ochotne, „a každý môže byť šťastný svojím spôsobom — spokojnosťou…“„To i ja vravím,“ rozveselila sa znova, „čo komu súdené, to ho neminie, či je už tak alebo inak. Však ja — no ja tiež nebola som podlejšia ako Anna, a hľa, pre mňa prišiel len taký ledakto, a pre ňu aký pán!“ rozkladá v zdieľnej svadobnej nálade. „Nuž, zaľúbila sa mu… Mamička síce ešte vždy nemôžu tomu akosi dôverovať a len plačú: boja sa, že čo to len bude, ako to bude. Že sa im len zdá, akoby to nebolo s božím požehnaním… No Pán Boh zná —“ zarazila sa v reči — „nech sa len oni dvaja radi vidia…“„A radi sa vidia?“„A ako! Nikdy som takej lásky nevidela! Ako sa poznali, akoby to ani po dobrom nebolo. A ono, prosím pekne, vtedy jeho nebohá žila,“ rozpráva v dôvere, nezvyčajnej u ženy z ľudu oproti osobe celkom cudzej.„Tak on je vdovec?“„Vdovec — i dieťa má. Dievčatko päťročné. A to je už dávnejšie u nás, keďže tam nemal ho kto opatriť, a ono má Annu veľmi rado. A keď to hneď bolo, že sa zoberú…“„Tak teda oni už za nebohej radi sa videli?“ odvažujem sa k chúlostivej otázke.Je trochu v rozpakoch, ale, vidno, moje účastenstvo vzbudzuje v nej dôveru.„Nuž veru tak to bolo,“ prisviedča s úsmevom. „Ono to nebohej dosť ťažko muselo byť, keďže i tak videla si život na mále. Bola v suchotách už štyri roky. A ja, tuším, ani by som nevedela s pokojným srdcom ísť k oltáru, keby som tak musela čakať na niečiu smrť, ako Anna… Nuž ale nech sa len oni dvaja radi vidia. Veď to všetko nie je pravda, čo ľudia povravia; že by si tú prvú bol otrávil…“Spozorujúc môj úžas, zarazila sa. Zbežne pozdraviac, rýchle poberá sa do chrámu, z ktorého počuť spev zachrípnutého kantora v sprievode rozladeného organa. Slávnostná intráda na počesť mladých manželov.V mysli zbieram súvis počutého s historkou, ktorá len pred štvrťrokom rozrušovala zvedavé mysle. Manželka údajne otrávená, a či samovražda zo žiarlivosti. Muž milkoval sa s inou — a že bola na prekážke… No dôkazov nebolo. Ba svedectvo tamojšieho duchovného, ktorému sa umierajúca v smrteľných mukách priznala, oslobodilo manžela.A hľa, niť románu vinie sa ďalej…Obrad skončený, svadobníci hrnú sa z chrámu. Medzi bielymi kabanicami, kožuškami a halienkami podivnými zdajú sa ženích s nevestou. So záujmom pozorujem oboch. On vysoký, statný, jasné čelo, hustá brada. Pohľad vážny, vystúpenie povedomé. Celý zjav prezradzuje pevnú vôľu a inteligenciu. Ako vyšli z chrámu, starejšia rozkrojila jabĺčko a podáva každému polovicu; ale on, začervenajúc sa, nahol sa k neveste a, pošepnúc jej niečo, podal jej rameno. Ona zavesila sa naň isto a radostne mu čosi hovorí. Módne biele šaty tesne obopínajú jej štíhly driek zahalený priesvitným závojom. Jej podlhovastá, prismuhlá tvár žiari úsmevom, šťastím a čierne oči veselo, ba skoro rozpustilo hľadia na zástup. Vážny obrad akiste nedojal ju veľmi. Vidno, že je šťastná a že okrem skutočného blaha nechápe ničoho. A milá je; výraz šťastia popri všetkej vyvinutej ženskosti dodáva jej roztomilosti decka.Z radu divákov počuť šepot a tlmený smiech; nevesta iste spozorovala to, obzrela sa a meria ich smelo, ba vyzývavo. Šťastie dodáva istoty…Posadali na sane: on, vážny, starostne ukrúca ju do plášťa. Ako sa pohli, skadiaľsi priletel hrniec popolom naplnený a, tresnúc o bok saní, roztrepal sa.Súd ľudu nad padlou cnosťou…Nevesta sa rozosmiala.Mrká. Hluk tíchne, nastúpivšie šero rozplašilo čerstvú mládež. Ľad spustol; iba kde-tu vidno ženičku, zhľadávajúcu si húsku, čo pozabudla sa jej na verejnom zhromaždišti všetkých týchto operencov z dediny. I teraz ešte odbočuje k potoku, hoci v nastalom šere neisto ťapká cestou.Pred domom cechmajstra Halúzku je živo; v ožiarených oblokoch vidno hlavu na hlave, jedna ostrihaná (majiteľ-pokrokár), iná s dlhou vymastenou šticou; starodávny zvyk otcov ušetril ju ešte. Náhle sa zmrkne, vyroja sa na ulicu a so zapálenými smolnicami pri nábožnom speve prejdú po obci. Zvyk, pozostalý z časov, keď súkenníctvo bolo tu ešte v plnom kvete.Z veže zahlaholil hlas zvona. Znie vzduchom ako velebné volanie na vytrhnutie sa vážnou dumou nad život všedný… Veža ako nakreslená javí sa na šedom úzadí neba. Na ňom, hľa, už zjavila sa večernica sviežim, čudným leskom.V duši mimovoľne vstáva mi obraz horskej chalúpky, hostiacej svadobnú družinu a šťastný pár…Šťastný?Či láska, vyrastená na pochybnom základe, je skutočne šťastím — láskou oblažujúcou a blažiacou?A večnou?…[1]Správcom. (Pozn. aut.)	Podjavorinska_Postupne.html.txt
Cesta po Považí[1][2]Uberajúc sa z Bratislavy k domovu pod Tatry, zastavil som sa na prelete v Trnave, kráľovskom slobodnom meste, vzdialenom šesť míľ od Bratislavy, v dejinách uhorských pamätnom a pre veľký počet kostolov „malý Rím“ nazvanom, aby som aspoň na krátky čas navštívil tamojších priateľov. Nikdy mi, pravda, neprišlo na um, čo ma tam očakáva. Hneď po radostnom privítaní vytasili sa totiž moji priatelia listinou kráľa Mateja, nazvaného Korvín,[3][4]česky písanou z roku 1483 na radu mesta Trnavy. Oslovenie znie: „Opatrnim Richtarzi a Radie Miesta našeho Trnawy wiernym našym milym.“ Listina nie je síce pre dejiny dôležitá, ale vážna ako prvá slovanská listina nájdená v Uhorsku a tiež pre naše terajšie vzťahy k vlasteneckým našim susedom Maďarom. Veď ona dokazuje, že aj uhorskí králi vo verejných záležitostiach hovorievali ku svojim slovanským poddaným po slovansky, ako aj to dosvedčuje, že český jazyk na dvore uhorských kráľov bol známy a v obľube. Používanie českého jazyka na dvore uhorských kráľov bolo prirodzeným následkom vzdelávania češtiny v samých Čechách, pretože ním česká reč nadobúdala vplyv a vážnosť aj na vidieku, a ďalej vojenského vtrhnutia bojovných husitských plukov pod vedením udatného Jiskru do Uhorska, ktorý, osadiac sa pevne na Trenčianskom hrade a poraziac proti nemu vyslané mnohonásobné uhorské pluky, mocne panoval nad severozápadnou časťou Uhorska — Tatranskom. Známe je tiež, že Matej Korvín bol po dlhý čas vychovávaný na dvore kráľa Poděbrada a po prepustení si vzal za manželku jeho dcéru Kunhutu, milostnú Češku. Ostatne husiti, oplývajúci českými knihami, najmä svätého obsahu, ich rozšírením po Slovensku češtinu sprístupnili a do obehu uviedli v Uhorsku a nadovšetko vo veciach cirkevných. — Listina je vybraná z mestského trnavského archívu a verne odpísaná rukou môjho a Slovenska priateľa. Len čo sa mi naskytne príležitosť, oznámim ju tlačou na potešenie — ako sa nazdávam — všetkých mojich krajanov v Tatrách a na Dunaji, i samých bratov povltavských.Opustiac Trnavu, ponáhľal som sa do Považia, ktoré sa ešte v diaľke rozprestieralo predo mnou so svojimi vrchmi. Bolo krásne jesenné počasie. Zanechával som voľky-nevoľky mestečká a dediny okolo hradskej, z ktorých mnohé mi prívetivo kývali obydlím priateľov, ale nemajúc čas uhýbať z priamej cesty, ponáhľal som sa ďalej. Tunajšie cesty po tom, ako som videl české a nemecké, neveľmi sa mi páčili, hoci hlboko v Tatrách, v Orave, v Turci bezpečne sa môžu pretekať s tamtými. V Novom Meste nad Váhom došiel som do Považia. Na rozprestrenom pohorí po oboch brehoch Váhu vypínajúce sa spustnuté hrady a mračnami zahalené vrcholy Tatier hlboko dojali dušu moju, človeka prichádzajúceho z ďalekej cudziny. Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel;[5]šumenie vedľa hradskej tečúceho Váhu žalostne zaznievalo do dumy mojej. O pár hodín ocitol som sa v Trenčíne, ktorého na strmom štíte vybudovaný veľký a povestný, teraz spustnutý hrad už zďaleka ukazoval sa mi sťa zostarnutý obor. Nejedna myšlienka preletela dušou mojou. Tento hrad je prepamätný v dejinách, najmä pre Slovákov, ale málo sa o tom ešte vie.V Trenčíne, navštíviac príbuzných a priateľov,[6]pobral som sa k tunajšiemu mešťanostovi pánu Pavlovi Vaďonovi,[7]chcejúc si u neho dohodnúť prístup do mestského archívu, kde som sa domnieval nájsť mnoho dôležitého pre nás. Pretože však prístup do archívu sa povoľuje iba so zvolením celého mestského úradu a pre ten účel sa musí o to žiadosť podať, majúc naponáhlo, nemohol som to urobiť a odložil som prezretie archívu na budúce leto. Pán Vaďon mi sľúbil všemožne pomáhať. Na veľké potešenie som však počul z jeho úst, že on sám na dejinách mesta Trenčína už veľa rokov pracuje, pre ktorú príčinu celý mestský archív prezrel a čo bolo dôležité, zozbieral a upotrebil. Dejiny už doviedol do XVII. storočia. Na moju otázku, v akej reči sú napísané, dostal som odpoveď: v slovenskej; nad čím som nemálo zaplesal. Od tohoto diela, po toľko rokov s námahou zbieraného, môžeme si veľa sľubovať. Nato mi pán Vaďon rozprával o niektorých dôležitých veciach z trenčianskych dejín a pripomenul tiež, že kedysi bývali v slovenskom jazyku vedené mestské knihy, ktorých prezretie mi prisľúbil. Hľa, naša národnosť v Uhorsku mávala teda kedysi väčšie práva a uznalosť než v našich časoch!Odporučiac sa mu s prosbou o skoré vydanie jeho diela, vystúpil som ešte na Trenčiansky hrad a zvlášť aj na jeho najvyšší vrchol, povestnú Matúšovu vežu,[8]v ktorej sa u ľudu doposiaľ uchovala pamiatka neobyčajného slovanského muža. Vypytoval som sa ešte na povesti o Matúšovi u tunajších mešťanov, ale už nič také nepoznajú. Jedna z najutešenejších vyhliadok, aké som kedy zažil, je z Matúšovej veže na ďaleko sa tiahnúce Považie, na vrchy vypínajúce sa v rozličných vzdialenostiach na sever, západ a východ. Severné Tatry, ktoré najvyššie vznášajú svoje temená, boli už snehom pokryté, no Považská dolina a údolia vrchov skoro ešte celkom zelené. So zapadnutým slnkom nad vrchmi susednej bratskej Moravy zostúpil som z hradu, ponorený v myšlienkach nad stavom naším, a zaletel som v nich aj na Moravu, ktorej pohorie v diaľke sa vypínalo, a do vašich milých Čiech.[9]Prenocujúc v Trenčíne, meste asi tak veľkom ako Hradec Králové a podľa staroslovanského spôsobu, práve ako ten, s oblúkom po celej jednej strane vybudovanom, náhlil som sa s krásnym jesenným ránom konečne k rodisku. Zasnežené Tatry sa príjemne leskli na slnku a poskytovali očiam milú zábavu.Na spiatočnej ceste do Bratislavy navštívil som slovutného nášho pevca na Považí pána Jána Hollého,[10]nesúc mu knihy do daru od pána Vinařického a „Poslání z Čech“.[11]Práve pred niekoľkými dňami bol dostal od pána Vinařického list s mnohými výtlačkami „Poslání“ a inými knihami, za čo bol veľmi povďačný. Ako vždy, aj teraz ma veľmi dojala obrovská a pritom nádherná postava jeho, na ktorej všetko prezrádza muža neobyčajného. Belasé a veľké oči jeho upreté na človeka prenikajú dušu ohnivými bleskami, ukazujúc bystrosť ducha a živú obrazotvornosť. Milá tvár a šedivé vlasy dodávajú päťdesiatšesťročnému starcovi zvláštny pôvab, ktorým okúzľuje dívajúceho sa naň. Pamäť jeho je veľká, obrazotvornosť, ako som už povedal, veľmi živá a nezdá sa, že by vekom vyhasínala. Rozpráva o najrozličnejších veciach s veľkou obratnosťou, pri svojom mládenectve sa rád bavieva a miesta, ktoré kedysi navštevoval, opisuje s najmenšími podrobnosťami. Hovor jeho je meňavý, prebiehajúci unáhlene z veci na vec, často bez akéhokoľvek súvisu, takže človek musí dávať dobrý pozor, aby ho verne sledoval. V rozpravách o živote slovenskom, z akéhokoľvek hľadiska, má najväčšiu záľubu. Nikdy predtým som ho nebol našiel takého ochotného na rozhovor ako teraz; príčina však bola aj tá, že teraz je úplne zdravý a predtým chorľavel.[12]Nad terajším rozkvetom českej literatúry a príčinlivosťou Čechov sa veľmi tešil; vypytoval sa usilovne na pánov Šafárika, Palackého, Vinařického, Pešinu,[13]Hanku, Čelakovského[14]a všetkých ich dal vrúcne pozdraviť. Príduc v hovore na terajší stav Slovákov a odrodilstvo mnohých, vždy si velebný starec hlboko zavzdychne, a tento bôľ, prejavený na tvári a očiach, prenikne celú dušu.Jeho básne vyplynuli z najúprimnejšieho srdca, nuž nie div, že tak čarovne účinkujú na Slovensku. Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému.[15]„Zavesil som už lutnu moju na dub a teraz len vetry do nej naprázdno hučia,“ boli jeho vlastné, s akousi bolesťou prednesené slová; a keď som ho v mene všetkých úprimných Slovákov snažne žiadal, aby ju znova z duba sňal a ešte od srdca k srdcu nám z Považia na svojom čarovnom varyte zaspieval: on na môj žiaľ vonkoncom sa vzpieral, že by sa ešte kedy mal v svetských básňach ozvať. Ale uľavil môjmu žiaľu, vytiahnuc zo svojej truhlice vypracované nábožné spevy, z ktorých už sedemdesiat bolo hotových, čítal som z nich asi polovicu a presvedčil som sa, že ten istý duch ich utvoril, ktorý stvoril Svätopluka, Sláva, Selanky a Žalospevy;[16]on je aj tu majstrom. Piesne sú rozličného obsahu, ich väčší počet je zložený na počesť svätých zo slovenského, českého, poľského a chorvátskeho rodu, čím pôvodca aj tu chcel svoju slovanskosť osvedčiť. Písané sú v nárečí slovenskom a budú vydané, ešte hojne rozmnožené, s jeho inými dielami, ktorých súborným vydaním sa teraz náš vysoko zaslúžilý pán Hamuljak[17]zapodieva. Pre ten účel prezerá už aj pevec náš svoje spisy. Konečne žartoval, že by teraz už pustovníkom mal byť a keď som ja na to poznamenal, že on už aj tak je pustovníkom na zádumčivom Považí, pustil sa do chválenia svojho pokoja v Maduniciach a v jemu milom háji.[18]Dávali mu oveľa výnosnejšie fary než je madunická, ale on ich neprijal, ako povedal, pre milovanie pokoja. Na jednu by vraj bol prešiel, ale pretože tamojší kaplán bol maďaroman, zanechal aj tú, súc zanovitým nepriateľom všetkého odrodilstva. Ostatne nemá už nádej na dlhý život; čas, aký svojmu životu vymeral, je hodne krátky. Moje potešovanie nebolo schopné vzbudiť v ňom inú domnienku. Vidiac ma svojimi slovami zroneného po svojom boku stáť, naplnil čaše znamenitým uhorským a podajúc mi jednu, na zdravie Slovákov a nás pripíjal. Uchopiac podanú čašu, ohnivo som štrngol o jeho pohár s najúprimnejším želaním, aby sa jeho slová splnili. Strávil som s ním jednu noc v rozmanitých rozhovoroch a hneď s úsvitom, keďže mi bolo naponáhlo, rozlúčil som sa bolestne s milovaným pevcom. — Pánu Vinařickému za „Poslání z Čech“ odkazuje úprimné vďaky.[1]Cesta po PovažíTúto Štúrovu cestopisnú črtu uverejnili pražské Květy VII, 1840, str. 412 — 14 pod záhlavímZe Slovenska. Názov vo výbere dávame teda sami. V Květoch vyšla črta bez označenia autora. Na jej Štúrovo autorstvo sme upozornili v Štúrovej korešpondencii (Listy Ľ. Štúra I, str. 498) a na tomto základe bola črta odtlačená po prvý raz v českom výbere zo Štúrovho diela (Ľ. Štúr, K přátelům, k bratrům, str. 88 — 93). Ináč z Květov prebrala túto črtu v ilýrskom preklade aj záhrebská Danica ilirska VII, 1841, str. 79 — 80 a 82 — 84. — Črtu sme z uvedenej českej pôvodiny prepísali do slovenčiny.[2]Cesta po Považí— Štúr urobil túto cestu pri návrate zo štúdií v Halle na jeseň 1840. Vracal sa cez Prahu, Hradec Králové a Bratislavu na Trnavu a Trenčín do rodného Uhrovca, kde zostal v októbri nejaký čas u svojich rodičov. Už v liste zo 6. novembra poslal túto cestopisnú črtu do Prahy Pospíšilovi na uverejnenie v Květoch.[3]Listina kráľa Mateja Korvínaz roku 1483 je dosiaľ uložená v archíve mesta Trnavy (Ar. I, Lad. 14, No 143). Matej Korvín dáva na vedomie predstavenstvu mesta, že zabavuje dom utečenca Gašpara, ktorý zabil jeho sluhu. O tomto liste písal Štúr aj vo Fejérpatakyho Slovenskom pozorníku I, 1842, str. 21 — 3. Štúra upozornil na list trnavský mešťan Martin Ďurgala.[4]Matej Korvínbol u českého kráľaJiřího z Poděbrad(1458 — 1471) vlastne ako väzeň, pretože so svojím bratom Ladislavom zavraždili strýca kráľa Ladislava Pohrobka, grófa Celjského, za čo brat Ladislav bol sťatý a Matej uväznený a poslaný k Jiřímu Poděbradskému pod dozor (1457). Neskôr (1460) vzal si Matej za manželku dcéru Jiřího Poděbradského Kunku Katarínu (nie Kunhutu). Jiří nakladal s Matejom veľmi zhovievavo, ale Matej sa neskôr obrátil predsa proti Poděbradovi.[5]Namiesto radosti zarmútil som sa a zamyslel— totiž nad minulosťou Slovákov, ktorú Štúrovi často oživoval v pamäti pohľad na zrúcaniny Trenčianskeho hradu.[6]V Trenčínesa narodila Štúrova matka Anna Michalcová, tam žili jej príbuzní, ktorých Štúr navštevoval, a taktiež iní známi, s ktorými aj neskôr nadväzoval osobné a písomné styky.[7]Pavol Vaďon(Vagyon) bol richtárom v Trenčíne v rokoch 1821 — 1843. Spomínaný rukopis jeho dejín mesta Trenčína nie je známy. (Potvrdené písomnou zprávou archívu MNV v Trenčíne.)[8]Pavol Vaďon(Vagyon) bol richtárom v Trenčíne v rokoch 1821 — 1843. Spomínaný rukopis jeho dejín mesta Trenčína nie je známy. (Potvrdené písomnou zprávou archívu MNV v Trenčíne.)[9]… a do vašich milých Čiech— Štúr uverejnil túto cestopisnú črtu v českom časopise Květy. Príznačné je aj Štúrovo porovnanie Trenčína s Hradcom Králové, kde sa nedávno bol zoznámil s Máriou Pospíšilovou, ku ktorej zahorel prudkou láskou, ale tá sa čoskoro rozplynula.[10]Jána Hollého(1785 — 1849) navštívil Štúr viackrát na fare v Maduniciach (neďaleko Piešťan) a aj neskôr na Dobrej Vode. V Maduniciach účinkoval básnik Ján Hollý ako farár v rokoch 1814 — 1843 a potom odišiel na odpočinok na Dobrú Vodu ku svojmu spolužiakovi dekanovi-farárovi Martinovi Lackovičovi.[11]… nesúc mu knihy do daru od pána Vinařického a „Poslání z Čech“— Štúr sa nevyjadruje jasne, či on sám doniesol Hollému knihy a „Poslání z Čech“ od Vinařického a či toto všetko Vinařický Hollému poslal. Český básnik Karel Alois Vinařický (1803 — 1869), kat. vlastenecký kňaz v Kovani, bol autorom štvorstranovej tlače, ktorá vyšla na veľkom fóliovom formáte v osobitnom slávnostnom vydaní s názvom: Janu Holému, slavnému básníku slovenskému, Poslání z Čech. V měsíci srpnu 1840. V Praze. Tiskem Jana Host. Pospíšila. Autor nie je síce na tejto tlači podpísaný, ale je uvedený pri odtlačení tejto básne v časopise Květy VII, č. 35 z 27. augusta 1840 (v obsahu). V Poslání z Čech básnik symbolicky vysiela z Čiech holubicu, aby letela „od Polabia“ cez Moravu „k dolinám vábneho Považia“ do Maduníc a tam tlmočila pozdravy „bratov na Vltave“ slovenskému básnikovi, ktorý ospieval Svätopluka a vierozvestov Cyrila a Metoda. Po ríši Svätoplukovej zostali pre pýchu a samoľúbosť potomstva len rumoviská. Liekom na tieto rany je iba jednota vôle a jasný pohľad do budúcnosti; na tomto základe sa dá znova vystavať mocná ríša spríbuznených bratov, ktorú žiaden nepriateľ nepremôže. Báseň sa končí výzvou na Hollého, aby znova naladil svoje struny a oslávil hrdinov spoločnej vlasti. Českí vlastenci venovali túto pozdravnú adresu Jánovi Hollému pri príležitosti vydávania Hollého súborného diela na Slovensku, ako to vysvitá aj z osobitného listu — spomína ho aj Štúr — ktorý poslal Vinařický Hollému s dátumom 6. augusta 1840 (originál listu je v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a bol odtlačený aj v Slovenských pohľadoch 1908 a vo štvrtom zväzku Vinařického korešpondencie). Vinařický v liste píše, že v Čechách sa dozvedajú o vydávaní Hollého spisov a nesmierne sa z toho tešia. Sám autor pred šiestimi rokmi prekladal Hollého Svätopluka do češtiny („v nářečí naše obecné“), ale v Čechách by sa všetci milovníci literatúry veľmi radovali, keby Hollý sám preložil túto svoju báseň do češtiny. Vinařický pripája Hollému svoj preklad I. — IV. a VI. spevu s tým, že by azda Hollý použil tento preklad pre vlastné prepracovanie Svätopluka do češtiny. Pritom mu navrhuje, či by vari nemohol do svojej básne vsunúť niečo o českom Bořivojovi, ktorý sa dal na dvore Svätoplukovom pokrstiť a zaiste sa zúčastnil s ním aj v bojoch. Okrem „Poslání z Čech“ Vinařický posiela Hollému svoj preklad Pyrkera Perly posvátné, preklad Vergiliových Eklóg a výber zo spisov Bohuslava z Lobkovic. Ku koncu prikladá aj Josef Václav Staněk exemplár svojej anatómie s krátkym prípisom na Vinařického liste.[12]… a predtým chorľavel— Hollý chorľavel vlastne ešte od čias svojho kaplánovania v Pobedíme, odkiaľ musel na koni chodievať na filiálku a pri takejto ceste sa často premočil v zaliatych pašienkach, takže dostal hostec, ktorý ho potom trápieval.[13]Václav Michal Pešina z Čechorodu(1782 — 1859) — kanonik pri chráme sv. Víta v Prahe a redaktor Časopisu pro katolické duchovenstvo, ktorý čítali a odoberali aj katolícki kňazi na Slovensku.[14]František Ladislav Čelakovský(1799 — 1852) — český básnik, tvorca básnických ohlasov českej a ruskej národnej piesne, zberateľ ľudových tradícií, univerzitný profesor a prekladateľ diela sv. Augustína (O meste božom).[15]Ale už zanechal svetské básnenie, obrátiac sa k nábožnému— Ján Hollý skutočne v tomto čase prestal písať svetské básne a venoval sa skladaniu piesní pre Katolíckí Spevňík, ktorý vyšiel roku 1842 a 1846.[16]Svätopluk, Sláv, Selanky a Žalospevy— všetko diela Jána Hollého[17]Martin Hamuljak(1789 — 1859) — úradník v Budíne, zakladateľ Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktorý vydával almanach Zoru a Básňe Jana Hollého v štyroch zväzkoch (1841 — 42)[18]… v jemu milom háji— v tzv. Mlieči pri Maduniciach, kde Hollý napísal väčšinu svojich básnických diel	Stur_Slovanstvo.html.txt
I.Kamarátky volali ju Zuzkou, svetu bola Pastierčaťom. Tým aj skutočne naznačovali jej rod, lebo otec jej bol dedinským pastierom a spolu aj hlásnikom. Slúžil verne vyše dvadsať rokov a keď zomrel, pochovali ho na obecné trovy.Ako pastier mal nás chlapcov rád, keď sme mu šli kravy zavracať. Zato nám dovolil po raze po dva jeho pastierskym korbáčom plesnúť, alebo sa aspoň cez oči švacnúť tomu, kto neovládal náležite sa otočiť s dlhým a ťažkým korbáčom.Ako hlásnik večer po desiatej, najmä v lete, často nás z kŕdľa vyplašil a posielal spať. Ale sme ho veľmi neposlúchali a že by nás voľaktorého vyšticoval, toho sme sa tiež nebáli, lebo bol už dosť starý a k tomu krivý. Pre toto posledné bol vlastne prijal i to pastierstvo. Boly ho totiž v hore sane pritisly, od čoho okrivel a nemohol po inej robote.Zuzka, jediné jeho dieťa, v tie časy, čo sa on odobral na večnosť, už dávno slúžila. Bolo jej už šestnásť rokov. Na pohrebe plakala, že jej len tak ústami mykalo. Ale sotva kto zdržal sa sĺz, keď pán rechtor čítali prenikavú odobierku len od nej — siroty, no a už ako sa patrí ešte od slávnej obce, cteného výboru a menovite vážnej hlavy obce — pána richtára. Pokrvnej rodiny pastier viac nemal a tá ďalšia nestála oň — keď nikomu nič neporučil.Mať Zuzkinu dosiaľ nespomínam, a ani už nebudem. Neznal som ju. Len čo od ľudí som počul tak kde-tu, že keď si ju pastier, vtedy ešte uhliar, bral ako slúžku od voľaktorého gazdu, že bola ešte veľmi pekná, ale bola mala už jedno dieťa s akýmsi mládencom, ktorý jej nasľuboval hory-doly a potom tak nechal, lebo že to dieťa hneď zomrelo a šuhajovi prestarala mati ľahkým svedomím inú.Ale aj ona (mati Zuzkina) že sa o tri roky potom vydala, dala život Pastierčaťu, ale potom o pol roka zomrela. Od kohosi som počul, že si vraj aj rada vypila a že tak mala urobiť aj na krstení svojho Pastierčaťa. Kmotra doniesla jej praženice, vypila voľačo viac hriateho, tak ju to potom uložilo, že ležala, vstala, aj sa vláčila na nohách, ale zasa obľahla, až kým jej to nedošlo.Koľko je v tom pravdy, neviem, ale všetko len aj nebude cigánstvo.Malú Zuzku že kojily podaktoré matky z dediny, kým sa otec k novej ženbe chystal. Ale medzi to prišlo okrivenie a on ostal vdovcom. Lebo zpočiatku nemohol nájsť ženy a pozdejšie nechcel sa už ani sám ženiť. Na Zuzku platil mesačne pol druhej zlatovky, hábočky daly jej gazdiné a keď jej boly tri roky, to za mesiac-dva zmilovala sa jedna gazdiná nad chúďatkom, potom zase druhá a cez leto brával si ju otec za kravami.Voľačo chodila, za dve či tri zimy, aj do školy a potom hybaj k deťom — kolísať a tak pomaly do väčšej a lepšej služby, že keď otec zomrel, Zuzka už na štvrtý rok slúžila u starej vdovy, žijúcej s mládencom, vnukom svojím a tiež sirotou.	Tajovsky_Pastierca.txt
OsobyMARTA, starena zpod Čierneho lesaVIERA, ináč Sňahulienka, jej chovanicaJAVORSKÝ z Javorca, statkárDUŠAN, jeho synPrvé a druhé dejstvo odohráva sa v izbe u Marty, tretie dejstvo v salóne Javorského.	Urbanek_Snahulienka.html.txt
Orol[1][2]Dole, orle, z výšin, dole!Sadá slnko za topole —slnko sadá, deň sa tratí:kdeže budeš nocovati?!Hej, viem ja, viem o čeľadi,kde sa piesňou život mladí,kde sa otcov sláva slávi,kde sa pradie na zástavy,kde sa kujú pravdy zbroje:ta ma znesú krídla moje!Dole, orle, z výšin, dole!Už pastieri tiahnu z hole,ukonaná junač mladápo pažiti nocľah hľadá.Viem ja jedľu neobťatú,pod ňou vatru neodspatú;pri tej vatre mládež čakána slniečko — na junáka.Jej snom sláva junákova,chlebom — živé jeho slová.Dole, orle, z výšin, dole!Už rataji idú z poľä;na večer znie zvonov hrana:už ich práca dokonaná.Dokonaná — no semenov rodnú pôdu uloženo —v rodnú pôdu, v ruky božie:nezdusí ho tŕnie, hložie.Prejde zima, svitne ráno:vzíde žitko zaoranô.Dole, orle, z výšin, dole!Už ostáva pusté pole,už piesenky ohlas hynie:„Veje vietor po doline.“Blysnú vatry po okolía pri vatre sbor sokolízahudie tú pieseň ľudu:„Boli časy, ešte budú!“Bo čo v svete všetko minie:pravda naša nezahynie!R. 1873[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 3.[2]V Banskej Bystrici 1873. Prvý raz v Orle V, 1874, str. 8, 15. februára. V oboch rukop. zošitoch. Verš v Spevoch:Hej viem, viem o čeľadi,opravujeme podľa oboch rukopisov:Hej, viemja, viem o čeľadi,ako spravil i Škultéty vo vydaní r. 1909. V Spevoch 1880 ide zrejme o tlačovú chybu.	Botto_Orol-Spevy.txt
Na operáciu s truhlouŠrbáňovie chalupa čupí na nízkom kopci nad dedinou.Oproti nej, za úzkou dolinou, jarabejú sa Veľký a Malý Rozsutec, skalnaté, jedličím kryté vrchy, ponášajúce sa jeden na druhý ani mláďa na medvedicu. Každý, kto hľadí na ne, musí sa čudovať tejto podobnosti. Mare Štrbáňovie, sediacej na vysokom prahu chalupy, veru ani na um nepríde, že sú na svete.Tá nemá radosť z pekného pohľadu, naopak: zakaždým zastane, keď ich zazrie a prevracia bolestne oči dohora. Škrabe zemiaky, a keď sa zohne za nimi k opálke, vždy ju „ukrutečne“ zabolí žalúdok, ani keby nožom pichol.Motá sa jej v hlave: „No, kto čo povie, nie je to so mnou v poriadku, nie veru. Zuza Mačukovie tiež sa tak žalovala, chodila i po doktoroch. Ale čože jej tí pomohli? Ak je zle, nuž je zle: doktor-nedoktor. Tí ťa len strašia a ťahajú z teba groš. A keby ho len bolo, keby ho len bolo!“I uľútostila sa nad sebou a začala smrkať, lebo jej slzy tiekli dolu nosom. Vrecom, ktorým si pokryla šaty, utierala si oči, nos.„Veď som ešte nie ani taká stará; čože je to dvaaštyridsať rokov? A takto ma to morí. Celkom ako tú Zuzu. No, a tá mala raka. Iste ho i ja budem mať, celkom iste. Dala sa operovať v špitáli a tam i zostala naveky. No, a čo to len stojí! Veď len za truhlu platil Juro vyše tristo korún. Toľký groš! A čo sme sa jej nahovorili a naprosili: Zuza, nedaj sa rezať, uvidíš, tam skapeš. Nepomôžu ti, a peňazí toľko miniete!“Škrabala zemiaky a slzy jej na ne kvapkali.„Keď umrieť, tak umrieť. Ani jedna z nás tu nezostane. Ale čo sa to len bude robiť, keď ma tu nebude. Akože si len tá Katrena dá rady i s Mišom i s tými deťmi bezo mňa. A to chlapča, ten Janíčko, veď sa to niekam podeje za mnou. Aké je len radostné, ako sa teší, keď ma vidí. Hľa, i včera sa skrýval materi za sukne a vrieskal spoza nej na mňa:— Stará mama, a ma vidíš?— Veru vidím, Janíčko, veru vidím. Ľaľa, doniesla som ti koláča.“Mara vstala a zhodila zo seba vrece, potom sa zohla, aby vzala opálku a misu s oškrabanými zemiakmi.— Jojojojoj, ako ma začalo, veď je to nie do vydržania!Vo dvoje skrčená odniesla veci do kuchyne.Pavo zvraštil žalostne tvár a poškrabal sa za uchom.— Čuješ, Mara, to je s tebou akosi naozaj okrem špásu. Ale čo sa priam rozpustíš, pôjdeš zajtrajším dňom k tomu doktorovi.— A čo mi ten pomôže? Povie mi, že mám raka, a len podaromnici vyhodím toľké peniaze. A ak mi povie, že mi niet pomoci, ja ti tam razom skapem.— Nebuďže mi taká zostrašená. Veď koľkých ľudí bolí žalúdok, a preto ich hneď parom neberie. A peniaze tiež nemusíme požičiavať od susedov. Kým my budeme, budú i groše.Rokovali o veci i so zaťom, s Mišom, a s dcérou. Mišovci boli sprvu tej mienky, že by sa mali so starou pani farárkou poradiť, čo by bolo treba urobiť. Dozvedeli sa o tom i susedia a do rána bolo pol dediny plno, že s Marou tam musí byť zle, keď idú s ňou do mesta ku „doktorom“.Doktor Hrabáň Maru prezrel, prerevidoval, hmkal múdro a krútil hlavou. Napokon vyriekol, že má zapálenie žlčového mechúra a že jej on na to pomôže. Len aby ešte niekoľko ráz prišli k nemu. Dá jej medicínu a bude jej zapúšťať pod kožu. I dal jej injekciu. Mare bolesti prestali, celkom ožila a veselo prišli domov, spomínajúc celou cestou, akí boli hlúpi, keď nešli hneď k doktorovi a aký je Hrabáň múdry lekár. Veru, niet nad neho múdrejšieho.Večer a ráno mala Mara zasa také bolesti ako predtým. Medicína, ktorú jej dal doktor, mnoho nepomáhala.O dva-tri dni šli znovu k lekárovi. Zasa ju zapúšťal a bolo jej niekoľko hodín lepšie. Potom boli ešte niekoľko ráz u Hrabáňa. Napokon sa s ním rozišli a nadávali naňho práve s takou chuťou, ako ho boli prvý raz chválili.— Nech ho tam boh skára! — mienil Pavo na rozlúčku.Išli k inému lekárovi. Ten ju obzrel a spýtal sa, ako sa liečila. Keď ju vypočul, usmial sa, žmurkol a mrdol fúzom. Pomyslel si kolegiálne: „No pravda, tak sa viac zarobí.“ Mare riekol: — Babka, vy musíte ísť na operáciu. Tu sa vám nepomôže.Mara zhíkla a zalomila rukami.— Ach, bože-prebože!— No namojdušu, Mara, to si už tam, — zvolal i Pavo.— Nuž to mám raka!— Ale to nemusí byť rak. Bude to len vred. Ale, pre istotu, choďte na operáciu.Od strachu zabudla i platiť.Cestou domov nič nehovorili. Pavo i Mara mali svoje myšlienky, ktoré si nechceli vyjaviť. Len keď už prichádzali pod svoje vrchy, riekla Mara zanovito:— A čo sa bude čo robiť, ja do toho špitála nepôjdem. Keď mám umrieť, umriem doma, ale za truhlu tristo korún platiť nebudem.Pavo hodnú chvíľu mlčal. Len keď kone vypriahal, riekol:— Veď uvidíme, čo urobíme.Mara pozrela naňho ostro, potom hodila rázne rukou:— Nie, nepôjdeme!Videla mužovi na očiach, že do výdavkov za nemocnicu a za drahý pohreb — ktorý pokladala za istý — nemá veľa chuti.Zhovárali sa s Mišom a s Katrenou a so všetkými susedmi. Rád bolo dosť, i takých i onakých. Vyskúšali ešte i múdru babu z Lapčíc. Tá plietla kadejaké hlúposti, vzala groše a šla v čerty. Mara len nechcela na operáciu.Ale bolo jej čo deň horšie: stonala, kvílila. Raz i krvou vracala.— No, to je už iste ten rak, — skríkol Pavo, — to ti už škoda chodiť po špitáloch.Mare práve vtedy vošlo do hlavy, že by čo ako mala ísť na tú operáciu. Len preto, lebo teraz už Pavo proti tomu brojí.Zašla ešte ku starej pani farárke. Tá jej povedala:— Dievka moja, choď ty do toho špitála. Neopúšťaj sa. Tam mnohým ľuďom pomôžu. Zo sto operovaných ak umrú štyria-piati. A to umrú len takí, čo sa zanedbali. Peňazí máte dosť, deti máte zaopatrené, dožič čosi i sebe. Choď, Mara, pánboh je dobrý, zmiluje sa nad tebou.— Ale naozaj toľkým pomôžu? — zvolala Mara zadivene.— Pravdaže. Tak zahynú len zanedbaní, ktorým je už duša na jazyku.— To veru pôjdem, keď ste ma tak potešili.— Len choď, dcéra moja.Maru žalúdok bolel, ale vzbudená nádej ju poháňala, aby šla do nemocnice.Vracala sa domov odhodlaná, že sa priam zajtra vyberie. Ale v noci nespala a zasa sa jej zdalo celkom isté, že jej niet pomoci. Jednako zostala pri svojom odhodlaní ísť na operáciu, nech sa to s ňou skončí tak, či tak. Život s takým trápením nie je veru nič hoden. Len výdavok za truhlu jej nedal pokoja. Pokladala za isté, že operáciou zahynie. Nech, nebude sa aspoň trápiť. Aleže by Pavo za hlúpu truhlu musel toľké peniaze vyhodiť? To sa nesmie stať. Celú noc si lámala hlavu, ako by sa to dalo zariadiť. I prišlo jej na um, že majú dosák pol záčina a Pavo sa rozumie do tesárstva; nech jej on zbúcha truhlu, tú si vezme so sebou do mesta. Či tak, či onak pôjdu na voze a do drabinovca sa vmestí i tá truhla. Prikryje ju kobercom, nikto nemusí vedieť, čo vezie so sebou. A ak by aj vedel? Nuž, poručeno pánubohu, veď nekradli ničie.Už včasráno, keď sa zobudila, povedala Pavovi, čo vyhútala:— Ktože to kedy slýchal, — zvolal Pavo, vyvaliac na ňu oči ako plánky, — ísť na operáciu s truhlou. Čože postupuješ z rozumu?Mara, schádzajúc z postele, vystrčila schudnuté nohy spod periny a bila si päsťou do dlane:— Ty nemáš rozum. Čože budeš toľké peniaze za hlúpe truhlisko vyhadzovať. Ja ti inak nepôjdem, len tak. Ak mi však neurobíš po vôli, obesím sa ti. Budete mať hanbu, že jej viac netreba.— Juj, ale niečo také vymyslieť. To už ozaj len hlúpa žena vynájde! — hromžil Pavo, — veď sa nám celý svet bude smiať.Chytro sa obliekol a utekal k zaťovi. Ale nielen zať, lež i celé susedstvo sa dozvedelo, čo Mara vymyslela a, pravda, odsudzovalo bláznivý výmysel. Odsudzovalo v prvý deň. Druhý-tretí začali ľudia i tak i tak rozmýšľať a štvrtý deň sa Pavo voľky-nevoľky chytil do práce. Mara totiž stála na svojom, že ona inak nepôjde; pritom stále stonala a prekrucovala tvár, že by sa bol kameň nad ňou zľutoval.Pavovi pomáhal zať i skúsený mlynár, i urobili truhlu rúču, že bolo nežiaľ na ňu hľadieť. Mare vzali mieru, aby sa jej komótne odpočívalo v nej. Veru jej ju i závideli. Zafarbili ju na tmavohnedo, pribili na ňu plechový kríž a zo zlatého papiera čipky okolo vrchnáka. Všetci susedia sa zaujímali o prácu a prišli vše zapekačku vyfajčiť k tesárom.Mara si vybrala háby, do ktorých ju mali obliecť a rúče ich uložila do truhly. Keď bola hotová, šla sa odobrať od rodiny a známych a nasledujúci deň včasráno vyšli na dosť ďalekú cestu do mesta. Pol dediny jej za náreku báb a vresku detí dávalo zbohom.Pri všeobecnom náreku sa jednako všetci viac zaoberali truhlou ako Marou.Doktori i opatrovníčky vo špitáli, všetci sa zbehli, keď počuli, že prišla chorá na operáciu, ktorá doviezla so sebou i rakvu. Čože, chorých tam videli dosť i nevídaných, ale takých, ktorí by hneď i truhlu dovážali so sebou, jednako ešte nebolo.Pavo i Mara očakávali, že ich prijmú s poľutovaním, ako ich dedinčania boli vyprevadili, i čudovali sa a hromžili, keď sa celý špitál ozýval smiechom a žartovnými poznámkami. Z oblokov i polomŕtvi vyzerali aká to komédia.Páni doktori sa just na truc pousilovali vyliečiť Maru, aby s tou truhlou v hanbe ostala. Operovali ju šťastlivo a ani nie o dva týždne bola zdravá ako orech.Pavovi odpísali, aby si prišiel po vyliečenú ženu. Mišo i Katrena sa doviezli s ním. Bolo to radosti, hoc sa Mara i pretvarovala, že jej je ešte ani nie celkom dobre, lebo sa pre tú naničhodnú truhlu hanbila. Veď sa jej už i počas liečenia dosť naprekárali s ňou. Bola by teraz vďačne tristo korún ofrflala, keby nebola to truhlisko so sebou vliekla.Čo teraz robiť s ním? Naspäť ho nepovlečú.— Nie, bohuprisahám, ani za teba, — klial nasršený Pavo.— Ale, nuž darujte ju špitálu; však sa tu vždy nájde chudobný, ktorý ju vďačne prijme. V takom veľkom špitáli ľudia mrú, — poradila Katrena.— Eh, možno, že sa nájde niekto, kto ju aj odkúpi. A čo hneď za čo-za to. Ale zíde sa nejaký groš na olovrant. Keď sme už tak vyviazli z tej biedy, mali by sme si zapiť, — mienil Mišo.— Veru čosi hovoríš, — podotkol Pavo. — Tuto, hľa, tento pán nám azda poradí, ako by sme to najlepšie urobili.Vrátnik za dobrú diškréciu vďačne predal truhlu. Dostali za ňu toľko, že i pre deti nakúpili cukríkov, koláčov a veru ešte i Mara spievala hore Riekami, hoc jej doktori prísne boli zakázali, že dlhší čas nesmie užiť nijaký nápoj.Ale načože sú lekári? Aby ich ľudia poslúchali? To veru nie. Veď by to ani sami nechceli, lebo veď by prišli najmenej o polovicu práce a zárobku.	Nadasi-Jege_Na-operaciu-s-truhlou.html.txt
Za letného večeraSlnce zapadlo pred polhodinou, ale mesiac, pred chvíľou len ako na oblohe pozabudnutý biely obláček, pozvoľna nadobúda lesku a skromne, ticho prevezmúc od slnca úlohu náhradného osvetlovateľa, svojím belavým svitom pretkáva súmrak, prikrádajúci sa od východu. Spara letného dňa zmiernila sa v ľavné, spokojné teplo večera.Vydratou poľnou cestou od chrastiny idú domov z roboty niekoľkí chlapi s kosami na pleciach. Najmladší z nich, s prehodenou cez plece kabanicou a so zelenou chvojkou za klobúkom, ponáhľa sa vopred, traja starší držia sa spolu. Najvyšší z nich pokuľháva, za každým hupnutím kroku zívne sa mu kosa na pleci a svetlo mesiaca prebleskne po nej.„Len ešte aspoň za dva dni keby prehovel Hospodin, sobral by svet krásneho sena,“ riekol takým silným, zvučným hlasom, akoby ho celé okolie malo počuť.„Len cez zajtro čo by ho gazdovia nasvážali, nech je nie nedeľa!“ dodal územčistý súsed, vytiahnúc z úst krátku čmudiacu fajočku.„A či vy vari dážď predpovedáte?“ opýtal sa rýchlo mladý človek v sivom panskom obleku, s jarabým slameným klobúkom na hlave, ktorý posiaľ mlčky bol kráčal opodiaľ vedľa nich.„Veru áno, nebude zaveľa bez neho — nebodaj ani len cez zajtra,“ súdil tretí kosec, ktorému s kosiska oháňal sa akýsi uzlík, z červenej šatky sviazaný.„No, však ono jeden dážď senu ešte neublíži, len nech netrvá pridlho,“ potešoval pokuľhávajúci vysoký, keď mladý muž v sivom obleku so starosťou v zraku zobzeral sa po kraji i po nebi, vyzerajúc akési predznaky predpovedaného dážďa. No, obloha bola čistá, mesiac skvel sa bez hmlistého „dvora“, len nad západom na široko rozprestrely sa vlnisté ružové zore.Od dediny doletel zvučný hlahol večerného zvonenia, obživujúcim prívetom roznáša sa celým krajom, odráža sa od stráne k stráni a prihovára sa každej živej duši, oznamujúc dokonanie dňa a nastúpenie večerného mieru, i ponúkajúc myseľ povzniesť sa k Bohu. Chlapi nadvihnú klobúky, pery pohýbu sa im v krátkej modlitbe a tak kráčajú ďalej, až o chvíľu postavia klobúky zasa na hlavy.Na drevenom mostíku odlúčil sa od nich panský ich sprievodca, dajúc im dobrú noc. Oni išli ďalej cestou medzi roliami, zrejúcim obilím sa belejúcimi, on odbočil chodníkom popri potoku.„Teda na pondelok ste mi istí?“ postojac zavolal ešte.„Nuž akože! Veď vari inému nepôjdeme, keď sme sa im sľúbili! Len už aby nepršalo…“ odvetil kuľhavý svojím zbytočne silným hlasom.Pán prikývol hlavou a pošiel svojou cestou smerom k dedine, ktorej šupkové strechy tmavejú sa dolu v širokej kotline medzi stromovím. Len kostol na vyvýšenom mieste belie sa chrbtovou stranou a strmo zakončitený pokrov veže čnie zpoza neho medzi rozvetvenými lipami. Zdola líp širokoplochý škrydlicový pokrov a na ňom usadené biele komíny — to iste fara. Zrak osamelého chodáka tým smerom sa nesie.Je ešte mladý, ale mladistvá bodrosť nevyráža sa na jeho chudorľavej tvári, lež viac únava a starosť — najmä v mesačnom svetle, kresliacom po nej tmavé tiene. Jasnejší dojem budí iba kytka z bielych králikov, ktorú má vloženú v gombíkovej dierke. Tá akosi nesúhlasí s jeho náladou.Kráča zvoľna, krokov mu nepočuť po trávnatom chodníku, svrčky temer pod jeho nohami ospalo, tiahlo posvrkávajú, ale ich zvuky tratia sa v šume povedľa ponáhľajúceho sa potoka. Potok tečie od hora svojím svevoľne, krivoľako vymytým a skalnatým korytom, ktoré miestami je tak zúžené, že jelšiny od brehov spájajú sa ponad tajnostne žblnkajúcu, temnisto blinkajúcu sa vodu. No miestami rozstupuje sa na širšie a plytšie, a tam, v obrube jelšín a vrbín, tvoria sa malé vodné hladiny — stanice oddychu pre rýchlotoký potôček.Chlapi idú už dolu po ceste, vedúcej k dolnému koncu dediny, kosy poblyskávajú im v mesačnom svetle. Kuľhavý prekára mládenca, hodne ich predbehnuvšieho, že ponáhľa sa k milej, lebo je sobota večer. Jeho vtipy a neurvalý smiech donášajú sa hore k mladému človeku a urážajú jeho cit, ukájajúci sa mäkkou lahodou večera. Nadchádza ho dumná nálada, kde duša plná je túhy po niečom krásnom, o mnoho lepšom, než čo jej tento život podáva. V také chvíle bolestne dotkne sa jej každá dissonancia.Zastal a plným dúškom vdychoval vlažné povetrie, plné vône z čerstvého sena. Domov sa mu nechce; tam čakajú ho samé hospodárske starosti bez konca, bez kraja. Vie dobre, že sestra, zavedujúca mu domácnosť, čaká ho už s desatorakou ponosou na sluhov, na nedokonanú robotu, na tú a tú škodu a t. p.Obrátil sa, odišiel ku medzi a sadol si na hrubý, vyčnievajúci koreň starej, košatej divej hrušky. Složil klobúk vedľa seba, oprel sa chrbtom o kôrnatý peň stromu a jeho tmavé oči dumno zahľadely sa do tichého, v tajnostnom mieri hovejúceho si kraja. Ale ani tento mier nesmel byť bez dissonancie: dolu kdesi, v šerej nížine, o závod kŕkajú žaby v protivnej neunavnosti.Mladý človek v prostried snivej nálady prešiel si rukou po čele a po očiach. Znovu prišly mu na um jeho starosti. Včera večer v mrzutosti rozišiel sa so sestrou pre matkin list, ktorý dala mu prečítať, keď prišiel s poľa. V ňom matka zasa nabáda ho, aby sa už konečne oženil, tam a tam že jest hodné, dobre vychované dievča, a vravia, že dostane toľko a toľko vena. Okolo toho točia sa matkine myšlienky a i sestre je už primnoho drieť sa od rokov pre neho. Jemu samému tiež ťažko zalieha na svedomie prijímať toľkú obeť od nej, ale nevie si spomôcť. Od šiestich rokov nevládze ešte celkom splatiť dlh, s ktorým začal hospodáriť na prenajatom majetku, hoci žije utiahnuto a pracuje vytrvale i rozumie sa do svojej veci. Ale zájsť na ich plány, brať si ženu, aby vyplatila jeho dlh, to prieči sa jeho statočnej mužskej prírode.„Keď si splatím celý dlh, potom sa ožením,“ bolo včera jeho posledné slovo k sestre. Zatým odišiel ľahnúť si spať, aby rečiam bol koniec.Ale popravde je tu ešte aj iná príčina, pre ktorú odporuje ich nahováraniam — lenže o tom neprizná sa nikomu. No sám sebe nemôže sa s ňou tajiť, čo by ako chcel. I teraz, ako jeho oči blúdily priesvitno šerým krajom, všade mámil ho ten samý prelud: dve usmievajúce sa oči a dve jamôčky v lícach milej dievčenskej tvári. Tá, ku ktorej patria, je pre neho ideálom ženskej miloty a zdravej duševnej krásy. Keď na ňu pomyslí, zabúda na nepríjemnosti a zanáša sa túžbou. Ale, hoci vídaval ju temer každý deň, ešte nezblížil sa jej, aby si ju získal; len podstupuje tiché muky, keď vidí, že zbližujú sa jej iní. Keby jej tak mohol podať všetko, čo spríjemňuje život, vtedy vydobyl by si ju, nikomu by neustúpil. Ale takto!…Oprel sa lakťom o koleno, sklonil tmavú hlavu do dlane a hľadel do trávy pred seba.„Jaj, pán urodzený, ako som sa ich zľakla! Čože tu robia? Vari im je voľačo?“ ozval sa za jeho chrbtom udivený ženský hlas.Ozrel sa nahnevano. Bola to známa mu nádenníčka, ktorá i u neho robievala. V jednej ruke držala kosák, druhou vliekla trávnu plachtu s nažatou trávou za sebou.„Načo sa túlate v noci po roli, keď ste taká strachovlivá!“ osopil sa na ňu.„Len si trochu trávičky vyžínam pre krávku, pán urodzený môj. Do mraku robila som iným, po mraku musím svoje opatriť. U Hrúzikov som okopávala, nuž mi, hľa, dovolili na ich medzi trochu trávičky si navyžínať…“On sa rýchlo posbieral, poošuchoval šaty od prachu a byliek, vzal klobúk a pobral sa preč. Žena uhádla, že ho jej prítomnosť odpúdila.„Čože tak utekajú? Veď je to len ráno zle starú ženu postretnúť — a veď ja už idem ďalej,“ volala za ním.„Dobre, dobre. Dobrú noc!“„Dobrú noc im vinšujem, — a nech sa už len nehnevajú!“„Však by sa ja rád nehnevať, keby sa nemusel. Sám sebe som si protivný so svojou popudlivosťou,“ pomyslel si odchádzajúci. Šiel ďalej dolu vedľa potoka, teraz už náhlivým krokom. Myslel na práce nastávajúceho týždňa — u neho niet času oddávať sa náladám…So záujmom pozeral po kapustných a ďatelinových ostredkoch zdola potoka a siahol rukou na druhú stranu do vysokej raži, popri ktorej išiel, aby omakal plnosť klasu.Ako dochodil k poslednej zátoke potoka, kde mlynár mal spravenú širokú hať, aby i v čase suchoty mohol aspoň po prestávkach mlieť, začul akési známe mu detské hlasy i detský smiech.„Ale, ty Gusto protivný! Udriem ťa po tých nohách!“ volal nahnevaný dievčenský hlas, hneď zatým zavznel samopašný chlapčenský smiech a silné čľapotanie vody.„Marinka, pozri, už až na Anuľku aj na Katku fŕka voda!“ žaloval predošlý svadlivý dievčenský hlas a zatým s prízvukom prísnosti hneď ozval sa iný, umiernený: „Gustík, čo je to? Už očú nemožno otvoriť pre tvoju nezbednosť! Druhý raz nepojmeme ťa so sebou, keď sa pôjdeme kúpať.“„Však sa ja pôjdem kúpať s chlapcí!“„S chlapcí ťa maminka nepustí.“Mladý človek na chodníku razom bol zastal, ako počul túto rozopru. Stál nepohnute, v akomsi očakávaní. Zrazu bolo mu i veľmi horúce, sňal klobúk s hlavy a dlaňou utieral si čelo…A čo teraz robiť? Isť ďalej, a či sa vrátiť?… Najpoctivejšie by bolo vrátiť sa na kuse hore a najbližšou medzou sísť dolu na cestu. Najprostejšie by bolo obísť okľukou hať a ísť ďalej svojou cestou. Takto riešil v mysli — ale jednako zostal len stáť, vždy v tom očakávaní. Pre vrbinu nevidel, čo sa robí v hati, ale hlasy počul v samej blízkosti. On však počúval iba na ten jeden…„Katka, daj mydlo!“„Katka, rozostri šaty na vrbinu, aby nezavlhly.“„Katka, už môžeš Anuľku sobliekať“, počul ho vždy s vľúdnym názvukom zpomedzi horlivej detskej vravy. Čo Katka odpovedala, na to nedával pozor.Čím ďalej stál tam, tým väčšie bolo pokúšenie rozhrnúť vrbinu a podívať sa na hať. Raz ozrel sa hore, odkiaľ bol prišiel, ale jeho dobrá vôľa nebola dosť silná. Tri tiché kroky a — pozorne, s chvejúcimi sa rukami rozhŕňal vrbinu. Cítil trýzeň svedomia, ale pokušeniu neodolal…Hľadel pomedzi pohybujúce sa lístie tenkých parútkov, temer nedýchajúc od potlačovaného rozčúlenia. Široká hať bola temer plná vody a celá rozkolimbaná udierala sa o brehy i o prednú stenu z kresaných brván. Vrbiny a jelšiny lámano zrkadlily sa v nej dookola, i jasná obloha s mesiacom a hviezdami. Po pás v rozkolísanej vode stála mladá deva, najstaršia zpomedzi kúpajúcich sa farských detí, a penivým mydlom trela tenké hrdielko malej, so desaťročnej sestry, ktorá schúlená v bielej košieľke stála pred ňou, v obidvoch rukách vyzdvihnuto držiac mydlo, aby jej do vody neukĺzlo.„Ty si už namydlená, môžeš sa splakovať. A mydlo sem,“ riekla o chvíľu veľká malej.„Už ja? Už ja?“ zavznel netrpelivý hlások neviditeľnej Anuľky od brehu, ale tiež neviditeľná Katka hneď nadhodila, že nemôže jej ešte tkaničku na topánočke rozpantať.„Ešte nie, dušička; daj sa najprv pekne sobliecť, potom prídem po teba,“ obrátila sa k nej Marína. Biele svetlo mesiaca padlo na jej tvár s mierne oblými lícami a chutnou briadkou i oblievalo celú hybkú postavu, nakoľko bola von z vody. Kúpeľná kazajka s krátkymi rukávcami, okolo šije vystrihnutá a akýmsi farbistým pásom lemovaná, ešte bola suchá na nej, nakoľko ju Gustík nezafŕkal. Šija i ramená v mesačnom svetle skvely sa belosťou, vlasy mala tuho popripínané, akoby nejaký pozlátistý čepček, čím celá hlava na štíhlom krku zdala sa menšou, než inokedy. Pozorovateľ za vrbinou so zatajeným dychom hľadel na ňu i nevládal sa odtrhnúť.„Gustík, na tebe je rad, skorej poď!“ volala na malého brata, ktorý pri druhom brehu, držiac sa vrbiny, v páskavých plavkách ležal dolu tvárou na vode, vše jednou, vše druhou nohou trepol do hladiny a ponad plece díval sa s úľubou, ako sa voda rozstrekuje a ako prelamuje i kolíše sa v nej odblesk mesiaca. On, rozumie sa, nemohol na prvé slovo poslúchnuť.„Umývaj teraz Anuľku a mňa naostatok,“ navrhoval nevšímave.„Teba teraz, Anuľku naostatok. Ja ťa len namydlím, potom môžeš sa plákať, kým Anuľku vykúpam.“Po krátkom odpore musel sa Gustík vzdať. Dostavil sa pred veľkú sestru a musel sa podrobiť dôkladnému mydleniu, až biele peny bubrily sa mu na krátkych, ostrých vlasoch. Iba keď ho počalo mydlo v oči hrýzť, s protestom a dudraním vytrhol sa sestre z rúk a hodil sa do vody, i opäť narobil nešplechy, čo zasa vyvolalo svadu s Ľudkou.Marína odišla pre Anuľku, ale tá, ako pred chvíľou drela sa do vody, tak teraz nechcela sa osmeliť.„Žatopí ma voda — žatopí ma!“ kričala, plačúc od strachu.„Nedám ťa zatopiť, budem ťa mocne držať,“ ubezpečovala ju veľká sestra, ale ona ešte nechcela sa dať presvedčiť. Šla pomáhať i Ľudka.„Pozri, ja sa kúpam v zlatej vodičke… tuto — tuto — a neutopím sa. To je dobre!“ robila jej chuť, zamárajúc sa tam, kde mesiac zrkadlil sa vo vode. Konečne dosiahlo sa, že i Anuľka žiadala sa do „žlatej vodičty“ a Marína držiac ju na ramene k sebe privinutú, pomaly, krok za krokom tápajúc, hľadala príhodné miesto, kde by ju mohla do vody dať. Malá oboma rúčkami držala sa jej okolo hrdla a jasnovlasú hlávku pritisla k jej lícu. Ľudka krúžila oko nich a Gustík cvičil sa v plávaní, žiadajúc ustavične, aby ho sestry obdivovaly.O chvíľu i Anuľka čliapkala sa vo vode, ako rybka, samopašila s Ľudkou, fŕkala jej vodu do tvári a smiala sa. Zakaždým, keď ju, vyumývanú, na Katkino náhlenie chcely vyniesť z vody, žiadala neodbytne: „Eče túpať!“Pripútaného pozorovateľa citeľne omínalo svedomie pre úlohu, akú tu hral, a konečne i opatrne vypustil vrbinu z rúk a poodišiel — ale nie ďaleko. Znovu premýšľal, čo robiť, a nevedel sa rozhodnúť.Katka súrila k odchodu, lebo že má doma ešte veľa roboty, riadenia, keď cez deň bola v poli. I pani farárka že kázali sa jej ponáhľať. Tak deti radom musely vyliezť z vody a medzi ustavičnou vravou a náhlením, pri sestrinom dohľade a Katkinej pomoci sa poobliekať. O chvíľu Katka i vyšla, Anuľku, ponad jej plece nazpäť do hate sa ozerajúcu, na jednej ruke a v druhej batôžtek s mokrou bielizňou, na vyšliapané slobodné miesto pred haťou. Ľudka, ktorá najprv chcela dočkať Marínu, ale od nej domov odkázaná, chytala sa za Katkinu riasnatú sukňu, lebo vopred bála sa mlynárovho psa. Gustík bosými nohami šúchal po tráve za nimi, topánky nesúc si cez plece na paličke prevesené. Tak celá výprava zmizla na chodníku za zátokou, Marína ostala sama. Len hlasy detí ešte dorážaly k nej, o chvíľu i srditý brechot psa a Katkin pokrikujúci i uspokojujúci hlas, ale zas o chvíľu zaniklo i to.Okolo hate nastala úplná tichosť, iba kŕkanie žiab v nížine trvalo jednostajne. Ale ponad ten škrek donášaly sa odkiaľsi z ďaleka i zvuky prostej píšťale, — hen tam v stráni kdesi preberal si niekto na nej akúsi túžobnú melódiu s tiahlým refrénom, dokončenú vždy akousi rozmarnou kľučkou. Hádam si už dávno pískal, ale v trme — vrme, pri šplechote vody v hati si ho nepovšimli.Teraz Marína s pôžitkom ponorila sa po plecia do utíšenej priezračnej vody, zvoľna, hladko prišinujúc ju rukami na seba. Zvuky píšťale lahodily jej, nechcela si ich čliapaním vody rušiť. Pozrela hore, na skvejúcu sa oblohu, i dolu do vody, kde podobná sa jej ukázala. Voda bola teplá a ledva badateľný vánok, šelestiaci sivou vrbinou, donášal lúčnu vôňu. Ako je dobre tu — ako krásne! Víly iste takto sa cítia, keď sa pri mesiaci kúpajú…Prestala vodu narážať na seba, položila ramená plocho na ňu a pohrúžila sa do bájkových predstáv, načúvajúc prostého umelca na píšťali, ktorý prechodil do akejsi veselej nôty. Mala by už vyjsť z vody, ale nechce sa jej, hoci jej je trochu i otupno v tej samote.Tu zrazu padlo jej čosi drobného, ľahkého na hlavu, na plece, i čosi dotklo sa jej čela a líca, akoby motýlie krýdelká a — niekoľko bielych králikov plávalo okolo nej po vode — —Trochu ju trhlo i rýchlo poobzerala sa dookola, no nikoho nemohla vidieť. A niekto ich predsa musel hodiť?„Kto je tu?“ zvolala i prísno i s prímeskom hnevu a ľaku v hlase.Hriešnik za vrbinou teraz už nemohol sa neozvať.„Dobrý priateľ!“Ona nevdojak ešte hlbšie ponorila sa do vody.„Vy, pán Koreň…?“ V tom znelo i podivenie i pokarhanie.„Ja… Prosím, nehnevajte sa, ja som… nechcel som Vás znepokojiť… len…“Ona pozrela na plávajúce králiky okolo seba a že sa pri tom jeho kajúcemu hlasu usmievala, to on nemohol vidieť.„Tak ste nemali sem prísť, keď sa kúpam.“„Šiel som s poľa, netušiac, že ste tu…“„Nech sa vám teda páči prejsť chodníkom povedľa!“Toto mu nakladajúc, sama utiahla sa na také miesto, kde ju od otvorenej strany nemohol vidieť.„Teda s dovolením…“Jeho kroky odznely povedľa, dosť blízko nej, ale vidieť nevidela z neho ani tône.„Ani mi len dobrú noc nepovie…“ mrzela sa sbierajúc plávajúce králiky a skladajúc ich do kytôčky. „A veď to bola jeho povinnosť — — ja vari nemohla som volať za ním…“ mrzela sa ďalej ešte pri obliekaní, ale jeho králiky predsa pozorne založila si za pás blúzky.Keď o chvíľu s dobrým pocitom, aký máva človek po letnom kúpeli s košíčkom v ruke ľahkým krokom vyšla na chodník, v mysli ešte vždy zaoberala sa čudnou príhodou, že Koreň teraz, takto dosť pozde večer, našiel sa tu pri hati, práve keď sa ona kúpala. Čosi v tom sa jej nevidelo… umienila si, keď sa druhý raz prídu sem kúpať, že vyšle Gustíka najprv poprezerať najbližšie okolie.Sotva toto domyslela, tu, hľa, on, na koho myslela šiel jej oproti. Čakal ju za zátokou, kým sa obliekla.„A vy ešte tu…? Keby som bola vedela, že čakáte…“„Nuž?“„Bola by som sa lepšie ponáhľala, aby ste neboli museli tak dlho čakať.“„Mne to nebolo dlho. Dovoľte!“Siahol po košíku v jej ruke, ale ona si ho rýchlo odtiahla.„Nieže, — nedám vám ho.“„Prečo mi ho nechcete sveriť?“„Tak. Ja to nerada. Nazdám sa, že nepristalo by vám košík niesť,“ usmiala sa.Usmial sa i on temer nežno. Hľadel na biele králiky na jej belasej blúzke a zazdaly sa mu teraz zvláštne krásnymi. Nepomyslel, keď ich hore na lúke trhal, akej cti, akého šťastia sa im dostane. Na jeho tvári už neostalo ani tieňu z predošlej pošmúrnosti.„Ale dovolíte mi doprevadiť vás domov?“Ona už celkom zabudla na malú mrzutosť, ktorú pred chvíľou v hati bola si nastrojila proti nemu.„Nuž prečo nie, keď beztak máme jednu cestu. Ale čakať ste ma preto nemuseli“ — vetila s úsmevom, v ktorom zablyslo i akomak šeľmovstva. Teraz boly jej oči také, aké bývaly v jeho predstave.„Veď ste len nemysleli, že vás samotnú nechám ísť takto pozde večer?“„Prečo nie? Išla som tak už koľko ráz.“„Verím, ale zato ja nemôžem. Keby bolo na mne, odprevadil by vás zakaždým.“„Ale keď niet ma pred kým chrániť, v tom je bieda. Ľudia mi neublížia, veď som tu všade ako doma — a i dedinskí čučkovia ma poznajú. Keď sa im prihovorím, hneď prestanú brechať, hoci sú veľkí nenávistníci panských ľudí.“„Z toho teda pre mňa vychodí, že som vám tu celkom zbytočný…“„To ja nevravím.“„Ale to dávate mi uhádnuť. Ešte mrzíte sa že — znepokojil som vás tam?“ kynul hlavou nazpäť k hati.„Nuž — v poriadku to nebolo…“ vetila váhave. „Prečo ste, nepristaviac sa, neprešli povedľa? Že som ja tam, nemuseli ste si nás povšimnúť. Popravde ani neviem, ako ste ma zpoza vrbiny mohli vidieť a kvetami uhodiť, akže ste len…“„Rozpovedal by vám to úprimne, ale veľmi sa bojím, že sa mi nahneváte…“Ona trochu odvrátila tvár.„Vidno, že máte zlé svedomie…“„Keby som vámvšetkosmel povedať, razom bol by som pred vami ospravedlnený!“Čosi v jeho hlase sa jej dotklo; obrátila zasa k nemu tvár.„Len to mi povedzte, či ste naozaj išli s poľa netušiac, že… že…“On razom sa pristavil a vzpriamil naklonenú hlavu.„Vy ste mi to neuverili…?!“ Jeho oči z tône klobúka hnevným bleskom uprely sa na ňu.Zastala i ona a užasnutá hľadela do nich.„Verím…užsom uverila!“ riekla zahanbeno a spolu i vrelo. Tým hlasom ho odprosila.Potom so sklonenými hlavami išli ďalej, ani jednému neprichodilo prerušiť mlčanie. Popri zvýšenom, šikmo naklonenom drevenom žľabe dochodili ku mlynu, postavenému s druhej strany jarku, pritúlenému ku briežku, na ktorého žltastej pôde ležaly tône mladých ovocných stromov. Pod spádom žľabu nepohnute stálo očerneté mlynské koleso, len tenké pramienky vody, škárami predravšej sa z hate, slabo zvučaly po jeho stupkách a čliapkaly do potôčka, ktorý úzkymi pásikmi z kalúžky do kalúžky tiekol popod žľab.Čo ako ticho išli, mlynárov chlpatý pes ich zbadal a s brechotom vyskočil proti ním. Ale že bol s druhej strany jarku, si ho nevšimli. Koreň zápasil so sladkým dojmom, aký ostal mu z posledných jej slov a ona premýšľala: Či sa ešte hnevá? Ako on vie vzbĺknuť… Aký strašný človek! Pozrela na neho od boku, i zasa mlčky pred seba. Bolo jej čudno, že sa na ňu nahneval, lebo toho posiaľ nezakúsila, — ale ešte čudnejšie jej bolo, že ona nemohla mu to podobne hnevom odplatiť. Ba práve v tú chvíľu akosi blaho a hrdo sa cítila, môcť takto kráčať vedľa neho…Mlynárov pes medzitým dobehol k úzkej lavičke, vedúcej od mlyna ponad jarok, a s vyzývavo zdvihnutou hlavou, na ktorej nahor čnely kýptiky odseknutých uší, chystal sa prejsť po nej, aby nepriateľovi bližšie pristúpil.„Dočkaj, Kurtoš, z toho nebude nič!“ obrátil sa Koreň proti nemu, vyzdvihol celú lavicu a prehodil ju na druhú stranu. Pes odskočil, ale tým srditejšie brechal.„Kurtoško, nehnevaj sa, veď my nejdeme do tvojho dvora,“ uspokojovala ho Marína priateľsky a on z brechania zrazu počal vľúdne kyvkať okypteným chvostom. Poznal jej hlas, lebo sa mu vždy prihovárala, keď tade išla.„Hľa, Kurtoš hneď dotvrdil, čo ste pred chvíľou povedali; on iste iba do mňa brechal,“ poznamenal Koreň.„I do vás len kým nevedel, kto ste, — je iste trochu krátkozraký,“ vetila žartovne.Od mlyna bolo neďaleko do dediny; pokojne, ako zaspatá, ležala v tôni stromov. Zdola mlyna dalo sa prejsť mostíkom na cestu, vedúcu do hora, chodník povedľa potoka viedol nižšie medzi záhrady.„Nepôjdeme cestou?“ postála Marína pri mostíku.„Ak vám na tom záleží byť o niekoľko minút prv doma…“„Mne nie natoľko, ale neviem či vám, nie, keďže ste nebodaj od rána v poli — a nechcela by som nadužívať vašej ochoty…“„Nadužívať?! Mne bolo by po vôli, keby… mne vôbec nie je náhlo domov. A chodníkom je príjemnejšie isť, než prašnatou cestou.“Ona zas musela sa počudovať jeho prudkému tónu. Vôbec teraz necítila sa tak voľno v jeho spoločnosti, ako inokedy. Dnes zdá sa jej byť iným, akoby ho dosiaľ nebola ani dobre znala…„Ale veď musíte byť ustatý — do večera pri práci! Preto hovorím o nadužívaní.“On sa ticho usmial. V túto chvíľu nevedel ničoho o ustatosti.„Sedel som za hodnú chvíľu pod hruškou na Hrúzikovie medzi, tam som si oddýchol. Preto som sa i tak proti obyčaji opozdil.“Ona myslela, že pre ustatosť musel si tam pod hruškou sadnúť a počala ho ľutovať i hrýzlo ju, že pred chvíľou pochybovala o jeho pozdnom návrate s poľa.„A či vy musíte tak nepretržite pracovať? Nedá sa vám v tom poľahčiť?“„Inak mi nepríchodí. Avšak ani netiaži sa mi pracovať, kým je to nie bez úspechu. Lenže už ani neteší ma, kým… kým neviem, načo, pre koho pracujem…“Pozrela na neho udiveno.„A nepracujete sám pre seba?“„Pre seba, rozumie sa; ale nie pre sebasamého.To by bol pre mňa otupný cieľ…“Ona akosi neodvážila sa zajsť bližšie na predmet, šípila v ňom niečo chúlostivého. Mlčala, pod tlakom akejsi neurčitej obavy, čo ináč nebolo jej obyčajou.On i napnuto čakal, čo mu povie, i po márnom čakaní nečudoval sa, že nič nepovedala. Tak zasa mlčky kráčali po drobnej tráve vedľa potoka, ktorý teraz, zdola pristavenej hati len akoby šeptom žblnkal. Ona premýšľala, čím prerušiť mlčanie, on snažil sa zamlčať to, čo chcelo byť silou-mocou povedané. A píšťala v stráni zas vrátila sa k túžobnej nôte s tiahlým refrénom…„Ponáhľajme sa, doma nás čakajú“ pripomenula ona konečne.„Vás čakajú — mňa nemá kto…“„Ale vy ste čudný! Ja viem iste, že vás Nelka tvrdo čaká!“ obrátila sa rozhorleno proti nemu.„To viem i ja, ale tomu sa neteším…“„Vy ste, dovoľte povedať, veľmi — veľmi nevďačný brat!“„Zrovna zlý… sám cítim to najlepšie, ale spomôcť si neviem…“„Ja na jej mieste by vás nechala, odišla by som k rodičom. Potom by ste —“Zarazeno zamĺkla pred jeho čudným pozorom.„Vy na jej mieste? A viete vy, akým bol by somja,keby ste vy boli na jej mieste?“Ona veľkými očami hľadela na neho. Z jeho tlumeného hlasu čosi tak mocne zahovorilo k nej, že jej srdce razom prudko počalo biť…Splašené vtáča šuchotom vylietlo zo stromu, pod ktorým zastali, a bezzvukým, rovným letkom šiblo kosom do kroviny pri potoku. Mesačné svetlo prebleskovalo cez riedke krajné haluzi a mihotave hralo na vzrušenej tvári Koreňa, i na vzpruženej jeho postave.Marína sa zachvela.„Nie tak hľadieť!…“ vystrela dlaň proti jeho tvári. On v okamihu obidvoma rukami náružive pritisol si ju k ústam. V druhom okamihu ona stála už na päť krokov od neho, líca zblednuté, v očiach prestrašenosť.„Pán Koreň, to je… Čo je vám dnes? Prosím vás…“„A čože som takého urobil, že sa ma ľakáte? Keby ste vedeli, čo je so mnou, iste nečudovali by sta sa mi, že vaše slová: „Ja na jej mieste —“, pripravily ma trochu o rozum, lebo — vidíte — neľakajte sa, prosím vás! — ja som taký pošetilec, že túžim bláznive po tom, vidieť vás práve na tom mieste. Tak je, vidíte — — neviem, čo bude so mnou, ale zamlčať sa už nedá…“ dokončil krotkým hlasom a bezmocne spustil ruky.Ona stála ohromená, i spustila zrak k zemi i zasa podniesla ho k nemu, len prehovoriť nemohla.„Odporno vám je to počuť?“Pokrútila hlavou.„Len ma ľutujete?“Ona vydýchla z ustrnutia.„Nuž ale veď — — veď sú u vašej rodiny celkom iné žiadosti a plány… Nelka vždy hovorí —“„Nelka a mama majú svoje plány ohľadom mňa, o ktorých len ja nechcem ničeho vedieť. Preto i stal som sa zrazu takým nevrlým bratom. Za zlé mať sa im to nemôže, lebo ony nevedia o mojich túžbach — veď iste ani vy sama nemali ste tušenia o nich — —“Mlčky pokrútila hlavou.„Držal som sa ticho, chcel som odolať; ale už vidím, že sám zo seba to nezvládzem. Vy musíte rozhodnúť, čo bude ďalej…“Ona mlčala. Až po hodnej chvíli opýtala sa neisto:„Vy chceli ste byť po vôli svojej rodine?“On urobil živo odpieravý posunok.„V tom nikdy!“„Tak potom neviem — —“„Neviete, pre akú príčinu som chcel odolať svojej vlastnej žiadosti? Poviem vám všetko, len dovoľte.“Sklonila hlavu a z jej vzozrenia bolo vidno, že chce počúvať.„Preto, že nevedel som a posiaľ neviem, či smiem sa uchádzať o — dievča mne nadovšetko milé, keďže nemôžem jej podať taký pomerne bezstarostný a príjemný život, na aký je navyknutá, na aký i právom môže mať nároky…“Hľadel na ňu, ustúpil na krok a oprúc sa rukou o strom, pokračoval trochu klesajúcim hlasom:„U mňa je nepohodlný život — mnoho roboty a hmotných starostí; z toho ešte dlho nevyviaznem — neviem, či vôbec kedy — a neznesiteľné mi je pomyslieť, aby som ju mal v tom umoriť… Spoliehať sa len tak nazdarboh, že však prídu lepšie časy, kde pôjde mi všetko ľahšie ako posiaľ, na to nie som dosť ľahkej mysli. Z mámenia seba už som vyrástol. A skutočnosť je nemilosrdná. Tak u mňa dávno zápasí svedomie so srdcom… neviem, či môžete si predstaviť ťažkosť takého zápasu… Ale teraz, keď viete čo je, pomôžte mi vy sama rozsúdiť: či nebolo by odo mňa slepé sebectvo, chcieť k sebe do svojej chudoby pripútať — tú milú, drahú, na ktorú tým viac musím myslieť, čím väčšmi sa usilujem odoprieť si jej?…“Ona stála s poloodvrátenou tvárou. Hľadela na tôňu nad vodou kníšúcej sa jalšovej halúzky, ale nevidela jej. Myseľ bola jej celkom zaujatá tým, čo on prerývano, v prestávkach prednášal — jeho pohnutý hlas ju mocne dojímal. A zo všetkého, čo počula, ustaľovala sa u nej hlavne myšlienka: „Aký je on zvláštny človek… Kto by to bol v ňom hľadal? Aký prísny k sebe a pritom aký hlboko dobrý!…“Keď na jeho posledné slová zdráhave obrátila k nemu tvár, v jej očiach leskly sa slzy.„Ako sa vy čudno opytujete! Akože vám na to odpovedať, kým ešte ani neviete — nevieme — či by ona chcela…“„Veď toto je tá nado všetko hlavná otázka, na ktorú jedine vy môžete odpovedať! Keby ja vedel, žeby ona chcela, bolo by po mojej rozvahe! Pochybnosti svedomia, bojím sa, neprišly by k slovu, — preto opytujem sa tak „čudno“…“„A tým pochybnostiam k vôli tuším i prajete si, aby ona radšej nechcela — —?“Na jej lícach zaihraly jamôčky, cez slzy v očiach predral sa malý šelmovský úsmev.„Prosím, teraz nežartujte!“ riekol nervósne, s mukou v hlase.Rýchlo prešuchla si oči šatôčkou.„Nie, nie!“„A na moju ,čudnú‘ otázku čo odpoviete?“„Nuž — keď už ja musím na ňu odpovedať, tak ja myslím, že je to od vás nie slepé sebectvo, keď — — čo si želáte; lebo veď — ako vravíte — vy tú patričnú ľúbite — a upozorňujete ju vopred na všetky ťažkosti, teda akžeby ich ona predsa chcela na seba vziať — chcela by s vami sdielať i prácu i strádanie chudoby, vtedy — i ona by vás musela ľúbiť… to jest, iba tak vzala by ich na seba, akby vás ľúbila — — a vtedy nebola by to od nej obeť, lebo — veď to iste viete — v takom páde radšej žije sa s patričným v chudobe, než s iným v hojnosti…“Hovorila s ťažkosťou, slová jej viazly i hlas sa jej utajoval, a na neho pozrieť nedalo jej po celý čas.On sňal klobúk s hlavy, hlboká radosť počala ho rozohrievať.„Tak zbývala by už iba jediná otázka:Či ona chce?“Vystúpil z tône stromu a pristavil dych.Jej srdce prudko bilo, ale nedala sa prekonať. Uhla očami pred jeho napnutým pozorom.„Tú dnes ešte nemôžeme vybaviť — to bolo by nám primoc odrazu — —“Bystro sa obrátila a pustila sa chodníkom napred.On sponáhľal sa za ňou.„A kedy? Kedy mi dovolíte vám ju predložiť?“„Nuž — keď si najprv dobre rozmyslíte, či nebola by od vás veľká ľahkomyseľnosť vziať si dievča, ktoré nedonieslo by vám nijakej hmotnej pomoci a teda vašej rodine nebolo by k vôli, — ak mi tú otázku potom ešte budete chcieť predložiť.“Nepristavila sa, len tak bokom pozrela na neho.On prišiel do vytrženia.„Keď ide o dievča, ktoré samo v sebe je pre mňa najvyšším bohatstvom, vtedy také premýšľanie je vôbec nemožné. Vy máte hriech, že to odo mňa žiadate!“„A vy nemali ste hriechu keď hádam od rokov mysleli ste, že to dievča za takú lásku — stakouláskou neprijalo by vďačne i chudobu?“Dnes jeho sebapremáhanie prestálo veľké zkúšky, týmto však sa miera už preplnila: urobil prudký pohyb, aby ju sovrel do náručia. No ona tiež tak rýchlo ucúvla, spustila svoj košíček na zem a zachytila mu ruky. Pozreli si do očú. On sklonil sa k jej hlave a bozkával jej vlasy.Nezmohla sa ku káravému slovu, len posbierala svoj košíček a, kým sa on spamätal z omámenia, ľahko, ako na krýdlach, prešla po vyčnievajúcich kameňoch na druhú stranu potoka.„Čože to?!“ vychytil sa a chcel sa ponáhľať za ňou. Ona zdvihla prst.„Nesvobodno! Za pokutu teraz nesmiete ma domov doprevadiť.“Zákaz bol prísny, ale na jej tvári dlel pri tom mäkký úsmev. On jasno videl, ako prehĺbily sa jej jamôčky na lícach.„Dovoľte aspoň opodiaľ ísť za vami, aby som mohol byť istý, že sa šťastne dostanete domov!“Pokrútila hlavou.„Idem popri školskej záhrade, za tri minúty som doma. I vás Nelka tvrdo čaká. Dobrú noc!“Rýchlo uchodila hore popri ostredku konopí, končiacom sa pri školskej záhrade. On stojí na tom istom mieste a hľadí za jej vidnou postavou i vždy ešte počuje všetky jej slová, ktoré ho boly do vytrženia doniesly. I keď mu už zmizla za uhlom školskej záhrady, ešte sa nehýbe.Svieži vánok chladí mu čelo a ševelí listím v krovinách. Cez mesiac prechodia riedke biele oblaky a on, mesiac zpoza každého vždy znovu vykukne so svojim dobrácko-posmešným úsmevom, či ten šťastný zaľúbený človek vždy ešte stojí tam pri potoku, snívajúc s otvorenými očami o nepredvídanom blahu.Zrazu zplna zašumí voda i pohne sa klepot mlyna: mlynár vypustil hať. Koreň spamätal sa a pobral sa domov.„Moja krásna… premilá moja!“ opakoval si s vrelou nehou. I domov i povinnosti teraz ukázaly sa mu tak milými, ako ešte nikdy; zrazu pocítil v sebe stonásobnej sily premôcť všetky ťažkosti.Vietor donáša mu vôňu poľných kvetov i túžobné zvuky píšťale, potok bodro šumí vedľa neho, mesiac sa mu usmieva: Celý svet skvie sa mu v odblesku blaženosti, ktorá rodí sa mu v srdci…	Marothy-Soltesova_Za-letneho-vecera.html.txt
Divadlo— Vitaj, Milka moja drahá! — vybehol pán Hrdoš svojej sestrenici pani Strakonickej naproti.Po rodinnom bozku ozvala se pani Strakonická:— Nuž, prišla som, Jožko, už raz na to divadlo. A toto je moje sestrenica Anička Dlhánich.Privítali sa. — Pekné dievča táto Anička! Ale my si vari budeme len tykať? — obrátil sa pán Hrdoš k nej.— To sa rozumie, akože ináč! — posmeľovala pani Strakonická. Ale beľavé, asi 17-ročné driečne dievča v ružových šatoch pozeralo kus po dvore.— Nech sa vám páči! — viedol domáci pán hosťov dnu. „Dobre ste natrafily. Je i divadlo i zábava. Hrá sa krásny kus, „Sedliacka nevesta“ od Socháňa. Veľmi dobre si ju naši herci nacvičili.— To verím. Veď kdeže už majú dobre hrať, ak nie v Malinove?! — lichotila pani Strakonická svojmu bratrancovi. — Ale sa mi nenahneváš?! — sľúbila som sa bola Komárke, že ju navštívim. Veď som jej vlastne skoro rok vizitu dlžna. Či by si nás k nej neodprevadil?— Komárka, Komárka — zamyslel sa pán Hrdoš — ktoráže to?— Tá krajčírka na hornom konci. Ináče sa nemusíš ustávať, ak nechceš!— Ale, idem vďačne. Veď ja tú osobu dobre poznám, lenže je v Malinove viac tých Komárovcov… Ale veď sa vari najprv složíte, oddýchnete si, zapapkáte niečoho?— Ďakujeme, ale nemôžeme. Ostatne, veď sme doma už večeraly. Ale o ktorejže sa začína to divadlo? Keď mame tú návštevu pred sebou, aby sme sa, Anča, dáko neoneskorily!— O ôsmej — pozeral pán Hrdoš na programm.— Ten programm by si nám vari mohol i dať!— Ale akože, nechže sa vám páči!— Koľkože je hodín, Jožko?— Čosi-kamsi pol siedmej.— Ba ešte čo? Už sme mali tam byť, duša moja.— Čo, poldeviatej?! — spytovala sa pani Strakonická bratranca, vychádzajúc od Komárov. — Čo to bude s našimi kartami?!… Táto sa tiež musí preobliecť — ukazovala na Aničku.— Idem pre dáke karty, ak ešte čo dostanem — ponáhľal sa pán Hrdoš do divadla. — Vy sa choďte chytro preobliecť! — doložil mrzute. — Prijdem vám hneď oproti.— Mohla si radšej zostať u Hrdošov! Aspoň by si už bola oblečená! A teraz aby som sa s tebou hodinu babrala, čo?! — a pani Strakonická uštipla svoju sesternicu.— Juj! zvýsklo dievča tlumene.— Len mi tu rob škandál! Polenom ťa, cipa, doma, polenom!Pán Hrdoš mal celý večer už pokazený, Od dákych dvoch týždňov tešil sa na divadlo. Hrali v ňom — a to nie posledné úlohy — jeho dve dcéry a syn. Ale i na kus, dielo to svojho dobrého priateľa, bol veľmi zvedavý. A teraz skoro deväť hodín. Je po prvom dejstve, a on z divadla nevidel nič. Karty boly rozobrané, horko-ťažko vymohol od pokladníka, aby sa ku sedadlám priložily dve stoličky.— Miesta nie zlé — pomyslel, — keby len tie dve už raz tu boly.Vyšiel im naproti. Chladný nočný vzduch účinkoval ako tuš na jeho hnevom rozpálenú tvár. Už-už mal vôľu vrátiť sa nazad, obzreť si divadlo a o tie sa ani nestarať.Tých nikde nič. Vari kväčia ešte doma?!Vstúpiac do izby, našiel pani Strakonickú pred zrkadlom. Anička stála, rozpálenú tváričku mala celä uplakanú.— Tá ti mi tuná už vyrevúva, že neuvidí celý kus! — vítala ho sesternica, nechtiac zradiť, že doma pokračovala v štípaní.— Preboha! Chytro sa! — Pán Hrdoš bol by síce vedel povedať i viac a ostrejšie, ale radšej prežrel.— Hneď sme Jožko, hneď — — — —O pol desiatej vchádzaly do divadla dve dámy s jedným pánom.— Vlastne zaveď, prosím ťa, len Aničku. Ja sa ešte musím podívať, čo náš paholok robí.Pán Hrdoš vedel, že musí sesternicu zase odprevádzať. — Kdeže je?— Či ja viem?! Keď videl, že u vás nieto maštale, šiel s vozíkom hľadať nocľah pre kone do daktorého hostinca. Ak mi ten lapaj spravil veľkú cechu!— Kdeže by mohol byť?! — Pán Hrdoš potkol sa na vyčnievajúcu skalu z „burkovania“ — „akiste u Krámerov.“— Je tu u vás jeden kočiš zo Strakoníc?— Nie veru, prosím, nebol tu žiadny — odpovedal portýr.— Do paroma! Vari je u Obrciaňa? Mohla si sa ho aspoň spýtať, kam ide.— Keby bol vedel povedať. On sa tu sám nevyzná — miernila pani Strakonická bratrancovu podráždenosť.Počalo sa liať. Nie priveľmi. Taký stredný jasenný dážď.— Jaj, keby sme si boli aspoň dáždniky vzali.Pán Hrdoš nehovoril od hnevu.— A tá kľampa sa tam vytŕča, sedí si na mäkkom v teple, a ja, jej tetka, musím sa týmto blatom vláčiť — odľahčovala si pani Strakonická, rozpomínajúc sa na sesterničku.V hostinci u Obrciaňa tma ako v rohu. Pán Hrdoš pritlačil gombík na zvonci pri bráne.O chvíľu vykukla ospalá, strapatá mužská hlava.Nebol tu jeden kočiš zo Strakonic s takými — takými — akéže máš kone, Milka?— S takými červenými koňmi, celkom obyčajnými.— Neviem istotne, ale mne sa vidí, že bol, ale odišiel. Nebolo v maštali miesta pre kone.— Neviem istotne, ale mne sa vidí! Čo sú to za sprosté reči! — porúhal sa pán Hrdoš celý nakvasený a poberal sa ďalej. Hlavou mu mihala krásne osvetlená dvorana, nabitá obecenstvom. A javište, Štefanka Žilákovie-Zelinyčka, výborná herečka, tá musela mať úspech, veliký úspech. Už na próbach bola celkom vžitá do úlohy. A režisér sám, Paľko, nuž, to len musí dobre isť. Videl jasot na tvárach obecenstva, počul potlesk, vyvolávanie.Pán Hrdoš potkol sa o schod Schlesingerovského sklepu. Chvalabohu, už len mrholí.— Od Krámera po Freyera je vyše kilometra, Milka — počal robiť sesternici výčitky.— Verím, verím, duša moja! — vzdychala pani Strakonická.— A Oľga! Tá sa musela páčiť. Úloha Eleny je pre ňu ako stvorená. Toľko cudzích ľudí ju obdivuje, tlieska jej, a ja, vlastný otec, blúdim dáždivou nocou zablatenou ulicou, — dumal pán Hrdoš melancholicky.Zastali pred Freyerom. Ticho, len z pálenčenej krčmy ozývala sa vrava.— Ako sa volá ten kočiš?— Jano.Pán Hrdoš vnišiel. — Tu ste, Jano — Jano od Strakonických?— Čo sa bude páčiť, pán urodzený?— Čo tu robíte?— Sedím, prosím ponížene.— A kone?— V maštali. Vari už ideme domov? Veď pani urodzená povedali, že tu budeme do rána.Pán Hrdoš vyšiel von. Kočiš poberal sa za ním.— Ideme domov, Milka?— No, vari najprv na divadlo? Koľkože je?— Desať hodín. Kým sa vrátime, bude čosi-kamsi po divadle.Spustil sa leják.— Pán Freyer — obrátil sa pán Hrdoš na Freyerovho syna, — obsluhujúceho v pálenčenej krčme, — nože, nám zapáľte!— Hneď a zaraz, prosím… nech sa páči — vovádzal mladý Freyer hostí do hostinca. — Čím môžem slúžiť?— Čo chceš, Milka?— Trebárs čaju!— Tak šálku čaju a mne pollitra vína. — Načo sme my vlastne sem išli?!— Nuž — nuž — aby sme vedeli, kde sú kone, kočiš.— Veď ten by bol vari aj sám od seba prišiel?— No, a keby nebol dostal maštaľ pre kone?! V takejto leji?!— My by sme mu boli tiež ťažko pomohli.— No, už na teba vari len skôr dajú; kočiša každý odbije.— Hm, — neprestávalo to pánu Hrdošovi vrteť hlavou, — keby sme mu tak boli vykonali maštaľ u niektorého súseda?— Ozaj! — zvolala pani Strakonická radostne. — Poďme! Bude to i lacnejšie i bližšie. — Ale už budú spať, — zháčila sa.— Vari len teraz nebudeme hľadať maštaľ! — napaprčil sa pán Hrdoš. — Ale, odpusť, Milka, tymi návštevami a tymi ustavičnými behačkami si mi celý večer pokazila! Človeku hrá troje detí, a ja… na konci mesta… u Freyera!— No, veď ja by nebola prišla, keby bola vedela, že budem nepríležitá! — vstávala pani Strakonická s miesta.— Božechráň. To nemyslím. Ale mohli sme i divadlo videť i o kočiša či o kone sa postarať.— Kedy?!— Trebárs miesto tej návštevy.— Nie, — s tým som už nemohla odkladať. Pán hostinský, platím!— Nech sa páči! — pribehol Freyer.— Máme šálku čaju a pollitra vína, — vyťahoval pán Hrdoš tobolku.— Nie, Jožko!— Ale, Milka, prosím ťa!… A kočišova útrova.— 20 a 30 a kočiš 45 — 95, prosím. — Pardon, maštaľ a krm zlatka, zlatý deväťdesiatpäť.Pán Hrdoš zaplatil.— Janko, zapriahajte! — Pani Strakonická vyšla von, — už len mrholí!— Budeš mať vydať? — pani Strakonická tisla v bričke bratrancovi do ruky päťkorunník.— Čo to má byť, Milka?! — No, za paholka ešte prijmem, — vydával pán Hrdoš.— Pred divadlom zastaňte!… Tuná, už!— Ruky, bozkávam tetuška! Čo sa nepáčilo prvej? — vítala Anička, vychodiac zo dvorany.— Čuš, cipa, lebo ťa —! pošepla pani Strakonická sesterničke nežne do ucha. — Obleč sa, ideme domov!— A zábava? Začne sa hneď, — pripomínal pán Hrdoš.— Ideme domov. Nemusíme byť nepríležité.— Ale Milka, zase tie reči!— Nie, my sa nedáme urážať!… Dobre sa maj! Odpusť, že sme boly nepríležité, — poberaly sa preč a sadaly na bričku. — Bozkávame dievčatá a Vladka!Pán Hrdoš mal toho už dosť. Odvrátil sa a poberal do reštauračných miestností.— Jožko! — klepal mu od chrbta rukou po pleci Adamovič, — ani sa len neobzre! Čo povieš? Však, hrali znamenite! Ale i kus bol výborný, vari náš najlepší slovenský kus! A tvoja Olinka, skvostná, gratulujem! — stiskal vrelo ruku priateľovi Hrdošovi.— Gratulujem, gratulujem! — ozývalo sa so všetkých strán.A pán Hrdoš, obstatý gratulantmi, rozpomínal sa na útrapy, večera, na divadlo a podával skrahlé ruky.	Kompis_Divadlo.html.txt
Staničný dozorcaKto by ešte nebol preklínal staničných dozorcov, kto by sa s nimi nebol vadil? Kto v minúte hnevu nebol by žiadal od nich osudnú ponosnú knihu a nevpísal do nej svoju daromnú žalobu na útlaky, hrubianstva a nesprávnosti? Kto by ich nebol pokladal za vyvrheľov ľudského pokolenia, podobných bývalým okresným pisárom, alebo aspoň muromským lúpežníkom? Jednako budeme spravodliví, postaráme sa vžiť sa do ich položenia a potom, azda, budeme súdiť o nich omnoho láskavejšie.Čože takého je staničný dozorca? Opravdový mučedník štrnástej (platebnej) triedy, chránený iba svojím úradom pred údermi, i to nie vždy (odvolávam sa na svedomie svojich čitateľov). Akýže je úrad tohto diktátora, ako ho žartom nazýva knieža Viazemský? Či to nie je opravdová muka? Nemá pokoja ani vo dne, ani v noci. Všetok hnev, nakopený v čas zdĺhavej cesty, cestovateľ vylieva na staničného dozorcu. Neznesiteľné počasie, blatnatá cesta, krutohlavý pohonič, daromné kone — všetkému tomu na vine je staničný dozorca. Vchodiac do jeho biedneho príbytku, pocestný ho pokladá za svojho nepriateľa, a dozorca je zasa šťastný, keď sa mu podarí skorej zbaviť sa neproseného hosťa. Ale keď nieto naporúdzi koní?… Bože, aké nadávky, aké hrozby sa sypú na dozorcovu hlavu! V daždi i slote je nútený behať po dvoroch; v búrke a v treskúcom mraze vchodí do pitvora, aby si aspoň na minútu oddýchol od kriku a urážok rozdráždeného oddychujúceho cestovateľa. Prichádza generál; trasúci sa dozorca oddáva mu dve posledné trojky koní, medzi nimi aj kuriersku. Generál odchádza bez poďakovania. O päť minút sa ozve cvengot cengáčkov! — a poľný lovec mu hodí na stôl svoj cestovný list!… Len sa trochu vžime do všetkého toho, a miesto nevole sa naše srdce naplní úprimnou sústrasťou. Ešte niekoľko slov: v behu dvadsiatich rokov precestoval som Rusko vo všetkých smeroch; temer všetky poštové čiary sú mi známe: máloktorého dozorcu nepoznám tvárou v tvár, s máloktorým som nemal do činenia; zaujímavú zásobu svojich cestovateľských skúseností mám nádej vydať v dohľadnom čase; nateraz poviem iba toľko, že postavenie staničných dozorcov sa predstavuje vo verejnej mienke vo svetle celkom lživom. Títo tak oklebetení dozorcovia vo všeobecnosti sú ľudia pokojní, od prírody úslužní, k spoločenskému obcovaniu náklonní, nie ctižiadostiví a nie lakomí. Z ich rozhovorov (ktorými páni cestovatelia nie právom pohŕdajú) možno poznačiť mnoho zaujímavého a poučného. Čo sa mňa týka, priznávam sa, besedovaniu s nimi dávam prednosť pred rečmi ktoréhokoľvek úradníka šiestej hodnostnej triedy, cestujúceho v štátnych veciach. Ľahko si možno domyslieť, že mám priateľov zo ctihodného stavu staničných dozorcov. A naozaj, rozpomienka na jedného z nich je mi drahocenná. Okolnosti nás kedysi sblížily, i mám úmysel teraz pobesedovať o ňom s ľúbeznými čitateľmi.Roku 1816, v mesiaci máji, sa mi pridalo cestovať skou guberniou, čiarou teraz už neužívanou. Mal som nepatrný úrad, cestoval som na poštárskej príležitosti premieňanej no každej stanici a platil som záprahy o dvoch koňoch. Preto dozorcovia poštárskych staníc nerobili so mnou veľké ceremónie, a často vydobýjal som si bojom, čo mi podľa mojej mienky právom prislúchalo. Mladý a zápalčivý mrzel som sa na nízkosť a malodušnosť dozorcom, keď tento prepúšťal mne pripravenú trojku pred koč nejakého úradského pána. Podobne nemohol som dlho privyknúť na to, aby ma prieberčivý sluha obchádzal s misou na gubernátorskom obede. Teraz to i iné sa mi ukazuje prirodzeným a v poriadku. Naozaj, čože by bolo s nami, keby namiesto všeobecne vhodného pravidla „hodnosť a ucti si hodnosť“ — sa uviedlo do života iné, na príklad „rozum ucti si rozum?“Aké spory by z toho vznikly! I sluhovia u kohože by začínali jedlo podávať? No vraciam sa k svojej povesti.Deň bol horúci. Na tri versty od stanice začalo kropiť a za minútu ma lejak premočil do poslednej nitky. Po príchode na stanicu prvou mojou starosťou bolo, čím skôr sa preobliecť, druhou — prosiť si čaju.„Hej, Dunja!“ zakričal dozorca, „postav samovar a zabehni po smotanu!“ Pri týchto slovách vyšla zpoza priehrady asi štrnásťročná devuška a odbehla do pitvora. Jej krása ma silne prekvapila.„Je to tvoja dcérka?“ spýtal som sa dozorcu.„Moja dcérka,“ odpovedal s výrazom spokojnej hrdosti, „a taká je rozumná, taká obratná, cele ako jej nebohá mať.“Tu sa dal do prepisovania mojej cestovnej listiny a ja som sa zapodel prezeraním obrázkov, ktoré zdobily jeho skromný, ale čistotný príbytok. Obrazy predstavovaly históriu márnotratného syna: na prvej ctihodný starec v čiapke a chaláte prepúšťa nepokojného junoša, ktorý ponáhle prijíma od neho požehnanie a mešec s peniazmi. Na druhom obraze rezkými črtami je zobrazené rozvratné chovanie sa mladého človeka: sedí za stolom, okrúžený lživými priateľmi a nestydatými ženskými. Ďalej, všetko premrhavší mladík v hrubých robotníckych šatách, s trojuholným klobúkom, pasie svine a s nimi sdieľa pokrm; na jeho tvári je zobrazený hlboký smútok a ľutovanie. Naposled je predstavený jeho návrat k otcovi: dobrý starec v tej istej čiapke a chaláte mu beží v ústrety; biedny syn kľačí; v perspektíve kuchár zabíja vytučené teľa a starší brat sa dopytuje sluhov o príčine toľkej radosti. Pod každým obrázkom som prečítal zodpovedné nemecké verše. Všetko toto sa až posiaľ zachovalo v mojej pamäti, ako aj hrnčeky s balzamom, i posteľ s pestrou záclonou a iné predmety, čo ma vtedy obkľučovaly. Vidím, ako teraz, samého domatína, človeka asi päťdesiatročného, sviežeho a bodrého, i jeho dlhý, zelený kabát s troma medailami na vybledlých stužkách.Sotva som si mohol vysporiadať účty so svojím starým pohoničom, keď sa Dunja vrátila so samovarom. Maličká koketka z druhého pohľadu spozorovala dojem, ktorý urobila na mňa. Sklopila veľké holubie oči. Započal som s ňou rozhovor. Odpovedala mi bez všetkej ostýchavosti, ako devuška, ktorá videla svet. Predložil som jej otcovi pohár punču. Dunji som podal čašku čaju a v trojke sme sa dali do besedovania, ako keby boli oddávna známi.Kone boly dávno hotové a mne sa ešte vždy nechcelo rozlúčiť sa s dozorcom a s jeho dcérkou. Napokon som sa od nich odobral. Otec želal mi šťastlivú cestu a dcéra ma vyprevádzala ku koču. V pitvore som zastal a prosil som ju o dovolenie bozkať ju. Dunja pristala… Mnoho bozkov môžem napočítať, odkedy sa s tým zapodievam, no ani jeden nezanechal vo mne takú dlhú, takú príjemnú rozpomienku.Prešlo niekoľko rokov a okolnosti ma doviedly na tú istú dráhu, na tie isté miesta. Rozpamätal som sa na dcéru starého dozorcu a radoval som sa pri myšlienke, že ju uvidím znova. „No,“ pomyslel som si, „starého dozorcu možno už zamenil druhý a Dunja sa už akiste vydala.“ Myšlienka o jeho alebo jej smrti mi tiež prebleskla umom, i približoval som sa ku stanici * so smutnou predtuchou. Kone zastaly pred poštovým domkom.Vošiel som do izby a hneď som poznal obrázky, zobrazujúce históriu márnotratného syna. Stôl i posteľ stály ešte vždy na predošlých miestach, no na oknách už neboly kvety a všetko vôkol poukazovalo na zostarlosť a zanedbanosť. Dozorca spal pod ovčím kožuchom; môj príchod ho zobudil, vstal. Bol to naozaj Simeon Vyrin; no ako ostarel! Kým sa zapodieval prepisovaním môjho cestovného listu, pozeral som na jeho šediny, na hlboké vrásky dávno neholenej tvári — i nevedel som sa prenadiviť, ako mohly tri alebo štyri roky premeniť bodrého muža na neduživého starca.„Či ma poznáš?“ spýtal som sa ho, „sme starí známi.“„Môžbyť,“ odpovedal zasmušilo, „tu je cesta veľká, veľa cestujúcich sa bavilo u mňa.“„Či je zdravá tvoja Dunja?“ pokračoval som.„A či ju tam Boh vie.“„Teda je vydatá?“ opáčil som.Starec sa urobil, ako by nepočul moju otázku a šeptom čítal ďalej môj cestovný list.Prestal som sa vypytovať a prikázal som postaviť samovar. Zvedavosť ma začala prenasledovať, ale som sa kojil nádejou, že punč rozviaže jazyk môjho starého známeho.A nemýlil som sa: starec neodmietol ponúknutý pohár. Spozoroval som, že rum vyjasnil jeho chmuravosť. Pri druhom poháre sa stal shovorčivým. Rozpamätal sa, alebo sa aspoň ukazoval, ako by sa pamätal na mňa, a ja som sa zvedel od neho novinu, ktorá ma v tom čase silne zaujala a dojala.„Vy ste teda poznali moju Dunju?“ začal. „Nuž, ktože by ju nebol poznal? Ach, Dunja, Dunja! Aké dievča to bolo! Všetci, čo sem prišli, chválili ju, nik nepovedal o nej zlého slova. Panie ju obdarúvaly, ktorá šatôčkou, ktorá náušničkami. Páni cestujúci náročky ostávali tu, buď aby poobedovali alebo povečerali, a v skutočnosti vlastne len preto, aby sa na ňu čo najdlhšie nadívali. Stávalo sa, že akýkoľvek nasŕdený pán sa pri nej utíšil a láskave sa so mnou poshováral. Či uveríte, pán môj: kuriéri a poľní lovci sa shovárali s ňou celé polhodiny. Spravovala dom, upratúvala, chystala, všetko stačila. A ja, starý blázon, nevedel som sa jej vdostač naobdivovať, vdostač sa z nej natešiť. A či som nemiloval svoju Dunju, či som nemaznal svoje dieťa? Či jej neboly svety žiť? Ale nie, nešťastiu nevyhneš a čo komu súdené, veru, ho neminie.“A tu mi počal podrobne líčiť svoje nešťastie. Pred tromi rokmi v zimný večer, keď dozorca robil vo svojej knihe linajky a dcéra si za priehradkou šila šaty, podišla trojka a cestovateľ v čerkeskej čiapke, vo vojenskom kepeni, zavinutý do šálu, vošiel do izby a pýtal si kone. Kone boly všetky v pohone. Keď to cestovateľ zvedel, pozdvihol hlas i kozácky korbáč, ale Dunja, navyknutá na také scény, pribehla zpoza priehradky a láskave sa obrátila k cestovateľovi s otázkou, či sa mu nebude ľúbiť dačo si zajesť?Objavenie sa Dunje malo obvyklý účinok. Hnev cestovateľa prešiel. Pristal čakať na kone a rozkázal si večeru. Sňal mokrú, chlpatú čiapku, odkrútil šál, shodil kepeň a tu sa objavil v príchodnom mladý, driečny husár s čiernymi fúzikmi. Rozložil sa u dozorcu a začal sa veselo s ním i s jeho dcérou shovárať. Nastolili večeru. Medzitým kone prišly a dozorca rozkázal, aby ich hneď, bez pokŕmenia, zapriahli do cestovateľovej kibitky. No navrátiac sa, dozorca našiel mladého človeka temer bez seba ležať na lavičke: prišlo mu zle, rozbolela ho hlava, nebolo mu možno cestovať… Čo robiť? Dozorca mu prepustil svoju posteľ a uzavrelo sa, že ak chorému nebude lepšie, na druhý deň pošlú do S. po lekára. Na druhý deň bolo husárovi ešte horšie. Jeho sluha odišiel na koni do mesta po lekára. Dunja mu obviazala hlavu ručníkom, namočeným do octu, a sadla si so šitím k jeho posteli. Chorý u dozorcu stonal a nehovoril temer ani slova, jednako vypil dve čašky kávy a stonajúc rozkázal si obed. Dunja neodchádzala od neho. Pod chvíľou si prosil piť a Dunja mu priniesla pohár ňou zhotovenej limonády. Chorý ovlažoval si pery a kedykoľvek vracal pohár, na znak svojej vďačnosti stisol svojou slabou rukou Dunjučkinu ruku. Asi na obed prišiel lekár. Ohmatal pulz chorého, prehovoril s ním po nemecky a potom po rusky vyhlásil, že chorému treba len pokoja a že za dva dni sa bude môcť vydať na cestu. Husár mu vtisol do ruky 25 rubľov za návštevu a pozval ho na obed. Lekár súhlasil. Obaja jedli s veľkým apetítom, vypili buteľku vína a rozlúčili sa veľmi spokojní so sebou.Prešiel ešte deň a husár nadobro okrial. Bol neobyčajne veselý, jednostaj žartoval to s Dunjou, to s dozorcom, hvízdal si pesničky, rozprával sa s cestovateľmi, vpisoval ich cestovné lístky do poštovej knižky a tak sa zapáčil dobrému dozorcovi, že na tretie ráno až ľúto mu bolo rozlúčiť sa so svojím ľúbezným hosťom.Bola nedeľa. Dunja sa strojila na omšu. Husárovi predviedli kibitku. Rozlúčil sa s dozorcom a štedro ho odmenil za nocľah i za pohostenie; odobral sa od Dunje a ponúkol sa jej, že ju odvezie do kostola, ktorý sa nachodil na kraji dediny. Dunja stála prekvapená.„Čohože sa bojíš?“ povedal jej otec, „veď jeho vysokoblahorodie nie je vlk a nezje ťa. Prevez sa do kostola.“Dunja si sadla do kibitky vedľa husára, sluha vyskočil na bočný kraj kibitky, pohonič švihol bičom a kone pobehly.Biedny dozorca nechápal, ako mohol dovoliť svojej Dunji viesť sa s husárom, ako mohol byť taký zaslepený a čo bolo vtedy s jeho rozumom. Neminulo ani pol hodiny, keď jeho srdce začalo trnúť, nyť a nepokoj ovládol ním v takom stupni, že to už nevedel zniesť a odišiel i sám na omšu. Blížiac sa ku kostolu, videl, že národ sa už rozchodí, ale Dunje nebolo ani v ohrade, ani v predchrámí. Náhlivo vošiel do kostola: kňaz vychádzal od oltára, ďaček zahášal sviece, dve starenky sa ešte modlily v kúte, no Dunje v kostole nebolo. Biedny otec sa ledva odhodlal spýtať sa ďačka, či bola na omši. Ďaček odpovedal, že nebola. Dozorca odišiel domov ani živý ani mŕtvy. Jedna nádej mu pozostávala: Dunja v ľahkomyseľnosti mladých liet si, azda, zmyslela previezť sa na nasledujúcu stanicu, kde bývala jej krstná mať. — V mučivom rozochvení očakával návrat trojky, na ktorej ju bol prepustil. Pohonič sa nevracal. Napokon sa podvečer priviezol sám, opitý, s prekvapujúcou zvesťou: Dunja sa zo stanice odpravila ďalej s husárom.Starček nevedel preniesť svoje nešťastie: ľahol si do tej istej postele, v ktorej deň predtým ležal mladý klamár. Dozorca uvažujúc všetky okolnosti, teraz nahliadol, že husárova choroba bola číra pretvárka. Úbožiak sa rozchorel ťažkou horúčkou i odviezli ho do S. a na jeho miesto ustanovili dočasne iného. Ten istý lekár, ktorý sa bol doviezol k husárovi, liečil i jeho. I ubezpečoval dozorcu, že mladý človek bol cele zdravý a že už vtedy mal tušenie o jeho zlom úmysle, ale mlčal, obávajúc sa jeho korbáča. Či Nemec hovoril pravdu alebo sa len chcel pochvastať svojou prezieravosťou, jednako — tým ani najmenej nepotešil úbohého chorého. Ledva sa trochu pobral z choroby, dozorca si vyžiadal u poštového majstra v S. dovolenú na dva mesiace a nepovediac nikomu ani slova o svojom úmysle, vybral sa za svojou dcérou. Z cestovného listu vedel, že rotmajster Minský cestoval zo Smolenska do Petrohradu. Kočiš, ktorý ho viezol, povedal, že Dunja celou cesou plakala, hoci, ako sa zdalo, cestovala dobrovoľne.„Azda,“ myslel dozorca, „dovediem si domov svoju zablúdilú ovečku.“S touto myšlienkou prišiel do Petrohradu, zastavil sa u Izmaelovského pluku, v dome bývalého poddôstojníka, svojho starého spoluslúžiaceho, i započal svoje pátranie. Skoro zvedel, že rotmajster Minský naozaj býva v Petrohrade v Demútovom hostinci… Dozorca sa rozhodol ísť k nemu.Druhého rána včasne prišiel do jeho predizby a prosil, aby oznámili jeho vysokoblahorodiu, že starý vojak si žiada vidieť sa s ním. Vojak lokaj, čistiaci čižmy, oznámil, že pán odpočíva a že pred jedenástou neprijíma nikoho. Dozorca odišiel a vrátil sa v označený čas. Minský vyšiel sám k nemu v chaláte a v červenej nočnej čiapke.„Čo si žiadaš, brat?“ spýtal sa ho.Srdce starcovo zabúchalo, slzy mu zalialy oči, a on rozochveným hlasom preriekol: „Vaše vysokoblahorodie!… preukážte mi božskú milosť!…“Minský sa bystro na neho pozrel, zapálil sa, vzal dozorcu za ruku, voviedol ho do svojho kabinetu a zavrel za sebou dvere.„Vaše vysokoblahorodie,“ pokračoval starec, „čo s voza spadlo, to prepadlo; oddajte mi aspoň nazad moju úbohú Dunju. Veď ste sa už v nej natešili; nezahubteže ju cele podaromne.“„Čo sa stalo, sa neodstane,“ riekol mladý človek v krajnej rozpačitosti, „vinný som pred tebou a rád ťa prosím o odpustenie. Ale nemysli si, že by som ja mohol Dunju prepustiť: ona bude šťastná, dávam ti čestné slovo. Načože ti je ona? Ona ma miluje; odvykla od svojho predošlého položenia. Ani ty, ani ona — nezabudnete, čo sa stalo.“Potom mu vtisol voľačo za rukáv, otvoril dvere, a dozorca, sám nechápajúc ako, našiel sa na ulici.Dlho stál nepohnuto, konečne zazrel za výložkom svojho rukáva svitok papierikov. Vyňal ich a rozkrútil niekoľko päťdesiatrubľových skrkvaných bankoviek. Slzy mu zasa zalialy oči — slzy nevôle! Stisol papieriky v gučku. hodil ich na zem, pošliapal ich opätkom a odišiel.Urobil niekoľko krokov a zastal, porozmýšľal a vrátil sa — no, bankoviek už tam nebolo. Dobre oblečený mladý človek, uvidiac ho, pribehol k izvozčíkovi, sadol chytro na vozík a zakričal: „Pohni!“ Dozorca ho neprenasledoval. Riešil, že pôjde domov, na svoju stanicu, no najprv chcel ešte aspoň raz vidieť svoju úbohú Dunju. Preto sa o dva dni vrátil k Minskému. No vojak-lokaj mu povedal surovo, že pán neprijíma nikoho, násilne ho vytisol z predizby a prichlopil za ním dvere. Dozorca postál, postál a — odišiel.V ten istý deň večerom šiel on po Litejnej ceste i vypočul krátku bohoslužbu u „Všetkých zarmútených“. Razom prebehla chytro popred neho parádna drožka a dozorca poznal na nej Minského. Drožka zastala pred trojposchodovým domom, pri samom vchode, a husár vbehol na kryľce. Šťastlivá myšlienka blysla dozorcovou hlavou. Vrátil sa a priblížiac sa ku kočišovi, spýtal sa ho: „Čie sú to, bratku, kone? Či nie Minského?“„Ba, jeho sú,“ odvetil kočiš. „A čo by si rád?“„Hľa, čo: tvoj pán mi kázal zaniesť jeho Dunji lístok a ja som pozabudol, kde jeho Dunja býva.“„Nuž, hľa, tu, v druhom poschodí. Ale oneskoril si sa ty, bratku, s lístkom. Teraz je už on sám pri nej.“„Nerobí nič,“ vyrazil zo seba dozorca s nepochopiteľným pohnutím srdca. „Ďakujem ti za vývod, a ja svoje dielo vykonám.“A s tým slovom pošiel schodami.Dvere boly zavreté. Zazvonil. Prešlo niekoľko sekúnd v jeho ťažkom očakávaní. Kľúč zašťukal, otvorili mu.„Tu býva Andotja Simeonovna?“ spýtal sa.„Tu,“ odpovedala mladá služobná. „Čože žiadaš od nej?“Dozorca neodpovediac vošiel do predizby.„Nemožno, neslobodno!“ zvolala za ním služobná; „u Andotje Simeonovny sú hostia.“Ale dozorca nepočúvajúc, šiel ďalej. Dve prvé komnaty boly tmavé, v tretej horelo svetlo. Podišiel k otvoreným dverám a zastal. V komnate, krásne zariadenej, Minský sedel zamyslený. Dunja, oblečená so všetkou rozkošou módy, sedela na bočnom operadle jeho kresla, ako jazdkyňa vo svojom anglickom sedle. S nežnosťou hľadela na Minského a na svoje blýskajúce prsty namotávala jeho čierne vlasy. Úbohý dozorca! Nikdy ešte nejavila sa mu jeho dcéra takou krásnou. Nevdojak kochal sa v nej.„Kto je tam?“ spýtala sa, nedvíhajúc hlavu.Dozorca stále mlčal. Nedostanúc odvety, Dunja zodvihla hlavu… a s krikom padla na pokrovec. Preľaknutý Minský sa hodil k nej, zdvihnúť ju, a razom, zazrevší vo dverách starého dozorcu, nechal Dunju a podišiel k nemu, trasúc sa hnevom.„Čo chceš?“ spýtal sa ho, stískajúc zuby. „Čo sa za mnou všade vkrádaš ako zbojník? Či ma, azda, chceš zarezať? Choď von!“A silnou rukou chytiac starčeka za golier, vyhodil ho na schody.Starec odišiel na svoj byt. Priateľ mu radil podať žalobu. No dozorca porozmýšľal trochu, hodil rukou a riešil nechať celú vec tak. O dva dni sa odobral z Petrohradu nazad na svoju stanicu a zasa nastúpil svoje povolanie.„Hľa, už tretí rok,“ končil, „čo žijem bez Dunje a čo nemám o nej ani chýru ani slychu. Či je živá, či nie, sám Boh vie. Všelijak sa stáva. Nie ju prvú, nie ju poslednú sviedol cestujúci ľahtikár a za ten čas podržal, kým ju potom odhodil. Mnoho je ich v Petrohrade, mladistvých blázníc, dnes v atlase a aksamiete a zajtra — zametajú ulicu a biedia po krčmách. Keď časom pomyslíš, že aj Dunja, azda, tak hynie, tu nevdojak zahrešíš a zažiadaš, aby ležala v hrobe…“Tak rozprával môj priateľ, starý dozorca, neraz prerývajúc svoje rozprávanie slzami, ktoré malebne utieral polou kabáta ako horlivý Terentič v krásnej balade Dmitrijeva. Tieto slzy čiastočne vylúčil punč, ktorého vypil za päť pohárov v pokračovaní svojho rozprávania. No, nech bolo akokoľvek, jeho slzy silne pohly mojím srdcom. Keď som sa už s ním rozlúčil, dlho som nemohol zabudnúť starého dozorcu, dlho som premýšľal o úbohej Dunji.Nedávno ešte, cestujúc mestečkom S., rozpomenul som sa na svojho priateľa a dozvedel som sa, že stanica, ktorú spravoval, je už zrušená. Na môj dotaz, či ešte žije starý dozorca, nik mi nemohol dať uspokojujúcu odpoveď. Odhodlal som sa navštíviť známy kraj, najal som si voľné kone a pustil som sa do dediny N.Bolo to v jeseni. Šedasté oblaky pokrývaly nebo, chladný vietor dul od požatých polí, unášajúc červené i žlté lístie so stromov, stojacích mu v ceste. Prišiel som do dediny pri západe slnca a zastavil som sa pri poštovom domku. Z pitvora (kde ma kedysi pobozkala úbohá Dunja) vyšla tučná baba a na moju otázku odpovedala, že starý dozorca asi pred rokom, umrel, že sa v jeho dome umiestil pivovarčí a že ona je žena pivovarčieho. Ľúto mi bolo mojej márnej vychádzky a siedmich rubľov nadarmo vyhodených.„Načože umrel?“ spýtal som sa pivovarčieho ženy.„Na pijatyku, báťuška,“ odpovedala.„A kde ho pochovali?“„Za ohradou, vedľa jeho nebožkej ženy.“„Či by ma nebolo možné zaviesť k jeho mohyle?“„Prečože by nebolo možné? Hej, Vaňka! Dosť si sa už s mačkou nahral. Zaveďže pána na cintorín a ukáž mu dozorcovu mohylu.“Pri týchto slovách pribehol ku mne ošarpaný, hrdzavý a krivý chlapec a ihneď ma viedol na cmiter.„Či si poznal nebožtíka?“ spýtal som sa ho cestou.„Akože by som ho nebol poznal? On ma naučil píšťalky z vŕby vyrezávať. Stávalo sa (kráľovstvo mu buď nebeské!), že vše vyšiel z krčmy a my za ním: ,Dedko! Dedko! Orieškov!’ a on nás zavše nadelil orieškami. A zavše sa hrával s nami.“„A cestovatelia sa na neho rozpomínajú?“„Teraz je málo cestujúcich, iba ak nejaký prísediaci sa tu naďabí, ale ten sa nestará o mŕtvych. Hľa, v lete cestovala tadeto pani, tak sa dopytovala na starého dozorcu a potom zašla na jeho mohylu.“„Aká pani?“ spýtal som sa zvedavo.„Krásna pani,“ odvetil chlapec. „Viezla sa v koči o šiestich koňoch, s troma maličkými páňatmi i s dojkou a s čiernym mopslíkom. a keď jej povedali, že starý dozorca umrel, nuž zaplakala a povedala deťom: ,Seďte spokojne, ja si zájdem trochu na cintorín.’ Ja som sa ponúkol zaviesť ju. A pani povedala: ,Ja sama znám cestu,’ a dala mi strieborný päták… taká dobrá pani…!“Prišli sme na cintorín, holé miesto, ničím neohradené, posiate drevenými krížmi, nezatienenými ani jedným stromkom. Nikdy som nevidel taký smutný cintorín.„Hľa, toto je mohyla starého dozorcu,“ povedal mi chlapec, vyskočiac na kopec piesku, do ktorého bol vsadený drevený kríž s medeným obrazom.„A tá pani sem prišla?“ spýtal som sa.„Sem prišla,“ odvetil Vaňka. „Díval som sa na ňu obďaleč. Ľahla si tu a ležala dlho. A potom šla pani do dediny a zavolala popa. Dala mu peňazí a potom sa odviezla preč, a mne dala strieborný päták… Slávna pani!“I ja som dal chlapcovi pätáčik a už som neľutoval ani vychádzky sem, ani siedmich rubľov, ktoré som s trovil.	Puskin_Stanicny-dozorca.html.txt
VstupMedzi Tatrou a Dunajom, od Jablunkovského priesmyku k Novým Zámkom a od Bratislavy po Šarišský Potok, v pätnástich pôvodných stoliciach rozkladá sa jeden z najmenších slovanských kmeňov,Slováci, počitujúci do dvoch miliónov duší. Osady jeho rozosiate sú hlboko po Dolnej zemi i za Dunajom.Slováci predstavujú národopisný stred Slovanstva a jazyk ich je v malom obraz všetkých slovanských jazykov. Rozsýpajúc sa vo veľa rôznorečí, kupí sa zase v tri celky: v dialekt západný alebo československý v stoliciach Nitrianskej, Bratislavskej a dolnej Trenčianskej; severovýchodný alebo poľsko-slovenský v Šarišskej, Spišskej, Abaujskej, Zemplínskej i Gemerskej (v tej pomiešaný so živlami rusínskymi), a stredný alebo čistoslovenský v Turci, Liptove, dolnej Orave, hornom Trenčíne, Zvolene, Tekove, Honte a Novohrade.Vlastná literatúra slovenská trvá málo vyše sto rokov. Čo ostalo z pohanských čias, je slabý tieň; duševnú snahu prvých storočí kresťanských kryje latina, a husitstvo i protestantizmus od veku pätnásteho do osemnásteho literárne plody slovenské spája formálne so slovesnosťou českou. Až koncom osemnásteho storočia Bernolák a v polovici veku devätnásteho Štúr, Hodža a Hurban dávajú vznik a základ samostatnej literatúre slovenskej.	Vlcek_Dejiny-slovenskej-literatury.html.txt
Pohľad do slovenskej dušeNahliadnime najsamprv do duše českej, a tým sa nám usnadní pohľad do duše slovenskej.Česi boli tak ponemčení, ako sú Slováci pomaďarčení. Od r. 1848 rýchlejšie sa upovedomovali, ale rakušanstvo je v nich posiaľ. Tomek, profesor rakúskych dejín, bol úprimný Čech, čo písal, písal len česky, ale v tvorcovi rakúskych dejín ostalo rakušanstvo do smrti. Ostatný prejav profesora Pekařa vysvetľujeme si práve tak — konzervatizmus historika.Tolstoj zdôrazňovalsotrvačnosť: nemôže byť ináč, to je zákon sotrvačnosti. Iní hovoria o neprekonateľnosti zvyku; zvyk je na isto sila obrovská.Morava bola takmer do nedávna hračkou Nemcov. V XII. storočí Fridrich Barbarossa „povýšil“ Moravu na markgrófstvo a markgrófa vytrhnul z poddanstva kniežaťa českého a Moravu poddal sebe. Tiež pražského biskupa urobil nezávislým a „povýšil“ ho za poddaného nemeckému cisárovi. Nepochybujem, rozumejúc duši slovanskej, že tí „povýšení“ mali radosť, ale historik nazýva tú dobu ponížením národa českého. Už vtedy bola naznačená methoda politiky nemeckej: Divide et impera — podel a panuj. V tej istej dobe Nemci znesvorňovali Slovanov polabských, drobili ich a podmaňovali sebe. Celok nebolo možno podmaniť, o tom presvedčil Nemcov už Svätopluk, tedy robili to časť po časti.Programová germanizácia od konca XVIII. storočia usilovala sa veľmi, aby vypestovala antagonizmus (protivníctvo, nechutenstvo) medzi Moravou a Čechmi. Zakotvila na Morave, u brata mladšieho a slabšieho, ktorého možno vždy ľahšie podhuckať proti staršiemu, než obrátene. Povedzte mladšiemu: „Čo ty potrebuješ tam toho poslúchať, ty si samostatný,“ aké to slovo svodné! Ešte sme tiež nikdy neuzreli, aby mladší brat nebol — nepovažoval sa — múdrejším, než je starší. Preto ľstivý nepriateľ začína svoje dielo vždy u mladších.Učenie nemecké ujímalo sa na Morave náležite. Palacký vraví v predmluve svojich Dejín v marci 1848: „Úmyseľ môj bol od jakživa nerozlučovať, čo Boh spojil, pevné naozaj mám presvedčenie, že súc rodom Moravan, som národom Čech. Ale po hriechu súc alebo boli aspoň takí muži, dľa ktorýchžvlastenectvo moravské malo by tuším byť protičeské“.Pred r. 1848 ozývaly sa aj na Morave návrhy, založiť si reč samostatnú. Roku 1848 českí vodcovia na Morave nechceli spoločného (česko-moravsko-sliezskeho) snemu, aby vraj neboli vedľa Čechov z Čiech v menšine. Väčšiny bratov sa báli a na vlastnom sneme moravskom museli snášať väčšinu nemeckú. Na Morave bolo Čechov tri štvrtiny obyvateľstva a tí mali 30 poslancov; jedna štvrtina Nemcov mala ich 70. Českí poslanci snášali nemecké jarmo trpezlive, tak že císar Franc Jozef nazýval Moravu Musterlandom, (vzornou zemou) a z ich českých vodcov robil barónov, rytierov a hofrátov.Roku 1867 bolo povolené prvé české gymnázium na Morave, a to v Olomouci, ale Viedeň nedovolila ho nazvať českým, aby sa nepriznalo, že sú na Morave Česi, dala mu radšej názov slovanské.V jednej dobe sa moravskí poslanci na říšskej rade vo Viedni od českých odlúčili, založili si osobitný klub a svojej klubovej miestnosti — hoci všetky kluby mali nápisy v reči svojej — dali nápis Club der Mährer.V rokoch deväťdesiatich kandidoval proti roľníkovi Skopalíkovi jedon hostinský, zrodený v Čechách. Skopalík voličov varoval, že vraj Čechov nemajú nikde radi, ani vo Viedni, ani v Berlíne. Iste to bolo dobré svedectvo Čechom, práve tak, ako smutné bolo svedectvo císarovo, keď nazýval Moravu Musterlandom.Mladý učiteľ z Čiech prišiel na Moravu roku 1885 a rozprával, ako tam počul pieseň: Ja nie som Čech, ani Nemec, ja som pravý Moravec. Ktorí takto smýšľali, boli odrodilci a tej doby bolo ich na Morave ešte mnoho. Všade, po Morave utkvelé boly porekadlá: Za každým Čechom stojí čert s mechom (vrecom); Česi sú falošní. Jedon žiak z Čiech prichodil často žalovať, že mu spolužiaci nadávajú: Čechu, Čechu! Učiteľovi tomu bolo vraj na Morave smutno… Jeho učiteľ v Čechách vštepoval mu lásku k Morave práve tak, ako k Čechám, zemepis Moravy a Sliezska musel tak poznať, ako zemepis Čiech, vo všetkých troch zemiach že je národ jeden, bratia, Česi. V Čechách vraj sa povedalo:bodríMoravania a slovom tým sa myslelo: zachovalí, poctiví, dobrí. V rokoch osemdesiatich Morava trpela ešte mnoho germanizáciou, i pomyslel vraj si mladý učiteľ: „Pôjdeš tam a prevrátiš to“. A šiel na miesto s platom o 25 procent menším, než mal v Čechách, vlastenecká láska hnala mladého idealistu z Čiech na Moravu. Aké bolo jeho prekvapenie a aká boľasť, keď trpel za to, že je z Čiech, z tej zeme, v ktorej od detstva počul o Morave len slová lásky. Zvlášte katolícky kňazi ho prenasledovali, spôsobiac mu disciplinárky a veľký súdny proces. Nech vraj ide husita, odkiaľ prišiel.Veľký sjednocovací vplyv mal Palacký, na Morave sa narodil a predsa sa nazýval Čechom — to pôsobilo. V školách všetkých boly rovnaké čítanky a učebnice, to tiež sjednoťovalo.Národné povedomie rástlo na Morave pekne, ale separatismus, plod germanizácie, žil ďalej. V rokoch osemdesiatich vzdelaný a vlastenecký vodca moravského učiteľstva Fr. Slameník si povzdýchnul, že musel v školskej rade dať hlas Čechovi, poneváč sa neprihlásil žiadny Moravan. A Fr. Vymazal, filolog, muž vzdelaný, ešte v rokoch deväťdesiatich navrhnul, aby si Morava spracovala pre ľudové školy čítanky osobitné.Ja som si pri takých úkazoch dával otázku: Prečo separatizmus nezavadil o Komenského, o Palackého a Masaryka? Pozoroval som jasne, čím osvietenejší bol Moravan, tým menej bolo v ňom separatizmu. Komenský, odcházajúc do vyhnanstva, vzal si na hraniciach v horách Kladských hrsť zeme, bola z Čiech, ale jemu rovnako drahá, ako by ju bol vzal z pôdy moravskej.Masaryk vraví v „Karlovi Havlíčkovi“: „Musíme von!“ Národné prebudenie na konci XVIII. a počiatkom XIX. storočia nazývali sme ešte za mojich štúdií vzkriesením, zázrakom; tak sa javilo, keď sme pozerali na svet z myšacej diery. Teraz sa vraví: Prebudenie, vieme, že národ náš je časťou európskeho ľudstva a že i naše prebudenie je dych Europy.Musíme von — to nás vyprostí zo separatizmu.Pohliadnime teraz do duše slovenskej, len tak z niektorej stránky.Po prevrate navštívil ma v Prahe vzdelaný Slovák, ktorého deti boly za vojny hosťmi Čechov a chodily do českých škôl. Vravel mi doslovne: „Myslím, že teraz bude hlavným mestom Nitra, nie Praha.“ A za čas prišiel zas a vravel: „Nech by si Poliaci Tešínsko vzali, len aby nám nebrali severnú Oravu.“ V auguste 1920 mi vravel iný slovenský priateľ: „Tešínsko — tu ide len o uhlie, ľud nestojí za nič; kdežto Orava — to je niečo iného, tu ide o môj krásny ľud.“V žiadnom europskom štáte nepestovala sa láska k vlasti s takou horlivosťou, ako v Uhrách, hrdé vedomie uhorskej štátnosti, Magyarország! a tiež štátna spolupatričnosť: všetci sme synovia jednej matky vlasti. Vlasť je nám všetko, nič nám po ostatnom svete, čo je tam za hranicami, to je cudzozemsko a cudzozemci.Maďari nemajú v láske žiadny národ, všetkých nenávidia, aj Nemca, ktorý ich držal hore, menujú v jednej piesni huncútom, iba Poliaci sú „bratanci“. Na reč Maďari ako by nekládli dôrazu; reč ako reč, kde si sa náhodou narodil, takú máš reč. Vedeli, ak sa Slovákovi stane jeho reč ľahostajnou, že prilipne k maďarčine. Prúd maďarizačný bol tak mocný, že sa mu ubránili len najsilnejší. Dámy sa vyhýbajú cez leto slnku, nosia parazoly, ale darmo, neubránia sa, ohoria.Slovenských národných škôl nebolo nikdy. Staré boly latinské — latinizovalo sa, potom prišly na čas nemecké — germanizovalo sa, po nich maďarské. Kde sa mal nabrať národný cit? Ak Palacký, hľadajúc vady národa českého (1847), menuje medzi inými plytký cit národný, môžeme riecť o Slovákoch, že u nich bol a je ešte plytkejší. A kde je, má malý obsah, nemá v sebe dejín, má naopak v sebe prúd dejín národa nepriateľského, nemá v sebe vekovitej literatúry, naopak má v sebe literatúru nepriateľskú… Spýtajte sa kníhkupcov, kto kupuje slovenské knihy, pozorujte, aké kto koná obete: Kto podporuje a akou mierou chudobných študentov, kto slovenskú chudobu, porátajte mecenášov… Plytký bol a plytký, maloobsažný je cit národný posiaľ a nemôže byť iný, bo nebol pestovaný.Nadanie je na Slovensku veľké — poznám aj zdroje jeho, — mohlo by tu byť aj vzdelanie veľké a všeobecné, ale maďarizácia dusila a znetvorovala duše slovenské strašlive. Pred vojnou narátali sami Slováci 300 národných inteligentov, to aj so zahraničnými, a analfabetov bolo okolo 40 procent národa. Dušan Makovický vážil každé slovo, krivé nedotklo sa duše jeho, a ten mi krátko pred smrťou vravel, že len v piatej triede gymnázia začal profesorom rozumeť. Čo pekných poznatkov podá škola za hodinu, čo za deň, za týždeň, za rok! Maďarizácia márnila dni, mesiace, roky! Keď prišiel slovenský absolvent maďarského gymnázia na pražskú univerzitu, pocítil boľastne, ako nedostatočne ho pripravilo maďarské gymnázium.A kde je malé vzdelanie, tam sa menej vyťaží z orby, menej z priemyslu, menej z obchodu, zkrátka, odroďovanie tiahne za sebou vždy a vždy chudobu. Slovensko je chudobné nie za to, že by to bola zem zakliata, ale že maďarizácia nepripustila národ k všeobecnému a hlbokému vzdelaniu.Maďarizácia pustošila i mravy. Ukládala Slovákovi národom pohŕdať, nenávideť ho. V maďarskom jednom šlabikári, z ktorého sa učily aj slovenské deti na štátnych školách, bolo veta: Buta tót. Kto pustí do duše myšlienku — mám na mysli jednoho učiteľa na Kopaniciach Myjavských: — Moja matka je sprostá a zo surovej rasy, ten na isto klesá mravne.Maďarizáciu som si za 35 rokov dobre premyslel a tiežprecítil. Roku 1898 vylíčil som ju v „Osvěte“ — práca to celého roku; Karol Salva vravel vtedy, že teprv moje líčenie mu dojasnilo, čo je maďarizácia.[1]Dokázal som — kladiem dôraz na slovo: dokázal, — že maďarizácia berie národom uhorským ľudskú dôstojnosť, jazyk, národnosť, vzdelanie, mravy, náboženstvo a týmto všetkým aj dobrobyt.Kto chce dobre nahliadnuť do slovenskej duše, musí vopred rozumeť celému maďarizačnému systému.Ako sa maďarizácia chovala k Čechom?Maďari nenávideli Čechov, zvlášte v ostatných desaťročiach, kedy si Česi viacej Slovenska hľadeli. Čítaval som „Vlasť a Svet“, „Slovenské Noviny“ a „Krajana“. S akou prefíkanosťou infikovaly slovenskému ľudu nenávisť k Čechom, ako zosmiešňovaly reč i národ. Vy máte svoju peknú slovenčinu — tak písaly — Česi vám ju chcú vziať a vnútiť vám svoju „copakovú“ reč. (V jedinom prípade pochválily slovenčinu, keď totiž chcely Slovákom znechutiť a zosmiešniť češtinu). A ponúkajú vám bratstvo, to za to, aby z vás ťažili. Vám netreba hľadeť do cudzozemska, vy máte svojich bratov doma, v svojej krásnej vlasti, ktorí s vami nažívajú tisíc rokov v radostiach aj strastiach — Maďar je váš verný a pečlivý brat.Maďari — až sa človek podiví — boli si dokonale vedomí, že kuľtúra je obrovská moc. Už odrodilec Grünwald povedal, že Maďari nesmú pripustiť, aby sa na Slovensku vyvinula národná kuľtúra; ak by sa to stalo, potom darmo, Slováci sa nepomaďarčia. Nesmie byť ani jedno slovenské gymnázium, ani jedno!A tak pochopíme, ako hľadeli Maďari na kuľtúrne styky československé. Český inžinier Boda — rád hovorím konkrétne — bol v službách železničnej rakúsko-uhorskej spoločnosti a úradoval v Uhrách. Sišiel sa raz či viac razy s Clairom, tajomníkom Femky. Písal mi, ako sa Clair na mňa ponosoval, že vraj posielam na Slovensko české knihy a časopisy, zkrátka, že sa hrne česká osveta na Slovensko a v tom že je strašlivé nebezpečenstvo. „Kuľtúra!“ vyhriaknul na českého inžiniera. Notári mali dávať pozor na českých turistov, aby neprenášali knihy cez hranice atď.Vplyv českej kuľtúry na Slovensko, kuľtúrnu vzájomnosť československú nikto nepochopil tak náležite, ako Maďari. So ľstivou dômyseľnosťou zaštepovali nenávisť k Čechom a ona sa — ujala.Ujala sa u inteligencie, ktorá prešla radom vyšších škôl.Viem, čo som riekol.Rozum ide svojou cestou a povie si: „Čech je brat, založil nám kuľtúru a vyslobodil nás,“ ale kdesi tam v úkryte je kvapka maďarizačného jedu, sedí na nervoch a znepokojuje, nenávidí. Niečo nejasného, podvedomého, preto to popieraš, výtka ťa dráždi, zaklínaš sa, ale ono to tam je.Už starý grécky cisár napísal, sotva sa Slovania zjavili na dejišti, že sú medzi sebou nesvorní, potvrdil to aj náš Šafárik. V básni Svatopluka Čecha čítame, že keď Boh udeľoval stvorenému práve Slovanovi svoje dary, naťažil sa čert a prosil Boha, aby aj jemu dovolil dať Slovanovi nejaký dar. Boh odopieral, ale keď čert znovu a znovu domŕzal, svolil Boh: „Nože, daj, ale len jedon jediný.“ A čert vdychol Slovanovi nesvornosť.Ten istý básnik napísal báseň „Geronov smiech.“ Gero, vojvoda jednoho nemeckého kmeňa, válčil s jednou vetvou slovanskou. Keď mu bolo najhoršie, ponúknul sa mu s pomocou svojou vojvoda inej slovanskej vetvy. Gero pomoc vďačne prijal, pochválil a pohostil skvostne slovanského vojvodu, ale za dvermi sa chichotal, ako divý čert.Básnici vidia v tejto nesvornosti kliatbu Slovanstva, ja si ju hľadím vysvetliť psychologicky: mali sme vždy ľstivých a násilnických učiteľov.Hore som povedal, že rozum prehliadne a uzná; a čo, keď ani rozumu nieto, keď je len tma? A tma je vždy namyslená, bohorovná…Svätá vzdelanosť, svätý rozum. Tie debatujú, vyjasňujú, ale štítia sa surovosti a krivdy a sú svorné. Svätá je vzdelanosť, ale je vysoko a ďaleko, ju daruje doba, nie okamih.Maďarizácia je — aj so všetkým príslušenstvom —vžitá, s tým musíme rátať.Pred rokmi písal mi slovenský priateľ, keď práve mal svojich synov na českých školách, že Slovákovi je nie len Srb a Rumun, ale často i Maďar bližší, než Čech, poneváč sú z jeho vlasti. A iný priateľ, duša slov. muzea, rozhorlene písal: Už vidím, že máme dvoch nepriateľov: Maďari nás chcú pomaďarčiť, Česi počeštiť. A dvaja redaktori národného časopisu politického riekli verejne, že je im Maďar milší, ako Čech. A čo je takých inteligentov okrem redakcie!Pripomeňme si výroku Palackéko z r. 1848, kedy mnohí Moravania prejavovali vlastenectvo nenávisťou proti Čechom.Vypočujme si Geronov smiech, ale buďme pokojní. Mňa, preto že som maďarizáciu premyslel psychologicky, nič na Slovensku neprekvapuje. Keby tu bola hlboká, obsažná láska k národu slovenskému, bola by aj k Čechom —to je istý dôsledok. Musíme si ujasniť, že nenávisť k Maďarom a útočnosť na nich nie je dôkazom slovenského rodoľubstva. To býva často plod temperamentu, ľudskej vášne, ktorá sa musí niekde vybiť a za čas sa obráti treba proti Čechom, ba proti samým Slovákom.Rodoláska je celkom niečo iného.Tedy rozumejme, maďarizácia zaštepila antagonizmus voči Čechom, ona tiež zavinila, že sa na Slovensku nevypestovala náležite rodoláska. Keby tu bola rodoláska — tá pravá — prekonala by maďarizačný jed a Slovák by miloval Čecha čistou láskou, zvlášte keď mu rozum hovorí, že Čech mu navracia všetko to, čo mu brala maďarizácia: Ľudskú dôstojnosť, jazyk, národnosť, vzdelanie atď.Slovensko je, aké môže byť; ďakujem Bohu, že je také a nádeju mám a vieru, že za neveľký rad rokov vzkvitne tu život radostný.Keď mi priateľ riekol, že bude Nitra hlavným mestom, neprekvapil ma; túži mať hlavné mesto v svojej vlasti, nie v cudzozemsku. Tešínsko, zem i ľud, uhlie aj železnica majú pre štát ohromnú cenu, ale môjmu priateľovi, hoci chodil po sliezskej železnici a hoci vie, že sliezske uhlie potrebuje hlavne Slovensko, jemu je cudzozemskom, Orava je kus jeho vlasti.Česi boli na súžitie so Slovenskom celkom inak pripravení. V Čechách je vypestovaná rodoláska; Česi vidia v Slovákoch časť národa, a tak prirodzene prelievala sa česká rodoláska aj na Slovensko. R. 1890 sbierali sme so slovenským katol. kaplánom Škultétym v kúpeľoch Rožnove na Hurbanov pomník. Jedon darca vtedy pripísal k svojmu príspevku: „Slovák mi o to milejší brat, o čo je utláčanejší.“ Tedy Slovák milší než Čech, bo viacej trpí. To je české stanovisko, hoci sa každý Slovenskom špeciálne nezaoberal. V Čechách sa živil cit aj intelekt. Od archeologov Česi zvedeli, že majú rovnaké so Slovákmi praveké hroby, že sú tedy potomci jedných predkov; za detsva sa už učili, že pred tisíc rokmi žili sme v jednom štáte, že aj potom mali sme veľké kusy spoločných dejín — husiti, emigranti —, že Slováci štyristo rokov písaly česky; všetky školy české pestovaly lásku k Slovákom, nikto im v tom nezavadzal; školy, rodiny, spoločnosti boly plné slovenských piesní; v ostatných desaťročiach hodne sa o Slovensku písalo a slovákofilské knihy skoro sa míňaly; usporiadúvaly sa slovenské večery, prednášok o Slovensku bolo množstvo, počas vojny celé Čechy a Morava volaly rečníkov slovákofilov a všeobecne sa hovorilo, že Slovensko sa musí oslobodiť.Česi boli tiež dostatočne pripravení na štátnu samostatnosť, na spravovanie štátu, bo mali v sebe historické vedomie, že boli štátom samostatným, ktorý v istej dobe stál v popredí Európy; od dieťaťa do starca každý nosil v duši štátne právo, nárok na štát, a každý veril, že ten štát zas príde.Slovensko nebolo naprosto pripravené. Nebolo pripustené k vedomiu individuelnej minulosti historickej a k Čechom mu bola vštepená nenávisť. Uprostried vojny jedon vodca napísal osvedčenie, že iba blázon môže pomýšľať na nejaké spojenectvo Slovákov s Čechmi.Ako som zvlášte počas vojny ľutoval, že české knižky slovákofilské nemaly na Slovensko prístup. Jedna jediná z početných by bola stačila vštepiť do slovenského srdca lásku k Čechom a do duše myšlienku československej vzájomnosti. Knižky slovákofilské sa umlčovaly alebo odsudzovaly a zosmiešňovaly.Kým sa tedy Česi pre Československú vzájomnosť radostne pripravovali, Slovákov hrdúsila až do samého konca chýrečná „magyar állam eszme.“ Na raz otvoria sa dvere a väzeň je vypustený na slobodu. Nie je to vysvetlenie pre čudáctva, ktoré sa staly a dejú dosiaľ?Slovensko svojou prírodou — doliny a kotliny — pestovalo v ľude taký separatizmus, aký bol v starom Grécku: Každá temer kotlina tvorila republiku a národ jedon, maľúčky, mal štyri spisovné nárečia. To bola doba bez železníc, bez pošt, bez telegrafov a telefónu. Vedomie národnej jednotnosti nie je ani na samom Slovensku, východ je ako iný svet. Maďarizácia, zatvárajúc celým systémom národy uhorské do krajinských hraníc, separatizmus slovenský podporovala. Separatisti sú Slováci všetci, oni to slovo neradi počujú a to ma práve presvedčuje.Ďalej si primyslime maďarizačnú výchovu: nepripustila ich k vedomiu veľkých kusov spoločných dejín s Čechmi, spoločného jazyka, spoločnej kuľtúry, jednoho ideového života, nepripustila ich k zemepisnej znalosti zemí českých, z dejín českých nepodala nič, tabula rasa, niet znalosti českej filozofie ani náboženskej ani vedeckej; niet znalosti veľkých politických charakterov a mučeníkov a heroických zápasov s Habsburgami. Ako môžem milovať Island, keď o ňom temer nič neviem, len tak povedali, že je tam zima, sňah, ľad a Eskymáci. Nie, nechcem Island, bojím sa neznámeho, doma ostanem… Je to prirovnanie, ktorým nechcem nikoho uraziť. Kde mal Slovák nabrať znalosť Čiech, keď sa musel pravopisu učiť niekde v kútiku?A tak si už teraz vieme vysvetliť túžbu za autonomiou: 1. Vrodený aj vypestovaný separatizmus, 2. zaštepený antagonizmus k Čechom, 3. nedostatočná znalosť a tak aj nedostatočný záujem o veci české, 4. doterajší rakúsko-uhorský dualizmus — žijúci ľudia vyrástli v dualizme, nech tedy je dualizmus ďalej; 5. maloduchosť slovenská.Prečo sa Maďari tak tešia zo slovenskej túžby za autonomiou? Prečo aj Nemci? Prečo Poliaci?Na tie otázky chcem počuť odpoveď.Maďari sa len trasú, platia veľké peniaze Jehlicskovi a jeho pomocníkom, len už aby autonomia bola. Prečo? Zapamätajme si: Čo nám praje, nepriateľ; v tom je iste skryté naše nešťastie. Robme vždy opak toho, čo nám radí nepriateľ.Prečo sa nedrobí Francúzsko, ktorého jednotlivé kusy maly svoju historiu a dialektické rozdiely sú väčšie, než u nás; ani vzdialený ostrov Korzika nemá autonomie. Francia je štyrikrát tak veľká, ako naša republika a necíti potreby drobiť sa.Nedávno napísal vynikajúci právnik slovenský, že máme viac, než zemskú autonomiu, my sme suverrénmi celej republiky. Slovák má úplnú rovnosť s Čechom, zákonom zaručenú, slovenský úradník môže zajtra prejsť do Čiech a tam úradovať po slovensky, na české podanie môže odpovedať slovensky: Slováci sú s Čechmi národom štátotvorným (v duchu maďarskom by sme povedali: vládnucím, panujúcim) v Čechách práve tak, ako na Slovensku. Keď boli Maďari pánmi Uhier, chceli autonomiu pre maďarské územie? Naopak, rozpínali sa od hraníc do hraníc. Chceli autonomiu Nemci v Rakúsku pre zeme nemecké? Tiež nie, naopak, ovládli aj zeme české. Autonomie sa domáhajú národy utláčané, poddané a nie národy štátotvorné, vládnuce. Keď sa Slováci r. 1861 domáhali „okolia“, áno, to bol čin rozumný, bo „okolie“ bolo by nás aspoň čiastočne vymanilo z poddanstva, prinieslo by výhody.Túžba po autonomii vyrastá i zo slovenskej malosti; otrocká myseľ naša nevie si predstaviť, že by mohla ďalej, cez hranice rodného kraja. Kollár by riekol: dedinskosť. Prečítajme si s pietou jeho slová, pri ktorých on myslel na literatúru, a my dnes myslime na celkové dielo kuľtúrne. „Národná literatúra“: — my si dnes povedzme: kuľtúra — „tým rýchlejšia a šťastnejšia býva, čím širší je jej okršlek a čím voľnejšie široko-ďaleko na svojich krídlach od brehu k brehom, od vrchov k vrchom lietať môže; tu iste viacej podpôr a podnetov nachodí, aj charakter dostane nejednostranný, veľký, vznešený, čistoľudský, z ktorého sa neobrážajú papršleky vesníc, mestečiek, škôl, cechov a besied, ale krajín, národov, človečenstva… Národ slovanský je už krom toho tak aj vnútorne aj zovnútorne rozrúchaný, rozdriapaný, rozorvaný, rozmykaný a rozmrvený, že je zradou tieto mrvy ešte až na prach a neviditeľné atomy roztierať, naproti tomu podstatná zásluha je tieto roztrhané čiastočky v jedno spojovať…“Kollár bol Europan. Veľká loď chce na veľké more, lodička radšej na malý rybníčok.Autonomisti chytili slovo individualita: veď ju Slovensku nikto neberie, naopak, slovenská individualita, svojráz, bude práve od Čechov uctievaný a zveľadovaný. Čechy sú plné slovenských krojov a výšiviek, plné slovenských piesní, Slovák Dušan Jurkovič, zanášajúci do Čiech slovenské motivy, je miláčkom Čechov. Nevymýšľajte, nikto vám individialitu neberie, naopak, slovenskosť sa šíri do Čiech. Správne slovensky písať vie dnes viacej Čechov, ako Slovákov, a slovenskú literatúru pozná do podrobnosti stá Čechov, ale Slovákov iba niekoľko. Na slávnosť Matúškovu v Dol. Kubíne zavolali rečníka Čecha z Prahy. Nie, Česi nám slovenskosť brať nebudú, len už my sami odhoďme maďarský jed, aby sa Gero stále nechichotal. —Viem dve čísla. Slovensko odviedlo od 28. okt. 1918 do konca r. 1920 štátu 277 milionov priamej dane, tedy za 2 mesiace a 2 roky; na rok pripadne 127,846.000. Z rozpočtu štátneho na r. 1921 vykalkuloval finančník, že štát vydá tohoto roku na Slovensko 5 miliard. Rátajme, že Slovensko oddá štátu v tomto roku viacej, snáď o 50 milionov, teda okrúhle 177 milionov. Ak štát vydá na Slovensko 5 miliard, dostane Slovensko o 4 miliardy a 823 milionov od štátu viac, než štátu dá. Kto nám bude tie miliardy a miliony dávať, až budeme mať autonomiu?Na stavby v samej Bratislave dá štát r. 1921 K 156,000.000; to je temer toľko, čo robí celá priama daň slovenská. Na železnice slovenské je v rozpočte na r. 1921 K 209,000.000. Budúce roky budú vyžadovať ešte viac, bo železníc je stále málo a vo vrchoch stoja veľké peniaze, musí sa prikročiť k regulácii riek atď. Veď bolo Slovensko od maďarskej vlády strašlivé zanedbané, vlády daly skoro len to, čo napomáhalo pomaďarčenie.Sú tiež autonomisti „miernejší“, ktorí chcú autonomiu až neskoršie, zamlčujú totiž: až nám novými miliardami dostavia železnice, regulácie riek atď. Títo na isto rania české srdce ešte bolestnejšie…Spomenutý vynikajúci právnik slovenský kladie dôraz na slovoauto. Povedzme si úprimne, či sme schopní, včera ešte otroci, spravovať samostatne štát? Dr. Bazovský nedávno vravel, že nieto na Slovensku 400 ľudí, ktorí by vedeli pravopisne napísať dopis. Vynikajúci právnik odhovára, bojí sa tohoauto-, ale politickí žiaci sa neboja, mnohý z nich trúfal by si byť už zajtra kráľom. Áno, niektoré slovenské časopisy stále tvrdia, že jedni sú autonomisti z namyslenosti: v autonomistickom Slovensku by hrali „veľkú“ úlohu, v celej republike sa tratia, sú ako druhí. Maďarizácia zaniesla do mnohých duší slovenských zemanskú hrdosť a tá narobí ešte mnoho škody…Dr. Šrobár napísal, že by na slovenskom sneme boli Slováci v menšine; väčšinu by mali Maďari, maďaróni, Nemci, židia a komunisti. Kto volá po autonomii, volá za novým jarmom.Som presvedčený, že autonomné Slovensko by aj kuľtúrne zaostalo. Súc sjednotené s Čechmi, musí sa usilovať rovnakým tempom ku predu.A europská politická situácia a strategia nevolajú po sústredení síl? Ja by som bol dnes najspokojnejší, keby náš prezident bol diktátorom; všetku moc do jeho spôsobných a poctivých rúk, a my ostatní aby sme sa politike predbežne učili.Konečne treba povedať, že všetko to hádanie a písanie o autonomii je na darmo, je to plýtvanie časom a energiou. Veď ju veľká väčšina Slovákov nechce — to je prvé; socialisti, roľníci, živnostníci chcú chlieb a ten je istejší, keď máme autonomiu v celej republike. A druhé je, že veľká väčšina Národného shromaždenia by ju nepovolila; pre ňu by hlasovali poslanci maďarskí — tí by zdvihli obe ruky — poslanci nemeckí — bo tí sú pre všetko, čo oslabuje Slovanov, — komunisti — bo tí všetko robia, čo štáty ochromuje a búra — konečne niekoľko Slovákov, politických analfabetov.Československo robí politiku s Malou Dohodou i Veľkou Dohodou, to tak musí byť. Spýtam sa teraz, či kráľovstvo SHS môže súhlasiť, aby sa Slovensko priblížilo Maďarsku? Môže súhlasiť Rumunsko? A pri tej otázke sa spýtam: Bude mať autonomiu Sedmohradsko, Banát, Hrvatsko-Slavonia? Hrvati naopak žiadajú, by sa štát nazýval Jugosláviou, aby tak zanikla trojakosť a vyniklajednotnosť. Ovšem, majú tiež svojho Radiča. A súhlasila by Veľká Dohoda, ktorá stále volá po konsolidácii? Ktorá toľko túži, aby sa už ničím nehýbalo? Musíme na to mysleť, že štát náš je časťou Europy a že musíme každú väčšiu vec robiť so spriatelenými štátmi. Teraz sa opravdu musíme vyzuť z vesnickosti a mysleť europsky. Musíme z diery von!V takých úvahách prichádza mi stále na myseľ Štefánik. Aké nešťastie!On by nás bol pravdepodobne zachránil pred vpádom maďarských komunistov, on slovenský Masaryk — zdvihnul by slovenskú politiku na vyššie europské hľadisko a učil sebakritike, on, generál, vedel by si dupnúť a zamedziť politické chlapčenstvo.Podkarpatská Rus má autonomiu; ale necítite kde kto, žeby jej bolo lepšie, keby bola súčasťou Slovenska? Podkarpatská Rus má opravdu iný národ, tam sú Malorusi, a nemali s Čechmi nikdy spojenia ani historického, ani kuľtúrneho.A mohli by sa naši Malorusi hýbať bez Čechov? Kto im spravuje vojsko, kto železnice, kto organizuje školstvo? Nazdávam sa, že Česi budú museť aj ich jazykovú otázku preštudovať a ustáliť im spisovný jazyk. Jestli k tomu dôjde, dobre bude, lebo Čech cíti slovansky, ako snáď žiadon slovanský národ a všetkým nesie lásku a pomoc — tá výspa v mori nemeckom je Čechom dobrou školou.Medzi autonomistami vidím aj jednoho svojho starého priateľa, muža rozvažitého a srdca dobrého; u neho nie je potreba biť sa a strieľať. Tu prichádzam na myšlienku, že sa bojí o — slovenčinu. Ja videl vždy pre samostatnosť slovenčiny len jedon dôvod, veľký a rozhodujúci:Slováci ju chcú.A teraz sa opýtam: Už niekdy suverenný národ pozbyl svojej reči? Iba keď by ju samovoľne odložil. Keby Slováci mali autonomiu, pozbudú suverenity v českých zemiach; a slovenčina, teraz aj v Čechách, na Morave a v Sliezsku rovnoprávna, zúži sa na samo Slovensko, zmenší svoj vplyv v Čechách a tiež obľúbenosti jej tam ubudne. Až sa Slovensko kuľtúrne rozvinie — učenci, inžinieri, lekári, umelci — dostaví sa neodvratne túžba a potreba ísť na pole širšie, i celá republika bude im malá. Jurkovič šiel na Moravu, iný do Curychu, Štefánik do Paríža.Nehovorí z našich autonomistov malosť kotlín?Autonomia omedzí voľnosť rozbehnúť sa od Šumavy až po Užhorod profesorovi, úradníkovi, umelcovi… Ako to riekol Kollár? Vážme slov geniov; cez slová geniov neprechádzajme nikdy k dennému poriadku!Vravel som, že čo sa na Slovensku deje, nič ma neprekvapuje. No, niečo sa mi predsa ukázalo ináč, než som si predstavoval. Predne, maďarizácia vnikla hlbšie, než som myslel; druhé, zbožnosť je menšia;[2]tiež pokora, skromnosť a tichosť slovenská sa mi ukázala ináč.Zbožnosť je najvyšší život, veľká sila národa; tešil som sa, že ju máme na Slovensku a s chválou som sa aj v mojich knižkách o nej vyslovoval. Roku 1904 jedon slovenský priateľ, ktorému som dal prečítať rukopis svojej knihy, ma opravil, odpovedajúc, že je to cirkevnosť, nie zbožnosť. Ja predsa len chválu zbožnosti v knihe ponechal a znovu sa potešil, keď minister dr. Šrobár vravel v Národnom shromaždení, že v Čechách je klerikalizmus, na Slovensku zbožnosť. Osobné zkúsenosti z poslednej doby uvádzajú ma v pochybnosť. Sídu sa ľudia okolo kresťanského kazateľa, vychrlia množstvo nadávok, rvú sa a vraždia. Nedávno rečnil kresťanský kazateľ a zakončil: Zub za zub, oko za oko. To je predsa niečo desného! To je náboženstvo zbojníkov, nie kresťanov. A poslucháči sa nezdesili, kazateľa neopravili — tlieskali mu a ešte druhý a tretí deň ho chválili. To je pre mňa boľastný pohľad do slovenskej duše. Z tisíce českých kňazov by sa tak nevyslovil ani jedon, a keby sa predsa odvážil, ani jedna česká ruka by mu nezatlieskala. V Prahe jediný žurnalista socialne-demokratický napísal slová tie (po nich za deň-dva bol urobený atentát na dra Kramářa) a myslím, že zabil nimi seba. Ak takto rečníci hovoria, psychologia davu prirodzene vedie ku ruvačkám a vraždám.Dnes tak vidím, že v Čechách je zbožnosť —životom a skutkom— väčšia. Český demokratizmus a české sokolstvo už svojou rovnosťou, bratsvom a slobodou všetkým rovnakou má v sebe kus kresťanstva. Nie, neklamte sa; českými dejinami tiahne sa niť náboženského premýšľania a tiež prítomnosť je plná ethikov, náboženských mysliteľov a nábožného ľudu.Zbožnosť je pokorná a pracuje tíško, ani jej neuzrieš. Sú naši kresťanskí karhatelia pokorní? K nábožnosti patrí božia pravda, spravedlivosť; prečítajte si článok niektorého nášho kazateľa: lož na lož, krivda na krivdu, žiadnych dôkazov, ako na jarmoku baby-jazyčnice. Každodenne čítali žurnály maďarské a tie vždy a vždy preháňaly, vymýšľaly, ľuhaly, krivdily; či môže z takej školy vyjsť niekto nezkrivený?Zbožnosť je láska, je i odpustenie. Čítajte slovenské žurnály; čo je tam hnevu, nenávisti! Keď máte takéto merítko, neuspokojíte sa so slovenskou zbožnosťou. Merajte podľa skutkov — po skutku poznáte ich.Pozdržme sa pri láske, lebo ona je podstatou človeka.Láske sa musí človek učiť, ako zemepisu. Slováci mali zlú školu lásky. Pyšný zemän nenávidel a pohŕdal; Maďar úr nenávidel a pohŕdal; žid nenávidel a pohŕdal. Kde sa mali láske naučiť? Len v najužšej rodine bola láska — vyvinulo sa zase sobecké rodinkárstvo, nepotismus, nesúcit s celkom i obecným i erárnym. Nepestovala sa ani láska spoločenská, ani láska k národu; vštepovala sa láska k surovému nepriateľovi — aká to neprirodzená, zvrhlá výchova!Nech to dobre uvážia Česi — celú úvahu píšem Slovákom i Čechom.Nestačím povedať, ako ma to trápi a mučí, že v ostatnej dobe nie je dosť dôvery a lásky medzi Slovákmi a Čechmi. Na Slovensku nie je ani vedomia, ani tušenia, aká je v Čechách ku Slovensku láska: niet tu očí, ktoré by ju uvidely, niet vážok, ktoré by ju zvážily.Na pražskej stanici videl som českého profesora, ktorý pozde večer odchodil na Slovensko. Stál pred vlakom, žena a traja synkovia pri ňom. Žena a chlapci plakali. „Nechoď tam!“ prosila žena, ručníčok v dlaniach držiac. A chlapci po nej: „Otecko, nechoď — tak ďaleko, kto vie kam, nechoď!“ „Majte rozum,“ uspokojoval otec, na oko pokojný; „nepôjdeme-li my, Česi, pôjdu Maďari a bude koniec.“ To sa opakovalo hodnú chvíľu; žena a chlapci plakali, profesor vážny a pokojný. V ostatnú chvíľku otec pobozkal rodinu a keď ho najmladší držal okolo hrdla, vypukol v plač a bolesť ním lomcovala. Vlak zvoľna odchádzal do tmy, rodina v plači pozerala za ním.Vtedy som si dal otázku: Či pochopí Slovensko českú lásku? Mal som svoje zkúsenosti, nevedel som odpovedať určite. Pol hodiny, vrácajúc sa pešo domov, svoju otázku som si opakoval a rozvažoval.Stá ľudí, odchádzajúc na Slovensko, prišli sa so mnou rozlúčiť, to pre informácie, pre stisk ruky. A ja všetkým hovoril rovnako: „Choďte, apoštolia, a neste tam veľkú lásku, ktorá sa nikdy nevyčerpá a po sklamaní hneď sa zas zotavuje. Pracujte dňom a nocou, učiac českej drobnej práci anečakajte vďaky.A oni pracujú. „Česi sú pilné včeličky,“ povedal v svojej prednáške jedon slovenský inšpektor. Školník ide ráno kúriť a český inšpektor je od včera večera ešte v aktách. Riaditeľ školy dve noci za sebou nespí, ráno len dve hodiny a v osem už ide zas do školy — že vraj tak muselo byť. Čo učiteľov, profesorov a úradníkov sedí do jednej i dvoch hodín v noci. Okrem úradu sú v „Sokole“, učia spevu, cvičia divadlá, prednášajú ľudu, učia v naukobehoch, zakládajú družstvá, píšu ľudu dopisy, žiadosti, poistenky… Pozrite do školy, kde je český učiteľ! Ako miluje deti, ako premyšlene učí, akou správnou slovenčinou hovorí! Pozrite do úradníckych kancelárií. Najvyšší úradník posadí si pospolitého človeka vedľa seba, poučí ho, stiskne si s ním ruku. V Levoči videl som, ako vidiecki ľudia vyšli z kancelárie a povedali si: „To je náš otec, nie úradník“. Židia úradníckej práci rozumejú, spýtajte sa ich, akí sú českí úradníci.Povedzme to krátko. Včera bolyškoly, úrady, železnice, pošty a vojsko maďarské, dnes je všetko slovenské — to je ojedinelý úkaz v dejinách. Iný národ musel čakať sto rokov.Poďme veci na koreň. Spory robia štváči, podhuckávači, a tí sú: 1. platení agenti, ako je Jehlička[3]a mnoho iných po celom Slovensku, 2. všetci maďaróni, menej rodilí Maďari; 3. časť slovenskej inteligencie; 4. beztaktní a nevzdelaní Česi.Tu si musíme uvedomiť, že nieto druhého národa, ktorý by sa nechal tak snadno nabaláchať, ako Slováci. Za celé veky nemali svojej vôle, to robili, čo páni poručili. Ba oni odvykli samostatnému úsudku, tomu veria, čo im páni povedia, ba veria aj každej babe — až to i trpezlivého človeka nahnevá. Na župnom dome rečnil popredný slovenský poslanec, muž statočný. Vrátiac sa z jeho prednášky, počul som od jednej ženičky, že poslanec ten ukradnul tri miliony, žandári ho zatkli a uväznili. Ja reku: „Teraz som počúval jeho prednášku, taký poctivý človek, ani tri haliere nikomu nevzal, neverte“. Ženička kývala hlavou, no iste verila sverenému tajomstvu, bo je pohádkové a proti pánom.Taký prípad si musíme zanalyzovať. Aký je ťažký život v takej tme!Maďarón dá ľudu otázku: „Kedy bolo lepšie, za Maďarov alebo za Čechov?“ Ľud si spomene, že bolo pred vojnou múky a petroleja a je hneď hotový: „Veru, veru, za Maďarov bolo lepšie“. Takýto úsudok ide polovicou národa, tá polovica vypúšťa z úsudku — vojnu, ako by jej nebolo. Četníci na rozkaz obilného ústavu skonfiškovali tu a tam ženičkám vo vlaku niečo múky. Maďarón sa spýta: „Robili to maďarskí žandári?“ A ľud verí, zabudnúc na staré utrpenie, že maď. četníci boli lepší, hoci rozbíjali lebky, až modzog vytiekal. Na stráni nad Baň. Bystricou tu a tam horí les, pravdepodobne od iskier z lokomotívy. Pán príde medzi chlapcov a povie slovensky: „Česi prišli Slovensko vyžrať a ešte aj horu zapálili“. Zpráva o českých podpaľačoch ide mestom, a veria jej všetky baby, baby ženské aj mužské. Keď nie je múky — Česi ju odviezli; keď na Slovensku nie je petroleja — v Čechách je ho dosť. Mladý slovenský profesor rozpráva po kaviarňach, aký má malý plat a aký veľký majú profesori Česi; ale pri tom nepovie, že nemá zkúšok. Keď takúto „krivdu“ vodcovia zanášajú na rečnište, majúc niekoľko sto poslucháčov, aký div, že pol národa je zachvátené nenávisťou. Aj u dobrých a rozumných Slovákov je veľký sklon, uveriť každej pomluve na Čechov — život ťažký.Maďaróni vedia, prečo štvú; oni sa snažia „oprávniť“ Horthyho, aby na Slovensku zakročil; až bude na Slovensku horeť, Horthy príde oheň uhasiť.A prečo huckajú niektorí vodcovia?Tu je veru odpoveď bolestná…Ja som nesvornosť očakával. Slováci žili v ustavičnom boji s nepriateľom veľmi surovým; bil a strieľal nepriateľ, bili a strieľali oni. Poznal som niektorých, ktorých som si nemohol predstaviť bez boja, bez strieľania.Na raz Maďari, terč, sú preč; do čoho teraz strieľať? Strieľajú do Čechov, do Šrobára… Túto psychologiu majúc, tvoril som počas vojny plán, ako urobiť streľcov neškodnými, kde ich postaviť, aby bojovnú energiu vybili užitočne?Škoda, nemal som možnosť svoj plán niekomu s účinkom sveriť.Huckanie maďarónov a zvlášte slovenskej inteligencie nemožno podceňovať — bojím sa, aby sa luk príliš nenapial. Chodiac po Slovensku, vyslúchnem mnoho rozhorlených ponôs, tichých vzdychov, nejednu slzu som uzrel a vypočul bolestný plač mužov; všetko v súkromí, verejnosť nevie nič. Obávam sa, aby nám najlepší ľudia českí neodišli. Ak ich odíde sto, odíde ich tisíc… Ak tisíc, pôjdu všetci…Dr. Šrobár, súc ministrom, vravel na verejnej schôdzi v Ružomberku, že sa Slovensko neudrží bez Čechov ani 24 hodín. A v Národnom shromaždení riekol, keby Česi odchádzali, Slováci by museli kľaknúť a prosiť ich, aby ostali.Iný vodca volal nie raz: S Čechmi von! Komu teda veriť?Keby odišli učitelia a profesori, museli by sme ihneď zatvoriť 400 škôl ľudových, 80 škôl meštianskych, až na jednu alebo dve všetky stredné, všetky priemyselné, všetky obchodné a roľnícke, všetky vyššie dievčenské.Keď by odišli poštári, zajtra nedostaneme dopis, keď by odišli železničiari — v tú hodinu prestanú vlaky chodiť, keď by išlo vojsko, zajtra je tu Horthy.Jedon žurnalista vyháňa českých „fušerov“ a volá „výborných“ úradníkov, čo utiekli, kam ich srdce tiahlo — do Maďarska. Máme dosiaľ, hoci aj složili sľub, takých odrodilcov v úradoch, že aj úradnou činnosťou dopúšťajú sa zrady na štáte, od ktorého berú veľké platy. Strašno! A činnosť ich mimo úradu je vždy maďarónska. A predsa slovenskému žurnalistovi je ich málo, chce ešte mať tých najdivočejších. Je faktom, že aj národovcovi je často maďarón bližší, než Čech, bo sú jednej krvi a Čech je — Španiel. To je plod maďarskej výchovy; žiadon Čech nie je bez rakušiactva, žiadon inteligentný Slovák nie je bez hlbokých stôp maďarizácie.S Čechmi von!A kto poslovenčí Slovensko? Tí učitelia, čo sa teraz len učia po slovensky čítať a srdce majú maďarské? Kto učí slovenskú mládež slovenčine, kto píše slovenské čítanky a učebnice, kto píše slovenskú vlastivedu? Kto poslovenčí odrodilé mestá, keď Slováci hovoria maďarsky? Kto poslovenčí Bratislavu, Nové Zámky, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Košice? Tam sú Česi, uvedomelí, pevní a pracovití; Čech sa naučí skoro slovensky sediac večer a v noci v slovenských knihách, deti jeho za čas hovoria len po slovensky. Takéto československé rodiny skoro ovládnu mesto — poslovenčia ho, ako husíti poslovenčili mestá na Slovensku, ktoré dotiaľ boly nemecké.Tí, čo kričia a nadávajú, hoci by kričali i po slovensky, tí Slovensko neposlovenčia, bo — nepracujú. Slovensko poslovenčia Česi. Maďari to vedia, a je bolestno, že to nevedia Slováci.Nevyhýbam sa dietám, ktoré narobily toľko zlej krvi. Predne treba povedať, že diety boly pre úradníkov exponovaných čiže vyslaných na iný okres; keď bol vyslaný Slovák — sú tiež prípady — dostal diety Slovák.[4]Veď je nemožné, aby republikánska vláda robila výnimky a privilegovala. Českí úradníci, vyslaní na Slovensko, opustili rodiny, šli do diaľky, do iných pomerov, do neznáma; mali zpravidla dve domácnosti, dva byty, častejšie dochodili domov a železnica je drahá, na Slovensku je všetko drahšie, neznámy človek vôbec vždy žije drahšie a Čechom sa zpravidla účtuje na Slovensku vyššie. Má-li kto opustiť Prahu alebo iné milé mesto v domovine, je to celkom ľudské, ak sa mu ponúka iná výhoda. A keď sa daly diety ženatým, daly sa za tú istú prácu aj slobodným; slobodným učiteľkám dávalo sa služné tak veľké, ako učiteľom s rodinami — zvíťazila zásada: za rovnakú prácu — rovnakú plácu.Z uvedených hore čísiel je patrné, že diety šly z Čiech, ale ostaly u živnostníkov slovenských. Veru málokto z nich čo ušetril a do Čiech navrátil. Ale závisť je stručná: závidí a nepremýšľa. Kto mnoho krivdy vytrpel — ako celý národ slovenský — je veľmi náklonný videť krivdu vo všetkom, čo sa kol neho deje, je tiež náklonný závideť.Keby mali ísť Slováci bez diet do Čiech, nezaručujem, že by ich ta šlo desať, ba nezaručujem ani dvoch! Ministerstvo unifikačné potrebuje slovenských úradníkov, hľadá ich, ponúka vyššie služné s dietami. Čech sa trasie, aby prišiel do Prahy, ale Slovák ta nechce. Lanské prázdniny bol súpis majetku, vláda sa snažila použiť k tomu domácich ľudí slovenských, zvlášť učiteľov, ponúkala diety, ale nezískala ich dostatok, niektorí nechceli ani do súsednej dediny — museli prísť chtiac-nechtiac Česi. Slovenský pracovník odoprel z pohodlia, ale českému diety vytýkal.U definitívnych úradníkov sa diety od mesiaca na mesiac menšia a do roka pominú zcela. Už len aby boly preč!V auguste r. 1897 navštívil som s Dušanom Makovickým prof. Masaryka na letovisku v Bystričke. Z vtedajšej rozmluvy s ním zapamätal som si zvlášť vetu: „Myslieval som skôr, že v živote možno robiť skoky, teraz vidím, že v soc. živote súvisí všetko tak, ako chlpy vo filcovom klobúku.“ Tá veta bola mi v nasledujúcom živote dobrá.Vojna sa pripravovala od stupňa k stupňu a tiež len od stupňa k stupňu odídu jej následky. Ja som si za celú vojnu povedal, že hneď po vojne dobre nebude a očakával som časy horšie, vediac z dejín, že po vojnách vždy bolo zle. A som pevne presvedčený, že ešte po žiadnej vojne nebolo pomerne tak dobre, ako je po ostatnej u nás — vďaka víťazstvu, slobode, republike, prezidentovi, pokročilej kuľtúre a vzájomnosti štátov. Kto hundre, nech si len vo fantázii predstaví, ako by nám bolo, keby boli zvíťazili Nemci a Maďari! Vravel som slovenskému priateľovi: „Predsa len nemôžeš chceť po takej strašnej vojne na raz ráj!?“ „Áno, ráj chcem“ — odpovedal priateľ akademicky vzdelaný — „a mohol by byť, keby bola lepšia vláda.“ To je pohľad do slovenskej duše, ktorá chce povesť o tátošovi, čo naraz prenesie človeka do neba. Kde je takáto psychologia, tam ovšem nemôže byť spokojnosti.Sloboda, republika! Ľudia dúfali vbehnúť do rája, kde si budú hovieť v tôni vonných líp a živiť sa sladkými plodami rajských stromov. A keď sa ráj neotvoril, sú sklamaní. Zmena prinesie zlepšenie — tak vždy dúfa mládež — urobme si autonomiu, potom sa iste otvorí ráj. A po autonomii by chceli cisárstvo… Adam musel z rajského pohodlia odísť do práce. Na tomto svete nie je žiadneho rája —prácaje tu, práca a práca. Z práce je chlieb, z práce je umravnenie, oduševnenie, radosť, šťastie,z práce je tiež rozum. Krásna si, duša slovenská, ale si detská, pohádková…Hovorím pred Bohom a čestnými ľuďmi, že Slovensko je miláčkom prezidentovým, miláčkom všetkých ministrov, miláčkom celého národa českého. Riekol som, o čom sompresvedčenýa čo cítim v sebe. Prekročte hranice a presvedčíte sa.Slovensko nemá pochopu o českej láske k Slovanstvu, a v tej láske prvé je Slovensko.Poznám začiatky v ministerstvách. Telegraficky brali sme učiteľov a profesorov z českých škôl poškoďovali sme vyučovanie na domácich školách, do nemeckého územia nedostáva sa učiteľov, ale v ministerstve na stesky a prosby riaditeľov, aby sme im nutný počet učiteľov nechali, vždy sa odpovedalo: „Darmo, Slovensko je prvé, Slovensku sa musí poslúžiť!“ Cítili sme, že tam, kde prídu českí učitelia a profesori, stojí už stráž a pochodeň československej osvety. Z pošt, zo železníc brali sa najlepší úradníci a chytro posielali na Slovensko, nech už to v Čechách ide akokoľvek. Vo všetkých ministerstvách prvé bolo Slovensko — Boh je svedok.Snáď v memoiroch sa rozpovedám o českej láske k Slovensku. Prednášajúc tisícom, uzrel som množstvo sĺz,[5]keď som o utrpení slovenskom hovoril, a zase radostný jas, keď som vyslovoval nádej na vyslobodenie. Či kedy slovenské oko zaslzelo nad bolesťou českou, či zajasalo nad českým zdarom? Odpovedzte, bratia. Vy ste žili vždy v nenávisti a preto nepochopujete lásku českú — ja viem dobre.V Čechách nieto jednoho človeka, hoci medzi najčudesnejšími individuami, medzi ľuďmi mravne najpokleslejšími a národne najľahostajnejšími, ktorý by Slováka nemiloval. Keď vstúpil drotár, bola v českej rodine srdečná radosť.Premýšľajte o mojich slovách a učte sauvideť lásku. Nešliapte s takou ľahostajnosťou po najušľachtilejších kvetoch.Končiac úvahu, prosím všetkých dobroprajných, aby vnášali do ľudupokoj. To je prvé. Kto učíš, kto kážeš, kto rečníš, kto píšeš, dýchaj do ľudských sŕdc pokoj. Nebojím sa Horthyho, nepríde, ale viem, že nesvornosť, hádky, polemiky, ruvačky, stravujúnajlepšiu ľudskú energiu. Práce toľko a my sa ruveme, večná haňba!Za hranicami zvíťazili nie Česi, nie Slováci, aleČechoslováci; keby sa boli rozdelili a medzi sebou ruvali, bolo by po víťazstve.Už len aby fungovaly župy! V nich najdú ukojenia túžby separatistov, v nich vybije sa ich bojovnosť, takže nepôjdu s každou pletkou do Národného shromaždenia. Podhuckávači sú tejto doby najväčšími škodcami vlasti — Herostrati.Môj výhľad do budúcnosti je predsa lenjasný. Sme, vyviaznuc z poroby nedôstojnej, najšťastnejší národ v Europe. Moja nádej je v slovenskomľude a v mládeži; sem sa vrhnime s ideálnym snažením! Keď hovoríte k ľudu pospolitému, počúva so smädom a osvojuje si všetko. To je niečo! Áno, ľud uverí aj baláchaniu, ale pravda je mu milšia, prikyvuje radostne a nespustí s vás očí. Sedliak aj robotník. Koľkokrát mňa varovali ísť medzi robotníkov, ale ja šiel bez bázne, a robotníci vypočuli o vlasti a národe, o pravde a láske s úprimnou vďačnosťou. Mám úctu k mozolom a to roľník a robotník vycíti z niekoľko slov.Ľud a mládež! Kamkoľvek prídem, zajdem vždy tiež do školy, vypočujem od shromaždenej mládeže školskej piesne, recitácie a sám tiež k nej prehovorím, čo najlepšieho viem, býva to moja najmilšia chvíľa na Slovensku — tu sa zotavím, tu vidímnové Slovensko, celkom iné, Slovenko slovenské, nemaďarské. Český učiteľu, uvedomuješ si to?Mám výhľad jasný. Choďte k ľudu, choďte k mládeži. Nechoďte na prednášky štváčov, neberte do rúk štváčskych časopisov, bo to zo dňa na deň rozrušuje, berie lásku ku škole, k úradu, ba i k národu, skracuje spánok, hubí nervy.Huckanie treba nedbať, nevideť ho, má vždy účinok efemérny, pomíjajúci; konečné víťazstvo má pravda: čistý život a práca.Nemyslím však, že by dobrí ľudia mali trpeť do nekonečna; pravda káže tiež niekedy, dupnúť, rozrezať vred, amputovať nohu aj ruku. Šelme imponuje len sila, nie zbožnosť, nie statočnosť, nie veda, nie práca, nič, iba sila. Rozvážte, a keď príde čas, prehovorte silou pravdy.Začnite každé dieloláskoua lásku sprevádzajte rozumom, ktorý je složkou pravdy.* Milujme sa a majme rozum. *Keby som písal pohľad do duše českej, bola by kritika o mnoho prísnejšia; Česi prešli od Palackého do Masaryka prísnou školou sebakritiky.[1]Maďarizáciu vylíčil som aj v knižke „Unterdrückung der Slovaken durch die Magyaren“ a neskoršie v knižke „Vyhubiť“; hlas prenikol ďalej — Denis, Björnson.[2]Hlinka vo „Slováku“ č. 81. str. 2. vypráví: „Nikdy by sme neboli verili, že je viera ľudu slovenského tak povrchná, plytká a slabá.[3]To je syn slovenského učiteľa z Kút v súsedstve Moravy.[4]Viem na príklad, že J. G., správca školy vo Veľkom Šariši, bol na raz preložený a od rodiny odtržený a bral tiež diety. —[5]Kedysi mi slovenský študent z Viedne rozprával, že keď v prítomnosti dr. Riegra spievali „Nitra milá!“ vodca Českého národa slzel.	Kalal_Pohlad-do-slovenskej-duse.html.txt
Slovákom na rozlučnúPodo plášťom vlastenectva loviazištne vlastné svoje prospechy,kryjú cnosťou sobstva neplechynárodní tí vaši hrdinovia.Vaši sú vždy, keď zemskí bohoviamajú núdzu lživé na viechy:náhle vyjdú sľuby v posmechy:všetkým chúťkam mocných sveta hovia.Ja ako som sa postavil štítom,tak trvám pri nízkej tej sberi,nič nehľadav, krom úderov, pri tom.Predsa oni sú mužovia rázni,oslávenci, ľudia dôvery:ja národný hriešnik[1][2]česti prázdny.[1]národný hriešnik— „Keď tedy starý hriešnik národní, povestný Jonáš Záborský, chce mať celú hrubú históriu o tom národe, ktorému v surovosti svojej kedysi nadával.“ Joz. Hložanský, Slov. Novi. 1870 č. 25. Nikto nenašiel tak príhodného výrazu pre to, čo sa dialo, po napadnutí sykofantami so mnou, ako tento, chlapecký vtedy, emigrant.“ (Vlastná poznámka J. Záborského v rukopise.)[2]Jozef Hložanský— (pôvodne Hložný, alebo Hložník, nar. r. 1836, umrel v nezistenom roku údajne v Petrohrade), písaval novinárske a historické články. Záborský sa na jeho výzvu verejne vyjadril o jeho historických pokusoch a oprávnene ich odsúdil, za čo ho potom Hložanský v Bobulových Slovenských novinách nazval „národným hriešnikom.“	Zaborsky_Slovakom-na-rozlucnu.html.txt
Posunok s kvetomKeď posunok s kvetomudrie dvoma tvárami -prekročíš úsmevomhranicu lampy, ohňa a zrkadla,vyjdeš úsmevom z tieňa,na úsmev padáš,pod úsmevom vstávaš,podvihneš úsmev pri vstávaní,pri vychýlení úsmevuideš bokom, vedľa,prenesieš z nohy na nohu,prevážená a v ňadráchpreliata z pohára do pohára,posunieš úsmev na kraj tváre,obídeš, presiahneš úsmevomhranicu tváre, ohňa a obrazu,vyhneš sa úsmevom,ideš ním pomimo,vystúpiš z úsmevu,cúvneš zaň do tieňa,ponecháš úsmev a odstúpiš od úsmevu,vchádzajúc takto do zatmenia,prenesieš z nohy na nohu,prechýlená a v ňadráchpreliata z pohára do pohára?Keď posunok s kvetomudrie dvoma tvárami.	Ondrus_Posunok-s-kvetom.html.txt
PrológHorí. Horí divadlo a zamestnanecká ubytovňa emeldé, Mestského ľudového divadla. Červené a oranžové steny domov na druhej strane ulice sa rozkolísali a ako keby sa v svetle ohňa pohli.Čierne siluety hasičov. Žlté plamene, dlhé, ostré, roztopašné, posmešné. Hukocú. Tancujú. Víťazný oheň. Dym štípe v nose.Žena vzlykne, oči ju pália, slzia. Už nevládze. Už sa musí zastaviť. Musí stáť. Tu musí stáť a čakať. Stojí a čaká. Zavzlyká.Zhora čierny mokrý sneh. Vietor. Kolmý a vysoký. Rozfukuje jej vlasy. Mrazí na lebke. Žena ešte raz vzlykne. Zabolí ju zub. Nad komínom pivovaru zmáčaná slovenská zástava primrzla k žrdi.Hekuba, kráľovná naša, stoj pri mne!	Bindzar_Hekuba.txt
HastrmanNedaleko od nás je velký rybník Hluboký a u toho rybníka stojí zrovna u čapu mezi topoly hospůdka, říkají tam Na Zavadilce, snad že tam každý o ni zavadí, ať jde z pivovaru, ať ze mlýna, z naší vsi, a také vandrovní, krajánci i vozkové, co pivo a obilí vozí. Na půlnoční straně je Hluboký mělký, v širokém močále roste dobré rákosí, tam je řežou z pivovaru na ucpávky sudů, děti tam chodí na puškvorec a pan hrabě tam někdy honívá vodní slípky a divoké kachny. Naproti u potoka stojí mlýn ve vlhkých lukách, tam chytává mlynářská chasa raky pod olšovým kořáním potoka, a okouny na udici, v noci se plížívají po lukách cizí lidé, nechávají si na nahá lýtka přissávat pijavky — ty chytají do lékárny — a mučí hrozně žáby: uřezávají jim nožičky do města na trh a házejí je ještě živé zpátky na louku. Ale to jen, když to pan otec nezví. Chytne-li takové noční lovce chasa ze mlýna, bývá jim nedobře.Jednou za kolik let se Hluboký loví a vypouští, a tak jsem tam jednou přišel, jak se na to chystali. Na Zavadilce bylo živo. Nahoře v sále, kde bývají muziky, večeřeli páni, kupci ryb a hosté z celého kraje, až z Prahy, a dole v šenkovně nás bylo za stoly a po lavicích jako o posvícení. Porybný měl už ten den po práci, rybník byl zpola vypuštěný; seděl s pomocníky u pece a kolem něho chasa ze mlýna, z pivovaru, pomocníci a vandrovný lid, co se k tomu tak nahodil. A všichni měli starost, co je s hastrmanem, velice o tom rokovali, jiného nevzpomínali.Porybný, hřmotný člověk, všecek šedivý, pravil, že hastrmana nikdy neviděl a nikdy nechytil. „A nikdo ho také, co vím, nezatáhl sítí, ani živého, ani mrtvého. A tak nevěřím, co se o něm povídá, jaký je to panáček zelený, ze šosu mu kape voda, nebo že má tlusté vousy jako kapr a rybí oči; ale voda — to je prapodivná věc, tajemná síla z ní vychází, hrozná, nevyzpytatelná! Hleďte na toto,“ a zdvihl levačku bez dvou prstů, „to jsem také na vodě vysloužil. Bylo to na Světě, krásný rybník, tichá voda, ještě jsem nebyl dlouho u řemesla, stáli jsme na loďkách, zapouštěli sítě. Bylo ranní šero, kamarád stojí na přídi v kotouči lana, rozvíjí lano, tak tichounce bylo, klidno, síť hladce plynula do vody — sednu, vesluji a dívám se po hladině a najednou slyším kamaráda zavřeštět, přemetl se v povětří vzhůru nohama, chycený v provaze a řinkl sebou do vody, jako když ho někdo za provaz pod vodu strhne. Chytím za provaz, ale kdež — přimáčklo mi to ruku na dřevo a jen jsem cítil ještě, jak jsem padl tváří do vlastní teplé krve, co mi z ruky prýštila. A když jsem se vzbudil, bylo zas ticho, tichounko, leželi jsme na hrázi vedle sebe, jak nás kamarádi položili; já zkrvácený a ten druhý černý v nadulé tváři, provaz zařezaný do masa, až mu žebra přelámal. Opatrnost musí být na vodě, pravda, ale někdy se věru zdá, že je kdosi silný v hlubině.“Všichni si prohlíželi roztrženou ruku a jeden sladovnický povídal: „Také se mi zdá, že je u vody podivně. Chodíval jsem vždycky rád řezat rákosí, Bývá tak krásně v sítinovém houští, stojíte sám a kolem vás to šustí a šeptá až nad hlavou, rákosí voní puškvorcem, je propleteno bílými a fialovými zvonečky, zdálky to šplouchá a mlaská, kuňká a žbluňká, jako když si děcko cosi mručí a povídá. Ale jednou jsem si také vyšel, a řežu, řežu, až jsem měl pořádný snop, jdu dál a dál, a slunce svítí, komáři zunčí, zastavím se, abych si utřel pot — najednou ale takové ticho uhodí kolem, jako když utne — ani jsem se neodvážil pohnout, ale přec jako bych musil otočit hlavu. Kolem samá sítina stojí nehnuta, ale odkudsi, jako když oči na mne hledí, veliké modré oči, a hlava s uschlými špinavými vlasy schovává se v síti — jako by kdosi veliký stál hluboko v bahně a díval se skrz rákosí na mne. Kůže mi docela vystydla, až jsem se vzpamatoval a tak jsem sebou trhl domů, že jsem doběhl poloneživý. Všichni se mi doma smáli, ale od té doby se mi nechce chodit řezat rákos.“„Což je o trochu strachu,“ pověděl hospodský, když si po práci na chvilku přisedl, „hůř, když se tone. O Hlubokém říkají, že do roka jednoho utopit musí, a co jsem tady, už na dvacátý rok, ne jednoho, ale dva i tři do roka hltí. Ještě loni jsem se koupal s jedním přespolním krajánkem, říkal jsem mu, aby si dal pozor na tůň u čapu, ale on se smál, plove, plove a najednou sklesne pod vodu, ani kola neudělal. Myslil jsem, chlubí se, jak dlouho vydrží; dívám se, dívám, ono nic, tak mne hrůza pojala; vidím najednou, na vodě ticho, jen ruka vyčnívá z vody. Chytil jsem ještě po ní, ale v tom sklesla pod vodu, zaťala se mi do masa, že jsem křikl, sebou trhl, tak jsem se ještě ochránil před smrtí. Tak jsme potom vzali přežehnaný pecen, dali do něho hořící svíčku, pustili ho na vodu. Celou noc ten pecen hledal, hledal, viděl jsem oknem světélko bloudit po vodě, až k ránu stanulo, už ho našel; byl už nabubřelý, si nepodobný, jinak by tam byl snad týdny ležel, ten utopenec; bylo to až na druhé straně v rákosí — a jak to musí být hrozné tam v té tmavé chladné vodě dole v samém bahně a slizu.“Všichni se ještě pamatovali na pohřeb utopeného krajánka, a obecní poselák, co musil podvečer ještě do mlýna a do pivovaru pro psaní si chodit, dušoval se, že od té doby často viděl hastrmana sedět u splavu, česal si vlasy anebo zas ploval ve vodě. Plove jednou tichounce jako světélko, jen hřebínek mu vyčnívá z vody, ale někdy zas funí, mlaská a hrabe v rákosí, jako by pes ploval, a vystrkuje netvornou hlavu v olezlé čepici. Poselák by byl vypravoval ještě dál, co všechno viděl, ale u pece na lavici seděl tesař Strnad. Co ostatní mluvili, dokouřil fajfčičku, pak si znova nacpal, napil se žitné, zapálil a povídá: „Tož taky já — také vám o tom hastrmanovi cosi povím.“ — A o Strnadovi věděl každý, že zná na míle všechny duchy a všechny poklady kolem, jenže mu vždycky cosi překazí, když už má peníze najít, nebo s nešťastným duchem si promluvit. Proto hned všichni poslouchali, co on o hastrmanovi poví. „Tak jsem šel jednou v noci od Hybalů, měli kryt špatný, mnoho práce, platu málo, ale Hýbal vařil slivovici, tak jsem si pospíšil, ale přece jsem se tam do noci zabavil. Měsíc už svítil, když jsem šel sem na Zavadilku, světlo bylo jako ve dne. Jdu tak cestičkou po lukách podél strouhy za mlýnem, najednou tam sedí v cestě velikánská žába, nehýbá se, hledí na mne skleněnýma očima. Dopálil jsem se a bác po ní kamenem, trefil jsem ji po hlavě. Podívala se po mně, až mne mráz přejel, a pak hups, hups, pomalu do zarosené trávy. Jdu dál, nedá mi to, co je s tou žábou, najednou vidím zas přes cestu ležet zajíce, byl už neživý, oči měl jako skleněné a z huby mu kapala krev. Pomyslím si, počkej, dobrý budeš na večeři, a šups s ním do pytle. Měl jsem z něho radost, klusám dál k lávce, už jsem se v duchu olizoval. Docházím k lávce, nad splavem najednou to se mnou smykne, jakoby se mi chtěl pytel se zad utrhnout. Pomyslím si: že ten zmetek v pytli oživnul? Ale počkej! chytím pytel, chci tím uhodit o stavidlo, ale lidé zlatí, najednou mne to praští do týla až se mi v lebce rozsvítilo, a z pytle hup! zajíc jako tele, svítí očima, cení zuby, chytí se mi za hřbet a tak mi bubnuje svými paprčemi po hlavě, že jsem křičel a volal k Bohu o milost. Kopl mne ještě zadními běháky do šíje, až mne zkrvavil, zaprskal a zavřeštěl: „Ještě žes Toho vzpomněl, nádobo nečistá, však bys byl dnes spal se mnou;“ pak přeletěl jako střela přes splav a zmizel v tůni — však víte sami, jak je tam hluboko. Neptejte se, lidé zlatí, jak jsem letěl do mlýna — a od té doby mám třesení v týle a někdy se mi hlava točí.“Stárek se smál Strnadovi, že se mu hlava točí spíš ze žitné, ale jeden starý krajánek, co tam přicházel už po léta rok co rok jako domů, soudil, že to byla pomsta od toho hastrmana, že žábu uhodil. Jindy bývá dobrý, když ho nedráždí. „Sám jsem ho jednou potkal v životě,“ povídá. „Bylo to na Valašsku, jdu v noci z Karlovic na Dolní Bečvu, tma byla, že na ni mohl sekyru zavěsit, vidím u vody ohníček. Neměl jsem si čím zapálit, tak sejdu k vodě, tu vidím hromádku modravého uhlí jak plápolá řeřavé, u něho sedí zády ke mně človíček, dmýchá, až mu tváře nabíhají. Dám pozdravení: Pochválen buď — no, jak patří, prosím o uhlík do tabáku. Podíval se po mně ne právě křesťansky, ale povídá: ‚Když jsi pochválil, tak si vezmi, ale jdi a nehleď sem!’ Dal jsem uhlík do dýmky, poděkoval, hleděl jsem, abych už byl pryč; nebylo mi tam u řeky volno. Ale tabák ne a ne chytit, když jsem došel na Dolení mlýn, dívám se, co to: byl to dukát, starý na tři sta let. Čtyři dni dával za něj žid celé šalandě pít.“„Tak, tak,“ pověděla k tomu stará myčka, co tam drhla nádobí v pivovaře, „což, na peníze nehledí, ti hastrmani, ale zlí jsou, i na sebe, jeden druhému neodpustí a můj starý, dej mu Pánbůh slávu věčnou, často mi vypravoval, jak ho jeden hastrman polekal — a byla to pravda čistá. Šel jednou do Hradce kupovat kůže, však byl švec a dobrou práci znal dělat, šil pro všechny pány v kraji, kdyby byl šetřil, mohla jsem já, duše ubohá, dnes docela jinak být — však mu ten hastrman pomohl k pěknému živobytí. Jak tady jde po silnici, dojde člověka; nebyl velký, ale sporý, hlavu měl rezavou jako když hoří. Tak šli spolu chvíli, ten ryšavec se ptal mého, co a jak, nakonec pověděl, že má cosi na srdci, kdyby mu chtěl pomoci, že by mu dobře zaplatil. Můj Josef byl dobrák a na peníze jsme doma truhlu neměli, tak mu to přislíbil. A ten ryšavý povídá: ‚Mistře, nebojte se nic, já jsem hastrman a jdu do Hradce, tam jsou hluboké vody kolem a u těch vod koželužny. Tam mám cosi dělat pod vodou. Vy půjdete na most a já se dám do vody. Nebudete se než dívat po vodě: půjde-li krev, bude dobře se mnou, ale půjdou-li bubliny, je zle a to musíte ze vší síly křičet: ,Drž se, drž! už jdu, už!‘ Potom uvidíte, co bude dál.“ Mému se to sice nelíbilo, ale co měl dělat, už byli u mostu a ten ryšavec zmizel ve vodě. Chvíli bylo ticho, najednou: blunk, blunk, prchají bublinky nad vodou. Josef se přežehnal, klekl na most a křičí dolů ze vší síly: „Drž se, drž! už jdu, už!“ A jak to tak několikrát vykřikl, najednou bublinky přestaly, a voda se barvila na červeno. Už se smrákalo, chvíli bylo ještě ticho, ale najednou jakoby po tmavé vodě plula hlava a zasvítily dvě rozžaté svíčky a hlas toho ryšavce volá: „Jdi k starému Libounskému, co má koželužny dole u vody, kde máčí kůže, řekni mu, že ten a ten, však on už ví, je mrtev dnes, že je ode dneška zase svobodný, ať dá, co kdysi slíbil. A to si nech na památku.“ Pak všecko ztichlo, můj od hrůzy celý zesinal, sotva si k tomu koželuhovi troufal jít. Konečně si dodal srdce, ale starý koželuh nechtěl nikoho k sobě pustit, všichni říkali, že od několika let s nikým nemluví a mimo kostel nikam nevychází. Tak můj si dodal srdce a povídá: „Když nechce, tak dobře; vyřiďte mu jen, že ten a ten, však on už ví, je mrtev dnes a že je svobodný.“ Jen to dořekl, otevrou se dveře od světnice, vyjde starý vysoký muž, vykřikl: „Cos to řekl, člověče?“ Josef se ho až lekl, ale on se utišil, vzal ho s sebou do komory, dal si všecko popořádku povědít a pak mu dal sto rýnských a slíbil, že si může do smrti zadarmo pro kůže chodit. Ale musil se mu zapřisáhnout, že nikomu slova neřekne až do jeho smrti. Jenže můj od té doby si řemesla nehleděl a tak se ty peníze rozkutálely a já ubohá jsem tu teď sama, chudá jako prst.“Všichni se té podivné historii podivili. Strnad by se byl rád ještě na všelicos zeptal, ale páni už nařídili jít spat, na druhý den bude časná práce. Tak se rozešli a na druhý den rybník byl dočista vypuštěný, ryby vyloveny, velice tam bylo veselo, navečer i vyhrávali a tancovali, ale Strnad se sladovnickým marně po celý den hledali hastrmana a jeho dům po celém rybníce a marně čekali, jestli se chytí do sítě. Nikdo ho ani okem nezahlédl. Dno rybníka zaorali, nasázeli tam brambor a obilí, všichni už dávno na hastrmana zapomněli, jen Strnad ne a ne od toho upustit a jak se trochu napije, hned všecky ty strašidelné historie přeříkává znovu.	Tille_Hastrman.html.txt
I.Slnce zapadalo na Lago di Garda. A ako zapadlo, nastala i zima.Vzdorovité hrozivé končiare Monte Baldo sa razom zotmely a pred chvíľou ešte usmiaty, veselý, ľahkomyseľný kraj bol naraz tmavý, pustý, príšerný.Na Gardskom jazere kde-tu blysol svetlomet. Taliani ani v Svätvečer nemali a nedali pokoja.Na brehu jazera tmavo, prísne a pomstychtivo sa dívala naša pevnosť Nago na zotmievajúce sa vlny — ta, do diaľky, kde striehol nepriateľ.Všade ticho, pokoj… Opustené, vyprázdnené sú dedinky okolo Gardského jazera, mramorové paláce v Rive, a skromné krčmičky, „trattorie“ v Torbole, kde inokedy o Vianociach medzi tichým kašľom chorých počuť šťastný smiech zdravých mladých ľudí, sú úplne prázdne; len kde-tu zabudli v rýchlosti úteku oblok zatvoriť, a on teraz melancholicky vrždí, keď ho nočný vietor dráždi.Silhueta pevnosti Nago sa jasne odráža od temného neba. Z diaľky vidieť na nej temné okenice, ale z tých okeníc hrozí smrť: 30½-centimetrové delá sa dívajú z nich… a nesmierne divá sila len čaká na to, aby vyletela a pustošila, márnila, kazila život, kde ho najde; až dychčí za tým, ako leopard, učupený na skok…Hviezdičky počínajú vychodiť. Mesiačik, milý nočný pútnik, sa teší, že je Svätvečer a že po toľkých potokoch krvi, do ktorých sa musel dívať, uvidí i pokoj na zemi, — usmievajúc sa, chcel pozrieť do oblokov, v ktorých sa vianočné sviečočky blyštia.Pinie tenko a čierno sa dvíhajú do povetria, s takým žiaľnym pohybom, ako keby prosily o milosť, a na vyšších brehoch olivové stromy pokrčeno a skromne, ako žobráci, bežia hore vrchom…Fantastický svet v pološere Svätvečera…O pravej zime, fujavici, snehu — ako ju my milujeme na Vianoce — ani chýru, ani slychu; tam sa narodia i umrú ľudia, nevidiac snehu.Domy okolo pevnosti Nago skrúšene a pokorne sa dívajú hore k pevnosti — malé domčeky síce, ale z tisícročných skál postavené; obloky prázdne, mŕtve, strechy kde-tu zhorené, mesiačik darmo hľadá v nich svetielka… veď ľud južného Tyrolska ani nepozná vianočného stromca, a keby i poznal tento krásny zvyk — kdeže sú teraz ľudia, čo tu bývali?!Na verande hostinca v Torbole, kde hostia inokedy kŕmili rybičky už talianske, — lebo voda Gardského jazera patrila odjakživa ta, — je balustráda zlomená, drevená dlážka zhorená — všade púšť…Len Lago di Garda, táto čarodejnica, je nezmenene krásna. Krajšia je ako Adria, lebo je tajomnejšia; od Virgila až po naše časy ju miloval a ospevoval každý básnik, ktorý ju videl; nebolo ženy na svete, ktorú by boli toľkí a tak horúce milovali, ako túto čarodejnicu. Nie div — tak sa usmievať, ako Lago di Garda, nik sa nevie na svete, a tak sa hnevať tiež nie… A tá belasosť jej vĺn…A teraz sa díva s azúrovou tôňou vody, na ktorej sa z neznámej hĺbky strieborný pás mihá do večerného neba, a keď rybka vyskočí z tichej vody, zaligoce sa, ako by korunku mala na úzkej hlavičke…Skala a oceľ, bronz a železo — to je pevnosť Nago. Stála milion, a už i v pokoji ju strážili tak, ako drak stráži zakliatu princeznu. Ako teraz vo vojne! Stráž pri stráži. Kroky sa blížia. V šere sa kde-tu zablysne bajonet. Potom zasa monotónna tichosť. Iba čo si niekedy vojak hlbšie vzdychne a podíva sa na nočné nebo… Svätvečer je…Čo mu je po kráse Böcklinovského obrazu, čo mu je Garda… doma, doma by chcel byť…Dolu pri brehu stojí mladý oficier a zamyslene sa díva na vlny. Neni sentimentálny, ale je šťastný: veď má list od dievčaťa, ktoré miluje a ktoré je na stá kilometrov vzdialené od neho; nevie, či ho kedy uvidí, či bude jeho, a — ó, láska! — pri myšlienke na ňu ho prejde sladký mráz… Ani nevie, že potichu vravia jeho ústa: „Sanda!“A usmieva sa pritom… Nik ho nevidí — pritisne list k ústam, a túži aspoň na sekundu cítiť vôňu jej vlasov, jej šiat, jej tela…Už tri dni nosí list pri sebe; opanoval sa, neotvoril ho… Nie! Len na Svätvečer, keď bude sám, bez kamarátov, po práci každodennej, tvrdej, celkom sám, len s ňou…Hlásil sa do služby dobrovoľne v Svätvečer; na brehu Gardy, pri tých pár domčekoch, čo sa kedysi volaly obec San Pietro, tam bude sláviť Štedrý večer sám — len so svojimi rozpomienkami a s jej listom…	Ivankova_Stedry-vecer.txt
Báj Turca[1][2]Už si tam verte, lebo nie —o to ma starosť malá,poviestka, moja stará mať,tá mne to rozprávala.Vraj, keď bol Turiec jazerom.za časov kňaz-Turana,v jazere peknom okrúhlombývala Biela panna.Krása! jak ten sen májový,keď vyjde z vôd hlboka.Oj, kto tú len raz uvidel,nespustil z nej viac oka.Len raz kto ucha nakloniljej sladkozvodným tónom,už ten viac nečul otca, mať,už bolo večne po ňom.Ba kam len zašla vesť o nej,hýbu sa pranárody;všetko to tiahne do Turca,ako na dáke hody.Hoj, Bože milý! koľko tázmámila mladých detí!Bo kde sa zázrak objaví,tam mladosť vopred letí.A koľko, koľko sivých hlávo kráse jej si sníva!Bo v nebo, keď sa otvorí,ktože sa nepodíva? —Raz sa v to vezme Turan kňaz,že on tú pannu chytí.Dá zrobiť jednu veľkú sieťz medených tenkých nití.A hybaj! tichým večierkomzasadne na breh plesa,mosadznou tri ráz reťazouo jedľu priviaže sa.Zasieti sieť. I tíško všiad.Jazero jak zrkadlo.Vprostriedku v ňom si uzerámesiačik líčko zbľadlô.Len tu raz tá žiar mesiačkav šíry sa kruh roztočí —a z kruhu pieseň zaznejea dvoje mihne očí.Hej! ďalej, ďalej od brehu,smrtedlný človeče!Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,lebo ťa tá urečie!„Oj, Turan, Turan!“ — zunie totak sladko, tak tajomne,to zunie vodou i horou —„Poď, Turan, poď sem ko mne!Poď tonúť blánkou pomedzidvojnebom rozostretou,poď v náruč moju, milý môj,rozkoše piť dvoch svetov!Abo poď v palác perlový,čo sa tam mihá na dne —tam ľúbosť nikdy nezhasnea mladosť neuvadne!“„Hoj, Turan, Turan!“ — zunie totak sladko, tak tajomne,zunie to vodou i horou —„Turan, Turan, poď ko mne!“I tíško, jasným svetielkom,blíž a blíž k nemu plyne,báj spevu dychom nesená,po čistej vôd hladine.Hej! ďalej, ďalej od brehu,smrtedlný človeče!Nehľaď ta, nehľaď, neslúchaj,lebo ťa tá urečie!Ach! jakže, jak nedívať sa,keď zrak na nej primretý!?Jakže neslúchať, keď dušadobre priam nevyletí!? —A sotva z tvári nebeskejzlatý vlas svoj rozvinie —už rybár náš tú svoju sieťzabudol tam v hlbine.Sotva naň kývne s úsmevomraz prvší i pokonný:praskne reťaz a Turan kňazv jej náručie sa kloní.Hoj! rata, rata, lapil kňaznamiesto panny seba:hľa, vidíš, vidíš, Turane —či ti to bolo treba?!Tak je to, hviezdy nebeskédolu ráňať obuchom,takto, hľa! v zápas púšťať sačloveku s večným duchom!Prebrali ho z ťažkých mrákot.A keď zas prišiel k sebe,triráz sa zaklial Paromomna vodu, zem i nebe:že zatiaľ slovka nerieknea nezažmúri oka,kým nebude, vraj, zoranátá prekliata zátoka. —Tu sa do práce sto chlapov,sto obrov silných lapí.Tatranská žula tvrdá ver’,hej, ale tvrdší chlapi.Preťali sa na Považie.Váhom sa pleso stočí —i zmizli vodné kaštieleaj s Bielou pannou z očí.Turiec zoran.[3]Nový to svet!Klas zlatý poľom šumie.I usnul mocný Turan kňazvo svojej hrdej dume.No hrozný sen! — Akýsi hlaszatriasol ním tak desne.Čo to? veď Biela panna preč —a to hlas tu jej piesne.A hlas ten rastie v šír na šírodbitý od Karpatov,na východ, západ, juh, sever,sťaby zvolával bratov.Až razom, v chóre ohromnomoddola i odhoraozvú sa sveta štyr’ strany,zahučia štyri morá;a nad ním, páč! Biela pannazlaté vlásky rozvije:„Turan, Turan!“ — volá to naň —ale ten viac nežije.* * *Bol to, vraj, sen — no kto ho zná,či nie aj zjav pravdivý;veď čo sa v svete, Bože môj!nestanú vše za divy.Tak od nečasu, hľaďteže,hýbu sa zas národy,všetko to tiahne do Turcaako na dáke hody.A načo, prečo tá Slovačtú púť sem čo rok koná?Už či veríte, lebo nie:tu raz musí byť — Ona!R. 1867[1]Poznámka Zlatého fondu: Báseň sa v Súbornom diele nachádza v časti Spevy 2.[2]Podľa Bottových údajov v rukopisných zošitoch Spevov i v Spevoch 1880 vznikla táto báseň r. 1867. No Paulinyho Sokol uverejnil ju v roč. IV, 1865, str. 81 — 2 (15. marca 1865), teda dva roky predtým, pravda, nie v takej podobe, ako vyšla v Spevoch. Prvý text v Sokole je kratší, Botto rozšíril ju potom v druhom odtlačení v almanachu Tábor I, 1870, str. 37 — 9, kde je už temer totožná s textom v Spevoch. Tento text akiste urobil Botto r. 1867 a preto týmto rokom datoval jej vznik. Rozšírená a dotvorená je najmä v poslednej časti — vložil partiu od verša „Turiec zoran. Nový to svet!“ po verš „nestanú vše za divy“. Vonkajší rozdiel je v tom, že v prvom i v druhom odtlačení v oboch rukopisoch sú dlhé verše so združeným rýmom, v Spevoch delil a upravil tieto verše na dva s rýmom obkročným, čím báseň získala na rytme i živosti.K veršu „Vraj keď bol Turiec jazerom za kňaza to Turana“ dal Botto v Sokole (str. 81) túto poznámku pod čiaru:„Turan kňaz mal panovať v 4-tom století po Kr. v okolí Tatier. Hlavné opevnené mesto jeho bolo Turovo, kdesi medzi Turčokom a Štubňou Na Piarku (Piargy — J. M.) bola jeho ohrada, ktorá sa celou kremnickou dolinou tiahla, zrobená proti dotieravým od juhu nepriateľom. Tomuto kňazovi kronikári (medzi druhými i Bolský) pripisujú osušenie Turca.“Poznámky niet v almanachu Tábor, ani v Spevoch.Na rozdiel od textu v Spevoch uviedli sme tieto Bottove zmeny, uverejnené Dobšinským v Slov. pohľadoch III, 1883, str. 475:Už či veríte, lebo nie —Užsi tam verte, lebo nie —keď vyjde z vôdhlboka.keď vyjde z vôdhlboka.hýbu sa už národy;hýbu sapranárody;Bo kto sa, keď sa otvorí,do neba rád nedíva?Bov nebo, keď sa otvorí,ktože sa nepodíva?Len tu raz tá mesiačka žiarLen tu raz tážiar mesiačkaTuran, Turen, poď ko mne!Poď, Turan, poď semko mne!dvoma svety vystretou,dvojnebom rozostretoučo ligotá sa na dnečosa tam mihána dne[3]zoran(od zorať) — Turiec zoran — zoraný, pooraný	Botto_Baj-Turca.html.txt
IKanea na Kréte 10. februára 1897Milovaný pán ujček!Poslušne meldujem, že som sa s pomocou božou z rakúskeho „Lloydu“ minulý týždeň šťastlivo sem dostal.Bolaže to cesta! Boh mi odpusť moje hriechy, ešte i dnes mi uši hučia a žalúdok mi vrčí ako doma náš starý Dunčo na retiazke; ale poctivý človek sa konečne všade prehrabe a zo všetkého vylíže.Lenže už posledné dni našej premávky mi vyprázdnili dočista nielen moje vnútornosti, ale aj môj pugilár. Keby nebolo bývalo tých pár groší — zvyšok toho foršusu, čo ste mi tak láskavo vymodlikali u tej slávnej redakcie Národných novín — a keby mi aj môj nový známy — páter františkán, ktorý na tom samom šífe cestoval do Svätej zeme — nebol oferoval jeden belasý papierik v cene „tíz“ forintov, tak by som veru tuná teraz musel chytať v mori hláče a raky a zajedať ich morskou trávou, lebo léňunku dosiaľ tu nebolo a pán boh sám vie, kedy bude.Bolo by teda veľmi dobre, keby ste zavčasu čo potrebné zaopatriť ráčili skrzevá čerstvého foršusu u tej slávnej redakcie Národných novín, lebo inak na tej morskej tráve vyschnem na triesku a rebrá si už i tak po tme zrátať môžem.Veľa nežiadam, ale čím viac toho bude, tým lepšie; odplatím sa svedomite správami, ak ma len tí Turci a Gréci — ktorých je tuná viac ako múch v židovskej krčme na Bacúchu, a práve takých bezočivých — nechajú pri živote. Nuž ale o tom potom.Teraz, ak dovolíte, napíšem Vám všetko po poriadku, čo a ako.Pamätáte sa, že som si tú vojenčinu ešte koncom minulého roku odbavil. Ležali sme v Sliezsku a tu ti naraz z čista jasna príde befel, že vraj: marš! Bolo to v októbri.„Ký to beťah,“ myslím si, „veď vari len nepôjdeme v zime na Rusa?! Zamrzneme tam všetci ako húsenice a potom odkiaľže naberieš napochytro ten potrebný prófant? Veď si ho azda nebudeš nechtami vyhrabávať spod snehu na medziach ako u nás zajace? Pán boh s nami a zlé preč, ale befel je befel, a keď je raz tu, tak ,musme‘!“Natiahli sme teda gamaše, pritiahli remienky na bagančiach, šultrovali naše zaľúbené manlicherky, vyfasovali komisniak biely ako uhoľ, potom každý z nás osemdesiat piluliek na vracanie, a vo meno božie: marš!Sotvaže sme boli až po kolená v blate — netrvalo to ani pol hodinky — a už tu máš stanicu!„Eršter cuk Waggon 36.228 ajnštajgn, cwajter cuk Waggon 22.836,“ atď. atď. zahučalo komando.Trvalo to hodnú chvíľku, kým náš celý batalión vtrepali do tých vykázaných palácov. Bolo tam zle, lebo ešte len toť druhý deň, čo vytiahli z nich transport poľských ošípaných, a tá dezindifikácia — alebo ako sa menuje — smrdela ešte viac ako tie božie zvieratká.Frajter Kalina, čo bol tiež v mojom cúgu, začal kýchať, len-len že ho to nezvalilo, alebo že mu neufrkla hlava.— Fertik! — kričí konduktor, a my hybaj ďalej.Sedelo nás tridsaťšesť v tom voze. Oblokov nebolo, ako obyčajne v šiestej triede, len pri dverách bola trochu pootvorená škára, aby sme mohli málo dýchať a vidieť. Daktorí z nás vyhrabali sa na strechu vozňa a bolo im tam lepšie ako tým vo voze; sedeli na kraji, vyzváňali nohami a mohli aspoň nafukovať slobodne pľúca.Kalina sa oprel pri škáre a len chvíľkami pokrúcal hlavičkou. Neletíme ešte ani desať minút, a už sa dá do kriku.— Pán kaprál, nech ma tu čert vezme, ak ten mašinista nevyviedol dáku hovädinu! Nenadarmo vylial do seba na stanici celý flašencúk tej kontušovky, a teraz nevie cestu. Veď koľaj do Krakova beží hen vľavo, a on nás šmýka vpravo, do Tešína!Bisťuže dade! Budeže to komédia! No veď obráti, keď uvidí, na čom je a že by mu z toho kvitla mrzutosť.Hľadíme, hľadíme tou škárou — ale horkáže jeho bryndza! — len fujazdí rovnou čiarou s nami, akoby nás ukradol! Konečne sa pristaví v Tešíne, ale len na chvíľku, čo sa mašina a mašinista napili, a už zas len ďalej.„Nuž, kdeže ťa to čert nesie?“ pomyslím si. „Hádam nie na Rumunov do Sedmohradskej?“Netrvalo to dlho a už sme v Čadci.— Holt! Ausštajgovať, a síce ajncvaj!Befel je befel, vyteperíme sa z tých našich salónvagónov, povystierame nohy a čakáme ticho v rade, čo ďalej?Náš pán kapitán, ináč veľmi dobrý pán, obrátia sa k nám:— Hapták, deti! Otvorte oči a uši. Pôjdete na voľbu, nie voliť, ale udržiavať poriadok, lebo vec je taká: niet poriadku bez neporiadku a neporiadku bez poriadku, a pri voľbách je o oboje postarané! Rozumeli ste? Cíhungrex, marš!A tak sme teda, nastaviac bagnéty, za tridsaťšesť hodín udržiavali poriadok pri voľbe v Čadci, pričom nám žandári nadháňali voličov, aby sme ich mohli držať v poriadku. Mysleli sme si, pravda, že je to divný spôsob pri tých našich volenciách, ale voľba-nevoľba, poriadok-neporiadok, predsa sa nám to lepšie zdalo, ako mráz na Rusi!Keď sme už potom za tri dni boli s tým vlasteneckým poriadkom načisto hotoví, tak sme sa zas utiahli do tých našich šlófvágnov. Mašinista zas vtiahol do seba celý flašencúk — teraz ale samožitnej — zahvízdal veselo a my, sprevádzaní požehnaním a vrelou vďakou našich do poriadku privedených voličov, hybaj zas do Sliezska.Písalo sa veľa o tej voľbe, ale že by pri toľkom poriadku bol býval azda ešte i neporiadok, tomu ani Vy hádam neveríte.V decembri bolo po službe! Zbohom, teliatko, rafika a komisárok, zbohom, bakadoháň a trotoárky, zbohom, ty menáž a vy blchy v kasárňach! S obšitom vo vrecku a palicou v ruke putoval som domov, do Slatinej, ktorú teraz menom „Szalatna“ priviedli do poriadku. Stačil som ešte pred Novým rokom a moja Zuza — tá už má taký zlozvyk — div že ma neudusila! Deti ešte nemáme, a tak dusí mňa. Aká pomoc?Po mnohom dusení zasadol som si s mojou Zuzou k ohnisku, kde mala práve pristavený hrniec s krumpľami. Už začali frflať a pukať, a tak sme si rozprávali so Zuzou o tom a inom, kým sa krumple dovárali.Spomínali sme na všeličo, i na biedu a na zárobok, a tu som mojej Zuze odkryl plán, ktorý mi už dávno hlavu lámal. Ešte v Sliezsku počul som vyzváňať o tom, že tam okolo Turecka, na dajakom ostrove Gréte a či Kréte vypukla rebélia. To jest nie práve rebélia, ale že vraj Gréci režú Turkov a Turci režú Grékov, a aby sa všetci nevyrezali, tak že tí rozliční cisári a králi dohovorili sa na tom, akým činom by tam zas poriadok uviedli. Lebo poriadok je hlavná vec, keď i obyčajný poriadok na Kréte bol vraj ten, že Grék celý deň zaháľal a Turek mu pri tom pomáhal. Pracovať nepracoval nijaký, tak ako tomu u nás hovoria „nápraskom“. Prečo aj?! Keď mal Grék hlad, tak siahol rukou do mora a mal rybu, vzal Turkovi barana a zelenina ho nezaujímala, tá aj tak na divoko zôkol-vôkol rástla. A lačný Turek to robil práve tak, lenže opačne. To bol tam vekmi ustálený poriadok. Zdá sa ale, že Grék sa prebral, a z toho že povstala tá kuca-paca.Tureckému sultánovi sa to ľúbi, lebo za lacný groš sa vraj zbaví tej poctivej kompánie, o ktorej (t. j. o Grékoch) už i apoštol Pavel písal, že sú darebáci a bruchopasníci. Susedným kráľom to nejde pod fúz a tak sa dohovorili, že zverbujú žandárov a pošlú ta, aby robili poriadok. Vidíte, čo žandár, to poriadok!Ja, ako poriadny človek, premýšľal som sem a tam a nakoniec sme sa s mojou Zuzou dohovorili, že ona povedie malé hospodárstvo ďalej a ja že pôjdem ako žandár na Krétu.„Diktom faktom,“ riekaval náš kantor v škole, keď nás na lavicu vystieral a nohavice nám vyprašoval. Nabral som si teda tých varených krumplí na cestu, Zuza mi dala ešte pár koruniek, čo dostala za priadzu; potom zasa chvíľka toho dusenia, a zbohom, Szalatná!Viezli ma, viezli na tej železnici ako surové vajcia, a tak ma potom vo Viedni vyložili v ohromnom sklenom paláci, ktorému riekali: Nort pán hoff. Tam už čakal na mňa môj známy Mišo Záruba z Prievidze, čo nosieva vo Viedni po domoch sklenený tovar na predaj.Mišo sa vyzná v celej Viedni ako vo svojej dlani, a tak ma hneď zaviedol na dobré pivo a guláš, o akom som ešte ani len na vojne nechyroval; ten, čo nám dali v Čadci v tých plechových škatuľkách, bol len cesnak a cibuľa v čiernej omáčke, na mäso zabudli.Vyspal som sa u Miša, a bolo ich tam u neho okrem mňa ešte asi dvanásť krajanov na nocľah; najviac kupčili s kadejakým tovarom a darilo sa im vraj dobre.Na druhý deň ráno, keď som sa oholil, umyl a vyparádil, zaviedol ma Mišo tými ulicami bez konca a kraja pred veľkú bránu s piatimi vrátami. Pomyslím si: Človeče, akéže to asi bude humno, keď na zvážanie potrebujú toľko miesta? Mišo mi ale odsekol, že vraj čo bláznim. Toto je brána do kráľovského kaštieľa; zvážať že sa nič nezváža, ale každý otvor že má svoj účel; prvým otvorom prechodia katolíci, druhým evanjelici, tretím pravoslávni, štvrtým pohani, mohamedáni a bezvyznanci a nakoniec piatym židovstvo. To vraj preto, aby, keď sa pán kráľ tam raz podíva, hneď vedel, koľko má tých alebo oných. Stráž, ktorá stojí tuná hneď za rohom, musí dávať dobrý pozor, aby ten poriadok nebol rušený.Mišo ako katolík pustil sa tým prvým otvorom, ja ako evanjelik druhým, aby sme hneď za rána nemali mrzutosti.Bolaže to za krása za tou bránou! Vpravo jeden na ohromnej skale na furmanskom koni, ktorý sa mu vzpína a nechce napred, vľavo zasa jeden na peknom tátošovi, ktorý len tak seká prednými kopytami! Že vraj ten prvý je princ Eugen, ten druhý princ Karol. Ten jeden mlátil Turkov, tento zas Napoleona. Na pravej strane pristavujú nový kaštieľ a naproti nám je starý, ten má toľko oblokov, že ich ani v celej Bystrici s Radvaňou a Podlavicami spolu toľko nenarátaš. To vraj zasa na to, aby sa do všetkých krajín mohlo komótne nazrieť.Povedali nám, že tých žandárov verbujú v paláci pána spoločného miništranta pre mimorakúsko-uhorské záležitosti, čo je hneď vľavo za plotom, bočne od kráľovského kaštieľa; tak my ta!Pri vrátach stál ozruta chlap, v kožuchu od uší k pätám, na hlave mal podivný klobúk; vyzeral ako božie oko; v ruke držal hladký buzogáň na päť šuchov dĺžky so strieborným obuchom. Veru nechcel by som, aby ma ním poťapkal!Mišo, gurážny chlapík, bez všetkej ceremónie hneď k nemu:— Dobrý deň, pán Nejezchleba, — povedá. — Vediem vám regrúta pre tú Grétlu.— Známo jest, — odpovie ten blahosklonne. — Hned ve dvorže, první dverže v lévo.Ja som si netrúfal ani muknúť. Pane bože, čo ten Mišo má za vysokopostavené známosti!Vôjdeme do dvora a dáme sa do tých prvých dverí. Zaklopeme.— Herrajn!Vstúpime, ale vidieť sme nevideli nič. Dym ako v pazderni, len pomaličky začalo sa brieždiť. Bola to dosť veľká izba. Na zadnej stene proti dverám bol nízky kanap, že vraj, ako mi Mišo potom riekol, diván, na kanape obor s oholenou bradou, s vymastenými bajúzmi, na hlave bol obliaty pečatným voskom s tmavobelasým franforcom, miesto nohavíc mal širočizné pľundry s rozkrokom pri kolenách, potom dlhočizné juchtové kamaše a miesto čižiem opánky na pol druhého šúcha s hore vyhnutými koncami ako člnky. V ruke mal dlhočizný čibuk.Mišo ako osa hneď doňho:— Dobrý deň, pane Vejtrubo! Vediem vám tuná toho regrúta na žandárstvo pre tú Grétlu; je to bývalý kaprál Ďuro Pazucha zo Slatiny — chlap ako buk a zachovalý občan. V poriadku sa veru vyzná, bol pri voľbe v Čadci.Toto hneď zapôsobilo. Pán Vejtruba len rukou blahosklonne kývol.— Známo jest, — povedá. — Lénunku určeno jest jeden zl. 50 gr. denne; menáž, kvartýr, uniforma, doprava na Krétu, fraj a po výslužbe nárok na zaopatření jako písař, listonoš neb konduktér. Přijímate-li podmínky, tak mně dejte váš militérobšit, podepište se sem do tohoto frcajchnisu, složte přísahu a pak dostanete 21 zl. 75 1/2 krejcarů co systemizovaný foršus na cestovní trovy do Kréty. Plat na Krétě bude vám vyplacen od Turků, z turecké kasy.Len som uši otváral nad toľkým šťastím; iba tá posledná podmienka trochu sa mi nezdala. „Čože potom,“ pomyslím si, „keď ten Turek v tej svojej kase nemá dna, alebo keď mu ju Gréci vyfúknu?“Chvíľku som síce premýšľal, ale čušal som ako voš pod chrastou. Mišo ma len tak potajme štuchol lakťom do boku; ja som teda pekne-rúče podpísal a zložil tú tureckú prísahu po nemecky, lebo po turecky neviem a po nemecky nerozumiem. Nato mi vysádzal Vejtruba 21 zl. 75 1/2 gr. a napísal mi maršrutu, podľa ktorej som mal odcestovať z Viedne na „Siet Pán Hofu“ 4. februára ráno o 7. hodine a dostaviť sa na Marinčino komando v Trieste 5. februára o 8. hodine.A tak sa i stalo. Mišovi som sa za preukázané priateľstvo rúče poďakoval a prosil som ho o ďalšiu protekciu, keďže on má také rozšírené vysokopostavené známosti. Mišo sa len tak potajme pod jeden fúz usmial a ticho povedal:— Keď má človek handel, tak známosti a fortiele nevystanú.Vejtruba mi stisol ruku a riekol:— Nashledanou na Krétě!Obrátili sme sa a, idúc von, videli sme v kúte učupeného poľského žida v kaftane, ktorý se Vejtrubovi až po zem klaňal.— Též statný kandidát četníctví na Krétě, — povedal Vejtruba, — Šmaje Šmajsner z Brody.Už vopred sa teším, až mi dakde tak šikovne nadbehne na Kréte!Pošta tuná odchodí každý týždeň tri razy a dnes je už najvyšší čas, aby som končil.Tak ešte raz — nezabudnite na ten foršus! Čím sa Vám, môj milovaný pán ujček, do ďalšej lásky porúčam a Vás na tisíckrát pozdravujem.Váš úprimný a vďačný Ďuro Pazucha.	Kuzmany_Raport-kaprala-Dura-Pazuchu-z-Krety.html.txt
Poznámky k hre Ako sa Lomidrevo stal kráľomPoznámka prváPrvú verziu tejto hry som napísal na podnet Mestského divadla v Žiline, ktoré ju — pod názvomLomidrevoa v réžii Branislava Matuščina odpremiérovalo 28. mája 2004.Pod rovnakým názvom vyšla neskôr aj v knihePäť rozprávkových hier(Divadelný ústav, Bratislava, 2012), kde som k nej pripojil aj takýto úvod:Hra o slovenských obrochSprávy o tom, že na svete žili kedysi popri ľuďoch aj obri, prinášajú hlavne staroveké mýty, ktorým mladá slovenská mytológia zdanlivo nemôže konkurovať. A predsa konkuruje. Aj na Slovensku sa totiž podarilo tu a tam vykopať neobyčajne veľké ľudské kosti, nuž nečudo, že sa dostali aj do ľudovej slovesnosti. Najznámejšia spomedzi folkloristických záznamov tohto druhu je anekdota o obrynke, ktorá našla oráča, položila si ho na dlaň aj s volkami a pluhom a šla ho ukázať rodičom. Tí jej prikázali, aby ho hneď zaniesla nazad do brázdy, lebo ten malý človiečik s volkami a pluhom sa stará o to, aby aj obri mali čo jesť. Túto ojedinelú, ale o to vzácnejšiu perlu (ktorá by sa nestratila ani v konkurencii modernej politickej satiry) si všimol už Andrej Sládkovič a nechal sa ňou inšpirovať k básniObri a zakrpenci, vyúsťujúcej do takejto pointy:… a otec obor riekne: „Zanes to pospoluvšetko, čo si pobrala, v zástere tamdolu;lebo ak zakrpenci nepoorú zeme,tak my obri tuhore od hladu skapeme.“Ani ja som neodolal a v kniheVeľká kniha slovenských rozprávok(Reader’s Digest, Bratislava, 2003, jej reedíciu vydal Slovart, Bratislava, 2020) som z tejto ľudovej anekdoty urobil rozprávkuO tatranských obroch. A ani ja som nemohol obísť myšlienku, na ktorú prišiel už ľud:Tam kde zaspali dospelí obri, sú Vysoké Tatry. A Nízke Tatry tam, kde zaspali ich deti. Aj Vysoké, aj Nízke Tatry sú z kameňa, lebo obri spia, akoby kameň hodil do vody.Tuším sa už obri nikdy neprebudia —pod Tatrami žijú už len obyčajní ľudia.Ale jedno sa nezmenilo — sedliak aj dnes orie, seje a dorába chlieb, aby mali čo jesť aj tí, čo nepracujú.Tí, čo sa nechávajú živiť,lebo si myslia, že sú obri.A nie sú!Dokedy ich chcete kŕmiť, ľudia dobrí?Nevľúdne obdobie po zániku Veľkomoravskej ríše má na svedomí, že košatejšie príbehy z éry obrov sa nám nezachovali. Za pozostatky dávnych mýtov však môžeme pokladať aj mnohé rozprávky o obrovských jednotlivcoch. Je to už iný druh príbehov: obrovskí junáci sa rodili akýmsi zázrakom v normálnych ľudských rodinách. Som však presvedčený, že v ľudovej fantázii nevznikli tí junáci len tak náhodou. Aj oni sa z nej vynorili vďaka tomu, že tu kedysi bola mytologická pôda, zaľudnená aj obrami.Za najkrajší výtvor, čo vyrástol z tejto pôdy, pokladám rozprávkuLomidrevo.Aj tú som — vďaka tomu, že mne ju vo svojej zbierke rozprávok porozprával Pavol Dobšinský — mohol znova porozprávať v kniheVeľká kniha slovenských rozprávok. Takto sa začína:Bola jedna žena, stará, ale jará. Keď mala deväťdesiat rokov, porodila syna. Dieťa bolo neobyčajne veľké a mocné — čudovali sa nad tým nielen rodičia, čudovali sa i susedia a známi, ba chýr o tom dieťati sa tak rozletel po svete, že sa prišli nad ním čudovať i ľudia z iných krajín. A každý vravel, že ešte nepočul, aby niekde dáka žena porodila takú chlapinu.Radili sa, aké meno dať chlapcovi. Napokon poradila jedna baba: „To dieťa je neobyčajne veľké — dajte mu aj neobyčajné meno!“„Dobre vravíte, starká,“ povedal otec. „Budeme ho teda volať Lomidrevo.“Keď dovŕšil Lomidrevo sedemnásty rok, pobral sa do sveta a vo svete potom stretol ďalších potomkov tatranských obrov, Miesiželeza a Valivrcha, ktorým však ani ich mohutná fyziognómia nezabránila, aby sa v nich v istej chvíli neprihlásila k slovu ľudská malosť — aj ľudská malosť je totiž stará ako Tatry a mohla sa u nás vyskytnúť už aj za čias obrov.Lomidrevo sa teda od ďalších dvoch pekne urastených junákov líšil tým, že bol veľký nielen fyzicky, ale mal aj veľkú dušu — o tom je tá rozprávka a o tom je aj divadelná hra, ktorú som v roku 2004 podľa nej napísal pre žilinské Mestské divadlo.Napísal som ju tak, aby sa dala situovať už do lomidrevovskej predhistórie — vtedy totiž netreba riešiť problém odlíšenia hercov, ktorí hrajú troch obrovských junákov, od ostatných postáv. Ak sme v čase obrov, sú obri aj rodičia, aj princezné, aj ďalšie postavy, Lomidrevo sa narodil iba o čosi väčší (preto mu je malá kolíska). To, že sme medzi samými obrami, stačí potom vyjadriť ich vzťahom k pozadiu. Tak ako v známom českom filmeBroucimohli hrať drobný hmyz normálne urastení herci a ilúziu ich drobnosti vyvolali obrovské predmety, my môžeme zas vyvolať ilúziu, že naši herci sú obrovskí, ak ich postavíme do kontrastu s malým pohorím v pozadí — kedy chcú, si môžu na ňom aj posedieť.Poznámka druháOd žilinskej premiéry ubehlo desať rokov aLomidrevasa rozhodlo uviesť Slovenské národné divadlo. Dramaturg Peter Kováč ma vyzval, aby som sa na svoju hru znova pozrel a aby som využil príležitosť, že sa teraz bude hrať na najväčšej scéne SND a že sa nemusím obmedzovať ani v počte postáv. Využil som tú príležitosť na obohatenie hry a jej nová verzia — v réžii Ondreja Spišáka a pod novým názvomAko sa Lomidrevo stal kráľom— mala premiéru 7. a 8. júna 2014.V novej verzii dostali väčší priestor Lomidrevovi rodičia, draci aj Laktibrada.Aby som využil aj zaplnil najväčšie javisko SND, postavu trojhlavého draka som napísal pre troch, postavu šesťhlavého pre šiestich a postavu dvanásťhlavého pre dvanástich hercov. (Zároveň tak dračie hlavy dostali šancu na vzájomnú komunikáciu.) Z rovnakého dôvodu som škrate Laktibrade pridelil ešte aj personál — tri podriadené škratky.To, že z ľudového Laktibradu mužského rodu som urobil Laktibradu rodu ženského, si mohli všimnúť už aj diváci staršej verzie hry.V jej novej verzii, obohatenej o tri ďalšie mladé herečky a o dvanásť mladých hercov, hrajúcich dračie hlavy, vznikol na javisku virvar, na ktorom sa, dúfam, dobre zabávajú nielen deti, ale aj ich rodičia.Poznámka tretiaKeď sa raz ktorýsi novinár zhováral so mnou o mojich hráchStalin v Žiline,Nepolepšený svätecaRozšklbaný škovránok, — teda o hrách napísaných na historicky aj politicky zakotvené témy, — a keď sa ma opýtal, politikum ktorej je podľa mňa najvýznamnejšie, aj vtedy som obrátil jeho pozornoť na rozprávkovú hruAko sa Lomidrevo stal kráľom. A myslel som to vážne. Ani detskí diváci nie sú takí naivní, aby si mysleli, že myšlienka tej hry je skrytá iba v Lomidrevovej piesni o vernej láske:Sám spať — to unaví.Vankúšik dvojhlavý,od teba na svete niet mocnejšieho draka.Aj detskí diváci bývajú zhrození, keď zisťujú, že Lomidreva, ktorý si sám poradil s trojhlavým, šesťhlavým aj dvanásťhlavým nepriateľom, napokon zradia jeho najlepší priatelia Valivrch a Miesiželezo.Túto nepeknú stránku pekného rozprávkového príbehu poznáme aj z anglického príslovia: „My Lord, save us from our friends!“ („Môj Pane, ochráň nás pred priateľmi!“) „S drakmi si poradím aj sám,“ mohol by dodať Lomidrevo.Takto to v ľudskom svete chodí — a nikdy pred tým nezatvárali oči a teda svoje politikum vždy mali aj rozprávky. Kto priateľov nezrádza, či sú hore alebo dole, ten sa málokedy uplatní v politike. Česť takým výnimkám ako bol Lomidrevo.Vraj iba Japonci sa vedia po porážke úprimne zmeniť z nepriateľov na priateľov, pretože majú — ako píše antropologička Ruth Benedictiová v kniheChryzantéma a meč— dušu zloženú z niekoľkých protikladných duší. No ktovie, či len Japonci — možno to platí aj o iných národoch, nuž možno i o nás Slovákoch. Nielen ponad okamih pokryteckej premeny Valivrcha a Miesiželeza, ale aj ponad okamih, keď im hrozil zaslúžený trest, a takisto ponad okamih Lomidrevovej kráľovskej veľkodušnosti sa staršia verzia mojej hry preniesla prirýchlo, hoci divák na tie okamihy čakal a chcel si ich vychutnať. V novej verzii som si dal na to väčší pozor a pousiloval som sa tie opkamihy spomaliť čakaním na príchod Lomidrevových rodičov. Koľko by mala trvať tá chvíľa napätia v závere hry, to som však už ponechal na dobrý odhad režiséra Ondreja Spišáka a na neomylný inštinkt hercov Slovenského národného divadla.VALIVRCH. Budeme čakať, kým sa im uráči prísť?MIESIŽELEZO. To sa načakáme!LOMIDREVO. Buďte radi, že sa načakáte, lebo hneď po svadbe sa chystám s vami zakrútiť!VALIVRCH a MIESIŽELEZO(preľaknú sa). Prečo by si mal s nami zakrútiť?LOMIDREVO(zamyslí sa, je to chvíľa napätia, a potom mávne rukou). Nuž a prečo nie? Po svadbe býva tanec. Budeme sa v ňom krútiť všetci.Ľubomír Feldek	Feldek_Ako-sa-Lomidrevo-stal-kralom.txt

Subsets and Splits

No community queries yet

The top public SQL queries from the community will appear here once available.